This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project
to make the worlďs books discoverable online.
It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover.
Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the
publisher to a library and finally to you.
Usage guidelines
Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying.
We also ask that you:
+ Make non-commercial use of the filé s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for
personál, non-commercial purposes.
+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the
use of public domain materials for these purposes and may be able to help.
+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it.
+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe.
About Google Book Search
Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web
at|http : //books . google . com/
1
s
1
1
raCSS WRIGHT DUNNING
I BEQUEST I
UNIVERSITY or MICHIGA
1 GENERAL LIBRARY J
" - .. - ' . ^ za
\
rSlUAS WRIGHT DUNNING
BEQUEST
UNIVERSITY or MICHIGAN
i GENERAL LIB KARY
i
K
Slovenské Pohlady.
ČASOPIS
Z á b a V n O - p O n Ô ný.
I Redaktor a \-vda\-ater :
i .Jozef SKiiltéty
ROČNÍK XXIV.
-^rci^j:^^^^-
TURČIANSKY SV. MARTIN.
«.A£0I> KMlIITiaÚIARSKEHO 0<:AHTINARSKKIIO HFOI.KU
1»04.
AP
•sr
^^B ^^^H
■
^^^^^^M
^^H
^^^■P Btmtm ^H
^^M Sa Luciu. Od Iíinf^äíuitiva . , . *i7, 77.
237 ^M
^B Kiiitik T koiiiiťkt*J Ir^^éilie v llimav§kťj ^obate. Joufn f^dhraä-
^^H
^^1 ttkeho 5l>» 128,
^^1
^H Povesti, bá^je, hallady. Martin SlátikomČov . «A lí» *, 278, 4H5! (>,%,
^H
^H K pamintkp Ciidovíta ^)tu^a* 1844.) Joief PoähfntUktf
12G ^H
^^H rote tťu piitoŕik . Htijomu . . .
^H
^H
^H Odblerka. (hidrej Beila ...
^H
^H z liá**aí Alexauflra retŕifílio. rreložil fíŕitzdo^in* \m, 29.^
i3ô» ^H
^^H SlavťU!ik> poet v u %ä2eui. Josej ľodhradiikif . .
182 ^H
^^m Pokazenie. — Jplťíiova hora. iiájomtl T 9<M
^^H
^^^ Clirel h> Huiii liyt. /'ťŕí-r Kompis mh ...
^^1
^^^^ Astetika «ikarťdého v tttsturii. J ose/ Poä/trnfhkí}
^^^B iUitn bez ^litaiiia Fialy iitly kvet tí^iJomU
^^H
^^1
^^V Z pozoí^talost] Ondreja BeUn Jim. 4r> 4»]n. 562. 74i,
^H
^^M Pie^eti v kvetui. Utxjomil
^^1
^H x iiiesiui JtájomUa
^^1
^^B Verie ffibo^tiié. i^" VM\,
i^^ ^H
^^H HkiertiA' ňmítmífi i
^H
^^H ViMľ. iiTia. (Z ťubk'iua. — ľauiiltiUii« i,Z ťuškina.^ /^Ufimi/n iW
^^H
^H 406,
^H
^^^^K Sle>K> iňteiduniav . . . 44*/,
im ^H
^^^^H mlčíte* Uájonni « . . ,
^H
^^^^'^ Hpoiiiienky. Janko Jtsenukif
^H
^H 8Uvik. ľr^icAv/ . . . . '
^^H
^^M Ptŕ^lt Uiijinntl
^W
^^m Tak fud m«>j riub/ím. Héjitmtl .
;<'i>i ■
^^1 Samota. íiitjomit ,
^>*4 ^J
^H Veéernj zvom v Tatrilelr Jo^e/ ľ
^H
^^^^ Hfrai^idlii % dedine. Otl Jozefa 7 /-, .
^H
^^^f Kovelly^ poveati. rosprävky.
^1
^ Dotit v ÄtráuL Poveaf. Napiwil Martin Kulucin, X^XVlll 12, lífó.
^H
^H 'jíľt. 3irj, ľíín i?)H M'i
^1
^^m ^a jednom dvore, Ttmrar^i
^H
^^H Veliký mi^i^ter. Ttmrara
141 ^H
^^M Hiaža* Ondrej Katma .
:{uu ^H
^^m Jánska uoc i^rir«/ Birf(^»
^M
^^M Ha dedine. Onárŕj Kahna
1%) ^M
^^M DramauekQ.
^1
^^^_^ llva úryvky x WtUietma Telia. Zo SehUUra preloili Jf^rhn Stťtdko'
^H
^^^^^fe rinrr
aoô ^H
^^V Balkánska eárlea. NapLial éSiki^ln ľ Prtrori' Ki^ot^i PreloiU ár, L
^^H
^H Br X(tch ; «»Ď, ^m»p 736,
^^H
^^L Kuba. Ven^iohm ^<^irr/<i HoHéha .....
^H
^^^f Eosprav^y, dláoky.
^1
^ ^laifaH a Au!*tHa. Jo,v/ šknlirtu.
^^B Do^ilriii tu rrehradu aloietttikej ih^ iniňn / r>iÍM f^^M a 1H02
^H
^^^H
^^H . . ....
^H
^^^^ X r K^. Hr. Jtíft .4. Iťair^f
uii^^H
^^^B >|li^. ReHcxie o dnuitat^ «lotcla HoUŕlm. i M TMámUff
^ ^ i ia jp l^j^^^
3
k<imeii?*ikťlit» r«^ťiiľfiia v Nt^iucu'kii % WIL ?*Iii1í'H. l>r X Kvačitín ._,
Lfo^olil 1. a •iiiťiMihJMiíi* VťS-ieiéiijioviík^. J»ihtiJi Botfn .... á6S
Pr«v**k«'* pHtiihitky IIim'ui'Iui I hor^^ka. Od MfkuíáÁi KuÍHrtyihQ. Po*
dá v Ä ľnrrl ŠtKhttft 2?0
Prefiľad filnvťii^koj literatúry z r. X*JM. Podáva hml. V* Risfter 28i
ai7, 444, 471, 538, 595, T4a. mi
lUvy iiiiÄrJ ílohy. Or. /. .L llrt^/mT 357
^LeoíMiht I. a lmiM> lokaji. Julim liottn 367. 4ft<)
QiUKlll(>et ** crMy z Boíiái'kťj <liiliny ffo Peseinkn a ria%t»íit. Jo^ef
L. lioluhtj . 421
lÍaiiict%o a íjutiiírlvu- A. B-*j bm. r>8ŕi, 73H
Tlttialron. Oftfhfj Holina 577
V Leopcilil r a Fraíio Iiákór7.y II. JuHuit HtUto i\V%
Slovenský jazyk, iivá starina*
Vťriikj, bl^tkii vyí^itcivark*. PíHÍáva ÍSamo Czambď Ihmidonc . . 2<)í>
Z reťi •ílovrni^íko rm»f'i»ii«íki*.r PodAva iSnmo Ciftmhfl'lhwfeíovU .'iSU, UH
477, 542, iHb, 754, 8!S
Xiektoťť ipbyťiijt*, zvyky u |ii)V4»ry; u >»to%ákoT. A B-|ŕ . , , , ťit)7
Ji» tn flahrc [»o **lavi*fi!*ky ? Jo-ŕf ,<kultéfv h<)9
liiteratúra a umenie,
V. t4hÄke8peAre llatiih*!. Prdtižil Jtrifidoslar .70
Síovauíiky Prrhlt»<r A/.'^/' *<aii/ŕ% , 70
fílo\en«»k<* ŕ'a«f«i|»ÍHy \ . . . . .76
Sbornik MnsiNUt}<\i •*í«v<»ti«;kpj •ipolo^uoMi r 76, 484
Thif a .H'iliia iwv 76
Uíť i>ít(tui;ogiM*lie Heloriii ilt'H 4 omettiii!!} in Dfutáchlaiid tib xutti
Aii«kgatiu«* <li*s WII JalirhiiiiUľrt**. Herauíigegeheo von Dr» J, Kva-
mla, .<A% . . 138
14»», 29^2, 484,
ni'Jiiiy ŕť?*ki'' Iit4*ľatnry, Jarf^slavft ViCkft
ťaHupíH ;^lii*ieálii4»j *iloveiií»kfi *íi*«loí'iiosti
Kclttlť1l^ky a \i»tiicikií
0ll!inlk u náľiMl
III lo. Kočiiík 2., <*Í!*1*^ r .
|£iroi1opi«fi> i»ltorttik «V^ko§ln%ait»ik]i* X. ....
A maííyiiľ iiťmy.ťti niit/runi ^Vprajzi of^xlályanak Értí**iit6jt*
Jan Ki»ll:ir . nu|»«al Jan Jokuf*ť(\ iFVnfHká alávnoítf! v nuiji IÍW»4,| Joiff
SktiUffif . . * .
DJ^rÍK inäkí'i^ti a yri^ilon.^ Na|if$«nl J. Q. I^Stin$kt/
poklad. HoÄ^rúvka J. h. ('ipku .....
Ka/atríiia. (Líterariio Linty)
tťUN* uaM» d*'ti f*ataf.^ N«|Mí*rtl Ouiftdľ Kurtlo
Kotleta u t lu Jirfŕ«*k. >^. ....
Äla;;yMr i rúk rlet«'^?i uitiukAf SA
HV PI-.I1I0 . . f . , , ^.
HIMoHh ftrkvľ ťv. a. v. lMik»v%ki4« HoKtanl M9ift9 Hofinár ,
íl" v ľ k a hviľ/dy Nii|m>jií ilr. Ján A. Wfiffn^r
s N ľiiii* K\ús\ llfi><*iiy Xritičové . . .' .
•n* Aru|*<*ii r.HnuTHíniiTH ......
rííAťn íltUIÍA m líHiKi HOCTII ilMU.
í. ku ,
Si ♦ t . ' A O ?ípi-
'L II MÍ.
\Tor.l',il.
!>k leoi.
Boiit L
Slovenské Polilady.
^rf^i^
Maďari a Austria.
^Posledná vlna** síahovania národov, ako Madárov zovň hi?rt(>rí-
kovia, bola hodená na roviny Stiedn*^ho Dunaja náhodou, po ,
sHou. Do terajšieho Uhoi*8ka Madari dostali sa na iitf?ku pii- i.^
ne^mi. ^Jíoku Hsii Peíene^íovia, aí^iat^ký stahujúri sa národ, pre*
padli ich <Maifarov) a vyhnali z Li^brdie/ znail ŕiernebo n
med/J 1 lonom a Daicprom, „UtekíUi leda na západ . . . nas
Dovú utéinu pn Iíiiiestre a Piiite, v Alelkuzt*, lúv \vu na knítko . . .
Napadli ieh ÍVčone^ovia od východu, Bulhari o<l juhy a stroskotali
novu otčinu.* *> Utekali dali^j a dostali sa až za Tisu a za Stroduý
Dunaj. Od Atelkuzu po Stredný Dunaj boli s krajinou čiastočne už
obzaámení. lebo roku S{^2, ešte i Atelkuzu, najatí králorn Arnulfom
Uovali ;k H'ckíl pomoc proti Sviitoplukovej Velkej Moi
Tak 1 vlnu'' síahovania n*4rodov [priťahovali na ni.
St i Nemci. A nd tej dohlkf Madari o Kt^mci po^
fši'-i ., , »íí*ť. V priebehu histórie chvífami ukazovalo sa,
to i hatia jeden dníht^ho, ale to je len zdaalívost V rosfmthffjrh
iorh Mmíari sií zav^e v duébe NetHcvť,
sKáruda maJarského vpád a usadenia sa v Uhrách — napf^ »T
t^itacký — náleží medzi najvíižnc^žie skutky histórie; ani po
V"' alila sa i ' i osudnojSia na svei slovanský. V IX. h*)-
h ' '!ií« bfili ^ťdla H\o\v od hrariíť* |)ri|;tv?)sí(vrlí n/ ku
V ' ^
V aý kvet vxdidanosti kreslanskej i národnej po*
gpt.rM |u^u..^í, uioroj po/lvaí malo i od R(ma i od Carihradu, niäla
mn ^a proupech ti mt-r nekonečný. K tomutA^ jadru boly by niekdy,
V»m' , ■ , ■ ■■, . * • :,■■".,',
V;- , . . ■
n í u novaH*uropejsku i národnú, n
pi..„.^,. ,. ^. ,. — .r'j-^ pííima j literatúry; ako mi zá^u. . . -
f UvoiD rfniskym vyspela monarchia frankdcá^ podobne bola by na
*) iloUiis Pault^r, A magyar ntmxet (Ortenclc nt Arpádhá^i kirilyok
ilttl, 1*. 5ir. 1.
1
rýcliodí*, nie hez j hyxantslvt^ho ílncJia, vzrástla xeľiki ríSa
slovarmká, a výchou ,,.„ijpa bola hy od tisíc rokov dostala vofíec
inú tvárností, nežii kh stalo. Ale tým, te Maďari vrazili do samého
snlca vzinkajúcej ústrojnosti . . . zniíiťíriť sú víetky takťíto nádeje
anvždy. Údy volikóho tela, keJ iíôte uolioly aiií srastlií, rozpadly m
nt upaí, lebo iiidzju hinoía vložila sa násilím uiťdui lu^; Htoja*'.
o sebe sduí, Hpolociiéljo všetkým siikuu iiťzoajiic, pocoval každV
ďánok ua potom zase len 5íáni o seba^ maril svojo sily v malicber-
nýcli pôtkach so susedmi, nemohúc viac povoe stáť proti cudjía-
zemcom, spojí^ným listrednoi^fou tnohutnou, na ich spolot^ných vý*
hadách ííaložť^rum/* *| Tým. /e Ma^íari onadili »a na Strťxinora Dn-
naji, Česi a polab^kl i pooťlerhki Slovania <ÍHStalí sa v 7,ávislo&ŕ od
Nemcov, v ktorej poslodui i ifahymili. Po páde Velkej Moravy tažko
bolo obstáí samoatutnošti t'iech. To bolo by sa lea tuk podarilo,
keby Ccskl vojvodovia boli uviedli váetky okolué kmeny slovanské
pod svoje žezlo a obnovili celý aiekdajži spôsob a doklad morav-
skej ríše v Coch^tch- To vAak bobi n?, ver tým riesrmilnejAia, 2o od
ttj dobij ť M kí/ f^.i /íí, ako
iriedUími Oíirrhf n /, ^>i% oni
teda uapotími, aku vsetin polabski a pooderski Slovania vôbec, samou
potrebou náboženstva viasani huU k Ntmirom ako jedíufim proHÍrcď
mkom ... Po madarskom vpáde Nemci boli jedinými zvestovatelmí
a tóstnpcami k ' ^\a u poUibských Slovanov.^)
Z rnskýdi prvý osvojil si Pabickľho mienku slovanotil
flilíerdinj^', „Na iovioaidi Stredného I>nnaja — pisul roku 1860 —
osady bulliarskycb Slovanov a Srbo-Uorvatov schodí ly sa 8 osadami
Slovanov podkarpatHkýcň'; tu mohol sa utvoriť íspojujúci punkt medzi
severo-západnon tíľuppou Slovanov, xaujlmavÄon v tie časy celé
priestranstvo od l^stbe do Vrsly i cfalej* po Litvu, a medzi gruppou
jabo-z:i| " ' Slovanov, ktorá opit-rala sa na Čierne a Adriaticke
tnon?. \ iiiej polovici slovauskélio plemena, prestieravžej sa
od Dáme do <irécka, mohlo sa rozvií to, co ro^sviío sa potom vo
výt^lHHÍrií'í tíolovici, v Rusku: jednota národná a pevná orjíanisácia
sp" i štátna, A skutočne.,, to plemá a to kniežatstvo, kto-
rému pniiitiežala vážuejáía časí týchto zemi, priestranstvo medzi
Karfiatnii a nfinHJom. stalo sa veffoí skoro a, nakoíko vidno, bez
Na konci
. aku zaíali
ho nazývať I \tz vládalo na severo-vychode MaJu Poláu a Čiastku
Icrujáej llaliôe. ua sevcro-západe Cechy a Lužice, na juho-západe
Blatnianske kniežatstvo. Strtt tento bol tak moený, že odrazil viťajsne
vôetky úder\ Nemecka. Politick'
Bk«^ho svofH ístulu sa i jeho dii
osveta. 1 i v rodnej reči a
zaéala i : u sa odtialto s ji
Kidnéhii Slovan-
. . Krestanská
>u pjsemnosíou,
K tou vo všetky
Miraiiy.
Spojenie náboženské muselo, rozumie tsa, napomáhat a
' ) Dejiny národu c^eského» i\ J, str. 223.
•) Tamže, Ätr, 227.
lti2oviif jednotu riáruiluú i\ politickú; ono bolo l^y viedlo k tomu,
^t^ v západnej polovici nlovaujíkého sveta hol hy sa utvoril zo víte-
tkých kitienov jcnleu vefký národ (možno, s istou ro/Jiíinosťou náreťi'
a tjiravov), ako toto spojenie viotllo u východných Slovanov, ua
Rusi, k utvoreniu jeduŕho národa z mnohých kmeňov, živších tam
V IX. stoletf.*' (Beiirpiíi h C\iaBHnei str. 7 a sk)^)
*) SvetU'\ vetkolepó ^avy v bitítorU Slovau^tvA, apaUoIov Cyrtlin a
Metoda, ich veliké, dost^^to^ne eUo ani ueoccnené dleto, aloraníikú eirke\
á slovanskú píscmnosír v minulom roku pokúsil sa strbaŕ Alexander
Brlit^kner. profesnor slavistiky ua !• i*» (v ^\l u
Allgora. Zeiluug*', 22. a 2?». júla : I Dw if
iiltfr dk äShivrtíupo^trt nnd ihr Wtrkťn ii v ^l*r/.eglade Poiskom",
W\\ 149: i\/nfl i Mctúdif), Bri"< km í sa nnmCtil ? rifutt^rnví /vilímilŕnui
na jeho oíitroamnó ndenkí . jii li^
JfChtr '^
23^^ J
ij-i 'i o tu Vyhnanie
i iua, ako Svata-
plok zkazil ?itoViinska cirkev, Morava, rnocna la doby shivauských apo*
'^^'ír, ni stávala ^a korlíiťou eadjíích, vrahov; chránil jti uit len Sväto-
J v mec. Ako Svätopluk zavrel oci a jtlomil sa obávaný me^, bolo
I i po Verkej Morave* A takt^^ sú tu BrUckuerove úsudky napospol.
i slovám Vladhoira Laman*íkf»h<v h* ^vo vplikom ?kíiíktt Cynlla a
BÚ preil ^£0
i sa ua „skvelii, samorosthi (!!) mirodnň literatúru'*,
rillii a Moiodii, ji ic
Ma Poliaci tie/ b ili
íami. s uQiversii pražskej a krakovskej ci hy vraj boli
íTii. n KtkE-pinik? Xa to temer mohlo by áa povedaí: kely
«ily sa polatiuôily, dnes — napriek Husovi a
r?iiK*>vi - i). tiHin KV Slovanstva. Že c>'ri!lo-nictodt\jskc ' '\ú
v i\ XVI §ií1 nrrnitlu IÍumív a Koprrnfkov, ah* hninilo ^\t
I do KV L Htoletííi pred pntomkaun » a od
i. prvŕ krvácala v ohrane pred Tm svojej
riive o mskvch nárečiach A. Šachmatov (P* 4^h«io.Ti UtcTUHCIit 1SU4,
:»u. 2| uka/oval, že ru»ke kmcuy holý by sa celkom oddclíly medii sebou
A na priesíranstve Rnsi bolo by povstalo množstvo nárcci, ostro sa líiia-
' ■ i IX. a X. ^toletía u tychžc kmeňov
: Jagic proti tomu \ Archív f. sU Ph.t
I u na n|ievntM}i a zachovaní jednoty
^ . ... _ >ľ :lI(í Vcfký kiílílírnv a í:ižvkovi5
e • jtí j^dii vno*iŕlov vx
■ "" T rof. J, I fjhaj I':' ~- '■ ti-
mohl vésti i
VUvu i'omáliíkkii^gcuuan^kycli
^lovaui»tva ncdoblcduvm
<f} vtĺlno, HílferdinR ot^vojil si Ťahu k* ho mteiikii, a!o potom
aailoval m /Aimrnit jt*j siiiygeL Nikto nemôže vraj povcntať, í^o hy
bolíi lepÄio: t:i keby samostatné a vňeobecuc rozvitio HÍovarifikeho
«veta bola šii čaralo v IX> sioletí a v prostriedku L^uropejditíj pev-
nítjy, s obidvoch stráu Karpát, či už v XIX. stokti a na prícstran*
8tve od Biolebo do Čieriiebo luora a do Ticbcím ocfáiia?
Co by bolo lepšie V Oliizku sotva friôžínuc tak stíivať, lebo
v histórii vji>Jme a ro/,8iid/.ujeme len faktl Keby Marfari ani neboli
priäíili na aStiedný Ihmaj, pod iSviitoplukovýuii slabými synmi Vetká
Morava nemohbi mať skvelú budu(inost\ úpadok i t^k bol už liotový;
Kusí tiež nijakými okolnostami Str<»dnej Kuropy, nijakou rozvitosíou
^ápadného Slovanstva m»Í)oli by bývali zaehninení pred tatárskym jar-
moni, ktoré prežií. Tatíírov skrotií a europejskú trlviliHáciu obriinif
bolo ich historickou úlohou; i Turci pravdepodobne jednako boli by
priéli do Euroj^y a zahubili južných Slovanov. To jest rozvitie^ začivvSie
sa v IX. stoleti, nebolo by mohlo nchateno uapredovaC za celých
1000 rokov* Do Uijnostf riadenia Božielio nerozumieme sa, no bese
tia kultara Slovana západnich nepiKlceiit^i ; do 13. st ai'byly v4ak asi
pŕíznivéjli než by byl domdcí v) voj na /ídiladť^cU slovausko-byzantských ;
CO od 13 — 14, st vzrastalo pokrokového a nArodového u nás, dalo se
z časti v odboji proti západu, ä6 ovéeni byl to západ sára, jenž <lodal
"Isfirané k bojnôma. Dncí * , . ucmôiome naprosto zínéŕifi ponékud spo-
lehlívé nioinosi politického a kultumtho vývoj*^ východu-evrop-ského,
I ' ' '•' bylo bývalo vychovavano v jedné cirkvi a jedaoui ja-
ľárníni a hranice kaltury xápadní kortcily se na Labi,
íialu a-Lnži. Nň*i to Bruckuor na význam velkcho daru Cyrillova, pisfňá
a spisovného jazyka slovanského^ neklade tusim íiftraicu dostatečiiého ;
poukazuji na pŕ. na zdedený výkHk Bachaianndv o ^kole (latinské a)
slovanské v Budŕi iMittheilungeri d, Instiiuts f* ó^terr. neschicbtsf., 20,
fiO): SlavischtT Elernentanmtcrricbt im bcginnenden 10 Jahrhundeit! A
lalo slovanskí^ u/:oni JMn** meli, známe / legt'udy ^« title** i za-
jiraavŕ jmt*nii «ciieU% (*ťtm — Uúv mŕli tou df»bon co^ , ho Kénici?'*
((''eskv C. Híst. IX, 474.) Metodovi Unukner vytýka^ že zrušil slovo, dane
pri svi«jom ó&vobodenl ií bavorského jtflJÄtia u vykonúvat obrady v slo-
vauíikej reí'i opát. kade vrátil %& na Moravu. Týmto, myslí, zničil Metoda.
Ale taíke a^Uionie Metodovo v bavoi-^íkom zajatí, túto veômi hanbu ne-
raeokxS^h Hi^^1^pov vôbec tvrdj'' hoj náíbo apoštola za slovanskú cirkev od-
baví vetou ^ — ani nevie (ílovek, akým výrazom to
ozwi '>myl, koncepcia nešťastnej miniityt na pohrdcnic toho
ja odvoliivíim sa tia >amébo Hrncknera, na jeho Dzwje literatúry púl-
Sikiťj (Wiir^/Jiwa. 190S)* vyile len pár rncj^iueini pred mníchoví^kým élÄn-
kota, v ktorých í 4. fttr.l dielo ^sivAtvídi bratov solaniikýcb'' nazval divom
v ľ ' ' ,| v £ui<,, iwhunyni"). — Aká
ťliaí knera im , i b apoštolov^ na slo-
vanskú cirkev a iiteraturu sponahial »a preložn v svojej K* Dobe (Kí, 1 89)
praž&ký Ma^ryk. (Diabo)Bky trhať a opíúvať váetko^ /^o je vcfké a
«pasftefn«*^ v Slovanstve, na to miesto ukazovať len iamé rany, podlamovaC
vieni. ntravovaf «lab*ích duchov!)
rtiilzorniléíio klina tars ^' m I>uiiÄJi a äo ~
skýnii a odriíiuskj'un ^ > Im>Io hy nám t iíäl
hisUírikovía (meilzi nimi Konštantín tírot *>) naz»lávaju sa, že M^ ^
ataliatili nemecký príval dolu pobrežím hunaja, upadli Verku Muta...
io nebola hy ho mohla zantavif. Ale keby bola bývala možnosť za*
cbrámt i Slovanov nad Laltem a (Jdrou, na západe slovanskom
predsa bola by sa mohla iitvcirií sila, ktorá bola liy sa stala htiUm
pre Nemcov. I v tejto veci^ vo veci cbránenia Stivdného í^unaja
ti iv^d Nemci, Madari kolko osožili Slovaustvu, iste aspoň tolko mu
lili.
i i v XIIL století 6ože opílf produkovali? Akou pomocou pri-
speli N*^mrom, ako poškodili Slovanstvu? Rozumiem pohromu Pnií-
nr I II. Medzi Nemci a západnými Slovanmi od IX
lv\ ikrho boja, ako bola borba tohto českého kráfa s
dolťom Habsburfíským. (Vedfa velkých svojich ctností Priein
ÍH^ki^r IL mú pred históriou i veliký hriech, práve tak, ako V(j.'.vi,
moravský Svat^ipluk. ^)) Otakár, ktorý zpod nemeckej vlády pri-
pojoval krajinu /av krajinou k českej korune a panoval už < ' r :
noAov k A«lrií>ti<'kí*rTMi moru, v novembri IL'Tii pokoril sa I;
p J ktorá ?. Uhorska priSla proti nemu, a pri
¥ľ- - .. , , , prinútený odriecť sa Kakús, í^ívrsk;! l\<tni-
tauskti, Krajiny i (Jhebu. O dva roky zas Mtk'
kdr *"-':iľ ztrattl i život, --'^' "- - prospech
ti iiiánji liudolfovi !iiu pri^'
í.f iH IV., i Ki! íil\i xMiuíilo oUvt^Ki) tjOt*
rol l'dkv t^jto j' ^ íy trvajú,
M bystroumny a objektívny Fr. Salamon aka-
xtye ak- ,,.....u»é.* i ;..aska, že v spore nemeckých cisájov s pápežmi
*) SfopaBía ir Ma.líiÄpH, slr 4I7 a sľ
^» oinkÄr, /, prvfg doby *Tojb(» píinovaaiii veľký hriešnik v protegfO-
m v na ôesk^ itemi, v XIIL stoloti už dôkladnr rhápal slo*
Ti»i jomuosť, V liste, klorýoi roku 1278, v ťažkom s\()|í*ííj nolo-
ieni, prosil pofske kniežatá o pomoc, písal im. že „medii oá*
— í"- ria svetť' nenašlo by bä užíej príbuznosti, neišli mtii/^j ilm.j* ■'
f)mi. kto^^^'h ispojuje nielen bezprostredné susedstvo, lei i ^pol
;a ' .kí a sprdcK^ná kn\ ako by i jednej a tej istej
U'' k * . . ítdiir a ifa*tio íHnýcli malo by služif drui
k M ♦orbe A Tiaujiiik." V bóji jťbo 5 krároni líudolfoni prečo
mab by mu pomáhaí Poliaci, to v,i _ -^-- i,Máte k ítynnx, okrem
uvedených, eSte iné prií^iny. Lebo ktby sme my. íoho Boh ueáaj, v 1141-
stámjúcofn boji podfalití, nen«^ytná lakomos( Nemcov siahala by e^o
ďalej A zabn/íM by i im, vašich dfíavárh , . , (), kofkí^raké aticky ^ji-
k n t(ík m: r národ I
('♦ rsírtte í>j ^ . imiírtstqr
tttstuŕfiiS numerosiiíL* ,. .\ ľatarky, Dejiny národri ŕ'eíikého, U, 1. §tr* H5*
^) Vtedy Kum/ini boli eiie divou honJou, pohanoii; aJi o §to rokov,
s dmhi^ iioloviťi XIV. ^loletfa, tndvik Velký obracal ich t pohanatva
aa kresUBská vjeru.
Imlo ghíbelltnsk(\ M Ale prečo V Leho to buly časy taki^ v ktorých
V Uhorsku ro;<liLMloval vliv slovansky. Spor uemockých cisárov naj-
ostrejší bol hne<i v svojom počiatku, v tjruhej polovici XL ntoletia
(cisíir Honrich IV. a pípe^ (ire-^or VII.I. Pokorený Henrich IV.
v ť ' ; 1077^ a vtedy v Uhornku kialovat (iejaia L,
vnul ,1 n., žvai^or horvaLnkóho Zvoniuura a pri*
vržcuuc i Jariiiraíiu, odkiaľ dostal i korunu. I*otoin. v XII. století,
my tuhší boj viedol proti piipežski^j moci cisár Fridrich I, ( Bar ba-
ro8$ÄK Vtedy Nenici nemohli mat pomoc od Uhorska^ lebo tu
spravoval krajinu W*- ^ ' ín^ paiatln a brfn KeluS, ujec kráfa
(iejzu IL ((iťíjzalí íbskfij Kleny, dcéry Uro^a Vt?fkého
Ä mal za ženu ruskú kiuúuii Kuírosinu Mstislavnvnu.) J^iova|y£JVO-
jjm prirodzi^ným i^utírn boli vždy Tirnti Nrmconj,
7a\ !cov, v XIV. stíii y iným šruerom, a /.a-
hľaniiMi^t t v.vi .'vnLawtv .r^+itio :v;„l.... i ,v^avina^ nemala niŕíínšti.
Keí potom (jio okolnosti vyvinuly sa tak» ;.* im
"* - - 1, výsledky ich námahj^ ícq imijovT"
ľúniery i ílíu^šot^íio Ulioiska hú v mnohom z toho, že v XVL
a XVIL století (IM^— IGSro tu Turci pani)\'alj. Nemyslím na to,
že stopy tureckého panstva podnes b(»Iy by~ sa zachovalý, ja mám
ua zreteli to, že Turkom pomdhavali Ma Jari. Uhorsko, chciyúc
bránif svoju neodvíjälosí od Nemcov, oil Habsimrgov, voU si za
kráľa vlantnéhe syna, Jána Zápolu, Pravda, volilo ho nie celé* u
keít prialo íia hinianie chleba. z«>sUila pn Zápoľoví len východná,
oddialeíiejÄia cas(, zátiswke Llliorsko a Seítmohradsko. Kráľovi takto
postavenému priSlo opierať sa na Turkov, ktorí hne<í po roku I52í5
Íioŕinali R! tu ako v svojej provincii. Sedmohradsko zostáva až do
conca XVIL stoletia obniAťom uhorskej politickej neodvislosti —
pri tureckej pomoci, ľž Bethlen, ale najmä TíVkrdi - ako pn ňom
i Riikôci — operoval proti Viedtii v značnej miere nii
silami Ilnniehn Uliorska, kde uelaKka, nedôvera i nl^i
ele t, ducliovia ľahko dali sa zftujaí m taký boj, no bez
Toir^w, ,M ind by býval možný ani Bethlen a Tók»di, ani eôte pred
Bethlenom liocskay. V opieraní na Turkov Sedmoluadsko vôak za-
pletie sa. Nť^bolo providentných ľmll, ktorí by boli rozoznali, jak
(laleko moímií používať tureckej podpory. <bidávat sa Turkom zna-
menalo upevňovať v krajine ich moc. To jt» politika, ne|HK',ítjijúca
s dňom zajtrajším. Touto matíarnkou politikou napomáhalo sn, že
Tttrci v Uhorsku mohli byť zlomení len po dlhom äi»e. A boli
xlomeni nemeckou mocou, silami Nen ' * nie uhorskými. Z tohoto
nasledovalo podrobenie Uhorska II m, f'oniti sa hrduilú,
Mikuláš Zrínsky, právnu vt^ho^ hovoril, že „vyhnať Turkov
treba z vlastnej sily, aby sme potom za osvobodenie neplatili jie-
'VCifi i\íľn, fvniii ~ Ti rOn /A Zľin»kych bol jiia«taroaom (i básní-
'MJirnori ť i^rcnc iviícni* rHrt^oelnii dolgo^afaf, €tr. 4>
tiittl vnuknutie ehr ic alobt)
Hjciiej Uik dtili. tak >uivm.ui m \><!íi .-iiM.iiihi, ianifin >iroki'ho
msthtadu vSetci sotva mali. žt* I)y umom holi k tomu piivedííní:
iélii to fj nicIi z ihi' »u vzKu-
tleným. V ol»rane ^ y isamo-
tertviivaiiia máiue na íSiovanocii. Zrinskom, .lunsicovi a Sondy m
(uliata Suhovi). Na Madaroch v pomere k Turkom dokazovalo sa,
že krv nin je voda. (Madari nt zo svojej uralsk»»j otŕiny boli i»o-
mi' ' ^ ' ' ' ) Až nri ' ' ' vec, že^T géní-
l(íi; ulca a u jomocník Kerdí-
nauda IL \ [yioUivUMimicú, aby len Sedmuliiaílbko 'podpora refor-
miiríel) mohlo 8a /ňrliovaf \ rirMnívišlosU od Austrie, schvaľoval
jeho održnvanie s Ostrihomský arcibiskup a
kardinál ľáz-mány, -u. i-Mnn, hm i-i.xi i^% uznával o Hocskayovom a
Bťthlenovom (piotesL^mtskonj) Šedmohrad^ku, že je potrebné k za-
cli ' ' .da.
darskíí politika bola j)ndporou pre Turkov,
Mh3 kvd raz laky spuk»k bí»l medzi MaJarmí a tureckými vy í
Canii. Turci mali itli^iliŕt'n*' s\oÍi^ inisľ;i\rni<' \ T*ímfslv1i_ «VOÍi» if,
výboje v ňom. Tdi
dj' ^ ' ' ' i,riM) MuriKii innc v i ihhnku iaa Jim
bíi iii silami ílhorííko \7kona( to nemn
Utívladiilo. Tiímui'. polsktho krjífa roku Iti^^i
pora/ení boli Turci, obliehavŔÍ Vi< iria. A po-
fitíín turecká pred Viedňou bola roxhodná. C'ísár l^eopohl hueJpo8ti*vil
lá za ciel vytrhnúť Turkom Kudín, ktorý držali v rukách už skoro 150
rokov. Posmelené čin*m> polského krála, k cií^áníkemu vojsku Karia
L't V * ' , ' ' • :,^^jj^ liavor«kéhe Maximiliáua ne-
Uj« !n i iná inostrauná pomoc, v sep-
t<»tiiliii HiHti liuditi bol ííkuiiKtie vzatý Tnrkom» a potom už hnecí
stalo sa, i^o od roku i52H holo vždy nemožné. Cisár Leopold, v po-
vedomí svojej 7.á5luhy o Iľhorpko, vymohol si, M uhorské stavy
kr
tu
P'
/n
00.
nemé roku U»S7 printaly na zruSenie Bvojho volebného
a uznalv dediiuoKť Habsburaského domu na uhorskom
k Uhorsku priiHijcTie a tým odňatá mu mox-
. "'• v prospech rľ^i^Vv/íi národných nárokov.
Tak dostnlo s 1 > do moci H kého domu. fc^plnilo
' ' " ' * AhiTiHMíie Turkov bolo ísú-
v *^a mohlo ntnf bez ?í»vimo-
nim
■■ '.- ■' i^y
S"
1
■ n'/i.-ko utratilo k*
i> víÍAZstve KuĽena
^'Vuie um // dôIe*'*'
ho nad Turknm \
í na, aby m-
ifi^
inoi ft !^f»raci tvorMu í*5t f; ale n»/.vo|v5ťfrfi!^niJ»(ilfto
aviil, Že iiiimI/í ninii je krytá allkncia^ majúca lill»(»ko
ivoje korene. 1 \ >tl flruhfij poTovic*^ XVIIL sto*
i^letia. y^^'^^Vri - ,:U.., , ., tieň HysteUlílti-^Mr- nVininir. /a-
^;HafclUet i'He snižwju sa na stupefi le,
"Srboni iihoľSKyiíi sn-iinijii su privilégia, rrospcrh / wno i^ít'iKcho
mali, rozumie sa, v prvom rade* Maílari. O nasliulujúce) epoche
v rakuHkej politike^ oznuŕovAuej nietnim Metternicha. i Nemec I^ihuer
liovorí, že jej zaostíilosf i^o dť» svnbody a kultúry hoIa /,avineuá i
ZtttlacovHnlm Slovákov, Knmunov a Horvíitov, ') Palatínom v Uhorsku
— iste nie náhodou — celé poígtoletie hol ponechaný arniknie^.a
Jozef, velký nenávintník Slovanstva. Tak postuj»ue prijalo na k roku
1H(J7, ktorého vyrovnaním ostatné národy Uhorska Viedeň cele vy-
dala Matlarom,
Revolúcia rok<*v 1Š4.^ -4l» tu aiC nevadila, tá v Európe vtedy
bola vSeobecml, a matfarská revotiicia proti Auíítrii, spolu s debre-
cínskym aktom detronisovania Habsburgov, bola vlastne dielom
jedného i^Ioveka, Kossntba. a tiež nie Maffara, ale Slováka rodom*
Dynastia už na poŕuitku 184H vefnii pomohla Maďarom na nohv.
O zíSkonoch, prispení ssutliovskom sneme do 1 J, apríla
1S4^' ffnnrsrnvf'h. ik hovorí. í'p .nimi mnrfnrska
i>Ja_k pajaovííniu j>ri rCj
^. J.... J . ..*..,. -i,,v..íhI neiíal^D íia ani ^" r i r vo
TieduT ImcíT vtedy, že primnoho po^'oTil an* že pre jednotu
monarchie tc) nelmJe dobre a mohlo by viľí5L ií odtrhnutiu Uhorska*
Mohli tíí potom zabudnúf do roku IHG7V
Ani nezabudli. Ale vzrastu va, a hatiŕ ho pri-
nruvovnli MrKTaľov. í: , nebol I-:: ^, ^lyvom pre Maďarov
istné vojny 1H51» a 18f><)) a dielom ich
ur jMiiM,i^u>au^> históriou, vyge líW-roi'^nými stykami
Maďarov, ich vzájomnými službami protislovanskými.
Keií luku isr,2 supenntendent Kuznuiny eňte nahováral biskupa
Moysesa klopaŕ vo Viedni v /áujnie slovenského národa, zo Šv. Kríža
Moyseš odpov*Hliil svojmu turi^iansko-8v.-martinsk<'mm priateíovi:
ririltiHk inítll H' Ml ( T "L J >iÍll \ i iv;f iiiivit ilnl I /n\ I r ' t vín \\'i\' /c H Vr^lnfíl
{rUiJ íflll iUl. :ili." M /A' roKli
-tislovanskn ? Iio, nevykonala
8 Haiéiou. i^nlii jt^j post-avenie ceJtMit^piimerítUi* dtialistickému »ds-
liytánskemui poriaflku; dala jej autonómiu —jiofskú. Uusot v Ha-
lífcí vydala ľolmkom temer tak, alco vTJÍiorsku líía^aroriFSlovanov
*i ^NuD war Osterreich in ícr Metlcmich'schen Zeii iturnckgeblipbcn
m tior Kntvrkkbu)ií * ' i^n^it und Kultúr, tmd darau tnií; iilli*r-
dlnj!'* Miťtchuld f1^^ Hailíhillŕn «lrr Slovnken, Humíiuen »ind
Kroaten, Dfen y u-n húKst das lieich $chwer and Ungc* IHe
Mag>8ren ond lui i;4ftrn. .str. 42ei.
^) Marcalí, A legujabb kor, iitr. (í24.
») Bloveoftké robrňilv I8íl7, «tr. 52.
8 Ruiiiumut. <Zu službu cárom Nikolujom 1H40 [arukáicami Viodeú
^otlmenila sa** tak skoro i po druhý rm.}
Ako ftvedí'l história i minuh^ho roku, za výdatn*' podporovariic
svojej veci Madari neukazujú Viedni mnoho vdaky. Ale to je niŕ;
život národov nie U\k treba považovať, ako ži\
Tu rozhodujú doby, stolť»tia. Vo Vie^dni niajú i i
dobre plnia svoju iilahu, svťrt*nri im ruku lH»i7; pntnm pripaiinf^
t*AUí> Diôžu vykonať i väčšiu, mimoriadu^jSiu službu. ŠcutimrntíUnosC
by bola zapísať im na úOet to, to roku I9í")3 robili. V tejto veci
hodno je /achovaí si, čo sa Sitalo z príležitosti posledn<^lnj zasoíl i
delegácií^ teraz v decembri. V cercle Jeho Veličenstvo karhal ( -
Kramáfa i Juboslnvana Biankiniho. že sú nespokojní^ ^e robia ivuk
a Äko<lia vá;:no8ti monarcíiie; Madari celý rok olístniovali, hatili
chod átátnebn stroja, cliceli roztrhať armádu, rekrutovanie prekajcilj,
5ái» mimšterpriHlHcda Tinita len tlva dni predtým^ v reť'i proti Kor-
lierovi^ vyhrážal sa, že všetci budú za neodviriosť Uhorska — a
oedoi^talo sa -im ani slova zazli<' ' tiito jo tni
ohnivoTTi t-elej reťaze, aktí bolo i hiís;kupa Str
ni: i Jeho Veljrenstva za t^ f [Mízdravenio. po^
rov. - . -< (kí Kijeva pri shívnohi , :uK>rot^nú pamíatlvn
krstenia ruského n:íioda. Vôbec |iosIednýrh ôí* rokov an
histórie liude sa pocítiiť za ťažkú dobu v živote západného a ju/nťtH>
Slovanstva. Xenici \ spolku s Madarmi v tomto i^aso sposiduli Sln-
vanštvu mnoho zlého. Východná ^ko-
IThorska. diabolsky vymyslená Hi i by
bývala tiež neujnžná. Nemri ci.slujtánski lustaváci) nechceli í»ť do
Bosny a ílerce<(oviny, okkupáciu spravil Andrá^sy pri pomoci
TÍmíu. Pretože i správu lýclito jíomí dôsledne dávajú vo Viedni
MÄifarom r V> "
*) POfiúnrilvho rokti, kt^f Madari nafabovali sa s Viedňou, do/i)i
uaa !ta t toho, že z Cl'wch, z Pnihy, ^ruhovjali im uUianeiu. (KlofáL.)
Octu váinejáia íéc. nepovolaní India t^m ľahkomysernejí^ie íitarejú sa do
aej! K ' ' " * í vtedy strafiiť ja — S'
To zDu 'e ona tu nemá na k>
a pre mi niij^poíaiilivejsi au Ma<íari. Znamená huaí ja do loíruéiii >U-
<r«rMV 'lúr r' y\x tí toma. aby i^im skorej pokoimla sa s nimi, prijuía ich
p linihcj takej strany na nís Slovákov (xirovcíi i na lin-
latoiMv. r-iUM* utif) útočilo %%, ^c v njion* Maďarov % Viedňou nic^ ne-
rulflii^iv Bolíi by nám vraj tr<»ha obývať «!*. le tu nie äú len starni Ma-
ih ' M. lií ar-
H*-- if ía nä ' ^ ■ -r ÄÚ
|pi i. A vo Vieiini o tom nevedia?! í*zývač ga na tudavých
»hi , ..k- .., v takých pomeroch, ked velmi ľahko mohlo by m sta(.
^ť ro^htlujiŕ naie zhromaždenia komtnandovali by tú samá armáiia. xa
kt" ' ' d, A taká m". : ' v ' ■ ^ ' '
»' ^' vo Viedni
al* : Maduroui
ivi in xoíilAvti pi
i^m^
1 rfT
10
Macfari môíiu i*í i ^ _( proti Vit>tini, môžu isi viať ílovolif,
iiibíi Mpittnijn m už mi líerlín niiento niensíiji tnajii /a diíhtfím
V&čSkh Ninru-ov. Dyimnlia Iíabsbur^oV; ako po^cuaí í z doecml>n»vého
výjavu 8 delíigíitmL nedá tsa mcíin mýlif* Jej vrc ji\ jostli Ma»[an)V,
imI k idi 8a za Vílhelma II., pukladá zn gpolaíjlivýcli pre sobii.
A I -^y HU kriUcUi'.
iJiiUndiíi^ v uvedenej .svoj«>j rnzpravp (str. 42! Iiavorí Madaroíri,
aby spojili svoje srdcia m siovannn, v slovanskom svete jte je«t
ílosí miesta i pre ich národ. Rojcumie to tak, že v krá^j}ť.li slovu a-
ukílio sveta Ma<Ian tuôžii mať budycnosí he/. ujmy svojej Ufliad*
ňusti, A také je .stanovisko vsetkýcli jjo^dej^iícli slovamdilov iíHkvf.h,
v Itudúťuosti k slovHiJskému svetu pripí^juje Madarov íl:!'
(ľoccia n Eapona), Lamauskij (Tpíf Mípa aailicKo-enpoii ^
MaT» pHKa. ť.-ÍieTepr>yprT., 1892')), tomer tak liíadí na vec i Kon*
atímtín (irot (MopaiiiH h Ma,ib«pM n, nciouHnu IX jn\ Haiia.iA X
UtKa, iaHíCTuerepriyprT*, IH8I; Mati»apM h (liaaaHe in^ upouMnni,,
IlapniaBa, IH«:i ; MiJ.M»«ptí. nuauiiriMhCTaenimíí líkcTHUiri. VM\X
}c 23íi n h\,\. Lamau^kij iHivurí. /e niet príčiny žiadaí si, aby Ma-
ííari utonuli v sloviiuskom mori, .ľre Inidúcu civilisííciu Slovanstva,
pre jej plnotu, (pohatstvo a uajillh^^m l>udúcnosť sú želatelue štiav-
natosť a ro/.maDÍtosf. Vnútri uašho sveta u^ zjavily sa za nášho
>eJtu, na juh i na sever od Dutí '^hitné nííroíluo-politické orfía-
iiismy; ii\ nimi, dá Bob, v u. desaíletia i)6jdu a vzniknú
eÄte nové z nánxlov, kt^oiv -^ku, malý svoju
samostatnú históriu.,. N* i svete prevláda,
no ono i sarao delí sa na nii»kofko roznotvarností a zmiznutie ich
nie je nijako :ÄelateIuí'; v naáom svete majú svoje určité mi*/^*"
SToje povolanie i rôzne ešte iné plemená a uároduosti, ako (ii
Im
MVfliie /Uit»XiUit^ J»rÍpíbU|* toliiii, ť.r íukli 1
Nmiiňv, hratali sa s Kusmi, oíit ;ij>ituIova .
G^ 'holi hívtoví vstúpiť do ruskej vojenskej služhy,
Ku.-.*. /a.rrj-.M |M>uukuút uhorskú korunu c;lrovi, atd. To boly zá*
chvaty miuiUy. Na javisti stáli Neujci, iCusi a Maifarí — týmto
dvom neholu možno n- ^; i v spiduceuskom živote Ma*
tfarom iste Indí by z^ Uisi uei Nemci, No v politike,
keíf to príde na lánianir, luu predsa len pôjdu s Nemci. Liibe/r
riiská z roku IHVJ u Madarov zabudla m vefmi skoro a oni vu:,..
sa k tomu, ^o hilszk7 a iní hlásali u^* od 304ych rokov XIX. sto-
I.,:.. , *• «-,jq j^ji I- ^Hrucom; ci ■ -v •: - V rMrjí; kt^rá bola
lorandumoui turriariN u, barou Kotvos
Ka pripoja. A , do
laho, aby lioli nástrojom johoi i slovanskí reneiíftti, mnoztaci sa
v ich t*K.,r.- T *.|,o íinitictt níkda viac ueimUe byť spravedlivý
1 1 iMiii K • <;^uiQ. Otioaptidff A. H. BodOatléi, 1802«
k tým, [irotí !<trfrviii sa prehrešil ; prn o.spravedlnenio svojoj zrarlv
on l»u<h» 1 lírojif, Imrit luoti svojej krvi J) Pravtia, i
tMlaloíiti II* r.. , M.* niť v^elirio. Ni^inecko derie sa k Trie«tu» ímKm*,
na Výchatl: kto ho /.astíivf, jestli uio Sluvaušlvo^ KujsknV Akn si
mvšlia Maffnri oln-ítáť v takej borbe? Jostli Ruskd ' uíui Vy-
diHík. oíl/vonl sf\ vrru i ich uárodriosti. Lebo Ttri ľu»biT»l»»
bi . farbitoHti svojho sveta,
k : , lii'sie logika dejov — jestli r
vledjr budú hotoví zachníhif svojich veftaých ZítókotJnikov.
K rieftoniii neprídu vod, pokým trvá Austria, lebo .',,.1 ,,,,,,
Si jiMlnej strany pripravuje Nemecku cestu ua Východ, s druht»j
strany stojí mu i v ceste. No z trvania Austrie tiež neíi "
wd uej na Výdmil Velká Madajiii. Deschanel* pokladaný '.
cAsssku tix človekii budúcnosti, i nedávno 1 v novembri 19Ô3) hovoril
f iwtlarnente^ že oslabunie Austrie bolo by oslabením Francúzska,
Smysel jeho osvedčenift je, že z oslabenia Austrie malo by prospech
Nemecko, a ífalAie zmocnenie Nemecka bolo by nebezpei^enstvoni
pre Francúzsko, Toti;: Maifari uiu^u videť, že odtrhnutie ť horská od
Austrie, ku ktorému oni minulého roku taký krok chceli urobiť, ne-
stane sa. Moci. protiviace sa tomu, oažly by pomoc i vo francúzskej
imlitike* A Berlín v tejto veci mohol by urobií nieCo za MaJarov len
Uk« keby zjavne postavil sa proti Austrii, čo je predsa vytvorené.
Yie!ttuik« sú veľmi j ■ ,-u\"a( mIi tíMriMU* '
jeho, a pomer med^i Maďarmi a uhorskými Slovanmi v minulosti ne i
eetkom taký, ako predstavuje ho prof« Grot. On totiž nka^ujc. žo v i . ,,
bjstorii Uhorska, okrem noviej dobj, „elementy slovanský a madarský''
malý lolo^nr, spolcír^nt^ /Aujmy a vo verejnom ícivote bývala m '
ÁpUm sbofiji \\v \n urŕ-jtiítrii ičtvntc Uhorska malo úcasí len /'
Dl ' nárociiius^íi: mir mu „cUnnťul;
iiin _ HU teila iMíloiif ,, uj** a vtedv u
fodov Qrotorých len roáltK
It
NíisUila
Dom v stráni.
PoVÄÍlť.
ŇÄpíwil Martin Kukucín,
X.
Oberaôka,
la oberačka!
lUi\{\ vsUívaí ilu dňa, liliaf noskoľu, Celý deň skákaí, vrtieí sa,
obhiiíl^ovaí v poli i dome a predsa sa riežalovaf na ustatosf. Oh.
krásne dni, kde sa slierá poí:eImatiie Božie, pri speve oherái^ok, do-
šlých zo Bpevného Zaboria ; sberá sa odrazu ua hrsti, na koSe, iia
putne do olMOVHkych kiidí, kde lio kyjami puóia. jiniavia na bustu
kaÄu- Vi) uliťJaťh a poľných chodnfkocli so väelkýdi strťin ozýva sa
uepreHtíijný dupot umlov a uiulíc, obťažených koženými mechami.
po dva sa uudiivajú na sanuíri sťa ^ajdy, v uicli ločká líro/novíi
kaí^a, preinokajiíc okido hrdla a na stehmlcb mecha^ kde sú po-
r»krúcan(^ Špagáty, Za ntatkoni letia upachtení pohonicia, pokrikujťir
a Strkajúc obrúčkami na svojich korbáčoch. Druhí, 60 sa vracajú
prázdni do viníc, vysadli ua niula a letia henným uprkom po nové
bremä. strčiac prst do ucha a vyspevujúc hulákave. Uycanie oslov,
vždy iíoiU'ých a neúnavných, ktorýídi i tera/,, hoľi hú i strhaní robotoa,
uadchodi besnota, keif sa stretnú s mulicou alebo oslom.
Nuž trma-vruia od svitu do noci, bez prestania* Váetko je po-
hrúžené v robote. Nikto nemyslí na dora ani kostol, na spanie a
pohodlie — váetko zaujala jediná náruživosť: ponapínať kade a sudy,
koíko ich len jest vo dvore a v pivnici* sladkým mokom vínovej
révy.
Nikto sa nežaluje na ustatosť a zmalátuelosť* Každému žiari
úsmev na tvári, hodrost a veselosť. TeŽak je plný sebavedomia a
hrdosti. Inokedy pokorný, plný zdvorilosti a poklôn, vykračuje isi
dnes hrdo ani kráľ, s ciapoí-kou nad uchom so zalomenou hlavou.
Ak ťa jiozdraví, pozdraví ťa mimocholom, z ndlosti; ak pozrc ua
telm* pohľad joho vraví : „Ja som ôo som a ty si obôivkár, lebo
žijeÄ zo mňa . .**
U Dubčjčov je ani na jarmoku. Honci dochádzajú a odchádzajú,
po jednom i po hŕl»aclL Neraz sa ich shmie, že celý dvor duibiie
1)0<1 koňskými kopyty. Niko sedí pred cieňou v svojom trojuohom
tresle h knihou na kolenách> Ho U' ' ' * " JaK
tí na dlh a ti z dôchodku, Jure si. ych
Šuhajov, krásne urastenvch, mocnycli, ky<iá kašu luozno^u du mier
.i /fiiilial do käíli, V každej kiirli druhá líreŕkíi: v jednej biela,
j červená, v inej zase čierna. Vzdor tnue-vnne, náhleniu a
,» -^iv.nvaniu, každá vec má určiti^ miesto, každý človek vymeranú
úlohu. Ak kto pochybí, /.así>kne roly stroj a uMsUne vftŕobi*cni'
!)ie. Ito/ me
inuli píMi . , i . . 'ne
ich neraz kýsi das» počnú sa hrýzť, ryčaí, skákať, ryhadzovat
u
z kílrlí pienáAajú kaňu Vlasi a Vlachyno má preÄ a . i u.v
turné, a to na hlavách, ak«) je tu ot>y6aj uoHit bremeuii v ílosC
hodnýťJi éufloťh, Z nicli ^a iitMax juŕ^lľje isladký lejikavy mok a
steká dolu tvámu a pi> haliaťli. ľokiiy uáľoJuy kroj vlaskyťh krása-
vic |tR»ihfUÍl sa v olM^ia^kovii uniloniui. /ulepenú íhusIoiil Kŕdle
včiel a osi roja sa okolo kiidl a okolo Ylarbov a Vlachyň. Pod
ciefiou 8ú turiie, pre§i novej i Daiiiov^ej kon^trukrie, medzi nimi
je i primitívny prvotný preš, aký l>ol bez pochvhy v móde e§te za
rímÄkyrh ťam>v, mdídny, iniponantný a jeduojiichý. V nom tla^f
Vtach nohami kusu, sía keií Slovák tla<M kíipuntu, a pod jeho stu-
pajami Bytí a ťťdt sa mušt pomedzi šranky a steká žlíebkom du
kamenice, zakopanej v zemi. Red t$a šranky naplnia terkela až do
vrchu, odhu<lia ich a terkel opá»u mocnými, hrubými povrazmi.
Na túto furrnu polo^ja hradu, kUuú ^rôba potínka íuidol^ \ml moc-
nými ramenami Vlacliov. Na taký spôsob neostane ani zrnka cek*hô,
muíií sa v>(ueÄuje do ostatnej kvapky. Suchý terkel fiádže sa do
Jám, alebo do kadí, kde bude vrmť do zimy, kým ho nevypália na
raktju. Nováie a najnovšie turnn sú zariadení' na hriadle a páky.
y aidi na hrozno velmi «uaduo chytro a dôkladne vyi^jníka. Z ná-
ilrtiek sa niu§t pumpuje a vedie dlhými kaučukovými cievami do
ífudisk, ktorých 8u dlhé rady rozostavené v pivnici.
T<'T ■ , prevzal Niko velenie nail tur mi rolnj-
tou. Mi . tu i tu síde do dvora a pu| hí. Jej
príchod dosťičít aby sa utíšil najhorší zmiitok. .ledmy pohíad — a
ona u;, vie, kde je počiatok neporia<lku. í>akoIko slov tichých a krá-
tkych a u^ zase tečie vÄetko v najlepäom poriadku. Sám mladý ga^da
cíti, ako pod jej pokojným pohradom ztratt sa i v úom najhoršie
roz čulenie,
I v kuchyni je neolivykhl činnosť. No vzdor tíimu nikto by ne-
uveril, že sa tu varí ani v kioromkolvek velikom hostinci — pánom,
6eUadke I celému zástupu Vlacbav u robotníkov, (o %ú vo dvore i
iatavon po viniciach. V určenú hodinu je obed hotový i v jedálni
palácu, v í^elailnej izbe i na <lvore. í> jedenástej vec^er utíchne všetko.
Ka^dý sa poberá « - inok, ustatý, utrmacaný. Iba iV* Vlasi,
táto rasa *>bro\ a . ii ludí, po denných hipotách trkocú e^te
okolo vati7 na dvore, aiel)0 pri humlravých jíusliach vyspcivujú
sv<ýe nckonei^ié, monotónne piesne, ííI^Ih.^ vsstrájajú áanty s ^of'^1^-
nicami Vlachyňami,
V jeden Uiky oberac^kový deiV
dobnaJ Pask** Hobica hosj»odárovi
vysokif vu, ked zachjtil v j^
liíeslc, , ici a obzerá si ho ^
ňu v, ived musel skákaí pred skalami mládencov — presved-
£eiá... /- ľaAko bol všetkému pôvodca.., Stisol zuby, pred oänm
mu naskakujú iskry, Jehu potupif^ na posmech ohrátif pred teiaA-
k<M ' ' ' — '/i oivj tomuto s* '' iti hrdi-
nu tým pohvbotn t\\ hľadel
vy ;u,, ako b> mu cb*''1 irch
Úii • sa su vztvrônoii M nn
nemal kedy prr'
Niko, keíf zn/
ivtídoiiilr uiu žiari ĺ očí, smelosť a lulhodlanosí. JChodl medzi
LHii sta anstukrat dáky, sťa pán a gazda; a roje nepríjemíit^ —
kažJv mu ustupuje 8 cesty, ochotne a ílobrovofne, uznávajúc jeho
nadvládu. ..
Ka mrkaní zas dohnal Pa&ko avoj dochiKJok, Vo dvore sa iií
Irurbu pri^ristilf*, cudzieho svetu nidlo. i\\ ešte ich bolo, ptioilprAval
ioh Niko. ľažku si nechal na osiatok, Uvidí ori, kto bude tu
hlavu dvlhad
Paiiko vyprázdnil mechy, vytriasol icli í*tatočne nad kÄrlanii,
uhy hoápcftlún>vho neodniesol ani kvapky, ľrdzdne mechy priviazal,
peline poskladané na samár a že pí'kjda Tu zakýval naň mladý
Lfazda íi vedio ho do jíivnice, ktorá je ej^te prázdna,
S^toja zoä VDtM, sami dvaja, ako nikdy dosiar Na slepom okne
kmitá svetlu kahanca, nezdulejuc vyhiuiŕ íníHtii tmu z kútov a jcpod
klrnby. Tamvou pokriky, robota ^ tu tichoKÍ temer ako v hrobe,
Morajn sa pobludom* jeden druhého, oko im iskrí — v oboch zkrsla
myÄlii^tdai: ,,Ni*jlep.4ie hy sa bolo odrazu poráUit.,.**
^Ty sa tedy n že ma zastraSliš!'* zai\il Niko tluraeným
hlasom, ktorý sa nt^ i^ivou ozvenou v prázdnej pivnici. „Azda
ma diiÉÍŔ za zbabelca!"
„Ja by bol zbabelec, podliak, keby sa nepomstil!" zvolal PaSko
a tvár mu horí nd jedu. „Ale zbabelec som nitv ani podliakt chvála-
l.ohtt!**
^Mria u^7,a8traäfS, a čo by padaly centové skaly. Len aby
daktorá netrahla kohosi druhého** * . .
^Oj, ja viem, že ma môžete privaliť, hospodáru, í zakopať. Iba
vám chreť. Tam máte žandárov, sud, temnice.,* Čo ŕakáte? Cím
%\ih\\ týui lepšie: prv, uež sa vám Co prihodf- Potom \\l vám bude
íahko — nehrnie prekážok. A mne"* — dodal hlasom, v ktorom
jiko líy ;^ii i ' ie — „mne už bez toho všetko jedno:
lu alebíi u.H tak, pane!* dodal s iskriacim pohladom,
eVy máte moc, spôsoby a ja — odhodlanosť.,.'*
^(j, aiežtí tak, môj sokule!" A Niku polial rumenec hnevu, že
sa ho ten opovažuje tak potupovať. „Nie, neboj sa! NepoSlem ja
ua teba žandárov, ani súd. Ja ši už s tebou poradím sám V^
i,Nech sa páči — kedykulvek. Počuli ste, že sa nedarím,**
,,A bude; mi i ' ^"^
.Kyin lejj lain. f.**
ŕo IM trelm \kt vyjednávať? Tu už niet miesta slovám; malý
hy nasledovať skutky. Premerali sa oCima, v ktorvoh bh>í jed a tie*
návisŕ. v úii<»ih nastala napnutosf*, ako by mnly dvíhal ťarchu. Sá
aerozhífdní, ŕi sa poclr * ^' vbodnei ' íhi. Krv
v oboch vrie [^rsia od-: vonku - — ža-
ŕ.iijá, ^ roztrhnú ich a škandál sa roznesie hiied dnes
vet**r - ., ! íStom.
V Níkoví »a prebudila rozvaha, opatrnosť. Zišla mu na um
matku. ak»» by mu ona zazlievala, — / '■ ' ^ na um jeho plány,
jeho úmysly, smerujúce k dobni a ii liiu b]ahul>ytu ludu.
/íÄiel mu na um Zaodome, jeho výstrahy i pos&mesný poblad*
Hoev vzkypel v rtom cäte rili>3lml, pľíítti. žo hu iuih< tlumiť,
prít4M<>vaL (ľíti, aka je Faítkovi laMit*, výlioílnejáití —jfiho neTÍaču
obíatly, postavenie. No načim sa premôcť, ntí^ií haev; v tom pH' ^
zále^i jeho pR»vahti nad surovým, sedliackym parobkom . , .
^k tn máá prali mnt»!* zn ' ', hlasom u^ r>^lŕ pukojavm.
,Vy to .^§tc nevieto!** po>i PiSko^ liliidiac ixxn s n\m-
vrŽeoJin. „A ci sa Víim hsidam /nciicclu pasmelkovat ! V*
^Chcem vedier akt^ iiutá pnUo ?•*
„Kaí:dý má príivo hájií hvo']^ ... I Hliepku hájim, ktí<f sa
k a»*j prikráda líAka, To j^í ptnirmoHr:! I vy by ste í%i hájili, keby
HU vjím kto vlámal do truhly, ktoni jú vraj plná <rekinov I A ja
by Demal práva!**
„Jeho právu !^' ^ imipiú Niko a v hrdle cíti, ako by ho to
Ktiskalo. ffOn spomiua ak^si práva!'
« Jej sa vyspýíajtc ^ jej!** odpovedá ľadko cole pokojne,
skoro chladno. ^Vie <*táí v slove, miUem povedať: biid^ i vedieť
pravdu i»nveda<í . . , Oh, ima j« vôbac pravdivá, uprimu^l 1 Co na
mlci, to na jazyku , , ,** Tu mu t^^jsi zišlo ua um, jej láíika* sľuby,
^•yAkávanie a Hlretávaníií ua odľahlých chodaíkoch, pnbfady zažatr
IuIhksÍou, vôetko, co prežil, co Im k uej piitalo: íobo hlass mu zlyhal
a srdce m ättalilo od b6Iu^ aku v klicStach^ ,A ja ako som veril!
Ako s^om ju pestoval, žtítil, K riťj privia/nl vSetky nádeje, výhľady I
NVch povie, i^o *ilúliila, ked odchodila iUi služby i slobodno nech
t* , , . Nie, bez nej mne niet temnica, radiyej
iiL*^ tí»kýto Äivot. Ona ho po ^ i . » . Vy, vy —
to ^le ju privábili mamonou. Co 8te ju kúpili, sviedli na klzké
chodníky. Ako had — sfuby, li.í;ot /lata , . . Vy, vy — ío Hle jej
urobili potupu, hanbu pred colým Hvetotul Ej, bude vás Ona eôte
preklínať, bu<li» — ej, bude oplakávať pravú lásku, to /aprodalii
£a Iniblo zlala, tú zaliodilu <b» babua. čistú, velikú — poMtapida
dinmi, zaprela, . . A ja že m v*is mám báf,
Ja? Vyžeiite n ojej zeme, z ktorej vás kŕmím,
iii mozofami — vy^.cato, bez toho bude [>rekliata, trnie
íuide rásť oa nej! VyžeAte, zatvorte^ aAobrát^te — a ^"^
tUi
a ŕ
sa
tvu
yihiii sa n mm, ani len tm
otmsla nim du i — cíti čdmí, a»
Ten je skutočne tak hlboko^ že ho nemu/no hibsie srutiť; ztratil
vSelko — licmifžno mu už niíioho odAaŕ , . . A potom i po^lozrenie^
pocliybuosti ! Koho ona f ubi: joho a (i tu toho? čo ju púta
k nemu — lájska o/ajstná a ^i len zlato, lesk a prtípych? . . .
A jemu sa xdaln všetko Uik jedmiíiurhtS prostt\ /Jvnta niva
plná kvieía a lKÍin>*h<» svetla, ťifl /.ivotny ťtlr ] i'^ný , ,
A tu riin-/ii /íibada, ktorej utnidiš \u\ •i\i<\ Nfn ri sa
skr iíiímie, vytrezviíuie. suád i r*i-
hh.i ..« «. i.t*koQetne phine budúcno^^M .^^r^^ ^««to> ■
Jtvmty, priepastí a trasovi^ká?
mu
lo
fftžká, nerozrieši telná, Kde ou má siíosdb do iíenského
srdca, vyznaí sa v každom záhybe, prehliadnu! . _ .^, kútik! Tam-
toho zaviedla, opustila, zradila: kto mu zaruCÍ, či ueopustí díien
alebo zajtra jeho?
„Oh. Zandomo mal pravdu!** u^uáva sám v sebe. „Jť lahti*
kár, ale mal pravdu. Kto hú. tu vyzaáV**
Pasktj LIadí nau, zamysltstiéhu, utnipeuého skoro^ zvynoka.
Vmi mu ^íepká, že zvíbizil. Do kalicha pôžitkov ualial mu kvapku
horkého jedu . . . Zasadil mu clo srdca tni, ktorý m uedá laíika
vytrhniií. Pripravil bo o vieru, zasial doft pocbybosti, podozrenie —
teraz len zrnko, to je pravda: no zrnka nmtóe vzí«f, rozrást
v strom veliký . , .
Ožila v rtom nádej, divoká, neodôvodnená; no pn • j, /,'
sa boj skonči jeho víťazbtvum. On to dti, má akúéi i i. A.
zúfame ho minulo, ako by bolo vyšlo nové sluce.
p Už nemám tu roboty, hospodáru V** pýta sa hlasom cele po-
kojným* 8 vyjasnenou tvárou. „Ja idem** . . .
A odiôiel, nikto ho nezadržal
Niko už naň nemyslí. Vyí^lel za ním z pivnice^ hladí k nebu,
posiatemu trblietavými hviezdami. Ony sa smejúc ihrajú na Čistej
oblohe, a jemu v duŔi temno, fažko a clivo. Kde je rozlúôtť»nie zá-
hadyV Na nebi otvorenom, hladkom, vzneJ^nomV Tam nieto záhad,
vSetko je jasne , . , Pozatváral pivnictí obrovskými khít^amí, ume-
lecky skovanými a šiel do domu.
Pri vetoi sedí zamyslený; sotva sa dotkol, i^o mu prr ' l
Maí vidí, že ho čosi trápi; šípi, ^,e to súvisí stou zpod i n i.
No nevystíha, n«nypytuje sa, leu tu i tu pozre kosom naňho. Ako
m trápi! Oči mu nesviefa Hvitoiu bezstaroätaým ; hľadia do diaľky,
zatiahnuté závojom smútku . . .
Anu, ne[ioskytol mu us[ ' i ani klud, ktorý veje naft
z hytnosti matmuej. I ona j- i, vznešená, ako to nebo.. .
Nikde [Míkoja, nikde rozhii^teniu J
\ ytiatii sa zas tlo dvora. Tam už všetko ticho, iba čo okolo^
vatry dudajú Valasi. I z mesta odkiaľsi dolieha spev, tiahly, nevtóelj
V'yšiel na ulicu, poUun na námestie a už sa spúSía známyt
chodnlktmi dolu briežkom. Srdcu mu nepokojne bije. Pretiiroi
dom sa mu belie v svetle meniaca, tichý, Uijomný. V jednom"
oidoku ešte ísliejuia ísvetielko. On vie, ti je to obloŕik. liystrým
krokom slSiel do ildolia, hodil skalku na biely krov a už závora
VI J -1 na vrátkacli. V bráne ho íaká Katica, obliata hájnjín svetlom
iv:a.
Jej zjav zahnal odrazu vÄetky trapy a múky. Oh, láska je
predsa Um morny lekár, ona poí^kytujo baLsam, lieä lany! Ako je
iiladko spočinúť v jej tôni, ako sa vlieva mier do snlca^ a j^okojf"
Sadli na lavičku pod ostreémi^ hlesnú kedy tedy slovíííkowl
Z mesta dolieha tiahla, smutná pieseA; teraz ho uHpokojuje, neza-
tiocháVA v ôom nit {irázdneho, uedokoučeného . . ♦ On sedí, ako
ustatý pútnik^ zmučený, usužovaný — kochá sa v pokoji, ktorý
sa rozhostil v srdci, zahnal pochyby a záha<ly. Spev tam od-
k;-: -y *a - i*:íii 0x7x4: j^ tääí: i^rd who airT . . .
,1 c. .-r jirŕ*iii iisi*. raráí si. a 2i:er sa itriňL buio i&Ieieio.
.'ľ: Trrs. Ír;*: =>i u> kazsecoTAl rurfy.-* pýu sa jej nL£i>u.
yVr^i-ŕiL-- •>if»:Teôi r.aÄ ticho, šorr* §& zviidijcc. Aby sa^ jej
,Ak- Iŕa zTr»i^!* xripi sa oda. a po tele ako by jej í<»{ |ifv-
^•*ttiu i-riz. .Ako U) lec xiedelľ*
^A M ^iel- prrŕx»r* spytuje sa on.
txi-.-š: — Lo tjnje dobre v tej tichoc^ti ako jej búcha srdce. . .
Jra- ;^ t>te ÍAžiie. Fredtnchy. pochyby ho ceklAiuAly. Prichodí
sA ELS ôíť s pA^koci a c- Tie. íía je tá. prv ktorú sa ide bif . . .
,yT!-:.;že ía vraj zabudnúť.- riekol s nesmiernym nAmAhAnim.
aku ry n^al p«>ÍTihQu% a odvAlit balvan. .On eš4e neztratil nádeje.
MíTi. žŕr ji ho nezabudla-...
.jjí.' T\TÍekia ona. chcelA sa zAsmiaC no smiech skončil ia-
^iŕEiL.n.. Skc-^i-a f-red ôu jeho p»>stAva. stn^ná. hrdä so vityCvnou
híAT..-. j-hľailom plným odvahy. Taká, ako sa jej ukaiovala v chvi-
hch ^Ľ.'A\ a snenia.
.A ja ša ma n«:^iivim. Ťažko oželieť* co Inbime a 00 U^lo —
iiaí»r . . Ti j- pravda, že si sa ma slubila":"
•»a zniía v^íký hôL ako by mu trhal srdce; a predsa sa vy-
spytu;-. ^y^:;hJ. letn. sa ula, že ho pravda uziiravi . . .
N\i Ka:: u ak''» by sa rú:ila planina, kturá ju ide |KNľhovať.
.I'-.;í s!ii«r ^i sluvo. Ja s«>m bola mladá. Co sa ivlom stalo.
>i»H'ľ -jmí najitrpsie A *:i s«>m ja na vine, že mi odpadol od snlca?
Koľk" * -ľii sa natrápila!- A hlas*^m jej prebíjajú slzy.
.M> 'irAhá. drahá". . . A hladí ju rukou po hlave. -.\ otl-
pad'- -elk •ií: — navždy >- pýta sa jej, kloniac sa k nej.
Miŕ-t*' odpove<ie prítúlila sa k nemu, ako by uúho hladala
záítiti:-
.Ž»- -i'iii ťa zavie«iol b«:>hat5tvom. priv:il»il mamonou! .\ke hlú-
[•o>ti ! Ako ^y sa láska dala kupovať*. . . Hovorí on viai* st*lH\ než jej,
ch'^-ju- r-'/'hiiať pochyby, upevniť vieru. Aké |>odlé upo<lozrievanie,
aká Lízk-^f- Ro/horluje sa on. .No ne!H>j sa, moja — m4>ojI Ja
sa u2 ľ- iiiiii p<>rátam. Naučím ho, ako treba zabudnúť.*
Kati. a i'iti hrňzbu. aká ziieje z jeho reCi; citi, že sa idú sraziŕ
dve siiy. / ktonch jedna musí [Kklíahniiť. Chytila sa ho kŕčovite
za rauj^ri • JJh, nerobt*^ — dajte pokoj". . .
,N«i n»í»oj sa: tel»e nebude niC. Ani vlas na hlave sa neskri\i.
.VI*.- •ikon''iť ilákosi naCim. Takto nemožno iíalej.-
.Ja builem žiť vo vecnom nepokoji. Dajte mu pokoj, netykajte
sa ho. On je zlý, nehladí na niíl"
On n^rMljMivedá, híadí pred seba, ako by rozmýšľal o í^omsi.
A medzitvni ona hvnie od strachu. Tuší. že sa má stať Čosi, snád
iK'šfastie, alebo aspoň posmech. Príde do reči, budú sa jej po-
smievať- . . .
A keď odišiel, uaoko cele spokojný, bez hnevu, ona s úzkosfou
pobrala sa do svojej komôrky. Drží ju strach pred čímsi neznámym,
no velikým ... A ke(f zaspala, ukázala sa jej jeho hrdá postava,
HO vztýčenou hlavou, ale zakrvavenou. Strhla sa v strachu, a pre-
budila sa v znoji. V strachu nemala ani kedy mysleť na Nika . . .
I ráno sa prebudila s jeho krvavou predstavou. Stojí jej ustavične
pred očima; hladí na ňu svojím odhodlaným pohľadom, so zvláštnym
leskom v oku, ako na ňu hľadieval. Chcela by tú predstavu za-
pňdif, volá na pomoc svojho Nika: no jeho obraz je bledý, ne-
určitý, rozplýva sa v limle.
Co ľolúfV Kto jej poradí V
Víietko sa jej zdá, /e najlepšie by liolo ísť k Zandomi. „ľo-
smeAník je mnh.i ilnvek. pozerá tak neA&istne na každú, ale
predsa". .. Ak ncMnu sa j<'J vracia myseľ jeduostaj. On porozumie,
oílrazu sa vynájde. n«»bude vytýkať, ani zazlievať, ani hrešiť. A čo
je hlavné, on vie i mlčať, kde íreba: a to je hlavné, len aby nebolo
rečí ... 1 Nikovi je veliký priateľ. Niko dá moc na jeho slovo a
možno slúchne hn i ľaskn. ho«- je zaťatý /anovit, sťa múl . . .
Tak sa vybrala k Zandomi, lintMl z rána. í jeho našla v jiivniri,
zafúľaného muštom. uhmIzí hŕbou Vlarhov a Vlachýň. I uňho sa
pracuje na dvoch prešoch : bárs on svojich viníc ní»má mnoho, dosť
mu donáša sv(>t za dlh. I uňho tiahnú Vlachyne so šaflíkmi na
hlaváth. ako v proiM»ssii. iba zo tieto tu sú všetko mladé a pekné.
,.ľlatiť ich musím, tak i tak/ rozumují* Zandome. „A radšej platím
pekní\j ako škaredt^j. To je nž moja obyčaj taká". . .
,.Ah ľretunišaľ' zvolal milo prekvapený, ked ju zočil, „('o
si mi ílonit'sla, ty hviezda od východu?'*
„Mám vám ŕosi povedať. "*
,,()li - či tak V" Ona prisvedčila. ., ľo pójdenuMlo kancellárie,"
dodal vesí'lo. naprávajúc vestu na seiu*.
Hobotníci vymenili významný pohľad, ľodajedna Vlachyňa sa
l»otiiteľní» uškrnula. KcjI pán odišiel, sluha, čo načiera varechou
do šatlíka, ľi(^k<>l : ,.ľji mmii jíľist^níe do jeho kancellárii*!"
j.Hod.vi zhorela, i kaucellária I** ozvala sa jtMina z Vlachýň.
Všetí'i sa ľo/ľelíotíili.
Zandome vovieiin] Katicu do prízemnej izby, kde je kassa.
písací stôl, dve-tľi kľes|;i a kanapa. Ked zatvoril dvere na i»isárni.
sadol do kresla a pozrel na Katicu živo. skúmavo. No ona si ho
vehni nevšíma, zaujatá svojimi starosťami. Oko mu blúdi po jej
oblej tvári s lahkým nádychom rumenca a zastaví sa s j»óžitkom
na jej oku. s dlh«iu čiernou riasou, v ktorom utkvel výraz zamysle-
nosti a či skôr úzkosti. Obdi\uje sviežu krásu, od ktorej ako by
sa bola pisjíreň rozjasnila: jej súmernú jiostavu i skiadm^ pohyby.
No zas badá na nej čosi, čo mu netlovoluje. aby sa jej jniblížil.
ako možno druhým návšte\ám svojej kancellárie.
„Krásna, bez otázkv. okiizľuji'ica." usúdil sám v sebe. ..Nikovi
orlpťiftfaiM. Miidľéjáí fudia ztratili rozum pred menáou knlHou Akt
tvary, len Me sa to iiňiilô v seiJliackoni ťlome!"
„»la som v ' ' zai\H!a ona stiesneným hlaHuiu.
„Prosiť? i^i uxJiio, Dťch Luji-m. Tu mm —
J5i poslúchnem*'. . . riekol trhane a oko sa mu zažalo. „Ale sadni
najprv, ty ruža zpud Grahovika I**
^Ali, prosím vás!'* odhadzuje ona licliotenie od seba* ^Keby
sto vedeli, v akom som kríži I Vy neviete, to je medzi ôôr Nikom
a Paôkom!^
^Hm — neviem všetko, ale äípinK r.ahko j^a tu dovtípiť!"
Vyrozprŕivala mu v.;etko, í^o sa Htalo, On poi^úva ko zaujatosťou
a vážne. Ľž nebauuje, že aa ustávala k nemu* Už vidí, že ju ne-
opujiti No vzdor tomu /andome nielen že počúva, ale sprevádza
p^^zorne každý jej pohyb, každé začerveueuie -- neujde mu ani
' ' isnrho íika. Nuž nezabudol na seba, nezabudol
i»a, N) sa dá.
^Hovorím ja — labko sa tu dovtípií! Vždycky som sa ja bál,
le sa pohrdúsia pre teba ti tam. Ty ich bude^ mať na svedomí* tyf"
^A ťi som ja vina?"
^Ja ver nie, duSa moja' Tvojf oH — tie sú na vine. Na koho
pozni, flvet sa mu /akrúti v ŕerty roscum! 1 ja, chudák, celý
deÄ nebudem mať pokoja. Ani mne ncnie práve najlepšie, mAže&
mi veriť*. , -
qZils posme^kujete!'' strhla aa ona v skhimani a pozrelu oaň
8 vytitkou, „A ja som prišla pýtaf radu, 8ama od seba, rovno
k vám?'* dodala s prízvukom opravdovosti v hlase. ,,Myslela som^
to mi pomôžete a nebudett* tuk í . . . Máte ženu i deti!"
ťokýval hlavou melaucholícky. „Kolko ráz n»í í-íi n/ vvji.nlíi;
na úd ! Ako by to l>ol thiHn. mar zeuu a deti
^Majte na ne trenia! I vy máto dievratá : ♦liM\>-/.ajtia vaui ua-
n^iXL, Možno, pňjdu ku komu o nulu a nn keby mieRto rady po-
smeSkovaL žmurkal takto amieíine na ne" . . .
Zandomi zmizol iíHmev s tvári, i oko sa uprelo na ňu h vý-
niJU>m v:ížnyn». Potkla aa ho na citlivom mieste; a len sa diví^
'■K ro tjikto hov*orí v jphn kanrtdlárii . . .
. jťs, aby lámal hlavu pre teba. No mám ohtaä
liíá/ni m oha, ale vidím, nezblazneli hvi prídiny.
ulim dákosi."
V'* zvolala živo s leskom v okta, s veselosťou
kde sa uňs]
„Ty nt. . .
na tých d\oťh.
Tiik tedy ja Uy
.Naiízaj? r
\^ Kom sfúbil — mAže^ sa spolahnút Jednť^ho po§lem z de-
limy^ Ti vadzia tomu druht^mu*. . .
,Heii — to je už moja vec!** doložil s furtáckym úsmevom.
' ' ' bola vfúdnejšia, možno by ti povedal, i ešte vSelíío. vá^>-
T«kt^ musím mk'af, lebo by sa kto vytaiii! » mojimi tleími
i tom - pohrdúsiť m im nedám •*
slii / kArHť^lljiriív 1 vfsrl/i. Odpustila Zandomi
vo
f i»aniu a »li^tK O* m m^bojí prekáj^ok, ani posuior^hii ni>trastc* «a
ani f»re jedného , . .
Nuž povodilo sa jej dobre, ako m nenazdala. Preí-o by tieiäla
tlajťj. ke<r je už mr. v tm^íú a takto vyobliekaná V A skutoi^tie
luistilíi sa dolii ulicou. Kráía ako vo múch, pmd ;.ele/nú bránu,
8 pľutariii vsíikovak sjmpľeljýbanýnii. NeotáUi niŕ — vstúpila srd-
naté do dvora, v ktorom je ^ivo, veselo, ako v/dy.
PreÄla i dvorom, ktorý sa jej zAá by£ ohromný, ako plíSň. I
palác svojimi rozmerami, výškou a výstavnosCou ako by ju lu'ozil
udu^if. Co tu ťhťeV Co tu hfadfi? Ci ju kto volal? Ako siu tam
[predstaví, co povie? NajľadSej by sa vrátiUi. utiekla, utiahla sa pod
prítulný kto\ otrnvsk«*ho domu. Alo ako sa vrátiť.? Mťdi í^a poliili
luedzi 8ebou, hryzú m a vrieskajú, perúc sa i kopytami. Honci
kričia, tlŔia, nadávajú jeden druhému, pravda zakaždým šibnú okom
hore, na teirassu, kde vidno kohosi pod bielou Šatkou,
„.ta tu neprivyknem nikdy!" zhrý/a sa, stojac predo dvermi a
váhajúc Ha rbytiť kíucky. ÍVedstavuje seba ^^azdinou tu, ako nj/-
kazuje, riadi a spravuje — nie, nikdy m ona tu neuiiomácní. V^Setko
tak veliké, široké, vysoké, , ť'o je ona proti tomu?
„ Darmo je — raz sa muším osmelií; dnes ci zajtra, v§etko
jedno. ľorUiVno líohu — bude ťo má byť". , A n* neváha, polo-
tíla ruku tia klucku a vstúpila odhodlane do vefkého^ rnstého pi*
tvora. Mohol by byť svetlicou *.♦
1)0 jodálne sú otvorené dvere, ale nieto ani v nej nikoho.
Vidno, že nepoi^ali ešte v nej jedávať. I^ini na drží eftte vždy terrassy,
bárs septembrové vevH^ry poNnajú byí dí>sť chladné. Zato z kuchyne
zavjsnieva hovor, ako kde je mnoho ženských, Katica sa obrátila ta.
y kuchyni naÄla Mandu h mladou slúžkou a Vlachyôami.
^ Vítajú Katica — vítajte !'' zvolala Mande, opmvujúc chybu,
Jte jej v prenáhleni zatýkala. ^Ci že sa zadivia hu^'! '* '•
ío robiť v roiípakoch. Nesmie s ňou zachodif, ak^ i
maí ohlad na to, co je a tu nebodaj ešte bude í Nuž hez iitazky,
ak ha h} nestane, ona bude tu rozkazovať a stará Mande slúchaj . . .
,HosiMjdaricaHÚnaíerra88Í, okolo bielizne. Všetko sa íihrnnlo odrazu,,.
Ja že poí:káme s Idelizťiou, kým sa v pivnici odtisne dačo roboty.
Ale borky — len 8a pretrhni!"
Na lernišííi skladá Aora Anzula ílo stosov plachty a obrusy. Stôl
je potiahnutý do lone, sílnce [pripeká <lo8ť hodne^
„A ~ Katica!" zvolala pani skoro radostne. Stiesnenosť sparila
odrazu h hosťa, Katica pocítila, ako l>y tmia priíila do svojho vlast*
nebo domu, l*ani pristúpila k nej, tvár jej vzala medzi svoje njakké,
teplé dlaup a po/^rá jt*j do f>ŕú s úprimnou zálubou. Musí klopiť
oci pod tym .jíisnyuí, hlbokým pobfadom. «Tedy si náB priÄla raz i
videí! My srn** prali — aspoň uám pomože,A, ak máS kedy.*"
\ Katica prichytila sa do roboty, radoBtná, žo tak dobre obišla.
Mande^ chocľ dolu, dozeraj, Tmolí sa moc cudzieho sveta po
'miiir. A na obed máme hosťa. Povedz í hospodárovi.,.**
Koľko ša jej báhi, a hla, ako t;u pri nej citi — dobre, nenútene,
AkoBi bezpet^ne jej je tu, pod jej or^íma: bárs sa cíti pri nej ma-
ŽI
lU kúzlo teploty, kton* pozílvijiuje, hhti,
„Zdu sami, ;íe si tľorliu tífarlá — ŕ*o ti je, dievča V* prihovára
•M |ej« tóiioiu tetijťľ niatoľskyiii.
Ona 8u zapýríla v ro/jjakiích. Nmuolila mi vyznidiť, ^ť sa celú
•••■'^íía. ^Bolela ma hlava** — vyhovorila na i Katica*
i 8ajnzina, í mt)a hlava boli trochu. I mulch počal dvlha(
tuiiJLi, Zato som sa ponählala h bioli/ťrou: }u^ch sa obrimli, kým
nepoäiá dažde. V nás keif raz príde du^.d, nemá kouoa kraja...**
Katicj sa vidí, že tííto ;.ena nemyslí o po^takí, bárs o ňom zaujaté
[jvori, ale skôr že myslí «» lueóoiii cele druhom. A tu na jej /d:L
by bola ua vine, ako by sa iKjla v čomsi pieviiiila. . . Je ísrn
Ttidoa. milá iio je straäue visncšeiiá. <>mi jej m^bude nikrly hinha,
Aikdy rovná. . A joj veíkosí /use ju pritisik. ako prvej pritisly
jtl veliké rozmery dvora a domu , .
A pani si mysli: ^Zvlaíitnii riähoda — i nn sa žalujCi že ho
bolela hlava.. .*
Niko vyŕiiel na terra^su, mysef /Hujatá robotou. Oberafka si ho
podmaoita úplne — cbvilami mu vyžeuie z hlavy i myšlienku na
Kati«:u. No kecl ju zazrel, Uikto zue/rndy, tieo(:akíívane, lebo mu
Marnie uei"«v*'íbíb>. ktn hn m\ terrassi cakii — tu sa mu tvár prementfjt
raxoui. ^ 'K uvelicenia rozširil wi ua nej.
oeÍK)] by r obe 8poIu v jednej roboto, v li
umeol a haimonii.
«Nech vidia j hospodnCv koho tu mame'', usmiala sa matka.
»Na ubed budeme spolu." Syn poxeiii s m^uiiernou vdakou nu mater.
Vo vytr^.eni objal ju náruživo. „No zato ma nemu8Ííi s^íniaviŕ!'*
^A ako 8Í priAla rui túto ííkvelu myšlienku ľ* obrátil sa ku
Katici, s výrazom nežnosti, štastia. „Vi^era ú nespomenula ničoho!'*
,Bola som v nieste — tak som sa oldásila a tak som tu** —
A i ona vtlačným okom pozrela na paníu. ^Zadržali ma a ja som
|í? ' stabr. . A zapýrila sa pod jeho pohladom, plným radosti
Teraz je mne ľahko!'* A rukou pritiahol
k M*^ žiari materinskou Linkou. Druhou tnitiahol
Katicu a {K)bera sa s nimi k múriku, kt^trým je obruben i
odo dvora. ^Takto by si už trúfa! krácat nie po tim'aasi Duli *vw. >.>ij,
ale i na kraj Kveta, íiž do smrti**...
„Oli 'ak ílaleko!** obrátila ooa v žart jeho narážku. J
Ui mái < ty.^'
5»A : zvtdal on \ smiechu. „IVínam byť v núdzi o
■dy, ílu, ako sa myslelo.'
la má Aťastnu ruku : len to chytil gazdovstvo do
■ ^md ňou,'* usmiala «a matka.
Jrfi iiy!** zvolal on v nesmiernej radosti. Tak pri-
" íial vidno crly dvor ako na dlaaL
— no vSetko je to malé, akoby
odvrátila oko odo dvora, a btadl
1 "Iv líi nimi ^•i**b' |.;ťi»vv HÍjivrli
nílgf.
domcov, iťhUĽ dvuiíky, u/ke uiicky. i'o aaKinuiu) ilvura vkiiuí, ako
HVťl pracuje oI»<j1o prešov, ako zavíjíi sróítu, alelio tUťti v trstiach.
Aká to pľáai iiopairiiá, ubohn ojujti U»jto tu rozsialilej, velikej !
A hla vidno pekĽO až pcd Grabovik. iťíi biedy doiu^ uad bielymi
krnvami druhých domcov, uad sivými korunami olív. Usmiala sa.
tomu milému draht^mu domu, posiela mu poíídrav^ prekypujik ôía-
fitím, hrdosťou, upojcuíí nkvolými uíídejami a či už skvelou skutotS
noHÍou * . .
Hlaj ji*j budúco královstvo! Áno, jej nastávajúci predstavuje
ju svojim poddaným. . . Tamdoju spozoroval zvldštuu skupinu najprv
jeden, potom druhý, tretí, O ch vilu zvedcdi všetci velikú uuvinu.
Poberajú s divom na PretiiruSu na tcn*a8SÍ panského domu. Podajcden
sa prePiehnáva od divu... Niko ciibií, ci budú uvelir^nb ci vidí
radosť na nich, ku jedna z ludu dostala sa na túto výí^ku. No nevidí
nikde ani dojatosti ani radosti. Šturhajú sa me(ki sehoUi áapkajú
hm a ms hi\ len divia a závidia. ».
Nepríjemno sa ho dotkla táto tuposť, ni»d(»štatok hrdosti* ^No
to len z počiatku tak, kým privyknú. PozdiJAití pucbopia Ulboký
význam toho, co dnes vidia** , . ,
Sbehol zase dolu. pred pivnicu, ako by ho víla nosila- Prírov-
ndva svoj osud k osudu tých. co sa hemžia po dvore, naňho pra-
cujú.». Nuž on je vyvýSený. vyvolený zpomedzi toľkých druhých!
Oni pracujú na jeho blahobyte, moci a konečne i na jeho šťastí. Na*
pájajú jeho zem potom svojej tvária vyvádzajú z nej požehnanie
tvrdými mozolami. Stoja v jeho službe a to bez šomrania, dohro-
volne a nejeden s láskou a oddanosťou,..
Konečne i Paáko je jeden z mch, do nediWna oddaný,, poko?
A ío urobil? Hájil konečne predsa len svoje. ,. A urobil to piv
len áetrue — hoc mohoK neokaliCil ho, neublížil. . . PreCo sa pomstiť
eeäte, načo sa viSiťV Načo biť tubo^ koho osud bez toho sdepčit SkZ
lio zeme, zatrel sía červa !
^Ja nežaCnem — nie, vf^ií sa nebmlem. Brániť sa budem, ale
nie napádať. Nech si on rozhodne, co volí — pokoj a t^i boj!*^
A komu by on neodpustil v takejto náhnluy
I obed vypadol di)bre. Katica upadla neraj: do rozpakov, aeraz
nevedela^ čo si počať: ale čí je konečne div? Vetľ sedela za jedným
stolouí s nimi, ktorí jej boli eSte včera bytnosti vySôie, nedostižné.
No pani ju zakaždým vyviedla z rozpakov, sp«isobom vlúdnym, ôe-
tiľ iiz tak zručne, že ani Katica sama ľ ' 1 1, No Niko
\iii CO sa odohráva prerl ním, jeho [
oeiua hranie. Jej dobrota hn umrái^ila...
Keď Mande odná^{ala riad po obede, Niko jej
teraz mi dones lulu, ľo je v mojej izbe.**
Zapálil cihuk a púšťajúc dym, rozložil s:i : ^ 'd
kresle. Tie dve sedia, matka nn íav<* Katica
raz na jednu, raz ita druhú. \"' -
krúžkoch, tak sa snujú jeho t ., _ .
jedoúc bude, on v kresle^ s d]hi»ťiznym črlmkom.
pr
si k materi
A
vh1:í!
\ ^uijom
on sa divá
' < koch a
.to, hfa.
ii
^b^'iMAtmtného tivota. Bude «! hovieí v pohodlí^ vcnujiie celú rinnM^f
líDií H uhuhóimi Imlii. Od velikej palitiky bude ssa držať *!
jej y,vraty n skrutky náhle u nepredvídant'* protivia sä inii; dimi^
|avy veľejní''ho ^ivotn, mf^noviíft pulitického, Iro odstniSiUJí'i .
Cu/ Imrie >J( svojim a seb** a n:\jbIi/^iiomu okoliu, v utiahnutOi*ti
skromnosti, to je pravda, alo predsa len tui vda^nej postatí, ľo
|ú(ie«)e hadi* tikto Hodávať v kruhu svojich. Maí ostarie, bude po
lowe citípkíiť krokom stareckým, shrbemí pod (ardíou rokov. Alebo
\{n ziiKadaĽ i omi v kresle, shromuždi okolo seba vnúčatá, akti
|[vočkA svoje kuriatka*^ a bude im rozprávať o starých dobrých ía-
och . . . A Kfvti<M'^ 0*> bude ona V Ako bude vyzerať V Pod akou
[irftiou ju v j;Uka Jalfkoj budúcnosti? < ^oa mu i ua-
Jej oKtiIvri i, pružná, 8vieža Katica, 8 trhavou chôdKou,
výraxom v oCíi*ich éohosi nedokoní'eného . . . Ona nechce
ustavične len usmievavíi, vna<lrui, ako ruža — nie, p' "
uodá sa predvídať, vyráta f,
MUi Oorica Zorkoviťova» tá, ktíirú mu ona
i , . Hhv tu ílruhá mit^što nej, neznáma.
II 1 Kvet presadeuý z liory do kvii»toika. Oisaudo-
|iiacv~ uk ,
8 t
Dffj — aká budť
ílome, v novom ovzduáíV A í^i ostane bylina be^
koreňov? „Hla, i ou je zamyslený/ vraví ona sama sebe, — ^haldám
>nije, uvažuje*'. , . Čosi sa v nej pohlo, káísi nádej, bez oprév-
ipnia, slepá — nU» predsa nádej. A njjíUiýšranic skončila vnirím
v/dycíiom : .^" lu, lio/e — ukiiz pravú restu!'*
Niku tin ĽÍbuka, oprel ho o kreslo a pobral ^a do piv-
lice. Trel a ho pn prešoch . , , Idyllu zakoneil prvej, uež sa sám
— nie pre honaiv a mušt, ale pre nepiljenme myšlienky,
ubral sa jednoducho preto, uby tie dve uespozorovaly, že eosi
ňom hetíh> , . , ^Ja sm- \i — plný vi! ' ! v, Ni*.
rieín vytľvuŕ jeduvm obzeíám k. , ravo a
íl:
Au (fravo
A f
ttýdi v>
ajviac nazad. Hit^la je to h tebou, kamarát, bieda 1*"
!hí sf sám seba, napráva sa smerom, kam umientl si
vracia pred oií výjav z pivnic^% Parkovo seba-
i^MfUi. J' iiij ubezpečovanie, že ona bola jehu^ že on msí na
na novým prúdom, 1 ' * i*
I nesie, kam ju srd* • lit,
{o sa to deje okolo nej. Ona sa kochá v svojom štasti,
Zandome v ten istý <left pred vetVerom riekol jednému mládeu>
covi, CO vytrinsíd ko/em* mechy nad káďou: „Pošli m toho Rolu-
» ' ' ^ !*askij sa, ifivsHm, vidá. Nech príde hneil, ^iisi
sudy v pivnici ru
v n <noval onmivu d( i/
i* pridŕlemy, nie Dikdy m neprevrhiíL Jeho čulý
n vedel nájsť východ , . Kofko ráz si už míval, ^
Itlil V affére nechať t^ižmy i nohy : ketf tu imxrmly blysla v hlave
a ' ' rmhy i ím * ' ' ... ^.^
%i J- ■ — maj'- nu
él
meste. I iit*iM)(lclaJTM^ nharakltíty vje oa ukiútif okolo prsta* Ke(t
LrebHy vui pretiabuut i medové motúzíky . . . Len tak hu dá po-
chopiť, ži? sa joho manželstvo už ílávno, dávno nerozsypalo* sťa
stai'ý, vysuéený 8nd.
Paáko pľi^iol potmív Zaudoiiiť ho nevoviedol do kuueollárie*
jemu je dulíia i klmla na dvum. Óii salol oa úu, IVnsko stojí prtíd
nfiii a Zandouie 8i kniti ci^arettu. Sotva ju /apáliK začal zaníz:
A kýlio to ty čerta íitvíiraS s toa Preturuôou, Pažko? Čosi s^a
ííiLHííu, tiÚHÍln, ale až dne8 Mno som sa dozvedel, éo je, ako je. ..
MiíÄem poveilat — /áležitoní Ik>/ hlavyapaiy! Hožft môj, ako mô-
tele liyí takí — takí, nuž povedzme — (ÍmIí!"
„A óo!" o/val sa spurné PaAko.
„Sama htda u mňa, dnes nino, abys' veileK ,1a mám ílosť svo-
jich krížov, vetl i siím vie.^ — nepriidiodí mi i cnAzie hraf na j»l»*cia.
Ale mi /Jšlo mi um: skoila chlapa, bude hniť kdesi v Kapedislní . . ,
Lebo ak iievieS <*5te, miišíui ti povedať: hrafek* ty veíiíuješ rovnou
cestou do Kapodi8trie. Viem ja dobre, ty my»IÍS v íivojej hlave:
^A ja dbám V Co k»)ho do tdio?** Hej, kamarát, ja zmim tu nótu
samopaíie a bujdcÄJstva, Dna sa pekne* lindie, až radosť, ale len do
tvch t^iasi, kým nepríde do živého,.. Kj, l»oli i druhí a ioakftí
cnlapci, {'0 sa tiež takto upriamili na Kapodistrin a zalamovali
hlavu a hybaj h ňou do mura; líoli, a ked sa do nej dostali, zuno-
valo h^ im v nej po dvoch-troch rokoch do skapania a t&krotli tí,
skrotli, ani jahniatka. Nauť^ili sa tam hií^ť celkom druhu notu: ^Ej^
blázon som hol, blázon. Pre takú pletku zmámil som svoj mladý
vek"...
flPre pletku!" zvolal Paáko urazený, ale pirdsM í /ustnis*'ľiv
„Pa» pletku -' fahko vám hovoriť 1"
„Cidali j)letka! A či myslíš, ^e Preturuňa vsaUne kcUy do aomu
kupetana I^ukuV Ak to myíilíá, ej, syuku, nedivím sa už potom, že
vystrájaŔ taié chlapéenstvA pu nociach . , , Kto jednu vec nevidí,
bárs ustavične na úu pozerá: nuž ten sa ti fahko prestraší mátohy.
Taký slepáíi si ty^ môj sokole!*
Puáko sa usmial smutne.
„iŽe sa zaťi nevydá! Vy tedy neviete, te je on tam každý od
Hoba deň. I včera veíter bol pri nej, do pol nnri! Dnes m^ <ma
bola u uiťh, pred chvíbiu odišla. Ja verím, i^o vidím. ^
^A uerobíž dobre. Takto jej nevybojuješ nikdy!"
„Už ani nechcem!" odvrkol Paáko.
pNo, 00 — pomaly!'* zavrátil bo Zandome. ^Nemáá co proti
nt i ' jej chovaniu totiž. A ja tiež viem, Niko sa drží
k^i odno tedy odsudzovať a tým menej dobré meno
dieuai^a uapiuJnt,.. Nie, komu ronf, tomu česť, zachovaj si. Zíde
fta U I í^o^ť na tom, dieví'ici treba naliať rozumu. Napila sa z ka-
licha, v ktorom bola naliata márnosť nad márnosti aít do vrcliu : to
jn " ío tiko mak. A naliať jej rozuma, k tomu sa vybladáva,
m' f u, trochu fjíti, niečo tisikoínosti a veími, velmj mnoho
tf|>t;iiUratK Ttídy nie biijať po nocl kamenim hádzať^ ako deti! Ale
vy st-e vô^tti liaiul Cblieb uáš YC!/.dejäí daj nííiu huedl Ba ci .»
k>u roieriiyKl(!l^ kdt* ju ílovrdieS^ ak by tak hIu za lebal*
^Kde!** isvolal zadivoný vine uvž mazeny. „iJwuiov — kUe
inde!"
„Vidi^, > Uiui Síl iiajlíjpšiť poxQji tvoja ni?smu>rna zadubonosí,
ktorá ti nedá \Uhd rni prst od nosa. Ona ti pójde do domu -
mfraS si ty — v ktorom bh uä utídá aii^ pr^hraiiiť! Veiljeplny
T každom k'ittí vreíti no piiloro dt^ti. A (ú mysliA^ že je ona tvoja
*vajíriim Maie alel)o .lele: celý týždeň chodiť ueumytn, neUL*esaná . . .
Ak chceš mať lozkaíiauú sedljaikí^ ľu/.diridaueho straSiaka: vyber
Hl kturii dľubtj. MaÄ ich» clivaluboliu, ua kazdy pľtit po desaí. Pei-
[loiii už iiepocliopujeiji, mii^o si jej dal ovoňať mesta, poisuať jem-
mravyl Nepiivykne ti \U ona aa vaíiii domácu vôňu, lúe,
fi z hlavy! Lebo kaítdý doui má :!ivoju Kvlá.Unu vorui : jeden
'lialkách, druhý po Hpoteuých opánkach**. . .
„A ona nech ide, kde jt»j (ludo voňať íialky a jahody!** zvolal
iŕaSko, rauíMiý ua cJtlivoai mieste, v sedliacku pýchu. Jhm sme
lie kt^i viť ako bijnovi, ale žijeme sUitočue a nedostatku nemíime.*
„Ved ja hovoriiu, že si */adubimý ! NechceS a uechceá pochopiť
reei, ktoré mi ako na dlani, zjavné h jasmK . . Nechceä pochopiť,
okrem Uiho (o niiis, kú i druhé potreby a uároky. Míiš jej co
^jeBÍ, to je pravťla, ah^ okrem toho musis na postarať o trochu
\\h^ n trociiu čistoty a ponúknuť jej tu i tu krajriar dva na
1* žatku. To 8Ú pletky, nmlit^kosti — ale i^o si počned?
ti .... -.u.^íi v nich nachodí Moje :^ťa»tie a usšpokojenie.'*
Ptôko tíi už uevie raic rady. Mmírovanie pánovo vyhodilo ho
koncom i ko!ají.
»Kde by ja mohol luidobúdať toíke výdavky! Vetl vy vtete
dolire, ako sa >jje v naSicb domoch."
*Vienj a viem i to, že by boio lepôie, keby bolo trochu po-
[riadku a Äanovlivo»ti. Ni> dajnje my Äanovlivosti pokoj! Ty máft
pravdu: v tvojich okolnostiacli ty jej nemôže.^ vyhovieť. To nom i
JA povedal prvej,.. Ale dajme tomu, že by si ty mal shažbu, me-
ťo 1 uu* veliký* l'o myt?U^ - dalo by sa potom? A kto
1 vyhodí! tak ninoho na tie parády ! Ona sa rada cifruje,
flu }vt pitívda — ale zas treba vziať do oliladu^ že je z ľreturovskej
k&jty, uajlepíiej v naÄom meste. Ti ti vedia z ničoho stavať dinnv
|liadi( vinice, ukladať kapitále. NnŽ ío povier na to?"
^OpQ^tiť dom, pole — Jsť do služby!** iíhroxil sa Paško
^Ziniítení fudia hovoria, že láska vraj vyžaduje obete. Nuž kerf
'\ ak je 1 ká nekoneCuá, že bys' chcel pre ňu isl dva-
ivov do K _ ľie — vkMÍy ani veliká o^et nemôže ti byf
rtakn tazkii > . A potom uepochopujeu^ pret'o by lí malo byť tobue
ybitkoi Tra|a bratia — ožefi sa i ty, vSetei ženatí! Každý h krdtom
I! Z Colio iMidii tie vai^e deti žiť? Co máte, to bolo váámu otcovi
' ' ' ^'r,^ že budete môcť výnsť horko-ťiižko*
la, n^ bode cbybovnf sedem oo>miacov
%
o : rokov í^taue tía krdc^I fiahých uešíaíituých ludí, IiIíuJoäov
u ii. . jK.fijv, Tak &a staue vA^jtkýin, to visia nalej aUrov^kej ákviirkc.
I>ell sa, kým sa luá fo dclif. A tojť í v poriadku! Ako uomôžinno
liyf konečne všetci popi a advokíiti, tak nemôžeme ani všetci kopaf.
Jeden nei:h kope, komu pristane motyka, druhý nech sa poi*tiiví
na dnihťi postaf/
I v PaŠkovi sa ozýva bôI, ako v ka^Ädom sedliakovi, ked h(i
trháš od jeho zeme. Zapustil do nej korene hlboko; do tej xenie,
ktorá mu je matka, láskavá, sUtro^íillivá a štedni. Ooa vyvádza zo
sivcijho lona uctuôeué pokhidy, uimi ob^ýpa a kVnii svoje liladné
deti* Bóí, ktorý cíti každý, kto sa odchoval na jej Aadrúch, ktorý
je hotový cedif pot čeia svojfio, aby ju obujäkcMJ, ziirodnii. Zem,
ktoní prijíma do svojlio lona napokon naôe kosti a poskytuje im
.sladkého odpotrinku , . .
Bóf ten Yje si uctiť i Zandome, nevynmieva m mu, nezatra*
vjo^e ho.
„A potom/- poknicujc on, — „kto vie, ked by bola raz tvoja,
keJ by jej vyfucaly vrtochy — kt<í vie, í^-i by sa jej nezažiadalo
maí mijprv kúsok aiáhradkyj potom kúsok vinice, alebo dve-tri olivy,
Ans držať kozu, aby deíom bohi kvapka mlieka. A tak, môj ľaísko,
pomaličky napred,., kto vie, iS l>y ju ueuadisla vola za rodným
mestom, tn polom a naáíoii vŕškami.,. I starý Mate sa vrátil
k hrude, keď si čosi groáa shonobil, I kapetiui Luka, otec tvojho
protivníka, nemohol sa obísť bez zeme. Vrátil sa po rokorh, ale
ako víťaz! Tak ani v nej si nezatají sedliacka krv : nadíde ju vôľa
vrátiť sa domov. No a ty čo m /.tratil? Otcovský diel bude ťa čakať,
uodotktiutý a krém toho bude^ mať sgazdovaný ktorý gioô, Č>a by
si doma nikdy nesgazdoval Vieš sám, aké hú teraz časy ťažké —
ka^dý ktii môže, beží z dorau» • .**
„A kde by ja to naálel, čo vy hovoríte, tú službu?** pýta m
Paôko váhavo.
^Vl by sa len čosi naSlo. Rozmysli dobre, ale sa mnoho nera<ľ.
Menovite staj'ých báb nie. ľozajtre je nedela — idem do mesta po
práci. Príff mi zajtra večer povedať, či ti mám Čo v meste pohladaf,
alebo nie. , .^
„A ako vílm zaífakovaí, mňj hospodáril? Ak dobre vypadnOj
naveky vás budem s^mminaŕ/
«Ach čerta! Ilunba u potulka tiTá v naSom meste osem dni —
a povdačnosť ani polovicu toho... A potom, kto má ľreturuSu,
zabudne lahko i na dôležitejšie ve?ci, než sú také haraburdy. To ti
je dievča! Ej, zasliiži veru ísí za ftu slúžiť sedenj rokov!"
mit, ŽI
,A t.
hriešna! fc
dgrkadlať^
do zajtra več^*a. Hneíf za rána pri.4iel mu ozná-
lužlíy. . .
t, kamarát! Vykre.sem ja z teba človeka, na m oj
:jebe nebudeš chceí priznať. kŕ*f su na/n m ilr»
t l^nkriLi «->Vi.ul4< i
)ň
Na Luciu.
Od Hviezdoslava.
PaAtiereň dedinská. Po poludní; poletuje sňnh.
Pastier vyjde z chalupy s txúbou a tatarconi; odkašle si).
Čas už ohlásiť sa svetu,
kým ho snehy nezametú.
KecT zapadne do zámetu,
že ho metly neodmetú,
pozde v uši túkaC svetu:
tú-tú-tú!. . . (Zatrúbi a witým zpuká.)
Hopsa, baby, shora-sdola
ridajte sal Pastier volá,
ktorý kravy vám do poIa
zajímal, kým pastva bola;
vyhnal-prihnal, jak vám vôIa,
nažraté, huch ! bubnisko, ľa . . .
s vemenom, ťaj ! kameň zdolá ;
pásal, pokiaľ drží hoľa.
Uždi ku ňmu! do okola.
Nevlecte sa ani smola;
krokom-skokom : jeden-dva-tri !
Prinášajte, čo mu patri
na zárubu u rataja —
Hahou, sem sa! heja-haja!
Tu-tu-tu! (Zatrúbi k vy^n<^mu konou <lediny.)
Hopsa, baby, sdola-shora
teperte sa ! zdravá, chorá . . .
Mik! zpod pece do pitvora
a z pitvora, kde komora,
a z komory von do dvora
— však s výs}'pkom každá stvora
dúž*m! — by mu do bachoral — ,
,ech-ech ! . . . ' až si zakrákorá
kurou s vajkom, sťaby zora
zbronic, tvár bár — z vŕby kôra —
Tak z nádvoria — na ulicu,
napred seba za mcncu,
za opálku . . . pre pastiera ;
ešte krajšie pre vás vera,
no a pre ňho žír len, miera
ak je korcom, váha centom :
to pastierne fundamentom ! . . .
Hybaj ! kŕdlom, hustým radom,
by neumrel pastier hladom,
28
čo by pre vás posmech ! . . . skutok
všetkým kravám na zármutok:
želely by, zmalily by;
a tie grúnel — bez pochyby
cítily by ešte ťažšie:
nebolo by na nich pase,
zatiahly by do jalovca —
veru tak! I vy triasol sa
po tých pántoch uhonený,
od Jozefa do Katreny,
bysťuže ! . . . nuž, chytro, ženy !
ponáhrajte: jesť mu dajte —
Hohou, sem sa! Sosýpajte;
tu-tu-tu ! (Zatrúby k nižnému koncu.)
Ak sa máte dlho šiplať,
sám si zájdem sohnať výplat. . . (Zpráska tatarcom.)
(Ženy príchodia s prirodninami : zbožím a t d., a po óddati odchádzajd.)
Prvá žena (predbehntíc iné).
Tu som, Ondráš. Občula som,
skočila som, začrela som
do súseka, do zápravy;
ked chce človek, rezko spraví.
Otvárajte, držte vrecia;
ocitia i vaše plecia,
na moj' pravdu ! (vysýpa) A pozrite,
aká švábka! uvidíte,
nik vám krajšej dneska nedá;
a na mise: pampúch leda,
len posoliť, samá zje sa.
A tu jačmeň — srdce zplesá!
dívajte len: zrno perál,
holúbok ho naoberal . . .
To i to už presypanô;
i šak štedré nameranô ?
Pastier.
Pánboh zaplať a viac naklaď!
Prvá žetia.
Ako? Chcete var' i zaklať?
nielen na stôl, čo vás chová,
ale tra i do válova?
Ej-ej, pýcha sa vás chytá,
pýcha, Ondráš, rozmanitá —
Ono zle je bez omasty;
ale mnohým zajac v chrasti,
21»
pokým v hrsti ani vrabca:
čím zapražiš, star sa, trap sa . . .
No že toto pripomínam,
nič to ! — šprihnem i gazdinám :
zasmejú sa, nerozhorčia —
Pastier,
Nu, popadla Zuza pôrča.
Tak ho už len prichováme,
usmrtíme, pochováme
ako vepra! — som i hrobár —
Prvá éena,
Zavolajteže na obar!
Zbaví i kus sviečkovice,
so dve so tri jatemice,
k tomu hrubý skrutok hada
či klobásky — to ja rada!. . .
Akby iná tiež lúdila,
tej ukrojte prsteň z ryla:
na svini je všetko dobré,
i tá kaša, čo hen žobre,
chachacha!. . . Juj, na úchytky
som len . . . bežím, dve-tri nitky
ešte upriasť, noc kým bude,
Lucia za uhly zhudie —
Práce moc! skryf hŕbu viatky,
opatriť i zavreť statky,
prežehnať tiež, natrieť dvere. . .
Nech len prasa hodne žerie! (Odbehne.)
Viaceré (razom).
Rohačka ! . . .
Iná (poame^e).
I za chytrosa ! . . .
Pastier.
Preto aj tak Fahká nosa. (K tretej žene, ktorá právo
Ťú, a toto je len málo! [vysýpa.)
Tretia žena.
Podistým sa odsypalo
cestou — aj mi drgli o kôš,
icfte sbierať . . .
Pastier.
Či som kokos,
há? jaj, hrraen!... ja, vraj sbierať —
domeríate ! . . .
Tretia žena.
Rád či nerád:
vHŠa vina — vaša škoda.
Ľudia dosial iba chodia:
no vy chcete, trebárs kriela
nemá, aby priletela
každá žena i s batohom:
tak duríte, toť, tým rohom,
ani smrť ste náhly, čudný ;
a sťa deň by nastal súdny,
tak trúbite ! . . . aby vás nik
nepreslyšal —
Fastier,
Ved som hlásnik —
Tretia žena.
I praskáte — či sme kravy?
Niektoré (zhemžiac sa).
Poberme mu tieto správy!
Jedna (domáhajúc sa trúby;.
Hej, ta s nima do potoka —
Pastier.
Dám vám ja ! . . .
Druhá (kryjúc sa za ostatné).
Och, u obloka
dračica!. . . ja hriešna stvora. . .
Pastier.
I^n sa tknite čoho ktorá,
dráždíte ma, nech som Kubo,
takô vykážem vám ! . . .
Ktoräsi (so smiechom).
Hrubo
bude a či tenko? cha-cha. .
Pastier.
Na oči vám sadne plácha,
ani sovám —
Ind (dotknute).
Aký, ralad!...
31
Pastier.
Budete sa v duchnách váľať
do vidna až, prisámbohu!
Tma vám bude —
Nevesta,
Ako v rohu
vašom, ašalc, Ondráš? — Vari
nebodaj by dáke čary. . .
či zatmenie? hrúza! —
Ženy (so zarazením).
Ovi!...
Tretia žena.
A to ak, ked nie sme sovy?
Pastier.
Toho spôsob už sa dá nájsť:
tretia bude — a ja dvanásť
ohlásim . . .
Ženy (splasknúc dlaňami, s cbicbutom).
Ná!...
Tretia žena.
Strach veliký!
V každom dvore ,kikirikí
na pántiky* dobrou vartou . . .
Pastier.
Posrážam ich halapartou,
vieš?
Ženy (Dehoráznc).
Chachacha ! . . .
Pastier.
Do sto hromov,
ja som hlásnym 1 (K tretej žene. í A ty, domov
rušaj už raz po dodatok . . .
Tretia žena.
PoFahlo — ba v sviatok-piatok
dosypcm vám... (Odchádza.)
Viarerľ.
Do rozpuku!
_n2
Pastier.
No očuje moju ruku -
Tretia žena (zastanúc).
Kto? ja? statok? — Hneď sa sblížim
Pastier.
Nie, hoviadku neublížim,
í kcd švacnem ho tu i tu,
nešľahá sa bez súcitu ;
ale tebe beda ! — inu,
zapustím tí v datelinu
celú čriedu . . .
Tretia žena (zdala>.
Hájni zbránia ! . . .
Starena.
Dosť už bolo prckárania.
Robte skoro, dietky božie;
oziaba ma. . . Ondro, nože
nejež sa tiež — v čerty pletky!
Večer ide . . .
PaMier.
Naraz všetky V
liô ! . . . tak truste doma cípe ;
musím videť, čo kto sype.
Prv čo prišla, prvej mele —
Jedna.
Ved tu čakám od nedele
Thuhá.
Ja od týždňa . . .
Tretia.
Od mesiaca . . .
Paíitier.
Cit I Jaročkom vteč mi pláca,
nie prívalom: v tom viac škody —
Piata žena.
Ondráš, ved sa vám len vodí!
Sotvaže sme namlátili,
\x>. tu dávka v tcjže chvíli
83
pre vás : nate ! . . . S našich zemi
okúsite chlieb prv, že my.
Pohotové zobky máte,
ani vtáčik. . .
Pastier.
Na lopate,
dievka moja, je tiež práve:
prvej napásť dám sa krave
od chotára do chotára,
tak vám búri do šechtára,
či nie?
Piata ÉCŤia.
Ó, vecí vám ja žičím I . . .
Šiesta žena.
Ani ja nekrivdím ničím,
čo by máčkom, užtoveru!
Berte. . . vcd aj iní berú,
berú páni i nepáni,
trebárs im nepatri ani :
utŕčajú prázdne dlane;
vdovy nik sa nezastane.
Vám, hej, ide — dávam vdačne;
ale vše mi srdce začne
plakat na vás . . .
Pastier.
Prečo ?
Ind sena (podrgne ho).
Spusť, ty ! . ,
nech tiež vsadim do čefusti
pytla tvojho šurdom- behom —
A, hla, shora melkým snehom
dokladajú — : múkou keby,
čo?
Pastier.
To, kmotra I . . . samé chleby
po ceste by válaly sa:
väčšie, než trc! tvoja misa,
vahanček ... sťa mlynský kameň ! —
ôsma žena (Tysýpajúc).
Nebral by ste od nás . . .
Pastier.
Amen !
u
šiesta
žena.
Prečo, Ondráš? Predsa viete:
dohnali ste kŕdel v lete
raz na večer domov s pola.
I brnoška moja bola
prišla — lenže sťa obluda
znešvárená! — s hrčou, chúJa,
ani hlava na slabine.
Skríknem : Bože Hospodine ! . . .
deti moje, kuriatka vy!
už nemáte viacej kravy:
prebodly ju, preklaly ju ! . . .
S plačom objaly jej šiju;
z farbačka jej snesly korky:
lapia síce . . . No mňa horký
nárek schytil, sĺz mi vojky
tiekly... Nikdy takej dojkyl
jalovka či otelečka
vždy nám dala na dosť mliečka,
i masielka hrudku časom:
nejeden funt predala som —
Poklad, Ondrej!...
Pastier.
Čo hnecT zlato :
či ja hriešny môžem za to V
Mohla v čas sa pouchýliť —
Aj som kázal kolce spíliť
tým, čo rohy- vidly malý;
Šumihorci zanedbali.
Ich to — kláč ten ! ryčí-búka . . .
Suniihorka (dojdúc práve 8 bremenom).
Naša? Cigo!. . .
Pastier.
Tos' ty, suka
preštekaná I ? . . .
Šumihorka.
Hí! kolodej,
Zuzu si v psiu kožu odej,
tú!...
Pastier.
Mlč ! syp . . . Nie ! neberiem ti ;
no ni kravská nezajmem ti,
pas si sama I . . .
^
Pastierka (odchýli oblôéik chalupy a zakričí) :
Či ho berieš!?
Sumihorka (zchachoce sa^.
Vidíš, musiš I ináč dereš . . .
Ale, Ondro, hudry-budry! —
vecf pomimo . . . bucfže múdry . . .
Povedz už raz, čo sa sršíš?
prečo sa tak na mne vŕšiš,
na mne, stvore preúbohej?
Otvor pyštek — srdce — no, hej . . .
Pastier.
Bo ty máš sfa forteií ústa
— bodaj si raz zjedla chrústa! —
vn^aš nima, búchaš-táraš,
mňa i ženu ohováraš . . .
Sumihorka.
Ja že? ako? Bože verný! . . .
Pastier.
Krst, vraj, bude^ toť, v pastierni: —
klebeta to tvoja lživá!
Nám sa aspoň nezasniva . . .
Štimihorka.
Chachacha ! to ? . . . Predsa vravia :
i kŕmite preto brava —
Pastier (zahroziac sa k chalupe).
Ech, veď keby prútik z pnika :
nebral by som pomocníka,
keď vše dakto krpci strasie.
Ja hrobárčim — syn zas pasie —
keby! (Zavzdychá.)
Žetiy (zrehocúc sa).
Azda!..
Štimiharka.
Plesňúch starý ! . . .
Pastier.
,Kukuľ ešte na košiari,
Roza, ,kukuk ľ . . .
3*
36
Šumihorka.
Iludia boži,
zhíkajte : v tom suchom zboži
,podspodok ľ . . . (Smiech vSeobecný.)
Pastier.
Recht? o potomstve
reč ke(í pri nás . . . Dočkaj ! pomste
neujdeš mi, žiadnym činom ;
spomnieš i na svete inom!
Šumihorka.
Rata ! . . . Ondrej, neondejže !
Mám háb oprať za dve dieže,
chlieb piecť, zcúdiť pol úrody,
mazať, riadiť — idú Hody;
sto kýt sšúlať pekne tenko,
posvijať, stkať na plátenko,
i to všetko bez pomoci: —
potrvá do Veľkej noci;
zápät orba, sejba v poli:
len by sme do Turíc boli
s tým hotoví — ; žatva potom : —
nevydolieš ani s potom,
nieto s chuťou — ; a tak dalej
tnid sa . . . až po chvíli malej
sme zas, kde dnes: obrok nový
nosiac nášmu Ondrejovi
ako včelky s každej štvrtí . . .
Nuž ked vidíš, až do smrti
dosť mi práce menšej-väčšej :
dočkaj s károu dotiat I . . . Radšej
už dám strúhať kolimahy —
Pastier,
Zakopem ťa na tri siahy,
ked ťa mŕtvu budem pratať!
Nebudeš tu viacej mátať —
Šumihorka,
A ak prv ty — do koryta?
Pastier,
Na to smrť sa — u mňa pýta!
Šumihorka,
Joj, Ondrejko! . . . ved ťa rada!. . .
37
Notárka (dociepkajiSc s nákladom).
Aký krik tu I hádam svada?
Hádam šmäták, drobizg hádam,
mrcha merťuk . . . ? ale badám,
popri vreci husto vrece;
kde to všetko popracete,
Ondráš? — I ja, hla, poriadne...
nie šušomäf, ani zadné,
oriešky : ni do sadenia . . .
Uch! koIme som zasnežená,
i v pazuche ma to štiplo . . .
Držte, by sa nerozsyplo —
A rychtárka už poslala?
čo poslala?
Pastier.
I kus sala,
i slaniny rezeň — ozaj,
sťa piest! nie, pstruh toľký hoc aj
v rieku k nám sa nezapľance;
maku tiež na opekance,
bryndze pušku — bez chrobače,
do pirohov; na koláče,
vraj, pšeničky — budú sviatky,
čistej, krásnej — nie hen zadky:
hoj, už je vám na mlynici!
Vskutku, dvaja boženíci
ledva dovlekli . . . ten v koši,
na pleci ten — I pár groši,
bych nezabol, mi jej žiaček:
zídu sa, vraj, na jarmaček . . .
Notárlca.
Ah, noženo — moja milá,
že sa takto pochlapila!
Ale čože? ona môže;
nás moc v dome, verabože —
Nuž, užite . . .
Podme, baby;
mrk priam. S vrchov, aha! sťaby
prival biely hrnie v údol,
zaťahuje všetko v kúdol.
Zdá sa, i čuť, ako hučí —
víchor, chumel — už i fučí —
Ženy (zakrúcajúc sa do obrusov).
Lucia, huch ! . . . • Bospŕchnu sa hore-dola.)
. Šumihorka (privolá eSte z uličky).
Povedz Zuze:
sjideme sa na ratúze
na Choči či v Hálečkovej!
Na trlici hió ! novej . . .
Pastier.
Čertica ! ba . . .
Jedna z ostatných (dychčiac prichádza adola).
Och, Ondráško!
vecí je vážno, vecf je ťažko ;
tu zaviaznem, tam ma soti,
nesnaha zas prieči ploty . . .
Ach-ach, berte! (vysýpa) Znamenite
nadelenô — Podvihnite ;
rukám šak ver' dosť je prácno?
Pastier.
Zodvihnui bych hodne viac!
Žena (zokúňave).
No —
Hja, chlap! verím, ani jedla!
Nech vám všetko, čo by jedia
moja čelad? — Strovte v zdraví.
No, Ondrejko, pasúc kravy,
kde nájdete lepšiu pašu,
za vráťte vše ta tú našu;
v lete pôdoj bol tak malý —
Odslúžim sa . . .
Pastier.
Ačidali!
majrán kde ... či feračina ;
budeže jej za hostina!
Žena (odchádzajúc).
Dobrá noc vám . . .
Pastier.
Zuza! kde si?
Chlap (prejdúc povedia, ohláai sa).
Najskôr strigám cesto miesi!
Dievča (pribehne).
Joj, k vám letim, milý sváčku —
39
Pastier.
I čože je, bosý vtáčku?
Dievča,
Matka dá vás pekne prosiť,
poshovejte. . .
Pastier,
Hm, to kosiť,
hrabať máte ešte... ako?
Dievča
Ach, nie; ale zbožie, sváko,
v záčine je a na ôdre —
Pastier,
Nuž a ňaňo — švábčisko dre ?
mrdká klky? piera pára?
Dieir.a,
Ani to . . . Ach, Božia kára
každá krčma! — vždy len tam je,
a my doma nariekame — (Pästí 8a do plaču.)
Pastier,
Hlavný gazda ! . . . neplač ; ja mu
zatnem oči ! . . . Pozdrav mamu —
Dievča,
Donesie i s interesom . . .
Pastier,
Frč... fujaval... skrahneš... (Dievča zuteká.)
Sarvanec (prikvitnúc, zaHt^inc a vytiera si oČi .
Kde som?
jujuj, bobák ! . . .
Pastier,
Chlapče, čí si?
ňarvanec,
Otcov-mamin —
Pastier,
Viem, nie z grísy,
potvora!... A čo sa táraš
40
v kúrňave tej? pestvá stváraš?
Čo máš v ruke?
Sarvanec (dusiac sa od smiechu).
Hmec starý.
Stará mať už v novom varí;
vraj, bár ten sa i rozbije,
neubije. . . deravý je.
Pastier.
Čo sa kradneš k dverám — za štít?
Sarvanec.
Rád by vám ho dakde praštiť. (Uskočí a trepne hmec
[o uhol pastieme.)
Pastier.
Hach, ty zbojník! ideš ležať!
Sarvanec (chichocúc sa).
Už-už ! ale prvej bežať . . . (Uftijazdi.)
Pastierka (s hurtom otvorí dvere a vystúpi).
Ký hrom!? — skoro s nôh som spadla.
Pastier.
Ejha, hmec — Radšej hlad, la,
vrecia pomôzť. . .
Pastierka.
Poskladali?
Pastier.
Dali, dali, ktorí mali —
Pastierka.
A tá. . . i tá. . . i tá. . . a tá. . . ?
Pastier.
Prinesú len, až namlátia —
Pastierka.
Nič!. . . Z dom do dom id hned!
Pastier.
Metie. . .
Pastierka.
Zaduje ta? daj sa svete!
4i
Pastier,
Večer neiobru ni dadj, ,
Pastifirka,
S plným sama dám si rady.
A mňa dalcj nepokúšaj:
tu máš prázdne mechy — Rii^aj!
(FtMtier vorky'Uevurky «oberie wi, n aiitrúl>ÍÄC tbočí nadol ; iemi äIo « cbvatoiu
iiaTafuje »í noSe a odvUckÄ do chahipy.)
Na jednom dvore.
Napísala Timrava.
i alo Skiíheltivie pohixlil plecoui lírdo, 7Mim\ klobúk na oči
a povedal pred celým svetom, že nechce sesternicu svoju Au^u,
Mftí jebo, ktorú Križlanou vidali* lebo mala chybn*^ oti, od Iíiku
dobre ne&padla, ZaCala lio prehovárať kadeako, Ušií, prosií, i hue-
Viúa sa i plakala, Iclm ich ud mala za Bvojicb držali a <(na dve
ireeeie a tri oplecka darovala AnH, ale teu nič nedbal. Aj otec
nid bo a darmo Bfuljnval i bať^ik Ondro/ biat sta-
y mládenec, ktorý í>ol na jtnlnoni cldebe s Ančinými
rodiemi. že mii pcniiíí svoj majetok, ak veicme Anču, aj všetko, to
je jeho; mt neosožtU).
,Ale, synku, synku, len pováž/ dohováral mu ot^, ked celo-
dônvá \ - itkina bola márna, „a len poliútaj : bývanie na jednom
dyon\ M tiome — co aj vo dvoch cbyžiacb — v jednom
pitvore, zeme sú nám víietky je<loa pri <lrnhej, biky veduo» ako
by to dobre bolo, keby VÄetko spoiilo í^a a bolo tvoje. Skladíky
by sa vykolčovaly.. .'I pozre mu dotklive do uť^ú bez hnevu. Lebo
Jäuo bol Človek hladkých oby čajov, a preU) velmi ísa pílCil ženám
la mladi.
»Ja som jej u/ ti noje oplecká a dve gecele tlaro-
valil — eMe uiújrj Um ,1 — ti sa nd to tam míí pre-
padnútV" krirí Ktt/hina celÄ rozhorlenrt. Lebo už pokoja nebude
iia tomto dvore, ona vie.
^Nikde ji* nie dobre, kde 8a braUuci soberú !" bráni sa hrdý
Pilo 1 »i2ri». línes nni ' ' V '- u Krajcov
olebft Far^ov ! A!í*bn 1 inak, iba
«1: a! r'
íiic dobre, nemusí aj tu tivk byí, Co Anfu
turaz . to nič* Ved ju prichceS* A vej ú ju ntd mal?
l^' ' t nechceli... i ja sám.** PomJŕÄl a vardychol
mi la mu na dolnom konci dediny Anča
KičicúVKi kuuii iíclkou prezýviltj lebo miUA velml bidu tvAr i
42
nohy. „Veru by i ja bol vzal vilaíuiejšie druliú, ako h tu ti maf,
a dobre jel"
^Veá lea pre čiastku báčika Ontira si ju iu6že vziať 1" zakríkne
Kase žeun, ešte vílŕšrai rozdri^ždená, ^A ktorúže chceÄ? Azílaj Múru
ĎuľinovicV Čo 8a ani nenosí ako a tohoto luriu, ŕo je ani pani, atii
sedliacka VI Ved som počula od žieu, že si pískal v wedeíu pod ieb
oblokom. Ale ak si tú vezuie^, ja vám nikdy v lírnci nťznmieSam!**
„Ä či jesto krajšia dievka, ako je AučaV" volá už i otec prísne,
jsrakDUtý. že jíena v hrnci ne^atuieôa. Vari ju i tak urazil Belkou
aj on . , -
Ale Palo vzal klobúk, capil na ucho a vyšiel do staje ku koňom,
„Ked sa vám páči, vezmite si ju vy!** povedal otcovi vo dve-
rách spurným hlasom.
Otec Ančin, Ďuro, ktorý bol úradne poverený prezeraí iiiŕtvoly
a tak človek vážny, ketl počul slová IViIove, /ustal ako stĺp. Oči
napúloné — veľa píjal, v úrade musí, pr(»to nm lady Utké • — zahly^ly
mu leskom ohnivým a on sa nahneval ,,Vo'ŕ Moju dievku zlahčuje
niekto V" a xahrozil sa a očí vyduly sa mu pomstive, že Imlo íitrašno
pozreí natV ^Ja mu ukážem, ukáÄem,.. Žobrák.., bude druhý
priam -•.'*
^Ve<f tých Äiat čo nul!** vobila jedno ráno Ančina maí* Anča,
kej chovala sliepky jarcom a pečenými zemiakmi — rady jedlý
tiik*^ — na dvore pod oknami ntých naši<'h% ako \olaju sa ti, čo
v díjme hývajú. „Má kožuch za piUnásí zlatých, nv - \
dv Af truhlu plnú, skriňu nabitú, týcli milýi'b oplet'i* . i
počtu neviem* Čižmy za šes( zlatých^ Jeden l>rusliak stAl ma páť
zlatých, len za íiitie som potninulej zimy nosila krivej kmo-
tričice IJkovie osem zlatých, A eéte nás takto zľahčuje !** Hodila
nsf iiiiak sliepkaíu a tir^nla dlaňami o zásteru, že sa jej sliepky
r<' . ľtlument) prilákala ich zpilt a Ala si konca dunui za-
staí. Od tyždúa, ako ľalo í>svedčil sa, že neclicit Anču^ každý deň
kričí tam, pospomínajÚĽ všetko, čo jej ranené srdce na ja/vk ííú-
nesie. gMámo pnta ako traja gazdovia, voly, sahíd, dom pod
A či moja dievka má dáku chybu, alebo je v dedine daktorá i .
Ojej, keby som ju len dida, bolo by dobre. I.en ten ručník, * • i ni
jej na Velkú noc kúpila, stál ntyri zlate!**
„Tak kdeže by ste si ju dali zaň,** povie tamhoro ata humnom
Oe§ko Jano, čo ho strelcom prezývali, lebo mal velmi bystré oči.
„Ved len ten je viac hoden, ako celý Pafo!" i usmeje sa zlostne
a tiahne di» chyže svojej, nechajúc kresanie pud humnom. Lebo
vi "" od týždňa kiižtlý deň, bude mleť do
dii limi vrii* od jej kriku. I)olohn nn"hli )>v -
ly ryctiiári zamie&ať,
^Bodíy ti do jazyka udrelo h zasomr*' \n tnrraiii. Už tretí
iletk. ŕíi otpká od kresauía. Kde by to nejedovaloV „KSte i susedov
h\ M krikom!** A starý KropAč, ktorý bol ) ' \ už
d» i .íiiei fi poIa po kolená majúc mokré in , ^šv,
odpfui na zem.
4a
jB to Spätne, kiHÍ jc» fj^m, ako Anfia Škrl1>0lOYie! Dobre,
že mcto viae takých v dediiie/
^A ozftj, ktoľu 8i včzme ten pekný ľaníoV"* kričí Aučä, stojac
im uhle ilomn, obr^ttená <io ileditiy* I opre oci na dnihý rad oproti
Tam medzi druhými Rtfíjí j*^den dom iha nvakovaný n neokalený.
ho dvormi je pripevneo.i doska a na nej vthdy. Vakovka
,1 na írf»nU» rfahom i vy/ľra <loui, aki> v randavoni nd<ne í:ena.
^To hy rada vedief, koho si ten pekný Paľko vezme, ja by
len lo ťbcek vediet Ci tú tam na tej druhej strane, o ktorej ne-
vieme, 6i je pani íi sedliacka ?** a zachichoce 8ft srdečne a na-
hýnajtjc sa v smiechu sem i tJi, pozerá bokom na súsednť* domy.
Vskutku, pof*nli i tí, co puvedahí, Otvorila okno na svojej chahipe
i žena Pafa ťitMt^kovi»\ chorŕho na suclioty \ú. tri mesiac*', ktorú
LietavkĺKJ prezývali, ieho hlavou vrtila všakovak od pýchy, 1
Poliarka, tretia HÚ!5eda, maf piatich diev<^eniec, o nt\jž Htrachujii sa,
ako Hl dá kľíítií, ak sa jej oÄte jedno narodí, lebo tu boly v úžitku
len mená AnCa, Zuza, Ifu, Munu Kata — nechala vSetky deti a
a vyála na podstcii domu Ita i 8ám cliurý Paľo Riclekovíe
sa na svojej fahe na podstene a odplul na dvor. [>o8Í
ftm je fažko tu hlivef, keJ iní pracujú, a edte musí jej Škrek
poälvat
Ale t na vakovanom dome naproti, kde bývala Kata Durinovie,
oCvúríln sa okno a jedno ucho žonnkej hlavy ukázalo sa tam,
,Tú m vezme, o ktorej nevieme, íi je pani, ŕi sedliacka, ä
cigáAka, bihihi!" zavznel jpj jíladký smiech zaši*, „Tú ^olu ľ*
Na dvor vyšla Anča, dctíra. Je vysoká, bujná, ako jej mat,
TVár má oknihlastú, tuínú a líca kypiace ki vou. Oíi velíktS Uuavé^
fiko otcovtv bez výrazu, ako by driemala.
Xii sa stariiitc zase do druhc^ho. ^> zas kričíte?^ povie si
iDRi *' ' * nniej, ale n ľť. Vi
lýi , a jej Ra il . ia robí,
Nii vakuvauom douu% kde nad dvenni boly vŕt^ly. okno za-
tvorilo sa* No v druhom (»kan>ihu už ukázala sa ní/ka žena v ne-
iiicho. Tá totiž hor mala nabili^ skrine plátnom^ íaiíta ne-
ila Ka, ale vole bvvala naveky dobrej* Zastala pod dom a
^} aká V ŠU'da vysoká. Tak že ti ju to uecbee,
kôd je t?^
»ťhirhichi ! . , , Ved bola aj pekná v nedeľu v tej sukni belas4*j,
alr<> kuchárky nosia v mente, a široká, ako sud. Dobre desaC ne-
srazila. kdf si zastala!** zasmeje sa Anôn velmi veselo. „Neviem,
kto by i ' ' hu! Oi dád s úou kaľavmi lulbu. ako
ja? (:i
J\ tvojím mentiek, ja dám s mojou kravu!* od*
povlu ena od vakovanóhť» domu.
«* )k, ruCník statočný?"
J ľdý brnsliak, ja dám sviAo,,/
^i itú gecelu alebo ŕo?...*
.Kea ty dni^ drahú gecelu, ja dám voly t*
aii
iHl
„Ale poilíe už dnu!" volá AnCa svoju maí a Kca sú joj côte
^rveu&io. „Hľa, už aj susedia vyÄli pod dom a sniejú sa. EŔte i
fjietavkĺn muž l^afo, cliorý už tri mesiace, nechal íahu a vyáiel pod
dom, aby lopíie poC:ul Iba to eňlo dobro, že „tí nasi^ sú nie doma
aui jedeu. Ti teraz usilujú sa f'jiu meuej doma byí.** — Pod í>uri-
novie dom zo dvier siSiel chlap* umž Katin, krotiť žeuu*
ftVeď sa každý iba smeje na vás, že viltn je dievka ako koza
Suta medzi rohatými, Buchta takiíl*^
„A tvoja uiunta, co m:í oti ako plánky Nu^, ale je aj tvoja
druhá buchta!^ odpovie Kata rozniame a obnltiac sa k svojim sú-
gedom, to vyšli sa prizerať, prehovorí: ^Pravda, moja Marka je
malinká, ale malá žena je naveky obyčAjnejäia, ako velká. Ja sa
o to nebojím . . .**
„No U\k je !" prisvedčí dlhý Jano Sedlár, jej kmotrfk, ktorý miesto
/ užíval všade r. Mal kosu nu pleci, išiel práve ku dutelinef no
prist4íivil sa^ že prická, i*o budú kriL^^iť,
^Ako bočka ti chodí dievka, ako sud sa ti valí. Aui drieku,
ani pliec, ani fadví, nič nepoznaf na noj, iba to hábstvo nakydané ľ*
kricM Anča ífalej. ^Co vám hulry rastú pod lavicou v chyži, čo
chlieb jete ako tehla, lebo neviete napiecl Co ti muž takto
vraví: papapan farfflrár — Ducíudurinovie Ihufuro.., Ojej, nechžo
81 len vezme tvnju Maru ľalko , , , Ved mi je zafi aj on, í'o mu
kôň zdochoK lebo ho ražou nachovab Co povedal, že h koňmi
Hvojmi i na túreň vynde a neprevrlme sa. Co mal pani farárku, ketl
ftlí 8 hostiny z Maková, do jarku vysypat, tak sa opil , . .*
No tu už i Kate preíla dobrá vola. Ptdioršenie zaplarilo jej
srdce nad tolkým krikom a ona, potrhávajúc sebou uervósue, roz-
horlila ^a o lizkoui čele^ velikydi nciach a ukydlom tebí Ančinej
dct^ry. Anča dce^ra, zapálená po uši, sknitla na, poutierala si oči a
nechajúc maí kričat Sila do staje za kosákom, že ide preč, preč,
na>-ať trávy, čo aj už doniesla jeden batoh, I^opred ntaju tých na-
Sich idúc, pozrela dnu na dupot-ajúce kone a videla t4im Pala rohif
povriesla. On, ako pozrela, odvrátil sa spuruo, ale Anča postatá a
BpýUUa sa ho: „IdeA viazať, a kdey**
Palo nahneval sa, Co sa mu bude prihovára í, ked vidi, že sa
odvrátil od nej ? Co si nejde radšej manm tíšií . . . On ju nechce,
darmo sa tisue. ^Zavrchľ* odpovie konečne cez plece, ač sa sberal
Za niakovi^te. lebo kto vie, či ncspjtuje sa, aby išla kde on. Majú
váade z*^me vovedne. Anča vyMa <lo sadu. ztade von na r.eRtu, do
pola. < f Za vrch, b sú Ŕirnkí
ale ži ta, Ala Za ui Paľo, t
išiel ku koúnm. Potľapkal ich, pohladil a íiai im sena voňavého do
jasiel. Patové kone sú totiž najkrajšie v celej dedina 5Ioeuí% bujné
a múdre, i na túreň by vyšlý s víízom, keby to chcoli ich gazdovia^
Nie div, že ich Pafo tak miliii ' "^ú dni, kde celé presedí
tiim, i ji*šť by mu pri nich u. 'lo. Keif sa hnevá, keď
smúti, ked je veselý, so vSetkym u utcb í»a zastaví. Ale ich i chová
dobre. Jeden mu už aj zdochol, i^o ho vefmi nachoval ra>.ou, a rax
iilly mu už i do sveta od bujnosti. Ľudia vraveli, to m Palo ne*
46
ro^iiniie ílo knuí, a iítcovi utMlá sa staroť; túr* oti tvrdí, že io iKna
Jen vôta Iložia; kecl tíoli dico potrestať ^^love^ka, i npraví, niežeby
m luil kófi ubjeíloh
Ešte puCkal l*ato chvílku, aby 6as iitiiel a Anča zaSIa čím Jalej,
aby jej aiii /.Juleka nevidel, Lebu aiií bladeí nemôže na ftu, taJ(
mu je íibnusená* Sám íievie, prečo, lebo uebolo naveky tak. Bol
fas, jte sa pozabávai s ňou, Kofko ráz chytali sa po dvore, kolko
fit večer postrašil ju v Hpoločnom pitvore, položiac jej na plece
tajn** ruky a ona s krikom velkýin chcela u,JHť — ako hrešil báčik
On S4i hneval pre sbon — kolko ráz tam i bozkal ju. Ale keJ
M i I po svete. Päto vi4el, že Anča ma <>či veliké ako piUte —
nie darrno ju okaiiou volajú — a čelo na dva prsty* Vyhodil pyäne
hk>u, že in ' M už viac, lebo už mň rozum! KeJopol hodiny
prišiel Za ♦% naíiiel tam i Anču žuť \ sklade. Nahneval sa
hr- vMiti, No ' 11 — ďaleko je ^' ' ^3 — a
5r<i uí viazania, • im: sa od nej nei" i sa jej
ani raz. Am Anča nnobzre sa nan. /nie ako nemii, vylnTajuc hustú
trávu jqiod ti'úov, a tvár jej je ako skala, bez výrazu. Ale kerf Palo
iíáte nemal rozumu, bolo inak. KeiT vy^la do pota, otvorily m jej
ústa ako vťíčaťu ku Bpevu, alebo ketl Sla na sálaš s ním pod večer
kvetnatou Ifiknn. »niiecb jej znel na ifaleko, ako hrkútanit* hnluba*
A kéíl v ^; chyUtí ju a ojia s krikom utekala okolo kotla,
kolko rá/ ' iidro, ktorý l»ýva bačom cez leto, vadil sa, že mu
mlieko prevrbnU nad ohijom, a bral palicu na nich. A tera^s on
mže odvnítený, ona inie odvrátená, slova nepovedia jeden k drn*
hétnu, a on si vezme Maru!
pod pi
ona sa ant
I)n*- -■ '1
riiľ
do
Ai.
liu ]
Vit* ka
aiií .
Im
»
taii. ..:..,,
bude bo n
T*
robit.
ti Anči, d
8 každou ^
raz už loviu leží íia posteli
Since ... fi<^' líca» až páli, ale
nehne. Vstala ruiio ako inokedy, muža vypravila na salaÄ.
sa ich tyždeA, a báčik Oudro odišiel kamsi. Ona, po-
tko, čo sa musí i v nedelu, tahla si spaf. Že si oddýchne
' menia. Zuza od niekofkých čias ani spávať nemôže.
i, ktorá za deň sa vadí ho ženami, v noci plače a
1 ani vtedy. Vie už Križíana dobre, že pokoja ne-
dvore viac. Lebo n Ančou i tak bolo tvrdo žiť —
je to Žena, a takto eáte? Teraz už vfti sa na vôe-
jvj. Eáte i psa a otiepky jej bije, kde dopadne. A Palo
t n<Mlá. Dosť sa s nim navadí, dosť ho prosia vSetci, i
Kto zná, prečo sa mn tak zhnusila. Rad$ej
vrpia — len ke<f príde s vojny domov. A
Zuza. Ak nebude mať ženy doma, eSte
. .iy je, zapáči sa aj pánom, a domov ne-
I biť.
na dvore, jí» nedefa ráno, Anča sa hanbí krik
♦ čn v tajnt^sti. Videla Zu/a dnes už Styrí ženy
y, 14 každú vyj ^ ešte i zo dvora a
I iiu. To nebolo u Prečo chodila tfa
46
zÄmSTsvfkovie y Hádam si ]MmúkaIa syníi, ŕo je toraj! na vojn«\
za prÍHtavka, Tí dávua o to hrali, terasí už môžu sa hlásiť. Kde by
nediví du Uikéhu dvoru? Co je dievka uj uie díika hlavná — má
Vtílktí oCi, alt! na to netreiia tak hTadeí, kétí dostane s ňou veliiii vela.
Hla^ i ooa má chybnt* oCi, hlava sa jej potriasa od dotíítva, a do-
stala akého muža, lel»Q má mánia. A tu eôU* i haiik Ondro srúbil,
Éo má — kto /ná, či naozaj,,. Kutí aiei^o Anía, kutí. Ráno sotva
sa rozbrieždilo. Šiel baíik Ondro odetý v kožúšku a s palirkou hore
lúkami. Anča !io e^ie i za dom vyprt^vadila a ôuŔkala ustavične mu
do ucha, IVog' žiel tak za tmy V Aby ho ludía nezbadali? A prečo
^uSkala i tomu Auí-aV..^ A ona nuí tú ňirokú Maru vz.aí za ue-
vesíítu. Mara Miôíkovie prišla si včera jyytat lieky, čo ostaly od
starého v zrnu\ ked mal zapiUenie, že sprobujú ešte to. Má totiž
Mara Mi^^íkovie nepoihirené diefa. Už je šesťročné a nora&tie, ne-
behá, nevraví — dosť mu pomáhajú. Z múky od troch žobrákov
vypýtanej zjedol paf^áč, i strakatému psu dali ho preskočiť, ako ra-
dily ženičky, a nič neosoží. Od tej počula Zuza, že videla Pala
včera pri vode pod horou, ako napájal širokú Maru z klobúka vodou.
Od ženičiek sa dozvie o jeho chodníkoch — on nevraví. Tá sa má
zvíJHÍ v tomto douKv čo je ani pani, ani iiedľiačka. Ktorých
majetok — ako vraví svet — je kadejako nasbonobený, ktorej
otec sa zajikííva.
Križiana i keí spí, iba o tom sníva. Vo by AnCa ani nekričala
Cez deú a neplakala v noci, nemala by pokoja ani tak. Ale ľalo
0 to nechodí, iba uteká ako divý a kričí, ke<f len slovom spomnú
mu An«Hi. Ani nechce ju už, svoju mať, ako chcel. Dnes týždeň
ani sa nespýtal, čo si má obliecť, ke<I 8tel do kostola. Nepotrebuje
už svojej materi na nič, lebo mu dobre chce í Vo štvrtok celý deň
nejedol chleba, a chlieb najradšej jedával Dobre ho vie napiecť
Zuza, po celej dedine ide jej chýr — a predsa nepýtal, ako ino-
kedy, a ona neveílelfi, že sa minul so stola, len ked skríkol gazda.
1 dnes obliekol na s;(m. Ke«f chcela ísť daí tuu háby po prvom
zvonení, ako prišiel zo sadu, kde vyvaľoval sa s mládencom Mirha-
lovie v tráve a robil posmech z flievok v dedine i z Ančint^ mamy,
ako plače a vykladá — zatúkol na úu: «I>ajtt» kfúč od komory,
nech sa oblečiem !"
V'i i chcela mu ist síuua, ;ile míi zakríkol eftte spurnej^ie: ^Ja
111 sám, nie šotu mal*' diecuľ*
Krí/Iana - lebo čože mala robiť? — dala klúč a ^la sa vy-
nlňkať fb» Matúôov. A t^iraz tu leží a počúva, ako zvonia druhý níz.
Ko nehýbe sa. Kázala hä synovi zolmdiť, keif počuje druhý zvon»
i čaká, že pri de, akn inokedy. No darmo leží a č^ka. Syn nejde.
Zuza vzdychne od žíafu a ro/irúc slzy horké dlaúou z oči, zodvihne
^ ' <1e. Dvor je pti rnía nikde nevidno. Konca
dt J i Anča dievka, « u hdia. Na väzoch má ručník,
ÔD stái Ŕtyii zlaté, a bni8liak s perlami. Líca maí jej nafarbila
eôte na červenšie - ako je to zvyk q dievčeniec — taká ju pekná
ako rwžíi, ľrí nej atoja Itielekovie dievčence, čo im je otec chorý
na suchoty, a vAetk)' štebocú a smejú sa na čomsi, ľato je nie
4t
medzi nimi* Necakíi tam imuI vŕbami tretieho jcvoncuiat ako pr<?<ltyiii,
Či nie jo u Múry? I poitv s lakom pouhA skosenú ÍAkú na druhú
stratiu ku Aurinom. I vidí Zuza stiií tam Maiu v dvadsiatich suk-
nínchí na vicliu v zéleiífj. akých tu utMiosia. V ruke drží kiticu
kvetov, \*^]kú, },e jej i loncnn oíI nej. L^Uo Mara iipKtuje
ktety, a to nie je pre r :., l^u pre pania No Htojí len sama
tAOi nahnutá koketn»* napred, A dolu dedinou, nie po ceBÍs, ale
liii^koM, patriacou ku kostolu, ide Palo. Klobúk má na uchu naca-
pený, kabanica orhvieva sa mu na pyšných pleciach — koSelu kto
i vzal — a kráôa tak hrdo, že nevie, trn ktorú nohu skôr
Zuza pokropia do dvora, a sla í^n obliekaí do komory. Začali
naxváÁaí tretí raz a klopot ťií:iem a Ŕum ozval sa dedinou, Všetko
pomthla m do koíttola, len gazdiny oatávajú e^te doma dlháie. Majú
i v nedélu vela roboty. I na l»ralovíikej komore sii dvere otvorené,
rnnk ^** i Ani\i sa oldiekii, keď dievku u^ pripravila. Mu> jpj je
:;t — a Zuzka, mladšia dievka, na zábujuni btdiásíl. —
ijirlec v dedine. Stará ^azdími Ziihradovie, ôo hl iiich
fl nem4>bla niô jesť, ani kapustu, oni krumple, len nieŕo dobré,
umrela na svitaní. Ta SicI Duro, pozreí mŕtvolu, a ten už v dedinis
ostane do veana. Zuza tú^Jla by potthovárať sa s Ančou, teraz, ked
"•^ a Híipoii seba vyhovorif, lebo bi ' uÄ tri
kla k nej slovíčka. Odviaýiuc klťic 8 ii, laU Äla
ku komore na dvore murovanej. Na proslreil cesty stretla sa s* Aoí:oiu
Tá práve mala si pfdo^jí i^epiec, alo zrkadlo majú v chy^i^ ide si
bo leda ta uviazať. Zuza otvorila ústa, že prehovorí k nej, ale An6a
' i" wlvľátila a obišla ju (ftileko. Kej ^a vnitila už h pripra-
om, zase sa si,^ly na d>i»re. Zuza pozrela na úu chyb-
ami dutklivejSie a videla, že tvár AniSua je vc&eUia ako
^Áneal** osloví ju tklivým Iilasom „pre<^o;.e sa ty na mňa hneváž?
T.. ...r.. ♦; ri^ly nit^ zlého ne8pravila. Ja by mileratb% keby,..*
i, lebo AnCva zmizla vo dvenlch Hvojej komory, iba
/I ' ' ' ^\ kí inak ' na!, . •*
i > komory a m odiSla do kontola.
i do lavice - len kiťbiUu** zt'U) sU»ja u dvier zavefa —
-MK kde staršie sedávajú^ jozhliadla s^a po kostole i na
chér. i utno ztade, kde sedl^ ale Mara a Andna dievka sú
• ' Mam stojí od vrchu pri kostolnlckej st<ílici. Má
iikieA na Rebe a je celkom inakšia ako druht^ Na*
1 — kto zmt, <S ímI pýchy a ri ju bodrý ludia n<i
. gut*u kvetov, ^o vonia, sotva vládze udržať v nike^
na bok, Ôepce^ usmieva m a kerf vonia kvety, xa-
ÍHirc na chór. Ale Auca stoji ako svieca medzi
, ani 8a nepahne. Tviír jej je ako skala, ani
!ir/' '' - ' ^ '■ '■■ ^ '"■. ■ -r'' s níeb,
Lincom
Kto xuá«
iV,'i — Dľí
' ^-lilflH
mmsB
Äuze Kiikiikovie, cHISJ^vravja, ze m zle riadi deti. u voluviarke'
rapavej, A naveky íseiicp 9 iiinii a chichoce sa do plahotky.
^Pekný Palko sa nazdám Že my ui^ zahynieme hez neho," ZÄ»:ue
Sei)tať Aní'A hhihnej§it», kert trotiu pesničku zaCali spievať a píin
farár šli m oltiir, i zalieva sa sniiechom. „*>joji>j! Jlôžeme 8i i
my najsí ešte niekoho, ešte inakÄieho. S radosťou pf»jde hocktorý,
Itíbo aj badk Oiulro svoje popustm Aníi, Aj Švíkovie Ifa milerada
dii toho, CO jr na vojenčine, alubo ktoréhokoľvek. Ah»bo i chudob-
neJH), trel)uľ8 i ^Uiha Kerovie, Lo je dosť knlsny chlap. Nemusí
liyť bohatý, kť-íT aj l>acik Oiulro darujú svoje nám, alebo čo aj
z druhej dediny. Hojoj, nemusí byť ztadeto . . . príde hockto. Môže
sa moja dievka ešte aj gkôr vydaí, ako sa pekný Paíko ožení; aj
sa vydá, ja som o to istá,./ a doloží dychtivo ešte i po tn:^tie :
„Lebo bacik (»ndn> svoje pole dajú mojim deťom I" Tak seplahí
tuz celé služby Anču, mýliac ženy i Ziizu.
A veéer ohliadač mŕtvycli, ked Mel k pani lilumenkelchke písať
k Altu na notára skrxe smrtný pád — mal to síce spraviť hneď ráno,
ale v dedine našli sa kanuiaiti, čo chceli piť, i zabavil sa s nimi
do mraku — rozprával takto:
„To poviem, [mni r*um*MikeIka, že ékrlbelovie f>uro halotkím
(hallotkémi. neujdú tri týždne, n bude vydílvať dievku,'* I búši sii
do prsú* že ho sami'dio zal»oleI(>, a t>či vypúlené zaleskly sa odu-
ševnene. „Ako že som halotkím . , . Nechže mi dajú toho atra-
mentu^"^ doložil tichšie, vytiahuuc list zpossa kožuSka.
^Nuž a kdeže ju vezmú, kd**?"* spýta sa pani Blumenkelchka
a rezko ide ku oknu pre f^fa§tiŕku, x nejž trčiilo pero zamočené^
aby hu vyslúžila.
^Ale čoby . ♦ .* f)uro hodil opovržlivé rukou ŕažkou. „Prístavka
vezmeme, hádam máme k čomu!" I berie pero netrebou rukou a
začne písať. Hííjnik, čo bubnúvnl a naveky sa prel za to s hhtBnikom^
natiahol si hrdlo nad ruku jeho, potriasajúc rau ju mimovofne. A
doÉiť sa triasla. Vypite* píílenô s kamarátmi ihralo ním.
„Nľzabudnite doložiť, že jej bol na pomoci doktor Láslu
^Ba ver', že mala záduch, lebo nemohla kapustu jesť!** ohlási
8a územčistý Gelovie, čo mal vtftmi peknú tvár. Tak vraveli v celej
dedine. í>urovi, ktorý bcd veími múdry človek, lebo vedel imaJarsky.
nepáčilo sa, Že sa mu míe^jú*
„Ja viem azda, ako niánu Som azda, chvalabohu, už fttvri roky
V tomto úrade... A pan r.um*^nkel sú kdeV** í^i * '
^Nuž a verf stí' sa stroj i n nilad5t^j, Zuzke, vzi i j>
KrivurovieV** spytuje sa Židovka. *>na do väetkých vecí, čo sa dialy
v dedinr, zastareln sa a c.hcela vedieť i o tomto. Potom odpovie:
Pán Šiel na Stnihársko k synovi, ťhce nechať krčmu syn, a že
pôjde m officiera. Za tu siel pán . . /
^Tuto eSte jeden punktík "* ukáže hí^jnlk prstom na kartu
a sotre celé slovo í)urovÍ.
„Kde V** spýta sa ten a nahnevá sa. «Už ste mi pošpatilil* a
nedbajúc viac o nich, píôe po svojom. Hádam nie je opitým aby ne-
vedel, číi robí I HnhU^$free: I>rúkovo; haíál oka: Zuza Záhrada
v* zavolal
.^>Qč.i. Totiž
. , ľrestal, a kým si aamri^al [hhô, iľu^iajiic p nuímo ffaSky,
'lebo mmio jednej virlel dve — pilenô, vypitá ä kamaráty, bolo
dobré, vftetko duplovune ukazovalo — odpovedal Itlumt?nkelchke:
^Tttk smB mysleli, mladŕi pani, žo k Zuzke vezmeme; ate že
Wo pekný — **
,A ci m ofŕicionstvo lepäiií odplnca* iiku kn
ten, Co mal pekmí tvár, aemohúc vy^-kaf, kým h
Ôaro, keíl sa napil, vravel velmi rozvlačite.
„Bodaj ma (ort v/.al — ** zastarie sa i .lano Krapáň, kUrý bol
TeFoi] py^ný za mládencctva a eSie i teraz, ač skrotol, dostanúc
Itmivú tenn, zostala mu pyAná reč, lebo naveky začínal tak, ako
Usrftí!. J}hHk íhmK ja by im to spravil, žeby šiel na faru. To by
sU* sa! Lebo majetky páni, nech ma C'ert vezme,
BCi j'i, itle iípííjajiL Alebo ťhodte rovno do súdu. Co
by ste si vzali tiôkála, dobn^ho, ako je na príklad Lizovaký../ i
mykne hlavou sebavedome, »,To je nM, ten vie aj o Jíi nožíkov t '*^
^E, chodte mi í^ ním!*" povie opovržlivé Gelo* n^itó, uáS
Co by mu všetko dal. Verf vieš azda, ked som m pre kabanicu
s brEtrancom prel . _ Hí»rší od Ý/uhľ'
i^pBtľ* — stopne hájnik lakťom (telu a mihol v tú strami, kdo
Židovka -* ,1 nahnevá m ľ"
,Nuž a, veá je pravda?!" povie tieíovÍe» ale už iba ^eptoui.
^Horftl od Žida ^U* vy, baéik í)uro, by ste vyhrali, to kdt\
To je pravda!"
f>urove oCi ijapulein* dostaly lesk, ako keď do ohfta oleja na-
leje. Veí ak by rbt-el, rnohol by hoc i k súdu, ale kto sa bude
Ikjiv4aí> Napál sa itm.
„A ^i w my aj druht^hn nenájdeme krém l*ala? Och, ja o Paía
1^ lak veta nechodím. Kh! radšej nech nám donesú smäd uhasiť,
pani tumelkelka!'' —
Vt sa úplne zmrklo. keď pri^lii Aui^a pre otca* Dávno ju už ma(
Yjháňabi. lebu len jej sa <lá odviesí; ale ona nechcela ísť, len ketľ
sa atinie. Neniá smelosti vyjst na ulicu takto v nedelu, keil plná
je dedina mladej éeíade, postávajúcej pred domami, leíjo hneď volajú
„Úzko čelo máš, velkt^ oci uuVž!" Už i pesní^^ku apravili o tom,
taký posmech narobil jej ľalo. Ba < stra Zuza huevájocelé
dai. , Nechce ťa ľaío, nechcr, «icclii n; pre Maru!'*
^Siô-» nie, uiŕ sa neboj/ vrávorá jtfj otec už celkom opit}\ ako
bo TtMlie popri potoku a napúlenó oci napína, aby videl ua cestu.
^Cj^, čo iii nohy zoderiem s báčikom Ondrom...**
lietať .
^í^ skoro ľ* pretrhne ho ona.
Ondrom
baf^ikom
<?o buiie popod oblaky
..fni
niii
ní kričte, počujú vás ludia!* vravi mu dievka nastráchaná,
Ldo. Nad ^kol^kou záhradou pri velkej skale, kde
'<> na deu, sU^ji bŕba mládencov vedno a plsktuú,
okno majú íst
^.MKiicie llsíhA. Dosť je uŽ toho stíťTecUn po dedine t*
4
„A feuV** ^akrfkue ua nahnc?vano ;i /.aHtaiio jcasekcrený, ani oe-
pohnúc m. „Aiii kňai^ovi urpt)lm<:ni s:i zťato. Som azrla kradol, i©
by mul čuáaťV Ci čo . ♦ . Tisíckrát hmW krajší, ako ľafo . , »"
„Jaj, Bože I** bedáka utliimnno Anča, ijcvediac, to si počať
% ním. „Vy tunnáte ut oni . . , Čo sa ja natrápim pre vás a pre
niaiitu * . poJte skoro!'* i lapá ho dychtivé m riíku a ťahá preč,
lebo u;: od tlupy mládencov zavznel smiech k nim: „IJahahaľ*
Ale Ďuro lialotkírii ani nebnn ísa, iba ť'o sa mu driek od poly
kníÄe.
„Pusť ma ľ* zakričí a zdvihue päsť ua ňu. XnH zamĺkla, nie
od tej pä^ti, lebo vie, že otec neudre ju, čo i hrozí, ale zo dvora
Skupákovie vyála Mara kolísavým krokom a 8 usmievavými lícami.
Na bediácli má í^ukiert uie meii»>i ako dvadsať. Tá na samom vrchu
je iľierna kažmírová 8 velikými zelenými kvetmi a ružami. Velký
ruC^ník žltej farby skryl jej obe plecia a loby z nelio le/áa i dolu
po sukni, I nepoznať na nej pásu. drieku, pliec — ako gufa. Za-
kolísala sa na svojich sukniacli, pozrela i dolu ku vefkej skale i
hore, kde vidno dom Skríbeľovie, i na Anču s otcom a usmiala sa
pohrdlive — jej otec su ueopijaK Potom zakolíše sa opäť koketné
n ide svojou cestou Iiore kostolnou lúkou,
^Pusťl" rozhoľlil sa ÍMiro, k<*d rozoznal v polotme Maru. ,Nech
ju loztrhám,.. Akási {íufa bude sa zvíjať na mojom dedictve!?*
^Uabaha!'' zavznel Hmiech od velkej skaly mládencov a jeden
z nich zavolal:
„Rozdrapte ju, Imôík, ako žabu! Ver darmo nechodí do Sku-
pákov od pár äisov, ale pre Paln.**
„Hej, ked Lá nemá veíkých očúl" vraví druhý, Jano éteťan. a
na to vSetci zasmiali sa zas.
Aat^a zapálená nechala otca na prostred cííste a utekala domov,
ako by ju pnítami í^iliaíi. homa, ani neodpovedajúc materi, to jej
je, skryla sa do komory a neAla von, í^o ju ako volali. A Palo
v ten (m chodil po dvore so založenými rukami, s krkom ako lev
rnocným. tb^i sá mu maličké ako trnky a posUiva mocná ako buk.
Klobúk ma na samom uchu a nevie ani, ktorou nohou má skôr
stupiť od hrdosti, Pot^uje utlumený plač v komore „tých naäich",
ule nedbá. Už m ani neshovára s nikým tu. Odhora zo sadu ide
báčik Ondro sviatočne obleí^ený a Pafo i od toho sa odvráti. Ale
ani t-en nepozre na neho. Ide dolu záhuinní»n kradmo, ako by sa
bál, žo bo fuťlské oiM zvedavé pristihnú, a tvár mu je zduchovnelá,
ako by niesol zelenú ratolest do snuitku alebo svetlo do tmy.
An*'a Skrlbelovíť vstala dur?^ o pi>í ji^m i a t-yn^ jcj času nedo-
chodí* Behá ako na krýdlacb po dome, vypeká, kuchári a robí taký
hluk a smiechot, že ^tí naži**, keby i- i by,
Žo sa Ancíi z rozumu pohýna. KoláCov > ajú,
9 hrozienkami a maslom, a opekancov za štvrtácku. Aíakove pod*
kovy práve hotuje, a panpúchov v kimiore I stnidle dve misy.
ZajU^a ju hostina. Ale h(í!itinii btila vela ráz, keriykotvek pamiatka
posvliit^lsy k^'istôla i>ri§lD, a Auía vda ráz Ijňlovila koIťiCe, no dnes
vefi?r i»rMu vohlaťí/i do domu, Prístavok z druhej dediny, ktorého
m;í5iío| ha<^ik Ondro. K5to liu nevidela AncA, ani nik; ale baftik
iJudro hije sa dn pmi, ;e j** pekný ako žena a dohry ako kuíi
chleba. Preto Anra ntnie ani^ ťo in;i rol^if od radosti a ani do kože
sa neiiraťť.
^Anii^ka moja!'* priskočí vŔe k dievke, ktorá posluhuje jej tam,
ako bUe, i uštipne ju za hradu: ^Ktoj^e dne.H prfde^ kto? Ci si
m už umyla V Umy *a a nalej do vody tri kvapôčky medu. Že by
fa zaíúhjH ... A ty, Zu/ii^ka nuija, vezmi metlu a choíf zamienť
dvor, pitvor a pndsten.,.** povie míadSej, ktorá pi i ma.^ine ohli/uje
radom víietky rajnice, kde hol mak, med alebo l>ryn<ií;a. I tii
uštipne do lít'ka a potom i tetku Matni^kovie, ktorá hí priala biele
lokše piect na mašinu — oni mali km pec — lebo nemávali chloba
napečeného, uerada kysnult^ ani ona, ani jej í»iar) . . *
^Tetuška moja, vSetko bude doljrel A tv, Zuzička moja, t<>n
dvorí**
„Och, veif nepi ide kráf k mini, ani krtazí** odpovie tá, makové
prsty oblixujúr radom. „Nech si ide Anča!"
Maí stopla ju do clnbta, ale hnev ne/adr^tal m dnes u nej m-
vela. Pohladila Anču po hlave, /ahladkajúc jej vhiíiky zíí uii, &
pckalala tu: „VeJ «a eSte umyjeS: ehotl ty, vtáča moje ť*
f»uro halotklm, ktorý bol ciuvek vážny, hho bol \ v úrade,
iH^mohol \ťi U'j vrÍH hibc/iinsti sui^eí, níijma ked i jeho uštipla do
i pred ^ ' do dvom a ztade na cestu, vedúcu
. I Kiiy i do ^ ^ tk (*ndro» ktorý máK» vravel, lebo
iiei:^d daromnú re^, odiu-atal sa do staje ku kravám. Kočiar nž
nelwd na poli, nebaťoval. A An(^a dievka vy^la /.amiesí dvor s vefkou
oťbotoa. Je vefmi zíi»imeteny, (iávno nevidel už metly. I*i»hiva mania
■'*' je U) robotii pre dievky, a im ma£ nedovolila. Aj
i spoločná /unedbávaly ša. I*redtým» kým Anču ťhcel
l'alo. naveky (*n«1iodil k nej, ke<r zametiila na dvoie, aby pohiabal
tpriŕd h. i Hiiníi a odnosil, leraz nevidno ho, iim kone jeho bucho-
lajú v i íítaji. Mož.e »a i pretrhniit ^o Änieťamn ani íy
m. I t^peri pre<l se!>ou smeti po ňlfase so smutnou
jk Ondro vyšiel k nej z konice, aby jej pomohol, a \Tavi:
^t o 81 tíiká Zídiiitanáy Mať ti je taká rada, žena i me
pred fiim. n fy m leu nero/vejselíá. Nefioj na, všttko i jde.
Za ja, Ihidľo Skríbel, nechodil som vor'! Na to í^a spusti;
lekr ;, ad [uázdnu rer!**
Keif ^ /.otniílo^ prišli dolu liikanii vohTa^i okúíVavýni krokom.
. nízky. H bielou hlavoii* druhý ndadý, vyHoky a ako ruža*
ľ/ preil líodinmi, ab' že l»o|o eftte pri vidno, hanbili ^w prísť
di na poli. Harik Ondro Siel ich - ov^
- ', , >tene, a tvár mu ostala relkom zdi. i po-
hntilta. {>o pitvora vybehla im Anf-íi, maí, v ústrety, a taká je narado*
vanA, dirbte - - )t nepoodnáAa di» chy^^e na rukách. Poslala Zuzku
Iuc otca, M svetJn, jej o<^i dychtivo padlý na tvár mladt^ho,
;dé za^tAl hKiumnt' n dvier. Srdce jej stati iasl o na rozkošou; mladý
dv
je krásny naozaj. Bela vr vlasiy inil okolo tvári napiilcni^ ako prsteň-
í^eky, a vzrast ako jetUa, Taký je azda ani Palo nicv Ó. ak je krajaí
Paľo, dá si Aíií^a i h tetkou Matúftkoviív utekajúcou s lukSjiiiii, skry-
tými pod Äatou, i hlavu odfaí. A Anča najradšej i>y vyletela do po-
valy od triumfu, lebu nevie naskrze nii't robií, všetko jej letí z nik,
do čoho sa chytí, od vzrušenia a radosti. Sfastie, že je tu baCik
Ondro, tou shovára sa s nimi.
^Sadiúkajteže si^ saduikajteh núka ich konečne, ketl preraoÄe
city. ^I ty. mladý. Akože fa volajú? Janko V" a lenže i toho ue-
uStipne do brady. ^Barik Ondro, niikajteže ich aj vy. Starý je
v úrade. Anii^ka, ti je ešte nie rlonia?*
Ba^.ik Ondro, ktorý nertíd <Íaromnii reť^. a preto najviac len
nil6íil, zamlasol usUími, povedomý svojho dobrého diela, riekol tiež:
„Sadnite, sadniU^ dobrí ludkovia. Ustali ste, ďaleko je od vás.**
Starý, bielej hlavy, sadol a nedal sa núkaŕ viac, ale mladý
ostal stáť, ako sa svedčí, a pozeral zahaubeuo po izbe. Uči jeho
zastiivily sa na dievke AuCi pri tuaSino stojacej, a mysliac^ že je to
tá, ku ktotej ho vo:ajú, odvrátil sa do poly od nej zdvoúle. Ale
oči za^murkly nin t^^ijne a tia úst*xťh rozlial sa úsmev dobrý.
Ked prišiel gazda, posadali bližšie okob) stola a í)uro poslal
pre čerežťlovicu v (okamihu. Mladšia Zuzka, ktorá bola vrtkejôia,
skočila^ ale maC okríkla ju lajne a zat7oL'iUi na ňu. Co 8a tisne?
nech ide za dvere, t4.Taz Aucn nul právo obsluhovať I A d&júc toj
ffaSu do ruky i peniaze, vyslala preč.
„Kalavn;i dievka!' pochválil starček bielrj hlavy, ako odcho-
dila, a aj mladým ktorý u2 lic^ sedel na lavici, ale iba na krajíčku,
poxrel zpod piivretých mihalníc za odchádzajúcou a ásraev zahral
mu na t^ervených ústach zase. An('a dobre ich nevybozkávala od
radosti oboch, no nenuihúc to, aspoň sotrela slzu.
Aníadievka vyAla rezko na dvor, a re»zko chodiť Uí'bolo jej
zvykom. Tvár jej jt* í»živená* velke ^^H m jej blýskavé, ako nmteri.
NÔíakauo ju akási rozruSenosť opanovala. Nevie eäte dobre, ti m
raduje, f'i č^>, ale zrazu ostala dáka inakšia. Akn srna b»>ží zo dvora,
a neušlo desať minút, už sa vracala s plnou sklenicou. Ked kroCila
do dvora, r(»/j»íib*ná od rýchleho kroku, Tato chodil po ňom sem
i tam. Klobúk nm je nie na uchu, ako hrdí mládenci nosia, ale na
ofiach stiahnutý, ako by sa hnevnl alebo želel Ke<f napájal kone
pri studni, videl vohlaŕ^ov jiopri sebe j^rejsť, i poklonili sa mu pekne,
a videl i to, aký krásny je ten mladý. liúrka strhla sa v ňom uaíaz.
^Nech sa len vy<iá s Bohom I" myslel si jíTedsa, hodiac rukou
opovržlivé za nimi. A ak**t»y m*, lií^m^ vtMnt d«i Ktuib»e n nalieva
vody do válova ^ľite, píí »a
o jedného a hfadl, ako pr« do
iWa, Potom, kerf pochytal kone a doriadil, zachytil sa do Uedníy
za otcom — priítiel domov varpa 8 krpc^uni, šiel otec ta — a ttsraz
je tu na dvore.
Keby |ľrfstavok nebcd taký krásny, aký je, by ho to nebolo
ani i»ohýl»alo líol by sa veselil. ako sn veselil na An«''i v konici,
ked d\or zametala, že ^aká biskupa. Ale prístavok je ani ítena,
ftaeda ani nerlčIíTTť '^VIVu i jeho prevýši, \ Likŕho má on
trpel na dvore? Au mh* muža dokonalého, a nu vezme si tu,
ô) je aui pani nni HedliaCka! Loho dosí m nainoce i po drubj^ch
ili*diuách a nenájde, ío by sa mu píííila. Pritom rodičia hm^vajii m
mu vždy viiŕÄmi; mať ako ŕ'o hy ani íA nebola. Nedbá oň, ako čo
by jí*j ani syn ueboL Nepodá z niky, ako prodtýní, kadejakŕ lahôdky. . .
Vidiac Anču, že odliala so skhniii^.ou, vyáiel na dvor; ale ona,
kerf sa vrátila z krčmy, bez slova prťAla popri ňom, ani nepozrúc
ttxA. No videl I*aíu, že tvár joj je oživená, a do srdca ako co by
tnu i ďesať nožov vraaEJli, tak mu je. ľÁhň ju on, vidí sám, naveky,
a lt»n pohrdiť chcel sa ako mak... Ale kto by si bol myslel, že
ona — H plakávala v komore, ked jti neehal, bude i takúto tvár maí?
Potichu šiel /a ňou, a ako vstúpila do tmavého pitvora spoloC-
04Slia^ položil od cliriiLa obe ruky na jej plecia.
^Ktu je to?'* zlakla sa ona, a lenže uevykríkne, „Ty m to,
Pálo, Co chceš?" Už štyri týž«lne nevravela s ním. Zle joj je teraz
pri ňom a chce sa ho zbavít,
„Ja §00), Anča..»** odpovie on iitlumeno, nepn * ^j pliec,
ale oblapí jej ich eSte mocnejšie. „Ci je tuto tcMi v;t >kŕ\.,
„Ja neviem . . ^ odpovedá ona nedbalo. „Ja o tt» nechodím/
ftA pojdes xaft, Anča?** spytuje sa on rlalej .Aeptom.
^Čo chceš, 60 mi nedáé pokoja ?** na to ona, brániac sa, a ako
tui£^clivál nechce odpovedať na ot4xky. Už meniac nepreriekol k nej,
a iera2 ju tu stavia . . .
■hoden, niktoS kadejaký, zbeženec so sveta, do ná§ho
Stiii '"^ Sepce Pafo nííniživo a honicim dychom hnevu
ovíova jej tvár.
dPQsf ma! síavolám na mamu!''
^Povedis, že ho nechceš, tak ŕa pustím. Povedz, že nechceá
Äbeženr
A
rúk a .
v nám
^ Nahaj
divno, ako by chcela m pomatit trhá aa z jeho
r\ Kto by to bol jiomyslel o nej ! Palo
ma . * . ('hocf si ku Mare!" skríkne Au<ia skoro plačom,
alu odpovede m n predka nedá.
Jej hlas dopniuli i tamdnu a rezké kroky j»>i matere zHVznely
cadvermi. T ' ' ivár, zaSomral ziu ^ >iistil Anču.
.Tuvot. d - ak ma ch ' Aepol jej
vat4>m, a kroťi ^paí /• pitvora, aby bo svetlo / otvorených
i- . , .»>3ea.^ln. Oprel .sa tam u livier na podMene, aby počul, to
iiiará puTie dievke, potom vniôiei do svojej chyite. Pri stole sedola
' ^ " * ima — otec e^te neprišiel od vargu — a Žila, uapínujúc
Vie aj ona, ako vAetci v dedine. Čo sa deje u ^týcb
nič, len !>' .íty a oči ui * iiá,
,1, lebo sú y^ a čí i pre 1 ^a,
\\ vm, keď by povedala čo jak nevinné, on ju zarúU
.M . . zrazu xačalo Túto byt, že je taký. Mat držala b"
ako k\is zlata, neinajric iba jeho hovela mu, vofkala.. *
Ôid ku laaAine, k le na múriku virlel teph^ hryndz^vnlky, ifc
iS
u
bude jesť; ale nemoliul nijako. Odtisol t>d seba a vyžiitd. Opäť Mŕnl
po dvore choilií, ktorý vymietla Ancíi, a zacal obzerať doín, Je pekný,
Vť^fký, pod Ŕkridlou. akých málo v dťdiiu\ Ich hol prvý taký, preto
ich aj Skríhtifovci luuvalL ľiitidusu, sadu, uúi takých komôr a sta-
víak nieto tu. Zeme vžetky dí>hľi^, v poriadku^ v dobrých dahoch
a vMky jedaa pri druhej, i ich i „tých našich**. A tu taký zbe-
žeaec m sveta osadí «a a Inidr* si pot^ínať ako on sám, ba inak,
lebo aj hacik Oudro daruje svoje \n^i. IVn fmde bohatší a len
O tom budp každý rozprávať. PreŔiel ku koňom, poobzeral či vy-
Äraly, (o inj dal, a potom dal im opiif za náruťie. Oj^rel sa tam
a bok jedného, ale nevydržal zavehi. Vyšiel zas. Poobzeral sa okolo
a^ nevidiac Anči, šiel pod ich okno. Stiahol klobúk nad oOi a po-
zrel dnu.
Milo a dolue je tam, izba osvetlená ako u kf*a/a, Chlapi sedia
okolo stola, i baŕik Oudro h nimi. I^ícn sú im ť'ervené od pitia a
rozhovoru, oŕi hrajú im ako horliuy a na vSetkých tvárach radosf.
BaC'ik Oudro rozdáva páh'uo nko HtarejŔÍ a mfaská úst^ujii, ako je
jeho obyčaj, ked koštuje, VravJ vefa i on —a tonni je uie priatelom —
a tvár mu je ako by ani tmi nebol — rozveselená. I mladý setlí
tam skrouíue, iba na jKd laviri. Na páleno mu pozreť nemr'tže, na-
silu doň lievajú. Ani liy nevzal, keby ítama i^azdina ho nepiosila,
vtedy odchlipne trocha h vrchu. ÍJca hú mu ako niže, malýuia oiiiua
Šibe tajne po Anči a usmieva na, ako ŕlovek. ktorému bude sa diaí
Čosi velmi po voIi.
Pafo zahryzol hí do rtov a zaťal ptiaíe. liol by hotový búšiť
nimi do obloka. A Anôa-dievka šije na hivici pri samých dverách.
Červená šatka na hlave doní jej tviír, nevidno, aká je. Nevyjde
von k uemu a uedbá, že ju čaká I Klu by si to hol pomyslel o
Keby aspoň mi chvilocku videl jej do tvári! . . - Teraz pok}
materí hlavou a uakrianila sa. Pozrela ku pijúcim cldapom, k mla-
dému, i»otom flotkol 8a jej puhrad materin zas a obe usmialy sa
jedna druhej. Pafovi zovreisi krv a /^iliala mu tvár horúce,..
Po chvíli sUirá šla s jedlami ku stolu, a Pafo vidí, ako kvitne
jej tvár. Smiechom sa zalieva, ke(r k chlaf>om vraví a p<múka ich,
rozkladajúc lyíiice |)o stoh*. Ceh\ sa chveje radi>sťou, poznať i po
lyžiciach, potriasajúcich sa v jty prstoch, ťhlfljii h veíkou vohiosťou
— o1»y nik uepovetÍnl» že 8Ú veľmi »,potľebn(* — berú lyžice a dajú
sa do jedenia. Mladý hanblivo uťahuje sa i od jedenia, ako by to
bola jeho smrC musia ho všetci mihováraf. Ale keff koneíne ve/m^
lyžicu, pomaly, ako sa svedčí, naberie polievky a |»odnesie k ústam,
kolkokí»fvek rá/, naveky pozre ponad fiu k Anri. Na nikoho iného,
ani na Zuzku^ ŕo oblizuje rajnice pri mašine ^- t-ej ešte neshĺbodno
ku stolu ani na pizdiuu, co rozkrajuje mäKo, z nebož kudlí m
para do povaly, len na Anču bez prestania . . . Pafovo srdce trepoce
z;r ^ -^ Ale tu zrazu odhodí šitie Anča a berie sa von , . ,
<" I il od okna, od.strčiíic pár chlapcov, ktorí sa išli
divaŕ pod okna, ako je obyí^aj, a ch vata jej v úôtrety.
Kúštik z komickej tragédie
v Rimavskej Sobote.
Od Jozefa Podhradíkého,
Motto: Ja učím Tatru cítií Boha,
Boha fotografujem.
Scéna I.
Špatné je stvorenie človek nahatý;
Sám hanbí sa seba. Krajší psík, aj kôň.
Za svet by dedinou nekráčal holý!
Boh svoju remek myšh'enku,
Človeka do raja žobrácky vystrojil;
Aby si dôstojnosť svoju sám utvoril —
Nedal mu ani len nejakej košieľky,
Pustil ho tam v raji na pažiť,
Jak žabičku nahatú.
No ak' sa prístroji a láskou odeje,
Transparent je Boha» Tvorcu verný obraz,
Pred nim bledne sláva slniečka aj krás
Obrazu Božieho majestát! Duchruža v máji.
Krásny! jako Abel, zavraždený v raji.
A vrah nášho jará? Vrah mládencov Múzy?
Co tu krásne? Jc-ľ to Boha remek tvor?
Kde pečať večnosti? Asnádí ten plodný stroj? . . .
Čo vtáčkom zárody v hniezde pije rád, —
Je len kolmý nahatý luul . . .
Mládencov stuicoxň Adamove šaty!
Nech by tak súclil holý a nahatý.
Bez čierneho fraku, bez prsteňov zlatých.
By cítil: ducha kment pravda je čistá.
A on ? Bez nej ? . . , len kolmá hlista —
Sudcovia národov! nevdačte sa svetu.
Na rováš plemien nebucfte štedrí.
Hriešny dar zakole darcovi vdaku,
Za hriešne dar}' nieto rozmarínu,
Od obdarovaných ni od olúpených;
Niet spomen-križika na vašu mohylu,
Ani vencov na lirob z nezábudky kvetu.
Nevídali! Sfotoj^rafovať?
Ženu, chlapa, osla, domkyV
To znajú aj svetlé slniečka vlnky.
Vyfotografovať duše obraz verný
Neznajú ani slniečka lúče —
Od svojej si duše nedá zlodej kFúčc.
My chceme ešte viar. Síoto^rafovať
Vrah-Kaina dušu čicr;iu -
5G
Napísať mu podobizeň vernú,
Ulapiť na papier kúštik tragédie:
Jak hnali mládencov do ohňa próby,
Nie volných pomáhať kopať svoje hroby,
Tragédiu hnusnú v Rimavskej Sobote. —
Chyťme sa k robote.
Súdia šesť mládencov Múzy:
Súdi odrodilec a statočný Maďar,
Súdi odrôd! Zo svojho rodu posady
Vyletený jastrab.
V Slovákoch, v obžalovaných,
Súdi krv svoju, súdi svoj rod,
Jak diabol, podmetá, pokúša.
Hriechy sú biedne, onakvé, nijaké,
Plytké, jako odrodená duša. —
Genius macfarský maďarských učbárov,
aj 13 šibeníc na Golgote Arada,
Aj Deák v hrobe, aj starý Tisza,
aj kosti starého Košuta, —
Za hrobom triezvi už, —
Hanbili sa.
Hanbili sa.
Jak besné protokoly písal
Odrôd drzký, čo slovenskú mamu sisal,
A statoční Madari? Plecom kývali,
Ani svetlý duch, v slepej móde.
Netrúfa už si plávať proti vode.
Bezočiví sú len: pes, kohút a odrôd.
Bolí v duši, v Maďaroch nových
Ze madarstvo kleslo.
Boh z ničoho svet,
Odrôd tvorí hriech.
Tiež remeslo. —
Kto s' sa odrodil, aspoň statočný bud.
Odrôd rád leskne sa:
Chlap je jalového ducha;
Z nízkeho diela teda
Moc dymu rozdúcha,
Z pansláva-žiačka upiekol dar.
Zápalnú obeť vlasti na oltár.
Fúzatí chlapci v Rimavskej Sobote
Hrajú sa v loptu v dvorane Múzy.
Nech živí Boh Madara! Na mnogaja Ijeta!
Ale Madar slamka je medzi víchrovima.
Praha ovíjaná je hadovima,
Nevydržia času vatry bez svobodnej Tatry.
A k volnému rozvoju pukajú už
V Uhorska lone
Hrušky, lipy i jablone. —
57
Slovenská družina zakosí na Muráň,
Biele húsky až na zámok zaletely.
Špionova obžaloba:
Jedftej húske sa tam kýchlo^
A to národne, piano do es molí,
Nie vlastenecky fortissimo fis dur,
Len jako z pukala, nie z dela,
Potom že ostatné kýchaly aj.
Oscitante uno, —
Keď sa jedna hus napije,
Napijú sa všetky.
Odrodilec pustil sa hneď do ästetiky »kýchnutia«
A explikoval národnú pieseň.
I vykukla kolossálna hlúposť.
Ked si páv — nespievaj !
Bud pyšný. —
Do dvorany súdu všuchlo sa Echo,
Tak íncognito. Odené listom zeleným,
Pred sebou haluz lipovú.
Echo.
Pred mnou tma, za mnou tma,
Ukryjem v kútik sa,
Osu pustím do svedomia,
Azdaj mňa tu neuvidia.
Som šelma, skydám s očí belmá.
Som klavír, štímujú mňa hory, háje,
Svedomie si na mne hraje
Svoje finále.
Hora mňa chráni.
Zrkadlom lesknem pred oči,
Ked niekto cigáni.
Jadro krešem so dna duše.
Tu stanem si do kútika,
Nech mám sudcov na vid oka.
/. odrodilec.
Vy, panslávi! vyznajte nám.
Či vy rúbite Madarov?
Obžalo\'ani,
Jako sami seba. Keby aj Madarí tak Fúbili nás, nebolo by
Slováka v Amerike; a my? v našich gymnásiach.
//. odrodilec.
Teda milujte aj túto vlasť.
Buďte dobrí hazafiak,
58
Mert hát itt mindnyájunk, —
Tót, néniet, oláh, czigány, zsidó
Lengyel, rác — magyar kenyeret —
(mert tót kenyér nincs) esziink.
Echo: Nincs eszúnk!
///. odrodilec.
Vyznaj ty, pansláve Markoviču!
Jak ste to kýchali na zámku?
Molí ? či dur ? Piano ? či forte ?
Vlastenecky? Ci národne?
Pán professor! do tej hudby nerozumiem sa;
Ja hrám len husle a dujem gajdy.
Odrodilec,
Vyznaj ty, pansláve Kulišku!
Kýchali ste pritom do es molí?
Tak národne ? a či fortissimo Jis dur,
Vlastenecky ?
Kulišek.
Ja dúcham klarinet a flautu;
V jaký akkord spadá kých húsky,
To neviem.
Nemôžem riešiť túto kriminálnu hádku.
Nerozoznal som ani aróma kychu, —
Mal som práve nátchu.
Odrodilec,
Vážne ohrozuje našu vlasť,
Ked proti nám tak drzo vzdoruje
a ponáša hŕstka žiakov
slovenských besno sa.
Echo: Kých bez nosa.
To, hľa, upriepasti vlasť našu !
Siaiočnv Maďar.
Ja v tom kýchnutí nevidím žiadnej zkazy vlasti.
Nech húsky kýchajú a hvízdajú, jak vedia.
Odrodilec.
Lev sa nebojí ani medveda,
ale húsky bojí sa.
Maďar,
Ak bych sa už kýchnutia húsky Fakal,
už veril by som:
Boralásnak indult hajdan eros magyar.
59
Odroiiilec,
Povedzte vy, panslávi ! kedby sa tak Slovensko vzbúrilo proti
nám, jako nás vy nevlastenecky zovete : novým Macíarom, duchov-
ným eunuchom, madarónom, odrodilcom, — a vlasť by bez nás
mala zahynúť, — či By ste aj vy v záujme vlasti k našej obrane
chytili flinty?
Obžalovaný,
Prosím pána professora, prepytujem vašu hlavičku, aj tento
zelený oltár, my sme nazaréni.
Oíirodilec.
Vlastizradal Môžte ísť.
Echo.
Prestala inkvisícia,
Bude tajná konferencia,
Tu budem kontrovať.
Odrodilec {\QXm\ ohiiivo).
Páni kolle^ovia! Zaštíťme vlasť túto od takýchto nebezpeč-
ných panslávovi Ved jeden visszapillantás a jóvcndobe ukazuje za
nami slávnych locx) rokov.
Jako tvorivý duch veľkého Franklina
Stvoril v Amerike históriu slávnu,
Tak bol aj náš rod v histórii tisíc vekov
Tvorivým Franklinom!
Echo: Klinom !
Maďar.
Historik Palacký dokázal, že sme boli v histórii do tela Slo-
vanstva vrazeným klinom, Andrássy sa tým chválil. Mne, ako íreči-
tému Maďarovi, je to veľmi inštrumentálny úkol.
Odrodilec,
Nerád slyším takú reč.
Vy ste mocsárista !
I ja som Madar, a to jako vulkán.
KoUcgo ! !
Nezabudni! Ty si dal Slováko'ii slobodu,
Ty človečenstvu signál k všeslobode
Jako prvý sveta političár dáš.
Echo, Čardáš!
Odrodilec,
Ze je Slovák hlúpy, nehľadá osvety,
My Maďari príčinou nie sme.
60
Echo: Nesmie!
Odrodilec.
Usilujeme sa aj v náukách,
Najmä v teológii, —
Čo týka sa Boha, szííz Márie, KrLstuša,
Dosť otázok ťažkých riešiť.
Echo: Hrešiť!
Odrodilec,
Zaviedli sme spravedlivosť^
U nás prislúžia ti pravdu. Nemusíš
Kliešťami fíškála, jak zuby zo škrane,
vylamovať z tvrdých škorup si ju.
Echo: Korrupciul
Odrodilec.
Zaviedli sme aj obecné banky.
Echo: Anky!
Odrodilec.
A tej slobody! jak v Dunaji vody!
Kto umie rozprávať, môže byť vyslancom.
Niet voliča u nás, ktorého srdce
Výrečitý hovor nepohol by.
Echo: Holby!
Odrodilec.
Víťazné sme plemä,
Naši sa honvédi troch svetov neboja,
Ked šabličky svoje na ostro nabrúsa.
Echo: Rusa!
Odrodilec.
My páni vlasti! Kupectvo vodia
Pod firmou našou brat-Macfari Židia.
Echo: Sidia!
Odrodilec.
Naše sú Tatry!
Jako my hudieme, tak musia tancovať.
A čo raz závisí od druhého už, —
Jak nalomený konárik dubový — odvädnc.
6i
Echo: Vy od Viedne!
Odrodilec,
Človek len raz žije,
Treba žiť veselo.
Každý náš úradník rád zabaví sa;
ľohostinní páni! Veselého ducha!
Hostí na trakte veľakrát núka si.
Echo: Kradnú kassyl
Odrodilec.
My tu Slovákom, Nemcom, Rácom
Ľudskosti práva ostriháme.
Echo: Striháme!
Odrodilec,
Národnostný zákon
Veľkodušný dar je náš !
A ktokolvek si, urážaš zákony
A majestát kráľa nášho zle chrániš,
Ak domnievaš sa, že beztrestne
Slovenský jazyk milujúcich haníš.
Echo: Cigániš!
Odrodilec,
Ale kto sa mi to pletie do reči?!
To už do porazenia!
Tu je niekde ukrytý pansláv!
(Hrada po dvorane.)
Echo. Pred mnou tma, za mnou tma!
Odrodilec (pri samom Echu).
Musí tu byť skrytý obžalovaných posol.
Echo: Osol!
Professor Maďar,
To bude hlas svedomia.
Odrodilec,
Nie som poverčivý!
Či majú ti panslávi klúč k mojej duši?
Echo: Uši!
6-2
Odrodilec.
Zas! Zkaďal ten hlas?!
Znám už Ti panslávi sú špiritisti !
Čo skorej z nášho gymnásia von!
Pane koUego! Vy ste írečitý Maclar!
Honmel Cecíme tú slovenskú psotu!
Daňami do hladu, hladom za oceán,
Nech trvá behúnstvo do tej Ameriky;
'spoň sa preosieva tá panslávska smeť.
Zidia sú plodní, doplnia deficit
Kollego !
Slávnych predkov slávnejší potomku !
Keď beží z Tatier hladom žltá háved.
Usmej sa chutne tomu behúnstvu ty!
Echo: Hunsvuti!
Ked praded náš Arpád
Zavítal v tento kraj,
Bolo tu more. My tu stvorili
Dŕžavu slávnu!
Nebolo tu miest, len dedinka malá,
Strojila sa v nej sanitra.
Echo: Nitra!
Odrodilec,
Vojakov nemala,
Ani len jeden pluk.
Len rychtára, čo celej dedine
Býval starým svatom.
Ten nevedel ani, čo je pluk vojenský,
Blažený na svadbe, ked víncčkom okrial.
Echo: Kráí!
Odrodilec,
A to vieme, že na svadbách, na veselých.
Nestará sa ver' starý svat o pluk
Echo: Svätopluk!
Odrodilec,
Arpád kommandoval po madarsky,
Ked so sto kanónmi bombardoval
Slávnu a mocnú residenciu Nitru,
ľreto hrešíš, kto tento jazyk haníA.
Echo: Cigániš!
6:^
Vreštia na nás nemaďarské teFcc,
Že MacTar vraždí národnosť jejich,
Ked chce vo^ vlasti jeden jazyk mať.
Nuž vari je Ďas! Tele klať!
Echo: Varietas delectat!
Odrodilec.
Jeden chceme, náš jazyk,
Našu reč rúbeznú sám Tvorca dal nám.
Jak spev utešený slávičkov hajnám.
Echo: Aj nám!
Odrodilec,
Že sa u nás prihodí defraudácia.
To je v Európe móda.
Tu sme všetko ítaši — a sami sme;
Ja tiež trovím cudzie, kecí nechajú kassu pri mne.
Echo: Úprimne!
Odrodilec,
Ťažká nám úloha!
Rovnoprávnosť, bratstvo, slobodu, veselosť
Usilujeme sa vtisnúť podobrotky
Do každého vlasti dvora, —
Aby sa radovala pod panstvom naším
Aj tá nemadarská biedna plaču tvora.
Echo: Čutora!
Odrodilec,
Pane kollego'
Nech len nemúti naše plány, chúťky,
Tá luza Tatier hlúpa — prikáž!
Echo: Paprikáš!
Odrodilec.
Slovenský hotel š Vil by slavismus,
Preto skrátili sme licenciu piva ;
Čárdy sú naše macfarstva seminár.
Nech do čárdy ide, ak piva hlädá kto.
Echo: Ledakto!
64
OdroJilec,
Zabrániť všetko I
Kšte aj šlabikár.
U nás nesmie dýchať ducha slovenského veda!
Echo: Hovädál
Odrodilec.
Do Tatier pusťme tri mátohy:
Psolu, potupu a tmu.
Tak sa v maďarstve Slovensko úbohé roztratí.
Echo: Herostrati!
Odrodilec.
Húžvatá fajta, jak žaby.
Nech im len vždy tmavší osud
Stíha deti, — poddajú sal
Vše tmavší nech im do chalúp rok letí!
Echo: Prokletí!
Odrodilec,
My tak ožijeme
Bez úštrby vačku Oni?
V trovách svojho madarčenia,
Honení našimi — sú sami!
Echo: Našimi suzami!
Odrodilec.
Ctení páni koUegovia!
Ja som vám tu teraz nakrátce sfotografoval liistorickú slávnu
prešlosť i prítomnosť nášho národa v tejto vlasti Že v tejto svätej
zemi naši žiaci-panslávi opovážili sa spievať slovenské národne
piesne, pre tú' o vlastizradu vylučujeme ich zo všetkých gyninásií
vo vlasti.
Professor Maďar, Kerepes.
Vecí to nie je nič zlého, kecf slovensky spievali, mohli i san-
skritsky spievať.
Professor odrodilec.
Slávna kollegia!
Tu sme naši. A sami sme. Povedzme si tak úprimne pošušky.
Žiaci tohto gymnásia sú všetko Slováci, umele prekovaní na Ma-
darov. jedna slovenská pesnička v tomto gymnásiurae je svodiiá
Siréna. Zobudí do sna pochovaný slavismus. Jedna slovenská pe-
snička v našom ústave je zapálená sviečka v stodole. Nielen z gym-
násií, ale ministerstvu pošleme memorandum, aby holi vylúčení aj
65
z vlasti. Lebo ešte dva kriminálne hriechy mám predniesť. Čujte
len, a deste sa. Vcengajme ich. (Zacengá. — Vstúpia :) Karol Viest,
Dušan Viest, Ivan Markovič, Milan Kulišek, Miloš Brádňan a Ján
Putiš.
Odrodilec,
Vylúčení ste zo všetkých škôl. A budete aj z vlasti. Lebo
I) ty, Dušan Viest, keď si bol oddelený v triede, tam si stvoril
slovenskú pesničku, napisals' ju na stenu. Príznáš saku všetkému?
Dušan Viest.
Priznávam. Pieklo ma v srdci ; nuž vylial som žial do pesničky,
reku nech aj ona pomáha znášať bôle. Nemal som papieru, na-
písal som ju tam na stenu a spieval.
Odrodilec.
Zaspievaj ju aj nám.
Dušan Viest (spieva):
Či sú^to oblaky? A či divé húsky?*/.
Čo sem doletujú,
Zľahúčka veslujú —
Sadly na halúzky.
Nie sú to oblaky, ani húsky nie sú. •/.
Sestoria sokoli
Z tej rimavskej školy
Matkám slzy nesú.
Hej, sokoli siví, kdeže to letíte?*/.
Do rodnej dedinky,
Chceme u rodinky
Byť zajtra na svite.
Jeden odrodilec.
Povedz nám, prečo ty neskladáš maďarské piesne?
Dušan Viest,
Neprirodzené je, aby lipa zakvitla fialkami. A myslím, urazilo
by nacionálnu pýchu Macfara, keďby sa mu slovenský poet
ponúkal. Nechcem byť bezočivý.
Odrodilec,
Ty, Ivanc Markoviču ! spieval si v Muráni u krčmára dve ruské
pesničky?
Markovič.
Pane professor, rusky som nespieval, lebo, bohuzial, nemal som
cite prileiitostí naučiť sa rusky.
5
66
Odrodilec.
Cígániš !
Markovič (pľasne dlaňami).
Dobre, že mi pán professor pomohol z pomykova, ked po-
vedal, že cigánim. Zaspieval som si dve cigánske pesničky.
Odrodilec,
Zkadial znáš cigánsky?
MarkoiHč,
Hrával som sa so židovskými chlapci; naučil som sa od nich
nemecky a od cigánskych chlapcov cigánsky.
Odrodilec,
Zaspievaj nám tie pesničky!
Markovič (spieva):
»Munro dad! So kerdäs, so kerdäs?
La maleťi cígni čirikli,
Avri rujes peske jakha,
Rovav vi me, rovel vi munri gáži,
Pe mandé banďôl e terni rán. —
Paťáv raje de devlés,
Te man o Del áldinela,
Le čóronca, barvalenca,
Thaj maj bute manušenca.«
Odrodilec,
Co to znamená?
Markovič,
Bože môj! čo počnem? čo počnem?
Skrivánčck tam v poli
Vyplakal si oči,
Plačem i ja, i žena mi v boli,
Nado mnou mladá haluz zohne sa v úbočí.
Verím v Pána Boha,
Ze mňa Boh požehná,
S chudobnými, bohatými,
So všetkými rudmi.«
Odrodilec.
Aj tú druhú.
Markovič (spieva) :
Trin bišare! dikhes len?
Te me len pcl, bunes len?
M
mc te na bunuj icri,
Kaňa tusa cordem leti.<<
Čo to znači?
Odrodilec.
Markovič.
»Trä dvadsidtničky ! vidiš ich?
Keď ich prepijem, Túto ti ich bude?
Jako by mi íúto nebolo?
Kcd sme ich spolu ukradlL
Môite ist!
Odrodikc.
(Markoviô odide.)
Slávna koleg^ia!
Nebezpečenstvo hrozi vlasti! HncJ a hned memorandum na
ministerstvo* Zobudia nám tu jednu ešte novú cigánsku národnosti
Eš|e toho bolo by nám načim I
Páni kollegovia! Stojme na strázti
Situácia naša steglivá!
My MacTari sme slamka medzi víchramj,
Panstvo naše sotre hodiny plam.
Každá slovenská pesnička
Je kresivo v slame,
Môže podpáliť stodolu.
Dixi ct salvavi animamt
..^^
Doplnky ku Prehľadu slovenskej literatúry z roku 1901 a 1902.
Podáva L. V, Runer.
Ku Prehladn slovenskej literatúry z roku 19Ô1 a 1902 v tomto
buiopise v posledných dvoch rovníkoch uverejnenému, podávajúc
tit^to doplnky, prosím priateíov slovenskej bibliografie^ že by si ne-
sú&žovali 8dÉ>lif nn\ do tu ešte cliybuje, lebo jeduotlivcovi pri naj-
lep^j vôli a pozoruo-sti ííĺžko je itozvedeí m, Ao sioveu^kíMio, nlcbo
itás a krajov naAirh tykajiicelio ^a v ktr iami svr lo.
Vvtf.ii^l sa roŕue viac meuÄich spiskov, , \yrh prtlt _ .jxh
ch verŔov, pienní, modlitieb at<I., o jakých v žiadnom sloven-
r^n.HM i^ÄOpí- * V ' ýva zmienky, a prrdsa malý by i takéto drobné
veci byť v iíii uvedené.
'n pre kaiolui'c ' ^>iť školtf. 7s po-
vei' liina preložil Jo^* iger* V Búda*
peáti, i^)L Nákindom äjwlku sv. átefana* Tlačou Stephaunuma; 8^
ttr. 64.
rfifc
m
^uzbcia, Knilovna. V . Litánie, U ž i t o {', u < a za b a v n t% pre
6 lavľii&ký lud. C, 15*
linhuihora. Na Babia gôr^. Henryk Ulaszyu. Przegl Polski,
paždzieriiik VM)\, sti\ 54—73.
Bachat U. Dohry cm prinmm poiehanni^, V. íl n r a v O í k o v á B.
Bau^ Desideľ. ^A mmjynr nemsHiaégt politika^ Budapest,
1902. (irill Károly cs, <^s kir. udvari konyvkeraskedt^se; 8** str, GCK
B&iimler J. A. Beiträge zur Cryptogamen* Flóra des PresburRor
Comitates. V* Pr«Spoľská st.
Bellosics Bálint. Ma^^arurszíígi adutok a nyári iiapforduló tione-
péhez. Ethnographia VA% str. 2fi— 31, 7U— 78, 117—127- — A
szetitiváai tiizu*n'álás. Bajai Hirlap 1902» L 26 — 29.
Bertalan Vincent. Porfovnn cvia*htítí knizkn pre I L triedu htjo-
Hrkffrh Akol 1. diel. Od 1 po t<H> prestieľajncom kruhu, f >ía niivrliu naj-
áô "ho shoni ťi "no. Budapešť. HH)2. Vydanie Spolku
í^w \ TlaCou Stt ľ i;í; S*\ str. 40, — Poŕiovhá rviťŕhfiti
kntska pre III, tried u katolickijch ékôl. ÍL ditjL Od 1 po 10í Ki piestiera-
júcom kruhu. Dta uávrhu uajdôstojnojšieho sboru biskupského. Buda-
pešť. 190?. VydaniĽ* Spolku sv. Štefana. Tlačou Stephaneuma ; 8**
str. 3(5. — ľúctormí vviMmu kniéka pre IV, trmlti katolíckych
škôl III. diel V kruhu vyše 1000. Dla návrhu najdôstojnejšieho
šboru biskupského. Budapešť 1ÍI02. Vydanie Spolku sv» Štefana.
Tlačou Stcphaneuma ; 8** str. 36.
Beto Ján. Ohräskorý Šlnhtkár a Prvá Citanhi pre ákoltf etmnje-
lické n. v. Soíttavil a znovu vydal Trináste vydmie. Tlačou Jána
Bežu a spol V Senici, 1W2; >í° str- M,
Bujná M. (^ zaopatrení híjaúfteh sirôt kých Á, W
Predniesol na vnútornouiissiovej a kňazskej kun i v Lipt. Sv.
Mikuláái dňa 20. aug. 11H»L V Lipt Sv. MikulúSK Naklailom Kníli-
kupecko-uakladatelského spolku „Tranoscius". TlaCou koíhtlačiarue
Šimona Bobáčka v Modre, 1901 ; 8«> str. 26.
fíystrira Iíaúsku. Besztetczebánya Djultjííból Iita J U r k o v i ť h
Emil. Beszterczebíínya, lílOl. Hungaria k<myvuyomda; 8", str. 173.
Cigämky krnl alebo ('arortif husle, V. Čítanie, Užitočné
'zábavne, pre slovenský íud. 6. 14.
Caeosotka Karol Cigámky kráľ alebo Carúvné hudts. V, C I*
tanie, Užitočnť^ a zábavné, pre slovenský lud. (•. 14.—
Krtilovna Al^heta. V. Tamže. Ô. 15, — Katar hm Ihhó^ hrdinská
\'lastenka aleb< * r ' ^í, V. Tamže. 0. 16.
Cítaniť, / >isky fud. Vydáva Viliam
Méhner. Budapešť. Tlncou ,ťľankiin-t-ar8ulat"-u: 8". — Čislo 14.
Cigämky krd! alebo i^arovntl huslt\ Rozprávka z doby panovania
Turkov. Dla Marca Kadarkuthyho. Pre slovenský ľud sj^racoval
Karol (*secsotka. S osem obrazmi, IÍHU. í^tr. 64. - Číslo 15.
Krdíorfia AUheta. Pre stovenský lud napísal Karol C^ecsotka;
1902, str. 52. — Cíšlo 16. Kaiartna I>otjó, hrdinak ^ l'ft alebo
Ihhtjanic Jdijcrskeko idntkii. Pre sloveuský
Csecsotkaľ 8 obrázkami, 1902, str. 63.
r '--: - v.--':
lud
UL.r
Karol
T.íľJ-
£9
Th / V. Roder A*
/>',!, , \. ^i*^ tneily kotúUekyeh ludon)ľíi ^kôl. \
Gjírfťy ,lán.
Dejiny tVviť Uteralury. \\ VlÔek I>n Jar.
/W/rí Katar i mi^ hrdinská vlastenka alebo Dobíjanie Jáffernkiho
tnmku. V. Čítanií*, IJžiločue a rábavué, pre slovenský
IiHl. Č. 16,
ľauítt, Doktor Juh, ^iťtoznámif mrôdéjnik. Znovu vzdí^ilal V*
L. V Uh. Skalici, llMil, Tiskera k nAkladem ozefa Tesllka; >i"
str. 9tl
GarihnUli, Powe^intj. Opis jeho žiwoU na zemi a na wo(Jr.
8 8 obrazmi. Budapof^st, líHi2. Tlíičou a náklailom Kolomami Iíózsu
a jeho manželky, q ánsiíky);^8" str ;JL
GODGsy Ján, N a prvá Čítanka pre prpú triedu
mtrodnich Wď. Slobodne preíožil n prepracoval Jáu Kadavý, V Búda*
p<»^, IIKU. Vlastnosť uborskttj dŕžavy; 8*> str. 111.
Grabski Stinislaw. Sfowary. Warftzawa, wyd. í drak* i,Przŕgl
tj-godo.% ľ-HU; 8" str, y Ď.
Gimiplowicz Maksiyiiiiljíin. Polacy na W^grzech. Studyura
nczno-statystycxuo-historycicna Lud VIL 19()1, str* 74—78,
.. _ J'M.
Prvá Čaat gtudia vy&lft v ifilzlni VI. 19tí0. Tuto preberá ôtoUce Liptovikd
GyärťTy Ján. Zrntepk pre kofolivJce ludové ikúlff, Día návrhu
-boru bÍskup8kŕbo. Budapešť, 19í>2. Vydanie
i. Tlačou 8tftpbaneunia; H^* str 35. — íh^jťpís
l'hrov pre vtj^šte triedy katojukifrh ludovýrh škôl, Dfa návrhu Naj-
dfti4tfMn*>;^w.iir, ^\u.*ix i'í-iiiT^ského. BudajjeSí, 1902. Vydanie Spolku
ÄV. iueuma; 8" str. 40. — Prírodopis pre
ryésiť uiritg / ' :lôl, Dľa n;ivrhu Najdôstojoej-
ftioho Bboru bi^ ltX>2* Vydanie Spolku sv. Šte-
fánii. Tlačou > iimii 8^ »U\ 4íí. — Silozpyt a lurha pre
vyL^te (rtťdy /. // fudcfvyvh Uôí, Dla návrhu NajdĎstojuej-
Vydanie Spolku av.
éiebo sboju bi^kupskí^io. Budai»eSť, 11HJ2
Štefana. Tla<\)U Stephaneuma; H" .str. 3G.
Hamorl Míutiii. ( st<iroreda pre K a
tvrhu Najílnstojnejsiehn sborii
ikonov. i;urlaíH>sť, 11>ól*. \
Ti;i I 'uma; H'^ str. 4M,
_ ' ^/í'ntivánnapi népszakások:
vidíkéo. Kf !iia. 1\h\u str. 80,
Wn^y. \ . nr. V. Sciiwarz Emil.
Iiroľuia Ivtei. Verô** prednesené j»ri posviacke
Mj V. XaPantiatku PnHviarky opr
o v n i a n H k e h o, - IleC, povedaná pri ^^ >
8Mi . šbromaždení eirkuvnow. V. tamže.
i .. *..;iy Uyula. Liptôniegyei tôt baboaák. V, Liptovská .-*^,
J^^kynŕ ôtír tíbúcjr, aneb : J^íhody kráhat Sokúhr^kýeh. V*
Schiuídl Kr.
VL triedu kaioUckych
' ► a » povážením
iku nv. Štefana.
.Harmatazedés*. Zsoiiia
r. k. koAtt^la
k.
?<)
jíudŕirk, Uľáh^, Iferyžto dvtilmJt od swrfí pŕeäivnť vyí^oottô^
a Hchrúnén^ podednc pah cíí^aľr Koftrdda zetrm uéinén hijl, V Uh.
Skalici, VXn, Tiškeín a nakladení Josefa Teslíka; 8« str. M.
Jurkovicli Emil Beszterczebánya mulljábóL V, Bystrica B.
Kadarkuthy M. ('ujnmhj AtííT alebo Cirronnŕ huak. V, Čí-
tanii^ Užitoi^ne a zábaviit% pro slovenský lud, Č, 14.
Kadarý Jiiih Sloľntslqi Skihikdr a prvá Čiianka pre prvú
irifdu udtodmch M'ô/. \\ (ionczy J*
Kujúank, alebo: Ku dalc ptihmamj Hrehor, Welmi dojíma-
jóci a oprawdiwý doj. llozpráwka dla starých kroník. Budapesst,
\Sk)2, Tlar kladom Kolomana Rózsu a jeho manželky (pred-
tým A. Ľi y t; S" str. 47.
KAlal K. Siovenskem po žpJezuiri. Velký Slovanský Kal. na
J. \\^yJt^ 8tr, 01— GO. — Jak mužeuie plispi^ti ke knlturníuju po-
vznesení Slovenska. Hlas Národa od IG. dec. 1901. — Jak (česko-
slovenskou vzájemnost uskutet^ňovati. Solskú Listy t^d 19, nov. 11K>L
KaíerhismuÄ, Mnlý, pre oheruľ školy. Od krajiuskt'ho, r. 1858
v Ostrihome držaut*ho sboru biskupov pre kostol a školu pri
Katecbismusí. V Budapešti, 19(»2» Nákladom Spolku sv. Stel,^
Tlat^ou Stephaneumu ; m. 8" str. IHl.
Kilburn J, I>. Pamäí a jej použitie. Svetlo, I9<32, e. 2—10.
IVrahocenný dar. Tamže č. 10,
■^#t*-
Literatúra a umenie*
v, Shakespeare, Haifllst, krafovií^ dánsky. Tragédia v 5. dejstvách.
Proioíil lJrtf'j:dodai\ 'ľrin^iunsky Šv, Martin. NVikladom Slovenských
PoUíadov, 1903. 164 strauv, Oemi 80 halierov.
Pražské Ndrodni Listy napísal): „Slavný bá&ník f^lovenský uvázal
%t t piVklad slavné traget1it> britského \e>ediieha, Dílo zdarilo ae dokonale,
%eri je Ävucný a lahodný, podrobnosti básnické mlavy mistrovy pŕesnŕ
|iodátiy. Tém, kdož u nás étoti slovensky - a je jic h dost — doporučuje
fic poro^nôni 6loven»kťbo phkladu s íeskýni J. V. Sládka. Prácť plná
lásky a oddanosti, Napíidá nňs fei^knota, pová/íme-H, /e na Slovensku
oeni toho tasn divadla, kde hy ^c dula 8hakespearova tragédie provo-
xovaii. Na ocbotuickéfn JeviHi pŕete ^jBamlcta** dávati uelze, a jinýcb
djvadel nu Slovenska pro/atím nenl.**
Slovanský Pŕehled* Tak sa volá <^asopÍ8, redigovaný ? Prahe
Ada)f«»m Čeruým lú biesty rok. S istej strany i u nás rozéirige sa ako
potrelmá id formácia o slovanských veciach.
ftCjiaHAHCCin B1iri.*% vo Viedni vydávaný orgán dr. 1). Verguna»
? STOJom predpof^Unlnoia číhIč (70) napísal n Slovanskom Pŕehlede, že
ií vystavtgúc «a priateíom Viielkých potlačených národov a nepriatefom
puf! * Uuenýťh pokladá tých. ktorí ita pot! ' alujá sa
f [ ■ 14 nemeckých novioách západno-cm lu areo-
po^u, 4 ^ i>ijú^cíí4)lor tých, ktorí nejdú ta so svojimi žalobami, ale
71
iHvf zoá^jťi obiciy. V Ruskti žijtici Švédi, Nomri, ^asf Poliakov a
neprestajne lejú krokcxlilsko slzy v reCTnýcli aoviná*'li a Slovanský
Pŕehled z/itraciijc Eusko n cit í stHtrasf s NemramU ľuliiiktnt, Svéttroi a
2tdmi. No Nemtí. žijúci v českej zemi, tie/ aoprešUjne kriiMa iírotl
Čechom : keliy Slovansky Pŕelilefl bol dôsledný, musei by vzhvi v itáititu
écskýcb Kemcov a odsudzovať svoj vlastný národ... 2) Sluvaii8k> Pŕehled
^oielet) neváži ú úlohy Ruska, ^soberania Rusi', naopak «^korej žiada si,
aby sa Rnsko ro/padlo . . « 3) Každá slovanská národnosť nná svoje
ctQosti i svoje nedobre oby^uje, Ävoje skvelé stránky i nedostatky a od
žitného slovanského časopisu vyí.adojc sa nestranoý pomer ko %$etkým
slovanským národom... Precože Slov, Prehlcd v svojich zprávacb o ru*
skom iivote zaznamenáva len slinné strany a o svetlých alebo miéf alebo
xai-' h cenu ľ Keby i^itatehni tohto éa^opi^u boli len Rusi, tak
bol* 1)0 videf v takom spôsobe písania metóda prísneho piídagoga,
horliaceho m napravenie Ruska. Ale do Raska často ani nepúlŕa sa
ti*nto crjuopis a takým cínom strmné, preto daromné a ncponcné zprávy
o Rosko ro/iirujrt sa hlavne medzi západnými Slovanmi, ktorých Slov,
Pŕehled tjci hľadt^f na Rn.«iko, akoby na neéiííté bahno, á nie na prameA
ftamostatného. Hvobodnclto slovau^kiho /ivoUi. Najsdávame sa, mô;^eme
fiovedaC Slovaoskéum Prehledn:
He UMnÚ wh KoÁoAinn* (do studiieK
DpitroíHTca uoau uamiTboiU
Pritom ešte dokladá sa. Že Slov, Pŕehled, ktorému je ucrailé ror*
iItojoiiíg ostatú > ch Slovanov, blízky eli medzi sebou* i, všemožne ro^dúva
pS<ep&nitÍ5m rtí nv proti iuskej literárnej jednote), ktorého
^ Yodcovta osv< iipuische Revuc\ /e sú skort^ hotoví praco-
vať ,poiir le roi de Prnsse . ncHi pre Slovanstvo ^'•
Tu je Ucho, mii*nte jK^vcdaná boľastná vec. To už dávno bolo treba
jojtibiC. A so struny Slovanského ľŕebledu predsa nasledovala popudená^
prikra odveta. Preéo taká? Co karhá sa 0.iaBaHCK-ym Btc-om, to je
smer Slov, Pŕehledu, smer otvorene síce nevyslovený, ale v každom
rtíMh dôsledne uka^ovany, Ludi toho smeru — to nemožno inak vy-
lalOTif — reže v oŕi vefkost a moc Ruska. Oni povedali by vám, ic
^hfadajti pravdu", chcťS ^odstraňovať ulo**, ^poprávať", ^^lieíiC*', Ale
t.^t.ín ryiji^í |,yf | prímeraoá ! A jaká primeranosŕ v tom, t^o Slov. Pŕehled
Riiííom a Rusku? Dobre pripomentil ťaaMHCKÍfl B1»ri, že do
iwi^kj. h v faju a tak otravuje len / ' jv,
■PovÄba -^lov, ľrehU-d slúí.i, mne pi >:
V dome jiiiiii jíiivoia na dcéni alebo slúžka: „Nedobre ni ^eaniietla;
, ? kúte zostdly ti smeti í* Takým do/eraníro a upozorĎovaním udržoge sa
oriadok v dome; doma to U-eba otvorene [tovedaŕ, i pokarhať. Ale
ja pof^ujem slová tej panej a potom ídom pri meste : „U XN maj4
utU t kút**!** ht som tým dokáxal? Že som nepriateľom toho doma,
- mu nbližiť, Ru<^ko r medzi svojimi pH ' v tieto
ycb. Kt^iri /a hranicou, po Európe, bu i nemu
titalom. že oni chcú mať v RuKkti poriadok. Ale ktože by nevidel,
lo mbia pfAto, aby bol vH^M neporiadok 1
V isaivnej<ej. pryc^j éasni sivojej odvety Slov. Pŕehled pýta fta dr,
ferfnia : , A kde le jste zvédélt ite bych nie nepsal o svetlých zjevecb
T»
rusk)rii.' iinuorui jsem nckdy velikou pi<j:uiii rusiíviii vejeduchft... -^
My^H »l, le lýiii dokíkttl niečo. To i^ pekné slavatistvoJ Vetf ťti veliká
plejádu rijskvcli vefduchov nemôiíu obísf ani nepnulelia. A uatiť^it sa od
uich on pramálo sa uanH], K plejftde lej prii»iUe/ia i Gogof a Dtistojev-
skij* Fný, vysmievajúc slabosti, poklesky a UricL-hy ľudí, mával oci pliié
horkýcb slz, a pre druíit^ho nebokí lakóho zlého človeka, Že by on nebol
hľadal v ňom cštu dobrý eit, schovanú mrvinku dobrého jadra. Hrdí-
81ovanský(!) Pfehled nie tak. Ou uhccl by /depčií a tiMii v Slovanstve
všetko, c''o je podfa jebo mienky nie „svetlým zjevem*'.
V druhej ŕ^í?ti odvety, v jedovatej, proti Vergunovi spomína sa i
to, Že na sjaxde íilovauBkých novinárov v Diibrovniku prolivil sa reso-
lácií proŕ. Zdziecbowského a ťmáň\, aby z nej baly vypnstené mená
Vladtmira Solovieva a B. ^Jicerína. Mená Solovicva a Citerina neznáme-
najii protisiovanskosf: ale postaven*^ lak, ako boly v dubrovníckej pred-
nAske Zdzieťhowskťbo. malý smysel protifilovanÄky, Vergiin to vycítil ;
taký slovanský cit robi mu len čcŕ^ť. Slov. Pŕehled odvoláva sa na S. P.
ViedomosU, ktor*'' pre to boly m odvaly proti dr. Vergunovi, a ich redakto-
rovi-vydá vatelo vi ílchtomskémn, aby lo viac imponovalo, pridáva v euro-
(lejskýcli novinách otrepané epiteton; no S. P- Viedomosti právo v tie
časy boly novinami, némajiu'imi níjíikého smcruT v nich jedno pri drahom
Ikčily sa najrozdielnc^jMe náhíady a clanok proti Verirunovi písal človek
jednostranným feiovanHkej otázke nerozumejúci, alebo možno — rafŕi-
novaný. (V novinách týchto vtedy pisaval i sám Zdzlechowski,) Proti sve-
dectvu S, P* Viedomogti za Verguna ja upojtornujem pána Ä. Cerného
lUk (irof. Jíigiéa, o ktorom nebude m6cí povedať, že je predpojatý svedok.
Upozorňujem ho na to» 60 Jagié len minulého roku (Archiv f. sľ Ph.
XXV, »tr. :^17) napísal o objektívnosti a alovanskom smý^ľaní Zdiiechow-
akého. >)
Ináóc všetko* co odveta /.(ipiera, v svrchovanej miere môže Ba do-
kázal každým ŕislom Slovanského Pŕehledu. Oni „vždy stáli na strana
ruského národa a poctivé ruské intelligence*^ proti „byrokratickým kru-
hom.'* Stereotypná výhovorka; známe ju nž dávnejšie. Keby tak bolo.
oko by sa vysveirovatA veliká ^aujatost Slov. Pŕehledu /,a taksvaný
ukrajinský separatistu ruský? I to je t opposície proti „byrokratickým
kníhÄm" ? Pán redaktor ŕerný píie, že oni sii proti násilnému potlaéo-
Tftuio malornskej literatúry — stoja „pnKi každému násilí.** Ale keby
tiktto; naéo sú v „SL Piehlede** ŕlánky. ako je i v terajšom rovníku:
nProWiteuí maloruského národa'^ V V tomto nebrojí sa proti inému» len
proti násíliti?
^Národ malorus^ký — pi^e sa ta minhiiným — musil pečovati o
zachovaní svr národnosti naproti rôznym národftm (Poíákňm, Rusftmi
HumnnAm, MadarAm). . ,*^ (Štr 67,1 Teda medzi národatni, uebtízpecnými
pre národnost Malorusov, sú i Rusi (1). To preto, Ža v literárnom jazyku,
n^^' • "^ -1 vcíký ruský národ, podiel veíkoruístiny je váHÍ než podiel
tíJ Preto maloruaký národ má v Rusku na Rusoch (už nemožná
t^nuuulugia ukaiujOt f^^ý to nesmysel!) tJikých nepriatetoVi ako v Bnko*
'í „Prof. Zdziccbowski tst eín (rrosser Frennd der Kroaten (aber
m
mmwnua Mmíarncli. Kľií h
nimi* stráiííík a nn/ývajúci sa Slovanským. t<» je už i i.il
luvansky! ľroU íomu pniti^st Verjíunuvliu čas(>i»isii ho\ h\tú)t. tlcilt^^la-
Hiuo energii^uý. Preírt, že slovenská t-asť Moravy njá české ^koly a píie
po českyt pražským nárečím, smelo by sa povedať v Jejinách národnéhri
rebudenia moravfekjk^b Slovákov, že ich národnosť mala na Čechoch
ikých neprittterov. ako na Neinoocli?! (A tu predsa niet ani spoločného,
"sjcflnocojiiťeho mena národného, ako o Uušov.)
Knííí, ohrožavttvM níirodnosf Malorusov, obrali vraj týchto i o meno.
^.,, Kijevský síát — čítame tam^e — oa/ýval se ,Rus'. Toto jraéno
moŕovAlo tehdy úf.mú a nárad maloruskr. Když pozdf^ji zaloJ^eno bylo
ir«t^Í raoskevské, pŕejai název Rus jako politické pojmenováni stálu.
byt tento název označoval }u vlastnosti vetkoruského národa a stal
i»hn jm/ncm. Tím Maloriisovť' byli pripravení o sviVj náííev a miigili
j' ičovati svou uárodnost." To tak písal ' n,
J ruruský separatista. Ale načo potrebuje < K ,. ">'
ratti, nž yarnltenú, zavrhnutú mienku plagirovať Cech, slojacl stranou,
iBajáci teda možnosť chladného, objektívneho súdenia?
^Maliíniski národ tná své dediny, úploo j iné než národ velkoniský.
ftdy se dtil od Velkorusfi uezávi<ílým celkem.,. Jazyk
ji«té jest bi - . národnosti. .\ tu raaloruský jazyk úplnô jest
ubytným* odiiýn>m od ostatnítb jazvkú slovanských (! 1). Slávni sla-
I, jako Míklo^ič, Schleicher. Bodjanskij, Lamanskij, Jagič, Pypin atd.
ichm pokládajj maloruský jazyk za samostatný ja^yk slovanský.*^ Skoro
slovo je neprnvda. Bodanskij pokladal maloruský jazyk za samo*
jazyk ^.lovansky? Preto azda, že bol rodom Malortis? Roffanský,
Ik Šafárika, bol schopný niečoho, čo by sa hodilo do « Slovanského
btodu^'V Hocfímskij v mladostí svojej zaujímal sa za lokálnu ujalo*
$ká Uleratára, /a náiíninu poesiu, ale tíí^ snahy neujaly ničoho ^poloč-
« tým, čo ľŕehlod húta. Alehíi Lamanskij? Ľúbi síce rozmanitosť*
-^ je umelecká nátura, prit/mi duch svohodný, často bezohíadný ;
Lu! ^ to nieje pre vrahov. (Raz, v slabej
Uc» } i — no asi pn^ý jeho ročník.) Jagič
i posledný rai:, ked týkal sa tej'o otázky, napísal: „Dass alle rus-
ľli.'n r>iak>rte gegcnuber den Ubngen slavíschen Uialecten — wem
uťk Dialrct nicht gefállt, ícann dafOr Sprachc í^agen, in der
'' -■* * Nehensachr — tin ihihxes hiUhn, mit fit*ler^
ehnŕr iníu*rnt Eiftfy*i( aHStjf'Stnttťí, dasi bi Ide t
i^ i5i - jArchiv XX, 33 í Z Pyplna.
ktcirčbn ii ncem", i cituje (str, SfíK ale —
nekorrektne. í al^^mkana je chcet vyčiiat z Pypina nejaké trhanie ruského
fíir. Ji THrnrt bovorí ; „ Kuské plemä, centralisované zprvn v FoTanoch,
ski^i Rusi, pomaly, následkom vlastnej pohyblivosti a pri*
: rnri í.v h okolností, rozéírilo sa na «evor a východ.*.**
r rjattiiudiiiví, aHTOpaTy|ľK, I, str, 7.) ^l>rievna Rus dostihla
'1^ Oirotiovskom i takfi ktorí hu luáčo umivali, hovorili, ic bol
clil immer frei vun leidentcbaíllícber KleínUrlikeii^. (Arclik t ti
XX« a4r. U.)
j<^clnako poveílomia jjlenieíiiioj relosti. Jazyk tlrievnej doliy, hoc tiohol
ápUie tolo/.nv v mioí^tiiych nároŕíacli, no ani nebol tak rozdielny (BH^'^u-
HBirbHeHli), «ko f>otom.,. Kňa^ja {panovníci) z jedného roda ao svojej
strany podporovali pochop o jednote ruskej zeme* Tak ua pr. tento po-
chop javí pa v drievtiych pamätníkoch ruskej literatúry, v letopise Ne-
stora, v Ohoidení íguniena I)auiila» v Slove o plnku Igorovom.** (Tamže
Btr. 304*) Píšuc o etnografii verkoruskoj a maloniskej, Pypin hovorí:
,Spolo(^nosf (oóliUi<>CTíi, ÍTemeinsainkeit) javila sa v samej jednote K
nov* ktoryrh jiizyk. I»yt a poetirkŕ výtvory, napriek dlhému hiKtoriťJ.
rozdvojeniu, zachránily innoho spoločnýfh xikladov; drievnosť oboch ple-
menných ratolestí bola jedna a tá htá — kijevská.** (ileropia pyccKOR
dTHOrpA'HH, n I, str. L) Rozdvojente Fypia vedie od XIIL stoletia» od
tatárskeho vpádu, alo od XVJI sioU vidí zas jednotnosf. ^V literatúrei
rozvíjajúcej sa od Petrovej roformy pod rôjinymi europejskými vlivy,
, raalornski* sily zút'astnovaly sa ispolu s vetkoruskýnii, pracovaly nad tými
Istými spoločnými vzdclavateľnými ot«/kami a littírárnymi smerami.., a
dlho vôbec nevísniklo otázky o iniestnyeh Tudových elementoch.** (Tamže
str, 3*) O veíkej udalosti XVII. stoletia podrýva*^ v Slov, Pŕehlede tára,
že „Bohdan Chmelnický nesluíhrje Malou Rus v organický celek s Moskvou** ;
PypÍD, ktorého auktoritou chce podopierať svoja [iísaíkri a I' ■
hovorí: ,.,. s ruského stanoviska,., /pätsjednotenie (B ^ /
bolo velikým víťazstvom jožno-rusk^ho kmeňu nad výnimeéne tažkýoii
okolnostami a bolo záduhou r mmom rmkom smifslc, . ,*" (Tamže,
6.) Kde Slov Pŕehled chce mať dva jazyky ra$ki% Pypin tam hovorí
o dvoch vfii'ítich rnah^ú jasykfh (HcT* i>yccK0fl .IHTepaTypil, I, 172.)
Miklosiťh, pravdti, v svojej srovnávaccj minvnici slovanských jazykov
berie osobitne vr-fkoruský a o?íobitne malornský jíizyk. Ale Miklosich
tak urobil í s Lu^it'anmi. Sobolevstcij i nkáifal (J[eKHÍM nO HCTOpiu
pyccicaro n^uca^ »tr- 2.), ie Mik losích vxal ^s jednej strany to vclko*
ruskť nárečie, ktoré podľa zvukov najväčšmi liM sa od náveH malo-
ruských..., s dnihej tie maloruské, ktoré sú najváčšmi oddialené od
veľkornských, ukrajinské a haličské'** a na tom zíiklade t ' ' i e vý-
hody* A ruský jazyk dncí nž ani nebudeme poznávaf z ^i a, ale
z PotehĎu, Soholevski'dio a Šochmatova. — —
Neniohúc inakt Slov. Pŕehled klania sa ^veliké plejáde mských
veledachft** v Uteratáre. Keby to bola úprimná úcta a radosC nesympa-
tboval by so snahami, namareuýmí proti tejto literatúre, proti jej základu,
jej jednotnosti.
I ukrajiuotilský smer ignoruje výhody toho, že všetko, ^o
msk;» uratíira má, prináleží každému Rusovi^ kdekoTvek žijúremu,
A predsa snaha <ivíhaf tu svoje nárečie, pri všetkej svojej pomýíeoosti a
svojej veľkej antislnvanskosti, naposledy mala by i hlavu i pÄly : ale í o
znamená n*ínAvts( ukrajinotilov oproti všetkému, é,o je ruské (neukr^insko-
nitiké)? Ruská vec má v nich taký* h nenávi?5tníkov, ako na pr. uasa
ftlovonská v nav^ich renegátoch Ogonovski, Ivan Franko (vidz na pr.
tohto rozpravu o Ousalevióttvi v „JIlT,*nayc. BiCTHHť*-n XXIV, XI,
str. 93 a .<il.) a Iní z nich v tomt-o xlom cite vyrovnalo sa nsgfanati-
ckejftím slovenským maďaronom. Čo je to? A prečo ide Slov, PŕeMed čtx
?&
Ako iftOi tak kuldý liljhki/uívcc Raska jemQ je inU>\ a Qb>£Ajne
Urttk Sft v tejto veci s takým orgáuom, ako je „Čas." Vynajsŕ niečo
ncpekiM*bo o ni«íkom národe a neho znači najsC ^^okénko do Kaska***
V ifiiihe tak<*j, pritom farizcjsk) odôvodňovanej^ jest hodne smicšnebo.
Ale t lživého. Kto usiluje sa ukazovať len ninj^ nn slovanskom tele, je
iliir. Na nbroiijuom ^lovauskom tele sú len samé rany? V poslednom
^ase každý rok pribudne do dvoch tmIHonov Slovanov, hlavne Rusor,
/aiin íl v Asi! s velkýmí obeíami äímk»'^ pneÄtranstvá pre svoje
bn* lenia* Kto pri takom sviežom, áilnom t^Ie sipí len o ranách,
H»vekt slúžiaci nepríatefom, ktorí radi hy atrávili tohoto velíkánst
r iili 7ahalili by jeho vzrast,
Takýťh ^pŕehledov** a ^slovanských** rád v Rusku nepovltmun si,
Oiat v západnom Slovanstve, tým budí ga ten maJcurysehirisť.
My dvojnásobná pHniui máme takto sa ozývaf. lebo duch tento
kgKcH propagátorov derie sa i k nám. (iShremkti Tijhiťnníl\
vydáTaný v Pelti, nedávno tešil sa. že nngvársky „JImctoitIi** [LtstokJ
od oo?ého roku bode vychodíf v miestnom ruskom náreéí.)
I'roti výčitkť dr. Veiguna rcd <ktor Slov. Piehledu bráni 5a» ito oni
piliktiy . . . se nestavéJj proti samostatné literatúre slovenská* ; ta zde je«t
• múA sc oddekretovati . , . O vŕťi^cU slovenských vždy jsmc uvažovali
1A fákladé túto skijleťnoíiti/ llm, pán redaktor ^o v^ícech sloveníikých"
]B& referenta v svojich pisrnach vt»íkú uepriazen prejavujúceho proti
tým, ktorí umIujú sta hatiť zámery pre sloveniíinu nedobre. Slovanský
Pŕctded prote^enje malý krúžok i — ^5 Slovákov v Prahe präp^rovaných,
m k oautQým je hodne nepriaznivý. Budúcne, moifcno, urohime pár pozná-
mék i* na referát posledného jeho t^lsla, ')
/. Ä
Slovenské časopisy. Národme Nomxifxttiku 1903 boty stíhané
t^nú. Svctozár Hnrban Vajanský^ odsúdený v takom proťcsse, jo i
f itátnom Tftiení vo Vacove. Zapravolený je i Cernokminik,
Z KHry — nie be« súvislosti s precessora dr. R, Markovica, dr. J.
Mar* :i seniora Ľudovíta t^ulika — fiikus podal viac žalôb proti
Po Núviuitm, Processu nemá njsí ani len Obior.
J J' í v minulom roku zanikly.. , V Peiti zn lií
ShvrnsĹ.r . ,.. - /;. V ňom ozýva sa ^udná, nelogickú, c» j:aÁ
ialota, ke v martinských slovenských vydaniach je zamlčovaný. Ako to?
To dve strany chcel by maí chválu? Jemu záleží na tom, aby sa páčil
pni&kí'mo .Casn", Tým zlratil nároky na nažc uznanie. Hon^ vysôie
koni Pŕehicdc) spomenuli sme, že blovenský Týí-
iiiú vec reRÍ?*trovnl chýr, že uujcvársky |,JlHCTort"
OÚ Dovebo roka bode yycbodif nie v literárnom jazyku ruskom, ale
t flQtefĹnom nárečí < Teraz nemú ma niienta ukazovať takéto svedectvá
ťi Jeho f^meíro; jtdno predsa eiite uvedieme. Ke<r dostal vei*áe, prozra*
daeajáre nadanie, mladému ich pôvodcovi Slov. Týždenník v svojej listárni
') Aby nápadom v inú Rtrnnu itit raz bol konec, Ui o^vedči^em, že
to, éo v ' Hl. čÍHle (IH03) doniesly o koUke
K KáL) ľ^^i pHal »oiQ Ja.
76
(19. stiíL 1903) odkázal: ^Odpornranie Vám iiiat MacJmrn, miesto
básnickej akadémie.** Teda nie S!ádkoviča» níe Hviezdoslava, ale —
Machura ! Ará nenájdete v l^clito sIovenskýĽli novinkách mena zo sloven-
skej literát Qry* zo slovenskej histórie vzatého* ako by tu bola bývala
pustota, kýmkoľvek nepri^ly akési nové smery. A my, ktorí hlbokú úchí
prechovávame k dejateTom slovenskej minulostí, ktorí !«me presvedéenft
že vetmi potrebujeme < hráuiť í k^^dú slovenskú národuú tradíciu, my mhrno
m odu&evíjovať 35a takýto Slovensky Týždenník!
Z kruhu í^itateľov Ndrodnt^ho Hlnsniht o?;ývajá sa hlaay, aby bol
t^idenne vydávnuý, Liptovsko-Orarskŕ Noriny, Dolnozemský Slovák
a skalický Pokrok dobre konajú úlohu miestnych novinôk. Hospo-
dárske No^túny, obľúbené v obecenstve, majú prílohu Kupecký a prie-
myselný obxor. He^ove railé Noviny Malých usilujú sa nahradzovaC
našim deCom to, ío im^ mafTarisnjáca škola čim (Talej viac ujíma. Den-
nica rastie, Rodina a Hkidu sa drží. Orgány Museúlnej slovenskej spoloč-
nosti, Sl}Ornik a Časopis, shromaMujú vzácnu folkloristickú látku. Hlas,
Idúci asi v tých koľajach, co Slov. Týždenník, prestal vydávať svoju
umeleckú prílohu.
Potrebám a záujmom cirkevným slóžia: Ka^atetna, Cirkemié Listy,
Katolícka Noviny, Straš na Sione. Príloha Ka/alefne, Lii^áme Lisfy^
je stále pečlive redij^cvaná,
Zaslúi^i spomenutia i ÄVťíS/Viw^ vydávaný v Pešii krajinskou ľudovou
stranou. I ^oci»listi slovenskí v Pešti robili pokusy v svojej materinskej
reči MrIC i^á^idy svoje. Vláda vydAva Slovenské Noviny i Vlasí a Svet.
Sborník Muaeálnej slovenskej spoločnosti Roénik Vili, sv. IL
Turčiansky Sv. Murtiu, 1903.
Obsah: Keltické mince v Uhorsku. Predniesol vo valnom shromaždení
Moseálnej slovenskcg spoločnosti dr. Jan PeJrikovieh. — Miestne báje
a bkazky. Píée Veterán. — Púchovské starožitnosti. Dľa nemeckého
mkopisu baróna Emila floeniuga O Oarolla. Podáva A. Halafia. • Kronika
baňsko*átiavuiaká. — Názvoslovie v Orave pestovaných druhov zbožia
a strukovín, dochovávaných kŕmnych tráv, rastúcich ovocných, divých
8tromt»v a krovín, ako i domáceho stulkn, hydiny, divej zveriny, i rýb,
Z pozostalých rukopisíív f St. Oravína. — Knl^ilng numismatíckej sbierky
Muaeálnej slovenskej spoltícnijsti. Sostavil dr Ján Petrikovich, — Slo-
venské príslovia a porekadlá / Koátian. Sosbieral Ján Páriéka. — Povery
a éary z Ko^tian.
Tisíc a jedna noc. Arabské poviedky. Voľue poslovenčil K — ý*
Vytlaéil Székcly a lllés v llnj?váre. 1903, Str. 382, 8^» Cena 2 koruny.
Milé prekvapenie: slovenská knižka s naj'^al^íeho východu sloven-
ského, íieé je dosŕ dohrá: /e kde-tu pojíUíif na nej peéaí východného
nárečia, to nevadí, ukazuje IťU puvod, nám veľmi milý.
Klasy. Krwike a poučné rozprávky pre níludež i dospelých. Xa
poliaí:h iných literatúr sosbieral K. Salva^Cebralský. Itužomberok. Tlačou
a nákladom kníhtlaétarne Karia Salvu, 1U03. BvAzku I. soi^ity 1—1.
Sošít, obsahujúci Uí strán (IG'^ji po 8 halierov.
-t#-
Rok ld04. SoAit á.
Slovenské Pohlady.
rp^
Na Luciu.
Od Hviezdoslava,
(PoknUioTanie.)
Ulica. Mrká 8a; ohumelí.
Df'duiakff reľšoťínk (vykraôujdc si, reéňuje .
Duj, fujaku ! . . . Vzdúvaj, stískaj kozia dúd si,
tak mi gajduj: pre mňa nech sa v piecke dusí;
abo, hudco našich grúňov! zahraj na fujare,
a ja k tomu zanôtim si — smutne, sťa na kare.
Nečernie sa hora; brál brnavá hriva
zšedivela — Ci div? zima zvládla divá:
na pramiencí každom štice, čečinatej chvoji
s tisíc mrazov vystrojených v lij^otivej zbrojil
Nezahučí potok ; ústa štebotavé
znemely mu — Ci div ? zimy drábi práve :
zakuli ho do pút. vlnke každej zámku, prúdu
zase na krk reťaz dali - jakžc spievať budú?
Nezbronejú stráne, siatím ne/.lunia sa;
spustly — Ci div? zimy ^a/.Jujc tam chasa:
každou bylkou srieň -motv'iik, na každučkom kroví
ciaglik- vtáčik šedi, kvet i plod budúci troví.
Nezmučia tun statky, nc/ahmyri oviec
kŕdeľ: bydlatá tam svoje pasie lovec.
Naše v stajni sečku zobú, ako by sa pásly,
alebo si poťahujú .senko zpoza jaslí.
Nebo olovené, sťaby vyzdvižený
vrcheň — a zem? v rakvi mŕtvola jak ženy;
a medzerou, pokým vrcheň rakev neprikryje,
metelicu zásteru čo vietor rozstre, svije.
A do šaty totej, do riedkej jak siete
kecf Kablúdi havran, chytí sa, zamátie.
%
umkne však aj : a krkavcov čierny oblak sadá
na tvár zrovna mŕtvole — no vrcheň nedopadá.
V tom pohrebný chorál, divý krákor zrazu,
zaskučanie jakby bestíj na reťazu ;
i lopatou zaryl v zámet víchor — hrobár kýsi — :
ale vrcheň — ten len visí nad rakvou a visí . . .
Ozaj clivo — či div? Večer Luciovýl
Musím zalíškať sa môjmu Dunajovi:
nech nedrichme v cieni, ale slúcha, ňuchá, strežie,
trebárs dvere pod zátvorom, na oblôčkoch mreže —
Teraz troška odfúknem si,
do fajočky nakrešem si:
zatiaľ, vetre, pokoj huni. . . (KreSe si do fiijky.)
Ohlas (zpoza uhla s pravá).
Na záhumní ,duvau!' duní,
po medzierkach buní-funí
,hu-hu-hú ! . . . '
Veršov tfík (obzre sa).
Ký čert! hučia ozaj dudy?
a gí valkajú sa sudy?
Ohlas (zpoza uhla s Ťava).
Hor' dedinou výska, skáče —
,lha haj!...'
Doľ dedinou fiká, plače
,jajajaj!...'
Veršov H ík (zdupne).
Zase ! či mi v ušiach zvoní ?
sťaby dusot, erdžot koni —
Ohlas (zo zadu).
Dvíha strechy, hýbe uhly —
,och-och-och!. . .*
Drúz^a cencúlc, čo stuhly,
svisly na šiaroch;
varuj ! trosky z troch . . .
Zaraz chumelice so strclbou suehovýmt hrudanii a kniAinami z fada.i
Veršov H ík • uchýli sa).
Dočkaj! poznal ťa môj chrbet;
zato tvoj ťa bude svrbeť,
í»
páliť, boleť — ffak u chrasty: —
nespomôžu žiadne masti,
flajstre, vodky, čary... hoc i
urečené dneska v noci.
Tak zachodia ak so štencom,
nie so — starým bár mládencom,
ktorý chlúbou dediny je,
bo jej venec slávy vije!
Dočkaj, striga!. . . .Oôut zatrábenie.)
A to — trúba.
Ci Jericha na nás zhuba
valí sa var' ? Beda ! . . . ale
nie čud. Úcta do maštale
posla s chválou ku hovädám;
darmo ju kde inde hladám —
Hoj, Hrebendu doba zlatá!. . .
(Pastier dochodí, steDaJúc pod ťarchou.)
Tos' ty, Ondro, čo tak máta ?
bodajs' ... A čo vytrubuješ
takto večer?
Ale, čuješ,
sháŕiam chovu od tých, ktorí
nepriniesli do komory,
na pastiemi kým som kôkal.
Poviem Zuze: potrp, dokiaľ
namlátia; vraj, akomile —
Ona na to: ani chvíle!
rusaj — Sôsyp chcem mať dneska.
VtršoľHÍk,
A ty trúbiš — Veni rezká
baba to!
Kch, ii to ťarcha. . .
Vrri^ovník.
Žena však si zuby šparchá
doma —
Pasfirr.
Hm, vecí keby boly;
iba dva má —
VnsovHt'k,
Viem, tie koly:
kolozuby ! . . . Tak čo doma
dlube?
?•
8()
Pastier.
Prace, varí —
Ver.^oiuitk.
Hroma !
vari — ibák vargy z koňa. . .
Prace — trup si! — skôr tam ona
hotuje sa na výpravu
tejto noci: Správa hlavu,
babúli si do podvíky,
ktorú — znám ja tie ich zvyky! —
vyplakala v jánskej rose
o svitaní; na pol nose
okuliare — len bys' kuknú'
dnu! — , i ešte rubí sukňu
listím z vŕby na cmiteri . . .
Pasifír (skoéí mu do reíi).
Nepleť! — Blázon, kto to verí —
Ver.^ovník,
. . . Rubáš s mŕtvej soblečený . . .
Chumaj! neznáš vlastnej ženy —
— A jak na tom švíku kŕpa:
zpod tej nohy, čo jej stŕpa,
šust! vše v krcptúch žrebcu-tiesku
hrsť popola a dve piesku:
vraj, že ovsík s ďatelinkou;
nápoj, keď zas pluvne slinkou . . .
Pri šití jej kocúr svieti —
Pftiífier (vybúňi znova).
Neuveria ani deti ! . . .
Veršov nik,
— A jak v obrok habne, ihla
frnk! — .no prvej, než ju zdvihla,
máčik dá jej novú z fúza,
srsť navlečie . . .
Pastier (nasrdený).
Žeby Zuza?
nikdy!. . .
Veršov9Hk.
Stržeň v každej hrči,
v každej ženskej diabol trčí;
_8l
preto som sa neožeiiil —
Nech by si si tak nelenil
postriezť, s dvermi vpadnúť razom:
zmrzol bys* netakšim mrazom,
zak ho má, tof, metelica,
dupkom by ti vstala štica:
dozrel by si, s hurtom-štochom
jak sa title hore kochom!
nohy cclemb! nad pahrabou. . .
kožuch v tanci s kúdel-babou. . .
Pastier,
Balušíš . . . (Nadvihuje si vrece.)
Veršom ík.
Si mamlas ! Ľala,
či ťa z domu neposlala?
Pastier.
Pravdu máš — nu, ty si múdry —
Veršovnik,
Obráť — na pastiereň udri!
Pastier.
Odnes mi . . .
Veršovíiík.
Ja ? . . . tvojej pare !
Ja, čo pišem kalendáre,
napravujem chmáry prstom,
verše strúham k svadbám, krstom,
karom, ja že... duchoň predsa!
ja ti budem vláčiť vrecia!?
Id, trubiroh ! . . . osve, sami,
s vrecom ty! ja s myšlienkami!
(Pastier odtíahne zpiatky vdol; a za ním postupuje veršoynik, dorečňúvajúc :)
Dúchaj, fujo ! keď tí kaša tak horúca,
no skôr gamby popeč, ako rozdrap plúca;
zahraj! hraj mi na fujare či na gajdách vrč mi,
kým si zájdem polahúčky do — teplučkej krčmy . . .
Kňtoé ulice. Drory nezávrísté. Večer. V chalupách yznikajd svetlá.
Gazda (ozve sa v najbliiSom dvore).
Chlapci, hej!
Ohlas (po vrzgnutl tamže dverí).
Hou!
Gazda,
I kdeže ste?
Ohhs.
Tu sme, gazdo! v dobrom mieste,
v kuchyni, toť, pri ohnisku:
odkladáme prázdnu misku,
večieročku zapíjame,
zapekačky zapekáme —
Gazda.
Nono! synku, Janko, Miško,
odbavte sa zčerstva, friško!
Sem priskočte okamžite:
maStale mi uzavrite,
tie, kde kone, voly, kravy. . .
chlievy tiež, kde prasce, bravy;
ovečky kde — len pospolu!
Nezíibudte na stodolu!
na komôrku, kde sta riady,
na sypáreň — tiež nevadí —
A kde závory či kľuky:
povriesly ich tak zpak ruky
prikrúťte — i kríža znakom
znamenajte mi, cesnakom
natierajúc zvonku dvere —
Huch ! jak so striech smetá, perie .
A ku každým dverám čbar
nahotujte plný vody:
nech si čFupne, kto tam chodí —
budeže to za obar!
Len, synkovci, skoro! Dnes ja...
Paholok.
Už-už, gazdík! Nebojte sa:
zapreme, jak by ste sami —
priklongáme povrieslami
všetky rígle, haspry, kluky:
nerozviažu ich tie suky!
nerozhryzú, ak sa sbližia,
najdú húžvy ! . . . Znakom kríža
namažeme radom dvere —
Bysťu ! fučí, snehom perie . . .
I pred vrzgút s vodou íbar
83
ako penia/ postavíme:
nech sa kúpu, ked i v zime,
potopia sa — bárby ! bár . . .
Druhý poholol'.
Hej, spravíme, ako treba —
(razdifM (zavolá za nima':.
A ste dali statkom chleba^
čo som bola nakrájala,
s matčou mádrou, s klihou sala . . . ?
Jpilni z paholkov.
Dali, dali! Zloply žrúty,
napily sa za tým z chuti . . .
(xazdiná,
I tej drobnej jalovizni?
Gazda,
Ty len o tie . . .
Gazdinú,
No, netrizni;
nech im nedá tá vše ruka —
Gazda,
Zdochnú, šak? — Pod radšej dnuká,
nanič som — sťa čemer — mdlým . . .
(iazdimí.
Ta,
Faž si — úrek ! — nakadim ťa ;
či moriaka skôr vyznojíš,
zvarím chabzdy. . . (Poduť príchlopeuie dverí.;
Žena ^inode s podsteny k súaede naproti i.
Teraz dojíš,
kmotra? — u nás i po mlieku I
Slúcham, stŕpam: kto to, reku,
tam hartusi po maštalíach?
SúSieda.
Strigy že, sak?
84
Žena.
Nezaspal, ach,
čert, dnes predsa...
Suseda.
Ale pováž,
sťa pavúka devlu chováš,
dávaš žrať, piť od poludnia
a nič — bezodná jak studňa
pohltia by válov žrádla:
dva razy som pod ňu sadla,
ťahám, drmem — dobre že ma
nepuklo! — no skalou verná,
cecky drnčia ani kolky . . .
Schytím brezovec. . . tu volky
skubly, začaly sa boriť. . .
treba bolo pokoj stvoriť,
doj, ty kváka ! zšomrem . . . chvoste ! . . .
otelíš sa ak hen v pôste,
a už mi ťa prisušiť tra?
vyžerieš nás do zbla, vydra
bruchatá! i — k jari najtiaž —
s tebou ma vyženie Matiaš . . .
bodajže ťa i s koťuhou! —
Musela som s putňou druhou
dôjsť, ukradnúc hen i svini:
streb na batoh koničiny ! . . .
až cvrk — pustila v tej chvili.
Žena,
Ja že jej už porobili —
Sú:ie(la.
Nech probujú, a sa doviem,
ktorá? dám tej! — tiež viem, čo viem.
Pamätáš sa v lete: moja
krvou striekla do pôdoja;
ale, sťaby spustil veko:
krú — tam — tiekla, u mňa niHeko. . .
Žena.
Uobre ti, kecT znáš tie správy.
Suseda.
Daj si pozor na ohavy,
vyšib, ked tí prijde lotra . . .
85
Zemi,
Zastaneš ma?
Suseda,
Dobre, kmotra. íZamíkiiu, odijdúc každá
[po H vojom).
Chlajwr ^vybehnúc z postrannej chalupy, zkričí).
Stará matka! kde ste? Pocfte
už dnu ! . . .
Stamm Cohlási sa zo dvora).
Tu tu pri robote,
synček — potrp ešte z chvilku!
za otčenáš, môj motýľku . . .
Chlapec,
Joj, hybajte!
Starena,
Čo je predsi?
Chlapec,
Prehorelo, zhaslo v peci;
v izbe tma — juj ! až ma seká . . .
Nezažil ste kahančeka,
bojim sa —
Sfareva.
Oj, blázonko ty!
Vidíš, dnes mám moc roboty:
mať i otec na jarmoku ;
dievčice, len mrkne v oku,
na priadky . . . Id dnu si sadkať,
holúbku — hneJ prijdem zatkať,
i zasvietím . . . Dám ti čosi ;
slúchni! nahý si i bosý,
zmrzneš bojsa, na horúčku
ľahneš, zomreš, zlatý púčku
môj . . . Hľa, aký vetra zaraz !
chod do izby — dôjdcm zaraz,
triesok vezmem do náručia,
bež! — Počuješ, zvonce zvučia,
idú už!. . . Viem, každô lačnô. . .
prinesú ti za jarmačnô.
haj ! až radosť bude očkám —
Chytro, vnúčik ! . . .
86
ChUipec.
Už vás dočkám,
stará matka —
Starena,
Nuž a čoho
že sa bojiš?
Chlapec.
Mnoho, mnoho . . .
V kozube sťa psica skučí —
Stareiw,
Ešte čol ak vietor hučí —
Chlapec.
Hla, i teraz zhúklo znova!
Starena.
No, ty strachoš! S veže sova.
Chlapec.
Pod oblokom čosi stálo:
malô-velkô, verkô-malô!
Jujujuj ! var' ešte stojí —
Stareíia.
Planý človek nech sa bojí,
ktorého bič Boží stíha —
Daj sem, rúčku; ani kriha!
Nono, zdvihni triesočku tú —
otvor, zápät som —
NeznáfPiy (zdupká popod stenu a zhuchká).
Tu-tu-tu !
Do kozuba starú babu . .
Staretia.
A na vatru teba, žabu,
hí! Čo chceš tu?
Neznámy ihned fufiiave hned ňkrokrave).
Nu, som posol:
poslaly ma strigy po soľ,
po korenia do varenia.
:.*
87
po zeliny, machuliny,
za hrsť rasce, trusu z pasce,
kozích bobkov do prírobkov,
štvrtník hrachu, mieru strachu,
vajíčko tiež od kohúta,
zvrhľa, čo má doniesť šuta —
Nenachodím nikde chrenu,
preto pojmem mrcha ženu:
poďte ! . . .
Abys' odtiaľ fáral!
hádžem . . i Postava uchýli sa s rehotom.) Bodaj vás
za nezdoby vaše, shony, [Boh skáral
bohaprázdne za bobony!
Takto znectiť starú stvoru : —
zaval za to na vás horu I
sosyp oheň, vylej rieku;
čoho nikdy na človeku,
tým vás ztresci I . . .
ChlajPCľ (vykríkne úzkostlivé).
Stará matko!
Si aréna.
Idem, moje nebožiatko. . . íS buchotom zatvorí dvere.)
(Hluk, povyk. Videť prebehávat postavy popred osvietené ©kienká^
Prvff hlas.
Pozor! varuj I
Druhý hlas.
Neboj, tu som! —
Pechorí sa za obrusom:
habká- lapka, dvihne-spusti,
čosi stvára u čeľusti —
Teraz čiahla po zrkaio;
správa sa, hej! na dubalo,
ako hus sa čechre, skube . . .
Tref! hlas.
Tá tu klochní na kozube:
do rajnice mrví, drobí;
vysnúva z nej sťaby — droby :
vretenice ! . . . Lizol páF, uch !
popiekol jej veľký palúch :
pod metlu priam všetko šmarí —
Teraz posla do almar>',
kyvká, vábi tam z jej cárku:
a tuliti! za kuchárku
na prípecok hup! ropucha,
a fú! dúcha z plna brucha,
okále dva karbunkule . . .
Hore kochom čmudu gule,
z dymnika i sadze kusy:
dobre smrad ma nezadusi,
chrchlem-kašlem —
Štvrtif hlas.
Ku podivu!
táto zrebnú češe hrivu,
chvost z konopí — u trlicel
Hrebeň skryl sa pod korytce;
popadla šteť — i tou kváče,
až kobylka kope, skáče
rehce; kde si nevie rady,
lopatou srsť pozahladí.
Teraz mlatček chvatla, kliešte,
podkovy jej pribiť ešte. . .
ťaj! tie iskry - ani z vyhne!
K posteli sa zápät švihne
po vankúš — sov pierä zjedlo —
prez trojnu ho hodí — sedlo!
Vyštverá sa do strmeňa:
a už vyšta obsadená;
,hač-hač!' durí, ,hop-ty, hop-tyl*
Zvirgá končo, v brnk jej klopty. . .
zadkom šmerí v tom, prásk! tráčky:
a ujčinká — horeznačky
bácl tiež, kolká dlhá róba,
zlý ohlávok — mrcha próba,
chachacha ! . . .
het) Idtiii.
Kus! ticho, ludia!
nebúrte ich, kým sa trudia
v čarodejnej náhlej práci.
Číhajte len, jak z dier raci;
potom — neskôr
Fiaty hlas.
Totka naša,
aha! bidlá s pôjda vnáša;
kde ich rožky — vzrástly kriela,
ba sta uchá, laľad! — tela!
89
Zbľaklo, strečkovalo v snie...
Kožuch chytro strhla s žrde,
opakom ho predvrhla mu :
a to — trávičku sťa samú,
brčky žuje i sa pasie.
Nato maľovaný zase
prestre ručník : a to, dietky !
sťa na lúke shrýza kvietky. . .
zázrak! nikfiy!
Sieufif hldíi.
Naša stryná
onakvejšia predsa! iná!
uvidel bys', nech tu bys' bol: —
Tá ti dbanku prostred izbou
začne vaFkať, prázdnu dbanku,
ked vyšustla von smotánku;
kotúľa ju na okolo,
ako by to klbko bolo,
nohou drgne, rukou táča,
s vretienkom jak hrá sa mača,
zakäruje, zavrtúli:
až tu zrazu dbanka zgrúli!
topárka sa v oblúk svije. . .
Jaba iná stvora ti je,
netakšia, hoj ! naša strynká :
z dbanky, pováž si, až svinka !
,Kšo!* jej strynká, ,ne^rúrže ho!
tu máš lyžku surženého,
a ked požreš, na preddomi
nachlepceš sa sladkých pomýj . . . '
Ale darmo vábi, kričí,
tuša krochká len a kvičí,
uš'ma strihá, vetri ňuchom:
privrzla ju pod sopúchom —
Joj, ten mrkot strynkej mojej I
z topárky ten chvostík, ojej !
mrd-mrd, ichú ! . . .
Ticho! potom
ÍHij hlas.
Veď hej, tebe pod tým plotom
ani v peci — ale tu, hľa,
na úvetrí, na kraj uhla:
na krkošku škrabnem iste —
Siedmy hlas.
Moju kej tak spatrili ste
nevestičkn, tisíc kyslíc!
Očko svieti, 8 perí i s líc
letí krása a či steká
zori perkom, jarkom mlieka;
najkrajšiu si vzala hábu,
zatôni i Ježibabu !
KráFkou 4Dude na tom bale . . .
— ťú! zašlo mi za nechtále,
f-f! — V čepci krumplovanom :
čipôčky sa trasú na ňom
— sťa ja, bŕŕ! — Blisk dienko celé. . .
Pocestuje na omele,
čačaná, čač! pekná-penká;
len nech nie jej z nosa sklenka,
íha!...
Prvý hlas.
Citže!
Inif hlas (k postavám, pribiehajúcim tu-tam k oknám).
Kto ste?
Postavy (razom).
Priadky.
Tetiže hlas.
Co tu chcete? — Po nich! šatky
strhajte im na znak —
Jpilim z 2}0stái\
Coky!
Len vy smiete pod obloky?
mrmaj jeden . . . Idže stranou,
bo sa stretneš s mojou dlaňou ;
netreba ti za to ručiť —
Ten že hlas.
Nuž od stri^ sa chcete učiť
fii^rom, ašak, uriecť chlapcov?
Po nich — strelou medzi vrabcov,
chlapci! Krcho, Strako, Vlho... (Priadky rozutekajil
[sa B povykora.)
ľrvý hlas.
Čušte ešte ! . . . Onedlho,
ked sa začnú shromažďovať. . .
i^l
^kade osa, zkade ovad ;
v odchod zpištia z tenkých hrdiel:
vtedy prepadneme kŕdeľ —
DotiaT pokoj ! . . .
(Hluk stíľhne po staniciach. Prestávka.)
Jeden zo staničiarov (k hlásnikovi prichádzajúcemu).
Koľko hodín?
HUísniJc,
Toľko bude, koľko hodím.
Staničinr.
Nože — dvanásť, Ondrejko ! hej . . .
Hlásnik.
Čerta! — či som popit, zlodej,
ledabolo motovi'lo?
Ja viem vždycky, koľko bilo !
vo dne, v noci, v lete, v zime —
Staniéiar.
Veru sa vám odslúžime;
dvanásť, Ondráš!
Hlásnik.
Načo? povedz —
Staniciar.
Jednoduchá, krátka to vec:
odhlásite p ú — i sami
prú na nocľah — spolu s nami —
Hlásnik.
Ná ! Icf, drichmi . . .
Staniciar.
Nemôžeme,
a už skoro pomrzneme,
rvau-vau ! . . .
Hlásnik.
Ja dbám — trp tou pliagou !
na nose ti narásť ciagoľ. . .
tulák! — Mňa nik neoklame;
čo tu sliediS?
Ohlas s iného stanoviáfa.
Prácu máme,
Ondráš: stráž — vám na odmenu!
Strežieme i — vašu ženu —
Hlásnik.
To ste vy, psohlavci, zlobci . . . ?
Nuž, ja pre vás zburu v obci
zrobiť, há? Joj! zdýmam ledva —
Desať — natož ! . . . (odchádza a započne hlásiť.)
Hlasy (razom
Prihodte dva!. . . (Chachot po
[staniciacn.)
Prvý hlas.
Pozor ! varuj !
íuff hhs.
Vecí hej, keby
na postricžke v teplom nebi —
Prešla chumel, hviezdka kuká,
a nič . . . Aha ! čosi puká,
v stajni hurt . . . Var' noci rôzor ;
len by skoro ! . . .
Pľľf/ hlas.
Varuj ! pozor ! . . .
Mlk. V chalupách ostatné svetielka zhasínajú.)
hedinshj versovník (zaberajúc rozjarene).
Zohrial som sa... Kjha! i mesiačik vstáva;
a či to tá moja rozpálená hlava?
Zdá sa, čujem vresk-tresk k schôdzi tých prekliatych ho.sti ;
zdá sa, vidím : nad horou sa jagajú ich chvost)' . . .
Hlasy (z rôznych strán).
Medzi nás, hej!
Blížni hlas,
Strýčku vážny,
sem sa 1 s ražnom . . .
Prvý hlas.
Pozor, .strážni!
'Ticho. Dedinu zavaľuje osuheT.)
í>3
Škrek mačiek:
Tu pod krovom
v zámku novom,
v tíši dachu,
sestra, brachu,
sišli sme sa
rúče spolu;
zasmejme sa,
šanty, besy
potešme sa!
Urobme si
dobrú vôIu,
zabavme sa;
na dôvažku
pri lampášku
našich očiek
zaskočme si
do kolesa:
,tany-tany,
krôček, skoček,
krpelany-
kopŕlanci . . .'
i dnes zase,
ako vlani
o tom čase:
kým gazdiná
za vrch hoľu
hnala fantu —
A po tanci
párom k stolu
k olevrantu
do záčina
hupnúť dolu
ľahká vec na konec . . . švec !
tíško -svižko
prikradnúť sa do Myslenie,
trh kde, jaj ! na mäsko, salo . .
Náš mrav: ,mrau,
mrňau, miau-maul — '
Všic !
šestnásť ... By vás porantalo ! .
Štek psov:
Na pazderí
ako v pieri,
ä4
sťa v perine
v hrachovine,
,beli-beli . . . '
jak v posteli,
bár na slame:
dobre nám je
tu si zívať
— í-au! —
chrapkať, snívať
o hostine
— zau-zeu! zeu-zau! —
blizo jatky,
či odpadky
kde z kuchyne;
dnu o štočku,
almaríi,
o jaročku
bár pomyjí,
v pysk jak tenie;
o polici . . .
Len nie, len nie
o palici!
— vŕŕ! — tie všetky,
chabiny sta a či štetky,
bodaj zlámal víchor- vietor!
príva zmietol . .
V tých niet žartu —
Náš mrav: ,hau,
hau-haf! haf hau! — '
Ohlas,
Ideš strežať, kde máš vartu!
Sovy (8 vežft).
Uhú! huhú!
mnoho dúhu,
málo hydu . .
huhú-uhú! -- hlad veliký —
Kohút i (g pántov na polnoci.
Kikirikí I
Prvt'f sffniirinr.
Varuj ! känij — pohli ! idú . . .
(Doknriŕnnlr ;
96
Povesti, báje, ballady.
Napísal Martin Sládkoviéoe.
IX.
Žofia Bosniakova.
»Jajže, Bože, čo to bude,
jak ten vetor teskno hudie,
teskno, teskno, sťaby kvílU,
teskno, sťaby v dušu pilil!«
)>Oj, zle, zle sa čosi zmele:
mesiac rudnie od nedele,
bledý, jako predtým, není,
ale jako zkrvavený . . .«
»A na nebi večer včera
hviezda plála od severa
i sa brala nebies mostom
s plápolavým veľkým chvostom . . .«
»Zle, zle bude — Na kolená
padni každý, muž i žena,
junoš, panna, každý živý —
Nech nám je Boh milostivý !«
Tak si túžia, tak si rečnia
sedliačkovia tam zpod Strečna.
V závoj vetchý zahalená
žltá, chudá kási žena,
príšerná a nebezpečná,
chodí popod hradby Strečna,
chodí ulicami viesky,
vôkol vzdychy, ston a stesky,
lebo koho tkne sa ona,
ochorie' a náhle skona.
Počuť kvilbu sdola, shora:
»Beda! beda! Mora! Mora!«
Na Strečne v tom nepohodlí
zbožná Žofia sa modli:
»Milosť, Pane! Dosť už bolo,
vid, čo mŕtvych naokolo,
stíš už biča švihotanie —
Smiluj, smiluj sa, ó. Pane!-*
&6
A kým ona tak lká, stone,
ajhla, hradu na balkóne
muž jej a pán hradu stojí
v rozochvení, v nepokoji,
s trochou smútku, s kusom zloby
hladí, čo tamdolu robí
oná žltá, chudá žena,
v závoj vetchý zahalená,
hladí mračno dookola
a, čuj, tiež na Boha volá:
»Oj, ty tam vraj nad hviezdami I
Je to pravda, že si s nami?
že nás rád máš, že nás chrániš?
Ved sa hneváš, ved sa ^trániš!
miesto teba tu, hla, koná
— ved ju vidíš — ona, ona :
chudá, žltá, hrozná žena,
v závoj vetchý zahalená —
Či ti ozaj ľúto není,
že sa vieska v cmiter mení ? . . .
A vieš o tých, v mojom poli
pracovavších ? Kde sú? Boli I
Každý silák, každý svieži,
sedem z nich tam mŕtvych leží.
Nuž, ja mnel bych podla práva:
kto vraždí, nech pochováva:
bud ty, bud tá hrozná žena,
v závoj vetchý zahalená,
vlk, či havran, šakal divý,
ale iný nikto živý,
nedovolím, nedovolím,
a kto chcel by, toho skolím !«
Slyšiac búrku takej vravy,
Zofía sa zbožná zjaví
na balkóne ustráchané:
Oj, môj manžetu a pane!
— volá, vzopnúc k nemu ruky —
Prestaňte, pre Krista múky.
Bohu rúhať sa tak divo,
ach, tak teskno mi, tak clivo!
Pre hriech, čo sa svetom tára,
zastihla nás Božia kára —
Dajte výhosť hnevu, zlobe,
dajte ustlať mrtvým v hrobe,
prosme spolu v skruche, v plači,
nech Boh smilovaf sa ráči . . .<(
»Na bok, ženo! Prázdne reči!
Tak mi vôIa, tak mi svedčí,
_97_
verný budem svojim slovám:
nedovolím, nepochovám — -«
(V to Žofie teskné Ikanie:
»Beda! Smiluj sa, ó, Pane!«
Hrúd jej žasne, trnie hlava.)
»Kto vraždí, nech pochováva:
buď of/, buď tá hrozná žena,
v závoj vetchý zahalená,
vlk, či havran, šakal divý,
ale iný nikto živý,
nedovolím, nedovolím,
a kto chcel by, toho skolím!«
A Žofia v svojej celie
neprestáva volať vrelé:
»Milosť, Pane! Dosť už bolo,
viď, čo mŕtvych naokolo,
stíš už biča švihotanie —
Smiluj, smiluj sa, ó, Pane.U —
... Á daj slabej žene sily,
napruž svaly, napruž žily,
rozlej oceF ramenama —
Pochovám ich sama, sama . . .«
Strečno dumá, noc je tichá,
len čo vetor lká a vzdychá,
luna svieti — tvár má bladú —
Žofia, toť kráča s hradu
dolu cestou krivolakou,
zvláštny záblesk plá z jej zrakov,
nečuť z úst jej stonu, vzlyku,
podpiera sa — o motyku,
v druhej ruke — útla, milá —
obrysy sa javia — ryla,
a len náhli a len beží,
kde tých sedem mŕtvych leží . . .
Zastala už v šírom poli,
šepotajúc v nemom boli:
»Ustlem vám, oj, v pokoj sladký
v kľudnom lone zeme matky.«
Zasvietila luna z mrakov,
tváre mŕtvych blysly vďakou . . .
Zakopnula — »Pomôž, Bože! —
Zázrak! jako to byť môže?
Útla ruka s toľkou silou —
žula svalom, ocel žilou!
Kope, kope — hrob sa šíri . . .
d8
Ešte: jeden, dva, tri, štyri,
päť, šesť, ešte, ešte málo —
Zázrak Boží! Už sa stalo:
— nezomdlela trochu ani —
už sú mŕtvi pochovaní.
A im žehná: »Spočin kľudný,
sladký bud vám po deň súdny !«
. . . Zvial vetor — Čuj, sťa zpod zeme :
^Ďakujeme, ďakujeme I . . .«
Polial Strečno zásvit rána —
Mračno čelom hradu pána,
zánet hnevu v jeho líci,
v zraku blesk sťa v povíchrici,
a už hrmi v mnohej zlobe:
»Kto to ustlal nirtvým v hrobe?!
Kto ten drzec?! Hrom a peklo !<c
A na sluhov volá vzteklo:
»Vypátrajte, doveďte ho,
nech si vezme, čo je jeho!«í . . .
Jeden z nich si pred ním stane,
šepotajúc, sipiac: »Pane!«
(tichosť clivá dookola)
»Pane náš, to ona bola:
pani naša vozvýšená,
ona, vaša vlastná žena . . . «
Strnul — »Ta sa!« — volá vzňate —
»Ten hrob po dno rozbúrate,
vyhádžete mrtvé telá —
Ta sa rezko — jasná strela !«
»Pokoj ! ^manželu a pane!«
— lká Žofia, vzopnúc dlane —
»Pokoj mrtvýml« lká a prosí,
slzou ruku jeho rosí —
Márne prosí, leskni v žiali —
rozbúrali, vyhádzali . . .
Zase je noc lunná, tichá,
len čo vetor veje, vzdychá —
Kto to živý v mŕtvych kráži?
To pán Strečna tam na stráži —
»PochovaťV O, nedovolím,
nech je, kto chce, skolim, skolíni!«.
— Nevidí ... So zorou rannou
navrátil sa hradnou bránou.
99
»Hach, nemožno l« volá ráno
hradu pán. A sluha: »Áno,
— toť mám, pane, oči obe —
mŕtvi tí zas ležia v hrobe . . «
)>Hrom a peklo !« — hrmi vzňate
ten hrob po dno rozbúrate,
vy hádžte mrtvé telá —
Ta sa rezko — jasná strela !<^
»Pokoj! manželu a pane!«
— lká Žofia, vzopnúc dlane —
»Pokoj mŕtvym !« lká a prosi,
slzou ruku jeho rosi —
Darmo prosi, teskni v žiali —
rozbúrali, vyhádzali . . .
Tretia noc. Hrad dumno čneje,
luna v terem svetlo leje.
Pozdná noc už tríma vládu —
Čože je to s pánom hradu?
Nehovie si vo snov kráži?
Nespi — teraz doma stráži.
K ložu jej krok tichý koná:
)*Či je ozaj doma ona?«
Kroči ticho, odopina
mäkkú clonu baldachýna:
Vidi ju snom poobjatú,
kmitom luny pozaliatu, —
odchádza aj spokojene,
a jej — zázrak! — preds* tam nenie.
(. . . Pri mŕtvych, toť, v tíši poIa
nevidel jej, ač tam bola;
teraz tu ju vidi v snení,
a jej preds* tu neni, není . . .)
Žoíia, toť, v tejže dobe
ustíela zas mrtvým v hrobe . . .
Hotová je — Ešte neni:
HTadže v útlych prstoch ženy
nástroj lesklý i kus dreva:
teše, reže, uhladieva —
Hop! v prst útly oceF siaha,
drevo farbí krve vlaha —
Nič to zato! V snahe stálej
reže, uhladieva tíalej —
Už je — : na hrob pan* milá
100
znamä kríža postavila
z dreva, čo jej za klakalo
pri modlitbách slúževalo.
Medzitým pán hradu neraz
šiel k jej ložu - »Azdaj teraz
nebude jej« — Odopína
mäkkú clonu baldachýna:
Vidí ju snom poobjatú,
kmitom luny pozaliatu . . .
»Lužeš, podliak !« — volá^ ráno
hradu pán na sluhu — )>Áno,
lužeš! ~ Prac sa do Paroma —
Nebola tam — spala doma . . .«
»Prosim, pane . . . !« — »Prac sa v peklo !«
— pretŕha pán sluhu vzteklo —
»prac sa! lebo, jak som živý,
vytrhnem ti jazyk lživý I«
»Prisahám!« — Dva prsty pravej
vzniesol, — čosi škrklo v lavej:
košeľa, toť, rozdrapená,
sluhova hrúd obnažená —
»Prisahám — A ked tak není,
tu ma skolte v okamžení« —
(Strnul ten, v zrak tma mu stala.)
»Ona zas ich pochovala
v svetle luny v nočnej dobe,
postavila kríž na hrobe —
Dôkaz: prst jej poranený,
kríž, jej krvou poíarbený.»
A pán volá rozochveno:
»Po<J sem, ukáž ruku, ženo !«
Jednu prezre, druhú schopí —
»No, kde rana ? Ani ^topy . . .
»Luhals*, sluho« — volá v bese —
odstonáš to na kolese —
Ta s ním, sluzi, mučiť háved,
nech sa učí pravdu vraveť !« . . .
»Nieže, manželu a pane!«
— lká Žofia ustráchané —
»Mučiť? Krivda, hriech by pravý:
— Boh mi svedok — pravdu vraví . . .«c
101
»Ta sal Zbúrať hrob sa vafte
a tých mŕtvych na prach spárte!«
Na balkóne planej vôle
pán sa díva v šíre pole:
sám chce videť, jak hrob zboria,
i vatru, v nejž mrtví zhoria.
Hladí, hladí čo len môže —
vyzreť, vyčkať nedajbože:
hrob je celý, vatry nieto,
.sluzi ležia — Čože je to?. . .
Posol beží hore k hradu,
ťažko dýcha, tvár má bladú:
»Mocný pane, beda, beda!
rozkaz váš sa previesť nedá —
Zázrak! Čakan darmo rýpe,
hrob sťa žula iskry sype,
a kto kope za čas malý,
zjajkne, ztočí sa a svalí . . . «
Zchvel sa pán a bledý, zchvelý
zmiznul v stenách svojej celly,
a v tej svojej zbožná žena
padla s hymnou na kolená.
Po troch nocí stálom bdení,
jatá v spánok olovený,
mierená duši i na čele.
spí Žofia v svojej celie,
spí, spí ťažko, prehlboko —
Ožíva jej duše oko:
pred ňou v blesku tichej slávy
videnie sa zvláštne javí:
Postlanie, hach, žúžol všade,
kandelábre v štvormom rade
roznietené v plnej žiari,
plno ludu, smútok v tvári,
v očiach rosa sÍz sa skvej e,
funebrál v to tíško zneje.
Na postlaní mrtvá žena,
bledá, mierom ovenčená,
sťaby spala, sťaby živá,
Žofia sa na ňu díva
s polo-plesom, s polo-žasom —
»Kriste Bože, ved to ja som!«.
102
A nad hlavou citi, sfaby
prudko tiekly vodisk žiaby,
a zas prudko, v povíchrici:
obro-krýdel vanie v líci
stále, rýchle, o preteky —
To čas letí — roky, veky . . .
Obraz padá v šero, v stiny,
miesto neho, ajhla, iný:
Krypta — pieseň, dusno všade,
rozsypané rakve v rade,
lebky, kosti vysypané,
tobôž sem-tam rozmetané,
v prostred rakvi osamelá
jedna celá, celkom celá,
len čo vrchnák rakve málo
vanie časov odopálo,
tade videť: mrtvá leží,
výzor pekný, temer svieži,
a v tej sťa vosk žltej tvári
pokoj tróni, pokoj žiari,
sfaby spala, sťaby živá,
Zofía sa na ňu divá
s polo-plesom, s polo-žasom —
»Kriste Bože, vecí to ja som W . .
A nad hlavou cíti, sťaby
prudko tiekly vodisk žlaby,
a zas prudko, v povíchrici:
obro-krýdel vanie v líci
stále, rýchle, o preteky —
To čas letí — roky, veky . . .
Obraz padá v šero, v stiny,
miesto neho ešte iný:
Hoží chrám. V ňom vedia steny
katafalk je postavený,
na ňom rakev taká celá,
jak ju predtým v hrobke zrela,
a v rakvi tá istá, istá,
taká milá, taká čistá . . .
Služba Božia s* odobýva,
Žofia s;i v rakev díva
s polo-plesom, s polo-žasom
»Kriste Bože, vcil to ja somI<' .
A nad hlavou cíti, sťaby
prudko tiekly vodisk žľaby,
a zas prudko, v povíchrici:
103
obro-krýdel vanie v lici
stále, rýchle, o preteky —
To čas letí — roky, veky . .
Svitlo; vstala zo snov lona,
dalej dobré skutky koná,
to jej rozkoš, hviezda jasná,
v tom je spokojná a šťastná
Vidí to Pán z nebies vyše,
počíta a v knihu píše.
Vzlieta čas a mizne v diali . . .
Tretie storočie sa valí,
čo Žofiu do mohyly
s veľkým žiafom položili —
No, jak sa jej vo sne zdalo,
cele, cele tak sa stalo :
Kade spiecha Váliu stezka,
v blízku leží tichá vieska,
a v tej vieske chrám je Boží,
a v tom chráme v smrtnom lóži,
v starožitnej rakvi celá
ona a či stan jej tela.
Nejeden už obdivoval
vetchý šat i tváre ovál,
o pojchybe ani slova —
To Žofia Bosniakova . . .
Dom v stráni-
Poveat
Napísal Martin Kukučín.
XI.
Neodakáyaný návrat.
Zandouie sa zabavil iba dva dni v nieste. V oberačku nemôže
vystaf z domu oa dlhší čas, hoc šora Cára je osohu súca a vyzná
sa Y pivnici. No jeho kupectvo je tak skomolené, že uzol nemôže
nik druhý rozviazať, iba on. Keby gazda nenazeral, ľudia by nm
veru neplatili staré dlhy. Časy tie minulý dávno, keď sa dlžník
sám od seba domyslel platií.
Keá vybavil celý lajster záležitostí domácich a kupeckých, po-
bral sa do velikého skladu vína, nad ktorým sa skvie nápis: „Brača
104
Oklaclma**. Bratia Oklailina sú íinim niť veftní sUirá. no suito pevná
a solídna, ani hradby Siona, Kaputan Kuzma je duÄou celého pod-
ttiku; on kupčí, narába s vínom šikovne dla ustóleoych princípov,
takt í^ ť«lý í*ok predáva víno tej istej Jakosti i* voj ho vlastného
typu* Má íiuentov v eek*j I>ahnťnii, n jeden z nich je i míž Zan-
dome, S kapetanoni Ku/moiu znroltil doniaf pekný groft, predávajúc
mu svojo víno i víno z relélío okolia.
No p<» obvyklýdi poklonách Zandome nezačal o knpectve, ako
otakával kapetau Knznia, lež o veciach cele iných.
„Vy sto, kapetane, ak m ni^niýlini, m onoho Času museli po-
znať kapeUma Luku V'*
^hubčiíaV' don»yšlel sa kapetan Kuznia, Chvalabohu! Dosí
sme m iiaponevicrali pu Bitnatkaeh a po 8cnjn. Ved je to i váetko^
čo sme užili Veru mladosť, zlatíi mladosť, ktoní sa nevráti! Tak
spieva tuSím náš ľreradovič a ti hen starý fra Andrija Katič . . .
Krásne f^sy! 4hi sa utiahol — vyvolil si lepšiu stránku: kdei^o
ja, hla, PrŔte m vÄdy lopotím v týchto ťažkých ŕa^iocli — v\i.ikam
z kameňa vndu. Ňu/ ale co si pointa — každý žije ako môže.
Komu koláči*, komu kukuričné paj^áče . . .**
„Nože no! Vy sa počnite žalovať l*^ usmial sa Zandome^ za-
žmurkajúc nafi, ^ Vieme, ktt» kolko vážil**
„Každý verí sebr*, môj syiiku — nikomu nenie postlaté na
ružiach. Verte mi ! 1 kupectvo zasekne nera?:, sťa naAe nové parnfkyf
ked sa im vykriiti vHuIa. Ale naostíUok, h) osoží vzdychať?"
„Dosť na tom,** poKraŕuji^ Zandome, „tento kapetari Luka za-
nechal syna: znamenit}' šuhaj! Neviem^ ci ho poznáte?"
^A koho nepozná úbohý vínokuperV Poznám ho z detinstva.
Bol som u nich dva-tri razy, kecf som nemal tam viis a ked som
muÄel utíkať prahy na všetkých pivniciach a koštovať víno od rána
do veť^eru, až ti tá spusta udrela do hlavy, tak že sa ti večn
krútila, ani mlynské koleso. Ako samá šora Auzula? Kstt? sa s
naťahuje g težakmi pre hrsť kaniomilaV Eh, uznat treba — súca
osoba I**
p Vždy tÁ istá!*
„Lon ako sa mohla vžiť do tíikej roboty!" zvolal kapetan Kuzma.
,Na ka/dy pád, zvláí^tna ženská, Najle[)ší Lukov káett, že si narazil
takú polovicu. Dnes by už takej uevypriadol, a to by zodral nohy
do kolien!"
Ju som príéiol k vám k vôli tomu synovi,** pretrhol Zandome
jeho úvahy*
„Necu čujem!** A kapetan Kuzma sobral obrvy do fercov. Bol
»i istý, že ho idú unúvať o i^osi,
Zandome mu vyrozprával celú históriu, vreio a zaujaté, ako
človek, ktorému prihára. Kapptan počúva pozorne, i hlavou,
lu i tu vrknií pod nos: „<!ertovská mládeži* a h : i íUie vy-
dýdioL pýta sa: /ro je vôetko?"
'Vu Zandome rozvinul kapetanovi svoj plán: vzdialiť Pašku,
nájsť mu v meste službu, aby uíohol predchytií Nikovi Katicu.
jDiavoio — diavolo!" íikrabe sa kapetan za uchom. ^Hm —
105
nedzi nami rečeno — mladý sa mlal na (mu, I on íilí^^dil za k^t^uriu
isterktm , . , No ale piedsa je ri>zdit*t! Dnešná mliídeíí loti do
i^iienia. aoi muclia do iim§tii. N í. že sa tam utopí na veíní*
fteky: nie — len nech bude tn íký ten muÄt. My -* my
sme boli inakí^i: l(/.ali sme med váadc, ule pozor na zadue kolesá]
,A Äko sa \()U ten dedinský hrdina?'*
,Paáko Bobica.*
^Nepijo?*'
„Náá sedliak vóhcc nť^pije — to jest Ufiopíja sa,** poznamenal
iutýni povedomím hrdosti Zandome.
^I ju stmi to tipozoroval/ prinviedia kapetau Ku^ma. ^Nepije
aj^cV preto^ že má čo: keby vina nemal plué pivnice oj roka <te
oka, va6ámi t»y líi^nul ^a nim . , , Ja by mu mohol zadovážit míes^to.
Hned v mojej pivnici. Súci ludta sa mi vždy zídu, Piitniísť /Jatýcb
Aesaŕne, byt a kont r pre poiMatok donŕ a poz<leJ!%ie uvidíme, 60 sa
lá robiť, Spávanie u mňa, vína kofko hrdlo raci; kost — to je až
ĎÍerát mojej starej. Každý deň drnhá omáí^ka, v neíleíu im vypoká
Snky a ä už ím). A ked sa o/ení, liý vanie a chňvu mu dám v pe-
liaatoťh . . , Veru, veru ! Všetko náaledok záhalky 1 Nedbalosť a
aivosi, to nás /jeda , . . My — to bolo inak! Vo dne v noci na
tráži, v nebezpečenstve. Bije ťa dážd. more ťa polieva, búra ťa
ikuje: a ty tvľdo» ani kremeft, nedaj sa a d.
>re avanti, akí> hovorí Talian, ale, hahaha — 1*^
ío — fajnové, mlandravé, a ke<f taká dievka naň zažmurká, hylwij,
nl je tam . . , Nuž na každý pád už len prijmem toho vááho Boťiica.**
^Bobicu !*
^Tcdy Bobicu, ked je už tak. 80 mnou bude spokojný a etšte
spokojnejší s mojou paňou. Ona mi icli rozhodne kazí, nioju <V*-
liidku. K masu musí byt omáčka, každý deň inakSia, r' •.
llitný. Ja som dvadsať rokov hrý/ul údeninu n lámal zub} i;i-
ch- Moji krCiu nosom, ke<f im pľédložl§ solídnej údeniny. Cnrtn(^
3 ľ žijeme veru ! Zárobkn čím dial, tým menej, a požiadavky čím
, tým vŕičíie. Ba ako sa len držíme ľ* A pozrel pritom pre-
|fo Zandomi tU\ nčú, akn by tam I' ' ' ' < d na svoju otázku,
Brne xo starých iis[*or — to je i
Zandome ^íí usmial svojím vý/namnym úsmevom, Kapetan za-
Imurkai a konečne odvrátil pohlad pred tým jvrcnikavým, výsmeS-
ným okom.
mi ho tento týždeň V (nvnici »a pomaly začne robotit
(•J 1 vits uouvhoľ Ceua je urobená V"*
•Kikt^ nič uehladal eáto. Ale muôty sú volmi dobni.*
rok no wUni <|ni>tr a vínu unuič . . . Ale vzdor tomu,
íko mitsiirr, ľioíf ujeme, či m čo dá robiť.., PrardA,
Irlsi od toho, ako .sa ukážu ceny. Pri launkých i*me sa popálili —
nabrátlzaf, hojiť gUiré rany, ináč hy sme vypriabli . , ^*
Kým SA Zíindome takto ustMval v ureste sa svojho priatda A
':. za ten im sa i v naAoni oneste prihodilo tam
m
šor UiJA Zorkovié, predseda cirkevného výboru, ochorel, a to
oáhle a neočakávaná
Keiíf nadišla oberačka, i Sor llija premenil svoj spôsob života.
Zaiierhal riadríp prechátlzky na námestie, kde mával oby^-aj po-
uŕovat „úbobt^ho težaka", t j. lUkoIko starcov, čo uä nechodia do
poIa; rozkladní im veci prítomní^ a budiice a minuItS rozviňovať
im politickú situáciu v Horvat8ku a Európe, Preatal navštevovať
titatefftký spolok a sedávat nad novinami celé dni. I jeho /.f*-
chvátilo oduševnenie, ako každť'íbo Dalrnatínc^i. lial sa seriósne fbi
roboty, ctblickol stiré, oí>íiuchaiii^» háby a tmolj sa v nich po dome
a dvore, kde pracuje len jeden jediný i to starosvetsky preA. Nazre
i do pivnice, kde sa túlajú Vlasi a Vlachyne, nevediac čo hí počat
od dlhej chvíle. Dosserá i na cirkevne tume, no nemôže tam dlho
vydržať, lebo don Roko všetko riadi a spravuje sám. dla svojho
dobruzdauia a nedá mnoho tu jeho pokyny.. Z«to sa zas vracia
do svojho dvorca znechutený, iuaz»^ný, Že ho pri cirkevnom nemajú
za nič. Šora Honina sa jeduje, ^.e ^a niuA tak vyt^tavuje a neAannje,
no on jej odpovedá: ^Zachovaj si, ženo: v oberačku sa ohrodzuje
človek, ako i víno! Ak v oberačke neužiješ pohybu a Štrapácie,
ce\ý rok budeS ako trstina vetrom m klátiaca. A preto mi nepre-
kážaj vykonávať moje povinnosti. . , '*
Šora Honina sa uspokojila a zanikla kdesi v dome; áor llija
rozpráva napred svojim Vlachom. ako prešiel (rurko cez Balkány
a alco sa u6Umje pred nim turecká sila. Vlasi furtáci bo obstúpili
a počúvajú ho s obdivom, sta proroka ElraSa, nechajúc turaô turňom.
Šoru Boninu trápi, že svet okolo neho >;aháía, počúvajúc jeho
naúčania; no zas sa teSí, ako jej llija pritom prekvitti, aký je
statný a bujarý sťa mohutný dub. S úctou pozerá naň, ked zasadne
za pokrytý stôl, ako sa drží za ním junácky, menovite keíf fpri'í^*
baranina pečená na ražni.
V Ŕtrapácii takej pripieklo bo ja.semie slniečko do chrbta^ až
sa gpotiK a Sur llija miesto toho, aby sa bol preobliekol, rozopiil
kabát a vestu, chladiac finitnské prsia na čerstvom meätráli, ktorý
potabuje pri tejto krásnej pohode od mora, stíi o Jakube, Ked sa
trochu ochladil, vnišiel do domu» vypil kávu - dnes odpoludnia
tretiu — zapálil na čjhnk a vyvalil sa na ní/*ky divánik, ľozmýšfaí*
ako l»y sa dalo docieliť, aby v Ihuvatskn bola len jedna strana,
Kerf vyfajčil ribuk^ vytriasol ho a otSstil, ako svedčí, chytil noviny
do ruky a vhĺbil sa d<> rozpravy o touí: kU\ bozkal napred druhého ,
Btrossmajer Starčevica a či Starčtnič Štrossmajera. V týchto úva-
hách usnul — prebudil sa, ke^f Sfttkln khička a vstú}>íla do izby
äora Bouina.
On jej riekol: .Smiešnu! Horúce je ani v kanikulít a mne je
triŕdsA zima. . .^
\ preto 8i sa neobliekol!*" zvolala ona rozhorčene* ^Toto tu
jť t a nie oblek! KAte ochui - * V už mu nosí oblek sú-
fci^i. ^du^f \lumú kotolu ä i**>^'
in?
Raty-
No ton \iodi iía iii '» toho prebehly ho zimo-
itiriavky pn ťhrbte ii vla^^ , y uajožily. O cUivIu začaly
[inu i zuby hrkoUif, tuk žt* luusd sti^nut ústa, aby sa tiestal fitnteSnytu.
tisol sa do kiítft divíifia, ^e na skôr žohľiýe a mltif, ť'íiká, í;o to
de. Sora Botiina preAln dva ra^y izbou, hodiac uaň nkom bez*
tne. To ho trochu uspokojuje, „liude iste dákasi pletka; kt?by
ŕo, Bonina by huetí urobila kravah . . ^ No preil voŕerom niu
ž bolo cule mizeru^% za{'alo ho i v boku kJať, tak žo sa jej musd
užalova(, aby ho uevyhreáíla, keby jííJ pritajil, to je s nbiL
Pob>žila mu ruku na celo a vniví; ^Čo sa žaluješ ua zimu,
ked ti je hlava ako oh*?n. Najlepšie^ lahni a ja zavolaní Änzulu.
>iiji fui vyzná vo vAetkoni, b^p^in ako doktor.*
A :- -a tie^. nenie íahko. Bárs stíska í^.elustťí, zuby hrko-
Ujíj n€»í. Ba i kolená sa trasu a hlavu ako by ju kálaL
^iiak idí» naô, liože odpunf hriechy!" desí sa Ŕora Bonina,
niTtijiMit* iiy ,1^, poiiUílt?, prikrývajúc ho teplýrui kolíorrami,
li Auisula len c^o vyrozuuícla, to sa stalo, vzala flaSku
s 1,1 'M ľN/' Mv^jM*'^ hrsť ba ' ' kvetu, divotvorné k. ' iLj
^m?ít^ ' ii.iaMiíiu a kŕ^om /.a lll^ prehodila k»n tt llu
i l:t sa do Zoikovii^ov. livd vystúpila na altánku, vybtiiilo
1 J dvuje*trojtí detí s krikom: ^TetÄ Anziila — bonbóny!"
Ni^starši zo zurvalcov len tolka, že aa jej nenanoail do \Tecka.
,Ideš ho, Ivica, ŕo sa natíakaô!** zahriakla ho mať z pitvor ^i.
.Drubý raz vám ilouesiom bonbóny — teraz som nemala kedy.*^
A pf " 'nžko tým krdloni vreSťúuov,
ufálue do spalno, :^or Ilija nezabudol ju privíUif.
zdor nevojjj íiko patrí človeku pravému. „A vitajte, pani kmittra!
torý deň! Rái^te si sadnúť,,." Chcel sa naddvihiiúť na lakeť, uo
llo ho v boku, tak te zas musel íahnnť pokorne, ^Odpusťta, pre
llcitia, že víís prijímam takto., tne ,,**
.Kto buile mysief t^^raz na [ zahriakla ho temer surovo
' ;i pani- ' , prikryU* sa. Vidím, zima vám je. Boli
i čn'ŕ"^ i ^ sa mu, príísujpiac bližáie, už prrv4»tivým.
star hlasom.
„- ho po troche, pani kojotra — vSetkého* Na prikl;*..
nohy Ätndenť? a hlava horí, A Čo tajiť - v boku kolo. Nie že by
ih%le lolme. nie, maliAkost, plotoŕka — ale aa hllsi; dá znaí
$ehe. Hej, darmo je, kole.,,**
No ni^ !o - popustí, ('0 by hí im uvarila, l4onina^ trocha
vébo kvetu. Tu ho \m^, doniesla som bo. ^í medoni tu rozo-
ireje. Najtía^. m zohriať, sjKitiť^ bne<ľ bude le|iS3e, I nini! bolo Uiktái
9lo ráz: nuž — a tu som, chvalabohu,**
Pán Ilifa vypil odvarok teplý, natrely mn žily ružovým octom,
?" vyslovil, že mu je
If^^i/i^iti
•01 -^ pt
.a ch Vílu*
<» sora Aaznb, dôverujúc tivojim
c sa ~ no k>r Ilija sa zadrfjil
neÄdvorile k hosíťti — prvý raz v /ivote. Zuchnipal v prítomnosti
kuiwy a U> až obloky drnčiily. Pri odchode riekla priateľke tichým
hlasom: „Nech spí. Cele iste ^a ^poU. A ak by mu nebolo lepSie,
poáli ty zajtm po doktora."
^Úi tak!" preľakla sa Äora Bonina.
»Ak by um nebolo lepšie 1 Nuž a to by l»o]o Uk hrozuého,
ak bys' ho i zvala? Piide, poklepe, povie tým svojím fuťnavým
hlasom: moglo bi se i nebi se uioglo" a zaa ide. . . Aký je, t4iký
je, vždy je na osoh. Aspoň sa ti srdce uspokojí, že si mu volabi
i doktora/
ppekná potecha!^ pokyvuje áora Bonina hlavou. ^ Vidím ja, že
sa ti čoci nevidí..* Povedz mi radšej odrazu, že mu je íosi. Ja
vitlím. Slpim — viem m i domy sieť../'
y,Ne8mý5ifaj — prosím ía/ ^ahriakla ju Sora Auzula tvrdým
(ilaí^om. No odiáia domov zamyslená, s nepokojom v srdci/
Zavolala Nika a sverila sa mu : „Strýc Ilija nenie práve naj-
lept^ie. Zaspal^ kým som sedela pri ňom. Ani tíi zima nebude bez
príí^iny- Všetko sa mi vidí, že mu je ôosi, Keil sa obriadi&t cliod,
ako KH má , . .*
^A preOo mu uevulajú doktt)ra!** zvolal Niko, prestrašený re*
ftami mamy.
»»ljen som jej ho napomenula a už sa triasla od strachu. Smi
sa ona odhodlá, íik mu nebude lepSie/
^Ja ho jednoducho zavolám a dovediem.'*
„Najprv cbod a potom opatrne , , . Vie§. aká je divná.''
„A necb je akákofvek — potreba je potreba!"
Niko šiel do Zorkoviŕov. Paniu našiel ustarostenú. Šor Ilija
leží sťa povalený dub, červený v tvári, s oživeným okoťu.
„A — n᧠Níkoletto — hehebe. milá návšteva! Sadni, sadni,
drahý priatt^Iu. Odpusť, ííe ja takto - no ženské, že som vraj ch
Hm — treba int vylioveť. treba sa pokoriť, kedsi Co vezmú tlo líl
Co by ty takto V Uve-tri broskyne — ce? V takejto horúí^ave doiira
je broskyúa. Hasí smäd.^' A zamlaskal suchými ústy, sfa kapor,
keď ho vyhodíA na sucho.
„Ôo to hovoríš, moj Ilija I Bruskyne dávno prestaly/ riekla
Aora Bonina karhavo.
„Máé pľitvtlu* Vidíä, zabudol som. že ich obral ten lotor Luka
Perín. Ale |ioŕkaj, ve«f ho ja raz |>ľichytím . . .
Nové zdesenie, Luka Periu o broskyniach vóliec nikdy ne*
alýchaK lebo je slepý a z pretidomia sa uíálokedy pohne.
Ale Niko nedal znaí na sebe, ža sa zľakol. Pristúpil k cho-
tému a pýta sa bo: „A vy — Či by ste si nezajedliV**
^Tcraz nie. Ale veceraí — to už hej ! Miiso ua ražni, braôek,
mŕtveho by vzkriesilo."
,»I ja ho rád/ prisviedca Niko.
„Tedy hy naozaj?" zvolala pani natečená.
^A akože. Ale najprv odba\ deti. Vieí5, nevedia sa strpeí/
Sora Bonina odiôla do kuchyne, hotoviť tú večeru. Sotva kedy
bol pán Ilija tak ochotne obslúžený. Prezrel dve lyžky polievky
109
iikn uik i\ Miiisa poceného vzal kúsok do úst, liiy/ir, pic/.uvu, suxm
bo sem a ta a konoC.ne vraví: ^Botiiiui moja, to ti je neslané, ne-
íiastn(^. (»dpust\ ja ho raz pre^reí nemôžem. Miisiarit lotri, dávajú
m^o na posmech. A v oberačku malo by byť ako dperie."
Tak sa shováral s Nikom Sor Uija, tu živSie, tu zas na za-
itijrsUac a vydychujuc. Ke.d orlcliodil, §ora Donina ho vyprevadila
dn pitvora,
„No - i*x) myslíš — ako m ti vidí, NikoV"*
^Mne m všetko vidí, že tu treba doktora. A to Hm skôľ. Vi-
lltťf^ že ani nehovorí skladné. Vykĺznu mu i nesúvislé slová* Tu
enie ío^i v poriadku/
^Ah, môj Niko! Óo sa mu to stalo! Háno celkom zdravý, ako
dub, a teraz, hla, takto , . ,**
flA Uióže by í i pletka. Čo mu môže byť? Konečne vidno, te
ho ni*^ nebolí* No vzdor tomu treba vykonal, čo nakladá povinnosť.
Ja by bo doviedol, toho doktora, ak nemáte ničoho proti tomu.**
^»Urob, ako myslíš. Úo si ja počaí — úbohá. Keby aspoň detí
boly doma^ ak má to príst.*^
,AIe, teta llonina! Čo to zas šmýkate! Bolo by najlepšie, keby
bo mama pripravila, že má prísí doktor...**
„Urob, ako viťÄ. Vidí&, v i^om Rom. Nemám nikoho^ len vás. . .
Slzy ju zalialy a zo stiesnenej hrudi sa derú ťažké vzdychy.
^J Nikovi samému je ťažko. Žial tejto ženy dotýka sa mu srdca.
[)1 klobúk do o6ú a hrnie po doktora. No pritom si utahíluje
^SumraníuK
^Bože, aký svet prevrátený! Tolké okolky k vôli pozvania
doktora! k co by bolo, keby bolo čo fíi^kého!**
Doktora doma nenašiel. Milosfpani mu sdelila, ie je popoludní
Irdesi ^v komisii", .lej sa zdá, že už dnes veC^r nepríde* Akiste
lÄiel neodkhnlnú piilcu dakde v dedinách . . . Moino, sa chlapi
obilí — oberačka je — alebo tažký purod. l^hia sa nikdy nemieSa
jfed mu^,ovvíb. zvHĺ^te ***o sa týka praxi. Čaká ho zajtra^ naj»
Drsie k obedu, prvej sotva . . . Niko sa len v^^spýtal, v ktorej
pbude dedine, odi>ísal mu a list dal Jurovi a Rumenka, nech
lie doktora, ak nie prvej, tedy zajtra ráno>
V tú noc zaži] dosť trápnych ch v II pri posteli chorého, poM-
jéc jeho súvislé a nesúvislé reíii. Pani si zúfa. Bola by hotová
^ktora už nie len prijať, ale mu i vybozkávať ruky a nohy. Zdá
že by bolo cele inak.sii\ keby ho tu videla knjsať sa na
^ch nohách a jiopruvať svt^j j^kripec na nose. I to jeho „moj^lo
%e> i nebi sť mo^lo'* zd:í sa jej byť íímsi prepotrebným — sná<f
lijomná formula, ktorá zaháňa nebezpečenstvo . . .
Doktor prikvitol zavčasu. Jure ho vyburcoval na svitaní jro sna^
* *^^ ■ '* 'i a dopravil do mestíu rovno do dvora Zorko-
našiel spiac a, ako to býva obyčajne, teraz mu
to". Doktor i»a adknbal domov, že príde,
zyiiva iíoDina sa zas potešila. Vidí ten pokojný, tichý spánok*
Jtmchí ktorý na Au pustily mrákoty noci, zdá sa jej temi pre-
ir>
I lobi' i k flo vink trliaL Nart prešom
fe duktoro0i [iriítiel Njko.
„i»dpu8ft4>, (ioktíírt?, že víSs Ukto prijimam/ zsúM pacient
hodro, ^ Akosi Koni zlenivel a zaspal *la by sa napil Daj, Bonina,
vody, ale studenej, studenej,**
^To on vždy piinl kávou/ jasá ôora Bonm. vidiac, že muž
neJtabúdíA ua šUué ()l)y{*iiJL\ „I»obr>' znak,' ■> sama v sebe.
Lekár vyšetril uemocucUo, zabavil sa a uii pravej strane
hrudníka, na^ilúchal a preklepával Sora Bonina vi$f oäma na jeho
tvári; vpíja sa nimi, zpytujfic mn srdce a dušu. No tvár lekára
je cele kfudná i nezrádxa niroht*, ani xadiveme. ani bázeň.
^Ach, Bo>*e ^ akí Tudia!" horekuje pM J^ntú
ho za priatefa a hta, teraz ani ŕo by bol b«^ Iíií, s6i
ten kameň !^ Lekílr odmeral i temperaturu, termoraeter vstrčil do
futrála, zavil ho ako svedíi a vsträl do vrecka, Dla hodiniek mn
odctital i puU. Kuneíue začal ruky uuiývať, ako by ich nebol umyl
od stvorenia sveta ; čistí a vytiera i cierno zpoza nechtov. Konečne
sa vystrel v kríži, obzrel «a dookola a spočinul pohladoni na panej,
ktorá horí ttetr|»elivo8Íou*
„Pán Zorkovic prestydol ako mak, preto musí ostaí v posteli.
Nebezpečia niet. Záležitosť bez Uíisledkov. I^ár dní a ako príéfo,
tak pominie , , . Na prsia, kile to stíska a bodá* priložíme sinap.
Bude trochu bádam páliť, ale treba zniesť. Urobím odvarok, z kto-
rt^ho budete dávať každú drnliú hodinu lyžku. To sa rozumie, v noci
nie a ani vo dne, ak l»y ^'ňn Zorkovic náhodou spal Sen tichý a
spokojný hoden je viac, než všetky odvaiky a balzamy. Jesí —
lahké veci. Polievka, mlieko, kávička, í*ií'limauáflu, vodu, víno,
proSek. A druht^ neviem, čo by mal eSte nariadit Nuž a hlavná
vi^c -^ pokoj a nadovšetko nebáť sa nie po nič . . /
„Ahm, ahm,'* prišviedča pacient, polva-^ľujiic. „I ja som tej
mienky. Nebáť sa! Rozumeli sme. budete Hbižiml V chorobe ja
uznávam jeden jediný zákon - predpisy lekára.'*
To je pekne," poklonil sa dokt^)r. /lak sa íahko dorozumieme.
S takými pacientmi i lekárovi polahoda/
(J, ja várn budem dobrý pacient
f>ol by mdíej. keby nebol purientom. ^(> u
Íčľ predpísal doktor. Ja som ^}f^.,
A bov'oriť to mo^.no najmonej," dobži
Ačpráve zas, poviem vám,
No nič to. Bonina, zachovaj
,A hnv
na úata.
dobžil doktor , položiac prst
11 i, Co by dala, kťi*>
uiu mohla prebliadnuf mysef
dozvedeli, iSí íh^ nivsll; čoho sa bojí. čo očakáva!
\u
iH paru'j Iíoniue; cíti tiii nehe jej skúmavý, úzkostlivý (lobtad;
ktorý by clict'l vyjivedieť „všotko^ a toho vSetkt^ho sa zas bojj*..
I^SUsol plecia, ako iMovok, ktorý odpľoSujo, že sa previniL á t úst
sa mu kxlva o<ltrÍiávajú slová: „Trochu zapálenia, bohuiiaf...
Nevyka^Iíil ilaco krvavej sliny? No — no - vy 8a íakíilel" dilácholí
jo, vidiac^ ako ona spína ruky* n Býva í UiZ^i^ a zato ozdravejú.,.**
^Ach, Ho^.e — ŕo to hudel*' zastenala, ojvrúc sa o ntenn,
^So, no — nelakajto Ha toIra»\ A *'o k(meŕno? Povedal som,
'in íiom musel povedaí. Z luigit I' v*^<'« nemohli ste vyrozuniet, že
je aebezpccití Voliko,.."
„Práve to, žo vás znám - ^abn Mflikátnost Nerccioto^ len ŕo
«a dobr<é nznáto. Ostatok thiÄíte pre seba.,. Ja YÍem, čo si môžem
7. vaáií'h rocl vylvraťl Že je zle, zle*..**
^Ale ja Hom to nepovedali"^ roz^^iilil na doktor a zapálil ako
mža. pAni zftah ka. To sa ráiMte rnýlií. Priveľká úzkosilivoať —
be/. základu a prííiny...'*
Ceíití)u hu čakal nový výsUieh, so strany Nika totiž. Doktor
i :i pot iS cela, Prol)ŕdol najíažŕi diel útrap, Teraz mu je
- pred 5tebi»u iná chlapa s mocnejíiíini nervami. Jemu roz*
Južíl vSetko do základu. So/nal, Ae jo zapálenie cele ohycajn*^, na
typickom n»ie*!te, ale vyzdvihol i daktort* momenty^ ktoré vzbudzujú
v ňom obavu., »
„Moja úloha je nevďačná/ žaluje sa Nikovi. ^ Vzdor tonm> že
sa držíS isti^ho poriadku, odharnješ st^v pacienta stupňované okoliu:
predsa ííí a ostávaí^ istý druli strašiaka, každá visita nová pilula
a — trpká Ivaždŕ sluvo úder na preístrasené srdcia. To je moja
úloha: veru nie hodna závidenia! I vám DLÍporucujem velikú opa-
tmosí. Pred ženskými jazyk za zubyl Ztratily by hlavu, naôkodíly
sebe i pacientovi , . , **
„Oli, moja mama nenie taká - nebojte sa!** odpovedá Njko
8 hrdosťou.
KíMÍ jpj vyrozprával, čo sa stalo, ona len pokývala hlavou a
. udiala do Zorkovicov.
„Čí vieš, Anzula, že má zapálenie?** pýta sa jej Sora Bonina.
^Úo ešte! Len ti je to tak!** divj sa ona.
ííora Bonina [)ozrela na úu, ako by chcela videí na dno srdca,
čo tá tam nívsli : no nemo^.uo ani na tejto tvári vyí-íta! ničoho.
Vyrozprávali! joj, cn povedal iloktor a doložila:
„Keby vedela aspoň ]>ľavý stav ! Tak si mívam, bolo by mi
tahšie. Trápi ma neistota — neistota. Uh, keby znala, to ma čaká
xajtra, pozajtre : ale tie veci dozvedáme sa nry o«tatní ; my, ktorých
sa týčo*..** Zalomila rukama a z očí vypadly trpkíí slzy ponosy,
^Ah, 6o by ti t(» pomoiilo, dievka moja!** začala Sora Anzula
Tá;,ne. , Nič by ti nepomohlo, ako ani toto horekovanie. Budsilnň,"
a dolo^^Jla hlasom tiiliyni, no tým dôraznejáíui — ,„k vôli nemu,
k vôli deíom.,. I ja som prebrodila tú rieku — to jest brodím
jn t dnes. Každý deň nový kríž — čo deA^ to nová obeí, nové od*
fiekanie. To je už náš údel taký, uás.žien vydatých, . . Nedaj xnať
Imaaý, 8inie§ny. I robotníkov vypravila do viníc ti*haí. Nad preSaiii
a pivnicou ut imania bude hUkHI dozreť.
S doktorom pri§id Niko.
„()dpusťtt\ dokture. že vas takto prijÍTnam/ zvolal pii i
bodro* „Akosi ísoui /Jenivel ti zaspaK Ja by sa napil I)aj» Bnn
vody, alo stiub^nej. studonej,"
„To on v^»dy pred kávou/ jasá Šora ľ»onina, vidiac, 2e muž
nezabúda na st-an^ obyí^4ije. ^ Dobrý znak/ usudzuje sama v sebe.
Lekár vyšetril nemocn<^bo, 7.abavil sa dih§ie na pravej strane
hrudníka, nasiúchal a preklepával. Šora Bonina vi8í oíima na jelio
tvári; vpíja sa nimij Kpytujuc mu srdce a dnSu. No tvár lekára
je cele kluduá í iiezrád?:a niŕoho, aui zudivenie. ani bázeň,
„Ach, Božo — akí ludial" horekuje pauí nama v sebe, ^TUžal
ho za priatela a hla, t4*raz ani 60 hy bol hoviadko. Necileľní, sťíi
teu kameň!** Lekár odmeral i teinperaturu» tenuometer vstrčil do
futrála. zavil ho ako svedčí a víítr^il do vrecka, Dľa hodiniť'k mu
odrítal i puli<. Koneŕne začal ruky umývať, ako by ich nebol nmyJ
od stvorenia sveta ; čistí a vytiera i čierno zpoza nechtov, Koneriip
sa vystrel v križi, obzrel sa dookola a siíoCinul poliladom na pnnej,
ktorá horí,netrpelivosťou.
^Pán Zorkovic presty<b>l ako mak, preto musí ost-ať v posteli.
Nebezi>e6ia niet. Záležitosť bez následkrív. Pár dní a ako prišlo,
tak pominie . , . Na prsia, kde t/) stíska a bodáj j^riložíme sinap.
Bude trochu hádam páliŕ, ale treba zniesť. Urobím odvarok, z kto.
rého budete dávať každú druliú hodinu lyžku. To sa rozumie, v noci
nie a ani vo dne, ak by ^s^u Zorkovic náhodou spal. Sen tichý a
spokojný hoden je viac, než všetky odvarky a balzamy. Jesí —
tahké veci. Poliiwka, mlieko, kávii^a. Pií limonádu, vodu^ vf
proôek, A druht' neviem, t^o by mal ešte nariadiť. Nuž a hlu
ver — pokoj a nadovšetko nebáť sa nie po nrč . . ,**
„Ahm, ahm/ iirisviedí'a pacient, pokažiujuc. „I ja som tej
mienky. Nebáť ml Uozumeli sme, budete shtžeui. V chorobe ja
uznávam jedeu jíjdiný zákon - predpisy lekára/
/roje pekne/ pokb>uil sa doktor. „Tak sa fahko dorozumiome.
S takými pacientmi i lekárovi polahoda/
„O, ja vám budem dobrý pacient. Aŕpráve zas, poviem vám,
bol by radšej, keby nebol pacientom. No niô to. F^onina, zachovaj
äí, to predpísal doktor. Ja som zábudlivý."
„A hovoriť ŕo mo^no najmenej/ doložil dokttu* .položiac prst
ua ústa.
, Hovorí eiile nízumne/ my^lí si pani, jio/erajuc na doktora.
pA ja som ho držala, že nevie ijíč .,.'*/'
Človek. Ako by b»da nová hytuosť vyskočila :
hol narástol pod jej ocima do nedohladnej vyšavy. Je v iiom čosi
nadprirodzeného ; kási moc, ktorá vládne prírodnými silami, tJijom-
nýrai a záhadnými. Vo by dala, keby mu mohla prehliarlnuť myse!
a srdce; keby Ka dozvedela, /ľ ^lí, í^obo ga bojf. čo očakáva!
tak chladná, í — • ..ál
11!
BBcT'pftnpj Ili>iiiíi«', ciU iKi srne .ľ 'J i^kimiav). n/k^siinv puhíad.
Htorý hy clio'l vyzvedief „vsdko'' n tolio vôi^lkeho sii /,as t»ojl.>.
stisol plenia, ako tMovek. ktorý odpľoí^uje, že .sa previnil A t úst
sa ma Irílva o<itľIi:ivajú 8lová: „Trochu zapálenia, holnižjaí...
Nevykii^íal daío krvavej sliuy? No — no vy sa lakát^*!'' chládioH
jti, vidiac, ako ona spína ruky. nl^ýva i ťažšie a /.ato ozdravejú.,,"
^Aťh, Hožc — to to luidcl** zasUnmla, oprúc sa o sttmu,
^No. no — iiťlakajte «a totmc*. A čo konečne*? ľuvedal soui.
CO som Uíu^el povodaŕ, Z nn*ji(:h ročí nonjnhli šiv vyruziinu-ť^ /e
je nehŕzpcrie veliké. , , **
^l*ráve to, Äe víÍs znám - vaÄu tlelikátnosf. NereCiete, len ío
xa dobrt^ uznáte. Oátatjik držíto pre seba... Ja viem, 64i si môžem
z vaáiťh rečí vybraíl Že jp zle, zle..."
,Ale ja som t^» nepoveaall" rozt^iilil sa doktor a zapálil ako
f I " Taíi. To mi nlí^itt* niýlií. ľrívofká úzkostlivosť —
m' Mľiny. . .**
€e8U)u lio čakal nový výsluch, 80 strany Nika totiž* Doktor
KÍ Stiera pot s íela* Prehŕdoi najfa^.AÍ diel útrap. Turaz mu je
takko — pred sehou má chlapa s mocnejšími nervami. Jemu roz-
■p" ' ■' tko do zílkladn. So/nal, že je zapálenie cele obyfajn^, na
K mjesU% Jile vy/.dvilifil i ílaktore rn(»nienty, ktorv vzbiid/ujú
^ uom obavu. , .
^Mttja nlolia j»? uevtfačná.** žaluje sa Nikovi. y, Vzdor tomu, že
sa držlÄ istého poriadku, odbafujes stav i»acienta stupňované okoliu:
pnMlsa «i a o^távaS istý druh tutraSiaka^ kaAdá v^síta nová pilula
a — Irpká. Každí^ ísluvo úder na pre^traStnié srdciíi. To Í45 moja
Óloha: veru m I vam
troosd ľred uUyí Zti
sebe 1 pacientovi. . .**
«i>h, moja mama ncjnie taká n*4mjtc sa!** odpovedá Niko
s brdostou.
Keil jej vyrozprával. íio sa M;iin, f»na len pokývala hlavou a
odišla dn /íiikí»virí»v.
^ že má zapálenie?** pýtti sa joj ftora Bonina*
I -' I je to takí"* diví 8;j ona.
Šora Hooina pozrela na ôn, ako by chcela videť na dno srdca,
gíf» >'^ *^m mysli: no nenuv^^no ani na tejto tvári vyíltal aií^oho.
m\ vala jej, ^o povedal doktor a doložila:
' v! Tak ši mívam. bolo by mi
tali^] Oh, keby znaltt» ť^o ma äiká
«ijt! le. aie Ur vrci dozvedáme i^a n>y ostatní: my» ktorých
sa t)- Zalomila rukama a z ovi vypa<Uy trjiké slzy ponosy.
pAli, 60 by ti to pomohlo, dievka moja!** zaCala Äora Anzula
Ijr**-' VtM- *' - t tí v • *^ '^-rekovanie. Bntl silná,**
Hr -im — ^k vôli nemu,
^^Ip. ... i ja sum piťíMotliKi lu iieku — to jest brodfm
^^K- ..iždý deň novy krí/* — ro deň, to nová oliof, novr od-
^^Mmr. TojeužnáA úileí taký, nás Jtien vydatých,.. N if
^^■filtH l;*^*f «^i pri !V»tn — premáhaj sa; prehltni slzj
[V^
ako lo načim - alebo trpko ti je? Kj, duéa moja, horký, horký
je to chlieb . . , **
I z týchto reH vycítila, že s jej mužom musí byf zle. No
nenalákala sa tolme. Z úst tejto ženy i takíito reč znie utešlive.
„A — pani kmotra!" zvolal Jor llija. keJ vrnSla k nemu. Bol
hy chcel bodré, veselo, ako obyčiijne, no ^razu ako by pocítil, že
nenie všetko v pravej kolaji. Ako by tie tu pritajovaiy pred ním
Čosi; dainno je, vidí on, cíti! A i jemu nenie práve najlepšie. Vío
on, ako mu je. Ale čo si počaí — ponosa nepomôže, trpelivosí je
tu na mieste* Ej, neraz stisne zuby, aby nezastenal, aby nevykríkol^
od bolu a úzkosti . . *
^Vy tu v túto hodinu!" diví sa šor Ilija, no zase sa mu vracia
mysel, že sa tu čosi pritajuje, a on len kýva hlavou . , . ^Odpusťte,
že sme v neporiadku , . . Dávate si tolko starostí o nás! Eh» po-
vífacoý som, budem — naveky ... No Bonina — bude, čo Boh
(U. Neplač a odpusť, Že máš tolké stamsti . . /'
Pani Bonina bez slova klesla k jeho poduške a zaplakala od
srdca, akosi sladko. On po/erá na ňu pohnute, pohladí ju po hlavt
a už zas pozerá do povaly . . . Sora Bonina sa konečne sobrala <i
vyšla sa vyplakať na dvor.
^NaČo si pritajovať — víak ver, pani kmotra!^ začal, keď bolí
sami. „Nech vieme, na čom sme. Ja mám zapálenie'* — doložil
on hlasom tlumeuým. „Neviem, čo vraví doktor — no myslím, že
i on naňuchal , . . Zapálenie, ja vám vravím. Vykašlal som trochu
krvi, znak , . . Nuž ak ste znali, dobre: chceli ste ma ušetriť. *fa
Hom vám povJačiiý, Ak ste neznali, ja vám sdelujem : lebo choroba
nešetrí nikoho — ani smrť. Ak ona ešte nevie, pripravte ju —
sdelte jej, to sa rozumie, Šetrne , . ."*
Šora Anzula nebola by sa nazdala, ze je teDiu človek schopný
tolkeho ostrovtipu. Utlocit k žene, ktorý sa .skrýval i v predošlých
slovách, dotkol sa jej. Ledva mohla zatajiť slzy. No miesto všetkého,
ona odpovedala: „í^ajme my tomu pokoj. Nech nebudú výstupy a
sciíny. Utíšte sa, budte trpelivý a nebojte sa. Ak je i zapálenie —
i xo zapálenia mnohí ozdraveli/
„A umreť raz musíme'* — doložil on. „smrteľní sme.**
^A doktor vám nariadil mier a pokoj!" karhá ho šora Anzula,
„Už je mieri" A chvilku hladí nehybne do povaly. „Úbohé
deti," doložil ledva čujno — „a možno siroty zanedlho!" r*ahko
je naložiť pokoj a mier, ked duch je čulý a neprestajne blúdi po
nekonečnej pMni života; nakukuje do každej sluje a priepasti, na
ktoni sa nadapí. „A l»oriai moja . . . nevie — ani nepísala , . .
ľani kmotra, vyprostredkujte, nech prídf. Chcel by ju videť, snád,..^
zamíkob C*hcel doložiť „ostatný raz", ale pohľad prísny áory AuKUly
ho odstrašil
,To je lahko* Môžeme písať do ústavu."
„*ľ ' -var, pani kniotra. T**!* f/ A doložil s úsmevom.
kttirý n \ nikdy pfťdpukladah hi : , My, čo ssa chystáme,
nám je {lošta pri^sdlhavá . . .''
tu
^^^ i»Tedy t^lepafovať. Pozajtre mň parník odísí do DolCín, nech sa
^Jjirichystá. Keby ho odpásla, nemohla hy prísť už tohto týždiU , . /
^^Bb I materi sdelili tento pUin. Tá sa velmi pote.^ila, ^Ai^poň hu-
^^^■eme v hŕbke- Hneď je akosi inakšie. KeJ ich más všetkých okolo
^^^^ Vetorom zaCal sor Ilija zase hovorit Mnohé veci i v nepo-
bi riadku^ No doktor vzdor tomu sa vyslovil že nieto nič mímoriad*
^^Hiebo. Postup processu chorobného mu je cele prirodzený . . .
^^^K^ I pani Anzula a §ora Bonina pnzrely naú temer s polutovaním.
^^^Bboby zaslepenec! Ah?ho nevidí, alebo schválne nechce prebliadnuf,
^BRno, nechce — zakrýva, pritajuje z lenivosti, pohodliamilovnosti,
^m aby mu dali pokoj, neburcovali po norJ . . .
H Pacient bol celú noc nespokojný. Chcel sa i dvíhať a výnsí
^1 na dvor, do pivnice * , , Nad ránom na utíšil niečo a zaspal. Bárti
^H je sen nespokojný, [>redsft len je sen: mysle m niet^o utíSíly. Na-
^^^8talo zvlnenie a nepokoj, ked sdm nemocný po doktorovej návšteve
^^Hdal si zavolať don Hoka. Ako vždy. i teraz vyspovedal sa skrúšene,
^^nre&(ansky,
^M ^Odpadol mi velký kanieft so srdc-a/ vzdychol s uspokojením
^m po odchode farára.
^■^^ Popoludní začiil byť nepokojný. Musoli zavolať doktora. Šora
^■Dimina ho prosí so složenýma rukami, aby immohoL Zdá sa jej,
^^^Be im má v reserve prostriedok mocný, nepochybuý: chcela liy,
ahy ho upotrebil, aby sa zaujal Sleduje mu v tvári, či je dojatý,
1^ či ho pohlo jej nešťastie, jej hrozná tieseň. No v nej nenacbodí
^m len zamyslenosť, uvažovanie^ ako by porovnávaK ktorá strana pre-
^1 'im treba priložiť závažie . . . Konečne, zdá sa. > '" '1
^1 I sti. Oko sa mu vyjasnilo, ako by z neho zakn
^1 líelko nádeje,
H Nariadil pijavice. Akt temer posvätný v očiach chorého a do-
^1 mácich. Ako všade, i tu postretol sa rozkaz s veľkým uspokojením.
^^^^Aspoň sa urobí, co sa urobiť dá a mAže" — myslí si ícaždý.
^^KOstatné je v rukách BoJ^ích . . / Sora Bonina okriala, šuká po
dome, sbáĎa a snáša. Čo treba, V dome nastal nový ruch, v Ďom
j^^ ako by sa zabudlo, co za nešťastie visí nad ním . , ♦
^B I doktor, bár veliký nepríatel krvi, vrátil sa spokojnejší domov.
^V Pbwlomie, že nepoškodil a predsa luobil k y^Mi, dvíha bo. Vrí'^
^1 slávne zvestuje svojej panej: «Rita, Zorkovicovi som nariadil
^B ^ '" ' noci budem mať na kaMý pád pokoj**. , . \
^H i: a vhupol do pantotlí, dar — kto vie, ti nie s
^M j I J. v nich cíti polahodu, ako by vSetky starosti boly padlý
^m ti .,. , Zdá sa mu, že je teraz on, preháňaný, osudom sociinv
^m t dediny na deilinu tulák, rovnoprávny aruliým poriadnym lu
^m 1 oti môži ' ' ■ ^0 vždy, aspoô výminedne užiť kúsok tídio pohi
^1^ 1 u / riv zavládol posvätný miiT. Zmncnila sa vAei
^m Tikioni:
H ,p0docbly vá^etky do jednej! Krv t>ola v nich ani kolomaž.
111
Len ío by l*olo, keby ju noboly vycicaly! Bože mujl Krv sn iistoji
v Äiládip ako voda v mláke a zhnije ^ to ti je záklul clioioby . . .**
Niko ofIiSiel od chorého až po polnoii. Slnce bolo vysoko, kerf
sa zobudil % ťažkt^ho snii. V zadnom dvore oaÄiel mamu s lajíitrom
v ruke, Trevzala t^tarj' ^referát" a vedie ho b obvyklou lahkostnu,
„A čo vy myslíte, pán gazda," usníialn sii mu, Vjctb»r tomu,
iio vidno ua nej staruííí — „že sa my už nevieme hnút bez vá«jŕ
Tomte, kolko sme toho prijali od rána!**
„Vidím ja, že som spaclitos/ odpovedá Niko a dokladá Uchým
hlasnom: „A čo tam novt^hoV"
p^Mandu som poslala k doktorovi, On je vraj spokojný. <>u je
vôber vždy spokojnv - závidenia hodná spokojnosti A tam našla,
že spáva. Ako každé ráno . , J^ A ked Niko chcel prevzať lajster,
ona podotkla: ^Ihies má prísť Dorieji: nemá kto íhí proti nej do
Doľiín. Ak iKísleme sluhu, mohol by ju daromné prestrašiť , , /
^Tedy f>ujdem ja" — núka sa Niko. A i^osi. íiko výčitka, ozýva
SR mu v duši, Zabudol na malú priatelku v ostatné časy! Prvé
roky ju navštívil zak^iždým, krd Ind v meste. Ostatný rax bol tri
dni, chodil za Katicou a ua Dorku ani neponívsle) . . .
„Dovedieš ju rovno do ná^. Ja pôjdem 8 ňou sama ta . . ,**
Po obede poslal Jura s (íaleSom <lo Ikdčln. On sa ohlásil ei^te
u Zorkovit^ov, kde našiel véetko bez premeny. Nakukol i do dvora
a do pivnice — tu uaÄiel Zorkovičovský neporiadok a nedbanlivosť.
Vyhrešil Vlaehov, až skákali jeden rez druhého sťa muchy bez
hlivy a vrátil sa rozčúlený domov. Osedlal Uumenka a pustil sa
v dolinu, O dvadsať minút už bol lui nábreží v Dolčinách, kde
(^ká GaleSa priviazaný o bútlavú jahodu. LHuná so sklonenou hlavou,
nel»odaj nad tým, čo to asi zmmiená, že ho vylúčili i kŕdfa kama-
rátov; miesto vyhnať do vink\ dohnali ho sem dolu, kde tak čudne
razí Hof a jod z tejto velikej voíly.
Dolčaniu obstúpili Nika, zan»azaní i oni od muSta. Ohsypávajii
ho otázkami o í^or Iliji. ť'o robí, čo hovorí, či urobil prlriadok, čo
vraví doktor a čo pani . . . Otázky nenásytnej zvedavosti, svrblavé,
naliehavé* No zas i opomínajú jeho ctriosti. Priatelstvo, uslužnosť,
ochotu, zdvorilosť bez konca a kraja, mtlosrdie s chudobou, ba í
zásluhy o cirkev a mesto.
^í>koda ho, duôe mi. škoda/ vídajú sa rad radom — ^rnálo
sa ich rodí takých. A čo sa rodí, to nestojí nič, Veruveru bude
sa cítií medzera, bude roky a roky . . ,**
A Holčine naplnily sa čudnými chýrami od rázu. Zorkovič
umiera, urobil testament, vyspovedal sa, ba prijal i ostatné poma-
jsanle, lUiktor mu povodal — dnes ako tak preldedi a zajtra . . .
Niko su ani nenazdal, leu ked /abvi/dal paruik a vkuroval do
prístavu. Na palube vidí sestiu v čiernom habite a bielom čepci.
Pri nej druhá postava, vzdor jasennej ^-v/hi^ v sírokoiu slanimom
klobdku, popolavých áatách, nápadne h. Skočil ilo bárky
SpiroTej, vyšinul sa schodami na paiuuu, \s\w ho čaká sestra so
iir.
ho nikdu ťsto liťťul. ľo/joi a iiaíiho su dívajú kiotKe,
[ttuavumodrc uci zpoJ eistuhu, bézsUiľosiui*há relu,
Ziinutíd Síl pud tyíuto novýuj dojuioai. ^Nemohla prísť^ poíslalu
Diúa. liiáČL* Ijiiľs tia ífulťžovj, o malú hodinku hndeô pri nej.^
,Gale§a prišiel ! — zvolala Dorica milo prekvapeml,
Niko sa chytil bato^inyt ktorá ide <lo tím. Mí^dzitým sestra
poodstupiia iia í^trami b mladou tlevnu a hmí jťj dôrazne hovorí.
|J)ova poi^úva^ ako vidQo, dojatá; ostatne rady a pokyny čajsi, aké
rliiáva pĽhtún na porúíbJ. ked piišťa chovanca zpod svojuj ruky na
na búrlivo more života . . . Konečne i sama sestra dojatá, privinula
k sebe mladú devu, urobila jej nad Čelom kríž a lilskave poboitkala.
X už je Dorica v člne . Za&^kenýni okom pozerá aa palubu,
ikiki ostala pestúnka wise sama, možno s bôlom v srdci , že sa od
dia trhá to, co k nemu bolu prin^stlo. Stoj( gama, skľúčená ne-
)n, nie nad samou ^ebou — lebo ved jej dnlha je rovná, vy-
aá, medzník tvrdo pontavený : ale skľúčená neistotou, kam ten
Sln zavedie, cez ktoré búrky a úskalia a H Uun dakde nepríde
k úrazu . . .
DoricÄ pociíujc iba žial od lúčenia s osobami milými, drahými.
" ' ' ými pestíuikami, s úprimnými družkami. Nemala kedy sa
i i, upref zrak do tajomného horizontu, ktorý ju Čaká* Nemá
lÉíatc povedomie čisté, že dneSným dúoni zatvorila sa brána ne-
4proKiir fitfHlví^littťľnp : /.a ňou je zatvorená minulosť navždy, bez
náví
c^uíMx iiíi n uittv.i iiriííiuít-, (Hl Upretí* na parník, ktorý raúti
pod Rebou more, peniac ho na daleko okolo seba. Obracia sa íažko-
I )u, u ked mu nos oňuchal Síru hladinu — parník
t ' h^ nechávajúc za šelmu bnizdu. Čierna postava
bielym čepcom rozoznáva sa eáte na palube, máchajúca bielym ru<5-
čkom. Čím (ľalej jo menSía, menšia a konečne roz|dynu1a sa v niô.
múh jej zpred zaslzených oôň sťa vidina; sta by jej nikdy uo-
lo bývalo.
horica zaplakala a akoby ju boly preSly zimomriavky. Vidí
'r\ Ae ŕo bolo^ minulo — Co znala, zaniklo navždy a teraz
ti jii veci novo... Vzdychajúc, obťažená milými rozpomien-
mi, tklivými scénami, ktoré sa pred ňou odohraly viera a dnes.
yjavrai lúrenia z ústavu, vysadla na Halenu. Hodila ostatný po-
\d na parniiVdí, ktorý ležal na Itladine sfa húsenic^i s ohláčkotn
dym I — a už sa drží pevne samara, aby m "hu
iľiepe namáhavo hore strmým brehom; l m a
ipn ňom, dávajúc pozor, aby sa mladá ueprevalila. U clivdu vyšli
^pi\ kíspI oUnfii ftft pohľad na vrSky a kopce domova, ľozdravilo
J ;:o svojimi prívetivými, známymi domami^ bielymi
1 1 .adla s hrudi, žial sa rozplynul. Nezíde jej na um
ta, kib' na liladin*^ mnra í'Ate v^dy stojí, akoby
di: ' ktoré
r- , ^ Ko jej
na v Tari, mill známi, dávno nevidení* 1 Galo^,
''^' I I ... Mivel okolo pysku, i .lure, ktorému sa t\H
116
nahralj* vrásky na ívt\ru A za ňou kráín, rvciidžiac poJkovaini
o kauieiiitý cbotluík, Rumenko — im mm jej dnili^ priateľ Niko,
Čo sa ho Díispomínala, co sa za ním natúžila v prvé časy medzi
vysokými múrami ústavu! Tvár sa vyjasDila, oiM sa smejú, bárs tia
riasach sa cAte trasie zaostalá slza , . . Niko ju dohouil ; vííÍuo,
i*le jej ťosi povedať. Chytila sa pevne za rohy samara, aby ne-
spadla.
^Ty teily zase dimjal" prihovára m jej. „Bude sa ti zdaí
všelijako, vÄak ver?"
^Divuá vec ľ* zvolala ona veselo. „Prvej sa mi zdalo, že je
tu bohvie ako fažko, že ani neprenesiem: a teraz sa mi vidí, že
som ani nikile nebola! Ako by bola vrera odišla z domu!**
^Mladosf!*" myslí si Niko. t,í>ojmy vznikajú a rozplývajú sa,
akoby nii>/" A nenn^že sa zdr;,af, aby sa mu nev/dychb>. Jemu sa
teraz zdá, že jeho mladosť uletela: Ae ostarel.
„Ka^ý deň som myslela na vás — ua dom/ u okom zaletela
v protivnú stráň, zanist<*nú nízkym krovím. ^Viem si predstavil
každého^ i Ivicu i (*urettu — ako by bola medzi vami žila. Mamu
mám ustavične prod ncima u (lapii — ako by čnlu jeho hlas* To
bola moja jediná zábava v ťistave: žiť akoby medzi vami a byť
predsa ifaleko. Ako to bolo krásne!"
^No vzdor tomu podobalo sa to žaláru, *" nadhodil Niko.
„Ani najmenej! Maiy sme i zábavy, záhradu, dvor i kúpele.
Bolo nám vždy veselo. Cas sa míňala ani nevieA ako. Ťažko sa bolo
rozlúčte — tožko."
„Videl soui," usmial sa Niko. „Dfa toho súdiac, povedal by
bol, že nestojíA bárs vela o svoje rodisko.'*
„Ah, to už nemôžeš povedat Vidíš, ako sa teáím na dom. na
vgotkých. Ledva čakanu aby ich shliadla. Ale mame neodpustím,
že nepriala proti nmel**
„Má ninrdio roboty, musíô jej odpustiť. Ostatne sama nahliadneä^
ketl sa presvedŕts/'
A už ho neťahalo nič do rozhovoru. Zi&lo mu na um, Čo diev-
činu čaká doma, aká zkiĺžka, hnecf pri prvom kroku do života. Bol
sa prichystal, že jej nadhodí niečo o stave otcovom — no prešla
ho chuť. lažko by nm bído zarmútiť toto bezstarostne dieťa. Pri-
Vídať ua jeho ádo chmáni starostí, múd prvú v živote. Nie, tú
úlohu ponechá druhým, nech ju rozluSlia, ako vedia.
No vzdor tomu véíma si jej, každého slova, každt^ho pohybu.
A v úzadí duSe ozýva sa mu hlas — ^ona mala byť tvoja"*. Kolko
chybHo, že sa nesplnil? Málo, toIko» kolko môže zaviniť púha ná-
hoda . . . Teraz sa mu zdá ov.J^eiu smiešnym, aby toto dieťa mohlo
upút^iť jf»ho. Dieťa s obzorom tesných ujúrov klástorských. Ne-
vdojak JU pr irovnáva zjavu svojej Katice, ktorý mu i teníz, zvlááto
teraz^ stojí živo pred očinui. V jej očiach sa neodráža hravý svet
dii'ťttťu, ale duAa ženy, zapálenej náruživosťou. I v týchto tmavo-
modrých očiach zažihá sa kdesi v hĺbke oheň odu^vnenia. No ten
tjaleko od jeho sfíiryj jeho sa on netýka, jeho nerozohrieva, I
ii:
zapáli oheň: ten, ktorý hreje a páli. No on su na ňom hriať no-
budí; , . ,
^A ozaj ty si prišiel, a ukolo obcraíky i ty si mul roboty I
Teraz i pape bude v práci!** zvuhila veselo, ^Biide sedcí vo dvore,
pri turni a rozkladať Vhichom.*
Niko sa skormútiL Síirieué je, že od musí jej zadaí rauu. Bolo
by mu ťažko, keby aspoň co-to nenadštrkoL
^ľape Vniile teraz pravdepodobne v posteli. Trocha prestydol,
doktor mu nariadil ..."
„Otec!** /volala, pozrúc naň ustraíleno svojimi velkými O'
Vyhaslo z nich nadšenie i hravý roziuar dieŕiiťa. Ako by sa v
lioiu otvorila priehlbeň, do ktorej i Niko pozerá s prekvapením . . .
bTv ma klameŔ. khuue&l*' vykríkla s uáruživým prízvukom.
jVidím ja už vSetko. Volajú ma telegraficky, oeor^nkdvane — volajú
otcovi, lebo je diorý!"
;Tu to miíme!^ zhrýza sa Niko, ^Nft mfta m to muselo vyliať*
^Hovorím ti, že prechladol; preto nmsel ostať v posteli."
„Pre uastydnutie! Ôj, viem ja» neležal by on pre malit^kost
potom vidím — len netaj — vidím, že nehovorí§ pravdu!"
,Ja ostíivara na tom, ŕo som povedal. Dstatne uvidíé sama,
presvedí^íS 8a . . /
^A kto ma dal zavolať V Prečo? A jej hlboké oko uprelo mx
tiaň temer prísue.
Ml mu nemožno luliať. Pod tým pohladom priamym a prísnym
tiaue sa mu pravda na ja2yk.
^On ta dal zavolať, Vidíá^ že aepritajujem.
všetci, ktorí nikdy uecboreJi, Niet t^y prKMny,
kóji la/
i>na len puk rúti In hlavou a zanovité mlť^í.
Niko usúdil: „Uieía je a už je v nej žena. Tv^rdohlavá jo — ne*
možno ju nakriatuuí," A v ňom m dvíha čosi, ako nevoía, že toto
iiairne. slabi^ stvorenie nesklonilo sa pred ním — že nechce uznať
jeho nadvládu . . .
N -a sa zas ulahla, ked zazrel, ako sti^' :
plrn^ 1 51 preto, aby udusila phn\ Nie tedy - *
ť. !•* kifovite, é'erveň stúpa do tviiri * vidno, ako itumí v sebe
v> , íu* No nemťiže prekaziť, aby jej slza nenavrela do oka a,
pf^valiac Ba dlhými riasami, nezvlažila jej svieže, okrúhle lit'^ko,
na ktorom len pred chvílou hraly dve milé jamoť^ky.
Radosť z návratu premenila sa hla v žravý boL
,Ofa, Živote, uky si u žaluje sa Niko sám sebe. .N>
Diáá pokoja, kym m*pnMn( i "ch v slzy. Slzy sú tvoj kii/ilu
detijiý Qí&poj — v nich Cerpá^ silu« kt(»rou nás Kuiavi^/ A zas ^n
Ijiv* ^T '1 to, že ju odvolali x ústavu. Mohla nevedieť o ničom; jej
pi ť hejc toho nemôže zalmať, ani popraviť ničoho,. .
"í ich v bráne. Jediný
P ífi s ítHlp'^n mocnými
r I liiky k srdcu. N
l<ii nríťliníl íob!(i :„_,
Nafakal sa, ako
aby Hl sa znepo-
118_
S ÚHiiievom šfiistiíi na tvári, oveučcmi, rimieimú, iiosypanú kvie-
tíin . . .
Dorica na jej hrudi zabudla chvíľku no svoj bôI. Temnc) i»red-
tudiy zanikly. No len na chvíľku. Len čo sa vymotala z jej ná-
ručia, už prosí, aby išli domov.
„Ja sa ti nedivím, dievča, že sa ta ťaháš," odobruje šora An-
zula. „ľodme tedy, a ty, Niko, tu máš svoje lajstru.**
Nikovi odľahlo, kc([ prišiel do zadu<'*ho dvora a ked ho tam
ovial ruch zimničnej práce.
(PokračoTaiiiľj
Z tajností nebies.
Je v tom zaiste zvláštne kúzlo dozvedieť sa môcť niečo o tých
svetoch, ktoré ďaleko od nás križujú äterické oI)lasti všehomíra.
Niekdy ako by prikovauý bol býval človek ešte i duševne o tú zem,
Uik úzky bol oI)Z()r vedenia o všehomíre, že ešte aj mesiac pozoro-
vaný bol len tak mimochodom. V starom Grécku snád len to ve-
deli o ňom, že Arkádci sú starší od mesiaca, lebo že už vtedy boli
v Ilellade, ked luna neosvetlovala ešte pekné večery.
Ale duch ľudský nezná oddychu, jeho heslom je pokrok. Pre-
bleskol aj nekonečnými priestorami nebeskými. Korunovaly prácu
l)odujatú v tomto smere trudy Slaviana Koperníka. Zem utratila
svoje výsadné stanovisko vo vesmíre, zato pokolenie ľudské pre-
výšilo samo seba. Zem mohla pozerať na seberovné družky-bludice,
kioré' spolu točia sa okolo slnka, ale celá tá sústava je len bodom
vo všehomíre. ľre počtujúc(»hí) astronóma celá váha dalekej, širokej
slnečnej sústavy sústrednená je v stredol)ode slnka. A koľko takých
stredííbodov vo vesmíre?
No daleko by letel duch náš, ostanmt* len bližšie k tomu nášmu
domovu. Veíľ i tak blízko nájdeme mnoho na rozmýšľanie. Sama
naša družka, mesiac, je ešte tak málo známa, že náliľady o tvorení
sa jej povrchu, mtMiovite tých okrúhlych, našim sopkám i)odobných
vri'hov sú až vclmi ne.st;ile a rozdielne, nehovoriac na pr. ani o pukli-
nách jeho a o týrh utešených sústavách papršlekovite okolo nie-
ktorých kratíMov (ľab'ko-šiľoko sa rozprestierajúcich jasných pruhov.
('i je mo/n(i tedy diviť sa. že. vlastne ani najbližšej plané'te,
ktoni pre ohnivn-čcrvenú jej farbu staré národy pomenovaly po
b<»žstv(» vojny, 1)0 Maisovi. nevieme nič positívneho a že práve teraz
/ íireeiiwichu, / t.«ilio staroslávneho chrámu mo(h*rného hviezdo-
>lo\ia, do s\eta pustená bola zvesť, ktorá do zvláštneho svetla stavia
výsledky miiolioľočnýcli pozorovaní tejto l»ludice. Dvaja astronomi
ureenwii'hskej livezííárne dokazujú, že kanáb*, objavené na Marsi
Srliiaparellim. najpovnjanejším znatelom povrchu tejto planéty, ne-
jestvujú, ale sú len optickým klaniom.
.Mars prijde. keiľ je zem |)rá\e me<l/i slncom a spomenutou
ÍU
* niílliiiunV míl kii r^
plantou, tetly v r - ■ i^ niŕ^kedy a>, ij;i
a vttMly je nujv} u? ho pozorovať,
v ubdohiaťh iruUu vyi^tľ tlvoch rokov. I*osl'
n liMJblížíiill, kr(.r Mivrs svietif budo celú r
Pnivda. nit* kwhU opposícia budí sa ku pozorovaniu tejto bludit-»
IpIio Mais zodvihne sa raz viacej raz menej nad oh/or. Potom pu
trebné je ^ht^ po\i*trie» dobrý nástroja trpezlivosť i cvik pozoro-
ptela, V tom väzia aj príťiny, prečo tento sused i " ' '
ki»n> už na sklonku minulého jítoletia, stal su j
nnania Scbiaparellitn, talianskym \h-
1 ' , , roj v ruke, nad ním jasué, HsU' ke n
im ozbrojený churott do práce, oduševnený xa pátranie po taj
iľ'r'Uaťh nebeských, tak započal Schiaparelli z j^riležitastí opp^^^ ■
r, 1877 pozorovať Mar&a n skoro publikoval výnk-dky pozoro^
ktor/' úí*.asnr)i naplnily celý svet — vôetko ' lo len <i
tajnoui svote rm rmjbli/.šej k nám plant'te, o ;.iv
larni, Pí;
ku horkokrvným závierkam opnivnený bol múd sam ten Scbi i
relli, lebti on »ám videl dôkiarine toto telfso nebetikt^ — druhv :j;
Sám poznamenal už vtedy, že ako íiižko je pozorovať Mnn&a. Kl
pr vidí ho nj pomoi'ou ^T ' ' ' 'adu, vidí síce na ňou) tmaváie-
J ^ikvrny /ib» bi*/ ladu a skladu. Až mn»>ho-
fi pozon* lovatel natoľko zrak, že th
t. ^ iiú Ui pt . rozpadu vajú sa kontúry, *./
säí ukňze LaK7 obraj^ aký podávajú nám mappy Marsa.
AkýK* je tedy Mars pre takt^ho nž vyzkúseného pozorovateía .
Poznamenajiic, te južná časť ôajby Marsa v rfalekoliíade uká/e sa
r/ ' a .leverná dolu, vidíme na Tiom tmavf^ a
Ji raz na severe, raz zase na jnbu videf <
jitHtii>'bielu íikvrnu, TúU) zaznačil n;: Maraidi na jednom obrázku
MárSA z r, I7v»4, a Iferscbel r. 17S1 podal i jej vy«vetleuíe. rin
tom pomery na povrchu Marsa prirovnal ku pomeroru na
^f'^ ' ; . i ^ {^j^^ okolo slnca, ako na§a zem, a os Mar
ti na jeho dnihu. ako o« /emi^ m\ dnlhu i
» Toto má na zemí za r
íoalo byf i na Marsi. T ;
tnci • v Marsa a preto je raz severná, raz jnzná vidir
k núu, . ná. Pozorovania dokázaly i to, 2e ked je tá Äkw-
ku Mlncií nbľátenii, vtedy je najmenšia, vtedy je na patritnej ptdfi
guli Marsa bto. !' ' ' ' 'vracia od slnca, ked t^dy sa blií:i
tiíHVk na MaľNK a sa stri a v zime má mijvái^sf
leiu.
iMnr'vír vysvetlenie polárnych bielojasných Skvŕa Marsa z aiia
na zemi tak suadno sa podarilo, stala sa zem vzorom
" * - i javov na Marsi. Južná jeho íasŕ •
u tmavou Akvinflu. na severnej
.--žitá, S. ^ "'■ ' '
i. tedy /
ruy, ako ^llellas", .Ihaumasia" at^t
^l'i*hujtj jedaolln.' ^vi../Lv ,j^, , _
I
I
k
J'
lao
t ktorých nápadný je menovite ten, ktorý o^íDaril spomenutý uí'onec
niononi ^Velká Syrtis**. Za mienku Schiaparelliho zdala sa svedčiť
i tá okolnosť, že ked ju:?.ná pol/irna Äkvrna sa menšrla, ked tedy
^okolotoi^nrvé Kňahy dla prodi)okladania zaraly sa topiť, nabývaly i
'inoríí rozsiahlosti, ako by Ba stopené vody do nich viievaly.
Na takýchto výskumoch pracovala i obrazotvoruosí. V tomto
ohíade vyznačil sa menovite ľlaiiimanan, a konjekturálna astronómia
gUvila, povedal by í?oni, pravé orgie. Ale ku tomuU) dalo podnet
menovite to objavenie Schiapareliiho^ ktoré má byí i hlavným pred-
metom prítomných riadkov mojich. Schiaparelli totižto e6te r. 1877
.videl mimo spomenntýcli tmavých a jasnýcli Škvŕn na Sajbe Marsa
fmnoho prianiych, tmavých tMar, ktoré sa zdaly spojovať jednotlivé
mora. Pomenoval ich kmmlml, vodovodmi. Pomenevanic ich malo
označovať aj ich účel. Ako by spojovaly moní, ako by dodávaly
vodu z jedného bohatšieho mora do druhého. Tieto kanále sa i
križovaly, ale vždy veľmi pravidelne. Ako vysvetliť si tieto zjavy?
Tak tujomné sú ony, že mnohí už vtedy zaznávali ich skutočné
i ne. No za ne ručilo meno pozorovateľa, ktorý uznávaný bol
>i _ menovite následkom trudovín ohľadom naletiace hviezdy,
za učenca prvotriedneho. Zaznávanie nepomáhalo, menovite ked aj
iní astronomi začali pilne pátrať nášho suseda, a vSetci takí pilní
pozorovatelia potvrdili objavenie Schiaparelliho. Ale kde vziať ana-
loífon pre tie zjavy na zenn, kde inde na ostatných telesách ne-
beských ? Nikde niečo podobného, čo by sama príroda bola vy-
tvorila. Ostila len jedna pomorka — pôvodcov kanálov hľadať med/i
živými miidrymi tvormi Marsa. I^en z rozumu prýštiC sa mohla tá
cieľuprimeranosŕ, aká sa javí v ívorbách kanálov Marsa.
A tu počínajú sa c^lé romány o Marsi, Táto bludica musí
byť vnij obydlená rozumnými tvormi, ktoré vedia vyúžitkovať vody
nakopené ua jednonr mieste ku ovlažeuiu, ku zúrodneniu pustých,
ináče suchých častí a pevnín. Pri takom ovlažení musí byť potom
i kultúm ľíohatií, ved Mars — poneváč je menší než na§a zem —
je aj .Ht4ir5í a na vyôsom stupni svojho rozvoja. Pravda, farba jeho
Červená zase len nezodpovedala pľe<1pokladaniu bohatej prírody,
peknej úrody. Z počiatku mysleli síce, že červená farba pochodf
od mnoho vlahy v povetrí Marsa — ved i na zemi, ked je mnoho
vlahy v povetrí, zapadajúce slnko na červeno zafarbí západnú oblohu
nebeskú. No vidmový rozbor dokázal opak, že tam málo vodnej
pary* ale červeuosť pochodí otl samého povrchu planéty. Obrazo-
tvornosť pomohla. Prečo by musela mať \Taj príroda Marsa zelenú
farbu, ako u nás? Byliny môžu byť aj žlté alebo červenkavé.
Ale veľmi tuho pritiahla uzdu obrazotvornosti tií okolnosť, že
kanále Marsa sú veľmi široké. Nasly sa tam i také, čo sú 2»M1, no
obyčajne asfioň TKí kilometrov .^iiroké. To by boly tedy diela, ktoré,
je^tlj malý byť umele utvorents predpokladaly už nie len rozum,
ale i silu fýHickú. To m diela, ktoré vy^aílovaly by práce viac tisíc
rokov a par millionov takých tvorov/ako sú ľudia. Veci chc**í r
morí Brenner, pilný ináče pozorovati^l Marsa na Lussin piť
hypotésou, ktorú r. 1898 uverejnil* On dôvodí, ie nemusia to byť
1^1
vlífbenť^ kanále, ale vlastne len valy, medzi ktorými je dna kanála
v tom Huiuom úrovni, ako ostatný povrch Marsa. Veď Mars je už
daspelý a tam voda sinyla vSetky nerovnosti, ako niekdy vyrovná
i vrchy na [lovrchu zeme našej. Takto potom išlo len o zbndo vanie
tých valov. Šírka kanála nemá potom vlivu na samú prá<Mi, na koI-
li ! tá istá — ci je kanál Airoký alebo úzky. Brenner
/ ^ t valy, ktorými sa Nizozemt^i chránia pred morom. —
Ini zase vyslovili mienku, že ked kanál (»híadom í>írky nie velmi
velkých rozmerov bol už hotový, voda sama ho rozširila.
No i tik ťažkosti boly velké pri vysvetlení týchto /javov a
OHlaly tajnosfxHi ežte i vzdor tým pokusom, kton* ich chcel ^
svetliť pri predpokladaní nejakej prírodnej sily. Fizeau ešte r.
myslel, že ponevác Mai^ je daleko od slnca, musí byí ladom pn-
krytý a kanále sú puklinami v lade. Scbáberle, znamenitý pozoro-
vateí Liekového observatória na Mount Hamiltone, i^tal si za^e do
opposlcie ku Schiapaiellimu a vyslovil mienku, ?.e tmavé §kvrny sn
pevninou a jasné vodou — a kanále v tomto páde boly by bralami
vrchov, vyčnievajúcich i mora. Viedla ho pri tom tá okolnosť, že
tmavé škvrny menia nielen svoju tmavosť, ale i larbu, čo nemožno
do súvisu doniesť s vodou, ktoní by predsa vždy rovnakú farbu
mala mať. No s druhej strany fažko porozumeť kanálom i pri ta-
komto vysvetlení. Veí na zemi nemáme príkladu, že by vrchy
tiahly v rovnej ^iare, A pre^o potom i tá vlastnosť kanálov, že
nikdy nepočínajú sa v jasných miestach, ale vždy spojujú tmavé
íikvniy.
Ruky 1894 a 189tí významnými sa stály pre bádanie Marsa*
V Južnej Amerike, v Areguipe, v Peru, založená bola hvezdáreň
*'-'nR ciefom intensivneho pozorovania suseda náŔho, a v Severnej
I ike mimo znamenit4*j hvezdárne Liekovej, venoval l40weM svoju
privutnu hvezdáreň v Arizone tiež hlavne pátraniu týsickej povahy
Marsa, Jemu pridružili sa dvaja pilní pozorovatelia, Pickering a
Ikouiíhlas, a títo vykoristili opposície spomenutých rokov čo naj-
výdaioejSiie. Výsledok bola nová teória. Lowell myslí, že na \Vaíh\
je len málo vody, ako to i vidmový rozbor jeho svetla dok
V * ira v podobe sflahových ihiíc v zime usadne sa na iraiut-
1 . Ináče niet tam vody^ v.^ade šuchotá. Ale ked sa toho
tliál<^ »n i í, vleje sa voda na nižšie ležiace časti povrchu
Marsa a vinie sa potom príroda. Sú to vlastne močiare,
podífbiit* siiíuf tým naSim, kde bujne rastú potom všelijaké trstiny
a int^ vnfln<' trávy. To by boly tie tmavé ôkvrny, a tie jasné sú
]myU\ i^iii Sabara. prctrhované len kanálmi, oásami to pustatín na Marsí.
I ' ' by sa suáíl prirodzene i tak v\ ' ' h* nimi
puiov /jvočíchy, ako na pľ. vyprávajú d ta atrickí,
*e tum po pustatinách vidno tiež celé alleje, ktoré povstjily tým
S|>&8obom, že to indy cesty živočíchov. Tieto rozniesly tam zrná a
porstiila príroda, odchodná od prírody okolných vidiekov. Toto bolo
* • -— - í - - " MíMiíií kanálov, ktoré upomína na priame, rovné
h mravcov. No i tiikéto prirodzené vysvetlenia
ivajii h^ ui}iáí}iui uliladum na tú okolnosť, že Scliiapaielli r, 1882
u^
objavil u/íií^nu /,vluNtuu.st kau;tlov. Nifk*Míy vjdťl .Schiapuii'II
pás, hmlistý tiimvý pruh na iiiieHt*? kanála. 1u jsaŕítm na n*/
jimla i\ vichio potnrn m\mibv'/M6 dva kaníUe. Tato rozdvoiť^nie sa
kanálov stalo sa novou Uijuosť^)U, vysvotlonie bolo úplne nemožrit?,
vyskytly Ba tu iieprckouutoruí' ía^^kostí. Tu už ani hypot^'sa rozum-
ných tvorov uiMUohla pomoci.
Ale skoro su <lokiizálo, že ^ídvojenie kanálov inusí sa zakladať
na optickoni klame. Schiaparelli vypoťíUl. že oba kanále bežia
rovnol>e/ne v dialke :riO — fíOí) kilometrov, VýpoiHy pozorovaní po-
mocou obrovského ffalekohíadu Lickovskej hvozdánie viedly v$ak
ku výsledkom celkom rozdielnym, hfa tých pozorovaní kanále by
boly na ir><>— VnO kilometrov vzdialené, í'oueváč oba výsledky za-
ložené boly na svedomitoui pozorovaní a i»rísuom po(Mtaní» ostala
len tá závierku^ že tá vzdialermsí závisí od teleskopu a tak tedy žtí
zduplovanio kanálov je vlastne b^n výsledok nejakého zvIáStneha,
dosial neznámeho úŕinkii skla ifalekohíadov.
A najnovšie vyhhlsené m i íiamé kanále za optický klam, a
jestli toto sa liplne potvrdí, všetky teórie Marsa ztratia na aktualite
a zostane im jedine historický záiijenK Manndť'r a Kvans, astronóm!
ííreenwichskt'j hv»*zdárne, uroídlí v tomto ohľade nasledujúci pokus,
Nakreslili na vác-si biidy pa[>ier kníh a doiiho všetky detailly, ktoré
vidno na áajbe Maisa, vyninuijuc. pravda, samé kanále* Farbu škvŕn
tiež dobre nafrndobnili a menovite jasno-žltú časí (danéty postali
drobnými brnavožltýnií bodkami^ ako to i v skutočnosti na Schiapa-
rdlího pevnimSch vidno. V istej iíialke posadali pn^d ísajbu niekoľko
12— l4-rocuých chlajK-ov. Ka^ib^mu chlapcovi predlo^jli kus bieleho
papieru, na ktorom nak^^slený hol kinh, s tou úpravou, aby do
toho kruhu vítetko to nakreslili, co vidia na tej v istej ílialke pred-
lož<*ttej Ŕajbe. Chlapci, rozumie sa, nevedeli ani o h} ide, a o MarÄi
nemali ani pocho|m. Každý kreslil tedy celkom subjektívne to. Čo
videl pred sebou* A výsledftk bol úžasný. Nielen že na kresbách
bnl i^iaiy, ktorých na vzoru nebolo, ale tie lóvné čiary sa
u J vcIi clilapcov shodovaly, ba zodpovedaly hlavným kanálom
Marsa. A co viaa^j: na kresliách niektorých chlapcov lioly í rovno-
bežné íiary, ktoré by /.odpovedaly zduplovaníu kanálov, Vysvetlií
81 toto Ydŕttko je eSto veľmi ťažko, kým nebudú aranžované nové
pokusy a nevyslovia sa mienky pro et w)ntra. Akiste tie drobné
l)ody. He j»k«»by zrnká p<ísíate po jasných škvrnách Marsa účinkujú
n:i íl tak. ako liy vhb'I rovnr čiary, sleju sa v kanále
sij ľravda, len v nasuui ponímaní pozorovaných detaillov^
v skutočnosti ich niot.
Ci potvrdené budú výsledkv pokusov greenwichskýeh m>Biicov?
Vi?r«, zajímavý problém má byt nimi rozbL^tený — a súí-^iHne i do*
kázauá nanovo tii pravda, že v prírodných verlách nikdy
n tí^j hranic*\ kde povedať môžeme : naAa veda hlása nep.
ati^iené veci, — naí^pak, ketl kde, tu musime sa dobývaí v potu
tvári pravdy, trfbiť rozum, ako by — mimo podrnancnia si prírody —
človek len preto v tomto smere pracoval, že by dokumentoval usla*
V2
.Márnotratný syn'*.
Kťt!**xie o tlmrnnt^ Jozi:Ia fíoU^bo.
IVeJ }uttilanskýiii po^' -!o rorníkn Šlnvonskýcti
|irioieslo prácu mlíulľho . ľa s týrnto riailpisom, i i
vysíUojihi ho na cestu so glovaiiii: „I U\Ui práca dosvedŕuje, te
Mlcivmská spisbu iiehudo ilediuou bez chrámu,*
B»ul08tiK^ toto [iľeclpoveilrttiíe tuiiie uii nn mysli v imioáeiif^
kturt* ja lujini z tejto prrice. VÍ^(*uí : r waŕr,<fŕ*/ — i lieri^3n> pťro»
aby sofii ilala výraz tejto radosti. Nejdent posudzoval aai clivi'ilií;
diťlo l*olo n^ pogudítované a hude or.i^nen<^, kdekolvek nájde sa
fod «áŕi milujúca, i pokroku a zvetaďovania sa spishy teftiaca í^a
(loŔÄ. Mne len Žiada sa pobesedovať hí o ňom. Vlastne nemám na
tim« Im diľlo samé, ale blavuo predmet, z nehož vzniklo, a tí-'-
Sii t obojebo. Vej dráma nenie hm vlastnosťou autora: zobni/
ži n» ludn, je ono ^ pritiíileží všetkým. A /
\. : vodcKi kouísi iiioi ihol na javjžte kus opn
skwtDčneho života. Itadostn*' i /aiostnť ej)i8ody zo í^Jvota slovenííkehii
IikIo, mladuôki' tiUby, iVisté nanladenia, radosti i strasti rolnika —
Zitol ftidí proiiitj'ch mravov, chudých duchom, aJe bohatých vierou
II tým takrei^eno vrodeným pudom dobra, ktori^ no/vlád^e ani uaj-
lllbŔie kle^inutie poldudib'bo syua. , .
Dnima zo živoUi slovens^kcj rodiny! Kto nejde sveter
viazanýma o^ima, kto pozoruje storuké klopoty. úkhidy,
nátou ŕibj\**ku. len ta týmto názvom nebude cakní nit^ poieSitetoidio.
A ôo by videl iba zaostalosť, otupelosť, špnstlosf, nezadiví a ne-
púhorSÍ Síl. ale s citom horúcej sústrasti pritialinutý musí c í ti f
s ' ' ', musí (ložclet nad otupelosfnu a In"
k . život u nás jo trpkou školou...
k m^^all^acíil nášho ludu. — Tieto pozorovania nio »u iba
ním z pri*<íi»ni:tfn>iti. , , Smutn*'* následky ukíizujú sa v ákole,
v rozti svázkoeh rodín i biedou a páleii^45n»>u
ciií»HJHMi V- - iif» uih^/iaka-jednotíivca*
No j vap«^nie! V tpjto smutnej predsitave, v tomto oča-
kávaiil ziif zrazu ruka mhidého idealistu odhrnie chmúrmi
opnnn n i i .i kus života, ži* srdct^ splesá radosťou, ľopri
jti edsťiví 1 jeho po^murné ntrany, verne, pravdivo, dnjimavL%
alt ,. ...iví ich tak, že
v nbraze uctyhodut^hís p*
I.udu nášmu pn.T
ibl*'kv K' prnd í»nhfH
k'
»\
il.
I*
lilhoko v
Í!ie vidíS vyzdvihovať sa,
10, radostneho-
tj, z nehož myälienka je ^
Hf'i mn (eMe. bohnžial!) íd*^
(vlíidou. Ale zato, n*
i Sii maj«Hkove upevh
Je to na pohíad \ v {Kiboútke ciel Aiste osohný (ro-
ale v celku má pre nároil vážny význam. Hospodár
mi :$\ojom je sauiostatny, uefmSkodí mu zhubnv vliv
lÝA
prírast Takéto rodiny tvoria hradbu slovennkoHti, v týchto naša
nadi^j, naša chlúhu a, díi IJoh, i iiaAa sp:lsa.
Takéto m rodiny Duboňa a Dobráka. Príkaz: ^Modli m a
pracuj**, je tu mravnostným základom celélio konania, jo osou^ okolo
nejž oliiča m celý smysei života, V príslovie preAiá pracovitosí
Slováka i tu utvorí dobrobyt Dôvera v Boha, bezhľanií^ná viera
v dobrotu VyÄSieho Spnivcn, z Jeho;?: vole deje sa dobré i zle, i
tu je záchrannou pákou toniicich. Lahkomyseínosíou vlastného
dieĹťa rodičia prijdú do biedy, na zmar vyjde mozotná práca
celého ich života a ťažko navštívení s nesklátenou láskou i dôverou
uspokojil su, že i to stalo sa z vôle* Božej,. » Krásne vystihnutu
olídívuhodná mravmi sila miáho ludu ! ! V denných iíprávach časopisov
hem;^;ia sa chýry o samovraždách zúfalcov, ktorých hmotné ztraty
priviedly k tomn strašnému skutku* Vysokoucení páni, vtipní kra-
mári sveta, ktorí zdanlivé skalopevné stáli opretí o svoj um, vtip,
vzdelanie, pri nezdare tratia pť>du — zúfajú. Takéto sklonnutie
ducha až k samovražde vôbec nevyskytuje sa, alebo len veriní
zriedka vyskytuje v živote prostého ludu, A nie že by úpadok
nebol častý! Neprajné okolnosti, živelné pohromy, naložené farchy,
vycíciavanie cudzopasníkmi — to všetko sťi okolnosti záhubné, ktoré
mnoho vyžadujú obetí. K tomu družť sa lahkorayseľnosť, obmedzený
rozhlad a nemiestna dôvera — čili vlastné viny, ktoré tiež vrhajú
do biedy. No zriedka len videť malomyselnosŕ^ zúfanie. ľatričný
až 9 otrockou pokorou podrobí sa osudu ; silnejší ziícne stavaf od
poiMatku, slabá povaha fatalisticky oddá sa do vôle Rožt?j, klesá so
stupĎa na stupeň, až ostihne sa na dne,.» Tu skorej možno viniť
onú slepú fatalistickú vieru (ktorú ťažko nalezáme v netkuutej ešte
vrstve ľudu) : kým zdravá je oporou, silou, zatial malomocná v urť^o-
nie a nepodmienenú volu Božiu zuviúuje bezvládne opúšťanie sa.
Ako autor vystihol záklail mravnosti ludu: zbožnosť^ tak ula-
hodil ton nežných citov : lásky dievCej a sti lusích náruživostí mlá'
dencov. Milá naívnosí, vyrážajúca sa v lúbostnej piesni, nežný
poslÍ6ek — pierko, hravé prekáranie sa milujúcich, — vSetko to
vzaté je zo skutočnosti. Vzdor drsnejíiím mravom i volnejším spô-
sobom v zaliehaní sa láska v lude zostilva citom hlbokým a takým
intfnmyin, že nielen me<lzi milencami, ale i manželmi nevynáša
sa pred oí^i. „Majú su radi'* — „radi sa vidia** — ,,clice ho"* —
„zmúva (smlúva) sa s ním** — to sú slovné označenia pomeru,
lásky* Prostota a jednoduchosť! A to preniesol autor do svojho diela.
Vôbec všetko je tu prirodzene verné, bez umelej strojeuosti
v smýslaní, v reči» v rozostavení. Vychovaná s ludom poznám jeho
Ži' : ^ intínmych záhybov, vieu) posúdiť vý^ku jeho duševných
8(1 mám takrečeno v oku každý pohyb — a práve v tomto
prirodzenom podaní vidím u Jozefa Hollého talent rodeného tudo-
téhú spisovateľa. Oo u našich dramaturgov niekdy vadí (strojenost,
frásovitost), práve v tom je autor Mdrnointinéko syna majstrom.
Snád len KukuCinove oravské ohnízky majú ten zjemnelosáíu po-
Yodcu neuomýlený pmvý kolorit, Co dollma. uchvacuje.
^■■■■■■■■■■■■■^■^MMÍiii
m
"^'^ ' ijskíw piiciiopavunin,
potriasajúci . iiy sa vyvicí^ť z tohto
'letn! Sií Uí : vražtlíu stpii^tltí^ť, siaiuovľaž.ila, ba v malom i z hísky
loniyselná (Hélia . . . Ale v nímci djIAIio di^amatu itie to V!setk<>
tak krotko: n᧠spisovatel ohmedzil sa na dokásíanitr večnej pravtj-,
víía^fíítva dobra, pokutovanie zla. Nevybočil z medzí obyčajného, a
pnive touto pravdivosťou hovorí k duši,
Spuštlý Martin kajá sa a pravilepodobuť dnjde ' lílska
ňtyroťli milujúciťli sa zviíazí nad iutrij^aiiii a, jako di ť, obe
rodiny znovu pozdvihnú sa k dobrobytu* AŽ na výstrel, ktorj^m
zlosyn vyhasí svoj životy zakončenie je mdfistnó* rozuzlenie hravé,
ním otvára sa perspektíva jasmi A predsa, či možno podať smut-
nejšie výjavy, ;:alostnejÄie doklady, poryvistej^ie precítené zhubnť^
náruživosti z luduV! V dvoch Hjmstlýrh synoch — v Martinovi a
I — predstavené je tragikám, ktoré treba rítif^ nad ktorým
j i Mloštif, lebo v jednotlivcovi týka sa rHkti> Klesanie do-
brých citov jo jadrom traj^ikuma, vinie sa celým dielom a vrcholí
nie v zakončení, ale v tej prekrásnej dojímavej scéne, ked Martiu
IŔä aa 8 domovom. Na jednej strane poetivl, deti do samožertvy
' rodičia, na druhej mladý opilec, tackajúci sa s flaáou v ruke,
jiici chriphivým hlasom v sprievode hudby , . . Mať modliká
— syn vzdorne odvrkuje — otec vystríha — syn odvracia sa vziloro-
vito. Videli ste ho triezvej mysle, oddane milujúceho, a zrazu pred-
staví sa opilosťcm snížený a neodvratne tuSfte v úom budúceho
: ' '1 židovských putík, úbožiaka, pozbaveného mravnej sily,
!io v í|»ítíili alebo niekde pod cudzím plotout . . ,
liižšie, ako vlastnosti dobré, priSlo zobraziť i sf ku
zlému a potujmé |ioddiívanie sa tejze. Xa zkajíe M^ lý po-
diel mu svetom sbehlý Sýkora, Povc«lome, vypočítavé ťaliá ho ku
Íríepasti, aby dosiahol svojich ciefov. Ale prečo práve dijm vííaztí?!
áto otázka vyskytuje sa u neho samého i u obecenstva. Sýkom
je Äuhaj mladý, chytrý a, ko<! chce, i svoílný — snád bol by zv f
buil i bez strasfiýrh osídel, vrhnú tých na prostého kamaráta.
Ale tn je láska Marky k Jankovi a snáiI i nevedomé tušenie
zIä, ktoié treba mu premáhaŕ. Sýkora bol vraliom, O tomto síce
tiezital nik, ale vojak neb-il prijímaný svojeŕou» ako k nej patiiacl
f*t • fti a začne pracovať 8Ílr»ejSou stránkou svojho nepekného
I u: zlom, Ostatne keby nio jehí» minulosti, ktorá odhalí sa
t mimovohie rítift i so - k Ked prijde na
viháctvíí, v peknom staii au nichu, mimo*
voliw* zabúdaš na hriešne nástrahy, sympatisuje!^ s ním a rana
y r»ii.)!vf>ia skoro piichodí ti nespravedlivoslíou V* i"-»b'*lHk ^ýkoru
ida sa viacej čiernej farby.
Akti vravím, fažSio prisln predstaviť zlo. jnkoiavuí sujuiv ubrazu,
n |»rHw?í ! to Ha podarilo. MerH«^i^' vyzdvihnúť trel»a [K»8tu(mé
1 a či vzraíit ^ nia. Za prvou skleuicou
i vvkľuíii sa «« najpodarenejšie označený
11 už zíi bieleho dňa, ke<f kažtlý praeujp
|.ri.,n Mi fknméh zahni si ibi krčmy, Martin nedl
|»*ll M'?!^ »''l^*-tH
m
J "Jh
pri íikleiuci n 4jpíje sa im Bkles^DUtie. A konoCno, kej už tukrťíeuo
zloéiu Hpáchal nu dedoviznif 8 peniazmi vo vrecku, so ^^kleniťou,
vyspCYUjúc IiudliOii vyprevádzauý zjaví sa v otcovskoiu dome, áný\
tvrdým otupelý oproti vAetkému . . .
Ako som u; spomenula, je to výjav, v ktorom vrcholí tragikum
reiého deju, a jestli ozaj mihijeÄ ten tud a sám nie si tupý citom,
uemožno, aby sa ti srdce uesovreio, aby na ti of-i nezarosily. — —
Autor zai8te ua uiue mal iba Htntuku umeleckú, a to sa mu
jK)dariIo. Ako mladý idealista nviožeho citu, nakoľko to predmet
dovulovttl, volil hlavne farby jasiii% jemu zodpovedajúce — a to sa
mu tiež [íodarilo. No tíeboln l>y bývalo ťažko vpliesť do diela kus
t uišho národného života* Na§e uduarodňovanie sa a ?,kazu roz-
širovanú židov8tvom. Píílenkou a panským tenorom zaiaďarisovaný
rychtár, 8Ía pavúk Martina v wieí zapletajúci Zid-krŕniár — aké
vifaÍDé a skoro bezvýmineínť* dva typy z nááho oárodného dramatu !
Kus tendencie malo by neomylný výstraí:ný účinok. A takto na
Širokých základoch založené zahrnulo by kus nášho života.
Ostatne ohladom ua mladú sviežu silu oprávaené je očaká-
vanie, že počiatok nebude bez pokiaôovauia.
Bárs by sa to skoro dokázalo!
Ludmda Pofijavorinskd
K pamiatke Ľudovíta Štúra,
(18Í4.Í
Iste bolo od Bohai
Nenič to Slavian ctiiost,
Prcstaly trcnícc,
Nastala svomosf.
Uravicry slnka lúčom,
Božej myšlienky kfúčom
Roztvoril, oživil, prcdvidcl,
SlaviaDskcj myšlienky nový deň.
Rusom |>oslal Dalekozor*,.
Duša Slaviaa nie je plachá:
Ideou zapálil Veliký Oceán, —
Už k nej teraz rušeň jachá.
Rušeň jachá. Na vitlenúp
Svet rúti sa na ideu:
Aj bicia, aj áltá rasaa^
Od verryb)* do karaaa.
Na ideu, na slovanskú.
t Európy a s Výchoďstrany,
1^7
Najkrajšie idey sveta,
Co zárody Boha kryjú,
Jako krvavá Golgota, —
Hroznú majú históriu.
Duch sa za ideu borí,
Syn prachu za zlatom horí;
A Boh dal mu voľný zálet,
Serael iussit, semper paret.
Veselá pieseň páchne časom;
Melancholická Bohom sa túži;
Preto tak sladkým zvoní hlasom
Do času, kde ťa všeiek svet súži.
Nie vám dosť Golgoty kríž krvavý jeden ŕ
Kropte si krvavé Slavian krvou humná I
Nezabiješ už slovanskej myšlienky,
Europo cldadnoumná!
Belehrad, február 1904.
/. Podhradský,
Z posledných piesní Ondreja Bellu.V)
Už z bieleho žitka To vrbické pole
volá prepelica, rozdelené v dvoje,
hotujže si kosák, v ktoromže mi robí
ty smrečianska žnica. potešenie moje?
Ozýva sa Ploštín,
až hen Poludnica,
tam si ona spieva
moja pekná žnica.
Čože ten potôčik . . .
čože ten potôčik, čože to rozpráva?
Že ho splodHa mať: studňa trblietavá,
') Pieseň bito našla sa medzi písmami nebohého básnika, napísaná
na dopisnici, ktorej obrázok predstavige slovenské dievča, spievaj ťicc :
Oj, zalefže sokol vták
k mojemn milému,
že ho verne mili^em,
tak povedz to jemu.
Dopisníca už bola i adressovaná, redaktorovi Sk»venských Pohľadov.
12S
Čistá, ako oko — v lóži vonnej trávy,
Zkadial žblnkať počal zrkadlistý, smavý.
Ďalej si tiež bežkal skvúco, nekalene
Bavkajúc sa v behu s vláskami zelene.
Techou mu plnily, vlnily hrúd báje,
Co mu vykladaly rozšumené háje.
Oh, a on šuhajček plesal roztomilý:
Jeho rtiky hájom spevne odvetily.
A vždy by bol tiekol zračitý zvesela,
Keby zlosť na svete už bola v>'mrela —
Ale svisly chmáry a hučia prívaly:
A to jeho chvíle jasnozračné kalí.
— Jarček zo studničky, ako Božie oko!
A čuj cudzie mračno bnidi ho divoko! —
Ci ti to, jarčíček, srdiečko nepára,
Ze ti múti život z cudzin došlá chmára?
— Moje rozťal žial, bo čo tvoj ret štebotá:
Tklivá poviestka to môjho je života!
^€*
Kúštik z komickej trag^édie
v Rimavskej Sobote.
Od Jozefa Podhradikého,
(Pokračovanie.)
Scéna II.
Osoby: Myšlienky, drotár, zvony, svine, vrabce.
Darmo rozumom krúti svet kolesá!
Chémia ducha omrzí hračky.
Minister vesmira karty pomieša
A v posadc histórie
Oddelí kohútkov a kačky.
Zodiak zahnc k planéte novej,
K rovnoprávnosti rozvoju kmeňovej.
Vzbúrený Dunaj! Pýcha zúri,
Hlúposť vraždí ducha, plesnivý um vrieska.
Zúfa strach.
líožia vôľa!
Sirota Tatra o pomoc volá . . .
No čo i hrom bije z Múzy, pekla, Siona,
Tatra si nevôli programm škorpiona,
Plesnivé idey z čutory tečú.
Zkadial myšlienky deťom .smelosti sila V
Vytrvalosť zkadial?
Iste Rotšild pníži zlato!
1-29
Alebo Dolgoruký dáva ruble.
Ci snáď Jánošík zpod šibenice vstal ?
Od buka k buku žiakom súkno merá?
Snád prekliati Česi muziku im hrajú,
Ked im po areštoch slzy v očiach hrajú?
Akiste drotár vyhral na lutrii,
A tým redaktorom rozsýpa dukáty,
Kupuje ekvipáž, aj pekné kabáty?
Smelí sú na povel krála?
Abo asnáď kommanduje cár?. . .
Nie je to na povel ani krála,
Ani na kommando bieleho cára —
Božej vôle v duši žiar.
Palmy tichým žrtvám shora kynú,
Vo vlnách veslujú, v Múzach hynú.
Šesť mládencov Tatry
Za|;niavila ladová skala
ť J
Pre pesničky pre národné.
Ktoré Mária Hrúz matka
Nad kolískou Petôfiho
Tisíc ráz spievala.
Vrahom sa v očiach perly smejú, jfc
Matk/.m zo srdca slzy lejú.
Učbárom, Madarom, hnusil sa úkaz;
Svetlé punkty, veliké dni
Slávnych otcov volaly v dušu:
»Aquila non captat muscas!
Odrôd výšky tejto nezná,
On cíti len kren-viršlí slasť.
Peruť mladosti zanesie ťa k Bohu,
Chceš aj ty v Tatrách tvoriť videný raj.
Založíš záhradu, nasadíš ruží,
Dvihneš Múzy oltár, zasadí š lipu aj.
Tu ošípaná v záhradu ti vletí,
Osudný paragraf pošliape ti kvety, —
Prácu celého jará!
Ošípaná vbehne do chrámu svätyne,
Osudný paragraf v oltároch ryje.
Plaší sa slovenskej myšlienky žiara,
Jako práchnivý dub nie svojeho jará.
Národy fúbim, zbojstvá jejich nie;
Zem otcov lúbim, hriechy na nej nie;
(íolgotu lúbim, kríža na nej nie;
Kríž spasenia lúbim, vrahov Božích nie.
A vrahov národa preklínam, plujem;
Bo aj národ
180
Je z pohradky stvoritela,
So zemičkou láskv zárod.
Onehdy našiel ja na drotára,
S klobúčkom smeknutým, pri sv. kríži.
Brat môj nezomretej viery!
Ty ešte modliš sa, biela vrana?
Dobré ráno!
Pochválen bud Ježiš Kristus !
Prestala Mu u nás chvála, drotárko !
Prestala! prestala! ale prestalo
Aj požehnanie!
Ľud hladá ho v Americe.
Z krajiny bez Krista utekajú národy,
Ostáva len Žid.
Kupectvom a fabrikania
Chcejú stvorif veľkú impériu,
Bez Boha, bez Krista, bez kríža,
Bez požehnania panenky Márie.
To sú, na moj' duSu, blázni!
Nuž kecíby sa Boh dal aspoň aj videť !
Predsa by sa Ho asnád báli.
No nikto Ho nevidí, nik sa Ho nebojí.
Pán môj, lepšie takto.
Kecíby sme Boha videli.
Ani vrabce by sa Ho dlho nebáli.
Ani pána sol^^abirov pandúr.
Takto predsa čo-to; ked niekde šuchne.
Iliah! niet pomoci!
Ako by nebolo, pán môj!
Len zavolať do krajiny
Kompánie jezuitov.
A ked nám poumývajú okálané oltáre,
Okadia nanovo školy, zvony, chrámy.
Operu čisto zneuctený sv. kríž,
Dvihnú v nás vieru v Ukrižovaného,
Zlámu krky bezbožnosti a ncmravom
A naučia svet uctiť sv. Bohorodičku,
Panenku Máriu, -
Potom jezuitov zas môžeme vyhnať
von z krajiny, jako psov.
Inakšie zhnijeme.
Vravíš volaco, drotárko,
S Bohom!
1 s jeho Synom!
131
Povolaní roda
Neochmefujú sa k svätým dielam v krčme.
Myšlienka bije sa so skeletom ducha,
Bez valašky, bez lénungu, bez obucha
A ked ťa pesnička národná zabije,
y tejto zúfalej vrahov ducha dobe,
Čierna Múza im ju
Večne spievať bude v hrobe.
Vezuv je vred zeme, choroby výron.
Hnoj lávy sama vylieva z tela von.
Chorý vulkán aj vlasť teraz
Z idei chorej ku zdravej prelaz.
Ked už puká, už je zrelý,
Plný strachu, zlosti hnoja.
Vulkán dymí, horí, napne sily,
Zasypal nám šesť mládencov, ktorí
Do Pompejí boli zablúdili.
Bože môj, Bože môj! však je ten strach mrcha!
Všade vidí vatru, samých podpaľačov,
ILaká sa Múzy, bojí šlabikára,
Vydáva fermany; talentu sa straší.
»V oltároch Múzy, mládencov Tatry kol.
Páraj matkám dušu, vyháňaj zo škôl,
A čo zaslúžiš šibenice štyri,
Jako Rózsa Sándor,
Zomreš v arcštc pri šunkách blažený. «
A ked ho pochovávali,
Vrabce čvirikom spievaly:
»Sláviček slovenský
Ked zanôti svoju,
Hned ho zakolú! Nedajú šunky.
Nachodia v tom zradu,
Vyženú ho von zo sadu.« —
Nezávid zlodejom,
Vylúčená z Múzy slovenská družina!
Vidíte, jak barbar v Pozne Tvorca pluje?
Otčenáš poľský prútom zabraňuje. —
Vo vás? Bohu v tvár brýzgajú sliny:
Prežialte i vy žalostne hodiny.
Ved nebo dá radu!
Sústrasť vám aj 7- Belehradu. —
Epocha citu v Slovanstve ožíva.
Sme už hudebných jako strojov sklep,
Kde plno huslí, basi, klavírov, piana, —
Zakliatych to melódií sklon.
Brnkni na husliach len jednu strunu A,
Všetky inštrumenty dajú
Istorodný tón.
l.T>
Aj slovenské rany už slovanské majú ozveny.
Takýto charakter majú aj svine,
Len národy nie.
A odrôd súdi, inkviruje, muči,
Zakliať otcov pamiatku
Mládencov uči.
Nerobí rozdielu:
Patrem ^simm^ occidere licet — a
Patrem suum occidere licet.
Nezávid odrodu kainskej slávy.
Vylúčená Múzy slovenská družina!
V sviniarstve tomto je aj — krásne.
Čo zdobi náš škaredý vek.
Nevylúčili vás brat- Maďari
Kerekes, Horváth a Bodor,
V týchto ešte neumrel človek.
Len z našich maštal hnoj, smeti
Vylučujú našich hájov deti.
Clistí učbári Madari
.Šibenice nedvíhali.
Historicky vážna pojava!
Upomína
Na priamy kalvínsky charakter Madara.
l^n odrôd bezcharakterný
Za cenu každú
r^undament vla.sti zakladá
Piesne vraždou.
Da bule ťo dadoros!
Khančeskire ! bibachtale !
Slovan Petofi nevraždil piesne,
Piesne tvoril sám.
On piesňou svätil madarskej
Slobody svätý chrám.
Do vulkánov vlasti brat-Madarom
Svätého ohňa nebo dalo v ňom.
Slovenský meteor v madarstve zasvietil,
Zasvietil a zmizol,
Bez pohrabu, boz muziky. —
Pesničkou svojou rozpálil pluky,
Rozvlnil duchov, videl veliké dni.
Velikí duchovia bunty dvíhali,
Za práva sa ľudstva borili, klali,
Krvavé víťazstvá šabl)u vyrúbali,
Nevinné obete pri Nitre vešali,
V Paríži ^uilotin stroje pracovaly.
Pri N'iláj^oši víťazia plakali.
138
Trinásť generálov strieľali, vešali.
Tu prišiel Zidák, s krajciarom v nice,
Ľudia dni veliké, aj práva ľudstva
— — pozapomínali.
Pred Petôfiho sochou odkry hlavu,
Svojej krve vidíš slávu.
Slováka nikde netupil,
Ctil Turčianku, matku si.
Slováka otca, ,. dobrého krčmára^.
Z venčil slávnym piesne vencom.
K pesničkám ho vychovala
Mária Hrúz, matka,
Ked mu nad kolískou
Isŕé pesničky spievala,
Za ktoré teraz šesť mládencom
Opustiť je školský palác . . . Pfuj !
Dnes? Kukučka-junák sladko usne,
Ked v Rima-Sobote šesť mládencom
Zavrel Múzy brány. — Prečo?
Pre slovenskú pesničku I Erbärmlich !
Psí vdačnosti majú viac. —
Nevolajte fiškusov, pusťte krýdla piesni,
Aj k vám od nás zaletí ktorý slávik lesný.
Veď nemáte.
Dnes vo vlasti Petôfiho lýra,
Vatrená lýra! cliladno by odznela.
Zhasla vatra, všade vôkol
Už možný len za chlieb pokol,
Hrozný pokol! nie za vlasť, za nivy!
*
Putujte, sokoli! so zámkou na knižke,
Vdovičke Viestovej odneste pozdrav.
Ked pôjde na cinter, Hrob, aby nevidel,
Nech pokryje flórom.
Nech neplače hlasným bôlom.
Aby sa kosti v hrobe nehýbaly
Otcovi dobrému, nad vylúčenými —
vylúčenému.
«
Tatra púšťa roje, národné velumy.
Neťaží vydobyť Velehradu rumy.
Ani devínske oživiť hroby.
Jedinkú oni majú včul robotu,
Vo smrade času, v barínách doby
Zachrániť vekom ztratenn sirotu.
Strážia, by nezhasol ohník na Kriváni,
Ho v útrobách jeho vatru vari vulkán,
134
Vatru varí, — kuje odvahu plamennú.
Kedí dorastie v čase Nemesis plemenu,
Z vulkána sa toho vyleje láva,
Vybúša k životu nevyhaslé práva. —
A — ak aj v Tatrách nmre pieseň,
A plemä slávičkov umlkne bez lesov,
Na aréne sveta žili sme Boži sen,
A zahynuly žertvy Herodesov.
Na teátri dejín v Hožej svetodrame
Orchester boli sme mocných neba pánov;
Jak tie Homérove lastovičky v chráme,
Poet spomenie nás v dejinách Slavianov.
Svet sme nezbijali, uctili um cudzí,
Národom sme cudzím nepili slzy.
Na živých hroboch nežali slávy,
Vo cudzích lúkách nekosili trávy.
A pyšným národom, miesto zbojstvá v Bakoni,
Ukazoval drotár, v klicštikoch, drôte a šidlc^
Zašlej slávy smutné sklony.
Vidz! Tam v sveta mori
Zapadajú zory.
Memento mori !
No tie zanedbané maďarské dedinky!
Spolu sme tisícky zlé, dobré delili,
Jako len dvojčatá z jednej vlasti lona,
Nie sú zaslúžilí, aby im skrojili
Z čutory na Fote program škorpiona!
Všemocná v národoch deštruktívna sila,
Hektika ducha, demoralisácia,
Ona zrelý moment smrti v nás kryje.
Bez fiakra k nám dohrmí: Imuís Hun^ariae !
A zachríplc hromy kajúcne /volajú:
Národnou duchvraždou vraž(h'Ii sme Boha!
A zlato phihyy Uhorska nivy
Orať budú druhým, už nie nám, ani vám!
I^lcndc Nation, die kcincn Mann crzcugen kann !
Aj naša, aj vaši» história zhasne.
Len Váh, Dunaj o nás nosiť budú básne,
V raji Uhorska divných bratov oboch
Spomínať nás budú v zapadnutých hroboch,
Spievať nás nebude do noci zavitá
Po zelených Tatrách pesnička zabitá.
A zem Svätopluka, Arpáda, Huňada,
Váh, Dunaj, Tisa, Budín, Bakoň, Nitra,
Duchvraždou národov ostanú prekliate.
135
Polsko pred hrobom už len tak pánštilo,
Tu i tu cigáňa — obesili.
Justícia? Voz bez zaoskov,
Republika? Vo mlyne žemov
Bez mlynára.
Co mlyn aj hrkotal, na prázdno mlel,
Nikto žitcčka do koša nesypal,
Len kameň sa o kameň trel.
Kde sa vo Varšave dva Poliaci stretli,
Už tam boly tri partie.
Piotr Skarga hrob predskázal darmo,
Jesto v živote národov momentu ruch,
Otupí, nevidí, ohluchne duch.
Priam jak u nás.
Justícia vefké diela koná,
Žiačka zo škôl, a poetu do Vacova.
Erbärmlich !
Elendes Vaterland, das keinen Mann erzeugen kann!
Kmeň Bohorodičky, bez vojny, bez krvi,
Krásnejšiu z Uhorska, kynutim anjela,
Utvorí dŕžavu, štát bez korhelov.
Pre rod Izraela.
Snemu nebude, tomu odznelo,
Dostačí mu Desatero.
Jemu? Mestá! Dunaj! hory!
Ostatok nám za to.
Z národov nezbija národností zlato, —
To mu netreba.
Idea v národoch 4000 liet žije.
Zid? Už bez idei nikedy nezhnije.
Co za hrobom? Nedbá! Dobre cíti sa tu,
Na zemi on žije svoju večnosť zlatú.
Ťažko generálom kommandovať vojsko
Ochomútené !
Čudno! Smelosť?. . . To sila Boha v nás.
A my, vo večných modlitbách,
S Bohom spávame, žijeme, oreme, —
A Boh tento v živote nevíri von z nás!
Či Boh do kostola len ? . . . Oráč,
KecT otcovský hon dom, on? nábožne spieva,
Kedľ jazyk deťom ťahajú z tyla von,
Ked národne pochovávajú ho,
On? sám sebe z funebrála
Nábožne spieva. —
Kurátor Pavel prišiel k bbkupovi,
Čiho otec prvý nazval nás ^ielirmi^ :
136
»Vaša dôstojnosť! uzavreli sme,
Že spomeň storočia osady našej
Oslávime národným veselím.
Určili sme tisíc zlatých na to.4i
Dôstojný N. ústa stiahne na sprosté )>ix«.
Načo pijatika? Ja pijem vodu;
Na pamiatku storočia vystavte si áifodn,
A dôstojný tatíček povedali,
A pobožná hlúposť vykonala. —
Z nášho mlieka brat náš rodný,
Pol cti nie hodný,
Ze zas oplul otcov svojich Nitru,
Vylúchal na dúšok v radosti litru.
Evanjelium? — — — šuvix!
A zdochne blažený s velikým menom !
Ze pomáhal kŕmiť demofagiu
Krvným svojim kmeňom. —
A ked už óvodu posviacali,
Oráč zas nábožne spieva,
Ze mu pôjdu deti do hlúposti chlieva.
Plesni vá pobožnosť! hmlistá !
Nábožnosťou pfuje Krista. —
Ginie ojczizna, juž na przepašč leci,
Žegna was maci, ukochane dzeci.
Hollého, KoUára okrýdlené mysli!
Načo sme teraz my Slováci vyšli!
Bez národnej školy ohlúpená massa. -
Zahučaly hory! Evanjelium horí;
Zahučaly lesy!
Minister vesmíra ! . . . kde si ? V
Scéna III.
Čítať — to je nič ;
Mysleť — je voľačo ;
Cítiť — dynamit je Božej vôle.
Tu rodia sa radosti i bôle;
Z rany srdca idey lejú,
Z citu poetom Božie mysli vejú.
Ja učím Tatru citiť Boha,
Cítiť majestát človeka,
To tragédie študentskej úloha.
Život — je Boh, láskou žije.
Smrti nieto vo vesmíre.
Boh persona je, v svetle odetá,
137
Svet rosí slovom, to zárod živoU.
Svetlo? To je božie telo,
Vôkol ducha obvíjeno.
Hoh je sila, v cite smelá,
Národná duša v smelosti je zrelá.
Cíť borbu života! Kmeň tvoj horí!
So skeletom demofaga myšlienka sa borí
Cii je telefón k nebeským vulkánom,
Do vyhne života — kde sa vatra varí.
Citom si k obrane z vulkánov oheň kreš,
Hriech — život je, smelo hreš!
Ked právom žihfavy, žaby i ruže,
Ved len svojsky život želíš,
Nech neplaší ťa z flinty olovo,
Ani pri Nitre dvihnutý stĺp, —
V biblii vesmíra večné si slovo.
Čo v duši opluješ, pred svetom nelíž.
Keď aj kríž zúfa, zúfa chlap aj deti,
Netušená iskra zkadialsi priletí.
Vredisko dozreje, pukne a zasmradi;
Pukne, prekvapí aj ludí, aj hory,
Poznovu zabríeždia vyhaslé zory.
Vlci hneď do húšti, žaby do dier,
Skryje sa každý národný zlodej!
Besné v šťastí nohavice,
Ak len kohútik zaspieva,
Najväčšie sú kukavice ! . . .
Svedomie vyskočí z areštu,
A straší,
Aj let muchy plaší,
Aj lístia ševel. —
Život vyháňame z vlasti:
Štúra s katedry,
Krista z krajiny,
Viesta do hrobu,
buleka na šibeň,
Mŕtveho z cintora,
Hodžu do Tešína,
Kollára do Viedne,
Obernika do špítála,
Židákov do raja,
Národnosti von z raja,
Literátov do areštu,
Míletiča do Vacova,
Poetov do Segedína,
Janka Krála do temnice,
Abecedu zo šlabikára,
Knglcra vtm ss Iciry,
Pesničky von t jačmeňu,
Sviatosti s oltára,
Mravy do krčmy,
Žiačkov zo škôl,
Uud do Ameriky . , .
Vsc, — skoro až bájka.
Žalostná nám májka!
Kde nám jaký ducha polet?
Vyhnatý Kristus nemôže, Moj/,is nc|)onK)^.e,
Zalosinä opora na tn*y skelťl!
Cintor sme bez kríža,
Maštií bez oltára,
Kolíska bcx plaču . . ,
Zahučaly hory. zahučaly lesy,
Genius macfarský! Tisícročný bratí
Načo to?? — kde si I
Co hneváš sa? I my chceme žit
-♦f^
Literatúra a umenie.
Oie pädagogische Reform des Comenius in Deutschland bia
2um Autgange des XVII Jahrhunderis. HtrauRgpfjf^ben von l>r Johftttnf^
Kvítaila, o. i}. ľroíVssoľ a, i1, liuvrrsiiat [>ori>at. (Motto: ^í^nid, quod
umnís frrmfí (íormuntii ;uhnirabili iitaxlam ad linjítiftm latiimm studio
i?onrtitJitu, ťu velieriirnier t*x|H'ctat et ílrsitlrrnf, qaae i>rinci|»e atijue arclij-
tficto erudiiiofíííi C omcrn(» hi vulgns eduiitiir"? Endfer iii iier Vorrede
des Átrium IHfiô) Kráter Bánd, Texle. Berlín, A. Hafmann Ä* Comp.
1903, {MonuniPfttn (rermnniar Paedagofiirn^ Haiid XXVI ) Strán
XUV a 305.
It ' i &a po Rvctť HoO-rocná |iamiatka iiaroíl" ' i
A, K< I ' k tej príle/itosti vydaných o veľkom r
ruvi ikoi) im nujti^kiaflnojíiio boln uxnani'í dielo mladi'lK) prešporsktfliu
profensora dr. Jiina Kvu{*ahi: Johnitu /Iwios Comemn^. Sein Leben
and «eine Schrifton, (Vidz Slov. Pohrody 1802, %U. B75.> í'ôvodca po-
dával o Komenskom mnoho dotinf ni^známŕj látky, ktorá sosbicral po
tnaseach, kuiiuiriaeh a Drchjvoeh iMirnpej«tkVTh; ^ takou snahou cite
nikto nebol %^ odd \i ^ivot a n* » mornvsk«*bo
Slováka. Okrem v>^' n nznanifi knii dovi í profe^-
BÔru na teologirkej taknh*í jurievskc'j nnivoníity. a on v novom i^ostaveni,
priaznivom vrderkémn hádaniu, neúnavní^ pestoval dalej svojho Komen*
•Itélio. NtijmA v prvť roky t ifnnova býval po viftt* nii*»iiicov na ccfitách
po Európe za nvojím speriálnym ' \um> Dd Petrohradu po Londýn
trndil sa vo vífotkýrh nbiorkudi , rukopijioVih Sbicral všetko,
f o nejako sťiviselo h Komen9k>m« « \hijf m rukopismi Jeho i liMy a
im
h prívržencov i ^
iiioíríri' sivky Konienskťho so suťasnými ufvm val» tikij
miciikn rnali o mm jeho srtt^osiiíci. Ako uí^etitiínu, luajut ťinu zvluMuo
eiitiť jifť hisloriu, Kvac'alavi lúhhilo »a tom^ aby spuUi podal cetiuý
maleriál pre históriu t^j doby, (Koireíípondeíicť*, 1902, str. V,> Prilom
liorlivéiau i%veku prialo i síaslie: okrem v/iícnebo niateriiilu, objasÄu-
jôeí'hô Život a jsnai'enic Koincn<tkeho« poiiacbodil viar z menAícli latinsk^cb
spisov jeho, pokladaných za ztratent*. Tak povstaly pckn*- tri svAzky,
vydanŕ Tcskou Akadémiou v ľraher Konrspondmrr Jtunt Antona
Komťftskéhii. Treti srÄ/ok obíahnje* okrom listov Koinť^riskŕbo a vnitov-
níkov jeho, xprávy o živote vefkťho pilílagoga zo súŕasuýťh prameňov
a fiíi^ktoré jeho menšie laMnskť* ifthy. Po ka/dej /, Uchto pubfíká4:íi
svet viac vedel o Komenskom, ne^ tlotiaľ, Dr* J. V. Novák, v ť'ecbách
tohoto <^a6u nojlepiií xnate! Komenŕ<kt4io> iiajnofhie napiRál v tej veci:
„Cele bádanie o živote a spisoch Komenského týmito no%ymi dátami
ftosUvené je na inó hámu až teraz týmto dostali %m^ pravý xákliui «a
ktorom bttdatet i?itc mAŕe postavif /vlíiAtnn poilobti vefliého pansofa,*'
tArchiv r sd. V\u XXVI, 114,)
Stopuj úr takto itívot Komenskrhct a jtdiu dobu, profcsi^or Kvaŕata
pooachodit i nuiM' dáta. v/áenc* i^re hisioriíí Uhorska. Menujem a-: '
jeho rozpravy: (*ottfmht< /•* a h*fíkôrfinl\ (nndapefttí S/emí^^ 1^
1898). I.en on mohol napf^aC í takO cláukr, ako je Jtdna exuiatt
fúáina ve^M^ Fi|?ulo*Jahlon«ik:i íSloiPUsk^ rolifady 1898), alebo i r r r
$1oroéi^ iHrUnfikrj Ak^uinnir o M^k^f^ilnn slorťíukd spolottw^ íiiíinH
1900). Stk I hr* vnuka, Jablnnskébc», Kvarnla pona-
chodil renii Utorťlio ro/virily sn znunioínti i o tn^uiko^
milí íilosota KeiÍ»ni/». (Nene tíeitriiire 7wn» Itnefwerhsel xwíseheti D» E»
jAblouHky und (t, \\\ Leibni/. Jurjev, ÍH\}ík)
Teraz, poverený^ od Šjioloťnoatí pre dejiny nemeckej výcbory a
ikoly (ripsrľ ' /• f(ir deutsíhc Ensíehungš- und **^ ' * birhte^ r^ '
Kva«^aía v i« b ^Monuincnta ífermanínc iťa"* vy
ý<7. , rltuHdťrta. Su io materiíUy 7,(^ia«tky i
i ároch ítvÄ^kov v Prahe v\dflnej Korrespondvnce. /ŕiastky nové: hsty.
liatiny, venovania, tiúOrtky k vedeekym díehun a praktirkym zariadeniam.
Dokumenty toho, ak> ťu^inuk mal Komensíký za svojej doby na neme-
ckých vychovávateľov a niyftli letov vAbec, i na takýrh, ktorí žíU mimo
KemeckD, ako exulanti u emigranti. Moravský Slovák Komenský bol
fvctlom na híroHo prenikajúc im — to t n imznaŕ* I samé osobri
Jeho s učeným svetlom holý rozsiahle. Kva<^ak»va kniha je xnai ^
prff^pevkom k otAxke o slovanokko-nr met kých duchovných (lotykoch lej
il'iby, o vlivr «*h>ian»kého ducha na nemerkŕ v/delaníe. Komenského
kniha tni ceb* Xemerko hcdo /Jiťbvátené k Htudlumu latinského jazyka.
Na Wflrttemijcrgu a v švábsku
f M li ;kAl. \ ktorých vyuco-
vaki m podlá komeniikeho metódy, M
tomlti všetkom v nasleduj úcom číale 8lov, PiibfidoT bud^
iBaoá
^
I>riib> svázok (liola IHc píldagogisclif* ileform des ('omuuiu^ in
liťutsi'lilaml ošlc vyjde. Vtedy hndú f liplnosU \vvtú mnú veTkií v)'*
slrdky Kva^'aluvej romenolí^gitkej pnice, Sk,
Dejiny české literatúry. Nai>sal Jaroslnv VIM% Seáit ôtmáctý,
Dilu drulrôho í-ást druhá: stolťli devatenáťti^. V Praze. Nákladeín Jednoty
ôe^kyrli íiUdogúv. Tiskt'm B. St>bla. Il»04. Za I K r>ri l». 8tmu lOo-^lTt).
Obstth : Hlava ctvrlá. Zápas o i^e<(kou vedu. \l. Juugmanuovy
snahy o národní emancipaci české Vťdy. ^Sbvesnost* ; , Histórie literatory
ôesk*''*- in. ľrcBlilv a Juníímanni^v ,Krok\ vi^dccký i^asopis český ;
Purkyne n ostatní spolnprafovnici jebo. -^ i V. äafarík v Novinn Sade
g Kollár v PeMI, ,ľíspŕ svrtskť lidu slovriiskchn v Ubŕícb'; ,Nárndniti
xpievuuky*; ,Gescbi(*bte d*»r shiwiscbori Spradie nud Literatúr*; ,ľber die
Abkuiift der Slawt^n' ; ,8erbísťbe Les»'kiM'nt*r'; .Šillerova Márie Stuartka*.
Šafftľíkôv odchod do Praby, ^- V. I*a1acký v Praze do lei tŕicátýcb ;
práce aeMbetiťk** a liÍHtorick*' ; Palackébo ŕ-iunofil orgarúsatní : Časopisy
mnsejiif* Matice ŕe^ká. — Hlava putá. Básnictvi éeské pod vlivcro
písné lídové. í- První oIkIoM 1Y. L. CelakovskMm : , Slovanské ndrodof
písuŕ*; fibírka KiUersberkuva ; .Litovské národnf pisné' : ,Siníšené básni? ;
Síépniíka: ,Literat»ra krkonošskú' ; selanky ; ,[.istové dávnovékosti'
.Panna je/erní'.
Časopis Museálnej slovenskej spoločností, tločnik vír, L L
Turčiansky 8v, Máriin, \ih)i.
Obsab: Olíľovská Ärnpíij, Andrej Kmeŕ, -• O starobylé m pletení na
pkrosienkach'* cili ^knísirut^irh** u lidu ubersko^slovenskŕbo. Kapssla
očilelka M, A. Srnnlkovíi. A. Kmef. — Výkaz postupu rOiCmnoxovanía na
nurnismatiľkej !<bierky Mufteáluej íílovenskej spoloc^nosíi z r. 1804. Po-
dáva dr, Ján Peirikoviťb. — Povery fudn a obyeaje na Vianoce a v štedrý
ve^er v Anakerti. Zaznaéil Štefan Kroji^oviô. — Slovenské výšivky. Po-
dáva A. HalaŠa. — Malý arohiv, Z anhívu rk. fary fridmanskej. (S|
Podáva Kopieťki* — kozitť^noíítj. 8o/.nam dnrrov M. si, spoloču
Odborné éajíopisy a knihy,
n.v A. KpafOBCKift: HAHAJIí) pycCKOÍÍ IIIKO.IIJ y CEPBOia
m» XVHl IMíK'ii, nqejín, m-h HCTopii! {lyccKUľo iui«»iia nn lom-
ťjaBHHCKÍ)i .iHľopaTypu. í'airKTneTvpCypnM IQO;} (Otp ot*
TMCKT. W31. ll3iiŤ>cTÍfl OT,tt;.ieHtn pyccicaro aaauKa H' ^cth
llMrt. AsajieHiH RayrK, r. VHl ch. 2, 3.
prednááka Bsmébo prot Kvačalu, ktorú v apnii Ilt03 mal v Novntilolod-
éeskora Ob^ôestvi* pri petrohradskej universití-
»k 1904.
SoMt a.
Slovenské Poklady.
^rp^
Veliký majster.
Novdla-
Napisala Timrui>a,
izhei Miloslavu Fi^^elClku je všetko v újtaauom Qéjjonadku.
Na posteli a divául i stolcoch sú ^ty mimotauts oa pt ostrica I'^
kde by lual byt juázdny priestor, tri podstavce s natiahnutým s
noiu, na v.^ťtkých pozurínaní* ol>razy, ale ani jeden nedol
Na nevelkotn ntole pri oknr*, ktoré hladeío do záhrady
predvečera zapadlej, zahodený štetec a farhy roztĺkané^ po zeuu po-
li oiii^a stola obraz velikým
papien* začatých prác.
larhou
s^krúcaué hrubé
oddelený od druhých, s íerstvou farbou eSte, neuHchnutou dobrí?,
i ten nedokončený. A aká neporiadna jt* izba Milá Fízelť^ika, tiký
je i ou sám. Naoko oblečený je ísťce úo^t elegantne, v knitkom
z» ' ■ ■ ,,. y jíiaiiš^^tách bielych, ak* vnútjo y- ;imii
hiii j»o izbe strmý uj krokom, plný ner\' i na
cele zvr«škavi^li»in hrozná ninka. ľred dvoma ty^^drtami zaäil obraz
malovaŕ nový, namaľoval ho horko-fa>.ko do poly a [Mjtom zä?^*'^-»í
Ba i nevie sa nZ dalej hnťiť. Iaúh\ Milc Fi/.tdŕlk chce byť um
Vym'^il Ha hol síce za niernfka, kod zrazu zacítil, že je talent Ne-
dial váíetko tak a oddal sa svojmu imvolaniu, ktoré ho zvalo, i
iíd robiť, í:o ku "U ix>mu treba. Nf?chal si dllit^ vhisy ráiíť
pobehal nie«Uí, rbu k tomu ciciu ponavštevovaí, a teraz
je tu, behá po izbe a muci sa. Na áťa^tie, nebýva nikdy sám, na-
veky sú takí, (^0 mu pomáhajú. I teraz v izbe je slečna Helena
Bielovská. OpieiiA sa o dvere oproti uajnovAierau obrazu a v ne-
' iiiách hladí uai'i zpod mihalníc. Jej pohľad je phiý
lo a tvár úplne zduchovnehi Milo Fizeh^ík je jf^}
I preto ten hlboký dojem v jej oku. Je umelec, hoi
,ij nj(^ nedarí,.. Zať^ne i desať obrazov a ani jeda .
Ketl je do poly v ňom aleho ani dí» poly, vidí. žo nie
:' * iŕ, že sa pomýlil, nedobrú myStíenku si vzaK t
I .<a d(i drnludio Stroj í sa bvf v<dik«*bo mena.
^c-
V Jasov so
AH obrazom í^
U
112
lífíuioin a s miiknii poxrúc nnťh Nn rtam namalovani^ j<* vpÍíi víiakn-
vťho — švaclba — a hlaviui osoba je ilievť^a v parte, sediartí na
kiaji pííHteJe. To tlo poly ua malo val, po pá«, Jalťj ntsvie, Nohy
uovio j<*j ihjako kiua poilÍ4'(. llťlena, HnúfíoniĽa. klont rada i»y mu
pomôcť vo všotkom, saihi i tak í tak na i»ustŕT. al»y videl, a uťMlarí
sa mii, tifpiici. No /á\íú síMwuívíx jvIíd s ticliýni ija*l!<enjin sít"'
jeho každý pohyli. Hín, lak vvviriíijt^ sa \dký ťloví^k, tak \m
sebou! Postava stoukla mu, tv;ir schudla, dvo vt'íké kosti na lícach
vyduly m mu v<m a oí-i v zimnicnom lesku. Fluy ueuáviHti hladi
Uft Hvoje ííípIo. äo Hama uaíakahí sa a printúpila Idižáic.
, Nechaj dnes tak. ľoff von na ŕri*»tvó J^ovotri(^ Prfdo to samo.
iividJS ..^
„Kh^ i V(Vra suu* nechali, i prcdvérrom, a nie ..**
vravi on /úfale. a zas«* zaciio hdiaí hore-dolij» kolenanu , juc sa
do podstavcov i vMk<?ho, f o mu do cesty priSlo. ^Spálit ohraz,
to treba I** i hodí sa na stolec /mivnf, pozrúc úzkostlivé, (*i ho
sprevádza jej nadšený pohfad, ndržujiici v ftom duäu. poUim za-
kryje dlafiou i\úí\ llelrnine aCl priínii Uthz lu naň s obdivom:
tak bojnjťi HO stdKío velikí majíitn... Ale predsa lych muk je xil
Víla a /dar nijaký. l*reco nedarí sa mn* koíl cíti v sebe |»ovolanie?
I prilnii jej oci prenikavo na jeho sklonenú hlavu, ako by chcela
vyi^ltaŕ^ čo v tom pravdy, Ou /.aíiinelil m a zdvihol hlavu.
Vi} to za šramot ?*"
, KdoV" trlme sa ona vyruk^nu a rýchle obráti hlavu, uailúvajúc
ľotoui pozM*la na rieho a berie sa kn dverám, T nichž o chvífku
ukázala sa shU.ka Mara v tVrvenom čepci.
„(*o chceA/' í^kiíkla na í\n Helena zra^su popudená.
„F*rarli stiemui tu v sahuie/ odpovedá tíi dobrej vôle — páčilo
^n jej Ich mitakanie. Ako by ich pri zlom pristihol, naveky tak
v^planú^ — ^H idem pMobzeraŕ, to namafovali, už 6om aj dva týždne
nebola tu . . , **
^Iía Co eAte; nemáš ty inej robnty V Sem nojdeá, ro/umieA UíaV!"
A celá rozochvela vytisne jn von a i ona vyjde s rtou du salóna.
„VičŔ, te pán urodzený nechcú, ke(t ich napokoja.**
„Ojej, f'o pozrem, ni^ im nebu<te!^ odvetí tá a utiera « ele-
gantných stolcov prach. u}, iba v to poluúžemi. ale ketf priôla
Wlzko dvier, zaso nemidáie strčila hlavu do nich.
n^'ože robia/* opýtala m, po/nic najprv na Milá, ktorý stál
vypätý so založenými rukami u okna a neodpovedal, „LalaM, a tejAe
sa kde nohy V!** :ŕvolabi na obrax, na ftomž sa Uskla ^rstvA íarba,
•Toho som eôte nevidela.,, ah, jaj!"
^Alc ty. ty !" krirí Helena, boliac k nej s fervenýinl lícami.
Pojcerahí vímIu v pohan* kd<^ sii kvety, ci jv dosť ť^-erstvíi i nezba-
dala !' ' výčin, } vrre zpred nosa. ^
ráz p' >,e tu n ii(, /o to mýli pána
Ty sa nazdáá, že sa to lakr človek, ako druhý, a jte sa to tak
raôže rohíí, ako druhá vec. To sa uazdáAr*' vraví jej rýchlo,
vietko na diiftok. ^ AJe dartiiii vraveí t^jto. sjroHtej husi . , , * po-
t4U
m tu
to ju
Ja som im zíu? chcda fmvedaf^ ie idí volajú dnu. Ako
pán urud/ený mladý, o nič nechodia/' spustí i Mara svoje,
thí'i J)n\ iba tam sedia naveky, íi všetka starosť je na hlava pani
urodzenej. A keby ich aspoň tíi noha naltolela. , .*
^To ich zato bolí, lebo bude prAať ..." odpovie slečna, od-
(jena kus,
„Ej zato, a uie že vela chodia? I^u uaco priali bývaí mm pán
Ditklzeoý mladý. Ke(f potrebujii pokoj, by im n irh mamičky lepáí bo) "
^ Hádam vieô^ že sa im mamika uie doma — a raič, stieriy.
„Aj sami by ta holi doma; jasom žena a nebAla by sa» Aiu
sa im kamaráti.''
^A kt4iže by ich boí opatroval V . . . Hlúpa Imsí" pomyslí si
^Veif je to iba, že kto liy ich o|jatroval* Vfietko je nám na
krkw, a dosí máme tej roboty, A keby len sami, nič by to nebolo,
ale t ti kamaráti toTkí. La, prach, teraz večer musím atierat —
skôr nedo&lo/
^Kolkj í i? Len d\aja* Pán ptofesíísor m azda naäa ro*
dina. A m« a merif s Katon, tak by nebola u$la od nú^;
ty nikoho nestrpíš pri Bebe, Teraz maj rol^oty, hoci kolkn.
rjn íí I íM, . udzích pánoch riadiť chyže nebudem, f'o sa hne<f pr*^-
Urhi
^Mi U ČO iíudú vravef, kižiasoiika, ja to poviem, že z tycn
ot>nzov nikdy uiC nebude, Lel>o keby boln. to l»y ich nomýlilo. že
cbodlm ... Z tej miiky chleba nel i ' " mudruje Mara \ n
refiom čt^ci, „A nech idú, volajú irji
,No, ty sa akurťit rozumieš do toho," odpovie sleCna, ač ne-
f,...i. . linjysiu viac ztmtiť hIovo s óou. ^\ kto ma volá V Len klameô;
110 si ma oklamala, že pri.^ly slefuy z Fraporia."
,l.ebo som ich - * ifiobla ílontať z tej chyže, a vobili ich.*
,Tu, pravda, m oitMiif velikosť veci Milovej,** pomyslí
ti slečna, zle dojaiii.
sTň/li vysla a Helena tiochu pozdej^íe. V pitvore pred dvormi
zastjila. Slova Maríne priäly jej na um: z tej múky
tii'iuiir riMMl,a, JYavda, ked držíme slúžku ako úda rodiny/
iiysli pcdioľ.^livo, „trik nie div, že si dovolí vravef o com cbci^ a ako
chce. . . AU* Ao ma io má aj tuk vyrubovať V ViS/ ni
láml*' zlobí í^a, otvárajúc dvere a vstúpi duu, ^a
vetai, kto je Um, i zvolá už od dverí :
''^> roxkážeti^. a čo ste ma volali?"
i btda už tmavá do poly, ten jedným oknom.
ílUi'
retJ
k%/a>
si majctiik.
Iiovánil
30ͻe.
I ta plná droi
•^'Ai domán. -
mvúr má
od záhrady,
J
dei pil fšU*k\ jetbiti rukU
Hul iiÄ starý doh^ŕ a tvár
. Nn z nej svietila
ivi^in • nngie, Ä úouž spravO'
»áte íif iná vlantnotíf. Teraz
..]
, ^ d
U'
14i
m poiy 8^11 na (lívaui a tak iiiu odpovedá í\
živote/ zkade piiéiel. Iíonuíca pani, ní/ka a sliľbená, 8e<loIa v okiie,^
liola oTťľta ?A>Sl*\j,^ia, ac inlaUÄia akn inu;^. Mala syna Kdniunda.
dvadsafótyriťocného, ktorý umiel t>r(Ml trnnm rokmi. To jej dohnalo
g^taťíditj pred í^uHonh 'ľviír jej Kola naveky tnichla a Helene zdalo
sa« ^e kolkokofvek ráx pozre na inu vidí vj^i^itku v jej oíiaeli, že
8j*n umrel a ona ji? tu . , * Za klavírom s<*dcl dlhej ŕiernej brady,
Ciernyííh ovú u nernyeh vlasov ŠUiuo Mlynarič, professor z hlaviif^ha
me^íUi, rodina donuicej pafiej. Bol už vyže íítyinlíiafrocnv. ale eôte
dosial mládenec. UCil velkych študentov s nesiniernon svedomito-
stou, presilil sa pri nich každý rok a chodieval sem rez leto zota-
vovať sa. A musel mať veľmi horký život pri nich Mlynarii^, lebo
ftierne vlasy jeho zaí ínaly tiostávať kde-tu šedinu a jeho tvár bola
pimi bolesti, ako pri ujartyroch. Tvn nerobil, aui nevravel niC* celé
dni a týždne. lUdena. ked nedoštula odpovede, sadla ku klavíru,
na ňom^ ležaly husle Mitra Ve>;kéhu, a založiac ruky hladela do
pustoty pouad hlavu tj^tuSka. Tak je tu pokojne a dobre, leu u stola
dvaja shovárajií sa. Zory lúc padíi zrovna na dobrotivň tviir tatuS^ka^
no Helena je duchom pri Milových dlhých vlasoch. Co to s ním
bude. pre Pána Boha! Horí, muŕ*í sa^ eAte ochorie, a níL Či z tej
múky naozaj chleba nebude? . , . Tu prialo jej na um, že chrbtom
Bedí ku profcHSorovi ; vstala, p<jzrác na jeho bolestná tvár.
„(Mpusťte,*' rečie a presadne inak* ťotom pozre eMc raz mium-
vulne» lebo aibadala, ako opeknela tvár jeho od ú&mevu, uímž jej
odpovedal, a mysli: ^ľrečo sa tento ozaj neožení? Či naveky a
celý clice sa tibetovať b*n ^;ko^á^l? Aká ííkoda !...**
Zase oprela oŕi do jaíHtjeho priestoru, teraz už proti dverám,
vedúcim do izliy rodinív, lebo si inak presadla, a oi)íit je u Mila
durhom. Čo robí í^ámV ZaAevelila sa a vstala pudom huaná. Čo tu
bude sedeť bez osohu, a tam jemu je azda potrebná. Pritom ona
i tak bola by v íttave celé dm naň liFadeí, hladeí . . .
„Zostívň, Lenunka!" c»zval sa otec, ker! zbadaL že sa í*erie
preč, Oua šatila /p;it a pu/iela k tatUfskovi dlhšie. Azda ou poslal
pre ňu k Milovi a nie prísna mať?
„Nech pracuje majster v pokoji!** povie i sochár Viktor Chmeľ
do poly vyvalený, a ňsmev zahrá mu na tvilri akýsi. „Stano horí
túžbou môcť chválospevy písať o fiom,'*
^A/da pre uíňa pracovať nemn:^e?'' zatlivila Ha (ula, dúpkom
pozrúc mi sncbára, (H\ len kývol rukou. <Ialľj m hovejúc na milkkom
diváni, a nepovedal nie. l*otom napál or i Tierue a okrúhle, aby sa
vi)ÍI nimi do jej tvári. (*n totiž bol v IVšti za tri roky — ináč
syu hostinského - a bol nk celkom ako tam rodený^ aj tak sa
tváril. Hol velmi nevSímavý, vyvaloval sa celý deú a hľadel na
Ženskú r takon bezočivosťou, Ža i Mara — a tá nebola velmi prísna —
mala i'^epec a muža nie — odpľula ua zem . . .
O chvíľu oíiil dom. Mitra ^'eský vr?itil sn i vole z de-
diny^ kde pil. Ako vstúpil, vyhľadal najprv iIIíp iijku a sadol
k domácemu pánovi, zaujmúc »i ho pre seba. liebo ten jemu
patril, ako vnivel, chtuic tým mu zalichotiť — sochár má právo.
14fi
len kyni Jfl Ali tiiť i>iil<M(Híy. -^O" ijiii /iznai ;i
|>;ilky ji*clnu z;i iliuhun — usUivii'ue tmi /iHisffiiila fajka — zac4il
bi f ijepriľoUzíMió kúsky /o životi luj — bol za rok
fii rijkom — a sťastio i šjmkojiit^siť i íiraly mu v očiach
Pil celť jjopohulnie, a íloimici páu, äc vie a tam^ shoviira 8a s nín
ako liy mal )ioí ia(In<^ho Movoka i>red nohou. Ba pozdejdie ešte sátji,
kpíf Mjtro pľiííjtoinnel, ^.e ho nmiolí. dal ílonif»*H( ad Mary vÍhä
z lolio Itipsitdio a ochotne nulii^val mu do |Hih;íľa.
,ľiu.% kt^il Viis smiidi a dobn? vjiui padnr!'*
Domáca pani. ktorú iieteÄil coly tentí» svt^t. nieto zabávaaie
kélo, vyÄla du kuchyne, ako by ueniohla dýťhať vian to povetrlo*
íoboty bni/a jo každý doň. lístúva voluii, uajmii iia bolavií nohu
teŕer ledva sa hýbt\ Vela jť to uŕ: oa ňu. Stana, ktorý jej jo ro-
liua a prichodí kaiídt' leto, ani noráta, ale teraz je o troch viac,
ako inokedy. Snúbenec ilferin prišiel bývať sem už dva týždne, a
tu buile, kým um nia(. ktiua sla ku ehorej, inde vydatej dcí^re,
Ľvráti Hli domov. Ona ho Sjuua zavolala a $ ním i dvoch kaiiia-
Itov jeho. Izbu Jleleninii pricbysiiUi jemu, klio to t*iui nm -i^í '^^
bude ua 'iacliat on vravid. Mitio Veský tiež mu jo preto il•^
cicbárova j^pídoŕnosí mu je potrebná, l>omííi;a pani eÄte ro/jimie,
v i/Jre Heleny liobre na cíti. ale že )»y sochár, ktorý vyvaíoje
Biieredne na divání i-elý deň. niero pľilo/iJ, abíbo Mitro, ktorý
U^ u/ ueiiio^,o poťhupiť. Nie iv liy ich vdarae m^niala v dome —
ívála bud. jejito i Čoho hy( pohoí^tiDným a smo na to, aby sine
lúlili jeden ilruhému — ale . . . iuakŔí boli mladi ludia predtým .
feraž nemajú ni<* úcty proti starším, nie .,. ako sa 8el>erovuými .
«Ah, jaj I*" í " n bez v x-
áiiM^. .Mara!^ P m rada
liibovula syna v chorobe. ^d;ij mi ten sttoli:ek pod uohy! .
aíe je t4)?** spýtala ^a načúvajúc.
Mara nechala do poly oSklliam- knrence, chystané na veť^enu
ntriic ruky do záíitť»rky. utt'kala dať jej stoJíek, ešt^ i nohu, to
Dfam. jej úctivé vyl<»ziac uaň.
,C(i je t(» ^"^ oJiioveda potom na otázku. „Nuž husle piŔtíJil^
a vzdychne ociíotue. ?*pfdtí . Uinc s panou. ».8 jednej strany by tu
mohli eáte aj takú Nau^patu nerobiť/
^Nechže si robia dol'ľú volu!' hodí rukou pani, jejž dobr*-
padlý slovíí Marine* ale /aíitstla hontí predsa pretl <iruhým.
Vskutku v i/.í»p. kde už horelo svetlo. Mitro, kturý pil tri ho-
diny na dii^ok. opustil stôl i dom:iceho pána. ktorý patril jemu, a
lírf ku klavíru /.a husľaii r Heleny. Vzal ich k iítíbt\
pic 51 ich o jdeie, a , .. . ..u. že sa všetci ob/relí* e§tc
INvý I'e&fan mi kanape, a Helena / velikých diim vytrhnutá
Eiii zdvihla oci mi\. On usmial ^a, hradiac dupkom na ôu —
ítA mu peknrf. ako h lad I hore naň — potom, Jiko by mu tmi
i'í^jl UuHli o husle a spýtal ^a: ^^Xo, a dieli>
,;\ke dielo ť" Hpyta sa
jychom výčitky xíírrnv
ma zat»iib'na n po/.re zase hore k n**ma
146
„VeIkť*ho iiíUho fnajstni, Obríiii ten, h* ma! hyt chýreôný,*
odvetí, H kolo ÚKt i tohoto ký??i lisuícv taj^Dý.
^Najskôr sa luusí umelec narodif." rečie oti^c od stola, ifia-
stíirťjúc sa. A vmc uopovediao. nhtúii sa /a«e k šoclíáľovi, i na-
I>ráva si dllit' vlasy, tam uiek<le nad krkou» narasteiié, ale začesane
hore na holé temeno, aby ho chiiinily. Hdena dlho pozrela k nemu»
„Ale ti áa naiotll!" želalo sa jej, že povedal sochár otcovi.
Ona sa zapálila a srdce zatjklo jej pod zlým dojmom.
„Mal by pif víno... ničoho inc>ho mu netreba/ vraví Mitro, sa^
dajúc opáí ku dvom, a ciahne za pitím. „Takto nič nebude z neho,
iba ak šedi vec pred časom zoškvareny/ a obrátiac sa k Helene,
mvolal jej : „Budeti! ženou muža sedivŕho! Hop ,..!** reí'ie zrazu
tt zahryzne «i do pery, i druhí prestumi m »miaf; do izby priSiel
spomííiíUiý. Nepovedal ani slova nikomu, zaral sa prechodiť po izbe,
a tvár jeliu je dosial (^lirvená, oko zapaleu»\ Pozrel po vSetkýeh a
zdalo Ha nm, na každej tvári lisniev utajený, ako l»y sa na nieŕom
zabávali, aJe jemu taja. Azda na ťiomV Domár.i j>án ponúkol ho
sadnú t i pohárom.
„Nehndem, ruky l>ozkílvam!" odpovie on roztržité, nezbadajúc,
že sa pomýli! a nie domácu' pani vraví k uemu : ali^ lií^mev na itoch
dookola videl. Započal si hladiŕ dlhŕ umeleck*} vlasy, naťahujúc si
ich od kožky, vše j^ozrúc na Helenu, ro Ul Stojí u klavíra zase
chrbtom k Stanoví olirátciui a sletlnje každý pohyb jeho pohfadom,
plným myšlienok. Ale pomaly vyjasnieva m jej tvár a oko jej za-
skvie sa v tichom iasuutí. Darmo smejú sa. Un je, iMm sám sa
cíti byí.,. f\k "í je medzi ním a nimi. Ako vysoko, vysoko
Htojí on nad \ i Stanom anátf..." 'ľu zastaví sa* aby po*
zrela k nemu, a t oiiit ním, siic si nw celkom istá, a zbadá npáť,
že mu chrbát ukazuje. Nepovie nič, len pozre naň i zato a odíde
Už celkom inde, pokračujúc vo svojom obdĺvovanh
„Akv rozdiel, aký veliký I On plný nepokoja, ohmi — v týchto
ni6. Tu Mitro, kud sa naídje, nit^ ho netrápi, je áíastuý, a sochár
leži, len nech má všetko pohodlie, Travda, že oddychovať príôli,
ale Milo ani tn nemá oddychu. A ešte oni budú žarty z neho tropií?
Vraj víno nech pije, a eôte ten.*." I za/re na sochára^ ktorý po-
vedal: kto zná, ^i m narodí nmelec . . .
„Veru Milo ošedivie od boja a ohňa/ priSiel jej ktosi po-
áepnút. Pozrúc, videla Mitra s dlhou ťajkou.
,A len tak nií? po ni^/ vraví Mitro dalej, nedbajúc, že Fizel*
Cík pozrel naň, „Keby asport nezhorel danno, ale mne sa zdá — "
„Co sa vám zdá?!" spýtala sa ona ílychti vo, rýrhln pozrúc, naň.
^NíO, niíľ* na to ten, zlaknutý jej prenikavého oka, a o<Ude.
Aj ona berie sa a ziustane ku snúbencovi do okna. kde st hol 2a-
»ial na bok a ztade pozeral na tiich zjmd obočia.
^Mílko!'' Äepw? chvatom, prosebné i zahnnbeno. ^Ty bádam
máS drnhc^ nadanie, nie maliarske/
On pozrel pri^kvapeno na dn, potom stí zasmial na nej.
^ Hádam, háilam. .. alebo. . . alebo — *" zmýlila í^a a zamĺkla
147
^Ií4(bm, hádam, alťbn — alelm... jMí^ujitíi
a pozre jej zafiibeno do ohh ^Hádaní ja vien) najlcípšie, ŕo je vo
Eiaiíť' udiunie poUitti víížnc*
„Ale mio/>íij, Co \fy si s|iľíjl»uval ' , . , I zaiuíliiie opU uc«tneIo.
No Fízekík svraétíl telo a shťbil sa. Vo toto dicvía pletiô?
Ou vie. CO je 8 ulnj jediiiet on dti, cíti tu, v srdci, že tam jeato
Cimu to^h ^0 pÁVu hoti a riedai sa mn pohuiií. NemôÄe to uáí pre-
riierf, aiíi Titnládze so sebou. A zan vo veíké] rozorvanosti schytí
SH a uteká do svojej ixbj% aby tam behal a tnjdil sa.
„Cí viete, (o by líolo z Mila iiíijlepíiehoy'* jinsíel sa spýtaf
Mitro Ueleay, po/erniiu-ei na dvere, m riirui^ iíitiizal Milo. ktn auA.
6í nie nahocvauv.
^Komediant!** ^
la oŕi, u/.asuuu luU luí.slýrhannu tnn^.kau* ftauž
Ty.sM H)vediar uiť, odišla od uebo temev plaŕiic. Je
foto, vidK čJovek spätný, ktorý itart í^i tropí zo vSetktiho. eôte i
x takej svätej veri, akojeMílova, Xezaslúži, aby len jedno mizerné
slovíčko ztrattl § nírn človek; ale ani neprere^^ie k nemu viac, £n
|H) desať liet luíde séra oddychovať !
^Vy sa do toho nerozumiete I* riekla r pohorSenim. »,Vy 7á-
vidíte len , > . eAt^> komediant !^
dookola zasmiali sa, a Mitro h najviičáoti veselosťou, ani ako
mak neurazený jej výrokom,
„I>ivníS* mysli ú Helemi, „že tatuSko poí^nje toto a nepo,
sUví 8a na tonu ale smeje 8al , . .^
^Kh, babn- " ' ^í§i I^ povie potom päu doma predsa, al-
tu s láskou a ti
NnstíU deň diuhj, jasný a liorúcit so slncom na oblohe. Helena
Ipoludnie trávila s mntkou a mlčanlivým Mlynaríi'tom u hrobu
landa a v kostnU% nko každii nedeľu. Popoludnie preAlo ;:ivÄie<
11 tri ste*':iiy z Fraporia, dve sestry, tlct^ry pňna farára,
ii MVifiiua, po predoSloni farárovi. Všetky tn ííú priatťíky
Helene vefmi dobré a dve z ťaiy e§te i rodina rfaleká. Často ^chodia
»ji^ vŔe i peii — lebo je lYaptuie len pol hodiny chôdze — a vSe
[ten samy tri| bez sprievodcu. I teraz pri^ly len samy a narobily
u a dobrej vôle u Iliezovských. [homári pán, ktorý rád videl
Uiu Míli<ii, zaujal si tu, spytujiir ímí h i^tcovi a kedy iiž bude
f svadba — toti/, vydá\al.H sa; domára pani milovala staršín,
jnu, \eInH v:i/nij bielo a spanilom^setnii devuáku, Tá iolii
^rojfila za Kdmundoni, kým žil, a teraz žiali a tnirbli v tiebe. keil
ho ĎjeL iVeto je ubzvláátue naklonená k nej maí, a keif tú ví'ľ
ako by vrásky na tiúchlej tvárí vyrovnaly m,
íttort^nm velmi padla do oiMi krása Milice» ale ob/.vJa,^lt.*
jej I akej (tri vidí ^Am — so všetkým svojôa umením
ŕliikciy u- takeť zabtndel sa neslušne
(\u ;.+ u»»/íiiprHl Vi'íriti SI riiii
14<í
|>á^il«t, tjo na j<*j ruke skvohi Ba ul»riu ka u/, a imíto íiooMaroval
ju ani jedtiým ííIovdiu, ibu ilíval sa ako umelec. Mjlica zbadala
jeha vydutť* oci a usmiala sa milýuj úsmevom, ktorý prezradil ♦ že
rada sa pííči ; no i tak bola veľmi pútavá. Stauo s dlhou čiernou
bradou prestal l»rinkaf oa klavíri a v^al tatu&kove noviny ; \m
Mitľo chybel, ten Šiel, ako obyčajne, pii
tíeíene zostala Koza, dievčina vrtkej nízkej postavy, dosí peknej
tvarí. Tá ňla s ňou i do kuchyne, kcít mať poslala dcéru schystať
havranku. Po chvíli vyšla i Milica k niuí, len Lea ostala dalej
8 domácou puôou.
„Ilela!"* zatkne Koza, akonáhle do kuchyne priSly, v riedkych
ružových Šatách, ktorú páni malou i)ipíSkou volali, ^Jaj, Bože, my
ti máme vefa co rozpľíivaf! Však sme u^. dva týždne neboly epolii?
To je hrozné. Kofko ti ja mám vÄakoveho povedať!**
,,Ty naveky máA vela povedať ! ^ vraví krásnej ako socha postavy
Milica trocha ironičue, I opre sa tam o stóL
„Pravda, že naveky! Jaj, Lenuška, my sjme robily celý bál
v uodeFu na maminho mena; čo si neprišla?** trkoce pipíška, ne-
ílfgúe sa mýliť. „Bol i doktor. <Ji Skodíi, že prejde na druhú stanicu !
Mne povedaK že som ako vtĺíc'a štebotavé!^ I hladá, krútiac sa
dookola, kde by si sadla v svojicVi riedkych ružových šatách, ale
ani jedno miesto nezdá sa jej, i stojí.
„Alebo ako pipíí^ka," vraví Milica.
„Vetí ten tu Školskej Kláre dvorí !** povie i Delená, upozorňujiíc
jn» aby vážne nehrala reči odcfaodiacebo doktora, ^Tak» pipíška!^
doloží i ona.
Uuza, Víikutku ako pipíéka, s krýdiami, samý ^%trnír, s (cipkami
na pleciach, dobre nevyletela do povaly, ale nazvania pipíšky nc-
vrlučne prijímala Zamĺkla kus« miesto nej zamieMla sa Mara, vi)
sneh bila u dverí; Helena, sediac na lavici, krútila lyžicu v žltkoch
n cukre.
„Azda i k nim chodí ten doktor?**
„Jaj, Heluíika, to bol slávny brfl," príde na um opáť pipíéke.
„Keby si bola videla Júla Krapca, bola by si sa za.41a. Ako sa ten
tranic, ke<f tancuje, ilahalm, ako by, akt* by. . . nepoviem, čo pove-
dali páni nail A s Ciriakom ani jedna nechcely sme tancovať. Jaj,
ktnt Je krivý, zle je s nim. A eôte Jibelský, vieá, ten maJičký, čo
má Uiké plané zuby?.,.*
^Ten tebe pristal najlep&ie!*' pretrhla ju Milica a ^sasmeje »a»
„I ty i, on maličký!"
„O, hnedí** odpovie tá a nahnevá sa, že sa jej okrúhla tvár
zapálila nesmiernou červenosfou. /nak, Millcine slová ju volmi ra-
nily. iblvrátíla sa od nej a zohla nad misu, kde mieSa naveky na
jeden bok I lei ona.
„ť:o to bude? Azda zane parfé? V&ak som povedala, žo zase
bude. Sláva! Škoda, že sme sa uestavily, bola by vyhrala... Ale
kde beriete tolko ladu v tejto horúčave?^
„V dedinskej ladovni/
„Tam nám dajú dosť!* zastarie m Mam npai >i<Miiy |io/íely
t4d
k nej a unhnevaly su, zo í?a niií?íta Mjlica ľM.lll-i :»hv sa inmireíoii
žíhováraly.
„Ve<f aj tak vio,^ odpovedala Helmia.
„Aj u Dás jo8to fadovňa,** áteboco pipiňka opiiť, „ale sa v tej
'skôr roitpuí^ti lad, ako vonku. Vystavili ju práve dvormi k poludniu !*'
^No veJ WXi rvtditir, to je uiudrák. Však je ten, (:o si vzal
tú vdovicu Tríbovie?^ sipytuje sa Maia v červenom Čepci.
^Mara, ci ty dobre bijeŔ ten sneh? To roá byí vclmi tuhý!*"
zahriakne ju Helena.
«N;ľ- ' 'ľ je íuŕniiik, Hela, pravda je. A Vító je takj"' eľ
gantný ^ vraví túžobne pipíška.
„Ani tie Uorižiue klobásy v Gále!** zasmeje sa Milica.
„A to ako bolo, ako?^ .spýta sa so smiechom Helena a i Mara.
.Mamička l>ola v nieste vo štvrtok, i obWsila sa u mäsiara
aa/.pa< idúc v Uále, iii mi bravčoviny* Mám vraj i klobáay, a vefmi
iegántn<'\ i do xámku vzali z nich.**
i, hahahal"* rozogmialy sa vŔetky slečny, i slúžka, ako
by í
,To muHÍme rozpovedať Mitrovil^ vraví Helena. „Ba to robí
Milo?** priSlo jej na um,
,Ba veť pánu professorovi, aby m im Celo vyjasnite í* fmie
iMara odo dverí.
S1#>čny zasmialy sa na nej, potom naimevaly sa konečne. Je
t 'h1:í1, do ví^etkého sa mie^\. Helena priala k nej^
I mal l>yf na poserie, a vylúskala ju do pitvara. /e
fta tam lepäie sbije, tam je chladnejôie.
^AkunU^ Mara ma pravdu! Mlynaričovi by sa zúly veselé hi-
íilorky,* riekly Helene, kecí ostaly bez Mary.
^l), tomu me! ľľe<ltým mám veliký rešpi^kt. Že je professor
a jte mld naveky, nazdám íía, že kto zná, čo trčí v ftom/
„Ako v tvojom s^núbencovi !*" vraví Miliea,
„Vetl v tom azda i trčí niečo?'* rečie Helena a skúmavé pozre
na ivár peknej Milice. okolo chodiacej. „Ba či je doma?" myslí
medtitým (» Milovi.
^^.avedie,^ nás dt» jeho chyže pozerať?** voW Itóza-pipläka s odu*
4evi- k nm.
ale smia( Ha nebudete tak velmi, ako minule. On to
tliTOzne nerád. Maru by zaldl, kerf mn ide do rhyá^e, len preto, že
rnneje. To mu zle padne I*
„A Mitro kde je?" spytuje sa Ružička. »Ale ten aochár^ Si Čo
čí máte tu vehí tých \ ' ' la, Fizelčík si hockoho
volí za fííiatefa — ten n . My, dámy, sme tam^
leží na tliv^uii. Ani tetuška a ujku mu neimponujú, Mlynarič
fíkšU čo a] mlčí. .^
,Hja, sochár ju PeS£an. Tam že hú také obyčaje. Nazdá $a, že
^^dedinčiankv sme sproate huíjí, čo v^Hko uveria.**
.Tak je ú» hlupák..."
,T-
,,N; kanape rozvalený^** úmii m dcéra viliivirínii.
pipíítka, „ilrulielia aiií nepustí tíí. Ale vieto, fo? Oljsiulu inie diviln
a on ut!cb sadne ua stoler n\(\\)o nech stojf ako drúk. Viež, čo,
Heluôka? Tu liovianke -- daj, i ja budom nie^o rnhií^ — potrhne
sa u ľýdde vysukiije ľuk;ivy i ť*^iká m\ lyžicou, a^y skôr bolo.
^Potom isabavíme sa nejako, Nejukú spobíŕnii hru, na „t.nnit^ľ'* ainho
čo — koíf toľko máte tn tých daiinostapov, použijonie ich!*"
„Dobre, dobľL», , . budete stôl zakrývať 1*" odveti Utdeua a nedá
lyžice. „A v akých SaUich ste boly v iiedelu?** spýta sa. aliy ne-
bola reí"^ o pomáhani, tdtnUiac sa k Mílíci, ktoni diadih\ dookola,
ticho ni nôtiac.
^Ja som bobi v modrých vykvrijenýclí, s perlami na hrdle!"
vraví rýchb? pipíška, „VieÄ, v tých pekných, co mám, iSi mi tak
dobre stoja !"*
^V ktorých soín taká pekná ľ" doloží Milica a zasmeje sa í
s Helenou. „No to jo jedno, ä, .dobre mi Rtoja* či. ,pekm& som'*"*
vysveth' jej, vidiac, že sa nadurilíi,
„To je nie jedno! Ja m nikdy nechválim, môže každý vedief,
60 ma pozná. O sebe atii nerada vravím/ odvetí pipíSka, červeml
v tvári, a odstúpi, ("o je Milica i najkrajšia, nemuní tak íitípať.
každého.
flČo ju nenaliító?^ 5epne Helena tajne Milici. „Nechže vraví,
keí je to jej radosí. Aj tak ni^bude mať pokoja, kýmkoívok nevy-
povie V5>etko^ í^o JU teší. iMíal tlačí jej to srdce. * . Už sa hnevá !*^
„Ah, nech!*- polunU l-á krásnymi (decami. akých socháj- nena-
lepí. Čo by sto rokov žiL „ťo sa linde ustavične chviuítať? Ona že
je aká V §la v nedelu z nik do rúk, i traja čakali mi iiou, kým ju
iný pusti, a nevraví nič.*,**
.,Ale vSak budeme sa hraf po havrankeV" spýtala sa po chvíli
Ro/a ticho, nž skrotnntá ako ovečka — ale Milice 8a strániac.
^Pravda;-**, A Č4) sa stalo oíite na bálo, KózičkaV**
No Itózička nž zamkla Hvoje ústa a nechcela povedaí ani slo-
víčka o tom. Naostatok (ma nikomu ne<lovolJ robiť zo seba posmech.
Helena Ŕla pre furmu, namaí<ti tú dobre a vyliula ilo nej, čo
mii*áala, ľotom všetky tri odniesly do pivrňce. obložily ladom^ na-
5uhac ho, Vzaly sneh sbitý od Mary. spravily i / toho. čo chcely,
a z.ivolaly Maru dnu, aby Äla po/or dávaŕ na kuchyňu. Potom,
chytiac m vedno všetky tri, Šly do izby stoí zakrývať. Ge^ton
opýtala 8a ich Helena;
^Chcete, aby sme zavolaly Linu s poAty a Kláni ôkolskúV"
^Ach, ke<I 5Ú to také vysokomyseíne." povie pipíška; „ale ako
chce§.*
^< i zrazu Helene čo»j na um, ketf už
boly vu I alt* [ine<[ ^om tn."
S tym, prepustiac ich <ío izby. odbehla do chyAe l'*izelčíkovej.
líncs nevidela ho eSU\ Uám» hnecí Äiel luechádzaf sa pred koatol
do tooe líp a ontal tamvon niekde* ani na obeil nepriAiel; i chce
bo videí teraz. No izlta je i teraz \,et neho. ale rozhíiílzané veci
dvedčia. že bol tu a bol i boj dnen. l!smiala sa nad tyui a v rych-
bsli Äla obzroí iiajnovAí obraz, čí nie je luučený* Očí ji^j |>rinírely
151
ha dievŕint* hei mh, a kopa iiiySHeiiok sliniula m jej na ^elo.
Akoasi uenávis(ou napliiily sa jej ori pre ten obra/, ktorý tolko
m\í(ú\ Milá a ju pripravuje o nie*V) pokuty o viera v Milá. Od-
vrátila sa oíi netio a poííreia iia <inilR% /.antaviac sa pri jíHhiom,
ktorý hotovil pre iííladoženíchov v IVaporí* Dve kofy na ílvojkolefio-
voín vozíku poii ioiitrbuným cerveuým dážtlnikouij ílo nichž ^teká pe«.
Helenu žasuiitUa m 2razu iievia/.aue. A tu, ako ^a trest, za-
vznely kroky v susednom salóne. Zlakla sti, To je Milo, pozuit jeho
nervr»sny krok. Ak ju dopadne tu suiiaf sa, /le bude. T Maru dobre
neznuM, U sa smeje. I obzeral 8a, ako utieet Keí kl Ja,
ona vletela do druhých dvier i/.hií^ky malej, kde !• ^ , iine
pozostaloííti po Edmundi)vi a kde keíf sa i^lo, nerada mať. /lade
ušla do spalne* potom, Uijae smiech, do obednej medzi hosti,
„Oo je?" spýtala sa jej maf, zbadajúc, že šla ztade a ísmeje »a,
delená sdakla sa a zviižuela, zacttiae vinu, že žije.
.Ni^ nie!'* vravi, pre/ierajiíc slinu, a /amieía sa uiediíi 8le<7:iiy,
Tie, nemohtic ju vyťkaf, vypýtaly stolov*^ náí^inie od domácej panej
a boly už v ju-údľ prikrývania, ako motýle behajúc po izbe okolo
Htola, krém I,eontíny. Domiira pani tej uepnRtila od seba, že ich
je dosf. Čo prikrývajú. IMni nkroiiine ntííli po stranách, odstupojúc
Ha ira^ spreváiizali túžobnými zrakmi ich pohyl»y prelestne, a aj
Milro bol už tam. (rnAtanove vlasy neporiadne ležia mu r* mn
cele a oci jasajú mu oduševnením. Už zase pil niekde. uni
vola bola na najvyššom stupni, nechal domáceho pána sochá-
rovi, vetkom(«stHky zunovanému h ovalenému o klavin a Uél dvoril
sleCiiátu na porád.
Vy, slečna, máte v očiach čosi.., čosi, iN> priťahuje neodolá-
lelne/ vravel k Milici. ^Nie div, že ste Kropá<^ika zvábili/
pFmsím, ja som ho nezvábila!" bráni na ona h vyiVitkou.
,,()n ju zvábil \ chodil za ňou!"* /antane ohnivé pipíška, kladúc
pohár na stôl n trepne ním o druhý. Ôba sa prevrhly. Milícii na*
pmvita ich/
^AnOf áoOf ale tá iiila \o va&icb očiach ho prifabovala. Veď
nie vy ľ* udobruje on, krútiac si hnsU* fúzy, ^Nie div» že chodil :
í ja Ity Äiel k^^by ste bývali bližšie!**
^Pol b' tyjednleko? Hahaha! p«»cujei Milicar** smeje
sa pipíška ,;.;.enf a prevrbno slanii^ku. Miliea napravila ju,
soberúf:^ soF « obrusa nožonu no nezdržala sa už nepovedať: „Co
ai nechiA pozor ?!-* Iné ani nerobí, iba za ňou napráva* PipLAka je
^CcU preč, ží* nevie ani, <*o robí, il^i ^a chveje, Aŕ' sochár modeli
í b lebo i 1. , . ^Za ňou už luo
i:"* volá i . i»adaiucj co spravila, i'O*
'yedaia joj MUíca, a riedke Satý i t'ipky chvejú m na nej, ako out
[celil iimámená. I ponáhľa sa nesmierne, aby (Hm skôr Imlo prikryté,
[potom aliy sa najedli a hrali koneCne .s lými výteŕnfkmi. ^Veru
JUilicou I ' ' hodiť,*' volá oSte: „ani za Helenou'*
Mitra \
jej lepÄie,
iilo na ňu j»»] mieiUnte m a on prizrel
špvtíd xii smhár »mI ktiivíra iv rniíOľtiit ii*M
bezučive k nej, (loa, ako z oblakov spadnutíi, /aliala sa r.eirt červe-
uosfou ^alianlienta lionkou, SpJaSeno pozrela dookola; í^o to vravela
vlastne V
^Aj jej šnk't* je uj: ztulaiu^." y.asUila ju Milica,
aNao^aj? komu, komuV' Hpýtali su voííoIu dookola i druhí,
chtiac žartom pomôcť zahanboiiej pipíške. Ale Mítro, nedbajúc na
to, priôád k nej cím bližšie u povedal, že mú tvár lúbe^nú a hlan
taký, ako vtáča. Doista by i slávika zalianbila ním.
,»Ako som priŔiel do izby, iba ten poéňvam!''
„í^patník!*" myslí Helena, z^/sm nail. ,^nž i tú musí na po-
Hmecl] doniesť V^ Potom rýchlo í^kľútla sa. Milro totiž zbadal jej
poblad a pristúpil k nej.
„('o je H velikým majstrom?'* I pohni mu kysi úsmev na rtm'h
v okamihu. „Netreba lio nechávať samého, lebo je chorý/
„Tak ehoífte k nemu!'^ odpovie ona trochu strmo. Kej je pri
ľiom, smejú sa, že Je tam; ketrj?uiej netreba ho samého necliávaí.
I chce mu niečo odtieknúí. ale zatíchne mtmovolne : do izby vstúpil
spomínaný.
,,Naveky vlk je za Immny, ke<f je rec *> vlkovi, • sepol jej a
Bpravil úšklabok. 1 bol od ntiho taký íipatný, ;;e Helena ľo/osmiala
$a nechtiac.
Milo vychudlej tvári, ako pravý umelec, prišiel dnu a, pozdraviac
sa n bosťmi, zastiU rovno u Heleny.
^Kde hl bola do poludnia?^ Rpýtal sa ticho, ale oH sviefa mu
odííúdenim. \'cera cely den boli u sUrej Knpanovskej. potom u
Kláry, Liny, dnes už ani nepovie, že ide, Ä;mi/Ja,
jBoli ííme v (*intorírie a v kostole..-**
,A ja som pil i predfjoludním i popoludní.** ohlási sa ka-
marát Mitro nef^pýtíiný, aby zasnualy sa vi^etci, FizelMk, nedbajúc
na vžetok smiech, ktorý v.<kutku nasledoval po reči Mítrovej. mvííl
naťahovať dlh/* vlasy svoje a preSiel sa poza stôl.
„Ako si tie vlafiv trápi uÁ^ majster!** &iel po.^epnú( Mítr^
Helene.
„Oo chcete r spýtala y*i ona duseno, ale, tajne predsa pozrúc
na vla>?y i ruku Fixelcíka, usmiala sa miiftovofne. í^o ju velmi
popudilo Mlynarič, chodiac dookola, /badal to a r4kT$Ľŕ.mému prišlo
mu ťotii nu um, to ncrozumeh
n Ako, ako V** myi$lí si, vidiac ich smiech.
^Okolo neho sa ľ* vraví <Ialej Milro ticho, uapneií tomu» že
Milo híadi na nich, chodiac \ht v/Mi\ ^ľhorý je, treba ho vyliecif.
Ale vy sami ho estf* utvid/Jijete v jelio mýlke a obdivujete ako
poihoha. Milo je blázon a nie majster. Váe samota mu je treba,
vôe vy, v§e sochár, vSe ja. Pochodil vAetky mestá, kde tabmty
bntsia ♦ . . Ani tie dlhť* vlasy nit^ neosožia 1 Nie že by vjcal rfl a
j^inl zeme merať [ /MUaiú sa, ak sa v tom necliá."* A povediac to
liez žartu u smiechu, ide ku stolu, kde ťí
hneď /badal jeho túžbu, í nalial mu do poli
priatelom í Hdmunda^ kým Žib Vedno rástli.
n pán
iiro bol
Kdmund napájal ho,
1&8
ked zbadal; ie má k tomu iiácbyloost, aby sa zabával potom Ud
rtoui, A tým zkazil ho* Preto je taký dobi-j' k nemu otec, snád aby
zhtadil vinu f*ynovu. Mitio vypiK í^pniviac li&kfabok neSeriMlný, to
ho spravilo ošklivým — /jink, le je rozlAdmý v?<žne - a pozrel
ku ŕitolu k Hť!]piu\ aký dojiMii i^pravila jt^ho tví- na Au, ke<I tá
práve tíýiio kukla na jeho tv;Sr, ako by <lioeln vyCiítaí, í^i pravdu
vnivel, ci áíHrtuje, iko \7AÍy. Vraj ríf Milovi,.. H jt» on bandrárV
Akých ueáorednýth výrazov to u^Jval Že stretly sa lui o6i, niioU
t>ijiio chceli skújviaf jedeu druhého, zasmiali sa obn narax.
^Ták? tiík?'* diví M zarazený majster, vidioc stretnutie ich
oŕi i 8W)iec-h. (Imdá tvár zaptllila sa mu hnevom u zbledla potom.
ZaHtal, opn'ic sa o kťedem% aby premohol, cVi sa rtvíbalo v ftom
zlého, ľotom zapálil si cigaru, ako človek, ktorému je nit\ ale (h'I
horcdy mu vzrusleníra, no i tie privrel do poly.
Konečno posadali okolo :ítola, pohav ránko vali, parte na ostatok.
Podarilo sa výteť^nc a pipíške i zúbky sitŕplv. f^o vela jedla* Sotva
rozišli sa od stola, pipíška, v ružových riedkych Mitách, celá 8a
ťhvejib:, ako vtiica pribehla so smiechom, krikom a pokn-yvkou
plechovou :
,Hi*ať sa fmdeme terajr, hrat »,na tanier"* !**
„Vari s takýmito plnými žalúdky V^ ztakol sa Mitro Veský,
ktorý sedel pri MíIíck majúcej krásnu tv;ír, postavu i obrtifku»
Vstal a utiahol sa k domácemu p:Ínovi potichu, chytia*" pohár. ,Ja
n2 len pri starších ..."
«A pri poháre I •• kývol dobromyselne hlavou ten,
viíaCne u i*eba.
uČi bo vidlSV'* zloíití 6a pipíška^ Helene Septajv-
firatal !**
diacu i
I109ti,
„No, toto je!* hroÄÍ sa pipíAka, ani nev^diaCt Co povedať od
vcikélio vjcruáenia, a soberie sa ku Stanovi, majúcemu bolastiiú tvár
ft dlhú bradu. Nech vidia tí darmošfapi a nech im je lúto, ku
.stardíemu sa obnlti! Ale i ten len poznd na úu a usmial sa, ani
oeodpovedajuc Musela sa obnitií len ku iäochárovt.
^HraO'' Npytú Ha on lenivo a opovržene, .,ťre uikti malichernú
\e€ sa ani nepohnem, ľriáli ^me na dedinu, aby ame oddychovali/
riekol.
Pipiäka celá rozzúrená oilsitúpila a &la k Helene, ktonl stiUa
11 okna a smial. * u na nej.
,Pohila si >- vraví dychtivé. .,Vraj f»ddycliovať priali.
A v me«ti* sa [ Či to'ŕ Aj vela r<! dy! tledm^mn
na&i, dniheuíu i a to straáidlo, 6o kh , i tom klavíri -
kto íM, či je t to umenie ani len neodpovie^ tomu i jazyk
iiriSiel oddychovať!*' Tu udre si na ústa ustrnutá. C^) to povedal '
Vcif je .Mlynaric rodina Helenr.
•<^'' na prodmiŔky . . .'' odpnvu
>ej U,
prijmúc ho
^'^ sa od-
Vmv sa, o in ide, stel hladeť na l.ťu, uchu ge-
inej. v neí^^noni rozhovore pohrúženú o domác-
I Tri
„Jnj, Helena^ ja, ja . , . ja by im Imerf úo l^láznov nadala."
„Nech 8a pííi'i, haha!"* povie t4Í a príde jej na um^ kdfi jo
JHlo, Že toho ne8p(»mnela ]Mpíáka. I prejde po izbe oíima a jej
zrak zastavi sa na Milici. Tá totiž sedela na posteli — ktorú po-
stavili tam teraz ŕ'ez leto, lebo nebolo mietsta inde — a uiC ne-
robiac 8i Z toho, ^e Mitro vyvolil pohár a nie hru s nimi, ani
z tobo, že sochár m vyvaľuje vo ľoteli a Mlynaric ani slova nechce
ztratif 8 níiiN, ale v úplnej duševnej rovnováhe* objlmuc jednou
rukou roh pelesti, notila ticho^ zalomiac nohy pohodlne na kríž a
nestarajúc sa o nií, I tvorila tak krásny obraz, že všetci, i gám
domáci pán, pozerali na ňu s obdivom, vždy a vždy vracajúc sa
k uej pobladom. o Comkolvek bol rozliovor. Helena, prizrúc m jej
a polinutá myšlienkou, vySla re/ko pľer% nezastaviať sa iba v Miiovej
izbe. Tam b«d a šiedel na stolci pred olirazom s tvárou celkom vy-
ruáenon.
„Ty si chorý ľ* zlakla sa ona, vidiac lio, a cbce mu obzreí
£elo rukou. On chyíil jej ju a zadržal, ako by nedovolil dotknúť
sa čela.
^ Hádam by mu nadáenie odAala!'' myslí si Helena a úsmev
mimovohie zahrá jej kolo mt Kýi hlo preSla dlaňou po nich, aby
ho sotrela. Na um priAiel jej Mitrov ríf,
„Pod medzi nás. Tebe nie je dobre byf samotnému. Tebe
treba ludí, ty n chorý.**
»,Aqo. chorý od 8ám seba!'' odpovie on, nepossrúc na Au.
„Pocf len . . . vetľ zato, zato?^ zamíkne a nepovie viac nič; a
divno, chce 8a jej smiat opát'. „Pod so mnou, niečo ti uká/.eni, čo
je pre telm práve!" vábi ho ne^iie a sotre dlaiiou smiech opáí.
Ale Fizelčík odháňa jej ruky, nimiž ako by chcela ho zdvi-
hnúť, pomôcť raUy a hľadí na i\u horúcim zrakom, ako kctí je na-
dSeníin zachvrftený, a zato sa nehýbe. No jesto v jeho zraku čosi,
ako hnev* zúfalosť, íútosť. I nedopustí jej k sebe blízo a darmo
ho volá.
Konečne, aby sa jej spro»tib vstal a šiel V izbe prekypovala
dobrá vúla i bez spoločnej hry. Nastal 8pev a eSte i spanilá Lea
vpadla doň a domáca pani nevisia von, ač nemohla strpeí spev,
ako !iyn umrel. No nezazlievala ho zato druhým, bola Šľachetná.
A pipíška tak vyspevovala oduševnene, že jej tvár sčervenela a oči
roztvorí ly sa dúpkout.
(,Aha. už bude mať Dorka nohy!" zvolal Mitru od stola, ketf
Helena doviedla snúbenca a upozornila ho na MiUcu, sediacu na
poflteli, nhádnuc hnecf, o čo ide.
«Co vravíte, čoV** í^pytnje sa Helena a ide bližšie ku stolu,
odvrátiar Ka od Milá, lebo nemô^.e premočí smiech nad výkrikom
Mitru, ľizelčík zbadal to (Mvdsa, pozrel na ňu bokoui a zachvel
Ml. Potom pozerá na Milieu, pred nim sediacu, ako by naozaj bol
do toho zanorený. Zrak jeho ptimaly dostaval jasnejSi výraz a on
mimovolne primrel na nej, zabudnúc sa. Aký očnn^úci obraz ju
tot-o! Kofko kúzla, kofko krásy, kolko rozkoše 1
.Bravo, bravo! Nech žije majster!'' zatlíesknli od stola, kecf
Mb
m
^
i^Mfe
1Ô5
videli y že Milicii, ilostiaf pokojne spievajúca^ začinala sa nťV<>[tL«>
cJtií ptíd jť»hti polifadoui vpitým.
^Braví)!^ vivhA oUn\ kývnuť hlavou na znak súhlasu g druhými,
Milo spainäkíl sa a obrátil k týui, ro mu Uti*skuU. MímI^í nimi,
pri Mitľovi, bola i Hť*li*na a sutiala m tiož. Vo ^ i»vi
irila sa hrdogŕ. Teda lak! Kým on muŕí, tnlpi í^a, o\i< jp,
hrá a koketuje s druhými! Kvm ou ziifa, ona klame ho & Mitrom,
eSte s Mitrom ! . , . VyAifd dn izby svojej, aby — íiie v borbe so
samým sebou ah'bo v (»hni nadšenia, ah* v bolenti behal a zatínal
píLste. Ah* o rlivíľu dontavil srn /ase v spoloc^nosti a oko Jeho lui-
pnute boľtdo pomstou.
„PoOkaj, budeš eňlo fianovať! K^te hudes pokorená í . ." hrozí
SH v rozbúrenej mysli a priblížiar sadá k Milici nie ako majster
veliký, ale aby jej dvoril.
V donn* Miclnila HiezovÄkéhn v/jhnh dáko xmenil sa. Mitro
ske pije akn dosial, »ochár leží na diváni ako prvej, pruíensor
IcHmpká pti klavíri a nilCí akn |irvej, domáŕt pán a pani m ako
boli, ale Fi/elíík zmenil Ra navidomori. Negedí v izbe celé dni
pri vyHtrotýťh plátnarh, a ked ide prei% neberie ho sebou nikoho,
aku prvfj, indifadá spoloínoHti nii»'j. Vždy jo len sám a fhodí každý
^ Úctk prv^ huvil nino, iba lo príde prenocovní. (li pr§í, ŕi n**pr^l, a
včera vočm- pri ííUdr povedal lUdenc, že 60 klince budií padaf s neba,
i Uik pôjde mi ľraporie,
„Budú i ni*bo majster predsa í** povrávajú si prittt»dia u tváre
iiiajn im jasnieť. AU' Helene ŕasto iiicUmi &i\ čelo oidakom bá^ne.
chovanie k nej í^á t<»tiž celkom zmenilo, (kstal tikýí<i trucovitý,
vyhýbavý, alelui vfie iiaíue hľadeť jej rio očú vyzývavo a kolo úst
má výrax (aký, /e sa ho /ilesí* A začo, preí^oV I>iví sa. nemobúc
porhopiť. Azda, te sa zabavila s inými niekedy, alebo zburtaL že
\§e zasmiala sa s inými na ňom'f Ved to níd»olo zo zlého,
^Kh, vi*d sa on udobrí!'' /akon*^ieva nepríjenmé myšlienky a
berie sa /a rol»otu. 1 teraz matkou poslaná vySla na chodbu, kde
^ háby skladala Mara^ s úmyslom, te ntd>ude mysleŕ naú. PoobzeruJa
^liáby, kolko ich }t\ potom (u izrela siit aký velký dážJ padol v uoci,
ela sa stĺpom clroíH thíiným divým hroznom* práve roz-
aotým. Voŕia jolm 1 sa po celom dvore, i k nej. Ona
61a la.
^Ako tii mo^n |»rivoniavttŕ/ povie jej sluŽJía v ŕervenom čepti,
,tuAa Mi bolí hlava od neho, a nie som dávno tu,^ A pozrúc na
liáby i sleť^nu, niŕ nerolíiacu, viavl: „A kým vAetko pohýbem'"
Slei^Jín, neodpovtnbjnc. odtrhla halúzku a pripála si ua idece
i do vlasov, a len potom ide k práci. Mala úmysel 60 n >i«
vykotiaf, aby sa zbavila i Mary, iUe nemôže. Nepokoj, m- ju nničil
prií Mibr dosln\íl sa k ni»j zas. NVcImla Äaty a Ala si lakeť opref
vraví Mara s výeilkoii. ^l^ivedala
1.141
íoín! No mne oni vela pomôžu I • Ze slečna rieudpuveiliila ani tm ti),
Jlara vzdychne /hUioka a začne;
„Ale, kiSasonka, nechce mi povedia* preCo sa oni Uk lmo%ajú
na mňa V ľani urodzniíi — "
„A kt^že sa hnevá?** pretrhne ju tilečna popútlend.
„Tak iui je nieío , , . nebývajú takí ticlií,"
^Akurát tebe povitom, c'o ini je!'* myHlí Helena. «Ty budeš
mojím tajomníkom, ako bol koťtó í)uro Edmundovi. Všetko mu po-
vedal, čokoľvek sn u nás stalo, aj nie súce pred očiiicuclzie. Ednmnd
zkazií i Mitra, a mat piedsa ho tak zvelebovala!**
^Aj týchto by mohli iba z domu vyhnať,** vraví slúžka Mara.
vyberajúc goliere pnnov. Kcd už dierna niť nepovie, aBpoíi na tých
SÄ vyvŕôi. tiUm ro máme veía daromnej roboty » nimi... Darmo-
^rútiľ* zašomrala pre seba.
Helena ol»zrela sa a Mara čakala, ;?te ju zahriakne, ako inokedy,
lebo si dovolí stareť sa do všetki'djo; ale tii, dopoCujúc i jej za-
tomrauiéj zat»miahi sa. Mara pozrela k nej a posmelená tým, razom
zmenila sa. Srdce jej naplnilo sa láskou.
^<Jo sa ich ja spýtam, kísusonka, ale nech sa nenahnevajú/
zai^ne dôverným hlasom. ,,0i to tí pán urodzený, čo tie obrazy
malujú, to robia z ihracky, a ci z toho budú žií?"
^Žiť, žií, pravdaže."
„No to je plané remeslo. Jeden obraz malujú i za meniac, a
dost malý, a predsa ho nedokoniMa, Verf íN) by čižmy šili, by sa im
lepSie oťipbícalo. Takto ich nevyclíovajú," poknlti hlavou vážne.
„Haliaha!^ zasmiala sa Helena mimovolne* Ti» je zvláštny vtip.
Milo velký človek, a radšej by mohol čižmy siťl To by sa zišlo
povedať Mitrovi, on rád smiešnosti. Čižmy a obraz)' ! . . . I sobiná
m do domu m horúca, že rozpovie to a«poú otcovi, ak druhému
nie, V pitvore stretla sa so všetkými, kofko irh ítolo kolvek. Hrnuli
sa von, kladúc klobúky na hlavy,
„Kde? kde V** spýtala sa zvedavo a po/je i na Milá, ktorý tiež
tiim b(d a hfadí vzdorovito pomimo a s hrdosťou. Keby vedel, žtľ
mu Mara radi íižmy ^itl
^VetT ty budeŔ pôte i plakaC,'' myslel si o nej. „,\ká jej je
tvár rozihraná ľ*
„Na i*aky ideme 1**
»Idem J ja!*'
„Co by si ty tam robila?"* uhlási sa mat z kuchyne a krivka
mi líolavej nohe von k ttim* .Eôte '*>' Ale na obed prídete V'*
ttpýta sa pánov,
,»E^te skúr. Na polievkn doniísunif rakov, nestavaj mSisa/
odvetí niuž, o nnmž sa nevie, či je eŔte aj inakAí, ako dobrý. A
obrátiflc sa k dcére, vraví: „Chceš ísť i ty V l>obrtv Cestou isobe-
rieme i poštárovu Ijuu a Kláru zo školy. Však, mamka V^
„líomárej panej tvár zvážnela. Itoboty je^to v dome vela, sli
druhá ufla, lebo sa nemerily s Marou. No nech ide. Jej chy^^i.
nebude i tiik a ke(í sama nepováži - čím viac rtiboty na jej
plecificb, tým lepôie pre jej trúchlu duôu.
ítít
Helena slniila rtnu jnc klobúk. VSetci Jockali ju na chcKlIits
oddajik sa clo Mary i»ľi biU»acli, aby jťj avoiili alebo hnevali
ju, ako je to zvlíiÄtna frnúíi pánov. Iba Mibi, strbniic klobiik
na oä. Šiel popredka.
„Rozmyáta/ povie Mitro Helene, upozoniujuc ju, keJ vy&Ii zo
dvora a on ui bol pred bránou donm p^tí/Atx Krakalu.
eNaistoľ^ kývne blavou una a pozrc na chrbát pred niini idú-
ho „majstra**, Úo to bude V Aj veera» ked boli na íereäníftcli vo
i&i€i — tak volali zííbradn v poli pre dva kŕ^j Iirozna, Co nikdy
'elo — išiel popredku naveky, alebo zaostal i na desaf siah,
nimi nikdy nie. Ako i^o by oni mali dáko nemoc, jejž sa
kjí. Tak (o íia to deje s ním? Helena hy vzdychla, no bojí sa,
ie by Mitro počul: nech aspoň druhí nevedia, íío sa deje medzi nimi.
V školô zobrali Kblru, u poštárov Linu, obe vebni tluehaplnŕ
ilc<^ay, a prižli o Stvrí hodinu nn " " > doliny, kde pr<i m
;blnkal potok lúkou skosenou. 1' iiu ako pánov M ila
v sebe, s chvatom m dali do roboty, i tnUi&ka v dlhotn kaíume a
4obrej vôle. Narobili sietí, na prúty nastýkali masa a obsadli potok.
"^eSían i vyzul žite Crievice a, vysúkajúc nohavice i iné po kolená,
lodil okolo vody, chtiac do nej, aby pod skalami obzeral rak
lebo že on u í i tak lapal a nelmjí sa.
^Fí, nel Kiára dvom, ktorá bola volmi prísna
to sa týco N si ukazuje tie zarastene hnáty !^ A aj
Lina riekla zhrozená: « Naozaj!"
„Ale ved to iba knajpuje!* mstaae Helena bosía* „A kto by
ho zato odsúdil?''
Zat^ predsa slečny nesmierily sa s jeln * " ^ »c
sa od neho, sadly k domácemu pánovi a M to
ody* Fozrtejšie, kerf za vela neukazoval sa nijaký rak, zunovaiy ?ia
'b ály pozeraf žaby do vody na bok od potoka, kde Ktály močiare
so zelenou vodou, A hladiac do vody, pozeraly seba samé, aké sú^
v ' ■ 1 každá prirovnávajúc, o Co krajšia je ona, ako drubt* dve.
y vdaJ ich zábavu a priplichtil sa Helene za chrbát. Nahol
k n««j u riekol zrazu :
,Milo nebude len Milo predsa!**
^.lajajaj!** skríkne ona zfaknutá a prudko sa trhnúc pošmykne
so skaly, Mitro chcel ju dtdapiť, ale ona rýchlo odskoŕila ua
ruhá stranu, cítiac v sebe veíkú Šikovnosť, a čiapla do plytkej
. Voda rozfikla sa na všetky strany, zamofiac jeho i ju
a i dve slei'^ny^ ktoré s krikom utekaly pret^
.Bravo, bravo ľ" zakričal socbiír, bosými nohami stojac už
y potoku na skale, voda zdala sa mu eátc stud* ikhj. tľ«ía ŕiil<:il
^ ^ a i otec pozrel k nim.
^Pochabif sa netreba, Ii6DUŠka, ty babroS!*'
,A čo bude Milo í"* spýtala sa Klára, ked smiech zatlchol a
"^ntrn j Helena zanc ':inira kropají vody so áiat.
^Ale um»íor!- M, vystrúc .sa a otrčil prst na
anu. < i tu, kam ukazoval, a videli ua kopčeku od druhých
Idioleiic..^ .4.4, Tam titiU, nedbajúc o raky, katastrofu H* b t v
168_
smiech, ale v úžasnatom zadumení hľadel do diaľky snivým okom.
Helena, stierajúc so šiat Hlavej farby zelenkastú vodu, pozrela tiež
na chvíľku ta. Pravda, deil je knlsny, vzduch jasný, pole, lúky a
celé okolie podáva výhľad veľkolepý, ale Helene prišlo na um, že
on hľadí v tú stranu, zkade vidno beleť sa vežičku Praporia.
„Vidíte, Helena? I" spytuje sa Mitro víťazne.
„Som vo vytržení I*" odpovie ona a chveje sa od zlosti. Už i
slovo „slečna" bude vynechilvaf. Co tu chce, čo nejde ku potoku!
Nevie, čo povie mať pre zazelenené šaty.
„Milo, však na budúcom plátne chytanie rakov povstane?" za-
volá sochár. „Hop!" povie ticho tam professorovi a Biezovskému,
„ve(í sa nie sem díva! ..." Ked Milo neodpovedal, iba zlobne od-
vrátil sa a šiel ešte íFalej, Mitro zahriakne ho:
„Čo ho mýliš? Zase nababre obraz nedohotovený. Čakajte,
Helena, vy budete bez hlavy!"
„Aspoú pred slečnami tu netrepte," šepne mu ona rozčuleno.
„Musí celý svet vedieť o všetkom? í tak sa hanbí, že ako divý
uteká od nich, a Klára je veľmi pyšná, že je doktor zvláštny, čo
jej dvorí.
„Už sú nie tu!" na to on, a i sám berie sa od nej preč,
k Biezovskému, kam patril, a ktorý už i volal ho ku sebe. Helena,
dostierajúc si šaty, odhodila ich za seba a pozrela, kde sú slečny.
Stály pri kope sena, o^tv dn(»s nerozťíUianého, a akurát spomínaly,
aký je elegantný doktor, naprávajúc frisúry jedna druhívj. Helena,
kedt už nebol pri n(»j, pozrela plným zrakom za Mih)m.
ťo to bude s nimi? (im dial, tým je neznesiteľnejší. Azda
ju už nechce, či ju ani neľúbil nikdy, len jeho samoľúbosti lichotilo,
že ho ona obdivuje ako polboha? A teraz, koíF to prestalo, už je
po láske? Nuž keíí jo ani parom z neho, čo má robiť ona? Jaj,
Bože, Bože náš!
„A tento zlodej." myslela s hnevom na Mitra, „ma tu ešte
prehárča naveky. Ale ak Milo nechajú, nedbá ani ona... I utiahne
sa k otcovi a Mlynaričovi. sadniic k potoku. Dali jej prút s mäsom
a sieť do rukú.
„Rak, rak, rak I" zakríkla, ledva prešla chvíľka, a zachveje sa
vo zvláštnom pohnutí, ako by kto zná čo sa prihodi'o.
„Pst! nekričte, naľaká sa a ujde!" zahriakli ju. Ona zasekla
pery, ale pozde - - rak ušiel.
„Tak neslobodno vraveť?" spýtala sa potom pošepky tam na
ľavo sediaceho Mlynariča.
.Nie, alebo W\\ i>otichu!" odpovie ten tiež šeptom, nahnúc sa
kus, aby počula.
,,('hachal-* zasmiala sa ona, odvrátiac tvár od neho. Aký divný
je Mlynariŕ, a pekný, ke(f sepce. .Vké smiešne sú ústil červené jeho
medzi bradou či(»rnou. A (>zaj, prečo sa ten len neožení? Lea, to
je obzvláštuo dievča, tá by mu pristala. I chce ísť pove<lat to Mi-
trovi, či tiež tak myslí, ako ona.
„Ani smiať sa netreba!" upozornil ju on sám za chrbtom.
.A načo 8te si sadli k tomuto bedárovi? Ten má dosť súženia
1M»
pozrite — a e^ie i vy idett* mu na krk. ľichože!^ skríkol, ked
líľátila sa k iirutessorovt vysilemnim, ako by rhrela zviiiiief i jeho
bári, ťo ten na to i ako sritivie iiao/uj, a ží^ usmial síh od, za*
smiala sa nJuÄevnpnt\ „Tidniže, ticho!*'
„HiUialia, hahalm!^ zasmiala sa. ketf bráiul ou, tým hlasnej^iv
a neviazané. I hubí jio/jt^Ii m\ úu a vidiac jej ämioch^ ako by sa
im bol cliytil uil im'J, rozoHmiali sa tiež.
^No, to je |>ekne: (oiAly slwny od kopy k Helene* ^Ona ide
medzí [»ánov, a n?is nahá."
^No, poífteivyl" vobi Helena veselo a robí im miento k nebe.
ľrofessnr musel <faiej. ľobim n?: tri trkotaly^ kričaly a emialy sa.
^Ale dosť už!** povedal koueCne tatuSko, kerf raky nafakaaó
ix)Zpŕcbly sa ho véetkých prútov a ntnlaly sa viac prilákať zpotl škál*
„Ver' uevioai, ro !•'" * -í na polievku, ohlási sa
Äocbár, už tiež teu pri c >♦ ^Mt>t»la len daf kapúna
zarezať/
„Babro.^, kapúny na polievku sa nerežú I** povie (»toc, poúčajú
^Vern^ ale ka*^ky!" /.ast! Mitru.
J, Jaj, ť^i je to ducha[>lný vtip!^ i)osmieva sa Klára, áepmiť
Helene a ítope jii laktom. ,/rakV*b(i ani Peí^ťan nepovie.^
jíula sa tá a pu/re popod voilave hlavy sleôten^
Ci M ^ 1 kopreku. „Ah, ve<í to všetko dobre bude!*
poiiiyfití SI lahkomyselne, nedbajúr otl.
Helena drtr^ — ako Mmio iviilii * stala ' '"U
z postele, aleliM snívalo sa jej s badíiií. Hnerf pn n-
' mlo ga na jej ťhovaní. íikej je zlej vole, SbtTala salorky su sIoIä;
neboli u:^ timr, aui ^HynaIÍ^ a MitrOt od uehni Šírila ha vôňa
lce» potlal jej zdvorilé svoju so slovami: ,'r»k fažko musia
raôe rmky,* Ona /ostala hroziuí rozcuIeuA.
,Vnv\ h* sálfcy sbeiámV*' osr>piIa sa na nebo, ako by jívj bol
vzol, ;.e Mitro /Jakíinty obol hlavu, : '^ol
k je i to í obutá. . ,^ A obrálíar sa ku vi,
kloľv do poly l'Viíiť dľžal líre na dlani, dívajúc sa jej do tvári ^
Iho^iävejAic, rečie mu :
^Aj vy by ste sa už rnic mohli prebral z toho hliveuia. Viiáa
' iiiííte {mw za omazivku. by aiii nožom — "*
■* napraví ju Mitio Veský.
1," na to ona so smiechom, ale trucovite, „imk
tíik stvrdla.^
,Keíí je piana. Nevie ani ako to treba zlioloviť» Vy myslite,
Uy
woj
i ^'^
^ n| nje^'o? HabroÄÍ... l>ovolít»», že p<»ujtijem p.'ina
nadávky. Najviac ak hnií^iar.- vraví Mitro zas,
bbidiat! i irato ' ' ' ' ^u
jeho „hlina". oi
\riikym, tri rrepiu^ vilm spraví do daru, tne var ne
vr _
im
„Mojimi hiifilaini, jednoducho, zaslúžim, aby mi hlavu prebil/
HOiuohol jej ou, vidiac, že nevie, 60 mu má povedať, Bol Mitro
Vosky uCitelom hudby v uieste,
^Já to neclicom poved«í/ bráni sa ona tomu i aby sa neza-
smiala s nimi, h^bo nemá vúle nijakej* „Ale také 8Ú zaprášené,
že,., jedným slovom ja vám ich utierať nebudem.*.**
„Bože chráň, ja tolio nežiadam!" ohŕňa sa Mitro zlaknutý.
Pošlite Maru, ja ju strpím vtračneľ* I spraví úšklabok taký Spätný,
že bola na neznesenie jeho tvár.
Milo, ktorý tiež tam IkíI, opierajúc m dvoma lakťami na stôl
a kúril cigaru, robiac si okolo hlavy veľký kúr, cítil, že narážka o
Mare jemu patrila. No ani nemihol, ac v&etci usmiali sa mimovolne.
Na re(ň Mitrove, ktorý nevie inŕ iba i>icliať každého, nedá už teraz
niC^ ani na nikoho tu. Zbadal i rozorvanosť Heleny a vedel, prítMna
toho že je on, ale nedbá. Ba s rozkošou myslí si: „VŔak som po-
vedal, že e§te budeň i žalostiC!"* No darmo je už, on ju nechce
viac. Dnes í odpíše matke svojej, aby vrátila sa od sestry, lebo
nechce už tu bývaí viacej. A zaujatý tou myšlienkou, vstal od stohi
a vy Šiel do svojej izbice, dajúc sa do písania. Ked bol hotuvv\
zapálil si o\út cigaru, prcí^trel nohy pod stolom puliodlne a hladel
do povetria cez dym pred »eba. Tak dolue a spokojne sa cíti. ako
nikdy. Nií bo nesužnje. Podstavce .s obrazmi sú pri stenách v kúte
odkladené, chrbtom do izby. Nepi^coval už dávno, štetec leží
v kóte i so všetkými ťarbauíi vyschnutými, Nemika ho nie k dielu,
ale nedbá. Ani to netrápi bo, že je snúbenec Helenin — že trpí ona^
robí mu obzvláStne flobrý cit — a Milica, za ktorou chodí, že je dru*
hého; ani to, že tu sedí v dome otca, jehož dcéru opúšťa. Zaujatý
jedine citom k Milici, nestará sa o nit iné, iba s rozkošou mysli
na due&ný deil, lebo síúbily sa slečny z Praporia prísť. Mílíca má
vraj čosi povedaf Heleue; on šípi asi, co — no nedbá; teiJI aa, že
vidí Milieu i dnes.
A Helena med/itým zúfale dala sa do rolíoty. V^edela, že mat
z\é city prácou odháňa, a narobila za hodinu toíko, ako inokedy za
deň. Stanovu izbu na dvore poriadila sama, i salón, obednú a všetky
krém Milovej. Do t€»j nenakukne viac, a stráni sa jej ako ohňa.
Loki sa iba toho, že zbadajú to aj iní, a jej zrak, kert pozre na
otca a maf, je nevýslovné skúntavý. Poriadila eSte i polovicu ku-
chyne, potom mihala všetko Uik. Totiž, ke<I vynášala satlíček, v fiomž
umývala riad, čo nikdy nerobila — stretla sa v pitvore s Milom,
Ne&iel jej pomôcť zdvorilé, ale zastal, zahladel sa na ňu zvedavo —
a potom zasmial sa nahlas, otec, maf, a nikto nezbadali, pret^o
oddala sa do roboty, vyženúc slúžku do záhrady kopať: len on
uhádoL V okamihu jej horlivosť sphisla, a nahajúc v.Aetko tak, šla
sa zatvoriť do izby rodičov. Teraz stnli tam ustatá a zahanbená,
III) nemá pokoja predsa. S(d>erie sa hneď a ide ku kasni^ že sa
óbleCia. Povyberíila vôetky svoje šaty a oní jedny sa joj nepácily.
*i hy stála pred ulv '' *Tf, v ftomž rozhodne sa jej pád alebo
<vo, chcela ("q u vyzeraí . . » Konei"'ne vybrala si ^er-
vcae, 60 na sviatky nu^^iuvala. I bola vskutku pútavá s preblesk-
ÍQÍ
uutou tvárou svojou, žo Miiro, keí sa zjavila v yiW oííimJmí*]"
bol leu ou sám a sochár — otec a Mlyn:iriŕ odišli kamsi — za-
sUil a uH utkvelý nju na uej v hlbokom obdive a dojatt
„Pravá, pravá, pravá 1 ..." I zasekm? sa a ani vypovedať no-
oiôže viac.
,, Pravá v(Ia I'* pomohol mu sochár. ležiaci na kanapo. Uko
jeho lahoHtajne skí/lo sa po nej. Kecf je pekná naozaj^ aby sj dáko
vela uenamysltíla. V PcHi on kraj.^ie videl sto ráz.
„Óo chceto dnes robiť, Helena?^ spýtal m Mitro, /faknutý,
Kptaiímic rukami. „Vy máte vražedlné úmysly s nami
„Prečo?** riekla oua beii vole, „a akt'?**
^Aké? Vy chcete nás pripraviť o hlavy a aj o tú trochu rois-
umu, ŕo eéte máme I ^
^Čo nemáme!" napráva sqchár, roKvalený úplDe, že su km sami.
Helena za^^miala sa síce na okamih, nezdržala sa, d "sa
oilrrátila^ že ide preč od nich. Konečne i to večné ^í _ ne
2Qnt]je sa. Nie je každý takej dobrej vôle.
,No a ako m vyvafuje ten sochár. Ten mAa neuctí ani mak I
myslí SI podráždená. Koho by to nehnevalo? I borio sa, že ide,
>bo neaíaslúžia, aby bol človek vôbec s nimi, no bex odplaty ne-
aňie nahaí Mitra predsa.
,Aj vy by sto sa už mohli obliecť dakedy.**
gVett som oblečený . . .'*
, Nie obliecť — alesobliecť/ napráva sa netri»ezlÍvo* ^.sobliect
.Čo? sobliecť?**
^Hahaha!** zasmial sa sochár a tlesol do dlane na diváni, po-
,Nie, nie, nie! Co mi nedáte dopovedať!^ skrikne ona náruživo
Uca zalejú sa jej krvou zahanbenia a nenávisti. j,Ja som myslela
linúť planého človeka so seba!**
,Eh, daromnfciľ* myslí ai a ne^kajiic odvety výnde od nich,
trepnúc dvenni.
^Nervoznosť naäej Helušky, ako vidno* povážlivé rastie,*
riekol Mitľo, keJ zmizla za dvermi a ostali sami,
s K to >;nH, čo udielo do sprostej hlavy toho hlupáka Milá
Ipovie ten na diváni, zažívajúc. Začína tu byť nudno, vytiahne
liy na operadlo. „Vzal ho čert!"
Mitro pozrel na neho, prestretého na diváui^ i nohy vykladené
na operadle, ako by ho len teraz videl tídc.
pAj ty mohol by si sa šetrnejšie chovať!** povie mu zrazu
popudený.
«Nuž a ty?"* zvolá ten v okamihu^ uarovuajúc sa na diváni a
riihle odi zabodnú mu ohnivé do Mitra* y,Ci v tvojom chovaní
ako mak nežnosti V ľ*
A ílvaja priatnlia div nechvtili .sa z nenávíatí zrazu vzplanuvAe).
'^ ' ' ' - '' ' ^ ' ' ""iť
i , ^ ^...^, . .1-
kíali. 1 t tioij, kaziiy, kd<? mu tioio milé, a Helwia chcela
licct vv.,^*.. áaty, ktj ziihrkotal koč na bielom suchom dvor**
Rýchlo vyhohla na cliodhTi a prvi% r,i> s|travila, l>nl(i pozreí dyclittvýml
okom Milieu, aká Je. Bolíi odetá v hodvábnej bielej hlúze» zaťahaiiej
Cipkami diernymi, a v Hnkni Čiernej a Helene /4alo sa, že kránu jej
Evyšnje eAte v osiach nový ľvláStny svit, ukrho dosinf neniula.
Hdcnu zluklu SH tolio a obzrela sä dookola* iik<» o orhraun. No
sbehla s chodby i matkou iifislaná, ni»y pomohlu slecnum, ale zvláÄte
starej, eäte peknej panej, materi ilvnch sestieľ, Lei a Milice,
^Už sme mysleli, Äe ani ueprídeU^**
„Veď í*me ani nemali prísť, a len na cbvífku ostanenie!*" krií'í
pipíška, Htojar v kovi v riedkye.h bielych latách. Ani tá nechybela,
ako nikdy, ketl sa §lo do Biezovskýciu „Na víSs? je rad, tetuška."
„Aj Marišku tu V** vraví dalej poteAeníí liiezovská k priôlej
panej, neodpovediac Roze* ^í I^eonthika . . . vitaj, vítaj, ílrahá duôal
1 ty, Milica!*^
liostí zaviedli *lo izby* llÍU*o, hryzóc si kto zná preCo peru,
klaiial sa velmi zdvotile — Lea páčila sa mu vážne ^ a sochár
svliekol 8a h diváúa, vidiac cudziu paniu, a zabudol pri pohlade
na MiliíU, že je z ľeŔti, I Milo |niSiel po chvíli a pochodiac do-
okola, pozdravil sa ko vňetkými. lleleuii ktuín tnine !io po/oiovaln,
videla, že zbledol celkom od pohnutia
i,My sme len na okamih priňlv,"* zacuc sLeíjuiat pipíšku v bie-
lycli áatách. ^lelio je na vás rad príšC k nam ; my si značlmeí'' a
obicerá sa, kde by hodila klolník svoj. Najbližšie liol kredenc, po-
ložila hu teda ta*
^Ah, ah; len aby ste m hnvd nesubraly zpät!*" riekla domáca
pani kus ironicne. a pot^m ihneif obnHila 8a s reí-ou k panej priftlej.
Nerada také nesknuuue ilievra* Ci ona rozhoduje, kedy majú odísí?
„Yieíi, Helenka,* vohi pipl»kí^ sadajúc s ňou ku Htolu k druhým,
pMilica vravela UhÍc rá/: rada by som »a h Helenou shovárať!
Nuž, reku^ po<íme; i''o budeme htaileť, že ony majú prM V I ja mám
toho veľa, vela . . . Tetuška, i moja mama odkaziýe, aby sa vám
páčilo cím skôr ... A ujko kde je, aj, aj — V" príšht jej na UUK
nevidiac Mlynarica » nemými usty.
Nik jiij neodpovedal, Panie samy /ačaly si rozhovor a či chcely
^ačať, lebo naveky viaz<d a kási duí^enost Itadaŕ ua vdetkýdi. ľťiiii
prechodili m po izbe — divnú obsadly |»anie — Mitro hore, soíIi ii
dolu, a nevedeli í^i rítdy ^ Milon), ktorý s vefkým BrdcaklopaiiiM»
cJiodil nervó^^ne, ^ iluého, vŔe do druhého Ha fttopajúc. Oil
otupovali Ha mu i , <. konečne Mitro, pozrúc sa mu dlh.-iť,
utiahol Ha ku klavíru. iV^^fan tiež zliadaL že je nebezpečné « iutií
chodií, zaistal n oltzrel m m miestom, kde by si »adol Pri MiIicl
kde jesto pnizdny stolec, videlo sa uiu najlep&ie^ i Šiel ta. Tu uA^
líddou pozrel na Mila ktorý zastal n * '
fliliy rukou - zfakof hw ho, kto /ua pn
k Lei a pipíAke. > lým zrakom pozrel ua poMv **tolec u Mi*
lice, aJť nesadol m, ,, Hol až prlIiA rozrušený.
„Heltíaa!" xnejn udusevmmé trkotanie pipfSkino, ,vÄak vii?d,
že odifiiel už doktor preč. Bol sa i tu odobrať? Ale ako by nie?
16S
Jflj, Helenka, ja prifela som pri tej pľl!ežitoíít4 do Uri>jtiiŕlK» im^
^ÍHp akf^hoV" spýta sa tá, pozorujúc, kde sadne Milo. .:\ jrj
itiAt. neinohúc íitrp€*ť už (faloj, povit^ k l.ei a jej uiatke, Äo pri noj
„Ci uiTíida tuto Kozu, mia ťJice vit»sť ííUívo, íipmvdová
uavi^ky Ukoce." I povio to íxochu tuk, aby i ona dopoiula,
oAic tii nedbá!** pomyslí si s odsiidťuííu,
^Iki akdio? hoh U> /vWôtugľ* .steljoe<* pipíška. «Ja soiij po-
Yeda]«, ahy neôiel, žt? hudeiiie plakať. Tak, pomyslí si, on ti» vAžne
Iral a pril^iel sa ma opýUif, ^.e ri naozaj, a híadel na mf\a tak
dlho a takým pohľadoin . , , jaj, Rožť! Tak, tak . . / I zachveje
sa a s Ŕou všetky rierike ^arníry, piižmiiriar »»ŕ:i na okamih oioá-
meno.
„UaJirtha!** zasmeje na jej Uŕ^>leíiu a oči zabuiia jej — Milo
n»áA k Milícia Onti vstaki a poMa k Mitrovi. ^Co^ o cotu to bovo^
rlte?'* spýtala sa^ aC- ten nilcal a myslel, aká jo stieanonosí na
spriT ak by pipíška nevravela, nevie, i^o by robili,
ich ideáloch,** odpovie^ hneťf sa vynajdiic,
„luk ktit má ktorýV^ zvolala pipiAka, dopoŕjijúc, a skolila
jtvodavo a v ohni, M i tío* odpovedal jej:
^Moja je hkleuica, tu Viktorova i>repňa, Stanov je žertva, a toho
Um len Štetec* lebo bude veíký i^lovek/
Vôetci zasmiali sa a pozreli ku Milovi; on práve vravel Milíd
uttumeno :
I, Už som myslel, /,e ani neprídete dnes. Oo ste nepriSli do-
poludnia?''
„Mamiť^ka zrazu dostala chuí s nami, ale nemohla len temz.
Jn sme cakaly/ odpovie Mílica, bokom pozrúc na Helenu,
„Vk šom ttnier nevydržal!^ Tu zacítil i^ohtady druhých, na
nebo tfprnt*> Vzpriamil na a zaliladil dlhé vlasy za sluchy. „VZ je
i!"^ rečie k nim cez zuby, „Prečo /'^ íípytiil sa, ac
, -ial 11 vyh\et]enj»\ „Pre ženské knlšUe očí!" Potom
luibrivil hlavu a pozix4 zalubeno na Milieu, povediac ticho:
„Opojil Äom Ba od vašich ocii. Pre tie hotový som opQStií
víetko a i*yť i — **
^Poriadnym cl<f\ckomI'* doplní Milica ako máiSť^ek ironične,
bernc to na Mrt. n* akaj Helena!*' vraví, dvíhajúc sa od Ktola, kecl
videla, to tá ide popri nich rýchlym krok<»m,
rimni tí íHaPfliŕ uiecol** VHiví UŽ V pitvore, usili^úc m do*
hon í pred ŕmu. j\^ je a tebou a tvojim smi-
iHsr. i;t s;i. ivonetne dopadnúc ju v nalone.
!** |í0vie U\ a ní^ m'i^hce ro/unief. Všetko potula,
a to il I led\ii vie uárZai hnev,
S4^te. inu!'' a chvtiac \n c» polv,
(ahá m^
í^mi ti niečo.
ŕo by hí mohla!'' ua to U a náruiivoííií trasie
'ríf nie, idem sama I" A nabajúc ju, ako
lU
rreha zakrfvaf ^tftf?'* spýtala sa v rihú matky, /.astantic i>i*ed
ňu, že v^etii pozreli divne na ťiu. Kžte Ic'U pri.^li liostiu a nie je
wií! prihotovenťi. Čože jej je?
Milo opretý o kredenc — kde dLivil chrlítoni pipíSkiu klobúk
nezábudkou ozdobený - majúc dosial omámené oCi od krásy Mi-
lice. pozrel k nej tiež a zasmial sa. Jeho smiech zavznel škodo-
rndosfoo, že Helena, cnjúc to, ako by ju had bol uÄtipol, lýcblo 8a
skiiitla k nemu* ľokroťila bliAšie a v návale vzniÄpnia^ nepovedomá
ani dobre, to robí, ntrlila obrúťku s prsta a prejdúc popri ňom
prudko, hodiU\ mn ju na kredenc. Prsteň zacvendžal na mramorovej
platni, všetci obzreli sa, ale mysliac, že postrčil kredenc s pohármi
on, neriekli nií. Jeho tvár, ketí zbadal, Oo spravila, zvážnela na
okamili> zdal sa prekvapenjhn^ ač vedel, že to príde i tak, potom
vzal prsteň rezko k sebe, skryjúc ho a zasmial sa zase, ako by
riekol: „To som fakal!"
Helena vyäla do pitvora a zrazu zacítila oblahtenie. Duíia jej
prestala sa búrif a srdce stíchlo. Teraz už na mysli mala len Milieu,
ktorú urazila. Odišla za ňou do salónu, kde ju bcda nahala, ale
Milice tam nebolo. Pozrela teda do izbice Milá, kde rady bavily
sa všetky, pozrela izbicu, kde boly pozostalosti po Edmundovi, po-
tom dolu na dvor, kde inal cbyžu MlynaiiC, a konečne ála do zá-
hrady za dom. Tam je Milica a nie sama, i Leontína a Rôza prišly
ta, kým ona chodila po dome, ľo zelenej skosenej lúke pod etromami
chodia, Lea osobité robí mívStevy dookola, majúc zduehovnelú tvár
a oko snivé. Po tejto záhrade cliodila noha Edmundova. Tam ten
átei) spravila jeho ruka, ten chodník Široký cez záhradu bolo jeho
dielo. Pri v^Vlíne skala veľká, tam sedával on, ke(f bol už v ostnt
nom — umrel na suchoty — a ohrieval sa celé dni na slnie^'ku.
Len tieto upomienky a hrob ostal nám po ňom!
„Heluška, ja som ťa všade hladalaľ* kriCí pipíška, ako zbadala
Helenu, a bncJ beží jej v ústrety, „Najpn^ som do salónu šla,
potom do maliarskej — do Edmunduvcj som sa bila, že tetka
nerada — i na dvor"*
/ľak sme sa naháňaly!" myslí m H»lť^na, hladiac na Mjliru,
ktorá ostala len tam opretá o krivú jabloň sladkého ovocia. „Oi 8a
hnevá?"
^Preío berie Milo tvoj, tvoj, tvoj , . / Tu Rplietla .na. i>re-
zradiac. že í ona ôosi Šípi, čo nemá, a zapáli sa po uAi ^To ne-
vie . . . som chcela povcdat, že ten sochár bez maniru tak hladí na
človeka, že, že . . , Sial by reku braí si Uzelcik modelly ztadoto!*^
.Na príklad teba!" odpovie jej Milica obvyklým svojím pre-
Jiárfavým spúsobom. Taká je pokojná.
„Ha ver' z teba by bola socha krá.Hna!** vráti jej tá horlivé,
lt»!HJ HÍ umienila, že \ ^ ' mi povie: . Z^" -ív H
by tu nebolo niečo pn\ ■■^ nán na pni i/ tu
odmaloval v zelenej tráve pod košatými stromami. Také by sme
bcdy, ako vily. Ty bielo-ätíroa, aj liea, Helena r^M ^ii; ja biela
„A efite íqT^ vysmeje ju Milica.
16f>
broSi
,Ach,
oflmieUTe Helena^ ^vod m to vôetci iou ba*
„Vcni LiunľOi>i, uko ujku vraví, keí oadílva dakomu," prisveilŕí
^lilica. I zakolíÄe sa tam na lialiízi sediac, a tviSr jej svie^.ostou
kypiaca zaraz zaliala sa uilom zazleaia, ale pre í0l» tiiečo. „Ty,
pipí^a^ chod pre Leu, alebo uám kvetov natrhaj.'*
^A načo?^ vzplanie tá, no naskutku aoberie sa naft'ikaná* Vt
8ft c!icu t4ijue nliovilrať: do«ť ráz lr> i s ňou! Ci je oua uie
líodná dôvery, vyklebetí? Alebo sa ^iváraf onej, kritisovať,
ako domi04i pani s tetuškou a Leou, lebo je pínií pokleskov!
,»Ja som pret-o prišla, Hela, aby som sa ťa spýtala,'* /Mne
MíHca, nepovÄimnúc si urazenia pipíšky, „čo je s tvnjíni sdú*
bencomV*
„Co ja viem!'* na to tí a pobne plecom. Zase chlad ju zaäíel,
ako o ňom vraví ona, „Nuž ale už je po vôetkom./ myslí ai ^vy-
podujem ju, ked tak chce.*'
^On je tvoj," vraví Milica clalej, ^a o mne snád každý vie,
že &a vydíí\anK C'o Krop^i<^ik aj nemá e§te chleba* ja bo nenabám^
a každý dei\ príde k nám Milo. Mysleli sme. i ja sama, že ako
umelec sbiera modelly, 6i *^o, ac zdalo sa jeho chovanie podoserívým*
No vo štvrtok u^- jasne vyzradil, co je s ním. Nik o tom nevie eôto^
len tebe chcem povedať samej,"
,Tak itú vo štvrtok?'^
^Vo štvrtok bol jarmok v meste a ja bola som u brata. V ten
tlefi šla som domov, ani nedajúc našim vedie t Myslela som, i tak
prídu do jarmoku, ale nebol od nás nik."
^Milo tam bo!.*
„Áno, stretla som sa s ním a, nevediac si nijak f, iiro*
sila som ho» aby ma vzal na koč, i tak ho cesta cez ! vedie.**
»Tak ííi vzal!** pomáha Helena a zasmeje sa m,
,VzaI ma na koí!" kývne hlavou Milica. ^Ale, .asi,
je to divný dovok. Od samého mesta po Praporie naveky len vravel,
ako ma lúbi a ako všetko opustí pre mňa — štetec, teba.*
Mala si ho dokonale zavrátif!" zvolala pnidko Helena.
,,VetI som ho ví^akovak tí^ita. On skoro plakal, jaj, Helena!"
pomlčala kus. „Najskôr myslela som, že pil, ako Mitro, ale , . .*
aeatuíkla, a Helena videla, ako strmším ostal jej dych, i zdá sa vy-
rušenou z pokoja svojho. Zamlkly obe, Milica pozenl do zeme so
sklonenou hlavou, a Helena stojí so založenými rukami pred áou
a liladi na ftu ponoreno. Teraz už nenávidí i pre Milieu Mila dvoj*
[ násobne, ale k nej nemá už fo vraveť. Zobzerá sa za pipíškou^ aby
lla k nim.
,Len si bmfte íjamyl** odpovie tó prudko, ale ke(f videla dolu
táhmdou íi$f troch mladých fudi, Mitra, sochára a ľízel^íka^ pri*
Mila rýchlo* Ak by dostal chuť zveíniť iiih tu na pažiti?! No
Milo, kLrý mat ten krásny obraz stvoríf, ne|>ozrel na nit^ a oe-
ni^ ale Šiel rovno k Milici. Helena opustila ju, v okamihu
Ipiac.
106
„i^iiiiiji^m, miiujmn vä»!*' vyznával uái oži vo ti cb) m iilusom,
ži^ot 8Voj (láíii za Viís ť(*Iý!'
Miiíťa^ \hÍ jej/ lioku adstúpiln IU*lt^im, rýchlu puliUi sii iKijm-
dc*uá. tie to }»rc(J^a loii divokimf od ueho tftkto ju tiapádaf. Ju, už
zasmíbemi. v iloaM> Heltaiy, pred oí^íma vÄetkýcíi. A zapálenri po-
hdrSenŕm i hanlwui, odvnítihi sa Im.»z slova od neho.
„Hahíihaí* zav^uel .Miiífich iia strane, kde stílla Helena r pi-
pBkou, žartujúcou $ MitroiiK a ddhitý Milo vycítil v ňom dokonale
triumt.
l\nl v<*("^er. kfJ hostia odiAli a ietiíHka i Mlynarit^. vrátili sa
domov, Mitro ^iv] pif a sochár Hhladiíval j ixídŕko na dvore lepidla.
Holerni 8od**l!i oprctíí ohrhtoiii o klavír. S ľakoiii rozmýšľala, to
vÄetko vykonalo sa dnes; bez rady a hv/. vedomiu rodíť^ov nm pustú
ruku. (ííti velky iiejiokoj a vie, že mala l»y to ozniiinif aspoň teraz,
ale ako V I pozre tajne cez polotmu na mať, kde sí'dela na diváni,
ruky 8loí:en*'> diZm- na lone. ale vidiar jej tvár ešte trúchlejšiu.
ako inokedy, zacítila hned vinu, že :Äije a Kdmund umreL TatuSko
je inakší, ten. kým žil Kdmund^ miloval ich oboch, bez rozdielu,^
kecl umrel, nspokojd na — iní*j pomoci nit^t i tak — a miluje ju
bez výčitky. Tuk jc^mu, lepšiemu, povrdafV Ale ak sa nahnevá, a
potonj nik nobud** dobrý V 1 pu/jv cez tmu naň tklivo, a on akoby
koU8Í myšlienkou |>ohuuiý, vstal, podišiel k liej a pohladil jej vreli
hlavy nežne,
Helena atípnut^l zdvilila otá7.kou zrak k nemu, azda tuäf niečo
a íntuje ju V
Keil trúchla niaf opustila izbu, krivkajúc na bolavej nohe,
nahai klimpkanie ndí^anlivý Mlynnriť a idúc popri uej, i on. — uí
to nespravil nikdy eftte — pohladil jej líce. To spraviac, chcel
preC, tu v^k zacjtil, že um dlail ostala tepid a mokrá. Postál,
sme 8a rozií>lí
obrátiac m k nt^j a pozrel, (hm vyskočila pinidko.
„Tatuíiko» uehnevajte sa! Ja som , . . my
s Milom/ vraví /a j i ka vo otcovi v hro/i mí.
Tatuôko, sediaci \ť/. zane u ntolo, ( a ani nezdvihol sa*
Hodil rukou, ako by uz vedid o tom »iíiVtio, a vraví:
NIT' tít' rlmíľ dn si;niM>tv a vvfdnŕ sa'"
Letc» pominulo, i janeti, zimn^ a jar nastala. Je jasné ráno
a veselým \tácat Milo Fizekík sedí v izbe vo svojom
(lou)e a je zas, Chud*^ kosti lic vyŔly mu opaí na povrch
a tvár jeho dostala veliká Idtilosf, ,Ie nám - pi iatolia uáli od neho.
za avojfni povolaním kaJfcdý, iba on o»tal doma a šedí pred
podstavrami skrAený. Má myšlienku dof»rú. novú, i plátn<» vystreté.
Namafovíif oklamaio'*ho človekíi, ktorý chytá zbraň* Vie, žo t4>tO
dielo donesí** nm oicno, lebo dofl vleje celú duÄu svoju; »Ie uft-
driiuutio r>' J . . , Zľ Milíca zavrhla hu, sa nehuevá* Ako
*íiato^nt^ di» by ho i (obila, oeniohla inak Ab* Helena vy-
dáva sa dnes. ľá Helena, ktorá ho oklamala, vysmiala, til, ktorú
uti bol by rád vjdf^t v prachu pokoavnú^ zničená, opustenú ud ka*
ždého. Ktorá colý svoj život mala prežiť v žiali za uím a za ztrato-
Dj'ui Šťastím, ktoré sama zničila. Tá vydáva sa nie za lahkomysel-
ného Mitra, ale za Mlynariča.
Dnes jej je sobáš, koče hostí hrkocú od rána ustavične. De-
dina ožila, lud vystál pod steny, aby sa prizeral. Vstane i on a ide
k oknu, aby videl — dom Biezovskóho mu je práve pred očima. Milo
zachvel sa a zbledol. Práve idú koče zo dvora na sobáš už.
Tri sú tuvon, na ceste, kde zastaly, čakajúc čosi. Kto je na dvoch,
ani nevidí, ale na prvom sedí Helena, vo venci. V oku svit zvláštny,
ako u všetkých šťastných raladúcr, na itoch úsmev.
A to vidiac Milo, ako pudom hnaný ženie sa ku natiahnutému
plátnu a berie štetec dychtivo. I dá sa do práce so zimničnou
rýchlosťou, s horiacim okom. Pod štetcom rýchlo povstávaly črta
za črtou, figúry na plátne, ako sám život, a — umelec sa narodil.
Odbierka.
z pozostalosti t Ondreja Bellu.
opustili rakev do jamy
a zahŕňali hrudami;
čo jedna padla, zdunela,
duša sa vo mne zachvela.
I farár hádzal po hrude:
»Nechže jej ľahká zem bude!^<
— Nech mi pnid z očú neprysnc,
hádam mi srdce roztisne I —
A všetci jako k obeti
hnali sa starci i detí
a každô, milô-ncmil?',
studenú hrudu hodilo
Iba ja som sa nehýbal,
jak by ma prútom pošibal,
čo čarodejné premieňa
zo živých tvorov v kamenia.
Tu prišiel hrobár šedivý
a díva sa mi a diví:
»A ty nič, ani hrudôčku
pre svoju nemáš dievočkuVI —
Hlboké brázdy orajú,
kecf drahé seniá siať majú,
a čô je tuná zasiato,
nad striebro drahšie, nad zlato
Kcíf prijde jaro Kristovo,
vzkíúči ten kvietok nanovo,
voňavou krásou omladne,
168
CO nikdy viacej nezvadne.
Čo sa tu zemi zdúverí,
to jakby dobrej materi;
a Otec v nebi bdie a vie,
jak zceliť srdcia bolavé. . .
Kolísku detstva, mladi sad,
rodičskej péče istý hrad, —
musíme všetko zanechať
a ďalej púťou pospiechať.
Po chvíÔce milej, hoc malej,
hlas Boží zvolá: »Len dalej!
Torko sŕdc v svete tesklivých
vyčkáva lásky vôd živých.
Len dalej, pekne od kraja,
nech nájdu cestu do raja,
ktorú im Kristus otvoril,
ked s' mojej vôli pokoril.«
»Ó, starče sivý, láskavý,
kto vdak môj tebe vypraví ?«
Stískam mu ruku žilnatú . . .
MÍčky mi podal lopatu.
Padaly hrudy do jamy
zmáčané mojmi slzami,
— slzila i tá tvár stará — —
»Kvietočku, s Bohom, do jara!«
-•*«—
Z básní Alexandra Petôfiho.
Preložil Hviezdoslav.
Palác a chalupa.
Cos', palácu, tak chytrý do chlúby?
v pánovom nač sa pýšis bleskotu?
Skvost preto na ňom diamantu, by
mu srdca prikryl špatná nahotu.
Strž fáborce tie, nimiž ho
ovešal sluha čačane:
a nepoznáš viac diela Boha,
tam taká holoť zostane.
A kde vzal gazda tvoj tie poklady,
čo z ničoho ho robia všetkým? Tam,
kde jastrab vtáčka, ktorho znezrady
prepadne, skántri, tučiac nim sa sám.
Vták, vrah, sa hostí veselo,
lí>9
š v^úsedíiom kre v hnier,datku
žalostia mladé, čakajúc, ach,
nedochodiacu na matku. —
A. chalúpko ty pobliž paláca,
čos* taká skromná? Prečo ten tvoj xjav
v hušť košatých sa stromov z^atráca*
siiácT, bys' v nej schovala svoj biedny stav?
Príjm\ ixiebko ma temná; mne
0 peknú nejde halenu,
sŕdc krásu chcem . , . a v tmavých istbách
sú skvúce srdcia k nájdeniu.
Prah svätý, nímž som vstúpil, svätým och!
je chalúp prah, tých strechy slamenej:
bo tu sa rodia velikáii. Boh
sem sosielava spasiterov. Hej,
% chalupy vyjde každý, kto
sa vezme vykupovať svet:
a ľud prcds* xvšadiar pohŕdanie
len sebou, núd/.u musi met.
Však žiaden strach, i váô čas zasvitnc^
chudobe poctivá 1 Kc(í včerajšok
SI dnešok nenie aj vás: nezbytne
vám bez konca má patrit zajtrajšok. —
1 na zem sklonim koleno
pod nízkym, svätým krovom týra;
dajte mi poxehnanie vaše,
a ja vám svoje udclim !
Básnici XIX. stoleLia.
lUhkomyseTne drnkaf, prsty
nech strún sa nikto netýka!
Ktu lýru berie dnes do hrsti\
velikú prácu podm'ká.
Ak nevieš iné, odhúsť leda
radostný-bôlny pocit svoj:
mcs* svetu potrebný, a teda
ta s drevom svätým na pokoji
Na púšti blúdiitie, jak s Tudom
ra* blúdil Múj/Js ťazemm,
a, čo lioh vodčíni rozžal čudom,
za stĺpom stúpal plamenným.
Za novších čias Boh takýmito
stípamí určil poctovt
^^k
170
v kraj Kanaánu aby títo
Fud viedli, zvaný svojeťou.
Nuž, kto je básnik, napred všetci,
prez oheii-vodu s ludom v púť!
Bud prekliaty, kto šmarí veci
ľudovej prápor; kliaty bud,
kto z chabosti či z lieni — hmoty
rab — zaostane: opodiaf,
kým lud sa morí, tmdí, potí,
by vo tôni si spočíval!
Sú proroci, tí s ciachou falše,
rozhlasujúci klebetu:
vraj, zastaňme ; nač kroky dalšie ?
bo zasľúbenia zem je tu.
Lož, nestydatá lož, juž snadne
broj millionov povalí,
čo v úpeku dňa, hladne-smädne
živoria, naskrz zúfalí
Až raz tak z hoja koša každý
si bude môcť brať jednako,
kecf k stolu práva raz si na vždy
prisadnú všetci rovnako;
ked slnko ducha zjasá-zplesá
v oblóčkoch, i v tých sťaby dlaň:
len vtedy Fza riecť: zastavme sa,
bo, áno, tu je Kanaánl
A dotial oddychu niet, dotiaí
bor, človeče, sal nespočiň. —
Snád život, bár nám sily podtal
v tom, plácc nedá nám ; no v klin
ked smrti sklesneme sťa družke,
zrak pod jej bozkom zavremc,
a na vencoch nás, na poduške
z hodvábu spustí do zeme.
Trpký život, sladká lúbost.
Iným ja vždy som len dobré prial,
a mne každý ubližuje schvííl.
Roztrhajú na mne prikry vädlo,
trnim naplnia mi vankúš; a
ráno cítim chechtu ich žihadlo,
mátohy že v snách ma krtušia.
Kvapni v pohár žitia trpkosti
plného mi, sladká lúbost, ty !
171
Puklou lýrou je mi hruď; muk ťah
divým chmatom cvála po strunách
jej: a pieseň, čo z nich vyburcuje,
znie, vo vetre poplašný jak zvon.
Včude len čo zábludou sa vsuje
v zmätok hry dajeden čistý tón.
Kvapni v pohár žitia horkosti
plného mi, sladká Túbosť, ty !
Toto jedno, čo by mohlo, jak
tmel, mi strapy duše sváriť dák;
to strom, ktorý ešte zúfalstva mi
nestačila preliať záplava,
v jehož vetvách nájde asyl známy
ešte moja nádej túlavá.
Kvapni v pohár žitia trpkosti
plného mi, sladká ľúbosť, ty !
Devo, jeden pohľad milený,
akým slnko zrie v kraj v jaseni,
ktorý' nemá síl už živných síce,
a preds' je tak krásny, láskavý!
bo šťastnejších dní nám smavé líce,
v pamäti nám jaro predstaví.
Kvapni v pohár žitia horkosti
plného mi, sladká ľúbosť, ty !
Vietor.
Dnes som krotký vánok, šuškám nežne, klučkom
v poliach prechádzam sa, po zelených valoch:
bozky na zbronelé dýšem pery púčkom,
bozk môj teplučký je vernej lásky záloh.
»No sa rozvíjajte, švárne jará devy,
rozvite sa«. šepnem každej v úšatko vše;
a tie, stydlive bár, spustia kraj odevi,
a ja na ich ňádrach omdliem od rozkoše.
Zajtra divým vetrom budem, zfučím ; chvením
predo mnou zvrávorá ker. bo sa ma bojí:
vidí, v ruke mám nôž s ostrím nabrúseným,
a vie, že mu listvu srežem stoj čo stoj. I
kvetinám to zsipim v sluch : vy, ľahkej viery,
poSetilé dievky, zvädať!... čačiek nechcem I «
Zvädlé aj jaseni pŕchnu do zástery,
a ja nad tým chladne, posmešne sa zrehcem.
Dnes som nežný vetrík, leda hnúc vesielky,
vzduchom plujem zticha, jakby mier či snenie:
líž
že jestvujem, o tom zvedia iba včelky,
uháňajúc domov s lúčin unavene.
Akže ktorej ťažko hnať, bo v torbe mnoho
vlečie, z čoho chystá med, lakôtku svetu,
na dlaň vezmem rúče chrobáčika toho,
tak pomôžem jeho ustatému letu.
Zajtra víchrom budem, zhučim; sťaby dáka
búrka, koňmo sbehám mora okolicu,
i jak učiteľ vše všetečného žiaka,
za tmavozelenú vydrmem ho ^ticu.
Ak v tom na lod trafím — ľudskej pýchy pôvod
kriela vyskubem jej, plachty trepotá vé,
sťažňom jej jej osud vpíšem vzteklých do vôd,
že viac nespočinie nikdy vo prístave!
-•»€—
Kúštik z komickej tragédie
v Rimavskej Sobote.
Od Jozefa Podhradikého,
(Dokončenie.)
Odhod škorpiona!
S nama, so živýma, si sila/
Očisti doma kríž,
Noviny sám si píš,
Nie po programmu Sanhedria.
Prigniavila aj nás Talniudova dlapa,
Nemá už vlasť chlapa,
Len tú národnosť šarenú,
IntcUigenciu nedovarenú.
Mizne sláva! Niet Petofiho, —
A my nedáme Hviezdoslava. . .
Slovenský chlapec z kresiva iskru,
Boh ST^etlo má rád.
Namrzel sa, ked prezeral Tatry,
Že si na Kriváni nik nekreše vatry.
Ilned do šlabikára poslal slnka lúč,
Sa už necítil dobre v slepých raboch.
Do dvorany Múzy podal národný klúč,
/ ZíUancovalv otcov kosti v hroboch.
V zelených horách berú nám jaro^
Pravdajú sa s Nemcom v Pozne,
Že tiež je tyranom poľských deti,
Pre poíský Otčenáš šFahá, mučí prútom.
Kto svoje skutky škaredé
Sviniarstvom suseda pere,
Umýva sa blatoín.
Súcitom zo žlče iskry kreš,
Hriech — život je, smelo hreš.
Cuješ v duši hlasy? Srdca smelé vlny?
To odjekujú večnosti zvondumy;
Ked boriš sa za myšlienku,
to ťa nebo sokolí.
Sokolí slávnostne, jak trnavské zvony,
Ked ulicami rozlievajú hlasy dumné.
Hlasy dumné podzeniským basom,
V Rimavskú Sobotu mumlú hrubým hlasom:
)>Žiačkov zo škôl vyhodili — blom-blom!
Blom-blom ! blom-blom !«
A zve n, čo zvoní v koncerte soprán:
)>Vraždou piesne históriu
Kupujú si — blom-blom! blom-blom!
Tenkohlasý umieračok pustil vysoký alt,
Hlas jasný, ostrý, trinástej próby:
)>Vylúčili! vylúčili! blom-blom! blom-blom!
Nie volných pomáhať kopať svoje hroby —
Blom-blom 1 blom-blom !«
A starý zvon víchry lomí,
Mračná šlahá, chladí hromy,
Lež cengáčik od oltára
Takto sa mu prihovára:
joNeplas hromy ! nechže bijú !
V odrodoch oltáre hnijú.4< —
Na čele pastier rohom dúcha marš.
Trnavský sviniar svine ženie s poIa;
A kanec pyšno ku sestrám zavolá :
»Kráčajte hrdo! My sme perly Tvorca,
My sme myl
A čo zlaté pripnú sedlo,
Nebudeme kone, ani somári!
Ani professori, ani rychtári!
Ani Slováci, ani Madari!
Čujete, sestry, z veže k nám hlas jasný:
,Nedaj sa podkuť! chod bosý!
Bud, čo si!«
To nášho národa charakter krásny!
Nežiadame, aby kozy, r>'by, raci
Boly svine,
Nie my žobráci!
Kto nemáš, resignuj . . .
A jedno prasiatko zapýta mamu,
Ze komu tak pekne vyzváňajú?
13
174
Či umrela žena? či chlap?
Ale ujec odhovorí: V Rimavskej Sobote
Zaklali šesť mládencov,
To im na pohrab.
Velebné sa hlasy z veží jozliehajú :
Blom-blom ! blom blom ! blom-blom !
A víchor červený, jak zachriply bujak,
Hnevá sa, že mu zvony lámu fujak.
Nevieš, kto tu hovorí.
Podzemní duchovia? Ci anjelov sklony?
Tak sa to pekne aj v sneme rozlieva,
Ked Trnava zvoní.
Osvojil by svet suchý i vodný
Oltár národný.
Ked sa oltár odrodí, sperma ducha usychá,
Národnosť zameňuje
Nízka luza chlebom,
Nóbl luza panstvom.
Velebné zvondumy budia večnosť v nás.
Kecf bitka stojí, muzika hrá hlučná,
Jako hromy s bubnom, ked bijú sa mračná.
Z Golgoty pi krv do času bor by/
Svet, bez nej, ducha cintorín bol by.
V Biblii vesmíra
Ked niečo čítaš, nečítaj, — cíť^
V každom je slove zakliaty svet,
Zakliata princezná, večiia krása.
S površiny! Do hlbiny!
Ak uloviť chceš karasa.
V Biblii vesmíra tvoj národ je kapitola,
Veršíky v nej sú rodinky^
Sväzky krvné, sväzky sväté.
Ty v tomto veršíku
Bud národné slovo zlaté.
Po površine plove chasa slabá,
Nedovarená intcUigcncia chabá.
V žilách z krčmy plam, v duši chladno,
Nevydrží zlata z útroby skál.
Nie si žaba,
Smelý bandit!
Kšte aj vulkána prcštúraj dno !
Čo tie začadené kryjú tam steny?
Neuspokoj sa lávou a dymom,
Netrp ducha rozvoj ochomútený ;
Boha si zárod!
Totul pentra natione!
1?^
všetko za vidšť, ťoäifikíf m- nui ;
By nevyšmaril náhrobný svet lesinu,
Cix^u diéta jalové, iiezárod pre vecno.sť,
Žobráka hrudy, zbojníka ludí.
Na jurmokH,
Shfý i^ohrák 8 haiU^kfiiiii gpieva:
Majíyar fôld odavan,
Jaj de fáj ! Jaj de fáj t
A magyar nyelv ttiegvan,
Mafíyar volt, de níncs' mar,
Pf! rozprentr^tom obraze ée«ká upevácku sf>olo^io«l prútikom ukíutuje ňgúry
a *pi0va:
Poslyšte» lidický, novinii»
Žalujte se Hospodinu,
Co spáchal teď ten svet vzteklý :
bcst mládencu živých pekli.
Upekli jích ohnčtn hromu
A poslali matkáfii doniCu
Mamičky tcd narikaji,
Nebe o pomoc volají.
f)pil/ Sporák a Madar. Na pledacU cepy.
Reže
Maďi9K No, Janko, ten rátnpás je ugyancsak dobrý,
Jako britva, Janko, isztmk még e«ryet ?
Sl(>iHÍk. In niár ncai inzik ; nagyon íáj a/r enyim fejedet, A tied
fcjcraet nem fáj nekcd?
Maďar. Kut> a baja sincs, Janko, dneska si bola dobrý chlap,
toho čižmára si dobre ťíasoL
Sloiák. Co má kunirovat, že tot nem ember ! Iľo môžem zato, že
orrodil som .sa kor,ou? Tisíc moc ohnivých strie! sa mu do
matere í /ivénm, vcčncmu otcti bohu prisahám, jako ma icrajt ten
rámpá.H /ohriai, i pnvíu mi to ešte rax, kotrbu mu rojLsticpinu tak
it mu ju ani drotár nesdrotujc. ľriam som dobrej vôle I Sestra
moja, vydatá ia učiteľom, mala synka tam vo §kole, nui ti ho
vyhodili. Volcnticri: ľisic moc striel im do matere! A aj nám
všetkým, na mu dušu všetkým, xc :si dáme deti tak kunirovat
Maďar. Prečo ich vyhodili?
SifrcaŔ. Xtu hľa^ VcJ ich tam na tom obra/c vymafoviil!.
Vi im po jarmakotľh ?ipicvajú, Sc*st žiakov vybralo sa na Murinsky
námok, tam vo^li do krčmy f^Ku tn>m 3(oprom«, ku krestanskému
krčmárovi, na večeru. Zajcdli si po tanieri fazule a vypili po pohári
piva. ľo večeri, ic sa slovensky nesmie spieval, nuž hvíKdalí si a
1 sa ukradlo. Krčmárka ich potom udala, } Ui pan*
piesne^ a jednu aj niÄkú. Krčmár udal, že íioc vo
nn- di med;^.i sebou rusky. Nuž icb vyhodili, ako vliisti ne-
Kí;
Maďar. Krisztus ucse, to je boloadsá<j! Nincs formája! Vecí
Magyarország nenie páperie,, keď sa ti prepytujem od fazuľky kýchne,
že bys' krajinu sfúkol so sveta. ^ Nincs formája ! Aj ja som prišiel
tak nespravedlive o moju taňu. Sak ju kúpil Sonnenfeld na licitácii.
Brat mi odišiel do Ameriky, a ja tu nosim cepy. Hét száz ezer
teremtette! Mennydôrgcis kóborló, villanyos mennyko ússôn a sok
ingyén élo szegény legény hasába! Kiristúsát neki! Udvôsséges
Isten anyja szent szuz Mária (capne sa po ústach)! Majd károm-
kodtam! — —
Kis mise, nagy mise,
Ez a világ semmi se!
Janko, ty už vyskakuješ svoj odzemok bez gajdoša, a ja svoj
čardáš bez cigáňa. Zaspievajme si, Janko, tú našu!
(Objímu sa a spievajú):
Nitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra,
Kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla?
Budin, milý Kudín, ty vysoký Budin,
Ked hľadím na teba, v zhaslej sláve blúdim.
Maďar. Hét száz ezer teremtette!
Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava,
V ktorých tečie Dunaj, Visia i Morava.
Maďar. Huncút a német!
Féne ette borJáját!
Maďarskí královia žili v tvojom lone,
Teraz už celý rok len kráľovské kone.
My sme k vôli svetu von vyhnali Krista,
A maďarská zem už od Maďara čistá.
Maďar. Hét száz ezer teremtette!
Vyhodili sme aj kríže zo školy von.
Lebo kríž odrážal zakliatej Tatry ston.
A sok ingyenélo zsivány, féne ette,
ITsson belc hét száz ezer teremtette!
(Pri obraze spievajú' :
Poslyštc, lidický, novinu, — atď.
Scóna IV..
(Dve Ozveny i<lú cesiou.)
Po hradskej kráča šesť študentov;
Nenesú domov ružových vencov.
Knižočky v rukách retazou svíazané.
Lístočky Kar päto v, nie sú cudzí.
Nemo kráčajú, šliapu blato, kameň^ smeti,
i:
^ám nesú čerstvc ^ky,
Rimavskej Sobote v>'liičené vlasti deti*
(Drotára fttretndj
roiár. ľaniodaj sfa.sti;i, mladí páni!
SitiJčíUi^^Bokc iW) i tebe,
Drúiár, C\ ma c^te po^tiáte, mladý pánko ? Takto dva roky
dila mi prttulok vala pani matka v komore, kcd ma trápiU 7inmíca*
J^Jen zo sfudentov. Pamätám, Martirtko; zkuliaľ terax?
Drotár. Z Ruska, jí khaiiátu tatárskeho. Idem tÍomov» aby ch
po^ul í*vojej dcdiaky večerný /von, videl ženu, deti,
ŠtuäcítĽ Zárobok tam dobrý?
Drotár. Zarobil som, chvalabohvi» pekný *^roš. Tatári maj u
svojho khána, aj uňho som drotoval plot záhrady. A vy, mladi
pánt, kdeže?
íihéJťfii. K rodičom. Vylúčili nás zo skbh
Drotár, Nuž a to prečo?
Študent. Žiadajú, aby sme ši slovensky nespievali a hovorili
len po maiíirsky*.
Drotár, Načo to? KeJ $\ haria, ne^ajduj,
ŠiuJiJtf A 735pteva1i sme aj ^^Hej, Slováci !<< a «>Kto sa pravdu
horí«.
Droiat, 1 ixiu 1^ nii íK- iJCbHKky vo Varšave, česká putujúca
dnižina irh tam spievala* '>Hej. Slováci !« nám káie, aby sme si
f matkin jazyk, tá druhá, i^Kto za pravdu hori<ľ» aby
otoční,
Sttiäcíít. Ná5 pre ne vyhodili zo škôl.
Drotár, \\}, bouprisám, to je teda lepšie narodiť sa tam
V Tsitársku pod khánom!
t^zx^ena. Potkanom \
Echo. Pu tkanom !
Sinäcnt. Hladtc, koho stretneme! Bláznivá Anička ide cestou »
ZbLazncla, kcd jcj brata vylúčili to škôL On s;^ notúm /astrelil-
Odvtedy bczumná chodí svetom a vydáva s
íAnióka fAntitsticky ndeti iiríiJe./
Sŕude$iL Ďaleko putuješ, Anička?
Amčta^ Do mesta« Partu si kúpiť, v>*dávani sa.*. M na sa i
pjtc ? Ja som cťlý bláxon 1 Polblázon upropastí rodinu, niekedy
krajinu. uSpieT»:)
A to všetko tropí^i s nami
Bcx du^c bôľu;
A celých sme tisíc vekov
Trpeli spolu. ^Odcbodf.)
178
(Echo a Ozvena putujú samy.)
Ozvena, Sestrička Echo, v ktorýchs' putovala končinách?
Echo.
I ja, jako drotár,
Po svete sa potulujem,
Svedomie luďom sumujem,
Upotrebím aj žihadlo —
A nečujným hlasom vnukám biednym lepšie sny.
Hlavná mi úloha potriasti duše bôI,
By nehynul v krčmách anjel bystroumný,
Kde svetlé talenty začadia sa dymom,
Z hory púšťam iskry jasného vedomia.
Tak liečiť pomáham suchoty svedomia
A pracujem v službe Ukrižovaného.
A ty, sestrička Ozvena,
A opúšťaš hory čujné
A motáš sa medzi ludmi:
Zkúsenosti svojej podaj mi perly
Z národov dejín.
Ozvena.
Videla ja;
Komu zvon (iolgoty na hlucho zborí.
Duchovný kapitál mlyn sveta už zomlel, —
Beda národu! On už-už zomrel.
História mu umieračkom zvoní.
Už nežije, hrob si stele.
Prázdno mláti, prázdno melc. —
Echo.
Ach, sestrička, kolossálna
I e hlúposť národov!
Čo ich len tak zaslepuje?
Modz^y zhoria v krčmách.
Srdce v kuplcrajoch.
Oheň statočnosti vyhasne pri kartách;
Omrvinky rozumu požerie pýcha.
Krása je život; život je Boh.
Krásna socha uhorský je štát!
Maďar je hlava, nohy sedliaci.
Chrám ideí Tatra, ruky Slováci,
Vlach, Nemec, Srb sú flinty, kanóny,
Arterie: Dunaj, Váh, Tisa, Hron;
Hlavu zdobí svätý kríž,
Srdce Matka Božia, Mária Panna,
Čo nadvládala Tatára, Monj^ola.
Teraz? Utratil hlavu,
Odrezal si ruku, í lavú í pravú,
170
Rozum poslal na spacírku.
Nivy sedliakov daroval hosťom.
Z haluz a konárov okresaný dub,
Namyslená je veličina hory. —
Velebná socha dnu už len trup. —
Bez pravdy aj nebo škaredý kút sveta,
Čo hned cherubini parlament v ňom držia
A v lampách dvorany shiká^ hviezdy žiaria.
Ozvena, Hrob mu teraz úžasný! Hýbe vrchy, hory,
Sviečka času v prstoch dohára, —
Ešte na surovú silu sa osloni,
Na fiškusa a žandára . . .
A s krvavej Golgoty spasil by ho jeden lúč
Zase žitia. Novej slávy kfúč.
Echo,
Sestrička Ozvena, odkrylas' v národoch
Dáke znaky spriaielenia?
Ozvena,
Jastraby a holuby, Slovania a Nemci,
Úprimne nikdy!
Echo,
A Slováci? a Madari?
Ja Maďara nevidela ešte.
Mne jeden Čech, stolársky tovariš,
Madara opísal takto:
»Pod nosem má kŕidelka.
Na pätách mu činky, bŕinky,
Nohavice (krúti prstom a hvízda),
A když počne: remtete! remtete!
Utíkej !«
Ozvena,
Slováci a Maďari — milá to chasa!
Bez šuplehu, surového odrôd hydu,
Bez nadpanstva nekrstených,
K ďalším vekom spriatelí sa,
Pobratia,
Jako nóta Svihrovského s Rákócim —
Čuješ tie hlasy v nom?
Hneď skočí na Tatru, spusti, dolinkuje,
Jak srna brehy, vrchy, doliny,
Poprebieha, moduluje. Hor* pohne sa zas,
Šum z hory dá kontra-bass . . .
To rovina nezrodila. —
Čuj len! V trio na Kriváň vyskočí,
Žaiostno výska, pravlasť svoju zočí.
Itt hársfa, tôlgy, amott virág,
Szemesé a világ ! . . .
A kcd v novej vlasti vidí,
Jak sa v nej vše nenávidí, —
Všetko myslí svoj život len, —
Jako — ked horel — v Ringtheatri,
Aj sladkej lásky zmizol sen.
Pri bielom driene zastane,
No to mu je nízko :
On si v duši vymaluje
Ohromné dubisko —
Najväčšie na sveťe'.
Melancholicky zavyje,
Ďaleká kolíska Asie
Vše mu v duši kýva,
Hmlistý sen o nej zasníva.
Astrálni duchovia v stanoch oslávených,
V rapporte držia vnukov oddialených,
Duch magnetu vlákno rodinné
Na tisíc míl ťahá.
V čárde sedí. Stôl už trocha očadený,
>>Vasárnapi Ujság« číta.
Číta,
Jako odrôd na Slovensku
Sa pechorí,
Kde tie vysoké sú hory, —
Jak tam besnie a madarisuje.
Slovenských žiakov zo škôl vyhadzuje, —
Zadivený sa zapýta:
De mit akarnak azok a tótok!?
Zahreší, až oblok pukol;
Nevdojak smyslel si na ňu,
Mojžiš vzal mu jeho taňu.
Struny melancholické bez vlasti cigáňa
Suchým plačom zahrajú túžno-veselú.
Trojhranatý cymbal mu zabúcha.
Ďaleké sny v ňom rozdúcha;
V novej vlasti, v pravlasti nesvitá.
Tancuje plačúc čardáš svojho žitia.
Nie všetko zlé sa v jeho varí hrnci.
Veta — pod firmou odrôd hrncohonci.
181
Netancuj si z funebrála!
Tisícročný brat!
Na tátoši pravdy preskoč pýchu pekla, —
Prešlosť ti pekná / . . .
Svojej tu fimiy spoločná ruka
Priadla v histórii ďalej
Impériu Svätopluka. —
Chvál každý Duch Hospodina,
Dvanásta bije hodina,
Chráň sa nepravdy, vretenice, nemorála!
Bez pravdy sa národy darmo nadmetujú,
Jako šošovica na Vianoce.
• PoľutujU
Krvou podbehlé prstočky poľských detí, — a !
S dedovského krovu jednooknej kutere
Bocian si neodleti.
(Jazyky z brdla.)
Z hrdla Slovanom jazyky rezali
HohenzoUernovci stredovekej doby;
Kulhá v histórii Nemezis pomaly.
Hrdlo dnes ich kloní v mladé ešte hroby,
Surovosť surovú, stredného veku vkus,
Vechťom pral trocha škaredú robotu,
No Poľsky Oti'eíšás zadrmal Golgotn.
Vlna dávnych vekov zasiahla lesklý trón,
Ďalekých potomkov v podzemný kloní sklon.
Astralní duchovia, čo už večnosť pijú.
Tak uspostavlujú sveta symetriu; —
História a krčmár neodjmsti dlh.
Nevládny slávny trón! aj žulová hradba!
I duba sdrví nepravdy kliatba.
Vyhodiť žiačka preto, že žmurká.
To hrdinstvo svedčí len žobrák-národu,
Nie, čo má za sebou tisícku slávnu.
Bez ducha pravdy nadutosť píše si
Históriu bledú;
Ked rozpučí sa už, hynú národy
V hnoji svojho vredu.
Cárstvo sa duchov vše vyše stará
Do nás. Zalostno len
y sucfbe tlačených rodín,
Ze tam vo večnosti nemajú hodín.
Tam minúty merá večnosti ruka,
Jako Jánošík od buka do buka.
Josef Podhradský.
Oprava. V I. scéne (61. strana po 9. riadku od spodku) doloží sa:
Odrodilec.
Čuj, kollegia!
Frítvoríli sme toho pansláva do jednej triedy. Nui txotL\:^sci^
laô
zatvorený, že vraj % dlhej chvUe, básnil Ale to xú^ dost Našiel
sora, vo všcikrch triedach, popisali naše madarskc steny slovenskými
pesničkám i» a maďarských deti chytá sa to jako svraby novomadar-
áké deti skrývajú sa do rctirádu a tam si slovensky zaspievajú.
Odpísal^ som jednu so steny- Tu je! (Vytiahne z vačku kus pa-
pieru. Číta;)
Hej, len vzúy veselo,
Cic kozy kosLtna!
Vo škripci ožíva
Slovenská rodina!
Síôroyul! — (Bcsno;) Priam, keď sa úfaš, že už na Slovensku smrť
s motykou ^jatn sa, toto čítaš! ! (Treskne rukou na papier.)*
Kcho : Visszatotusitás 1
OJroäilec,
Ci nie do porazenia! Kstežc: VhstaMosiläs! f Szomyiiség?
To treba ešte I Za časov Štúrových bol môj otec v Prešporku ; ale
neprespal sa, *) Jeden jeho stôi-kollega v konvikte, pansláv, ma-
ďarský lud rúbi, ale nových Maďarov aj íeraz korbáčuje v tých
Pohľadoch* — A môj 70-ty pradedo* bol, drotár. Nuž i ja sa
mám teraz túlať svetom a vykrikovať po uliciach: Rujny! Piniv!
Fôny! FUky!? Vísszatotosítás ! . . .
-i«-
Slovenský poet vo väzení.
1 rosaik mysli dolu vrchom — hlboko ;
Poet cíti hore vrchom — vysoko.
Vysoko, kde tajné §ercjú sa zore.
Nesie farchu! vdikú! svojho roda bôle.
By nc7,lomíl ducha náhlosťou väčšou,
Keď pne sa vrchom hor\
Sám sputná sa viazúitou rečou,
Niekdy zažartuje, jakoby na odmor*
Žart je iskrička z večnosti.
Keď tak do tmy hustej skoči,
Aj slepý, a to na obe,
Veselo otvorí oči.
Aj bíato^ keď vletí doňho áart
Na krýdic adatom^
Raduje sa, ice je bkttonu —
») Olor tohoto íf»k?iíiítora, teológ v Prefeporku, boi krásny, rumofiitý
iTiládmtor, tMnperAment živý, ale prcdm tiťlmCkoj povAhy, pôvabnaNti
imrittuíikej, Kt^tíb) hix bol obliekol do krifioUnv, bol liyn* mu rubil kôru.
Prial «o liima^Iarml, no dalcký od nenáviati* A b la, vysedel jastritba.
\m
Zbojník v horách vše je vážny;
Aj zúfalec, ked zákony láme.
Len v cintori roda, na Sahare ducha,
Aj pevca duša k žartu je hluchá.
A v temnici zhazne, jak večer slniečko,
utopené v mori ;
Ten život tam nič nestojí
Bez žartu a soli. —
Dušičky so Slavian-známkou,
Po celom svete pod zámkou,
Až budia odvrat.
V domoch s hviezdnatým klenutím
Cudzinec má kfúč od vrát.
Prestaňte, žarty. Chráňme si party.
V temnici niet spevu, počuly by varty.
V žalári? tisíc rán,
Druh tvoj žiaí je tvoj pán.
Netýkaj sa duše rany,
Dušička tu bež od brány.
A ked nežný jeho nervósny citnápor
K vyšším zónam ženie tuha svätá,
Hned zastarejú sa paragrafy z blata,
Zastarejú doňho zvyklé plazu luzy,
Neschopné oceniť národnej slzy. — —
Či to škriply kľúče surovej temnice?
A či domáca ruka nežná?
Večitý hosť tmy areštu
Rozdielu už nezná.
Nové storočie, a zas rok nový,
Víta na sudby povel,
V múroch, kde už pred ním jeden
Svetozár zhorel.
Lúči sa v arešt, nechá deti, ženu,
S Bohom dá matke na rozlúčenú...
Matka kukučky nezvykla plakať.
Ze ho nie za kmínstvo, vraždu areštujú,
Kosti otca v hrobe sladko zatancujú. —
Že poet v temnici? — Ničevo!
Svobodná už len pre kúdeľ trlica.
Celé Slovensko dnchozmá temnica.
Prekliata zem! Kliata hruda!
Nač rodí sa tento, onen?
Nač slovenský poet roden?
Pre temnicu? Pre prekliatu!
Márie plod? Pre Golgatu?
Bez Golgaty mrtvé svety,
Svet hnije bez martyr-detí.
184
A prečo to?
Nie to tu poet! Nie sú jeho piesne!
Idea Slovanstva zo šknipiny nesmie.
Idea mocná je, keď v systém vletela;
No, ona ešte strašidlo bez tela,
I Boh mocný až v sústave vesmira.
Cti slávičkov Tatry, nebuď slepý!
Tatra je doktor, čo surových stepí.
Do maštale nikdy nebuď vsaden Slovák,
Tam patria kone, kravy a bujak.
Váiky histórie priam lomia úlohy —
A z barín žaby tiež dvíhajú nohy.
Lomia v žltých vodách: či ŕ^vropy delá,
A či prejme berlu slovanská idea. —
Vojnu ona bije na Východe k moru,
Severnú si tam zapaľuje zoru.
Ona večnosti dvíha si oltáre,
Nedrobí naše hlinené chotáre.
Neľúbi, že my v cudzích hrantoch obrok.
Že mulice naše zastrely nám oblok.
Mojžiš na Sinai: Nezabiješ! volá,
Kristus s kríža svetu: Netihášaj ducha!
Mocný kríž Gol^aty! temnice rozbúcha. —
Či vstanú k rozvoju myšlienky páni,
Slovania Kvropy živí zatrpani?
Cí vybúši vulkán za život idei.
Za ktorú Boh- človek na kríži krvácal?
A či sa biť budú len za čaj? papriky?
Len pre to kramárstvo? A pre tie fabriky?
Na nebi.
(Boh a Kométa.)
Boh,
Kométo! Meráš ďaleké svety;
Jako sa tam majú moje deti?
Kométa,
Jcsto, ktoré
Kúštik suchého života
Krvou, slzou, znojom platia,
Surovosťou im rozvoj hatia.
Boh,
Plodia sa? Naplňujú zem?
185
Kométa.
V život nieto sily, viery,
Radujú sa národu na papieri.
Jesto, ktorí miesto tvorenia
Dvíhajú si fabriky radosti,
V tých kúpených rajoch
Prelumpujú silu, vieru,
A bez pevných nervov nieto charakteru.
Boh,
To nebola námera moja.
Jaká tu pomoc?
Kométa,
Vymužiť z plodného stroja.
Lebo títo lumpi pritom
Stodoly plnia si kradeným žitom.
Ktorého nesiali, ani nemlátili. —
A dozvoliť ludóm, kongregáciám, snemom
A konventom autonomnýqi
Len Adamove šaty,
Ze by ich trhlo k pokore.
Boh,
Nieto poetov vyššieho poletu?
Zakommandovať k peknejšiemu svetu? —
V architektúre napredujú —
Vidím nádherné paláce —
To nie bydlo luzy.
Kométa.
To residencie poetov,
Palác-arešty pre synov Múzy. —
Pri stvorení spravils' chybu.
Boh,
Jakú?
Kométa,
Nemal si stvoriť zlata.
Boh.
Opatrne sveril som ho
Žulovým skalám k mohutnej ochrane.
Kométa.
Vyklincoval ho človek.
Bandit! Dynamitom láme skaly.
Zem ti zmenil na iabriky
A na zlaté bane.
Boh.
Čakať budem další rapport,
Znova mi podeliť úlohy
A kde-tu posrážať rohy;
Vidím ale aj smelosť,
Patriotismus, vytrvalé snahy.
Kométa.
Utajený strach má bezohľadný guráž.
Boh.
Jaký im ideál?
Echo: GuIás!
Na zemi.
(Martin n Jano.)
Máriin,
Počuls*? Rakúsky cisár
Iíude mať vojnu s našim kráľom.
Jíino.
Nepočul. Vyčítal som z Hlásnika.
Kdesi na druhom svete v Asii
Chytili sa za pasy mužík so šarkanom.
Mužík smelý kričí: »tu som ja hospodár!"
Šarkan vreští: »tu Ja pán!''
Martin.
Mužík je už človekom,
Hoh mu pomáhaj ! A my ?
Ci nás uvaria v tom kotle?
Už klokočom vrie voda.
Jano,
Bouprisám. nedáme sa!
Z môjho tela nesmie byť mäsa!
Nedáme národnej party,
Nepokurvíme sa!
Martin.
Smutné sú už naše kraje,
Povytinali nám háje,
Slávičkov z hniezd vydurkali,
IHÝ
V klictockacii pozatvárali ^
Potímc do Ameriky!
Jano,
Ba ešte čo? Tam nás v baniach
Živých zasýpajú.
Prečo nebránime svoje!
Na všetko len: čo Pánbožko dá I
Echo: Škoda I
Silný je dynamit, mocné sú dcláj
Ale mocnejšia predsa Boh-idea.
Najhroznejší — otrok-duch! Msťi sa,
Ked prebudí sa.
Sliiviafistva ideo! kto kommanduje ťa?
To nie ura hnilého cvropského sveta.
Nekommanduje to .\sie hrudu,
ni pyšný Albton, n i uoi Petrohradu.
Len vidovitý duch Uhrovca syna,
Uz pred poktoročim ked skúmal Asiu,
Videl časy, ktoré ídii.
Mocný je neba pán, nie ro:íum z fabriky,
Do dcjin národov mieša Boh veliký. —
Trudné dielo koná na íjalckora mori.
Za históriu s;i japan Cíny borí,
Nechtiac bráni rassu pred Kvropy ľudom,
Čo aj hryzie ju včuľ, komu ona hradom —
Trudná jej liloha!
No otvorí oči zaklnutá skala,
Co šesťtisíc rokov s^^oju slávu spala.
A borí sa, borí, a budí a budí,
Aj Tô židov trúfa utvoriť políudi
To smelosť je Boha!
Kedf ťa aj poniiía,
Ponížia ťa len k povýšeniu tvojmu.
Tvoj dočasný poraz národov more
Rozvlní, — Kvropu zmúti hore, dole.
Slovanstva idea šarkan scdmohlavý,
Kde jednu sotnú, deviata sa j^javL
Do mravných nádob /aklnul sa Ä^i.
A borba ä.irkanov, ti cHc pointa,
í^rcncrál slovanskej lásky moc intri^í potrhá.
1 1 I , itovia doby z krčmy smelej kúta!
I o m'c história, ked zamkne
Nie opatrnosti je to vzácna
I len pokrývaš latentnú zúíilost^
Miiao, jtc aj ícv kohúta boji %\,
',mm
188
Ilúbini ja Madara, ved duša mi vrelá,
Ľutujem zúfalca, ked kohútov striela.
ILúbim ja Madara, umelého strelca,
Strelca umného národ-vraha Nemca.
Nemca! Zvláštne plemá!
Niet v ňom ni zbla humanity.
Z duše slávna náuka šerá:
No v celej mu histórii
Ni jedného charaktera !
Luther? Niečo, niečo, ale slabo, —
Perly hodil aj sviniam.
Disciplinu zaviesť zemských pánov sa bál. *)
Slovan, Francúz, Madar starý
Hemžia v charakteroch slávy.
Nerád vidim Madara pýchou opilého,
Pred históriou — poníženého.
Preto naše mulice vyšľahal bych z raja :
Ani somár, ani kôň! nepatria do hája.
Ľutujem, miesto diel že zvŕta kópiu
A národnú bije batrachomachiu.
Že ponižil jazyk svoj k takej panštine.
Kde stal sa asylum ignorancie,
V úradoch asylum svätej lenivosti.
V tých vela areštoch Tatry slávika
y národného si pretvára kuvika.
Čo do tejto jeho batrachomachie,
Ktorá národom ducha, slzy pije,
V milliardoch paragrafov
Myslí, kráča, sníva, pije.
Na kopyto zákon, práva
Naťahuje, muči, vyje.
Tam z areštu hodín dlhých
vidovitý vtáčik- poet
Pod oblôčkom kuvikuje:
Momentu deti! kde vám je polet?!
Kedy aj vás počnú bôle
Roda môjho boleť?!
A brat-slávik *-) z Krkonoša
Dedov slávnych hladí hroby.
Uvažuje zhaslé doby;
Vidí otcov svých v temnici,
Jána Husa na hranici,
Bielu Horu vysekanú.
Krvou dedov oprskanú;
Na vek zhaslej slávy pozrel,
') Vynlaocom českým odpovedel: »Moji Nemd by to nevydrinli.''
') Jozef V. Sládek. (Vidí Slov. PohTady 1ÍK)3, str. 785.)
)w
čo dávno bol, dávno zomrel;
Hladel dedov svojich šlapy,
Videl, že to boli chlapi.
Historiíi Fudstva kletá
Strašná mu je a škaredá ;
Škaredá bez ducha. No len tá!
Jako národa zúfalosť latentná,
V zámok zemskej, mŕtvej hrudy
Zaklnulo nebo Fudí . . .
No melanchóliu žitia
Preč odohnal On husita,
Astralného tela s duchom
spona, v žiali odopne sa ;
Poet vletí v duchov sienky,
Uštikne tam puk myšlienky
Z večnosti svätého lesa.
A že duchovia jazyka nemajú,
V obrazoch sa shovárajú;
Poet tiež myšlienku v obrazoch odhalí.
Nakresli šľapaje, namaľuje skaly.
A v tej duchov reči ked k nám prehovorí,
Tak to jaksi sladko boli.
Sladko bolí, jak dieťa kecf sníva,
S anjelmi liraje sa, večno.sť si spomína.
Jakoby nie poet, no vyšší duch bol tu,
S duchovným cárstvom vstúpiš do rapportu.
Zasníva Cech- poet ideu vznešenú.
City ju do piesne vženú.
V lesoch svätých, v tú znej vôli,
V svobode bez aureoly
Spieva akkordy nežné,
Poetovi slovenskému
Do areštu pieseň šle:
Poslovomľeiiá. i
»Nedbaj na to, jak čo bude,
Všetko ber len, jak čo jest
Úsmev, oči plačom rudé,
Cestu tmou i v žiare hviezd.
l.'navcní, slabí, kvilní
Ležia vôkol cestou tvou, —
Ale tiež aj veľkí, silní.
Kráčali tu pred tebou.
Mysle pevnej, nepoddajnej,
Odvážne a bez trcsu,
S vierou v život tlu hmly tajnej
Odchodili bez desu.
14
Duše tichč, líce snivé,
S večnou lampou v šeru zôr,
Ostrých tŕňov nedbanlívé
Tratily sa tam kdes hor.
Kam? — To zvieš. Tu v skaly tvrdé
vryli šlapaju svoju.
Chod! — je dosť, že v tvojich pôjde
Ľahšie sa už niekomu.
V Belehrade, na deň Bohojavlenia líK)3.
Jozef PoJhradský.
Komenského reforma t Nemecko t XVII. století. ')
V zasadnutí aprílovom Novotilologičeského ObäČestva pri iiniversite petro-
hradskej 1 9< )8 predniesol
•/. Kvačaia,
Bol to J. B. Basedow, čo v druhej polovici XVTII. stoletia
v reči pri zahájení zkúsok jedného tílantropina apostrofoval
svojho mŕtveho učiteľa nasledujúcimi slovy: „A ty, dobrý Ján
Komenský! Si mi ty strašným príkladom. Teba nerozumeli...
Tvoje svetlo vyhaslo, a Ty žil si dlhšie, ako Tvoje účinky. Tvoj pád
ma činí zkúsenejším." Nevieme, či tým ľ>asedo\v seba a svoj filau-
tropin chcel stavať netknutým Komenskí^ho vplyvom ; čo sa mienil
') Ciel tejto preduíUky bol orientovať Spoločnosť o nmjcj novej
publikácii, jejž prvý sväzok v>šicl. IJojíni sa, že llorácovo slová: „brevis
esse laboHK obscuľus tio** ncjedným ŕitatefom proti ume budú môcf sa
použiť, ale /.uúuio«<ť vseobocii.í Konieuskŕho su tu musí predpokladať;
kto intcrossují! >a o vec, )>oniOíou kľátkolio prcliíadu dojatcrnosti jeho
Fahko objasni si nicktorô bľn<-li\ioKÍsniy. V publikátľii >nniľj ostalo nie-
koľko nu'zutvľh chyb a ntMlôsledností : k nim patrí i o/načonie našej
imivorsity anachľoni«kým l>oľi>aloin, ktoiŕ bolo len tak nio/n»'», že som
sa konektúry tituliM'bo listu, k vúli urvcbleniu tiskú, bol /riekol. Naj-
lepší komnientár tejto lueduášky liudc druh v svii/ok siionionutej publikáťie.
Noch mi je ífaloi dnvolenŕ naju-avir nirUton* ni}lnŕ udania predo-
šlého Ťísla Slovenských ľoh ľadov. ,,S takou snahou estr nikto nebol sa
oddal študovať život a úŕiiikovanio" (Komenskŕho). str. Kíí*. ueobstojí, bo
mimo in vrh (na jn*. /oul»eka) /)/vv/f> mnou u/ bol venoval predmetu
tí»mu/e dlhšie, než ja. ^túdiun». )». pioť. Šmaha. ktorý i niektoré spisy
Komenského znova niile/ol. \aé<inu latinskyrli do ŕeštiny preložil, a i
odvtedy neustáva, kde/to tit/i>t«.' mojirh bádam o Komenskom je môj
pľeši»orský j")b\t, v ňom je zárodok mojich po/dejsich väčšírh sem
patríurich publíkárii. i pritouiuá už bola pred 10 rokmi na\ Hrnutá, opo-
zdila sa, po n (' v ár sp(iloči;or<r beilin^^ka až teraz mohla vyplniť moje pod-
mienkv.
\i<\
— vinj — i; í ^^i seiiliriítľ tiCiteľfeky, riestvonl ákolskú eticyklo-
pjlíiiii, kárni iihitov a iiôelmr' prostritvlky v pľosj^tťch svujoj reformy,
neobrátil sa na „pľiatefov íudsk^^bn pokolenia** M o pomoc, alebo
to aspoň dosť zrojnie nevyjadril, a tak - dfa Basedowa — nemal
sa i 80 Kvojimi privrženci kd<! zdokonaliť v íívojoni tak novom
predsavi^atí (totiž v nápmve šknli. Nemienim skúmať, ti rektorÄtvo
t LcéQi\ roky uŕihíltíkc v Klblu^íu, vrdŕ»nip íikolHkych jm ros-
pataku^ a v istej miere i v Amsterdame, k eielii liusedi' ijo-
vanému nedu^taí^iu : naproti tomu a»al som v posledne äisy xovňajj^í
podnet Studovat vplyv Koinon^kidio na svoju dobu menovite v Ne-
mecku z nových, neznámych dosial pramoiVm. Míb^níd používam prí-
ležitosti o l»>itn otíizke vu VaŔom kiuhu /právn i»odať. Pív ' ' ' i.tm
pritom vsíMduvnii známosť Konienskéíio a jt*ho zsUneniv. • ec-
neli lonia mateiuílu obmetlzil som svnj výskum na jeim uijenie
a J t;i, a na jehc> osoimýcli priat+^lov u pn»tivníkov. ľri U>m
nám pnjdc zprvu nktimaŕ, jako hh, nie bez vplyvu jeho nemeckých
priat^Iov, jeho ciel výchovy vyviiiiýe, polom to, že jako priatelia
a prívrženci v teórii a v praxi podporovali a tfalej vzdelali jeho
dielo, p ' * I di. Z toho už bude zrejmé,
jak vfli reformy v tom <^a8e.
!
Ro/k\í'i sKoj^Tva (mí rasov |>|<>Í JjeUM iriiťie vy{>ly\ívl /o hpo-
}m\B eirkve a skfdy V prostred najohnivejAP'h bnjov i) cenu tra*
di'" ii jezuiti, že komu ndadosí, tomu prináleží
í In , I kom uepozosilavalo ine, ako ich nasledovať.
Ov^m, od (»oemtku muli duchovní možnosť zaliať m Škôl svojich
sborov, nakolku tíiké jestvovaly, V dednote bratov í'^esko- moravských
pripravovalo povolanie učiteľské ŕasto k dnchovneniu A odkedy
* ' ' isti vstúpila do I ' di-
uko iným na \n'\v <o*
tku WIL stoletía vstupujú evanjeli via
y len k vúli pokusu — vii vuhie di!.. . ^v
vbrrnýeh záležitostí znovu stvorili i výchovu,
kladaŕ. CO Jeiinotu na Nemcov odkazovalo^ a jr
ý, zaknnrivjii svoje ÄtruHn v Nemtír.ku. v švojtcfi
ar
v rámci náí>ľavy
Netridja /v* ' '
Získanými] ; h pnatefov. \
tom mŕ" n^ii. m viac pridalo u....
i výchovy nove. pôvodcu a prácu jeho i
treba ím f odima s ' "
a Baai. i t s r^
mr*^nahi:i ť /*iul výživu, i
ami na
■-•'iHtva
»m
'ive
) í
.'a*
m-
iio<. iif;afrouofff .
tiejSej miere i pre weba) osloliodenie. Vecne ale Komenskémtí n<3-
bola výchova nikdy ultinia latio, ako iuýni vefkým Uí^iteľom vý-
chovovedy. \a poriatku vylinanstva, pri opracovaní nidaktiky, jeho
nové, ešte v maUíittin** písane* teorír, ocldajú na v rámec reštitúcie
vlaati a cirkvi. KíhI vylifady minulý, jeho prakticki^ práce, učebné
knihy v mnohých veíkt' midi^jt^ vzbudzovaly, prichodí k myšlienke
i mysticko-fantuaticky zafarbenej, k myáiienke pansofie : v nestálej
to sústave múdrosti nalezne aj výchovoveda významné miestu. Ne-
meckí vyhnanci, v Anglii Äijúci, Hartlib a Hiibner, sú pritom i" -
ítfľmTÄi {povzbudzovatelia). AÍe na tom neprestavah Zciastky don
Efiastky herbornské dojmy ožívajú a ich silou sa stavia tenf
múdrosti v službu nápravy Htarnúceho sveta: tak sa ätáva p
disciplinou praktiľkou, a 8ice predheí^ne pokojuo-írenickuu ; po uza-
vrenl westfálskeho prímeria, kett hnev Boží zjavne ukazoval pri-
bližovanie sa posledného sudu, je celé toto refornmé dielo (a tak
í výchovovedai teokraticko-potemickým* Až do smrtí panujú nad
myšlou vťlkébo vybuanca ehiliastické očakávania^ v ich náručí opúSía
svet po polstoletí, čo l»ol musel bvoju otčinu prvý raz opustiŕ.
Iíiekli sme, Komouskému uclnda výchova posledným cielom,
K tomu treba (falšie íhídatky. Všetky padajíogické ideále nadvázo-
valy na nádejné, t j. na nie faktické, ani reálne politické a cirkevné
pomery; tíik už i náprava prvá, najkoukrétnejjSou sa zdajúca, navrhu-
júcji nie obtiovenie, alť znovutvorcnie diela výchovy v celej spusto-
šenej vlasti, ľreto sa ujalo pravou* označenie Komenského ako pro-
roka výchovy, kcdže načrtal ílosiaí nedostihnutý jej obraz. Širžie
to vypisovať mi je tiateraz nie úlobou. Ale tým, čo rečeno. sa vyjasiní,
že tieto teórie nemalý privelký vplyv ua tú dobu, aC i nachodírne
teoretikov, ktorí jeho myšlienky prijali a <talej vy viuovali. — K re-
forme vyžadujú 8a nie tak teoľii% ako skutky. — Komenského
vplývanie na jeho dobu na začína, keď, opustiac svoj ideálny pro-
gi^amm^ publikuje «voju juvú í^kchkú knihu : ač i v smyíiile novej me-
tódy, no naskrze nie v lámci novej školskej sústavy (v didaktike po-
danej) mohla byt privedená v súvis ä jestvujúcimi pomerami, a i bola
privedená. Mienim tým publikovanie vlastne proti jeho vôli knihy
Janua linj^uarum, IV>\ í bÍco pozdejsie vynasnažuje sa dielo
doplnené priviesť v rán. j sústavy, ale doba jeho je nie v stave
bo nasledovať, — a U\k kracaju zásadne jeho teoretické a jeho prak*
tické vplývanie nie jedno s druhým spolu, ale skoro neprestajne
jedno vedia druhého. V nasledujúcom majú byí len hlavné kroky
chodu toho nakrátko vypfsíuié.
II.
Počet svojicii študentských známosti Komenský už v rokoch
lrt25 — 8 2uačne loznmožiL Je Ziunačenia hodné, že s Eveníom,
najvýznamnejším ratichianom, ktorý ale Uatichíusa už bol opuslil,
driev bol sa obznámil, než dačo stvlAôtnejŔieho v obnre výchovovedy
uverejnil.
V jedinom svojom, nám xmimom liatej RTeniovi písanom, Ko-
v,*^
neuverejní, o jelio^. u^íitociuísti sa <lricv i praxi neproHVíMlŕil Ko*
men^kého priatelia, medzi nimi zaiste JoiistoiK :t *Da
pädagogi Vechncnivia, lio primali, hy ťiniyHel vV> ^ Ko-
menský poslúchol a uverejnením Hvojej Janiii získal äi j naj(fal$ie
pádagogickt* kruhy uejnecké. Význam tohoto spisu spoznali nit vtedy
v gpojeni slovného vyurovania s vecným. Týmto hy len chcel po-
ukázať na I f' vo forme a v ohsahu, ktorú ni\in Často nepo-
Aatiní oduŇ' í vzbutliliL Jíín Mochioger, germauiät v (Itlaosku,
je pôvodcom sporu medzi ohoma tlačiarmi mesta o náklad kuihy,
ktor^^ detinitívue obdrží Huneíeld, známy kníhkupec, Zachar. Schnei-
der, prof. medicíny a polyhistor v Lipsku» pritom rektor t zv. „Ni-
kolaiíírhnle.'^ uviedol knihu v obe mestskt^ Akoly. HamburgKký re-
former, .1. l>oremiuíi, samostatne spraooval tretí nemecký preklad.
V Lipsku novota tii pro>iIii hlndko, v (idansku a v Hamburgu nara*
Zita na prekážky, ktoré kcmrcne premožeué holý,
Oi ba Zach. Schueider kedy aj o Katichia zaujímal, nevieme;
Moser v Goldbérjíu a Eveuíus vo Weimare svedčia svojím príkla-
dom* ako pozdejSíe Juug v Hamburgu^ o vytisnutí Hatichia v pro*
8p» ^ ' V v ' v je menovite Evenius, ktorý po páde
Ma. > roko\ v Revale účinkoval, a po svojom
miviate v : sUl sa piirl n\ radcom knieiaía Ernestii
Ä ítothy U ^11 [hYomme] ; ._ Jio). On razí cestu pre juh
(jeden í'^s žil vo Wiirzburgu), ako (idanjiko do Angtie.
Tu v Londýne žil mu;; ten. ktorý Komenského, nemohúceho
xritit m do vlasti a už zaí^ínajúceho zijfaf, odkiizal na pansoťiu. Hol
íq'' vfp, ovijem bez „o^ -ti" líasedowa, venovavší
8Vi_ iťdky V službu ui dalíriij až na konec žitia
tivojho prinútený iml v osobnej núdzi appeliovaí na ^priateíov ludstva*',
iiko Baseduw,
Nie bez vplyvu Hartliba povstala na to organisácía* jejž cielom
bol ' ' Vi cirkve, menovite* jej žlv*^ ^^ mužov,
ioj voje ro/vrhy. a mnlzi ii. i diela
Kf'Ni II i MO, patu k UítvŠím n- : Jedno ^ hehit*] krú^ka
j« I au -fit, ktort* je i tu nie I- i^ých odtienkov ^mysla:
podobné tým, 1*^0 nachodime v irenických námahách í>uryho, Hartlib
rozpošle Komenského programmný pannofický spiíi (Praeludia, po-
zdejííie Prodromus zvaný) na vSetky strany: na juhu a na severe
získa TV '1 Val. An " ' ' "' "sa.
Stíiri ) ,.i a i^riať -dd
vy. I Nad inycli ale znamenalo mriuho pre Hartliba
pnai u^, .^. .^ .. ., liitua Hilbuera, mladého kandidnt i itary bol priáiel
do Au^lie, zavŕíiiť svojo Štúdia vOxforde, kde i <tý už pan-
"' ' ' '-■'" Mal do tlaí^e a v jeho prospech na vsíiks v y^^Q,
V iií'mf^í^kej koTTespondeucíi rokoval s I w o
144i, ta.
1 1 pozoiuost >;r6fa tUfael
ciís L Hohu8lava, a m ísvojím priatefom Dav.
VecuMv.-u, ^.ií.^.MjMi n i.n^ieaiu sprai nvauíii ^koUkýdi knfli. MrstV* •
tjubavala dobľovolná úŕasť ínla»l«^lio professom erfurtskObo, Jaua Rä-
velio; povzbudzoval i povestný UAmik Martin Opitz, Súvis inr:' -
jazyko-tiiťUMliikýiui a pansofickýnii prácami mala tvoní „Dis
tatio*" o ôtiUliuHie latinťiny, k nejž podnet zavdaío mosto Vi
slava. A kcd spomínaný už projíranim iPnKlromusj i v druli^
krajoťb stretol sa so živým zaujiuoni, nastal pokus spojiť ciele mi-
nuloBti a prítomnosti i v preprarovaní didaktiky: český spis ten
previedol sám povodia do latiui'iny. Nie bez diWery poslal Ko-
menský prácu tú tlo An;;lit\ a |ni zatijatosti njuobýcb za svoju re-
formu njyslel i na kou^ress diilaktíkov v Hamburgu, kde mimo spo-
Uienulýrb už, l»ocemia a 'ľassia, i rektor ^\\Wrí k jtdio priatolom
prirnUežai. ľo prvý ra/ bola idea takelio kongressu vyslovená, i po-
zdejáie sotva kedy bida v celom objeme uskutoŕnená. Vtedy sa vec
stroskotala na An^diíanoch, a pt»t(mi nanleílovalo jedno nešťastie ^a
druhým. V An^^lii, kde Jaima a Prodnunus s t^ikou raiiosťou pri-
jatú boly, IMdaktika neimšla milosti, úŕasť na kongresse didaktikov
odmietli. Sjíni Komenský prišiel pred iukvtsíriu cirkevnú pre svoje
pansoticke /.ťimery, ako jebo dľuli J. Jun^; v llamburpxu. Opiiz a
Iíocemius umreli, iVibmer nemolud pre vojenské neduby pomocou
pmpief, a v Sedrnohradskn jio smrti Alsteda jtamlkol Bbterfeld.
Ale nevolá tým všetkým /.apríéinená netrvala dlho.
Vestiimluni a Janna vnikly do všetkých kiajťn, i katolickycb;
anŕílickí skeptikovia, menovite lliibiipr, éerpnii novú dôveru zo sú-
hlasu Des i'aiiesa a Mersenna, Tassius nadbída svoje jiiroko zalo-
žené excerptá k ciefom mldejuej [jansohe; v hešne samom — tak
sa zdá — iírof berie do rúk |)odporu diela reformm^ho, ako spolu-
pracovníc: Komeuskélm sa vezmú do ohladu Vechnerovci, Hister-
feld, HiUmer. Med/itým ale ani Vn^ílicania uespoŕívali a podHrilo
sa im jírimať pailiann'nt k pozvaniu Iví»meuskébo do An^lie: traja
nemeckí Angličania: ľrtišiak Ihibner, Stezák Hartlíb a 1
íHalze) Haak i»<di tam najbližšími priat(?Imi jeho. Apoštol ti... , j
irenjky, J, Hnry, tiež už od rokov druh Komenski^ho, skoro všet-
kých díisial spíímenutých prívržencov Školskej reformy vybíadal na
svojich cestiiib po Nemecku a s nimi iste konťeroval i o reforme
U*j ; preto tu opomenutý byť nemôže.
m.
OÚ aui^Iickej cesty pregUiva pansotía byt princípom, cietom vy*
chovy. HUbnerove námietky, nám z jeho kritiky o didaktikr
nalezly — tak s?* /úá odobrenia, a tak sa ústroj i lo ;
n" l^binov diíbiktickýcb a pansofických, ako kó-
lii ^ !U myšlienku, v niyšhenku nápravy sveta.
Ale v Auŕílu politickt^ nepokoje prekazily založenie navrhnu-
tého kolleKiumu; v Švédsku ostrozraký kancellár Oxenstiema nií
nechcel počuť o náprave sveta* ale tvm vac^mi miliehat na niipnivu
ž) ' h kndľ Z ' ■ ' ^
p* »ru, a tak i
Ml xriekoi ineleo pomoci svojho pnatela liubnem^ ale i prace pan-
im
soficki^j v jiiospťch nnpľavy nveta, u venoval í*a pri pninoci nie-
kolkýdi min<lýíh kandidátov pnicam latinsko-meiodickýnL Tu prijli
do Klblagu dvaja v svete zkúsení, o vm Ŕkolskú velini zaiitúi^enl
mužovia pomikriuť sa um za s]i ' vníkov: pHvržencc Aristo-
telťSíi, ľhf^toľ .] Itave a trocím ^lif^/'^ky mystik Cypr Kíc-
iier. — to Elbing bolo piusiikí h ho o vyucovatn« iia
svojom ;, iinot\ tak honoľovaío sús sto iidansk Raveho
priamo sta spoluprarovníctvo na Konienskf^ho pan&ofii. Od Raveho
máme z týchto iMas viac spisov, v ktorých sa nnaži svoj eklektický
aristotelismus v súhlas priviesť s ílidaktickým ciefom pan$ofie;
• losti, (Ualrktirkú sposohnosť videť z nich; pädaŕío^ickú
ir^b(» i len vhií>ciiie na zdarné v oUízky reformy — sotva.
Kmuera len z polovice dokončenia ^Consiliiini^ je práca velkýcli
rozmerov^ liodobuého da^o na polí didaktiky zo XVII. stoletia ne-
máme. Obsahuje spis ten poíetné správne pozorovania* poznámky »
návrhy, v celku v smysle Komenského, o ftomž s ňctou mlnvl: ale
i roz\Tli a záklarl ť.elélio je nepravý i odôvodnenie je^lnotlivostí
násilné, a hranice loi^iky a dida! sto splývajú v jedno.
Ked zaklúcením mieru we- .o vojna tak dlhá nre Ko-
menského a jeho Jednotu tak žalostný kouec vzala, prerufiil on beae
formálneho rozviazania svoj t>omer so Švédmi: Rave už mal v Gdansku
profossúru, Ivjuner prišiel za ním ako privátny učiteľ, povolaný bol
i n>r ' ' ' ino, a lak povstala v vneste tom refonnačoá ho-
ľťtŕ pomery úplne spustošila, tak ^.e dlhé porady
ch vľchnn!stí boly nevyhnutné. Medzitým metóda Komen*
.. . ij vSetky strany bola dojduená a vzdelaniu V Pruskú a v Bran-
denburgn Jur. Vechner vydal liimen, nový stupeň v metóde jazykov,
v íirdansku trojrefové, v Berlíne fivojrefové. EAfe ífalej k východu
prispôsobil .frumu, xťA viac ráz i grécky vydanú, ku giéčtine novo-
r-líezelius. ľritoni s chválou vyzdvihoval
líovaiiej metódy.
Na západe vnikly idey Komenského v slávnu ^othanskú ^Schul-
m<^bodu,^ sám pôvodca jej Ueyher spracoval ciefom tým Vestibulum
A Januu. — Staráou známosfou Komenského % Hesenthalerom razí
I jehn ovSem dosŕ stenčenej reforme j do V ^ bergu:
u^ od dnvna zmizol h obzoru ná^ho po7(^! J. V-
movaný, odvrátil sa bol od pMi a.
la, v Norimberskú obdržal i ^ , . ^Ja
v Jar í ' rovi, hájnikovi, J. \\ Andreae sa smieri ä pansotiôti^
a fo cŔtr >i;ii v ,ľ J. Seyboklovi v Schwábisch-Halle povstal pádu*
jORr ktorý, aA úzkostlivo a potichu, no tým vytrvalejšie a olK>zretuejái<^
•\ a v prací neustáva. — Z i»ovodu vyiihií^enia mierti
.u M^.iiMií.n.r-tn (olbovius z IJpska ohrátil sa verejným
BCifii na Kou í»dporú»'*ajóc mu nieJcorko náprav pre vy-
latin<^iuy. a '^:í\\\\\\ ' '" ' ' *■ ^. •.-.'. --^xe^^
i venÉ*jné pi.tsby n ! j
Joacb. Ktllfner v pntí^kú slM<(bu vhl«i|oL po dlhých ai»Ucti« m mhl
m>
j tnmŕúzi^kycli akailctuikov upozorntl na Kamenskébo. .Na Rýne a
lui hollnndskťj Inaíiici *lauuíi už tláviií* l^oia v rôzaycli sprucuvnuiach
uilomacMenn. Všetko to podiivalo jej |)6voílcovi fio ratifikácii wesť
ínlŕ^keho nneru málo potechy, jn liíartaf tinhol rís\ juh. Znovu k pä-
dagogickoj detailnej prííri pritialmutý urobí rozvrh školy panso-
fickej, zn\'W\ Átrium; doplnil svoje rcalistiľké latinskt^ učebníky
íu' " " r,ennýiu Ôrbis Ilrtusom, a pracoval v prospech politiky
pi' -kej. Medzitým v (idansku pribilo ku krise: Kinner a Mo*
cliiuj^er li*di uinreli, Uave a íiuao iialezli svoje postavenie nemož-
ným, Ä v oci umoliérnu, Co jiosledne menovaní mužovia boli mivrhli
alebo i v život uviedli, školská vrchnosť utiahla sa k starším na-
riadeniam, kton'* cMastočne oboliatihi lo ziísob Komenského: Síím
rektor Zet/kius vydal Jauuu, ktorú Komenský med/itým v Uhorsku
znovu spracoval, v (idansku znovu a samostatne, nie ako pokračo-
vanie vydaní Mocliin^erovýcb. 1 vojna dávno očakávame, ba i Ko-
menským [)ripravovauá, bola vypukla, jej hrdina Karol (iustáv, kriU
švédsky, ale Komenskému nielen že sa nedostalo osvobodenia. vlna
vln>v vojenských prinieshi ho — skoro by sme riekli^ že zašlá*
Mne — o jeho pohostinný domov v ľokku- Bez radostných nádejí,
& nimiž raz bol ií>iel v I-ondýn, Stockho|m» ba í v Uhorsko, a predsa
nezúfajúc hľadal a našiel útulok nový v útoi^iSti toho času prena-
sledovaných, v najkvetúcejňcun kraji súčasnej evropejhkej kultúry,
? republike Imllandskej. NieU'n to — lež i postať k pôsobeniu, že
by Rí lepíie v daných okolnostiach nebol mohol žiadať.
IV.
Itaz pred týmto |)Oslednýni útekom Komenského napísal no-
limberííský kníhkupec Kndter v predmluve Átria, vtedy prvý ra/
vydan«*ho: cel*^ N"emecko zahorelo ^túdiumom latinčiny a túžobne
éaká práce svojho vo«lru Komenského. Vodca ten bol / celej rluSe
unavený. V \!etode jazykov a v Hvojich H uf-ebníkoch latinských
b<dy /íikladne i ysy pre teóriu a )»re prax podané, komu treba po-
drobnejšie spracovanie, môže to i nám podujať. Ale k volí vyášim
zaujUiom |oijal i v Amsterdame nabídnutie na vyu^-ovanie, vydal
K HeMenlhftlerom liexicon Januale po nemecky* viedol »kolu troj-
trieduu, pravdepodobne ilFa vzoru potockej ^eariadenú, ktorú i zo-
vftajŔl kandidáti učiteľstva priSli si videť, Medzi nimi vyniká svojou
pilnosťou a bystrosťou ,1. J. Kcdin^er. Ale jeho nemenuje Komenský
V svojej reči, \ nejz lúči sa s páda»;fOiíickými íttúdiami: naproti
Uiniu menuje Um, kde jiochcKlen uddáva, niekoľkých na juhu: tak
teológii .1, J. Ursina, ktorý už rok po objavení sa „Átria" pripravil
$j|liuo»talne druht^ vydanie; ISL Spleissa, ktorý Januu už pred vy-
dwiím Orbis ľictusu % <d>ľá/kami vydal, ifalej verného a oddanóho
M. HeHentlialera, ktorv tiež bol priÄíel <b» Amsterdamu ucií sa
pmx a pri tom Vestibulnm a Jonuu dta rady ich pôvodcu znovu
spracovať, Imlo to posledn*' úplne prepracovanie oboch učebných
kníh' Komenský hn poctil velkýni u/nanim.
Iní „()rbi» ľictuau*' v Norimbergu jvouialy uaprtHlovala ; sná<f
v.a
pľo pieBluiienif ku katolicibimi .L Pnljmfnľ/ Ty m rvchlejSíť butô
lOzéíreiiit* knihy ra/ vytlačenej; (iž i\ l#i58 ho |)n*dpÍ8iye Školský
pariadok u^a^ilt^lungský, í itiáce v duchu Koiuenskélio držaný ; iué
Lp<»četnc »» nAiii / nasíerlujúrí^j doM ^ iste nám mnohé po-
[dobot^ ostaly neznámymi. Monovjtť^ ^^ ^'ľg a íívíijciaľsko osvo-
Hujú si reformovanú metiniu ; tak Ks^luii^ťu ho svojím kňazom Ad,
AVeinheinieľom, tak Zmich s pilda^o^ami Suizmom a Kreyom ; nad
iných ale pracoval neúnavne spomenutý už J. Seybold, lrie;evo,
umne, skromne pokračujúc a zdokoaalujúc Skedstvo, menovite vý-
učbu v latinčine. I Jonstoti, ač znova samosUitný, vydal spracovanie
Átria, práve ked sa KoiueuHký ro/hmlaul (UííiG) eôte raz prehlíad-
nwi .hmmi. — Dla zprávy Hesonthalera z r líHíH f»olo vo Wílrt-
r a a sťisednoni mu SsahsIvU i»ol trefa sta latinských »kol, ktoré
J. .,,..iy sa Komenského n»eto(ly : krajina, ktorá u>, v XVL století
Jala bola vzor výborného j^kolskelio poriadku, využitkovala i teraz
[reformu, nakofko to Alo, Na konci svojho žitia Komenský slyftal o
mmysle bolsteinskej vlíidy niečo pnílobneho proÍK»vať, — Nijak ne-
i})režil tt^la Komenský — ako to itaH<'dow bul myslel — svojich
IktíiikoVj naopak, nádejid sa l(l(ii< skrze svojho príatela Uaveho, do-
^rcu ákôl v Brandenbnrjíu* získaí aj túto zem pre svoju obnovu;
[lobo ísti4io roku vtiahla Janua i tlo Prahy.
Bolo u>, rečeno, í^e t<1to vvmttemberg^ká rebniua nie je totožnA
Istou ideálnou, kíutú Komenský hlásal v svojich híavi ' b;
ľlakej aoi síini neuskutočnil ani v rhrách, krie mal [ ik
U omi wtirttember^skň uznal za svoju, a iste znamenala vim krok oft-
Jpred. V druhých krajoch ale ztenčela až príliv. Zčiastky i preto,
^(íajtky pre neklassičnosf latinčiny, zčiantky preto, že m*bolo sú-
8u so zásadami reformy, trval boj proti jazykovej metóde Ko-
nV^ho pít \vhii sniťli až do konca stcdetia. Tak boH jej nepria-
hh>lo*iovia Boeclera '^ -kl
-ľ .1. Brcher, žiak W vy
piosnovať novy mnemoteclnncký prinrip: ľhr. VVejse, ktorého pä-
[•líickým ideálom bol dokonalý dvoranín (Hofmann), Ale i obrancov
Riei Komenský. Proti Becherovi vzal ho v záátitu jeho mladý
It^I Leibniz, proti strasslmr^iským klassikom J, P. Titz, prof.
__''in5iku, ktorý zvláštnu knihu >ydnl k odiHirúčaniu a doplneniu
lovej jazykovei metódy, v iidanskn sa tak skorn njaväej. FVotí tivetá-
Itovi Weisemu í^a ozvislv lihisy nmohýcb /^'/nvtli sv(<lko\ U\]i že
lorhot v íívojoni P- . ač pre pi) u-
|lkŕ*lio vela smyi<Iu fi« iiis../hp\ v detailoch jii/>nM uv w^nuuy u M-Ade-
svetlo a tieň skoro na rovno. V akom pomere stojí latinský
Hlbllik tel
y . :
Krli. VVej^rela TuKen<Íschule ku KomenskŕinUt
Hpduje e^t
íl !»riHiiní,
Jeden
N^Iov Komcnhk»'ho priniesol jeho lite-
k slávnebn ^in^tinca v líalle, čí ju tam
vliv Kni J na pietisuion, meno-
\ ii.*"i. ' i;^ii(. a< 1 ví^riíe. Že ij. ' "^ *'II.
ťhr. Tli liuihb'Uí*, JoarlL Ľ»! dt
El
áiiMlky k piivueiKom Kouieusk^dvo* Ni*|«iot4 tomu
I im
iííLíl Kouícníáký v kniliu iiovozaložent'j učenej s[mU)C'no8ti berlínski*]
luuolijxh ctiteľov, liiinio zakladatelov Jablouskébo a Leihmza. vyni-
kajúceho íi I ologa a germanistu Leonbarda ľľií*cba. kturý V^Btibulum
pli ' il k vyučovaniu ruštiny; veľkej Časti ljran<b * kých
(i 11 je venované nové vydanie Svbneiderovskélio u ^ Ve-
stibula /. počiatkti XVIII. stoletia, a jeden z najvynikajucejí<ích pä-
dagogov nového berlinskelio ústav n < reálky), Viktor Háhn, ŕeiiKt
svoju múdrosť (v prostred tohože stoletiai z Komenského, y
atavia nad všetkých pädagogov a, jako Basodow, menuje 8Vujju»
u^itelonh
Hab n to bol, co upozornil Basedowa na Komeuského, a tak to
bol eôte zamierajúceho vhiobitia je^len úder, jehož účinok Base-
dowu pocítiť sa dostalo.
Učenec, iíioi y naíi Itasetiowom tak príkro^ ako i^n možno, súdil,
J. O. Herder, vyniesol i nad Konieuským \7rok; je nadmier pria-
znivý a dnen v?;eobecne citovaný- Herder ale vnikol í v hlbšie
úmysly Komenského, a svedčí o nicti, ako i u ideách St. ľierra^
te Ha &taly ^\ ií»tej miere duchom vžetkého dobrého a dôstojného
v Európe/ Keby Basedowa mienka, na čele tejto statí uvedená,
obstála, skutok llerderom označený bol by divom; v svetle naôich
vývodov je on priiodzoným. — Shinnieže, čo sme v celku riekli,
eáte kratžie a názornejšie. Po R, Aronovi počítal Lattnianu ôkoly, v kto-
rých Komenského knihy tíoly uveilené, asi na 15o; medzi tými sú
ale z wíirttembergškých^ ktoré samé Hesentbaler na 2f)() cení, asi
len K* obsažeué: tnk by nme mohli, ako stredný počet, udaí asi 360;
medzi nimi ov.^em len 4—5 miest nniversitných. ináče ale také
kultúino-ekonomické centrá, ako Odansk, Lipsko, Hamburg, Vráti-
8lava, Norimb n, ľrnnkfurt, Magdeburg, Berlín a velké ne-
mecké mejítn -ka.
Že sú klassickl rilologovia takým malým počtom pri veci, tomu
Bá nikto nebude divi(, kto vie, že velký obrat v duševnom Živote,
á filce i v Nemecku proti ropfu a patôchm hol vydobytý. Našli sa
už v prvej polovici XVH. stoletia uhnrt, ktorí v prospech Konu n-
Kkého pozdvihli svoj hlas, tak polyhistor .lonsfon, encyklopadist
Alsted, Histerťeld, piírodozpytec Joacb. Jung, n kAd. Tasse;
ÍÄlej učení repnlsentanti významných pre prax : i : prvý pru-
ský histiiriograf JoaclK Híibner, prvý wíirttci ý M. Heseu-
thaler. V druhej polovici; Spenen Thomasiua, i. ^^ri-cl, Fr. Bud-
deus, .loach Umge, a na konci radu (K W, Leibniz. ku ktorému
dnižía sa rôzne iné rady, Jt^ihn r ŕí/^ 70c, ktorých
sme už menovali; tretia časí ich sú ť 1 so svojimi
idaami opierajú sa na Komenského, dve tretiny su praktickí mužia
§|^,.K Vr->r( opracúvajú jeho latinské učebníky. heihniz bráni teóriu
K 10 a vyslovuje sa za jeho prax* V druhom rade sa ale
lieimu, ač sám ospieval Komenského v latinskej básni, druží /. '
wijfcgjw, ktofi v laaierčiuc Lvorili, »u to iijyvyuikjyua\|ií uatui
1!»ÍP
sne íivetskí: skoro vSetky evaijjt*liťkó kiiíiv
jjim, Uartiib, hihmei, Stockar, Ahasv. Fritsch, rady mie»t Viuti-
ŕkvy, (idíianka, a po^'^^tTM' nniif^novnní scholarchovia iných.
V5o skostTialelosti, do kU»ivj dir^eviiý život upadol v druhej
)lovk'i XVH, stoletia. bolo \} nie inožiié: nflbožeiiským jírehí'
mím, a inldlektujUiiou oinan ^ n. /v* iných inohnl byí i Ko-
raenský považovaný východisíom na tie cesty vôbec* nad iných týra,
podal iiHjtodu, ňouž sa oovemii ruchu mi poistiť i budiicno^í.
ľýííiuíMi obňcli íuoinentov pochopil Ut^rder, keď už práca jedného
oletia od soírti Komťmskťlia }asi\ó poňatie dávahí o ri 1<>
bytkov nových; preto i pni«enmr» nrtnu*nie zásluh K**^ mj.
líelen pre Nemecko, t pre Kuropu. V zásluhách tých sa delia, hez
^ho že by ich umenžovalí, početní, uíiuii v prítomnej práci inenn*
vaní vynikajúci Nemci (leu málo chýba z vrstovníkov jeho), bo pi
iuktivnošť je juožtiá leu pri receptívuosti pi'^ - vch kruhov. Pokuh
Ppjšať zjištíij irJi v histórii rpfonuy Kom i»^ loiino inhn ôo
-:iť prá/dii) i'ší íl
Ifij , Htykov. 1 pri n» i ^ jsu
^lioto, pokusu to prvého, nezatajíme vzdychu: daj Bote tím vine
tykov podobného rázu!
Povesti, báje, ballady.
X.
Beňo.
x noci, ked vietko v pokoji č\úl,
nepokoj tolky * * I'*
Licic to ústa Ay?
Čicžc to oči blysly sta strciy?
Iskria sa zlosťou v hviezdnatom žcru —
Prccnôž sa, Bcňo, bude zle veru!
V Rcftuvcj ruke, v zatichlom sade.
xbl> skala oceľ po silnej wadc:
rt Olúpil si m^ v ilrlbr o čiapku —
Ďakujem -
Zhnleju! ti itrval^ —
Vlastného Ivsgra akoUl ten turvMl * , ,
ZchrJal teo» — v tomto kicsiol \rick nadoK
podumal: ^ Vražda U Strnul a jMadol.
200^
Nevidel nik, krom na nebi toho,
Beňovi dosť i toho, ba mnoho —
Žasne a beží — chladný znoj telom —
Kaina plemä broníe mu čelom . . .
Žasne a beží, nevie ni, kade,
nevie ni, kamo — Strašno mu všade. . .
Dávno sa ženie polom i horou:
»Kebych sa len skôr stretol so zorou !«
Desno mu v šeru — Hach! on sa zjavil:
)>Beňo, oj, Beňo, čos' mi to spravil ?!«
Zistili ráno : Vražda, oj ... ! — »Holláh !
za vrahom !« — sluha zákona volá.
Hľadali dlho, darmo však, všude . . .
»Beňo by azda?« — Pochybnosť v súde —
Dobrák ved, v práci čestnej, jak známe,
a ked by snád aj, kdeže ho máme?<t
Zutekal Beňo ... Z mesta do mesta
svetom tým novým vedie ho cesta,
pracuje tu-tam (šuster bol) snažne,
chová sa ticho, počestné, vážne,
radi ho — Krajmi starého sveta
zatykač verný nadarmo lieta.
Pod nohou horí Beňovi postať,
nemôže nikde dlhší čas ostať —
»Zvedia, oj! znamä nájdu na čele« —
(Sklonil ho, chvie sa na celom tele.)
»Ďalej !« — Už po ňom stopy ni krokov —
Ide . . . Tak sedem trápnych už rokov . . .
Chrám toť. V ňom práve stíchol spev viery.
Zvravel kňaz — Beňo zastal u dverí — :
»Kain! kde Ábel, brat tvoj je?<( slúcha,
strnul, jak teskno srdce mu búcha!
». . . Kain, kde Ábel. ..?!<.< Ó, jak sto hromov !
»Bože môj !<c — Beňo náhli sa domov.
Cesta, oj, dlhá! Zas sa mu zjavil —
»Beňo, oj, Beňo, čos' mi to spravil ?!«
Hľadí kol teskno. Palubou lodi
s ovislou hlavou, v spánku jak chodí,
hľadí vše do vln, že sa v nich ztratí . . .
Zcúfol však. — »Nie ! nech spravia to kati . . .
Doma je v pokon. K sudcovi beží:
»Pane môj, dušou balvan mi leží
sedem už rokov: vrahom som — inu,
prišiel som trpeť potrest za vinu:
Pavčovie Pala (diabol ma zvábil)
ja som to skolil, ja som ho zabil . . .«
Celo si sudca pošuchá pravou,
v minulosť mysli, pokrúca hlavou.
Beňo sfa bál sa, darmo že chodí,
zrazu sa štkajúc do kolien hodí:
»Uravte duši! Ja som ten vinný,
ja som ho skolil, ja a nik iný!«
Sudca vzal aktá. Číta, a zase —
»Zastaralá vec ... Po toľkom čase . . .
Zbýva ti: Boha za milosť prosiť,
pokánia slzou denne sa rosiť,
čestne žiť . . .« Beňo prepukol v Ikanie:
»Balvan, oj, balvan! Nemožno, pane!«
»Zastaralá vec . . . Jakýže vývod ?« —
Zaupel Beňo: »Za život — život!
Vrahom som, právo prosím si, žiadam,
tu trest, tam milosť bude mi hádam,
zomreť chcem — súdte!« — Zasadli v súde,
súdili — »Sám chce, — nechže mu bude.«
Čítajú ortel, Beňo ho slúcha,
v zraku jas, srdce plesom mu búcha,
cíti, jak miznú svedomia múky,
sudcom rad-radom bozkáva ruky . . .
S kňazom sa modlí vrelo jak môže —
Na šibeň stúpa — »Smiluj sa, Božc!<*
■•«•
Pokušenie.
1.
Už pri ovsenom som sa našiel kúsku chleba;
No, prechutný bol: mi ho osladzovala
Reč mojej matera, jejž zázvonom skala.
Jak deva, precitne; kvet v slzách nájde seba.
I rozdula sa v zlobcoch vztcklosti pahreba:
Mi vyrvať ovsenú tú smidku — rozžralá
Sa sberba preprudkým mne lovom rozhnala,
— Ze takto duchu môjmu jamu odohrebá.
Som trval. Tu rod vlastný, že mi srdce tlčie,
Hrýzť a žrať počal ma viac, nežli plemá vlčie.
— Čo v srdce vťala mi, to bola sekera!
'Mtí
A rana skubie na svite,^ aj z večera,
A páli, ožiháy zrie... Štyridsať už tých dni,
Co sekajú ma bratia v závisti bezuzdní.
2.
I prišiel pokušiteľ: pozri v tjamté stany!
Tam rozkoší výslň a splnie povole;
Tam čaše spenené, štrng ťažkom na stole —
Vid v hravom rozjarení kolkých z tvojej strany!
Tu ošemrú ti aj ten krajičôček planý ;
Rod vlastný pritom ťa vždy doštve, dokolc ;
Mrie bôlom, — hojivý ked tebe na bôle
List padne, ked mrie tvoj mrak blaha vo svitaní.
Co budeš v psote trčaf, ked ti kynú hody?
Tam vína sála oheií, — nechlúpc chlad vody:
A tŕne zamení ti mäkké páperie.
Len mluvu odmršti, ňouž mať ťa kojevala ;
Byť prestaň nápadníkom tatranského brala,
A cesta k rozkošiam ťa našim zaberie!
Nie! — Srdce prirástlo mi ku tatranskej skale.
Tam pri hučaní vôd a hája šumení
Sa moja nálada a vôľa rozpení; —
Zas tíšenia zdroj zo žúl vyteká mi stále.
Tam potôčik mi slzou poodmýva žialc ;
Číž k spevu naladí hlas tichý, stemnený,
A .slovenčiny zun, och, v sladkosť premení
Čo aké hryzíívisko. rany rozožralo!
Tam východ tcchy mojej, vcčnó rozvíjanie
Tiež ruží nádeje ; duch svojou ríšou vanie :
Hľa! pri ovsenom chlebe bohaté mám liody!
Len v Tatrách, rozzvonených slovenčinou, rodí
Sa blaho mi ; v nich miznú zemských strastí vleky !
— Zkap, zloduchu, v tmách bhulu, na večné zkap veky
ľinl Kriváŕioín v pÔBto líKM. IhíjnmiL
Jeleňovi hora . . .
Jeleňovi iior.i, vodička stutiená - -
A nme Tatier deva, jak níža červená:
.Srdca smäd zahasí mi jej rtoruži med;
Náručie jej skrýš dá, sveta ked zvíri jed
^KU
Chcel by som byť . .
Ľhccl by som byt vtáčkom lcsrtýfu»
spicvat stále hlasom plcsným,
ncznať Žíalu^ neznať bófa,
iba, čo je dobrA vôra*
Chcel by som byť pofiiým kvictk<itn,
stáť si skromne v iitku riedkom;
bárs bych znášal dažde, dmy,
lepšie, než je. bolo by mi.
Oiccl by som byť sniažík malý,
padať na zem, na jej skaly:
tvrdo mal by c h, tvrdo, holo.
vsak mne neraz tvrdšie bolo-
P'i^'r AompiS ml.
Doplnky ku Prshradu slovenskej literatúry z roku 1901 a 1902.
Putlávu ĽA. K liiitttf*
Kilburnová Ml. ľ, V u hy uíim Rftah vedel v \ právať. Svetlo,
liK©, ť. 4. Daromné níimahy. Tamže č. 7. Nemožná práca. TaiiiJ^e
i. 8. Divotvorná moc semena, 'ľamže t\ ÍK Uhol a rjiamant Tain/»-
Kmha Ztízmkow, Swäic Ustuc l*ozoí*talosti a pro^* Inf
rozpráwky kton^ Stopäťdesiat zázrakow obsahujú so í- lat
' Ihttkpest, ľJOl. Tlačou a nákladom hoľ Uojc^ti
' str VI— 252 a 2 iwL I,
Koiut B. iVoc je Hlipták pan»iávem. V, Kozma A.
Kosma A. l*roi> je Hlipták pansláveni. Sknteíný príbt^h. Pf^*
loiil B. Koôut NediMní pHloha Nárudních lástň, 1902. ŕ, M'i.
\m Paul K ri žk o. 1 , Iím»1. Iíuchdr. *L Paxner und H. Bírnn ;
H 8tr. :íL
Krets Kr. Slamcké tVjwr. äebral a slovem doprovAzl Károdo-
pjmá studie* maloval Joža Uprkn. Nakladení ^tuje*. V Pnue,
liH)l; fol
Kríiko Pavel, (inehithle dt'ť evnt^(fi*fmlkeH Friedhofif it* Kr*
nilr V. K remnica.
Kraôaia í»r Jdn l*tifciUcy berlínske akidemíe. (' C. Uist
Vil í* ^ Zur (j>rre«poQdenz <1es ComentM.
Moii K í;*.<..!k. haft X/ IHOl, str. 44 — ^Ul
* íill ( t WlftrolfHffrh fíoľiťh. (*a»ť !
DIn iľ ..ch a najiji Níí^ľíi, iiKrwními vvrchnotitaml odobrenýni
r nŕmňoňmoi
iC
pramfiflow spracnwal Andrej Trutlily, Nákladom Spolkn hw. \ňn\
berta (NVojtecha). (*íslo :tl). jiotlielowýcli kníb. Dnihé vydanie. S odo-
breniu] uajdósU>jn. r»i(!iiiariátu ostri liomskolio. W Trmuve, IWI.
Tlačou Žigmunda Wiutem; 8** gtr. 218.
Lehoczky Tívadai . Adatuk a vlach iszu értelmeztWhcsc^ Ethuo-
grapliia, IWl, ^w, 108— J 1 ŕ).
Lichard Milan ( rdi. SlovAckó jtímô od V* J, Novotného.
Kritika. N. Noviuy, liH)2, t\ 134,
Liptof^^kd sf. Liptóuie^yei tót babouák. Kúzli Istvánffy
Gyula. Ethnograpliia, 1W2. 8tr. :U— 38, 2l58-27l, 3tfi— :iJÍ).
Lomidreiio alelK) iMohmhieľ trorh princezni Wofuii krásna roz-
práwka. So sstyrmi obľázknnií. Budapesst, 10U2. TlaC'ou a náklailom
Kol. Uózsu a jebo manželky fpredtýui A* Hursánszky) : 8" i$lr. 24.
LukácBy Jáu () IT^T*). Životopis. Šzinnyri J,^ Magyar irok
élete és uuiukái, VHI, VMYU sU\ U».
Máôay Alex. (f 1721). Životopis* SdQoyei J*, Magyar irók életo
és muDkái. VIII, liHU, str. IIH.
Makovický Ján Draliotía (f l'^B4), Životopis. S/inRyei J..
Magyar irok éieto és nuinkái. YIIl, 11K)1, títr. 435.
Maiik Viíiceuc (f 178;;). Životopis. Szinnytn J., Ma^^yar irók
i'lete H umukái. VIII. ItNU, str. 4óu,
Mallý I>r. Ján, Životopis, Szinnyei J., Magyar irók éloto és
muukíii. VIII, 11.MJL str. 455. — Ntirulog. Pražskv lUustrovaný
Kurýr, Wm. L 294.
Markov]^ Matťj st. (t 1702). Životopis. Szinuytú .1,, Magyar
irók életč és tnunkái. N'III, PJUl, str. *>!»).
Masnik Tobiaá (f J*>97|. Životopis. Sziunyei J., Magyar irók
élete é% niuukííi. VIIl, \m\, str, 770—778.
Matejka Joiíef (f 1881). Životopis. Szinnyei J., Magyar irók
i^lete és munkíi. VM\\, .str/8M3.
Matúdka Ján (f 1*^77 J. Životopis. SítinnytM .1.. Magyar irók
élet*^ H niunkái. VIIL luul, str. 873.
HatúAka Jozeí. Životopis, biciriuyei J., Magyar Írok ť'dete ós
miinkái. YIII., IWl, str. 874
MedÄanaký Maitin (f 1899). Životopiíi. Sxítiayei J„ Magyar
irók ólť»to en nninkái. VlIK lytJl, str 985,
MeJcer Jíiu (ŕ J8*>ti. Životopis, Szimiy»3i J., Magyar irók élote
é» inunkái. VIlI, HmíI, str. Hk3i;^lu38.
Mutikay Jozd. Životopjí*. 8/.iunyei J.. Magyar irók éltíte éu
iwunkíli. IX; iiH)2, btr. lUi.
Murgáč Ján Zivotopifí. Sziunytd J,, Mai^yar irók élete és munkíii.
IX, li»<»2, str. -liíí
itaBka Mikuláš (r 1783). Živolopiii. Színoyel J., Magyar irók
ťlKt* 1^ nuiukái. ÍX, rJ02, sstr. 427.
Nagy Gť*za. Népťajok cá népek a XIX. 8iiá«adban. VI. Szláv
ňy: 3. Csehtot. Ľtbnogiapliia liKM, str. ir,3— 16tK
S^n Pantitítkn Po:i*'Uirktf 'v ho ľ. A", kostola Uoť'tuanA'chn,
Vydala r, k. Cirkevná Obec i: ;v líHi2 októbra 3 ho, Knlh-
tlafiareft JuIiiKsa Zborella vo NtlkycJi Topolčauoch; v, 8" str, 30.
9t)5
Vcrée od P L (ri4ri J^onduj — Iíiíľ» prednťjiŕená ítkr/ P. I . pn^l-
«edu e\ |*ri odov/clani kostaluť^ho šUvanuí v *hrom«-
hhiú 11 .eô pri slávnosti požehnania cbr/iniu ravntan*
itkelicj. Ptivedal Ur. Jozef TeíijtelÄzky.
Noa&k Dohuslav (f 1S77K ŽivoUiiib. OtttVv Slov. Naocný. Dil
XVIIL, 1SK)1, str 43(1.
Ormis Sainud (f 1875). Životopis. Ottôv Slov, Nau^oý, IXI
XYIII, llMJl, str, m\.
Melcer Jozot (t l^Ml Životopis. Sziimyei J.. Mnííviir irŕ»k
ébte es muiikŔi, VlII, nKH, sti\ lOas,
Melcer Ľudovít ilHfKi*. Životnpis. Szinnyei J., Magyar kók
Istote és miinkííi. VIII, UXH, str. I04íi.
Melik Sí»inup| (f H»20K Zivotojus. Szirmyei J, Magyar irtk
élete és mntikái, VlII. l*M)l, ntr 10ô<L
HLúBzkroH Vmliej (ri>*li*) Životopis- Szirmyei J., Magryar irúk
élet« ťs raunkíii, VIIL líM>2, str. n:íí»^114S.
Miohálek r>i\ Ján Životopis. Szinnyť^i -I- Magyar írók élele
éíi muukííi. Vlll, m)U str. 1226.
Miohaliôko Ján. Ztvntupis. SjciDiiyiH J.. Mai^yar irók életľ és
muokáí. VIII, 1901. str 1227.
Michalidea Samuel (f lT4<.h. Životopis* Sziiinyei i., Ma^ryar
iriVk élete és munkái. VIII, IINIJ, str. 1212.
Miebalko Pavel (f 1825). Životopig, Szinnyei J,| Magyar irók
élete 1% munkiii. VIII, l»)U nir 1227,
Mikfiik Imrich (T lí*7n. Životopiíi. Sziunyei J^ Magyar Írok
élfte éH rnnnkai. Vili, 1ÍN»K str. \Tiih
MUec KliaÄ (J 1757). Zivotopii^, SJíiimyeí J.. Ma^Q-ar irôk í^letť^
éa munkái. VIIL 1901, str. 144>I.
Mileo .lur (t IHOfiK Životopis. Szíiiiiyeí J., Mágy&r irék éku
él írmnkái. VIU, IÍH»1, í*tr. 140(>
Milochovaký Ján (f 16!^). Životopis. Sf innyel J., Itegyar irAk
élete é8 munkái. Vili, 1901, str 14>í8.
MiÄik étefau. Životopis, Safmnyei J„ Naiíyar irok ŕlete és
nronkái. IX, 1902. Mr a— 7.
MlftOTic Michal (^ 1 7 UM. Životopis. Szinayei J., Magyar- in^k
étefte és mnnkííi. IX. \'Mr2, str. :U.
Mlynárových Elia^. Životopis, Szinnyei J,, Ma|t;yar irok f'leto
éé uiuukái. IX, \l^*2, str. :^r>.
Mooko Jiln. Životopis. S^itm^^vi J., Magyar irók éloie f^s niankái.
IX. im2, str 57,
MookoTô^k Ján TheoftL Životopta. Sziimyei J^ Magyar uiik
l^Hfi ŕs miíukái, IX, 1902. str. 68.
Modrtoyi Karol (r ľ^«>4) Zkotopta. äziniiyei J., Magyar ir^^k
élete éH munkái. IX, l9o2, 8tr ><iV
MojtiftoTió Ján (i 1847 . Životopis. Sjtinnyei J., Magyar irók
i»lete éh munkái. I\, 1 902, sítr. 309,
Moraireikorá B, Ihhrý ^in prim^ft poiehnamr. Uo/nníwka
Pretložíl 1>. 11 a c h a L Wyilal Zpi^wníkowý wýhor, Tlaíou knUiUa-
tíanie ^Cor^ina* na Cabe mn; 8^ alr 28. la
ďUb
^^
^^
a^
Moyaea Dr. Štefan cí* iHOiu, Životopis, ŠžinňyôiX* Mngyiir
irúk éhíe és munkái, IX, imJ, íítn 352—354.
Mrás Fi% í t 1881). Životopin. Sziimyei J., Mftgyaj irúk élete
é& mmUl IX, U«>3. str. m2.
ICndroĎ Dr\ Michal (y 1HH7). Životopis, Szianyei J., Mftgyar
iľók élete t's iniMikrti. IX. 1902. 8tľ. 3ťia
Munkay M'm (r 189<>t. Životopis* Sziimeyi J., Magyar Írok
élete é? nninkái. IX, li>02, í^ti. :VJ7 41)0.
Ortvay lH\ T. Vadászati ciiltTnkr*p Pozísoiiymegyu Imjdanábol
tJH jeleut^boL V. Prešporskn at.
Palánk Ján (f IŠ70), Životopis, Ottuv Slov. Náučný. Dil XIX,
19Ô2, stľ. 87.
Palkovió Jui\ kftiiouik (f 18,%). Životopis* Ottfiv Slov. Ná-
učný. Oil XIX, \^rj, »tľ, IIU.
Palkovíô Jur, profegÄnr (1 Hni n. Životopis. (Htfliv Slov, Náučný.
Díl XIX, nm. Htr. 110.
Paulíny LjMlislav. Životopis. Ôttňv Slov. Naučiiý. l)fl XIX,
11H)2, str n^H,
Pauliny-Toth Viliam (f 18771 Životopis. Ottňv Slov. Naučuý.
m XIX. 11H»2, «tr. 388,
Pauliny-Tóth Žigin, Životopis. (Ittuv Slov, Náučný. Díl XIX,
11KJ2, str, 3^8.
Pechány Hr. Adolf, A felvidéki tót népiôl ¥b\ú\\ Kozleraények.
11K>2. str. 145— 1G5.
Piŕ'í^u4> ufírofhifť. Tot népdalok CseborszťSgban. Ethnogľapliia
m>2» str, 4riii^4t>7,
puarik Štefan (f 1674). Životopis. IHtilv Slov, Náučný. Uíl
XIX, str. 738,
Plachý Anilrej (i 18KM. Životopis, Ôttúv Slov. Náučný. Dft
XIXm Htn 82ÍI.
roriocNc ttHik'hité kntik^ prv IL^ I ÍL a IV, triedu knfúUck^vh
$k&L Y. Ber t al a u VíuciMit.
ľohroH(t\ rfaľainvoI<:yi nt^p8zokások. Budap. Naplo. U»01, č. 44.
ľomsÍK A Vágvi<l«^kfiiondak*»re. Nyitranu Ko/.!i>ny 19ó1,í.2(í,32.
Poťŕsf *> hlŕíuŕrotti ^ AtlUoírom hratowi, stjmyín nhonkŕho
HH/dta lirmlfifunt a n jeho rndrakr ZdUkfi. S H obrá/kami. Búda-
pesst. l«HU. Tlaťou a njíkladom KoK Hózhu a j>ho manielky ípred'
týnl A. liucminí^zky); H^ iitr. 7<L
Vre^porM .<í/, VadáKzati culturkép ľoznonynieiiye )i,
•**^'*""bť;!. Irta Dr, Ortvay T. A Pozsony orvostcmičs.^
yesulet ko/.lemtmyei liK>2 í^vfolyaui. Str 3—31. Beň
"tur if ; r iiniifi M isi ilos p! ' vr OomitatCÄ Dié Pilzen \on
J. A. ^' M "I .■ ' T,iiii/t* 8tľ. .
' dnm ííorttittnrhiK V, 5? ;i 1 Z lii ft n n K. (t.
J , jfľf vyiéiť tr*r(hi Itif^JiJ^ifrh fmim^jrh itrôL V,
ťtyoríry ,\Án.
Boder Aloi*. iMje hihlirkv pu (uraij, \ KndapeSti, lllOL
kladom Spolku hv. Štefana. Tlačou Stt^phaueuma ; H*^ str. 80.
Boyov^ Kri«Uníi podalu v každom ŕifllt! SveUa um a n^K^li
fiopíji a v róznycli ôí^larh uiiikfilku [ut|Hji}|jtsauých básní a i)l)ríi/.kov
zo života*
Salsmann KG. ľnhťh Ihj^imthirn Hoinnwr^ho. Von^uá rozprávka
^rc Uíú. S II obrázkami. V linilaposti, \WÍ. Vyántm KfOonuoja
ÍÔ281I a jeho manželky; 8<* str. i'tO,
Sohmidi Kŕ. JttHkíftté otrr Blnseje, aueb: ľŕihodtf hrtihat Sokn-
JovHktfrli, Zajímavíi povíílka pro tHt»ntlfe kai^fieho stavu* V Uh, Ska-
lici, lUUL Tískem a nákladm) Jost»fa Teslíka; š^' str. 17*V
Schwars Emil. NtíhoŽHr HIftstf ň Shf^
Jftkifmt ii(f Vťhmmwh rint^ko-kahiUrkijih fttij j
Vrši'ikfint íN'ftf sf4(uf*m Hct*t vjSiUiru ; --■ podohfiť uiťktnnjrh nnjpútf^^h-
iíHfrjáíH mixllitwh. S otlubrenlni uajdost Ordimiriatii spiSskt^bo. Vím-
Eerk, Badapeét, New-York, HH>2, J. i^teiubretuiera cisi. kráľ ilvamý
nfliU. katolícky vydavateľský riatav, kníhtL-iimí^Iecka tlai^iareft : H"
hiw 511.
Silozptft o tttvhn prť ŕii/;íŕfi> triedy hitoUrhych fudovfrh f^kél,
I V, 4 1 y n r f f y Jáa.
Slávik Jur, Káztit, ktorú uml pri treifj %smy a, v, vnútomo-
tniÄSÍovej a pastoniloej koufťreucii, odbjvaauj dňa 2<K au í;. 1901
v cirkvi vrbirko-sväto-iiiikuláôikej. V, Zpráwa III ev, a w. woú-
torno-m ÍJš8íowej a pastorálnej konfcrenrie.
Smisskowti Autouia* N^iSf pohr^rhfmftj Shivnaj. Warszawa,
ksiegarnia polska, druk. JL Sev i ^yna, 1901; H*» str »í<».
Spihhi St, Ehrťiihtdlť rrni. Irr ZlpMr drs XIX. Jithť"
hšUiderh. Zur Jahrhundeilwende \erfas8t von S, Weher Igl6,
Jofiťph í^t hmidt, ItMH S** str. XIII a 4i^2.
SEtanesek !n?rsí»f l'ótlakodalmi szokn8ok. Kthnographia 1902,
ítx. »,
j^ tí Prrtt ( /ffľttk'i iíí* ^kôhé ŕrdíiiŕfiľkf' ^
r. V. Bezo Jau.
\r. W Zitureckv A. P.
íyjohtkdť,
1 1 prvd l^tttinht prf jirnf trmtn HdrtHÍHjfCh
ikid \\ G<*ni
TesseUEky hr. .ímeĹ Ká/i>Ď pri slávnosti požehnania chráJiiQ
roToiatíHkeho. Y. Na ľamintku Posviacky niiľM \ í^n^lií^ »
k, knstola rovniaQískeho,
Tmohlý Andrej, Ij-grtiútt ({ti Čikimi^ <? Sutnuvff ^> i\\^tt,H,,
»(frh ĽnŤifh V l.cgcuda.
k. Na Bahi!{ ^'ore. V ta.
V. u V! /rt>r/r/ kfi V
V s
Martin,
Wôber ^^ t
hiinderts. \
i|..
K h renlia I le verdieuatvolltjii
ndiff "^
.-1 inkt ' ní*
/r. V I b. .Skalici, UHU. Ti^keiti a nákiadeín
-. AK
Hám.
diSS XIX. Jiiti.
Vlô«k Dr. Jaroiílav.
/ liU^rátního Slovenska pŕfHlblexiiovi^io.
16'
a^J©
Obzur Lit ÍJttK IV. 1 00 L uix. 33—36. — Déituif c^tské iHn-aturíj.
Nakladení Jednoty českých ŕi!oloíJ(ijv, V Trazc 1901 a 1902. Tiskem
B. Stýbla. Str. 2A\ --3ô8 a 309-328.
Hlava rieviatíi venovanú je Slovensku Ju/ u. V prvej kapi-
lole pieiiran}' je protcbtanlibínuí* na Slovensku, | Im v iluchu prosto-
oárodnom : Buoc, Ulira6tiuíi. Oemiaii^ b^ent-Keľt^^;ety ; Jo^etioi^ti: ŠramkOt
Markov ]č\ Darúni, rerAauský. Druhú kapitola znie o Prešpúrských Novi*
uácli, Stmých Novin^cli a ich krahu : Plachý, Urdltt^a. A. DoleJ^al, Rilmyi
Seniian. Tretia ka[ntolu pojí^diniva o Palkovičovi, Tíiblicovi, Itillitorísovi
a Hanholdtnaeitleiíňví.
Hlava desiata venovaná je hntiliu lierui>lákuvskému, V jjrvej kapi-
tnitf uvádaia preddiodcov jazykového separatismu na Slovousku (Bajzu),
v druhej píSe q Uíeiiom nlo^enskom Tovať>ktve» o Fándlim, Bernolá-
kovi a jeho ^kole.
Tých í e Dí'jín so^toin trínástyin započala vychádzať di<?la druhého
(\aBt druhá. StorcH-ie devtituá^te. Soiit má %i\\ 1 — 104. Tn / hlavy druhej
kapitula tretiu (Sufaríkiívo n ľalafkcho mladí; BenedilíU Blahoslav) w
štvrá (Ŕataíikovu a ľftlíiťkŕhn „IVvátkovť českého hósnictvi") ti / hlavy
tretej kapituhi druha (Jan K(»ll;ir doma a v Jene. Básne ?. r. 1H21),
kapitola tretia („Slávy Dcéra'' z r 1824) a kapitolu slvrá (^Slávy Dcéra**
/. r. Iíí32. Náuka o vzájemnosti slovanské); /vlášt^ m6iu /ajímat iidíov-
nika literatúry *lovení-kej.
VlQasák Júli. ľoži'htfiOijf dn\, tu jest: Kfftoltkn modlttebifd
Linléft ffŕf cciíaťiťh ktttdrho vvkn, sffutt a oho jeho pohlnľni. h odo-
brením nii]dÔ8tojiiejsitího Ôrdluariatu^ Witn|Knk, Budapeíit, New*
York, VJO'J. J. StoinbreniHua cííí. krát, dvorný knihtl. Katolícky
vydavuteliiký listav knihtL-unu*lecká Uaciarou; ui. 8<* str. 25r>.
ZÄtiirecký A. F. \S. ľ. Z.) Ohrôskovtj Šhihihár a Prvá Čítft> '
jHre ^kolfí ttvtiujdiťk^ n, r. So^tavil A. ľ. Z. Biidapest 1902. TI.*
Viktora Homyánszkeho; h'* sU\ 80,
žSelMger Jíí/éľ J/*/Yvv/a> tt P* r ň t'ífauhí pre hitolirh* U-úh
\\ Ahecedár.
XeM ep iíi pi v ku tni 1 1 kr (ml o f f > ^ f * r y i . O y fi r f f y Ján,
Xfíľtnrn o U í. eiraéij, íl. M'. ivnHtorfm'níissiOftej a ptmiomlnej
kor' tlmi W, nnq^ HH^J tt mrkwi tirbieko'iiwatO'
m > a na sklade spolku •Tnmoscins". Tlačou J,
Trnkoczybu v Nízuom Kubín«% 19<>l ; h*" stn 22* (ObMbuje medzi-
taým Kiizéfi od J, Slävďa,}
Xiiľol TdinmUH SrtUmiŕho, Jako nydohuiti saklinhi iIhssh w ŕífa-
túii ' //, a jakú o^ifoh^ ' ''''Ih arti ' luttSikffch
n ''O'* ZÁbawnii r*/ Hudaiir u a ná-
kludotn K. liózso a jeho UMiiiiftidky (pn^dtým A, liutban^xky) ; 8"
>tr lA
-#<•
iSmmňÉ
^^M
201>
Veršíky, blšku vyčitovacie
Podáva: Samo ('tnmM Ikmiehrié.
L Cín, čan.
Purúčatn.
í>e je moja laj^tovii'ka?
U iíholjýho kostolňíí'lca.
Kostol sa mi búri,
Hoíuby mi iluri.
Slnpý cigáň kuna kujt%
Zlaífni pnítom poäibuje:
äip, šíp do póla
Cerveôŕho pachola.
2. Ide baran po mosťe,
Neaie duifi na chvosíe,
Ďeže iíTeS, baraAe?
^Do kostola, pane."
Čo tam robia v kostok^V
„Organuju na ehore.*
A (i baran choj preí.
Alebo;
Uh baran po mu8Íe,
Nesie (luíli na chvosťe.
l)e idete, páôí?
^po kostola s bamňl."
Čo U\m robifiV
„Kliuce kujú,
M Pre áplnost podávam aj opis hry:
Deri Ktunú si do kruhu. Jedno z nich ^vjčitáya blÄktt*» 1. j. hcivorí
z uvedených veršov, debac z nebo po jí?dnoj alebo po dvoch svlla*
postupne na kaMého hráča. N'n kton^ho vyjde pofiledni s>Uaha,
'>n**: vystúpi z kniliti n vinr m^nip <*iU«ý* To sa < >\o
\l' kym m nie vÄctci, vyjmťic jHiiého. vou. Tcntu. \* i
nepripadla po^ledtiA ^ilabika z v^trHa. Je hKkou, Ten U il
Cknti. \iiV\ šiVm, ŕi bude bHka ^raková", ^zemová**, ^behana , iľ-
>vá^ attf. Tú tnamená, áe ti, ktori sa hr^a, mtista m
r4U — iHjúhi tobo» jaká jo bUka — alebo raky alebo zeme al<í. FoktaT
drlia, nemá práva na nich hKka. Klo Meatäcboiá toto itravidlo. t j.
ia ncf reta. toho bíéka dotiaí nabáŕia, pokiat ho
oilro. Tvrd kr^hii pôvf»dMii bUku ndrHA Ked sa na
M^^íi behavu hrajú, virdy f^n nikto nikoho ncdnfci a právo udicmt oÍ
biikott robif je neobmeiUené, Ke<f jŕä brajii na bUkw riikofô, zi^nw^ •*
iM^ ali^ nie na behavťi, bráci neainú !ui Jeduostajtie driaC jMnéhn fn
le pobehavaC timt^ia okolo bKky. Na Lakt^bo, kto sa h miesta u\um
clici»* bliká /.avolá .knkiirnkii '** « hr4ŕ mn^i nh^í^ŕ a md»* na prtdrl/ií
Ktí» nechce aby \v^ i^^
hráči drAf;\ rim
Zlatím prútom pošibuju:
Šip, Sip, červeno pachola.
Von 8 póla do póla."
3. Iďe had z diery,
Donesie nám chýry.
Hakalica, pukalica,
Červená truhlica.
Štíri oace do potoka
A tá piata von.
4. Hrali zrne sa o konope:
Viazali zrne velkíe snope. M
Kolo nás, kolo nás,
Po( (i ďiouča medzi nás.
f). Enci, menci, na kamenci,
Hrach sa varí v sklenom hrnci,
Traja páni popisujú,
Šetku vojnu zapisujú,
Ere, berere, Jožko,
Poza dveie friSko.
Alebo :
Enci, menci, na kamenci,
Hrach sa varí v sklenom hrnci.
Traja bratia popisujú,
Šetku vojnu zakazujú.
A ťi baba otvor vráta,
Oo tam robia V
Kopu mlá(a. j^^
A v ťej kope mole,
Vyžeň na psie pole.
<). Sedí ryba pri potoce
A hovorí „dič" :
Na koho to slovo príde,
ten nak ide prič.
7. Ene, dua, ex,
Kvinte, kvante, zex,
Ene, dua, aba,
Kvinte, kvante, žaba.
«. Skočila žaba do voífi,
Natrhala lobodi.
Uvijeme vencou,
Pre mladích mládencoii.
Aby sa ženili,
i K Eden, beden,
Šťetka, hrebeň.
Na BudíĎe vojna.
Šetke kravy pofeleňie.
Iba jedna dojná.
Ť) K vôli rýmu; hovorí sa: pi. ak. snopy. Piniavattl
Žlf
10.
Eden, beden, cín, cir
Majne šúle, vit kiváii
Etki, Betki,
Ki ňeretki.
Velký pán.
1, cán,
1.
11.
Jedengo,
Šuchma,
•
Dvango,
Buchma,
Tringo,
Divala,
äfiringo,
Diksa,
Págo,
Cuč.
Lágo,
12.
Jedon, dva. tri,
My sme bratri.
Jesto taký medzi nami,
Čo sa po8. . . kalinami,
A to je íen,
Co má v r. . . chreft.
13.
Ededen, bededen, cinci mé.
Abry, Fábry domine.
Ex brót,
In der not.
Aja, vaja,
Dika, mika
Von.
14.
En, ten. ta tára,
Cim, bum, kalvara,
Kalvarika. bumastika,
Gró.
15.
En, ten, tínus,
Rau. raka, tínus,
Rau,
raka,
Alebo:
Aja, baja, buf.
Teki,
taká.
Ux
Súlok,
Vóna
vus.
Múlok,
Biela hus.
HajduSok,
Čierna hus
).
Perdušok,
A ťi
pane
keveii dus.
Cenení
Puk.
Literatúra a umenie.
Komenský a Nemecko, v predošlom čísle Slovenských Pohľadov
mali sme krátky reforát o knihe prof. J. Kvaŕalu: Die pädagogische
Reforw des Comen'ms in DeHtsrhland hm luni Ausgange dea^ XVII
Jahrhunderta: k doplneniu toho podávame mienku nemeckých kompe-
tentných kruhov, z Mouatsheftt* der CoweninS'Geselhchafl (1904, č. H):
„Bol to veTkV medziuárodoý pohyb, ktorý vo veciach reformy vy-
choTáTania Komenský urobili ale už dávno sa vedelo ^ že Komenský ani
312
v Jednej krajine nenaSiel takého spalupíjsobouia a t<)íkf ch prialerov, ako
práve v našej oUHne. kde od obdržal i svoje VÄdelanie a kde, jestli
Lešno počítame k Nemecku, strávil v&čšinu svojbo života. Preštudovanie
osudov comeníanskej reformy práve o Nemcov jo preto dôležitým od-
sekom dejín nomockeho dacliovnóho života vôUer, nie len Komen*
skóho v u^§om smysle^ a s radosťou treba pozdraviť, )(^ Spolocnoííf pre
dejiny ninneťkej vycliovy a školy (íiesellscliíift fdr deutsche Krziehungs-
und SťUulíCťS( bĺchte) odbínllala sa vziaf áu svojich rúk vt*decku úlohu
tu sa nachádzajúcu. Podarilo sa jej /ískať pre túto prácu najlepšieho
znalca týchto vecí, na polí koineuskovak^ho bádania od desafletí činného
prof. dr, Jána Kvacalu, známeho nažím Litateíom z jeho prác v tomto
časopise.
V dielo pred nami ležiacom Komenského vlív na svet t h
vychovavatefov po prvý rax predstavuje sa národu pred oci i m
mnohých listov, venovaní, nákresov atd.; ukazuje sa v§ak i to. že ne*
mecki myíílilelia, mu^ovia »ko VnlenUn Andreae, Samuel Ilartlieb, Joa-
cbim Habner, liave, Biesterfeld. Hesenlhaler, Redínger a iní so svojej
trany mali /aiačný podiel na rozvití Komenského myšlienkové ho sveta.
[niha podáva ^ toho viac, ne>. titul dáva znať ; obsahuje nielen bohatý
materiál pre históriu Komenského života, lež i všetkých menovaných
osôb, ktoré vodfa Komenakébo malý živú Ú6así na veľkom pretvorení
duchovného života od X V íl. stoletin. Nepochybujeme, že dielo bude n^j-
pf ^' ím poviibndeiiim pre ďalšie štúdia. Prehovorime o publikácii
í(l >ie» kade vyjde druhý svftzok.*'
Básnik a národ, ŕeský básnik J s. Machar 29. februára mal
•10 rokov. Pra/sky Masarykov i»Oas**, nemajtU-i v českom národe uijak«j
stránky, aby sa mi>hol pochváliť, ze, hla. básnik Machar pridŕža sa jeho, jk)*
u&iloval sa i^asvätil defi 29. februára 1904. Oslavuje 40-roŕného
básnika vlastnými jeho slovami:
„k bojovaní uarozeai^
bojovaním luieni,
nesem neklid, nesem boje«
jmaiek^ strach a zdéiieni ..."
RobiC smätky v národe? b45nikovi !
S4»nik v kráioch Masarykových, to je — nedobre, O báHnikorh Pu^kiu
'liovorí :
He MA adtTeacuaio ooineuka,
He jwa Kopwcľin^ ne jua 6iitbi.:
My pcagieuy aiíi n^oxaoaeuM,
^) Nie pre fivcít«ké nepokoje,
Kie pre j?isk, nie prc^ bitky,
My s^ine narddoní pnt naíHenie,
Pre fiHiky ttloMŕ a mmiliiby.
Hok 1804.
Soilt 4.
Slovenské Pohtady.
-^^^
Dom v stráni.
POVMI.
Napísal Miirtin Kukučiu,
XIL
O posledných veciaoli ôloveka
l'n vťcora mal <lo,šf loboty okolo tiiiuov n \ pivmcL \iiik>
^jiriid í^berarkový |troIinnťl» iiojedeii kmcť vybavil oherať^kn na 8Vi>joiu
eml : do ontnly Nikovi eísU* jeho vlastii*^ vimctv Nerlial ích ikv
chvál naostatok, ľľáca je pohodlnejšia, oenin náhíivá a výhoda
k tiiuja, že hnizno tnôžo dokonaU^j^^io do/r«»ť. Koboty j& tpdy i dnes
•1 ^ o jemo sa vidí, ;,e jej j«> málo, ke<f pomysilt na inintib^ dni
; zimiiit^nrho chvatu.
Sora An/uhí i^rišla a/. v<\\'ťoni domov. Ani doma ; sa
striaf^ ŕažkých dujiiiov, kton* ju ohtu^ily u ZorkovičiL J i ma
libohý llija, červený, Im škôi tnodiý v tvári, dýcbiijáci
^terin.', ako by sa bol zadycíical. Navidomo*"^! hyni(*, tfŕ^lesue i da-
^ sa tratb Co deŕL to jedno svcHiíOko uhasené, urnovej a citovej
Isti, Okia!<u iliiM* jiadu jedna za ílľubou, ost-í sintii holota
bmoty. 1 Htroni tak ostáva, holý ho HUchyau i , ked ma
»bení ovot ie^ keif uiu tnmz omlli U:ítie a ja^eniay vieloľ ho po-
kmám a shnije do kúta záhrady.
. y Vi»nj tak ľ* acacula si ulavovať, ked Mande poodmUalA 8o íitola.
'"^ Ilija, bude maí co zápasit, aby ^ybŕdoL Ľúto mi je jej a
•jIi díetok. (Jstanú bez záštity, siroty v pravom sfiuysle
Niko prisvedčil nmteri » i>elo sa mu rarlmirtrilo.
, Dalo by sa mu vytýkať vfteli<Vj,- p< I ina. ^A najvä^Ämi,
ri.*í.ní i.ií. iniivý. Žil íí(i dňa na deíi, i*,.. ,- . ia^zstjirostti'* •''' í»u-
ľ imnechiivai oííudu. Bude, ako lioh dá ri
MK hovorieval i ' ' ' i konaL Keljj nw lo^
hyl v iných ok J na vyáinuli z ni^'oho
1a ba zumožui ! Hw^. alo konečue^ komu by m nedalo i^o vy-
IV*
p^ k tomu jeho statuilnosíl'* zvolal Niko, ^dobré srdce!"
^Anv, ftbiťhetný bol rlovek, ta mu uzitá každý. Zaujímal isti'
214
mitísto í\ zaplňoval Iio dôiítojno. Teraz to inirsto ostane pr.1ziln<\
Práxdnutu po úom pocíti každý a uajviičšmi úbohá rodinu. A ákoda
jej — tÄkej rodiny. Je plná Wsky, skladu a svornosti* Deti vôetko
vydarent^ boliatr nadant?. Keby uiahí vodcu, mohla l»y zniohutai»*ť,
8tať m najiiiocnejíoii v na.^oni meste. Nuž n\e /aU sa, súdeuó jej
je, že iní upadmíť, luidam i rozpadnúť sa: byť rozptýlená na vô^lky
strany . . .**
„A doktor ináče notratí nadeje,** ozval sa Niko, „Stubuje
prajný priebeh, ak nenitstiipi niC nepredvídaného . . .**
„Právo v tom je háôik. Prízvukuje privelrai to nepredvídane*.
To zuameuá, íie on čosi predvída, čohosi hojí sa, to nechce vy-
zradiť _ /
„Mne by m zdôveril, keby sa cohu bál. Hrdina on nenie ani
najmenej, a menovite pri posteli chon^ho* NaFaká m íahko, a i'o
je hlavné — opatrný je a drží na svoje renomé."
„Verí je pravda, Moj^uo sa i my fakáme vecí, ktorá nenai^tiipity
a azda ani nenastúpia , . /
Po veieri «a vybral do Zorkovicov. Ani raz mu rudmla UiUí
ces^ta tak ťažká, ako teraz. Noniôže Sítriasť so seba povedomie —
povedomie niečoho íažkého, smutného: že je on na vine » . . Viny
necíti len on — i / reci materiných nm zvučí výčitka; vidí í ona
jeho vinu, iba že nechce na úu ukázat Teraz cíti na sebe ťarchu
viny, kým sa nestalo nit* neodvolateFnt^ho — a to bude potom, ked
sa oliavy splnia, ked umre ot^c rodiny V**
Áno, wvátíi je pravda; ostane l>ez otca, hez ztótity. A záAtítou^
otcom mal byť on . , ,
í*ri chorom našiel Doricu í Matu Pretura, builúc^bo testi. Iíorica
sodi pri záhlaví postele a prikladá otcovi studené obklady. Obracia
m k nemu s usmievavou tvárou — no ked vstúpil Niko, pozrela
naň H výčitkou. Ťažko jej je, že jej zaraz nevyjavil pravý j^tav
litrov,
Niko 8a sclinliL I^retvára sa, ako by nebol spozoroval tú trpkú
výčitku v jej oku. í)brátil sa k clion-mu celo nepredpojate.
^Hi} — teraz vám bude faháie, keif máte pri nebe Ihiricu!**
„Kdeby nie! Veíký rozdiel. A í treba, na dnsu. Ten zatracený
pľocesfi , . .**
^7 M'ess! Aký, prosím vás?"
„ oui /, Prodohi. Advokáti váetko pozobajú: vieÄ, aký
J6 io uÄľod . . .'*
Dorica pozerá na Nika, ako hy hladala uňho vysvetlenia. Hcí^i
8Ú ihmt roznnnit^ a predsa je zrejm(^, že sú nesúvislé. Niko hladí
cele íh ' ite. Nevidno na ňom, že i on je znepokojt^ný, !*od
jeho J' i u nej strarJi m i z ne a nasíáva utíšenie.
^A kto t*) tam kviMM?^ pf^iii sa chorý, dvíhajúc hlavu a ohraca*
jde í«trhany pohľad k Mati. ^Co nezajiálíte svi**cuV'*
Sviexia j<! zapálená^ ale položená na zemi, aby svetlo naň ne-
padalo. Tak í Mate sedí v tôni, ledva ho rozoznať.
^Bernc /pod ílrabovika/ odpovedá Niko, no hneif .sa zarazil.
Panienoval bndúcjeho tes6\, ako hy mu hol c^ele oxihL
iJI5
^PriSiol Htítii Vils pozr^'ť, hoHpo<liini!^ i)xval sa Mate, prístúpiac
lill^^ie, tak že svetlo padlo na jť^lio ohorenii tvár. Stupu ÄťUiie^
na prstoch* Shotlil i obti^k, zalupcuiý imištom, a obliekol sa do (ti-
stých ^iat. I tvár mu jo ojjítu oholeoii, až sa leskne pii Hviei^ke.
Oheí viíliká oJ sedliaka v takúto tuhú robotu: '' ' '' sa a holiť
v rtvhutíi) den. Xiku uspokojujr^ toto výstupov i itio, áftrné
U jemné. Zdá sa mu, že tíikto ji^ jeho vina menšiu . , .
,iBoIo mi fúto^ žo ste ochoreli . . /'
-f);ikuJHm ti, Mati% tlakujeíiK PHdt^ na kaAilí*ho. Nn jíMlnŕhn
šie. Hfa, kapctnn Lukn
1/ na nin»^ rad, u ty, i-ír^
jary. lioze ti daj šTiíHtia i prospechu . . .**
„Oj, nebojto sa, hospodaru. Uudeme my uätp nové vínu pi i,
„Ja íiom hotový, Mate, a vôIa IU>žm nech sa deje • . . Hôl
v ruke, piís opáwujý - hostia huw a príchodzl: taký j<? až raz
uáS život/
J*ohre je niyslef i na ti<>ti> vi»ci» hospoiLiru,/ odpovedá iMate
hlaiíom ptjvnym, plným (nesvedcenia. ,, VlV inysleí vtedy, ketl si
jjdravý a čerstvý. VŔelico nevykomU^ maiťiť tieto prípadnosti proti
oiMma, ^ hys' vykoná*, kedf na ne ííabndneA, Ale keíf ťa prikváŕi
choroba: drž sa života, pevne a tulio, kým je duch v tele. Voíf i
na tomto svete > ' > roboty a m:Sme i povinnosti.'*
„Ej, irovini. le, |H»vinuosti ľ* prisvieilra nemocný, htadjai*
dn povaly. Sbíadava čosi ro/i>ŕclinuteho po rozsiahlyrh políaeh sta-
rých rozpomienok, Nové svetlo zažalo m pred ním — hfadii, vy-
žení, H by sa co ua^Io, na eoni hy «puéiQulo uko so zaínbenlm.
r ' *il sa v tej hlVíokej tľuhh3 minulosti, kam ukladal shánal a
ŕó sa mn zdalo, že loidi* maf r^^nn, SCa mladucha, keíf
Ka ; \ kde ii' ^a, Äe je
to íl . i>kvo8ri; i-' látky —
tt nno, v tomto novom sveth? nachodi maliíľhernojíU, pestn^ lian-
ilričky a íábon?e, ea^Jty a hranky! Kde je jdio bohatstvo i hrivn •
ŕii hid prijal ud Pána V
la niiô oLliíka h mučivou u\ ' -['í
ťíniii ťo si vykuriid ,'^ A on v ir-n M
»i»prav6dlneníé
^Zjí ' ' >y iťii<* oMalo [>ra/,due, i^o ii»'viem,
t\ by b h(do i prázdne ostalo . . .**
„Kj, povinnosti - povinnosti, m»ij Mate! Len ei kh kto plní!
Ja — vyjcnáni, narhodfm vefke mt^izay Vn m vykonrt^" t '-"To*
humaita — holota . , . Teraz by ja vedel, tenúc, keby sn iŕ,
V" '* " ' ' ' *M na veky? rovinnosti — zanedbaar |-iaiu-
\U\U\ hlb(»ká« páleivtí rafjn . Zle ^nie
na ihi závozu: 1.
!• A. ľo/itldii D' íl
l»(ti
I MV<iini
■'I"
ifi*
^^UI^a^dBU
21í;
noftf, «efmtiovom v okit, n vnidame sa uevláUíu* o^arpíinf^ m sfrofttto*
tafuui lotíkuu - * .^
,,Vy hovoríte privclaj strýkcr Hija/ okľíkol ho Niko* „Neroz-
čuTujte sa , , /
„Vydaj počet za svojho äafíírenia — to je vyMí iozkaz. A ja,
inuj Niko, ja som hol Múr wvGVuf . . , .la vifUni ; zjavne, nrť^ito,
fieverný a nohodriy som bol Iíedovizeň je istíí, zem je bezpečná, ne-
mô^íe zahyuúf, Boli postavil stav stutkarsky a štíti ho: to bolu moja
mienka, moja pevná viera. A meikitým sa zaháľalo, v uialichorna'
títiach sa prenirhaí c'aíí. Dnes mi už uepozostávíi, iba poukázať au
cliybu, na zaneilbanie — ale napravií» nalimdií, shromaždií a upevuif,
tia to už nieto ča«u. Hodiny a clivíle sií sC-ítané; počet treVia vydať^
hoc je i v neporiadku ... A ty moja, moja malá, ty si sa dosttwila,
divátala si . . /* Hlas sa mu znehvel, na oei naskociíy slzy , . .
„No ja vás nechávam, hospodáni ! Boh vám daj dobni noc a
zdravia!" zvolal odrazu Mate, odhodlajiic. sa odísť. [*ozdiilo samu,
že je tu zbytočný. Vyčíta 8i, že vyvolal, hoc i neditíac, vyznania,
ktoré by nialy ostať, bárs by boly i odôvodnené, v najužšom kruhu
rodiny. Zdá sa mu^ že nemocný, ak sa zotaví, bude mať ťažké srdce
uartbo, že bul svedkom tejto spovedi, ktorá lámi^ i)alicu nad celým
životom človeka, kturý bovrl márnivosti a láil sa skvid pre<l lutfmi
v slávnostnom rúdiu.
„Tak ideš, môj Mate! S Buliom buly, a pozdrav si doma I
ľodali si luky a stisli si idi srdečne. Mate si poutieral oti,
ke<f vySiel do pitvora, i Kml nemoiného ílojal bo hlboko. Už preto,
Že boli vr.^tovníei: a snn ť vrstovníka vždy je mohutné pripomenutie,
že jej neľzá vyhnii*. lúem toho bo] on, vzdor zdrcujúcej samo-
kritike, človek dobrý, mäkkého srdca, sliovievavý a milosrdný. Kde
bolo treba pom<K'i, nevyhýbal, ale sa vždy našiel na svojom mieste.
Chudoba v ňom tratí milosrdné!»o sanmritána. V svojich zál^žito-
stiach ťarbavý, neraz nedbaulivý, zaujínml sa nenu činne a ener-
gicky za druhých. Sebe nevedel často rady a druhým rád radil a
výborne. A ak nepomohol — aspoŕi potešil, uchlácholil . . ,
„Vyvalujti sa staré stjpy — padajú — jeden za druhým/ dumá
Mate a ťarcha mu pa<lá na pi^ia. Zdá sa u]u, že svet sa ide pre-
meniť do základu. A — b) je najhoršie — premeniť na zlo. Hotová
záhuba !
Po jeho odchode chorý naozaj zatlcboL Aí<poň Ježí cde tidio,
8 privretými očima* Bovedal l>ys\, že je zdravý, keby nie to rýdile
dýchanie a lozpálenosť v tvári. Len tu i tu vykradne sa mu z hrudi
vzdych, ako by sa bol odvalil rovno od erdc^i. Dorica sa zlakne^
Či i^a mu čo ne.stalo, nachýli sa k nemu a pozre na Niku svojím
modrým okom, v ktorom sa zračí úzkosť, hladajúc uňho \Trsvtrt*
Irnje . , .
A on siídf s druhej strany postele ticho, zabratý v ťažkých
my^liéiikacb. Xo keíf ona pozre naft» htadajúc uňho vysvetlenie,
íioberii? sa a v ňom sa d\ ília viera, že chorý vybídol z neliezpečenstva.
Na jej úzkostIi\ý poldad odpovedá pobrailom pevným, ktorý ji^j
;tvestujp: „Neboj sa — to je nič . . /* A kacf m ona uspokojí, po*
m
síliif v TiiMli^l, 011 cíti v sHK.r iiM.siiUťiiiii nulo^ť, ^hdfeó rozkoš, že
oUÄil tuUí íštviíicnit'* MkI) j*3 na to, ^i; jo pítilponiii, iiUtÍiuii u^traét.*-
ttj'iu; že jeho jmhlíKi iiol bkú nioi% žt^ /aháŕ^a í^trííih a vlieia litecbn.
Teraz u^ |Kichopuje, že je tii potn^hný. V dome by nastal ztiiä-
tok a zdesenie pri najmenšej premene. Zo Šory Boniny je cele nič.
Motá i^a po dome ako v tTapieclh ESte, ešte, kým má s deíuii robotu*
No ketľ ich poukladá a po dome* sa i^uje ich tiché, hannoni«'ke dý-
diaiiie — úbohá žena nevie, co ši poätť, Nadehodíu ju okamihy xiifa-
nia, že by sa najradšej hodihi do vody — no tu ju zas hamuje
tiiyblienka na dietky * , . Prejde neraz i jeditblou, ktoii je ustavične
obsadená níívštevami, Sedi:i tu ceU' hodiny, ' u sa, a ak nieto
nikoho z dLtin;ícich, i zabávajú sa v ^.artocb a : ili. Keby smeli,
yoÄli by i du izíty choiého, sedeli tam hodiny ít hodiny a flívali jsa,
Šora Bonina nevíta ich bán* prívetivé, vyliýba ich zvedavým po-
litadom a utiahne m rada do tmavého kút^i, kde sa môže neruSent)
vyplakal lio izby nm^nvej sa neopováží vojsí, Xiko ju hnetf po-
8icla spa(. 1 ona sa naui^ila podrobovať sa jeho volí.
K?cf sa priblíži jedenísta, vvtratia sa i návžtevy j mijhúi^ev-
naiejSie, akosi ostýchavo; nemá ich kto na odchode ani pozdravií,
ani vyprevarliť. V dome sa rožhosíuje tichosť, narazená ničím, iba
fco tut dýchanie detí zo susednej izby. Niko nalieha na Doricu,
iiech si iile odpofinťií: ítíde sa po ceste a rozí'uiení z príchodu. No
ona sa nedá vzdialiť; s posvätným presvedčením premieňa otcovi
íítudené obklady. Tak ostali sami: každý so svojimi myshuni a
staroííťami. Nehovoria medzi sel)ou, l»a ani iiepozru jeden na ílm-
bého : ako by boli na sto mit daleko. No ktd sa chorý pohne
alebo za&tene, ich myäli sa suímu, sdetujú sa v (tuhFadoch. Cili^ f,e
toto dorozumenie, tiché a nemé, v ktorom sa skrýva tolko dôver-
nosti, je sviitokrádež s jeho strany : on už nemsi iiafi práva, nemá
1 pli tejto posteli. No zan ríti, ako by T ' mcí-
»\ keby toto miesto zautM-hal prázdne a* hu
ifiedy tivalil ua jej íílabt* plecia , . ,
líoh» hodne po polnoci, ked srn zas m^mociiý vzrušil zo soa.
.Bonirm^ i^o myslíS: nebude ŕas vypraviť kop:i*^ov V" zablabotal^
otvoriac omámené oC'i. Potom povoziac ich sem a tam v polomere,
pýla sa: „Kolko hodín ?^
„Jčilna minuhí/ odpovedá Niko.
»,Ah — nás Nikoh^tto!"* pokýval prívetivé hlavou* „A sk^éinkj
Uíímieva sa k nej, ^moja xlatá malá , * *" A zas privrel oči, ako by
.1.1 odpoíMnnť z dojmu, ktorý v ňom vyvolal zjav týchto dvocli
pri jeho post-eli. Dievka pozerá na otca okom vyjaveným,
' , či neprcrečie nieč*K zdá sa jfj, že je tu chvíľa * '^ liej
tí. Všetko ju vyvoláva, posmeluje — i tajomná'. d^
i im&^ ktorá kyiiie z kiitov, /kndial ju s>ieca nemohla v>pudiL
(Uia rAtr \ú]\d\ m*zažiia tainnimi |K>rsie noci. Nezastrela jej
ii»m ticha, '/\ eho čuť predsa í pravideUié
.♦in.anjv VM». . -MM^dnej izbe i th-MMv; .^um borov tam zpud oblokov
a brechot psa odkiafsi s nižného konca mesta. V predsa sa nebojí.
lYolí oi*j wdí on, ktorť^mu z oka kynie istota a bezpetoosť . . .
•218
A Niko iiitMlzitýin zaiiiíša sa svojimi iiiyslami. Hlava opľťtá
o ľuku pníliníbá sa v ro/.poiniíMikaoli ; rozoberá jeho osud, ktorý
jtí tiik vSedný a vykazujo pnnlsa toFko rudiiýťli inoinontov. I biely
dom pod (Irabovikoin, i imirovaná lavica pred ním . . . Kolko večerov,
čo nesedel na nej! Oo sa Uini dejŕ^ teraz, v tomto okamženíV N<í-
l)ocliybne spia, snom z<lravým, i»evnvni. Zdá sa mu. že Ijolo
(bívno, Oo tam bol posledný raz. I črty Katice sú tak daleké, ne-
určité, sťa by ich l)ol vídal vo sne. Pri ich videní striasa-
vala sa mu celá bytnosf — snlce mu spechalo jej v ústrety: a
teraz V Ba či to bola skutočnosť a či len sen V . . .
Zastenal od strachu a či zúfalstva, že je to teraz tak dialeko,
že obraz je tak hmlistý, nejasný . . .
„Ja som človek nešťastný. Vo mne bude rozhodne kdesi chyba:
čosi mi chybuje," vyčituje si a cíti pri tom akúsi úľavu. „Nie som
schopný stálych vrelých citov: to je tá chyba . . . Ba horký diyba!
Ne.^ťastic, nešťastie tvojt', i druhých I Oh, nešťíistný som ja tvor —
nešťastný ..."
„Niko, druh mojich ťažkých nocí!" prehovoril odrazu chorý
pri Ílom.
.Co rozkážete, strýko IlijaV'- jiýta sa Xiko, strhnúc sa zo svo-
jich dúm.
„Nerozkazujem, ale prosím. Ked nebude mňa, bdi n.id sirotami.
ľ»udo im potreba záštity . . r
S tamtej strany postele ozval sa razom Uumený vzlyk<»t. Dorica
zabojihi Idavu do p<!(lušky otc(>vej a usedave phiče. Otec sa obrálil
k nej a hladí ju po lilavo. .1 ty, moja mal;í — i ty . . ." A viar
í-a mu nedalo prehovoriť. Niko je mociK' dojatý, no drží sa pevne.
Tu lio podsatllo z neziady akosi oduševnenie a v srdci vzniklý
.šľachetné predsavzatia.
-To všetko vám slubujem, od srdca sľubujem, strýko ilija/
pľehov(»ril pevným hlasom. „Všetko, čo ste vyslovili i nemohli vy-
sloNJť. . .^ '
Zdá sa mu teraz všetko tak lahkým, jednoduchým. J(dio pnulsa-
vzatia sú ]nocn<'\ Na líci a v oku horí mu plameň oduševnenia a
í»choty ku každej obeti.
..A ja umrem spokojnejší," doložil chorý. ..Čítam ti v oku,
r-aká
že si sľúbil (m1 srdca, čo si sľúbil. Nová, ťa/ká úloha la
no ISoh ti dá sily a svojho požehnania: lebo si potešil
umiiMa-
jľiceho.
..Oh, strýko Ilija. čo to hovoríte! .la naopak, pevne verím a
diiťam. že sa zotavíte'."
„/i\ot i suirť je v rukách Božích A nám sa trei»a h(»t»»\iť
každej í'hvile . . .'-^
Chorý ho rhytil za ruku a drží, stíska ju mocne vo svojej ho-
nieej ruke. Ako topiaei sa. \n(l sa chytí slamky a hľadí sa \y-
slnbodif. Skuttične cíti, že mu odlahlo, starosť naliehavá, ťažká
odvalila sa mu so srdca. Z<lá sa mu, že je v.^ietko v poriadku, /v
splnil poNinnosti a môži* s čistým svedomím umreť.
Niko e.šte vždy stojí |iri posteli, dušou tiahnú dozvuky zažitých
2\V
ľi<fjm«i<F. A Jímoeftufe ^a v fiom : t. im skof^StôwfnP^^n
<Kl<>hrali> nitMMí veími, velmi d<»i ľo/lio^lnjúceho. Nevie e^ti*
blj^vAie oznnvil, to to niii byť; no cíti, že sa jeho postavenie eéte
viičŔnii skomolilo; citi» >,e cítn rfial, tvin ťažšie bude mu nájsť roz-
UKleiiiii a výcljťidu. Cíti na Bebe jej pomády plný tepla, uziKinlivosti,
ba obdivu. A /aIú sa mu, že ten i)ohfmi Iiihodf jeho duši, rozôinije
v nej teplotu a šfacbetný plameťi dobrýcb jíredsavzati. Ako by bol
v ostatnú cbviTu zbohatol, vyšinul s^a z nížiu* r»anÍ8tol, . . Ale vzdor
tomu, poniýžlajťic na budúcnosť, ťiižko nm je, diyUi sa ho úzkusí,
NieCo sa v ftoin fiarútilo, sosula sa kási budova, hrdá, vykrážlená.
Ostal oblak prachu, tma a chaos, kde sa nemožno vy?:nať, kde
vSetko dovedna splýva a motá sa. Z chaosu mu svieti len oko
H pohfadom plným ' f í a obdivu...
„Teraz mi je ; onmoho lahSie," ozval na chorý, „Ty,
tualá moja, chod spat a požli mamu. I Niko si pôjde odpočinúť/
Nezišlo jej na um, aby sa spicrala. Odišhi k materi, prebudila
ju a radostne vzrušená rozpráva jej, čo sa prihodilo v izbe otcovej.
„Chvalabohu!' zvolala ôora Bonina* «I>obrý znak, í: ' ^ ila-
mutŕ. Bože daj, aby už to n^inulo a zachovaj ná-s od n^
, Dorica iti snom. I vo sne <^uje ustiuiťne
kniiine sbn ^ il jej strapeueho otra. Vidi jeho
tvár H tým záždumí slachetných citov a dobrýcli predsavzatí. Vidí
ji*hu oí^i, ktoré jej vlievajú do srdca uspokojeniu a bezpeí^nosí . . .
Šor Ilija eôte mnoho ráz prestrnÄil ženu a dcéru v misledujúce
»Ua dni. Mnoho ráz sa v nich narútiLi nádej, ktorá ledva co zkrsla,
ueuíajik' sa ani kedy upevniť. Koneŕne svitol pre nich i šťastný deň,
keil mohli slubodneJNir vydýchnuť.
Jednu ráno vyž^tril di>ktor chorého veími pečHve a naveía
preriekol: ^Ja vám gratulujem, pane Zorkovié. Uhoroha 8to pre-
vládali a vstúpili do štadiuma rekonvab^ ^ ' "
„Ďakujem vám za horlivosť a / * odpovedá charý
s iibvyklou snjil i*ím ua|Kíaj^ii\ „Vaša je zásluha,
h* í<ii!e vitizne !i... Ale, hovoriac úprimne, musím
že v ničom necítim obtalicĽuta. Naojmk, ako by mi bola
. v... .>labo8t a potom í tento kušel.^
„Akurát! To je práve znak, že vám je lopSie," abezpe<>MJ«
doktor.
^NuŽ vy ste kompetentní — to ja usínám. Vy niuHíti^ xmií
<'n je so mnou, než ja. Uakujem t*?<! ;dc
í , ja by si [KtspaL V'yznajúc pravdu, r' , .val
mm najlepšie. Ak som i usnul, väelin^ sa mi mtatlo.**
I, Vy si |>ospite, S]>án<»k je najlepší liek," pristáva dokt«*'
.(idvarok váru pošlem zas a budete ho piť i dalej..."
íSora Htmiua /.jari - ' ' la hnni
4o hub< i>Vtv. líoktora \ !+ f varí
nní^ti. Chytila mu oU* ruky, í^tl^ka h h^Ji
! I( inkMrh 'A lišta blabotajú vAeličo l . . , Uy
ma Mr v rojEpakoch stojí pred ôou a prijíma
jej ^uiifvu » vjiu i^iyii ouMii, ako by prijímal i výčitky: v nedoroz
S^M
rffiMÍ
ÍTiO
uuiiíľil U)t!ž, 7á\ú m mu, h^ víTaky m/ŕislnliuji\ nlco hy nevinslnlTuvnl
mii výčitky íi iirvUllíiania. lAobil ji^íIíhhIiicIu*, cíi liola |H>vinno8Í. . ,
„Ja vám závidím/ prihovára m nm Niko, keil hiäIi do ulice.
^Takýto výstup, ako ste ho prežili, niusí vá« naplniť velkým uspo
kojeníiTi a nidosťou.**
„Aao. vyziuini i jíi, žť náš stav nut luuoho |KUeélÍvých tnnmen-
tuv. •íu som mijÄfaÄtm*J8Í. kťd niožorn /voslovaŕ takto rodine, iv
nastala krísa. Preto mi je zapálenie plúc najmilšia choroba, bárí*
je veľmi nebezpečná. Ale zas zažijeme neraz i okamihy, kde by
raílSej kopal éakanoni v ^vej skale, než bUU nad nemonným, ktorý
lííží pred tebou v stave beznádejnom a ty stojíš pri ňom bez po*
moci. s poviazanymi rukami/
Sora Anzula nemohla ni<^ vyrozumef od C'aretty. Znopokojeml,
že sa dačo zase prihodilo, odiŔhi sama do Xorkovicov.
„Náš cbory dostal sentenciu!** zvestuje jej šora Boriina radosťou
rozochvení vybehnúc proti nej na alttlnku. ^ľrestál uebozpečen»tvo,
chvahibohu! Ach, novieft si predstaviť, rn som vystála!** Objala
priatelkn tnho a vybozkáv.ila ju náľu;^ive. Nevie, ŕo 8Í j>ocaf
od velikej rad(>Kti, Zilá sa jej, že m znovu zrí)dihi: život zas má
«Voj ciel a svoj smysel — nemá sa íolto obávaŕ. ^Muž v dome , —
to je koruna, ozdoba. Nech i nerobí ničoho, len nech pozeí'á a
iicch sa cujo jeho hlaj;. Nikdy, nikdy sa vám noodslúžim — tebe,
ani tvojmu synovi. Kolká láska, ochota, ol)etovavosť , , ""
,jA načo to spomínal, Honina moja! Ďakujme Bohu, Zú ná»
3fÄvaroval od neStastiu . . . A — nji^a slečinka!" zvolala s úsmevom^
vidiac l>oricu vchodií do izby, „Ci st4> sa vyspali ?**
„Ja som spala vždy spokojne, .la som sa nikdy nebála o otca:
Torila som pevne^ že vyzdravie.. .**
„Tedy viera tvoja ho uzdravila!" odpovedá pani, hladiar ju po
liiave. pozerajúc s ťilubou na devu, ktorá sa k nej vinie sťa k materi,
citom detinským. Tu i tu ozve sa ti?mný bóI, tam z likrytu, na
dne srdca, kďe je ranu nezaccdená, rozjatrená: rana, ktorá nikdy
nezacelie. No bôI zas umíkne, ked čuje jej zvucny alt, keJ ji*j
hladí do milého, krotkého oka.
„liaketly bolo pri nom tak ťažko! KeJ začal hovoriť bez súvisn.
Neviem, čo by sa mi l»olo st-ilo. keby nebolo bývalo Niku* To vám
je zvláátnol Ked on bol |)ri ňom. nebála som sa ani najmenej. Aký
jo on smelý, ako sa on nebojí ničoho! Vo vojne by ou bol ako
Zdnjski* I ponáAa «a naii, na Mna Petni, Co je na obraze u vás. Iba
*e Zrínjski nosil dlhé vlasy . . ,**
Šora Anzula zadívala sa pozorne na dievča. . . Nikdy sa neozval
bfif v jej srdci t/ik živo, ako v táto chvllu. ,Zohrdif takýto kvet,
čo som pestovala j»^n»u! Prečo — prečo..,* No zatisla l>ôľ na dno
9rdca a snaží .na n
„Nika mi nei i , arau. Viera, Že bol velikiid,
bán, hrdina : ale rodina tniln predsa len neátastiiá* Ten^ čo je na
obraze, dokonal rukou katovou.''
„Ale za domovinu !** zvolala dievčina s dAra/om, „(Jn chcel
oslobodiť vlasť od Turkf*v a Nemcov. Keby ste iMtali — videli by
8te, aký to bol hrdina.*
*m
„J íl ítiM rrrí nikily tiPľítnni. I i\\ (li»nka irinja, sjimí f<t
x hlavy kudeíikýth Znnjskycli! My miune, ťíivuluboljii, svuju vládu,
{ložívsitiit: boží [lukoj ; uie je lui^i Dulmácia iitísiiuúi ua iiikulin.
To by ju títo mladí chceli pripriuhmiť k iťli vfliki*j Croatii.,,
Bola som ji\ i v tom ich slávnom Zitliívl)e. Ledva som tam vydr?.ala.
Handrkuje ti to tam všetko po netnocky: a \h* novimlrli vidikí
llnati! V Beniitkacli viem, íie som v Itálii a budem hovmiť ta-
liansky. A medzi Hivatmi stojíít ako hlťipa» lebo nevieš nemecky.
haj ty Ziínjskym svätý pokoj! Nech si s nimi rozbíja hlavu tvtij
fidpe, keít vstane. Ty má^ dosí druhých staiosil. Na príklad hnetf :
kedy niyslÍK shodiť so seba toto vrece? Ctihodné sestry ťa uaučily
kadeaké pletky o Zrínj íkych ^ ale fa nenaucily, ako sa uaŕ-im
oblieet A oblek, moja dievka, je najdnie/itejšia vec pri ženskej/
uTo je pravda/ prisviedcÄ Dorica. „Takto ja ostať nemňžem/
„To verím'* — usmieva sa Sora Anzula. „Treba mať druhé
SäIv, lebo Satý r<*bja tloveka a zvlííňte ženskú. No o šaty sa ut
jioHtaráme/ dodala s úsmevom. ^Knihy nech si odpoť^inú, prt nich
by ^íu rozvarila ryža a na puiičochách by sa zodraly päty. A
dďtiia s hrdou p3ití)u iienie práve okuzrujúca/
^Ai u viU — vy ma ohovárate!" durdila síx Mórica*
«N* am, ale si žiadam» ako to hovorieva tvoj otec, aby
každý mal svoj politický smer. Tvoj politický smer nech (a vedie
do kuchyne, aby si <ia nautMla slnSne varit Muža nemôže nie totuíe
znechutii ako nanichodoá kuchyňa, ktorá mu pokazí žalúdok/
^No dolire, keif ma tolme hauíte, ja sa vám chcem rají preu-
kiUaĹ Ja vám spravím obed, sama» bez Mande!**
^Uvidíme tedy ten obed !**
^Nebojíme sa. Bude polievka s ryžou, máso so zeminl^MM
a lieťienka iia ražní. Na mú*'ne jedlá sa eí^te nepodberám/
^To ti už ja pomôžem/ prisUtva sora Aii/ula.
Á idftc domov jej myseľ sa uŕJtavií'.ue vracia k dievčaťu^ kti*re
ju okúzľuje svojou krrtsou a milotou. A myslí zas na syna a žiada
tí: ^ií, keby Ilnti|Hidin ráí^il uzdravif* nielen Iliju, ale i môjho
fiyiwi — aby mu padlý šupiny s oci a aby prehliadnuK . . •"
Niko popoludní bol nesmierne rozčúlený. Zdá sa mu, áte ŕ.*
I^ndiresil, spreneveriL (* polvečier postavil Juru na svoje miesto,
t muít, kým ou príde. Jure nevie ("iíat ani pí^ť, no
je spoluhhví^jšia ed všetkých lajstrov.
^Vž ^om diívno nebol tarndohi. Oas je ísf iíozreŕ, čo sa tam
nibl* — myslí si, idúc mestom a dolu chodníkom pod Gmbovik.
A hoed mu je volnejšie, cíti, že je takto v poriadku. ^VAie by
I " 'la, že som na ňu zabudol pre druhých, . ** Ale srdct! mu
:ik rozochvené, nko bíjalo po in»^ razy. ^'ľedy i v Ubke
lu.- on, vstupujúc dn dvora. „ Ako je to íažkol*
„ľre Uoha, náš Ŕor Niko!** zvolala a
ofi jej svieťii od radoÄti. ,,A našej uieto doma eäte!**
„A kde je?-
«Ula dti pobi, duSa moja milá,'' zaŕaln Jere rozkladaC ^1^^
liiiVíe SÄ vookoncoui odlúfiť od p(da. Ja dosí, že í^a to neav^r
2kL:
Ä nuii \m ustAvičiír, U hle, že ide... I .ii*j sa vnij /Jfle /nfiifjif
m TLU ílu roku aiuStom: a tak ona, duáa moja iuíhi« hybaj da
Nika novina vine iKiU*ftÍIa, wi zanniitila, lYiči sa mu, ž,e Kninív
árH «a svojho, í;e 8a iieotkiulziln od svojho bytu. ani vvhraťiont
na skvťlý vytlaj. „Kf*psip. keif sa drži tichýr.li pôžitkov, ŕn ponky-
tuje pole H doru, než zauáAnť sa za mestom a jeho uiiirnoHÍou. .•*
„A jasotu radíej, že jej niet doma,** ozvala sa stará, prisaduúc
k neoiu uu lavicu; ta^ kde sedilvala v intímnych chvituch jeho
Katica. I stará je zaťúlaiiíi muštom, ako všetky ženy v olx>raCku.
Na Äiji med/i vráskami tiež sa tiachudia stopy niu§tu, ^
Vút^iajsieho. . . I vlasy sú len zpľedkti prihladen^^ ľo<li
ktoré sa mu nasilu tisnti do očí. Chcel by ich nezbadať, a \/aIui
tomu musŕ ich videí, musí ich jednu za druhou jozberať, bárs sa
mu í>rotivia.
„Ako hovorím: nedbám, že jej niet doma, Aspoň sa poshovii-
ráme/ pokraí-uje ona dôverne. ^Beztoho sme neboli ešte nikdy
tíikto na slove, pri pokoji/
Niko nui temuf predtuchy, že tento rozhovor bo hárá nepo-
^dvíhne. Ľutuje uäfc, žo ]*a odhodlal prísť v taký neobyčajný ca8
Keby bol počkal do večera, mohol vyhniU tomuto rozliovoru a
uAetrií si hádam nepríjemnosť. No pozde banovať. Oprel hlavu
o ruku a pozrel na ftu, ako by jej chcel povedať: „No — tak
poŕ^nime!"
„Viete vy, du^a moja milá** — začala, prisadnúc ešte Idiž&ie,
tajomnýui hlasom, ako by mala vyjaviť botivie ake tajnosti
„viete, aký je svet mrcha Ani tv(tja vlastná krv ía wezaŔauuje, ak
fa môže átipnúť. A svetu nedajbože vídef, u koho o jednu kiulu
viac muSta, alebo lepší ručník. Od počiatku mii na nás zir* 4>ko^
utopil by nás v lyžke vody ; lebo máme, lebo sme nel»oli nikdy
utisnutí... Ja som sa dosť nauťahovala a navyhýbala, len aby im
neklala oči. Ale teraz už nebudeuL Nie veru! A prečo by mala,
povedzte? ("o mám, chvalabohu, mám zo svojich mozoľov: ani som
neukradla, ani som neodniesla. Poctivé mozole, utískanie a •gazdov-
livosť. f'rečo by hí neprehodila hodví^bnu Satočku^ ketí mám ; a čo
by si nepovotkaía, kí^T môžem?''
Usmiijia sa pritom siídavo nkosi a z oka iej siahol I
neuávísti. Niko len počúva, bárs ho predmet ani nebaví^ ani n
ujíma, čakajiic, čo .sa to vykfuje z tohto úvodu.
„No dosial len bolo eftte, eÄte. Ale teraz, duAa moja milá, čo
robí svet proti nám ! Závidia jej Šťastie, vAetci bez roz<ÍieIu, a náui
viietkým. í vlastná nevesta, i ona sa iile zíijsť od závisti. Nemôže
iiijako preniesť, že ona biedi, trápi sa a druhá sa bude šíriť v paláci
Viilíte, to je vaša krv — a ked ti twk, čo môže uíaí od cudzieho?
Ci je to nie svet mrcha? Miesto aby sa teáili, žiClli — závidia ti
kai^.dú tii handričku!'*
„A čo si počnete, Rvet vám je už raz taký," r!* ^ '' ■■ ^'■*-
A tu mu zišlo na um, že on chcel práve ženbou
leifcaciviu TA priazeň vyzerá tedy čudne, dla slov Jiíiuycii iiÄpoii.
22a
al*, Ž<í SVOt lliUM Jrj /,;iNHlr(: vriÍ Ivnrimu"
fkiižtlý iDitii* iii>Hlťt, pn'ťo bola vyvalená ona íi ja nie...
,V nedolu nri do^la, rlufín moJÄ mihi, plaf'úc h vťH''ierni», ('<*
ti je, f o ti je? ja na íiu a ium plaiV ako dioía. A <Ni Imlo? ľo
vWierni porhytily ju a iln im*j ako í>sy, ZcifU\ ťo kúpila iň hundni
kU»rú«ii na s**ha, zle-neilobro na ôu: ktlľ ti Ji* tl;iľ cmI tVí»jho» ktní
ju taký rhýmy . . . VhXt^ H je ro(az, či xauÄiiiťts . , Anke kú[>U ]t»j
J(iz<^ bľilíiutiu: a káv j** tvaj brilaníiuV A ci tvoj K*n Uik r»n*4ulu
sa obsiiíhtíi, kýiij 8U mu nozunujf*? ľlakala» nťboľka, ledva soai ju
Httóila, Co piaco^, hlúpa, a ti si mlvaS, žtí ti DetuóŽ€» kúpií mťii^ko
alebí) tie /auŔiiireV*'
Niko aa zaiVrvenal. tažko nm je, že skutaíue zabudol wi
rtoÄÍal prťukííííať darom Katiei, Na ou také obyi^aje iiedr^^l nikdy
za zákon. A v tomto páde m mu zdalo, že Kati ť í postačí jebu
Uška, ako staí'í jemu jej láska. Ťažko mu je. že pre takú pletku
mohla lobne phdiaí. I 'Uiieriil ííí, že sa vynasnaží mjiľuivosl a pýcho
vybií jej z hlavy.
„Mne vem neživia iia um Uto fonnálnosť** — usmial sa Nii
Iŕdiiy i silene, ^Holo nmolio roboty a starostí. Mohla napnmennf.
♦ ' i^ M tak!" zvolala stará a oŕi jej zanvietily nad fabkyoi
ví(a/(^tvíim a i'i híklam i od htkomoHti. Nikovi ha irh blesk prntiví
n niJm<iVoIne sa odtiahol od nej. i*n Katiei blízko, áno — to je
uiifíio drubí*ho; to je prirodzenia a v púriadkíL No t\n on má kjhj-
lodného s touto starou ženou, ktorú pod.sadla pýcha a nebodaj i
* ' f? Nie, jej spoločností ho nezabáva, ale iini necti. Ako by
I takto pľedst;4viť mauie^ kton'i má oko ostré a prenikavé?
sa len odtiahol od nej, temer n t kraj milej, nmre^vanej
1 iri iej takl^ pokrať^ujo Jera. »»ľo\edZt pýtaj — flajú U.
nňj — ako by to bol celý svet! Majii otikial, rhvala-
MuíMi. ^^r[iMj,m //tložiť zeme zato! Neménm tlieíaín ani vlaj^íín^ mater
nerozumie, , ,**
Niko až pochiífiuie, cele jasne, že podtabol úskornej ntaiej
;efii Pfťvif'.íli Ml rlhida. CO zkrslo v jej btave i bez pričinenia
i'}, že on« ktorý držal vyíioko hlavu, nezadal
n inuMvi^n- t M\i míiteri : on tlues slúži za nástroj etižia-
žene, nby mobla ntlaŕovaí pomorou jeho druhyrlh Nebnde
":ov — ostane hrdi**koii,
. rnkárh dla Hvojí'j Ví^de.
Viebúríla sa mu krv, v lirndi sa podvihla búrka, celá bfluus^f
M xoprela — núti ho, aby nepovolil, aby sa ohradil*
.*»statue." riekol on a z oŕi Ŕibol blesk na 8tarú — ^okľOHiMi
je jít} krátia a nadovAelko etnosí. Ani nevyzerá bohvii*
, ;.[a% ketf dievi\íi navežia na seba cely zlatnícky 1-* >iri sí.i..ni
st:uie lepšie, než pýcha a nadutofei**
ia, moj ' ^ ' nemajú iiU
i ona, i ^ i^^m. „1 rý
m II je múka itzeleť ^rošn na dievku, .la 8om zm
I iitkiirr*i domu, zaobídem v ničom — ale me<l/i
\ za.M*
livjrkv
mmí pi
;ľ
2U'i
fiMÍmi Iílílsky . . Vidíte i ísoni Aiidrijiimi, ?»mii Tiuti, h^ií idn iln
kubtula : oistlcibia sa, ako ruužu^ Necli iiui na com simíiuúť oku.. "
A Niko iiž ml6í, ani nemá vôle odpovedať, ľľisiel okľiat jmhI
(irabovik, otriasť sa niyKlí, ktort^ lio tnlpia vo dne v nf)ci — nájsť
uU»chy a miera pri l)nku vyv(dt>n»^j srdca 8Vojho. A stretol sa s uii-
zorami, ktort* ku um protivia, naf'úva rtH^nm, ktoré sa ma hnusia.
Kaua, ktorá boztoho pálila, hrýzla — rozjatrila m ešte horšiír. Hol
by najradšej, keby sa mohol daknm podieť, nevideí, necuí ničoho...
1 jej zjav ho uráža; lesk jej oka mu je dobre známy — vídal
ho pri Katici. ľoznenáhla odkrývajú su mu jtožostatky ktásy, ktorŕ*
sUiroba pľikrjla, roky zuetvorily. To sú oči jeho Katice, i oboria,
i vlasy tie isté, ktorc^ musely hrať v mla<losti do modra. ..
A už sa mu nemožno stiiasf dojmu, že pri ňom nesedí vlastne
»tará Jera, ale jeho Katica, zí>ožťiovaníí, milá. Ona, aká bude Ijez
pochyby o desať, o dvatlsať rokov; keď sa zaostria My, ked city
pohasnú a na miesto lásky zavládne vypočítavosť, sebeckosť, vlády-
bažnost. On buio tukto pri nej museť sedávať, mlčať a zlirýiiať sa
uad jej názorami, bezprávím a násilím. Ako sa to prenesie? Kam
to povedie?
„Unes razom som sa sŕSala s Bobicovým/ 8koCila ona na druhý
predmety aby mu ešte nenapadlo odopreť, 60 jej raz priíjlubib „I
mater bola s ním. Boli na omši, lebo sa on vyberá do tej služby.
A jeho mater na mfia, že pre moju dievku on musí ísť medzi cudzí
svet. No i jej som odkresala, s mosta do prostá. Bolo si ňanovať,
bolo utískať: teraz by bolo v dome i čo zjesť i čo vypiť. Bol by
dom inakší, neboli by ste na jednej hŕbe všetci, ani v mravenisku. ..
Veru tak; zle nedobre na nás, i na vás — ako by sme my boli
na vine. Ale nech* mäa veru zi to hlava n^ziboíí. Ak budti na
daAo, ani vo svete sa neztratí. Ak bude tuuľičhodník, ja veru mu
nGd;im dievky, aby ;ja<lala kúsok chleba. . Oh, svet je mrcha,
mrcha, muj šor Niko. I nevesta! Xeiiazdávajte sa, že sa ona udobrila.
Horkýže -- do očí sladká, ale za chrbtom utopila by nás. Všetko
»ebe a do detí by tytlala. Na dievky by svatila hory, a napráva
mladého proti nám. A povedzte, čo jej chybí? Van doma bola
v sláve nebeskej! Dandufa mi povedala včera, že sa ona sníma
stým Bobicovým!'* To už Jera hovorí pošepky. Nuhutk sa Nikovi
nad samt^ ucho, Uik že lii> ovíeva jej dych. presýtený cesnakom.
V oku zas ten lesk, plný nenávisti. ^Dna by ju nedbala s ním
spriahnuť. Ze prečo ona má biedif a druhá ležať v páperí... Hada
by, nech moje budú jej tlo smrti za poilnož, aby sa mohla po nícU
voziť. Oj, viem ja, kde ona bije, viem. Ale nech sa nenazdfira;
ani najmenej, ceky! Veif my uvidii . "
„V dome mi\ byť svornosť a nsť!** poznamenal Niko.
Už sa nebúri pri jej slovách — zdĺj sa mu, že čo hovorí, že hovorí
v poriadku. Vecí konečne je ona z najle|)ších žien medzi težackými.
Aspoil každý to uznáva, i vyzdvibuje. Ona si je vedomá, že hovorila
pravdivé, nikomu neutŕbala, nekrivdila, ľrečo sa teda on má proti
nej biiriť a stavať V A či by jn ehcel Premeniť, naučiť ju na staré
dni: aby cele ináč myslela i hovorila V Ci mti neprorokoval Zandome:
^v tých sRracb iiajdeS vSeliŕo temm^ho, zdlmiliKtlio" , ? Hla. td
^^iiiecf jedna takií záhada* On ju považuje za sebeckii, bezohladnó,
\Wdj chtivú: a svet ju drží za dohni, siicu, ctihoilnťi. A kto vin^ íi
i z jeho Katice nťvjTastip íasoni takáto záhada, kt*(f počnú okolo
nej pmtovať nové pomery, a nadovSotko roky. Ako sa bude s ftott
ľ02UIQef?
„Svornosť — veď i uáš starý neprestajne o svornosíti budi'
Preío nrpovio jej?"
«Možnu si my^U ^-^ h^ ^y skôr sláchnete/ odpovadA on, nie
bez b u mora.
Níko sa /odviboK Zdá sa mu, ^.e sedel roky na lavičke, a kým
on tu sedel, '/x* nantaly nové hi^y. Ej, nasedel sa^ nasedel, napoťúval
a nauvažoval, Z mnohých illusii vytrezvel, no zase, tak sa zdá,
mnohým veciam prii^iel na konul a nazrel na <lno, NauCil sa viac.
než roky a roky svojho života -- nahliadol, že treba zvrtniií, lebo
bárka sa bola tulio /alniahí rovno na úskalie. Zvrtnúť, pťemeuiť
lieh, na tliubý spôsob zaiiadií život, ak nechce oplakával chybu
mladosti a kajať sa» ked bude |)0/de.
Starej je lúto, ;.e sa sobrid tak chytriJ. „Mula by vám eSte
tolko ŕa rozprávaf! A i jej bude túto, že vá^ nezastihla..,* No
on odpovedí: „Pozdravte mi Katiru a povedzte, že som tu bol**,
už sa poberá zo dvora, s utahcetifm, že, chvalabohu, odbavil^ ŕxi
IbavíK
Vrátil sa do sivíŕjho dvora, ako sa vracia j^enerál ís roztriéHkanuu
rmádou. Nádherný obraz Katice, ktorý bo váade sprevádzal, pre-
lil sa* Tvár zvráskovatela, zafúrula sa muátom, oči sa nele^knú
ehou lásky, ale nenávisťou a lakomosťou, ľritom to proroctvo
indomovo, kton' ueťlae odstúpiť od neho ani na okamih...
Jure. keíf ho videl, ako sa tin<dí p<i dvore, zabratý v mysliach^
krúti hlavtm a ňki^rť sa pod nosom. „VeÄtice mu anlce vypily* —
usúdil konečne, „ľíik mu treba^ co sa im dáva do moci?**
Po večeri odišiel k ZorkovicovcouK Šor Uíja leži preoblečeii
v parádítej noínej k<tšelí. s ciíipo**kou na hlave.
„A - druh mojich nocl!^ zvolal živo, íj m: m, a podul
_iau ruku. „(akal som ťa, ako preziabnutý UrolHl som»
Ito vidíš, i toalettu, ua slávu ttdio. Že sme prehnili/ Tu sa roz-
iiÄlaU že musel chvilu oddychovať. „Iba tento kaáel. No ná^ ^v**t
hovorí, že do tých čias dobre, kým kaŔleô."
^XuŽ vidno, že vám je ozaj lepšie," A na ňom tiež n^ i n
zronenriíiti, íiko ked sa vrátil zpod (Jrabovika. Z očí mu ts
mdi* v Ota.
, I ilo i/by i I>orica. Llc4i jej prekvitajú, z o(^ú. celej
losti sa í a Äŕastie a spokojnosť, ľriviazíila si zásten ku. Tá dO'
Ív» nového kúzla jej iiostiive, ako by bola vyftAia, stepilejÄia. I
Ity pod Ďou nevyzerajú tak unihunnovane. VlaHy tiež nemá okru-
.ale sú smotane (b^ ' ' ' r ' " m|
II, o ktorý ť h včera si
UiU'iti.sa Víl vluiíuch dudíiva t\ári Ui ♦ . . ,
Niko ní vslttin \NtíÍ\\S*li fvcIítH fifi/oriiiiir. ha mu
í>iír>
po/oľtH\ «leb<» [K^iJad iioujc u/ iiuliíad kaiu«iiata, aiii tiMi {m»íi];u1,
ktoiyni hlíiilioval na ňu |iri poíitcii otrovt^j, V noni jo vyjadít^ný
ííhdiv íl fifinlu niirnovolriý hultl, ktoiý sa klaJii; k noluim hytnosti,
okuzWijúcej miští oci. Oiiu iuuhí pn^l tiim klúpit nči a červenaí ísa,
tiHuiohúc vydľitať na sobť žiaru, klunl mu svieti x ačú«
Na výstn|> pud iimbovikoru zaljudol úplne . , ,
Med/itym ľaisko skutoi^ne sobral sa <lo jiiestj^, I>al slóžif oinSn
preii Matkou Hozou v iiíiAom rlinínie a n;o<lÍil í^a skriíÄene za /dar
8Vojt>j výpravy a nadovšetko, ahy /,as všetko obrilteii*'^ fmlo na ílobľíi
cestu ...
Zandome mu na»tiimi! dakolko slovami nové povinnoijti; na-
pumeuul bo. ako m má v Hlu^br dr^.af, aby ú zifikiú spokojnosť a
priazoŕi nových svojich piimív, a vy()ľt*vadil bo do dverí *íVoJ4»j
kíincelláľie.
No v ľaSkovi sa prebudily poťbybiiosti. Nerobí dobre, ke<I sa
vzíraľuje. Mohbi iiy náhodou nastať roztržka medzi Katicou a NíI^í^hi
V taký tm byť na porúdzi a kovaí Železo, kým je honice. K
by ľahko vykonali z protivné k Nikovi, í^o nechcela vykonať z l.isjvv
k ľaôkovi — vydať sa totiž odra/ai a naponább* za ľašku. Nio
dobre byť Jalcko. nie , . .
„AÍc sa stane tíiká premenu, lahko sa tí vrátiť,** Uíipi)kojuje ho
Zandonii'. „Ja sám by ťa uvedomil, keby sa čo takého ?>taUí. Ostatne
»i nemí\aj — tak fabko sa to nestime; n ked sa stane, roztr^«kji
bude iijdná . , /
Pasko sa zarlíva! zldboka na tohto Itlailkŕlío pána, ktorý lio
v rukíírh obracia^ ako len clice. Keby sa mu mohío videť do srdca :
fo je tam. Prečo sa zafí zaujal? t 'o má s ním za nniVKly a ri hú
tie oniysly statočné? A kcd je vubec tí^žko vyzpýtaf srdce i fadsir
človeku a menovite Človoku tak prehnanému, ako Zandome!
V pochybu ostiacli odišiel zo dvora Zaudomovlio, s ovesriit-M
hlavou. Zandome kriíti bbivou, no konečne pohodil rukou. ^Nerh
ndd CO chce. Ne«b*»veľnje mi . , . Týrn hot i. Ja ho u/, prtv
hováraf nebudem, lebu by nedôveral ešte \ f,
PaÄko prežil dopoludnií^ ako v horúčke — nevedel .sa rnx-
hndnúť ani nem ani tam. Hieda v dome, tei^nota -- to všetko ho
/.čnie z domu do nlužby, a srdce sa apiera^ búri ... No na Ŕíaíítie
sa Htretol s ISaricou. Ona mu skutočne drží sti*anu. menovite od-
ke<ly sa usalašil Niko v dornr^. I teraz mu odobruje, že ide do
í«lnžby a sbibuje, že lun i i horúca ka,ždú novinu.
S tým sa rozliodob a í nvue, neodvolutehie. Ked sa pr**fi»
ŕitavil zaíve Zandomi^ ten pobádal zjavný výraz rozhodnosti a od-
bndlnnosti na ňom.
^TfHla si sa konečno odhodlal!^ pozdravil ho ten h posme^-
iiýni úsmevom.
„Ano, iilem, nech viem, ako ide vo Hvete/
„Tedy pozdrav tvnjho piíua. A ide?; rovno V**
I'aSko prisvednt iba co nni pf»rí»biť eííle uávíští»vy,
pNo, velikých odberaíiek neroli, Líhko by sa m(ddi> stať, že
2Ž7
Paško vyrozumel, že Zandome má pravdu a vytratil sa z domu
temer nepozorovane. Iba čo ho matka odprevadila k parníku a po-
rosila mu čelo svojimi slzami.
Tie znamenajú viac, než najslávnostnejšia odberačka.
(PokraŕoTanie.)
Na Luciu.
Od Ihiezdoilam,
(Dokoačenie.)
PafHíka v úboí'^i horskej. Uprostred horí vatra, ktorú ošetrujú Leňi, Morii^i
a Vlkodlaoi.
Neskorná noc.
Vrhíi (Hcdiac na pni povySe vatry).
Prikladajte, moje deti,
na tú vatru : nechže svieti
do mrákot kol, mojím dvorom
pradený čo s durným Chvorom
Kykymora rozsnovala,
stkala v brde, s ná voj- brala
odvila a prez záveje
porozstrela — ; i nech hreje,
kedže svieti, aby Zmrzla
aspoň na čas po u vrzla
niekam za vrch, trebárs sklený,
na návštevu u Moreny,
u Mokosly na posiedku —
Za ňou, vtáčky i iskry v letku . . .
Hí! jak popieklo ma v nôžky,
joj ! . . . oskvrkla i plsť kožky,
bodaj ! . . . Tu-tu, Lesík, dúchaj !
a ty, Moru.š, no mi šúchaj
chrbát, kde zas zimomriavky;
od najlepšej mojej kavky,
kravičky vám c knem mlieka.
Tu opeká — a tu seká
zima... Aha! už viem, hu-hú!
vatru shora složte druhú,
tretú -štvrtú zprava- zľava:
Velesova svitne sláva ! , . .
\)o hory, hej! na ráždinu,
kolky-špalky, haluzinu,
ptilience, kde kto čo lapí —
Vlkodlaci ! či ste ťiila[)i.
ih28
a či leda brucho, črevo:
uvidím! Hen Lomidrevo,
Pochvistov to paholčisko,
navyvracal — dosť je blízko —
brván, klátov za pol lesa:
usu! po ne — pochlapte sa!
IIop-cup!. . . (Viacerí z Leftov, Monisov a Vlkodlakov ro/,-
fpŕchnu HA scra-Uiin.i
Lesku !
Lesík,
Rozkáž! čo je?
Veles,
Fujaru mi, dieťa moje,
prines; žial ma schytá kýsi —
Na halúzke, vieš, kde visí —
Či skôr bôr to z popálenia,
od paprčky do kolena
čo mi pára pahou besnou,
ba i vyše, vyššie. . . ? (Lesík poilá mu ťujani.) Picsnon
zaženiem ho hádam, azda:
zaleje sa mrcha brázda —
Hudec najprv nástroj zkúša;
máš ! zamrzla v nej mi duša !
Prihrej ju, na — nôtiť bude;
z ohňa nech mi sama hudie!
Ved, ach, staršia je to rana,
hlbšia... Lesku, čo mi z rána
odkázala Devulicnka,
sťa jedlica, hybká, tenká,
ličkom zoru, úsvit v zraku,
v jeleíiovom slieJac šFaku :
jak to z úst jej sviežich znelo?
i smraštila pritom čelo?
Zopakuj jej milé slová —
Lri^i'L
Zamrzcly by ťa znov.i,
ba i väčšmi ncžli predtým :
nie, ^azdíčko, neodvetim —
Pravdu máš, môj capko biely.
Rickols' ich už : - Že mi strelí,
kde ma stretne, do pŕs prosto:
ustrcni sa, vraj - bo mi dosť to...
Ž29
Abo, vraj, mi zlomí nohu;
beda! kulhať museť bohu!
Ej, žial!... nech nie srsti, brady:
bol bych šumný, driečny, mladý,
ani Dažboh . . . Poradte mi,
čeladnici 1 . . .
Všetci.
Nevieme my.
Velŕs,
Kdeže by aj, kozlatá vy!
vy len ,mä-äk', kde chlp trávy,
žrúti I . . . No nič — už len kýmsi
spôsobom sám doradím si.
Pôjdem rovno k Porevítu,
či k Turovi: streliek kytu
kúpim od nich . . . lenže turo
je ten, a ten druhý chmuro,
zťažka by sa prijednali ;
alebo by zbroj mi dali,
ktorá hrmí, páli, drtí :
a ja nechcem robiť smrti!
Radšej zájdem k Lelovi ja
pre hrsť šípov —
Hlasy (vytržene na okolo).
I ja!...
Veles.
Kyja
chcete, čo vás zprekopŕca. . . !?
IViFací! i vy máte srdcia?
papluzi! ak na piací krátki —
Pôjdete mi hájiť statky!
Kšte kde by nechodili...
Pojediú (8 roztážením).
Joj, Rusalky krásne!
Itií (O preteky).
Vily!...
Veles.
Kj-ej ! chasa nedočkavá —
Sotva rožkom pučí hlava,
pod noštekom leda brník:
17
a už . . . Hja, za mladi tŕnik
ostrí sa, vše Prove riekne.
A šibalom chutí pekné,
laďže ! — Nechže ! . . . len si skromnou
pritom mierou — Nuž, tak so mnou
pôjde, ktorý najskôr stačí —
Všetci (zhemiiac sa dôtiskom).
Ja!...
Lešik (presadjftc vatru).
Jal
Veles.
Hej, ty nanajmladší.
Ponesieš mi strelky zlaté.
Vy mi zatiaľ ustrúhate
strojnú kušu z kosodrevia;
tetivou ju pružne z čreva
barančieho . . .
Lesík.
Joj, nie z môjho !
ihiaini ^rad-radom).
Ani — ani ! . . .
Veles (k najbližšiemu Vlkodlaku).
Tedy z tvojho 1
kecí si drzý tak sa vzpierať.
— Hoj, i ja viem dobre mierať!
Postavím sa na grúň v huni —
Devana na druhom gnini:
ona do mňa hnevu šípom,
ja v ňu žarkým Lela vtipom. . .
Huchl zas mráz ma začal kúsať,
láme v krížoch! — či var' úsad?
hu-hú ! . . . Holomci tí kde sú ? —
Morušu !
Moruš (predhupnc).
Houl
Veles.
Id.hor' k plesu;
no v okienko jeho z ladu
neklop na Rusalku mladú:
to ti prísne zakazujem I
i sem vidím, i sem čujem —
Ž31
Rusaj prosto do jaskyne:
na kelovom visí kline
záštitnik môj po čas zimy:
dones mundier bujačí mi!
Moriiš (s úžasom).
Ten s rohami?... Rohy kolu —
Veles.
Bojko! — hajde dvaja spolu! (Dvaja MoniSi ubzikntí.)
Trepte na tú vatru z chuti. . .
Vlkodlaku! ty, ty šutý —
VlkodUik (pretlskokne).
Mhm —
Veles,
Ty mi budeš poslom,
slúchaj! nie ťarbavým oslom;
poputuješ zčerstva, zrezka.
Kolada mi vzkázal dneska:
na hody, vraj, prebohaté
čaká ma o slnovrate . . .
VlkodlaL
A čo mám mu?
VeU^.
Takto: Pane
Koľadíčku, za pozvanie
clakuje vám náš pán, Veles:
iste prijde ! — Stúpaj ! nelež . . .
Dočkaj ešte! Cestou práve
mohol bys' zájsť pri pozdrave
k iným bohom: hnec^ la, k Vesne —
že ja mám už nové piesne,
i nech ona náhli sa mi
na^ pažiti s výšivkami;
k Živene tiež na zázerky,
čiže chystá hojné sbierky;
k Perúnovi v mračnom Sitne:
či sa mu spi sladkocitne,
zo sna či ho neburcujú,
v podsklepi čo hromy kujú;
dalej na hrad švárnej I^dy —
nemívaj, že na vohľady,
bleskáň! gambáč!... jak hnecT žmúra,
17*
J82
mľaská — ; ztadíal medzou Cura
na Radhošť až. . . ta čo príndu,
obdržia i na merindu;
na Rujanu k Svantovitu:
pokloniť sa za úsvitu
prvákovi všetkých bohov!. .
Však, bár rintou niet ti rohov,
ani mudrc si i lysý,
hlupák si predsM — mohol by si
potárať tam ký nesmysel.
a ja bych sa hanbiť misel:
ríekli by : za tajomníka
má ten Veles! ozaj býkal
ostudy už netra väčšej!
hja, pán aký, i krám . . Radšej
zaskoč ty len k Henilovi :
či mi šije kožuch nový?
Nech je pekne cifrovaný:
pivonie, tulipány . . .
vieš, há? sťaby pre ženícha —
pravda, toť! ked sa mi kýcha.
Pelaj, kyč 1 . . . (Vlkodlak efujazdí.)
(Medzitým vrátili sa poslohovia so všelijakým palivom a o preteky složili veli-
kánske vatry na okolo.)
Tak, chlapci, rúče
trielte ! . . . Cítim už sťa lúče
slnka — je mi vôli, vôli:
Chasoňu jak na vrcholí;
Kúpalovi v prúde znoja,
,Hoja, Ďunda, Ďonda, hoja...'
Teplo! sparno! — Zíva sa mi;
zabavte ma rozprávkami —
A ved dosť už trval výlet;
k očiam vidím sničkov prílet,
sťa motýľov na kvet v lete —
Uspíte ma, ako viete;
a jak počnem fučať, chrápať,
na jedlič»e složte zápät,
podberte ma, tíško neste:
nepotknite sa kde v ceste —
A nech svet vie, že sa vracia
Veles na noc do paláca:
sprevadte ho, jak sa patrí,
stranou trúsac pahreb z vatry,
fakľou držiac hlaveň-kladu . . .
Aj-haj! bárby u Koladu
skoro slávnosť — čas sa motá
len — Čo je dnes?
233
\
Družina (chórom).
Strig sobota!
Čary- čary, ncpodary,
trmy-vrmy, haravary...
Veles,
Ahal nám sa porúhanie;
zišlo by sa udreť na ne.
(ľríbehnú dvii Škriatky s kríkom a nárkom.)
Čo sa robí? kto nás máta?
Škriatky (vykladave).
Jojój — jojój — beda ! rata ! . . .
Veles.
Nevrieskajte I preč ztad, zpiatky! —
Čo ste za hyd?
Škriatky (trasľavým blaaom).
Bratia — Škriatky —
Pomoc — aspoň sa nám zohriať. . .
Veles,
Toto sice môj je ohrád,
moja ríša po kraj lesa;
ale nedbám, zohrejte sa,
drví vás až — Škriatky tedy?
bôžky? nono — Volakedy,
pamätám sa, medzi Tudmi'
( — dnes už nejde na to chuť mi — )
ked som chodil ako kupec
( — predavač? hoj! zval sa Krupec — ):
pritlapnutej po zjednánke
nazrel som tiež v očko vránke;
medovec až jarkom tiekol...
Šiel som domov či — sa vliekol —
tak je. Škriatky tobôž boli,
čo pomohli dohnať voly —
Škriatky (a výskokom).
My!
Veles.
Vy? ovi! — Nie ste hladní?
sem im syra! — abo smädní?
žintice im ! . . . Huňu moju
234
na nichl trebárs porozkroj ju —
všetko im tej po zásluhe!
Škriatok.
Ani jedno ani druhé
netreba nám, ňaňko drahý;
ľútostivej len polahy —
Bó, ach . . .
Druhý,
I mňa . . . nôž jak v lýtku .
Veles,
Dostali ste tedy bitku?
Kto vás ubil?
Škriatok,
Mňa, ach, decfka.
Druhý,
Babka mňa —
Veles.
Príčina ?
Oha (razom).
Pletka.
Veles.
Nono; najskôr kvárili ste,
upiskanci, ,liz-liz' iste...
Škriatok.
Ja nie, tatik, ja nie, veru:
len čo dali na večeru —
Ale mača koprtúc! a
s mojou slamkou ihrajúc sa,
trhlo jaksi na cedilku:
pokrývka bací a v tú chvilku
i hrnúlik s čiernym vienkom
kopŕc! za ňou hore dienkom,
šust! odvarček na ostatok . . .
Mača fujas! — zostal Škriatok,
i utŕžil, jaj-jaj! vela...
Druhý.
Krútim, krútim, ako chcela,
motovilce na záskoček,
Ž35
za pásmom čo vše šťukl krôček
po zúbätku šesťdesiatom;
ako chcela, krútim s chvatom,
s vretienka kým ona motá:
no že neskrikla snáď ,hota-
čihíľ čiže kľucla ona,
urobila v motku — koňa —
Vretienko jej frnkbmkl z ruky,
sťa posadlé — darmo kluky
pridŕžam sa, motovilo
hŕŕ! tiež zvrtkom, obrátilo,
čo navilo, zodvijalo,
celú izbu zasnovalo,
ako to pavúci robia —
Uviazli sme v sieti oba:
lenže ona — pavúk, múša
však ja. . . Jaj-jaj ! bó i duša. . .
Véles.
To už viac od kárnej trošky;
tak zachodiť nejde — s bôžky!
s bôžky čo viac, dom čo chránia
od svitania do svitania —
Trest im za trest, aký sluší!
Škriatok,
Vydrmala ma za uši,
o^rgňov, ťaj ! . . . i v bok stopla -
Druhj/.
Mňa uhryzla, juj ! . . . i kopla,
že som päť ráz zprevracal sa —
Veles.
Tedy žiaden netýkal sa
čoho toho z hrnca, z misy,
čo na potom nechali si V
schovaného v tiš komôrky,
smotánky tak, medu . . . ?
Škriatky (zápomo krútiac blávkaina).
Morky !.
Vdes (k Vlkodlakom).
Ilía, vlci v tej vašej štici!
čujete, vy lakotnici!
23G
Kolko doň sa vprace, dáš mu:
a pokotí ti i — pražmu!
celý svet len obrok je mu . . . (K Škriatkom.)
Dám vás zaviesť ku Provemu;
on vie ortiel na žalobu. —
Boháčik náš ! . . .
Zmok (pcnad prievalec preletujúc dlhou ohnivou reťazou, za-
[škrečí.)
Zobu, zobu ! . . .
Veles.
Volajte ho!
Čeľad (striedavé).
Kur-kur I kura . . .
Cip-cip ! . . . Hyš I . . .
Vf'lea,
,Hyš*? — tým preds* duria!
Ticho — ide. Prikráda sa.
Pohľadajte od Karasa,
Semenika otrusinky,
z chleba trebárs omrvinky:
nájdete ich v tanistierke —
Či skôr zobne po iskierke?
vatritc! —
Zmok (pooblietajúc vatry a zobniSc si iskier, ua kŕč sadne).
Nech odpočinem.
Stokráť nahradím, čo miniem
Veles,
Prinášaš — čo?
Zmok.
Šípy Lela,
tri. . .
Vehs.
Ah! — Pilná bohov včela,
vdaka ti ! . . .
Zmok,
V sluch triafa prvá,
druhá tam, kde vadí mrva
i najmenšia, v úkryt viečka;
tretia strelka — do srdiečka —
_237
Veles,
Jak si prišiel k nim? Ó, povedz! -
Za kŕdel bych nedal oviec,
ba za kráv i volov čriedu,
božský stav svoj, zemskú biedu,
za fujaru moju milú
tento dar ! . . . Po dnešnú chviľu
ona bola nad mnou paňou;
zajtra víťaz nad Devanou
Veles ! ó, rozkošná to vec ! —
Jak si prišiel ku nim? povedz,
s radosťou, hoj! všetko čujem —
Zmok.
Hm — pst ! vieš, i poťahujem . . .
Veles,
Do srdiečka ktorou radíš?
Zmok,
Poviem, ak tiež neprezradíš. . .
Vdes.
Chlapci! nech sa vatry zjatria!
Na postriežku, hu-hú I zajtra . . .
— Zkadiaľ ideš?
Zmok,
Kch, Zmok blúdi
pomedzi svet, zvlášte ludí.
Žiadostí tam, vinšov toľko,
že by, ani neviem, koľko
Zmokov neznalo im rady!
Každô macka, ňuchá, hľadí,
sliedi, domáha sa v stisku:
len čím viacej shabnúť zisku!
Na každom ma zhačia kroku:
daj sem, Zmoku 1 dones, Zmoku ! . .
ty, čo máš kľúč od pokladov,
bohatstvá pod svojou vládou!
Ide im len o pohodlie,
o peniaz ... Ťú ! tejto modle,
pred ňouž vše sa sťa psi kušu,
obetujú bár i dušu,
cudzí dychot ten v ich tele.
Nuž vyhoveť zpola, cele
238 . •
im: nemalá úloha to;
a kde zlato, je i blato;
trud kde tolký, obchod stojí,
vo vlastnom až zmokneš znoji,
a znoj preds* len rosou nenie:
nie div tedy, uvláčené
že som kurča s ovislýma
krýdelkaroa, chrániac nima.
Tak upachtí, hla, ma človek
nenásytný —
Veles,
Akokoľvek,
ale veni sa ti divím,
že tak hovieš bezočivým
ludkom — radšej nezaháľaš!
Zmok,
No, tiež si vše nájdem sálaš;
oddych nájde, kto ho hľadá —
Toť, som meškal u Oslada.
Bola ti tam schôdzka milá
bohov, ajaj! kratochvíľa,
radovánky neprebrané
blankytovej vo dvorane:
ples-jas ani na veselí;
otriasal sa raj-hrad celý.
I sám Merot zjasnel, zmilcl,
tančil s Ninvou — Polcl i Ixíl
ponovili dávne sväzky,
utužili miazgou lásky;
kým sa ten tak s pármi sdieľal,
tento z túlca povystrieľal,
čo mal... Zdvihol som, toť, šípy
Veks,
Hoj, i u mňa hodmi vzkypí
za dlhokým, nudným pôstom:
po víťazstve ! . . . Budeš hosťom
zase mojím tento raz ! i . . .
Zmok.
Nie, tra ísť. . .
Veles,
Kam?
239
Zmolc,
Bez peňazí
zle! A nechcem, podla huby
by len znely moje sluby,
imž radujú, vraj, sa blázni;
no môj mešec, íací! jak prázdny,
chudučký je, lačný, tenký —
a predarmo do kešienky
siahol by som, do tej či tej:
ani babky niet v nich skrytej;
žobrák som, hej, do-doslovne —
Musím zajtra do mincovne!
kde ich tlačia, razia, kujú...
Dnes ich výpust odhlasujú
dla predlohy, akú Znachor
složil pred snem, ktorý, hľa, chór
Mátoh — mnohý ponočný vták —
oznámil kol zváčom —
Vehs,
Či tak?
hm — Vieš, tiež sa vyznám v mnohom;
daj si pokoj s Cernobohom!
Varuj sa tých čieniych pečier . . .
(V tom prifrčia Rarášek a Pikulik, rehocúc sa nehorázutM
Pihdík (zdupkajúc).
Hopže, braček! — Dobrý večer,
páni moji ! chachachacha . . .
Veles.
Ticho, háved! ináč zmácha
haluz po vás, kyj ten bosý —
ľikidík,
Ná ! . . . my že tu Svetlonosi
skackajú si po plamienku . . .
Prosíme preds' o hlavienku,
tma úvalmi — Chichichichi !
spadly rožky s hlavy pýchy . . .
Veles.
Čože sa tak rchlíte, há?
llaräšek.
Všeličo sa v svete sbieha,
čo je smiešno na zažitie
240
vidoni-slychom. Okamžite
zabávali sme sa cestou
jeho vesťou, mojou vesťou,
chuchuchu ! . . Ťaj ! figeľ, vskutku !
Pikulík.
Vyhodí i zo zármutku
najhlbšieho — Do gúlania!...
Idem horou — zkváče vrana
,kvá-kvá!*. . . zajko zivne v lieští;
to nič — Kráčam: zrazu zvreští
zdala čosi srdcolomne,
mráz až prehnal bleskom po mne.
Popchnem, zahnem vresku smerom,
iver šmeriac za íverom,
preskakujúc smreček-kriček,
šúľky v brloh veveričiek
hádžuc, šušku suchú-mladú:
a tuliti! Loktibradu
nájdem v klepci — Za pokutu
mal vám bradu zavrznutú
v rázštep; ba i ruky nazad
lykom mu ktos' musel sviazat:
i sa skubal z totých klieští,
i že kvaklo ho, vše zvreští ;
ale rázštep nedbal škreku,
len ho držal . . . Ký hrom, reku,
ako si sa dostal dnuká?
»Periin skáral Valibuka !«
zpišťal, »aby jazerný veň...«
'-• Zrobil si mu na protiveň
dač, šak? ja mu. »Eha! skalka,
taká, čo sa s vrchu svaľká,
kotiiľaním zaokrúhli —
u tej — ja že mŕtvy, stuhlý,
vývratom tak zukladal sa,
ono však, že nabumbal sa,
pozvaný kams* na halušky —
drichmal si ti horebrušky,
ruky na šír rozčapenč.
Na balvan ma Jas kýs* ženie
(ba hej, tí nás všade trímu !) ;
vylcziem: i borovčím mu
najprv prejdem, načiahnuc sa,
popod fafák — za horúca
zvedeť chtiac, či ešte žije V
a ak hej, či šteklivý je
mu ten hrbol vykasaný . . . ?
ale ti netúrnul ani.
Co s ním cfalej! Premyšiujem;
s kameňom sa pochylujeni,
knišem, hojdám ,hop!* sem, ,hop! ta:
až tu zrazu dúža lopta,
jak keď drúk ju povyrazí
(dobre, som nezlomil väzy...)
mik! mi zpod nôh kotúlave,
spáču v dlaň zabehla práve,
prikvačila čajs' mu prsty:
zo sna zreval! sťa Tur. . . v hrsti
čo mal, praštil za mnou skalou . . .
lenže vtedy ja už, alloul
zvirgal som v húšť ani kľučka . . .
Nemeškal však: kopnul bučka,
jedlu sotil — a vrchovcom
podrazil ma — uľahol som,
zdýmajúc sťa hláč na suchu.
Bol som jeho . . . Pod pazuchu
ti ma vezme, plný hrozby: —
darmo krik- plač môj i prosby —
rozkriači ti priam, toť, kladu
a mňa do nej šup! za bradu,
jOkús*, zfrfrúc, , môjho cviku*...
íha ! . . Pomôž, Pikulíku
môj radostný! velký bôžkul
Odmením sa; dám ti snôšku
celú krásnych sklíček-hračiek !
poklad . . . « Ja mu : milý braček —
chacha ! ztad znám len ten pútec :
nechaj bradu dnu a — uteč ! . . .
Chichichi ! . . .
Veks.
No, škodoradosť
zbytkom je, kde biedy na dosť.
Poznať, že si i cit ztratil —
(K liaráôkovi.) A t>', čožes' vyparatil?
čujme, čo si za záškodník?
Ľarášek.
Našiel som preds* tajný chodník :
Černokňažník, strigônisko,
kadiaľ chodil domov... Blízko
Čertovice v burom brale
má svoj kaštieľ divný . . . Ale
prihára nám. . .
^iú
Zmok fzjAlene),
Polnoc bude;
vetrím zápach —
Pikulík.
Čosi hudie
zcíaleka sem, hlas jak trúby —
K veci tedy radšej . , . Zuby
ostril som si na nho zdávna;
prečože? Tiež nie vec hlavná...
Zastavím sa pred otvorom.
Ticho vnútri; horským dvorom
metelica len čo stála,
zametala, rozmetala —
Najskôr vyslal kamsi čelad
(cestou zrel som tône pelať),
posolstvom snád k rovným vládam ;
možno, naschvál — preto, hádam,
by ho v práci nemýlili
všetečníci rozpustili :
akiste to kľúčom uzla:
pikle stroji, stvára kúzla,
pretŕha sa v čarovaní,
prekrižovať našské plány...
Stojím, slúcham nepohnute:
áno, dnu bol v čaro-hute,
lebo semrot čul som naraz,
lolot — povyk — povzdych pár ráz,
šuchot zas sťa obrat karty —
Pošupnem sa s miesta varty:
a tu vidím: pri smoliari
trudil sa vám ! . . . až mu s tvrári
stekal pot, jak jarok dáky. . .
učil sa kés* hakybaky:
schôdzkovú čajs* povedačku;
vše si v sivú vpálil kačku,
bachnul do pŕs rozzúrený,
blúznil v divom rozhorlení,
rozkladal i máchal nikou —
No do pisma vše len kukol,
s neho v omrzelom chvatu
stiahnuc Favú pazúmatú;
nešlo v pamäf dávkou súcou . . .
Smoliar ztlieval — a on klucol —
A ja v ten čas ,šiky-miky',
2áá
hotový vždy do praktiky,
so značkami chvat! mu hárok,
a opustiac vtáčkom cárok,
zkundolil som elementom,
hnal, lupkajúc pergamentom . . .
Chuchuchu! to bude lomu,
hurtu, prehhadania domu,
čudu-divu, ked sa zbudí,
a — ufrnkly jeho trudy!
trudoviny horko-ťažké;
a ked hegne vo prednáške,
fuj! ten posmech v slávnom kole:
ozvú sa ním vrchy, hole
Tuf to pismo zlorečené —
Aha! najprv pozdravenie,
hold od protivných tých potvôr,
čo škúľajú v pekla otvor,
zdúvajú sa hlučným slohom,
spodobať sa kustriac bohom . . .
Ale vidzme, chuchuchuchu !
čo as väzí v červa duchu? (RozkriSti závitok a čtta:)
»Cernoboh veľký, preslávny náš král,
nás milostivé opäť povolal
v snem na tento deň či noc strašlivú:
pokonať veci, aké v pradivu
zla zhusta sa čo hluzy vyskytly
od takto roku, bárs i odkvitíy
nejedny ruže žhavých bolasti
v ňom, žatva odstala bied, nešťastí —
Ho — a tu chválu hlása krikľavé
mu, pred ním svoje väzy meravé
v hlbokú skláňa vdačne pokoru
i naša stránka s trochou odporu —
on ľubovolne nevladári rád;
ľad! i včuľ žiada pomoci i rád
i od nás, skromných zastupiteľov
najzapadlejších ríše predielov:
by viedol národ z vôle národa,
svoboda-svevoľ, svevoľ- svoboda
by v každom kúte vzrástla na rozkoš,
zášť vtelila sa v krivdu, faleš v lož;
blud aby zmocnel, stuhla povera,
zkad k vládcovi tmy láska vyviera. .
Hej, on sa prísne drží ústavy;
nuž, z plná hrdiel v povyk oslavy
vypukni^ so mnou shromaždených sbor:
ať žije Černoboh! i jeho dvor. . .
Udrítc v sudy! v kotly. . z nich, a z brál
zas ozvenou nech zhučí : živio kráľ I — «<
m
Viknlik (8 výékotom ho pretrhne).
Šelma! ošemetný ovad,
ako ti vie podkurovať;
vraj, že vláde odporuje,
a jak krútichvostikuje !
Chce byť —
liará^ek,
Potrp . . . Skoda času,
i tie vatry sa už trasú —
Zmok.
Každá plameň- jazyk plazí . . .
Ohnivce, luč! do reťazi —
VeUs.
Čujme! čo tam ešte búcha,
trebárs s hnusom sa to si ucha,
že i odpluť treba na to ;
vidzme tiecť to bahno, blato —
Jiaräšek ,číta (lalej:)
»Sme vypočuli krásnu trónmi reč:
v pomery rezla ostro ani meč,
na klinec mnohý dopadla sťa mlat;
preds' trôíam si vstriť iný za náhľad,
pokázať prstom tu- tam na vady,
až hýbajúce moci základy :
len prosím nestranne mi rozumeť —
Tak na porúdzi hnedky rozpočet!
To troví sa a v ničom ncsporí:
a predsa nikde takej komory
niet, pokladne, jak nieto prameňa
— čo hnc(í by studňa morom pojená — ,
by nevyčrely raz sa dôkladne;
nuž, šafárstvo to zhačkať neriadné,
vziať v obžalobu, strčiť pod zámok ! . . .
Viem, kto ten mrháč zlata zvlášte . . . «
Hlasy z j^osliirhdcstva (« chechtomi.
Zmok !
Zmok,
Počkaj, starý kolodeju!
pričiní m ti ku oleju
striebra ... čo ti drobcc zmätie ;
vrátiš mi aj vajko zlaté!
245
liaráéek (vtrhne mu do reči, pokračuj ik:)
»A pozorujúc svetské na trhy
a spolky ľudské, mám aj návrhy,
čo ráznejšie sú vládnych od úprav,
sklad- riad ich rozbiť, porušiť ich mrav
nám v žertvu, v korisť nám . . . Bucf drahota,
čo za peniažtek chce pol života ! . . .
Jak civá tôňa hlad brús po poliach,
a nenajd k žrádlu ani biedny mach;
čo sucho nespáli, to príval schváť ! . . .
Sťa vlkov načim vášne rozoštvať:
nech hladinu tú hnilú, pokojnú
rozsápu, roztrhajú na vojnu;
vzblč požiarom tu hnevu každý svár,
tam v púšť ztli. . . Cernobohu na oltár
nech krkavci jak, na lup sletlí s hôr,
obete snáša čierne čierny mor!...«
VeUs (uderí kyjom o kladu).
Dosť i ohavnosť, zvrhlosť, zloba...
Ale nechže v pekle robia:
hoj, zavrátiť Besov metly
žijú ešte bozi svetlí!
Ponad svet roztvoria dlane:
sprší priazeň, požehnanie,
káry zlavia, pustia švorce . . .
Ta ! rozdriapte na franforce
list ten! v ohne sádžte kusy:
svetlo tmu prevládať musí!
( Kará;koin voTky-nevoTkv upustený pergament popadnú ^Škriatky a (K>8hihovia,
podrúipu bo a atrapy hádžu do ohňov. Vatry mrkotne zp'a^itia a zkudlia sa
mútnym dymom, o chviru ale tým jasnejMmi vyrazia plameňmi. — Medzitým
naproti v iiboči objaví sa búfec Vil, s blfskax-ými korunkami na hlavách a
s dlbymi závojmi bviezdovitými, akoby útekom spúštajúcich sa v hlboký úval.)
ľonirktorí z Ij'.éov a Vlkodlakov (zvýaknuc a pokazujúc v úboč;.
Turalala ! . . . Rozkoš ! . . Krása ! . . .
Vtht návelnica (úzkostlivé zavolá).
Sestry, brš ! — hen vlci zasa . . .
Moruš,
Každá ani zlatá chmára —
Vlkodlnk (zahvíxdajúc po valaAsky;.
Luč, ovečky, do košiara!
18
(V t<ii]i ozve Ml hluk a túkanie z ddolia; v povetrí tobôž za^.iit) z tejžc Htraiiy
klu
246
Viae VlJcodlal'OV (zcupkajúc).
Za nimi, hu ! . . , Kto si lapí —
Veles (okríknuc ich).
Nazpät, ncstydatí capi ! . . .
i hluk a túkanie z ddolia ; v dg
blížiaci sa §vÍ8tot a dusot i videť kiukatý a iskrivý jagotT
Zmok (predeaene).
I Ií I už polnoc ... a ja hliviem —
ľikulík (b užasnutím).
Idú! hrúza... Strachom zdĺvicm ;
jak ma prijme Ježibaba?
Iíaräšek,
Chytro vzduchu do korába!
pretiecť ich . . . Aj musia znavieť . . .
Najprv bozi — potom háveď!
(Nato KaráAek zvíriac snehom, vznesie sa; Zmok zas zšk vrčí v^zvynok ohnivou
rotazou, Pikulík však chvatne tiUo za konec, a vo výí-ave zmiziiá.)
Jedťfi z Vlkodlakoľ.
1 lajaj ! mrákava ich celá :
trieli, fuči, mrmre, striela,
jakby búrky dákej výkon —
Druhj),
Predok vedie veFký strij^ôň ;
až to srší z nozdier sane!
Treti
V zadu väčši na šiarkane. .
Zvíja bičom žhavým, hadom - -
Stvrfľf.
A v prostriedku hop- hop! radom,
za jazdci, hú I . . .
Škriatok,
Vidím decfku . . .
Druhý Škriatok,
Starú mať ja! — pod ňou štetku:
hlavou hádže — chvost porisko —
247
Vlkodlak,
Do nich čím tým! letia nízko —
ľo hlavni im do taršule ! . . .
Leši.
V okále my sňažné gule...
Moruši.
My tátoše zmrzlým chvojím . . .
Škriatky (tdliac sa k Velesovi).
Ja sa bojím ... Ja sa bojím . . .
Veles (8 dóstojom vztýči sa a zopre na kyj).
Ešte žijú bozi svetlí!
Čarodej zo zadu (poháňajúc).
Hot! ohreblá, čihí! metly...
Vlkodlaci (opatrení boríacimi hlavňami).
Po nich ! tnha !
Čarodej zo zadu.
Ký to výpad? (ťozvíja bičom.)
Móry! hmyz ten pozasypať. . .
(Okulit/^ leny v tom otrasú sa vSchrične, a v okamžeui v navaleiiy s nich mete-
licou závej zapadne všetko.)
Zusnežcná pláň. Noc. Časom vzchytí sa vietor a rozmetá snehom.
Din'vina (zababušená v $atku, s praslicou v mke, borí sa snehom, až zastane).
Ach, kde som to?. .. Ved som sa vrátila
už tretí raz, i vpravo zbočila
i v! a vo — a preds' šírkou ohromnou
tá istá pláň sa stelc predo mnou,
tá istá biela pláň! sťa zástera,
len záveje vše — hroby cmitera —
Huch! bojím sa, chviem ani osika;
či ma to zima toíme preniká,
až do kostí? len srdce vo mne hrá —
To či to: nie div; vôkol nieto kra,
ni kriačka, čo by bol ma zastal prv,
kým chumeľ hnala, zmrazujúc mi krv . . .
a nech by vlk tak zblýskal očima
18*
248
na blízku I — zhynern prv než l?pi ma,
bo čo si počnem samotná jak prst,
a kúdel v ruke ? beda ! . . . Ďalej bŕsť
tou púšťou? a kam? kto ma upraví?
čie svetlo kývne z nočnej mrákavy
mi: za mnou rušaj domov — k materi?
Tá čaká, chúda; sluchu uverí
vše: aha! ide moja Zuzanka...
Nadvihne chytro knôtik kahánka,
s ním mykne z izby : posvietiť jej preds' ! . . .
no darmo svieti: prázdny pitvorec,
jak zatvorila, dvere nehnute —
i zdúpne: óvi! fortne vrzgnutie
zas vetrom len, nie rúčkou dievčice —
zbedáka. . . slzy hrknú prez líce
jej, svetielko až temer zalejú . . .
Nuž, k nej ma, nôžky! napriek záveju,
a čo by vrchom zastal človeku,
k nej neste — bojsa zájde v náreku . . .
Joj, nevládzem! — som, ach, i ustatá —
ved nie to cesta nohám dievčaťa,
nie ani chodník len, pŕť v úboči,
ňouž ovečka si vše i poskočí,
na poran Idúcky, k tým záhradám,
kde klince, zvončeky. . . Juj, zapadám —
nie! nie som súca takej do cesty,
sťa vlačuha. . . Ó, šťastný v povesti
princ! hore skleným vrchom vedel vyjsť:
a ja sa zmietam, oprchlý jak list;
Martinko Klinjjas! — či vy, bosorky,
pomôžte! — azda, azda — Prchorký!
kol do kola sa ovrtol môj hlas:
a tu je — vzdychom na perách mi zas;
aj zachrípla som, jak vše na tráve
ked z úst mi tiekly piesne ťahavé,
sťa povojka, čo stebla opína,
až záhonky dva sú si rodina,
bo trebárs pluh aj brázdu vyhlobnc,
ich ticže pásky poja ozdobne. . .
Či ešte budem spievať na dačiu
tak radosť? a čiu? — Je mi do plaču;
ach, nešťastlivá dievka . . . jaj-jaj-jaj ! . . .
No kam som zašla. Bože? Cudzí kraj
to! — naša obec leží v údolí,
čo prekrajuje potok na poly;
a potok ten má rakýt, olší, vŕb
švík s oboch strán : v ňom, mesiačik kcd .srp
je na nebi a kosí kvieťa hviezd,
vše perú Rusalky: ich jasný piest
som ncrax zrela, čula spev ich v špFacht
sa mie^af v prúde splakovaných plácht
d košíclok — svit samý každá nit —
To nie náš kraj! Však ako xahlúdit
som mohla sem? kto povie? Snívam var*?
nie, žijem! cítim — hla, je moja tvár,
lad zo sÍä v zrcrniciach — tot, na amka
prikladám kužeľ — Neber» vetrisko 1
mi moju o<t ' Nech s;i spamätám: —
Hej! 3 prt.i po/de ^ sme sa sem a tnm
ruzprchly dievky, rcčiic , dobrá ňoc\ , .
Tie/, kráčam domov — ale zrazu moc
ma kási xajme, strhne zpod steny
(len v okienko čo pozor zjalený
som stihla hodit... mat sa modlila,..),
a vlečie, nesie ta ma presila
na v>*sný konce, r-ladiaí na kopcc^
kde cmiter. , , v noci, ufl tak strašná vec. •
a potom vdol itas — dalej vhor — zns vd*A
nž okvácla som — Nie, nie í beh múj b*>l
či let tak lahký, ni ten páperia;
ja krieta mala: šatka, zástera
mi boly nima — v duši túžby vznct!. , .
že preletím i celý boží svet,
sta holubička ustrúc pcrúťky . * -
Z pričiny akej, /. akej pohnútky
ten záchvat u mňa V výron i kofajc?
ja neviem^ jak ncznajú sj/ajc,
ktu írci prez most? — Co sme na priadkacl)
robíly ? priadly pilne . . Predsa ! ach,
i nczdobily — salba veštecká —
Men stará totka vrkla s prípecJca^
omdo viažuc : « Dievky 1 aký je
dnes večer, viete ? Večer Lucie !
Za môjho mlacLa 'n tTochla pod kozub,
sa oikrnuU, trknúc v kolozub;
kocúra, spáča, drmla za fúzy —
A hncd sa prešlo k čarom. Motúzy
sme súkaly zpak ruky, zalaly
kh od spodku :* žik ! krížom povaly
sa rozprtely hady ohniví . . .
a po n bolo pradivc:
cldp k t 1 na bes i poriadku
(Vdovičko^ joj, máš, máš ty za príadkul
pfiast dala ohňu na ríŕ» na dva*trL..U
Tu zase lírach sa tiádzal do vatry:
i pukal, trliTal ' 'I u . • ►
(ja» puchabel, ítuľKuI
tik um mi zvirvcal v .stranu neznámu — ).
mňm
^Ss^
250
Ktorejsi chľuplo zápät: do trámu,
kde špára, že vraj mierať vretienky
(a moje druz^ ! . . . hí ! hlúpe myšlienky . . .
až tieklo zvrtom, nie ver* di^ave;
zaslúžim, mati: daj mi po hlave — ).
No osožilo. Prišli mládenci.
I bavily sa párky, vo venci
sťa kvietky by — Šla ľúbosť do kola
shovorná, milá: v zraku sokola
tam ziskrila, hen dúchla do liček . . .
len ja kraj hriadky — sama: nechtíček
či sirôtka — hej, skrovná ozdôbka —
Jediná doma, ale — chudôbka;
bár srdce búcha, niet ho pritknúť kam:
kol kameň hluchý — mladosť, krása klam! —
Aj rôčky plynú vodou, kde jej brod . . .
I na Ondreja darmo som zas plot
otriasla . . . Hanbou zkapem . . . Prebeda ! . . .
zosŕkam. »Co ti ?« šepne suseda.
,Nič,* obrátim jej chrbet nevrlé.
V tom totka — čert ju chvatni za hrle! —
vyjakla: »ktorej treba milého,
nedudaj! Sama iď si pre neho,
ja poviem, kde — No nesmieš gaudžať — hys,
psie iskry! — ak sa pritom ochvátiš:
môž' bude hrbatý,
alebo bruchatý,
tak trochu ^ambatý,
škuľavo okatý,
skrz naskrz chlpatý,
s kopytky, rohatý — chichichi! . . .«
,Nech . . .' bezmála som nahlas vyrekla ;
no predsa som si jazyk zasekla,
prichlopla ústa dlaňou dosť v čas — uch,
bár bola bych tak privrzla i sluch!
Mňa dotklo to, jak bol by udrel hrom
na blízku, pohlo prudkým otrasom;
cit zažlo vo mne, zhučalo »ťa zvon . . .
Hej, totka musí riecť mi: kde je on,
môj milý ! ženích môj . . . bár znemela
by bola prv, než škrknúť vedela
tá striga! — Skoro rozišly sme sa:
so svojím každá — srdce zaplesá! —
len za svojím ja — vo svet, v diaľ ... až sem ;
a kde nič tu nič . . . Domov ! — Nevládzem,
zamíkam — smysly zašlý vo mdlobu — (Skríkne poftlednou
[námahou.)
Ratujte ! — padám, líham — do hrobu . . .
(l.'tíchne. — V nočnej dinii v tom ztrblietajú mihotavé Hvetlá, a vetru /Aimz
zanesie ozviik zvonkový i dupot ubáAajúcebo záprahu.)
251
Dievčina (precitne z mdloby a zrazu vztýči sa vo vytržení).
Ha ! žijem ešte — nie smrť ani hrob ! —
To mihocú sa svetlá : hopa-hop !
sťa mesiačky dva v tanci — Hrkaliek
hra ! . . . dupot konský - sánka ! — Ktokoľvek
je, frčiac nocou, nech len zamieri
sem: iste vezme ma, hejl k materi,
ked poprosím ho pekne o pomoc . . .
A ak to on V ach, ncpleť, nesemoc,
neblúzni! . . . kde by? Čo ťa zachová,
zavolaj radšej: Sem sa, ľudkovia!
sem, hohou! moji drahí, zahnite;
čo zablúdila, no ju vezmite,
vezmite dievku ! zimou skrahnutú . . .
A idú sem! hoj, hnedky budú tu —
Taj! paripy — jak z vyhne víchor by
vše ^fučal ohňom . . .
Neznámy (g povozu^ ktorý razom zastal).
Sadaj.
Dievčiíia.
Do korby,
k vám, pán môj ? O, to priazne znamenie ! . . .
cíakujem . . . Ako? oči zelené,
z úst plameň . . . Huch, on ! . . .
Neenámy (k vozkovi..
Obráf!
• Záprah zvrtne sa ani vo vetre a pusti sa búrlivé vo výcval.)
Dievčina (zamiera vým hlasom).
Matička,
nedajte dcéru
Hlas (vyvolávajúci s protivnej strany zdala).
Zuzka! Zuzička!
(Zlomok.)
Opravy. Na 77. str. v 3. strofe v 2. riadku netreba dvojhodu.
Na Hl. str. v ô. riadku miesto sak má byC: jak.
Na H4. str. v 17. r. miesto doj má byt: Joj,
Na tej istej strane v 29. r. miesto porobili má byt: pitroiiUif,
Na 85. Htr. odspodku 3. r. na konci miesto bnda má byt: Čiarka.
Na 88. str. v 17. r. na konci cb^bí čiarka.
Na 8*.*. str. odspodku v 10. r. miesto nirkot má byC: mrkat.
m
Leopold L a sprisahanie Vesselényiovské.
NáÄrtok diíjtípífluý,
PodávA Juliwt HoUo,
I.
Dla opisu dr. A* RezkUt i^ft zákhuU^ ktorého podaná je Črta ua-
sledujúca ivid/. jeho Dc^jiny Čech a Moravy nové doby, kniha dnihíi),
Leopold L, íítvľtý syn Ferdinanda IIT, dla predpokladania a nn^lu
Tutlského, nonml nádeje liyf panovníkom, kým jeho starkí brat
Ferdinand 1\^ žil, bo tento bol mladík zdravý a svieži, naproti
tomu Leopold bol chorfavým chlapčekom slabého tela. Otec umienil
8i tedy vychovať ho za kňaza, v tom presvedčení, že tm<le výteii-
nýni prälátom. Od íl roku vychovával ho gróf Ján Portia, muž
pôvodu talianskeho, neschopný vykunuí svoju úlohu. Ale mladého
princa Leopolda vyučovali už jezuiti Miíller a Neidhard, a síce po
smrti Ferdinanda IV. cele iiiým smerom, bo teraz už obracali jeho
pozornosť na zále:fcitosti sveta tohoto. EÄte Fenlinand I L napísal
pre svojho najstariíeho syna Ferdinanda IIL dielce „Phuceps in
corapendio"y v ktorom sostavil povinnosti panovníka a spôsob a zá-
sady vladárenia. I Leopolda vyučovali dfa týchto. No nie za dlho»
bo už ako udadík 17-rocný 2. apríhi Uj')? prejul vladárenie v ríši
Habsburgovcov. Duževné vlastnosti Le(»pobiove posudzovali i súvekí
spisovatelia a diplomati všelijak, niektorí, ako spisovateľ Schenkel
a jezuita Warner vychvalovaii ho do neba; spisovateľ Ilinek vraví
n Aom, že i jeho veľké chyby pochád/aly z jeho veľkých ctností.
i^Hland veneciánski, kým í^eopold s ich republikou v dobrých po-
meroch nažíval, vychvaľovali ho nad mieru, ale ako sa politickí*
pomery od roku 1070 nepriaznivými stály, hned súdili o úmw ne-
priaznivé, I súčasní francúzski a Avédski poslanci posud/njú ho
nepríaznive, i^o odtiaľ poc)u»dí, Že medzi viedenským a parížskym
dvorom panovaly pomery neiuiateľské. Ale Leopolda posudzovali
a odsudzovali nespravodlivé už Í preto, bo porovnávali ho s jeho
najvjicí^ím nt^priateľom Ludvíkom XIV., kráľom francúzskym, kto-
n^mu pravda nebol ani rovný, ani podobný. Ludvik XIV. bol osobne
zjavom imponujúcim, Leopold mu^om vonkajšku nepíitrného; Ludvik
hol mužom energickým, rozhodným, silným, bohatým, štát mal uspo*
riadaný, financie výborné, vojsko výtecné, lod^itvo znamenité, radcov
a diplomatov uajprefíkanejélch. I on t títo výborne poznali tajom-
stvo vtetbijAej di|domacie, ako tieba zásluhy penin/no odmeňovať
a íl "vtaf. Ale l^idvik npotreboval - 'ita i k od-
niťi iy: od neho dostávali úplatky bnj ki, Mikuláš
a ľett^ľ, Imro 'lok*dy a Fraňo liakôczy ÍL Leopold mal tedy dost
priíín nonávtdeť pretĺkaného, úskoCnéhu, proti nemu ustavične in-
trí^ujúceh<t Ludvika XíV., a to tým viac, bo ríša Leopoldova bola
v lom čase biedne usp- " ' V V: * hoVf»rl
o ňom, že jeho štát n* lio^ len
tiáilejn v ochranu Božiu. Suiluu Apravu poctili vU?dy upmvovat ;
m
Slame Kassy rmiy prítódné, t^tól** vojsko poCiom iiepaiame n wwine
platené a k touiu l»iedy Imlo vAude dosť,
ťľi vSťtkej iiesriadťiiusti ríše a vzdor tomu, ^o mal do i^.ii.
8 najmornejÄíni a najobrataejSím králuui fraocuzskym, niplen
riôu uchránil, ale ju i rozmnožil, a tak musel bj^ Dauovu
schopným u nie takým sprostým, za akého vyhlasovali bo po^laii* i
fnmctuzski, žvédski a veneciánski.
Pravda, „^ícniálnym :i ví»tkým'', za akého Leopolda súvekí (h
dejepisci považovali a vyhlasoviili, nebol; ale islé jt% /a* bol
laný, volmi pracovitý, Ktriezlivý, v skutkoch omnoho samontaí
a od Bvojich ministrov o vefa 'neziivisU'JSí, uež sa to o Aonj doUi^i..
vôeobecne myslelo. Jeho hážovmitosí a viera v budúcnosí rodu
habsbi * » bola n< ' ». V dobách najfaži^írh, ked sborení*-^
Štátu lio bolo 3 -té, t4to viera a hrUevnatosŕ vyknialy
viac, ako akckidvek |j;enialne myšlienky.
Leopold bol veľkým priatelom umenia a vedy; on založil dvorurt
knižnicu vo Viedni; staré, vzácne rukopisy a tlačivá dal skupovaf
pe celom svete, najviac v Carihrade, v Itálii a v Španielsku. Za-
ujlinaly bo nieb»ri dejiny u štúdia klassické* alŕ> i vedy prírodné.
111- nja; o university staral sa v- ;i pozakhidul
M , , L Latinsky hovoril a písal ^- okrenj tobo
taliansky, španielsky a nemecky; francúzsky nevedela ani nechcel
vedieť z nf^návisti, ktorú cítil proti Ludvikovi XIV. Zo slovanských
reí^f neznal ani jednej. Hudbu miloval nadšene, bol jej dôkhuluym
znalcom a i sáui výtei^ie komponoval. Najradšej choílievul do tých
kostolov, v ktorých Imdba výtet!mi bola. Miloval i sUivitelštvo, ma-
liarstvo a sochárstvo. V siikromnom živote Leopjld bol vzonun
i^loveka ctnostneho a mravne úplne zachovalého. Na dvoroch euríH
pejských, menovite na nemeckých a na Iruncúzskom, panovaly v tom
čast* kubeny ; na dvore viedenskom, ako sa z toho francúzsky p<K
tlanci cynicky vysmievali, panovala Hlisterská mravnosf.
i M Leopold venoval mnoho času a to z úf" ' * ',
hĺbok' iského pn»svedcenia. Kúazov, mníchov,
jezuitov a kaimcinov velmi rád videl, ale n*^lovolil, aby \
fiff / vT*';it<)siti svet»ké. Za spovedníkov vyberal si mužov n.u,,.,, ,..
^ lieh sa do záležitostí politických. Proti pápežovi I/eopoltl
ii rny moci svetskej vždy húževnaté, Ate v záležitoFt '
ť I it malo dvornt' kúazstvo vliv nesmi<»rny a v tom <•!
L kjI s ním jedného, totiž toho l' nia, že i
III , vykorenené. Kde išlo o vieru, ne^etrn .
rezhodny a entnuický.
Vytýkajú mu, že bol v práci zdĺhavým, že do financií n «'-... u^
tftt &e bol nerozhodným, nedovi^rCivym a proti svojmu nai •
k- ' ' ' ' \ m. O tom písa^ vefmí rozh»u*leu
\' potresce, ale v i»stí odpústal i f n
idiMÍMMiu ííVigrj rííie a /áliubné skutky ludí vysoko [>osUivtíU)ch
trisíal velmi mierne., Tolio, kto jedine z nedurozumenii i<t<^H
♦zrenia pailol do nomilosti, tri^Htal v tej miere, ako s).
^HM uica. l^opold (Mižíval misledkom tohoto velmi malú >.i/:ii*r<> ,
STachta a (ívomuiň tiir m ho imliáli n tiik Iki t sltiUu paHliiclnilí.
Z toho tiasltuh^valo, >x^ iiioleu vo VieUiiK ale i v zeuiiach koruti-
ných mnohé dialo u stálu m [iroti zrejmej vuli puuavnfkti, lel»o
nik nobíil sa jeho povnej vole, alebo príkreho Zilkazu. Ženatý bol
tri razy a hoj vždy veľným manželom, V zime býval vo Viorlni;
ciHárska rodina :^.ila veími skiomno; ani jeden 7.0 /amkov, v ktorýrh
líývala, neliol pohodlný, v každom bolo staromódne náradie, Audi-
oaciiÄ dával i ou, ktoré však fudiíi hniotnii podporu hladav^í HnUr
ZDCužívalL Leopold uebol v stave odopref niekomu takúto prosbu,
následkom i>oho ôasto jitnlo sa, že i ľudia podlí a nif^omní žili
z cisárskych darov.
fl.
Za panovania I^eopolda InAo Uakúsko u polovicu menšie, ako
dnes. Halic bola «*iastkou rí^e pofskei ; Istria, F>almária a ostrovy
o<l Kotoru po Rieku nále^aly republike veneciánskej. Tyrolsko níí-
leÄalo vedľajšej vetvi rodu haf>sburgskeho a Leopold dostal ho len
roku iik)b: majetky biskupa brixenskdho a tridentského boly i žatým
íiai! ' ' T,;l štvrť v H*onom llakúsku náležala Bavorsku;
Si I vlastní' knieža, l'ltor^ko bolo lui .*; čiastky roz-
deleue; vjehodmu uiíjvačÄia z nich, náležala kuiežatom Bedmohrad-
Hka, stredná, o uieéo mouôia, Turecku; najmenšia, západná, uzná-
vala Leopoltla za pána; rod babsburgský čerpal tedy silu a pro-
striedky zo zemí nemiTko-rakúských, ale /vhĺSto zo zemí koruny
českej, ku ktorej vtedy celt^ Slit^zsko náležalo.
Táto ľí^a nemala takých ceutrálnycb, si»oloôiiých úradov, aké
dnes má. Záležitosti finanŕ-nt^ spravovala kimiora dvorská, ktorá
bola ako by vyäšou inštanciou nad komorami jednotlivých zemí.
Záležitosti vojenské spravovala rada vojenská, majúc v záležit<iBtiach
vojenských vrt všetkýrb krajinách ríže Leopoldovej vliv rozhodujúci.
Rí^a mala tt^dy vsetkytn krajimím Hpalocué ňra<ly, pravda s kompe*
tenciou veľmi obtned^enou.
Štátne zálež itoisii ríée spravovala tajná címirska rada, ktorá
síce nebola centrálnym umdom, ale centrálnym poradným sborom,
hlavne zahraničnú [tolifiku spríivujúcim. Ale moc panovníkova
vjsnuihala sa na ujmu moii st-jwovskej a autonómiu krajír^ so dAa
na defi viac**; a tak tajnii rado rokovala i o takýtli vnútorných
tóležitostiacli, ktoré týkaly sa ten jednotlivých krajín. Zprvu roko-
vaIa len o vetmi dôležitých záležitostiacli ; mala tedy viiími málo
členov; ale v storoí^f 17* áirihi m konjpetencia Uijnej rady v Uikej
miere, že takmer vsetK ' Ítc»»ti, kton'» príšly k <lvoru, k dvor-
ským kanreUiiľíam, k 1 kotnore. alebo k dvorskej vojouskej
rade, í>oly tajnej rade pHMJIužei»e, ktorá potom musela «» nich
mienku podaf. ľan<iviiil minosrl in shre prijaí, ale stiivalo sa to
predsa takmer v^dy, vliv tajnej rady staval sa
každodenne váfáím. 'lajn.i í;iui >k;iu» sa tirdy skutoäje najvySôou
íui^tanciou, a síce v zátežitoHtiach pravosúdoych, politických, za-
hniuicuých a vnútorných. Omi 1 y dávala tedy scákony, interpretovala
•>!Vf,
IcontfoIoTftla ich Tt^voviimr ti tik m^SírilíT!!! konifrf^lendii
bíko, že zatviíi rjíríiii iielM»la (ihnujičťriit.
SfadiU jiiacovala tedy v^iMiiožne iia toiii, iiliy »a do UMn
sbora clo8tala. Jehu predseilotn stal sa naj\7lAil linfrnajsteľ, ni(* lue-
nofu, ale Hkutkoni, násle^dkom i-olio mi ostatným dvorský fii hodno-
[Stíiitmi iieliolii možnú ín|opiví hodnosť tajtiýrb radcov. Ku dvore
ipri^li kouťcuo k tomu prcHvedroniu, ;,p tajiiu rada ntwôžf i> mpe-
ithom a iídaroíii tičiriktnaf, j«*8ili tH*lni{|ii do nt'j prijatí kauoeUárí jedna-
[tlívých zeiiil» predsedovia dvurskt'j komory, vojenskej rady a iiaj-
fStäl úradníci jeiinotlivych zemí, Inlo len títo mohli iiodávať mienky
"^0 vnútorných xáležitostiach nimi zastúpených zemi. V.seitoí títo úrad-
níci %\M Hii už 7.a Ferdinanda III. ujnými radcami a tak volali
■ ich i do porád tajnej ratly. ľoŕt^t tiíjnýid) radcov rástol i tým, že
[hodnosť tuto do^itávali t duchovní hodnostári, ha ako titulárne,
rysoké vyznačenie aj osohy iné, aŕprávc takýchto titulárnych blenov
rnesEvali na porady.
Ferdinanil III, vyl»ral si z Uum^ rady uhyôajiic 5-lí, my viac
12 iMenov, ktorí tvorili tiikzvnné lonsilium, alebo V< ' iu,
heopoM zdokonalil túto prax takým í<iM»8ohom, že si al
? dovern po^ívajúrirh a títo spravovali a viedli í»Uttu«
imi. Nazvali ich radeaini konťerenenými, aIel>o i mini'
8trami koulerenŕnými, ktorých holo ohyíjijne 12. Ale tito konfe-
j^rencnú rada nemala ani žLÚntíw, ani urôityeh predpiíiov o í^ponol^e
nedania, alebo o formálmMu a viu-nom vybavovaní jej predložených
litoKtl. Všetko závÍ8eh» od ; i]ic» rlvorskélio hoťtnajstrat
zaujímal v konferenčnej ii U* prve a ujal titul prvého
tra. Vo výkonoch konferenčnej rady nebolo tedy nijakej shody
Inotnostj ; naproti tomu v nick holo mnoho lub^ivôle, kontra-
Iíkcíí a mnoho nepevných zásad, JtMinotlivj členovia konfej^ni'ie
mli jeden |*roti druhému o vtiv vy^Ai, porfr>H'ali už vyslovené
Ptia H nahovárali panovníka, aby za chrhtom konferencie inak
i nemal eiite ani 17 rokov, keď mu otec Ferdinand IIL
Qmr^b íiol síce nát i v Cecliiích i v niorifku za krála korunovaný
9 tak hol by mohol samostatne panovaf^ ale na základe dohovoru
bcil mu za radcu strýk Leopold Vilhelm daný« ktorý bol na počiatku
J, ,. v, '■ , ; ■ V, r ■' •• ■ ' ' ; ■ -J, fjj^,
v irli
\úí
kun-í jíoprí Purtlovi na
*Tíir
'tú
sho<iy, ÍKi pravo /lii x nepnateí-
., .. . -;ul I.uílvík Sinzendorf ma, . i..^, vplyv, ho
ľi ľ nn Ik)1 prediíLMlom dvorskej komory, tc*<ly takrečeno
Ikyio oijituť.minj^irom. Av^ik svojho vplyvu nikdy ncupolrťtbU
M>áliaťh vat^tkych Uijuych iíhíims.
Hľ!ii» f'vvalý vyrlios iv:iftd knieža Jáu
!{ h najnt' >í. Mužovia,
li a t^k tvorili n
rov. vvnikali sil
ti;^H
k mipôiuožeiiiu vSeubtícneho dobréhOt hft iia|»rííti tomu Fanto pod-
poiuvaJ iiíin svoje äpiutivé záujmy. Na poc^iatku panovaina l^o-
polilovbo povolávali Jo /asaduutí tajni»j rady eSte aj UairnibMla
(íl -rófov Lambergovcov, Cavrianiho, Stuhiemberga, Puclicima
n la.
Pri takejto rhatľuoj oriíanissicii ľlíe bob> pravým zázrakom, h^
1/eopold z dedictva ntcovHkOho nielen nie neztratil, ale ho ešte i
rozmnožil, bo on vyhnal Turka z l'horfiika, on pripojil Sedmohrad^ko
k Uhorsku, on ísi zaojjatril cisáríšku korunu nemeckú. Týchto veN
kých úspechov dociolil mimoriadnou praoovitosíou, vytrvaulivosíou
a neobyčajnou hú/- lou.
ľravda, repuln i ústava Uhorska bola mu pri reorj^anlso-
vaní administrácie, voj^^nstva, financií a pravosúdia na veľkej zá-
vade. Palatínovia, uhor&kí vicekríífovia a hlavní župani^ nát^elníci
Htolicných republík, híijili xáujniy Rtavov»ké véemožne, Leopold
preto ue/aplťioval tt^dy úra<Ui palatína, a kej m k tomu ťažkými
okoluosíami nútený odhodlal, znal kruh |náva palatínovlio obmedzif.
ale, aby ho z ignorovania uhorskej ústavy neobviňovali, po-
volíival í uliorákých maguátov ako vnútoruých radcov do zanadnuti
tajnej rady viedenskej, kde v,^ak ol)ycajne v|)lyvu zkusenejÄlch a
vycibrenejsbdi rakúskych radcov podliehali. Desolované. beznádejne
admint^trativne a hospodárske pomery Uhorska donútily ho koneí'ne
obísť nj uhorskii listavu, zorfíanisovať v Uhorsku rutmentnú radu
K úlohou jire vedenia opniv v ka/dom (odbore života verejno-stát-
neho. Hlavnou prekážkou opráv boly výsady stavovské, nastala tedy
Vpôtreba obmedziť ich nielen v záujme moci Štátnej, ale aj k do-
deleniu rozvitku uárodno- hospodárskeho, ŕo stalo sa zrušením pri-
vilejíia neplntonía dane a zavedeniíu daní potravných. Donmelo
urazeuí zeniania, poviižujúc obmedzeute svojich privilégií za ruíieuie
ústíivy Uhorí*kH, bránili 8a revolúciami ve,s8eleriyiov8kýmÍ, toknlíov-
skými a rákócovskými, volajúc h\ na j>omoc Turka a podbdio Lud-
vika XIV.
VytrvanlivoHťou a obozretnotííou Leopold premohol vAetky tieto
odboje, zanechajúc Hvojim synom risu upevnenú a od Turka tiŕistenú.
IIL
Po svojom otcovi I/eopold zdedil hneíľ na pociatjcu nvojho
panovania vojnu, do ktorej, z nc^smieroej rtií4adí»stt a túžby roz-
množiť Hvoju moc nadobudnutím por!>kej koruny. zamieSal sa i Jur
Ilákóczy IL, knieža Sedmohradska, syn Jura Uákóczybo L a Zuzaurty
LorántlH'y, Rííkôczyho podnecoval k tejto vojne vlastne Ján A. Ko-
menský, zabúdajúc, že takéto |)udnecovauíe stojí v kriklavom od*
porc s hlavným učením o láske kresťanskej, ktorá rozhodne za-
tracuje akékolvek ublíženie. Komenský, uéenec svetového mena,
nk od roku lť4n mal známosť a spojenie nielen 8 najvýznamnej-
šími a najucí í ' mužmi europejskými, ale i h panovníckymi
dvormi a Uik ^val sa i na politických ptdiybocb. Súc bi-
skupom a tak prvýui (iovektM a hlavou iteknoduchýdi u Ahirhet*
257
ných bľatiiv íVsko-inonuskýrh, nM i v svojich politických xíime-
roch vždy pod vlivcnu nátmžeiistva: idtsa víťazstva pnitt*stÄDtÍ8iuti
bola mii vždy vyvodiacou ideon. ľľirodzený vývin udalostí a beli
Äveta /apríí*inilj že v politiko nedtíriivlil nijakých i^pechoN, a t>lm
nkvrlcjšie holo jeho ťici uková uio na ptdi vtrdy a výučby, tým ne-
patrnejšie hidu na poli politiky. Komenský nehol v stave politické
pomery svojej dot>y triezve posúdiť pre ovzdušie, v ktorom hol vy-
ehovaný a v ktorom žil a pre svoju náklonnoí^t k myiíticiHnnL Ón
nespozoroval nového smeru a tej [>ozvolnej» ale pritom vÄetkoia
hlhok^'j premeny, ktoni politiku z]»od vlivu níÍlio;,enského vytrhla
a záujmy niihoženské obetovala záujmom sUitnym. O t(itf>/TH>sti /á-
ujraov evanjelických mocniísti v dobe t4»j, v ktorej evaui n>-
lektor republiky auíílickej ľnunwell Hpnlcil sa s kardináli j/a-
rinom. nmhol snívať len naivný a dobrodušný Komenský,
Komenského priviedla i tío Uhorska t/ito naivmí viera, Keň
pomýlený a fanatický Mikuláš Dníbik cele podmanil si ho svojimi
afHjkalyptickými proroctvami, Kon>enskv ;,il v tej íIIukíí, že Itiika-
czovci, Jui I., Ziiímund a »lur 11 , srútia nielen liím, ale i rLsu
Híibííburtíovcov. On podirecoval ich tedy k vojne v.semožncn Pro-
roctvami o skvelých výsledkoch, v páde ueposluáuosti o zilbtlhe
(loum Ilákoczovského. vlívalt oba ^vláAU^ na Žigmunda lUkóc^^ybo,
mysticizmu i Uik uaklonencdio» uisťovali ho. že pouíoc príde i 5 juhu
i od východu, ba síubovali i puuHM- peňa;7;ítú z pokladov, ktoré
v okolí Trnavy a Nitry ešte len riftjsí mali. Slulif>vali mu pomiK
niskú, kozácku, švédsku, ba eSti* len i tureckú. < Hiladom j»ošlednty
bol Komonský nesmierne naivným. Dnibik nahováral ho totižto,
4iby preloátil Bibliu do reči tureckej ; takýmto spôsobom vieru evanje-
lickú prijavAí Turci budú vraj pri dosažení tohto veíkého zámeru
* ' lui božími, ľritom vŔetJcom. li a ííkutoč-
bol ťdiromný rozdiel, Kom< ,iy, že [iro-
tuvX\n su bt>;,skt^ho pôvodu. Ita ťikehu uahJadu iiol i mysticky
sni\;í:míci mladý knieža Žigmund Iíákoťzy, acpráve vú).n<f* nikdy
šlal vykĺmaí úlohu,, ktorú mu Komenský nadelil. Konopné
ut Mr,K ivaná mihla smrť Žiiiímunda lUkôczyho (4. februára Hi52)
vyliecíía Komeuj^kého r. illnsií Drábikových* a ked v IV»tnku na ich
vyplnenit^ za dva roky márne i^akah odiAiel do I^eŔna ^^ ^^le.
Ta prišiel práve v tom čase. ked Jur Rákoczy II a-
pu^ať cele viižne zHmýálal a ku ktorej vyžiadal si aj dn Uú
čiiinoBť Komenského, Rákoczy dal svojmu povcrt>nlkovt U ■,. ..>>iU*
DO vi Schaumovi« ktorého cielom vykonania alitancie mctlzi evanjeli-
ckými tr ' ii'*8lal do Švéd v *' " ' v * ' ka, úpravu
í*if ku f 1 do f^ežna ; ^ nlni po-
^ii i Htalo, Ideu ^^»^»Jeíí?^lva tuocuo^tt ev 'h
i iský í* oduíievnenim. návrh o ňom vylh>í ui,
od)- jeiio jihjatie IVomweUovi skrze svojich an^lickvcJi zná-
iwycii II Miiba a velikého blsnika Míltoua,
Zámer nevydaril &iu bo Schaum dostal nbie pekné, ale prázilni*
'>adlom ! " ' ič-
I ' .f i. Kral s ire
268
k vnjUĽ h Poltíkoui, :ilt» iiir / polmätok nábožtrnskýcii, bo s livnli*
nauílíHii HL žil v *l(»í>rej shode, a i ("mmwell fmil do ohľadu kni
3táujiiiy Attglirka, ktoré však y usuilami í^vaujelikov stiedaej a vý-
chodnej Európy uesUily v tiijnkoin 8ulílaHt*.
Vypukroitie v(»JDy žVíMiHkopofskej v lote roku Uíiib aaplnilo
KoiDenskf^lio nádojajiii ružovýniL Hol pn^svedCt^ný, že Poígko a pá-
pežstvo zahynú. Holo v ílom tak miílo citu 8h>vaiiskélio, žt* radoval
m toHHJ, hl zahynie Rlávna sh»vnnskji ríÄa. V liíitoch, i li do
ľboríika svojmu priateíovi Kh)hu>;iekomu, súril, aby i . y za-
počal vnjuu, lídío ar'pnívt* ^sviitii vojnu'* zapo^aly sovt^rut* mocnosti,
Boh poveril Itákóťzovcov vykortMiií svojich nepriatotov. Hákóczy chcol
sa spolčif 80 Žvédnii, ale sa hiio<ľ presvedčil^ ako mýlil sa Komen-
ský, ked tvrdil, že kríif ftví'ulsky hojtijo /. pohnútok náboženských*
Kráf Ävŕdi^ky víťazil sfci^ v I^ifsku^ nie ani zifaleka n'»pomýí^Ial na
to, prepustiť nioíVi z koristi, ŕopririui kuieíiaťu manjelickomu* Od
IWkíK'žyho nt»;ŕjadal diroktntj pornnri, lon niMitralitn. Oduftm^nenie
Komenského na*! vŕťnKstvom Ävŕdskym pritom všetkom neumenšo-
vala sa. a kcd Švédi zaujali i Krakov, pozdravil kráfa äv* ii-l.*lifi
letíikom, v kU:irom vyvyšoval a oslavoval ho mul Alexandra
vysloviac níidoju. že krnt^í stíhanú evanjelickú cirkev ou vysioouui
t rabstva eiiyptského a vyliulíí ^lidianltov.
M kym nn v zítujme pľutesťintisuiu pracoval na spojeustvn
Angli* : dmohradskoiu, Poliaci prepadli Leáuo 17. apríla IGáG,
vyralmjúc a vypáliac ho stranne. Komenský utratil v^etek svoj ma-
jetdk^ nemajúc ani miesta, kde by Idíivn sklonil. Za čas pritrimoval
sa v Sliezsku a v severnom Nemecku, orltiaf dostU sa do Amster-
dajttu k &vi»jmu staivmu priaznivcovi (ieerovi. Knil švédsky i>o-
tinkol v svftjom nepriaznivom položení teraz u>. spojenstvo í Jurovi
Itilkóc^ymu. Spojene svédsko-sedmohradsk<' vojská naprodovaly vffa/u-
slávms Komenský a IVrábik žiadali už teraz; aby sa IÍAkóczy po
gaujatt Pofska oboril ua Viedeň. V očak:ivtují tohto Komenský vy-
•dal Hralbikovo dielo Jm\ in tenebris*", ktiuým LeopoUia a viedeôíiký
dvor nesmierne |>opúdil proti evanjelikom.
Ale Kákoc/yho opustilo > šťastie uj5 jhí V'ar^ave, Jeho
spojenc^i Karia (iustáva, knUa ho. naiKidlo vojnou iMusko,
následkom čoho podponi sve<lska vystiihi ceh\ Naproti tomu spojeui
HakúSania a Pulíai i tiesnili ho so vi^etkých strán. RiikAczy prosil
v svojom líeznádejnotn položení už ani uie o mier, ale o mitosf,
ktorá bola mu daná pod i ' * ^ velmi zahanbujúcimi. Nad
tu sultán (lo/bavil ho i kni' ^tl ]m vojnu polskú započal
proti zrejnuMnu zákazu sulLuin. prosil i v Carihrade o
iniloeiť, ale nadarmo; v listoch dn i ; . i písauvch »íim pomenoval
^11 ^vačitým, rodeným rabom tureckým"*, ale vŔetko toto nepomohlo
mit; % Carihradu prišiel rctzkaz do Šedmobradska^ aby ši 8tavy vy^
volily iné krieža. Vyvfdily hi tiHly ľraňa Itéilevho, s podmienkou*
>.e jestli T' ' ■ hu na milnšŕ, tal " " * ' M^sti
kniežacej. a už teraz i v<> . "' -^
chystal sa k vrgne s Turkom, ale vojenská |»revaha ľurecka ur*
5f.1>
» bitku, v ktoroj bol i ína umrel ua rany
v hitke inu zadané, liniry puJakuvsii ha ts kiiie/iicej Imdnosti t>íite
pred bitkou, následkom í"oho stavy vyvolily si za knieža Arbacia
Itarcsayho^ ktorý ale k*n do 2í). m)veml)ra spravoval kniežatstvo.
V ten deň vtrhnwl t(»tižto do SedmnhnidKka s pozostatkanii Hák6-
c;tybo vojska Ján Komeny, bývalý «íen<*ralíšsinius Jura Iíákoťicybo L,
, donútil ' Ito slo'/K hodnosť knie/aciu a 1. januára Uiili dal
''íta on \^ I knieža. Keniény bol privrženťom Rakúska, ná^tíMl-
koin čoho sultiin nedicel lio potvrdiť. Upoilozrievajiir Barcsayho,
Äe i po sloí^ení kui»*žaľ.é} hodnosti s 'ľureekam dňvenu? styky wdr-
žuje, Kemeny dal Barmayho uva/nif a skrze najatých stákerníckycli
vrahov zvernky zavraždií. Nn ani týmto podlým skutkom nepolepŔil
hí p«doženia: do Sedmohradí^ka vtrhli Turci, 22, januára UM]2
porazili Krménya pri Mediai^i, kde i on zahynul Z ualužentu AU
bn&u tnusely ú stavy sedmoliradské ešte pred tt»uto bitkou, 1-1.
geptenibra l<íí>K vyvolif Michala Apaffyho za knifi^*ii
IV.
Turci holi v týchto rokorh i na invrh stranácli Uhorska ífa^tnl,
i»o 27, augusta tííílO dosUnlí i Veľký Varafiín do svojej '*it
Turci začali hu obliehať, bolo vojsko Leopoldovo v stolici : ., . uej
pri Ilakama^to itjzložené. Leopold hid v lom čase v Štýrskom Hrudcí ;
1 ' ' radcovia upo)!oniílt ho teily tam, ^e s Vanidínom i Sedma-
pndnf ibi nmcí tureckej a, naopak, že /. Varadina možno
i>. lA*opold nalo/il tedy velí f vj,
iijho vojaka pO!<Ial Varadínu iŕ . se
ieurol)il tís odvolávajúc rj\ na pfivinnoíiť nrhranovania vyehodnej
[tíantky I 'horská a na chatrný poíet Hvojho vojaka; ponádka vára-
liiska (Midala teily pevnosť varadíu^ku Turk«»vi,
ľ[ioľšk<» požívalo pri všetkých týchto nehodíích i vonok
Eôkoj, jíravdii laky, nký m^poškytuval bezpečnosti a u» ani
rajme. Leopold otvoril snem v ľrešporku .'ÍL júla hi;i9 »>8obne;
tna sneme malo sa zvlažte o obrane krajiny rokovať; tíim malo 8a
ít, kofko vojakov majú dať sttnlir^ na obranu krajiny; ale pre
yr stavov evanjelických boly mnle výsledky docielené. S vái^dou
lutosťou oŕakávaly sUivy utvoreuie snemu L mája lť»G2, I^alatín
♦ lényt a arcibiskup oj^trihoinský .lur Lippay boli už
n brín horvat»ký Mikuláš Zrinsky, \ tom äise Ukmer
k v Uhorsku, bol eíite v llorvatsku zaujhtý,
»a, aby priftiel
Jy, aby oh r '
llprv o rdii
<d*rátili íwi ílóverným listom na Zrínskeho
cloi skôr a pomáhal im. St;ivy kaifitd^e
i žalostný pád Velkého Varadína rokovalo
(IV Ab» i«van!»»Iiid<á ŕiastkíi stavov žiadab
fa-
äiM* už len traja iH'atij»>lici, mtalol
• l«u, Ah) % Htiiliciacb a v mi^siárJi h**b'
— n
260
r/Aiy SvmJ^KÍ \o vucíiiue, \nvXo íivp tretiny Knijiny i>n\
YM uajviu&iii uľitžku t(», Áo niaj4niUi, aľiihiiiivU]H>viiL his .
jcjtuiti fl muíši ľadu juivlíínsk*'b(», opit»ľajiic sa o svoje inUioiiatskr
právo, svojich poilíhiiivch mísiliui autia lui vioni katolícku* Obvinení
naproti tomu lioli tej mienky, že dubíc rolua. preto Inijili svoje
skutky nizne a tvľílili, že ich otcovia nerobili tiobre, ked katoí' '
chrámy na evanjeh'ckt^ preineriiť flovolib*. Niektorí katolícki |
pripouiennli aj to, ^e niet nocHkavovrov, Betblenovcov, Rakorzovrov,
ktorí by písanému zákonu rnecoui doilati platnosti, ľáni evanjelickí
tvrdili naproti tomu, M^ veria v Boha všemohúceho, ktí»rý povolá
k obrane svojho Izraela (ledeouov a IVividov, Takto sporili iix 4
megiacc. Evanjelici podali královi (í prosbopisov, aby im pravdu
prislfjžil Miesto Leopoldn odpovedal im knieža Portiň» že kráfa
náplni h> pokračovanie stasíiv nevolou, poneváC nie nezná o iim, že
by niekoho pre vieru na jeho rozkaz prenasledovali. Ale keí ne-
pokoje zaprí(:iuily 8iíkromnt^ osohy, evanjelici nech použijú zákona,
iitích zapnivotía rusitelov pokoja na zákhide zákona z roku UV4T,
Evanjelici odpoveilali, že práve týmto spôsolK>m nebude im odjio-
niožono, lebo evanjelikov prenasItMlujú práve najvyéÄŕ hodnostári
a * i, ktorí by zákon uctiť mali, menovite krajinský sudca
1 1 lašdy, kancollár Jur Szelepcsényi, hlavný župan trenčiansky
Juľ lii<'siiázy, ba i mm palatín Fraiio Vesselényi. Kefl král odoi>rel
vvplnií požiadavky evanjelikov a žiadal, aby nepredná&aly éíažnosti,
ale aby rokovali o záležitostiach krajinských, títo iKSvedčili sa, že
kým krivdy náboženské odčiriené iiebudťi, o inom ani rokovaí ne-
budú. Odofirali sa tedy i od palatína, i od bána a 2. septembra
otliáli z ÍVeÄporka. ľo ich odrhode trval snem ešte za 17 dní,
uzavrúc medziiným, že rokovanie o ponosách vystalo teraz výui-
uiečue a na mijbližŔom sneme bude sa rokovaí o sfažnostíach na
prvom mie8te.
Búrka utíchla v Prohtporku a ^^uesené zákony boly cielom
vyhlásenia po knijine rozposlané*. Ale evanjelické stavy líi severo-
východný<:h stoliV railily sa v Zemplín.* a u^avrely, že bez ich
spoIupôBobenia vyi.eseníí zákony nie sú platné a tak majú byť
krátovi skrze Mateja Szuhayhc* a Ondreja Szék^lya pritui vrátené.
Knieža Portia naložil tedy piUatítiovi. aby týchto mužov, ktorí aui
nie sú vyslancami stolíc, ale len poslami jednej hŕstky buriCov,
preč poslal, bo ich i krát din zásluliy odliavl. A palatln skutočne
prosil evanjelikov v listoch stoliciam poslaných, aby královi vernými
fjoli a svojím vyčíňaním neohro/iivali /áležitosí uhorskú.
Leopold podporoval v Sedmohradsku Keménya, preto dal do
niektorjVh sedmohradských pevností posádky královské. Turek po*
važoval tento skutok /n ruŔenie mieru ; vypovedal tedy Leopoldovi
vojnu* SulUn polmul sa z Carihradu už v nuirci IíKkI, oddajúc
vedeuie vojny vetvr^zírovi Amhadovi Koprilimu. Ked sa o tf^m vo
Vie^lni dozvedeli, ■ sa tak velmi, že 8 Turkom v T'
ťjelú zimu o mier , \ali. lUdcevia Leopoldovi robili
ttííké ústupky ty m ciebtm, aby Sedmoliradsko do rí^e tur«
nevtdiľ Leopold mul v celej svojej ríAi hm äOW vojakov a 8. ji.na
!?*n
Koprilí bol už v Srliskoui Hol»*JiJ;Mlr. n umyMum, /r /.aiJjMM" Hnvé
YÁmky. Hlavným velitefom Nových Zámkov l>ol Ailam Forjíárh,
ktorý Turkov \m Park/Sni nnol>n/rotn« s umlou silou ijííjkiíIoI a
tam na hlavu poranený i nám Imi h veTkou biedou do Nových
Zámkov utiekol. Zatýra Kcíprili obliehal Nové Zdmky m 35 ilid,
ktoré Foľííáťh, ked výhľadu na piimoc nebolo^ oddal Turkov i. Turci
potom zaujali Nitru, liovice, Nový Hrad, SečauVt Palauk, Bujakovo,
Komjatice a Hlohovec*
V,
Padnutie Nových Zámkov vyvolalo v celom krcsfaiLskom svete
ozvenu hoIu, bo táto i l»oTa proti nrí * tureckým silnou
hntd/ou, Turci rozííili už do Nitry ma a Preájtorku,
pustošiac a rabuj ú c všade. l»o t'horska malí» prísť na jar roku Hí»34
Hilné pomocne cudzozemská^ vojsko. Pod predsedníctvom palatína
Vesselenyiho boly zemianske schôdxky v I^evo^i,^ v Liptovskom
Sv. MikuláSi, pod predsedníctvom Nádasdyho v Šof>roae. Tiet^
malý určií, ketly a kde sa má sísť vojenský lud a zemiangtvo. Ani
bratia Zrínski, Mikuláš a Pettu, nehliveli. Peter Zrínsky srúbal
eôte mioulidio roku pri Karlovci 2<H.KJ Turkov, následkom čoho
Horvatsko malo aspoň od hraníc bosenských i>okoj, a keif Tatári
ceís Wuni prejsť chc^di, bán MikuláA Zrínsky odohnal ich odtiaf.
Nebezpeíie bolo tedy predbežne so všetkých strán oddialem'. Smelý
bán napadn" ' uô. Spnlrený s -1' '^
lohom t\ |- ini KriHofa Haí
N; a biskupa ve8prínihkeho, zaujal 21^^ januáru Breznicu,
26 :-- - . "oc'u, 27-ho Pečuchovo, ale Kanižu nepodarilo sa mu za-
ajaí, ani svoju vlastnú pevnosť Zdn ziichránií. Následkom váhavosti
cisárskeho generalissima íliijmuucla Montecucculiho uchvátil mu ju
Turek rX*. júna a srovual ju so zemou. Síastnejsini Ind iienerál
Souchese* Tent<) zaujal v aprili Nitru, v júni U^^'
Krlí;i porazil Kuruk >rohamed<i, vyt^e Levíc no^i
Aliho a zaujujúr Parkan, rozrúcal i most pri Ostrihome.
Montecucculi domnieval sa, Äe hlavná, rozhodujúcni bitka s Tur-
kom bude toho n>ku alebo pri Ostrihome, alebo niekde inde nri Dunaji,
No ' i » sa tiik. Ho aby si vef vezír neotvoril cestu k
a '^ j'mu Novému Mestu, ponáhľal sa Montecurruli v i
pochodoch na Ťavy lueh Iliiby a na Afastio dorazil do Kormendu
práve v ten deň, ketí velvezír zamýSfal prejs( s tamtoho brehu.
Žatým tiahol velvezlr k Sv. Gotthardu, Montecucculi porazil ho tu
1* auííusta tak stranne, že Turci utratíli v bitke 10.(k)<> mu/ *
leii^'tieho vojska, v.setky delá a strelivo, I zásobu*^ vojsko ro
aa i zmiltku. Ale Knprili i
iiaT !, a ♦). augusta táboril u
b^ >m nastavších prívalov rozvoílniia sa rieka liaha v ta-
kji: , .iirrOrh /*> i>rí rui ii*>tÉ.iln nu^/no vvu.vf UOVU bltfclL Kop'"'^'
Šiel žatým do míuc tam priilinu
povestného mieru vaHvansK»:»nu, kI'vij i.eopuia ií, Hept^?mbra potvraii*
^i3
Mier vaSváľsky ofisalitnal nasletjujncr )>oily: mostó u po\Tiosti
stidujolinidské, v klurýrh riaŕhodm sa ucmí^ľkí^ posádky, UíUežajú
Sediuohrailsku, odkíal vojsko turockťí lined odíde, destli sa liodiiosf
kniežacia uprázdoi, vyvalia M Htnvy sedmoliradskti svojo knieža
slohodnt*, ktorý im fiotvidí vM.ky dosavádne výRady. Satmárska a
Sabolí'í^kíi stolica k okiťHoni Ii m prishiohajú k lUiornkii; im
tieto tédy neiiul nárokov aiii itadsko, ani Turecko. Pohra-
li iíím* pevnosti týchto atolíc nioze Leopold dla ľúbosti opevniť, avíiak
nestuit? v nich držať ctdij svoju si)u, zvlMtf uio na hraniciach sedino*
hradských a tureckých. Pevnosť Székelyhid bude sborená a nesmie
by' ' ■ Synovia Hälkóczvho a Kemánya nesmú byť
k; ka. Ani jedna šUiínka nedá buriŕom litulku^
Hrad Ztin uesvolNHÍtio vnove vystjivif. Pre pohyby minulých rokov
v Sedmohradsku neslobodno nikoho trestíiť. Leopold oprávnený je
ua VíUiu postaviť novú pevnosť. Velký Varadín a Novo Zámky ostanú
v rukách tureckých. Medzi smluvnými stránkami prepláva nepriatef-
Htvo. Pokoj nuí trvať /a 20 rokov. LeopoUl dá sultánovi 2(KI.óíK)
toliarov do daru, ale i sultán zavdaí-i srt liCopnldovi darom
Obladom vSetk«*ho ia<4io ostanú v platnosti ÍMMly miern kt
Hkébo.
Smerodajní velmoí^.ovin a /imania uhorskí boli h týmto mierom
vefmi nespokojní. Oni boli pi i. že keby hol Turek xvlťaKil,
že by m nebol vykonal priaznivrjsnii f)odtiHt!nok. Pevnosti: V ":
Varadín a Nov(^ Zámky ii:ile;,aly tedy Turkovi, Zrín a Šzékel
b' in<^. Na Sedinohradsko, samostatnosti cele pozbavení^
I I už len nároky. Loop<dd videl túto velkú nespokoj
preto povolal svojich uhorských radcov do Viedne, kde im jeh(f
dôverník Lobkovic dokázal^ že mier vaSvársky je v celku priaznivý^
ponevác i to treba povážiť, Äe dedičnt^ zeme sú už cele vyrerpant^
nrí ' " 11 roho v daných okolnostiach nebolo možné priaznivejší
iin unaf a je pravdepoitolmét že pri ťiom Thorsko ešte i
zkvitnut môže.
Ale uhorskí radcovia neboli s týmito vývodami usrozumení,
menovite nemohli m uspokojiť preto, íe mier bez ich vedomia a
spolupôsobenia uzavreli, llorvatský bán Mikuláô Zrlusky vyslovil
svoju nespokojnnsŕ cele idvorene. liCopold povolal ho na porady
do Vi Mšii, ale pred odchodom zahynnl na pofovačke,
poraiii . , im.
íirot Hoúhai rial pevnusí S/ékelyhid počiatkom roku
mzbúrat Že sa s tým poponáhUl, ponúflíl pr«^^^ i .^,.t.,.i-i..ví f^ ,„ , ,
mnohých* Nový horvatský bán Pet4»r /rlnsky n [>o smrti
Ju V" Kiiho cestu odboja Lippaí žil e5te, h\'a Kiai priSiel do
V vykonať uznanie mi»'ru va^várskeho* Stavy žiadal v pri
t U, alíy vojsko nemeck«'r z krajiny vytiahlo a ol»
I i , oula Uhrom sverená. Leopold im sľúbil, že v I
ciiicli, v Nitre, v Tokaji, v Satmáre, v Kállove a v Oaode i
qhorííkí posádky, Palutín a arcibiskup n^^-''^ tedy od m
prol^st^vaí proti mieni vaŔvárske.mu^ a ki llár Szelep*
11). septembra 1065 t pr(tomnaiit{ mnohyťb uiiorských pántn u
^n
Iirí Hlohovci j>uh>/il /; ! Ť'^"
táto i úťt)* k Li»nfio!í!nvi |KKn*^novaná . i. Ak^ zt?-
mania M íieveľov: sa jntti nu v Koôi-
(úueli, pľuk^stujťic íj ^ ; niioru ^ < luu.
Arcibiskup Jiir Lippai umrel počiatkom januára ltí66. Dol od
ráznym obhajcom katolicisniu^ preto u Lcopolita velmi obliíbenýra-
Kým žil nepoílarilo sa némeťkym racicoui obstrihaí výnarly a im-
" ■ ■ ' ' '' ' '■'» fsnirti ^•' ' ' ■ !>"']-
ľalatín -ký
^udca Nuilasiiiy ^polcilj m teiiy tyni rielom. aby zmariii tiott* Hnaliy*
Uba títo mužovia boli odpadlikmí od vit»ry evanjelickej, oba pro-
Dasledovalí ovatíjelikov predtým bt>2:oliIadne. No teraz ul robili
'' v a ústupky t vyi ' >ti, aby gi ich ziskalí
rjnt^ (iboľÄkt'' ze; bolo vo veľkej vä<^^iiie
i c t n podpora bola tcdy Veaselényimu a
Nástupcom láppaiho, arcibií^kiipom Oi^trihomtikým, stal sa Jar
seiiyi, ale ten vyl nešiel tými cestami, ktorými Vf^'^-"^''"^ t a
kráfnli. Szelopcííényi pro&il knifa haoil po nastu] ho
ur^iLiu, aby nedovolil ovanjelikoni v Prešove otvoriť evanjt iHiku Kol-
leu:ium. ku ktorému iíáklady položili l»oli 6. apľíln. L^H)pold nv
bránil im to. dovodiar, zo lon kriU má právo le.
Ale evaiyelici pritom všetkom otvurili koUegium | . , .,.,.:. ^ xxh
mfRom gymnítsia, na ktorom takmer vMci hornouhorskí evaiye-
lickl 2» f fili vychovávať svojich synov. N : ■ - • r omu vdova
Jura li IK. povestná Žofia Báthory, v ^ «» "^imw
katíJíckij lu*« *1 ' \iho man?.e!a a v teju* viuro vychovala
i Hvojlio syna í yho L Kvanjelickýní kAazom a profes-
i^orom odobrala Imed všetky tie podpory, ktoní požívali zo základín
Ilákóczovc4vv a dala ich kňazom katolíckym. Ba hlavnej Skolo po-
UicJcej odobrala i pozemky* ktorí^^ jej testamentáiiie pormMIa pobožná
^...->L
mat " kóczylio I, /'
vni. X L clíínkuiii
evii^ťbiu kíiiobck^m, knhdjci ♦
vmll dávať nieŕo. Ale í*kol:\ potí
vlastnícke tentament/im a potlpory pozbavených
a otíHtelov zaujali sa zemania satmárski, ' '^
uniiski. Kráľ chcel Inti* zálržitonf priivitfilat!
v. Svoj' 'o-
]»U7, 'I lio
10-
L vo
/.>tvi a
ne. na-
V tom čase vzal »i za zerm Kb*nu Zriu»ku, dcéru baňa ľetni Zrín-
iikebo, ft 111 íi-Vitilu svníiir. tesŕa prinkw'itii <n*. kilazom a uäielom
nielen ale n; u dal im eôte i \{%t\
Mo/nogť :- ^ ' '^ - ^"-^mKi
100 bini tt-
VMKK» kal-
• 11 ni* ? I. II
Peter /rinaky íííŕIí íia ô. apríla
'* *" t*'"vri»iiej otivedčtli aa^
Vár
»a^
Že v bif!ítníini polapení krajiny jvúuu dníh<»ho i proHovíinÍTii krve
chrániť huúú. VesseK'^iiyi v U*n istý d*>ft i Hvojím, i nienínii Um
[iríUminých pánov splnomocnil Petra Zrínskeho, aby o<l j/oHlanru
fnuiĽiizskíího. H ktorým Vessolenyi v /áložitosti spojenstva vu Viedni
iii nnuulého roku vyjedniivaL nii prípadné potreby prijal i penia/e.
l'nlutíii poslal Ludvikovi XIV. súôjisne i dlhší pamätný spis, v ktorom
vyzdvihol, /o v smysie zlatej bully Ondreja II. zemania sú opntv-
nenl povstať proti kríífovi, že s Dalmatmi, Slovanmi, Sedmohradčaumi,
Ivumimmi, ľoílolr^uni uľAvm) smiuvu a Tnrka získajň si rocitoii
dai^ou. Isté je, že horno-uhorské stolice hndti podporovať zíímery
jmlatínove, ale ku prevedeniu týriito je potrebne mať 2H,(KK) vojakov.
Mesačný plat a schopných dôstojníkov netdi dá Ludvik a predbežne
nech pošte UH\(HK> toliarov. Lndvík nech vykoná i to, aby Uhorsko
8talo sa ídenom riše uemeokej n aby ujale "hlas na nemeckých rím-
skych suenioch* Uhrovia vyvoliti si 7aí kníla syna Lndvikovho, alebo
dajeílného z jeho príbuzných, ktorý vSak bude povinný práva u
výsady zemanov ísetriť a zachovílvaŕ. I Polsko nech je Menom tohto
:i, ale Lubomirskí^hu treba zubjf, bo protiví sa tomu, aby
M j vyvolili za kriila knie;:a francúzske. I^udvik nech za W
dni odpovie, áno, alelu) nie, bo zale?;itosf je sťuna.
Vesselényi jíovolal zatýnj svojich prívržencov na hrad Muráú,
medzi nimi i kapiUtna severo^výrhodných stolíc, Fraňa Csákyho.
Zo Sedmohradska prišli ta MikuliíŔ Hethlen a Michal Teleky* Veísí^c-
lényi pí»žiadal Michala Apaftyho skrz<» týchto, aby v ( Carihrade
Uhorsku pomoc vykunah že riuirsko zaplatí Turecku za to r*().(KK)
toliarf>v rocitej dane. „S ustrnutím dozvie sa svet, ^ hovoril v jednej
ponide Vesselényi, že sme odpaiili od nášho kresfanského panovníka
u vrhli sme sa nAÄnui najzaíatejšiemu uepriatelovi, Turkov í, do
mtruôia. Ale niet inej ponmci>** ľritomní zaviA^ali sa prísahou
prísne zachovávaf tajomstvo, a rozišli sa-
Lodvik dal odpovecf vyhýbavú. Ale man^.elka Vesseltfnyiho,
ešte i vo veku pokroí^ilejí^fun dobrodružná Mária Szechy, a manželka
ľetra Zrínskeho, vysokomysefná Anna Frangepanová, nedali zaspať
náruživostiam a rozduchovaly aheíl i*íízne a húževnaté. Sprisahaní
podpísali 2<>. októbra sndu\u novii, ku ktorej svojím i>odpisom uh
i Fraňo Nádasdy pristúpil, ľrví hodnostári krajiny zaviazali m
v nej podujať všetko, co k záchrane výsad /en h za potrebne
uznajú a kv zastítia kazilehu do tajnosti zas^ ^ Člena* jestli
by bol pľenasleilovaný. Sprisahanci pripísali ne&tastie Uhorska
Turecku a prostredné tomu, kU^ Uhoťsko obrániť premeškal, tedy
Leopoldovi.
V smýštaní nvaní si^isahancov bolo, ako vidno, málo
dôsledností, ked xalí o pomoc k tomu Turkovi, ktondio za
pôvodcu všetki'ho zluho považovali. Je tedy zrejmé, že sprisahali
5a tým cielom, aby chránili výsadné postavenie zemanov^ ktoré
Leopold v záujme moci absolutistickej a centra] isačnej dla možnosti
obmedzoval a úžiľ Turek nie vefa dbal o formy ústavné a o záujmy
tried; v predpokladaní tidit^i mysleli sprisabanci, ;>.e pod nadvláilou
tureckou budú fuivilegia zemianske najlepšie zabezp*H'enŕ% copriaBi
{?6ri
2» * tenía dane, teny aj oheiovauím saiiiostainosti a suvere-
nít} ;i.
bteíiin Vitnyŕdi, evaujelický horlivec ä Nyslanec mesta Šopronu
na snenie krajinskom, nebol spokojný s poxvniným vývinom ved-
VyxvÄl tedy Potra Zrínskeho, aby nm prepustil 5(mi vojakov, h kto-
\f Uft svadobnej ce-šW ti ' ' ' ' nolda a
I dotial viíznK, kýiu nev) ^ irlikov.
/jiosky nevyhovel tí\jto íiiudo.sti a tak /ámrr lujíbul vykaímnv. KeJ
sa c» ťínin \>s8ek*nyi dopoŕnl, poriadal Nádasdyho, aby daJ Vituyé-
diho ako svojho l)ýval^ho poddaného v Šoprone uväzniť a usmrtií.
Av^k nnj Nádasdy nevyhovt*! tejto žiadoBti
Vesselényi zatracoval isíco útok na Leopolda, al« napriek tomu
svoje revolučné zámery suoviil dalej. ) ^slanca po-
žiadal i on t Zľíusky vo Viedni líí, U i% aby im
Ludvik XIV* požičal aspoň íjííjhXí toiiaj'ov, copnaui nepovažiije
povstíiuie na tento cas za radné. Všetko ostatné zaopatria si vraj
sami* Ludvik nemal úmyslu s Leopoldom teraz vicsí vojnu a tak
Vf»sse!ényimu nedal peňazí, len mnoho pekných slov.
Vefíselényi bol poŕiatkom marca roku l»Ji)7 pod zámienkon
pri^íhifuivauia sprava liri; 8 ním holi i hlavní
íioduoHtiiri krajiny N ^ , ^ ianci stolíc liorno*nhor-
äkých, medzi nimi i l^rario Ittikoezy L, u;ijbohat^í piln severo-vý-
cbodného IHíorska, ktorého do tíijností sprisahania len teraz za-
svätili. Pohlavári sprisahania uistili xeiuanov, ^.e oni gravamina od^
stnínia, urážky li^tavy, rozumej výsad zetníanškych, odciuia. ještlí
ich stredné a ni/iie zemianstvo poilpnruvaí bude. Zrínsky odporúť^al
vykonať vtelenie Uhorska do rí^e nemeckej, lebo \ tom páde budú
nemecké stavy vec uliorskn za svoju považovaí a poskytnú I lirom
výdatnú pomoe^ lebo v Nemecku hnevajú sa na l^^opolda pre mier
vaSvámky, Návrh nepozdal fía vm>§ine nespokojných pánov, ktorí
očakávali pomoc od Apaŕfyhr* n z Tureckn Na schoíizke baftsko-
:*j hol í Leopoldov ' 'í^mný. ale
zámentv vtiniy u sj > ^ Vyslanci
Btiobc nechceli ho. ako cudzinca, uznac za povereníka krátovho^
preto mu ani svojich iMjverujúcich listín nepredložili, ale oddiýúc
palatfonví svoje požiadavky pisouine, odišli z Hystrice.
l^bitín Vesselényi umrel Ini i 'V ' V í ľ.npi^i
dfta 2H. marca, Smrf mu bola rú za-
stupoval, vzala obrat nebezpečný. Apudy o/naniil toti/tii v Cári-
hrade, ze jv položenie tftké, že terajt celé Lhorsko zaujať moj^no.
Ale velvezír odpovedal, žo by itebolo pekne naruáíf len nedávuf)
uxavretuý mier, aby tedy Apaflíy čakal na príhodnú chvílu,
VL
Po smrti Ve8svlényiho spravovali I isdy a Zrlnsky,
alf* i Uto povadili sa dosf skoro. N,^ . ... ..)( p^i tmoMi a
bol liy 3a uspokojil, keby bol túto hodnosť pomoton > ov
obdrial. Zrlnsky a Itilkúcicy itahali iíiilej ; L*unt^*n rJicei nyi kuii*-
mc
žaÍDin juho-KJÍpíuInehti, tento severo*%7cho*luého Uhorska a Sedmo*
hradská. Tento záiuer bol i Nádastlyrmi i Apaflymu rovnak neiiiilý.
Nádiisdyhô zlostilu, že Zríiisky vhw hyt jeho pánom, Apaífyha, že
liákóczy chcií nm odobrať hodnosť kniežaciu. Zrinnícy a NádaHdy
Im>Ií tedy už len naoko spulu.
Vjj H'ov s Caribradofu vyzradil í " ivi
aiľihra'i ^ j. Ale Nádasdy, ako den vuiu i«iy
I^eopoldovej, ohdržai odpis ľamijottiho zprávy a nástojii v Cari-
hrade na tom, al^y tohto i'^lovťka, nebezpečného zíímerom sprisa-
hancov, zmilruili.
Zemania stolíc boruo-uhorHkých jMidali m<?dxitýin Szelepc8t5-
nyúnu a biskupíívi varRdíiiskernu [iáríonoví, ako kniíovfikýni komi-
sdroni, svojr im vypi^iutia královcj odvoty sisli sa
prosiaci v > .. s , ^ . alo s odvetou boli vi^híii niTSpokojuí a
dali na flu takú ostiu a bezohladnú repliku, že Nádasdy a Szeiep-
csényi neprť*(j<»8ti^oli ju vo formc> pôvodnej. Aj evanjelickí, v mestav%u
Zemplíne 7. mája lí>i>H shromaždívM sa /.emania podali Leopoldovi
v jiáiežitosíi náhozenHkej slofuMly ostrý prípis. Teraz už Leopold
dal slovo, že žoldnieri cudzozemskí vyjdú z krajiny a ž*^ cielom
riešenia oUízok náboženských vymenoval povereníctvo fňsto uhorské :
Nádamlyho, Zrinskeho a SzelepcHényiho. Ale i s týmto nespokojní
zemania žiadali zvolanie snemu, volbu palatína, bo že je úplné
dorozumenie len tak možne. Iívanjelici nemohli byť s povereníctvom
spokojní : riešením nábožensktj otitzky poveriť NtidaKtlyho a Szelep-
csenyilío /JiiviiitMialu náboženskú slobodu už po[)redku pochovať, bo
oba bob l)e/uhľadnýnii nei>iiatrbui evanjelikov,
Apaffy vyslal koncom roku 1067 dn Carihradu Petra Incxí^
dyhe, žiaiiat Hprisahancom podporu a oznámiť, že ich ľanajotti vy*
zmdil. Panajotti vyhnal nebezppí^enBtvu získaním H velvezíra, kto*
rebo íl mví naklonil. Inezedy vrátil sa tedy stým odka/om,
že veiv. lice mier narušiť^ ale že Apafly dobre robi^ kctl
sultánovi I tymlo spôsobom slúži,
Sprísahanci pritom všetkom zotrvali pri svojicli zámeroch, očii*
kávajúc pomoc teraz už len od kráfa francúzskeho, Zrínsky a Ká-
kóczy prosili i»eťiažitú pomoe od liUdvika hned po Kchôdzke hy-
strickej. Niidasdy napioti touni odporúť'Al .shabať peniaze, ktoré
malý byť z Krenmice do Vieilne 11, septembra odoslané, Ziimer
zmarili ostražití úradníci kremnickí, z eoho vo Viedni velký hluk
povstal, bo teraz už Uottiial jasne videl súvítí zámeru s držaním
8H Zrínskeho a Nádasdyho v Uauákej Hystrici. Nádasdy teraz už
proí^il, zaklínal druhov svojich^ aby od zradných zámerov odstúpili
a aby nesotili i jeho i seba tlo záhuby*
Ludvik XIV. chcel medzitýnt Spaniehku odobrať Ni/ozenmko,
na ktoré rolúl si nároky menom svojej i le,
že Leopold bude v tejto otázke podpore^ . . "í'-
govcov» dával yprisahancom turaz už penmze étedre, lým cietom,
aby l^íiíopolda roznietenými domácimi nepokojmi v Uliorsíku
zamesinávalL Týmto ciebjm poslal najprv Zríuskemy tíCHM) zlatých^
»t
IQCCfV, z jlOV
úd väetkého odraúzal
Zämania a evaujeliei stollť. homo-uhorskýeh siôli sa 1^- »»' .'*i»
Afiríla 16H9 v Preäove; ua scliôdÄke pritonmí boli i vysl&iK
IVeÄova, Bardiova, Sabinova, l.e\in'f», K / * . il
|Vivt>rMníkmi l.eopoMa na mJjiVdzke i^ Icy,
Sli! lie líolo velmi búrlivo, bo Btavy inou^stovaly |>iou mioni
vas (U i tu veími rozhorrone, žiadajúc svolaoit* aueiau, volbu
palatiiia a odcMoeuie krívd evanjelikom mbeuých. Vyslaucí sedmo-
hradäkí odišli mrzutí, lebo boli ho Mvujimi požiadavkauii odmršt<>tif
a i otá/ka Uitbožeuská bola. ako udaiiie |Hod tc»to toruuj nepatriaca,
obídená. AIo už bolo zi-
vypuknuí, I Zrínsky,
sa katastrofou, pieto jmsijiii e^tť Jík apríla íít^huria do i'arizEf vy*
tiiábaí rýchlu ponioĽ. Ludvik odpovedal im len T. júla, le s* I^o-
poldom uzavrel v Mťmsteri mier a tak že ho nemôže vojnou na-
paduiíf. TiTíĽí už i oa napomínal spríbabancav, aby buli svojmu
zákonitému knilovi verní.
Táto pudlosť vobnahi teraz už i Zf ten
Zrln^ky, ktorý jMjduec4>viil k revolúcii n už
Xíldasdyhu vo Viedni pre velezradu. Ťažko je pochopiť a vysvetlit
pohnútky tohto udania; v pravot© proti nemu j>r^ velezradu p#H
xdvihnutej Zrínitky l>riínil sa tým, že pripojením Ha k »pri!>ahaiiiu
dicel si len v\ - ' '
Nádaiídy i i u, 1p ho Znfľíky pre Ví»!ezradu udal.
od jezuitu Uoneiiaua, NatiaMly liol
júc sa očistiť, poslal Lejioldovi vi.
matný spis, v ktorom tvrdil, Že s
sa cieium prekazeuia ich zíimerti. > i
Žatým Nádnsih podal «'ste jmleu pamiitny
Hľubiival n i ro n
eMe raz i- u pritoin
aahanrauii v sp(»jeni,
t'aribradnký apent Casanova oznámil Leopoldovi 15, fanuáni
1670, že do í'ariliradu pri^^iel istý Bukovacký, udajne dvoniík Zrio-
«kdio, ktorého U\ ! ' ' ' ' ' '
chce-
. - . ^^'tý l>ti-
yim a Zrínskym spolŕ^il
odpustil mu Leopold.
spis, v ktorom vemo^í
by sa
I 8 pri*
bc*dmohrad»ka
koui ^obo ApHiJ.^
Jyeopold uvedomil u tom Afmltyhu, náiiled*
litl na btranu U*opoldo\u.
Yelvťzín klorenm tíultán uildal túto zaležitosC odpovedal, žô
k>, ■■ ■
m^
%n U**ly /:ttujní ÁnUirh a v\nviUí bulduvamc
\h Stavy ostaly l^*upoblúvi teruymi, " <'^''t>
Vl^flMHllt.
YicHleäská míntetimkd nula uzarrel i
stavov skvotaskycli*
uistUy hu i iJstirixii
jiK marca da( atlap.i
mm
mssM
iies
Zrínskeho, 1' rangepáiia a ich štýrskeho spojeiiťa Tattenhacha, 8 nisťo-
vaním ich o niilusti, teda úkladné. Lobkovic uistil Zrínskeho ^krm
jeho npovedlného otca, že sa mu nič nestane, jestli svojho syna
dá za zaniCitela, joíitli eartu liiaiicu podpíše dôka/oín toho, že Leo-
tioldovi dôveruje úplne, jostli ziekne sa banskej hodnosti a jestli
i sám príde do Viedne. Syna a cartu biancu poslal hne<f, ale sťinj
neáieK licopold dosUil niedzitýni z Nemecka pomocné vojsko a huetl
naložil generíílovi špankauoví zaujať Oakovác a pozbavií Zrínskelio
banskej hodnosti. Pravosúdne záležitosti horvatské l^eopold oddal
biskupovi záhrebskt^mu, vojenské Mikulíišovi Erdodymu, najväi^šienni
napriatelovi Zrínskych, Tattenbach mal dla uniluveného plánu Lm-
l>oldovo vojsko v Štýľsku zanjestnávať. Ale tohoto chytili hne(f a
Spankau oboril sa zatvm s celou silou na Zrínskeho, Pomýlený
Zrínsky rozmýShil teraz na Iiraniciach Slavonska, t^o by bolo pod-
uja(? Jeho vojsko rozpichlo sa; on zavrel sa s Frangepánom do
Uakovca; ale oba utiekli odtiaľ, akonáhle äpaukau pod hrad prU
ftiel. Rozmysliac si vec, šli ilfta IH. apríla do Viedue,
Ta prišli v Čase najhnrŔom. Súl^asne 8 nimi priSla z Uhorska
zaručená zvesC, že zať Zrínskelio, ľ'iaňo Hákúczyt revolúciu
v Uhorsku už vyhlásil, že veliteľa hradu tokajského gvóío, RíídigRra,
Stahremberga a viacerých nemeckých dôstojníkov po ich uhostení
v Potoku, keď ich k odpadlíctvu nahovoriť nemohol, uväznil a na
avoj hrad Re^écz do väzenia odoslal, že hlavný župan zemj)línsky
Štefan Bocskay zaujal pevnosť Onod, pod/npan boršodský Pavel
Szepessy [pevnosť ľokaj, že povstalci obliehajú Senderovo^ že už i
tridsiatky vranovskí* a íiuinenovsk*^ shabali a kapitiin stolíc horno*
uhorských Frafto Usáky od strachu utiekol do Koôíc.
Xrínskehoaľrangepáua predbežne rieuvii/nili. Keif Zrínsky na v* ^
vil Lobkovica, ponúkol sa napísať Hákoe^ynin list, aby Stivhrenil
a dňsU^íjníkov vypustil a složil zbroj, hobkovic uistil Zrinskehu, /e
jestli to vykoná' obdrží nielen milosť, ale i statky, hodnosť a prvý
kapitanát Zrínsky napísal list, no nie tento, lež okolnosti don
Rákckzyho a jeho spoločníkov složiť zbroj, bo vzbura v Horvutw...^
a Slavonsku bola udusená, Zrínsky a Pranirepán vo Viedni uväznení
a bašovia tureckí ani prstom nepohli v prospech sprisahancov.
V Tályi dúa 1. mája shroniažden*' i^tiwy trinástich horno-ulmiských
st vrelý složiť zbroj a upustiť od ol SUuy
Z< : ^ J j stolice vystrojily do Viedne i v iŕ panov-
níkovi vernosť celej stolice a pre hlavného župana Bocskaya prosiť
miiost Rákóczy vy[»u8til SUhremberKa a jnlio í>poloŕ-níkov naskutku,
mm utiekol k svojej matke na Munk:ic, ktorá mu s podmienkou,
že svoje trenčianske liratly a panstvá oddá kráľovi a zaplatí ;J5(UMJ0
jtlatých pokuty, vykonala omilostenie.
Nasleflovalo kruté stíhanie povstalcov, iiaftpara Koroskényiho
a jeho 2<) spoh)cník(»v košický kapitiin Kupp dal preto^ že m n i
predvolanie ístolíce neustanovili, na koly stoknút, iných v h*
Da stromy povedať. Nastrašení prední účastníci povstania utit-hu
do Sedmohradska.
Ani vo Viedni nemysleli. Že povstanie tak rýchle a tak žalostní*
m
sa skonS^^l^iMTrT iTfiTak lahko oílhoiiia zbľt)jľ~račpôr
snetuu už od cKSi vov, úradu jmhiUmí neizaplnil ud siiiiti Veíise
It^nyilio a teraz už zrovna vyzdvihol íspiávu listavuú, /auiýsrajúc
záležitosti vexeJDej správy vybavovať aduiinisiratívnyiui nariadeniami.
Tým cielom vymenoval poveretiíctvo, ktorého členovia: Sieg*
íŕied Heister, Otto Volkra, Mn (inbasóczy, biskup peŕuchovský, a
Vlk Esterházy, personál kráľovský, pod predsedníctvom j^ófa liot-
tliala v Levod zasedali, I^overeníci radili sa o tom, ako prinavrátiť
kriijiue pokoj, mi uzde držať vojsko kráľovské a len vinných trestať.
Povorenici rozhodovali i nad tý;n, v ktorej stolici kto má byť tre-
Htaný a uzavreli Levoť^u, Preáov a Koáice nemeckými posádkami
oKsadit, hrad MmilĎ, hlavné sídlo sprisahania, zaujať a Vessclé-
nyiho vdovu, Máriu Szechy, uvázuif.
Tuto úlohu vykonal knieža Karol Lotharin^ský, al6 nie so svo-
jím IG.iMKl mužov poi^itujucim vojskom, lež peknými rečmi a slad-
kými slubmi, že sa jej krivda nestane. Mária Száchy oddala hrnd
MuráÁ, ale čestné slovo nebolo zadržané, bo bezohľadný a surový
generál Spork dal ju uvílzniť a v putách do Viedne odviezí, kde
v kláštore ursulirnek ešte za 8 rokov žila uväznená.
Na Muráni Volkni odobral písma VeÄselényiho. Šučasno bol
uväznený strážca týchto píšem, V^esselenyiho bývalý sekretár I'Vaôo
Nagy. ľísma a svedčenie Nagyovo kompromittovaly mnohých uhor-
ských v^ tuedzi nimi i Fraňa Nádasdyho, kton%o Leopold
dal 'i ra v Pottendorfe uviizniť.
Teraz už sriadili pod predsedníctvom rakúskeho kanceilára
Jána Hochera vo Viedni súdnu stolicu s úlohou^ súdiť ná&elnikov
povstania, Sudcami boli dvorní radcovia a členovia dolnf^rakiiskej
kri^yinskej správy^ I Uhra nebolo medzi nimi. Zalob-
nikom bol (íeor^ I ^ry.
Sudcovia vykonali vyšetrovanie, ale neponáhľali sa vyniesť vý*
rok, I^eopold naložil im tedy 3ô. marca 1071, aby výrok i v tom
páde vyniesli, jestli by niektorý zo sudcov v zasadnutí nebol prí*
tomný.
Sudcovia vyniesli výrok smrti a štátna rada, ktorej ho pred-
ložili, potvrdila ho iK)d predsedníctvom I^obkovica a uzavrela, aby
bol exekvovaný* Na prísnosť súdu vplývala pravdepodobne í roz-
horčenosť í^»opoldova, bo po exmi?4HÍi Bukovackého do Carihradu
písal ^í^ Miu posl;n iifovi Pí»ttingovÍ nasledovne:
„Ich bi ntieu, at ich da sich in Uni^arn und
Kroatien t:ros.se Umuheu hervorthun . , . Iíastivi questo aviso, dass
der (Jraí Peter von Zerin, dessen Praedecessor '- "^"*i tam tideles
fuenint, so weit kommen, dass er den Ttlrken r, und sich
durch sje |H < t aliamm partium deciarireo lasseu.
Videfirnr .ua, et ego ipoe non er^erem, nisi
cu] iUi mvv videreui. ich hoflľe aher, Gott werdo mir bei-
sttii a will sie schon ad moros bringen und auf die Fingcr
klnpfen, da«8 die Kopí wegspringen sollen/
Hlavným dôvodom odsiidcma vSetkýcli štyroch náčelnikof Jipri-
^7o
SHi lin, ílokíízanA smihuu ;íaprpíiaf a porlrobif tThorsí
mu . íií, ku ktorému ciefu sa spojili a sprisahali.
Kacbovia uhorí^kí, pápež, príbuzní prosili Le(»polda snažne
o omilostenie; prosili o to i odsúdená AU? menovite HocliGr, Lol>-
kuvic a španielsky poslanec Spinola títíUi na tom a žiadali ríiz-
hodue, aby boli odpniviuil. J)ňti ijo. apríla sfali NádasdylK^ vo
Vi»Mlni, Zrínskolio a Fniugepuiia vo Viedi3ilškom Nuvoni Mcst»\
'ľatttmbarba I. decembra.
Praveké pamiatky Horného Uhorska.
Oíi ^fikHlfiia Kufnnyiiw v •OiztruV-mjigynr motuirťliiii iriiabÄti í« ké ji bitu*.
Hhgyhronzítg V. Bpeťrt, 18íJ^. Vu výťaUu pudávii
ľanťl SorhäÍK
l'ejrpis Um vtedy osvetľuje jaksi pomedzie vlasti luihíj, ked
Iliniania ptí upaudvaní (iallie láS— 51 pr. Kr.) zancdlbo zaujali
Pannoniu, Jtatiu, Viudelitiu, Norcum, slovom celé Zadunajskú, iioď
riadili si ^ť.nnáuskyĽh Suevov, Markomanuv a Kvádov ^ u na zá-
padnej čiastke Karpát v susedstve Jasygov usUlIili pod vládou
Vannía kvádske kráľovstvo (r- li>. pr. Kŕ). Na základe riraanských
a gréckych dejepiscov takmer s istotou mô^me tvrdiC, že jiodunajské
kraje olisadily jetlnotUve kmeuy keltické už /u času Al^ Veľ-
kého abo o niei'o puzrlejsie. Ale o Hornom Uhorsku a ^ lyrh
n severo-západnýcli jeho ki'ajoi:h len zriedka nachodíme niečo za-
znamenane v najstarších prameňoch, ktoré o rozlohe Uhorska v ŕas
jeho zaujatia podávajú zprávy, A tak teda smelé možme povedať^
že keJ dolné kraje vlasti našej, menovite Zadunajskú^ dávno vy-
zliekly sa z detskej doby^ vtedy Horne Uhry ešte vždy žily v pra-
dobe. Ilerudol (484- ^jfi pr. Kr.) ešte nepoznal mena Karpát, ale
nepoznal ho ani o pol étvrta storočia pozdejSie Július Uásar {y 44
pr, Kr.b Podľa neho tento kraj pokrývajúce pohorie je len pokračo-
vanie Hercínskeho pohoria, ktort^ v iSírke deväiť dní chôdze siaha
od zeme Melvétov a Nemcov až po rí^u íietov (Dákov a Anartov)
vytisnntých pnbybom Keltov dci pi* - ' mi obý-
vanej krajiny. Pomedsíie Horného 1 * rimau*
ského panstva úplne neznáme*
ilustu tmu, ktorá zahaľuje túto dobu^ nejak len tie pamiatky
osvetľujú, ktoró po tisícn^čia odpočlvaly v z^mi vlasti naôej a kU^vé
jednotliví skúmatelia abo náhoda vpiesli zase na jiovrcb.
iVemávkii vtedy, ked vidkú časf HornéUii Uhorska a^im pra-
}u\ Lvit len
81.1! , lež popií
a potf>koťh* hrehy Váhu, Hrona, Ipľa, /advy» sajavy, Poprailn,
Hornádu, Užu, Uiborcu, l^torcu a ich prítokov hore až po so
sťiidiovcov rútiace sa potoky boly váetko pribudne miesta pre osad-
níkov^ ktorí zprvu zaoberali sa len polovnictvoui a rybárstvom, |iO'
-í^l
tom íl li ílobylolc u poliodlue koimli orbu* ' m v tlolť
oAch u:..:..-.ic ás alluviiilue roviny jiodávaly ho^ , tvu: /a
obydlie hlaviie v dobe prvého vývinu ludskf^bu (íleniena b\i
vrchy: zpoí^intku dákn skalná rozpuklina, ŕo len balvanom am.
tŕniui pľivit^tá, posk\lovaIa nž lifistatn^nii or.hranu praof>yvatBfDiu.
Av^ak v poilkaf
Štnpy prv v
kyniach, ktorých jo tu iiojuost. V jaským f vo vn:hri
Mnícha a v agtclcckoiij Bradlo odkr)to uález) ..*,... *jU, 2e tii ''i"
vek žil v dobe kamennej, a síce nielen v neolite, ale ut i v p r
lite, Žil tu efSite, abo aa aspoň í^krýval, v dobe broasai a pozdt^sie
v dobe železa.
Mnoht^ predmety kanit*níiti z i>raveku '
hých iných miestach ílornébo l'hornka a na , /
podobnosť. Avšak pokým v juho-východných Htoíiciacit nachoduí sa
ít*n hladené ndätrojo, pricíiodia v severných aj Štiepané, <^o po*
ukazuje na to, že v severných krajoch do vek driev žil. ako v stoli-
ciach juhn^východriých. Z \íú\
obývanti boly už v stannej dobo - i
i in tým t^amým postupom sa vytinoval, «ko i ked inde v btredm^
Eiirope.
Kamenné Uítstroje — jak hladené tak nehladenť? — boly i u i>ra-
cdjyvatelov Iloracho Uhorska dlho eáte v úžitku, kŕ f *. t .
kovov bolo vyn.ijdi^ni^ n kovov**, zvbu^tí* bron/ove :
výroby, al -bo zámeav, aui
ni(!:íacfa n ^ ^ ^ ^ nm ;i kostenó i
Nepochybne íiujnost niedi% akou opíyva Horné Uhorsko, siluc
pomáhahi |irechod, oproti tomu zase obtiaže v potyku so vítu
aými níírodami, nedosUitok cínu, z jehož gpojenia s me<íou po\
pi jsia k pntrelre s[H. i u^inily, žh ku
e- 'íly s nieno) pni, nántrojami
z moDuUi. laketo mistrujt* pucloidia vo v
n.L ^ -. J it\ Pozoruhodná je tá okolnosť, žo im
bn)n2ové nástroje nalezoué vo vlasti naáej bez výminky
dokonn^ ' ínrniy, nástroje medené hotoveué m jak u
v cud u dfa vzoru nástrojov z nnviSuJ doby kainennoj
p' bol v HoiTioni Uhorsku domáci^ lei>o iiaíl)
^topy.
na to určite odpo*
... . iirníkov doba bronzu
ako «lo V. storočia pred Kr.,
sa ,
Kedy pnšia do líliOí^ska
viHlaí m neodvážime. Ma mu;...,. ..
vo vlasti uaáej vôbec netrvala (falej.
60 jestli je pi ' ^ '
bifW bol i na
dokajcnjú
alieváme ,
Clov«k v Hornom lÍKtrskn v dohe brouicii zpoViatku len máJo
asi Iíáil m od Hvojich pretlkov doby kamennej, hlavným i '^^ '^
n]i*}flnanínj ešte vždy boly poľovníctvo a rybárstvo, ovAi^m
m vmc a vitic vyviuovat i chov dobytka a mFnictvo, f oho nc:t>ui)iuc
atÉUv.y bionzuv,
Mfc
ímO^^iSM
ÍTÄ
flopy luiclmdíiut! už pri človeku dol»y kamennoj, tmiia opóSfajň
flakyne alebo vyhladávajú ich už leu v iias uebezpei^a a so svojím
dobytkom upravujú si ua osobito stojacích vyôšíeh vrchoch svoje
počiatočné obytilie z dreva, prúteného pletiva vymazaného blatom,
hlinou a ohradzujú misypami a plotmi. Tieto opevnené mi^stív,
u ichž vchodu riadne nachodírae za stráíinice slú^ivšie pahrby
(ohniská), boly v čan nebe/.pečia i k obraue pou^.ívané, a víietky
medzi sebou tvorily súvislú reťaz. Takéto opevnenia nachodia sa
po ceiom Hornom Uhorsku veľmi husto, a to je isté, že daktoré
e^tÄ po tisícročiach tomu csamému cielu stúžily, ba že i mnohý
stredoveký zámok postavený bol na takejto spuštlej pevnosti pred-
vekoj. Vezmime na pr, liptovský SftinJ Hrad a lírmJok, v Tren-
čianskej stolici V'fsn(tu\ kde i dnes medzi stojacími ešte rumami
alebo v ich blízkosti ponachodili praveké črepy, Via na Vráatci i
bronzové predmety. Takejto predhistorickej pevnosti stopy nacho-
díme na Trmčimtskont zámku, jehož meno odvodzujii zo sloven-
ského slova ^tyn** alebo ^trň", tŕňový plot, „Tritiue", trojí plot).
Takéto sú trenčiansky Rmiatín, oravský MalntltK tiež tohoto memi
dve obce v Liptove, kile viac níz ponachodili predhísturické črepy
a bronzové nástroje. V Čechách a na Morave nachoJia sa podobné
hrádky vo veľkom počte, íchž pôvod dr. Woldíicli, ako ich horlivý
skúmatel, kladie do VII., VIII. a IX. storočia po Kr. Ohladom
podobných horno-uhorských hradlsk pohanských, z objavených ná-
lezov súdiac, fažko by bolo to sanjé tvrdiť a je viac pravilepoilobné,
že hrady tieto 8Ú omnoho drievnejsieho pôvodu, co osUxtne len po
(falAom ilókladnom a udimruom preskúmaní dá sa s určitosfou ustálií.
Na.^li sa síce t4ikí, čo pôvod hrádkov, nachodiacich sa v hornej
doline Váhu, privlastňovali jíermánskym kmeňom, súdiac tak hlavno
xo surové kladených pozostatkov stien z lámaného kameúa blízko
Votúrn*' v Liptove; ale toto tvrdenie musíme považovať najmenej
za preuáhlené,
S poznaním bronzu velice sa povzniesol v Hornom Uhorsku
aj hlinený priemysel, ačkoľvek ešte zpočiatku nepoznali kruhu \
ale udomácnil sa obzvláSte kovový priemysel, ktorý, tak sa »dá,
zaokrj'val potreby aj vzdialenejších krajov* Rozličné bronzové pred-
mety prichodia v Hornom Phorsku v tak v(dkom počte, ako v bárs-
ktorej v tomto ohlade najbohatšej ríŕii Strednej Európy. Medzi tý-
mito musíme za na^äe najstaršie nástroje považovať z červenej mede
hotovené predmety, ktoré vykazujú počiatočné formy nebnisených
nástrojov kamenných. Na novšiu doliu poukazujú zvláôto zu spiežo-
vého drôtu hotovené predmety ozdobné, ktoré sa v mnohých pádoch
g 1 ' ' ' pospolu ponachodily a svedčia
i>dev horMo-uhoiskrho čjuvi-ka v dobe bronzovej bol na tomto
hornom vidieku ešte vždy z kožušín hotovený; aväak stretáme sa
už i s neomylnými stopami priadze a tkanín. Na to poukazujú
v osadách z doby bronzu vo veíkom množstve nachodiace sa pre-
slcnyt to doka^íujú na hlinených nádobách zrejme motúzom vytla-
číme výwloby, a mentiviti! hrubé (»tlaky tkaniva, akého máme prí-
vi^ľi
kbd na Mrnjei mmmm íx?ltu v náJi^o í: uobj bvmnm z Kr;iíiiRy
Hnrky v Onivp.
Ten samý pohyb, kton*nm možno privlaHlniť, že v lloniam
líborsku prk'mysol kovový sa udoniácuil, urobil prevrat i v mi-
boženskýcb obradoch tu žijúceho tudu* Akého bol It^nU) uíiboženstvji.
o tom ucmáme iují pochopu. Ist*"^ svetlo na mravy a adbožii '
život tohoto neznámeho predhi»torÍckého ľmbi [uuláva luhn <»no u.
vanie mŕtvych a onŕ zvyky, I' pri poo^ [mh
l>ah\ svojich zomrelých. Z na.si' ľ% žo Iu<ii fUHj
doby pochovávali svojich mŕtvych v sediacej ahĺbo ležiacej polnlir,
do kamenných komôr, do jaskýň alebo do matky zeme. Av^ak
v ílobe bronxu bolo všeobecnou obyíajou pálenie mŕtvol. >!ŕtvych
pálili na hranici z dreva a kosti ukladali do hrnčených nádob, často
aj leu do čírej zeme.
Čo sa dotýc^e pohrabný ch miest, ako aj um luíc.
v tomto ohľade na rozličných vidiekoch i s rt . ^ ,. ui m
stretiívarae. Na mnohých miestach ukladali popolnice bU(fto do 8krv:s,
skálim ohradených, alebo do pustej zeme a nad hrobami nani ^
kopce, alebo do cintorínov, skalným plotom obohnaných, kde
v alebo vo dvoch radoch vedia seba uložené na '
In v a pohrabné spôsoby holý zvyt^ajnr v Hornom I
Co íikryvajú na nii^ktorých vidiekoch H. Uhorska uaehodiace sa
kopce (mohylka, homolku), to len budúcnosť ukáže. Iíókladtu'jžie
m v nich sotva kde pátralo. Tolko je ísté, že znamenajú pohrebiska
a eáte í dnes slúžia tomu cielu, ako to dokazuje i velki^ho rozmeru
tumulus v chotári priekopískom v Turci.
Čiastka našich iuonzovýcli pamiatok [lochodí z týchto pohrebísk
a menovite z popolnicových polí, (íalej z bronzových slievarni a
Z tAk?.vaných pokladov alebo skladov (depôt), ktorí'* poCas orania
tlebo vjfmývania vôd alebo jn)iiii náhodami dostaly sa na avetlo
iKížie.
V prvej pídfívici XIX. storočia [to krajine ruUezenŕ *
a zlate predmety považovali vôbec, že pochádzajú z doby n
alebo keltickej. Ako tíiké doí^taly i^ do majetku Nerazeti Mi
kde ich posial len vôbec ako „niaj;yaror8ziíjL;i'* označené <»í'»f
Aväak nepochybne nachorlí sa meilzi nimi i mnoho borno-ul
Medzi našimi bronzovými nále/ami najkrajšie a nojz^icho^ui
predinety pn<ikytMÍň poklndy, ktnn* ab-bo vifabovjivt* národy u
ti\ musím I
z 1 , / . i^ivajú n:^
0l*r>ru pn určovaní a utrieríovaní ^i ; pukladových predmetov
iiQ formou a ozdol>ou podobných* i-- r^.a4.e mo^no tvrdiť o kadlu-
bách (ontiímínláku priclHjdiacich roztrúseno na urnových hrobito-
voch, z kf >ie dá si i saniotstatný
vývin «p!^ tobo pj • v nálrzoch
a>
n'--.- .- ^ •■ ,'■-• ' .:^.. ,,....: :;i.....
toí^a, ktorý bol r. 1877 na jednej ml j u potoka objavený a Miku-
Itíom Kubinyjm prestkúmaný. Medzí tenké dosky z pieÄkos^í^ \si-
-^
cÄovam^ impolnicn jsnhrahain' boly v lillíke \2<) cm., a sírc v kniliuľli
6-10 nu priemeni, zííleí^ajúcicli z olirady polii)etn>vých plodtýťh
Iiicskovcov, ktnrr miestami aj vo dvoch radoch nad sebou \m\y
tiložení\ Tieto kamenne knihy neboly ozuacenť^ nijakými kopcann,
alebo jestli aj kedy boly, roznosil to diívuo pluli, msvm bo^s toho,
Xe l»y bol urnám poákodil. Náh»z obsahuje ihlice, prstene, nožíky,
aílouiky spon^ presleuy, drobné hrníeky a cafie, ktoré boly riaílne
V urnilcli s popolom uložené, ale často našly m aj vedia urien*
No množstvo bolo kamenných kadlub, úplných aj /.lomkov, ktorými
boly zle vy]iálené urny pre ich ocliranu nbložen*^. Kadluby tieto,
ako z ich foriem vy.sviW, slúžily na liatie celtov iKokier)i srpov,
nožov, ftijacích i spínacích ihieK Kadbjuy boly všetky hotoven^^
3t jmnne 5a*nit»*ho pteKkovca karpatského, ktorý sa tu po ok(»lí na-
chodí, i boly 8 takou spósobnoHťou liladené, že je to až do pt)divu.
Vy5tno-kubin»kemu urnovému hrobitovu podobiié i>oljrabué polia
z doby bronzu uachodimo vžade od PreAporku počnúc pozdĺž Malých
Karpát a Tatier až dolu k Užhorodu, Iíeremi a Marmarošu, po-
dobne od ' ' ' " v až k ^ " 'm roviii
Avftak 7 1 *- boly s\ preskum.
I' im** miebtn, o ktorých máme inte qirávy, mi
Th... , ,,. iíji, Ondrašová (v Liptove), Chajmová (v Tekove),
Nováky, Lehota (v Nitre), Urraezevlia {v Marmaroši), IlaršáA (v Bor-
áode) a mnohé iné,
Popolfiicť* a hlínent! nádoby, nalez«mé v Hornom Uhorsku
v pobrabtj M*h doby bronzovej, vykazujú viac-menej ^
formy 8 n. i, objavenými na potlobných pohrabných n i
po iuýcli Vidiekoch vlaí^ti nasej*
Ako chudobnťi je korisť bronzových predmetov z popolnicových
poli Horní^ho Uhorska, tak bohaté a cenné gťi tam pokladové ná-
lezy. Tieto sii dvojaké, Jr i * * w ukryli sťahu
nairody alebo obchodníci, druli 1ých osadách x «>
bronzu pozostalý ako zbytky hiievarni. iioine Uhorsko oplýva oin-
dvojakými týmito náleziskami. Z nicii pocbodia bronzové meče,
dýky, piiy, strelky, sekery, korm>y (party,) nákrínfky, nrtraniky^
spony, prstene a rozliť^né brou/uvé šperky.
Z íiorno-uboľských nálezíSf pokladov su menovite: Medvedxe
a '' ' ^ Ónive^ K<unjatnu, 8v. Martin, '^" r
|k ivá v Lijitove. Velk;i vo SpiAi, 1;
(temer v Uernen, Oveska, Velké Mihalovce v Zempiine, li
Eitereiika v liere^íu, Huzice, Sujta t Almuji, Itlatnica, Šli
t Tnrd, Vieska v Tren^fne^ Stupava v PreAporku, Suché Terany a
Hlín v Novohrade,
Komjatná je významná svojimi mečmi, íchž poí^et možno na
44 > udaí. Takéti» meCe na§ly su i na viacerých iných miestach
t honnivedeoých. Práca týchto mecov je i\*i8to výtetMíá,
Z jemnejšej a drsuejSej práce mechov súdia niektorí, že joni-
ne;*^' ' * * 7tlobené a hotovené meče je cudzozemBký import, dr»ne
\; ale že sú leo uápoilobeniuy tiimtýili. AvAak, ketlže možno
dopu^ut. CO aa ani odttijit nt^ú, že také mei^e boly v Uhorsku,
27
by iried/Í vtoil;ijí<íir>i Iminzníkítu ní*n»ôlili l»vŕ nmt^lri, ;tko iij haľi
Zlatt^ astriolíí ; iiálezodt len Zi i*
m nachodia a sú i , , „J doťy. a níce ai
z rímaij^kej alebo zo stahnvania národov. Ku týmtn ndlpscom vna-
ifujii Ra horno-uhorsko nálezy harlmrských niiucK Najdôležitejší
sc nich Je žilinský, ktorv povc»dno obsalíotal KK*— IľM) kusov naj-
viac rímskych ale aj viacej n
28 dovtedy im ;» kusov. Istú •<
nálezu na velku-lpubioverkých ^Trninílclr. Tu Vín:>iuu /
8Ú takzvam^ dúliovť mištíŕkv (BzivíSrvrfny Lilacska, K^
SchUsselchen), ktaró \ i vefini rasto jirii:hádjsajú. St
minie sii neraotonu^ nii]piMiľit^niny tcítradrai hiem Alexandra \ -n
a Kilipa (1\\ ston pr. KrJ. Naši odborníci jMívaitijú všetky r
ujiniT, aké sa aj stoliciach Tur'' '
nachádzaj u, za kel , kIu; co liy nnin
dokazovalo^ že tento uarod < Kelti )^ ackolvek to nuiniil neuzcavajii,
bol až sem (na IVuinyt aj na okolí horného Váliu rozftlrený.
J© nápadné, te medzi pravekými predmeíJimi, vykopanyiDÍ na
Tľ . ' Iľtidlá, závažia, hlinené Uíldoby), hron/ových predmetov voIh?c
UoUK' Uhr>' neoplývajú velmi náh*zami zo starej doby
Av^ak mnohé nákazy dokazujú, že železo a bronz v Hornom l
boly súčasne upotrebované. Také prechodné nálety vysk)tiyu sa
véade v ÍL Uhorsku, kde sa systematické skúmtiníe previedlo. Od
Omvy na juho-vychod až k Mannarusu a na juho-zápatl až po I*reá-
porok ' ' ' * ' ' kej knl-
i(iľ}\ 1^ 1, sú na
Horniaknt h znedkave. Tento kov, tak sa zda, [oiviedia do vAeol^ec-
neho úžitku len v IV. a V. stor. pr. Kr. latenska vz<lelanosí kel-
tícká. Jej stopy hustejšie sa ukazujú v krajoch bližj^ie ku 1 Dunaju
ležiacich, ako v horných stoliciach (Novnhrail, Komárno, HontK Na
svorných strnnsbli Horného Uhorska b^n zriedkaví* [iriclioilía. A
jľ^ rkladaf, že musely st
v/ : 1 na tomto vidieku s
f istou^u možno riecf, že t/tto kniltúra mohla sa tu za stor
pokojne vyvinovaf: nuž sotva aa mýlime, ked smelé tvrdím* > .*
Hputťebí>vauie Selejía v llonimn rhht^hf ítfxtdtt ui do historifhj
íMtti^ f. J, f/o ť^Q^ov rin
FVavdH, takých í\ú" f»y flol^a/ovaly udomácnenii*
m i. Ale tu vieme,
že - . > Maikomanmi a
KTadmt* ktorí tieto kraje obývali, a t^ik unižeme sta isté považovať^
át0 národy tých krajov Horného líhorska, ktoré sa s dokonalejšou
xkrofou rimanskou t»boznamiIy a skrze nich aj súsodoé, historicky
m* kmeny barbarské, / ' vať kov,
ti j zl»rane tamtých h o tfmi
mrto pochyby, že obyvatelia H. I horská pn
Pannoi^í- 1^ í'rzkehu styku s klíUisíckou VJEdeU*....., .
27ť;
obchodníci státí s iiohľaiiienými niestiimí svojich harbarí;kých sii-
bludov v obchuduoui spojeni, ale uj 80 zakarpatí^kýini knijini, kata
ŕc2 Paaiiouiu a Dáciu^ hlavne dolinami väčších riek viedly obcho<hié
cesty, ktoré, križujiíc Horné Uhry, služily na premávku rimauskýna
tovarom a peniazom. Tento pohyb potvrdzujú na osadách z doby
Itronzu nachodiaco sa rimausk*^ mince a železná hrudy, ktoré sú
hojné hlavne v juho^východných krajoch Horného Uhorska,
Náleziskázdoby stahovania národov^ ako aj rázu hunsko-avarskť^ho^
len zrieílka prichodia v Hornom Uhorsku, práve tak aj hroby
Htaromadarských jazdcov. Avšak bola by chyba zatváraí z toho,
kejže takéto nálezy v tomto kraji sú zriedkavé, že sťahovanie ná-
rodov prehrmelo bez stopy ponad Horné Uhry.
S úpadkom moci rímskej ríše valily sa vlny národpy jedna za
dľuhou, a acpráve vác^^ie Šarvátky odznely viacej na dolných stra-
nách Uhorska, na rovinách medzi Tisou a Dunajom, predsa len
nemohly vlny takého pohybu národov bez nejakého úderu obfsí
Horné Uhorsko a zvlášte nie barbarké národy, usadené na svahoch
východných Karpát, ktoré vytisnuté zo svojich sídel, vždy vyššie a vyššie
tiahly, hladajúc i najdúc útočište v skalnatom pohorí prahorami
pokrytého pomedzia, pok7m Madari po odznení hunsko-avarského
vpádu zu]oj;ili trvácu vlast pn^ ^-^í*' ' t^"* nv/Wrtn'^ THHÍiMiinf»rié kmeaj%
Medzi tieto poCitanie zvlášt*^^ riske, ichž
j' ' *' vi'* roje ku koncu síniiuvuiiiu narouuv uiKiirz nepozorovane
j^ lészrevftíenííl megažálToltákr Severné a severo-výcliodnó
kľuje Horného Uhorska. Kmeíiy tieto, vzdialené súc veľkých pranie
ludstva, pustily tu trváce koirrn, a možno so všetkou pravde-
podobnosťou predpokladať, ív bronzové predmety po Keltoch
sú nemými svedkami viacatoiMun ho pokojného vzdelávania kmeňu.
tohoto. Len dalej pátrajme a pomocou etnografie lahko môtone
n í-f prvky tohoto vzdelávania vo vzdelávaní nášho vlastného ple-
ti ^iiia (rozumej maclarského) v našej reči, v našicli zvykoch, v na-
šich mravoch a na vzájom, A ako že bronz následkom Ŕíastlivého
nlúíenia kovov podával ohebný, pnižný, nerestiam času vzdorujúci
metali: tuk aj naši vla^ť zaujímajúci pi*edkovia (honfoglaló oseinkl
mohli len tým, že s tu nalezenými národami (néptorzsekkel) sliali
sa v jeden národ (nemzet), vzdorovať stovekým búrkam a mohli
Cez tJSJc rokov udržať túto vlasť, túto nám všetkým spoločnú vlast*
27í
Ästetika škaredého v histórii.
Od Jozefa Vodhradského.
Bláznivá Anička spieva svetom:
Zalietla som ducha letom
K susedom do Oriónov,
Prekrýdlila tých slnečiek
Vyše dvadsať millionov.
Chcem tam videť smrti múky;
No tam život! jaro! leto!
V rukosadoch Božej ruky
Nikde, nikde smrti nieto.
Hory žijú, vedia zboriť,
Švitoria v nich vtáčkov hudci;
Všetko umie! len smrť stvoriť
Nevedel ni Všemohúci.
Aj kde už len barina je,
Z bahna červík sa vymotá,
Svíja sa a krúti, mrdá.
Raduje sa zo života. —
Až po dlhých svetom letoch,
Kde sa všetko vrti, kýva,
Smrť našla som na — Slovensku, —
A i tá je frišká, živá.
Len človeka a národy.
Ktorých každý trhan bije,
Ze údery len trpeli.
Boh vytiera z histórie.
Nevystrelí ťa do slávy
Flinta, kanón, ani satan,
Ak aj ty sám mečom ducha,
S krížom neprcrúbeš sa tam,
VedT máš krýdla! — nie volapúk,
Vesluj do slniečka smelý;
Vlákno svetla púšťaj v dvor>',
Jak ti triezvy Martin velí.
To ti assekurácia žitia:
Ži zo seba, nie z cudzieho,
Bandit ducha nech píše si
Ästctiku škaredého.
tf?8
Vždy národy z hrobu kliali
Rodnej vraždy politiku,
A slniečko jarej vedy
Smrti vylísklo motyku.
Astetiku škaredého
Angličania si písali,
Keď Boerov krv statočnú
Po Afrike rozprskali.
Hlas Boží len v mužíkovi
Volal, zvonil: »Herat! Herat!
Treba s krvavej Golgoty
Bohovraha preč odteraf, —
A čo shŕkne Impéria ! I . . .
Mančžuria, sláva plemstva ! . . .
Svietilo by jedinstvenno
Na obzore človečenstva. »
A z jaskyne Platónovej
Nemesis plamenným okom
Škúli na Evropu bokom.
Hladí jej mordinstrumenty,
Tie boje, a húta svoje . . .
Belehrad, apríl mM.
Povesti, báje, ballady.
Napísal Mnrfin filádkorirov.
XI.
Kubo.
Na údoch ach, puto, v duši ťažko, kruto,
čelom mrak, rmut v oku: tak, hla, sedí tuto
Kubo vo väzení —
— (zabil kohos', obral) — od višne dnes- zajtra
hnusnej na šibeni —
Hože môj, Bože môj!
Tažkc celly vrátka zaškripcly zkrátka
odomknuté strážnym — Zločincova matka
toť, na prahu stojí,
oči zrudlé plačom, lomí ruky v desnom
srdca nepokoji —
Hože môj, Hože môj!
Ž?9
S chvilu, ač hotová, nevie preriecť slova,
hrtan jej čos* stíska, zštká len znov a znova,
v pokon zjajči bledá:
»Synu, synu, synu! Rozluka že — ozaj?!
Jaj, oj, óvi, bedal
Bože môj. Bože môjl«
Citov smes sa budí v zločincovej hrudi,
žial ho sviera, no i hnev v nom sprúdil, prúdi,
okom merá matku,
gáni po úbohej, ach, jak zlostne gání,
a tá stojí v zmätku —
Bože môj, Bože môj!
»Synu!« lká tá prosné. No ten gáni zlostne,
ach, tie jeho zraky: v srdce matky ostne —
»Synu, synu, synu !« —
Vzplanie Kubo: )>Matko, v mojej hroznej súdbc
i vy máte vinu!« —
Bože môj. Bože môj !
»Ano, i vy, i vy, jako Boh je živý:
Pamätáte, keď som krádal mrkev, slivy?
Z viny (že vraj malej!)
smiali ste sa: ,Ach, ty múdry, zničný synček!* -
A ja — vždy šiel dalej . . .«
Bože môj, Bože môj !
»Najprv kúskom, kusom, potom strmšie, klusom
púšťal som sa dalej — I, hla, teraz tu som . . .
Kde bol prút, kde kára?!«. . .
Vzopla ruky, — ušla — )>Beda mne! beda mne !<« -
Žerie sa a zmára —
Bože môj ! Bože môj !
Kubo k ušiam matky poslal odkaz krátky:
»Zabudte, — vášnivé slovo ťahám zpiatky,
vzbíkle v tejto celie,
odpusťte !« — »Odpúšťam, — sám ti Pán Boh odpusť
I mne4( — zúpla vrelé —
Bože môj, Bože môj!
Matka osamelé doma a syn v celie
kajajú sa s plačom, zalkajúc vše vrelé:
»()dpusť, Bože, viny,
pre milého Syna, Krista SpasitcFa
nech sme iní, iní —
Bože môj, Bože môj l«
^
A už svoje dielo kat, toť, koná smelo,
zločinca rtom siným slovo: »Odpusť!« zchvelo,
osŕk, záchvev krátky —
Konec ... V tejže chvíľke v chatke s šeptom : )>Odpusť ,
puklo srdce matky —
Bože môj, Bože môj !
XU.
Mučedlník.
»V Tebe som našiel duše mier sladký —
Jako len decku v náručí matky,
tak mi je v Tvojej milostí iste,
Spasíte! Ty môj, Ježiši Kriste,
môjho Ty srdca radosť si, túžba,
nikdy sa Teba nespustím,
príjdi bárs na mňa jaká chce súžba —
Smiluj sa. Bože veliký !«
Modlí sa Fókas. Medzitým v ríši,
ktorá sa menom svetovej pýši,
s prestola casar rozkazy dáva:
. . , »Do prachu kríž i Kristova sláva !« . . .
Stoná lud Kristov týraný kruto,
hľadajúc v žalmoch útechu,
krváca tamto, krváca tuto —
Smiluj sa, Bože veliký !
S modlitbou Fókas v dumu sa norí,
temná je, ťažká, dušu až morí,
mysľou mu tiahnú obrazy rôzne,
čierne sú, krvou sfarbené hrozne —
Vzbura, vraj, prevrat, neposluch, zrada,
ohavnosť tajná vinou je
Tvojho vraj ( — čuješ? — ) verného stáda!
Smiluj sa. Bože veliký!
Preto, vraj, plály v Nerovom sade
fakle tie živé za noci v rade,
preto švih bičov, ukrižovanie,
hádzanie verných šelmám (ach. Pane!),
preto na hodoch podpité davy
žiadaly búmo: »Smrť im, smrť!«
preto meč katov toľké sťal hlavy —
Smiluj sa, Bože veliký!
Preto, toť, biskup tu i tam zbožný,
ktorý u stĺpa, ktorý na rožní
piekol sa v obcí Jctna, hej, Kriííttl
matku tu mladú, pannu tam čistú,
mládenca takej zabili zlostne —
lnu» sa schystaj, Fókasu:
trafia i teba smrti tej ostne —
Stnfluj sa, Bože veliký 1
Cäsara čelo zlobac sa chmúri, —
v svetovej rili Antikrist zúri:
#>Lapajte, mučte, stínajte, pálte,
pošliapte kríže, oltáre svalte —
Na pohon, ta sa, zmužílc na nich,
s cäsara mocou obznimte
buričov, zradcov, odbojcov planých !*t —
Smituj sa, Boxe veliký I
Oheň už zloby Antikrístovej
v Sinopc vzplál, kde v zálirade svojej,
pred mestom, Fákas čŕčre sa v zemi
— (záhradník) *>Hožc, úrod dajžc mi
k výžive mojej, biednych tieŕ bratov<f . . .
Vzozrc * . . Toť, vidí prichádzať —
kohože ? Bojsa drábov či katov * . .
Smiluj sa, Bože veliký!
Vitá ich Fókas, hosti a' ' c —
Vpokon z nich jeden i začne :
... í^ Mlčať vics? — Dobfd. Poradie teda:
Dákysi Kókas (mlč, bo tí beda!)
býva tu medzí nazaretskými —
kde sa ho zmocnit ? zavraždit . * . *^
(Nevedia, sám že stojí pred nimi) —
Smiluj sa, Bože veliký!
Domatín nehnul brvou ni veru^
v líci mu tróni veleba mieni —
»Fókasa chcete? Uahsej niet veci,
blízko tu býva» známe ho vsetd;
dnes v^ak už pozde, ukonant ste,
spoäiite v mojom príbytku,
zajtra ho máte lahko a iste<i —
Smiluj sa» Bože veliký 1
Lunná noc. Drábi pospali silno —
Fókas však nespi — čosi má pilno:
motyku s rylom do mky bcre»
vychádza^ tíško pritiahnul dvere,
v záhradu spiccha v obvy^klcj stope*
zastal, sa vrelo pomodlil —
vPomáhaj, Bože!# — Kope a kope..*
Smiluj sa^ Bože veliký I
Kope a kope — Čože to bude>
Záhradník Fókasl Jaké v tej hrude
vzklíčiť má zehe? Čože tam vseješ?
Čo sa tak tíško, blaženo smeješ? —
K nebu vše vzozre, luna kde bladá
tíško si cári nad svetmi,
vzozre zas, zase . . . čosi tam hľadá —
Smiluj sa. Bože veliký !
Kope a peje tíško žalm vrelý,
v práci je s telom, s dušou aj celý —
Kope ... I lach, hlaJte — veliký liožc —
Ncnie to omyl? byť-li to môže?
Pochyby nieto: tak on to robí
v dĺžke i šírke, v hĺbke aj,
jako toť hrobár v cmiteroch hroby...
Smiluj SI, Bože veliký!
Túžobne uprel zduchovnelú tvár
na nebies stán — Hach, jaký to útvar!
Boží Syn čajsi . . . »Spravil si za dosť,
sluha ty verný, v svoju poď radosť,
zcelie tu rana . . .« — »Túžim, môj Pane,
po Tebe, idem rád, ach, rád,
kajúcim srdcom blížim sa k bráne —
Smiluj sa. Bože veliký!
Nad hrobom svojím zadlho ešte
modlil sa luVkas — »Pospešte, speštc,
chvíľky vy marné v časnom tom žití,
do predu, myseľ, túžba i city,
idem, oj, idem!« . . . Rozkošou vzňatý,
rtoma žalm tichý, vracia sa,
drábi kde spia si, do tichej chaty —
Smiluj sa, Bože veliký!
Stráži sen drábov. Vpokon deň svitol.
Precitli drábi. Chyžkou, toť, kmitol
kýsi jas zvláštny — »Tešte sa, páni,
l'\'>kas sa našiel — netreba ani
cfalcko ísť vám, priatelia moji,
chyťte ho*. — »>Jako V Kdeže, kde ...?«< -
»' Blízko tu cele — Pred vami stoj í « . . .
Smiluj sa, Bože veliký !
l^Skasa zraky nadzcmno blčia.
Strnuli drábi, hľadia a mlčia,
v tvrdé ich tváre mäkký cit sadol,
ruky im svisly meravo nadol —
»»Kobtc, čo rozkaz !•< — PV»kas im vraví —
»milo mi umreť — Toť, môj hrob . . .
Prenes ma, Kriste, do svojej slávy —
Smiluj sa, Bože veliký !« —
Zoslablú šiju pred nimi kloni —
»Meškáte? Hor sa!«< — (Chlapia sa oni) —
»Hore sa!<* — »Odpusť, starče, nám, milý!«i —
»Odpusť vám Boh!« — »Ach, Kto, niet sily!» -
»Hore sa ! — Idem • . .» Vzdychol dráb zťažka,
prižmúril zrak, — meč zblyskotal —
Pod hlavou zbožnou zdunela dlážka —
Smiluj sa, Bože veliký!
Fókas spi sladko vo svojom hrobe,
v ústrety hladíac vzkriesenia dobe.
Riečišťom svojim valia sa časy,
víťazstvom skvitlo drevo to spásy,
šliapané predtým zlobou do blata, —
nechže i skvitá na veky,
vôIa bud Tvoja vo všetkom svätá —
Smiluj sa, Bože veliký !
Ráno bez svitania . . .
•
Ixáno bez svitania a úsvit bez zory.
Nemý hájik, jemuž penička nedvori.
laro bez kvietočka; kvet bez slnka s neba:
To môj život biedny, dievčatko, bez teba!
•»«•
Fialy útly kvet . . .
bialy útly kvet neopustí vôňa,
Aj keJ ho víchrice prudké sťahy sronia.
Fialy kvet: ja som! moja fúbosť: vôňa
Nezhynie, aj hrobu ketl sklesnem do lona!
SM
Prehlad slovenskej literatúry z r. 1903.
Todáva ílud. V, Rhner,
Na Žiadosť mnohýcli priateľov literatúry slovenskej, niijma na
žiadoB( redaktora Slovenských Polihulov, sostavil som Prehrad slo-
Topskej literatúry i t roku líKKi a podávaní ho verejnosti s úctivou
prosbou, ;.e by 8i tukt<» nes(aŕ;ovaÍ upozornif ma na 8piBy, kton*
tn Kponieonté nelíUdiL Mnohý by ani neveril, h jakými ťa/
spojené je sostavnvanie takýcíito prehratlov! S jakou po/i u
treba tu cez celý rok sprevndKať literatúru naňu, aby, nakolko možno,
mt z prehľadu nevy^talo! A keby mi aspoň pp. spisovatelia a na-
kladateliu (a týmto malo hy ua tom zvláStô záležať) doposielati
svoje íípísy a vydaniu, nuž by prára predsa len bola oblahčeuá:
ale vynímajúc uiekoniých < ktorým i tu vyslovujem vdaku), niímbi
dosial nepovšinVIi 8i mojej :?,iadosti eôte začiatkom r. 11>02 v tomíu
(^4i80piso uverejnenej, 8ostavujiic tento preblad, musel som sa obiaui
najmenej na dvadsiatich, aby mi oznámili úplné názvy Hvojich spisov,
a predsa sotva polovica i nich vyhovela slušnej žiadosti mojej.
Veru, pri takejto fahosUijnosti ťažko bibliografovi pracovať!
A tvi nt>ínsetisťgi mo^galmah fejlodvsitHck tórténete v. Dugo*
V i ch TitUíiZ,
(Abaffy Leopold). Životopisné dáta. Malý Ottúv Slov. Nanínv
L str. 2.
(Ahrahamtdefí Izák.) Životopŕsué dáta* Malý Ottúv Slov. N.
L str, (u
Abrányí EmiK Reč materinská. Preložil K. S. Č. Slov. Dom.
Kal str. 5.
Ágni Adolf v. Po r z o.
Albigy Kat. Dobrodružstvo. Slov. Nov. L 217, 218,
Aleph. Význam a dóetojnosí práce. Kat. Nov. L H.
fAfnhro Dr. Ján.) Životopisné {láta Malý Ottúv Slov. Nauŕný
L í>tr. .^9.
(AnihroMi Jurj Životopisné dáta. Malý Ottúv Slov, Náučný
I. Htr. 89.
(Afnhroj:i Samueľ) Životopisné dáta. Malý Ottflv Slov. Náučný
L str. 89.
Antn'ikfi, :em sasTáhema aMw o ntnhovatii m ndáhú tmlu do
Amťrihtj. Vídz, Iíujna M,
Andoraen. Slávifek. Riízprávka. Knižky, Záb. a poutué IIL
Hoftit :;., ^iv, S<*— 97.
AnonymojB. Bohu chvála. Stráž na S. č, H,
AuBolm (Ján Petrovi^.) Ku dftu sv. Štefana kráFa. Kat. Nov,
t* 17. Fr. V. SaÄinkovt ku kňazskej píiťdesiatročnici. Tamže iV 2(X —
r* * /uk v. Knižnica, Veselá. — K nov* ' * í
b L i\ 1. Mnohý zmúdrie až pri smrti. 1
liji itku 25. roí. Jubilea 8v. Otca Leva XIII. Tamie iu o. Maria
vžily pomoWft ' S. Alraužna. Tamže ť. 4, SfBrt «▼. Jozefa/
Tamže (\ ň, (r ..i, ^Miioteuie b, Srdcu Jpží&oviuu. Tiunžc č.
tíu Na»l sniríou gv. i Km. Taiuže 0-. H. Mt^dzi r^iítnosíou ft vernosťou.
(Skutočná udalosí.) Tarn^o t H. F^pe^ská, Tamjte i\ l>» Meno Márie.
TÄm^e C. \l Zjavenie 8a 1>, Šrdra Jeiíi^ovlm, Tam?,e r. I u. V meRÍno
raženrový. Tani?e i\ Ul Mureníknv ni?,enec. Tamže ť, j<K SvAtý
Ján líerchmaus, ctiteí prevelehnej sviatosti oltárnej. Tamže (•, 10.
Cbadohná ženička odkladala si na H\iiíé oniÄi.' za 8voju dnáu. Tamže
ŕ, 10. Na fíušieky. Tamže č. 11, ^tVlíí si knísua, j^riatclkyňa
tDOJa, a Skvrnv niet na tebe/ Tamže t. 12. Smierenie. Pútmk
Rtr. 14:í— I4!^ľ
Argay Jiu. ľohrebná ľeí% ktorú povedal nad rakvou ľavla
Markoviía, farára hraihnvskeho I nov. lí*í»8, Cirk. Listy i% 5.
Aathonov KÍ, ľodivná ;:hraiV Slov. Nov. L 26.
Aubríac h. Druhá. Prpl A, Š. Slov. Nov. L 172.
(AuquÁÍun Matť^j.) /Jvtítofdsnt^ dňUu Malý Ottôv Slov. NAu6oý
I str. 198.
(An^mitní Pťter) (f 11. aug.) Nekrológ. N. Ilhísnik t. IŠ.
Kár. Noviny r. 114. Strá^ na S. i\ 10.
A, (L) ľoífuie oltetovaf .Ipžiškovi. Slávnosť narodenia Pána.
liaacatelúa str. 21, Milujme na vospolok. Slávnosť sv. Štefana prvo
mutelníka. Tamže iílr. 24. l)u§o v oi^intci trpia, pomáhajme im
Na všech verných duíiciek. Tamže str. ;iOiK
A, (II. I Sdnjžujme sa! raul Nov. L 4i\
A. A. *'^ listy v, H a r mat b L.
A* é. Príspevok ku vnútornej missii. Cirk. L, t. (5.
Babiahoraký. lK)biiík Mráz v. Blemont Emil.
B«bka Jur. Úl dzíer/on.ský. Obzor č 3. Sberanie a opatro*
vanie rojov. Tamže r. 4, h. Ako docielime Čistého medu. Tamže
ŕ- 4, 5. Štátne podpoiT chovu zvierat Tamže <\ Tk Škodlivosť po*
zdnébo kosenia trávy, tamže t O. Najpotrebruv^ie včelárske náčinia.
Tamže ť^. 7, J^. Poisfovanio roľníctva a delníctva, Tanjže c. l«. Nie-
kolke včelárnke vjiiále/y. Tamže c. H>, 11. — Hedi^oval « Obzor*,
Baco Aujíustin, Moje pr\t* vo'ilady. Vlasť a Sv. L 10. Preío
upadáme? Tamže i\ 22. HaubSic. l>Ia rudzej myšlienky. Tamže t 23.
(Bahil Jur.) Žívott^pisne dáta. Malý Ottúv Slov. Naucný L
itr. 217.
(IMtU Matej.) Životopisná^ dáta. Malý Ottúv. Slov, Nautoý L
atr. 217.
ilŠQckát M. D.) Životopisné dáta. Malý Ottúv, Siov. Nautnv T
Ätr. 2J7. .
{Jtaiid Ignác.) Životopisná dáta. Malý Oltilv. fflov. Nao6nv >
alr, 2l\K
a , ■ . .,
I. str. 2:'?*.
Bdilk Andrej. (Sp,; Spádu ..., Samovralda, nábožeostvn u
v«ídn. Kal. Nov. ^. 7- — ,I^nAtirtk^ Kresťan t\ 2, Ako volili v ko-
ciirkove rychtára. Tamže Č. 2H. — Uŕitelsky fortiel m akr^kd3&'o»ji&
^^
Mfi
íjvocie. Listy sv. Antona i\ I, (Dokonceuie z ^. 12. prod, roc.) —
Kolio £ dvoch rhytrejšie vyj^lyíií? l\>soI b. Srdca J. »^. 2. Ako na
íital prodplíititefom I*o«la. Taruže t\ 5. Nenihajme sa Bohu, že po-
Äehnáva deti. Tamže t!, íí. Naiia matka a najstarSÍ brat Tamže č»
Ul Zabudnutý priateľ (Na Vianoce.) Tamže t\ 12. — „Posol** hv,
Antootu Posol šv. Ant. t. 1. Nepohŕdaj biednymi. Tamže L L
Co njóže dobrý kresťan. Tamže i\ I. Ľudia, jazyk za zuby Tamže
L 2* Obetovala sa za mn/,a. Tamže r. íl Pomník jediného faiiíra.
TaniÄe (•, 4. Ha kto možo zato V Tamže i\ 4, Cloveí^e» takto sa po-
háňa! Tamže t. 5. Rozvadenej Kvy» smierené. Tamže t 6. Arci-
hraterstvo napravujiire linhoiúhaMvo na Lúitkach. Tamže č. U.
Sirota, ktorá imí i»tca i maten Tamže <\ ÍL — ŠíaHtlivý nový rok.
Pútnik str. L'W)— 133. Mladuňkii snúbenica Ptlna Ježiša/ Tamže str.
I7ÍÍ— 178. — O ťli(»VL^ oífípaných. Sh)v» Tyžď, č. 2, '>.
Beblavý Pavel. fVŕ>V. ktoré nad lirol»om Juraja Jnrkovič,
notára v odpočinku, narodzeného na lirezovej, dfia i 2. apríla r,
P. 1827, zonn*ev?iieho v Skalici, dúa 28, marca r, l\ 1^*03^ tamže
pochovaného -U. marca, [uedniesal. Tlriŕou Jána Bežu a 8p. v Senici;
8** str. 7. — Zo života cirkve sobôt iňskej. C. Listy L X
Behimek Alois. Pôstne kázne o siedmicli nlovách PÄna Ježiäa
Krista na kri;:i. Kazatclfm ntr. K4.
Beksicsová. Pa8ti»rkyôa. SI. Nov, L 5, ľi.
BeUa Andrej (A. B.) Deva a breza* Dennicu č. 2, 3. T ♦-
ku milej. Tamže t. 7. Moja veselosiL Tamže t 7. Čierno i
v Tatrách. Tamže f:. 8. Zámorská hymna. Tamže t 9» Vianet
(Luk. 2.) Tamže í*. 12. -- V Ŕtedrý večer. Z poz. ruk. N.
157. Na cudzej ^íimote, Z poz. luk. Tamže 157. HladíA k horám/
Z poz. ruk. Tamže i^. 157. — Z posledných piesní : Moja mati po-
vedala... Omláda háj.,* Slov. PohL str, 7ô4. — Na jar v nedelu.
TVanovský str, 127, ~ (Zomrel 12. okt. llHľJ.) Nekrológy: C. Listy
L 10, I L Dennica t ÍL N. Ulásnik. c. 20. N, Noviny t 127.
Obzor i\ 10. Hodina a Šk. r. h K Stráž na S. é. H. — Životopisné
dáta. Malý Ottuv Slovník Naucný L str. 273.
Bella Jíín, (^Hmtld pre druhú n trfthi trwdn Akôl el^ n,
i\ dovrti^kyrh, Iiruh^ prepracované a rozmnožené vydanie. V Béké§-
čabe. 1903. Tlačou knihtlaLMarne „Cor\'iny'^: š^ str. 102. (Ev. E^y-
házi Szemle ť* 7 I ^
(lieltn Ján I*ev*) Životopisné dáta. Malý Oííuv Slov. Nanfcný
L Éitr. 273.
BeUa M. Method. XupisHira zmailuutla riadneho výrocitvhtí
hanvtntu v. Zápisnicu. Bratia utMtelia, povedzme 8i pravdu! C,
Listy L L^t Ondrej Bella 18.^1— linm. Tamže č. IL —
Beild í^tefan. Vyučovanie koiíťtrmandov. C. Li»ty L L O urbáre.
Traoovský str. 10ť»-^n3.
BeUa Š. V, ^Hájnikova žena**. ( Charakteristika. i Rovn, N, Kal,
str, I7I5--LH2.
Belovi^-BernacUikowska Jelica. Brat.ská lá.ska, Z jubo*9h>van-
iikých poveííU. N. Hlásnik t L Zejna. Tamže t\ 5, Aladža-džamija*
S97
'ŕffftír M«tej Ktiku^io. ) Ž)volij»i^Lt* dátji. Mnlj Olláv äluiník
Naaŕný ľ str, 27 H.
(/íni«/iÄ'/ŕ Ján Blahoslav. i Životopisní* dáta. Malý Ottftv Sl«
Naofený L str. 27*.*.
Beoedix K. Mncorha. Cinohra v tix)di dť^jstvách. V. Ocbntnfk^
SlovenskV, Diviidolný.
BenicEky Attiiu. Poslodiié „ty". Posl. A. USl Nov. e. 62-116.
Berosik Arpííd. nvaja \\\^vl PosL — tka SI Nov. iV 173. 174.
fiem&rdin. Kňazi sú vtuj k uiConiii. Krestan L íi6. Za života.
Posol SV. A. ^. U»,
(Vermlnh Ant^n.) Živntopisnŕ^ dáta. Malý Ottflv Slovník Naiii!i]ý
L 8tr. 28l>.
Be? iiL líeť, ktornti dňu 27. iiii^'. UW):i otvoril 27. valoé
sbroraa/ polku 8V- Aduliieita (VojU^chii). Iv, Nov. C\ \^.
Be*o Jiin. PosIimIim' slovo o mojej tieUj (Mtanke. Rod, n Šk.
e, «. — ŽivotojiisDí^ díita. Malý Oltuv Slovník Nauŕný h ntr 298.
BMioŕťht, Jiútndtfoni Príloha ^Narodnich Novín**, Tnrŕiansky
Svätý Mailin, 11aiN)n KníhUariarsko-úťastiníirskpIio spolku; 8*'.
Solif L Ko.^oľo l*oíf\ UonuinUcký obra/ od Prokopa Ch och 0-
I 0119 k 8. Prčloíil (íiislav 1/iik. — Mihra. iComaaHcký obraz od Pro-
kopa ťhôcholouíkn. Prel. J. G. a A. ÍL; str, 180.'
Soiiit 2. Jarné vody, íiomari od Ivana S<*rifi«jevíŕa T«rgi»nev
Prel. ?.; str. 2SS.
8o$U 3* S(ar^ sluhí, iUl Hrnridia Sienkíewicza. Prel a.
Hala h a. — " Od H. S ienk ie vir íc/a. Prel, A, Halaia. —
Ifrvrf'h Sr , ŽiMítopís od Vajaiií^kéUo: str 22m,
í 4. i' ''ihiúho kuptnlá so arbsko-hulhurskr) ťojntf;
11. ' V.mf- .iv t*j, Nu'iíS Zri ^]íi<^k»'ho prebili V M •
atr. :
•ŤMMt .K /mm M. n jfftini(t lioltn, Pou -i / unlinskrbo životu. .\<i-
piiuil Ivan Leiiusii\ Z kiunruls^kébo prolo/Jl Gii!<t;h Rigan; ^tr. 168.
ŕd. Po%e»t od Klementa Jnaosxa. (Ssifiaow-
Htr. 124.
Soiit 7. Ihrobut nisprávky. Prel. ,1. Maro. (*bsab ; Z blaia do
JmUiiíc Od A. ČecbovA, Mnoho bude stáť. Skatoťoá ndalo^t, Nophal
U K. Tolstoj. Rozprávka o Ivanovi durákovi a Jthu dvorb bra*
" I ovi a Tarasovi-brucháňovi n matnej «<*strc Molanli,
íľ loih r^Híkocb. Od írr. ľ. N\ TolsUho; Mr. 6S.
BieU^k Anii^ii. IV>icor na n»Iíid*:t r>nd. Kov. h ti „Slovenským
Pohladoni" Tani;:^ L 31. Z banky. Velkon. záh. príl Lud. Novín.
4a IWúxiné nahlady. Taniže C. 4:J. Tinža. Taiuie t Bíí. Z na-
'^-^ Guliek, iVriľín, Tižina, Terchovii, Zázrivá.) Tamže t t53, 6f>.
ky. Tumžť í\ (ít. Neftíastn*^ Uhorsko. Tamže t\ 65, —Životu-
ý L str, 'i02. Bol zodpovedným
J i^ľjjd. Novín **.
Ivofl. i\ Sk. 6. L O praxi- 1 i.
.uanie deti. Tamže í*. 4. Chrííiv iii
O jednom vefkoni neiinat4*tovi a.
skcho. ) Prel
Vi
A. t
Bicluk Karol. *
Všfniľiiine ú piácu, /„.,
ť! Tamže L 5.
i.'
zloBti. Tamže t". 7. (^ lakomoalt. TamAe
ij^*
'ľamže L 8. Čo treha robif, aby úeXí uerozfnaznaly a im-
I ílostily sa? Tainžo t \l O krádeži tletskej. Tamže C. lo" O ua-
vvkaní pošlúcliať. Tnmže í\ 11, 12. — Kde a jako kazí sa naSa
uíládéžV Knižky, Zťib. a pouCné, Hl, sv. 3., str. 10—28.
Bielek Kletus, Rok IW^l. Nová dom. pokl. str. 42* Opustené
dieťa, Rosíprávka. Tamže str. r>l— fSt;. Jaro. Tamže ntr. 50. Delníkom.
Tamže sti\ <>(), Život. Tamže str. tir). Skosili už. Tamže str. 61í.
Špoloŕnnsl Tamže str. >^9. Skalické dievC*atá. Tamže str. 14L
Ľirlirc VHh\ Adatok a lia^t^'-héljci plébuDÍa torteiiet^íbez, Kozti :
ľaBka Istváu. NyitraiiL Szemle í, 43, 45—47.
Bignio Mária. Sen devy. Slov. Nov. č. 123.
(Blaho Matú$.) Žívotopisuť^ dáta. Malý Ottúv Slovník Naučuý
L stn 312.
(Blaho Pavel.) Životopisné dáta. Malý Dttftv Slovník Náučný
L str, 312.
Blaho, Dr. PaveK Luhtiroľ*ré' stane kúpde na Morave. V Ulu
Skalici, 19 »;í. TMm Jozefa Teslíka: m. 8*» stn :iCL — Nová do-
wovd poHadttaa \\ Kalendáre. — Nová domová pokladnirm.
Nová dom. pokl. str 43 — 4S, Alkohol prítirui nemocí 1 Tamže str.
7íj— S<». Všelit^o. Tamžostr. 10í» -113. Obilne ceny. Tamže str. 117—
119. liiinaJŔko-odernký kanál a jeho význam liospodársky. Tamže
str. 133—134. Niektort^ spolky v skalickom okolí. Tamže str* 144 —
150. — Redigoval ^Pokrok", v ktorom podal okrem iného* oiekoTko
úvodníkov nepodpísaných.
Blanohet Abbé. Nový Šalamún, Piitnik str. 1(32 — lťJ4.
(Ľla^im Ján ml.) Životopisné dáta. Malý Uttíiv Slovník Náučný
L str. 314.
(\tíhíiiHB Ján st.) Životopisné dáta. Malý Ottúv Slovník Náučný
L str 314.
(Hlažek Michal. 1 Životopisné dáta. Malý Ottftv Slovník Náučný
L 8tr. 318.
Bléraout Emil Hobrák Mráz. Prel. Babiahorský, Lud.
Nov, é. 25,
(lUrha Ján) (-( i\ nov.). Nekrológ, Slov. Týžd. L 20.
(Boeko Daniel.) Životopisné dáta. Malý Ottúv Slovník Náučný
L str. 322.
Bodioký CyrilI, liožpomiruha an kríitnú smlurn a jrj pofvrd
Nové fo/muftžené vydanie, rsporiadal . V Lipt. Sv. Míl.i
N I vydáv, a kníhkup. úcast. í^polku „Tranoscius'*. Tlačou
Ki arne KlimcÔ i^ Pivko v Lipt. Sv. MikuJáSí, 1903; B** str 85,
O pohmhe J. Lacku, ev. farára momv^ko-lieskovského* C. Listy č.
2. Uáta z cirkve matost^inkovskej. Tamže č. 2. Zpráva v. Zpráva
u V. ev- a. v. vnutorno-missiovej a pa.HtoráJnej konferencii str. 3 — 7-
V- Michal, Preddnnajský diítriktnálny konvent. C. Listy,
č, 9. »vf' služby B. vo VitMlni. Tamže c. \K — Ex lex ! Pov.
Nov. č. b. — Blahoalavené oči. Stráž na S. Č. L
ťfíodirký Somuel.) Životopisné dáta. Malý Ottáv Slovaík Náučný
I. str. 323.
*M*
S. č. 2- Nfí1^ ' f:í po Vclikť uuei. Tiuužo t í»* ^f
8v, Trojici, i 7. Nedrle omn\ jx) 8V\ Trojici í.
1 O konvente nitr. senionítii. Tamže ír. 8. Poučné xprávy jt Nemecka.
Tamže L S. Na pocátku ákolsk**ho roku. Tamže " Vdveut.
I^amže L 12.
(Dodú Matej.) Žívotopisnt^ dáta. Malý Ottiiv í>ÍQVíiik KauCný
L «U\ 323.
fBorU Eduard.) Nekrológ. C. Listy L 2.
Bohoslovec* Ľudu môj, Mtaj ! Nová dom* pokL str. i\l — 04.
(Bohtiň Peter.) Životopisné dáta. Mal v Oltflv Slovník Nau^uý
L !ítr. 327.
Bohu* od Váhu. Krutý osud. Obrázok 20 života robotníckeho.
Kovu. K. Kal. str. 143^ 141í.
Bonnetain P. Zvädnutí láska. Poslov. A. í^. Slov, Nov.
137* 13S.
Borbia Jíu* K uovozapocatému roku» C. List;. , *. / Nemecka*
(O dr. Gremerovi a dr HardelaudoviO Tamže L I L — Herrmaun»-
btirská lutenínska missia. (S vyobrazeniami.) Trauovský str. yo — 1()4.
Borch JL Zvadtó listie. Z nem. prel. I>— ý. Dennica L 2. 3.
Boor Ján. L „Pane, kam jdeô.'*" U. „PofI za mou!** C. Lfety
L tí. ^Nebo vidé!i sme hvt'^zdu jeho!*' Stráž na S. č. I. — Tri
bviezdy. Tranovský str. 95. — Nábožne kázaní v. Zpráva o V. ev.
A. V. vntítorno-missiovej a pastorálnej konferencii »tr. S — 23.
(líi>rút Ján.) Životopisné dáta. Malý Ottuv Slovník Náučný
[I str. 33íl
BoroTohájsky. Krátke rozprávky, Ev. KaL str. 89 — 9L — Ako
aJedme Božie prikázanie plní. Nov. Malých c. 1. Ztratená taôka
peniazmi. Tamže L 2, — Bolesí hlavy. Slov. Dom. Kal. str 8,
Dve bájky. L Človek a krt. 2. Rieka a breh. Tamže str. 12. Pref-o
plaŕeS, dievka moja? Tamže str. 2 L
Borsa. Ladovv kvet. Kresťan L 50. — Túžba. Posol. bv. Ant,
t 2. Na Dušičky.' Tamže L 11. V Štedrý vei^er. Tamže L 12.
Borský Miloš. VysviHlení je uutn<\ Ceískosl. Vzájemnutst t. 3.
Bothár Lud. Vstaneme z mŕtvych. SI. Nov. t 82. Vlamač,
(ľreklad.) Tamže e. 1»3, M. Tvoj som! Tamže L 95. Vlastenec.
Tamže i\ 10*>. Nať^o je len srdce,.. Tamže č. 105. Nádej. Taaiže
í, 115, Čo Rj, povedz, na tom svete... Tamže t^. 127. Dnešná xý*
chorá v. Kele. Povení o láske. Tamže ií. 177. Svátvečer. Tamže
t 290. \' Štedrý veto. Vianočná historka, ľamže ŕ. 290.
Bothar Michal (SpevomíL) Vianoce. N. Nov. L 157. Ohlas
2 Lagkomera. SI. PohL 510—512.
rlkUo Ján.) ŽivoUipisoé dáta Malý OUôv. Slovník Nauíný
L str. :«3,
Botto Július, Prvé ' M^ho pn- mo*
^Vtatoenia »^vanjelik*»> v 1 _ vok k ♦í', vov
v Uhorsku, (ľ. lasty L I — 4. — l>uro liákôczy. Nakre.^ deje-
ptisný. SL Pohl. str i *T_4.mt, 492— 5(>4.
Bradíian Ján. / uc gtále lúky. Obzor í, 2.
HraUtt, ÁtneíUr* fí*Míf* V. J u hl o no v tí ký.
dBá^^b
■f TŽrrr
t^fi
*^>
flhíutUf^n^ Andrej 8Lí Xivoioiíiädc aata. Malý Ottftv ^Jovuík
(brnxaloriA Karol) Životopisné tlíitä. Malý Ottuv SlovDÍk Na-
IV I sťi
— ^^
Literatúra a umenie.
Jednaní snemu moravských v letech 1792—1835. Z protokolov
Ä jiných akt snumovních ?^esi^v'ú Rudolf Ihwdk, Y lin\í\ 1904. Ttskem
mor, akc- knilitiíikárny. Nakladení Matice Moravské. Príloha Čusopisu
Mutice Momvskŕ. Str. XX, a 24 7 a 12, 8^.
Zborník za národní život i običaje južnih Slávená. Na svijtit
Sjcdíije JugusUvcnska aka«lemijji /tianosti t umjclmisU. Kúíííu VUL, íive/ak
2. Uredníci dn T. Maretic i dr, D. Boranit'. U Zagrebu 1903. Cijena
2.50 krane. Str. HU -336, 8^
Májové Kvety« cili nábožné rozjímania o blahoslavenej Panne Maríi,
pre májová pobožnosť slovenskému katolíckpmu ľudu venoval Franko
l'\ SoHinek, jnbilárny kútxz biskupstva baňsko-byRtrického, a vydal /*>.
Richard Osrald, správca fary* censor diet-esánsky. V Uužomberku. tlačou
knilitla^arne Karia Salvu. 1904. Knižnice Kazateľskej svazok í. Friloha
ku ^Kazatefni*' XXIV, ^. 6. Str 98, S**.
Eh, h. ;L ypycoBbí EE3CI1J1I>Í1WB JIlí^H Kh HaOBľAaiEHIlI
lEOHHlA AIUľEKIíA. KpHTutiecKifl ;»tioai.. a-lleTepOypn*. iW:i
<íTp. 59, 8*". H*na 40 ioij.
Dilo. RoL^ník 2* List \tmovaný pOvodoí tvorba české* hlavné dekora-
tív nL Revue ded beaux arts tchoctues surtout décoratifs NákUdem Jednnty
výtvarných umélcú v Prajíc Cislo 1. 1904,
Titulný \h\ je hodne nrumelrt^ký, lebo nečitateľný. Kedy lú pre-
itane to barbarskô bhiznovstvo našej doby, že obfafuje sa nám i^ítanio?
Budeme na postnech pokuleniami ktoré pridu ta namil Typografia a
v Jej čílnžbe í umenie od samého počiatku malý na xretelí hlavnú po-
kladu vku písma: afry holo citatetné. Teraz vymý^fajó písmo» neinajácc
ničoho podobného rypíjm od v^kov vŔeobecne prijatým, ako by v tvfm-
graíii podmienkou ' ľnosf, teda neupotrí^biteínoáf, u
hodno$«t. My pretl s prvčho pohfadu, akr slovo ». .
písm<má; my nc(hcemi\ ani nemáme času roxlu»^ŕovaf liieroi^lyfy. Haiir
n&A v tom j ť !(nitba iieknlltirna, barbarská.
Aláovy Pohádky. s textem V. fllby. Praha. Spisô DédíctvI Kii-
meníikŕho číslo :^2. IIMU.
Roiprávky pre fud. Napísal Joief Gregor TnJQvďý (1896 — I UOO.)
Iiruhé vydAnlo, Uaiomberok. Tlačou a nákladom kníhtl. Karia Salvn«
1904, Sír 125 a 3, 16^ Ona 40 halierov,
Z päf dielov SVdta. Sahitrskou ptiHofL Poviedka eo licverncj
Afriky. Napísal A. M :^íaí5tný. Cena 30 halieniv. Vydáva .1. Te^^Hk
^}
warouopisíiy Scornik ceskoslovanský. ' ^'^
Jiŕi Pulirht. Hva/ek X. V Pra^e Iihíí.
Obsah: M. A. Smolková* O Marah^lent pletení fHi
.kťO^iefikíi
éili ^krú$iŕŤm<h*^ h lidu nher^ko-slotenskéha. — T. Kováková, Východo-
české lomenice.
A Magyar nemietí múzeum Néprajzi osztályának Érteaitäje.
(Az „Kthnngraplaa'* mcllĹ'kleíe ) V évť,» lí)04* január- február, 1 — 2. ^TÁm,
Na 5tr. J — 10: J* eperfefii jasltcíikthok i Prešovskí jasli<^káľi =z
Cbo<M*nn> *Ť betlebomom). — Str* 20—27; fíiJfd*'3ífjrkHsf(drt hetlc-
htv (lictlebrnjskíi hm ?, Markti^ovirc wa - Str 28 — 41:
,4 > tticsoniji Jfttrkok (ohh ftjpHs*n ílli( ^ lypy slovanHkvťli
viÄtiOí^ných hier).
V prvom Jur Tarczai podáva í TreSova tpltíf alovensk) text (ft ma-
ifarsk^ro [irckladoo)) vianoťtiej pastierskej hry^ s notovanými spevami a
i fotografickým vyobra^cenim jcdnotiivých výjavov, Pritom píie :
^VianoŕnA hra presovBk)ch JíViUrkdrot^ je povestná v celom Hôi-
noni Uhor«k». V Šariši^ Zemplíne, Abatyi a na Spiéi každého ľrcK^
6ina prezývajú jasHíkárom, Okrem tejto v Prešove je ííachovanA ešt<^ *
druhá ^iaiiúc^aá hra: I hrota. Šesť ľblapĽov sa spoji a x diimtí d (t domu
r.hotí ínáSajú legendu o sv, Dorote vo forme divadelnej. Osoby
v \f i : anjel ktáí, Dorota. TeotiK knilov minister alebo rytier
a í*crt. Kostým horcov Je veľmi jednodochýr okrem čerta, ktur)^ upo-
mlaa na Krote^kných čertov stredovekých stenových obrazov. Eet^ hry
jo slovenská. Teotil oôerni sv. Dorotu ti krála, ale jej novinnofiŕ pri
výsluchu vyjde na javo s pomocou anjela, Teoftl Je teda trestaný sfatJm
a áukn jéhn odnesie ŕert. V texte prichodí len jedna pieseň, ked I>o-
i«>c; je to asi nejaká Ktará cirkevná melódia, pamie^ami
^ ^ \mi,
^Vianočná hra jasU6károv je omnoho ^aujimavej&ia, farebnejšia a
initejMa. Dávnejšie predstavovali Ju dospelí murári, chodiaci z domo
['d^mn, a m ^vf>ji»o detsiva neraz s opravdovým pôžitkom díval som
sa ri nbleky, na ich veíký betlehem* zaíadoatelý i dreva
*}r*. 3111 postavami, sviečkou o!«iveUcný, na hru, zaujímavo
livno pri ich obradových pohyboch. Z ích zádumdivých piesni, skladá-
''jôcich &a i prostých mulodlí* i pozdejnio nejedna »;isevucAla v mojich
uMacb« kcd bol som na horných strunách a Jaslickárí priUi mi na nnu Samá
f ' "J hru videí dlhé časy nemal som príležitosti. Ketf na posledné
sviatky bol s^om v Prešove, ni liorotou priAH j do donm jrdného
/, imíjiiJi ;'nitiii\rh, ZaM! rozpamätal ^om sa na jíislickarov. nh; u? nikto
n^iedel tni povedať o nich. Koneí-ne ita liatoUckej fare dozvedel %om
M, le vianoi^ná hru jasli^károv ^rchooať zakázala, lebo Jej pe^tovateim
% pošta pom času xil nedostávali prístupu do mestských domov a len
r krčmách predstavovali svoj kus, okorei'iujue ho svojimi opl/Josúuiii«
iVtedy n' iiía* viac li*n (ušil soTľ to-
^ijévwft • '\tť- byt bex vÄf>tk<*j - ^j-
n\ sa, ťl v J h I* v bor-
> 1 tiťluilu \is v hu iuvtí.
flcárodt? MA!o províniniiliiyoli miusi jesi, kturvch obyfatčfsívn tnic r-tt-
ujtmAlij b) sa XA kuUurúlne veci, aka objvatelstVM iire^ovské. ÍVi po*
mCKi luojkh ^náitiycl) pndaiilo &a mi v predmestiach prfef na alopu
ja^líukáram* Tak, povzbudený icdaktoľum tohto časopisu, dal som od-
písať text vianočnej hry, ^notovaí jej piesne^ síotografovať hlavnejžie
výjavy a potom celú ich Líarderohu kijpi) som pre národopraý oddiel
Národného Musea (Nemzeti Mu/oinn)."
Text pastierskej hry spísal Jo/ef Tkáč, preéovskj? rodák, l7-ročtiý,
kamenársky uceu, ktorý predstavoval Stat'ého (aart'ho pa^liei*a M)« Tým
pre^ov&)(d hra vieácna je i pre poznanie dialektu,
Text markiišovskej hry je — chudobnejší, krat^K Menej zaujíma-
vosti má i B jazykovej stránky. Základný text nie je spišský ; bol spí-
saný v strednej &I ovonia' n**, s primiesaním bibUrUny.
V trefoín élankn (Ifífwmj.^ie itjpy $lontns/qfch vianočných hier)
Jozef Eniyey jiorovnávii texty slovenské, ícske, pofskt* í ma<Iarsk<* (lebo
v madarských beUehemských hrách sú prevzatú i typické mená osôb,
vystupuj úcícb v hrách shivanských — (Heg^ Kuba, Kubo, duba, Jakab.
Utku Ernyey zm slovenská z Dobšinského, lo Slovenských PobT; " v
českú z ŕ'eskt^bo Lidu, pofskú z Wisíy, Ľudu a z vydaní krak<»
akadémie. Ale — celkom správne — prichodí k vývodu, fv materiál
dosiaf zapísaný nie je dostatočný k tomu, aby sa mohlo nr^iŕ, aká bola
jiÁvodná a pravdepodobne spoločná forma éesko-porsko-slovenskýeh hier,
kde povsínia a jukt) sa iíHla?
Časopis Museálnej slovenskej spoločnosti* KočnlkVIl, cislo2.
Taríiaiisky Sv. Martin, 1904,
Obsali: Obetné kamene a stupaje v kameňoch. Podáva Pavel Socháú.
— Ten náá starý Kriváň. Podáva Starohorský. — Mlynái^ke pravo. A.
K. — Vyxronie. Andrej Kmef. — Povery v Tercbovej. Podáva Michal
Vojtek. — Malý archív^ Z archívu r. -k. fary v Zubrohlave. Podáva Ko-
pieckí. — Uo^lil>nosti. Zápisnica. Boženám darcov. Odborné časopisy a
ktiiliv.
^) V texte Dobšinského (Proslonárodnie obyi^je, povery a hry slo-
venské) starým papierom je Kubo; tu Kubo a Starý sú dve n«oby.
i^dK
Rok 1804. SoAlt 6.
Slovenské Pohľady.
:>rpíp^
z pozostalosti Ondreja Bellu.
Zo starej kroniky.
Jak sa ide na Záhrenie,
postavili umučenie.
Šli, raz, tade traja ženci
Uhoršťania a sibenci;
a jak hľadia, len tak hľadia,
na Záhrencov sa škaredia:
»A už čo je pravda čistá:
hej. takého Pána Krista,
úbohého, chudobného
nikde do dňa do súdneho!
Nahého ho nechávate
v pálčivosti, v mraze, v blate.
Ci neríekol — neondejte — :
»Nahého mi zaodejte!?«
»Ja mu nechám tu halenu,
kým 2^hrenci dáku sženú,«
z Uhoršťanov jeden rečie
a halenu starú svlečie.
)>A ja mu tu nechám krpce,
zkúšal za nás lotrov trpce,«
povie druhý a ich, hlaže,
na prebité nohy viaže.
»A ja mu tu nechám čiapku,
snáď mi zkriatí moju babku,«
povie tretí a krvavú
prikryl Pánu Kristu hlavu.
Záhrenci sa zadívali,
za usima poškriabali:
»Dobrí ludia, pravdu máte —
vidno, svetom chodievate
^ž\
294
a viac viete: čo móresy,
jako my tu medzi lesy.
No tak zostaf to nemôže,
u nás iný kroj, — jakožel —
musíme ho oblíect sami,
aby mohol medzi nami
ukázat sa jako sluší, —
povinní sme svojej duši.
My vám pekne dakujeme,
no dar prijať vás nesmieme. «
»Eh, Záhrenci, či ste z Boha I?
Ved by nám tu prischla noha,
keby sme zas s sebou brali,
čo sme Bohu obecali.«
Rukama sa, nohma bránia
k nebu hladiac Uhoršťania.
Starý hrobár chcel reč skrátiť:
»Dar by mohol Boh len vrátiť:
a toho sa nedočkáme,
lebo Pána Krista známe,
že vždy prijal bez otázky,
čo mu dali Fudia z lásky.
Až tento kroj s neho spadá,
potom prijde na nás rada.
Ak už chceme Krista uctiť,
nesmieme my nahyxh pustiť,
čo nám pekne tým, čo mal,
nášho Krista zaodiali.«
A Záhrenci hned hotoví,
viedli žencov k rychtárovi;
napražili vajec, mäsa,
stolovnia zhýiiala sa,
víno tieklo, hudci hrah'.
Uhoršťania vykrúcali
šumné dievky, švárne ženy,
a ked šli preč na brieždení,
každý stúpal jak k sobášu
v nových hábach k Mikulášu.
Prcblahoslavcne žijú,
čo nechápu blasfemiu,
oni i tým, čo utratia,
dušu svoju obohatia.
•*«•
z básni Alexandra Petôfiho,
Preložil Heieidaslat',
Tisa.
I od večer ui v letný deň ktorýsi
rastal som u knitíacej sa Tisy,
Túr kde malý náhli do nej, v sladký
ako decko objem svojej matky.
Rieka hladko tak, tak krotko pritom
bezbrežným si tiekla za kor>^tom,
nechcela, by slnečné sa blesky
potkýňaly na vln arabesky.
Zrkadlom jej lúče červenkavé
(roj jak víl by) tančíly si hravé,
temer bolo čuf ich krôčkov znenie^
drobnulkých sCa ostrôh xavtrenie.
Kde som stál, strel piesku koberec sa
iltý, priam však skryi sa v poli predsa,
otavy kde radkov k nedohladku,
ako v knihe riadok popri riadku.
Za lúkami nemom vo dôstoji
vysoký háj* V ňom už noc sa stroji;
mrk mu v šticu hlaven z vatry šmarí:
zdá sa horeť — či krváca vari?
Onde zas za Tisou, pozdĺž brehu^
kriaky lieštin, rakýt v pestrom sbchu;
medzi sebou jeden otvor strežú:
ním zrieť dialnej dedinôčky vežu*
átastných chvil pamiatkou mafovanou
ružné mráčky tiahly nebies baňou,
Z najdafša jak cez hmlu, fátel sprchy
itrcly na mňa marmarošskc vrchy.
Žiaden nich. V tíi sviatočnú len vtáčik
čo tu i tu pískolp prclctáčik.
Zo diaľavy šerej mlyna hukot
predchodil mii sťa komárov bzukot.
Sedliacka v tom zkrsla na zákTukc
riečnej, mne oproti. Krčah v ruke.
Po mne pátrala, kým ponačrela
čbán svoj; potom bmkla spát tá strcUu
296
Stál som nemo, sochou do polohy,
jakby boly tam mi vrástly nohy.
Du§a sa mi v omám zatočila,
od prírody večnej krásy spila
Ó, prírodo s tvojou prevelebou!
ký by jazyk smel závodiť s tebou!?
Slávna ty! čím lepšie sfingu dávaš,
tým nám viac, tým krajšie nám rozprávaš. -
Pozde v noci došiel som na stanu,
na večeru z plodín prichystanú.
S druhmi dlho sme besedovali.
BÍkal ohník ráždím nachovalý.
Medzi iným ja k nim: »Tisa, chúda —
prečo jej len krivdíte tak, ludia?
Toľko chýb jej vytýkate, reku,
a zem má v nej tú najtichšiu rieku.«
Pár dni na to z polosna ma zrazu
zvon vyrušil, hlásajúci zkazu.
,Povodeň tu ! ... * znelo v strašnom chóre ;
vyzrem von, a vidím vám až — more.
Zblaznelec jak, pút ked pozbaví sa,
prez rovinu valila sa Tisa,
rvúc pretrhla hať sťa nití spletok,
trôfala si svet pohltiť všetok !
Kvety.
Do poľa sa vše zatúlam,
kde po tráve skvost kvetu tkvie.
Hoj, kvietky-dietky, jak vás mám
rád! aké ste mi milutké!
Zriem kvet, jak bol by dievčinou,
hrúd zdme mi, srdce sám chvat je.
Ked zomrem, nože na môj rov
mi zhusta kvetín nasadte.
Z nich prisadnem si k daktorej,
s ňou shovor zvediem zúprima,
jej vyznám lásku, i sa jej
opýtam: či tiež lúbi ma?
Nepovie, verím však, že slov
rozumie mojich podstate. —
Kccf zomrem, nože na môj rov
mi zhusta kvetín nasadte.
297
A kto zná: zápach nenic-lí
reč kvietka, plná dúm i túh?
len chápaC nie sme umeli,
prez telo nemôž' v duše sluch ;
nečuje telesný náš krov,
len vonia zvuky ducha tie. —
Ked zomrem, nože na môj rov
mi zhusta kvetín nasaďte.
Hej, vôňa rečou kvetu je,
a táto jeho piesňou zas;
i jak môj živel vyzuje
ten hrubší stan svoj v hrobe raz:
nie voňať viac, len znov a znov
čuť budem piesne kvetnaté. —
Ked zomrem, nože na môj rov
mi zhusta kvetín nasaďte.
Čo kveto-spev, ty, kveto-voň,
tam budeš uspávankou mi,
pri znení jej ž — sťa rajský zvon
vše na jar usnem, vedomý,
že do budúcej v ríši snov
mi duša blahom zbohatie. —
Keď zomrem, nože na môj rov
mi zhusta kvetín nasaďte.
Kde deva krom teba. čo vládala by . .
Kde deva krom teba, čo vládala by
let duše mojej nasledovať?
a krom mňa kde muž, v tvojho srdca aby
sa vedel hĺbku ponorovať?
Nám svedčí spolu; vzájomne sme boli
my určení si v stvorenia už svit. . .
Boh spojil naše duše k svojej vôU,
ich človek nemá moci rozlúčiť.
Jak útočia — nech! so sebectva zbrojou
hrdzavou na nás v hneve ľútom ;
my odrazíme zľahka úder svojou:
čarovným ľúbosti to prútom.
Je láska najväčší rek v bitiev poli,
aj najčastejšie znala zvíťaziť. . .
Roh spojil naše duše k svojej vôli,
ich človek nemá moci rozlúčiť.
Až horúco sa ľúbime. Tys* čistá,
ó, devo, svätice zjav skvelý;
298
a ja ak v mysli mal som aj škvŕn: zista
v plameňoch mojej lásky rdely.
Zač zdusiC chcete sŕdc nám súplápol? I
na oltár sluší taký svetlý kmit...
Boh spojil naše duše k svojej vôli,
ich človek nemá moci rozlúčiť.
Tvoj som, môj anjel krásny, ako že ty
si mojou večne I Spolkovite
poputujeme až, kde žitia méty,
po ružiach, tŕňoch; a keď žitie
preradostíme-prežialime zpoly,
i v hrobe vedno budeme tlieť, hniť. . .
Boh spojil naše duše k svojej vôli,
ich človek nemá moci rozlúčiť.
Musa a mladucha.
(Vorný preklad.)
Ktos' klopal. Kto to? opýtam sa hne J.
»Dievčina«, bola zvonku odpovedľ.
,Dievčina? Ach, tak odpustite,
dvier nemožno mi otvoriť;
len predstavte si, prosím, náležité:
čo by mi rekla moja mladucha
(ba z hanby pod zem bych sa musel skryť !...),
ked chýr ten svojím časom
by pošuškli jej do ucha,
že dámu prijal, hľa, som?
čo viac i ako mladý zať . . .
bo žením sa, to ráčte v známosť vziať.'
»Som práve preto pri.šla,« zavzncl zas
za dvermi smutno devin hlas,
»hej, práve preto sem som zamerila;
ó, otvor — Boh ťa za to požehnaj! —
Sine otvoriť preds* môžeš trebárs raj :
ved ja som tvoja starodávna milá — «
,Čo? stará láska? och, to veľa I
tým menej vojde.s, čo bys' ako chcela.
A potom, ako dobre viem,
ja ani nemám starodávnej milej;
lož bola ši)atná v pravdy odení,
ked v chvíľke rozmarilcj
som deve riekol, že ju milujem...
Bol básnický to Fahký zápal,
len oheň slamený,
čo jak sa zrodil, hned i zkapal.
299
Toť vo mne láska prvá, pravá však;
Hoh skáraj ma, ak nenie tak!'
»Nikoho nelúbils'? vec nemožná:
si rúbil kohos', jednu, a tož mňa;
vpusť: ja som tvoja Musa —
A či i teraz ešte predaromne
ti klopem na dvere,
ked vyznala som meno v dôvere ?«
,Tys*, holubičko moja rozmilá,
ty, drahá Muso? — hrúza! hrúza! —
čo si tak pozde mi to zjavila?
Oj, pod dnu! hybaj ko mne,
pod: otvorené dvere do korán,
hľa, otvorená sladký na pokoj
i náruč moja — - brána všetkých brán,
v hrad, jasný-teplý srdca city — :
vstúp v moje bydlo skromné;
objím ma, zlatý anjel môj!
Tak je, tys* bola jediná,
juž miloval som dosiaľ v svojom žití,
i po hrob budem milovať,
ľúbezná, švárna dievčina
ty, ktorú sudby dobrá vôľa
mi k boku preto pridelila snáci,
by aspoň jedna bytnosť bola,
jej ž ňadra tlkom súcitu
i vtedy ešte bijú za mňa, vtedy,
ked v časiech nevýslovnej biedy
svet opustí ma celý tu.
A tak sa stalo. Chudáka,
šuhaja skoro opustili
priatelia, známi. V tvŕdze chvili
len ty, wzóy verou rovnaká,
si chovala ho na památi,
i ako paprk v mračnách zlatý
mu techou bolas*, čo tak sám sa trudil,
a družkou mu, kým dlho, trápne blúdil.
A teraz mal bych ťa ja zabudnúť,
k nejž pripája ma toľko svätých pút?
Nie, nie! v tom srdci zbudneš večité,
je ono veľké, dosť sa vmiestitc
v ňom obidve, ba pohodlne;
a verím, viem, má pravdu predtucha,
že pri pokoji, láskyplne,
o súcitnosti sladkej hotovizni
tam budete si spolu nažívať,
bo ty a moja mladucha
ste scstr>% vlastné sestry, čo viac, blizny
na nebi ste sa razom zrodily,
800
na nanajkrajšej hviezde
(hej, najkrajšia z hviezd bola vaša mať!),
v tom istom, z h'ičov pouvitom hniezde,
a ztaď vraz na zem ste sa spustily
na krielach z dúhy stkaných
za jedných jará zorí krásnych ranných,
by mňa ste totu blažilyľ
Poesia.
ó, poesio svätá, ako veľmi
si ponížená, po dôstoji ti
jak šliapu hlupci, a to práve, kecT
sa usilujú, by ťa pozdvihlil
To rozhlasujú svetom kňazia tvoji
bez pomazania, s krikom hlásajú:
vraj, svetlicou si, áno, veľkopanskou,
nádhernou, ligotavou dvoranou,
kam jedine len vo vyleštených
črieviciach možno slušne prichádzať.
Och, mlčte, falošní vy proroci,
cit! mačku pravdy v slovách vašich niet.
Hásnictvo nenie sieňou besednou, kam
dav vyfintený chodí klekotiť,
ten plcvelový spoločnosti výber;
viac básnictvo je! takou budovou,
čo otvorená stojí komukoľvek,
každému, kto má žiadosť pomodliť
sa, slovom: kostol, do ktorého vkročiť
i v krpcoch, ba i boso svobodno.
Ruža.
Napísal Oíidrrj Kalina.
Arholiá mí)ja tetka, ()S()!)a inár múdra a bohabojná, verila
v duchov a mátohy, mocnosti niesarných nocí. Ona vôbec milovala
tiijenmo: í^o nme z počiatku bolo nesrovnatelným s jej striezlivou
a energickou povahou. Hada vypravovala o nočných zjavoch, ktoré
bud sanm videla alebo iných slyšala vypravovať o nich ; ktorc^ bolo
možno vysvetľovať si i na prirodzený spôsob, alo o nichž ona verila,
že boly zázračné. Lelm viera tá ju blažila. Pozoroval som časom,
M' vypravovanie tajeniných príhod naplňovalo jej srdce dríiždivou
a zároveň utiSujňcou rozkošou, ľíxiobno mierne užitý alkohol pôsobí
na nervy, zastiernjúc ducha hmlistou slasťou.
srn
fSiii býval yuci íii] tutiym fM»rhyl>nvaťom; «|^ rnn HfiHI ja
lioíílucbal. A pri jednej príÍt*i;it,osti, clitiiic posvietiť mi pňvo J mútoli^
rozpovedal som jej, to m raz moe prihadUo v útlom di^tí^kom veku.
Sotva UM mohlo byf vterly viarej, jiiko Myn ' kmj
o«I Tit1«í H»»ditike zomrela zámo^nŕmu sUtkárovu zom.u Ika.
Pm dobre, žp jrj smrť nnrobila u nás mnoho humu. k matke
pri , Iky, a dôverne rozpnívíily si iiav/áJMm ro/Hcm^ prípady
z mnuželskidio živoUi uebožky, ukolnoMí jej nemoci a smrti. VtiNly
Ticrozuinel som eSte mnoho tým veciam, ale predsa som si xapamiital
jednO'druhé, Zomrelá Kť^tkárka nmla byť kriisavicau: jej manžel
vzal si ju z liisky, ale potom oehlatlol k nej k vôli endzím ženám,
dedinčiankam. V domácnosti býval preto íivár. On bol pru<lký a
Hiirový, a doÄlo i k tomu, že ju bil. Ked orhorela, !íama í^Í priala
smrti, lebo videla v nej spásu svoju* Predpísaný liek, k'torý mala
užíva( po lyžici každú hodinu a ktorý stál u hláv jej postele, v ssá-
chvate horúčky vypila naraz. To sa stalo po oberie, a v noci na
to zomrela. Po sebe zanechala dieví'^atko, kU^té podobalo 8a malkc.
jako by jej bolo z oka vypadlo. Ženy u nás malý so zomrelou
velikú sústrasť a považovaly ju za mučenicu. Ja som jej nikdy ne*
videl, ale, podFa rozhovoru matičky so sťisedkami, utvoril som si
o nej v det^ikej hlave obraz ženy s Aureolou tajomnosti^ mu<Vnírtvn
a krásy. Súvis a význam uvedených príbehov a okolností jej života
Ttedy som ešte velmi nedostatoí^nť* chápal; až pozdejAie, ked som
dospieval, rozpomínajúc sa na ne, vnikal som po troche do ich
ikrytt^ho smyslu.
V deA pohrebu vyftlo z na§ej obce mnoho turiu, a najmä žien,
iiA cmiter. IWo to koncom leta. I>eft b<d krásny, a slnko chýlilo sa
už k zápflJu. Zvony na oboch kostolných vežiach hlabolily k po-
hrebnému si)rieví»du. a mohutn*^ ich zvuky niesly sa až za okolití^
kopce. Matka pojala nta so sehr)u na i»ohreb a viedla nui za ruko.
Pred nan]i. i za nami šli lírarlskou írmohí ludia. náhliac sa, aby
nezameškali príchod sprievodu do cmitera* Cmiter, v ňomž zemianka
mala b}i pochovaná, stál pri samej hradskej ceste a náležal naSej
obci: ale pochovávali v úom i zo susednej drobnej dedinky.
Keff sme priAli na miesto pohrebu, nai^li sme tam už
Ährotttaždenr^ho fudu. Jama bola vykopaná pri murovanej
hlUko silnéh<» kamenného kríža, na ktorom visela pí)z1
UmuíVnia, hladiaca ponad njúr na hrarlskú. Pamätám sa, , , ..
éia» neviiiel som slávnostnejšieho j£ástupu« jako na tomto pohn^he^
PriMo mnoho kocíflľov a n i nich mnoho neznámeho panstva. V tin'
níci odlúr'il som «a ňíl trmtky. a utiahnuc sa stranou, kde boh nv
Imlo. chodil sí' i od hrobu k In
xfll^j^ holý dl irii kde-tu stil I
kríž. Na jednom hrobe zasadený kd nižovy ker a na flrm kviUy
fťnrené niže. .(ednu z nich som fti odtrhol a priniesol domov.
Kuža tá stala sa mi pamÄtnnuI
V ťizadj našeho dvora, v malej chalúpke. Kývila ctari WVVi^^
m Tir
1^^- '^
3cri
ftfná niii krdysi kolisavala a dnsaviííl pr-stovaliL Woh uOineiiá »taioha
a skromnosť. Stravovala sa u tíiis, a i^o flo stravy iiťhida asi prie-
beniou; h*ho kecf som ílostal nr! matky krajec i-hleha. a mMiiajiio
právo hladu, žmolil z noho malú gulii%y a ro/íliadzoval okoh> seba,
ona ich sbierahí so zeme a jedla. Pritom ma napomoimla, aby som
riobíídzal chlobíCek ua zeui, preto žo je vzácoym darom líožim. Ja
8ora 8i pripustil k srdcu joj slov, a žmoliac ílalej í^ulicky, pchtil
som jednu za druhou do jf»j vráseitých list svojimi drobnými prstíky*
Prijdťic th)raov s cmitera, poclilťibil som sa s ružou pred touto
Btarou babkou.
^Kto ti ju dal?^ otí^síftlft na ma-
^Odtrhol som si ua fmiteri." odvetil som.
Ju to patrne predcsilo, lebo mi riekla: ,,Du.^a moja, zanes ju
hneíí uazpäí na hrob, kde si ju odtrhob"
Mňa zarazily jej slová; ale odvetil som na vxdor, že ijeKaueBÍom.
Rád som bol, že som ju mal. A rítíac jej jiodružrie postavenie
v našom dome. i moju prednogf, nko vzilcnebo a býckant^ho ílemi
rodiny, nebál som m jej a necítil sa povinným posbkhať ju.
„Keď ju ne/anesieS, prijdo fa v noci mátaf duch,** riekla starenka.
Ale neposlúchol som.
Ona šla zavolať matku, ktorá (uiSla neskoršie za mnou s po-
hrebu. Vracajúc sa s ňou, bovorilň jej, jakú som si priniesol ružu ;
a tvrdila vážiie. že to nenf vec dobrá r lebo duchovia umrlých pri-
chádzajú si v nocí pre vecb kton' im boly s hrobov odnesené. A
aby neprišli* vec taká musí vraj ten samý nazpíií zaniesť, kto ju
vzal Na dôkaz pravdivosti slov svojich uviedla prípad zo í:ivota,
jako brata jej prestrašilo, ktorý sa stavil, že prinesie kus kríža
ft hrobu v noci. Mne zadalo byť nevolno následkom tej reŕi ; i po-
zrel sora na matku, chcejťic vyčítať z jej očťi. ti ma pestúnka ne-
HítraM na piano. Ale nevyílítal som nič podobného. Mati<^ka sama
bola dosť poveri^ivíi. aby pripustila pravdepo<lobnosf jej tvnlenia.
^Chotf, moj synát^kUj *^ riekla tni, ^a i>olo/ ružu na hrob v cmiteri,
kde si ju odtrhob liobo v noci vstane z hrol)U kostlivec, prjjda
k tvojej postieľke a bude ju zpiatky pc^žadovať od teba,**
,A kebys* mu ju nechcel dať, bude ťa iikiliť," doložila pe*
stimka.
Ja som bedlivé striehol na každ*^ ich slovo a ml^ky uvažoval
o ňom ; a trebárs som eftte dobre ne<diápal, jako sa vec má
s tými duchy, slová pestúnkine vzbudily vo mne strach a úžas.
Už hych aa hol rád sprostil ruže na jakýkofvek spôsob, len keliych
ju Äám nebol musi*l niesf na cfuitor. Toto miesto, kde ešte len
pred hodinkou s potešením soui sa prechádzal, naraz predstavilo
SA mi v duchu hrozne príšerným; a začal som ho nenávidef, i s jeho
podvodnými krásami, že mi spôsobilo tuto nesuíldz. \ poneváť^ bolo
itž na mrkaní, nebol bych sa odvážil ani zďaleka sa priblížiť k nemu,
nie to eftte vstúpiť do vnútri. V úzkostiach bolo mi do pla^u: a
4ibydi uspokojil matku, i &amt>ho seba, dúbil som jeL že ružu m
« íyifi ÄuntíisUa; onfi sí仫 nepodiupovala tofme väžue C43
tonť moju, jako stará pestúnka.
P(í jej utlchode ostal mm na ehvírku samotný so svojimi ue-
jasnými prodstavami o miítohách. Uužu, ktorú nom bol poloJtil na
lavicu, teraz zastrtíl som pod hodiny, Htojacie na kasnt na nízkych
alabastrových nožiCkilch, a síco hodne daloko pod ne. v tty do-
mnienkí*, ží^ ^jm lepsio bude oua ukrytií, tým l)í'zpf?ioejôí badem
pred mátohou.
Otca nebolo vtedy doma. ESto z rána odišiel na lov v gpoloiS
uo&ti priatelov, a nevrátil sa do večera. Ked nastala hodina spánku*
poprosil sam matku, aby ma vazala k sebe do postele; lebo mal
mm obavy pred príchodom ducha, i nechcel som ostať o samote.
Ale s obavami svojimi neprezradil iíom 8a jej. Oua si myslela, že
sa chcem pomazlit s ŕiou. i vzala ma k sebe s radostou. Ruža
moja cez veCer vypadla jej uz z pamiiti* Nie váak mne.
Neviem, koľko mohlo byí hudíu v noci, keí 8om sa trazu
strhol zo sna a posadil sa na po.steli. SplaAene a v podi\Tiom ho-
retnatom rozíuleuí rozhliadol som s ' * seba. Po pravici mojej
le>.ala matka^ oddychujúca tichým l>o izby oknami padal
tajr i t !uny; videl mm v nej Vŕ^titko jasne. lYi samej posteli
seo y (dierny pes s lysinou na Ôele, mne neznámy* V dome
mali sme liež psa, ale náS to nebol Pes len* sediac, hladel ponad
matkine plecia mne priamo do očú; a mňa bral závratný strach.
Chcel som zobudí r matku, ale nevedel som sa odhodlaí k tomu.
Raz som nevedel, hí si poŕ^aí? I ukryl som hlavu pod perinu:
avl^ak pe.H neodchádzal mi zpred útú, KchI som sa obrátil tvárou
k stene» i tam som ho videl,
Múky moje trvalý dlho, než som znovu usnul, unaviac sa.
Ráno som sa prebudil, keí do izby vkročila matiť^ka, ktorá uŽ
dávnejšie vstí»la a teraz prinášala mi raňajky. Pomáhala mi pri
obliekaní, a ja rozpovedal 8om jej, f-o som videl v noci. Ona z po-
čifl' !pla» že to bol ten ná^ pes. ! '* nebol čierny, ani
vel ^ mal podobne lysinu; ale spMi , že ten bol s otcom
na pofovačke^ nemálo podivila sa mojemu vtdeniu.
V najbližšiu nedeľu* po odpoludŕiajSích .službách Božích, Hi
fime 8 matičkou na návštevu k miestnemu farárovi. Farár, čo do
hodnosti prepošt, bol krstrr itkinym; a ona v nedele a
sviatky, idúcky s neí^por, t. ita sa u neho na náv.^levu.
Tentokráť vzala i mňa so sebou, Taui na jej vyzvanie umsel som
vyToz|ďávaí prepoAtovi o psovi, ktorý sa mi ukázal minulej nocí.
„Bol to váí vlastný pes/ nevrlé riekol kňaz matke, nedia'jôe
ftkiste dopustit, že by hr hol duch býval.
^Nieľ* namietla matka, ,ten l>ol vtedy s mužom na polo vm^ke;
a f.udzf tiež n ' Mvala, bola bych ho zotíla.
Ale nevidela sc
^Podivná vec!" odvetil kňaz a skúmavo pohliadol na mňa.
doi
Keí som ílokončil vypravovanio ipňjho jirílu^hu, tetka riekla
to samé, ču kiloz: ^ToJivml vec!"
„A prečo poilivDá?** otázaJ som sa.
„Mu8*^l to byť prerj&a len Juch* ktorý m piiáiel pre ni/M,''
,»Äno, flucli!'* odvetil som, „ale zrotlený v iiiojoj podriijčdemíj
fantdsii."
Ona nedôverčivé krútila hlavou.
Rozpovedal Hom jej ešte jeden prŕbeJu na objasnenie, jako ú
Mmi tvoríme v mysli naSej strašidlá. — Šiel som raz s chlapci do
lesa na huby ; vtedy som už !»ol »*hasníček, navštevujúci školu. Sti
sme do lesíka, ktorý l>olo vítlno z okien letkinho domu, Z počialkn
držali sme m pohnmiade ; ale potom zaostíil som nazad, a razom
ocituul som sa samotuynL Šero a tichosť léna pôsobily na mŕur
tjyomne. Obzeral som sa po kamarí'itoclu volal na nich; ale tí boli
až Jaleko, nepočuli. Pobehol som za nimi; nenachádzal sotn ich.
V tom zaÄumel vietor. Les zahueal, n hučal čím dial mohutnejšie.
Spomenul som si na medvedov a vlkov, ktorí sa zdržujú v lesoch.
I*ojal ma strach : i dal j^nm sa na zpiatočuii cestu. Napred krokom,
potom som bežal. Les okolo mňa a za nmou šumel a hučal ; a mue
zdalo sa, že sa ženie za mnou cetý krdeí vlkov. Bez dychu do-
behol «om na čistinu, kde krásne svietilo slniečko a pa^ií srna-
raplová sa rozprestierala. I vyUýchol som si tam blažené, v po-
cite bezpečnosti, jakú bycb hol skutočne unikol hrtanu divých
£if?liem.
^To holn len fantásia,'' rioklu tetka.
„VSetko je to fantásia,** riekol som. ^Pobúrená krv predvťidza
mrakom uaSim obrazy, i ked v skutočnosti ničoho nenl: podobne
jako vo sne alebo v horiičke. A keby naf^e pestúnky neplašily útleho
ducha iiietok rozprávkami o mátohách, nebolo by tofko stnišidiel,
lebíi myse! naša naučí sa plašiť samú seba, Alo lloh všeliké hnutie
srdca nástroji! k svojej sláve ľ^
'-»#-'
Pieseň v kvetní,
deleným otlcla sa zbožím rola a z trávy zelenej si
Tkatú sukňu dolinôčka obliekla ; tiež jasajúca paša šibla pahorkom.
Na vŕbe oUsteríá vetev povláva; v smrcči chveje vonné
Zachvicvaju sa tak, ako predtým pri príchode Vcsny% ohcn dýcha-
Na jabloíí blcdoružový kvet sadnul, zas na vtšňu jak sniazik.
Po stá vodí tŕ|)ky rozptýlené prcvotiavLi zakvitly»
Na nádfíich ľalií pcl ten istý ; n.^ líčkach ruit zápyr krásny
A kmit v ívčkách nczábudky tentýz» akokoľvek jari potninulcj.
V HÍbline li ' * ' ' ' V ' ' " i Portad Jtbožic ^kovrán
V^ábňau t .^ i . M ., ktará lúbô&Uiu 4iiu divá oJvctt^
noTi
Vetríček sa znárnyf^sep^'tinim kvictuum a t T ^'n'n " 7; v i ti ŕwant .
Potôčka primlúv'anie, skočný JHrčcka žlilnkot, : ..a
Rieky prevdebnc? ako by ho v dobe ticistv.t s roqilesanýin
[srdcom počúval!
Od prvú Božím trvá všetko príkazom: bez neho byľ trávy
Ncuvádnc; ľalie list farby ncutrati^ škovrán hláska nepremenil
Boxe môj í len rod môj by mal reč zavrhnúť, čo 7. ust tvojich zdedil —
I ja devu milovanú i cudzím morít by som mal?
Svitni mi v mysel, H^j / * *^^ ^^* znamenie, že mluvu
Rodnú odoTvať nám dru sa ľudia, k obrazu vraj tvojmu stvorení?
Nenávisť to, ie slovenčina nádherná prev>^suje krásy
Všetky? A či z trestu pomátenost rozumu, v nejz háved [>Ianá
[utonút ml
Stvorenstva panovniče večný! viera rai rožoiíhá ducha»
Že my v stíoe krýdcl tvojej milosti sa nachádzame od prvú ;tx
[podnes !
A ie byľ trávy slabej ako nczvadne, ľalie lÍ5t jemný
Ncutrati farby* ako skovrán hláska ncpremení bez rozkazu tvojho —
Ani môj prcskromný rod svoju neztrati mluvu plápolavú,
I^ež ňou veky trvat bude u panožia Tatier ku oslave tvojej.
Od vekov čncjc mŕtvy Krivái\ — doba kdcg ktorá pochová ho?
Od pradoby žil môj iivý kmeň^ žiť večné bude veky a s oini
I slovenčina!
Hospodtnei zastíncnie naše, srdečná tt vďaka 1
J!IOÍ
-••«*-
ífujmnil.
Dva úryvky z Wilhelma Telia,
ílniray od Ftidrteha SrhUkra, ')
Preložil Martin Sliuikoťicor.
L
Tretieho dejstva výstup tretí.
Krtka pri Altorf.
V pnpreclf itromy, v iSzíwIÍ ktobiSk au inil Výlifml je mmtár^uf Trchiim
Baiitiberf « ciad ktorj^m vyznieva ÁAaáxié pohorie.
Frir>izlliirtlt ä LetithoUI stoja na «tráŽL
FrUszhardt, ]c márna aaia stráž. Ni živá duna
sem ncsbliži sa klobúk pozdraviť.
Ved bývalo tu jak o jarmoku,
') Hlavnejšie* 0Míí>y v úr
lieirhiBVoírt alebo Lau'ÍHVt)u*t
[Rtnovtiiktt, mav^í alľl>o aspou ^i M»<olM)vav!»i veíku, U-iiht Äuwrvnnú
^^
a terax celý hon sťa v)*metenv\
odkedy pajác ten tu na žrdi.
l^^iihold. I-en podlač zavše doplazí sa a
nám na zlosť zmáva otrhanou čiapkou.
Čo statočnejší fudia, nadaleko
obidu radšej miesto, než by mali
tu pred klobúkom krčiť chrbáty.
Ftiessharät^ Tadeto musia ísť, kecí z radného
sa berú domu v poludňajšiu dobu
Toť myslel som už; lapím kohos* z nich,
bo žiaden nemal v hútke zdraviť širák,
I zbadajúc to Rósselmann kňaz (šiel
od nemocného), hne d sa postavil
i so sviatosťou tamo pred žrd priamo —
Kostolník musel na cengáčku cengať:
i kľakli razom všetci, i ja sám,
sviatosti vzdajúc hold, nie širáku. —
Leiíikôld. Čuj, kamarát, mne zdá sa: my na pranier
sme postavení tu pred klobúkom;
vecf pre rytiera predsa hanba to,
na stráži stáť pred prázdnym širákom —
poctivec musí opovrhnúť nami.
Klobúku vzdávať česť, to — aby ma —
je ozaj príkaz hlúpy, bláznivý!
ľtu'^izharät. Prečo by nie pred prázdnym klobúkom ?
Ved pred lebkou sa prázdnou neraz zohneš.
Hllili*f;aril, ľllelrhthiltl a KhhHh vyitúpk s doťmi it pontnviii na vAkol ifá^
LčUlhold. A aj ty taký úslužný si oplan,
rád v nešťastie bys* vrhnul statných ludí.
Nech ide kto chce vedľa klobúka,
ja za vr cm oči, n i ta nepozrem.
Mclchihilä* Tu zemský fojt sa vznáša — rešpekt, chlapci!
Elsbeth. Daj Boh« by ta^iel on a ncch.d nám
svoj klobúk, horšie by to nebolo!
FrieszJtardt (odháfta ich).
Pakujte odtiaľ! Kliate babskč plemá!
Nač vás tu! Mužov pošlite si sem,
ak majú kuráž rozkazu sa zopreť. (Ženy predj
Trlt • ku&oo v}*fitilpi, vetiúc ia ruku chlnpoi; idtl vedľa klobúka, ani d ho
neváimtiúc, v fnipredie JAviaka.
kanlíjiiov Scbwyz, Uri a UQterwaldcn sprisahali sa proti takt^rou tyran-
situ)* Ulrich z liudťtu, irachtic, v spriovodo Geszlerovom, jako aj tamže
líetíha z Jiruncrk, Stauffacherf obóan iío Scbwyzo, Waliher Fúrd
% Uri, Tellov t^sť, Wilhelm Tdl, oWan t Uri, výtcčný strelec, KôsÄď
mwnu, kňaz, Mchhfhttl, obt^an z Unton^Jilden, Wolthr Tdly Tollov
cb1it]>«H', liudolf Havran, (ifs/lorov HtiillmíMster, / rdt a IjCiU-
hoUlf Ge^zhľľovi žuldniiTi. Dej odohráva sa vo Sv.i^ . t^se bojuv
ŠriiJde ZA tvobodu (r Xni— XIV, storočí).
falihcr
Telí
Waliher.
TelL
Walthcr.
TelL
Wallher
TeíL
lViäU$er,
TdL
WdUher.
TdL
Walihcr.
TelL
Walther.
TelL
WaJiher.
TdL
Walíker.
TdL
Walihcr.
TdL
(uVjtftije k Baniibc rgnX
Či pravda, otec, že tam na vrchu
krv tečie zo stromov, ke<í scatne kto
sekerou do nich?
Kto to vravi, synku?
Tot majster Hirt, jte veru, vraj, tie stromy
sú /.akliate, a kto tm ublízi,
nuž tomu ruka v>Tastic vraj r. hrobu.
Sú zakliate tie stromy, to je pravda.
— Ci vidiš tamtú diaT, tie biele štíty*
čo tratia sa, tof^ v nebesiach až kdesi?
To íadovcc sú, čo tak nocou praštia
t posielajú lavitiy nám nadol.
Je tak, a lavíny tie boly by
ui pochovaly dávno pod seba
mestečko Altorf, keby hora, tot,
čo zemestráž, im neodporovala*
(po krátkora premý^ranl).
Ci jcsú krajný, otec, kde niet hôr?
Ked sostúpi kto s týchto našich výšin
a stúpa vždy níž smerom potokov,
nuž prijdc veľkej, rovnej tlo krajiny,
kde nešimiia u x, kypiac horské vody,
potoky tečú ticho, pomaly,
tam videť voľnu všetky nebies kraje,
na dlhých, pekných nivách zrno xrajc
a záhrade tá krajná podobná je.
Hj, otec, prečo ncsostiipime
tadolu teda v krásn)' ten kraj hneď —
čo máme sa tu sužovaf a trápiť?
Vlasť krásna je a štedrá jako nebo,
no tí, ktorí ju obrábajú, z nej
nemajú požehnania.
Nebýva
tu kaldý volno, jak ty, vo svojom?
Pole je královo a biskupovo.
Tak polovať je volho im snád v horách?
Divina panská je a taktiež vtáctvo*
Tak volno im snád v rieke rybirif?
I ríckat more i soF kráľovské sú,
A ktož' je kráľ, jehož sa všetci boja?
To ten je, čo i*'h ciirání, chová tici.
A nemôžu sa sami statne t>ránit
Neraože veriť sused susedovi.
Mne, otec, tcsno iivej vo vlasti
a radšej chcem pod lavinami bývat.
Ver' áno, synku, lepšie y ' r^tom
mat ladovce, než Tudi ne ch
(Cbcú pomimo prrj^u)
^^^^^^K ^^^^^^^^^^^^^^^1
^^^^f WäithcK Kj, otée, pozri, na žrdi, toť» klobúk, ^^^^^^^H
^H
Co nás tam po klobúkiu Poďme ďalej! ^^^H
^^^H (K^ä chce odfflt, Fri^^tiitiardt vystúpi mu v datrety g riAiiuereuou pikouO ^^|
^^^1 FrieszharJi^
V cisára mene! Zastante a stojte! ^^|
^H Tell
(/4ich7tí piku), ^^1
Čo chcete? Prečo jCc^ciŕžate ma? ^^|
^^^m FrieszkaräL
Ste urazili mandát; za nami sa f ^^|
^^f UnthoUl
Vy klobúku, toť, nevzdali ste úcty. ^H
■^ TelL
Priateru, pusť ma. ^H
^^L FricszhardL
Rusaj do váženia! ^H
^^^ M^ď//A^.
Že do váženia otca ! Pomoc ! Pomoc I ^^|
(Do jánska volajúc) ^^^k
Sem^ chlapit dobrí ľudia, na pomoci ^^|
Násilie ! Tuť, ho vedú do väzenia ! ^H
^^^K (filHsi* hnali II kňaz. u Pt^ft'rniftuti koBiultJik prkbátiži^jd b Iŕoma inými ^H
uui^mi.) ^H
^ K<tstoÍniÍ\
Čo je to? ^1
^H Rossclmatin,
Prečo zdŕžas tohto muža? ^^^H
^m FriťszharJL
To nepriateľ je ciiiára, io zradca! ^^^H
^^
(lapí ho prudkoi, ^^^^|
Ja zradca, ja V ^^^H
^^^ Jiossclmann.
Sa mýli^, priatelu, veď ^^^^|
to Tell je, poctivec a dobrý občan, ^^^^|
^H
if,iure Waltfaera FQnrtA Ji b^lí mu naproti). ^^^^|
Pomáhaj, dedko, násilničia s otcom* ^^^^|
^1 ľrieszíiardi. ^^^^
Preč do váženia! ^^^^|
^m Wiilthcr ľíirst (dobehaiSo. Ručili] ;;a nho, stojte! ^^^B
Pre Hospodina, TcU^ čo sa to stalo? ^^^^B
íMťh'Itthiil A 8tauífiiclier prícliildfjijá.) ^^^^H
^H ľricszíuirdl.
On vrchnostenskú zemesprávcu moc ^^^^H
si zľahčuje a túže uznať nechce. ^^^H
^B Siuiíff'acher.
To urobil by Tell? ^^^^|
^^H Mdchihal.
Ty lužes, chlapče! ^^^^H
^^P Uuthold. ^^^
Tot| klobúku tu povinnej cti nevzdaU ^^^^|
^^^ Ha///ur ľfirsL A za. to do väzenia? Pridteíu, ^^^H
záruku moju prijmi a ho prepusť. ^^^H
^1 Frieszhardi.
Ty zaruč sa len rúče za seba! ^^|
My konáme svoj úkol — ^ Ta s nim, preč t ^^|
^^R McUhikal
(k (sedliakom). 6, násilie! Čí s^pimc to^ by ^H
odviedli drzo nám ho pred očima? ^^|
^^H Kostolník.
My silnejší sme* Toho, priatelia, ^H
ne.strpmc! Plece u pleca veď máme. ^^|
^^ľ FricszImrJt
Kto protiví sa fojta rozkazu? ^^|
^B £.^/ť /r4i/a .1
tediiaci (pribeliuúc). ^H
Vám pomôžeme. Čo je? Ta ich smzte! ^^M
(llildri^aril, Ilfelrtithiil ji EbltefU mi fnioajó.) ^^H
m*
TčlL Sám pomôžem >í v jjutlte, dobri fn '-^
Či mnietc, kebych do toho chcel
zc bodákov ich bál by som S4 vari?
Mťlchikal ík Fnesjthardtovii
I.cn opová^ sa odviesť nám ho z knihu I
WaUhcr ľiirst a Stauffacher, Pokojne^ ticho!
FriťszltarJi <kridí». Povstanie a vtbura !
iPoéut potovnlckA triibyj
Žcíty. Toť ide vladár!
Frieszhardt (puidvihne bla«n Buričstvo! Povstanie!
5Ai > , Krič di) rojtpuku, oplaal
liv ,>iík MclchihiiL Hudes ralčat?
ľrieszhardi ivolá c4te hlH«iiejAie\
Na pomoc sluhom zákona, na pomoci
WaUhcr Fursf^ Tii fojt Je I Bcda nám, čo x toho bude!
(C»<'«i7.ler »» kom« sokola ha puiiti, Rtidolŕ )|jirra*», Hi'rttia u tlittleiix,
veľký í»pnevo<Í ožbroien^ch sluhov, ktorí u/avnl knib pík vúkol crl/ího
jitvi»kii.>
Ilndoij liurras. Miesta, toť, zcmcsprávcu I
OťszJcr. ^ RozjEcfitc ich I
Co sbicľba sa Tul? Kto o pomoc volá?
(V»eobei*tiá Ucbosít)
Kto to bnl ? ja chcem vedieť. (K Fri**i:eljnr<Jtovi,;i Pred*
Kto si? Co 7.dŕ7as muža tohoto? [stúp, ty f
(Di eokolfi sluhovi J
^i(*S7hatiÍÍ, Vcľmožný pane, som tvoj sliižobnik
a Btojim strážou tu u klobúka.
Toť, dolapil som muža tohoto,
ktorý sa zdráha klobúku V7,dať úctu*
Chcel xajať som ho, jak si rojikázal,
a hid ho násilím chce urvať, zdržať.
Cťšzler (|*n (in^jitávkf^i. Tak cisárom ty svojim /hŕdas, Telí,
i nmou, čo vclicm na jeho tu mieste,
ie necliceš uctiť klobúk, ktorý som
tu povesil na zkúsku poshisrn»Kti ?
Tys' prcjtradíl mt Hvtjju snahu planú,
TelL Pfcpái^tc, pane^ /. neni/.ui>'sleai;i
sa stalo a nie r. pohŕdavosti.
By schválne bolo, nezval bych sa Telí,
za milosť prosím, nestane sa to viac.
Geszhr (fwo krátkom mláiirif!.
Tys' majster v strelbe x kuAc, ozaj, TeU,
a podbcres sa v to, vraj, s každým strelcom?
Walth€rTeiL Tak je, pane, otec sostrcli
so stromu jabko 7. diaTky na sto krokov.
Gtszier. Je to tvoj chlapec, TcU?
TčU, Je, p^rM' rnAj,
310
Geszler. Más detí viac?
Telí. Dvoch chlapcov, pane, mám.
Geszler. A ktoréhože väčšmi miluješ?
Telí. Sú jednako mi milé deti, pane.
Geszler. Nuž, Telí, kedže ty jabko na sto krokov
so stromu sroniš, musiš predo mnou
umenie svoje zistiť — Vezmi kušu,
ved pohotové máš ju, i sa schystaj
sostreliť jabko s hlavy svojho chlapca.
No radim ti, ciel dobre, aby si
i trafil jabko výstrel na prvý,
bo netrafiš-li, ztratíš hlavu svoju.
(Všetci javia znak uľaknutia.)
TelL Co za ohavnosť, pane, myslíte
to o mne? — Ja mám s hlavy decka svojho —
— Nie, nieže, pane môj, ni pomysleť,
chráň milostivý Boh, to nemôžte
ozajstne žiadať od človeka, otca!
Geszler, Ty sostreliš mi s hlavy chlapcovej
jabko, áno, žiadam, chcem.
Telí. Ja mám
na hlavu milú decka vlastného
namieriť kušu? Radšej ja sám zomrcm!
Geszler. Ty strelíš, abo zomreš spolu s chlapcom.
Telí. Ja mám byť vrahom svojho dieťaťa!
Nemáte, pane, detí, neviete,
čo otcovským to hýbe, zchvieva srdcom.
Geszler. Kj, Telí, jaký si zrazu rozvažitý!
Mne riekol ktosi, že ty snilko si,
chceš všetko ináč, nežli iní ludia,
ty rád máš zriedkavosť, i vymyslel
som teraz zvláštny pospas pre teba.
Druhý by váhal, no ty zatvoríš
len oči — skočíš s chuťou do toho.
fíer/ha. O, nežartujte, pane, s úbožiakmi !
IKa, jakí bledí a sa trasúc stoja —
Tak nezvyklí sú na žarty z úst vašich.
Geszler. Ktož' vraví vám, že žartujem?
(Siahne na konár, visiaci naci ním.) Tu jabko.
Spravte mu miesto — nech si zajnie diaľku,
día zvyku — Dám mu osemdesiat krokov,
ni menej, ni viac — Ved sa chválil, toť,
že na sto týchžc trafí svojho chlapa —
Nuž, .strclče, mier a ciela nepochybl
Itndolf líarras. Hože, to ide ozajst — Kľakni, synku,
a pros za život svoj, toť, zeme vládcu!
WaUher Viirsi (rttranou k Melchthalovi, ktorý Iwiva premáha netrpelivosť).
Sa zdržte, prosím vás, a ticho budtc!
m
íY f!€iii<M^lôvíy* Prestaňte, pane, xáV
tak zahrávať si 8 úzkosCami trtca.
I keby chudák ten bol ozaj prehral
svoj jtivot vinou fahkou ~ prisahám,
ux dostaf desať ráz by smrť bol prestal,
1 prepustte ho bci úrazu domov,
uk spoznal vás; on na hodinu tuto
pamätať bude s detnými aj dctmi.
GeszUr. Otvorte cestu — Rezko, nač mcskás?
Prepá.'íols* život svoj> ťa môxcm r.abiť,
a hľa, ja skladám milostivé los
tvoj v tvoje vlastné ruky umelé.
Nemôže ťažkať na prísny si siid^
kto majstrom lósu svojho roôic byť.
Si hrdý na svoj istý zrak. Nuž hor*!
Tu treba, strelče, ukázať, čo umien,
to slávny cieľ a vefká odmena!
Do čierna trafiť v sajbe, inu» to
^ i druhý umie, ale majstrom ten je,
kto všade si je istý umenia,
kto na mieste má srdce a nie inde.
Waither Fiirst ibodl m pre^l neho j.
My uznávame va§u, pane vládca,
vznešenosť, ale: milosť položte
nad právo, vcrate môjho mánia pol,
ba celé, len tej hrôzy zbavte otca!
W&tiher TelL Stareckú, nckíač pred ŕalosntkom!
Recte, kde mám si stať Sa nebojím,
veci otec vtáka v letku utrafi,
on nepomýli v srdce decka svojho.
StauffachťK ľan vládca ! Nehne vami decka prostosf?
H^isselmann, LK pomyslíte, že je v nebi Boh,
ktorému počet dáte z činov svojich,
(Uszler (QkiUte na rhhipca). Priviažte ho toť k lipe tej?
íValihcrTdL Mňa viazal?
Nie, priviazaný nechcem byť* Chcem stáť
ticho, jak baránok, ni ne ' ' i m,
Ketf sviažete ma, nie, tii ^iem,
i budem Ukoj zúriť proti vájílmm*
Buäolf Harras. Daj aspoň oči zaviazať si, synku !
Watther TcíL l*rcčoic oči? Myslite, že bojim
sa šipu z ruky otca? Pevne ho
ja vv'čkám, áno, nepnhnem ni viečkom,
^^ ntcc, »rľ Icc žcs\
< ti ti, zal mieni —
Nuž, xurivcovi nav7.dor stret a traf!
íZAJttn k lipi?; n& lihiTti pultiiin tnn j«blko,)
Mftchihal d* uMlliaktim). Cn? Zlodn tento %\\k %si afJa diaf
pred rxakom naším? NaČ sme prisal^aU^
-*-^ "^
2.^
9ts
Gesder.
faeher. Je daimo, nemáme veď žiadnej ?brane;
yidtte horu pik, tof> vôkol nás.
Mclchthal, O, by sme boli zvŕÄÍli vec zcerstva;
Boh odpust tým, čo narádzali odklad!
Geszler ŕk Telloví). No, k činu! Zbraň sa nenosieva darmo.
Je nebezpečno vražobnú zbroj nosiť,
i odskočí vse šíp na strelca zpät.
To hrdé právo u sedliaka je
urážkou najvyššieho zemepána.
Nik nenos zbrane, mimo tých, čo vládnu,
Ked narábať vám ľúbo kusou, šípom,
Nuž dobre, ja vám poskytnem cief k tomu.
Tcll (natiablie ku Ä u a miloží ftĺp).
Otvorte priechod! Miesto 1
SíanffacJicr. Čo, Telí? Vy by ste — ? Nikdy — chviete sa,
trasú s' vám ruky, nohy podlamujú.
Telí (spuHti kii5a). Mám tečky pred očima!
Ženy* Boh ty v nebi !
Telí (k 2t?inetoji4)vii. Odpusttc mi ten výstrel. Srdce toť
je moje! (Odbalí praiii.) Kážte zbrojencom ma skoUf!
Života tvojho nechcem, výstrel chcem,
— Ved zmôžeš všetko, v ničom neváhal;
narábať veslom tak vieš jako kusou,
ni vichru nebojíš sa, ratovník.
no spomož si a /.aratuješ všetkých!
iTi^ll stojí v hnunotn zápase, potrbujiíc rukami a upierajdc ^'Aruace M liiieíf
laslréi si bo iui golier, /eiueťojl xbadá vAelky tit^to pohyby )
WúUher Telí (upod lipy). Streľ, otec! Nebojím sa.
TtlL Musí byť. Vfxihopí;
RndcííZ (ktorý cez celý diu v najailnei^oín napuutí ^Xk\ a násilne en
Pán vládca^ dalej nepreháňajte ui,
nie dalej, nie už — Bola to len /.kúškai
už dosiahli ste ciela — Preháňaná
pochybí prísnosť cieľa múdreho,
a pretiahnutá príliš kuša prajákne,
Gcszlcr. Vy mlčte, kýra vás ncvyzvú.
RnJťn:. Chcem vravct,
i vravcť smiem. Mne svätou je česť kráfa;
no taká správa musí zášť len ziskaC*
To nenie vóIa kráľa — Môžem to
riecť isto — Takej ukrutnosti môj
Tud nezaslúžil; nemáte tej moci.
Ges^leť, Hach^ opováilívcc!
Ruäcíiz, ja mlčal som
o každom ťažkom čine videnom,
ač videl som, som oči uzavieral
i potláča! som n.izpäť cio ňáder
vsc srdce svuje plnt, vzbiircné.
No ďalej mlčať /xadou bolo by
jak vlasti, tak aj cisára.
Bcriha (hcMlí »a mnAú nebo a vládcu-. Môj Bože!
vy drážitc viac estc zúrivca*
RmUnz. Ja opustil som fud svoj» som sa xrickol
pokrcvných, všetky svázky prírodné
som potrhal, by pripojil som sa k vám —
ja veril som, že napomôžcm blaha
všetkých, kcd upevním moc cisára,
no rúška padá s očú mi a s hrôzou
vidim, že zavedený som niid priepasť,
Vy pomýHli ste ma v úsudku,
podviedU čestné srdce. I už bol som
na dobrej ceste Fud svoj rúče stkazif.
Gťszler, Tak^ smelče, s pánom svojím hovoríš?
RuJaiZ, Cisár je mojím pánom — Svobodný
som rodom jako vy, i vo všetkých
rytierskych cnostiach čelit som vám v stave^
A keby ste tu nestáli vo mene
cisára^ jchož ctím, i kde ho tupia,
nuž rukavicu bych vám hodil, aby
ste odpovcd mi po rytiersky dali.
— licj. pokyňte si stráži. Nestojím tu
bc3? zbrane, jako ti, hfa luknÄUje ua Mu Mám ja meč,
a kto sa sbliži —
Sšmtffaihcr ^volái Jablko, toť, padlo!
(Kým v£«ici T titUi bUjiou obcáUmf Ktáli, n Bt^rťhii mcdxi Ruil4*uiit a vUcicu
jin vrbU, TľH v>'»tfelil éSp.)
ítässelmamu Toť, chlapec žije!
Mnoho hlasov. Trafené je jabkol
(Waltlier ¥úr%i na kUtí a klt^l. Berllia hci útU,)
Gessicr (adíveiijl Vystrelil azda? JakžcV Šialenec!
Beriha, Váš chJapcc žije! Zciťtc, dobrý otčel
Walthcr TcH (priskáka s jablkom ý, Otčc, toť, jabko — Vc<í ja vedci
som, že neublížiš synovi ty svojmiu
<TfII KULI » tiÄfhýlroým Akí prí.i" t.i,.... n.i.. hv ..k...,í >..
aiu vypuihie i ruky — keiT vm
riiiMtn ? liátruty a f* veRtou vruťi _.
kleeino basviáfine. Violci ttoja poirnuu.;'
iícrihíK í>, nebo dobré!
WaiiHer FHrsi (k otcovi a ^irnavi). Deti! moje deti I
S/- r, Iíud lk»hu chvála!
i. Bol ic jca vystrelí
Za dlhé veky budú o Aotn vravcí.
R$^otf Harra.s* SiKiminaf butJú strclcii Tclb vždy,
kýmkoľvek vrchy v xákbdoch štát budú
na-
aii
ieszler. Prisám, je jabko stredom prestrelené I
Majstrovský v\'ÄtreI, í ho musim chváliť,
Rússelmann, Hej, dobrý výstrel, ale becla tomu,
kto nútil ho toť, by pokúšal Boha.
Si^Hffachcr, Tcll^ zcíťte, vstaňte* vymenili ste sa
po mužský, móžte svobodný ísť domov*
Hässelmann, No, podtc^ syna k matke itaveďtcl
(Chcú ho odvieft)
Gt:szkr. Telí, cuji
Telí (SA vracaj de). Co rozkážete, pane?
Oeszhr, Vatal si
i druhý cite k sebe šíp — no, hej —
som dobre videl — čože mienis s nim?
Tcil (v rozpakoch ^ To je u strelcov taký xvyéaj, pane.
Gcszler* Nie, Telí, to neprijímam za odpovecí;
to mušt dáky inakší mať význam í
Rcc pravdu mi, TcU» rezko, veselo ;
buJ čokorvek, ti ručím za život
Nač ti sip druhý?
Tŕ//. Inu, kedže tni
ručíte, pajíc, za život, i povera
vám tedy pravdu pravdivú, jak treba.
(V^rtiÄhtic 5íp zpoxA Roliera ä pozre hroxivým írakom na Kcnievládcn.)
Toťj druhým sipom vás bych prestrelil,
kebych bol trafil milé svoje dieťa,
a vás bych ozaj nebol pochybil.
G^szlcr* Nuž, TcU, ja zaručil sa za tvoj život,
dal rytierske ti slovo, — zadržím ho —
No, že som spoznal tvoju mysel zlú,
nuž dám ťa odviesť, strážiť dám ťa kdesi^
kde mesiac, slnko, nczasvieti ti,
by bezpečný som bol pred tvojmi šipmi.
Chyťte ho, sluzi, viažte! (Ttllu vmfu.)
Siai$jff'iUhcn ^ Panel Jak?
Či mnžtc takto zaobchodiť s mužom,
na nomž sa ruka Božia zrejmo javí?
Gcszkr. Vid, ratujc-U ho i druhý raz
— Na moju lod s ním! Idem hncu i j.i,
i doi)rcvad5m sám si ho na Kusziiacht
Rässclnuiuíu To nesmiete, ni cisár nesmie sám,
to prieči s' písmam o slobode nasej!
Gcstlcr. Kde sú tie písma? Potvrdil ich cisár?
Nie, nepotvrdil. Treba priazeň tu
si vynadobyť najprv — poslušnosťou.
Vy rebélii ste všetci proti súdu
cisára, drzú pestujete vzburu*
Vás všetkých znám — som 'Tel vás —
Hľa, toho vezmem teraz z kr iO»
no vSctci máte v jeho vine diel
:?if»
Kto muar^^c, ^a u.iuc lulcat, slúcfíif
(Vsdkli m, Bt^rtba, liudetix, llarra** a 'sluhovia t» uim* ťHL«%iibjirdf a
Leiitbold 7.o0tanil.)
Walther Ffirsi (▼ «iloom b61i- je po všerti veta; on ai umieml,
mňa s celým mojím domom zliubiť, ztiidiť!
SíOiiffacher (k TeÍ!ovi\, ó, aturivca či museli ste dráždiť!
Telh Nech iÁtÍx ?ía, kto pocítil môj bôlf
Simiffädter^ O, uz je veta po všem ! S vami sme
my sputnaní a poviazaní všetci!
Sejliaci (ob«tiiiJú Tellni. Nám s vami každá ujde útecha I
Leutholä (ubllij m). Telí, lúto ml vis — No ja musím slúchat
Telí. Dobre sa majte!
Waliber Tctl ^m silným haiiMsi ?*a K ííLíiui wúxmu Otec, milý otec!
Tcil (id Vlhne ruky k nebu K Tam hore je tvoj otec! Vzývaj ho!
Siiiiiffachcr, Telí, odkážete niečo manželke?
ÍV// (tdvibne chUpui s vrócinosluii k prsiam r-
Chlapec je celý, a mne pomóie Hoh.
(Rýchlo SA odtrhne a Ide aca uzbrojeud.)
IL
Štvrtého dejBtva výstup trotl.
•ľujst/i ee«tii pri Kiliumiusbt.)
už pn%
ha /jMiíiu'
!/i hnil H ^
.lusku. Skál
likn; nn
jťdíiipj 2. iiHJpfedtiej^ÍL'b äktU j ť výbexuK, /^ruawiij itnn'inj.i
TcU^) ivj^ttúpi t kolou).
On musí ísť tu touto pustou celtou!
Nevedie iná cesta na Kúsznacht —
Tu vykonane to — Frilciitost praje.
Ker 1, toť, ma ukryje,
a na< ; ií iip môj zasiahne ho;
priechod je ázky» zliati pohon na mňa.
I sprav si účty s nebom, vladáni»
preč must^t hodina tí odbila uz,
[a žil som ticho, neskodno — môj sip
len na zver hory býval namcrcný,
na tnú vraždu ni som nemyslel —
No tys* ma t môjho mieru vyptasU,
ty premenil si v dráči vriaci jed
to mlieko mojej predtým tbožncj mysle;
V> l'ill Síl vysvobodil t nik (i» KímF *u pi
JtUMľrumiiJk Koízriiicbt, strhol %^ uáronn^ )<*, tak /e »i pi
(•ŕfixlerovi oovrdeli rady s linfou Vlfdy n» radu (lUvcov Ge?<xler dal
fifirostiC Tolta pát a kázal mu vctlovaT, Telí m príbodDoui mieste, kdD
ilo jaieara ČDeb kus brabi, v)sko6U i lode na breh a liloým kopDOtlcn
odncil loď aa vzbúrené tliiy.
ifcír ŕ Mlfc
3ie
ty navyknuls' ma k ohavnostiam — Kto
si hlavu decka svojho za ciel vstavil,
ten trafiť smie aj v nepriatefa hrucT.
Úbohé, milé dietky nevinné
i ženu vernú musím ochrániť
pred vztekom tvojím, vladáru ! Ked luk
toť, natiahol som v ruke rozchvenej,
keď s krutou, diabolskou si žiadosťou
ma nútil, by som mieril k hlave decka,
ked bezvládne som úpel pred tebou,
ja vtedy v sebe zaviazal sa hroznou
prísahou, ktorú počul sám len Boh,
že cielom môjho nanajbližšieho
výstrelu bude tvoje srdce. A čo
som sľúbil v mukách pekelných tej chvilky,
to svätý dlh je — splatím ho do bylky.
Tys' pán môj, vladár môjho cisára;
no cisár nebol by si dovolil,
čo ty — On poslal ťa sem v tieto kraje,
bys* právo slúžil — prísne, bo sa hnevá —
nie ale, abys' s chtíčom vražobným
beztrestne drzé páchal ohavnosti;
žije lioh k trestu, k pomste každej zlosti.
Pod von že, trpkých bôlov nositelu,
ty klenot drahý, vzácny poklad včul —
ja tebe ciel dám, ktorý doposiaľ
skrúšeným prosbám neprístupný bol,
no tebe nevyhne — A úprimná
ty struna luku, ktorá s' verne mi
vše poslúžila v milých pohulankách,
že ncopusť ma v strašnej potrebe!
Len ešte včul sa, struno verná, drž,
mi okrýdlivšia šíp tak často trpký —
Ak včuF mi unikne slabý, nie dosť tuhý,
nebude možno mi ta poslať dnihý.
I Pocestní idú javiflkom.i
Na túto kamennú si sadnem lávku,
pocestným krátky oddych skytajúcu,
bo niet tu domova. Tu prechodia
povedľa seba náhlivo a cudzo,
o bôloch svojich mlčiac — Cbodí tu
pcčlivý kupec, vystrojený tiež
na Tahko pútnik i mních nábožný,
pošmúrny lupič, veselý tiež hudec,
spozdilec - - ťažký náklad na koni - -
prichádzajúci z dalekých sem krajov,
bi) každou cestou na kraj sveta niôž'.
Svojou sa dráhou berie duša každá
za svojou prácou ~ a moja je vražda! (ti^adne si.)
Ml
Tndyi keď otec vyšiel, milé dictky,
bufóÄe radosť, kctf sa navrátil;
bo vždy, Síl vrátiac, priniesol vára nJcčOt
bud bol to pekný alpský kvietok, buď
vták /xiedkavý, bud Amníonovský roh,
jak nachádza ho pucestný na vrrhoch —
Vcuľ /a inou on ide pochuťko\i»
u pustej cesty šedi s dumou vraidy,
on na život tu nepriatcra striehne*
— A predsa on len na vás, milé dictky,
i teraz myslí — vás to bráni, v;úu
to pred tyranom chráni čistú dušu,
kccl naťahuje k vražde svoju kušu. tVsuiJt?.)
Ja čiham na zver vzácnu. Neťaží
sa poíovnikovi, toť, celé dni
scmotara brúsiť v ostrej, krutej zime,
odvažno skákať s brala na bralo,
sa vozvýs íitvcrat po hUufnčkých stenáchí
kde vlastnou krvou príliepa sa cajs*,
by dákc biedne ulovil si zviera.
Tu ide innc o výhru vzácnejšiu,
o srdce vraha, ktorý chce ma zhubiť.
(Z dírirky počuť veselú hudbu. lcif>rú m blíži* i
IVez celý život narábal som kusou
i cvičil som sa dfa streleckých reijijl;
soin% strelil často do čierneho, mnohú
odmenu peknú tiež som odniesol
3t hier streleckých, dnes ale výstrel dať chcem
majstrovský ozaj a to najlepšie,
čo možno, vyhrať v okolí tom horskom.
]bii |ia*eiiádjcii juviftkom ii liure liumIuu celtou. Telí (tíi^ Ha tm A ti, poilo-
{wetf na ku^ii Št<k*i>i, lovec, pridruží wi k mnruM
SiUssi. To Klostcrmcier t Môrlischachu »lávi
dnes svoju svadbu — človek bohatý,
má na Alpách toť kočiarov so desať,
Včuf nevestu si vedie z Imisce,
i biiile sa lej noci hýriť v Kúsznacht,
Fučíte! inuž čestný ka/dý vit*iný je!
TV//. Hosť VAÍny ncnie súci na svadbu.
Htässi, Ak vás čo trápi, shodbľ to so srdca!
Co prijde, lierlc, /Je sú &4-sy včuľ;
i musi človek radosti si doprial.
Tu svadba je a inde aiasc pohrab*
TtlL A často tobôž oboje sa sdAižt«
SiHssL Tuk bcit tcrait svet Je vcm v^adc
dl- *^ tía. Toť Gí. * V i' im iilo
zcii r.v.\ a kraj jv i
»a tel)' prcpadoL
318
Telí. Ci klátia sa už aj
vrchy? Nič nestojí na zemi pevno.
Stiissi. I inde počuť divné veci. Toť som
sa svrával s jedným prišlým z Badenska.
Nuž jeden rytier jazdil ku královi,
a postretol ho v ceste sršňov roj,
i oborily sa mu na koňa,
až klesol na zem mrtvý zmučený,
a rytier pešo prišiel ku královi.
Telí Slabému tiež je osteň v telo daný.
(Armgard prichádza s viacero deťmi a postaví sa u ústia pustej cesty.)
Stiissi, To znamená vraj velkú v krajne biedu
i ťažké skutky proti prírode.
• Telí. Deň každý také skutky prináša,
div nemusí ich žiaden predzvestovať.
Stiissu Šťastný, kto v mieri zem si obrába
a zdravý sedí so svojimi doma.
Telh Ni najzbožnejši nemôže mať pokoj,
ked nedopraje mu ho sused zlý.
(Telí Často s nepokojným očakávaním pozerá vozvýS cesty.)
Stiissi. Dobre sa majte — Čakáte tu kohos'.
TelL To áno, čakám.
Stiissi. Šťastný návrat k vašim!
Vy z Uri ste? Náš vladár, milosťpán
dnes odtiaľ prijšť má, i ho čakajú.
Pocestný (prichádza). Vladára dnes už nečakajte. Vody
od veľkých dažďov pov>'licvaly sa
a voda všetky mosty postŕhala. (Teli vstane.)
Armgard (podchodiac). Neprijde vladár!
Stiissi. Chcete niečo snáJ
od neho?
Armgard. Iste 1
Stiissi. Čo sa staviate
mu v cestu v tomto pustom priechode?
Armgard. Tu nevyhne mi, a ma musí počuť.
Frieszliardt (Hchádzu sponno dolu pustou cestou a volá k javisku):
Vystúpte s cesty! Vladár milosťpán
sa blíži, tesno za mnou ide koňmo.
Armgard (živo). Vladár sa blíži ! (ide s deťmi do popredia javiska,
GeNzIer a ll:irra!» ukážu sa na koňoch na vyši cesty.)
Stiissi (k Frieszhardtovi.. Jak ste prešli vodou,
keJže tam voda mosty pobrala?
Friťszhardt. Sme zápasili, bratku, s jazerom
a alpských vôd sa my ver* nebojíme.
Stiissi. V tom víchre silnom ste sa plavili?
ľricszhardt. Ano, to budem, kým živ, pamätať
Sii'tssi Ostaňte, vravte!
Frieszhurdt. Pusťte, musím ísť,
vladára musím oznámiť na zámku. (Preč.)
tin
Stussu
Gesder.
Anugard,
Hudolf.
Gesder.
Armgiird^
Gcszlťr.
ArmgarJ.
Rndolf,
ArmganL
Hudolf
Keby to dobri Tudía plavili sa,
loď potopila by sa so všctkýin.
Tým neškodí však oheň už, ni voda> ^Obsre sh
Kam del sa lovec, s nimi som svrával sa? \Vrt^t\
(Qeszier n Rudolf Hfinm« IcoAtuo.t
Vravtc, čo chcete, ja sora dsárovyra
sluhom^ i musim hľadcf sa mu rúbitr
On neposlal ma do krajný sem. by
som lichotil a voľkal ľudu — Žiada
poslušnosť; spor je o tom, má-li
byť sedliak pánom v xcmi a či ciw.
Tu chvíľa moja! Včuf to iírednesicm! Biiii aa ottý-
Ja v Altorfe som nevystrčil širák fchava)
len pre žart, ni len, aby skúmal
srdcia ľudu, tie ja dávno znám^
ja vystavil ho, by sa učili mi
víz skláňať svoju, juž tak rovno nosia.
Vec nepohodlnú som postavil
im v cestu, kade vedľa chodiť musia,
by držali sa do nej zrakom a
pomneli pána^ naňhož zabúdajú.
No ľud ten predsa má len isté práva —
Tie považovať nieto teraz času!
I>;ilekosiahajúce deje idú ;
dom cisársky chce vxrastať; to, čo otec
započal slávne, syn chce xvŕsit cele.
Národík tento je nkm kameňom
v ceste, tak, lebo tak, sa musí poddaf.
• Chcil prejat Žena hodí m prt*i fbidám.)
Milosrdenstvo, pane vladári Milosti!
Čo strciatc sa v otvorenom poli
mi v cestu? Zpätl
Môj muž je vo väzení!
Sirôtky hladné — Súcit majtcžc,
vcľmožný pane, s našou vclkou biedou!
Ktože ste? Kto je muž vá^?
Úbohý
to kosec, dobrý pane, / Ri^ibcr^,
ktorý si skáša trávy slobodne
nad priepasťami s bralisk kolmo- strmýcii,
kam vstúpiť i to hoviadko sa boji —
(k vlttdÄrorií, Prisám* to ozaj biedny, trjjký iivoXt
prepusťtc, prosím, toho chudáka;
éo ako faAko bol by zvinil, str^^ným
remeslom svojim i^ ný.
(K žeue-) Ncchžc v.i iior* oa zámku
poproste — Tu to nenič na mieste.
Nie, neodídem s miesta tohoto,
kým vladár toť mi muža nenavráti I
.íl'l »
Už liestty nicsíuc upt vo veži
a očakáva márnu výrok sudcu.
Gcszler. Zuno! Či chcete nútiť ma saátf? Hrec!
AtíHgard. Spravcdlivosť, vladár! Tys' sudcom v krajne
na cisárovom i na Iíožom mieste.
Svoj iVkul konaj ! J ako na spravodlivosť
sám čakáš nebies, tak ju prekáž nám!
Geszlcr. Preč! Odpracte mi drzý ten hyd s oču!
AríHgdrä (chytí uzdu koftu). Nic» nemám už ČO ztratiť. Neodideš,
vladáru, s miesta toho, kýmkoľvek
mi neprislúžiš právo — Mrastt čelo»
j^áň očima, jak len chceš — My už tak
nesmierne biedni sme, že na tvoj hnev
nedbáme nič už —
Geszlcr. Ženo, vystúpže,
alebo s koňom prejdem cez teba,
Artngarä, No lenže pohni, prejdi — Tot — í.Strhn© deii nti sem
[h bocll Ma a mmi na cestu.)
Tu ležim
I s deťmi — Nechžc siroty tíc biedne
rozmliaždi koňa tvojho podkova! Vcd
už najhoršie to ncnie, čo ty spáchaš —
Ríhiolj\ Sah'etc, ženo?
ArmgarJ (ijrudkéjAie pokradujúr). Vecí ty dávno ui
nohama šliapeš krajinu cisárovu 1
— <), som len ženou. Nech tak mužom sonj,
ja vedela bych lepšieho dač', než
tu ležať v prachu —
(Po^tit predoAlú hudhti ňu výkt cesty, nie uUtimeuú.j
Geszicr. Kde sú moji sluzi?
Nech odorvú ju odtiaľ, ináčc
sa zabudnem a spravím, čo ma zmrzí.
Rudolf. Nemôžu, pane, sluhovia sem prejsť,
je zatvorená pustá cesti svadbou,
QťszUn Prikrotký som ja ešte panovník
naproti ľudu — ICstc jazyky
sú voľne, nenič ešte skrotený
jak treba ^ Ale ináč bude to,
pri^iahámí Zlomím túto zaťatosť,
drzého ducha svt>b(jdy ja zháčin),
vyhlásim nový zákon v týchto zemiach —
Ja nad to aj ^ — (Ŕíp ht> immireli ; 9ÍiUt»e riilcuu k itrdcu a ^
HlaWm hlftUf^iD.) Roh ^buíľ mi milostivý! |kle«á.
RtéJoij: ľán' vladár I Bože! Ču to? Odkiaľžc to?
AtrngarJ {m vzíhupint!)^ Tnf, vražda, vražda! ľotáca sa, klesá!
Ic trafený! Sip v srdca stred ho trafil!
Rudolf i mnkuči f» koňa). Jak strašný pád to — Bože — pane j
vzývajte liožie milosrdenstvo! {rytier —
Ste aynam fimrtil
8!^l
Tellov výstrel to,
iHkkoe s koňa v tiárué Uudolfovi Hiurasoví, i spuntiii bo im Inviai*)
Teli (zjaví sa on vfli bitUjiiv
Znáš strelca, ani nehľadaj ho inde!
Volné su chaty, nevmnosf je istá
pred tebou, zemí nebudeš viac škodiť.
iZmir.De s \f^. Kud m vovalí.)
Siilssi (v predu). Čože je to tu? Co sa prihodilo?
Artngard je zemevladár šípom prestrelený,
Ľtid. Kto prestrelený?
<Ked imjprednejä) gvadobníd prijdú na javiako. vtedy tiajrjicincj^I aú c^tc im
výšine n liudbn drtlej hrá-i
Rudolf. Z krve steká, toť!
Ta, za pomocou 1 Ta sa, za vrahoni !
— Ztratený mužu, taký, hla, tvoj konec;
no výstrahy si mojej nechcel počuť t
Stilssi, Prisám, tu leží bledý, bez života.
Mnoho hlasiyiK Kto vykonal to?
Kudolf Hurras, Šalie sa ten Ind,
že k vražde hudie? Kážteže im xmlknuť!
íHadba Kmfkiie ra£<7m; ladti pribýva.)
Pán vladár, vravte, ak vára možno — Či
mi máte ešte s čím sa zdôveriť?
(Ut*<<7Jrr tlávA xonky rukou ik prudko irb opíittije, kedl^ im Qifosttiiirt
Kam isť? — Na Kíisznacht? — Ncroa^umicm vás
O, s[)i)kojtc sa — Zemskost nechajte,
i hratfte tcray už sa smieriť s nebom.
(Cŕlá xvtidŕíbuá iipolo4^fjô<;l ubsUint* Kotnierajueehn 9 bexdtuým tiAtmutfm
SUissi, Toť, jako bledne — Včuľ sa bliži smrť
mu k srdcu — oči jeho xmeravcly.
Armnard inlvíbiie jedno 7. detí).
Toť, deti, vidte, jako VÄtcklec konä!
Rudolf Harras. Šialené ženy, kdeže je vás cit,
že pasictc si oči na tej hrôze?
— Pomôžte — Nict-li, kto by pomohol
mi bolestný sip x pŕs mu vytiahnuÉ?
ZrCnv fodsuipiii). My tknúť Ma jeho, ktorého Roh ubil?
knjiUj ' Kliatba vám! Zatratenie! (Tíwi mcéi.
H'hyti mu ruku). Ňo len, no,
môj pane! Konce vášmu panstvu ui,
totí tyran zeme padol. Netrpíme
viac násilia. My svobodní sme Tudiat
Všetci (vtbár^no^ Vlasť svobodná je !
Rndotf Harras. Tak sme dalcko ui ?
Tak ííkoro konči poíilusnnsť a bázeň?
(K nithrrojcneom, ku>rl vntknd;)
Vidhc skutok vraždy uiíisný,
čo udal sa tu — Pomoc márna je —
rii^^
^a
^
Je daromné a márne honiť vraha.
My máme inu starosť — ^ Hor* na KÚJ37.nac]it,
by cisársku sme pevnosť ratovali I
Bo rozviazané sú v tej chvíli sväzky
poriadkov všetkých, všetkých povinnosť^
na niciu vernosť spoíahnúť sa nemôž*
(Kiid oiiíde 8 ozbrojenci, zjav! sn Šesť iniJoardných bratov.)
AnitífanL Vystúpte! Idú milosrdní bratia!
Siíissi. Toť, obeť Icži — Slietajú havrany.
Milosrdní braiia (stand d do polkruhu okolo mŕtveho a fftiievajd ,
[hlbokým touom:)
Tak náhle človek umiera,
niet Ihoty mu, niet pomeskania;
v stred cesty, ňouž sa ubicra,
v stred dnov ho ostne smrti rania.
Či hotový je ísť, či neni,
pred Sudcom stáť je prinútený?
(Pli ťfftAtaviuif posledných riadkov opona spadaej
Dom v stránL
Pov^
Napísal Martin Kuknčim
xm.
Kde môte vyroEumet kaidj^, ôo je vo vecí.
I reály dva-tri dni* Niko nevytiahol nohy z domu. Ntnlhal b|
sa ohluSiť mhntoU; aby nenumel niysleť, uvažovať a po^^eraí napred:
na nivy prvtíj zakvitnuté kvictim — dnes otuput^ holt* a pusté*
TmoH 8a v pivnici, ifiLukí sudami, v ktorých vrit* ako v kotle, z no-
jodni'ho i kypí pena a neristil, hustá brečka, ktoríí onedlho bude
obveseľovať skonnutené srdcia, roiíháfiaí mrákavy na zachmúrenej
tvári.
Nehol pod (irabovikom, to je pravda^ ale sa neukázal ani
u Zorkovicovcov. Zdá sa mu, Äe je to v poriadku : ked uejde ku
Katiť-i, nejde ani ta inde . . .
í 'íti sa poníženým : stará Jere mu je ustavit^ne pred i«"
Keff nui zídu na um jej chvasty a stesky, musí sa začervenaŕ
pred sebou. NajväŕSmi ho mrzí, že i mama tuší i^osi. Neraz pri-
chytí jej skúmavý pohlad na biibe* Oli, keby ona vedela, tú sa
v ňom deje, to ho trápi a morí! Prepadol by sa od hanby, keby
tuíiila 1
llaz pod vefer vyjasnil sa mu pobfad, trapy akoby zíízraknm
fipadly s ni'hn, Vfi dverách pivnice vidí mladistvú, l>ezHtarostnú
333
mn slnci, v očiach mu svieti " ^ "^ ^o íivom, i trociui sií»aL^t>a*
Otviíra ich teraz na široko, ro/l sa v poloSore pivnice.
„Zandoino!'' vykríkol N- Neraz myslel naň v svojom
súžení, alo mu ani nu rieľi;ti neoiu, ohľiaí dy«u» okriaí
v útrapách. „00 ta donieslo k niiin, ť^lovečeV*
„My troSkári vymývame a presúvame turné/ odpovedá on Síto-
jírn obvyklým spôsobom. ^Oberafiku sme odhajduchovali, i na Ati
7aí>udli, Prišiel som pozreC, ^ robíte vy, úbohí boháči, ktorí nosíte
br«meno dŕia a horko , . .**
Vstúpil do pivnice a prezrel obrovské sud] y čulý duch
už sa zanáSa výpočtami: kolká oročka by mu í,..í..-.a, keby za-
kúpil celú pivnicu kupcovi Okladinovi . , .
„V tvojej pivnici, braček, je formálna potopa. Koho začne pre-
imnledovat šťastie, prenasleduje ho do skapania/ A z oka mu zas
Aibe Ŕelmovský svit, akoby jenmý v Ináč i ja som sa nalial
ako svedčí. Tolko plných sudov Uť ; nikdy v mojej pivnici.
Nuž ale čože je to proti tebe!**
Niko má Zandomu rád i pretOp že nezbadal pri ňom nikda zá-
vistí* Zandome obdivuje jeho bohatstvo, kochá sa v Aom, B(a by
obdivoval peknú stavbu alebo veľkolepý obraz* no bez prímeska
s&vmti. On obdivuje a obdiv budí v ftom snahu nasledovať príklad,
namáhaf sa, pričiúovat sa, rozhojrtovať svoju skromnú hrivnu. A
nie darmo veru! Odkedy sa oženil, popravil dokoníile svoj majet-
kový stav. Zeme dal na težakov, tak že sa mu zaČíHajú vy|)líícaí;
poplatil čosi rllhov, dom prestavil takrečeno do základov, uplietol
si milé hniezdo, pohodlná — lebo na pohodlie drží — iba čo Šoru
(Jarettu nepodarilo sa mu var, 1 teraz, ako i z pofintku,
pri|>ravuje mu neúnavne d<' ^*ny. Hej, dosiahol mnoho, čo
m »ám nenazdával : a to všetko pilnosíou, pričinlivosfou, a to sa
vie, ôÍÄStlm, ktoré ho sprevildza pri každom podniku.
„A teraz poífme k tete Amculi;'* navrhuje Zandome, ,»St4i
rokov, f'o nia nevyhre$ila/
I ona víta s radosťou hosCa. Ona ho rada, him ho neraz karhá
pre- híhke mravy. No i v tom badať, že sa Äult nh*
vinop tak sa zdá, vyzrelo, začína 5>a usádzaŕ. N* , vi,
aby ga h nhn kamaratil. Poklesky súdi sbovievave, neraz dáva jeho
žene vjac vinu, než jemu. „Každý nníž tuá michytnosf k hriechu/
vysvetluie ôore (*arelte mnoho ráz* „Žena musí prehliadnuť a ne-
vžcliniečo, ak lio michce odf ' ' 1 seba/ No
n ani hrach na stenu pri n j, ?:iarlivej
patit^j, ^
„Co len znamená, žo Zandome príSiel už ra/ knám!"^ zvolala
„Nift in^ho, ako <^kriaf trochu pri toto Anzuli,'* odpovedil on
8 prízvuktmi úprimnosti, „A vitu jo i potrebm* ŕlovi^kn. kUtrv stojí
prevažne na v:i' -be, uby ho tu i - m.**
Šora Anziii ^ tmiela narii/.ku, , i r»zH
^rUiVttých rečí,
JTn 8me ož dávno odbavili. Ja myalÍQi, že závisí len od UAx^
i^^M^
íl liir " 1
tai
HU
ak chcc.^ uaozaj podívať veí^ný niier,** odpovedá ona na poly viiism^
ímI poly žartovne. „Ale 6o, keí si ty uf, privjkol takto !**
„Ja viem, že som ja vina; uznávam, kajám sa. Na^^o by ob-
viňoval kobo? Ale i to stojť, že injim i dohn* úmysly, predsavzatia:
iba že nad iiiuii víťazí neraz pokuí^itel . . * Možno by sa mu to
nedarilo tok lahko, keby mal kto napomáhať. No neraz na stáva
protiva toho.**
^,Veď v tom je práve chyba!** zvolala pani, skoro prísne, Aspoíi
z oka zmizol úsmev. ^Bdieť naJ sebou samým* Rozväzuj a ueriií
sa ako slepý, kde volá pokuSitel, Uvidia, že jmtom ut bude vSetko
inakšie/
„Či som nepovedal, že ma teta zase vyhreš! ľ* žaluje sa Zan-
doma „A vzdor tomu som vdaŕne i>rišieb Z jej list sa všetko dá
slťichuuť a vydržať* Škoda, že druhé nemajú takýto spôsob!"
^Nie sme ani my všetky jt^dníikt*. Rozhoduje v tom i pôvaha/
„VeJ tá povaha, povaha •— to je ten hák ľ* pokyvuje Zandome
hlavou. „Zniesť ju nemožno^ pn^meuiŕ sa nedá . . ^
„Zato má byí pravidlo^ vám mladým/ pokračuje ona vážne,
^keíf sa idete ženif: otvor oŕi, razvážl"
„Ja som sa ich dosť naotváral/ odpovedá Zandome, »,a i^o som
ich viicSmi otváral, viicšmi sa mi páčila. Nebolo kedy rozväzovať,
skiimaí/
„Nemožno! Hovorme cele úprimne, medzi sebou sme, všetko
naíti. Ja ju tada, tvoju Caiettu, dobrá je, poctivá. Ty ked si si
ju vyhliadol, ty by si nebol tušil, (-o v nej väzí ! Len povedz, Zan-
dome, cele úprimne!"
,,Hm/ krúti Zandome hlavou. „Vedel som, že je krásna, milá.
Ba spozonival som, ze je v douiácuostt súca, zruiVná, Na základe
toho som urobil môj výpočet: ve/mi si ju, budeš s ňou šťastný.
A ono, vidíme, že som sa prerátal, babrácky prerátjd! Nie som
šťastný ja, a ŕo je hádam eáte horšie, nenič Šťastná ona* A kde
je ťhyiia v tom výpotHe, na ktorej posícii? pýtam sa neraz, kecf
uií ;Ä<nia zjedá srdce, a teraz už vidím, áno vieui určite, kde je,,,**
Šora Anzula pokyvuje hlavou. Tiahnú ňou smutnel myšlienky,
plné obavy a hrozivej predtuchy.
,Takí ste vy uružskí! Htadíte na zovúajSok* On vás omámia
zaslepí — ostatok ani nevidíte. A ak vidíte, zdá sa vám, že je
to vedfaj^ia vec, bez významu. Až kedysi, pravda po neč4ise, otvoria
sa ofi; pnchop(u% že tie vedtajíiio veci, nialičkosti, rozhodujú a za-
vadzajú v teste. Ale t^o ti osoží, že si mýlku zba^lal a uznal, keí
sa už napraviť nt^dá?**
„To je mňj prípad," priznáva sa Zandome. .To je moja vina
a íi poldúdenii^ — zaô, hfa, ziiáMm trest No nič to!** zase »a
vzchopil Zandome. „Každý nech znáAa svnj údel Na to sme na
tomto svete !**
Níko sa ne/
pravé naňho Sb.
Vidí on jasne, že
M tohto rozhovoru; no cíti, že sa vzfahuje
rine mu znejú ako výstraha, ba ako hrozba.
ich neriekla Zanduuiovi, ale jemu, kt4>rý má
3:.^
Mater aii i^itcSiiíi, /c jrj slová UfpľĽáuini'ly. \uii zrejme
vyvolaly dojem, no ni^tuSÍ ani zilaloka, aku vzbutlily v jeho .
ozvenu, koľko i^aniých í^nov n illusU minitily . . .
„Ketf Hom už raz v návštevách/ zvriitil ZHOdomo hôvor v inií
BÍmtíD, lebo Hpozoroval, že Niko je ako na tŕní, Ja by 8Íol k náMim
ôor Uiji* Celú chorobu som ho nevidel."
„PochvíU íta;'' pokyvuje Ŕora Anzula hlavou, už zas žartovne.
„Zas ma odsudzuje ukrutná teta!** zvolal Zaudorae, „Vyrátam
vám prfriny!"
p A ja poäivam/
^ľn^á: že boly oberačky a roboty vyÄe práva. Druhá: nechcel
som mu kazi( vzduch v izbe, ked pitka bez toho nepracovaly ako
Kvedči, V jedálni vye^edávať zdalo sa mi zas hlúpym a bez smyslu.
Tretia: keď môžem vyhnúť nepríjemným dojmom, rad&ej im vyhnem^*
„Mohli sme spomínať len tú tretiu a doložiť: nepľíjenmým vy-
hnem a vyhľadám í<i príjemnejšie/ nadhodila šora Anzula.
„Tento predmet sme už prvej vybavili. Prosím, nenoste bo
viac na tapct/ zusnnal sa Zandonie. „K na^juepríjemnejSím dojmom
patri, ked hladlô na i^loveka, na ktor<^ho siahla smrť svojou rukou.
To nám pripomína, ?.e sme i my smrtelní. A to > miih
nepozdvihuje. A najhlavnejšia príčina: chcel som t. ., že
hlúpo je robiť vec zbytot^nú a k tomu neprijemoú, jednej i druhej
strane."
„Nuž dobre st sa vygekal/ smeje sa äora Anzula* ,,Len sa
dtvfm, ako sa najdú takí, co môžu odolať tvojim dňvodom/
„Jednodudm tak, že pučmi sami kričať a mojich úbohých dôvodov
vôbec nepočúvajú. Ale, vyznajúc pravdu, ja sa bojím tejto návštevy.
Ja by najradšej, keby ma Niko odviedoK*"
^Velmi vdačue/ odpovedá Niko. „Bez toho som tam nebol i>o
tioto dva-tri dni.*
Sor liija sedí na posteli. Čiapočka zlatom vyditá na hlave^ i
kabát * • ha tak medzi poduAkami. Dorica
sedí v tj noviny.
„(», dieía, dosť! Politiku na stranu — idú nám vzácne ná-
vátevy. I druh mojich norí ^a už ráta medzi vzácnych. ItadSej
fbnes dačo pánom: hádam kávy. Sviezol by sa i ja s nimi."
Hostia posadali a ^or Ilijá, šťastný, že sa má s kým posho-
várať ako svedčí, prejal po obvyklých poklonách slovo.
„Dal som si čítať noviny. V chorobe som ich trochu zanedbal.
Ikilo treba <lohoniť, aby neztratil nif/*
,Ja novín vôbec nečítam. Pozrem tu i tu obchodné zprávy
.Picpilu'', priznáva sa Zandome. uTento syati*m sa mi najlepjlie
„Ja čítam noviny/ ozval sa Niko, „«£poťl sa najedujem, a to
j« vraj zdraví^.*
„A ja čítam v.šetko/ rečie šor II ija, pomknúc > *yla.
^Nieto ma fnhá do nich. A musím vy/na% že zakíi jem,
ked ich složím, že som Ich bral do ruky. Práve ako s fajčením.
Vidk, že ti fikodí, ále nemal pokoja, kým nemdd v sebe svo|u do^
^mm
3jf;
Jedu, 1 noviny sii jeil Noviníiintvo j<' tužka raaa, noviudri hrozný
bič na tele iiilšlio nítroda , , /
Zandome zaškúlil významne na priatoliL ktorý sedí so schýlenou
hlavou, ufupený, sía ílovek, koJ ho vystuvlô na lojak. A ôor IHí^)
ke(f začne raz, neprestane tak faliko, prAvo ako poriadny 1^
Zandoine si inyslí: ^Aba — už sme zas tam, v politike, Mužíiim-
tu í nocovat. . . / Nô ^or Ilija nepozonije jeho významný pohlad,
nebadá na ňom ten figliarsky úsmev: on pokraťujo s oduševnenini,
pKeby nás chcel kto posudzovať dfa novín, my Hrvati boli by
sme národ horší od ľudožrútov, Kiajiua by bola plná zradcov, pod-
liakov — nie krajina, ale trostnica* Ach, Bože, ako sme upadli !
Aké hrozné sklamanie pre nás, Čo sme prežili prvé íasy nárorJuéiio
prebudenia a oduševnenia! Aké hrozué sklamanie!'^
Sor Ilija sám seba rííta medzi bu liielov, bárs on na budení už
nemal žiadnej úCasti- Mohol by sa tlržať za buditela, ak považuje
svoje prednášky na piaci za budenie. No právo naopak sa stáva —
pri jeho výkladoch neiiiz zadrieme starý Dominko a Tomič pri-
svíedóa, ftťurkajúc kvakou v i^trku monotónnym tempom. „Veru tak,
veru tak, šor |)aurn."
„Zato ich ja nevítam vôbec,** ozval sa Zandome, ktorý kde
môže, znevažuje takzvanú politiku, lebo nemá za nu smyslu. „Dosť
mám druhých mrzutostí: načo by si ich Jal lífrovať eSte za drahý
grošažheu zo Záhreba? Noviny ma zanímajú, ked je vojna. V rusko-
tureckú som i^akal každú po§tu s horút^kou. luá^^ ich môžu pre múa
i nepísaf/
»,A predsa — nemožno ocltajif^ i noviny vykonaly svoju úlohu,
menovite v našom národe^ čestne/ odporuje šor Ilija, ktorému sa
nepáči smer Zandoma. Do&f je poukázaí na pohyb illýrsky : noviny,
ak ho i nevyvolaly, ale ho aspoft rozSírily.**
ftCasy ho vyvolaly, časy ho i sírily/ ozval sa Niko. „No zato
neupieram záshdiu i novimim: ani ich nechcem uruzií tým, že by
ich prirovnal dueárn'j žurnalistike,- Ich mravná cena stojí nesmierne
vysoko nad úrovňou na&icli velikých Jetmlkov a orgánov . . . Len
mi rSte dovoíte jedno, strýko Ilija, nech podotknem : totiž že bola
pochybená cesta i starých i nás mladých . . /
Zandome sa netrpelivo premfna na svojej sUdici. „VidíŔ U bo,
kde on zaoral! Len čo sa mu stalo, tomu šuhajovi: tá ľreturuSa
bo priniesla o rozum !"
„V akom uhlade, môj príateluV* pýta sa Sor Ilija, i on v očaká*
vaní, čo to má výnsf.**
„Ja sa spytujem: nký ciet malo účinkovanie starých, aký ciel
malo by maí naSe pôsobenie? Ja myslím, že je ciel vždy ten istý -*
pozdvihnúť národ, a či škór lud. No a Ind sa novinami pozdvihnúť
nedá, a takými novinami, ako aú dnes naÄe, už om nie ♦ , .*
„I»ue.^aýuii — dno: v tom súhlasím,'* do] j llija. „Cô
sa toho pozdvihovania týka, priate íu. úprinnie rPĽenu, mám i k nemu
nedôveru. Večne sa o ňom hi^vorí, háda a dišputnje: a vždy na len
bovorL Skutkov a výsledkov odnikadial nevídať. A ani ich neuvidím
v otroctve, Vymaňte ho t otroctva, mjijc*- \x!t^l!^n\\\, nuclij
hude páiiotu v svojoni ílonie: a uvidíte, ako sa chytro pozdvihaí
radi*'
„Oh^ Btrýko Iltja, vy ste /.ahehli daleko!'' zvolal Níko so scvláät-
nyífj ohňom, že Zandome sa diví, ťio sa to robí s jeho priatelom,
,Aký jo on štastiiý,*' myslí si Zandome. „on si hlavu láme, ako
pozdviliDÚt Tud, kým ja musím sa triipiť, ako výrisf s početnou ro-
dinou v týchto ťažkých aisoch!^
^Vy 8to zabehli priJaleko, strýko Uija!** zvolal Níko s ohňom,
ani uczbadaiik% že Dnrica položila pred neho šáloC'ku 8 čiei
kávou a pozeni v udivení, čx) 8ti títo tu odrazu hiidnjú tak oln
„Mať svoju dŕžavu, 8voj átát, svojo miuisterstvo, parlament, sv
nadžupanov a podžupanov: to je všetko pekné, vznešené. Ibii /t*
to nemôže byť rieí, ale len a výluťne len prostriedok. Ciel je a
OBtane vždy blaho, žťanlie a spnl íiidu, ktorý tvorí cr'
Pozdvihujme ho tedy, poučujme, \\\^ ^ \\\w. — nech si on uí
ak tak chce, dŕžavu; nech si ju on odchová. Dŕžava neodchovúva
národ, ale národ itno, on je povolaný odchovať si svoju dŕžavu.
Lebo aký joon, tiiká mu je ilíiava, ako vidíme na Srbii i inde . . /
Niko &a zahryzol do tohto predmetu s náruživosťou, ktorú Zan-
dome obdivuje pri ňom. Nevie pochopiť, ako človek jíraktický môže
si lámať hlavu nad takými vecuii, ktoré sú tak (ľaleko, temer ne-
doHiahle. Ved každodenný život podáva Rám tolko starostí, biedy:
kde by ti zvýAilo í^aau a vôle auioberať ifÄ vecmi, ktoré sa rozplý-
vajú kdesi v hmle, nedajú sa dosiahnuť. No Zandome nezmS, že
Niko hfada úlavu, olifabčenie v svojich trapiech. Každodenný život
ho znechutil, pripravil ho o illusie, rozprášil mu zlate sny.
diV; že hľadá východ, hfadá spôsoby ako by nadalo umknút tt
poliim, alebo aspoň zalmdnúť na ue chvíľku.
^K teraz už mi vysvetli, akosi predstavuješ to pozdvihovsiHH
ludu?** pýta sa Zandome. «S'ezmime si príklad; Čo by bolo
tu robiť? Tu sme hneí " i ja sa opr ^ n medzi
rátať/ doložil s jemným m v oť^iach. , že sa '
zmiitie. Lebo fahko hovoriť, horlií: no nenie snaduti priložiť ruku
k práci, (licel by som vedieť, ktorý by bol prvý krok v tom pod-
niku/
^fh*vá starosť, ako som riekol^ je pozdvihnúť blahobyt Inda.
ríhať bo tedy hmotne."
„Nie r.hleboui živ ' ' 'lovek,* podotknul &or lltja,
„Ale iný sa vám li \ú za vysok^^ mAv. Kto stojí
majetkové na jievných nohách, uu sa vám [ahSie I \
verejné; lebo začne cítiť potreby vySšie; zkrsnú v u „
a požiadavky. Ten sa vám zadne zaujímať o literatúre, h
verejný život. Ten vám budo stáť pevne, nedá sa sviesC * ^^tail^,
ked prídu politické západy . . ,**
ked je bobatii oberačka a sudy pine." More mu je do kolien -
ledva ťa pozná. Indy äapku v roke a ti^níz nad uchom. Ked mu
nadhodíÄ: nmi bj8' iiroliif Uán aleho toto — tiiľílne plecom opo-
vržlivé íl robí, ako on chce. Náä lud znáša biedu hrdinsky — blaho-
byt by ho pokazil/
Stoja, L la, všetci traja proti sebe, každý inej raienky, Dorii^a
ua^úva, bladí s jeJnebo na dľuhélio, a bárs ncclnipc všetko do
základu, zdá sa jej, že Niko má pravdu, S porozumením visí jej
milé oko na jeho tvári a v hiudi Ba rozlieva teplot.a, ktorá ju blaj^í,
čujijc bo t4ik vrelo, zaujaté hovoriť* No razom strhla sa v svojom
Äueni a sladkých dumách. Tocítila na sebe prenikavé oko Zandome,
smelé, až pichlavé. .lediný pohlad a on ocenil v§etko, vynašiel
vAetko, Cit je v jej zjave milého a vzácneho. Toodokrýval, čo kde
bolo prikryté, pokochal a popásol sa na kiizlach dievCJny* V ofiach
»a mu zažal ten zvláštny lesk, ktorý je Nikovi tak dobre /nánty.
Níko spozoroval, co jeho piiaU?! robí — táto nešetrnosť dotkla
na ho trápne. Hodil naň pohľad , plný hnevu a výi^itky. A Zandome
m len usmieva, priateľova výčitka ho netrápi. Zato sa i Níko roz-
veselil, ulavilo mu: ked sa Doiica pohla a postavila tak, že ju ne-
môže zasiahnuí iKdifad Znudoum,
Niko a Zandome chlipkajn kávu a zapálili si. Šor Ilija so zá-
visíou hladí na nich; Hi)ľevádza okom, ako sa dym suka v cbumá-
i^och nad nimi a rozplýva v modrastú plí'tchii. „Šťastie, že ho môžem
aspoň voňať, ked už nťsíol)odno kúriť. Okrial som, oílkedy ho
Čujem v izbe.**
„I rane by bola chorobn len preto neznesiteiim, nadhodil Zan-
dome, ^že by ma pozbavila mojej cigaretty. Bez toho tak málo
pôžitku nám nadelil ten osud! A väíšina z nich je k t^mu ssa-
kázauíi . . /
Niko pozrel naň zase s vv<Mtkou, lebo tuší, kam bije Zandome
80 svojimi narážkami. Jeho pohtad zmiatol póžitkára — nedal mu
dohovorif. čo mnl na jazyku, Zandome sa usmial s uspokojením.
Že Niko pred ním štíti Duricu, nehnevá ho ani najmenej.
ľo t^jto prestávke vrátili sa zas k svojmu predmetu.
Niko nadhodil: „Keby ja vyrukoval s mojím návrhom, ty, Zan-
dome, pokrútiš v pochybnosti hlavou. Ty neveríS v dobro, ani bez-
žistnost'*
^Cosi je na tom/ pokýval Zandome velmi živo hlavou. ,,Ale
sa nediv a neodsudzuj ma. Ja poznám fudí možno lepšie od teba
a na každý pád lepšie od nich," ukíizal na §or Iliju. ^Poznám ich,
v ich clností neverím. Každý ti je egoista, ako i ja: pracuje proti
tomu, to sa protiví jeho egoismu. Preto, môj sokole** — doložil
cele vážne u s dôrazom - Ja verím v i^istotu vašich námah, vo
vaSu bezžistnošť: ale neverím v zdar vaSej práce. Vy sotva co vy-
konáte. Nie preto, že, ako vidím, ani nie ste na iMstom, kde a ako
nai^im zaaií ale preto, že sa pozdvihnú proti vám vSetci egoisti,
ani múi7 hradné, Nedivlt* sa im, oni tučnejú v dneAných pomeroch,
rozháraných a ní'sriad^'ných. No to je eáte čudnejšie, vzbúri sa na-
09tditok proti víim i ten, koho by ^ie chceli zachninií: v;Sá lud
tiitijt. On vás nepochopí, neverí vám a zopre sa vám. Naostatok
múť upodozrievať! Uvidítť*, nezabudnite moj^reeif «#a scmi
vás upozornil, iiby st^ vedeli, čo vás ČHkií/
^To vieme i tak. Odpor musí bjť pri každej dabrej veci" —
posmanienul Sor Ilija s dôrazom.
^Ano — a ak ho chceS premoct, potrebný je protiodpor, tlak
n úsilie a vytrvalnsf. A toho Ja pri víls nenachodím. Šor Ilija n^^
do Eápasu — Niko Dubí^ic vie hy( prudký, ndhly, ale oie húže\
a be.jcoh ladný/
^Seba, to sa rozumie, nerátaS/ vyhodil mu Niko na o^i, ^Ty m
vymykáš zpod činnosti: ty, u ktorého by sa ua^lo vžetkeho po
trocbe. Rozumu, l&ti^ húževnatosti í vytrvalosti — toho^ 60 ni\m
ilvom chybuje.^
^Ano — seba predbežne nerát^im."*
Sor Ilija svesil hlavu. Akosi mu je clivo, že on nonie s nimi^
bárs ešte vždy netuší, í^o sa to ide podnikať,
^Nerdtíim totiž na ten sposoi>, ako vy rátate na mftn,* pokra-
čuje /andome cele chladne. „Ty mdš bez otjlzky v hlave plán dákej
pumocnice. O nich sa velnii mnoho teraz píše a hovort. A takt'^ho
podniku sa ja vefmi bojim. Neintime ľudi súcich, nie k založeniu,
ale vedeniu takých iístavov. Ak myslíš na vinársku Zadrugu, alebo
íoí>i podobm^bo — i txiki^ho podniku sa l>njím. Tak*^ Zadrugy ne-
kon^'ia dobre, kde nieto Fudí rinných a obetovavých. Víno sa po-
pije, alebo porozlieva a Zadruf^e konec. Nediv sa tedy, že neletím
do takých jwdnikov. Ja mám dofiť podnikov svojich, zaíatých, ktoré
musím vieííť obozretne, vytrvale a energicky. Na nich visí moja a
mojej rodiny existencia, K vôli neosvedtVným, neistým pokusom
nesniien» ich ZMnetlbaf. Naostatok našiel by sa na holom : a h) by
bolo z mojej rodiny, ktorá sa, chvahibuhu, pravidelne a postupne
množí, potrebujťic cldeba čim (íalej tým viac*
^Tedy» dfa toho, mal by každý byť pre seba!** zvolal Niko,
„Ja myslím, to je i najistejšia, ak nie jetliná záruka pokroku.
Ji^lnotlivec zosilnie, z m oh u tni e — zosilnie i spoloi^nost Keď nás
bude v meste viac samostatných, majetných — potom bude lahko
zakladať podniky peňažní^ i priemyslové, rodnikavosí zkrsne sama
od seba, z nutnosti. Kto ti ilnes vstrť^j svoj groš do neistríio
podniku, ketf môže žiť pohodlne z tučných lirokovV A0Í v Ce< í
ani v Nemecku nebolo by podnikov, keby mohli UmejSi buíiín 1
dostávať liroky, ako sa rlostávajii tu . , . "*
„I ia som tt*j mienky/ zamiešal sa Sor Ilija. „Nie sme
eÄte zrelí. Lud treba dvíhať mravne: nech m zachová v svojcvj
rýdzosti, nech sa otuží k borbe,**
Zandome sa zas usmial svojím spôsobom.
„V tie mohutné, veliké borby ja tiež neverím,** začal tým istým
sposol»om. ^Nieto k ním tiež tej hú/x ' í lUýrsky pohyb bol
dobre pripravený, nlíiv^e vedený: a Irivalo po AomV Tak
J': v/.dy p toch vefkého . i -^ dlhíi, n
n , tioílu nn . mŕtvctty, A ti »Ui síroví vš< ^ .
to shonobila činnosť v dobách vzpruženia. No dajme pokoj pohybom
to velkoio ôtyle, vezmime mdAej do povahy naše m-alé, mteslae....
mt
Kiú k nim ncniííme zrelosti a vytrvalosti. Pri volbrtch nesmierny
ruch, ôuiiit krík a prípravy — a konec? ľrídu sluby, citácie a
všetko sa ufupí. . . Nie, s takým materiálom uedá sa Ísť do borby.
Ja m aspoŕi vyťahujem i zpod nej. Nenld s^a dávam na dačo, kde
äiká blamáž.**
„A tak nám nepozostáva, iba ffalej blivieť!** zvolal Nika.
Vidí i on, že Zandome má v mnohom pravdu : uznáva, te tai^ko,
velmi ťažko urobiť pr>7, rozhodný krok, Xo to vedomie ho hnevá
a zhrýza. Celá bytnoítť sa mu vzpiera: podlahnúť hneď na potiiatku !
VSetky peknť^ úmysly sú tedy níc — hmla a dym ! Co si umiení,
všetko na mu akosi obracia čím hore, tým dolu. Ako privátny Človek
ide urobiť s osobným šťtístlm bankrot: vidí zjavne, že ho tóá
v budúcnosti sklaniauie, rozháranosť, nelad v rodine. Vo verejnom
živote clícel nájsť náhradu, chcel hfadaí ôťastie a spokojnosť, chcel
áíriť dobro a občianske ctnosti: a hľa, ani to nejde, ani to sa ne*
durí. Ach, aká prázdna, otupml budúcnosť ho čaká! Nikde ničoho,
kde by spočinulo ako s nádejou a uspokojením. Ozajstná, všeobecná
xhuba, rozpad a rozklad!
Povzniesol pohíad plný 2ialu a zármutku, plný ťažkých obáv
a starostí nankolo: zastihol na sebe krotký, milý pnhlad dievčaťa,.*
V jej oku číta i súhlas, účasť i sústrasť... Sklopila oči a scaru-
meuila sa sťa jdvonía. Srdce mu zaplesalo milotou ; čosi nádejnt^ho,
i^ladkého rozlieva m mu v hrudi. Nenie sám — nie, súhlasia s nim,
súcitia. . .
Zapadol do dumy — tá je osladená tým čímsi milým, nádej-
ným. Zapadol hlboko a rozhovor tých dvoch Šumí mu v uSiach sťa
zvuky ilalekŕho vodopádu.
Pobádal kýsi pohyb naokolo — strhol sa z dúm. Zandome sa
tiherá a shfadúva klobúk. Niko pozerá v udivení, čo sa to tu robí,
Nepochopuje, ako on môže odísť z tohto domu, neodnášajúc s sebou
nič hutovrho, istého... Ci mu je už súdent^ navždy motať sa
\ mrákote, neurčitosti?
„A na čom sme ostali?*' pýta sa priateľa i §or Iliju. „Veď len
nebude takto i na ďalej! Znechutili by sme ludí dobrej vôle a od-
Rotili ich od seba/
„Ja 8i našu činnosť pred.sUivujera takto*** začal Zandome, „Ty
bodeS dobre obrábať svoje pole, i my všetci statkári. Prinútime
i t^žaka, nech pracuje dôkladnejšie. Víno a olej budem i na ifalej
skupovať ja: to sa vie, čo lacnejšie a predávať čo drahšie. Tak sa
zveladime my a keď nám bude dobre, bude sa mať s nami i težak
lepšie. Medzitým ho prinútime, nech má budúcnosť nred očima.
Vykoreníme z neho to nešťastné, čolio sa drží, ako Mepý plota:
„Hude, čo Hoh dá.*.** Tento lenivý, chromý fatalismus, o ktorom
národ mpli, že je náboženstvo čisté a ne()OŠkvrnené, Vykoreníme
ho v rodine, í v spoločnosti a tak sa azda vykoreuí i v politike;
tento ťiižký hám na káre nášho pokroku. Musíme mať druhý, leptí
materiál, » ktorým sa dá narábať. I šor Uija náju tn pomôže : jeho
slovo váži medn národom."
bol /.flunnhiiy ?.o m <ial vj i^tijut / Kul:ije ; *'" "Tiflííl sa, xalmStí
oheň v okn a vyvolal na tvár svoj olnyklj s,
^To je náš pi ogramin, \ prostľieilnk k jeho prevedeaiu je trpe*
livost. A teraz hybajme ^ kaí^dý svojou strmou.,,**
„Ja 80 ui tťdy prebral bitku/ ozval m Niko oie bez tri'kostL
^Zhlasovalí ste ma,"*
,Ano — bitku s nami," odpovedá ZHndoinc, ^Nft tvojo) je
ísn vihío víťazstvo/ doložil, poznk ua I>orÍcu, k' i
a , L a^, po uéi. „Na tvojt^j strane hú sympatie jf i
A za ne by ja oželel toto víťazstvo ľyrrhovo . . . **
Niko sa tieíi usmial, pohlad Dorice vynahradil mu všetko. Tak
aa rozišli všetci príjemne akoni vzrušení.
Pri rozlúčke poznamenal ešte Za:idume: „Pozoruhodne je na
každý pád, že sa dnes tu m^\i traja a rokovali hodinku dos( znesi-
telne o veciach verejných. Nespomenuli ani oSúcbaný kabát Star-
éeviía, ani židovský pôvod dr. Franka. A to je značný pokrok,
páoi moji! Ja by doloíSíI, Äe sme my boli najtriezvejôie zasadnutie
politické celého troxjediného ki^Iovstval*
Začínalo aa dobre Äerit keJ vyšli na ulicu. Hviezdy sa zapil-
lily, pozerajúc krotko na ui^sn zem. Dvory zatkhly, ulice
ilia čx) z donu)v dolieha hovtír od ohnísk, V povetrí čuí a
vlahu. Kd«^8i z[»oza mesta, Buárf od kríža, dolieha spev tiiládoiicov,
mohutný a tiahly.
Zandome sa chytil priatelovi pod ruku*
,,No — čo ty eSte obhrýzaš vždy tú jednu kosť?*
, Ktorú V*
„Nuž ideu ženby s V^ tĽ*
Pod jeho ranHwnn ^i i ruka Nikovn.
,,A prečo Ba spytnjeíi prílve teraz?**
„Videl som túto malú Zorkoviciovu. Ztld sa mi» ž*5 sn vyvinula
iiie najhoršie. Itórn je toaleta hrozná, predsa vidno, žo je to zjav
lipanilý.**
^í*rávcl Ani ten kroj neuôetril ju tvojho pobíadn," doložil
Niko rf>zhorčene. Hnev v Aom vzkypel znovu, ked I ita
bezohlaílnosť priatefovu, „A to je kroj dvojnásobne íji-:*,^::^: na
pdly kláStoríiký, na poly det.ský.**
^Ja sa kíK'hAm v žene, ak zasluhuje obdivu, uŽ H jč ? 1'- '•
tukom alf^bo takom. Kroj nerozhoduje. A táto tu zasluhuje ob'
N* •» len slepí, za ktorých nám nepozostáva, ako modliť sa^
ni- . ifíidli. . .*•
^Z tv(»jich úst neznamená taká chvála mnoho. Ty ju mrháš i
lui predmety menej vzácne."
Zandome aa rozosmial. „Tjr fli prvý, ktorý mi upteraS vkus.
A v týchto veciach, amice — dal som sa vždy viesť vkusu,**
nurnio je^ Niko cíti nechuť proti nemu, kU»ru nemôže ti^nko
prevládal. Jeho slová hu uMŽajťí, Uráža ho spôsoby ako hovorí o
nej, i že vôbec o nej hovorí . . ,
Doí^li pred N i kov dvor a zostali. Zandome nailhodít : ^Ty sa
toaí hneváš na mAa, A ty ei freúM dtastný človek c/m.»m|
m^
fmlíft nemali by sa hnevať iiikdy! Podmanil si si dvoje najkrajších
dií*vc4it. Nevieš, za ktorú sa rozhodriúŕ: váhaš, oUUaš, trápiš mi a
hnevítí^ sa na najlepších piiatefov. A roishoduutje je pi-edsa na dlani I"
„Aké rozhodnutie, prosím ťa?**
„Vyhraf si tiito malú za vernú a poctivú manželku.**
„Ja ťa lutujem, moj Zandome!" zvolal Nika s rozhorčením.
„Mňa via^e, ako vieS, Movo. . /*
„Ja by sadal viazať len láske. Ináč nemaj za zlé!" A podajúc
mu ruku a stisnúc ju vrelo, ztratíl sa mu zpred o6ú vo večernom šere*
Zandofjje zmizol — no jeho slovo zvučí jednostaj okolo hlavy
mtSmu Nikovi; dolieha, neprestajne, prosebné a hrozivé; nevie sa
mu obrániť, nevie sa vymaniť zpud jeho í-arovnej moci. Zastal na
chodníku^ vedúcom do dvoia, pod éumiacim borora: nech sa utíäi,
sriadi rozháranú mysel Ako vstúpi takýto pred oči mamy?
No nezdarilo sa mu už prísť k rovnováhe. Celý ve6er bol za-
myslený a či Bkôr smutný. Po veCeri dal mame cele znezrady
dobrú noc a odobral sa do svojej izby. Ani sa neposhováral, ani
neporadil, to a ako sa* má zajtra robiť.
Šora Anznia nemôže potlačiť v sebe trpkosť, bárs sa snaží
nedať znať na sebe, že sa cíti urazená. „V posledné ta^y sme pri'
vykli na vôakovt^ maníre/ myslí ši. ,,Sú trochu sedliacke^ no Uk
m zdá^ prichádza do módy, «Vt je sedliacke**...
„A viete, do sa ma vypytovala stará Preturuáa?*^ ozvala sa Mande,
upratujúc 80 stola.
„Ja ver' neviem, Mande moja**. . .
„Či hospodár nekúpil Katiri dafo zlata. . . Pi^teťi, alebo refaz,
alebo už to t^ikého.**
„To je jeho starosť, Mande. A to si jej ty povedala?"
„Že ja neviem,"
„Mande, ak si ešte co povedala: zle si urobila. Do tých vecí
Ú sa Co starať/ doložila pani prísne.
,,Viac ni*í " ani slova, hospodarica!*' zvolala Mande prestra-
Sená. „Ja ^ 'i po piaci, ona ma zastavila a hned sa začala
vystatovať, / dár sľúbil to i to, že vÄak uvidí každý.*.**
„Dobre, iMande, uprac so stola!" zahriakla ju pani. í^ocítila
ŕosi ako hnusenie. Všetko sa jej vidí, cíti ííiu dial určitej^ie, jas*
nejŔip, že jej syn zabídol ; že jej ho kási temná sila trhá z náruäa-,
Rocia a hádže, hlboko, do priepasti...
Nespokojná, vzrušená jMjchodila pn dome, vyhrešila Juni^ žô
nev^'viedol múlov na pašu a utíahla sa s rozbúrenou ntyntou do
svojej izby. Tu konečne sa vyrútily slzy, kde ich nikto nevidí im^-
rAta: slzy trpké, pálčivé, ktoré neprinášajú úfa vy...
„I ja mám komu kupovať — i ja!" ' 'u sa konečne.
,K.nždv dla svojho vkusu a vóIe**, .. A cíti ;, ba radosť —
j, že su tým napráva poblúdenie .synovo. . . Sedí pri stolíku
., |..iw v násadke zo slonovei kosti beliá po papieri.
Koíf vstala od stola, bola celkom uspokojená, Danno je — i
AnzuU je žena. Píšuc modistke o ziihadách toalety, dáv^úc
Hm
jej rady a pokyny, xahudla na celý svet. I iia žiaľ, ktoi) riti,
mysliac na osud jediného syna . .
RiÍDo, Imeff pred odchodom pošty poslala Maiidu do Zorknvičov.
^Nech pridt? zaraz, ale nech nepovie nikomu, kde ide. Ani maine !
A ty ju pošli rovno do mojej izliy/
^Óo je toto zase za novina!** hhne si hlavu Mande celou cesí-w**.
^Za?i sa robí čosi. Veru, nikdy nevieS, hriešna stvora, ŕo sa robí •..*
Doricu zastihbí samú. \ elrni opatrne, poSepky jej povedala, ie ju
pani volá, ale hned, a aŕiy nikom n nie neriekla*,»
„A (ýo to môže byť, Mande? Vari sa daío sUloľ* vypytuje m
l>orica. „Azda jo čo kumeV"
,U nás musí byť jednostaj Čosi. Ale hospodaríca sú chvalabohu
zdraví. Mladý zas nebodaj . *"
ftVari je jemu čo!** zlakla sa deva.
„Čidaii — zamyslený je. Omína ho čosi . . Ale nech, prečo
nemá rozumu? I hospodarica ^i zjedajú — viem ja dobre," dolo-
žila tajomne. ^Ó — darmo znkryvajú, vidím ja neraz, veru i slzy ľ*
„A čo je pre Boha! Čo mi nepoviete*?" •
„Aký osoh hovoriť! Tá zpod íimbovika — vtsrl víete^ Odkedy
tta H ňou zaplietol, vert<* mi, váetko sa prevrátiln. Ani hospodarica
nie m, čo boli prvej. Trápi ich to — morí...**
Iíoľica híadl na ňu v udivení a strachu. Nerozumie ničx)ha,
éo Mande rozpráva.
I, A tú, prosím vás — ktorú zpod GrabovjkaV Rozpovedzte
mi v&ctku,. •*
,Ach, ?y eáte neviete — nerozpovedali vám! Naozaj?* zvolala
Mande vo rytríenl. Ano, vo vytr^.ení. Ona bude prvá, ktorá ju
takou novinou prekvapí. A .s pravým pó/itkom vyrozprávala jej celý
román Nikov. od počiatku do konca. Nelenila nadpriasť i svoje po-
známky^ dcisí kúsavé a nepriaznivé. V horlivosti nezbadala, :že
Doriea bledne, že Ba jej kolená trasú^ a^ m musí spustiť na stolieu*
I tu sa musela chytií stola, držať sa bo kŕčovite; ináč by bola
padla... Mande zbadala^ čo sa s devou robí, až na ostiitku, ked
vykríkla v rozhorčení: „Či by vás Äfak netrafil od jedu?**
^A čo je víím, pre Boha?** A prihnúc sa k stolu, usiluje sa
jej pozreť do tvári. „Čo vám je? Či doniesť octa, profteka?"
^Nechodte, prosím vás. Nekričte! EStc dakto počuje I Tak/
vydýchla — „teraz mi je íahAie. ..* Složíla ruky na stôl, na ruky
sklonila hlavu a nehýhe sa.
Mande stojí nad ílou v nedorozumení. Kcpochopuje« čo sa ta
tu pred ňou deje. Nevie, čo robif : či kričať a čí stáť takto nečinne,
čakať, Naveta sa rozhodla. Sklonila sa k nej, nadvihla jej hlavu.
Trár dievčaťa je mokrá — oči plné slz . .
A Mande nt pochopila . . Vidí^ že vj viedla hlúposť, že jej to
liospodarica neodpustí. ^t)h, ja hlúpa!'' udrela sa o čelo — „čo
som urobila! Ula ja ^ ' ' všetko- všetko, a vám r ' Č^i
mm urobila, nrŕíCiii^imt \o v úzkosti nadišla jij my-
ätienka a U^ ju teSÍ. ^A ču i»r ^jiť a zakrývať! Hnz by ale
musidi zveiliet, tak či tak. Cfo i, . ^ ^ tajiť?*
a34
^Ab, uehovorte — neliovorie ľ* prosí ju Dorica. „Nepovedzte
iiikômu, pro&ím vás, nikomu!'* Deve sô zdalo, že sa musí prepad-
iiiií od hanl»y. Vyzradila tajomstvo srdca svojho, kton^ malo byť
isakopaut'' a zakryté celemtí svetu: vyzradila ho žene, ktorá možno
ju zradí, zneužije^ v posmech ohráti,
„Ani duši — ani duSi!** sľubuje Mande skoro s radosťou.
Hospodavica sa tcdy nedozvie, f o ona vyparatila. „Ani živej duAi,
živučiíkej! Len vy nedajte znaí na sehe. Utrite o^i a hybajte,
bybajto .,**
^ Ako sa ukážem tiikto!" horekuje noriem. „Poznajú ma; kuma
má oko, ni<^ mu neujde..."
„Nebojte »a — len m utrite. Tak! A teraz umyte tvár,
pekne, vyutierajte, do červená... Ah, moja holubica 1 Ani pivonia í
A nebojte sa — ja aui du§i, . . A necnejte si. Ani on nemá pokoja.
Veru! Heglo ho, ako svcflťií ,. Ej, íidali majster 1 vínko piti a
dievť^atá ľúbiti...'*
Dorica sa obriadila, vyutierala a líca sa jej zas začervenaly.
No v oku ostal celý žíaf a hll>okv liôf, ako pochovaný a z oka za-
pustil korene do srdca, do najtemnejšej, skrytej&ej priehrady, Uviazala
eátc äatku, stiahla ju na oc-i a pobrala sa do Dubôicov,
äora Anzula ju pobozkala a po obyčají zadívala sa jej skúmavo,
až prísne do tvári.
„Ty si chorá — malá; tvár horí, oci..," Strhla jej Satoi^ku
hlavy a prezerá ju znaleckým okom proti svetlu. „Oo ta bolí,
malá? Povedz kume, í^o ta botí!''
Dorica sa drží znmžile: nedá sa prehliadnuť, vysvietiť^ svoje
tajomstvo. Usiluje sa i usmiať: no úsmev sa nevydaril* Čím ji»
teta nežnejšia, tým vä6ÔÍ žial ju nadcbodí. Premáha sa, no na oči
jľj navii^rajú slzy.
„Ty plačeš? A to je to, dieťa 1"
Ach teta moja — prosím vás — nit . . ** Odvrátila sa, za-
kryjúc 81 tvár od žialu i od studu.
I*ani pozerá na fiu, premieta, rozväzuje, A už nevyzvedá.
Doíiln jpj vnuknutie, že tu treba prezvediet sa od Mandy. Ona
musí veílieť, preC:u dievCa plaíe. Vy.^la do kuchyne a myslí si:
pNech sa vyplaee, odlahne jej**. . .
Mande pozrela ostro do tvári. Tá nevie, kile by sa podela
v rozimkiích a strachu. „Ona iiž vie!** zhrozila sa a na kožu jej
nu.*íko^i]y zimomriavky. Len ako zvedela — pane večný Bože I d
urobím, hľieSna stvora — to n poŕnem...**
A pani skutoi^ne vie už, ro sa stalo, itdesená tvár Maudína
jej vysvetlila vSetko...
^Co si to uaklebetila, ueMastná stvora 1 Povedz, čo si to urobílal •*
„VeJ nebolo nič, čo by váui mohlo byt fúto/ vyhovára 8a
Mande skní^ene, „Prišlo do spomienky, ja stom nevedela... Saiua
neviem, ako. , .*
l*aui ju [M Vi srdito, or i jej iskria, na čele jej navrela * '
335
„To U je oítfttTif rasr — zachovaj si, niieSaf sa ťlo zálf^itottí
fláiiov/ vyriťkiíi hlbok^-m pntluiiienýiu hliisouL V ňom m trasie
iiQOV, ktorý nevybúšíl, no kUný sa nahrnul do liru«)i píímj, už
navľola pod uim a dvíha na a padá uatríiiliave. „Slúžka si stará,
ale ak sa mi spríkriô, pcAlem fa, pošlem, ako nádermícii. .< Za-
chovaj si í** A ohrátila sa prudko, prirapiac dve?' "" ' ^om
za šelmu. No jedáleň neprešla cehi — zišlo jej ila
sa /.ag na prahu kuchyne, Vlande stojí ušte vidy na predoíilom
mieste, zásterku na tvári, plaCúc usedá ve.
»ChotI ua jatku/ prerii^kla pani svojím obyčajným hlasom^
iba že 8a ešte vždy trasie rozeulenín^ ^clioíf a povedz mäsiarovi,
že je mäso nanič. Ak ma hude takto obsluhovať, povedz niu, že
nebudem uňho hoIíí na zimu. Odkážem masiaľovi z Prímoria., **
Mnnde vyída z kuchyne vjar mítva, než živá a pokorená^ 3ta-
hanbená.. . Vo dvore prešla popri Jurovi* bez slova, ani ho nevy-
hre§ila. Ten pozerá za ňou v udivení a pokrúca hlavou. ^Nebodaj —
nebadaj chlípala paputovú polievku,** usiidil na ostntok.
Tani me<lzitým našla Ooricu uspokojenú.
„Zmužilosť, moja malá, odhodlanosť. * .** šepcejej nežne, hladiac
jej hlavu. „Zvedela si, co si nemala z vedieť, Chcela som ti u&etrif
bóI, sklamanie. Bez toho ja sa ufírn, obráti m váetko na dobrú
stranu. Budeme sa Rmiaí na tom, prf^t^o teraz place.A , . Zmužile,
ako by sa nií^ nebolo stalo.. .* IVhladkala ju, pozrela jej do tvári,
ktorá je pekná, rnmená od plaŕu, a horúca, horúíva,.. l>fiva, zvlá*
dauá akýmisi milýiiK trúchlym citom, vrhla sa panej na pr8ia a na
nicJi ukryla rozhnniCenó Hra,.*
4^^
Z piesní Hájomila.
KecT plá v srdci * . .
1 v lom raraéae svetlo svtcti..
1 v tom vichre vliidny hlas. ♦ ,
1 v tej zime teplo Icin
Ked plá v snlci blaha j^
Že ea ma ty lakáé
Že «a ma ty hUil, holubička krásna?
Že mi c:;u^om mračno sedáva na tviri.
Vari požcbii;\nic dazdi pr^i z j^vHiia
A iiic mladiatvcho kvctoa z tmavej dimáiy?
33C
Verše ľúbostné.
Janka Jesetiského.
L
I re párik mäkkých dievčich očí
sa pohár ustavične plní
a ako víchrom hnané vlny,
tíik nepokojne tečú noci.
Cas cvendží v hudbe divej piesní,
do piesne zuní druhov penie,
ako by cit tej tajnej tiesni
v tom hluku našiel utíšenie.
II.
Sedíme tu smutní,
smutní, neveselí:
od tej jednej dolinôčky
sto vŕškov nás delí.
A muzika hučí,
počúvame sólo:
keby toho, čo nás delí,
len sto vŕškov bolo!
III.
Išiel som ja nie raz, nie dva
k nej pre spev, čo v duši býva,
ktorý mlčí, ketf chce vraveť,
oči klopí, kecf sa díva,
aby seba neprezradil,
perlu svoju v klbko zavil,
aby v svojom utajení
celú svoju pieseň zjavil.
Pieseň krásnu, utešenú,
pieseň mäkkú, sladkú, čudnú,
pieseň v očiach, ktoré horia,
pieseň v lícach, ktoré rudnú,
pieseň v roztúženom srdci,
čo sa zazre, nevypovie,
pieseň tichú, najnežnejšiu,
pieseň, čo sa láskou zovie.
Šiel som pre ňu nie raz, nie dva
a jej oči vždy sa smialy
a jej ústa zvonným smiechom
337
eň /aí>pi cvaly.
Nie je láska, čo sa saicjc,
vážne býva» čo je z neba:
láska smiechom rovnvm» hlasným
nikdy neprczrádsta sehd.
A tú pieseň najváinejšíu
som ja v tom jej smiechu xtrácaL
Ztrácal, ztrácal pomaličky,
pomaly sa domov vracal.
Prehlad slovenskej literatúry z r. 1903.
ľudava Ľud. K Hizucr,
(Bnixntoris- SUiňkovir ADclrejJ Živntopj* s pgddb. Nová dom*
pokl. »tr. 115.
Braxatoris Martin (M. R— s.; M. Sládkovičov J IintoUf\sfktf
S h<mf OlivrUkej. Nábožné básne a piesne. V Liptovskom Sv, Miku-
lASi. Nákladom spolku „Trano8cius/ Tlafou Kuíhtlaô. lu^íist. spolku
v Tuľc\ Sv. Martine, líNí-l, v. 8** str. 2<>4 a 2 n. 1. (C, Listy č, 4.) —
Žwút Pána n Sptmtfle ntui^ehú Jeii^ Krif^ta, Spracoval .
(Se llHí vyobrazeními/i Tiskem a nákladem Jána Bežu a spol.
W Senici, 'uhi3; 4<> str. XV a 2r,7. VstiipiL . . ! C. Listy 4\ 6.
Nová pieseň. <K pamiatke reformácie;) Tamže f. 10. — K nám
škloô sa. . . Dennira L 1. ~ Lúče z Betlehema. N. Nov. t 157- —
K začiatku. Nov. Malých L L Pod ochranou. (Sobr,) Tamže 1. 1.
Bude vojna, bude* <S obr.) Tamže c. L Prvý sňah. {S obn)
Tamže L 2. Malé kuchárky. (S ohr.) Tamže é. 2. Pod vianoí^ným
stromkouL S obr.) Tamže c. 3, Srtahniiftk, i S obr.í Tamže t 3,
Muc-muc. . , (S obľ-í Tamže L 3. Nový rok, (Š obr.) Tamže íu 4.
Ranná modlitba, Tnmže c\ 5. V prvých nohavi<5kách. (S obr*) Tamže
c^. r>. Na pn^ljarí. Tamže ^, f!. Po slávnostiach. Tamže č. 7. V máji.
(S obr.) Tamže t. 8* JežiSko na hiipai^ke. iS obr.) Tárate t 8. —
A na zemi... Pov, Nov, ŕ. 12. — Popevky popevkára (1—7.1
Slov. PohL str. 27ií— 282. Verše. (FaloSný prorok/ K Ilohu, Prosba.
Moje v/lety. Na kolkárni.) Tamže str. íj:íO~r>a4. Povesti, báje, bal-
lady. I. Čudesná studienka* U. Cvetkiuo stádo. III Pokybc* penia^se,
IV. Skamenela. V. Husári v Sitne. VI Podivný zvon* \1L Čertova
svadba, VIIL ť:ervená hora. Tamže str, (357— ♦174, 731—741. —
Hía, polapili Pána, , . (S obr.) Stráž na S. L 3. Ó, prijmi, Kristi*
íVelkonoŕný dozvuk.) Tamže t. 5. Zavitej k nám... ! (Pieseň uu-
božná svatíHluSná.) Tamže í. ť». Na vodc^>v vi»»ry vjípnmínám. .
(K Petni Pavla.) Tamže C. 7 ' ' t.
10 e. Bože. . . 'K pnuiintke aM« rul
Aranov. . . Tamže 6, 12. — S Bohom! TiÄOOvskj 8«.t, &^. ^%\si^%ť-
rW8
letí . .
Tamže str. 7K.
Kalendáľa.
!0í7"(Š obľ,) Tiuuži^ «tr 35. Btiťiari
VeÄíiiovniu.) Tatiiže str, *jS, SkiipáiV (S t»br|
BrezinÄr J. Weiký Obnizkový Kalendár v.
Bmej. Našim kŕmzoai. Linl. Nov, t 44.
Brooake M. A Loninici-csúc8 Tiiogijiä8Zása a Jordán-iiton át l*J02.
jiiuiutí l7-én. V Kíupaty.
Buôan Pavel. Ide jaro. . , Nár. Nov. í. 46, Keí ru^.e kvitoú,. •
Tamže Č. 8(K Manželstvo. Tamže (\ 112, Na VšPcIisvätýclK Tamže
134. Lííska m!iU»rÍDsk;i. Tamže č. 157. — Ovocinárstvo v Liptova
Lipt-Oravské Nov, L 7, H.
Buček Jun\j (f) Roh Otec mís stvoril, Boh Syn nás vykúpil,
Boh Duch svätý nás posvíitil. (Z rukopisu podal Vv. R* Osvald,)
Kazatelňa str. LM1».
Buday Alfréd, Kedígoval „Listy sv, Antona."
Btiday Andrej (A. B — y; a-fľ-^ Z bývalelio kremnickt^ho far*
skt^ho kostola. Caa. MSS. č. 3, — Staré chiámy a budovy u nás.
Kat. Nov. t 20. — Z letných vychádzok. N. Nov. t »^. Vílai^ná
pamiatka naôim! (Zo života ľ. Križku.) Tamže ^. 94. — <)vocn<^
fitromy v nebezpečí, Oh/,or í^., 9. Nie/^o o kvetoch. Tamže i\ 10, 11. —
Z okolia banských miest. Cestopisníi í'rtj^. Slov. Pohl. atr. 562-
Buday Jozef 'J, B.; J. B— y.) Život Svätého Alfonza i.
ijíitizn, reholuého brata Spoločnosti JežiSovej, ochrancu robotíiKnv
a služobníkov. Z nemeckého preložil. S povolením cirk. vrchnustí
v Ostrihome. Vydáva: Ilediíkcia „Posla božsk. Srdca Ježišovho/
y Trnave, VM)\Í Tlačou */Á^m. Wintera; m. 8'» str. VI a IW. —
Co kazf náé lud, K. Nov, č. 4, 5. — O boji proti pokušeniam,
Deft sv. Junijíi nm í. KazatelAa str. 17<». J ako máme bojová t pod
záHtavou P, Máiie? Pri posviacke zástavy P. Milrie Lurdskej. Tamže
str. 201, Prečo a jako máme ctiť Pannu Máriu, Na ktorýkolvok
sviatok P, Márie. Tamže str. 293. — V. pp. kat^chetora do pozor-
nosti! liit. LiKty i\ 2, Zábavné a poučné knižky. Ročník III. Sviizok
1. (Kec ) Tamže L 2. Talian. Katol. KaL níi rok 1903. (Rec.) Tamže
č. 3. Z iltavné a poučné knižky. Ročník Iíl, Sva/ok 3. íRec.) Tamže
L 4. Zábavné w poučné knižky. Ročník III, Svázok 4. (Rec.) Tamže
t, F>. — Porada duchov. Dfa cudzej myšlienky. N. Nov. Č. 24. Ne-
dorozumenie v* Bienkiewicz H. — Poučné
pijanov; I, Obrátenie pijana slovami dieťaía,
III, ('o krčmár zarobil ÍV, Zvlííŕitne účtovanie.
^" VL Sekermi jn zabil. VII. ,
i/.orné vyučovanie. IX, Otcove
obrázky zo života
II. Podivný závet
V. „Janko, chcete
Krčmári raí ukradli
hriechy prejdú na
sklenku f
synov.'' \
synov. X, Hrdin^iké fiebazaprenie malého chlapca. XI. Nech Žije
hlinená sviAa ! XII Modlitba a slzy. N. Hlásnik L 19—23, — Ako
máme ctif božííké Srdce Ježiša. Posol b. Srdca J. L 9. — Kalvária
Zebrzydousiká, Pútnik stn 75—80. Peniaze. (Výstražný obrázok pre
rodičov.) Tamže str. 81-85. — Strašidlo. Veselá udalosf zo života
náÄho ludu. Rovu. N Kal. str, l>í3— 185, — Nepriatelia ľudu slo-
veuHkého. < obrázok zo Života Ind u v starej vlasti. Tatran str* 188^
IIHK Boj proti katolicismu a jeho príčiny. Tamže str. 202—204,
Budiloviô A. S, Macedónska otázka. (Z Jzviastí,**) N, Nov, t 26.
nm
Budisoov A. .>. i>ťz /Jinuie. Vnú, Janko ivmmi, >, Nuv, ť. >».
Ilorkíi ptirvdu. ľľd. J. Klen. Tamže L 3ií. ľn^kiĺžkíL PieK J. Klen.
TunižLí ô. M, óó. Koznuir jiizora. Prel J. Klen. Tuuiže ^. 104,
Labutiu pieseň. Ska/ka. Prel. J* Klen. Tamže í\ 11 L Psí ^.ivot
ľreL J, Klen. Tamže c, U 4, 115- Polovnícka historka, Posl. — tka.
Slov. Nov. L 177, 178.
BiijDa Martin (M, B— a.) Amŕtlkn, zem eashUienia, alebo q
siahovom m ndsko ľudu do Amerihf, Napísal a predniesol svojim
milým cirkevníkou), a podáva k pouíenin a výstrahe vebec HÍahnvať
m ohmýôľajiiciin Ružomberok, \ÍH\3, TIníou a uAkladom kníhtla-
Čiarne Salvu iV' Herle: 12'* str. 67. (C. Listy L 5. Deumca Č. 8.
LiU Listy t. 5. Ev, Egyhiizi Sjsemle L 9. N. HW&uik e. 14). —
V prospech sirotinca. Z mtóich btjov a utrpení. C* Listy Č. 5.
Spovedná rec. Tamže č, Ih — Tri 8tedrt^ vefery. Stráž Da S, i\
1, 2. Tak, tedy by sme už aj výbor mali! (Otvorený list na p. J,
A. Fábryho.) Tamže t 12. — Vysíuhovalec a llíblia. Tianovský
str. 42 44.
BuUa Anton (f M. sept. 187:S. v I*. Kubínej Z národních |iie^uí
II— «.) Slov. Pííhr. str. 126, 127.
-##»
Slovenský jazyk, živá starina.''
z reŕi t^loveitfika-riiii^iainBkeJ*
Podáva Snmu VsamM'lktHiehvié,
íioskáá Hl pan, urop si .sáni*
Roská^ iiluhoví, sluha psovi (rozkáže totižl a pe^ chvostu.
Sltibi hoí7, doly, a keť treba dať, ťiedajbože.
Sluby sa slubuju a bláziii sa radujú.
Má požrano, — tu (uemá dôvtMy),
Prediodí s š<^tttka do íiochtárika iupadúva).
iKihára jej (súca je na vydaj j.
Psie doi trasie (v núdzi je)«
Ani ôeh ladí, ani Aevraví, keť imi rlovck dacu povie ^nahnevá ha;.
IJá je po ňom <;íoinrel)
Hob( na pr aťli cbrt (nsihivne), ať^i v jarme,
¥ gdpíi (tvrdej I (usilítvne), u uiilyidi pef. o »IoAu.
až milá vec.
*) Podané %)*rfxy a MovA pÍRal mm Ah výslovnoÄtJ; llia .,v* *<»iw
;d fanu Uúŕ ha /ufhovAva s|iíi;f)vtiá rcc, ale ^y*" v rpi ko-
kej nrr(i:^ii/náv3i %n túnm mi tvrdŕho í. Kde by t^ ^ \ní*
,jr* ncvy^louivAlo ^a Q iiá<t tvrdr, lani ja vt\é Älmo pIsoDi^ dfa i>filov-
OMli, Tťdy »ptf( m. ^pi^oitiéhn Kffiiý otp. ľixdúvukf.
i -im "TWB
m^^
aio
je najedovaflf, aj papier by poiiriapau, slamku prehryzou!
(výsmech).
„Ďeže udrieťo, ujčok, Ci tam, (fe hhuTfte V" — , Rovno
ta, syn môj/ „No bysťubohu, ují;ok, to patom mňa uílrieťe!" (po-
omešká Skulíivým).
Ručej budem liore pupkoui ležať (kto iiecbce za malú pláeu
ťobiť).
Vetf nehorí (povie ten, kto iiecbce uie^^o hned urobiť).
Muí<l mať oči iia klini\»ku fej noci (aesniie s|)aí, driemuí).
Má tvídú hlavu do utefiia (ťažko sa ucíK
Má ficí-ku, otruhy v hlave (sprostý).
Muška mu nsi do8 sadla (h'íová sa).
Čertom smrdí (zle íosi zanivšhiL
Má srce na mesfe (je upok<'jeiiý).
Šikovní, ako vôl do koí^a.
Ueu len tak na petách roznosí (ničoho nespraví, iba darnmi
chodí).
Pot^kaj* ved ťi vyndeí; na psí tri»*Íátok! (Vyhrážka, a zmiu»ená
asi to, že príde na psa mrít?:)*
hostíiu na keAeilu (nabili lio\
Zuilelo sa mu na clirbát (to iste).
Peňii Ake sa minulý, afii čoby dlať^ou plesou.
Cboj mi v Čerťi, v peklo z oČJ!
Kií()e sa, ako žaba v mocidle.
Uíiu mu, ču pes ňekce.
Ilfjpť ťi je amen jkonec života).
Strach inndm*
Heda tvojej kožky 1
Hysfuholm, bysťudade, bysfuhrome, bysíu iivofe, byslužemivfdade.
Tisíi lirhiriHrlii ImiIimu sa do tvojej maŕeri bilo*
Ti: h (tki.\ iiiirli sdh'l sa do ťeba páralo.
Sto jazoríiích Itohím. Btriel ťi (b> duíii,
Kv ho zrádňika, vreda, beťaha, Jasa, stoboha^ paroma, jazerftika
8i to vykonauV t spravil),
lUiší sa leje aňi z vreca, s kúpy, s cievok: dášť clapoce, klobú*
Cike stavia (bubliny robft.
Skoro oS' diveu ot strachu.
Kuiluje sa tomu, ako cigúti koAaeit^e, Idelymu chlebu.
Ukázau mu chrbát (uftiel).
Zau nohe na plecia a hajde kade lakSio.
VytnMu mu peťi (zutekal),
Ukiazau mu dvere (vyhnal bo).
Išiou ňenM'ťenou cestou (vyhodený bol).
Za íiOKom vodif koho imať za bhízua)*
Lefí ako ôaÄok. divok, ^rkan.
Kynlo ako živica. Šťava, môfovský ocot.
Bežau ako mu len nohe dodaly, para stai^ila, nazlom^tpe, ce-
lýtii hehonii ako bez du^i« ako /jaÁeAi.
Jazyk chodí pM (chodí po klebetách^
Ml
Spiíí aui slon, h'ivínx, uiminui^, ^;^JKi^, iiqi^ lioviadko, tŕliatkti.
I Pije ako clúhn í pijan/.
I)r§ h\x\ni ua hŕbo (ne! ; ',
U\bu líže ani nicHrveíI : . >.
Jrtttiy vysUtla na biíle, Petržlen pnHlávala. Tolko tancovnh, nô
ju peti zbolely ivýHmeéky z diev\ ktoré uetancovtily),
Bíu, mlátin po ňej (ik) žene) ako po hraeboviúe.
Žbju ho ako íimla, na épatii.
Vyšiou na Uicky posmech.
>ío voť si Hli ťi zaň (iímalidierťiovame).
Mrkvu škrubť, zem hryzie, morke pasie Ije pochovaný).
Dobi^ mu uanuisfilí koškU) môže mu i1eby( lulo {únii ho)*
Dan sa na cestu hňeť pret svitom (odcestoval).
Hozdriapau by aj <'^ertA (nazlostený).
Chovajú ho ako pavúka (doliie, a n»:Hlajú mu robiť).
ísajesí sa do ťliuti, do poriatku (do Hýtai.
Vyl»odiť peťiiazp (dať za neuíiitoirnú veci, to m. vyhoáeftie pe-
niaze^ í ztrateuó, nedoncsú osohu.
Nevie tancovať^ len m\ tak meče, ako vrece.
Tak dobre Je s ňou tancovať^ ako s plňím vreconu
Aluftku mo/e poí^uť preleťieí (ticho).
Túla HU po n* ciach (tiíra sa nocami).
Opík mu treba do ruky {nevie s hoci ŕím narábať).
ZajMo mu za nechťi (oziaba ho v rukyK
V lyžii'ky voífi by no utópiu (nenávidí hoV
Vrecka sa iihyfiť (platiť).
Tlostau jazykovej polinuky ihreAenie),
Vy žerie aj kolomaÄ (velky pijani.
Mráz mu padou na hlavu (í^etlívý je).
Vetľie si ako |«iva (hrdo, pySue 8a nosí).
Keby ^0 ňehlaífeu (ohlad neroal)^ by n»u ukázau! (vyhrážka).
IVSiou mu rez rozum (spoznal niyÄlienky ňkodcu a ne<lal sa
inn poÄkíídiť, okbunať, múdrejším m stal).
Previesť z lavičky do vodí • <í>klumať).
Ňepleť sa do loho, Coniu i. irs (nemiesajj neatar sa).
Zmokou do poslednej nitky.
Pojífem, de ma ot'i povedú, uohe ponesú, za nosom.
Hore nosom dierke (pýsi sn a nemá sa Mm).
t^ačná pýcha to iste)*
Co na nóA, to za ^roš (všetko kupuje, í« poirabuje /.cs£)-
Vahaňi strúha, vyí^truhuje (chrápe).
Straťiu sa ako smrat, pífor (zmizol k
Padne raz na človeka tpotresctí alebo vyvHi sa <lakedy niekto
na ňom).
Zarezau si do živýbo itak« že sa ma krv pustila).
M |>od klobľtkom (nerád sa pozdraví).
V v s zuby (nebudeš to jesť-, ab*bo m.nf),
Mii*'ko um na ústach ešťe dobre ňeopHklo a uô rí to ako ve-
•ľir rľíltt' ífívsi s:\ a je leu mludý).
342
Drží ako hlucliý dvt>rc (nepozorne, síIg), ako pes ježa (stabo).
ííodnu nm mi i^oby len metlzi prsťi^ za fteclieť blata, Síipočky.
omľviuky^ omelítiky, za akomak, máŕili mak, máCAi maôiT^ok^ zbla.
Zle mu to vypadlo ím>zdari]o sa mu)*
Je to nai^ertzjaťa s íím človekom.
Nazdá sa, že je celý svet jeho (hrdý je), — že mu na každom
vrSku hiaju (veselý a pyšný).
HJadať dačo ako ihlu (pozorne).
Štrnáe remesiel a petnácta psota (povedia na toho, kto mA
rozličné zaobernnia a je predsa chudobným biedny).
Nak sa dá vypchať, nak sa ho<lí o zem, keJ sa hnevá*
Zaplaťiu mu zlatkou ako srieň (novou, bielou).
Do ohila skOíM za ňu (rád ju má).
Zmán'liu sa (odobral si život).
Povedať komu čo za horúca (hneťf, kým nenie neskoro).
Hoden do dela nabit a vystrelií.
Kričí ako na hluchýho.
1*0 očii sa vidí uko aftiel (dobrý) a krém očú ako čert (zlý, zlostný).
Z jazyka mi zau (to isté riekol^ čo som ja chcel riecí).
Tak robí ako Pánboh prikázau (spravodlivé, usilovne).
Sade misl byť, kde sa dva hraôke varia.
Sade sa vláči za fdm, ako cecok.
Na ôetke kopyt4 vybiťf je ízkúsený, preAibnlý).
Ako by ťa mau ako fiie (nič nemá z neho, žiaden osoh).
Co rozum, to hlava 'i na opak).
Vraví, čo mu slina donesie na jazyk.
Svitlo mu v hlave (zmúdrel, rozpamätal sa).
Má žeb'nlok aňi kňaskô vrece (nenásitný).
U^ má plnú hlavu {m\ pr, navravent^, namyslení^).
Do strpenia mu je (vlastne: do nestrpenia mu je).
Už zrne v fej mastičky hlboko (hodne sa jej minulo z hrnca)
Kŕče mu chodia ťelom: kŕč ho lom(.
Nahnau mu strachu (nastraSil ho).
Na dáftí Ba vyberá, uberá (sháňajú sa daždovť' oblaky).
Nepovedau afti hucfe zdraví (odíSiel bez toho, aby sa bol odobral)J
ííeviní ako božô slniečko.
Navnvveu mu plňie uSi ívela).
Nestojí to ani dobiô slovo, deravý gro*, fajku tabakni.
Oči sa mu iskria (o nahnevanom).
Nebo sa mladí, liuífe dášf (mladí sa vtedy, ked je zastreu
pbarancami'*, svetlými a drobnými obláčkami).
Rasťie ako chlieb na stole.
Koôom vodu načierať, to nejde (bez potrebného riadu sa ned
pracovať).
Trasie sa na celom tele aúi osika.
Čižmy, kflpce atd. mu pyske otvárajú, kapusťi pítaju (deravé sú).
Z hlavy to spraviu (samoodseba, to svojho roznmu).
Klina zabiť (na zadok píidniU).
Vie rozumom pohýnať (rozmýiiíať^ premý^rať).
Sl$
m mchd votmi, oliei (bitku).
Múdry, leii um ľozutn cli>lji.
SAech nám rasťie (sliáAajú sa sňahovi^ oblaky)
Ketitojí o seba (nedbá, ne^tai^ sa o SťbíiK
IJSkou potfiiíí (falošný)*
Huncút, asbojúík nt ňpiku, ot knsíi,
Lt*u just t^rajciar má tia celom i>ydle.
Som bres i bi*s peňazí (bez piMlazí jr naj^aKtejAia forma).
Nemá si čím zuby zakryť (chudý).
Do ofú ho cbvííli a za chrbtom haňí.
Zobrali sa ako na dlani (nemali žiadneho majetku^ ked mi
w)!Subá§ilif.
VyCahujti 8a ako pes na pazcleri.
Vetor by ho zvaliu (slabý jel,
Samotúí ako prst.
Driemofi mu popreberau (na pr. hreAimim, bitkou).
Čižmy ako IfSka (vymočení* úo í^ervi^ua).
Daj sa f i mi Bože za páaa, taký obäívkár (ľanalicheruuvauieK
Drží hlavu arti panskí kôi% ŕ<d:i, íava,
SckK ako dudok.
ÍJemá siiy za vrapca, za muchu,
Uolý ako koleno.
DrS jazyk za zubami! (ncrosprávaj).
Zúpkc si poznajú (zalúbení m\
éetko sa um lepi na prsíi (kradne'.
Daj m mi (i fajsi (užíva su v tom smysle, čo daj sa mi U Bože)*
Hovorí ako spot zemi (tlôko), poptit nos (pro seba, nesrozumi-
ielne^
Má jazyk ako suka chvost.
Stoj chĺebe^ ziem ťebe (výrazom tým oznať'uje jsa človek darebílk).
Môžeš m prežehnat, kríž spravií (oebudeS to viac mať, je to
rXnietíé pre teba).
Suucff mu ľobif (nechce sa tou robif).
Mrftau mu je to (nepáči sa mu, nenie mu po v61i).
(iroSom smrdí (nemá peftazíi.
Zlostíf sa musí hneť na lačnô srce (pred raiVijkami).
Vidí ako res sito, riečicu, aak, plot.
Koťle sa (i v ouse (tak 0!<ilavujú ilnemajúceho).
Hladí do seba (drienie\
Drieme aúi koň vo vrbine.
Bodaj ía jioranUiIo, [otrieskalo.
Malo ho pornzif, rostrhnúť, puknú( porantať od jedu (od zlosti).
Zrádúík fa vyhinfiu^ tu! (kliatba).
Vytri si zuby, otri si ústa (nebudeš U) jesÍK
Má toho vyAe práva, hlavy, aS hoj, huj (viac než treba).
To mu je po srsťi (po vôli).
Utŕžiu si na cbrbíll (ilostal Idtku).
CVuvá mu idu prisknúť na chrbtovri kosť (jt% hladný).
Tu i tu (kedy-tedy) treba sa níim aj potúžit i posilniť, :caie«t,
zapif si), iiemóžeiuc len tak na chuťi (o hlade a smäde) hrdlovaf,
drhuúf, Ŕkrfiť, hidúsiť, kofiovaf (pnicovat!*
Do (tin^ú ľobií (liocijako, ako do jarmoku),
(láge pásť (táraí sa, meškať po daromnici).
Mrkotno jej je (nepáCsi^ neľúbi sa jej I
IVísť do jedu (ro/hnevaí m).
Mrio Ijo ínajii icosí (nndí sa, dlhý mu jc cas).
Na jarnujku b(do šockýho ot výmyslu sveta; mohou tiira človek
nakúpiť od výmyslu sveta.
Hňi — ňehňi chodiť (ÍÄľbave),
Dať sa v uíeke i do behu).
Dlkšia sob(»ta ako rtedela ivideť jej spodnú kitlu).
Babi, babi, babí! na bábika, na! tak volajú na híisatá,
babiiliť — ukrúcaf, ovinovať (ručníkom); zababúleAf — za-
kinitený.
babulka — húska.
Iiabuša — ženskú s ovinutou hlavou,
habušit, ubabuSiť, zab., zababuí^ení, vidz babulit
badzgovať — skíikať, behať,
hakus — veľký vypasený mužský.
baladzgovať, to Í8t43.
batkať — pokrivkával
barina — močiar, mláka blatnivá,
bastviť v, ratičiť*
liebcčka — nedorastenťí. zaväduutíi slivka, hruAka, jablko.
bibas — sprosták.
bibi, hihi, bibij v. babi.
big^af, bi»ínúť — štuchnúť, búftif,
blboLiť, voda Idboce, ked vre,
ÍM)Čiť — Htránií, obchádzať*
bolvan — zaháfavec.
bolvaňíť — zaluUave žiť.
I bombolka — guľôčka (na pr, na vňatí zemiakovej
rastú 'vy).
Imiiiovar — L nafjihnvať, napínať, siliť. 2. pasovat
brhla f., brblavec, brbloS m. — hlásku i hybné vyslovujúci;
brblaví brblú.
brčka, ovca v detskej mluvp, i volania: na brčka, na!
brečka — planá vodavá káva, žinčica, jiolievka.
brhol, brhloS — kaslajiki človek,
brhlať — kašľať.
Iiriežífiť — svitať; na bríeMeúí — na svite.
brýzgaftina — riedke blato (po ceste).
brýzí.íaťy obryzgnút — striekať, obstrekuuť.
hriať — rozmetá vať, premetávať; pobŕlaAi — porozmetávaný,
narusi'ný*
fuložiť sa — noporiarine váľať m v posteli.
bruuťllk — malý tučný ehliipec.
Imgatf — vy|ittklý*
345
buťbkaCka — kiahničkn. kturuu tii búcha tan.
bátela — bugatd hantpiira uleba 8kk>0ic4i.
bzdúch, v, fiífirif.
Cajdák: Ďeže m bou, ti c? Uauba by bola^ ak fty to taký
Ikarý c, Ďeveffeu na pr, spraviť.
capatavať — behat
cápať, capkaí — behať, obyčajne boso.
cáfašina — hustá, oauií^hoduá kružína.
ciichtíť — diskom tiecť.
ceknúť — ohlásiť sa: Afii len úecekou, ccknúť Aenmeu.
ceper — urastený, uiocný miiž.
cipa, cipka — sliepka.
cmok, podra p. S. Galandu, meäťaM si lupiianskebu ^tio'ť
sdrap na spodku $iat
cmu^ke — kvet gažkovitej podoby, farby Tu^rvenej do belasú,
kviUha na jar medzi kružinou a niie.stami trochu vlhkými.
côbraí, cňbriť — kvapkať, liať, kydať po sebe jedlom.
corgoň — potupná nadávka,
crkat — striekať poraed/J Kuby.
Čajai — temer.
čankať — láskať, raaznať, a dakedy znamená uj upokojoval
(milý s milou alebo matka s dcérou sa čankajii): Je celá učankaoi
od neho — rozmaznaná.
caučiak — vrabec.
Celustia — otvor pecový*
Čiba! tak volajú na psa, aby Šiel preč alebo lahol.
&i^(kať — uspávať.
íochrat, Cocbriť — 1. biť. 2. liexť, Štverať (vídz toto): Vy-
Cochriu ho. Doťochriu sa za ftím. Vyí^ocliriii 8n na stroma.
ôrenke — daSti<-ky drevené alebo rohové, z ktorých sa robí
rukoväť na wL
čubrať, Tubriť — duriť, ošklbať perie. Sliepke sa čubria,
(librn v prachu.
čuCko — pes (U deti).
tudák m., Čudo (neutr., alo užíva sa ho i na ženské) — divný
elovek, zviera; v tom názvu vSak jest í Coši opovržlivého,
ôuchrať, čuchriť — pchať do peria (na pr. knrence kocke l
čuAo, čunko: Ne čuuko, ml tak volajú na kone.
Cunta — noha,
*čuntaňa*) — velkonohá /.ennká.
i^upra — samopaSné, figliar>íke dievC'a.
Dendu&iť — dlávit, miesiť : Vyifemlušiu ho, až mu úti vyleily.
devla, devlisko — necudná ženská,
dožvastať — dokrkvať, dužvustaAÍ odev — JolvrŕiMiv. ^iln bv hu
|>olviakal.
dopckat — hnevať, zlostiť (preneaeno).
') Slová, pred ktorými jcsto livicxdí^kn, dozvedel som la od slc^^tij
m^^mTi^ "fcr mr^m
34G
(Irbaí, itrbdlif, ttrpkať — krivý človek, kerf sa veTml ponáhla,
drboll.
drpka — malá krivá ženská.
drelej — dŕíve, skôr, i Dedávno.
drenila f,, dreniloS m,, nadávky ospalým, pudiiemujúcitií.
drfa — žoiiskíí, iiťiuajťica žiadnej nežnosti a ku8 íij prisproKtá:
Oj, tí drfa, akože zabávaš tu ílíeía^ naveky ťi i>laco,
drlancovat — draí (zvlažte o báboch).
drisliauka — 1* druh sHvák, 2. slabý mužský,
drtetať — níerdai*e, ale i paradajka na pr. vydrisne, ketf ju
stisnú, hodia o zem.
drnaj — n.4davka mužským.
dnida — stará krava, al(? i ženské tak menujú sa: Ech, (»do
by inňa už kceu, starú drndu,
drochnút — padnúí (len o luducli ,
dru8k — lomolný hlas: Horu lomiln, n^ Uiký drusk stáu;
odrn/.nii( (oddruz^'núťi hulus — odioniií od stioinu bnluz.
dui^af, dutkať — nobybne, bezslovne sedef,
dulovať — vyhladávaŕ: Dulovau som po vreckádi ([>eQtaxe).
duodžat — ozývaí sa: Sut (sud duudží.
durďit sa — hnevať.
Džaudžíak v. C*,Hu{uak«
džgance — Siílance z tlče, uinii su kiM)i;i lujsi.
džgaí, nadžpat — Stopať, naStopať, mižrať, najesť sa,
Eržaf, eri^ií — rehtaf (koň),
Fafraí, zafafraáí — zamazaÍT zamazauý.
Fafrnak — malé, vrtké, šibalské dieía, aJe dakedy názvu toho
užíva sa i v smysle:
fagan ^ zaneť^istené dieťa.
fákať, vyfákať sa — nierdare.
fakliCke — drevce na rozkurovanie* Nakáliy (vidz toto) mi
fakličiek.
fakliť — 1. rezať^ 2. bežať: Zafakliu si do prsta, otfakliu si
prst; fakli aAi Čo by lio hnau*
fafinkovaí — zalieiaí sa: Kerej že sa vám, dievčence, faťin-
kiye ťen Janko?
Literatúra a umenie.
Jan Kollár. Naiozon 29 VII 1793; zomŕ«t 24. L 1852. V opo*
miaku mi pfcvcjjcui ostiitkft jí'lin i VídnA tlo Proliy ve daccli N -10,
kvtkim 1904 inpsal Juh Jaknltrc. Tiskem Ľmatmela Stívíiva v ľraz(í»
N&klndem obré krid. Iilnv. niétitn Prtlhjr.
KoH^r lián roku 1849 nemohol obiitáf sa v Pesti pred Marfjinnl.
Utiahol sa do Viedue* kde našla sta pte uchu áluha; potom vymenovali
ho na univcrsítu za prufcfisora slovauskej arťhaolagic. Ale umrel už na
|K>éiaikQ Iti^b^, cHt len v 59. roku »\ojlio ickota. Cmitcr sv. Marka«
kdii báaoik SUíty fíccry vo Viedol f}£e pcl stolttia odpoŕlva^ iáú
3i7
iruM — bola treba proviczť ho. Domov nemobol hyt prevcíoiiý, m
boli by «ii báli pruchu jeho: vzali KotliVm do IVuh)*,
Vrcydiiiim dialo sa teraz 14 16. iniijíi. Vet: malú v ruk;icb nienlo
iVabtt. 1 túto kiiižtickti ono vydulo i dulo riupUaŕ div Janou Jakubuovi,
klorv od i*2 — IH rokov v Tľochácli aajviac zaoberal ^a KolKirom. Mostu
Prahe, nazdávame sa, iálo o to, aby široké kruhy v lieskom národe
boly poučené, kobo to prevá>.ajú z Viedne. Ale to nepodarilo sa áplue.
V knižiióke tejto ne vidíme Kollára celého. Aspoň podstata Jeho aie jo
dostatočne vypuklými črtami predstavená.
Ka Mo svojho spisu Jakubec postavil nápis s vjedeôského pofnufka
KoUárovbo :
Živ jsa v srdťi lely národ nosil:
Äémŕev Aije v srdfi národa celého.
Ale ^._ v srdci nosih pre Kollára je málo. Pravda* chyba jú nie
v nápise; v lapidárnych dvoch veiách ťažko charaktefisovat celého clo-
feka, Kollára. Nápis je pekný (Nkladal ho alebo Kuzmány, ktorý vtedy
tiež vo V'iedni žíl i pochovával KoUárá. alebo brnenský Fr. M. Klácel)*
chyba je len pr*I ^ nápis ako dplnu cbíirakterisiiku toho Kollára,
ktorýt prebúdzajii lo i južné Slovanstvo (prenikol i k Mstorusom *))
a desiat^i jeho neprajníkov, /a 30 rokov siiU iidd na^im ob/orom ako
nejaký ohnivý stĺp, — toho Kollárn, ktorého potrebujeme len odmyslct
8Í a v naiom iivote národnom vehni mnohé ostalo by nám nevysvetliteí-
iiým. Takých, éo nosili v srdťi celý národ » bolo už i viac — tým ne-
odôvodňuje sa prevážanie do Prahy. Jakubec vysvetľuje, že v jeho „strasti*
|>lném éinném živote jakoby hyly zobrazený utrpení a zápasy celého
naieho národa,** Ale nedostačuje ani to.
Vykladfijúc život Kollárov, len niekoľkými vetami odbaví prvých ti
rokov jeho peštianskeho p6)$ob«nia. Práve v takom spíse^ určenom pre Široké
kmhy, predstavením lýchti) jeho bojov bolo by ukázal kto bol Kollár,
Inak to vedel urobiť niekdajší baásko-byHtrický* potom peštiansky farár,
fioneméený DoleMl. ^) Jakubec hovori : „Horlivé národnf uvedomovaní
iidu slovenského (totiž v pcátisnskej ev. cirkvi) bylo odpôrcftm jeho trnem
v oku.** Viac nie? ^Proto Kollára proniUlcdovali s celou zúrivostí a bez-
ohlcdnosti násilnícke vétšiny." Keby len to bolo bývalo, éo Kollár v Peôti
staval! Toho by sa ti, hoci holo dieUnn človeka, oddávajúceho veci
teba celého, oevermi boli báli. Oni trúfali si zkazi( to, ked tam raz Kollára
?iac nebude. Ich desil a popudzoval nie tvorca ju ' i slovenskej
cirkvc, ale dejateľ celosluven^ký, všeslovanský. J.^ , kne hovuri
o »|Mívcovi Slávy Iicery, že Jeho éinnost básnická je. tŕne
znaldna v écské poesii pozdéjM. Jeho nadientm, jeho láskou iiuiii.kuu
^) Nebohý J. G* Kaumovic tak vedel nazpamät znelky Slávy Ikery,
ako Stovátň. ktorf rástli v 30. a 40*tych rukoeh minulého stoletia. Mat
' prdežitost poslúchať, ako re- ky naj-
— so nedivou hlavou, ale st ik, ako
reévtetall Ich v najkrajších chvíľach svojho zívou oni Slováci.
h H, A. DoleschalL Das ersie Jahrhundert aan dem Loben einer
baaplat&dtischeo Uemeinde. Bodapest, läô7. Str, ld4, d^ Pozri tu Dajmá
•U. M.
íilem nad xtracenoti slnvuou rniiiiiloHtí í ntui^jl v l<»i>5í builoutrnost
Ži vily se výtvory mladších bAsriíkft, \>ŕ\ nkh bŕály se i% ôcrpaly posilu
celé gcneracc naštlio nAroda" ; ale Kollárov obniít pritom zjitoniíiuje
črtami, ako H „zftstavil nám skvrJy pHklatl takzvané drobné (!í) prácô
ivitroilní/ „ve svých ilílecU Ulfirärníih postavil si neljyuouťí pamálniky
své láíiky. snažení (viac nióolio?!) a lilubokých Ídoji\ podnikanjxlj ot ^
podnikajú sa?) na prospech celého národa i Slovami a vôbec za idcalĽUi
vielidským" (!!), Nech i toho potom vio niekto, kto bol Kotlár. Aké
zdrevcncnití v svojich formulkArh, ked človek nemôže sa vymanif z nich
ani pred /javom Kollúrovym! Moztio povodať, ie ohlas kažtlňbo krtíku
jeho pocuí eéle dnes. i bude ho počuŕ dlho, a vr.ij „drobni práce" !
Ako roku I S U) pjložil nohu do Peátti» kaldé jeho konanie mX ráz práce
titajt^kej* Niet temer kázne v jeho veľkých dvoch svázkoch, ktorá hy
oeroaU Imtorio, Alebo stvorenie slovenskej lirkve pestianskej bolo
drobnou prácou? Tá povstala bojom, ktorým na Kollárovom mieste boly
by sa slrovily sily niekoľkých obyéíijných činných jednotlivcovt V Pŕcď
Mpévť blávy Diôry ^Jáska k námdu hlubokou ŕilosoiií pfivznesena na
\ylii stupeň všfUíhkif* ^ Samé všelidstvo, a tým zastiera sa pk)dstala
vecí, uka^iyo sa Kollar neozajMny. K<dlára ako kazateľa Jakubec charu-
kterisaje: „...klade hlavní váhu pri učení nábo^en^kthn na mravní
xdokonalováoi a iiu^leclifováui Uddca*^ — ako by vôbec v kresťanských
chrámoch nie tak sa k á zívalo. To môže sa povcdaC skoro o ka/dom
kazateľovi; ale o Kollárovi biedny čitateľ ostane nepoučený, Kollár i
V chráme budil, burcoval národné povedomie. V kázňach svojich cite i
do úvodnej modlitby vsúval vety, na pr. : „aby ŕcc a svobodu nebral
národ mirodn.'' V hlave Htateľa, ktorý už vedel o Kollárovi, ale urw?
dá $n viesŕ. spisovutefuvi pra/sk(dio slávnostného spisu, povstane kom
Takým vkladaním nemiestnej huniunity do smýsíania a cítenia Kul
tároTcov — podľa maj strú tohto učenia — má sa zatemnovaf ich naciu-
nalismns a národu má s;i vštepovať akási mäkkosť, ľahostajnosC, áno
Čosi z tolstovskcho neprotivcnkí m diernu. ' ) Iste, veíká opovážlivoí<( najmä
dotyčné Kollára! Falsitikovanie U takého ducha, ako bol pôvodca Slávy
Dccry, humanita je vec, ktorá ro/umic sa samo sebou. Kde výslovná
hovorí ú nej, to prelo, aby bola zrejmejSia krivda, robená jeho sloven-
'} Vystavovaním takejto humanity Mai^^iiryk ^ačal oslabovať národný
cit» jeho učeníci a nasledovníci ti/ hlás-ijii Cechom slúčiC sa s inými ná-
rodmi, Jntcnmcionalismus. Proí. Vi\ líriina už takto učí:
«,SovínismQs, fanatismus národní je v jádf-e svém ^kodlív národu
iumčmu (Národ český len čo prebudil sa národne, uŽ mi sa mu hovoriť
o j^ivinísime, íanaliísme. Šovimsmus. fniatismus národní — u Cechov,
)*f t dnes sotva le prekročia hraniru >ivnjej /eme, lú vo vácSino
p! t cítiť po čoíky!). . . Vlastcnectví nesmi nám *4fabruňr>vali, aby-
chom se nednvrdli sh>učiti * Jínými nurcvdy. V tomto smyslu internacio-
tialismus znamená pový.4enÍ vlastniho n»iroda v sluÁbé v^chd^ké. Štalc
firňsUgfii koinuuikacf, iívotem velkoméstským vjtvoŕuje %o v budouc*
notitt Qový duch národa... Dčlníctvo začalo, ^a n(m búdou násleJ
i jiiií," lŽ»»n?ký Svet, ll)t)4, čislo lo.) Netreba vysvetľoval, čo /na
vžtejKivaC laketo ná/ory čtskému národu, bijúcemu v susedstve Nemcov.
3^t
i«, jeho SlovíifHlvu. Kde Jovuláva ' n> práve
tu Hl citom poluiiitý, akoby volajuc v n svojho
národa: ^Lticiia, íi ste ^ Bolia? í VeJ ladtkaat vytvára oirootvo I ^ Koby
Uký Jakubec (« íM Masiiryk» ktorý tvmto pokorifundoval hlavy v Čc-
chárh) bt»l prídel kn Kt^lLirovi iJeklainovuí o takoj humanite, ton bol by
nm povodni: ^Shižte vy svojmu narodn nejínatcľmi abkfúi1ťín<'»mti, tým
isaraw &ehou budete slážií i ,vk'hd>!vu'!** Kto /riA Koliárj, prinvedcí mii
ie by mu bol Ink |)ovodaU lloku 1848 Štef;ja M, liaxner. Ján Fran-
chci a Miiľhal Bakullny boli zlapaní a Stataiiálnym siidoiu uiadarHkým
ofUodeni na šibenicu preto, le> prekazili* aby matohontská garda sloven-
ská bola pofilaná proti Horvatom; ale priala zvoat o porižke pri Šve-
cbale, cišiirsky generál Scblick blížil sa ku Košiciam, sudcovia v PleSivci
nemali smelosti cxckvovaf svoj výrok — bol premenený a rfixnovia
poslaní do Pešti; tam zí%^ podarilo sa vysvobodif ich, kci pred Wíudisdi-
(írat/om Maiíari z Pešti utiekli do Sofuokii a Debrecína. Svobodní íkít
ku Kollárovi. A t« Kotlár vyobjímal irb nie vtedy, ketf predstavili %ik
mu ako osvobodenl, ale vtedy, kec! povedali» Že ídd rovno k slovensk/oi
dobrovoľníkom ^ do zbroj e.
Nám už, ^.e nepripoj ujeme sa ku cbóni, vyhádaj ácemu o t^to ŕaloi*
nrj humanite, s íes-kej strany opätovne povedalo sa. že v svojom uÄ-
rodnom boji^ budíme nenuvisí národa proti národu — nenávisf proti
Matľarotri. StiUny ti^ku$ povie nám to len v jednotlivých pádoch, ketf
ťhcú nás persekovaí; takýto éeský ^xnalec" slovenských vecí pripisuje
nkm protimadarskú nenávisť vo všeobecnosti — nkm, ktorí vlastne
usilujeme sa len brániť sa. Pritom, aby malo dAra3(, e^te sa doloM, ie
tí»k uóil Kollár, ') Aké zutniAilie Kollárovho) mena! Ved Kollár i svojím
životom i svojimi literárnymi dielami nt^íl ^a^adzovaf sa za svoje uárodnt^
|>fáva až do samo^ertvy, do kr.ijnoBti; v evojom hlavnom diele postavil
peklo a do neho nemilo<%rdne nvrhnje ka^dr*bo, kto podía jeho vedomia
previnil m proti Slovanstvu*
S tvmt(» Knllárom ako proroka takej nudnej humanity predstavujú
i šafáríkii a Pnia< kŕho, ftafúrika, ktorý ketf najimik odhilil svoju dužu,
na *ilovanííkoni kiMr^resíte roku 1H48, hovoril: „7. otroctva niet re^ty
k svobodo bez borby: alebo víta/Rtvo a svobodná nurodnosf. alebo č*
smrí a po smrti sláva í** Šafárika, ktorý í oiá/ku všeslovanského ja/),,.,
robtl ľávhlon od mi}ca a roku 1826 pís*tl Kollárovi: ^To, která alo*
ví*n*ká náfirc a ktcrá slovenská abeceda bude v^nsloven^ká, uŽ nerox*
hodu tí vlce péro^ ni ro/hodne jen mev — polokovú k rve vyryji ^áry
liter — iam, kde jich n'ijvfc potei^t% tam vznikne íec a abc v&eslovau-
•* (Časopis (Vského Musea 1874, str. fiíí )
Ak chceme poctivé, statočne vykladaŕ, u<5iť, pívinuí sme hradeí nio
na to, kto ľO povedal al<*bo napísal ako viac na to, k^djf povedal
alebo napii^al Antinucionalístická hnrnnnitn Paíackému Masaryk (t\«ká
Otázka, Mr, 16) i>npisnj«' na základe fn'i luitcj z li^'
lf!4H do Frankiurtu (O pomŕru (ccli i i k ŕíÄí N
ti»ni Pabíký — polítíSôľal, Ale po/.drjsir, kerf bol v pohtikií xk
t\v\\í Ivfl stál tt^ nad hrobom, skladal úéty to svojho itvoia (roku Ib.-,
') i\. Kálal Na krásnom Slorrn^'kii, str. 7 1,
^^dl^
ib^aaib
350
a korrígfoval alcba i odvolával svoje osvedčenia z roka 1848, menovite
i osvedi^cnía fniíikfurtskólio svojho Itstu, ľalacký napísal: ,,, . * mnifm
pŕodce vyxiiaU m místé tornto upŕfmnó, 4e již pri prvnim vstoupeiií
8v6m na tliáhu politickou r. 1848 npudl sem U) i sám v omyl téský a
OStidni), V ;ííí|nilu múyyU* nálile svobody choval sem byl do hudouciiosU
vÁbec dtivťru hojtieJ!Íí» luuli sluSelo ; riep, inmlo val aul uvažoval sem, žo
Uáé i ve krisech velikých dají íie vodili vico popudy a víl4iič-iui» nežil
rožumem a pravdoa, a protoŽ i k hiduucímu ro^íe^enf nastalých tehdáŽ
sporAv nie2Íi)áľodt)Íclt že nepostatí pouhC' obje vôni aneb dAka/. pravdy
i spravedlí vošli. Osudové lidSlí neberou se vždy cestou prímou k cili
Bvému, n) br/, i nklikami ŕasto krvav/mi . . . Každý to uzná, že rui^silím
ticdodttljili bvih'un se nti'cho dobrého. Je8t lús 5 mittítMií^v, obklíOených
nepŕAlely U'indt odtívsad; kdybj n U bylo 50 minionňv a to svoravch,
uesmťl hífrh ov^cm tak mlututi! (Rjdhost llf» str, 300.)
„Kdyby nás byJo 50 míllionôv . . .** To je to. čo u Kollára. Kocf
on obzerá f^a na humanitu, vj^eľud^tvo^ vtedy znv^e bol alebo skFúéeuý
slftbosfou svojho národa, alebo mudroval pod vUvom iných . « .
Keby nás bolo 50 millionov! To jest, nedali by sme sa» vymohli by sme
si pravdu.
Lebo život je laky, pre národy ako pro j'*dnotlivťa — saini: pred-
stihy, vec^ný boj. Kto sa dá, toho zaéliapu — nit^ nepomáha mať pravdu.
Kotlár celý svoj iivot dSval sa na nekrvavé (najstrašnejšie!) hynutie
svojho národa; mal pred sebou boj, ale taký. kde jednfi stránka hubí a
druhá temer nebráni sa. On, človek i krém toho veľmi popudlivého,
bojovuiho tcmperiimeniu, nemohol tedy cbceC zásady, ideály, ktoré v po-
mere k neprialetom robily by jeho národ ešte trpnejiím Kollár chcel
«voj národ vyburcovat, zobndif ho, aby si pretrel oíi, — zachvátiť, odu-
ševniť, postaviť ho tMm skorej na nohy Uoka 184 U na ceste z Itilic,
v ľrí'äporku hovoril rnládežt, vedenej átumm: „, , , nie z nás nebude,
pokud 4<nhe nevychováme pevnr charaktery a š(>artanskou t^inoíiilnim
mlaJ, kteráby uinôla pro národ i hlad a Híet trpéti a nepodlebla ani
chlebu ani žene, ani proshám aní hrozbám . . . Nyní nám potŕebi ne
tak bbv, knih a ui^eno%ti, jako radŕji srdci, skutkúv, charaktorftv'' . . .
Ďinosilná mlucf, skutky!! a pri cbflrakterc mal na pam&ti iste tiež ten,
ktorý javí sa v silných, rozhodných skutkoch. Kollárovi í^lo predovšetkým
o národnosť. Len tu híiidaL Keif roku 1848 Jozef Podhradský, vtedy
učitef Kollárovej ^koly. prišiel z mesta a rozprával, že videl zbojníka
Uózaa Sáudora, chystajúceho m bojovať za ma<farskú vec, Kollár po-
vedal: „U nich i zbojník hlasí sa k svojej národnosti.^ Jeho pre-
svedčenie bolo, že keď raz zobudí sa v nás národné povedomie, ot^latné
všetko príde namo áehou. Budeme i dobrými, uifachtilými lutfmi. Oproti
iiepriáti'lom žiada ro/hodnoiť najmÄ vtedy, ked má na mysli špeciálne
ŠovÄkov. T«k v kr.i^nom nápise nn jilmanach Nitni žiada si svojich
budiť, ŕítíijtť ku jeho CeMopís (1841), koíko tam
kuevu I ; . V nemiícUom špine o slovim^kej vzájomnosti
mudriijo — tam je najmenej tvoj; to nebol jcht> element. Oi^jstuý
Kollár JQ v SUivff Ľcere^ a tu i v posledoouL záverečnom akkorde \mH
hnev: „Pekhi xrádcíkm, nebe SlávAm verným ľ*
Z drabncistl v slávnostnom spise dr. Jakobca nesprávnosť je, 4^
351
firAvu u ir/iijotniitisiriuSvanHKrj, vvilanu ruku i Hli 'é {lo nemc
ijii! lileraHsclie Wtírlis<jlseiti^'keil /wÍKchcti tleii verncUieticiJOii Stiltiimoti
urid Mundarten der slaviscbeu Kalioa^ ^nvťrejnoľfU napred' v línmkc
1836. V)Älo to hflfťir, v jcdaoni sosite Kuzíuauybo ŕasopisu, teda: uve-
rejnil — nie: uvcrejôovaK ') — Podobiziia jo nedobrá* nepredstavuj dca
nitiolio t Kollára, Na fiiise prvého kollarisia a na vydaní mcsU Prahy
očakávali by Bm*' pravého Kolíára, Dobrý obra* jeho Jfacboval $a od
pcitiaDif^keho portretistu M* Barubása.
Pri vlastnej slávnosti v Prahe hlavu vm ret^níkom hol pruf, ŕV.
Pastrnek. On hovoril nnd Šafárikum, v mij\ IDOO prená£An>^m s karUn-
skeiho cmitera na olšanský. on ul i predtým ph svälent Dobrovskŕho
pamiatky. Ur* Pastrnek je na i^eskrj nniversite professorom slovanských
jaiykov a literatúr Predstavujeme si, že úluhou jeho ta bolo povedaf,
kto je Kollár, koho to prenáin tresky n;irod z cnd^iny áa svojej Pmliy.
No z jebo reíi slávnostn»3 povlurÍi4i'stvu molilo si ulvoriŕ o lom najviac
ak nejasnú predstavu. Miesto (oliOt aby jatlrnymi, charakteristickými
črtami hol zobrazil podnl»u loh'» neohyTajnólio iMoveka. Paslrnek podal
Mterárno^hisiorii ký t-linok o tom, uko povslAvala Slávt/ Ľréra, aké bolo
vydanie t ri>kn 1 82 K akt* z rokn 18!>'l^ lSli2 atJ. (Po takom rozboin
'Slávy Dcéry nasledovaly tituly ostatných spisov oslávencových — ako
v nejakej cncyklopíidii^) Mohlo to byf tým neprimeranejéie, že ono všetko
bolo rozpovedané i v spisku Jakubcovom, ktorí iste popredku bol vy-
daný A Z poslu báéov nejeden mal ho til v rukácti, N'ové a peknó bolo
na po^Jatku Pastrnkovej reči nznanlivé pripcimeuatie ^východnej vcItí /"
sliivenskej vetve, Slovenska.
Nemožno ne|M>/asLavjť sa Že o fíthímvh Kollárových* vytlacenýtih
ruku 1821 v Prahe, ktoré sú iK>cialk»^m SlAiy Dcéry, pán professor
liororii ako o znelkách risio erotických. *> V kní>.tíéke tej malf»j vjiJa
znelka, z ktorej nauéili sa v Oeehách a na Slovenska:
Pravda nezná ustoupiti tlobé
Pravda Jest co cedry na l^íbano,
I i, ienž na ni dují vétrové,
jen víc Ufi vonnou jeji mannu . .
V nej bola:
Blaze, kdo si jeden čistý, sroélý
úéel misto mnohých predstaví,
*> V tej veci nesprávny je plurál (,rozpniry*) f ? LH^ralnre
Í€!Ské depntenui'ti^o stúh'U I L str. 2ao.
•| ^ťo jest Slávy \)ct*rn7 (índu znAi<?k, pAvodné éhié ťrútirfc^ch^
íblii numno/oviiny hyly . . z* V Nemecku nabranó ^dojmy
^ Prahu do rodného kraje slovenského, ptmlmi roky ka/«teJ*
s^ I: [.idn v PeUi, bedlivým pozorovánitn sloven^^kého lidu, jeho lidové
^|iut:äic. jeho povahy a zvykA. a horlivými stndiemi staroiitnostl slovan*
kýfh byty sesíleoy a prohloubeny. Plode m jejíth jest nová úprava
•ii\ PÚvodní erotika nstnpnje (t. y \o \}á%\á Stiity Jhrry z roka
Ll^l^ do pozadí** .^ iStcnoiiramm pra žskoa ob^i^u \A^\ftx^v\.^
Síňl
v Tiŕmí bjr j ako centra meňaví
pablefikove vécch únh žili tleli:
A v II ém myslí, cíti, Žije celý,
v slastí, v 8lz4cli« v pŕízní, v be}t|frávi.
až se síastuí' k nt^mu doplaví,
byf i pfes boQŕs plaraíMi, hrom a strely.
Pevné vúli, tnžbô ušlechUlé,
norozdítné srdťe žúdosti
rado dáva, nebe dojíť rfle;
E vít£*xstvi-li není radosti.
mužné padnout není menší chvála.
Alebo éi je to erotika^ ked karbá netečných:
Tri mne vM, když je spatŕím, k amichu
fi boévem spojenému nukají:
Ale hnev se blíži k zuŕjvnst\
vida liJj, v kierýťh nebije
ani k hŕíebu srdce, ani k ctnosti;
. . . kdo chce iíiu uecb se kýva !
Malá knižka Kollárova ani nebola lak prijaUi. Cítajiiťi fudia vy-
cítili* Iq v básnikovi povstáva pre národné znovuzrodenie vefká sila,
plamenný budlteL Šafárik písal mu z Nového Sadu: „. . . lakové po-
ttVby jsem již dávno v nižádnóm sphu nenalezl, jakou mó naplnilo istení
Vašich bá^nŕ . . /* Pritom v tvári Kollárovej bode z toho fjložná črt%,
ked povie sa, že počiatok Slávy Ut-ery bol čisto erotický. Kollár nie
takú chcel maf svoju knižku, akou spravili nm ju v Prahe, V knižke,
nazvanej Ihísnéj máme Kollárovu tvorbu, ale nie tak podunú, ako ju ou
usporiadal, liäsné sostavili Jungmann a — censor. Jungmann popredku
píaal Kollárovi: ^Dant^ mi na starost básnr vyditi bylohy mi potéSent,
ale ccnsura vse Uži, Z^ichraň bňh, aby néjnká myšlenka o spojaní l^ralu
» Tatry atd, (liFa, Kollár už mal bcitovu i tu znelku, a chcel ju mať
vytlačenú ^) nebo ona: Jen stoleíi atd se nekde vyskytla » . . Ty pekné
(ach, pfepťknéí éásti, kteró se SUvie tykají, nesméjí se na teu čas
ceuítuŕe pŕedložiti , . ,** Tedy Junjííiiann ani nepredložil cenzúre všetko,
60 dostal od KoUára, a censura povytierala cite i i toho, éo Jungmanu
predložil O štyri mesiace Jungmann písal svojmu mladému priateíovi
do Peôti: „Z (irvních biwsní nemilosrdné mnoho pŕeskrtali, a zrovna noj-
péknéj4i , . .•* a i^stc pojídcjMe. ke<f mu posielal už hotovú, vy laéenú
knižku: „ Konečné jednou vidíte pred sebou jeden výtisk .. syých vý»
berných básní, neb radéji xá^iaiku jicb z coasury , , ."* (Casop. O Musca
l^m, str. 42.)
K<dlár už Itol hotový, celý Kollár v bá^ňach svojich Jungmannovi
taslanýrh. Medxi nin»i Itola už í znelka: «Jak té vflat, slzou čili }pévem>'*
O Oedukh nieŕolio podobného do tjch éias nenapísal nikto, a od tých
^ias nikto nič krajšieho.
353
Jak iv vftnf, slxoo čili zpévt^mlr
Jako matka, ä" jak macecbti?
zemt^^ plná cti i posmech A,
slavná piizni bobA jako hnévem.
Tečte mutné slzy do Vltavy,
Jako dvli a blesky z obi ak A «
nepouč heslo toto bratrAm Slávy:
Necbie svár, co hrob již vlasti vyryl,
alyáte národ* ne kj*ik FeakiV*
váš je Hus, i Nepomak» i CyrllL
KoUár ako Slovan ui bol hotový. L^ horkosti pribúdalo v duši
a ohľadov na človečenstvo ubúdalo. Nápis : ^ Národ tak považuj jcnliuŕ
jako nádobu lidství** a 2— 3 podobn«i sonety s á iste / m lad) < h časov,
ked bol zaujatý Herderom. Mcdxi znelkami, ktorých Junginann roku
1820 aiii nepredb/il censúre. bola ticžr „Jestli Slávy rumy je^lé
vítanou rukou vaii, pŕíHí potomci . . . Zŕidte obec jedním jniénem
zvanou . . . Cdy mnohé, hlavu jednu mtjte!" Preto nie je správu*^, čo
Pastrnék ho\onl o postupnosti Kollárovej tvorby vo vydaniach od roku
1821 do 1832. Sldvy Dcéra tak povstávrJa, ale KoHár nie tak sa roz-
víjal* Pastrnék predstavoval vec» ako by Kollalr len v b<iji s ma<farismom
(vyslovil to čudne: „v boji % nacionalisraem madarským") hol prišiel
k svojmu všeslovanskému ideálu, — a to sotva obstojí. Verne poiíua-
oieoat o čiastke iinoliek. že stály sa ,,duševním majeikem ceh'duí národa
a dosud jako hesla naše národni sc oxývigi/ ale hneJ polom pre chara-
kirrisiiku takých zneliek, ako sú pre ťíecliov ^Jak te vítaŕ, sUou číli
xpeviíoi?" a ^Jako pUvee niduslivť? tleskíl,'* nemá iného opileta» ako
^vnmťne* ; v Kjío druhej ie ^slejnt' vroucm' jtav/učl poasdiav malersk*!^
feei české/
^V tčťhto mohutných projevcch vlasteneckých a všeslovanských ^
hovoril po vyreónenl sonetov ^Viečko mimet véŕte^ moji drazi"
,Ó by* dím, když duch mAj tak se cboulil* — v tuto ideové stnin. <*
tkví vlastni sila a trvalý význam Kullárovy Shhi^ Tker^, mt-ne v jiŕed-
nosfeth čisto básnitkýth, ač i tu níih*/ir l^e hidn perel vzácne krááy.**
tlpiil len čo zateinui sa predstava posluchiičova o prevcjsenom t Viedne.
Aký bol teda Knllár básnik? Otázka riešila sa takouto povrchnou sen-
tenciou. Vcd čimže ôčinkovaiy tie ^mohutne prt»jevy vlastenecké a v&e-
sUivanské"? Bleskom myšlienky a silou i kúzlom básnikovho slova. Jeho
každé slovo zapaľovalo, — čo len o vefkích poetoch môže m povedal.
Na pr. vki ukých pár slov, jeden disitichon, ako Kollárov epigramni i»a
almanach , Nitru" :
Svetlo a blesk znam«*nti tvM jnonu \ ludílv:
Tim tam svč lyny bud, timtí> nepŕátt
i^namená veľkčho hájnika* Prof. Pastrnék predsa i to, io obecenstvo
odnieslo niečo z jeho rcČi, dakoval hlavne pocsii Kollárovej, lo jest
jfnidkám z^ Slávy Dccr)* v úplnosti citovaným, llei nirh ani aevieme,
to by Pastniek bol podal «vojim pogiucliáčom.
^S^^
^b^^
-rr ^\
854
A kdť sa v^fal Kollár Uký Slovan, s U»Tk>in oTiiVím stovAi^kt^ho
eítu v lirmli ? JcstU imsliicháí^ blavni)hci ret^nikn jnažskoj slávnosti klúilal
Síl takáto otázku, rcrn dostalo «a mii pouí^onia! pAstrnek pospomínal
dojmy jenské, Wartbarg, boj s maífarismom, ^bedlivé pozorovaní sloven-
ski'ho lidu" atd. atcL, ale nemajúc o vecí sám mienky, poslaebiu^a l^n
pukonťondovftl. ľokonfnndoval tým vÄô^mi a sám vyvrátil toto vv
kf^r napokon hovoril: „Kolár jest blasatelem slovanslío v/ijcmi:
V tí* podol><'\ jak se jeví n KolUtrii. mú tato my slon ka ni^jsilnŕrjsf koŕnny
Kvé zdc v Prazo; ona projevuje se n Jozefa Dobrovského, u Jo/.efd Jung-
manna, u Antonína Marka . . . Slovan^ikť ideály, kterŕ; v It'lo jseinl vy-
rostly, rozvíril kovový hlas vzoeienóbo puvce a bndltele KoUára po ceb'^m
iialiem uví^domolóm národe a po cel*^m sv»>te slovanskom V* Co j^ I
pravda, nemá prcsvodíujdcrj moci, jei^rli povie sa nie celkom správne*
neápliie« 5 vynechaním nieCobo pod^tAtného, D ibrovský a Jungmann iste
vcrké veci konali pre slovaniké znovuzrodenie, myllíenka slovanskej
vjsigomnošli v Čechách mh svojich prvých veľkých hlásateľov ; ale ked
I J v Prahe ui také hotové bolo, prečože sa po Dobrovskom, ktorý je
od Kollára star^f skoro o pol stoleiia^ v tom užAom kruhu nenašiel níkto,
Itt^ by bol „ro/-Mť'il slovanskí' ideály tíim v/rosllé"? Preáo nenašiel sa
tak dlho nikto pre rollu Kollárovu? Freío len Kollár vedel vycbytK
myšlienku v Prahe silne xakorenenn? Preto, že mal k tomu - gonij.
Toho treba predovšetkým. Vllvy zas boly ešte i také, ktorých Pastrnek
nef^pomína. A o Kollárovi yrtojovi |)ovedať, že jeho „kovový htos ros-
,v/n7" slovanskí'' ideály v Cerhá'-b v/rostlé, je — f>rimáIo. Kollár Iml
nie len ro/. sírová t e lom Púhy rozsiruvuteľ nemôže spósohiŕ tak<'* viri*nie
duchov, akó Kollár ^pftsobil v širokom Slovanstve. Málo predtým súm
Paí.truek hovoril, 4e pAvodca Slávy Di^ery ideovou velikosfou svojho
diela javil s^a ako norij (ypm v českej literatúre. Nasledovne nemohol
hyŕ púhym roz^irovnídúm slovanských ideálov ul pred nim v/rostlých*
Professor Pastrnek spomínal v svojej reči, H <>eská literárna história
„honositi se mti^e hojnými a znamení l> mi spisy a nviihanii o Kollárovi
a jeho dile." Na jeho re<^i toho — nept^znuf. Ilistorikovin tVski rtíku
IHIKS inak ocenili svojho Palackého — rozpravou prof. Jaroslava (ímUíi
(Čafiopig Čc»ký Historický, ÍV, 211—2790*)
O Kollárow ako politik hovoril dr Jozef Herold. Napokon oad
hrobom povedal reč zo Slovenska po/vaný Mkhal Jiodický, ev, farár
krnjAanfký.
llned tia píK^iatku svojej roíi BothVký hovoril: „Ta prach a popol
akromného (!í) ka^tatefa Hof-íeho alovo, ktorý nevynikal rodom (í), ne*
vynikal stlávou, nevynikal bohatstvom (!), pravda, oplýval bohatstvami
») Pražský Xvon pozastavil sa nad tým, áíe xa rezníka slávnostného
nebol pozvaný i básnik. Najmä kto r 1 sa na rei^ Jaroslava Vrdill-
ckiho o *tpev*'ov' Slávy Ucvry v slu 1 sbromaídení Oe&ki^ Aka-
démie 1 89a (vidy. Slov. Pohf, 1894, str. (56), iste axná námietka Zvan^
3sa od(^vodneiiá. <l*il«*>*árny historik, ak nemá ttsietického íntta, je len
tľ^ponadatefiim tnateriálu. hio-. biblíngnilit kých a iných dát, Vycitif,
vystihnúf, ŕo je v hásnikoiej tvorbe, oslan^ po ňom álohon pre iného)
ritifHfi. vfliXvmí (fftrfnÍv-|!Jä|a9Xin) lirivnami, olc i v tomto vynikli mnôli
nad ntho. Hol l'ásnik^MÉ^ "ttíriícom, tin nrbtide to nit tijma i'ich\ s Utorim
chovanie sa viSctci k jdio pamintkíí, ko<r poviMn» í'o véHci i tnk vieme (!?),
Íq nebol tým básnikom (!?). ani liikýrn ticenrom. zn Jakobo imva^ovfili
ho j>bo súvekí. Jeho diela dnes viac m spomtnajd, ako óílají i\ ho
tcdy robí tak velikým, tak vxátniym, tak jtaslúžene oslavovaným?'* Že
vmj nJi>is na jeho viedí?ň^koni pomníka: „Živ jsa v srdci oelv národ
nofii): Zemŕev ^ije v srdd národa celóhn»" podáva nám vysvetl rki*j
opruvdovcg úcty, klorú cili k nemu celý nArod, t. j. každý ií; -''íýt
meno Kollítrovo znajáci Slovan "
Niť^ viae, nió iné, len láska? Lá<^ka samn t sebe. čo by aká veíká
bola, tiedostai-f robit také divy, aké svojho éa^a robil Kotlár. S vefkon
1ái»koa k svojeti i od sto rokov iste bolo dosí íodí v óenkom národe,
fi, h?a, neprcvá^ajú ich do Prahy* aby si ju povzniesli ich prachom.
Mižka Bodického pomňtily poi^ntc reči. Ako by sa bol nsiloval pri*
spOsobtf sa k pnúskému ponimoniu Kollára, k ničeniu n humanite našich
národných kriesiietov — predstavoval nie ozíijstného Kollára. Cbcejói"!
ťharakterisovflt Kollára. len pomýlený mobol odvolávaŕ sa na liottove
ÄJová: „Lúbií v bratoch fudstva plemená a v ľuďítve míUívať Doba**
Pekné je to iste, ale neprimerané pre Kollára, pre boje a stiženia jeho
životu. (^Od cizífliĎ nad to dloubovékori kíivdu snAMm v srdci zmužiíém;
i já( jsem íius» jen s tim rosídílem, že rane Nemci de&et let nl pekou.**)
l*en pomýlený mohol Bodinký citovať i Midara Sxemeni : „Za vla»(
ttmrer nie je ťažko, IoIh» musí ťtlovek i t*»k raz umreť: ale m vlasí ^iť
Je niijťažéie na svete'* Polozií život za r^mký e'wt loMnne najtff^iím
z ioho^ n? Hovrk mole, (A kto vie, t akého podneiu povtnlal to i
Ssemere. *)) l*odcoňt»V4ŕ sirnoieitvu je anttkoltárovskc. Kollár v celom
$%'ojoni živote v kaMom páde vystavoval sa al do krajnosti. (Len raís
dal sa lohnút, pokorif — roku 184 B, a ^i holo u>. na počiatku 18411.
No bol i vtcd) len okoluogfami premoleuý.) Kollár í v tie roky, ke<í
bo Nemci peštianski tak piekli, eitc napisa):
Životy dva d^ mi, srdce volí
oba sa Slavii Blo^ti.
Mi^ko Bodický i v Prahe mobol sa dráa( len slovenskej mienky
o Kollárovi. O ňom, ktorý ^vychoval jedno vynesie nad povrchoos( sveta
pokolenie slovanské" '), sóvekf» i Slováci, vynááali také sudy, >.r x týoli
noviimí Itadiamt eite nevytrelo sa ni<^. ^) A prečo bolo prtdstavoraf
Koliára proti skutočnosti aku f^kromného ka/atefa slova Božieho? VeTki
fiidia bývajú ten na vrchole S[iol0(^no.Hti ? (Že Kolbkr nemôže b>t povalo*
irany m skroďinVtho kastatefa, dostači ukázaC predmlovu r jeho Ceicíopise
IH41 — ako sa shovárol s generálnym inäpeklorom svojej církve, grófom
Zj^m» Kollár na jednoduchej fare ^) dobyl r posiciu, moc. A že jeho
tiiďa dnes viac sa spomínajú, ako Čitajú« to robí rozličné delradentat^o
') Taká výpoveií zachovala sa i od llavlí^^ka : no hodnota jej po-*
umí x toho, kh odvoláva !<a na ún v t'echách od nejakých 1H rok^-^
'; NekroloK v Slovenskýrh Pohfadoch 1d52« ^íslo 4.
•) Prujiím Jen po/re( si ávabu J. M. Unrbana v Slov. PohL ÍHn^
mS
ma
niiicj dobyr týini veru nezftviíicuo. A vlastne loa uUá/.8f, vy«ie«f iCU —
tvorby Kollárovho ducha butlii úciríkovať v ka/dej dohe, Preco/e pražaki
rečnífi lak prejdiiili svoje prt^dnášky dlhými citátmi z neho?
Ukazujúc silu lásky* pre ktotú syn Moáoviec, vrig. ^umrev, Žijo
v srdci národa celého,^ BlovoQský rečuík t Praho odvolával m i na
naučenie Pavla apoSl^la: „ Láska vlemu vôfí, všeha se ondiye, vžoho
trpélívé ícka.*' Nttzdávnm s.% že tiež omylom Kolhir, veni, nie prela
žije v toíkyrh srdciach. I.áska, o ktorej Pavel apoštol hovoril, je pro
ncba» ta však, mocou čoho Kollár sial sa veľkým, dáva sa /, neha k pô-
sobeniu na zemi. Kde sa ve^me prorok* ro/práva Puškrti. l>uchovným
smiidom moren^-mu iiloveka v púští ^avil sa ^eslíkrýdly ^erafin, a prstami,
fahkými ako sen, dotkmil sa j oho zrelníc. Prezrely prorocké oči Anjel
dotknal sa jeho uší - i naplnily sa mu šumom a zunením, badal trasenie
!Mi ueba i polet anjelov a nebolo pre neho v mori ani na zemi nič skry-
tého. Novým siahnulini vytrhol mu hriešny jazyk a zakrvavenou pravicou
vložil do usl žihadlo uiúdreho hada. Meéom rozťal mu hnuľ, vyňal tra-
súce sa srdce a na jeho miesto dal íeravóho uhlia. Ako mŕtvy ostal
^ovck le^aŕ na púlti. Ale prihovoril sa mu Boh: „Vstaň, prorok^ ft
vidz a po/oruj, naplťi sa vôľou Mrijou a, obchodiac tem í moria, dorošn
£apaluj srdcia Ind í,**
Tak bolo i s Koll/irom. Jújícf ŠkuKéty,
Význam viery v boji životnom. Ohins pre tých, ktorí chcú v áí-
voíc napredoval, PA vodne <lár»?ky od larára fl SkovtjnrďPŕtnsicua.
Slovensky spracoval Stimuel <*horrnt, ev. a, v, farár. Cena I kor.
V liipl. Sv. Mikulíisi. Nákladom knihkup. a výdav. úcasl, spolku „Tra-
nosťins**. Ií»n4. Str. 171, S^,
DižeA, mäkčeň a ypsilon* Návod, ako možno /a tri dni nauäť
%íi správne? po slovtuisky piniiť. Napísal J, fl. Ij\MÍu^kij, Turci r '
Sv, Martin, Tlačou a nákladom J. Gu^paiika. kníhku))ca a kníhtli
1904, Str. fjO, líi". Cena 40 halierov.
Cudzia Škola rohi u nás, ?e rodení Slovári nevedia po slovensky
písaf. Vrlmi mnohých I o i mrsri a boli by radi, keby mali spOsob na-
pravít, CO u tii*h ikola |x)kuzila. Pre takýchto napínal J. G, Lcíitinskí
tento návod. Xajpolrehnejsie pravidlá slovenského pravopisu vysvetfnjc
učeníkom, u kiíirýťh nepredpokladá nijak >Mi mluvniťovi-h /námosti Na
konci s\oJej kniýrii^ky ukazuje, z akej rukoväti a / akvrh mhnníľ mo/uo
iíalej mSť sa [k> slovensky písať.
Poklad, iĹozpiíhka. Napísal Jonatan DobroHlav Čipkay. rurŕianaky
Sv. Martin* Tlačou a nákladom J, Gašparíka, kníhkupca a kníhtlacjara.
1904.
Ilo^pr&vka láfo je x milej Zorniiktf, ktorú A. U. Skultéty a Jonatan
I), ť^ipka boU sostavill roku I8ifi a vydali v Levoči, Po druhý raz
Zorni/'ku bol v)dal Ján Francíaci v Turčianskom Sv. Martine IS71, Na
ikodu slovenskej literatúre J. D. Cipka (od neho je Í (tíeseA Spievi^l^
vi, spievaj, spevavŕ stvorcnicl umrel v mladom veku, roku 1861.
Kaiaterňa. Roíhúk XXIV., ŕ.
Liftov, ročníku XIV., číslu 8.:
Fr. V. Sasinek: Prohalio ca
slovenské nid.^y.
9, ()b«ah jej prílohy, Literárnych
— Vicroslav, Krílika. - Nové
fiok ld04.
ôoAit e.
Slovenské Poklady.
-T^aj!^^
Divy našej doby.
Napísal dr. Ján A, Wagnf^r,
Každý vek mal svoje divy a zázraky a takých nepostrílda ani
na§a do1>a. Niekdy holý to obrovské budovy^ /nse krásne tvorby
umenia, ktoré ú>,asoui uapluily doveka, — dnes /^aduraime »a iiad
prárou ducha a zatlsneme obdivovať menovite úspechy, ktoré dach fudský
za krátkych sito rokov dobyl na poli prírodných vied. Príroda pod-
manená íiloveku už skoro úplne a eéte nie sme u konca toho bá-
dania, ktoré úplne pľetv<»rilo myšlienkový svet náš* ba v mnohom
ohľade dalo nový smer vývoju spoločnosti ludskej. I)net> práca,
ktorá i>atľí iiedävno minulému 11». stoletiu* zdá sí\ nám, ako by bola
len prácou konturistu, tie drobnosti, tie detaíUy, s tými zápasif
nmsime teraz na počiatku nového stoletia.
A tak sa zdá, že deilictvo^ ktoré človek prevzal od minulého
sitoleti i, nenechá hlivieť, ale obracia kapibil ustavične, aV*y donášal
nám všetkým úroky v podobe ndVéích a novAích objavení. Menovite
naHka q lúcorh obohacovaná je í^o deň novými a novými vecmi.
Je to akoby praktické vybudovanie jednej časti filoHofie mudrca
králtíveckého, Imanuela KanUi, 8nád oni jeden z filosofov neformu-
loval Uik jasne náš poiurr ku svetu, ako práve Kant, Jasne ten
pomer, ako pomer, ačpnive nejiisué. nezn;íme nám ostaly aj vtedy
tri hlavné veci : naj^e ponímanie, sám ti^n svet a to spojitko. My
známe ten svet len natolko, nakulko účinkuje na naŔe smysly, známa
vlf stne len tie účinky, z týchto účinkov tvorime si sami ten svet :
trnto svet poznáme, ten svet pre seba, ten ^Welt tw íjiV/i^ je nám
neznániy.
Ale ako účinkuje ten svet na nás y Ako vidíme tu lúčinu ze-
lenou, prečo vidíme sa ligotať hviezdičky, ako dodáva slnko nám
8voje teplo z diaľky 20 millionov mít? Slávny Newton eäte, ba edte
«J lapiace učili, že aby niečo svietilo, aby sme my videli niečo
svieíacim, nnisí to zo seba vydávať istú -íviitŕactu látkiv. Oba tedy
a s nimi mnohí iní učenci boli pir teórie
svetla. Hmota,ketf začne svietiť, vylučuje tstočky,
kloré, doraziac do ná^ho oka. sfiôsobia v ňom pocit svetla. Po*
dobn^ vysvetľovali si v pri*dmiuuU)in století aj tefilo a v elektrine
platná bola tiež rnienka tá. Že luluuo je vlastne nejaká tekutá látka*
nejaká tekutina, nejaké fÍHidum neviditeínét neomakutefné. ktnt^
dfis
rozlieva sa po telesách elektrických, Dla véetkých týchto u6enf ten
svet úiMnkovat by mal celkoDi besprostredm na nás.
No preálo krátke stoletie a všetky tio teórie sú už len pre
historika rozvoja vedy známe, dnes všetky zjavy prírodné, všetky
tedy tie účinky vonkajšieho sveta na nás vysvetfujerae si iná6e,
vysvetfujeme si pomocou lúčov, ponímame tedy svet len na základe
prosíredncho účinkovania jeho na smysly naše. Lúč je -tá „rovná
čiara**, ktorú ťahať môžeme medzi bodom príčiny účinku a tým
bodom tela nášho, ktorý ten účinok prijíma cielom spracovania
jeho rozumom naším v predstavu. Ale ináče, poneváč my ma-
žeme zaujať oproti spomenutému bodu príčiny účinku akékoľvek
miesto, — na povrchu gule, jejž stredobodom je spomenutý bod,
horihie môžeme tie účinky prijímať, povedať možno, že z toho bodu,
ktorý je príčinou účinku, na všetky strany ťahať môžeme rovné
Čiary, ktorými dodávaný môže byť účinok, a všetky tieto čiary sú
lúčami. Sú to polomermi už opomenutej gule, radiami^ papršlekamí
a ten stredobod paprskuje.
Ale v Čom záleží to paprskovanie v smysle novodobého učenia?
Paprskovanlra mohli by sme pomenovať i to vylučovanie hmotných
čiastočiek svetlo vydávajúceho telesa dfa učenia Newtonovho. Novo-
dobá teória predstavuje si to pnprskovanie ináče, tou rovnou čiarou,
ktorú pomenovali sme lúčom, nepohybuje sa nejaká čiastočka hmotná,
ktorá, udrúc sa o naše oko, spôsobí v nás pocit svetla, ale učí nás,
že je to útrasový pohyb nejakej látky, ktorá je medzi nami a patrič-
ným svetlo vydávajúcim telesom*
Pravda, tu vyskytla sa jedna ťažkosť. Slnko nám na príklad
svieti. Ale čo je medzi nami a slnkom? Mnohé znaky svedčily
«a to, že povetrie je len asi na 10 míl nad nami. Niektorí učenci
pokladali hranicu tú i vyššie, no to všetko nemeni na veci, je
to všetko malichernosť oproti tej prázdnote, ktorá delí nás od
slnka, vzdialeného na 20 millionov mih Áno, prázdnotu, predpokladať
museli sme nejaký piázdny priestor svetový, v ktorom umiestnené su
vAetky telesá nebeské. A predsa všetky tieto dávajú o sebe znať lúČami
svetla. Ale tieto dla novodobého učenia predpokladajú niečo, nejakú
látku, ktorá príde do otrasového pohybu- Aby Utto protiva vyrovnaná
bola, utiekať sme sa museli ku nejakej neznámej, len predpokla-
danej, hypotetickej látke, ktorá vyplňuje celý prázdny svetový priestor,
vyplňuje medzery i medzi molekulami povetria, ba i medzery medzí
atomami a molekulami všetkej hmoty. Hypotetická látka táto do-
stala meno svetového äícytu Látky U^to nevidel nikto, neexperi-
mentoval s ŕiou nikto. Uoku IHííO zvestoval síce svetu Charles F.
lirush, americký učenec, že podarilo sa mu v povetrí, v ktorom už
predtým Itamsay našiel vôolijaké nové prvky-plyny, objaviť novú
prvkovú látku, ktorá je omnoho ľahšia než najľahší nám známy
prvok, vodík — hydrogenium, a ktorý nový prvok pomenoval i
n chcejúc tým vysloviť U), že akiste tento element je tá
i*: -adaná, hypotetickí! látka, svetový áter. Proti Brushovi ozvali
!»a viacerí, pochybovali o reálnosti jeho objavenia a ačpráve pô*
objítvpnfni tj
m
8 niečím ukonť^eným, a svetový äter musíme poklada£ eôte vždy 3Ea
niečo hypotetickí-' a spolu s ním i novodobé učenie o svetle za
hypotesu.
Faktum je, že otrasový, vlnistý pohyb dokázal sa byi najprí-
ih m i»rostriedkom ku vysvetleniu väetkých zjavov svetla. Pred-
j..^..- jtic tedy, že ako vuda, ked kameň danej hodíme, začne sa
irlnit okolo miesta, kam ffadne kauieilr tak vlni sa äter okolo miesta,
jré vydáva svetlo, čo znamená zase toľko, že najmenSie čiastočky
alesa vydávajúceho svetlo zaŕnii sa lýchlo triasť, alebo zrýchlia
j*oje nadobudnuté uŽ otriasanie. Od tejto rýchlosti závisí podoba
irln. Čím vat'šia rýchlosť, tým kratSie vlny. Ani pri strune na hu-
sliach, í'im rýchlejšie vlní sa struna, tým vyšší hlas vydáva, pri
čom príde povetrie do otrasového pohybu ; tak je to aj pri svetle :
čím rýchlejšie vlní sa ten titer, tým „vyžáielio hlasu" svetlo po-
yrstáva. Stupnica hlasu zodpovie stupnici farieb diihtwých. Červená
irba zodpovedá najnižšiemu hlasu, fialková tomu najvyái>íemu. Prvá
povHtáva, ked äter urobí 4<K) billionov otrasov za sekundu, fialkoví
pri ^Xf billionov oti^asoch.
Tento otrasový pohyb äteru neúčinkuje ale len na oko, naopak,
pocíti ho i naša kožn, ako teplo, a pocíti ho í fotografická plotťka.
Teplo patrí menovite lúčam nízkeho počtu vín, tedy tým samým^
V 'sobia svetlu fiirliy červenej, — chrvmicky, tedy na plotňu
h kťi účinkujú zase menovite lúče fialkové, tedy lúče vj'so-
kého počtu vín. Ale či äter nemôže prijsí do Uikého vlnenia, že by
^čet vín bol menší alebo váčÄf než ten, kU^rý zodpovedá farbe chr-
lenej, poťažne fialkovej? Ovšeraže môže — ale vtedy také vlny neú-
tinkujú už na oko, lúče infmh^vene^ pri menšom počte vln, než po-
ŕhný je ku pôsobeniu svetla červenej íurby, sú len lúče tepla, —
lúče nlfravioicforc, ultrafialkiivé iičinkujú už len 7.
Leu vo velkých koutúrach chcel som tu ch isovaí lái^o
Bpla, svetla a takcS ktoré chemicky účinkujú Ale tým nie je vy*
erpaná úplne náuka o lúčoch. Nevidel lúčov nikto» nevidel toho
[slnenia áteru ani jeden smrtetník, všetko, čo o nich vieme, je lea
íledok práce umu náíiho, zalo^.enej na pozorovaní, skúmaní zjavov
idných. Je to metóda, spôsob vysvetľovania týchto) zjavov, od-
irodzovnnie ich z jedného prameňa — nnaha to všeobecná prírodu*
ŕpytcov stoletia devátnástL*ho. A práve preto, poneváč povaha tých
I60V, vlastne tých vln, toho vlntstého pohybu, je mim úplne ne-
má, nové a nové výskumy vedú nás vždy k novším, opravenejôíro
ihladom, S tdrkírwou, s tým niečím, čo v praktickom Živote spravilo
•u, že mohli ^' aí vôe^tf -te
j polovice min lismesi ^ a-
dom najej povahu. Co je to tá elektrina? Vždy ešte panovala, ked tmchu
i modernisovaná mienka starého štátnika amerického, Itenjamina
Fraukliua, že elektrma je nejaká tekutina^ nejaké fluidum. A tu
íl ' " ' in>c llenrik Hertz poučí nás íUntersuchuu^en ttb^
u der elektrischen Kraít^ I^Mi. /c ♦leklrina J6 tíeJt
lyb, vlastne že aj elektrina 1 u vln tQAď
luho äteni. Svoje tvrdenia po^h , li pokuan&i
a už v ziiputí tenretickébo objavenia ide i praktickí^ vyúžitkovanie;
Marconi, mladý Talian, vynájde telegľafovaoie bez drôtu. Ako lúčo
svetla donesú nám zvesti z dalekých krajov, tak lúče elektriny íide-
Iiyú elektrický stav, vzbudený ini jednom mieste, v kraje ďaleké.
Ä skoro žatým (ISOô) nove objavenie vzrušila mysle tak od-
borníkov, ako í laikov, objavenie, ktoré viaže sa ku menu R*3nt-
gena. Ale tu musíme pár rokov nazpäť ísí a spomncť si prác učen-
cov, ktoré bez najnovších objavení stály by sa boly úplne nep<^-
vSimnutýmiazapomenutýmí. Hittorf, nemecký učenec, skúmal r. 1860
to 8vet!o, ktoré zjaví sa v trubiciach vzduchoprázdnych (vlastne
v ktorých preriedené je veľmi povetrie), ked prejde čez ne prúd
elektrický. Známo bolo, že tieto vydávajú zvláštne svetlo, tým
zvlííStnejšie, ŕím redšie je povetrie alebo plyn uzavretý do tru-
bice. Od pólu kladného ide jasné svetlo ku pólu zápornému
a posledný je zvláštnym tmavo-modrým svetlom obkfúiyený. Pri
istom stupni rednutia zmizne jasná žiara a tmavo-modré svetlo
pólu záporného, katódy, rozšíri sa po celej trubici. To sú tie U\k-
2vané kaiodovť lúče, ktoré tú vlastnosť majú, že padnúc na sklo
trubice, posledné na žlto-zeleno osvieťa. Sú to lúče zvláštneho druhu.
Crooks, zuameuitý anj^lický inirodozpytatel, ktorý je v tak šťastnom
položení, že ako súkromník venovaí sa môže bádaniu pri rody, vy-
slovil w 1870 mienku, že je to vlastne svhĺátmj stav hmottj, tie
katódové lúíe, je to stav ulfraplyuuji), ktorý je v takom pomere
ku stavu plynnénui, ako posledný ku stavu tekutému, alebo tento
ku stavu pevnému. Ako by sa v tých trubiciaclt hmota rozpadla na
prvotné častice^ na atómy atómov, na praatomy. A poneváč to
svetlo katódové, v protive ku rozmanité farbenému svetlu, vycho-
diacemu od pólu kladného dfa toho, aký plyn je v trubici uzavr-^^
u všetkých plynov je jednaké, od vsí žil sa Crooks vysloviť tú m
mienku, že všetky plyny sú filoženiny jednej a tej istej prah,
tu mienku, ktorú Rus Mendelejev a Nemec Lothar Meyer ohl.,
na všetky prvky, vyjdnc [»ravda z iných priimissií. buly už iiez
vypovedali. Katódové lúče malý by byť tedy povahy hmotnej —
drobné častice udierajú sa o steny i<klenenej trubice a vyludzujú
takto zvláštne svetlo žlto-zelené.
Rónttíen náhodou zbadal, že žlto-zelené to svetlo účinkuje na
plotňu, natretú baryumplatiurianuroín. Táto sa vždy osvietila, ke<I
padlo na ňu si>omenuté svetlo, a to i vtedy, ked pred plotfm pred-
ložil knihu. Lúče prešly í knihou.
Takto stal sa liónt^en objavjterom nového drulm lúčov, ktoré
pomenoval X-hičami, — lúčov, ktoré prejdú i čez predmety neprie-
zračné. Musia to byť zvláštne lúče — už nepostačilo hovoriť o lú-
čoch svetla, tepla, o lúčoch chemických, pridružily sa ku nim i
lúče llóntgenovské, ktoré .stály sa i pre f y život nadmier
vý^namnými a víUžnym prostriedkom vedy j.
A len rok minul po objavení Uóntgcna a Francúz I$ect|uerel
prišiel r* 1890 na stopu zvláštnym zjavom, ktoré v ich dalSom bá-
daní viedly za^se ku ot^javeniu, ktoré povohm^'í bolo rozrušiť ešte
viacej my»le celého vzdiílaiiého sveta. Becíjuerel objavil totižto, že
mi
Leiuo bit^luŕký kov^ ktorý meinnite v takzvaiuj uľi
sniolovioe jUranpecIibIeu<le), zvlASte v okolí Joarbiinstlialu. v tomto
ľo(lÍ8ku toliarov, vo verkoiii muoJístve prichodí, vydáva zo seba
zvlíištuB lúCe, účiukijjilce tak chemicky ako i elektricky. Dosiaf
spomínal som vždy len také líR-e, ktorá niečím vzbudené boly: či
už svetlom, teplom alebo elektrinou. Tu vidíme niečo nového: teleso
samo zo seba vydáva lúče — lúče, ktoré pomenoval učený svet
Becquerelovskymi.
No objavenie tohoto Francúza l>olo tak teoretického nízu a tak
beznáročné, že sotva vedel o Ďom odborník, práve tak nie, ako
o prácach Hittorfa pred Rontgenom, alebo o geniálnych prvých po-
kusoch Hertza pred praktickým ich využitkovaním Teslom, Marco-
nim a inými. A predsa už na prvý pohľad videlo sa byť objavenie
toto naníijvvA zaujímavým už i preto, že zdalo sa protirečiť hlavným
dvoi m prírodných vied, a menovite zásade o udržaní enerjíie,
V !eľ uit, ba ešte i v novom veku mnohí lámali si hlavu nad
sostavením stroja, ktorý pohyboval by sa sám ; bol to problém známy
pod menom perjtetutim mohtl^*. Stroja takého nevynašiel pravda nikto
A ked moderná veda postavila princíp o udržaní energie, vďaka
trudovinám Júliusa li. Mayem, ale hlavne slávneho Helmholt:ca,
že totižto energia, spósobnosť vykonávaí prácu, z ničoho nemôže
povstať, a len jedna jej forma prechodí do druhej, ináče ostáva jej
množstvo vo svete vždy totožné, — tu nadišiel čas, že kaž 'ého,
kto pokúsil by sa bol o vynájdenie perpetuum mobile, považovať
by mohli za úplne zrelého pre nejaký ústav choromysefných. A
hlfl, sotva minulo polstoročie od proklamovania zásady o udržani
energie a Becquerel objaví látku, ktorá sama zo seba vydáva ener-
giu v podobe lúčov, podobných temer nii vlas lúčom katódovým*
Ale objavenie Becf]uerťÍovo stalo sa až vtedy populárnym a východiátom
všelijakých prírodovedeckých a filosofických rozjímaní, ked rok na
to pošťastilo sa panej Curie, pôvodom Polke, rodenej Skladowskej»
pri skúmaní liecquerelovho objavenia zistiť, že uránov* ' iny
mušia obsahovať v sebe aj iné, dosial neznáme látky. I. . \}ú
Uívitif, ktoré samo sebou paprskujú enerpu, vysie-
Li^L. : , . :;„. :l' dosiaľ len ako výsledok nejakého účinku jestvujúcej
až energie, v miere sto a tisíckntt väčšej, než sám urán.
Roku l'^O? podarilo sa nninželom Cuhc v Paríži zistiť, ž6
v doženinúch urána obsažené sú skutočne, v množstve, pravda, ná-
ramne nepatrnom, prvky vysokej ladioaktivity, menovite polonhtm,
menované tak dla domoviny učenej Pníky, tadinm, ktoré povolané
je spraviť pravú revolúciu vo vede a dosial málo ešte známe aŕti-
nium. Nán zaujíma v prvom rade rádium, tento pravý div novej
doby, ponevdč polónium je tit^Ž ešte málo znárue, ba odopretd mu
ij povaha prvku.
Pravda, v prvom rade upozoroímo sa, že kedže rádium obsá-
[tcné je v uránových sl^^ , v uránových nidach, prečo ostaly
'jeho vlastnosti radiuakti ; liÍ nezitámo. Jednoducho z príčiny
t«j, že rádium, ako som spomnel. obsaŽ(*né je v tých nidach v kvan-
txitne len vefmí nepatrnoitu Mnoho tis(c tón tirnaových složeata
S62
inusf hyí spracovaiio, aby obdržali sme ^o len gram toho Šedého
prvku. Odtiaľ jt*, že dosiaí sotva pár gramov radia nachoďí m
v majetku niektorých Šťastných u^^eucov a cena jeho je brtjc6ná,
vyššia než ^lata, ba poslcilnt' popri radiumo je kov až mizerne lacný.
Kilogram radia stál by teraz asi 40 niillionov konín.
Ale preío pri tak vysokej cene domrthajťi sa ho učenci? Pre
vynikajúce zvláí^tnosti jeho. Drobiilinký kúsok radia, pravý to
prášok, uzavretý v sklenej rúrke alebo nejakej kovovej trubici,
úänkuje na platňu fotografickú, úí^j'nkuje na elektrický stroj, pri-
blížený ku sluchom spôsobuje ešte vraj i u slepých osvetlenie
Y oku, a ketl trubicu priložíme ku ludskej koži, zapríčiňuje \ir-
jemné popáleniny. Vysiela tedy niečo, vysiela lúče zo seba, K
8Ú zdrojom všetkých tých úWnkov. Pani Curie konštatovala, že
rádium je ustavične o l^^** Cel. teplejšie, než okolie jeho, vydáva
tedy zo seba ustavične teplo natoľko, že za hodinu stopí sebe rovný
kus ladu. Kilogram kamennt^ho uhlia stopí síce kilogram ladu za
kratší čas, no výsledok je ten, že kamenného uhlia niet viac, miesto
neho je popol a uhličiUi kysoliníi, utvorivšia sa z uhlíku uhlia a
kyslíku povetria. Naproti tomu rádium stopí lud» a rádium ostaoe
radiumom ako predtým, teplejším o IV^** CeK než okolie jeho.
Menovite táto okolnosť rozbúrila velmi mysle a hnetf hb'"*'
u^nci spôsob vysvetlenia toho pravého čarodejníctva a bosoni
Mnohí poukázali na to, že v svetovom priestore je mnoho en*
ktorej n»y neznáme. Veí ani pre chemické lúče nenuíme my .
kého prístroja na tele našom, ako je oko pre lúče svetla, koža
pre lúče tepla, — a tie chemické lúče ostaly by boly pre nás úplne
Qeznáme, keby nebolo ftrtografickej plotne. A tak môžo byť v prie-
store mnoho všelijakej tiám neznámej energie, ktorá azda absor-
bovaná radiumom pretvoruje sa a stáva sa nám zjavnou ako tephí.
Možnosť tohoto nieje vytvuremí v prírode. Tu máme ti I
iJoppleror prhicifK Doppler pol professon>m na viacerých i n,
medziiným i na štiavnickej akadémii a r. 1H49 postavil nasledujúci
princíp. Výška zvuku závisí od množstva otrasov povetria. Viac
otrasov zapríčiní vyšší hlas. Ked sa rýchle blížime ku prameňu
zvuku, dostáva ucho za ten samy ('M väčší počet vín, váčší počet
otiasov, než kecíby sme na jednom a tom samom mieste obUiIí, —
počuje tedy vyšší hlas. Opačne* ketl rýchlo vzdialujeine sa od pra-
mefta zvuku, počujeme nižší hlas. Podobne má sa vec so svetlom.
Ked kde l)y bolo svetlo modré a prameň svetla pohyboval by sa
rýchle k nám, alebo my k nemu, mohli by sme videí svetlo fial-
kové, lebo posledné charakterinované je vyšším počtom vín, nei
svetlo modré. Takto možno vysvetliť premenu farl>y niektorých hviezd,
ktoré pohylmjú sa raz ku nám, raz zase od nás. Tento princíp
v svojom využitkovaní v náuke o svetle stal sa znamenitým pro-
striedkom skúmania pohyb(»v hviezd, predmet to vefrai zajímavý,
o ktorom však ďalšie nemožno 8a mi na mieste tomto rozpísať, tu
poukázať mm chcel len na tu, že pôvodný počet vín, otrasov,
medzi okolnosťami sa zmeuit môže. Pravda, dla toho, čo som po-
vedal, len subjektívne, — iile v prírode máme pád i na to, Že je
RUic počtu vín reelm^y na to í>uiikazuje aspoii *:jar fluorťín'enri^*, '
Je to vlastnosť istých látok (na pr. odvarok j^aštanových kóiok),
ktoré osvietené svetlom farbistýiu vydávajú svetlo celkom inej farby.
Pomocou takých látok zjavia sa nám i lúče cheraícké luát^e pre nás
Dcviditelné, poneváč vysoký icli počet víu zmení sa na nižší, — áter,
keď lúč prejde látkou fluoreskujúcou, začne m pomalšie triasC.
T)o8Í elegantné vysvetlenie takéto zjavov viažucich sa ku radi-
umu bolo predsa prismelé a učenci začali sa pridružovať skôr ku
mienke Crookesa, že lúče radia sú v podstate hmotnej povnhy^ i56
emanacia radia, tedy to niečo, čo z neho vychodl, je ten ultra-
plynný, ten Štvrtý stav hmoty. Mienka Crookesa vážne podoprela
bola, kej Ramsay, znamenitý lučbár anglický, v emanacii radia
objavil hélium. Hélium je plya, prvok veTrai zaujímavý. Objavený
bol najsamprv na sluci, odtial i meno jeho. Z počiatku skutočne í
mysleli, že patrí len slncu, menovite tej jeho, zvláí^te počas úplných
zíVtmení tohoto centrálneho telesa planetárnej sústavy našej zjavivšej
ta ohňo-červenej vrstve, z ktorej takzvané protuberancie, xvláôtne
výbuchy na povrchu slnka povstávajú. Ramsay objavil ho í v povetrí
a hla najnovšie tvrdí, že z toho volačoho, čo vychodí z radia, po-
vHtáva hélium.
Tu nová tajnosť prírody: prvok rádium premení aa v prvok
iný, v hélium. Zdá sa nám, ako by sme videli uskutočnené sny
starých alchimistov, ktorí snažili sa z kovov necenných robiť zlato —
pravda, bez všetkého úspechu. A súčasne ako by sme hlbšie na-
zre£ mali do najvyššej tajnosti prírodných vied, do oblúbeného pred-
metu filosofiťkých špekulácií, do povahy samej hmoty. To isté,
fco tvorí raz rádium, iný raz zase hélium, alebo nejaký iný prvok,
to by mala byť tá elementárna hmota. Prvky chémie 19. stoletia
prestanú maí význam prvkov a zdá sa ako by sa počínala nová
doba lučby, ke<i sa učiť počne, že hmota pozostáva z nejakých
ilrobných nám úplne nepochopiteľných čiastoHek, ktoré učenci po-
menovali eUkironmi, poneváč tak sa zdá, že to sú uosíčuii kladnej
elektriny, kdežto nosičov zápornej elektriny menujú *onmi. Alebo
či sú to nie, tie podstatné časti hmoty, samá elektrina? Vetl
vieme, že i jedna valná časť filusotického táboru nevyznáva hmotu,
alo všetko chce odvodiť len zo sily. / montuhj slávneho Leibniza
nemalý byť niečo hmotného, ale len centrá síl viac menej rozumných.
Nechcem zaviesť lásk. čitatela do labyrintu tilosofickej špeku-
lácie, ktorá je znamenitým prostriedkom ku tríbeniu umu ludského,
no, tak sa zdá, nikdy nedovedie nás ku zdroju pravej mienky o
hmote, ku istote, a radšej obznámme sa i s tým iným učením
o emanačných zjavoch radia, za jehož otca považovať možno sporne-
outého Crookesa. DTa učenia tohoto matc^ria, hmota, pozostáva tedy
z drobných čiastočiek, z takzvaných rorptm"' '■' So elektrónov —
meno ostatne nepadá na váhu. I rádium a z nich — no
ked v inej hmote držia sa pohromade, v litihume r : sa
samo od seba a vlastnou svojou energiou, touto vlastno i^ty,
vyprnkujúzneho rýchlosťou, ktorú prirovnať možno len rýchlosti svetla,
Atora radia má byť 225-kTát ťažíí než atóm vodíka, najlahšieho
^^^^^^j^^
nňm smríiní^lio prvku, a elektrón luá hyí 2(XK>krítt fuliŔí než atcini
|i08leiÍiiého, tak žo atóm radia íiložený by bol asi z pol niilliona
tli'obuých 6astíc, na ktorť^ sa rozpadáva a aby vraj jeden gram
radia sa rozpadol, potrebný je ku tonm krátky čas miUiardy rokov.
Rádium pofas svojej emauacie sa tedy tratí, no to zistiť nám je
úplná uemo/uosť a preto zdá sa nám, ako by rádium vydávalo
energiu ustavične samo zo seba bez vynahradeuia.
Ale ci nás i táto mienka úplne uspokojiť mó^e, t^ je iná
otázka — pravdepodobné je, že najbližSia budúcnosť donesie nám
aj iné mienky a kritika prísnej vedy môže si potom voliť. Na teraz
isté je len, že pred sebou máme tajomnú látku, ktorá vydáva zo
seba bez všetkélio pričinenia energiu a že má i pre laika velmi
nápadnú vlastnosť ustaviOnélio vydávania tepla. Táto vlastnosť spolu
so spomenutým objavením lUunsaya, že totižto v emanacii radia
tvorí sa hélium, dala podnet ku novej mienke o udržfiní etwrgie
tepla dnehn'ho, tieí: jeden neriešený ešte problém fysickej astronó-
mie. Slnce dodáva nám mnoho tepla, — to teplo, ktoré dostaneme
ročne od slnca, postačilo by k stopeniu 31 metrov hrubej kôry ladu
obtiahnutej okolo celej zemi, a slnko paprskuje tolko tepla všade
do prázdneho priestoru svetovélio. A to paprskovanie trvá ustavične,
bez toho že by sa nejaké umenšovauie dodávanélio tepla dalo kon-
štatovať. To je istá záhada, ktorú nemožno rozrieSiť poukázaním na
n^^jaký zjav na zemi. Ketí do pere neprikladáme, vyhasne. Snád
tento populárny reflex viedol hll*oku umnélio Júliusa Rob. Mayera,
zakladateľa meehanickej teórie teiila, ku tej mienke, že shice „kú*
rené" je tými drobnými troskami, ktoré sem tam križujú po prie-
store svetovom a priťahované slneom jiadajú naň, ako tie, ked vryjú
sa do povetiia zeme našej, zapália sa tam následkom trenia a zjavia
sa nám, ako hiiarr hviezdif. Mienka bola by to dosť prijatefná, keby
nepred|K)kladaIa zväčšenie hmoty slnka, čo by malo zase za ná-
sledok poruchy v poliyboch telies planeUlrnej sústavy uaÄej. To
ov&em astronómia, vzdor zdokonnleným jemným nástrojom a elegan-
tným, istým a i»ľísnvm výpočtom, zistiť nemohla.
Helmholtz postavil svoju mienku na princip udržania energie,
kecf hfadal regeneráciu tepla slnečného v tom, že chladnúce slnko
sa. sťahuje, čo zase má za následok vyvinovanie tepla. A hla, po-
mocou racíia ako lahko by sme mohli riešiť aj tento íažký problém.
K, Wílson, aujílický hvezílár, vypočítal, že postačilo by, kedby
v každom kubičnom uietre slnka obsažené boly IVi) gramy radia,
aby sme si mohli ohnímnú energiu slnka vysvetliť — rozumie sa
ftspoú na mílliardu rokov^ čo, myslím, s praktického stanoviska
nám úplne postačí. A ked pomyslíme, že v slnci je hélium doma a
hélium je obsažen«'* v enumacii radia, či to množstvo hélia na
slnku nezdá sa ]ur f i na rnuo/stvo radia na slnku V
Nebol by môj i Nplný, — odhliadnuc od rozjímania o troja-
kých lúčoch emanacie radia, Č4) by nás zaviedlo ku rozberaniu
vSeliakých jKijmov, patriacich do teoretickej fysiky, — keby ne-
zmienil som sa aspoú v krátkosti aj o tých, tak sa zdá až velmi
ohnivých nádejach o praktickom využitkovaní zjavov, zapríčinených
lýintú podivuhodným novým prvkom. Mnohí boli už hotoví s tou
^f\^
mícokoii^ /A* jaUiuiiJ bud»3 liinotou kuiTiim ^nIii^l^IlU!sU. iSo zujmrfij-
nali ua zi lodkavusť a s týai súvisiacu vysokú cčdu radia. Nie meDL»j
obledly ut aj tie ružové u;1fleje, ktoré poskytovali niektorí horko-
krvní lekári slepým: že vraj pomocoti raJia aj slepí budú mócí
videf* V tomto oMade lekárska veda o stupnicu už nížôíni hlaRom
sa primlúva. Snád lepšie výhrady kú, ť^o týka sa liečenia rakoviny
pomocou radia. Aspoft pokuí^y dosial robené oprávňujú ku najlepším
nádejam, že podarí sa aj tohoto vraha tisícov Ind f, tohoto ireťíitého
nepremožitelného nepriateľa organísmu ludského skrotíí* Na klinike
nebohého (iiissenbauera vo Viedni liečený bol vraj Inčanii radia
pacient, ktorý opiitovne bol sa podrobil operácii, no rak vždy na
novo sa mu zjavil v hrtane, ťí-inky lúčov radia malý byť velmi
prospešné, otázka je len, či nepiijde zase recidíva. Aj ku liečeniu
suchotín pokúsili sa použiť lúčov radia, no dosiaf nie je e§te úplne
2nimo, s akým výsledkom.
A tak tedy, ako vidíme, práve ako objavenie Rontgenovo. tak
aj objavenie radia má slúžiť v prvom rade medicíne. Už z toho
ohladu zaslúži tento nový krok v rozvoji prírodných vied úplného
povšimnutia. Žial len, že človečenstvo disponuje dosial len nad tak
malicheniýra množstvom tej kúzelnej látky. Ale vede aj tu [mmôže
zase v podstate velmi významné objavenie^ významné menovite pre
prax: rádium sdeluje svoju rádioaktivitu všetkým okolným pred-
metom. Zrnko radia hodené do vody dáva poslednej vo vysokej
miere vlastnosť rádioaktivity.
Keit v prvý deň minulého stoletia Piazzi v Palerme objavil
T lom širokom priestore pnudnom, ktorý rozprestiera sa medzí
dráhou Marsa a dráhou *>iipitera, malú planétu, hned mysleli ua
tušenú už novú bludicu, no ani na um neprišlo nikomu, že by tam malo
byt viacej Uikých telies nel»eských. Skoro «le objavili ešte jednu,
potom zase jednu a aj štvrtú. Tam musela byť vraj vofnkedy váčáia
planéta, ktorá rozpadla sa na Štyri, Tým ale bolo pátranie toho
prázdneho priestoľu nj ukončené* Ked ale v Štyridsiatych rokoch
minulťho í^tolt^tja olgavili aj piaty asteioid, tu už nikto neveril hji
pätorku týclito drobných bludlc a pátrali dalej a objavovali čo rok
viacej a viacej asteroidov, tak že ich dnes počítame vyše poltislc.
A tak je to aj s bádaním lúčov, ľo zdarocb Kontjtiena, Be-
cquerela* manželov Curie, dnes sotva by ste naSli ambiciusneho fysika,
ktorý nepoloval by na nejaké nové lúče, ako polo val i astronóm i
šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého stoletia na asteroidy.
Nie div tedy, že čo chvíla |»očuí o nových lúč/ich. Medzi tých
šťastných, ktorí nie len lovia, ale niečo aj ulovia, patií aj udadý
učenec Blondlot, na vysokých Školách v Nancy. Skúmal svetlo
Auerovské a pri^iíd koncom minulého roku v svetle tom na stopu
nových lúčov, ktoré zdajú sa byť podobné lúčom Rímtgenovským,
nakolko prejdú tiež čez predmety nepriezračné, no kým posledné
fez kovy íicprejdú, pre lúče Blo- sú menovite kovy, povedal
by som, frriezračnými. IMondlol j .il ich dfa Nancy y-himnti,
Tioto majú i tú vlastnosf, že, ačprave nevydávajú svetla, napomáhajú
fmfor^M'rticiu, tú vlastnosť niektorých tmavých predmetov, že xa
£aa svetlu vystavené, v tme potom samy svetU) n^Aí^n^^^ú. ^^%íX^
^^ftf
m^i^M
zisti! i to, že skoro všetky pramene svetla, meťlzi inými aj slnko,
vysielajú N-lúfe. Ale čo je oajpodivnejšie, to je, čo lUoudlot objavil
80 svojím sádruhoRi Chariientierom, že i živé tvory, v prvom mde
sára človek, vydávajú isté lú6e, ktoiýclí základuou Éasťoii sú Nh '
Tieto pochádzajú menovite z nervov a ich analysa je velmi p^n
obladoin na nervový stav, tedy na rozčulenosť patričného it!
Charpentier ide tak ďaleko, že myslí, že pomocou lúčov, vjs: ; i
matkou, vopred možno určiť pohlavie narodií sa majúceho díetáfa.
Ale nič nového pod slncom ! Už koncom prvej polovice minulého
stoletia (1849) pí§e Reichenbach: „My máme všetci prsty, ktoré
UHtavične opotrebujeme a všelijakým spôsobom ich uahybujeme.
Ale Či kto niekdy videl, že by pri jasnom dni z prstov mimo [lotu
kože i niečo iné vychodihj? Postavte sa vSak len do izby shtbo
osvetlenej a držte prsty v dialke jasného videnia, a citlivé (sensi-
tívne) osoby už zbadajú nad každým prstom zvláštny, slabý, bez-
farebný prúd, ktorý ani nesvieti, nahor je namerený, a je celkom
krátky. Nie je to ani kadenie, ani parenie. Zjav podobný je celkom
malinkému plamienku, teplému prúdu povetria, ale o mnoho jemnejšie.
Je to niečo nekonečne jemného, čoho povahy však eáte neznám?*;
je to niečo iné, než dynamická sila, než mluno, magnetismus, s\
alebo teplo. Kej zjav bližšie skúmame, objavíme všelijaké vi„ ,.
nusti, ktoré každého obdivom naplňujú.'* — Gróf Reichenbach bol
ináče na slovo vzatý ufenec, no jeho výskumy o tom volacom, čo
Icdo ľudské zo seba paprskuje a čo on oďom pomenoval, vzdor
hrubým svikzkoni, ktoré popísal bol o tomto záhadnom niečom, ne-
naSly úluby u vtedajšieho učeného sveta — nerozumeli ho, A hla,
minulo polstoročie a ako hy Reichenbachovo učenie naSlo vedeckého
potvrdenia.
A nakonec, aby sme videli, ako sa všetko sháĎa po nových
ol 'h vo svete lúčov, spomnime ť\ i najnovších zvestí. Charles
lí. Íle na universite C'arolina v Amerike skúmal fhormm, im
prvok, ktorý stal sa známym menovite preto, že z neho hotovia
tití ku Aucrovskému osvetleniu potrebné pančušky, a podarilo sa
nm rozložiť tento zdanlivý prvok na dva prvky, ktoré označil me-
nami mroUnUtm (dla spomenutej university) a berzelium (dla Berze-
liusa, slávneho lučbára začiatkom minulého stoletia). Posledné zja-
vilo sa ako zelenkavá para, ktorú podarilo sa i srazií, prvšie váak
srazilo sa v podobe kryštálov. Oba nové prvky majú by( vo vysokej
miere rádioaktívne a v Amerike predpovedajú im velkú budúcnosť
pre techniku osvetľovania.
Vedecké Časopisy otvorily už oBobitnú rubriku o zvestiach
tvT Iŕ sa pátrania po nových rádioaktívnych látkach a zjavov
M lúcich. No mnoho je povtlaných, ale málo vyvolených —
a to platí i tu. Mnoho prepadne čez riečicu ve<leckej kritiky, a
koikému takému „novému'* objaveniu nedostane sa ani tej slávy,
ie by niekedy spomínané l>olo aspoft len ako historické knriosura.
Ale iatotne pátranie prírodovedecké našlo si novú cestu, nové per*
spektivy d*» budiicnoí^ti otvárajú sa skúmavému oku, nové myšlienky^
nové začínajú sa kryštál isovaf v retorte Qstavičnej práce
Leopold I. a Imro Tôkoli.
Podáva Julim Botto,
L
1 avereníctvo levočské eôte ani nevykonalo úlohy svojej, keif
Leopold L dňa M septembra 1K70 novú komisiu sriadíí prikázal.
Členami komisie pod predsedníctvom Kottljala boli: Jur Sícelep-
csényi, arcibiskup ostrihomský, Ján Gubasóezy, biskuj) pecuchovíský,
Adam Forgách^ náujestník krajinského sudcu, Štefan Zichy, pred-
seda komory prešporskej, Ján Mijythéuyi, knilovský personál, Štefan
Morôcz, Ondrej Pestí, Ján Medňanský, Ján Bárson, Pavel Urban,
Peter Korompay a Melchior Kerekes, prísediaci kráfovskej tabule,
Mikuláš Majlíith, director causaruni regaliura, predvolal pred túto
komisiu všetkých údov povstania Vesselenyiovskeho, ktorých do
PreŠporku zo žalárov koäckých a prešovských priviedli a na ztratu
slobody a majetku posúdili. Fraňa Bónisa a Ondreja Na^a, pol-
ného kapitána Vesselényiho, odsúdili na suirf a dali ich aj usmrtif.
Písma muráilske, ale zvhĺste na Škripci vynútené vy/nania FraAa
'Kagya, tajomníka Vesselouyiho, kompromittovaly mnohých pánov,
menovite Fraňa Csákyho, Štefana T<>kdliho, Michala Boryho, Štefana
Vitnyédiho a Ondreja nobayn. Ale všetci títo pomreli už pn^dtým
smrťou priroiizenou. Predvolali tedy ich dediiiov a posúdili týchto
na Ktratu majetkov. VyíietrovaDÍm bolo zistené, ^.e evanjelici neboli
náčelníkmi pohybov revolacionárnych, ale predsa ich ráznymi pod-
.porovateľmi, i nasledovalo potom ich prenasledovanie. Žofia Báthory,
"vdova Jura Ráknczyho II., vyhnala zo svojich panství ev. kňazov
a z hlavnej školy potockoj professorov; v Šoprone odobrali im naj-
prv len jeden kostol, pozdejšie vSetky, v Skalici dva, v Rožňave
jeden, v Kyseku dva. Špankau odobral r IG7(» evanjelikom hlavný
chríim košický, ai^práve si ho ev, m " \ . v i bojom bránili.
Koneíne do všetkých hajdúskych m sov viery kato-
líckej.
Komisia pre^porská odsúdila v tom istom rase i ev. farára Míku-
lá&a Drábika, blúznivca náboženského, na smrť. Orábik narodil sa
v Strážnici na Morave roku 1587. Od rokn 16U] — 1628 bol ev.
kazatelom v DrahotoCi. Mával óasté visie a prorokoval záhubu pá<
peža a domu rM ' ktorý zatra^ ' > Ine. Vydanie jeho
proroctva Jaw . ms** í>hstaral Okrem toho v Am-
fiterdame vydal i »,NaíiÍiadnutie do hroznej priepasti súdov božích*.
Pre svoju bezohladnosf a uetaktičnosť bol nemilým i ev, farárom,
ktorých katolíci sním stotožňovali a prenasledovali, hrábika chytili
lii júla hi71 v PreSporku a odsúdili ho na smrt Najprv ufalí mu
niku a fw)toni hlavu; žatým spálili nielen jeho mŕtvolu, ale i jeho
gpigy. Umrel hrdinsky^ neohrožené, aôpráve bol starcom 88-ro6aým.
') Pokniôôvwiie tú 4. dSida 81ov. PoblidoY.
368
Vojsko Leopolílovo ziniovíilo v Uhorsku, ktoré nialíi ho
všetkým potrebnýiu zaopatrií; Leopold okrem toho odanil zeniana-
nezemaDa rovuak, nielen direktnou, ale i potravnou daňou, uBta-
noviac toto na inítso, víno, pivo a piUenku.
Tieto nove poriadky mul biskup viedeňsko-novomestský Loo*
pohl Kollonich do života uviesť; tým ťieíum vyuienovali ho za pred-
sedu komory prešporskej. On, ako to jeho zvykom bolo, chytil .sa
do diela bezohladne, neéetrne a rdzue, Zemania ustrnuli nad jeho
pokrať^ovaním. Kto sa zoprel, platil výbercím velké pokuty. Arci-
biskup koločský Jur Széchenyi podul 12. apríla 1B71 Leopoldovi
prosbopis, v ktorom prosil o pristavenie nariadenia daňového. Prosím
odmrštili ministri I^eopoldovi s tým odôvodnením, že buriCov treba
prísnejšie potrestať, nech tedy svoju vínu rýchlou poslušnosťou
zahladia.
Jedna íiastka odbojných pílnov, medzi nimi Štefan Potróczy a
Pavel Szepessy, hladala útocií^te v Sedmohradsku a skrze Apaffyho
i v Carihrade. Apaffy zaujal sa ich, následkom čoho i vyslanci Leo-
poldovi zakročili v Carihiade, aby sultán netrpel snovanie úkladov
v Sedmohradsku. Velvezír Koprili dal svojmu povereníkovi, vysla-
nému v tejto záležitosti do Sediuohradska, dvojakú úpravu: n:
zakázal Apuffymu podporovať hurit^ských pánov, súkromne na i
mu podporovať ich všemožne. Apatfy podporoval ich tedy i
možnosti, bo i hajdúchov vyzval a uistil listovne, že im ponuuiui
bude, jestli povstaleckých pánov podoprú. Katolícki, hajdúchom na-
tisnutí kapitáni mohli tedy popredku videí, že okres hajdúsky po-
vstane proti nim pri prvej príležitosti.
Svevolné vystupovanie a skutky prälatov katolíckych pri od-
nímaní evanjelických kostolov zapriťiinily, že sa povstanie Šírilo.
Jur Bárson, biskup vefko-varadínsky a velprépoSt spíáský, vyhnal
ev. kňazov z deviatich spižskych dedín, Iraro Kolosvári, vef-
prépoSt jágerský, odňal evanjelikom bardiovským i kostoK i školu.
Jur Széchenyi katolicisoval zemplínsku Hedalju s horvatskými žold-
niermi trýznením. Fraňo Szej^edi, biskup jágerský, odňal evanjeli-
kom koUegium preSovské, vyžeuúc z Prešova vSetkých ev. kňazov
a učitelov. Všetko toto dialo sa v roku 107 L
Keí sa takto vefké množstvo jatky horlavej nakopilo: vtrhli
povstaleckí páni Pavel Vesselényi, Štefan Petróczy, Matej Szuhay,
Pavel Sze[»es8y, Gabriel Kende, Kraňo Ispán a MikuláA Forgách
zo Sedmohradska do Uhorska s vojskom HíXí mužov potitujueim,
basa varadínsky dal im 5UJ jazdcov; í hajdúsi pripojili sa k nim.
Vojenská sila povstíilcov Činila o krátky Cas Ifi.í^XX) mužov, s kto-
rými zatlačili : L Špankaua na pravý breh Tisy, zaujali Tokaj,
Potok, Onod, vo a Putnok* Leo|ioldovi verní zemania tiahli
na Munkáč a úo Ij/Jiorodu, čakajúc tam zosilnenie sa vojsk Leo-
pohiových. Kozhon^ení evanjelici dali sa teraz k retorsiam zachvátiť
a nmoho nevinných katolíckych kňazov trpelo za svevolné, násilnícke
skutky svojich predstavených*
ÍL
V Sedmohradskii podporoval povstaleckých pánov Micíiai
Teleky, kapitán ktívársky, ktorý svojou mimoíiíuiuou obratnosťou
viedol Apaťíyho, kam chcel, šúc švagrom manželky Apaftýho. Pred-
nejôl povstaleckí páni sľúbili mu uhorský pálatiDút, preto so sborom
\'2iM) mužov počitujúcim, v spoločnosti Pavla Vesselényiho, Mikulááa
Foľgácha a Ladislava Gyulatího, vtrhnul do Uhorska, až po Satmár.
Ale vojenské šťastie neprialo mu: veliteí posádky satniárskej urobil
2 pevnosti výpad, poldl najprv pechotu, potom zahnal jazdu Telekyho,
ba i on sám len psotne ušiel. Víťazstvo toto nie málo obodrilo cisár-
skych^ ktorých povstalci pred krátkym ^'asom pri Haniskovciach
boli porazili a Špankaua do Košíc zahnali. Z Haniskoviec tiahli
povstíileckí páni Petróczy, Szahay^ Kende a Szepesi do Šariša* za-
ujali Preáovo, Sabinovo, Bardiovo, vtrhli odtiaľ do Spi^, zaujali
tatn Kežmarok, smrťou vyhrážajúc tým, ktorí by sa k uim nepri-
pojili. Nezaujali len Levoče, ačpráve mešťania im všemožne pomá-
hali, bo veliteľ posádky Diepenthal držal mešťanov ostražité na
uzde. O krátky í'as zjavily sa na Spiši spojené vojenské sbory
Koppa a špankaua, pred ktorými povstalci k Prešovu a Košiciam
ustupovali. Zradou ^Bocskayho anjelov^, hajdúchov, ktorých po-
vstalcom FraĎo Barkuczy odlúdil sľubmi a peniazmi^ podľahli po-
vstalci v krvaej bitke iJľi Uyílrku. Padlo ich tam L^X> mužov,
medzi nimi viacerí evanjelickí farári- Len nie dávno \7b0j0vane
pevnosti zaujalo vojsko Leojioldovo, zaženúc pozostatky povstalcov
až na hranice Sedmohradska, Oaty hajdúske liomáhaly žatým vojsku
Leopoldovmu ; v Boszíirményi uviiznilí i Petróczyho a Kendeho, ale
od strachu pred Tuikom vypustili o krátky čas oboch.
Ked Kopp z Oravy a Liptova odišiel, povstali i tamejší evan-
jelickí sedliaci a pnd náčelníctvoni zemplínskeho zemana ííašpara
Piku zaujali i zámok Oravský. Stoličný magistrát ušiel do Trenčína
k Šporkovi, ktoiý prišiel s ním a s vojskom do Oravy o niekoľko
duf, obliehajúc zámok. Pika bránil sa udatné; medzitým nemeckí
mušketýri pustili v noci vojakov Sporkových do zámku, ktorí zaujali
hrad a uväznili Piku. Špork dal Piku za živa na kôl napchať a
tridsiatich ev. rychtárov susedných dedín obesiť. Ale ani táto strašná,
krvavá exekúcia neodstra.^ila evanjelických sedliakov od dalšieho
boja: zorganisovali sa zase a zahoriac pomstou, plienili katolícke
osady okolo Oravského zámku a z vojaka Pálffyho proti nim (losIa-
nébíi srúbali 4U<) mužov.
Stolice severo-západné neboly s povstalcan»i sedmohradskými
f spojení, ale obtianska vojna nát<?ru náboženského zúrila Í v nich.
Jur Pongrác, biskup vacovský, pri podpore kráľovského personála
Jána Majthényiho odobral chrámy aj evanjelikom trnavským. Evan-
jelikom nrešporskýra odobrali kostol a gymniisium Jur Szelepcsényi
ft l^eopoíd KoUonič; predstavení cirkve všemožne spierali sa odo-
braniu, pretí* pokutovali ich veľmi citlivé íi oddt^li kof^tnl fi tnmná-
íiiuni katolíkom. V Trenčíne, v Baúskej ^ ici
íl vi) viarrrých iných mestácli /ubnilí r dY
sio
€Ste itred znpo^ňtim povstaleckej vojny; ale tieto preelimaty stvorily
identitu záujmov, spujily v jeden rozhorčený šík evarijelikov západ-
ných a východných. Horlivosťou niissionárenia unesení bratia Bár^a-
novci, Jur, biskup varadfnsJky, a Ján, suilcu kráľovský, vybrali sa
14. jiila do Nitrianskej stolice, katolicisovať Turú Lúku. Rozhorčený,
vzbúrený fud evanjelický zabil Jána sekerami, Jura bil palicami,
cepami a nechal ho polomŕtveho na ceste. Proti cirkvi turolúckej
zakroôili stjašne: dvanástich účastníkov vzbury obesili na vršku
„Hrajky** ; ostatní, menej vinní, dostali po 3<), 40, bO palíc.
Žatým Leopold prikročil k dielu reorganisovania verejnej správy
uhorskej. Úrad palatina, krajinského sudcu, horvatského báua po
smrti Nádasdyho a Zrínskeho nerlal zaplnií. Za miestodržiteía krá-
ľovského vymenoval Jura Szel iho, ale už 27. februára zruáil
aj hodnosí túto a naložil oi. d jínberuium, pozostávajúce
z radcov, tajomníkov, kancellistov a pisárov, vyznačiac mu za sídlo
prešporský zámok- Slovom, bola to náuiestmí rada* Do jej kompe-
tencie prislúchalo: staraí sa o zái^jmy náboženstva katolíckeho,
chránif majestátne práva krála, zabraňovaí schôdzky, udržiavaí
verejný pokoj, zamedzovať a znemožňovať priatelenie s Tuľkoin,
pomáhať hlavnej rade vojenskej, podporovať kupoctvo, df^
miery a váhy, upravidelnií hodnotu peňazí, napomáhať v i l
vnútornú a zovnútomú čistotu, súdiť priestupky pánov a buričov
chrániť záujmy vdov a sirôt, starať sa o stravovanie vojska, usta-
noviť daft, trestať a znemožniť výstupky vojakov, podporovať komoru
a tíftkus a tak viesť správu verejnú, aby obecenstvo s jej účinko-
vaním spokojné bolo* Za náčelníka uámestnej rady Leopold vyme-
noval Gašpara Ambringena, velniajstra nemeckého rádu ; jej členmi
boli z Uhorska ostrihomský arcibiskup, krajinský sudca, pred^'^'l^'
komory preôporskej a kráľovský personál; z Rakúska: JáuPíít
Auuust Erhardt Klaus Dillersteiner, Ján Iloffman a jjeneráli ŔpmiKau
a Iloíldrcheu. ľlat vôetkých činil Iíh.íVM) zlatých. Ambriiľjen na-
rodil sa íi;íhodou v Uhorsku; l»ol udatným vojakom, vyz tí
sa v bitkách viacerých; miloval zábavy, hostiny a hýrenie i ,
preto raelcovia I^eopoldovi mysleli, že si ho Uhorsko o krátky čas
mlúhu Do úradu uviedol ho kancellár a biskup nitriansky Tomáé
Pálfty 22. marca* Páni a stolice prisahali mu vernosť hneií. Za tým
nasledovalo hodovanie trojdňové, na ktorom i stavy Uhorska zú-
častnily sa.
Ale nové poriadky zapríčinily v krajine nové nepokoje, z kto-
rých len Turek koristil.
Koncom januára lii74 Leopoldovo vojsko porazilo povstalcov
T Saboičskej stolici pri Nyírbélteku, Uozprchnuvôie sa pozostatky
povstaleckých vojov prijal pohostinne varadínsky basa a dal im
všetko potrebné. I*ovzbud< ^^nu vybrali s
iiejM a najodhodlanejSí ^ s, Mikuláš i i^
Gabriel Kende, ľavel Szepesi, (tašpar P<'csy a Ladislav Kubjnyi,
do Carihradu, sultánovi pod istými podmienkami holdovať.
Veívezír prijal ich, aby o tom povereník l^e<ipoldov neílozveitej
sa^ tajne a uistil ich, že na výdatnú tureckú pomoc môžu sa spo.
371
ľahniU, akoQjihle vojna turecko-poľská bode zakoačaná Stassiue.
Med?;itým nádeJDý kráí polský Ján Sobieski porazil Turkov pri
i • tak strašne, že taká porážka dávoo nezastilila rišu tureckú.
1 s uhorskí mali tedy slabý výhľad na výdatnú tureckú poiuoc;
ale domáca, vnútorná vojna zúrila pritom všetkom v Uhorsku ďalej,
Szelepcsényi, KoHonič a Báršon neprestávali účinkovať; náboženská
neanášanlivosť donášala všade trpké ovocie. Szelepcsényi, ako ná-
mestník krála v záležitostiach pravosúJných, 25. septembra pred-
volal do Prešporku troch superintendentov a 30 ev. kíiazov dištriktu
banského, aby zodpovedali sa z atentátov na krála. Madarskí deje-
pisci Michal Horváth a Ján Breznyík sú toho mihladu, že to bol vo
Viedni v kruhoch vládnych nehanebne vymyslený politický fortiel,
zamestnávať katolícky klérus prenasledovaním evanjelikov, aby ne*
pozoroval a nevidel útokov, ktoré vláda na uhorskú ústavu robila.
skutoi^'tie, držaoie sa Jura Szelepcsényiho, arcibiskupa koloíského,
idá sa podporovať teuto náhlatl. No nie je pravdepodobné, že by
vláda viedenská stíhanie a vykorenenie evanjelikov preto bola na-
riadildi aby odvrátila pozornosť kléru od ruAenia ústavy, po prvé
preto^ bo nariadenie, aby stíhal evanjelikov, Szelepcsényi dostal
2 Viedne už roku Ifnl, po druhé preto, bo i snspendovanie ústavy,
i persekucie náboženské nariadila vláda Leopoldova bez všetkého
okolkovania otvorene, tým cielom, aby odstránila všetko, Čo up6v»
neniu moci absolutistickej v ceste stálo.
Pred prešporský delegovaný súd ustanovili sa tjidsiatitraja ev.
Ďazia. Mikuldš Majláth, podžupan trenčiansky, spolu i director
lusarum regalium, žaloval na nich, že nielen všetkých katolíkov
ŕôbec, ale aj ílenov rodiny panovníckej nazývajú modlármi, že potu-
l^ujú svätých, ľannu Máriu, ba i kríž^ že píšu hanopisy, organísovali
íburu a povstanie, podporujú Petróczyho a jeho spoločníkov, s ne-
l"priatelmi cisára tomuto úklady snujú, lud s kanclov búria, že tedy
ako urážatelia nebeskej a zemskej jasností pokutu zasluhujú. Na
.xáklade * V' y očakával ich trest smrti; ale Leopold nil
&te ne\; súd Uik, aby zriekli sa úradov a aby n.; *a
at súkrouiikť, ani verejne nepripomínali. Mali podpísať revei^. Ale
ikč^isí iíastka z nich vyvolila si vlasť opustiť, niektorí zriekli sa
úradov* Z predvolaných kňazov piati boli Nemci, dvaja Hadirit
l^ostatnf Slováci. Medzi emigrovavšlmi vynikal slávny literát aloven-
iý Daniel Horčička, v tom č^se kňaz ra<lvau8ký. V marci 1674
rp' ' ' li do PreSporku všetkých uli * ' ' ' ^v,
[u Pníkov minuloročnej vzbury. 4i
iNemecka, kalvínski kňazia šli k povsUilainK ale do Prei^porku
io pritom všetkom vyše Uisto kňazov, medzi nimi b2 vyznania
" skeho. i^alovali ich na základe ilvoch listov Štefana Vitnyédiho
f základe podhodenej zprávy baSu budínskeho, že mu totiž dajú
KiÄÁ) toliarov, jestli dá zlapať a usmrtiť čo najviac kaUdíckych
[)v. Obžalovaní bránili sa tým, že listy i basu budln-
sú falsifikáty a menovite s listami \ ^ m oni nemajú
jfioho spoločného, poneváč mnobí z uicli Vitnyédiho ani [h> mene
ali^ a ked je hriech nebyť katolíkom, tak sú len v tom vinat.
m
Sudcom uepozdala sa tÁto obrana; 4. apríla vyniesli proti aím
výiok, posúdiac ich na ztratu života a majetku. Pozdejiáe premenili
výrok tak, že si veruosfou, emigiáciou alebo zreknutím sa úradov
môžu zachrániť Život. Väčšina podpísala revers diuhý a tretí; ani
jeden nepodpÍ8ali stopäťdesiati. Týchto uväznili: fU z nich poslali
do Neapolu na galeje. Z Nitry a z Preáporku eiiiií^rovali th)
farári, medzi nimi literát slovenský Štefan Pilárik, kťiaz sem .
Táto osudná emigrácia stala sa i národu slovenskému velmi
záhubnou a zarazila jeho duševný vývin. Nadaní a neohroženi
umžovia slovenskí utratili postaí svojho úciinkovania, prestali vplývat
na duôevný rozvoj ludu slovenského, prestali písať, alebo písali
v ľozhorčenosti a z nutnosti diela polemicke latinsky, ktorými ludu
slovenskť'inu nebolo poslúženo. Musel tady nasledovať úpadok, bo
emi^^antami boli vlastne samí Slováci.
IIL
V tom čase bojoval Leopold s Ludvikom XIV* na Kýne; vi-
tazmi boli Leopoldovi jíenenili Montecuccoli a Souches. Ale i v Uhor-
sku trvala povstalecké vojna a to s takými desnými ukrutnosťami,
iSe dejiny sotva poznajú im podobné, ako Co by ludia cele boli
pozabudli, že sú kresťania a hidia. Mikuláá Pállfy, Kopp a bratia
Harkóczy srazili sa viackráť s povstalcami, ktorých teníz už vše-
obecne kurucmi zvali. Koncom februára roku lG7i^ padhi do rúk
Štefana Rarkóczyho THXj kurucuv, ktorí zvjVša mukami vybem:
zahynuli; v máji naproti tomu utratil cisársky generál Páltfy j i
vicu svojho horvatského pluku pri Onode. V tom istom íase po-
hrozil generál Kopp zo svojho tábora pri Ružomberku povstalcom,
že dá za živa na koly zopchať všetkých, ktorí s povstalcami v akom-
koFvek spojení stoja, a aby jeho slovo neostalo jalovou hrozbou,
dal zlapaných kurucov na koly uastoknút a v kolesách láuiať.
Kuruci to isté robili s lA^opoldovými labancami, Leopold na-
ložil tedy svojim generálom, aby prestali ukrutníciť a aby vojen*
äkýcb väzAov súd súdil. Ale i tento súdil ukrutne. Kôl, koleso a
meč kata boly každodennými obyčajnými trestmi. Ukmtných dósUy*
níkov poslali tedy proti Francú/.om a novým dali tii úpravu, aby
H i^oddaväími sa zachádzali slušne, s vojenskýnú viizúami ale tak,
ako s protivníknú kres6inskýmí. Alt* stránky bojovali pri Tise pri-
tom vÄetkom dla starého sj^ósobu, vraždiac vSadc ohavné. Turecká
posádka Nových Zámkov piílila a rabovala po Prešporok a zaujala
celé okolie pre Turka, bo husári a hajdúsi komárúanskí neboli
v stave odrážať útoky pleimíkov tureckých. Ani pevnosť I^eopoldovo
nebola v stave zameií/iť útoky turecké; i Šela a Šíntava mu^ly
byť tr nené a väí'Aími posádkami opatnnié.
N ^ !u nepiiatelom srdmohradských povstaleckých kurucov
bol Dionys liántty, v tom čase najbohatší magnát Sedmobradska a
veliteľ stáleho vojska sedmohradského. Bánlfy obával sa totižto, že
z poílporovania kurucov bude mať Sodmohradsko veľkú ^kodu. Leo-
pohl . urobil ho barónom^ čo v tom tsum bolo noobyŕ^jne skvelým
m
txyznmííonmim. Ale vyznačenie urcljílu Bdiiffyho pySuýin a iiraLi
pBedliakom ukrutným, Apaffy vklel v íioín svojho soka, Dásledkom
foho mal muolio uepriateľov, medzi nimi i svojho pľíhuzm5ho Ži-
gmunda Bánrtybo, ktorí Apíiílyho Dabovoiili, aby ho dal uväzniť a
ako zradcu a odbojníka prt?d kľajinský súd postaviť. Tento posúdil
ho na smrí, a aby ho Apafi'y neomilostil, sedmohmdskí páni poslali
Ladislava Csákyho i s katom noCnou hodinou do Betlenu, ktorý
iT /' ' i v jeho vhistuom dome v noci zverským spôsobom usmrtiL
\i nie onoškorilo sa o dvo hodiny.
V tom istom íasc pndnul vo Viedni i Lol»kovic; internovali
ho na jeho c^8ki> panstvá. VieiJencania vyprovúdííali ho s pohane-
ním, starý, HO-roíný Szelepcsényi s kliatbou, kdežto, kým bol pri
moci, podával mu iiiku k skutkom jeho.
Ludvik XJV. bojoval proti Leopoldovi eôte vždy pri Rýne: aby
mu v Sedmoliradsku rím viac nesuátU narobil, vyslal svojho aj;enta
do Sedmohradska s úpravou, aby kuruťom sedmohradif^kým čím viac
hlasluboval a ApaíVyho a Uhrov k vojne proti Leopoldovi povzbudil.
rTakúto úpravu dostal i tajomník vyslauistva fraucúzskebo v ľolskii,
ktorý zaSiel roku IG75 i do 8edmatii^dska, nahovárajúc Apaffyho^
|Eby povstalcom pomoc poskytol. Apatľy sľúbil povstalcov verejne
[podporovaí, jestli mu to sultíin dovolí, inái^e len pml pokrývkou*
I ^ uistil medzitým L-í. januára Rilíi posádky
vo \i . - v l*ápe, v 'ľihani a vo ľifakove oclii , i listinami,
že im povoluje náboženskú slobodu a nestrpí, aby evanjelikov na
vieru katí)licku mlsíJíui obracali. Ale v krajine bolo násilne^ katoliciso-
vanie na dennom poriadku; Szelepcsényi a Bárson niissionárili každo-
ulenne, Leopold dal v Košiciach vyhlásiť kurucom omilostenie, jestU
piluje zástavy opustia; k tomu povolil jedného ev. kíiaza v kaidcy
stolici. Kuruci žiadali viac a s Turkom spojejii túlali sa po krajine*
V stolici Berežskej vyjutlili í» dedín, ktoré Žoíii Báthory náležaly.
/i ivili sa vo Vranove, v Satmáre, ba i v Ko.^iciach^ v pevnosti
vi Iko-tarkáftskej prekvapili Frafta 8ennyeyho a zabili ho. Nemecké
posádky v Torne, v Sziídváre, poneváč nedostatý platu, pripojily sa
k nim. Ale Štefan Barkóczy ro/.práíil 3iHm» kurucov pri lio&xôr-
méni, srúbajúc z nich mnohých. Kuiuci nafiroti tomu porazili cisár-
h pri Kállove, ale generál Strassoldo odohnal ich odtial hued,
tibiíädil Debrecín, vypáiiac súčasne okolité majetky kurucov,
Leopold vymenoval roku 1G76 Karia Strassolda za hlavného
velitela svojich vojsk v Uhorsku. Tento prihlásil sa k obyvatelstvu
ľhtnska proklamáciou, v ktorej žiadal p*>korné ])u<ldanie sa moei
panovníkovej. Súčasne Leopold pozval sebe vorných do Viedne, po-
radiŕ sa o tom, ako l)y bolo možné prinavrátiť p<»koj krajine. Pini
■liaruii/LiIi vyvolií palatína, bo gubernátor Ambringen žiadal sa i tak
^oeilobodiC od úradu; žiadali dntej, aby vojsko cudzozemské vyälo
z Uhorska, aby miesta pri komorácli obsadené boly Uhrami, aby
LSiiráva ri' í bola Uhioui, aby velitelmi v pevuo^^ ' ' ^li
nJliría, i nt^divtili dane, aby potravníí dí>' »á
Bola^ aby z. snem výbavu val a - si,
■^ip ked sii ,.. ;!jt\j vlasti nebudú du. u
m
ani verní, ani spoľahliví, ani obetovavf. Ale nemeckí ministri Lao-
poldovi boli toho náhlatlu, že poriichanú lorf nemožno na búrlivé
more vypraviť a Leopold hovuril im, že mu bude milé, ketí budú
poslušní, bo že žoldnieri cudzozemskí len tak odidu z Uhorska,
Vodcom kurucov bol v tom i-Äse Pavel Vesselényi. Ale d-
iifii*skí porazili hn pri Onode a i jeho poranili, tak že kurucom
^nepodarilo sa zaujať ani Onod, ani Satmár, Len na ŠpiAi boli
astnejšími, bo tam ukoristili mnohé veci, a mesto Nánás tak vy-
opálili, Že ostalo za dlhý čas neobývanou pustatinou. Generál Kopp
dal v novembri štyroch ;:emauov, že v stoliciach za kurucov agito-
vali, zverský odpraviť: jedného spálili, druhého vláčili za koflským
chvostom, dvoch ostatných dal za živa na koly stoknúť. Radcovia
uhorskí upozornili Leopolda, Že takýmito trestami len oni budú
potrestaní, bo že kuruci aj s nimi Uxkto budú zachíídzat Leopold
naložil tedy Koppovi, aby netrestal tak ukrutne. Ale najviac trpel
kraj zemplínskej Hetíaiji, bo tam pustošili kurnci a labanci rovnak.
Tam mal majetky Fraňo Hfíkoczy L a tohto trestali kuruci preto,
že bol odpadlíkom. Od ííalsieho prenasledovania oslobodila ho smrť ;
umrel ako íil-roíný mladý muž na zámku Zborové roku 167*), za-
nechajúc neplmdeté dietky Júliu a Fraňa.
Toho istého roku vybral sa Frafto Barkóczy do Viedne, vy-
máhať kurucom ústupky. On myslel, že keď evanjelikom v každej
stolici jeden kostol dovolia, ich k verejným úradom pripustia, Že
sa mnohí vrátia k Leopoldovi, Ministri boli i teraz toho náhTadUt
rje ústupčivosťou utužia piotivníkov, ale Barkóczymu dali pritom
všetkom úpravu vyjednávať s kurucmi v Prešove na tomto základe.
Niekorko sto kurucov poddalo sa Leopoldovi ešte roku miuulého,
teraz kapitulovalo z nich zase asi 15CM) mužov. Ale velká väCäina
nedôverovala Nemcom, súc toho presvedíenia* že Kemci chcú ku-
rucov podchytiť a potom povešať. Z tej príčiny kuruci požiadali
o pomoc i Jána Sobieskeho, teraz už krála potského, ale tento nielen
že im ju odoprel, ba naproti tomu uzavrel smluvu s Leo|»oldom so
zaviazanosťou podptjrovať Leopolda, AvŔak povereníkovi Francúzska
pritom všetkom <lovolil, aby si kuruci v Folsku naverbovali vojakov^
n kecf francúzski ngenti prišli do Sedmohradska, získali Apaffyho
skrze Michala Telekyho natoľko kurucom, že i knieža Sedmohradska
uzavrel á Francúzskom vojenskú smluvu.
Medzitým umrel starý veívezír turecký a novému, Kára Musta-
fovi, kuruci ešte nedôverovali, ale snažili sa získať si ho darmi.
V tomtii roku ani Apaffy uezapoc4*l vojnu proti Leopoldovi a vodcom
kurucov bol zase ľavel Vesseléiiyi, ktorý pdhlasom vyzval obfcanov
^trinástich horno-uhorských stolí<\ aby v boji proti Leopoldovi boli
ľBvorní. Vyzval i Klenu Zrínsku, vdovu Fraňa Kák<'>czyho, aby I ona
[podporovala kurucov, iuáče že vyhubia jej statky ohúom. Vtedy
ítíéte nepri(><jjiia sa k nim, následkom čoho kuruci spustoäili jej
fanstvá eSte pred zap0(':atim srážok, Kuruci plienili teraz v Zemplíne^
leopoldovi labanci v Marmiiroáskej stolici. Tu prepadli v noci dora
'Watcia S/.uhaiho. Szuhaí bí)l iutransigeutný. ohnivý a náruživý ná-
felny nmž kurucov, preto nikdy ani mu neprialo na um poddať
m
Leopolduvi. I Um vyrvali 'ho, aby sa poddal, a koil to iiemcé
urobiť^ zapjííili \\\\\ dom aad klavoii. Ked dom bol v planiuňoch,
vySiel z neho so nú druhmi, v pravej ruke s raeCoiu^ v lavej
t piáUdoui „SoiJi ,; ^zuhai. Nech padue moja i^edivá hlava za
tú vec, ktorú som doteraz zastával A čo by som si od vás mdj
Život za fajku tabaku vykúpiť mohol z vašich rúk, ani toho ne*
chcem.** Srúbali ich všetkých v tom čase v službe Leopohlovej po-
stavení í ' 'i hajdúsi.
V úM jrazili kuriici ku Ko.^iciam, kde volitelotu bol ukrutný
Kopji, alo ucrijohli zaujaí toto mesto^ preto odtiahli do SpiSa a za-
ujali Ke^jnarok, nťísledkom Ooho Kopp vydal rozkaz : stoknúí ua kôl
ka>.d(5ho za živa, kto kurucov podporuje, Pot^iatkom októbra prišlo
kurucom na pomoc dvetinfc naverbovaných Poliakov; knruci a Poliaci
táborili pri Satmare. Tu útui^ili na nich knllovskí, ale tak nepo-
^darene, žo kráľovskí utrpeli straSnú ponUku. V bitke padlo 12^M)
královííkých, medzi nimi i plukovníci Golalto a Herberstein. Teraz
Šiel proti kurucom sám Kupp. ale kej dozvedel sa, že Pavel Vcsse-
lényi lakií ho s jadrom viijska kuruckého, ustúpil, a Vesselóuyi
xaiyal Velkú Baňu. Gregor Bécsey, podvelitel kurucov. uapadnul a
porazil kráfovských pri Tisza-Luce, kde zajal i trid&atdvoch knilov-
rĺBkých nemeckých do&tojuíkov. Dal ich za živa v jednom rade s klo*
^búkami na hlave na koly stoknúť; len jedného z nich poslal do
.Koôíc, aby podal Koppovi zprávu o tejto ukiutnosti. Bola to hnusná
retorsia^ bo i Kopp dal takýmto spôsobom máruif kurucov; za tri
mesiace šesťdesiatdva razy márnil takýmto spôsobom kat koSický
kurucov na hlavnom námestí v Košiciach. Piípad tisza'lucky n-zzúril
Koppa k besnosti^ ale teraz odvolal bo Leopold už po druhý ifkz
a jeho miesto zaujal [generál Vrbna.
KecI Leopold žatým vyzval svojich uhorských radcov, aby tna
podali mienku, ako utíšiť povstalcov, odpovedal mu teraz u" -ký
^Liskup í)uro líárson. že na to jesto len jeden spôsob: cel' .iiť
inov a kalvínov. Na|>roti tomu biskup velko-v ;.y Ján
ISÓczy odporÚL'al vyplnií slušné a spravedlivt^ j v \to-
vstalcov. Leopold povolal tedy najprednejších pánov uli^ ua
poradu do Prešporku, poveriac s vedením iM>rady Tonui.su l*^>u;ho,
biskupa nitrianskeho. Prítomný bol i cisársky kaacellár Hochor,
?áni uhorskí boli tej mienky, že Uhorsko možno ' ítenfm
^•ústavy utíšiť, že je potrebne palatína voliť, cii vojská
z Uhorska odstrániť, evanjelikom náboženskú slubodu prmavrátií,
na úrady obiiianske a vojenské Uhrov vymenovať, llocher povaioval
touto návrh za nebezpečný, tvrdiac, ko v Uhorsku niet človeka Leo*
^ poldovi verného, pritom vyhlásil vSetkých Uhrov za rebellov. Po*
LTaíla rozišla fta « ro/herCeuím, bez výsledku, bo Pálífy a Uocher
?yh!
lU, Vesselényi šiel s vojskom zimovať do
|l>elirpcjnn. V zime chvstaly sa stránky k novým bojom. Nasledu*
ftkej jari Michal Teleky stal sa vodcom povstalcov. tiOžiac táUiroiii
m
v Szí^reucsi, zanjal odtiaf Tokaj, Tomu, ľiitnok a Serulerovo; ale
Onod nepodarilo sa niu rfobyť, Odtial viedol kuľucov ku Košiciam,
8 úmyslom, napadnúť tu Vrbnu, ale na pochode pohiiáterili sa ku-
nici a tým uraožnili VrbDovi ústup k Levoči, kde gpojil sa s voj-
skom Dúnnewalda. Teleky nebol v stave zanjaí aui PreSov, a po-
nevíU' fmncúzski dôstojníci jl4io ohvjAovali z nezdarov, odišiel so
Bedmohraťlským vojskom do Kováru»
Náčelníkom povstalcov stal sa mladý, 21-roí^ný Imro Tt»koli,
IV.
Dla Samuela TomáSika (vidz jeho dielo: Denkwurdigkciton
des Murányer Schlossesi Ifoli Tokoliovri pôvorln poľského, slovan-
skrdio. Zakladatelom rodiny bol istý Sebastian, ktorý z Polska do
Uhorska prišiel a tu 8 koňmi kupŕil Na obchodných cestách zastri
i do Sedmohradska. Tu o1>/námil sa s bohatým tureckým baSom,
ktorý mal úmysel stať sa kresŕanom; tým cieíom dal opatrovať
svoje poklady Síl vi. Ale tento prezradil zámer Tm)
ktorí baéu zabili. m podržal si poklady bašove, prijal ui
T<»k<di, šiel bývať do Trnavy, kde kúpil si douí a od kníla Maxi-
miliana zemianstvo s prádikátom „de Tekelhaza", Roku iĎli) vxal
od baróna Jána Ruebera Kežmarok do zálohu a prijal prädikát
^de Késmárk**. S Kežmarí^anmi zachádzal tyranský, bo, pova/n
ich za svojich poddaných, chcel na nich vynútiť prísahu poddai
vernosti. Ako pán Kežmaiku pojal sa manželku Katarínu Ik
skrze ktorú prišiel do šva^rovstva s najprednejžími uhoľsl^^
ma|.'nátskymi rodinami Nádasdyovcov, llatthyányovcov, Forgáchov-
cov, Uévayovcuv, Iloiuonnayovcov, Thurzovcov a Nyáryovcov. Ko-
neí^ne stjil sa i barónom, kúpil si na Spiši panstvo éť^avník, snažiac
sa všemožne dokázať, že pocíiodí z vynrrevšieho rodu Tókoljo\
s ktorým ale nemal nie s|iolocného. Z jeho mnohých dietok vy/ i
ša xviňštne Štefan Tiik(di L Tento Atudoval na vysokých školách
vo Vratislave, v lleidelbcrgu, Strassburgu a v Uaseli a po odba-
vených štúdiách precestujúc Európu, stal sa pauošom na dvore
uhornkého krála Mateja IK, konehie prísediacim královskej tabule.
Koku HilO kúpil Kežmarok dedične, ale 8 mešťanmi kežmarskými
zachodil i on neludsky : tniitil ich, vylnážal im nemilosrdnými mu-
kami, jestli ho neuznajú za svojho dedičného zemského pána. Keí
toliu nedocielii, zúril, bil ich, trhal im brady, následkom čoho Kež-
marčauía boli prinútení zabezpečiť mesto proti hradu múrom a
valom. Za manželku pojal Katarínu Thurzo, dcéru palatína Jura
ThnrziL Ináče bol muž silne dynastický, Ferdinandovi IL verne
oddaný. Hethlen nijak neniohol ho dostať na svoju stranu, a Tokoli
radšej olnítoval svoje panstvo bodrofíkeresztúrske nadobudnuté za
T(M)ÔO toliarov, ako by sa bol vo vernosti sklátil.
Tohto syn í>tefan T(>kídi II. natlobudol Oravu, Likavu a Ružom-
berok kúpou, dostal grof^sky titul, rád zlatého rúna a hlavné žu|»aD-
fítvo oravské; s uíanželkou Máriou Gyulafly de Uúíí^í dostal i
x Sedmohradsku velrai rozsiahle majetky, Madarský dejepisec dr.
an
íc Acsády tvrdí o iu>in ua základe súvekých listíu, že l)ol imiioju
velnn* oddaný a vuher vi»'d<»I život liyrivý, |>reto už v 4š. rokti Ind
starcom vyžitým. S; f n i v po' h boli tnu i j or
Petróczy, a bnnonmM \inbroi5 i\ :[>rÍ8ahanie V< jnv-
ské podporoval i on znaŕnými peniazmi, to dosvedčené bolo listi-
nami na Muríini shabanými, preto bolo lleisterovi a Šporkovi na-
ložené zaujať Oravu a uväzniť Tokoliho, Jeho jediný syn Iraro bol
trinásírocný a naoliodil sa nu IJkave, ked cisáľski obliehali Oravu.
Tam do/Aodel sa, že mu otec umrel pot^s obliehania a jeho nevy-
daiuS e.<t;e neplnoleté sestry oddaly hrad cisárskym, Keíf Hoistor
a Špork pod Líkavu pritiabli, liecítil sa ani tu v bezpečnosti, preto
s Petróczyra, s Kecerom, liakoiľ^yra a so svojím vychovavatelom
Absolonoui utiekol do Spiša, f»dtiar cisárskymi vj^ade stíhaný, do
Sedniohradska. Imro Toktili bol luinioriadne naiianý; študnjúť. ua
ev. kollťgiurae v ľiešove, vyznaäl sa nielen nadanosťou, ale i pil-
nosfou a už v trinítstom roku bol v stave o ktorom kof vek predmete
vyberanou, klasšickou latinčinou hovorif. Jeho výtečný učítel Daniel
Absolon verlel v Ďom roznietiť nielen ctižiadosí, ale i chut k vážnej
prflci a vedííni, V Štúdiách pokrai^oval i v SedmohmdskQ, a kerf
mu i ujec Frarto H/dey purm'il svoje veík*^ panstvá, medzi nimi
Iluňad a ilunkáô, atanťic sa takmer najbohatším maiínátom Sedmu-
hradská, vyvolil si za základ a liásu svojich vojenských a diplo-
matických operácii velmi obratne Sedmohradsko.
Okolnosti Sly i jemu vefmi priaznivé na ruku. Mladistá ideálna
nadSenost i za záujmy viery evanjelickej, pravda cieFom tlotsiahnutia
zánrerov politických, tiižba zmocnií sa svojich rodinných, oravskýcli,
liptovských a spišských, skrze árár kí i majetkov, vo-
hnaly ho do prúdu opposicionálnebo, |m ho.
V tých časoch, keJ v Prešove Studovaí, sťtnli na kolle^^ume
preôovskom i ret-ovú rovnoprávnos(. I>fta 4. októbra ltl*>9 pri zá-
vierke roku $kolsk(^ho predniesla mládež kollegiálna divmdtdnú hru
,f*apinianus Tetrajíonos" v troch dejstvách ; na konci prvélio ilejstva
nasledovalo ncntecké, za druhým dejstvom mad&rské a za tretím
slovenskú intersceniura. (lír nm in lin^va slavouiCHa claudit
actum.) Tedy divadtlne pi ne zaklúcili slovenským mono-
lógom^ alebo doslovom. Na programme (nomina actorum; medd
hercami^ ktorí boli synkovia ňajpredm^jélch evanjelických rodín, je
Imro Tokidi nasledovne zaznačený: „Comes Emericus Theokeidy
de Kesmark, Perpetuus in Arva, ejusdemque ac Marmaros comi-
tatuum supremns ac p<n'petuus conies." Jeho zástoj tmi : Kniericua,
Hex llunKíiriae. Bol vtedy v trir*de syntaxistov.
K povstalcom pripojil sa tedy i Tíikoli s celou duSou^ a kccf
Michal Teleky k PreÁovu tiahol, bol už jeho pobofnikom.
Najprv prevzal správu svojich panství, menovite hmd Ilust
v MannarosÄkej stťdicí. Žatým porazil, a to vcImi citelne, iKMierála
I*esHa» n:^- čoho poddaly sa mu Muráň a V M»k.
S vojskom isíc mužov pocitujiicim zaujal teray, ; . i a
hrady starootcovsk* : Likavu a Oravu. P»» krátkom oddychu kuruci
rrhli sa na baŕiske mestá; plukovník francúzsky Hoham zm\yÁ
378
Baŕiskťi Bystricu a o niekolko dní líoly už i Zvoton, Kr»^niDÍcu,
Štiavnica a Levice v rukách Tokoliho. Kuruci akorÍHtili v /1;U^*
18(MXK) dukátov, striebra ešte vine, z ktort'ho TokoH dal píMn i,
raziť s nápisoiu: „Knieža Tr)koIi, pán Čiastok Uhorska, a Lu»lvik
XIV,, ochnmca Uliorska."
Leopold naložil teraz Szelepcsényínm vyzvať kurucov* aby n i ii
svoje požiadavky. loli povcreriík, Pavol Szalay, žiadal vo VÍ*'iin)
vSeobeau' omilostonie kurucov, vyvoloiiio palallua, potvrdenie práv
kráľovstva uhorsktHio, prinavrátenie niají^tkov konfiškovaných, urovno-
právnenie cirkve evanjelickej s katolíck(íU a odstránenie jezuitov
z Uhorska; miíasne prosil kniln, ahy dal odpoveď za mesiac, ked
nechce, aby banské menUX pod titulom zálohu pripadly baí^ovi budín-
skemu. Ale vyhrážka titto liola jalovil, l)o Leopoldovi generáli Dílne-
wald a Yrbna porazili kurucov pri Tekovskom Šv. Kríži a opanovali
Zvolen^ BiiAskú Hystricu, Kreninicu a Štiavnicu. Porážka sviito-
krížska a okolnosť, že Lutlvik XIV. s IieopoMom uzavieral mier,
donútily Tiikidiho |)rijať povereníkmi I^eopoldovými poniikan*^ mu
prímerie, ktoré malo trvať do konca februára 1*171». Stránky vy-
jednávaly žatým v Šoprone; Leopolda zastupovali: Szelepcsényi,
Nostiť aSch\\arzenber^% Medzitým Leopold uzavrel 8 Ludvíkom XIV.
mier, v ktorom Ludvik staral sa níce nj o Apaííyho, ale nie o kurucov,
následkom t'oho vyjednávanie v Šoprone nemalo výsledku pria/nívého.
Pánom uhorským, ktorí podporovali podajedny |>Mžiadavky kuru
oznámili povereníci Leo|itddovi, alty kuruci najprv složili /í
lebo leu pot^^ni môžu byť irl lávky uvažované; kráf
zaplniť úrad palatiua, ale skói u ruj zruSií tie pntva palatíi
ktoré moc kráľovu obmedzujú. Chrámy, ktoré si evanjelici za -
peniaze postavili, alebo ktoré postiivia si za týmto, nech uživajn
slobodne, ale nesmejú podržať katolíkom násilne odolirané. Nové
dane prestanú, ked krajina dá miesto nich l,7<HI,íj<M> zlatých. Po-
vereníci kráľovskí vyjednávali i tajne s Tiekol im, kturý sľúbil pre-
stúpiť i na vieru katolícku, jestli mu dvor dopomôže pojať za
manželku vdovu Ujtkóczylio a jestli obdrží jej majetky. Povereníci
boli tej mienky, žeTokoli musí najprv Litopoldovi vernosť prisuliaf.
Teraz už mali kurur.i Ti>k<diho v poilozrení a obrátili sa na Viwh
Vesselényiho, a tento skutoine vtrlmul toho istého leUi do Uhorcika,
Tokídi vidtd vo Vesselényim svojho soka, dal ho uviLzniť a ked ten
z Víizenia uSiel, napadol a porazil ho pri Žibove. Žatým Tokolí
preložil svoj tábor do (Jyon^'yíisu, zamvAlajúc odtiaľ prekvapiť banské
Ulepili, ale východy dolín obsadilo vojsko Leopoldovo a tak prekazilo
zámvtry Tukidiho» No zato tým viac zúrila menšia vojna od hraníc
Sedmohriuhka až po Považie a pritom eSte i mor hubil obt^atinv
krajiny, ktorý donútil aj Ambringena složit gubernátorstvo a iM\hí
i PreÄporku.
Počiatkom novembra ochraňoval na zemplínskej Hegyalji víno*
braním zaujatých ohť^anov nemecký fíonerál liaborde s vojskom; Tííkoli
prepadol !m neočakávane, porťibal mu všetkých vojakov a zajal
troch podveliteľov, frrófov: iKínewalda, (iersdorfaa Harracha. V apríli
roku HiW bola zase porada v Trnave: ako udusiť povstanie. Na porade
Éi
379
boli viacerí potajoniní dôverníci TíikíMiho prítomní. Uhor^kyrli prí-
vržencov Leopoldových zastupoval] SzeVpcsényi, Adam Formácii a
Pavel Esterházy. I iVistnici porady usiiieKli sa prosbopisom prosií
krdla. aby snem Cim skôr svolal, na verejné úrady Ulirov vymenoval,
do pohraničných hradov posádky uhorské poslal a vojakov nemeckých
nie v dedimich, ale v mest^ich ubytoval. Kvanjelici okrem toho
žiadali prinavrátenie svojich chrámov. Počäs porady bolo váleéné
prímniie, z ktorého ale nemali úbohí obCiinia osohu, bo spriateliN-SÍ
sa kuruci a labanci pili, jedli, zatóvaii sa na ich iíčet
Dňa 17. mája prižiel do Levoče generál Caprara, vyjednávaí
povereníkmi Tokuliho. Pri slávnostnej vítanke držal v pravej
ruke meč, v favej ratolesť pokoja. Nemohúc dohodnúť sa, kuruci
vyvolili si meč, Tíikoli pomeril sa síce s Vesselényim, ale rojíkmotril
sa s Telekym, ktorého dcéru si bol zasnúbil, ale prsteň poslal jej
ttaxpäf, kej prislúbila sa iriu Elena Zrínska. Vplyvní náčelníci
ktirucov vÄetko jno/.né podujali, aby vyairrili týclito dvoch predných
Jpov povstania, a i podarilo sa im to, ale len naoko, bo Teloky
^nikdy nezabudol Tokolimu pohaneníe. Teraz rozdelil Tokôli svoju
vojenskú silu na tri sbory: s prvým poslal Balassu na Moravu,
8 druhým Petroczyho do Sliezska, s tretím chcel Capraru on na-
padmif. Prvým dvom vodilo sa zle; boli zbití a nazpäť zahnanf.
^ ^í liol Tôknli: Kežmarok zaujal 1<>. augusta, h od I^evoče
jova odniesol velkú vojenskú korisC,
Koncom leta Leopold poslal biskupa Sebestyéna vyjednávať
i TÔkôlim : Idskup prišiel 7. septembra do Levoče-, í»-ho do Pre^^ova,
ŕáade hladajúc Tokôliho; konečne 5. októbra našiel ho v KapoSi.
ľôknli bol náchylný vyrovnať sa, keí mu dvor s rukou Kleny
írínskej tlopraje i panstvá Rákóczovcov, Ale Iieopold nesúhlasil stým,
bo Tokôli bol by prišiel ešte k vaíSej mori, čo nebolo radno; a
Jak biskup nedal odpovedí priaznivej. Stránky uzavrely tedy len
"tvormesačné prímerie, d ta ktorého vytiahlo vojsko Tiíkôliho zo
Spiáa a išlo zimovať do stolíc lÍĽrežskej, Ugočskej a Satmái-skej.
Carihradský a;j;ent podal •Ijet»pnMovi správu, že Turek zbroj!
! sa napadnúť Uhorsko. I v ^ i boly zápletky s Fran*
, preto \i>. teraz i Leopold i tneckí mdcovia pomý-
lali vážne vyrovnať sa s Uhorskom a prinavrátiť mu jeho verejno-
^právné postavenie. Leopold vyslal tým cieľom do Preäporka kancel-
lára Jána (íubasôczyho, Stahreml>erga a Ilmwarta, aby pripravili
>uducemu snemu pôdu. Snem svolali ilo Šopronu na 28 apríl Í<>8L
[)1 povolaný i Ti»kídL ale neprišiel.
Snem
1 Vo polície
U
V.
otvoriť prišiel Iieopold do Äopronu s troma plnkami,
královské prečítali na sneme :ír>. mája. Ich (»bsah ÍíoI:
'Icov, aby sa ku královi navrátili ; ak- v-
. ako stravovať vojsko, aby i krajina sj • ^ ,i ;
( výboje turecké a ako opraviť cele defíenerované
3^
Vred rokovaním o projiosfciacb krátovskýcli vyvolili za pulntínn
ľavla Esterbttzylio. rožíadiivky povístiikov oddiil snemu Martiu
Izdcijczy 14. júníi, vysloviac, že povstalci považujú zabezpečenie
jniiv ciľkve evanjelickej za svoju rií»jdóležitejftiu» najpri^dnejsiu po-
žiadavku, preto ocaktivajii, že snení, ktorý siAiel sa zvh^Stne icb
pričinením, postará sa i o ich telesnú a duševnú slobodu, že vy-
koná u Jeho Jasnosti uzavretie také, s ktorým po nuiohorocnoui
súžení uspokoja sa i oni, ináôe že za všetky nehody, ktoré krajinu
zastihnú, bude snem zodpovedný. Preto treba i Turka uspokojiť.
V tejto poslednej požiadavke bola už zrejmá narážku, žo Tókoli
spojí sa s Turkom i verejne. I palatíii písal list kurucom^ v ktorom
idi uisťoval, že kráľ len preto svolal sueni, aby krajinu nsiiokojil,
osvedčujňc sa, že vykoná i pieHÍženie mieru teraz schádzajúceho.
V tom č^se vÄetko toto nebolo Tíiktdimu potrebne, bo francúzsky
dvor práve vtedy povzbudzoval bo najváfämi k odporu a j Turek
slúbil mu poflporu zjavnú ; z tej príčiny odpovedal stavom v Šoprone
snemujúcim, že poneváO už i ony pozdvihly svoje ruky proti slo-
bodám krajiny, ponevát i ony ol>išly otázku náboženskú, bo i úrad
palatína zaplnily bez jeho spoluúčinkovania, povážiac, že úplný mier
môže byť len s pritiahnutím Trnka uzavrený, co ani povážené nebolo,
je zrejmé, že nie on bude príčinou zápletok, ale tí, ktorí ich za-
príčinili.
Pri tabuli magnátov už i pred dvadsiatimi rokmi sedeli len
dvaja*tľaja páni; od týrli čias umenšil sa ich počet i pri tabuli
zemanov. Na sneme šopronskom zasedalo šesťdesiat stoliíných vy-
slancov; z nich boli Uidsiatitraja katolíci, štrnásti helvétskeho,
trinásti augsburgského vyznania. Z vyslancov miest boli tridsiatitraja
katolíci, dvaja lielvétskeho a Šestnásti auí;sbur|j:skélio vyznania;
zpomedzi zastupitelov neprítomných boli šestnásti katolíci, jeden
helvétskeho a šiesti augsburgskdio vyznania. Evanjelici nemali
VHC-Šiny a tok ani nádeje, že klérus, ktorý snemu dával smer, uzná
oprávnenosť ich nárokov, a preto žiadali, aby im koruna prinavrá-
tila práva.
^Evanjelické rady Uhoi^ska" poddaly tedy 25. júna královi
prípis, v hlavných črUídi obsahu nasledujúceho: Otázka náboženstva
4»vanjeIického nebola od roku Hífí^ riešená a od tých čias nielen
že rozmnožili sa jeho nepriatelia, ale títo, zahoriac ohňom nenávisti,
vykonali, že napriek zákonom krajinským, prísahami potvrdeným
královským listinám, nuijú evanjelici už len bezpodobé rumy slo-
body náboženskej. Evanjelikom odobrali ich zákonite a pokojne
užívaná chrámy, fary, gjinnásia, školy, nemocnice a dôchodky
k týmto prislúchajúce násilím, hrozbami, straíiením, zbrojou ; tií»v
ktoré chrámy tnnnjelickí^ vyvrátili zo základov, niektoré preniíunli
na chlievy, alef»o upotrebujú ich k iným, svetííkým cielom; svojich
mŕtvych níúžu evanjelici len za velký plat fmchovaí; kúazov a
utítefav evanjelických pozbavili páni svetaki, kapituly, plebáni,
Jezuiti a cudzozemskí vojaci majetkov, dali ieíi pozatvárať, okovať
a z krajiny vyvliecť; niektíjrých [uikovali krížnymi železami k stene
alebo k zemí, iných bili na spôsob otrokov tureckých, iných pošta-
am
?! 1 1 preíT stna pocn* > ' ' ti, vzbury, mych vyhnaTi % ifrfijtny; inj
pošlaii na paleje^ i; m eulio pomreli tnnohi ; jedného mučili
na Ŕkripci, jedného upaiili za živa, ostatných pozbavili uraíliív ro-
veršami, následkom čoho oHtala väčftina chrámov bez kŕmzov, tud
bez služieb Božích, ktorý tedy žil na spôsob hoviirlský, keifžc po-
mrel i velký počet nepokrstených dietok. Prosili tedy krála. aby
na xŕiklade svojej moci královskej ešte poŕ^as tohoto íífxMini odstninil
krivdy a biedy evanjelikov, aby ubrazeuým a i ^ dopo-
máhal k ich právam, trestal rnšitelov slobody j a pri-
navrátil ubiedenému st-ivu evanjelickému jeho predošlú pevnosť.
V zjívierke uistili krála, že budú usilovať sa milosť kráľovskú od-
plácať nesklátiteTnou vernosťou poddanskou, modlitbami za ve^né.
Hlavne trvanie a panovanie domu rakúskeho.
Dňa 3. jiila z naloženia l.eopoldovho gróf Xostic dal evaiuelí*
kom na vedomie, že knU preíítal ich prípis, ale odpovetf dá im
len po vyshkhnutl katolíkov. Stavy katolícke daly odvetu nasle-
dujúcu: Posbierané sťažnosti stavov evanjelických augsburgského a
helvétskeho vyznania zdajií »a mať na prvý pohlad nejakú váhu,
ale porovnant^ s tými ujmami, ktoré cirkev katolícka od potMntku
reformácie od evanjelikov utrpela, sú maličkosťou. Rímsko-katolieke,
opravdové náboženstvo kresťanské, neutrpelo ujmy h'ásaníni slova
JJožieho, ale zbrojou a vojnou obtManskou, bo vlastenci katolícki
boli oprávnení dedictvo otcov, chrámy a cirkve, ktoré katolíci sta-
vali a ktoré im násilím odobrali, nazpäí zaujať* Najdú sa* ktorí
povedia, že zákonami a listinami pozdejšie vynesenými bolo takéto
poknvcovanie zabránené. Ale to nie je tak, lebo tie zákony l»oly
vynútené násilím, i^roti ním protestovali mnohí svetskí pani, zema-
nia a celý cirkevný stav, bo nekatolíci oslabili i základ tak často
pripomenutých, královskou prísahou potvrdených listín. Prvý Miinok
mieru viedenského z roku 1W*> uakladíí zjavne, aby náboženská
sloboda bez ujmy náf)oženstNa katolíckeho panovala^ aby cirkve
katolícke a klérus katolícky osUiIy nedotknutými, aby im v§etko
to, l'Xí im poías l)úrok odňali, prinavrátené bolo. Ale koristi nepri-
navriítilí katolíkouí, ba množili ju zaujímaním násilnejším. No mi-
losťou Božou teraz má náboženstvo v krajine tvárnosť inú. Zoá
každým žo mohutní páni a palatíui, ako boli Tburzovci^ Illésh^zyovci,
Perényiovci, Nitdasdyovci. Széchyovci, Batthyányovci, Rákoczovci,
vládali taknier viic^uu čiastkou krajiny a nútili svojich poddaných
prijať ich vieru, a na svojich panstvárh nakladali s kostolíkmi dľa
svojej vôle. Ale teraz je už vilč§ina tých pánov katolícka, teraz sú
už len niektorí páni a zemania evanjelici, a sedliaci viery evanjeli-
ckej sú poddaní pánom katolíckym. Akým právom možno tedy
žiadať, aby pán I*ol v položení planSom, ako sedliak, aby pán slúžil
Bof!! ih)ch súlii ' ■" ' ' d svoje chrámy. Ponosy
eVvih fnlíkn \ iili ako kňnzov, ale ako
buričov < h ud evtuijtdikov veci í e, V stoli-
ciach, íl ,.., i ....,jV3kých mestách, v mestcil, . anjelici vy-
tvorili katolíkov zo váetkých úradov, z ciech, ba kat^alíka ani za
sltihn neprijmú^ jcstlí DaataQe sa evanjelikom* Podžupani Q.exsta&\
iDiery, kecf holo trehň trrstaf pľirstiipok spílc.haný na ov. kňazovi,
ale kíinzia katolícki nedostali zadosfuaneuia, akukolvek im ublížuufí
bolo. Superintendenti vykonali i katolícke rozsobáéne pravoty, nedovolili
evíiujdikora cliodiť do chnlmov katolíckych, iiazvvajik katolíkov
modlárnii. Katolík nesmel si medzi evanjelikmi kiipíí dom, majetok,
ncsMíel sa U\n\ osadiť^ nesmel tam byí dľa obradov katolíckych
sobášený a pochovaný. Hrobky panských katolíckych rodín lioly
pootvárant^, mŕtvoly okyptené, olúpené a povyhadzované. Prípis /a-
kontili katolíci tým, že poneváč katolíci utrpeli ujmu vá^äiu, aby
krsír im prisúdil pravda.
lA*opold vyzval z Viedenského Nového Mesta 10. júla stiivy,
aby záležitostí súkromné odložily na stranu a pujednávaly záležitosti
verejnej obrany a verejného pokoja, a 24. júla Nostic napomenul
cvaiíjeiikov, aby vyrovnali sv(»j spor s katolíkmi priatelsky a aliv
tým cielom vyvolili si dôverníkov, že urobia tu i katolíci. Následkom
ÄHlôb katolíkov evanjelické stavy podaly kráľovi dlhftí pamätný
spis* V Aom odmietli to tvrdenie, že reformácia náboženská nebola
rozvírená slovom Božím, ale mečom. Tomuto tvrdeniu odiMirnjú
dejiny storočia minulého, ho keď na počiatku tohto storoŕia niektorí
katolícki páni sloborlu ústavnú odmedzovali, prenasledovali i vieru
evanjelickú. Neobstojí ani to, že prísahou potvrdené kráľovské listiny
vynútené boly zbrojou, lebo v čas korunovania kráhi, roku VWJj
keá kráľovský úmluvný list vnesený bol medzi zákony krajinské,
nebolo vojny, ba aj inautíuraŕné listiny Mateja II, a Ferdinanda III.
dokazujú protivu toho, bo v nich uznávajú títo panovníci, že nie
zo strachu, ale z lásky otcovskej, na poníženú prosbu svojich pod-
daných uzavreli mier. Nemôžu sa katolíci odvolať ani na protest
kléru, lebo každý protest vo veciach viery bol 5, ŕlánkom zákona
z roku 1647 za neplatný vyhlásený. Ale predpokladajúc, to ovšem
nestalo sa, že by evanjt^lici katolíkom boli chrámy násilne odobmlj
a že by im tie prinavrátií mali, zato eSte nestala sa listina vieden-
ského mieru neplatnou, bo v tomto páíie mali katolíci právo í
chrámy na najbližšom sneme nazpáí žiadaf» ľovinuosť prínavrát*
chrámov ale nie je pripomenutá v zákone z roku ÍGOS, ba v smysle
listín kráľovských z roku 1647 a IWH boli evanjelici nielen po-
tvrdení v úžitku svojich chrámov, ale eÄte aj iné chrámy, poetom
deváťdesiai, boly im prinavrátené a tak nenjožu byí evanjelici ob-
vinení zo zadržaíiia chrámov katolíckych, ľrečo množia sa kaUdící
poHom, túto otázku stav evanjelický pojednávať nejde, ale nemôže
zamU-ať. že okrem nedliakov eáti* zna(^ná c^iastka zemanov, miest,
mestečiek, dedín a ptívností poliraničných je nielen svojej viere
evanjelickej, ale i kráľovi veruá. Tvrdenie stavov katolíckych, že
evanjelickí poddaní nemajú práva ku kostolom, teraz už na pozem-
koch pánov katolíckyrh posUivenýnu ptuikazuje, že páni zabudli na
smluvu trnavskú z roku líí4t> a na uzavretia snemov nasledovav^írh,
ktoré záležitx)sf túto už rieéily. K ed dokáže sa, že evanjelici omn
ukrutnejAij prenasledovali katolíkov, nuž týchto evanjelikov ti
potrestať. Je zvláštne, že priestupky jednotlivcov katolíci pripi
Celému evaiyelickérau stavu, kdežto priestupky katolíckeho kieru
■k
385
evnnjťílici nikda ní'jitípiftovali Tôetkým stavoTii kiitnlíekyju. V nkof
nostiach takýchto nití je naklonený stav manjelicky vjjerinávaí
8 katolíckym, a síce uí: i preto nie, lebo odstrašuje ho i príklafl
i roku 1047, ked miesto 4(KI, obdržali evanjelici len IK) kostolov;
preto nie, bo klérus katolícky protestoval by i teraz* a ponováí
povaha nťipravky priati*Iskej je tá, že v nej každá stránka od nie-
čoho upustí, a evanjelický stav prísnr* pridŕža sa lií^tln kráľovských,
z tej príčiny stav evanjelický prosil kniía, aby svojou najvyä^oti
mocou zsíležitosť túto vyliavil eíite na tomto sneme.
Dôverníci Leopc^ldovi, knieža Schvarzenbeľjí, kancellár Hocher,
viedenský biskup Emerich a jíróf badenský llerman, ťisilne namá-
hali sa nahovoriť evanjelikov, aby vyrovnali sa* 1 vyslanci ávédsky
a hoUandský intervenovali v záujme evanjelikov u Leopolda, ale
týchto napomínali i k iiniiernenosti. V svojej odvete evanjelici udali
znovu príí'iny, pre ktoré nemo^.no im uzaviot s katolíkmi snttuvu
a 2tx augusta podali skrze palatína krŕifovi Ŕtvrtý piosbopis, aby
svojou kriUovskou mocnú vyplnil ich prosby, poneváč pimiektorí
páni katolícki osvedčili sa, že napriek verejnej mienke nevydajú
chrámov. Nech im tedy Jeho Jasnosť nemá za zlŕ, jestliže nemôžu
dovtedy, kým záležitosť náboženská riešená nebude, záležitosti iné
pojednávať. V odpovedi, danej 27. septembra, Leopold osvedčil sa»
že pouevác evanjelici nechceli s katolíkmi uzavreť i^mluvu, on eSte
poCas snemu vypovie svoju mienku.
Leopold 9* novembra vydal nasledujúce osvedčenie: L Mier
viedoAský a menovite jeho prvý, náboženstva sa týkajúci tMánok,
potvrdzuje sa vo všetkých jeho podrobnostiach. 2, Na základe mieru
tohto majú i " -^kú slobodu po>Jvať všetci evanjelici ' ^;4-
skebo a helv
vyznania, menovite zemania, obývate
ných královskych a korune náležajúcich výsadných miest, vojacj a
občania pevností pohraničných. Prehrešivší sa proti bodu tomuto
budú potrestaní prísne. :í. Evanjelikov neslí»bo<lno nútiť k obradom,
protiviacim sa ich náboženstvu, ale pohoršeniam treba vyhybovat
4* Pli po<ir^finí práv zemských pánov, cí evanjelických, ť^i katoli-
ckych, t ] môžu sloboílne vyznávať svoju vieru; nn rfa
pánov v J _ i<ni*j podržuje sa z^yk dosavádny. ô- Pod ^u
náboženskej slobody nesb>bodno oilstrániť ani plebána, ani kazaUíla.
ti. Cielom zabezpečenia verejnť^hi* pokiija nakladá sa* aby cirkve,
ktorť^ kostol a dôchodky od roku HITO nepretržene užívaly, vládly
nimi i za týmto, 7, Evanjelici prešiiorskí a. v. môžu si v predmeíätí
na mieste príhodnom, vyznačenom kioz Jeho Jasnosť, za í«vojo pe-
nitzc postiiviť kostol, Š. V Šoprone ostanú terajšie : o-
mery nepremenené. U. V Trení;ínc% v Kremnici^ vBai.„ , . .:ci,
Y Banlijove, v Levoti, v Pr*?äove, v Košiciach a vo Velkej liaoi
Jeho Jasnosť vyznaCí miesto na budovanie chrámov. 10. Okrem
toho evanjelici ujô/ji si na nasledujúcich miestach postaviť chrámy :
v Železnej stolici e\ u v. v Drmiôlku a v V
vo FelMJ'Ore; v %(sy ^ -stolici vo Vadošovci.t
v Prešporskej stolici v Héte a v Puszta-Kôdí^raeÄi ; v
stolici v Strede a v Str^iži; v Tekovskej stolici v Šim -..
-ti
i;
SM
a Sflnšanoch; v Zvolenskej im Ostrej I,iike n Harnníteku: v Tur
čianskej v Ivaniňnej a v Neciuilocli ; v Liptovskej v llybiach a \o
Veľkej Paloílzi; v OmvBkej v Horaom KuMoe a v Istebnoiii;
v TrenC^ianskej v Súfove a v Zay-Uhrovci ; v Spišskej v Toporci a
alebo v llarhove alebo v Batizovciach , v Äari^skej v Taioe, v Pe-
klíne, v Slovenskom ŠelraeSi a Balpataku; v Znlanskej, Vespľím-
skej, Rábskej, Abaujskej, Ungv/liskej, Berežskej, Tornianskej. (ie-
merskejt Boľšoilskej, Novobrailskcj, HeveSskej, SaboU'skej, Satmár-
skej, Zemplínskej, Ugočskej a Hontianskej stolici požívajú í teraz
slobodu nálíoženskií, jako i v pevnostiach pohraničných. ModlitcU-
nice a kaplnky môžu si páni ^tiivať slobodne na svojich zámkoch.
12. ľonevác katolíci v celej krajine oprávnene požívajú slobodu
nábíŕženskú, alebo aspoú mali by ju požívať, nesmie ich v nej nikto
nikda nikde mýliť. Ul Nové síažnosti nem»jú byť zbrojnú, ale Jeho
JaHQOBťou po vypočutí stránok pokojne riešené. 14. Jeho Jasnosť
napomína stnínky, stavy a všetkých obyvatelov krajiny, aby ne-
vysmievali jedno alebo druhé náboženstvo, lebo i tieto konccssic
stanú sa leu v tom piíde |datnvmi, jestli evanjelici a. a h» vyznania
zachovajú královi vernosť poiidanskú.
Katolícka viičšina snemu osvedčila sa v svojom prípise 12. no-
vembra, že stav katolícky nemôže uspokojiť sa s Uikýinto riešením
otíizky náboženskej. Naproti tomu stavy evanjelické žiadaly už
v Šiestom prosbupise, aby im priuavrátené boly chrámy, fary, kol-
le^ia, *rymnásia, menšie školy, nemocnice, jako i dôchodky k týmto
prináiežajúce, osved<Hijúc sa, že nemožno uspokojiť sa s tým, že
sloboda náboženská a bohoslužba obmedzená je na vyznačené, ne-
pohodlné miesta . kdežto predošlé panovala sloboda náboženská
v celej krajine, tedy na majetkoch i pdnov i íií>kusu» Dňa 8. de-
cembra obrátily sa stavy evanjelické s prosbou í ku kráľovnej Eleo-
nóre, následkom toho kráf privolil aby chrámy evanjelické v\
vane boly na njiestJich príhodnejÄích a aby skrze evanjelikov
vane, týmto skrze katolikov odňaté a k cielom svetským ui>otre-
bené chrámy týmže prinavrátení boly, avšak tak, aby ich počet
neprevyšoval počtu v sozname udaných chrámov, I palatín uistil
menom krála evanjelikov, že môžu si i školy zakladať a svojich
mŕtvych dla svojich obradov pochovávať. Evanjelici podali ešte i
siedmy a osmy prosbopis, na ktoré dost^ili odpoved, že kráf žiada,
aby body, týkajúce sa nábožeiistva. považované boly za uzavretia
snemu, a body nejasné, týkajúce sa náboženstva, že vysvetlí naj-
bližší snem. Žatým, 2S, decembra, palatín uvedomil evanjelikov, že
kráí dovofuje, aby si evanjelici v Modre, v Kežmarku a v Sabinove
postavili chrámy, ale už na druhý <!eft evanjelici podali ju '
protestujiic proti tomu, aby jednoduché osvedcV-nie kráía, '
sa nál i, považované bolo za zákon krajinský. Katuiici už
teraz h ^ tovali proti tomu, aby osvedí^enie stalo sa zákonom:
naproti tomu evanjelici protestovali i pred palatínom, i pred i
ľovským personálom proti nzavetiam, týkajúcim sa nábožemitva; hm-
nedostatočným.
Snem v roku 1681 zaoberal sa i a obnovením a opísaním práv
palatfnovýťb. Leopold bol spokojný, z** z;i paiuinn vyvolili Pavla
Estcrházyho, ale stavy žiaiialy, aby. keď palatín amre, iiebul meno*
vaný námestník, ale aby bol hneil nový palatín volený a vyzvaly
arcibiskupa ostrihomskélio, aby on a jeho nástupcovia navždy zrekli
sa niimestníctva palatinátu. Pre tento návrh arcibiskup Szelepcgéuyi
napadol palatfna ostrými slovmi^ tak že tento opustil sieň s pri*
vržcncamí svojimi. Obladom palatinátu král tedy potvrdil uzavretie
nasledujúce: Stavy veria pevne, že Jeho Jasnosť pdn kráľ potvrdí
Hvojho verného sluhu palatína i s jebo predošlým kruhom práva
v smysle dosavádnych zákonov krajinských a postará sa o jeho plat.
Nakoľko však vyvolením palatína prestala i námestnd rada preSpor-
8ká, preto i jej nariadenia, vydané po vyvolení palatína, nie sii platné,
Je8tli palatín nmre, bude platným Ill-tí predkorunovačný CWnok
zákona z roku HÍO'^.
Poneváč agent carihradský oznamoval, že mier s Turkom na
ďalšie dvadsaťtri roky uzavreť možno^ ustanovil snem, aby mier
teuto uzavrený bol pri spolupôsobení radcov uhorských a vôbec,
aby každú záležitosť uhorskú ríeSili radcovia uhorskí; body mieru
s Turkom treba v stoliciach vyhlásiť slávnostne, V článku piatom
bolo naložené pevnosti uhiirskými vojskami ol>sadiť, vojakov cudzo*
zemských, kým vojna domára trvá, v krajine ponechať, ale tak,
aby stravovaní boli skrze iirár. Shabané majetky má fiíkus oiikodo-
vaným prinavrátiť; i majetky skrze úradníkov komorských zaujaté
a skrze Jeho Jasnosť darované budú zákonitýui majiteľom prina-
vrátené; majetky, privlastnené 8kr/e osoby súkromné, odoberú a
zákonitým majiteľom oddajú podžupani. I dane putravné zruáil snem
ust/movil, aby obr*ania str -vaním cudzozemských
Djakov, vydávaním obroku <. i Jestlí mier s Turkom
nebude uzavrený* a domásna I urka utichne» povstanú stavy na
obranu krajiny, v páde nebezpeäa menšieho povstinu zemania
okresov. Povstalci, ktorí po vyhlásení uzavretí týchto složia kráľovi
prísahu vernosti, budú omilnstenl. HoiTatskn a Slavqnsko osobitne
predniesly svoje ponosy, ktoré i snem osobitne vybavil a i zákony,
\ ytH*sené v záležitostiarh týchto krajín, tvoria celok osobitný. Šviije
ponosy podaly í slobodné kráľovské mestá osobitne, ale t/iknjcr ani
pov.^ímnuté neboly, Jura Illésházyho, hlavného župana Trenčianskej
stívlice. obviňoval director causarum re^alium z nevernosti a ná-
klonnosti k Toknlimu a dal ho eSte roku minulého na zániku preá*
porskom uväzniť. Snem omilostil i tohto.
VI.
K5te počas snemu ôopronského dostal Apaffy od Turka po-
vol*-nie zjavne podporovať povstalcov a aCpráve termín mieru
árskeho eôte uevypráaL už slúbil mu Turek vyberané vojsko.
V proklamácii, ktorou ohlásil vojnu, pomenoval sa kniežaťom Throv,
niajiicíni od Tuika |dnomorenstvo také, aké Lippay a Vesselényi
uiaruio vymáhali. Koncom augusta zapoi'al vojnu s desaťtisíc vô-
li, vvinrnijfin' /a blavného vodcu Michala Telekyho, Pri O^a,*
tovciftdi pripojil sa k nemu s dvotiásŕsto husármi Pavel Vesselényi:
pri Debrecíue stretol sa s Tokolim a s iKisnrn vaľaJliiskym lítmí
mali vojsko dvaDásftiíiíc mužov silné.
Tieto vojeiíHkó sboiy boly síce v usUvu riom spore, ale hailov
a lioszormény zaujaly pritom vfctkom snadoo. Caprarovi, ktorý
s vojskom Leopoldovým pri Kosneto táboril, písal baSa varadítisky,
že voJBko turecké preto postavilo sa na vojenskú nohu, aby mier,
ktorý dvaja cisári uzavrú, mohol byť oshWeuý. Pred presilou utiahol
sa Caprara za Tisu, Tokôli prenasíledoval ho, ale Satmár obliehal
Teleky bezúspešne a v pol októbri vrátil sa Teleky do Sedmohradska
do svojich pevností, Takýto chatrný výsledok pripisoval Teleky
Tíikolimu, ktorý počínal si v.^ade samostatne a neodvisle. Ale i od
Apariyho o6akíívali povstalci málo^ obvinujúc Telekyho, že chce
majetky Tokoliho Nhabaí a Apatfy s Telekym leo-len že nenapadli
povstalcov.
Hnetl po zakončení tohto krátkeho vnjeníenia vyjednával po-
tocký kapitán Saponáro s Tokolim v líerettyó-rifalu z poverenia
Leopoldovho, Túkoli bol naklonený uznaí Leopolda za svujho párni,
jestli Uhon^ku ininavráti ústavu, jestli cirkev evanjelická obdrží
svoje práva, jeí^tli prinavrátení budú i jemu i jeho druhom shabané
im majetky a jestli tie stolice, ktoré mal Jur Rákor/y, dosí^nú sa
jemu ako pánovi čiastok Uhorska. V páile prijatia poilmienok týchto
Tcíkíili pošle do Carihradu svojich poverem'kov, výprostred kovať
mier všeobecný.
Pri uzavieraní prímaria vojeosk^iho Líopold uistil Tíikídiho, že
mu dopomôže k manželstvu s vdovou Rákôczyho, aáťastný dvadsaťpilt-
roónv mladoženícli v ten čas chcel pokoj skutoine. I generál Caprara
uistil plukovníka povstaleckého Harsányiho, že Leopold vydá evan-
jelikom v§etky zaujaté clirámy, že krajine prinavráti slobodu a
uspokojí povstíilcov. Ale evanjelici, vrátivši sa zo snemu Sopron-
ského, tvrdili, že kabinet viedenský stíha evanjelikov i teraz a uzáko*
nením zásady: „salvo jure dominoruju terrestriunr sloboda nábo-
ženská že je povážlivé ohrožená.
Ludvik XIV., ktorý z hraníc ríSe nemeckej ustavične odorávaU
ohávajik sa, že Leopold napariac ho vojnou, podnecoval i Turka i
Tokoliho k vojne. Tr»kí>limu poslal i peúažitú pomoc. Kert Ťukali
videl, že Leopold chystá sa k vojne a úplné vyrovnanie s nim preto
sa odkladá, aby mohol s Turkom mier uzavret a jeho tým snad-
nejžie potlačjí, Siel roku lí>8:í i s mnohými privržencamí do Bu-
dína k velvezlrovi Ibrahímovi, utnluviť proti Leopoldovi vojnu* Iloz-
vážlivejSÍ radcovia Tokoliho užasli, koťf vyrozumeli, že TureV
padne Uhorsko s veľkou silou, preto eSte i v ostatnom okan
pracovali na tom, aby Leupuld ! likom urobil ústn
iJňa In. júna Tí>k(di slávil ^Vi^ iu>u Zríankou na ^
kači. Ale viedeft.Hký dvor pretváral sa, ked privolil k tomu sAatku,
bo Tokoli ako pán Munkáčskeho hradu a pokladov Kákoc/ovsk-- ^v
podjK»rovaný í priatt»tmí Rákoczovcov, mohol teraz už rá/i
viesť vojnu proti Leopoldovi. I manželka podporovala Tokoliho vo
887
Všetkom ; pre otlpravu otca Petra Zrinskelio a ujca FraD^epána ue-
Dávidela dam rakúsky aj ona.
Toktilimu balíi ponKíc tureckíí ni\, ;ca
hlavného velitefa vojsk tureckých v\ . láhima,
Apaftymu nahjžili vtrhnúť do Uíiorska a spajií sa s íbrahimom.
Vyslaucovi Leoptildovmu odpovedali v Carihrade, ke*! Loopold chcel
pokoj, necli dovedie Uhorsko do toho stavu, v akom bolo pred
dvadsaťpäť rokmi, nech platí ročite pol milliona dane, nech dá sborií
pevnosti Gutu a I^opoMovo, nech je Tuk»Mi pánom tých sUdíc,
ktoľt^ kedysi Rákóc/ovci mali* ľodínieuky tieto preílniesli povere-
nici Leopoldovi už predtým^ ale radcovia kniíovi zavrhli ich ako
prepiate.
Prímerie Tôkôli vypovedal 24. júna. Hneď žatým vyhlásil pa-
latín Esterházy. ktorý práve v tom čase zasnúbil sa 8 Evou, sestrou
Tokuliho. v^ ' krajinské povstanie. Tokeli znal dubre, že opa-
Ľovaníni K' d* sa pánom celého severo-východného Uhortika.
preto snažil sa duntuť Košice do rúk svojich. Podarilo sa mu to
na ten siiósob, že udatných obrancov mesta odzbrojili sami občania
a 14. augusta oddali mes*to Tokoltmu. Priazeň Ibrahimovu kúpilo
si mesto tridsaťtisíc toliarmi.
Už 10. augusta tiahol T*»kr>ii k Fitakovu, ktoré proti gtraHnej
presile tureckej bránil za dva týždne Štefan Koháry. Ale ke«I
posádka videla, že presile neodolá, oddala pevnosť Tokoíimu l»l sep-
tembra s právom slobodného odchodu a so záchranou majetku. Ve-
litel Koháry nechcel podpísať smiuvu kapitulačmi, a vytýkajúc Ttí-
koliniu jeho odboj, pomenoval ho odpadlíkom tureckým, následkoiii
čoho Tokoli dal ho uväzniť na Re'íéci, Dňa 17. septembra siôly sa
stavy sedmidiradské a horno-uhm^ké na rozkaz Ibrahiniov vo Fila-
kove; baAa oddal v ich prítomnosti insígnie kniežacie, palicu^ zá-
stavu a klobúk ľokolimu^ vyhláííiac ho menom sultána za krála
Horného Uhorska. Tokoli neprijal kráľovskej hodnosti a uspokojil sa
B titulom kniejiaťa a gubernátora Uhorska, ponúknuc Turkov i za
Uhorsko 40X)U(> piastrov ročnej dano.
V tom čase Afmffy už nebol v milosti u Turka a nie bez prí-
činy upodozrievali ho, že drží s Rakúskom, Preto Tokoli mal byí
i kniežaťom Sedmohradska. Avšak pozdejšie priali v Carihrade
k tomu uáhfadu, že by nebolo radno ponechať Sedmohradsko a
Uhorsko v jednej ruke a preto ostal Apaffy kniežaťom.
Prívrženci Leopoldovi užasli und pádom Košíc a ačpráve vojsko
turecké rozišlo sa, pritom vžetkoui povstab'i /aujali žatým okreíu
mieíit banských i Zvolen a Vfgfaá. Genei
soldo, utiahli sa do Trenčína, chrániť i
Dňa 2, októbra bol Tokoli so svojím vojskom vo
v Bánovciach; posádka Levie utiekla pred ním.
starý Petrôczy, vypálil v Sliezsku meato Bielska
Málokto povÄimnul si vyzv;.
bo pod jeho zástavami nebolo k
radil palatíUj aby vojna prenes*'na bola na uzrmie tun-cke <*!'
liffn í^tiilíouiu, aby povolali pod zášUivy krafovškr ŕítti stiu
ra-
■I ivy.
Zvolene, Uho
Ujec Tokrdiho,
J sta
■h I
8HM
nliorskŕho a aby nž mz zákony uvílhíIí do života. Všetko n:uhrmoJ
Nodôverŕiví radcovia Leopoldovi vidiuli ľo/junožovaí vojsko uhoľskéH
a k podniku velkolepóttiu nebolo prostriedkov. Zo 60.<X) vojakov
upotrebili v Uhorsku len 30.ÚCH.), l>o dnihií polovička bojovala proti
Ludvikovi pri Iíýno, V takýchto nepriaznivýcli okolnostiach bol
dvor viedenský náchylný prijať prímerie skrze Tt»kídiho ponúknuté.
Toto tak použil Ttíkídi, že na 13. januára 1683 svolal do Košíc
snem krajinský, na ktorom by i privrženci cisára svoju mienku slo-
bodne vypovcdat mohli, Leopold neodrádzal svojich od icričastnenia
sa na sneme, ba poslal uaft i svojho povereníka, vojensk<ího sudcu
Hoffumnna, ale ipalatíuovi naložil, aby poradil sa s výtečuejíiími
mužmi zadunajskými, ako odvrátiť nebezpečie od Uhorska, jestli
by Turek započal vojnu. KeiT palatín vyplnil svereuú rao úlohu,
uvedomil cisára, že páni hotoví sú nasadiť i životy, avšak že po-
nosovali sa na ukrutnosť vojakov cudzozemských, tak že i táto
malá, dosiaľ královi verná ôiastka krajiny odpadne, jestli nebudú
zamedzené výstupk>^
Medzitým v Košiciach otvorili snem, Predsedom bol biskup
sedmohnidský^ Ondrej Sebestyén, rovnak oddaný i Leopoldovi t
TokolimUj ale pouováč ako vyslanec Leopoldov musel odísť ku
kráľovi poľskému, zaujal jeho miesto velprepošt jágerský, Ondrej
Jalkóczy, Na návrh Tokídiho rodcov boly proposície „kniežaťa Ilor-
ného Uhorska" prečítané, ktoré snem prijal bez poznámky. Na
potreby povolil .^O.íXNj zlatých a Štefana Szirmayho vystal do Cari-
hradu Žiadať zamedzenie výstupkov vojska tureckého.
Ludvikovi XIV, nepozdalo sa spojenie Tc»koliho s Turkom, lebo
T<)koli, ako vasal turecký, prestal byť nástrojom Ludvika. Ale pri-
tíuu všrtkom poslal Tokolinm 47<H> dukátov, ktoré tento poilržal
na plat vojakov. Ale i povereník Leopoldov, Saponara, vyjednával
s Toktilim, avšak požiadavky Tokoliho f»oly dľa náhľadu palatína
prepiate a preto pulatín žiadal, al^y Leopold postavil na vojenskú
nohu 10,00(» mužov; s týmito a s pomocou Božou iste premôžu
ToKoliho.
V máji prišli zastúpite! ia 19 stolíc na žiadosť Tokoliho do
Tályi ; radcovia Tokoliho žiadali* aby každý zeman povstal osobne
a aby stolice pre 20.01 Hl mužov daly vozy, na dva mesiace múky
a mäsa. Stavy odpovedaly, že pre polné práce a pre nedostatok
koni nemožno im osobne povstať. Tok* d i odvetil s hnevom, žo po-
vínovatosť každej stcdice dá urťii skrze povereníkov, poneváC z pri-
ä*ny mimoriadnych t'asov nemožno prísne zachovávať predpisy zá-
kona^ a IÍT, júna naložili jioverenici TiikóUho stoliciam, aby >;. júla
bolo 4<X» vozov, 14,(HX) káblov múky, 14<H) kusov statku pri Vi*
zaolyi a okix*m toho aby stolice daly bezplatnú prácu opevniť Onod,
Tokaj a Kállov,
VIL
lUdcovía Leopohlovi nemysleli, te by Turek vypovedal vojnu
|iri»il uplynutiui mieru vasvárskcho, ale 2, januára HiH:) vialy zá-
starý ua palote sultánovej smerom k Uhorsku a tým bola vojna
Leopoldovi vypovedaná.
Teraz už chytil sa tedy Leopold cele vážne diela: prijaí
iiepriatela, Pjipež Daponienul Ludvika, aby nerobil I^opoldovi zá-
pletky, a tento chránil sa skutotne narušiť mier. Povstalo i spojen-
8tvo medzi Leopoldom a králom polským^ volencom sankým, bavor-
ským a okresom švábskym a frankským. Sobieski zaviazal sa po-
stavif 40.00<J mužov; keby Turek napadol Krakov alebo Viedeň,
spojí sa vojsko rakúske s poľským. I^eopold vyplatí Sobieskeniu
L2<K).0CHJ zlatých, spojenci neuzavTii s Turkom mier osobitne, ba
hudii sa snažií získaí spojenstvo i cára ruského.
Mohamed IV. pohnul sa s vojskom 25í>XM}<> mužov pr ra
L u)ája do Uhorska; L5, mája bolo vojsko turecké v li il%
Za hlavného velitela sultán vymenoval Kára Mustafu, ktorého ozdobil
meéom a kaftanom. Tento tiahol na Osiek, kam mu prišiel na po-
klonu Tokiili s päťdesiatimi pánmi. Na otázky velvezírove: ako
možno vypomstiť sa na Leopoldovi, uhasiť žižefi vojska tureckého
po koristi a zabezpečiť budúcnosť Uhorska, Tňkoli odpovedal, Že
zaujatím a vyvrátením Viedne. A Kára Mustafa skutočne vážne po-
.inýsfal zaujať Viedeŕi, tedy chytil sa do diela takého^ ktoré ani
iSoliman nebol v stave vykonať a do ktorého nechytil sa ani Kôpríli.
Tokolimu bolo naloženo tiahnuť k Viedni ľavým brehom Dunaja;
MustJtfa operoval na pravom brehu. Vojsko Leopoldovo odiélo i
111 f! i zpoza Tisy, ba eáte len i Fraňo Barkoczy, ktorý proti Tok<V
j J II I II bojoval od desať rokov, musel vo vojsku TíVkoliho bojovat,
aby neutratil svojich majetkov sabol^ských, zemplínskych a ahauj-
várskych. Hlavným veliteľom vojska Leopoblovho bol tohto švagor,
knieža Karol Ijotaringský, ktorý s jadrom vojska Leopoldovho,
s !i(»JKMJ mužmi a 56 delami, stál u Kopcian; okrem toho Le<i-
I>oM mal 8«XH) mužov na hornom Váhu, biMJ pri Leopoldove a
Knniárne, 4ŕíW v Medzimurl a 5<hmj mužov v Ilorvatskn* Knieia
Karol operoval predbežne pri Komárne a Tato; 5, júna obliehal
Nové Zámky, ale ketf dozvedel sa, že Mustafa dorazil s celým voj-
]c Tii do Osieku, odišiel do Komárna. Zo svojho tábora v Dárde
i il Mustafa proklamáciu, v ktorej slúbil bezpečnosť osoby a ma-
jdku tým, ktorí poddajú sa Turkom a Tukoljmu, ale privržencom
Leopoldovým pomstu zúrivú. Zaíýni turecké vojsko rozišlo sa v sto-
lici Zalansitej a ŠomoJskej, lúpiac, páliac, vraždiac všetko, na všetky
strany; nevinných občanov ani povereníci Tííkoliho neboli v stave
zachrániť od záhuby. Po zaujatí Vesprlmu u>.avrela rada vojenská
tiahnuť na Viedeň. Turci zaujali Tatu, Papu, l)a vydrancovali i
kláštor na vrchu Pannon.skom.
Knieža Karol zastal si teraz medzi liábou u lUibcou. Ale vojsko
turecké prešlo tez Itábu o niekoľko míľ vyŔšie, aby alelK) obkoJe*
tsilo, alebo od chrbta napadlo vojsko cisárske. Tatári plienili teraz
■ Až po Staré Hrady a Xezider. Opustený palatín pÍMl v svojich úzko-
btíach Leopoldovi, aby ho uvedomil, či je v stave zachrániť oby-
IvaUdov pred zkazou f " -d nie, tak p ' n saTôkíi*
Bimu a Turkov i /au\u vo samo. Km úc úprava
fhnlTíiť Viedť*ft, odtiahol ta L júla: rui pnrliodť* pri PrtronHr na-
padli ha Turci a purúbali uiu 3(XJ mitfA)\\ Leopold odsfahoval 8a
8 dvorom do Líiicu.
Iíftfi 12. júla bol TíJlíoIi s 12j\h) umhrú v Putnokii, odiial
postupoval v sprievode baSu jiigerskoho a varadlnskeho, ktorí podo-
preli lio ]2.0(K) mužmi, banskými mestami k PieAporku. Sulc a
Lubomirský mali hájiť (iaru pos'ažHkú, ate aj tí odtiahli k Viedni
a opustený palatín Esterhftzy utiahol sa úo Fniknova. Tokidi nemal
WiJy terax pred sebou n«priatela. Stolice pred a za Dunajom 7Á'
vodily v zasielaní holdov Tokoliinu.
Na velké šťastie kresťanov vefvezír strávil pri Starých Hradoch
ílva dni v bezúčelnej, hlťipej neúinnosti, tak že v Csallijkoze rozo-
stavene vojsko Leopoldovo malo canu pľitiahnuf k Viedni o deťi
fíkôr, ako vojsko turecké.
Postup Tokíiliho k Viedni bol pochodom slávnostným. 26. júla
bol Tôkoli v PreSporku, kam vošiel bez odporu. Aváak zrfmok ne-
poddal sa mu, a tak keJ knieža Karol iste vedel, že Viedeň chráni
posádka dvaniísťtiŕ<íc mužov silná, vrátil sa k Prešporku. donútiar
mesto, Že poddalo sa. Tok<di odstúpil k Strede a Šintave; 7. augiisU
bol v Tniave» vyhnal odtial jezuitov a donútil kapitulu ostrihomskú,
aby si poklonou a 6CKKj zlatými zabezpečila pobyt v Trnave.
Sotva odišiel Tokoli z Trnavy, už tureckí vojaci podpíilili ato-
dolu za mestom, od ktorej chytilo sa mesto, tak ž«^ v požiari asa-
hynulo 4ťKK> občanov. Napokon vrútili sa do mesta kuruci, so zá-
mienkou baííií požiar, a v skutočnosti len rabovať.
I*ri Viedni boli Turci nešťastní. Stahremberg s posádkou bránil
mesto hrdinsky. V najväčšej súre dobehol Sobieski, spojil sa pri
Tulne 8 Karlom, tak že teraz kresťanská sila obnášala 80JKH) ujužtiv.
Takejto sile neodolal ani Turek^ a 12. septembra utrpel v bjtke
pri Viedni Uíku poríĺžku, ?e pozostatky vojska tureckého boly 13*
septembra na úteku j^ri Iíabci, Tri Ríilie dal Muj^tnín zahrdúí^iť baÄu
hudínskeho, H<Nročnéhn Ibrabinia. muža, ktoieho Totídi svojím
otcom menoval, udajne preto, že on dal podnet k úteku. Utekajú-
ceho nepriatela napadli Karol a Šíybieski eSte raz pri I/arkáni, po-
bili Jtl.OUl^ Turkov a zaujali i Parkáú. Po týchto porážkach utekal
velvezír s pozostíitkami vojska k Srbskému lUdehradu» Apafl^ do
Sedraohradskn. Tokoli t>arádzal, aby s nim \ tli, ale keŕf
knieža Karol za prvú podmienku vyjednávania 1 1 Idanie KoSlc,
holo toto ihned zakončené.
Velvezír (*^te ani v lielehiade nebol, ked priSla /ar«č**Dá zvesí,
že kresťania zaujali i Ostrihom a na ceste do svojej domoviny So-
bieski zaujal Sečany, Sabinovo a Levoču; avAak pre nedostatok
krmu a potravy kráľovskí neodvážili sa obliehať Košice a Preéovo.
Po porážke viedeúskej prevzal správu krajiny sám palatín*
oznámiac Loupolilovi, že mestii Sojjron, Malý Martin* Rirst a Kysek
«ú kráľovi verné, že niekoľkých buričov dal zatvoriť, jezuitov do
kláštorov pouvádzat že páni už odpadajú Oil Tok»diho a p<*vHlávajú
proti Torkovi.
(hnilosteuie \7hlásili v krajine 12. januára 11)84, ale len tým,
ktorí svftjtt VélrlJAÍil ku královi vynlovia pľe<l po\
porku, l*ií'eílseiioni povereníctva l>ol knieža Karol í.* y, Čle-
rmmi Vílť.lav AIthan, Viliam Traun, Pavel Guha-
sdczy a Krištof Erdódy. ľriäli vystanei sťíl : .„ . •, dva-
nástich miest a štnuísti páni, medzi nimi MikuiáS Bercs^nyi i so
synom Mikulášom. í*overeníctvo vypovedalo^ že nak(dko páni v po-
í^knliiýdi búrkach držali sa trpne, môžu im byť i úrady svcrent5.
ťo slo/,ení prísahy vernosti vyzvané stolice prculožily svoj©
ponoí<y, žiadajúc, aby vojsko nemecké nebývalo v krajine, aby stravo-
vane bolo z pokladnice královskej. aby ííamed/.ené boly výstupky
vojakov a predsedom komory preôporskej aby stal sa miesto Kollo-
uiť^a iný zastlú^.ený Úhor. Ale vláda^ nevyplnila ani jednej z týchti)
tiadosti.
(Bokooeuil*.)
Dom v stráni.
Poveal
Nftptaal Martin Kukuéin,
XIV.
Obed.
Uui sa pomaly krátif — no pekná, mcM rhvf?a trvá ifsilej. Na-
stúpila jaseň, dalmatínska jaseil - i. I^en
ákoda, že netrvá dlho — dakolko r_ ko dní.
Oliy(^ajne sa minú razom a za nimi zaduje jugo, a duje do
nekonečna, do zunovania, kvfliac a zavýjiyňc, » pludfauii i prud-
kými lejakmi.
V také milé r' Jimom konci okí išla šora Anzula
do Zorkovii^ov. Šor ] .v kre&le, úplne v, jarý a veselý.
Viii sa ako by sa bol znovu narodil- Kozponut^uka na prestaté ne-
resti a nebezpeCenntvo vzbudzuje v ňom povdačnosí k iíohu, na-
plňuje ho novou radostou k životu. Doktor mu dávno dovolil, aby
%ľL vrátil ku starým návykom. Iba úzkostlivé ženské strážia nad
ním. terrorisujú ho e§te. Dorica na príklad prekryhi mu 6ibuk,
každodenne svádza s ním potýčky pre dohán: úbohý dor Ilija padol
óplne pod paputMi svojej dcéry.
Ked vstúpila Aívra Anzula^ domáci pán sa pozdvihol a podidiel
proti nej t^^alantne, ako to už on vie. Dobre mu padá^ že môže
pred ňou fdýskať svojím junáckym zdravím.
^Ä — pani kmotra! ľekne vítam. „VlaÔkr rok, r vás
nevid«!li« Mal by vňfu zase ocboreť, aby vás nrohol častr X*
A aiuikladá jej v návale zdvorilosti svoje pohodlné kref&Ju. Nu tina
satiu ua stoličku.
^Tedy úplne zdravil" teSf sa j^ora Anzula. «U>a že nevychoiHte
edte, Co vmvf doktor? Dokedy vás mietii tu držat eäter''
V*
392
„On už nernzkazíijo, neterrorisnje : il>a rartí. Znak, ?.** sme na
clolirej ceste. Ked uii l)olo fažko^ vtody si (lovolil i )inil>iatn(.
Teraz je, chvalabohu, zdvorilý, pokorný . . / V tom mu síiôlo na
pm tosi. Zazvonil, že sa rozlieha celým domom ostrý cveng zvonca.
Vbehla Sora Boníiia, priu^-enú už nezachveť sa na hlas zvonca a
nepretrniif do Špiku,
„Kde je malá, prosím ía? Povedz jej, nech ai nesťažuje k otcovi^
ktorý ju už čaká vyže hodiny. Potom, ako vidíš, pani kmotra je tu.**
Vbehla Dorica. Šora Anzula ju privinula k sebe. Na svoj sta-
rostlivý pohfad, skúmavý, dostala v odvetu pohFad plný povíač-
nosti, okrášlený krotkým úsmevom. No v oku, na tvári nesvieti
radosť a roztopaš; pretiahol sa žial, hlboký, ťažký smútok jej lícom,
sía jemný závoj. Hoci sa usiluje odhodiť ho, rozveseliť tvár — ne-
darí sa jej to. Hja — daromná námaha! Život ju ešte nenaučil
znášal! bol pod veselou maskou, usmievať sa, kde bys* m^mdSej
plakal . . .
Šora Anzula ju mocnejšie privinula. Chcela by ju obodrit, po-
zdvihnúť. A pozorujúc jej namáhanie, ktoré prevyšuje jej sily, usmieva
sa jej^ 8 porozumením, s uznanlivosťou.
Sor Ilija ani jeho pani netušia ani zdaleka, Co sa tu odohráva
medzi ich dcérou a jej krstnou materou. Netušia, že medzi nimi
leží tajomstvo, ktoré skrýva v sebe tolko žialu, ale i slarlkej
útechy . . ,
„No — pane pisári KorreSpondencia je vybavená?** pýta sa
Ilija dcéry.
J, Ešte list tete Anke," odpovedá ona.
^To vás nechválim veru !*' Vzdor žailovnéniu tónu vidno, že
je znechutený. ,,KoneŠpondencia má .sa viesí, ako svedčí. Moja zá-
sada je: neostať nikomu ničoho dlžen . , ,**
„Oznámiť, že ste ozdraveli/ durdí sa dievča, p Ako by nevedeli,
že ste zdraví! Tolko dní, čo sa uedopytovali.'*
„Zdvorilosť Je prvá povinnosť na svete — zachovaj si: prvá!**
zvolal on so zvláštnym dôrazom. „Na zdvorilosti spočíva spoločen-
ský poriadok — ba skoro by povedal, veškerý beh svetii. Nedo-
statok zdvorilosti zapríčinil nejednu katastrofu v svete. Príklad —
vojna prusko francúzska, I rusko-turecká, kel>y sa vzalo prísne.
Zdvorilý človek má ohľad i na chyby svoj m uepriatela: zdvorilý
človek neurazí nikdy nikoho . . .**
^No — teta Anka vám azda nevypovie vojnu, ak list dostane
jeden deň pozdejšie!^ zvolala Dorica a núti m do žailu a smiechu.
pA bola by vojna interesantná: vy s čibukom, teta s omelom/
„Tedy vidíte, paíii kmotra: dnešná mládež ľ" rozhodil ruky a
už sa nachudí v svojom prúde. „Pokazila sa, dnešná mládež. Roz-
hodne! V čom sme odrástli, v čomsi zakladali — ona sa vysmieva,
zlahčuje. 8tarí Illýrci sú im fantasti! Ideále —prekonané stanovisko. . .**
„A vy zas v politike, pán kmotor?** zvolala pani nie bez strachu;
vediac, že ked do nej zabŕdol, ťažko ho z nej vyvábiť. „Tíj vy
dvaja budeU* dobre vychádzať, I ona vám je veliká patriotkal**
Iíoricu poliala rumeú, zišiel joj na um rozhovor s tetou^ í ufauie
A nádeje, kforf v noj vtedy žily. Cíti m zahanbená. Jej citann !►•►
vrhli prv, než sa o nirh doicvedeli. A ak tuôili, ak videli?
No šora Auzula tuší^ čo sa v jej duši deje. Zvolala razoni:
„Politike pokoji Ubráíaie sa tny radnej k našim záležitostiam —
domácim.** Dorica cíti odrazu, že jej je lahSie. „Slefrinka je zbehlá
v politike — to už vieme. No radi by sme sa presvedŕií, či sa
rozumie do kuchyne ! Pozajtre je Štvrtok — nenie tedy pôst Ona
príde do nás a spraví nám obed. Na tejto zkúške, pán kmotor,
musíte byí i vy/
On roztvoril oH ml divu. koneíine vykríkol: ^Ale vy, pani
kmotra^ budete aí*poA dozerať; co hnod zďaleka, no pretlsíi, ňmuu
jedným okom. Sľubujete?"
„»Ta sa nebudem mieAaf do niť^oho,"
„V tom páde ráť^te vziaf do povahy, že som rekonvaleíäcent !
Povážte, H moj žalúdok môže preniesť takú zkii§ku?'*
„Oh — nepotrebujete sa báť, pape!** zvolala Dorica s veselým
smiechom nad posmeSkovaním otca, ktoré ju i v tenijéom duSevuom
naladení neraz rozveseluje, „Nebojte sa, ja vám spravím obed, že
by ste mi dali zaň prvorodzenstvc, keby bo už beztoho nemala.''
Niko nevedel niCoho o týchto prí|M*avárh. Ani 8Í uevMma, ío
sa po dome robí. Má svojich vlastných starostí vyše práva,,. Ani
práca v pivnici ho už nezaníma. Najhorší nával roboty sa odtisol,
krik, hurt zatíchol : práca vstiipila do bežných, obyčajných kolají.
A taká ho prác4i nezaníma, ani neteSÍ: nemôže mu zahnať z duÄe
obavy, úzkosti, výčitky a zúfanie. Tmolí sa po dome, po ílvore a
pivnici: no nevie sám, čo rozkázal, čoho sa chytil. I>u§a mu blúdi
cele inde a len oerada sa vracia sem, kde jej všetko pripomína
Idedu a neresť. Neraz predloží sám sebe oUtzku: čo je to s aímV
Či takto má b>^ až do konca ? Ci nieto východu, nádeje? No nen»á
odvahy zodpovedať otázku s mosta do prostá^ úprimne a bez pre
krúc4iDÍa, Nevie sám, Čo je to s ním — nechápe, nemá odvahy
rozmýšľať: no vidí, cíti, presvedčený je, že sa musí stať Čx>si, musí
byť inakšie, musí nastať alebo obrat, alebo — konec..*
Vo štvrtok vošiel náhodou do kuchyne. Pri ohnisku zazrel
Doricu, samu, opásanú tetinou zá.sterkou.
Zastal zadivený a pozerá na neobyčajný zjav na tomto mieste.
Nechce veriť očiam, že to ona — práve ona pred ich ohuiskom.
Čo tu robí? kto ju sem postjivil, kde sa ona pohybuje nenútene,
8Íaby v svojom dome. A zápät pociťuje [lolahoilu, ako by sa obzor
bol vyjasnil a z neba zas svietilo slnce. Zdá sa nui, že všetko, čo
bolo, preAlo, minulo sa — on naAiel východ na svoje nivy, o kto*
rých sníval — posiate voňavým kvietim..-
„Oho — nová jíazdina!* zvolal natešený, kec! sa ona obrátila
k nemu. Tvár je jasnií, niet na nej stopy preflošlých chmár a búrok.
Jej zjav ho ešte väčšmi upúUtl, ketl spozoroval jej milé rozpaky
na zohriatej tvári. „Čo to znamená?"
Z jedálne vstúpila šora Anzula, tiež veselá akosi dnes. Zvestiije
svnovi, že sa bude jesť dnes velikou lySicou^ leba iito^inka skladá
ikúftku z umenia kuchárskeho.
„Tedy hostina!'* zvolal on. „Ja aznamujom naprmf, že budem
velmi shovicvavý exaiiiiuátoľ: lebo tíom blaJný/
„Budú i príSDi sudcovia, aby sltN^na negpyŔnela, í chýrne ku-
chárky i rekonvalt^centi m žahaikom háklivým/ oznamujú pani.
„Teta Bonina i strýko Ilíja!'* diví sa Niko. „Celá konnsiaľ*
^Yeru t^kľ* prisviediia ôora Air/ula,
^Alo potom ste n*^uziianlivt^ ! DneSnej faoBtíoy by nebolo, keby
nebol ozdravel strýko Ilija. Doktora ste nemalý vynechať. V kuchár-
skych záležitostiach je on auktorita,**
„To už nie. Pováž len, ako by ju roznosil, keby tak prepadla!"
„O, ja ne]>repadneni/ zvolala ona živo ~ „ja neniárii trémy.
A ponevác ja tu dnes rozkazujem — nech idú, to iiepalrm sem:
ináč ich zamucini . . "
„Ja i beztoho ident. Treba pripraviť víno. I moja pivnica aa
musí preukázať."
A v celom rionie sa rozložil nový ruch, nový život. Nevrlosti,
zunovanosti nebadaí na nikom. I čeliadka skáťe sťa by ju bol vy-
menil I ua tvári Mandínej, vždy nevrlej, hašterivej, sa rosdožil
dobrosrdečný úsmev. , .
Niko zas diodí svojím pružným krokom, Idavu <híha dohora.
Necíti rozpoltenosti v svojej bytnosti — je scelený, akoby uliaty
v harmonický celok zvon^ ktorý vnáŔa súzvuk do vôeobecnť^ho
akkordu.
No tam zpoza hôr, obliatych nádherným svetlom, odtial,
kde je zatialiriiítý závoj zaiuidnutia, kde je prázdno, otupno a
smutne — odtiaľ doliehajú k nemu zvuky, ktoré kazia súzvuk...
Chcel by nevideť, chcel by nepOíMjť — a predsa natíska .na mu
obraz starej Jery, jej ostrý, Ŕkrekľavý hlas hut^f mu v ušiach, pred
o^ima mu svieti protivný lesk jej LÍerneho nka, zažati^bo nená-
visťou... Nie, nieto už radimti preftho — on je súdený, odsúdený.
TYiviazal sa, pri|)útal, sám, bez nútenia , .
A už sa zas búri celá bytnosf. Bráni sa zúfalej aby striasla
jarmo, shodila neznosné brenul.,. Úi on neiuá práva na svetlo,
ua sluce, na jeden lút\ na jeden zrtsvit aspoft ! Či jemu aúdené
idivef v mrákot^ích, krcií sa v kútoch pod (archou svojej hanby,
svojho údelu 1 V'ed on chcel, nútil sa, silil — a ked nemožno sa
xriecť. . *
„Ja som nie vina — ja som nie vina!** opakuje si jeduostaj*
„Ona je vina — ona: preť^o vzbudila hnus, protiveô. Nie som
vina — nie som vina. .**
Cíti, že robí krivdu, nespravedlivost Odvrhol sa, acohrdil ju,
vyhýba jej. Výčitky svedomia snaží sa prehluAií zúfalými výkrikami:
„Nie som vina — niesom Miia. ." V nírh akoby nachodil ospra-
vedlnenie. . .
Pozerá na jej vábny zjav okolo ohniska s úlubou, oduševnením —
xabúda na ňom oči. ktoré ako by sa pripíjaly, |)ntiahnuté kúzlom
jej zjavu, a na ospravedlnenie má len o poved: „Nie som vina —
nie som vína , , , **
Pred obedom obliekol salónne §aty a peClive si pripína kravatu.
8SI5
Nie k voti nej tam, í^o je ziUMidiiutíi — nie, ale? k vúli — bosfom.
8irýko llijíi je taký formalista, drži sa istycli pravidiel. . .
Hostí prijal slávnostne, ako n ';i povinnosť. Šor llija je
Stastný, lebo vidí, že všetko je s m\ llned z príchodu mu
vyjadril dakolko slovami radosť, že ho môže uvítať pod svojoii
strechou po ťjižkej chorohe. Šor llija je vxníšoný, slová j počuté
roxniotily v ňom celú stupnicu citov, ktoré vyjadriť neuachá<lza
ani slov napochytre. Miesto odpovedi so slzami v oäacb pobozkal
hostitela vo tri vrhy — na starolirvatský spôsob.
^No — a í^ože!" zvolal veselo, chcejác Hm skôr zahnať sláv-
nostný náter tohoto okainihu. ^Kde je gazdina? k jej úradu sa
ráta j prijímanie hosti."
„Tu som!" zvolala Dorica vo dverách, v tej istej zásterke
tety Anzuly, Je červená, možno od olnia na ohnisku, možno i od
rozčúlenia. Materi sa leskne oko hrdosťou, prsia sa jej vypínajú,
hlava sa dvíha dohora. Tento spanilý kvet v/Jáiel i rozvil sa v jej
záhradke! Otec jej pokyvuje dobrotivé lilavou a v oku ako by mu
liola zafahla hmla. O chvíTu sa hmla shnstla a z nej sa vytvorila
slza, ktorá mu odvísla na brvách. Slza radosti, uveliíenia nad ne-
zaslúženým darom, že mohol dožiť i tento okamih, zažiť túto radosť,
kde dieťa počína robit prvé samostatné kroky, na svujej, oddelenej
dráhe. , nUstrpte sa trochu — nie na dlho. Ríz som už stavila •,/
„To ma te$f — to už hej!** zvolal otec. ,Na hostinách sa vždy
obed opozílf, aspoň ja som to vídal — a ty hľa druhý poriadok...*
^Ked bude zvoniť poludnie, hudeme sedať za stôl. I>o tých
äas nech sa páfi do salónu, alebo ak vám tam bude dusno, na
terraiísu.'*
ňor llija sa smeje. „Málo hovorí — ale t^o reMe, rečio roz-
umne . . . *"
Prišla i domáca pani vítať hostí. S obdivom pozerá nu svoju
chovanicu, nemôže sa jej priznať. Zdá sa jej, že to už clrubá byt-
nosťp bez nútenostip spokojná a bezpefuá vo vystupovaní.
Šora Anzula hodila eSU* jeden puhlad na prikrytý stíd. VyAe
polhodiny, ?o Ooriea postavila naô ví^etko* ^o bolo treba: panej sa
zdá, že je všetko v úplnom i»oriadku. Príbory sú i i
poháre s malými kaliákami na proAek. Na kredenci sii
ua Šampanské. Na stole je už i víno, í^4?rveué, a biele i stihle riase
S prošekom, ktoré eSte hol naplnil nebohý kapetan Luka. .. Urusky
A hrozno, tVrstvé, ako by ho boli dnes natrhali, hotové je v ozdob-
ných sklenených vásach.
Kerí zvonili poludnie na mestskej veži, Dorica vstúpila do
salónu 8 obvyklým: ^Na stole je!** Hostia vstúpili do jedálne —
Äor llija popredku, bárs sa tuho odhrýzal, chcejúc dať predn^sf
dámam. Druhá šarvátka bola pri .sadanf. Jeho usadili na vrch s;
pod obraz nebohého kapetana laiku, pod ktorým je solídne kaii:i[M
oblepené v koži. Na tanieroch sa dymí polievka ryžová, manistra —
na ktorú kuchyťía dalmatínska kladie tolku váhu.
KoUíMMie posailali. [)úľii:at ako LMľzdinii, na konci stola. Pri
396
nej s jednej strany Niko, s rlruhej pani Anzula, Medzi Nikom a
pánom Ilijom sedí Sont Buuiua.
Za polievkou prišlii pečeňa^ sinažená na benátsky spôsob* [>otom
varená baranina, a í^i sktír kozTacina, to sa vie v kusoch akurátnych,
obložená smaženými zemiakmi rožkufami. Kozíaciua v oberačku je
Uk jemná> že sa môže považovať za lahôdku, S ňou sa dávajú
rajčiaky na omáčku, pravda pripravené v kusoch, tiež na dalma-
tínsky spôsob. Kto je priatel korenia, môže si vziat kapary, alebo
i papriky a oiív^ naložených v octe.
V oberaí'kovú sezónu nesmú chybovať na stole kozľacie rebierka,
pečené na ražni. Pečienka často dos( tvrdá^ ale zato velmi chntná
a Ŕfavuatíí. Pred ovocini prišiel ešte nákyp s hroznom a druhým
ovocím: výtvor Šory Anzuly, ktorá má svoje vyzkúsené recepty,
ktort* nikdy nezlyhajú,
Kuchárku vychvaľovali, až sa musela červenať, Niko a Šor
llija zajedli si s chuťou, brali zo všetkého po hodnej porcii a nie-
ktoré jedlo i opakovali. Ked prišlo na stôl »,8larlko", L j, múčnik,
Niko ponalieval kaliéky prošekom a povstanúc pozdravil hostí
^s dobrodoŔlicou'*, menovite strýka Iliju po dlhej, ťažkí j chorobe
a mladú gazdinú pri prvom vystúpení do života.
KaliSky Strngly, vypnízdnily sa a znovu sa na Haly. Do spoloč-
nosti ako by bol razom vtrhol prúd oduševnenia, šor llija sa po-
dvihol, napravil kabiU a kravntn a odpovedá na pozdrav Nikov,
lenže výiazmi onmoho vyboranej&ími. Vidno, že sa pripravil na
túto reč, no zato slová mu tečú samy od seba, bez nútenia,
hoc i v prekypujúcej hojnosti, v neobyčajných zvratoch. f>akuje za
hísku a priatelstvo, ktorť* mu preukázali v netnaci, a menom svojej
dcť»ry za lásku kMnej mame a tete.
Pri jeho reči šora Anzula lifadela dolu, na biely obrus Činovatý,
lesklý ani kovová ploch», a i^oia lionina utiera si slzy, slzy Šťastia
a uveličenia. V túto chvííu cíti celú hĺbku svojho šúistia: Že ne-
ovdovela, neostala ako ošarpaný dom s odkrjtýni krovom — u dru-
hého šťastia, že vidí pred sel)ou dievčii súce a spanilé, ktoré pred
nimi ukázalo celé bohatstvo darov, kráSliacich jej mladú spanilú
hytnosť. Zkrsla v nej zase nádej, že jej dcéra sa neztratí, nezahynie*
Oj» nie — nájde i ona rameno, o ktoré sa bude môcť podopreť,
srdcp, ktoré bude môcť oÄťastniť. „Cesty HoŽie sú divné a nevy-
zpytatefné — ** končí ona svoje uvažovanie.
Cašky sa zas vyprázdnily, i^or llija utrel oči, ktoré mu boly
tiež podbehly vlahou, vyutioral zuoj a sadol si spokojne, ako čJovek^
ktorý vyplnil povinnosti ako svedčí.
V celej spoločnosti sa rozprúdila veselosť, jazyky sa poroz-
vilzovaly, oči zažíarily, kod Niko vytiahol fľašu so Ŕampaftskym,
tie^ doma pripraveným, jadálfton sa ozýval smiech a hovor. S čaftou
ftampaúského, ktoré sa pení a iskrí, Ŕtrngla si Ŕora Anzula na stranu
8 pánom Ilijom a jeho dcérou^ ktorá sa dnes skvelo preukázala a
aložila zkúšku k všeobecnej spokojnosti.
Niko po šanpafiskom doniesol dlhý čibuk strýkovi Ilijí. *IVn vy-
kríkol od radosti, keď bo zazrel, naplnený dohánom jemným^ voAa-
vým, }Mým ani dukát Šora Anzula ramizitým vytratila m 8 I»oricoii
z jetUtliio, ktorou bb počína lorMúM raoflraíítý dym vo voňavýrh
oblakoch, ľo dlhSoj chvíli pani sa vrdtila akosi vzru.^emi a sadln
ua predošlé niiesto. Šor Ilija sa obzorá iícpokojiio. Chybujo luu
koruna obeda — áálka kávy. Nech je v švojoui dome, pravde-
podobne by ju už bol pýtal.
A Šíastie, že sa zdržal: o malú chvíľku otvorily í^a dvere od
kuchyne a v nich známy strietK)rný pmlnos s malými MIkami z čín-
Bkeho porcellánu, Kapetan Luka sám ich bol kúpil od ktortMiosi
kapetana „dlhej plavby" a daroval svojej pauej. Podnos netiíe
Dorica sama.
Všetci zhíkli od divu!
„Ak^ zíízraky sa tu dejú!" zvolal šor Ilija,
Dorica vslíipila do jedálne v nových Šatách. Modrá látka zdo-
bená bíelynu čipkami okolo hrdla a rúk pristane mimoriadne jrj
bielej pleti, podbehuutej jemným rumencom, a svetlým vhisonit
ktoré ôora Anzula podvihla <lo modernej frisúry.
Hieví^inu ako by bol vymenil. Ilybký driek v modernej toalete
vyniká dokonalými fonnarai. Lahk»^ vzdušué čipky okolo hrdla a
na hrudi \72dviíujň eSte krásu drieku a akýmsi novým kúzlom
priťahujú oko vždy znova. I krok je teraz iný, v dlhých saUich :
Í8tej§í, vznešenejší. Ako by vonkajšok bol premenil celú bytnosí —
z dieťaťa vyrástla odrazu deva v celej svojej nádl»ero. Na tvári í<m
horí rumenec studu a panenskej hrdosti, krásne modré oko I
v rozpakoch a ked ho pozdvihne, predkladajúc rad-radom Mbj.ft»,
leskne sa v Ďom svit šťastného uspokojenia,
I sám otec ztratil sa v obdive jej panenskej knisy, kí
ílosial nebol ešte spozorpvaK ktorá mu je cele nová, nezvyklá
v »ebe niečo — že totiž tu otvára sa nový svet, nová doba: di»-
titistvo prestalo, uletelo navždy, neodvolatelne. Hla, on u^ nemá
malej Dorice: tilto tu je už niečo iného. Jeho dieťa, to je pi^vda,
ale už nie to dieťa, ktoíé viselo na rtom všetkými vláknami doše.
Jej sa dnes otvára nová púť, cele oddeleml od j^ho púti — obrá-
tená v cele iné kraje, kam ju jeho cesta _
Materi zvlhlo oko slzou radosti. 0<t i tjto
spanilý kvet v svojej záhradke. Nebojí sa, že zvadne, odpadne —
eie^ primárni on svojou vôflou záhradníka^ ktorý ho bude láskavé
pestovať. A zase cíti i tichú melanchóliu — počala vyvádzať od
rastline dcéiy: doba i ' i jej už minula... Cesta sa spúMa
druhým svahom, do u^ *'j starosti,..
Sora Anzula cíti usimkojenie, ako um**lec» keif sa kochá v
jom podarenom diele. Ona pribila na bytiiosť dievčiny úradmi pr
tohOf č^ sa dosial iba tušilo a 60 sa v nej tajnostue zacbvievalo.
No leas na dne srdca jej je clivo, ťažko. Ona st tento okamžik
predstavovala cele ináč. Že ju dovedie pred jeho oči. takúto spanilú^
okuzfnjúcu, a daruje mu ju, sťjsi záloh átastuej
Niko obdivuje jej krá-su, ktorú šťastný iirivád/a
k platnosti. No <Ío čistého ptižitku padá hneď kvapka j6diL ^Si^
je tvoja — nebude nikdy tvoja..,"
Mto mysef ho oliliiŔila, Rndosí t nka vyhasla — faítký, noko-
ní*^ný hóf /^auJMl mu duáu a snlce. Mohla l>y( jeho — a on hla
»ám (ifa svojej vôle /.tratil ju navždy 1 Preholily mu hlavou rozpo-
mienky na detstvo, i na pozdejšie íasy, a tie váotky siivisejii tesne
s rozpomienkou na ňu, na jeho mahí priatelku, ktorú on Stftil,
hnlnil ktorú na chvífku bol zabudol a ktorú hľa teraz obdivujo a
vrúrue, nekoneí'ne lúbi. Srdce, duša túži za úou, celá bytnosť ho
núti, aby vyskočil, hodil sa pred úou na kolená, vylial jej city
svojho srdca, prosil smilovanie, oilpusteuie^ že na ňu zabudol, po-
blúdi]. Aby ju prosil, aby zas bola jeho, nie mabí priatelka, nio
Ätítonica, ale královna, vladárka, neobmedzená pani...
Musí 8obrať celú enerjíiu, duševnú silu, aby sa zas vyprostil
zpod vlíldy všemohúceho citu. Musí volať na pomoc rest ktorú
dosial držal bo/ úhony, a trebárs snice krváca, on s akýmsi divokým
uspokojením si opakuje: ,,Ja som čestný človek — dostojfm slovu,
dostojí m , * **
Sora Anzula je tiež xvláStne vzrníenl Vidí, pozoruje^ fo aa
vo dvomne robí, ale všf^tky raySlienky zabiehajú inam.
Na pitvorných dverách Sfukla kíuCkn, Vo Yžeobrciiej veselosti
nikto si nevšimol Aťukuutia. No sora Anzula sa strhla, ako by po-
cítila úder do prsú, v tvári trochu pnbledla, í>ložila ruky pod stolom,
krfovite irh stíska, aby utajila ueobyť^ajné rozčúlenie a z hlbín duSo
vysiela vrúcny vzdych k nehesám. HTadiac na biely obrus, Čuje
dakoíko krokov tam za dvermi, v pitvore; kroky tiché, váhavt^ a
zakľádavé, Priblížily sa k dverám, tlumené ťažkým kobercom. Óna
ich zjavne fuje spolu s huť-aním krve v svojich vlastných ušiach,
s buchotom svojho vlastnť*ho srdca. Konečne zaklopaniu na dverách^
tiché, chúlostivé, rukou nerozhodnou, trasúcou...
Vôetci zatícbli a pozreli k dverám.' Šora Anzula vykríkla:
i,Napred !" Nikto nepohádal jemné chvenie v hlase.
Do jedíílne vstúpila Katica.
Zbledla tuho, nevediac sama prečo — no zápät ^.atým znpálihi
m. ako pivonija, pootvoriac ústíi a Idúdiac okom po prítomných.
Ví^tko cudzí ľudia! Pred chvíľou veselí, bujnej mysle — ti>raz sta-
tíchli, lebo ona priSla,.. Srdce sa jej stislo a nemôže prehovoriť
slova. „Načo ú prišla — čo tu hľadáš?** to sú otázky, čo kladie
sama sebe. fiala by neviem čo, keby bola odtialto daleko, trebárs
pod zeuu>u , . ,
Prítomným je tiesmierne tnt|»ny tento výjav. Jej rozpaky roz*
síírily sa na všetkých a tlačia ich olovenou ťarchou. Dorica sa cíti,
ako by ona bola na mieste Katice. Jej rozpaky ju tak ochromily,
že nemôže sa ani podvihnúť, aby prispela jej ku pom vci. Niko sa
dosť skoro prehral t údivu, kde sa tu oni berie a U> práve teraz,
i j(hI mu ílost skoro preSiel, kUirý pocítil, keá ju za/:rel. Teraz oí
mti zostiUa iba múka: ako je obra;^ prepaduje sa a bledne, ten
obraz, ktorý nosil v srdci a bíd mu hotový priniesť každú obcí.
V tom rozpoložení ani nemal kedy pomysleť na jej rozpaky, pozo-
rovať, aký tiíipny výjav sa odohráva pred jeho očima.
.Vitaj, Katica!** ozvala sa éora Anzula so svojím obvyklým
kluíiom* Nepokoj íi rn/čtileTiorf luntiiniihiy ona m prvá mtilasí vÄe-
tkyini zotíivila. ^Maiult^ f^oín |»ovei!alu, al^y íii zvala nii oIkhI, a *»rui
sa pomýlila, zvala ťa po ol)ed<\ Umyl sme 2ba<lali ;\t keil sa malo
nimiŕ na stoh**
^No nit to. JA*pSit3 pojíde akcí nikdy,'* oseval sa ^or llija, m-
budaiic na chvitku r na íibuk. On je v dolnej nálade a ani ne-
pazornjc, co sa okolo neho robL No cit mu predsa dAva /nať, že
je tu potreba jeho intervencie, a on sa ponáhľa, aby vykonal, fto
tittba vykonať*
Mať mala teda Katiru na pítnuití* myslela na fiu, i na obed jn
tlala pozval A jemu ne/ií;lo na um, aby ju sem dovierloK On v»'iber
im to ani nepomyslel A ona predsa má onedlho byt tu paňou,
spravovat, riadiť a rozhodoval Čo rí tu poi^ne, ako sa bude tu po-
hybovať'/ trápi sa on, ntopujiic a^ teraz a rozoberajúc jej roz-
paky, z ktorých nemôže ešte vybŕdnuí. Polial ho nnnener studu
nad jej ťíirbavosťou v pohyboi^h a celom vystupovaní. Ni^iSlo
mu na um, aby jej fím prispel k ptmioci- On sedí ako ohlušený*
Doríca Ka ši)amiita!a pofi pohladom tety Anzuly, ktorý fiadol
na ňu a teší ju, povzbudzuje. Pristúpila ku Katici, podala jej ruku
srrlecno. Jej mater sprevádza každý jej pohyb s hrdosťou, Ilht,
obe jedna pri druhej — aký rozdiel! Jej dievkn sa pohybuje ne
nút^^ne, ako by tu lioia doma — ona tam zas ani ŕoby bola sputnaná! . , .
„Ha či ozaj vie!" myslí sama v sebe. „A hjidam ento nevi<\ ku-
riatko moje. Ak víp, toto by bolo pekne od nej. Velmi pekne —
ozajstná de Welleschi ! Oh, krv sa nezatají nikdy — darmo je
tu — ver' nikdy !**
„Ani ma možno nepoznáš,** prehovorila svojím milým hlasom
ku Katíci, ani f o by boly priateíky, „vídala som lii, ked si ť budí la
do ékoly. A pozilej&it*.** tu sa zasekla a doložila: ,,pozdejšie som
nebola doma . . .'* Chcela v prvú ch vílu povedať* že ju videla v mesto,
8 koôíkom na ruke, dakolko níz, kej vyôla 8 druhými chovanicanií
na prechádzku. No nechcela ju ponížiť a priviesť tlo roítpakov, ju
i koNosi *lruhého. Jeho i urazií, keby mu ríaponjenuía, že jeho ná-
dejná bola slúžkou v meste , . .
„Oj, poznám ía -- vás veľmi dobre, od malit^ka," iídpovedá
Katica chvatne; rada je, že má sa ^nho chytiť a vyplávať z roz-
pakov a hrozného položenia. »I v meste som vás videla, dva iiay*
kefT ste boli na prechádzke . • .■
Xo Katica /.amíkln odríizu* Zdá sa jej, že nemala spomenňí
Diesto a službu. Tu je v spoloí^nosti, kde sa jej bude onedlho po-
hyboraf jiko ^azdinej : nepatrí sa si>omínať svoju službu . . .
Ináť^ vAť>tci stopovali so záujmom obe diev(\Htá. Šora Ikmíun
ai láme ustavične hlavu otázkou : ti ona už vie, že Niko a Katic^i
8a zasnúbili ? Ona jej o lom ni^ nepovedala. Z výrazu jej líca ne*
môže vyrozumeť nijnko. na í^om je. Keby vedeía. nebola by tak
urdei^mi s non, nspoň ťažko by sa vedela «.i ' " zas
oevedela ničoho, kto vie. {•] by jej preukazovij, >( . . .
I Niko si kladie tú otázku, vidiac ju pri Katrci. No jemu »a
vií>tko vidí, že Dorica ak > nivi*' ^ n^i fnsí ilníHv^ľ;! ^n '>í i\Uv^
400
Hjíiou tŕ*žackon dievkou nohola by tak vlutlnn^ pHatelskrt, ba snlí^Cná,]
Uhádol i jej nežuý útlocit, keif jej iiedicela naponnMiiif službu
v mest4i: prečo by takii okolnosť mala jednoduchej t^žačke pri-
tajovaí? Oiia vie, určite vie, že Katica je jeho snúbenica, inaf jej
povedala alebo kto iný, a ona sa snaží zac^bchodiť s ňou ako so
sebe rovnou . . .
No seberovné tiikda ony nebudú! Nemožno! Ona roá vrodenú
uežnosf a vznešenosť v pohyboch a vystupovaní, v pohlade i ka-
ždom slove. Katica je i)ekná, rnožno i nádherná težačka — ale len
težaOka. Ona to nezatají nikdy, a Čo by sa ako vyobliekala. Až
teraz vidno, čo znanienň rod. pôvod, výchova . , . On, ktorý si za-
kladal na nej, teSil sa, nko sa ona prispôsobí, pozdvihne, stane
jenju rovnou — on ovesil hlavu malomyseľne. Nie, nepozdvihne sa,
ona bude naveky uz len težačka. A ten cit bo uráža do krvi, po-
nižuje, jeho, ktorý len nedávno balamutil všeličo o sblfženl stavov,
o pozdvihovaní ludu . , . Teiaz sa hanbí, že si on vyvolil takú, čo
slúžila v meste, ktorú možno v meste i vídali a teraz z milosrdia
nechcú dať znať na sebe, že ju tam vlrleli. Hanbí sa, že je ona
jeho, nemá odvaliy pozdvihnúť k nej oka pred Iíoricou, Pred ňou
mu je najťažšie priznaf sa, že je jeho íň, ktorú ona vídala v meste...
Nevedel, čo si počjií v rozpakoch, keď Dorica prepustila svoje miesto
Katici, usadila ju rovno k nemu. Doniesla jej na tanierku kus ná-
kypu a postavila pred t\u kalistek s proSekom.
„Ona vie vŕietko," myíílí si Niko; ^ba čo si len myslí !" a to
sa mu teraz zdá l>yť hlavná vec. Ani nepomyslel, že Josial nepre-
hovoril slova k svojej snúbenici, že ani na fiu nepozrel, že ju prijal
chlíidne, ako by mu nebola ničím, ba pozoruje a stopuje jej každý
pohyb, ako by jej bol nepriateľ . . .
I Katici napadlo, vzdor všetkému zmRtku a rozčúleniu, že ne-
priJHla od neho ani slova, ani pohľadu ! Yzhliadla naú nesmelým
okcun, ako by fíčakávala od neho výčitku. Na jeho tvári vidí roz-
[taky a možno odsúdenie . , . lYavde|>odobne mu je ľúto, že sa sem
odvážila, medzi nich, medzi ktorými len pred chvíľkou rozliehal sa
smiech a hovor a teraz panuje tichosť. Prečo? í^bo sa ona vtisla
medzi nich, pokazila im zábavu,
l>o očú sa jej hrnú slzy a nrusí sa premáhať, aby nepreborily
hať a nelialy sa c-ele zjavne. Čo ju do druhých, nech si myslia čo
chcú o nej — no on drží s iiimi: on ju odsudzuje a možno sa
hanbí za úu , . .
Načo len priala? VSetko tu dýcha cudzotou na úu. Pani sa
usmiala vľúdne, povzbudzuje — no i to je z milostí, veru nie
z lásky a dobroprajnosti. Nemá s nimi nič spoločnt^ho, ani j^ í^m
nitka ju neviaže k nim. Ano, pod íírabovikom, ked bola s ním 8:l i i
eSie-eáte: boly chvíľky, kde si uiívala, že je ona jeho a on že píitri
jej. Vtedy, ked mesiac lial na nich svoje krotké svetlo, ke(f sa
hviezdy trblietaly nad hlavami a on opakoval ohnivé, .vrúcne svoje
aTuby, Áno. vtedy mala ufanie, že bude jeho, že jo bude nosiť na
rukách* I ked bola tu ostatný raz. ked atála oa terrasse pri fiom
a jeho materi, ked aa predstavila dolu svojim budúcim poddaoým.
401
Ó, vlčdy bolo j(*j cele iuAt, pod mohutnou klenbou nclm, kde sine
8Í vSetci rovnakí , . , Ale tu v tejto parádnej svetlici, za týnjto
stolom s nádherným náčiním a lahôdkami^ v tomto intínuium kruhu
prjatelskom: oj, tu nemá ona to hladať, vzdor ich vfúdno«ti a po-
vsímdzovaniu a blahosklonnému usmievaniu. 1 ou je ako druhý,
cudzí, chladný. Ani nepozrel na ňu pohľadom, z ktorého jej kynulo
prvej tolko lásky a oddanosti. Nevidí pri ftom žiara llsky, ale skôr
záhat rozpakov a za nimi štud a hanbu.
V ruke sa jej trasie malý pozlatený nožík, ktorý jt»j vycifro-
vaná slečinka podala, aby si nim ukrajovala jemne pečivo. TrasieJ
sa ruka, podná^júc k mUxm lahôdku; boji sa, že t^^Iadký kťisnkí
spadne a vynesie na javo jej nemotornosí, A jemm^ pečivo jej
v iístich horkne, malý kúsok v nich rastie, napájaný trpkými sl-
zami, ktoré sa od srdca lejii a padajú na dušu, ako ohnivý tUM,
Nie, nemôže užiť ani kúska, ani omrvinky tohto pečiva, kton^ sa
jej zdá, že je poliate žlčou . . .
Ani Niko sa nemôže striasf ťažkej dumy. Kási mocná ruka
chopila ho v tyle, stlačila k čiernej zemi^ duši ho a dáv í. Kde
preskočí on priepasf, ktorá je medzi Ďou a medzi ním, kde je sila
a odvaha? On je predsa len slabý červík, bez smelosti, ohfažkauý
bremenom starých predsudkov a k tomu s rozkálaným srdcom, zra-
neným, skrvaveným. A že ju on oblaží? Hla, ako bude vyzeraí to
ublažovanie! Že ju pozdvihne, ju, ktorá sedí pri úom schúlená,
ne&íastná, želajúca, aby sa zem otvorila pred ôou a pohltila ju . . .
Nemožno -^ jej chybujú krýdla povzniesť sa, a on nemá sily ju po-
dvihnúť. Ona padá a svojim pádom strhla i jelio do prachu . . .
A čo ostatní? Bujará myseľ poklesla, veselosť minula. Na vše-
tkých ako by bola vysadla mura a tlačila ich. Vti[)né myätieuky,
veselí* nápady ro/pŕchly sa, sťa ke<I durkne výstrel nad kŕdľom
prepelíc, ľiedmet rozhovoru padol a teraz sa vyťahuje pn^lmet m
predmetom nasilu, rozhovor sa vlečie napínaním všetkých síl. Prvej
sa hýbal vo vySSích sfárach, ľahkosťou pestrého vtĺlka, teraz sa
namáliavo plazí po vlhkej pôde Šedivej každodennosti.
Katica konečne zmohla ten kúsok ])ečiva. zmnčila ústa na von-
nom pro§eku, akého nikdy cSte neokúsila a zobzerala sa placho^ ako
stroskotanec, ked ho vyhodí mocná vlnu na pustý breh. i
^\ ako sa majú vaši?'* pýtji m jej Šora Honina dobrotivé, ll
jej sa ulútilo devy v tejto stiesnenosti. 1
pOakujem, dobre, chvalabohu. Mať dobre. Ale otec Coai po-^
Hhoje/
Jej mať? Niko sa trhol v svojej dume. Vidí starú Jeru na
hivici, ako sedí pri úom, Sprihajúr zlostným jazykom na celý .svet • . .
i,Z t(?j mláky som ja podvihol tento skvost, tenUi drahý kameň!**
posmieva sa v zúfalstve sám sebe. „ Veru, drahý kameň! ííýchnt
naú, dotkni m ho, a už nemá lesku*** Zišlo mu na um, že jej má
kúpiť šperk. Len kde ho zavesí? Xa ruku — m ktorej sa červenie J
koža mnohým umývaním, od ktorej sa Ŕíri parfum lacného mydla ?i
I ten červený živôtok s tmavými .stuhami stál jej neoilolatelne pod
ÍHítlHívikom. No tu je hrutíilny svojou vyzývavosťou pri dokonalom.
402
vkuse Ainť DariCiných, ktoré stojii iia nej, ako by m bola v nich
narodila . . ,
Sberií Bvoje 8ÍÍ>» celú energiu duclia, aby opakoval: „Ja som
ŕestriý ťlovek —ja dostojíin sfiibii, dnHtojírn . . . C'hcel liy to vyriect
úprimiie, s oíluAmnorifni, b ivlmi viúrnosťnu duÄe pred Ikdinin i pred
fiiífnii. Nemodlilo! /akaíidýni mu vynde: „Ja hoih ohe^ť — nepo-
trebná ohe( — neužitoi'hil oheť, skíidlivá a zbytočná obeť - , .** (ki
pomôže čestnosf. r ľo najrýdzejšisi, ako zlato, ked je brutálna, be/,-
obfadnl ľod ílou by sa každý len mučil a trdpíL Jej surový Zíikon
j#í be35 života, boz tepla, bez niravnf^lio podkladu a bez účelu —
je zíikon otrocký, ktorý l>y chrel skovaf nerozlučne dve liytnosti,
slobodne, voliK^ iíytoosti, slvoreni^ k šťastiu, by v fažkycli okovách
stenaly, Hvíjaly sa a hynuly.
„Načo taká iVstnosf? Nie, ja jej neuznávam, neuznávam, ono-
vrbujeml^
Sora Anzula viíii zjavne, čo sa doje v duši synovej. Vidi i
výsleilok zápasu v tvrdom, ukrntnorn výraze, ktorý sa mu rozpre-
strel na tvári. Oko m mu zaiskrilo odliodlaním, z ú^í sa vyknidol
vzdych, vzdych iUavy» slobody po toľkých, toíkýcb dňoch stjesneuia!
Cele druhý človek, ktorý vystúpil z mrákot a s jasotom pozdravuje
nový íieň . . .
^Tedy poiihuje!** zvolal Aor Ilija. „A čo sa mu stalo V Len
nedávno, keď fiol pri mne. závidel som mu jeho zdravie." A Šor
Ilija s úprimnou íiústrasťou pokyvuje hlavou.
„A čo mu je ozajV** spytuje sa šora .\nzula.
„Žaluje sa, že ho bolí. I schudol navidomoči.'*
„Nastydol/ usudzuje §or I!ija» ktorý po svojej chorobe bojf
Ha nastyduutia ako ohňa a na váetky strany vidí uebezpečeustvo
imstydnúť, s(a dťíke strašidlo.
Vlebo sa presilil v robote**^ ozvala sa áora Bouina. „A už
\ nttiote nemajú oňSi India mierj'. Ketl robiť, nuž vraj rnl)if, a
potom už ženu ako diví. A menovite v oberačku ľ*
,1 to je pravda/ prisviedča áor Ilija. „Doktor mi vravel, že
v oberačku neu»:í jiactentov. Kto môže sa hniif, vvkyvkn sa du lej
roboty ..."
Niko predvída, že ani tento predmet rn^.i >a /ioikíiÍ dalej.
Vytratil sa s čibukom strýka Ilije, že urn ho naplní. Medzitjm !nu
je to len vítiuiá zámienku vyl-r Mdialto. Zdá s» mu, že by sa
musel zadusrí v touito ía?,koni Dorica pristúpila kii Katici
a odviedla ju. Ulňtilo sa jej v tom ustavičnom trápení, rada by ju
vyslol»odit. Vedie ju pitvorom a potom schodmi hore na terrassu.
Na schodoch ich stretol Niko h plným čibukom. Zastal, (lozRd
mi ne . . .
NeuAlo Katici, že mu pohlad oživel. Záblesk radosti svitol
v úom, čn i Itsn na chviTku. No ten záblesk už nepatri jej* O, \i-
dela ona dobre! Jej oko« bui^ zastreté slzami, vidí i cezsky: žiar-
livmi mu dáva prenikniit i do hlbin i do Uijných skrý^. Nie —
jej neputi íl už ten záblesk. Jej sa tiež dotkol jt3ho pohtad, ale im-
40t
dosti v ňom ur^ipoxurovala. Záblesk vyhasol rnxotu a jebo oka m-
fltreté i^zpakmi sviťzlo Ba neiiprogno na stranu.
Oj, vie už ona všetko — všetko! Netreba vysvetíovania, ani
vykrúciinia. Ona už vie, to ju cakíi. Ah, ti Uy vykríkla holom a
poní/eníni, keby sa nehanfíila! No trelia t>a prenuu-ť, neuk;'i/at ^liaí
a zúfaíiie. No ruku vyliiila zpod ruky Unriť'.inej prudkým tih>
nutím , , *
„A vy iílete nahor?** prihovoril sa im a zapálil sa od hanby,
žo preriekol takú plytkú hlúiiosť. ^Tambore je už zimal*^
„Popoluílní býva slnce.* odpovedá Doricji celkom spokojne,
Vyl>ehly popri ňom dohora. Ovial ich svieži, trochu už ostiý
vzduch, premietaný vnúou mora, ktoní tam zíTaleka^ za krovami
domov, za vŕškami, kynie. Ovial ich vzdurh, všetkým ten istý, nad
nimi sa pnie modrá, nekonečná obloha, čistá, veselá, unmievaviU
Ako by chcela vyjadriť, že je všetkým jednaká — vysokým i níz-
kym . . . Katica okriala, ožila, Cfti, ako by boly s nej spadly okovy,
ona už teraz necíti stiesnenosti. Rovmi rovnej pozrela jej priamo^ j
odhodlaue do tvári — jej, ktorá je pôvod všetkt^bo neStíistia, ktorá i
ju pripravila o to, na čom si zakladala, Oko jej zahorelo dívokfui
nenávisíou . . .
Jej je už jasné všetko. Načo sa táto jemná deva odchovala
pod pečHvou rukou matere i Š017 Anzuly, prečo ju poslali do
ústavu medzi dievčatá z predných rodín, prečo má dnes tieto
vku&né šaty, ktoré sú na ňu oko uliate — vie, prečo jej žiariJ
z oka uspokojenie a radost. «Ona mi ho ukradla! Kým jej nebolo^i
každý deú chodil pod n᧠oblok. Keď prišla domov, on už ani ne*
híadl na múa * . ."^
Dorica so strachc m cúvia pred škaredým výrazom jej tvári,
v ktorej svieti oči divokým ohňom, ako by ju ' ' spáliť. Stoja|
ako prikovane, jedna proti tlrulirj : Dorica prt ona ako bf^
rozuiýsfala, váhala.
,Tu je predsa len voíuejšie,** preriekla Dorica hlasom, zvlne-
ným od rozčúlenia. „V jedálni bolo dusno, A aký krásny výblad 1**
„Pekný — naozaj ľ* odpovedň chvatu** Katica a [jodišlu rýchlym
krokom k obrube tenas^y, ^ZLndiafto sme jíozerali nadol, my tnija;
an, mať jeho a ja. Teba eôte tu nebolo vtedy. Vtedy som bola ja
i slnce i hviezda . . ."
Dorica sa zapálila až po »5i, od studu i hnevu. Oko jej ai-
ikrilo. ftA v čom ti ja prekážam'/"
„Ano!** skríkla náruživé Katiea. « Vtedy stál medzi nami —
ja H je inej iitrany, nia( jeho 8 ilnihej, a povedal: čo mi je
najmilšie na svete, to stojí pri mne . . , Teba tu ešte vti*dy ne-
Iwdol Ukazoval dolu, na dvor, a Uim bolo hŕba náftho sveta. Tí
nás všetci vid«*li, tu hore, mňa nri ňom. A čo poverlia teraz U
liHlia? Co povt^dia o mne? Oh, ako na budú radovať z môjho ne*
Šťastia, ako sa budú posmievať!'' .
Celým telom oprtda na o obrubu a tvár {Kikryla rakama. I
Dorica nevíe^ Čo urobiť. I ona pred dakotko dňami takto pla-
kAJa. I ona (okúsila celý blen, celú horič odriekania . , , dm v \wŕv
PrístApilA iiižUie a iMida sa oelae jq htavy.
Míkkoii rnkofi poliladila jej I«Ué liiUienié ?bisf.
Kirtícft sa itriila a oariynala. Otí, pUrajéce eite t slxádi,
a|ada na ftn i iicikítiíIimi.
,A to ciKieft efite? Mitô At e^te éo odfiaí? Aula si pnyei^
ib| ma aebokí oa svete? Pcmi dala 2*" A ukázala nadol kde as
mqireftiera Široký dvor. ,Xri>ttde tí treba dva laiy i*«»v4?<lmf!*
l>oríca 9a dirozila, keď fidcb pod tems&oii altánka, |wekleiiiilA
prétím, aa kloroai sa jwUkuie réva. ,No — povedz déwE, ae^
aa — badei sama! Nikto ti oriuide savadaat!*
Ka Irár jej vysadla zófalá odliodlaiiQaL Dorica zvolala opeii*
Im: ,Katica — pre Boha — prosím (a . . .*
yFaloéiika — zmija!' A v hrdle jej zlyhal hlaa* Siqjf {tnMl
fea sla vfilka, b obftooi v oku, s UasDcimí sa perami. , Prepadni
aa od haaky, pobehlica! Ja som Dechodila za Qím — B€oókala
sa. On laa vprasíl « . . Kebaablivá* Zmija — jašterica!*
.A fo to laai rabfti?* osval sa sdola zvučný malaký hl
V 6ora sa trasie liiiev a roshorteoosl
To bol jeho hlas.
Zaličhly obe, schúlily 8a^ ako deti, keď ich príchytía v kí
a hlú im aaaodít trest Dorica sa spamätala luijprv. Nahlji ^a nad
obmboii a vrarf: ^áantajenie.*
«Y iaalodi sa také reči neho vor ia/ zvolal on*
Dorira sa nl oeozrela o nikoho. Pobrala sa a l^eil dolu achodmi.
Za ŕMMi sa poberi Kstiea, červeni^ zadych^aDá. Ide íloln^ ta k nemo :
Breh ho %idi tšle raz, ntih s nfni prehovorí, nech ho mUU tla*
bodia, podliaka, zradca!
PM sdiodami laká ich ož on, obrvy stisnuté, mrak na tvárt«
^NeobviAoj nikoho, Katica — a ju najniettej!'' ukázal na Dorica.
^^Oaa nmie na vine. Ja som viim, ja s^m ... A všetci sme jodaako
Rstaí — ty, i my . . . Čo sa roztrhlo, roztrhlo sa — nen.ivia(
zloa( 10 nž nesviaže . . .*
^A tys* zabudol, čo si sluboval! Tolké sluby, totké príí^y t
Kde ti Oh, čierna je, ŕiema a podlá!**
.Jíi J. že som neSfastny ! Oh, keby ma nebolo na svete!*
,Ty M Ml iviazal svet, otrávil život, znivoi^il! Ty si ma hfadal,
ty si sa i.ah-kaK že ma pozdvihneš tvojou ničomnoa, poillou lá-
^ou . . . IHa, ako si ma vyvýšil, nad všetky druhé! Nech sa po*
anitciva avet, nech pľuje, nech hanobí . . ."
A aakiyjúc t vát nikama, zaplakala usedave. _
Nikn ístojí zničený* Kdekolvek pozerá, všade holota, púst Jía
du.^i íažká viurt, v srdci piilCivá rana. A knhh* jej slovo, fcažd\^
výkrik nová rana do srdca. Má pravdu — on ju pripravil o vn
o nádej, vieru v budťícnosí; pripravil ju i n íest Stojí ziííw „♦
oail zrúcaninami bytnosti, ktorú chcel pozdvihnúť do výšin a ktorú
zníciK nihrávajúc sa s ňou Tahkamyseíne . , .
pOb, šor Nikoletto!"^ tut rozjarený hlas t»ána Ilye z jedálne*
,,Akn ja vjdíuu ty sa držíš toho: požehnaný medzi ženami* Zato
»i nám tv /.bed7iía1 . , ,"
4(b
^Veru ste uh-íílli, strýko Ilija: |»u2elmaný !" zvolal du h ru«»-
ným prizvukom.
,My sa ideme sberaí/ zvolal §oľ Ilija. ^Kažíl.i pesnička, Co
aká pelmá, musí maf svoj konec. Tak i naSa sldvnost!*'
,Veru naozaj!" odpovtídäi s tým istým trpkým prízvukom Niko.
^DneSná slávnosí mi osUiiio na veky v pamäti , , .*
pi uám, pán gazda, i mim/ prisviedc^ šor Ilija*
Iskierka.
Karotka, obraz dialncj strany,
mi dneska poštou doručená ;
poslal ju známy lahostajný,
čo dnes ma zná len podía mena ;
kto zná, čo primalo hu práve
mňa pozdraviť tak milohravc,
ked sama z zapadlého sveta,
s námahou iba myšlienky,
čo obraz hmlistý a bez krásy,
zachytám kúsok spomienky,. -
Len zás\*it, záblesk, iskierenku,
ač kedys' bol jej celý plam —
dnes bez účasti na spomienku,
na známe črty pozerám.
Bez účasti, bez citu zhrania —
či je to možnej Bože môj?l
Kde srdca burnc strepotania,
kde duše sladký nepokoj?
kde citov príval, ktorým v stihu
sa v slzu mení v okamihu —
tá v úsmev zase prv nei skanic —
Ó, sladké dieväc milovanie!
Jak nerozumne pekná doba,
ketT celá myseľ jeden cit,
kcJ pošetilosť dôležitá
(a cele možc oblažiť,
ketf túžba každá cstc nemá —
ba snácf jej srdce ani nemá — ;
len pohfad plachý v zámene,
a už ti srdce blažené,
len ruky stisk, v ňomž mluvy raoc,
a štastim nespíš celú noc,
len slovko, ináč ľahostajné,
a jak ťa blaží neprestajne!
i06
Však duše ked sa nepohodly,
tie slová čo priam v srdce bodly
(zvlášť ty ak zranils', samopaš),
jak želíes nad tým, nariekaš I !
A časom v žitia nevôli
cit zhasne sudby v svevoli
a zapadne — a prebolí.
Oj, Bože, jak to ozaj žialno,
že tak sa časom rozžehnáš
s minulým, čo ti tak už dialno,
že v spomienke ho nepoznáš I . . .
Ba hotový si zatajiť
lúbostí zhaslej jestvovanie
a urážkou tí dávny cit
a smiešnou bájkou milovanie.
Čo kedys* duši bolo sväté
a šťastím z púhej myšlienky:
dnes srdce, iným zaujaté,
pre zašlé nemá spomienky.
20/VL
Ľudmila Poäjavorinská,
Vodná panna.
(A. PuSkin.)
Nad jazerom v tajnej dúbrave,
prebýval kedys' starý mních,
večne v dumaniach nábožných,
v pôstoch, modlitieb rozprave.
Na sklonku veku on dávno už,
sám mohylu si svoju ryl,
a každý deň sa ten svätý muž
za svoj skon vrúcne pomodlil.
Raz tíež tak za nočného ticha
na prahu sedí súmrakom
a modli sa a k Bohu vzdychá.
Dúbrava temnie pod mrakom,
hmla nad jazerom previja sa,
na nebi mesiac svetlo lial,
tichúnko plynul — snivá krása I
Mních k jazeru sa zadíval.
Hľadí, hladí a strachu plný
ani sám sebe neverí:
407
vidí, že zakrúžily vlny
a hned zas stichly — v záseri
ľahučká razom jak tíeň rána,
biela jak sňah, zo zrkadla
jazera vyšla krásna panna
a na brehu si zasadla.
Na mnicha čudným hľadí zrakom
a vlasy zlaté češe si —
a svätý muž sa strasie lakom,
tak ho jej krása predesíl
Mlčky mu rukou kynie, zvúca
usmieva sa mu vo svode —
a sťa by hviezda padajúca,
tak razom zmizla vo vode.
V tú noc nespal mních zamračený
a nemodlil sa celý deň,
on mimovoľne, zadumený,
pred sebou videl čudný tieň;
a dúbravy ked zase šerom
sa luny vinul striebrosvit,
prelestnej panny nad jazerom
sa zase zjavil čamý vid.
Díva sa, hlavou pokyvuje,
zdiaľky mu bozky posiela,
ihravá špliecha, vodou pluje,
plače — jak decko veselá,
svätého vábi lahodami:
)>Pod, pod«! čuť v snivej tisine,
vznesie sa krásna nad vodami,
až razom zmizne v hlbine.
Na tretí deň pustovník v súžbe
na brehu sedel jazera;
zjav čarovný tam strežie v túžbe
a do súmraku pozerá. . .
Ked zore nocou presinely,
niet mnícha, niet ho v obvode.
Len bradu sivú uvidely
detušky plynúť po vode.
ImdmUa Po4J(tvorin8ká,
^»
408
Pamätám . . .
(A. PuSkin.)
1 amätám čudné okamženie:
ked zjavila si sa mi ty.
jak preletavé snovidenie,
jak genij čistej krásoty,
V súženiach strasti beznádejnej
trapený máme mukami,
zvuk reči tvojej čul som nežnej,
v sne zjavovala si sa mi. —
Čas prchal. Búrnych poryv údel
rozplašil dávne túženia:
som hlas tvoj nežný pozabudol
i čarovné snovidenia. . .
Pošmúme, hlucho jednotvárne
plynulý môjho žitia dni,
nadšenie nepoznal som čarné,
zapadla láska, slzy, sny. . .
Tu zrazu prišlo prebudenie!
zase si sa zjavila ty,
jak preletavé snovidenie,
jak genij čistej krásoty.
A srdce zase úfnosť chová:
v ňom vzkriesilo sa na radosť
nadšenie, viera v božstvo — znova
slzy i snenia i lúbosť . . .
Tjudmila Podjavorinská.
— *«—
Verše ľúbostné.
Ja Pika Jesefiského,
IV.
Je večer. Ticho sadá prach.
Akoby hviezdy rozsypali
na breh a na budínsky svah,
sa nočné svetlá zaja^aly,
noriac sa v tmavý vody val,
sťa dlhé archanjelské meče.
Pahorok ní/.ky si na plece
odieva fialový ?iál
t priehradnej, vzdušnej^ jemnej láť
Tam z vofnej diaľky ide stín,
sťa medvecf Hlce pohlad sladký
na les a ostrov Margitin,
kde hudba hrá , .
A túny známe
mi kedy-tedy udrú v Äliich,
v ne ako v bicie, nežné ramä
ukladá svoju hlavu duch . » .
Dom a teriMssou nad malým sadom.
Tiež bola noc, sa pamätám.
Svetielka nočné hasly radom,
raihotajúce tu a tam
po uliciach a oknách domov.
Za krov sa plný mesiac skryl,
len vrcholce nehybných stromov
mdlým svetlom svojím pozlátil
a zapadol Zo sadu viala
kvitnúcich k^vetov vôňa k nám.
Noc chladný rozum opájaia
a cit a cit zostával sám,
vždy váčši, plnší, dv*Uiajúcí
to more vo dne mŕtvych vtn,
nesúc na sebe milujúci
a drahý, milov,^ný čln,
čin s tebou, dievča čiernych vlasov,
čo tak rádp tak rád spomínam,
čopriam by slza blysla riasou,
ňouž neraz plnú dušu mám. —
Sťaby sa pavučínky v chvíli
prejasnej v pozdnej jaseni
vo vcnec letkom poovily
na bielom, drahom kameni,
tak kolo čela s' ony spriadly,
A staby na snáh svieži z chmár
dva čierne uhli boly padly
ta v tvári černel očú pár. , •
To more vín ku člnu Tnulo,
ľnul k pobúreným vlnám cht
a dvoje duši utonulo
v príboji búrnom vlastných vín.
Jej pieseň znie . . * Ty^ len mňa radu
a veris, teba rád z e rnám . - .
Xo zatriasol sa jazyk h^ida
a s>'čal, že to vietko klam*
že otravu do mojich mrakov
^te
41*'
mi sype, neprestanúc Ihať,
ten motýľ s farbou dvestorakou,
ja uveril — a Ihal mi had . • .
Ten sykot vhupol v pieseň xnáMd
a ruža moja milená
po vlase viery darmo prahla,
až vyschol život koreňa.
Oj, vráť sal. . Vcd už idú tóny.
Ciest okružných ich bije vresk.
Melódie bojacnej stesk
cveng» huk a Šumot drsný honí,
Zatmieva sa už šedá díar,
cez ňu sa kradmo rieka pliii.
Pahorkov už počernel šál,
svod blankytu sa ti^iko níži.
Breh zmizol. Iba kde- tu vcž
čnie tmavým prstom do vysoká,
ako by bodal do nebies
čistého, modravého oka,
čo niekdys chmárkou zakryje.
Tudolu trblietavé piamy,
sťa diamanty v kolíé
na čiernej toalette dámy
sa blysnú v lampách večerných,
až s chlumu vŕškov dolu skáčii
pre/ rieku» vlnách vo čiernych
si svoje biele údy máču
a k brehu, kde ja zastal som,
ta idú celým ohňostrojom,
sťa v ples za ľahkým životom
s veselým, Šťastným nepokojom.
Oj, kde si, prešla tíska noci
a chvíle pominuté v nej?
Kde hĺbka prižmúrených očí?
Sen sladký v láske zbudenej?
Dvoch otvorených tlusí chvenie,
ich radostným nečujný plač?
Čo bolo raz na okamženie
a nebude, nepríde viac? —
V.
Noc sadla v dvor* Pud agátom
ste, peň objímuc jeh", sfcUi.
Nad nami neba ornátom
.sa hvre/dy jasné li^otaly,
Van tichý, mákký, júlový
vial ani povzdych roztúžený*
Tvár vašej oblúk snahový
sa belel v teplej nod tieni.
Len vlasov zakryl čierny jas,
a vaše svetlosivé oči,
rty rudé zmenil v tmavý pás
priezračný závoj letnej noci*
Bez slova v tiškc citíl som^
ic vale myšlienky sú mojc»
Ic s(a ku hviezdam blankytom^
mne k srdcu vá-^mu dalcko je,
ie uzavretý jeho svet
nepolkvmený, biely, svätý
otvorí ten váš nemý rct
len za ten jeden prsteň zlatý
čo poji večne k tvárí tvár,
na veky dáva dlaň do dlani,
hruď hnidif očiam očú pár»
v tom prikázanom milovani * . .
A ardcc moje vetra van,
od stromu ku druhému leti,
od vŕšku k vŕšku, s pláne v
rozsieva, trhá slabé kvety.
Bolestný mu je lásky mier,
tie prikázania velmi (aiké;
vták volný, — šíry, voľný smer!
Nemôže verným zostať v láske!
A predsa vás, vás jednu rád
Tak rúbiť mne je najmoinejsic
Ja neviem väčšmi mflovat,
nežnejšie* ešte horúcejšie
rozpáliť dušu, väčši plam
položiť v teplé oci svolcr —
nie, radšej, ako vás ja mám,
milovať väčšmi nemožno je,
Vašeho zjavu lúčny kmit
pocitu každou vlnkou letí,
pomyslu každú zlatí niť
a v každý pohyb žitia svieti.
Ved citím. vždycky cítim vás,
keJ myslím, vždycky myslím vami»
a kade kročíra, vid obraz
ja nesiem s sebou v cdovaiU!
A vy nechcete otvorif
ten závor svojej dri
len akby sa chcel [
v žlab jeden shrnút všetky prúdy,
_412
vždy jedným potiecť korytom
a iné kvetné luhy zhrdiť,
že neodlietnem pocitom,
čo mám, od vás, kým žijem, stvrdiť
tou prísihou, čo vôle skvost
nám putná stuhou ligotavou
obrúčky z ková. Viem už dosť:
vy milujete — ale hlavou.
Ach. Padla noc na tichý dvor.
Objíma agát vaša ruka.
Temená ztrácajú sa hôr.
Desiatu starý hlásnik túka.
Bielučká, krásna vaša tvár
pod listami vo tieňoch noci
zarudlých vašich retov pár,
pár mäkkých sivo-modrých očí
splynuly v obraz čiernych čiar,
a čo raz viacej, sťa do bani
by púšťal sa jediný žiar,
sa norí v tmu svet milovaný.
Z pozostalosti Ondreja Bellu.
Hrdlióky.
Ivdeže, sivé, kde, hrdličky?
»Hej, do žita, do pšeničky;
belie sa už, zlatie niva,
teraz hody, skoro žnivá «
A ty, sivá, osamelá,
čože si ty neletela ?
»Mne je milšie vŕkať v stí ne
nad jarčekom na jelšine.« —
Neskosil som riadok trávy,
letel holub popolavý,
a z jelšiny tam nad jarkom
zvrkútalo pekným párkom.
Vrkútalo, cukrovalo,
až sa stranou ozývalo . . .
Ach, neviete, nič neviete,
čo bez lásky nelačniete!
413
Starodávna milá . . .
Starodávna milá,
kdeže si chodila?
Suknička zrosená
po samé kolená
A ja som brodila
tým samým chodníčkom,
kadial som chodila
dakedy s Janičkom.
Kalina, malina . . .
Kalina, malina,
červená jahoda,
nevydaj sa, dievča,
ešte ťa je škoda.
Dokým si vo venci,
smeješ sa s mládenci,
keď budeš raz v čepci,
budeš vtáčkom v klepci.
A ten dudás . . .
A ten dudáš dudy má,
hej, o zlatom rožku,
a čo akú zadudá,
hneď veselšie trošku.
Tu máš, turák, dudášku,
tu máš turák celý :
zahraj takú, čo sa mi
srdce rozveselí ! . . .
Hviezdy moje . . .
Hviezdy moje, sestry moje,
rúbim vašu bledú krásu ;
rád na jasné hladím nebo
v tichu večerného času.
Rád ja túžby, čo im zrakov
ani čierna noc nezhasí,
čo v tmách svetlo rozlievajú,
svetlo strážno, svetlo spásy.
-M* •
411
Prehíad slovenskej literatúry z r- 1903.
ľudáva Ijud, V. Ut£fwr.
(Pokr»ôdv«ttl«.)
(Ľnllfi ľraiit/) /ivotopisné ilátíi. Malý Ottuv Slovník Nauť^.ný
I, 8tť. 383.
(BuUn Jur.) Životopisné dáta. Malý Ottuv Slovník Naiiŕiiý L
str, 383,
Bunôák hwil Hodinná výchova. Dennicu č. 2— 5, 7, 9t H, 12.
Bureá Al Týdennl výlet na Tutí7 a Bezkydy. ČoROpis turista
XIV. str. 313,
Burian J:in (Pciľnl>.) Rodiťom slovenským. Rod, a Šk, L L
Smiech a vesehi inyHel i^o zdravotnťŕ a vyrhovatefské prostriedky.
Tuinžt^ L I, Školská pädopathologia, Tam>,e č. 8. S novou silou do
Školskej práre. Tamže č. 9, lii>zmer uíebuej látky. Tamže t íl
Ktoré zásady a známosti vychovateľské malý by si žiačky priuiesí
do praktického života. Tamže C. U. Smutné pomery náSho školstva.
Tamže (\ 12.
lii/ínfriŕhf. Starožítnfcke nálezy na bystrickom Hrádku v Turci.
Od dn iTána Petrí kovicha. Cas. MSS, ô. 5, *1.
B. Žeň mnoliá, ale delníkov málo I V. Listy t, 5.
B. A, Zabíjačka na Dolniaktich. N. Nov. č, 15í>.
B. D. Za t O. Bellom. Dennica ô. 11.
B— 8ký. (tnínikovci. N- Nov. č. 132. Z mrafiných dni života.
Tamže č. 135, Na veCierku. Tamže t 138, 13U. Maliar. Tamže C.
144, 145, KatWľ, Tamže. č. LW, 151. O zmarenej vernej biske.
Tamžo L \bil Na Sylve.stra. Tamže t 159.
B- f P. A, Cestujme po Slovensku. Ceskosl. Vzáj. c. 3.
Oemper Stilňa Maria (f v auguste 1903.) Slováci chudá. Oeskosl.
Vitaj. í. K Písefí nndí^je. Tamže L 1. — Mladá láska. Dennica í.
4* Jarní deu. Tamže L 4. Co niocn^jšfho nad lásku. Tamže L 5.
Píseft. Tamže L 6, Jak rád... Tamže č. B. PopiHek, Tamže t ^).
Cibíslavský. Ako sa môj priatel oženil, N. Nov. ô, 4, 5. Vlaž-
nosť a lenivosť. Tamže í, 25. Náhlej a prosba. Tamžo L 46. Do
Žiliny a nazpiit Tamže L 14^3—142. Návrat Tamže L 159.
Cilka, PrekvHpenie na JežiSka. N. Nov, í. 157.
CimrÄk J, { — k) Ktizni. ktorú |»ri službách Božích, pred otvo-
rením sen iorál neho konventu, dňa 10, júla 1902 v chráine ev. a.
v, nemecko-lup(Manskom držal. Ružomberok* 1903. Tlaôou kníhtla-
čiarne Salva & Herle; v, H*' str, 7, — Zo života cirkve sielnickej.
C. I.i8ty č. 2,
Claadius M. Spev žencov, ľMo^.il Podtatranský, N. Hlás. i^- 16.
Coeur Joli. Vetroplachovia. SI. Nov. L 224,
(Corhim Ján) (t) Nekrolojí. N. Nov. 6. 147,
Crdmer J J. Amsterdamský jarmok. Prel. P. H. Fud. Nov.
L 48— 5 K
Crorônyi Karol. V Sylvestrovú noc. Slov. Nov. č. 291—293.
U5
Csongrádi Ladislav. Láska. Poslov Fr. Lopies, TamJte t
Cyprián. Výklad evanjelia. Nedeľa Siesla pôslDa. KazateMa
str. 156. Ako môžeme ohsiahuut požehnanie Božie na naše polia.
Pri processii na deň sv. Urbana do viníc alebo inokedy do poIa
k vyproseniu úrody. Tamže str. 205.
Czambel Dr. Samo. Slovdci a irh rťť^. Napísal . Ná-
kladom vlastným. V Budapešti, 1903. Tlačou c. a k. dvoniej kníh-
tlaC. V. Hornyánsxkeho; 8" str. 269 a 3. (Hlas. Od —r, str. 245—
248. N. Nov. od Jozefa JSkultf^tyho t 95, HXJ, 101, 103, 1<»4. Slov.
Nov. č. 164. Slov. Pohíady. Od ákulunyho str. 517 a 709— 71 L
Slov. Týždenník L 5.)
Czambel Danieloviô Samuel. Povedz pravdu v. Vértesi A.
llomán, ktorý sa porína n konca v. Sa s E. Ako treba rohií verSe
v. Gárdonyi G. Prvá lasUnicka v. Hercze^ Fr. — lietleliemská
hra. Zo Zvolenskej LiipČe. Slov, Pohľady str. 779— 785. — Anu§ka
bude niníékou v. O á r do ny i í t* Tetka Mária a ujček Štefan
v. Gárdonyi O.
C. J. ml. Svoj k svojmu. Doluoz. Slovák t 5. Rodičia, dbajte
o vzdelanosť. Tamže t. 7. Akože je to s nami? Tamže c. U.
Čajak Jún. Predaj hory. N. Nov. t ll» 12. Brisnik. Tamže t
24. Pred oltároni. Povesí. Slov, Pohľ str. 522—532, 591-GlO,
674— 68ÍÍ, 741^753.
Čajda Ďuro. Je redaktorom „Černokňažníka" a členom redakcie
^»Náľ., Novín".
(WopÍA Mnuf^dlfíŕý dm^msk^tj spoločnosti. Rediguje A. S o k o H k>
Ročnik VI. Vychndí každé dva mesiace vo v. 8** o 1 6. str. v Turfi.
Sv. Martine. Tlačou kníhtlač, účastinárskeho spolku.
Čebrateký K. S. v. Salva K.
Ôedotka Karol ( — tka). Zlodej. Z hollandskeho. Slov. Nov. č.
68. Nazarén v, Kenedi Gejza. Venec v. de Lyša G. Zamenená
listy. (Preklad.) Slov. Nov. č. 139. Zuzka píše liiit v. S za bo Andrej.
Chorá v. Szóllosi Zigm. Eliáš v. Tolstoj. Príhoda Jána OU-
sona v. Hedenstjern A. Cudzinec v. Prévost Marcel. Ilvaja
pisári v. Berczik Arpíld. Poľovnícka historka v. BudiSčov A.
Osud. Z franc. Slov. Nov. č. IW. Starý a mladý železničiar v.
Geissinvá. Obrázok z dediny, ^Preklad.) Slov. Nov. L 195, 196.
Flauta pána farára. Dľa A. Th. Tamže č. 2ffn
Čechov A. P. ^frdveď. Žart v jednom dejstve. Napísal .
Preložil Taj a vs k ý. V^ Ružomberku. Tlačou knihtlačiame Salva &
Herle. 1903; R«, str. 15. - Z hlatn do kalnér. Prel J. Maro. V,
Bibliotéka Itomdnavd, soSit 7, — ^* ' * Žart v jednom dejstve.
Prel. Ta j o v s k <\ Hlas str. O— 1«. - ^ Prel, J. Ma ro. Knižky,
7^b. a pouč, IIL, SV. 3„ str. 43— :;2. — Klebetíi, Prel. O, Lud.
Nov. t 15. Zármutok. Prel. A. Äkarvan. Tamže č. SG. Tí^jnose.
Prel. J. Mar o. N. Nov. L 15. Kysnutie umov. (Z letopisov jednoho
mesta.) Prel J. Maro. Tamže Č. 2H, Bosorka. PtpI J. Klen. Tamže
č. 29. 3<». Basistov román. Prel J. Maro. N. Nov. č, 33. Rečník.
Prel J. Maro. Tamže t 65. Ženské éfaatit^ Prel J. Maro. TamžÄ
4ie
f, 07. Straáná noc. Prel. H. D* Pokrok i\ 2—4. Kovoročný pozUrav.
Slov. Nov, t. L - Sirn^ná noc. Piel. B. Š. Slov. Pohí. str. 107—171.
Čormák Klinjent Tykání a vykňní u ÚHÍ Česko-slovenských*
C. Lid XII, stn :i57— am
Vrrmkiiazník, Humnristicko-satyrický í^asopis. Redaktor a vy-
dftvfttel í)uro Cajda. Itoniik XXVIll, V)chiWl/a 25. dňa každého
mesiaca vo v. H" v TurO. Sv, Martino* Tlačou knílitl. úcast, spolku.
Ďernj^ Adolf, Pn^tcšt ainorickych Rlovrtkú proti oslavŕ KoSutovft,
Slov. Píelilť'd str. ss. Tiskov*^ pnicessy na SlovenííkrL Tamže sti*.
íJ27. Die Hiitordruckuii^ der Slovaken durcli dio Ma^'yaren. (Rec.)
Tamže str, 4:^n-^7:i2,
Červienka Andrej. Prívet, Posol sv. A. č. 1, Inokedy a teraz.
Tamže i\ 1, O nevýslovnej láske Kristovej, že Oltárnu Sviatosť
ustanovil. Tamže č. 2, ?>. líhis Ježiša zo svätostánku. Tamže 1. B.
Ku dňu Zvegtovania Panny Mítrie. Tamže t. 3. Alleluja! VltazosMva
Pána JežiSa! Tamže í\ 4* *> prítomnosti Kristjv vo Sviatosti Oltár-
nej. Tamže í-. 4, 5. Slávnosf Uožielio Tela c. (í, O príprave, ktorú
vznešenosť a dô.stojnosf Sviatosti f^ltárnej od nás poža<luje. Tamže
t* 6 — 8. V deň Navgtívenia Panny Márie. Tamže č. 7. „Zdravas
Královna, Matko milosrdenstva!" Kráľ. sv. Ruž. í. 8* Blažená smrť
a nanebovzatie Panny Márie. Posol sv. A. L 8. O príprave k svä-
tému prijímaniu ohfadom rozjímaniíi. Tamže C. 9, V deň narodenia
Panny Mnrie. Tam/e L \K Ó, Mária, fuunocnico kresťanov, oroduj
za nás! Tamže í. UK Jako po prijatí velebnej Sviatosti držať sa
a jaké vJíikoCinenia konať máme V Tamže L W, 11. Na VSech-
svätýclh Tamže č. U. Sláva na výsosti Bolm a na zemi pokoj
íudom dobi ej vole. Tamže L 12. Svätá noc. Tamže L \2. Vážne
napomenutia všetkým ct. <^itatetotr» „Pt)sla sv. Antona" na konci
roku. Tamže č, 12, — Bol Idavným spolupracovníkom „Posla svä-
teho Antona.**
Ďíbukov. Nie je vôetJío zlato, co sa WySti. N. Nov. ŕ. 45.
Úi6íDaki J. Kedy vydáô sa... Prel. F. V. Lud, Nov. C, 41.
Čítanka, EravjthfM, pre Školy. V. Uram.
Vitanhí ^ne druhú n tretiu trnnin ikôl etK a. ík $loťemkých,
V, Bell a Ján.
Ďoroviô Svet. Po polnoci. Črta. Zo srb. A. B. Nár, Hlásnik C. 15.
(Čvikota Matej) (f I o. apr. 1903.) Nekrológ N. Hlásnik fc. D.
N. Noviny L 53.
Daniel. Na mena. Dennica t. H,
Daubner AIojs. Redipoval „Posla b. Srdca Ježišovho,"
Daudet A. Veľký piatok za iľ-asov hrúzovlddy. fiUd, Nov. č, 1^
2. — Mrtvý mliidoženích. Sbív. Nov. L 10. II. '
Daxnerova Mária (f 3L mája llKU.) Rýchla pokuta. Ev. KaL
str. m, fvn. Opustené dieťa. Tamže str. íí9— 83.
Df'jitnf Nhorľiikého hoffi ::a shhodH r. 1s4H — lí^49. V. Pechánv
Dr, Adolť
Deroeter. Krizeô z pi - 900-ročnébo jubilea katolíctva
v l'brrfcb. povedaná vo \ in na deň Narodenia P, Márie
r. Í9((i Kazatelňa str. 304. Stav církva katolíckej ohladom na nt&u
417
vlasl Sviatok sv, Štefiiua kniía uh. Tamže str, B(é, KAwfi pri po
sviacke obnoveného chraniu viÄuov8kt4ia dna s, seja, hh)2 povethná.
Tamáie str. 334. Mária lUotiSt** hric&oikov, Shlvnosť Narodenia R
Márie. Tamže str, 325.
Demiica, Ženský list pri^ pouCeuie a zábavu. iCoíník VI. Reda-
ktorka: Tere/Ja Vansová na Píle pii Tisovci. Vychnd/>a niosaŕnc
raz vo v. H" o 16 — 24 stn Čísla 1 — 5 vyftly v Hu^.omberku thicou
kníhtl Salva & Herle, čísla 6—12 tlaCou kníhtlaciame Šimona
Iluháčka v Modre.
Déri Julius, Prehnaná níladucha. Slov. Nov. L 247,
Djoroviô Svetozár. Sôah. Črta. Preložil Revka. N. Nov. ŕ. 2.
Drnhovia, Črta, Prel V. M. Tamže L 6.
Dobrolub. Ozvena na článok Bellov, v Cirk. Listoch uverejnený.
Rod. a Sk. L 2, 3.
(Dúhmuiy Joteí) (f 4, dec 1903.) Nekrológ. K Hlásnik t 24.
Nár Nov. L 150.
Domanoviô Kadoj M. Spevííkova Vefká noc. PreL V. M. Nán
Nov. c, 4ť^.
Domány Kornélia. Livia. Blov. Nov, L 53.
Donoval Ján v. Tichom f r.
Bou Motúz. Bá). Nár. Nov. č. 4* SleCny. (Figúrky k apalečen-
skému románn.) Tamže L 34, 35*
Dostál Alojs. Z lásky — hnev. Poslovenčil —Sk a. Kniiky, xáb.
a pouíné III. SV. 3., str. 1—18.
Dovalovský P. K. Žilinská priemyselná výí^tavka. Slov. Týžd*
Drobný .K Ustavení odboru »Českoslov. Jednoty'' v Prostôjoví»*
Českoíilov. Vzííj, t. 3.
Drož (iustáv. Otec a jeho dcťJra. Poslovenčila Anička IL Slov.
Nov. i\ 207,
Drož Karol. Ku pŕti 8tji\úm SpiSským. Z tatranské makulatury.
Ciisopis turistu XIV. str. 4G, í>7. 132.
Dugovich Titusz. A loi nfm:**iii^ťgi mostjalmnk frjlwUstnek
tôrténctť, Nyuinatott a tniócz-szent-mártoni ma^yar nyomdában.
l*.Kí3; 8<> str lOÔ. (N. Nov. t 51, 52, 54.)
D. Veno. Z macf. Dennicii č, 4. Matka. Kresba, Žnem. Tamže č,6w
D. H. Strašná noc v. Cechov A. P.
D J. Ze života P. J. Safaííka, Zvon IV. {. 7.
D J, J, Slovensko a Pťdáci, Ceskosl, Vxáj, L L Uheraké Slo-
vensko a Český kapitál. Tamže č. 1» 2.
D. M. Ozvena na „PieseĎ nioja; vtáča malé..." Ilenníca č« fx
Na mena. Tamže č. 8.
D. — ský. Príčiny vysíahovania. Lud. Nov. č. H»— 13.
D ý. Zviidlé li.stiť v. Bor ch M. Podivný kupec v. M a Ió-
ny a y l>. HÍa>,eno8( má pravdu v. Malonyay P. Striga na rohu
v, Malonyay D. Krach v. Malonyay I). Pán Boh sa postará
v, Malonyay I). Svet r. Malonyay R Byt do prenájmu v.
Malonyay IK „Ku Salamanderovi** v. Malonyay 1). (hlpočinuk
v. Malonyay IK Neverný. Bájnn hra v 3 dejstvách a dobrou pu
rt^
20-ich rokoch. Slov. Nov. L 147—162. Duiičo v. ľorzó.
v. Sí^oinaházy ŽL — Kristofero v* K r umní u r li *^ r.
(Pó%r*4ôrkiil«.)
Žreb
Slovenský jazyk, živá starina.
z reči 8loven8ko-Tiip£iaii8kej. ')
Podáva Samo Csaml^lrDanklavié,
fefero : Dnu mu fefere, čň pes vys . . ,
fir.ko — mužík éeliua (viac nežné).
ŕinkaf — InukaC, |>laka(.
fiífiľiť — človek (natiíívka).
flokáu — okáň, t j. mužský verkých oči; flokafia, flokaŕka
jo r. ž,
frflaí — rozprávať, Nefrfli mi tolko poza uSil
frfotaí. Iťkváľ, ke J sa varí, frfocc; i víno» keíf sa leje do ffaÄe,
popri preliovíiku frfoce.
fnladiC — míírnií nemilolmhu. Celý majetok len tak rozfrňadiu.
fnidolif — utekať, ohyt^ajm^ drohnými kroky*
tíjrel (dem. lúôlik) - - kuB: Máme aj my volakolkn fúčiikov
jEeme; alebo: na íúMe ho dotrhalo.
fujak — vetor.
fujavica — xávej,
* luťia — ľufiiavá ženskí (Pla tolioto bude hítdam i fnfio?)
Gágu — liUKy u detí: ííežc pasieá ^á^e?
líľí\^nu — planer, hlaviiň.
gan<lžavec, gandžoíi — Človek ranavého t^la, candžovfl telo —
ranavé,
gatka, pi, gatke (zjem.) — hus.
Píebrií — mazať; zagebrený. zamakaný.
gegnúť — myknúť, trhnúí: Geglo v ftom,
glcmbaj — ÍJirbavý ŕlovek.
^lombavý človek — íarbavý.
gôiaviť — spätne, omáíave jesí; rozgňiaviť — rozmiesit (zu-
bami alebo í nohou).
fíogol, gogolec — pažerák: Sliepke majú pi ň ie pofíolc nažraťie.
fírhiale — kosti; Len Rrbiale tô na ňom träa (chudý),
*gnla — ;.en.itká s veľkou hlavou*
Ilafriť — utekať, bežat
halbica^ -iíka — hlinená nádoba na jiáleml
hamjtula — istá hlinená nádoba krčahovil^j fnidoby.
haplpáA — muž 8o zarostenou bradou, stariííáft.
hef^ať " hádzať, metaí (voz po skalách),
hýl chudé, slabé a vysokí^ho snustu decko.
'» Vidí filr, 389.
41«J
hĎiapaí — menkre.
hojdačka — kolísačka.
hojdaf — kolí8a(.
holengačka — kolfsaŕka (obobný kanec stromu býva iioti).
holengaf — kolísať, knísaí, opálaf,
holomok — planec.
honosií sa — pýSit
honziť — Steklií, chodtt: Vlas mi hoiiiif po hrdlo, alobo: Vp-
laí'o mi honzi v hlave (t. j. vu vlasoch), pozri rai, Marka,
horosvet Níizvu toho užíva sa na pr* takto : To sa^ lieskovce!
ako borogvetl 60 znaCí, že sú lieskovce pekii*^, žlté. Čo sa me-
luije horosvetoui, iievieoi ; pravdepodobne nejaký lioruy kvet,
hrdza, tak menuje sa i dáždf, padajúci, keiJ je slnko,
hriech ; Tam je teraz hriech — zvada, nepokoj,
brjrzovisko — trápenie, kríž r To je hry^tovisko s takým ohranom,
hnišCička — kon valia.
humplovat — rfrat, kaziť^ nivofcit
hurhaj — vetký hluk.
liuríauk — krik^ škrek . Uuriauk roleta aAí na rákoši (o deCoeh
spoločne kričiacich).
hurtaj, hurtos — človek basového hlasu a ^na hŕbu" (cliytro)
hovoriaci »
hvaždif — sekaf^ rezat Btrúhaf: Za okamih nahvaždiu kopu
dreva, sečky; zabvaždiu si do ruky (zaíal, zarezal),
Chajda — vulva (nia chatrč!)
chamrat, chamrit — habkaL
ehamrtit — hemžií (o červíkoch v mase).
cbarmaf — nešikovne sa obliekať.
chmulo — sprosták,
chrapštaf — hlas, aký vydáva na pr. baluzina, lomiaca sa pod
nohami.
chrčať — piskíavo dych i£.
chropnuí — zaHreť: Chroplo mu do prsta drevo.
rhrúmaŕ — jesť niečo chrúpavť^ho : Fízolne eáťe chrumkaju
ItoUž pod zubami) — zle sú uvarená.
ehrumst - chrúpanie: Cukor jedou aS taký rhnimst äláti^ aš
tak chrum&ťalo mu pot zubami.
chruflo — hlupák, sprosták.
cfavfstať — riedkym lajniť a prudko (na pr, na husy Kk\ povedia)*
Jačať — vrieskave nariekíif (o deíorh).
jak — jačanio.
jaaietka — zloatné dievča.
jatrií — zbierať sa: I*r8t sa mu jatrj.
jazyčií, vyjazyčiť — rozprávať, vyklebotiť,
jazyčnica — žena, ktorá rada rozpráva^ (bikedy i klebeliiica*
jedovať — hnevať, zlostít
je2it sa, to isté.
Kaffúchf kto bzdie.
kako (maliarovíe, pridá \ ;í >:i; — zaniAjeajiý, ULneCistený Človek.
4^
kalika — člowk schopný i toho, Í'o by sa o ňom nepredpo-
kladalo, hiiíicút^ éibaL plauLH'.
kapaí. Ketí je reč u sňaliu, ztiací^ že sa topí ; kapať s í*?la —
chuflnúf; fikapau mu z otú — zmizol mu so zraku; skapal um
kabjit, ukniflli um ho; už to zakapúva — zahyimjo; mesiac je na
kapaní - uhýva ho; mau skapaf nd hamby - zhynúť,
kiítla — íilho a íhiromne ga tiilajuca. Názvu toho dávajú tak
iiuížským jako i ženským.
kazár — disciplína. Slova toho užíva sa takto: mii plaftího
kazára pri aebe; íwmá žiadtliho kazára; ja ťa nauCím kazáru, ak
ho nevieš.
keckat — ráňať: Opkeckaf jablká (týtkou).
kecriúť — zíahka udieť po pľstorh (paličkou, papekom)*
kinkaf: svieca kiuká — dohára; len tak kinká to svetlo —
zlo horí, kedy-vteíiy vzplanie.
kynožiť — ničií, plienií.
kypta — ruka,
ký|jtik — prst, z ktorého chybuje,
kyptoS — klavý, okyptený (zmrzačených rukú) človek*
Literatúra a umenie.
Lacik. Ko^právkĺi. Napísal Ai4f)ust Horislnv ŠknKHy, Turčiansky
Sv. Miirtio. Tlačou a nákladom J Gn^parfka, ktnhktifH a a kiiílitlačíara. 1 1104*
Str. !♦», 16*'. Ona I o hnllierov. — oailačeuo zo „Zoroičky" 187 L
A, C. By;iM.ioHHHi>, K'b HOllľlRy O llJlKMEUHIJXb OTHOIUB-
BhlX'b irb yľUľ€KOň py<;il. C,-IIeTepr.yprb, 1904, Str. 15. 8".
Buddhismus* Napľul dr Alois Lanj^. IU04. Moravská Ostrava.
Str. \'M. s'\
Obsah : Pred Ihiddhou — Životopisný nástiu BuddhUv* Buddha a
/en) . Náuka Buddhova. íluddhistnua po stľánro špekulatívni. Mravo-
ttka Huddhova. a) Saaiocha (bratri^tvo). b) Život buddhístíckých mnichú.
c) Unddhi^rická véeldska* d) íiuddhtstičti včHci (Uici). — Výbor buddh.
podtthf»nsívi a lejícnd. (Na týchto niet ničoho zvláštneho Napr,: Skpft*
Ofl nnrozťni, íbik\ sU^púc od narozcní: „Keveŕim v svetlo a jeho jevy ;
neni harev, neuí slame, ani mŕ?síc»% ani hvŕ-zd Nikdo tŕcli véií ne-
vidtd!'* Marné se pokou^cli pnUelcs aby slcpce o opaka pŕetivédí-ili. Stále
odpiral: ^Váe je klameu: kdyby bylo hareVt musel bych je Umatat a
cJtIt." Lť'kaŕ Aniirhal člyŕi léky a léini vyiočil slcpee* že videl — Ta-
tbauatn jií Iŕkarcm a čtyfi Ičky j^ou čtyŕi sval r pravdy.) — Závčrek.
Dllo* Unčnfk 2. List včnovaný pú vodní tvorbe české* hlavne dekora*
livni. Iií*vnf iliíH beaux arl*^ t* liCípír* stutont ilčcoralif^^ N^ikladc^m Jednoty
l'midrft V\ tvárnych v ľra/e. 19tU, IHíjIo 2, a 3
-♦•^
Rok lft04.
ÉoUi 7.
Slovenské Pohlady.
Quodlibet s cesty z Bošáckej doliny do Pezinku
a nazpät
( Jd Jo£. Ľ, IJoliibifho,
1 rosftri, nedržto ma za professura ijuodliheUlni^ jakí bývali za
starodávna na pražskej universite, lebo nie suín aiii professorom,
ani velkonieštiakuiD, ale leu jedtioducliýtij dediiiáľouu ä v tomto
mojom podlopmickom, tichom kútku sa tak dobre cítim, jako íervlk
v chreue; ale predsa mi to dobre padne, keí sa kedy-tedy vy-
kývam z domu, abych sia aj za chot-íSr podíval a sa z jednotvárneho
Živorenia povyraziľ I)Ia domnenia jedného Bošd^ana netreba k pro-
f^saorstvu ani tuk mnoho študovania, keby to malo byť pravda, \^o
oa svoju chválu povedal: ,Já som len tri týdne chodzil do Školy,
a viem vác^ než nejeden professoľ.** .la ale úprimne vyznám, že
do mňa íesf celú retoitu ^ymnasiiílnych Uied a za viac než tri
roky akademickébu učenia tolko vedomosti váetci profcssori — a
bolo ich hodne mnoho — nenavlievalí, že bych sa mohol vyrovnať
čo len professurovi quod]il»etárovi, ídidn-j pamäti, /e mi al»^ pri
písaní pero skáče od jedueho predmetu k druhému a že ■
i|uadrato rotundis ištvorhraimé s okrúhlym): nuA i túto moju
nínu nechcem vy<iávať za ucent^ pojednanie, jaké zo mňa ani ne-
vyslane, ale ju menujem len quodlibeton», cim v skutoť'nosti je. A
jak váa, ctení íitatelia, na chvílku pobavím, nemusím povedaf:
oleum et operám perdidi, ale mám dušu na mieste. Už tomu budú
ííkoro dva roky, Co som m v I *ob ladoch neohlási ľ Aby ste si tedy
nemysleli, že som u/ tam^ kam ma temer väetcí moji bývalí spolu*
žiaci predišli, ale že e^te žijem a kývam sa, ba od krátkeho ôasu
aj &a krívam: idem bi s vami trojku pobeaedovat
Už ma to dufif mrzelo, že som celé dva roky nebol v ľozinku ;
preto, aby m nezdalo, že o rodinu neatojím, vybral som sa dfra
ti júna z domu a za celé :í hodiny mm sa v kaani žebv
voza poriadne 8mažil. až ma v ľezinku o V^l hodinu x;.
Kedysi bol by som sa musel za ptd druha dôa na voze natriasat,
na každom mýte publikánskemu Cerberovi obolus platií^ pu Trnavu
aspoň tri razy pri krčmách kone kŕmiť, v Trnave nocovať, i to len
na voze, lebo len bud bohatí fmlta, lebo máruotratuíci ]' "
ízt u v hustÍQcip — a na druhý deň, jak sa na voze nie n
alebo koňom nič nestalo, okolo poludnia by Bom na konane bol
4ÍII
doAtvcral na cieT cesty. Teraz iicdhílni, uodi si je horúfosí jaká
chce, nech ma len železiiíeas korn (lirpľati ta, kam mám narajdované.
Bol mm ale už doma odhodlauý, žt* keby sa tak železuičiarorii zase
mrAfiiXo štrajkovať, ani za svet nel^ol bycli sa vrAtil domov, ale ani
bych nebol čakal, jako Dóra na jelit^, na ukom^enie štrajku, ale
prehodím botanickú kapsu cez p^^ce a dos^tverám sa predná z ktorej-
koľvek 8t4iuice na miesto, a jak by ma štrajk už v Pezinku za-
stihol, oprobujem, ti by som potraHl nazpäť domov na ševcových
tátošoch po tej ceste, po ktorej som jako modranský alumnista-
fizuhír pred 50 rokami tez Oreáony, Smoleaice, Nádaš, Brezovú a
Myjavu chodieval. Bola by to síce bývala do BoMckej doliny veli-
kému makovin'ku podobml zbytoC-rtíl okluka, lebo na Trnavu, Kosto-
lany, Úachtice a Nové Mesto bolo by tni omnoho blížôie bývalo,
zato ale bol by som videl kraje od viac než polstoroCíía nevidené.
Že v nocí nerád cestujem, a to len do Pezinku v noci ani cestovať
nemusím, nebolo by ma ani to hnevalo, keby štrajkujúci železní-
äari aj v šírom poli boli vlak zastavili, lebo by som sa aj tam bol
dôkladne poobzeral, i^i nenadabím na Jajakú vzácnu rastlinu. Ale vlak
uháňal, keJ m rufeňu dali uhlia nažrať a vody naslopaŕ, a ja som
musel prentaŕ na chuti kúštik sveta pešou nohou precestovaf, a aj
žena si uRporila kiizeú, jakú mi držiava, kect — jako ona hovorí — bni-
vúrny kúétik vyvediem a l\—4 hodiny pešo jachíira, jako nedávno
z Trenčína do Melcfc, ked sa mi v našej drotárskej metropoli ne-
chcelo zabíjať i^as rnkanfm na veferný vlak a zachcelo sa mi na*
v&tKiť niilálio priateľa Hoya v jeho melíickom Tuscnlnm, do ktorého
sa z kochanovskkej fary na odpočinok utiabol.
Kde-Ui eSte bolo vidno železnii^iarov vo vojenskej uniforme
Hlužbu konať, nie exercírke, ale železnii^nej premávke k vôli, Poí^as
želez:nit'ného štrajku od 22 — 26. apríla my dedinári inej Škody sme
nepocítili, len tú, že sme za pár dní pošty riedostali; ale na trati
boli rozostavení vojaci a honvédi, al>y dajukí chunchuzi alebo domo-
rodí boxeri nedostali lask<Hiilny na vyhailzovaiiie kolajníc alebo po-
rúchnnie mostov. Ale v na^om kraji bolo cicho wsz^dzie, gbicho wsz?-
dzie. Len jeden ŽidáCik nariekal predo mnou, že mu kdesi bedny
s vajcami tn''ia. Pote§il som ho, aby si z t^ho ni5 nerobil, lebo jak
sa mu tie vajcia, než sa dostanú do Viedne, v bednách vyklujú a
v podvibe kuriat na miento sa dostanú, bude mať aj z toho miesto
pŔôresu dobrý rebach, Nam deilinárom liolo lahko žartovať, lebo
u nás potraviny v cene neposkoCily, jako sa to stalo po velkých
mestách, ktoré sú odkázané na dovoz potravín z vonkova. Z Buda-
pe^i písala jedna pani sem, jak vysoko poskoíily tam mnohí* po-
travné íMílnky, a jako knklavý prípad spomínala, že museli platiť
J*- B> krajciarov za vajce, kíležto sa icb u nás predávalo za 20
kraje iarov 1 1 kusov. Nuž ale nemusia mať veľkomeAtiari len saíné
býí'ie zápasy, tieto liarbarské zábavy krvelaíných, váetkými pôžit-
kami presýtených fudí, sam^ divadlá a iné parády, dostihy a Sau-
lány R celý rad fas a peniaz mrhajúcich zábav ; nech pustia aj
chlp za potrAviny potrefaié, len keby tá drahota neťažila aj pracú-
júcl Tud! Už je darmo, ja si cliválim tichý dedinský životy kdo sa
li.^
-O býdcn^' " ' " ii ii poiiohnýrS, nn
'tasu a V) íl ^ I 7.áhuváťl), nUi ani
vých ílemanPitľ;\('iach, krikhivych pdchojoch, pouliŕných sbonbAch a
podobných výrastkoch bujnosti alobo zúkhtva, nikoiuu ani len ne*
sníva, a fudia, poliôka svojo s chuíou obrábajúci, majú ť4>loro^ne
okobi domu a husi ' '-i mútlrojÄro a o- ' zaneprázdnenia,
učž sú všetky velí .e /.áhavy. Kto i^'n zíi divadhimi,
čas uemilobobu mihajúcimi spoloí^nosfanii, pieťhudzkami po hulc-
vároch» fajčení a popíjaní na njídraiÄiach, po samých piknikoch a
žnrfixocb to len s klobásami a jcliiami: ten nech do tichej dediny
ani nc-chodí, lebo toho v^etkéiio tam nemajú a neznajú, a kto by to
na dedinách htadal, UAns by \ysmíali. Ale zíito nemáme nu dedi-
nách ani légie darmušhipov, dariiiožrútov, pr* ^i závrutníkov
a podobných cechov príí^IuSuJkov ; a ked sa s; m' kde tu ob*
javí na dedine dajaký napodobitel fal^ovatefov zmeniek, padno mu
to jftko oáúch dole namazaným, a bmi si to odsedí v ^itlave alebo
uprskne do Ameriky, a je tu doma nav^.dy pochovaný. Dedinu vy-
ruSÍ z tichosti najviac buhon komediantov s pimprlovým divadlom
alebo dajaký kúzelaik^ ktorý kúdet bltíi a potuna si stužky z hrdla
vyíahuje. Za dosí chatrné vstupné na deti pobavia a o pár dní sa
na vÄetko zabudne* Nechcem j>ovedaŕ, že mešL\ nenávidím, lebo aj
velké mestá s vyvinutým priemyslom a obchodom, jako centrá vied
A umením musia by í; í ja m rád podívam kedy-tedy do velikého
mebta^ nie na tie nádherné domy, proti ktorým sú dedinské hrdé
kaštiele len chatrnými chrtlui»ami, lebo tie parádne don»y bývajú
z velkej i^iastky tak do dlhov /aniocené, ^,e ich majitel len dbi mena
majitebnu sluje, ale nkutoŕným tunjiterom je veritel, ale rád vidím
ten čulý ?.ivot a hemženie Ha ludu, tie tisícoraké vábivé výlohy rôznych
obchodov, kde sú najrozmanitejšie predme:y pekne a sú merne rozo-
stavané, bez ktorých na ludia výborne obijdú, a jedna motyka alebo
lýl sú omnoho užiturnejšíe, než tie rozliCne tretky a pletky, hranky
a čačky uorin li u iných tovarov; rád vidím muiiea a kniJt-
nice, Hady a ^ trhy na potraviny, a rád načúvam na tú
miešaninu jazykov, ktoré sa po velkých mesUWb ozývajú, že by
Movek musel byť aspofi Mezzofantim, aby vôetJiým rozumel. Zá-
bavné je aj pozorovať ludi, ktoií 8a b veľkým namáhaním za to
\\ ' cim nie sú, ale ani nikdy byť nemotu, lebo ich bud týp
is o výslovnoííť hneJ prezradí. Ttitu všetko pozorovať, po-
clH*di(, zkút^iť je vzácnym pô/jtkoin: ale potom ohlušený lomozom
lelniesta rád sa utiahnem do dedinského zátišia, kde 8om mi po-
koji* Nechápem ani tú radosť a chvastavosí mnohých nad rýchlym
vrrastam pucHu obyvatelstva vefme^ta, lebo kec? sa milliony ludu
uiihmú do jedného mesta, je Unu aj úža.sne mntdio proletariátu,
v» " v aj množstvo hie^ľ • ne*
tij mnohú náiihery a po tioho
lazaronstva. besno je si len pomyslef na to, jaky los očakáva 5- (i
millionov nbyvatelov i^nrihiMM; l nmlýn, ke<f ho zatítjhna dajaká
pohroma. Ani toto s\ nem zabezpečené pred katt-
istjiofou, kde budú ludia v zuuyMvr hri^aC: ,iHory, padnite na náš I
^«H^
^^
m
Vŕškyj ptikryto tiás!" Darujo sa ktorýsi francúzsky humorista vy*
smieval z jedni^ho mestečka, keä o ňom posmegne napísal, te je
tak malé, že si v rtom váí?tky kočky tykajú; lebo malé mesto je
málo odchortnej^ie o<l dediny, kde ľudia pre poctivé a užitofioé
práce nemajú ani času my^leť na rozkošníctvo.
Ked som nedávno fítal v „SL Týžd,**, jak fiodivne sa choval
lud horno-trenčiausky k sheratelom národných piesní, nie ošklivosť
alebo Imus, ale velikú lútost som cítil nad tým zanedbaným Indom*
Otročeným vyssávaný^ vykorisíovaný, k tom n biedou bitý a morený
Ind nikde na svete není otvoreným, úprimným, bodrým, smelým,
intelh'jLíentným, svojej índskej hodnosti povedomým, ale zamrklým,
ned6verĽÍvým» bojazlivým, tupým. Kto by mu to mal za zlé, Že
v každom cutlzom černokabátnikovi vetrí nového Ŕkodára a trápitela.
To je fud dolno trenčiansky, ktorý i lepôie žije, i čistejšie sa i&atf,
i pohodlnejšie býva, ráznejší, otvorenejší, intellígentnejšf, svobod-
nejSj, a mňa srdečne tešilo, keJ som pred dvoma rokami maliara
Francúza p, Wili líiftera a p. dr, lUjhuku doviedol do bošáckych
kopaníc, kde fotografovali kroje a domy. jakosi títo naši vzácni hostia
mojich kopaničiarov pochvalovali, /e sa pred nami nielen neukrývali,
jako divosi pred nami neutekali, ale nás priateľsky privítali a nám
k vôli sviatočne sa poobliekali, aby fotografie čím peknejéie vy-
padlý. Nebolo tam badaf ani znamienka ostýchavosti, nedôverčivosti
alebo práve roznirzelosti. V tom krjpanickom dome je četadnou
matkou veselá, náramne tučná babička, s ktorou sa dráždievam, že
ketl pôjdem na Lopeník, ustavím sa pre ňu a pojmem ju s sebou,
aby mi tam poukazovala všetky šťastné, liečivé a čarodejné zelinky.
V Skalici majú príslovie: „Dievka tlstá je lebo mlsná, lebo hnusná.^
Ale naša babička Mikulová veru není ani mlsná, lebo maSkrdy ne-
hľadá a živí sa skrovným pokrmom; a že hnusná není, alť lúbi či-
stotu: o tom sa presvedčili aj naši milí hostia. Raz som si s ftou
zažartoval a riekol som jej : „Babičko, vy st^ už iste mnoho sto
kuriat dochovali a mali ste, hádam, aj kučeravé, strapaté sliepky."
,Veru som mala peknú strapačku/ odpovedala, „A viete vy, prečo
jo daktorá sliepka strapatá?" „Hádam preto,** riekla, „Že jej stra-
paté perie narástlo." „Nuž, pravda," reku, „ale prečo jej to perie
strapaté narástlo?" „To ja, veru, neviem,'* odpovedala, „Nuž —
reku — preto, že sa trtoloni z vajca vykluvalo." Na to mi pove-
dala so smiechom: „No, stará róba som, ale to som predsa neve-
dela ľ* Človek to aj po kopaniciach zachytí často humoristické alebo
aj kňsavé príslovia alel»o veršíky. Také príslovie je tu bežným
o vydajuchtivosti žien, že ^ked chlap deväU ženských koží na palici
cez ptcco mevesených ponesio, pôjíle aj tá <lesiata zaň," O takých,
ktorí dlh dlhom platia a tak záplatu záplatou ukrývajú, pospevuje
sa ten veršík:
„Nestaraj sa, ženo má, už som duby splacil,*
od Smúla som vypožčal, Srúlovi som vrácil**
Pri bohuslavíckej stanici^ kde sa nádražie pred troma rokami
rozširovalo, objavily sa razora daktoré, tam predtým nikdy nevídané
4ŽÔ
rastliny, a sfcp véliui hojno Glatmmn photfiirnmt rv., .dn/^^ď Cfia-
maepit^s Schrrh. var. ijianáiflont, a pár kúskov Phtntnt^o arcnaria
Wk., ktoré su sem dostaly so /.eiiiou od juhu dovežeuou. Ale vlani
nebolo po týchto rastlinách tu aiii stopy; až zase tohoto roku spo-
zoroval som vzácne Glauciuín v par exemplároch. Tohoto roku má
sa moíiar .^tvrtiansko-lvohuslavický dôkladne kanalisovať a odvodníC,
t\m okíiUté lúky a rolo mnoho získajú, snád zatiaľ, zakiaí zase po*
vodeň nezauesie morom dolnú í^jastku kanála.
Na severnej strane vŕSku Turecka leží mohutná vrstva jílu,
kde Bohuslavicanía hlinu na tehlu berúci vykopali viac kusov ma-
muUch kostí. Co som z nich dosial videl, boly zlomky rebier a
hodne zvetralé. Hej, kto by nám vedel nakrc^slif nás kraj, jako to
tu vyzeralo vtedy, keJ sa tu tmolily tak obrovské zvery! Okolité
vrchy všetky stály tak. jako dnes stoja; doliny boly tak dlhé a
široké, jako ich dnes vidíme: len Fauna a Flóra boly rozdielne od
terajších. Až sa bude ne/adlho pre druhé koľajnice pod Tureckom
dachsteinská skala dynamitom trhať a násyp ^eleznifný rozširovať,
dá sa ot^akávať, že sa tam najdú pekné skameneliny; a že tam
prijde aj hodný kus jílovej steny odkopaí: nebudú Uim mamutie a
iných zverov kosti chybovať, kedže také boly už nájdené u Beckova,
Bohuslavic, í>tvrtku a Ilaluzíc, X má menuje mamutí kel Jedno-
rožcom*, a na prach potretý užíva ho jako liek proti zimnici. Že
by to mohol byť zub, to ľudu. zakiat nevidel ľavého slona, m^jde
do hlavy, a že počul bájiť o jednorožcoch, čože je prirodzenejíiieho,
než že taký kel za roh jednorožca (hii'f Už starí spisovatelia z noso*
rožca spravili jeilnorožca a maliari predstavovali ho jako zviera
silné, koÄu podobné, ktorému pekne-rúée namaľovali z prostred
ť^ela vyrastený dlhý rovný roh. Ešte za časov linnéových aj mnohí
Študovaní ľudia verili a písali, že rajka, krásny to, z Novej Guiney
a okolitých ostrovov dovážaný vUík. neuiá nôh, a preto ho učenci
pomenovali Paradisia apoda ílíajka beznohá K lebo kože s perím
8 tohoto vtáka do Kuroi^y dovezené nemalý nôh. ked im ich .lovci
v čas ulovenia vytrhávali. I rozširovala sa tedy nepravda aj učeb-
nými knihami, jako by sa rajka ustavične len vo vzduchu vznáSala.
U BohuBlavíc stojí eSte pri hradskej ceste dlhý rad vežovitých
topolov (ľofmlm i^íframidalis Bo:.), kt^ré tu „tureckými vŕbami**
menujú, z čoho l)y sa dalo zatvárať, že strom tento u nás len v sa-
mých samčírh exemplároch sadený (ženského stromu ežte nikdy
som nevidel), z Turecka do našich krajov donesený bol Tento druh
topoľa bol asi od storočia veľmi obľúbeným a módnym, a dobre
o ňom ktorýsi Nemec povedal, že kde vidno zďaleka v dedine rad
topoTov vyčnievať, tam je Imd pnuský ka.^tiel alebo pjáuý sedliak.
Nemci tento strom menujú ^ital»kýni topoľom**, av^ak Itália není
jeho rodnou zemou, ale bol do Itálie /. Ameriky donesený, k<le dla
Huaiboldta pri rieke Missisippi divo rastie, Jako spomenuto, bol
najprv do Itálie donesený a rozšíril sa z Milána po celej Európe.
Ho Francúzska a Nemecka dostal sa okolo r, 1770, ESte pred 42*
roky bola v panskej záhrade podhradskej vo vlhkej jame Skolka
uft i^ramidálne topole, zkadial sa jednotlivé stromy pri cesto do-
sátlzaly. Aj v Bohiislaviciach bald v záhrade úrailDÍkovoj m mokrioe
Iftkíí školkfl, [Kiritujuca viac f^to kiisov takýchto topoíov, ktoré sa
velini laliko rozrnno/jgú zastr^'iiíru prútov do mokrej zeme, a velmi
rýchle rastú* Ket! \idfme tie tnoluitné stromy i>ri domocli alebo
pri cestíidí, mví^leli hy mw m, že sií aspofj 2— 3Í)l)-ľoŕnť4, ale ked
sa tento strom až okolo r. 1770 do Fraiicťízska a Nemecka 2 Itálie
dostal, ifite uplynulo pekných pjir rokov, až sa |)oíal v Uhnich sadií
a tak i najstaršie topole v híí Som krnji sotva sú od 10í> rokov
staršie. V ľnisku bolo r. h^ťHJ sadenie topoíov pri cestách vrchno-
steiisky zakázané, preto, že sa strom široko-ífaleko rozkorefjiije,
veliký stín hádže a mnolio Skodnélio hmyzu živí, ktorý aj na iné
stromy a rastliny prechíídza. ľoiunly vychádza topol aj u nás z módy,
a pn cestách počínajú iné stromy vysádzať; ale topol je pre rýchly
vzrast predsa nžitot^ným stromom, a kvojou vežovitou podobou pri-
spieva ku kráííe dedín a mestečiek. Drevo jeho tláva slabť: palivo,
ale sa hodí na korytá a na stivivo v suchu. Biely a^át (liohinia
ľsnulaatfia ĹJ vidno i'asto pri cestilch, zvlažte okolo Trnavy, a
bol práve teraz v najkrásnejšoní bohatom kvete, nasycujúc vozduch
prijemnou vôilou. I tento strom je n nás udomácnený. Amerikáu
Jan liohiii, záhradník fraucú/skych králov Henricha IV, a Lod-
vika XIIIm donioŕtol ho z Virgin le do Vr - a. Jeho synom r. IfíBfi
zasadený strom stál eíite 185*> r. v | ; botanickej z;íhradp.
Či ešte stojí? nedočítal som sa. T'o Kaknnka, menovite do Viedne,
dostal sa biely agát za panovania Leopolda I , a do Uhorska iste
z Viedne bol prinesený. Teraz ho Madari menujú „magjar fa", lebo
níra povysádzali mnoho picSiMn, kde sa dobre darí. V novších časoch
ale pusto§í ho miestíuui a*íálová vSica §tít(ívka (Schildlaus), Naše
vrchovité kraje, nť- netrpia na nedostatok drevín a nie sú odkázané
na biely a}íát, preiisa ho už po jarkoch a na svahoch kopcov a pri
cestiich udomácnený majú. Píiiiiátíím sa dobre, že v mojom detin-
stve po na^om kraji patril agiit medzi veliké zriedkavosti. Je to
strohí rýchlo rastúci a nielen semenom sa rozmnožujúci^ ale aj vý-
honkami koreňov sa rozrastajúci, strpí aj obrubovanie^ jako vŕba^
a dáva dobre drevo, Naíti Haliizičania vysadili tohoto roku svahy
lilbokého, na dedinku sa tiahnuceho jarku a severný svah vŕSku
Ilájnice tiež agiítonj,
Na celej ceste od líohuslavíc až po iVzinok nikde som nevidel
husto rastúceho, tŕnilého, živého plotu (Lynnm harharum L.), z kto-
rého ohrady eSte pred 60 rokami bývaJy v móde. Kde eäte z neho
živé ploty stoja, aj tým bude skeno oflzvonené, lebo je velmí do-
tieravý a rozrastá sa Jaleko do záhrad a rolí.
I>olu celým Považím, vzdor velikej šuchote, temer vAetky siatiny
Ä okopaniny videl som pekné, a aj ovocia sa ukazuje mnoho. Hve-
zdári nás straáia velikými Akvrnami na slnku, čo by dalo otlakávaí
veliké pálčivosti a suchotu. Na pieSfinách už teraz bolo vídaí za-
heíené raži. ktoré už mu dážJ tUMíbživí, Tohoto roku sa rastlinstvo
p už i\ júna som videl f y
p i^žím nemali železnice, neii . •
kraji o dochovávaní cukrovej repy (Beta tmlgaris t\ nitimmaj ani
4217
reH, Tŕraz vitlua od Pňriiuva rJolu Považím ft nj v dolinách Ho
Považia íihiťhajúciťh veliké table cukrovky, kturá bospotlfirom \ktM
úžitok domíôa než olnlie. Iloku 1747 robily m prvé poku»y dorá-
bania cukru z repy, ä r. lliH\ l>ol v Slieznku založený prvý cukro-
var, ktoréoiu sa ale nedarilo; ale už r. IHll bolo v Kakúsku 77
cukrovarov, ^ Neínecku 1-10, vo Francúziiku 370! V i^ivej uii je
pamiitif ^e v mojom deliii^tve cukor bol vt^fmi drahýrn tovarom a
že sa ho v dome mojich rodiťO\ velmi málo do roka spotrebovalo,
a Čo z pokrmov bolo treba osladiť, sladievalo sa metlom. Ani tých
rozmanitých, cukrom postrašených maákit, jaké teraz po vkHkých
krámoch aj na dedinách predávajú, darmo by vtedy kto bol hladal.
Naj<^4istejAi<í boly sluilovtS do ordinárueho modiť'htj papiera zavinutt^
„k;'^ 'flc^, j«k*-' som si aj ja kupovával v í'as jarmorný u Btaro-
tui Savlíka, tuí^ím 4 kúsky za jeden Aajnový krajciar. Teraz,
ked je cukor lacný, každý židovský kramár má všelijaké ^cukríky**,
cukrovíí abecedy, zvieratká, ŕí"f«>*^ky. palif^ky^ koloi^á a iné zviič^
z múky uplackané a cukrom oshtdené drobuosti. Ale zato m za
onoho času viac perníkov vyrábalo^ pri íom sa i " i dobre
míili, lebo nielen peruiky, ale aj voskové sviece v ^(\\é
Me^ malo viac povestných firienj pernikái^kych a tneilzi týmito
bola nflijpovestneíšia firma Bohuôovská. Jeden z tých BohuSov bol
n 1848 kapitánom novo-mestskej gardy, a ked (gardisti vypálili
Lubinu a moji rodičia sobenic nás deti s sebou, do kopaníc ku Ko-
nikom sa uchýlili, zkadial sme sa dívali na horiacu dedinu a na-
čúvali streibu puSiek: aby gardisti môjmu otcovi neublížili, prišiel
Bohus na vozíku v sprievode viac ozbrojených ŕíardistov do kopaníc,
sobral ná^ všetkých s sehou a odviezol nás do Nového Mesta, kde
rodičia ukrytí boli v Bohušovom dome^ my deti ale boly sme na
fare u Koyov. Klal som vtedy 12 rokov, a teraz sa už len temno
rozpomínam na |>odroli008ti. Po prldiode na.Aom do Nového Mofita
zaviezla sa na drubý dert matka do Lubiny, sobrala matriky a da-
ktoré íue veci, ktoré, ni- fara bola opustená a vAetko v nej po-
otvárané, neporušené naSla a o<iviezla to do bezpoí^uého ukrytú
k Bohušovcom. Kezadlho vrátili i^rae sa domov do vypálenej Lubiny*
Viac než dve tretiny domov bolo pohorených, i uaäa stodola, len
málo krokov od fary vzdialená, zhorela. Tu a na pravo tej stodoly
v dedine sa nlieft pretrhol a h< ^ u a
koatolom uMy zkaze. Teraz v\ im
Meste prestalo, lebo fabriky na stearinove sviece nadobro zkazily
výrobu sviec voskových. Nová Mesto je obilná komora tohoto kraja,
zkadiat sa každoročne státialce centov obilia vyváža. Celý lento
obchod je v rukách židovských, k» f tak riskantný obchod
žiaden kresťan neodváži. Imtf pr*» i k potrebného kíípitálu,
alebo, keby aj kapitálom vládol, ntdoHtava ^n mu odvahy a spó-
Hobnosti, I)armo by bolo harusif na Zitlov obrhniiuikov, lebo kehy
títo povedali, že obchody zatvoria, nech kupčí, kto chce: vziôla by
z toho celému okoliu veliká Skoda, Ani to heslo ^svoj k svojmu"
nedá aa v celku a vAade previesť, lebo ľudia sú bez ohla<]n na ná-
rodnosť a náboženstvo jedni na druhých odkázaní. A kom by nás
to doviedlo, Iccby bolo aj možno vo vSetkoín a vždycky v národnej
a náboženskej odlúčenosti žiť a so žiadnym neprichádzaí do potyku^
ktorý do toho uzavreuého kruhu nepatrí? Môžeme s tým by í úplne
lipokojnl, ked budeme nielen z pamäti vedieť, ale aj životom a
skutkom zachovíivaf a plniť, co nám Písmo sviitó na srdce kladie:
učiňme doine všetkým, najviac domácim viery**. To nikoho neuraz!
ani nedráždi, nikomu nekrivdí ani neškodí. Mne sa od anonymného
dopisovatela slovensktMio isUHio malého pra/.skeho týždenníka, —
tak daleko si aŽ zaskočil s tou pikantériou, — vytýkalo, že som
vždy pokulbával za istými pány. Ale nekulhám ani za tým ľúbezným
dopiso vate lom, ani za nikým iným (len práve teraz, jako toto píšem,
krí>am na presilenú pravú nobu), bárs som starý, ale choJím rovno,
a vyslovil som, ked toho bolo treba, kolko iiíz svoje domnenie a
presvedt'enie aj pred velikými pány; pravda, nie krikom^ ale
8 tichosťou, nie vyzývavo, ale Vít rozhodne, vŔak krotko a úprimne.
Darmo je, ja nikdy nikomu k volí neustúpim od toho pravidla:
„Pokial na vás je, so všetkými fudmi pokoj majte**. Na iné in-
vektívy, v spomenutom novinárskom i^lánku obsažené, mám dosť
6a8U inde odpovedať, že nijako nezodpovedajú pravde. Je to stará
pravda, že ^dat veniam corvis, vexat censura columbas'^. Ale „i^estný**
tíovek to nedopustí, aby ho dakto po cudzom chrbte do výäky pod-
sádzal, ale ani ja, pri všetkej mojej trpelivosti, nedovolím, aby sa
daktíi po mojom chrbte do vysoká driapal^ ale ho pekne-rúŕe
8 chrbta shodím.
V Novom Meste je veľká tehelňa, paličková fabrika, pivovar
a sladovňa, liehovar, fabrika na oceľové vidly a košikárska díelAa,
nakoľko mi je známo. V novších áasoch pálieva sa tam množstvo
slivovice, k Čomu sa slivy z celŕho okolia za dobré ceny kupujú;
a keď sa slivy za suntva predať môžu za tú cenu, jakú asi za
sušené dostať môžu, už sa po našich dedinách suSiarne pomaly
zanedbávajú a mnohé sú už rozváľané alebo v malé izldcky pro
nádenníkov popreráhané. Aspoň :í— 3 5 metr, centa surových slfv
treba na jeden metr* cent suchých ; keiT sa tedy za 35 metr, centa
slív po 3 zb HO kr. utrží 13 zL 34> kr., a suchých metr. cent sa
predáva po 13 — 14 zL, alebo málo vyše, tak sa suAenie nevyplatí,
lebo to píí'rebuje mnoho dreva a práce, a lesky, pec, suSiarňa vy-
zadujú opravy.
Od viac rokov, ked v lete idem dakedy okolo prepoštskej zá-
hrady, nadarmo tam hľadám vzácnu trávu TrnQm ravcmom$, ktorú
mi bol ztadiaľ pred 30 rokanii A. Knapp doniesol. Musela tam tedy
vyhynúť* Že sa bola objavila na takom mieste^ kde sa svine z roz-
ličných krajov dohnané predávaly : iste ju aj svine v štetinách svo-
jich ta doniesly.
Pozerajúc z voza železnifnébo na Inovecké vrchy, po ktorých
by som sa tak rád poprechádzal, keby mi to bolo možné: aspoň
tým som sn bavil, že som v duchu porovnával kvetnú týchže hôr,
nakoľko som ju v predošlých rokoch bol poznal, s kvetnou našich
uhorsko-moravských pohrani(íných vrchov. Kostra Inoveckých hôr
ftoatáva z ruly až asi po Tematín a Novú I^ebotu južne, kde sú
ZTiafuí^ ložisk.i dolomitu, kiležto naše pohranií^né vrrliy sostávají
t viedeťiíikťho pieskovca, ledy z útvíiru oiunolia mladŔitího, Z toho
sa dá už jiopredku zatvárať, že ač iifljváŕSiu Čiastku rastlín obe
tieto pohoria uiíijú Rpoločuu, predsa, a<í nii* su od si^ha vtvtmi vzdia-
lijiié, každé má svoje iívláštne druhy rastlíu, ktort* hy ^m^ nn dru-
hom darrno htadali. Ale zajdnavýui zjavom je In 'ii aa
hivoui brehu Váhu v okoM Teinatína» a ua praví itr m ne*
ífah^ké totožné dolomity čachtické^ Oboch kvtítna je rozdielna jak
od pieskovcových pohraničných, tak od kvetný rulových Inoveckých
hor. A ňč okolo hradu 'ľeniatiua s okolím hradu Čachtického temer
tie isté druhy rastlín vykazuje, krásnn a vzácna lha\m lasiorarpa
lioch. nachodí sa Irtt pri Tematíue, a síce uM*'\} im í^kalík-b, ale
aj na kamenitých, chudýcli pastvintích; na f h dolomitoch
jej však nenj. V Inoveckých horách čučoriedky , um Mifrttlluii
L.) a vres (CnUann ml^aris S<tli$hj ô^Äto sa uňclmdia, ale na Javo-
rine a Lopeníku ich neijí. Len na jednej jedinej horskej lúke v Bo-
Ŕáckej doline je pár kríčkov čuCoiiedok, a v dolinke Kamenicnom
vyše Podhradia 2 krii^ky vre^u. Považujem ich /a posledné zbytky
v tomto kraji vymiernjúcicli rastlín.
Bolo by velmi zajímavé a poučnť' znať pôvod obcí. dedín a
mestečiek náSho kraja. Že majii všetky slovenské mená, to jô dô-
kazom, že ich Slováci založili, o čom aj mená vrchov a honov
8vedCio» ?koda by bolo tieto starobylé mená novými zamieňať, na
ktoré íud nenavykne, a tie nové mená leda mnoho konfúsií na-
robiíi. Slovíik nikdy nebude hovoriť: Idem z Vágujhelyu cez Nagy-
azombat do Szent^ívorííyu, ale povie pekne-rúCe: z Nového Mesta
cez Trnavu do Svätého Jura, a tým ani nikomu neukrivdí, ani ni-
koho neoklame, ani proti vlasti nezhreší. Ke<f plSem nemecky, uží-
vam miestne mená. nakolko možno, tak, jako ich ľud gám od sto-
ročí užíva. Vo Viedni, v Prešporku a inde, bez všetkej V ' ly
a bez ľávitdy mi ich aj tak dosial odtískovali* Len v i m
ročníku ttenčiituskcho piircdovedetktho spolku mi mnoho miestnych
mien zbaIlhoiniso\ali. t. j. spôsobom Ballhoinovým „opravili'*. Tento
Ján Ballhorn bol r, lôšô v Lubeku knlhtlačiarom, a myslel, že nim
v novom vydaní tlačený .Mabikrfr tým opnvvil, ked na poslednej
strane na obrázku kohúta tomuto odrezal na nohách ostrohy a namaloval
vedia neho dve vajcia, jako l»y irh len kohút bol zniesol! Bolo to
ešte vtedy, kecf sa Šlabikár bez obrázku pekného kohúta, v jednej
nohe tabulku s abecedou držiaceho a z nej celkom vážne sa učia-
ceho, ani mysleť nedal PamáUím sa z môjho detinstva velice dobre,
jako de(om, prvý lok do školy dovedeným, dáviiný ÍK'val drevený
piestik 8 rúčkou, na ■ " - dnej strane bo];t ' ; il»eceda a
nad ničkou kohút. T ;lí nrenoval sa ,. . KeJ sa
horko fažko naučil litery i»oznávaŕ, dostal z pjir hstuv záležajúci
šlabikár: a tak postúpil v učenej hodnosti na ^Alaínkan^tw. Keí
celý Šlabikár prešiel a viac z paniáti než číta t sa ho naučil, po-
atúpil za ^riatíjeltstw, t. j* dostal hnihú, tehličke podobnú knižku,
obsahujúcu nedeľné a sviatočné epištoly a evanjelia, a pekne, jako
v rukaviciach, rezanými iniciálkami, ktoré si deti obyčajne eáto aj
iäo
farbami pomafovnly, A ked ^.ia^ik bol aj v evnnjoliach zbehlý, do-
stal do luky Nový Zúkou a slul ^mkotnstonr. To bol niijvyi^ôl
akademický stuf^eft v poí^iatočiiých ilediaských Školách, ktorý sa
temer vyrovnal baccalaiirentu dávnych universít Tedy abecedarista,
^lábikarista, evanjelista a ztíkonmta: to bývalý eÄte za môjho detin-
stva triedy, «tiipue a hodnonti s .Jiterným umením" sa pachoriacej
dedinskej udádeže. Že kantori pritom nt^sporili parkami, hruôkami
na konce prstov paličkou sekanými, pardiisom. hticovaním a na-
ťahovaním nô(; sa rozumie samo í^ebou, lebo pÍidai|;ogická múdrosť
kťízala s ktorejkoľvek strany a jakýmkolvek spôsobom, ť^i od hlavy,
ŕi od zadku, H ferufou, iii palicou do detvilkov vbíjať to vzácne
„literne umenie", číra energi(^nej§ie, tým b*pjsie. Poí-ul som nvi
jednť^ho kantora, jako 8a chvíilii s metódou svojho vyui'ovania, že
to v svojej Škole tak robí, že ketf prejde so žiackom šlabikár, dd
ho hued do „zákona", Kto nezná tie tohodobé technické termíny,
nerozumel by tú chválu toho bodrého kantora. 2e pritom paličky
a palice, rafiky a packáre, kluky a líusle, do ktorých ťarbavých
žiakov na posmech zacvikovávalí, patrily k inventáru školskému:
je známe.
Okolo Trnavy vidno bolo dlhé rady robotníkov na repových
poliach, a že boli v národnom kroji s hojnými výšivkami, bol to lud
zdi*jSL Škoda, veliká Škoda by bolo zanechať tento vkusný kroj,
ktorý sa zvlášť malebne vyníma, ked je fud sviatočne pristrojený.
Luílu bolo ]H) poli véade mnoho, ale pracoval mlCky, í>ez spevu.
I v dolnom Trenčiansku badať ubývanie spevu. Kto ucMl lud vy-
šívať krásne ornamenty? kto ho uH\ skladať peknt* spevy? a k tým
píesôam tvoriť utešené nápevy? Frezerajúc Zihrtove ^J^vjiny kroje
v ;:rtnuh r/'A'tjfih, I,** zdajú sa mi by í obrazy sedliakov č. O, 7, 13
a iné, že lud český na dedinách nikdy v takom kroji nechodil. Že
sú to obrazy vyňaté z rozličných ťodexov a ich miniatúr a iných
kresieb, a tie Codexy neboly (dsané v dedinách medzi roľníckym
fudom, ale v mestách a klá&tornrh, kam dochádzal dedinský lud
bárs v jakom rúchu biedne odetý: nuž si pisár a kreslič myslel,
že sa aj dedinský ľud vSetek t4ik nosí. Kto by dnes zatváral na
kroj bo&ácky z obleku tých IkíŔáthinov, ktori po PeSti jako robot*
níci n ptnlomoví predavači v nenárodnom rúchu choilia, a dhi tých
by víil žencov a mlatcov: a čo by obraz jak • >íky hol
nuM ;, nebol by dobrý, preto, ženení verný* ! - po/nať
chutný^ škrupulôsne čistý, niajstrovsky vyšívaný Ijo^ácky kroj, nech
prijde k nám v letnú nedelu: a uvidí s potešením, že je to niečo
do cela iného a strojnejŕiieho, než tie internacionálne oktroírky hábov,
ktoré Um lud v VeHi na seba nahádže a na ktorých preto, že sú
tmavé, ani špiny a celé lizáky Ŕkvŕn nevídať, kdežto čisto-bíelô
rúcho núti k pozornosti a čistote, lebo na fiom čo jaká nmtá Škvrna
hne«I sa spozoruje. Kolko ráz som obdivoval trpelivosť a zručnosť
Dašich Ženičiek pri nisení (do huHtých jednakých záhybov sbierauf)
ukolka a vyáívaní čez tieto na tvrdo sobrané rlsy rozličných orna-
mentov na obojkn. Tak jemných výáiviek, jaké v BoAáckej a Lieskov-
skej doline vidíme, na dedinách >kolo Trnavy ženy nemajú; zato
ale vyšívnjii VíHíiie plodiy, a uj mužským koSele pekne vyôívujrt.
Len 8i vyšívajte a ihlami nialujíe, ílievôfttká a /inirky níiíie, vkusné
svoje rúcha* Videly ste, že ťo starýdi výšiviek ste boly poodhadzo-
valy jako nepotrťbné: to znab^i 0íi vás za dobrý poniaz pi»kúpili a
vefkoniestske niusea tým okmôfujvL Aj va^e torajšie vvŔivky sú
iienué, a aj po storočiach svoju hodnotu zachovajú. Um mi ukazo*
vaUi jedna bohatá pani ftvoje výšivky, a o jednom pt^kuom kuso
hovorila, že je to ^llolbein-Stiťh". í)ávno, rt^ku, pred Holbeiuom
naše ôevky takým krížovým stehom vySIvalyl A ked to za tiemožué
držala, rndil som joj^ »by si d»h\ zavubií daktoix^ strojní* dievŕa,
' o Holbeitíovi neslýchalo, a presvedfM sa, že je tomu
v Prosvedcila sa, a dala si viac kusov pekných obojkov
vyftit — ltoš4í^ankám sa vysmievajú, že majú na hlave rožky* Majú;
dievfatíi z vlasov a vydnt*^ ženy z dreva f:rí;ule, a ked to iih vkus
tiik vyžaduje: nech sa tak rožkato nosia, lebo im to svedíi. A ti
je to snátl rozumneišie, ked dámy nosia na lantastických. každý rok
aj viac lúz formu meniacich klobúkoch, celých vtákov n idú rio§u
strojených kvetov? Kulko milliouov krásnych kolibríkov, kolko sto-
tisícov nteôoných nijek, týchtu .skvostov prírody, padlo už v, obeť
ženskej marnomyselnosti, len aby takt'ho vtáka malý na klobúku?
Ba tuÄím, keby si dajaká /.brklá Francúzska smyslela vylepiť si na
klobúk vypchaneho moriaka, nn^ly by sa tak pocha!)é „modiniámy".
26 by im aj to bolo chic a no chuti, a beda by bolo n n I
I*ekná je Trnava i zcFaleKa, pre mnoho kostolov m ^m
Rímcm zvaná, Trnava má vyše IíKmh) obyvateľov, z ktorých sa
k Slovákom priznáva vyše 7(íí M ^ Po ^as tureckého panstva v Uhrách
od r. 1526— 1G8S žila Trnava svoj zlatý vek, lebo mala aj univer-
situ a t; i duehovneli " ' íva, tu troviaceho
svoje b< hodky» a uu dobre iíihUk A Že
tam bolo aj viac mníšskych rádov, ktoit? všetky malý svoje klá-
štory a kostoly, k tomu že bola Trnava aj sídlom arcibiskupa: po-
chopíme to nepomeiT)^ množstvo kostolov i kftazstva a í:ulý život
v meste. Teraz je Trnava pekným síce, <istým a výstavným, ale
tichým mestom ; jeho veliký cukrovar spotrebuje repu okolia, ktorú
na velikých lafdach dochovávajú, KcnI som sa r. 1H96 viezol do
Píahy, videl som po Morave a Čechách vedia železnice nisden po
mestách, ale aj po dedinách funoho vysokých komínov fabrík, to
o velikej vyvinutosti priemyslu svchICI : kdežto v naSom kraji prie-
mysel je ešte len v plienkach. Ale okolo Tmavý býva po dedinách
pekne urastlý, vefnii strojný a majetný slovenský íud. Zem má
úrodnú, domky (»ekne, niky svaloviti^ a v práci vytrvaU% nuž není
div, že sa dobre má.
Nemôžem za to, že sa za fabriíný život oduševniť neviem. Za-
kiaf má fabrika dobrý odbyt na výrobky a dobrt! m vypláca: má
uj robotný ľud fabrický zárobok; ale jak fabrika skrachuje a robot-
níctvo prepustí: kdeže nájde ten lud napochytre prácu a s prácou
výživu? Z dedín roľnícky Iml vo fabrikách zai" *no
roľníckym prácam, ani mu viac nerhutnajú. A i^ vo
dáva najpoctivejAiu živnoat, keďže rotnlk m svojou zeiutcJcuu ani
**
Mifi
4ltt
klniii, íiní závratnfctvo vykutiavat nemui&e, a ŕim pilnejSie si ju vzde-
láva, tým vaóšl ťi:;:itok mu prináša a tym väť^šiu radosí má zo sbro-
maždenébo požehnania.
Nemsim vo zvyku za^Mnaí 8i na Železnici s neznámymi spolu-
cestovatelmi rozprávky, alo dakedy ma baví rozhovor ich medzi
sebou. Sedeli sme trujíi v jednom oddíele voza, a poíul som, jako
sa jeden tlivil, že železničný liradiiík, kontrokijúci cestovné karty,
po maJarsky o ne prosil, a ked nám každému o jednu dieru viac
vyštikul, so zdvorilým salutovaníDi odišiel. Ten čudujúci m, dfa
výslovnosti Viedefták, hovoril, že on po Francúzsku mnobo po-
cestoval, a v nemčine všade, aj v samom Paríži, si dobre vypo-
mohol, leto že ked bo daktorý Francúz nerozumel, našiel sa všade
človek, ói to nu železnici alebo v hostinci, ktorý mu bol s veíkon
ochotou tlumof'uíkom. Nuž, pravda, Nemci sn rozlezeuí po celom
avete, a nech im to ku cti slúži, Že sa aj v cudzine Nemcami byt
cítia; a do Paríža každoročne iste viac Nemcov dochodí, než Fran-
cúzov do Berlína alebo do Viedne. A keJ povážime^ že aj mimo
Nemecka Židia vo vMSej polovici Európy hovoria alebo aspoň
maušlujú po nemecky, a že i z tých mnohí svoje šťastie hladajú
v Paríži : pochopíme, že tam o nemčinu není núdza, a čo by Fran-
cúzi jak protinemecky boli naladení.
Kde-tu pri cestách vidno divé gaštany (maJal, Aenculus Uippc-
cmtanum L,), stromy to knísne, utešene kvitnúce a rýchlo rastúce*
Len do nedávna sa hovorilo, že strom tento z Himalájskeho po-
horia pochíSdza; ale dr. Kug, Halácsy našiel \\ 1803 u Chaliki v Grécku
ceié hory matíalove. Hoku lôHg dochoval sli^vny Clusius vo Viedni
prvý strom madalovv a ztatliaí sa rozšíril aj u nás, a zaslúžil by,
aby bol miesto topofov pri cestách sadený. Divníí vec, že sme mali
divý gaštan tak blízko — v Gn^^cku. a predsa botanici a záhrad-
níci hladali jelio vlasť až v Persii alebo práve v Himalájskom pohorí.
V Peziuku ma veľmi milo píokvapilo, že mnohé, pred dvoma
rokami vyklčované vinohrady videl som vnove vysadené a že vy-
sádzanie nových viníc aj teraz je v plnom behu. Trávy na pastvi-
nách, kde som očakával hojnú žatvu pre moju mappu, boly slnečnou
pálčivosťou už o tomto skorom čai»e vysušené, lúky temer všetky
pokosené a seno posvsSžané, trávy pri cestách a medzi vinohrady
skosené, tak, že mi tých pár ešte v čeľustiach zbývajúcich zubov
na prázdno cvaklo. Prechádzka poľom, medzi rolami, okolo tehelne
smerom k Schweinsbacbu, nebola ale predsa darumná» lebo v jednom
jarku trávnatom našiel som tlupu konitrudu (Gradola officinalis
L.), o ktorej Heu^ v svojej Kvetné hovorí, že je častý na mokri-
nách ä tnkach: ale častý je len v južnejších krajoch, kde som ho
okolo Prešporku dávno sám bol častejšie videl, ale už v Nitriansku
je len v teplejších krajoch, a z Trenčianska ho ešte neznáme, Ne-
rfaleko tehelne som k mojej veľkej radosti spozoroval medzi ražami
a na jednom úhore vo velikom množstve Hauunndm (ufteradaím
hC. (llan arvenaiíi h. rm\ ttiharnlatus Ntr.), ktorý tam pomiešano
a obyčjyným roluým pryskyrníkom (fí, arvcnsh L,) rastia Z Uhorska
m Ŕ, tuberculatus len s málo stanovísk udáva, v Murave ho uvádza
m
Formánek len z okolia Jihlftvy, a v Čechách Čelakovský leu u Prahy.
Od rokov som pásol pri mojich floristických prechádzkach po ňom,
ale natlarmo, lebo všade som videl len obyôajuý H. ttrvcmis s ostna-
tými plodanii, formy ale, pri ktorej §ú všetky ostrie plodov natolko
zredukovaní^, že predstavujú len tupé hrholky, nikde som nespoy,o-
roval, až tu po prvý raz, Ačkolvek takých stanovísk, na jakom tu,
pri pezinskej tehelni, oba tie Itanuncule pomiešané spolu rastú ^ je
vehlii mnoho aj v Trenčiansku^ íažko je i len bádaí. prečo obe
formy nemáme v§ade? I fírtnuntulus arvŕmis a (uhcrrulafita sú
istotne len s obilím k nám dovlečené , jíiko mnobf* iuých, ktoré
medzi siatinami, a len výminecne na iných h sa nucliodia,
Kúkol^ sinokvet (chrpa), opilec (Lolittm /r» y a po vľclio-
vitých rolách medzi jarými žitami a radami, ba aj medzi ovsom,
na pr. v BoSáckej doline, hojne rastúce LoUnm ftjyŕrhmm StevJ^
slepý mak (ľapaver /ŕAoms Lj^ a mnohé iné, v nedohíatloej dávno-
vekosti s obilím sa rozširily po Európe, a nie sú tedy autochtónni!,
ale len prišelcami, piavJa že už dávno zdomácnelými*
Vyše IVziuka vedia železnice na jednom vlani preoninom^ ale
neza^iatom kúsku zeme sbieral som ešte vždy dobre upotrebitefné,
neoby<^4íjne veliké a mnoho býlov majúce prímerky z Androsar^ don-
gata U, a v jej spoločnosti celé pažtte tvoriaci, pravda že už len
v plodoch Mifomrus mhnmuít />. a pár kusov fraliftm Pnriau'ft^ŕ^ L,
Myosurus a Ándrosace nikdy I ikoch
nevidel. Aj na vyschnutých v. Iiu je
Myosurus vetnii častý, a ío ma prekvapilo, naSiel som tam aj pár
kúskov, ovSeniže už s vypr^iným semenom, ale predsa nepochybne
poznatelnej chudobky Drahá praccox Síet\, ktorej som predtým nikdy
nespozoroval na mokrinách, ale len na velmi suchých miestach,
jako na pr. na vítpenitých kopcoch u Ilaluzíc. Držím ju za dobre
ohrani*^ený druh, a nie za formu púhu z Drába verná L., s ktorou
Q mís íasto spolu n\stie, ale prechodnými (lumami s ňou sa ne-
Rpojuje, ľicia Pannouien Jacq,, kde-tu (ralium ľeä^mOHimtftm AU.
a Ďianthus atroruhetts AlL sú na travinách vedia cesty <^asté. Na
jednom starom, osamelé stojacom dube videl som celé ko5e priživ*
kára Lorantkus Etiropnens J<nq.. u mís ^duhovfftn ŕwr/bíii* zvaného.
Práve ketl som si palicou kúsky s nebo srážal, prišli k nám dvaja
ludia^ manželia* ktorým to bolo divné, že ^a namáham, abych nad-
skočením do(^iahol ker imela a vetvičky jeho uložil do papiera* Za-
stali a shovárali sa s nami. Jft som sa tomu divtl, že ačkolvek
okolo tohto duba í^sto chodievajú, nepovSimli si na jeho haluziach
prirasteného imela, ba ani nevedeli, že je to docela iná drevina
než dub, z ktondio živnosť ssaje; a ked som im ukázal samŕie a
samiCie vetvičky a povedal som im, že jako jedna konopa je po-
skouná (samŕia), ktorá nikdy nemáva semenca, a druhá materná
(suraiCia), ktorá semenec donáM: tak aj ímefa je jedno hniezdo
(kerj poskonné a nemáva bobulí, a <lruhé materué, ktoré v jaseni
donáša bobule: bolo im t uwého, a len nato - ' ^í,
jako sa to imelo na dub Tak, n*ku, keddi n
iní vtáčí zrelé bobule pozobaju, »trovf im žalúdok práve len mäkkú
I
m
miKu nomilf, ale tvrdýcli simiiíiíii nie; a kect vtĺik letkom svoj
trus tniU a ten simílno na í1«i1jí>vu haluZi tam sa pľiie|ií a »oiuicuko
vyklíči a koreň svoj vpustí íe^ diibovii kôru do dreva, a tak sa
veselo z cudzej íťavy živí. Velice staré je to príslovie; že si drozd
sám sebe zkazu pniÄi ; lebvi z imelových bobulí vyvára sa lep a na
Ipp Iftpilviijú sa vtĺiiíi. Na inoiu strome, než ua dúhe, sa Uito dubovt^
írneto u ntU uenachodí nikdy. Iné je bi»>le írnelo (i^'tHcum alhum L.),
na jedlách, hruííkítťh a iuých dreviuilcli rastúce, kturého som tu
ftle nevidel, aC nepochybujem, že keJ okolo Prešporka nepatrí luedxi
zriedka vostí, ani pri Tezinku nebude chybovať, A ked sa prizreme
na také ímelo, jaíto sa veselo živí u?- z hotovej žŕavy iného stromu
a ho vykorisfuje, Ci vlAxw neprijdii mimovolne na mysel aj ludskí
príživkihi, kt^rí sa inými knnií daijú? Keitl má dub mnoho takých
nezviiných hostí a kostošov na sebe, naposle<ly ho tuk oslabia, že
vyschne »
Všade v poli pozuat velikú suchotu. Medzi Trnavou a ľeziukom
videl som vetkú tablu žita celú zakvitnutú rozko.^nýtn slepým makom.
jakoby do velikej smaragdovej dosky — jestli sa tak vysloviť smiem —
naosíidzal stíitisice rubínov, Krásne to vyzerá, ab^ majiteľ toho po-
zemku nemá 2 toho mnoho radosti. — Pezinská tehelňa vyváža
mnoho žiiabkovanej íikrydiice, jakou už aj naši IíoSáŕania a Liesko-
vania svoje domy pokrývajú. Ale eôte nemali príležitosti vkmxt^
jako sa UX škrydla osvedCí v páde väčšieho krupobitia; aj ja by
som im toho doprial, aby k tomu príležitosti nikdy ani nemali. KeJ
asi pred 3(í rokami na Presporok velké krupy padlý, skrydlice na
strecbíích tenu^r celkom roztrepaly* ňindel a bielu solonliofonskú
bridbcu z viii^Sej čiastky zkazily, u eôte najlepáie sa držala éierna
bridlica. N ídať toho stopy dosial tam na strecJie vetkébo evanjeli-
ckého kostola, kde neporudenú zostalú bielu bridlicu [loukladali
ôikmo na čiastku strechy a osUitnii čiastku pokryli ŕ^iernon bridlicou.
Vi) fare \\ú ukazovali kriisny drevnatý hríb PoUjpQrii^ pmi>es
ľr., ktorý im ktosi z hory bol doniesoi, Nachodí sa tento diuh aj
pri I*odhradí, kde som ho v dutej vŕbe naSii^l, klnbuk má tervený,
jako lakovaný, a hlúb lesklo íierny, tak že meno „picipes** =: smolo-
nohý, dobrým právom nosí. Je ale všade zriedkavý.
Dfta 7. júna vybrali sme sa medzi vinice, smerom k pezitt-
sk<^mn 1 ' Vo viniciach hemžilo sa pilnými robotníkmi. Jedni
étepili íiske n^vy^ co som predtvm eÄte nikdy nebol videl.
Vo výÄke íiM jedného metra kosnio srezaný tohoročný prút ameri*
kánskeho révu spojiM sa s kúskom ôtachetncho rt'vu, okrúti sa opa-
trne prúžkom tíumrnovýoi, jehož konec sa Sikovno zaslučkuje; a
step j*í hotový. Jed '• *"* líj^entný viuiír, Slovák, nám to ukazoval,
a hovoril, že na i>\ it^ potrebovaných gummových pásikov
jedno 1 Íl Iní zase kopali u pleli vinohrady,
velmí n , na ochranu proti /áhubm^j hubke-
peronospore. S itieli sme U\m mnoho cele vnovo vysadených vinie
samými áti^penými révami. Dvoj- do viacroční^, vnovo vysaíieué vi-
nice už zďaleka poznať po čerstvej zeleni, kdežto staré vinice^ bára
eftte phylloxerou zka^sené nie sú, nevyzerajú tak čerstvé a bujné;
m
A kde teoto drobný hmyí: vyssííva kmene rí5vov, poznaf to na žHh
?ýcli listoch a ua slubora vzraste revov. Hrozna ukazuje na mnolic
a jak ítn ho krúpy nozkazia, — proti ktorým m Clovrk oijako rio-
obráni, — I»oíIú maí veselé oberačky* Travda, tí*raz vyžaduje opa-
trovani*^ viníc znatHie viUSÍ náklad a omnoho viac práci\ jako pred
O'- íl 8a tých dľolmých zhuhcov, phyUoxfľy a peľonospt?ľy ;
ii >;í len oluana darí, pri vyŔíiírh cenárh hrozna a vina ssa
práca predsa výborne vyplatí. Vinohradníkov to akiste t«šilo, ked
sni« sa pri nich pozastavili a s nimi sa poshovíirali, a h radosíou
Uííni odhŕdali bujntí liaty 2—3 ročných ôtt^paných révov, aby sme
práve kvitnúf poiinajiice strapce videli.
Pochodili sme, horúcosťon §k varení, krfžom-krážoni pomedzi
vinohrady, kde-íu pusté mie^U a hodne sklady kamenia. krovinami
a trávou riedko porastom*, ale korisť bola chatrná, lebo kdejaký
kus traviny bol už pokosený a odvlái^ený. Na týchto vinohradských
nkladoch vzal som si par kúskov práve kvitnúceho diptama (Dirtam-
nun alhua L J, latinsky ^hielym** nie pre farbu kvetu, ktorý je
nižový, ale pre biely koreň, zvaný, ktorý by zaslúžil, aby bol pre
krásku velikých kvetov v záhradách pestovaný. V týcliže skladoch
nachodí sa aj pekná tráva MdUn f'ďmtn L., s hrubým kvetenstvom,
a tróvieka Stqm i^rnmita L,, ktorej kytky aj tu chlapci m klobúkom
nosia- Potentilla anharffŕ'ntm Ľorh,, jejž nezákonní rodiíia sú Po-
ieftdUii nrffentŕa Ĺ. a P. nrenarin Ľorkh., inokedy velrai hojná
vSade medzi rodi(''mi, jak na trá vinách viníc, tak aj pri ceíjtách a
zvlášte na píi ;. Irn v málo oh exemplároch sa uká-
zala, a na p;i >ola dobytkom fti , i Spolu s touto ľulen*
tillou je tu na pastvine a miestami popri železnici veluii hojne Tri-
folínm strintum A,, z ktorého veliké, po zemi rozpIaSteni\ už u«v ^-^
júct\ ale ešte dobre do herbáru sa hodiace exempl^lry som h
^ ' ' ' ' ^om udupanej ct*sty vydriapal, í^^tatné na ujLo
i alebo sbieranŕ rastliny uverejnil som uz v roô*
níku llMHj prf»pMinkt*ho prírodovedeckého spolku, tak že ich tu
znovu uvádzať a starú kapustu zohrievať nepotrebujem.
Pri vysádzaní viníc zakopávajú do vykopaných pre révy jám
kamenie, zo skladov medzivlnohraduýcb, z takzvaných kameníc, a
až na to kamenie dávajú hlinu. Tým Činom sa tie kamenice umen-
šujú a po&kytujú miesto • ronio vinohradu,
V ten deň malý ák** i kdesi v horách majáles. Nahltaly
wi, chúdíatka, hodne prachu po ceste, až po samú horu. Kecf som po-
čul cígáú>iku hudbu a tenkým hlasom pokrikovanie ulicou: ^íljeeen!" —
nevedel som, koho to tie detváky tj^k vítajú a komu t«) vlastne tak
hbirne dlhý život prajú? Okolo druhej hodiny popoludní prtUft
hrmavica s pnnikým daždom a pori*^dku padajúcimi krúpami; fco
file lť»n na krátko trvalo a íi- rh na cestárh udusilo, Ví^Ht
sa do chuti vymajálosované ú pod zástavami vestdo domov
hrnulv, a zažíhajúc bengálske zi^palky, tieto do vysoká vyhadzo\aly,
ŕo tak vyzeralo, jako by z radu žiaíkov rachiHle vyletúvaly. Je to
p*'kne, že sa dopraje tým žiackom kedy*tt*dy aj vyrazenia v pri-
n>de, aby nemuseli astavíäie pulidery a sukníi^ky drať po lnvicitch
■■■'•Hjp^
m
^kolskjch a po kameni dlažby šliapať. Nech si poskáču aj po tráve
a pod stínuni stromov a sa počlapkajú po voíkcb horských po*
tôC'kov: tým sa viac občerstvia, než kadejakými cukrovými a pe-
londrekovými maškrtanii^ ktoré rýchlo sbehuri dolu hrtanom ta,
zkndial sa tou i«tou cestou viac vnUií nemojú. Ba, čo všetko z toho
velkéhfj kŕdfa detí časom vyrastie! Nebol to na hJavu pad]ý alebo
mecbum huclnuitý hlupák ten uernecký kautor, ktorý svojícli žia-
čkov každodenne takto vltaval: „Vítam vás, vy rolníci, remesel-
níci, kupci, vojaci, učenci, poctivci, boháči, darebáci, lumpi, lotri,
žobráci, zločinci; lebo to véetko z vás vystano dla toho, jako sa
spravovať budete/' Rád sa tak zadívam do tváričiek malých žia-
čkov, lebo mnohým z očú a z celého výrazu tvári vyzerá samá
čira, čistá poctivosť a dohráctvo, že jestli iťh starší ľudia nezkazia,
vyrastú z nich statoční a hodní ludia. Ale nejeduému po rodičoch zde-
dený hriech na tvári vypísaný sedí, ktorý s neho nesiuyje ani škola,
a darmo by kto obviňoval ^kolu, že mu z nej dieťa nevyšlo duševne
lepÄlm, než jakým bolo ta dovedené, bárs by aj v učení nebolo
najpo^lednejším.
Blízko Pezinka videl som na kúsku vyklčovaného vinohradu
do riadkov nasndenú „Sbivenku'* KVcrr ariftimtm L.), ktorej som
tu predtým nikde nebol spozoroval. Tam kopajúceho vinohradníka
som sa pýtal, jako túto luskovinu tu menujú? Odpovedal mi^ že
^Sloveuek*', a že je to dobré varené v polievke. Nemci menujú
túto rastlinu „Kicher", dfa latiuskeho „Cicer**, čo zase utvoreno je
diu liebrejského „kikiir^ f okrúhly, pre podobu semena); latinské
niéiRt druhové ^arietiuum" dostala „Slovenka'^ preto, lebo jej pulo-
zrelé semená podobajú sa hlave barana (aries) s priliehavými rohami.
V Nitriansku a Trenriansku menuje slovenský ľud „ťicer**-om inú
raŕtlinu, totiž Laihifrm milvus L., a seje ju častejšie a na väčšie
role, než Slovenku. Nemôžem sa dozvedieť, prečo Cicer arietinum
náš ľud menuje „Slovenkou** alebu „SU>venek*''0m, kedže sa len
zľicílka sadí, uW jako dajaká špecialita slovenská, V južnouí Špa-
nielsku a Frautúzsku sa všeobecne sadí, lebo sa darí aj tam, kde
sa pre trvanlivú suchotu ani fazula. ani hiacb, ani šošovica nedarí.
Rimania nazývali človeka nízkeho stavu ,fricti cicerts emtor^-om,
preto, že chudolmí India pražené zrná Slovenky jedávali* leuže vtedy
ani v našom kraji meno „Slovenky** nebcdo zniime.
Brehy hlboktHio jarku^ ktorým tečie potôček korytom čez dílu-
viálny štrk vylízaným, sú porastené rôznymi krovinami, medzf kto-
rými sú časU* šípy (Uo$a mnina L.) s bielym alebo ružovým kve*
tom* Tu som našiel jednu silnú tlupu práve v najkrásnejšom, bo-
hatom kvete miešanca liosn volUna Jriríj,, jejž nezákonní rodičÍÄ
sú }io$a (fun7ia n IL ausfňaca Cr., ktoré oí>e sú tu vefmi časté.
Neviem, či bola dosial na území Prešpoiskej stolice nájdená. lio$a
nthkgimm /,, bude sotva jej jedným lodičoun keJže tejto som na
tomto mieste nevidel, až hodne (íaleko na skladoch vinohradov.
Z tohoto prevzácneho miešanca, ktorý ostatne znám a mám aj
2 okolia Bošáce, vzal som si len štyri vetvičky, lebo lupeny už
o poludní opadávaly. Keď sú divé ruže odkvitnuté^ nie tak snadno
4^1
je nflfsf tento hasUini^Iío ktuf kvitni*, kde s^vojim^efkfmf ťi
bui^tými kvetami Zífaleka prezradzuja
Kefí sme sa uberali dolu širokou ^Kozou ulicou**, teraz „ulicou
Kupeckého" zvauou, obzrel som si uiaJý rodný domí^ek sláví' '-
maliara Jííua Kupeckého, im ktorom je mul dvoma okunmi jednorl
kumeuná doska « mípisom: ^GEBURTSHAUS DES JOItA.^^
KUPETZKY 1607^ Tedy v tomto nízkom, maliŕkom domíku. ktorý
má do ulice len dve oktut a jeduo mah^ okienko a úzko dvere,
narodil Ra tento slávny, v zahraničí lepéie než tu doma znániy muA,
Na tejto Široäzuej ulici p07.nať, ž« nesponii miestom^ koff ju za-
kladali. Živým budíŕkom pre ľezinfanov ^ez celé leto je pastier,
ktorý veselo faufaruje íez meísto, keíf nlno kravy na paatvu ženie.
Tento úkaz idyllickeho života upomína na Aľkíidiu, o ktorej od
najdávnejších až do najnovších caBov básnici vi^etkýrh kultúrnych
národov nesôíšelno selanky a ine básne popiíchali.
Dňa s. júna ráno vyviezli sme íui ôez Modru na Kráíovú. Ej,
jak rád by »om si bol poobzeral jednu hlbokú jamu vedia hradskej
cesty^ hned vy§e Tezinka vykopanú v drobnom piesku, í'i sa tairi
nenájdu dajaké trefohorské skamt^neliuy; ale sme museli níihlif, a
tak mi nezbývalo iného, jako odložiť to prezeranie na budúcu mí-
vStevu Tezinka. Dávno, velice dávno je odrte<ly, i'o som jako mo-
dranský drobný j^ymnasista s kamaráty po tejto ceste pntúvaíz Modry
ten THiuk. KuiiAdorf (Zuckersdorf) do Pezinkal A kerf sme si ulicu
pezinské poprezerali, zase nazpáf sníe sa vrátili, ani babky nestro*
viac. Také lacné prechádzky žiakov sú teraz velice vzácne, ba
hádam už ani nebývajú, ľeňazí sme nomali ani jeden, preto sme
ich ani utrácať nemohli. Ale to na§u vt*íielú ujysef uezakalilo. Ani
sme nei&Ii do ľezinka, aby sme si hodne ifaleko za chrlitom pro-
fessorovým vyhadzovali z kopýtka; lebo to vtedy v Modre bývalo
De^námym spoitom. Chceli sme Pezinok videí; a keJ sme ho vi-
deli: mali sme duÄu na mieste, Vezúcemu sa tVz M<»dru pred-
Bi sa mi hmlisté obrazy v rokoch lH47;8a ' h
zk i Zííaleka som vulel vždy eéte Uik žlto i ;
dom 8 nindellou na prvom poschodí, jako vyzeral v tých dá^
i^Jisoch, a hádam ešte hodne dlho vyzeraí bude, V tom ílom*
r. 184y/W býval s bratom* Aj v celom meste v ulicich. ktoi
sme i' ' na Kráfovú, pi ' ' ' ť , v ,:
4899 ' ^»v, z ktorých ľ- li^
má medzi ;»2m> obyvatelmi 4:k*<í >iuvakov. (u tu a tam
nepatrný počet, a ostatní sú Neujci, Modra t>y luoho získala,
keby železnica bola bývala malou oklukou popri samtmi meste ve-
dená, lebo má množstvo vinohradov a hôr, kraj ateAený, vrchami
od severu vch vetrov chnínený a jakohy stvorený pre letné byty
boháCov, ktorí sa radi z vejikýrh miest ufcihuju na le'
dymom a prachom nezanecistený vzduch. Kedysi, cMe i
tam mnoho súkenníkov^ garbiarov, hrnčiarov a obuvníkov, ft 11 všetci
dobre sa mali. Súkenuíctvo a gurbiarstvo upadlo, ehíe hmiS^irstvo
a obuvníctvo trvá. Jako som už spomenú^ od 5^h rokov málo sa
premenilo v Modre, a len kde-tii vidno nový dom; lebo tie staré,
486
velmi Bolídno morovnu^, pretrvajú 8toroCia» a nie jako moderne
stJivby po vpímesUrh, ktoré sotva U H) rokov tr\^aí môžu, h putom
budú pováfané tu pro regulovanie alebo rozšírenio ulíc, tí\m pre
stavbu verejných budov, aby v mestách nahriiuté rolmtníctvo bei
práce nezostiivalo a nebezpočuými plány sa nei£ftoberalo. Pezin-
íania sú hrdí na Kvoju stiuiicu železničnú, kde aj rýcliliky Jsastá-
vajú, a vysmievajú sa Modraiiurti : ^Der Schnellzu{4 pfeift den Modrei-
nern", lebo títo majú doljrú pollíodinu cesty iTaleko stanicu želez-
ničnú v Šenkviciach, kde vôak lon niieSaué a osobné vlaky zastá-
vajú. Phylloxera a Peronospera aj po modranských vinohradoch
Šarapatí; ale bránia sa 8 úspechom proti týmto zhubcom, Človek
sa skôr obráui proti velikým a tiilným dravým zverom, než proti
nepatrnej révovej vžicí a unkrosk epickej hubke Peronospore, alebo
v tele ludskoui snirtelné nemoci zapríčiňujúcim niikrohkopickýra
bacillom a niikrokokkom I
V Šenkviciach sa musia ludia pilno zaoberaí nielen vinárstvom,
ale aj ovocinárstvom, lebo vidno krásne sady na svahu, k železnici
spadajúcom. V Modre sa mi len tak v pamäti kmitaly rozpomienky
na vtedajších žiakov, s ktorými som pred 55 rokami tamejí?ie gym-
násium navíitevoval, a potrafil bych aj dnes do tých domov, — lebo
sú právo také, jako boíy vtedy, — kde býval tiáá milý Ján LeSka,
Jožko Turzo, Karol Martešík, teraz v Amerike žijúci Cablk a inl.
Celý rad mojich bývalých spolužiakov už odpočíva v hiobe, a málo
z nich je dosial na žive: i tf, ktorí oÄte sa kývame^ pôjdeme už
dos( skoro za nimi.
Nafta skorá návšteva na Královej prekvapila; nás ale teSilo,
že sme našli všetkých doma a zdravých. Deti na i^erveno vyspaté
boly čerství^ a veseh^. Malému Ivanovi som slúbil, že keí príde do
Podhradia, naučím ho rakov lapaf* S Královej je pekný výhlad na
okolie, a daleko, až ta k nitriansk)^m vrchom. Vo fare mi ukazo-
vali piesty drevené vyrezávané a krásne lakovýnu farbami pomaľo-
vané. Tu a v Pezinku videl som piesty krátke, na spôsob tých,
ktorými ženičky na potoku ^aty perú, ale aj piesty dlhé, jakými
menšie Šatky man^lúvajú, jednou ruktKi držiac piest za rúčku^ druhou
na konci tlačiac, a tak na valec smotanu šatku sem a tam po doske
gúfajúc. Na páre takých <llhých piestov videl som velmi vkus^ie
vy ' strosa, jii t inýcli vtiikov. na ploche syinmetricky
3 L a poza I krajov, jako i pomedzi vtáky, roz-
kuíne íuduve ornamenty. A to všetko je rozličnými failíami volmi
pekne vykladané. Skoda len, že malujú takých vtlkov a iné zvery,
jakých v našich krajoca nemíone. Tí fudí)vl umelci mohli by sa
uspokojiť 8 doujácimi predlohami a cudzej menažerii • ať pokoj:
tak by ich výrobky boly omnoho cennejšie. Piesty tieto potrebujú
sa len pre ozdobu i/ieb a zaslúžia, aby i tieto uzdoby do módy
EriAly medzi intelli;j:eueiou slovenskou, aíipoú by si tí ítuhajci-umelci,
torl to tak majstrovsky vyrezávať a tak vkusne maľovať vedia,
Čez zimu, kde k tomu míyú viac svobodného času, dobré zárobky
ttiali. Nenl pochyby, že hy sa na Královej z nejedného nadaného
šuhaja dal vychovať majster v tnaltanitve, rezbárstve u hocliárstve*
W>y len bolo zkadiaľ naňho nakladať. Smysel pre krásu, vkuR xp
fe^ý a zručnosť /namenitii v rezbe a malbfí majú. I>va malé, ninlo-
vaué pies tik y, zhotovené na Královej, doniesol som »i aj ja domov
z Pezitíku.
Na vrátiac sa okolo 1. hodiny poludňajšej do Pezinku, m^rhií^lo
sa mi viac vo velkej spare polom hrúsií, kde by som lon
známe mi už rastliny tohoto kraja bol videl, a aj tie / ^ a
viac-menéj uvädnuté, fiúbi sa mi to. jako tu vedia každý kuätík
dvora použiť na záhradku, a kecl na kameunú dlažbu iiic sadiť ne*
môžu, aspoň tam nastavajň kvietnikov a kbelíkov a kvótami a ozdob-
nými stromkarai, Oasto tu vídať po dvoroch vé stromy (Pu*
nim Grmiaium Lj a oleandre (Neriunt O LJ, s ktorými
na zimu musia utekať do pivníc alebo do nekurenyi^h izieb. To my
na dedinách dvory v záhrady meniť nemôžeme, lebo by nám ich
kravy, avine a drúbež zkazily; vSak na záhrady máme dosť miesta
von z dvora*
Na Štvrtý deň po mojom prfcliode do Pezinku vrátil som »a
ranným vlakom domov. Na železnici som vhabal do voza, v ktorom
jeden manželský pár cestoval do Leoi»olduva. Tam oba i s kuframi
vystúpili a ja zostal som sám. O chvílu vrátila sa pani s kufrom
a, rozumie sa, so ^katuíami, a pekne-ró6e si to ponad hlavu d<t
prieWnkov poukladala. Ked sme už kus cesty ui&li, prišiel konduktor
preštiknút kartu cestovatelkyňu, podíval sa s u^krnením na podanú
kartu, pottim na paniu a spýtal sa jej po nemecky: že kam cestuje?
Odpovedala: ,,I)o Nitry." „Ale tento vlak ide do >^iliny/ riekol
kondukton Pani vyskočila a so zdesením povedala: „Co teraz?** Aj
do voza tretej triedy vstiipily žena s dťérou. ktorí tiež idú do
Nitry na pohrab. Inej pomoci nebolo, ako že tie tri osoby vystúpily
v Drahovciach a musely čakať na najbližší vlak, ktorý ich doviezol
uazpät do Leopoldova a odtiaK kto zná kedy, do Nitry. Mne sa
taká fatalita dosial len raz bola prihodila, kerf som cestoval do
MikutáJia, že som bol odbehnutý na Vrútkach, ale potom ranným
vlakom dostal som sa predsa na miesto zavCasu. Nieŕo takého neni
nešťastím, len galibou.
Hlohovec alebo FraSták vzbudil vo mne veselú ro iku.
KeJ sme asi pred 15, rokami boli s diátriktuálnym y »m
na I>ok]oue Jeho Veličenstvu kráfovi, v čas manévrov v llltŕiíovci
na zámku sa bavivSieum, ja som bol znamenite ubytovaný u jednaj
rodenej Podhradčianky, ktorú íjol Bohúô v rokoch Štyridsiatych maloval
Jako najkrajšiu dievku podhradskú s najkrajším mládencom. «Tako
gom 81 ráno po uliciach prezeral tie davy ľmln, z celáho okolia
sem priftlíího, postretlo ma vyslanstvo [n
8 kiifríkami v rukách, lamentujúce, že neuk
kde by sa mohli složiť a preobliecť. Nuž, reku, u to j
pocite ko mne, tam budete mat miesta d<*sť. A na^;t
tflfka prijala aj tých, ba náa aj uhostila cukrov í nami.
im zámku poklone prechádzali sme sa ulicami. Tu ti pribehne jeden
poklonkujúci chlapík a riekol: žo aby sme mu odpustili, lebo že
sAnI a tiás momeutnú fotografiu. Na to riekol preáporský F.: „No,
iorátov,
f i-^by,
-ť;
Po vybavenej
4 la
pekne (lukajeinl vetT Sŕte vy luiia udzatlku fotografomlil** Uspokojil
lio ale senior R., pokleiuk uiu na plece a rieknuc: „Nerob si
2 tolio, bratku^ nit, vod si ty vlastne odzadku peknejáí, než oď
predku!'* Ale fotograf nedal pokoja^ znkial sme sa inrtre nepostavili
a on nás v tejto novej gnippe nerMÍfňt<»píľafnval. V), soní 1»ol dávno
na tuto episodtJ zalnulol, až mi teraz v ľezinku tii ťotoŕíľatiu uká-
zali, a ja som «i, cefitujúr popri Hlohovťi, na tie podrobnosti spo-
menul. Hodne neskoro po tejto našej hlohovskej srhudzke mi ktosi
rozprával, že naše vyslanstvo ktorýsi maíľarský humoristický ča^opig
v rozkošnom kuprStýku bol predstavil. Boli sme Uitn, vraj, vypin-
j^ovanl jako pltníci a droUlri, v krpcocli, so éirokýnj opaskom,
krátkou koÄelou^ hrozit/intikym klobúkom a so zapekaí'kou, Skoda,
preŔkoda» že som sa o tom hnec! za horúca tiedozvedel, lobo bych
81 to číslo na každý pííd na paniiatku l>ol dal doniesť. Človek ani
nevie, jako sa sUme ani na týždeň povestným z láskavosti furtáka
humoristu alplni klelietou pomluvača. KSte dnes bych sa rád na tom
obrázku pokochal, lebo z DroUírie sme tam boli len dvaja: nebohý
L. Pohna'ny a moja mali*^kosf ; nnž je to prirodzené, že som zvedavý,
jako tam vyzerám. Ľol som rád^ kcif som sa z toho stisku a mie-
senia ludu konečne do naÄcj tichej dolinky dostal.
V ľieAíanoch si^lo mnolm chorých so železnice, ktorí v tamej-
Sích povestných kúpeľoch hľadajú uzdravenie, a hojný po<!et zot^i-
vujňcich sa navracalo sa už domov. Mnoho bolo krívajúcich o pali-
ciach a barlách chcHliacich. V Ĺ'as úžasnej povodne 12. júla nnnu-
1ého roku boly tieto kúpele a celý ostrov, na i1nmž stoja, cele za-
plavené, a voda siahala až do PieŔían, a jako nji tamejSt dochodný
rozprával — ktorísi ludia oknami museli vyskákaí z dcmjov, aby
sa zachráuili, tak nenadalo vzrástla voda. Takej povodne nebolo
na Považí od r. IHKl Voda odmývala aj ostrov, na ktorom sú
kúpt^b^, tak že brehy musely byC velikým nákladom znovu vymuro-
vaní, V Jiosíickej doline ani tušenia nemalí sme o tom, Čo sa na
blízkom Považí dialo; až ked utirn Indiu z Nového Mesta priSlí
povedali, že je Považie zaplavené. Vybralo sa nás tedy asi Šesť na
vŕôek llájnicu pri Haluziciach, zkatiíal sme so zhrozením videli,
jako sa kalné, hubiace prúdy Váhu od samej piity bohuslavického
vŕšku Malovecka až <lo líeckova rozlieva,]ú. I trať železniíná holá
pod vodou, II násyp pretrhaný, a hradskou cestou nebolo
možno dostaf tvrtku do Bohuslavíc. Konm bolo nahlo, musel
ísť zo štvrtku na Haluzice, BoSácu a Srnie do Nového Mesta. Že
obilie e^te neskosené stálo, myslel som, že prúdy kalnej vody éez
role sa valiace aj zrno cele zkazia. Pokosené trávy a tfateliny,
kam voda zasiahla, vÁetky odvliekla, neskosená* ale trávy zamolilo*
Ale zrno bolo len ciastoi^ne /kazené, kdežto zamolená slama na
krmivo sa nehodila. Zemiaky, kapusty, fazole, — na ktorých voda
stála, pohnily v§etky; ale cukrové repy ueutrpely Ŕkody, mimo tam,
kde voda na m nanosila štrku, alebo ornicu aj s repou odplavila.
Bolo to veľmi žalostné divadlo, keil ľud pracujúci, ktorý sa teôil
dol)rým úrodám, musel sa dívať, jako sa mu kalné pnidy ne-
odolateľnou silou valia čez jeho políčko, a proti tomu všetko na-
ra^haniť* fiiclskc^, vMck dômy«fíl a nuum $ň ' ir.né. Lmlia
mi rozpniviih, že jako sa pnitly vjcdy viac r : , vyplaétjíil
zajaci utekali na traf žeWzuitm^ kdv kh tuili.i lapril^ ziikial c^áte
násyp nebol pod vodau. Vo spadnutí vody lapali India ua rolách
ryby^ ktoré v Dlžiuáili íostiily, ľieáŕunský park bol môli>m a i^trkom
zanesený, kiipeluí hostia ^ ní, a opravy a oc'isty parku a
kiipelov v7žatlovaly xn i^ny Olovek by t<» ani neveril, keby
to nebol vidcd a zkusil, xe ten, v čas nízkej vody tak nevinný Váh,
tak náramne sa môže rozvodniť a v celom Hvojom toku na mnoho
míl najlepšieho pcda poíipatií. eiastaŕne cele zkazit a na miUiony
gkody spôsobiť. Ate ked tými sto a 8to väčSímí a menäfnii riečkami
a potokami, ktoré v jeho celom toku douho sa vlievajii, vôd sa
doňho navalí; sUiue sa i neho obor* kUný iiezuá žíirtu. Je to
pravíia, že kyno^.eiiie hôr zapi IciľHijí^ ca8ti»jAie iKtvoJue, lebo <laž(fová
voda nezadržuje sa na stromoch a pod stromami na Sústi, ale na
hohi zem padajúr, rýchlo do potokov sbieha a rýchlejšie do riek
8a vlieva; ale — jako som na inom mieste povedal — r. lHi:5 bolo
po oboch bokoch I *o vážia «nííd tri razy tídk** lesov, ako teraz, lebo
ich vterly nevedeli a nemohli tiik vykorisťuvat, jako sa tu deje za
našich časov, a predsa povodeň bola vtedy Uik stnt^livá, jukf» smid
nikdy ani predtým, ani od tej doby. — ľred dvoma rokami za-
viezol som sa v let^* do ľieSfan, aby ch n tam po okolí zalioUni-
aoval. Ale bolo to biedne bounií^iovanie — pod dáždnikom! Ked
som ráno vykročil z domu, bolo |>ekne; ale sotva 5rim dorazil do
Pieôťan, začalo nuholif až radostí. Ale al»ych mappu predná prázdnu
domov nedoniesol, j»o(:hodil f^om kus poFa, a č«> n»i práve pod luku
prialo, bral Hom s sebou. DiUíf som prevakal v hohtinci až do od-
chodu železuice. Kj, jak vtdice by potrebovaly nielen ľícáfauy, ale
aj naše kraje výdatný dsUí teraz, v tých ucíílýchaných úpekoch!
PieSfany, alebo, jako to tam vyslovujú, „Pl§čiiny\ di ^ ' voje
meno od pie«ku, kedže majú v chotáíre aj mnoho .sľi h a
piesočnatých roll. ^P*>st>t^n** ne/uamea;i v žiadnej reči nic.
Od PobieíUma je pekný výhíad k Ten atínn^ jehožto dcdomíto-
vých kopcov Flóru by som si tak nUl viac niz do roka poprezeral,
kpby to len tak mnoho času a chôdze nevyžadovalo I Uol mm si
ztadiaf donieHol pre moju záhradku pár koreňov ínitla (ktdu^ (Ikristi
L„ ktorá mi každý rok bohato kvitne, ale dva korene ihio^iinn Vi-
sianii, ač íía ujaly a aj viac li«tov vyhnaly, a jeden z nich aj na
druhý rok pekné listy vyhrnd, že 8om sa už býlu a kviitu tasil, ale
dostal jakýsi kaz a zhnil. To mi mi s* Kobyle u Devína pred 3ô
rokami doneseu^^ semeno 8myrnia (Smi^rniHm jH^rfoUatumi lepšie
odvďačuje, lebo ^a samo v krovinách aeje a každoročne mi ich a^poil
10 — 12 kvitne a pbídy uzráva.
Na atanici kej niže X Itile
leo z okmi že Ír iní voza, oni«
jako počujem, je nádherné starobylé náradie z časov Jio,
Není tomu hádam ani G rokov, čo boV^ - í • Považie ^.,...,. -ané
povedačkami o hurtiyúcom, facky rozd i, stoly prehadzuju-
eam a iné výčiny tu stvárajúcom stra^iaie. Neviem, čo na týrJi
44Á
po^ ' i ' Mť* holôT lebo sám nom tam neool^ len x chýru,
Viyy /aručeuého, o týcli strašidelných extravaganciach
80111 počul.
Ďoaia som našiel všetko v poriadku* Myslel som, že rastliny
m 3 — i dni v mappe uložem^ očernel y alebo splesnely, ale nestalo
Ha im niť« lebo boly 25a sucha a uie daž^fonj alebo rosou navlažemS
do pijacich piipierov uložeuó. IIiitMl som ich medzi vrstvy papierov
dal do preŔu, a o pár dní mi pekne uschly. Jak mi to len bude
mo^né, rád by* h sn * Atr* raz tohoto leta po pezinskom okolí po-
obzeral.
Stesky.V)
Od Hvicjtdoslava,
Ja s pluou dušou vrátil som sa v rodné strany,
s tých túžob plnou, aké dlhom vo vyhnaní,
ich pilne sbierajúc, sme nastridali oba:
kedf hned jej hned moe nudou zostudchí doba
či miesto zžeravelo v pahreb pod nohami.
Nad nami kratochvile zhraly motýrami,
peMib c na perúťkach, sraavé po nich oká^
kým x pyštekov im crká radosf samotoká,
u jarku jarček, s grunov vzduchu polahúčky
ženúcij až sa spoja v súzvuk, v piesne slučky;
však žiadna neslctela, ulomiť nám kúsok
a podat útechy — šly, tiahly radom húsok
divokých, teda vzbúriac daromnú v nás túžbu.
Zdar sbichal stanice kol vánkom, konal službu
lekára, v /asobe liek mnohý so sústrasťou,
svit, z rosy nápoj, balsani i slasť z vonných plášťov,
ochladze závej, jak pot vyzrel v požehnanie :
tým nedostatky kojíl, bôf uhá&al v rane,
s čie! adnáSal smut, blcdc zapaloval lice»
roj neduhov, bied, súžob krýdlom povíchrice
Eaberal, zostavujúc bezpeé, plnosť zdravia;
no k nám, či by mu priviat xprava a či zlava,
k nám nezavítal, ,huš-hušl* obdaleč len zfunel,
ba» fahostíijník, ani búrkou nezaduncl.
ni l>úrkon, čo predí*' má dážJ, vlaži^ sveži, čisti —
Oasa naSa spíaskla osmrklýrai listy,
zhrozená nad osudu nenávisťou tofkou,
nám toboz skvicly hlavy, niky do podolkov;
srae záhu trovili zas, smývali sa potom;
i zúpcii sme . . . zhúkli tiaraz: Och, tam! potom * . .
tak o hrsť nádejí viac supnúc do tariulc.
*) Sloventké PnbT«dy 1903, atf. 717.
440
~~ Kcd protí\*cní5tvÍ roí^nych vypálené ^vúc
nám hrádok dobývaly, cupotajúc krovom,
ja nestačil ich zvrátit« raichnat ich slovom
i, Jeremiáš nový, v ialobnc som skladby
prepuknul, jchorekov-^l nad roxv;ilóni hradby,
jej každý ulom v sebe odkrušif sa cítil;
v tom ale, práve jak sa /, mmu kúdol vychytil.
z kotúčov jeho svitla ona mi^Čo hviezda.
mi sUy utrúc lučom» hlesla: Cobys* hniezdu,
prcds* dočasného, žclcl? ncchxc skydne v trosky —
Čis' zabudol už útul, na pózy v kde božský
v svet prezrel si i rástol svetla-tcpla dary?
odmokols' na píštefku prútkum z vrhy z jurt*
a páper sodcv, nehu materinských plienok,
sta junos zlatých si ma povil do myšlienok,
v tok perute mi rozvil, v zoristé dve vlny,
tak v7ÍetcU*, úmyslov, snáh veľkolepých plný,
až v Iskrot rozjátrcné v myíili púr' v . . .?
Ta pôjdeme, hoj! len raz zvrtnú i v
pod jaseň, len raz — Žiadna nczdržt nas vláda! . * .
— Ked opát ona, duša, orlica jak mladá,
výšiny dostihujúc, presahujúc diale,
s tých výletov, ej, neraz, zreínic vo kryštále
rmut hnevu, nalomený brk, zcuchané perie
i krôpky krvi po nom, blatt škvrny šeré,
mi v náruč vrátila síi, celá nkatovaná,
i skríkla srdcolomne: joj! zas úraz, rana,
potupa ! , • . jak ma boU, páli, mrzí veľmi I
nie Fudía — obludy to! sebci, dravci, sclray — ;
ja ale, vyprášťajúc skr '5 kričia,
ju myjúc slzami, som . il ju: Vela,
oclí, vcfa príckoria 1 , . . Všnk prepáč, neznajú ti,
čo robia: sta v j)rst červi, v hmotu z:dir>*inuti,
len za lou pachtia — hrable večné, vecná metla —
Ty o paprsk vhor šibneš ku prameni svetla,
vdol oni zjLB sa vrhnú po koristi chleba:
i postret všeh ou — Vyhýbnuť im treba —
Oj, potqil CC I tCt ináč sa to spraví:
len zaletí.^ si — svojskej voľnej do dúbravy!
prv plesne zkrúžiac známym, milým nad nádvorím . .
— Kccf nad srdcom Uk vedno zplakali sme chorým,
ja temer zúril, čujúc slahnúcc mu bitie,
a ona^ naklonená nad nim ostražité,
čo v letný podvečer pás hotou daždo-smúhy,
nimž bô o*zhavč slnka prebleskujú pruhy.
tak žtalila, i vzlykta vše jak pukla stnma;
no ono zlkalo v tom: Nie, nezomrem ja tmiá,
sa nebojte — tu, ach, tak victko prieči, clotiií
na slnku mfv.no — jak by v hrobnej bolo tcmi?
díi
nie . . * Žertvy zápnlom stliem stred obetnej misky,
ba — ozdraviem vám! vzplancm zaov — tam, u kolísky
Hía, neblúznl! (my zvýskli)» pravo mieni, súdi...
— Kciľ priateľa vše tak rád bol bych primkol k hrudi,
rameno v ramene s nim zašiel povychádzkou
po nivách zjarenych c i tvrdou žitia hradskou,
do korán zotváral mu citov pokladnicu
i vďačne prevzal jeho srdca polovicu:
lež nebolo ho, nie , , . jak ^havran osamelý'
som na medzi diel, čakal, oci meravely
mi pátraním, no znikíaf o príhlasc slychu,
až od clivá som zmrzol, od vlastného vzdychu
zchvel, otriasal sa sťa itst vetrom zachytená;
tu znezrady v^ak — z dialky? nebies so sklepcnia?
kto zná? — jak holubica ona priletela,
a pcniťou mi bielou smetúc vrásky s čela,
tie smeti litrap, tulnc sadki na plece mi
i zahrkúta : Ako? sfaby hluchý, nemý,
bez rucliu, pomedzník kýs'! totu vysedávaš,.*
Kam ztratil si sa duchom? koho očakávaš,
a zkatliaF má príst, ciestkou priamou tot ci bočnou?
Tak?.., usmiala sa; nuž ja nie som dostatočnou
ti viac, jak bývala som, ked si, uzavrený
do seba 80 mnou, chválil tak tie štyri steny
chalúpky svojej, istiac : to náš obzor síry,
svetl má svoj azur, vcsnu, zorami sa pýri
zaránky, večer, piesňou zvoniac ku hostinám — ?
t>% rozptýliť sa, baviť, uvŕzaš mi inam?.*.
Viem, viem : to vnútri zrazu zťaršie nad olovo
i pýta v zvuk sa stopiť, operiť sa v slovo,
z úst vyrazené uchu vzdať sa bezprostredne,
bo na pisme^ ach, sta ten papier, stuhne, zbledne,
vyvctrie: — mŕtvola to zápát krepnejúca,
nie citt ten zo zdroja v sluch žbhiklý za horúca — ;
však počkaj času I Jak svit vzijdc on: a vtedy
ty zájdeš, áno — družstva hlučnej do besedy^
vraz s vrstvou mladosti sa shlíadajúc v tvár z tvári ;
ó, ten ples zvitanía) Sťa sviece na oltári
si v pozdrav zplápolátc vzletným zahorcntm ;
len shovor! — nával prútlov jäzom odstaveným;
to zobjatic , * , driek sveta v stave obosiažiť !
tí-k ;m 1- ľ * vzdor tuhobc nad májovú pažiť
M f Iľ li^alnlcj^i, mäkší; v harmonickom biti
sŕdc postret» scclovaný plamennými city t
i znovu rodiaci sa spolok duchov, prstom
Boh čo ho prcžclmal! a nadchnutia mu krstom
cvcn^ caší, piesne ja:<, čo v bralách ozvenu má, , ,
— Ked jak ííttt Tatry oblak, zajala ma duma
v svoj závoj tcmravý : strasť čiernym nad osudom,
Ub
čo zkruta zvládol, vládne mojim dobrým Tudom,
ho Kyky mórou mori. obničanií xmije
mu svicra udy, z tepien jeho mlokom pije,
stä jahňa v dnapoch sup, bo vo svoj brloh vlečie —
a všetky moje mysle, rozvahy a pčče,
môj výkrik varovný* zvon v poplach, vnadné rýmy»
modlitba, hrorba, kliatba boly daromnými,
bo neustával úmor vraíedlný, do bied
viáy WbŠie, taišie, tupšie stapadak obeť,
i sám som hynul s íxou kams* v bezdno nedozračné — ;
však v dumy mojej onom zaduslivom mračne
v tom ona ztrblíetala kri^ovatvm bleskom,
kút odkryjúc mi svetlý strope na nebeskom,
i xjakla: Varuj! nazad od priepastí prahu,
streštcnče! Ta snáh svojich nakloniť chceš dráhu,
púť kotrmelcom skončiť? hanba! Nuž, tys* mivalf
na lud ten nešťastný čo vekov nahnal príval,
tú hroznú ťarchu zmelčiť jednou piesňou lichou,
ju nárkom odplaviť, v svet rozviať šumom vzdychov?
tak službe apOvStolskej trôŕal si si dostať,
tým výstrojom púšť zvrátiť na úrodnú postať?
Bláznovstvo ! , , ,
O, ten fud je po hnifač až dobrý!
Lež práve preto k práci potrební sú obrí*
ti z jeho povesti, no duchom: — do výchovy
jak decko ho vziať, učiť, cvičiť, v itvot nový
v ňom zbudiť, rozviť šfachtu túh, zlých náklonnosti
už semá zdusiť však v ňom : rýdzi, zdravý, prostý
by rástol, zkvital. rodil vo štepnici sveta ;
a ako prešiel školu počiatkov čo dieCa^
v cvik učňovský sa dostal chasntkom a júnom,
i vtedy byť mu druhom, radcom, opekúnom,
do plnoletia nevzdať sa ho so zreteľa:
smer iivota mu raziť, istý svojho ciera,
za príklad upúšťajúc letkom šíp vše z kuše;
vo vlnobití jeho rozvášnenej duše
mu vôfu svárať kotvou, ktorá ponorená
len — a už more hriechu kajúcnikom stena;
jak mluno k tvorivému poháňať ho činu,
že výkladom sa jam, leta porozvinú
vlôh jeho hrivny; i kuť na ráze mu pritom,
až od hmuvíc kladív vylešteným štítom
brál rodných zblýska tobôž, nepoznajúc báznc,
nie plazivostí, nástrah * . , Tak prez všetky kázne
a náuky s nim stupne prejdúc, po hotových
1 pokonaných šťastne diclacli Herkulových
blankytný otvoriť mu obzor vu svobodu,
bo k stolu dobrôt, k svetla dopre vadiť hodu;
čo veky odňaly mu či sAm uspel ztratiť.
&^S
ir i^íTii
tíc vscttcy hcxlnoty mu vydobyť a vrátíf: —
až majitcr zas, boháč, hrdý, povedomý
nezvratné zastane si slnnom na preddomi
a svetu pozrc v oči s jasnou božou tvárou. ♦ ,
.^,, Hej, Pavlov, Komenských sem! a nie piesničkárov
Čo pieseň je? kvet, záblesk ak, sen letnej noci:
nie návod, nástroj, ruka v pomoc, za nemoci
nie liekom, v hladu čas nie chlebom do žalúdku,
ba ani slamkou tomu, kto sa topÍ; vskutku,
je van len, šantujúci po oseni u hôr:
no najprv treba zrýpať, obsiať starý úhor,
tak zbožin za prúdom si spevná pena tenie —
Však nežciej, že také prijals* nadeleníe:
máš so mnou ho; a tvor nech Tvorcu nepokúša,..
Hoj, domov zájdeme 1 . , . Zvicš, čo je ľudu duša :
kde jak kvet svoju byl, ju zna( jej drži v kráži,
fedrujc genij lásky, anjel mravu stráži;
nie smetiskom kýms', jak tu, kde tma perie tratí,
blud s brudom gazdujú si, bieda svh'eka laty:
bo v pareníšte to duch nevpáUl sťa blesku
lúč — rodoláska čuší v opatrnom piesku,
nie že by sdruzila sa s krvou — u človeka — ;
lež kde cit tento svätý valnou riekou steká:
i duša ľudu je jak požehnaná niva,
že na ňu sám Boh z neba s úhibou sa díva,
vetierky s piesňami sa hrajú po osení :
tam ! — tam i tvoja nájde smyslu, váhy, ceny . . .
Ta podme! nemeškajme dalej ani chvíle!
Ja vzlietam — letim s tebou — a ty, akomíle
nám slcteť prijde, prsty zabor do varyta
v spev k návratu . . .
t9(x>.
A tu sme — Ako, kto nás víta?
Sme domov prišli — — Rože! čože sa to robi?
Kam zájdeme, že k svojim : — studené len hroby ,
a medzi živých márne nohy pozablijdia:
1 od tých hrobov chladných chladnejší sú India,
chladnejší! Vlastná vrstva viacej nepozná ma;
a nový dorost zrovna odvracia sa: znamä
čajs*: mládež — padež..* Ovce k ztrate roztratené^
bo pastiera im, strážcu, a či pastvy nenič:
tot, fud môji fud môj, . , Cven^ čuť, ovšem, od pokálu:
no z holdu rozkoši, nie k pocte ideálu ;
vo bnidiach vyprahlých ten až na iskru zkapal,
a srdcia, duéc iný, žravý trávi zápal.,.
Púšť. cudj50ta . , , len duchu poetovmu zaspať . . .
Ach, z domoviny nazpát do vyhnanstva 1 nazpätl —
fiS
M
tgoo.
447
Tak predchodj mi vidiek ten,
jak na hmlistom dni pod jaseň:
ač smeje sa mi slnco^oký,
skvost jará odel, hostinne
si v blankytnej vôd hladine
uziera maľované boky;
tak, čo som strávil v cudzine,
na závoj stkaly sa mi roky. , .
1 hmlistý jak deň pod jaseň,
tak predchodi mi vidiek ten.
Tak predchodi mi vidiek ten,
jak keby mrkav^^ k>V sen,
čo kedys, dávno bol som snival;
ačpráve — vecou príbliikou —
on poslúžS mi kolískou,
on krovom^ kde som /jnladi býval;
tak 7, pamäti mi vytiskol
ho i^itosti — v diali — príval «..
I jakby mrkavý kýs* sen,
tak predchodi mi vidiek ten.
Tak predchodi mi vidiek ten,
jak bol by cintorínom len:
ačpráve život kypi na ňom,
ruch zatv>* zdravý, veselý.
bo mu vše Živa zavelí,
na zboži tróniac zakladanom;
tak, čo mi moji pomreli,
Čo snop to hrob zriem každým Linom.
I jak by cmiterora bol len,
tak predchodi mi vidiek ten.
Musíme uznať, že sme zvetSelI,
moj rúbi brachu:
ie ak sme boli kedy k nedeli,
z dykyty, z nachu,
sme odev ui ten na dnt robotné,
ba otrdý tiež v hojnej miere —
My iili predsa temer život cdý
a pracovali pritom ochotne,
i strhali sa, nie div, oáumeli;
oh, človek veruže sa zderie ! * , ,
Musíme uznaf,
Musimc uznati ic sme zmfkveli,
môj dntliu zlatý:
ak boli sme raz súzvuk umdý,
4lŔ
čar, rozkoš xvraty,
že otrepaná sme líž frasa kás',
len ozvuk skladnej hotoviziie —
Sme spievali prcds* temer život celý,
od svitu k mraku zvonom znel nás hlas:
i zachriplí sme, nie div. otupeli ;
ach, človek konečne tiei vyznie ! . , .
Musíme uznať.
Musíme uznať, že sme zplytčelíp
môj kamaráte:
ak kedy boli sme tok zbujnel>\
čo stŕha hate.
Níl nivám je, jáz rodné na mlyny,
uz jarkom sme, čo len sa vlečie —
Sme valili sa temer iivot celý.
zdroj srdca mrhal svoj prúd účinný:
i opadli sme, nie div, zchudobnclí;
jak z krve, človek zo sil stečie!,..
Musíme uznať.
Musíme uznaf, že sme dospeli
v sklon obidvaja:
ver* nález pre nás sotva veselý,
skôr srdce krája;
no s časom spor viesť ani nepočni,
kto pustil sa vcn^ ťažko pyká ^*
Sme osožili predsa život celý:
i ncchžc dajú nástroj zbytočný,
nás do komory — do hrobovej celly;
oj, každý má tu náliradnikii ! —
Musíme uznat
Mám toho tcFko ešte na duši,
že iný ani netuší:
čo všetko chce byt povedané,
hromada koľkých nových pomyiilov,
a čím prv; i sa v>pína,
a hemží ten — ten. onen pretekom,
by na povrch sa prctisol . . .
I^en či sa každému aj stane
po vóli raz?
Alebo, ked tak prudko Icti ča5.
nedorečená väčžína
ich zmĺkne rakve pod vekom?
449
Co muž? On môže byť bár sveta pánom,
rek, mudrc, tvorca v čele s vavrínom:
kecf vyžil sa — čo na ňom?
Tu povieme, to zákon prírody:
za svetlom tôňa, svetlo za stinom;
i slnce vstáva a zas zachodi . . .
No ked tak ženštinu,
jejž zjav sa v splní krásy ligotal,
uzreme sklesnúť v ruinu,
nám predíde sfa baba zostaralá:
vždy prenikne nás žial,
jak nad ružou, čo opadala
v pozemský kaL
Postrán cest>' topole.
Pomedzi ne istým smerom.
preberajúc v šťastí si,
za rána i pod večerom
ulietal si, prilietal si
kedysi
z hniezda, v hniezdo, sokolc!
Za rána, ked horely
prvým lúčom zapálené,
faklami ich vrchole;
večer, hviezd ked mrholenie
po nich liece, že jak sviece
v kostole
pozdaly sa k nedeli.
Postrán cesty topole.
Pomedzi ich štihlé rady,
v duši s tuhy omladbu,
v pokyn vnady — na vohľady
ulietal si; prílietal si
s vohladov,
úkoj v duši, sokolel
Dnes to bola dievčina,
čarokrásna ani zora,
k nejž ti prišlo zalietať,
bo ťa tiahla lásky šnôra;
zajtra zase v rovnej kráse,
sestra snáď,
ba jej sestra — vidina.
Hej-haj, vtedy, sokole!
bol si mladý, bystrý, smelý,
450
dorastlých krícl popritom,
ktoré keá sa rozletely.
čis' sa ztrácal a čí vracal,
súcitom
zšumely i topole.
Zasušťaly topoIe»
celou listvou ovrtalou
tlieskaly ti nárazom:
ako diafou — lásky na lov
ulietaJ si; prilietal si
víťazom,
hrdopyšný sokole!
Ej-haj, dnes lii, sokole!
starigáň si, ťarbák, bojko,
v krielach Štrbu, výštipok . . .
Túžobník bár, bár i rojko,
vzletíš na piací, skydnes zápát -
V zármutok
odely sa topole.
Nemo stoja topole;
lístia len tu i tu šuch í
spád ... a či to slzy ich ?
Ni tých nemá) ktorý suchý —
Pomedzi ne — po doline
(darmo vzdych . . . )
ciepkaj, starý sokole!
Nič krušncjšieho, ako poznanie
tej skutočnosti: že uz vykonali
sme všetko I všetko, čo z nás vystalo,
i nič sme nie viac schopní nad to zmôcť:
níG hlbšie vnoriť svoje badadlo,
nie krýdlom svojim vyššie zasiahnuť^
nie ramenama širší zobjať okruh.
1 začneme sa tomu zpečovať,
o dušu brániť: hnedky lichotením
si, iných šalbou, hnedky podvodom,
tu prosbou, hrozbou zase líčenou
sa vymaňovať stavu onom u ;
len kecf už žiaden figel ncítpomáha,
ní zápas žartovný: tu na vážno
vec obrátime, v rozhorčení prudkom
zdúpneme na vzdor, dychu načrcmc,
i v)'kríknemc, zvere ranenej
jak ryknutim: ,chcemľ ba že imusimi* aj.«.
161
A tu už potom* ako koníčky
pri vozotaja stálom hijokaní,
pod jeho bičom nemilosrdným
(to jhio', ten bič prechmat, pych to tiáš)
do vrchu tažkú fúru ťahaji'ice,
napaeme všetkých síl si pobočky,
až v popruhoch to 7.práska, v slabinách:
i terigáme ťarchu predsavzatí
nám nepri stojných, naložených st
z domýšíavosti púhej, pre odiv,
po nepretretej ceste života,
kams' nad obzor^ von z krážu na^šej moci,
na nedohladný vrchol, . . nedbajúc
0 nebezpečie, nehôd nástrahy,
že o zlomkrky ide navždy nám:
bo v hru sme vsadili i dcsaváďny
svoj zisk, a naša drzá výprava
4nôž^ ľahko skončiť niekde v priepasti^
a posmech, čo náš kotrmelec vyzval
z úst sveta, zavŕši nás úpadok...
1 teružírae náklad . , , Vrzgnú-li
v tom kiare, ihneď znoja olejom
im osy mažeme; keď prekážka
nám zaprieči, nech je to balvan v kofajt
nech v sostup úskalie, nech k výšinu
chmár hrádza — všetko nedostatočnosť
len naša vlastná: vlôh nám výpovecí,
pred hĺbkou triaška, brkov ochaba — :
tu zalomíme hlavou na úmor,
jak kooik hen, sa vlastným popchneme
v ruch žihadlom, krv srdom zvrie nám v iilách»
xasvetelkuje modzog krikľavé,
a duša, chúda^ parou uchádza . . .
Tak trudime sa, sily trháme,
truštímc články si... A výsledok?
Ncdostupncjšic, než prv, strmic vrchol!
dno, ncžli predtým, hlbáic zapadlo ;
zužela naža sfílra predošlá*
Mej, lebo duch sa len raz eažihá
nad vyvoleným čelom ja2)^ky
plamenistými : v chvifu vrcholenia
to slávnu; potom — odblesk to už len
na čele, jeho stopa ružová,
ach, i tá zblcdajúca, na oblaku
jak červánky ; duch nezná pomôcok,
nie náhrady, nie ostrôh, zápiniek..*
I s nezdarom sa vrátil výletník,
a sklcsnúc mdlobou a či pokorením
4r»!í
srazeny na koleiiá» obličaj
ukrytý v dlane, horko zaplakal . , .
Tak neraz po podobnej námahe,
sťa orol v klietke, duŠe oželenej
ztrcpoccm krýdly, /.kviltm žalostne:
a po jej krielach ílourážaných
hncd krvc hncd slz zhmyrí jarocek.
Ó, nekradtc mi drahý čas^,
vás pekne prosím, vrúaic prosím vás I
Mám veľa práce ešte, veta,
a môjho žitia ubiehajú dni:
dncs-zajtra, onedlho snáď,
jak z čistá -jasná prikvitnutá strela,
móž' u mňa zavitaf
ten posledný, ten osudný,
A viete, v noci sen je sladký, milý:
dňa povinnosti ked sme vyplnili.
Nuž jak by bola takou driemota
mi 2a nod tam vcfkej v lôžku, v hrobe mojom,
ak neskončil som úloh života?
Ba to je moje stále omýštanie,
čo nijak nejde utlumiť:
že každé dielo totu zanedbané
tam rausi byť
hrúd tlakom, hryzom červov, večným nepokojom I
Kedysi suchú trebárs na bylku
ked zachytil som nitku obraznosti
(jak babieho vše leta v októbri
vlas na kočiaň sa vctchý privesi):
u£ snulo sa to zápát z duše mi
mohutným pradenom, i stkáviilo
na látku zoristú, až celý svet
som odcl v purpur; a tá byľóčka
sa bájočnou byf zdala stračou nôikoUp
na ktorej ovŕtal sa čarohrad * « .
Dnes?
Tú nitku mi haed vietor roztrhá,
vetrisko jascnný, že pazdcrím
sa porozsýpa čierny prez úhor;
i ako pavúk utiahnem sa v kútik,
sťa pavúk k smrti hladom určený,
tým dusc hladom, aký nepocítil
vo svojich čvrkajúcich útrobách
na svete žiaden bedár, žobrák žiaden !
4ii3
Len srdce na ten stupeň cito-meru
zhriať vedcť, kde je, ako mladý chlieb,
tak mákké ono, sladké ako med;
chlieb, núdznemu sa ponúkajúci
sám vône prívetom : som nakrojený,
hla, nono, synku, vyn'i shybák svoj
« ukrojže si, odkroj okntch — ; med,
vytekajúci samovolne, rýdzo
% kališkov hostite rky včelocky,
by bezprostredne vtiekol osladou
trpitefovi do nahorklých úst — ;
len, vravím, na ten stupeň teplomcnj
vzniesť srdce: — a ui samo od seba
to z neho hrne čistým úprimnosti
výlevom, dobra hojom láskavým
a utešeným kvtetím krásoty . . .
ó, srdce všetko je! — Ním pravdiví
sme, bárs nás fales oklamala neraz,
ic obolstiť ju ctnosf by bola snád;
nim dobrotiví, trebárs denné krivdy
by stačily nás stvrdif na kameň;
a ním sme mladi aj, nim vnímaví,
nesklátitelni, — čo jak mnohá rarr,kosť
na svete pchá sa pod oči nám, — hej,
nesklátíteľní krásy ctitelia:
bár pokryly nás chladné sedtny . . .
Často zahrúiim sa v dumu:
Bez súcitu, bez rozumu,
ech , . Nač aj ti krákorit
bez záujmu, bez ozveny?
Nebud sdiclny, otvorený,
mysel zapni, priklop cit!
Môz\ inái srdce s hlbým citom ;
Icnie mutný bude pritom,
najskôr . , . preto porok tvoj
Vetf kto by aj pil zo in t '
kalného, ked má huccT vc ;. .,
ako kryštár, čistý zdroj?
Môz\ si letku vysokého;
viak i páper, prach má z neho:
ktože by ich dostihol?
Vietor ich len srazi razom;
sú tiež, jak ty, zemcplazora:
i kto by vás zodvihol ?
^\
Ncobliekaj tcdy dumu:
bez súcitu, bez rDziimii
že ti načim krákorif . . ,
S šarým citom, s letkám smeti
nebucí sdieiny, rozopätý,
dušu zakrút, zatlač cit!
Vecf hej, ľahko vec odbudníV
bych: zahádzal teplú studňu,
vzlet zavrátfl v drsnú chrasf , . .
Ale či sa vlastným citom
zaltaf mám var', a mám prítum
v myšlienkach sa vlastných zmiast?
Nech všetky miesta navštivimi
dovoľte, všetky naporad,
čo schodil som ich po čas» kým
odrástla môjho detstva mlaď:
sad^ strán, háj, potaň, terna brál,
k hrám pažit, v polia chodníky;
lán, kde som volky poháňal,
luh, kde som pásol koníky*
Tie všetky miesta videť chcem,
sa zvítať s každým^ ináče^
nech daktoré tak obijdem»
si zacnie ver' i zaplače,
van zavzdychá ztací, veselý
vzhľad tóňou smraštic preniklý;
tak sme sa radí videli,
natoľko sme si privykli.
Vecf nielen prezaháľal ja
vek zlatý po nich, nezdobiac;
aj vážna páska spájala
nás, gazdovských to tuhých prác,
Hmyrely údy chlapčati
sťa mravce, pot ho smáčal v tom,
jak zval cicr zadných úvrati;
či trebárs pelal s obedom*
Hej, dosť tam pcsb-ých pamiatok,
dosí pre mňa zájmov trvalých:
ma zamestnajú, viem, čo krok,
čo briežok, zdržia na oddych,
Až ich tak sc hodím poznove,
prebŕdnem detstva môjho mladp
to svoje ráno ruiovc:
vám mnoho budem rozprávať.
x tiahne tuha
ma, čimskôr n:
zas ma zpäťt obava
a neupúšťa odo mna.
Som ako vážky v kyvotc,
má každá miska zámer $voj,
čo jednu vedie k istote^
to druhu vrhá v nepokoj*
Tá túžba trôfa, v xlatý vek
ie navrátiť sa možno nám;
obava však vie, stanúc v priek,
ic je to číry klam a mam:
že ani tieŕi tak nelcti
nám t rúk, blesk z očú nehync»
jak slasť tá z prší pamäti,
a zbudne nám chuť paline.
Vlak akokoľvek . . , idem len
na obhlad starých milých miest,
či balsam rastie tam ä blen . . *
Ô» i v tom hodne blaha jest,
keď zadaždime slzami,
a cez ne dúhu sklenula
oblúkom krásnym nad nami
tá naša radosť minulá!
1900.
Čítal Iste ako malý žiačik,
i pozatým, ako vzrastal, dužcl,
0 mládencu, čo dla Sládkoviča
na Kriváňa pozastal si skale
strmej, a kým večerná mu xara
hrala v oku kryátilovom, zrakom
lietal sem-tam po Slovensku ^trom
ako sokol, svit nádeje v tvári,
v duši osteň k činom blahorodným . »
, , . iste ätal už jak malý žiačik
1 jak vzhúknul na mládenca, doj!>pcl
až k zrelosti zbto^plodej zkúske,
prach ked .školský striasol ccl^ lemer
s obuvi si učenika, majstra
tovaríiom mal sa stat: tu, četby
totej žiačka verne památlivý,
vra^ zatúžil v du^í zahorenej^
rozohnaným^ rozzvoncným srdcom
zatúžO on spodobať sa \*zani
onomu, čo tvorbou obraznosti
v terna Tatier vztýčil slávny poet . . .
ai»
I sťa mladý orol, vyletevsí
z hniezda práve, snáh vysokých dedičy
ideálu lovec, družba krásy,
vclcby žrec jarý vychytil sa
na štít rodných, nebotyčných vrchov;
pošiel — stúpa s fjrúňa na pahorok,
uplazom na bralo, s brda v sedlo,
strunou strmeň, ostrohu však v boku ;
spína sa, jak od stupňa by k stupni
s opachy na útes, voždy vyšej
bez únavy, bázne — voždy vyššie,
s VTchola na vrchol : v duši heslo
,ExcelsíorI* rozkrýdlené vlajkou,
v zraku slzy záhou zabronelé;
vznáša sa, jak po rebríka štcbtoch
Jakubovho . . . však, ach I — var', zc brká
neotuhlé ešte na dosť, abo
neuvyklá závrati že hlava,
človek tobôž klesavý, nie anjel —
či náhoda sprostá len, kamienok
odrypnuvšia, a či hroznej sudby
výrok: po metál ten! vyšej ani
na piad, o znak — ale najskôr bude,
iste váEÍ v tom sám povel Boží,
nimž i svety hynú — akokolvek,
ach, v záchvate tom za slávou zrazu
jelenia mu poklzla sa nôžka,
a on zprudka navrátil sa s cesty,
strmhlav s výšin jasných v tmavú priepasť
A tá zora prv ružové krásna
zhasla zápät, popolovým šerom
sťaby závoj rozstrela sa nad nim.
Priniesli ho smrťou zsinalého,
V rodičovskom dome postlali mu
smútko-čieme ; uložil sa, Icii
na postlaní čiernom. Do tej černi
mu zapadlo slnko bujarého
života, ni vzhradom nedosíahnuc
poludnia; tam dúha poutuchla
rodičových nádejí, jcjž stuhy
nápisy sa skvelý sľubov božských;
tam i zlato úmyslov mu stlclo,
na hŕbu sa povalila stavba
verkolcpých jeho predsavzatí - ♦ .
Pochovali ho so srdcolomným
bôrom, s nárkom topiacim až du5u;
a bolestta a žalostia * , . Jeho
45Ý
liŕobom žatva leta kvetnatého:
ta putuje denne Kvetná sama,
a z podolka vysýpa naň kvicta
farieb živých, krvavých — snácí zore
žh.ivcho to bôľu žalobnikov;
rosa po ňom — nebodaj ich slzy • . .
Po oblohe čistej vykračuje
v nádhere si vladár noci, mesiac
s družinou hviezd. Upúštajú túče^
dlhé lúče na zem driemajúcu,
zaslučujúc tu i tu ich v priečle.
A po rebríku tom pableskovom
šuhaj schodí, zeleného lesku
huňku majúc plecma prehodenú,
v pravici však purpurový prápor;
prichodí on — junák z rodných Tatier!,..
a k svojeti milo zahovorí;
T^Nckviľte viac, nezclejte za mnou,
Ó, ja žijem I žijem nekonečne
v svetlom Tatier báji^ chovanec ich
šťastný, lebo nesmrtetný mladoň,
odchovanec pre Himaláj neba!
Ony, ony mi ta doporaohly. . .
Jak som padal s cimburia ich nadol,
už som nahor vzlietal mocným krýdloíTi :
stopa pádu — slnečná dial vzletku,
hfbky siaha — poši n Altaira. . .
telo v úval — duch v blankytu bránu»
v hrobe telo — na výšinách duch môj*,.
A tu som; sa pripravujem dalcj,
učiní, cvičim» tribim v Božej škole,
v dielni svátej, na všeučetišti
všehomira: — predo mnou ruch svetov^
tajomstvi sa zdvíhajúca rúška,
kluvot podstaty i priesvit krasy,
refaz zákonov a čut; : ij,.,
až ich spoznám do ^ n všetky
z výkladu úst samého to Majstra^
ijasnicmi zpravdniem, zláskaviem skrz na skrz:
stanem v rad si činných vyvolcncov>
s listinou na chcrubínsky úrad,
pecat na nej z krvc na (ľfol^;ote. • .
Och, čo je zem, trebárs cclučkú by
človek v stave bol uchvátit Bohu'?
nci>atrný prášok vo priestranstve,
vo večnosti krátky okamižtek;
mušky bzuk^ netrebný pre sfär súzvuk;
4tô
semiačka klik cintlavý — hoj, nad ňou,
tu je slávny rozvoj, rozkvet, rozhoj,
tu v kráľovstve ducha prcsvobodnom ! . .
Excelsior! (a tu prápor vzniesol,
po štcbloch zpät nastupoval cestu),
mojať, rod môj, íudstvo: Excelsior !«t
V jáDi 1901
— — ^é*
Dom v stráni.
Poveal
Kapteal Martin Kfihtchu
Ka hrobe rastie kvieta.
Katica sa ledva dovliekla domov. Bola by sa v zúfalstvo a
rozhorôenf hodila do vody, no na šťastie vody tu nieto nikde na
ponidzi. Nemáš sa Často kde napiť a kde by eSte utópií sal Do-
vliekla sa hurko-ťažko domov ~ Šťastie, že nikoho ani nestretla.
Utiahla sa do svojej komôrky a oddala sa svojím mukám.
V prvú ch v ílu nemohla sa ani vynájsť v nešfcistí. Nemala kedy
rozmýšľať a rozkladať svoje postavenie. No ztratená, utopená v ňom,
nesená jeho divokým vírom, cíti dobre, te je ztratená. To, čo ky-
nulo ako nový život, nová nádej, to dávalo sily, radosti a pružnosti,
sapadlo: ostal hôf a zúfanie , , .
Zabudla na tlomáoicli a rodiou, na celý svet Wtt ju nezanfma
ani neteší. Zničená a pripravená o vSetko díva sa tupým okom na
tento svet i čo sa na ôom robí,
V nedelu na to, hued po obede, zavítala do mtSho mesta muzika
sväto-jurská. Pánom muzikantom sa zažiadalo urobiť výletik : tak
prekvapili znezrady na^e mesto, upriamené na také zábavky. Na
námestí sa vyhrávalo až do noci pri mestských lampách a pri
osvetlených susedných domoch. Bolo veselo. Mládež sa shrkla a
hned na námestí dala sa do tanca. Deti a starí stoja naokolo popri
domoch a múroch, hladia a načúvajú, socajú sa a zadievajú jeden
do druhého.
Vzdor tomu hurhaju Katica sa z domu nepohla. Mat sa diví,
krúti hlavou a konečno ju badurká: «ChotI, éerce moja, uži, kým
ai mladá/ A ona iba pohla plecom, zlostne a opovržlivé, stialila
ústa, na ktorých sú červené i^ry krvavé od zhrýzania, a odvrkla
materi:
„Nech tam blamejúl Co ma do nich?*
Mater aa len zjedá, Co je to ; premýÄla, trápi aa.
„Reťaz jej nekúpil. Kto by bol povedal, že je taký skupáô. A
keby nebolo odkial! Do kostola ju nevodí, do nás nepáchne , . .
Hm, ona sa, lala, nailula: nemáš z nej níčx)ho. Mne sa to vonkoncom
iir/^či. Toto je akosi všetko tiijako: ako stará bočka, keď opuknú
obrti6e . . .** Čelo sa jej nabralo do vráske v, hlavou tiahnú čudné
myšlienky, pochybnosti, obavy, „Ah, čo! Poharkali sa nebodaj I
1 to sa stáva, kde je láska mladá. To kým sa narazí do kolaje. , .
Pomeria sa zas oni a láska bude eäte tuhôia* Nech aa tam haSteria,
Mladosí — pochabosí!"
Tieto úvahy ju uspokojí ly, ale nie na dlho* Čakala, i&e nastane
obrat, no cikala darmo. Dievka sa trápi a mučí. Najviac aa tiila
po poli, i to sama; vracia sa obyčajne s vyplakanýma očima. Nie
sú to už žarty! Jera sa vážne zamyslela. Zač-nla ju i po uoiú ^)r\
vuí. Neraz íula ju vzdychať z6ižka a hlboká. Neraz našla i pôdu
premoknutí*.
r,Čo je to ~ Pane veCný Bože!** trápi sa Jera. „Keby U-^n
vedela, čo je to? Ale raz neviem. ••**
Jedno odpoludnie, ked boly samy, začala zdaleka:
„A Čo je tebe, cerce? Ty aa zhrýzaá. A vSetko len dusíS v sebe:
nikomu slova. Co ti je? Vari ti kto ublížil?** Jej oko žiari láskou
a materskou nežnosfou; ostrý hlas prijal hlboké, nežne zfarbenie.
„A či môže by í horšie!" zvolala Katica prudko* rozčúlená a
zlostná. Nežná otázka materina rozbúrila jej dti^u. Zdá sa jej, že
jej je každý na vine — všetci, i mater. „Ui nevidíte, čo sa stalo?
Ved sa neukoual, chodiac pod Grabovik* . *"*
Sotva to vyriekla, vypndly jej slzy z očú, z hrudi zas sa dví-
hajú íažké, bôlne vzdychy.
„A ozaj, čo je to V* spytuje sa mater, teraz už naliehavé.
.Chodil, a odrazu ako by presekol Vari je čo medzi vami? Dáka
mrzutosť ?•*
„Mrzutosť?** A Katiai pokrôtila sumtne hlavou. „Nie, máme
moja — kunec, roztržka ..."
Jera ostala^ ako by ju bot ohlu§íK Sedí nepohnute, díva sa len
a díva — hlavou jej mihajú čudne ohra/y, úlomky myslí, dávnych
predstáv, a to sa smieSalo v nechutné klbko, ktoré sa krúti, navlja
a odvíja a nikde nemá koDca.
.Srdce mu odo miia odpadlo,** pokra í^jje Katic^ a každé alovo
ako by sa jt*j trlialo od srdca a zaneí-hávaln ranu, pálčivú, bolavú
ranu. ,»Odhodil sa nadobro — vonkoncom, na veky. Nadiel druhú —
vyparádéuú — Zorkovičovu. . .**
Tedy tak I Oj» teraz už chápe, rozumie. Ju i jej dievku za-
hrúžilo veliké nešťastie, potkalo ju znezrndy, ke^f si už mťvala, že
dosiahla štít väetkých nádejí .. Oj, rozumie ona. odkiaí ten žial a
to zúfanie! Verí i jej materinské srdce ako by I
a zdrapy hodil pod nohy a depí^ii a ^íniaviL
2 ktorého sa nezutavj ani dievka^ ani ona nikdy. Nteto tu ani ná-
pravy, ani ufania — veäiý bol, žial, zúfanie...
l^eu ako — ako sa to stalo, Pane večný Bože I Tolme aa ľúbili —
zmierali jeden za ^- * -i . . Takto odrazu.,. Ako sa môte *
staí čo takého, nv ho! A Jera sa zamyslela Idboko — tt:
sa zas zotavila, i . la vluvedna, počala zímnične pracovať, hladmi,
vynachádzai, d«tUi[H.v;ií sa.
Oh, nie sú to cesty Božie! Nie, horkýže tam, I okrem lycli
r^v
460
cicôt najdú sa veci tajomné, ktorýdi nevystihneS . . * Nebohá Tou-
cufa na príklad bola v oblakoch, keJ to zmlátil trn kamenec celý
chotár. Nebohý Šor Zorzi videl ju na vlastné oči, ako sa niesla na
oniele... A nielen že ju videl, ale i strelil do oblaka posväteným
nábojom. Po búrke ju našli pod cestou s prestrelenou nohou. Také
8a veci dejúl Predlanskýra Ouina prešiel po krížnych cestách. Ktosi-
fcosi musel položií na ne: lebo na celom tele vyhorlily sa mu rany
a koža sa mu olienila ani hadu. Kotlár Bartul trhal tohto leU
trávu okolo cmitera, Cos* ho ofúklo, opuchol ani dieža a ktovie,
kedy príde k sebe,,. Ano, sú moci tfljomné, po zlom i dobrom,
ale sú — zamiešajú sa do osudov človeka a nešťastný stvor sa
pýta: prečo taký obrat, Pane večný Bože — odkial a ako?
I tu mohol dakto sa zamiešať. A možno i sama Bonina. Má
dlhý nos, bradu ostrú, vystrčenú napred... Celý ostrov závidel jej
dievke, Knfko vzácnych, bohatých <lľžulo sa zaň I Či by bol div,
ak daktorá probovala niečo?
Jera takto mudruje a naostat<jk i vy mudrovala čosi. Naplnila
mech vínom, tekvicu naliala olejom, naložila na osla a hybaj pred
svitaním k starej Urse do Vrchov. Ursa je vdova po čobanovi (pa-
stierovi), napaduje na jednu nohu a mnohé veci rozumie. Vieme,
ako býva medzi Čobanmil Všeličo sa i tam stáva .
Vrátila sa pred samým poludním s prázdnym nieciioni a prázdnou
tekvicou. , . No zato jej je luhšie, V^eliká jej spadla íarcha so srdca.
„No neboj sa/' teší dievku. „Všetko bude dobre. Vecí on príde,
neboj sa ľ* a usmieva sa škodoradostne, „Príde, a bude väčšmi za-
ľúbený, ako prvej. Uvidíš, ako pdde: počkaj len, nech mistúpi spln
mesiaca . . . **
^Ani sa nenazdávajte, máme moja!" pokrútila Katica hlavou.
^Ty mlč — ty nevieš,,. Všetko mrcha svet! Dušu zapredali^
len aby ho nám odviedli! Neboj sa — i na nich jesto sprava —
uvidíš, ako ti príde , .•*
A Katica len sedí s rozháranou mysľou, reči materine ani ako by
sa jej netýkaly. Cíti ona dolue, čo sa stalo; vie, že návratu nieto,
Niko sa cíti ako pravý zločinec. Nevie, ako by odkajal, čo
spáchal. Pod chvllou čaká, že ho zahrúži trest Boží. A keby i do-
lahol naň, pokryl ho celého, bolo by mu hádam lahšie. Kam sa
obrátit — kam sa vrhnúť, aby bolo chvílku pokoja? Ustavičnému
je pred očima ona, s jej pohíadum plnýtn odsúdenia, rozhorčenia.
Čuje ustavične jt^ hlas, jej prudk*' jej usedá vý plač. < '
by videí, čo robí, ona, jeho obeť, \n ŕ í>a, ako znáša nešíii>
110 za celý svet nechcel by sa sfiať s ňou, Zilá sa mu, že by sa
prepadol pred úou od hanby, zhorel by, konec sveta si urobiK . •
Preto je ustavične doma. i'elé dni sa túla po pivnici, alebo hodiny
a hodiny trávi pri mlyne, kde sa melú olivy. Pozerá tupo, l»ez
účasti: zdá sa mu, že v hlave a hrudi je nesmierna, otupná prázd-
nota, púšť , , ,
U Zorkovičov sa už vôbec neukázal. S materou sotva čo kedy-
tedy ztratf slovo.
šoru Auzula iiiUí, neimtiäka sa. Vie, Co sa so synom deje. Na
koticčne sa jej ulútilo — ilalu ai xavolat Zandonm.
^Oo je to s tym nuáiiii mliidým?*' pýta sa ho §ora Auzula. ,Ci
8' ho videl?**
„Hnhvie, odkedy som ho tievidel. Skrýva aa akosi: pre tá
zpod ^Srabovika najskôr.*
„I mne su tak vidí/ prisviedŕÄ pani. „Celkom sa prememl
Ani ho nťpozniíS!^
^Hra," usmial sa Zandome svojím úsmevom. „Následok tetinej
výchovy, tittu prehnaná citlivosť. Vy ste sa mizdali, že míite dievi^a —
á ako dievča ho rozniaznuli. Tu rnaÄ následky t*írazl Človek musí
mat hladkií kožu, ktorej sa necliytí hocičo. Imtč ak jej aumá, život
vám ho doríírta; vidíte, ako! Sía invalida.*'
^No ja už radšej, nech bude takýto. Ale ty ho poteä, vybi mu
z hlavy škrupule."
„Ako vy rozkážete. Viete, že vás ja slúcham teraz — po ne-
Čase. Bár by som vás bol vždy slikhal!** zvolal tónom opravdovým^
bez smiechu. „I>nes mohla byť moja bárka v druhých vodách.**
^ESte m môže narazí í do pravých vôd, Zandome/ ubezpečuje
ho pani*
„Už je pozde, teta moja/ krúti hlavou, usmievajúc sa smutne.
„Tá sa nasadila na úskalí. S ňou sa už nehodno zaoberať.,."
A Niko n»^t ,1 priateloni, čo ho trápi
^Nikdy si ^ um, že som tak daleko zabŕdol. Uvalil som
do hanby seba a nadovšetko ju.. . Tento hnusný ílak ostane na-
vždy na mne. Bude ma pálií, hrýzť, sťa rana raková. . **
„Také flaky, môj synko, nie sú nič zriedkavého v naSej epolofi-
noati/ odpovedá Zandome spokojne. „Skôr sa pýtaj : kto je bez
neho V Bude ich vetmi málo, nás, civilisovaných^ ktorí by sme boli
bez neho . . Vecf i nie div. Spoločnosť ludsku ide byť čím (falej,
tym viič^imi aložitá. Cesty a chodrnky, ktorými sa niíiá ubícrať, Čím
dial, tým wičSmi sú pospletuné, všakovak pozakrúcané. Neraz vedú
k jamám a prir/r '^''^^ ím, pokry t)Tii zelenou chvojinuu. IdeS bez-
pečne, ani sa n a už si upadol.. Musel by s' byf človek
cele niiníoriadny, ;iii by s* chcel vyhnúť vSetkým ná.strahám a príst
k cielu bez úbony. VSetci, ktorí kráčame týmto labyrintom, ktorí
máme ambíciu hýbať sa napred, vMci sme pokrytí takými flakmi,
i jazvami po starých ranách n úrazoch. A zj«<iaí sa preto veru
nieto kedy. Ak máí krádať napred — nemôžeS sa utiahnuť ata ali-
mák do svojej búdy. A napred musíä kráčať, ináč škostnatieS^ ako
Dál pán Itija Zorkovič!"*
„Tebe lahkol Ty nemáS na svedomí zkazu dievčia t A ou
mala ko mne dôveru — a jej otec,..**
„Otca nechajme na zdravej strane: ten nemal dôvery, ani
nikdy neveril, že mu budeô zaťom. On je človek rozumný a má
náhľadu toíko. A čo sa týka tej zkazy — to eSte uvidíme, ti je
zkaza. Ona teraz nech sa Ŕpurgá, tvoja KaticA...**
Niko pozrel naň udivený, čo to hovorí. Zandome sa mu usmieva
avojím úsmevom.
iHM
pVeíf vieS, ío to znamená: „špurgať sa?**
„Slimáci sa épurgajii," usmial sa i proti vôli Niko.
„Ano, ked ich doneaú z hory^ dajú sa im najprv špurgaf a Či
už uistiť. Nedajú sa im pásí, nech vylúi*ia najprv tuhé Aťavy, kto-
rými nasiakli, pasúc sa na tráve a tuhých l)ylinách, a ktort* sú äkodné
Uííšmu žalúdku. Na to sa vyžaduje neraz i mesiac, ak m slimák
do tuha napásoh Tak i tvoja Katica. I jej srdce nasíaklo gfavami^
tuhými a jedovatými. Ona ich poCiila vyhadzovať, bude už skoro
mesiac, ak nie viac* Nuž vyžaduje sa dosí hodne tasu, kým ssa-
budne^ čo väetko si ona namyslela. Až potom bude súca za Pa§ku,
Ver mi, on ju i tak vezme, vzdor všetkému, co sa bolo sUilo. A
menovite ak Sora Anssula otvorí svoju štedrú ruku, ako to už ona
vie.., A konečne, to si máé vyŕitovať? Tvoj pomer k nej po-
hyboval sa v hraniciach, v ktorých sora nikdy nemyslel, že sa vie
tak prísne držat náš Niko Dubčic. Vetl ty si už ani nie Dubčič,
ale ozajstný Platol"
„Moje úmysly boly čestné. Ja som sa ich držal húževnaté i
vtedy, ked mi zaCímdo byí jasíié, že ona nenie pre mĎa. Bol by
sa hádam i obetoval za jej blaho — no presvedčil som sa, že by
jej pri rane blaho neprekvitalo. Ona by sa nevžila do našich po-
merov... Nepozostávalo mi, ako návrat s kratšej cesty. A ty my-
slia, že by sa ju dalo složiť zase s Paškora?"
„Vidno, že si zalúbený po uši, keí toho nenahliadaš. Ty všade
len rovno — a rovno sa často nesmie.,* Ja zas najradšej zákru-
tami. Je zdĺhavejšie, často otupuo, ale skrutky a zvratky obyčajne
vedú k ciotu . . Paško, môj sokule, ti je dnes veliký Človek. Dnes-
zajtra prvá partia v našom meste. Má službu, plat, postavenie a
dobré výhlady a nadovšetko — býva v meste. Ja som istý, že
dnes-zojtra pučnú nad ním poletovaí dievčatá, sííi osy nad sladkými
hruškami. Prečo by nebola s ntni spokojná jedna Preturusa? Nenie
on síce Dubčič — ale je pritom v&etkom šuhaj súci a driečny. S po-
mocou liožou a podporou tety Anzuly môže by í majetným krčmárom
dakde v meste a Katica krčmárka, akých sa nájde málo. Aspoň
nás bude mať kto pritúliť, ked zivítauie do mestji. Ja beztoho ne-
môžem vystáí kost hotelovský. Ty, pravda, nebudeš moci tak skoro
u nich sosadnúť — ale ja, ktorý prostredkujem, ktorý budem po-
zvaný za kuma — ja nájdem vždy dvere otvorené . , .**
„Zandome, ty si mój najlepší priatel!** zvolal Niko vrelé*
Priatefove zvraty a skrutky omám íly i jt>ho. Zdá sa mu, že vSetko
sa dA vyrovnaf eSte — ba že je vyrovnané . . .
jjAno, ja rovnám cestu k [nijatiu nového božstva . . . Oltár je
ui vyatavený, ak sa nemýlim, len eÄte daktoré ozdôbky poroz-
YeAiavat , . . Oj, Niko — ty si Síastný človek. Keby ti nebol „naj-
lepším priate lom*, musel by ti závidet"
„Ty neverifi tody, že ťa považujem za najlepšieho priateľa?**
jrýta sa Niko skoro urazený. „Ja som ía vyzkúsil — prečo sa ml
vysmievaš?'*
„Najlepší — nu^ necbže ti bude/ odpovedá Zandome, teraz
už bez usoievu. ^Ale nie bezžistný. Teta Anzula by $t to mohla
tíB
vysvetlif dôWadn^jáie — keby chcela. No ona vie mléaí ... Ale
ja mltíf ' íuii nemusím, Dosf na t^jm, ja by hol kle-
páril a n iril, nvcli niot tejt<) žtmy. l^oprezoraj lajstre
xpred patíiUííUch iukov» ke<r iiir otec unirol a ho všetkých stniii ma
obkrúčili veritelia. Najdež v nich možno okrúhlu summiCku, t^x) mi
požiôala: ak ju totiž zapísala. No v rubrike príjmov nenajdeS uikde
interessov ..."
,»Taká je ona, koho si obfúbi. MÄa len teäí, že pri tebe tak
bolo.**
„Skutočne, nech niet tej záluby, ver mi, nemal by ja dnes
dvesto hektolitrov v pivnici a o pat rokov možno i tristo. Behal
by dnes ako dgent*priekupnlk po cudzích pivniciach a koíitovat
z každej bočky, a čo by ako smrdela . . .*•
Dorica sa u Dubčičov tiež viac dpi V ' '' *r i^ou
ju rozčúlil. Na dne srdi a ostala predsíi osí
proti nemu, ktorý v jej očiach bol hrdinom uati Vijutkycli litdmov.
Pri výstupe s Katicou pravda poklesol v jej očiach. Nejednu slzu
preliala v svojej komôrke; ustavične ho mala pred očima, ako stojí
pred Katicou v rozpakoch, neznajúc, čo by mohol predniesť na
avoje ospravedlneuie.
Pomaly ztnUila i U\ scéna živosí svojich farieb, začínala ustu-
povať do lizadia, pokrývať sa popolom zabúdania, ako váetky scéuy , , ,
Život poskytuje každý deft čo nového, žialneho a radostného : nový
údel vytíska rozpomienku na predoSlé rany. I ona počínala zabú-
da( — obraz jej hrdinu počal sa rozjasňovať, dvíhať, pritahovat a
omamovať. J ty srdce sa zas otvorilo novým lúčom, čaká dychtivé,
aby dalo miesta kvetine lásky . . .
V tejto ťažkej kríse stála jej pri boku verne a nežne ôora
Anzula. Ona našla slová, ktoré jej ulavily, ktoré pote§ily. Pod ich
milým kúzlom vtiahla do srdca dievčaíii znovu nádej a očakávanie
áfastia. Uozložila jej, ako je íažko nájsť muža, ktorý prvej nelubil
„Prvá láska je kvet niijmilôí — no dueSný mladý svet si ho neváži.
Neraz t, ií^pe... Ani ja som nebola predmetom takej prvej
lásky. ^ J I la som sa, žr* som ostala ostatná. A dosiahla som,
že za nuiou nezostalo už dnihej žiadneho miesta.*
„Vecí ja to nežiadam!" zvolala Dorica. „Ani som nie hodna I
I^eu nech druhá netrpí pre mňa a nech nm on Iiibi, ako ja jeho.*
„Neboj Ha — môžeš byť bezpečná!** A Sora Anzula objala
Doricu a pritisla na materinské srdce, rnzoľhvľné citfími radosti.
Onedlho, v prvé dni adventu, zavi^ Zvoní*
mlr Stojanovič, dramaticky umelec H) i meno
horvatského krála, tiiiancíe mu budú na slabých nohách: ináč by
sa nebol zatúlal až do náäbo zákutia, Ved i kommunikácia nenie
práve najpohodlnejšia, menovite nie pre Záhrebčana. Nemáá fiakra
ani tramvaje a ani re^f * * ' ^ie,
že taký umelec cestujf? l^y,
a čo nosí, nosí na sebe.
Len čo sosadol v .bot^jJi*, učesal sa, pri hladil, vyleštil topánky
a vybral sa na návštevy po lepších domoch* Oznámil, ^e ído dať
464
trl'Štyri „divadelno-deklamalorné'' predstavenia v naSotii moste*
Prvé predstavenie malo byí v teo istý večer v miestnosťach Citáo-
nice. Odbavilo sa cele hladko pred predsedom Citaonice, ktorý
musel prísť exoffo, a pred pol tuctom detvákov, za ktoré predseda
zaplatil vstupné.,. Ked pAuu predsedovi jolio pani letela k hlave,
že iiemilnbohii míírai groée, on sa jej vyhováral: ^\ i^o si pacneš,
duôa moja? Eáte by sa rozchýrilo v Záhrebe, že sme my tu zao-
stali,., **
Po tomto „morálnom úspechu" Zvonimir Stojanovic zopakoval
uávétevy po domoch: druhé predstavenie že je výluôue pre tntel-
lij^'enciu, I šor llija sa vzchopil a pochodil po známych, povzbudzujúc,
Jeho pani mu riekla doprosta, že na „tiatar" nepôjde, lebo má
celý deň teátra dosí i doma. No premenila úmysel i ona, ked jej
predpoludním odkázala šora Anzula, že ide na predstavenie a ak
Bepôjde ona, nech aspoň pošle Doricu. Mande dostala rozkaz, aby
bola večera o siedmej hotová, Dozvedely sa slečinky z komonstva
ôory Andrijany, že sa Sora Anzula stroji: počaly ju trápiť, preho-
várate až dala pred samým olovrantom i ona signál, že sa tedy pn '
Tak sa stalo, že umelec Zvoniraír mal v ten ve6er í vr .
„vonkajŔÍ*" úspech . , .
O ôsmej už boly miesta na státie zaplnené ôarvancami, ktorí
čiastočne sami zaplatili po šestiíku, alebo ho pri vchode vyžobrali
od pánov, svojich hospodárov. Tu sa postavali do radu i paholci
a slúžky, ktoré doprevádzali svojich pánov do divadla. Priestor
medzi touto galleriou a pódiom, oveôaným horvatskými trikoloľJimi,
zaplnený je radmi stoličiek a lavíc pre vážne publikum. IHho boly
rady pnlzdno, lebo nikto nechce znádat odium, že na predstavenie
prišiel prvý . . .
Šora Anzula vstúpila prvá s Doricou a za nimi Sora Bonina
s Kikom. Šor llija, člen výboru Čitaonice, bol odišiel prvt?j konať
vlastenecké povinnosti, a teraz ich víta pri dverách. Šora Anzula
oblečená je jednoducho, temer domácky. Dorica má zase šaty
z modrej látky s bielymi čipkami. Vyzerá velmi elegantne, postavou
ga temer rovná tete Anzuli, ibaže je Stihla v drieku, v pohyboch
mladistvá, hybká. Oko jej žiari spokojnosťou a radosťou : nad čím,
nevie sama. Dosť na tom, že dnes sa jej zdá vSetko i dobrým i
krásnym a v duAi sa šíri radt»sť a spokojnosť.
Sotva zaujali miesto, vtiahla do dvorany éora Andríjana a
a ňou jej dievčatá s velikým §umom a chichotom. Celá dvorana sa
rozkrákoríta, tu hovorom horvatským, tu talianskym,
A už nebolo chvíle, aby kto-ten neprížieK Nai^míeri pribúdajú
áestáčky a kdo-tu zatrúsi sa i zlatník. Šor I>inko Lopatíč, sediac
medzi dvoma sviecatni, tirsujc groše do hŕbky, nadstrkávajúc zlat-
niky ako vábidlo. Med/i panstvo vtrúsily sa i dve-tri sedliacke
dievky z leptícb rodíu, Doro I^ikina i Auica í Lode, Utiahly aa
do ostatných radov, bárs vstupné zaplatí ly práve tak, ako panská
sleiinky.
Medzi ne vkĺzla í Jera a Katica zpod Grabovika, Málokto ich
spjzoroval. Umelec predstavoval práve prvý bod programmu: Pomä-
i65
tenca PeUífiho, ohligťltny hod takýchto predstavení. Gallcriíi otrára
ústa, diví sa, a čaká, čo z toho kríku vykvitne. No kcíf virtelaj ie
nejde byť niŕ, sleduje pohyby umelca so sjniechom a jeho šialené
^ha ha ha** Fprevíídza hlučným gmiechom.
Jern nedoviedla sem túžba za umeleckým pôžilkouL Ona i
v kostole pod kítzňou sedáva so sklopenou hlavou, prcbeľajúc svoj
ruženec; alebo rozn»yíifa, kde sa má zajtra Isť^ alebo kedy vyprší
Andriji alebo Ivanovi tenuin na interess, čo treba kiípií dievkam,
ktorá krajčírka najlepšie Äije. Pri takom rozjímaní reči korátove
padajú jej do uňií monotónne, ako by čiapotal dáží po obloku a do-
nosil driemotu na oči. Ona sa sem vybrala, lebo z Vrchov prišla
zas čobanica Ursa, zvestujúc už po desiaty raz, že urobila, teraz už
ozajst, čo sa urobií malo . . . Chce sa presvedčií za honVca, na vlnstnc
oči, ako pôsol»í umenie tarodejnioe na Nika, Ona ani nehľadí na
umelca, čo robí, ako sa namáha: ona bez toho opovrhuje hladošmi,
ktorí sa Stltia statočnej práce a túlajú sa svetom. Nie, ona hladl
na Nika, č^ká, kedy sa vzchopí, nechá mater a Doricu a prisadne
k jej Katici . , .
Prvý bod skončil v homerickom smiechu. Pomätenec rozveselil
i podajedny dámy na sedadldcb. Nasleduje rozhovor a Stebotanie,
zamor a pohyb, pretriasanie a klebeta. Umelec medzitým sa pre-
oblieka k druhc^nu bodu za trikolórami.
Šora Anzula sa najviac baví s Doricou^ tu i tu sa obráti
k pani Čarette Zandomovej, ktorá je ustarostená, že ju čaká
prádlo a v cisternách nieto doŕiť vody.
„KeJ sme sponienuli vodu — ju by sa napila,** zvolala Sora
Anzula, obrátiac sa k synovi. „Aká horúČÄva tu ľ*
Niko skočil, že síde do prízemia, kde je kaviareň. Prechodiac
ku východu, zablySíaly naň čierne, bodavé oči ... Až teraz vidí,
že jp tu stará Jera, pri nej ona, Katica. I^edva sa zdržal, aby ne-
vykríkol. Ich prítonmosť ho prekvapila. No hned sa ovládal — po-
zdravil ich 8 tvárou hladkou, spokojnou . . ,
„Oo tu hfadajú!" rozhorčuje sa, vychodiac do pitvora. „Čo chcú
eftte, po väetkom tom, Čo sa stalo. Ako by sa dalo hádam čo na-
pravit! Nechápe tedy, že je všetko roztrhaní^? Žiada sa jej ču(
eSte komentáre, pohrebné reči, a či chce sypať obvinenia a výčitky?
Ako je to hlúpo!**
,,.\ká panovitó ženská!" rosíčuluje sa dolu v kaviarni, shíadávajúc
poháre. „Chcela by hodiť celý svet pod nohy. Ja som sa vymkol —
zato rana tolmo bolí,.. A ja slúžiť za nástroj takých chúťok 1
Nechápe, nie — treba jej vysvetliť; nemožno vyhnúť novi»mu vy-
svetlovaniu! Nuž dobre, nechže bude: užijeme i tú pilulu. To budo
pokuta za hriech a ja sa strasiem tohto uadbehovanía, týchto roz-
pakov . . /
V takom rozpoložení vrátil sa do dvorany s biSami vody.
„Dosť bolo pétrosích manírov . , . Nebudeme hlavu tisnúť do
piesku. Budeme pokračovať, ako by sme boli Zandome'* . , .
Prechodil dvoranou, zase cíti lesk tých čiernych, bodavých «iW.
Neuhol im, lebo sú oaA obrátené oii celej dvorany. Všetko bloitl^
JGO
UB nii no, čTsa im prihavoií. „A čoby mo i tuh cfliapi
m on, hladiuc vyzývavo, s opovržeuím na Jeru* Bol hy snáif Jero
i povedal niečo — no v tom puzdvilihi k nemu Katíca svojo knižne
oOi, do ktorých tak túžolmc bladieval, ueniohúc im uíkdy vymerať
dna . . , V nich ešte plamienok nfauia, nádeje, i prosby . , .
„Spadla trochu — pobledla — " usúdil on labostajne na oko,
no na dne srdca čosi sa hýbe.
Stisol obrvi, v hrudi sa podvihla búra, jed a rozhoríenie.
Prečo V Lebo ten plamienok neiihasol ešte, lebo tleje pod popolom
iskra niideje, očakávania — preto, lebo on je slaboch, nevie sa vy-
maniť, pozdvihnúť Preto, lebo nevie byť, ako by vedel byí
Zandome * * ,
Iíozsrdený pristúpil k materi a núka ju a zas k Dorici a da
pohladu s.ua/,í sa vložiť všetku nežnosť, ktorej je schopný , * . Nech
vidia tie dve tam^ na Čom sú: nech už raz pochopia, že čo sa stalo,
už sa neodstane. Nech zhasne už raz i tá malá iskrička pod po*
polom . . .
Tie dve tam sedia, ako na lavici obžalovaných. Zdá sa im,
že sa prehreáily a celý svet hladí na ne škodoradostne. Za sebou
čujú šepot a chichot. Kto máš škodu, o posmech sa nest;iraj . , .
Na šťastie dostavil sa druhý bod programmu : opitý lisUlr zo
Záhreba. Hádže rozličné svoje ^lossy a zapíja ich z fla^e. Publikum
a zvlažte galleriu tento bod zaujal nesmierne.
„Mohly sme slobodno nechodiť/ naklonila sa Katica k uchu
matere. Nikto ju už nepozoruje, čo robí, v tom váeobecnom smiechu.
„Dala by neviem čo, keby ma tu nebolo/
„("'akaj, hlúpa! Uvidíš na konci, čo bude! Bude i modlíkanie!"
Katica schýlila hlavu a zamĺkla. Vie ona, že minulo všetko.
Láska utiekla, ako keď ju voda odnesie.
Po druhom bode galleria pocítila v sebe podnikavosť, že i ona
napomôže programm. Spustila pochod: „Oj junáci, oj Hrvatiľ*
Spieva ho s vervou, až sa dvorana trasie. Všetko hlasy mohutné,
neblaseované. Druhý chór, ako na protiveô, ozval sa z námestia*
To 8Ú ti, čo nenaSli miesta vo dvorane.
Po speve sa galleriu akosi rozbúrila. A skutočne z tlupy vy-
lúčila sa dosť skoro postava statná, driečna v mestských §atách.
PaSko Bobica podáva ruku rad radom vyiiikajúcejälm postavám
gallerie.
Pohyb sa sdelil pomaly i sedadlám. V celej dvorane naatat
Sum a Šepot, KeJ sa Niko obrátil, čo je to tam, vidí, ako ftor
Ubaldo dáva ruku PaSkovi. Zpoza Páskových Širokých pliec vidí sa
usmiata, ako vždy, tvár Zandome. Zažmurkal naťi jedným okom,
ako by chcel povedať: ^Vidí§, kamarát, aký som ja furták. Čo
povier na to?**
Aký triumf pro Pa&ku I Či sa on kedy nazdal, že dožije takýto
večer? Zc bude o úom celý večer hovoriť celé mesto? On, ktorý
si urobil rozvrh života, aby sa o úom mohlo povedať: „Žil a umrel ľ*
On sa stal osobou dôležitou, na ktorú sa obracia tolko očl^ s ob-
divom a závisťou. Kaši umcná ruka chytila bo za šticu, vytiahla
407
fScdiiosU, pol&ftila na podstav^^c a inéflfel llé dve kráť
slová ide um napísať akiste eAto dlhý, dlhý ^.ivotopis, plný chvály
a tiznanlivosti !
A k toDju zadosťučinenie, že je to pred očima Jery a pytaej
Katicel
,Aha — opadly nám krýdelká, ako svedčil** mysli si náš hrdina
nie bez škodoradosti. „Trochu spadla — no nerobí nič. Veí ona
stučnie! Radšej, ako aby sa nadávala, A stará Jere, duáo moja —
i jej bude tenus dobrý ľaško Bobic^. Spadli sme ua nízky konárik,
dušo mojal" A krúti si íúzy, ktoré u2 uspely dostať tam v meste
akýsi nový, onakvejší strih. i^Uvídlmer čim U bude teraz páchnuť
Paôko Kobical**
Tieto úvahy pretrhol mu umelec zo Záhreba. Vystúpil v salón*
nom obleku, vlasy geniálne na&uchorené, sivá oko výl>ojne sa túla
po osmahlých líčkach našich švárnych krásavíc. Koaečne zastalo
ako prikovane ponad hlavy publika, v pitvore, kde I^ínko Lopatié
stavia zlatky a šestáky do štósov. Konečne po hlbokej poklone vy*
riekol: ^Na grobu izdajice'*. A teraz nasledujú sloky, plné výčitky
a kliatby na zradcu vlasti, každá sloka márefn^n: ^Oh. oprosti —
oh, oprosti. •* To kosti zradcove prosia z hrobu ^epi>ta\ "' om
o odpustenie. To „oprosti" dáva núÁ umelec s takou nt inou
mimikou, že ííalleria zakaždým vypukne v hromový smiecli. Ba i
slečinky na sedadlách sa chichocú, ale, to sa vie, slušne a diskrétne,
za vejárom.
KecI sa stiäil smiech a potlesk, PaSko pristúpil k sedadlu
Jerinmu.
„U dobro se povratiliľ' víta ho ona, usmievajúc sa s odušev-
nením. I Katica mu dala ruku, bárs tak chabú, studenú. Padol naú
i pohlad z jej oka, potiahnutého závojom bólu. Ľúto mu je, ie sa
radoval z jej nešťastia. Zdá sa mu. že sa poškvrnil tým nízkym
citom. Prv sa radoval, ^e pole je volnť* — teraz sa zase zlosti* že
ten, čo ju zohrdil, sedí tam pri druht j a zabáva sa s úou.
No Jera mu nedala mnoho času na uva^.ovanie. Obsypala ho
celým radom otázok. ^A zkade ty, synkoV A celý pán oílrazu". . •
On jej rozpráva, akú má službu, kotko platu, aké sú jeho vý-
hľady. Jera počúva pozorne a uvažuje: „A ak Ursu zas bez osohu
robila svoje fí«íle V Zabáva sa, ani sa raz neobzrel ... A tuto Šuhaj
k svetu, súci a ktovie, čo ho ešte čaká , , . Šťastia má, vidím, vyše
práva/ A čím si viac vynituje. tým 1 chodí, „Obe dievky
v mest*? — hm, lahko sa môže m ti mať kto oči za-
tisnúť. A ono u Dubčiča bolo by eôte honäie* Nemala by k dievke
ani prístupu. Chudobnú mater by ani k nej nepripustili. Viera ja,
aká to čeliadka všetko — všetko samý horenos — kto som, ten
som ... A tu sa môžem k nim uchýliť. Barica — necii sa starý
vyvalí, začne zaraz inakšie. Viem ja. Nemáš sa čo ufaí ... Už
banuje. Že sa s Ursou vôbec zaplietla. „KSte zatratím dušu nit po
nič. Musím sa vyspovedať, e^te tohto týždúa . . .'*
„Čo by sme sa vari pohli ľ* zvolala odrazu Jera. «Co bud^i
počúvať íalaíatky, ked ho nerozumieš. Nebodaj KráAac dákyst, a či
^^
468
odkial je, liifPlSffô!** /(lu sa jej teraz, že im tu ani DPprmtÄne
sedef. D Úbohý uúroú íiioznľuje, robí na nich^ a oni tu po krato-
chvífach. Jeden má sklep — vííži v ňom i neváži a veru nikdy
nepreváži. No8Íš mu dôchodok, on meria vrchom, napíše i nezapíše.
No a v skliepku zakaždým pripíše , , . Derú ta na jednu i druhú
stranu a neáiastie, ak si na nich utisnutý. A národ hrdlujc na nich,
trápi sa o hlade a smíide — a čo je krajšieho, onakvejŔieho : oňu-
chajú, oblížu, vycicajú krásu, ako by chcel tam ten . . . Ale coky 1
Eét** som ja tu, chvalabohu**. . . A svoje potajué mu(lj*Dvanie za-
končila vzdychom: „Ach Bože, smilujže sa!"
Katica na jej ponúkanie odpovedá: „Počkajme, ked sme raz
tu, kým skončí" . . . Ešte tlie íá iskrička pod popolom, „Pozrel na
mňa, ako by nikdy nebolo bývalo medzi nami ani spomienky. Len
Ci sa to môže — Či sa to môže!**
Po dlhej deklamácii akejsi básne skončilo sa predstavenie*
Galleria sa prí^zdni so spevom: „Živila Hrvatska". . . Zagalleriou sa
dvJha i lepšie publikum. Dinko Ijopatič pri východe rozdáva ôatstvo,
pomáha obliekať kepienky a mantille, okrúcať ručníky, navliekaí
menčikovy a haveloky. Vonku od prímorských vrchov pof^huje
búra, ktorá Štípe a odročuje výhfad na dážď na íaleko.
„Vy nemáte nikoho — nuž vás d^provadím," núka sa Pa^ko
Jeri. «Nie je ctalekOi ale pod Grabovik je — von z mesta . . .**
„KeJ už sa chceš ustávať/ svoluje Jera. „Ale i doma ťa budú
čakae\ . .
^A kde je môj dom?^ zvolal s prízvukom žialu PaSko. n^de
je mňj dom — tam je každý pre seba. Každý má so sebou dosí
biedy a starosti. Bezo móa sa už oni zaobídu. Ja im v ničom ne-
chybím — za mnou im neostáva medzera. Ja už musím takto sám'*...
Jeho smútok a osamelosť vzbudily v srdci Katice tiež smutnú
ozvenu. To iste cíti ona dnes v svtjjom dome . . . Pozrela nafi pre-
kvapená^ že vyriekol, čo ona sanu\ myslí a cíti. Takto ho ešte ne-
počula nikdy hovoriť, a tieto slová sa jej pri ftom zapáčily.
»,Tak bybaj s nami!** riekla Jera neobyčajne vrelé. „I nám
bude veselšie. Rada som, čo nikdy, že sme sa vyplietli, chvalabohu!
Bola horúčava, Katica, dobre sa pookrúcajľ*
Na rohu, pod lampou Semotí sa Katica so svojím vlneným
ručníkom. Ona vo tme a okolo nej všade svetlosť. Popri nej sa
trúsia rozjarení diváci so smiechom a šumom. Vyšla i šora An/ula,
pri nej kráča ťažkopádne šor llija a s druhej strany Sora Bouina.
Doríca a Niko idú zápát za nimi. On jej okrúta šálik, ktorý dvíha
všetečjiá búra, a hovorí jej čosi dôverne . , ,
Katica 8 otvorenýma očíma stopuje každý ich pohyb, hlava sa
jej krúti, v ušiach hučí ... A ona len sa díva, sleduje ich pohyby^
napína fjuch, aby zachytila ich dôvernií slová. Snárf to uenie
pravda — hádam len sen, šeredný, ukrutný sen . . . Možno sa
obráti, navráti k nej, schváti okolo pása a pozre jej do očú túžobnCi
hlboko . . . Prešli pásom svetla, vnorili sa do tajomnej tmy noci —
zmizli, neúprosne, navždy . . ,
Katica zastenala. I tá ostatná iskrička pod popolom vyhasla . . .
m
„No pOíínie!" riekla hlasom dutým* prciiieneuýiu.
Zdalo iia jej, že ido za ľakvoii -- n to rakvou, kde au pocho*
Väué jej nádeje, výhlaíly, a krásne, nádherní^ sny. Hovor Paäkov h
materin rAá sa jej, Že je mnnot^inne udríekanie modlitieb dfa zŕn
ruženca.
Predošlej, slávnej, nádh^'rnej Katice už niet . . *
A Niko sa vrátil domov rozí'ulený. Skrýval sa pred pohľadom
matky, a obrátil sa hnet! do svojej ixby radostne vzruíený, s novou
nádejou v du§i , . .
Šor Ilija vstúpil hneď 2a dróroii do i^by. Ked rozažala lampu,
díva sa on na ňu, díva a čosi sa mu zdá na nej divuého. Ruky
sa jej trasú, líčka horia, oči svieta zvUistnyui čarobnýrn leskom,
ktorého uik<ly na nej ešte nespozoroval.
„Teba, dievča, vyštípala dokonale tá búral" usúdil konečne.
,,Ty budeä spaí, ja viem, ako v oleji!'*
Dievča s oduševnením priskočilo k nemu a privinulo líce, ho-
rúce, rozpálené k jebo starej tvári a obsypalo ju náruživými boz*
kami. A nereiúc viac slova, odletelo do svojoj izby, ukryť tam
svoje sladké tajomstvo . . ,
Z pozostalosti Ondreja Bellu-
Hviezda padajúca.
Ah, mamička moja milá,
hviezda s neba sa snitila ;
hla, tam leti do priepasti —
jajf komuže zas po slasti?!
»Veru, veru, dakde zle je,
ai sa vo mne srdce chveje;
složme ruky, dievka milá:
i^Rodaj dobre pochodila f<^
Zčis zblúdila dakde duŠai
a pric|>ast sa pod nou rúša,
no vše Pan Boh hviezde kynic:
^Sleť a posvict, nech oezhynicíw
A ak oči nezatvára,
zacofnc jsa a vybára,
čo by% jak pnid, zlosť jn vleklá,
čo by štáb uz kraj pekla
-•M^
470
Milote.
L
Jak vesny rula švárna, srdce otvorené 1
V ňom rieka dobroty sa zračná prameni.
Jak nebo belasé pri slnka horení,
Je duša tvoja, dcvo! samé jasno, skveniel
Svit blahovestný v očku, ^^ v Učku sa červenie
Zór luzná milota: to párik milený I
Kde táto dvojica je v lubom sdruieni,
Tam slnko lásky božskej vzchádza utešene.
Ó devoí bez teba ja o božstve poňatia
Som nemal. — Terax z mysle šeré tmy sa tratia,
Môj duch zrel u teba plam božskej iskrice.
I čim mi nekmitly sŕdc Tudských tisíce, —
Ty sama jedinká si blkom zabronela,
ó, milota ty, krása, vila švárnoskvelá 1
IL
Ó, milota ty, ktása, vila švárnoskvelá!
Si žiadaš: studená by zem ťa prikryla?
Nie z tohoto sveta je láska rozmilá:
V hviezd svet by duša tvoja preto zaletela!
Ja postret tvoj som priahnul zeme do žúžera,
Ze duša nena^la^ vždy za čim túžila.
Že som ťa spoznal, zas ma láka mohyla:
Viem z teba : za hrobom že má vlast láska vrelá.
Tu : trýzne v domovine, na údoli stínu
Len z tvojho srdca zdroje oblaženia plynul
Ijti aby na studenej zemi hrialy vedno
Sa tvoje božské srdce — moje srdce biedno,
Kecf ncprirknuté to mne smrteľníkovi,
Čo iiišic žiadať si, než kameň hrobový?
HiijmmL
'••f -
^S^^^^B^^^^^
Prehlad slovenskej literatúry z r. 1903,
Podáva Ľud, K Iiiiurr,
iFokmeovanl*,)
Dr. , , , a, O potrebe čitania. tnú. Nov. t. 2. Národ bez Ôkôl.
Tiiinže c. 3. Čo nditi škodí. Tamže L 4* ArcikAaz príiiuts. Tamžo
L 17. Pápež Leo XIIL Tamže t 19-
Eminanuel Jozef (f 8, mája 1890)* Ranné city bohabojného
hospodára. Pútnik str. 177.
Englor Lad. A. Z cirkevného átivota amerikánskych slovenských
evanjelikov. C, Listy L 4 — 9, — Ráno. Dennica í, ô. Poludnie.
Tamže L G. — Makové kvietky. N. Nov. č. 3. Črty z New Yorku,
Braddocku a Pittšbnrgu. Tamže t. 9, 10. Coney Island. Tamže č.
20, 27. Obrázky z New Yorku. Tamže t 88—95.
Eoglisoh Karol. Téli ma^as t úrok és elso begymászások V.
Karpaty. Adatok a Magas-Tátra entomologiájához. V. Karpaty.
Botvos Karol Starý pastier. Slov. Nov. č. 276.
Evttnjďtvký KiiU^nďár. \\ K a I e n d á r e.
E, IxívXIli. 1878— UK>.3. Kresíau L 8. Dvojroiiná vojenská služba.
Tamže t 9. VucŔie platy úradnícke. Tamže i\ ÍL V máji. Tamže
L 19. Politika. Tamže ŕ. 2(j. Tie vojenské predlohy. Tamže t. 2S.
Iiiberálny kvas. Tamže t 32. Kráíovské islovo. Tamže č. 39. Konec
komédiám. Tamže č. 44. V máji. Posol sv. Ant t f).
Pabry J. A. Nti:tľydaj reivers! Wýstražné slowo k tým ewanje-
likom a ewanjeličkám, to do miessaného manželstva wstupiyú, V.
Knižnica Vnútornej Missie é. 5. Biblické panny a ženy. L
TaÍHta*Dorkn$, wzor dobročinnej učedlnice Kristowej; jej žiwot,
smrť, wzkriesenie a miesto prebývania. Tamže L G. Tťoje napome-
nutí v hojí proti alkoholu. Tamže (\ 1, — O rierr evanjeUrkej. Tamže
C, 8. — Adam Chalúpka a miesto jeho pôsobenia. Ev. Kal. str.
42—51. — Betlehem, Stráž na S, č. L Z vuútomoj a pohanskej
missie. Tamže L 1—12. Činitelia slova. Tamže ŕ, 2. Evanjelický
sirotien* Tamže t 3. Ženské Podporoviie. Tamže L 5. Vážne slovo*
V. Gonser J. Zprávy mií^í^invé. Tamže ô. 1—6, 7, 9, 12. —
,,I*ilué se pak varujte f prorokú!" Tranovský str. 36—39.
Bol spoluprarx)vníkom -...,... aa Sione''.
Fata Morgana. Zvyknutou cestou. Dennica č. 1, 2.
Fatranakjr (F. K Pri hrobe národa. Kresťan L 2. Hospodárske
pomery. Tamže t, 7. Alkoholismu.^. Tamže ^ 29, 30. Poddanstvo
v dobe slobndy. Tamže í\ :VL Budúcnosť národa. Tamže Č. 35.
Kolonisácia a parcello vanie. Tamže i\ .H7. Smutné znamenie. Tamže
L 40. Do práce sa! Tamže L 41. Albert Apponyi* Tamže t 4*1
FedkoYiô O. Beznádejná láska. Poviedka. (Jbzor L 3.
Verdinftnd, Y úzkosti. Posol b. S. Jež. L 5. Závisť sa protifi
láske božsk. Srdca. Tamže t 9.
FeHenôik J. A. Niečo z dejín Nán Slov. Spolku i náSho ži-
vota, Rovn. Nár. Kal. str, 217-220.
m
prel.
Nir,
A D trakt. Z ra»k.
42-^W.
Pern Valentín. O.^udníl chum«>Iica Prel Gosztonyi. Slov.
Nov. ('. 42- 44,
Filibustier Ex lex. Lud. Nov. É. 51
Pilkorn Eín. Na Velkii noc. Kresťan č. !.'». Poznávajme ISoha
v rastlinstve. Tamže č. lU. ~ Ilozliovor o svatbe. VI. a Svet {\ 5.
Beda rodičom. Tamže č. 21* Načo sú nám sporitelne'/ Tamže č. 27.
Filo Matúš. Neslýchaný požiar. N. Nov. c. 124, Rozpomienka
na zlé časy. Tamže č. 133.
Pix. Ako to raz bude . , .? Výstup, ktorý sa stane roku dve-
tislceho i tolkého. Z horv. preložil Dr. I. Z. Nár. Nov. č. 51.
Flammanon K. Ci žijú India na liviezdach? Poslovenčil — .
Knižky. Záb. a pouíné. III. sv, 3., str. 69—79.
Foley Charles. Červenkastá zásterka. Prel. GosztonyL SI.
Nov. L 09, 70.
Forinyáková. Posledná cesta. SL Nov, 5. 13, 14.
Porman Stanislav, ľavslavnimus. V Praze^ 1903, Nákladem
vlastním; ho str. Kk (Slov. Piehled str. 432.)
Pormont Maxime. Socha. Slov. Nov. L 232.
Praohtenberg VI. O. Malicherná záleítitosť.
Ondrej Chrobák. Slov. Nov. č. 72—74.
(ľraítrisci Ján.) Životopis s podôb. Slov. Ohr, Kal. sti*.
Prancisci M. Národtnf Kalendár v. Kal cmj dare.
Pranklin Benjamín. iJraliá pístelka. Prel. Podtatranský.
Hlásnik č. 19. — Chudobný Richard. Prostriedok ku zbohat-
nutiu* Knižky, Záb. a poučné IIL sv. 3., str. 132 — 146. FranUin
a hromozvod v. Wagner I>r. J. A,
Pranko Dľ. Ivan. Právo prasaťa. Lud, Nov. č. 18. —
Prel. F. V. Slov. Týžd. t 2. História mojej sečkovice. Preh
Tamže č. H J, 17. Hoiy a pasienky. Z knihy „V poti čola**
F. V. Vianočná príloha Slov. Týždenníka k č.
Funke W. Vždycky sa radujte! Prel. L.
e. 7, 9, 10.
Purdek Štefan. Tatran v. Kalendáre.
Tatran str. 22. Moja pýcha. Tamže str. 32. Ci^'áni. Tamže str. í55.
Pre kapku piva. Tamže str. 77—80. Bardiov. (S vyobr.) Tamže str.
93. Liek proti lámke. Tamže str. 94, 95. Anna KaUirína Kmmerich.
<S vyobr.) Tamže str 111—114. Kristus na Golííothu. í S vyobr.)
Tamže str. 114— IIH. Piešfany. (S vyobr.) Tamže str. 125. Klážtor
pod Zniovom. (S vyobr.) Tamže str. 129. Slovenský kat. kostol
ss. i*etra a Pavla v Trenton, N. V. (S vyobr.) Tamže str. 129.
Orleánska panna. (S vyobr.) Tamže str. 134 — 137. Štrajk. (S nmo-
hými vyobraz.) Tamže str. 164 — 174. Katol, slov. kostol v Pueblc,
Colorado. (S vyobrj Tamže str. 179. Jubileum Leva XIIL Tamže
íitr. 181, 182, Kulosseum. (S vvobrJ Tamže stn 199—202. Slov.
kat kostol v Perth Amboy. N. Y. (S vyobr.) Tamže str, 194, 195,
Slov. kat kostol v Lansford, Pa. (S vyobr.) Tamže str. UH>, 197.
Plavecké ostrovy. (S vyobrazeniami.) Tamže str. 200— 208, — Vée-
, Jičo z Ameriky, Nová dom. pokl. str. 90—99. — Jeho životopis
podobizňou 'priniesol Rov. Nár. Kal. na r. 1903 str, 198— 2u2.
2(í.
K-k.
Hlad.
F. V.
. Prel.
Stráž na S.
K novému roku.
FQredy Luťlvik. Pestovanie, výroba a zpcúažeuíe vlákoovitého
ranu. SL No*\ t 185-lli2.
F. (L) Vidz Fatranský.
F. (II.) Sestra Hala, Día maloruského. Nov. Malých L 4,
F, Dr. Alkohol. LuJ. Nov. č. bil
Fr — — ri. Rozpouút^nka na íítaní lásku. Dennica L 2.
Gaborov. Vianoce chudobíiých. Liid. Nov. ť, W,
Gadowski Val. A Sjitán iiiegutásziisa. V. Karpaty.
Galica A. ilaiiu^a. Prel. F. V. Lud. Nov. č, 50.
Gallay Cyrill Co je z toho! Dla nem. (S obr) Nov
t 5. Aký ;tivot, taká mnl (S obr.) Tamže í, o/ Poľ
Mal ý dl
tia
.ch
ti. mája
tigrov. Tamže ^. 8. — Reč, ktorú povedal ako predseda <
porád pri zahájení valného ähromaždenia v Cáčove, dfia
mm. Rod. a Sk. t 5.
G^rdonyi Géza. Ako treba robií verSe. Prd Samo Czambel-
Danie lov i č. Slov. Nov. L 113. AnuSka bude mníškou. Voľne
prel. Samo Czamb el-Danielo viŕ. Vlasí a Svet č. 2iK Tetka
Mária a ujCek Štefan. Novelletka sedemročného chlapca. Volne prel*
Samo Czambel'Danielovií:. Tamže č. 22*
Garry. Z vojny domú. Dennica t 2, 3. Na výstavu. (Z doby
národopisné výstavy v Praze r. J89í">.)/ramže L G.
Garšin Vsevolod, Signál. Prel. A. Škarvan. L. Nov. í% 37, 38,
Gnápartk Jozef. Novoročný vzdych. Slov. (fbr. Kal str, 33,
Gaták MatúÄ. List z Ameriky. L Nov. í. 25.
Geisslová Irma. Starý a mladý železničiar. Posl. — t k a. Slov.
Kov. L 192.
Gerta ,lán. Z denníka kniíovnej. Preklad. Dennica ô. 0.
Gibbons Dr, H, Tabak a jeho účinky. Obzor č. 7, 8.
Gjalský Xaver Š. Na ja. Prel, Pavel Leu č f k. Považské Nov.
L 2—4,
Goldammer Lev. Do videnia. Prel. Podtatranský, Nár,
Nov. č. 116-118.
Gonser J. Ttojť uupQnumuti v hoj i proti alkoholu v. Kuii-
Dica Vnútornej Missíe 6. 7, — Vážne slovo- Podal J, A.
Fábry. Stráž na S. i\ i\ 7.
Gorkij Maxim. O spisovatefoviy ktorý aí príliS mnoho domýšlal.
Fantáiíia. Prel A. Škarvan. Illaá str. 151 — 158, — O čertovi.
Prel A. Škarvao. Lud, Nov, L 21. Makar Cudra. Rozprávka,
Prel F. Jesenský. Verkon. záb, príloha Lud. Novín k č. 4^1 —
Matka. Slov. Dom. Kal str, 30. 31, — „Na dne". (O jeho Cmohre,
S obntzkami.) Slov, Týžd, C, 0—9,
Gorlov. V. Politická stratégia. (Zo «Slav. Vieku",) Nár, Nov.
i\ 2H.
Gosatonyi L, Tentament v. Tolgyesi M. Jedny fiiSiangy
v Kanade. Americká udalosť, (heklad.) Slov, Nov. L 37— *X Osuduá
rhumelica v, Fero Val Uistoria prsteňa- (Preklad.) Tamže L 51,
52. Odťaté prsty v. U. J, Červenkastá zásterka v. Foley Charles.
Zveätf^vatelka smrli. (Preklad.) Tamže t 77, 78. Dcéra krčmárova
v, SatôIlÔÄj D* Kouec jedného l)rana v, Lilla Felix. Ucho Dio-
huntjv a íôi tauftyrlnl
Budajiést, a niagyar
nýsiusovo, Francúzska lozpiíSvka. Tamže č. 105, 106. Vtáčie hniezdo
v. Joaq uin D,
Gregor Jozef (Tajovský; J. (u T,; J. (i,) Medved v. Cechov
A. Mládeži, Hlas str 103—198. Žilinská schôdzka niláJeže a jej
priateľov. Tamže str. 2G(}"2*;4. Maco Mlieč, Tamže str. 324— 3m —
Národná povedomie. Nová dom. pokl. str, 4S— 50. — Hýbeme sa
u ^jjeme, Lud. Nov. L 8. Dačo aby bolo. Tamžo č. 4, 5. Dve äkoly.
Tamže t 17, Dva návrhy. Tamže 6. 17. Kto lacno kúpi^ draho
piati. Tamže č. 19—22. Dieťa a sliepka. Tamže t 2ô. Otec. Tamže
L 26. Obrázky z československej vzájomnosti. Tamže L 35. Črty
á dojmy z manevrov. Veíkou záb. príloha Lud. Novín k č. 4D. —
Zabudnutý áreAtant v. Mikszáth K. Panslavismus na Hute. (Ostrih.
8t) Slov. Týžd. L 2. Slováci v OstrihoníHkej. Prechádzky po slo-
venských meníiinách. Tamže ŕ. 5—7. „Zuza*", Tamže L 13. Dobrý
kalentiár na r. IílK)4. (Salvov Slov, Domový Kalendár, Tamže t 13.
Z detvianskvch piesní. Tamže L 15—17. Vidní, voJte temných.
Tamže L 2Ó. Šmuduí. Tamže L 21, 22,
Gregorovič Ferd. Mária Panna „Zrkadlo Spravedlnosti**. Kráľ.
iv. Ruž. t 4—12. „Kto mŕia nájde, nájde život a obsiahne spasenie
Pána^ Tamže L ÍL
Grillpar«er. Kláštor zo Sandomiera. Novella* Prel. A. Štefá-
nek. Slov. Týžd. č. 5—13.
Groó Viliam, Magyor olvanó- i'S
\épiskúl(ík 1 1, y II L f'S /r. QSctdltjnt
állara tulajdona, 19u3, Nyomatott a m. kir. tud, efíyetemi nyom-
dában; S** str. 15í»,
GyiUai Pavel. Noínia návéteva. (S obr.) Prel J. K. z B. Vlasí
a Svet L 48.
G. J. a H. A, MÚeva,. Romantický obraz. V, Bibliotéka
Románová soSit 1.
G. M. Ochranca proti úžere* (Preklad.) Lud. Nov. f, M, ii5.
(Ilaan LudvikJ (f 12. ang, 1891.) Životopis s podôb. Tranov-
ský str. 39—42.
Habel Dr. Adalék a magas-tátrai csiicsmászások torténetéhez.
V, Karpaty.
H^ddáek. (f 1903.) Význam litier I. H. S, Posol b. Sr. Jež.
t. 2. Hviezdo ranná, oroduj za nás. Tamže t. 5, (5, 8, — ^Kam
tert nemôže, tam poŔle starii babu*". Pútnik str. 117—120.
Hájomíl. Že sa dnes . . Slov. Pohl, str. 59. Píoseň, Tamže
8tr. 120-- 122. Dooblakav... Tamže str. 23H. Píesefiranná, Tamže
«tr. 2H2, Pieseň. Tamže str. 437. Sto bučkov, jedna jedla! Tamže
«tr. 438. Horúce slnieíko. Tamže str. 439. Človek. Tamže str. 439,
Rád by som byí... Tamže str. 504, Pri jarnom sa... Tamže str.
505. Vrbina. . . Tamže str. 505. lodnému na roli . . . Tam^e str.
560. Pieseň jasenná. Tamže str. 702 -- 704.
Hájaky. Svieťa hviezdy. (Na odvetu M. Konopnickej.) Dennica
í. 9, a Slov. Týžd. L 12. Na odvetu. Pieseň lud. Dennica L lOL
Nebojím sa , . , (Z madf Dennica č. 12.
HalaAa Andrej. Starý sluha. Od H. Sienkíewicza. V. Bi^
tíb
JfOiékft //r í' r sošit 3. Hnnn. Od H. Sienkicwicza. v. m-
hiiotťka liur sošjt x V parúrej sieti, Povest od Kletaeiisa
J u nos z a (Szanowského). V. BihľwUka lioninnoväy soSit G. A on
fweh je tvojím pánom! VcBelobra v jednom dejstve. V. (khoin{k^
íilovenský ÍJiradelný. — Slovenskí^ výšivky. í. ŠíiriS. IL Liptov.
HL Zvolen. Óas, MSS. t. 4—6. Soznarn darcov Mns. slov. b|>oL
Tamže L i — b» Odborné časopisy a kniliy. Tamže L 1 — il Púchovské
starožitností. V. Hoening É. — Pomsta mŕtvoly v. Orkán
Vlád. — Janko muzikant v. Sienkiewicz íi — Číslo 84 a Hb.
V, Kumičié E.
Hálek Dľ. L Črta ze severaflio Trenčanska. Hlas str. 241 —
245. Lekárska pouCná kniha pre Ind. Tamže str. 271—274. O hno-
jení oínora u novorodzeniatok. Lud, Nov. L 3í*. — Viac svetla I
Slov. Týžd. č, 23.
Haluzioký Boh, Karel Miloslav Lehotský. (K jeho výstave v Uh.
Hradišti:) Lidové Nov. XL L 88. Odtisk v Lud. Nov. L 43, Martin
Hattala, Tamže č. 29L
Hamlet, královič dánsky v. Shakespeare V.
(HanzUkovíí Zuzanna) (t 11). júna). Nekrológ N. Nov. C. 77-
Harmath Lujza. Zimozeleňové listy. Poslov. A. A. Slov. Nov.
t. 34, 35,
Haôek Jarotdav. Mravenčí vajiCka. (Dej zo Sáľova*) Illuatr.
Svet L 15.
(Hattala Martin) (f ÍL dec. 190'Al Nekroloj^y, životopisy a
o jeho literárnej činnosti. Politik (Praha) L 339. Pražský Illustr.
Kurýr č. 338. Nár. Nov. t U}3, 154. HattaJa, Báseô od Vajanského.
Tamže ft. 153. Lidové Nov. 6. k86. Slov. Nov. L 284. Pohrah
Martina Hattalu. Nár. Nov. L 154. Martin Hattala. Životopis otl
Haluzického. Lid. Nov. t 201. N. Hlásnik č. 24.
Havlaaa Ján^ (B. H.) O n*^kterých slovenských íÄSopisech. Lid.
Nov. XL L 184 .Československí^ vzájenmosti rub a líc. Tamže t 191*.
Z Tater. jFeuilleton.) Máj II. č. (i. Vpád jesení*. Nálada. (Podbán*
sko v Tatrách* Nár. Listy č. 239. Pusto. Nálada, (ľ U» v Ta-
trách.) Tamže Č. 263. Potulky Slovenskem. Kritika _ iomaStl-
kov ho. Tamže č. 269. ^ A vody huCÍ..."* Črta ze Slovenska. ^Srdce*
m. t L
Hedenatjem Alfréd. Príhody Jána Olssona. Poslovení^il — t k a.
Slov. Nov. t Ui6. Črepy. Črta. Vianočná príloha. Slov. Týždenníka
k í. 2(1
Herakliua. O povinnostach ludí k Bohu. Katol. Nov. L 13.
Hladme by í priatelmí božími. Tamže fc. 13. Cena zdravia. Tamle
č. 13. Detíiké ústa. Tamže f. 14. Tlakomer prírody. Tamž<5 1 U. —
Líat Nár. Nov. L 46. Národný charakter. Tamže t. 107. Ncvodo-
mosť. Tamže t 155. Matka a dceni. Tamže L 157,
Herbert Viliam. Čarovu<^ klobúk. Prel. P o d t i t r a D 8 k ý. NAr.
Nov. L 13.
Horoseg ľ. Prvá lastovička. Volne preložil Samo Czambei-
Danielovi í. Slov. Nov. f, 187~1»L
4ii>
Berman Ján. O obchodnej výchove stavu remeselnfckeho. Ob-
zor L 10, ÍL
Hladký Andrej, AT čomu vede opiUtvo? Smtitná ale pravdivá
udaloBC zo života ľadu. Poslovenŕil — — . Vydáva redakcia ^Posla
SV. Antona". V líudapeôti, tlai^ou Stephaneunia 1U03; 10" str, 1(J. —
Cti ntca svojho i uiatkii svoju. < Preklad j Kresťan t, 1 — 4* Vojen-
ské pn'iilohy. Tamže č, 6. K Coinu vede opíistvoV (Preklad.) Tamže
t. 7— ÍL Staioliberáli, Iíamžec. 27. Povodne a štátna pomoc. Tamže
1. 33. Hlas k Považanom 1 Tamže č. 33. Traja bratia. (Preklad.)
Tamže f. 30. Víťazstvo, ťJi zrada? Tamže č. 51.
i/íŕis. ^lesačník pre literatúru, politiku a otázku soi iíílnu. Re-
daktor a vydavateľ Dr. Vavro Srobár. Roôník V. V Ružoínhnku.
Tlaíou kuíhtlačiarue Karia Salvu, v. H".
nia$ LiidíL Politický a spoloíenský mesačník pre utiaceuych
slovenských rolmkov, remeselníkov a dehdkov, Nilíelný a zodpo-
vedný redaktor L. Sigmund. Majitef a vydavateľ Fr. Kabína,
Roc. IL Vych.idzal niesac'ne níz vo 4** o 4 str. v Pešťbudíne. Tlarou
Karia Míillera.
Hlnii, Iľwrlecktf. Vedú: Al Kaivoda a dr. V. Srobár. Roč-
ník II. Nákladom ^Hlasu* v Ružomberku. Ttaíou Edv. Leschingera
v Prahe. Vy$lo 6 čísel vo v. 8" o 4(.> str.
Hldanik, Naroihii Noviny pre slovenský ľud. V Turč. Sv.
Martine. Ročník XXXV. Zodpovedný redaktor, majiteľ a vydavatef
Amhro P lotor. Vychiidzal L a 15. v mesiaci vo v. 8** o 10 str.
Tlaftnu Kníhtlač*, ťičast. spolka v Turč. Sv. Martine.
Hlaváč Milan. NíÍš Tranoscius, Pozníimky na p. J. Bottov í'lá-
Dok „Ďuro Rákoczy'*. Cirk. Listy ŕ. >^. Akýni duchom spravuje sa
cirkev naSa v Uhrách. Tamže t. I L Vinári, vydajte úžitok* Tamže
C, 12, Hádky. (Z Tieoíianska.i Cas. MSS. i\ L 2.
HlaTáô Saniuel. Píseft pf i posväcovaní nového ev, hrobitova v Bá-
novcích 2K záíi 1903. Stráž na S. L ÍL
Hlinka Andrej. Ukrižuj ho! Lud. Nov, ^ 39.
Hodta Michal M. Telesná krása. Vlasy a ich opatera. Dennica
t, b, (i.
Hodža Milan. Redigoval Slovenský Týždenník, v ktorom podal
nmoho rozlií^ných článkov nepodpísaných. Za ías bol ťilenom i re-
flakcie „Ľudových Novín**,
Hoening Emil. Púchovské starožitnosti. Z nem. rukopisu pre*
lozil A. H a la Sa. Sboruik MSS. str. 3—23, 111 — 127.
Holo Dr. Ivan. O bulharskej literatúre a umení. Z horv* preL
V. M. Nár* Nov. e. í>4. Z histórie Bulharov. PreL V. M. Tamže
L 108—110.
Holôoasy Si^nnund. ľtrjft! $e na písma, VyHVŕtlivky krátke ku
^Tídí'»lavatedluému ct*mí Novi^ho zákona. V Modre H»03. Tla(^ou a
nákladom kníhtlačiarne Š. Rohá^ka; 8* str. 48. fEv. Egybázi Szemle
t, 1.) — O prameni twh tiiudniri míhožensivi, Rozdíl mezi Hmsko-
katolíckym a evanjelickým náboženstvím. K vzdt^lavatedlnemu lUenl
a k utvrzeni se v pravé víre ktesťanské na základô vírovyznanakých
kuih i jedné j tlruhé cirkve složil . L NÄkladem „KlasA s pote
Bózova", (Cirk. Listy č. 2.)
Holúbok Jozef. Na Čiernej Hore. SI. Polil »tr, 123—125,
liô— 178, 231—237, 2GI— 266.
(FolLrft£oYMi1».)
-«^*-
Slovenský jazyk, živá starina.
z reči slavensko-íttpčiaiiflkcj. M
Podáva Samo Csnmhel-Dnnklavii,
klainpa — vidz Cupra.
klétus — v ničom si rady nevediaci, sprostý človek. (Možuo,
že takejto povahy bol nejaký Klétus.)
klípkaf — mihať očami.
klk — chlp: Klke sa jej robia na priadzi — chlpl m jej pr.
klmat^if: Pieklroačiu si majetok — pn^hajdákal ; kah:it pre-
kimaiviu za irarticu — zaCaroval, tadal za páleiu^; vyklmaciť — vy*
môcť, pVypriast".
klocok — valcovitý kú§tí*k, odpadok.
kloktadlo — mužský natofko spitý, že nemá ani vymluvy.
kloktať: Už ani jlevraví, len Uk kloktá, klokee, co je ožnníL
klonckat: Mu&ke klonckaju, bude duši - slovesa toho pt>«;ul
som uživať« keif ich (mušiek) vefa lietalo spola a na mieste.
klonkať, krava^ kton^ kope, sa klonká, t. j. zohne sa jej v k»>-
lene noha a uviaže.
klpciť — biť sa jeden s druhým.
kluťkaf - hlavu opúí^íať (ospiinlivý).
klúďiť — 1. mámiť, 2. odhíiťiať: Šeckn si prekliiífuí už; ntkhuľiu
ho z domu. Ale podfa p. 8. <;álun<lu slovo to zniuí i riadiť: „troska
uklúcfíí túto izbu.''
kládŕiik — märuik,
kmitať — 1. zaclaáat 2* bemžity mihotať: Nekmitaj mi; kmtta
m mi to popret oŕl
krtickat — prať medzi rukami.
knotke — lanové hlávky Heniennt^.
kobza — veíké hodné dievi^a; Tolká stará k. a ni*\u* m efiŕe
aťli u^«»aC.
kocfalovať: Voda kochluje, kochlc meco - vre
koláíe lámať — to, ŕo na Myjave ísoI vážiť,
koklod — márnik, žobrák.
kolcnkovať — khiCiacky chodiť.
>) Vidx 9tr. 4 ta
i'íB
kopno je tam, Itde stopí sa na jtír sňah,
kozfdrist — kvet, ktorý kvitáva za jari; je červeno-modrastej
farby a vefini jemnej tmavozelenej vňati,
krajúica — okiajpvá doska.
kro6aj — krok : Ťe« kôň má velkú kročaj, velkie kroíaje robí,
kľôSimí — čížmami driapnť, vláčiť po zemi.
ktôí^ňp — velke garbiarske čižmy.
krpka — 1. to, lh* halbička. 2. malirku drobmi ženská a zvldiíte
tliínca,
kucapaca — bitka*
kurkou, kuckovo — maličká tesná miestnost,
kulifaj : Kulifjij, tn fujaru zedou, povcnlia takému, ktorý uieCo
pnkazí.
kiirfiava ^ valíaci sa dym, prach.
kuštrať - cblpií, strapatiť: niskuštraňí, ílokuStraňí — roz-
dilpeuý, dochlpený.
kuvíckat — stonave, jajkave plakat
kváka — 1. noha. 2. druh repy.
kvílkaí — 1. nafabovať za vlasy (kváčeô ma, povie dievČÄ pri
i^esaní frisierke, keď ju viušnii potiahne za vlasy); 2. o hlase vrán.
kváraí — kvapkať, kydať hustým ijedlom).
kvézo, v. klétus.
LabaCtka f., labnj m. — nepozorne stúpajúci, ponieí-om dliapa-
júci človek: f)e^e hladlš, íi labačka (labaj)! riekne namrzená ga-
zdĺná, keíf jej niekto podlávi hradu.
hijtlák -- rozgajdune ohleCený človek, ti lajdák rozlajdaídl
lakovať — htadať: Hňeť žecko vylaSuje, aňi pes.
ledaôina, ledačo — naničhodník, naničbodiiica.
leja, lejak — velký dáž<l.
lemeô — IJazyk: Nak ťi nechocfí I. — 2. nôž na pluhu.
ležiauka — miesto, kde statok ulihuje,
lienka — svätojánska mu&ka,
logaj, bígan — pijan, ožran.
logat — piť.
lochman — v. logaj.
loflnat, i lopínať — sedeí,
lofnťiť, lopnúí — sadnúť.
lučivo — kus dreva, ktorým sa poprávajú hlavne na ohnisku,
a potom tak sa na/ývajú vubec menšie a tenšie kusy dreva,
Mamaj — sprosUlk, nezkúsenec.
mamanda fem., mamandiak m. — málomluvec, nevltidnik, a
dakedy značí i sprostáka, sprostaôu,
mamlag — sprosUlk.
mancika, dla si. H. Galandovcj í manca — chudá, slabá, chór*
lavá ženská a tncnovíte dievča.
maslíť sa (o smotánke, kecl sa počína robiť na maslo).
mazák — uplskauý, umazaný mužský.
maznať sa — plakať.
medliť — šúfat niečo medzi rukamL
IM
mechúa — tučná, dopiisetiií ženskí
mekuôiC — zniilkšovaf, makfif (clilíeb medzí j»rätimu\ deti nie-
kit^ia jablká udieraním).
meriflzať — prežúvať (menovite zajace, ovce meridátajú).
nieťelíca, v. fujavica.
niikslovať — trhať, fiklImC; drať (o háboch).
myšií: Dobre sa ňeziuyší za ňou, mA sa zmySiť za ňím (o s?íi-
Iiibeiicoch)*
mlackaf, mlatlzgať — Spätne^ mlaskave jesť.
mladzgáň — zle vypečeuý cíilieb, alebo zákulístý.
mlgať — cicaí (len o deťoch !)
mlge — cici, tiež i nnielé (len u deti).
mogať, moge — mlgať, mlge.
mnledo — táravý, popletavý sa iMovek, zviera : í)eže sa moceS
(túIaS), (i m.? llopže, hop, ťi m^ ôepopletij sa mi. Názvo toho
dAva sa rovnako mužským, ženským, deťom i menSím zvieratám.
uiotka — nešikovná, uemotontá, poptetavd Jtenská.
mrciua — zdochlina.
mukniif, v. cekmit
munt4i í, niunto m. — ?
rauták — hrnec, do ktorélio sa sbiera smotánka na m ú tenie.
Nadobariť — nadobudnúť (len o chorobe: Na pr, zapálenia,
nátku, kašel, boleúia hrdla si nadobariu.)
nadrať sa — napiť, opiť.
nadŕlaí — natriasať, nadhadzovať: Xenadíiaj sa už tolko s ťíra
defatom ; nadŕla hu na kolenách ; Ctiže »a nadiiaťo na tom oji, (feti !
najedovaôí — nahnevaný.
naježení, podobne.
naklíí^f na chrbát — nabiť po chrbte.
nn I
mi , , napajovaftí, J to, to najedovaný.
nasraeni, J
napelchaAí — napchaný, nakŕmený.
navreť — napuchnúť: Celu ruku má navretó.
neklúdiVik — neporiadnik; podla p* Galandu nedbalec, kíoty
nedbá o svoje telu a odev.
• ňemlcha — vyvrhel.
fieogabaňec — neporiadne oblečený Hovek: fíeogabaňec Äe-
ogabaíU — neporiadne oblečený,
fteokrôcbaĎÍ — nemóresmý, hrubiansky, drsnatý, nenhfadný.
fievrlý — omrzlý, znechutený : Oj, akýže si nevrlí, úií' ti tío*
vek ňeulahoífí.
úezbaŔňí — vefký, neapratuý, nešikovný, nezručuý.
ťli Ct ho — pozri ho.
nufla f., nuflo m. — dlovek tíapaU^ho nosa.
Obrfelač: í)fvau sa len tak obdelae, t ilalej, »o strany.
obluydes - potrimisk I ' ' ' ' ';ij.
obluda — záhadný, cu , ,, tajnostný tvor: Čože
je to za obluda díeCa^ (ela, prasAŕ vet um skoro strčilo*
4.S4)
obrgafiec — kus dniva, Imluz, liiubší papek, pali<a
obrgáftií — ožobráôií.
obroHť — 1. kone kŕmiť. 2. bií: Vyobročiii ho fest — nále-
t\it zbil.
opSmŕclať, opémrtkávať — maí sa okolo koho.
opšmieUií sa — popletaí, ohehodiť okolo dakobo.
opšonda — zlá, liocijukíl ženskli, zkade ruka, zkade iicíha.
odbakat — hocijako zbavií, zbudniiť sa T^oho^ odbií; Loii sa
odbakau z robotou; len ho U\k odbakali z eľbom«
otíechuúí — odštiepiť t haluz so stromu).
odedza — Široký povojnlk, ktorým varovkyňa priknka ku í>ebe
dieťa*
* otchľintnúf — odhovoriť.
^ otkliapnúť — odchovať,
otkemrečiť — odomreť, odgebiiúť: Vcí on chytro atkemreŕí ot
toho piťia.
otkuiides — človek zkade ruka, zkade noha.
* odmrdok — odstrcenec.
otpajtiikovať — odpratať, skryť: Í>e2e si to otpajtiikovau? í>eiíe
sa otpajtlikovalo to chlapča?
otpásf - 1. ztratiť, 2, tadať: Otpásou no/ľk; aj ostatnú koSelu
by otpílsou /.a pálenku, keby sa ňt^hanlnu bez ňej cho<fiť.
otpelaŕ — L premárniť, ^cmárniť. 2. ztratiť. 3. zkáatríť: Ot-
pelau si majetok; otp. nožík; otp. dieťa zo sveta.
* odľofi — zurvalec.
otiihel (odťtíhet) — práci vyhybujúci človek, darebíík. (Názvu
toho dávajú i ženským/)
odz^an — odrastenec: Takýto o. ešťe pridája, varuje.
ogabať — obliecť.
oháňať: Volke sa dosť oháňaly s ťích ovadov a preca sa ňe-
mnhly puobánaf*
ohlávok — remeň na konci cepíka a držiaka; obidvoje spája
hú^.va.
ohlôňiť — palicf u po hlave udreť.
ochlep, Dchleptanec — ožraný ílovek.
okyd — sňah, raziaci na haluitiach stromov.
okúňať sa — hanbiť sa.
okúňavý — hanldivý.
omacať — oniakat
omelinka: Arti len omelinky chleba nemá.
omlsnúť, omlznúť — ochutnať,
omrazok — dieťa, ktoiť^ rado plakáva.
oná, fiňí, ono, onJiať, ňeondiať. Slovies týchto užíva sa pomocne
vtedy, keíľ sa niekto nemôže chytro, určite vysloviť, niečo pome-
novať, oznaŕiť.
opálaC — ovislo kolísať popri niečom,
opálka — drevene náčinie na obrok [>re kone,
opantaní: Je celý opantaní za ňou — blázni sa za ňou.
opcbendovat, hovurl sa o mládencoch a znači: mať sa kolo
dievCaía a dvorit mu. Ale výrazu toho uAíva sa, vríy, i ci starých,
a vtedy znamená potrimiskdľiť.
oplílkuuí sa — oklamat sa (prenesenia).
opSouda — zbehlíca ženr.ká. pobehaj,
oslavy cldiop — hustý, usadlý, nevykysnutý.
omihlina — sňali, jako gcr^fa oknihly.
o$albiarí( — oklamat
ošliador, podľa Oalandu tuIíSk, ktorý nedbá o prácu, ftlo po do-
miech shííňa,
ošpalok, podľa p. Gal. neobriadený, otrhaný človek* hoc i Jleuská.
otrep — sprosták, sprostá ňa.
oval — veľký okruch chlebu.
ovce bývajú označené nienauii: íula — s malými ušami, jícdľa
niektorých i 8 Merným oblúkom okolo očí; bakeša, machula - fľako-
viui; lajka — čierna; kormuta — s róbami; mužka — s budka-
vým pyskom; belica — biela.
ozembuch — nepotúvnik, hlavíťS, sebevolnlk, zanovitnlk. Náxvu
toho dáva &a boz rozdielu na poMavie.
ožech — drúí'ik.
Packa — L facka. 2. väč.^í, hrubý kus dreva: Polená dáku p.
na uheŕi.
pacnúť — facnúf, čapniií.
páč — pozri; opííčiť — pozref* obzrof,
pachtit, po čom — túžif,
pajedií koho — hnevaf,
pftjzák: Ďeže rapaluje§ (beháS), ft p/f* )
pánbo§fokou chlebík, deti tak menujú peniažkové (sieťové) sem ä.
papečina — tenké prútnaté drevo na palivo.
papiuťina, to isté.
patora — domáca rodina čeľadnébo otca v dobrom smysle*
pechorií sa — napínní. siliť, naťahovať sa,
pelchaí — kTmiť, pchať (o statku).
perepiíí — rodina čeľadnébo otca v zlom smysle*
peíihrivko — zanovitý, hlavatý mužským hoc i chlapec,
pehe — figu: Veí uí tuto pehe íi dám.
pidlikat, -ovať — píliť bez poriadku.
pískať — L hvízdat 2. mazať,
plackať — kúpaf m, čľapotať vo vode.
plaiLfať — teľaťu dávať cirsiť < poťahom na dieťa neptivie sa nikdy,
dieía matka pridája, prse mu dáva alebo j* í ' chová ho.
plána ^ polana: ťôže mám s fej uain pláói.
piazo — ten, kto má na hrdle «,ľozplaz>ľ!Uu\ rozopätú koSelii*
plcchtať sa — vo vode máchať, číapoUiť,
pluáť — ína jar a v jašení bvvajú íduôte).
pluStif: Ožrartímu naveky pluSťl, keť vytrezvie — žiada sa
mu piť. (1 ťi pluÄtí? — chutí.
plúžiť — orať.
potkúrii — zakúriC.
pocbábel — samopašník j iíamopaiiilea.
482
pochahica — samopaSnica.
popinok, v. obrganec,
popchmií — poduri( (koňa).
popuk: Nasmiali sa do popuku ~ tolko, že sa mali p»)pu?3
poriJšeŕiia bruí — zapáchať, hniť (o mŕtvole).
pospuriť sa — pousilovať s prácou.
poskrabafiec — postruhník z poôkrabanóho cesta.
pojsuchartec: Uš by sa vydala, keby priäiou dáky p. — pyUit..
prasnúl — 1. puknúť. 2. hodit.
praštií — hodiť (o zem).
pľcka, — telaíu sa hovorí: prcka, na!
premien, -Ča, — slabé, choríavé dieťa: Zeleuó jo to chlapCa,
afii premien.
prekabátiť^ — oklamať, previesť.
prekoíiť — prevrhnúť.
pn^pajošiť, -jovat — premrhať.
pretiahnuť koho — viacej pefta/l vziať xa vec od dakoho, než
je una hodná: Fj, ej, veru sťe ma pri ťlcJi volkoch dobre pretiahli.
prieťeke — prebiehanie o závod.
priplichtiť sa — nabh'žit, pritreť.
prplať, prpliť — L mazať, 2. porábať: Celý si aa zaprplau;
vela sa naprpliu na ťej robote.
prplavá robota — pozornosť a trpezlivosť vyžadujúca.
prta, prťiak — mužský, „kerí šecko prtí**, t. j. mimo nmžských
prác vykonáva i práce žeuskc, a vôbec práce, ktort^ mu^a v po-
volanf a dôstojnosti robia smie&iiym. Dievčatá žičia si muža, ktorý
nenie prtiak, lebo by nerady, aby $a im muž ^^o zápražky starau**.
prvoňeska — hus, ktorá nese po prvý raz.
prvôska — krava raz otelená.
psica — istá tráva, ktorá sa itle odkáSa.
psina — psí smrad.
* p^trňavá — pstreôavá, pebavá (tvár).
* pudivietor — sem-tam behajúci íUovek*
púchovo: Je v púchove — v tesnom, v zlom, nebezpaínom '
položení.
pujáka — volajú tak na oéípanú*
pálať — hádzať (skaly, gulu do kolkov).
pulec — kusová strela.
pumpeK pumpllk — dieťa väčšieho brucha.
putera — 1. väčáia drevená nádoba k noseniu na clirbte 2.
malá tučná deva.
putfta — nátioba temer tej istej podoby, len je menäía a upo-
trebuje sa na napájanie koni.
Račkovať — ísť, zaliezať: Ďeže račkujeä?
raiičit, narafičit koho — nahovoriť niekomu tofko a tak, Ze
patričný ostiine až netrpezlivý túžením^ chuťou, zvedavosťou po da-
Com, a taký človek je potom anarafičeftl" alebo i.nabaatveňi''.
rafika^ v. obrganec.
rákosia, -ina — trávnatá húi^tina.
489
rapa f., rapavcc m. — SkrapAtý Človek.
rapy — jamôčky po tvári.
ra&a, raäma — strapatá ženská.
rázga — haluz.
rážďa^ raždinn — suchá haluzina*
reSeta, reôeinara, v. raSa.
riafadlo, riafalo — prístroj na obtrhovanie senjeuoých hlavoi^iek
lanu, — je to väí^šia rloska a na nej jest jedeo rad mocných klincov.
riafat ían — zbavovať semenných hláv tknotiek) pomocou riafala.
riôa, dla p. Galandu : pupencovitá alebo flakovitej, pstreňavt-j
tvári ženská*
ro6ka — drevená nádoba na nosenie vody s oblakovýni uchom
na vrchu.
ru8čapi£ sa — rozkročií, rožSIrif nohy.
rosplešťiť sa — padnúí, rozostreť sa*
rospuk (rozp.) v. popuk.
rúdna voda — hrdzavá, na ktorej je u&adlina dúhová.
rumácať, -dzgať — nariekať.
runtovaí — búrať, ž^uí, rúcať, rýpať: Oôfpanô rozruntov^do^
alebo vyrnntovalo, mostovinu; krava xrmitovala (rohom) mazivo
(vakovku); (en dom je celý obruntovaňl (obrýpaný) attf.
Sajdák — v. cajdák.
* saníika — zlá, svárlivá Ženská. (Nie zo Xanthippa?)
sklienka — sklená nádobka (n spodku vypuklá, s hrdlom k vrchu
rozchodiacim sa; potrebuje sa namiesto kalíšteka.
namiesto slovesa í^losiť vše užíva sa strhntií: Tú lúť^ku musím
uS isť strhnúť dakerý den; uS sme strhli, ŕo sme maJi,
skarke — výbotky brázdové.
skotiť — zožrať,
skŕbiť — sporiť ukracovauím seba a ii '
skučko — skiipáfi, ktorý ani sebe nei»i
skuhrať — ohomrat
skuhroS m., skuhra f — skupání^ ktorí všetko ohomni.
slameAi dovec, dovicíi — tak nazývajú ne^konne roztrhaných
sosobáSených.
slámícahusár — tenký a slabý mužský.
sliediť — behať, tárať sa, blúdit
sliepúať sa — oči si kaziť, siliť pri planom svetle.
slivky zuujú: burandzie, krámske, drobňičke, horkačké, volove
oä, drisliavke^ svečke^ belice, zelienke, raúie.
slota — vefký dážci* To je slota, to je lejal
smokla f., smokloä — tak mennjú planúcich.
smoklií sa — p'akať, ale aj : dážď sa smoklí.
smrkla — ženská* ktorá má obývaj smrkaí; smrkloil je r. m.
sopelmoríak, názov istej rastliny, ktorá niekedy narastie i fH»l
druha m, zvýôe, jej listy sú podobné listom orechovým.
^^
ÍMl
Literatúra a umenie.
Sborfilk Museálnej slovenskej spoločnosti. Horník ixTšvTT
Tun^innsky 8v. Mnrtii], llKíL
Obsah r Veľkí' ľole a Pila. Miesto- a národopisná toa. PiKiáva
Karol A, Mcdvecký, — O pálení mŕtvol za éasov pohanských. Pí^e
Veterán. (Nemalý by bv£ takéto strašné tlačové rhjby: „Za panovania
cára Petra v Húsku r 927 — 967, objavil sa arrikacír pop Ibísfornil . . .
od ktorého sa i sekta menovala." [Str. 26, J Je re<5 o bogomiloch bolo
to teda v Iíulharsku, nie v Rnsku ; v polovici X. stoletia v liníímrska
malí ťára Petrn* Pri takých tla<N>výrh chybách prestáva dôveru k textom, ) —
Púchovské starožitnosti. Ľhi nemeckého rukopisu haróna Emila lioonini^a
O, Carolla, Podáva A. ílíilaša. (Pokračovanie.) — Zriedkavé a málo znkm^
slová. Podáva Iremský. ( Veľmi užitočná vec je 7,apisovaŕ v slovenských
krajoch slová, airiedkavé alebo vôbec neznáme v na^^om íitcrárnom jazyku,
If'eniský podáva to peknii sériu slovenských slov. zapísaných hlavne z Bo-
brovcft v Liptove: na pr*: omaret) kvet omareK slnce ho (kvet) omarilo;
Híiriava^ dŕ^ava^ possessio. ditio; sfupka, schod; čidOf akoby nie; pri-
merie^ vhodná priležitosf, slu^nosf, etiketla; skttlntj kvietoky Kdelweisz;
nečin f synonym stneť, kvas, taras; luuUt vlna na vode; odttoha, pani '
klasnovťit\ snopy po klasoch mlatif, aj zrno / fázov mlátiť; ohrai
dôkosník, dôvoiptik, dukopuih. dimlainik, duormk sú tituly pitia j>o
skonéenýcb robotách; vlant, vlastnosť, čím sa vládze: oser, ohorky, na
ozorky ht za dakým ^ pozorovať niekoho^ neztratiť bo s očá; UsMna^
Hstie; topta^ toplina [v HybiachJ* syn* plaí [pozoruhodné slovo í preto,
že má 1-epenleticum ; hdrat\ iteratív od boriť; dnrvnica, úpal: úvevmca
opáli f tak i v Turci]; úhrnok — ^my úbrnkom kosíme", vozíme, t. j.
véetci naraz fspolu; šivkom ho jedlý [mravce badaj. t. j* ešte žil a n/
ho jedlý; poUnivka, malá polica; pomora, od moriť» ako potopa od
topiť; siapa(, ťažko dýchať; kosmnitf^ fúzatý; kosmntky zz |»olky» syn.
muhenky, hminky. Viac pozoruhodných jesto i medzi slovmi, zapísanými
Iremským z Letanoviec na Spislí. Len tak môžeme mať raz slovník slo-
Tenského jazyka, jostli hodne bude takéhoto zapisovania po všetkých
naSiťli krfljoch.) — í*alsí obsah iShoritika: Horalské spevky z Oravy.
Podáva iremský, — Moravsko a Nitransko, Podáva Fr. V. Sasinek. —
Katalóg knižnice dedičov A* ÍL Kri^mérybo, danej do opatery spoluvlast*
níctvu .Domu",
Časopis Museálnej slovenskej spoločnosti. Rediguje A. Sokoifk,
tajomník, líočnlk V 11, číslo 3,
Obsah: Filcová (plntvena) riaška cechy klobučníokej v Skalici a
hlinené ciaSky / Hontianskej stolice. Podáva dr. Ján Petrikovich* —
Ten náš starý Kriváii Podáva Starohorský, — Miestne názvy r Zvolenská
Molica, Baňsko-bystrUký slúžnovský okres. Podáva A, 11 — y* — Tiynosť
opaska. Ľudová povesť. Zaznačil Iremský. — Príslovia, porekadlá o
úfilovfft, Sosbiernl Ján Kovalčík v Malom llnilci. — Zápisnica, Soznam
dun'ov Museálnej slovenskej spoločnosti. Odborné časopisy.
Ztratené peniaze. Uo/právka. Napísal Auf^ust Horisbv ^»kultéty.
Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a nákh J. Qa^^paHka, kníhkupca a kníh*
llaíiara. ílHU, (Odtlačenú zo „Zorničky** r. 1871.) Cena in halierov.
l«^ str 16.
tf'
fitok 1004
So^it «».
SloA^enské Polilady.
'M
1^
Povesti, báje, ballady,
Napfaal Martin Sládkovihw.
xm.
Pleso Marty.
Na Tatnich v krudtiom lone lesa
vše pocut zalkať vlnky plesa.
Je pleso guľaté sta oko
a rnoino nazrct na hlboko
do útrob jeho, v jeho taje,
bo voda jeho čistučká je
jak kryštál pilne cistievaný,
ba viacej: jako slza panny.
A v tichej noci mesiac bíadý
v zrkadlo plesa dumno hladi,
i hviezdy, a sťa v nemom žasn,
v ňom chvejú sa a trasú, trasú,
a u plesa, to{, blízko brala
sťa keby deva v bôU stála* • .
On, junák švárny, statný, smelým
jak OTcdka ho len zrodí mater,
tam poľovával osamelý
n* sráznych výšach dumných Tatier,
po krkolomných bralách diodil
bcx obavy, že v priepasť sieti,
tam snahom sa a srieňom brodil^
kcrf už tu dolu kvitly kvety,
tam blúdil, v srdci rozkoš živá,
Íôz divých postrach neúprosný —
►, pozor, smclčc! priepasť riva,
los podvodný je vie a zlostný..*
A ona, deva jako kvietok —
(pel v U^ku, lazur v oku jasá,
tm
48^5
vlas, v ťažký vrkoč spiaty všetok,
plá zlatom jej až niže pása,
na rtíkoch sviežich cvengot piesne
a v sŕdcku ohník slastný jasá,
ač občas s vánkom kejsi tiesne,
a deva Martou volala sa) —
nuž ona, kým on lovil smelé
v tých výšach: tu dol na lučinách
si pí.sla ovce sňahobiele,
vše šibnúc očkom po výšinách,
či nezoči tam znenadála,
ach, jeho — (ovi! výška — závrat I)
by ručničkom mu pokývala
a zaželala šťastný návrat.
»(), chráňte mi ho, dumné hory,
tak jak len matka decko môže,
ho chráňte, hôrnych duchov sbory,
ó, chráň ho, chráň ho, veFký Bože!«
Tak lkala, a hlas jej sa ztrácal,
až vrátil joj ho les i skala, —
a ked sa v pokon jun už vracal,
mu v strety náruč rozpínala,
z jej ústok šept sa zchvelý lúdi:
»Oj, ide, — vdak ti, Hospodine!«
i Inula k mužnej jeho hrudi
jak kvietok k bralu na výšine.
A junák švárny, statný, smelý,
jak zriedka ho len zrodí mater,
tam poľuje zas osamelý
na sráznych výšach dumných Tatier,
po krkolomných bralách chodí
bez obavy, že v priepasť sietí,
tam sňahom sa a srieňom brodí,
ked už tu dolu kvitnú kvety,
zvlášť kvietok, plný kúzla, krásy:
tá jeho milá, biela deva —
O, pozor, smelče! Čuješ - ? Hlasy -
to víla hôr tam svodno spieva . . .
I zočil vílu jako stála
(zjav vzdušný, panna a či žena)
na štíte protcjšieho brala,
spev na rtocli, náruč roztvorená.
A razom v mužnej júna hrudi
vzplál pocit túžby, nepokoja,
no premohol sa, rázno súdi:
Oj, vecí to nie je Marta moja!
4$1
A cfalej ho už nesú nehy,
prez sňah a srieň si cestu raži -
Ó, pojtor, smclčeí tu už mnohý
za divou kozou zlámal vázy , , .
Čože tak vzdychla hora tklivn,
čože tak bôľno vzdychlo bralo,
čože tak zlkaly stráne clivo,
cožc sa, veľký Bože, stalo?
Spev Marty peknej zmiera, zticha
a dohra vôľa posla inam,
zlá ťažká tucha v hrucf ju pichá,
s úžasom hľadi ku výšinám —
»0, chráňte mi ho, dumné hory,
tak jak len matka decko môže,
ho chráňte, hôrnych duchov sborv*.
t\ chráň ho, chráň ho, vcFký Boic!«
Zalkala srdcom zchvclým celým —
Oj, Marta, deva krásna, milá,
s tým srdca svojho vzdychom vrelým
ty, bojsa, už sa opozdila . • .
Čože tak vzdychá hora tklivo,
čože tak bôfno hika bralo,
čože tak lkajú stráne clivo,
čože sa, velký Bože, stalo?
Kto že to po tých bralách chodí,
kto blúdi sňaínou pustatinou,
raz nad touto si fažko brodí
nad priepasťou a zas nad iaou —
kto že to? zalomené ruky,
vlas vctrou. voFno vlaje zlatý,
na lici výraz tiesne, múky,
r tom pokrik bôlny, túžbou vziiaty;
•^()j. milý, milý! kde si, kde si?
sa ozvi svojej vernej Marte —
(a v odzyv: í*Kde sí?!« kričb lesy) —
fa čakám, v ligotavej parte,
ta čakám, halno hradám, iiadam,
za tebou Icťi moja tuŽba —
čo mlčB, nejdeš? hla, jak zvadám
od tiesne, jak ma zmára súžbat
Oj^ milý. milý 1 kde si, kde m?
sa ukáž svojej Marte vernej,
ó, zjav sa, zamch v hlučné plesy*,
hnet strastí mojej preiicsmiemcj í
aa*
m^
Oji milý, milý ! kde si, kde ai ?
sa ukáž vernej Marte svojej . . * «
Tak lká, a stráne, hory, lesy
s ňou delia strasť í nepokoj jej.
Tak ustavične chodi, volá
a štká a lká a vábi, pros i,
vyzerá vôkol shora, xdola,
7,a luny, za dňa i za rosy
Až našla ho — no, jako, Bože I
zkrvaveného, bez života,
toť, výmor jeho snirtné lóže,
krv junácka už nekolotá,
už srdce vrelé zmeravelo,
jas orly na vždy vytlel z oka —
A srdce devy raukou zmrelo
sťa nôž by vrazil do hlboká,
rukama nad nim lomi zchvelá,
križ drevený mu kladie k hlave,
o zápoíu sa spodoprela
a plače, plače usedave,
a plače, a čím viac slz leje,
tým viacej ona krahne, chladne,
(a vetor horou dumno veje
a luna bledá svetmi vládne)
a plače deva prenešťastná,
z jej oka slza prúdom rinie,
a plače — až tá slza strastná
jej u nôh v čistú mláčku splynie,
a plače — až sĺz toky vrelé
jej u nôh v čistý stečú prameň —
a plače — bach, už pleso cele. , ,
A ona bôlom skrahla — v kameň.
. , ,Jc pleso guľaté sťa oko
a možno nazreť na hlboko
do útrob jeho, v jeho taje,
bo voda jeho čistučká je
jak kryštál pilne čistievaný,
ba viacej: jako slza panny.
A v tichej noci mesiac bladý
v zrkadlo plesa dumno hladi,
i hviezdy, a sťa v nemom žasu,
v ňom chvejú sa a tnisú, trasú,
a u plesa, toť, blízko brala
ifťa keby deva v bôH stála , , *
I8Í»
XIV.
Báj ..Troch vrchov;*
»Diefatko moje, kaai si sa delo!
Kde že mi vádnes, kvieťatko bielo?
Kde že mi hasneš, hvicxdfatko jasné?
Kde že mi zmĺkai, vtáčatko hlnsné?
Bcda míl ovi! — Roztvor sa, bralo i
Roztvor sa, roztvorí Vráť, čos mi vzalo !^
Žalostí, volá, zaklína, prosí*
horúcou slzou skalisko rosí,
zbúcha vše pastou — »Roztvor sa W — Darmo I
Krváca pásť jej, na duši jarmo —
Čo to za žena, čo to za bralo?
Jaký to postup? Čože »a stalo?
U Kolpach s polnoc-východnej strany
vznáša sa vrch »Tri kamenc<* zvaný,
zvláštny vrch, jakých málo len býva:
v útrobách množstvo pokladov skrýva,
čistučkč striebro, rýdzučké zlato,
inc aj kovy nádavkom na to*
Ročite raz len, v kúzelnom taju^
peniaze ked sa presúšavajú,
vrch ten sa razom v základoch striasa,
útrobíe jeho rozoviera sa,
a kto sa tamže namanie práve,
môže vojsť, nabrať, — zbohatne hravé.
Namanula sa matička s deckom, —
načrela. . , A už s plnučkým vreckom
ponáhľa ta von, . . Vyšla a — zžasla:
vy51a bez decka — Skala už vzprasla
zavretá pevno — Lomí mat rul^^,
meravo stojí, obraz čo múky . . .
/^Dieťatko moje, kam si sa delo?
Kde že mi vädneš, kv" bielo?
Kde že mi hasneš, h jasné?
Kde ic mi zmĺkas, vtacatku hlasné?
Heda mi' óvi! — Roztvor sa, bralo!
Roztvor sa, roztvor! Vráť, čos mi vzalo !«
^lo<}tl, volá, zaklína, prosí,
horúcou slzou skalisko rosí,
ém
xhi'jcha v§e päsťou — »Roztvor sa U — Darmo !
Krv^áca pásť jej, na duši jarmo —
Tak so dňa aa ách — Boh zná, už koľký —
Odchádza — prijde vorky-ncvolky. . *
^Dieťatko moje, kam si sa delo?
Kde že mi vädneš, kvieCatko bielo V
Kde že mi hasneš, hviezdatko jasné?
Kde že mi zmĺkaš, vtáčatko hlasné?
Bcda mi! ovi! — Roztvor sa, bralo!
Roztvor sa, roztvorí Vráť, čos mi vzalo I<^,
Práve rok, čo tak štká, lká a prosí, —
nádra jej milo zohrieva čosi,
dušou jej chodi radostná tucha,
srdce jej slastnou nádejou búcha . . ,
Práve rok — »Roztvor, roztvor sa, bralo !
Roztvor sa, roztvorí Vráť, čos mi vzalo !«(
Roztvorilo sa - Vnútro jak jasá I —
Dieťatko sedí, s peňazmi hrá sa,,,
»Kvictok mój biely, hviezdatko jasné,
tu si mi, tu si, vtáčatko hlasné !*i
Tisne ho k srdcu horúco, vzňate , . ,
Ponáhľa domov - Čo tam po zlate!
•M*-
Leopold L a Imro Tôkôli.
Náčrtok Jejepiííiý.
Podáva Julim ĽoHo.
uňn 3(K janustia i IWkiAi vyhlíísil odpustenie tým, kt^rf ho po
úteku Turkov opustili, ale teraz hotoví hú navrátiť sa k nemu. Po-
radu povolal i on <lo Pre>íava, cieloui výôetreaia titulov právnych
a milo8tf; v porade viedli hlavne slovo: Štefan Szirmay, Sebastian
Sárosy a Ondrej Kecer, vydajúc i prihlás, v ktorom uzavretia preS-
pornkého povereníctva vyhlásili /a neplatné, bo záležitosti verejné
majú byí riešené na sneme a nie v povereaíctvach. Súčasne 8 vy-
daním U>jto proklamácie Tuktili písal í pápežovi list, \ i.
^bozkávajúc posviitne nohy pápežove", tvrdil, že sa proti k n
nikdy v nit^om neprehreíiii; odporúčal tedy seba i svoju vec pápe-
žovi. Ale ani proklamácia, ani list neoso^ál, tým menej ukrutnonf,
ktorou treMal tých, ktorí k nemu pristúpili z prÍBÚtenosti a teraz
odsti'ipili od neho: Žigmunda Uomonnayho a dvoch bratov llarkó-
im
czycli dal odpraviť v KoSiciach. Národ cítil, že je panBtvu tur^
ckétuu v Uhrách nž konec, že podrobením sa Turkovi utrpel cha*
rukter Tokuliho ujmu veTkú a TOkoli nacliodil sa na lodi tonúcty.
S LeopoldoiD a Sobieskim uzavrela žatým smhivn í Venecia,
zamýftlajúc napadať Turkov z Daluiatskn, nlv Leopold umienil si
dobýjať Budín, pošlúc ta 14. júla kni<^ža Karia s vojskom 34XiOO
mužov poíitujúcim. No tt^rasí ešte nepodarilo sa zaujať pevnosť,
ačpráve v jarkoch budínskych zahynuli najlepší dôstojníci a vojaci.
I bavorský volenec Maximiliun priSiel s SiHkí mužmi na pomoc
obliehajúcim, ale ani to nepomohlo; po mtlniom, di^saťtyídňnvom
obliehaní odtiahlo silne prerieilene vojsko k \\ homu.
V Hornom Uhorsku bnjovaly medzitým likom
všelijakým. Ni(Mly sa na desiatich miest-ach v desiatich pótkach.
V súAiisnej kronike levočskej stojí napísant^, že kuruei zapríôinili
nepokoj každý deň; pálili dediny a lapali fudí a vypúšťali ich len
za \é!ké výkupné. Mešťania nemohli z mesti vychádzať, preto ležaly
role úhorom, statok nevyháňali a tik i v meste i za mestom bola
velkíl bieda. Ale pri Prešove docielili cisárski úspech veľký; géne-
ráli Veteráni a Sulc prekvapili Tokfdiho pri Preí^ove 17. septembra
s takou rýchlosťou, že i jeho takmer v Aiatre ulapjli. Alo Tokidi
ušiel, zanechajúc víťazom pokladnicu, archív a trinásť zástav ; meno-
vaní generáli zaujali hneif žatým Bardijov, Stropkov a Makoviru.
Pri obliehaní Pudína utrpeli í Turci ztraty citefnt^ í^ íu
dozvedel sa^ že Leopold chystá sa k va<*5ím váleCným i n,
ponúkal skrze ApaíTyho a budfnskeho basu l^opoldovi mier, ale
ketf agenti slúbili ministrom Leopoldovým áesťdosíattisíc dukátov,
Í'esili Leopold prijme mier, robil tento rozsiahle, vážne prípravy
E vojne a počet prihotovených vojakov prevyšoval ItXJ.íNX) mužov.
Medzitým kresťanskí^ vojsko nesišlo sa ani koncom júna a tak
ani knieža Karol nemohol uskutočniť svoj zámer, dobyť liudln alebo
Stolný Belehrad. Ze v^k Turci z Nových Zámkov plienili nielen
stj Stolné stolice, ale i Moravu a Sliezsko, rozhodol sa koneť^ne za-
ujať Nové Zámky, tým viac, ponevái^ Ileisler a Páltfy pred niekof-
kými mesiacmi tak ich obkolesili, že^ Turci nemali výhladu dostať
posilu. Pevnosť zat^al knieža Karol dobýjať \K júla, a ačpráve bolo
v nej len tritisíc mužov, pravda vybram^ho tureckého vojska, padk
pevnosť do rúk kresťanských len 19. augustmi. Posádku porúbali do
ostatmího chlapa, bo nechcela sa poddať ani vtedy, ked pevnosť
Iwla už v rukách kresťanských.
Nové Zámky padlý do rúk tureckých pred dvadsiatimi rokmi;
vt<ídy zavznel v svete kresťiinskom výkrik bolesti, teraz bol vée-
pbecný jasot po celej Hurnpe: vo všetkých niesUich nemeckých,
Ftôte len í v Neapoli a Prusseli, oslavovali víťazstvo.
Teraz navrhoval velvezír vyjednávanie o mier, ubezpečujuc
aieža Karia, že jestli Leopold uzavre so -'* -•' m mier* tento
jrydá Tokídiho a iných pôvodcov nejíokoiov I vi, a aby ne-
Rí\ •■ ■ ^ ^ 1' r, . ■ • ■ / • - ",,,.,
kiorf dobyjai Munkái:\ ale aŕbolvek utratil Um 8iX> mužov, ueu
^mm
492
delil ničoho. I dob)^íe Kriisnej Hôrky holo bez vj^nnmu, alr Ked
Barkéczy zaujal Onod, užasnul i 'lV^kí»li, K Prežovu tiahol SchulU
21. júla a lO.UK) mužmi ; po píittýždňovonj obliehaní poilJalo sa
mesto, keJ mu pri kapitulácii zabozpeíili občiansku a Uítbožeu^kú
slobodu a obilnom majetok. Zatym vojsko cisárske zaujalo i Tokuj.
klúč hornej Tisy. Tokoli tiahol s malým sprievodom k Vara^l i
odlial poslal Štefana Szirmayho do Viedne vyjedurtvaf o
Szirmay obšírne vysvetľoval radcom Leopoldovým, ako moÄno Turka
z Uhorska navždy vyhnať^ ale keď vo Viedni dozvedeli sa, že
Szinuay dopisuje si s Tokoli m písmenami tajnými, vidiac v ňom
vyzvedača, uväznili ho a poslali ako väzňa do Čiech, ľodobný osud
zastihol i Tiikoliho : veívezír Ibrahim pripisoval nezdar tohoročnej
vojny TôkolimUy uviiznil ho vo Varadine a odviedol do Osieku,
oznámiac do Viedne, že zradcu pošle ta alebo živi^ho, alebo že ho
dá siať. Ešte väí^ia nehoda potkala kurucov, keď poddal y sa pod
tými istými výminkami ľre&ovo a Košice, Za príkladom týchto
kapitulovaly Polok, Regec a Dngvár. Pri tejto príležitosti oslobodil
sa i Štefan Koháry, ktorý pre svoju nezlomnú vernosť k Leopol-
dovi strávil tri roky v temniciach un-ívnrskych.
Veívezír Ibrahim odviedol Tokííliho z Osieku do Srbského
Belehradu, odkial návrhy mieru odoslal do Viedne. Riulcovia Leo-
poldovi odpovedali mu, že hotoví sú uzavreí mier^ ale porta nech
skôr vydá násilne zaujatí^ mestá a nech vydá tíeže ich zákonitým
pánom. Medzitým sultán dal Ibrahima zahrdúsií z tej prí^iny, že
ztratil Nové Zámky a mier tak úsilne vymáhal a Tokoliho i H
na slobodu. Už 4. decembra Tokídi písal svojej manželke na \,
že je slobodoý a Že hudlnskemu bašovi naložili uviesť ho nazpat
do kniežatstva. V januári roku 1H86 bol vo Varadine, kde ho baôa
slávnostne prijal. Odtial poslal k Uhrom i proklamáciu, v ktorej
vyzýval svojich verných k odboju.
Apaffy a jeho všemohúci radca Michal Teleky držali pod po-
krývkou UŽ od roku 1(jS2 s Leopoldom a roku 168(3 uzavreli s ním
nasledujúcu smluvu : Leopold zaviazal sa obrániŕ Sedmohradsko a
Čiastky k nemu patriace a na požiadanie kniežatá a stavov poále
pod veliteľstvom svojich dogtojnlkov i pomocné vojsko, ktorému
vSak v hraniciach Se<lmohradska dajú úpravu knieža a jeho ná-
stupcovia; vojsku dá plat Leopold, stravu a zrtprahy Sedirn ' " "
(h Turkom odolaaue bude, to obdrží na základe práva /
ujatt^I, ale ío náležalo Šedmohradsku, ostane i žatým jeho ma|ftkonK
Sedmohradsko budú i ziitým knieža a sUivy spravovať na základe
práv dosavádnych a Leopold nesmie clo a tridsiatok vymerať a ani
pevnosti postaviť* Všetky štyri náboženstvá sú a budú rovnak opráv-
nené, preto majú úplné právo užívať svoje chrámy, ákoly u ma-
jetky. Kniežaťoni Sedmohradska ostane ApalTy, po snnti tohto jeho
syn, kp<I ho stavy vyvolia, po smrti oboch stavy si slobodne môžu
voliť knieža. Právo patronátske a kňazské nikdy nebude uvedené
do Sedmohradska. Kým sú Varadín a Temeávár v moci tureckej,
Sedmohradämia uie sú povinní pomáhaí Leopoldovi, avSak povinní
Bú vojsku daf potravu a záprahy; vojsko cisárske nebude zimovat
T Seďitiôhrartskii, len ki^by to po/.a<loval zťmjefii vojny a Sedmo-
Iir(id8^ka, V párle mieru s Turkom Leopold zahrnie do tohto i Stídino-
hraflsko tak, aby Turkovi neplatilo dane. Ciefom zabezpečenift
týrhto úmluv a bezpečnosti Sedniohradska obsadí Leopobl Kfuž a
Devu, Sedmohrmlsko bude platií 25.íK)íJ dukiUov ročnej dane, v páde
verkej potreby dá vojsku i potravu i povozy. Sinluva o«tane síce
tajnosíou, ale zäviizujc Leopolda, Apafi'yho a ich ndstuprov.
Zatýtn Leopold uzavrel i s Fridríchoui Vilhelmom* volencom
brandeuburgäkýuu sniluvu na dvadsať rokov, tak že tento /avíazal
sa liaí Leopoldovi 10.0(m> vojakov na poiuoc, I l\\Ukú uzavrelo
Ruskom takzvaný mier večný, tak že už teraz i Rusko i Pot»ko
^mohlo Turka napadnúť, ale Leopold mal oíldeju proti Turkovi viesť
\ojnu 80 stotisíc mužmi.
Vypracovaný pldn vojny Leopold dal kniežaťu Karlovi 17. mája:
dta tohto mal knieža obliehať Ští>lný Belehrad. Ale ked vojsko ci-
Silrske schíUlzalo sa pri Komárne a Parkáni, prišiel rozkaz, aby
obliehalo Budíu. Takýto rozkaz bol vydaný na Žiadosť kniežaťa,
ktorý díívno túžil zaujaŕ hlavné mesto Uhorska. Ministri cistlrski
odporovali tomu návrhu, pomenujúť Iludín ^skab>u zatratenou'* ku
ktorej vedie cesta sborením mostu osieckeho a zaujatím Stolného
Belehradu. Zvesť, že kresťanstvo zavzalo si zaujať Budín, privábila
mnohých vyletených europejskýrh bojovníkov do tábora Leopoldovho.
Vclitefom posádky budínskej bol ^< ' ' Í:itľoťný Abduirhaman,
ktorý nadobudol si vojenských zkii: i.i Kréte a v Kamenci;
irelvezíľom a hlavným veliteľom \oj^k Utivckých Soliman, ktorý
minulého roku víťazne bojoval proti Poliakom v Podolf. Kcd pri-
jímal hlavne veliteľstvo pri Srbskom Belehrade, bol mu i Tokôli
na I v ktorý dostal tu 'in.fXM) toliarov a jeden turecký pluk
na 1 lie Apaíľyho. Posádka budínska pocitu vala ItJ.m mužov
vyberal; ka, okrem toho boli váetcí bašovia tureckí vyzvaní
držať ^\ ká v hotovosti.
Knieža zapoí^al útoíVnie 21. júna. Ale Turci ílržali sa udatné,
bo mali nádeju, že Soliman, ktorý s ôOXJíH) mužmi pri Stolnom Bele-
hrade stál, porazí vojsko kresťanské a vyslobodí ich. Solimanovi
p ' ' I sa síce vrhnúť ♦!()<!* jazdcov do Budíua, ale zaujali sti
Izíli ani títo. bo kresťania, acjtráve so ztrakirni uv iii,
ijutujHli pritom všetkum Budíu 2* septembra, Z posádky tureckej
wstalo pri živote len lWm) Turkov, pocitujuc sem i ženy a
dietky; týmto daroval život Karol na prímluvu Strattmana. Velitel
Abdurrhaman zahynul smrťou hrdinskou s meŕom v ruke. Solimaii
Iprízeral sa na pád Budína nefinne s hlúpou tuposťou, potom utekal
k Stolnému T ' ' iu. Vojenská korisť v Budín ' i;i:
214 diel M na dva mesiace dostali m* nu
Phjl -ii hladal a ua^iel rukopisy a knihy^ puáluc z nich
liV» ^.kjdemií bolo*:nskej. Našiel i pozostatky knihovne
Matejovej, ktoré komisár vojenský Rabata odoslal do Viedne,
Hájenie Buí V ^ ^1 sveril Bek -. - .: i; t^^.
rýmu; sám iiiel i mana; groí 1 ti-
torBju, Peduchnv, Sikios, lUidu a Kaposvár; plukovníci Vi^teiama
49i
Wallis Segedfu, poraziac im s 28*CMX) inužiiii v ústrety idúcelio
Solimana pri Zeate, Níekolko menSfch miest zítujalo vojsko Leo-
poldovo i v Horvatsku.
Preinožený velvezír Solíman zasUivil sa predbežne pri Tetro-
varaddie; 25. októbra poslfll svnjieli poverenikov k Vcteraiiiwu,
ponúkajiic menof]i sultána í.eopoldovi mier. ľovereníci išli ku Ga-
raffovi do íánínika, vyprostredkovať 8i do Viedne slobodný priechod,
a keď nái^elnik povereníkov aga Meliemed uisťoval i Caraffu, že
sultán vážne chce uxavreí mier, žiadal Caraffa, aby sultón dokázal
to odoslaním Toknlilio hlavy. Mehemed osvedíil sa, že o krátky
čas bude i to uasledovaí, jest) i mier možno len pod touto pod-
mienkou uzavreŕ. Ale vo Viedni prijali povereníkov chladne a ne-
privolili k mieru, bo Leopold a jeho radcovia boli toho uáhladu,
že Turek chce len získaí Cas, a že im na hlave Tôkoliho nič ne-
záleží.
VIIL
V Uhorsku držali hrad Munkáč za nedobytný, preto i Elena
Zrinská, uechcejúr večne so svojím mužom Tr»k(iHn) túlať sa, za-
vrela sa do tejto pevnosti dobrovoľne i so svojimi dietkami z prvého
manželstva, s Fraňom a s Júliou Ilákóczy. Pevnosť obhajovali Ondrej
Radič a Daniel Absolou. Po päťmesačnom obliehaní Caprara nevedel
zaujať ani f>alánk hradu. Po odchode tohto viedol obliehanie hi '
Caraffa s takou ráznosťou, zavrel ho so všetkých strán natolkí^
zdalo sa, že hrad nemá už ani spojenia so svetom vonkiijšim* Týmto
zavrením chcel bo prinútiť ku kapitulovaniu. Ale i rok preftiel a
Munkáč vzdoroval ešte vždy, ba čo viac, posádka mala spôsob do-
hovoriť sa 8 Tokolim a so sultánom, tak že priali na hrad i po-
slovia tureckí, ktorí, oslavujúc Elenu Zrinskú, doniesH jej od sul-
tána do daru Äaty zlatom tkarié, oslavovali jej hrdinskosť a po-
vzbudzovali ju k odporu Jalňicmu.
Tento dlhý, nečakaný odpor, spojenie sa posádky s okolitými
privržencami Toknliho, urobíly ťarafTu zúrivcom. Mária, tretia se ♦• -
Tokíiliho, bola vydaná za Štefanom Nádasdym. S manželom sv.
bola na Munkáči na návSteve práve vtedy, keď obliehajúci
hrad so všetkých strán. Po smrti svojho muža prosila si u -
Terciho dovolenie odísť z hradu, čo jej povolené bolo. C) krátky
čas rozniesol sa chýr, že vdova ÍCádaíidyho sbíera v KoSieiach To-
ktílimu prívržencov, Velitel Košíc dal uviizniť dve markytáuky,
D ktorých rozprávali, že sú jednatefkamí Nádasdyčky a kturé vy-
znalý, že iia po;:indanÍe munkái'skej posádky povzbudzovaly a »»bo-
drovaly prívržencov Tikoliho v Prei^ove a v Ko.^iciach, Od íobo
Č4UÍU videl Caraffa váade sprisahancov i proti cisárovi, i proti seh»%
uvedomiac Leopolda, že odkiyl sprisahanie rfaleko siahajúce a široko
riízvetvene. lYosil i dovolenie stíhať podozrivých a vyslanie za spolu-
sudcov Kiuského alebo Strattmana.
Ale ani jedeu z týchto nechcel spoluúčinkovať s mužom, o ' '
rom jeho zemko a chválorečník Vico napísal, že v záležitost
velezrady poviižoval i podozrenie za zločin dokázaný. Pritom všetkom
49.>
dovolili Caraffovi vo Viedni BÚdiť hrit*šnych, ale tak, atiy výroky
vynášal na zííklado práva uhorského, aby tým, ktorí od krála núlosť
obdržali, dal pokoj, aby vySHríl svedomitt% fi aj po umtioiitoiif
previnilí sa a aby trestiibodnosí snažil s^ dokázaf 8oznaníni vlast-
nýni, slovom pokrtul^ovauie jťbo nech je tak správno, ako to vyža-
duje vrižDOsť obžaloby*
PoiMatkom februára IB87 Caraffa prišiel do h*e§ova, dal zavreí
brány meíiU a vyhlásil, že je Rúd sostavený. Prťdsedom súdu bol
on; prísediacimi: plukovník Wallis ako podpredseda, Michal Fischer,
direktor komory košickej, Jur ľelsfiťzy, director causarum regaliuro,
^ ■ Szentiványi, hlavný udavač, Gabriel MejĽtyeri, hlavný notár
J stolice, Michal Harter a Malej Medvecký, senátori pre-
šovskí, Peter Juliaiii a Peter Friderici mežfania pieíiovškí, Vilhelni
Braheim, rodák z Uancky, obývate! prešovský, Martin (torc, veliteí
posádky prešovsikej, a vojenský sudca Matpj Burghardt Sudcovia
započali svoje účinkovanie 10. fehniára a po prevedenom vyšetrovaní
vyniesli 3. marca nasledujúci výrok:
Ponevái" i Bohom požehnane zbrane Jeho Veliít-nstva, okrem
iných miest Uhorska^ priviedly i mesto Prešov k z/ikonitej posluš-
nosti, ktoré zaviazalo sa i prísahou zachovávaí vernosť Jeho Jas-
ností; pritom všetkom, ponevá<* na^li sa takt, ktorí v opovážlivosti
a zlostí tnk daleko Šli, te naruftiar kráľovi vemosf, len nedávno
prísahou potvrdenú, prestúpili k Tt>koIiniu, jpniu zprávs Vili,
od nebo zprávy prijímali, jeden druhého k odluvju pov, Ai\
man/:elke IVikídiho o svojom súžení dopisovali, ked dozvedali sa,
te jej manželovi dobre sa vodí, potešenie cítili, áťastia mu priali,
prisfúbiac, že vJaŕne oddajú mu mesto, akonáhle oslobodia sa od
cisárskych. Na co manželka Tokídiho osvedčila sa, ako sa teôí, že
Prešovania sú jej mužovi vernýiui ; spolu povzbudzovala ich, aby
oe^hkávali lepšie i^asy* lebo keby teraz i trpet mali. ľ im
o krátky ías Boh, nie ináCe i Turek, ktorý xaujme na/]' >m
ovládané mestíí, oddá irh Tt»kt»limu a poskytufi potlaíenýnj spi^sob,
aby povstaC mobli; nakoľko po vyšetrovaní bedlivom dokázané je,
že oítrem iných a medzi inými : Žigmund Zimmerman, Gai^par Itaii-
scher, (Andrej Kecer a Frafto Bai^nyay í o tejto 3£áU*žitosti zapletení
boli, to dokázané je zí'iastky ich vlastným soznantm, zí^iastky sved-
^enlrn iných, ponevác tcdy dokázané je, žt! nt^zachovali povinnej
vernosti, že strašne prehrešili sa proti Jeho Jasnosti a tak že spá-
diaíl zločin veleznidy, urazenia Veli<^enstva, vzbury a odboja, ketf
pomoc tureckú pn^sili, nášbrdkom tj>ho majú byť menovaní statliu
a 4l%Ttenim trestaní a Y!^etk*^ho majetku pozbavení. Súd exekvovalf
na nich 5. marca.
Isté je, že v inestách homo-uhorských, menovite v Košiciach
a v Prešovt\ ktoré vojská cisárske len nedávno dvakrát obliehaly,
bolo mnoho nespokojných ludí. Žigmund Zimmerman, senním im-Kta
Prešova a inšpektor teraz zase zatvoreného kolli*gia evin lo,
všetko možné vynaložil, aby si evanjelici kostol v predmestí iin^ijviU.
Tfm cieľom sbieral medzi domai imi viery i príspevky. Ale pniv©
pre t&to horlivosf upodozrievali bo; naSlí sa íudía, ktorí tvrdili
4í«ii
že ZiuímorTnai) nbiera peDiazo k cieľom imlitickýiiL PoJozreuIe bolo
tým viií^ie, bo bol zaťom Ondreja Kecera, ktorý ua sneme % roku
Iťífô bol najohnivejSím obrancom viory evanjelickej; a i roku 1»mI
prtMlvolali ho do Prcšporka, ale nebolo dostatočnej príčiny k jeho
odsúíJeniu, Kecer stal sa pozdejŔie iiajdúvernejÄíni radcom Tokímho,
Omilostenie a kapitulácia, ktorou iM>dal sa Prešov, zabezpeCily mu
i život i majetok, cenený na 2<>0.(>Cm) zlatých. Jedine tato majct-
nosť zapríčinila jeho odpravu, bo obvinenie^ že s privržencami T*iko-
liho v ustavičnom styku stál, že si p posíídkou munkáčskou dopi-
soval, ničím nebolo mu dokázané, Rauscher bol obchodným spoloč-
níkom Zimmermanovým a za časov panstva Tokoliho pokladníkom
posádky prešovskej. I Fraňo Baranyay, senátor mesta a dozorca
kollegia. bol evanjelikom horlivým; v tejto horlivosti často príkre
vyslovil sa o inovercoch a keď cisárski z Prej5ova odišli, lud na
jeho podnecovanie rozbúral kláštor františkánov v Prešove. Ale od-
pravu týchto mužov zapríčiuily udalosti minulého roku. pri'
všetkom, zp Leopold zretefne vypovedal* že pre skutky, zahla>,
01 Ndmdno nikoho trestíif, a aby súdili día ziikonov
uli ^ la v ničom nedržal sa zákonov, preto vystúpil zo
súdu najprv VVallis, potom i Fischer, tento posledný nedy, keil
podarilo sa mu senátora Gutha vytrhnúť z radu obvinených. Žatým,
Wt. marca, sfali Gabriela Kecera, syna Ondreja Kecera, Martina
Sárosyho, zaťa Ondreja Kecera, Jura Fleischhackera, bývalého
fychtára, Satnuela Medveckého a Jura Schíndebena, bývalých sená-
torov. Šimon Feldmayer. kedysi velitef posádky prešovskej, pozdejSie
horlivý prívrženec Leopoldov (vyznačil sa pri zaujatí Budína). ob-
vinený z nevernosti, aby ušiel potupnej smrti, zmárnil ^a samo-
vraždou v žalári. Jur Feja, rodák turčiansky, v časoch panstva
Tok(»liho rycbtár mesta Košíc, umrel mučený na škripci. Dňa n.
mája sťali Ondreja Székelya, Daniela a Friiiricha Webera, '
Bezegha, Jura Radvanského, Gabriela Palásthyho a Jura Ko^
Okrem týchto Caraffa dal uviizniť ešte mnohých, vyšetrujtic
xradu a odboj vždy Jalej a tlalej. Už boli uvivnieni: Žigmund Jánoky,
Štefan (léczi, kedysi vyslanci TukuliJio vo Viedni a v Carihraile,
bývalý velitel knšický Peter Fajgeb (íašpar Szunyoph, MikuliiS
Srirmay, Mikuláš Kecer, Fraňo Bertóti a Martin Kende, Pvom
posledným ('arotľa pohrozib že ich bmle mučiť, ak proti ^
Csákymu a Ladislavovi Károlyimu svedčiť nebudú. I knii .. ..j
sudcu Kálmáncayho nútil hrozbami, aby svedčil proti krajinskému
sudcovi Mikulášovi UraÄkovičovi. Teraz už bolo dokázané, že zo
stolca sudcovskí'dio Caraffa chce zahubiť svojich súkromných nepria-
tefoVy a ked Jána Kotha za injMHi toliarov na slobodu prepii
holo zjavné, že prameň dôchodkov otvára pre seba, a nie pre ,
Palatin už dávnejšie protestoval proti pokračovaniu Caraífovnm ;
konečne, keJ tento vynútiť chcel od Jura Petenáda svedčmn^ >-.
nielen palatin, sudca krajinský, bán horvatský, ale i predsr
skej rady viedeAskej, Hernian, gróf badenský, držia s ioKuiim^
prišiel rozkaz slmra, aby naskutku prestal vyšetrovať a súdiť.
Caraffa dal vraždiť ludi nevinných za s»kutky také, ktoré od-
4ͻ7
!*"''■ l>oiy omilostením všeoI»ecným, alebo kun'é nhMm uiMy
ti uebaly. 0<l|iravenýin nikdy uesukázali listov, ktotV' udajne
manželka Tokulilio i^iísala ľn?šovanôra. Spomínali síce písomné od-
kazy, ktoré udajne priniesla ísUí Alžbeta Ujbelyi z Munkáča. Alo
ani tieto ueboly predostreté. AvSak žaloba chcela dokázať, že tie
písomnd odkazy sdol íl V' ' U Ujhelyi IVidridiovi Weberovi, tento
Zimmermanovi a Rau ; Že nejaké nsttie odkazy moUly by í,
svedčí i súveký Uezík, tvrdiac, že Oadrej Kecer ani do kostola
nechodil, obávajúc sa, aby mu nejaký pobehlík v kostole niečo ne-
deptal, čím by do podozrenia mohol paduút I druhí upodozrievaní
diránili m prijaí odkazy, následkom cohn dejepis nestranný považuje
súd Caraffov za justičnú vraždu krvežižnivca, žiaľbohu skrze Leo-
polda rádom zlatého rúna a majetkami odmeneného.
IX.
Kým Caraffa i tam videl zradu, kde jej nebolo, málo cliybovalo,
že Budín nepadol do rúk tureckých zradou. Kudín bol v rukách
kresťanských už pol roka a prielomy v múroch boly eÄte vždy len
doskami a brvnami zatarasené, General Veteráni nemýlil sa tedy,
ke(f predpokladal, že jestli velvezira pri Se^edíne nepremôže, ten
vráti sa k Budinu a doliyje hrad. Bačovia z Jágra a zo Stolného
Belehradu tešili sa nádejou, že hrad dostanú do svojej moci nejakou
náhodou* Jednu čiastku posádkj' tvoril i pe.^í pluk 8aimov; istý
Konrád Fink, rodom Prušiak, pornčík tohto pluku, písal baÄovi
belehradskému, že za 2n(N> dukátov pustí turecké vojsko do Budíu^i*
Tlumač bai^ov, ndadík kresCauský, z lásky k svojej viere prezradil
dôstojníkov zradný zámer Kohárymu. Poručíka sťali, rozštvrtili a
(čiastky tela vyvesili na koloch na tej cest^, ktorou ísť mal basa.
Vojnu s Turkom mal Leopold i toho roku v tíikých rozmeroch,
Že v nej i aggressívne mohol vystupovať, zamýšíajúcso t>OJ.MM> mtižmi
zaujať Srbský Belehrad. Ale knieža Karol držal podnik temer za
smelý, pokiat Temeávár, Varadín, Jáger, Stolný Belehrad, KaniŽa
a Sihoť sú v moci tureckej. Odhodlal sa tedy velvezlra z jeho tá-
bora pri Dravé obliehaním niektorej pevnosti pri Dunaji alebo Dnive
vylákať a k bitke donútiť, Keif to nepodarilo sa, vojsko kresťanské
[ipadlo tábor turecký pri Osieku 18. októbra, ní ' m-
bIo ustúpiť za Dravú so ztratami znat^nými. Sŕ^ -a
tarol pri Muhái^i, kam zaíiiel v tej nádeji, že Sídrnian i^ujde za
im; ale Turci pohli sa už len vtedy, ked prechádzal čez Dunaj a^
iiysliac si, že uteká pred nimi, uzavreli na|mdnúf ho. Následkom
^toho strhla sa pri Muháči bitka krutá, v ktorej kresťania WHJU
Turkov zabili a 2<XK) uváznili. S pozostatkami viijskn Soliman utekal
Darde, íMltlal k Osieku^ zauechitjúc í ni 7>< diel, veľké
množstvo streliva a mnoho potravy, I sK , itor velvezlra uko*
ristili kresťania.
Bitku vyhral vlastne Ku;;eQ Savojský svojou neohroženou udat-
nosfou, ktorému vtedy naložené holo osobne uvedomiť Leopolda
u víťazstve, 4^atým rozcbýril knieža Karol, že ide Tomeävár ob*
4m
liehal. Tým cieíora pit? viedol svoje voJHko pri Baji n Munftíi ce«
Duoaj a BiŠiel s ním k Apatíuu. U>. hol pri Potrovaradíne, kott do-
zvedel sii, že vojsko turecké vypovedalo VRiveJiírovi posliiAnosf,
Strach turockého vojska bol taký vefký. že kresíanom podarilo sa
jcaujaf Osiek* Petrovaradíii, Bučín, Valpovo^ Vukovár, Kariovce, Po-
ielm a Čeiník,
Toho roku nemohli byť tody Turci kresťanom nebezpeční, tiž
i z tpj príčiny, že na dolnom Dunaji holý cesty cele neschodnt*,
Karol predsavzal si ísť do Redmohradska, Ale pomocné vojsko ne-
mecké, zvíičSa evanjelické, vypovedalo pri Solníku, že proti evanje-
likom sedmohradským, ako bratom vo viere, bojovať nebude. Evan-
jelické nemecké pluky Karol poslal tedy k Jíigru, priberúc si miesto
nich pluky Veteraniho, Apatfyuiu o<lkázal eSte pred priechodom
čez Tisu, že ide Sedmohnidsko oslobodiť od Turkov, očakáva tedy^
že bude vďačne prijatý a cielom uzavrenia úmluv jíošle Apaíí'y svo-
jich povereníkov a potrebníi zásobu potravy do Ôomlova,
ApafTy ponuknul kniežaťu IW-íMJO zlatých, í:načuú zásobu po-
travy, prosiac ho, aby kresťanské vojsko nezimovalo v Sedmohradsku,
ináí^e že ho Turci a Tatári zahubia. Ale knieža stál na Bvojom, že
obsadí celé Sodmohradsko, Dňa IH. októbra poddalo samu Šomfovo,
IS-ho KIuž, 20'lío Siiamosujvár, následkom čoho uzavrel Apaffy s knie-
žaťom v Blažorťiži 27. októbra «mluvu nasledujúcu: Vojsko Leo-
poldovo obsadí: Sibín, KIuž, Bystricu, Belehrad, Saský Ŕebeá, Saské
Mesto, VásÄrhely, Devu, Szamosujvár, Šomlov, Moaostor a To vis,
PSenicu, múku, miiso, víno, ovos^ seno, slamu dostane vojsko od
Apadýho bezidatne; drevo, svetlo a sof od domového pána, V hoto-
vých peniazoch Sedniohradsko dá komisariátu vojenskénju TW.OK*
zlatýclh Naproti tomu Leopold zaviazal sa ApafTynm, že i 80 synom,
8 manželkou, a dvorom, radcami a zemanmi tam môže zimovať, kde
sa mu lúbiť bude. Prijatí^ náboženstvá sú úplne nvobodné. Vo; ' '
nesmie vplývať na správu verejnú, na snem a dôchodky kraji:
i kompetencia úradov verejných ostane nmuruSeuiL Knieža a jiiio
potomri l>udú mar i zatýtn právo udelovat výsady a donácie. Ma-
jetok súkn»mný a obecný ostane í za týmto nedotknuteíným. Všetci
obvinení budú navždy onitlost*?nl, jestli prihlásia sa o to. Svoje
majetky každý má právo požívať pokojne, teda tým viacej knieža.
Budúcej jari odídu posádky zo vftetkých pevností.
Apaňy AípI zimovať na zámok ľo;íaras; knieža Karol, keif po-
delil ■- 1 í vťíjímské okresy a za Hprávcu týchť^
vymeti í, odišÍL*Í k I/eopoldovi, ktorého v ľi
očakávalo víťazstvo ešte väčáie.
X.
Uhorakí královia považovali samých aeha od pol druha storočia
za krdlov dedičných. Stavy naproti tomu boly prenvedčené, že ävo-
jich králov volily i v tejtii dobe, Leopold myslel, že teraz je čaáJ
upevniť xái^adu dedenia Hkrze snem a Htavy a ou vykomd to, to
jeho predkovia uctboli v btavc vykonať.
ém
Tým cielonl 8VAI&1 Snem do Presporka na 26. oktolua 1687,
ňu ktorý prišiel osobne i so svojimi synmi, Jnzeíom a Karlom, Pred
pudiiním proposícií krárovských pripomenul Štefan Urban, personííl
královský, že neresti Uhorska vjiitíCi Jen korunovanie Jozefa xa
kráfa uhorského, a keby niekomu prialo na um voliŕ knUa, nech
nezabudne, že jasný habsburgský dom vhldue Uhorskom právom
dedičným, bo vetľ už pri konmovaní Ferdimiuda Ĺ Uhorsko dobro-
voľne priznalo domu habsburgskéinu právo dedenia, V propostciarh
královských stálo to isté : kedže milé Uhorsko za časov cisára a
kráľa Ferdinanda L vláde a moci kniežat rakúskych bolo večne
podrobené, všetky královstvu tomuto hroziace nehody nemožno od-
strániť len korunovaním Jozefa za kráfa budúceho v dôvere tej, i&e
pod vlivom tejto novej hviezdy toľkokrát ohrožené Uhorsko za-
žiari jasne. Jeho Jasnosí mala by síce právo podržať Uhorsko na
základe právd zlďane a spravovaí lio zákooami príhodnými a milosti-
vými, pritom všetkom žiada milostivé, aby staré zákony boly platné
i žatým, aby slobody, výsady a prsiva stavov neutrpely ujmy, Vôetko
toto potvrdí nový kráľ prísahou, složenou dla normy, pryatej skrze
Ferdinanda L, s vynechaním z nej všetkého toho, čo jl* pochybné,
Škodné a nedostižiteľná, menovite 31. bodu zlatej bully Ondrejovej
z roku 1222 tým viacej, bo právo dedenia náleží slávnemu domu
rakúskemu na základe úmluv slávnostných a bolo skrze nepre*
trhnutý rad prvorodzencov nenaStrbene užívané. Jeho Jasnosí ne-
môže pochopiť^ ako možno na niečo také prísahaí, čo proti vi sa
zásadám Božím a ľudským, čo bez ohrozenia kráľa a krajiny za-
chovať nemožno, čo oprávňuje vlastencov vzdorovať kráľovi a páchat
zločiny! Jeho Jasnosť žiada tedy, aby mu ponosy verejné podali
za 14 dní, aby korunovanie neopo/dilo sa rokovaním o týchto.
O iných predmetoch nech rokuje snem budúci. Na tento čas bude
Jeho Jasnosti milé, jestli stavy podajú návrh príhodný, ako opraviť
terajšie ničonmé pravosúdie*
Usilnej námahe arcibiskupa ostrihomského, Jura Szelepcsényjho,
kaucellára a palatína, podarilo sa vykonať* že snem dedičuosf ko-
runy vypovelal nielen v rode Leopoldovou), ale rozSíril ju i na
Španielsku líniu rodu habsbur^ského^ bod tridsiatyprvý zlatej bully
o práve vzdorovania a o zákonitom odpore vyhlásil na vetné veky
za neplatný.
Zvesť o tomto uzavretí arcibiskup podal Leopoldovi 17. no-
vembra, V deň bolo na poklone u I^eoj)olda i povereníctvo
stavov ťvaii u. V pamiitnom spise, ktorý pri t*^j príležitosti
Leopoldovi podalo, vypočHaué sú všetky krivdy nál , ktoré
ftvanjelici od snemu Sopronského pretrpeli. Povereu. . , . ôili tedy
Leopolda, aby |>otvrdÍt i snemom šopronským ustálenú slobodu n*4*
božeuskú, pravda bez obmedzenia, ktoré v.Arr^^ ^ • i zákona
E roku ItíšL ľrosia<'í íw^dali prosbopis i ar* vi, pro-
siac ho, aby bol <' íom za nich u otca. K^d hííí po troch
týždAoch nedost<*ili ^ ii, predniesli na sneme žiadosť tn, aby
vo všeobecných krivdách krajiny pripomenuté boly i si itá-
koženské, čo docielili tak, že pod bodom deväťdesiaty mLiv. i. íí ^aom
.^MJ
registrovíil i krivcT^immené evanjelikotiL Naproti tomu i klérus
kíitolíťky jíodal Leopoldovi prosbu, ktorej prvých šesí bodov na-
morené bolo proti evanjelikom. V nich klérus tvrdil, že evanjelici
nemôžu odvoliivaí sa na práva zákonité, ponevár utratili ich svojím
odbojom^ nehladiac ani na to, že klérus vždy protestoval proti slo-
bode náboženskej.
I Horvati vystúpili so žiadosfou, aby evanjelikom ní^bolo do-
volené bývať v Horvatsku a vládať tam majetkom. ^Vle tri stavy
sneniu uhorského usíavrely, že pridŕžajú sa 9ŕVho bodu a prosieb
v Äom obsažených a že len klérus protestuje.
Prvého dedii^ného kráľa uhorského, deväťročného ,loze{ii^ koruno-
vali 1\ decembra roku 1*387; pred korunovaním potvrdil slobody
krajiny prijatou úmluvou, vynechaním 31. bodu zlatej bully. Úmliivy
malý byť medzi krajinské zákony vradené len po prevzatí vlády
skrze Jozefa; ale prísahu, že ústavu uhorskú zachová, Jozef složil
D. decembra.
Snem trval do 25. januára li588; v ten istý deň podal ki*áľovi
cietom potvrdenia 20 zákonov. Prvý zneje o korunovaní Jozefa,
o úmluve^ ktorú vydal, a o prísahe, ktorú složil; druhý a tretí
hovorí o dedení koruny, tak ako žiadal si to Leopold, aby totižto
právo dedenia koruny náležalo i dediCom Karia II., krála španiel-
skeho. V piatom pozbavuje.sa platnosti 31. bod zlatej bully a vy-
hlásená je amnestia za skutky po roku lí>84, vyjmúc Tokoliho, kto-
rého ako nepriateía a zradcu vlasti ^i tento snem zákonite oíIšu-
dzijje**. S námestia preÄovskéha bolo popravné leSeuie o' u*
eíite v noveml»ri nnnulého roku; v idánku íiiestom vypovt l/.
i snem, že povereníctvo prešovské zru>iuje sa, že vázňovia ukijú
byť vypustení; vdovy a siroty odpravených môžu oŕakávať prina-
vráteríie statkov od milosti královej; ôsmym článkom umožňuje z>a
maíínátom zakladanie fideikoínmissov, desiatyui určuje sa, v akom
poriadku majú vyslanci na sneme sedeť, sedemnástym uxavreto ne-
rozmnožovať počet miest kráľovských, dvadsiatym i 1
jezuitov do krajiny stále a zákonite. Poíahom na slobún ai
bolo tizavreté: ačpráve evanjelici a. v, svojimi protestmi uadužiti
25. a 2ii, článok zákona snemu Aopronského a týmto činom utratili
právo požívať dobrodenia týchto článkov, ale poueváč Jeho Jasonsí
tie články z miload e^tc za platné vyhlásila, nsisledkom tohto otcov*
ského ustanovenia vyníesly stavy to uiiavretie, že tie články po*
važovať treba za obnovené a platné, Ale nakolko doteraz exe-
kvované neboly, alebo nadužívaním jednej alebo druhej stránky
urazené boly, majú byť čim sknr exekvované. Dvadsiatymdruhým
článkom potvrdené sú práva a výsady Horvatska, iSUivonska a UaU
mácie; dvarisíatymtretím vypoveiíané je, že v Horvatsku len kato-
líci môžu mať majetok nepohnutelný ; ú\ 4y m vy i
dané je, aliy za uliorských zemanov prij.i /a j^rijatr
hlavv U)UU dukátov zaplatili a prisahali, že zachovajú zákony kra*
Jln&ké.
Výsledky snemu preftporského pripísať treba príčínUvosti pala-
tlna Pavla Ľsterházyho^ za čo udelil ma Leopold titul kniežaCa hy*
iíOl
ríSe rímskej, po íom on tak dávno túžil. Ale to už sní piilatfn
nebol v stave vy koná f, aby, ako si to dvor žiadal^ \m zuklúcenf
metnu zasadlo snemové povereníctvo pod jeho prodseduíctvom a
budiH-emu snemu ' ' ' " "ľiýcli, proíloSlým snemom
nepokonCenýcii zai iw bola toho náhľadu, že
je toto prvý krok nahraiitt ^nem a zauienif ho povereníctvom stálym*
1 arcibiskup ostrihomský vypovedal, že s tým nesúhlasí, nech zá-
ležitosti nevybavené vybaví snem budúci.
Po^as snemovania zaujalo vojsko Leopoldovo i ifcvnosti Palotu,
Jáger a Munkáč. Palotu zaujal Ján Esterházy, Jáger Štefan K o*
bary, Munkár oddala Caraflovi Elena Zriuská, bo už i najodrJanfgäí
ludia Tokóliho Ondrej íladio, veliteľ zámku a tlô verný radca Toko-
liho Daniel Absolon neboli za udržanie a hájenie zámku oduševnení
pritom vSetkom, že Elena Zrinská ani počuf nechcela o kapitulácii.
Posádka strávila, odrezaná od sveta, už dve zimy bez platu, ale
potravy bolo na zámku e§te na pol roka hojne. KecI vôak Tôkoli
listom, tajnými písmenami písaným, svoju manželku vyzval, aby mu
skrze svojho spovedlnika v Ríme jiodmienky priaznivé vykonala,
v ktorom páde nielen že i on na vieru katolícku prestúpi^ ale aj
iných evanjelikov bude ohracaí, ochladla náklonuosí horlivých evan-
jelikov Radica a Absolona k Tokolimu. Títo usrozumene písali
Caraffovi, že hotoví sú oddať mu zámok pri podmienkach udaných.
Carafifa prijal podnjienky, následkom čoho kapibin Iíadič Stedre
rozdával potra\u posádke a značnú ôiastku z nej i ukryl V nedo-
statku potravy mohol na hrade povstať hlad, následkom čoho HadiČ
vyzval Zrinskú, ahy zámok oddala teraz, ked eSte podmienky pria-
znivé vyjednať môžu. Dosť namáhala sa Zrinská odročiť kapituláciu
náčelníkom posádky neodolala: U. januáni bol hrad oddaný cisár-
skym. Posádka obdržala ú|»lnu slobodu; Elenu Zrinskú s dielkami
odviedli do Vie<ine, t ju na slobode, avÄak be/. zv];i]%tneho
dovolenia cisára nemoi kíI odísť. Nemovitý majetx>k Kákôczov-
ský podržala koruna, majetok movitý oiidali sirotám Julti a Fraňovi,
ktorých tútorom bol predbežne sám kráľ. Dňa 17. januára bola na
Munkáč už posádka cisárska- Podžupan Zemplínskej stolice Fraôo
Klobuôický, kedysi veľký priateľ Kákôczovcov, ktorý vSak teraz pri
odovzdaní hradu nadobudol si veľké zásluhy, prišiel do PreSporka
cäte pred rozídením sa sneniu, 24. januára^ a odilal Leopoldovi po-
zostatky kniežatstva Tokóliho: athuame (vymenovanie za knieža),
klobúk, žezlo a zástavu. Teraz už oddali správu majetkov, sirotám
Rákóc^yho náležajúcich, Klobuäickámu, s tým naložením^ aby vy-
hnal z nich kňazov evanjelických.
Pri oddávaní zámku munkáčskeho vymienil si Caratt'a, aby
TókôU o oddaní nt*l)ol uvedomený, z tej príčiny, bo ubčuiusky jo
vraj už i tak mŕtvym, následkom čoho opustia a odpravia ho i
Turci, ako zapríčiiuteía svojich nehôd* Pozdejäie rozcbyrovali fysickťi
smrť Tiikíiliho* Ale tento zdržiaval sa v okolí Gyuly a vydal odtiaľ
pt ' * iu tohto obsahu: „Národe uhorský! tvoji a mt) * i
i' di už predtým moju smrf. Ale ja z božej m
žijem, &k)y obránil som tvoju utlačenú slolmdu." Av&ak i maUucho*
602
lickt5ho tónu proklamácie vidno, že Tnkiili cítil sa opusteným a uŽ
nebol nádejí ružových. Turkov ponižali všade; v ich rukách boly
v Uhorsku už len dve-tri významnejšie pevnosti* Z m-patrnýcli
peňažitých príspevkov, ktoré Tokoli od Turkov dostával, nemohol
ani jeden pluk udržať; zemianstvo, až ua dvoch-troch dôstojníkov,
odiíŕlo /, jeho Uiiiora. Ojíioľal sa tedy uf. len na pluky turecké a
tatárske a na zamotane^ pomery Sedraohradska.
Ke<f knieža Karol odišiel zimovať do Innsbrucku, Leopold vy-
menoval za velitela uhorského vojska Caraffu, Tento, obávajúc sa
nápadu tureckého, odišiel do Sedmohradska už aj z tej príčiny, bo
Apatly bol následkom nemierneho pitia na smrť cliorý a jeho smrť
o^'^akávali v každej chvíli. Teraz tedy bol najpriaznivejší okamih
zabezpečiť Leopoldovi vbídu nad Sedmohradskom. Carafta účinkoval
pri Tise za dvadsaťjeden rokov; pomery Sedmohradska boly mu
tedy ťiplne známe* Za hlavného radcu dali mu evanjelika Daniela
Absolona, ktorý po kapitulácii Munkáča vstúpil do služby Leopol-
dovej* Hlavnou snahou olioch bolo získať Michala Telekyho, na ten
čas najvplyvnejšieho muža v Sedmohradsku, o ktorom dobre vedeli,
že jestli Apartý umre a Turek patrónom Sedmohradska ostane, bude
kníežatom Tokoli, a že Teleky iste padne*
Caraťlu^ prijdúc du Sibina, odkázal Apaftymu, aby mu Telekyho
poslal* Krvežížuivé niiisiarenie Caraífovo v Prešove vyvolalo aj
v Sedmohradsku strašnú ozvenu, preto Teleky, ked odchádzal ku
Caratí'ovi, sriadil si najprv závetom veci, ako človek, ktorý ide
smrti v ústrety. Ale na pí>div, ťaratfa prijal Telekyho s najvftčšou
úctou a povereníkov, ktorých ApaíŤy a stavy vyslali s Telekym,
vyzval, aby cele otvorene hovorili o tom, čo v záujme Sedmohradska
za prospešné pokladajú* 1 ustálili sa na nasledujúcom: Prijaté ná-
boženstvá budú požívať úplnú sloboílu; knieža, a po jeho smrti
t-ohto syn. majú spravovať Sedmobradsko samostatne dja zákonov
a zvykov sedmohradských ; po ich smrti Sedmohradčania vyvolia
si knieža neodvisle* ktorý v hodnosti bude prednejší, ako palatfu,
práva patronátske a kňazské nebudú uvedené do Sedmohradska;
výsady a donácie predošlých, terajších a budúcich kniežat ostanú
v úplnej platnosti; (archy ul>ytovanÍa vojakov a ijane majú byť
umenšené a na ich miesto Se<jmohiadsko bude platiť 50.VK H) toliarov
ročitej dane, V páde zakíúčmia mieru s Turkom bude v ňom za*
liezpečená i budúcnosť Sedmohiadska a vojsko kráľovské odíde od-
tiaľ. Král udelí vSeobecnú, večnú milosť vôetkým občanom Sedmo-
hradska hociakéfio stavu*
Leopidd prijal a potvrdil úuduvy tieto slovami všeobecnými,
slubujúc, že ochráni Sedmobradsko od Turka, poistí slobodu nábo-
ženskú a do vojska uvedie kázeň najprísnejšiu* Pevnosti Kovár^
ílust, Goriij:ény prijaly posádky kráfovské ochotne; Brašov vzdoroval
za čas, ale pred započatím obliehania podiial sa na milosť.
Cielom vojenského taženía roku UjSS bolo zaujať Srbský Bele-
hrad. Preto malo byť koncom mája pri Osieku 4b.<«K) mužov po*
hromade. Za vodcu tohto vojska Leopold vymenoval svojho zaťa
Maximiliaua Emanuela^ volenca bavorského* Ale ešte pred započatltn
&í}:í
vojny Adam Btttthyáiiy iiaujul Stolný Belehrad, ('araffíi Lipu a
Lugo§, ÍAiprara Ilok. Skoncentrovaní-* krosíiinské vojsko lUot'ilo tťrax
aa Srbský Belehrad, ktorý zaujalo fJ. septeinhra, bo poííťidka pod-
dala sa na milosí. ľri obliehaní padlo 7<AH> Turkov u 100 kresfcmov;
vojenská korisí nebola veľká; pozostávala zo 77 diiiK Ale hned ža-
tým cisárski zaujali Hoiulíar a Sinederevo.
Zaujatie Srbského Belehradu, K<i8tajnice, Dubnice, OradiAky,
Zvornika a nové vííazstvo pri Derbente tak obodrily Leopolda, tc
naložil Maximilianovi a Ludvikovi Badenskému zaujaí Srbsko, m
Balkánom Sredec, konečne Bosnu, Hercegovinu a Dalmáciu* Ale
plukovníci odporovali, vraviac, že k takémuto podujatiu nemajú po-
trebuých síl^ poneváC i na obhájenie dosial zaujatých pevnosti si
značné prostriedky potrebné. I Veteráni, ktorý slávil víťazstvo
v okolí Lugoáu, Oršovy a Karanáebešu, mal naložené zaujať Podolie.
Ale tohto poverenia neprijal s tým odôvodnením, že kým on
v Podolí bojovať bude, za ten čas môžu Sedmohradsko a Potisie
dostať sa Turkom do moci, bo značná čiastka vojska Leopoldovho
bola poslaná do Nemecka, kde Ludvik XIV, obliehal Philippsburg.
Veteráni ostal tedy v Sedmohradsku a jeho vojsko šlo na zimoveô.
Vodcom cisárskeho* v Uhorsku operovavéieho vojska stal sa
roku 1G89 Ludvik Badenský, muž výtečný, ktorý smelosťou, udat-
noisťoo a vojenskou zbehlosťou prevýšil i Maximiliana bavorského.
V§ade porazené Turecko uchádzalo sa tera? o mier, o ktorom za-
počali vo Viedni 10. februára vyjeilnávaf. Avšak Leopold a jeho
spojenci žiadali mnoho, naproti čomu povereníci tureckí pozname-
naiiy že im len na základe „uti possidetis" možno vyjednávať.
Povereníci Leopiddovi žiadali, aby im bol vydaný najprv TokoU,
ako pôvodca všetkých zmätkov, bo len kej tento zahynie^ bude
mier možný. Naproti tomu povereníci tureckí hovorili, že Tokoli
je sulUinov pes, ktorý, kecf sultán chce, môže byť eAte i zikivým
Ivom, pritom vk^tkom ale že porte tureckej nie vebi záleží na
živote tohto človeka.
Mier neuzavreli a Turecko potkaly hneď žatým ztraty nové.
Dôa 26, júna sultain bol so svojím vojskom v Sredci; tu naložil
Tokôlimu a Iíassan-bašovi zaujať pevnosti, ležiace niže Srbského
Belehradu. Za Idavného velitela vojska tureckého vymenoval baôu
Arab Hedžel»a, ktorému naložil napa núť vojsko k ' ^\ len
24XXN> mužov silné» ReJžeb stii pri Kru/evri^ jeho pr Ludvik
Badenský, aby vyskúmal zámer velvezírov, utiahol sa na pravom
brehu Moravy k NiiSu. Odtial upozornil Leopolda 2(j» júla, že medzi
Srbmi povstal pohyl», namerený proti Turkom a Leopoldovi. Srb
Juro Biankovič vydal a rozžiroval proklamácie, v ktorých nazval
m deíipotom Srbska, Bosny, Mesie, ThmÍí*, Bidharskft a Sriemska,
volajúc fud ozbrojený pod svoje zástavy, I /nnjúc, že ustupo-
vanie Turka bude cele bezcenným, jestl> , mí sa mu poduuuiif
8i národy juho-slavianske, naložil l>udvtkovi, aby pilne striebol
Brankoviča a aby ho v páde potreby i wvázniL
Turecké vojnko ustupovalo od Kruževca k Jahodinej, ale pri
BatoMne oaimdol bo Ludvik s takým ^ťa^tím, že v bitke zahynulo
3i*
5Ué
rurko\ . I Itedžeb ^acliránil sa len týin, že s miestnymi po-
ujermi neobznáuiťuý Ludvik iK*u<lvážiI sa preiiasledovaí ho* O svojom
vltazstvo batoCínskoni Ludvik iivodoniil kresťansko-slovausk*.^ oby-
vateľstvo Bosoy, Albíínie a Hercegoviny proklamáciami, v ktorých
vyzval ich, aby povstali proti Turkom. Medzitým Redžeb Da&bieral
pri Nií^i vojenskú silu, 4<MK>(» mužov, ktorú Ludvik, núdzou a ne-
dostatkom potravy nútený, napadol s takým úspechom, že v bitke
zahynulo 10.(H.HJ Turkov a kresťania ukoristili potravy na 4 mesiace
dobtatoCnej. Ludvik postupoval odtial k Viddinu, kam dorazil
14. októbra u napadol oSte v ten deň turecký tábor, v ktorom
uaehodil sa i Tokoli. I tu l>ol Šťastný, bo porazil Turkov a zaujal
nielen Viddin, ale i Or5ovn, Z Vetislamu ozníinnl Leojítddovi, Äe
Brankovica prilítkal do svojho tábora slovmi sladkými a m ho
že poslal do Sibina, bo Brankovic i^hcel vraj byť despot* ie,
Bosny a Šriemska a mnohí, velmi vplyvní pravoslávni kiiazia a
niekotko tisíc udatných Srbov doálo s ním, z ŕoho by časom veľké
nebezpoíie povstalo.
Cieľom prezimovania Ludvik zaujal zatýni priesmyky Balkána
od Hercegoviny až po Rumelin, Pristinu, Kosovo a Nový Bazár,
ba jeho predvoje držaly obsadené za Balkánom Komanovú, Kačianik^
Skoplie a Prizren. Slovanskí obyvatelia Albánie a Macedónie boli
hotoví povstať. Arcibiskup ipecký Arzén vyslovil svoju oddaaofil
Ludvikovi, ktoríhnu bol teraz každý srbský dom otvorený. Aby vý-
dobytky na dolnom Dunaji Leopoldovi zabezpečil, Ludvik uzavrel
s hospodárom ľodolia smiuvu, v ktorej vojsku I^eopoldovmu pre-
zimovanie na dolnom Dunaji zabezpečení* bolo do L mája IG90.
Teraz už Ludvik oddal velenie nad vojskom Teteranimu a odišiel
do Viedne.
Dolný Dumy až po Nikopol bol v moci Leopoldovej, Srbsko
bolo podmanené, Podolie obsadent^. Ale ktokoľvek mohol snadno
nahliadnuť, že výdobytky tak veľkých rozmerov nedajú sa obhájiť
vojskom malým, jestli v Carihrade napravia sa pomery. A tam
skutočne povstaly pomerj' Turkom priaznivé. Bedžeba zahrdúsili a
velvezírom stal sa Mustafa, z rodu Kopriliovcov, o ktorom koloval
chýr, že je nepriateľom kresťanov, mužom učeným, ale nie vojakom.
Ale Mustafa bol človek opatrný a obozretný, ktorý buutujúcich Ar-
nautov a Srbov utíšil sníženŕui straSnej dane a o krátky čas do-
kázal^ že je i dobrým vojakom* Najprv uzavrel mier s Poľskom, a
na náradu vyslanca francúzskeho pretrhol vyjednávanie o mier vo
Viedni. Konečne uzavrela vojenská rada v Carihrade, aby bolo
vojsko liCopoldovo v zimoviskách napadnuté skrze Kalil Wu a
Tatárov.
V bitkách ranen45ho a lícŕivSieho »a Veteraniho zastupoval
f " m v hlavnom Vf^ knieža HolSteinský, muž surový,
i_ ;, ktorý vojsko i' . . ^d neobozietne. Turci boli tedy vo
výhode, zaujali Kačíanik^ generála Strassera porazili L januára
l(i9«J na Košovom a zaujali i Nový Ba^ar Ilolôteinský vytiahol i
z Pristiny, zanechajúc tam veľkú zásobu potravy, a bol by utratil
t Ni§, keby Veteráni nebol ta zavčasu doiazíl a Nié opevalL
Chán tatársky, uspokojac sa tým, že cisárskych zahnal za Balkán,
vrátil sa do Adrianopolu,
Sedniohľad»ko obhajoval za ten Čas generál Ueissier. Ked do-
zvedel sa, ake ztraty utrpeli cisái^ski na Balkáne, z ohavy, aby i
Sedtnuhradsko nepa<llo, previedol v<»jsko cisárske z ľodolia prie-
smvkoui torcsváľskym do Sedmohradska, ktoré po smrtí ApaB'yho
stalo sa ohroženým. Stavy seduiobradské prosily Leopolda, aby
mladého, pätnásíročiiého Apaffyho potvrdil v kniežatstve , turecká
porta vymenovala naproti tomu Tokoliho za knieža, a aby toto vy*
menovanie neostalo slovom prázdnym, dala mu i pluky tatárske na
pomoc, ba i hospodár Podelia mal naloženo podporovať ho so vSe-
tkou svojou silou.
XL
Dňa 2ťK januára 1691 korunovali Jozefa, syna Leopoldovho^
v Au*:sburgu i za krála rímskeho* Volba, korunovanie a fruucúzska
vojna pohltily muoho peňa/í, boly tedy vyhlady, že Leopold í)ude
mať na dolnom DuDaji vojsko nepatrné. Z tej príčiny podal Ludvjk
Badenský v xlugsburgu Leopoldovi memorandum, v ktorom upozornil
bo, že potrebné je vojsko cisárske zo Srbska prelo?.iť za Dunaj a
Savu a menovite velkú pozornosť venovať Sedmohradsku, odkial
nebude ťažko zaujať Temešvár a Varadín. Ale vo Viedni dôverovali
Veteraninui, ktorý tvrdil, že proti Turkovi i Slovania balkánski po-
vstanú, následkom čoho bude možné 8 VJáKK> mužmi zaujať i Cari-
hrad í Turka zahnať do Asio. Následkom tohto predpokladanía na-
ložili Veteranimu, aby nechal Stahremberga v NiSi su 4(>tHJ mužmi,
sára aby odišiel do Jahodiny prevziať velenie nad 14.0<X> mužmi.
Na základe smelých kombinácií Yeteraniho Leopold vydal <>. apríla
i proklamáciu k národom Balkána, menovite k Arnautom, v ktou^j
vyzval ich k povstaniu. „Zuajte," tak začina 8a listina, „že 8 Tur-
kom bojujeme s tým zámerom, aby sme oslobodili nám právne po-
drobené, od Uhorska právne odvislé národy a iných, v jarme tu*
reckom nachodiacich sa kresťanov, a aliy sme im prinavrátili ich
dávnu slobodu, práva a výsady. Napomíname tedy národy .\lbáníe^
Srbska, Mesie. Bulharska, 111y rie a Macfxiimie, aby^ pripojac ?^n
k nám, podrobily sa liobiovolne náômu zákonitému vladárstvu, ube/
pečujúc ich, že im prinavrátime ich práva, ich slobodu náboženskú
a ich výsady a prislúžime pravdu ak jeilnotlivcovi, tak celku. ^
Ale proklamácia mala úŕinok veľmi slabý, bo Jura Hrankovtia^
ktorého i tud, i on sám seba považoval za potomka «! *
uväznili práve vtedy, ai^práve vedeli, že proti |í«MMN*Tiir!
bojovať najviac ak 12.<HM) cisárskych a v pi
sotva bolo posádok. Srbský Belehrad a dulnii
ktoré nemecké pluky a srbskí hajdúsi. V Sedmohradsku nebolo
len fSOOO jazdcov, pravdepodobne preto, že Veteráni písal do Viedne,
že vyjednáva s T<>koiim a že tento podrobí sa cisárovi o krátky ^a^
Po smrti * ' ' ^ * ' I * MÍdaI vel ' na/í
sborom dolno-H ^ ktorý ;. i i[
s vojenskými ]dánmí na dvore vypracovanými, a pi^to ani nechcel
^a^ ^"
ÚOCi
|irijať vclitelstvo. KoJ mu lin nanútili, upotrebil cas k ro/.množo-
vauiu vííjska, k zaopatn^niu streliva, potravy a piatu pre vojakov.
Pevnosť buriínsku a osiecku našiel eUe vždy v žalostnom, ponicha-
noni stave. KeJ 18. augusta dorazil do Belehradu, dozvedel sa, že
Tukrdi, pretrlinťn: vyjedníívaiiio s Ví^teraniin, vtrhol do liománic a
že Tatári buíaski pouáhlajii sa k nernu k IíukareSti. Leopold na-
ložil Kudvikovi, aby odstránil nobe^ipeeie^ ale tento nestiliol am do
Jahodíny dí raziť, už priletela ta zvesť, že Tôkí>li, rozprášiac cisársku
ttnnádu sedmohradskii, bol stavmi vyvolený za knieža Sedmohradska.
Generál Ileisslera Michal Teleky, hlavný kapitán Sedmohradska,
mysleli^ že Toknli vtrhne do Sedmohradnka priesmykom torcsvár-
skyin, preto ponáhľali sa so svojmi plukmi k Torcsváru. Ale Tôkcili
obišiel ujísypy tíuTSvárske a prekvapil tam nachodívsích sa vojakov
nemeckých a sikulských, srúbal ich a zaujal násypy. Ked Heissíerovi
to oznámili, odviedol všetky svoje pluícy k Torcsváru, napádajúc
za násypmi udatno bojujúcich u útoky cisárskych neohrožené od-
rážajikich hajdiichov ti»k))líov8kvch. Ileissler uspokojil sa predbežne
8 tým. že zatvoril luisypy, s úmyslom napadnúť Tokoliho, kým t^nto
nevyslubodí sa z priesmykov. Ale stalo sa inr. TiikoJi previedol
svoje vojsko miestami Ukými, na ktorých ani ciest nebolo, ktorými
ani peší vojak, ani jazdec nikdy nešiel a pri Zerneste on napadol
cisárskych oil chrbta, zahubiac a rozprášiac celu armádu* Michal
Teleky padol hrdinsky na bojižti, plukovníci Heíssier a Doria padli
do zajatia: z celej armuily nezachránilo sa len asi r>íX) vojakov,
ktorí uti(*kli do liraÄova, Fofíarašu a Sibina.
ľrodnejóí čdeuovia vlády íi páni utiekli i s mladým ApaŕTvrn
do Kfuže, uvedomiac Leopolda 24. augusta o stravnej porážke, ľ
nieso] do Viedne Ján Keszei, vychovavatel mladi^hu Apatfyho. Nh-
ktorí páni sednudiradskí požiad'ali súčasne i anglického krála Vil-
helma i volencu brandeiií " ^o, aby vymohli u Leopolda skrze
svojich vyslancov pcítvrdi ul*^ho Apatíyho za knieža, V odpo-
vedi Leopold uvedomil prosiacich, že by bolo nebezpečné potvrdií
v časoch tak mimoriadnych za knieža mladíka, ktorý i sám po-
trebuje správcu H radcu, aby tedy uspokojili sa s tou doCasnou
vládou, ktorú vyvolili si sami. Najdôležitejšou záležitosťou v tom
c-íise je vraj zahnať spoločného nepriateľa; ked toto bude dosiahnuté,
ostatní^ prííle samo.
Tiíkoliho Tatári a Rumuni rozpíchli sa medzitým po krajine,
zvlá.^te vrhli sa na kraj Mksky, ktx>rého katolícki obyvatelia ne-
rht!eli luterána 'ľíiktdiho uznať za knieža. Ale Tokidi dal sa pritom
všetkom 22. srptembm neifaleko Sibina na otvorenom poli v pritom-
nošU !»asu tureckého a hospodára Podolia za knieža vyvoliť^ ná-
sledkom čoho vyhlásil ho i superintendent saský, Lukáš Ilermaii;
x ev. kostole krcsíausko-sihoťskom za knieža Sedmohradska.
Lucivik Badenský dobre predpovedal, že výdobytky v Srbf^ku
a v Bulharsku nemožno obhájiť silami nepatrnými* Nid obliehal
velvtízír 8 8ôXKX> mužmi, nebolo tedy možno zachrániť ani toto
mesto, ani Viddin, Vojenská rada viedeúská uzavrela následkom
t4)ho len Srbský Belehrad asacliránií a značnú čiantku vojska pre-
U)l
ložií a^SemSônfRfíSKa^iiidvik |ireí;icl ;^ W.MX* inijfSf^lo Sedino-
líraífska, ale už v Ihitszegu ihuvedel m, Že Turci zaujali i VitMiu
i NiÄ. Prijflúc do Sibiaa, naSiel tam už poslov Xrikídiho s rozlic*
nými návľhami o mieri, ktoré on ale s vojenskou priamoduánosťoij
rozhodne zavrhol, Tukídimu nezhývalo iwé, ako Ludvika vojenskými
pocíiodami miímií a ee^ Brašov clo Podolia utekať*
V kraji srbskom a hulharskom holi Turci éťasiuejšf: dobyjúc
Viddin, zaujali zatytii Vetishim. Oršuvu, Holubuc a velvezír tiahol
na Smcderevu. Velitefom Srbskt*ho Belehradu bol iiírôf Aspremont:
tento odpísal i do Viedne i do Sedmohradska Ludvikovi, že veľ
vezír vtrhne akiste do Sedtnohradska. Ale Turci holi 2l>. septembru
už pod Srbským Belehradom, zaujali toto významní^ me-sto m ztra-
tami dosf nepatrnými a ukoriíitili v ňom 152 delá.
Ako keby do povetria vyhodené skaly múrov belehradských
vo Viedni boly dolu padaly, taký úžas povstal v meste cisiirskouL
V Uhorsku nemal Leopold ani tofko vojska, aby Košice, Satmár a
Munkáč obhájil. Kel^y velvezír bol bnej cez Dunaj prešiel, boly bv
sa vyplnily obavy Leopoldove, že utratí znai^nú <Mastku Uhorska,
Ale velvezír Mustafa Kiiprili ostal nn pravom brehu iMinaja a uspo-
kojil sa tým, že oslobodil od obliehania Temežvár, í>ulu, a Varadín.
Po zaujatí Brodu tiahli dvaja ba^^ovia k Osieku, ktorý vÄak ochránil
velitei Stahrenberg. Velvezír, dozvediac na, že Tokoliho vyti^ili zo
Sedraohradska. nechal ^'^^"t mužov v Srbskom Belehrade a sám
odišiel do Kumelie.
Ludvik Badensky puvazoval týmto vojnu na rok 1690 za úkon-
čcnú. Ale Tatári hýbali sa a spojení s Turkami varadínskymi pustošili
okolie Ilebrecína a Kálova. I Lu^'Oš* Karansebes a Lipu \
padlý do moci tureckej a ked 12.<^X» Tatárov pri Šomlove m
do Sedmohradska, vrátil sa od Satmára i Ludvik; 19, decembra
dorazil do Kluže so zámerom znemožnif Tokolimu spojenie s Tatármi.
Skrze Ludvika f^enasledovaní Tatári vrhli sa teraz k Maruši a pri
pí " - ,ij)j j^ji jr(^ Še<lniohra<lska. Žatým ob
iVi mi. I tohto chcel Tí^kídi dosUÍ, al
aepreviedol svoj zámer pre obozretnosť Veteraniho; preto kerf
videl, Že Tatári zo Sedmohradska už vytiahli, preSiel i ou na druhý
breh Aluty.
Mikuláô Bethlou, povereník sedm V - ' 'h stavov^ vj^konal a
obflržal Ul októbra od Leopolda pre idsko diplom, ktorý
menom celého í^eílmohradska i stavy ua ^hiumaždení 10, januára
1601 prijaly a do nik povereníka Leopoldovho i prísahu vernosti
aložily. Diplomom týmto Leopold uisti! Sedmohradsko, že k i
náboženstvo bude požívaf slobodu úplnú; katolíci postavia si ch ra t. r.
v Kluži a v Belehrade; kde irh jtí málo, tam zriadia si slrory
súkromné, kde ich je vela, tam verejné, Od kráľov ' ' " '
kniežat síedniobradskýcb obdržané výsady, práva, listv
tituly, hodnosti^ úrady, desi.Uky* dottácie ostanú v plutuosti tak
ohľadom na jednotlivcov, ako aj na sbory, cirkve, í^koly a faiv
Aprobaty, corapilaty, Verbocziho Tripartítum, vyjmuc HL bod í
Ondrejovej, municipátne práva Šašov ostanú i za týmto v platno^ii
nennstaiie ani v ziíležitostiach snemu, v prisluhovaui spr
(llriosíi n pri administrovaní dôchodkov verejných, Jestli ohladom
majetkov nastanú kaducity, tieto dostanii MaJari, Síkuli a Sasi^
bez chladu na náboženstvo; majetky odohraté nepriateľovi mocou
dostanú ich predoáli majitelia alebo ich potomci* Za gubernátora
(hlavného správcu krajiny, ktorého predtým zvali vojvodom), zn jeho
námestníka, za hlavného kapitána sedmohradských vojsk, za kaocel-
I' vrh ratlcov, hlavných županov, sudcov, budú vyvolení verní,
/- sedmoliľadskí páni bez chladu na ich náboženstvo ; guber-
nátora, kapitána, kancellára, tajných radcov a sudcov potvrdí kráf,
V tajnej rade a pri tabuli kráľovskej majú zasedať traja katolíci.
Gubernátor a vnútorná rada povolaju stavy každoročne do snemu,
ktorého uzavretia potvrdí kráf. Gubernátor bude bývať v krajine,
složí prísaliu na zákony krajinské a i on, i vnútorná rada bude
brať plat z pokladnice krajitískej. ^lestliby požadoval záujem ver* •
aby guliernutor menil sa ka^.<h)roíno, stavy budú ho voliť ceb' m
odvisle, Y pokoji zaplatí Sedniohradsko óO.WiO toliarov, v p*ide
vojny 4*M)XXX> rýnskych zlatých rottitej dane.
Stavy vyvolily si na základe tohto diplomu za guboniátora
Jura Bánf6ho, za kapitána Gregora Bethleua, za kancellára Mikk ' '
Bethlena a za poklailníka Jána Haliera, Ale hned žatým šli p<
níci stavov k Leopoldovia prosiť ho, aby diplom vydal vo í'uru»e
slávnostnejšej, aby potvrdil za knieža mladého Apatfyho, aby diplom
premenil tak, že by apellátA v záležitostiach pravotných neôla do
Viedne a aby úradníci nemuseli byí pot\Tdenl skrze Leopolda.
Žatým povstal chýr, že Turci vtrhnú na jar do Uhorska so
li?OjN>> nuižmi, nepočitujúc sem Tatárov a kurucov. Minuloroí^né
nehody dostatočne poučily Leopolda, že sa i on musí náležité pri-
praviť, preto povolal pod svoje zástavy 85.CXX} mužov. Miesto clio-
rého Ludvika Badeuského hlavné veliteľstvo bolo oddané generálovi
Souchese s naložením, aby vojsko viedol k Dravé, Medzitým ozdravel
Ludvjk a už 14. júla prevzal velitefstvo pri Muháči, kde dozvedel
sa, že Mustíifa Koprili je s vojskom 3(MKK> mužov pocitujúcim pri
Srbskom Belehrade^ že Turci i>ostavili na Save už dva mosty a že
si tábor medzi Zemunom a Cigánskym ostrovom opevnili násypmi
a jarkami, Ludvik bol 5, októbra pri Slanom Kameni^ keí mu
zvestovali, že Tókoli priAiel do Wbora tureckého s jazdou 600 mužov
počítujúcou. Dňa 12, októbra bol už i Ludvik v Zemune. kde pre-
svedčil sa, že turecký tábor, počítujúci BXí.txjí) mužov, opevnili
francúzski inženieri día pravidiel umenia vojenského i s 2<K) delami.
Nepriatehí v takomto výhodnom postavení napadnúť 45.1MK) mužmi
bolo odvážlivos&>u nebezpečnou; ale núdza a neobratnosť Turkov
donútily Ludvika i k tomu, Zdaulivým ustupovaním Ludvik vylákal
Turkov z opevneného tábora, tak že jazila turecká prenasledovala
einárHkyrh ustavične. Opierajúc sa ľavým krýdlom svojho vojska
o Ludvik zaujal na í^vahu hor vernických dosť výhodné
pi ľ, v ktorom už teraz dúfanlive očakával útok Turkov. Ale
Kopnlt obišiel Ludvika IS. októbra s rýchlosťou neobyčajnou, pre-
kazil jeho spojenie s ťetrovaradínom a skrze kurucov Tokolihu
fm
odobnil mu celú zásobu potravy. Núdza a hlad douútily Lndvika
k bitke, ktorá obratným, skrze Ludvika vedeným útokom na jazdu
tureckú tak podarila sa, že takmer vSetko vojsko tureckí^ zahynulo
v svojom vlastnom opevnenom tábore, nemajúc spAsobu rozvinovať
sa slobodne, V bitke padli velveiíír Mustafa K<»pnli, velitel jazdy,
baSa Ibrahim a sedemnásti iní hašovia; cisárski ukoristili 158 diel
a celú vojenskú pokladnicu. Ale i ztrata cisárskycli bola strašná:
v bitke padlo 2<-MJÔ obecných vojakov, 3(H) dôstojníkov, medzi
týmito plukovníci Holstoíu, Aremberg, Kauuic, Belov a Souches.
Na dvore viedenskom boli muohí významní mužovia toho ná-
hTadu, íe po víťazstve pri Slanom Kameni mal Ludvik napadnúí
a zauja( Srbský Belehrad, bo ochromená posádka nebola by vzdoro-
vala zadlho. Ale v tábore Ludvikovom bolo 4lKK) ranených a 3(MK)
zimnicou trápeaých vojakov a s vojskom chorým, v nedostatku
obliehacích nástrojov, nebolo možno dobyŕ Belehradu. Zo Slaného
KameAu tiahol tedy Ludvik cez Karlovcc do Petrovaradína, odtial,
prejdúc cez Dunaj, k Segedíuu. íítVlom jeho íaženia bolo zaujat
Varadín, pozostávajúci z troch pevností. Ale zaujal len jednu pevnosf,
Vlachy zvanú, bo vojsko chcelo isí na zimoveiV Obsadiac tedy veie
mestských jarkov, zatvoril mesto so všetkých strán.
Šťastnejéí bol Veteráni, bo zaujal Lipu a tohoročnú vojnu
chcel zakončiť dobytím Temeáváru. Ale ked dozvedel sa, že Ludvik
ide proti Varadínu, šiel k Dobre, aby i s Ludvikom u<lržal spojenie,
i Sedmohradsko rhránil Cisárski docielili úspechov i v Horvatsku
ft v Slavonii; bo zaujali tam i Brod, i Gra^lišku.
Po zaujatí Srbského Belehradu vy^ťahuvalo sa pod vedením
biskupa Arzenia zo Srbska 3ií.tAXV rodín srbských, ktoré osadily
sa v Slavonii, v Sriemsku, v Rábe, v Budíue, v Sv. Ondreji a
v Jágri. V listine zvláštnej, skrze Leopolda im vydanej, obdržal
tento národ srbský úplnú náboženskú slobodu, právo voliť si metro-
politu a podvojvodu pre sbor vojenský, cisárovi slúžiť majúci. V^ di-
plome je vyslovené: Jmdeme stáť na tom, aby pomocou našej
víťaznej zbrane srbský Ind zaujal čim skôr svoje miesta predošlé
a aby sme uepriateľa odtial čim bkôr zahnali. Chceme a žiadame,
aby tento srbský národ bol spravovaný skrze svojich úradníkov,
aby požíval vSetky svoje dávne privilégia a aby i v svetských i
cirkevných záleŽitostia« I I len od svojho metropolitu."
llnexf po bitke zen Tokoli poslal zajatého plukovníka
Doríu do Viedne, aby vykonal výmenu jeho manželky so zajatými
generálmi. Ale za Doriu nemal kto zaplatiť výkupné, následkom
čoho tento musel vrátiť sa k 'n)kolimu, kde od žiafu o krátky čas
umrel. Za generála HeísMlera Tokoli obdržal 10.UNJ dukátov a svoju
manželku Klenu Zrmskú, ktorá i hned odišla k svojmu manželovi
do Novej Palánky.
Svoju slobodu započul a oslávil Heissler obliehaním a zaujatím
pevnosti varadinskij, čo podarilo sa mu 5. júna DU»2. Ba.^a, vidiac,
že nemožno obh^jií pevnosť, oddal ju s právom slobodného odchodu
posádky.
Sedmohradsku vydal I^eopold 4, decembm 1691 slávnoeliiejlí)
"% -r
nio
talfJPVÄnf äiplom nlvíncký, ktorý íiž <io časav iiovÄích bol i!í4kIado«i
ústavy spilinohradískoj, ale níladébo ApaíTyho ani teraz nepotvrdil
za knieža* Ohladom uáboženntva Leopold nariadil na^ledujiice: vžetky
4 náboženstvá majú požívaí slobodu úplnú; katolíci klužskí dosUnú
kostol reforuiátov a kolle^quín imitíirov, v Julskom Belehrade kostol
BiUhoryovský ; udd<iež katolícku budú vychoviivať takí duchovní,
ktorí vyínkajú vo vede^ v ctuosti a v mierumilovnosti a tak ani ne-
narušia pokoj medzi vierovyznaniami. Správu biskupskú povedie
apoAtol&ký vikár. Všade, kde bývajú, môžu si katolíci stavať kostoly
a vykonáva í nábožnosí.
Usporiadanie otázky náboženskej bolo krajine osožné z tej
príčiny, lebo na náradu Tokoliho Turci zamý^Iali viesť vojnu v Sedmo-
hradsku. Ale o pohyboch tureckých dobre poučený Veteráni zaujal
ôilné postavenie v stredu Sediuohradska, aby bez meškania usta-
novil sa tam. kde to potreba vyžadovať bude. No miesto Ludvika
Badenského, ktorého poslali liojovať proti Fi^ancúzora na hornom
Rýne, Leopold vymenoval za hlavného velitela vojsk uhorských
generála Croya, a tento, aby odvrátil pozornosť Turkov od Sedmo-
íiradska, napadol Srbský Belehrad, chcejúc ho zaujať útokom. Turci
prišli do Belehradu so silou tak velkou, že tejto odoUiť cisárski
nemohli; preto pretrhli obliehanie a odiSli odtiaL KecI Belehrad
náležíte opevnili, odtiahli i Turci na zimovcň.
Ale v Uhorsku bolo eŔte vždy vela Tatárov, ktorí pustoSili
okolie Debrecína. Ohrožený vidiek mal chrániť generál Ilolkirchen,
ktorému ale nedali k tomu dostatoť^nej vojenskej sily. Následkom
ôoho poloviŕ^ka obyvateľov Debrecína zahynula na Ki vavnm Poli
pod Sabfami Tatárov, ktorí žatým vyrabovali obce: Diósze^s Derei^ku^
Koníar a Berettyó-Ujfalu, pobijiic obtíanov nevládnych, 6LXHI práce
schopných kresťanov odviedli do zajatia. Oproti týmto ukrutnostiam
bolo vojsko cisárske bezvládne a len roku^l0i:»4 podarilo sa cisár-
skym odobrať Turkom významnú pevnosť Dulu.
Nástupca Achmedov, sultán Mustafa, zavzal si viesť vojnu i*oku
1695 proti I^opoldovi osobne; tým ciefom robil prípravy vo veľkých
rozmeroch. Ale chysUi! sa i Leopold dobyť Temešvár pomocou
volenca saského Fridricha Augusta, ktorého menoval hlavným veli-
telorn svojich vojsk preto, že priviedol mu í^rKio mužov pomocného
vojska. Fridrich neboi vojakom nadaným, vynikal len telesnou silou,
ktorú dokazoval pri stolovaní zoli) nuním tanierov a mís strieborných.
Ôbldením uiazení, starí zkúsení generáli Heissler, Stahremberg,
Heister^ (.*aprara, Veteráni, Iíabutin neočakávali úspechov a pria-
znivých výsledkov z vojny, bo ich návrhov Fridrich August si ani
uepovSimnal a uskutočňoval vSade disposície svojich saských generálov,
Fridrich prišiel do lloku v auj^uste; z Malej Kaniže naložil
Veteranimu, aby ponáhfal sa k nemu i s vojskom. List neprišiel
dosť zaví^ÄvSU, lebo medzitým rumelský baSa zaujal Lipu a bde-
bridský Tittd. Žatým naložil Veterantmu, aby pripojil sa k nemu
Ml
pri Arade, ale pre Yf*íkň vzdialenosť ani to nebolo ni<»žné už i z tej
príčiny, bo na seba zanechané Sedmahradsko bolo by padlo do rúk
tureckých.
Nesvár medzi generáhin, zapríčinený Fridríchom, sultán vy-
užitkoval k prospechu svojmu. Dozvediac sa, že jo Veteráni h vojskom
pri Luyoži, napadol tohto, (íostupujúc proti uema obratom rýchlym,
s takou prudkosťou, že v bitke zahynul smrťou hr»]iuskou í tento
výtecný generál. Z bitky prehranej odviedol ?íeuer;il Truchsess len
asi 3(KX> vojakov; žatým hneJ Turci zaujali i Lugoô.
Frjdrichovi nepodarilo sa zaiyaí ani Teme^vár, ai^prítve pri
obliehaní tohto znamenitého mesta utratil 3<XK.) vojakov. O krátky
Č4IS vyvolili ho na miesto odumrevšieho udatného Sobieskoho za
polskeho knUa, následkom í^oho hlavným velitelom vojsk Leopoldo*
vých stal sa výteCný, nadaným rázny Eu^en Savoysky a tento porazil
U, septembra 1697 pri Zente Turkov txík straSne, te padlo ich
30.0()0; med/i zahynuvšírai bol i velvezír a vSetci podvelitelia.
V bitke bojoval hrdinsky i Imro Tfíkídi ; po porážke, prenasledovaný
presilou cisárskou, fahol medzi ntrtvých Turkov, stav;ijúc sa zabitým.
Cisárski nepoznali ho; keíf nebezpečie minulo, Tokoli skofil do
Tisy a preplával ííastne na druhý breh k Turkom.
PonUka pri Zente ochladila značne bojachtivosť sultánovu.
Preto, ke<I Leopold v Rysviku s Francúzskom uzavrel mier a už
teraz armádu rýnsku ua Dunaji proti Turkov i postaviť a kraje
balkánske snadno zaujať mohol, sultán uchádzal sa o mier. Za
miesto vyjednávania vyvolily si stránky Karlovce, v ktorých 26.
januára \i\99 uzavreli mier na 25 rokov. Z ceU^ho Uhorska Turci
podržali na základe toho mieru len TemeAvár a TemeSský B»nát^
následkom čoho vladáreuie Turkov prestalo v Uhorsku cele. T»>ko-
limu, jeho manželke a ich prívržencom Turci naložili, aby bývalí
ilaleko od hraníc ríSe Leopoldovej, ua území tureckom. Utiahli sa
v Malej Asii, do Níkomedie k záteke Bityuskej; Elena Zriuská
umrela tu 18. februára IToH šesťdr », Imro Tokoli 13. sep-
tembra 1705 Štyridsaťsedemročný. ii svetové preSly ponad
nich k poriadku dennému; ducha heroického, ráznosť, vytrvanlivosť,
húževnatosť nemožno im odopreť. Ale v ich zámeroch bolo málo
ideálnej čistoty a mnoho zavinenej tragiky, ho pod kepienkom verej-
ného blaha a chránenia konštitucionálnej a náboženskej slobody pesto-
vali predovšetkým sebecké záujmy moci a slávy.
Ináče madarskí zemania nazvali Tukóliho, pravda z posmechu,
^kniežaťom slovenským". Ked Tokoli roku 1683 Fraôa liarkóczyho
do svojho tiibera povolával, poznačil tento na list Tokuliho: ^Ne-
nasledujem utekajúce slovenské knieža.** Istt\ po otcovi bol polským
Slovoríom ale matka, Mária (íyulaffy bobi genetickou, sedmohraď
ski I A aj iuáče rodinrc \ s prvými madarskými
ro^l iv z neho olitrarchu í rho.
-<#^'
512
Spomienky,
Janka Jesenského,
Venovanie.
1 ým^ ktoré som za časov balov
v ŕahúčkoin tanci letiac sálou,
parfiimom šiat a vôňou štíc,
blizkostou zapálených líc,
dychtiacich iirudi, ramenami
obcjmutých, — omámený
odnášal preč od gardedámy
a v takte s hudbou nadšený
o rúbosti im hovorieval,
alebo idúc s promenád
im dcklamovaK že ich rád>
a v noci fantásie spieval
pod zatemnelým oblokom,
im cukríky a kvety nosil
a môi'byť citov s prítokom
ich aj o večnú lásku prosil
a v živote* čo rve nadol
pre sof a chlieb do temnej bani,
tak často ku nim ochladol
alebo tasicl oklamaný —
tým verše tieto posviacam
v tej duši preplnený vďakou,
ic niekdy^ hľadiac do ich zrakov,
v ich zorničkách som býval sám.
Či vieä? Bol večer. V čierny plášť
oblieklo jasne nebo seba,
A v tichý, drobný, letný áikd
sa prcmenily slzy neba,
Akoby v jemnej šatky mrak,
nouž kryl si tvárí záblesk milý
a rozzialený, modrý zrak
sa viacej slzy neniestily.
Mne ráhle prelomil sa hlas
v čakajúceho srdca tluku,
ic mi tú tvoju peknú ruku
na rozlúčenie nepodáš
po slovách tých, čo z citov rieky
vytriskly ako vodomctt
v ne blysly očú paprAlcky,
ic kaidá krupaj bola kvet,
CO idúc z hrudi v srdce padi
a splýva v jeden teplý priid:
vcdf vnivela si, íe ma rada,
nakloníac sa na moju hrucf.
Pa toľkých časoch, tolkom bojí,
tichučkých húdb pod oblokom,
ichž harmónia Dcrozdvoji
QÍ tijť, čo spája sny ku snom,
len pestrí fantáziu myslí
a dviha dušu hviezd vo smes.
Vo toľkých kytkách^ éo na ples,
na koncerty a žúry priilly
tak ncnazdajky, čakaných.
Po toFkých noci hlučnom bdcnl,
čardášoch s tebou skákaných
a raľúbenom nejcdeni!. . ,
Ty vystrela si slnečník,
na tebe bola bhizka nová
a dáid!... Utíchly srdca slová,
Zamíkol mäkký lásky vzlyk,
keJ s vetrom siahlo bezohladne
nebeských krupaji sa pár
na tvoje líca biele, vnadné,
na tvoju roztomilú tvár.
Ked sukienočka poza vial a,
červený zatriasol sa mak,
čo si to na klobúčku mala,
a drobulínk)'ch črtevíc lak
zavlhnul v mokrom trotoáre,
čo v jasoch svetiel ve
sťa čierny mramor v ^ irc
sa jagaL Naše tóne v nich
šly tisko párom raz pred nami,
raz ufahujúc sa za nás . . ,
A ty si utiekla do briny
a iq)la: i»8 Bohom! Druhý raz U
Sám zostil som. Tak záaío sa ml
A vctf som predtým sám už bol
pri dáme, ako druhé dámy^
s tým citom, ktorý vyšibol
do planej lúky, tam, kde niet
tej farby kvit-t * %
čo dnihým k\i , ícť
sú v každom mziku pohotové*
514
Sú v stave seba zabudnúť
pri kvitnutí, pri sladkej piesni
kecf Iá<íka naplňuje hrúd
a večne zostaf tuha tiesni.
Hoj, fŕilosný je ženský ret,
čo šepoce, to láskou nie je,
hoc holduje jej celý svet
a skladá citné epopeje
poetov nepriehľadný sbor.
Hoc i ja biedny teraz s nimi
pre teba žena, Isti vy tvor,
hla, v hluchej noci kujem rýmy.
Aj 7a ^ mnou celý rákoš diev,
ach! Zlčou sa mi srdce plní,
že niekedy najsladší spev
som xmijam spieval na úslni
žiiiriacich v farbách storých krás.
Tam v očiach neba sladkú výŠu,
tam v ústach anjeličí hlas,
tam v Ucach nehu, ktorou dýsu,
tam v dlaniach teplých šťastia báj,
tam v bielej duši, ako snahy,
oddanej, čistej lásky raj,
raj jediný* raj večne drahý I
Tvár zahanbenú kryjem v dlaň:
vecí každý pohľad ich bol Ihanie.
Zvuk slov o láske — smiech do rán.
Otrava sladká - celovanie.
Zdá sa ti: teplý tečie prúd,
nevinná, čistá svieti dúha
a predsa mladú, sviežu hruJ
ich jedna len prerýva tuha:
v tom srdci, v ktorom lásky cit
v najmenších zhyboch jeho planie,
jedine zrkadlo si ctiť,
v ňom iba sebamilovanie.
Svoj neodolateľný zrak —
v tom túžbou zapálenom zraku;
tých svojich Helych prstov tlak
v iskrennej ruky teplom tliku;
ten úbcl svt i iiych lic
v horiacom - lom líci;
svoj pôvab reči na tisíc
v tom vzdychu k nej, ku krásavici;
a kyprú mákkosť svojich rtov
v tej štastim roztvorenej pernc;
pcl ramien v rade ubjemov
svoil lži vo stone, ie m vcruc.
Hej. Víťazstvo ich vlastných krás
to láíika ich, — to peklo neba ;
tá láska k druhým ^ hajno fras,
v ucj rúbia seba, seba, seba.
Ich láska nepríbija cit
svoj k prsiam ?>mílovaných«c rudí.
Pre čipku šiat, čo obdiv budi^
sú v stave zradne opustiť,
kcií fŕka na ňu Jazda struj.
Vi uii sa ti: ich oči horia,
rty ponúkajú poccluj, —
tu o klenotoch a^hovoría
a rt}* a xrak a hlávka — tam!
Vi zdá sa ti: ich prsia dmú sa,
hued v objem padne hlávka rusa
a zbudujete šfastía chrám
pre doživotne potešenie
po smrť a Či po rova mráz, —
tu vrái si ona pripomenie,
ic jej dnes dobre drži vlas,
naprávať by ho bolo treba
po takom teplom objeme . • .
Hoj, láska vždy zabúda seba^
kcd rúbime, nuž nevieme.
Ten jeden klobúk s pštrosím picrím
ked odopres — Ach! Boic môj!
IVedoslá láska ui je boj.
Nie, neuverím, neuverím,
čo sto ráz poviei milujem.
Po naiej láske vetj, v^la.
Ó, tebe, ako ja, ^ už vicm» —
je milšia tvoja toalctta...
Tak myslel som a v mokrú noc
sa pujttíl zmalátnelým krokom,
A predsavzatí moc a moc
v rozhorčení tom prehlbokom
sa zrodilo.
Tak zajtra hneď
ku raňajkám v>'stanc kvet.
I stretnutie o ôsmej rána^
po obede i večer. Ano.
Hoj, obidcm ich vcIWý dom*
Nie nebude ma nikdy vidcC
krk krčit pod ich oblokom
a v ohni lúbosti sa stydcf.
Však príde cštc balov čas.
Tam potom s úradníckou tvárou
mrazivo poviem: >* Prosím väsh
Rozhovor počnem frásou starou,
a starou frásou dokončím.
Až podiví sa moja slečna,
kam podela sa láska večná,
čí hmla to bola, para^ dym.
Co mám rozsicvat márnotratné
iiariace perly citov, snáh,
ked chybí hrdlo akurátne,
bielučké, ako nový sňah^
pre ne. A niet tej vzácnej niti>
tej lásky ku druhému dosť ;
pospájať oné perly, city
v jedinký, harmonický skvost
Ach! Proti dáme byť poetom,
byť poetom pred celým svetom,
to jest: v tej hrudi krásu mat,
mať krásu v myšlienkach a slove,
Čín každý do nej obliekať,
a svet žijúci, a či v rove
hnijúci skorej do tých krás
xachytiť, — učiť počúvaniu: —
je v púšti volajúci hlas,
je pokus blázna k vysmievaníu»
je tichej, nemej slzy prúd,
čo v granitové padá skaly,
A keby bila celá hrurf,
jej tvrdé prsia ncprevalí , . .
Niet, niet na tomto márnom svete
beziistnej, čistej krásy viac.
Nadarmo v duše zrakmi tnete, —
sklamania z toho výnde plač.
Kamenie púhe egoismu
je tam a to, čo príde k nám,
je farbené čcz falšc prismu,
je iba frasa, lož a klam.
Hej, svet sa dávno naučil
Ihat. Zalže slzy potečenic
i priateľstvo, oduševnenie,
Lže slabosť pod larvami síl,
lic silu pod slabosti maskou^
lže tuhu, objem, oddanosť.
Tak, ako ty. môj pekný skvost?
Lže, hnaný, sfa ty — samoláskou.
A ten, kto chová v sebe dt
ten éistý, krásny, božský, pravý,
ide v svet a s nim chce iif,
y*
je vták, — čo honí j^istrab dnivý
a ilclbc brká jelio pier,
sa zlosťou až do krvi rani
Uštvaný dychčiac ii.ijdc mier
len v hustí neprichladncj stráni.
I dumal, dumal, dumal som,
že nebudem viac peictom.
Do i>ráce strčím obe ruky
a hlavu vied v logický kráf.
Tam lahodivé cvcndlia zvuky,
7, nich dá sa zlato vypaprať.
V nepretrhnutom lásky sncni
gvoj celý mužský život viest
chce iba kvintán zafiibcný,
nie kto má rokov dvadsaťšesf
a komu život volá; Stoj!
Do ruky rozum! už j^atvára
sa pomaličky brána jará.
Tu leto. A tak práce znoj!
Nie citov a sĺz babských tok)%
Nie na to rozum Boh ti dal*
by srdcom si ho rozlieval^
ked dämon pozre modrooký!
A tak Jalcj
Hoj, moc a moc
prelietlo mojou teplou hlavou
v tú letnú, mokrú, špatnú noc.
Az kcd ui dážd sa pustil riavou,
pocítil som : že som sta myk
premoknutý a skxn na dlažbe.
Dokola nikde svetlá skrýš.
Tma, smutno, pusto, sťa vo väzbe.
Len v diaľke kmital kýst jas.
Ai kortcčac na prekvapenie
zablúdiac vo vysoká raz
som zbadal, že tu mesta neniCt
čo zasvieti t spozdílým.
I teraz po tak dlhom čase
nad postavením nemilým
sa trpko mu!íiin usmiať zase,
ic taicým smicAnym som raz bol:
no zahnať chccjúc túžby vrclc
a láak>* stíšiť krutý bôI,
som zablúdiť a zmoknúť cele
bol v stave. A že tichý ncn
na moje neprichádzal oči,
kecf už na lôžku v pozdnej noet
mi tanul mysľou klamú blen,
^
6ia_
do Mavpjc hlavu pchal som márne
i oblečúc sa ešte raz,
zašiel som blízkej do kaviarne
otráviť i ten krátky cas,
čo zostal ešte do svitania.
To srdce ludské, kerf sa klania
pred modly svojej obrazom,
nadarmo dvíha človek hlavu,
želaním, prosbou, rozkazom,
posmechom britkým až do znavu.
Ten biedny, malomocný um I
Tak padne jeho pevná vola
v rozkolísané vody dúm>
sta tvrdým kameňom by bola,
na dno, a nad ním tečie prúd
zas strmo ďalej citov lávy.
Až ked vyschýna — tužiburf —
sa ukazuje kečka hlavy,
a oči schopné k robotám,
a nos nie len pre ruie vonné,
pár uši, nie len ku slovám
rúbosti chytré, bezúhonné.
Až vylupne sa celý muž
hrat rollu chlapskú zase súci,
nie len na telo a na fúz,
no kameň pravý, murujúci
tie snahy v pevný, silný hrad,
čo káže rod pre žitie svoje
pri každej chvili murovať,
kým máme v nás od Boha, čo je.
V pár lampách ešte milkal plyn
čcz dymu závoj popolavý:
lokálom dlhým, rozsiahlym
zapáchal \^>par čiernej kávy
a vykúrených cigár smrad
smiešaný s vôňou violety
od dámy v kasse, ktorá soátí
nou pofrkala zvádlé kvet>\
zdobiace vysokú jej hrutí,
objatú v sňahobielom drieku,
naňž 5 hrdla padal perál prúd
a blýskal v lampy papršleku.
V tom lesku vásičiek a vás
a kassy mramorovej platni
jej biela tvár a svity vlas
v účes veliký, plavý, matný
519
i obŕv xniarovaný pár,
rtuv kannin, ruky tučné, malé
sťa nepostojný blesk a žiar
sa nulíoUly neustále*
Pri peci hudba driemala,
len bassísta a kontrás pili
z veľkého pivo pokála,
čo u nks i^kríglom^ pokrstili.
Sára primáš ale billanl hral
s kcUjicrom-kassírum o stávku.
Tam zas sa druhý zalirabal
do karát a pre objednávku
pikkolo zostal jediný.
Ten pobchúval medzi stoly
a pivo, kávu, xmntliny
pre hostí nosil, čo tam boli.
I mna posadil úctivé
a doniesol mi šálku čaju,
denníkov celú Himaláju.
Ja vhrúzil som sa dychtivé
prcčitat novinôk so pár;
v Charybdc žitia jak sa víri,
jak pľuje zase pravde v tvár
ten rákoš, čo sa nezapýri,
ked vlastným deťom reže krk
a hlása krvavými pysky^
že mení iba v rfato ^trk,
v šfachetoú zver rod zvierat nízky,
do jednej mrcha nádoby
chce všetky horské riavy schytat,
zo sŕdc tie božské ozdoby
pre svoje tučné lica vyťaf
a takto postaviť za cieľ
len zbojstvo a zo zbojstvá zisky, —
kým júni smelých rúk a cici
neudrú ho cez mastne pysky..*
A tak ííalej. No naôo viesť
o tomto predaromné reči,
keď nám už jedno iba svcdä:
do vrecák strkať tvrdú pásť.
Pásť, ktorá drobí tvrdé skaly,
pást, v ktorej zkvitá skúpy hon,
pásťt v ktorej rodí mrcha strom^
päsť, ktorá nidu v ocel páli
a kuje pre cudzieho meč
x vaLiskou len k tancu Hvija. . .
No túÁ sa: ja utekám preč,
mAa chyce vlasttiá fautásía
a ztrácam pôdu pod nohou.
5á0
Chcem hlavu dviliat v srdci čistý,
sfa druhý zver a žiť, no blyští
sa topor nad ňou, úbohou.
A tak,.,
Je pravda, Prítmí nutno:
nemyslel sora v tú letnú noc,
že preto mi je v duši smutno,
že bied nie u nás — v nás je moc.
Nie, preto nie.
Cez Dovin riadky,
pri čaji, — ved som mladý bol —
pod božou ch vílou prešibol
mi obraz jej, jej obrax sladký.
Smejúci sa na lásky reč
a zľahčujúci moje žialc,
nedbajúci na ideále
pocitov. A tak krásny preds*.
Tak čistý, biely v ráme vlasov
uvitom 2 lesklých pavučín.
A v obrátku tom plným krásou
nezabudnutých očú stín,
ked v nehe odkryl svoje čary
a skrýval pod pár mihalníc
pri pohladení bielych lic
a dotknutí sa vrúcnom tvári . . .
Či sen to bol? Ach, zdalo len
sa mi to iste. Ale vrelo
mi srdce, , « A tu prišiel deň,
ked sklamaním sa rozbolelo,
čí neverou vo pravý cit
V smes čiarok splývaly sa riadky.
Len pohlad som si chcel zakryť
a hľadet ticho na pamiatky.
A konce chystá! dnes i tým.
Co vraví ona, že ma rada?
Viem: veta tá je srditým,
no sladkým uštipnutím hada,
čo oviť chce a zlámat úd
či oslabiť. A potom hrešiť :
ai oheň mdloby páíi hrúd
sa v chorobe tej trápnej tcsiť.
Zájsť ukrutiiým sa chichotom,
ked pobúrené lásky city
pre lásky pocit pravý, krytý
chcú požertvovať životom
totože, čo ich v duši nosí,
totižto muža, človeka.
Ech I láska, ktorá lásku prosi,
je kliatba chlapa odveká!
5^1
A chlap ten sám je mužstva kliatbou.
Co žena V Svoju lásku len
postaví muia na plameň.
Pomiluje^ no len za svadbou,
a do tých čias je umný tvor,
čo rozumovo ranu jatrL
— Ak rád raái^, s papom prehovor
a prid vo fraku^ jak sa patri. —
Tak na hrucf bude hlávku klást.
Z oČú vxhíad i cíŕ vy^pustK
Hoj, potom môže prist aj dážď
a, ak chceš, nuž ťa neopusti.
No vo výhľade musi mať
na štyri metre zlatú šnôrku,
klobúkov ale dvadsaťpäť,
automobil, alebo štvorku
a y>s ^ummirádlom«i ekipái,
na zimu koncerty a hody
v paláci, čo v Paríži más
v tých siedmich sálach na poschodí,
na leto kúpcT morských vôd*
Len potom bvide poetickou,
až potom s ideálom chod
ku nej — a bude romantickou.
A ja? Mám kvilby poesie
a odbor krásny: pravdu, jus.
Chcem žít? Z tamtej sa nevyžije,
a tento dá mt chleba kus
i medu ešte naň mi natrc.
No cfaleko je do tých čia^s,
nuž palmy sadíra ja na Tatrc,
v oblakoch oriem, scjem v jas
zôr rudý, hviezdy pod opraty
chcem dostal a na vetra van
si sadnúť, letcť v koncert svätý
ďalekých, ncdostižných dám,
ich hudbu: hudbu síar počúvať
a potom nazad kočirovať
vo svojej izby chladný k j t,
tam miesto sviece svoju hrucí
zapáliť zas a sliny vlastné
prežierať, s nadchnutím do strún
ponoriac pc*ty, Hrnct; mastne
sú krajšie sťa kmit hviezd a lún!
Tá moja trojuhelná chyžka
je tmavá, mokrá« studená.
Tamhorc kyvoce sa Stĺka
na strome eite zelená.
_B22
Sraz kameňom ju múdrym vedy,
do novín daj a na plakát,
že šiška tu raz naposledy
s firmičkouľ »úgyvéd, advokáta.
A potom nech tá tvoja hlava,
v myšlienkach juridických pláva,
že o práve je tam len reč,
kde bezprávie zodvihlo ruky
a akže nemá dobré drúky —
nehanebne odkuFhá preč,
že chlebík lepší býva z raži
a dáma v starom foteli,
jej ž očká k pravde pri vrelý,
hneď cíti, kedy zlato zváži;
— prax starú šatka necloní! —
Tak hovoria aj zákony.
A nos je načo starej dáme?
Zavonia ona, chytrá, hned,
či huňu prevesenú máme,
či laliový vonia kvet
parfumom z prebohatej šaty.
A uši tiež si neschová.
Vie, či to krpec ku nej chváti,
či topánočka laková.
A keby pre meč a pre vážky
dlaň mohla dať — tá panička
uhádla by — či mozol ťažký,
či rukavička anglická
do ruky spravedlivej zašla.
Nemusela by uvideť,
že niekdy by aj dukát našla
v tej pravici, — sa zastydeť,
že v horlivosti pomýlila
(ju lahko vezmú slabú v reč),
že v pravú vážky zachytila
a v lavú ruku slávny meč.
No zas zabieham.
Tam pri stole
úžasný krútil v hlave smcs
a vrtel štítom pevnej vôle,
že nebudem viac mysleť dnes
ni zajtra, ani nikdy potom
o nej prekrásnej, plnej vnád
a čoby váhal so životom.
A predsa, predsa naporad
na um mi chvíle prichádzaly
radostné, keď som býval sám
s ňou.
Raz sme spolu v parku stáli.
Noc bola. Mesiac ku horám
sa skláňal Stromy dlhé tiene
vrhaly v striebro jazera.
V ňom hviezdy neba zapálené
sa kúpaly od večera.
Srieň mesačného svetla driapal
sa po pňoch vyšších topoíov
vše vyššie, — koruniek sa lapal,
na vrch skočil nad zápolou
a tak sa redikal ku chlumu
pahorkov. Šumel rieky tok.
A cvrčky ako ber rozumu, —
sfaby neboly uz za rok
ohlásily sa — , čvrlikaly,
raz ten, raz ten, raz tu, raz tam,
raz na blízku, raz v malej diali*
(Ja vcrmi rád tých cvrčkov mám.)
Ä pri mne ona bledej tvári.
Jej rúčku tisne moja dlaň.
Jej zrak sťa kvitnúci by lan
raodrV'^mi jazierkami žiari.
Mnou preletel podivný prúd
a rúčka jej sa v mojej trasie,
sťa pohýbaný, svieži prút
Ramenom prclometiú v páse
ju tisnem k prsiam . . ,
Chvila. Vzdych.
Čo šepce mi: ó, ja ťa rada.
Mne srdce zachytáva dych,
či bozk duša lásku vkladá . . .
. , , Raz ziisc ples bol. Skvostná sál
s zvučiacou hudbou, bleskom plná.
Hej, cigáň práve valčík hral.
Ja niesol som ju» ako vUu
odnášala by pestrý kvet.
Jej oči zas sa nežne smialy,
zas sadol úsmev šťastia v rcl
a bledé líca sčervenaly.
Hrúd dmula sa a tlkotom
sa hlasným srdce ozývalo,
— Ach, taká, taká šťastná som —
mi čosi v ušiach zaznievalo.
— A pričina? — Vy» drahý raôjl -
0« ISožel Ci sa chvíIa vráti?
To rozčúlenie, nepokoj.
oduševnenia záchvev svätý ?
Či ak sa už nevráti viac^
či na chvíľu sa zopätujc
ten srdca najštastoejši plač?
Najblaženejšie poceluje
úst či pocítim ešte raz?
Ci ešte niekdy svoju hlavu
na zvlnenú hruď složím zas
a síhladkám vlasov svetlú riavu
na okanuenie krátke len?
Ci počujem basúce perný,
kecí vravia: ja ťa milujem
oddane, večne, vrúcne, veľmi ? , , .
Tu zase raz. Ze večer bol,
podotknúť ani nemusíme:
dvoch zaľúbených duši bôľ
a radosť rady chodia v stíne.
Chodníček parku spustol ui*
Prechádzajúci roztratil!
sa, aby po prechádzke kus
aj žalúdky si opatrili.
Len my sme pozostalí snád.
Posadili sa na lavičku
a . . . Ale načo sponn'nať,
že líce priFnulo ku ličku,
že rúčka v ruke, v dlani dlaň
a šepotanie: rád Ca mám,
sme zobrazili idyllicky*
Nie veliký je lásky duch:
ten istý pozor, jazyk, sluch,
to isté zakončenie vždycky..,
A chvíle míňaly sa len
v tej kaviarni, v tom smrade, dyme.
Na očiach deň a v duši sen
s tým predsavzaním : uvidíme,
či neroztrhám lásky sicf,
nestrasiem jej ohyzdné putá,
ncvymetiem zo srdc^ smeť
a prach, nimž duša zapadnutá*
Ze ncobrátim viacej zrak
ku nej, ic nepomyslím viacej,
kam zatratil sa plytký slák
jej nahf kam obraz nerúbiaccj
zapadol, kto uniesol dom
ich veľký, bránu malovanú^
kam ju, udajne milovanú,
tok často odprevádzal jiom.
625
Je kanec lásky a či bludu.
Nui, cfakujem ti za tea blud.
Ja čakal zlato — dostal hrudu.
Pozdravená nakoncc bud
i za to! Ty vyviedla z noci
si oslepenca sem na deň.
Otvorila zamknuté oä
a divnú zastrela si tieň*
Naučila si, ako divať
sa na svet tento múdry mám.
Čo povedať, čo v sebe skrývať.
Čo poduť, ked u£ počúvam,
kam kročiť nohou» ked už kráčam,
kde postáť, keď sa zastavím,
kde plakať, ked už slzou máčam
si zrak. , .
Ach I Ale zabavím
sa naposledy na tú slávu
mojeho víťazstva nad ňou í
Sem vína prevelebnú ľavú
aj s vôľou dobrou, objemnou,
nech ono opáť krv zapáli,
udusí srdca mrcha zíall
A cigáni ak neplakali,
nech plačú, že som slzy Ual
nad veselými pramcňami
ľúbosti, aby uvidel,
že smiešny som bol so slzami
a aby ich znenávidell
Od tých čias minulo pár rokov.
Ja si na všetko spomínam:
že v tú noc dva razy som zmokou
a išiel s hudbou boh vie kam,
tak myslím^ pod okienka známe^
kde ci^án velmi smutne hral
o šuhajovi, ktorý klame
a Švárne dievča rozplakal ;
o Liskc nikdy nehynúcej,
Q mesiaci, čo svieti v sad,
o šepotaní, túžbe vrúcq,
o tom, že iba jednu rád,
o tom, že ako ona rada,
o tom* že ver mi, dievča, ver,
že ktosi v mdlobe lásky padá
u prahu starých, známych dvicsr.
t>%
tak podobne. Moc a moc
ten cigáň pesničiek vylákaL
Na samý konec »Dobrú noc!u
zabudol a ja som s kontrou plakal*
Hoj, pamätám sa, pamätám,
ze v okienkach svetielko vzbtklo,
a viem. jak šFalial túžby plam
3EO srdca, ktoré láskou tĺklo.
A k obedu, ked zdvihol som
x krátkeho spania svoju hlavu:
jak podňal som ku svojim rtam
obálku Ú7:kU) zelenkavú
s jej pekným písmom, kde mi čas
určila nášho postrctautia,
jak celoval som zas a zas
ten lístok jej bez pretrhnutia! —
Hej, pamätám sa, pamätám,
a nie mi smiešne, ale Túto,
že prešiel čas, čo dal, čo mám,
čo malo byť už zabudnuto
a čo sa nedá zabudnúť,
čo čoraz väčšmi rastie, rastie
čim väčšmi kameníc mi hrúd,
mdlie oko, čoraz menšie šťastie
ma potkáva po šedých diioch,
v starostlivých a krátkych snoch. -
Vždy viacej pripomínam svety,
ked priadol som o láske vety
a dumám: kamže času švist
odniesol mladý, svieži list?
Kde nadchnutia sú dni horúce,
kde očú diev sa ja^ajúcc,
kde zalúbených zrakov vzhlad,
kde pnbozkania blažný slad?
Kde časy tnld<]é, časy zaslep
ich rudé zory, hviezdy zhaslé,
kde chvíľky ich, kde vôle jas?*.,
A spomínal si, spomínaš:
jak tĺklo predtým srdce vrelo
jak búrila sa mladá krcv,
a ie to navždy onemelo,
ie odznel ten najkrajší spev*
Chcel bys' ho vrátiť, omladnúť estc
raz, na chvíľočku krátku len,
a vici, že si za vŕškom v ceste
ta dolu, dolu v priehlbeŕí,
2c musi§ isC, ist neprestajne
a spomínal a plačel tajne.
Janská noc.
Napísal Pavel Ľnbm,
Ked spríkri sa ti usrtavičný všedný boj života, ketf nechcel
dívaí sa ua ludí, ktorí iba za nmmraonoo sa sháí^ajú: mimovoíne
xatúžiÄ striaší so seba prach zemský, tú hrudu, ktorá ti je len na
obtaž, ktont hamuje let ducha. Ty utiahnuí m chceš vtedy ďaleko^
kde by si za chvlfku odpočiuuh
Že vraj niet ducha, že všetko robí len surová hmota* Že len
tomu treba veriť, ío smyslanii pooťtit, rukama omakať môžeô* Čo
nepadá do ríáe smyslov, s tým von, ako % nejakým starým hara-
burdím. Až ta uSi bolia od blýskavých trás bez ducha, bez obsahu.
Užívať rozkoše svetské, olúpiť človeka o dušu a pouížiť ho na úroveň
zverskú, to je novomudne heslo mnohých. Všetky zlé ŕiiuy, hriechv
pripísať jedine zlej náklonnosti ludskej, za ktoré človek nenie zotl-
povedný, zatajiť i slobodnú volu ŕloveka, udusiť v Äom cit krajší,
vieru v Boba, znamemt urobiť človeka najnešťastnejším tvorom
na svete.
A predsa ten vnútorný hla8 srdca nemožno do cela utlumíť.
Hlas ten voUl: Ajlíľa, človek, koruna stvorenia, nájdi si niekedy i
slobodnú, tichú chvíľu, v ktorej sa máš povzniesť z prachu zeme,
aby 81 letel k tej tajomnej ríši duchov, kde sa nič neváži na kiJá,
kde len city panujú, k un chladný rozura nezaletf, ale len na krýdiach
viery môžeš pochopiť vAetko tajonistvo, ktoré tvojmu úbohému srdcu
poskytnúť môže mieru.
V.^etko je piskne na tomto svete, v§etko niíl svoj určený ciel.
Pekná je príroda i v zime^ pekná je ona zvlášte na jar, no najkrajšia
je začiatkum Ieta» keíl kvitnú ruže, keJ svätojánske mušky tichým
večierkom poletujú, ktnf ía ohrievajú teplé pabicsky slnca, keJ
Ytáčky sladko-buľnym hlasom prespevujú, keif vÄetko dýcha mierom,
víetko ťa te.^í, kamkoľvek oluatiíí oči. Ano, raduje sa Životu i slabý
chrobáčik, po zemi behajúci za potravou, a ty stiaJineŠ nohu nazpáť,
kecF ti je v ceste, aby si ho neposliapal. Ale desíš sa, ked križujú
blesky, hučí hrom, ketf víchor vála storočné stromy* To je ohraz
úžasný síce, ale i pekný. Blesky a vietor 'n povetrie. Po búrke
je vSctko Cefstvi\)šie. A ty mimovolne Boha.
Je počiatok leta. Teraz sú dní najdlhšie. V prírode je váetke
rozvité. II ' Ach I aká
to krása, a i. >u radosťon
pozerá oko ludske na kvetnaté luky. Ale íí;koda vá.^, kvietky a
zelená tráva na lúkách. tJž si ostrí kosec kosu, aby vás nemilosrdne
zniftil^ On to robí s pokojnou tvárou, radujúc sa, že bude mať
voňavého sena pre statok na zimu. Ale vás to str^ ' '" '
naraatie zase mládza/ povie niekto, „len nech časti
teplý dážtf na zem/ Narastie, áno, ale — len pre kravičky ua uukú.
Ďáé
Darmo hľadáme inedži mládzim kvety; uíet ich, alebo len velmi
málo; a jarDé, najkrajäie, práve chýbajú.,,
8lnc6 vem až páli. Kosci a hmhá^ky potia sa, aby mohli väetko
na Ôas urobiť. Kto vie, ti uepríde búrka, lejak, preto treba pouAhlať
sa. Sú v robotťí od včíisného rána. Pod večer hrabácky túžobne hladia
na zapadajúce slnce, že kedy sa už schová za horu, aby m- M
položiť hrable na plecia a Ísť spievajúc domov. Lebo dnes vr i
budú preskakovať janský oheň, A kto vie, či do Ukto roka nedo-
stanú sa pod čepec. Je to túžba každej dospelej devy, dostať na
pod čepec; ale i^koda venca panenského, škoda mladých ftasov,
v ktorých len hry, spev a láska zaujímajú srdce.
Pomaly zapadne slnce za hory. Nastane uteSený letný veCer,
Na oblohe objavia sa hviezdy, a i mesiac vykukne zpoza hory.
Je tichosť. Iba tt»plý vetrík povieva, aby požeptal „dobrý vec^er**
kvietkam, aby ich obíierstvil, ochladil, lebo čez celý dlhý deh munely
znášať pdl&ivosŕ slnečnú.
Vetrík rozkýva listy na vŕbach a jelšach pri brehu Hrona. TíSko
si tečie Hron v koryto svojom. Pri Urpíne opusti úzku dolinku,
obráti sa v južou stranu a tečie ifalej (:ez Širšiu rovinu. Od Hrona
vetrík putuje ilalej. Hiied netlaleko neho zastane na chvífkii lui
nevelkoni vršku, na ktonmi je cmib'r. Tu vybíadá hrob, v ktoroui
spočívajú telesm^ pozostatky sladkilho hronského pevca slovenského.
Pobozká Čerstvé kvety, kton'' vdačná ruka položila na mohylu. Oj I
SÚ ešte vdačné srdcia, nezabúdajúce na hrob, v ktorom uložili tvorcu
Maríny a Drtratm. A hnetí v susednom emiteri odpočíva telo vý-
tečneho básnika. 1 na ten hrob kladie nožná ruka kvety, i o ten
má kto pečovať. Dvaja velduchovia tíik blízko, v susedstve si odpo-
čívajú. Odpočíva, pravda, len telo, lebo ích duše už v nadzemskýcli
svetoch tešia sa krásnemu ludu zvnienskt'mu.
Vlnky Hrona sa tíško ihrajú. Ľudia sa prechoriia po bmhoch
jeho.
Medzi vŕbami vidno lietať svätojánske nm^ky. Aký to kŕ
2jav takáto svieťacia muška, Ale len niekoľko večerov poletuje, ,, .,
život je kratučký. Pravda, žije v najkrajšom čase roka.
Po dedinách preskakuje mládež jánski^ ohne, spieva obvyklé
«voje piesne, ktoré tichou nocou ro/Jiehajú sa m\ všetky strany a
upomínajú i staršícli ludí na zašle blahé časy, Pu mesi ' ']
takých zvykov. Tu mie.sto toho vyhrávajú cigáni po z-i i
ných liustincov.
Ale nie každý sa chce zabaviť v hostinci pri hudbe. Popri
Hrone kráča mládenec, pohrúžený v myšlienkach. Chce sa oddialiť
od hluku sveta. Pod hlavnou cestou, vedúcou na Urpln, pri saní in
Hrone, sú staré vysoké lipy. Pod lipami je malá lavička. Tu /a ii
a sadol si na lavičku. Vytiahunc hodinky, videl, že je práve >í hodiu.
^Už mala by f tu/ dumá si; „ved azda nezabudla. Nie, ona
istotne [U Ide.**
Vytiahne papirosku, zapáli ai ju. V hlave jeho križujú rôzne
myšlienky. Môže byť asi ^^-ročný. Je vysoký^ štihlý, si pravidelnou
tvárou, ktorej čity prezradzujú odvahu^ oduševnenosť. Na druhom
m^
5^
kraji Hrona jt^ IľtnýnôitniLV, Zviik> liuAlty [nuhif nž Hrm, nie jeho
ÍÁMni liudlm ne/HujínuL Tam v záhntdé je tuiii*criil zííIjuvu, aku
kažiloručue na Játia usporiada iiiesfôká ojliide^,. Je tam dievčat tia
výber. On netúži z nich ani za jcdnow. Jemu je dnes odporný hluk
taneí^noj zábavy, hurhaj veselých taneCmíkov, t 'tiahol sa sem, do
tejto tisiny, kde inôže sa v pokoji .teáiť uteôenénm veíernt^mu ca-su
letnému.
Len nedávno skončil Školy, len čo strinsol so seba prach
školský. Pred ním otvára sa cesta dlhá: kto vie, ŕi tinisUi, či
ružová. Zdá na mu teraz, že celý svet je pekný, že všetci ludia sú
dobrí. On eSte v živote svojom nesklamal sa, neokúsil u*pkoí»ti
Žitia, neviedol eSte tvrdej borliy o vlastnú existenciu.
»Nic, neosadím sa v meste; pôjdem do tichej dedinky, kde
v lone prírody fmdem pracovať pre dobro [udu náÄho krásneho. A
Ludmilka bude mojou potechou, ke<f nastinú 2l<^ dni. Viem, že
v nej nikdy sa nesklamem. Moje srdce mi vraví, že knijŔej, lepéej
družky života od nej uenaSiel by na celom svete."
Takto zahrúžený v myšlienkach ani nezbadal, iv sa bllží k nemu
deva zakrútenit v ručníku. Zbadal ju len vtedy» keJ bola celkom
blíxko neho. Ako by sa bol nalákal, vyskočiac s lavičky, podal jej
ruku a milým hlasom ju privítal:
„Dobrý večer, Ludmilka. Už sora bol netrpezlivý; ale myalet
som, že prídeš."
„Pán Bob daj i tebe, Ivan/ odvetí Ludmilka. „Odpusí, že som
sa pár minútami oneskorila. Ale, myslím, nestalo sa preto nijako
neôíastie/*
Usmievajúc sa, posadila sa na lavička.
„Vieš, že svet je planý/ pokračovala, ^ii5 som sem len ukra-
domky prišla, aby nikto nezbadal/
„Nedbaj nič uu to, že je svet planý. Ja hotový som teba obnínií
hocikedy proti komukolvek, Beda tomu, kto by tebe ublížil ľ*
Mesiac práve vykuknul /poza obláčka. A keby teraz sa bol
niekto zahladel na tvár Ivanovu, bol by videl, že pn^zradzuje od-
hodlanosť, mužskú silu.
Ona neodpovedala^ len aklouila hlavu svoju na jeho prsia. Za-
šumel vetrík od Hrona, zailutil sa s Jej bohatými vlasmi, povievajúc
ílftlej a šepkajúc kv ' V ' ' ti.
Mesiac už ne^i ieval sa, akoby radujúc
sa tolki'^mu šťastiu, tidkf»j ii]a/,ľnt»?*tu
Ivan §eptal do ucha Ludmiike: „Milujem ťa, mjltuem; t^'i^
chcem žiť, s tt»bou sa radovať, s tebou žialiť.*
Neroscprávali polom nuiohí). Načo tam hovoriť ústami, kde sr»lr^
rozpráva a oči sú jeho t]umočník<mi. Zvuky záhradnej hudby ešte
dlho rozliehlay sa po tma\ej uoci, ale zalúbenci pobrali sa domov,
rozlúčiac sa.
iiDobrú noc, Ludmilka.*"
,pDobrii uoc, Ivan." ^
Vt sa i fater minul a nastala noc^ kni^^mi noc jánska...
^:io
seiKo je nclio. I5dio len oko Jta/,iť, ktorf? j v noci vidí. úo
brých ľudí strjtí:ia anj^^li. Do polnoci už nechýba mnoho. Zíii>o*''Ína
8a panovanie clucho\Ttej iíši\ Plný mesiac osvetfujc noc, vidno je
ako vo dna Siriebornť pableí^ky mesiaca kupujú sa v hravých vhi*
kách Ilronn, vyvábia z neho hronské víly, ktoré pomaly objavujú
Ba na povrchu vody* Najprv kráľovná, za ňou družky s korunkami
na hlavách, so zlatýTiií vlakmi, so strieboľnými šatami, sozelenjnn
vencami. Veselo ihrajii sa vo vlnách Hrona. Naháťiojú sa, i po*
hrúžia sa do vody, i zase vystrC:ia z nej hhívky svoje. Na povrchu
IlľoDH utvorujú sa velké kruhy, ôplechot vody (faleko počuí, Co
smelšie víly vyjdú i na breh. Královna ich napomína, ale samopaš-
nice dnes nechcú poslnchaf, V dobrej voH svojej clicú krásu noci
úplne využiť. Driapu sa na vŕby a v lúčoch mesačných rozprávajú
tíi o ihiecnych smrteľníkoch, ktorých už zvábily, Druhé zase tancujú
vo vode akýsi divý tanec. Viact\j sa ich spolu pochyUilo ^a ruky.
Voda vrie, pení sa, všade len ^um a počuť nejaké tajné zvuky*
A hift, ku brehu Hrona 8a približuje tichým krokom mládenec.
Lúče mesačné osvetlujú jeho bledú tvár. Dobrý génius volá /a ním:
^Cože hľadáš, ne&ťastný mládenče, v tomto nočnom 6íi8e na mieste
pre teba záliubnomV Či chceS sa vrhnúť v priepasť a zatancovať si
B peknými vílami V Verf zaplatil hy si krátku rozkoS mladým svojím
životom. Vráť sa, utekaj nazpäí domov z nebezpečného mi(»sta to-
hoto. Či nevidíš, že víly ešte divšie tancujú, ako teba zazrely?
Bež, ešte máš čas, lebo ináč zahynieš v chladných vlnách ílroíia.
Škoda ťa, mládenče. Nevyprázdniže kalich rozkoší a slasi m
až na dno, chráň mladosť svoju, aby si mohol pozdejšie v n m
veku pracovať pre avoju rodinu, pre všeobecné blaho/
No nepočuje, nechce počuť mládenec výstražný tento hlas. Jeho
vábi krása víl. ílotový je za krátky pnžitok obetovať celý svoj život.
Že vraj jedna blažená chvílka je viac hodna, ako rady rokov, pro-
žitých v bojí a v tvrdej práci. Užiť vraj treba mla(b»8ť, pokým
trvá. A už sa celkom približiyo ku brehu Hrona. Ešte chvííku
váha, ale odrazu — čľup . . , a už hol vo vode. Víly ohorily íia
n^iího a vliekly ho so sebou do hlbiny, odkial sa viacej nevráti a
neuzre nikdy svetla tohoto sveta,
X tom zakikiríkal kohút. Všetky víly snnizly razom vo vode*
Nastala tichosť, hrobová tichosť . . .
Lúče mesiaca vnikajú do izby, v ktorej 8i)í mhUlenec; padajú
lúče i na jeho tvár, ktorá ako by sa usmievala, ale zas ako by pla*
kaUu Silá f I potí v spánku, Zrazti vykríkne, vstane -i i
si oči. N% \ jití, či to mesiac a či sluce svieti. Ale sj' i
a vzdychne ai: „Ach I aký to bot zvláštny seUi ako som sa nalákal.''
Chladná rosa padá na kvety, na doziorajúce žitko. I^tlir
mnoho tr|H^Io od pálčivostí slnečnej čex celý dlhy horúci ...-
()4'hlaiU rastliny v nočnom čase rosička.
Mesiac osvetľuje noc, aby nezablúdili dobrí fudia. Fa nebi 9&
531
rozválant'^ nniU^ oblátky, mesiíic skrýva su m ne, vykukno zasi»,
ako by sn bavU.
Pri brťliu Hrona priviazaný je tieveJký Cln, v ktorom leu dve
osoby niôAu sa zmestií. Pri ŕluku stojí mlädenec a pri ftom pekná
devn. On chytí ju nežne za ruku, posnielnje, vohl sladkým hlasom:
^Neboj sa, iniläl moja, pod, nió sa ti nestane, voda je tichií, ja
viem dobre veslovať.**
Deva váha, prizerá sa na chladnú vodu, na malý ílu, chveje sa
od rozčúlenia, ale odrazu sko^í du í Inka, mládenec vezme veslo do
ruky a už pláva ôlnok po tichej vode Hrone.
„My sa plavíme teraz po tejto tichej vode hroni^kej, a ak dá
Boh, budeme sa vedno plaviť po lnirlivom mori života, Moja láska
k tebe bnde mojou žiariacou hvio dou, ktorá osvetlí i temné dni
života môjho. Ked budem klesaí pod bremenom, ty ma zase po-
zdvihneš, u teba nájdem obŕerstvenia a obodrenia.*
Takto vyjadroval ti city svoje deve, potom mlložil veslo
a už sama voda nesie í Hnok. Mládenec v blaženosti svojej
prichýli sa ku deve, objime ju, {>obozká jej íielko a mesiac skryje
sa za obláček.
Mládenec sedí v ílnku naproti deve, diií jej ruku. Noc je
taká vidná, že dobre porozumejú si tomu, ío z oť^ú čítaí možno.
Svätojánske muSky obletujú vôkol vŕb, ktorých konáre zohý-
najú sa nad vodu. Všetko už spí, len ona mladučká deva v not^nej
chvíli je na Hrone, Zamyslí sa a zarazí. V'^eJ predsa nemala to
urobií. Čo povedia ľudia, kec! sa to dozvedia? Ved niť^ zlého nerobí
a predsa cíti, že jej je ťažko, že ju svedomie nepokoji. Mládenec
v tom priblížil sa k nej, aby ju objal. Ale Čln sa preváži a ona
Mup . . ♦ padla do studenej vody.
„Itata, rata, topím sa ľ* kričí deva plným hrdlom.
Na krik prebudí m maminka, pribehne ku dcérinej posteli a
nastrašená sa opýta:
„Čo ti je, dcéra moja, f i sa ti niečo zlého prisnilo V*
ffAdil án0| mamka, mala som veľmi zlý sen.**
Aké pekné sú púčky ružové, a eSte krajšie vykvitnuté ruže!
Celý sad a samá ruža. A ich vôfta ! Ale Ŕkoda, že za krátko su
také. Odtrhnuté zvádniJ.
Pekné sú ruže, ale len vodne. V noci vydávajú zo seba vôňu
dkodlivú. Noc má svoju moc; je dobou spánku, odpočinku Nemet^
tedy noc v deii. Netrhry ruži v uoCnom čase. Ich v6úa» nedobrá
pre smysly. omámi i t^ba. Lícä ti oblednú, ofi ztratía Čarovnú silu
a ty kí' i v tmavý hrob.,.
AK , ká noc. Krátka pre tých, čo čez deft pilne
pracovali a včas ráno zase musejú vstať a znovu fažko pracovať.
Ale dlhá je i janská noc pre tých. ktorí v trápení svojom ani
v noci neodpočívajú, ale polievajú Idedu svoju tvár nlzami^ ktorýcli
<a£ký aton, alebo dusivý kaSel po6uť v tichej noci je deaodj&ie, ako
532
za biťleljo dňa, „Loti t\m skôr nech zavíta nluo so svojinii zlatými
lijťanii slnka, i bude mi laliSie^ lepšie,'* vzdychli chorý, alcho utrá-
pený, užialený* Dlhá je i minúta v ťažkom boli. A kolkí nodožijii
tíik túžobne čakaného rána!
PoCuli ste už spievaf vtáčika, keď vábi k Beha svoju dnižku?
Akým prenikavým hlasom spieva vtedy, že až srdce zaboií člo\ '
IMr-uli ste nešťastne lúbiaceho, ktorý v noŕnom rase vlieva >
city do fujary? Smutne zvučia hlasy fujary v tichej noci, ich žalobiiý
hlas i plače i ponosuje sa. V tých hlasoch predníiňa to ranené srdce
svoje žal(»hy, túži za utrateným Ôíastím, upí, vzdychá, ale — oe-
prekUua, nežiada pomsty.
Či neprebudí sa svedomie nevernej devy, počúvajúcej tie hlasy?
Či im porozumie? Ale hlasy tíchnu pomaly, tratia sa v dalekej
ozvene. Už ich uepočuí. Mlárienec pobral sa domov, lebo nebo za-
haluje sa t^iernymi mrákavami. Len pred chvíľkou nebo bolo čisté,
a teraz tmí sa, čierne oblaky pokryjú úplne celú oblohu. Nevidno
hviezd, nevidno mesiaca. Strhne sa silný víchor. Blyslo sa. Na
okamžik jasno, zahučí hrom a zase tma, Blesky, ako ohnivé hady^
križujú oblohou, hromy hučia, až sa oblaky otriasajú, V tom spusti
sa lejak.
Ilospiidár zažne lampu, žehná sa a modlí, aby Bob odvrátil
nešťastie od domu i roll.
Ale biírka netnala dlho. Oblaky sa rozídu, už i hviezdičky
kde-tu videť. Skoro i hviezdy tratia svoj lesk, na východe ukáže
sa ranná zora, obraz novej nádeje, a konečne vykukne zpoza hory
slaté blnce. Jeho lúče zobúdzajú spiacich do novej práce.
--44*-
Baníctvo a hutníctvo.
Príspevky k dcjtriim baníctva a hutníctva ua SlovetialciL
I,
Chceme-Ii vniknúť do dávnej minulosti Slovákov a vôbec Slo-
vanov a oboznámiť sa s ich prastarým priemyslom, kupectvom a
vôliec 8 ich kultúrou, naSe domáce pramene nám vefmi málo, ba
takrečeno nič určitého a jasného neposkytnú. Stojíme vždy pred
huHtou tmou minulosti, ktorá nám bráni nazreť do osudov národa
mi^ho. Len cudzie národy, ktoré buí nmly nejaké spoločné styky
s predkami naäimi, kde tu poskytnú nám máličko svetla v svojej
histórii. Je ono, pravda, tak malicherné, ako ten malý olejový ka-
hanček banský^ ktorý velmi slabo osvetlí hlboké a tmavé priestory
podzemské, aby ludia pracujúci pri úom úplne potme neboli.
Keí jednotlivé národy po zemeguli počíuajy sa množiť a Šíriť,
priestor, oa ktorom pohromade bývalý a tvorily pranárod, nedával
im už dostatočnej výživy, počínaly sa rozchádzať a hladaí nové
ífa na menáie aleljo väíSie i oil 8overu ua juh, cez
priesmyky titráríHke do dolin Vuuu» Nitiy, Hrona a l^unaja, a ros-
lozili tu svoje stany, v pro^Un^tru »rkej flobe*
Zaiste život starých k i národov, tak ani ntarých Slo-
vanov, nebol na závideiiie. Sana KM/:ené alcbu srsiont^ rúcha, drevená,
alebo pozdejšic kamenná zbn^j, ktorou bntiiili sa [iroti zverom, bolo
ich celým iiiajelkonh Za prvotné obydlie slúžily im jaskyne^ i)od-
zemné diery; pozdej^ie poi^inali si hladaf l»ezpečnejsie l>ydliská,
kde by chránení boli pred divou zverou i nepriatelouL Vbíjali do
jazier a iných močiarov koly^ a tu z dreva a pníía robili si by-
dliská, a to sú takzvané ndkle. Sami zhotovovali si zbroje i^i ná-
stroje: z dreva, kameAa, kosti, pozdejšie z bronzu či z medi a
želem
Železo je veľmi starý kov, ktorý poznali už i starí tíréci,
v dobe Homérovej, lebo sa už iíporaína v spevoch homérskych;
možno, oauŕily sa ho zna( od Grékov t národy italský polostrov
obývavšie. Začiatok železnej doby u týchto národov hladat by sme
mohli asi tisíc rokmi pred narodením Krista í*ána. Ci 7o\tm)i doba
započala sa v tých casiech i u Slovanov, nemožno rir Iio.
Ale jej poťiatky v na.^ich krajoch boly dávno pred n: istA
Pána, Ve(f už v prvom a druhom kresťanskom storoi^i spomínané
bývajú rozsiahle železné bane Tacitom a Ptolemäom. A ked pová*
žime, že baníci v tom čase pracovali len nástrojami veľmi nedoko-
nalými a potreba železa v tom ímse nebola veľká, vyžadovaly sa istotne
mnídié storočia, kým bane naše stíily sa tak veľkými a známymi,
že dostala sa o nich povesť j do Eŕ!ypta k ľtolemáovi, ktorý o tom
vo svojich spisoch robí zmienku. Avšak poJme k veci.
Ked naSi praotcovia Slováci usadili sa na terajšom našom lizemf,
že by výlučne boli zaoberali sa len roľníctvom a pastiei-stvom a
nijakým odvetvím priemyslu, to nemôže zodpovedať pravde,
Iteraeslá síce neboly také, aké su dnes, náležito vyvinuté, ale zod-
povedaly t^asovým potrebíim, kde ľudia vyhotovili si odev, bývanie,
sbroje a nástroje najpotrebnejšie.
Počiatky baníctva na našich stranách zahalené sú hustou tmou
minulosti. Niô určitého, nič istého povedať sa nedá: kto, kedy &
kde započal prvý hľadať kovy v útrobách zeme? Iahí v XIV, storod,
v druhej polovici, robia sa kde-tu zmienky o jednotlivých baniach,
menovite v okolí Štiavnice.
Mnohí domnievajú sa, a to nie len nám Slovanom a Slovákom
nepriatelski, že terajšie baníctvo a s ním spojené hutníctvo pochíidza
výhičnf? od Nemcov; súdia dfa toho, že pri baílsko-butmckych
prácach technické pomenovanie je výlurne nemecké*
Nemci Čez "' nsku držali v svojej n tky
bajlské a svob^ i; králi uliorski ob>i ich
rozličnými výsadami a pravumi, akých domorodé obyvaleistvu ne-
požívalo. Baníctvo tedy v ich rukách počalo kvitnúť a rozmáhať sa
viade; Nemci e6te i tam hľadali, kde boly najmea^íe výhľady na
prajný výsledok. Prvé vačôie predvoje nemeckých osadníkov počaly
3e
bu
sa hrnoiliôci Kľftiom Oejzom IT. (panoval r. lUl— ur)|) na .Slo-
vensko, ílo SpiŔa. SúŕasDo i do wSeilinohrailska prichádzali. Al(* vo
vMAfcli zántuporli poíali sa hľnťiť len vdiuhej polovici XllI. HtoroCia,
po tatárskom plene, a zaujali obzvlíištue dolinu (pohronskú a b ňou
Ktísediace stolice. Zaujali mestá a oddávali sa baníctvu. Zaujali i
Považie; osádzali sa okolo riek Nitr>% Ipla, Kimavy a Šajavy, a
liladali všade žily rudy. AvSak hane tieto časom úplne zanikly, tak
že po nich ani letí stopy nezostalo,
V tom díívnoni čase pracovalo sa v baniach len jednoduchá^
pomaly, len ludskou 8Ílou» jednoilucbými žoleznými nástrojami,
jako holý kliny a mlatky, či kladivá, ake už dnes málo videí, —
až do prvej štvrti XVII. sitoročia. Nemali ludia v tom čase kde-
jakých vítajúcich a skaly štiepajúcich strojov, nebolo dynamitu, bn
ani len pušného prachu, ktorý roztrieska i pevné a tvrdé skaly.
l*usný prach priSiel do úžitku pri banských prácach len roku lO'iT,
a dnes je už dynamit Parne stroje vŕtajú i pevné skaly pod zemou;
8 pomocou parných strojov pumpujú vodu z hlbokosti podzemskej;
9 pomocou pary melú sa baftské kamene, v sebe obsahujúce vzácne
i obyčajné kovy. Ba v najnovšom čase už i elektriny používa sa.
S pomocou elektriny vŕtajú v baniach, vyťahujú rudu a ludí von,
áno užíva sa jej i pri iných prácach banských.
Že baníctvom u nás na Slovensku čez mnohé storočia najviac
len Nemci sa zaoberali, preto z ich reči pušly i vSetky pomenovania
prác, nástrojov pri prácach. Ale z toho eS;t*3 nemôže sa zatvárat,
že pred Nemrami tu nebolo baníctva a obyvatelia územia tohoto
že by nič neboli vedeli o baníctve. Dnešná bafiská terminológia
nie je^ a ani nemôže byt dôkazom toho, že by banský priemysel
bol len skrze Nemcov donesený ku Slovákom. Len to sa raože do-
kázať, že Nemci boli, ktorí baníctvo na Slovensku pozdvihli.
Spišskí Nemci boli prví, o ktorých svedčia staré písané pa-
miatky, že sa baníctvom zaoberali, a v ich rukách prieuíysel tento
pnčíil kvitnúť, Cí sa pred príchodom Nemcov do Spiša i Slováci
l*;ľtiíctvom zaoberali, o tom niet písaných pamiatok, a preto vôetko
len Nemcom sa pripisuje. Len tak mimochodom spomeniem tu, Čo
asi povie história o baníctve o jedno dvesto rokov v okolí Banskej
Štiavnice, alebo o zaniknutých baniach v okolí Banskej Bystrice?
Komu bude ho pripisovať zase V Ci Nemcom, ktorých tu uA úplne
niet, a či Maíarom, ktorí tu nikdy neboli, okrem niektorého baft-
ského úradníka?
Dokiat bane v okolí Starých Hôr a Bane pracovaly, boli tam
výlučne Slováci. V B, Štiavnici a jej blízkom okolí, ako je: Bel4
llodru&a, Wiudšachta^ Vyhne a iné banské osady, pracujúci baníci
sú tiež napospol Slováci. O kremnických baniach to už nemolno
Eovedaf; i dnes sú bez malej výnimky v rukách Nemcov, z naj*
Užších osád nemeckých okolo Kremnice, aké sú Lúčky, Blanfus,
Piarg, Konošov. Kopernícki Nemci nepôjdu ani za svet robiť do
bane. ti nemisledujú svojich susedov Nemcov z najbližších osád*
Že písané pramene mlčia o spišskom a s ním susediacom g^
tnerako-malobontákoni baníctve pred príchodom Nemcov v tieto
f.95
ôLiany^ iruna w pnpisai zťiasiky j»miis .skionil
stalýrli z oiiýcli í^ias [ifsanvch paiiiiaU»k. zťíastky i tej okoliiu^i^ áte
domorodí^ ohyvaU»Istvo poťitiivalo baníctvo len m každoileuiiii aby*
čajnú prácu.
Král Karol Róbert menuje kremnickú komoru v smluve roku
1342 s oravským ziimockým kaslelláuoni Li^opoKlom uzavretej už
prastarou komorou, ktori'ho výrazu bol by sotva jioužiK keby bauo
na Slovensku boly povstaly len po príchode spiÄskýcb '' A
krenuuckí' f>aníctvo spomína po prvý ra/ v písme ilia i ^28,
ked už azda vyÄe jedného tisícročia jestvn\alo. Avšak, ked krem-
nické baníctvo je u^. také stíiré, nedii sa ani mysleť, že by f na
iných stranách Slovennka nebolo mohlo povstať asi v tom istom
íaí?í*, hoci niet o tom nijakých i h zpráv.
Ketí ua&e domíice zjadvy t j le sú dotyčné našich krajov,
zachovalý sa o nich predsa iné suídecUiL Tak povestný ubxundrínsky
zemepisec ľtulemáus spomína národ Kotnov, ktorý v krajoch na(i
stredným Dunajom má bane na žele^to, a Mtillenhoff tvrdí, Že sú títo
Kotnoi totožní s Tacitovými (/otiarai, národom vraj vlaiskýuí, čiže
kéltickým, a iíe boli severovýchodnými iíúsedmi dricvnych Kvádov*
iMullenhof, Deutsche Alterthamskunde, U, str. }V2i,)
Avžak, čo sa lýče tu označenia banského územia, Mťillenhof
nebol 80 sebou na čistom ; lebo ani Tacitus, ani pozdejšie Ptolemáus
nemohli celkom určite udaf a označif, kde sa vlastne nachi»dily
bane tieto* Niektorí zpytatelia drievnych dejín a vykladatelia Taci-
tových i l*toleínäových spisov hľadali tieto železné bane butf na
Morave, hned zase na Považí, Ua i v samom íSliezsku, Konečne
ro/luAtil záhadnú otázku a dóvodami ju potvrdil známy viedenský
universitný professor Eduard í^ue^, a určil, že to banské územie,
ktoré mnohým ziUmdné bolo, nemohlo na inde rozprestierať, ako
okolo hronských prameňov, v stoliciach Zvolenskej, Spišskej a (ie-
mcrskej. (Míillenhof, II. str. 334.) Lebo v týchto krajoch vo velkom
množstve zjavuje sa železo, a v takom stave, že z jeho rúd možno
donibať kov i ľudom pomerne málo vzdelaným a i dosť obmedzenými
prostriedkami.
Ze teda baníctvo už velmi dávno pr^d príchodom Nemcov, u^.
v L a ÍL storočí po Kristu, za Tacita, bolo tu rozšírené, máme
zjavné dôkazy historické, zachované nie v domácich prameňoch,
nie v cudzích* Avšak teraz nastáva nám iná otázka,
bolo známo i našim predkom SI
a ktorí v nejednej veci len uj >
nám zachovali. Miillonlif>f vylihi^suje [j
Ptolemáových Kognov a či Kotnov za m,..
spomína na eSta v 11 L storočí no Krihtu vo vojnách s Markniuanmi
a Kvádmi p jednej a cisárom Markom Aureliom s druhej strany
vedených, a potom miznú s obzoru úplne a bez všetkej stopy tratí
sa i meno Cotini.
V V. storočí zjavuje sa medzí národami hunskému královi
Attilovi poddanými a tiež terajšie severné lliorsko okolo Šajavy
a Hemadu obývajúci národ iný, Satagmi zvaný, ktorý po smrti
či baníctvo
niíUo známe
>k pu sebe
4 otiuMV a poťažne
. .asský, a tento národ
d36
Attilovej tiež viac nebýva spfiiiiínaný u spiso vate lov, lebo za veľmi
dlhý Cas nehuvoria vúbec nie o týchto krajodh V joduej éía.stko
Zemplínskej stolice obyvatelia nazývaní; alebo ešte viacej prezývaní
sú Sotákmi. Úi Kotnoi u Ptolemaa, Cotini ti Tacita, Satagae u po-
zdejších spisovateľov a dneSní Sotáci nebudú kmeňom totožným a
ncsvedíí to, Že títo naši Sotáci sú potomkami Attilových SatijJíovV
MiiUenhof a za ním i iní spisovatelia vyhlasujú Kotíiov za n/iroj
vlašský. Ale Midlenhof je Nemec, a Nemci všetko a všade dla
možnosti za nemecké vyhlasujú, a tam, kde to nž vonkoncom ne-
možno urobií, pripisujú to iným uárodom, len nie Slovanom. Slo-
vania boli odjakživa tŕňom v očiach nemeckých.
-»«^
Z piesní Hájomila,
Dobrota . . .
Dobrota? je slnko: pri jej teplom lúči
Duše mojej vôfa od korcň4 vzpucL
Zloba ? je mráz jarný : zožre mi kvet vôle
Prejde íctOj zima, kým zas puk vykole.
Oh, byf lúbomladým - . .
Oh> byt ľúbomladým kvietkom na jabloni,
Co sa porozvije pri nádychu Vesny! — •
A keJ sa kamence spustí zhubný, desný;
Sronenému kvietku ku pohrebu zvuni*
Na lúcine tichej , * .
Na lúcine tichej blažená bylina!
Ledva hlávku zdvihne, už ju kosa stína.
Kste blaienejšia rosa na byline:
VcčterkocD sa rodi, nad ránom už hynie I
Dievča, rozkoš moja I . . .
Dievča, rozkoš mojal že je ten svet planý?
Zc ti horké žíalc k srdiečku priháňa?
Kŕdel hmli na nízkej ncpomeská stráni, —
Na vysokú Tatru »adá bez prestania I
m
žieňa
Ako je to? z raja Hospodin pre ženu
Na brhlinii zeme vysúdil i muža. —
Oh, a mne záhradu raja utešenú
Otvorilo žieňa skvúce, ako ruža!
Slávik.
Bola krásna dní pohoda, uteSené chvUe,
tichou nôckou xavznievaly piesne jeho m3é;
tiekly sladkou melodÍoU| plnou vtacej nehy,
sfa potôčka vlnky keď sa udierajú v brehy.
šepotajúc kvietkom (zradné!) asi, ic ich Túbta,
takoj zvučne zatíkol oti váe v korune duba
hned z večera, ketí sa slnko naklonilo k hore,
a do tvrdej noci rozlial sladkých citov more.
Spieval zlatej o svobode; chválil Tvorcu neba,
ktorý z lásky nekonečnej skytá, čo je treba
k splna blaha jemu rovným nepatrným tvorom . , .
Hneď sa ozval k družke milej vrelým príhovorom,
ktorá v hniezde učupené tesno^ v plnom radc»
teplom lásky materinskej zahrievala mladé;
nebodaj jej veštil práve, aké bfaho asi
im nastane spolné, ked sa minú detstva časy
tým malinkým, čo pod krýdloni jej si čupia sladko:
jak ich bude učif prívet nežný: otče, matkol
v reči rodnej v>TÍecť k teche prcnesmiernej obom,
láske k rodu, čo zaniká len za tmavým hrobom,
piesňam zvučným trblietavým, pokým trvá leto,
reči sladkej, akej páru v šírom svete nieto,
v nej ať nesú vdíaky prelest nebies ku blankytu,
kde tróni Boh, láska večná, prameň blahobytu...
Také túžby zsielal k nebu, o tom šťasti sníval —
netuiiil že stavbu zničí zkazonosný príval
V krátkom čase nečakane číesí dravé ruky
siahly v hniezdo: svobodienku jioviazaly v múky —
v tesnej klietke uväznený — pod nim oči vlčie - —
sr.istíc v rumy š.i sosiilo — viacej neisatlčte,
Vrhuhí
fio8
Prehlad slovenskej literatúry z r. 1903.
Podáva Ľud, V. Jli^ner.
_ Holuby J, L. PísDô slovenské z Bošácké dolioy. Č. Lid XII.
str. J27, ll^>^, H12, aia, 413—415. Rozpráveŕky z BoMckej Doliny.
(L Škrátek. 2. Podzivný lacinák,) Tamže str. 474—477. — Myjav-
ská udajnd severná žiara — povetioil. N. Nov. t, 149. — Príslovia.
SL ťohr. str. 308, m\l
Horajn JuL Hromom zabitý. Humoreska. Poslov. A. Š. Slov,
Nov. L 121, 122.
Horal. Chním Boží na horách, ť. Listy L 8. Hrob vitoborský
v. 0 1 1 o H. — Ľany kvitmi ... v, K o n o p u i c k á M. Z mojich
piesní (L Modre oči. 2. Fujara. 3. Pic^spň moja: vtái^a raak^,) I>oii-
nica č, 4. Šumiace potôcky v, KonopnickÁ M. Odletely piesne
moje v. Konopnická M. Riino. Dennica č. 0. Svieía hvi* '
sviefa... v. Konopnickii M. Pieseň ludu. Demiica c. 10. l'i
úbohej matere v. Kouopnická M. — Rok 181Ä v. Mickie-
wicÄ A.
Hora. Chudobný muzikant. Prel. Peter Kompiš inl. Lud.
Nov. C. 58.
Horniak. Kam to povedie? Lud, Nov. L 13. Naáou vinou.
Tamže t IH. Pnivo leči. Tí«mže t 21, 22. Hynieme. Tamže t 24.
Chaos. Tamže í*. 27. Pozor! Tamže L 2U. Svoj k svojmu. Tamže
6. 33. Honetnos(. Tamže f. 34. „Národ uhorský/ Tamže t. 40.
Horvátb Antou. Niečo zo života starých kollegov. Slov, Nov.
t 181. Pastorkyňa. Tamže t 212. — Dotknul sa ho prst Boží.
\lasí a Svet t. 17. SaJme ovocné stromy. Tamže i\ 4H.
Horyáth F. Posledná nádej, Tatran str. 160— D>2. Pri potótku*
Tamže str. hí3, Lútenie lovcov. Tamže str, 187.
HotAr Lud. Spomuj, abys deň sviatočný svátiľ Posol b. Srdca
J. i\ 12.
Houdek Fedor (F. H. I Vysfahovalectvo. Hlas str. 2tl. Zi'
z Amerík v. Tamže slr. Í»H, 94. Súvahy naáich peňažných sp»ii
účastinných, r. lUltó. Tamže str. IHB— 191, 235— 23H, 301— :í05,
362 — ^373. — Perská poviedka. Nová dom. pokl. str. 65—69.
HObr J. Sväté Missie sa Bohu Iŕibiii. (Skutočná udalosť.) Posol
b. Sr. Jež. t 5.
Hradovský. Zuza, zuby! N» Nov. L 157.
Hrdina Dr. J, I*. Znamenie nešťastia. Humoreska. Z českého
volne. E. B. Podsitniansky, Slov. Dom. Kal. str. 13—18.
Hrdliôka L. J. iL. J. H. i Na adresnú p. Jozefa VereÄa, seniora
a redaktora časopisu Ev. e(4yház é^ iskola.** 0. Listy č. 5. Missiová
slávnosť v Turč. Sv. .Martine L júla H»t)3. Tamže L 7.
Hronaký Láskomil. PiesoA. Kresťan L 7. Zahynul v mori.
51.
Hrudovský Igor. Redigoval „Považské Noviny."
&89
Hrťia Stiiii. Pri kávičke. N. Nov. č. 7X. Na i>oštrie;.ke, Tamite
č. 98, — Spolok e v. a. v. ucitelov báCimskélio seuionUu, Rod, a
Šk* t. 8.
Hubr Jožef. Do! ' * ' tivania maku u rolníka. Obzor (\ 12.
Hugo V. liozho. iL ľľftK Slavinský, Hlas, str. 361.
Hurbau Vojau&ký 8veUi^*u\ Jnrnt^ vodif. Román od J. S.
Turgeruíva. V. Románová Bibliotéka sošit 2. Henrich Šien-
kiewicz- Životopis. V* Bi bi i n tú k a Ro ináno vá 8oSit 3. — Mod-
litba, N, Hlásnik t 13* — Dôkazy, že Hviezdaalav nie je „(ažký",
N. Nov. L 16. Vzkriesenie. Tamže č, 4i>. Piaty sjazd slavianskycb
.žurnalistov v Plzni, Tamže t 69—73. Otvorenie žilinskej priemy-
^selnej výstavky. Tamže c\ *J5. Priemyselný sviatok. Tamže L 1)9—
lOI, A, Trcsiť-Pavii^iť. Tamže L 143, Literárna udalosť, Tamííe C
\AK t Hattala, Tamže í^, 153. Neodvažitelnénezmenitelné. (Vianočné
myšlienky.) Tamže ô. 157. Vianoce (IIM)3.) Tamže L 157. Na Syl-
vestra. Tamže L 159. — O ňom: Slovenský básnik v žablri madar-
skt'm. (S podubizíií^u-) niust. 8vtU III. So§. 23. — Je Členom redak-
cie ^Nár. Novín/ v ktorých podal mnoho nepodpísaných úvodníkov,
a redaktorom „Rodiny a 8koly/
HTiesdoslav (Pavel Orszáiíií). *//ťimí«í^, královic dánsky. Tragé-
dia v 5-tich dejstvácli. V, Shakespeare. — Hjrmna vzkrieseniÄ.
Pokrok t, 15. — V domovine v. Petôfi. Z diaíky v. Petťifi.
Veštba v. Petiifi. Ostatná almužna v. Petôfi. V dym pošlý plán
v, Petofi. Dvaja bratia v. Petófi. Ja som to v. Petoíi. Ci
niodrajú sa eSteV v. Petiíti. Horská chatrč v. Petofi, Na dodioe
v. Petôfi, Dobrý starý krčmár v* Pettifi. Noc je... v. Petófi.
Snicaniny čárdy v, Petofi, Poalret na pustatine v, Petôfi, Ako
nebom v lete chmáry. » v. Petófi, Do pamätníka v, Petofi,
Okovy v. Petóíi, Mal sen som plný nehy, kráa,., v. Petufi,
Mv.Alienka tnípi jedna ma, . . v, Petofi. Moje piesne v, Petôfi, —
fc>íiky. Slov. PohL L^»5^226, 457-467. W5— 65ó, 717— 72^ —
O jeho básní „Ráchel^ Cirk. Listy c, 5— l:í,
H, (L) Akých ludí nám treba! Pov. Nov. L 1.
H, (IL) Maliny. Vlasť a :>vet d. 3,
H. (IIL) Los von Rum, au admss by Thaiiia$ Garrígue Ma-
saryk. (Z prednášky.) Hlas str. 21—23, Preplattísť. Lud. Nov, é,
36, ViiCáina. Tamže c. 54. Porátjijme sa. Tíímže č. 55, 57—59,
H. A. il.) Sv, Jozef patión umierajúcich. Posol b. Sr. J- t. 4.
8v. Jozef, ochranca k nemu sa utiekajiicich, (Nábožná povest)
Tamže K 6. Šmrŕ sv, Antona, a pri tej príležitosti prihodivgf aa
ziizrak. Tamže L fí. Sv. Jozef pomáha v pokušeniach. Tamže <L ÍL
íťasUivá smrf. Tamže í. 12. — Zo zázniLuýih činov äv, Antona*
Posol SV. Antona č. 4—10. Zázraky po smiti sv, .Vntona, Tamže
č, n, 12.
H, A, (IH Kde híadaf pomoc — a kde ju nájdeme'/ Lud N\
C, 23. Hospodársky obrázok i Pmhy. Tamže c, 24,
H, \K Okruh chlí^ba v. Coppi^e ľr
H. J. (L) Rolíotnťi voly v. Wilezynski A-
H. J. (IL) Čítajme! Pokrok č. G.
^^
tfíta
540
(llľ) Odťaté prsty. Poslov. Oosztonyi Slov. Nov.
Na Zíiklacle odborných králikárskych spisov
Obzor c, 7, 8. Nové liospodílrske odvetvie.
H. cK
C. 60, ti L
H. J. ml. Králik.
J. V. Kálala a iných.
Tamže L U, 12.
H. P. Moj lampiiá. (PrcklaiK) Liid. Nov. L 4.H. Amsterdamský
jarmok v. Cremer J. J. Stul* — dlžoba v. Ju k a i.
H. P, Broskyne. (Poučenie pre rodičov.) Pútnik 34 — 36.
Hk. K pomerom. Lud. Nov, c, 41.
H. . .ý K. Slovenská ludová slávnosť vo Viedni. Slov. Týžd 6. 9,
Chlieif miieho Aut ona tileho dva ohrdxky vfftrhnntr £ poloi^
néhú života. V. Zaosek.
Chocboloiiôek Prokop. Kosovo PoU v. Bibliotéka Romá-
nová soš. i. Mdevd v. Bibliotéka Románová soš* 1.
Chordle v. Kútzky M,
Chorény Dr. J. A liiki nUn. kath. plebánia U)rtánet<^hez, V,
liúky. A turuai róm. kath. plebilnia turt<'nete. V. Turňa. Aziatok
a nemsovai n»m. kath. plebánía lorténetéhez. V, NemSová.
Chorfavý Janko. Jeden ^Traktát** zo slovenskej „Apológie*
o duši človeka. Kresťan č. 30r Svedomie a svoboda svedomia.
Tamže L *ó2.
Choroby tnmca v. Po s ch K.
Chorvát Ján, Redigoval j,SvetIo",
Chorvát Jur. Felelet k. lirnak „A j6 általános chorálkímyv"
cikkéro* E v. Ľi^ybázi Szende i*. 12.
Chorvátová Božena. Prispievala do „Svetla**.
Chrobák Ondrej. Malicherná záležitosť v. Frachtenberg VI.
O. Bábika v. P u t a p e n k o I.
IgnotuB Slováci a parlament Hlas str. 65 — 69. Nacionalismus
je slepý, slepý, slepý. Tamže str. I2i>^K^ií.
Inátitoris Jozef. Odveta v záujme pravdy. i\ Listy č. 2.
Intibufl Čokanoviô Slnvomil. Dopis českému učenci o samo-
synech, samotat'kách, zakijanicích (trpaslíčích) a pod. Otiskujo
Dr. Čeuek Zíbrt. C, Lid XIL str. 4U6— 4Ô9.
hirhné, A'£ isztebnei bronzleletrol. Kubinyi MiklôstoL Arcb,
Krtesitci. Uj f. XXII. ]W:\, str. 342--34i>. Ešte niekoľko slov
k nášmu bronzovému hromadnému nálezu na hrádku pri Istebnom
v (irave, 0ri Dr. J. Pe triko vi cha. Cas. MSS. č, 1.
Ivan Eduard. Biela pani blaženosti. Slov. Nov. t, 179, 180*
Irma. Tamže č. 2<)><.
Isák (iustáv. Komvo Pole, Romantický obraz. V. Flibliotéka
Románová soä. 1.
JabloooTský. Jimiin, $trieslm hudie! (I. sv. Petra v. 8.) Vý*
•Strážne slová proti nemienicmu požívaniu liehových nápojov. Vydal
Spolok 8V. Adalborta (Vojtecha) v Trnave, Podielových kníh č- 82.
Uh. Skalica, mK\, Tlačou Jozela Teslíka; 8« str. 13<K (Slov. PoM.
str. 640.) — S poía cirkevného. K. Nov. L 1—3, ô, 0. Boj proti
alkoholismu. (Iiokonč, z m. r.) Tamže č. 4, 6, 7. Spolky. Tamže
L 7, H. Uhorskí socialisti. Tamže L 10 12. Smutné čísla. Tamž*j
Ml
C. IR, Pápež a cirkev. Tamže t\ J 7, Vť^elii^^ o alkoholisme. ttoiže
C- 18. Z tajomství svobodnozodníírov. Tamže ŕ, 20. Nedá?iyte
deíoín pálenky pií! Pútoik str. i:í8 142.
Jahn J, V. Heslo sloveiiskýrh rolníkov. Slov, Dom. Kal. str. 43.
Jakubovský. Kliu klinom. Fašiangový žart. Lud. Nov, L 2U
Jamtiický. Vec^eniá dumka. Slov. Pohl. str. 37ti.
(Japico Michal.) (t 8. nov. UKBj Nekrológy. C. Listy t ÍL Ev.
Enyházi Sžemle č, 12. N. Hlásaik L 22. Obzor č. 10. Slov. Tftd.
t 20.
Janôovkiti El. Poďme do Skaly! N. Malých č. 5,
Janôovkin J. J. (J. J. R— ský; Rakytinský,) Zmrzla hruda.
N. Hlásnik L L Rozhovor domáceho statku. Tamže L L Chráňme
svoje mozole. Tamže L 2. Spolíujme sa! Taujže í. 3. Šuhaj Slovák.
Tamže č. b. Vždy s pravdou! Tamže L tí. Vitaj, jaro.. J Tamže
t 7. VelkonočQé rozpomienky. Tamže č, 7* Butlme svorní 1 Tamže
t 9. Soslanie Ducha svätého. Tamže t ÍL Dbajme o budúcnosť I
Tamže L 13. — Chráňme lesy! Knižky, Záb. a poučné* lU., sv. 3.;
8tr. 37—42.
Janka. Zveilavý Ivan. N. Malých Č. 3.
Jano 8 búdy. Čoho nám je treba? KresÉan í. 24. Vážna otázka.
Tamže L 27. Ľudová strana v Trenčianskej. Tamže t 28, Co bude ?
Tamže ô. 31, Ratujme náš lud. Tamže č. 32. Obrázok zo života.
Tamže č, 32. Kto je priatel fuduV Tamže t 30. Úprimné slovo
k rodičom na začiatku školskŕho roku. Tamže t 38. Obrázok zo
života. Tamže č. 44. Co nového v Trenčianskej. Tamže L 48, laý
obrázok zo života. T^mže č. 51.
Janodka J. licť, ktmú pri pohrebe Júliusa Palugyayho, býva-
lého podžupana stolice lÍptov8k<^j, diia L jťila 1903 v Lipt Bv. Miku-
láSi povedal Lipt. Sv. MikuláS. Tiačou kníhtlačiarne Klimeä ä Pivko,
lí>03; 8*^ str. 8. — lifx pri posviacke zvonice a zvonov v OkoUft-
nom. Zpráva o cirkvi ev. a* v. vrbicko-sväto-mikuláAskej str, 19 -
24. Tninovsktj r. Kalendáre. I ľ rakve f Ohjtf ľdlkovej L mája
UNU. D. m. a r, (Lipt. Sv. Mikuláô, 1903. Kníhtlačiareň KlímeS &
Pivko) m. 8** 2 u. 1. -• Cirkevné Listy a jicJi rv»daktor na krajin-
skom sneme. C. Listy č. L Zase popis — nový popis. Tamže č. 2,
Náá nádejný sirotinec. Tamže č. 2. ^Špinavé prádlo saské", Tamifce
c. 2. Nie samým chlebom.,.! Tamže č. 3. Zo spolku „1 ih**.
Tamže č. 3, Porovnávanie. Tamže C. 4. Z časových . L
Biblia a Babel. Tamže č. 4. Vo velikonočné ráoo. Tamže t. 4. .\ko
nivočia naše slovenské cirkve. Tamže č, G. Z časových prúdov; Bibel
a Babfd. Slovenský ^Hlas', Tamže č. 6. „Výbor zp^vníkový^. Tamže
č. 6. (^ kreaíanskom iwanjelirkom fK»veJomí. Tamže t. 7. Reč, ktorú
pri pohrebe Júliusa Í^alu)4yayho povedal. Tamže č. 7. Penzia pre
vch pánov bisku(>ov. Tamže č. 7. Liptovské štipendium.
....... t, 7. Posviacka zvona vo Vrbicí* Tamže č. 7. ^Agitátor**.
Tamže č. 9. Potisský konvent diStriktuálny. Tamže č. 9. Úprimné
slovo uaäim luJom dobrej vile. Tamže č. 10. Prenasledovanie
slovenských žiakov. Tamže č, 10. Ná.4 kalendár ^Tranovský**. Tamže
L 10* O pohybe „Preč od Rlrna", Tamže č, 10. Z Božích pokladníc.
1^
5tí
Tamže L 10. Nezaškodí poznaíiť na pamiatku* Tamže č, lU. Sjazd
časkýdi evanjelikov. Tamže f. 11. Z Ameriky. Tamže C. ÍL Z Luthe-
rovho spolku. Tamže t II. Ti krajinského snemu. Tamže t, 12. Zo
spolku „Tranoscius". Tamže L 12. — Striezliví buJte! Tranov ':
str, 104 — lOŕí, Zo Života našich bratov za morom, (S podobixii
kňazov a ol>razrai chrámov.) Tamže str. 13ť»— 146. Sostutá mU
v Benátkach. (S obr.) Tamže str. 140—149. Z udalostí svetových.
(Od 1. júla 1901 do jnla 1902.) Tamže str. 149—151. O spolku
„Tranoscius". Tamže str. 163— liííí. O kresťanskom evanjelickom
povedomí v. Zprávii o V. ev, a. v. vnútomo míssiovej a pastorálnej
konferencii str. 24—42. — Je redaktorom ^Cirk* Listov** a „Tra-
novského**.
(Jdro^i Pavel), (f 2. sept. 1903.) Nekrológy. C. Listy t. 10. N*
Hlásnik Ô, 18. Rod. a Škola L 9. Stráž na Sione < ^*'
Jasminová Mái ia. PľJ rybníku. Obzor L 2.
Jeltsch H. A BatizfaIvi*ti»hoz vezetô iít mínt uj lunsjtiMit kez-
dete. V. Karpaty.
Jerome K. Jerome, Dvojnásobné pokúšanie. SI. Nov. ft. 163, U>4.
Jeeenský Fedor. Makar Oudra v. G or k ý M.
-^♦-
Slovenský jazyk, živá starina.
z reči slovensko-ruiičhiiisk^j. *)
Podáva Samo Csnmhel-JJanU'lovir.
sopúch, nadávka plaCúcira ale dla p. Gal. tak sa menuje i
želojsná tabla na pripchávanie pece.
spBÍit sa — zoprcí sa nazad v chôdzi (kôuK
spopáckať — chytií, prichytit, dostituiúť.
sprosCií sa čoho — striasí, oslobodií.
8i*(fi( sa^ bneva( sa*
srdiíl — zlostný.
srebat ~ piť niečo tak, že z úst (z pyska) ozýva sa »,sreba-
Äia'* — hlas tesno vťahovaného pitia, 1 piť za cveruiíkou sa nie-
kedy užíva v tí^mto prípade.
srieA — omrzlina, osuhet (nikdy nie omrzllua 6isto laďová),
strkaC — srebať, piť aki> za cverníčkou.
sräif sa, v, pajedit sa.
stiahaňie ruko — zrobené; átiatiaňl človek — zrobeuý.
strakačina — haluzina suchiU
suchár — vy.schlý strom.
*) Vldz str. 418, 477.
súriť — náhlií.
surka — náhlenie.
súrôi — náhly; súrna pnica — náhla,
snSioa — sucÍií:^ drevo fiic.
Šalabochter, mldavka im _ i nživa sa jej vtedy* ke<I niekto
nieCo zle spraví alebo pokazL
* Salo ~ šialenec, Človek bláznivých myšlienok.
šarak (koncové k sa ani v skloňovaní v 17 nemení) — húf,
hromada.
šarapata — vzrušenie, zvada, nepokoj.
^^ina, v. rákoňia.
šaSok — samopažaík, pochábel, rozpustilo behajúci ; i ženským
&a dáva názvu tohoto.
Sebuťií — netlostatof ne> povrchne, nkrývavc hovoriť : K«»í sora
sa jej opýtau, 6i je praiida, >,e sa povaďíla z mužom, nuô len to
tak zašebufila,
šianať — šetriť, varovať si.
šibrinkovat — týkať sa, pohrávať: šibrinkovau s ilintou do
ťfdi CiaSj kým ma ňevypálila.
šikovať — 1. viesť, 2. darit, páčiť: Dobre sa jej Sikiye v 8luž,be.
Sipia í — babrať, robiť nemotonie,
Siplavá robota — trpezlivosť a pozoruoíät vyžadujúca.
äíre — Stveme.
Slrovať — do štverní pripraviť (kone).
Siéniať sa — obliekať, ustrájať: Skorejže sa SiSmí! Potrebuje
hodinu, kým sa uSiSnie.
škeriť, vyškierať — 1. pukať (Škrupina na hrachy na fízolAach
tid horuiíosti, alebo zrelosti), 2. čeriť zuby, smiať tia.
Šklabiť, šklabJiť sa — plaknf. (Sloveso to oznatuje hlavne lé
pohyby tvári a zvlití;te úst [otvámnie ichl, ktorc videť pri plaí^i),
žknipa f., SkrapáA m., v. rapa, rapavec.
Skrapy, v. rapy.
Škrata — Spata.
Škrek — hlas, jakým sa ozývajú kury, ke<I ich niečo chytá,
drhne.
Skrkuúť v. ceknúť.
5krváí;iť — ukracovať sa, nedopriať 8Í niôobo, sporiť.
Skrvútaôia — hlas povsUivájúd v útrobách Človeka: ékrvúta
tni po črevách.
• Skvlrda — skuparta,
Skvrčartia — zvuk, aký vydáva napr. roaaf, kedaapratl; ale:
OpSkvrkli mu vlasy — obhorel; / m mu.
Äkvŕta — drobné, mah^: \- kvič ti škvŕlaí (o prasatiK
Slampa, Slompa — cundra.
Slampat Slompať, Slamptat, Slompt&ť — L chodiť, 2. vliecť*
Aí^t je Aie hodná pdtom dome sa SK; kytla sa jej Šh (po zemi).
Slucht^i — cundra,
Smacnúf — udreť, uSítinúť
^macb: Prút prerezau jedňím Šmahom — jedným zárezom;
514
jedným
alebo raz tak, mz
Svetlonos, keť sa nahúevá, letí vraj, jedňíra šmahoQi
činieronk bez presbinia.
Smatár — Človek, ktorý nepravdu hovorí,
inak. Názvu toho užíva sa i na ženské.
§matííriť — luhať, nespolahlive hovoriť.
ftmihíík, ^iiTÚhoIec — tenký, bybký prút
ômodrcJiať i žmodrchať sa ^ pomaly ísť^ vlíecí sa, podla sL
H, Galandovej slovo to značí i plahočiť, máčať sa bez potreby vo
vcxle, v harine alebo v súahu.
Šňapec — kus, úrez (slaniny obyčajne sa rozumie).
Mapiť, šAiapať — rezať, knijať: ZašĎapiu si do prsta,
šôŕiat, zašôňať — Šetriť, za varovať,
Spajovaŕ na koho — zle hovoriť, zle zmieilovať 8a o dakom :
(na príklad dievčatá, chcejúc sa zalúbiť tomu istému mládcn»'nvi
Spajujú jedna na druhú pred nim).
šplechtaí — máchať, člapotnf sa vo vode.
šrapcovaí i Ŕrapclovať čo — niesť, vliecť.
šťabárať — hrmotaf, trepotať (obyčajne na blach).
šťabarc — buch, hrmot.
šťebotačka, štebotové dievča, ktoré veľa rozpráva.
éťeť — prístroj na česanie fanu a konopí.
ôťetoliť — pchať.
ôťiep: Drevo pokálau len tak na štiepy — väčSie kusy.
äťfkat — L špart'hftf, l^ navliekať (gombičky na cvernu).
Ôťucháľif sa — naniilhať sa, pracovať pri nedostatku potrebnýcli
ver.f, *na pr. gazdiná sa ^tucliári, kecf nemá dosť dreva, masti, alebo
k vareniu potrebného riadu^ a takéto namáhanie menuje sa
Stuchárčinou.
Štverať, štverigať — chodiť, liezť, vláčiť «a.
žtveríVe — L Šíry na kone, 2. Bruchband.
éubrať, ôubriť sa — ?
§udií — L trúsiť, ií. klatnať.
Suchoríť — Šušťať (hovorí sa o trávnatých rastlÍDách obyčajae
Ä menovite o sene).
Surn, šurka, šurička — na hus tak volajú; na Súra, na...
éurclovať — vliecť za sebou,
Šušla^ šušloš, tak menujú tých, ktorí hbisky c, s, z, vyslovujú
ako polské č, é^ ž.
švacnúť v. šmacnúf.
švandra. — zodpovedá asi muž. nád. huncút
ôviholec v. Smi hák.
šuchorina — kapustíiá hlavn, ktorá nenie tvrdá flosť.
* Tarasa — ženská, ktoiá sa nemá čím pýAiť a sa pýSí.
tarasiť — nadurene zaklánť: Seno v koái bolo len tak na-
Urasenó.
ťapa — ťarbavej chôdze ženská,
tarf^ať sa — poťickať, knísavé ísť.
temlov — velažráč, alebo tučný, veTkého brucha človek; ťemla-
vica je r. L
íemlovit — jesť, tmt
fttilikať, ovä? — zle hraí na hmh,
tlCo — človek, ktoiT roz|irdva bez porisHÍku ;i Imrirn, ilakedy
však zuameuH í hlupáka,
tmikaf — zaclaAat.
♦ tollmj — žrút
trcmolií ?
* trembel — V
trofiák^ trepuAa, ti'oporeiida — íudia, hovoriaci beis rioílu a
skladu, nerozmyslenc.
* trezvák, náílavka mnt (Človek Detriezveho rozumu?)
trgaňttí sa s kým — trhaí, bií,
tricliť v. frndoliť.
tľkotat — rozprávať, klel>eti(,
• trkvas ^ sprostá k.
trio — ŕasť trhlice, pomocou ktorej sa seká, trepe ľau, kouope.
trpák — Človek nemúdry, užitočných vecí si nevÄJmajtici,
nemotorný a pritom eSte i krivdy a útržky pokojne žuáSajúcí.
trtáí — zadná časí ladví.
trtalo: Chudí ako trtalo; trtalo chudô.
trťi-frťi na zlahť^enie povedia takej osobe, ktorá má na pr. nové
háby a nimi sa brdoší: Jaj, aký hrtfí (t j. hrdo oblei^ený), trťí-frťi!
trtkom zaberaí — bežaí.
trulo — sprosták.
trušťiť: Skala mu truSťí pod zubaraa.
turbovať sa — premýáfat, hlavu si lámaí,
Ú hor i í — oraí pod úhor.
ujha, citoslovo: Čože som to vykonau, ujhal
ujsť sa: Ešíe sa ujde aj íebe z toho — dostane.
ukradnúť sa: Ukradlo sa mu,.,
ušluchtať sa — zamočiť, ucundraí.
uťešeôí — 1. naradovaný, 2, krásny.
Verestovaí — riadiť, opatroval, vychovávať: Ver^tovala som
íie detí, aňi dve oči v hlave.
vetriť za dakým : Dobre sa ňezvetria jeden za druhým (ktori
Ba vefmi radi majú).
Literatúra a umenie*
Učme naie detí rátaf ^i^e Národ ku vyoôovanitt im^opoL^iatníkov
v poéloťli. Obsahuje v sebe: PoiMovnnio ťíslami od jcdaoho až po tifik%
v ityroch jeden po druhom nastl< kmboch, a síce: od jedDobo
po destat. od de»ať po dvadsať o*> i po sto, od sto po ti^íc. Tro
národn^'Cb učiteíov, seminarislov, rodtčov a vychovávateľov Ah názornej
mnhody. Napísal G ustav Kordón, V Trnave, 1904. TUČou i uákUdoni
Adolŕa Uorovitza. Stn 151, 8^ Cena t kor. 50 halierov.
Roactmte si, i táto knižka Gustáva Kordová má tie výteEné vlast-
ÍM
sme híi viuni [>ri jebu návode KU [uk t o vani a
tiešuUiinými zlomky, vyšlom tiež n Hotov itza v Trnave.
Časopis Museálnej slovenskej spoločnosti, lio^nílc Vil, (isto 4.
TurčÍÄíisky Sv iMaitin, l*j(M.
Obsah: Reč, ktoľuu predseda Andrej Krneí otvoril Xl. vniné slini-
m&Meuie Museálnej slovenskej spolocinisli v Turčianskom Sv, Marliuo
3. au|í:u<;ta 1904. — Miestne názvy. Zvoleaskú stolicti. Baňsko-bystrieký
slúžnovský okres* — Podáva A. B — y. — * Ľudová liečim v Terchovej.
Podťivn M. Vojtok. — NaMO delí. Podáva .Andrej Klkno* — Názvy ná-
radiíi a nástrojov v Starej Pazovej. Podáva Benj, Kanícnán — Hádanky
zo Spisa. — Malý arcliiv. Zápisnice. Soziiain darcov Muscáing sU^v
spoločnosti
Konštantín lireČek. Professor KonstauUn Jireíok, slavÍKta-histonk
na viedeuskí'j uiuversiíc, v minutujti mesiaci juJi mal 50 rokov. Z H*j
príle/itosti v praiskej (hľvfft vysiťl jeho zanjiniavý llvotopis,
Konštantín Jireček po svojej matke je vnnkom Pavla J. Šafárika,
nám Slovákom teda lú I preto nemôže hyť fahostajným. Ako syn Jozefa
Jiročka a Boženy Šafárikovej narodil sa vo Viedni. (Pozdcj^ie* 1871,
v pamätnom kabinete Hohenwartovom, Jozef Jireček bol ministrom kul t a.)
Už z detstva Konštantín zachoval si mnoho pamuti hodného. Po!
neho niekdy ministra Metternicha (v júni 1859) náleží k jeho i .:»
spomicfikam. Vo Waagiíasse, kde jeho rodičia bývali, stál i palác ik Obre-
novicov, 2 ktorého roku 1858 starý Miloš a jeho syn Michal vrátili sa
opát na srbský trón. Za rohom, v Maroka nskej ulicit žil slávny srbský
samouk, sbieratef národných piesní a skladateľ slovníka» Vuk Štefanovič
Karadžič. Pamätá i svojho slarčho otca, Šafárika. Po svojej tažkej cho-
robe roku 1860 !;lávny pc^vodca Slovanských Starožitností zotavoval sa
v Eodatini pri Liesingu za ViedĎou« v teplom kraji medzi lesíkmi a
vinicami. Starec vysokej postavy býval vždy čer no oblečený. So Širokým
čiernym klobúkom na hlave sedával v záhradnej besiedke, v jej i sklenenej
kupole veselo htnínl rozmanitý hmyZí a zamyslený kreslil do piesku mappy
balkánskych krajín a cyritlskč i glagolské litery. Schádzal sa u neho
celý kruh starších a mladsieh učencov. Do Viedne častejšie prichádjcal
1 Belehradu dr. Janko Šafárik (Pavla J. Šafárika hratanec :^ od brata
syn), srbský professor, bibliotekár, polom štátny radca» ktorý tti, f kruhii
Jirečkovcov, hovoril vtSk} vždy čisto slovensky. (Syn Janka Šafárika,
Pavel» v júli 1902 umrel ako titulárny srbský generál) Dr, Hermenegild
Jireček, strýk Konštantína, spisovateľ „Slovanskčho práva v Čechách a
na Morave"*, dlholetý spolurcdaktor nášho Licharda pri Sf' * h
Novinách, býval v jtnlnom doma s bratom Jozefom, Slovan^. v
Jirečkôvcov vo Viedni boly Mrokč, Konštantín už ako iuhajček i rodičuv-
!ik()ho domu poxnal mnohých znamenitých predstaviteľov Slovanstva, t čoho
i»te zoRtaly mu vzácne dojmy na celý život.
Gymnásjum Konštantín Jireček odbavil (1864 — 1672) na Tcrt-^v-
Qoiversitné iludia v Pruhe. Domn mnoho čítaval, v mlade roky
prečítal temer ccl Bol 21-ročný, ' -^
jeho kniha A'y í H]/ i'mt^cky súčasne: '^
dt^r Ihilgareu, onedlho vydaná i po rusky, Imlharsky a maiľaľíiky. íl
tačným spisom jeho b<íla historicko-zemepisná studía Die Jleen^t, '~^-
bil
mocou jiriatefskýťh 8t>kov svojho oica s i;x*neral(>in KtMlit^om, mi<rslo-
ilrZitefom v Dalmácii, podarilo &a mo doatatsa do aivliivu b>val(^ dubr«)v«
nkkej rcjiubliky, prisco strežeiiého od rakúskej vlády. Tam pracoval
v rokoch 1878 a 1B7U. Koncom 187d KonstaoUu Jirefek bol už v osvo>
bodcnom Bulharsku, v Sufii^ ako generálny tajomník v ministerstve ^d&*
rodnej osvety". Zastal tam päť rokov. IJol i ministmm iKvcty v rokoch
1881^2. ľfof. Jíreóek asnik dobre prvú dobu osv . Hnthtirska*
„Vc Východaí Humelii — čítame v životopisných [ u Osvŕty —
vládli staroHlové, v knUectvl bulbarském emigranti, liulliun, kteŕi iWi
prvé v Humunsko, na liufií« v rozmanitých j iných ätáti?ch anebo aleftpoň
f atolici císaŕstTÍ osmanskébo, v Caííhradct. B)'Ii mozi nimi lidé t & bá*
jcônoo, nczcela objasnenou minulostí. První zima b>ln v novom sláte
jakýsi karneval svobody; !idé nevedomky hrali divadlo, homjíťc v polili-
ckých stranách a klut>ech, pri volbác h, nii snémedi, v úŕadech, v ryclite
se po sobe stŕídajícJch novinách, pri úplné svobod/* tiskn. Byh* to ntMľO
podobného, jako a nás r. 1648. Pri verejných slavnostech intelUgenee
tancovala národní tance tŕebas i na ulici. Kloboaky a cylindry pri tom
Ipatnt* sedély na hlavách ; bylo vidéti, že jgou véc nová, na místé fe^Av
a kalpakäv. Ro/kolná vec byl první dvor&ký bál y Icdnu 1880;
hosté „opásli" bnHet s báječnoti rýchlostí. Veci byly piirozené, ale ct-
xinci v nich chĺéli videli nezralost a neschopnoj^t novf} osvobuxeného ná-
roda,^ Medzi Rosnt], pracovavsimi v Bulharsku, /,a cas bol i kniu rhilkov,
ierajáí rui^ký miniUer kommnnikácie a po stavbe žele%nic v Turkestatie
a na Sibiri mul svetového mena; jeho protektom stavať /ele^uŕce po-
lnocou vojenských technických sborov Bulhari sa leu posmievali. *)
S úspechom začatej vedeckej práce Jiiecek nespúUal sa ani v But-
banku pri úradnom zaujatí. Y roku 1884 vstúpil v Prahe na českú
nnivcrsitu ako profcssor všeobecných dcjin, so zvláštnym zretelom k slo-
vanským dejinám. Od apríla 1893 je professorom viedeiiskej universitjr.
Dívajúci sa stdaleka nazdali sme sa, že KonstMniin Jíreéek opui^til
^eakú katedru k v6U Viedni. Ale — nie tak. V ÍVahe ^na místr pilné
literárni a vedecké práce rozhostily se v unl verši tních kru? ich osobni
spory a malicherné polemiky, s množstvlm broäurek a éláneékô; tato
polemická literatúra vúbcc je špecialitou Pražskou . . t V Praze neobývalo
prof. Jirečkovi než uzavirati se pred lídmi více nol na východe , , .
Ministenitvo vyučovaní povolilo Jireékovt dovolenou na celé leto 1890
k an*hivn(m výxkamAm v italíi a Dalmácii. Nehledé k této hotové vcťi»
sbor professorský zvolil ho za dekana na rok \HH\h — 18H0, Koncern
zímnfho semestru doílo v&ak k roztr^ce pro jakousi malichernou univer-
sítní deraonairaci. Prof, Jireček složil dekanát a dle úmlavy s minisiter-
stvem odjei na jíh , , . Praj^aná neučinili nejmenMho kroku, aby svého
krajana udrželi v Praze. Zdilo fie« že spí^e s netrpélivosti očckáv^jí
odchodu jeho," Vo Viedni V, Jagi6« ktorý po Miklosichovi príiiei na
*) Ako mladý človek kxW. M. Chilkov, aby sa vyučil ^^elezníčnémn
dielu, it\d do Ameriky, tam pri Transatlantickej železnici vstúpil za
ob|rčajného robotníka. Začal od kuriča na paroslroji a pre&iel váetky
stupne Železničnej slufby.
^Sí
fi48
katcŕirii slÄWBSByPI^HfBfev, u^^iKivai ísa vyniucr luiiudťu i druliéhô"
víMo. ^Sbor |)rofcs«.or§kv se rozhodí povolati Listonka, čímž^ aČ se o rtitii
pŕimo ii(*jediialo, obnovená katedra clrulidy Kollárova* Na míslo lo po-
voláo K. Jireíek. Nuzev professury zndd pro „slovanskon tiiologii a
starožitnosti", ale v ptídrobnostcch nové povolanému profcssoru oloieno
pŕ^stování dt'jín Slovaiiňv a jejich sotisedôv . . • í\ J. §afaíikovt byk
Hubízena universitiii professura v Petrohradí' a v Herlínu, — v Prazo
mold b>'ti tolíko censorem a bililiotekáŕoiii. Vnuk jeho Konstíinlin Jtreíek,
zasednnv na stolici česktbo vysokŕho učenia palíil k jeho íikuteľ«ym
ozdobám, — ale nobjlo mu pŕáno, aby zftslal v Praze. AékoU jest muž
mírué, zdrželivé, ticht^' povahy, ušlcchtilýeh a uhlazených mravíl* ackoli
ac v každém postavení svcm docela vyhýbal sporťlm, pútkám a vSelikým
osobnim konfliktom, prece po nckoUka letoch na ľaktiltíS kde pftsobil,
jednom bylo po ebuti, aby odešelt jelikož nebyl jejich síranník, driízi
]>ak nebnuli rukou a neŕeklí s!ova> aby byl české univerštie zachován.*'
(Osvŕta 1904> str. 790 sL)
O značení Jirečkových vedeckých diel už viac ráz bola zmienka
Y Slov. Pohľadoch . Dnes je on prvým znaterom histórie Balki^nskebo
polofstrova. O prvej časti jeho spisu Dk Iiomanen in den SUiätrn
Dalnutticfis iťährend des M'dteUdtcr^ (v Denkscbríften viedefiskej ris,
AkademiCt 3 ča^?iíi, 1901— 4) mníchovský professor Krumbaeher, pova^Ao-
v«ný dnes u Kemcov za prvého by/antinistu, napísal: „Treba mi
priznať sa, že znám málo vedeckých prác, ktoré na neveTkom priestore
prinášajú také bohatstvo jednotlivých výsledkov a dôležitýrh všeobecných
známostí a pri tom v rovnej miere vynikajú imponnjúcim vedením, cla-
lekým rozhľadom a ostro vtipným skúmaním. Predmet je vcrmi zapletený
a kladie j>o/iadavky, ktorých azda nikto iný zo iijácich historikov alebo
filológov nesplňuje tak, ako Jíreéek. Bádateľovi pri tomto úkole treba
2naf nielen latinská a grécku, menovite byzantfnsku Ľteratáru s ich
Jazykom* ale i juhoslovanské a románske jazyky a náreäa, ako i al^
bánštinu a novogréčtinu ; bolo mu treba sobrať rozsiahle a nefatiko prí-
stupné vedomosti o pozdnom staroveku a rannom stredoveku juho-vý-
chodnej Kuropy ; bolo mu treba vyznaí sa vo všetkých otázkach diploma-
tiky a v právnych, hosptKiárskych, obchodných a adrainistrativnych po-
merocli krajín, ktoré boly pod vlivom hned latinského západu* hned
gr^cko-slovanského východu a preto jioskytujú obraz mnohonásobne pre-
menlivý a ťažko objasniteľný* Pre pozdné rímske, byzantíuske a západné
stredoveké dejiny, pre národopis, topogralíu a ja/ykozpyt Balkánskeho
polostrova je lo práca znamenitej dôležitosti; ka^ídý, kto sn ikolmi
zabýva, môže sa z nej mnoho nauéif*** (llyzantinische / ^ ll*
1901, str. 262,) F^odobiiých úsudkov o diele Konštantína Jtrecka bolo
viacej* V ^N.velvtudományi Kozlemények**, jazykozpytnom orgáne Madar-
skej Akadémie, peHiansky slavista dr. J, Melkh nk treti rok široko za-
loženo vykladi^úci aco alovau^iny poMé slová maifarského jazyka nepre-
stajne odvoláva sa oa tento spis Jlreékov : z éobo nasleduje, 2e v litera-
túre dejepisnej a liniŕuístickej Melich nenašiel druhého diela, v ktorom
by toľko poučenia bolo pre jobo predmet.
Šk,
-•^K-
Bok 1904.
Soiii 9.
Slovenské Polilady.
rm^
Dom v stráni.
Napteal Martin Kfďuéin,
XVL
i^Briad dom svoj . . .«
I oAko íloprevadil Jeru a Katicu a^. do dvora pod (írabnvik,
Katira sa ho celou restoii držala; Aíantií*, že sa mala koho držať.
Slabosi ju zaujala, kolemi sa jej triasly, A on nepozorujo jrj múky
u trápenia: ou ctti iba sladkú fareliu, ktoni mu od visia na ľuke«
Cíti sa éíatíUiým, nekomícne štastiiým, že jemu padla za podiel,*.
No jeho Sŕastie netrvalo rllho. Vo dvore sn bo pustila a bez
slova zuií/la v dome. Jera ho uaMo síimého v bniue^ ako sa chcel
vrútil do mesta,
^A ona?** pýta sa ho zarazená, „Vari ťa ani neponúkla vojsť?**
„Veí tam spia** — odpovedá Paáko v rozpakoch ^ ,60 budem
búriíV"
pPredsaľ* A zobzerajúc sa chytila ho za ruku, zaCnúc Uijomným
hlasom: ^DuSa moja milíí — kde sa mi podela! Nevie, čo robí,
cliodl ako v trapiech. Boh nás navétuil, chvála mu i sláva! Ci sa
jej bolo treba chytať cudzích plotov? NaAly iné svoje áťastie: ani
Í>j 8d nebolo treba báť. Ale Boh zatemní rozum — a i>otom takýto
„Teraz je duľouinii hodiuu banovať** — odpovedá on a v hrudi
sa nm rozširuje zvhLstuo teplo, celej bytnonti ^a chytii podnikavosť
a nová nádeja vlieva novú silu do srdca. „Nech sa utíôi — a ja —
in som hotový. Dal som jiý slovo, ja ho zadržím.*
»,Tak hovoria statoční í^eladnlciľ* zvolala Jera v slzáehí nie
od radosti, ale od žiafu nad zmiznutým sladkým Huom, nad zhai^u-
tými nádejami. „Boh ťa požehná, lebo si sa ho nespustili Ja som
jej vždy letela k hlave, prečo to robí, Ale daromná robota — za*
sleptla ju sláva. A ona aká sláva, hla!*'
Paéko iba pokyvuje hlavou. Radnej mlŕí, aby nevyriekol niečo,
čo by starú urazilo. Odobral sa od noj, pozdravil Katicu a lin*"^
na druhý ileň ndiíiíel za&e do služby.
Pod ( I rabov i kom sa dosť skoro pi^^talo hovoriť o Katici a jej
550
iicšfftstf. Jedna neíifi'i.stie pokrýva drulit* pDjMilnui zahuílnuia a ím
je ue.^ía«tii% poskylujo v istom oiiLade nlíiličenia
Mate obrahol.
ľolihoviil oíi <líívim; ak nebolo naliehavej roboty » jcostával dUiíie
v posteli, alebo pri ohnisku. OhoraCku ledva že odtisoK Začalo ho
hned po oberaike kla( v pravom boku^ a kcd ho chytalo £ím dalej
tým horÄi(% vyfiral sa k doktorovi. Ten ho vyáetril peClive; čo naáiel,
iieriekoK no Mati sa zdalo, že sa doktor zamyslel So zvláštnou
peclivosfou hladel nm do 0ii\ otvárnl ich, prevracal, ŕo sa Mati
zdalo byí divným. Konet^ne rau dal dákusi mast, pod ktoron mu
hodne n la vilo. Tak prižly olivy, oberačka a mletie, práca, ktorá »a
nemôže xaobi^í bez gazdu. On sa zas dvíhal, premáhal, nechcel sa
daí chorobe prevládať. Tohto týždí\a konečne vyliali ostatnú putfm
oleja do ohromnej kamenice. Oii povzdychol s uspokojením^ že od-
tisol i túto robotu, pre gazdu tuk dôležitú. No i zarmútil »a ^
nadišla ho predtucha, že ji* toto hádam ostatný raz...
,,Ja som ho shromaždil, víno i ak*j — ale ti ho budem užívaíV
IJi'ldam ani predávať..."
A táto predtucha obletuje ho neiirestajne, sía bezočivá mucha.
Neraz ho i v noci vyrubí zo Bna a nedá mu zavreí oka do svit.
Sprevádza ho do poIa, medzi vimce. teraz tak smutné a j>i
kladie mu otázku: či ozíij uvidí efete kedy toto dejisko svojej práce^
^kropené jeho znojom, oluobenc íažkými mo/oľmi...
A on vracia m vždy znovu, prehliada vinire a polia, každý
deil v druhom poh, sám samučičký so svojimi trúrhlynd myšlien-
kami. Zdá sa niu» že je to potrebné, že musí ponav.'^tevovaí vŔetko,
čo je jeho^ lebo ináč by nebol spokojný, nemal by pokoja ani vo
dn»i ani v noci.
Kett navštívil í ostiitný kúsok vinice, už viac nevyšiel zo dvtira.
Vysedáva hodiny a hodiny, sáni, v myšlienkach, ua jasennom slniečku,
ktoré sa prívetivo usmieva na modrej oblohe. Pozerá v Uimtú stranu,
kde je mesto, rozosiata* po návrí^í, spokojné a veselé po Nkončen»'j
oberačke. Šum mesta a spev, ktorý k nemu dcdioha, zdá sa UiU, žt^
je pozdrav, ktorým sa mu v<fačí rodií^ko n;^ i života. Slniečko
Rkáľovalo za uhol domu, tôňa Ha roztiahla ^ ťlakom po dvore,
pokrýva temer celú lavii^ku — a Mate sa sbera, berie hlavnicu,
na ktorej sedel, lebo by ho kameA chladil, n \» ui > ^.^ rlo domu
do i)OHtele.
NežaloViil sa nikonm, nezdôveril m nikomu ^.^.^ -vojimi pred-
turliamí a nikto ííi UYúhiv nes>ímnuK čo 8a to 8 gazdom robí.
No dnes na svitaní skočili všetci z postele predesonf. Prebudil
ho zo í*[>:ínku prudký búf v boku» Rtenanie a výkriky ozývaiú ha
tvrdým domom, Jera mu pretrela bok olejom, keif to ni^oHOžilo —
tody ottom.. ľozdejAie mu začala prikladať teplé obktadky. Kei7 ani
tie nepomohly, oua stojí naíl ním /d<»tíená a zúťaJii. Tu padla mu
»a tvár pruha .svetla z odchýleného iddoka, osviclila odrazu
st^iučenú, vjmdlú tvár. ^Pre It(dm, čo nm je! VeJ neostída z
iba tôAa!"*
65t
Rimia RKO sveaci, nekpozorovula, /x ho ijua au iílíí hvoTST^ZiF
^vzdychala, lijylila &a m hlavu a oilvlieklii sa do kuchyin^ Vyhiidzuje
si ua oni, že ho zanedbala . . . No zas sä vzchopila, vyšla mi dvor,
ft hne(í pred bránu, ua chodník a poberá sa popľod domy mužuvýcli
bratov usedave plačúc*
(okenice na domoch sa otvárajú^ z nich vyzerajú splatené tváre
Ävagríu.
„A Čo JL\ svagľiiiii, pre Boha?- kde ideto tak ^avíasu. .***
„Ah, dii&a moja milá, ide mi umrieí.,. Nemá chvilky pokoja,
ani odpoCinutia: ako hu zahn^^Jlo, Arh, ja úbohá i^írota.*.'^
n Vari Mate!** zvolaly Ävaŕ^riny. ^Ja hneď, že mu mu8i byí Čosi.
Schudol na div. A kde idete ?"*
„Alebo po kuratji alebo po doktora, A ŕt) ja viem, nesíastná."
Takto vykladajúc vtiahht do mesta. V'vburcovala doktora z naj-
lepšieho sna — a vyrozpnívahí mu, s nmohýnii slzami, ín sa stalo*
Z jej reči bol by si mohol duktor vybrať i dosí zrejmú výčitku,
prečo ho niHJzdravil, ked ho mal pod rukou „dosť zavčasu."
No doktor í^i nezariadil sbierkii z takých podarúnkov. Pretrel
odi, ktoré sú trochu napuchnutr* od zdravého spánku, obliekol sa
ako vedel a pobral sa pod (írabovik.
„No čo je, Mate! Vari ^i sa uatakaľ* — začiil on ako vždy
bezslarostue. No Jen* vyčíUila mu z tvári, že ustrnul nad zovrtaj-
&kom chorého, I z jeho oUUok vyrozumieva, že v doktorovi je
mnoho závažných obáv. Vyšetril ho zas veími pečlive, preklepal,
prehmatal, preubnual ua vSetky strany. Z Iváii sa nm ztrutil i
olivykly úsmev a vysadol na úu vyraz za.oyslenoHti. Je ziavué, že
je p díííutý, akosi r( Na pťiti svojej hla zas sa stretol s pro-
blémom hynutia, pti iv»sti,
Ale tx\ je len chviíkove hnuUe. Zvyklostí a či pi>ťit povinnoHti
prevládal zmäkuutie a nemiestne úvahy. K chorému m už obrátil
zaa svojím l»odrým, iK'Zstarostuýrn spAsobom,
„Ako hovorím — ostaí v posteli. >Ia*ť ti dám druhú, bude
menej boleí. A čo je hlavne: tixiba sa (r^silňovaí: jesí, pif, A ne*
slobodiio m zaraz lakaí,.,^
^Ano, áno — tak j •," prisvieilča chorý, ale tak, ako hy pri-
Hviedčíil na cele druhu vec — ^falekú, záhadnú, ktorú nik nenizumie,
iba on, lebo ho zaoberá vo dne i v noci. Pozrel pritom na lekára
i»kom, ktoré |u uniká tlo snlca, sonduje tajm^ myálienky a city.
Dfiktor Ha odvrátil » aby zastrel rozpaky,
^Chudák, chcLíl by ozdravií — nemôže . . M<i^(ou smrf neza-
žf»uíei&« Takej masti niet v tvojej apatioke. . <" A usraejúc sa smutne,
íloložih ^Ja som viím i Uk povifačný, mám začo. Boh vám daj
zdravia ť*
Doktor uhádol, čo ^ '
Itn po pleci a tlnlo^d ^
V izbe mu je ti
live, ako zlodej, <
t lialíehavými ot;ízkami,
Odhihbi mu, kiMÍ vykročil
it myslí, no nt^odpovedá. PotTupknl
na s Mate!**
i sa z domu chylrn a u/kost-
I dverí dakto naú nečifm
zo dvora.
Pred ním stojí mesli*
af
fiô2
liate prvými lúčami slnka, ktoré vj^skoíilo zpoza prímorskej Planiny,
kdesi v kroví podletel čierny drozd a so škrekom hodil sa do naj-
bližšej húätíny, V povetrí čuí vôňu prebúdzajúcej sa zeme zo spilnkiJ
a v údoliach a nížinách ťahá sa riedka hmla s£a priezračný zAvoj.
Vydýchol doktor s iilahčením a pod milým obrazom jasenného
rána pozabudol na ten obraz tamdnu, obraz vädnutia a hynutia
života ľudského.
No pred domom stojí Franič a ta dalej Ivan,- bratia nášho
Matu. Cvakajú netrpelive a zase v rozpakoch, že idú pripraviť dokto*
rovi nepríjemnú minútu. Zakabonilo sa mu čelo, skutočnosť mu
skočila pred oči a neúprosná povinnosť vysvetľovania . . . Číta im
otázku, ktorá ich vyrušila z pokoja, na rozpačitej tvári* Ani neč^ikÄ,
kým mu ju nastolia. Urobil eSte pár dlhých krokov a zastal pred
nimi a začal, pokyvujúc hlavou:
„Úbohý Mate tedy chorý 1 V dutine bruSnej a to na pečeni
rastie nm novotvar povahy dfa vietkého malignej. On spôsobuje
bôI a ťažkosti pri trávení a budúcne zapríčiní ešte druhé príznaky
a trápenia . . .**
Takto rád hovorieva vtedy, ked nechce prestrašiť okolie ne-
mocného. A títo úbohí ludia, s čiapočkou v ruke prestupujú s noliy
na nohu ani na tífioch. Hltajú každé slovo z jeho úst Každé samo
Y sebe dá sa ešte len akosi po biede rozumieť: no ked ich složíš
do takej kytice, ako prvej pán doktor, znejú tí ako španielčina
alebo nemčina a ty nevieš, čo si máš z nich vybrať.
„A čo je to, prosím, pán doktor?" osmelil sa pýtať mtadAl
Franié. „To ako že mu je ťažko."
„Veni, sotva môže byť ťažšie,** vyriekol doktor naradovaný,
že preskočil, čo najhoršieho bolo. «Co v ňom rastie, bude rásť čltn
dial väčšmi, i prekážať a mučiť. Bude i opuchať, možno .**
dTo akože umre!'' zvolal Ivan stiesneným hlasom, s úžasom
v tvári
Lekár rozhodil ruky bezpomocne.
„Nedá sa vyliečiť — nijakovsky!**
„Lekár lieči, môj Ivane — Boh uzdravuje,.,"
„Kozumiem, panr, rozumiem," podotkol Ivan a pokyvuje hlavou.
Oba bratia sa zamysleli, pozerajúc do zeme, spriatelujúc sa
8 tuySlienkou, že najmladší brat, kosť z ich kostí, ide byť vytrhnutý
z rodinného kruhu. Zkadtal sa to niti taká pohroma? kto ju posiela
tak znezraily? Človek ako buk, zdravý a jarý — dorútl sa víchor
a vyvráti ho sťa vekovitý buk i s koreňom . . .
^Najhoršie je," doložil doktor teskno, „že sa môže dlho trápiťL
Cbohý Mate — skutočne mi je túto. Neviem, či je to náhoda a či
čo, ale je raz tak, že práve na dobrých ludí dolieha kríž a súženie,
kým sa nesmiluje smrť. Lebo smi-t v takomto páde je skutočne
oslobodením . . » "
Na tieto reči človeka cudzieho, otvrdnutého cudzím súžením,
bratia zaplakali a skľúčení vraciyú sa do svojich príbytkov, Ixíkár
Jm privolal ešte: „Nehovorte nikomu ničoho. Mohlo by sa mu dn-
atat do uší a trápiť ho ešte vjl6šmi,''
55a
Hratia Imi pokývali hlavou a obíažkaní navou {archou, Co im
Davalil živut, vnicajií sa k svojim prácam.
Doktor sa navrátil domov s istou úlavuu. $ho<tíl so seba Cažké
brema a starosf a naložil bo druhým na plecia, Matiiia Uťtiioc bo
morila ako mora, vedomie jej beznádej nosti bo tiesni lo. Teraz sa
oprostil zodpovednosti, a s istou škodoradosťou si myslí: „A teraz
8a ohítôajte v>\ ako viete.** Iba ostal ešte v mysli trŕať osteň ne-
milých dojmov, ktorými nasiakol hned z rána. Milosfpani to hne<Ť
jíbadala pri káve, ked ho videla, že ani nedrobí do kávy, a poťažkala
si: „Vitá dei canil Nedala by syna na medicínu — radšej by bo
utopila* Ci je to povolanie, ako druhé povolanie? Nie, to je magazín
cudzieho nešťastia a súženia/'
V pomere svojom ku Matoví nie je on už doktor, učenec^
objektívny, na výške svojich známostí a povolania* Co prospeje, že
mu pozná chorobu, jej povahu, rozviň a budúci priebehy kecf je
proti nej práve tak malomocný, ako tí, ktorí jej nepoznajú spôsobu
a obyCají? I jeho nová masť uedoniesla žiadnej úlevy. Neskoro
večerom musel sa znovu ustávať pod Grabovik.
„Luto mi vils bolo búriť," preriekol chorým ledva vyrovoiyúc
ivár^ skrivenú bôtami — „ale darmo: nemohol som Jalej; keby
smrt prišla, zaraz, v okamžení, ja by bol najšťastnejší Človek na svete.**
,Ach, drúže môj, čo to hovoríš!^ vykríkla Jera^ hodiac sa mu
na postel, „Čo mi to hovoríš! Ty by si nás chcel opustiť?**
1,1 na to príde rad, i na to — a nemysli, že je smrť najhoršia,*
^No — trpelivosť, Mate!" teší ho doktor. ^Tej noci si odpo-
^6íoieš, neboj sa. Zajtra ti bude omnoho ľahšie.^
„Aby vás Boh uslyšali" zvolala Jere, složiac ruky.
Po injekcii nastala skutočne úlava. O ch v ílu zaspal nemocný
snom, ako všetci ubezpečovali, zdravým* Susedia sa vytratili jeden
za druhým, i domáci lahli, s novými nádejami v srdci. Doktora
vyprevadili s uveličením, ako vyšSiu uioc, ktorá utišuj** bôle* No
ľJera, vidiac spiaceho muža, nemô^ie sa zdržať, aby ; lla sy*
movi: ^A ktovie čo bude* I doktor sa môže pomýliť. m vie^
Čo nás koho čaká, , .** Šva^íravia boli jej totiž sdelilí výrok doktora,
ktorí ju predesi! a teraz hla, prebudila sa v nej pochybnosť.
Po tomto prvom, prudkom útoku v chorobe Matinej nasledovaly
dni tichtS bt*z útrap a súženia. Málokedy ho pochytil bóľ, že by
I bolo treba doktora ustávať. No vzdor tomu presvedčil sa už každý,
le tu niet immod a uzdravenia. Vidno, že sú mu duí a hádam t
.hodiny sčítané... Nikto ho noodhováral, ked ou sám zažiadal si
(fjípovedať sa. Ani Jera už nezaplakala. Očakáva v pokore a od-
danosti, Čo má prísť.. .
Po sviatkoch vianočných jedno tichá ráno zazvonil stredný
^Jívon na veži, akosi divne, na jednu stranu, ako by zvonil na poplach,
kto má kedy, ide ku chrámu, kd«5 práve má sa počať omša: a ta
fjBtoJf už Mívý don Roko pod malým bahbcbínom, ktorý za ním
lesie náš úslužný pán Dinko Lopatíc. Miništranti, oblečení v bielych
[líamžíach, kráčajú {K)predku, vyzváňajúc horiive chrámovými zvon*
loímit Ich ostrý hlas rozlieha sa vystratne a hrozivé akosi Uchým
■i^^te
io**stečkoiii — u kažilý, kto stilnK\ v pusIeJný okainíli pľi|M»jujc ,sa
k V(ík*lnu'inu spri^voilu, inoflljac su ttn!u»*aýnj lilasoui lužrniťc
Izbu ť.hoi(*lit) j(* vyriadeuá. St(*lfk prikrytý obrusnai, na úmi
hoľiare voskov ioo. Don Hoko vstúpil so sviatosfííii n piÍHln;:il ju
rliniviuu, nie hez iM»lnnjtiíi, nkn ^lenu cirkevného výbniu a Múnwmíi
meÄŕnnovi.
A už BR poberá celý špntnod hurc chodníkonu mumlajúť nm-
dlitby. do chľáiuu. odkiul ouedUio zavznol zvon, pozývajiici k ohisi.
V U*n istý dí'rt, htuHÍ po obede, keď šlrneCko |irlvetivť svietilo
u na úslnl i hrialo, prímniská IMnnina, posypaná cerstvýin 8Aahoiii,
na skvela ani na olííázku — v ten istý deň Hobral na Äor Ilija
Zorkovit\ dobre vyobliekaný a okrent toho ešte s prehodeným tažkým
/.inmíkoin na pleci, a krára tým istým choflníkoni v ílolinu, kde sa
ráno ubierala proce^sia. Z obloka ho spozorovala Jera, ^sadiviln s^a,
^o ten tu hfailá.
^Cí vie, ŕi nevie — ale jeho dievka je vMkernn vina. Mohol
i nechodií* keby bolo v ftom hanby...**
Katicu vypravila nn iíadne dverce k strýcovi ľranirovi a ona
poupiatujnc po i/be, í^o myslela, že nenie na mieste, odišla za útiu,
DifľntO je — H je tak lebo tiik, nemohla by mu pozreť do o^f,"
ospravedlňuje sa sama pred sebou.
O chvíľu zaí^ul Mate Ulké kroky Sor Ilijo |»opred dom ua
ciiudtiiku a potom po dvore. Zatíchly na clivíľu pľe«l pitvornýnii
dverami, íú koneŕue sa obrrftily k izbe, kde leŽl Mate. Nasl»'dMJe
kloimníe. na ktorf'* odpovedá Mate hlasom akosi stenčenvm: , Na-
pred!- x
A lú sedí |)ri posteli, pekne proti |emii, Šor Ilija, utierajúc
znvj s tvíiri a tyla. Zotavil sa po chorobaiAlokomle. Vyzerá temer
mladAí, než jired ňou. Nenechala mn žiadnej pamiatky, iba strach
pred pnH'ltladnutím. Pret<» nosí toíké ^ty na sebe a neurob! kroka
bez svojht^ povestného zimníka.
„Veru tíik, hospodítru, príSiel rad i na nn'ia. l>ožil som, chvala-
bohu, liožte narodenie; a nenazdal som sa. Či dožijetn Nový »"í-
neviem. V nikjírh líožích a nie naftich,*
„Nc^vyzeráí tak zle. Móžeít na i xotAvíť eAta"
„Oj, to je už nieío in<Hio! Nie sme my z tých, (\o Ha vystnílán.
My sa kníšeme, hýbeme, kým nám i ajú. Keí raz oídahneme —
nieto zotavenia.,. A ani si už nežiadam. Viem í ja, co zuameuá
íiýtost dní. Pri vás tn bolo nieôo iného. Vás zvaly povinností.
U mfia sa i tá mi>íra už naplnila. Všetko je odbavené — i povin-
nosti, i radosti, i žalosti/
„Tak hovoria tí, «*'n nikdy nechoreli. (*horoba icli oíákne trochu
a oni už hovoria o smrti.**
^A vy ozaj myslíte, že by ja mohol vybŕdnuťV* zvtdal
zadivený* „Ja vám neverím 1 I*ozrite len na mňa dobre a t
Ja myslím, že mu smrf už poznačila: ako ^zda ovcu, keď ju má
vsadiť do svojho koAlara...**
Sor Ilija slúchol. Ostýchavo akosi hí ho prehliada. Jeho oku
vôade nachádza stopy neznámeho, kt4jrý už položil luku neúprosne
na tú tu o\u4, . . VSaile minky hyautia, rozkladu, snirti, Soziiaiiie
Uihu |»n'áIo p(» ňom hrúzou^ zpoíl ktorej nemôže hä vymanít auí
snlnatý a smelý . . .
l'íiuľý sleduje bystrým okom každý jeho poliyť. NeuŔlu mii
lilboké iM>lmutio hosťovo, ihio mu potvrdilo, že nádeje tu uieto,..
A tkla eSte, v úkryte* pod poprdom iskričku, ktoiil by nemtki vy»
hasDtií. S nádejou očakával, že hosí neobjaví na ňom znaky smrti
u n**úpro.Hného konra. No zas bol riost 8iiný, že m nepiedoííilt keiF
íío/nal, Xe i tento i-lovek, ktorý rhcel klamať i seba i jeho, »árn
sí*bo umsel usiuaí, že jb tu smrí nevyhnutná. Už privykol mysleí
na t?mrť, čakať ju bez strachu a bázne.
„A keby Í tak bolo, nám nepozostáva, Itíu Čakať v pokore a
oddanosti^ <:o prísť má, V^tko sú dary Božie — i s^mrť sama. VeiF
joj musíme podlahnnť všetri."
„To je pravda/ prisviedt^a Mate. „Ani sa neptotivÍJii, ale ^akám
a neraz ju i volám. Xetí konečne Ao je životV Mysleli by sme, že
život trvá, kým nastane snirí: a ja myslím, že my počíname umierať
eáte vtedy, ked chodíme po svete xdravl a íerstvl. Nádej za nádejou
ťii opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na Čom si si v mladosti za-
kladal, v starobe o to ueslojíá. Tak pomutera pomaličky všetko, í^i
v tebe žilo, naostatok i pi í A ked vi<líš pred sebou dlhú
púť na druhý svet, srdce it • i od rodiny, lebo vidi8, že kí
na púti ostal sám, úbohý, nevládny — tak, ako ked si i>ri§iel ua
svet Nie div, že sa ti žiada odísť, kde ťa už nič neviaže/
„To je vátetko pravda. Preto j tlie v nás vždy pôvodom Í6, že
sme pdchodzí na tomto svete/ prisviedča ^or llija.
lltorý pozerá povalu, ktorá od dakolko duí predstavuje mu
ťťlý jeho obzor. O chvífu doložil hlasom ctde cdjyčíijným, až íor
llija so zadivenim naň pozrel: „U vás sa tedy hotuje svatbaí Ja
$n vám radujem — daj Bože, aby bola ua Sťastir!''
Vystrel vychudnutú ruku a podal ju sor Ilijnvi.
i,Ja neviem, či môžem prijať radovanie/ odpovedá íior llija,
položiac svoju ruku, teplú, plnú života, do ruky itatinej suchej a
studenej. „My nevieme nič určiU'iho, A ty vieŔ sám, ako sú tie
voťí nestále. I vy ste tu nestáhisť zakúsili, čo mi bolo íúUi. Nuž
neleSi um šťastie mojej dcéry, ako by nm bolo tešilo, keby nebola
vynfaitíp z vááho s^klamauia/
^6, to už nie!** zvolal nápadne živo. ^U mfta sklanmnia nebol.*
Cn S4I nisih*, ja som to iiredvítlal, A dakujem Bohu, že sa stabi tnríiz,
dakujem vrúcne, že som dožil ' idlo, čo do
lunvile a rozumu. Leb<» stálostí • nenie Jm 1**.*
áor Bija neočakával tieto slová. Zaraziíy híí a zmintly, ba zdalo
sa mu, že sa skrýva za nimi výsmech a pohŕdanie.
flTy, Mate, nemáÄ tedy velkú mienku o mojom priaiíduvi Ntkovi !
luáč by si banoval za ním . . ^
^To je niečo cele iného. Ja Äom mal o fton» verkú mienku í
vážil Hom si ho. Ved som mu dal prístup do t sveril
^imm mu moje dieťa, lebo som vedel, že je mli y. Ale
oedôvmoval jeho podujatiu: prtitívílo sa rci^eiirau a pravdu.
?m
Moja dit*vkn nenisUH <lo Dubíľicovhn domu! liola hy v ňimi veMio
pniepok ft liárlmn i na prekážku. VaSíi — to je iiioču itK'*lio! Oaa
je preň stvorená, preň otlcliovaDá a obecariá. Ja by prvý lutovaK
keby nebola ona do tolio ílotnu vstúpila. Zato som sa vám radoval
úprimne, od srdca, ako som sa málokomu radoval,"
Šor Ilija bol odu^evn^ný slovami Matu a zvlíVSte pravdivosííou
a úprimnosťou. Málo chybovalo, ž*5 sa nehodil na kolená pred po-
stĽÍou a ne vy objímal toiio, ktorý na nej leží a tak šlachetne s ním
Bmý.^Ta a spolu s jeho a Dubčicovskou rodinou. No zadržal ho od
takého výbuchu oduňevneuia prirodzený styd^ že by Mate mohol po-
mysleť, že mu odobruje náhlady len preto, lebo sú jeho dievke mi
oBoh. Ä potom bolo v jeho slovách a celom držaní i niečo hrdosti,
ked vyzdvihoval rozdiel medzi svojím stavom a stavom statí
Nebol si tedy ifstý, ci hy ho Mate i s týmto výbuchom m A
a neodvrhol. Zadržal sa t^dy a uspokojil sa tým, že mu ruku ešte
raz stisol vrelé a zadržal vo svojej.
,, Ďakujem ti, Mate, od srdca Jakujemľ* prehovoril hlasom
dojatým, A potom doložil ostýchave: pA tvoja dievka? Teraz sa
ti priznám, že som bol vo veľkých rozpakoch, keď som mal ísť
k tebe. So strachom som sa blížil, íM sa ty nenazdávaš, že súra ja
z nepriatelstva, alebo fnUe túto vec nastroj iL No teraz ía ubez*
pečujem, že to prišlo bez môjho pričinenia. Samo od seba akosi."
Chorý mu prisviedčai s výrazom radosti v oŕiach, usmievajúc
spokojne. „A^ed i ja vravím, že to tak nmselo vypadnúť. A dá-
vkujem Bohu, že mi dal dožif ten prevrat/
^A ver mi, Mate — ja som ani nezbadal, čo sa hotuje. Chodil
k nám, ako indy, lui menej eSte. Ja, ako vieš, mám dosť iných
starostí a o takéto veci nerád sa starám. Nech si v tom ženské
rozhodujú samy. To sú moje zásady také. KedT som sa dozvedel,
čo sa prihodilo, bol som nesmierne znepokojený : a dosí dlho som
váhal, ti nebude treba proti tomu s mojej strany zakn>čií * . ."^
„Nerofite, pre Boha! C'i nevidíte zjavné cesty Božie?" zvolal
Mate s hlbokým presvedčením. „Áno vo všetkom cesty Božie, Vnáa
choroba, jej návrat domov, všetko, všetko... A moja dievku? I
ona nájde äťaStie^ nk ho zaslúži a bude si ho vedieť vážií. Oj, ne-
bojím sa, i ona. Ale najprv treba vytrhnúť zo srdca márnnst a
pýchu ... A ak sa nevydá? I tak bude spokojnejšia, než taiOf
kam nepatrí, I jej sa trafí íiťastie. ľoznáte Bobicovbo? Človek siio-
sobný, Ŕanovlivý a dobrý robotník. fYečo by nemohla byí a nitu
spokojná?"
äor Ilija sa uspokojil úplne po týchto slovách, ztratíly m
obavy a rozpaky. Mate ešte doložil, ako by ho chcel eSte lepftic^
uspokojiť: ^My sme toto vSetko očakávali, i želali si — šora Au-
jEula a ja. Ona je ženská rozumná a í^Iachetná — viem ■ *>
ifo vecí nemohlo byť ani falše, ani nepriateľstva.'' A s < m
doložil : „Spýtíijte sa jej, ona vám všetko potvrdí a prijmite moji!
radovanie.'*
Šor Ilija pohovoril si s ním eäte trochu a odobral sa od neho.
Nie bez pohnutíA vyslovil svoje „do videnia!'' Mate tieí pokyvi^
557
liivou íiiiuiine u *Uilozil: „Otioberine sa my lincd uadobra
vie, í"i bude stibu im U> do videnia . . /
Šorti Aiizula v ten istý veCer išla do Zorkovicov spýtaf sa,
ako Ka má Mate. í^or Ilija jej opísal jeho stav zúfaljni.
„A doktor eŔte tietaká jeho smií !*• zvolala ona,
„Možno, lebo on bude vedieť lepSie. Ale mne, ktorý sa neroz-
umienj, nine predchodí viac inrtvý, než živý. Šťastie, že sa spriatelil
HO svojim 8tavom, Nieto pri ňom náreku ani reptania : vo váetkom
pokora a oddanosť do vulc Božej. Aká to žlachetná^ vzueSená duša I
I vo veciach každodennýcb Búdi tak statoi^oe a Sfachetnel^
Šora Anzula sklopila hlavu a potajomky utrela sl^ii, ktorá sa
vyronila z oka,
pTo je raz pravda," preriekla hlasom dojatým, „dobrí nám
umierajú. Tej povahy ľudia idú pomaly vyhynúť medzi našimi t4^^*
žakmi. Taký skvelý vzor a, mô.U* sa povedať, bez nasledfvvníkov.
Neraz sa pýtam, kam nás to dovedie, fo nás eSte čaká, ketl t^iklto
hynú a medzera za nimi ostiiva prázdna? A bojím m, bojím, ite
nás nečaká nie dobrého. V mladej vrstve nieto lásky ani oddanosti
k hospodárom, ako bývalo pri starých. Vo všetkom sa ukazuje po-
krok, i v módach, i obrábaní póla — no v tejto hlavnej veci po*
kroku nieto a preto, verte mi, nieto ani blahobytu. Skôr ho je
ujenej, než ho bývalo v staré, jednoducht* časy. Nuž veru neviem,
kam nás to povedie, kmetov i hospodárov* všetkých vospolok, tento
dnešný moderný prúd, k dobn^mu sotva , . /
Na druhý deft vybrala sa i ona iK)d tírabovik. V povetrí už
cítiť južinu. Nebo sa v noci zatiahlo, nad Planinou závislý šedé
mrákavy, spúšťajúce sa nadol sťa dáke plachty. I more premenilo
farbu. Včera ešte usmievavé modré s kresbou dihočižuých bielych
pásov, dnes je ako z ocele a na hrebeňoch vín belie sa pena.
Ženské spozorovaly paniu, urobily v dome krátku trmu-vrmu,
a kej poupratovaly kde-čo mohly, daly sa zas na útek, Katica by
sa za svet nechcela uk:1zať na oči tej, ktorá s ňou zachádzala vždy
dobrotivé a vľúdne; h ktorou sa na terrasse Dubčicovskélio domu
ukázala svetu budúcou nevestou. Co ona myslí o nej teraz? ČI vie
ona, prečo ju jej syn Cak ne^trne odsotil V
^Tedy ty tuná!"" začatia Som Anzula» sadnúc na to isté miesto,
kde iíedel včera Sor Ilija. ^Vyrozi^rávali mi vSetk o, i doktora som
si dala zavolať. Nuž nepotešilo ma, čo som Čula* Jediná vec ma
uspokojila: že ty máS odvahy a trpel i vosti. VidíS, že hovorím otvo-
rene. S druhým by sa neopovážila tak hovoriť. Pri tebe vidím^ že
klamať bolo by zbytočné.**
„A načo klamať V** odpovedá on s úsmevom. ^Bolo by í bez
osohu. Vidím i sám, rozumiem . * . A odvaha? Ufám sa» že jej
bude až do konca tofko, koľko jej bude treba. Nemám sa čoho báť,
leho som sa otluvzdal tlo vôle Bo^.oj, Nech o^a naloží so ranou,
jako ráči. Veff naostatok jediný pravý výdobytok na tomto svete
je, čo sa dá dosiahnuť — smrť tichá a blahoslavená.*
,Ty si bol vždy filosof, moj Mate,** usmiala sa pani. »Na4i
težaci vôbec radí Ittosofujú, lenže ich fiiosoHa im neuie na osoh.
fjbi^
íŕín ja tníiii h teliou jednu záležitoHť. Keí smo takto sami, Ja l>y
jiíiiaz ..."
„Ja už viem, éo Jií to/ iisitiial &a on a v očiach nm xažiaríht
^jiitít milost ^Doniesli sto rui <lt»bri'i aoviuit, ktorú sme oCakávali
dávno . . ,**
.Tiik je!"
^Vidíte, preto i fahšie mi padne umn'ť. Spadla ini íí hlavy
fci^.kíí Hťirosí, vpíké br^Mnä. K tomu som sa sprostil výí^itky, žt? sa
uiíl roz|mdnnť pre moje ditvía rodina, ktoní má svirtií niiŇnni mešitu,
sta uocnií pochodľft ztrateným lodiam. Keby nit? vy, kto vie, to Uy
sa bolo stalo, kto vie, Ci by netabla moja hUiva do hrobu pokrytii
hanbou a posmechom * . .**
„Ty probíinnís, Mate. A vieš, že boly chvíle, kde sa m\ zdabi,
ŽI* srt súdení jeden drtjhémuV A v tie chvíle bola som hotová i
prijaí ju do domu. No to boly iba okamihy. Pri prvom náraztí
stroskotala sa ich láska a oni m rozií^li sami od seba. Ja som
v tom podpouiolila iba natoíko, aby roztržka nastala Cíni skorej,
ked už raz mala nastať. Velikých prostriedkov nebolo treba: viduu^
te sväzok nebol tuby a trváci. Nuž viem, že tvyju dievka pre^jla
«klnmanie, tr^iké sklamanie. Iíožo daj» aby bolo ostatne. A teraz
tú záležitosíľ* Pani sa popravila, al»y mu mohla lepšie videt do
tvári, ^Bola »om si umjenila, že ju zaopatrím. Teraz je príhodný
tu^. Tu je vklad, ktorý som jej uložila v sporitelni. Mnoho toho
niet; totko, kolko im bude treba pre zaCiatok . . .**
Položila mu knižku me<lzi prsty, no tie ju vypuiitily zpomedzi
seba, ako l)y v nich nebolo sily, Tvilr jeho prijala výraz tvrdý,
^Moja dievka to nemôže prijať/ riekol on pevným hlasom^
ktrírom zvučí stará odhodlanosť a hrrlosť. „Vyzeralo by, že la
Imenu odstúpila od vťišho syna, a to by ju nectilo."
«To je pravfla/ uznáva pani. „Mrcha ludia by to dosť laihko
povedali/
„A to by bola krivda, mojej dievke i mne.**
„Urobíme takto. Peniaze kú tvoje a ty ich darúvaš najmladšej
dcero. Móže^ to spomenúť i v testamente. Tak by už nik nemoliul
uk puvedat*
^Hui/ očima blúdi, rozmýälajúe, po povale* „Ani to sa mi ne-
pári. Mne HÚ vMky dietky jednnko milé: ťažko mí robií rozdiel
medzí nitni. Nechcel siun int krivdiť za živa, )»oln by hrit^^ue krivdiť
im po smrti. Potom vie každý, Ae ja nemám kapitálov tajných, aby
ich mohol pri smiii rozdávať. Každý by hu dovtípil, Že peniaze po-
chodia od vás — že ste ma podplatili. Vy vieto, že som bol z či-
sUdio presvediVnia jiroti tomu sväzku. Ze sa roztrhal navždy, (•
sa vác.§mi, než by sa tešil bohvie akej mthrade. A potom v í,
menle luhat nedopúšťa sveíloniie . . . Vidítts vec je nemožBl Ja by
jii aui nest»i>fnifi il viac, ak by ste pristali,"
Pani ížku a jej tvárou rozlial sa výraz hlbokého smútku,
hidam i /.uiirnMiiia. <ln ju neju'ji^fa s ocí a chápe, hi sa asi v nej
dqa, Jťi mu lúto, že ju zannútil. „Odpusťte, hospodaríca^ že vám
Remožem vyliovieť,*
fpTakU) sme m m«:4jediiali, môj Mate. SFábili Huie hí, ^c« osUaenie
priati^rmi až do smrti. Vidím, le smt* i»riatt»fmi UťoKUlí
^Níe jo t(í tak/' krúti r.horý hlavou.
„Tak je to — hA)o ty odvrhujeA môj Jnr. Modzi linatefmi »n
tiik nehovorí, ako si ty hovuríľ Auí uíeto miHÍíx uími Inkich iimli-
chcrriych ohradov. 8ve: ! Aký je to ddvod z úst clovckrt mi »inrt*>riiéj
I>osteliV Nie» takélio í-loveka už neviažu ohľady na fndské tinNlsodky
a mi cha jazyky! Pnvedzmp do prostá, ^o trbe bnini. Hrdosf jt> Uu
sedliacka pýcha . . . Netdi vidí každý, že Pretúr ne]M>trel>iij« uiŕoho
a menovite od inluuv x Dubčicovgkeho ílomii. Ani peňazí, ani pria-
telstva. Nuž dobre, ja 8om (mutoou, ktorá svoj dlh nemôže ui
nikdy vyrovnať. Mojim vedomím sAal m môj í^yn js tvojou dievkou,
mojou pouíocou sa 8 ňou roziJ^íel. Mojím príčineuím je neSťustmi
a n«*/aopíitľená. Co í^i ptony8lí svet o inneV Ci sa neodvráti odo mňa
8 ojio vrze ním, Äe som ani iie|>r<i^ovala aspoft ŕiíistocne napraviť,
ťo som zvjnilaV *h% í^om rhcela vykonaf, éo bolo slušné a spravt*-
dlivé, Co svet hovorí, o to sa mtrápim: a8j»oň v tom som pre*
TýÔila teba/
Trpké slová panej pftsobíly na Matu: sná^f eSte vai^Smi j**j
iíiir* ktorý sa zračil v jej slovácli, Stalo sa, lio by m lukdy nebol
oa/ďaK že sa moáte staf: popustil.
^A keií vy takto, hospodaríťa. ju prijimam/ zvolal živo a eíti
v 8eUe uspokojenie. O ponížení arn chýru; zdá sa mu naopak, že
vykonal, i^o je sluSné a spravedlivé. ^Prijímam váiS dar, i vJoAím
ho do testamentu. Ale pro?iím eSte je<lnu milosť: aby sa mohol
Oilobraf od vašich, ale od vSetkýcli . . .**
«0, Mate, ci?,e si ma pott*áÍl !** xvolala ona, tisniic mu vrelo
ruku. ,Nech ti Boh vynahradí tvoju dol>rotn! Práve scmi ťa chcela
prosiť, aby smel prísť môj syn. Vidím, ako je uežíaíituý ; uevjc.
ako napraviť vinu . . . Hoc luid tú druhii od srdca. pn^Ua nemá
pokoja* Svedomie ho trápi a |íeCie. Oh, keby tvoja da^ra mohla
nájsť Sťíistie, to by boln najvjiCíía nidnsť a ťifava, Keby sa aspoň
pomerila — odpustila
„Azda vyroMiáme i it», :^iuii vyľo\n;t\;t vM'lir»» . . . A^ptoi
o|irolíUJeme, Ale treba írpelivostia času, t pr!|iravy a prehovárania...
K**d bude vAetko r >*^ ja vám ! * vy prídete v^Ĺci
a ak Itídi pomnže, i m* sa väetei \>. v #. ,*
Uozíftti sa v najkrajšom súhlase. Matu oa^la žena a deém
spokojného a tichého. Katicu hneif zadržal pri fiebe.
^A to je to s U*bou, dievčaV pýta sa jej, kcJ oi^talt aaiui,
btadmc na i\u láskavé. „Ty si chorá a ti sa zjedáš?*
Strittsla sa v celej hytutísti, lebo dotkid sa razom rauy jej
snlca. kloni ju pt^io a páli a ktorú hladí oua zatajiť. Ako ju za-
kryť jemu, ktorý je na smrttdnej [»o^t4?li, hfíolí na Au o«^ÍMia, ktori^
nrí'uikaju hlboko do srdca. Všetka trpkosť ^ivotji. blea a hori^
hrnie sa na jazyk inivaloui: sama nevie, k<l ťhcela by ten
príval vyliať na dakoho, No <m n.niie na ^ d ju múdre vy-
stríhal. Ua predvídal tieto múky a teraz možuo pasie sa na nich
ôkodoradosťou, lebo sa vyplnily . . , Nie, to iiž nie! Jeho aka
sústrasíou liTadí lui ňu. Neraduje sa, lutuje ju.
„Ve(f vy vietC5, ôo je/ odpovedá ona, pridŕžajúc ten príval,
ako len mó2e, aby ho neurazila. ^ Prihodilo sa mi, čjú sa neprihodihj
ani jednej. Vidíte sami!" Slzy jej navalily sa do oCÍ, roniac sa rovno
od urazeného srdca. „Dovolte mi tedy pláka í."
„A kto ti bráni plakať?** pýta sa jej, „A či som kedy nemal
srdca k tebe?**
Ona mRí luputne a v duši sa jej dvíha vzdor. Vzdor proti
nemu i celému svetu, ktorý nepochopuje jej bôta. Prameň sĺz isa
vysušil a ona stojí pred ním s iskriacim okom.
„Tak by si mohla liovorif, keby ja bol Čomu na vine. Ja gom
ía vystríhal — ale som ti dovolil, Co by dnihý otec nebol dov*íliL
hoc som vedel napred, aký to bude maí konec, A ty na miiu,
ako by ja bol na vinei Nevieš ty. Že to bolo riadenie Božie? Nevidíš
ešte, že je to vykúpenie zo súženia, ktoré by bolo trvalo do hrobu?
Aká zatvrdilosí nechceí uznať, že bys' bola tam večité na pí^kážke!
Nevidíš medzi nimi a nami tej priehrady? Ty hovoríš, že sme pred
Bohom všetci jednakí! To i ja hovorím — jednakí sme, ale na
svete tomto nie sme jednakí. Aiii nikdy nebudeme, nikdy 1 Tráva
nikda neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh U\k dáva,
nech budú vysokí a mocní^ ktc»rf rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú
a poslúchajú. Keby nemal kto rozkazovať, vodiť a riadiť, boli by
eme ako blázni, ako muchy bez hlavy . . ."
Ona stojí so sklopeným zrakom pred ním, ako skamenela
stisnuté pery neprepúšťa ani hláska, ani dychu. Prsia sa jej bi c
nadúvajú zhrozením, že musí počúvať také kruté reči. Oj, rozumie
ona tieto vývody, ktoré vymyslel svet, hrádze, ktoré nastaval svet.
A Čo ju do riadenia sveta? Či ona prekážala komu, aby ho riadil
a viedol? Ona priložila svoje srdce, k nemu, nehodnému. Do jej
srdca Boh nevložil priehrad, nenarobil v ňom priečinov, nezakázal :
toho môžeš, tamtoho nesmieš lúbiť ... A predsa celý svet postavil
sa proti nej. Nikto nepripomohol, nikto, nikto I každý podrážal nohy,
kým sa nesrútila ... A teraz žiadajú, aby im ďakovala, aby cítila
povďačnosť, aby bola veselá a spokojná.
„Ty si ešte mladá, pyšná: moja náuka sa ti nepáči, lebo vy-
žaduje pokoru,** {^znamenal on, vidiac ten vzdor, ktorým dýše v^\á
Í*cj bytuosť. „Ty ich nepochopuješ a nevieš oceniť. Ale príde čas,
íáe prehliadneš a uznáš, že ti je na osoh dnešné utrpenie. To ti
zvestuje tvoj otec, na smrteľnej posteli."
,A prečo by ma neoblúbil, ketf som ja nízka?** odpovedá ona.
„Ani vtedy som nebola vysoká^ mocná, keď sluboval, prisahal. A
či som ho ja hladala? Nevyšlo to odo mňa, nebola U) moja náuka, . ,•
Z očú jej srší oheň hnevu a opovrženia. Z jej hlasu ;
trpkosť, ale i nenávisť, čo cíti k nemu. Považuje ho za podlí,
zbabelca, Ihára, ktorý ju zaviedol, na posmech uviedol.
^Hol zaslepený, ako ty teraz ešte. Oči sa mu otvorily, vrátil
aa z kratšej cesty. A či sa vari nemal práva vrátiť? Veď tak uro*
bili i mnohí druhí — mnohí i zo sedliackych synov, bez príčiny
561
Ä íl odAvodQeDe. Prečo by to nesmel urobiť práve Dabčié? Hádaxn
preto, že je bohatší od druhých ! Alebo sa mal pretvarovat k vôli
svetu I A čo by si ty bola vykonala, keby sa ti bol zoôklivil? Ja
už raz nechápem, na čom sa tolme urážaôľ^
Katicu zarazily jeho dôvody. Hĺbka presvedčenia, ktorA 2vučí
v jeho hlase, primitila ju vypočúvať jeho dôvody, bárs $ú ukrutné^
bezohladne^ bárs ju ráňajú a urážajú.
B A prečo mi to on nepovedal — rovno do očíl** zvolala nám-
živo^ cítiac, že tratí pôdu a oprávnenost, „Nemal smelosti 1 Svedomie
mu nedalo!"
„Nie je tak — vidí S, i teraz mu krivdíô. Nechcel ťa uraziť.
On čaká, že ho ty zanecháš a obrátia sa k druhému."
Ona sa trhla a vrkla medzi zuby: „Kolká milosť od veľkého
pána! Kto by sa bol nazdal! Ja už len ponechám jemu^ nech sa
on obráti k druhej. Nech bude Šťastný!"
Slzy jedu a urazenej hrdosti vyhrkly jej z očí. A Hate na
taký výbuch obrátil reč s druhej strany.
„VidíS, dievča — dni su mi spočítané, možno i hodiny. Rád
by ta uviesť do sveta, ako druhé deti^ zaopatriť a umreť v pokoji.
Od teba závisí, aby vkročil pokoj zas do nášho domu. Drží sa ťa
verne^ vytrvale roky a roky, čaká trpelíve, trápi sa a sužuje. Opu-
stil dom a šiel do sveta za chlebom, aby ti pripravil miesto. Prečo
ty nechceš jeho, keď si ho mohla chcieť pred rokom?"
„A keJ nemôžem, nemôžem! Prečo ma sillte? Oh, čoby dala
zato, keby mohla ľ*
Pýcha to bude skôr — pýcha, dievka moja!* zvolal on smutným
hlasom. „Neuznávaš, žes' mu urobila krivdu — ale svoju krivdu
jednostaj spomínaš. Srdce ti je zatvrdnuté, otrávené. Oj, nie je to
láska, čo ho naplňuje: pýcha je to — nadutosť. £šte ti raz privo-
lávam: kto sa povyšuje, bude ponížení A teraz chocf, rozväzuj a
vstup do seba.**
Nie, nepresvedčil ju. So vzdorom odišla od jeho postele. Vidno,
ani on nepochopuje, v čom je jej šťastie; nechce pochopiť, zúmy-
selne. Že pristal^ popustil! Nie — popustil naoko a na porúdzi
mal druhých, ked ju odvrhne on . . .
No i rozhorčenie sa utíšilo; hnev ochladol, popustil* Vi sa
nemožno hnevať naň, vy citovať mu, ktorý je navštívený krížom ft
súžením. Pred oči jej stupila istota, že jeho dni sú spočítané, ie
sa mu prichodí uberať: ona ostane sirota, bez záštity.
Varí ešte najťažšie jej bolo žehranie materino. Ju pečie eSte
horšie, než dievku neščskstie a jedinú pomoc vidí v tom, aby sa
Katica na inú stranu zabezpečila. Keby sa zasnúbila a druhým,
čím skorej, a čo hneď s Paákom, zdá sa jej, že potupa by bola
hncd odstninená. Ľudia by zaUcbli a nepretriasali ustavične jej
dievku.
„Ako budeš sama, čeree moja!" dohovára jej pod ch vilou*
u Každý ťa skubne, sirotu, a sotí do kúta/
Dievka mlčí zanovité a len tu i tu trhne netrpeli vo plecom,
keá sa jej zunuje počúvať výčitky.
liti^i
5fi2
^Kto ťa nbráni, ked % neho rluSn vyj^adrir - A jei
ttiálť* dustt tiiujii milá! Kod poinyslínj o hm\ zijii, uiróz uia pre*
chodí. A ja ^-e: ^a uchýlim k tel)e, ud tejto vretenice* Kto » ňou
obstojí, ketl oua vezino klúie do rukyV**
Katica naostatok skoäla a utie.khi do svojej komôrky^ Tu »a
hodiía na poHteí ft kdo ju nik uévidj, vyjdakahí sa do dolmy viVlo..*
Mate (ial si jeden deii zavolať pisára a dvoch svedkov. \^ ich
prítomností urobil evoj test^inient. Ketí z dumu vyšli, mlčanliví a
vážni — dom ostal /a nimi tichý a zamyslený akýsi. Ivana hez
toho domu nebolo. Ked ich videl vchítdzaf, odl>eliol do poIa. Celou
ccístou phvkftl ako diétu Zalaho! naŕi ťažký cit osamelosti. MySli*'ní ^
a plííny o samofitatnosti o vlastných nohách zdajú sa mu due:^ \\
nymi. Zdá na mu, že sa prehrošil proti otcovi, že ich pred rniu
prejavil.
Až teraz pochopuje, že čo »u v dome robilo, nerobilo sa samo
od neba. Čo sn houotdlo. nehonobilo sa samo. Nie je dosť výnsť
na vinicu a hluäit mf»tykou. lul tiež chodia na vinicu a hluSia,
možno mocnejôie od otca — a kde je výsledok ich práce? Niet
bo — domy m lozdelily, Bpustly — zahynutý... A on vybudoval
svoj dóm, postavil ho na mocné základy. On ho naiUuiK ako robií
v poli, potom ako sa držať vo svete. V škole mu dal náuku, bAi^
on síUu nikdy Uí*chodil do ékoly. Vodii^val ho do chrámu za ruku,
naúcal hu k dobrému. Vystríhal 1m» zlej spoločnosti, bdel nad každým
jeho krekoui. Kolko niz by bol poklzol, keby nie jeho múdra radaV
1 teraz by sa ponevieral dakde po Amerike a dedictvo l>y hynula
opustene* A ako s ním zaobchodil ! Vždv šetrne a láskavo. I ke<I
karhal — karhal v duchu tichosti a la^ky. Ako bdel nad jidio
zdravím — v rohot^^ ho miernil, sám sa posUniac na posUiti, kd(*
bola robota ťažAia. , .
Vítetko to poschádzalo Ivanovi na um, idúcemu v trapierh J'»
pola.
„Iž nemám otca — už nemťun otea!*^ zakvilil úpenlivé, linOiar
sa na holé kameuie v pustej vinici...
-•♦f
Z pozostalosti Ondreja Bellu,
Spomínanie
' Medzi dvoma vrAky
doliiiii,
ktože ma tam ešte
iipoinina?
Spomína U by ni.i
manilčka4
ach, už rastie ti. t ucj
trávička.
065
^spominul Liv ru.i
milý brat, —
na vojnu mu bo(o
rukoväť*
Spoininat! ma bude
milý môj,
teti, čo ma opusti!,
Itožc môj!
Dolu jarkom . . •
Dolu jarkom votU niutná
jako duša moja smutnel.
Odteč, voda, do Dunaja,
3c;ibudnem ja na šuhaja.
-♦•^
Pieseň.
Kde ten mráz dravým ktorý lúče radt>sti z uka tvojho polknul?
Kde i vichor roízúrcný, ktorý úámcv luby strhoul s tvári tvojej?
Milostný úsmev strhnul a chmár trápenia čicrnycli n;iUnul v stráň !ít^ >
Kde ten jastrab pažravý, čo vôľu tvoju spazuril, mať moja?
Zkalcné /Jarom oko tvoje vyžmiklo z môjho slzu horkú ;
Mraky tvári tvojej hodily stín v úslň obličaje mojej ; mlaciostí
[kvet zblcdnuL
Ako vták podstrclený^ moja vôľa tak uletela s bôfom;
Nežil xuly Krív%iií;i, mna váčsia 7.avalila tirt ha a lírud tbči moju !
Ako 3tem vnorí sta v noc trúchlu, ru/.ové zapadne ked nlnce,
Tak v tmu smútku p^dnul som j.i, pokojné dni tvojho života
[1 ,dly.
V súábe ked zžieravej ta vidím» dobroto I lásko naje
Koinu vdaky vzdávať za všetko mám, šlachctné čo viri v srdci
[mojom I —
Ĺútostnc premíetaiti si v mysli, či aj dnes sostupuje láska
V zeme končiny len preto, aby v obeť bola uvrhnuti?
Čí aj dnes o niiUc jest borcov, čo tnú jej cestu ku prestolu ;
A ?.cjcjsúve6iédni, daiiarustúpanastvŕden na! —
Stvorcastva ľane, ty si nebo pripravil v ka i,
Ale človek, svrabom hriechu nakaitenýf na peklo ho menil betu im
[všetkýt:h vck*iv :
Nebeská kvitne blaženosť v jar, za spama, v jaseň, pri sriení tiež;
V sa s nilovclou zorou rána; svitá pri vcčerncim nirku.
Vytr iia z vôd sa hôrnych; po chníHti šedej ru/,c leje,
S hájom vŕ>iiavým sa dru^i; zo skaliny holej s úrubou sa divá.
Otij . čmárajúcu kvapku ti,ttM ŕ.i v\;tmknul trud práce.
Vo sne pokojíku milostnému za prístojnú mladuchu pridáva sa.
Osládxa suchú smidku chleba; obženík dvakráť chutným robí,
Len nech človek zloby dravčej dlabou nezasiahne po nej ! —
Teba tíez, niatko! blaženosťou Hospodin poozdobil vzácnou,
Ale žtvly neprajné sa rozpälily zlosfou; rozdriapaly ti ju*
A nielen že ti rozdriapaly blaženosť^ ale za podnožu
Vrhnutá si celá, aby ohnusenú tvoji vlastní synfa do hrobu ťa
[kydli !
I jak schnic mládnik na lipe, keď v koreň jej topor seknul zubom*
Usychá tak s tvojím život môj: ja pod návalom žiaľu kapem.
Ale rec, matkol či mráz zloby hltá ti pablesky radosti?
Plamennú ja duiu mám, v jej ohni mráz ten strovim.
Jestliže víchor hnevný stŕha s tvojich líc úsmevr rúbožiarny,
Prudké krýdla ducha môjho rozosrahám: rozmetiem ten víchor.
Akže ti jastrabísko vôľu pazúri, vófu vymladnutú,
Duše mojej paí v hrom slúčim, do vyše sa vznesiem a rozdrtim
[dnvca.
Keby len druhí synia tvoji rozumom pohli tiež, aj rukou
A sa do priepasti netečnosti nevrhali pomoc vyčkávajúci!
Kotnu si život dala, prečo život ten tebe nežcrtvuje?
Ci dnes v zabudnutí leží, kto dal, — a kto dáva» tomu chvály pcjú ?
Ajhla, ved priletela pomoc s neba už: máme ptápot v mysli;
Srdce vierou opevnené; v ňádrach plnosf túžby; ramená tiež tuhe!
Odvahu treba odviazať len, strhnúť aj uzdy hnevu trapné ;
Smelosť odzubadliť, duchu krýdla rozputnaC; nech dla vôle si lietal
Hučiacim Tatier dclinami riekam kto vyťal korýt žleby?
y\k nie my, kto prinesie dni slávy tebe, matko drahá?
Kto prejsť chceš na druhý breh Belej, budcs-li čakaf, dokým voda
Stečie, aby po suchu si potom kráčať mohol, a či prebrodís prúd V
Vždy bol! je práce čas aj dneska práve dnes rozhodujúci Čas:
Nepokazený sme estc národ, záškodníci naši podjedcní hnilobou !
Reťaze shod, čo ťa zaputnaly: vyrvi sa, odvaho naéa!
Tak lud môj cudzím . . ,
Jak jedla šuhaj pšenicu znie zlatú . , .
Ju v kríže kladie žnica rezká, šumná..*
Zas s rebrovcom sa skrúca j^azda starký:
Klas tučný, fažký vezú v záčin humna. . -
A prídu hody ! Posúch zo zadniny,
Jak uhel čierny^ na stole si sedí;
Mu Zr brady trčia otrúb kostrubinyl
Čo? — Koláč biely vzali darmojcdi
Si cnidzocudzi, obličaj čo h ti '
Hrúd tvrdých nikda ani ne v,
— Tak môj tud cudzím iije iivot celý!
-*•#*-
Hfijomit
Balkánska cárica.
Diámft T troch dejstvách.
Napísal
A'ikola L Peirovic NicffOi^,
kmela Čiernej Hory,
prťloiil
dr. Ivan Br, Zoch.
OSOBY:
Ivan-bťíí (Yti«je%jr. i '"»-' r^^podir Óieniej Hory ft Zety.
ílorde Iruojrviť, m »restolji.
Stánku í'ruoji*vÍr, \ etéký, tnlftdH «yii Ivan^begm.
Kni«*3tu lienu, zemíla xetskt.
Knieža ťeriiu« /.omíiu teUÍf.
Danie a, dcém PenínoviL
Hlarta, jej droikti.
ltirahii-:if?a, poolantn; sultána Muratii.
Vojvoda Láh^^
Viilvoíl
VojvoiJ
Vojvoda 1 Tiou>.
Vojvoda Väiso.
Vojvoda (Mivvr
Vojvoda Ilubytív.
Vojvoda Kab'tH
Vojsodn (Ktiij^í
Kapitdu Jovati
Starec^ prorok,
iJ^gle^a, I giuij^j^ia SUnkovi.
ii uuiňr.
Prvý ranený. Dnibý ranený, Officier, Prvý, drubj, tretí vojak*
Ostuan paia, SeHm pa^ a jeden beg, zajatci*
Muiia, Jbeoy, deti a vojad erbeki i tureckL
Deje sa koncom XV, etoletia v aídetnom meete Žabllaku a v okolí.
Dej I.
Výjav 1.
ŽaltUak* Uha tariaileni po vkuMU XV. ■toroéia. 5»tanko sám.
SUmkiK Život je tnipny, každý deň líOrSl. i»Nie tak, Stanko!"
VľÄvl mi kažŕlý. j,Nie tíik/ a to mne vmvial Ako i'oby ma strálilL
na rafta pozorovali, ako kehych bol upadol do hljízinra, alebo bol
previnil nii>('*o veľkého pred ÄÚdom 1 — ^Nie tak, knieža, len roz-
umní*!" Ako kobyťfi bol pomiitt'oý ; lt*ž povedz, ako ntisum sbieraí
v tomto hrade Uik mraCnoni, Uk truchlom! I čert by v ôoui rozum
88
potratil^ ale tak chce tá naSa múdrosť. (Bíuiá si.} Ajhla, sadnem si,
abych sa rozumu priučil, abych mohol ísť, ketf tu rozumu ílosť
nasbieram, i ja metízi tudí, aby mi rekli : rozumný bhizon! Kde si,
rozum V Jentli ťa jesto tu v tomto hrade pod sklepenim, alebo tam-
hore pod Črepom, oj, sítl sem, aljy videli ľudia, ako sa uíí ectiacky
rozumu. Oj, Šťastná Zeta! Tvojím najväčším synom bude Stjti '
jestli len chce! . . Lež co, či je mladosť moja imto tu, aby v;t
po vftli hlupákov prostred tohoto hiadu?!
Túžim za slncom a za čistým vzduchom, tiUim za koňom,
žiada sa mi lovu i širokého krovu blankyta nebeského, oj, žiada
sa mi do krovia upiŕ^cť si barana, oj, to je život a radosť oprav-
divá! Žiadam si dňa, žiadam si lásky, žiadam si Síidnuť na mäkkej
tráve, žiadam si sísť sa s non, milých okamihov, túžim p<^
anjelskom hlase! iKriči k jednť^ho obloku do dvom.) Kone, chrty. vs
nech je hotové! (pre nehiL) Na love som už dávno nebol. (Chyetu .1
že ide nn lov, i berc zbroje 9 klina, najprv strelu,) TátO Strela je pre laíik-.
srdce, lež jestH sa medveíf na mňa vyrúti (aníma krátky meé\, uvidí,
ako toto kole, a ak neuvidí, tak je zle! (potom bere kópiu). Aj táto
mi môže pomtkť niečo! A teraz zvrtnúc aä naokolo), pomáhaj mi,
dobrý Božel
Milá mi je rudá zora i hoila jarného rána, kecf sa pomaly
trhá, pod papršlekmi slnca, krála dňa^ ked oblapí vrchovec h<^r a
spúšťa sa po bralách, ako ked sa vrkoče milej rozsypú okolo hrdla,
(Prichodí ílonlť, neaúc pod pazuchou trúbu roxliôných papierov.)
Ďoľííf. Zabral som sa k tebe; ty akoby na lov? A dosť je
práce, dosť roboty; z rána je porada u otca Ivana; dávno íii už
nebolo v porade, ťažká si, preto ma poslal, abych (a obznámíl tu
š týmito písmami. Zabral som sa tedy k tebe, a ty si sem doSiel . . .
Sinuko, Oj, nií^ zato, môj milý í>orde, nuž sadnime si, a ty
rozpovedz, čo je vo veci. (Hudnd 3i.)
Ďorde (podá Btankovi jedeii bárok). To je smluva 8 Veneciánmj.
Stunkú (prebehne to o^iuaa, putom pomaly napichne Uo na kópiu, tak
le (oho Ďofde nezbadá; k sebe). Smluva do celta!
Ďorde, Toto je z Dubrovníka* . .
Stanko ipre »eba) Och, dosť mám tých republík!
Ďorde. Knieža i páni toho slávneho mesta sa žalujú, Že ich
obchod trpí, . .
Stanko. Žalujú sa! Východ celý vyjedli, perper ^) by im nikde
ani ť'ert neskryl, no ako vrany nircinu, tak zbadajú groše; slúžia
Turkom, slúžia cisárovi, jednak Kristovi i Mohamedovi a teraz by
chceli i nás pojesť.
Tíorde iiávHJik mu druhý háruk^. Dubrovník žiada, aby sa zákon
o cle ulavil na výrobky i na suroviny.
Stanko, To sú ich fígle, ich múdrosti. Len aby nás odrali
groäe shablí, nám sprostákom vravia tí bratia: všetko, (o je u ,
oj, to je i vaôe, a u nich sa minie vSotko, fio ja naäel Príjma plimo
ft napichne bo na kópiu.)
') V tie časy bežný peniaz v Dubrovníku, asi 28 krajciaror.
Ďorde. To je uie tak, alebo iioznáô váL Srbský je brat, zo
'srbského krbu každý sya mih*lio mtm Dubrovníka^ Oil vždycky nií m
je Dubrovník dilúbou, svojím bolmtstvnrii drahyiii záluhom. niťitlrosíau
hlava srbského Útla; po celom Východe, po vŔetkýrh moríacli uka/uje
svetu hora HÍa/iiov ich locfi^itva slovanské ťarby, ich smelý rnoruár spieva
na Au piei^í^fi, do ka^ého prístavu na oeeine no8Ía poctivosť nadu ho
všetkých strán.
Stanko. Krivo prisahajú a zle merajú U no^i bratia nápadnej
\ í< 1 y ; Rím, to je ich viera, — priepasť, pažerák. du ktorého padlo
nu><' bratstvo!
Ďordf. Ako komu, pre mňa nit*; kto t?\k myslí, nech sa skryja,
protivná rayšljpnka td nech sa ztrati I Dubrovník fťibi Zetu ako sestru,
a ona ho pokladá za brata; práve tak, ako sú svoji s Horvatmí.
Snácf má byť pravoslávie a latinstvo uáÄmu bratstvu hrobom? Preôo
by mhu muli byt Uu^i bližší, alebo o vla» milSf Bulhari. Alebo by
mi snácf tiialí čierni popovia s oboch strán braiút, aljych nelúbil,
ako týchto, tak i horvatskjcii bratov, tých sokolov?! Chráň sa robiť
pre náboženstvo rozbroj: s bratom sa \\vt ruka v ruke! (podá mu
tretie písmo.) Toto nám pťáu zo Smedereva, tam je bieda, tam je
vzbura v národe Durovom, a vi^tko pre Iréuu, mnohé krivdy sa
tam robia!
Sianko napichnút*^ na kópiu i toto pfamo). Zlostná (trékvôal .
Ďordc, Laliko by mohol dobehnúť preto sám despnt sem.
Sianko, Tak nech dojde. lahko je !
Ďorde. Kj, nie je, braté, práve tak Tahko; Turkom to nebude
milé, cár < sultán) nám hrozí a na Uris sa chystá; dobre je, vravia,
stitasť sa hiedy, keif nám v tom druhý podáva ruku*
Stanko (málo íiiraviieuoK t)i by nám, bratku, v páde potreby ne-
pomohol Venecián a tvoj tesf dóža?
í>oräe idávajik mu cite niekorko píšem). Určite neviem.
éStankú* A to ostatné čo je?
Ďordc. Veci domáce ipodáva mu itvrté pí«mo). A toto písmo tej
noci doSlo (ul Skender-be^'a s pozdravom celého albánskeho národa. Po-
moc hfíidajú, pre Boha prosia, aby im na pomoc doviedol jeden voj
alebo otec lvan» ja alebo ty. bratre, a že nám dobré odplatia dobrým*
Stmtko. l>, milý Dorde, popros otr^i, abych ja iAiel ta, no áno,
H nie? (Objlme boj Môže byť, ;,e tam získam slávy, a to mi roz-
brieva hlavu. — Teraz idem na pnlovačku z tohoto mraku^ abych
sa natlýchal sviežeho povetria z hól, a ked vyjdem na vrch Bobije,
tam budem čítať této píe^ma* (Ukianjci pí«iim mi kópii a upievujtid oddif>df.)
Bán u Bttiái raz z večera
Padol prsteň do jazera,
Báu ho p< " ' v f:
Prstert mi' iť;
A ono hneií nf.nuiuhUM'
Zaklopí aa nad ním zlostne*
Vudol — Balôa porne kliať,
Ni^chcem ťa viac do úst vmíl
Od tej, vravia, íe príhody
,^^
56e
Nepil nikda kvapky vody,
Hrdla svojho hasil sraád
Len víuečkom naporäd.
Živio BalŠa i všetci junáci ! '
Ďotde {pre seba). To SÚ, hla, znaky pomutenoBtil (Zove tio.h
Stanko! Ouj! počuješ, braté? Stanko m vráti,) Tie písma, ktoré st
v svojej premrštenosti postýkal na kopiu^ musím vrátiť rade!
Stanko (davujdc mu s kópie písma). Hrom do tých písem, komu?
ako? tu ich máš. « .
Ďorde (bertSc pítmm živo). Tebe do nich málo ; vidím, to je bodné
tvojho mena I
Stanko, Každému Bvoje, a mne moje!
Ďorde. Tvoje je blítznnvstvo a vetroplaSstvo. .
Statike. A tebe, otcovi, — bej, panstvo í
Ďorde, Ty bí náš^ Stanko, a všetko je naše.
Stanko, Nemdm nič svojho, čo by do oka 1
Ďorde, Úi môžeš tak hovoriť od hanby V! Dvory, majetok, kone,
sluhovia, či nám to dosial nebolo spoločné?
Stanko, Práve to mi je nie milé,..
Ďorde. Otec Ivan blíži sa k hrobu; dokial žije, nehovor o delbe,
človeče, aby neliolo počuť, aby sa rozžíalený otec nezarmútil ! Všetko
pôjde svojím časom v poriadku, potom sa ti od brata ln-atský die!
dostane; vec je to prirodzená a cele jednoduchá.
Stanko í pre sebíi). Ani celé Srbsko mi je nie dosŕ,
Ďorde. A podla okolností, v akých sa nachodl krajina, dost jo
majetku, A ked bys' nemohol ostaí so mnou pod jedným krovom,
vezmi si majetok a koruna ostane mne,
Stanko. S tebou bych, braté, mohol nejako vyjsť, ale s latÍr»kou
nebudem nijako! Aby do našej krvi vošla čo len kvapka latinskej,
do krvi junáckej čo len kvapka cudzia, to sa môže preniesť na po-
tomkov, niečo ostane z toho vždy v rodino.
Ďorde, Ja som s ôou ešte len zasnúbený, ona ma Čaká.
Stanko, Krv latinská je bledá, a táto krajina chce mať za
vodcu toho, ktorý bude vedieť klať beťaha, ktorý* národ kole.
Mäkký je nesúci za gospodára*)! Náš trón vyzdvihnutý až pod
oblaky potrebuje chlapa s hromom v pásti,| ktorý si opáÄe šablu
ostiij ako blesk, dokiniktdvek nevyjasní sa nad našimi hlavami 1
Ďoriie. Bude ako Boli dá, braté 1 Človeče^ veíf som eéte
nepozval svatov, a už ma ty, najbližší po rode, súdiš!
Stanhh Chcel bych znať, či tu latinku lúbiš? Vecí i tie aa
môžu fúbit, ale ak ju nelúbíš, bratc, pre Boha, nerob, aby sem
prišla 1 I^atinka nenie pre t^ba, Ďorde, lež našská žena, naš!«kého
smyšlania, .i jesto dosť domov njišich, máme dosť ludí vojvn * -
kniežat i vladárov, a u nich krásnych dcér, plných ctností. N*
daleko, ja poznám dve: dcéiy kapitána Jóvu i kniežaťa Milija au
krásne, opravdové vladárky, krvi junáckej a krvi zdravej.
*) Oospodár = vladár Ciemg' Hory.
^9
ĎofiU ^pre sebay. Tic oech budú pró teba, ale "Hit teraz, ako
to ^le padno duši, keď sa týka náklonnosti t Preto (a málo i ja
bodnem. (Na hlaa.^ Oj, tie sú hodné, nemajú chyby v nijakom ohtade*
Keí bych latinke vrátil prsteň, % drnhou by mohol byť SíastnejSím,
s jednou odtialto; chceš znaf, braté, s ktorou? ^StJMjko sa stxaaie,^ Zpo-
medzi vznešených^ z komonstva matkinho! To je krása i milota!
Stanko, Povettz jej meno ! . . . povedz 1
Ďorde. Danical « Odíde.)
Stanko (sám). Co?... azda moja? Oj, do sto hromoví Zo zá-
kladu ide ^K vyvrátit Ivanov dom! Danica, povedal! ä ona, ^í nie?
Oj, ženy, ženy, jedovaté hady ! Snáď ti len iskry z BalSovej koruny
netrblietajú tvojím s^rdcom i umom, Danica? Ach, matka, matka,
ty si všetkému príčina, keď si ma rodila a dala život, že si ma
obdarila najprv bratom, abych musel trpeť teraz toliké múky I
Prečo si dala Ďorďovi prvej život, keď nemáš dve koruny?! Tá,
to ju nosí náš otec, nech mu bmle na biedu! S prvorodzenstvom
ho to právo čaká, tak to povedal rozdávač korún 1 No ten rozdávač
korún dal mne kvet, nu ktorý 8om sndol ako mtítýl, kvet, z ktorého
sa pije život, kvet, z ktorého sa vylieva rieka medu po ukrášlenom
poli mojej mladej duše, kde láska pučí a sladké nádeje... Co
teraz? (ZoTe.) Sem sa niektorý! (Vojde Uglaáa) Na lov nejdem!
(Proti UgieSovi,) Nuž, a Co tU ešte stojíš ! (Stanko odkladá tbroje i sa-
mjali aa.)
Výjav U.
Frícbocti llanira, veselej tvári, za fiou alulohná^ ktorá jej oeaie jiU&tik a pl&f
* oliar jedla, Dattfca vezme pláMik í kô^, poloii qa etól a dá rukou shak
alniobtiej, aby odilla.
Danica, ESte večer prichystala ti láska tvojej milej matky na
polovačku toto jedlo, a moja ťa, Stanko, bude sprevádzal
Stntiko uhftdajde Danieu, živo m ivrtne a strime). Už tU, ták VčaS
ráno — odkiafže, naša nevesta?!
Dani f n. Tá je vo Venecii, ja som Danica. (Podáva mu niku-j
Sianko (ubybujiic »tk}. Preč odtiaľto, klanmá stvora !
Ľanica ^veselo k Demu* Stanko! môj Stanko!
Sianko (dupne nohou). Preč odtiaľto I
Dánka (na^tRoe äí . Co?!
Stanko. Oj, ty čert v anjelskej podobe t
Danica. Na vznesenú osobu ani knieža nekričí! Čo ti jo?
Stanko (chytí m za ruky, ji hludí jej iblÍEkn do oB). Co je? te
kryjeS v svojom oku hlboko zločin nevernosti! Ach, oči žen^ké^
falo$n^ oči, z ktor}'ch klam za klamom svieti! Cez vaše oči &a
kolá prvého hriecha lúče, a srdce vaše je širšie nežii svet . . .1
Danica, Blázni sa!
Stanko. Tvojmu je dos( mámenie koruny! Ďorďova kon]ná?
ha« čo je biedna koruna oproti stluej mojej láske?! Však ti po-
vedal: budeä ki^ahynou?!
Dantea. Knieža, koruna, cisárstvo — mne je ni^ keď sa
niekto dotkne mojej poctivosti I
^^
570
Stanko. Z uás dvoch vybrala si si jeho?
Danira. Nie som I
Stanko. Si!
Dánka, Slovo zemianky: Nie soml
Stanko, Naozaj?
Danica, Nie. niel Nikdy I
Stanko. Ba hej , . . práve teraz on sám to hovoril , . ,
Dnnka. Čo ti povedal?
Stanko. 7s tvoju krásu zbožňuje.
Danim, Knieža DonTa každý pozná, že nepovie o žene slova
slabéhoj nesrayselneho. Oi knieža, vla<hir smie hovoriť o ženskej hlavo
to, fto neaie? Nie! Naše zemianstvo je na to prťsnél
Stanko. Ty jeho prevysoko ceníí?!
Ihnica, Cením vždy ako vladára a junáka plného etnoatl,
a preto vravím, že je nie v stave povedať o mne zlej re6i.
Stanko. On (a zbožňuje a lúbi ííihie!
Danicu, Na to 8om mu nikdy iiedala práva, ani nikomu dru-
hému , . .
Stanko. Okrem môa; oj, ty najkrajšia medzi ženami. <Ohoe
JU ubjat,'
Danica (ho odbíja). Ty si zlý, Stanko, kto by to myslel!
StauhK A ja som. milá, smrtný strach podstúpil. Toť mi
ííurde riekol, že teba lúbi. pníto vj^áeu žiarlivosti zachvátila srdce
toto, srdce moje, kde ty sama vhidnes.
Ľanica. No a preôo nniŕíS teraz takto moje srdce, ktoré lon
pre teba bije, ktoré je čisté ako liic zo alnca ! Ja môžem byť milou
svetu, ja sa páťim, tc»ho netajím, ale moja ruka a moje srflce
ostanú večne len tvojím majetkom í StAukojueiic'e bozkat, rmasabrÄiiL)
Ani jedna koruna ani jedntiho cára, ani vidiny a bláznivé nádeje^
nikdy by ma nezaslepily, ani neománjily, ani neoklamalyl
Stanko. Oj, aká si krásna I
Danica, A ty si zlý ♦ . J
Stanko, Čo som ti povedal, teraz mi je túto ! Teraz sa pomermc\
'itaéu hádku skryme pred každým, aby sa o nej nikto nedozvedel,..
Danica. AU mila lioli . , J
Síank<i íruky skludÄJiSc, cbceju bozkaj. Ale ketf ťa takto prosím, •.
Dánka (bráui sa a podávji mu leu ruku), Kh, l^raz nechi-em - . .
ruka je dosť!
Stanko (bo^kávajdc Jej roku). Či ostal ešte máčik hnevu V
Danica . Ani máčik.
Stanko, A teraz móžes sama lahko videí, že tento dvor neul
prt) mňa! TuSím, že sú plné kúty nejakej zlovestnej sily zlých
duchov, a nad tebou že sa niečo osudného vije . . ., a ja bych
mohol naskoro niekam odísť, mohla by ma myšlienka nadíst, že ta
niekto lúbi, V tej myAlienke bych sa zabitý alebo iné, bob zná to^
urobil 1
Danica, Kam bys* išiel^ povedz mi, drahý!
Stanko. Unetl ti poviem, anjel milý ! Ale bych ťa chcel prvej
poprosiť: abys* zanecliala miesto svoje pri dvore a poprosila moju
&n
éráhú maťkTi,' aby ti dal dovolécie. A ty dioJ domov do Iíeri-
daviec! Chceš V povedz, oje jahniatko? Ale si vykonaj dovolenie
obratne, vidavaf sa bude e tam ča$to.
Ikntica, Pre tvoje íšenie prvé sú starosti mojej lásky ; zajtra
za zory idem domov,
Sfanko, Možbyí^ že ja už zajtra pôjdem do krutého boja,
DaDÍť4i drahá! Kastriota Turci pokúéajú, i na Albiiuiu vzC^ihujii
ruky, a chcú i na Dá&!
Dunica. Aj ja pôjdem ta!
Stanko, Nie, poklad môj! Vojny sú pre mužov, žeuim svoje,
nára sú kópie, naôe sú meíe, vaée sú slzy, váá je plaf.
Dánka, íablu bych ostrú i ja opásala, keby Turecko s nami
vojnu iK)<?iilo, borbu bych krvavú a zúfalú ua smrí a život, borbu
junácku i ja bola v stave podujaí, len aby nám miU ZtUi oštiila
slobodnou !
Stanko, Popri ženskej nežnosti, popri kúzle oka tvojho je tvoja
láska k rodu hll)nkál
Danu a. 8rdce sa mi \:mé cele malým, ale keď by sa rozihralo,..
oh, vtedy bych, drahý môj, rada bola, kedykoľvek sa spomína Zeta,
že by mi bolo srdce tak vysoké, ako je modré nebo široké, tak
priestranné) ako je celý svet, aby v ňom mohla celá Zeta byt a
večne trvať!
Stanko. Ty si opravdivá Černohorkal
Damm. Mojej tlomoviuy osud je horký, ä Km je horkejäl,
tým ju vrúcnejšie hihim, jej na olutr dám krv i obete! A vám
mužom nech bude lieshun aby tento stav dlho netrval , . . 8taré
Srbsko i Braničevo, i Dalmáciu i Bosnu tlačí cudzia, dravá sita,
milé Srbsko bynie^ despot Janko sa zapredal Madfarom, a syn
Hercegov sultán-cárovi ! Srbská zástava veje uŽ len na týchto na&ich
krvavých bralách, Ivanova mocná ruka drží ju samotná s velikou
námahou . . . Och, kohych bola mužom!
Stanko. Bude mužov dosť, Ked horí v prsiach devíc taký
plameň za Srbstvo, ^o muž-junák vSetko uevyvcdie?!
Dftntea, Ja verím na budúcnosť Zety, ako na symboly nadej
RvHtej cirkvi ! A koí mi na um prijdú tieto myšlienky, alebo ked
sa rozpomeoiem na minulosť, ufám sa, že sa Zeta vzkriesi i vSetko,
Čo nám cudzinec odcudzuje. I*ebo čokoľvek malo Srimtvo slávneho,
čo malo svátého, {\i malo veľkého, t^i to vÄetko nevy kolísala Zeta? t
Na zetskej roli vyklíčil prvý vladársky strom srbských vladárov!
Od Vladimíra až do Ivana, kotkokolvok bolo Srbov a stránok,
vSetko to stalo do cliládku toho stromu a svilo sa v kolo srbskej
j '" *'• 't',, v, vojvodov^ kráío\ , bánov, cárov, županov, svätých,
líov, zákonoílarcov i kňažstvo, vSetko to dala Srbstvu
milá ZtíU, ZtrUi je hniezdo srbskej sily I
Stanko. Tak je, takí
Ľanira. A teraz sa bojím, lel*o už predlho tu s tebou stojím;
saiste už tvoja matka vstala.
Stanko, Potk^ oäto trochu, Danica moja t a povedz, keď Zetn
tak lúbiá, povedz, život múj, či mda lAbíS a jako?
57S
Lanka. Ako slnce, ako oCi, ako život, ako Že som, ako Túbi
kvet rannú rosu, ktorá oiu padne na lístky, vášnivé, horúce, vzne-
sene, hrozne, strašne, nežne, silne, poctivé, mocne po Černohorsky
a — bláznivé ! (Polmzlcá ho rýchle na čelo a živo odíde)
Stanko it^imy Keby mi to uebola riekla, závidel bych jí>j lásku
k našej domovine Zete, ale teraz, nech plynú dni môjho I ' a,
môjho sveta — ja som najšťastnejší zo všetkých ludí, li:.jžJ
od vtáčkov i letáčkovl (Pnchodf UglediL)
Ugleša, Knieža Dean chce . , ,
Sfanko, Nech sa mu páti! (Uglc&a odíde, De&n vchodf.) Tak vCas
ráno? môj dobrý knieža! iKukujit sa.) Chvalabohu, dúží si I
Dean. Iluch Času, vojny, borby, tisíc trampôt, to ma, knieža,
sronilo ... a sily moje ustávajú, tak som opadol, že ani z domo
nejdem í
Stanko. V tebe eÄte jesto dosť horúcej krvil
Dean. Vefmi málo! No, chvalabohu, s poľany ešte môžem na
koni sbehnúť*
Stanko. Tak, tak, starý junák I Každý živý kráía ku hrobu, A
odkiafže teraz?. . .
Dean. Z porady. Gospodár tam s nami sa radil o pomoci,
ktorú žiada Kastriot. Hojne chce ho podoprieť, a lak tento totknz
vydal (ukazuje mu písmo . aby iŔlo vojsko bez odkladania, a 4e by
81 ho ty so Šťastím ta viedol !
Stanko. Čí je to pravda, knieža, to vravíš? Oj, chvalabohu!
Ja idem tedy do Kroje?*) Krrfsna to vesť, moje šťastie! Dobre je,
dobre, že ma držíte nieŕoho schopným, a ked nemyslíte, že som
jaSo alebo blázon na biedu rodine a na neSťastiel Koľko mi dáva
otec vojska?
Dmn. Mnoho, ako keby sám chcel isti Myslím, že i sám kiitíz
k tebe prijde. Ja musím odísť chystať vojsko, a on ti sám dá na-
riadenia, poučenia i radu.
(Knieža [>c*nit odehodí, a « druh<^j strany pňchod! tvan-be^. Staukii ho
voaelo prijíma, bozkávajúc mu ruku^ potom doueeie mu stolicu.)
Stanko. Ó, ako som ti povďaCný, otče, že ma posielaš do pevnej
Kroje, kde vojuje Skender-beg*, to boly moje sny!
Ivan-heg. Šťastlivé chod, milý syuko, do krotkého Epiru, ruka
Boha spravedlivúho nech vojsko tvoje ochraňuje 1 Náš ši>olocaík
Skender*bei; je na mukiích od Turkov; jostlíže podľahne* i nám jo
v tom okamihu vykopaný hrobl Ale ponáhhij sa a odvetí nui nieto
môjbi I Turci sii pod hradbami sUvnej jeho prestolnice Kroje.
Koľko vojska mienia mi dať, ja bych to rád, ot6e,
hned vedieť.
ívan-beg. Dve do tri tisíc fadf, a Um, synko, bude, Čo Boh dá !
Stanko. Dosť je dve, polovica jazdy, daj mi, otče, vyberaiicov,
a putom onedlho poí^uješ, 60 povedia ludia!
Ivan-heg. Synko, bui! len opatrný 1 dtráô si bístku tých nebo*
^) Kroja, fiideloé mesto Jom Kastrtota v Albánii.
bn
lov, a iraruj sa oslafy, varuj oŔpadov ! Albánskej veci pasTÚŽ živo,
Ife Ciemej Hore poslúžil hys' zlí*, ja ti to, dieťa moje, iHknnmo
poviem, ak by si nasadol niekde nepremysleno; no vojsko chráii
ako svoje oči I Tam sú vrchy, íiroké polia, nwM, bradby, aj riek
jesto» vamj sa vžade v táboroch zlej vody a zlŕho uoelahii, i pre*
velikého umorenia a pochodov veľkých ! Ťažko je postupovať, kerf
jesto i'hurych, a CerDohorci, ketl vidia, /e ich ly šetrí* — a to je
lahko — pôjdu s tebou do boja i do pekla! A ked zbadajú, Že
majú na čele junáka, vždy získajú krajine slávu. Lebo je na naSej
strane drahý i^lovek, a sila naSa visela by na tenkých nitiach, ke-
by ch nebol šetril ludi v bojoch. Tak i ty, synko, Šetri íudí, jestliže
ťhceS, niby bolo Šťastie h tebou. Ach^ kebys' vedel, Čo i náis tu
Čaká, lepšie by si cenil fudí. Posol sultána, kata náSho, Ibraim-agai
doAiel sem, hrozí, strafí a hovorí, aby sa naše vojsko teraz nepo-
sielalo do Albánie ; ak neslúchnenie, že Čiernej Hore vojnu ohlásia,
ked Albániu pokoria — teda šetri vojsko, oči otvorí Nás je nie
mnoho, nás je málo, naše ubolené Sibstvo už upadlo tak, že hrsť
!ndf tejto Hory má zastaviť turecké vlnobitie?!*.. To by bol div,
vravia ! ťelé kresťanstvo nás opustilo, strach zavládiil až do severa,
vôetci sa nah\kali izlamského zvera. Ko ale vedz, v§etko to závisí
od odhotllanosti, lebo be/. smrti niet vzkriesenia í Stabýcli a chabých
do pút putnajú, ale pred junákmi cufajú i ostrej prírody fudia, to
mi ver, na moj' pravdu, synko í Ked sa muž odhodlá, že umre za
svoj národ, za svoju vieru, za svÄtú vec, /a korunu, slávu nám
odobratú, sám Boh bude mu na pomoci, a r me váetko na-
praviť! Zeta zase započne kolo — celého Sti lo, kolo pyšné!
Bohu sú milí slobodní fudia, a ktokofvek sa borí, kto sa trudí, od-
plác4i národu svätý dlh, ale bojko priťahuje sám sebe rabstvoL*.
Slfwkú. Turci teraz vefmi sa rozložili, a nás Balkáncov vždy
niečo delí: národnosť, náboženst ' l<y!...
Iran-hg, ľreto sme pre K li! Ale ked by sa
pri nás spozorovala svornosť, ver mi, *liftii muje, ako je Boh nad
nami, darmo by sa ktokoľvek vrhal na nás! Nstébo srdca, naSich
vzletov niet vo svete! Och, Balkánci, och^ nároily, och, junáci
čo vám je?! Dnes tak stojíte, že vi'? každý lahko môže pošliapať, . .
Ale keif by sa U junáci sviazali bratskou svornosťou, mohli by dó*
čkať ua §able či Východ či Západ!
SinnkiK Či vieä, otče, čo roztrhalo jednotu národov, ktoré temt
plačú a i^ediikajú roztrhaní — V>e^z slobody?
Ivan-lftff Krátke rozumy v minulosti a sebectvo vladárov, na-
ftich cárov Simeona, Zvonimtra a DuAana. Trhali si v^tci traja
jeden druhému dŕžavy, i "^í rodných bratov pni svoje chúťky,
koruns a slávotta/ntŕsť, žiť tak, ako bratj^kf bratia žijú,
ale v zlý čas p^MidoráväU jeden druhému c^irstvii polial Keby bol
Srb poveiiííl Bulharovi, ako svojmu braUívi: Srbsko je moje, Bul-
harsko nech je tvoje, a Horvat, braté milý, tebe tvoje, a mne moje,
a oproti tvojmu nepriatelovi stojíme Srbi tak ako Horvati. a t( oba,
keci by boli povedali Srbovi: Srhe, daj nám ruku, s tebou víačne
budeme trpeť každú múku, a vk'tci traja keby boli Grékovi
574
znali starú múilrost a žili ako s dobrými susedmi mi svojich hra-
niciach, dľulié vtácJíy by dnes spievaly od Olympa du Drávy a
pomúteué národy skvelý by sa zdravými myšlienkami I Tak nebolo,
a teraz, hla, c^-o sa robí? Do pút viaže prekliaty cudzinec všetkých
troch 1
Stanko, Nemci i Maďaii pomáhať budú tomuto kraju, Turkovi
m už zopreli a s Jankom na odpor posUivili.
Ivanheg. Nech nás Boh chráni i od Nemcov i oil Maifarov^l
Vlci menia srsť, ale nikdy svoj starý zvykl Útrapy, múky uis
čakajú^ samotní sa budeme muset borií; niet smrtí bez suda, ani
slobody bez úpenia!
Stanko. I Skender-beg usiluje sa teraz, jako ty, otče, oslobodit
m> zpod tureckej nadvlády*
Ivan-hfif/, Prett) posielam teba ta a bratskú mu podávam ruku.
Ale, synko, htad dobre, abys' mu pomáhal v jeho mukácb, Eäte si
mladý a netrpezlivý, preto pozor, kam ideš, aby si neutrpel po-
rážky od arbanáskych vojov. Nevrť sa sem-tam, ale ako chlap sadni
med/i hidí, drž sa všade ako sa svedťí na stáleho človeka! Ne-
mysli si, že ťa v spoločnosti tvoje postavenie vyhovára: knieža si,
ale vždy ucti, synko, práva cloveí^eustva. Knieža sa rodí ako všetci
smrtefnici; knieža je opravdové ten, kto vie, a od kniežafa-neve-
domca niet osohu ani domovine, ani krajine. A drž sa ako domáci
i po Činu i po krvi, Ked bude boj — a to ti bud heslom — hlnd^
abys' bol prvým! Keil sbor bude radu držať, ty jzazduj s rečou, a
kcíl to poviež, to nech niei^o platí, Olovek od doveka všetko pri-
jíma, muž sa každý dei'i uCí, dobre príklady len mužom osožia.
V korde drž si Óeniohorcov, ale nežne a zrnine, i pokáraj i po*
hladkaj, tak budeš ujôcÍ s nimi všetko. Vec albánsku objím, drž
ju ako svoju; a nad tebou odstupujem Skenderbegovi celú moja
moc. l*osíúchaj ho ako mňa, a shiž mu teraz verne; choif, bud
opati*nv, vôetko pre všetkých, a hlad, abys' meno svoje nepoškvrail I
(Odehoilí,)
Stanko i*ám). A teraz abych sa chystal.*. Toto nie je viac
tutt 1 Príležitosť presláviť sa poskytla sa mi. Ó, pyôul nosiCia čalmy ' >,
krvopijci Osmanlie, snátl myslíte, že niet proti vám nikde junáka?!
Na.4e kone sú besné, naozajšne vycviC^m^, šabľa naša dobre seká
a kópie ugSe rovno bHln ; aj u uás jesto tátošov i tiUoéíkov, uzdou
ich nedrázime, ked nast4iiie kucapaca! Boj bijeme bez panciera, a
budzotíáfi iifis nezastraÄí! A jestlj ma nUvré šťastie na sultána nanesie,
nastrašený svet prestane sa viar pred ním triasť!... iPrichodi yir1c4a>
UiíU*éa, 7iO dvora ti oznamujú, že dnes večer knieža Ďorde
pripravuje ttd>e na poctu kolo. celý Zabliak sa síde. <0(icbodí.)
Stanko (8imi. ll»ľy, kolo í spev, a cvičby v tábore, to všetko
fúbim. ako keby sa mi z tej vravy Danicii prihovárala. (Ugle^ prich
IjgkAa. Posol tureckého cára Muratii prosí dovolenie, aby m i j.
pro<Istúpiť; íaká vo dverách.
Stanko «|kr« sebat. Nevhodný i^as vybral si Turek ! Ale nechoem,
\) Sfltka, i ktorej sa nrobi turban, okrútíac ja okolo hlavy.
575
aby sa žaloviU. . rf*:n, aio sa smye a niečo pradilK., (K Ugrl«4oYi.)
Posol cárov nech vstúpi. lUgie^ v>-jde; vatUpi IWÄlm-aga, klftÔÄiiSc aa
po tarecky.^
Ibraim-aga. Skromne sa klaniam a ruby bozkávaui dníht^mtj
stĺpa kriitoj dŕžavy bega Ivana, cáru-jutiáka luladáiemu synovi —
úcta i átastie!
Stmikú. Úcta cárovi i c/irstvu, ktoré liahne drakovi Dobré
zdravio i t»>bo. (RukDjá aaj Pľvý raz 8te, ago, naAím hosťom? i Dá
mu ÄOjik, aby ai sadol, i
fhraim-fiffa. Do vašich pohostinných krajov prichodfm toraíE
prvý raz s plným srdcom sladkých nádejí k dobrn ti pm tmki.i
dvoch vladáiov^ tvojho otca i môjho cára!*,.
JStanko, Verf je pokoj stály medzi uaSiiui dŕžavami*,.
Ihrnim-afin, Ale niekto chce, aby tiekla krv!
Stanko, Ale kto to, aga V!
Ihrmm-aga, Ty znáS dobre: Každ}' človek, ba i slepý dobre
môžSe videí, za čim idete! Ale (^aj, knieža, na raoj* svätú vieru, po
pravde božej víťazstvo nebude ua strane toho, ktorý počne vylievať
krv : mocnú cárovu pravicu ste vypustili, a svoju ste dali Krojskíímu
zbojníkovi !
Stanko, Nie je on zbojník, ale kresťanský vojvada !
Ibraim-aga. Janko vojvoda je sluha cársky!
Stanko, Hŕstka ludí 'loliriívotníkov čeruohorských, inu jo celá
pomoc ! . * »
Hnnim-aga. Nte . . . i> in preháAaSI vojsko I zástavy! Ako
8oin to tu pocu! — oj, tu sii znaky f o najhorších okolností; na
miesto tx*koja nastíiva teraz vojna!
Stanko. Už ako chce. Nech bude vojna. Kto má pravda, nech
rozsúdía Sablel
Iliraim-nga. Ej . , , krv ludskú je zle rozsýjiaíl a kto pre-
vezme zodpovednosť za rozbroj?
Stanko, Krvou ste zaliali i kartsk^ fttapaje hen od Asie do pol
Európy, nat'o by ste žetrili eMe kvafikn nnSej, ktMl janičári poklali
svet?! Odkedy sa starajú vlci o dii.^utV Nrehaj tak, aíía, stíirú
múdrosť í vaSe bájky aposmeiiky! Vám neišlo nikdy o pokoj, tretiu
čiastku sveta držíte, a vždy eSte chcettí byť väčšími.
íhraim-tiffn. My ideme len po vôli Božej, my sme nie vinní,
že sme lepší. Ruka prorokova dáva nám silu, ktorou n᧠cár svet
osvája;^' ' "udiMuSÄ. Svornosť zavládne pi Izi
[údmi, í. -a budú s tichými diuímí. zvi .de
chceť zla zvjeraíu, vúl vída nebude klať, konec bude v^etkej ne-
návisti« .
Stanko. Muž' byt, aga, vy myslíte tak, ale svet sa nedá tak
íalik^ ' * iť ako ručník, a hybaj s ním do kapsy! Krt^ťania sa
vyii viilííi, krvavú borbu s vami priviesť ku koncu. ».
Ihtuim-aga, Ki raja! VÁv vraví,
nemôž'... nemôže V ^i len viac sa roz-
hnevá cárovo srJco, í ím i i trvá, A äi je pre nás tá vaáa borba?
Leu malý žart! Kresuu tvu padá vždy úwí. a viac od Carihnulu
&7e
ňo Badína; čo je nie v hrobe, to nám robiye, vyjmňc tejto vtóej
malej krajinky*
Stanko. Vy môžete zase do Sýrska odísť K..
Ihraim-aga. Do Viedne musí ii:íš sultán dôjsí, zasadnúí v Ulme
i v zlatBJ Prahe, a potom pošle Moskvu do íertal To píác Boži&
kniha, korán.
Sfiinko. Ja viac nepoviem ani slova, lebo by sme labko mohli
dôjsí do hrubého. Vieš, ty si ná& hosť — Bože chráň, aby si n
rozhneval v mojom dome!
Ihraim-aga. Tak nehovorme o vojne, bojoch! A ked už nemôže
byť ináč, a ty si sa odhodlal ísť do Kroje; ale nejdem ilalej...
Stanko, Kde je teraz sultán?
Ihraim-aga, V Stambule, knieža, dobre mu ide,
Stanko, Vravia íudia, že je Stiimbul krásny*
Tliraim-aga. Dôstojný, aby z neho cár súdil nad celým svetom 1
Stanko (pre sebn). Ale ani Vtedy Dánil
ľhraint-nga. OkríSlený je krfl8ne tisíckou chrámov. Ach, veí
flme my Turci vedeli, že je Stambul korunou sveta. Výsosť nafiej
slávy ho hľadala, naša svätá viera ho našla! Čo by bol svet bez
Stambula? Co Stambul bez junákov? A junílci-doraorodci Či by boli
bez Turkov V! Dlhá to bola horba medzi krížom a koránom, ale sviítý
korán zasnúbil sa so slávnym víťazstvom nad krížom,.. Besne boli
rozvadení — preťio? nie je div I — dva symboly, dve viery, všetko
pre krásny Byzantl (8 nAcižením.i Oj, Stambule, večné mesto, plné
vSeho velikého. Ty si Šťastlivý, ked ťa cár Mumt drží v svojich
mocných rukách. Tak je, mladé knieža, Stambul je hlavou vrtkých
miest a na.^nu slávou, prameňom moci a veľkosti, svedkom junáctva,
naSej súcosti 1
Stanko. Veží ublastých, ako u vás, niet nikde, taktiež kúpeľov,
okrášleuých triemov . , .
Umúm-aga. Ach, eSte niečo jesto, knieža, tam. čo sa môže
nájsť len v Stambule, a to sťi krásne ženy, s ktorými si sladia ju*
tnáci život, ktorý posvätili svojej viere; oj, tu je kŕdeľ hurisiek!
Stanko. Vravia, Že tnáte dobrých koni V
Ihraim-aga. My í/ihko letíme na divých koňoch, a mám© i
ambfiké, kteorých beh je rýchlejší od letu lastovičky, na ktorých
mizne priestor a dá sa nekoneínoisť dostihnúť. Na nich sA ľahké
aedlá; ked letia upravdová strela!
Stanko, Vaäa viera je voľač tupá, osU\tné je všetko lepšie.
ľlmiim-aga. Viera naša nás bodrila na poli boja. Ach, viera
naSa je Čistá ako myšlienky samého Boha! Prvé refti prorokove
vravia; že je v nej bratská svornosť! NaSa viera nám donáfta z nebtea
mnoho divov, preto je Turkovi, kerf umiera za ňu, smrť milá a
ľahká. Oí dáva silu, že vAetci umierame bez žinfu, slubujúc
nám vWii ^ N radostí a sladkostí! Oj, keliys' znal, mladý knieža,
čo raj chystá pre nás Turkov — pre najšk^iredšieho z Turkov —
toho bohatstva za živa ani cár nemá. .\ch, sladko je byť Turkom!
Človek inSie čo môže byť? A že si ty, mladý knieža, nie Turkom —
žiaľbohu! Ach, kebys* mohol chlipnúť medu nadej viery, aáfthe díoa
m
[(náboženstva), a kebys* pocítil dobrotu nežného snlca náôbo padf-
iaclia! A kebys* videl Stanibul, i dutiny i štíhle minarety! Oo je
proti tomu Žabiittk i kostolík v Ponare?! Co je Zeta pri priestran-
stvo celej naáej RuuielieV Čo je itialíl Oíerna Hora proti Bulharsku
a Srbsku? Co je Lovíeu proti Balkánu? Co je Ivan proti ľadi-
1 Šachovi? Syn hanov^ ty si malý — syn sultánov, bol bys* viičáll
'Co je nia( len jedou ženu? Čo je mať len jednu snúbenicu? Čo je
sokoK keď nemá kŕdla nežných jnrabíc?! Co osoží borba. to múky
i bláznivý odpor — keí mU voliť niedxi krdfom a sluhom?! iVetávB*
júc.) Aman! Ohlušujem tvoje panstvo; lež Co chceís, knieža? Každý
^chváli svoje. Kto vidí slnce, nech ho hreje, a kto nevidí, nech drbce
dbami I
Stanko izamydetiý vstane tiež). Kedy sa vraciaš^ Ibraim-aga?
lhraim-(uja, liadšej byoh bol — Boh mi pomáhaj — kebya*
ma ani teraz nebol videli No natolko mi je cesta milá, ver mi,
že som ťa pri tejto príležitosti poznal S veľkou zvedavosťou bude
m ma vypytovať cár o tvojej osvitítenosti, knieža.
Stanko, Azda pocul cár o mojej osobe?
Ibraim-aga. A Co by cár neznal? Pozná celý svet! Vie, že si
Hovek, kvet junáka! Zná, že má beg dvoch synov, a Že je staráí
milý latinconi, a ty že si chlap, strom horský. Že si podobný begovi^
vojvodovi junákov. Ja, môž' byt, zajtra odchodím . , •
Stanko. Cez Berislavco ía cesta vedie, ta ma pozval knieža
Perún na obed. No keď bych sa tam zdržal, ohlás sa* aga, aby
f sme sa videli a ešte si raz tam posedeli. I dnes večer budeô nám
t hosťom, a budúcne — ako Boh dá I ubnum*iigH odchodi)
Stntiko (po dlhAtJJ prestávke). Král! . . , liumetia . . . Balkán . . .
alebo sluha . . . náklonnosť cárska . . . ostatné otázky . . . tak sa mi
zdá ... v Carilirade niečo zamýšlajú ♦ . ♦ O tom o všetkom musfin
agu vhodne povyspytovať . . * (Gh«.
íproli priestranstvu Rumelie? Coje j.
Bulharsku? Co je Lovôen oproti Balkánu?
^>cí,. Co je Zeta
oproti Srbsku
Co je Ivan oproti
sídiSachovi? Syn Ivanov, ty si malý — syn sultánov, bol bya'
(Opona upadne*)
-^♦•►^
Timoleon.
Napísal Ondrej Kalifta,
h
V
starom Grécku mesUí a strany viedly mnohé zápasy raadxi
^sebou, neprajúc si navzájom politickej prevahy. Čo dávalo ideálny
^ Iklad tvmto bojom, l>ola láska k svobode a nenávisť k tjTaníi,
"lili samovláde. Starí Grékovia pojem a predstava svobody ovenUli
578
skvelým nimbom pravdy, dobra i kní^y. Srdcia ich v pocbopovauí
svobody bývalý často predráždené; a za tým, jako to býva, nasle-
dovalo zase otupenie.
Kej boli národom |M>líticky vMo zJravým, v Korinte istýsi
Timofanes usíbival sa po tyranii, ľochádzal zo znamenitej rodiny
korintskoj, a bol veliacim gf.'riéľáb)tti tejto neveľkej respubliky* jejž
občania obchodom u |>riemy8loiij mishromaždili innohé poklady,
ktor<* krásy milovný národ vynakladal na plody umenia : na stavby,
sochy a obrazy, na rozkoše a rozmarilosť žitia, Timofanes, ro do
povahy, bol prudký a búrlivé smelý; nebezpečiu vzdoroval s veselou
myHtou a žiariacim okom. Medzi fudom nižším (ktorý ut to po-
važuje za (:esí, preukázanú sebe od ludí vznešených, ke<I neopo-
vrhujú uím) bol oblúberiý, lebo ínáfe vedel byť vlúduy a štedrý, a
miloval prepych.
Proti nemu stála v obci mocná politická strana, majúca korene
vo vrstve zámo/m^ho obciauntva, na fele s Timoleonom, mlúT
jeho bratom, ktorá dávala bedlivý pozor na počínanie Timofan
Každý jeho krok vážila a posudzovala s nedôverou.
Sám '1 'imoleon povahou velice líšil sa od staršieho brata* V mla-
dosti študoval íilosufov, a dosial rád býval prítomný, ke(f sa mu
naskytla pnležitosť, na ich ostroumných dišputách. Srdce jeho bolo
nežnó; a brÄt4i svojíjo, vzdor tomu» tú sa rtiUiľady ich v politike
nesľovriiívaly, miloval úpiimnou bratskou láskou. Jeho í
enerí^ia a ctižiadosť výchovou utvririla sa v rtom na prísnu / f
a oeuávisf tyranov. IíozkoAuíi-tva v jedle a pití nemíh>val; i ackol<
vek jeho tele\sná ústrojnosí bola nlabá a zavŕ^isu poručená, pri
riadnom živobití býval Čulý, usilovný a vytrvalý pracovník.
U Timofana hodovali raz jeho priatelia; reč zadila o politických
protivníkoch.
„Jak odporní," zvolal Timofanes, „sú mne títo ludia! plní
malichcernej záÄti: ktorí víetko posudzujú, vo vôetkora na odpor
sa stavajú. A k nim, bohužial, pridal 3a moj brať^.
„Timofaneís** riekol jeden z jeho priateíov, dôstojník vo vojsku,
„ty, z<lá 8a^ nie ni ni toho vedomý, že v rukách tvojich spoŕíva
mor, H že lud je ti naklnn<'ný. Toho vtM^urho rei^rienia o svobíulr
je po krk sytý, nevidiac zvLl^tnycIi výhod z nej. Kebys' bol uvažoval
o tej veci, híadel bys' doinU silou zlomií odpor protivníkov a
zbaviť sa ich navždy. My, tvoji priatelia, sme ti du.Aou i telom
oddaní; a za vojakov ti ruí^íme!**
Tim*>' myslel sa a mlOal.
„Ah' I otíilaŕ/ pokrai^oval po chvíli priatel, ^oni tebíi
predlM*hnú. Vec beztoho dospieva k tomu, že dnoíí-zajtra obecná
nida pozbav! (a velitelätva nail vujt^kom. VíeS, to vykonal kedysi
Trasibulos, húc v poíiobnom asi polození, jako ty dnes V"
^Neviem" odvetil Timofan«*Ä, zrudnuvAí pohnutím.
„Trnsibulos bol vladárom, tuším, nemýliui4i sa, v Orchomene.
Keď jednu dobu začali mu vyrastat nad hlavu protivníci v obci
57d
^neveoeRi s nimi rady, tak že vhulareare 8ä m^i^Sllťllvuo :
v tej nesiiJiflzi vypravil poslov u radu k íVriaudrovi, ktorý l>ol
tyrauoDi vtedy v našej obci. Tento slymil na širuko-daleko svojou
niúdrosíou a učenosťou, ktonl mu zadovdžila Cestné miesto medzi
siedmimi mudrci Grécka; a týmto iuáôe i brat tvoj obetuje zápaly.
Ke<I prišli k nemu poslovia, Teriauder vyviedol idi do pofa, a tam
hovoril s nimi o celkom iných veciach: o nebeských telesiich^
o HomiMovi, o morskej plavbe, A medzitým, co s nimi rozmhíval,
utínal palicou na obilí vyčnievajúce klasy. Potom, pohostiac ich^
prepustil ich domov, ale nevzkázal ni^-oho priatelovi. Poslovia,
vrátiac sa k Trasibulovi, rekli mu, že Puriander neposiela mu ni-
jakej rady; a rozpovedali mu dopodrobna, jaký viedol s nimi roz-
hovor a medzi rozhovorom jako utínal najvyí^^íi* klasy palicou. A
Trasibulos zvolal: Jakože by mi Ptniauder neposíflal nijakej rady I
Predsa mi radí velmi zretedlne, abydi dal väetkým mičeluým mužom
v obci postínaí hlavy, — A tak i urinil. Tii ínalo za misleduk ntf-
ôenie v obci/
Timofanes natoľko bol zbehlý v dejiuťicji vlasti, Že mu touto
prípad z nich nebol neznámym: ale mlčal schválne, chc*^jiic počuť
z úst priateľa posmelenie k rozhodnému činu, ktorý jemu samému
od nejakého času zdal sa jediným východiskom z napnutého polo-
ženia. A medzitým, čo priateľ vypravoval, Timofanes preilstavil si
v duchu, jako by už bol samovládcom v Korinte a mslil sa proti-
vníkom svojim: a srdce jeho rozpínalo sa íi chvelo rozkožou. Ale
e$te sa ľakal verejnej mienky (irécka, : moc a sláva silne
ho oslňovaly. Jako myseľ mludeucovn - ika na zbtvžňovanii
dievku privádza do vytrženia: poilobne jeho srdcom zmietala tajná
tuha. Ale pretvaroval sa a krotiL
Pri (fal§om hodovaní, podnapijúc sa, začal sám hovoriť o plá*
noch svojich. Si velo sa, i plakal, uisfujúc priatelov^
že čokoľvek by i , učiní to k vôli ich blahu.
Po nejakom čase, ketf sa Timoleon dozvedel, že brat jeho po-
mýšľa na tyraniu, bez meskunia áiel k nemu, pudeuý srdcom, ktoré
uiHovalo svoíkodu vlasti a luokypovalo i bnvtskou liorlivosťou. Vy-
stríhal ho pred Del»ezpečným počínaním, reknúc mu, že s určitosťou
predvída, Že pri tom podniku stihne bu<f jeho alebo obec veliké
nešťastie: a oboje pokladal by za svoje vlastné.
,Maj sa, Timofíuies, na pozorel NfHlnchaj ty lichometných
rád ľuiH, kU>rí ťa vrhajú do záhuby, pr pýchu, A
pamätajú Že čo zamýSlaS^ to by bnln m kou obce a
jej svätých zákouovj*
»,Kto tebe riekid, že podíiikam vec n^ '- ľie
Timofanes, vypúliac na brata oči. „A m
nad mojimi skutky? Učiním-U Čo, /odpoviem to obci, ale nie t*»be !*
Reknúc to, náhle sa vzdialil.
580
Tmoieon poznal tSraz; že Timofanes a on ni^^^eiTiio T.en<w
a medzi ninu /xje priepasť, ktorej ílosial nikdy tak jasne nepocítil
I zanevrel tiež na brata.
Timofanovi onedlho naskytla sa príležitosť, aby urobil rozhunny
krok na ceste k samovláde. Ked raz šiel ulicou, z úkrytu vyskočil
proti nemu neznámy človek a boduul ho dýkou do prsú. Ostrie
hrotu pretrhlo len vrchnú jeho šutu a zastavilo sa na pancieri, ktorý
z opatraosti pred nedávnom zaôal bo! uosií pod odevom. Timofanes
urobil krik, nastal Bbeh ludu^ a útočníka ledva vysvobudili vojaci
z rúk davu, ktorý ho chcel roztrhaf na kusy. Potom zástup s jaso-
tom doprevádzal Timofana pred jeho dom. A^kolvek vyáetrovunfm
ukázalo sa, že utoí-níkom bol šialenec, ktorý spáchal skutok vo
stave neprťOetuoni, priatelia Tiniofanovi roztrubovali po meste, že
bol najatým vrahom od jeho puUtickych prutivníkov. Tiraofanes
užil moci a dal pozatýkať náŕelných nmžov protivnej strany, potoni
vystúpil na tribúnu a žaloval shromaždeueniu ludu svoje príkoria
a nebezpečie, v ktorom ualezá sa jeho život následkom nástrah ne-
priatelov. Dav kričal mu slávu a žiadal smrť uväznených. A Timo-
fanes po nalíčenonr súde dal mnohých z nich odpraviť; ostatným
pohrozil smrtou, napomeuúc ich k umiernenosti a striezlivosti, a
prepustil ich na svobodu. Keby to bolo záviselo jedine od jeho pri-
prívržencov, Timoleon nebol by uäiel osudu smrti : ale brat uôetril
ho i vfizenia, za$lúc mu po dôverníkovi dôtklivú výstrahu.
Od tých čias Timofanes bral na seba spôsoby samovládcu:
sriadil si telesnú stráž a líchotil luze. Trlžtipkíiiuv brával na ulici
za ruku, tážuc sa na ich zdravie, na zdravie miiuželky a detí.
Občianstvo zprvu bolo zastrašené; a Timoleon ťažšie, nežli ygetci
ostatní, niesol počínanie bratovo. Ako nácelný muž pokorí^uej strany
hanbil sa, že bol predne a najviac unížený víťaznou smelosťou bra-
tovou ; duch jeho búril sa urazenou hrdosfou, kedykoľvek myslel
na svoju potupu. Prvé dni nemohol na iné ani myslel A nevedel
byť ani dosť málo vdaíným Timoíanovi za to, že ho ušetril smrti,
.berúc ohľad na bratskú krv v ŕiom: lebo osud strany pokladal xa
svoj vlastný, Ako pravý Grék a verný žiak svojich uCitelov^ ^7-
'soko staval si v duchu i samu ideu občianskej svobody. k* * -^ a
srástla sa s jeho srdcom a stala sa súčiastkou celej jeho
teraz vôak vo vlasti jeho hynula a hrozil jt^j zánik. K vuli luum,
keby Timofanes nebol býval jeho bratom, ani na okamžik nebol by
váhal vyriecť Víížne slovo, že tyrana treba zabiť, aby žila idea.
Znepokojovaný ustavične týmito myšlienkami, Timolen ztratit
chuť k jedlu a nemohol spávaí; tvár jeho schudla a vpaduuté oCi
prezradzovaly duSevnú únavu, ktorú len obCas zaplaÄila smelá my-
šlienka: vtedy oci jeho vzplauuly «>hfiom. Ani hiskavosf manžel-
kina, ani pohľad na milované dietí tí
náladu. Jemu samému zdalo .sa» /» . ;; 1 tiU
cdé okolie, s nimž sa stýkal.
Jedného veCera dlho nemohol usnúť, premietajúc a hlad^{6e
m
frfchoú m zmätku mysle. Keil 8a imavíL razom >^ Tgí na
dtívuo minulý |>ríimtl: na prejav lásky bratskej oproti i<jvi; a
v srdci jeho svitlo. Mohlo tomu byí pútníisf rokov, ketf spolof^iie
bojovali proti Argivcom. Timofanes velel jaxde, Timoleon slúžil
medzi íažkoodeuci. V jednej srážke život bratov visel na vlase, kecf
padol s koňa a v páUich mu boli Arpivci. Tu v^k Timoleoti so
svojou čatou prikvapil mu na pomoc a kryl ho vlastným štítom,
kým vojaci jeho nezatlaí:ili Argivcov. Vtedy miloval brata svojho
vrelé a bol by obetoval zaň život; dnes, jakokolvek krotil srdce,
nemohol v ňom potlačií hnutí mraíných, jako ooc, I želel toho, že
snátl už bez návratu odletela preč nevinná krása ich rodinnej shotjy.
Keíl koueť^ne usnul, mal sen. Vo sne zdalo sa mu, že opäť vo
spolku s bratom bojuje proti Argivcom. Ale Timofanes padol v boji;
a ked Titnoleon uzrel na bojišti jeho schúlené bezduché telo, jeho
bledú tvár, potriesnenú krvou a polepené husté vlasy, nesmierna
lútosf začala svierať jeho srdce, Tadol naň a plakal usedá ve, bozká-
vajik jeho bledé pery a chcejúc vdýchnuť do nich čiastku vlastného
milujúceho ducha. Ked sa prebral zo sna ťažkého, zliadal, že z oCÍ
jeho opravdu tečú hojné slzy, a cítil že doniat srdce jeho svicra
mohutný žial.
„Týmto snom," riekol nahlas, „tuším, zjavuje mi Boh bratov
budúci osud. Ale lepSie by mu bolo, keby bol zahynul vtedy čestne
v boji a zápase hrdinskom, neži i by ua mi\a tiež mala padnúť spolu-
vina jeho smrti/
A sostúpiac s postele, kfakol na kolená a temer v záchvate
ftiaienosti modlil sa vrúcne k Jiipiterovi, prosiac vnuknutie od neho:
čo by mal učiniť, aby nemusel usilovať o bezživotie bratovo? Rovne
Uk, aby zachrrtnil česť a blaho vlastného žitia. A Boh naplnil
srdce jeho pokorou a zbudil v úom úmysel utiahnuť sa z verej-
nosti. Úmysel ten naplnil ho tichým blahom, a Timoleon znamenal,
že to bolo vnuknutie od Boha.
I zachov:il sa podľa toho. Ujal sa gazdovstva na svojich sta-
tkoch; navštevoval úkolné obce, stýkujúr sa nnioho s roluiknii, a
k nim býval teraz vlúdnejôí. než inokedy* Ked sa mu naskytla
príleiilosť, ako úradná osobnosť odčiúoval ich krivdy. PozdejSie pojal
úmysel vysťahovať sa do Sicílie, kde je zem úrodnejšia, nežii doma^
a založiť tam novú kolóniu. K tomu ciefu shladával ludí, ktorí by
boli oĽhotní vysťahovať sa pod jeho vedením. Ale manželka i matka
kládly odpor jeho úmyslom* a Timoleun vidiac, že ich neoblomi
prosbami ani dôvodmi, ostal doma; ale zasnmSíl sa znovu.
Ked niekedy zašiel do mesta a stretol tam priatelov, a oni
dotazovali sa ho, čo by bolo treba robiť, odpovedal im: „Rozíífme
sa, rozídme: buď my ostaneme tu, alebo Timofanes! Buď, alebo."
8.
Jedného dňa, súc v Korinte, striel sa s Ijratofn manželky Tima-
fttiiovej. Tento z duSe nenávidel tyrana, a v srdci jeho nenávi$(( ne*
mala protiváhy v láflko bmUkej. Kráčajúc ulicou, uzreli, že proti
3»
BUrnaeTmôtafies s drn^jiiou. Pustili si ruky a» prejdúc na pro-
tivnú stranu, pozdravili tyiíiiiíi. Oq hrdo odvrátil bíavn od nich.
„ľotinie, poílme/ riekol ticho Timoleoti, „lebo vladár sa mračf,"
A íahal priatela za rukáv,
«Keby prišlo na lámanie chleba, čo bys' ty obetoval?'* atá3&al
ho z ni^iiazdaniu švagor Timofanov.
„Co iní, priatelu/* odpovedal mu vyhýbavo Tiuiolooa.
»,Ja život svoj.*
„Je vás viac takých obfanov v Korinte V"
„Je nás viac."
„Tedy nad mestom dlho nebude vláduuf tjTan," odvetil Timo-
leon.
„Priateíul" zvolal Švagor Timofanov, „ale ty musiô sa nám
postavií na ôelo. Súhlas tvoj posvätí naše dielo/
^Prídte dnes vef^ ko mne/ riekol Tinioleon a rozliičil sa
8 priaWJom.
Potajme potom 8išlo sa u Timoleoua viac obtanov. Radili sa
hlboko do noci a uzavreli, že ozbn ja svojich prívržencov a v nočnej
dobe vniknúc do obydlia Timofanovho, vyzvú ho, aby sa vzdal
velítefstva nad vojskom a aby odišiel do vyhnanstva, v ktorom by
mal zotrvaÉ tak dlho, kým by lio sami nexavolali zpiatky. V tom
páde^ že poslúchne ich vyzvanie, darujú mu život. Inak ho usmrtia.
A každý z nich prisahal na mocnosti podsvetia, že v počínaní svojom
budú vSetci jako jeden muž a nevyzradia sa.
Manželka Tinioleonova zvedela, že u muža bola tajná porada;
i íakla sa toho. Knf sa priatelia rozišli a Timoleon vošiel k nej
do ložnice, padla pred ním na kolenil „Pane môj/ zvolala pi
„ty sa vrháš do nebezpečia! U teba dosial boli tvoji prial ---,
O! zachovaj svoj život mne a deťom svojim k vôli, ktorí ía milujú
nadovšetko! lebo, tuším, tebe na ňom mnoho nezáleží. Nech si je
Timofanes tyranom: my preto môžeme byí blažení,"
A uchopiac jeho ruky, celovala ich,
Tímoleonu dojala srdečuusí manželkina. Zodvihol ju a privinul
v nárut^ svoju; potom tíšil láskavými slovy jej nepokoj. „Ty slaď
kosť môjho srdca, aj ! pili sme len a bavili sa v kruhu priateískom.
I o tom bola reč; keby jednotlivec mohol mať šťastný život, ne-
st-arajúc sa o vec obecnú, tak by to bolo iná. Potom bys* mala
pravdu, duŔa moja: nech by si bol Timofanes tyranom, len keby
sme my spolu s dietkami našimi boli Šťastnými. Ale ncní tomu tak^
neníl Jakéže to blaho, ked srdce moje ustavíCne plaši m^ že snáď
už zajtra môže padnúť moja hlava pod mečom kata^ zarúbidi sa
tak tyranovi? alebo že zabeiie moje statky a ty í s dietkami budoô
potom odkázaná na milosť bidí, potulujúc sa ako žobrácka z de«liny
na dedinu, v slote a o hlade? Daj ty správu * ^ňhnn
a nedbaj o to^ jako sí budú pP»Mnať: či <i !>od
ich správou? Nie, duša moja! my sa musíme zozieraí staro
1 o obec, aby sme jednotlivé mohli byť blažení. Ale ty sa nr. *.^
pokoj uj bezpotrebne. Priatelia moji prišli ko mne, aby sme sa po-
radili, máme-li zajtra v obecnom zasadnutí postaviť sa na odpor
Rtovf, keď bude žiadať od ubcť (ií^niaiíe na vydržovanfe vojslca
Ale nahliadli sine, že by to neviedlo k dolu: ŕoho by obec nedala
dobrovoľne, on by si to vzal na silu.*
^Manžetu môj/ odvetila žena, ^v tvojom srdci je tajná prie-
hradka, tuším, kde máš ukrytá predo mnou mnohú vec. Ketl na to
myslím, samotná dliac na lóži, žiarlim na teba, nevediac sama, jak
a prečo?**
„Ty si nerob, moja drahá,** riekol Timoleon, „zbytočných sta-
rostí. Tvoj úkol je v dome, čoho ja ninedlnivam: i jakť bych to
mal srdce ukladať na t<?ba eáte diel mojich starostí? Tie ponechaj
len mne: a bml ut»ezpeCená, keď sa pribodj fio vážnejšieho, ponesieš
to spolu 80 mnou/
V^olky -ne volky uspokojila sa žena.
Spiklencí v tajností porobili potrebné prípravy: opatrili si
zbrane a urCili deň k výpadu. Tyran, ať^kolvok nebol bez vyzvedačov,
nedozvedel sa ničoho o ich počínaní. A v jednu tmavú noc, kerf
nad mestom tiahla ťažká búrka a prieduchy nebesk*^ lialy áúžd:
voviedli do mesta húf zbrojného ludu, a obstaviac Timofauovo
obydlie, vošli do vnútri. Práve chystal aa na lóže Timofanes, ked
mu služebuík oznámil, že priali pozdní hostia. On chcel rtecí služeb-
nfkovi, aby ich odkázal na zajtraj^ok, ale tí už vstupovali. Uzrúc
ich, napred si myslel, že prichádzajú v súrnej a neodkladnej potrebe
o milosť tiajakú: ale keá čítal v ich tvárach odhodlanosť, a na-
posled videl vstupovať do komnaty i Švagra a biata vlastného, po-
rozumel, že si domýšľal a že pred ním stoja jeho sudcovia a nepria-
telia tyranie, ktorí prišli mu robií výčitky. I začal sa zlovestne
usmievať.
Po nedbalom pozdrave vôetei zamíkli, uemohúc najsí slov*
„llratn*'*, riekol TimoU*on, ^naco dllm okolkovaí? Prichádzame
k tebe vyzvať ťa, aby si sa vzdal velitel tva nad vojskom. To je
eiefom našiý návStevy, k nejž sme si zvolili dobu nočnú, niežeby sme
snátl ukrývali svoj strach, jehož nemáme, tedajakúsi poilráždenosC
radostnú. A poznávam, že i ty chápeA vážnosť okamihu. Nuž, bratre,
alúchni! lebo my tyrana nad sebou m^strpíme,"
„A bez neho? — uštvete sa navzájom**, zajakal sa Timofanes.
p My veríme a vyznávame/ vydýchnuc si, pokračoval brat, ^že
samovládca, jtdiož spôsoby a právomoc si osvojuješ, a dnes lebo
zajtra^ odhodiac na stranu v^eliké ohľady^ tuSím, i zákony bys vy-
niesol na posvätenie jeho moci — : že ^ * ^-^ Íra zhubil by blaho
nafiej oti':iny, ktoré vyrástlo z práce dôn i predkov. Len pt i
SToboda, pri volnom závodení vtipného mIk iiiuhtva kvitnú remeslá
a obchod, umenie i veda: a bohatstvo je zlatým gruntom, sná.^ano
usilovne zo v.Aotkých končín sveta, ua ktorom ony spočinú v druž-
nej shode, za |rríaznívi'*bo vánku krotkej svobody. My nechceme,
aby jodiaý občan panoval nad nami, ale aby každý bol svojím
pánom a vladárom* Lebo avubodní občania sú podobní králom : oni
584
tínc navsíájoni práv svojidj. vSetci rovuýni právom pítiiujú. 55amo-
fUdcsL však aui !ia zreteli len utvrdenie svojej moci, dentajúc
nohaniíi svobodu obí^arlov. MihijeMi tedy otrinu, jflko my, k vôli
jej dobru a sláve zrekneÄ sa velitelstva nad vojskom, ktoré je
v rukách tvojich svodným nástrojom pauovitosti a môiie uviesí do
jjáhuby i teba samého.'*
„Máte mi ešte ŕo riecíV" otázal sa Timofanes.
V tom predstúpil švagor jeho a riekol: ^Švagre, reč naSa je
krátka: rozkazujeme ti, abys' odišiel dobrovoľne do vyhnanstva a
zotrval tam tak dlho, dôkial ťa samí nepozveme zpiatky, Pôjdeô
ežte dnes, a poďakovanie napíšeS hned! Radíme ti^ aby si poslúchol,
inak ta usmrtíme.*'
Timofanes zodvihol ruku, ukazujúc ua dvere, a zavolal na stráž,
„liratre**, liekt)! mu Timrdeon, „nedovolávaj sa stráže: dom
tvoj ohradili sme svojimi íudmi. Zaklínam ťa na krvn<^ svázky,
ktoré nás pojal na spoločného otca i matku; na zlatý čas det^^^tva,
jehož spomienky {-arovnou mocou spriadajú mysle bratov v po-
sviitný sväzok rodinný: povol v srdci svojom a slúchniľ*
Ale Timofanes začal ziiriť v hneve, metajúc proti vSetkym
tvrdé slová.
Vtedy Timoleon pood išiel stranou niekolko krokov, a zakryjúc
si pláSfom obličaj, plňkah Spiklenci znaraenajúc, te ztratil nádoj
na vyliečenie ducha bratovho, omámeného tuhou po moci, vrhli sa
naň a usmrtili ho dýkami, Timoleon^ ked uslyAal lu^atov smrtefný
výkrik, zái)as a stenanie, neodvážil sa tilho pozreť v tú stranu.
On mal pocity jako by jeho vlastnou hnnfou prenikalo ostrie chladnej
ocele vrahov; a telo jeho strhávalo sa a chvelo kŕčovite.
V životopise Timoleonovom od llutarcha fítame, 9.e ked v tncHto
rozšírila sa zvesí o smiti Timofanevej. a že i jeho brat ndadSÍ mal
účasť na vražde: jedni chválili Timoleona, ale lud ho vinil, že tui
dopustil tak neblahého činu, Timoleon, uslyäiac, že i matka ho pre-
klína, chcel isť k nej, aby sa ospravedlnil; ale ona zavrela pred
nim dvere. To ho cSte viac zronilo; duch jeho upadol do Ukéha
zniíitku, že sa chcel usmrtiť oiloprenfm si jedla. Priatelia usUivičnit
ho obliehali. Nakonec uAiel z mesta: zriekol sa všetkých úradov
a verejného pôsobenia, a žil potom na stíitku svojom celých dvadsat
Tokov.
Fo dvadsiatich rokoch zaplietla sa obec du vojny s tyranom
Syrakús na Sicílii, mladším Dionysom, Tu občianstvo korintské
spomenulo si na Timoleona. a \7slal0 ho, aby osvobodil S
osadu založenú Korintskými, od tyrana. Ked skladali <lo 1
velitefstvo nad vojenskou výpravoUt rekli mu: .Timoleon, osvedc
sa teraz mužom statočným, mysle nAfachtilej, Z toho poznáme >*>
ní zabil tyrana, inak by sme si mysleli, že brata.**
-#♦-
Baníctvo a hutníctvo.
Príspevky k dtymám bauSclvn a hiitnSctva tm Blovenftka.
Napísal A. B— y.
Proti Míillenliofovi za liľuvdivosť t n Sut-ikov s ilľiev-
nymi Sata^nii a }H^fíi>.rie :< Ctítinmi ho\ -u velk;l podobnosť
sponienutyrh íttyroch slovných kmeaov^ ale eáte i saiiu^ územíei
na ktorom bývali (Vitini, Ivotnoi, Sat^síi a terajAí tam bývajúci
Sotáci, Cotini neintihli byť osobitným národom, ved ich územie
bolo malé, nepatrne: oni mohli tvoriť len čiastku národa slovfín-
skcho, výchoílnú, akou sú i dnešní Sotáci. iHolcmäus vyhlasuje i
Oravcov i TurCauov za osobitný národ, a prndsa oni boli len istá
Čiastka^ len zlouiok z národa slovenského. Tak teda jestli drievuí
CotÍDÍ. príSve tak ako sú i dnešní Sotád, boli Slovanmi menovitá
Slovákmi, mali by sme na tejto ceste jasný íiôknj: toho, že baníctvo
bolo naším predkom dávno pred príchodom Nemcov na tieto strany
už dobre známe,
O Kvádoch tvrdí Tacitus (G«nnania 42, 43 a Ptoleraáus II. H),
že boli národom banským a ich sídla že zaujímaly územie nad
lavým brehom dunajským, Mílllenhof tiež kladie Kvádov do stredu
Slovenska* Kvádi stali sa Rimanom známymi od tej doby, keJ vy-
stújúlí na bojište ako ^ ^' ' tch proti Ilimanoni.
Baníctvo teda na n. ,. dfa historických
hodnoverných svedectvi, /.niime l>olu uz vtedy, keJ sa Kristus Pán
narodil. Ba ešte i skorej ua úzť^mí Slovenika, lebo to dokizujú
rozličné nalezené kusy, nástroje bronzové, na rozHi^ných mteštachí
eSta i dnes sera-tam po starých hradoch, alebo niekde na poli vy-
orané. Z toho môžeme tedy zatvárať, že medená a bronzová doba
v Tatrách mohla už jestvovať asi jedným tisícroHm pred narodením
Krista Pána, Že baníctvo už v tejto pradávnej dobe bolo tu známe,
toho neklamným dôkazom sú tie rozličné z rýdzej medi zhotovené
veci, ktoré boly ponachádzané na území obydlenorn Slovákmi až po
matianské pohorie a teraz sú zviičša uložené v peštíunskom km^
jiuskom museume, no i naše slovenské museum v Turi^ianskom SV,
Martine zaiste tnú už aspoň niečo z tejto pra<lávnej doby.
Na tomto íizeml naj<lené tieto veci sú z rýdzej merti, Jebo o
cíne niet tu ani stopy, a tiik predmety tieto boly tu zhotovené a
nie z cudzozemská prinesené.
V severnej čusti Zvolenskej st*>lice, medzi vysokými vrcbam* »i
dolinamif ležia Staré Hory^ v macfarcine Oltej^y, a nemecký názov
Alt-Gebirj^, latinský Vetejvs Montes, ktle boly starobylé medené
bane a huta na prenil»anie rudy. ŕhilej je tam Baňa, len chybne
menovaná Ŕpaná Ikdiiia, Lud slovenský ju vždy menoval a dosial
menuje Baúoii, ^idem na Baftu"", „bol som sa Bani**, ^Baníci*.
Túto Raóu nesprávne pomenovali Spanou Dolinou. Mailan pomeno-
ralí ju Úrvolgy, áh staršieho nemeckého názvu Ilerrengrund. ľod
ť ■ ^-1
686
Vľdiom Baranovora volá sa dolina Baftsk-1, a d ľa tejto akiste po-
menovali že vraj „panská dolina" =: llerrengrurid. Boly tu staré a
rozsiahle medené haue, a že sn skutoíne velmi starobylé, svedči i
tá okolnosť, že boly už v XV, storoŕí v celej Európe dobre zn;i
boly tiik velké a hlboko, že sa ini žiadne iné bane, aspoŕí v «
Uhorsku, vyrovnaí neraohly. Ba domnievali 8a mnohí íudia v Uuu
£ase v baníctve zbehli, že su už úplne vyčerpané; ale í^róf Ján
Thurzo svojou podujímavosťou obživil a vzkriesil ich. Dnes, pravda,
všade tam ticho, pusto, ale nedá sa raysleí, že by už úplne boly
vyčerpané; príde ešte doba^ kde poznove vniknú do hlbín zemt\
aby hľadali med, striebro a iné kovy.
Tieto starobylé bane, zapustené banícke závody v okolí Starých
Hor a Bane, sú i dnes nemými svedkami dávnej minulosti a slávy
banskej. Počnúc od SLarých Hôr v rozliíné strany, v neprístupných
horách a vrchoch, skrývajúcich sa oku cudzinca, sú sem-tam ohromué
banské hálne, ináč hromady skalia a nepotrebného materiálu ban-
ského. Jedna hálňa nad druhou sa vypína v strmine; dabj rozličné
porúcané baúské staviská po dolinách, ako sú stupy, huta, prepad-
nuté bane, ktoré boly zčiastky majetkom B. Bystrice, /.(čiastky v ru-
kách kráľovských. Všetko toto smúti za minulosíou. V najnovšotn
čase kúpila tieto zapustené bane istá spoločnosf, pozostávajúcu
z Francúzov a Nemcov; hodlajú všetko dla moderného systému
zariadif. Avšak, hoci vložia i milliony peňazí do podniku toho, nie
je isté, Či s prajným výsledkom budú pracuvaí. Len vtedy by kraj
a ľud s ním znovu ožil, jestli sa smelý podnik tento vydarí a ba-
níctvo príde znovu do rozkvetu. Blízka budúcnosť to ukáže.
Že toto baníctvo známe bolo dávno pred príchodom Nemcov,
je nad všetku pochybnosť isté. A ked bane tu dávno boly, zaiste
ti ludia, ktorí sa baníctvom zaoberali, museli mať i svojo vlastné
názvy a pomenovania ku prácam týmto; že dnes tak málo sloven*
ských slov pri baníctve nachádzame, nemusíme sa ani tomu nmolio
diviť. Ved čez mnohé storočia priemysel tento takrečeno úplne 1k>1
v rukách Nemcov; oni kopali, topili rozličné rudy, prerábali a ko-
valí na kovy, na peniaze a iné predmety, a všetko pomenovali dh
svojej reči. Avšak ked nie iné, aspoň hlavný pramefi, z ktorého tia
povrch zeme vynášali výrobky, máme dosiaľ v našej reči, a to je
hana, a výroliok ten, tá hmota, pre ktorú mnoho ráz fudia pri tom
[iracujúci i o život prídu, ujenujerae m^)«, mrdienkum}^ rminkami^
olovienkami atťl, S pomocou ohrta z týchto vyrábajú sa potom rox*
ličné vzácne i menej vzácne kovy.
Panuje síce i tá domnienka, že Slováci za starodávna volali
baňu rudnicoK. Máme na viac stranách rozličné Rúdna, ^' ^ •*.
Ale Pavel Krížko domnieva sa, že to Slováci len medené i in
Červenkastej farby toho kovu, tak menovali. V)
V dávnej minulosti, ked ľudia neznali ešte ani železa, ba ani
len puAného prachu, dobývanie kovov, v tom čase už známych,
musela byť veľmi obťažnou a namáhavou prácou. UIo pomaly.
*) Neodôvodnená mienka.
Htd.
68f
zdĺhavé. Liiflia pri prárach tj^chto za v ycli
strojov a nílstrojov, ako dnes, snád tvru _ . ^ tky
slúj^ily itn za najpotrebnejšie uííštroje v podzemných jamách a a po-
mocou ohňa, ktorý tvrtiť^ skaly puká a mrvi, mrvili pevné skaly.
Ale ked ludia poznali už i železo a jeho tvrdosť, poaili zbotovovaí
to železu' naj^iotrelmejšié místroje ku híiníctvu a k nm
? ľudskom živote. Železné kladivo a kliny boly i mii
náatrojamí pri baníctve; ony bú odznakmi baníkov.
Aké kovy boly Slovákom známe už v najstan^ej dobe? Baníctvo
na riato pod Tatrami bolo velmi dávno známe, svedíia samy o tom
staré bane kremnické, ktorých počiatky prin v ^ do tretieho »to-
ročia po Kristu í*sinn padajťu Ale i tu nn j sa n>z]iíných
spisovateľov mienky. Tak na pn udáva Eduard Wmdakiewicz. jte
na základe samých kremnických baní, ich rozsiahlosti a ústroja,
potíatky kremnického baníctva treba hladať v IX. storočí po Kristu.
(Vidz Jahrbuch der k. k. geologischen Reichs-Anstivlt. Jahrgang 1866>
16 Bánd, II Heft, Golď und Silber-Ľergbau in Kremnitz.) Oby-
vatelia týchto krajov prv, než l»y boli v zemi híadali zlato, istotne
ho vídali bud ako drobný piesok vo vode, alebo na površí pomedzi
skaly. Ale že v tom ŕ^ise zlato nemalo tej ceny to dnes ani zďa-
leka, je vec istá. Ludia peňazí ešte nemali, potrebné veci zamieť^ali
za dobytok, zbožie a iné zemnké plodiny, čo komu bolo potrebné.
Viac ludia cenili si med alebo železo než zlato, lebo zo zlata zbroje,
nástroje k domácej [)otrebe zhotoviť nemohli, Pozd^jSie zlato slúžilo
za ozdobu pre naSich predkov; nim modly, bohov.
Len vtedy počali sa oddávaí k vyl i A úUo doba
môže sa klásť na začiatok kresťanstva. Tak počiatok baníctva krem-
nického padať môže do tejto doby; lebo tu vôbec niet bane na
železo alebo med, tieto kovy nezjavujú sa tu vo väčšom množstve.
.lán Bolský píše v svojom diele M: „AntiquisHÍma montanarum
civitatum est sine dubio civitis Oemniciensis, illud attamen ceilo
scimus, (Temnicium cum habuisse scopum, ut accessum ad opulen-
tissimam urbem Eburum aut Eturum hosti impossibileui redderet.
Urbs enim haec, condita a princípe Marahanorum Thauro aut Turo,
qui regioni huic usque trans Granum dominabatur, sedes erat Co-
neaio cogníjmine Banio, qui tarduis urbem liania prope ad hodier-
num Schemnicium aediťicavit, cuire hostes turn propt^^r divítias
the8flurorum Cnesii tum et propter tbermas suas celeberrimaB, quas
multi aegroti pereíjrini adibant et ibidem convaluerunt, qua propter
iidem thermas has fortunanti deo auro argentoque sacrificare debu-
erant, minabantur." Za dob Turových, ktorý bol kniežaťom v týchto
krajnch a mal v svojom sídelnom raente Eburume alebo Eturume
i liofSvé vody (Štubnianske Teplice v Turci), príchííd/ali neriíocDÍ
do ' 'fov a z vdačnosti za uzdravenie ••' 'ro
bolľ íi tieto liečivé vody žebnali, A ti lo
známe už v tonito čase, okolo narodeniA Krista Pána.
^) Johannea BoUky: MetnorAbilla septem montananim cifitAtuio,
že Nemci v R^äsý zlata a striebra ne^naU, o tom píle Július
CiUar a pozdejšie i Tacitus ((Icľniania, 5).
Alo naše slovenské kraje nie sú dosial náležíte preskúmané
archäulogicky ; sníid nad mnohými starobylými baftami na zlat*> a
iné kovy vypínajú sa rozsiahle lesy a hory a nik nemá u tom aat
tušenia, že sú tam Imne zapustené, a!e» možno, že i málo vyí.erpuui!.
Striebro je menej vzácny kov, dnes až velmi malú cenu nie-
júci. Na územiach a krajinách pred narodením Krista Pána Nemcanii
obydlených sú síce i vrchy a v tých i striebro v sebe majúce rúdue
žily, ale Nemci dla Tacitovho svedectva eôte v I. storoCÍ po Krintu
vôbec nijakých, teda ani strieborných baní nemali ani neznali. A
dla Schradera prvé strieborné bane započali otvárať iba za pano-
^Vania cisára Otta Velkého (ÍK^»*5— 973), teda až v X. storotM. Že
však strieborné baníctvo u nás na Slovensku je velmi starej o tom
svedi^ia samy strieborné bane na našich stranách, ^ Spomenutý už
Ján Bolský pripisuje založenie starého mesta nad Štiavnicon knie-
žaťu Turovi, a Windakiewicz ') na základe dosial jestvujúcich ban-
ských prác súdi, že štiavnické bane na striebro musia siahať naj-
menej do IX* kresťanského storočia
Naši predkovia znali teda dávno pred príchodom Nemcov zlato,
striebro, ale i med. Metf je kov každému, i najchudobnejšiemu člo-
veku známy; drobné peniaze, července, do nedávna robené bývalý
výlučne z íistej medi. dnes je to už miešanina z medi a člnku,
teda takzvaný bronz. Slovania v Tatrách usadivSÍ sa dosť skoro
oboznámili sa s medou, ktorý kov má íervenú farbu, Dla tohoto
máme na Slovensku rozliiíné Rúdna, ruduice (vody červenej farby).
Pomenovania tieto len zUide môžu pochádzaf, že tam alebo na blízu
nachádzať sa musely rudy čiže hmota červenkastá, z ktor*^ hotovila
sa pomocou ohňa med, kov rudý, či červený. Obzvlášťnej červený
farby med, ktorá dorábala sa vo Spiší, menovite v Smolníku, i
Nemci menovali Roseten-Kupťer. Med poznali naži predkovia na
svojom území a ona bola zaiste najstarším kovom, z ktorého zhotovo-
vali zbroje, bôžkov a iné potrebné predmety.
Do doby o vela pozdejšej padá poznanie železa u našich pra-
otcov, než medi. Avšak železo v týclito krajoch muselo byť dávno
známe, ked už Ptolemäus vedel dla chýru o zdejších železných
baniach v II. storočí po Kristu.
Kedy, v jakom čase naučili sa poznať naši predkovia olovu, je
hádkou. Tento kov nach od í sa na viac miestach v našich Tatrách^
najviac spojený so ^^triebrom (rudou).
Okrem olova ešte znali naši predkovia ortuť, ináč živé striebro.
Nemôžeme ho pomenovať kovom, lebo ono je vlastne hmota tekúcu^
lenže tiež baníckym spôsobom dobývaná.
Ze slovo rtuť, ortuť je dávne, toho n >ín läá
zapustené niekdajšie bane ortuťské, na [>'■ i Te-
kovskej titolice, medzi B, Bystricou n Krenmicou. Na ich níekdaj&om
I
*) Jahrbuch der k, k. j^eologtecben Ilelchs-Änstalt. Wien, ISM^ lH
hm
I>rlS5!?!r^ozkiadajú f^a hiist*^ lesy, s ľozlii'uvmi priopadií^kanii, Ktor
dosial poilržaly svoje pôvodné meno Ortuti Bane tieto starol)yIé
zanikly už v XVL fitoroťíJ) I lúky jabricke (vo ZvoL stolici),
s Ortutmi hranií^íace, ktoré len hory predefuju, nosia dosiaF meno
Ortuino, Slovo oľtut je 6ist<» slovanské, a koby tieto bane Nemci
boli zapoäili, boli by im zaiste dali nejak(í» nemecké pomenovanie.
Ono je nezvratným dnkazom, že tu s týmto odvetvím l>aňskébo
priemyslu pred uvuii zaoberali í>a Slováci.
Na našom - > v Hornom Uhorsku, boly bane i na
realgár a auripigment. ľoto bolo, pravda, len v najnovšej dobe, a
Slováci pre toto JnenaŔli svojského pomenovania. Bely to len
malé, jednoduché bane, ako na pr. vySe Tajova vo Zvolenskej sto-
lici, kde dosiaf patričný hon vola 5a na ^fíanióku'*,
Keílaleko od Jabríkovej vo Zvolenskej stolici sú lúky, patriace
rodine Radvanských^ menované „(^achy^^j: na nich ešte kde-tu
zachovalý sa pamiatky po baníctve. Za môjlio detstva, pamiitám sa
dobre, bolo poznať kdeaké dolomeniská, ba miestami eáte i prie-
kopy, kade viedla sa voda ku banským závodom. \ tomto kraji
nachádzajú sa hory, zvané ^Zlatý kopec % liiky na „Farby'* zvanej
ba pod pohraničnými vrchmi tekovsko-zvolenskými, pod takzvanou
Skalkou, nachádza sa eáte i vchod do bane, v kameni kresaný,
zkade voda vjteká.
K banským roliotíím boly vždy potrebné isté nástroje,^ a tieto,
ako i roboty samé, majú temer úplne nemecké menťi, Šlachetué
rudy v baniach, ktoré dnes Slovilci menujú len jamou, nachádzajú
sa v takzvaných ^^aniíoch'*, pri väčšej Sfrke (hrúbke), alebo zase
v „kluftoch'* (žilách) pri menáej hrúlíke. „Gangy a «klufty" (trh-
lina) majú istú dĺžku, ktorá volá sa ,,streiih''; ďak'j majú istú
polohu, ktorú baníci volajú „verfliichung". Tuto polohu primeriavajú
ku myslenej kolmej čiare a tak potom určí sa, že otázny „gang*
má pok)hu na pr. \V^ stupne. Ale ked je daktorý ^íanc; plytkej$í
od 43 stupňov, ostane z neho „ílec*", ako pri kamennom ulilí na-
pospol. Ruda prechádza ešte i v takreCených „pucniach**, ako:
medená a železná ruda; strieborná a zlatá zriedkavo, „ruceŕi*" je
teleso neurčitej fonny, teda nie plocha, ako gang a žila. Kej za-
') O baniach týchto orlut^kýih bovort bývalý kráíovský baftský
direktor v Siiavnici, Auion Vvxh, v svojom ^pise: „Alsó-Ma^'yarország
bányamívelésének turtť^'nete. Bodapest, 1884", na strane 393 nasledovne ;
^Ortuuké bane na živé striebro fiponiina [k> prvý ra^ komisia roku 153&;
? tom rase bola n b stará óíastka u2 zatopená, no v baní &a eitc praco-
valo a t toho« ^0 pozostalo i dávnych ôias, dorábalo sa týždenne 40
ŕuutov ortutť. Dôruba m pozdcjiic zvÄôiila natofko^ že roku 15(35 Iw-
tíľi^hin ortuť uŽ i t krajiny vyvárali. Aviak pi>t<iri] nrnachodíme o týoblo
baniach viac nijakých /práv, iba roka I5t^3 spouiiuajá la eUe daktor*^-
kutania, čiže hľadanie ortntnej rudy.
') Cachom mcuojú baníci to nesplnené mie^íto v bani, kde sa tikvky
xpofoedzt skál vyberú. Mnoho ráz takéto njedjeery i na povrch zemo
jiialtvjú.
69a
mýih sa voľakto rý „gang*" jednou Stolnou dosiahnuť, to m volá
iiiíHiecky: Vorbau, maífarsky to nazvali: elovájág. ŠtolĎa je votlo-
rovuá; kej kolmým smerom chceme gang dosiahnuí, čo m len pri
,»fiecacb" často stáva, zhlbime šachtu. Ked sme Stolnou gang do-
siahli a ideme po ftom, toto sa už potom menuje „abbau'*, mad.
feltárás. Ked „abbauom" dostóli sme sa k rťide, ideme zo štôlne
„lenkom'* hore, alebo „slnkom" dobi, za pololiou gangu, K©<í sme
sa „lenkom**, alebo „sinkom** presvedčili, že je ruda stííla, obložíme
„firštovec" (Fjrstenstrasz), alebo „zídovec" (Sohlenstrasz). Takýmto
spôsobom vybereme všetku riidu a prázdninu zaplníme piargami,
ináč volá sa to ^erbaltsbau'*, maJ, fejtés.
Robotníci, ktorí pri ^vorbau**, „abbau** a ^erbaltungsbau** sú
zamestnaní, volajú sa haviari tHauer). Oni vŕtajú do kameňa dierj',
naplnia ich dynamitom i pu§ným prachom, do ktorého boli prv za-
pravili na „cindru'* nastrčenú kapstu, — cindru zapália, utekajúc
preč 8 krikom : „Hop, horí ! Hop, s Pánom Bohom 1" Iíynamit v diere
kapslou razom zapálený zmení sa v plyn, ktorý niekolkostonásobný
priestor oproti dynamitu potrebuje, do diery sa neprace, rozdrapí
skalu a tak možno potom pracujúcim baníkom vziať z kameňa to^
Čo má cenu pre nicL
Nástroje, ktoré haviari či baníci potrebujú, sú nasledujúce:
nebožiec, na spôsob dláta; kladivo, ktorj'ui sa na nebožiec bije;
škrabáč, ináč kríkal, ktorým sa prach, poťažne blato vyhrabe z diery;
čekan či krampel na kopanie, ked má mäkkú robotu ; ťažké kladivo
či pucka^ na rozbíjanie veľkých skál ; graca a korýtko na odplneníe
rozdrobenej skaly; sekera ku drevenej práci (cimrovka); „Šliafka^
(Schlepfkette) ; „pincál" (povraz) na vláčenie dreva; konečne železo
(klin).
Udržiavanie štôlní a éutov v dobrom stave volá sa'^VersicheruugH-
bau**. Robotníci pri tomto su alebo murári alebo lehaviari (Leíir-
hauer). Murári murujú a sklep ia v bani^ kde je tolio potreba, le-
haviari cimrujú. Lehaviari sUvajú „štample" ^= stĺpy pol a celé
páry, „joche", ^einstriche^, „spreice** a diery zapchávajú „lád*
holcom".
Robota, ktorú dostaneme z bane von, alebo s miesta na mieato,
banský výiobok, teda piargy, f^ere (Pocbgang) a ruda, menuje &a
„Forderung". Rozoznávame: Schachtfŕhderung (robotníci to volajú
(„traibung" ), ked banský produkt pomocou z podoávovej kože sprave-
ného vreca, alebo drevenej putne, alebo moderne pomocou do Soluy
zastrčeného železničného voza na povraze von vytiahnu, í>alej volá
aa „Eisenbahníorderung**, ked robotníci baúský výrobok do želez-
ničných vozov naplnia a j^tolúou po železnici von alebo k Aachte
za ti Hnú.
Konečne „behanie s hundtom" (malý^ na štyroch kolieskach
postavený vozík, ktorý tiská sa po pribíjaných doskách), O vozíku
tomto, či ^hundte**, zachovala sa pauiiatka, že za starodávna baníci
mali vycvičených psov, ktorí s nimi do baní chodili, a ked patričný
baník mal už niečo rudy, aby on nemusel s úou vychádzať, do
vreca nakládol tolko rudy, koTko pes mohol na patričné mteeio
hn
Tynlesf, a s prázdnym vrecom vrátil m zase do banp. PozdejSíe
mali takýchto psov do malých vozíkov zapriahnť, ktorí z bane rudu
vyvážali, — a tak malo povstať pomenovanie tohoto vozíka „hund*
tom", a día tohoto v niektorých krajoch pracujúci matfarskí robot-
níci pomenovali ho ^kutyácska", S huudtom na meuSích diaFkach
chodia chlapci so ž*- rní vozami: pri väčších díalkach robia
mládenci, alebo pri i vyše KKH) metrov zaputi 10 vozov za
koňom. Tieto sú okované, ^hundštosiari**.
Vrecia alebo putne naplnené riidou vytiahnu do iíg^pla** za-
priahnuté kone, ulebo vodné koleso; v najnovších (basoch modernú
Solnu so železničným vozom vytiahne pnrostroj alebo vodostípový
stroj, alebo konečne najnovší električný „&ekundár"-stroj, v zriedka-
vých pádoch turbína.
Nemalú roUu hrá pri baníctve i vedenie vetra (povetria) a opa-
trenie banskej vody. Povetrie ríaía dvermi ; kde potrebné je, vedú
ho drevenými lutnamí alebo plechovými cievami^ vlastne ženu ho
„fachárom". Vodu vyvedú z bane šrámom (jarok); kde by sa do
hlbších miestností prepadnúť njolila, vaiú Ju drevenými alebo blacho-
výuii itrabmi; zo zinkov alebo a hlbiacich šiacbt vytiahnu vodu po-
mocou pumpy alebo iiomocou povrazov v putničkácb ipilgovaí); kde
jej je vela, musí prísí vodu dvíhajiici stroj.
Baníci, ku štiavnickej banskej správe patriaci, robia v H-hodino-
vých „šichtách**. Tie začínajú sa ráno o 4. hodine, na poludnie o IŽ-tej
a večer o 8. hodine. Polhodinou skorej býva „ftuÄtald^ Railajšf
i^ je najhlavnejší: pritom modlia sa, ba i baúské pobožnó
1 y spievajú.
Iíanlci sú vôbec pobožuí ludia. Len oddanosť do vôle Božej im
dodáva smelosti denne vchádzaí do bane medzí mnohé a neznáme
nebezpečenstvá.
Pán podpredseda Museálnej slovenskej spoločnosti, dr. Ján
Petrikovich, predložil mi bol ot:ízku, či baníci za panovania Leo-
polda L na konci XVIL storočia neboli platení náhradnými min-
cami? Avšak dosiaf na túto otázku u banských ludí nedostal min
náležitého vys>etlenia. Nevie sa temer nič určitého povedať, čo,
ako to bolo. Až do roku 1870 dosUlvali baníci podfa kate^ono
asbožie, pšenicu, miešanú s ražou^ za istú vopred určenú cenu. V roku
1867 bola tá cena 1 zl, 2<J kr, za jednu kilu. Keí zbožie bolo
drahšie, doplácala na to l»afta, a toto volali „limitácia**. Haviar
dostal na mesiac 2 kily, na Ženu a na ka^.dé odrastenejšie dieťa
Vs kily, lehaviar 1 V^ kily, hundštosiar 1 kilu. Takto sa potom dá
vysvetliť, že baníci v tých časiech boli najhoršie platení fudia. Naj-
menej bolo vtedy na „šichtu** 1 1 a najviac íió krajciarov. Na 35a-
čiatku 7(^ycli rokov minulého storočia sa toto zmenilo. Sypáme,
ktoré vždy má valy v zásobe zbožia pre banských ludí, prestiily,
a začali baníkom vydávať múku, s tým rozdielom, že kto uecbco]^
nemusel vziať; múka počítala sa dla bežnej ceny. Jestli múka
zdražela, robotníci bafiski dostávali <lrahotné dodavky, 1—7, ba
Huáá i viac krajciarov na Šichtu. Najmenšia Aichta bola 15 kr.,
najväčšia &3 kr. Tiito výhodu sypámi požívali i úradníci baAakl
5í»2
V tom í^ftse. aTS mali pritoni veľmi malý plat. Nojiiit^DSí úradnícky
(Dižši uraduici) plat bol do roku 1Š70 3 zl 50 kr., najvn^^l »; z\,
m týždeA. I takzvané „diogové" zárobky po rok 1870 neholy ví>tnú
skvelé. Ke<f haviar na dva týždne zarobil t3— 8 zl, bolo najviac
Slovania neužívajú slova hai'ia v smysle latinského fodina alebo
niontana a nemeckého Griíbt% Bergwerk; skalu, neniajúru v sebo
nijakého kovu, slovenský imník menuje „nectnoii skalou'*, Numec
ptaubťs (iestoin'', teda hluchým skíilím, Slovíik baňu kope a v nej
riidu líínio, h!ad«, Nemec naproti tomu bafiu stavia (bauen) a pillcu
okolo lomenia skál a dobývania rudy menuje odstavom (A.bbau).
Slovák vybraté príWídniny zakladtí, zapĺňa a zasýpa, Nemec ich
presádza (versetzen). Človek baníctvom sa zaoberajúci u Slováka je
baník, u Nemca Hauer (kopáč).
Opísať dopodnibna toto odvetvie priemyslu potrebuje Času a
viacročnej zkťisenosti pri prácach týchto; len tak by sme mohli
dostať úplný obraz, keby viacerí venovali sa jeho sostavovaaiu.
Snáď časom nájde sa odborník, znalec baníctva, Slovák^ ktorý to
podujme.
IL
Keí naSi praotcovia už poznali kovy v podobe rudy, nastala
im ťažká práca vylúčiť kov zo skál a iných piesočnatých hmôt,
aby z neho potom mohli si zhotoviť potrebné veci, nástroje. Zaiste
prerobenie nídy v nejaký kov v tom (aže nešlo tak rýchlo, ako
dnes, kde rozlicaé lúdy pomocou dreva, uhlia dreveného a
kamenného a rozličných plynov za niekoľko hodín menia sa v íistij
tekúťu hmotu a po zachladnuti v tvrdý kov. Prví topjí'ia rudy,
hutníci, mali primitívne ohniská a robili to hned pri bani, na otvo-
renom mieste, s pomocou ohňa, a nie ako dnes v rozlií^ných Pilcov-
ských, Martínkach a iných okrúhlych peciach. Takéto starobylé
ohniská, kde pradávni baníci, |)oťažne protápaci kovov, na íítvorenom
povetrí robili, tu i tu nuchoditi sa pri kopaní pivníc, studní, zú*
kladov domu, a v nich vyskytujú sa ešte trosky, ako po/ostAtky
kovov. Sú to teda poi^iatočné huty toho veku, ked" ľudia poUnali sa
zaoberať baníctvom a hutnír.tvoni.
Ked už baníctvo zdokonalené bolo, zaíali robií na blízu baní
staviská a v nich rozličné pece a ohniská, kde sa rudy topíly, a
tak povstalo ilnešné hutníctvo,
Idemc-li z dohiého Tekova hore Pohroním, či z pravá a H
z lava^ otvárajú sa zraku nášmu doliny, ktoré vbiehajú do viac
krajov slovenských. Počnúc od Novej Bane» kde baníctvo za pano-
vania Nemcov na Slovensku holo v kvete, hned na druhej slVíXí^e
za Hronom dolinauíi možno prejsť do Hontu, do Pukancii- niekdA>
lieho to tie>. bnhskí'dio mesta. I samé okolie Žarnovice ii " je
Phuty, ba i dosial dľa toho pomenované I)i>lné a Hrjrné II mi
druhej strauíi vedie dolina do HíidruAe, do Hontu, Ideme-li vyááio
hore llronom, hned vyáe Tekovského Sv. Kríža na lavo otvára sa
nio velmi široká dolina, ktorá asi po 2-bodinovej ceste vovedie náii
do starobylého banského mesta Kremnice. Bane síce robia i dnes.
mt
ale nickrlnjSia huta, ktotil k tomu €íeln vystaveuá bola, aby tu do-
bývané rudy boly hned na raieste v kov premenené, liiží zčias^tky
y rozvalinách ; len niektoré jej bočné staviská zostaly celé a slAžIa
m sklady pre materiál baníctvu a mincovni,
Opustíme-li hore Pohroním Tekovskú stolicu, prídeme do Zvo-
lenskej a poznove na pravo máme úzku dolinu, ktorá vovedie nás
dť) Hontu. Je to takzvaná Kozelnícka dolina, pomenovaná od malej
dedinky Kozelník, patriacej ešte ku Zvolenskej stolici* V tejto úzkej
doline, ti z íava a či z pravá, ležia rumy rozličných banských zá-
vodov, ^túp, pamiatky to z lepších Čias pre baníctvo. Asi v polo-
vici opomenutej doliny je hranica zvolensko^hontianska, a sme v ma-
lom, nepatrnom mestet'^ku, ba takrečeno len v dedine, — a to je
Bela, niekdajšie banské mesto, VSade bieda a nedostatok ukazuje
sa dne8, a po nešťastnom ohni roku 1872 <a či lH73Vf väčšina
obyvatefstva bola na žobrácku palicu privedená. IJaníctvo upadlo.
Videí síce ešte pozostatky stúp tu a malú hutu účastinárov baní
hodrušských a štiavnických^ ale i tejto nejako velmi skvele nejde.
Asi po jednej hodine od Belej prídeme do Baň>i vnice^ sta-
rého bartského mesU, sídla správy banských a Im Ij závodov,
akadémie banskej a lesníckej. Ako už spomenuté i>oiu, strieborné
bane štiavnické sú velmi staré, pritom všetkom do dnešného dňa
strieborná ruda ešte dosí vo veľkom množstve sa nachodí. Celé
mesto je baňamí podobraté a z tej príčiny mesto Štiavnica nemá
dostatočnej zásoby pitnej vody a len z rybníkov či ^taichov"* do-
stáva najviac svoju vodu.
Od i^tiavnice nadol asi na pol hodiny, smerom ku Sv. Antulu,
gtojí osamelá ústredná huUi, kam rudy nielen zo štiavnických a
hoílrušských kráL bani, ale i z Kremnice, ba i s iných strán Hor-
ného Uhorska bývajú dopravované. Huta táto zaopatrená je všetkými
i * '^mi pomôckami a strojmi, aby banské produkty čím
i né byť mohly. Sú tu na blíze i moderní! stupy na
Učrnit* kameiiuv, v sebe vzácne kovy obsahujúcich; dalej takzvané
prôbovne, kde predbežne každej rudy obsah kovu určií sa musi, a
5íce preto, aby patričná baňa nemustda suád čakaí na účtovanie,
asi po polroku, ba i neskoršie. Tu dla obsahu, asi 5 grammov, urči
sa, kolko jťsto buJ zlata, striebra, medi a olova, alebo i iných
kovov v celom množstve rú<ly. Ale toto prohovanie rudy musí sa
vykonať v troch rozdii*lnych prcdíovŕiach, a len keí je. malý rozdiel
medzi nimi, určí sa priemer všeobecný.
V hute svážajú sa potom všetky rudy na jednu velkú hromadu,
Čí bohatšie, či chudobnejšie, a tak potom, počnúc od vrchu až do
B|)odku, kolmou čiarou sa berú a do piec topiť dodávajú. AvSak
nie je mojím ciefom opisovať tu j^Hlnotlivé práce hutnícke.
V susedstve so Stiavnirou j :íiá Windšachta* Ma<lari ju
nesprávne pomí*uovali, že vraj .s od vetra. Nemysleli na to,
že niekdajší Nemci štiavnickí nemali v úmysle vetor, ale Slováka?,
ktorí tam bývali. I dnes tu máme Hornú Ves, ktorú iste ož i pred
príchodom Nemcov Slováci oliývali, lebo by ja neboli pomenovali
Windischdorí; v najnovšom čase dali jej madámké pomeuovattie
5^4
.1^ ' <v\ i slovenskú obec Lutilu v Tekove Nemci vulaju
W ilitta, kdežto Kopernica, teníz čisto nemecká rte<iina tam
v susedstve, jo Deutsch-Litta = nemecká Lutila.
7é Tekovskej stolice hore Hronom do Zvolenskej idúc, tiež
nájdeme viac baúsko-hutníckych závodov, či x íava, či z pravá, ktori^
butl už nadobre zanikly, alebo zcinstky ešte robia, živoria, í sama
Banská Bystrica mala kedysi rozsiahlu hutu^ ktorá už asi od tridsia>
tich rokov je rozpadnutá a na jej mieste rozkladá sa 8úkeunicka
dielňa a honvédska kasáreň. Kobí ušte hámor medený a najnovšie
s ním spojená huta na elektrickú med; železný hámor bystrický
ako i kosti viarska železná dielňa nadobre zanikly. Tajov, na západ
od Banskej Bystrice hodina cesty, mal tiez starobylú hutu, ktorá
už v rumoch leží od roku lšíi3. Star*^ Hory, Baňa skoro už priSly
do zapomenutia; velmi stará huta staro-horská zčiastky je už v ru-
moch. Máme ešte mnohé: Poniky, Lubietová, Moštenica a iné že-
lezné dielne už odpočívajú. I^en sama Brezová a Hronec so svojimi
rozsiahlymi železnými dielňami dosial prvšie miesto zaujímajú v kraji
tomto.
Dolinami Horehronía dostaneme sa do Tisovca a iných gemer-
ských baňsko-hutnlckyrh osád, ztade do SpiSa, kde baníctvo tiež
zviičíia už odpočíva. Opisovať baníctvo a hutuíctvo jednotlivých krajov
dopodrobna, to nie je mojím cíelom ; len tak letkom chcel som po-
ukázaí na niektoré miesta, aby sme si aký-taký pochop mohli
utvorií o tom, ako sa u nás za starodávna žilo a ako žije sa dnes,
kde váetko uteká z krajiny preč,
KeJ tedy pri jednotlivých baniach v blízkosti postavené boly
hutnícke pece, dialo sa to preto, aby rudy kovov nemusely byť
na ďaleko prevážané; ved v tom čase Slovensko bolo horami pre-
plnené, nebolo biedy o drevo a uhlie. Hneď pri bani prerobily sa
rudy v kov a tak potom hotový kov oddal sa svojmu účelu. Alt?
i tieto práce malý svoj háčik. Dlho nevedeli na naSich stranách
dočista odlúčiť striebro z medi, ba snád i zlato. V od hutnícke pece
sú len na roztápanie rudy v kov, ale nie na odlúčenie jednuho od
druhého. liaňské nidy, ktoré z hlbín zeme v rozličných podobách
ako tvrdé kamenie alebo iná miešanina prichádzajú ua povrch zenu%
rozdrvené, zomleté bývajú v rozličných* k tomu cielu postavených
stopách, mlynoch, ktoni múka potom pretojvená býva s ju ' ' >
topiacej hmoty, aké sú: vápenný kameň, železnák a iné, v u
peciach hutníckych, pri horúčonti viac než HHH)*' G. Avi^ak rudy,
ti hmoty tie, obsahujúce r<»zličné kovy, len zriedka prichádzajú
čisté, že by len jeden a ten istý kov v sebe obsahovaly : sú vždy
p^ '■'•"' '*t^'* viac-meuej s inými kovmi, a len ten kov, ktorý je naj-
ľ býva vyrobený. Bočné, nepotrebné a míilocenaé kovy od^
sUuúuju sa v podobe hutníckej trosky. I dnes na pr. zlato so s' ■
bróm sa sltiči, a len olovo možno od kovov týchto v ohni oiil
Samé zlato od striebra len c^»stou chemickou, tedy kyselinami, ake
sú sírová a síinitrová, možno po dlhšej práci oddelil Toto nále^it^*
odlupovanie kovov jedného od druhého, menovite odstránenie nitiii
h9h
Majitelmi bani medených bafisku-bystrickýcli boli i cudziny
menovite istý Ernest Hauipo na konci 15. storočia; od tohoto gróf
Ján Thurzo IL (umrel r. 15íj8) vzal do prenájmu haiisko- bystrické
medené bane za dvadsaí zlatých*) ročne. Následkom tohoto pre-
nájmu Ján Thurzo prišiel do spojenia s Fuggerovci a Ausburgerovci,
t»ohatýmí majitelmi baní. V tom čase skoro celá Európa bola kupecky
8 týmito v spojení. Objednávalo sa s roka na rok viacej, a meno-
vite vynikala v tom republika veneciánska. Ale Veneciánom ncSlo
tak o samú mecf, ale hlavne o zlato a striebro, ktoré bulo v nej,
ktoré bolo ich tajomstvom, ktoré oni za med kupovali a doma pre-
rábali. Thmzovi i Fuggerovcom bolo podozrivé, prečo Venecia kupuje
tolko medi. Starší syn grófa Jána Thurzu^ menom Jur, mladík
ohnivej povahy a bystrého umu, umienil si pre spoločné blaho otčiny
podujať cestu obíažuu a nebezpečnú^ aby mohol prísť na stopu taj-
nosti veneciáuskej. Vybral sa čez prednejšie mestá hornej Itálie pod
cudzím menom v odeve jednoduchom a dostal sa do Venecíe. Tu
pracoval ako jednoduchý robotník pri najťažMch prácadi, skladal
uhlie 8 lodí, ale pilne vSetko vSade pozoroval. Vyznačil sa svojou
pilnosťou, a ked presvedčili aa o jeho schopnostiach, pripustený
bol k topeniu a odlučovaniu kovov jedného od druhého. Viac ne-
potreboval ani vedieť, to bol jeho cief. Ked už všetko znal a za-
značené mal, čo potreboval, ušiel nepozorovane. Thurzo šťastne do-
šiel domov a viac potom nepredávali med V^eneciánoiu, ale novým
spôsobom počali odlučovať zlato a striebro od medi« Tak meno
Thurzo vo stalo sa v krajine slávnym.
Prehlad slovenskej literatúry z r. 1903.
Podáva Ľud. V. Rhfwr.
Jesenský Dr, Ján, Pieseňka. L. N, C. 3. Pieseň poddaných.
Tamže č, 7. Ilvie^dy pozerajú. Tamže L U. Zas, Tamže č. H.
Prichádza... Tamže č. 34. — Dohviezdny večer Slov. Týžd, č. 2<í.
Joaqain Dic. Vtáčie hniezdo. Poslov. G o sz to n y i. Slov. Nov
t, 252.
Jókfti M. Rfub - dlžoba. Prel. P. H. Lud Nov, č. 23- Súboj
na pustatine. Úryvok z románu „Sár^za róz8a^ Slov. Nov. č. 2'U.
'j Kŕ erhielt cien Namen cumjs i-: -n N( u^uhl und Krcmnuz
ood ward sjíiitiT mirh UonigU<lí*T Múm i jt: diL?» au** den zu s^Mner
Zeil geprtgt^ und SilI ich í^^t, anf deren Aver&-
leite die Bu H. T. (11 uon. (Er/áhtangen, Sageii
nnd I^egendea aus Ungarns Vorzeit Von Alois Kreiherrn von Hodn) ánszky.
Peiíth, ld29.
^^
506
Jozlfek O. Scparatismus iiherskýcli Slovákň a vývoj české kul-
túry 0(1 XV, Btoletí. Cas L 82, 84,
JubaL Niekoľko myŔlienok o cirkevnom speve. K. Nov. t 13, 14,
Juhihum, Tridsaťročnom farského úradovania velebného%píStra
Zaoska. Úistý výnos na Rovňanský kostol. S chybami vydal Use-
kanec, lyrický lantoA-básnik. Kníhtlačíareú Júliusa Zhorellu vo
Verkýeli Toporŕanoch ; 8*' str, 40,
V. JuTiftBz KlemenMSzanawski). V jtamtcej meti. Prel. A. Hala š a.
Bibliotéka, Románová, soS. 6.
(Jurdmfi Mikuláš), ff il okt 1903.) Nekrológ. N, Hlíísnik c. U.
N. Noviny L 124. Rod. a Škola t UX
(Jurlcoric Jur). (f 28. marca UH»3,) Nekrológ. C. Listy L 4.
Hlásnik L 7. Nár. Nov. L 41. Pozor (\ 14. Stníž na S, ('. 5. —
Verše nad hrobom Juraja Jurkovica v, Beblavý P.
J. Kto sa nevie modliť, uecli i<le oa more. Kresťan č. 22.
J- A. Z dalekých pLhanských krajov. (Narodenie, manželstvo
a smrť u kmenu Vakambov v Južnej Afrike.) Dla predoíišky missio-
nára na missionárskej škole v Lipsku. Tranovský str. 80 -94-
J. E. Majme vieru 1 N. Hlásnik c. 2.
J. J. z H. Ten pôst. K, Noviny č. 5. Moc modlitby. Tamže
e. 6. Moje dedictvo. Tamže L 13, 14. O baníkoch. Tamže t 1(>.
J... a. Orgovilnová vôňa. (Preklad.) N. Nov, L 41. Nepriatel
Žien, (Preklad.) Tamže č. 43. Ľúbostná idylla. (Preklad.) Tamže
L 98, V ateliéri, (ľreklad.) Tamže t 152. Ci^'ary. (Preklad.) Tamže
c.
155.
J-
ký Samo L. O stave vecí na Slovensku. Tatran str. 33 — 4(».
Ä" ľomit vedie opilstvo? V. Hladký Andrej.
Kabína Fr. Je majiteľom a vydavatelom „Hlasu Indu", v kto-
rom podal viac ílánkov.
Kaczíány Géza. Peter a Pavel. Veselá rozprávka zo života uhor-
skej gentry. Slov. Nnv. L 200, 201.
Kadleífik Jáu (L). Martine, preC-o nerbodíŕ^ do kostola? Stráž
na Sione c. !>. ,,0^ tváíi tve vyjdiž sond miij!" Tamže ľ. 8, ÍL
Kadlečik Ján (IL) Närodnij Kalendár v. Kalendáre.
Kálal Karol (K. K.; K. K— I). Na krtístiém Slovettsku S illu-
stracemi It Hartmanna, St. Hudečka, K. Klára, J. Kouly, L, Kuby,
K. Liebschera, s Ibto^'rafickými snímky, mapkou a se šesti obrazo-
vými prílohami, Vilímkova Knihovňa njládeže dospívající. Nakla-
datel Jan R. Vilímek v Praze, 1903. V. 8« str. 108+8. (Pecensie.
Denuica č. 7. N. Nov. L 91. Pokrok t 31-^33. Slov. Ptehled str,
431. Nár, Listy L 152. V boj! od 28. mája. Považsk*^ Noviny č, 10.
Slovenský Týždenník t 12.) — Prednáška o Slovensku v Krom^-
ŕíži držaná. Českosl. Vzáj, L 5. — Prvc sú deti. Hlas str. 1—3,
33—37. l'kol našich spi.sovatelň a umelcú v československé vzájom-
nosti. (Zo Sh>v. Pťehledu.) Tamže str. 335 -340. — Obsah píednáíky
o Slovensku v Méé(4insk(* Besede v Praze. Hlas Národa od 15. dec.
(Obsah tejtí) prednášky priuiesly mnohé české časopisy v tejže dobe.)
— Do Ameriky nebo na Slovensko? Kal, Besed Lidu str. 54—60. —
O Czanibelove irnd, brošurce. Slqj * ^^kým evunjelikum, aby své
älQ|
A
,Sí*7
časopisy spojili s Cirk. Listy sluveuskýriii. Krunika tľralia) 0. 1.
O nitranskOui pľocessu Riul, a Jul. Markovica a L. (lulíka. Tamže
L 2. Návod, jak Čechúm cestovali po Slovensku, at/y Slovensku a
vziyemnosti posloužilo. Tamže č. 5. — Slovák v Praze, Malý Clenáf
str. 45. — O cestách po Slovensku. Z prednášky dne 3. kví'stna
držané. Moravský Obzor od !0. mája. — Nitrauský politický process
od dr, Jul Markovica, (Ret-.) N, Listy od 23. okt — Po horách
i dolinách. Z nov<^ pouti po Síoveusku, Osveta XXXIII str, 40.
Na veky od Cechftvl Poznáciky k mail programu pro slovenský
lid. Tamže str 193. MaJarská spravedlnost. Obrázok. Tatuže str. 312,
Národopisná mapa uherských Slováku od Dr. Niederle. (Rec.) Taiu^e
str. 938 -[í40. Cesta zkázy a cesta spásy. Odpoyéd! k Czambelové
kníze „Slováci a ich reč". Tamže str. 1053. — Óeští učitelé Slo*
veusku. Posel z Budče XXXV 6. 14. — Pomôžme Slovákum zalo-
žiti laciné lidov<? čti^'m'. Slov. Pŕehled str, 11—15* Ďalší pomadar-
ôténí slovenských škoL f R. Zaymus. Tamže str. 47 — 49» MaJaH
snaží se odstrániti národnostní zákon z r. 1* 6S. Tiskárna Salvová.
Tamže str. 87, 8S. Matlaŕi proti Kálaiovii článku „Pomôžme Slo-
vákum založiti laciné ctení". Vykmčení sloveoští študenti a české
školy. Pfednáéky o Slovensku. Národní jednota československá v Uh.
Brode. Tamže str. 137—139. Slováci vídeňšti. Naše strední školy
a Slovensko. MaJarské usilovaní o slovenskou pudu. Maíarská
ttíuha po zákonu proti „vlastizradným'* ( nemaďarský m) národnostem.
Tamže str. 192 — 194. Slovenský večer v rodíšti U. Pokorného. Bro-
žúra Dr. Sam. Czambela. Tamže str. 236 — 238. Slovenské časo-
pisy: Hlas a Ľudové Noviny, Tamže str. 247, 248. Slovenský večer
v Kroméŕíži. Tiskové processy slovenské. Poslanec Veselovský pfed
voliči. Tamže str, 4'i5, 426. O chystané slávnosti Rud. Pokorného
v Heŕmanovíi Méstci. Rady českým cestovatelum na Slovensko.
Zpráva o bance Tatŕe. Továroa na cellulosu v Turč. Sv* Martine
a vláda. Széll odstoupil. Tamže č. 10* — Ze souboľu myšlenek
o československé vzájemnosti. Rad. Listy X. č. 2, Spor o Slováky*
Tamže č. 9. Bmlto — nebo. (K českosloven:iké vzájemnosti. I Tamže
č. 10. Slováci pfed soudem. Tamže L 14. Slovenské kukátko, (Roz-
Ided po sloví^nských udalostech v roku 1902.} *Tamže č. 17, 18,
22, 25, 34, 36, 38, 40. — Slovenská literatúra paedäf^ogická a
slovenské ôkolství. Stručný Slovník Paedag. VL 1903. Slovensko.
Črta národohospodái-ská. Velký Slov. KaL i^Ottftv) str. 50—54.
Ktfkítddre, — Kľanjelirlij Kalendár, venovaný záujmom vnú-
tornej missie na rok 1903. Sostavil a vydal Karol Sal v a, Ročník IL
V Ružomberku. Tlačou kníhtlačiarne Karia Salvu; v. S"^ str. 90 a
X Vil L (Ceskoslov. Vzáj. č. 1. — Kresťatiski) Obrázkový Kalfhdär
na obyčajný rok 19n3. Ročník XLIX. W Budapessti. Kníhtlačiareň
Kolonjana Rózsu a jeho manželky. V. 8^ str* 40 a 8 n. L — Ľu-
(lotvi) Kahndár Lnrdskvj ľan u y Márie a Stvätej Hodiny na oby-
čajný r. UM)3 po narodení Krista Pána. Budapesst. Wydává Koloraan
Rózsa a jeho manželka; v, Š^ stn 77 a 10 n. 1. (Lit Listy č. 2,
Českoslov, Vzáj, L 2.) — Alojza B u csáns z k y h o 3Mt/ Kossuthovskt)
Kalendár na obyčajný rok 1903. S mnohými k obsahu tlačenými
^ílí^
oDľÄzkaTni. UoCník XXXUL W liuiiapessli. Ktilhtlftčlarefl Kolomanti
Kozsu a jeho manželky, predtým A. Buesťtnszky, V. H^ str. 40 a
8 n* 1, - Alojza Bucsáuszkyho MtiUj Ohräjrkowtf Kalendtir nh
obyí'ajný rok 11X)3. Paŕdesiaty rutník s obrázkami. W liudapessti,
Kníhtlai^areŕl Kolomaiia Ilózsu a jeho manželky, predtým A. Bu-
csáriHzky. V, S" str. 40 a 8 o. L — Národný Kalendár pre liimsko
a Grécko Katolíkov i Evaujciikov na obyčajný rok ll.H)3. Vydal
Národný Slovenský Spolok. Ročník Xí. Sostavil: Literárny Výbor
Niir. Slov, Spolku: P. V. Rovniauek, Pr M Francia c i, L,
Novomeský, Fr. J. Pucher a )án KadleôJk. Číslo 12. po-
dielových kníh. Pitsbuľg, Pa. Tlaitou P. V. Rovnianek »V: Co. V. 8"
Ŕtr, 252. — Nom doniord poHadnka, Kalendár pre slovenský íud,
na obyčajný ^105 dní majúci rok po narodení Krista Pána 11*03.
Sostavil Dr. Pavel Blaho, llocmík V. V U h. íSkaUci. Tlačou a
nákladom Joxefa Teslíka. V. S« stn UX) a XXVL (Lit Listy t h
LVskoslov. Vziij. 6, 1.) — Nový Domovy Kidaidár mi obyčajný rok
1903* Vydáva Uhorsko-krajinský vzdelávací Spolok Slovenský. Roč-
ník XVIIL V Budapešti. Tlačou „Frankliu-Társulat- knlhtlačiarskn-
účasti nársk ej spoločnosti, V. 8** str. í^ a š n. K — Ohuortfiy Iht-
díusky K(dendúr prostonárodný pre katolíkow, ewanjelikow, prawo-
nlíhvnych a židow na obyčajný rok l*JO"r, W Budapessti. Tlaron a
nákladom Kolomana Kóíísu a jeho manželky, predtým A. Bucsánszky,
V. 8** str. 36. — Pútnik SväioťojMiký, Kalendár pre katídíckych
Slovákov v Uhorsku, vydaný Spolkom hv. Adalberta ( Vojtecha l na
obyčajný, íUír) dní majiici rok po narodení Krista Piina 1903. Roč-
nílí XXXII. Redaktor: Martin Kolliir. Číslo podielových kníhJT,
Nákladom Spolku sv. Adalbertii (Vojtecha). V Trnave. Tlačou Žig-
munda Wintera; v. 8** 8tr. 253, (Lit. Listy L 8, Úeskosluv. Vxjy.
L 2. — Viliama Méhnera Hodinný Obrázkový Kídŕudár nsi oby*
čajný 365 dní majúci rok po narodení Krista Pána Uí03, V Buda-
pešti, Kníh vydavateľstvo Viliama Mi^hnera; v. H^ str. 80 a H n.
L — S{ôľní:^kif Ihmory Kfdendár pre katolíkov^ evanjelikov a
pravoslávnych na ídjyčajný 3<;5 riní majúci rok po narodení Krista
Pána VMi, Sostjivil a vydal Karol Salva. Ročník XX. V Ružom-
berku. Tlačou kníhtlačiarne Karia Salvu; v. 8* sstr. 29, 56 a XVUL
(Lit, LiÄty L L Ceskoslov. Vzáj* č. 1,) — Slowmí^kii Ofmiskowfí
Knlrndár pre katolíkow, evnujelikow, starowercow a '
čajný rok 1W3. Ročník XX X 11. TurČ, Sv. Maitin. K
nča.^^tiniírsky spolok; v. 8° str. 110. iLit. IiÍ8ty č. L) — ľnitan. Kato-
lícky Kalendár na obyčajný rok 1903. Nádherne illustrovaný 7 tí
krásnymi obrazmi a 6 vložkami. Sostavil Ŕt Furdek. Ročník L
Cleveland, Ohio; 4^* str. 213, (Lit Listy č. 3.) — Tranotrský, ewan-
jelický kalendár na obyčajný rok po uanulení Krista Pána UMi3.
So«tavil Jur Janoška. W liipt. Sw, Mil " u
^Tranoscius". Tlačou Knílitlačíar8ko-úča< i ^ i -,
Sv. Martine; v. H'* str 194. — )yelký Ohraikowy Knimdar na
obyčajný rok 1903. Soi^tavil J. Brezina r. Ročník XI L W Bmia-
pefisti. KníhtlačiareA Kolomana Rózsu a jeho manželky; v. 8** str.
96 a 8 n. b — Velký obráikový kalendár smtéha Aniona Paduan*
m
sVrho prť> latolíckych Slovákov, zvhĺMť ctiteľov sviitóho Antona
Paduanskťho a členov tretieho nídu svat^lio Frautíäka ou rok 1903.
Roénlk IL Tlačou „Pázmauemn**, tlačiarni ^Listov sv. Antona**^
v Budapešti; v. 8° str. tJô. (Lit Listy L X)
Kalica Andrej, Pyšná dievka. Hlan str. 44 — 49, 76—86. —
Araerika. Pútnik str, 57—74.
Kalus Jozef. V'íly a Michal. Valašská romance. Slov. Dom.
Kal, str. 27.
Kal voda A. Umelecké dielo. UmeL Hlas str. 3 — 4. Jako sa
máme dívať na umelecké dielo? Tamže str. 16^17» Umenie a lud.
Tamže str. iU— 37. — Redigoval „Umelecký Hla3^
Kamene B. Prostouá rodné názvy najobyčajnejších liekov v Starej
Pazove. Čas. MSS. č, L ,
Kamper Jaroslav. Joža Úprka, UmeL Hlas str. 11 — 10, 31— .H4-
Kant. O duchovných bytnostiach* PreL Lad. K o je á r. Slov.
Puhl. str. 256— 2() L
Kapitán Ukážky zo slovenského básnictva. N. Nov. £» 46,
PanKlávske spolky. Tamže č. 113.
(ICaravťUv Petko) (f 7, febr. 1903). Nekj'olog. N. Nov. í:. 18,
Karol 8 Trenôina. Naíia chudol^a a bohatstvo predkov, v. Vár-
helyi A. Slávnosť íiákócziho. Vlasť a Svet č. 12. Výrok kniežaťa
liákocziho. Tamže L IX Krajčírov chodník k milej. Tamže č, 2L
Dade MiSko Pošniúrny v. Larapérth ftejza. K Martinovi. Tamže
č. 45.
Károlyi Július. Neprajný osud. Slov. Nov. č. 97.
Karonin. Šťastlivý návrat. Prel. J. Klen. N. Nov. č. 122, 123.
Karpaly (Tatry). Téli magas túrok és elso hegymáazásak*
IrtA Englisch Kííroly. Kárpáte^yesCileti Évk. XXX. str. 1—23.
A Lomniczi csúcs megmászása a Jordán úton át ltH)2 jiinius 17-éii,
IrU Urncske M. Tamže str 24-34. A Batizfalví-U^hdZ vezeto ut
mint uj turistíiút kezdete, Irta Jeltsch H. Tamže str. 64 — OK.
Adatuk a Maj;a8 Tatra entomologiájahoz. Irta En^liscb Károly.
Tamže »tr. 79— IW. A Kozép-orom megnuiszása az (>t-tó felól. Irta
Uj. Szílassy Aladár. Tamže str. 162— Hí4. Adalék a maj^as tátraí
c^úesmászások torténeléhez. Kozli Dr, Habel Tamže str, 164, lí>5,
A SáUtn megmászása. Kôzli Oadovvski Valentín. Tamže str,
IÍÄ— 167.
Karpií^Bki F; V poli. Prel. S la vinš ký. Dolu. Slovák č. 11.
Ka^atdiia, CasopiB pre katolícke duchovné rečníctvo. Vydáva
Fr. Richard Os val d, zodpovedný redaktor a majitel s mnohými
apolupračovnfkmi. Ročník XXIII. Tlačou Karia Salvu v Ružomberku,
Vychádza vždy L každého mesiaca (s prílohou každý druhý mesiac
eláterarue Listy**) v íiošitoch lex. 8" o M stranách).
Kahr K. Vynaučovanie náboženstva. Podal R, Uram^ Rod. a
Škola č. 1. 2.
Kele. Iineáná výchova. Poal. L. Bothár. SI. Nov. č, 140, 1 4L
iKHlrt Ján (t :^). nov. WXVÁ) Nekrológ. Kat. Nov. č, 24.,
KamôDy I^joa. FelHomagyarországi képfaragokrol. Arcb. Krt.
Uj folyam XXIL 1903, str. 332—336.
4ô»
rf^
Konedi Gejza, Nazarén. Prel. — t k a. Slov. Nov. C. 104
Keraer J. Pn píle. Prel Podtatranský. N, Hlásnik c i*,
Kianiôka Stanislav. Ndvšievtf prevclehncj Sviniosti oUárnrj^
V. Ligouri AlfuDS yhvin. — Život hlahoslnvotej Mane / /r
s Kaufbettren, rleiia tretiolio ľitilu sv» Františka. Dla n no
spísal . Vyrlilva Redakcia ^ Posla božsk. Srdca Ježiôuvho'',
S povolt*ním cirkevnej vrchnosti v O&trihome. Tlačou Zigm. Wintera
v Trnave; m. 8^ str 50. — ReC^ hobáôna. Kazatefna str äííL Kniha
a koleso svätice. Na deň sv. Kataríny, panny a mučenice. Tamže
str. 386. — Či je v srdci Kristovom sila? Posol b. Sr Jež. Č. 1.
Anjelom rovtié sú zdanie dietky. tie miluje i Otec nebeský. Tamáe
c. ľi. Páter Klaudius de la Culombiére. Tamže í. 6, 7. Hurlitelia
za pobožnosť k Srdcu Ježiáovmu. Tamže t 8, — Spoločenská otázka
a Sviatosť oltárna. Pútnik str. 115—117.
Kílburn J, D. Pamäť a jej použitie. Svetlo t, 1,5. ZázraCné
lieCenie. Tamže t 11. Vážny okamih. Tamže č. 12.
Kilburnová M. C. Zachránenie pred neodvratnou záhubou.
Svetlo L 1. Obrovskí? zviera. Tamže í. 2. Dostatočná ochrana v naj-
vác'áom nebezpečenstve. Tamže č. 0. Čo môže sa staí z oSklivi^ho
tvora. Tamže C, 7. Živá pumpa. Tamže C. t^. Nie mrtvý, ale živý I
Tamže č. 12.
Kipliog Ruílgard. Hlad. Posl J. Kat. Nov. č, 17—24,
Klriejev A. K rusko polskej otázke, N Nov. L 27,
Ki8s Jozef N. Zlatá omäa. Slov. Nov. L 85, 86.
Klaič Bianislav. Nová kniha v. Š i rola Št. Chlapec na trho-
Št
Humenné jabĺčko v, Klaič
Humenné jabĺčko. Preložil Pran
Chlapec na
Roko.
K late. Rod.
viôU v. Sirola
KUlc Roko.
Sk. t. 1.
Klas Andrej. Tiché akkordy. (Vom. hlrtch. Melódia. I^ctný veCor.)
Dennica č. 8.
Klasy. Krátke a poučné rozprávky pre udádež Í dospelých.
Sostavil K. Sal va-Úe bratský. Sväzok I Softit 1—4. Tlačou a
niíkladom kníhtlačiarne K. Salvu v Ružomberku; m. 8" str. <i4.
Klôo Ján. Z príležitosti 25-ročného pápežského jubilea Jeho
Sviatí)sti Leva XIII. Pútnik str. 110—112,
(Klcntpa Šimon) (f i:>. nov. \\\m). Nekrológy: Kat Nov, 1. 24.
N HJáBnik č. 23, Nár. Nov. L 146.
Klen Janko (Ján étrobl|. Bez zbrane v. Rudíôčev A. N.
Horká pravda v. Budiščev A. N. Prekážka v, Budiôčev A. N.
Zo všedného života. N. Nov. C. ()G. Dedina v šiestich epinodách
v. Sôch i n J. labutia pieseú v. Budiôčev A> N, Psí život v.
Iíudiôčev A. N. Šťasítlivý návrat v. Karonin. Mamička idei
(Vianočná črta.) N. Nov. č. 158,
Klíma Stanislav. Husove slávntiíiti v Prahe. C. Lbty č. 8, —
Slovenský národopis. Českoslov. V/áj, č, 6. — Sčítánf lidu v zemfch
koruny uherské roku 190<». Slov, Pfehled str. 70—74. Abecední
8lovensko*madar8ký seznauj JDien obcí. Národopisný Sbornjk IX.
8tr. 137—223.
Klimo A, Povesť o zbojníkoch. (Z Jamníka.) Čaa. MS8, (. 1
cai
Klimo Xicbal Obeť siroty na Hirotiencc. v. bi»t
K životopisu zomrelého P. Kolesílra, lioíL a Sk. <^» 2. Poznámky
na dopis liptovský, uverejnený v Hod a Škole. Tamže L 3.
KLimšova BohtniiiĽL Ako to bolo kedysi u nás. L. Nov. Č. 59,
KlsEák Martinta. Rozpomienka. Slov. Nov. L 221.
Kmet Andrej. Niekotko slov o sliepauí popolníc. C. MSS, t.
2- — ReC, ktorou otvoril X. valné šhroraaždenro Museiíhej ríjov.
spoločnosti, vydržiavané v TurtV Sv. Martine dila 3, augusta 1ÍK>3,
Tamže t 4. ťeluste ŕlove^Me so zámkami. Tam^e č. 0. — Ten be-
lujský zvon. Kat. Nov. č, 19. Obraz z niekdajšieho kat, kostola
devičianskeho. Tamže í. 20. — Spravedlivosť a veniosí odpláca
Pán lioh časne i veíne. Sviatok sv. Štefana kr. uh. KazatefAa str.
330. Rosa mystica. Sviatok Riiženskej P. Márie, Tamže str. 349.
Pán Boli obnovuje vSetky veci. Ca^né i večné. Posvätenie chrámu.
Taniže str. 363. — Spodná ôelusf ílovečia » dvoma zámkami. Tatran
str* 72—75.
Kmet IH\ Štefan (Špaňodolioec ; Dr. Šp,). O ziičastiieuí sa
katolíkov na obradoch nek * ' li. Kat. Nov. L 4. Katolícka
cirkev rozširuje bobony? . 6. — O prozreteTnosti božej.
Nedela po Novom roku. Kazutelúa str. 39. Význam a riôležitosf
mena Ježi$ pre ná^. Slávnosí meaa pJežiš. Tamže 8ti\ 54.
Kniea Ján. Nález mamuta na Slovensku. Lid. Nov. č. 112.
KttisJcy, Znbmnr a pouhié , Redaktor a vydavateľ MiloS FMcton
TurC. Sv. Martin. Tlaí^ou kníhtlač iarííkoMiôastínáriskeho spolku; m. 8**.
Ročníku III. svázok 3. ílO.), ií hisky — hnev a iné tidnktf. Str*
155. (Lit. Listy ^^ 4.) Svázok 4. í 11.) Dúbravský a inŕ chhihí.
Str. 159. iLit. Liaty e. á)
KttUmea, Veselú. Vydáva Au^nistín Pauloviô. HmnonstHhr
prednášky. SoSit XXII XXV. Dielu II. so.^it 10 13. Tlačou a
nákladom A. Horovit45a v Trnave; m. 8.
SošitXXIl Pán Šrnolka dili nehody krátkozrakého. — Gusto lloilu-
bovi6 rozpráva o svojej výskumnej ceste po Afrike. Día nem. Podle-
Bák. — Dvaja tvrdohlaví čili nepravoťroe so. Malá veselohra v jednom
dejstve. Dfa Sixtufsa od PaiilovÍ<"a. Str. 217—240*
Soôit XXUL Miško Pozorný, dedinský hlásnik. — Loi o závod.
Dra cudzej myšlienky od Podlesáka. — Prečo som sa tak chytro
oienil. Sólový výstup Día 11, S. podal Podlesák. — Prevrátený svet,
Z nm. O. P. — Piin JanrzuL Od Anzclmn, Str 241 — 261.
SoSii XXIV. Andreja KvíCala cí'sta do Viedne, — Hartolomej Tíä-
ftar, rysláliler. Hamoratava. Dfa J. W. padal Paolovii*. - Zatôbený
Ivtc^ Od Mo litere rífca. — Kapitola o hlav4ih. (Z ,UflráÍkji^ ^ ^»'
266-2ÉÍ8-
SoHfl XXV. Nedoro/umeuie aUbo ťe^t)- BoŽio sú roxliť^iie, Kuim K)
d<j* Votue dta Wje^beríía Aup. Paulovič. — Môj i*riateF l>úiok
alebo Rodina Paa Doli a priatef me^cc. Sólový výstup so spevom* —
Joiko Paotofía. Sólový výstup dla W a n d e r c r a uA Aug, P a ti I o \ í é a«
Str 289 313.
KniJtnim VmUornej Mii$k» Rediguje J. A. Fábi). ci»lo
602
i, VyJávaná z darov na t nTranovský'* spolok pre vm
mišsiu; iii. 8**,
Číslo 6. Newydaj rewers! W)slra/né slowo k tým evanjelikom a
ewnnjellČk/lm, čo do miessuného manžclsiva wstupujá. Drubé wj^dutiie.
UiižoiTibcrok, 1903. Tlačou knibtlaCíarne Salva a llerle; str. 15,
Čislo a. Biblické panny a ženy. í, Tohita Dorkas, wzor dnliro-
dnnej uôedlnice KristoweJ; jej Žiwol, smrť* wzkrieRenie a miesto prc-
býwania. Podáva Ján A. Fábry. Ružomberok, 190B, Tlačou kníbUa-
čiarce Salva a Iíorle; str. 35,
Čislo 7. Troje napomenutí r hoji proti alkoholu, Dfo farára J.
G 00 séra. Ružomberok, 1903. Tlačou kníbtiačiarne K. Salvn ; str 12.
Číslo S. O viere evanjelickej. Napísal J, A. Fábry. Turč. Sv*
Martin. Tlarou Ktiíbtlaciarsko úcastinárskebo spolku; str 4 L
Knoriug J. Ako sft Ferko navrátil domov. Prel J. Mara.
Nár, Nov. L 42.
(Kohút Ján) (f U. febr. 1903). Nekrológy: Nár. Kov. L 22,
Nár. Hlásnik č. 4 Pov. Noviny č. 2.
Kojda Ignác. O lakomstve. Nedeľa tretia pôstna. Kazatelfia
str, 132.
Kolényi Emil. InStallácia v Mitrovici. C. Listy L 9*
(KoleMir Pavel) (f 15. dec. lfH>2.) Nekrológ. Hod. a Sk, c\ 2.
Kollár Martin, Otázka sociálna. Pťitnik 38—46. Čertova brázda.
Tamže str. 112—115. - Redigoval „Katolícke Noviny '^ a ^Pútnika
sväto-vojtešského". — PodobizĎa. Slov. Dom. Kal str* li.
Kompánek Jozef. Sv. Otcovi Levovi XIIL v den ' e
jeho zvolenia za pápeža. V. Šťastný VI, Jubileum i*^/ i»>
Svätosti Leva XIIL Piítnik str. 95—110. — Jubilejná puťdo Ijurdti
r. 1903. Kat. Nov. ô. 17—22.
Kompiô Peter ml. Zlodejova láska. Lud. Nov. č. 58. Chudobný
muzikant v. H or n.
Kompid P. S. Redigoval ^Hospodárske Noviny** s prílohou
J\ijpecký a priemyselný obzor", v ktorých í^sopisoch podal umoho
ľlárikov.
Korcs Akos. Pve slzy. Slov. Nov. L 124.
Konček L. (L. K— k.) Seniorálny konvent v Honte. C. Listy
L 8. — Nedele 11. pôstni. Stráž na S. L 3. Vždycky ae radujte v.
Funke W,
Konopnioka Marya. Ľany kvitnú. Prel Horal. Dennica L L
Šumiace potutky. Prel, Horal. Tamže č. 5. Odletely piesne moje.
Prel Horal Tamže t. 5. Svieía hviezdy, svieía... Prel Horal.
Tamže t 7. Pieseň úbohej matere Prel Horal Tamže 6. 10.
Pri okne sedím... Prel F. V. Tamže c. 10. Vyzvanie. Prel F. V.
Tamže L Ml Tri cesty. Prel F. V. Slov. Týžd. č. 20. Zaletely
pii^sne. Prel F. V. Tamže t 22. Na hody. Prel F. V. Vianočná
príloha Slov. TýŽd. k č. 2íl
Kopa Daniel Oo hatí zdarnú výučbu našich ludpvých ikôl
vôbec a naáích vierovyznanských ékôl zvlažte? Rod. a Šk. í, 5.
Kopiecky í>. Ktorá Škola si zaslúži najväčšej úcty? Kat. Nov.
t. S, 4. Myšlienky na cintoríne. Tamže č, 22.
ôan
Kordod Gusťív. ^turuií kn / tinýfn% simniey, aico
\ ku \ypoMtaniiK ceny tovaru, < , š istiny, oclstovky,
skoTita, provísie, agia, rabattu, cliskonta, itodnoty renných papierov,
spolot;eu8kť*ho, priemerného a sniiešauého poítu; taktiež návad ku
vypočítaniu a vymeriavaniu obvodu a štvorcového obsahu: pravo-
uhiastých a kruliovitých plôch; ku \Tmoriavauiu a vypočítaniu po-
vrchu: prismy, pyramídy, valca, kužia a jJlule; a ku vymeriavaniu
a vypočítaniu kubiŕuého obsahu: pravouhlastých, valcovitých, kuželo-
vitých a gulatých telies. Pre n*4rodných učitefov^ hospodárov, prie-
myselníkov a obchodníkov. S 22 vyobrazeniami* V Trnave, UKí3,
Tlačou a nákladom kuíhtlačinme AdoJía Horovitzaj H® gtr 89-^-5,
(Slov. PohL str. r»4L Rod. a í>koIa č. 10.) — Dávne pamiatky. Cas.
MSS. č, 0.
KOrka Ä. Porady ev, a. v, uCitefov v Turci. Rod, a Žk- č. 7.
yápisQica^ horevzatá zo súkromnej porady, zadržanej v Škole ev.
turčiausko-sv.-martinsk^j dfta 1. júla UHj;í v itálozitosti udržania,
l>o(ažne rozšírenia ^Rodiny a Školy". Tamže f, T.
KoBiTiák VácBlav. Zavinila krádež. Nová dom. pokl. str. 80—89.
Kotruchovský. História je učitelkou Života. L, Nov. L 15,
Kovalevský M Na povšimnutie. C. Listy L 1. Superintendencio-
nálna pečať okresu Eliáša Lánybo i jeho nástupcov a senioráhia
pečať bratstva liptovského. Tamže L 3. Sboruík kontuberniálnych
ssákoDOv v Bytči na generáhiej kou^reŕrácii dňa 12. febr, HM» jedno-
myselne prijatých a verejne vyhlásených. Tamže Č. 5 — 9. NajsUrSie
výsady liptovských r.- kat. plebánov a pozdejšie i evanjelických fa-
rárov. Tamže č. 10. Hlavni^ zásady svetského i cirkevn«-*ho súdnictva
od 1517, na základe Štefanom Vrbovským (Verboczy) [>od názvom
„Opus Tripartitum Juris Consuetudinarii Inclyti Regni Hungariae**
spísaného diela a dajedných privilegiálnych listín kráIovskýť» so*
stavem.^. Tamže č. 11, 12.
Kovótfl Jozef. Mladá nevesta. Slov. Nov. fc. 2.
Kosák. Co sa robí v Trenčianskej. Kresťan č. 12. Úprimne
filovo k rodákom. Tamže L 14. Obiázok zo života. Tamže í. 18, 33.
KozakiewioB W, Pán gr<f»f na tretej klase! Prel. B. V, K. Lud*
Nov. e. 55, 57.
Kosár Ladislav. O duchovných bytnostiach v. Kant.
Koeárao J, M rtvt^ kapitále. Rozprávka. Prel. J. Mália k. I>en-
nica č. 7^12, (NedokonCeno.)
Kostruohorýoh Aniika velmi ŕ^sto dopisovala do .jPokroku**
z rozlit^ných miest.
KrajdoTiô Štefm. Pozorovanie búrok v Aiakerti. Od 1. mája
do 5, sept 1ÍX>;5. Oas. MSS. L 5.
Kraliôek Jozef. Hádky. Čas. MSS. ft. 5
KnUotná »i\ liHŕrtifa. \\r< " ' iíocnik \V. zostavuje
Štefan Pironcsák. Hlavný ^^ : Andrt^ Šujanský-
Bttcsek. Vychádza každého prvi!lio v í>° o 16—20 stn Tlačou
Jozefa Trnkíkyho v Nižnom Kubíiie.
KnwMnaky Ján. Kon(zre*íácia Iíeuronská rádu sv, Renedikta.
Kat Nov. (. 14. — Slovenskí spisovatelia z ridu sv. Františka |iro*
^^
COl
vincie Marianstcej v Uhrrfcli, Lit Listy č* 3. — Ľudové obyfiije
z r>. Hrifova. Slov. Pohl 125-127, 178, 179.
Kraus Peter ml. Príslovia, porekadlá a úslovia. Čas. MSS. t, 6,
Krejôl Ferdinand. Perla Tater. Dojmy z výletu k étrbsk^mii
plesu. (S vyobrazením.) Illustn SviH, str. 44—46. Cestou k srdci
Slovensku, (S ptHi obrázky.) Tamže str. 875—876.
Kresťan, Politické a spoloí:enskú katolícke noviny. V Búda-
pešti. RoL^ník X. Zodpovedný redaktor: Dr AIcx. Ernszt MajitĽÍ
a vydavateľ: Ján Molnár. Vychádza kaÄdú nedeFu vo 4*^ o U>.
str. Tlačou Stopbaiieuííui,
Kretz ľr, Z dcjin národopisu československého. Úvahy a ná-
vrhy. Č. Lid. XIL str. 1—3.
Kríž a oltár v, Perger A.
Križan Ján. Povodeň roku 1813. N. Nov. L 90.
Križko Pavel (f 25. marca 191)2), IKíjiny slovenského AkolstvI.
Struôný Slovník Paedag. VI. 1903. — Životopis s podobizňou. Tra-
novský stn 97, 98,
(Kmienký Matej) (f 22. okt. 1903). Nekrológ. C. Listy č. 11.
Krao Andrej, Životopis Zuzanny Krno, Dennica č. 11.
Krno Dr. Miloš. Je majiteíom a vydavateíom „Dolnoz. Slováka,*
Kronikár. Temer v každom čísle „Nár. Novín** podal niečo
pZ be/ných vecí**.
Kropotkin Peter A. „Zápisky revolucionára**. Úryvok z knihy.
Prel. VI. Š— L Hlas str. 330—335.
Krummacher. Kristofero, Prel. D — ý. Knižky^ Záb. u poučné.
III. SV. 3., str. ľ?9-36.
Krylov V. Meďvetl námhnrchn. Komédia v jednom dejstve, V.
Ochotník, Slovenský Divadelný,
Kubinyi Mik. hz isztebnei brotizleletrol. V. Istebné*
Kubié Hieronym. Veliká premena stane sa s nami pri smni
a zmŕtvychvstaní, Nedela druhá pôstna. Kazatetňa str. 129.
Kučera K. Bol zodpovedným redaktorom Československej Vzá-
jeranosti".
Kudlióka Alex. Kaplnka na vrchu „Čertovica**, Král. sv. Ru-
ženca č. 7. Kresťan Č, 47, 48.
Kukuôin. Dom v stráni. Slov. Pohlady str. 28-40, 78—90,
129-147, IH5— 196, 269—279, 354—368, 385—397, 468— *7íj,
577— 59L iNedokončeno.) — Na jarmak! Tranovský str. 127—132.
Kulpíaaký M. O brožúre Dr. ( zambela. Ceskoslov. Vzáj. č. 3.
Kumiôié E. Číslo 84 a K5. Prel. A. UalaÔB. SL Pohl. str.
775—778.
Kuna E. Ústrední Matice ákolskl Tatran str, 108 — 110* Pre&-
IK)rok. (8 vyobr.i Tamže str. 120 — 125. Rozhlad po katolíckych
missiach. Tamže str. 126—128.
Kutlik B. Karol Lány. superintendent superíntendeneie ev. a,
t. v Čechách. C* Listy č. 3.
6ri&
Entozky Michal. Cltornk do fttvorhlasu vypracoY.inť^ od — .
Vlastnýin iíákladoin vydal Bohumil Fiala. Fonuát priui^iiy, fe1r líí7
(Ev. Egyháxi Szemle t 9,)
-•♦*—
Slovenský jazyk, živá starina.
z reél 8loveiiäko*IiiiiälauMkeJ, M
Podáva Samo Cmmhel'Daniehvit
vyCapiť — V7valií z miesta, vykrívif, na pr. nohu,
vyfrndolif sa - — vyfintiť.
vychlpiť koho — zbiť.
vyk)ada( — niečo oplakávať fobyčajne mŕtveho).
vykopŕcnuť sa — vyvrátiť sa,
vylôňať koho — zbiť (rozumie sa^ obyčajne pa]ict)Uf papekom),
vyopôívať koho — zbiť.
vyparaťiť — vykonať, spraviť.
vysekať, vyťať koho v. vyopšívat
výskok — deva, ktorá rada &k&6e, tancuje.
vyškudlý človek — vysokého, tenkého a rovného, vytiahnutého
vzrastu.
vy šli sta í — vybiť, vyťaí (palicou, priitora).
vytrešťiť oťi — vy\^alií, vypi'ilif.
vyznať — vytrpeť, pretrpel: Vela vyzuau, kjm au vyiíčiu;
ilovek na vojanäňe vela vyzná — podstúpi.
vyžrať koho zkadial - úkladné odstrániť,
vodáckať sa — premávať^ chodiť b miesta na miesto.
vodiť v. šikovať.
votký — vetchý.
vrapčiť (vrabčiť): Mhideoci sa nekcú voláko ňič vrapcit -
m^jú sa zvrapeiť jeden za druhým (tí, ktorí sa radi majú).
vrch — pôjd.
vrtielka — si>odná časf, odlomená z vretena, ktorá bývava deťom
za hraí^ku (vitia U«tižto ňou),
vSinrla — i. hlava, 2. chudolmá žtmská.
všivárefl — hlava: Zabijem ťi na vÄiváreA!
za«*obreťlí — zakvapkaný, zakydaný jedlom.
zadrhnuťi chliep — nevypečený: l-hliep s:i mi 7,íidrhou.
zahlušená sekera — tupá,
zachlopiť (na pr, dvere) ~ zavreť.
zákurke — zákruty, ukluky cestové.
zakváraftl v. zacóbrený,
zalizovať sa (o rane* — hojiť, zacelovaĹ
zalomážrfiť — tvkhxt
iUmit;
*| Vidz 8tr. 418, 477, 542.
6on
zňftci — ohníkf ktorý horí v čefustiach, kei! sa clilicb sádí^o.
zapiecť, zapľažiť (iia pr. loptou), udret hodením uiečoho.
stafelúzňeiYÍ človek - chodí zaťeluzĎertí po ixhe.
zaiviakartf statok — oddavší sa prežňvaiiiii.
zdrvenô drevo — drevo, ktoré je v prvom i^t^diume truchna'
tenia, je e^te tvrdé, ale krehké.
zdúdoleiiá srst (o koňoch) — schlpeuá, odstjivajúca.
zdurií — 1. Bplašií, 2. sohnať: Kone sa mu zdurily; zdarila
hu s posťeli.
zecko — jedák: Dobi^ to xecko, šecko poje*
zgebínaí — chorý ležať.
zgebniíí, odgebuúí — zonireí (s príhauou)*
zgyda — klada, ťarcha, opacha; zgyda človek — veľkým tužky.
zopke — hrach, fízoloe bez polievky: Itád jedáva fizolue, ale
JeD Y zopky.
zogol, zogolec v. gogol
zovrená ruka — spuchnutiL
zovrelo mu to — uapuchlo.
zubinger — zubáó, t j. ŕlovek velkých zubov.
zvetreňi dovek — asi tolko, čo šialený.
zvtsák — velký, vysoký mužský.
Žabačka v, bebeŕka.
ftapljt sa — zapodievať, dohadovať sa.
žgíioŔ — skupáň,
žgŕliť, žgŕlošií — iíkupáaiť, majetok nadobývaí»
/uiackať — niečo medzi prstami miesit
/.uioliť, to isté.
žumpa — mláka, stajCeuá voda.
žuiiipara — L marasť, 2. plauá káva alebo polievka.
Z detBkej níluvy.
Bombaí zvoniť,
hó, bibi, bubu — bofačka,
bolkať — boleť.
bokať: „píľ" duť alebo «pnsi* — bozkať.
bacnťií, tukiiiíť sa — udreť sa.
húvaťi buvickať, hajať, haju.^kať — spať,
be, bebe, bekaňí — Špatný.
c, cé, tak Ha pýta dieťa na potrebu.
kaka — výkal
ča6a, čacika, čcíe, dečika — peknd voc
ôaôafli, ť^eteôí — pekný.
i^uôkat^ čuCkať, čučať — čuSaí.
dúdťj — husle alebo i hudba.
bumbum buben.
tntu — trubka.
mi
hajdať, hojdať — koH&aí.
hapiií, Uapuškaŕ — sedeí.
hamaf, haiukaf, bainuSkaí - hrýzt
hotaí — voziť.
hotó — voz,
havko — pes.
mú — krava,
Uéf mé — ovca alebo i koza*
papať, papkať, papuškat, papíiikať — jesC.
papa, papi, papudka — jedlo.
inaňa, piíza, cicka — mačka.
tanať, tanuSkat — tancoval
puknúť, bacnúf, buinsuúť^ hoputit — paduut.
páčka, pacička ruka.
žiia, žiži — iskra, oheft.
hajs — horúce.
bobák — chrobák,
brEo-bmi, alebo pr-pr — voda.
Sleôna HerniÍDa Galattdovd bola tak ocboltiá a prí^pi^la mi
k retM detskej týmito slovami ešte:
aba» eba — gea. od chlieb.
abík, ebík — chlieb,
káka — koIác.
tatáč — odedza (pochudí od: pôjdeme ta-ta!)
merne — milso.
abutOy apto, bujko, bulce — jablko,
cucu — cukor, cukru,
kýkat — reziif.
kýka — nôž,
pumpu — akk, od krumpla.
bujamelo — bujak.
peuc, pencík — peniaz,
bobó dobré,
momo — bobo (tohto sa tiež u2iva),
hojdá — kolíska*
I>obučit (vlastne: pobučik) rr ktobúfik
pánte (vlastne: panke zn to[»aJike) - obuv.
pikať, pinkať — piť.
(apunkaťy tapulinkať - tlapkať si rukami,
bicať — biť,
66e eSte.
Niektoré objčajet zvyky a povery u Slovákov.
Kft*dd ŕiaKtka v roku má svoj význam v žlroli? Slovákov.
Dt ti v domácnoí^ti, už zase okolo dobytka, alebo práve 1 na |k>U.
A tieto zvyky a obyônye sú tak staré, tak zakorenené v lude alo-
608
reuiíkoiii, že ich zacbovávaniíi nedá ša ničím vykorenií. Mtioliii di?-
rdiu^ká gazdiua nesinla by konope alebo uiečo iné na schode mo-
siaca ani za svet; lebo iste verí, že ga to dobre nevydarí. Neza-
inýšlam pňäfať sa do podobného opisovania ody^ají celého roka *),
sponinem len jednotliví' ciastlíy roku v krátkosti.
Už v prvý deň v rokn, totiž ráno na Nový rok, započína m
s niečim, V deň tento neradi vidia v dome za rána prvftiu ženskú,
ktorá prináSa do domu uešfastie, škodu; chlap zase prináša šťastie.
a najviac cigáň, ktort^ho vtedy vciačne prijmú a bez šomrania ho
i obdarujú.
Kto sa hnevá, vadí na Nový rok, celý rok bude hnevlivý,
svadlivý a nespokojný.
S postupom zimy k jari nyiVitné dni v meJ>iacoch majú svoj
význam. Tak na pr. na Dorotu, t>. februára, vtáčky idú si pre
pesničky, totiž počínajú pomaly spievat.
Matej lady láme^ kecf nájde — a ked ich niet, robí.
V posledné dni ostatného fašiangu neslobodno šiť, lebo patri-
čnému budú sa prsty sbierať.
Sama veíkonočná doba, velký týždeň^ má v sebe tiež nio^o
povier. Vo Velký piatok, pred úsvitom^ v potoku sa kúpajú, aby ne-
mali vredov po tele. Dievky zase pod vŕbou sa češú, aby im dllié
vlasy narástly.
Daždivý VeTký piatok značí žížnivý, suchý rok, — pekný
úrodný. Svätý Jur, či Ďuro, ten hrá veľký zástoj v jarnej dobe,
ako už i pán Vr^atský opísal v ^Národných Novinách** (čísle 52,
roku 1ím;)4). Ja k tomu tiež niečo ešte pridám.
Jar, doba prediíurská, pokladaná býva ešte za nepožchnanú.
Hrmí-li proíl I»urom, ked je hora ešte nie rozvitá, znamená ne-
úrodný rok,
Pred Ďnrom videí zabitého hada prináša patričnému smútok
v domácnosti jeho*
Prvší uíotýlnajar, ktorého človek po prvé vidí: je-li červený,
ten, kto ho videl, bude v tom roku veselý; ŕierny motýl prÍDášu
Itnútok. Žltý a biely sú bezvýznamné.
Jedna žena vdova chcela sa poznove vydaí, ale nevedela ni-
koho ku sebe privábiť; sv. Jur mal jej v tom pomôeí, a preto
uchádzala sa o pomoc k nemu. Vyšla na starú vŕbu, kde kolísala
sa Tia haluzi, a pritom zariekala rozličné recitovauky. Ale vŕba
bola stará, drevo y^j slabé, pod ťarchou ženy haluz sa odčechla, a
žena spadla, dochromila sa. Na zemi dokaličená neprosila už sv. Jura
o muža, ale v bolesti volala: „Jur, Jur, svätý Jur! nift mi muža
nedávaj, len mi vázy naprávaj!"
Ale azda medzi vSetkými pamiatkami svätých najvýznamnejším
býva Rt\ Jnn Krsiiteí, 24. júna. Má velký význam nielen pri nila-
dych, ale i pri starých ešte, aspoíi v hospodárskoui ohtad*?. Mlade
dievčatá v predvečer sv, Jána, dňa 211. júna, aby sa skoro vy
robia rozličné k uzla a čary. ľletú venco a hádžu ich pod vlh
') Ba dobre by boto sosbieráf toh číro najviacej.
lUd,
eud
vody, a ktorá ho prvšiu dochytf, tá sa do roka vydá- Dedinské
dievčatá zase zapichávajú do haojiäka a smetísk žíhlavu (piblavu)
a černobyl, ktorá uesioie byť cez vodu prenesead, ináC by úciook
zti^tila; klon^ byliny cez noc v ktorú stranu z vadnú a naklonia sa,
tam hyva patričnej vyvolený* Biele králiky, ktor<í po niesUtch i
margarétami menujií, znaäa biií život alebo smrť domácich ludí a
zvierat. Z tej príCiny zapchynajú aa v predveŕ:er sv. Jána do snibov
nad dvere pitvorné a stajňoví^ tofko kusov, kotko je ži^^ch tvorov
v dome. Každý tvor má oznaŕený svoj králik, a tento mu veští do
rána, jestli totiž zostane nezvadnutý, život — zvädnutý do roka
smrí. Gazdiní^ v predvečer sv. Jána vychádzajú do poIa, kde do
zeme zapichujú mladé výhonky lieskové, aby hmyz a búrka ne&ko-
dily úrode poľnej. Mužská mlad páli miestami ešte i dnes ohne
fivíitojanské, vajaím, pri speve a muzike, vyskakujúc okolo vatry.
Túto starú obyčaj, pálenie vajana, podržali dosial i Nemci okolia
kremnického pod menom „Johannisfeuer". Večer dôa 23. júna býva
hlučno a veselo po rozličných vŕškoch a úbočiach. Ohne blčia, spev
ozýva sa, strelba preráža povetrie. Býva to takrečeno sviatok pre
mládež obojeho pohlavia, a pre staršich upomienka na mladé letá.
Asi dva-tri týždŕie pred Jánom chodia chlapci malí po bočných
uliciach Kremnice so žľJou na pleciach a volajú v tej starej po-
spolitej nemčine: «Hoptz kani olti Krekstn. Pezn, Fillfesel*' Po
domoch dajú im obdraté metly, nepotrebné staré koáe a opálky,
ktoré si potom na žrtf postrkajú a idú dalej, dokiaf majú dosť čo
niesf. Toto sbierauie tých starých predmetov trvá do 22, júna.
Fotom snosia to na patričné miesto na hromadu a 23. júna večer
s iným ráždim podpália; pritom zapália si i metly sta dáke po-
chodne a chodia okolo ohňa so spevom a krikom dosť dlho do noci.
V tejto obyčaji dosiaľ nerobila im ani mestská vrchnosť nijakej
prekážky.
Letná doba býva menej významnejšia v poverách a obyčajooh
ludových, Pofné a iné hospodárske práce nedovolia sa tým zaoheraí;
nieto času na podobné zábavy a vyrazenie. Každý gazda má plné
ruky práce a na hlave mnohé starosti. Mládež zaujatá je prácou
v poli a na lúkách.
Dňa 25. júla je deň sv, Jakuba ajmstúla. V deň tent^i nnestami
chodia gazdiné na svoje kapustniská a |»rivolávajú kapuste: ^Dneska
je Jakuba, zajtra svätej Anny; robteže sa mi, robte^ moje milé
hlavy !^
Ostatný letný čas i jaseň prešumia bezvýznamné. Len adi^mt
počína už mať svoje kuzlá a čary. Ondrej^ MikuhU, Luria, Tonuíš
a nadovšetko Stnínj vever.
Tieto i^taré obyčaje a zvyky u Slovákov mnohým zdajú sa byť
malichernými, nijakej ceny nenmjucimi. Tak súdia tí, ktorí v ničom
duchovnom nemajú obfuby, žijúc len sami pre seba, pre svojo ti*lo
a chúťky. Človek nemusí veriť v tieto povery, ale zato móiu mu
byť milé ako pamiatka po predkoch z dávnej minulosti.
Ä. B-y,
610
Literatúra a umenie.
Magyar irók élete és munkái. A Magj^ar Tudomáfiyos Akadémia
megbizásábúl irta Sňnnifei Jáesef . , , X, kótet, 2-4. fUzet Pdlfy —
Pech, Budapťst, 1904.
Viaž ráz pricbodilo nám v slovenských lirolapisorli (lebo v lilale
mrufifor treba rozumeť: ntuffyaroriisäffi) tobto ii?.itúínrbn vydaniu iika-
/ovaf neokurátnosti, až krikľavé cbjrb)% a nie su bez nich ani tieto
tľi soli ty,
V dálacb o kanonikovi PalkovíČovi vedfa šprávnycb Ueí pricbodia
cbybné. „Vedám žil v celom svojom živote. Okrem teológie a veľkou
láskou zaoberal sa slovaiví^kým jjiiíykozpytoni, dejepisom a prírodnými
vedami ; veľkú íbeUlost mal unjmä v botanike, mineralógii* v naukft
o mti^liocb a v unmismatikc. . . Vášnivé bol oddaný svojmu materiiH
skému jazyku, slovenčine, rozumel všetky slovanské jazyky a bol zbehlý i
v ich literatóre; slovenskému jazyku^ osvobodenému od ŕeskébo akcentu (!!)^
stvorií vlastnú literatúru bolo jeho hlavnou snahou. (Až /ara^í taká ne-
správnosť. Pri za klad a nf slovenskej literatúry ue^lo o iné» len osvobodif
íovenský jazyk od českého akícntu — ktorý móme préve spc^l
avnaký,) V lej vcti dopisoval íí s prvotriednymi slovenskými (tót) >
valrlmi, ako s Bernolákom, Stratim rovit^om, Tablifom, JAnom Kollamm,
Šafárikom, s Talackým v Prahe, s kustosom viedeúskej ťt9. knihovne
Bartolomejom Kopitarom a mnohými inými. (Ak adj* tót je lu rojcumeno
v smysle slovansky, nie slovanský, tak je tiež hodná chyba, lebo Strail-
mirovič alebo Kópii ar neboli Slováci/) Ale dobre vedel i po maiínr^ky,
áno zo srdca želal si, aby sa Mril matfaľský jazyk (lenže sotva na ujmu
jazyka slovenského)... V Ostrihome bol porhovaný pod kaplnn »?,
Atefnna, na vystavenie ktorej znaŕná gummu obetoval. Umrel bez tetrta-
mentu. preto bohatá knižnica a sbierky jeho dostaly sa kapitule. . .
Zanechal veími mnoho a vzácnych rukopisov, vzčahujúcich sa na históriu
ostrihomskej dierésy: Annales F^vcl Metr. Strigoniensis, tri svástky ;
Adparatus ud Hist. Eccl. Slri((oniensis pars L liiographía/ Spisy Palko-
ri^ove nie sú úplne vypočítané; u účasti jeho pri Bernolákovom Slordre
^fievie sa; medzi prameŕimi žtvoto^itsu nemenujú sa Osvaldove Literárne
Listy,
Titul preôpor^kého Palkovičovej ^slovenskej komédie** Ihn huchf
a Íri M(chy u Szinnyeia po madarsky je: ^Két bolond és barom IusÍa.**
O Jurovi Pnpánkovi, pôvodrovi a vydavateľovi knihy Dr rŕfftiC
regihusque Slavorunr, klorú Kándly, so Jivojimi a Sklenárovými po-
itnámkomi, vydal vo výťahu r Comiiendiata História Genlin Slavnt
ŕ 1 793 \ Sxinnyei sohral tieto dáta: »,Jur Papánek. r. kat. farár, ayn
9cemtAní(kyi h rodičov Jozefa Papánka a KataHny Adamovičovej, narodil
%a 1. aprita 173H v Kuklové (Pre^por^ká stolica); gymnásium skončil
K Mikulove ^Morava) a v Prežporku, tifosofiu v Budíne, práva v Jáf^ri,
teológiu v ľečuchu (!*atiko8toly), kde 10, apn 1763 vysvftlili ho xn
kftaza; kaplánom bol v Tolne a v Bóllytv Roku 17<)7 biskupom svojim
bnl vymenovaný za farára do VriroKmarlu, 7. apHla tohole roku pre&iel
na faru do Vlacb (Barafianská st.) a roku 1790 stal aa vicearchidiako^
6U
nofn, umrel U apr. 1802, Spi«y jeUor 1| Uc regno rcgibusqne sla*
voriini atque cuín prisci civtliSt ct ecclesiíistivi» tum hujus aevislutu geotis
Slávne «nno Christi 1780. Quitiíine-Ecrlesiis, S Ubiilkon , . 2) Geo-
grapbíea dťscríptío conútalus Baran) ensiSf tí liberae regmef]ac urbis
<juÍDque Ecťlesiensís, Tamže, 1783.
Dotyčné ParSica (Farschitius)* direktora kremnÍĽkých škôl zú XVÍL
stoletia, treba znat Krížkova rozprava Kremnické .ikoUtvo (Slovenské
Pohľady, 1900,)
Ladislav Paulíny- Tíí/ä, Žigmund Paolíny-TaU (1750—1831) sú
cliybtié mená. Len ako potomkovia Viliama Pawlítjy-Totha mohli by sa
t^ik xvaf. No prvý je strýk Viliama* a druhý jeho sturý otec. (Viliam
Paulíny pnjal k svojmu meno Tóth v KeČkemcle, adoplDvaw}* sirvkom svajej
manželky; Vilmj Tólhovej.) O Ladislavovi S/Jnnyei vytlačil, ie ^umrcl ok<ilo
roku 1804**, no — žije eite i dnes. V dátat-h o Viliamovi je tieí hodno
nesprávností. Roka 1861 ako stoliéQý komisár že hol do Oudina pre-
lojtený . . , ^i Uurbanom a Daxnerom bol hlavným vodcom turnianske-
sv.-martinííkého národného shromaždeoia rí>ku I8Sl*, . • na Ityrimcsaôiié
vilzrnie odsúdili ho pre spis Vek i^vohodtf (v).istne však pre Jánošíka) ,,,
fíthtíť jeho ruku 1H77 že vjili pod mt*niMn Viliama Tótha, , , drtima*
Ikkt- práce Korurkovškff háj a Ľtulskd komMin zosťaly v nikdpisoch
(prvá tlat*ená je v kalendári (■ertioknalniku I8tí2, druhá v Sokola 1862),
Sv. Písmo, Ťaiko povstáva slovenský preklad Pí<ma sv., na vy-
danie ktori^ho rk. farár blahej pamäti Jozef Sc^asný poruäl základina
v druhej polovici osemdesiatych rokov. Ale v tej veci je bieda nie len
u nás. Madaii predsa iiuili by mať ncpomerne mc fudí; majá po semi-
nároch profe&sorov, na universite celá fakultu i bohatých biskupov, a
^ftltgú sa pre neprimeranosí Písma sv. v svojom jazyku. Čitali sme na
pr. takúto ich žalobu:
^Lábim Písmo sv. Čítavam ha, prirodzene v btinskej retii, ala
k vôli rozmanitosti i po maífarsky. nemecky, francú/.sky. anglicky. A so
smutným srdcom tteba mi uznaf, Že zo všetkých prekladov Vulgáty ja
najmenej môžf m zažiŕ preklad m.idarský. Prosím, nehodfte do mua kame*
ftom! Jazyk dobrého starcho Káldiho ^) je už, rozumie sa, vcfmi za^tiirelý:
dnes nám nž cudzo zoeje i jazyk Jozefu Szabó, Všeobecne v úžitku je
pri^pracovanie Térkányiho. Ale na čomže sme i s tým? Moje povolanie
a najmitlie zamestnanie je kiuatefstvo. Nič prirodzenejšieho, ako i#
hojne pou^Jvam Písma sv, v svojich sv. rečiach. Citujem í rozprávam
z neho. Citujúc robievam tak, že vezmem Tárkányovský preklad, trocba
popremieúum pH[iony a poriadok slov, a o tom kollegovia hovoria, ie
citujem z brucha, veriaci moji však : ,Nál farár tak ííta Písmo, že ho
t rozumieme.'' Ja / toho vyvádzam naučenie, ze Vulgátu boto by porna-
tfari'iť tak, aby mala óplný sniysel a zodpovedala i dneéncmu rozvoju
náiho jazyka. Nikto nemôže tají(, ze naic preklady Vulgáty sú preklady
otrock/í a nezodp ' luchu náího jazyka. MAin pevne presvť*dí^enie»
že keby svátí sp; : po matíarsky písali, svoje vznešene myilienJty
^) Szcnt Biblia. Az t;gész Keres^lyéna^^gbcn bévott Régi Deák b6tú-
bdi Mag:)arra forditotta. A Icsus alatt Vitézkedô Társaság-béli Kagy«
Szombati Káldi Gydrgy Pip* Bécs 1626.
ftr}
Ines !tTC tik kládli by rm papier, ako ŕ^íUinie icli v rmMcíTpmaJínSrií
Ji*dno<Íiirl»ú» v/nržená Intina Vul^Mity, be^ výetkej nabubrelosti, je nie
to, éo lalinisinaTiii propl liená moďan^iuQ *- vlastne tiemaJíirská iimtrar*
íiina — imšic'li všeobecne uživariýcli prekladov í Odp)lojeni duchov KáJ*
dlho a Tárkáii3Ího, nni iný nech nehodí za to do mfta kameiioai so
abožnýni prevracanim očú : lebo povedať túto pravda cítim sa povÍnnj?ni
Písmu SV., viere svojej i inuiTarstvu. — Vrelé túžim po dobrom maliar-
skom preklade svätých knili ! Ale klo má vykonať tíiío vznešenú a íažkťi
prdcQ? DTa mojej mienky, jeden čluvek na lo je málo. Aapon ja u íiíis
nemohol by som nMzQÍ toho človeka (jedného), hoci veľmi dobre viem,
>.e temer všetky klassícké prekliidy sú dielom jednotlivých ľudí . . .^
(Egyházi KíulOny, 1003, c. 51.)
Že Madarom dnes nezodpovedá Káldiho preklad biblie, to je nio
pre jeho vek. V knihe takrj, ako je Písmo sv,, stari»ie slová, formy
alebo i fľásy, hoc inóť^e \ú vyšlý t úžitku, nevadia, keďže častým poóú-
vaním natičí sa roxuinet ich i ôlovek v reči menej ribrený — a tá
starohylosf má svoju nenohraditefnú vzácnosť. Maďarské preklady nie sú
primerané pre terajší vek prelo, ie ^a Káldiho í alebo za kalvínskeho Ga-
špara Károliho M) maďars^ky jaz>k bol tvrdým neohebný, literárne ne-
I vzdelaný. Národy, ktoré majú starc preklady Písma sv , nechže si inb
^vážia. No kde ich niet, tam prirodzene treba usilovať sa zadovážiť si
text čim nnjsrozumiternejSÍ*
Slovenský Nový Zákon v jndrnom, jasnom preklade nášho hcbrftistu
dr. Jána Lajciaka práve teraz tlačí Britická spoločnosť biblická*
História clrkve ev. a. v. bukovskej. Sostavil JuUm fíodnár,
Sk B> ka^alef bukovský. Thicou Jána Beíu a spol. v Senici. 1904,
Str. BO. 8^
Malá obec, nie dávna, cirkev, ako samostatná, nemá ani sto rokov,
n v ich histórii predsa nájde sa všeličo za ujíma veko, Július Hodnár vie,
čo véetko je dobre v takomto spise, Z protokollu mesta Soboti^ŕa vy-
písal: „Anno Dni 159 L 3a Stcinet *v>urbanea)^d) ja mélíi» fc^ttriu Aebíl
jem ô 3)latlťm 9Díi)íljfťm ja janicf ttjt>mcrat bcbiuu n\cni> Í}uŕLMvi)d> —
nlMÍil ícm Ten, 19.*' Vzácny je i životopis Jána I.esku, ako bývalého
farára bukoví^kí'ho, Hodne podobných nionogrntií a budeme viac vedief
u slovenskom inirodc.
Zem ani kruhom ani schodnicou nekolotá okolo slnka. Po*
dáva: dr, Joseí Fr. Strakovic, pra\otáľ v Krn)iine. Viasinvm nákladouK
V Krupine. Tlačou Aug. Joerges vdovy a syna, 1903, Sít U, x^
') Szent Biblia az nz: Isfennec 6 rs wj testamentomnnuc pľíiphcta*
e« fipnMolor ált^l meg iratott szent konyuei, Majfyar nyehre fordiltatott
íian, Az Islennec Ma^yar ors/iglian valô Anya szeíit
i scre — — Visolban MDXXľ.
Rok 1804,
So«it 10.
Sloveuské Poklady.
'^^p^'
Dom v stráni.
Pa?e«t
Napisal Martin Kkiktiiin,
XVtL
Dom T stráni.
Minulo dakoíko dní^ dlhých, nekotiečnýdi, bárs je zima a dni
8Ú krátke, Mande rhodila každý deň pod (írabovik prezvedať sa,
ako sa má chorý. Zakaždým mu donieshi Čo to: tu dáku lahôdku
z kuchyne, tu fiasku pro.^eka na posilnenie. No chorý máloOo užil
zo všetkého toho; najsladšia lahôdka pretvorila sa tnu v ústach
v blen a horič.
Jeden veiier dostavil sa ku šore Anzuli Paško Bobica. Zadivila
sa, ked ho videla vyobliekaného^, a zadivila sa eSte väíámi, keJ
jej oznámil, že ju zajtra ť^akajii pod Grabovikom,
„To je dobrý znak ľ* zvolala ona. „To znamená^ že sa medari
vami vyrovnalo všetko ľ*
^Eh — nemôžem sa pochváliť/ túži sa PaSko. ^Anl sám ne-
viem, aký to vezme konec/ A krúti zamyslene hlavou, bárs nebadaí
na ňom zroneuosti, ani hnevu, „Úfajme sa, že sa poddá časom . , ."
„HTa — ako hovoríš teraz! Kto by povedal, že to ten starý
Paôko!^
,^Treba mat trpel ivosi/ odpovedá on skromne a akosi zahan-
bený. Ako každý náruživec, hanbí sa teraz, keď sa utíšil, čo vy*
vádzal v prudkosti a prenáhlenosti. Najtažšie mu je, že nevie, ako
l)y odprosil paniu a jej syna za unĺžky a mnohé hrozby, ktoré sa
jm nebodaj dostal y tiež do u^ . . .
Pani hádutu badá, čd sa s niui deje, a tutujo ho pre rozpaky.
ffA ako Mate?^ obrátila hovor na druhý predmet s tým taktom,
ako to vedia duchaplué ženy.
„Vždy jednako !" zvolal PaSko chvatom, zachytiac sa za slamku,
io mu ona podáva . . . Horí^ie so dfla na deň. OpurHá — a vy
viete, to to znamenal Všetci ho už oželeli, i on sa oželel sám.
Veif i aký je to už život V Pomoci nieto a plaťoui ho nevypbičeS,'*
Paško sa odobral s hlbokými poklonami, ako si ich osvojil
v meste, od panej a odišiel k Zandomovi.
.Ä — pivnifiíar!* zvolal Zandome živo, zvrtnúc sa šikovne na
4t
BU
ieva sa prívetivé* no nepodíiva ruky nosfovr ^MA^etn
1' -- 8luítba ťa nezmiinii- Prázdniny za prázdninami. Skoro
by ja mal volu do sluchy k Okladiaovi ! A ani sa nezariekam. 'ľato
hrdlovauie po magazíne 8a mi už protiví; a ešte väčénii toto vpiso-
vanie dlhov do knih ! Beztoho ich uezinkasujera nikdy, ani ja, ani
môj syn. Môžeš mu ma slobodne ponuknúí, a ak cUeeš, odporučiť.
A ako Bft má ou?**
, Dobre — pozdravuje."
.Pozdrav i ty. A víno? Neprekyalo vám?"
jBa eôte!" zvolal Paško s indignáciou.
,No — no!" tiSi ho Zaodome, pokyvujúc hlavou. ^ Vieme my,
to sa robí po pivniciach, kde je kohútik vodovodu hned pri sudoch » . •
A potom nebol by div ! Má tam ludí, ktorým všetko prekyaá . . .
A to tá tvoja — nuž tá cifraŕia, Katica?"
„Nuž len tak — ako obyŕ^ajne/
„A 60 povedal na moje vzorky? Richtujem vám víno ako kvetí
Pravý proôek! A čo cena V Po tom tam kupujete?"
„To ja neviem/* vyhovára sa Paško.
„Ty si furták!*" pohrozil mu Zandome. „Držíte spolu, ry vína-
kupci, sía zbojníci — jeden druhého nevyzradí/
„O muStrácb že vám bude písaí/ pokračuje Paäko s úsmevom.
„Žaluje sa, že majú málo stupňov.**
^To verím 1 Viem ja, čo by ste chceli, vy vodári!* vykríkol
s rozhorčením, uprúc prst rovno na PaSka* „Nedbali by z hrozna
žmfkat čistý alkohol a potom ho uz krstiť. Vúňa» aróma, chuť, pit-
nosí — to su im vedFajšje veci. No počkaj, kume, počkaj, naučíme
vás i my, troSkári, čo sa dá urobií z náäho vína bez stupĎuv}*
Pomlčal chvíľu, obrátiac oči kamsi ďaleko, kde stopuje čosi, čo ho
zaujíma — suátl dáku novú myšlienku, nový nápad, alebo projekt
No hned sa zas vytrhol z dumania a obrátil sa k Paškovi, „Ä smokK
sa ešte, čo? Tá tvoja totiž! Hovorme o nej — beztoho ty vždy 0 nej
a o nej. . .**
„Tak, ako obyäijueí*
pNijaká premena? Hm — a prečo?
^Eh — viete, otec na smrtefnej posteli : nieto času myslel na
pletky.**
„To je pravda. Škoda toho človeka « preškoda! A ja právi%
že mu ponúknem kus hory na Buniach. Jeho vinice sú sťa zá-
hrada ... A syn neviem, čo je za. No vSetko sa mi vidí, taký Mato
nerodí sa každý drú. A ty že nemôžeš, lebo je on na úmore; a
mue sa vidí, že je to najlepšia priležitost Ona plače, ty pote&MJ,
Utieraj slzy zarmúteným — to nakladá i evanjelium* Ženské rooc
digú na to, .^^
„Ľahko vám hovoriť! Vy ste vždy tu, a ja, vidíte, na skoka.
Zajtra vi^čer musím byť v službe. **
„Práv«! zato: budeô vzácnejší." A ledva sa Paško spamätal, ul
ZAS skočil na druhý predmet. „Mate tedy - vravia mi — urobil
testament! A poneváč testament je tajnosť, vie sa celkom iste. že
ea afarnula pekná hŕbka. A ja si mívaK že okrem tej ftkvarky málo(o
615
v notovo&ti. Ma i v sporitelni groéa. Kto by bol pôvetlai, tiai
UsiDÍal sa pod fúz a šibol bokom na Paí^ka* „1 ťaskovi sa omastia
gamby z toho sadla, ak nm kto nepredchyti tii jelio prelietavú* » .*
Paško 8a zadivil, naio uanUa Zandome. Ou aui nepomyslel
že by ona mohla mať vyplatok, aspofl nie veliký. Takto neobývalo
len veriť; vie, že tento Movek vie v§etko. No zas ho nadiSla i obava:
kto vie, či si ju kedy nakloní, ked je ona bohatá. Nájde sa kto
dnihý, (^0 sa upriami na groÄe. Veru nedivil by sa, keby mu ju
kto predchytil . . ,
^Cluve^e, hore Bal Óo sa bojíš V** mlrel ho Zandctmo po pleci.
„Železo sa kuje, kýna je horúce — zachovaj si!"
Vzdor tomu odišiel Paško zamyslený od neba Tie groše
omínajú ho nesmierne. Oh, keby mal n»ajetok — prvý mujtítok na
ostrove 1 Keby on bol DubCié! Ako by sebavedome predstúpil pred
hrdú PreturuAu! Takto sa treba 8tisnúí a s traaením ocakávat jej
rozhodnutie ...
No do rána predsa sa len zotavil ^Čo som, to som*" — počalo
naňho účinkovaí. „Nie som ani ja najostatnejáí. Ak som Bobica —
ale som rodu statočného, me^fan írečitý, z najstaršieho rodu v meate,
a mám službu. Neumrem od hladu, nebudem utisuutý na nikoho . . /
A sebavedome si vykračuje pod (rrabovik. a to hnoíľ ráno, temer
na svitani. Zdá sa mu, že dnes nadíde rozhodnutie — áno, dues
sa zvrtne jeho osud : na tú stranu alebo na druhú. Nuž — v mene
Božom — rozhodnúť sa raz musí. Zandome má pravdu — kovaf
železo, kým je horúce . . .
Odhodlaný je na všetko a v duši ho hreje nádej. Bárs sa pnie
nad ním nebo rozplakané, ovešané šedými cbmiírami^ z ktorých
mrhoU; bárs je zem pod nim lepkavá, smutmi, jeum sa vidí, že
kvitnú naokolo ruže a že hreje tam shora sluce turíčne. Ani mu
nezišlo na um. že ide do domu« kde je gazda na smrtelnej posteli
Chorého naSiel tichého, ako býva vždy, keif ho čo nesuži^e.
Tvár sa mu vyjasnilo, keif mu Paško pristúpil k posteli*
pVltaj, čakal som ía/ prihovára sa mu vfúdne, no a istou
teplotou v hlase a vo vpadlom oku. ^(-i si videl naAe ženské?'*
„Nie eôte. Chcel som najprv k vám/ zajaká sa PaSko. Predsa
len nie tak snadno hovoriť s ním, ako si predkladal. Oosi aJso by
ho stískalo, ako by ho ochromovalo, kec! je s nim sám — z oči
v oči . . ,
,CbuJ, Pa^ko — probuj — ja » skôr si iiadam...
Azda sa tebe podarí . , . Ja som nei^ » — ^ probuj» vyna-
snaž sa , . . A eSte jedno, kerf sme t^ikto sami, Sfaj trpelivosť s Äou
teraz i napotom, ak bude tvoja. Trpeli vast, synko, vyhladáva sa
ao vSetkými^ bez rozdielu: ale s Aou nadovšetko. Ináč, ja myslím,
bude dobrá, aspoú sa ufám . . ."^
Paftko stojí nad ním — no nio ani odhodlane, ani sebavedomii,
Jť hlboko dojatý, srdct* mu naviera vdakou a oddanostou. Ako ho
naúča, napomína — ticho a dobrotivé, sía otec . . ,
^Ob, 6o by ja dal zato, keby vás ja mohol zvaí cace — oh,
to by dal ľ* zvokl s oduševnením, Zdá sa mu^ že na več4ié veky
4V-
aie
&raal by Čo prosiť z neba, keby sa mu táto jedna túžba splnila * .
„I to by sa mohlo «tať; i stane sa, ak Boh dá. No nepotrvá
dlho , , /
Navrely mu slzy do očú pri tejto narážke na smrť. Ťažko ho
oželieť, jeho, ktorý sa chová k nemu sťa otec, jeho, ktorý je rodtt
tej, za ktorou mu bije srdce od rokov. Odvrátil sa, aby utaji] po-
hnutie a nerozžalostil ho.
Keil vyšiel z izby chorého, vyutieral sa a hladí prísť do Bvojej
kolaje. I treba sa posberať, veJ ustavične mu privoláva vnútorný
hlas: „Teraz, alebo nikda!** Neodváži sa ani rozoberať dopodrobna
následky, ak sa mu nevydarí. Vedomý si je iba toho, že nastáva
rozhodnutie: všetko vyhrať alebo všetko ztratiť, odrazu naveky..*
Prežehná! sa, vstupujúc do komôrky. Bola samotná, ako temer
vždy. Pozrela k dverám, strhnúc sa v myšlienkach. Zazrúc jeha>
zapálila sa a odvrátila.
„Čo robíš, Katica?** pýta sa jej hJasom trasúcim. V hrdle ako lijr
ho niečo stískalo, nedalo mu vydýchnuť. (Iicel sa jej predstaviť
uepredpojate, aby ani netušila, naCo prišiel — a hfa, teraz sa zbrýza,
že ona musí videí.
A klamal sa. Mala ona rlniliých starostí, než si všímať Paška
a jeho rozčúlenia. Odpovedá rau celo bez pretvárky, lahostajae.
„A čo by mala robiť? Vidíš, Čo je v dome. . .**
Jej chladný tón, lahostajnosť, nevšímavosť /arazily ho eôte
vÄčšmi.
„Mater doma?"* pýta sa znovu,
ijBude tam kdesi!** poliodiln hlavou k dverám.
„Preto si prišiel, (uťmák jeden!" nadáva sám sebe, jedujúc 8a.
„Preto ta poslal starý? Co mu donesieš za odpoved?^
Bolo mu nesmieme trápne, Nemôže obviňovať nikoho, iba od-
súdiť seba , . . Ach, keby aspoň na hodinu mohol si požičať zru6-
onsť Zandnmovu! Óiže by to bol hneď dnihý obrázok, nie takýtu
smiešny, pre ktorý sa bude hanbiť sám pred sebou do smrti . . .
Šťastie, že ona zas zapadla do svojich dúm, ako by tu ani nikoho
nebolo. Keby ho videla, pozorovala, čiže by mala nad čím popást
oči — mala sa komu vysmievať !
«A ty sa hneváš na mňa?"* pýta sa jej ticho, priblížiac sa k nej,
hoci krolíom váhavým. A už vidí cele jasne, chápe, že urobil chybu,
velikú chybu ...
Ona mu prekvapená pozrela do tvári. V jej oku švihla iskra
hnevu a zasiahla ho rovno do srdca. Ústa sa utiahly, ako by chcela
a opovržením povedať: „A č^ tfnto zas chce?"
Bol by utiekol pred ňou, utiahol sa — nn nesmie. Co !>v i
veda) starý? Pomyslel i na Zandomu a zas mu pribudlo od
„I teraz sa hneváš. Len čo siom vstúpil, pochytil ťa hnev . . ,*'
t'hcel prosiť, chcel si podntauíť srdce, ktoré mu kedysi patrilo,
a hla, miesto sladkých rečí, miesto lichoteuia on jej prípomín*
jej poníženie, hanbu a útrapy.
Spadla s nej zamyslenosť^ zahnala dumy ďaleko od 86ba; tvár
prijala výraz hrozivý a z očú jej sráia blesky.
617
vŔade závisť,
(■o som robil?* pýta sa on
„Preí'o sa lineváni? Uozniyôľaj, ak DCvieS> — domyslíš sa. Alebo
nie — pomôžem ti ju vynájsť' pnYintK Zabodol si tu noc, ked lie-
talo kamenie? Zabudol si. keef si to preletel popri nás na koni a
pozeral, ako to iba ty vieS? Zabudol si, ako si výsmešné, vyzývavé
hľadel, keď som sa stretla s tebou? Zabudol si . . .* Hodila rox-
ŕulene rukou a zamĺkla. Trasie sa na celom tek\ tvár horí, oko
liádže blesky a pery sa trasu, „Judáši ste boli vôetci, katovia, kým
ste ma neukatovalil Nuž tn máte, Co ste chceli. Radujte sa, ple-
sajte!" Hlas jej zlyhal, v oku sa sperlila slza a spustila dolu lícom.
Kozliúrilo sa v nej zas celé to more žialu, múky, sU a trápenia.
Nemala som priatela, nikoho, nikoho! Nikto nežičil
výsmech, bes a podlosí!''
„A ty nevieš, pre6o som robil,
Ucho, skoro pokorne.
Ona pohla prudko plecom a o<lvrátila sa. Ako by chcela po-
vedal: „Co mi na tom záležj?** Konečne doložila, ale hlasom už
poknjným : ^Ja len to viem, Že si ma prenasledoval . . .•*
^Co mi to vyhadzujeí^ na oíi. Ja som prišiel o rozum. Nevedel
som, čo robiť od zúfauia. Divím sa, ako som sa uezmáruil. A čo
ja viem, čo som nenarobil ešte? Ale pováž,** doložil so zvláštnym
dôrazom* „že to bolo všetko z lásky,*"
„Daknjem za takú lásku!** zvolala s opovržením, «Ja takň
lásku zavrhujem — držte ju pre seba, darujte komu chcete, takú
Iíiskn!'' Ziat, hnrkosf nnptuila jej srdce ; sklamanie, trpkosí robia
ju bezohľaťlnou, nespravedlivou.
„Moja láska bola úprimná!** zvolal IVôko i on v ohni, urazený
ji^j rečami,
„Láska u vás!** A rozosmiala sa s opovržením. „Dym, čo vietor
zaveje. Plameň, čo bUí, páli a — vyhuŕL To je tá lá^ikaľ*
pTo sa nev/ŕahuje na mua!" zvolal on prudko, ^Ak máá kolio
hanií — múa nehartľ* Z očú srší i jemu hnev, tvár sa mu pod-
Hala krvou, Staly mu pred «)čí luuky a útrapy, čo mu spôsobila.
Hanbí sa až teraz, ako ho bola zavrhla. Zabudol razom na Zandomu
i jeho šikovnosť. Začal sa držaf» ako by sa držal Paško Bobira.
^Ja som (a fúbil verne, úprimne. Bol liy život dal za teba. I vtedy,
kecf si už nestála o mňa. Ty si na>iu lásku zavrhla, poškvrnila, ty
si ju zradila. A povedz, začu? Povedz, ak sa nehanbíš, soznaj —
za čo?"
Chcela oui odpovedať; oko jej borí, ústa sa pohybujú, ale ne-
vydávajú hláska . , , Stoja zoči voči s(a dve zúrivé deliuy, hotové
skočif jedna na druhú.
„Ty mne hovorif!" zúri Paško so žilami navretými na hrdle
a sluchoch, „Moja láska je pf»vná — nič ju nemohlo podvrátiť; ani
mamou, ani sláva. Tys* ju zavrhla pre bohatstvo, a teraz ju zavrhuješ
z pýchy; lebo necbceS uznať, žen' Idúdila, Vtedy si ma neclicela,
lebo som ti bol príní/ky — teraz ma nechceS, lel»o som statí)čnejôí*
Jednu krivdu naprávaš druhou — vftetko pre pýchu a nadutosť: a
elite žiadal, aby ja uznal krivdu za pmvdu. Všetko urobím — ale
to jedno nie, uikdy, a čo bys' bola knUovna!''
€18
Ona pozorá naH s akýiusí straehom. Videla ho h2 zúrivého,
viac ráz ho \i(lela; ale taktu ju ueshiljnl nikdy. Aui sa nena/.dala,
ahy on vysvietil kedy jej tajné myšlienky, aby ícl) rozostrel pred
jej oäma v relej ich nahote . , , Víietko, í'o jej vyhodil na oči, niURÍ
uznaf, že je pravda, skutočnoBÍ, Čaká s pootvorenými ťisty, f*o vy-
nesie ten hrozný človek ešte na svetlo.
Paáko cíti; te pokazil všetko, rozrúcal a zdepCil, sťa rozzúrený
kôň, keJ sa vymkne z ruky svojho gazdu. Nieto už tu vyjedná-
vania, okrašlovania — tu treba otlísť, a to dôstojne, bez modlikauia^
ako sa svedčí na pravého človeka^ ncpozreť už viac nikdy v tú stranu^
kde je ona*
^Povedal som, ôo som mal na srdci - nech sa teraz rob(, čo chce !"
xvolal chraplavýin hlasom. i^Roii, co cbce.^, ale otrok ja nebudem
nikdy nikomu. Ani Katicí IVetumvié! To si zachovaj — s riohom!**
Hodiac na Au pohfari zúfalý, ktorým sa jej zriekol navždy — vy-
rútil sa z izby.
„Hotové — konec!** hučí mu v hlave, v ktorej eÄte vždy my-
šlienky, sfa bláznivé, naháňajú jedna druhú. ^Pekný Zandomel
Pekná trpelivosí! Kh, Čo — na dušu, lepšie takto, ako tak nijako I
Neoh vie každý, co je, a kartu vysvietiť!** A hrnie dvorom do
dvericc a na chodník, neobzerajúc sa o nikoho, nevidiac ničoho, a
hore brehom do mosta. A/ tí^n/ iHi'ínu v Antn krv vi iof a rň/limaŕ
sa hnev po žilách.
Vzdor besnote zbadal, ze kľ^ču dulu brehom pioLi nemu tlupa
iýchsi fudf. „A čo mu do nich, kto sú . . .'^ myslí si a trieli popri
nich do hora. Ouje hlasy^ ako ho volajú, ozýva sa i jeho meno —
no on letí neodolateľne napred.
,^Bude mu náhle/ zvolal hlboký žennký hlas, ^beží možno pa
doktora, alebo don Koka.**
V lom ho chytila čiasi ruka za ruku a nevypustila jej už. Za-
divil sa, kto je to ten mocný chlap a prebral sa zo svojej icúri-
vosti. iía ruku ho drží Niko Dubčič.
Jjo ti je, človeče? Kdo to hrnieS?* pýta sa ho. „Zdá sa, ty
nevíeS) čo robls. .."
Až teraz vidí, že m v tlupe Šora Anzula, pán Ilija s dcérou
a Niko. «Oni idú — mihlo mu v hlave — Ja už nemám poCo
chodií.*.** Zaujala ho chabosť, 8Íly ho opustily a pred ním sa
otvorila hlboká priepast síúfania. Poddal sa miraovolne sile, ktorou
bo Niko íahá za sebou.
„('o Ba zas stalo?** vypytuje sa Niko. „Kde si chcel bedať?*
„Ah, l)olo by lepšie, keby ma ani nebolo. Ja som pokazil
vdetko. Mne najlepšie zahynúť.**
„To už hej I" posmieva sa Niko, „Nerob hlúposti a pod. Rad&aj
mi povedz, čo m to vlastne stalo.,.''
Stisol ho za nimeno, aby sa mu zas nevytrhol a (ahá ho xa
8el>ou. Kým prišli do dvora, Niko vyrozumel z trhaných odpovedi,
to vyparatil jeho bývalý sok.
Pred domom oddal ho Sor Ilijovi a dával po^or, ti voftiel s dm-
619
h} mi do izby rhoráho, Oa sa vrátil da dvora a pozerá v kuchyni;
C'i uezazľe daktorú žeu8kú.
Pri ohnisku aašiel Baricu.
^Kde je Katica?'* p)^ta sa jej*
„Bude tamdnu kdesi/ odi)ovedá ooa a divá m m\ň, ueve*
diac sama, i^o si má mysleť>
Un odiäiel do domu a nevesta si mynlí: „Mladý Dubäč m%\
Čo je to zas? A Paéko si míva, íle ju už inl Vem divný domí
Nevieš nikdy, čo sa v ňom robí , . .**
Niko sa nemal kedy mnoho radiť. Bol si ešte doma umienil,
že prehovorí s Raticou^ ale osebe: a tu ho odrazu ôiiká povínuos(
hovorií s ňou i o PaSkovi. Musí jej vysvetliť svoje pokraôuvauie^
musí sa ospravedlniť, alebo aspoň dosiahnuť od] Nemožno
ífalej váhať, ani odkladať. Zdá sa ran, že by ho I ^ egtal, keby
nadalej padaly jej kliatby na jeho hlavu. Treba lásku, ked už ra2
umrela, dôstojne pochovať a na hrob privaltť kameft — ak nie
kameil zabudnutia, aspoň kameň smierenía . . .
Katicu naSiel na tom i^tom miešti\ kam bola klesla, keí odišiel
Pnško od nej, Hhivu podopiera rukou a na smutnej tvári sú stopy slx.
Ked ju zuzľtd tiikto, ozvala sa v ňom výčitka; « Pozri, fco si vy-
konal! Pre teba tieto slzy a spustošenie..,** Nevie, ^o by pre-
hovoril. Posvätný strach pred jej smútkom pomútil mu myšlienky.
Každé slovo zdá sa mu posmechom a rúhaním.
Nazdala sa, že to PaSko — pohla sa, s vyjasnenou tvárou, že
ho prijme, s ním sa pomerí. Zaznie Nika, otvorila oC'i od divu a
tvárou sa jej rozlial rumenec. Musela sa premáhať, aby uevykríkla.
Potrvalo dlho, kým sa vzchopila ; pozrela naň, ako by aa ho pýtala,
^0 on tu hfadá.
On stojí, eSte vždy otrok hlbokého pohnutia, nemôže prehovoriť
ani slova. No jeho zmätok prinavrátil jej rozvahu. Predstavily m
jej vši*tky múky a trapy, i^o preň preniesla. Zižiy na um dlhé^ ne-
kone^^né noci, strávené v žiali a zúfalstve. Zi§la na um zrada a
celá podlosť, ktorej sa stala ofieťou — a premerala ho s opovržením
od hlavy do päty . . .
^A ôo tu eAte chcete, pane DubCič?'' pýta sa ho hlasom ti-
chým, no badať v ňom celé chvenie srdca, ^, Všetkého už mohlo byť
doísí — ja myslím/
Jej pohlad ho urazil hlboko, í toto prvé slovo. Pozrel na ňu
okom pe^Tjým. No zailržal prudké slovo, ktoré sa mu začalo tisnúť
na jazyk. „Trpeli vosť!** napomína sám aeba. „Treba skoníiť, defini-
tívne, nat^isto . * /
^Neurážaj prvej, kým ma nevypočuješ. Katlca/ začal on tichým^
pokojným hlasom. ^Beztoho je toto náš ostatný rozhovor. A skonCiť
dákosi načim/
„A ío treba ešte hovoriť? Co sa stalo, nž aa neodstaoe —
ostatok je daromné hovorenie/
»To Je pravda, Že sa neodstaoe,** počal un. ^^My sme rozlúčení
na veky. Ťažko mi vyriecť také slovo po všetkých sluiiocb a prísa-
hách H mojej strany. Ale už ras je tak . . . Ja len tolko viem, že
02a
nebolo klamstvo íuii lož, kecl som sliibovnl. Vtedy som bol pre-
svedčený, že moje srdce patrí tebe iia veky. Ale všetko sa pre-
menilo! Neviem sdm ako — iba viem, že sa premenilo vSetko, I
spieral som sa, premtilial city — ale konečne musel som pod-
rahnúť,..«
Na jej ústach zjavil sa opovržlivý úsmev a ona len pokývala
hlavou.
To ho pohlo, že podvihol hlavu a riekol: „No teraz nahlímiam,
že je dobre, ked sme sa rozišli. Ja som presvedčený, že nadíde
deô, ked to i ty nahlíadneä a budeš mi povtľa&ná, že som rojetrhal
sväzok. ktorý nemal trvácnosti. Kadšej ma obviôuj teraz zo zrady,
než pozdejšie z podvodu/
^To je celkom statoíne," odpovedá ona. Ja som už dnes po-
víačná — **
„I ty sa spamatťiá, i ty nahliadneš/ pokračuje on neúprosne,
híídam i pobádaný jej výsmechom v poklade a slovách, „i ty na-
hliadneS, že i tvoje city l>oly klamlivé . . . Keby sme sa neboli
rozišli teraz, ty by si bola na takto rok túžila za slobodou, za
rodul'ovským domom, za svojimi pomermi, za svojím vzduchom. Ty
by si mi bola vyčitovala, preCo som f a presadil do pomerov, kde
nenaehodíš nič svojského, kde vSetko dýcha na teba cudzottíu, Ty
by 8i bola žila vo večných mukách a rozpakoch v mojom dome."
Katici zišlo na um, ako sodelu u neho za stolom, ako sa ne*
vedela hnúť, aké zniesla múky a rozpaky. Čelo sa jej sperlilo
znojom pri trápnej rozpomienke. Ale vzdor tomu jeho dôvody ne-
uznáva ! Zrada je zrada a podlosí je podlosť.
„Chyba je len tá/ ozvala sa ona, pozrúc naň ostro* ,ie to
všetko bolo prvej lozmyslet ľrvej, kým sa nesIubovakí> kým som
nešla do kostola pred tvárou celého mesta pri vás, kým stt? ma
neukázali s vašej terrassy sťa kňahyrtu . . . \ed i vtedy boly po-
mery, čo sú dnes! Kde bola vtedy tá vaša múdrosť, tá opatrnosf
a rozvaha V**
^A ja zas opakujem, že som sa vtedy mýliK Náruživosť mi
zastrela zrak, vzala rozvahu. Namýšľal som si, že ťa lubim^ a to
nebola pravá lúbosť. Namýšial som si, že sa sblížim k ludu, ked
sa s tebou soberiem — u tu som sa presvedčil, že sa mi lu'
smieva, lebo ma nerozumie, považujúc ma za čudáka. Áno — vs
všetko bolo nám v ceste — nedalo sa zotrvať nadalej vo lži a
klame. Museli sme sa rozísť... Ach, kebys' vedela, aký som ne-
šfjistný i teraz pre to poblúdenie I Ako St vyčitujem, nemám noci,
ani dňa, ako sa trápim. Nemám odvahy ani siahnuť za kalichom
lá^ky, čo sa mi podáva. Bojím sa, že jeho sladkosť premení sa
T jed a i ' vm mi nc^odpustíS. Vi by si mi nemohla odpustiť?*
Fri > li slovách zmáknul jeho [»ohIad a v hlase zunela
vrúcna prosba, ktorá sa k nej prúdila z hlbín jeho duše.
A na jej tvári zaťatonť, hrdosť a opovrženie. Hodila hlavou
nazad, pozrela naA okom, v ktorom blčí nenávisť. Čo ešte by ne-
pýtal od nej! Odpustenie, ba uznanlivosť a k tomu povtlačnost]
^1
Vzbúľihi íia v nej všetka trpkosí, t'o ílosiaí sn nahromadila a na-
plnila duÄu — nenávidí ho pre J€?ho pretvárku a sebectvo!
On spuzoroval účinok svojich slov. „Viac ani slova ľ* umienil
81, vypnúc sa hrdo pred fiou, ako človek, ktorý vykonal, čo bola
povinnosť, ktorý nenie podlžen nikomu ničoho.
„O odpustenie ía už prosit nebudem,'* riekol ticho, ale chladne.
Ani chýru i>o pohnutí, čo m ho bolo prvej zmocnilo. „Ani mi u A
na ňom nezáleží. Chcel som 8a s tebon rozlúčif ako priatel, 8 po-
lutovaním — lúčim sa už fahostajne, ako človek, ktorého tvoj hnev
a opovrženie nemôže ani raniť, ani zasiahnuť."
Skočila a pokročila k nemu, nevediac čo robiť — chcela mu
povedať niečo, čo by ho ranilo, čo by nezabudol do smrti — no
opustily ju sily a klesla zas na predošlé miesto.
On sa už viac neuzrel o ňu. Btlo mu už skut4)čne lahostajné,
Čo ona robí a mysH. 8 vyhriatou tvárou, ale uspokojený, vstúpil
do izby chorého-
Tu boli všetci, i PaSko. I on sa upokojil Stojí v kúte so
uloženými rukami a hfadí pred seba ľahostajne, Co mu do koho V
On už nemá čo získať, ani čo ztratiť. Niko pozrel naň so súcitom*
„Ani tebe som nepomohol, bohvie koIme,** mysli si. ^Ešte šťastie,
že je takto/
Šora Anzula pozrela na syna svojím prenikavým okom. Uhádla,
odkiaí prichodí; výrnz jeho tvári ju potešil Neušlo jej* ako sa mu
74ile8klo oko radosťou a tichou rozkoSou srdca, keJ mu padlo na
Ooricu, ktorú sedí pri nej. Netrvalo dlho a Niko pristúpil bez
okolkov k dievčaťu a vzal ju za ruku.
No izba sa naplnila dupkom, ke<f vošli domáci všetci i s deťmi.
Dostavila sa i Matija a na ostatku vkĺzla i líatica. Niko sa ne*
mohol premôcť, aby nepozrel na ňu. Pobádal na nej zmenu : po roz-
čúlení nieto pamiatky, skôr zaujala miesto na tvári zronenosť a žiaT.
Chorý leží nehybne na posteli. Lícne kosti mu vystavajú, čer-
nejú sa jamy, v ktorých sú oči zapadnuté. Vlasy, skoro celkom
Šedivé, nemôžu pokryť hlboké jamy na sluchoch. Nos zaostrený
tnie mohutne nad ústami ; dodával by tvári ešte i teraz výrazu sily
a energie, keby sa v posledné časy nebola vyskytla okolo úst črta
plná bôľu a utrpenia. Na celom zjave badať už dýchnutie smrti,
nn M)ky hynutia Iba oči dodávajú tvári čosi živoUi. Zpod
zy la, ktoré neuspelo ošediveť úplne, hladia povedome
a s učAíiťou [Hl prítomných. Vidno, že ho teSí, vidiac ich všetkých
takto pospolu.
,Tedy ste prišli — všetci,^ riekol suchý mi ústy a stenčeným
hlasom, ako by vyvieral len z hrdla, ^prišli. Ja vám cfakujem . . .**
Všetci sú pohnutí týmto divadlom, ale i spokojní. Iba Katica
čo klopí oči v rozpakoch, nevediac kam sa diét Nech pe
chce — všade urážka, trápenie. Niko spokojný pri svojej n
plný lásky a ohladov, o ňu sa už neozre, ani sa neokúňa. Pasko
bledv síce sťa stena, no tiež spokojný a tahostajný, Šora An^ula^
ftor ilija i jeho dievka — všetci, všetci ju urážajíi^ nežičí jej ant
jeden . . .
ifiÉ
Šora Anzula vhĺbila na do zvláštnych myslí. Korhíí sa pohTadoi
v obraze, ktorý sa rozprestiera pred fiou. Rodina ol»atupuj« poštäf
iiiuierajiiceho, pohlad všetkých visí na jeho tvári; plní úcty n
kávanin, ío má ešte povedaí, rozkázať. Zdá sa jej, Že ožil j
z tých starých výjavov^ kde patriarcha sbromažcluje okolo seba
a potomstvo, aby im požehnal* „Skutočne jediný dom zo sedliackycli/
myí*lí ona sama v sebe, Jediný dom, to ja znám, ktorý vie, že
má gazdu a hlavu. Inde rozkazuje každý a neposlúcha nikto. A
najváčšmj rozkazujú deti. Cím sú hlavatejšie a drzejšie, tým ochot-
nejšie sa plnia ich rozkazy. , ,'* S uveličením pozoruje tento výjav,
netrpelive čaká, ^ má ešte povedaí svojim tento zvláštny človek,
stojac nad hrobom . ♦ ,
Z dúm ju vytrhol jeho mdlý hlas, ktorý akoby nasilu vychodil
z hrdla.
« Ďakujem, že vás raôžem ešte raz videí, vás hus;)odaľÍca i
vás, šor Ilija. í)akujoni vám i vašim deťom, Že ste poctili tento
príbytok . . .**
Oko mu padlo i na Nika — no nie ako inokedy, skútH
nedôverčivé — nie, ale skôr akosi nežne a láskavé, S nt*ho sa 1
pomklo k l>orici, ktorá sa túli ku kume Anzuli, uťahujúc ruku
z Nikovej ruky — spočinulo na nej s patrným zalúbením. Pod tým
pohladom sklopila oko a začervenala sa sta pivonia.
„Deti m6jho hospodára a hospodarice!" obrátil sa k Nikovi
zas pohhidom, „ja sa vám radujem a prajem Šťastia — úprimne,
ckI srdca . . ,**
^Niko pristúpil k postelí. mimovoTným pohybom podal mu
ruku. No zachvel sa, ked ocítil v nej tú ruku studenú, bezvládnu.
»,Nič to zato!'* pokračuje chorý, dr;?:iac ruku Nikovu v svojich
rukách a hladiac ju láskavé, „nie preto, že tiito ruka nedostala sa
mojej dcére. Vaša matka vie, ak(» som ja smýšľal o tom. Naopak,
teÄÍ ma: táto ruka ide sa dostať <lruhej, ktorá je takej cti hodna.**
Pozrel na Doricu, ktorá, ako by na mala prepadnúť pod zem, chytila
aa kŕčovite ramena kumy Anzuly.
Katica sa zachvela a tvár jej ešte väčšmi pobledla. „Cl nemám
pravdu? nežičili mi, závideli, trápili, preháňali — všetci, všetci, i
on, bárs je nad hrobom../ Pozrela na Pašku, ako by mu ch- »'i ^
vrhnúť zas do tvári tú istú výčitku. A prichytila na sebe zas
pohlad* Ani jedu, ani zúrivosti niet v úom. Svieti z neho a 1
celý svet nežnosti a láí^ky. Sklopila oko, zarumeniac sa, a vh.
aa zas do svojich dnnu
»Nech bude dobrotivá,'' doložil chorý, hladiac ruku Nikovu,
^nech bráni tento dom, ktorv fiom vzdelal — i dom každC'ho te-
2aka . . .-
Niko sklonil hlavu a pozerá chorému rovno do očí, neprereí^úr
alova* No v duši mu zas zkrslo tisíc dobrých citov, štachel
predsavzaU. Ano. bude šUtiť úbohý národ, brániť ho a naponi.......
v potrebách. Bude pracovať na jeho povznesení, neúnavne a h^z-
zištné. Bude, ak Boh dá aily a požehnania . . .
r^**» Chorý vyrozamel^ to mu to horí v očiach zn posvíittiý plameA
^prikývol hlavou, doložiac: „Bože, daj zdaru a iKížehnaniu !"
Pozrel na syua a hrutloii starého xachvelo pohnutie. Ivan stojí
pred nim, držýic oboch chlapŕekov za ruky* Pohlad umierajúceho
utkvel najdlhšie na milej tvííri detí.
„Ja tedy odchádzam, syn môj,** zaíÄl a hlas sa mu mocne
žftchveK
Ivana sa dotkly tieto slová, ako trpká výtitka. Zdalo sa mu*
že ho upomínajú na výjav, ketl chcel vystúpií z domu a ísť do
Ameriky. Ťažko mu, že zarmútil otca. Padol k posteli na kolená
a šepce hlasom vzrušeným: „Odpusťte — odpusťte ľ* Berie jeho
studenú ruku do ruky, tisne k nej nárnžive ústa, pokrývajúc ju
bozkami. ^Eáte raz — ešte raz!" ôepce mu Čosi, ^pobozkiu ju,
kým nevystydne z nej život..."
„Tebe ostane dom, vinice, pole — vSotko, čo som shonobil,*
pokračuje hlasom pokojným. „Ty budeS hlava a vodca. VAetko, čo
mám, ostane v jedných rukách. Gazdovstvo rozdelení^ na kusy nikde
sa nevefadí ^ vidíme príklady . . .**
Jera f^ozrela významne na Katicu, ako by jej privolávala: «Ci
som nepovedala ?•* Jeho slová ju urazily. Kúzlo, ktorým ju dosial
zaujal tento slávnostný výjav, razom sa roxpŕchlo. Skočila pred ňu
hrozba ťažkého opustent^ho vdovstva. A nevesta uveličená nemôže
nijako pritajiť velikú radosť. Pohlady oboch sa stretly ani britká
zbroj » horiac nenávisťou.
„Mater, ktoni ti nechávam, cti a opatruj verne. Nezabudni,
Co nakladá zákon Roží . . ,*
„Bude ctiť, bude opatrovať — akurát !** Málo chybovalo, že
Uk ncvykríkla ponížená Jera. No výkrik sa premenil iba v tupý
vzdych. Zaplakala naostatok usetlave nad svojcvu velikou krivdou^
zakryjúc tvár rukami,
Ženu ve<I, napomínaj. Zachovaj si — neraz je ťažšie rozkázať
hnúť. Vystríhaj sa v dome svady a rozbroja. Dietk7 vy-
I J v bázu i Božej , . .**
Ivan slubnje všetko v srdci. 1 v Aom sa budia krásne predsa-
vzatia.
« Budem sa usilovať, aby ch bol ako vy/ zvolal konečne hlasom
prerývaným slzami.
„Ijasaufám, synko!"* odpovedá starý. „I sestry ti odporúčam.
Ty im budeš otec, pestún a radca. Ci slobodnéf ťi vydaté, nech
najdú u teba vždy teplý kút . * .**
Dievky zaplakaly usedave. Mať si pomyslela: „Pekne vás od-
bavili, holubice moje!**
A Katicu zaujal cit opustenosti, ako nikdy. Zdá sa jej, žd ju
vyhnali do samoty, na púíť. Ona i materi Nemá ochrany, ani zá-
štity. O všetko ju pripravili, olúpili nemilosrdne. Ani pri otcovej
posteli nedopriali jej kúsok mtestka. On, , hlava a vodca^, so svojimi
deťmi j(^j zahradil pristúp k nej, On bude záštita, vodca, ktorý
nikdy ničoho neurobil svojou náukou. Ona bo bude i naďaJej na-
právať, búrit — ona, ktorá teraz slávi víťazstvo, nad Aou i nad
6^
materou , , . ^Sama — samotná ako |»r8t/ opakuje si, cítiac ťarchu
a hezciernoRÍ :?.ítia. „A načo mne i žií, keí má byť takto ?^ Mimo-
volne sa rozhliada, kde by sa prichytila. Niko, ktorý sľuboval, priBahal,
drtí druhú za ruku ...
A predsa v opusteností hladia na ňu jeho oči s útrpnosťou a
láskou — oôi toho, koho zohrdila, odstr^^ila. Ako by jej privoWval :
^ Hybaj pod moje krýdla! Co ju hladáš inde, ked ti je u mňa
obrana bezpečná? Závisí od teba..."* Celá bytnosť okriala, »vel &a
nezdá byť púšťou a ona odsotenuu, vy súdenou.
Zišly jej na um urážky z jeho úst — zas sa zatvorila pred
jeho nežným pohľadom. I on sa UHi — áno, raduje sa. Myslí, ^e
v opustenosti musí sa pripojiť k nemu, ,,Nie — radAej opustená —
rad&ej sama . . ,''
„Vy, dcihy," pokračuje otec, „slúchajtx? brata... Matija, buel
poddaná mužovi, A ty, Katica?" Ulas sa mu zatriasol zas pohnutím.
Ona, nevediac sama ako — hnaná akousi t^ijomuou silou — padla
na kolená pn posteli a zuiocuila sa jeho ruky.
„Ach, otec môj — otec môj dobrý I" zvolala, celujúc mu vrtkud
ruku.
Navrely mu slzy do vpadnutých očí. „Áno — áno, ty si naj*
slabšia — ty potrebujeä najviac ochrany. Na teba som nezabudol —
nie, neboj sa/ a hladil ju po skvelých lesklých vlasoch. „A to,
dieía — či ma nepotešíš nad hrobom?" doložil hlasom tichým, že
sa ledva čulo v iyl*e, hlasom, ktorý si našiel cestu rovni> do jej
srdca. „O koľko lahšie by sa umrelo!" A jeho uko s prosbou a
láskou pozerá na ňu. Ona zahrabala tvár do pnkryvadla a mlíí.
Vytiahol ruku z jej ruky a dvília jej tvár, aby ju mohol eäte
raz videí* presvedčiť sa, ci je ešte tvrdošijná a zanovjtii. Ona hľadí
naň okom plným sĺz, no okouí plným dôvery, detinskej oddanosti
a pokory* (hi sa kochá v tej tvári, odmáknutej citátmi. Z<lá sa mu,
že je to Katica z dávnych čias, ked ju l>rával dieťaííom na kolená
a učil ju prvé modlitby. Vidí, te ešte nikdy nestiU tak blízko jej
srdcu, že sa mu podarilo zlomiť kôru. do ktorej bob> skovaní^. >ía-
éiel dcéru, to je pravda — ale ju našiel v okamihu, ked ju má
zas opustiť. Vnlmavo pozerá do jej tvári* ako by si chcel všte|*ií
jt»j obraz na lozlúčku do pauiäti.
^No, čo mi vravíš, dieía?" pýUi sa jej tichým. n« m.
Nikto nepočul čo hovorí starý; všetci sa utiahli lu. :. . .,. jj
postele, aby ich neruSili. No ľaSko cíti dobre, čo sa tam deje —
cíti, že sa t<*raz priblížilo rozhodnutie, a nová nádej vtiahla do
srdca a rozbúrila jeho tlkot.
A Katica cíti, že čosi popustilo, čo ju viazalo na hrudi, čo ne-
dalo slobodne dýchnuf. ani jasne prehliiidnuť. Hodila sa na otcovtt
brud, ktoiiittu mocne dvíha pohnutím. Slzy tečú voľne, donášajúc úlavti.
i,Ja vás slúchneni/ &epla na jeho prsiach, zakrývajúc tv^^r
p Jeho?** pýta sa otec.
^Jeho!** odpovedá ona bez váhania.
Pozdvihol oko k nebu s nekonečnou vrúcnosťou. Prosí tam od-
hora požehnania i na tento krok tvojho dietaťa. No zas sa v Aom
{jreljudily staiofcti: obráíac .^a k nej. pýta sa ešte: „Z lásky
H z prisilenia?**
„Z Irtsky/ zvolala ona nahlas, v slzácli. S tým sluvuni ako by
bola padla ostatná fareba so srdcu. Ako by sa bolo odnuu všetko
vyjasnilo, vyrovnalo. Otcova tvítr žiari Sfastlni, zabudnúc na svoj
stav, kochá sa v svojom dieťati, studené ruky skladá na jej hlavu.
No už neklaíí pred ním sama. Pri nej sa odrazu našiel PaAko
a držiac ju za ruku, čaká od neho i svoj diel.
A on skladá na nich ruku, ústa §epocu, modliac sa vrúcne za
ich šíastie.
Prítomní stoja ticho, bez slova. Ovialo i ich čo«i sviatx>čoého
z toho výjavu* Niko pocítil v sebe nesmiernu úíavu. Po tulkýeb
týátdňoch trápenia a smútku, cíti sa zase spokojným v du§i. Zdá
sa mu, že sa oCistib striasol so seba brud a blato, stal sa bodným
svojho blaha . . .
„Teraz mi už nezbýva," preriekol chorý hlasom dojatým, „len
prosif smrť tichú a blahoslavenú^ . . .
Hostia ešte dlho zabavili sa u Matu^ prežili eôte pri jeho posteli
mnohý vznešený okamih. Niko ešte raz odprosil jeho a jeho dcéru
a obdržal teraz už odpustenie. Iba Jera mU^ala zafato a v srdci í^a
nad čJmsi zhrýzala. No akosi nikto sa o Au neobzeral.
Chorý oddychuje pokojne. Cíti, že vSetko dokonal a m-má už
to vlastne hľadať tu. Telesné múky nezdajú sa mu byí už mukami,
ale ŕfmsi potrebným, ncvyhnutnýui.
Ved i pútnik musí sa unuviC, ak má prísf k svojmu cielu. A
takí pútnici sme v&etci . , .
XVIII
Konec.
KeJ sa Niko odoberal od Dorice, dovedúc ju k domu Zorkovi-
ťOYskiUnu, riekol jej: ^Idem k Zandomoví. Ja som tak vzrušený,
že by nemohol nič robiť. Dnes mi bude sviatok.** A doložil v rozo-
chvení, ^sviatok najváčSí v živote**. Pozreli významne jeden na dru-
hého a porozumeli si. I jej sa zdá, že až teraz sa smie oddaí
svojim citom, ktoré ju neodolateľne viažu k nemu.
Na vzdor tomu ona je nerada, že jej Niko sa priatelí »o Zan-
domom. „Hád sa vysniieva* — podotkla ona,
«To je pravda. Často je i trpký. No vzdor tomu on je dobrý:
lep&í, než sa nazdávnuie. l*rečo je taký V Nediv sa — má i on svoj
križ. Žena ho nemôže pochopiť, upodozrieva a stopuje ho na každom
kroku. Keby mal druhú ženu, bol by inakSÍ."
^Kto vie I'* odpovedá ona roztržité. Vidno, že jej myset už dlie
pri druhom predmete.
Zaudome sedí nad knihaiui v svojej pisárni. Ako každý rok
t^ra/ iriá o [invom roku roboty s komputanii. Ráta sa s t«'žakini»
ktorí mu oiíílali muÄt a zato o<U)eralí <hÍ neho cely rok, ŕo sa potre-
hoje v domárno.sti. IJčty on ilrží v poriadku: i it\ ajp ani
neodpúšťa nikomu. I komputy uňho sú púha fun., ...... u Težak ^^ -
/ľ --
lAäi
l>ô?íí)e mjMer: KorfiJ^zaío dlhuje, s čiaimckou ^Sm^
<io/vie koneriiý výsiiHiok, prikývne Bpokojoe: ^Boh vdm <laj zdravil
hospodárui" Oíkhodí od neljo v povecioruí, že ZandaiDe hradí na
svoje, ale nekradne. Podajedeij nemá ani v(Me poóúvat^ zaCo je dUea*
„Len povedzte, Lospodárii, kolko vychodí" . . .
„Nie tak — kamanit! Počúvaj a sťitĽ* A títa mu neúpraisae
eelý lajster a keJ skončil, poznamená : „Vidíô, že si iniíky Strovil
primnoho. Pohroz ženským, nech oemrhajii. Múka Je dj*al)á* . * .
V tejto práci ho zastihol Paôko*
Oko sa iTiu leskne, tvár je vyhriata, v pohyboch pružnosí m
sebavedomie. Zandome ho premeral svojím okom a na tvári sa mu
zjavil úsmev,
„No pozri do zrkadla — povedz, ti sa poznáš ľ* zvolal Zan-
dome. „Pamätáš ešte, čo som ti bol sliibil?**
Paáko ho chytil za niku a stíska ju mocne^ ako by ju chcel
rozma&kat.
„Leu mi nepolára kosti oaostatku** — zvolal naA v smiechu.
^Tedy v poriadku — vSetkoV**
„No, chvalabohu !** zvolal Paôko,
„Bohu sláva!** odpovedá i on, vypnúc ruky s líomičnou váž-
nosťou. „O dvoch bláznov na svete menej. Hrali ste sa na schová*
vačku: a konečne sa našli. Bol už i Cas, veru!**
„A zato všetko musím vám dakovaí. Co by bolo, keby nie vá«?*
„Neustávaj sa, priatelu. Druhí tam mali prsty : ja som babrák
proti takým majstrom . . . Kecf ťa prvý raz vyoližfva tvoja Katica,
poílakuj sa ty šori Anzuli. To si zachovaj a^ pre Boha, nevolaj tua
z povJačnosti za kuma."
„A vy ste mi z úst vyňali T
„No o tom potom. Zdá sa, Že musíte najprv pochovať úbohého
Matu. Co on?'*
„Čaká smrl Hovoril ako pop. Všetci plakali. §or Niko vám
môže povedať. I šor Ilíja pekne hovorili" . , -
„Môžem si predstaviť 1 Hotový snem dalmattnskyl A potom,
kde sa pohovorí tolko a krajšie^ ako u nás? O to nieto núdi^e, mftj
priatelu !*
Paôko sa odobral od Zaudomu. Jeho žartovné poznámky ne-
niohly rozohnať dojmy» ktoré si z Matovho domu odniesoK Ostatne
on Zandomu ani nepočúval
A Zandome sa zamysiid. VvsmeAn<5 oko vzah) zas výinx /.ä-
myslenosti, ba smútku. Nuž nebol to rozpustilý Zandome . . .
Z myšlienok ho vytrhlo klopanie. Vo dverách sa i^avíl ľ
Zandome ho privítal s raflosťou. Črta zamyslenosti vyhladila sa Iíí^.^...
^Aha!^ zvolal primknúc mu kreslo. „I ty zo spovedi! A tu
generálnej, al ' íte ponad hlavy nás hriešnikov všetci
ta hore, k hv
„Nevysmievaj sa ty — daromná vec! ^mrf je sama v aebe
nesmierne velebná; jej vetebe nikto neodolá. Ja stojím pod dojmom
jej tajomnej moci a nemôžem sa mu nijako vymknúť. A preto dnes
iarty na stranu/
637
^Ja ti neodponijem" — pripúšía Zondoiue vážuyni Umoiu
„Keď žnrtuji*m, z Utho neuasletluje, že tiehrtujeín Matu, Niuipiik,
často ľoziiiýéľam, preťo sa mal caninom í^ítve doň zasisiť. Má tolko
úľodtiej pôdy, oa príklad hned v naítom meste! A môj plytký rozum
vystihol iba tofko, že sa dobrým zle vodieva. To je ťikaz každo-
denný, Ved i národ hovorí^ zlá zelina nevyhynie* . , .
^Ty eôte vždy žartujeiS, Ja tí raz rozoženiera žarty. Odvediem
í a kamsi."
„Viem už — k chorému. A v tom veru neviem, H ta. po-
slúchnem. Mňa nikdy nepresvedtíS^ že hynutie človeka má v sebe
Ču povzmišajiíceho. Mrta to skôr znižuje, ochromiye. Oslabuje mi
energiu, berie mi vôIu k práci. A ja teraz mám v hlave projekt
velmi dôležitý."
Niko pozrel naň pozorne. Zvedavosť rozohnala dozvuky po-
hnutých výjavov pod Grabovikom,
» Pamätáš sa, keí sme to mali tú dišputu u náSho Šor Iliju?
Pohovorili suie dosí všeličoho. Málo čo menej, než vy djies pod
Grabovikom. Ja som sa s tou vecou zaoberal bližSie/
^Co — ty, Zandomet^ zvolal Niko prekvapený a začervenal
sa od radosti.
^A prečo nie práve ja? Možn^ je vi^etko, ako hovorieval veliký
Korsiknn," UmojbI sa Zandome. „Krém toho som uviedol do poriadku
komputy s težakmi, urobil inventár môjho nevelia i viedol sedem-
n)čnú vojnu s domácimi mocnosťami" . , . Chcel sa zas usmiat, ale
v očiach sa mu toho úsmevu nenašlo. Vyálo skôr z toho niečo
velmi Hmutného.
^Musel mať zase scŕ^nu" — domýéta sa Niko, „isúrty mu
akosi nejdú.*"
Zandome pokračuje zas svojím sp6»obora. ^Vaše rečí dlho mi
evendžaly v uSiach. Blahobyt, pokroky sjednotenie ... Ba raz i
Illyria sa mi vo sne ukázala, Ostarela trochu, pobleilla omv pre
ktorú sa tofkí oduôevúovali! Ja sa do toho vSetkého málo rozumiem,
ty vieš. Slovám neverím a oduševniť sa neviem. Ale verím čísliciam —
a tie, či vieš, čo ma naučilyV*
Niko pohol plecom, hfadiac aaô pozorne a čakajúc, čo z toho
v^tk<ího vykvitne.
„To, že nám veliký ^oá zpod nosa berú takf Okladioovťi »
podobná čeliadka. Azda neveríš? Najprv kúpi lacno moje vlna,
potom ho prt*iiá zas lacno. Alebo ešte skôr smieša ho s talianskym
alebo dníhvm vínom, alebo hádam najskôr smie^a ho s votbm
z mestskť*ho vodovodu. Dosí na tom, pozbaví moje víno iudívjdual-
Dosti, A okradol ma ešte tretí raz, lebo na takto rok kúpi hí» odo
mňa ešte lacnejšie,**
„To je pravda," prisvied^a Niko.
nNa^Ieduje otázka: prečo liy ja sám nemohol predať moje víno?
Pr^čo by Uíalo zahynúť anonymne*, alebo pod cudzím menom, kwľ
mô^e obveseliť ducha dakde v Peáti lebo Viedni pod menom tm
príklad Caretty. Ja by mu dal žen?k<'» meno. Je ohnivé a prudkí^
íl íií^be iskry — nuž sťa žena, Čo ty povieš na toť**
„Ja ? Že sa musí vydariť, načo sa ty podberieô" . . •
^Nie, Ty povieS: dobre, ale kde ti je kapitál ľ*
,»No ten by ea našiel," zvolal Niko.
^U vás — to už vieme. Vidím i ja^ ;^.e musím zas podaíknúC
útok na mešec tety Anzuly. BejE nej, ver mi, nepohneS sa anj
na krok.'*
„Kerl ju presvedtííš, oua sa nebude spierať,** riekol Niko.
^Presvedčím ju ja ľabko. Ja cbcem z najlejt&ieho hrozna mať
víno, držať ho a riadií aspoň rok vo vzornej pivnici a putom ho
predávať na veliko a na drobuo, pod svojím menom. Bol by hák,
ak by mu uenaôiel odbytu! Hrozno podlejšie nech slúži n&ftmu
težakovi k domácej potrebe — vyberané hrozno beriem ja pod
svoju zprávu, ja ho zariadim, ja bo predám^ to sa vie, za dobrý grol*
^Tedy Vinárska Zadruga v druhom, opraveoom vydaní!** pre-
riekol Niko.
„Vinárska áno — Zadruga ani za svet! Spolkov ja nechcem.
Najviac ak by sa dal prehovoriť naíiľmu: „Ivan Dinko Guljanovié
i drug,** alebo: „Niko Dub^-ic í drug/ Meno nerozhoduje. Dvaja
sa ešte mužu sniesť, piati už čosi ťažšie, päťdesiati nijakovsky I
Potom k vedeniu Zadrugy nemáš ludl, k vedeniu firmy — to je
niečo iného. Tu som ja a ty a tí ešte, čo si ich nájdeme, Tedy:
čo ty na to?''
„K novým podnikom nemám ja Času" — riekol Niko tix>chii
sklamaný. Po dlhom úvode očakával druhý podnik. Taký, kde by
bol vtiahnutý i težak; ak i nie každý težak, ale aspoň dakofko
z predných, aspoň pre začiatok.
^ Vyštudoval si vinársku akadémiu a predávaš svoje vino kade^
akým Okladinovcom a Kolioovcom,*' posmeskuje Zandome. /lávM
pravda od vkusu, komu predávať. Môjmu vkusu to nezodpovední
„A kde ti je pivnica na takú špekuláciu?**
„Pivnica? To je hlavný bod mŕyho programu. Ja si vystavím
pivnicu, ,Prv*ú Pravú Pivnicu* v Dalmácii. Pivnicu totiž, ktorá
iHtde pod zemou/
Pozrel na Kika, usmievajúc sa. Niko sedí bez zvláštnq učaati,
i*šte vždy zamyslený.
„Kapitál by mi poskytla tet^i Anzula" — dodal sebavedomo.
^Prečo nie?" odpovedá Niko. „Podnik je životaschopný, v tvojich
rukách musí sa vyplatiť. Ale pritom všetkom ja som nie oduševnený
za tento plŕln."
Zandome sa pohol v svojom kresle a rozložiac sa pohodlne,
s cigarettou v ruke, pozerá naň vnímavo,
„Čujme tedy tvoj plán.**
»,NÍe som oduševnený, hovorím** — začal Niko. „Prečx)? Keby
bol Ivan Dinko ííuljanovič vypracoval stanovy Zadrugy a prišiel
pvt*iť kapitjil na stavbu spolkovej pivnice a jej vzomó zariadenie ;
.iv ' 'al prňazí na zakúpenie muStu alrbo hrozna; ja by m
}h' H bol by s ním s tľlom dušou. Takto je to podnik
privátny, bárs opakujem, že výnosný. Teta Anzula otvorí mešec»
bei otázky: lenže nie s takou radosCou, ako by ho otvorila, Uehj
tôd
lodník bol verejný/ Za** zamlčal a na tváii ea rnii rozprestrel výnvjt
žialu. „PreCô otlstrkiijtíš íiul od podDiku, ktorý by ho mohol postavií
na nohy? Prečo si tak tvrdého srdca k nemu? Ved viac menej vyôiel
si z neho tak ako i ja, žiješ i neho a s ním, ako i ja. Práve
dnes 8om si /.as umienil, že budem pracovať na jeho po/.dvi^.enf
a blahobyte, a hľa, \^ um vy/.ývaš práve dnes založií podnik, ktorý
mi zabezpecM pekný nrok z težakovýcb mozoíuv'' ♦ * .
„Nuž dobre — teraz nech sa Čuje i druhý zvon, ako hovorí
náš národ* Čo ja chcem V Ja chcem, nech težak dôkladne kope, ako
svedíí polieva — vóbee nech obrába svojo vinice íítatoCne a doko-
nale. Nech mi dodáva hrozno dobré — ale do vfna nech sa mi ne-
starie^" zvolal Zandome skoro sbíviiostne a vážne. ,V tých veciach
je on nedouk, hlúpy a zuf^itý, ukrutný nepriatel sám Beba. Yed
nejeden nevie ani svoje sudy povytoývať ako sa patrí, pred obe-
račkou: t, J. nechce, lebo to nepovažuje za potrebné. Preto sa m»i
v nich víno zosmradue, že nemožno s ním nikam. A takého zadube-
ného zanovitá ja pripustiť do správy podniku í Daí mu právo roz-
hodovania nad tým, co som ja založil horko ťažko a i'^omu on ne-
rozumie a neverí V Ja ho oiltrhovať ml roboty, ktoni len on vie
vykonávať ako svedCi. kradnúť mu čas zasadnutiami výboru a valného
fihronniždenia, kde chce každý preukázať aký je rečník* kto zavoMl
do novín V To nie! Težak necli kope, riadi svoju vinicu — ja mu
dám prostriedkov a spôscdiu k tomu: víno o|iatrovať, predávať,
osohom disponovať chcem ja, A kto vie. ci výiu^^ne k môjmu
iiiu? Možno, z čistého oiikvapne daCo i tomu tvojmu težakovi/
Niko začal poi^úvať pozornejšie. Dla týchto spádov Ôlpi, žo
Zandomo má ešte čosi za lubom,
^Ja z íjstého by dal nie^o i težakovi: možno, modrého kameňa,
alebo podporu k dobrému obrábaniu. No ab najprv musel by maí
čistý osoh.
„To je dobrý nápad/ pochvaľuje ho niko.
„Teál ma, že uznávaš konečne,** usmial sa Z«ndom?. „Ja chcem
byť neobmedzeným pánom môjho podniku. Sedliaka budem držať
v reze, lelío len tak sa dá h nim výns^ť. Ak bude pin>striedkov tam
o dakofko rokov, ak sedliak preukáže, že je zrelý tvoriť spolky a
ja ostariem, aleiio zbohatnem — dobre, nech si utvorí svojo Zadrugu*
No ja neverím, h' by to bolo tak skoro.*
pKto vie ľ* odporuje Niko. ^SnáJ prvej než sa na
„Tu ti je môj návrh v celostí. Zaoberaj sa s ním, pr^.-^ . .,
beztoho budeš ty odborným správcom."
Niko sa nespiera. Uznáva, že je sán- ■•-!-{ k takej veci, ur/
jeho pnatel. Zandome je dobrý, ale v i f»eňažnvch prísny
a U \s, S takými fuJmi i<\ Má
raď^ 1 liíka, ktorý bo pri _ n>cníka,
ktorý ho pri ptunáhani hreší. On sa uíá, ze 6 iudom omnoho lepšie
bude Vťdeť vychádzať,
„Ináč eSte do jarí budeS mať príležitosť poučiť at o ve<
rozkladá Zandome dalej. „Prv než sa do čoho * * treba po
prezerať díikolko podobných podnikov. Dalo by j it s tvojou
i2
6áo
— usmial sa Zandome, „ktorá sotva dA d I bo
čakaf. na neba. Tak by sme mohli vzomu pivnicu nazvaf ,Pivniea
Doľica/ bíírs groše by dala teU Anznla.**
Po Troch králoch zavítala pravá zima — dalraatínska toti^,
V noci Uolomrazy so sriedoni, vo dne slnc^ a teplo. V nedeľu za-
Btavil sa Niko v Citatarskom spolku — našiel tam i Zandoinu, ako
uat^úva diáputy.
„Otrávili ma už diíputamiľ* žaluje sa Nikovi. „Hrozní ludial
Uádaju sa, ti by bolo lepšie, keby bol (Uížd, alebo keby bolo slnce?
To sa rozumie, i dážd i shice, ako vyžaduje potreba. Ja by uajradôej
dakam na rerstvý vzduch . , /'
^Ja idem pod Tirabovik" — odpovedá Niko. „Aksatipáčj —
podme/
„Tedy predsa chceš oprobovať na mne tie t zv. silné dojmy I
RadSej by nešiel; nuž ale povedalo by sa: Zandome je zbabelec.
A my poílma"
Ked poodišli, zaôal zas neúnavný Zandome: „Nuž Čo je s nadlin
podnikom? Čo vraví teta Anznla?**
^Ona Je nábladu, ktorého som bol i ja* Núdza neníe o kapitál,
ale o súcich ludf* Predvída, že my sami nezdolieme tolkú robotu/
„Núdza o ludf! To má pravdu!" zvolal Zandome n* ' * le
živo. „To je pravda* Nieto fudí. Čo sme nechceli chodiť i. m
my sme kupci a statkári. Tí, Co vychodili ákoly a dobre m učili,
sú vSetko radradom advokáti a doktori. Kto bol v učení slabôi
alebo nemal groši na karambol po Hradci a vo Viedni, utiahol na
ílo seminjíra alebo práve na Ui^itclskú prepamndiu, . . Druhých
stavov medzi nami takrečeno ani niet. No nie to! Nech sa nám
len podnik vydarí! Z tých nádejných seminaristov vytiahneme my
dvoch-troťh zpod l-onsury. Dám** im podpory do vinárskej äkoly
lebo obchodnctj akadémie, daktorého pošleme do priemyselnej ôkoly
^tSL debnára* Súcich íudl budeme mat koľko chceme, Vedf by to
bol hriech, keby malo osUiť takto na veky! Na naSich stranách
nenajdeŔ súceho stolára ani kováča. V celej krajine nieto priemy-
selnej ^koly! Nemáme technikov. Naše vodopády idú padmií cu-
dzincom do ruky. Slovom — náô rozvoj hospodársky je eôte v plien-
kach. Sme národ sedliakov, pastierov, popov a učitelov* Nemáme
vCde vyákrabaŕ sa na postať trochu vídnejftiul Ale zato v Čitaonici
pestujeme vysokú politiku, delíme Európu a Ameriku...**
^Prečo nevystúpiš s týmito náhľadmi V** pýta sa bo Nik<K it-
divený a zarazený. Nenazdal 8a uikdy^ že Zandome myslel i na
Ukéto veci.
„Sotva by uaAíel miesta v našich novínáchp*^ zasmial 54 zm
Äelmovakv, „Majú toľko druhého materiálu! Trfiba na príklad rm-
hodnúf : kto je najváčŔí Hrvat doby terajšej. Otázka nie tak ľabkU,
ako sa ti vidí. V^ílikánov mnoho — viac žiatbcdiu, než ich raôž«
uniesť nád mnlý národ. A keby mi dali kÚHok toho miesta — tu
by hned zkrsla druhá otázka: kto je vlastne ten Ivan Diuko Gi4ja-
ttovič'^ Ti> r<arodniak) či radikál, obzoraS a či pravák, a ak pniva
m
oS^ft ti noCistý? Kde sa vyznaíil ten čeíadtiík^Ä^a opovažuje
dávaí míťodu lekcie? Vari rečnil v daktorom shromaždení? kto mu
hol otec? A keJ hovorí o Dárodnotn hospoílárstve, nech tikdžt^ ako
vyzerá jeho hospodárstvo. A naostatok — nech ukáže diplom.. »**
Ani m medzi rozhovorom nenazdali, len keď voSli do dvora
pod (trabo vlkom.
Tam je dnes veími živo, návátevy sa vymieĎajií, jedna drohej
podávajú lílučku. Prídu do izby, postoja^ poprizerajú sa, odídu, Ini
to vysedajú, vyvafujú oči a odchádzajú pred večerom plní novín
a látky k rozhovorom. Na chorého už netreba braí ohľadu. On bez
toho leží nehybne, ničoho si nevšinm. Netrápi sa on už o nič na
tomto svete. Domáci zas sa poutahovali^ každý do svojho kiita, a
Jere — čo ona? Sedí sklonená pri posteli, o nikoho sa neozro^
ani o umierajúceho , . .
Zandome vošiel napreíl. Pri posteli zazrel učupenú Jeru. V druhej
izbe pootvorenými dvermi ako hy sa bola mihla svižná postava
Barice, Ostatné ženskej bohvie kde sa utiahly, čakajúc^ kým nadíde
rozhodný okamih * . .
No nemožno si nevšimnúť nášho Lolu. S čiapočkou na šedivej
hlave vrtí sa ako na perách jeho vysoká postava, v páse tenká,
Že bys* ju preštikoK Usmieva sa vľúdne a berie tu i tu pero omo-
čené v prošeku a zvlažuje ním suché pery umierajúceho.
Kde sa tu vzal LoleV PriSiel sám, nevolíiný ešte včera a už
sa neviídjalil od postele umierajúceho. On je človek, ktorý každému
v našom meste zatisne oČÍ, alebo ho oblečie, a ak nie to, aspoň ho
pomôže vystreť na dosku. Keif do domu začne chodiť dŕ»ktor a za
nim don Roko, Lole č4iká, akoby číhal Ak za don Kokom vtiahne
i on — to je znak, že je smrí Idízko, Postaví sa k posteli, ob-
sluhuje umierajúcelio, pozoruje, kedy nadíde zápas smrti, zapáli
hramničnú sviecu: vôbec prihotovi všetko, aby clmry dôiitojnc a
kresťansky odišiel na druhý svet,
I včera, ketf ho MaUj' videl vstúpiť do izby, pochopil* čo on
tn hľadá. Utíšil sa a neprehovoril od tých čias slova . . .
Lole, zvlažiac umierajúcemu pery. poodstúpil, ukloniac sa zdvo-
rilé Zandomovi a Nikovi, pohodil rukou, sfa by ich chcel dakomu
predstaviť, ukážuc na posteL Zandome ho premeral od hlavy do
paty v údive, kde sa berie v tom človeku táto nániživosť htadeC
na zápas smrti,
„Tiež podivné zamestnanie!* myslí si, pristúpiac k posteli.
Svetské myšlienky rozpŕchly sa razom — očima a celou byt-
nosťou vpíja do neba obraz, ktorý leží pred ním; obraz desný, straS-
livý a predsa pútajúci. Snaží sa nepozerať a predsa nieto moci,
k orá by zdolela odvrátiť oko^ dychtivé hľadiace na ten istý predmet . . .
Niko pozerá tiež pozonie, nachodl vAetko tak, ako bolo, len
jamy v tvári a na sluchoch sú hlbáie, nos končitejAí, Na prsiach,
ktaré sa preíisa ešte dvíhajú a klesajú, leží čierny kríž, symbol
utrpenia a víťazstva . , ,
Zandome číha, či nepostrehne v tvári trotky iivota. Zlomené
oko upreté je kamsi do tieziiáuiyclj konMn, bez výrazu, potiahnaté
závojom smrti.
„Hovorí ešte - hovorí? pýta sa Zandome hlasom tichým, ne-
smelým.
Jera, čiijúc ten hlas a tú otázku, zavzdychala bôlne a zakryla
gi tvár rukami.
„Nehovorí, prosím, šor Zaodome/ odpovedá Lole ochotne, ita-
mihnúc sa k nemu horným telom* ^Nehovori už^ poneváC nepozná uí*
koho a zanemel.'*
Zandome svraátil telo, že sa tento tu natíska medzi neho a
umierajúceho, ako by chcel shižií jemu za vodcu v záhadnom údolí
smrti. Polom i plač Jerin ho trápi, ako vôbec každý ženský plač.
„Niet v plači nič pekného," myslí si neraz pri domácich výstu-
poch — „a ženské si v fiom predsa tofme zakladajú/
Nemôže sa zdržať, aby nepristúpil bližAie. Naklonil sa nad
umierajúceho, nad jeho prsia, ktoré sa trhane dvíhajú a klesajiL
Chytil ho za ruku. Je nielen studená, ale i odpoly stuhla.
Iba prsty čo sa zachvely dotknutim teplej ruky Zaudomovej; no
hneťl sa zas strnulé výstrely, Naddvihly sa i vĺčka ako mak, ktorť^
do poly zakľývaly oko vyhaslé, bezvýrazné. A na Zundomovej
tvjín, ustnisenej a úzkostlivej, utkvieva puhhul niTii ' ' - h1
prú/dny. /uťahaný hndami. No pohlarl sa di7,í li l*e
sa s predmetu, ktorý si vybral, akoby bol naft píikovaný. Hmly
rednú, zukmit v oku, iskra, konečne zas život — výraz! Mateho
oko jdné výrazu, života! Striasol sa pod dojmom toho pohlado,
ktorý s akýmsi pohitovanfm upiera sa naň — pohladu, ktorý ea
vrátil z Uimtých svetov, aby sa stretol ostatný raz s jeho okom. na
pozdrav a či na výstrahu hádam . . ,
„Rozhodne ma poznal!" zvolal Zandome. i v úzkostí uchvátený
akousi zvlá.^tnou radosťou* „ľoznal ma — ja vidím. Neboj sa, tnuj
Mater
Pozdttlo sa mu, že okom preletel milý úsmev.
„A ^.e vraj nehovorí!** obrátil sa Zandome k I.oli. „Hovorí,
celkom zjavne — ale nie ústami ! Oj, človek sa môže vyjadriť nielen
slovom. Hla, tu len pobfad — a ako zretelne hovorí! Vraví viac*
než vSetky prázdne reči . . .**
Stisol mu studenú ruku a zvolal : „S Bohom, Mate — s Dahniu !*
A cíti. ak'j sa prsty v jeho ruke potrhly, no nemajú sily opa-
.kovať stisnutie a ten istý pohhíd, úporný, výstražný .- -
«bivná vec/ uvažuje Zandome, kctl vySli do dvora, ^wbí ňom
tiepiíznaí. Že by bol na mukách. Že uenie prí sebe! A ono je len
v akomsi polosne. Čaká v prinlsieui smrtí, kým príde rnd i^aňho . . .
Ale výzor, muttím vyznať, je hrozný- Vzbudzuje čudné m t u
nie práve |MívznáÄajúce. (lovek jía trápil, hrdloval, sha. . n,
a keíf by mal videť ovocie práce a namáhania, mal žiť be ŕ^,
ako kapitalista žije zo svojich úrokov: práve v tom Čaíie jnu^ > ta,
kde je dnes ulmhý Mate. Co je |K>tom už vlastne ten život tudský ?
Aký raá smyselV**'
689
„Mate !iy ti Faliko zodi»uvedal i tú otázku, "" odpovrdá nm Níko.
„Vysvetlil by ti. preC^o nopozorovať na ftoin niuky, i^túto s pufiiLo-
vaním pozrel na teba, 8 vystialioii. On vpiŕ v druby ^.ivot, ktorý
trvíi naveky. To je jeho ťilosofia; jednoduchá - no, ako vidno,
jemu dostatí, a čo je hlavné: nenechá ho v bhite v rozhodnej chvíli,
ako necháva nás, úbohých filosofov, neraz naše duchaplné mudro-
vanie , . .
„Viera je klenot/ prisviedäi Zandonre^s hlbokým prosvedŕeníni,
„neocenitelný dar, kto si ju zmil udržuť, Žial. že celá naáa kultúra
smeruje k tomu, pozbavií nás toho pokladu* Neviem, komu týui osužJ?
Náro, úbohým filosofom, rozhodne nie. A spoločnosti IiuUkoj už
práve nie. Šťastie^ že pi-áve úbohí, ueAtastul, ktorým je lidel ntr|>enie,
si ju zachovajú. Keby nie jej, spolot^nosí by pozostávala zo ziUalcov.
svet by sa pretvoril v predpeklíe . . .*
V ten deň cele iste čakalo aa v naSom meste, že sa ohlási
^mužský zvon". Čakalo sa to u^ dakolko duí — no Lole bol re-
servovaný a nechcel sa vysloviť uriite. No dnes, po odchode Zan-
domu. vyhlásiK /e sa blíži ostiitná hodina. Shromaždlla sa rodina
celá okolo uniierajikeho; do pitvora a do dvora nahrnulo sa su-
sedov a priatelov . Zdá sa, že váetci čakajú netrpelíve kouec dra-
matu, možno, že i domáci sami. Veíl koneCne tento stav je ne-
znesiteľný : život v dome od toľko dni vyhodený je z obyčajnej
koľaje. Ivan nesmie výusť do poľa, povaľuje sa po dome alebo sa
túla po dvore sem a I4im. bez osohu a bez cieľa. Ženské sú žialom
a plačom utrraácané; mimo toho i dom, otvorený vo dne v noci
návštevám, podobá sa viac námestiu alebo krčme, než domu* Spi
8a málo, a čo sa spí, to je spánok nepokojný, ako na stráží, v oča-
kávaní toho, čo visí nad domom, čo sa už zamedzif nemôže . . .
Vzdor očakávaniu, v§eobecu»:^mu očakávaniu, mužský zvon sa
neohlásil. Vyzvonilo sa i A>e Maria na mrkaní a nenastala udalosf,
ktorá tak určite nuila nast^if, Hodina strávila celý večer a hlboko
do noci okolo postele a na svitaní odišli všetci na krátky odpočinok.
Ráno^ keí už slnce dosí vysoko stálo, vstúpila Jera do izby.
Mate leží nepohnute, ako včera — no nepoznať na ňom nijakc^j
premeny.
^A čo myslíš V** pýta sa tichým hlasom Lolu, ^čo jô to, Pane
Bože?**
„Vždy jednako — vždy jednako!* opakuje Lole v rozpakoch.
Zahanbil sa. Že sa prerátal* „Ja sám neviem, čo je to — nepocho-
pujem^ poneváč ešte včera roaJo byť, Čo malo byť. A dnes už sám
neviem...*"
Jere sa prestrašila. ;,KeíF už nevie Lole ^ a čo môžeme my
vedieť?** túži sa sytíovi. p,A kedy to bude'-' \*h Tín/n slr.íŕ u-bn
múky a po volaj ho k sebe ..."
Nevesta navrhla, aby sa pred b! i'
voskovica; syn je tej mienky, aby po/
smrť tichú a ídahoglavenú nad umienijúcun
iuu ľa tmou ixiiihi
Uoka modlif sa za
Čokoľvek kto radil,
všetko urobili, ľrcd poludním bal i Jun Koko, odriekal modlítí-v
634
imd uiriieľajuiJni, celá roilina padla na kolená a vrucue prosí z neba
uiilosí a zmilovanie.
Popoliuliií Mate ležal v tom istom sttive, ako včera a [>re<l-
If térom.
Tu sa Jera odrazu rozhodla. Darmo je, treba siahnaí k druhým
prostriedkom. Poslala poUijomTie po starú Hrsu do Vrchov.
líoJo sa dobre stmilo, keď Ursa vstúpila do izby. Vonku sa
trúsi drobný dáždik. Aby nezmokla, natiahla na hlavu vrece, ktoré
tvorí na nej kukfu a dolu chrbtom padá jej nadol. Pod vrecom
červená éatka, tmavá oborená tvár so širokým nosom a velkými
lubami — to všetko dodtUa Ursi zvláštny výzor. Ten sa ešte
Btupi\uje tým, že Ursa drží v pravej ruke palicu, ktorá jej siaha
temer pod pazuchu.
Všetci hladia so strachom na neobyčajnú ženskú, o ktorej 8n
hovorí, že všeličo vie, lebo je v obcovaní s tajomnými silami, Ursa
si je vedomá svojej povesti a, ako vidno, hrdá je na ňu.
Pristúpila k posteli a pozrela vnímavo svojím fciernym okom
na umierajúceho. Všetci úzkostlivé čakajú jej výrok: iba ten na
posteli sa nehýbe, iba čo sa nm prsia trhano dvíhajú a padajú.
„A či sa on nenarodil v čiapke?" obrátila sa Ursa k Jere.
Tá pozerá, nevediac čo odpovedať.
„Ja viem, že mal čiapku,*" vraví Ursa určite, palicou búchajúc
' o zem na dôraz svojich slov. „Ja viem, že ju má kdesi, poli' " '"
„A ako viete, pre ItohaV*" pýta sa Jera, predesená nad u
mocou tejto ženy.
„Viem, že ju má," tvrdí ona^ pozrúc významne na vôeticydi.
„Pohľadaj, čerce moja, i>ohľadaj po truhlách a skriniach. Vidíft,
ako sa trápi, a bez nej ti neurare...**
Na všeobecné zdesenie potvrdil i brat Ivan, že sa Mate narodil
8 čiapočkou. Nebohá mať o tom často hovorievela.
„Pohľadajte — poiiladajte!" vyzýva ich Ursa. „Musí byí kdesi**
ShladávaU po celom dome, poprevraiali všetky truhly a škrtne,
vymáhali bielizeň. Vo veíkej truhle, kde bolo všakové náradie, klince^
dlátA, kliešte, staré podkovy a vôakové haraburdy, pod schodmi^
čo vedú na pôjd, našli malú Skrinku, na nej vymalovaná loi! s nadu-
tými plachtami na modrom mori- Je zamknutá táto Skrinka, ktoni
Jere dakolko ráz videla, no nikdy do nej nenazrela. Klúča nebolo
a Ivan hez váhania založil dláto pod vrcheŕi a vyvážil ho zo závesov.
Dychtivé {>ozerajú, čo bude dnu. Nenašlo sa ničoho, len stará Satočka
m žitými kvetami a v nej kúsok kožtičky.
„Vetl povedám, Že musí byť kdesi!** zvolala Drsa, vezmuc
kožtičku do ruky a pobžiac ju na h)avu umierajúceho. A nech dJikto
ide zaraz po don Roka,"
Ivan sám íAiel don lloka prebudiť, ten prišiel a začal odríekaf
múdlitby pri horiacej svieci hromnitnej.
Pred polnocou v tú istú noc vypustil Mate dušu.
Don Roko, vyprevadiac ho takto zo sveta, odbaviac svoju poviu*
nosí až do konca, odobral sii na faru spokojný a tichý. Tej noci
ho už nikto neprebudí, aby šiel k umierajúcemu.
Keď na svitaní vyxvonill Ave Maria^ zdpM za tým ozval sa
^mužský zvon," uniieríSí^ik, Jeho tklivý lilat* rozlieha sa mestom
kvílive. Ľudia, pozdraviac Matku Božiu nábožným vzdychnutím, pri-
pojili OtA^enáš za Mateho dušu s vrúcim želaním: „Pokoj vjíni daj
njemu Gospodine!"
Na druhý deň ráno ubiera sa z chrámu pod Grabovik dlhý
imposantný sprievod, pod krížom. Za krížom kráča don Roko v plu*
viali; okulo neho okolití farári a kapláni. Za duchovenstvom zástup
sveta, téžakov, remeselníkov a pánov. Na konci ^ valí čierua hŕba
ženských a po stranách sprievodu skáCu deti sem a tam, ponie-
ktoré boso a vSetky bez klobúka. Don Roko s kňazmi vstúpil do
dvora» zo dvora do domu. Dvaja chlapi h náručím dlhých voskovíc
chodia pomedzi svet a rozdávajú sviece mužom a ženám, V dome
a pred domom tichosí — no len chvllku. KeJ vystúpil don Uoko
z domu a za ním rakev pokrytá diernym súknom, rozlahol sa zrazu
v dome krik a plač, výkriky a kvífba i vykladanie. Okenice, ktoré
boly dosial pritvorené, rozletely sa na všetkých oblokoch — v nich
sa ukázaly hlavy ženských, plačúc a kriCiac, Spev kŕiazov a kaata-
durov prerážaný je výkrikami ženských, menovite zúfalým krikom
Jery, ktorá shodila šatku s hlavy a trhá si vlasy. Ked sprievod
prešiel pojiod obloky, sype sa na rakev zo všetkých oblokov kvieťa
a padajúc na zem, rozSliapané je zástupom. Iba ilakolko žltých
Ifstkov čo ostalo na čiernom súkne*
Zandome, kráčajúc pri Nikovi, stisoi usta a nehovorí. Tažko
mu je, nesmierne íažko, čujúc tento nárek, krik a plač. I jemu sa
nadúva hrutl, nadchádzajú myšlienky na vlastnú smrť . *
Konečne sa vzdialili, krik nedolieba zblízka, prehluSovaný
tiahlym spevom kúazov a spevákov. Zandome sa obozrel^ ta, zkadial
vyšiel sprievod. Obloky sú eSte vždy otvorené do korán, v nich
ženy kričia, plačú, zalamujúc rukania. Vo dverciach dvora stojí Ivan,
v šatách všedných, zanedbaného ziíVúajAku, ako to vyhladáva stará
obyčaj; pozerá za otcom, ktorého neiríože doprevadif na nstatnej
ceste, zkadial nieto návratu, A ako vflačne by iŠieK ta, za ním,
kde ho srdce íahá, keby to dopúšfola starodávna obyčaj I Takto ne-
pozostáva iba šUi( tu, sprevádza t očima sprievod, kým otca neod*
nesú . , .
No Zandome musí sa obracal znovu a znovu k domu smútku,
kde v okne, čo je na štíte domu, kdesi na samom pôjde stojí osa-
melá ženská, ticho a nehybne. Ooa nekričí, nezalamuje rukama,
ale ticho, usedave plače, hľadiac za sprievodom, v ktorom sa ubiera
* ceste. Je to Katica a za Aou vidno i hlavu
» au smútkom.
Za sprievodom, sám a sám kráča Lole; už nemá čo htadaí
T dome. Povinnost ho teraz volá na cintorín, kde bude treba spustít
rakev do pripravenej hrobky.
^Ja už viac nikdy ii " u na pnhnib/ preri*"^ " ' ' '>e,
kecf vstúpili do mestu u udno Grabovika a ľ^í iU*
^Nie, nikdy ľ"
Niko pozrel naťl a zdá sa niii, že Zandomove oCi, tie usmievavé,
figliaiskfí — podhehniiU' su vlahou...
A ketl sa pred pol ml n im viaciíl sprievod do meKla, už bez Matu,
riekol ZaTidomt^: No takí I o ťiom niužeiup povedať: žil a bol . , .
Na takto rok uelmde nás upomínať na jeho život a srarí uič itiého^
ako tierue hiíby ua jeho dievkach*^... Ä ua silu otrasúc so «eba
sniutué myšlienky, pýtu sa zas už obyčajným hlaBom:
^A kedy sa vyberieš na tú cestu?"
„Druhý týždeň po Velkej noci" . . .
-*WK-
Povesti, báje, ballady.
Napísal Martin Bládkonhv.
XV,
Ozanko na čertovskej svadbe.
Muselo to dávno byť» ale kcd>% prisám,
za svet širy nepoviem^ lebo neviem ni sám:
Na Sitne sa svadbisko strhlo, a &a hudcov
pozývali si Ozauka s jehn chasou súcou.
Títo — rod zo Sebechlieh — prišli, húdli tklívo,
svadobníci xx-ýskali, zdubasili divo:
v>Hopsa, hopsa, ichuchú! Rezko že ju horel
To je život, to je svet! Fo kolená morel
Hore že ju, O/ankoloť A tí režii, pilia
až tak sa im opála kcčka od úsilia.
No, Oxanko sbadal čos\ Čo ho trochu raýli,
kniti hlavou — za to však cíalej reže, pili —
krúti hlavou — kde by nie V Vpokon pravda holá:
mladucha vám dievka (j^j)' obesená bola.
A kctl ktorý tanečník (rožky malí v čele
a v lakírkach kopytá) vy k rútil ju vrcle,
zavesil ju , ♦ . Potom ju odkvačil si druhý
a zase sa pustil s ňou v poskok j;irý, tuhý —
A 7*as ijiý — í>Hopsasai hopsa, ichu, Íchu!«i
Drobčia, drubcia, dubasia rezko, bez oddychu.
Ozrmko sa divi a - tajiť vec ver ťažká —
<' telom prebehne jakási mu triaška —
•*l <h, čo by to — jtárobček . . . *^ Reže nôty radom.
No ho trápi ^ »Nenie to s kostolným ver riadom^ť .
Vy>tcl von — Tam tmavý šat noci svety cloni —
Zocil st;ijňu, vošiel ta, a tam mnoho koni.
A v tom: »Vít3J, Ozanko I« — čuje volaC ztadc —
^kde si sa tu nabral ?« I obzerá sa váade,
ob/crá sa úsilne, pátra po tam tóne —
Nikác ľudskej duMčWy, saraučVc len kone.
637
*>Tu som, tu som, Oxanko!«í — ozval kôn sa starý —
*ja som išpán radzíaask)', tiepoítiiás ma vari?^ —
v*V.}, poznám ťa dobrCi ty kujon, sto striel v toba,
za panátinu bijals* ma viac než bolo treba !«* —
í»Nuž, ía, vidíš, Ozanko, zlé mňa losy hotiía,
pre ro/Jiénú neprávosť zakliaty som v koňa,
í tebe som krívd íl vse derešom i kladou, —
za to teraz poslúžiť chcem ti dobrou radou :
Hfadže: kecf vám na svadbe do barbor>^ hodia
šupák zavše, tie sa tam na uhlie prerodia :
Spravte na barbore kríž, i sa prísno hájte
brať za hudbu peniaze, za darmo ím hrajte^
a len z toho uhlia si proste, čo je v kúte,
nebudete darmo hrať, nebude vám Túte*.
Ďalej plynie svadbisko. Hudci hudú tklivo,
svadobnici výskajú, dubotajú divo:
vHopsa, hopsa, ichuchú! Rezko že ju horci
To je život, to je svet! Po kolená more!
Hore že ju, Ozanko!« A tí rezu, pília,
až tak sa im sparila kečka od úsilia.
Dubasili za dlho ešte — K ránu ale
všetko — sťa sa prepadlo — zmizlo nenadále » . .
Ostal iba Ozanko s chasou v pustom dome —
wZaplať Pán Boh!^ povzdychli — vNo» a teraz poW'*
Vrecká uhlím nabité posbierali mzikom
i si domov kráčali belujským chodníkom;
sotvaže však v belujskom chotári sa shltadli,
vrecká oťažely im a s pliec razom spailly —
Kýže zázrak? Pozreli — zhikli; — samé zlato,
ledva došli domov s nim.*. Tak je« stojím za to!
XVI.
Beňovioovci.
O pocliybc slova ani:
Sitno je kraj požehnaný,
velebné to, krásne kraje,
a vo vieskach zlate báje.
Na poklade kameň hájny,
na kameni nápis tajný,
riekol bys' len hakybaky,
a predsa In nápín tiký:
— tktokorvck ti ručt zato)
íi^Tuto Icii poklad, 3dato.«
638
Dvaja bratia: podla mena
z Beňovícov rodokmeňa,
i ten i ten silák tuhý,
jeden váčší jako druhý,
tam na Sitne hodnom chvály
sťa rubári pracú vali.
i raz našli taký kamcn,
na ňom nápis jako plameň;
»Kto ma zvráti svalom sviežím^
ten uvídi, na čom ležím. <*
y? Na Čomže by ležal kameň?
na poklade t4( ^^ »Tak je, ameňl^
— mneli bratia — í>Ak je zlato,
stálo by to vari zato:
balvan, bárs je zruta, zvrátiť
a mozole si pozlátiC.« —
Kameň rezko podobrali,
napružili všetky svaly,
napružili všetky žily,
aby kameň prevrátili.
Zapreli sa oba sami
í plecami i nohami,
v tvári nabehly im žily,
oči div nevyskočily —
)>Ďuro, už sa pohol vari,
čosi puklo«( — pLárifari!«f —
Ďalej tisnú, jak kto môže,
ale pohnúť — nedajbože. . .
j>Abyže ta — U — )>Sto maticr tí U
»Var' ho držia všetci čerti? U
Oddýchli si na okamih —
Nová sila podňala ich,
popruli si kožku dlani —
)>No, probujmc s druhej strany <*.
Zapreli sa všetkou silou —
}9ldel« — )»Este!« — Occl žilou,
pot ich zalial, jako plameň —
»l*lste !« — — Prevalil sa kameň . .
Ni si pot s čiel ncsotrcli,
skúmajú len rozochveli.
1 čítajú nápis nový,
v dolnej časti, ktorý slovi:
»Dosť som ležal na tom boku
(od storočí, rok ku roku),
polcžun si včul na inom«( . . «
fiS9
Beňovica statným synom
iierúbi sa to ni málo:
?>Abyže ťa porantaio!« —
»»Vypariť sa tak pre teba!«
»Či nám toto bolo treba ?1<
xvn.
Ružena.
Bolyic to slávne Časy
(sotva kedy budú zasi)»
keď banicí v Zcmnict
(ej, boliže chlapíci!)
nosievali ctfrované
čižmy striebrom podkúvané,
a ich driečne níladuchy
nosievaly čepúchy
staby z pavučiny tkané,
rýdzini zlatom vyšívané,
bo ved mohly dopríat sí
jasavej tej okrasy;
kvitla baňa prcbohatá,
a v nej hojnosť striebra, zlata.
Tam v Ružovej ulici,
v jagotavcj svetlici
(kronikár tak pišc verný)
býval boháč prcDcsmicmy,
a s nim jeho jediná
pyšná dcéra Ružena,
čemooká iú zo fv láska,
ani špata, ani kráska,
z oboch dač*, no ked ju znáš,
»Dámon, dämon!« podumáš.
Rád mal dcéru šťastný tato»
ale radšej striebro, zlato,
v ňom sa kochal, hejveni,
od rána až k večeru,
ba do noci pri ňom býval,
a keď zaspal^ o ňom sníval.
Pravda, lebo klebeta:
chýr sa vzniesol do sveta«
ie s tým jeho velpokladom
s kostolným to nenie riadom«
ic on, decko Šťasteny,
dákosí je spletený
s tým (jaj! bodaj by ta tadoľ
64t)
na dno pekla strieskal, padol!)
kopytnikoni, roháčom,
ten ho spravil boháčom ♦ , ♦
Bex vánku sa nehne býľa:
pravda raz sa vysvietilii*
zmĺznul boháč — Kde by bol?
Kopytník ho odniesol
Den sa za dňom míňa, ztráca,
a boháč sa nenavracia —
Schod za nim bárs celý svet,
darrao, niet ho, niet a niet . . .
Tak Ružene, hrdej panne,
dostala sa nečakane
erbom baňa tá Í tá,
striebra, zlata korytá.
Pozor, pozor, hrdá panna,
rozmaznaná, cifrovaná,
bohatstvo je pekná vec,
ale pritom — dobre vcdsE —
nebezpečná: striebro, zlato
často padá — stŕha v blato.
Striebrom, zlatom zmámená
rozum tratí Ružena,
v jej panenvskej bielej hrudi
nepokoj sa kýsí budi,
kási túžba, vášeň až:
^Máš bohatstva, más, oj, más,
más i niladosť, máš i krásu,
oj, Ružena, uži času!<«
Tak si bláha Ružena,
striebrom, zlatom zmámená.
Ach, taká je kási strašnái
rozochvená, samopasná,
jazdí, loví, šermuje,
kocky hrá i kartuje,
v okolí jej cifrovanom
xvládlo, vládne dínomdánoro
búmo, hlučno prcvclmi
s priatelkami, s priatefmi:
cvendžia čase, jasot v lici,
v očiach jas jak v povíchrici,
v srdciach búrny vatr>' vznet -
'*To je život, to je svetltt
Zavše vznesú čaSe na rty,
a v to smiechy, spevy, žarty,
na to : vhopsa, bopsa, hop,
ichú, ichú až po hrob!<í
Ŕ41
A Ružena — verte reči —
v samopaši všetkých predčí.
Zo dňa noc, a z noci deň,
tak už z týždňa na dýždeň,
sused tu-tam, s pravá, s lava
krúti hlavou, pošomráva,
vždy viac rastie nevolá,
až v rept hlasný vzplápolá —
Co len ešte bude z toho?!
To je mnoho, to je mnoho!
Z magistrátu Ružene
poslali vzkaz pismenne!
»Dosť už, ba i mnoho vari
hlučnej, zvučnej haravary,
mestom šírym nevolá
blkom vzplála, plápolá... «
A Ružena pošetílá
or^iami odvetila . . .
Z magistrátu Ružene
vzkázali zas pismenne:
»IVestať musia — bez poznámky
pohoršlivé pohulanky,
pokiaľ ešte času jest,
pokial mešká prísny trest !«
A Ružena pošetilá
orgiami odvetila,
jakých ešte nebolo, —
hrozivý rept okolo —
Čo len ešte bude z toho?!
To je mnoho, to je mnoho!
Z magistrátu Ružene
oznámili pismenne:
»Na vršku, toť, nad Zcmnicou
hotoví sme s šibenicou:
tou sa strestá spurný duch,
zatvrdilý neposluch . . . «
A Ružena pošetilá
orgiami odvetila,
jakých ešte nebolo, —
hrozivý rept okolo . . .
Spustlosť v Ruženinej chase,
nemrav tu, tam zločin zase,
bohaprázdnosť, kalu prúd —
64Ž
Muselo byť: súdil súd
prísny, tvrdý jako skala —
Už í šibeň prácu mala. . .
Magistrátu Ružena
odkazuje zronená:
»Dovorte mi milostivé
zválať šibenice divé,
a ja na ich mieste tam
krásny zámok stavaf dám.«
Vyslyšali devy hlas, a
stavba zámku začala sa
s hodom, s radovankami,
s hudbou, s pohulankami,
inu, mizne všetka tieseň,
zahučala stará pieseň,
v Ruženinom kruhu zas
vierí tartas na tartas:
cvendžia čaše, plápol v ľici,
v očiach jas jak v povíchrici,
v srdciach búrny vatry vzneť -
»To je život, to je svet!«
Zavše vznesú čaše na rty,
a v to smiechy, spevy, žarty,
na to: »hopsa, hopsa, hop,
ichú, ichú, až po hrob!«
A Ružena — verte reči —
v samopaši všetkých predčí . . .
A medzitým od domu
až ku vrchu ku tomu,
kde sa v zámok kopí žula,
Ružena most preklenula
a na prácu dohliada
a je rada, prerada.
A zas hod a radovanka,
haravara, pohulanka . . .
Doma — stena pri stene -
tcsno je už Ružene,
i ju vábi túžba svodná
pohulaf si do svobodna.
Loveckých trúb fanfára
rozfahla sa: y^trarará!«
tam na Ruženinom dvore,
sotva vzplály ranné zore.
m
Zvírgli v rujnom pohone,
zastali až pri Hrone.
Honci kričia jak o prckot»
polovných psov zuní štekot,
a do toho prerázne
»pif-paf!« smrtná rana znie,
a zas pokrik, štekot zasa,
«»píf*paŕ!^ až sa hora striasa,
a napokon tanŕara:
^^traráf trará, trarará!«
Lov sa skončil. VčuF snáJ domov?
Ba čo ešte, do sto hromov!
Teraz práve zavláda
nanajlepšía nálada,
v stiennom, rubom lesa stánku
započali pohufanku,
hodujú, znie hudby hlas,
a jak býva, tak je zas!
cvendiia čaše« plápol v lid,
v očiach jas jak v povíchrici,
v srdciach búrny vatry vznct —
*To je život, to je svet!«
Zavše vznesú čaše na rty,
« v to smiechy, spevy, žarty,
na to: ^hopsa, hopsa, hop,
ichú, ichú» až po hrob!«
A Ružena — verte rečt —
v samopasi všetkých predči . . .
Dtnom-dánom prekvitá —
V tom zčuť klusot kopyta,
objaví sa jazdec rúči
a Ružene Ustok vničí,
(stíchol trochu jarý krik)
to jej pišc vlastný strýk:
»Oj, Ružena omámená,
nič dobrého neznamená
ten tvoj stály lesk a blesk,
pohutaniek tresk a plesk, —
na kolesá pozor zadné,
po hojnosti časy hladne
môžu prísť a prídu aj,
nože, no sa spamätaj!
Nač máš slzou licc rosit,
o kus chleba v biede prositV..,*
Clta lístok Ružena,
planým dtom roxchvcoi,
G44^
ďaleko tej do pokory,
lícom jej sa stelú vzdory —
>/Lári fári! balala!«
listok zlobne skrkvala,
zdmutá hruď a pohľad vzňatý,
strhla s prsta prsteň zlatý,
kovu ctného nešetrí:
zblýskal prsteň v povetrí —
»žblnk!« tam zmizol v prúde Hrona,
i prerečie spupne ona:
»Zblnknul — až sa shliadam s ním,
potom lístku uverím . . , «
V stícnnom, lubom lesa stánku
predížajú pohulanku . . .
Zámok rastie zdarené,
zvláštna rozkoš Ružene,
rastie krásne jako z vody
a Ružena stroji hody,
skvostné hody, jasavé,
na radosť a k oslave,
že stavba tak podarenŕ.
dnes-zajtra je dokončená.
Už sú hostia sideni
vo svetliciach Ruženy,
v dobrej vôli rúče spolu
sadli k bohatému stolu.
Medziiným kuchári
(hrdosti jas na tvári,
sťa na kom nájsť nefzä chybu)
nastolili krásnu rybu,
a, toť, v ústach ryby tej,
žertvy Hrona zabitej,
bájnym jasom lustra vzňatý,
ja^otá sa prsteň zlatý.
Oj, Ružena, Ružena,
čo si taká zmätená?
Mátie ťa ten prsteň zlatý,
bájnym jasom lustra vzňatý ? . .
Oj, Ružena, Ružena,
čože toto znamená?
Čo si taká rozochvená,
čo si zbledla jako stena,
čo ten hrozný nepokoj?
Ach, tak — to ten prsteň tvoj
Jak sa trasie, jak sa chveje!
Vody, vody! Zle je^ ade je!
Oj, Ružena, Ružena,
trasú sa tí kolená 1
Ostaň — ryba to jak iná —
Nebež, ved si domatina!
Zutekala Ružena
bledá, zchvelá, zronená,
svet sa jej pred zrakom zknisal
Ach, už verí, čo strý k pisal • • ,
Stíchly drievnc orgie.
Sťa kde nikto nežije,
v teremoch je ncmosť tichá,
a v nich osamelo vzdychá
k nepoznaniu zmenená,
pokorená Ružena,
Keby sa len modliť znala,
keby sa len pokajalal
Z bohatstva, toť, zbytky len,
menej ho je každý deň,
a tá v baňach vzácna rúda^
ach^ taká je chudák chudái
trosky dajsi bez 7:ma»
darmo sa v nej prehŕňa
baník pilný — miesto zlata:
trocha trosky, trocha blata,
a hrad. chlúba Ruženy,
smúti nedostavený.
Tak sa sláva pomíňa —
Kde si, pyšná vládkyňa?
V handrách * , , l-icc slzou rosí,
íudi Q kus chleba prosí . . *
Toť, pri zámku necelom,
posledným to údelom,
hrob sa zdvihol — čerstvá hlina —
To mohyla Ruženína*
Ni tam nemá pokoja:
v noci vraz sa rozdvoja
nad tým miestom mračná čierne,
jcrachotl hrom prcnesmicmc,
a hrob — kde je? Niet ho — bol,
do hlbín sa prepadol..*
^
z hradu zbytky rumov ležia,
ostala len jedna veža,
dumno vzhliada v nebesá,
Novým Zámkom zovie sa,
stojí v páFach, v dažďoch, v snahu,
stojí — iste na výstrahu.
Stojí, trvá Zemnica,
v nej Ružová ulica,
vidať až po túto dobu
miesto Ruženinho hrobu,
vídať miesto, kde most stál,
čo ku zámku dovádzal,
vídať, tam na vršku svahu,
vídať — iste na výstrahu.
-•*«•
Balkánska cárica.
Dráma v troch dejstvách.
Napísal
Nikola L Petrovič Niegoš,
knieža Oiemej Hory,
preložil
dr. Ivapi Ľľ, Zoch.
(Pokra^OTftDle.)
Výjav III.
Premena. Ihra v dvorane Ivan-begovho dvorca v Žabliaku. Mnoho vzneiených
osôb. Ked sa opona zodvihne, kolo je pochytané a spieva sa. V pozadf na
Ťavo sedí medzi paniami Dauica. V pravo stoja páni.
Kolo.
Mužské hlasí/: U Ivnna Gospodara,
U Ivana Gospodara...
Ženské hlasy : Gospodara,
U Ivana Gospodara. . .
Mužské hlasy: Dosta blaga, dosta para,
Dosta blaga, dosta para...
Ženské hlasy : dosta para,
Dosta blaga, dosta para . . .
Stanko ípristupujúc k bratovi Ďordovi). Ďakujem ti, braté I
Ďorde. Oj, nechaj to tak, nech si dnes mládež zaskočil
Kolo.
Mužské hlasy: I dvorová i čardaka,
I dvorová i čardaka...
^^V ^^^^^^^^^^H
^^^ ^^^^^^^^M
^^^^H MmsJcé hlasp:
^^^^^^^^^^^M
Zeta ^^^^^^^^^^1
^^^H ženské hltis^:
^^^^^^^^^^
Zeta samo radja vile,.. ^^^^^^^B
^H ' Stanko (hTtiaMjik oaimn fiiekoho). Ako 8a fíaliUka sktn^va V ln. ^|
^H chrasti, tak sa ona niekam utiahla, alebo snáď eáte aiii nerlo^iu r ^H
Kolo. ■
^^H JftiM4Í ^/osy:
S junacima, s aiiudma^ ^^|
S junacima, s unacima . . . ^H
^^^H Žtmké hlasf/:
s unucima, ^^M
S jtinacimat s nnucima. . . ^^M
^^H MuhM hlas^V'
Dvor bi njegov napunite, ^^M
Dvor bi njegov napunile... ^H
^^^^B Žemké hlus^:
nŕipunile, ^^M
Ih'Or bi njegov napuQile. . . ^^M
^^^^M íKoIo «a ru^cliudS a U'onri 0ji skupiny.) ^^
^^^^L ^ Sfafíko (k sebe
u Riekol l>y<'h, súdiac po jaj^ote spony na Jri* ^M
^^^P te V onom uhle si^tf s pauíami, (ľribUžuje sa t«j ^ikupine p&nl m ^|
^^V ktorými je í Danica/i
Kolo prestalo! 8em m^ Tudia, tam hľa stoji brha ^H
^H Žien! Druhé kolo ja počnem, kerf nechco nikto ? ván. (Vezme Daaicu» ^^H
^^H oetatnf za hÍid a počue nové kolo,) ^^M
iíTofo. ^1
^^K Mužské hl4tsij:
Zeta Eamo radja vile, ^^M
Zeta samo radja vile... ^^|
^^^^B ženské hlastf:
,•«,.. rodja vile, ^H
Zeta samo radja vile... ^H
^^^H Muiské hlastf:
Vile mreže raširiks ^^M
Vile mre^e raMrile. . . ^H
^^^H Ženské hlus^:
ra^irile, ^H
Vile mreže ra^iríle. . . ^H
^^^™ Statike (k DAjblitóiemu u Teraz ty pokračuj, pobratí me, n< ^|
^H akými knisami. ]
l*ójde ti to fahko! S nimi tečie pesnírkit ^M
^H z ml. . . (Oddelí ea
8 Danieou h procliádza tiii b 6ou.) ^^M
H
^^^^H Mttssh hlasy:
' Pa u Djima lov<^ momke, ^^M
Vn u njima iove momkr... ^^M
^^^H Žtnske hlasu '
lovf*. momkes ^^M
ťa TI njima Iove niomke«. . ^^M
Kolo sa rotidc.) ^H
^^^^^^^ ihiHua, ^um
{MjJotiH'tva pro tvoj odchod 1 Ako o^taucm^ pre ^H
^H Bohu?! ŕi luy.sliS
dlho u»taf tam? ^H
^V Stanko, ľ»okinI» duíiirka, Turkov nevyžonionie z T ^H
^« a dokial sa neuxavro a uepod[»ÍAe priknj s Tureckou ^M
^ aicii to naft^j Európy* ^|
UB
Danlca, Bojím sfl* že ti rozpannVnkii na mňa vyrvú zo srclca
i hlavy vojtmské ví6ustvá^ blesk vojenskej slíívy, Stanko I
StafikiK Čo by ma čakalo na tomto poclmďt* c<^lelio sveta vla-
dáistvo, povedal bych svetn: nechcem ho, nechcem! Ked bych ho
nemohol s tebou podeliť, nechrem ho, nechcem. Hoh mi je svedok!
Danita, Jako ťa Iiibiml . . .
Stanko, A vidíä tieto verše, ŕo som ti dnes veŕer napísal
(dáva jej ich), í'itaj ich potom, ked budeš sama. Lež ani tie nie aó
ešte čistý vyraz plameňa silnej hisky, ktorú cíti toto srdco moje.
Ona je väčšia; vedz, že prevyšuje každú velií^inu, a vedz, pravdu
ti bovoiim, na to ti <Íávam svoje slovu . . ,
Ihinim, KetT už ttik má byf, a ty, milý^ musíd odísť, chod
s Bohom^ nech ti bude Píin I^oh všade m\ pomoci. A múa nájdeš
(^Í8t6, ako sii tvoje úmysly, ako že i:ajtra slnej^né lúče najdá rosu
na kvietkoch! (Prichodí Ďorde.)
Ďoťde, Ty držíš teraz ruku okrasy žien nášho dvora, a moja
verenica je za morom . . . Ked sa vniti&, je&tli dá Boli, tisíc svatov
soberiem, pošlem ich íIo Venecie a im na čeltí teba. svojho brata.
Obáv o potomstvo našej rodiny, našej otť^iny nemaj! Vedz, že i
malá hruška padne len pod hrušku.
Stanko, Potom sa, braté milý, i ja oženJm; po vojne budeš
tejto vladárke prvým družbom.
Ďonk. Danicu budem milovať, ako keby bola zpod toho
srdca, ktoré dalo i tebe i mne svetlo ^veta.
Stanko, ľriaznivé šťastie ponesie ma teraz do krotkej Albánie,
tvoje slová, bratské, slová, a hviexdiôky týchto oi^í. <Vbií ruku Dmiics
Da oäo Ešte mi ostane pobozkať ruky rodit^om, a tak môžem odísť
ta^ kam ma dávno túžba ťahá.
Ďorfh\ Starostlivý otec bol v dvorskej kaplnke dlho; tvoja
cesta je Jaleká r nebe/pei^ná, za teba sa Hohu modlil. A prijde,
povedal mi, ešte dnes večer, aby ti zaželal praštia na cestu a aby
ti ešte aj iné rozpovedal. Láska, starosti, želania, žiadosti mútia
mu staré dni, knždé rozlúčenie mu ťažko na srdce zalahne.
Kmeza Perún ípristúpiac k Danid, Ucho jej hovorí. Kniežatá 9Ú
ustaté, a pozde je, milá dieťa, najlepšie by bolo, keby sme ich teraz
už nechali na pokoji,
Stanko ipodáviyác ruku kniežatu ren'moriK Do videnia, drahý
knieža I Na obed íutdeni u vás š tým cudzincom, potom sa tam
[t vami rozlúčim, (ľerún odchod! i Diitiieou- ( hoitin odcbodU, klaftajde
on kniežiitnra. Oslnnii Dorde a 8tiinko sami.f
íhrdi\ Zaiste, zvlíištny bôžik ochraňuje milencov, keí znajú i
najhorúcejší plameň skiyt tu strachom, tu múkou alebo nepríhod-
nosťou. Kto by sa bol kedy mrdiol nazdaí, že ty, brote, lúbiš
Danicu? Bol by som sa za teba proti tomu doternz tristo vAz zapri-
iiuihal! lien toť nedávno som sa dozvedel, a neznal sem oni to skryť,
a aby ch ťa podrazil, povedal som ti vC^tTa, že ju íúbim. Ale veru
nelúbim, hoci ctím v nej devu svätú, ako by ju bola zem z raja
prevzala. A teraz sa s ladosíou dozvedám, že bude tvojou ženou;
budem ju opatrovať ako sestru, až dokial sa nesoberiet«}.
bLU
StaftJiO, Pruvtla je, pod popolom pefie žťiavý oheň lepšie, a
teraz lua velini teŔÍ, že poôiijeiu td teba tieto reíi o Ihiuici, Nech
ti Iniiio aninnet: a miesto mňa biíh'j ju ty, jestli uastauú uejaké
nelKMÍv alebo iiejakij fazke dtii I
Ihnh, Jej feíastiu, jí*j pokoju teraz prekriíta len tvoj pochod.
V páde potreby — pamätní budem na tvoj amanet No teraz chod
do arbitnskych bojovných krajov ! (PncUodí ivun-beg.)
Ivan-herf. Miie pozostilva ešte jedno, čo ti mám odponiíať.
Skender-beg je sokol sivý, junák ihrabrý, ktorému niet páru, ale
jeho Arbánci moclilujii íasto v jiináctve. Navalia m ako hrom z neba,
i porazia i posekajú, ale olieĎ nevedia vydržať, poplašia sa a nt
Oblečení ako na svadbu znstiuú si tlo boju, tam spievajú, vrr u ^
skátu. Malií'kosí ich môže poraútií, potom bežia bez ohíadu, ale
ked niekolio zohnú, tomu niet spasenia, nedajú mu pokoja. Bitky,
ktoré oni vedú, podobnt' su divadlu, kde smelí herci požadujú krajšie
vence. Najšťastnejší sú, ked sa o niekom povie, že dubkom luk
napne, a nikdy sa neuhne, ked okolo neho letia strely. Kolko padlo
Arbáncov na divadlách rímskych I Toto pyíiué chvastanie sa samo
ich ta zvalo. Srb vydrží i odbije, a deviaty kráť napadne. Na boj
podobného spôsobu pri Arbáncov i nepočítaj 1 Ich sily len krátko vy-
držia. Arbanás vzplanie ako slamený oheť\, a dlho nevydrží ani
ol'liehanie, ani útrapy; ani rany. Preto bojuj i ty ako oni, &ynko.
Ked budeS tak robiť, ako oni, neurobíš chyby! ... Ty na pohneS
vŕas ráno, Aťastlivú cestu, synko. Ako ideš ia v poctivosti, tak m
i navráťl ,
(Opona spiulue.)
Dej U.
v ýja v I.
Alator Stankov pod Bcrídlavcami. $itatikf> spí v šiatre, ktor^ je falTor^aý.
Ntekofko krokov dálvj pred Šiairom ôistU |vo a U|f;le4a «edlil, ajtdy, cafragy.
Ivo (doaáiajóc mi^né veci . Všetko je zablatené a do čerta! tizdy,
remene i toto zlato, hla, hrdzavé sú strmene, /kazené sedlá i ra-
fragy. (8*dne si na írm a íinU riad i
Vgleéa. Aj môjho koňa riad je fuť^, už sa všetko trhá. ^Sadne
/ťí>. A India, kone. och, akí sú, a že vÄetci nepekní "
Krojou, to zná jediný ľán lioh! Ťažko je slúžiť mlaílvm k;.
Len skríkne „ata!" u ty bež, hned ta, hned sem, a zase ta ! Jemu
je fahko, ale nám není. Teraz chce, aby si plesal, a hned zase,
aby si sa bil No ináče sú junáci. Kde treba, postaví na kocku
život ako nič, ked je nebezpeíenstvo, to mu je m\\é\ ak d * '-
k rieke, na koni ju prepláva* ak stretne srnu, na koni ju dni
smeje sa úpalu, smeje búrke, radšej sa po veíl -
a v noci na nieíí oblok nalieta, nežli aby h* i . i
dvore pri domácoíu krbe v rozhovore. Nie, nie, u nich je váetko
prehmti\ aico Co sa \Tav{ ^mladosť pochabosíT
^51
l'gleša. Míijii tú od narodenia, že derú hodváb, ^o troviit zlato,
aby suiríou opovrhovali a aby osobu svoju vví^tavovrtli, kde treba
príkladom ukázaí smelosť, kde letia kópie a éable sekajú. Aby hía-
dalí prvoí medzi prvými, dokial sa nei^kouči srítžka, to mu rod na-
kladá 1 Všetko to je v krvi I Nuž ved poznáá Kroju i Arbátirov, ti
bolo tam lepšieho juuitka od niižho mladí^ho ^iospodára Stanka?
ívo, Prílve preto sa na neho hnevám, ale nie ubycli ho hanobil!
Ugleia. luáče nemohol urobiť, hoci by luu bol niekto celý svet
dával; bez vavrínov nesmelo by sa ukťízať pred otcom Ivanom jeho
eelo!
hú. Nech by bol boj a vojovanie, ale s nim je ta^ko už i
cestovať 1 Včera sme z rána odiSli xo Skadra, a dnes ránu suje ut
tu ; dosť by holo za dva dni prejsť túto dialku- IhižJ, riavy, husté
blato a pod Kastrátom zase ostrý kameň, C'o po nás, my sme
sluhovia, ale i on sa domučil — kone zdochýnuly a zduchýnali i
ludia, /Ukaztije pr»u>m na liAior Stankov.) No hlatf, ako dues ráno spí;
skoro bude poludnie, a eôte nevstáva!
Ugle.^a. Na vojnu pospiecha čo môže rýchlejšie, preto nech
teraz spí do milej vôlel
ívo. To jest na vojne ani nespí, svoj tábor, stráže, všetko ob-
chodf, Turkov uvádza, šance stavia, tvz celú dlhú noc popravuje,
čo je zlé. Tu vyberá ludí pre výpad, slabúchov bodrí, tamtých po-
chváli, týchto khije^ z nejunákov tvorí junákov. Stane na Šanec a
hovorí k fate, túto obodrí a už k druhej letí. Reč jeho vrelá, vo-
jakom nula vlieva tymian junáctva do du&í, a aby bolo dobrej rečou
ich dvíha.
ITglešn. Ci sa ozaj íy ty už raz pojunáčiä, odkedy ho už spre-
vádzaš a posluhuješ?
ho. Tak!?,.. Jednej noci, prezera^úc stráže, dôjde prostred
tureckého tíibora, a mne povie: tu čakaj, Ivol A ja som sa živo
nalákal, tam čakať? a sám ja! bez nikoho. To som nemohol, pre
IJoha, Teda som Šiel za ním krok za krokom, až naskočí turecká
jazda! Zastali sme oba, aj oní zastali, a po turecky nám povedali
dobrý večer. Knieža vykríkne: „Ibraim-agať A jeden m rzký starec
sa zoholy siSiel s koňa a viedol ho, v tom aj knieža Stanko siSieK
tu sa porukovali a sadli na trávu, a starec prihnul hlavu kniežaťa
k uchu. Ked sa takto dosť i ■ oba, sadli na kone, a
pli rozlúčke Ibraim aga — i ' čerta — nedávno ho
boli poslali od cííi*a s nejakým posolstvom k náSiuu hospodárovi —
obrátil koňa i riekol: „Knieža! cárovi si milý, cár ti pomáha,
listy mu pošli čím skorej môžeš", a odišiel so svojimi svojou
stranou. . .
Ufjleša. Lapotavý sluha, hoci je i najlepší, aj nechtiac často
jcradl, ketl všade rozpráva a shovára sa o pletkách svojho pána.
To, čo si teraz hovoril, nepovedzže hocikde, lebo ti tvoj modzog
roztrejiem ! . - -
ho. Pre toto, čuješ, Čo som ti povedal, pre toto bych sa dal
ig upiecť. Nikto to druhý nepočuje odo mfta. A či ja môžem za tOi
rl6 som to počul?, . .
(m
Vglfhi, Miisíä byť pevný a spolalilivý; f vo!
íro. Ton výčitkou mi ubližuješ 1 Ja som ti len toto povedal.
Pravú ruku bych rád ta dal, kebych ti toto nebol ani povedal . . ,
(Vstane.) Teraz ma to hrozne pece. Ach, tu, celý horím! tu vidíS,
prekliata minúta 1
Ugleša, Úo ti je, človeče, lepSie sa vyslov.
ho (dlho rozinýsrajiSť). ľoznáS ten vrSok v krojskom poli ?
Vgle.^a. Poznám.
ívo (podávnjňí! mu niku), Ci ti niôítem verif?
77/tóa rpodÄvajúc mu raku . Môžeé, iste niôžeÄ ; prisahám ti na
"toto pole, na tieto vrchy, na moje oči, na srdce, ktorým ich rúbim«
íťô* Dosť. Po tejto prísalio súdim, že ti je milé véetko to, čo
JG naše. Preto teraz počuj, počuj len. Poznáš ten briežok, ktorý
tam stojí medzi našimi vojskami, tam bližšie k tureckému?
Uffhša, Poznítm ! . . ,
ívú. Zniííi, že som sluha zetského vojvodu?
fjglesa. Znám.
ívo. Syn Čiernej Hory, jej slobody! Veliká svätost týchto
pokladov silne ruší pokoj mojej duše! Morí ma svedomie, mori
ma žiaí, ja som, Uglcša, neverný sluha! Abyrh spasil to, čo zbož-
Aujem, zradil som pre jednu svätosť druhú!... Po tom prvom
gidenl sa kniežaťa Suiuka s Ibraím-ajíom, povie mi on jednej noci
toto: ^ívo, hneff sadaj na koňa a žeň tuho, poznáš t*m briežok a
ten šanec tam? Ibraim ntarec bude (a tnm čakať, tieto písma mu
oddíís, a hnocl sa sem vrátiš! Pozoruj dobre, obi J stráže, aby ťa
niekto nevidel a nevyzradil; neĽheel bych, aby sa o tom dozvedel
Kastriot, a aby z tolio boly nejaké povedačky." Ja som vzal písma,
sadol na koňa, obišiel vršok, mysliac si : toto sú tie listy pre cára»
čo onej temnej noci hovoril o nich ten starec. ^Cárovi si milý,
cár ti pomáha, písma mu pošli, knieža, čím skorej!** On milý
cárovi t . . . Wrova pomoc! . . . Tu je vofač čierneho, ako tá polnoc. , , .
Ja som si rozmyslel a nešiel na briežok, ale odišiel do nášho tábora,
prebudil Mateja aj ntojho Alexu, dal som im písnia a naložil, aby
ich lineJ odniesli do Žabliaka a dali niišmu vladárovi. star«^^mu
kniežaťu, nášmu otcovi. Knieža Stanko spal, ako teraz; čln» sa pri2-
Itudíl, fK)zvali ma k nemu. On sa ma opýtal, či som oddal ph^om?
Všetko je v poriadku ! — ja som mu odpovedal . . *
na zlom*
nlrbň hu
Uglťša, Ach , , • ozaj! preto sa my teraz vraciame a
krky domov letíme!? Ivan bee chre zaiste pokaraf svna
čaká i iný osud.
ítú, ŕ'okolvek bude -- na luua paiiue. I're uľíjo vycrdim i
moju krv! To som mu podlžen, to môžem daí* Ale nie, ach nie!
nikdy, preltoha! Že bych mal byí nástrojom tých piklov, tmeckého
lahanía, potmebúdneho klamania, nedaj Ľože! (jgleša^ to nie, nikdy,
to vedz !, lebo fúbim Ciemu Hora . . . (Počut so filatn^ ako Buako
rukami plieika.) ŕ'ujžú! . . .
Stanko (äo áittra). Otvorte šiator ! . . . Tu je šraurno 1 . . ,
ho (k UKleíiovi). Mladé knieža čierny čeit pokúša 1 , , ,
6f>a
Stanko íkričí to 5ktra) ft je tu niekto? UgleSal tvol
Jvo <k UgleSovi). Bež, pre Boha, popon^-ililaj sa! (PoUska UglcJti,
Qstaoe riady (istiac j
Výjav ÍL
UgleSa otvorí &iator, Btanko ležf e^te na loii^ imCahujúc rukjr.
Sfanko. Zo Skadra tu I Tam ad Lesa! To imH bežaf, tiobrý
Ufíleša. Oh, jako som spal ... vo m mi snívotoV Cehi noo som
hol v boji, nahíirtal som s Knstľiotom Turkov, i motj^l ich &enktam
cez polia. Po Dihre som behal hore-dolu a bil sa s Turkami do
dobrej vôle . . . igadne si na ložisku.) Ťažké sú sny^ strašiifi fantásia,
;,UííleSa! Vo srn* sa všeličo sníva. LeSani l>aH zaujali pule, chlap
Iržal chlapa h klal ho . , . Ketl prestala bitka . . . ua strane ležala
pekná biela srna, a ľudským hlasoui na mňa volala: Stanko! Ani
rláska nebolo ua mj čierneho, cvlň bola ako sneh, biela ako mlieko,
a hladela na mňa ako by bola krotká, ako by chcela, že bych ju
lapil. Chytro som schytil strelu, natiahol a zabil čajsi uevoíno tú
bielu f^rnu! . . .
UgMa, Dojmy nedávnej minulosti: bo}e, Turci, dibarské
hory . . .
S((w!iO, Móž' byť i to! Ale čo chcela vo sne biela srna, Uglt^^a?
Cíjlc^a. Ja viem vykladaí len tri sny: ketl mám vo sne peňa/i —
zh je vo sne maí peniaze, kto vo sne má peňazí — nespiac má
posmech ; konju sa prisnije sneh v lete — zahryzne do zelenej
trávy; a ked sa prisnije zlomená Šabľa — to stojí bmtskú hlavu,
Stafiko. A biela srna to je?
IJgU'M. To nevii^ra, knieža, najnoj' pravdu!
Stfwko, Rozmysli si trochu. (Dáva UgícAovi konec z páin, ktorým
ho it'iita opaptije.i Teraz ma obriacf! Nikomu nevrav o sne, poduješ?
ľfflHa ťriiiíJmc ho u Nikomu? . . .
Stanko, Nikomu!
flghŠa, {Buiejúc ea , Ani . . //
Slafíkú (hlavou krtítiac a potora aa iBiejác'i, Nikomu. poAujeS, ne-
vrav o lej pletke. (Po krátkej prestávke.) Ale puvedz mi, ako to /uati
tvoji doma, že tu budeme nocovaí, tu v pro.stred Zety» že ťa to
čakala tvoja Zlatnna, že ťa tu stretla?
l'lilťsa. Hm. kto by to vedel, môj knieža! V Žabliaku mám
e.^te stjuú matku, a to viete dobre, knieža: ženy sú ženy! Vždy^
^kecf ma niet doma, je tu v Berislaveíach^ lebo tu má rodinu,
Slanko, tmaejúe n%u Nieto snáď z Kroje nejaký lístok?
l'ijUša. Niet! Kto by bol veilel. knieža, že dnes osvítneme
pri tomto moOiari!? Dnes ráno eSte každý myslí, že si pud Krojou.
^elá Zeta spieva o tvojej sláve, mnoho pocuí o tvojej u<latnušti a
svojej mládeneckej smelosti. ľoču( í to^ že si to ty bol, ten junák,
ktorý smel stúpif pred §iator sultánov a povediií; Turci, ktorí na
z vás mňže so mnou sekať? a ako predstápil Iblaban-paéa, i ío
našiel od tvojťj piisti. Bolo pocuí tiež, že ta zajali, a kebys' poi^ul
vfietko, Co &a rozprávajú za vymysleniny — ty by si sa nasmial
Kto by zntvoril nárotlu n&tn?! Tu liolo iiočuí, že (a aíajali pa4
Krojou v trefofi) boji, a že ťa flo Jedr^ny orhiedli, ie fa dal sultáu
uviizniť, a eSte vželí^o iného , . .
Sifinko. Dusí na teraz! Prestaň už raz! Poriad tu, a povedz,
aby mi varili obed. lUt'le&a riadi. poU»m vyjde.) A potom mi pohladaj
j'usUIra, pri pi^sniíke bude ini obed lepšie chutiť. iDokíaľ l'gleia
vyriduje roaVaÄy, Stanko je sám^ vyjde zo Šiatni, ve»mťíc skladÄcíu gt^-'-^^ "
TQzM.i ju pred ^latrom, sadne si a obzerá sa po Zete^i Knižná 81, /
Kúŕky vrcb^ i všetko je knisne až ta do mora! Jak strmý jo Luvrou
i Prokletia, pekný je Ciaráč, krásna Rumia, nivy sú rodné, dediny
bobaté, íeliadka zdravil, bodrá, veselá, statok je dúži, ľudia hodní,
a moj otec Ivan súdi im spravedlive! Celá dolná Zeta, až hen do
Tessálie, nedá sa tejto tu prirovnať. Na celej rovni od Mata^íuža
až hen hore do pevného Spúža pšenica sa žltne, ako ^i»té zlato, a
hľa. tam dole — more! Táto MoraČa, Ôo dole leží, tieto riečky, ío
I' ,»jú polia, všetko to je krásne, všetko je ^aruvnt% len táto
u n 11 je osudná. Tam tie topole i vŕby i Ut druhá hora, i malé
vtĺtcky tohoto hája — vSetko je osudné, i rýchly potok PlavnicA
je opudný, i pohľad Danice bol osudný, osudná je i kula (zámok)
niežaťa Perúna, a pod rtou v záhrade 'stojí, hľa, osudná breza . , .
Ach, Berislavce, Perislavce! Minulosti krásne dni len tu kvitly
v krásnej milote, ale otec Ivan, nmti Mara nedali, aby bola mojou
úbohá lUmica. Bez nt^j žif, to je temnica! . , . Tu um sUirý Ibraim-
apa v meno cárovom prestrašné naluhal, a ja som mu dal slovo í
slub, že vydám cár>vi Zetu, Zetfanov, že zradím otca i domovinu,
že sa poturčím í celú svoju rodinu! Osudné je toto malé miesto í
Keby sa, Bože, dnes prepadlo! . . . (Premýéľa, potom vatane.) Ale mi
sultán dáva celý Balkán — ó, aká je to krásna dŕžava! Popri cá-
rovi ja budem druhým cárom, budem rezkazovaí cárom kresían-
skýnh Ivan ostarnul, despot padol, Janka rozbili, Erceg je zlý, on
i Kastriot sa ešte trochu držia, dokiaľ im Turci zeme nevypália;
na ich spustlom ja sa rozložím, v troch krajinách ja budem kráľom,
a Skadar si urobím sídelným mestom. Zetu popravím umnou |irácon»
že bude podobná raju, s]ditské víly budú sa po nej rojií, a na
lesklom tróne bude sa mi Danica jaiíať. Ach, nemôžem sa toho už
ani dočkať. íIvo prichodí.) Vyved, ívo, uiôjlio pejka! Akože vyxerá
dnes, ^i mohol žrať?
ívo. Dobre je tvoj pejko, hospodár; teraz ho chlapi perú a
ŕeôú !
Statiko, No dobľ^, nech bo len skoro obriaJa a osedlanébo
dovedú sem! dvo odcbodí.) Chlapi i kone žiadali si vojny. Teraz sú
r umorení, neboráci! ŕo borí — dohorí, dnes už u vojne nikto viac
nehovorí* ^ Stanko vojde do í*iatra. Prichodí ívn i inlm sluhu. ktor< včelie
kuAa. t vo ide k dverám &{atri.) Úo je?
íio, Pejko je tul
Stauko, Už, no, no t iVyfddc ro tíatra prezerá kofk.) Ko^ hla,
idruvý je» bodrý u >- ' ' ' '^ ' " ' , ! , mÍ
fBunm do Kroje niet i*
novou cestou. Pejko je zdravý, chvalabohu, ketl tam tie[iulutual tiifhy«
655
rHludlá lofíH.) Ha, ha* môj pojko kiýtllatý, (Inj mi tú nolm, abycti
ju obzreli Stoj! Dobre je, dobre! Hriva )e unxUiúf i'i sa ti e^te
DJečo v nej kr>*jo? Ci sa eSte rozpoinínaíi na zelený hodváb, roat-
ponifnaä sa na tú biela vílu, čo ti do hrivy zaplietla ztdeného hod-
vábu a hisky vliala do mojej duAel Šťastný si bol pcd svätým
inestutri* keď «me onej noci ukradoniky napadli, šfustný si bol pri
všetkých «cljôd/.kach mojej sladkej lásky í pri borbácb. Oj, kono
9ú kľýiila mužov, a láska je slepá sila! . . . Vítajte, vínohratly na
8tľovoch!*i Vítajte, koue i dievŕatál Vitajte, kópie, ostré Í^Me\
hltajte, pevnosti, i vojenné štíty! Vítajte, ^anee i junáci, i Sabiel
B&klé Iťk^e! Vítajte, polia i rovne i pohľady Daairine , . , iR í
^oJte ho ta, vodte ho zrahkaí dvo i slubrv odchodia s koftutu, ,^
ide do Matra. Ugle^a pri hodí ti postaví pred ^ititor lunlý stoUk.)
UfflcM. Obed je hotový, hospodár Stanko I
Stanko tgadajitc «i ta «tc»lík). Lepšieho chleba, lepšieho sym niet,
na moj* pravdu, až po E^'ypt, lepšieho víoa, plodnejžích stromov,
lepéích koni. lepších jniuíkov, lepáích žien a lepších dievíat niet
ani v krajne slávneho Ďnra Kastriota!. , ,
ľglešíK Guslár je tu . . ,
Stauko. Nech prijde sem. {Vihádia gmUr) Zaspievaj jednu, ale
len siicu ; srbfiké uMísle v/dy ríiid poCiivam.
(htshtr. Veítak^ knieža, abych ŕa uspokojil (Hndne si pred iíntur
Natahuje slrunii, n poíne prebtSdaC potoro apievii recitalfvnej
^Všetko v mene Boha velikého!
^A na zdravie Iva (tospoílára
,1 ndadého následníka DonTu
„I chrabrého vojevodcu Stanka!
„A tak počnem túto pieseĎ spieval :
„Odkedy m britkc^ šable kuj n,
„Odkedy sa budzogáne lejú,
„Odkedy po rovniach kone prásia,
„tíunák stojí proti juuílkovi,
„Nikto horšie dielo nevyviedol..,
„Od podliaka Vukí Braukoviča*
^Ktorý zradil svojho GospodáraV!.. .
Stfwko ipre seba). StraSuý sláčik má tento gusWr. (Outhíron
Spievaj druhú, to je už stará !
Utínlar. ^Zlé počasie nemôž' by í bez snehu
„A v národe uiet liorSíeho hriecha
p,Nežli keJ brat brata svojho zradí,
„Nepriatolom ho za peniaz pretlá*
^Beda tomu, kto ^i národ zadá,
„Beda tomu, komu nárotl kfajt !.
Stanko, Znáš tú o Vojnovičovi z ťžice, t nášho plemena?..
40 nechaj tak . . ľrestafi, starče, druhý nus mi zaspievaš IepÄit\
*) Nnjlep^i ^daliautínec" rodí s^ na ostrovocli Jadranského mora.
e56
a teraz sa viac netráp. (Dá mu breí peftnzt) Zlé si hrdlo prelfj
rujnýiu vínom, a ^\út\k si na druliý raz namaž. íQusHt odcbmU.
K Uglešovi.) Otvorí toto ílriilié krýdlo, ipre neha,) Ej, Debolu to e§tť
ani dávno!.,. Tam hía je vr;.a kniť;Äaííi ľeróna, to je tá zelená
hreza, a to je záhrada mójlio kvetá, to je najkrnjáií kraj sveta L.,
Tára.. . tam stojí Danica, tam sú váetky moje rozpomienky, tam
itti svietilo moje sliice, a ona zvala i mňa slncom ! (Yntane od stolíkÄ,
ktorý Ugle^a odnesie a híadí v tú strán a ^ kde bol Ugleía odhrnul kradlo
tíatra — zamysleno hovorí. I Ale láska ma vefmi velkú íiHcl Dnes
yeCer som mohol doraziť do Zabliako, ale ju obísť? ako by mohol!
O, ako, pre Boha^ že byth ju nevidel? že bych ju neobjal? Nijak
nemóžjml K Danici bežím, abycb pobozkal jej oCi i ustal.. . Ach,
žiadosť* žiadosť, ach, márna Priadosť!
i'ífleša, Kýclilejôie nebolo možné nijak! Vefer fa tam budú
čakať, tu niet ani živej duše... ľustéjepole, pusté sú rolel ŕUcro
niektoré veci a odchodí.J
Stanko (ii4bi), Naehytro som z Kroje sem pozvaný! Ak je to, —
na žalosf — leu z nejakej ľubovôle? Ak otec dozvedel sa niefo,
skoDťim tam na povrázku! . . . Vec je zvláštna, nnrod prisvtedča,
ale sa národ mýli L . , Tu mdm vojsko, ide od Fraky, vojvodov
chrabrých i labké čaty; Ivana i Ďtutľa môžem za zory schytať, na
Žabliak cilisku ziSstavu vztýčiť, a potom im povedať, nech sa pracú
alebo nech so mnou zvolajú: Živio Murat! (ľgleÄn vehodí a bere atolík*
Ciilesn. ľod Zetským hradom budú ťa čakať; vojsko véetko
vyjde, aby ťa privítalo. Ivan-beg, Mara i vSetek národ, i tvoj brtt
f>orde, náš milý udiilupca.
éStankú, Tak! tnk! Co eSte nového rozpráva tvoja Zlátaná?
Uglcša, No, nie mnoho, i^jfo, ako by m na niečo roiípomc'nul t Ba^
ánol (Ucho) ale to nenie vážno . . .
Stanko. Všetko jedno, rozprávaj, vrav dalej!
VfflťMt. Tu chýr o tvojom zajatf neostal bez následkov. Jednu
dievčina z tejto dediny, predtým zdravá, veselá, naraz sa obliekla
do čierneho nkha, a celý dom s ňou narieka, plače dňom i nocou,
i teraz horko narieka. A celý svet je naklonený skorej vyfimievať
sa jej, nežii ju pofutovať; nikto ju nemohol presvedčiť, že je /. toho
vžetkébo nič, a vravia ... že bola tobôž medzi dcérou kniežaťa
Terúna a tebou nejaká íihoda, a že ešto stojí . . .
Statika (pre neba). Ach ! bieda, bieda, ach ! bieda uioja ! Ona
chorá! Čierny osud! (Obráti sa v tú stranu, kdejekrýdlo Matra otvorené^
i zazrc I)anit*u a Martou, ako ŕibierajil kvety, a prekvapený vykríknc/i Ach!
l'gU\sa (S výrazom . To ti je tá biela srna! (Odíde no utoUkom..
Výjav Ilí.
íHtahko »a rýchlo •'♦bere, Of>á4e ^bfu a vychodí z lej íilnuiy kimUn, udkmľ
Yidi Danicu, a priblliuje m iej Hdy bližAíc, aie tak, áe hu ona nevidí.) Daiilea*
Marta, potom Stauko.
Dánka (aplisfajác):
Tam r dalckom Drcnopolu
Trpí junák zlú nevora,
žiada rlilébft, žiaJa vody,
Žiada sliK-a i slobody,
Tóži milou za roiiioou^
Túži rodnou jsa krajinou,
Táži 2a Žabliakom bielym.
Túži za národom ceH'in!
Tú/i smil i za Danicou,
Touto biednou, ne^fasf niťou.
Môž* byí, že Diu ťaikŕ putá
Junáckeho tlačia ducha;
Väzňom byí to lahko uenl.
Upi Stanko v tom <iúžcnl
Prekliateho Murat-cára! —
Božia ruka nerh ho škára I
Maria, Danica moja, neplač, drahá! Vlani bola raz u nás
^jedna žena x Chota, nejaká veštica, vedela tarif a lieky dávať od
choroby, ud paducníce, od pút i väzenia; hovorila, že má ďatelina-
Stvorka divotvornú mot% ketf sa ňou dotkne dvier na väzení, že
viizert vyjde — počuje.^, Danica? Hladiyme Štvorku divotvoruej
moci, ä by Stíinko nemohol dôjst?
Danica, A keď by i došiel — bojím sa, ?.e to prekaz! käahyfla
Mara z nejakej starej nenávinti proti mojej nebohej materi, ktorá
je dôstojná vždy svätej rozpomienky. Kože, lož čo V nedbám na to,
keby len skoro uzrel naše kťaj«\ keby len došiel, keby to netrvala . » ,
Maria, Nuž či by m preto kĎahyfta protivila vášmu sôatku?
Danica. Ja som dcéra Periinova, len obyčajná vladárska, níz-
keho rodu proti^ Crnojevičora, ktorí počítajú svoj rod až hen od
BalSu, s herceg-Stefanom m svoji, i s Hadul-begom* i s Lubovicom,
i 8 prvými zo zetiianov s lirankovicom; preto hladí jej osviel^nosí
ua náS malý rud s opovrhnutím 1 . . *
Maria, Mne je odporná káahyAa Mara, nech jej Boh počíta
8Uiré dni I
Danica, Nedaj BoŽe, Marta! Bože zachovaj! Ona! vôetci jeho
nech dlho žijú! Nech jej Pán Boh skoro dovedie Stanka, a moja
nenávisf prestimel Všetko, čo sa tyče Stanka, ja nedám, Marta,
aby S'a liunobilo !
Maria. To ani ja nechcem. Táto tvoja Črta vyvyšuje fa nado
vftetkých vznesených! Ale mi teraz povedz, a neplač len, kedy od-
iSiel Stanko ta?
Danica, Tristo i nedem dní preplo, odl í ntno hladím oproti
Humu . , . Nejaký mních písal nedávno li IViúnovi^ ale on
eÄte i dnes skrýva ho pred naiSíin ijosp jm: že bola
stniáná bitka pn Dibre, v ktorej tureckŕ . ^ ílo naÄe. /et-
čanom ie aa zle povodilo, véetci pozosUilí padli do zajatia, a knieža
Stanko je tiež zaj:itý a odvedený do Jedreny . . ,
Marta (wimysleno . A či zná tvoj otec, že lúbiS Stanka?
IhiHud. Vrsf to vie V Žabliaku \ i§a!
J/f///. í Mo/; byt že je StankM- le i figel i,., pove
dačka . , .
Afi8
IhiHtm fpl|iae). Veíká je vzdialenoaf, Co uás doTf, a on nepočuje
nnjjho placku. Zi* nechoilí list ud neho, to sú znaky neá(astial . . .
Nábeh Miiratov, ktorým víťazí a svetu zadáva strachu, i mfta p<
mútil, a tľatím nádej velmi . , . K tnniu say, dňom i nocou . . *
acli, inôj bôI je hez pomočil Stanko je vÄxeň, nit^t pochyby, Ôi
je«to ešte väčšej neSíastniceV! (PlacV.)
Stanko (eŔte sVrytý Matroiu, pre seba). A fco SOm za tyran, ÔO do-
púžfam, že tak vadne tento nedotknutý kvietok? Hfa, rozum sa jej
kalí I . * ♦ ( Danica si utiera alzy a nechriac približuje Ba k áiatru, Stanko
razom k ni*j priskočí a veaelo f.vo\hi\ Danica!
Danica tjíamdlievajúc). Ach! * . .
Marta .chytiac Danicu, ostro k íáUnkoví). ŠlachtiCU, zle ľobíô, tO
si moju družku takto predesil!
Stafdo (k Marte, cbytajdc Dariicuu Pomáhaj! pomáhaj, dievtlina !
Ulap s druhej strany Danicu, bude jej lepšie pod ftiatrom, tam ju
málo vodou osviežis . . , Rýchlejšie prijde k sebe a pozná, kto
som I . * * (Stanko a Marta odnesú Danícti do i^iatra a položia na loŽe*)
Marta volá na Danicu, kUirá wi oeohlaflOJeK Dattictt! Dánka t Oj,
to 8Í pocuem, líože!? jestli jty ty ne|>oinužež! . , .
Stanko ínepokojneí. UgleSa, sem sa, dones vody. Sem sa, chytro,
Človeče, kde 8Í? (Ugie^a nešite vodu. SUnko k Marte.J Pokrop DauicO,
naviaž jej čelo i Bhichy, rozpusť jej prsia.
Maria (kropí jej Mo a zove ju). Dánka, Danica 1 Oŕi otvára, a
teraz ako Čoby nie»^o vravela! . . .
Stanko (biíiinc my Cujme, dievča, ro bude hovoria
Danica ^poiichu bliUuii, Ach . . . prekliaty Murat-cir! . . . Nech
ho . , . iiika ííožia skáral . . . iIllasnejÄie.) Stanko je väzeň . . . niet
pochyby , * , kto je nešťastnejší odo mňa V I
Statiko (citno). Väzeň som tvojho kúzla, ktoré mi raj tvoril
Ty si ma uväznila, biela moja vila! Do tejto vojny tvoja ma láska
odprevíídzala* s ňou ^í^m mohol vzdorovať a dávať príklad chrabrosti,
Hna mi bola štítom, enu ocliľiíncom, s ňou som l)al lepším junákom,
mzli ich jesto v arbáni&koni kríiji.
Marta. Mladý ôlachticu, a kto si ty?
iStanko (prt* rebau V jej prítomnoati nebudem sa tajil iNahifta.)
Ešte nie »om ni(Mm víízňom, len táto vznešená osoba ukovala
ň*ťaz pre mňa, ktorou ma na veky uväznila.
Marta. Otvortno nji ešte nt»vravíš, kto »i? Po obleku, orbe,
zbroji, reči vi<lfm, že ííí vladár, z našich vrchov. Ale sa mýliô, vermi|
kcd mysliš^ že je Danica tvoja známa, alebo nevesta. Nie, jej srdce
nie je ako pena na brehu morskom, aby ju lapil ten, ktorý prvý
dojde, a ona že bude jeho. Ona je dušou kňazova Stankova^ a bode,
vedz, do smrti I , . ,
Stanko. Veci som ja Stanko, vojvoda zetský, poznám ja dobre
jej Hvátť^ ctnosti !
Marta (kUfiajdc ta hanblivou Odpusť, knie^^ I
Stanko, Ty si jej družka?
Marta, I svoju radosť^ i svoju žalosť mm xhly gvorovala
Y šťastí i nešťastí!
m
SiaHk4). Co teraz robit? Ako by bola mrtvá!
Marta, Ona je žertva čistej líšky I . . , i Prichodí Ugle^it,)
UgleM. Vidím, že je hof$po(Wr v Škripci. Viac fiidl ponáhľa sa
sem od Ponora na koňociK Ale slabo vidím. Zdá sa, že sii vznedenf
zlaté náčinie blyští sa na slnci,
Stanko (k Uglcíiovi). Dobre* priprav pre v§etkýcb miesta, star-
ších doveJ ko mue, a naSi chlapci nech im podržia kone, a nech
ich vžetci ako treba privítiijú, (K Marte.) Dievča, ty ostaň tu v šiatri
pri Danici. Keif dôjde k sebe, pod §iatrom ma obe čAkajte^ dokial
ja 8 tými rmfmi skončínK (llgleäiiv šiatri i mmkoln cbystó sedadlá. Stanko
Btane pred šiator a htadí v tú stranu, kde leží Žabliak.i Ci m svati Dani-
ciny, to sem idú V Azda nejťle dever Dorde, aby si vzal nevestu?
Nie, kvietky vencov, ktorými sa kríiáli mladé črIo, bojím sa, Že
neveste už uvädly! . . . iVchodEdo aiatra, hľadí na Datiica, p^^toin vjodn^
truhlici nieío hľadá a vyoe hodvábna Šatku, hovoriac dalej.) Na bystrom
potoku Plavnici podala mi toto* ked som ju prvý raz videl a pnilal
jej 8 koňa ružu — ruži! S pofinačky som s^i vtedy vracal, ke<f ma
sieí lásky ulovila, od tých čiaíí ma volač morí; od týrh čias mi
prsia bieda stíska! . . , (Prikryje tou šatkou Danieu a spuatl 4iator,)
-##^-
Z básní Alexandra Petôfiho.
Preložil Hviezdoslav.
Kraj dsdiny krčma vetchá . , -
tvraj dediny krčma vctcliá,
u Samoša drcpíe hnedká,
aj by sa v ňom shliadla vcm,
keby nie čas ku večeru*
Noc sa blíži tichej chôd?:e,
svet xamíkne; na pricvo/x-
hlivic kompa prikrútiiiit/i,
v nej tma čuät bez pohnutia.
Krčma však je hlučná, bystu!
Pásu ruky cymbalistu,
mládencov si výska chasa,
až oblcíknii to otriasa.
i^Krcmárkat hej, švárna, vína
najlepšieho ! Budz starttiai
sťa mnj ded, v ňom ohií;i siU,
jak mi ho má mladá milá!
Zahraj » ci^áh, lepšie xahutf,
na tance mi zabieha chuť,
pretancujem grosj vela,
vyskáčem si dušu z tclal</í
Zabúchajú do obloka:
nNehukocte tak zdivoka»
od pánov vám odkazujú ;
sli spať, pokoj požadujú vt
)»Ccrt posadni tvojho pána,
a ty hybaj v peklo, sanal..
Zahraj, more, natož nôtu,
čo hned xa košefu to tú !«
Pfíjdu ias, zaklcpú: »Majte
vzhľad, sa tichšie zabávajte;
veru vám to Boh odplatí:
chorá mi je drahá matr.<«
Žiaden slova neodpovie ;
dopijú hncrf, pohotové
skončia mu7.iku, a lúče,
rozidu sa domov rúče.
Hviezdnaté nebo-
Na tmavozelenej ležím zeme šate,
a v oblohu patrím tmavo betáškavú;
pršia na mňa lúče hviezd stricbristc, zlaté
a čo venec by mi otáčajú hlavu,
Zkúpat som si dušu v potope tej svetla,
všetek brud pozemský srny la v nej so seba,
a včuF narodená znovu vozvýs vzlietla,
a stit hľadá neba.
Spi zem celá; jej sen lilbtzeá je hluchá,
jediný bzuk tenký počuť, ako hudie:
var' kýíí drobný chrústik hrá mi blízo ucha,
či dalekej rieky hučanie skôr bude,
abo hrom chmár dalšich ešte, čo, kým spraví
cestu sem. tak scvrkne na obrovskom dúhu,
a či mojej duše hymn snád chvály-slávy
2 hviezdového kruhu?
O, licc, dušo. medzi nebies telesami,
a ich záhad prezri rušku do zahýba,
ktorú božstva tajne prsty stkaty samy.,*
z múdrosti- li a čí snád z vrtochu iba?
mx
Obhladz, dušo, čo tam vo hviezdnych je seláchí
a presvedč sa, čo je i hviezd nad vclebou,
potom spust sa ko mne vdol na rýchlych kríclach,
nech hovorím s tebou.
Spýtam sa, čos' zrela tam, čí aj znak žitia?
a ak hej, tak trápne, smutne, jak tii dolu?
Platili ten tvrdý, prísny sud, čo skytá
odmenu i pomstou vypína si volu?...
Však čo je ma po tom? ja bych rád jedine
to len zvedel, to nech chýr tvoj nezamlčí:
či i tam su srdcia, a v sŕdc hlbočine
či tiež láska biči?
Akže i tam lubia, ach, tak v túžbach chvátam
ta, i bych sa dostal, chcem sa modlit vrelé;
no ak láska nemá sprevádzaf ma tatam,
s Bohom tak, vy hviezdy, s Bohom, svety skvele!
tak je zem krajšia vzdor zíaíom v tom jej svázku,
i nech ztliem, ked vradia v cmítera ma rady I , . .
Láska vynahrádza všetko, ale lásku
nič nevynahradí.
Na konci septembra.
Na údolí v rozvitku záhradné kvieta,
i pred okny ešte sa zelená brest;
lež vidis^li posla hen zimného sveta?
Hôr na štity snáh sa uz sponáhfal snicsť.
Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie»
aj zkvitá v ňom jar ešte veškcrých krás;
však, aj h ľa J už sivejú vlasy mi tmavé»
mi hlavu už ožíhol zlej zimy mráz.
Kvet opŕchne, uniká život ni tona
Potí, ženuške, na klin moj hopkaj si, hop!
Čo hlávku včiiT schýlilas' do môjho lona,
či zajtra, ach, ncsklesncš na môj už hrob?
Och, rcc: jestli zonirem prv, s nárkom či telo
mi pokrovom zastreš? a zdotá-Ii zmiasť
raz láska ta iného mládenca, smelo
že opustiš preň môjho priezviska vlasť?
Ak vdovský raz odhodíš závoj, jak prápor
by čierny ho poves mt v náhrobný k
ja vyjdem poň, mohyly odomknúc zajM^r,
tak v polnoc, a $o sebou vezmem ho v skrýš,
nim utrcť si slzy, tak bec zvUú^Uiej biedy
žes' zabudla druha, i bolestný šrám
si obviazať srdca, čo ešte i vtedy
ťa miluje, miluje večne i tam!
Krásneho vzchodu . . .
Krásneho vzchodu
mi nivou duša,
deň večnej jari usmieva sa jej;
čo upustil len
Boh na zem, každý
kvet zdarí sa v nej v kráse úplnej.
Chyboval jeden
len, viery kvietok,
tá záhrobného viera života ;
i ten už vzklíčil,
už kvitne, a ten
to tvoje srdce zasadilo ta.
O čom hen pyšný,
trôfalý rozum
riecť nevedel mi ani slovíčka;
to vysvetlila
a ako snadno
mi tvoja láska, milá ženička!
Oj, nie je tmavým
hrob; zrak slepí nám,
ked pozreme naň, svetlo bujaré,
čo nezvyklou tak
vražbo-potopou
nám zo zásvetia splýva na tváre.
Nie zmaru pustou
je staňou rakev ;
lež vlúdny člnok, z tohto krásneho
čo života sa
preplaví s nami
k nábrežiu žitia ešte krajšieho.
To len bych rád znal:
kde rozprestiera
sa onen druhý svet, nám neznámy?
a v akom tvare
ztad prejdeme raz
do neznámeho toho sveta my?
S parúťky na sncť
jak slávičí pár,
na hviezdu s hviezdy polieceme snácf?
čí labute jak
dve budeme sa
na morí večná tisko kolembať?
Usmej sa miT . .,
Usmej sa mi, drahá iienko ; dnes, ach,
na zemi niet kvietka, na nebcsách
hviezdy niet» čo nahradiť by mohly
vzhradom na mUotu úsmcch tvoj.
Ak už tvárou ti preds* zkrsne chmára,
vetrík však, ju odviať, neprifara,
aspoň ju zrob nežnou, pozláť, prosím,
Ju úsmevu svojho úsvitom* —
V pustej ximc pustý na ohrade
sfrom s kou túžbou, s kým dychtenim mladé
čaká jaro, čo mu kvetúcich zas
vctvic dá i vtáčkov spevavých!
Pútnik, pol čo sveta schodil var, i
za noci sa octne na chotári
rodnom, ako číha; kedy blysne
z domkn v zrak mu vľúdny kahančckl?
A nemocný, ktorý na postlani
smutnom dlho do tmy nočnej gáni»
sám a sám: jak nyjúc'mruc až čaká
vzchodiactho slnca prvý lúč!
A umriých telá, zatvorené
v rakvách, jak čakajú na vzkriesenie ! ♦ , .
Och, a preds* ja i od týchto všetkých
ešte väčšmi čakám úsmech tvoj !
Usmej sa!-., ja, muž tvoj, vzal sa pýtať,
v jehož knihe srdca vics Ii čitať :
niôž*s znaC, v nej že každý riadok iítim
je, hotovým umret za teba;
I že tvári ti zrkadlom stále
duša moja, zväčšujúcim ale,
v Domž je záder zrovna dýkou, éo jc
tvojho čielka leda vrásočkou.
Nuž usmej sa, blaha zdroju rUtý!.
Rrty čo, rúčky, nôžky bozkáva ti,
tvojich snov kto strážcom je vždy, tonou
žitia tvojho: tvoj muž prosi ťa*
•»«—
Samota.
Vy vrchy ozrutné, vy prielomy, vy bralá!
Čo slova nereknú vám vravné ručaje;
Co holých na hlavách vám vláseň nezvlajc
A úlomom čo rodí sa 2 vás, to je skala I
Keď údoĽm žnic odkaz lásky teplý sala,
K vám nemo dívajú sa srazov lišajei
Kcd ruží plameňom sa úboč rozplaje,
Tvár zatemni a zhali vám hmla zomrzalá!
Vám túžim do lona ja s trhu života:
Mne boži otvára chrám vaša samota,
Chrám, čo mi v srdce vnáša blahé utíšenie!
A za čím túžba svetom daromné ma ženie,
Váš, vrchy, to dá stan, v ňomž ohláša viera:
Tam pokoj rodí sa, kde život umiera!
Hajomil,
-*♦-
Literatúra a umenie,
Človek a hviezdy. Napísal dr. Ján Ä> Wtupp^r, Vydal Spolok
$¥• Adaiberu (Vujiecha) v Iniave. Mravnej Oltanky é, 16, Číslo jtodie*
lo?ých knllí 84. V Trnave U»04. 16^ H8 str.
Knižka pozostáva k naslcdojiicich článkov t Zem a klenutie nebeské.
Zt^m, ako teleso nebeské. Mesiac. Slnce a pUnóty* Vlasatice a letiacro
lnif*/.dy Hviezdnaté nebo* Ako povstal svet. Cudzie svety. Konec nveta.
Aku vidno, vk'tko otá/ky» na ktorŕ ílovek ŕosto liFftda odpuveJ a je
rád, ked nióže sa fahko a spolihlive pouétC — t dobrej, poputárot
pisauej nevefkej kniHíi^^ky.
Pri tejto prUežitoHti milo nám je spomendt, že Spolok sv. Vctjtecha
" sa vzmáha, Ako sme iMtall v stpriive o ath 1 valnom sUro-
Uni, rná členov 10258, 2a knihy utŕžil v |i roka o ^^4Z
;.- iiny vine, nc^ roka predošlého. Ctienovských pri^pcvkov bolo viac o
M I s korún 55 Imlicrov. Svoj kalend4r na rok 1905 spolok dal ttaŕtl
r 18000 exem|dťin)ch, modlit«íbnd knižku Nábožné Výlevy v 16.000.
Všetko poteniteľné íislic(^, nkazujúce dobrá organísátnUt hoci Jft onô ešte
ani zdaleka nie to, uo na pr. u bratov Slovincov Spolok sv* Molioct.
Pravda, n nás vedie sa vojna prali slovenskej knižke i j^j vydavatel$tv«
665
vmKymt prowrľerlISäimf Stífuoj fnerA/ t ríHteviiej ) iiirjŕLTonco ftarhur^tvu
v ^•renasledovaní nevinného, v/dcluvateriiébo, ožitoi^ik^bo tlačeného slova
niet nikde na svete, ako n nás. I proti Spolku av, Vojtecha brojí sa i teraz.
Sebrané spisy Boženy Nemcove. U Jána Laíchtcra íKráľ. Vino-
hrady. Žižkova ulice (\ 10) začínajú vycbodJÉ Ce.ití apisotatelé XIX,
íolctL „Sbfrka ta — ozuatnnje vydavateľ — široce založená, bnde
gl^aliovatj ne suad poubý zlomkov] ty výbor, nýbrž soubor v§elio» eo po-
prední Kpisovaiclé naši zejméua z prvních dvou tretín veku XIX,.
no^eliistiku, básne, prosu nauíoon, cestopisy, memoíryí korrespon-
dence, slovem vše, v cem spočíva duševní, stňle jťštŕ živý obsah této
zňjínnave doby. Práce ujala se rada spoleblivýcb odbornikA, Texty badua
pecíivc revidovaný, opatrený nutnými vysvetlivkami a literárními úvody,
jednotlivé svazky pak podobižoami a autografy spisovatelňv a spisovatelek.
V poŕádiiní sbírky telo u vazal se p, prof d r* Jaroslav l^é^k,*^
Podnik zai^írm sa >(»brHnými spismi milej Boženy Ni^mcovej. ktorá
cestovávala k nám na Slovensko, i slále žib u nä% a bola zna.nenitoo
5bÍeratcrkou si o v en s ký i- h po večití, I krém poves I í 3tf»pisala všeličo z lobo*
čo je potrebné k poznaniu slovenského n/irodnélio bytu. „Spi^y Boženy
Nemcove, jejicb2 látka vztabuje se k Čoc-biim — oznamuje Laicbter —
k vydaní upravila sK Márie Gebauerova; díla bledíH ke Slovenska
uchystal do lisku prof. dr. Jaroslav Vl^ck. — Sbierka Ceiitt spisovat^lé
X/X* stoldi bnde vychádzať v sošitoch 2-bárkovýcb, soSit po 24 haliere,
poctou 25 halierov; predpláea ffa: na 13 sošitov 3 kor^ 10. poUou
3 kor, 20, na 26 sošitov G kor, 20, poétou O korún 40 halierov,
PA3CKA3U BA30BA* (RozpnUky Vuzova ) IIcpOBOJt^ H BCTyilMTe.ih-
nm craTwi Aiupea ťiipoTmiHifa. Utna 90 coij. ť.-lleTeťť>jpn»,
1904. 16^ 213 H- 3 str
Na samom predku čítame pekné slová, >e prekladateľ venuje knižku
pamiatke svojej tetky, ktorá naníila bo cení ŕ si jednu z hlavných zá-
sluh diel Vazova — dobré city. Veru, ani nemôže byt lepšieho odporá-
čania pre spisovateľa, V životopisných náčrtkoch, za venovaním nasledu-
júcich (BrTyilHTeJhHaH ciaTba), Sirotíninovi podarilo sa predstavif sym*
pati*^nú postavu výteôného bulharskóho spisíovatela. ^ Väzov — tak konť^í
je náš. Je nál preto, ^e je Slovan^ vedT i my sme Slovania! Je nái
preto, ze, dľa vlastného sozuauta, Pu^kin, Lermontov, Chomiakov, Ne»
kraítov a iní na^i poeti boli jeho vychovávateľmi. Je náô preto, že spojili
Bá^ * ním krvavé fivúzky svohodiacej vojny, najknijSej udalosti v u^j
fltorii minulého <»loroéía , . .*
Čitateľom Slovenských Pohľadov sú známe niektoré drobné črty
vana Vazova zo snmcj vojny alebo zo iivotA bulharského hned po
vojne. K takým prináležia Prvé dni svobodtf^ nmieslrné medíti prekladmi
Sirôt ini na hneií na treŕom mieste, Väzov tu krásne zachytil, é o dialo la
po prierhodc ruského vojska éez Ihinuj v bulharskom me&te Siatuve.
»27. júna ani Jedného tureckého vojaka, ani Jedného Turka ne-
iilo uz v Siíttove a v opevneniach. V ten deft sami Sistovci ekc ne-
le budá svobodoí. V okamihu na všetkých bulharských vrátacb
itvilf aa kríže. Fesy zmizly. Každý dal b\ na bkvu, čo mal po ruk<t:
klobúk, kožu^enú t^tapku, kalpak. Mnohí llulharí. ktorí nemali týchU),
obviazali si hlavy ienskými šatUmi . . KeJ zjavil «a hlavný Urtiina
•-^'=''^-
6CC
áňn, Skobelcv, sístnvsH npntekár Veliznr Jako^ov nvftnl lio vrMou rrfoii
po nemcck,v* Skobelev odvelil nm po rusky: „8pí>$ibo (vťfnku) vomľ*
A pýtal 5UI nit hostiiier, kde mohol by sa najesf. Hostinca v Bístove ne-
bolo, a ahoslíli bo v privátnom dome.
Na druhý deô Sislovo malo UňMie dočkať sa i cára Alexandra*
ti na lodke v sprievode hlavnébo velitefa veíkého kí^aza Nikol^a
lijevit^a, následníka* Gor^akova. ígoatiova. Odafievnenie bolo neo*
pfsatetné« Kriky, kvety, slzy od radosti, Pop Cbristo vítal cúra rečou.
Cár preebodil po nli«'iacb, zasypaných k vetami, a iiel do chrómu, šiel
na éieruom koni podakovaC sa Bohu za veTkó vifuzsivo. Mne ro/príivali,
aké bolo oduševnenie hidu v ten deň. Jedni bozkávali cárovi stvemene,
matky dvílialy k nenm svoje deti, aby ich polaskal^ iHeveatl neobzerajác
sa, že môžu by£ i pošliapané koňmi, prínašaly mu bukety kvetov. Osem-
desiatročný vážený starec Ivanica Alcxov predstúpil pred cára a zvolal :
„Teroí prepásť služebnika svojho, Pane!**.,, a v ten deň umrel od
radosti, Po modlitba r b vJaky v clirime e ár objal a bozkal svojho brata
Nikolaja Kikolajevida, a národ v zachvátení zavolal „nrá!**t všetky tváre
boly mokré od sĺz* Cár vynol šatku a utrel si oť^i : i on plakal! . . .
Potom bozkal ruku slóMvšieniu duchovnému a predstavil mu následníka
trónu.**
Va2ov tu opomína, ako ruštil sa bulharský jasy k v tie prvé dni
Rvobody, Všetci Bulhari hovorili po rusky, to jest miešaninou ru^ko-
bulliarsko-rirkevnoFlovanského ja3í)ka. V rozhovornej rcfti i v kanccdlár*
Kkej hemžily sa russismy* I turecké slová dostávaly ruská formu. „Doba»n
deiii/ ziitnenilo su „/dravstvuj'*, ^*o o.nialo i dosiaľ; ešte j nadával zai^ali
sme po rusky (tuk milé nám bolo všetko ruské)
. . . . A po moste *) ruské vojská ély. žly, ály,** konči Väzov stoj
náčrtok.
Na kon< i knižky prekladá teí dáva Rusom stručný návod, ako fabko
roftžu fia nauí^if po bulharsky: ukoznje zvláštnosti bulharského jaxyki
v porovnaní s ruským. Polom ešte vypistye a rusky vysvetľuje bulliarské
íilová, príchodiate v knižke. Na samom konci dodáva zoznam hlavnejších
diel Ivuna Vazova.
íi^re Slovanstvo užitot^ná vec koná. kto takto oboznámime Rosor
8 I«pštmi í>pisovatermi tnoflovanfikými.
npo«, T. ;l 0.iopniirKÍťl, IPKlíHKUmift nAMHľHHICb nOjUAPCíKAľO
nPABA. Kieni*, 1ÍN4. H**, 28 wtr Dttmčki* wti» CôopiutKa cruv^li no acfopis
npana, ii3.mtiHaro no,(ii pc.mKuielt i pa^. M. ykiitiricaro ui» nvíítu H. (D. B4ata-
M i pcioíro^B y tatt o a a.
J. Baudouin de Courlenay, Szklce Ji,«iykoznawcZ6. Tom L Z ta-
pomofíi Kasy Pomocy dla usťib prarujaťjch tia pólu naukowem Imiejita
Jozefa Mianowskiego. Wanizawa, HH)4. lfí«» 164 -f fí str. Cena mh* I
kop. 50 ,
ii3Bi;(Tm 0TAT>.iKniíi pyc^KAľo h:íwka ti caobechocth iimuf^
KATMPrKOft AKAJIKMIII HAVKU 1*^u * ľ--. i\ ,,> ,twinma S • ' --^
niTrrpflyprii, 1914, $• 3íi0 ftr.
Obtali: A, H. Co6o4ifacitiA, nan» oCmícim jpcuneíl UPpKOBHO-ciniiniHjroa
^) na Dunaji |iri Bistove,
f)67
mtML III I Vr — Eio*;Re, O prccKvrii roito|iax^ IRmfflRTti Muop^rä
ctuixi* lOBopani. Di» HacTiiOí/TM. ílo noH04y Kiiuni npo*. E. O. KapcKÄro: »IÍ1ijifl
pyccu. TojTb I. Biiejiciiie ui. H3yKťHÍe nauKa ii napi^^Hoíl imoiivchoctiic, Oi. nim*
jDjiiťineMTí xnyx-h Kapn». Bapuiasa, IÍKK). — H. K HIjíikoui, Uo^eMv I aniycTíi
Ôwiiaen* KpecTiiuíi %oxh ma hoä^? — A. A, IIIäxmätou^, 3a»ttTKA in> c-mrti
U- B. IQjEKOfta »KpecTuuft xoxfc na &f^xy ťro aBiycxa.* — E. ro.tTfumcjciÄ,
Bonpoci> o aauifcnsooaiiiu AO^»oiirojii>cKtmii FyccKxiiH crii rpeKoin> iain» na*
ayuaeMoil cxe^aipa«iu, npe^cTBByiiinraeíí co^oti y nnotjfiMx*i> nwcjuiít in'pci.
rpaííoTjjocnf. — Eio-me, O norptmnocTW oAUoro irfecTa ut, Hameit nepsoíraHUiii-
iioň .itToimcu, ôcTainmeilCÄ iie aaM-feMeHnoio. — A. H. JiecejioficKiít, HicirajiiiKo
AABBUXi> Kh non-hcTH o EacAprfe. — K. H. i'pon». Márt' p i a^ u ki^ Giorpa^invrii
pyocKMXX mrcatejidif, Ki» 5iorpa«iff, loopeuÍAM^ h nepennetrb IL U. Koajoua
(no noBoiy cMepiH 0*0 jonepii). — Bc. U. CpeiHeucKiíi, Onen. Oiit^etiiD
pyccKaro nawKa w c-touecirocTU llMrr Atca^ŕMiH Hayiru o nota^uíli bi» Ojohí*-
liKVirí, Bo.toro.trKyn m ílepMiKy ry6epiiiif, — H. A. KoTjiJipeacKÍil, Kiiíiat* BjaiK*
nijn. Ociopaniľfi. OjoenrKtit, anropi. •PyccKiix'b «o*idí» — X KyipaBcaifl,
Ifctraojoríii it jisyKo^naíiie. ijlo noaojy iiouMimix-^ pafioTL ByH;im it jlejii^-
6pi>itÄ.t í— V, — A. IL ílmiMupcKiit. ilrh c-iaBano-pynUHnorx'b c€MÄCÍoioriiHe-
ctíux-b iia5jii>.HíttU!. — r. A. tLihMiiCKirt, ^eaicKoft hezk^, «KpacHauJt#* — B. B.
Ka,i.iamx, IlaT* iiena^aaniixTi coHifHeniíl U, A. Kpujoua. I— U* — ľ. 11. Baci^Hico,
('MHOAajbuujI cniicOKT. .laTyxJiHCKoíl CieneiiHort Kn»»ni — H. 11. jlypHOBO, vllpii'
otTCTBO 6paMUoe« rHjií.BecTpa Mcjot^eHa* — ľ>i ň.
npo*. T. il <I>4opMHcKÍIl, KPinniíO.BHI i IIHECKIÍI 0E30P1>
HOB^ňlUUXh TPyAOBX u U3MHm no CwIABHHUBBABHIIO, XI. Iíieoi.,
mu, 8^ 47 air.
Časopis moravského musea zemského. Vydáva Morar«ká ma*
sejná spoleénost Redaktorove prof. Franí. J. ílypáí^ek, dr. FranL Suju^,
prof Jiŕí Jaiida Ročník IV, číslo 2. V Brne, 1904.
Lud. Organ Towar^ystwa )udo3cnowc/.ego we t^wowie pod redakcyi|
K. Fotknú«ikie^^o i S, Udiieli. Z iiutanň i tlustracyami w tekscie* Tom X,
jtszyi \l \\ KľHkowie, MCMIV.
Ethtíographia. A magyar neprajní Ursaság órtesitôje. S/.erkesztik
Mtiiikáťsi Hernát és dr. Sebestyéu Gyala, XV. évfolyam, 7. fQiei,
1904, Melléklet! A m. nemzeti múzeum népraj/i 0A2tályAnak értesitôje*
" Szerkeíizti dr. Semayer Vílibáld. Budapest.
Kollárova pamiatka. H«>ktt 1893, keď sv&Uli sme 10(Vroéna pa-
miatku narodenia Jána Kollára« do Slovenský h FoUTadav onpi^al (>voje
rozpomienky na básivika Sldvtf Drertf Jozef Fodhjadský. V nich rai-dzi-
mfm vyvrátil i p<jmlnvu. rn/sirovanw n Kollárovi, ^e bol skupáňt drii*
roi, /e cliudobnmnn štiidoutoví nikdn nedanival svojho spim, ate ťštt* sám
vnukal a natfsknl svoje knihy. K Podhradského inicnko ja, ako redaktor,
oložil som poznámku: „Z naéej kntžtiiee Domovej práro mám v rukáck
Htoph do Hor ti í Itálie. Na prvej strane možno čítať: ,Orf IhfK
pa«íi tjtiun Kotlára, r/í^ir^v' Tntramkvho^ darem datnj dne 9. Pros,
t64^i v FcMi.* n> y, ktorý toto vlastnou rukou napísal,
d1 vtedy v Pe&tí i ju v pôvodnej, Koľárom obstaranej
2be: takáto predáva) jto 2 tir ľo tieto dni o4 pina farára Juraja
írtH z Pctrovea dosliil lom pekný, zachovaný exomphir KoUároTýcU
G68
losprdr o jmeiiách» poMtkAch i starožitnostecli národo 8lavslí«5ho*'
8 týmto lístkom:
„Aby Ste o jeden dôkdz viac mali na to, že n᧠%\k\nj Kollár
nebol sk«páň» ilr^i- a vydrigro§ (Sloveiisk^í PohrafJy 1893, atr. 456),
rAčte prijať tulo kuíhu, pozostalú {k) Sam. Babílcmovi^ bývalom rv.
fariiruví v Sílbáši,** Kurha ua titulnej slraoe má zápí* : ^Od rK'ojídi-
bodíiého ft vysoce ucenébo Muie. Víxx\% Jena Kollára, Léla l^SO-ho
mesíce Listopadu, byvši u se darem dostal äamue) Bnbilon, tobu ía»u
velebn. Uobomluví čckaoec. — Slávy Synu žcbncjž dobré Nebe!!**
Sldry Dcéra so zápisom* že je dar od Kollára, len čo ja viem^ «a-
cbovala sa í po dr J. M, Hurbanovi a Jánovi Kadavom.
J. á.
Slovenčina. C váha o spisovnom jazyku slovenskom. Napi^al Jlŕ£*a-
hdpin.'iky. Odtlaŕeno z VI. ročníku ^Hlaan." Lipt Sv. Mikuláš, Tlačoa
kníhtlac^iarne Klimes a ľivko. 1904, 8^ 27 str. — Mínulo^t pHtomnott
a budoucnost česko-slovenaké národní jednoty. Kniinrnf a politická
siudiť. Napsiil tlr. Samo CzttmhtL Ĺ m;i<far^tiny pfeloAíl, predmluvou,
poznámkami* repertoriem posudkúv a doslovom opatril Edrard GiilU^r.
Praba. I'JIM. Cena K 1.20. 8", 127 str. — Jdéte na Slovensko!
Napsal Karel Kálal. Nakladatel Joscf Svoboda. Král. Vioobrady, Cena
30 kr. 16^ 64 str.
Prvá brožúra je plod toho nepekného Hn% v ktorom n nas ano-
nymne a pseudonymne písava sa proti slovenčine. U pseudanynia z Hlasu
pritom zaru/a i ncsttliilny spôfíob písania. Z mienky* proti ktorrj sa stavia,
vytrhne slovo, dve, nejakíi vetu, potom vykríkne seiUenciusne, s verkon iruÍA-
losCoUi tie^. len pár slovanu; vyknnštovano a neraz i s pointou povedanýud,
a už to odbavil. Odôvodniť — na tom mn nezáleží* Nedbá, i^i je to pravda.
alebo nie. Hľadá níe podstatu veci, nie pravda, ale slovo* ktori^ by zvii*
calo. Vysoký tón a — prázdnota! Vežia sa v mnohom na moje poscnámky,
vytlačené pod nápisom Slovencitta v Národnlcb Novinách 1903, v čí-
slach 2, a nasI,; ja pritom všetkom bol by som mohol mlčať o ôom.
I ako redaktor s dobrým svedomim mohol by som ani len neregistrovať
líjkú ^úvabn o spisovnom jazyku slovenskom**. Ale .spomína sa tu KolUr
a Šafárik — takým spôsobom, že to nemôie aa prepustiť.
V poznámka oh mojirb o slovent^ine že je ^istá nová t
Predstavovať Kollárii a Šafárika ako takých* ktorí pomáhali u
veučinii litťnirn}m jazykom? To že je tendencia nt«?koho? a eUe ten*
dcncitt nová? Vetf tak hľadeli na týchto vefkých Slov<Lkov uŽ ich kú-
6tsnlci. f^Keby Rollára nie — napísal Hodáa roku 184H — sotva hy
čo bolo dosiaľ v slovenčine sa počínalo." (Vétín o slovenčine* str. 150.)
Po vydaní praiskýdi Ifínaov íl84í))* v ktorých Kollár í Šafárik boli
pruti slovenčine, Sládkovič svojím milým, mäkkým spôsobom privolal im :
Otcovia drahí! nehnevajte sa
na deje vlastného ducha;
vy vodn lial i na tje kolesá,
vám hnutie toto prislúcha,,, (Ohtaay,)
A v prvej Uterárno*hÍstorickej átudii Hlovenskej, v rozprave J. N. Uur-
basa iíhvcnskQ a jeho éivQÍ Uterártn (Slovenskje Pohladí It éf atr»
^(B
1 29), moirto Mtnť t "VíiJfHífm Zpie^anjek nárortfíiťh ?IOTenskTrh Mrtm
Kollára boln prujíi raz silňejlia iskra íinnosíi liotn^ná tlo luirotlu , . ,
Poďivní to hou kvas duchovni, akí sa dostnu do tuirodu sluv^nskjeho
limj tak odchodníaii od seba zásadanií, vťeíeuími v Slávy Deere a vo
Zpievarikách. Zpievanky — cistuo sloveusivo s podaním slarim, Slávy
Dcéra — Stavjanstvo , ♦ . To oj skataÍ!Ďe rozkvasílo národ, ro/kvasilo
ale k životu. Kollár odktjau istje Životnje žívli od nežitja, vielcdki ale
iťh žívuta ncbou už v stave iitrímať v poRloSností. Zpievanky jeho vzkrjc-
8tli život slovenskí , * ," Tak sadili sťičosiiici. ktorí i na Sí*btó videli
Kollárov vliv, A jKndejžie, temer o pol stoletia, v Drjinnth Híeratrir^
doteuitl'^j Jaro&iav Vlček, po náležitom vysvetlení a odôvodnení, vyrit koJ
0 Kollárovi a šafáríkovi, «e ^sú úkami Ufernrnfj slmYmrinif*', (Str. 44 )
1 najuovšio, v 14. soáite svojich Dejin českej lileratury, vyd^m^fn roku
1904, prof* Vlček hovorí o Kollárovi, ie „iheorie i praxe ákoly átúrovy
má v Zpévankácb s\ôj hlavní popud a praraen.'* (Str. 133.)
Xiiž od tohto ponímania Kollára r6zni sa v niečom to, ôo som ja
napísal v Národnít^b Novinách? V éom je „nová ťendeniia** mojich po-
známok? Ja som napísal ^e od dvadsiat>ch rokov XIX. stoleliii na
Slovensku i u evunjelikov rosta k tistej slovenčine bola hodne prípra-
'vená Kotlárom a Šafárikom. iKatolíií. teda veTká väčšina slaven«^kého
národa, vtedy vedfa Bernolákovho Slovára už produkovali i takt'ho pred-
slavitera slovenského jazyka, ako je básnik Ján Hollý,) Ukazoval 8om«
iko radievali sa Šafárik a Kollár o jazyku, ktorým malo by sa pisaf
pre Slovákov. Ale svojou rozpravon o slovanskej vzájomnosti (v Ku7má-
nyhti llronhe 1836, u ktorou najväčšmi priblížil sa k slovenäne, Kollár
n evanj^íiiťkých Slovákov narasíil na odpor*) au Cechov vyzval nevofu.
„Nevôľa v Čechách vyzvaná — [»ísal som — ho pomýlila, odpor Slovákov
popudil a Kollár prestal hybaí otázku litenirneho jazyka; pozdcjsie (v pmi-
ských Hlasoch 1846 a vo Viedni od roku 1849) citlivý, prchký básnik,
,8 celou tou svojou vysokou postavou, akú na Slovensku roat\ hodil sa v eestit
slovenčine*** O tomto }>s**udonym z UlaííH tárn. že robím sa maj^itrom
Kollárovým, z jedncho Kollára íe režem dvoch Kollárov: po
rok 1836, velikého, múdreho, a druhého pu roku 1830, „p* i !>,**
pblavne z hnevu** brojacieho pn>U literárnej -slovenčine . . * A v tom
mala by azda záležať tá »novA tendencia'*? Vi Hutb»n, pred pätdesiatimi
rokmj, v spomínanej svojej lilcrárno-bistorickej Mudii, napísal; „Aukturita
^eskfch spísovafelou zhíknuváích nad timito novotami Kollárovimi inad
fir*>n>rnvrto v ílronke a slovoni^iacou kázňou ), proťihlas z tohoto ohlodá
^ ;:n v llronke pozdvihnutí a Äecbitnňja sa tíchto obnov lo
jrodáej celkom zmĺlili Kollára. A zvrátiu sa od česti ou» ale
vCjsk Alm urobení nevjhinuv z duSe národa.^ (Slov. Pohl. 1, 4, str 130,)
» Ja dodal som len niekoľko menej známych svedectví ; mi \n\ to, Ae roka 1^36
') Vlastne môže sa povedal že narazil na odpor len u jednej éasti
1 evanjelických Slovákov, Vetí od J, M. fínrbann máme svedectvo. 2e
^mitíjtiíki o vidjomnosti slovanskej vq '- od Kollárti ^^ň*
^Sanjc a v Uronkc Hrerejnettje postlnth m. . . i^hrr^'^^irí r (omta
_ i>jť4naňi a v kdfmi jednej od KoUárn HltUi ftsíc o' h na-
ifeji xkrfmla na Storenskn,'* (slov, ľohladí I *i s**** --'t •*''/
av\
t Prahy JnnjKTiianii pfsfil'JMIi^ovi : ^Pŕíteli, já Váa srdočnô mflnjí, a
Váš sob^ velicc vážim, idé Wbn do Vás to stiJtuoit, že novoUmí svými
jakó i\f génius na vcSkcré spisoiatchtvo pôsohito * . . Tím káthuim,
ktcró j<iem onduJy spatŕil, sfftvéti poM'\ jitv i hinoskon ze(f mtvl (''-*-
a Slovuky . . A tti jo^t i»H^ina. žo i Vds nť jil tnrjti na^V, alt
jinéha ttnŕevi íiphovateU Madetne . » .** (Časopis Č. Musea ItíbU.
str, 2 1 0.)
Kijikej novej tendencie pri prodslnvovaní K<>lWra ta uÍ«to. Vj-
chodi teda^ f e nová tendencia pseodoiiyrna je — * ígnurancia. Ignorancia
a opovúžUvoi;( napísať hoiijaké slovo, bez ôlifadu na pravdu; ak stovo
len má zvuk a dobre rc^e.
O premene (v lHasotli 184 Ô a po roku 1849 vo Viedni), vytýkíuioj
nami Kolli^rovi, p'>eudonym z Hlasu triviálne ho\orí: ^ Kedyže b^vu bt
najlepšie? Či smUf ked je mladé, zelené, tvrdr, alebo až pojtde,
náležité dozrelo? Tak aj víno: i^ím stariíe, tým lepáíe ! , . . Pána Škulté-
týmu ale Kollár ikásený a ustálený sa nepáéi. On verí v mladého, ne-
tt8táicnéboľ' Aká pobor^livá, ľahtikárska rei^! Teda Kollár v STojej
Slávy Deere (18/Í2), v Kazňach a ňeíiach (1831) alebo v Zpiewiniká- h
(18B4, 1835) eMe nebol úplne rozTitým, celým mužom, áno r^le bol
mladý, zelený, neustálený; ul na konci svojho itivota (teda v Staro Iííih
siavjunskej !!) predstavuje sa nám nko zkúsoný a ustálený. A vtedy, taK)
žkúsený a ustálený, Kollár jo proti íilovenéine. A to je vraj mohutný
dôvod proti našej ^kole {z^ icastancom slovenčiny), „Je eUo nj Kollár a
Šafárik 2a mladi kUnili sa ku slovenčine, ale v itenite svojho vývinu,
príjdúc ku naj^iiliit mu ro/hradu a nnjv}ŠMm zkúsenostiani, vrátili sa
s trasoviska na pôdu pevná,** Xuí komu je Kollár nielen meno, prázdny
zvuk, ale i vie tíieío o fioni ; kto stupne vývinu tohto veľkého človeka
nemeria len dľa rokov, ako o každého obyčajného smrteľníka: ten j t'^n*'
vidí, ie v ženin? svojho vývinu bol do roku 1837, do vydania nem
rotpravy o slovanskej vzAjomnosii. Vti»dy hýbal Kollár značnou ča>:uii
Slovanstva. A vied] n Slovákov veľmi mnoho vyk(mal za to, na Aom
stojíme my, prívrženci sloveni^iny. K<dlár, ktorého každé ^
od roku 1822 (MtjMťtikff o lihoľtrHÍnonii ŕeij wúf^c, oh.
šlowamke^ v pražskom Kroku) bolo oj&nj bárkMU pre spisovný jnzyk
český, vtedy (1836) napísal svoju rozprava o slovanskej r2ájoninosti ta-
kým jazykom, ie nž len pravopis ostával Českým; rtcdy jjizykom jednej
svojej vytWenej ká?:ne tak popudil Jungmanna, svojho veľkého pría-
zuívea a etitefa, že Jnngmann vyhlásil Kotlára sta prináležuji^'^ebo už nie
k českej literatáre; vledy (1835, v ^PoznamniaHiarh aj*
pri U, diele Zpirwanôk, Ur. 490 — 4U9) KoUár napísal sv y: _ ,
piku proti slovenskému e v. duchovenstvu pre zanedbávanie slovenského
jazyka a apológia slovenského katolíckeho duchovonstva jireto, žr -
stavilo takých v/delnvateľov slovenského jazyka, ako boli kardinál Ru
kanonik I\tll<ovic, .Ján Iíollý alif. nttf, ^Já R^^iyh necliúpám - vvpisujt m
niektoré puukiy t tohto dosť málo známeho osvedčenia Kollárovho —
i jakovým stdcem a delení nií^žc rakový knéz na ka/.aielnici stati a
k takovému lidu mluviti^ jehož ŕec dokonale ne/ná^ jehož ducha iw^^t-
nnú a noeill, jehož národnoiit nerti, jehož fitésil a tlavu ncnapot
Kaiatel x-ijísté, cbrelí toho jména zasloožiti, maši národné )iki%Ú, t du« ha
^^
€71
m, k dueli ti náťixinímu* 1
v liftklamovujji v^foberných pravil na všeohecný zpôsob: tielio Ici ne-
pronikik človeka v jistyt L a /vlAstni^h sva/rf. h lidsk<!'lio tovar) slva stojí-
díio. Čím oRobiUíjsí, i)odrobni'*jéí, vlasltiôjši a okolnostéiii pHnu^ŕeuéjéí
jest púsobeoí dathovnllio árndn, tím jesi poielmanéj^L Oiio masl ty
ttranjr iivota, ty strany srdca dolknouti, které človekovi blízke j$ou,
bteré *e na jeho stav. reč a národ vziahují, nebo v léclito form;ich jwt
ŕiovt*čťnstvi jako v nádobč obsnžcno . . . Opustéíiéh*) národu vftdľové,
tÄ«tU|ifovť, iK'hranrové a tríitelc mají býti kncAi* ľukud nutii SInvád
HrQ^kDví( A. Kroianft. Masnifiô, HraUcô* HodikA a jinjVb ŕeé zn ijkícin
milujlck'b a zvelebujícícU kazatclft, dotud molí i ^tavnýirh mei^enA a
pMtGlA; Tborxň, IllcshájiiľU. 0>tnúitft, Suno^ft, Zaycb. rodmaul k/eh,
Solovsk^ib, Scrdabeliili. Reiajrb, Juátô. OUÍUft, Benii kých. Plattich^
I*odUjrua>*'b, Kubinirh a jioých ... Ze 400 evanjelicko-slovenských
ViuuA v Uliľiťli nnlexají so obyČejtii' mí*ii pŕedplalitrli antb oilbtriitcli
slovenskýi b knib asi 20 - 30 * . . «ak ie nikdo mmr^ nyiií sluven-kou
fet á literatúry ncnnpomúha, jako tí. kterýrhi^ to nej^étši povnmost
jest , . . Hlavní príčina vzniklého a nojvire proti Slovákom obraconébo
macforizováni v Uhrách byli sami dnchovni vúdcové )ídu slovon^kébo,
jcjicli nepoznaní a neietŕeui svébo národu, jejícb k reči stadenost a
nedbanlivosti ovknn ňplná v ní nezbéhlost . . , Vína pak a žaloba tuto
^ lijrnf. bolio/.el, mnobem vícc ua evanjelickou ne/Ji katolíckou slränku
|>adá. Katalirkc kn«**/^ivo, coi veŕcjn<> a vdččué vyznali muniine, vj^-
bornou a othotiiou sluAbu nám proukiixulo pri zbírání a vydávaní Zpte-
vanok. ono ^ftboc v téťblo novtysírh časícb i v Uhrách víee burlivostt
a lá%ky k maieičinť. více učinlivosti ua poli národní literatúry sloveu&kČ
ukázalo a tika^uje nelli evanjelické. Kterónm Slovanovi nejsou xnáma
vážna a ctihodná jména z kutolickébo duchovenstva v llbr/»i'b, jako;
kardíníU Uuílnuy. kanovník Palkovič, Červeň, lícrnolák* Fandli* Mos^iroé,
Hollý, He^erkn. Moyscs, Pavljar» Barto4» Tučko. ^Madauský. Stčpán
Hamuijúk, Prídavka, páter BtTnnrd* Ščastný a jíi»í ježtč iijkU kleíí hu<f
jako fpisovatťlé, butf jako nakiadarcli'% budf jako be/pŕíktadní ro^,4iŕo-
vatele slovcuskveb kuth ihvahu* sl>nou. Kde máme my evanjelici jména,
klorá by snio témto nyni naproti postavili mohli? — Nech ti tam krá*
0ejí — poukázal na bernolákovský spisovný jazyk slovenský — fcstoii,
kteroa cUUji, dosti na iam^ ze m shvenskti uťinlivotst mejsi nimi
Mjev^je. (Str. 492—4.)
Toto je OÄtijstný, celý KoUár. ')
I pozdej^ie, v Htyridsiatyih rokoch, keJ f-udovít Štúr konal sí po«
volenie na vydávanie slovenských nov in a vykonanie vdími íažko iÄlo
a prcfabovalo sa. KoUár bol jeho hlavným orodovníkom, hoci vedelo sa.
že Štúr budo vydávaí noviny v slovenskej reči. a hoci KoUár, prchký,
popudlivý človek a ^bárny orkány" uko Dazval hu J. M. Ilurhan. viiídy
ui temer shieral po Slovensku pre pra>«kč Hlas^ osvedčenia proti llt4S*
rárncj slovenčine. V hlbko du^e ísta i pri lom ozýval m mu hlas:
*) V liste, z ktorého som \ú citoval, o Zpiewankách Jungmsnn
poznamenal KniUrovj : ^^Vn^o zj»čvauky ard za^luhuji velikou pochvala^
kH i^tfste byli jen svúj livod česky psali >
ai2
^shi^ensM tUhilivosf^ Jozef Podhradský, ktoľý v posledné tmy Kol-
lárovho pťílíianEikebo živola bol pH slovenskej cirkvi jeho spolupracov-
nikom^ zarhoval nám svedectvo, že iiicd;>i broióromi, ktori^ Koltár rád
títaval bola i knižofka Fnndliht), teda literatňra bemolákuvjfká, a í* '
hrndský zaponifltal si, že Kollárovi páíilo sa pre slovensky luduvy *]
myslenia i písaniu. (Slov. Pohf. 1893, slr. 448.) Najnovšie lus :
Noviny 19UI, cíí^Io 44, í^lánok Slovenský ľlutarch) drahý nás s
najílsal zo svojich poUianskyrh rozpomienok, oké testy robil KollÄr
k vôli tomn, aby mubol dostať podoM/An Antona Benioláka, k nienti
ktorého viaže sa s konca XVIIL stoletia pový&enie slovenčiny sa Ute*
rárny jazyk.
A toto všetko bolo tiž t posledných rokov Kollárovho života, keď
nl bol ^žkásený*, ^ustálený*" Tctncr možno povcdaí, že on celým
svojím životom, všetkými skutkami tohto slávneho života, dvíhal a vy-
niUal slovenský jazyk. Čo v štyridsiatych rokoch vyrazilo v Hlasoch,
to bolo len odklunenie, v záchvate ohnivého, prchkého muža vykonané
odklonenie od dôslednej druhy. A keby víchrom roku 1841) Kotlár
nebol hodený do Viedne M & mohol maf dlh^i ži^'ot (umrel, koi nemal
ani 5il rokov), akým bol Slovákona, bezpečne možno jíovodaf ).c bol b v
sa elte vrátil k slovenčine.^)
^) Keby Viedeň niekedy statočne a resolntiio bola chcela maí to,
čo pod dojmom revolúcie nko*tak začali robiŕ od 1849 mi do 1-
lo, CO 7.iičalo sa vyráž.if menovite v škoUkej politike grófi Lva TIj
t j. kultilrne spojiŕ *S!ovákov s Čechmi, Moravanmi a Slezanmi, samo
sebou sa roasamits že lýní bol l*y riešený a spečatený osud Uterirneho
jazyka o Slovákov. Ale keiT Viedeň vlastne drobí, delí svojich Slovanov I
^) Pseudonym i Hlasu klame la^i nezasvíitených do veci, že od
slovenčiny s inými /namenitými (,,zkuseiiými, ustálenými**!) lufml od*
stčpili i dr A. Radlinský a Daniel lachiird. Áno, odstúpili, ale k-
kde? lifdíu 1850 vo Viedni. Vtedy, kotf i Kíillár najvAčsmi prevjni
proti nej. Odstúpili od slovenčiny Lichard a Ridlinský t priuútenía,
ako redaktori vládnych Stovcnských Xovin. A vráUU sa k nej obidvaja
hnetf. ako mohli. Eadllnský, vystúpivM z redukcie, ni roku 1853 slo-
venčil ' ík vlády v Budíne. a Liťbard v svojich vyd.miach vrátil
aa k I spisovnej reči po zaniknntí viedeúských Slovenských
Novín lísíil. Oba dokonca svojho životmi boli sdpmi slovcn<''iny. Priklad
tch života nehodí sa (tro krivé úsudky pseudonymu. Ich priklad nkaj.nje
odôvodnenosť mojich slov, že Kotlár, keby bol dlhSie žil, eUe bol by
n mtdiol vrátiť k slovenčina, — Vo Viedni 1850 poddal j»a i K
Podvfid. ktorým slovenský ja/yk bol vytiKnutý je úradného
ttadlinííký (Prr !\ a liieratúry 1. str. 224 > zovie .,m
vyhid^nim, viji \ Pre zbroj e viedenskej politiky charal
je list Knzmányho. ktorým koncom roku 1853 ch^^el odvicst U:,
ftkého, ako prekladateľa Zákonníka, od slovenčiny. Žiadal KtumáU), ....
Radlinský osvedčil sa písomne, že bude užívať toho fdsomného jaxyka,
ktorého nHvn\ v Slovenských NovÍná«'h . . .. ^ktf^rif jrf
ffhiii pundatu^mu n rHs:iisfHH vyniuhn** , . . (ViJ ^
líítíT, str. tUlK)
JDame pseudonym 1 dotyčné J. M, llurbana, preditatuj&c hu, že
AT3
äŕárik? u vťíUom synovi slovenského (tťmeni v svo)tcn
xnáfnkai h ja spomíiml sor/i, ako zaujímal sn za slovenslvi^ re/: a lit^^rtitilru
hnetí po svojom vstúiieiií do verojtiého života, V listoch, písavaných od roku
1821 (ČČM 187H-5) 2 Nového Sadu Kollárovi, apytovával sa: „Kolik
s asi poôító v Uhrách Siovákft?. . , Která jest najstarší v Uhítch ve sloven-
ském jazyku tišténa knižka ? Kde by la prvni slovenskú tístkárna v Uhŕfch?. « •
Vaii Čítanku žádostivé occkávám — já si zajisté na v§em slovenskcm^ hyi
sebe menší bylo, záležeti dám, . , llolýho básrn^ se mi nnd mím líbí ♦ * .
Pfemyšluji o Maiki f>lôvetfskv (\ liste 1827)". Uoku la^Ti v)álo šiifánkovo
dielo Gesf'hiehte d^r sluvisirheti Spntrliť und LitaatHr, a ked v Čechách
zazlievali ma, že rec a Ittcralóru Slovákov oddelil od redi a Uioratáry
českej a samostatne |»osta?il. Šafárik písal Kollárovi: , Nárek leo» na
oddi'lování slovenského nárecl od českého v mé literatúre jest vôni
bezzásadný! Ud toho nemohu odstúpiti. V budúcim vt/daní jeMé dule
pokročím'^, , . Takéto veci obnoviC roku 1903 s na^ej strany bolo
preto potrebné, lebo rozliční anonymavia a psetidonymovia začali kráksC
proti nám» že slovenský spisovný jazyk nemá nijakej stívislosti ani
s Kollároni, ani so §utárikom.
Najhorlj t týchto zakuklencov, lebo majúci najmenej citu pre
pravdu a c>nickv, pf^eudonym t Hla5wi, už ohrálil vec a hovorí o slo-
venských malých, niížerne malých pomeroch „Kollár a Šafárik za mladi
klonili sa ku slovenéine, ale v zenite svojho vývinu, prijdúc ku n^-
šir^iemu rozhľadu a najvyšším zkú^enostiam, vrátili sa s trasoviska na
pôdu pevnú . . , Malé Slovensko pre svojského veleducha je ako malý
rárook pre veliká podobizeň, Čo by bolo bývalo z Pahtckého, Šafárika,
Kolldra, Hattalu a mnohých iných, keby len na Slovensko a lilenirno
slovenčinu boli sa obmedzovali?! . . . Nemánie typicky slovenskej velíke^j
ani minulosti ani prítomnosti . . . škoda nám mal nj opravdu vetkého
básnika. Vinou krajomluvy slo ventil ny spev jeho znie len fuedii sloven-
fikýnii skalami a bralami. Uznania tu málo. porozumenia elte menej.
Keby básnil éesky, čitaly a vzývaly by ho vefké milltony Slovanov, ako
Kollára . . , O to ide: bud sdvodií a vývodit, alrho na tivorenic ío-
niknúĹ"*
Ostanŕ^me pri Šafárikovi. Za Metternicha pomery boly také, že
Saíánk v Novom Sade nijako nemohol sa udržať. Predaf sa do Nemecka
necbcŕi, pripravovaný odchod do Ruska xmaril sa: prosí rednitvom
Talackého utiahol »a teda roku 1833 v Prahe, ako sákromný nôeiiec.
Ked KoUár v svojich tažkých bojoch pe^tian^kych tiež bol pomý^fat na
Prahu, Ako útoí'^i^te, Šjfárík dotklive zdríiaval ho doma; eatc roka 1832
vystríhal hf> nioiiovitc pred Prahou, netušiac, éo sa stane onedlho f niro
samým* Palarký osadil sa v Prahe o dcsaŕ rokov prvej, a vtedy (1823)
^kdokolS nosil slušný kabát — Mová Palarkéhu — neodvážil se tak
anadno na veŕi*jnvch místech (v Pruhe) proml uvití česky." Elte o rok
po príchode hafáHkovom, IS3I. Siiuurl Tomásik s podubnou /V fi>a
vrátil sa s pražských ulíc a i dlvadU do svojho hotelu a } m
na konci svojho iivota« až do tmrtit bol proti alovenôttie xa češtinu.
Kech sa len páéí nazreŕ do jeho životopisu Ľudovíta Štára, ako tam
akorrígoval svoju mienku s roku 1876 a 1877, z .Vi7ry VL a VH '
^n
toho — ako víorae — lupisal svoju piesoň j^Hej, Slúvdeíf'* (Slov. To-
hháy 1901 » str, 203.) V decerabri 1832 Jungmann písiU Kotlárovi:
, Príchod imätíbo Šifarika do Prahy bad« nové )aro Hterattrre naiíi,**
% PdlAcký pozíJej^le zuímcM o tom v svojom životopise: ^Tím veftkery
IHčrárnI mnhy české uabyly dftkladu a prosp»'chu vMy rostoucíUo a
upevofíua vč«lecká Čechov pŕeduogt me/i národy slovanskými.'* Také
bolo značenie Šafárikovo, a zabczpciiili mu, aby mohol v Prahe ^.iť (so
ženou, testinou u troma de(mi) — na 5 rokov po 480 zlatýfh, ktoré
zaviazali st» skladať Palacký, jungmaun, Presl, Marek a niektorí to
šfachtyJ) £§te roka 1831 z Nového Sado Šafárik radil sa lístovne
s KoUárom, ako by bí>lo možno slvorK pre Slovákov literárny t^asopis —
mpoií štyri sva/očky každoročne. Šafirik nemohol sa rozhodnúf len pre
jajE}k: bernolákovskej slovenčiny bál sa* že by sa jej evanjelia žtítili, ^|
a biblíŕtiny už on nechcel To jest bol by chcel mať slovcnčinti, len
nevedel, aká by mala byf. A ta v Prahí^ za tých 480 zlatých posta?in
mu podmienku, ?c bude písať kn po ce^ky.^} Ak*> korrektor(*J muse-
álneho čftsnpisu na rok 1833 dostal od Ďeského Musea 60 stl, Pojtil<»jiie
stal sa t:ensoním(! !) a d(» konca svujho íivotn bol bibliotekárom univer-
sitným. Sloiíanskt^ Siarožitnosti omiú na tituln*^ ŕtlrane: „Pomoci Českého
Museum,'* no Uda tn pomot! takát i^^e nebyť M. P. Pogodina, ktorv od
svojej prvej ce^ty k 2ip;idným Slovanom (1B35) mat na starosti Šafá-
rika* ^ neboly by sa mohli ani vytlačiť.
„Tťsná pracovňa — opisoval Pogodin pniilské liývnnie Šafárika —
sast;ivaná polt^ami s knihami; v prostriťdku st61, zakrytý paiíiermí. Vedfa
eltc dve mcnéio izby pre rodina, ktorú tvoria: iena, Slovenka rn
t irironka, tcMiná a štv»>ro detí... Tu žiJR . . . a účinkuje veliký n
jeden x prvých predstaviteľov ninohomillionovt«ho národa, trápiaci »i
o sniTba jeho na bndike rasy. hey. jeho vedomia, nie len bea vďaky, bez
slávy, u/Jtávaný ópine azda od nejakých 10—20 Tndí v Enrope. praeu-
jáci do ňmoru od nlna do vet^cra nad tými ťaikými, un i
ktorých temer nikto nekupuje, neŕíta, no/ná/ (V* A, i
t(0 HcTOidH UtíHirKaro Ho;ipô:K,tciiÍM, str, 202.) — l»e/ mu^ko
profťssoť T, N* Granovs^kij, ktorý k v6li SafArikovi navMiflI Prahu r . .,
1838, napísal: „Ja neviem, ŕomn diviť sa tiaeej u Šafárika: jeho velkej
Q^enosti, alebo vcthémn charakteru. ,íe nielen chudobný ólovek. kf v do-
alovnom smysle nevie dne^. t^o zajtra bude je<tL Diviaie sa sebazapieraniu,
fl akým N'emci oddávajú sa vede, ale n Šafáiika je to eôte podivahod-
^) Kto dáva tie peniaze, z delikátnosti tajili pred Šafárikom. Ale
tým položenie jeho uiobíli len Irápnei^m, letio o kaidom 61oveka«
9 ktorým «ä stretol, mohol sa domýiľiiť, j^e je tiež jeden z Jeho dobro-
(iiniov,
») K. Jirr^ek: P. J, Šafárik tneati Jiht»Klovsny Mr. «8.
*) „Len í o rc!«ik)" /namenah*: nie po ' ne-
mecky pisnl a tl:KnI i zlatým i iMe nltesteti P hen
Spruche (spolu s Palackým), i Ihe Ktmifíhthofer JJandschnfí, í OlnffQ^
Uiische Fragmente, i Ihher dett Ufsprun^ mui di€ f^r--* '--
Ota^Udsmus a * rakopi*>e zanechal (ie^ťhirhte ifcr s
Literatúr,
m
nej§ie, prelo, že jeho. okrem biedy. Ua6í i'síc iných okomôSar ktorých
v Nemecku niet. A pri všetkom tom on je spokojný a pcTíiý,** (TamJe.)
Zaeje to ako posmech duchu Šaf^irikovmu, ked tu cynicky spytujú
sa nés: f o by bolo bývalo zo Šafáriku duma? spytujú sa s takým na-
merenim, aby my zo svojej matosti a slabosti cítili smo zabanbente.
Veru pre taký ro/dieL aký sa lu ukazuje, s dobrým citom nemožno
predkladať takú otázku. K tomu dost málo bolo treba, aby Šufárik i
doma mohol mat Čo mal v Prabe. Pcic:o<lin a v^^etci ti, ktorí autora
Slovanských Starožitností zaopatrovali knihami a inými prostriedkami
a pomôckami k Študinm, boli by na^lí k nemu cestu i do poslednej de-
diny slovoDí^kej, alebo kto Slovanské Starožitnosti vedel preložiť na iný
jazyk z češliay, bol by ich vedel i zo slovenčiny. Vi i dosky bolo na*
pisané o Šafárikovi; „Vysoko vynikaje nade všechny své vrstevníky roz-
siahlou učeností a mohutnou tvftr^í silou, hyi jako stvoŕen k tomu, aby
vytvoril dlla vékovitá. Le*^ neprhnivý omd uhmre malého a utlače-
ného národa zlámal kŕidla jeho geniu,** (Václav Fiajshans. Piseín-
nicirl české, str 668.)
Anonymovia a pseudonymovia, útociaci proti nám, ktorí stojíme na
základe slovenčiny, to iivoín Šafárikovho neukujú si zbrane. Že sme
malí? Ktože by nerljcel byi väcitin 1 A všt*obeaiť pravdy, ako le ,^drobky
a úlomky majú kategorický imperatív na pripojenie sa ku sioj^kým veN
kým celkom,** relatívne nemajú ceny. Keby „ pripoj ií sa** dostavilo len
cbcet! (A z vystrkovanta takých všeobecných, ale relatívne márnych
právd záleží i pomerne slušnejšia časť pamfl^'Ui.) Z piíktada Šafárika
východ í len tolko, le malí .nme nio len my. Aki^ to za/návunie skutoč-
nosti, aká ťantásia, ba šarlatán sivo, hriešna rahkomyseľnosí i v naée časy
baláchaf, že Česi už teraz v monarchii ^femer rozhodujú** (str* 15) a
„éeltina a nás (v Uhorsku toti;£) hnevu sa neboji, o milosč nestojí" !
(Str. 20.) Rozsudným ímíom i v Čecháih také baláchanie musí byť
protivné. To písalo i vytlačilo sa vtedy, keiľ moc uedoiotíla otvorí( u nás
pre celý kraj u/itočný prierjyscloý závod preto, že základom jeho mal
by C i český kapitál ; kŕ J české noviny, pozbavené práva chodiÉ na uhor-
ských železniciach pod novinárskou markou, idú k n^n\ ien v zatvore-
ných obálkach, pod markou lu-krajciarovou; kmf školský dozorca itátny
(v Nitre) — v očakávaní uznania a odmeny — barbarsky chvastá sa,
po akých hromadách pAli ou na dvore stoličného domu České knižky,
kontiikované v slovenských školách! ... A daj Boh, aby bola tam čím
skorej tá velkost, alebo aspoň prítnerani moc, značenie. My ideme
v šľapajach liollčho, Štúra, naša záhada je nie drobiC Slovanstvo ; za
oporou my behom pôjdeme, len nám ju uká/taf. Ale k vôli imagi-
nárnej opíjre nnzahodíme svojho doniiUnetu) prosí riziku, svojej hotovej
zbrane. N, J. DaDilevsktjt dokazujúci (PocciM if Kitpona« 4. vydania str.
469), ke duchovtiä jfdujti Slovinvíva b»*/. ji»dnot,v poliuckej nemá praktt*
ckej ceny, od volá vn sa í na ru^kú óusť UaJíče. Hovorí, že pri vAelkej
jednote ja/yka nií>t opravdovej jednoty medzi Kúskom a Haličou, u Rusot
haličských i samému literu ruem n ja/yka, spoločnému s Ruskom, hrod
neprostajné nehe/pečenstvo : vláda kazi h« ilcbo samtí, alebo podporcH
vaním iných kazitefov. Naučením, kiore predstavuje tenlo príklad, jm
bol Mom až zdesený »
ä&
fi76
ZsásBklenťh opemjúci v niektorých slovengkýcli vydaniach. uí^ídesiiH
in TAbte DÍ6oho — im je more po kolenám Oni vyhrajú proti náQi eáte
I — Jiskrti. Metotla je loli> — čerti vcdio» preío — oéemif, npruva(»
potupif všetko, í:o je slovenské. Prelo teda Jiskrti, aby s jeho postavjr
pfiílla na Slovákov poriadna l&ňa, ^Jirásck — tak pf^e picndonyin
/. Hlasu — ú tí uás uaSiel hitkii, alo cíin imponuje, to je česk/i; duch,
postavy, karaktery Jiskrovcov/' Ako /MHa vSetko u týchto anonymov
a pseudonymov, i toto je krivé, falošní^ Jiskra je iste sihiá osohnoí^ť,
aJié vZdyradi vidíme, V Jiráskovom románe „Bratrstvo** ja uveličený ť^iiam
— v očiach so sissoot aká vystúpi do nich len ketf vefký cit pohue sa
TO mne — o lučenskom vífaxístve Jrskru nad Huňadom. Ako neíúbif
wlné osobnosti, vcTke ?pÔsohnošti! Ale keJ je rer: o národných záujmoch,
o národnýí'h ideáloth, ja nemohol by som sa odvolávaŕ na Jiakru, na
Axaníita, na Talaŕusa. Bojovali ti za veci svojho národa?.,. Jiskra,
côfidottiere, žoldnier cudžielio kráfa {lebo v Uhorsku I^adislav Pohrobok
bol Jiskrovi cud^im králom), s pietou nosil na hrdle medené peniajtky,
ktoré ten kráf hol mu dal m svojho detstva — to ho Iťíituým robilo*
Husitské hnutie vy^namenávalo sa láskou k rodném , českému ja^iyku :
to zachovali títo rud^ine slú/ivsí vojaci htisítskit Oni v každom mcíitc,
ktoré ľanjali u nás, uvádzali v správe éfisrinu. Ale to bolo vAeiko, íím
• dukíixovali svoju príslušnosť k éeskému národu; íná<^e nezáležalo im nit
na osude jeho, na jeho budúcnosti. Posledná česká dedina doma toho
6asu viac značila pre prospech českého národa, nei všetky viíar^*' *
Jiskrovcov, roztraiivžích sa potom po svete. Nad Jískrom kdeže
ko^áck) ataman Jermak. ktorý pred hnevom svojho cára (Hnuji
utiekol za Iľral; ale preto neodtrhol sa od svojho národa a ke<f /-r
od Tatárov Sibir, prvá jeho starosf bola zvestovať do Moskvy cárovi,
že vydobyl pre neho nové xeme. Jermak je národný hrdina — Jiakra
liiel Ka históriu Jiskrovcov nemoitno bradef s nejakou lávisťou. Pro
mňa by viae /naéftnia mal slovenským jazykom dobre xa písaný ku^ perga-
men tu, hoci z toho XV. stoletia, nel nejakí slovenskí Jiskrovci. Ale butT
akokf^Fvek. prečo by to pre Slovákov mala byť hanba, keit česi majá
niečo známe niíého?
Šafárika nemali by ani spomínať oni. pľujáci na malé a ^labé,
VjEneSenost t Ulasu robí posmechy z dr. Czambela, že z chutŕr nhaim
alovenéinu, a Šafárik í^íadal, te ^oprsvdový slovan^^ký tiÍMlo|r musí všeclra
slovanská náŕcéi jako jedno, jako ce3í»k považovatt, nejmenlí
vysocc vážiti* jako nejvélii.'* Vznešenosť zakuklená /vy»oka v.
áe nič ncvykonáme. od!*ádfnÍ k olroéeniu, a Saľi^rik písal mlndému Pain*
ckému, pochybnosti prejauviiiemu: ,»Je4lé není p roh rán o . . A byt lo
T&ecko jen §en« jen idea b) la, což je a to? Zemŕeme-U i my, Jako
otcove naii, ničebo nedovedie, 2cmfeme pro idey; a človek Motŕkeín
Jest, ie pro idey zemHti niôíc . . , Potomstvo bude žehnati prcdky, kteŕí
tlávu praotcú vzkiísiti mnícc, íJvotA «vvcb v>'
stva, an bo snadno nebude, bude Teuf, u néi"
?ékA zapsáni jfiou, od národ A do pronárodA.'*
Rok ld04.
Sottt 11.
Slovenské Polilady.
^rf^'^
Kubo.
Veselohra v troch dejstvách.
Napísal *Toief ĽoUý.
OSOBY:
IQarfin Belela, rychtár. bohatý gMda
Aiiua, jeho Žeoji.
Kubo, ich 8JD,
Kva Ko^árikiivá, hokmtá viluvo,
Aniéka« jej dcéra.
Šfefjiu» gíUfia u Kosáriííky,
Pafa, mladeiJéc, rodina ítcfrtnovii.
Lovecký, vdovee, všelijakého zamestnania,
Dorii, ŕsUrá cigánka [: chodí hoaá :],
Vi *»' I kamaráti Paľovi.
llu!»ár*ik)' kapitán* dvafa husári, rad, deti.
Dejstvo L
r>vfir u KoÄáriôky, Na pravo dom x tlvt-rc doňho, na Ťavo vrhod <io dvora.
Pri »tetie lavk^ka.
Výstup L
Aniŕka v robotných ^tách, stoh' pH pultit vody. okolo nej s jednej itmoy
Lovecký, H druhej Hora
Lovecký, Rozmysli si to, dieví^Ä, v takom majetku byí gaz-
dinou!. . .
Dúfa (potiahne ju m ruku) BudeA, ako priní^^ezna.
hortchj, A tá váženosí v dedioB; každý ú ía uctí; čo si len
satiadiiš, hudoA to mat
Ihra. Aj ceľveiiú Sukňu.
Amrka (ironicky, Jtmiechom . Aj Sl)rDStelio muŽa, hahahá t
Loťťfký. Asport tvoja ruúdrosC %i\ bude odrážať, ako slnko od
mesiaca, ako Bvetlo od tmy, ako biela múka ud Čiernej múky, a
tak dalej a tak ďalej.
GÍS
Jof, ctioítžft — lilúpy, Ŕprostýl Al<3 je bobfitf. A ktfr je
bohatý, ten je aj iniidry. Moj Jozek — Pjíri Boh ho tam osláv —
bol tiež taký nechápavý, a ua starosť bol najmúdrejším cigáúom. —
Keby som si to ja mohla voliť, ešte ilnes do večera by bol môj,
Anička (rcahoracno). Ale dajteže mi s uím svätý pokoj a choJte
Bi každý svojou cestou. ICiibo nebude mojím mužom nikdy, (Vexai«
Lovŕcký (odciiodi). Ja ti len toľko hovorím: mzmysli si to dobre.
(Pred Y ravo.)
fJora, A ja ti len dobre chŕem. Bože! váak som u vás peŕend-
varenít, a hovorím ti: veZmi si ho. iOdthadl xa Loveckým ) Ano, áno,
vezmi 8i ho a neobanuješ.
Výstup 2.
Anička (sama).
Ani tvojej, ani tvojej rady ja nepotrebujem ^Podopre at '
Ba čo ši len myslia! Ja za Kubal (ŕk^lmovaky.) A či som ji
hoduá poriuduej^íeho mlfidenca?! A tu to všetko len ttL Kuba a
len za Kuba, matka hovorí len o Kubovi a ho vychvaľuje, Lovecký
len o Kubovi, Dóra o Kubovi, stryuká len o Kubovi, babka len o
Kubovi a ^'o ja viem kto a čo, celá naša rodina len o Kubovi. ..
Hej ! ale toto moje srdiečko zase len o Paľovi í Joj I [Várti si na iSaia.)
Výstup 3.
AuU*ku. Vnkfo (prikradne la jej zn. chrbát),
Puro. Ale oziij?
Aftíekn iprekvapcoií, apkí^eíiÄ /.íiíkne> Nie I O^saj, čo OZaj, áno Oxaj,
jaké ozaj, komu ozaj V V!! Co to za otázka?!
Fafú, Nuž povedala si, ^žetoto moje srdiečko zase len o Paľovi — •
Anička (v rozpakoch, amiechom}. Hahaha, nie je pravda, zlt? ú
počul. Ja som povedala^ že — áno povedala som, že — hah&ha]
Zle si počul, ja som povedala, že toto moje srdiečko ZRm len —
„íípalo by**.
Paľo. A ozaj spalo by V
Antrka (cJ^te smiechomi Joj — ale čo by spalo!
Puto, No teda načo to hovoria?
AnUka imrtuio). Ale choJAo — ja to nehovorím, to je tak
x pesničke!
PíiÍQ. V pesničke? Ako je V zaspievaj mi ju!
Antika. Káte čo^ Vari un t\i*\ rozkaz buít^m si>itnaf \ :uii
jti nevienK
iVifo. No teíla s ľanoiu iiohom, idem litadat inac, kto mi ju
ispieva, <Odcbodí.)
Anička. No počkaj teda, zaspievam ti ja, (Spieva.)
Vychodí slniečko zpoza ostrej hory.
To moje srdiečko za áuhajkom horí.
m
ľnh, Pokiiii iM<*5íML Ale veď tíim uem, ze
Amčl'a. (), je — o, je. (Recituje a im prstouh mu vyrutuje slovÄJ
Vyohoflí — slniečko — zpoza — ostrej — hory — to — d :
srdiečko — za Suhajkom ^V rozpakoch xahÄnbcnij Ba m i
\Oá^iú sa H mHire bi tvár*)
Päto, Teda ako, to je to I Ako ú to hovorila V
Anička (pkôom). Alo ja už lievieni. tVcíielo t A kerf mi aedáä
pokoja, uií ti nepoviem.
ľafo, Wxm ti už svätý pokoja lea mi povedz*
AničktL Ale istotntíl
ŕafo* Istotoe!
Anička, Potuj teda! VSetci ma naboväľajií m Kuba! Ale ja
nepôjdem, a nei»ôjdem, a nepôjdem a uepôjiiem!
ľalo. Nechcú n:im daí pokoja, (Spicvaí
Ludidj ludia^ i^o robíte,
Kej aás smutných kormútite?
Čo sa vaša vôfa stane,
Naôa láska neprestane!
Anička. A neprestane verM Teda počúvaj takto to bolo. Vŕera
bol u nás Kubo: prišiel i n mamou a mal nov<^ auty a nový klobúk
a za ním peret^ko, ale, fujl také škaredé. A toto tvoje aa ti lúbi?
(Veiioe tnu klobdk 0 hlavy a hlal^a perko.)
Palo. Áno, Iiibí, pekné je.
Aniťka, Už neniíim takých pekných kvetov,.. Teda — keď
priôli, sadli si. No ja som si myslela: v:?i.ik ako ste priíili, tak aj
odidete. Jeho mama sa uhostila pri obloku a Kubo m Hadol k peci.
Jojl tak som sa smiala, že sa k tej pecí (ahti, HaUahaJ Fotom
jeho mama zatala rozprávať a mňa vychvníovaf, že takto, hen
takto — a Kubo .sa smial a hovoril ^uhm'' a „ahjí** a ^obó", a
ja som Ha tiež smiala, hihihi I A teba haíiali, tak ía haňali, že vraj
si tulák,
ľato, Já, tulák?!
Anií^ka, Áno, tulák, ozaj; a mali aj pravdu.
Paľo, Nie pravda!
Anička, Nie pravda? íčipcmo.i A kto to bol ví^era VeCer tak
^ozde v na^ej ziihľadke? A kto klopal na oblok? A koho psí nahá-
ôalíV A kto preskakoval ploty, híi? vari Kubo:*' taliá bo jeh ítica.)
No už dosf.., A kecl In liaňali, Kubo sa smial a ja som ^a zlobila,
až ma malo rozpufiť. Potom som povedala Kubovi: reku, Kubo,
ŕií íia smejeÄV a vySla som z izby. Co viac hovorili, ueviem ; len
keď odchidztili, voliče si kmotreakovaly s mojou mamou a Kubo
sa smial. No uio je tú smíeSne, 1^0? hahaba!
iVifo, Veru, áno,
Amčhh A pO( ul si, že Lovecký rbodí za starou Doron a dáva
si carií? Hahaha, starý blázon!
Pnfú. Ale som videl i to, ako stará Dom i k vára chodí a
tvoja mamka sa s ôou ustavične radia.
m
Aniíka. Co nehovoríš? V^ari moja niamkíi! Dobre f Tedy pfljrteS
k starej I)orc í ty i ja; ke<f ani, aj my. A ja jej poviem: „\ tv,
(iema cigánka, počar mi šnhajkovil" • Zbadá niÄtkn. ktorá ide. > •'*>]!
mamka iJú *> BeCelovcil Schovaj sa, Paíko! S Bohom! (Oba preí,í
Výstup 4
Košariťka. Belela. Herelavá.
Befela, Ja, ŕo sa mňa týka, som s tým usroznmený^ a ostatné
ponechám na vás, na ženy.
BcčAovd, Lpíí to nechaj na náB, starý raôj.
Ko$drii'ka. My to usporiadame.
lierelovd. Ale musím vám povedať, svatka, vy musíte každélio
vypovedať i domu, aby jej hlavu nepobalanuitili.
Kúšdrička, Ó, vetf k nám ešte nikto nechodí !
BecelomL Ba teraz sa mi tak zazdalo, že som tu videla Pala.
Komrlvka, Neuí možná I Ako l>y mohol bez môjho dovolenia
a vedomia? Ale vôak ^n jej opýtam, a vykarbám ju.
Berelovd. Nie, susedka, nechajte km tak; najprv na prex vieme.
Toí ja jej nesiem taký malý podarúnok,
Becela, No len jej to daj, Zauy na to idiU ako ryby na ueľvíka.
Beéelová, Chod, ty starý!
Kokíriíkn, Ale prejflite k nám!
BeMa. No chodte si len vy dve robií klepy; ja mám eäte
inde robotu.
Becelovd (odehodiac do ístby). A ked hudoS s Loveckým, povedí
mu, aby aa dobre chytil do práce. Nech preukáže nic^o. :ťn!^
t KoBáríČkou.)
Výstup 5.
Bi^ŕela i sám).
Ženy majií vždy bystrejší , rozum. Kecf nemôže tmX vybútat
nejaký plán^ poradí sa ženy a tá to vykoná, Môjho Kuba ocenia!
a eí^te ako dobre ! Toí Košáričkiu majetok, na ktorý si zuby ostria
liajbohatíií mládenci, padne nám. ainc ní niky rAdoiítne,) Len tr^ ' "
Oétary s Kubom* trochu siľubov a bude to. Lovecký, ten i^4*ľtov
vietkými mnHťatni . ten ho vyučí. A ja navádzam b
menu, uliy ^i vzal K i; a Kostarická len »hiká otvorené r —
náničie, aby doňho padnuf mohla. Jedno s druhým; áno jedno
s druhým pôjde to, pôjde. (Odchodí. Vatúpi Lovecký fipeSne, ívedavo,)
Výstup ík
lleŕela. toverký.
IjOVerký lAauguiuicky, ueLrpciUvei ^''^ '^o je? ako Je? CO QOVébo?
Probovali ste už?
BciHa Inu. iba níč. {Tvári >á víUnvtu Co by bolo? M ' t-rostí
plnú hlavu; prídu sem husári a ja im mám obstarať I —
A o to, vgak sme sa s mojou starou poradili ; nni zo^Um U tak
681
len, ako som povedal. A KoS*1rjíka — ak len vy dobre vykonáte
úlohu svoju — nebojte &a, bude vaôa!
Loverký (netrpelivei. Nie, ôvagre ! to nemôže tak byt! Ako je
Boh nado mnou, ukracujete ma! Ja som si to takto rozmyslel a
už som to i podelil medzi nami. Ja si uecliíím dom, hen pltíňavy
dve lúky a ostatné vám, alebo, ak chcete, dám vám 7íXH) zL
v hotovosti.
Beeda. Oho! pritom mám i ja slovo.
Lovrrlij. Lepšie to nerozdelíte» a ja nepopustím.
BereliK Ale veď majetok je hoden l'^ tisíc zlatých, a ty mňa
chceš len tak vyhostit Akoby nie. Ja chcem 84.MX) a ty maj 70MK
Lorcrkti, Ja nechcem. Akože by to bolo! Ved ja beriem starú
a ty mladú.
Btrela, Čert ako diabol, všetko jedno, a po vaSnm nr^biid*^, n
s Pánom Bohom 1
Lovecký, Teda na polovicu.
Berela, Nie! Ale predsa, aby ste videli moje dobré srdce^
niečo spustím. VSak chcem maí 780Ci zlatých.
Lovechf. Srdca nemáte, Svíigre, O celých tristo zlatých ma
oäialite.
Bevda. Co? Ja o§ialif?
Lovecký. Nie! ukrátite. Kde tu rozum^ kde srdce? Čo ja mám
starostí 8 tým vaSím Kubom, kým ho vyučím. Vt je smelSJ, Svagre,
UŽ sa tak nebojí. I Dóra dosvedCÍ.
Výstup 7.
l*rctlu>l*^ í>ora.
Lovech), Pravda, IkiraVI
I)om, Nech Sa tu § tohoto miesta nepohnem, ak je to nie
Svätá pravda.
fíecela. No v^k tak dobre. Lebo to viete, že, robiac za Kuba^
robíte i pre seba. Majetok, ako viete, je po nebohom celý, ona tam
nemú nii\ il>a vdovské právo, a majetok je dcérin. No a ja, ak
majetok dostnnenK vlastne ak Kubo vezuio si dcéru, nebudem od
toho, že by som vám nedal I Pekne krásne po krestansky -- —
menšiu polovicu vám ponechám. Ale ak, iba nič, dcéru dostane iný
í nmjetuk pôjde s ňou; a vy, ak vám lúbo, berte vdovu bez majetku.
Lovecký. Ú, to ľáu Boh chráň; ako by to bolo? To radSie
zostanem v poctivom vdovstve naŕ.lvat Mne, viete, ani a vdovu
nejde^ ale už o trochu toho imania.
fífMa. Mne tiež nejde o Kuba a jeho f^nhw — i mne ide
o tie parcelty. V sT ' lo leží, nuí reku medze na vy-
hodia a bude sa di^ lím si, ked nie ty, teda druhý,
a mňa by to do smrti škrelo.
Loverký^ To, to, Ŕva^'e, mňa tiež až tak zima lomcuje, ke<í ^i
pomyalím, že by mi vdovu, vlastne jej majetok, niekto pred nosom
uchytil. To by bola moja smrť!
^m
Behia. Práve preto spoloínými silarai musíiue fst. Vy zaujineta
sa môjho Kuba a ja vás a bude dobri\
Lovecký, O to sa nestiirajte, Ŕvagr<*, Ja x Kuba spravím talíébo
éuhaja, ako princ. Ale hen tá stará musí tiež pomáliaf; viete, tej
ilúvenijo*
Bevela. Dobre, len ú ju vezmite na pomoc. <K Dore.) Hej, Dara,
60 chcem povedat^ ro tam lezeň, ŕo Ďúraô?
Dóra, Nuž obzerám si, pán rychtárko, že ío fii mám vybraí
ja. Vy ste sa už podelili, a mne Ôo ostane?
Becela, Mf^a ochrana, Dóra.
Lovecký. A ja ti dám doživotné právo žobrať pri tomto mojom
dome.
Dóra. No ja šom i s ty m spokojná.
Bei'dn. Dóra, teda takto sme sa dohodli : (.íazdiua Košárífika
pôjde za Loveckí^lio a môj Kubo vezme si jej dcéru To ti hovorím,
aby si to Košáiičke tak po(^arila, ako to my diceme; rozumieä?
Lebo iuáče bude 25 palíc a dám ťa vy§upovaf. s Li>veckým ^rtt)
Výstup s.
Dóra sama).
Rozumiem, aj nerozumiem. Ale i to rozumiem, aby som na
seba panuUala, Teraz tu niet nikoho, ja si niečo zarobím. ^Žobre.)
Gazdinka — dobrá — zlatá — dajte — dajte, dajk\ Zlatli moja —
fíazdinka, lúAko^tlive vi^lycLái kúsok chleba, múky — slauiny, som
hladmi — dajte — dajte, dajte — krají^iarik — Dore starej, íNji-
čáv* bokom ) TuSím 8i sa prepadla. (Nabkaj Tetka, tetka — moja
pekníi, velice vás prosím - dajt* kúštik chleblCka, Pán ľoh vám
to odplatí.
Výstup 9.
Ílom. Koiiriŕka.
Košdriika (pricbodí, radostneí. Adi, tu si Dorka!
Dom. Tu, gazdinka, a už tak dávno, už ma až oziaba.
Kokmrka (Éiuierhťiiti). Vôak je leto.
Dóra. Vecf to — leto,
KoMricla (iiijno«iiie). Dóra, po<í sem; pozri mi na dlaň, in
tam stojí?
1^ ihm ju, pozeni áUt\ VSetko dobre t
A , Teda bude V
Dúra (TofhfHlm) Bude, bude. istotne bude!
KoMrMa, Tak je dobre, Dorka. PtCkaj, hucJ som tu. nkiidn
do itbf.)
Výstup 10.
I>ora Uama),
Kude, bude^ aj slaninka, aj peniažtek, aj múŕka, «J äitkftn.
U, íkoda jej bude, keiľ sa vydá; polom si už nedá čariť a j
nc^budem dobre mat A to ten Lovecký bní* u^x príčine* íHí.- .
Bodaj ho tam devla skiirala*
ÔÔ3
Výsup lt»
Štefan (s bídom; je rúd, ie prichytil Doru; nalmcvAiio laône jti naháéaí)*
I ty, striga Čierna, vSak fa devla skúra teraz!. . » Teda tu »i. Tak —
sem mi ty cbodíS a vyuááaS a roznáSaA klebety! Tak teda! Tancuj!
(ŠUbá ju po oohácb^ Dóra vy«Valtaje.)
Dóra iiíríiM), Joj, Šteíanko, pre Boha vás prosím! Ja som uŽ
stará do tanca a nenuí Stíblet 1 Prosím vás ! nechajte ma,
Štefan (presiwioX A čarií^ to nie si stará, to vieš, strela ti
hrmená i s ocieľkou! (Znse ju srnhá.) Ale tu vypustiS tú tvoju čiernu
dušu.
Dom ialoAtivej. Jój, étefanko, ked vypuíítiť, teda V7pustií, ale
to budú tie moje deti robiť, veí sú malé, drobné,
Štefan ^prefiUne ju bií). No lon pre tie ti dám pardon, (Bakom
flo liarom.) Ve<t som i ja mal deti pekné, krásne, dobré; oh, ale
mi ich Boh vzal, ťK Dore h iiuovom.) Ale budeé sa mi tu spovedať.
Bora (posraelcjiá), \ vari si ty kňaz?
Štrfnn, Či som kňaz, lebo uekĎax, ťto toho ía uíč; hovor, čo
si tu robila?
Dóra (nevione), No ničí Priala som si vypýtať kúgok chleba*
Štefan. A čar i t čo! ocielkovatý kromefl!
Dorn, Boíte uchovaj, Štefanko. Vetf ŕo by som ja hrieôna
mohU vedieť.
Št^ifau. Dóra, ke(T jej biideft carif, povieä jej, aby Aničku dala
2a toho, koho ona Imde cbcteť, rozumieA?
Dúfa. Rozumiem; ale kecí jej to Uik na dlani nestojí.
Štefan. Kremeftovitý kremeň, povieš, Či nepovieS?!
Dóra, No, Bože! vari mám cigániť?
Štefan, Povieá, či nepovieš? (ŕrnh* juj
Dóra, Poviem, všetko poviem, len ma nebite! (Ku KoäiCriôke,
ktorá prichodí^ Gazdinka, ratujte ma od s^ahynutia, (bchová aa ea ňn,)
Výstup 12.
Kúšdríčka. Čo sa tu robí I? Štefan, Či nemáte rozumu!?
Dorn. Chce ma zmámiť, zbičovaí, rozsekať, zmordovať.
Košdri^ka, A to prečo?
Dóra, Že nechcem cigániť. On chca» aby som vám ináč hovo-
rílai nie ako vám na dlani stojL
KúÁdťiťkiL A Čo, vari si ja dávam Cariť? Čo myslíte, Štefan.
že som taká sprostá, ako vy?
Štefan. A načože sem chodí táto stará?
Košiíriéka. A to vá« do toho? Vari ko mne nesmie pľfsť
hocikto?
Dóra, A čo vy máie do môa? Ci sa ja poctivé neživím? Ja
nie aom taký prfživkár, aku ry !
Štefan. Gazdina, nevidíte, že vás obkráda?
6^
D<Hra, Ba ty ich obkráda§! A eäte aj AniCku by chcel on vy-
dáVÄÍ.
KoSátichi. Akým právom? O tú sa nestarajte; tú dám, za koho
budem chcet
Dóra. Tak, tak, za kohu budeme chcet
KoHrifkn, A aby ste videli, že ja som tu pani, teda si Daru
aj do izby zavolám. Poí, Dorka I (Odíde.)
Ľora (k étefano\i). A teraz kto je vä^ôfm pánom tu? Múa ú
lepšie uctia, ako teba. Chcel hy ú fsí do vi\>}\ čo? ale (a uepu*
Stímel (S v^Bme^kami odíde za Koíiári^kou,)
Výstup 13.
^tef^n (eám. Sadne «i na Uvicuj.
Teda za moju starosf a usilovná robotu takto mi odpláca. V&ik
keby som ja nebol, už by dávno boli majetok ua vnivoŕ i '
Ó, Bože, ba kedy sa jej otvoria oči a kedy zanechá už to i
t^-areniel Ba kam to všetko len dovedie? I (VsUne, chce odlst)
Výstup 14.
Štefan. Pafko, Martin. Jurko.
Pnľko (t rado«tou). UjCek môj, viete, to nového? Husári sem
prídu !
Štefan. Vari tí, Čo husi pasú?
Paľko, Nie I ozajstni husári; a ten regiment, u kton^ho mm
ja slúžil; i ten pán kapitán, ktorého som obsluhoval.
Šfrfan, Hej, chlapče, to budeš mat radosti!
ľalko. lia sto vulí by som mal zase s nimi Ut
Štefan, Ale čo, neblázni sa už za»e.
Máriin, A ja by som s nimi tiež išiel,
Jurko. I ja by som sa zverbovali
Štťfan, No, tio, eSt^ aj n*ne dodáte k tomu chuti. Čo myslite^
Äe tam serguláty rozdávajú?
ľa(ko. Hej, dobre je tam !
Máriin a Jurko, Keby níis len chceli, hneíF by sme rukovali.
(6|»í«fi\jti) : ^ , . w
Smutné časy nastávajú:
Bude vojna.
Budeme rukoväť, budeme rukovat
Do Komárna .
Zamiloval som m dievča
S čieniyma očima,
Ale mi ju bráni, ale mí ju bráni
Celá má rodina.
Í*Qlko. Ä eáte tút^. (BpievA :
KM ja pôjdem siiiuttiy ua tú vojnu,
Ked jíi piijdťm smutný ua tú vojnu,
fm
Komu ja zanechám milú moju?
Komu ja zanechám mihí moju?
Jurko, Hahaba! Kui^ Kubovi ju zanecháš, Palkol
Palko (poíiráideuo). Nedopaluj ma ! Var' hy za takého Bprostáka
!
Martin, Sproslák! Väak ho Inovecký už učj, aby sa iiebáľ
JurJco. Sám 8om videl a počul, ako ho ľví^^íI raz. Hovoril mu ;
„Takto sa postav, Kubo, a takto pozri, a nchoj sa ani husára/
Martin, To na teba padalo, Palko, lebo si bol u husárov ; nuž
teba aby sa nebál,
Paľko, Eh, to tam po tom; nebude zo psa slanina a z Kuba
nebude chlapiua. < spievaj.
A ja ju zanechám kamarátom,
A ja ju zanechám (objíme Jurka a Martina okolo krkuj kamarátom,
Ved sa ja nevrátim z vojny domov,
Veí sa ja nevrátim z vojny domov, (Výakne,)
Husár som a husár budem,
Čierne čižmy nosiť budem;
Čierne ŕižmy otl Čižmára,
Pod ko vienky od kovára.
Šablička brúsená, ta je moja žena.
Ona ma vyseká, až bude p<»treba.
Neumrem na slame, umrem ja na konu
Ked s koňa poletím, šabla mi zazvoní. (Výskoe.i
Jurkú, No, ale podme dalej k AniCke, azda nás pustia.
Martin, £h, nepustia; ta leQ Kuba púSíiyú!
Palko. Nebojme sa, podme. 8 Bohom^ pjec môj, írSak zajtra
prídem k vám!
Širfan. S Bohom! a príd,
Martin, PaTko, Jurko (odchodia a apif viyd).
Koníček môj bystrý, vraný,
Preberaj len nožičkami,
(tíchne) Kým zájdeme za tú horu,
Zpoza hory do t-áboru.
Výstup i,^.
Stefau (flám, na^(iviil pieaui).
Hej, dobre vám, mladi ste, bez starosti. Eäte neprelietla nad
vami búrka rokov, zlosti ludskej a sklamania, eáte vždy luijaro
hľadíte do sveta, mysliac si, že nieto prekážky, ktoni by ste nepre-
konali. Hej, čo z vás bude časom I Kolko hriechov popáchate, kým
vám zošedivie hlava a či nestupíte na cestu, ktorú vám ukazuje
toí sused a jeho náhončíV! Kh, hnusoba! — \c\u krásna mladosť,
krásna votnosf ! 1 ja som mal mladosí, váak búriívú a trudná^ a
1^^
Úbki
ešte tradíiejšiu slarolm. O, keby som aspoô len teraz zažil íwcha
radosti, keby sa žiadosti moje vyplailyl... Ale 60 1 preSlo vk*tko;
EreSlo jaro moje, prešlo leto, ide zima. Ano, i vonku ide ziuta,
crie vMko^ hynie víetko. ('ítim, ža í ja pôjdem a knlsnelio jará
nedožijem viac; i mňa soberie zima, [Spieva.)
Ja som baf4i veľmi starý,
Nedožijem do jari,
Nebudú mi kukučky kukať
Na tom mojom košiari.
Pomaly, ovečky, hore dolinami,
Ja som bača starý,
Nevládzem za vauji ! (OHcbodí.)
Hej, džiny, dziny^ džiny, dajdom,
Hej, džiny, džiny, dziny» daijdom*
(Tfchntí, opona padá)
Hej, džiny, džiny, džiny, dajdom,
Hej, džiny, džiny, džiny, dajdom,
(Opona spiidiie.)
(Konec I* dejstva.)
Dejstvo n.
isha u Kuáiiri^kjr. Oblok, pri Aom tt^l, lavica» pri stole »q dve iloli^y.
Výstup K
Ko»kärÍt*ka, Anička tedia a iJjd. Lovecký a Kubo.
Loímký, tahii Kuba zpoxii otvorenfch dvier.) Tak, tak, seJW sa,
sem, poctivý a radostný mhídení^e»
Kuhiy (^mm kulwieA, iniizimvým hlaaotnK Ale ja nejdem!
Lovtrh). No len poíf, tu ía vrelé nííručia očakávajú, k n ;.
ričke.) Vietí*, sikedka, on je troi-hu pyôný, Uf^chce iní li u ]k uu,
medzi bociakú chasu. No len poif, Kubko, nieto tu nikoho. Vualuifl
bo, Kubo véUtpi. vyobbekaný, 0 hlúp*>u tvárou >)
Kubo, A tata, vSak sú tu tieto dve!
Lovecký (bokom). Ledva 6OU1 bo sem dovleduL ^odfnkuje a utiitm
ftl pot.)
Kokirif%n. Vitaj, Kubko. Aeb, prečo si len taký pyŔoý, áto sa
k Uílm nechcel ukjízaílV
Knfuí^ A čo ja viem.
/io^^ŕViŕUa, A íloma zdraví sú? Co robia tvoja mamka?
Kuho. A čo ja viera.
Lovccktl Vidíte, on o také maličkoäli ani sa nestará; un mi
myšlienky len na hoapodárstvo ; do toho je ako by pálil! V^k^
Kíibko? '
hnho, rBmeje ia blatné 11 iproiite.i
KoMricka. Ach, Bože mftj, verf i vidno na ňom, že j© taký
687
Starostlivý. Len akosi u nás neukazuješ sa, Kuhko. To tnusíä k oáníi
smelo chodií,
Lotrckíl Ó, on je smelý, ani by st*^ neverili^ susedka! AJď on
tú smelosí neukazuje, len ked je treba. Pravda, KubkoV (PotÍApM
ho po pleci,)
Kubo. Aha, veť t4ik (neohrabane sa vystacuje), ja sa ani husára
nebojiin. A vera sa nebojím,. . a viete, ja sa nebojím,
Lovfcktj inidoatne prikyvtijej. UkáŽ, ako sa ty vicS postavif?
Kuho, Takto, hla I Urob! po8ÍtilnM A takto um pozrem do oču ,*•
Lovecký iradostrieK Muj žiak I No hfa, Äniíka, ten to vie. To
som ho ja tak nauť^il. Hf, uiordie, ked sa on takto rosskroíi 1 (ko-
micky ro^kro^í «a. Kubo ho napodobňuje a robí «a ním) a takto vypno
prsia! íľrobí, Kubo tiež za nimi. A potom takto bokom poiíľé na Človeka
(urobí, Kubo ía ním tiež), není toho mládenca, 60 by sa mu vyrovnal —
a veru ani Palo nie,
Anirka (popúdenáu Hen tá nástraha !
KomrUka (prígnek Ticho ! Čo je to ! ?
Lotechý sliidkavo) No len sa pobavte. Ja zaskoíím tof za Be-
ôelom. (Odehodí* s Koi4riíkou tajnd nidu vedúc; Kulx) berie sa za nimi.)
Nie, nie, ty zostaneš tu, Kubko; zabávaj hen Aniŕku, v§ak ty to
vicS, bahaha ! (Pottapká ho po pleci. Preč.)
Výstup 2.
Ko&áriŕkii. ^ntčka. Kubo.
Košdrička (vráti «a, lá«kavo). Ale vťíf ú isadni, Kubko, isem
k obloku (xavedie bo, Kubo ft aadne^ a rozprávaj uám. Co tam U vás
nového V
Kubo, A í o ja viem*
KošäričM. NevieS hit tíikého? A tn si robil včera, kde si b^'K-
Kubo. Na peci»
Afnvka (hÍaAiM> aa jcaameje).
KoAáťirkn. Na peci/ A čo si tam robil?
Kubo, A čo ja viem. Spal som. A ty, Anča, dáä mi už len
ručniček V
Anička. Čo, aký ručniček?
Knbo. No však moja mauia ma sem poslali, že aby som iŔiel
k vám na vobfady, al»y som «! sadal a rozprával a pofúvaL Potom,
ŤAi mi dáte chleba a myaké koláče, a vy mi nič nedávate. A ty že
mi d᧠ručniček.
Kokíricka (f.hadá ml Ach, no, no, hnecf, Kubko, hned. Ved
my sme sa ťa nena<laly. Ale v5ak ti bueff čosi dobrého prinesiem.
Knbo. No nech je toho len lK»dn»"' n dubn^
Košdricka, A si hladný vermi '
KubfK Pravdaže som; ani som doma uic nejedol, aby souí mohol
n vás vela jesí.
KoMrička. No len si poseifl «pfeé.)
im
Výstup S.
Anička. Kiiba
Auickft. A jaký to cliceS ručnítVk, uaCo ti liudo?
Kuho. A čo jíi viem. Ty^ AnCa! moju niíima povotlali, že ti
'pôjdoš k nim m nevostiiV
Aniéka rfoxlioríeuoi. Povedz si ty, Kubo, tvojej mame, íe moja
mama povedali, že nepôjdem.
Kuho iprepuVne v TňdoÉtuý smiech a tlienkíi rukamÄ). To Som rád,
to som rád I Ty by si jcdhv 'potom s nami makové buchty, a mne
by málo zostalo. Huhalia!
AHicla. A ja mám makovc^ buchty veľmi rada. ia bv som ti
ich vSetky pojedUi.
Kuho. Ú, to nulšej bud u tvojej mainy^ vios! .in m k nam
nechcem..* A ten ručnfíick mi dá^?
Aniťkft. Dám, dám^ aj maku doňho*
Výstup 4.
Koi^árl^ka. Aniŕkn. Kubo.
Koklrivka neníe chlieb a na tanierku vajda; poloii na ttól.v No,
Kubko, sadni ú bližšie a jedz*
Anička, Ale^ mamička, on chce aj trochu maku, aby ste im
poslali.
KoštírUka. Dám ti aj toho, no jedz, (Núka ho,)
Kuho (dobre äí poobzeral veci). ♦!» to neclieem.
KúAárickfK A prečo?
Kuho, A CO ja viem. Ja to nelúbira*
Košdricka, No len okoštuj, Kubko. Počkaj, zavoláme i tvqfu
mamku k nám. Chod, AniCka, a po\ed2 ím^ h* keby priSH.
Auička. Idem, mamička, a poSlcm ich, iPíiíko kývA jej éos 9blok»
éo len otm xhadá, u ona dávji pominkami odpoved, aby doi!knl. Bokom.)
Ale však Uik rýchlo neprídem; nech sa íi nim mamka bavia.
<Odrhodí,)
Kuho uchabrc na). Ale uie, AnCa, ty bud len tu ; alebo ja idem
napred.
Aftiika {to%ime).
Ko^driťka. A preCo, Kubko? l^en si ty posed, vS^ak ona príde
hned.
Kuha, 6 nie, ja tu nebudem ; ja idem domov* Moja mama
perú makové buchty, a ona i»y mi ich zjedla, (Ve^me klobák a po-
nábfa ta pre^,) Vy st^ mi nedali iii:ikóvv( li bucliíít. ani my nedáme
Vám. tVrté.)
V yht up Ď.
KoAáH^ka udivená). Anlfka.
Aniékn. Vidite, maniií^ka, za takého chceli by ste ma dar. ť*t>
tam po jeho bohatstve, ked bodem pri ftom svetu sa posmec)
ésH
KoMriékíL r>c<5rka moja, mladý je ešte, vyrastie z toho, u ty
budeš pri ňom níastníK
Aniťla, Nebudem, mamička, a pre Boha vás prosím, nenútte
ma zaňho, lebo ja ucpojdem.
Košäríčka ^ironickyu Ty zaiiho oepôjdeôl Nuž a za koho by &í
takto išla?
Anička. Poviem vám bez okolkov, Palkovi som sa slubila a
leij s ním mi hude dobre, Síúbíl, ie dues príde k nám, l"ž nedbá,
ťí budete naňho zlá,
Košdrička, Ale, diev6a, to nemôže byť I Ty, bohatého KoMrika
dcí^ra, iSla by si za ľafa! Ved 6o by povedala rodina^ ôo ceht dedina?
Jeho otec bol taký gazda nikde nii^; vyôiel svojlin darcbáctvom na
mizinu, potom u nás sUíževal, a ty by si \^h\ za takého žiibráka.
Nie! to nebude nikdy! Ja mm ťa sttibila Beťielovcom, a chcem,
aby 8i iôla,
Anička t» plačom odvráti sa; bokom), Ô, srdce nevyzvedá minulosť,
ono prítomnosti bije.
Výstup 6.
Predošlé. Štefan, Paľko isvintočne nrobUekuni),
KQ^áricka, Co, Štefan, vy dues nerobíte?
Štefan. Nie. V mojom trampotnom živote hitdam tirž niAžom
Hať raz deň pokoja a pripadne i radosti.
Ko.^nľiľka, Odpočívať môžete i tak, ale načo sviatočne vy-
obliekať sa i s Palom?
Šteftw, Nuž^ aby ste porozumeli, gazdinka, ja prišiel som s Pav-
lom do príbytku vaáeho, aby som zvedel vaéu volu a aby som vy*
hovel žiadosti í^afkovej, dla ktorej mám AniCkn od vás preňho vy-
pýtať.
Kokirii-ka (udivená l Pvtaf ako nvíať: ale í i dostanete, to íe
iná otázka.
HtefntK Na volí va^icj jľ uat, a ua vas^ej \oh tiez i nedať. Však
chcete-li, aby Anička žfoistnií bola, tak iievaiiajte. Som starýtii slu-
žobníkom váSho domii, Anička vyrástla pod mojím dozorom a ja
som sa na ňu najviac staral ; preto myslím, že i ja môžem mať
pri jej výdaji slovo. I^auiáUíte, že, umierajúc, muž váŔ sveril vás,
prosiac, na mňa, a ja som sa vás i zaujal Tento mládenec, Pafko.
je synom váženého, však ne5(ast»ého otca a rodiny* ktorá bohatá
bola niekdy, no upadla pre klamstvo iných^ majetok odcudzili iní,
nespravedlivo, falošne — i toť vá,^ sused, ktorého teníz Itoh na
dietkach tresce! Nezostalo mu nič, iba ruky pracovité a statočnosť ;
no i to dobrý majetok. Preto dajte ju zaňho.
Koéárírka. Nad starosť vaSu váčSia bola starosť moja o ňu.
Je to diera moje a ja si s ním rozkazujem. Nebožtíka nechajte na
pokoji, nech si tam spočíva. A že by som ju za l*ala dala, toho
neurobím, nedám jej. Srúboná je inému a za toho lunsi ísť. (Hrdo
odvráti <il/i
Ciní
Výstup 7.
PiH»<lo&lí. Lovecký*
Lovefjkij (vstupuje, íie»badiijdc, kto je iíitii^ Kubko, Kubko, ra-
dostný môj Kubko, radostnú iidvinu pešiein ti -- — (Zaraxí win
Ach, UHicdal mm sa, že budcto sami, vlastiu*, že s Kubkoiii sii milo
bavíte* a toto, hla, ujáto návštevu. Tugfm pytačky. No, no — vy-
íiQko rúbete.
Štťfnn. Do toho vás mt Dajte si pozor, aby vás neudrel íver.
Loľŕch'ý fpohťdave , Mne veril n»^záleif na vás. Ale ste mohli ino-
kedy ^prlsť a npzavadzaí nám tu.
Štefan, Nepískajte, eSte ste nepreskoí'ili ! (Ku Ko&Ari^ke.) To
teda odpoverf va^ia, ^laícdtnka. No prepáčte, ak sme vám boli ne-
vhod. Ale nešíastii* Aničkino bude vaším dielom. Pod, ľalko; však
teba Roh neopustí.
íKuÄilri<!ikjv 9 Í.Mverkýin odvráteno ahovámsa. Stefjín, Pafka odchodia. Anii^a
ich vyprevÄtliaJ
Anička. Ani ja (a neopustím, Palko. Neboj sa, ja nepôjdem
za neho*
Paľko, Ale ke^f ťa prinútia, ..
Štefan. Nujde Boh prekilAku ich plánom. Úo sa krivo zakladá,
to padne — uvidia, S Bohom I (Pc«^ víetci triya,)
Výôtup 8.
Lovecký. Ko^ártéka*
Lovt!(kíj. co äí len myslia, Pa vinovntá by ste bolí, .susedka.
keby 8te na tejto dobrej a výhodnej príležitosti nechytili, \^:\k
nech vám poviem : už to ide najlepáie. Pecelová je tomu tak i
ako žobrák krajciaru, a Becela, no, no, je trochu ešte Mtvji ,.,,,
ale však on upU8ti, To jest, o jednu stovku sa joďnáme. Len vy
huifte neuKtupuá.
Koštíncka, Vej «om, a pr{,HQe ju stre^iem; ale neviem^ éi da*
držím. Dievča mi nechce o ňom ani potuí, a bojím aa, f.e zaAho
nepôjde.
Výstup 9.
ľrfdojlll. Hara,
Jhra. Nie sa nebojte, ga^<iinka. \äak som tu ja, stará Dom.
Loreťkti, Ano, áno, tu je sUirá Dóra.
Dóra. l'ot'uvala som všetko, a je tomu pomoc, nebojte aa. Po*
6aríme im vSetkjm.
íi' ''irirka. Veru, Dorka, poäir, a vytrhni ma z tejto starosti.
Jfuni. Vytrhnem, pomôžem, len »a k tomu musím pHchyvfaf
Doneste mi kus slaniny, za slaniíeuku tej ražnej múky, ŕu ste
namleli, potom mi dajte jednu plachtu, ío una na nej líha, y-Muu
sukAu a jeden ručník od nej. To je pri tom potrel>aí*» a ja to už
spravím.
KoMrirka. Dobro, Dorka« dobre, hned ti to vôetko donesiem.
M
Výstup 10.
Lovťck^. l>oru.
Lovecký, Ty striga slaní, vSiik už nebudeš viac obkiiíilaf.
Dorn, Ný, p** /r* ga nartho! Kto viac ciíi.ini, ty» ci jii /
Kto ocigánil aj ii* a kto vodí KoSarit^ku za aoHoni a kto
sa chce sem vodrarť Ty, f i ja?
Loverký. Cuš, staré retSeta!
Ihra. A tu ket! sa človek poctivé živí, už vraj kraJuc* Ale
leu mi nedaj pokoju, uvidťä, že ti to pokazím 1
Loveckfj nAMiniAcný), Níe, uie ! I>oľka, veJ ja leu žartujem.
Dóra. Poviem kažtlému. že si KoSáricku oklamal poCareuluh
Lotrrktf (njtstrjL^ene). ProsltJi íií, Dorka, nerol* to,
Dóra. Aj Košárii^ke poviem, že len jej majetok chceš.
Lorevhj (vzopne ruk^L Pre Boha ťa prosím, Dorka, nehovor jej
to, a neSkoí mi. Dám ti zlatku — piatku — desiatku, [.en huJ
ticho 1
Dóra. No tak teda dobre. A teraz kto klame: ty, Či ja?
Lovecký. Ja —
Doru A kto kradne?
Lmeehj, Ja, ja, všetko ja, len butf ticho,
Ihra. A kto je staré ruÄeto?
Loveckí). Ja! A ty si pekná, mladá>. roztomilá Dorka. (Ltiem
tá pot.)
Výstup 11.
PredoMÍi. Ko^úriťkii.
Kokíri/ka (donesie žiadaná veci). Tu máä, Dorka^ v§etko som li
doniesla. Chod a ítar. A toto pre teba. ŕO- ' I jej dáj
Lmrfkij, Áno, chod, a ukáž svoje moj > 8 miidrosf.
Dóra. Ibdjľť, gazdinka; teníz ich už nikto i !:*» a ne-
rozdvojí, len ryl a motyka. (Bokom.) No, už bwdf Nabliu.)
Tak je to isté, gazdinka, ako že som tu bola. (Pftô.)
Výstup 12.
Lovíme ký. K odrieka.
Komrickfi. l^en keby to dobre obstiilo!
Loffchj. Nie sa nebojte, hil^edka. VSak už je vSetko dobre
pripravené. Len aj vy musíte by í neústupná, silná.
KoMricka (rdtattivo). Ach, ja úbohá stvora, Čo môžem ja urobiť,
veí som len slabá žena. A i t«i hospodárstvo je veliké, i na to mať
atftrosť. Ani neviem* kde mi hlava stojí.
Lovecký i bukom . Tu najlepSia príležitosť vyjadriť ^a. Všetci
OA nebi i na zemí pomáhajte mi. Nahlad.^ Treba si vziať hospodára
do domu, susedka.
Ko^nnrka n€>nnm. O, na cudzieho sa svcriť nie je hodno, a
rodiny takej nemám.
Lurvrký. No nie cudzieho.
m
Loreeký Auo, áuo, eŠte ste v najlepších rokachl
KifSiincka.^ No, na to ja už neujyslím.
Lovviký. Ó^ a jft by som váíii vedel povedať.
A'o.Wir*a {« netlVjvcrivým fimicdiora). ESte ČO 1 A kohO taktO?l
Lovecký (poobzerá wi). Nepoviete nikomu, ale nikomu? Pozrite
nn mť^a.
KoMricka. Nie, nepoviem nikomu. Však komu by na tom
záležalo 1
Lovecký •blíži sa k nej). Ale nikomu nepovedať! No pa/rjte na
mňa. (Chytí ju m rukíL) My by snne si pristali.
Kosfiriťka uaJmnbí aa, chce sa vymyknúí). Ale ešte 6o I
Lorfrktl Krajšieho páru na svete by nebolo!
Ko^dnvkn ipodíiávft Ba). Ale tak hned to byí nemôže.
Loifxký (g imthosocn). Uorím za vami. /Objíme ju.)
Kosäriéka (položí mu ruku nii plece i. A ja za vami.
Lovecký \% vuč^íiu pathofiom . Zbláznim sa za tebou!
KoMriťka, Ach! umrem pre teba.
Loveckú I , , . .. , Moja 1
t' t' 'M f vrelú ubjímu aa . .f- »
Košarivhi \ ^ Moji
Lúverký. Tak teda len o uhláSky<
Košárívka. Ale najprv Aničku von z dumn.
Lotwcký. n to sa «2r postaráme.
Dejatvo III.
Dvor u Koí^rí^ky, ako v I. dejetve*
VýBtup 1,
Sičfnn (nerlí ha Äcrni a fiakilva koiiu ; kún äu /.Äpekačky), A 8 ta i
poriadkomi 6o by to Uini ! Ona suuiá frníla, chodí ako pávic-a, ťifíai ;
a rozlii^ných odkundesov plný dom — kosa i s kremeňom Co by
to kdesi! A ty rob, kremeňovaty kremeň! Sotva, že zažmúril oči,
už aa vydávať, už svadby vystrájal. Pekná t-o smutná vdova, ociel-
kcivatý kremeň! Ale tíike sú všetky. Joj, Bože! Keby on tu bol J
Kremeň s ocielkon, váak by ste sa —
Výstup 2.
ätelmi. KoJ^árkka.
fCo^tirii^ka (posmešne)* Co hubujete, Štefan?
Stŕfan it\o9Uie odvrkne). Ni6I
Kokirieka, (ľo robíte?
íitrfan, NÍ6!
KíKSfírifka. A to vám je?
Hlrfan. NiCl
Košiifiŕln To 8Ú tri nič, hahabal (Vráti m «piii ilo l*bf.)
6Í>3
\ y stup 3,
Sfri^ííi sátn Hhuií za ôou zlostne) \ na teba íiy sa /išiel hič —
kremeflovatý kreiuert í Alť* ak to takto pôjde, ujdeni z tohoto miesta,
kde sa čarodejtiice cigánske a diablovi tudja iipeleôili. (Vsums hodí
kom na plece.) Lhi upína, len pripína, len uväzuje, len privíisiuje
(napodohňuje) a oidízuje sa ; samé hostinky, tu pletka, tam klebeta
iroxhadzuje sa hh všetky strany, tak že brolriie kosu do Kubai ktorý ud xadu
od brány vitupujei, kremeňovatý kremeň s ocieíkoul
Výstup 4.
Štefan. Kubo.
Štefan (obráti §a), A ty co tu chceš* to sa sem vWCiS?
Kitho (smeje m mu do oH). Hahaha, ni6!
Štefan (rozídtený). Mordie s kremeňom ! I ty sa mi bud*\s pn-
smievat?! Pakuješ sa mi!
Kubo ísimcje sa radostne). Nejdem, ja sa budem Ženif.
btefan (piekvapený, podopre ni hoVj, výsuieioeí, Ty Ha budei ženií!
Oh, oh, Kubko sn bude ženiť. Eh, kremeň aj ocielkal Kde mtim
ten remeň? (Odparuje remeô.) Dám ti ja ženy! A kto ti to povedal V
Kubo. Moja mama, aj otec, aj vaSa baba aj Lovecký mi to
povedali, a pôjdem za vaSu An6u I viete!
Štefan. Ty, Kubo, ak (a Pafo dostane, ten ti väetky kosti
doláme,
Knho (Bmelo, vyzývavo). Nedol.lme! Ja sa nebojfm. VSak mi
iijček Lovecký aj tato, aj mama moja povedali, aby som sa ho nebál !
Štefan, Leu sa neboj ! !
Kubo, A vera sa nebojím ! a Čo bol aj huT^árom^ a ja sa huiiára
nebojím, viete !? Ja sa posUivím takto a pozrera mu do o6ú^ a takto
hlii bo Šibnem biCom.
Výstnp 5.
Pri^do<. Lovecký.
Lôarlql Tak, tak, si hoduý Šuhaj. (PotTankÄ ho.) Leu vždy tak
hovor a neboj sa! (Bokom, f Videí môjho žiaka... A vy. štefau.
cbodte na ryl)níky orať pod raž.
Štefan. Až sa mi bude chcef,
IjúľerJcý. kko'ŕ Vy sa proti vite rozkazom vášho gazdu?
Štefan. Čo za gazda, aký gazda? ja pán, ty pánt
IiQvecký. E^te i posmievať sa budete!? A viete, že od v<:e*
rajSka ja som tu pánom ? Teda ako vám pán pfaka, tak budete
tancovať I Nn vedzte to, že dom tento volá sa od vt!erajSka nio dom
bohatej KoMri<*ky, ale bohatéfio Loveckého, a Koíiárirka bude sa
volať o flicKÍac Loveckou. Hla, sem kukni, žobrotal iV\viÍAhue paplar.)
Tu je cierno na bielom!
Štefan. Tak teda, sem to priMo. Tu sto vy preto cbodtlil
tnordíe s kremeňom!
GM
'Aiŕčck^. A tento, hľa, páru nomajTJci míárlenee bude mojim
syiioni ! Potrapká Kuba.) 'ľak ver^ !
Štefan (nahnevano), No bodaj tam hroni páial takého otca m
synom! S Bohom sa majte I (Preč,)
Výstup ti
Tiovecký. Kube*
Loveekif (siaiikavo). Tak, Kubíŕko môj, len sa drž, neboj sa ni-
koho, však si ty hodný Šuhaj. Čo chvíla hndeS mať aj ženu, Idmchu 1 1
Kuho, Ichuchuúu! hahahaíí
iVouku poôut volanie: *iIuHári itJúí ba»árí \ňúU a dvaja mládeoei vbehnú,
voUijiin: ^Iíuaári »ii tu U a xa!ic odbehniS*)
Loveckí). Choď, Kubko^ podívaf sa. Staň si do prvtMia radu^
aby vôotci U husíri ťa videli. Cboí, ehoJ,
Kuhú. Mem; ale sa ich báť nebudem. Ja im nkdženi, Že sa ja
husára nehojím. Váak budem mať ženu lodoUodi, libajťjc biŕom) a
veru sa nebojím ! iVrté)
Loveckíl Tak, tak, len sa tam smeto postav I (K ob«í!i»ri«tvu.) To
fe radosť, taký mJádenecI
Výstup 7,
Lovecký. Be^i^la (speSne vyjde « Uby KoMridkinej)* Ko^árlrka. BeéelovA.
Ikí'da. Ponáhhim sa /a tými htisáruii. A tak teda by 8me bolí
mi poriadku- Vy» sitsedka a uz svatka moja, cboJte to ozmtmit jía
faru, že pod večer prídeme*
Loverký. Ja pôjdem s vami, susedka I
OeMcwd. Nie, vy necho(fteI nemusíme to s takým hlukom
robiť; prett) i večerom pôjdeme, iiby nás dedina nevidela.
litvda, A oh ladom pcMlelenia zostaneme tak, ako sme sa ushodlt.
Lovccktl Jako sme sa podelili!? Ja tú stovku eáte poiadiij
Ľťvdová ^ vpadne mu do reči). Vy Demáte ČO požadovať; bu_._
radi, že vrts oženíme; pravda, svatka?
Koyiriikn, Ó, nie; ja mu to doprajem; vÄak bude pre mfta.
Lorerk^. Vidíte! A bezo mňa by ste nií neboli vykonali.
JieMa. .Vie nií; ? > vec tak h Pánom Hohom ! Väak pre
takú malií^kosť už nei na! No už utekám! iPre^j
Výstup H.
Koj^áriŕka* Ite^elovii* Loveeký.
iWdovii <riido»tn«)» Chvalabohu, že to uJt dokonáme,
h ', I ja som tomu už rada!
i> To verím, svatka. Aspoň prídete zase pod ^epe<
I.ovľľkfji, X ja hádam p<mI pant^ftu.
ji:.j....; i^j, pfjd Jioi^nú keby vás strtíla.
h K Však sa mu /Jde, lebo je $elma veliká.
MtvUoca. Je veť! Ako toho ná^ho Kuba vycvičil
696
Lof'ech) (pyénoi. Hja, veť ItnHý to ne(Íove<np! Ale jasom 8Í
dal záležať na cblapikovi a som ho aj sporiadal. Ydak ste sami
videli, že j« to chlapec až na zbláznenie! Ako sa vie po8taviť» ako
8] on kráôa, ako on všetko robí — ach, radosť nad radosti! A to
všetko moja zásluha! všetko 1 Ale čo to za hhjk! (Na^óviýá; votiku
hlnk^ lomoz, Kubo ktiti m kulUaaimi tMamo! inajiio!<
Výstup U,
FredoÉ^li, Kubo vbehue uatraŠeDý^^iui ním dvaja busiiri m labfftmi, potom
mládenci, deti, i clikpi a Ženy),
Kubo (schová ea xa BeMovúi. Manio ~ mamo — zabijú ma !
fScbová sa pod lavicu; hunári bo vyťahajiL)
Bevelovn (bráni Kuba). Pre Boha! nechajte mi môjho synal
Co sa stalo, čo vftm urobil?!
llmdr. Ale tento trup, ked srae rajtovali v pkoji, vybeliol
oproti nám a vreí^fal, že sa on husára nebojí, a Siahol biľom koňa
ná^ho pána kapitána ; ten sa splašil a shodil pána kapiUina, tak že
aa veími uderili. Ale, ty huncút, väak ťa naučíme nebáť sa husára 1
Obesíme ta ! (tuhá bo jspod lavice.)
Knho uiifalo kúiM Mamo, jój. niamo!
Bevdová, Nechajte ho, prosím vá? !
Huaär, Nenecháme; musí s nami ísť pre výplatu! (Soben'j ho u
odídu; ^dtup fM nimi, Kubo krt^f: •miimo moja - mamoN)
BeMoťíi Bože môj, r^.o to s ním bude! ^Oddiodl tiel)
Loverký. Nebojte sa, svatka, však to napravíme, (udcliodí s ík
6elovoa4
Výstup 10.
K<iíártťka (sama).
Bože, čo to len bude! Teraz sa mi to celé nelúbi. Sprostý je
a sprostým zostane, a moje di**fa bude tiež len na posmech. A r*
ho potrescú, sná^r i zatvoria, a to všetko len zarmúti mi di*
O, nie, neurobím ju neAťastlivou. Ak tá vec zlý konec vezme, tak
nedám ju zaúlm. A ja V! Nuž ja zrieknem sa výdaja, (V^dychae il)
Výstup U.
PredoAlA. Kapitáii. Pafko* AiilMui.
Kapitán. ^Pafko ho vedie, kapitán oaAho m opiera.) Ôakl4}em ti,
syn môj, ďakujem I
Palko. Sem, pán kapitán, na lavičku nech sa v^ páä* Uderili
»te sa velmi?
Kapitán. Veru áno, syn moj, tn na koleno. <8adfi6 «i) AJe
bolo by bývalo horšie, keby si nebol kofm rhytil
Patkú. Boj, ^Beluš" ma hned poznal, ktlď som bo okrfkol^ a
hneď zaatal.
Kapitán. Ale čí je to syn, ten neSCaHtlivý mládeiKN^ čo mi to
kofia splašil V
4Í5?
^^
tié
Palkú. Je to toť rychtŕirov syn, a je sproHt.ý.
Kapitán. Však preto ho príkladue dám potrestať, aby sa na-
učil poriadku.
Anička. NajlepSie by bolo, veľkomožný pane, keby ste si ho
80 sebou sobrali a tam lio niekde zatvoriť dali, aspoň na dva roky 1
KnpltntK A to prečo mii ťm\n^ taký prísny trest, dievka muja?
Anirka (naivne). A preto — VÄak nech vani to PaTko povie.
(Zabimbeuá odvráti na.)
Kapitán, Hovor, Paľko, čo táto zamlčuje?
PaJko, Nuž, blahorodý pane, vec sa má tak, že toí AníCku
matka a celá rodina núti, aby za toho sprostého mládenca i§la. A
ona nechce ísť,
KapitfÍH. A preCo nechce ísť, čí má iného rada?
Paľko, Ano, pán kapitán, ona má iného rada, a za toho ju
tot matka nechce dať.
KiipriÚH, A kohože to mu ona rada, Palko?
PaUo, Nuž, pán kapitán, ona má rada — ale vSak nech to
radSie sama povie.
Anivka, Nech len povie Pafko všetko.
Kapitán, Teda vyhovárate sa jeden na druhého; tak sa nit
nedozviem. Povedzte vy, gazdina, cijIú vec.
Kokirička, No kej to mám ja povedať, teda to poviem* Ona
má rada jeho u on má rád ju.
Kapitán, A preťo im teda bráni to V Vari sa vám ten sprostý
lepšie fúbíV
Košárichí, On sa mi nelúbi, ale je bohatý velmi.
Kapitán, No keď je bohatý, teda mu obrežem rohy : dám ho
pokutovať aj na — tisíc zlatých,
KoMtriľka, (J, Ježiš Mária! To ho nechcem, to ho nechcem!
Knpitáft. Teda dáte Aničku za Palka?
KosárUka, Dám, dám !
Anivka (radostne objfm6 matku i. Ô, moja milovaná mamii^ka.
To som rada, to som rada!
Kapitán, Tu predo mnou dajte Im požehnanie*
Anickn n Palko (jKKlajii «i ruky a IrfAkmí pred mutkou).
Kúkirivka. Nech vás Boh žehná, deti niil<^. Milujte sa i na
Jalej tak a pWňtn^ opatrujte ma na moje stará dni,
ľalkii. Nebojte sa, mamička, my vás vftetkým dobrým obsypeme.
Kapitán. No ale, Pafko, pod, zaveď ma dakam do domu, necb
si obzrem nohu, nakofko som si jej ublížil (Viitaoe a podopiera u
o Pafka.)
Anivka, gem — aem^ pán kapitán! íOĺvuH dv^ra na isbe* Tam
budete mať pokoj. iVttiipi » T*arkorn a kapitánom <
Ko^ártéka ^fluma)*
Dej sa vA?a Božia; í takto to bode dobre! Tolký tresli kd©by
on vzal peniaze V Hneď by predával z mi\jho majetku. A ja V Noi
6$7
tak, ako doteraz. — Ale kapitina poi^osjm, aby nei-ukutovai
tolio Kuba; i tak sú s nim iieSíastUví. Auo, ;iiio. ideiu ho po|irosit
íOdchodí.)
Výstup 13.
Koftáriŕka. Be^elová.
BŕMoni (vniti Äii plRéom*. Kubo môj I Bože môj! Tak ho tam
obstíili všetci a trýzuia ho ! Bože môj !
Kokiriéka (zastane a potešuje juu Nelamentujte, svatka, nič sa mu
nestane.
Beídová. Eh, dajte pokoj ! (Roíhoréenoi. A jaká svatka, lo za
svatka? To ste ho vy tak nauíili, aj s tým Loveckými
KošanBa (ttraxenás Že my sme ho naut^iliV Ešte Co! A nato
je taký sprostý!?
Jlerelord (tiei iiraiseiiá). Kto?! Môj Kubo sprostýl? Ba vy ste
htúpa basa!
KúMrii'ka, Ja som hlúpa basa'?! Ty naničhodnica bláznivá I
Bcŕeiovd Ty si bláznivá, blázniS sa za Loveckým . * . A j tá
tvoja dcéra!
Kiddnčka. No a načo nits chceš teda?
lirčehvá. Ja vás chcem? Vy chodíte za nami ustavične I
Kušfirička l Ataoú si naprotí sebe, neskôr priklonkujd su a posunkujtS ;
Jiiretovd j jedna prez dnihd, xloatoe:
KoMíriŕka, Ba vy chcete —
Brh'lová. A vláčiS sa každý deň I
Košiiriťka. — a vydierate ma.
BďťloiuL Chcela by si sa vydaí, bíázuica —
Kokirlvka. A ešte aj majetok —
Behiom, — pekná vdova!
Kokírirkú. ~ chceli by ste mi vydrapiť —
Bfreloiui Po ci^ránkach chodíš —
KokírickcL — nenásytní!
Bfirlocd, — aby ti Čarily!
Kokí rieka. Ano^ už vám —
Bťcdovä. A tá tvoja fiflena —
Koktru'ka. — na bubon príde majetok!
p. ^ ' ' - - ■■ MfVSlí —
iMtiova. — že pôjde za môjho Kuba!
KústirUka. — t domu do doniul
Brcrlord. Váak je to len také chúda.
Kokirička. íha I Vefké strachy I A ôo je tvuj Kut»o.'
Jírrrfortf. A ČO je tvoja dci-ra?
A '. — taký tik sprostýl
J Taká, ako mati i
A'áíviriť'Aví. Bude za pecou sedeíl Ano! áno! tak!
Bečelovä, AqoI áno! tak!
Výstap 14
heééla. Ale, ženy, pre ľána Bohu, ču robíte?
Lovecký. Tuším ste dostíili na jnzylíy pfpeť^ ke(f tak kríclta.
Košdríŕkn /Jobive). Oh, oiet Vy ste mali pípeí, lenže si ho
chodte inde stíhal, ko mne nie! Kebude z toho nič.
Loľeckt) (prekvÄpený, narÄkanoL Ôo nifi — ako nit? Švagre, čo
to V ako to? I
Košariéka. Tak, Že ja nedám do toho domu dieťa moje trýzniť,
bitovať. (Loveck^^mii.) A vy &i choďte tiež inam hladať*
fíeŕelovä. Ani jej nepotrebujem I
Jkčela, KeJ tak, teda tak. Nemysli sij daromnica, že g teba
stojím 1 S Pánom Bohom! (Odchod!,'
Lovecký [tiuma ha). Ale ved počkajte!
Ľečda, Nečakám! urazili ma.
Lovecký (xtíliiloi. Nie, íivagre, pre Boha vás prosím I
KoinričktL Cho(íte si len, nemáte tu čo hladat!
Lúvevký {V\x KoSárióke zufíilo). Susedka, prosím vás, raiernite aa.
Ko^firi^ka (roíhonVno). Ja SH mierníť? Taká hávej —
BrMovii, Boíl^ starý, preŕ, It^bo jej ešte* niečo urobím. (Odchodu.)
Lovecký {xitfaUi). Šviigre, počkajte. (Ko&ánôkevf Láska moja (itiaiie
ftou), Eviť'ka moja, mierni sal
Košáriéka (dostne). Chodte i vy a uepokúäajte.
Lovciký fxníiitený). Kto ? 1 ja — ty — on — my — vy — oni '^ 1
Košdrichh VÄetci. (Odchodí do iiby, BeMa » Bcí^^Iovííu von bránoii.í
Lovecký {hi^A tíi Koíáričkcm, potom za BeÔelom, n, Uk boha orl jftdnŕho
inie»ui k dnihŕmii,) Bočkajte — neodchádzajte — miernite sa, —
Kviíika — švagre — láska moja — Kubo — Kubo! Ach, dom mi
padá na hlavu í (?m Beéelom.) Svagre, spustím už tú stovku« len na-
pravtel Bože mój I Kleaue im lavičku.;
#»«■
Leopold L a Fraňo Rákóczy 11.
Nákfc* dejepisný.
Podáva Juliu» ĽoUo, *)
Macfari slávili mínuk^o roku dvestorovnii ;i;iin)atku prv
počiatkov povstania Frafta í(ák<M'7y)io II . t!í»s}i*i|k<mí <%iho i t
rozprava st te vždy oťoytn
najvysSíni i jiu i to i - . zjstatkv
Fraíia í o do Uhorska prevezené boly. —
V i*'r„.,i«iiiych politických pomtsťocb, v akých sa Uhorsko d i
, ') Pokračovanie ^ 6l%lt 6. Slovanských Pobtadov.
69ÍÍ
nachodí, i>ľi I ' ' '';1ciftdi na uiaiT '
nmifarskej sa n Mte lirlíoM,
Maíari myslia, /e uiul i liSuvut ý
samostatný Uái ro samcsí í ^ . , in, preto ju
a oslavujú ho nad mieni, ako jdeAi ich terajšieho snažeuia a aai
nedovolia triezvejíiej kritiky, akonáhle dotkne sa táto slávy ich
zboJtAovaného Fraňa Rákócasylio, Len nedávno stalo sa, že preÄporský
ev. fanir Schniied napísal v svojom ev. časopise ^Friedensbote"
úvahu o Rjíkóczym, pomenujúc ho v uej revolucionáiom. Tu po-
vstala proti nemu prešporská tnadarskíl akademirkii mUldež, spáliac
číslo ŕ^opisu ^Friedeusbote** pred e v. farou s vyzývavou, uráža-
júcou demonÄtráciou. Slaboduchý ev. farár-spisovatel tak sa naľakal
tejto demonštrácie, že za výraz ^revolncionár* a za celý smer úvahy
odprosil maJarskú verejnosť v peAtían^kych denníkoch, k(le;:to r|»a-
rakteristika Schniiedova neodporovala pravde, ponevíli"* liúki I
Uhorsko a Seduiohradsko cestou revolúcie osamostatniť, v- m
cielom proti dynastii habsburgskej za 8 rokov krutý boj, A ob-
jektívna, verná kritika o Rákóezym je už i z tej prí<^iny opnhnená,
bo ved i Uhorsko* krajinský sneoi z roku 1715 v plenárnom zasad-
nutí vyneseným uzavretím vyhlásil Hákóczyho za rebélia a vlasti-
zradrMj,
Fraňo Rákóczy 11. nebol čistokrvným, ^fajmag)*amm*'. Jeho
noatka^ Eleua Zrinská, bola dcérou Petra Zrinsbho, pre sprisahanie
vesselényiovské vo Viedertskom Novom Meste mečom kata odprave-
ného bána horvatského. Po matke bol tedy z krvi horvatsko-slnvan-
skej.*) í v svojich politických snahách, aspoú na poŕiatku povstania,
opieral sa viac o živel slovanský. Povstanie zapri * ;i
ruskou, so svojimi poddanými s panství bi i
marmarošskýcij a zemplínskych^ ba snažil sa zii<kat tsi aj >
z Báčky, a viedol ho zväčša na území uemadarskom. Etickú íi
svojich zámyslov srim robí pochybnou, kerfže v svojich ,,Me!i
du Prince Fran^ois IWknczy sur la gur ' TTon^ie' ; -
takto hovorí: „La vaine gloire, ia 'j me le
(Podnecovaly ma: márna sbiva a tn/ba po veíkosti.) i i
mravnej ceny mnoho odoberá i marfarský súveký historik
pfSuc o úom a o jeho držaní sa v rokoch li>99— 1701 nasledovnis:
„Býval usUivične vo Viedni, Aatil sa po nemecky, maďarsky ne'^' ' ^^
hovoriť, ba viackrát vravel, že keby vedel, ktorá kosť priťahn
k Maďarom, že by ju vytrhol a odhoiliK Všetci súdili o t\imu že
svoj níirod zapredal/ Rákoczy pritiahol si tento hnev akiste tým,
že pri Y/burách hecfíilanfekých, ktor<^ inscenovali bývalí, vtf»dy ue*
zame«ítnaní kapitáni Imra Tok<diho, í)uro SzalonUi a Fraňo Nagy,
povstalci jeho ihceli maí za voilcu; aby ním nebol, odpratal sa zo
Szerencsu do Viedne.
') Predkovia Jeho I po otcovi vodu madarskŕho. Ladislav
Kt^tby {A roagyar nemzet ŕs a ncrri. ► hovorí, že Rákocovci sú
biUuzoQ českej rodiny Radvan, ktorá pred XIV. stoletitn |»ni)a do Uhortkt.
Hid,
700
Nie je tedy pochopitelné, ako múze jeho velký ctiteľ a zhožfio-
vatel Koioiiiau Tbaly hovorií o čistote jeha zámerov, kdežto je za-
istená pravda, že až do roku 1701, kým sa b francúzskym vyslan-
com Villarsom vo Viedni neobznámil a skrze tohto k akdi proti
Leopoldovi a k zaujatiu sediuohradskťlio kniežacielío prestolu s naj*
prefíkanejšou rafinériou pov^íbudzovaný nebol, za slobodu T
ani krížom slamy nopreložil. štaí sa kniežaťom Sedmohi
severo-výcbodného Uhorska, l>ula tií ^la vaine gloire, la ^'Ciierosite,'*
ktoré nm tak krušný osud pripravily. A nebyť Ludvika XIV., pro
ktortdio Riikóczy i honíC€fj pahraby vyhrabával gaStauy a ktorý
Ilákóczybo k akcii jedine a výluC-ne tým cieíom povzbudzoval aby
Leopold v Uhorsku uRt4^vične bol zamestnaný, dnes by Madari ne-
mali tohto proílmetu oslavy,
A v živote lííikoczyho i neodôvodnenej ukrutnosti mnoho : pre
odchodné politické mienky -* pravda, on to menoval zradou —
z jeho rozkazu zahynuli mefíoui kata: Bezeredj, Otlík, Ocskay,
Okolicsányi a na ouodskoni sliromaždení jeho teatrálnym vystúpením
unesení uáruživí u ohniví prívrženci Ivákoczybo Bercsenyi, Kiirolyi
a bratia Ilosvayovci doriíbali a usmrtili nevinného vyslanca Turnian-
skej stolice, Melchiora Rakovski^ho.
Pôvodca tejto rozpravy za potrebné drží poznamenať, že látku
k nej íN^rpal / nunnoarov PVaňa Rákóo?ryho, z diel Kolomana Thnlybo.
menovite z jeht) : „Az onodi n torteneU'hez" (S
IHíXVl z Michala Ilorvátha, dr. í;, Ivho, Ladislava S,
EzaiaSa Itudayho, Antona Aldássyho, Jozeta Fiedlera: „Actennli
zur Geschichte Franz Itákóczys** a ^Dcr bluti«:e Lanďtaj^' zu On^n ,
nemožno tedy pôvodcu z predpojatosti a strannosti obvinovat
L
liOcpold eSte takmer ani nezakonfiJ vojnu s Tun^rlonv u/ imu
%iätaly v nmrsku novť* nepokoje, bo pri všetkých \
zastibly Tokidiovcov, v trinástich »evero-východnvcii >tMnf mm
horia vej, revolučnej látky hojne, Hez zamestnania a chleba ost
kapitáni Tokidiho, Fraňo Na'íy a ŕ»uro ^ i, kecf !
kapitán v Ujhelyi a v Potoku vymitlial novu '>Cnú dan
pomocou rozhnevaného ludu nielen kapitiína a jeho fudí, alo chytili
sa i do obliehania Onodu. Frailo Hákoczy 11,, ktorého po kapitu-
lácii munká^skej dali do výchovy hr*adeckým a pražským jezuitom,
býval po zakoniNMiej výchove a t " '! ' " í* sen*
libeintelsu ako iM-roený mladík žf^
pridŕža sa Leopolda, z opatrnosti Uf/ativatiii h** du svoj
Preto kód na HeJali povstala vzbura a on dozvedel sa. . i
zamýilaju donútiť ho« aby stal sa ich vodcom^ odpratal sa do Viedne,
kde prejavoval velkú .nenávisť oproti povstaleckým ^^- ' * m.
Takto vyhnul síce nebezpečiu, ale na dvorte w \\\ nehol
ani milým^ ani jeho stavu primerane vyznačovaným, ba. nci>ovSlmiia*
TOX
fm íl nbíuenyin, eo rio tak rozlifiríilo, že fí»lížiol z Viedne a osadil
sa na svojom panstve v meste Šariši neifaleko Pri\^ovft.
Francúzšlvy poslanec Villnrs urobil mu eMe vo Viedni dííiÍ
že Ludvik XIV, podupre ho peniazmi, jestli svoje konfisko^ .,
majetky a hodnosť sedmohradského kniežaťa vymithať bude* V tom
Čase mala vypuknúť vojna o dedietvo španielske. Úkladný Ludvik XIV,,
aby Leopolda v Rakúsku a v ľhor»ku domíicou vojnou zamestnával,
natoTko roznietil osobné ambície ■ íio, že mu tento skrze
kapitána posádky prešovskej, Lon u, poslal list, v ktorom
osvedäl sa, že prijme íVancúzsku podporu a povstane proti Leo-
poldovi, Avšak prislúbenie francúzskej podpory bolo tak všeobecné,
že Rákóczy žiadal v novom, zase skrze Lou^uevalla poslanom lista
zovrubné označenie kolkosti peňazí a vojska. Listy Ilákóczybu od-
dal Longuevall vo Viedni tak, že sa dai v Hradci naoko uviizniť;
pri prekutávaní jeho osoby bol list Itákóczyho pri ňom nájdený a
do Viedne Leopoldovi doručený. OdpoveJ Ludvikovu na druhý list
Rákóczyho Loogueyall oddal už len Leopoldovi, ktorý niť netušia-
ceho Rákóczyho v Šariši zlapať a do Viedne odviesť prikázal Rflkó-
czyho ^zlý duch**, ^n^óf Mikuláíi BercsHnyi, uti»^ko| šťaistne do Polska,
Siií^asne s Rílkóczym uväznili do zámerov !iia zasvätených
bratov Vayovcov, Pavla Okolicsányibo a ľi ílm.
Rákóczy písal Leopoldovi z väzenia ospravedlňujúci list, pro-
SiÄC v ňom omilostenie. Ale skoro nahliadol, že jeho previnenie je
tok ť^ižké, pre ktorť* bude iste smrťou trestauv, af práve ho manželka
listovne tým jmteSovala, že poslanci anglickí, pinjskí, mobui^skí a
hanoveránski z naloženia svojich panovníkov všetko možnr vyko-
najú, aby ho oslobodili. Ale to neviedlo k cíetu; vyslobodil sa teda
podplatením kapiUína stráže Lehmana í5f>JJ<A> dukátmi a uírknul
šťastne do Polska. Lehmana potrestali ukrutnou smrfon hneil za
horúca.
Rákóczy býval v ľolsku za dva roky, odkíal spolčoval sa s Lnd-
vikom už cele slobodne, vykonajúc tohto pomocou všetko možnť*,
aby v Uhorsku revolúcia povstala. Jeho íudia chodili po kngine
skúmať smýšrauie obf^anov; a skutočne našli sa jednotlivci, ktorí
Rákóczynm z rozličných priiíin oddaní boli, bo vláda viedenská
urobila i v tom äise vo veciach náboženských mnoht* ťažkých chýb.
Na naliehanie arcibiskupa Kolloniča Leopold vydal roku 1701
chladom majetkov cirkevných nariadenie, na základe ktor^^ho na
území Tuľkovi odohranom sUitky a <lesiaiky cirkevné oddal záko-
nitým majiteíom s tou podmienkou, aby ich íJÄkns k vojenským
cierom do prenájmu vziať predprávn mal a aby kňažstvo z príčiny
uznania práva zbrane a ako náhradu za presfalé banderiálue za*
viazanosti platilo komoris z desiatku desiatok,
N. ir toto neodporovalo síce zákonom, ale • "kom
a práv- t bolu na ujmu, kedže v smysle nariadi 'om
katolíckym i títo dávať museli desiatky. Oh ladom práva i
skeho bolo v ňom ustanovené, že jestlí by majilel niektorého ^ : a
stal sa evanjelikom, aleho jestli by majetok smluvcm, alebo akým-
kolvek iným spôsobom do evanjelických rúk prešiel, právo patro*
703
ndteke prejde nn nfijbliSStcIi kat< Vch, v ncdoiítíitlcTi
Ukýcbto na fiškus. Slobodu ntílu. . izili vo Viedni na-
giedovTie: pvntijelici aug^bursJcébo a I ho vyznania požívajú
slobodu náboženskú len v tpj ŕiastkr lu.xjiny, ktorá roku 1»>H1
v moci kráľovej bola; v čiastka, Turkovi nov$ip odňatej, len kato*
Iki, ponpvíif', v mnohýrh miestach evanjelici slobodu n^^ ii
preto po^.ívalí* bo tieto boly nieBtami pohianiŕ'tiýnn, akonáln i
byt prestaly, prestáva v nich i sloboda náboženská, Katolikovi ne-
slobodno na vieru evanjelickú prestúpif; kecf to urobí, dopustí m
prečinu vierolomstvu, ktorý má byť prísne stíhaný. Leopold na tó-
klade tohto nariadenia naloi?:il roku 1702 odobraí KnipjnCanom
vŔetky práva, ktoré obdržali ako meí<to pohraniční^, tý**h vš.nk,
ktorí sa nariadeniu zopreli, dal prísne potrestaf. Nr? o
roku 1703, obnovujúc práva mesta PeAti, vypovedal, / .;i
neslobodno za mešťana prijať. Na základe t*dUo nariadenia odstránili
z Papy a zo Siraontornyi ev. kAazov a superintendenta Michala
Hodossiho.
TátA) nesprávna interpreUicia zákonov z rokov lPi09» 1<>21 a
1647 odporovala verejnému pnUu uhorskému a vohnala evanjelikov
do tábora Rákóczyho, t4tk ?.e jeho počiatočné úspechy trelm pri-
písať i rozhorí^enosti a príčinlivej oduševnenosti evanjelikov. VeJ
Uhorsko preto, Že jeho značná 6iastka v moci tureckej bola» ne-
prestalo byť Uhorbkom, a Krupina preto, že z jej blízkosti Turka
odtisli, neprestaln byť mestom uhorským, v ktorom vynesené a
sankr ť utratily.
i Koczymu eÄte i z tej príHny vydnriť,
bo vojna o dediclvo španielske bola práve vtedy v plnom pi
následkom fobo v celom Dhorsku bol jediný jduk Monteeuauui^ •
posádkou ; všetko ostatné bojovalo 04 Kýne proti Francúzom a
Bavorcauom-
Ked sa o tom Rákoczy dozvedel, dal na náradu Itercf^ényiho
vyhotoviť zástavy, napísať proklamácie, ktoré v máji 1101} dc^ i
poslal. Zástavy vytýíily najprv na panstvach Kákóczyho v ! j
Htolici, zapnV.iniac nimi medzi bývalými poddanými Rák»n /
toínú vzburu, aípráve predbežne rozhodne iímeru uocialiMM Krnn,
I títo povstalci pomenovali sa kurucmi, íile di»do povstania za-
Spinili bil ' iatku ri ' pánov :í "
Stolov v s t Satmáf j, Kecf k i i
tána posádky koAickiy, Nigrelliho, o tom uvedomili, hneil vydal
menom Leopolda rozkaz, aby zemania pripomenutých stolíc [*>*»» í
kurucom naskutku povstjili. Alexander Károlyi, hlavní župan
márskej stolice, vyplnil rozkaz s najváršou ochotou nneJ tak, zc
ahromaždil zemíinov, pribral k nim niekoľko stotín n»MTíe<'kého vojsku
a tiahol s týmito proti kurucom, Kunici prešli m
inaroŔskcj stolice, zamýslajúc ontial do ľofska tiiiíii ^
priviesť. Ale Károlyi prekvapil a rozprášil ich pri Uoltie^ práve
v deň ľ»o2íebo Tela, a na miradu Nigrelliho sám Siid s ukortsleiiýtiit
£ástavanti do Viedne oznámiť víťazstvo.
Ale tam prijali zprávu Károlyiho o obdritanom Tlťazalve chlailoe,
706
bagatelisujiíc ju ako rozpráäenie uiekofkých zbojDÍkov, ío Károlyiijn
velmi rozhort^ilo.
I?áki)ťzy nič neznal o porážke pri l>nlhe, preto ani nm-čkajúc
výsleiiku porád Borcsényiho s ponlancora francúzskyni vo Var^ve,
pohol sa do Uhorska- O rozprášení povstalcov dozvodd su v Draho-
bicuíchf preto neodvážil sa do Uhorska, ale zastaviac sa pod Be*
skydanii v dedinke Klinec, očakával ro/prá^ené Čaty povstalcov a
pomoc francúzsku.
Okolo jelio zástav shrotnaždilo sa konefD<* :í<M^» peších a 3C*0
jazdcíiv, 8 kton'nii zarazil tábor na rovinách im ^h. Ah* to
boli ludia neporiadni, nedostatočne ozbrojení, kt ^ ; iontenircu-
liho munkáL'iika ťažká jazda pri Sredne velmi finadoo rozprášila.
Málo chybovalo, že i liákoczybo v šiatre nelapila, ktorý ntratiac
tu všetky peniaze a drahocennosti, v obave, že mu zemania niar-
niírrosškí a u^joCskí cestu do Tolska odrežú, utekal k hraniciam
polskýni do Závadky, Vojí^ko jeho rozišlo sa,
Mikuláš P»ercst'^nyi doviedol mu v júli sem oiekolko stotín vy-
cvičeného polského vojska s tou radostnou zpnivou, že o krátky
čas dii!^tane od Ludvika 5(KH1 dukátov podpory. Preto keď dozvedel
sa, že cigáriíki k Tisza-BecRi odtiahli, aby mu priechod Čez Tisu
zamedzili, obišiel ich hôrnymi cestami a rozprášil ich tak, že roz-
pŕchli sa i so svojím vodcom Štefanom Csákym,
Toto nmlt^ víťazstvo primnožilo mu potVt prívržencov, bo po-
tom* ked preSiel tez Tisu, poddaly sa mu mestá: V'eiký Kállov,
Hust, Šomlov, Velká Baôa, Velký Karol a Solník. V okolí \ eikého
Varadína pracoval v jeho zaujme Ondrej Bóm* a to so značným
úspechom.
NigrelU, v tom rase gubernátor Horného Uhorska, povolal
Montecuccuiiho rlo KoAíc, bo oil záchrany tohto mesta závisela zá-
chrana iJorného Uhorska. Ked pluk Montecuccuiiho odtiahol z Mun-
káča do Košíc, na sebe nechané mestá Hedali pripojily sa k lUkó-
czymu. Tento poslal do Tokaja Bercsényiho, a kiif o niekntko dni
i on ta dorazil, bol velmí milo prekvapený, ked nm Bercseuyi
s Károlvim žiel v ústrety, bo ketí sa posledný 1. že jeho
rodinu a Uíajetky sú v moci Rákóczyho, §iel k lyimu pod
Tokaj, dajúc Rákóczymu slovo vernosti. Tlákóczy V7menovaI ho
hned za geneillla, s povinnosťou Ísť do Kecskemétu, kde Srbí bľl-
Oanskí dusili a zamedzovali povstanie.
Počiatky povstania lUikóczyho boly tedy od júna do októbra
roku noX V noveuibri a v decembri toho roku šírilo sa [povstanie
v rozmeroch tak oluovských, že Rákck-zy zaujal okrem Prespírrku
takmer celé Horné Uhorsko, Jeho j:eneráíi, Ladislav Ocskay, Blažej
Borbély» Mikuláá Bercsényi a Alexander Károlyi, bojovali takmer
\Sade s úíípecliom, Kákóczy spravoval povstanie z*tábora priiTokaji,
odkial svojich kapitslnov vyslal zaiijaŕ Levoču, Kežmarok a Spi.^ský
hrad.
Tieto ztraty zapr(<Mnily Leopoldovi nepriaznivé zahraničné okol-
f 'I, vyskytnuvŔie sa následkom vojny o dedictvo španielske, v ktorej
1 laucúzi zaujali i pevnosti Kehl a Innsbruck* Leopold upotrebil
704
iy vf*PtRo ohorsRA vojsko k ?ry" ^ -v,
fa lak nemal (lostatoťriých síl k n . iy
^Itedrými slubami, sľubu jnc omilostetiie všetkým tyni^ ktorí sa k jk)-
"aluíiiosti navnUia. Ale nedosiahol ciela, Síantie tak omámila Rákú*
czybo, že o omilostení ani poí'uť nechcel, ba ako to v svojich pa-
iiiiiiiých spisoch poznáva, ešte len i ka? * ' * vstva pof-
iiiu /uvrhol, Lopriam mu ju prímas 1: ta Lubo*
n»irski ponúkli. Jeho jediným cielom holo staí i*a knie^atoni Sedmo*
líradska a zaujuf dedovizeň svojich otcov.
Leopold poveril teraz palatína Pavla Ksterh^izjho, a kecl aa
tento Rákóczymu nepozdal, všeobecne oblúbenóho arcibiskupa koloŕ-
^keho Pavla Szi^'henyiho, aby s Kííkóczym vyjednával o mier
Szechenyi chytil sa do diela svedomité. Už v januári 1704
shováral sa s Alexandrom Károlyim, ustiiliac sa na tom, aby porada
8 povereníkmi Rákóczyho bola v LebeníikoiD Sv. Mikuláži, lU-
kóí->:y poslal sem Mikuláša Bercsínyiho za svojho pluomocnika.
S/ícjjenyi navrhoval, aby snem utíšil krajinu, naproti tomu požia-
davky Kiikóczyho predostrel Iíercsényi v 10. bodoch* kton'^ Szé-
clieuyi skrze prepošta kolocského Vizu 13, februára 1704 odoslal
do Viedne, Ale prepošt sa ešte ani neviiUil z Viedne, Uákóczy už
svolal novú schôdzku do GyoriL'Vnsa ktorá však tiež neviedla k cieľu,
aí^.práve Leopold odponiíaf 1: \\\ svojho syna Jozefa za pro-
stredkovatela. Rákiiczy zavrhtM i ii .ao návrh, žiailajúc dosť vysoko-
mysehie také ŕíarancie, aké si seberovnf vojnu vedúci panovníci
n^íanovujťa, a o omilostení nechcel ani poť^uí. 8zéchenyi uvedomil
I.(.i|)ulda o všetkom zo Stolného Belehra<lu 2. apnla 1704.
Ale Lefípold neztiatil trpelivosti; 20. apríla naložil Széchenyimu,
aby šiel k náčelníkom povstania vykonaí (iredbežne prímerie a aby
stály mier umluvili v Trnave alebo v Prešporku* Széchenyi uŽ bol
ndrestoval, keil 22. apríla hollandskf a anglickí poslanci Htepney a
llairnMel ponúkli *<a Tí?ikóczynni, že medzi ním a Leopoldom mier
oni ' ' uczy odpovedal im z Díims*»du 20. mája
vysti n, že nenahliada, aký osoh by mohol mat
z ich intervencie.
Ked sa Széchenyi o tom dairvedel, že Rákóczy atrojf s vojskom
k Stolnému Belehradu tiahnuť, chcel s Hnkóczym osobne prehovoriť;
ale ani toho nedocielil bo Rákóczy odkázal mu, ai>y sa ' •>*
vereníkmi \ Pakši dobovoriL Ako predošlé, tak i tiíto p^ ia
lieznspe&ná, bo ani len prímerie nebolo docielené a stránky vi«-dly
vojnu ífalej. Rákóczy a jeho vodcovia, medzi nimi od 1/eopolda
z osobných aprehensii odpadnuvšl Šimon Formách, bojovali na roz-
ličných stranách krajiny počiatkom roku 170í ' ' vdvm.
Alexander Károlyi zaujal kraje za Ihuiajom : L Ka-
nižu, ťakovac a Medzimurie až po Drávu; Íni kapiUiui h jo
za Litavou, tak že na týchto stranách \ú \n\ K'ysek a -o
boly v moci Leopoldovej. Károlyi získal i tu už i snemskych
' ^ fnmských Srbov, ale kunický kapiUiu I í.m. . i i*ik z nedorozumenia
1 proti ním tak ohavné, že zjise odpadli od neho a tatým bez-
ĽUiadue napádali ítákóczovcov*
I
íltŔ
iT€niŔ!no«tou Kii«?ena Savoyskcjho Iľ. '^ n«<l I iiuícúzmr
a Bavon^aonii pri Hofh^^tniUo Hnriflotié 8kv< i st\u Iía)<úáanov
a vojenské úspechy a v Uliorsku, ktorý zauja] ľápu,
stolicu Vesprímskii .. /..,.,,... ..^, . ;ulný Helelirad, Fuidvár a krajts
okolo Dťávy, znaí^iie premenily medzitým stav vecí v Uhorsku, tak
P.e už i IWkóczy bol naklonený o mier vyjíHlnávať, umliJ\i str-
skymí 1 !-dňovfi prímerie. Stránky vyvolily si za miesto \ nia
Raňskii ohla zastupovali na porade 1' riienyi,
barón í^ .. i;ui Koháry a sudca Sxirmay ; -, lkajúce
moci, HoUandsko a Angliu, zastupovali Stepney a Ilammel; Uákó-
ezyho, ktorý foíim porííd bavil sa v nedalekých vyhnianskych kd-
peloch, Mikuláš Bmcsényi, Žigmund Jánoky. Pavel IMday a po-
verenfk stavov sedmohradských, ilichal Mike^.
Ale okrem nádherného stolovania, ktorého ťitraty zui^l Rá-
kóczy, stránky niíoho nedocielily v Štiavnici, bo cisárski nechceli
Rákóczymu uznaí titul kniožata a i Ludvik XIV. krátko pred po-
radou štiavnickou podnecoval Rákóczyho k JalSiemu odporu. Po6a»
porady štiavnickej zaujali Ráknc^yho kapitáni Košice, IVcáov a
Jáger, vííazstvami unesený Uákácisy udmržtil tedy požiadavky Leo-
poldove.
Medzitým Rákóczy umieni! si zaujať i Nové Zámky ; tým cieloni
ôiel 8 vojskom k I*eopoldovu hnedľ po porade. Už hol tam, ke<f ho
Bercst^nyi uvedomil, že j^enerál Heister tiahne k Trnave. Rákóczy
šiel mu v ústrety k Hrnäarovciam* kam i Rercsényi » vojskom do*
razil. Ale Ileister prekvapil a napadol ich tam 2G, decembra ne-
oť^akávane a porazil ich tak citlivé, že následkom prehrania bitky
í Trnava odpadla od nich, Leopoldovo bolo oslobodené a i hrad
Trenčiansky bolo možno potravou zásobiť.
Rákóczy utiahol sa do Malých TopolCian, tu posbierojúc pri
IVnave rozprášené vojsko* Som dorazil i Alexander Károly i s jazdou
♦iTílHJ mužov silnou, co tak popravilo položenie Rákóczyho, že vo
februári naparlol Károiyi už i Rakúsko, ic ho až po ViedeiK
Rákóczy nechal na obranu íiary Váhu B^ ^ ts sám šiel zimovať
do Já^Ta, aby tu porobil prípravy k flalsej vojne,
1)0 Jágra priáicl Sí8. februára s Uikou nádherou, že bo biskup
jágerský Štefan Teleke^sy na čele kúazstva kat4>Uekeho a zemianstva
slávnostnou rečou pri biáne mesta prijal Zo nim hneJ dorazil ľavel
Széchenyi s úmyslom získať ho pokoju, O niekoľko dni dostal
Rákóczy od anglického a hollandského (íovereníka listy z Viedne^
v ktorých obsažená bola odpoveíf Leoi>oldova na požiadavky po-
vatalcov.
Z odpovedi Leopoldovej sú nielen ponosy povstalcov, ale i ná-
vrhy vlády k odstrántmiu prechmatov absolutistických známe. Leo-
pold prijal intervenciu Anglic a llullandska cielom sprostredkovania
mieru ochotne; za prechmaty a priestupky vojska stúbil da( úplné
zadosťučinenie; záležitosť vojska cudzozemského nech usporiada snem
budúci. Kráľ Jozef L bude v Uhorsku stálejšie bývať a krajinu
odtialto spravovať. Snem bude každé 3 roky, na ktorý pride kráí
Joxef* Ohíadom olobodnej vofby kráta I^^opold nemôže vyplniť (lo*
T()6
ŽiftdnYka ptivstnlľnv, ' > >átost dt^(l(*nia trotiu je záknnnm &rn-
jinským už i tak us]' 1 1. Krát othotne vyinpnujo za^hižťuých
Uhrov za tajných radcov, k kUnyini ponidí sa i o záležitostiach
Uhorska i celoriSc?. Že mier bartuvický nebol i vplyvom Uhrov
umluveuý, uie je chyba, pODCváii potrohiu* bolo domárij vzburu utíájt,
ale ua budúcom sneme porobí tiiké porií>M' " lo
prK:iny ponosovať sa. Stolice prislúžia 8| ,ia
sjílkonov. Omilostený bude každý, kto Htnne sa kraiovi verným.
Úrady a hodnosti svetské a cirkevné knlt dá zaíilúženým, domo-
rodým Uhrom, avšak z nich nemožno vytvoriť vedou a príkladným
životom vynikajúcich cudiíojscmcov. Kníf vyshkhne ponosy proti jezui-
tom podané íi vysrírí ich na Kneme Oíijl»lŕžAon». Ohladom slobody
v- f 8ii UŽ predtým ne; ohtadom ob-
íl . ' palatíua knU In v, jcíítli by sa to
bolo 8talo. Je potrebne, aby uhor^kA kancellaria í ílalej úradovala,
bo kr?il nemyslí, že by Uhorsku z toho nejaká krivda [mv^Uila.
Uzavretím krajinského .snemu hmle urŕené, v akom pomere míí byí
komora uhoníká k viedenskej, akú daň má platiť Uhorsko a po
akej cene má byť soí? Krutovým záujmom je, aby zbrojou vybojo-
vané čiastky boly s krajinou spojené a aby majetky súkromné v nich
sa nachodiace buly starým majítelom prinavráteué, jcstli k nim
í^voje právo dokážu. Ohladom vládania majetkov žiada král, aby
zachovaná bola spravedlno8Í» bo ponevá*^ v zemiach dedii^ných majú
majetky aj Uhrovia, je slušné, aby i cudzozemci mali majetky v Úhor-
si M'váč Uhor>ko bolo i' 'ou od Turka ontitené. Nieje
*i , že by majetky kmi Ay írec^ite odpredaná'; ajestU
sú z potre[)y pozastavované, nech sa snem postará o to, akým spô*
Hobom prinavrátiť záložnú Hummu? Slobodné královské a baiUké
meíitá oiŕtiinú í žatým pod zvláštnou krábvou Htarosiťou. ktorý ne-
<í ' Ky ich výsiidy malý ujmu. JesUi J- '^ ; ' w H
ľ nejaké krivdy majú^ nech u h pj h
An Lndvika XJV. itókócxy odmrštil tirto návrhy stým
o^lovodnením, že nie je v nich i;arancía mieni pi tá.
V tomto stave neistoty dňa 5* máJÄ 1705 uum* * íici)poW po
49-ro^nom panovaní.
II
Už korunovaný král Jo/eť U nantúpil panovanie na : i
po smrti otcovej, zafenúc ho tým Činom lásky, že '»in;inxh i
povstalcov, keď mu totiž složia shili vernosti* Z
že všetko to, na co ÍL októbra ľ "^ '
chová svedomité, krajinské stavy r.
obi^iinov '
tetié, vojji
bolo možnn am mysleť* .lozel snažil sa ieúj
pi»koj prinavrátil, tým citilom vdačae prijal iipu.-^*t.-i%«f*.Miv ;íu*.uo
a Hollandnka*
Angtia vymenovala xa sprostredkovatela Karia, knieta nunéef-
íot
landské, a Jura Stepney, Belgicko pófa Adtilfa Kechternaa Ilanimela.
Pred započatím vyj(>dnávania llakórzy povolal svojich privr/.onťc>v
do shrouiaždéíiia do Seŕíau na L september 1705, ktoré zadržal
8 takou nádherou a hUUou, že inu k nej už len koruna a titul krála
chyhovaly. Shromaždenie vyvolila ho m knieža a pána fiisi^k
Uhorskat složiac mu prísahu vernot^ti. Ctelom spravovania krajiny
vyvolilo zhromaždenie radu, zitležajúcu z 24 Členov. Názov ^malkon-
tento v" shroraa^dení /arnenili /^ * " ' - ' 'i^m
na administrovanie krajiny a pri iro-
vanie dôchodkov krajinských, povimnísti voj.ska v v.m mieru a vojny
aj zÄkony. a*^práve Uákóczy vydal poíahom na mnohé z týchto zá-
ležitostí ešte za života Leopoldovho nariadenia.
Na shromaždení setManykom narobila Rákóczymu najváí^Siu ne-
príjemnosť otázka náboženská. Vláda viedenská použihi už predtým
8 íl ' -t uväzneného, pozdejšie na slobodu prepusteného Pavla
Ok' , tio za náboženského ennssára, aby evanjelikov k pre-
piatym požiadavkám podnecoval a vyvolal rozkol medzi evanjeli-
ckými a katolíckymi privržencami Rákóczyho, dla ma:?íimy ,divide
et impera"", tak, aby jedni alebo druhí pre vyplnenie alebo nevy-
plnenie požiadaviek od neho odpadli. Evanjelici vyvolili na shro-
maždení, v i>reílpokladauí toho, že shromaždcnie konštituuje isa ako
snem š dvoma tabulami, evanjelika Radvanského za personála tým
ciefoín, ähy mali v ňom mocného záštitníka, Ale väCáina ui^lovo*
vedúcich vyhlásila túto volbu za neplatnú, s čim i evanjelici mu^Hi
sa uspokojiť. Otiízku 90, chrámov, skrze evanjelikov po/^ ' .ch,
uzavrelo shromaždeuie v každt^ stolici skrze mierne v\ :ou
priateľskej nápravky riešit Ohhidom zákonov z roku Iti^^^, Kili a
lí)5l» uzavrelo, že majú ostať v platnosti. Sojjronský zákon z roku
IfiHl nikto nesmie tak vysvetlovať, že podla tohoto zeni«%ki páni
na základe svojho patronátskelm práva oprávnení sú panovať nad
Ävcdomím svojich poddaných. Z jednej viery na druhú prestúpiť je
každému slobodno. Majetky* nachodiace sa v rukách jezuitov, vy-
jmúc tie, ktorí* im boly k ú(Vln?ri výučby dané, majú byí ich pre-
doälým majiteíum [ smú sa s \< I 'že
lénna vyznaCených aí, i to len p uni
predstavenými.
ťocas shroraaždenia, 17. septembra, umrel v Nikoraedii Ilákó-
czyho ottMm Imro Tdk<dy. ustanoviac tohto svojho pastorka za de-
dií^ Hvojich u< ' ' ' aliy f»yn Kákoczyho Jur prijal
meno Tokoly. -^lentu pre Uhorsko vymenoval
Mikuhr < nyihu, pre Sedr; i» Lavrinca rekriho, v Úari*
hrade ^ . i ťrancúzskeho i . Vie ti*stameut nič neosožil
Hákikzymu: z majetkov Tiikolyho niC nedostal, ba utratil i svoje
po otcovi a po mat! "-^ rte Zrinskej zdedené. Posledný mužský
potomok rodiny / Peter tlfa niektorých Baltazár, brat
Eleny/ idy, bol v .^týrskych a tyrol-
ských i ^ V trapíech pri^^icl o rozum,
umrúc ako pomätenec v žalári. íS mm vymrel rod li,
Dobrým úmyslom veilený král Jozef naložil — .. jyimn a
7i iH
Cľskému kanrHlámvi p-ofovi Vratihlavuvi, aby 8 lWkó<*xym o mfei*
i po shromnŽjUnií seŕiaiíHkom vyjcdtuiviili. Itiíkóczy povoril s vv-
jednilvaním Mikuláäa Bcrcsť*Dyiha, Sttífana Csákyho, 8tt»fami s
nyeya, ŽigmumUi Jánokyhn^ I*avla Kiirolyiho a Jáoa Ivab^auisk* uo.
Ale idi iuStrukcia bola ttik nejasná a ílvojsmvÄeluít že z nej bulo
aírejm*?, že Kákóczy chce leu cas získaŕ, v ' ' * a že
nechce pokoja, ľo illhsich rozhovoroch po fom,
aby (lalôie porady boly v Trnave. Kerf túto utiUkii rjeýili,
sa Itókóczyho povereníci do pUiomocenství povereníkov Ju.., .>. .^, ,.
a anglických, vytýkajúc im nedostatočnosť
Rákoczy chcel týmto odkladaním získaí čaHO, vtrhnúf do Seď
niohradska, kam sa rakťiííky fíenerál llerbeville ponáhfal. ale kto-
rého Iiákoczy Dri^ľii ! h zastavil u k bitke prinútil. Ale tu
Herbeville porazil K ^ lo tik rozhodne, že tento za 3 dni
nebol v stave ani svoju dvornú celad sosbierať. Ke<I sa kurtici
pod jeho zástavu zase si&li, napadli Herbevilla pri ŕ •- •> u .»...., j
zase, ale zase ne^íastne, bo vojsko Ilákôczynô" i ľ
po prvom litoku, Herbevillnvi bola tedy cesta úa ."reUmtííiia i. <
otvorcíniL Nechajúc Bercsenyiho s niekolko tisíc mužmi na obianu
liaaských miest, Udkoczy ponitblal sa za Herbevillom do Httduio-
hradská. ŠúčaKne naložil Károlyiinu, aby Ilerbevilla od predku tieí^nil.
Károlyi tak vyplnil svoju úlohu, /e ä niekolkýini tisíckami jaziicov
všetky mestá a dediny, ktorými mal Herbeville tiahnuť, vypálil a
vyplundroval, aby vojsko MerbeviHovo nikde nenašlo potravy. E^te
len i U(>lďecíncanom naložil, aby sa rozii^li^ lebo že vypáli mesto.
Občania museli v v plniť rozkaz,
I»o Sedmohrad,ska lUkóczy poslaKSiniona ľorgácha popredku;
J h novembra b(d tam i on, ,svolajúc atavy do snemu do Belehradu^
v ktorom mal by( za knieža uvedený, V nádeji vííazstva dal o^
raziť i peniíiz*^ s nbrazom Herkulesii. ktorý dvojhlavej ' ' ' y
odráža. Do joho tábora pri Uhorskom Kgregye priíli i j
páni, nahovárajúc ho, aby 8 vujskntn tiahol na roviny tuniitiiské,
kde bitku môže prijaí s úspechom. Za knieža mal byf ešte UK no-
vembra v Belehrade uvedený. Ale stalo sa inak* Práve dňa 1(K no-
vembra napadol llerbeville lUkóczyho r • ^=^ • ^^ takou prud-
kosťou, že vojsko llákoczyho počitujúce : v^ rozutekalo
8a po kí ' jji. Ilákóczy utratil tu titnní ujužov, 24 delá a
sivojuhbi. ivu. 1 francúzsky poslanec, Hellegarde, ktorý z Cari-
hradu len pred H dúami prjÄieL padol do zajatia.
Porady tinavskt^ tiež neviedly k cielu, bo pover»M*ľ? tniifr.?..
rÁUrx žiadali, aby uzavretia porád boly skrze Au^:
Švédsko, Prusko, Poľsko a Voneciu garantované; m ufunni
nech je kniežatstvom samostatnýíT* a n*»ch si knieža volí :
statné; uzavretia snemu [m roku l<ts7 nech u
platni'N nech tedy dedičnosť tí , m- naproti tomu kh
zlatej bully Ondrejovej o práve resistovania stAVov nech <
v piRtností. Nech nie je obmedzená kompetencia palaUQOva « mu
krajinu nech apravuje krá! s palatínom a s radou, pf>20(rtAviÚ'ooii
£0 4 prálátov, s magnátov a 12 zemänuv. Vojská eudsojcemské
7(/J
nech nepridn do krajiny; kráľ nech odvold ternjšie ÍmeJ» a nccí
ich nahradí vojskom domácim, ktoré nech platí zo svojiih dr»chod-
kov. VSetky proti Uilkóciiymu vynesenia uzavretia a nariadeoía uecJi
sú platnosti pozbavené.
Boly aj iné žiadosti, ohladoiu ktorých stránky by sa boly tabko
dobodly, keby povereníci kouľťd*'ľutov neboli nitstojcive žiadali
vyplniŕ požiadavky pripoinonutó. Povereníci anglickí a bollandskí
považovali za urazenie svojej vážnosti, že ich garancia nie je do-
Htato^nít. Povereníci kráľa nechceli dopustií, aby od Uhorska od-
trhnuté Sedruohradíiko samostatný i^tát tvorilo pod osobitným knie-
žafom. Ani s tým nesúhlasili, ahy uzavretia snerau prešporského
utratity platnosí. Ohľadom kompetencie práva palatínovho odporút'ali
uzavreí. aby ju budúci snem dôkladne určil Ani to nedržali za
cieľuprimeruné, aby cudzozemské vojsku z Uhorska odiSlo,
Ale povereuicí konfedenitov nechceli od svojich i>ožiadavôk
odstúpif a neuspokojili sa s písomnou odpovedou poslancov angli-
ckého a hollandského, následkom čoho povereníci opustili poradu
nevrlé, bo k mieru nebolo nádeje.
V tikomto stave vecí král Jozef odvolal niekoľko plukov vojska
od Rýnu, oddajúc veliteľstvo nad nimi grófovi SLnhrembergo*i; a
Rabutfnovi, veliteľovi sedmobradských posádok, naložil, aby vvrríinij
nástupcovi barónovi Tige pomocné vojnko poslal, sám aby
sa v poradách ohľadom <Ial5ieho vedenia vojny. Ale Ráki*< />
krátko predtým do 8edniohradska, dal sa v MaroS-Yásárhelyí n\
do kii! prisahal stavom, prijmúc t oa od nich hold a prí-
sahu s
Od Maroíi-Vásárhelya zamýíiľal tiahnuť proti lírai^ovu a ho za-
ujať. Ale tento zámer sa mu nevydaril, násleíikom íobo vrátil na do
Uhorska a ani nevidel viac Sedmohradska. Phí^inou tohto rýchleho
návratu bola okolnosť, že mnohým sttdiciam boly ukrutnosti a
zderstva liákóczyho kurucov neznesiteľné. Svojich prívržencov po-
tešoval síce tým* že Turek. Francúz, Švéd a Iíus podoprú ho i
vojskom i peňazuii. ale táto nádeja dokázala sa márnou, bo šťastie
opustilo koofederátov žatým na vi^etkých stranách, naproti tomi
pomery a okolnosti kráľove polepsily sa zoat^ae. Mnohi Uhrovia
presvedť^ili sa totižto, že v bojoch za verejnú slobodu stanú sa
žobrákníi, ba že už i krajina vyAla na mizinu. Mnohí umieuili si
ttdy nebojovať s Kákóczym a jestliby sa on s kráľom pomeriť ne-
chcel, že sa oni kráľovi poddajú. Po poradách s Bercsényim a
8 UHiohýnU inými v Rožňave koncom roku 17<n) a pofiatkom 1707
umienii si svolať svojich prívržencov do shromaždenía do Onodu
tým cieľom, aby na náradu Ludvika XIV. Uim vykonal detronÍ!?áciu
domu Habsburgského, bo Ludvik osvedčil sa, že s konfedi^rátnii
umlúvi verejné spojenstvo len vtedy, ked sa od I í >dtrhnú.
Cieľ liUdvikov bol jasný: Hákôczybo vohnať do lu íuj, bez-
nádejného boja s Knkúskom, aby mal na Rýne slobodnú ruku.
Niektorá stolice, menovite tie, v ktorých obäuiia vojn vu vola
trpeli, pracovaly na uskutoLHíení mieru vefmi rázne. To dokázaly i
ua shromaždenf onodskooii 3L mája n<>7 zapoí^Atom VyslaucA
1 10
TurManskoj stolirc*, Mcldnor Ilakovský a Krii^tof Okolit'Hányi, po-
dali bntííf na puäulku shiuuiáždéuju píHomtiú prodtohti tohu huívsIm
aby sa kouftjdeiáti s knílom pomerili, poucváč v dasÄvíldncj v*
ktoľú jednotlivci i tak len so sobeckýnií zámermi vedii, i / '
i obocný tud nesmierne mnoho tipia. Predloha bola na
uzavretia Turčianskej stolice i s inými stolicami komnnií
sosUveníi a pôdami. Ale narobila mnoho zlej krvi. Ho j,
exaltovaní náC^elníci koníederátov : Bercsényi, Károlyi a bratia liosv*ay-
ovci, natolko rozzúrili m, že RakovskL^ho srúbnli hned v zanadnuti a
Okolicstinyiho dali hnetl na druhý deň meänn kata odpraviť. Zatýra
shromaždenio vyhlásilo celú stolicu Turíiiansku ztx hriešnu, \ ' •
ju z poťtu ijtolíc, dalo jej pornf pohimaí, zástavu roztrhaí, !
župana a vyslancov t ych uväzniť. Pa tomto I
akte nasledovalo jednui , .j m uzavretím vypovedané Ac.
\m\ie domu Halmburgskébo b dodatkom, U »i konfedoráti kráta na
najbližšom snenie >7volia.
Podrobnosti dorúbania a odprayenia RakovskéhoaOkolic>»áuyího
opisuje maďarský historik Anton Aldílssy v 2U. ročníku „S
z roku 18i«5 na strane 711 nasledovne: „Za Bercsényir 1
Alexander Károlyi Rakovskému ostrím meča do blavy. Ustatiii,
ktorí okolo nich stiíli» tiež tasili meCe a utoôili na Turcanov. Tít*^
utekeli zo i^iatra, ale nemohli vyhuúf svojmu osudu. liako
kle^nul v toľkej vzdialenosti, že by skalou dofi ^ ' ' neho 1 1
liosvayovťi eUe niekoľko iiíz zafali. Kaplán 1* iio. ktoi
k doníbanému tým cieb^m ponáhlab aby ho utt •
účastným urobil, pri.Aiel v pravý cas, zachytiac í
umierajúceho. Ale neu&etnli ani niitvolu: strhali s nej odev a ne-
chali ju nahú, trávou zahádzanú do druhého dňa ua tom h*-*"
mimijo. Ťažko raneného OkoHcaáĎyiho uväznili francúzski v
kíl' ' ' ' ' ' šiatra, oddali ho m|
Uť- up značne ochladil
sám nemulial pred videí, že jeho slová zaprírimH tak
obrat Cielom zamedzenia Jalôieho prelievaní » í^^vi \
dvorských dôstojníkov zo liiatra, iiby vojsko
vyslancov turr^ianskych, z ktorých advokáta Ah \:uľir:i j
aám ochránil. Za tým navrhoval Hercsí^nyi, aby boli vôetci ^
uväznení. Shr- lo tým cielom Imra Revayho,
hlavného lupiw ho, í< dvorskou jazdou do Turca,
jiodotrivých zemanov zlapal. Imro Révay vyplnil svoju úlohu
že zlapal podozrivých zemanov a odviedol ich do Já^ra^ medzi
i svojho vlastného otca, hlavného jéupami Fraňa Itévayho a hla\
vinníka, sUin'ho I*avla Okolicsányiho,
Na dnihý <leň, 7. júna, l>oIa vert*jné 8hromažd**niŕ»: pred otvi*-
rením tohto naložili katovi, aby nahú mŕtvolu U; *, ktori
ešte vždy v tábore ležala, odtiaí odpratal. Kat v\\ i za tioUy
volom, dul JU po zemi xlÁtU a nechal ju za i vtákom zh
pokrm. Cielom vysliiehnutia Okolicsányiho vyMaui i'fverealci Al«>-
xander Károlyi, Ondrej Pethes, f)uro Gerhard a átefan 8oós refo-
ruvali zhromaždeniu, že Okolie^ányt sozn&l^ že prípis turčiansky
Itíikovský jiÍBal, on, Okolicminyi, že he len odpísal. Na otázku,
prt*ôo nebol prípis Rákóczymu doposlany, odpovt^dal Okolicsányi,
to o tej veci iii6 nezml. Sbrouia/diMiii\ preslyšiac túto zpnivii, vy-
nieslo nad Okolicsányini ortiol šm 'tenciu exťkvoval ti
9. júna brulAlnyin, dôžovskjni -; n: ponevái'' hol i },
vyniesli ho c tál»ora na dosah jedn«?ho vystK^liL Tu trhal kat s neho
najprv mäso žeravými klieéťauii a len potom sťal lio ^^ ^' ^ '».
Žatým uviiznili ešt^ i Alexandra Platthyho a Gábora I ,
preto, žo neťhct?li prijaf exmissiu cieloni rozdelť*nia stoíire í m cian-
skej m<*dzi stolif*^ susedne." — Tak rozpráva Anton Áldássy, a síce
na Kiiklade zájusitík ot'ittUio svedka Adama Péchyho, v kronike
hardiovskej zvcí-uených.
Zauímare opisuje krvavé zanaduutit! shromaMenía onodského
1 Lailislav Vťi«"S8y z Kokéuyesdu, bývalý poslanec Itákóczyho na
dvom parížskom a mnícliovskoui, tody muž, ktorého íiAkúrzy do
v viitil. Vt*t<5ssy tvrdí v f dume
1 jom, h"! krvavti zaíŇadnuti x^fí-
tkymi podroiinoÄtami premysh^i sám Hákócsty, o tom te ■)
urfHlomi) 8 tým odoviulnením, že poneváí'. í fliikiiczy, i i: ..yi
dali Francuiísku slovo, že v Uhorsku interregnum vyhlásia a tento
' ' fekným spôsobom uskutočniť nemôžu, muäia ho tedy ua stavoch
:m vynútiť. Tým cielom ž*» ^bronmžddí v Ouode viVíiie voj^ko^
ako udávali, preto, aby eisárv' lovi Kabntinovi !o
Sedmoliradskft /atíiľd/i!i. v bk -W z tej pri<Hny» . ^ vy
k prijatiu é irorom doaijtih.
Pnpis tui^uui:>A; i-ii.^iel im |>ráve vhod; rozhodli sa tedy, Že
bo upotrebia k vykonaniu svojhtJ zámeru. Aby záb^žitosf akv-taký
nate I ^ * lioval Hákór/ ' ' 'ľ.
Ale i u ha, aby o*, i-
savzatia, punevač by Inkynilo siposíiboiu nel olo mujt^ue ľurr^uiov
odsúdiť. Vykonanie zámeru vzal tedy liercsényi na seba, ara^vätiac
do neho len Károlyiho, bez toho, že by mu bol zjavil jeho konečný
cií*f, vyhlásenie detronisácie. Vojsko francúzske .sprisahali^ *e cib-
dr^.nné rozkazy prevedie náležité,
K vykonaniu zámeru vybrali si trorh Ilosvavovcov, ktorých
Hákóťzy na to i sprisahal. Signál uríili nasb^dovne: lUkóezy v za
sadnutt opiŔo smutný kUv kontVderáLov, pr»^jde na zradu, složí
moc na shromtiždení ^čían^koni obdržanú do rúk stavov a chys^tá
8a odíísť; Berest^yi volá o pom»tu a chytí fea šable; vojsko dostane
v ' ^ ' istofky, ktorú Ján Ilos " de len vtHy,
I i. i vyjde, a jeHtli by , krvavú «*x<v
kui lu vykooíií ue^Jiado. Okolnosť, že K^ikoizy /.asvatil ilo zámeru
i svojho hofmajstra Otlíka, a<^práve len zaobalene, kážuc mu batožinu
prichyntať, bo že v najbližAom zasadnutí stane sa nie^o takého,
nad t-ím celý Hvet úžasne, zapríčinila, žo zámer bol G, júna vyko-
nauý. V predve^T zasadnutia ual»ilt delá kartármi, namierac ich
na hlavný žiator, v kton*"^ Vykonanie krva-
vých skutkov opisuje i \'
K. Thaiy vyhlasuje zpravn Vi^fa^yho za úrndenenút Uítú,
ití
zíôstaó, udajne preto, ho Vetéssy hueval sii na Rákóczyho za to,
Že bo tent^ pie neziictovauie svereuýťh mu petiazl pohladáviil a ho
i DiandíUov pozbavil No Vetéssy bol fiobrym ducboni Rákóczyho,
vystríhajúc tohto v dopisoch z Paľí;,a ustavične* aby sa uedal
Ludvikovi Xl\^ omáoiiť, ktoiý Rákóczybo len za slepý nástroj upo-
trebuje, a radíac mu, aby sa s dynastiou pomeril, poneváč pomocou
Ludvikovou ničoho nedosiahnt*.
Je isté. že by jeduo bIovo Uákóczyho bolo dostať^ovalo zachránií
Ilakovski^ho a Okolicsányiho ; iio un nielen že ich neochntníK abi
Báhlastl í s tým, aby Okolicgáuyiho opísaným zverským spôsobom
odpravili^
V svojich, pozdejšie písaných rozpomienkach liákóczy tvrdí
síce, Äe z obavy, aby svet nemyslel, že nezákonitíí, justičná vražda
onodská bola úmyselne tým cielom vykonanú, aby zostrašen*^ stavy
doniUil vypovedať detronisáciu. v najbližšom zasadnutí navrhoval
Y takýchto okolnostiach nevyniesí uzavretia detronisacného. Ale tomuto
tvrdeniu odporujú udalosti onodské: liákóezy prišiel do Onodu
s nádherou a ceremíuiiiiluosfou kráľovskou, s vojenským
6iM.M> mužov počitujúcim; oUízku odpadnutia od Uukúska
nastolil, že dal i>reOíta( odkaz Ludvika XIV., v ktorom tento uve-
domil stavy, že s potidanými inej mocnosti smluvy u^avíeint ne-
môže, aby sa t<*dy skôr osamostatnily. On bol by mohol svojím
slovom zamedziť vypovedanie detronisácie ; ale to nebolo jeho vôfoa ;
ba naopak, on prijal bned i vykonávanie kráľovskej mori
ľroti u/avretiani sliromaždnnra onoílskeho pi
palatln Ksterházy a o 8 rokov pozdejíiie snem pi. . ^ ,
vyhlásiac 32. tdánkom zákona uzavretia „konventikulumu* onod*
ského za neplatm^ a Ráktjczyho za rebolta*
Ulavtioa, udajnou vinou Uakovskélio a OkoHcsányíha bolo to.
Že prípis turniansky sostavili vraj sami na svoju päsť a že o ň
Turčianska stídíca ani nevedela. Ale toto tvnleíiie dokázalo sa
pravdivýuK V priebehu vyšrtrovania proti k Turcanom bolo
dokázanú, že prípis tiučiansky bol v dvoch ;,.:,.. b kongregáciách
pojetlnávaný, v ktorých sám hlavný župan Kraňo Révay zasedal,
následkom toho ho v Onode i hlavného županstva pozbavili.
Ale i zasadnutie v Onode úf\n M, júna vy<lľžiavan<'' dalo Tur-
banom za pravdu, ktori v svojom prípise tvrdili, že pn i
vedení povstania colá krajina zuhynie. SUivy prediif ^
v tomto zasadnutí nasledujúce ^Tavamina:
1) Velký je nedostatok soli a železa a alebo ich uiet, al**^'''^
žiadajú zu ne tak vysokú cenu. žo obyvateľstvo prinútené je c!i
a jedlo bez soli jesť a železa nemá ani na pluhy. 'J) Ka; *
pozdvihol UúÁié žaloby na stav vojenský* Mnohcipotetn^ na<i
a výstupky jeho zaprí^^irtujú krajine tiik velké :^kody, že y
hrozí. Veci už natoľko priAly, že výstroj jednelio jazdca k
islatých. 8| Nadužívania množia sa; stiíva sa^ Že vojakov pr^
len preto, aby miesto nich iných vymiihali, alebo im o*
ftaty, žiadajúc nove, a vzdor odkúpky v peniazoch žiadajú
tuKiie vojakov. Stavy žiadajú tedy, aby tieto oaduživanb odšliiluuut:
I)oIy a ahy i páni a zeináníii zníôali verejní* fardiy. 4) Stavy Ih*
dujú poriadky porobif i oblfidoni dodávania éatfitva, stravy a knnu;
o týclito poriadkoch treha stolice uvedomiť, ahy naily, ^olio sa držať,
5) Žiadŕijií zamedziť nadužívania pri inkassovanl a administrovaní
krajinsk\^*lí dudiodkov a lepSie /acliddzanie s nimi.
Kľiíl Jozef porobil roku 1707 vojenskr prípravy premočí už
i tak cele vyierpant^ho Uákóczyho, ale na snem do Preáporka svo-
laný kázal povolať i Rákócxyho, ktorý na toto povolanie odpovedal
hrozlmnii vysokomyseinvmi. Aby svojim hrozbám i dôrazu dodal,
poslal jeden oddiel svojho vojska ku PreAporku 8nem rozduriť,
druhý Moravu pustošiť. Ak* rakújíky j^^enenll Ileister dohonil Ráko-
czyho 2H* aii*!!ista pri Tren^íueii po krátkej bitke, v ktorej ranený
bol i Ríkoc? išiTcrta vogenskú silu jeho» Týra boly nádeje
liákóczyho lu; , marené.
Rákóczy mal ťimysel pred bitkou trenčianskou do Sliezska
tiahnuť, spojiť sa tam s vojskom bavorským. Ale pri Trenčíne padlo
z jeho vojska ľíNK) mužov a ostatní^ roziÄlo sa; vojsko knUovskt^
zaujalo hned žatým bai>ske mestá. Ponevái^ Rikóczyho peňažné
prostriedky z týchto pochodily, utratiar ich, nemal na platenie vojska
potrebných peňazí ; ba i korisť minula sa. Dal sice medené, „lil>er-
táSmi^ zvané turáky raziť, ale poneváč ich obecenstvo neprijímalo,
zaviazla jeho záležitosť cele.
III.
Ztrata trenčianska odlúdila Rákóczymu viacerých významných
ludf, medzi nimi i , brigád iero^a** Ladislava Ocskayho, ktorý s ÍKK)
jazdcami prešiel na stranu kráfovskú. To ist<^ chcel i generál Beze-
rt*dj urobiť, ktorý si tým ci^^ľom i s Jánom Pálffym dopisoval. Pre-
zradeného h^ 'y v Potoku uvá/niť a stit Ale
táto ukrutno.s ^ izymu; nezastrdšila nikoho a na-
robila mu mnoho uepnateiuv. 1 Audrái^^iy pre^^iel s 1300 mui^mi ku
královským.
Rákóczy utiahol sa po porá^Jce trenčianskej do .Tát^a, pomáhať
gl dij'T 1 * ^ " ' «:i r>obosi' ' ' ' " ' ' I.TÍ-
foví I ornu Diii Kíl
mensktíht*, v tom rane dvorného kazatt^ía, na Uau praľ«»vai, aiiy sa
alliancia medzi Uakúskom, An^^lickom, Hoilnndskom a IVnncú/skotn
rozišla a aby osamelý kráľ Jozef tým snadmySie mohol byť napad-
nutý a premožený. Synovi krála pruského ponúkol i trón uhorský ;
ale kráf pruský bol v tom čiise priat»»Iom dnmu Habsburíískéhci a
tak odmrštil tento návrh rozhodne. Hlavným ri '
siho bolo vlastne vykonať osamostatnenie kn-
akého |)omocou pruskou tak, aby v Aom rodina itakoczyho dedične
panovala.
Ná\Tby Uákóczyho boly v Berlíne zavrhnutí^ a arcibiskup ostri-
homský vydal kňazRtvn katolíckemu rozkaz, ' *' ' ^ 'f
opustilo, ináŕte že bude fár pozbavené a z nalomí:* .
dané, Kfiazia kaitdicki poslikhli a hnetl opuífitiU IiákiKzyhiK
m
Víťazstvo Potia Vcľkrfho nad Korlom XTI. pri Poltave 27, JÚM
17(í9 dodiilo KíikôcEyuiu dôveiu ku koiubiiiácirtiii iiovým» sm^lýni^
a to tým vittc, poueváč Liidvik XIV, jeho vymenoval za sprostrcdko-
vut • i ľetrom a Kailoni. Ale tento nechcel svoj osud
nť: /y nm sveriť, a ľet^r mrzel sa za t^, i^ r hjtky
pollavskej uUiikntivi^ích Švédov najal si Iíákóczy a vk<Í' nui-
ciam Petrovým neprepustil irh. Rákóczy vhvr] pritom v- iiier
medzi nimi sprostredkovať. Tým cietom vyslal do Uondeni ku Kar-
lovi Petra Rádaya, ku Petrovi Alexandra Nedeckelio, avSak joho
intervencie neprijal ani jeden z panovníkov.
Medzitým Hitkóc/.ylio síák'žltosti v Uhorftku vzatý velmi ne-
priaznivý obrat. íJenerál Heister zaujal Simontornyu, Vespríma Slimeg,
oCistiac od kurucov florvatsko a Horné Uhorsko; Levoča poddala
m; SpiÄský hrad zaujali knífovskí. Okolnosti tieto zapri tMnily medzi
kiirucmi nevofu, zvlášte kecf ííákóczy 22. januára 1710 i bitku pri
Homháuyí prehral, tu okrem 2(KK) mužov vfietko vojsko, vôetky
zásítÄvy utratil. Zajal síce tu odvážlivťho Ladislava Orskayhn. cbijúc
ho metom kata odpraviť, ale tým m jeho položení' '
Ríikôczybo opustilo Šťastie uz v bitke pri T f tým
kapitulovaly Nové Zíímky, Satnirir, Jííger, Sofnlk a Preôov, íst^iastky
po obliehaní, zc'iastky dobrovoľným poddaním sa, i^o v Rmýšíanl
konfederíítov vetkú premenu zapríí:inilo, bo i Peter AndnlBsy pre^^iel
na Htranu kráfovsku s !;MKt vojiikmi. Vidiac beziaspeAnosť (falAieho
bojovania, rozhodol sa kunei^ne i Alexander Károlyi hľadať !>blíženie
íi knlíovskymi. Pcjziadal .lura Komiiromylio, rychtríra a podžnpana
dťbrecíniíkebo, aby skrze Jána Píllftýho i jemu i Uákôczymu vykonal
nťdosť, Itrtkôczy nič neznal o tunito vyjednávaní, preto Pálffy vy-
povedal zrejme^ io ohľadom Ititkóczyhu nemá úpravy, ale že i v Jeho
záujme vykoná všetko možné. Károlyi uvedomil o tom FiákfWzyho,
ktorý vfeak, mysliac, že mu krát neodpuíítť, hľadal «>< iíie
len v zahraniíu Najprv prosil u podporu Annu, aii_ miu,
a to listom v Szerenrni 2(1 autrufita 1710 písaným; pozíiejŔie po-
iiadal i htdlandských povereníkov n uprostred kovanie. Kerf ma vSak
na um priSlo, ako vyKokomyselne odmrétil predtým iK)nuknutŕ mu
sprostredkovanie týchto poslancov , naložil potajomne Károlyímu
dozvedieť sa u knilovského imveroníka Jána Pálífyho, co by utohol
od kráľa pre seba očakávať V Ale PáltTy uvedomil už [>nvitým Káro-
lyiho, že Uákóczy kniežatstva sednioliradskebo neobdrží, že o vo-
jenské prímerie darmo sa uchádza, Hvolaníe Bnemu nadarmo žiada,
bo že z toho vftetk^iljo nií* nedocieli. Ale jefitli spojenie no zahraniŕ*
nými mocnos6imi pretrhne a krála odjirosí, raeže ofakávať nielen
odpustenie, ale aj prinavniteniu svojich majetkov.
Kándyi dlho rozmýÄlal o tom, to má urobiť, koneAn*^ vybral
sa k liákôczyuku na Munkáč, rozvedúc mu tam v:4elko niw
iiepozdalo sa zvlaôte to, že by mal ztratiť Sedmohnnk.. , , liuý
ciel všetkých svojich túžob a námah, že Páltfy zachadl s nim tko
5 osobou Búkromnou, kdežto on považoval sa ^ ■ ' ■ "
Sedmohradnka. Páltfy odpovetlal na námietky 1:
debrecínskeho tábora, že čas míAa aa, že pomoc ijanciusku d^uma
715
f aká, poiieváŕ Franeúzi už sami nemajú prastriedkov a preto želajii
si mier. Jestli Unly teraz ponúknutej mu miUisti neprijme, že joj
Deskoi*§ie neobdrží.
Knil Jozef dal pritom vSetkom Jánovi Pálffymu počiatkom roka
171 1 pinú moc vyjednávaí s konfcdorátmi. shibujik Ilíiknczymu
milosf úplnú, jestli Koáice a MunkŕM^ oddit, královi iípluú vernosť
slúbí a zachová. Kíirolyi veril, Äe liákňczyho na toto všetko na-
hovoriť nebude možno^ no mal nádeju, že kráTovi aspoA list s prosbou
0 odpustenie napíSe.
Koncom januiira 1711 Rilkoczy sií^iel sa 8 Pálftym v ej
dedinke ^'aja a následkom dohovoru napísal z Munkáía Ki >t,
ktorý PálíTynni do Dobrecína kroz svojho adjutauta Adama Marias*
syho odoslal. Ale on neospravedlňoval sa v ňom, ba svojo dosa-
vadne dejstvovanie pova^.oval za zdkoníté; PállTy upozornil ho tedy,
že list odoí*lal síce do Viedne, ale neúfa, že by žiadosti v ňom
vyslovene vyplnen*^ boly, poneviíí: niet v úom ani povinnej ikty,
ani I fnosti a Uiktiťnogti.
: ^ , 1 svojich uhorských a bedmohradHkých radcov
eSte pred obdržaním Pálffyho 3ci>rávy na poradu do Salánku, na
ktorej predniesol, že kráí chce s ním tíkrze Jána Pálffyho vyjednávať.
Radcx)via boli tej mienky, že od bodov trnavských upustiť nemožno,
a k« ' ■ /e v zí'íujme pok<.ija hot^ sa
i klu o, vypoveílali poverenn^t iví,
že 8 tym nesúhlasia. Toto oiiodrenia dodalo ' iíiu toikej sily
a smelosti^ že PálrtVmu odpovedal eSte zo „....„u U. februára
s verkým sebavedomím v tom smysle, aby nik nežiadal od neho,
že by sám seba robellom pomenoval a že bez súhlasu konfederátov
nemožno mu kapitulovať.
Naproti teniu uíiorskí k !i boli o he?' ní
Rákoťzyho sami najlepšie pi uí, čo tým , uu
radili do Poľska odist,
liákócjsy poslúchol, odí&iel da Poläka v tej nádeji, že Fran-
cúzsko wzavre » Ruskom smiuvu* že vráti sa o krátky čas s vý-
1 ^ bf» tíikýmito nádejiími ^ ' " ^»y
i . ho, velmoža ruského. » ,iÚ
o tom Kúrolyiho z Dolnej Verecky, oddajúc mu veiUeÍHtvo nad svo-
jimi v*>j»kamí a dajúc mu úpravu, aby s Pálfiym i <falej vyjednával.
Odíduc z Uhorska zastavil m eáte v Školí a v Stryji, ícde čakal
na výsledok vyjednávaniíi s PiíHTym. Dňa í), marca bol už vo tvove,
zkadiaf uistil Károlyího, ^e sa o knítky ''as vráti.
Odchod Ií:il i za útek, preto í
oni pon]ýisíali na , ^ marca 1711 složil
do rúk Pálffyho prísahu vernosti. l*áliíy fusal ešte v ten istý
deú Kákóczymu z Debrecína, že ho krát omilosti, že ma všetky
majetky a hodnosti prinavráti, jestli mu prísahu vernosti složf, svoje
*.Mp.i:ii rM/fiii-rí :( [n-vitn-f ' V' ' ^' by mal eéte nejaké obavy,
:
gách
K;i
ním boli IV
I mienim f mi/;
716
aDy nieítlorí hotiy \)v,ilnnvin)k urt^itrjšie povt^lat. Fri tfjlo príl
tosti traja pripouietiutí generäili naliovíiiali Kťikoczyíio, aby Kíirô*
lyiho uvrizníl, to však neurobil. Na základe doiiovaru KAkóczy skrze
KíSrolyiha vyzval koníederi1t«>v, aby sa v Husle siôli, kam vraj i
on príde a s nimi dôležité záležitosti vybaví,
Ritkóc/y nepovažoval odpoverf Páltfymu skrze K^liolyiho zai^laná
za dostíitocnii, pieto už 4. apríla poj^lňl zo Stryjn k K'ilrtymu svojho
povereníka l*avla Rádayho h úpravou, aby mu Vá\fí\ takú zj^rávu
poslal, z ktorej by jasne videl intencie kniluve. Ale toto iíoslanití
priélo už pozde. Necbcejúc mariť čas s dalSími, bezúčelnými vy-
jednávaniami, obrátil sa IMltľy bezprostredne na konfederálov, uro-
biac im nasledujúci návrb: Ilákóczy obdrží milosf, svoje majetky
a bodnosti, jestli složi ' ' ■ i do 27. apríla; omilostenie
obdržia aj velmoži au mi a sirotám snem priaúdi
ich právo; emigranti obiiržia iniUmt, jestli sa vo vyznačenom čase
vrátia; i Sedniobradčaaia obdržia milosť, jestli aa u generála Stein-
villa hlásia, Král sľubuje svatosväte, že práva a slobody krajiny
zachová nenaruSene.
Károlyi chcel s týmto návrhom osobne ísť k Rákóczymu» prv
ako by ho vyhlásili, ale sbromaždeuí konfederáti nepustili hí», žia-
dajúc, aby ostal medzi nimi a aby im konečnú odpoveJ Pálffyho
vyhlásil Súčasne vyvolili si aj poslov k Uákóczymu, ktorí by mu
ich smýŕifanie tlumočili a ho k návratu do vlasti nahovorili. Jestli
by vSak naskrze nechcel prijat podmienky Páíľyho, v tom páde aby
ich oslobodil prísahy vernosti. Károlyi oznámil vŕietko toto Uákó-
czymu popiedku, ospravedlňuj ú c sa a prosiac bo, aby sa do vlasti
navrátil.
liákóczy odpovedal stavom z Kukizovej I S. apríla a to a veíkou
nevorou a náruživosťou, obviňujuc menovite Károlyiho, že sa opo-
vážil schôdzku skrze neho do Ďustu svolanú preložiť do Satmáru.
Aj to, že neprišiel do sbromaždiMiia stavov, odôvoílnil premenou
miesta, ktort'í vraj v hrt - . ^ - r ^^^ cjnom chcel proti
Kiírolyimu nenávisť kou iiovoriť ich, aby ne-
prijali proposície Pílttyho, vylilasiac ich za kiamnist*^ a nebezpečné.
Ale jeho výstrahy a vyhrážky boly bezvýsledné, bo konfedťráti
osvedčili sa *JK apríla, že prijínjajú proposicie kráľove, poíažma
ľálíTyho,
Tieto, 29. apríla slávnostne a verejne publikované proposicie boly
do uhorsktMio zákonníka pod uitzvom ^kouiposícia satmárska* ako
zákon inartikulované. Koufederovane stavy složily na ue prísahu
už 1. mája,
Pálffy ponáhľal sa dielo mieru už i z tej prltiny čím sk6r /,.-
vftif, bo kráf Jozef bol na drobnice 6ižko chorý a na ozdiavenie
nebohj výhľadov, Umrol dňa 17. apríla, ľál' 'lo smrť
dovtt*dy, kým matka Jozdova Kleonora Ma i svojho
syna Karia IIL potvrdila ich dňa 2ík mája. l.en potom oznámil
smrí Jozefovu. llneJ žatým kapitulovaly Ko&ice, Munkáč a iné
pevnosti a v krajine nastal vSeob«cný pokoj.
O komposícii satmárskej uvedomený Rákóciy odi&iel a Bi^rcsé*
nyim, CsíSkyni a Est<^rliíS?yin najprv do Odaiiska, potom do Anglicka,
osiiíiiac sa « uíiiii konW'iie v Paríži. Kt^íl mocnosti europejské roku
1713 niier utrechiský umluvily, namáhal sa, aby v funu i jelio zá-
ležitosť riešily. Ak^ toho nemohol docif liť^ bo v tom čase jeho akcia
už nebola Ludvikuvi potrebná, Franciiiíšiky dvor dal i jemu, i jeho
druhom znac^nú pcosiu. z kt-orej žili v ľarl^.i do roku 1717, Odtial
povolal Rákórzyho král Španielsky Filip V. na náradu svojho mi-
nistrn. kardinála Alheroniho, do Žpanieláka, vykonať spojenstvo medzi
Španielskom a Turerkoro, Iíák^k'zy odcestoval do Carihradu s týmto
zámerom, kde ho Svultán Achmed IIL slávnostne prijal a i jemu, i
jeho druhom velkú pensiu povolil. Medzitým Uakútiko a Turecko
umluvily mier požarevacký, na základe ktorého je<lna čiastka Srbska
a Romania pripadla Karlovi IIK Na žiadosť Rakúska vláda turecká
internovala Rákóczyho daleko od hraníc uhorských, do Iíodostova,
Po smrti kráía polskť^ho Augusta II. r, 17^3 povstaly v Európe
nové komplikácie, ktoré Rákóc/y namáhal sa v svoj prospech vy-
koristiť. Ale nebol v stave vládu tureckú nakloniť, al»y Rakúsku
vojnu vypovedala. Ked ho tedy i táto posledná nádej oklamala,
umrel od žialu v Rotlostove roku 17.-Í5.
V svojom, 27, októbra I7H2 písanom testamente spomína Rá-
kóc^y len jedného syna Jura, ktorého kniežaťom Makovice menuje*
Ale on mal dvoch synov, Jura a Jozefa, ktorých po knmposícii sat-
márskej vldda viedenská vo Viedni internovala, potom o krátky Cas
prepustila, Jur býval pod meuom Šarišského grófa v Paríži, navštívil
si otca v Rodostove, ale Rákóczyho sckretíir Kliment Mikeá pí^
o ňom, že pre svoj výstupný život narobil otcovi mnoho žialu a
z Rodostova odiAiel s otcom cele rozpadnutý. Druhý syn Jozef Šiel
roku lllW^ do Carihradu, kde ho sultán za knieža SedmohraJska
vymenoval. On oproboval Sedmnhradsko pomocou tureckou zaujať,
ale nešťastne, Im bol zatlať^ený. Neskoršie dal ho páj>ež Kliment
do kliatby. Umrel na suchoty lU, novembra 1788 na Čiernej Vode
v Bulharsku. S ním vymrela Uíto vetov Rákoczovcov po nieíi; po
praslici žije v rudine Windischgriitzovcov, ^Zlý duch** Rákó-
czyho, gróf Mikuláš Bercsényi, umrel v Rodostove 6. novembí a
v hrozných mukách : mfiso za živa hnilo na Äom, ktoré
s neho v kusoch, tak že v trapiech ako lov n^val Pn -
menta MikeAa roziôla sa družina Rákóczyho*
*>r»
IV,
Povstanie Rákóczyho strhlo so sebou i zemilnov Slovenska, ktorí
v ňom za výsadu nedaňovania a 3:a fíMiájenie svojho exemtného po-
atavenía bojovali. Absolutistickými inStitúciaun Leopoldovými bola
avitická konštitúcia Uhorska, vlastne výhoda zemanov neplatiť da^í^^
n- • ' V v ^ ; ' iiiii a otrasená, Zemäni nechceli i na
ii jue dane platiť, naproti tomu paníitinou
a dtv.uiaí u> lud, íopriam by to bol i chcel, nemajúc pra-
meňov ti' , netrol v stave tie ťarchy znášať, ktoré na ňom
ustaví ŕné vnjny a Siitiiy apaiát v^yžadovaty. V obrane zái^mov štátu
Ita^
718
musel Leopold odanif f zemauov, piavila, i tu neodanil dAchodok
í osobnej prjice zemiiuov, bo takej nebolo, ale zase len mozoh* ^
prácu poddaných.
V Bvojich prvýcli poí'iatkočh malo povstanie ílákócovské natrr
socialistirký. Sedliaci Zemplínskej, lierež!ík»*j, Ugot^skej a MarniHroii-
8kc>j stolice oborili sa najprv na zpmiannke dvnry královi
pánov, pustošiac n uiCiac ícli z nenávisti triednej. Ked »eíll!
povstalcov Alexander Kilrolyi pomocou zonninov a cisárskych švali*
žerov pri Dolhe rozprášil, všeobecne sa myslelo^ že potlaí^ená je
vzbura sedliacka; zemania chovali sa preto k povstaniu IWkôc^yho
na počiatku chladne a pripojili sa mu len vtedy, keJ vyhlásil, *e
ide bojovať za ústavu stavovskú, to jest, za stavovské výsady ze-
mSnov, ačprííve na zjístavách líákinzyhn skvejúce sa heslo ^pro
libertate* akúkofvek slobodu, tedy politickú, náboženííkú a sociálnu
rozumel dopúSfalo,
Ale politickým 5iuiterora bol len zemiin; moc bola len v jeho
rukilch, bo i s osobnou slobodou svojho poddaného nakladal fubo-
volne. Aby tedy svojmu zámeru, sUií v iťom Se<í
ÄÍskal zemilnov, vyhlásil, ;Äe bojuje za i k práv y.
bo dfa onodobných názorov ústava krajiny bola súhrnom práv ze-
mianskych, to jest, ŽB zeman požíval výsadu neplatiť daň, zaKtávat
úrady a z mozoľov ludu vi€*sť život záhali^ivý a hýrivý. Potom už
i drobný zemiinia hrnuli sa pod jeho zástavy.
Boj{»vať „pro libertate" ziiaineualn tedy re^l4iurovaí nadpráva
zemlinuv nad nešťastnými nevolnikmi a otročiť ich dalej, V svojom
francúzskom pamutfiom spise Itákóczy pripomína, že lud madarský
netrpel útisky chladnokrvne, alo ľud slovenský a ruský znááal vraj
otroi^enie s tupou resijínáciou. Ani v tomto nemožno s ním sú-
hlasiť, bo i zboj povestného Jánoôíka, Jura Janošiaka, ktorý sužo-
vaných sedliakov proti pánom bnínil práve v tejto dobe, od roku
niM\ — 1713, je zrejmým výrazom nielen útrap, ale i nevôle ludu
slovenského nad jeho otročením, A že JánoÄík nie vždy a nie
vSade bol obyíajným lupiôom a zbojníkom, že v jeho charaktere
mnoho pekného, že sužovaných sUivenských sedliakov miloval, chu-
dolmým Študujúcim „kompanom'' dobrotMnnosť preukazoval, tí»ho
(iôkazoni je jeho mer«ni<* súkna ,,od buka do buka**, zvť»ŕ'nen*^
? tomto porekadle. Zcf tovskí, i ich biče i ho
23. marcii 1713 ako > . . ho vrah , ua za r* út
„Bit verbo venia/ roku 1^4?^ stavali v Liptove i najideálnejším,
niij^istejáím, najŔlachetnejítm národovcom slovenským Äi}>enia% a to
len preto, že su opovážili v Liptovskom Sv. Mikuláši koniírc\*íS vy-
držiavať a na i' tou vc*n i
žiadať, poetiek la ru<lu
rikutky Jánošíkovi- oníi považuje hu zn spravedlivihu ti
muohýcli krívd, ktorými zemiinía lud slovenský sužovali, -
básnik Ján Botto neprepnul vefmi básnickú strunu, kerf vei
apoteose JánoAjka dáva mu do úst slová, obsahujúce nielen rm
bôf nad straíiným otroí^entm ludu, ale i slová útechy a kr.i
budúcnosti*
m
K bieilutn politickým a sociííliij'tT) nrfroda slovenského pH*
driižily m eSte i nilboženské* Osii<l» zaplatiť svoje ní^boÄeni^kf''
svpdOcnie ítivototu^ galejaiiii, ^^bnanstvom a žtralou majetku p(^
v prvom rade tv'ch filovenských mužov, ev. kflaxov, ktorí boli i
literárne čintif. Takými boli JMlárik, Horfífka, Kalinka, Masník a
Daniel Krman. AvSak aj ich úiMnkovanie bolo len „kvapkou v mori"**
bolo v prvom rade spisom n;i^ i-polonnckým venovn^
nemohlo prispeí k rozvoju ii lo povedomia na Sl«
keJže massy íudu slovenského pod jarmom telesného poddanstva
ťtpely. Sedliak^ uevláduuc ani svojím životom, ani majetkom, ne-
mohol ani len na budúcnosí svojich dielok vplývať, V desných
okolnostiach, ked prfsluôníci národa slovenského ani len osobne
neboli slobodní, nebol rozvoj nítro(lrj(''ho ducba ani mo>.ný. Kres(ansk(*
Kásady o rovnosti všetkých ludl al^solutne nič neplatily v praxi,
k(*cl vec týkala sa ludu poddaní^ho.
Ot4ícky rovnosti ncdotkly sa ani najvypuklejšie slovenské po*
stavy povstania Rákóczyho, akými v sbore evanjelických kňazov
boli dvaja velmi nadaní a pracovití^ Matej Bel a Daniel Krman.
Pravda, B(5I stal sa pozdejíle nielen v otázkach k" " ili a
politických* ale i v líteriirnych opatrným diplomati m ; . uiun
vynikal i osobnou neoblonmoFÍou i a>íitaCnou bystrutou. „Búrlivý
tivot Krmanov je opravdivou episodou Časových dejín/ hovort o >'>-►"«
primerane Jaroslav Vlček; žialb*diu, venoval ho takmer len i
jtenskej ogitAcii, Z významných dístich jeho: „Chvála bndiž t* i «,
nás píedobrý Boá>.e, x tak velikt^^ho dobrodini, že neklesi nú^ i do
konce jaxyk, náš jazyk obzvlnátný, s^ ;ý dosti, slovan-
v ktorých tedy svoje slovanskí^ povei ;i podiv jasne Iti
dalo by sa zatvárať a bolo by k očakávaniu, že mu^ tak silného
národného povedomia a takej smelosti — ved slovenskou kázŕiou
vysviecal Ilákóczovské zástavy v Žilinu — bude hTadat Í spôsoby,
tomu kmeňu, z ktorého pochodil^ tej reH, ktorú tolme oslavoval,
prí«;luAnú, možnú platnosť získaí. Ale Krmau takéto pole ňčinkuvíiuia
nehľadaj, prácu budenia národa nekonal a svoje výteí^ué sily vy-
nakhidal na Äkodiivú náímženskú polemiu. Jeho polemía s Dubnicaym^
katolíckym farárom teplianskym, je zjavom priamo zarmucujúcim.
Pre rozdiely konfessionálne íkubali s.n ■ -• jedného národa tnk
neSetnic, ako toby z ich sŕdc láska 1 d cele bola vyhasla.
Na dva konfesšionálne tiibciry rozdelený, iáiUM>;:enskou n*'
mýlený, k tomu i telesne potblaný národ slovenský meui
sahnvaf do dejov Uhorska ako činitel. Krmau bol brdinoni viery,
podporujúc Rákóczyho preto, že od neho oínkával uskutočnenie
rovnoprávnosti náboženskej. V tom bol tedy Komenskému podolmým.
Ale sklamal sa i on. I tento Rákóczy bol \\ '
Uvnym diplnmatom, ktorému poť^tom a majt^tkn
jelici len na to dnbrí Indi, aby ho pod n^iei
prevziať a p{»držat dedictvo otcov, km Leii
preto choval sa na oko tak, ako by bol podporovateľom rovnopráv-
nej T^ .1 ,,.....!. ., g^jjjy Hitiiaii bol vi
lMmmmmí^,mfm
720
tickuu prfímosťoM a porlrohnos.fou vykotiáva obrady n nioíllithy kíito-
lícke, bol by sa luesvedcil, že nobol ubluycom evanjelikov z prt}-
STedčenia.
Na bedlivého pozorovateľa robia skutky Krnianovc ten dojem,
ako pozorovanie toho, kedf terajší uhorskí maiTaronskí ev. kťia/ia
dávajú sa evanjelickým pilnom za povlekono.si(^ov, ti
že i títo považujú cirkev evanjelickú len /,a gnulus ad
za nástroj veladenia ich pbiitickej nioci a slávy.
►•##»
Na dedine.
Napiíial (hidrej Kalina,
Minulý Vianoce i Novy rok, Stnehrovla^^íl, koHti prenikar ;
zuiiK stala na polocestí; v dedine začala sa koleda: a náš pn;^ i
BohuÄ eáti* vjjdy viizí v jednotvárnej samote dedinskej, nepomýžlajnc
na to, že by už bol ías vyleteí z toho tichého, celým svetom za-
pomenutého hniezdocka a braí m za svojím povolaním 1
Je tomu drahne íasu, ío priSiel k strýcovi sem na faru:
vtedy kvitly žitá a drozd už len ojedinelé krátke hvizíiy vyrážal
zo svojho zvonného hnila, ke<f sa viezol na strýcovom '
výin údolím do dedinky, kde h<Hl!al odčii'iovaf hriech}
Lebo v roku i^kolskom žil trochu pestré, hohloval Musam i iiacchu-
sovi, tak že mu neostávalo času na učenie, a zkúAky poskladal
premešká]. Otec, dozvediac sa, na čx>m je syn, preKtal mu pojíielaí
penia/e : a Bohu;^, potrápiac ga za Čas, uznal konečne za uajlepSio
vydttí sa na c4?stu k strýcovi a pozdržaf sa u neho tak dlliv, kým
ga nepripraví na zkúŔku: keJ sa otec presvedčí o jeho vážnom
úmysle a spatrí výsledok, nepochyboval o toíiK že sa opilC udobrí.
Aŕkolvek vSaií takto rozSafne ^i on vec rozmyslel a potešil sa,
keit znovu oarovnal svojho zviklaného ducha, predsa nie bez tiesne
blížil sa k zátišiu farj* dedinskej; a v tej nálade príroda i ludia
zdali sa mu t-ak neobyčajnými, jako nikdy predtým. „Ach,** myslel
si liohuŔ, „bude to sladký odpočinok na ôádľach voňavej prírody,
v zátiSí a hluťhej samote, ke^í imstane večer a bledollci mesiac
mdlýni striebrom poleje polia i hory súmničnt*, To bude balsam
na uštvané srdce!"
íid tých čias minulo pol roka. Pilnost v práci a ftiplavá zima
osviežily ducha BohuAovho. Nakonec jr*ho pílnosf v uči*ní pomily
začala už i ochabovaf, nomajúc dosf Zi mi: a ra/
srdce jeho na dobro sa zmiatlo, opojac iskej krá- ^
Prijdúc jednu nedelu po oilpoludí'iajíiích službách líožích z ko-
stola domov, vzal knihu do ruky a sadol do pohovky, chcojúc !'
hrúžíí sa do jemných zákutí vedeckých rozborov. Ale sotva z
iiiatf v dttchu ocitnú 1 sa znovu v priestrannom chi4lii«Y z mh^Ji
?si
tySiel pred chvíTou- Pred Jeho zrakmi stojí zás^ 'o^e oti
nýcli dievcAt s rumeDoými líc luii, u saiuťho / 1 kUmS i
deluje sväiyAu od lode chrámovej, Namasteii*^ vlasy ich leskrui »a
a splývajú vo vrkočoch s pestrými stužkami dolu chrbty. Uievŕatá
hladia Qábožne do svojich moiUitebných knižočiek, ale mnohej zrak
oličas váetečue zabehne stranou do panskej lavice vo svätyni, kde
žíedí rychUír obce, kostolníka BohuS; a pohlad jej zachytí sa o po-
li fad Bohuäov. r>iev<!*ati4, kľačiace v prvom rade, úzkostlivé vzpierajú
m plecami družku o diužku, aby ueboly zatlačené do zadu. Ked
následkom nespokojnejšej krvi niektorej z nich rozkolísa sa tesne
o seba opierajúce sa ich telá, tu potom splašene samy sa oUlía*
dajú po nezlmdnici, od ktorej vyšiel náraz k tomu vlneniu >jvých
vôd: ale v tom samom okamžiku už povstáva z p;» ko*
stolník, kráča k niuu nasupene, popadne za plece u . lu a
zastrčí ju do zadu. Polohlasne vypliesni vSetky; a vážnosť, s&tui^iara
k službám Božím, je opät obnovená. Bohuš pritom tichýmt si>tva
znateľným úsmevom prejavuje svoj súcit onej, ktorú zasiahlo úradní'^
rameno knstolníkovo.
Oko jeho v:^;ik najmä k jednej zabieha s rozkoSou. Kľačí oby-
čajne uprostívd zábradha, eSte s jednou, podobne krásnou družkou,
jako ona sama, Oči má veliké a čierne, jako trnky, s utajeným
svitom šehnovstva; čistý jemný obličaj, s ružami na líc ich, vrubený
jo lesklou čerňou hladko pričesaných vlasov; postavy je štíhlej,
hybkej. Ked ju Bohuä u/rel prvý ruz, hneď mu pudla do oka: a
dnes v h^^' ' ' v zapomenutí njípadne dllio spočinuly na
nej, jako 1^ < ssaly z nej. Potom i ona obrátila k nemu
oči: snád ucliila na svojom tele jeho pohľad, ktorý ju žibal pla-
meAom* Ale zapaliac sa, rýchle ponorila zraky svoje do knižočky
a modlila sa dalej. Tie láskavé pohľady, ktoré už častejšie vysielali
k sebe navzájom, nesnááaly sa s posvátnosíou chrámu.
Bohuš zrazu povstal s pohovky: a jako hus" strasie vodu s bie-
lych krýdel, vystúpiac m zelený breh rybníka, tak zapmizoval od
seba svodné dumy. — „Dnes mi učenie jakosi nejde,'* riekol, a
položiac knihu lia stdl» prešiel do izby strýčkovty. Tam priSla mu
z kuchyne v ústrety stará ^azdina, ktorá povedala mu vec známu :
íe totiž velebný pán chodí po kolede. Dnes započal, ale za jednu
nedeľu neobíde celú dedinu; zvýäi mu i na budúce. A to hovorí
8 takým krikom, že ju jjočuť v dedine.
„(Jo na tom zUHioV" táže sa Bohitó.
„Povážte ši len, prosím vás* neoblečie ai vám, než ľahký zim-
oiček. A pripomeuuUi som mu, aby sa vrátil eSte domov z kostola
a neSiel rovno do ilediny s koledou Iíožuch v takejto zime je dobrý
i mladšiemu telu, nie to starým krtstiam.'*
Ke í BohuÄ mlčal, nejaviac i^hiiti k besede, odiÄla do kuchyne.
A on, chcejúĽ sa vniitiť do učenia, vrátil sa znovu do malej izbičky,
ktorú mu strýc vykázal na čas jeho pobytu vo fare; vzal knihu do
ruky ft prevalil sa na pohovku. Chvíľu čítal, potom ponad listy
knihy zadíval ^ ce^e okno naproti do záhrady. Tam holé vetve
atromov prípadnuté boly t^Aakom; a iblej za plotom záhrady belel
7-22
Äa tniíľ koHtola. Jaký to smutný polifail! A /aovu jJäcäT^ftaf v KníMe:
ale čítal na piano, ni^sledujúť smyslu, Miesto Bmyslu vcdťckých
rozborov svieti naô dvoje čiernych oŕú 8 vlažným svitom, plných
nehy a kúzla nepochopiteľnc'bo: v nich číta o láske a áíasti, o toz-
ko§i života, ktoiá Ijo pozýva k pôžitku^ a je cfaleko. Vo chvíli celá
SfMUiilá postava dievky stojí tesiuí vedfa neho, a on snfva o tom,
že jo berie za mku^ vinie k sebe a celuje jej líca, oíi, vlasy i
rty malinové.
^U feerta! idem za rtou, vyhĺadílm ju/ pomvalel si, vyRkoiMac
s pohovky. A postavil sa s rozhodnosťou pred okuo,
„Čo je to?** kladie si potom otiliiku a hladí, bladf aablyskr .
fifiah, pokrývajúci pôdu záhrady. Ale sňah je chladný, v /?fK rJ-
puííto a nemo: odtial nedostáva odpovede na 8 voj n otázku* Jaká
krásna bola záliraUa. keií on prišiel na faru: plná ľu2í, fialôk,
klincov, tulipánov a všelijakých iných kvetín. Teraz hriadky kryje
hrubá vrstva sÄahuj cez zamrznutú kôru jeho tnM z nich miesty
bnedt^ chra^tie. — „SnáJ je to lanka V" my^ilí 8i. „A vyzerá to
skutočne tak: dievčina je mi drahou a pritom kúzelnou, tajomnou,
povznesenou nad iné dievky." — Akí to by sa mu nik<ly nebolo
pozdalo, že prosté sedliacke ílievča mohlo by vzbudiť v Aom Uikýto
znepokojujúci stav, ktorý pľehÍu8UJ4í vSetky ostatné hnutia ducha*
liosiaí myslel, že oná láska, ktorá sa Hžiera sama sebou a horlí,
poneváô jiredmet tuhy je príliš vzneSený alebo z iných príčin m-
dosažitelný, môže byť vzbudená jedine osobami z kruhov vyäáfch.
Ale miluje-li mládenec meštiansky sedliacke dievča, I že
by si ju prial maí za manželku a vernú družku po ot :
vtedy — nuž! vtedy premýAla o tom, jako by tiei v uej
lásku* liohuš nebol zle vychovaný, a tento názor na vec :i ..„,.
mu k prílišnej hanbe, lebo bol pospolný.
Odhodlal sa, že pôjde do dediny a bude pásŕ po díevfeatí* Na-
toľko bol už zasvätený do umenia lásky, žií vedel, jnko treba oblú*
zníí srdce peknej panenky: nrt ? ,<lovy, vý^
rázmi tuhy a vzdychy, i milýiit i Smelosť a
neodbytnosť dobýva sebe pevnejších hradieb stydlivosti a vzdiiru.
Prehodil hí na plecia zimník, hlavu poki7l teplou čJapkou a
vy§iel na dvor. Vonku bolo mrazivo, nie slnet^no* ťelé oktdíe po-
krýval jednofitajný povlak sňahový, I' ' i sa, jako myriady
husto vedfa seba nasiatych diamantov. Hil, jak sa mn fivoN
nilo v bnidi pobtadom na tú krásu velkej pruody; pos
n Msí a vypäl sa hrdo celou výškou svojej postavy. N
i&tála zima; ale v srdci jeho bolo svieže, mlarli^ jaro.
Bobu^t priblížiac sa k stavisku, kde rozmyslný sedliak prcf!
nedávnom otvoril krám a predával najrozmanitejší tovar,
80 židovským, už stari^ím kramárom v obci* pred domom uzu^
pod lipami troje dievčat: medzi nimi bola i Terka, ktorá si i
manila jeho srdce. BohuS na okamžik zaradil i^a, ale preiDointr
198
IiQtitie svoje, veHolo knihu k nim* Kť»I bo Jíevky vidtóly ísť smerom
k nim, v icU obliäyocli kmitol úsmev, a /.ačaly si Oosí poSeptávať,
a Aj!* zvolal Bohu$, ^tri botiyae siály su ua poradu, O i^omže,
díovCatá?**
„To vieta* te o vás ľ* odvetila mu uátepačne jedna z nirh, íi
naliýbnuc sa k družke, riekla jej čosi do ucha. Po chvíli ;
vala nahlas: „Pret^o nás nazývate hohyftami? Ci sná<f v^ ľ
jako nejaké bohyne, ktoré ste tam kdesi^ kde chodíte do dkól, mali
štastie poznať V Ale na svoju smelú otázku akiste neCakala od-
povedi, lebo spustila tak zdravý a neskroteuý smiech, až sa pre*
lamovala v páse a v ) íjúc
tVHľ svoju na ich hru < t ne-
bola ne/.náma RohuÄovi^ ale jej rozpusti los t trocha ho zmĺatia,
^Tys' jakýsi Škriatok !** pomysb>l si o nej.
On vedel, že neporozumely jeho narážke na oné tri bohyne,
ktoré sa siSly na hore Ide, a Um pozvuc k sebe mladého pníitiina
Parisa, vložiíy nm do dlane zlaté jablko s tým urŕ-eiiím, aby hu dal
najkraj-Aej z uich. On ho dal Venuši, ktorá mu zase slúíála zaň
najkrajšiu žeou Grécka odmenou. Jukože mohly sedliacke diovi^atá
poľozumeť t4ik uCenej oará^^ke! ačkolvek zo srdca si prial, keby
jeho vyzvaly k podobuému súdu. aby mohol dať jablko Terezke.
Co viac! ony jeho oslovenie považovaly za urážku, vyrozumievajúc
pod bohyňou ^aroíiejnicu.
BohuA ^iel do krámu a priniesol ztiidial rukrovébo diev^ťom*
^Ktorejže napred? Tebe, Terka/ riekol láskavé, ponúkajúc jej
z plného korijúta.
Ona sa zapálila a sklopila zraky* BohuS btadel na ňu s tichou
rozkoSoUf a tiež cerveú naskočila na jeho líca*
„Preío si neberieš?" táže sa jej.
„Ona sa vás liojí/ odpovedá za rtu smelá kamarátka.
^ Preto by sa ma bála?"*
„Preto, že sa vám íúbi," zasmiala sa.
^To ty m vieš, ti sa mi lúbi, a jestli ilno ^ teily ty byV bok
poslednou, ktorej bych sa šiel z toho vyspovedať.'*
^Oh! z toho nemusíte sa v ^ ' * ly vieme bez
toho. C'i vás suátí dávno n* ? — Tak si
predsa vezmi, a nebud hlúpa huí^ľ* núti ju družka^ «lebo nebudeme
čakať za tebou/
Ale Terezka stojí jako skamenela. Bohu$ berie ju za rameno
a zblízka chce jej pozreť do oŕú. Ona sa odvracia, ne^inádzu svoju
rada by ukryla, A ou tiež nenachádza vbodtiých slov. V tom tá
druhá vychytila mu koniúť s cukrovím z ruky* Ttuezka, tii t
svoje rozpakyt 1*<^*^1 ^^^ úou, iK^padue ju za rameno a s chu(
ju Inicliaf du cbrbta. Pi»Ĺom trhá jej js rúk cukrovie a berir ú
x nelio plnou hrsťou,
„Tu ši máš, vezmi si vSetkj!* rečie jej družka. „ViSak ja
viera, že je to pre teba kúpené.**
Terezka aevÁima si n^ j<4 ^}^h ^
hladl na BahuSa:
V24
jS^omac^a pUiý uchý, zastreiiý síce d io víiacSa^mychft v o§eoii;
Nepochylmje o tom, že je tie/ milovaný, a predkhuli si v uiysli, '
až srt síde s ňou osamote, žt* jej šlovy j)rcjaví tubu svojho srdrji.
Alťí smelý prúd jelio citov pľeiuôil prenikavý hlas zvonca,
ktorý zavznel v si^sedoom dvore. Dievčatá mžikom rozpiľhly ha:
jako kŕdel divých kačíc 8 hliikoíu vznesie sa do povetria, keJ sa
na Idízku vztýči postava priplúživ.sielio sa lovca. Leu Bolmš oôUil
stáí na mieste, takajúc na koledu, ktorej príchod zo susedného
dvora oznamoval hlas zvonca. Sprievod pozostílval zo átyroch ludi :
napred áiel chlapec v kam^J a so zvoncom v ruke, za ním kostolník
8 kropáčom a kadidelnicou, potom u6itef s knižkou v ruke, a na-
konce farár. Strýc vyzval Bohuša, al>y sa pripojil k nim, I al^ko^vek
mu bolo lúto, Ze nieto pokračovania sladkých chvíl vo spo'
Terezky, poslúchol vyzvanie strýcovo, aby neprezradil tu
svojho srdca pred ním, bdelým a prísnym to gtráJ^.com dedinských
mravov.
Vo dvore kraraárovom chlapec znovu zatriasol zvoncom. V pi*
tvore duchovný zaiuvl predriekať latinské modlitby; učitel odpa-
veílaL a mocný jeh<» hlas rozliehal sa po všetkých kútoch sUchlej
dounícnosti. Gazdíf - utvorila dvere do izby: koledntcí vchá*
dzajú po jednom, ^. m hlavy. Hospodár a dietky jeho, shro-
maždení v izbe, kTakaju na kolená blíže stola; gazdina ostala ktača<
pri dvenich. Kňaz prosí latinsky od Boha po?.ehnanie pre dom,
ochranu pred nemocami i pohromami. Kostolník, ktorý ostal bol
v pitvore, aby nahral s ohniska žeravých uhlíkov do kad; '
vstúpil tiež nakonec do izby, piináAajúc so sebou vňňu t
ktorou sa naplnilo cidé obyíllie. Kc»ľ farár vykropil izbu
vodou a vykadil tymianom, a uätel napísal na dvere zaôiatu . ,
mená sv. troch kratov, kí^az vzal za bradu mah^ho chlapčeka, kía-
čiaceho pri stole, a prehovoril k ne nm vlúdue slová, A íjazdina
8 gazdom, vyrozumejúc, ííe je obrad náboženský u konca, a úsmevom
vítali teprv koledu. Žena obratne prini**sla na mise koláť^ov a skle-
niru vareného vína, aby sa zohrial pán farár na tej tme. Utrela
zásterou beztoho íistú lavicu a ponúkla jedlom a pitím i líohuša*
ktorý, prekvapený nábožnou náladoví, zrazu v dome zavládnuvvmi
dosial stál u dverí, uemohúc sa spamataf. Kňaz zaviedol rozli
o obchode sedliakovom: sedliak si chválil, že, vdaka Bohu, vr
sa mu dol>re, Na obličajoch všetkých domácich, rodi»Vvv i di-
svietila radosť, v f ud nosí a spokojnosf so živ<»tom. A len
nútila a nútila k jedlu a pitiu: vecí to nachystala pre
Po štvrťhodinke, ked si pobesedovali, koleda opustila kramárova
domácnosť, (razdina, vyprevádzajik ju, kradmo vložila utútelovi do
dlane strieborný peniaz, zavinutý do papierika. Farárovi zf^tra
sama i u dar.
I^ sriatlená domácnosť naplnila tichou radosfon
ťotum liias zvonca zavznel v nasledujúcom dvore. Koleda '
poje do tmavej izby, a nikto ju nevíta na |irabu, Izlm /-i
firázdnou; len po chvíli v pološere kostululk zbadá za sr
avici hore znakom ležiaceho mužského* Jeho hlava s huMyuti
f^íí
?Spri5am^i5^a<lol s ktatkej lavica; a na blave^äic^rilep
drží sa nm rirohná vyplznuta barauira, Ústa má otvorené a clir n
Kostolník nešetrne xatriasol ním: scniHak, kerf uzrel kolednikov,
zodvihol fta, sňal s hlavy čiapku a bez blesnutia zvolna spustil Ra
na kolená, pritlržiavajúc su rukou titola* Obrad bol už v prúde.
Bohuš podivil sa I' " ' " ílosti pohybov sedliakových, kto-
rého znal už od d:: / stretol sa 8 ním v kráme u sii*
seda: a hned na piv> nu prekvapila ho bola jeho zavalitií postava,
u sebavedonjý^ pritom chytnicky výraz tvári ; nadovšetko vžak rec
jeho, pretkávaná d«>myslnými zvraty a báRnickými obrazy* plná
verného pozorovania a rozumnosti, Kec! ho lepáie poznal, nazval ho
Pugatíievom. Tento sedliak videl a zkúsil mnoho; kedy8i Ík>1 v Pešti,
odkiaT po žebrote vracjil sa domov. Bol sniorn zámožného sedliaka,
ale otec jeho väčšinu majetku poručil sestrinmu synovi: vlastného
syna, pijana a bijaka. nenávidel a Ukmer vydediL Domácnosť jeho,
bez ženy, ktoni u§la od neho^ učinila na Bohuša trápny dojem*
Izba bola nečistá, plná (ažkého zápachu zhnilých zemiakov.
Potom koleda §la o dom ifalej ; a Bohu^ chodil 8 iiou do samého
večera. Ked sa zotmilo^ odlúčiac 8a oel nej, vracal sa na faru*
Cestou uvažoval v duchu o svojich dneíiných zkiisenostiach : po
dnešok eSte nikdy nemal príležitosti tak zblízka pozorovať sedliacke
domácnosti. A rád bol tomu, čo videl: dnes celý sedliacky stav
primknul sa bližšie k jeho srdcu. Našiel v ňom vlúdnosť a poho-
stinstvo, videl tie samé mdostí a žiale, jako u mešťanov. A to mu
bolo zadosťučinením, PriSlo mu na um, Či by to nebolo možno,
aby SSL oženil s Terezkou? Mnohí asi muivalt by také počínanie
streäteuosťou, ale pre seba samého, donmieval sa^ predsa by len
bol mudrcom; lebo dosiahol by blana. Učinil by z nej meštianku,
a mal by doma milovanú bytjiosť: jeho srdc4? bolo by potom plné;
a nebolo l«y na svete veci, ktoríí by ho ešte ./ vala, budiac
v fiom zbrkíú žiadosť, ktoní ni^í sp;tnok a i* / hladkej
kolaje života.
Keíf pri.Aiel k íaie. ro/mysiei si tnak ; napieu cncei videť esie
'ľerku, í zabočil do dediny.
^Snáíf by niekto dokazoval,"* pokračoval v dumách, ^>.e zvyky
fudstva nie sú náhodilé, a je múdre riadiť sa nimi : kto nimi opo-
vrhne, ten toho olutuje prvej lebo pozdejšie. Každý nech si hladí
svojej rovne! srdce býva len na okamžik syt*^ a plné^ a nastiivajú
v ťiom opát medzery a zmätky, ktorých tieseň men*\j ožveuy na-
chádza v duchu, dokial ideme t:^stÄmi vychodenými, na ktorých
poznávame seba samých a mnoho znáujych okolo níis. Ale y.xM
hrúza musí nás bmť v okamžiku tiesne, ketf vidíme okolo
cttdzotu, a t sami sebe sme sa odcudzili! Spojenie s Terkou blii/u^F
by ma na Čas: ale či by potom nenastalo vytrezvenie, nochu(,
kliatba V ^
Uvažovanie BohoSovo bolo dosť zbyU>čné, lebo bolo len prchavou
hrou fanUlsie: na to on vážne nepomýšlal, aby st vzal za ženu
Tarosku. Ľvahy jeho rozplynuly sa v nivoč, ked doAiel pred chalupu^
726
íe »>yvalt roflií'ia 'meíkiai, a on u^íit^l dievku Htát iia rôní^tr
vania. Domýí^tal 8i, ke í^aká im ru'ho, i v(fačnoH( a láska vzplaoula
v ňom novým kúzlom*
:k
Chalupy v dedine splývaiy už s v< <>m. Malé
nezastrené okienka ua niektorých holý <> t* n^ [m\u
videí do izieb, v ktorých vládol tichý veťierný rucli. V dome rodiíior
Teiezkiných bolo tma.
„Sama si doma?" riekol Bohuá, pristúpiac k nej.
^Matka Sla k tetke a ja idem za ňou,**
„Ostaň tu/ riekol Bohuš, chytiac ju za rwku. Kuká jeho sn
zatri asla.
„Nesmiem, matka by 8a hnevala/ odvetila dievka znepokojenA*
„Preto, duša drahá?**
„Pusíto ma;" rekla k nemu ticho.
„Terezka, poslyá, ja fa mám velmi rád, Si krásna, jako voňavý
púček ružový; tebe nevyrovná sa ani jedna dievka v dedine. Kej
som ťa prvý raz videl, hnecl ú sa mi zalúbila; a teraz nemám
pokoja^ to ustavične na teba myslím. Ja bych ťa na rukách ooml
a každú tvoju žiadosí vyplnil — : prečo neodpovedáš ?**
Dievka bránila sa jeho objatiu.
„Neveríš mi?**
„Vy páni u sedliackych dievéat hladáte len kratochvílu,**
rekla mu*
BohuÔ ubezpečoval ju o svojej láske a vernosti, tvrdiac, Že ju
bude v^.dy milovaí; že každý rok vráti sa sem ku strýcovi, A potom
ti i)udne na ňu. MluvíK a mluvil vrele: už prestal vážiť
í^r lov a sám neveril tomu, to hovoril. Dievka ml^^la; ale
slová jeho znely v jej ušiach, jako hudba omamujúca. Jeho vášnivé
pohlady a nežné slová už dávno rozvirily i v nej tiäinu díovčicho
srdc-a: ale teraz nerekla by mu to za svet, jako on jej.
Potom ju prosil, aby Ma do izby, podať mu vody.
^Itfte sa napiť sami/ reklo dievŕa.
pPo(í mi ty podať,"
Ona nechcela; i schytil ju na ruky a niesul do vnútri. Ale
dievka objala jeho hlavu a pritlaí^Jla k svojej hrudi, tak že nevidel
pred seba a nemohol vydýchnuť; i musel ju postaviť mi zem* Ona
i^ola rada toum, že premohla jeho tuuzskú silu. Potom utekala
sama do izby ; lebo v tom už matka vracala sa domov. Bobuft užasuul
a ukryl sa vo dvore.
Ked sa vykradol na ulicu a vracal na faru^ riekol sám k Sdbc:
pÚo to bolo» Bože? Sftibovnl som jej verntsť na celý ži^ ' t d
šachovať nemal som úmyslu: luhal som! Zachoval som sa *:
t málo chybebi, že som jej nesľúbil sôatok pri oltiiri. Teraz Imdem
SA tmnbiť pozreť jej do očú; a jiaj matke podobne, lebo ma ona
!;i, jak stmi sa kryl, a dosial považovala ma za purtivcfl.** —
viMlamíe Iže a krivého konania, pri ktorom Bobud pristihol samého
>ÍS
seba^ ocnBínf^nH dubro v/Jet jehu iIum*; u íia jeho mUusLué
blúziieníe spustiiu 8a fažké luračEio,
Kecľ piižiel domov, bál síi po/reť strýcovi do Oi^ii Domnieval
sa, že všetci doma vedia ii^, ojeho lianbe; Um po chvíli presvedčil
sa, že všetko je v starej kofaji, ľonúklí mu večeru, ale on nechcel
jesť, oinJúvajiic sa, že na kolede mnoho jedni a piK Strýc sedel
nri stole s briíviaroui v ruke a modlil sa, hladiac cez okuliare do
knižky: BohuS sadol si do kúta k teplej peci. Ale v tom velebnom
tichu srdce jeho príliš kričalo, nevediac sa upokojiť; nevedel rax
feo poí^^ť. Konečne vzal zo skrine svitóok Pisma sviitého, a posadiac
sa 8 ním k stolu, bližšej k lampe, začal Čítať. Bol to prvý avázok,
predmluva k Iatin8kŕ''mu prekladu sv. Jeronyma. Oko BohuSovo
ntk>'elo na záldaví o Pí V 'i. Pôvodca [ ' 'y a prekladatel
Písma, Jeronym. po spu: andriuskýcíi : , tov. Hol mystik.
BohuÄ znal trochu I^mo: uiokdy pri jeho čiiaiu bladal >val
v úom dejiunc udalosti od poesie. Teraz vftak sotva tat
Jeronymov výklad, mystická sila tohoto askctu neodolateíne unášala
ho v nadzemský zázračný svet. Hlava jeho naplnila sa ohnivým
vírom, a bolo mu tak, jako by pod jeho nohaum unikala pevná
fK>stať života; jako by slyšal Äum nebeských sfár, hlas veťmeho
Sudt^u. Keif sa po chvíli spamáUil za«e, srdce vinilo ho z podlt^ho
ftinu, jehož nijak nemohol si odpustit
Trvalo to dosť dlho, než sa duch jeho trochu utíšil. Potom
bral sa do postele: v tom vdak vonku na chodbe uslyšal ruch
cudzích krokov, a hned ktosi i zaklepul rm dvLMikh. Farár riekol
„volno^ a do izby kradmo a nesmelé vstúpila ženská, ktorej sa
Bohuíi zprvu prefakoľ Ona priphižila sa k starcovi, rhcejúc mu
pobozkať ruku; ale poneváč v rukách držal breviár, bozkala mu
len rukáv pod lakťom, ľarár eSte nejaký čas mlCal, dokoní-ievajúc
modlitbu, a prísne h tade I pred seba, rJakonec obrátil sa k pri-
chodzej žene.
^Co tak pozde V** riekol.
nUž je tu tu,*^ odvetila ona významne a placho.
,Čo tu 'ŕ skríkol kňaz skoro zdesene, nevediac, o akom tajom-
ti? e je rei,
.U£ sa narodilo/ zajakala sa žena.
V oäach kňazových svitol blesk; zaCal potriasať hlavou.
„A Co tedy chcete teraz v noci? Sn.4J krstiť?**
„Ano: keby ste niŕili s nami do k<»8tola na krst,** odpovedala
žena so strachom. eVonku (^akii babica s deckom, ja mu budem
krstnou materou.**
«Co vám to pridlo na um [irijst v noci s krstom!''
„Vo dne by sme sa hanbili."
aHanbilil* zvolal starec.
,Venx dno."
„A to treba, i h bola verejná," rir] po-
vstal. Líca jeho In ^ i sviHily. BohuÄ s 1* I na
»tr>Ta: podobne museíy vzplanúť zraky Mojžtáove, keif uslyšal, že
jt^hn tufl vrátil sa k modlán^tvu, medzitým, ta on mluvil s Hospo-
4d*
)ss
dlnom; a v bneve hoJil na zem a roztrieskal dosky kamenné,
na ktorých prinášal rukou božou napísane príkazy sinluvy.
Bohoš chápal už, o Čo ide. Pred fuatí mesiacmi váženého
hospodára dcéra tnala svadbu. Siísedia pred svadbou pošeptávaU si
vŇelico: hovorili, že to není v poriadku, aby nevesta ála k oltáru
v parte panny* Precu vraj rodií*ia jej lutlilia sa so svadbou a preío
ne<''akaju do fašiangov? Matka nevestina na silu ebcola mať eôte
Y lete svadbu. Susedia lutovali ženícha, ktoiy netuôil, že mu dá-
vajú za ženu dievku, ktorá do posledka milovala iného mládenca,
známeho záletníka v dedine. Kecf sa tieto reŕi doBtaly ťlo uôd
farárovi, dal si zavolať otca dievkinho a prehovoril 8 ním medzi
štyrma očima. Riekol mu, ^o hovoria ludia o jťho dcéro. On od-
vetil, že sii to babské klebety, a ubezpečoval kňaza svojím svedomím,
že koná poctivé. Farár, znajúc ho do tých čias ako muža poctivého,
uveril mu na slovo. Mladý pár oddal pri oltári, a hlavu nevesty
zdobila parta. Potom, jako navzdoľ po ml u vám, sám bol prítomný
na svadobnom veselí. Ale vina ilievky, pot^^m už manželky, zane-
dlho vyšla na javo. Kecf nebolo viac pochyby o jej poklesku, maužel,
ináč dobrák a krotká ovečka, poštvaný fuilmi, afiy učinil zadosí
dedmskéniu mravu, zbil ženu a odsťívhoval áa od nej k svojim
rodičom. A farár, dozvcdiac sa o tom, znovu rí dal zavolaC otca
nevestinho, a mal s ním výstup.
„Nestydate podviedli ste ndadého umža i mfta!** zvolal naft,
»Jako sa ospravedlníte? lebo jedine na vaée slovo som uveril,
považuj lic vás za pocti vca. Ale sklamal som sa. Oh, dcéra vaša
bola by šla k oltáru bez venca! ani ja bych nebol prišiel na jej
svadobné veselie.'*
Otec, kl.iknúc na zem, prisahal na Boha, že nevedel o hanbe
dcérinej. Žena jeho síce vedela, lebo dcéra sa jej z<l6vf>rila : ale
pred ním mlčaly obe. Uozhorčenie kňazovo bolo vefké; ale odčiujf
sa vec už nedala. A starébo bok* mu potom i luto.
Dnes, ked sa decko utirodtlo a priali s nim na krst opakoval
to samé: že ho podviedli! že i>y dievka nebola Šla vo venci k oltáru;
ani on by nebol priÄiel na svadobné veselie.
„Už sa len neráčim* hnevať/ chlácholila ho kmotra- »Otec ne-
vedel o ničom ; a všetko zase bude dobre. Prehovoril už so zafom ;
HÍúbil mu náhradu, a ten dal sa obmäkčiť; keí ndadá žena vy-
zdravie, vráti sa k nej. Decko vezmú si starí; ale ono je sUbéi
zanedlho zomre.**
„Zomrel" zvolal farár. «0! tie ženské!** vzdychol si potom a
doložil, že by matke doprial tej hanby, aby decko krstili vo dne
cez poludnie, ked je najviac sveta na ulici. Ale starého mu je luto,
lebo ho ráti má.
A odiAiel so ženami do kostola. Hohuš ostal samotný v i'iím.
Táto príhoda v nočnej dobe, keí príroda i íudia vôkol odpočívali
v tichom snení, po dnešnom dobrodružstvtí s Terezkou, učinila naft
hlboký dojem. Jeho láska k dievke, osvetlená týmto prí|mdoaK
ukázala sa mu v celom dosahu a význame svojom, Po tejto stránke
O veci dosial neuvažoval I srdce jeho scbúlilo sa^ a učinil si pred-
^ävziitie, l^fi^S^ieBímeMížif ani k jednej itiovke, leda 8 limySlonT
poctivým. A po tomto chvaliteí>iioui predsavzatí jeho láska k Terezke
zdala sa mu už len príbehom z minulosti; ale nemohol potlačií
v sebe pocit žialny, Jako keJ lúče ranného slniet^ka tknú sviežu
prírodu, tak pozlátil prvý vznet jeho tiihy aureolou dokonalosti a
krásy osobu milovanej dievčiny; teraz však vo spomienkach Ipela
už hmla jeho vlastnej hmbej váSne na jej Čistej kráse panenskej.
I Iiíto mu bolo tej prvotnej anjelskej vidiny.
ľľod odchodom z dediny^ síduc sa niUiodou s Terkou^ prosil
ju v rozpakoch za odpustenie. Dievi^Ä sa začerveualo a reklo mu,
2e ju neurazil. Bohuš sa tomu podivil
-♦#*-
Večerný zvon v Tatrách*
Lúčenit oa V&ech»v£ítýcb.
S BoboDiy Skalica, « Bohom, Vrbovoot
Večerný zvon, večerný zvoní
Korko spomienok budí on
Z minulých diiov v kraji rodnom,
Kde ja [úbíl, kde otcov dom,
Ked do sveta vclel mi hlas,
Tam čul som ho posledný rajL
Môj teátrik života som
Si veselo tam odehral.
Nedbalí V cintori ked hlasom
Žalostným spieval funebrál.
^ostína! Aj Chvojnical
Či dážd, ncdážd^ metelica —
Pokryjú ich húsky biele, —
A či sôah to tak zaveje?
Nie sú húsky, Ictcly by
Hor* k oblakom, nad koliby.
Ani sňah nie, ved sa hýbe, —
Do kostola národ ide . - ,
Zvon v nedeľu svet pobúrt|
Nezakázali pandúrí, —
A [jrcdsa sa ponáhľajúi
Už druhý raz sozvaijiijú . . *
U Pcliškového mlyna
Pôvabná vedie rovina. Tam,
Popri studíctike Formaoka,
730
K Rasocháču, Vrbovčianka
Z krásneho mesta Skalice
Chodí v svoje kopanice.
Ked stihne svej chalupy sklon,
Privíta ju večerný zvon. —
Už i nad Skalicou zvoní,
Ten kuvik-zvon hlasy roní.
Hlasy cudzie . . . Boh bud s nami !
Tam v kolíske spievala mi
Matka naším ešte slovom,
Na majeri Jedličkovom. —
Neuvidím viac krásnych dňov,
Klamných detinstva môjho snov.
KoFko z drahých niet už živých,
Vtedy mladých a mne milých.
Rozpomienka sladkosť budí,
V Skalici i na Vrbovciach
Mnoho jesto krásnych ludi.
Dcvušky, i zrelé panny . . .
S jednou sme si vše tykali.
Už tam zostal len jediný.
Na kríži národ nevinný.
Nedočkaví na jeho skon
Už mu zvonia večerný zvon.
I mňa zahrabú v zem chladnú,
Trúchlospev žiaFny nado mnou
Dolinkou vietor rozvlní.
Druhý niekto sa v nej skloní,
I už nie ja — a bude on.
Čo Tatrám tak smutne zvoní,
V dumách sláviť večerný zvon.
Večerný zvon, večerný zvon!
Pesničky dňa posledný tón,
Neposielaj nás do jamy.
Ostríš túžnu smrti dobu.
Ved nie v každom cintoríne
Jesto licencia hrobu.
Čakaj, hlásnik, tam na veži,
Kým sa chvíla neprečistí ;
Kým sa odlistená Tatra
K svetlejším dňom neolistí
(Z Tragédie Tatry, sčíMtky iMídľa niitkého.)
Jozef Podhradskí/,
Povesti, báje, ballady.
Napi&ftl MariiH SUídkopiiae,
XVlll.
Koňská hlava.
V dolinke dumncj zžurčal pnmjciv,
putíckol chviru — niet ho, aineú. ,
Kam sa len podel pnidok milý?
Vari ho strigy xačarily?
O pol dna zixírči zas ten pranici^i
potečie chvifu — niet ho, amen . • •
Kam sa len trati čerstvá vodu?
Vari ju strigy — Škoda, Škoda!
A o šícstt sedem hoďin zasí
zdroj zmrtvely sa k žitiu hlási»
za štvrťhodinu tečie, xa pol,
a — darmo čakáš^ aby kvapol,
A zase zžurčí tenie prameň,
potečie chvíľu — niet ho, amefi, .
Vari ho . . , Nieže, ticho predči,
inde je vývod v tejto veci.
V dolinke dumnej v bedre lesa
j;iskyi\a divá Šcreje sa,
a v jaskyni tej býva, spáva
potvora straSná — konská hlava^
a šelma ta sťa balvan serv
deň kaidý von sa vytcpcri
a rovno sa vám k studni vlečie,
a logá, logá, kým len tečie,
u potoka sa potom stívi
» slope, slope, kým len Javí —
Jaj, bcda, bcda — Boh nech háji —
uá nieto vody v celom kraji . , .
Heji mlynárčici drahi moji,
čože vám vodné kolo stojí?
hej, Čoie, čo to sa robota,
prcčoie mlyn viil neklcpotá?
wjiij^ bedai beda! Boh nech chránil
tot v žleboch nieto kvapky ani ... u
Hej '* lká vy iváme, Tube,
ni i rc? na kojEubc?
toť| slnku temer na zenite,
kedyže, kedy navaritc?
732
"Jaj, bcda, Uctia! jakú je to? í
di kvapky v studm, v krhlc nieto !«
Hej, hospodári, hospodári,
čože to, čo vám statok kvári?
tak divno múka, do žaloby,
snád vody dať mu trebalo by,
7>Vecí vody! bcdal kde vziaf predči?
vecí sami smädom mrieme všetci. , .«
I ľudia — útrap v líci bledom —
toť, omdlievajú íútyra smädom.
Tak trpí národ od ohavy;
tá nad tu^ koho stretne, 7^niavi . . .
A ide tade pútnik starý,
muž zbožný, mier a láska v tvári,
šedivá brada hrúd mu kr>gc»
a z líca vidno : ustatý je,
smäd trápi ho« i hľadá vody,
no darmo, nikde ncnachodí . . ,
A v ústrety mu beží žena,
toť, s ncmluvňaťom, upachtená:
»0j, mužu zbožný, svátá hlava,
toť, nemluvniatko dokonáva
a pokrstené ešte ncnie,
jaj, bcdal padne v xatmtenie!
Ochráii ho zkazou pred pekelnou,
pokrsť ho vodou spasiteľnou t«
Muž zbožný spe^no hľadá vody,
no darmo, nikde ncnnchodi • . •
A žena vxdychá a sa chveje
a štká a lká: »ó, vody! Kde je? U -
Ach» nikde, nikde, ani málo —
Ncmhívňa zchŕklo, dokonalo*..
A v pútníkovcj krotkej tvári
vtplá nevôľa a žiari, žiari,
a z úst, kde ináč mierna vrava,
sa valia reči jako láva:
wO, viem, oj, viem to cele rista,
kto toľkú biedu schystaj chystá,
kto trápi ľiid mój suchom, smädom,
už oHinieva v lici bledom;
y]i\ii, zruUi, netvor prapckclný,
;.hya, slopáň, higoA ncnápelný!
Zhyň! Žrút sa, bralo, na ohavu
a sarúť, zarút kof^kú hlavu la
v dolinke dumnej bedra lesa
— skalii>ko pevné — razom zchvic sa
a zromonj, sCa z dek rana,
a jaskyňa je zasypaná^
a šelma — danno klaje. hreší ^
je privrznutá tam jak v preší, —
a studne zas .sa vodou plniai
a riečky — Bohu vdak — sa vlnia.
Zruta sa hádže, metá, scče,
a tu z jej hlavy voda tečie,
vše Icií ticho od únavy
a vtedy, ovšera, nepojavi < . ,
V dolinke dumnej ziuiŕi prameň,
potečie chvíľku — niet ho, amen,
a o scst, sedem hodín zaši
zdroj zmrtvclý sa k žitiu hlási»
xa štvrthodinu tečie, ľa pol,
a — darmo čakáš, aby kvapol,
a zas a xase ^žurči chvatom — .
Keď ui len vieme, čo je na tom!
-M-
Baníctvo a hutníctvo.
Príspevky k dejiuám baníctva a hutafctra na Slovensku.
Napisal A. JS— y.
cnokoo6«ui«.)
AvAak vzácne kovy, ako sú zlato a sti-iehro, majú tú prirodzenú
vhistnost ž*" len tak jednoduchým hutníckym ohúora nedajú sa deliť
jeden od druhého, ale držia sa pevne, nerozlučne spolu* Preto, ak
ich chceme odhiäf, znova i>odliehajú oba tieto kovy chemickej
procedúre, kde 8 pomocou 8Írovt*j a sanitjovej kyseliny a s poQiocau
ohňa striebro ako slabSí kov odhiŕi sa zo zlata a premieňa sa
v hu8tú sírovú tekutinu (íitriebomý sulíat), zlato väak zostane ne-
dotknuté v podobe žltého pieskn, Ale novou úlohou je, aby striebro,
premenené v tekutinu, nazpäť dostalo svoju pevnú kovovú podstatu*
Tott* zase stane sa tak, keif vloží sa med do tejto tekutiny, do
sírového striehorného roztoku^ a varením n»eíf podlieha kyseline
sín)vej, striebro vyraz! z nej a sama med premení sa v sveUú
tekutinu. Takto vyrazené striebro je podoby pieskovatej, farby
belavej, honicou vodou premyté z kyseliny a medi, vyprešované
z vody, sušené a pretopené dostane oju*avdovú bielu kovovú farbu
a tvrdosť.
714
Zlato od stľiebrn odhíConc i\Hte i^istf sanitiová kysolimi, ktorá
vezmtí i poslednú stopu Htrit4ira, alebo iného kovu^ j»*íiLli e^iv liulo
8u zlaUtiíi spojetiii; potom tiež horúcou vodou prouiyté. su&eué a
boraxom roztopoué xlato dostáva svoju pekuii žltú kovovú farbu a
lesklosť. Takto zlato od striebra odlúiN'u*^ je »k** čisté, ale pritoui
samo v 8eh«^ kov niíikký ; avSak ziutma vec je, Že peuinze, alebo
práve i éperky a drahí^ nádoby, ktor*^ by z rÍBt<^ho zlatí, alebu
striebra zhotovené holý, podliehajú skorej zkftzt\ zoderú sa, Z tej
príčiny mieÄa sa znovu do čistého zlata a strielfra, už či na peniaze
alebo iné veci určent5ho, istá čiastka tnedi, ktorá robí potom kov
tvrdším, je to takzvaný legúr (miešanina). Z toht* potom lejú sa
tyčky, valkajú na zodpovedajúcu hrúbku a režú m potrebné plat-
ničky, určené k peniazoitL
K zlatým a strieborným peDÍazom riadne dodávajú 10 čiastok
medi a ÍX) čiastok čistélio zlata, alebo striebra; je to riadne pra*
vidlo pri peniazoch, ale môže byf i viac, alebo práve menej, dla
Iúbo8ti«
Že vŔak odlučoviuiie kovov dialo sa v rozličných dobách roz-
ličným spôsobom, je vec i^tá. Vccľ ešte v kremnickej mincovni,
v prvej polovici minulého Htoročin. nsi do roku I84n— 1842, od-
lučovali zlato od striebra v sklených retorttich ; len niekolko funtov
takého kovu odlučovali naraz. Kftto do nedávna mladSí robotníci
posmievali sa st^irMm, že k odlučovaniu zlata od striebra potrebovali
syr a pivo. Dnes možno vo velkých liatyiih kotloch naraz nie nie-
koľko funtov, ako za starodávna, ale naraz 2-l\ metrické centy
odlúčií, pomocou sírovej kyseliny^ počítajúc riadne na jedno kilo
kovu dve kilo kyseliny.
Nie mi je známou vecou, či kdi» zachovalý sa nejaké mince
z doby Velkomoravskej dŕžavy, z doby Mojmíra^ Uitôiislava a Sväto-
pluka? Jestli i boiy, muselo icli liyí pomerne vefuji málo, ke<f o nich
nechyrujeme ani. Zato častejšie stretáme na na naAich slovenských
stranách s rozličnými kritickými a rimanskými mincami, kí-oré bud
jednotlivé, alebo i hromadne kde-tu po stajých zámkoch, na roliach,
v jaskyniach nachádzajú sa. Najviac býv,ijú liato peniaze tieto. Po
roztroskotaní \'efkomí>ravskej ríAe a po založení terajôieho polyglol-
ného Uhorského kráľovstva známymi ^Ml staly mince z doby %\\
Štefana králn. tuk/vané denáre. Počnúc od XI— Xltl. t
totii meno: v XIV. storočí známe sú ^roše, v XV'. za
Sv. Štefan doviedol prv^ích razitelov pefiazí z Itavoi^ka ; razili
U oeforemné penia/e^ len rukou a jednoiluchými nástrojami. Dla
vôeobecJiého evropejskéko zvyku v tom čase |»reilná strana poniaza
venovaná bola menu a odznaku kráľovskému. Tieto prvňie peniaze
nosily na sehe znak kresťanstva, totiž kríž ; druhá strana nosila
nápis mesta, k<le peniaze razené boly, kde vlastne i král t=í l^
Preto na týchto sUirých peniíizoch z tt»j di»by čítame dve vli
latinské slová: ^Regia ťivitas/ čo vlastne znamenalo Rezno
geusbur^K 8om teda priftlí bavorskí minciari nazdávali sa,
znanií^riá: ^kráľovské síd<dné meÄto**, a dávali na peniaze tiebi
Na pozostalých peniuzoch z tfj doby vídame nasledujúc*? ozaoi/v
786
a rulztitiky: na pivdnéj strane ponia/a v porlovanorn ki'ulm kríž,
na kuucoťli g klinom: nápis Je: ,Stt*phamis rex", Na druhej strane
peniAza sporneDiiU* ui: „Regia Civitas/ ť^o vlastne malo znaiuonaí
„kr/ifovskt^ sídeliu* nieslo* — t nie Rezno, Av^ak kerf niiin prídu
do ruky peniaze zo VX^ 17., ba i /.o zat'^iatku l^. storočia, ako sň
na pr, Uákfxiho poltury, vidíme peniaze neťorennu^ neúhfndnť^, na
jednom okraji tení^ie uež na druhom; {^avt^ria neúlifadná. Ešte
hrubšie mince ako-tak obstoja, ale meuAio m neokrúchané, nechutné^
robení^ ^y rukaviciach *", ako náš lad menuje veci ueúhladné. Ked
8Í takýto peniaz dobre <tbzremo a zahnUiino sa do tej doby, keď
on robený bol, a povážime okolnosti, v ktorých v tom í-nse ludia
žili, nuž vern mrime JMsný pochop o tom a nemusíme si mnoho ua
tom hlavu hímať. V t^im veku, v ktorom patriiné peniaze robené
boly, nebolo rýchlych strojov, aké su dnes; ludia práce tieto, jako
i vSetk)' im*, jí aktihokolvek odvetvia priemyslu, len v rukách, po*
mocou luíLnkej sily robili. Tráce Í6ly pomaly, pritom nestiíly na
výške umenia, ah' boly trviice. Ked jMtrovnjíme Irn starý papier
s terajším, aký to rozdiel! Ten ^^ • nebol naoko pekný a
úhľadný, ale mocný, trvrfci. Dneŕn} ^ y papier je síce pekný,
ale o pár rokov je samá Škvrna a netrváci. Vtora čase kovy, určené
na peniaze, neboly ťahoné pod valcami, ale nauiac kovaly sa pod
bámrom, alebo len ručnými kladivami, a strihaly na menšie pdsky,
z ktorých potom vyrezávali platničky, potrebné na peniaze, KSte
na začiatku, ba skoro do polovice minuU^lio storočia, takýmto KpíV
sobom kovali medené mince v ílafiskej iSystrici v medenom
hámre; i kremnická mincu víia mala takýto medený hámor; ba i
strieborné plechy boly takýmto š|»ósobom kované i pre zlatníkov.
I razenie, či bitie peAazi za starodávna dialo sa len rukou, po-
zdejSie s pomocou rozličných pi^esov, ktoré volali: ,,Htos8werk",
„druckwerk",
PrvAie, zlepšené sitroje ku razeniu peĎazí pri$ly do obehu roku
!HI7. Vynašiel ich istý l>. Uhlhorn v (Irevenbíoichu u Kolína nad
Rýnom. Tieto s čai^u na ta^ boly zdokonaFované na tú výSku technickú,
aké ich dnen vidíme. lYv^ie ovéem boly len ludí^kou híIou pohybo-
vôné, dnes to i ' 'T para, alebo elektrina.
iVnia/e ľ < zo začiHtko XVIÍI í4t^>ročia fíú n**ňhíadiié,
neforemné. Kns /»ci dal ^ ni-
pisom; «pro lU = zu sv- ^ rh,
ani strojov zodpovedajúcich k tomu nemal ; minciarov kremnických
síce bol požiadal, aby mu priali robií poniaze, ale nebol nikto ná-
klonný vyplniť vôíu píina kniežafa. Peniaze tieto boly robené \U)d
valcam, u:í čoho d* ' ' Icovítú — jn ' sú*
Pod jť ymi val i robily m \ od
roku UJOl — ilôo, tcdy skoro za jtítlno storočie.
AvSak za starodávna peniaze razily sa na viac miestach v Uhorsku,
Nielen v Kremnici, ale i v Hudhie (v i6. storočí) a vo vSetkvch
f^aôských mestách, kde nachádzaly s- • -^ -^ *- - inrj ; ba i v Há-
tovciach (V Honttíb v Tekove, v T", ledy v sedmo-
hrad^kom Relehrade a>. do začintkii sedí luik^ialych rokov minulého
iá£^
7B^
fliorofia, km\ tu mincovňa preBtnIa, jej stiuje a m"»rSnÍP piesly^
do majetku jedinej teraz mincovne kremnickej v celom Uhorsku.
Austria zase má svoju jedintí mincovňu vo Viedni,
Mnohým mladším fcitatelom slovenským nebuílú známe deje
starobylej kremnickej komor>% terajšej mincovne, ktorá v dávnom
ča&e veľký zástoj hrala v naSoín Hornonj Uhornku. O komore tejto
dôkladne bol i»ísal bkdiej pamäti Pavel Krížko v Slovenských Po-
hladoch roku IHsi : „Kremnická komora a jej piráti**.
Oníi král, komora nieien ^.e slu^Jla k razeniu a zamieňaniu
I>efta2í, ale v mnohom bola i hlavnou oporou baníctva, keá spravo'
vali ju svedomití a rozšafní ^TÓti (] nííŕelníci, ktorí neuHilovaU sa
len sami zbohatnúí, ale hladeli dobroprajným okom i na baníctvo.
Baníctvo^ hutníctvo a s nimi súvisiace razenie peňazí nie je
takou lahkou vecou, ako by sa na prvý pohlad mohlo zdat Cez
mnobé ruky idú, s mnohými íažkosťanii a nebezj)erím života spojené
8Ú tieto práce, menovite banícke, kým ruda na povrch zeme vy-
neBená býva a premení podobu svoju na tvrdý a lesklý kov.
Ked teraz, kde k baňsko-hutnírkym prácam máme rozlit^né
stroje a pomôcky, ako pušný prach, paru, dynamit, elektrinu a
rozlične parné í vodové stroje, predsa to stojí ešte mnoho namá-
hania, akože muselo vyzerať pred mnohými stonvCianíi, v tých dáv-
nych časiech, ked ludia len svojou vlastnou silou, s jednoduchýn*
želiezkom a kladivom, v bani pracovali? Miesto hutníckych piec
mali len jednoduché ohniská. A miesto rýchlych raziacich strojov len
rukou to vôetko robili. Musela to byť všetko práca lažká a namáíiavá,
SrdeCne ďakujem mojim milým priat^lom Vilkovi Zd. a Jánovi
B*, ktorí mi o baníctve podali dáU a vysvetlenie.
Balkánska cárica.
Drámii v troch dejitvácb.
Napísal
Nikola I, Peirotič Nie^š,
knicia Ôiemej Hory,
pretočil
dr* Ivan Br, Zoch,
Výjav IV.
Fnchodín ktiíela thma u knieiji PeriVn t komoDAlvom
uu praÍM a tcutt^i jchii ua hlavu, ľerán i koroonutTo ^
a poitavia na obtfaíeÔ okolo • odkrytými hlavami^ <■■
Sttwk^í. V ÚHtrety Hte mi priSli, dvaja starí kňazi, dvaja Sri*i,
dvaja chrabrí vlíazi s kytkou krásnou vyberaných zetských vsnete-
oýcb osôb, ako za časov Neumni^vých . . .
T>cnn bo&ká iSUaka
Stnnkovi nikii
ktm a Perúna
DmfK Poklad uáA chválny, poklad náš slílvuy, vítaj nám, WtajJ
hlava Zetyl Ako sa ti vodilo, knieža, ako Zetôanom, tým tvojim
orlom bystrýiu, ktorí boli 8 tebou a tvrir Zety osvietili V
Stanko (dá véetkým zimk, iiby ti ftadlii. Dnižina íHOJa zdravá je,
knieža! Ale ako m vodí teb**, dobrý vííazu? ako kňazovi otcovi,
ako kftahyni Mare, a môjmu bratovi Ďoríovi^ ako starým vojvodom,
rozprávaj mi, povedz, knieža?
Df'ftn ikUftajdc ää). Zdraví fiine. Boli sme v starosti^ dokial ne*
prišiel tvoj list x Leôa. žialUi snic muoho /*a vojvodom Markom i
za koiežatmi Mílijom i Zárkom.
ľerúu, I za tým chlapcom MiAom aerdárom, i za Arsenijom
zťistavulkom ! . . .
Ikan. No, chvalabohu, keď si len ty zdravý; teraz ía vidíme,
a to nám je milé!
iStanko (bôlno). Mne bude vždy žiaf za tými víťazmi, ich sláva
sa bude skviet, dokiaf bude meŕa i vojny! Orly letia vysoko, tam
je ich kráľovstvo, tu dole na nížinách je mnoho menej orlov. Pustý
je Hvet bez junákov, medzi nii'ornníkmi uh " i»lom letí
straka, a s Ivom jie macka!.,* ľlný je 1 zmuži-
losti i divov, kde viala zástíiva zetskd, vtía*i*-* su pozná šU^pa na.Ati !
Ihaii, I)o8ť o tom, mladý víťazu! Srdce nám plače za nimi,
rozprávaj nám niečo o KaRtriotovi.
vojska, ako jeho vojvodom^ tým
Amídža t môj pobratim Leka, ten
ale dnes by bol hriech plakaf,
Perún, Ako Ha vodí jeho
borcom za slobodu?
Dean, Ú\ ešte žijú Músa,
sokol sivý?
Sinnko, Všetci ostali zdraví, knieža, a bude dohre^ dokial íeb
bude spí^at duch svornosti.
Iknn. A tvrdý vojvoda Stanko?
Stanko. Bez toho človeka i^lo by im zle; on je sokoly a oprav*
dový vodca, tvrdi^ieho srdca od ocele, oddaný je viere i domovine!
Perún, To áno, moj kniežii; ale to myslíä, či mu pápež *lá
pomoci ?
Stanko, O tom nemôžem ja vedieť ! Okrem toho, £o som pot*uK
že mu posiela peňazí, a ako by nahovára] Latinov a chystal sa na
križiacku vojnu. Tak* hla, žijú tí junáci v nádeji . .
Ikan. I>obre tomu, kto žijo v nádeji na niekoho, ked padne,
padne v nádeji ... ale my sa nemáme, okrem Boha, na koho h^
spoliehate a ešte im ta posielame pomoc!..,
Stanko. Tak je, knieža, na zlom sme mieste, a (asto musíme
prelievať krv. Hfa<f, i tam sme sa nadarmo bili; neznám, Deane,
prec^o sme sa vrátili! V prostred boja mi došiel rozkaz: tak mi
písal utt^c, tak (dsíil fiordť: ^Oliniť vojsko a hybaj domov, vtao sa
nebi s Turkami!. . . *
Dmn. Znám o tom liste.
Stanko. Ta, hovor* tloveCe!
Ihan (icptoniL Povedajii na teba o nejakom výsluchu, o ne-
jakom tajomstve, ako by o kupt^ení s tlomovinou s tureckým cárom.
Nájdem^ písma sií veľmi jasn(^, smer a pôvmi ich zlý, úžasný! Ale
^
ot^ rvan onec^tô vsetttn prikryC, na jav** o toíii íieíiiťnu^yjS
Ty sa pokoríš otc-ovi Ivanovi, ii oii hodí Uv písma ilu oliňa. titk te
8a o tom ani Čierna zem nedozvie! Na dvoie bmleá ty tretia iHoba,
^htá i jasná bez hany, oslavovať ía hn<le Zeta, celá Čierna Hora!
A inár;e, kto môže vôbec níeío Turkom veriť, Bože! Kde mefom
zachytia, kde Iže upotrebia, a na oba spôíioby priťahujú k nebe,
ale koho, knieža? Všetko len slabikhov, lakoni(-ov alebo bpjkov.
My sme malí, ale átít kresťanstva, ten §tít nÁa ochráni proti bar-
barstvu.
Siank*K Komu ako; mne m vidí, ^e sú Turci lepôí od Uitinov;
fti byí providorom, ŕi vationi 'í, lahko vyberať medzi týmito hodoo-
nťami. í)orde je naklonený Veneciánom, ja, preháňaný jeho pýchou,
k vôli RimUj k vôli pápožovi nepôjdem pod laby venecíánskemu
Ivovi I. . ,
Ikan jkralrniU' jcdoíni kolenom uík zemK Oj, nepadla ešte na§a
dižava na to! Dokmi žije Ivan i naše hlavy, váetri padneme, ale
toho nebude, vedx. nás nikto nepodmanl! A kto by sa dotkuui
na§ej malej domoviny? Cej sile by sme sa poddali? Kocf by Murat
zvládal celé kresťanstvo — nás nezvláda nikdy í... Mó^^u jeho
hordy zafahnúí na Zetu, môžu najned Í8Í, ale len až im dôjdu
v ústrety; pezri^ tam tie strmé šiauce, ktoré sám Boh vysUivil,
ony zastavia vlny sultánove^ my budeme tu vždy slobodni. Hrýzť
ich budeme ako had zpod tŕúa^ Čierna Hora bude tak dobre sul-
tánovi, ak(» i Veneciáuom* kamafiom urážky, ich 8ily i ich zápletôk.
Šibalský dóža, že oklamal liar* ver mi, velmi sa mýli: lahko môže
dnu vtiahnuť, ale potom, abys* vedel, padnú mu razom na ^melii
hlavu Sutorman, Lisíň, Iírsuta, Lovčen, Biela Uora. Spn^tili až do
Metkovica, taká je flržava Crnujevica! Boha jedného sa bojí. Kto
by ju teda mohol prevládať? O svojom páde nikdy nemysli, ty-
smieva sa východu — porúha sa západu!...
Stanko, Hm! mocný je suluin, preäibalý je dóža, my sme
malí, hladní, v biede, . .
DmiK Najmenej umierajú ludia od hladn, a zvhlítť mod«i orlami*
Sietí orol z vy§ioy nel>eskej, schytí dub* všetko, (-o mu treba, vy-
Švihne sa, skriakne a krýdiami strepoce, váetk»'iiiíi /iv»ima hrozí
sbora*
Stanko. Ty eôte hovípÔ, knieža, kto je sulUiti, rti ju< jeho $ila
i môc ! . . .
Df*aH. Znám: íujem, akt) mrvi Balkán, ako hrozí Budíuu,
Viedni, Uhorsku postúpal, Srbsku pottkol. na Carihrade mu hviezda
Ävioti; nech zasadne v Itlme, nech na sever udre, tu ho nebude
nikdy, tu nikdy!. . .
Stanko. To je nevedomosť, alebo samá nádej !
íkan. Kto ináč myslí, ten sa bojí.
Stftnko, V^enecián je múdry, a hŕba peiUzíI
Dŕíín, NáÄ kňaz Ivan je Čistý Čomohorect
') Providori boli námcMnlci vcncctán«ki, lolin^ki. valie námeilnlel
iureckt
n^
Stanko, Ty iiutt/nj luysiis vytrvať, kiiir/a ."
Ihati, Vylr\al^ pntvíliiže. — Wn Iniby utťkujji _
Sianko. ľo ty, človeče, ako by si sa juuííčil?! *suviaÄ prílr<1n0l
lámky v povetrí! Vieô* ja som lu, hovor tichšie; kmi tak kricíá,?!
každý ťa počuje! {VeUm, n th n\m všfiUľi iittAiaí.) Alebo, chodf do
Zahliäka, a povedz tam, ^.e prídem len zajtra okolo poludnia; eňte
mi nedoSlo všetko vojsko, ktort^ za mnou ide zo Škadra, {h vf-
rDariiooi) O našom rozhovore ani slova nevrav kňazovi Ivanovi, h
tvoje túžby ostanú jalovú..,
Dran. Oh^ tiižíui po Vťtkosti a stilosti mojej otčiny — po
smrti jej nepriatefov* Za Božiu 8lávu» za nríSho Ivana, ktokoľvek
by mu krivdil, tu nme väotci Cornohorci. Nech Turci i Veneciáni
probujú čokofvek: zbroj, peniaz; nech navalia na níis kedyk<»lvek,
tu sme pápežovi na samom prahu a východnému drakovi temer
pod pazúrom, a toho sa vAetki^ho nebojinuv Ver mi» knieža, h) ti
ja starec hovorím. Milému itohii bolo milo, ked s;i mU kŕdeľ tu
shromaždiL Oj, vdaka ti^ Bože veliký, že nás tu nemôže nikto po-
drobiť 8ij a nikdy* dokial l»ude svet svetom, nebudú naSe hory po*
Cúvať frátrov, ani sa nebude v nich ozývať ryk hodžov. Nech kto
chce na mls sa navalí, my odbijcmt* si 'u i^ilou. DoMf som prešiel
bojíôť, kfle ostalo premnoho milých bratov, kde *'\ň\á krv potokom
tiekla, a oni k nebu upierali o^^J, ležiac ' i a h pn i
vzdychom prosili Boha, aby zachránil n n. aby /i i
Ivana. Teraz spia večný sen, ale ich jesto eSte vždy na kopy, co
sa neboja ničej sily, ale sa hnevajú na svojich náčelníkov, že im
nedovolia napádať, že im brAiiiti započať čertov tanec, krvavý tanec
všade na okolo ! . .
Stmtko. Slabý je i>orde^ ostarel Ivan, krajina poletí len za
mnou.
I)ean, A kamže, mladý Crnojevien?
Stanko, Rovno, Sfarče^ k Turkom!
Dean {pre uchn). Och, ziu cesta! Zlý osud pre kňaza lv;iii;i,
môjho vladára. Och, posmech, hanba, úbohý starče. z tvojho kozuba
počala sa zrada! (PodUi^om prcmfifaní hlníno, Co je Riideno — to
musí byť! Crnojevien, Čierna Hurá je i uaôa, nás íudl, nie je ona
panstvo vášho domu, va.^ej famílie! Ako si uetlme popri naAom
slnci vo vaôich osobách malá svetielka, predsa nie sme venom vaôím
ray Cemohorci, lož mučedlníci, krvaví borci, verní sme Bohu, otčine,
slobode i kňazovi Ivanovi, hlavnému vojvodtivi!
Stanko, Jj tnám sbor nasledovaterov. moja stninka bude, ver
mi, knieža, mocnejšia !
Dŕnn. 8 tebou bud ;, synkOt čierny kameň 1 s tvojím sborom
sa ty zahanidá, v tvojom sbore híí samí niktoAi^ pohehaji, bludári
a klamári, ktorých na^e zákony prebonia, veáajú, ubíjajú alebo pre-
nasledujú !
Stanko. Nehovor viac ani slij»a^ knieža I Jedno jeiliné slobôd 1
alebo viaže,*. To sultán Murat tak nariadili
Ihan, Jeho slovo lu neplati í
Stanko, Dva svety hu puslúcbajú í
to
ŕan. Necíi tlôjdt* sem a Dech probujel
Stanko. Nie mu je naponáhle, tu srnu ja^ a uQ) Deatio^ keá ftá
Im pohue, ako čo je Uto pohiua, môže z nej urobtt za tne^iac rovinu
až do Grachova.
Dean. Za nové pole nových bitiek tá by rovina liola nieďzi
nami! Lež na krátko: mňa tá turecká sila nenastraší, ver mi!
Stanko, PoíJivný junák !
Dran, Aj som junák, a tn oíl junákov, a teba uepnrodila sHíská
matka, keJ ta jedinéhu zpomedzi váetkýiih uašicli múze jmphL^ií
nával AsiatovI
Stanko. Ty ai čudák, kecl tak vravíš I
Dean. Čo?
Stanko, Mlčí
Dean. Mlč ty, zradca! (gtauico vytatí meé, n hn©<í í Dean; kriie*Ji
Pt^rún i komonitvo a bIuHovíä Stankovi skoéia medxi nich, Dean dalej hovorí.)
Sem sa, kto je Ivanov, Stanko je zradca a rab sultánov! tVHetd *m
diijá na stranu Deanovi, okrem íva a Ugteäu, ktorí držin Stanka/i
Perúth Ja som Ivanov a Cernohorec, vladár zetský, (pre íeba)
Danicin otec!
Dŕan (k Stankovi, uknÄUJác naň meéom). Vodz, Že bych ťa neáetril
takto, keby 8* nebol Ivanov Stanko ! Dal bych ti to, »^o sa dáva kaž-
dému, kt(í podkopáva tieto milé bralá a ná^ho gospodára. Tvoje
meno mi dáva úlohu, doviesť ťa pred Ivana a povedať mu, čo za-
mý.^fa Stanko, jeho maznáčik.,.
Stanko, Nestraš, kaieža, veď sa známe, a hoci som sa nena-
rodil dávno, ale som predsa lepší junák, lepší vojak 1
Dean, Ja som verný domovine, ty si jej zradcom, a čo sa týčo
môjho junáctva, to nechaj, a či si ty junák, povedia to druhí.
Stanko, Ja že som zradca? ! < Vytrbne «b sluhom.) Zix to U» knío><%
nech bude toto, . . ^Prebodne Oeana v prsiach. Deanavl aprievodcovía vy-
tialmu iiie<^e a Umu na proti Htankoví, Perdn ich tiež s vytiiLhoutým me^im
castikví. H tanku odcbodí.i
Pŕnm, Dajte pokoja ludia* Jeho bude jeho otec siídiť.
VMri Cú vražedlníkoví a zradcovi !
íknn (hTadiac na krváciijtku ranu na prsiach). Pekný dar (JmO-
jevica! Keby bol od Turka, alebo od Veneciána, bolii by mi rana
ako Bpánnk niiUL (Padn na kolcnl. Ale teraz ma bolí.., ach, Imlí
ťažko, krv mi vylieva plema rytierske. . . Zmáha sa Knieža Perime!.*.
pozov Stankaf... Neboj sa, nemienim s ním zle... Dosial mi
e§Uí každý veril. (Zodvihne moč a híadí naft t Železo I ostrie tvoje je
jí ocele, a t»iha moja bola veliká slťižiť s tebou mojej viere, do-
movine, vlanti, a ketf pomyslím teraz na tento osud!... Dávno to
bolo, ked sme sa aiŔli, a teraz^ železo, lúčime sa, utdho<lí meč, ik>-
rerá ua ranu í c*kcilu éeha.í /adižte ma niektorý. . . na okamih, a ranu
mi zaviažUí pásom,.. ^Jeúm |iriakoč1 £0 sprievodu k nemu, a uvojtm
pilnom mu «iviUi]je ranu coji prsia a drží ho.) Na okamih. . ., a okamih je
večnosť! , . . celý život ludnký ... ani jeden liek ueraenJ zákonov
m
Tfii, kíorífTl^ffS^lB fipmveiilivydi boh do raja pr
I PríchoíJut HUuko u Perún, >
iJmn, Vojvofla Stanko, daj mi ruku I Znmeí^ vplkou radosfoii
niuky venu*lio sluhu tvojho doma . . . 8pas ho^ spas od veľkej ne-
vôlí*!... Wojt! teleBné bolťÄti hú nÍ4\ malé proti týiTi» ktoré si
svalil ua moju dušu svojíui úmyslom í$i k sultánovi — to mi je
CižSie od Všetkých rán. Nerob to. vojvoda, /iiklíuam (a slávou
tvojho domu, Mariným mliekom, pre Bohti i vértkýcli svätých
nerob , . , nerob to! Krvava škvrna iievymazatelmí oí^tane na tvojom
srbskom krbo, naÄJi slabíi sila stane! Vojvoda Stanko daj mi ruku I
odstrárt mi z duSe tú strašnú múku. írsunko m boH síim so sebou)
Ach, chvála Itohu, moj knieža sa odhodláva^ to bude spasenie celej
Čiernej Hnryl Fodaj mi ruku, draliý knie/a, u;i ma len mdlo k tejto
zemi via^e . . . .Pritíska «i rauu dUňou- Oj, kľv, krv, í^o sa tak mihlišV
Kšte ui^ nevľavís, Stanko I . * , Ach, krv, krvi ty krv pustá! . . .
Nejakit hmla husUi sa ma chytá! Vojvoda Stanko! ľojdeS k sul-
tánovi? Povedz mi, biednice, povťíU nt raz! Ak oataneá doma
s Ivanom^ nech ti Imde odpustení! umja krv. Oj, synko, odstúp,
zanechaj hanbu, V mene toho Imzkiham ti rukul . . . Umieram —
povedz . . .
Statika (dlho roxw.^^riyiSc - véetd 6ikiijiS s impoutím oiipovedV Ja
idem k sultánovi! Vnetci »h thmún. Dean i/iidae,)
ŕerúii, Velká mu slza vypadla z očú I . * . [Tmrel ! . . .
VMci. Oxaj?. . , Ach! . . ,
Periitt, Knieža Dean umrel, zanechal zvláštnu pamiatku vSet-
kým * . . Už ho niet . * . On dokoual, no kto je štachtic, každý
nech polúbi jeho ranu a nech sa zaprisahá: Kto m-hudŕ vfrntj
Cirrtuj Uv/e, nťvh hi) ptŕmtslríiujr lírjh i r^rtťi ľttdid,
VMľu Ameô.
hrúiu Komu nie .sú nväte tieto bralá, nech bude prekliaty
hanebník !
VMrí, AmeiL (Knieža Perún priatúpi k mŕtvemu DeAOovi a buskíl
mtt ruku, of^Utnl urubia toítfU/.j
Virún, Teraz odnesme tieto smutne smrtnť^ ostatky. Oj, íažko,
ísmutnc, braté Ueanel (Zo<lvÍhncl mť^tvehu Deana a mM\ bo puprod SliMika,)
Vlani si mi dcéru omámíL oj, vražedluíc\\ Boh nech ti piati!
• Nesdc Di^AQA, aptevAJiS trúchlivou pie9eň> ktfird pciduC v^c sUblie t t\>QtiL
JAVtlín.l
Všeh'i: Za vltazmí takýmibj
Plfti^ti i veliké zeme;
Ty«* hol flíiäej Hory pýcha,
Za tebou i my plaiVmel
TyB* Ik)1 druhý nttp uííA pevný,
Stredotocka našich vojov.
Ty hrom Ixya, vzor naflSenia,
buch vitazný i duch bojov.
Ty si naSo ť'emohorutvo
Itozplamenil v oheň živý.
^s
Tys* bol bolnej ÔiiMtiej ilary
Syaak veruý, sokol 8ÍV)M
Ty si Uohu vždy bol mílj%
NáH í?i uCil Ho inílavaf,
Preto Ijutle milostivé
Našu vlasť on c»ťl»ľaňovať,
A my verní tvojmu vzoni
Huíieme ía iiaHledovíií,
Za rod, pravdu í slobodu
HÍa junáci v^dy bojovaí ♦ . .
(Bpev satichne, Stunko HtojS tiáni preii áiatrom. brutliac rA Deanovfm •[nte-
vociom, kUirf nesiiť mrlVí'^ho Dcana do ZablialcA/)
Statika, Teraz pre mňa uiet viac tu miesta! Číro sprievod
dôjde do mesta, vzblkne Ivan ako živý oheň, a s ním by vSetci okrí-
dlení sokoh tu na mňa sleteli, tu by ma potreli, tu mi teraz brozl :
Iviiii, ludia, ťťlá kľojitiíí, a nnjviac tuoje necistŕ svedouiie . , . Ta^
nech ma najdú, nerb ma smrvia nad teplou e^te Deauovou krvou,
na čerstvej ntope mnjho zlotina, ntH'h Ivan spokutujc neí^íastného
syna!
Ale Turci!
koruna! . . . kráfovská moc i vláda — to
mi nemôže z umu listl (Preiehná aa.) Odídi, prekliaty diable, prstom
pokazuje každý na íiradcu! Medzi Turkov n*»jdem, nerh ma naše
súdy súdia, ich ^a nemám co báť, ked mi sám l)t»an krv odpustil*
Tej uoťi pójdeui domov, niilosť ma čaká. — necb ti budt* odpustená
moja krv — povedal I>eau! Ako briešnik padnem na kolená pred
Ivanom, poviem mu pravdivú pravdu, vSetko, to mi Murat pouúLil,
ako ma mámíl, tú mi klubovni. Kliatba neostane iia mne, budem
odteraz oteovi podporou do smrti, s í>ortrom pôjdem ruka v ruke,
a on mi všetko odpustí. — A ked odpustí V... co bude zo mňa?...
Tretia osoba po Ivanovi . . , slúžiť budem munef predsa ílvom — —
to nechcení, nie, to nechcem, pre živŕho Boha! Nech ma preklína
celé kresťanstvo, i to je lahÄie, nežlí byf lie/ koruny! ľreto tej
noci pobežím do liaru, a odtial pod krýdlo Muratn-suttána! . . ,
#ŕ-
Z pozostalostí Ondreja Bell u.
Ncosvcžie mVa,
kým rosa nepadne,
ricxii^pieva vtáča,
kým hora nczniladnc.
Kým slnko nepáli,
nedozrejii klinky,
a srdce t)
kýcn n* ^,
743
11.
Narieka svoboda,
lež láska sa smeje,
kecf pierko s klobúčka
posledný raz veje.
Svoboda voľný let,
láska let sdružený .
Polžitim žije len,
kto sa neožení.
m.
)>Suhaju, šuhaju,
čo sa ti smyslelo,
že sa ti mládenčit
tak razom znechcelo?«
Neviete, šuhajci,
neviete, neviete,
jak osamelému
na šírom je svete.
Keď lahnú do hrobu
i otec i mati;
po kútoch teplých druh
za druhom sa tratí,
a on tu stane sám —
sám, cudzí medzi svet,
jak medzi ovocím
spozdený vonný kvet . .
Biedne by odkvitol
na prázdno, opadol . . .
Mladosť by ulietla,
prv, jak by sa zbadal;
a ak by láskou si
srdce nezaviazal,
sám by sa, nehodný,
zo žitia vymazal.
Prehľad slovenskej literatúry z r. 1903.
Podáva Ľud. V. Riener.
(Pokr««oTuiie.)
Kyaôala Dr. Ján. Die pädcigogische Ueform des Comenius in
IhnUsvUand bi 8 zum Ausgange des XVI L Jahrhunderts. Heraus-
gegeben von . Erster Bánd. Texte. Texte. Berlín. A. Hofmann
& Comp. 1903. (Monumenta Gennaniae Paedagogica, Bi»:íä.^íCí^WV^
TU
T, H'*Ätr XLIV a ííl»5, „Novovekí filoKofiaa Sloviiri. > ^ ^' -n.
(Ľvahu.) C. Listy L 1. — ^Oitveua vliniua" , ( I Vílra v H i )
Slov. Pohr str. 227-231,
KvedroTá Zotia. Mylla. Slov, Nov. (r. 2.'>.
Kyetoroiiífká Olgíi. Škníla, Šuhaj.,, Slov. Týžcl i\ 18,
Kýôerský, Víly, Dennica ŕ. L — Pipsenka. Vťrkon. záh. pri-
loha ÍAul Novín k i\ 4(), — IHcne. Nár, Nov, č, 4ťi. ľýtal Hotn
Ha. - Tauiž*t í\ 40. — VojÍil Tiirnžr i\ l.i". IWAkív lístky. Taitiže
e. 157. Ci tá lipka, , . (V hudlm uviedol M, Liclianl.) Tamže L 157. —
Na skalách. Slov. ľohí. str. 5S. Bože môj, Bo>,e. Tamže str. 59, Da
patniitníka, Taraí:e ŕ. fúl í>ne^ok kett oa časov poruti.. Tamže
str* íúK Piíove liu,sle. Taínže 8tr. 521. Po rokoch. TäínŽe str. b^2.
Resignácia, Tani3:e č. 53H. — NehuíietP-li jako pacholatá?. . . Stráž
na S. L 3,
K, (L) Na ťom zhýva, na slove hožoni a ti na posluchái^ochV
Nedt^Ia prvá po doviatniku. Kaziitelňa str. 7il I>U(;h kajúcnosti.
Popolec. Tamže str. 123. Múdrosť illu príkladu MŕlnV. Zvonlovanin
Panny Miírio, Tnnjžt^ str. 142, Naprvésvat»* prijíinanio. Tamže str,
174. Sviitý Jozef, ochranca sv. rodiny a kresŕaní^tViL Neilcla tretia
po Velkej noci. Tamže str. \^2. Prítomunsf Jrži^a vo svjatusti oÍ-
tíírnej. Božie Telo, Tamže str, 223. Co chce Ježiô vo sviatosti oL
tÄrnej. Božie Telo. Tamže str. 227. JežiŔ pokrmom na cestu do
večnosti. Božie Telo. Tamže str, 230.
K. (ÍL) Slovinci, K, Nov. L I — ^5. Itt)zhhdy a zprávy zo šla-
vianskeho sveta. Ilovn. Niír. Kal. str. 15(j — UH.
K. B. V, Pau giof na tretej klase v. Kozák i e wi c z W.
K. Prahotími, Pokyny pre mladé matky. Dennica t 2.
K, E. Slovenskí'* výšivky. Úasop. muz. sp. Olum, XX, stn S— 5.
Nasledujme dobrý príklad! Pútnik str, 128—130. Striel0nie ili»
mračien. Tamže str 1G5— l(lí>.
K. J. (I.) Malý archív. Oaíiop, JISS. C. 5. — I*ehotskA kaplica,
(Cirkevno-hi.storický ohnizok z faino.*íti hyhskej.) K. Nov. í^. 13, 14.
K. J, (IL) lladži Achil v. Väzov Ivan,
K, K, Divné shfadanie sa, alebo úžitok vytrvanlivej modiitby.
Posol b. Srdca J. ŕ. 7.
K. P. Na Vianoce. N. Malých e. 3.
K— ý, yVsŕV rr /Vŕlfifi tiov. Arabiské poviedky. Vofne p<»sloveníil
. Vytlačil Szi%ely a Hlés v In^vrire, 1Í»m3: H^ str. 3S2,
(Lacko Ján) (t L febr. 19i»4l Nekroloj^y: C. Lbly L 2. Nár.
llWiinik c\ 4. N. Nov. ŕv t8. Po%. Nov. c. 2.
Lackovo Marienka, bíska a prícal Lud. Nov. i. 2. Smutiié
dumy, Tiímže (\ h.
liithvicsko Martin. Slavpwsf jadirková Hh dve hry. L Paíitjer.
h. (VinnoCná hra pre ^knl«ke dietky so spevami.f 11
i iVianoínií divailduá hra \)Vú školu ho spevami, Poslo*
il — — . Tlačou a nákladom AdoUa Horovítza v Trnave, llHiU*
^ c.tr. 2»». í
Lfttnpérth fiejza, Dade MiŔko Pošmiirny. Poslovenčil Karol
2J Trenčína. VlasC a Svet č. 37.
?tó
JAftif Káro!) (f S- fetn. I5KKt). Nekrohig. C. í*f$tf ť?. 5. Mt,
Nov, t^. 2*2.
Lauka iíastáv. VrtoSivý niaiiž.d. í>lov. Nt>v. iV 95, íltí.
Leblanc M. VoAoírmiv. Slov. Nov, t 21.
Loderer Pn Česki5 hlasy o tnailursko-ceskam bratríčkovnnl*
Hlas str 295—299.
IiehotBký Ján. Východniansky tukat. (Zo starýcli íamv.) Uova.
Kár Kal. 8tr. I0t>— 115.
Lenčik Tavel. Naja \\ (ijaUki X. S.
Lengyol Laitľa. Hodina. Sláv. Nov. L 175, 176.
Lenkei Karol, Vetnck />/>ííií/ n mofVifiťh zvla.^tn^ k uclr tnu-
akťho Sľdia Jf ŕršoo'Ao, Š povolením ťirkevuej viT.huoHti vydal
— . Druhé opravene a itviií^^enc vydanie. V Uh. Skalici, li^úlL
Tlačou Jozefa Teálíka; 120 str. 123. — Kríž a oltár v. Per^er A.
Lepies Fr. Láäka v. Csougrádi lad. Kvetina bielych vrchov
v. CsoD^rádi Lad.
Lepky Bohdan. Nasfa. (Z knihy: «Z sela^) Preložil R V.
Hlas str. 172-181. — Stesk. Prel. F. V. Lad. Nov. t\ 42. Pieseň.
Prel F. V. Tamže L 45. Starček. Prel F, V. Tamže L 5S». —
r.adov^ cípy. Slov. Týžd. i\ U, 15. — Starec. Poslov. — ub— .
Slov. Itoiir. Kal Htr. 3*1
Lepuáiť Ivan. Zločin a f^ravda Uoiia, Povesí z dedínskéhi)
života. V, Bibliotéka, UoD)ánnvá, Boôit 5.
Ij68iieur Oan, Dediclvo. Slov. Nť»v. c, 227.
Libomirgká Markéta. Kterak se u nás sinýSlf o Slovensku.
Dennica C, 8.
Liebeskind A. J. Wná (archa. Prel Podtatranský. Nár,
Hlásnik c. 20.
Lieskov N. S, Krásna Aza. Starodávna legenda. Prel S. Slov.
Týžd. L 19— 2L — MalaAa — barania hlava. Pohádka. Posl A.
5. Slov. Nov. t, 22.
Ugouri Alfréd Maria. Nuvitevij prevelrhfiej Sríúfasfi oUdrn^f,
Spísal svätý . PoKlo^en(ii Stanislav Kianiŕka. Vydáv
dakcia gPosla b. Srdca Ježiauvbo'*. Druhé upravené a rozmu'^ ,
vydanie. S povolením cirkevnej vrchnosti v Ostriliome, V Trnave,
19Ô3. Tlaŕou Žigni. Wintera: 12*» str, 222.
Licb»rd Milan i — rdK Vychodí zornička. . , Nár. No?, íl 30.
Nioco o hasičstve. Tamže L 107, 110, 113, IDJ. Madarský kritik
o cigánskej hudl^e. Taníže i\ 115. i) otázke naáej hudby. Kritiviá
črta. Tamíte t 149. Ci tá lipka , . . (Na slová Ký(^er*kéh»».) T;
6. 157. — Niektoré xáhady v národnej piesni slovenskej. Slov. i u-
hlady str. 41 — 15.
laUa Feiix. Konec jedného tyrana. Prel (tosístonyi L. Slov,
Nov. t 99, U Hl
fJatif, i^trkrviié, Casupiti venovaný záujmom církve evanjelickej
,. *, V ljptov8kom Sv. Mikulá^í. ítočnik X Vil, Zodpovedný led-
aktor a vydaratel Jur Jan oska. Ú. 1— 4í lySlo Ijflíou knllitlaciarne
Salva & Herle v Knžomberku, C. 7— 12 tlačou knÍbtVtwíL\w«^^ "^^s^^""^
ľir,
^ivko v liípt í^v. Mlkuláói. V>xÍiotIm vo v. 8" dňa Ľ), každt^ho
inesiaca tiu itvuch hárkocli.
Limty, Liitrurnc. Prílolia ku „Kai5att»Il»i^ Roíiiík XII. Rtídaktur
a vydavaU^I: Vr. Uichaid Os val d. Tlačou kníbtlaťiaruo Salva &
Herle v Ružomberkiu Vychádzaj li vo v. 8**.
Lifitif Sľňtého Antona. Mravno-poufný, olmizkový n ' nk
pre katolíľky lud. Ku rozširovaniu milodaniŕho chleba chu , h.
Rot^Tiík III. Redi*;ujťi: Ján Szokol a Alfréd Buday. Vyoliodía
prvého každť'ho mesiaca vo \\ S^ o líi. str, V Hudapofiti, ^ľiizmjl-
neum", tlačiareň „Listov S v* Antona**.
Longinus. Tie „aílsichtky^ N, Nov, 136,
Lorems ľridrich. Balkón. Iluiuoreska. Z nem. X* Y. Z> Lutl.
Nov. L U—4il
Lovik Kaľul ľľlhoda na lodi. Slov. Nov. L 219.
Lubohorská. „Pozde"* (NáreMm dolnozemských Slovákov.)
Dennica C. 4, 5.
Ľudomil e Považia. VMiio. Sbierka poučného a jcábavm^ho
Ôítania pre mladých i starých. V Trnave, 191>3. Tlačou a nákladom
Adolfa Horovitza; m. 8^ Sošit I. str. 32, Sošit 11. str. :52. -; Kam
ho priviedly peniaze! (Obrázok zo života,) Pov. Nov. L 10. Účinok
výpovedi Písma svatélio, (Obríízok zo života.) Tamže t U.
Ľadový KnUndúr Ľurdskej Panntf Mnrie a Svätej liodiŕktf v.
Kalendáre.
Lnh(iivrm\ danr kúpele na Morave. V. Blaho Dľ. ť.
l^ukavický Štefan. Výlet na Cabrad a zábava na Cerovo. N,
Nov. č. 1(»H.
Lúkij (pri Piidiove). A luki róm. kath. plehánia torténet^hez,
Kozli: Chorényi J. Dr. Nyitrara, Szemle t. I, 3, 5, 7.
Lupca NenietkiL Krnaika nemeckoOupčianska. Podal A. S. Čai.
MSS. ô. 1^6.
Lutber Dr. M. lieformntor»ké spis}/, O videbnej sviatosti tela
Kristovho a o bratrstvách z r. l^líK b kliatbe z r. 1520. Proti
bulle Antikrista z r. 152(». O doliWch skutkoch z r. 1520. O svo-
bode kľťsfanskťho človeka z r. 1520. Prelo?:iI Martin Morhái\ I.
V Rékť^Scabe. Nákhidom vlastným, lí»o;5. Tlai'on kDÍhtlaíiarne „ť^r-
viny**; S« Ktr. 232. (Cirk Listy é. 10, Ev. K^yházi Szemle č. 11.) —
Vypovťde Marťufn Luihcra o vilpusfkoch proti ^Janovi 'ľetielmn
i r, J*'tJ7 , í o jest if'i vUinkov, Preložil Martin Mor h á ŕ. V Béké^
čabe, UK*3. Nákladom evaiij. cirkev mdio kulhku|>ectva. Tlačou uCar-
víny"; 8° str. IS, (Ev. Kj^yházi 8zenile t 11 i
de Lysá Oeorg» Venec. Poslov, —a. Slov. Nov. č. 130*
I*. (I.) Ludvik Haan. Životopis s podôb. Tranovský str. 3í* -42,
L, (11.) Turčiansky Sv. Martin. (S vyobrazeniami.) Rovn. N. Kal,
str. 82— Hí). Dvaja l»ratia. Obrázok zo slovenského povstania z r. tH4K
Tamže str. Íf7— KM.
L F. Pastier na kvetnej holí. Rozprávka pre naáe dictky. Slov.
OKr. Kal str. 7:^— 7íí.
L. J. Dvaja bratia a štyria obrí. N. Malých č. 2.
li, P« Panská láska. (Skutočná udalost. Pov. Nov. č. 12.
t4:
(Mdt Viisvl (f *• VS^tl ílekruiuK- >• .>^>í
i\ 21.
Magister. Slovo o výchove. NivSej stitreži i mládeži v uavej
vlasti. lioviL Niir. Kah str\ 116—128.
Btagurský. Únvky i nádejnej poi^tovetly. B<k1. í Šk. i\ 12.
Machurek B. Úprava knnn. Obzor " ^ Nit^kofko ptavidiei
v lekárstve. Tamže t. 7, 8.
Makovický Hr. DuŠaih O nemoci a hiiuLi v. To 1 stoj. Ob-
novenie pekla v. To 1 stoj.
Maliak Jozef, „Motlrý kľíí/ u jeho najnovšia výbojnii výprav;!.
C. Listy C. 1, Nikodéui. Tamže i\ L Hviezdoslavova „UácheP.
Tamže t 5—12. — Precháelzky p€ Iloku. dennica c, 1—12. Mrtv(^
kapitále v. Kozarae J. KňahyÄa AlžhetJi lUkóczy. Tamže í-. ÍL
Maliarik. Viera a láska. liozprávka z äas reformačných na
Záhorí. Stníž na S. č. 11,
Málikin. Aký duth má panovať v slovenskom a^itefskom ŕaso-
pise a v slovenskej škole. Uod. a Šk. t \l,
(M(úU) dr. Ján). Životopis. Lit. Listy c. L
Slov. Kov, č. S.
Striga na rohu.
Maloojray Des. Podivný kupec, Prel. I*-
Blaženosť má pravdu. Prel. D — ý. Tamiíe c.
IVd. n ý. Tamže c. 3 L Krach. Prel. D ý. TamAe ô. 3r,. Pán
Boh sa postará. Prel. D — ý. Tam^.e í\ 4f>, 4G. Svet. Prel. O ý.
Tamže í. 50, Byt do prenájmu. Prel. I>— ý. Tamže t, iííL „Ku
Salamanderovi**. Prel. D— ý. Tamže ŕ. 71. Odpotínok. Prel. D— ý.
Tamže č. W.
(Mandic Teodor* (f 13. íebr.) Nekrológ. N. Nov. d. 22.
M^tpfK y ' * 'l-N v. Niederle Dr. L,
MargriQ. Oíltisk z 3'ár Novín",
Turč. Sv. Martin. Tlaíou Kníhtiat iarsko úCastr - .spolku; M**
str. 35. (Cirk. Listy c. 7. Hlas str. 141—154. ľ, - í, :^>r>— 310,
840 - 358.) — Na3;a zástava. Kat, Nov, L B. Na dušičky. Pri
veíernej pobožnosti. Ka/ateírta str. .173. Kam sa utioka( pred hiír-
kumi života? Nodefa triadvajsiata po »v. l»uchu. Tamže str. 37t>. —
Mojžiá či Daiwin? Lit. Listy c. 3. Kôíui, majte sa na pozore!
Tamže (\ 4. Kšte raz „MojžiS tí Darwin?" Tamže t 4. — Pie«;pA
o chrabrých činoch. Lud. Nov, L 5. Škriatok. Veselý obrázok z n
divadelného života. Tamže i\ Ä>. — Novoveká íilosotia a Slo\.». .
N. Nov, t 40-48, 51, hh. Had a pílnik. Tamže t Ikl Filosof zo
Scytliie. Tamže ŕ. 7H. Nech každý ílrží sa Itni svojho remesla. Tamže
L 70. Kategi»rický imperatív. Tamže t Su. Partm iunt montes. Tamže
6. HL Voz a muclia. Tamže í. S2. Nevítaný a neodbytný liosí. Tamže
C. 84. Čo hovorí nepriatel? Tatužc L 105. Užitočné obrá/k v.
Pokrok c. 12, IX
Marínin. J^.ohráíka .( »brázok zo života španielskeho. Kat. Nov. v. ^
MarkOTtá l^r. Julins. Nitntttuihp ft^^htírkti fr>s/iiŕí /iroc/^í. Poli-
tická úvali * ' Tlačou Knlí'
»poH(u. N ; vým, llio:»;
ŕ. im, 10í. Hlas str 31 *J. N ár.' Listy od 23, okt. |*hí.H. 8Jov. iyz-
denník «'% 11, 12.) .1 titjttrni ^wliHkai Imitper, PolitiUai Uv^xsix^vlvvv
:í^
Kliiuť^ Á Pn'ko knnyvnyom-
V J^ovaiskVrh Novinách**
^Mr^ljlicly, t1WI;i Kľlphíltli !l hííťTZUDoL
flája. IJinószťiitmiklóson; H" str. 351.
porlal viac nepodpísaných cMukov.
(Marl'úvič lh\ Iluilolí). Podobizfta. Slov, Douh Kal. str. .17.
Maro *K Drolmr rozprávky. Preklady ä ruskiího. V. Bililio-
téka, Roiiiílnová, sošit 7. - Strachy v. Cechov A. Tajnosť
v. Čechov A. Kysnutin umov v. Cechov A. Basistov román v.
Čechov A. Ako sn Ferko navriltil íloníov v. Knoring J, Nie-
kolkp hodín v. Nemiro viC- Dantenko Y* líečník v. Čechov
A. Ženské šfastíe v. Cechov A. Sergeja Pavhjvičov „prípad* V,
Nemíro viť- Daučeuko V. Kúpený chýr v. Zarína A, E. Pri-
jemné klamstvo v, ľotapeuko L N. Šti^drý večer vuzuov v. To*
peli lis Z.
Maréall-Petrovský (i. „Mi nóspjk englié!'' Rozprávka z ameri-
ckého 8h>vensk*''ho živoUi. Tatran str, 1H*J— 151.
MarUá A. Oklamaná líŔka. (Z ÚBt tudu.) N. Hlásnik 1. .>. Učme
8a ua dolíľých príkladoch I Tamže t, 4, Demikát. N. Nov, L 2*-5»
Na jarmok. Tamže í*. íil>. Iíemikát Z novt>j bryndxe uvarený. Tamže
Masaryk T. G. Ideály liumanitní. Hlas str. 3—13, 37— i3, 01»—
76, \m J<>3, 210-215, 253— 2ŕ5, :íí;4- ÍÍ7L Právo prirozem^ a
historické. Tam>,e str* 373— 3H L
Hata^ulj Simo. Prvé Vianoce na mori. Črta z Boky. Prel. V.
M. N. Nov. (\ 157, - Fiiipisko. Poviedka z Honiej Dalriiácie. Prel.
Ilevka, Rovn, N.li. Kal. str. líU — UM.
iMaiú^ TrtttriaitditJ V. Vióst Ivau.
Matuékovi<> J. ^Ihíhíé city". IauL Nov. C. 37.
Maupassant (luy de. Šialená, I*oves(. Prel. A, škarvan. Lud,
Nov. č, 31. Sivko. Povesť. Prel. A. Skarvan. Tamže c\ 33. Pomsta.
Povesť. Prel. A. Skarvan. Tamže c. 28, Vlk. Povesť. Prel. A.
Škarvau, Tamže C. 42. Niekedy, N, Nov, t 38,
Medvecký K* A. Mieslopisnt* údaje obce K lak. Čas. MSS. í\ 1.
Blúdenie Janka. iT.ndová povesfJ Tamže (\ 1. — Cirkev a $tát,
ich pomer hehom ntohaí. Kat. Nov. 6. 11—14. - Tri vianočné
svät*^ omôe. Nedeta fttvrtá arlventná, Kazatelňa str. l.'i. Zhubciivia
iiašej mláde»že. Nedeľa prvá po Zjavení I\ina. Tam/e iilr. 4>í. O ro-
dimi(»m živott*. Deň svíitej rodiny. Tamže
vanie. Pon<lelok velkonoíný* Tamže str,
životíi hľieíineho. Pondelok íšuitedu.^ný.
Ävátení novidio križa. Tamiíe str. 2 1 H.
Nedeta deviatt po Sv. Duchu. Tamže str,
stvo a kľesfjinská láska k blížnemu. Nedefa dvanásta po Sv. Ducho.
Tamže str. 313. IVaj blížnemu, akn nebe samému, Nedefa godem-
násta pi) Sv. Ihachu. Tamže srr, 33t». Peniaze. Nedefa d f»o
Šv, Duchu. Tamže Mtr 354. — Rákóťoviíké boje v ok y.
Tatran štr. 1»7 — Kmí,
Mobmke Bruuo, Vianoce. Kvanj, Kal. i<tr. i>5— ♦57.
Kančik Ferdinand. Rybayova nhJrka ceskýfh pfisloví. 6V léid
XU, atr. 108, 109.
str. ti L K I ' '^' obco-
|í»7, N«M obraz
ľamže str. 215. Pri po-
O fíuizeovi a mýt.mkovi.
28í). Svetácke rudomíl*
ľí!*
Mendes latuilc ^Í>obii* iJiiu*'. bluv, N o V, f. IIK^/ IIOO!^ rfllIO.
ľrel rilrtvinský. Nar* Nov. f% la?.
Mcndtkov M. Knzhovoi" o vojn»^ a mifíri. (Z ,Nov. Vrt»m.**| N.
Nov. ti. 4. Výí'itky Srboin a e&te niektorým Siovanon) '/ Nov.
Vrem,*) Tamže c*. 81.
Míckiewicz A, Hok 1H12. Prel. Horal. K. Nov. .. m.
Mióátek lh\ LuJ, .Ic! zotlpDvednýiD redaktunim „llolnozfm.
Slováka \
ICiôátek V. Blnhctželílm. Vcs^dohra 80 spovorii v jednom dej-
stve v. Trifkovio K*
Míksaáth K. Zabudouty /ii^íltjmt Prel fi 1 1^-. - TajOTský.
Lud. Nov. ^ Ti2. Alžbeta '&zonth:íííová- Nový Domový Kal. str.
23— .-M. Búííyifkv .liv. Slňv. Nov, i\ IH,
Milota .1 hhdieiná odveLi, Poslov, R... Slov, Týžd. i\ 23.
Milovník Hospodina. Hlavné íláuky b\\ Hildie. Stniž na S. L L
Prosí ^% hladajte. tl< te . . . Tamže č, X Pád človeka. Tamže ^ 4.
Zaslúbeuia a proroctvá o Spasiteloví. Tamžo t 5— IL Niečo o mo-
dlitbe. Tamže L 12.
Minudkin E. B. Filosof-iievarec v ueánád/ae]i. (Volný preklad.)
Kat Nov. L 1, 2. ^
Miôik Štt'fau. (Š. U.) Ako niektcaí ludia uáhožnosí slovenského
fudu nadii^ívajú. L. Listy é. 3. — V'iano^ná duma. N. Nov. L 151, —
Spižskí Poliaci. Slov, Pohľ Htr. H':u:i7r>. N;írodo|)i«né pomery na
územf SpiŔa dla najuov^ieho krajinského popisu, Tamžo str. IIH—
42M, Ešte dakotku slov k ^Náiodopism*) mappe ulioriíkých Slovákov",
Tamže str. 477 471*. Oliyvateltítvo Vontlrisfa dla popííiti r. íi^Mí
a v gkutoí^ntKHli. Tamže str. nll, 512.
Moravan Ján. „Prečo oejete mäso? Kat. Nov. L ^. Prav«^ bo*
hat^tvo. (Z nem.) lamže č, 9. Tri sny. Tamže L 10. — Uortičia,
afte dietky svojo modlií sa! Pútnik str. IW — 1112. Pro2reteroo»(
božská. (Skutočnrt udahtsťJ Tam>.e str. lí)2, \^\X
Morávek Baltazár. IV nie a sf '
Hťk. Nedela prvá postan. : \k ako ^
Velky piatok. Tamže Rtr. lí>f^.
Morer (i, A on twrh }c iiojim pÚHom ! Ve&idohm v Jednom
dejstve. V. Oehotnik, Slovenský Divadelný.
Morhaô Martin. /* ' ' / /V. Martinn Lutl
V, Luthor Dr. M. I fh^rn ú vilfmstkoľh ;
Jthwri Trtzdovi r. hMf , \. í.tUhei lH\ M.
MoŔovský F. J. Milnjem ŕ^i, bid môj,.. N. Hláanik L 10.
Prosba, Tamže t 15. Poffakuvanie za tirody. Tamže L W. Znám
to miesíto. . . Strá^, na S. c. 10.
Moátenanova M. H. Nafte ImJove výÄivky. Dennica c. 10. Siovo
k priiitrlom ludov.j práce. N. No;, ť^. 24.
MráE K. D. O leptorh. Um. Illas sstr. 2ií— S(X
Mndroú ľavel MatLuisácia v isvetle pravdy. N< Nnv. K I — 4.
Knižky, Zabavme a poučut^ Ul. sv. 4., »tr. KUi 1511. KpUog. Tamže
t r»L — i^jvotopiss s podobizňou. Slavian»ky Viek L fU^ — Fiido-
hltítíL Slov. Dom. Kal. str. 7.
'^
Muray ivaroL anonytttur listy. bi. "Suw c%
(MHťgašJozei, Slovenský vynálezca v Amerilíe, N, Nov. L 45.
M. (L I Čo sa Janko nenauCÍ> to sa Jano Uťiť musí. N. Hlásnik
6, 20, — O populárnych prednáškach diZe o prednáškach pie náÄ
lud. Rod, a Šk, L K). O Iiidskej koži. (Z prednášok pre Ind.)
Tamže ŕ. ll» 12, — O k»memiej, bronzovej a j^eleznej dobe tnd-
8tva, Slov. líoiih Kal. str. 18—21,
M. iIL) „Enziergom**, nmtiarčina a slovtrníina. N. Nov. c. 7f>.
M, z Bank. Hlas. (Iíec. 1. LJtšla.i CeskosK Vzííj- r. 1. Slovenský
Obrázkový Kalendár na r. 190S. (Recj Tam^,e t L Tranovský,
e v, kalendár na r. 11»U3. (Rec.) Tamže ^ 1. Stéinbrennerovd kaleu-
dare. (Roc.) Tamže L 2.
M— a, Nieŕ^ zo spolkového Života ev, a. v* uMiefov oravských.
Rod. a Šk. L II
M... r. Sjazd slovanských novinárov v Flzni. Lud. Nov. č. OL
M. V. Povirdktf jahwhú kaprála £0 íiľfmkQ'bHlharskei vojny
(r 1885), Napísal Hrán. Dj. Nu§ir. V. Bibliotéka, Ro m á nová,
«o5it 4. — Moje bystrí^ dieťa v. NuSic Br. D. Jedna jasná noc
v. Nyéié Br íl Druliovia v. Djorovic Svet. Spevákova Velká
noc v. Domanovic R. M. — Ako holo phpraven<í a vykonané
zničenie dynastie Obľeuovicovcov. N. Nov. t 74, t> zavraždení
srbskej královskej rodiny. Tamže i\ 74, Oo vyzvalo prevrat v Sľhii?
(Z í,Trgov. Novín**.) Tamže L 77. O srbských záležitostiach. Tamže
t, 8<>. O bulharskej literatúre a umení v. Uoií^ l>r. Ivan. Z hh
Rtorie Bulharov v. Hoií hr. 1. l*rvé Vianoce na mori w Mala*
v u Ij Simo.
Iíádejský. Sbnenská rec. Lud. Nov. c. 12. Väzňom. Tamíe
L 18. Za súmraku. Tamže c, ;?!*. Splnená túžba. Tamže í. ôd.
Mládencovi do Bziniec. Tamže c, ŕj<». Na^ pravda. Tamže ô, tt5.
Nagyváľttdy M. Ženské srdce. Slov. Nov. L 167—170,
NahUk Henrich (f 10. febr. 1897). Mária, príklad mládeti.
Slávnosť Nepoškvrneného poŕatia ľ. M. Kazateirta str. 8. Sfílce
Ježi$iovo .^kola rnosti. l>ert najsv. Srdca JežiA. Tamže str. 24H. —
Životopis, Hzinnyei Magyar in'ik élcte es munkái. IX. VMVX atr. 79í».
(Najmar Ján Kr, (Neuuiayr) (y I7í>*í). Životopis. Sjíiiinyei,
Magyar irók élete és munkái IX. 1ÍK».\ str. I02t».
Na knhnnn Slovensku w Kálal K,
Napomenutí, Trojt\ Vltoji proti alkoholu, W Knižnicu Vnú-
tornej Mi88Íe L 7.
Národ, Krátkif. k v^ium'aniH kou firma fuiov v. Zsámbok*
rétby Lad. L,
Návod hi poríôraniu dr^atrnnijimi zlomkif V, K or do d í».
Návštŕríf pr^rMmvj SviatoHti oUntnej v. Lí^ouri A- M.
Keáesálek (— ek). V) práci pre Boha a pre nebo. Nedela dií-
viatnik. Kazateifta str. 72. Sedem mecov v Hrdii ínatky Božej. Doň
sť»demlKdastric»j 1*. .Márie, Tamže stl^ IfjO. O stidovej modlitbe,
*ľamže str. 2ťi5. O l*uhalej lapaCke rýb. Nedela štvrtít po Sv. Duchu,
Tamže atr. 252. — Jako ^ chránif pred jabloňovým molom? Pa»^
kr<»k c. 19.
751
<.Vr/Vf% Jozef) (f IHMí), Životopis. Swaiiyei, Magyar irók élete
é8 mimkái IX, 1903. »tr, 865.
(Nemeckny Štefan) (f 1884). Životopift* S^mnyei, Magyar irňk
íiete és iDunkiU IX. 1903. str, 873,
(yemfisšiinyi Ján). Životopis. Sjctimyei, Magyar irók élete óh
munkái iX, Iím\3, str. *h»l
Nenuroviô-Danôenko VaE. Níekolko hodín. Pirl. J. Maro.
N. Nov. L 47—53, ^ergeja ľavlovičov ^prípad**. Trd. J. M ;u u.
Tamže t 84—87.
Nemo. Spolok Sväto- Vojteáský v Tmavé. ČcakosK Vzáj. c, ^
Kok 1901—19(12. Pútnik str. IäI— 185.
Nenulová. Adntok a nenisovai ľóm. kat plebánia torténetéhez.
Irta C h o r én y i J. Nyitram. Szeínle t 50—52.
Neruda Ján. Co výprava mesiac. Posl. .\. R, Sľ Nov. L 20*1,
Nih'itíľdy A inagjaľorszäigi ág, hitv. evang. kere82tyétt eij^yhájc
m 190H. évben. V. Po 8 z vé k S.
Newydaj reinr$ ! \\ K n i ž n i e a V n li t o rn e j M i s s i e č. 5,
Niederle I>r. I^ubor. yárodopi^ud Majm uh^rski)rh Shrdkú tm
idkladé sčiUwi lúht z r, ÍWfK ľnihii* VMX). ' fiy Niíľodopisnŕ
spolei^uisti feskoslovanskt^ h s podjiorou Ččm l«>nji»^ pro vťdy
slovesnost a unit^ní. Tiskí Alois Wiesner; lex. h" str. 22X (Nár.
Nov. 1^ 76. Nár. Listy č. 241. Dormica t 8. SI iv. Pobi. str. 378—
382, Pov, Noviny e. 7. Osveta XXXUI str. USci— INW).) — K sporu o
nisko-slovenské rozhraní v Ulirácli. (8 mapou.) Slov, Pfehled str.
345_341K
(Niffrini (Sam.) Zivot(>pis. Szinnyei, Magyar irók rlete As
munkái IX. i9im, str, lif54.
Norden Anna. Vianočná noc v hore. Dennica L 12.
(Súsdk Bobuslav) (f 18771 Životopis, Sjsínnyei, Magyar irók
élete és munkiii IX. U*03, stn 109 1 .
NoTák A. Výchova remeselníckeho dorostu. Lud. Nov. i\ L
Nanítlilo v. Petrtyl J*
Novák Arne. Adolf Harnack. (Zo ^Samo:;tatno$ti*-) Hlas str,
315—319.
Novák Fr. Na ochranu ludu, N. Hlásnik L 14-18.
fNovdk Martini. Životopis. Sxinnyeí, Magyar irók ólrti* vy,
niunkáí IX, 1903. str. 1115.
(Novdk PavéDf opát Životopis s podobízAou. Nová dom. pokL
str. 50, 61.
(Novdk Pavel Samnel), Životopis. Siinnyei, Magyar irók élete
és mankái IX. IW3 str. 1118.
(Xoidk Samuel) (f 1895>. Životopis. Srinnyei, Magyar irók
élete é^ munkiíi IX, IW:\ str. 1119,
Nortuff, lIoíipoddrHke Časopis pn> v§etky odviftvia hospodárstva »
domáci priemysel ä národné hospujárstvo, S prílohou: .Kup».*cký a
priemyselný obzor**. UoéníklV. Zodpovedný redaktor Peter K o m p i a.
Vytláva K nlhtlaí^iarsko- účasti nársky spolok v Turč, Sv. Martine. Vy*
chodia mesačne každého 15. vo 4'* na hárku.
75i
NmimfT^mSmke. V Trnave. IícíduK. Ln . /.uiljíovBfii^?!!?!!
a vytia vaU^Í Martin Kolhir. Vyduidzajú vo v. 4'* ua Itárku 5. a
21 K každclio ine^íiaca. Tlatíoii ŕlJoUa Humvitiía v Truavf.
Noviny, lAp(ov$kO'Orav&ki\ V Lt|it» lUižomberku. Ročník 11.
Zodpovedný redaktor Aurel Styk v Dolnom Kubíno. Vycliodia
kaMťho 15. dtla v mesiaci vo v, 4" o H— lO str. TlaCou knfhtla*
éiarne Salva Ä Herle v Lipt. Kužoml»erku, I*rvé iMsIo tohoto roč-
níka vyôJo 15. jiíia IWá, posledne (VŽ,) 24. júna 1ÍH)3.
Nomny, Lnäovi% pre kresťaní^ký slovenskv lud. Turčiansky Sv,
Martin a Kužoniberok, Ročník Vil, Zodpovedný redaktor^, niajitrí
a vydavatel: Anton Biel e k. Vyťhodily v pondeíok, stredu a piatok
na foľ liáľku. Úíslu 1. vyšlo tkf*.ou KmliLlaCiarííko-účasliníiníkelio
spolku v Turí. Sv. Martine, c, 2— í*, tlačou Aurélie Mosko
č, 10 — Cr». tlaCou kníbtlaäarne Salvii Ä Herle v Iín i.
Poíílcdné číslo vyôlo lU, júla.
Noviny, Malých s mnohými obraziiiiiiu. \ henici, iíeaj^uj'^:
Ján Bezo. VycliÁdzajú vo v. 8^ o s stranách v abrtlke do roka
osem rň^, počnúc od októbra do mája vždy 15, v kníhtlaôiarni Jána
I5ežu a spoK
Noviny, Ndrodnie, V Turčianskom Sv. Martine. Ročník XXXIV.
Zodpovedný redaktor: Ambro Piet o r. Majitef a vydavatet: l'on-
8oreiuiu Pavel Mudmň a spel. Tlačou Kníhtlač.-účasL sprdku. Vy-
chádzajú tri razy dt* tý/dúa: v utorok, štvrtok a sobotu yu foľ
o 4. str., v sobotu u iS. str. Príloha: „Romónová Bibliotéka*, ťlenmi
redakcie sú : SvetoľJÍr Hurlmn Vajansk<% í)uro ť'ajfla a Jozef SkultiMy.
Noviny, Poraískŕ. Politicko^íipoločeníiký mesačník. Ročník U.
Zodpovedný redaktor: Igor Hru Sov s ký. Vychárizajú každého 25,
dňa v mesiaci v Novom Meste nad Víthom na hárku vo v, 4" Tlačou
kiiílitlačiarne Šimona Koliáčka v Modre.
Nminy, Slovf^nské. V Budapešti. Ročník XVni, Vydavatof a
zodpovedný redaktor: Viktor Hornyánszky, Tlačou ci8. a 1:t >'
dvornej kníhtlaťiarn*^ Viktora Ht>rnyáns7keho. Vychodia mimo t^
a sviatkov každý deú na foi. hárku. Členovia ndakci*^: Dr. AiioU
Pecitány, Ludvik Janovec, Karol reč»>tka a l>usan Pi>rubský.
Novomeský L. Ndrodný Kaiendiíľ v. Kalendáre.
Novovrho filonofin a Slova f i, V. Martin.
Nuftio Brani^lav I>j. ľovivdky jf^flného knpruUt sú ^rh^^ko-bulhnr*^
iskrj vojny (1H85 I V. BiblioU'*ka, Románová, soôit 4, Moje l*ystrŕ
dieíi». Preb V. M. Lud. Nov. č. 10. Jedna jasná noc. Prel, V. M,
Tamže č. 29.
N. a^achovi husári." Hlas str. Ií5*l— 172.
H. M. Král na stráži. Zo Span. Ylasí a Svet č. 2,
N. P. Nové áaty. Rovn. Nár. Kal. str, 45 — 18.
N -k A. IHy z Ameriky. N. Nov. t 152, 158.
M nerv wnnjvlukvj. V. Knižnica Vnútornej Milšie č^ 9>,
Obuch Ján ml. Ako možno tvorií cirkevné ziikladiny. C. Lbty č.
uíésor, ('asopisi pre hospodárstvo, r**n»e8lo a domáci
V HužomÍKTku. Ročulk XV. (XXXIX.) Zodpovedný redaktor *» ^
158
dnvatcT JÍir Bahkfl. Vyrhíldza koncom každého ni<^?iacíi vn v. 8<*
o kí stranách. Tlai'^oii kníhtlaCiarne Salva A Hnie v Rtižouihcrku.
f/ŕiror, Kupťiiif a pfirmífiifihiý. Piiloha „HospodfÍr?ikyeh Novín.*
V Tur<£. Sv. Martine, lloiník Íl L Zodpovedný redaktor IVtír Kompid,
Tlačou KníhllaťiarFku-Ui'astinárskfho spolku, Vychildza vo v. 4"
o 4 str,
Odfohlnhj ^cmih^ Kfitn fjuhífjíihj u píltni Zaoska« Čistý
výnos týchto odrubiniek je venovaný kostolu liUtiSskému na pozeníok^
ktorý cíiudoha kúpila pre nový dom boží, a na nové nííradie toho2e
chrámu božieho. SvíUý Štefan ľ kráf uhorský je patrónom kostola
a vyzýva každého dobrélio vlastenca a hazatiho, by dra možnonti
na tento jt^ho kráfovský hrad prispel, bo čaká velkého liosíat knila
všetkých knííov Pána Ježiša vo velebnej sviatosti, ktorý mieni
v jeho dome prebývať. Vydal ssíni sviítý patrón. V Trnave» li»«>3.
Thieou Adolfa Horovitza; 8** str, 35.
ObíLoslav: Záchrana. Rovn. Nár Kaľ str. VMh
()ľhohiík% Sloľŕ'Níihf Divadehnj, Sväzok XX. Mnrúvhn, Činohra
v troch dejstvách otl H. Benedixa. Preložil Rehor Uram. —
MeilenT ttamlurŕhíK Komédia v j'duom dejstve od V, Krylova. —
A on nrch .y> tvojim pánom! Veselohra v jednom dejstve od (1.
More r a. Preložil A. Halaí^a, Tiirť^. Sv. Martin. Ttaíou a nákladutn
Kníhtlafiarsko-účastinárskeho spolku; 8" str. lí)8.
Okánik Dr. Lud. ^tťdrý rei^cr. Vianočná hra so 8pevami. Pre
dospelú ndádež v štyroch dejoch. V Skalici, 11H»3, TlaCou JoiEefa
Teslíka; H*» str. <i:i (Slov. Pohl. str. 780.)
Okruoký Ján. Nádeja v. tšchiller.
Olejôek Jo/ef. Missíomirj vo Vzorkoveiacb. K. Nov. L 0, 10.
Modlitba a slzy. Tanjže L 24.
OUn. Lipa a agáce. (AUegoria.) Slov, Týžd. ŕ, 19.
Olivln. VianoC^né dary. (>l»rázok z dediny. Slov. Tyzd, c. ľc.
Oravôo. Z Oiavv a Orave. Ttid. Nov. ^. 35. Auo a Či nie.
Tamže
:n
Oravln St. v. Tomala (i.
Oravský. Zámena v. Th o árie t A.
Orkán Vlád. Huslo hrajú — bieda hrá. ( Jbrázok z Tatier. Z jiof.
F, V. Lud, Nov, e, 47. Ponjsta mŕtvoly. Z poTského prel A. ItalaSa,
Slov. Ubr Kal. fiíw 45—52.
OraBágh Pavel v. íl vie/, d osi ar*
Oruiny, Dolnozemcom. í)olni>7.. Slovák, t. 5. Rolnŕkimr Tiímže
t\ (K Ja mm Slovák. Tamže č. 7. (opustená Tím/*': ^^ iiírinnml
Tamže ^* 9,
*#♦-
m
Slovenský jazyk, živá starina.
z reči sloven^ko-ritp^ianíikcj. M
Poiluva Samo Cmmhel-Danidovié,
( Dodatok ;i
Haladzgova( (str. 344) — to isté, 60 bad2goval!.
bastržaj — mláka, uiarasf, nlebo i jarok tak sa menuje, ktorým
vyteká voda zo dvora,
brbla atff, (str. 344) — hlásku r chybne vyslovujúci.
bnigala, bnidžala — hračka detská; Ďon býva chiiíst, na|nl»nn
ty uôžkou na špendlík, ktorý sa pomocou krídelka, s int*ho chi
bnigajiíc, točí kolo prútika alefm lírubšej slamy. Takéhoto chiuM,«
menujú deti ^brnpič'*-om.
budkáč (Lehôtka, Zvol.) -- hampula,
cajia /.aidť — oklauuif sa, škodu si spravil miesto osohu
caparťi — baudry, zdrapy, kusy kadejaké: I^en takie caparťi
má f tom kufre. Serko jej obradu v iicbe na c^iparft (ožraný muži.
ci a et* má sWť m. c, cé (Rtr, (kW),
ciciak (Lehôtka, Zvol.) — baranee, Bsajúci ovcu.
CuriJlo, nadávka ženským, a znamená: špatné, ostarené, za-
pustené dievta, ženu,
dáá( sa zaltau, zašuchou, miesto pustil.
Faŕkovaí — pohrávat si lahkomyselne s nebezpečnou vtnrou.
fúlať* za-, mazaí, ápiniŕ ; ufúUinec, ?:afulanec — zamazaný človek.
Gebu/, -ina, — tiik menujú spoločne té naničhodné senniiM,
ktoré sa vyosejú z obiliami viačke, alebo i rozličné trúvy, ra
v obili, tíik sa nazývajú: Olnlia máme samá gebuz; v tom zrii
vela Rebuziúi.
Het " preč: ťboj het! Vv\ ľoko bou het t Lupči.
hnojií — povážať hnojom.
hnojivo — hnoj na povážanie.
hračať — bromžaf, skuhraí; ohračaúi chliepjesí — obomraný;
ohračaúí človek — znevážený, zneetený, za posledného považovaný,
uhovorený,
hundraí — homrat.
hrintaf, ubrint^ť sa (potupné) — hlavu (brintu) usporiadať, vla$y
nče^f.
hupke: Mu vrkoč na 7 hupkou — aedem ráz zapletiíný; jedoo
záplet na vrkoči je jedon hnpok.
Jachtllk (Brezno) — mýtovnica.
Káňiť sa s kým — vaiUf, doiirávať, v bnove by í*
korenačka - nádoba, AkatuFa na korenie.
kuŕií: VoIačô sa kufí (v Bveto) ^ potajomne sa k niečomtí
ťjjystá. Ťí dvaja čosi kufía — smýälajú, vyčinajú čosi medzi sebou;
vykofit — v^yoajst, vyskúmaf: Un to už vykntiu.
») VSdt str. 418, 477, 642, 606.
1^
Ijpka (Lu^^atŕn, Zvnl.) — rukoiriif ua noži: TlarambÄ^Ä (t LnCa-
tíne tak sa mt^uujc nUícInfk zbojníkov v povestiacli) zaštópiu (xa-
pichol) mu nôž |>o samii lipku do pŕs.
liohe, poilta p. A, Šusteka i loche, pK iiom. korisť alebo ukm-
douiky odnesené veci, batožíe: Zbojníci mu vláčili lohc, nuä sa i^tau
boháčom, Má leu tiikýho šuiyka ľm mu na-
veky odnáša loche pot pazuchou (t j. - jne),
lokôa — lahodná, z málo a planého peha perina ; lokôe pK —
periny, vóbee i s podhhivnicanii,
lub — oblúkové ucho na roť^.ke» pi. u. luby; ale i drevený okruh
sita a rieôice menuje sa lubom.
Matorňina - matorné konope, semeoáky, iuáC tu í „hlavačkami"
mcuované,
melo — mnohojodák; neuásytuJk.
mlaudravý — slabý, tenký, planý; u?Jva sa o tkanivách vôbec,
ked sú plané.
mlatci pijii: vítanô, vrchovô a miáovô.
1(11 * ' Aj desiafi (níládenci) nirftúťbaju okolo nej (panny);
čože J . - popot ťen oblok, po ťej záhrade.
Naskakuvaŕ na koho — naknkať.
neMu — netrebnosí, uaniChodnosŕ, na pľ, deti robia nečin, keil
äantu, shon robia, alebo i té uauičhadné semiance, ktoré vypržaly
z viačky, ked sa vialo obilie, súhrnom volajú sa nečinom : V tom
obilí jesto vela nečinu, povedia, ked je obilie de očistené, vyviato,
Dpkop fobkop) — tak sa menuje pohostenie po vykopaní m*
rniakov.
Literatúra a umenie.
Skapaný diamant. RoxpriVvka. Napísal JomtUín Ihhrodaŕ Cipknif,
Turčiansky Sw Martin. Tlačou a nákladom J. Gažparika, kníhkupca a
kaíhllačinra, 1»*04, IG*\ 41 str. Odtlačené zo ^Zorničky" n 187 L Pri-
dané Khhkíf n zmhi, od Au^rusta II. ŠkuU»Uybo. 43 — 45 str. Hádašikff.
46 ÄÍr. Ci tiii 20 halierov.
Starootcovský prsteŕl. Ko/:pr4vka. Napisal Jamtan Ihhrúslav
Čipkay, Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a uákK J, GaSparíka, kníhkupca
a knihtlačiara. l»04. in**, '•<' '»'• Odtločfno xo „Zorni^-V^' <v U
r. 1847. Cena 124 haliere.
Al podivíino &a, ako m;i'(iiTiM>^ulo sa nk v 4(»-tyťh iriuo i) luiuu-
lebo stolrtia. Jooatan Čipka v i*vojej ro/(ŕr/!vkf> /^ifarootcovský pt^leňK
klorá \i> roku 1847 bola vytlačená, o m ; slovenskej
dediny tnkto luivori: „Pánu nčiteľovi n.* . . -j totii), aby
v >kole všetko učil po rnaifarskyi a tento obávajúc sa, aby oe^iniid o
chlítK plnil ro/.ka% ífciriskeho piina. Ale právu to bol katneA uráiky !
Otcovia a nintky. ktoH m svojich dielok chctli vychovaŕ n'w Madurov,
ale kresťanov* vidvar^ ie sa v ikole pre samé ftovička, geogriatv^íi ^Vv-
^^É^m
VA
nťu<4a, neclueli ich ta jiosielať, ale lotUej si wh doma saoií uCiúvalj
nábožn*' modlitbva prenikavé jnesne.** Veru. vero * .. TerAí až oxaj, ak Ber^e*
vie/) bo aáuh stane sa zákonom, slovenskí rodiéía. ktorí chcenie vy-
chovať zo svojich detí nie MartaroVp nli? krr«;fanov a Slovákov, budenie
prinťilcni odopiH po^iclaf i< h do školy a budeme si ich doma samí nôiŕ.
Jonaíuna * ipkíi ako Kpisovalcra j^ihion stránkou je, ?.e vie íabulnvaŕ,
í'ntavŕ rozpriivky jebn» nk sa ro/^írin, iste bodu i teraz tMtnné ťii 'n
mládežou s takou zanjatosloii, ako boly pred pátdesialimi rokmi v ynmw
vydaní.
Všeličo. Sbierka ponrnébo a stábavného čítania pre mladých I
8tar>Vb. Sostavuje Ľudomil z Povniia. SoSit IV. V Trnave. Tlaí^oo a
nákladom Adolfa Horoviijía. 1904. 16**^ 32 str. Cena Ití halierov.
Karel Jaromír Erben : Poklad. Národní biichorka. Spisft ^Dediclví
Komenského'* číslo 51. (Výbor cetby pro raláde^») V I*roze. Nákladem
„licdittví Kímicnskcho.^ 1ÍK)4. ia*\ 24 str. Vrt* iMi^ny D. K. za 8 b.
Pro necleny za 12 h.
Časopis Musea královstvi Českého. u>or Uidaivion Fr»nt.
Kvapli ('fm-k Zlhit. Iíoiník Í.XXVIIL Svn/ek tíeti a rtvrt>\ V Pra^e.
Obsah; lk\ Ziknuind Winter: Prvni cechy ŕemcísloL' v Čechách. —
K* Velemínský: ííustuv Ptkger-Moravsky. — V. A* Francev. J^. KoUáľ
a P. J, KiipiH*}!, — Alois Kaspar: Z korrespondence Júlia Zcyera, —
Ant. Havlfk: Verísovť 5hudy rukopisu llradeckého. — Karel Adámek:
Z knltuniich ú\'}\x\ královského vónncho mrsia Toliíky. — Dr. J. Sta-
pecktf: O ŕe?tkícb prekladecb porížcných v sounsiosti r koditíkarí ra-
kouského práva civilniho. — Dr Vdt'bív ílcznícek : Jan L. \\h\\ biskup
královéhradci ký. — I*r. J. Kaproíí : Rukopisy Drcínskí*. — Drolnu^ prí-
spevky. — DndatJiy a opravy k bínijnirnm staršlťh spisovaíelô ŕť!%kyrb
a k staríií ^eske bibliografii. — Ulidka literámt — ZprAvy knihopisné.
Zpráva o Matici České.
V ŕiáuku J, Kollár a P. J, Koppen prof. V. A. Francev po-
dáva dva lií*ty Jana KoJJára, jnVane Kííppenoví do IVtrohradu roku 1
a 1825 a obsahujúce viac v);ácn)ch Nternrno-histoníkýťh dát Tftk
list Kollárov nm loto post»críptuni: Das Bcrnolakíscbe gemein si
Lexicon isi eben unler der Presse in Ofeu, í/n* I^rifmta r, . ,,
Český Časopis Historický. Vydávají Jar. rioVl a .íu^, ľekaf.
Roi^ník X* KÄit 4. V ľra/.i, liM»i.
Obsah: Kiofta Kamil, Kurie a tirkevni §práva ivnú ócskýcb v dobb
pfedhusitfke. — Jeiábck Mil. Hozliur kroniky Dalimilovy. 111 — V, —
Prkaŕ Joser NíjMar^í kronika iVská. VIII, Le^euda ^Uportct mn,
(ratrea.'* - - Má<:bal Jun, ľiotr i-hmiclow<^kí. — Drabnej&í články, Lils-
iutttra. Vvtabv z Ciuopiíťíi. Zjirávy.
aiimHCKlH M3BŤiCTIil. * J. OKTJiCpb. mu r G-tlereii-
6y pri.
Zvon. Ročník V, Ľísla 6— li>. V Praze.
Zlatá Praha* ni>ra/r>vv tvdennlk f>ro /ábAvii a ouuťcuf H^icník
X XI L H%\o 6.
Rok 1904,
doAlt 12.
Sloveuské Polilady.
^p^
5j
strašidlo v dedine.
Od Joitefa Podhrmhkrho,
Veselá dedinka! Jasné tváre!
V oblôčkoch duše, blažené žiare.
A načo plakať? Nie je oko na to,
Pánbožko v dáždiku sype v nivy zlato.
S nim stojí dedinka vse na dobrej nozc,
Nui veď sú lístočky tiež v Božej lo7.e.
S Bohom a s kmotrom nezavadia nikdy.
Radšej ticho nesú aj zdanlivé krivdy, —
Kj, vcd Boh veľa má roboty s nama!
y zime stráži hory, že by nezararely,
Šic vodičku melnú, že by mlyny nilcly,
V zime tkal oblaky; na jar? Tu práce!
Oblaky mu pomáhajú tvoriť rosu;
Tu zas hrom nabrúsiť, ako kosci kosu,
Zc by, kcd treba, hrmel, búchal, trieskal.
Povetrie čistil, po horách blýskal. . ,
Pluhom poškriabu trocha tú zemičku,
Do brázdy roztrúsia po jednom zrniečku . .
Vela má robot>*! Veta je nás I
Z každého zrniečka vykresať plný klas!
To umic len On.
Zo zrniečka maku hlavičky tvorí,
Hlavičky strapaté, jak keJ zora hon.
A do tých hlavičiek po sto tisíc zmociekf
Ej, to nie žart í
Že by na Vianoce na Upovom stole
Každá rodinka makovniky mala,
A šošovica sa darmo nadmetala,
Kcd do oblôčkov polozmrzlé deti
Spievajú veselo bctíehemské svety.
A tie oziminky ont len zasejú,
A keď vonku trcšti, v izbičke sa hrejú.
A Boh v zime, tam na poli nahom.
Aby im neimrzly, pokrýva ich snahom. —
CÄ>
A v tej dedince nežily len voly,
Čo trávu žerú v peknom Božom poli.
Nikdy nedvihnú k hviezdičkám hlavu,
Ked žerú tú trávu.
No múdra dedinka oceniť to znala.
Preto ona ani nikdy neplakala.
Ked prišly Turice,
V bránkach vekovitej lipy
Zasnívali sladko svoje
Dávne pohanské zvyky. —
I bol sviatok Turíc, lipový pondelok.
Ohlási sa slovenská pieseň.
Prehovoria gajdy,
A jako u dedov bolo,
Ihrali slovenské Kolo.
(V strede Kola chór najprv kus odspieva, potom Kolo b gajdošom odibnije.)
»Na pažiti udupkanej, rovnej
Pod košatou lipou chasa mladá
Ihrá Kolo čerstvo i veselo.
A mamičky po na tráve sedia,
Uletenú mladosť svoju hladia.
Aj Marienka vrti s ostatnými,
Marienka švárna v plavej parte.
Biela ruža medzi červenými. —
A v tom Kole nieto mužskej hlavy,
Len dievočky a nevesty mladé. «
(Gajdoš hra je, Kolo odihraje.)
(Bpev.) )>Tu prichodí nepoznatý junák
Na peknom koni, na koni vranom.
Koník vraný, pekne osedlaný.
Podkovami živé iskry kreše.
Pyšný, hrdý, že junáka nesie.
Junák v sedle mladý, hrdý, živý,
Nad ústami dve pápcr-perutky,
jak jarinka, kecf vykukne z brázdy;
Dve krýdclká, jako sokolove,
Ked vylctcť netrúfa si ešte.
Z modrých očú jarosť kypí jará.
Mladosť jará, jak ked hora puká.
Košeľu má plavo vyšívanú.
Prsník krátky, lemovaný zlatom,
A klobúčik bielo operený.
Prsteň zlatý na lavej mu ruce,
U zlatníka v Hlohovci kúpený,
U zlatníka Matúša Majtacha,
Z dávnych vekov slávneho zlatníka.
Jak sa sbližil, Kolo hned zastane.
759
1 devušky, 5 nevesty mladé.
Všetko hCadí krásneho mládenca,
Všetko híadíf zastane i gajdoš.
Tu neznámy na vrancovi junák
Stane s koňom, konik drobcí nohou*
„/Ani/ Kolo! Nepozeraj na nnu^f^
Ja nehladim perly, m granát)-,
Ani hodváb, ani pekný prsník,
Ni rukávcc čipkou lemovane.
Ani kiisaničky na drobno srásené!
\j^z pozerám na švániu deviišku
Jasnej tvári, jak slniečko v máji,
Sivých ocú, jak hviezdičky v noci,
Hrdého ehodu, pekného vzrastu —
Čo ehcem matke doviesť si do domu^^tc
Lei odpovie t Kola nm devuika —
Odpovie z Kola Marienka tvárna.
Biela ruža medzi červenými:
•^A neblázni, mladý neienáče!
Ni my mladé koňa nehradimc,
Ni na koni sedlo ani kantár. —
Lez hradíme švárneho šuhaja,
Za ktorého opustime matku,
I naše pekné cárstvo panenské,^
Pozre junák devu § ku shovornú,
SkoČi s koňa rezko, hybko, hladko,
Potľapká si koníčka \Tancho . . ,
Kôn rozumie, zastane Ucho.
>Zahraj Kolo! Nepostavaj 1«
Gajdoš zagajduje» Kolo^sa acaviii . . *
Vletí v Kolo ncpoznatý junák,
S Marienkou sa chytí, Kolo vrti.
Vrtia Kolo, gajdoš duje rezko,
Devuškino ihrá srdce mladé,
Blaácnc je Síxicc junákovo , . .
Tu — dostrcčkuje besný vôl a býk,
Vhupne do dediny strašidlo volapuk.
V dedinku nesie civílísáciu.
Strašidlo besné, pije znoj i ducha,
A nie do hlavy, vše len do brucha.
StríiSidlo hladné, ozajstný Nes)i,
Oči du^ vodi, zo srdca pystve cit.
Mostj- a lavičky k slnicčku — kydá,
Cesty a cfaodmčky do mračien — žida.
^«»
fao
Štepnice mlade, niiové z.Vhrjuly
Hesnotou vepra ryje nikosiidy.
Hesnic v dedine, uzdu má krátku,
História už vedie ho na jatku.
Zastane Kolo, sbor sa rozlcti,
Zamlkne pieseň veselých deti.
A pieseň je bôľ, ale bol sladký,
Zvečňuje život na zemi kr4tk>\'
Neihrá Kolo veselá družina,
Gajdy v komore visia s klina.
Mole ich hryzú, na drobno sekajú.
Lipový pondelok ešte vyzerajú.
Darmo v^-zerajú vrat časov blažených,
Kde nemá ľudstvo učených ušatých.
Učených z koreňa srdca smelého,
V krvi Golgoty zapáleného.
Umíkly spevy z večnosti točené,
Z duše devušky tak samotečcné,
Hvizd melódie mládenci stisili,
Kcd nocou koníčky na pašu jašilL
Strašidlo zúrilo, obyčaj hubilo . . .
Spustly záhradky, onemety háje,
Slávička z lesov vzalo v ícupleraje.
Po nešpori basa v krčme viac nchrmi.
Dedinka veselou chasou sa nevlni.
Devusky v kostole nestoja vo venci.
Kde ich s pavlačov hľadeli mládenci.
Yolapúk besnie, jak vlny riečne,
Život dedinky zase mre večne.
Kde ste, poeti, cherubini času?
Krýdla nám dajte, nie z neba krasu.
Krýdia života k vyššiemu ruchu
Dajte mladému slovenskému duchu.
Ved my nie chal/i I
Aby koncert smrti v zelených barinách
Spievaly nám žaby.
Svet chorý duchom, ui má flinty len
A paraip'afov tú žalostnú v>'heň.
My nechceme byf viceiípáni,
Hŕadime len tú cestičku mliečnu,
Históriu k Večnú.
Shora nadol tečú rieky,
Pre dediny idú veky;
A ie myšlienka pretrpí aj porar^
ľoraz ten bude retiráda k skoku,
A všetky krvavé, zúfalé spletky
Nedostanú jej do svojej klietky*
Puknú na vše strany
t6t
Cucistva vredy zrelép
A vredy sii Hohom smelé.
Z Manciurie vletí do slovanských lesov.
Zamreté vetve, čo tam žive tlejú,
1 Don, i Po/,na, kosti Kosciuška
Povstanú a v jedno slcjú.
Ved zbrane jaké? Sabla holá*
y dedinkách besný býk^
Žandár a volapuk.
A proti nira? Božia vôía.
Neiali večne triumfu klasy.
Čo sa s Božou vôľou chytili sta pasy.
Poraz ncpomýli myšlienky sklony;
Poraz Golgoiy rúcal potom Ít<Urv
Puknú na vše strany
Ľudst\*a vredy zrelé,
A vredy sú Hohom smelé.
Nám len iial studený,
Cierno okr)Mlený :
Že nemecká sukňa vcrúlohu hrala,
Statočným Bocrom vykrvácať dala.
Kvm Boer krvácal za nivu zelenú,
Bránil zemičku si milú,
Lord tam pre svoju kúpil kubenu
Za pol milliona viUu. —
Škaredá je história bielych!
Z dvatisicovej kultúry Ž ony,
Kde Ncva niesla divochom Boha,
Albion? Ópium, kupleraj, kanóny.
l'abriky, ni^ne, kultúry fúra, —
V dyme tom puká duše polibira. —
Chcrubiní času! taleťte ta hor»
Tam, kde Pánboiko má svoj Biely dvor.
^pýtajte sa Ho, čo bude s dedinou?
Co o nej snivá?
Už pustne celá, jak lipa košatá,
Zdravých koreňov, no z listia odratá.
A z dedinky, ketf umlkly gajdy,
Jako z jatky ducha, kde pľuje mucha,
Páchlo jak z duchov hrobnicc,
Jak zo šachterovej klanice, —
Anjeli preč zutekali.
Aj veselosť s sebou vzali.
Tvar zakr>'l si Pán Boh aj . . .
Opustil svoj lipový háj
Aj plamenný l)uch Svätý.
A dedinky fiťo/mstUt len — íiozpiUý.
Volapuk pľuje kríž, a len straší, straší,
A pomsta z oblaku ui tátoAa janí.
7^
tílcnú na vše strany rudstva vredy zrelé,
A vredy Slavían budú Bohom smelé.
Zas padá živci, čo už pekne zrel.
Aby na cíalej zase večne mrcL
Býka rozbcsnie červená iskrička,
A zbesnclcho — v potoku vodička;
No volapuk duši aj iskry siv*^,
Čo si ich krešú Icšiny živé.
Vše v strachu ešte, že ?:as v tejto hmle
Zapáfa život, čo tu večne mre*
Tolstoj nechápe: Hubitelía ducha
Jak mô^H len obedovat chutne??
-•w-
Balkánska cárica.
l>ráuia v iroch dejstvucbt
Naf^fsal
Nikakt L Pfítramé Nieffo^,
kniežii Čiernej Hor/,
preložil
d r, Ivan Br. Zoek,
Výjav V.
Djuiirn a Marili <v Mutre)*
Datúca (hTadiac do hofÄ I okoJrt tebai Oj, gladkíi dru/.ka! kde
8nic? Ha, pod áiatrom? ja pori žiatrom! odktnly ? pod níeAím Äiatrom !
ó, Bože, čo to za div? Na cudzej posteli - la V Och, čo je
toto? Marta, poíkaj, počkaj, »S to bola 8k a H &a mi to
len prisnilo, že som zn tu na Juciae> — alebo ma len
dlhá túžba klame? Arh, . ta. zo tiUha noklamc. IK Stiiiko,
slnce, ó^ túžba veTkál
Marta, Toto je Stankov siator, on ii iio^iej, pntle iin^d, njťkde
poodišiííi.
Ikinka (veselo. Ach, zatste, Marta, oj j*.* í rozpominanij
Ha, čo 8a stalo , . . Ohráti sa naokolo.) Jfho i u jeho veci, po-
znám túto starú pamiatku. (Xi^de ji^hn Mtku a rcnelo pruKerá ftiatorj
Oj, ftiator jo dom junácky, dom vesidý, plný radostí, rozpiaí ^a dá
na brale, po horách i dolinách, Vjbraí sa môže preó vždy nové,
vždy krajšie miesto, v ftom j© Štít a šabla celé náradie junákovo.
t(ÍÍ
nfV • ' '/aný jií kúii u kópiu, tu Uamtí r- ' nkii: taj©
v tom ^ I íkmie ccié hospodárstvo. ľo<i i í*u dobre
spáva na peknej mfikkej tráve, pod ním 8o sníva o sláve, o bitkách
i o lánke. i K M&rie v«.<«elo ) Kebych bola niládencnm» bola bych
junákom, Stankovi byt h nonila zástavu pretl vojskom ; tu híacf, ako
by viula! iM kou.) Ci by mi to^ Martíi, prisUlo?
Marta Ja neviem, í^i bys' bola junákom, ti byť no-
sila jeho zibLavu — jeho zástava oemá viac naSich farieb, jeho zá-
stava vije sa bez orla I
Dánka. Bez orla? Co?! Ty »i nio<^o zaniyslonai. Ja zase som
taká ôfcíHtlivá, buíf mi aj ty veselá, ketf mi Síastíe Stanka do-
viedlo! atojtJtávii Martuo Ale kde je y povedz, i^i príde? a či ja mám
ísť pííhíadaí ho?
Marta, ľríde zaiste, neboj sa.
JJainra. No, ale to ti je, Marta?
Marta (tupo). Nič!
Dnnka. Niečo velké, stravné je; na cele ti videí obraz iialu;
tvoja láska naproti íi\ne kryje niečo osu«Jného, a to sa týŕo môjho
^Íaí4tia. Ila , , , počkaj, ti^raz \\% viem^ niečo sa mi finívalo tn» prvej
ne>. som í»ola zaspahí: na ramene mi sedel nivy sokol a jedol chlieb
s mojej dlane, ja .som bo hladila rukou hladko po krýdiach, ale
ma sokol sivý silne zobal, až mi ube oŕi vyklovaL Potom odletel
sokol smerom na východ ... a ja som zalkala, co bude zo môa
biednej, ketl m\ medzitým slepej Dean podal ruku a povedal: ^To
je svetlosť, tu je pravda, tu je "
Marta, Utekajme odtialto < J biedy! On teraz tu Deana
zabil, celej Čiernej Hore krýdlo /iutiiil . . . Stanko je zlotvor a
hnusník, jeho zloí^in zasluhuje najvä<^jšiu pokutu. Stanko je ničomník
a odrôd hnusný, on je kat nažej viery, chcel by vSatko podávtf,
keby nebolo viery, keby nebcdo súdu . . .
Danira, ľrestaň, Martn, rozum tratíé, pre Boha!
Marta. Otcovi i matke vykopal hrob, zjavne pošliapal všetko,
{o je sviite, zradil Krista, vieru i vlasí; čo je ndm sväté, on toho
neuzná va« krv Deanova teraz preliata . . .
Dánka (jumÍívcdák Niet pochyby, ty sa blázniš!
Marta. Ach. Danica moja, keby tak bolo! Viem, >.e ha tvoja
láska H otvoreným nárufím vyčakáva . . Tejto zemi hrozí straSný
osud, ale ty si Ceniohí»rkn, teila rub, co \v% a í^o (a Boh učí,
Deana zavraždil, od nás sa odhodil, odiSiel do protivného tábora
katov, aby podkopal hniezdo slobody !
JDamm. Či $a mám hnevať, či sa smiaf, ale ja z tohoto niC
nerozumiem.
Marta. Zanedlho príde sem, teba tu zahjí; utekajme odtialto,
družka mojaj
Danu n. Stanko? on mňa zabi í? on rafta? A keby sa celý svet
na mfta valil, on by ma bránil, ako svoju hlavu, dal by svoj život
za svoju lásku. Hovoríš, „utekajme^, ale pred kým? Oj, čuš,
Marta, pre t*ána Boha, a počuj, čo tí poviem: Ja som hotová do
Mm(^hti pekla za ulm fs( kedy kol vek, a on Ae by kopal mó^Vv^ '
Ui
Maria. Keif je talf^ ostaň tu 8 Bohom, mtla tak íahko ne*
UJOVÍ , , . (Odbebue.)
Lanka (sama). Tak nech ma samotnú nájde. Ja sa nebojím,
že sa my svadlme; tu moje hrdlo, tu niojo oči, v srdci mám krv,
nech ju vytočí, jestli mu je to len milé, aby biedne vykrvácalo,
Stanko zradca? on že ide k áultilnoviV Komu len môžu te myšlienky
na um prísť? Ou, on že by bol Deami zabil? ou Že by l>ol vlasti
krýdlo zlomil? To není pravdu, to uemôť byt, to sa ani Vo snt!
nemôže prisnit (Poéut kroky »>zbrcijefiého dlovoku, a hned hlju SUalcov.)
Niekto ide.
Stauko (roíikajGuje xpozA Uhirny Cím slnce zajde, kôft i všetko
nech bude tu hotové. Noc je, vravia, matka Bájova, nech ma po-
tom dohoniallvanovi pohončí! (Daniea s počiatku vo vytrl^ní, potom m
prelehiiávjL i
Ugleia (anoza ôiatrau Veci pod šiatrom ostanú tak, i tie diev*
fiatá . . .
Stanko. Ja ich pozovem. (Vníde do Siatra.) Ach^ VStala I (Zadivený ,
elo.) Oj, Staštie moje, víla moja!
Lanka {rotólriac roky), Stanko I . . .
Stanko, Danica, milá moja!
Damca, Môj milý knieža, slnce moje!
Stanko ipo dlhom objatí, hľadiac na M). Té tvoje oči hoľuce aú
slncia!
Dánka. Ustal si, sadni si a rozprávaj I Ale ma eäte, eMe
bozkávaj* iSutnko ju bozkáva.) Chvála ti, Bože svätý, už nebudem
prekUoaí viac cáni Muratii^ víífizný met sa mu i tu zablyáfal ; tvoje
Sfgatie bolo mi ako smrf, dlho som ho, Stanko, preklínala, ale ked
ta vrátil mojej láske, hoci je Turek, nech mu to Boh nahradí !
Stanko (pre aebai, Chúda, myslí, že som bol zajatý a pretrpel
všetky múky zajatia. (Nahlan.t Co to rozprávaft? Každá bula tam už
pofula o tvojej kráse. Jedrena, Turci, ba práve i sám sultán opyto-
vali sa ma na t^^^ba* A keď som mu rozpovedal o naSej láske, hueJ
dal rozkaz svojmu prvému paáoví, aby ma pustil domov, a tak som
hľa, tu, môj milý raju!
Lanka, Bol si junákom, to už vSetci známe; no a bolo tam
krásavíc?
Stanko. Cu ja viem, milá, t\ ich bolo; pred mojima o6ima
kmitala na, ver mi, len tvoja čarovná tvár, i v bitkách i v temnici*
Dánka (wnejdc «a). Tak trvajú dojmy mojej tvári I
Stanko tbo«kftviydc ju , Ach, ohnivé oči jak ti svieta!
Dánka tpamaly odtiahne hlavu a fabko ho (apn© po ruke). Nech ti
bude I Vždy si bol iskreuným^ či by si mi, povedz, mohol teraat
niečo zatají (?
Stanko, Nie!
Dánka. Marta bola dosial tu, a ke^f som prisla k sebe, roz-
právala mi niečo podivného.
Stanko. ílned ti to rozpoviem, zlato moje. Dean i Perín ^'^^'
ttt) a oba mi l)oli drahí. vie§, že milSích Tudí nemám v celej /
Otec ich poslal^ aby ma tu privjtali. Pekne sme sa shovárali^ a icu
£o stne 8i sadli, ked sa smelý Dean počue svojím čeinoborstvam
vychvaľovať a nepilstojne na mňa krii^ať. Z toho sme sa svadilí a
ja som ho zabil . . . Yettiac, jak ho moj otec lubi, nemám čo viacej
hfadať uňho, lebo mi chysUÍ ostrú pokutu, A vieš, na to som sa
odhodlal, Danica? Hnetf utekám za hranice!
Danica a počiatku nep<)ki>jná - pozdejéic je Uch^ia). Bože! tú U»
hovoríš, že utekáš? Nechaj to tak, zlé ťa pomiatlo. Zetský vojvoda
že by hladal spasenie v úteku? t\ tak? Pekná povéíií! Utiecť t
Kam utiecť? Ach, ani nehovor! Jestliže tak myslíš, rtjzšekaj ma
hned. Kto, neStastníku, za hranice? ty, zo Zety, od Danice?.,.
Nie, Stanko! Hnedf sa pondhlaj do Žabliaka a padni na kolená
pred Ivanom, čokoľvek bude! Lebo sa nesvedčí, aby sa knieža po-
ätovalo medzi uprchlíkov. Gospodár Ivan, dozvediac sa o tvojom
čine, môže ťa po práve ťažko pokutovať: ale je i otec, ktorý ta
miluje, a ketľ ťa hneJ neusmrtil smiluje sa nad Hvojťm synom.
Prosiť ho bude za t^ba celá krajina, celé km- a ty do-
siahneš úplnej milosti byť Cernohorcom v svoj< ^ I*re te$í
svojho domu chod hued do Žabliaka a tam, knieZa, to ti je súdené^
či ťa zatvoria, či ťa obesia . , . To je mnoho krajSie pre teba, a
vieô dobre, ako je mne!
Stanko. Nesmiem, drahá. ísť pred Ivana! On nájde, že som
sa i v inom prehrešil. Ty, myslím, vieš, (^o Srbstvu hrozí, c4r ho
chce mať, a to on chce, to všetko vykoná, jeho sila opásala nás
80 všetkých strán, náš malý odpor mu je len hračkou. Toť vlani
odkázal mi cár, že ma postaví na miesto Ivana, len abych vieru
svoju premenil a národ odhovoril od dalšej borby , . . Vtedy som
mu to sľúbil, a Ivan sa teraz o tom dozvedel * . . í Damca. preľak-
tiuiá, ?0taiiej I>o Žabliaka ja nemôžem Ut tam ti Stanko nesmie
byť, lež čím sa zmrkue, utečiem, pod nebom sú lesy, a tma j« pre
každého; ty budeš hviezdou mojej tmy, ak pôjdeš so mnou, so
svojím junákom!
Danitu (diiiu rownýirn), Ach, milý Bože, tieto múky strašné, a
kamže chceš utiecť, kam, môj milý?
Stanko. Ja bych sa uchýlil pod jasné krýdlo cára, ktorý mi
sľúbil celý Balkán . , ,
Dnmea, Nedaj to Bože, nie, nikdy, Stanko! Zlé sa dá fahko
vyviosť.
Stanko. Co, ostať tu a zahynúť?
Danica, IK> Turecka nerhod, ja ťa zaklínam I
*S7fiifio, Abych hlavu ztratil? Ani do latit * ' ..
Danirn, Ani to bych ti nikdy neradila ! i kla
k Turkom, ale nato utekať zo svojej vlasti, aby^ )K>hanii seba i
svoje meno? iChyujúe ho ta ruku.) OstaA tu, kam bys' išiel! Ja ta
budem brániť, ta nepôjdeš. Proti smrti sdružme svoje sily, ale
nikdy, nikdy nie zo Zety milej!
StankiK Ja utekám len pre teba, Otee, mať mi nedajú, abya^
bola mojou v Oiernoj Hore, lebo si ty nie z k^ odu, a
ja li\ Iirbim, ľúbim silne; bez teba, duša, mi y- . tu I . . .
Danica, OstaA len, milý, to tí je všetko ľahko í Ivan ^ ^is5»sť\.
W.i\
"bola svadä, sila naSicli zákonov sa ta nedotkne; ty 8i vliiný, že tí
zahil knieža^ ale on vytiahol prvý moc na teba,
Stftnko, Tv neraóŽeÄ tu byť mojou . . .
l)anim, Jestli si muž, nomôžo nís nič rozdvojiť! Mnoho no*
hody . , . ale Ivan predsa nf^budo rhcef svojho gyna . . .
iSéanko, Názory tudf, vznešených i domu, straSnó sú i
našej vrúcnej láske. Tnreck:! zem je jedinií» kde raôAeá ty 1^ _ u
ženou; každý nás tam pekne prijme, ponitblajme sa na balkánsky
trón! ľopri cárovi ja budem druhým cárom. Pre Balkán sa i po-
tiirCní nebude hriechom, ver mi Danica. Povedz, či nie, Ľnlhmska
cdrka ?
Dnnka. Netáraj, nechaj tak, ani slova viac! . . . Ôi ta opuAíajú
city vznešenosti, či ma Iiibi§, ke»l tik hovoríS? Do Turecka že
ma odvedieš, do Turecka, odkiaT na nás ide všetko zb% k Turkom,
ktorí mi bratov kántria? Ja k nim ncgdemj ostanem tu a teba nech
ctí balkánäka koruna!
Stanko. Za ňou mi horí srdce i duSa. TiUia za korunou ma
morí, lebo co je lepÄie nežli i>auavä(?! Nazvem sa kresťanským
cárom, dávam íi kr>runíi m ruku. ktorú rni tv dávns. — r'0*fme
k Turkom J
Dánka. Junácka nusa koľtiiui tatu sa zmrví, ci to w^^t —
Jedna vlna krvi za naSe brahi odváži tu lesklň korunu! Janičár
pribil diuht^ znaky: hviezdu i mesinc na srbské nebo, aby srbský
národ pozbavil slobody . , , Koruna z cudzej ruky nič nestojí, kto
by ju mohol nosiť od hanby!? Tú si korunu vybojuj mečom» 61
padla s cára Lazára! Vyvetf dielo srbskej slobody, a potom si ju
smelo postav na hlavu, tá by ti krásne pristala, taká t^onina by
ma mohla skloniť, žebych ťa sprevodila kamkotvek i do raja Í do
peklíi, — kamkoľvek chceÄ pójde tvoja veniá Dauica s trboti. ale
nikdy nebude zradcom!
Stanko. Teraz vidím, ze sa tým len vyhovámS, a z- mii í<ii.i^^,
to ma len klame^, Kde mňžeS žiadať, aby som s hrsťou horalov
vyslobodil Srbstvo zpod Turkov ?
Dánka. Ked ho nemožeS v)^lobodiť, tedy ho mpoú obraňuj !
Nie s Muratom, ale proti nemu si zastaň* lebo láska čistá irndla
8 neba, a ja tvoja verenica potrebujem 8rba junáka . . .
Shtnko, A knieža Stanko jo snáif podliak?
DankiK To nehovorím, ale zradca !
Stanko, Dosť toho, dievča! Dean padol zato^ že vyslovil toto
alovo. Ja pôjdem ta. kde turban siuli, a ty ostaň tu navždy Srbkyňou.
Damca. Ty naozaj pôjdeô?
Stanko, Ostať snád v týchto bralácli
fhnntn. Tu si vijií hniezdo orly. kiorykuívĽk vtarik uaieii
s tohto kamenitého huie/da — je čierny krkavec! Kukol, vedi,
čistú páenicn kazí, a za oblízačov — vlasť nestojí.
Stanko. Danica, ty si prísna, pyômlt Pod záštitou svojlio po-
hlailu možeS kričať, mAžeS mu vyhrcÄiť^ v tebe uctiro slabosť žeii«
akú, v hmlke máme uejeduaké zbrane ale pritom vAetkoni ostane
Hl
moje na vrchu, lebo ja idem ta, kde ženy raifia; tu m všetky ženy
poblázuené K . .
Danica (zaAjív na mstom Jdvo pr^ehodit. nro^oá zrada a straSijý
zloŕin! Cu budú zajtra o tebe hovoriť ľudia! Celá sila tejto krajiuy
J6 V svornosti a v tvrdej viere v milostrvélio Bolia, že im v,4etky
utrpenia vynahradí a vyslobodí ich z p/izúrov Murata! Ookolvek
bolo do uethivna srbgke naokolo, to aéš junácky krdel bnlniľ Mnoho
smelosti, mnoho odvahy v tejto Hore. To je \Á nádej naša, a ty
t<?raz — och!
St^tnkú. Balkánska eárica!
Dávka. (K Bože^ skorej bycb sadla do prostred oežli
na taký trón. Teba pomiatla prázdna nainyslenosf ! Uo m
ruky.) Oj, biedny Stanko, hrdza in zožrala, t\ ti je Oierna Hora
nie milá? Ci ía lož Muratova viacej viaže, nežli láska k nej, ťd
tak, knieža? Ach, Cienia Hora, ach, zem milá, tvoje krýdla sii
t teraz \m hlave režúl * . .
StanhK Len ja ju eSte môžem spasiť!
Danira. Ked sa podložíS pod tureckú nohu I Oj, fci je hanebné
byť zradcom, odrudilcom!
Stanko. A pekne balkánskou cáricou!
Ihimrn. Prestaň! nehaft, ja som Cernohorka, ZeUúanka, a
dcéra junáka. To tvoje balkánske cárstvo je faloŔné, ale nai^e horítké
Lcárstvo je sihu^I Lovčen je vySSÍ eôte aj od Balkána, pod ním m
ftloboda, tá rajská mana, Ucho / vavrínov chlipká, ketf c^írske kone
hore Balkánom harcuju,.*
Stmiko, Oauica, Oierui Hora je malá, Grúcko sa Síri. Srbsko
padlo, Jankovo M Uhorsko podtahlo, Muratova reíaz svitLzala BuN
Imrsko, Kastriot i Herceg lenže í*a ešte muí^ia...
Danna (gkoôi mu do roíi^ Oba nech sa poturčia* a ty s nimi^
kej U je taká vola í My budeme svoj majetok strážit. budeme na-
vždy ôiemym géniom Turecka, na nás sa konedne cel^ ro/mrvít
Okolným bratom podáme ruky, budeme im živo pomáhať, ked budú
v nevôli, náA svátý závet bude: ich bratské bôle bratsky Heíjt
S Lovŕena nech tvoj Balkán ovidomí (íiostane vid), nech sa vy-
trhne zo sna, a nech Ba nedá, a komu je žial krvi a hlavy, nech
si vezme rabstva jarmo na Šiju! Naša vlasť búda vždy loocticy^ou,
hniezdom junáckym a hájom spevákov! . . ,
Stanko. Čierna Hora potrebuje chleba, a ty ju už dvíhaš až
do neba I . , .
Ihnira, l^ahodný pokrm bol by Rám chlieb, keby aa du^evtiýra
pokrmom nenavlažil . , .
Stanko. Tieto okamihy m veloii viácne » * , e^te uejdeš do
môjho cárfttva?
Ihnim, Ja gom, dokial som Černohorkou, sama sebe malou
Lcárícou ! . . .
Stanko. PrestaA; no Ci pôjdeš?
^) Sibiniinin Janko, Ján íluňad.
.1^
tm
Dauim. Kde sa iiire, ta pôjdem s tebou, ale nikdy nepôjdepi
ani k sultánovi ani na trón tvojho Balkána! , - .
Stanko, Ty si ma nikdy neľúbila?
Daniaí. Moja láska bola Iilbokíl, a tvoja — nízka, klamlív/i
malá; celé moje šťastie bolo tebe len malýiai žartom. A tak
som verila v teba! Sladké nádeje mútia mi teraz tvoje zlé janiraľNui*
predsavzatia proti moje] milej vlasti! , . . Crnojeviču» nocho J k sul-
tánovi I! Zadrž slovo^ ktoré si mi dal, že budeS žií i mref ako
Cernohorec; život je krátky, ludia sme smrteľní! NaAa viera je
krásna, opravdivá, a turecká je zlá, krvavá. NáS národ je milý, a
obyčají, čo celého bieleho sveta kraje obídeš, nenájdeš nikde
krajších, knieža. Tak povedz, 6i ía to nič neviaže?! A ja, nech je
už tak, tvoja žalostná družka, bola som len tvojou hanbou . . *
StanliO, Cárovi som už dal slovo.
Danica. Ale prvej si ho dal mne! Na, čítaj teraz! (Vytiahne
písmo a dá ho StnDkod.f
Stanko (pre Bebai Ach, Bože I sladká viVAa . . . (HluantM Oí je
to ono, čo som ti napísal pred odchodom do Kroje? Znám jeho
obsah nazpamäť i teraz, a že je tak^ Danicaj budem ti ho čítať
z pamäti takto:
Tureckým ketf by ch bol cárom.
Odhodil bych prestol môj,
Mohamedom bych pofirdol,
Večne chcel bych rab byť tvoj !
Stambul, a v ňom cárstva trňn
Tebe, milá, bych daroval,
A jak väzeň v tvojich putách
S radosťou bych robovaK
Ruky tvoje bozkávali
By pokorne vezíri,
A pod nohy U padali
TaSovia i mudíri.
Tebe k vôli rozpredal bych
Môjho cárstva krajiny.
Do Života byr.h uviedol
Tvojho srdca vidiny.
Za papuču tvojej nohy
Anatolju dal bych celú,
Mestá, nivy i dediny,
Perepúť tú zbabelú . . ,
(Sianl[o sa vctýfl, l)aii{ai «a niAho xjihľadL 8Uiuko profl^buýin hUioton
I teraz som tej mysle, ako í prvej : Tu ti prestol, tu koruna,
miesto kríža - znak mesiaca. Ber, ach, ber! To ti daí môitm^
potajme slúž hoci srbskému Bohu, mne bude Murat lepSíe verít.. .
Aiwim. V Turecku tam, nióž* byť, pretvárajú sa ženy pre stiiv
Tii9
V podlosti svojej* nie my tu v naSej Zete netľpíme rtTojmyslu
v svätej viere, Lh Cltaj ďalej, už je vSetko jedno, moja liobrobi
už i tak preSla * , .
Stanko (pokniéuje y. pamäti).
A kec! bych ja mohol Boh byf,
VSetko milt5 tebe bycb ilal,
Anjelov bych ti daroval,
SáiD na zem sa s nimi pobral;
Trón blaženstva i s večnosťou,
To by tvoj majetok boly,
Vietor i dážJ, mrak i svetlosí
Išly by po tvojej vôli.
Všetky nebeské výSiny,
I tie svety s icb duchami,
Co sú v celom vo vesmíre,
I 8 bleskami i s hromami;
I)al bych tí kíút budúcnosti^
By s' do nej len ty hladela,
Daroval ti vSemohúcnosí,
Žebys' sama Äou velela;
Abys* rajom, peklom vládla,
Dal by som ti čertov raj,
Nemnžnof^ti žebys' mohla —
Za jediný pyštek tvoj t
(Hmeje wi» obrátiac m k Dumd.i Ani raja, ani pekhi Boh nedá, ale nás
snúbi s troma korunami, ?,ezlo Grécka, Bulharska i Srbska mim
p4)dáva. Mocná ruka Muratova opásala Balkán naokolo, vňta jeho
cárska a osud podrývajú nás na tie tri tróny*
Duutta, Nech naAa balkánska zem ostane Šťastným národom
balkánskym, lebo kedby kedykoľvek i ktokoľvek vztiahol ruku po
nej, oheA s ohniska s]ob(Kly by tú smelú ruku spálil Náš národ
sa nedá vodiť tak, ako vodia, viažu i honia telce, ani Venecii ani
Stambulu, A krajinky na Balkáne nie sii drobný peniaz, aby slú-
ži ly cárom, kerf robia účty^ za doplatok. V cudzom svete, pod
cudzím krýdlom, ach» viem dobre, ako by bolo !
Stanko, Tebe, víla, bude lepáie v okráíUenom mojom saraji,
nežil blaženým huriskám v prorokovom raji. Všetko, ôo Východ
len Jať môže diamantov i periel i kadidiel, hodvábu, zlatíi — všet-
kého budcíí mať dosť; roj dvorkýii i robkýn. aby ťíi obslúžily na
kažíiý pokyn: so mnou ťa čaká láska, koruna, sláva, lahký život!
Ikuúm, äfastnejäia bych bola s tebou v kolibe, v domčeku,
ale pod naélm jasným nebom, kdekolvek — to mi je jedno — ale
s Turkami a pod Turkom, hoci by si mi dal celý svet, bych nei.^la;
%j bes koruny si mi, Stanko^ milý I
770
Siahko. Aké íar>* ťa viažu tu, ty najkrajAje Božie otvorenie?
Tieto bralá, tieto biedy, tieto vrchy, tieto floÍJDy?
Ihtfiica. Co nm viaže? Vžetko raa viaže: vzduch i krv, rozpo-
mienky, múky, láska, rod, viera a slobody sviitý plameň! Co ma
viaže V Naáe nebo, podoprete vrchamí. Nás jediných slnce ohrieva,
naokolo je všade tma! Čo oui viaže? Hozpouiienka ua ten deň^ ked
Bi mi dal ten kvietok^ keď askrsly v mojom srdci rajské nádeje * . .
Sffifffco. Všetky tvoje nrfdoje vyplním, budeS mojou äfagtnou
žienkou, len íta odho^naj opustif rýchlo tieto bralá . . .
Ihuira, Ach! nemôžem, lebo kde bych mohla poíuť ich ozveny?
Ulasy pušiek i junákov kde sa môžu krajšie ohlášať/'
Stanko (pre seba). Darmo, vždy je jednaká, černohorstvo aa
skveje pred fíou, Pokisí vlka a on — bež do hory. ťJernahorke —
Čierna Hora, ale nme treba volíí alebo kríž, alebo mesiac, Co jts
lep&ie: kríž — I>anica, H mesiac « jasnou korunou?
Daním, Čo ľozmýšlaš^ Stanko, Uik dlho?
Sttwko. Ja som volil, a Co by druhí^? Vyvolil som korunu,
vyvolil som Balkrin, vyvolil slávu ! S druhou budem tam kralovať,
a toto si môžeA ty podržať (vmcin jej písmo) ako rozpomienku q;i
jedno zetské kniežatko, teraz námestníka Ôtmanovií-a, lebo všetko
od Staml)ula až potialto bude za mesiac moje! A kecf som ía i
bozkával) to b(»zká vanie odpadlo mi od úst . . .
Dánka (iienk pítmoi. l*obhidy, láBka, bozkávanie, ci sa to terase
tak cení? Stopy tých bozkov budú na tvojej duSi, moje umýva
černohorstvo: Tu ma bozkával, i tu i tu, na oŕi, L*elo, po líci, vAade,
tvoje bozky ja oŕistím, a nech ostane každému svoje. (Uirc « édo
tvár tým pismíím.^agnijívi ho n hodí mu ho do pí^i,) Ty oäfod, Tufek H
radí a, ja som (^'ľnohorka, funia tyl r Íra!
Stanko (pizcrá m ňu zmiivenD). Krásny hnev, krásna zloba, cde
pristane Černoliorke, jak tá rozčulenosť i urážka jej kráanti po-
stavu cSte uveliiMije! Jako ju zanechať? Bez nej mi nemožno ist!
Och, keby nebol Dean zahynul, dal bych za to obe svoje ruky I
(Prichodm Ugk^n a ívo e koftom*;
ľfjlťša. Knieža, hor* sa, hoťl Okolo Bystrice približuje ea
mnoho pechoty i jazdcovi Hned sú tu» už letia!
Danica (veselo niknmi trftpk»jíScK Ej, to SÚ naSo junácke ("aty.
Teraz sa opýtJime za zdravie, za tvoj Balkán i Podunajsko!?
Stanko, Len í>kamih, a ja budem za lubom, celá to vojsko mu
nebude môcť nájsť; ale pod ho mnou, krásna stvora, najkraji^i
bietku ťiernej Hory!
Ľaniťa, Ano! Vej ma káraš svojím bozkávaním, i ♦- K
diernym predsavzatím I Ved moja mladosť i mojn tvár nei »«
na tvoje srdce — a keif ía k Žete oič novíažal
Stanko. Viažeô ty, railál
Danica. A druhé nič? Otčina?
Sf^niko. To ani za mak !
/'/ ŕťť7. Mne je ona najdrahšie. OátaA !
^ n7;o. Nemôžem t
/ ' ^ vr A kam pôjdcS?
771
Sadaj lUiíľtl (a <ili-
Jeo. K cárovi!
UfjUMi. Knieža, iit je vojsko na 'ftirel
kolesia I
Sttmko (k Danici). ľojdeä, dievCa, so nmou? Ja idcoi!
fíaniea. Dievía? * * . Kam, zradca?
Uffh'^o fticpokojneu Vojsko 8a» knieža, už priUižuje!
Stafth). Kde mi je kôň V
VgleÚK Kôň je tu I
Stanko. Kde gíi sluhovia?
/ ^(//ť^^ŕi. Utekaj, knieža, už je iiiô inak ! (SUnko sa clijr»tá, i« iAe
' koAň vysttdmSL)
Stanko {9 koft»\ Pod som, poiiaj ini ruku, tii na sirmefl vyskoč
rýchle, ty zaslepená Čeruohorka a najkrajšia porlivínkal
Dautta. Oj, neutekaj, najkrajAí a najchrabrejáí zpomediti ju-
níikov, ktorrho z inôjbo objatia oílmiAa teraz lalikoinysefuosŕ!
Stanko, 'ľak nechceS? No ani nie! líude tam dievčat doHf .
Dmúcn, A mliídeucov Srbov kolko tu otstalol . ...
Stafiko. Ty si bola, niôž' byí, už s druhým sverenA, a preto
necJic^š so mnou, aby si sa gtala mojou žeuou,
Ihmica, Ach, neposunevaj sa, nerob hanbu, to kniežaťu ne*
pristane, ZakUnaiu m ti týmto okauíihoni, že to nebob) nikdy I.,.
Stanko, 8 Ikiboni ostaň, vydaj sa, nemeSkaj, svojho Äťastnej-
Síelio verema lep:^ie lub, uežli 8i mňa fúbila, a naplň mu uSí rauo
i ve^r krížom i srbstvom, až aa tento sokol vráti a vSetko vam
2mar(.
fínnka. Beda iDÍ bez zbrane! Počuj! tu hovorí tento zradca
kríža, roda. prekliaty 7I i teraz utečie! Ale aby neutiekol,
nech ía zabije krv a la ' zeme, ktorej pripravuješ potur-
Cencov hanebné janno a puUí. irifímVa »koas k Ui^leiovi a trhá mu mee,
on jei ho uedá. ale ju ixlií^ka ori «cba.) Pusť, ty otrok najhanebnejšieho
odrodilca! Pusť, že ubijem cernohorski^ho zradcu! ^()b^átiilÄIiZJm^'
Eíi »ebou ^Vniohowké vojííko.) Tu jo vojsko, poŕuj, knieža! Oprotí
'vojsku.) Kto lapí odľodilca, dc<?ia knie/aía Perúna, Danica, prijíma
hu za svojho verenca! Äloja nika, deväť <ledín a dva dvory v Žab-
liaku nech budú na odmenu Černohorcovi, pomsti telo vi-jundkovi!
Stanko. Tá ruka mala byť moja, ty nevemiea! Teraz nech sa
o ilu predbehúvajú moji vrahovia 1 Ničia nech nebude, ked nemôže
mojou byť! Nevernica! s čiernou zemou musím ťa /^asroibif. rScká
mečom do nej; ĽMúca padne,) I>okiat sú tietu bralá a [ ;i-
liská, a v nich ludía ako Dean i Danira — ťažk'> ! lit
Ivanovmu kniežatstvu; to bude stra&nii závada sultánovmu cárstvu.
S Bohcni, bralá mučedlnícke, ^0 svojich výôin ma hreäte, preklí-
najte ma pre moju zradu, pre môj zlotin! . , . iVotor eit« ntt na Díi-
piiieu, mÚA& jej c^ A odíde. SSatýtn pribehne jeden vojak^ ^badi Danlcu, kó-
^dvíliixe jej hlftvu a bovorl:)
/. nojak. Krásna mladosť!
//. vojak. Ci je eSte živá?
///. vojak, Cia to môže byť krásavica?
Oflicier (B niekorkými vojaknd). Napred, chlapci, lahko ho ^W
772
lionftjjc ! Napred za zradcom hoci do pekla I (V^teí bežia v lú strmiu^
na ktoni utekal Stanko; tSL ním prichodí Perdn a viac vojakmi.)
Perún (iivo idúc, nevidel eí^te Daníce)* Zradca čierny, vrah Deanov !
A kto je to? (Pozná Dauicu.) Ach! iiioja Danica! Bože clirárV to
nie je ona; len vari neprelieva sa tu moja krv?!*.. j)vi!
Dunicu, asbroíeno,) Dánka ! milé oioje dieťa, jedináta moje! Z i, ^
tvoj osud! Co sa ti stalo, drahé dieťa? O, moje zlato, u, môj
anjelik, mój kvietok, kde si sa tu vzala, moja? Odkiat, ne-
šŕastníca? Odkial? Ach, viem už, jedovatý had ťa vyrval z môjho
domu i z môjho srdca! Ach, prekliaty zlosyn, nepreklal si moje
prsia, ako Deanove, ale si mi dcéru zabil, dom zhanobil! ŕCbce m
stiinkoin.i Ale in stilmt^m, zbojník, vražedlník! (Od hnevu n UMu bto-
neoý vráti sa.) Ach, ja biedny starec, mužská sila ma hnecf zaneehíi,
abycb mohol dostihnúť vraha môjho domu, roky nalialy mi do nôh
ťažkého olova, niet už v nich vzletu ani hybkosti mWdeneckej, aby
zauiesly do oblakov dymu, kde bych vraha v horúcej borbt^Hkolil!
Oj, všetko prešlo! Starého orla zmorené krýdta nech si o' ^i
teraz na domácom ohnisku! I/ež s kým? Bič prísneho o .i
bije, synov nemám, bratov niet, padli slávne na poli boja, moja
Jela umrela dávno, toto mi bola jediná útecha, jediná nádej ; och^
SVtttý Bože, och, to si teraz počnem ? ! i Padá nad Danicou i boxkjiva ju,)
Danica, srdce, Danica. dieťa moje! Tvoje bletl^ ' m straSť . , . í
kde sú ruže s neho, kde sviežosť, iá mtloU\ a < rajská? kde
život, kde smiešok milý? Oj, kam odletel, kam sa podel? Danira,
dcérka^ otvor oči, skoč na svoje lahké nohy, rukama ma objún
okolo hrdla; vstaň, dieťatko moje, tata ťa zove. Myslím, Že Pán
Boh neprikázal, aby ma vôetko milé opustilo. Ach, nie , . , nie * • •
dýcha , , . Hospodiue, neprosím nijakej milosti viacej, len mi dcént
vráť, lelK) čo by mi bol bez nej tento život čierny?! Drahé dievčn,
zodvihni Iilávku, zle je ležať na mokrej tráve, a pozri na tatu»
Takto sa oáhlo cedí krv z tvojej rany. Daj mi ruku. pre mfta, dieía^
zmuž sa. Petre, Vidač! sem sa, dajte niečo, čim jej zaviažeme ranu.
Odneste ju do môjho pustého domu, za vimii idem nevládny, (VV
JÄCi berú Diinicu Peránavie.)
Dankn, Och, íahí^ie, ľahšie! Pi"e Boha, ludia! vy ma zadá-
vile. . , Bol» s vami! (ľoíUviii ju) A . . . tata! ... Tu si, môj
drahý otče! Rana moja je tu za hrdlom, nie je smrtelná, zostanem
živá, no nemysli si, že som vinná, že bych bola poškvrnila tvoje
meno a našu poctivosť! Nešťíistník jeden v časoch náruživosti \\livAiv\
môjho srdca zábavu; nezkúsená vo svete, neprivyknutá na lož p
som sa, otče, ale som nepadla, osUila som poctivá tvoja diitti
Vinná som natolko, ako malý vtáčik, ktorý spadne s konára, vy-
jdúc z hniezda prvej nežii mu zdúžely krýdla. Tak som sa, otče,
ja previnila. Ako tomu vtiičku pod konárom, tak je teraz mne pod
touto r^nou. Oziabnuc nahý môže zahynúť, ak mám ja zah;
ti^ba, otče, i celý biely svet takto pozdravím: Odpúšťam cr
svetu, odpúfiíiim kniežaťu milencovi, odpúšťam Stankovi, ale
imitum xradtmň Oiernej Hory!
•Opona lA apúiťa.)
Výjav I.
Bože, Bože t Véelifo 8a stáva! Tá dievCina*
A keby i umrela, jej snirí je
e$te Žijt% knieža?
ľcnbh Žíjt», aU> je ílosí slabá.!
uií pri biedach, ktoré hrozia krajine .
IrnH'ltťff, E, ludia inužu všetko /.niesC! Môj kuieža, ío chceô?
Nehoda je doiiulťa. Meč cernohorgký, twt jumícky bude vedieť i
tumu zbi odoliet, ale treba pracovať, treba sa borií * . .
* PťtúiK Ja 80III, knieža, priprnveuj na kaMú obeí, a dal bych
Život za tvoj vlan; v službe za kťiaza, za otčiuu a dŕžavu nikdy som
nešetril svojej hlavy, ani teraz nebudem a, chvalabohu, borií sa
budem, dokiaf budem môcť , , .
Ivan-beff, Tredvterora doéiel ten odrôd do Lesa, vztýíUl na
ňom tureckú zástavu a rozsekal Unn tú uialú stníž; to mi dne^ ráno
povedal posol; a žo zainýSfa udreť na Skadar . . *
ľmm. Skadar je lilava našich miest, naäich pevnosti, treba
bo bráuíf! TAU) oaôa pevnosť, opatrená vodou, dostatkom rbleba i
zbroje 8 tristo junákmi, knieža, je mocná. Pritom jentA) tam osem
diel, ktort' nám vlani daroval dóža , . , má súceho, udatného velitela
Vilka Debelja z iiiesta íiaia.
Iľan-hrg. Tak je, Skadar je pevnejM od všetkých pevností, ale
terase treba, knieža, rozmysleť, fsi by nebolo lep.sie opustiť ho, i i:elú
rovinu, i zetskti pole, a držať m na kraji hôr a v bralách doíikať
nášho nepriatela. Viem, že je nie dobre opustiť niečo, ide kto by
8a chcel v tom poli od Skadra až do Sitnice biuit musel by mať
viac voi 1i n>y máme. Sk* 'in,
ktoré b} vojsko smietlo. ká,
ale teraz met druhého lieku, ako iitiohnuť sa sem za bralá a tu
mužský dočkať Turkov, a t^otom ]»oruteaa Uohu, a bude dobre, ak
sa ludia uaší^ zadržia \
/VríÍM, Že ui zadržia chrabré, n tom niet pochybnosti, a teraz
budú tým radSej krv prelievať, že sú vodcovia tureckŕbo vojska
naäi zradcovia, Tolo bude mi osoh krajine, nmobé m týru oďstí:
ako kto mysh, počnúc oil tvojho dvora až do ostatnej koliby, i ako
8a atará o česť, vieru a otčinu! Budeme vedieť, ked sa oblaky
zdvihnú nad naSou jazdou a tureckou, koho budeä zvat synom •'
koho zradcom!
Ivan-bcij. Pmvdu vravíš! A nech sa proti nám i í^amc peklu
postavia aspoň budem vedieť* kto sa iíude mi mnou za Srbstvo boriť,
o nech sa turtM, ktu len c'iec! Mne je jedno ^ hoci ostaneme len
i»y dvaja, a konečne i »ám bych sa bil pre kríž, Xie je moj obyčaj
pi'tať sa na počet vrahov svojej otčiny ; preto, knieža, treba sa sberat !
V nádeji na odhodlanosť naSu i na spravedlivosť neba bude víťazstvo
a sláva aaíia, (ľiei-na Hora sa teraz, preslávi 1 _ . Nech prídu tera^t
v4et€i náčelníci na dohovor, i ŕ>orde nech príde, tá jodinÄ. ^jasáf^ŕ.
■ fT iim
^
m
fín odchodu Iv»n Ach, bciia rui^
Uj, neSías^tie, iMena* muky, Ci ly, bodá krajine, beila synovi!
Úím som sa, nebo, prelireSil, uebu í?pra\edliv<^, nebo sväté, le%" ma
tak siine zarmútilo? A bol sonj ti vžfly verným vojakom, Rožo
svíitý, nádejal som sa tvojmu čiaru, a nie že mi ty vSetko ve.
Lež čo by tvoj mravec reptal proti tvojej prozreteľnosti, Bo^r n,
len mi aspoň spas tohoto syna a dŕžavu! A Stanka ob] m. /ise
moja láska^ moja duša, ak ho minie zkaza i zlo. Oj, suít in vo
8Í ro/vadil moje deti v mojum dome, nech ti druhý srbsky Miloä
vytiahne na mat tvuj nečistý drob! Oo sa týkaš mojej zeme, ty
lakomý lakomče? Oo si mi omámil dieía, ty katovský katc . » ,
Stanko, synko! glnce moje, Stanko, Stanko, tiiha moja. fci si ozaj
zanechal Čiernu Horu a svojho nešfastuí^ho oUľ^ Ivana?! * . . (), díeía,
neťhod ta. Bo^e ! odvníí môjho syna, a konec búrneho ^.ivota pozláC
mi tou milosťou! . . . (Ivun*beg dojatý apuatf sa na atoHeu. Prícliodia
kniežji líorde, Penín n na^^^elnfci* Po krátkej presUvke prii^ttlpi Ďotáe k ívä-
novi a 7,ove ho.)
Ďoťdŕ\ Oti^e! ot^e! nílčelníci sú tu, sbromaždili »a na tvoj pozyr . • •
Iľafi^heg (uko to una , LU darmo teraz prichodia k hrobu, k tôni , , .
(Odrazu vataue.^ Bratia moji a junáci, <^o jía stalo, všetci viete, že
máte i vy í krajina z mojej krvi nepriateľa! Spolu sme pretrpeli
80 žiafom zkazu náSho cárstva a v týchto naáich milých bralách
vSetky údery zlého osudu. L^ž kto by bol o<^akával, kto by sa bol
nazdal totríuto čudu, tomutu Čudu, - lým mi moc ducha klesá VI
Vy všetci |>oznáte moje srdce a ti ^ ne moje snahy, ihh, keby
radSej nikdy nebolo tĺklo, i teraz keby ho nebolo! Ketf vyliahlo
hada IwtOho, hada jedovati^ho, kei[ vyliahlo odrodilca, keJ vylíahio
zradcu ! . . . Zradcu L . . 'ľento met^ bol Rtar<^ha BalSov i mňj, synko
fiorde, vezmi ho a nos šťastlivé, a poursť ma, pomsť ma, stŕhaj
hauu s nášho <!omu, lebo ja starý nemôžem bez palice ani len
z domu viac vyjsí.
Ndéfinín (všetci k Nech bude §(asllive, gospodárut Kôaz ííorAe
nech fijel
ItmH'hťg. Nech vám bude vzorom, moji si vi sokolí ! Jedna
ruka má pá( prstov a víietkých päí nejednakých; tento vám bude
dobrým. Stanko poÄiel zlou cestou! , . .
Vácíck Nech žije kúaz í>orde!
fhmle, Vitaka ti, ot<V, za ten dar. I vám vôetkým vtfaka '
Vsctri, Vflaka gospodárovi Ivanovi!
Ivan-hťff, Tu (Mikauíe neprospieva, nepriate! sa nám vždy viac
približuje, postrašená nafta Zeta kričí za vašou pomocou, pretu
iíte, deti, iíftel Turci si myslia, že ke<f sa im Stanko poddal, i
my sme vSetci pokorní . . . Fopon?íhrajte sa a potute. KAte len toto
víťazstvo kehych videl, prv ne>, moje štart* kosti sidu do brobti!
IWihi. (lOspfKláru, teraz nás požehnaj i naše ôablel íNáŕľlnlci vj-
tiahnú l^able)
Iran-beg. Na naôej je strane právo; sväté právo v^tko pre-
máhal (BunW konce všetkých feabier d« rdkj SvMý Boh nech ^K)^ '
tieto britké §able účelové, mstiteíky naÄej viery i jazyka! \
byte TfCazstvo nadej zemí a dŕžave, nech sa svátý kríž kri^tn .
Í7ft
Tintl mesiac ľ íXáôHníni kU^US k\h\e do poSiev, ha«ki?ajd niko
^vi a odchoďitt. iJslnou Ďorde n ívjinl>egví
úof(l4\ Teraz ma, ntce, naur, ako sa mám opreť neprialelôvi^
a povedz vejuému tvojmu synovi, ako sa víťazí!
íraihhefl. Víťazstvá sú, synko, od vi^etkého divut^jÄie: letia ako
krdel holubov z tábora do t-abora, Imed priletia, hneď odletia, hneí
sa hodia na jednu stnmu, bneif zase zatreimcú krydlami nad druhou.
iNiijradAej ta letia* kde sa mužskt^ činy tvoria, a obľubujú najviac
^stľuuu smelťlio vojska, sujoleho vodcu. Špravedlivosť zúfalý boj
bijúceho (^asto víťazí i nad nepriatelotn číselne mohutnejším. To je
náô pád. Nebrat ti ponúka bitku, v tej bitke mmi^ za každú cenu
zostaf víťazom ty, Uorde! To ^.iada t4to muiedlnicka zem od nášho
domu. Nech zhynie, nech m koneí^ne potre náš diabolský ne-
priate! ! . . ,
Ďordr, Vojenské Aíastie môže mi dopriať, že St4inka živého
ulovíme; v tom páde jak bydi ma) s ním, otíe, nakladať?
Jvan-ltcff, Opytuješ sa, ako? . , , Ako chceš! . . * ako š bratom^
čidali ? So Stankom . . . ci tak? . . , so zradcom pod meC, ííorde^
Unáč nijak! Ale nie tak!... čakaj, nech rozvážím! Zabiť syna!...
(neurob, synko!.,. Čierne vešti a ú^syl Ach, nebol zfý osudí
[(Odcbodí.)
íhrde. Co mí to riekol : „ľod meí, í>orrfe/ a pot^m ; „ne-
urob, synko**. Jt»stliíe dostanem v bojí Stanka, čo š ním V žií, 6i
mrieť? Povinnosť a hlas prírody boria sa v jeho jusiach, syna lotuje,
^E nenávidí iiradcu Čiernej Hory!. . . A i mrta tie isté city. Čo otcA,
iávia: hladeť na kata-bratii, a biť bralíi — v tom niet shh-yl Tak
čo bych podfa toho? Co dá Boh, ktorý riíuli vojnu; lebo čokoivck
sa doma mudruje, to malo stojí va vojne ^ n^iehodL
(Opona icpiidfi« I
Výjnv 1!
(«^iator f}ordov. Tábor medxi (rorJcou a Hiinicou. íliirdi^ a kntľ#.a ľfriiii )
Perún, Práve dofiiel jeden mbidenec z l'olabana a j^ovedal mi:
,Tej nocí prišiel jeilen človek rovno z tureckt-ho tábora, Vdedý od
strachu zaklínal tna^ aby »iel ku knie^.aťu Perúnovi a povedal mu,
by ho rád videí a k nemu prí^ť, že mu muže byť ' «>-
BpeÄné, keá m s nan síde, a že je on ívo, sluha vojvoihi . •
Úordf^ Nech sa ten mládeneť poponáhla a dovedie ho hned
,5em. Ivo, jeho zjavenie sa v našom Uíliore je vážny a zvláštny
ýjav. (P^riiu t>ilSde I Ach, snád sa Stanko pokaial, U) by bolo moj^i
stie, keby tak chcel isvoju zbraft s(» mnou obrátiť proti Turkom!
íej nás. líratre, tým istým mliekom jeduy prsia o<lch<ivaly, jednakoa
'krvou bijú naée srdcia. Veif je suáíf aj v te^ čo brata
8 braloni spája, i cit, ktorý nás viaže k týmto I u l\.iždý trón
la kocke stojí, jeden viac a druhý menej; keif sa dvaja naú driapu,
ífthko ho prevrhmj, zrúti sa a zbunl a na kusy rozdrtí, a dokial
sa druhý vystaví, vycedí sa mnoho znoja, mnoho ki*?e,.. A jestli
9i ^.iadaA vládu, budem ja tvojím sluhom, jio smrti otcovej vyWás8s»s^
jai^
tl^
m vladára. Ho;?a\ ktorý vojujíiiii /kiLsjis imsu ^,U^v^U H'' ^*'rý
8i Stvoril snlcia luJskť a poznáš ich, ruhrúi bnUa od [» a!
Bo^,e, ukitž nm tú milosť a zahas v jeho srdci iliabolsky {tIaui»?A
vlíldohažnosti. (Kn^ežu ťerúu áH vruci».i Sadni si, knieža! Cn myslfi^
O príchode sluhu IvaV
Fermu Sám neviem, Čo inyslef. Plameň zvedavosti ma páli,..
Ďoťde, DomýSfaj sa, 60 to môže hyť. Teraz nám je ul vSetko
jedno, keí sa vojská jedno proti druhému postíivily,
PenoL Bojím sa vyzvedat^j^tva, kťiazu! . . .
Ďordi\ Úoí ci by i to bolo možno?! t\ sií možní tak aUki
ludia?! Ach, ty sám, Bože, sťuí ich ! (Ferilu \%Uá\ ptiima kradlo larmtm.)
Perún. Ten mládenec ide ... za ním kráCa zamyslene ívo , . .
Ďorde. Zamyslene kroky znaíia, že sa málo odcudzil.
Perún* Vo je, to je, hne(f poí ujeme tím sluha dojde.
Ďordc. Nalož, knieža* neťb ho ko mne dovedú, fVerún odchodl.
aby doviedol (va.i Ako kel»ych mul dobre ve&ti poíuť, srdce tia mi
ra2Íhľalo, a krv, Uk myslini, sa neklame 1 . . . 'Vchodí (vo.)
ívo, Hminúc nn koletiá. I Milosf, milosf, gospodítru, nc^fastuému
odpadlíkovi, milosf, kftazu milostivý, zradcovi domoviuyl Daruj
milosí, a píítom zadáv, tu nech mi hlava odpadne, len nech na
nme neosUme meno zradcu! Božieho svetla nechcem viac videf,
zubami som si matku hrýzob ked som zradil Čiernu Horu i môjho
kňaza. Ach, hriešnik som, ale sa kajám! Omilosti, milostivý, lebo
ešte žije iskra čeruohorstva v mojom srdcL Nemohol som ju uhasi(,
hoci je vola brata tvojho prísna, nie, ver mi, svetlý kňazu, uiel
tak nech mi pomáha Pán Boh! . . .
Ďordt\ Milosrdenstvo, veľkoduímosí sú clnosti ' a
tým viac u kňazov a po rode vladárov. VsUíň* ako n>
syna, tak (a prijíma Čierna Hiua! <K Perúnovi) To, knieža^ ohlíÄ8
v mojom á^iatre dnes všetkým! Nikto nech ho ueprokára, keď m
kajá; ako prvej bol, tak teraz zostane nanovo Cemohorcom. \K hati)
Teraz rozprávaj uw^o o vojvodovi, ktonhnu si bol sluhom, či ma
protivenstvo nezamenily druhť* city?
J vo. Nie. ale —
Ďordt. Co, nie? . . ,
tvo. Nie* Vojvodu tíi vladobaznosí mučí čo prvej, lenže eSte
narástla, odkedy sa potuľí^il Už mu je mt nie svätt% ale ani mak
co je naÄe, odkedy ho sultán vyznaíil stupňom najstarí^ieho svojho
paAu !
Ďorde (pre seba). Bože ! fiký si mi to zázrak dal za brala, a
vymeral mi, aby som sa klal s uím |»re vieru a slobodu 1 (K (vofi)
A povedz* keJ je tak, ôo zamýôla teraz mladý paÄa?
liú. S tamtej strany hurnského blata rozkladá sa % verkým
vojskom, na Široko sa roztiahol, a shromažduje čo mu trcba» skoro
na vás udre, hladá len dobrú príležitosť
Perún. A koľko je vojska, s ktorým Stanko rozkazuje?
Jvo. Nech si málo rozmýsram . . . iObrátiiic m proti ĎorduvLf
Dovol mi, svetlý kňa/u! S nim ostiUo čistých Anatolcov, vaíaft
viac alebo v.ifjŕ menej, ked som vči^ra večer odchodil 'ívailsiií-
11 i
íUic . , , s nimi m tri tisícky borcov z Janiny, k tomu príHíij
desttítisíc jazílcov z Jedreny i voľa*^ sem-tam len pre parádu a jire
ífslo, liby ich bolo viac, sobrauých Arbííncov.
ľerún, iVJe ÍDáir, či je vojsko ustálenú, vycvičené, udatné, živé?
C\ pľiahiie za bojom, dychtí zu krvou > tí> äh pýtaj, gospodáru, íval
Ivo, Jeho vojsko je chrabré, živé, zvláSÍ Janínci, všetko spolu
KDOCDá, úh ladná chaga, a náš odpor ju neplatí.
Ďortlr, Kadial myslf udreí na iiii$> či by si nám mohol o tom
niečo povedat?
I vo. Vojsko jeho sa rozloží ponad stráne nad G rudom, tam
budú Jauiuci a volaco Arbáncov, spolu asi šesťtisíc bojovníkov^
viac ich nebude. Na moste na Cievne bude ich niečo menej, ako
posila, keil by ju tí horní potrebovali, a pri tejto bude ako oheň
rýchlej jazdy tritisíc, vMio bude lam teily desaťtisíc borcov. Vojsku
na čele stojí Osmanpaša, sŕicí, junácky, ako had jedovatý, ako
pravá šabľa z prorokovej pošvy vytasená. Hore tesným Klancom
potiahne nžaíe z (ivozdenca, Ličníkotn a Silevikom, aby sa domoliol
výÄin Chelma, Medun má úlohu vziať a vypáliť všetko dole Siluicou
a navalit sa na Podgoricu; tu má zostať, dokial nm nepodá vojsko
knie^ta Stanka ruku, ktoré by malo pritom zaobísť všetko až do
Blata. Osman-paša chce pomocou pricliystíiných mostov prejsť cez
chladnú Moraču, a horným dahom nával if sa na Bránice, potom
korytom Ló^.nice znujať vrch Zeleniky^ a tak dlhu tureckú reťaz
sťahovať ako sa dá, aby sa tak všetko zatvorilo od Ubala tlo Plav-
nice i adé Leškupoíe do žriedla Sitnice. A tak poítun i horou chcú
sa približovať /abiiaku, a ani len nemyalia, to musím povedať,
nájsť na síJný odpor od vás.
Ďorde, A vieš, kde zamýšľa prejsť Moraču môj nebrat?
tvo. S vyberanou čatou zamýšla, Uik povedfll, preplávať ju tam
niekde dole, tam , . . hta. aká mi je slabá pamäť, aha u2 vtom,
rozpomínam sa, medzi Srbskou a Dajbabou.
Ďofde. Stretneme sa, a opýtame sa, čo tam chce t-en potur
č€nec! Som bez brata, ale nie som biedna vdovica 1 Ton prefíkaný
bludár drží moju dobrotu za malodušnosťa preceňuje svoju chrabrosť
Ach, skoro sa pi* * < budr si lepšie viíiit brata. Jostli k ir,
dostanem ho med i ou a Pdatom! ... (K Peránovij A tťi;u\
knieža, pozvi vojvudov, nech *a sídu do porady, aby sme ustanovili,
ako to vojsko dočkať. (K Írovi i A ty ostaneš od dnes medzi mojimi
sluhami.
/eo. Dokiaf nesmyjem moje spreneverenie, pristávam na to.
(Iyo odcbodí, yojvodo%'i;i« koieiuU i Dáč«)u1d prictiodla.)
Ďonle k vojvodom), Verní druhovia po zbroji otca wv
Étareléhu, kocka padla, že vám ja mám dávať rozkazy. Vw
druhej ptiležitosti bola by mi vaša rada vzácna, ale v tejto bratskej
rozopi i ťažko mi ju prijať. Brat ma pohani! i mojicli starých muče-
níkov. Dosial ešte nepovjjal povojník nášho domu zradcov, V bitke,
ktorá nás číiká, hrá krv pbnnena Crnojeva, či ostane svetlé. Čisté,
poctivé, alebo padne pod stravnú ťarchu kliatby. Ja som, bratia,
CrnojeviČ, tento boj sa tyče mfla, ;oneváč zrada vyrástla z pr^
TTB
Btred iTiôjho domtí, Pi^eto jť* mojou úlohou, aby zrarla padla Da|
zradcu simiHio a aby nii mrne a dnuK* našom ostala hUíhí pucLivosíí
i sláva. Ja prijímam v.^etku xodpovednosí /a výsledok. Čo dostane |
v /ajtrajšoiu boji Dorde. to fifch biidt^ jŕ*mul PočujKe, í^o som
povedal V
Všdti, ľoťUJéiULí vžetľi, jíospodáru!
Ďonltu Nemyslite, sokolovia, í:e žijem v nádeji na naSe staré i
Stastio! Ja dôverujem vo vaSu cbrabrosí; uvidíme, kto vypije prvý
humskej vody ŕaftu, vífiizstvo bude naôeí — A teraz, vojvoda I*ale,
moja sláva, môj sokole, nech m tvoji KuiM /.avi^^s rána vŔetťi cez
Silievik berú. Vás Kueov ju vefký kídel, vaša chnibrOÄÍ je pre- 1
slávená. Na posilu dobrú nech vám stane Váso / l*o/ícc, a » pravej
strany bude ti imiiiíibiií môj vojvoda KrásiOÍ Chôto a Pívo budú
tvoriť tvoje lave krýdlo, na tom kraji uobojim sa ani pol Turecka.
to sú bratia a junád, ktorí jeden drubt^ho ne^mdia, a poetom vás
bode niei^o vine od desaťtisíc! Z pnriatku sa neopierajte napadáte*
foví, dokiaf neprejde prostriedok tureekého vojska cez Moraí:u, a
i Medun pu>íte, neeh ro hll»Me vojdú, a vaľto »a na nich, ked uvi-
dite moju zástavu na l*obre;ŕí!
VojvoJa LaU\ roslúcbneme tu, ^ušpodáru, tvoja vôIa je nám
zákonom, uu^^o vojsko bude zajtni liotové. Ja ti prÍHaháoi^ že bude ,
tiito bí»rba naéa, vuukovia Drekalovi sa zajtra v boji najdú.
Vojrotln PipiK ZmiS, kúazu, že je nás Piperov dosť málo, ale
kde sa berú vavríny, tam my vyberáme dúže ratolesti * . ,
Vojroiht Knho, Neclmjtíí tak, ľtídiii, divály ! Uvidíme, čo bud©;|
vari moji Kras-Seničania prepustia dakoho pred sebou?..,
VújiHuhí ('hitu. Ja som, hinífte, tu najbližÄJ pri bojiSti ; ak
zajtra Turci zvíťazia, st^nú sa moji Chofania rájou!
Vojvoda Váso, I babí bratia, mníadhadzujtt? sa tu vopred, ktorý
z vás viac urol>í: boj je (ažký — tu na mre, záslui^ná je vojenskí
ííláva. Jlocuý a nezbebly tratí bitku, a do sietí uloví sa i lev I My
nái^elujci sme i do.siaI mi»im vojskám predrbodtli, u popri handí^á-
roch nažicb vojakov blyáfaly sa i naáe meče. To je málo; temz
hlaffli*, Äe nepriateľa zvládame, aby nový vodca novou slávou i Wfbti ]
i nás jKikryl ! . . .
ľhmle. Ako Pan liob dá! Terase chii<fte každý ho fivojími im|
vyznaí^enť* miesta, ruka Hospodin »va nerh vfis Jvodí i na
tej ceste 1 ij^le í o«t«tní vojtcmíovííi odchoflia. ontatní aí xáiljilii) _ vlj
Kniehí Vrmn. Oospodáru, vojvodom si dal rozkazy, tiírm po- j
vedz i nám, ako , , «
íhrde. To sme dobre ustálilU a tu nám je teníz lahko t Pávri i
Biely má teraz TiOO jazdcov a dva ráz tofko bonov v kriKOok.]
Kapítíín Jovan má ThiíNí hôrnych chlapcov, ktorým níf^t pám; tfiÉ|
si ja |»održín»; a k tomu C*raini<^anov, aby som i tn,
ti nech mi stoja zajtra za chrbtom, A eAte bi v^i . jjv .
od Zety, a s tým vojskom zastanem si medzi Krusy a Sitnii:o, Tclie |
dám Leákopolrov i Leá^anov i Zetŕanov. aby s tebí • • • '* 'tm
okolo BulSinho bradu, A celé oknižíe riecko* toje v uii
atrolAf oechánt doma« nech bránia mi^to Zabliak. Zuak la vAi
TXfl
vj'paíl líude: kfď sa počnú turecké predvoje hrnúí k vrclm pod
dedinou Famtíikou. Rozumeli ^le ma. moji liodni \itwä?
VMri. Dobre mie porozumeli, ^ospodárul
Ďorde. Nech vára ponuíha ktU svätý í
Perún. Gospodáru ! Jeden stirec v Bukovej xná vykladat z meču ;
íú sa bo možeriit opýtať, ?o bude zajtra v boji V Tc*n starec pocbodí
z Klokota a má deväťdesiat rokov.
Ďorde. Povery a vykladaniu protivia m pravoslávnej viere; no
poneváC som istý, že bude zajtrajší deô s nami, nebudem vám dnes
preká^^at ked si tobo sU^rca pozuviete. (KniežA PenSn odchodi» aby
dovi ' ' ' ' »tarcii. Po malej prestávke prieboiJi sUrec s l*erúiiom» oitalnf
SA U , I
í *rinK Tu jesto mečov kovaných od najostrejšej ocele, vyvof
si, Starče, kU»rý chceš, (Starec pri<*UVpi k ííliverovi u thce mu vytia*
hnuC med*)
Oliver. Ja, Oliver, nedám svojho meía? (StArec ide k dmbému.)
Dahiffiv, Aby sa čarilo na mojom meči, ako s hrat^homl Ne-
týkaj sa starého verného druha Dabyživovhol (Staroc prlsiápi k tr»-
tí«m.u vojvcKlovi,)
KalHa. Z môjho nevyčítal nič, lebo by ťa pomýlili na Aom
ftkvrny krvi, ktoré na ňom zanechal môj starý knieža Kaleta!
(Starec ide k Hvrt^mu./
Ostoja, Vo viac neŽ tridsiatich bojodi i v toľko eôte súbojoch
bol meč kniežaťa Ostoja, z neho nie nevyčítaš okrem hlbokých
zubov a medzi nimi ešte smW i volač i kosti, ktoré môj meč po-
sekal í Htarec pomýlený itují ? ne«nád&i m«dzi nimi. Kapitán Jovan vytiRhne
«voj meč Ä dá bo ttarcovi.)
Kapitán Jorau. Tak čítaj z môjho, starče! Ak nevyHtaS z neho
alávy, ver mi na Ozrovu duAu, odseknem ti ním eäte dnes hlavu!
(Starec vesme meč t ruky kapitáaa Jovaaa a dlho hfadl aaa.í
Starec, Dobrý kúsok . . , straíný , . . odkial miš túto ocelV No
len no, čakajte . . . vidím, ako k*3by bol býval na Košovom. Vidlte-H
tieto červene nitky* čo idú popri ostrí, to sú kvapôčky cárskej
krvi 2 Muratových plúc! Ako keby bol Miloäov býval Tu btaďte,
čítaní^ že bol v krvavej šarvátke pred hodvábnym éiatrom. Potom*
tu stojí, naSiel ho rolnťk v prostred poIa pod pluhom, kde si ne-
borák oddychoval od Šarvátky i klania. Do ruk)^ ho rohjik chytil,
nesmie ním ťať, a ako by aj V keď by ho prelstili diví Amauti.
Čím chytil dt* ruky tichý rolník divotvatný meč, zanechal zapriahnutí^
volky na prostred pota a odišiel s poIa od dobrej vole a nim do
hôr, lebo mu zapálil ten meč v srdci plameň pomsty. A čo by
vám dalej hovoril, čo bolo s týmto mečom? Nakrátko, v Čiernej
Hore sa naostril!
Úordŕ, To bolo, ale povedsí, čo bude V
Sinrer. Kúazu mladý! Koruna jasná! Ty zajtra —
Ďorde, A pre dalôie časy či bys mohol, starý, vofačzmt ^ :
Starec ^po dlhiom prc^semnl me£«). Môžem. Po vojne odíde.^ za
more ( . * *
Ďorde, Ke<I by at chcel ešte vofftč povedaí, bolo by nám
vtetkým tnilél
7tíO
fp^BSflii^rwerauíK La8 v lutkúch vyhry^ i3ÍekU)ré
ssjioky . . .
(Hivfr. Povedz ôokolvek vieS, starôe, my sme na váetko pri-
pravení !
Joian. Povedz, fo tiás íaká, ty si starý a preto isa nemáš čo
viac bííť ničoho! . . ,
Sfarc(\ Poíuj, Jovone Ozrov Hynú. Pravdu vrtm poviem^ a čobys*
nta príuiij^ ako si povodal, týmto meť^am ro/sekal. Zajtra zvfťa/í
kôiiz ihmh} skvele, ale zetské braht nelmdú sa mu skvieť dlho
v korune, zaujmú ich, túto našu knisnu rnalu bínuvinu, Turci prvej
aleho pozdejŔie, ako zaujali cele Srb&ko. A vy budete museť ustúpiť
z tej roviny do vrchov, kam nebudú môct dospieť vlny tureckého
mora. Ale vás budú obfikávaf, robiť vám biedy i nevolu, majetky
vám zaplaviíi. len slobodu a nildeje nie . . ,
Jovan, Co chceš, Ktaríe, vilčňieho majetku od slobody 1 nádeje?
My sme nie vínni, že srbské cárstvo zahynuU> ! . . .
Starrc. Nie ! Odtialto nmsíte praci^vať, aby ste ho zas vzkriesili,
ale nebudete môcť, dokiaf ai brata ua severe nezískate*
Jovan. Ďaleko je chladný sever!
Starec. Ah> Husko, udadá matka^ skoro vani vychová j^pofíihli-
vého brata. Brat ten na podiv colt^niu svetu narastie i dnjflí\ potom
vám nikto viac neliude smieť poí^kodiť!
Jovan. A jako poznáme toho brata?
Starec, Vojvodu i pastiera daruje vám Boh z kláStorskej
izbietky. Ten kňaz nebude nosiť ako obyčajný duchovník okn*m
kríža cirkevného ani čiernu kamilavku, *) ani kňazské rúcho, ani
palicu, len doloman, šabľu, pancier a pero na kalpaku- Un pí>dá
bratovi ruku s juba až ua sever a na bratskú spolahlivosí zaveria
sa jeden diulu'*mu. A ked dostanete toho vojvodu pod krížoui,
podnete s brál rozsypať slobodu i do Zety i po druhých DuMnových
bánovinách, vy /apri{:iníte, Že povstane eÄte krajáia cárevina* iäur«c
<»a pofÍDÄ kláiRi Napínal som veTmi duÄu iuc,.. v budúc*
noÄti . , • {wdržte ma . * , že nespadnem . . . . s týmto . . »
me^om . * (Pristúpia k ftUrcovi Jovan a Penln; prvý mu hcnt ro<jí, ártihý
ho q lap f a pod opíc raj 4c ho odvedie n javiäta. Opona p- í H V
> Bojíte, ita jc^mi aem lani
tlunlca, obleŕeml v tjeatrnot
iiníh^ » vínom T>antca Äaiii
V VJO v III-
pinuefuín' xbfojc - mŕtvi i ranetif, — nnrt.i.
I ii obleku, rumí ^bún « voilou« MrirUi
iritll v tú stnvrm, kiif jr boj
bufUiy boja J
p:
Jjotiica (pre ueba.) 'ľam sa dvajá braua bona, vnb, líro/jjv p;tM,
Na íiu du&u padne tá preliata krv? ,Nanu vcímíIoJ Hej, tak! len
tak! takí Hoj, to je boji teraz je Ĺ'asl Straí^U)- sa prach dvíha
pod leékopoliskými vrchami. liei^ia Turci, chvála Bohu, hfad, Marta,
to aa to robí? Počuješ, ako sa ozývajú bralá? ľozri, ako »a rovtífl
dytnl I
') Muiiíi&ka Liapka.
781
fnrta. Dym pokryl polo. tam m jazJa bije!
Danica, A bb, naSe zdistavy sa cez dyiu vtĺselo vijú*
Maria, Môj smibeiiec je tam, aj zostarelý otec. a t9k Dimi vy-
brali sa i oba moji mladí bľatia. í Plače.)
Ľúiika, Tak čo plaíefi? Iíailuj na! Tento deň je ssnanienitý,
ty si šťastná, ked si mohla toľkých odprevatlií!
Maria, Ale ja sa bojím. Poôuješ fudj, ako kriiiiaV Vidíš, ako
všetko honia, a sein sa k nám príbli;.ujti! A k tomu sa eáte bojím,
%t sa tvoja rana otvorí; vieá, drahá^ že ti je ^abľáueDo velmi sa
naplnaf a náhle pohybovaf.
Danica, Dnes je vSetko dovolene, len jedn»i nie, plakaf! A na
rauu svoju som teraz cele zabudla ! (Sním»jóc ohvUoV « miy:* Teraz
nech je k nebu otvorená, nech sa s b«>Imi Iratov Srbov smie^ajú
i bôle mojej rany. ilJkazujtlť na jtlnmení kópie i meíe, ležmce po zemU
Tu hľaJ tieto zlomene^ kópie, dokinl sa tak poldniu, mnoho bôíov
zarlajú vítezom! I tieto šable pokrivené a polsimané mete, ktoré
v borbe vyštrbili títo krásni sokolí! , . .
Prvý ranený, \*ody! vody!
Dánka, Počuješ, Míirta?
Marta, Niekto ako keby žiadal vody?!
7>í ý rant^itý. Vody !
Dnttim (odbehne k rnnenťímu n nnpájii ho). Tu máä, môj junáku a
bránitefu slobody! — Nech ti je rana lahká, aby ai čo akôr vy*
zdravet a mohol druhú dostaf pod Jedrenou.
Prvij rafientf. Zaviaž mi málo túto ranu, lebo hnecf steiMem
z krvi ! . . .
Danica, Hnetí, braté, ako by nie. Ach, Marta, kde sú mi otí !
Pozri, ve(f tento vojak nemá pravej ruky. ani oka, a na prsiach
má straänú ranu.
Prví) ranený. Pravá ruka mi ostala v rukoväti môjho me(ia,
tam kde sa schodí Bĺclobrdo s Malým. Ktd ho Datilct a Marta ob*
víjtžu, Idú dalrj.)
Dánka, Ozdravieš, «> A my niuníme ísť ffalej, aby
sme pomohly* nakt)Iko n)v rí> niektorému ranem^mu*
Marta, ,1a sa fakám, ketf vidím rany, k<Hf vidím mrt\7ch, a
bojím sa, že na dnes eSte i nám nieío Htáne . . .
Dánka. Ja sa nebojím, drahá Marta. A éo sa nám môže Btat?
Marta i fbadnjúe eírte jedného raneného, zjikrf vs ni tvitr). Oj, tU je
druhý ranený, celý v krvi, svätý Bože!
Dánka (pniitápiac k mmnémn) Ej^ junáí^e, ťi vody, ť^í Irocbu
vína?
Druhý ranntý. Och, kebych sa mohol napií vína, hoci bych
putom aj umrel! vfnA a dám) Poznám ho, to je
víno z bernkých v n i ti to odplatí ruka Boiia. Na
zdravie, mladá dievčina. (Pije,) Poobzeraj sa naokolo, a povedz mi,
£o robia nade vojaka V
Dánka (hradlac). Slabo vidím, Btrai^ný prach a dym sa vije
nad vojskami.
W2
raneitý. Tam na stľáAacli uieduu&kýclK Ci sfi itiin
boria?
Dankti. Ako od ClioU pohit nejaké dimenie.
T)mhý ramný, A cM vidU volaco okolo Blata?
Dmuca, Zeticou') bežia 'ľurci, naáo vojsko ženie sa jea uímt
Hovädzí Dl brodom.
Ihruhíj mncný, A drží sa nepriate! Pšte niekde okolo Cíjerny?
Dattica, XnSe zástavy práve vejú ua brehu rieky,
Ihrnliij ranentf. Dosť, dosí, vdiika ti, i ume je hned TaMie.
NaSe vojsko zviíaxilo, turecké už hynie. Ale, dievčatá, diotľte dulej,
snácf eôte niekomu pomôžete, alebo ospofi napojíte vlnom, ako nn\a»
Marta (zdrábajiSc sji). Ja sa bojím dalej ísf. Tento pohľad je
Strašný; ranení, (o tu ležia, nie sú vSetko naäi. Tu leží fez i čiapka,
videla som i Araba.
Danica, Daj mi svoj krCah, ja pôjdem, dokiaľ budem iri
to je moja kresfanská poviunosí, a pre Srbstvo môžem ja Čokol= ^.
(Mfirtn odíde, Danica o«tÄne.i
Sfatfko (ranený, dvíhajúc sa hľiidí zpoza kni naokolo u Aťh^ tU je
mnoho obetí, zubami Škrípu na vSetky strany! Ako ti biedni C>rno-
horci bráuia svoju milú vlasí! A nad mojimi Anatolcami rozostiera
smrť svoj závoj. Arh, rod moj, ach zločin ! Peklo sa Äkerí na mim
hriešneho. Ci to ona V či jej tôfta, čo tu sem- tam chodí po bojíňti?
Či azda geuij černohorstva ohlasuje moju zkazu?! . . . Kto je, čo
je? Prihlásim sa, lebo ma stravný gmad mučí, a dávi ma ako tá
zrada, ktorú som sptichal na Čiernej llore!.., (K Danici.} Trocha
vody, Čeruohorka í
Dankn. Trocha vody? , . . kto je to tam? Ci sa mi Sii
svätý Bože! či ma očí klamú? Vody podám i Turkovi, k*
ranený, nech pije. Ranený Turek už nie je viac nebezpečný ii
veci. {Podá mu krénh « vodou. SUinko nahrnie krčah pije a obrÄli ma \n
k l>Äiiicl) Kto je toto V . , , 8em čbánl Neotravuj vody tejto, zlos;
Siahlo ^drfciac krčuh eäte miienejíiie). Len e§te tľOt'bu! . . .
Ihnka (vvuhnde mu čbán r rúk?. Ani kvapky viac, zradca kríža
i Srbstva!
Stanko, Táto voda vracia mi život, ked mi ju podaly tvoje
ruky. VSelky bôle prechodia, i uajstrašní^Sie múky ! . . .
Ikinka. Tebe? knieža, veif si ty teraz vladárom í' '* :*V
Stanko Áno! tu som, čo chce.V/ Dostal som nleK Ivýeh
rán! Chcel som sa v^Sinúť na tieto vrchy, a stretol som sä h hromom
shora! No radAej som tu^ ne^Ji hych sa plajíil po rovine! . . .
Dánka (kričí . KUi je chlap, kto je junák, rozsekajte Eradcu ! . ^
Stanko. ľočujeÄ kresťanské slová tt^^itelky ranených I . • ,
Dánka, Itauená som do prostriedku srdca, ranená som do
prostrie^lku duSe, a to väctko rukami tvojimi, ktorý si '
vyrval! Hanenii som v llske, raneuá som v mladosti. <
Bladký život, plný raitosti a veselosti, Raneuá som v 8\ '»ti,
ranená som ako žena, jejž city boly vždy vznesené a i^
*) Zeríi^a, deka,
783
^/íi/^Áví.^IW^^wn5!.l, kiiLsDU uuiLš teraz i»nlcžitušL Kctf som
ztratil túto bitku, nestojím o ;jvot.
DaNica, Pomstiť sa V I . . , to neiiitócin. niuj neSťastný verenče!
Opravdavá láska, čistá láska, uí^odrieka sa ani v lírobe! , . , Ty si
ma ranil na tok\ ua srrlci^ na du^i, a atň tvoj zločin naproti ná-
rodu nemohol zadusiť moju lásku k tebe . . . Pomstiť sa?! to mi
bráni hlas prvej lásky. Tvoje Činy nenávidím, ale sii mi milé tvoje
dni. íZcHjvthne luu Uluvu h dá mu piC vodyj
Stattko, Takejto vody nieto ani v raji. Ôdpusí mi, svätá žeuo!
Daničít, Či sa kajáA^ že si sa spreneveril národu a kresíanstva?
(Sti^nko neodpovedá; mtáúifm prileli U^le^a d dvoma Turkami odrtie^ bu.)
Ugl^^a. Ha, tu je míô pašÄ^pospodar, odnesme ho >jvého!
Cárovi, naôej viere i Turkom by bolo neprávo l>e^ neho.
Siiinko inetiiikC iiA rukách Turkov, ktorí ho wm\, k Diinid), Nie, WÔ-
kajám sa! ale mi je íiito, že 81 nechcela byť mojou. Ale sa eSte
ufám, že ma v Skadre navátlviá*! lOaťhiHJia.
Damca isamaK Spasený je! a víťazstvo je naše úplne! Teraz
Ut bude pokoj, a íílávy dosť . , . Všetko je na svojom dobrom mieste,
len táto moja bytnosť, ktorá je dnes pnízdoa a pustá* ostala bez
svojho ciela! , . . A ako bych ešte mohla prežiť ' nie
od Stanka, kaitdý by ma mohol prekárať s pre ^m.
Povedal, eôte ufá» že ho navštívim ako dolirá verenica. To mU'^ím
urobiť! Ale ako? Morava bystro teCie do jazera, a toto sa vylieva
pred Skadrom do Bojany, Oj, MoraCa^ zachráň ma od skalisk,
dokiaf ma neoddá$ do nárui^ha jazera^ a toto ma dovedie ako družba
pred Skadar Takto, hla, navštívim ja môjho mladého verencal^.*
(Rozbehne aa a ftkočf do Mora^.)
VýJQV IV,
irú ivcdác cjÄiuaií-pHáQK Osman-pa^a, ty si jnnák, preto buJ
teraz spokojný, náš jíospodár f>orde je najmilostivejSí zo všetkých ludll
Osnmn'jHmK I*o<^uj ma, ty Cernobon^el Mne je to všetko jedno,
kerf som sa dal vo zbrojí za živa uchytit od Vlacha, ') Podla naSej
viery nemôže ma nalákať meŕ d^.aura! Po smrti mi ostimú obe oti
otvorení? ako pnšky, ketl mi odtneÄ hlavu; vedz, že Turci dedia
nebo, keií na zemi hľadajú slávu!
Vojvoda Olifŕf' /veddc jcduť^bo begji,. Uegu, kto je v boji junák,
odnesie st, ^ú vydobyl; ale naSa obyeaj není, aby sa zajatcom
krivdilo !
lierj. Kerf goni sa sberal na výpravu do týchto vašich krko-
lomných krajov, opýtal som sa mojej kaduny*), ktorá mi ošUne
v mojej pevnosti teraz sama. ^Povedz mi, dobrá moja kaduna, cí
jľsto niet'o ťažÄjeho od sunií*^" Odnavedala mi: , Zajatie je eôte
trápnejSie nežli smrť!"
Vojvoifn /írt%iiŕ vraut >eii. n jniMi Moje Tojslco, SelimpaJa,
sedem ráz udrelo, a tvoje ho sedem ráz až do Moraíe odrazilo.
') KrcfiCatia*Srba.
TÄI
Uilatnosí auatolskíi podľahla dnes na Cemovskoto!
Vojvoda (htojd (príde, boztlvajúc kiipítáim Joviinm. Jíioto hrotlia,
okrem k neba, ani junsíka, okrem z brál : všetkým nám dnes po-
i*obiIa tvoja slávna naocná pravica 1
Vojvoda Kalcia (obMpajiíc Ofitojii). Moj Ostoja, kríínny tlneAný
dert hľadí na nafie viíaijstvo! Turci padali, ako makovice; hľa, tu
8li im pn Sovia ! iPricbtidirt rozliční voJRci, vediic laijut^ch Turkov i Do»iac
tureck'5 íajalé Ráôtavy, »broje a i,, boiíkávnjik & pojMlruvujúc sa, potom Ďonli?
Äo sprievodam.)
Kapitán Jomu, Naši vnukovia budú ospevovaí slávu tohoto
Sfastnébo dfui ; ale teraz necli prašti toto bojište pod našimi nohami.
Zaplesajme, clilapct a junáci^ 60 najkrajšie známe, na tomto mŕtvo-
lami pokrytom bojiSti. Kolo si zaskočme, pesničku zaspievajme, a
kolom uvime venec z junákov, a týmto vencom otočme náSho vodcu!
()^piavia kolo okobi Uorda, apievajtS a krepéiai
V^iri (aptevajii). Živio, skvelá nám koruna,
Živio, Ďorde, štít prestola
I následník Ivanovho,
Tak ti tvoje vojsko volá!
Iluriíl hurá! vítuzovi,
Od ktorého Čiernej Hore
Jak od kiYaza a junáka
Svitnú nové krá^ue zore!
Thrde (*k**iue ŕiapkuK Sláva Iíohu * vSemohúcemu, sláva vam,
bratia drahí, sláva našej Čiernej Hore, ktorá dnes sdrtila vr^hal
V.ictei Sláva tebe, gospodáru!
Ďordf\ Ktdko skosil dnešný deň bránitelov slobody?
VMci, E&te neznáme, gospodáru!
Ďordŕ. Ivan staral sa vídy najprv o ranených. Ci au už vSetci
poobváxovanl ?
Váťtci, HneJ budú, tíospodziru!
í)ord*\ A H ste vy, ná^^elniti, vSetci xdravl vySli z boja? HIa»
kde mi je starý l*erún?
Kalda, Kúieža Perúu zahynul tam na kraji Blata ; vid^l som,
ked snadol so svojho sivka«
Ďordf. Ľúto mi je starého knieža ía, verného nlnžebníka môjho
otca. Nech sa duôa jeho Sfachetná raduje pri tróne Hospodina Boha!
fhtoja. On je ftfastný, gospodáru, že dnes slávne padol; pre "
by bolo omnoho horSie, keby bol pri živote ostal! Málo (irvej n
pila sa jeho dci^ra Danica. Videl t%ora ju, ked sa hodila do Moračo ;
no nebolo možné ju zadiráuit
Ďordŕ, Kj, Daniea, ueôťastnical uesúdená aa$a nevesta* Vá^eft
lásky k Stankovi prevládala lásku k vlasti. (Ku KÄlctrm.) T '
dvoch pasov i toho bega odveJ, Kaleta, k otcovi Ivanovi, a inei
celého vojííka vzdaj mu vďaku za po^,ehuanie a pouc^enie, ktoré i
dal vSetkým ; vern^ vojsko i verný syn budú í nadalaj konať pM..,.,
^^^
jSn'wady, (K píIikmrrRíSôvia, ijotujtc*: ôťííhtie bolo terai? na našej
strane. My uznávanie, popri naäej udatnosti, i vaÄii udatnasí na
boji^i ; preto nechcem, ahy ho!i na vAs /.naky zajatia. (K vojvodoio,
ktorí doviedli sajätých-) Vráťte im ostré šable, ktoré ssdobta vojaka!
(Vracajú ŔAble paäom, ktorých vojvodu Kaleta odvedie. K fojvodom.) A te-
raz, bratia, na koli^ná, vzdajme chválu i slávu IIo»podinu nebeskému,
lebo dnežué víťazstvo je dar jeho najvysšíj vôle! Viť^t^i IcFukiió okolo
Ďordn.) Bože! ktorý chituiiS pravdu, ktorý si vš , vo by bola
na*^a 8ila bez tvojej mocnej pomoci?! Ty si, s^ \ t\ dnes za-
chránil milostivé Čiernu Horu! Cia ruka bola by rozbila dnes tu-
recké vojsko, keby nebolo bývalo tvojej mocnej pravice?! Bože I
dokial bude Čiernej Hory a v nej verných duôí. odprav každého
zradcu domoviny a uárodn t^k, ako Stanka! iVucha rodolubnej lásky
ochraňuj mim v týchto tmSich bralách^ a bludárov oilrodibnív Hpál,
spáf» Bože svätý! Bez Deatiov a ľerúuov nenechávaj oaSu Horu, aby
8a borili v mene tvojom za pravdu a za milé Srbstvo I A v nežných
prsiach mladých Cernohoriek uecb budí za 8toro6ia vrúcu lásku
k rodu príklad Dantcin!
íOpoiiA apidiML)
Stesky.')
Od UmŕMÍmlam,
Čo tak $i chodím vlastnom po poli»
než poteší ma^ viac ma zaboli*
Som prírody vždy býval milov^nikomi
s fiou radnej obcoval nez s Fucfmi snáď:
a predsa^ j^k dnes kráčam za chodniko.n,
jej kláäKy-vlásky hladiac dávnym zvykom,
bôr čujem v srdci, v očiach sUy hrat.
Tie klásky- vlásky, stebla s lahodou
im i po voj oplctla, ach, úrodou
su cudzou! Prenájomca predpojatý
tam hospodári sebe samému ;
on platí mne a záhoti jemu platí:
len otázka, či záhonu tiež vráti
stav tých sú, ktoré v abicrky vctme mu ?
A tu sa zamračím a oželiem,
nie díi*: kde stojím, dedičná jc zem,
jejž hnjilka každá je mi zlatej váhy;
bo na tej zemi pot svoj cedili,
ju obrábajúc s láskou, moji drahi^
•^ Slovenské Pohrady líH)1, str. 441í.
?»1
jej v5etky svoje venovali snahy,
až spočinuli — v tôni mohyly ».,
O, atcovíjicft moja 1 , . , hojný slôl,
kde jcdal sora i v tánívi odrástol . . .
ty za mozole kúpená! i svátá,
bo ctihodných čiel posvätil ťi pot.
Jak zahrnul bych rád ťa do objatia,
nech ľudských ramien staci obrúčka tá!
nui, aspoň pobozkám tvoj ÚRtý plod...
Tu bolo — dávno! — prečo nie dnes znov? -
že prikvitol som k mojim návštevou,
kde p§eoičku, hej, som ich našiel skladať.
Mne ponúkli hned — k oddychu, vraj, snop.
Jak, moji? v robote vy a ja sadať
mám? Icňošíť? — nie, nemôžte to itadaf —
I nakládol som krížov hodne kôp . . .
Ó, rola!,.. KoUár iste v mysli mal
ta tie^, ked k práci usilovnej xval
,na roli dedičnej'. Ba ty si prvá,
jcjž patri prácne úsilie i chut,
a obrana až po ostatnú krv a
dych! — vciJ sám národ potiaľ stoji, trvá,
kým nedá si ta zpod nôh vytrhnúť!
Jak? tedy blízka pádu rodina,
kde prenájomca sa už rozpína?
to ťcrv, čo vŕta v základe i tráme,
až na korisť si všetko obráti,*, V
Och, odrodílcc pluhu ja! To ramá
prcds* silné dosť ! ^ < • a možno, dnešok klame,
viac osožil bych na tej postati.
Nie div, kccf smútim pri tom obchode
vás, polia milé; vcd kde súrodé
sú ruky, čo by vfis ra/. opatrily,
zavarovaly v intej ochrane?
Ach, tucha čierna — tá ma i v saich mýli:
že v tom, jak i ja sklesnem do mohyly,
k vám prítulnosť i láska prestane,.,
Že odhadne i odfrnadli tón
udn'ic na bubon,
do rúk — strapy hniexda.*..
Môj Boici — taký koniec rodiny,
ľi oddanej, ej, nezdá sa mi! ne/dá: —
jak s blankytu by xcmc skkla hviejcda
v pominuteína mračne hlbiny.
7h7
Kcdávnu starec chodil u miu.
Má.
jak mnohý z našich otcov úbohých^
tiež v Amerike syna, v robote,
sám Boh vie, akej a kde v clalekom
tom švete novom. Je on jediný
syn jeho — tak mi s citom rozprával — .
jediné dieťa^ ktoré vychovať
im dalo nebo : čo aj robíh'
tak mileradi, vdacne, ochotne
i obetive, zakladajúc si
— na fundamente jakby hlbokom —
vo jedináČku, hrdí nádejou,
že vypestujú sebe podporu,
ked znechutia ich časom trampoty
či staroba ich k zemi nachýli.
A veru rišíel by sa na pomoc
im, zišiel veľmi: predsa zošlým ui
í vekom na dost, no a zrobcným
kol hospodárstva, prácou strhaným
už zvlášte ! . . * Toť, on, otec — pokázal —
i ochromel; vraj, v hore privrxlo
mu nohu» podnes na ňu botasti : —
či xa pluhom či v inom obchode
gazdovskom viacej za nič nestcjt,
je kalika» a preto povaľač
aj z prinútcnia: lebo ^azda ver'
maC potrebuje udy z ocele,
tak zdravé, silné, trváce.., i nie
čud, vsako že to iiie s gazdovstvom
dnes, nie tak, ej! nie, ako kedysi,
kým pachtili sa ešte pospolu:
orali, až to v stráni dunelo,
jak keby brázdu bol hrom páral sám;
kosili, až sa zdalo, v u bo či
že huä príval — A hfa, ani len
nepíše rodičom, kde, .iko je?
Nič nedbá o nich; dosial neposlal
im jediného groša, trebárs vie,
bez nájomníka ncfza sa im hnúť,
a tomu na dlaň daj i úo hrdla ! . . .
.,,VeJ — pokračoval, vzdychnúc zhlboka
vej ani neviem, čo htj páslo, že
ta za mi3re šiel ; ale žena 7Já,
tá svicdla ho, a — druhý Adam — on
už teraz pyká, kára sa, že dal
tak sa jej pod moc V svojej dedine
dost tam mal dicvčic hodných, statočných:
í ktorákorvck t t tých bahačíek
■■
im
bols išla 35a ôho s výskokom;
no nevybral z nich, ale parom ho
hnal, ani nie ver* dobro, na jarmok
až do susednej preto stolice.
kde oznal sa i takoj oženil
s non, šumných, pravda, líc, však ^^mrastll tvár,
ústama dal jíiiatí nechuť) chrobač zdnu,
ech! črvotôč — Len vhupla do domu,
priam čim hor' tým doľ obrŕtilo sa,
zmenilo všetko; ona rozkázať
si od nikoho nedá, [ebo je
gazdinou ona — ani nebude
to a to robiť, veď ni nevie, vraj,
na koho?.,. Čo mi pozostávalo?
Vzal nôž som a či bolo čerieslo,
í stab)' jabĺčko som prckrojil
na rovne poly, hej, svoj majetok,
tak uspôsobil ich: nech, povedám,
si s Pánombohom osve gazdujú,
sa obhadzujú tedy pre seba —
šak, žena moja? — neplač, ani nás
Boh neopustil — doprajme im, nech ^
kam dovedú to ? reku, uvidím . , .
No nevesta tá hlavná ani tak
nebola spokojná: vraj, clivo jej
v cudzine^ ona do rodiska clice,
chce blízko k materi, vraj, beztak len
už biednej vdove, trebárs známa vec,
ic tam si mala ešte dievky tri
na blízku vydaté, A blázon, syn,
i v tom ju poslúchol. I>iel majetku
odo mňa, mojej nudobyzne kus
to prebolestný, predal cudziemu,
a nechajúc nás, zakúpil sa hen
v rodisku ženinom . . , Však myslite
si, pán môj — vzhliadnul, jak tam schúlený
si sedel, ko mne zrakom zroscným,
i opäť hlavu svesil — myslíte,
že na tom mieste pevne utkveli?
Ačida! Skoro i lam zprcdali,
Čo mali a šli, pošli v širy svet,..
Hja, choroba to, aká chytá sa
i tých, CO majú na čom pracovať,
aj vybijú, ked verne pracujú . ,
— Nuž. tam sú tcdy spolu . . . Horký sú I
Tá mr.yna, jak z liftov počúvam ^
čo iným pí^al syn (nám okúňal
sa č.'jši posťažovať) , nechala
I10 nevernc a umkla s frajerom !
TäíI
I zabrala mu /árobky'; t čo
naposielali sem jej materí
(nám netrôfal si sveriť haliera
do opatery), í to chcela by
tá ničomnica sh.ibaf, preinaľhat . •
Ved o to sak mu právo vediete?
jak stojí právo jeho? Lebo, bárs
aj odcudzil sa vlastným rodičom^
preds* nedá nám spaf^ že by mozole
nemilobohu prehajdákali
mu lotrí kdeaki s tou hoňuchou;
lež radi by sme, chudák, aby m^
s čím počať, až sä vráti, jí»u.dovstvo —
Len či ho dožijeme starí my?
Jak žiada sa nám uvideť sa s nim !
ho k srdcu privinúť, ho potešiť . . .
Pod, synak nás! prijrf čim^kôr. . . Prez more
ta anjel-strážca, sama božská Mať
sprevádzaj šťastne! v pristav doprevad,
nám v náručie I . , . a slf.y utrel si . . .
A na druhý dei\ dosU ipráva ma
— hrom z čista-jasna — : môjho starca syn
že v doloch zahynul. Deň celý som
jak omráčený chodil — Ako? mám
hncd za horúca dať znať otcovi
zvesť totú hroznú,., aby nečakal
viac svojho syna, bo ho nevyčká?
Nuž, poštou Jóbovou ja pre ňho b)'ť,
ja krutým lovcom, voslep na mušku
čo zachytí i spáli Ictáčka,
a nech by on mal meno nádeje,
bol posledným on vtáčkum spevavým
v ovzduší duše rodičovskej,..? Nie»
tým mne byť nemožno, nie, vidi Boh!...
Nech ináč dozvie sa — vcd zvie sa on :
úé náveltic vxdy chodí priskoro — —
Ó, Tudc môj! ved rozlietaš sa v svet,
sťa z hája by len vydurcná vtač,
keď jak pst zahryznú doň sekery ;
a padáš ani — muchy na podzim.
lÄll.
Ty vjtrienia záchvate^
£o brával si ma v ohjatíe
n
mladých ro/.tu/ciii»
i svetom dícsoÍs' prudkým kriclom
ma, v očiach rosu, zápyr četom,
hej^ v nadzemskom jak premenení,
na dusí paprskový šat:
ó, nedaj mi už ostydaf !
Ve<í nežiadam ja nemožnosť,
bys* bol môj každodenný hosC,
na p07.yv privial chorej tuhy.
Viem, po zápaloch mojich veta,
som úhorok, viac popol puhý ;
no aspoň, jak už do zamretia
mi ide pod popolom tým,
veií zabor vzruchom varovným!
Len iskru r^obud tu i tu
v ňom, iskru toho pocitu,
že estc dačo preds* som hoden ! • » .
Ach, nebolo raí v údel dano
vo mračnách slúžiť za pochodeň,
tým menej z noci rozviť ráno;
však ani v tom niet potupy»
byC kahančekom chalupy —
Len iskru I , . • podjem, jak je ten,
ked dozrc raaí, že decko z plien
sa vymotáva, anjel smavý^
i vy tešená na ramená
ho vzchyti, vznesie vyše hlavy,
po povál, nebies do sklepenia,
zvelebiac: mám, v čom poklad jest,
mám, Hoze ! jednu z tvojich hviezd . ,
Len iskru vše ! . . , Veď v nadšení
je vlastne život zavrcný;
bez neho je on nlčomnínou:
púšť o jalovci, o botlTači,
snop kostí spiatych krv^ou-hlinou, , .
Len Í!«kru, kedy sa ti páči,
záchvate svätý 1 vo mne vzbuď ;
so snirCou daj mi zastydnút —
Slnce,
iivotCHdárcal páliS, ožihái
nás v temeno, ai pod nim modzog niA
tlie, jatri sa, hrá vyrážanim zori;
i^
krv valuiii dobre skraň náíii neprcborí,
iia smysloch omám, sparno duši dych —
Si ako vatra so sypaná s neba,
sťa pahreb z čírych ihlíc žeravých,
SH spúsfajuca datďom potuomy,
jak pršala ra^ na krov Sodomy;
tvoj každý lúč je archanjelov meč,
čo zhlysknc, rána. . . Ako? z raja chleba,
po páde iiricšiiom prvých rodičov
čo vyčarila t hrúd »i naša peč
mozornoLi dlafiou, prácou rimničnou —
bo chleba treba ! treba chleba ! chleba treba,
ach ! akže zajtra chcenie ožiť znov — :
i z toho raja vyháňaS nás?,.. Kam?
ku ktorx'm opäť divým končinám,
kde o bytie nám válčit načim zase
Ivou udatnosťou, živlu- urputne^
až nový chlieb z brázd vzido v žatvy kráse,
jak mcsLička tvár /. chmár sa vykrútne?
a jest tiim tona, čo nám ziíik náš schová...?
Však kde je miesto, by si sa i tam,
korunovaná hlava vladárova,
ty nejagalo nad nim, mohutne
slnce ' ?
Slncc,
životO'dárca ! pražíi, obáraíi,
az trp], chradne, maric ústroj ná^,
tvar od vrch hlavy dolu do podnože,
sťa oblak dážd svoj mrhajúc svoj znoj —
Hlad! — však si predsa vciké oko Božie —
vidz: prameň zosnul, viečko sklopD zdroj,
tie oči stráne s farbou od ncvádze,
zrkalká z jará samých pyšných brál;
zježené kal nich trnú brvy medze,
s(a zhro/cnc by, pinč úžasu
nad ztratou zrernic, z ktorých duh ich hs&I
už aspdlti slzy — ; v námef hlboký
karas' skryl sa jarok — či ho vypily
zasmádlé pink-y? — Riava bez hlasu
sa vlečie údolím — prúd unylý,
jak zašliapnutý had; ba potoky,
ba rieky samy zájú vo riečisku,
jak by ich rybár na sús vyhodí!
bol, chabo trcpú sa, lúh s hlienom v pysku
len vhupne, zvir^á vedro z ústia studne,
zlikané, sťaby z žriela mohyly,
bo prázdnotou dnu desnou zhuči, zdudnie
I jak kvet ncmrcl by, jak neschU bytí
t^r
M.
Äact ii:uvä!at, háj by oeokväcal
jak odsúdcaec v smrtnej nevôli?
Jak neryčal by statok po holi,
jejž plešinou ní štice na pasu,
ni štice biednej? s bfakom k salašu
jak oviec kfdeí by sa nenavracal. , ,?
a na prirody jaíinom vrchoH
jak človek by sa v žiali neutrácal,
atôl pred sebou — dnes pú^te le§enic,
zkad, pablesky čo z jará nastolily,
sťa havraní zas v lete odnosily»
tá tvoja čefadľ zlatá> vznešené
slnce ?
Slnce,
životo-dárca I pečieš, uvára-s
až umdlieva a zmiera život ná^,
klokotom vriacim zalievaný vzduchu —
Čakáme chmárku ani blahovesť,
na vrchy vychád^.ame naproti nej,
tak túžiac, dychtiac po jej tvári sinej,
po zraku jej, v ňomž azda rosy jest,
čo nádeje nám už už padlú, suchu
pokropí, zdvihne, zniladi ratoicst,
t)árs s blýskavice hromom, v búrky duchu;
však nikde šniúžky, veterného ruchu,
čo znal by nám ju techou v obzor vzniest:
van, vietor, vichor omámený drieme.,.
I zavzdycháme: vzdychy^ mysliac, v chmáry
sa sgibatia a hustou mrákavou
nám rozvaha sa sírou nad hlavou,
a jakú nahor vinuly sa vzdychy,
tak — každá krupaj požehnania scmá —
sa spustia návratom • dážd zbožný, tichý -
aj zdupkáme: hoj» vydychujte pary,
vy dopukané, smádnc ústa zeme 1
v prúd vzdychov našich \tečte prítokom . .
lež darmo. . . Zblklo i to na oltári, *
a blankytného híacfou zrkadla
ak* pláskou mihlo v letku vysoktmi —
Och, bcda nám ! moc vody^ upadla ;
a syn tvoj, slncc, oheň hospodári,
3 pochodňou umknúc z tvojich tcrcmov,
štalcno tančí sveta po nádvorí:
nim v tvoj jas, hla, zem skvie sa licom zory :
vsi, mestá horia í horia nivy, hory!*,.
Co zamýšlaš to vlastne so zemou,
s matičkou našou I? — zlkámc úzkostné —
CO s nami na nej, s nešťastnými tvor;
Má na pmch s*|icť, a v priestranstve sa ztr<itií
sfa nicteór^ kam osud vrhne ňou?
či k sebe dvihas ju — i má sa vritU
fia tvoje lono znova, milostné
slncc?
Slncc,
ó, ved je krásne! ako vychádzaš
% tmy nočnej, čo nám zaclonila náš
do sveta oblok, nad krovom nám tenie,
až lunárni to hviezd v nej bibotá :
jak xrazu zkvitneš-svitneš, zázrak skvelý !
a u nôh už ti ležia mraky, tiene,
by 7.belely v svit, rosou otajely —
a 7.em sa vzxusl, zahrá milota
jej tvárou^ t úst jej pokrik dolou horou . * ,
tak vzísť, tak pohnúť bytom citom tvorov,
ó, neskonalá radosf života I —
A krásne je i tvoje vrcholenie:
keď na blankytnom sediac prestole,
pozeráš zplna v sveta údolie,
bez zažnmrknutia zasievajúc blesky
i v najtemnejšie jeho hlbiny,
a kým Ca slúžkou obeháva zcra,
ti s bázňou panny dvori, v povinný
hold k nohám ti svoj skladá diadém,
si v dôstoji tam hovieš, po nebesky! —
na zemi všetko pod moc sa ti dáva,
itit scdohlavv ako útly kvet,
na povel čaká tvoj, tvoj stíha zrak;
i tečie vlna zjavov kolísavá,
hned zdvih, hned pád, vznik — zmar jtas, svetlo — mrak .
jak obráti smer tvoja velespráva;
len t>*s' v tom toku ostrov, os i stred!
sám pokoj, mier sám... Ó, tak tahoret,
tak vrcholiť bár v samobcti:
to života je nesmrterná sláva t
je povedomím nehynúcim,*.
Však,
životo-dárca í veHcc srdce ty,
dosť tepla tvojho, dost i osvety
yi... smiluj sa! Ved ani teba bledý
luh nemôž' teštt, nie tvár zúfalca:
i — len nie, len nie v závoj ľudskej bictl)
lei, z nchož prVi rosa,,, zalial sa
v oblak!
V auguftó líÄll, ______
že jcvuky mojej citnej lýry
sú dôverne a úprimné,
nie pretvárky šun\ klam>mam číry,
viem, mnohý zdvihne proti rane
ketl aj nie kamery aspoň výtku:
dosť už tých žialov vlastných, dosť!,
Za nity ďakujeme kytku ;
len ovoniaš, je po pôžitku;
tak raži každá úprimnosť
Nač preväííovať pred kým rany?
nač komu bôí svoj otvárať?
Var* pekný je jyrak vyplakaný,
sťa rosný kvet? ston hudbou snáď?
A bôľ čí žiaF: tiež súdba sUrá ;
í nač nás /.účastúovaC v tom,
ked kto si vnútornosti pára?
Ba spoveď to ak pre lekára,
a pytvu lúb si anatom!
Bez citu, ovsení, nieto zvuku,
hej, citu dnižkou lýra je;
no počo cel'i vnárať ruku,
ked na dotyk už zahraje?
Ked hlad len treba, a svit už je
tam — : k čomu vzbúriť krútňav>%
dať kryštálu prejsť do kaluže?
A krása keď je nádych ruže,
nač lícom t^riinat krvavý, , » ?
Cit xo strún snuj sa poFabúčky,
jak z buniek zlatá medu nit,
čo zhrčiť sa raó// v slasti slučky,
nie v hluzy blenu zauzliť ;
sťa bludička doň po túh luhu,
ni motýr s kvietka na kvietok,
ak tóftou, nech má driekom dúhu . . .
Len mysle samotinu púhu
si žiada lýra v majetok.
Hej, narážkou len načim drnkat:
v tom pôvab, rozkoi — ; podobne
len površím si tekať, brnkať:
tak nevykulú osobné
sa kadeakč* strasti-chnuty . . ,
1 v mrzáctvc keď vkusu niet:
Ču5 každý bobák v ^ ra?ftil
Nie, lýra je nie pu,sk li,
ňoui úrazom ha ^aceliet>
Ta s citom v díate všeobecná!
je hmlisté sic, no blankyt je*
I lyra má byť /.váčsa vecná;
bo zriedka dojmy zaiíté
scukrovatejú na lahôdku;
čo vyznaním, «a zabar v taj,
čo podstatou, si sadni k spodku...
Nuž, smotánku len sberaj krotkú,
alebo — lýre pokoj daj ! —
— Mňa nemýlia však zahríakania
tie, výčitky či náuky.
Mne jedno^ chvála a čí hana,
keď lýru beriem do ruky;
ja slúžim vpravde pravde predne.
I keJ ma vyzve na slovo:
tu tečú city bezprostredné,
a Uce v tom mi bronie-blednc,
jak pred oltárom irecovo.
Ach, hej, je zlatou zpruhou radosf,
bys' s jasotom v spev prepukol:
no k tomu treba rána mladosť;
tak počne trud dna — žiaf i bôI,
smev na rtoch bár a v údoch zdravie:
si nájomníkom spomienky —
Ba ony naše dietky pravé,
čo kochlia sa nám v sixlca strave,
a pijú z duše studienky. . .
I s rozhodnosťou protirečím,
by lyra bola hračkou len:
kyms* šumichrastom, šalbou, niečím
hen s peria váhou, s leskom pien.
A smejem sa len planej výtke,
juž tupec vie či vetroplach —
Oj, poznám vás, vy duše plytké!
vám brod, kraj zábradlie len chytké;
aim vrchol? závrat! — hĺbka?*., strach!
Vlak nechže zlahčuje i soä
váš odhad v krámskcj hovomi . . .
Viem, pravda vuzdy klala očí.
a lož má obchod výborný;
lez splcťtez si lest sveta, prez tú
húšt prerazím ja úsečné
hoj, — datcj síc únc% k cleFa miestu,
no nájde ešte k srdciam cestu
to slovo moje srdečne!
Nuž, nu srdci čo, na jazyku
vždy ! , , . Jaxyk je, by vykladiil,
čo na svetlo chce, pýta vzniku,
0 výraz [údi z prsných brál
tu Ikave, bu sa prýštt /, tiesne^
tu vzkypom, že sa nevmiesti:
jak život vorni, tlači presne —
1 tak s:í rodia čistc picfine,
i kalné perly bolesti.
Vždy na jazyku, ako v mysli!
bárs zdvižtc kameň proti muc —
Je voľný — citom neodvislý;
je krásne, čo je úprimné:
bo výron, akým na svet hlási
sa božským pudom tvorené:
kvet ruže z šípa vzošlý asi * •
Tak prírody sa javia krásy;
ta hľacl i lyry umenie.
Hej, poet pravý čerpá z citu
bezodných hlbín tajomných^
i nežby plesot, ku blank>tu
skôr vznáša kormútUvV' vzdych:
ítvláší poet nás, v hrucí jehož vrytý
i rodnej súžby nebožec.
No vôbec v ľudskom živobytí,
kto ináč vravi, ako citt,
je ošemetník, pokrytec!
V tom, čo som sa bol zabral po rokoch
(ej, po dlhých I — bo s hlavou šedivou
ui miesto niekdy bujnej tmavovlasej,
o krátkom d)' ch u miesto valného
raz ani sám vzduch, utažclých tiež
nôh, chabých miesto pružných, jeleních
hen z čias. * . ), čo som sa tak bol vychytP
ponavitcvovaf radom oné mvťsta,
kam zachádzal som ako mládenec
vo šfastnýcli ch vílach^ prázdnych trudi/nc
i od vsetk\ch p'it vofn) rh, iba v hrudi
spnu túžob po tých stanoviskách iclv
hnecf vypätých, hnej skromných^ útulmi
na lono zovúcich, sCa po métach
by pokročilej cesty životnej,
i kde som utkvel potom ako pútnik
VŠe k tela pohove, viac k pôžitku
však lačnej duše, všade pred sebou
cief budúcnosti, kmitajúci sTubnc
z jej šerých záhybov ( — tak skah'sko,
kde spočívajúc, zplna očima
som v pôvaboch sa kochal rodiska,
vystupujúcich z jeho iíkvitlých sadov
fantómoch v rúchach paprskových, kým
roj aaemoniek šeptal do uši
mi lásky vzkazy* sk'ivrán s lá vo* spev
svoj roztáčal mi nad hlavou; zas hoFu,
ňouž obraznosť sa moja pásala,
ten rozpustilý žrebec ; vrchu štít,
zkad zalietal som slncu v ústrety
vzchádzajúcemu, čujúc slnka vzchod
i v svojej duši tuho zaborenej;
dúbravu tobôž s ^runom oproti
na pleci s huňkou z mladej smrcčinyi
CO prcdišly mi staby zaTúbend
dva, na úvratiach svojich zastavší,
zamieňajúci úsmev pableskom
a tieňom škádliaci sa, v shovorc
on hvizdom drozda^ ona penicou;
i poľaň kvetnatú, kde kopŕcala
sa moja myseľ detská, až sa tým
jej pestrým kvietíra cele obrala — :
ten sfastlivého žitia vábny obraz;
podobne zápač, kde som dumieval
u bublajúcej studnice, čo blankyt
v jej odrážala súmrak, svetlom jej
8ÚC, medzitým mne hudbou vlievajúc
sa do prázdneho duše kalicha,
i lenže dotkla dna sa jeho, zápät^
jak prcvzácné by víno iskrennc,
i prckypujúc prez okraje mu
pcrlistým šumom sviežich myšlienok;
i tichý úval, ktorý tajomníkom
bol u srdca mi, s riavou búrlivou,
tým neúnavným vzorom snaženia,
čo ideále stíhať učila
ma, ako ona lipá slnka lúče
prstami vlnák chvatkýmit v svoj klin
jak skočtiým prúdom s brehov naberá
kvet, krásy korisf; a tak dalej, drdej ..)|^ —
čo takou som da zahnal návštevou,
ku pan " ' t J moicj mladostí
to, k ; .1 jak dávnym, k príbuzným
čí k nemým svedkom samôt dojemných:
v tom došiel som i iia to miest* v háji,
kam vylictala vrstva bujará
zíi jasných pohôd, kŕdlom raotýloVp
po kvietí bažným zlatých kratochvir,
ja členom jej tiež —
To je, áno, to!
ten samý milý kut, tak pritulný,
jak bol by náručím — ; ten mierny svah,
nenaklonený šikmou plochou v prícpasf,
lež lahodným skôr stupňom, podnužou,
na schode Steblom v postup horlivý — ;
i čistina tá istá» cudná tak
a kľudná, sťaby oko, « podlahou
jak baršún, z bylín horských s bledučkýra
tu i tu kvietkom, — s trich strán obstatá
piliermi svrčín, spiatych archítravom
ich haluzových ramien, povalu
nesúcich vzletnú hájo-bndov>''
kams' do závratnej vyše . , . HFa, tu znak
na jednom stĺpe ešte! od vatry
tehdajšej» nami bujne pálenej,
čo opiekla ho bola (— Och, že mládež
radosti svojej krásny prebytok
tak Jtvečniť musí fíakom ! . , ,); ešte vidy
šrám tmavý fa či svetlá pamiatka,
zachovávaná hájom asnád schválne?),
I zacedený jarky živice
(a čiže by to slzy boly preds'
za saraopašnnu, ale milou chasou :
bo príroda má i cit pre mladosť,
po osŕkani krátkom, zacncní
si odpustí jej skoro poklesky,
I ked sa vzdiali vekom, zvážnela,
že nevracia sa viacej, plače za ňau..•^);
hej, stopa živá k známkam ostatným
kol, verným podnes. . . Iba na západ,
jak odchýleným zriem ho v pamäti,
bol šíry otvor v krásne údolie,
pomaľované s leta palety,
^tavnatých bariev, štetcom z lúčov slnka
na nedostižný obraz nádhery,
nimž utkvicvalo oko, na kvietk»i
jak lúky motýf zvisá najkrajšoíu,
mlsajúc jeho vnady, pôvaby,
a k nemuž duša nám vše prilipla,
jak hviezda prifnc nebies ku blankytu:
Uk utečený výhľad . . . Obzrcm sa
v tom, bych sa i dnes znova podíval
tým oknom voľným na rozkošný obraz:
ha 1 (skríknem, zdúpnur) kde je výhľad náS?
kde hája oblak? — ZatvorU bo kto?
var* búrka v hneve vedFa lamozívšia
mu okenicu pričapia? Ct noc
ho cloni oponou ? . . , však pabicsky,
hla, slnečné sta pavúcí by snujú
hor* vo vrcholcoch zlate p rad i vo ;
a nebom pluju chmárky belostné:
dňa črstvc myšlienky — No kde je okno?
kde'? Otvorte ho t.ikoj do korán,
kto ste ho zavreli ! tiecli uvidím
jak v zrkadle by cstc aspoa raz
svoj mladý obličaj , . . Lež žiaden ruch,
len tichý povzdych horou — Ach, sám háj,
on prichlopil ho! zatarasil navždy!
zarástlo štíhlou jcdlinou,.. (Hía, jak
sa časom zmení všetko! Kde prv moch,
sta barančíatka brčky drot)nuIký :
dnes jedle, smreky! z mäkkej kolbky
už obri vzrástli — miera veku náiho . . .
Za vrstvou vrstva, ako xa vlnou
by vlna tokom žitia v návale
nám ponad hlavy : až i zahrnú
nás, hnilú vrstvu, ukonané vlny,
ta ku spodu^ a po tiás pohuči
si nový život, nezahovqríac
ni hláskom o nás..«) Skoda výhľadu!
Jak odchýlený je mi v pam*itj:
bol čarokrásny: — Záponka jak hole
by jarabá a nasy bohatej,
kraj upúšťal sa nadol lahodne,
malebne tvoriac stráne s kytkami
sta kvetín, sem- tam chrasti rozmanitých
a lesíkov, tu zase záhyby,
kde hovejú si v sladkých zátišiach
tie naše dedinky, jak ukryte
by v zásteri tej hračky: ai svah rovnou
sa rozprestrel, v nív požehnanú plán,
juz prcpásala rieka, striebristá
akoby stuha,*, ľonad rieku most;
či bmavá to dúha? — Prezcň čclad
aa s chvatom premáva, tak náhlivé,
i s výskotom. a ako rozoznat,
í odená nie jak v deň robotný,
lež sviatočne; kam tialmc? na svadbu
snád? Áno, žatva slávi veseliny
po poliach svetlých v smavej nálade;
skladajú žitá — Z plavých mračien ich
sťa blýskavice križ-kráž vyráža:
fiie« koši mih to v jase slnečnom;
a ä skôr bmkot piesni, vtáčou čo
Síl roilctely zraxu?,-. Čuj í hluk kýsi;
var* rieka hučí^ niekde spadol dážď,
i príval hnie? Teraz, ha, zas hvi/d! —
Ach, viem už, čo to 3ta ru^itel je
tej idylly tu kcdys* roztomilej,
pokoja, blalia I — Mostom zhanel vlak
a rušeň zpískal — Tohto čierny dymí
on padá sadzou na prírody rýdzosť,
i na zlatohlav mysle Uidovej;
ich hurt a piskot, ony v rozprávkach
zmýlily staré matky, piesni vtaé
nám rozdurily . . , Skoda výhľadu,
že acarásť muäcll
Totým oknom slocc
nás výletníkov pozdravilo vše,
než zapadlo, sa na nás usmejiic
tak potutelne: var' že vedelo,
keJ ono zájde, vzíde ešte len
tej chase iné — slnko dobre] vôle,
bo na tvárach už shliadlo červánky . . .
A nastal súmrak; ako čierny vták
sa na svet sniesol večer, pcrutc
roztočiac sire. Sem však nesletel
na toto miesto ; bo ho ziplašita
ztad na$a vatra. Táto praskala
a blkotala plaziac jazyky
vozvysok plamenné, až vôkol jedle
sa zovicvaly hybkým haluzím;
a modrý kúr z nej vstával, posiaty
iskrami, jak stfp^ i sa rozstielal
po nebi hviezdnom; ja ju ošetroval —
A junač kol nej, čaše v praviciach
B perlistým vínom, spievat začala
tie nasc piesne rozkošné; až tes
precitnul celý, ozývajúc ich ;
í vatra jakby poskočila bola,
za nimi» nad ňou tekajúdmi,
sa sínúc vencom ruži červených . . .
Vzkrik, jasot nato ; reči, zdravice
bez konca-kraja k pjctc krásoty,
v hold pravde, ideálom na slávu,
po ktorých dychtí človek, národ, rudsf\.fi
Iía rad radom — ja vatru piloval
v tom, vzrušený — í sluby slávnostui-
isa ohlásily. sváté prísahy,
zaväzujúce k svetlým zasadám,
ku predsavzatiam z duli vypučcným,
stdc uprimaným vrelým buiením,
i spečateným v čelách runícnconi
ni purpur . . . ze tá skromná čistinka
mi pozdala sa byt sťa RutU . . ,
Dnes
kde horlivci tí? fakle, horiace
tie hlavne^ sopky? Teskníac o samote,
so slzavým sa okom obzerám
kol: kde sii? — Ako? te^ly mierny svah
ten bol by predá' len stil sa šikmou plochou
im?,.* Ach, žiari zmĺkli jedni v priepasti,
sa mrcha prúdu dajúc síachvátif;
a na výsave íni presedlali*
i na obludách apokalypsy
strečkujú rodnou rofou, zadláviac,
čo vzkvitlo z nej či klasim vyhnali*. . .
Och, beda sláve, beda pokoju,
ichž príčinou je zrada krvi, ducha!
Sám pahriebku len skrovnú ohrebám —
a či ju roxhriebsť? rozmiesť?... Ta s ňou! nech
na hlavy padá uhlím žeravým,
v svedomie stipe iskier žihadly,
a z posledných síl v sprche zaplaiiuťtm
na popol spáli našskú ničomnosCÍ. . .
Aký smutný mračný defr!
mrká už, bár svitlo len?
Nechžc tmi sa kam dial tiihsic:
zapálim si svojej duše
svetlú pochodeň!
Polia sú jak sodeté,
a či je už po lete?
Trebárs ; skutok okamžitý :
rozvijem si srdca city
lúčkou v rozk\^te!
Ticho, hlucho v dúbrave;
polly vtáčky spevavé?
S pánombohom ' — i spev bude :
varito mi zavše zhudíe
rovno pcnkave.
Zriedka chvíľa ružaná;
z raňajšieho vígana
kvieta, chúďa, večer mu si ♦ • ,
No n vtádky spievajú si
iba do Jána.
Ale kto v cit rozpustiť
srdce vie, má v duši svit,
piesne dar: í v tiepohody
zaplesá si, v jase chodi,
môže vence viť!
Sadaj, srieňu staroby,
v terna mi. Ved bolo by
žiaľ; v§ak deň môj estc svitá:
srdce-slnce roztopí ťa . . .
Azda urobí!
Mám otvorený oblok» Do noci
sa dívam plnej ligotiivých hviezd<
A oči moje su jak bránice,
prez ktoré vchádza hviezd ten vele/ástup
v svet mojej duše vjazdom slávnostným,
i oblohou sa takoj rozopne
mi nad hladinou mysle ustálcj,
ju zčcri nežne lúčovymi bozky^
k dnu presvetli i Htíši, ukoji,
a ona ako vcfačnc zrkadlo
rau na vzájom dá uzíeraf sa v sebe
každučkým okom^ s všetkou velebnú . . .
Čo cítim^ taktu s nebom spojený,
ho v mysli majúc v celej nádhere,
bez rmutu zeme, tône pochyby,
i nekonečné priestorom i časom,
nesmrteľnosti symbol zázračný —
čo cítim teraz: ncľza rozumu
na pochop spodobif, nie mluvnici
to uskloňovat, uČasovaf v slovo,
nie odhiáskovitť ústím . . . Tuchou len,
jak zn»dílo sa, temnou zostáva:
lahodou, krásou, pravdou, dobrom, alastou
bez názvu ...
U, ked budem umicniť
— a dá Boh, ikonám v chvili takejto- —
otvorte oblok 1 Duša svobodná
nech umknc vtáčkom z klietky bez prekážky
ta v nebeský ten tábor hviezd, i priam
31 tým pocitom sa síjtie tam, kde on,
sám výroi% výblcsk božským sune sa
jej večne vlastným jasným vedomím!
Po jarucj dctvy polirobciii,
po odprataní leta vrstvy, ach,
tých milých krásnych, silných pokolení:
čas xak-nroval do jašení
na kárach a ci o márach*
V ten dtvúý povoz zaprážcnc
má neakrotené vetry-paripy;
pysk kydá penu, hriva mračnom tcníc
im... Zvíja však l<*n bičora, žcnic^
až v kárach vše to zaškripi.
Prcz okolité hory* doly
tak trieli v besnom cvale-dubase —
Čo zbudlo v sade, na mcdjíičke v poli,
kým lázok, ker, strom nenič holý.
zošarpe všetko, otrasie ;
A žlté Ústie, rároh starý
do drabin trepe, vmecc do byle;
na pavúx sadne. , - Zplaču iba chmáry —
A káry pohnú a či máry
ta k roku veľkej mohyle . . .
— Na voz ten dosť sa vzaloi vroiesti
aj idúcky sa, jak tak drgotá
na cintor, mnohc ešte so strán cesty: —
1 pozor, vetché ratolesti
vy na strome tam Života!
Zaduly vetry drsným, %tonavým,
í clivotou í chladom do kosti
prenikajúcim dychom. Obloha,
jak by sa išla srCitit, zasypať
zem s8UttnAmí, porušila sa
vo svojej sklatlbe t mrákav gibatých:
z nej pláste, chlpy, krihy oblakov
sa zhemžíly, v beh strhly, v prúd i let
jak rozdurcnc stádo na pastve,
a v behu, prúde, letku o závod
vse podrazia sa, shräa, roxsápu,
hmlou rusajú sa na kraj , . . Zatiahly
hôr temená, až [)o Ich úpätie
sa rozprestrúc sti plachty umrlčie;
ba voskrz celý presuovaly vzduch
pod Sklbavými vetrov paznechty,
bo k ptaču naladiac... A zasUtl
ft;l<
iážď nekonečnou kvilbou jasenaou ;
nádvorím zité listíe zvirito,
so stromu pršiac (— Ach. raôj rodo strom
kedysi ! . . . i, až si každý ľahol list
na pokoj . . .
V taký smutný jascnný
čas rekla mi raz, estc chlapčati
ncvšimavcmu, moja dobrá mať
nebohá, a jej hlas tak citne tncl,
ic prejdúc uškom k duší, v srdci mi
sa poo/.val až: — ^^Nono, Pavolko,
môj synček, kccT tak vonku smutno je,
zavládla jaseň, nebo v oblakoch
i s okom Bozim; vetry lomcujú
až strach tým naším skromným príbytkom,
dážd leje sa, list padá so stromu :
až žiaľ je srdcu, dusí otupne,..
i zíde sa ver'^ zíde potešiť
sa, upokojiť — nože spevník vem,
a nájdi pieseň — vcd už liľadať vieš
v ňom — pieseň, Čo sa spieva v jascni,
na nápev jednej z pôstnych, ,Smutný čas
nynčjšľ, ozaj vhodný nápev... Hej,
je radostný kvet jarný — po lukach
ráó trhávas hí», ty môj motýlik ;
bohatstvo leta, kcií tak po našich
jtáhonkoch rozloží sa zlatisté,
tiež radostné je veru, najmá ked,
jak, h Ta, i tcrax — chvála Bohu butí
i za to našim spevom! — šťastlivé
sa sobralo. i bude z neho chlieb
náš ,vczdcjši^ a — hody na Hody ! —
ved i ty sbierals' klásky počas žni : —
však nad všetky tie zemské radosti
čo kvetnatejšou je preds*, zlatejšou,
najtrváccjš lU, mieste na každom
i v každej dobe tjtcšujúcou
nás zuplna, í v pustej chvíli, toť,
je radosť v Rohu , . , Našiel si ju už ?
tú pieseň, njyslim — a v íicj nájdeme
i radosť potom, trebárs slzavú,
no sladkej chuti, pravým balsamom
pomazujúcu zápát záškrabcck
na srdci — našicls*?^ »Tu jc«ií, odpovcd
z úst mojich umkla placho. »>,UmlklÍ
ptáčkovc*, vtáčky — vcd i ty si ich
vie podúval rád v sádku, čižiček
môj t — teirait, ich žiak, snaž sa nahmdít
Mt
ich — .Umlklí — ', Sák tak ita pocmaflT
»Nic, .Utíchlo jiz pole* — *< <»Ach, no vídt,
jak roku tok nám pamäť prihrne ! . . .
Nuž, nechxe, synak. Ty ju predriekaj,
a zaspievame — ^
A spev /,lilaholil,
dvoch dúškov tíúzvuk v láske splynulý.
U okna šijúc aaa, nôtila
— v tom xauiesttiam vyssum upustiac
od práce neraz dlhšou prestávkou —
sta svätica, tak zvučne, doiemne,
tak začierajúc z viery hlboká
a čisto v nádrach svojich, tmavá že
ízíebka predišla mi svetlý čo
chrám, trámy jej jak z dúhy oblúky
by, v lete kctí vše nebu prepisu:
a popod tieto za polctavou
jej na výrazných hlasoch-pcrutíach
tam dušou zaberalo s úsilím
a svitorilo Ío jej čizatko, . ,
Po každej sloke, vzhlíadauc oknom vhor
i povzdychnúc si^ ztíchla na chvifu :
snád na smysle že odspicvanýcli slov
uvažovala ešte — a či mne
tým dopriavala číísu, vniknúť môcf
vefi umom detským ci skôr pocitom ... f
Ci chápal som už obsah » mi t dnes
na váhu ťažký, n<.vicm. sotva však;
ved jak by decko obraz jasennej
prírody v myse! pojať vedelo^
boj smrti miesto líry to živoU'i
jak od slnka by znal o bledého
prejsť na srdce, to ,k svetu studené*,
čo cjti časov sýtosť,.. ? Netnožno.
Skôr postrehoval piesne náladu
som na tvári len cítnej matere;
ba to už iste: aspoň pcimätám»
že po verši s tým začiatkom, list, vraj,
so stromu padá jak m)' do hrobu,
jak za/rcl som zrak matkin zrosený,
som skočil k nej, ju objal kol sijc,
a *>nic» nie* niama!.,,<ť skríkol bole<ítJic —
wNicÄ, uprímuc ma, rckla s dôverou^
)>dá Pánboh : uzrcm nielen pekný kvet
i tvoje ovíícicl ... No predriekaj,
holúbku, jest tun ešte veršov viac — «
A spievali sme sloku za slokou;
i dospievali , * . »Afio*, dodala
na koniec valne, •►ako zjavný je
iSn^onto roku hojný úžitok:
i tvoje skutky dobré, synáčku,
nech patrne sú v miere bohatej,
keď život tvoj sa octne v jašení*
I pracuj pilne, leto životné
kým potrvá ti: v zimný veku cbs
ti k dúhu padne vcelky msluha.
Však pri starostiach o telesný syt
dák nezabudni na tie poklady^
CO du5e zbožím sú: tie sbieraj ^vlá^ť:
a preto duchu rozsievaj — bys* žal , * .^
— Ach, málo známok v mojom živote
z tej materinskej zlatej úpravy!
hnal radšej voslep horskou bystrinou . . .
To stojí však: v tú chvilu pamätnú
mi otvorila citcdlaá mať
zrak do prírody, že som dovidel
jej k srdcu až, s nim svoje spriatelil,
čo, kedy to, tiež vzkvitá, zvádá tiež . . .
A cítim, vtedy vyvrel i môj cit,
zdroj poesic — ona odkryla
ho, a či pod tým žalmom trúchlivým
7.0 svojej mysli presadila len
do mojej — : prameň v clivej úboči,
v ňomž tenú tône, rmut chmár jasenných ,
Z pozostalosti Ondreja Bellu.
Moja pieseň mladá.
Ako potok práve zkrslý
KadiaF hladšie spád si hľadá,
Tak neistým rytmom hučí
1 tá moja pieseň mladá.
Ale veľr že žriedlom srdce,
Z ktorého sa ona prýšti.
Že z jej sumu duch môj žepcc,
Z pien sa nlza moja bly^ti.
A ak Boh dá, že to žriedlu
Uo zeme sa neprepadne,
I tá pieseň flpad si nájde
A pohuči svieio, ladne.
Prehfad slovenskej literatúry z r. 1903,
Osvald Kr. R. (Veritas.) Dn Mn Mallý. JÍivotopis. Lit. Listy
i\ 1. Protestujeme! (Slovo ku „Hlasu TaiíJu'',) Tam^e L L Naše
kalemláre. Tamže c. K ^Katolícke Noviuy**. Tamže i:. 1. Ako svedo-
mité pracováva sa u nás na moímmeutáiuycli dielach literárnych.
Tamže L 3. t Anton K. Timko* Životopiíí. Tamže c. 4, 5, Životopis
Bvátého Alojza Gonza^y, vyziiavaäi zo spoločnosti Ježišovej, Na-
písal Stan. Kianicka. (Recj Tam^e »\ 4. Amerika, zem zaslúbenia
alebo o íífahovuní sa náSho ludu tii» Ameriky. Napísal M. Bujná.
(Rec.f Tamže c. 5. K \i dťm októbra KMK'I. ľam^.c L »;, Zo Spolku
s?, Adalberta (Vojtethai. ľamJíe c, G. Slovenský domový kalendár
m r. 19í)4. Sostavil a vydal K. Salva. (Hec.) Tamže t fl — Svieť
len, svief! Kat Suw t/ 24. — IJôme sa x trestu iných, Nedefa
prvá adventná. Kititatelíia str. 1. Výkla^l druhého zázraku JežiSovho
v dnešnom sv» evaujelíume, Nedela tretiu po Zjavení ľána. Tamže
8tr. 58. Starosť o spaseint* du§e. Nedeía Stvrui pustua. Tamže str.
138. O tomto tajomstve. Slávnosf na Nebovstúpenia Krista ľána»
Tamže str, lí>8. K prli^ahe žiada m pravda, má a t^pravedlnosí.
Nedeía Šiesta po Velkej n<»ci. Tamže str. Il»7. Katolícky kňaz, pravý
dol I ľ ' ^nBtva. Na kftnz.ské prvotiny. Tamže str. 234.
O sieíita po Sv. Iíuchu. ľamže ^tr »lH.í. Výklad
(lítaiiiii o kradf/í. Nedeía devatníisUi po Sv. Duchu, lamže sU\ ^147.
— Spoved v cirkvi katolickej. ľutnik str. LHj — ;i4. Znamenitý kre-
»t:.ni$ký liek pre niektorýcli manželov. Tamže str, 87—90. VáeliCo
o naáom uajváC:Som nepriutelovi. Tamže »tr. 120—127. — Vlaste-
nectvo, Tatran str. ri2— 1>5. — Rediguje ^Kazatelrtu'* s prílohou
,, Literárne LÍHty*",
Otto H. Hrob vítoborííký. HreL T, HoraL C. I#i8ty L UX
O, il.i Klebeta v. Čechov \.
O, (IL) UdaloKti zo života Slovákov v stajom kraji. Hovn. K
Kal. 8tr, 221—224. Udalosti svetové. Tamže i<;tr. 224—226.
O, A. O prameni neb studnici náboženství. Ôd S. Holécyho.
(Kec.) Cirk. Li»ty c. 2.
Palic .1, Z čajových prúdov. Biblia a Uabel. Lííst cimira Vil-
helma II Cirk. Listy ^ n. rUátriktuálny konvent baôský. Tamže
i. lo.
(ľuUca Peter) (t 2:í. ^o|»l l'Mil Nekrológy. Nár* Nov. ŕ. IIW.
Cirk. Listy L lo. N. HUHiwk »\ n>.
Pttnán. Vysokomy^efnost - zkazonoauá cno^t Pov. Nov, i. 11.
ľfindaľhmtiB v. ľorman St.
Pai»p M. Adamova manželka. Slov. Nov. ŕ. 7f>. Ženy. Tamže
{'. Rl. Slnei^ný \út Preložila Aniika U, Tamže L 222.
Parí6ka Ján. Národopisná mapa uherských Slovakii. Vydal
dr. Lubor Niederle. (Úvaha,) lltaa str. 181— lÄi. — Slovenské
63*
pľlsli/via a porekadlá z Koätiaii. Sburnik MSS. str, Iftfí— 169, I^o-
very a í^aiy z Koíitiaa. Tamže str. 170— I7'i.
Parobok, (í liptovských tmiiíirocl). Viaoocná príloha Slov. I^^d-
k e. 2ť5,
Páska István. Adatok a na^yhŕlirzi plt^Mnia u»ľt<'n*>i<"fH'y V.
Rielice Veľké,
Paulíny Milan i liny, SirotinHky). Materinská dúskíi. KiesLiu
č. ,H7, Bájka jeilneho gtarr^ho obraza. Tamže L ^\1. Siovo k peítiaii-
Bkym slovenským katolíkt)m. Tamže ŕ: ;Ml Význam a dôstojnosť
prácov„Knibu katolíckych deluíkov^ v iVAÍhudine. Tamíp *' U
Itadosť nad váetky radosti* Posol sv. Antomi C» 12.
{ľauhmj'Tóih Žigmund,) Podobizňa Slov, Dom. Kal, sU. VA.
Paulovic Au^ustínt Podlesiik), IhunoriÁÍlrkv pr^dnáUti v, K n i ž-
ftica VeseU. — Gusto Ilolubovič rozpráva o svojej výskumnej
ceste po Afrike. V. KniJitiica, Veselil. 11. soSit K). Dva tvrdo-
hlaví Cili nepravoťme su \\ Sixtns. Lož o závod, V. Knižnica,
Veselá. II, soSit It. Prečo som sa tak chytro oženil, V. Knižnica.
Veselá, Iľ soS. I K Bartolomej Tlačiar, vysliižilei*. Tamže 11. soôit
12* Nedorozumenie alebo Cesty Božie sú rozličné. Tamže 11. soÄit
13. Jožko Pantotla. Tamže U. soíiit Uí, — Pravjomluvný. Humor,
prednáška. Nár, Nov, ^ 85, — MiAo Búrka, prorok poŕ^ania. Sólový
výstup. Pútnik stn 147— lô(>.
(Parloni Peko) {f 24. mája llí<»a.) Nekrológ N. Nov. L M,
PaBixrik Martin. Návrh ku cti Bohu podaný kroz jedného
ctiteľa SV. Antona, Posol sv. Ant t 2. Boj proti bohoruha<^»tvit
Tamže L 4—12.
Peohány Dr, Adolf. J^fjhiy uhútHkthn hoja zn úohotiH r, 1S4H —
18 VJ. Vydal rhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský. V Búda*
paSti tlaí'ou cisárskej a královskej kníhtla^ianie Viktora Hornyán-
skeho; v, 8*^ W u, í., str. 3Kt. — Priemyselná výstava v ŽiV
Slov. Nov. t, m. Obchod na splátky. Tamže t ><iK Proti alk-
lismu. Tamže č. PX). Školské zkúSky, Tamže c. VSK Smutne vv-
hľady. Tamže t. 153. Poyodm* a exlex. Tamže c. 157. Poisíovaaie
roľníctva. Tamže č. hjl. Žilinská výstava. Tamže č. IW. Pokladuica
pre robotníkov. Tamže L 182. Na začiatku í^kolského roku. Tamže
L 194, Vojenské íaženie na horniakoch r. 18411 Tamže L 248 —
251. — Prípravy ku obrane. (Z knihy vyôe uvedenej.) Vlaa( a Svet.
L 44-47.
Perger A. Aľrii a oltár. Sedem ká^ní o obete Nového Zákona.
S cirkevným odobrením. Poslovenčil Karol Len k e í. Nákladom
^Ka/*ati»Int!", Ružomberok. 11H>:í TlaiVju kuJhttaôíarne SalvÄ A ll^rle:
lex. 8** ítr. 57.
Slovenský jazyk, živá starina.
Je to dobre po slovensky?
Neilolírc' slová* iik sa ich i viac zntrúsi a poprijimat u«vefmi
škodia jazyku. Najviac, že ho poSpntia. N(» môžu byí lahko vy-
lrtceiié» sotrett^, ako umytím iiejakt^ írknutie 8 peknej tvári. Iné
je frazeológia, syntax. To už ako ke<f vo f V i živote nákaza
prešla rle krvi. Cudzí spôsob vyjadrovania , uk je pomApnínj
jazyka.
Slovákom, vychovávaným v cudzích Skohích, hodne treba ^mpu-
lovať pri písaní: ti to bude dobre po slovensky? Pritom treba im
čím viac naslúchaf krásnemu pňvodnému jazyku svojho tudu.
Na výstrahu idem tu vypočítať nieto / najlirubSícb barbarismov,
posledného i^asu hustejšie zjavujúcich sa v spisovnej slovenčine,
1) ro miesto ako. Neslovenský a neslovansky užíva sa zámena
CO mieiíto spojky ako. Na pr, : Ukázali sa ro nepriatelia. Ich pred-
kovia. (V íudia suroví, boli Jtnámi, Hanka iála na faru ť^o kmotra
bratova. Slovák tak nehovorí. Nií^oho podobného nenájde sa ani
v piesŕiďch naŕiiťh nihodných. ani v prísloviach a porekadlách, Vi\
HartoS, výtecvuý dialektolog moravský, už vySe štvrťstoletia opakuje,
2e v moravských náreíiach čo jo len zámeno, o spojke co nevodia
nie. Vety, podobné trom uvedeným, neboly by možné ani v poľštine,
ktorá syntaktický je najbližšia naAej slovenčine. K nám zatrúsily
sa z éeAtíny ; ale za starMch čias i ukazujú mim to v Gebauerovom
Shvhĺkn /ŕaroreskom články í^o, Jnko i /v ' ' ■) ani po česky
nie tak sa písalo, — Pritom r, takíMio nej . ho užívania zá*
mena ("'o povstáva i jednotvámosí fraHeolo^icka, Ivde by sme mohli
napínal: Prišiel som do dediny sa učitela, napíšeme: Prišiel som
do dediny ŕo učiti*f; alebo: Bol n vá« čo tovariS — miesto:
tovnriáom.
2) jftlnaf m. Možno čítať ut i v slovenčine: o tu sa jedná (es
handelt sich). I to priSIo vlivom čeôtiny, v ktorej tento ^erma-
nismus bude asi hodne starý, lebo už v staročeí^tine (podfa Ge-
bauerovho Slovníka) sloveso jedmífi /.namenalo ^činiti, vykonávati,
ve skutek uvádtHi, provosíovati, pripravovatir obstarávati" a pod-
statné meno jednnnw znamenalo ^íí/ení, konaní**. Preto nemôžemi?
sa divit, že dnes i lepší spisovatelia čenkí napíšu: ^ .. s ní tak
nehodne jW/fíŕií, žcji prodal JMko iitrokyni" (*liruíiek» Bratrstvo 11,
Zlatíi Praha líín4, str. fUfľ) Slovák jrihaí m len ju ml
alebo nredávanť, pri najímaní niekidio alel>o niečoho, „pn ^ —
ako Hattala napísal — posud skoro stále na prvotnom smyslu
slovesa, pŕiméfeném nemeckým luwMn (kupecky) a ivvemfcarrw. .,
Spisovatelé naňi naproti tomu pújtdnnľnfi již i vAelijaké otiizky,
kdežto by méli asjmú o nich jednati. nechtí-li jich leh
o nich ro;jmati, roipravétt aUi. Ciníce to, .snadno by jiti
i hez pújnlmíni a prestatí s ostatnými Slovany na rosboir, r
$1U
jtM(ÍHi\ rOMXfrnv^. attl.*^ (Bnis jazyka českého* 8ti\ 27S.) Slovíík(tvÍ
níkda nejeihtd so o iik\ KeJ Nemec liuvoľl : Um was hanúelt csi
nich V Slovák môže povedať: O ro ífíf/ (ale uie: o to h^zľŕi Ču
Je ro vtrľť Miesto jíí*rmani»mu : „Ni** ^ to sa jediiíl** po slovensky
je: Nie o tom je /y ŕ.
V NetítŕľkoreHloht Slov H t /:u iU\ J. W Sterziiigera, ^
v ľrahe u Ottu len nedíivno, sloveso hnmlelu ma takéto r
ziiamy : jednal ho nmou jako bratr (er Imt aln Bľuder an niir ííe-
handeltl, jedtiati proti /ťikouuui (wider die Lie&etze liandehu^ huilu
s ním jednali, jako on se mnou (icli vverde ^eizeu ihu so haudelu,
wie er ge^co midi liandolt), j»ľíuio jť<luati ' ' b;iudelu),
to je roznmm* jedriííní (das heisa:! kln^ ^< > jednati
[a iie zi'istávati v necjnnoHti|; kdy^* do.Mo k jeditani ueb ke skutku ;
když .se mť*lo jednati, atd. lakej reŕi Slovák ani nero/.umie.
3) mapu i — (Htavať sa majňci liom). V madarcine, aspoA
úradnej. íihufíta prichodia frasy, tvorení* na nposoh latinských parti-
cipií, vyehodiaciťli na -utJnfi; rpitrodľ Iijíjí, rendezemlň íiíjy a p.
Slováci, kl^)rí majú rohotii « tak<Miln in mj. i v hvojom i
plŔu potom: stavať sa majúci dtnír, u.^i mi majúc4i z;.
Slová sú to síce slítveuske, ale smysel / nich nevychodí nijaký ;
Sloviík, ak by i vedel po maiíaniky, môže takú vetu ľoxuniet len
tak. jestli preloží m ju nazpfiť dn ma<tan^iny, ľo sloveusky môžeme
to bezpečne (mvedať: iiom, l^forif hrnie s>i ntanď: zdlrzdoM\ I'
trrha uKj)vn(ultiŕ\ Alií participium majún v takom Kložtení po
vensky je nemocné, nedá nijakého smyslu.
4) rnipmlmit - einťalleih Meno mi nenapadá. (Der Name tallt
mir niťht einj To vám napaddY (VVas fíillt Ihnen ein ?) Ani vo
sne mi nenapadlo. (Es Í8t mir im Tranrae nieht eingefallen.) ^ -
mi HŕHiijmdii Mnpftdh iiiu iik;ij£a( Ha luedzi lutími. Podobiié '
sú Slovákovi vsi'tky vlíistnr nesro/umitefné. Strašná cudzolal ?l
hovorí: Nerozpoiniiiam sa na luowo mie: meno mi m^napadá). 81
myslí a vyjadruje sa po svojom. í'o Nemec povie: Was fallt I i
einV jemu to, podla smyslu reči, môže byť: ľo m rdm roUi:
sa nagádvatc? Slovákovi nie napadá niec^o, ale : fmchúÚi na um.
Teda: Prišlo mi na nm ukázať sa med/i luftmí.
Vedia pudstatuŕlK) uiena tnípnd tlíinfallf — nml dobrý nápad,
mí08to: myšlienku — sem priníile/í i prídavné: NÚpfidnth a '
Prof. Japié. keiľ raz spomínal germauismy v zítpadno 8hn
jazykoch, po;&nameual : „An das auffallende náptuini^ habe ich
leíder schon gevvíihnen mílssen/ (Arrhiv lor 8lav, Philoloííie,
5ŽL) Neúhyfajnil podieitt), ^jnvNif vyjadruje zvíi^íía to, »^o nem
auffollend. A je^tli by i nevyjjidrilo i^elkom, musíme my po
myšleťV Celé ílesiatky slovanských slov sii, ktorých pravý
Nemec v svojom jazyku nenu^že vyjadriť.
ú) nuiný, téKÍno, ^Ci je nuffio viac ctiť 8i vzdelanosť a ni/ halí
a 6i ich rod, alebo poxtavenie?** (Ilenniea VI, 51.) Tak p)
pretoč že nám hučia v uSiach takéto tVské vety: ^Te\t '
pečlivé revidovaný, opatfeny uuhttim^ vysvetlivkami/ ^T
lepším dokazenú jak tndtw jenu^níti názor na historické ununi/
Wí
„Tak HHtho hletUHi i na histórii.** Slová poiirbný a tŕeha uú cele
/atlaŕené slovami hnftnj a nfdno, a síce na ujmu nielen slovanskoHti,
alo i logike^ lebu potrehovaí u uútif Ji^rmútiŕt sú Jaleko nie ioUúné
pachopy. A to všetko stalo sa poi] vlivoni nemeckt^ho ufiílng, V Slov-
níku Sterangera nemecká frasa: Das macht seine (iegenwart nathig
tlumotená je: „Vyžaduje to nutné jeho piitomnosti", my váak pove-
dali by sme to jednoducho: On je tam i alebo: pri tom) potrebný.
Cítnvame i: nutná potreba, miesto: veíká, nevyhnutná potreba*
Slovíík povie nie nutno, ale treha. Tak písali i starí Česi. U Dali-
milá kňazovi Iíorivojovi brat hovorí: „Báťo, treha mi s tebú mluviti."
6) ohws, ob*HÍ^at\ na literu preložené slová z nemeckého (Be*
trag, betragen) a v ^lovenŕine nesrozumitelné. I^ebo ohnosif \ našom
ja7«yku má svoj zvláštny význam : >Vi/i^ obnosif, abtragcu. Prijal som
úhttos Mn\ korún. Hlžoba bratova ohnfi^n IťXMj zlatých. Miesto pud-
íítatnt%o mena s dobrýnj svedomím mň/e sa iK>držať slovo medzi-
národné, u uás od nepamäti udomácnené: ^nmma. Sloveso, ohnuMf,
môže sa uahradiC medziiným i slovom rhiif. Hjžka cesty í^iní (nie:
obnáéa) 2(iO metrov. Cin, ŕiwiT majú v slovanských jazykoch široké
značcuie. (Čin je vlastne poriadok (slovensky dosial hovoríme nean zr
neporiadok], z neho utvorilo sa tlenomjnaUvum rhnít, v starej slo-
vanCine so značením conípouere, formare, v i^^stine faeere, odtiaľ
lieske rin z= faktuui. Ale v starej čeátíne cin znamenal eAte i po-
riadok. Vtom smysle hovoríme 0]y: fakinn činam, rMkým cinom^
Hijalým rinom,) I v srbskohorvatskom jazyku hovorí sa: sto nov-
íica ŕiue forintu (sto krajciarov činia zlatku). Kolika to ŕiHií* (VVi©
vie! Mrägt dasV)
Fr. liaľtoš (Nová rukovéí správne feätiny* V TelCi, I9tU) radi
vyliýbať podstatnému menu obnos takto: ^Záložná darovala národní
jednote obnos oO zh nr darovala 'tO d. Dostal náhradu v obnosu
2ÍX) zl. ^ *2(>i^ zL náhrady. Loupežnická rota žádá výkupné v ob-
nosu 3ô.riO<í frankíl = rtikiipfiťho :ííkO(H) franh}.'* — sloveau: „Počet
osadníkflv obnáSel 9<X> osôb — osmhnh} Intla 9*)o osoh^
7) otíhliadtmf o(\ niečoho (davon *n). Nemecká táto
frasa preála do marfarčiny (eltekiatve i tatu dostáva sa jej
velmi Širokého upotiebovania. Tak, ked raz so dvoch strán bola
v naéom susedstve, nie je div, že votrela sa i k nám a kazí sroz-
umitelnost nášho jazyka. Iiebo probujiuc len prísť k Slovákovi, my-
i^liacemu a hovoriacemu svojím prirodzeným sji a začninie
mu v reči svojej odhhndať od niečoho, či nebude \ vať o nafiom
dobrom rozume. Taký je to nesmysel ! Môže sa [iovetlaf radftej :
Nehladiar na to.
8) prei'ie^ť, v smysle nemeckého obrazného ^duíchftlhrf'O'*.
Tohoto času najnákazlivejší barbarismus u nás. Príchod] tiež so
dvoch strán, i s maíľarčinou, v ktorej hemžia aa frasy s „keresztnl
vinni** (miesto végheií víjinil V 8lovenČ4n<» ním vytískajú sa slová:
vykoná f ^ };konŕit\ vyjduif, zavHtť - váetko je len prrviesi\ V f,
možno čítať, /e i skutok m prevedie, nie vykoná* Kedykoľvek
miesto vykonať, spraviť, skončiť, vyplniť, zavŕSiť at<I. uapíSeme pre*
(fiesí, zakaždým Qžili sme germanismit a previnili sme sa proti slo*
Tiqiski'inu jazyku. Slovák (ako i Hus) tígDiatívne povie jtmffísf
v smysie oklanmť, oAucliť (previedol ma rez lavií-kuf^ nie ináťr -f
v slovení^iue neuiá značenia fií^uratívneJio ( obraznt^lMJ » v prin
Hiuynle) — líovoritne vždy len v sniysle priamom: previesť tm pí\
tslcpebo š jednej strany ulice na druhú.
9) ífťW/Y (mittheilen;. Vnoviiiáťh tofka býva všclijakc^bo »8d«Io-
vaDÍa**, že tým temer vytískajií sa výrazy píi^ftt] oinmnorat, mit-
domiť, ivŕMovnť a p. Neíli)l>n^ 8lovií vôliec mávajú ten ot*ud» Že
zliusta sa ich upotrehuje. ľľavda, neniiime slovesa, vyjadrujúceho
cele to, í^o francúzske rommuHHint*}' (nevieuíe povedať ani nmuu**-
hitfur)^ uo tým neodôvodní sa najiníi také Airoké upotretN)\
germanismu srWŕ/^, ktorým vytískaju m i pôvodnt* dobré slová. , .
commuuiqué jednako nepomôže nám ani MMenic.} Uu^i hovoria:
coofimaTh, coofMUHTU, Srbi a Horvati raoiluiTWTM, saobciti: v naAoni
jazyku to nejde, hoci z toho istého koreňa hú liafte ylovA oltť(\ ob^vnijf,
(Poliaci majú tiež len ^ermanisnuLs: udzielar. udzielic^ popri avojom
doniešc.)
10) tajaphuf x\ \hhMs\\í\ ako hisky7>/«</. ľadost.i/í//<y, nádejt';
at(t. 7.a príkladom nemeckého i'olL Naŕo je Slovákovi potvora í^:,.-
plmK kt»i! innže povedať tajomný f Ak chce, nni eSte i iajno&tný.
U) (a*^ ta, to \ superlatíve je vehni hrubý geruLi Na
pr.: Víchor vyvalí i ttf najmocnejšie stromy. V frj n ra-
dosti obrátilo sa na žalosf. I fru nejobme/<^nej§l pan Uroucek ^
s$íce sprúiikl by nad tiíu v naáeni koutkn zeiuŕkoule ruce. (/
imi, str. 122 J
12f znjkuHf — pHegen, szokni. Nomer hovorí: Der H*^r*-*
pílefrt re^merisch zn sein. Kr pHegt zu saj^en Vielleicht hat er e*
mehr Humor, als ruHSÍRche SchriftHteller zu haben ptlei/en. Wji
Flanime, bevor Aixs l.icht erioscht, einiŕíeniale aufzntlackern f'^
A Madar zf iastky za Nemcom, zciafctky po svojom : Az
uokott lénni. Azt siokttt mondani. Metr HZokUik íepni. Az
tehetségek, kikhez az irodalom f<\jlodése finuthu siokoii
A magj*ar irodalom kii< túkre, ^ír, 2lš) — malo by byť:
Kej my Slováci ideme za nimi. buldme Uikú ozdobu svojh'
ako je it^ratívna a írekventntívna forma slovies. Lebo po si
je nie: Jaseň ilaíidivá irtjkln l>yť> le^: — daždivá 6y<vi, j
ivyknr hovoriť, lež: — homriern. A, Ccxhov má azda viac bumnra^
ml ni^kí spisovatelia imivajú (zu haben pHegeuK I*lameä vijMk^*}^
V Gemeri, Novohrade, v dolnom IIon*e, kde Slováci susedia » Mi
(farmí, možno poť^uť: Tam také kolái^e znjkfi piní (miesto: p^
taj*i). Na drevo do hory ivykU rhodif wxiI^íííq: vhodirrrtp*) 1 ,
oeniáme äkoly, ktorá by od toho orlúŕala, tým väíSia
literatúry, ľíáucí SbíV:;ri iierli;.e sa usiluin rlnániť tl. . ....íLiv»
JnUiého jazyka. , ^ a, ,^..
ImSOM
aa^
m.
éia
x ve6i Mlavetit»ko-Iii|iéiaiiiikeJ. .
ľodžva Samo CAamM-Daniduiic.
očure( — ovadtiúC, oôpateť, zvráskovjiteť (tiež i o fudoch).
ocureíkf — ovädnuty, orislý, opustený, oSpateny.
otkliapnufio deťí — nílrastené.
Oih^ow luá strtť m. odz^un <str. 4H>).
oliraííloui by( kumu — pfiniocnikom, prostrt'dkovaUíIaiii iž«fiiy),
ohúlit kolio — jcahatibiŕ, zuechutií, punizií ireCoui,
oUurrtí hlas — okríknjiki: Ohun^e hu zahľiakou. aby cu^ahi.
oinaieAÍ ovádnutý pííloii slnca íked je totiž reC o rastli-
nách*, oshdinutý, ííiiechutený, tiež honK'Osťoti í o lucforhK
opleť koho — oklamať, fíhohrat
osekanec — palica na koreni hotovená, pozarea^vaná.
oárotke — pleva i obilia ondetá.
Pánka moja i spôsob oslovovania starších žieu v Sv. Uudľejí^
Zvolení, — dievka moja
pičurke plur. nom. — druh jedácich biib; rastáva na tanCovi-
iikách v žatve, kerf už tan^oky nerasUÍ.
\nhúr — njalý í*loviet^ik.
pobitbriť, -ať sa kým, (tím, koho. Čo: Pobabraii bu — poákvrniL
I/obabľttIa sa s ftím — ^ zapodeU na úkor svojej poctivosti, rudnontí*
pocutke — tenké, cez riečicu prepršané iino.
poskoilina — poskouué konope, prvé s kvetonr
potrtiske — otrusiny t knnu, ktoré statku povypadúvaju z pyí>ku
na zem.
preíiárcaí 8a — premŕzaf, ^.aitovat sa; Žerti hn s Jankom pr^^
bzhfaju.
preí, prieŕ — háby prejú, ked dlho stoja; apreftí kabát — prtv
utáty natolko, te sa driape.
prjslop má azda byť čosi na prichlopenie, prítiíänutit\ inuíc
Prislop, Prieslop je Í8tý vrch pri Prašivej, tiahnuci sa k sv.-ou-
ílrejským horíini.
prpliňi, prpolirti - lupinky vlasovej koáte,
tái'iŕ sa — priatelif, ctiť m iked je reč o mladých k lilbit,
milovať hn.
Ilajtop, rajtopík dem. (Lehôtkam — mliečuik.
Slaŕ^ička — nádoba na soľ
smičke plur. n. — drnb vrchom podobu »a ijói u*
venni Aiilku, len farby je ftkt> zvaná.
strijžok na vySkrabúvauio cesta z koryta.
íitudeň — chlad, zima: Ak;^ sUícfer'i fiíka,
Šmátrať — motať sa, bezciefne chodit zavádzať: Xť^mátri, -aj
«a popredo mňa impcr
Tolhaj (Str. Mn) — ilartnožnlt.
trembel — liádavka — neapôsobný, nejapný.
i) Vtdz slr, 4!8, 477. 542. eod, 754,
814
trtis, trus, tru8! tak volajú im ziyace, inUe lm$ mnH liouj^
uhyv. koúfAíf.
tvrdá jaseft — neskorná; tvníí lok — neúrodný, trápny rok.
Visaha (Ijehotkal — tanistra,
výmer, výmlatok — záslužné mlatcov.
vrjicovať (vrbcovať, svrbcovať) — §if, soäit povrdma, fercovat
všiuoknúŕ sa vošmykimf sa.
Zíičin — otvor na stodole.
zahiileňl — iitialjnutý, zahanhený. znovuľnený alobo i isamy«leu\ .
Keí sme aj chudobní, zato nemusíme byť zabuleňí medzi svetom,
jired svotom.
Xiíkarke má stáť m. ^ákurke (str. G05).
zakos, V^ horách keí sa kosieva^ to kosci radi chodievajú „na
noc'* a ešte z večera spra\ia si zakos j/okosia híK
zaratkať sa — zameškať, pribaviť 8a: Du pounoci zrne sa za-
ratkali pn skíefiíŕky.
zaseftiť. Tráva je už zasenená — zaschnutá.
zatresnutú vema — zatvrdnuté.
zetke I /edky I — ostatky vyžratého kŕmila zbytky, ktoré ifitáWk
už nechce žrať.
zopkrt má byť na m, zopke,
Žumpara podla p. A. §usteka zm^i )<^n mláku, marast; plané
nejaké varivo, káva alebo polievka, menuje sa, vraj, ťumparíc4i.
bokovať — snopy le^mo mlátiť.
brizgat — L striekať (blatom, kalnou vodou); 2. Stekať, tui-
dávať.
cvrk — : Krava jej len tak po cvrkoch pťiSťa (mlieko).
cvrkaf — ked sa krava dodája : sa cviká; Krava sa muhl dobru
vycvrkaí, aby ftepriskla (=: neprestahí dávuf mlieJía).
í^arbat — spätne, nerddadne pí^ať, maťhlaf.
čirí6arí: Ňovie písať, len takie ciri>čari robf.
Literatúra a umenie.
Kubo. Vť!íelohra v trorh di^jstvárh. NapísAl Jozf'f IMhi, Dn^
df»liu'j Kni/!nrí\ vydihunej íSlovenškym ^Spevokolom v Turi^ian«kom 8f*
Martine. HVfl/.ok Vil (Odtisli /o SÍoveiiskvi K ľohíadov 1904, c. 11.)
TíiiťiaiíHkv Sv. Martin. Tlacnu KndiLl. ÚL spolku. IH04.
Výlet do pofakých Tatier r. iwu. Napísal V. H. Odtitk x ,»*.
rodiutb Novitr. Turťian>iky íív. Martin.
Y. H. V: Vianoce, Ki|»tovHký Sv. Mikuláí^ Tlaéon ktifhtlaLHíínii*
KlimoÄ a Pivko. I'MH, Str. 311. IfíX (t na 50 halierov
Dejiny pŕedhistorického zpévii v Čechicb. Kajj^u y. i^;i'a ^r-
jtHÍlý V Vva/r. NaklaJcíu Kľálovské »V«k»* vpolecno^li niiok IJ>»>4, d**,
3^S» ftlr.
EU
Slovenčina, Tvaha o f;pi$ovnom jixyku slovenskom. Napfsiil M*****
L"' • - ' nti z Vh rtirníku „niaí<u,** Líjjí. 8v. MlkuliJn. Thiŕou
K ä Pivko, líM)4, S**, 27 str. — Mtnulost pŕltomnost
a budouonost česko-slovenské národní jednoty. Knitumf n irlírirkú
íitiidic. Níip'íal íh\ Samo iUamheL Ĺ raíníarstiny fncložil, pŕoHmluvou.
IKanúmkamii reperloriem posadkftv a doslovem opatril Etirnní GuUrr,
Prnha. 1904. Cena K 120. 8". 127 str. — Idéte na Slovensko*
Kapsal Karrl KnloL Níikladíitp! Josef Svobodn. Kniľ Vinoljiaily. Cimk^
30 kr. 16^ eu str. (Dokonmiie.)
štátna odlut^euosŕ, poUtifkt^ hrAuice — Ui je pseudonymov i z Hía&u
TO vecmcb spisoviiŕho Jazyka toľko ako oií. SrUL Enmuní a Nemci
y Uhrách že majú z\mm ttruiiire pošilo hmotnA i mravmi Srbov iibor-
sky'ch* vzdelaný rh v jodiiom ja/y ku so Srbmi i krárovstva, dviha po-
myslenie na I»ugovica» Kára í>orJa. Obrenovíťov. To iste. Ale pn'd-
Ftavi*vať ftrbskf pomery ako aiiii logne s našimi jo nevd^m^sŕ* frivolnosf.
Srbov aborských ťelá mÍQt]lof»ŕ jesuibU s mixiulosfou Srbstvu za Savou a
íloiiiym Diinajom. Väčšina tihoľskýcb Srbov priala sem len koncom X VI L
MolHiaľ — rí mCáu za svojirb povazovaf nicb»ri hugoviťu bí>l**hniilskrbo,
K i i ObnMiovit^ov, ale i siv, Savu, cŕira La/ara, Miloša < ' 'í
v v - II postavu srbskej bislorie. No my Slt»vari môžeme /*' . d
svojich SV. Václava, Karia IV. alebo Hiei^ra ? S Čechmi nežili sme vo sväzka aiií
v pamfttnom IX, slolelí, ked u naisiťb slovenských predkov dial sa naj-
vacží kultúrny i'iiii «*lovan.Hkŕj biívlorie (dielo apoštolov l'yrilla a Metoda í,
a |)ádom Veľkej Moravy a iíríebodom Macfarov na Stredný l*unaj boli
sme od nich c^te odlúčení* oddelení* pritom, ako vyviň aly sa tu pomery,
pozbavení podmienok samostatného nArodnôho >.ivotA. Ci htf BrrnMkov-
rgm a ^a nimi Niiroľtotn fmlo f>riMo nn um tldtf sa literárne oU
('fivhoi\ Méff medzi nami holn iahi jednotn, ako je .<rfeW.^/ Nib
od Čechov pred thk roknmi vpínii oddt»Uly nd»lo!«li. Polom /a celé veky
nevzniklo nit^ t^o by ubližovalo; tHldiaíovaf - ua to bolo dosť úŕinknv.
A z kým Jagéllovd a po níih lIab*ilmrKovia nepn^li na uhorský
s moravsko-ceskej strany na uliorskú a s tibor«ikej na moravsko-^
bývalý také vpády vojenské, i ktorých ani najmenej nebolo vidat, že
za loulo hraotcoii Slováci raú^ú krvných bratov, hen Svíiiopluk, syn
Otfn olomórkeho, ako «pf>jeuec cisára llenricha V,, dva razy pHeuil
kraje slovenské: prvý raz (1108> od TreníMna až dolo po Dan;^, druhý
rM/ (1109) do%tal sa pod NMru (hradf a hubil obiiom í meéom celé ti«
iiroké kraje, Nitra sama aui od Talárov i;l24l) neutrpela ioTko» ako
roku 1271 od Ot»kára IL. ktorý vyjiáJil hrad a všetko* to okolo nehu
m nachodilo. Zemepífná blfzko^f l^n vadila, kcif v tie veky Dehob citu
slovanskej spolupatričnosti (a n Slovákov i taký cit nebol by mal plat-
nosti kecf oni nie xamí riadili ^voj osud). A^ vlivotn pražskej universíty
a v XV, sloleti veíkMU rozMren<isfon eeskébo jazyka v celom západoum
Slovanstve^ k éonm na Sb^vensku prispeli i Ji^krovd, prišlo duchovnf
sMUenie med/i Slováki(ii a (''ochmi; ale ked sva/ky (duchovné)
osUbly. opusteným Slovákom za tlernoláka a Štára bolo treba p<r ^
s domáinymi pomermi. Reálne mysliaci fodia i u samých Čech<»v ne-
mýlili sn v tej rec\, Ján Pr. Konhekt píofeí^sor českej reči a literatúry
816
im prvíhk^i iiiiívMiiitc, roku 1850 v HavliťkovDin Slornut (Ktr. 291)
Jeilnotit ^lo^aiiA uberskýťh ^ C'cchy'' naxvat „(]vi>jaá$obt)ô licboa a
ko&oa**. Ka Srbov, Rumuuov, Ntnifov uhorŕtkych možuú leda odvolá vaf
sa tak, ako odvolával sa Miloš Stefanovit% že totiž literárna a jaxj'kovii
jednota § ich zahraniôuýun kmenovci politicky ueponiáha in» niť, ^mini^ter
kultu práve tak ÍBlikoii rukou vytvoril nemtinn / peátianskyc li mcsl&kých
Škôl, pozatváral fumnnskŕ ústavy, ako by bol nrobil, koby tieto národ*
no»ti boly písaly %md nejakým duináiim núrecim a jako uri»bil Slovákom*"
Ôdvotitvať sa na nich, ako odvolávii f^ji pseudonym, je nelogické* Tti
treba dobre distingutívaŕ. F*redstavovautni sktituíiuusli, akou ona nebola
a nie je, sauiých seba neslepuie, iných neklamme, *)
No zase nemožno tak bovoriŕ o odcud/enoíitj Slovákov od ť'ecboVi
ako bovori pseudonym, preto ?e Slováci svojjaž>k uviedli do literatdryv
Spis svoj, T ktorom odôvodítoval potrebu písania v bloven^ine (Nárcčja
slovenskuo), Ľudovít Ŕtur i konítil slovami: „Mi v lom /vazku s iiimi
(s (liehmi)* ako ^mc boli, aj na cfalej uslaí, čokolvek sínameŕriijeho vi-
vedú si osvojuvaŕ^ s nimi v duchovnom spojení sttif a kde í m butfeme
muocť čo dobrjebo urobiť, \ikonalí chceme, ako to naspel od fdch ako
bratou očakávame/ V alnianaeliu Nttrn roku lb44 jeho vydavateľ
X H. Uurban uapísal: „Braŕja na^i CcM* ktorí ťtevidia dobre stav nái
na Slovensku, budú toto (dovenské pisatiie) mať za odtrhnú fje %a od
íiicb , bár spojenjc litf rénino je ňjc samuo pravuf — a duch
len robí podstatu spojcňja pnujeho- Tícb ale uli ne, ie na^a
láiika jaká je k šetkím Shivanom. takj je aj k nim, ba vtnja le^ kedi-
kolvck indi bola, a mUf Čerhou takim objímame srccom a takau linvorime
k ním lúskou, jako do teraz^ *., (Str. Bil.) HodAa /as, ktorý 0)10*
xorAoval, ie „he£ reči slovemk^j, jemu vhsttnej, Shmk ani nwna
itefmi, preto že krajinskuo meno jeho je ľbor** (Dobruo slovo, str 88),
spolu uififoval, že ^my Slováci níkdíi nepovieme, že Čechov nám ne*
treba" (Vctín, !;tr. I -t 7), naopak „uadobudnuti>s( bistorickóbo a f^lovesnébo
človeka českého*" je i naéa, jTamže, str, 1I35.>
Tak smýšíoli Slováci, ktori i lO-fycb rokoch minulcbo sloletia m*
vŕšili uvedenie jtUjvenr^iny do literát áry. Od českej kultúry odlrfondC »i
oni nemali v úmysle a íiTndeli na vi^c t^ik, fe každá duchovná vymože-
nosti česká bude i /alv'm i Slr>vákoni |)rináležaC A keď mnll sme vo
verejnosti už drubé pokolenie, n iíyndiíat rok*iv, Kcd dr, Hieger ako
lodca staroieskej strany v fV»u uisťoval politikov madar&kích, ic Tcsi
nebudó ujfma( sa Slovákov, a v ľrahe v C*eskom Klube v novembri 1H84
pomer ( echov k Slovákom nazval ^rhoubstivou otáxkou** n o^ved^U,
ic Česi nemajú „nejmenSflio práva vtĺrati »c do záležítoi«ílí uher«kýcb**»
upomenúc, akoby na čiasifrčné o^^pnivedlncnir' tnkrj politiky, že Slováci
„xŕekli so HpolečenMvi ^ nai^im narodem", i vtedy í*loven*%ké Närodítit*
Ifoiúfiy odpovedaly mu: ^Tci kategiuicky od seba odmietame a uis(i\jeme
1) Odpovedajáo na pražské Hlantj i roku 1846. Uodia napí«il:
. ja tí» do prostá ncftujem, že by sme pre eamá reč spí " ^^di
niekedy « Orhmi jedno bývali. Fiiui ip i*»dn<iíy naSej s C'erbfk
hoľ' 1 a sicr f V teraz '
ak'*^ ^ rOfhii . . iij Klovom
(Včún o islovetičíiie, alr 162. j
ky
Ji. ár, lUe^Mii, äíe nii4o vrátane sympaliť* k brulslii-mu národu íeski^rwií
nikda neorhlatll) a neochladiiá aaí |io r«>jto jeho enuncíái ii, naopak, že
bttiiúcf^o ífalej tym vrcl§ie. újinmoejsie a á rodnej šic* (I88l» číslo 143.)*)
MaííurifPiub stúpal, rástol, nám ťaä^ko sa žilo, ale ziío nebolo xá^nej^cj
manifestácie v <^eskom národnom živote* pri ktorej predstavitelia Slo-
fákov neboli by sa /tiŕastnili. Zhorelo lunv Národní Oivadlo v Pmhet
my podľa svojej možnosti shieruli sme min j^euiaze, polom boli sme pri
jeho sMvnostncm í>tvorcn(; boli smena lýslAvkách, jubilejnej i národo-
pisnej (oa tejto mali íínre i svoj diel); pre úHst svoju na slávnosti
Palackebo ISBíí dostali srae \erkv proeesí! a jedenadvadniati odsúdení
prišli sme do uboťnťho v&zenta <^na dva, tri, f»aŕ, aí Šcsf mesiacov), A
tu proti nám. takýmto, pí^e tento pseudonym, /e získali sme si nepriatefa tre-
tieho (pri Germánoch a Madnrorhí, ^nového» onjlioiAieho (!!)," ,, Takého
robíme si sami t bratov Cechov,** Po hidsky, t, j* d Ta vcíitých jcákunov
Tudskej prírody, že je to isté a nevyhnuternŕ. ako 2 X ^ =^ ^- n^'í-
rrhnutý a o?^kodený bral vatdy /.ahurel vÄt^son zá^íou a pomstou, neA
rud/í , . . ŕesi aj po fiOU rokoch budú mar dobn^ j»rávo Uuevaf jsa na
svoj slovenský odtienok pod Knrpatmi, od nich §a ťidcud/Jvái. linde im
stiäfľ t zuHJmofH politickom . ktdtúrntfm, prarorai na našon* pont-
žení . , .* Vetf je to reŕ blástnov, Z akejsi pomst) Česi rnojťi pracovaC
na záhuhe Slovákov* L'est, ktorí> ak älováii zahynú, htulú odtrhHtt^^^f
od Slovmisim, pripravenejéi do pažerúka germánskeho!!-)
Proti našej námietke, /e br/, éeskýth i^kôl, ktorŕ v Uhor '
stvorif nieto moťi> Slováci ncnjôzn sa nuurif po resky písať. ]i^ n
svojim nevážnym spôsobom odvi»láva sa i na Benediktiho Xudoži-rskebo,
na ftftfarika a na Hattalu. „ktorí dtisŕ dobre vládli r:estinon, hoi-aj do
eŕíkých škôl nikdy nechodili.* Molno, naáli by sa Slováci, ktorí vedeli
t arabsky; ale ťi / toho v takejto otá/ke nieŕo nasleduje? Vôbec môžu
Cu by( jednotlivci nejakým dôkazom? A Benedtkti a Ilattala v Praho
ako oniversítni professori veru mali kťdy naučiť sa po česky, H i
l\\ v Prahe od 1853 do 1903. I Šníárik skoro 30 rokov preiil v n.
nad Vltavou; predtým vlik, v liste svojom z Nového Sadu lúMlárovi,
žaloval $a* xe mu je ťaáíko po česky písať. „Človek je élovék/ doklad i pri-
tom; pUejfui Bohém, ueinfti^e býU v^emohoucl; tisíc sil t tisíc okolnosti
dť'liijí ho tím, éíin jest; a jakož uemohu Dnnaje v toku stjiviti, tŕebas
') Semáni intencie stavať týmto Itie^ra di> nepriaznivého svetla.
Dal by Boh» aby ta/, v Čechách boli od Htegra lepM ti, ktorí ho pre to
mtracQvali, Ale sme v Aaitrii, kde politická sitoiácia nie tak skoro do-
pusti, že by Cesíi rjavnc mnhli ujímať sa Slovákov, liiegra tiahlo k Slo-
iráknm, ako máhtkoho x Cechov: ako horlivý mladý človek on i cestoval
po Slovensku, z tých svojich /I mal niilé nr/pomienky na celý
•roj >ivot: no ked jeho starotS- íí.í bola pri moci, Rieger zaprel
Slovákov. A> v posledné roky svoj hu života, ndtisnntý na bok, dokazoval
tlám opäť 9voje sympatie slávne.
^) Že uoodtrhli sme sa od kuJtúruej jednoty a Cechmi* na dôkai toho
nedávno práve s Českej strany medziiným, nie bez posmechu, ukazovalo ^at
"tift do filovenéiny sú prf»jim»né i najkrikravej^ie novoccskc iíernmnísmy
praiskcj novinárskej redí. (Archív fiir sláv. Philologie XX, str. 420.)
HlH
mol] U /,;i Jíini;rnj\ttnoin v česKiun
Vftti." (ťaKOiiís (:, Mu«ea 1875, <*tr. ii\K\ ŕpitinu Šafárikova vtedy
mieuami Je takáto: „Život kráick, mnobolriidei) — a jjrace mnolio . » .**
(Tamže, «»tr, l'Mí,) iVitoni pseudonym ouirat^í eUe L inými prHcIudml.
^NአŠulek, Mauhk, Moyses vraveli a písali dabre horvatsky^ — hoc
nocliodili dn horvat<;kvch škAJ, u ^^^íti^to latinskú puesiu Sa^ineka a infcU
Slovákov. "* ť'lovi^k ttnnor ncvit% ci jí» to \imm reč a či átart. I^fW
Moysiíx žil v ZáliľtílíO od ndiu Ihíh do l>i'''lt biskup a arrí biskup
Haulík od IHMJ dn iwtili a P»ollu^lilv Sulek od lw:iy do 1n95! Ich
príklad m-í ukazovať, ie Slováiú, nemajúci ĽOÄk.Ýeh hU\, môžu vediot po
íe»ky píttaŕ!! Sasinek, ktorý mohul napisaí údu v peknej latia^^ioe, napr,
na pápeža L\a XUľ, iste hodou je tjcty* ale ôi by taká reô vystačila
k napisaniti na pn Detvanfi alebo IJ/ijnikorŕj zt-mj?
A tak to itie na v^rtkvi^U 27. stranurh. Vinlfa takejto n«?T(iiiio«ti,
ťrivcdnosii eáto neakuráínosf. U Uaitub»vi s iít'veTkýin prdínitením opa-
kuje íft inými, ie „mluvnitMi slovííiisku pisuc vcí^loval ku t'cstiiie,** no
doloví, ako svoje: „Aj pHkbídom predchodiľ Svoje diela písal ;axykotn
českým.*" Napr »ikavnieká ni!avnicu alovenskobo ja/yka ! preJlpar&kú
^Knitku mhivnicu slovenská*"!? Potom, ako professor v Prahe» isl© ne-
mohol idsaf po slovensky* A predsa „MSiivniťa jazyka sloveii^íkého**
t roku lt<G4 je tiež po slovensky pí^nná.
Takto do kimca. Vysoký tón a — nepravda. Sj>6snb vyjadrovania
sentencÍ4iiny, ako by lo boh ú^\l\, ktorými rieii äa ni všetko, proti
ktorým iiíM appelláty; a ono treba sa tomu len lepSt« prixreC, dotknt^f
sa ho — ni ro/.^ype sa. Obráti i^okoTvek hore nohami^ ako xa jemu m^-
lopilie hodí. r.on abv veta nnila zwúu abv neorientovaným r^^cala oči.
Spi8c»vn;t v^v slovenská mu |e ^r nfredná ijva fdovonôiiia, To rajs po-
vediilo sa, a sice hodno tendenčné, o spisovnej rečí, ic je ^umelá*^, Jiy
podstata, toti# slovosled a slovný poklad, je t-r%ká^, to firená^ tm stredná
2iiú šlovenitim (str. 7), ipiniac a urážajác pritom všetko* tú je Slová*
kovi drnhi^ Moje slová o t45m» že Kdíár *voj najkrajší vek preätil v od-
boji proti spisovnej t'cstiiie a len po roku \WM\ obrátil j«a pn»fí Ji^loven*
iine. pseudonym nazval ^spallovaníni* Kotlára a polo/tl v zátvorke, že
napŕaaoŕ povodne v NártHlnýtb Novitímb daí socu lo vulat^iŕ í v Sloven-
fkicb ľídiíadoch roku Hin:i NuA práve naopak, <> Kollárovi a »loven-
dine tie (lOAnámky lo Sk>v* Fobradov Loly prevzaté do Nár Novia, a
v INdiTadoch vy&lo to nie 11108, ale roku 1902. Menej podstatnái no
p!ieodon>ma rbarakterí^ujtica vec. A tak vžade, vo všetkom.
Takýmto svojím spôsobom ^avadil í do Koflino, románu Svi?Uuára
Uurbana. Lebo » tej Mrany trhaf. KotUn je tonditio nine <iua non, No
nevitaŕná vec tak brojiŕ proti Hurbanovi. Pri klorom^i t l)<bto útokov
na Kotlín Ja bol ^om e^te popudený ; nie v myjili^akach mimo v oí n e hneď
xaAiel ftom do budiknoiíti — atii nie ttalekc^, len ati t^k u l& %X\ rokov
od našich dní Nuž to ^a mi tam predstavovalo? Videl som Svetojtára
llnrbanu ako vefkébo spisovalefa slovenského, eítanebo, n7jmv»n*^bo, odn*
^^fmjtjceho Slovákov, a t toho. ío to pre Kotlín
nikde n\b nijakej stopy po ňom, l)d tej r b vil r
ke«r príde mi íílaf také t*4»/tomile sudy o Hurbanovt ako vi-
timekoif, a radtm i bnevným kritikom Kotlina, aby v xáth h<^ T.<.^iifii
alft
^aVažd.fm vmyskli na lak ilu Irndúcnoaii. Fťe lúch to Iste bode dobre;
labo ktože by pľuval, keď raz vie, Že slina jeho ncni6žc dopad u út* *)
Toíko bude asi dosť o tejto „Slovenčine.**
Konštatuj emc však pri tejto príležitosti, nie besi zadosťučinenia, f e ani
jeden z nápadov na n/U slovensky jaJíyk. vytUii^ených poslí'diiŕbo času
v rozličných vydaniach, nrhol pod p i sa n ff rlmfn(f}n menom. Vselky sú
anonymní* alohtt pseudonyínn*'. Nenašlo s;i ŕloveka, ktorý by na lie mr/-
kosti bol dal svoje rneno. Pseudonym /. Hlasu, Meakii1pínsky« chce uka-
zoval, it je on doluo-^emskýni Slovákom Al« lo je nepravda. Mohli by
*) Najnovšie čítali sme, tiež v Hlase, už toto; ^ Pýtam sa . .*: nakofko
poznaf Slováka zo spisby Blovenskej aspoň Jen v t4ikej mioro, nakoľko
poznaf recba / Ai. Mržtíka, Holečka, Uiii'^n, Ko^^uiiikaV ... Ci je Sloviik
taký, ako nuni ho v románe predstavili Vajanský u jeho Škola? Tam
niet Slovákov, tam sú internacion/dne figúry, ktoré hovoria po slovensky,
pripadne predstavujú i dobrých národovcov v bežnom prd/dnom *ilova
smysle; ale po slovensky necítia... Slovenský ľud so svojím írečitým
slovenským smý^faním zostáva v prevažnej časti nnsej krásnej 5pisby
ignorovaný. Nemaf Kukučina, Tajovskebo, javil by sa Slov Ak v celej
nalej spisbe ako romantický svetový občan v krpcoch , , K nám chodia
už Če^i t ľrancú/J a odchodiar. nestj %o sebou lÁsobu siyetov na belletríu
t obimacy: len my sme slepí." ^
Toto je u> nie osobničkárstvo, ale čosi ifaleka horšieho. í'lovek,
ktorý to napísal (Milan Hod/ah je taký ignorant. H diel, ktoré ivoria
slovenskú literatúru, ne/.ná ani podla titulov. Keby ích znal aspoň podfa
titulov, bol by sa xdesil, chcejuc lo napísať, pri pomyslení i na samého
Hviezdoslava, kloreha epika - okrem piir bíbltckých lAtok — je samý
slovenský Tud. Tu slovenskej literatúre opoviUlivc neguje sa to, to j€
práve jej silnou stránkou. Katinčák, ktorý vedel mnoho, znal svetovo
literatúry a mal /vlastne čaiie äJttetickč, citujúc [\kv stnVf zo Shidl
čovho Ikivana. o Elene v noci na drumbli hrajúcej, napísal toto: „N
krásni^iiebu neznám, a celý predmet je čo? — dľumhta. Vidno / :
ako «a svet v du^í skutočného básnika odbleskuje, kfiľ m^i ::a rod
úprmný at : i drumblc sú mu pekné, ako tá strojná Elenka mladá,
tčpráve by sa cudzí len zasmial uad t^k slávnym inštrumentom'*. . ,
(Sokol 1802, str. 451.) Vi nái .lán Hollý, syn lej doby, kde hid v ži-
vote í v umení nemal nijakrho značt^oia, v namorýdr.ej bVske srdca s^
— ako Kalinčíik hovori o úom — tak hlboko pozoroval ľud fí^
s ním tak opravdove cítil, ako azda nikde nikto v tie časy: len forma
poesie jeho vadila mu byť v tvorení takým slovenským, ako bola y^^^^'^
du&a* Ako prebúdzalo m slovenskc vedomie, tak po vstávalo oduievTi
za Inú. f jterárna tvorba venovala s:i oslave jehn. S íktraHom súčasne p
Siaiocttý mhrh* Tudáka Janka Krára faidovií Štúr obrúbil m pn*
Xrerhoi (iného, Chalujtkov Jituul, u H(ítiu Spnrť JáHú^ikom je \
áanío rudu ; nie ináče Kamíik Nczabudt»va, ČajaU. Ondrej Hélia \
jieh piesňach zachytávali du4ti fndu niUho. Z troch veíkých svflzkov
ilviezdoslavoyých dva sú epické; z tíchío prvý tvoria: Hnjnikúľa r^ *
Hntora a (^iífora. Na ohmvkr, Folndienok, V Žatve — viotko i
lad, itamá sktttočnosť slovenská. V druhom sväzku* ak Vtanoc ani ue-
HáiJ
aai jeden nemoljol {)0|ií^af uhavtioäti« ni jm druhý raz tlicen*'* ()i>d me-
nom Moaknljíinskeho, V ja3í>kn duliyo-zcmskťbn Slavákd iiui neprichodiJy
b>' takéto slová: íqioskihuttl r*idu (str. 4), prozieravvho zn^Uti (5 K
011 mpopitra (ň), im vcUuIn Ávych zkú^euostí (6j, porád eltc (7), trnAvski
jfiovtfi {Hl votaŕii ti^Aŕte^titého (lu, pohlutriť imiViUt < U*), k vAli tnko-
vým (I i), podro^t^vaí (llji. DiiIno-ží>in§ký Slovák í^otva ntipUttl hy i
oéMjete, a»5ujo raie<?to /)ŕ>cujoio, poCnjG, Slovo kľKtál, s í, je z i^e^ki^lio
kffféCál I veta: „be^ vedy a itmouiá ueiii Aiadrm iiiroduá osveta'^ )o
liodne česká. A koTko takýchto 2(iakov mohlo s.i sotreť Í pod [iťtitatni
slovenského sadzača 1! „Slovenčina'* psendouyinova nie je sloviínská práca ,
vyšla i tej istej fabriky, čo i preklod íV^ambelovíg brožúry, (Cím. pravda^
netvrdím, že písal tu nuíler, klor^ílio tmíiio je na hro^ňre: (tiiUer je
len prekliidateruni C/ambelovho madarsktdio textti: menovite poxnámkj
nie sú jeho — aspoŕi nie vAetky.) Meakulpín^ky, na pr, eítujóc t C/^am-
počítame, Vce^rtij Pmj záprahy Eiú Vlkoliuskit^ iráhor Vll'ohnský
(»tr. 223 — 564) Msc len sloven^íký iivot, slov^n5ký ľud, predstavený
tvorčou silou a oslnený poesion, A vriy v prevaiuej ča^ti našej krásnej
sptshy slovenský Ttíd j<^ ignorovaný: inní/f odná^ajii ú od nás sujety,
„my sme slepil" Šťastie, /f? rniune Knknčtna a — Tajovskeho ! (Ko^eunue
stt» Kukučín u/naný je tiež len pieto» aby TajovHký mohol byť lepšie
postavený.) Nie Kalinčak ävojou Hritavráciou, uie Svetozár Uurban svojím
HUmUkom, ŕiernym ideulhtom. Uuhammn f tenkou („Spisovateli —
hovoril roka 1883 v OsviHe, č. 4,, Fr, Bílý — není ani rubač §itramí^j
ani ponoí ný, ani uhlii vyloučcn z ŕíSe pae&ie . . . pod prostou halenoi
jim odkiývá jiih ôlethetne a wclč srdce"), nie Panéamu, nit* celýii
rodom verne slovenských postav vo vÄči^ích svojich tvorbéeh, mrdi^í kt
rými ^ik f Ukč dojímavo krásne, ako Babuf^ BendovA v Kotline, nie
r^udniiln ]*odjavorinská svojimi ľro/ivami, kresl)anii Nad hrohom, Xn
prif^^Oifl a i., uie Timrava povesfou Nn jt*<h*om dvore, nie Elena SoUo-
»;tovu, Tercfia Van&ová, A. Bielek, uie Vr, ľrbanek. nie Jozef BoUJ
(Márnotrahiijm Hffifom^ — lež uviedol lud d i išlovoniiknj lUeratár^
Tajovský,,, akiste svojou prácou Ähy (Hirifkaljf, iVitľ o nej v Síov. Pohf,
PJ02. str, 326.)
Svetozár tJurban vykonal literárny čin tým, že vcdfa rozmanitých
typov slovenskej i;poločnoMi zachoval nám v svojich tvorbácli týdi ' > *
lioj.i/livých, často i nepraktickýiili. no dus<iU krásnych, verných, i
n^cli Slovákov, /jH\n\av.^irli »a v na>om živote a^i (^d druhej ilviti
XIX. stolelia. Sú /väčÄa ako sŕUrý Hoiau (v Letiatirh fietiach), alifbn
Albert Tichý (v Sitvlíej ratolefifi), na vonok krotkí, do v6le Božrj od-
daní Slováci ; jeUli vä^k nechybí im temperamcntn. bývaj á jl nich i lak^'
^avy, ako je Surínský (v Kotline). A úny ignorant^ stojaci prrd U-
kýinto litcmrnym činom, povio* hí v dielach liurhanovvrh nii^t Slováki>¥t
le Hurbnn predstavuje inf»TnacionÄluc íÍKÚry!
Človek. kt4>rý napíi^e to, čo nme tu citovali i lUanu, ^
pomeroch bál by %iik vyjítf na ulicu, že bude zahanbený ad p^^ i-
jAccho Slofáka, % ktorvm aa stretne. Alo ui í u aáj i^tma ta dn -liovn^
anarcliia.
bdov^ brožúry, ako rjtaje? Slovami praž<>kťliii prekladu, — tolio, ktorý
hodne jwzdtj^ir iii§irl flač'ou, tt€i Medknlptfisk^Jio rídnok v íflašf\^)
Podľa pražského i^rekladu (str. 10) terajší litenirnv jaz>k slovenský je
.rtmiMy'*.., jeho „podstafo,"* „t j, jeho $k)«dba a slovní poklad — i
uyni je česká**: u Meakulpinskeho (sir. 7) je to Jazyk ,umel)^\ . . jebu
podstata, totii slovosled a slovní poklad, je l:eská^• Len xirm „skladba"
je zamenený slov en s k ej ši m (í) ^slovosled,*^ ale zostalo i zradoé české í
Y slovách „Blovot jioklad''. Miesto germanisma (Wortschatx) Slovák
pravdepodobne bol by použi! e^te vždy bežného latinského copia ver-
borum, no nijako nebol by napísal „slovní poklad," s i. Meaknlpínsky,
|klani»jua\ ^e je on dolno-zemskym Slovákom, bol teda nielen dtiehom,
'ale i miestom blízky lym, klori pracovali na českom vydaní Czanibelovej
brošáry. Český preklad brošóry on mal ešte v rukopise, pred vytlaôenim»
pred vydaním. Komu by sa chcelo, nájde í viac dôkazov o spoločnej
ŕabríke. Veď Český komraentátor Czambelovho textu zas cituje z Mea-
kulpínskeho*
2. Na počiatku osemdesiatych rokov surovo racali v Uhorsku vy-
hadzovať sloven?ikú mládež zo škôl — ► t gymnásii, i učiteľských a du»
chovných seminíirov a z akadémií. Slovenský študujácí potreboval len
prc/rndiť, že chce sa pridržať svojho materinského jazyka, to dostatíilo —
maiíarisátori vytvorili ho nemilosrdne to školy. V týchto okolnostiach al
v školskom roku 1861 — 2 viac Slovákov poscbodilo sa v Prahe, než do
lýcb čias, a zalo/ilí si i spolok Detvanom zvaný, aby v Ďom mohli sa
vzdelávať v slovenskom jazyku* nedovolenom na školách v Uhorsku ani
privátne, V prvé dni mi'ga 1882 už písali z Prahy do Národných Novín
o účinkovaní Dťiraim : Jdim 20. apríla, v úmrtný den Ondreja Sladko*
viča, oslávili sme . . . purnialkii prvého nášho spevca, , . dňa 28. aprila^
v ómrtný def» Hottu, venovah sme opftt spomienku spevcovi Jánoitka,'^
(Nár Noviny 1882, číslo 53.) „Na programme týždenných schôdzok —
možno čítať v zpráve v Nár, Nov. 18É*3» č, ÍÍ4 — boly mimo záleži-
tostí spolkových prednášky alobo rečnenie najlepSích naiich slovenských
básni"*. • . ftCyrill Molitori^ i * 1 O kraji a Todc novobradJ5kom»
Pavel Sorbáú podal Itdr.bor \ búsne Herodes, ('yrill Hídnby
»Mt;il O živote a pôsobení S, Lhahipku." ^Nár Noviny lí3B3. č. 133.^
Tuky duch bol v Detvane, spolku v Prahe íltadujácirh Slovákov* i <íaJejt
la nejakých 12 rokov; zprávy, uverejĎované riadne v Národných Novi-
nách, sú toho f^vedectvom. Ale okolo roku 161^1, \H9b začala sa zmena.
Jednotlivci, zaujímajúci sa n Čechov za slovenské veci« uznali za pri-
Inierané dvíhať otázku spisovného jazyka slovenského, K nám, k€<f prod-
■pokladali i videli nás nesúhlas s takým }H>cínanim, začali byť chladni,
Kiostupne lú nepriaterskí. V takom d tichu vlivali i na Slovákov v Prahe
'lludiqucich. Spolok „Detvan** odstúpi) od svojho pôvodaého určenia;
Mohftjcov prestaly zaujímať také slovenské otizky, kedy umrel Slúdkovič
LÉÍebo Botto, aký je kraj a ľud novohradský, čo je vo Yajanského báini
I M Predmliiva pražského prekladu má dalum „v červnn líiO^,** a
bnačná Časť Meakulpinskebo článku, í tá. v ktorej cituje sa slovami
pira^íkého prekladu, vyila v Hlase nž vo februári 1904.
I M
^flcroílcf*, n!ké holo pôsobenie Sami Chalúpku: prestávalo ! ^rG»5iicnie
najlepších nušicli slovenskýili básní": v spolkn nicktorc raky miilo bolu po-
tntU 5ť j*íbo ílenovia sú mládež, ktorú v rbarskn pre slovenskj^ jaiyk
vytvórajó m ikul; kctr Macali sii dmnov, na náR staržiťh pozerali ne
svojsky, úl uepiiatersk}' ; ketl nrUn 1900 v pražskej Nňk^j Dabe tlatily
sa i^lánky» hanobiace verných Slovákov, oni (ť)oni>via Detvana, slovenskí
Htadenti pražskí!) obstarali osobitne vydíinie toho paškvilu, ti no u jc prvej
doma /.aCali vydávať i fasopiš, nsiltijóci m podkopávať slovenéinii ako
literárny jazyk.
My nemôžeme ani pochopif, aký %áiijcm <?eský vyžaduje odcud^íovaí
niim mládež, uriacu sa v Prahe. Traja Slovó<'i ( Nerád, Zígniiindík, Kn-
llik). skončí vsi svuje Štúdia v (loslednc školskí* roky, n ž ostali v slni^be
t Čecháí'h a na Morave. Rozniuo/ovať eiiísierjťie, akých tam i luk pfi-
verat (Koby jaRue videli, ŕesi i svojich Tudi. schopnýili, energicných, pos^íelalt
by k nám.)
Aký /.á ujem český vyžaduje rozdvojovať nás. ktorým treba boiiť 8a
proti madarisácii, — rozdvojovať i d n ma, medsri sebou, i s nimi» v Če-
chách? I na hrosiiie Mlnidost, jjíiiouttfosf a Inahuruosf rcÁko-alovntsl'ť
näroilni jninvty je meno slovenského študenta pra/sktho; v predmluvc,
podpísanej tým íjslým menom, hí>vorí fíi o Jak zľaných nArodovcoch**,
.jichí refiidenri je povestný již svým čechoíohstvin* Jure. Sv. Martin,**
V daUom texte k slovám „turíaneko-svato-martínsti* pridané je v)$^vetienle:
ij Rozumej: íeparatistt% odpárcovc (ŕe^ikoBloven^kc vxájemnosti a kultúrni
jednoty a — qnod argumentum ad homiucíi — konspirantí, spojenci,
loutky Czsmbelovi, soustŕedéní kolem tuií.-sv.-roartinRkych Národních
Novin a Slovenských Pohfadft."
V predralnvc pritom vypiiianc je, že ^vydňni broínry urnoiDiP* prá-
«ident Ce*k<*j Akadémie svojím „znacnfm pŕispévkem*'.
Takáto cei'ká politika oproti Slovákom raz iste bude odi»i)dfDá
O /naceni nunfarsktj brostiry dr, Cxumbelat hnetí po jej vydám,
ozval sa triezvy hloí^ v pr»:lskoni Zvonŕ (UiOíí, str. 2H6), tichom to
vysvetlilo na, >e v tej veci nepotrebujá sa bá( niíoho. „Stopili — bo*
voril pisatcT — dosti dlouho literatúru slovenskou* ílu i vecí aaril a
jcnám Slovensko také i ceat A áoM jsem pŕesvédt^ení, ie pokud se ne-
podarí Slováky pomaffaŕiti, a to se bohdá již nepodafi, kultúrni a jaxy*
kovy vliv ŕe^ky u nirh nejeu se nermen*.!, nybrí porobte. Je to leek
prirozenc. Když Ludevít Ŕfiir r* 1845 ja I se psáti leCi lidovou a « relon
Ävou školou íoiuiálné odlounl se od české literatúry. ní-mohU a jak tti
výilovnŕ pra\í ní^kolikrát, ani nechtél se odlučovali od hpolecn*' osvety
a apolečného sloveancho snažení národa československého,** Vysvettiye,
že Slováci nemôžn sa v)m)kaf vlivu éeskej lUerattiry, ani ŕeskej r«^i;
potom končí : ,Ltda Že by dr. Czambel a jeho protektori älovákftm vy-
m<ihli famosíatné slovenské školy i»d nejniitMch po nejvyiíi, nŕndjF, $ame»-
správu, xkráika volný, samovfatný ^ivot kultúrni — pak by se j*
2Íniér snad podaril a pak b)thon» spo^^čfustvi äo hluvuky Jtnaiti
oieleli, |Mmévad/ by b)li xachránéni aspoŕi f^obé a tlm i 8Iovanstvu, Ale
jak pe&ŕíiké páuy známe — takovýeh xámérú oni nemaji Z<lfiiane tedy asi
pŕ-ese %ilerky uméló e:iperimenty pri íitarém'*. , , Ale nič neplatilo loio
roKomné upo/ornenie. Nehľadeli ani na to. le my tiei neifaklj %mt m
^^^^
9m
Czambelovej macľarskcj brožúry, *) Poídvali len na krik. ktorý robili
u nás ndchovanci ^Detvana'* z dnilipj pf?noíÍy jeho jestvovania a otl tých
ciiis už znuJkU expozitúra pražských kruhov, praf^ujucirli proti lilenVrnej
slovení^ine. I vyliel v ľrahc s veľkým í)pparátorn hotovený preklad onej
brobúry, v preďmlave i vo vysvetlivkAľh s rano/šívum spro?>tosti, nainere-
ných proti Siovákouu pridr/iavajúcim sa slovenského apísoviiého jazyka.
Nepýtame sa, načo to holo? Aspot^ budúce pokolenia uvtdía i tohto
vydania, ako rozumeli v ľrahe v tieto caf^y položeniu Slovákov. *)
3. V Čechách a na Morave od 10 12 rokov oveTa viac pti^e sa
u nás Slovákoch, nežli predtým. A predsa pomer medzi nami v tie iŕíisy.
ketí sa to menej pfsavalo. nebol horší. Bratia Cesí vtedy, pod ta okol-
nosti, boli holovi pomáhuť nám ľ tom, r vom sme: v 70. a 8o*tyrh
rokoch lepšie výtvory slovenskej literatúr) u nich malý váánosf. Dnes
to jedno i druhé akosi prestáva, a vedeli by snie dokázať, že Í sympatie
ozajstnej vftbec je menej.
Ako je to moiŕno ? Chyba nmsi byt menovite i v tých í-lánkoch*
tlačených po c^^eských novinách a časopisoch o Slovákoch a SíoveD!^ku,
v celej agitácii za česko-slovenská vzájomnosť, Máme pred sebou knijfe-
tiŕku ,,J(Ute fiii Sloreusl'o!** r6\udca chce, aby Ve^l v letné mesiace
hrnuli na k nám. Je to primeranť* eíefu ? Napomôže sa tým i^esko-slo*
venská v^í^omnoM? V' takom smvfite Kálal už dávnejšie úČinkMJe, a vý-
') Kto v naivnobti alebo neorientovanosti svojctj mMe si royaleĹ
že my azda dali by sme sa Maďarom sta nástroj proti nejakému slovan-
skénm záujmu, ten tým samým temer trati právo hovoriť k nám menom
toho záujmu. So zásadami, ktorých sa my pridívame, spojená je vernos(
k slovenskej, i slovanskej veci. MaíFarskej kultúre medíi Slovákmi iste
sidy najráznejMe, az do ki^uosti* budú i*a protivit privrienci uaiich
zásad. I \fO roku 1849 potvrdil i Bavlííkov ^Slovan*, le v naJťaUicb
ekúškach xastanci slovenčiny vydržali, protivníci holi slabochmi. Pritom
v prípade takej nejasnosti, aká stvorila ^a matfarskou brožúrou dr. C^am-
bela, netrebu zabúdaf, že ray íme tu» Praha je íínleko: v takej veei my
prirodzene sme lepžie orientovaní, neJt z Prahy. Ano, vo veciach í< poli-
tikou súvisiacich často nie všetci uiAžu vedief všetko. Ketf nám taká
nestrannú bola tá maífarská brosóra. pAni v Prahe nemali príčiny rt«c»
i^ufovaf sa.
') V jednej z poznámok k «^eskému prekladu pridaných mĎa pod-
chytávajú, in v Slovenských Pohľadoch (lííUl. cí*ila G — 12) dal som
vytlaí'if rozpravu dr, Czambela O apij^ornej rcii ahvrnskrj. Ano, vySlo
to v Slov, Pohíftdoch Slovensiký redaktor, ktorý študiit tak rozhojnujúccj
známosti naše o slovenskom jazyku, odoprel by miesto^ hol by alebo
hlupák, alebo nesmýsfal by pociívf> so slovenitkou vecou.
„liepertoriuui posudkov**, priložene k pražskému prekladu, nie jô
dplní. Prejatá je z ^Hlasu*^ í krátka nóta, namerená proti redaktorovi
Slov. Pohfadov, ktorý v f otázke slovenského jazyka v y dáva tef ovi /JnJo-
i7/ť7i Núťtn vytýkal vraj „všelijakú osobné chyby.'* No kej o Ŕtvríroka
Ľudovú Noviny zanikly, Hlas ( U>t>3, str. 192) omnoho prikrejMe dotkol
Ka o«oby ich vydavateľa, a tento článok chybi t pražského repertoria
posudkov, napínaných z pHleititoni ('^ambelovej hroáúry.
W
m
^fledok je^ At* agitácioa zachváteiu luiclmdm k úhrn /Čiech a Mamvy
Tuflia» ktorí potorii tkianidní vracnjá sa doniov. I' ím Uľtiiljif nie
Ui, cfj my méme, Na |>r. isie nl % touto knižkou 1^ . bol tta šlo*
vemku tolio leia tt- B. Múrho. ktorý, ko tí polttm v uiuiíiut:ko!ii
opisoval svoje zkúsenosii, iieinaí |>re Jiás iba pohrdlivé slovo. S ^
KriváAa uevidel iiií: tojshľad taký jeho nebaví. ^Nenl také na nem aic
novélio.* Vychodlli i btir: „Sladkii žinííee a brynsea go nám zprotivila,
líryuzoii pácbl chl^b, biynzou pácbla voda v láhvi, brytizou pár bi i rfiúcty
Slovák, tak že se mi zdalo, tc tele Slovensko smrdí bryíuou a hmHcĽ* *)
pQirmtal sa niekde v borách s pol druha dňat u ú>. Iráfal m mat pochop
o relom Slovensku, Do Martinu vchádzajúceho /.ara/Jla bo „ulíre pri-
jsemnícb domkA''; polom pohrdlive bovon: ^Nenapadá ml pHát referát
o aJavnostecb martinských. Celkový dojem by! velmi málo nlavnostni . . .
Jsem konečné rád, že sedím v rýchliku k Uu/ ' ' i^
No kto je tento hrdý človek, ako on vie j u videnom aJobu
poťulom, medziiným ukazajú tieto jeho vety: «V pravu \uu . r tľ / Hui^m*
berktt) pne se vrch Ustro, kde bát.ník Samo Hrobon /í^í''// uf^r, Kdysi
úloiipil ho o milenku Bohu^lavu Hajskou Fr L. (''clakovftký.'* Poŕui
totiž« ie Samo HrobotV i duMTavý ólovek, býval na salaHí, ab) sa mohol
lieťiif dobrom povetrím a iint^iťou: z toho E. B. Mácha spravil t*í» Äc
Hroboň pásal ovce. Poŕal, te HroboiV tiež bol Ebožňovatelom ideálnej
Kohuslavy Rajskej, vydatej potom za Fr. L. iľ'elakovským: z toho v jeho
hlavičke vyilo, že Cctakovský olúpil Sama Hroboňa o milenku Hohti*
slávu Bajskú!^)
.Vibúro na Slovensko!** „Jdet e na Slovensko!** nie »á dobre heslá,
ŕľesko-slovt nská vzajomnoííf je roTu, ktorú /.prvn mô:í« obrábat len jo(lm>'
tlivcí, duchovne rozvili, srikom vreli ľudia To nie j<* pre kaidélio.
Slováci L*d lisíi* rokov žijú v ponierocb, liKiacicb sa vetmí od pomtrot
cefikýcb : to všetko treba ro/umeŕ a mať stále na pamftti.
Jožef ňknKťtti
') Čechom, idúcim do Tatier, Kálal radí r ^Kupte si dole na pi*/
v Hulombf'rku nebo v Mikuláši nebo Poprade trochu bryn/y, km
pečene, o^tépek, nebo hodný kus chleba, n to vam ua *l"atrách
dobré pochutná.** Pritom, med/4iným, dáva Im i toto naučenie: ,
sekký a dŕlnický býva nrkdy [mdnapilý, nékdy neriíttý, ale calkmi» jv^
lid slovenský úctivý, a£ pokorný a dobrosrdečný,'* (.Idete xui Slorenako!
$tr. 3r»,) Cbarakleristícký pre pisalcTa je jobo rozhovor ^s' ' V Lip-
tovské btolice", ktorý (na <ft 'iŕ; g •si ) pťídáva ako uk »uy.
') Jozef (ire^or (T • /<• fiovrtlal K. b, áláviiovi r
„l*mre-li Vajan%ký a Hm '' bá?tuíka, Vrr-ovrn ir doft,
ale léch práce by postmlni vá^ li»t hodil do koJe." ť er*
«ítu, dve techniky, sKtredué Ikoly v kaiédom mesitečkti; Sm>^íh » i Mamkir
KVuJt «ioveniký, majú k*f» tam, kde si ho ohránia. Porovnával teila C^
chov ^0 Slov ií k mi je — sprostosť. No jrstij (ire^or o tom koái lo tak
povedal, dopuíiUl «a vedia !iprosto»ti f**to i mizerného o§oČornTih ftf*
t^emký, Somolieký. Tichomir, Martin Sládkovičov. Ilorul* t
javwo'iká, Dlhomír l*oNký, .lanko Ji»nen%k>, MigouMl atJ
oil Slováka inak^iľho ujtnaniu. (iJukladám lu, le pán Gc *«'U
lilivoti A ukým srdcom prišiel domov tlel t Priliy )
Live Music Archive
Librivox Free Audio
Metropolitan Museum
Cleveland Museum of Art
Internet Arcade
Console Living Room
Books to Borrow
Open Library
TV News
Understanding 9/11