(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the filé s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/ 



f 
I 

i 



Slovenské Pohlady. 

ČASOPIS 

zábavn o- poučný. 



Redaktor a vydavateľ: 



Roénik XX Vil. - Moitit 1. 







--''^rc^t.^jí^^^pC^^^ 



TURČIANSKY 8V. MARTIN. 

TLAOOU nOBTIiAÚIABBKXHO ÚOASTINABSKSHO SPOLKU 

1907. 



A 



Od administrácie. 

Oznamujeme vct obecenstvu, že ďaláie soäity Sloven- 
ských Pohradav dostanú len predplatitelia^ ktorí pred^ 
platili sa aspoŕi ua pol roka IÍH17, 

K tomuto kroku prinútil nás zlos^vyk slovenského Čítaielstva, 
že odobeľaio síce náš čnsopis, alí* povinností svojich oproti nám 
neplailo. Dlhy si roka na rok ľástly a vec dospela tak ďaleko, že 
je dnes už existencia časopisu ohrožená. Takýto ueznesitelný stav 
nem oho! dalej trvaŕ, uzná kažJý. Tofko na odôvodnenie nášho po- 
kračovania. 

Zásady našej: m'platianm tteposklní^ v každom prípade dô- 
sledne budeme sa pridržovať. 



Pi*edplatná cena Blovenskýcli Poliľado¥: 

pre Rakiisko-Uhorsko 
na celý rok ...*., 10 korún* 
na pol roka .,,,.. 5 korún; 

mimo Rakúsko-Uhorska a pre Ameriku 
na celý rok • U k* 20 halierov. 

Od dlšníkoi' m predúHé romík^ b mierne pt/mdhaf peniaze^ 
Pri zasielaní predplatného prosíme použií vkladných lístkov 
poštovej sporitelne, ktorá sme rozposlali s minulým číslom. Tento 
iipôsob zasielania je pohodlnejší a bez poštových výdavkov. 



261 



Bok ie07 



8oAit 1. 



Slovenské 



MIEL 






Komasácia. 

■bvtínsktíj dediny vo ätjroth oddeleniach. 

Napísal Martin Kuktíčin, 

OBOBY: 

Pftvťl Byi(}%'!$ký, niajitel píly. 

Voxŕir, bohatý sedliak. 

Ma Hen a, rod. Maťhua, jebo fena. 

Utarka, ich dcéra* 

Števko Petibk, Voxárovej Mstry nyn, juritla. 

Faui [tlacliuová, rod. Válo^b^ »tatkárka, vdova, 

Bi*rta, jej ácéax. 

O udri á Maril na, obecný kováč. 

Hliftre.j N^hUk, paholok u Voza rov. 

íliirica, rjchtár. 

Juro Vodaéka, bajtmaf). 

Katretitt, vdova; aájojniiica n VoziiroVp 

Milo ťcifkOf abecaý bájuik. 

Dej T MJyniku za uiiäich čanov. 



y 



Ulica v Mlyníka* V úiadí front iedlhckeho domu a dvoľa, V stene dva 
äok}% pod nimi lavička. Na stene tabulka s nápisom : Hijchtár uhcc 
fi^nik. Po oboch pt raná c b ryvbtárskebo domu v úzňdí stromy. V po- 
predí v favo i v pravo boky domov. 

Výstup prvý. 

lUnvnou ulicou z pravá Vomr^ z Ťava Mmhna Pred rychtárskyni 

domom sa stretnú. 

Múchna, Kdeže, kde, ívagre? 

Voiár, K rychtárovi. (Níiďvíbae ruka, v ktorej drží mešec.) Ne- 
fiein aGgariu. 

Morhna, Sabml m dačo? 

1 



^ 



Vo£d}\ Sobral — ale po biede. KaMv leD ; aeniárn, nemám* 
A ja vari ináuj; u nikoho v<írii zbytok — ja ti nespomôžem : plaí* 
farár a rechtor tiež rhcú Äit na svete. Tak veru, tak. Radšej by s' 
bol katom, ako boženíkoni* No nie? Čo je hoženík v našej obci V 
Nič aby nerobil, iba peniaze snášal : tu angoriii í-irkevným slúžulí- 
DÍkoni, lu f^ósyp vy stíhať, pastierom a hlásnikoiti) tu . , , ani parom 
by nestačil. A ty, kdeže ú bol? 

Ahíľhna. Nuž ako pri nedeli, behám ťele odpoludnie. Ni«! ne- 
robím, len ínkassujem; ale sa mi veru tiež vreeko neodtrhne, aby 
bol toľko vybehal Opálil som, ak uíe desaf, tak dvadsať domov; 
(vytiiilme z vrecka lobúlkii a íitvciri ju) pozri, ČO ne.siem. Dvezlatky! 
Poplatili, t'O boli dlžni po Sestáčku, po dva: väčším dlžníkom sa 
neufaj* Okú val i kolesá, rohili pluhy a ked prialo piati í, nemajú ^a 
k uičomiK Poshovejte, pán míijster: — Ondrísko, potrpte, teraz je 
prednovka, treba na živnosf: ked omlátime, ví^etko statočne . , . 
Vidíšj tak je to, ani čoby ja z povetria žil, alebo železo kradol ! 
Ži potom, ako chceš, I narobíš sa, často si veru ani rúk necítim: 
pozri, ruka .samý mozoT, spustíš im z pláťe, i ešte čakaj, (l^nstúpi 
k neiíiu (lô^el1lí*,l Švagre, veliká bieda medzi svetom, .veliká — nuž 
chodže^ ehod, biedny remeselník! ludy, to bývalo inakšie na ko- 
váča; ej, inakšie. Dnes ťažké časy! 

Voidr* Len sa toľko nežahij. Nemusíš toľko stenať. Tebe je 
hej na svete. Dobre si ty zapierený, nemusíš íst po žobraní. Iný 
by predal vyhňu a žil si ani liršt. Ale ty, sknpáň skupáfisky^ sky- 
vražfš, ked nemusíš. 

Mathna. Oo mám, to mám — to je pravda; čosi sa už len 
nájde. Ale svoje neopúšťaj a na eiidzie sa nelakom. Za darnuí robiť 
nemôžem, bez roboty tiež ži t nemôžem. Ja som nie šva^írina z ka- 
štieľa. Tá môže vylihovať a vyzivovať, mne to nedá moja nátura: 
ja musím robiť. Sám sa jedujem, čo je to za potrest; neraz som 
si pomyslel: Ondro, niíiš všetkých vecí ílost, Čo máš, to ti vystačí, 
ani všetko neminieš ^ detí nemáš, čo by si m trhal V rroboval 
som nerobiť — a čo V Ustal som od Mháľaniaj ani čo by ma bol 
zbil. Pod ja zas ku nákove a mechu! No, reku, Ondro, šťastie, že 
ťa Pán Boh nestvoril za pána, ale iba za kováča. 

VoMur (roztržittV)- Tak — tak, veru tak, (Z rychtárovho donm 
východ í hajlman. halenu prehodenú, v ruke hlinená krpka.) Aha, ide 
hajtman. 

Výstup driiliý. 

Hajtman Vodacka a predoHí. 

Machita, Akože sa máte, Juro? 

Voňavka, Horšie bolo — nech valili. Ja len tak, ako hrach 
pri ceste. 

Äíachm. Ešte sa žalujte! Kto sa má pochvál it, ak nie vy? 
(Ukazuje na krpku, odhrnúc mu halenu, | Ĺafa, i vo dne ťhodíto 
s lampášom p 

Vodackn, Ved iba to mám, Zenv nemáš , , , 



Mnffnirt. Oô niet, môže byť. 

Vmhifka. Ah^ horká moja žena. 

Múchmt, No, ničoho m nezariekaj, ^te ťhlap tlúžL 

VoilaHa. Ledva stojím ua DohurL 

Maŕhu4K ťblítp najtlť* ženu, kým len vIMzn palcom kývnní ä 
pveílat: potí. pťKÍ! Žien iIík^É — čože na máte opňšťat A máte deti! 

Vúiíačka, Dotil To m haiJi, nie deti. Syn ešte ako syn, ale 

*fita: ľan tíoli nebeský vás rhráfi takej nevesty! Špríhá tým 

íÉuHnýin jazykom — má ho tofký, (Ukazuje pn íakef,} Maj sa 

ttoiii dobre! ívehy nÍo toto (ua krpkui, priíílo by mi zntekat, ale 

tua trorhii drží. 

Mavhna, \vi\ oiio i drnhýrh. 

Vnflfivko. TľO€)iu máte právd n: ale hez lu'j ja by uebol haj tma- 
jum a rviditáľ rychtáľom, Ka^ ju i dali do pensíe — viete, ked 
pán farár hromží li, že aa v obci moť prepije — a íoV Celá 
Mina bola ŇkantiindovaruL Nik niídicel byt rychtárom; notáriu- 
pvi sa ruka triasla, ani lilmŕka — milá krpka pod zas do výľobkul 

Marhun, Vy ste sa je], Juro, ŕosi nž nanosili, 60 V 

Vodiiihi. E j, Ijysfu Bohu! ToFko sentákov — nie, len kraj- 

amv, kefka som fýľhto krpák vyniesol od Abrháma. Keby sa ten 

ipuj toni2 tu vylial — amen, hmle povoileň, ako íe je dnes svíitá 

Ha! Ej, nanosil: ale ro máň robit: hajtman bez krpky by bol 

tráva irez zvonra. Ant by sa nevedelo, že je na svete* 

Vo^tir\ A CO tam n ry ch tára V 

Vtjtlarka. Ni£% í en samé súdy^ Hájnik zajal do dňa kone v da^ 
Miňjiľh a dohnal k rychturovi, nuž sme potiahli j^^azdov. (Tajne 
"uíárovL) Rychtár nevie^ to má urobiť, I>ues do poludnia bol ten 
[pBy. Vcwduš, či ako ho volajú — navádzal ho na podpis. 

yarhríH (ktorý poslúciial). Na jaký podpis? Vari mu je rychtár 

hdarktt. Nie nídigátoľ^ nie; ale ide vraj konmsáciu robit. 

^0 alív vraj tak bolo, že každý ŕírtint bude v jednom kuse, A to 

Paľo H píly, čí ako ho tam volajú, chce rychuira na viest, aby 

mu na to podpísal. No. myslím sebe, len sa, rychtárko, podpíš, 

mm. že by si to kedysi nedbal sliKnúí. 

Vomr. A rychtát^ podpísal? 

Vffdaŕhi, Eíitu nie. Už mal pero v ruke, ale sa iste ^fakoL 
sum naň žmurkol zpoza pece, alíV sa nepodpisoval, nuž sa 
aôkal. Vcíl i nado je to komu — koniasácía. Svoje opustit a za 
úiím pachtiÉ — ta sa volá komasácia a to je i proti zákonu 
ŕiemu. Drž se toho, ťož máš, hovorí Písmo — cudzieho nechcem 
^ä nroje si nedám, {Voiňrwl] Mám pravdu, lebo nie? 
Voi(tf\ Svätá pravda! A čo rychtár, podpíše? 
Vúdttrhi, Iba ak l>y ho naviedli, 

Vosar (io/ŕ(dený). A dá sa V Yed mu my dáme — gazdovia. 
radím mu — nech sa len opováži! 
ľodaťka. Nedajte si, na to ste. 

Vomr. Ved rí my nedáme ! (Pyšne*) Co my chceme^ to bude — 
[rhce rychtár? Nafo je rychtár, ak má sluchat kadekoho a nie 



pžflov. My sme páni v obci a nie kdejakí píliari. Nech portpíä 
ale spadne s ryrhtárMtva, len &a tak spráši m ním. No nie? 

Vúdaŕhi. Tak — tak. Ale ja už musím íst, lebo ty m tára 
(ukáže m ryt-btôrov dom) i pípeť sadne, kym prídem. (Odrhodí veíttil 
pomaly v pravo.) 

Výstup tretí* 

Vomr a Machna. 

Vomr. Vidíš, ŕo machľuje! Počúvam iiž dáviKí, počúvam^ čosi 
sa kuje! ale tak sa opovážit — rychtára navadzat! Kto je on V Čo 
je on V Odkundes. Príde kto vie zkadt% neohreje sa a už nás pte- 
vrada. Ketl má pílu, i^o nesedí na píle? Ale sa nechce, myslel, 
že sedliak je spro-sták, že hrj sobleiMe, o vžetko prinesie, že Imde 
magnášom. Poí%ij si ty — sedliak má roKniiiu pre seba. Chcel by 
lacných j^ťujitov nacliytat — no len pomaly. Tu Rom ja. A ty, 
švatíre. Čo povieš? 

MaťhtKh Ja V Ja som tiež proti tomu, b>bo to by bola oa chu- 
dobu verká krivda. Kým uiá obec íípolot^nú paéu, i chudobný človek, 
to nemá gruntu, vyháňa svoj statoček medzi gazdovský. Gazdovi 
krava nezahynie, keil sa remeselníkova alebo domkiírova priživí 
na gazdovom pasienku: chudolja má z toho velkú pomoc, lebo tých 
80 kr. alebo zlalka, čo dá od [íaše, domkára nezabije. Všetci sme 
boli pri pokoji, iba tu tento s píly čosi vyraýÄfa. Nodbal by žobrá- 
kovi kapsu ukradnú t. ívafíre, my to nedopustíme. Ty si prvý gazda, 
niáä najviac poFa — na tvoje slovo í páni musia dat. Ja nemám 
poľa, iba tie dve ákvarky pod ľan a pod zemiaky a hradu pod ka- 
pustu, ale sa tiež vUdzeni. {Udrú sa po vrcclnL) 

Vúmr, Ale ja — ja dopustia? Ako? Vieš, v Čom som* Mám 
ten salaš — tristo oviec: čosi len kvapne... 

Maehna (smeje sa). Tečie, Ŕvagre, tečie. Koľko len za syr do- 
Btaneš: a kde je vlna a jahňatá! (Utlie bo po pleci.) Ej. dobre si 
t€ premyslel, ovce páíít na obecnom, dať tých pár krvavýí^h zlatých 
do obce a braí osoh, Viem ja, aký to osoh. 

VoMuf. Tiež nie toTký. A obec má í>koduV Košarujem jej luky, 
tráva narastie po pás. Ja nezávidím obci^ nech má — a svoje ne- 
popustím. Aby ja dal pole, Čo Vozárovci obrábali od nepamäti. Ja 
som nevylihoval, vykolčoval pole, močiare pospúžtal, skaly vyláfiial, 
do tuha povážaL Dobre l»y bolo dákema trhanovi dostať vypravené 
zeme, prplat sa v cudzích krvavých mozoToch a mne dat prielohy, 
jarky a medze. He], pomastilo by sa komusi. Uvidím, Či jest také 
právo na svete* 

MucJuia (híiidí aiieou v rnyo). Pozri, naia veľkomožná z kaStieFa 
ide a s ňou ten s tej píly. Čo on tam ozaj chce. Ide í ncbožiatko 
Berta — a on za ňou chodí. No tej by mi bolo ľútOj ak by sa 
zaňho mala ííahrdiísif. A stará mu ju dá, lebo ju vie zaobísE, a 
dievča, nebožiatko * , . 

Vomr, Neboj sa o dievča. On ju nevezme. To by bola slal>á 
objedza; veľkomožná má dlhov po uši* Ja som si dal sám intabu- 



^val ilvaDáHĹ stovák na panstvo. Ono mm trorhu švagor — ale 
^tagOr m*évagor. Bližŕiia košeľa ako kabát. 

Machna. Akože! Úo by 8i svoje opú^íaL Hei\ kým jest čo brat* 

ífVŕzíiii-á tj, vezme druhy — i ilesaí sa Uii iijijde, ťo len ^ivežiu 

M sa ti\ že si jej požičal Ja^nic^ to by ml tie peniaze 

1 *oíiy h o íl i t Máľňotratnica! C o sa môj nebohý brat na- 

^QU^kiii, ten aby bolo dačo; íikupúval po ;íemii%e, po gruntíkii, kde 

Co naífapilo^ trápil í^a, nič neužil, prekabátil i niŕia^ vlastného 

Ibrata i seátrn, tvoju limn Marienn, ved vieš ako — no už je tára, 

fiia boíom vsúile! Zostalo jej ^^aíídovstvo ako sklo, ť^isté, bez dlhov, 

[iržetkého dost, a ona Čo porobila 1 

Vozár. Tak to býva: ľahko prialo, ľahko išlo, 
Mňfľhna {htadi do ulice). A na inoj' hriešnu, ide sem, rovno 
.SI skrotila j Videla níis. Ja idem ^ radšej sa stretnem s tým 
[>halýtn — Iíože odpust hriechy! Švagre, pod! 

Vúždr. Ja dotykám. Posbo váram sa s tým mladým pánom , , . 
jAJebo nie, vojdem k ryrhtárovi, vyBvietim mu, i^o je komasácia, 
[kým prejdú, (Odebodí jioniaíy do rychtárovho dvnra, kováč skoro uteká 
I V pravo.) 

V^stuii Štvrtý- 

Pani Machnovd, BiflovÁk^ a Bfíría, 
UVtichtidíú. z Ťavu. Dámy v letnej úpravCt pod slnečníkmi, v rukaviekách.) 

Pani Mtíľhíiom, Tn boli a už ieh niet í (Obzerá sa,) To sú 
ľroztoinílí, zdvorilí šva^^rovia — čo^ pane Bylovaký? No, ale ne- 
lnyráMli v Paríži ani v Londýne, len — v Mlynfko. No a v Mly- 
piku, ako každý vie. sa nedá etiketa študovaE. To im musíme uznaf, 
Ití nie. pane BylovskýV Hnevajú sa ua mna — sám Pán Boh vie 
[pre^o, Snád Itž som vzdelanejšia, snáJ že som majícejšia. Nuž ale 
ífa mr»;em z toho^ Ae ten sa naroílí v kaštieli a druhý v otrhanej 
', alebo v začadenej vyhni, {ľyšuo.) Oo mám, to mám dobrým 
m. Mn2 mi uahospodáril. Aehj mój Janíčko (utiera oči) ra- 
jdo&toy I Opatrný muž, zdvorilý, úslužný . . , Kde si sa len vzal taký, 
IH tým nežným srdcom v Maehnovskej kováčskej famílii! Zbožňujem 
k voli telie podám kedykoľvek ruku celej tvojej rodine. Ano, 
\kť\ ' ' bárs i dnes! 

^ký. Veľmi šľachetné slovo! Obdivujem ho, milostivá, 
liffría, Ved strýc z vyhne nám nič neurobil, mama: ani je 
|:fiie Uký zlý . . * 

PuHt Marhtiom (uetrpeílivo). Nie zlý — nie zlý! 1 ten kameň 
jft dolírý, kým na ceste leží, alebo kým je v stene založený. Ale 
[ied ti iio do hlavy hodia, viem, že budeš ináč hovorí t. Co my- 
|d(te, pane Ihlov^icý? 

li^lúvský. Znamenité porovnanie — Maehna kováč a kameň. 
Známemu^ 

^Viíi Muchmyvä (straoou)* Poznat, že bol medzi ľndmi, naučil 
tjtnoíiti. (Jemu ) A rada liy sa bola r nŕní siÄla, to jest íí Vo- 



^árom. Toto (podáva žlté písmo fíylovskéínuj Ijude m i«tť i ji*ho 
tykat. Vitlíiii tam jeho meno. 

Biflúvsk^ (cbvattje ŕíta a mrmle). Bo;íe, kolko daromný eh, iíby- 
toCuyťhslnvl Ostatný riadok povie všetko, ale pred nim je dvadnat 
daromných, ktoré nerozumel ani ten, kto ieh písal. To je píi^mo 
'/, gruotbuchu* Yozár dal na váš majetok intalmlovat 12iX) zL s pri- 
Klucbaji'u!nosfami. 

Ptífii Movhnoim, (Pokrôi papier. Rozčaleno.) Predsa 1 Také po- 
kračovanie! {(.-liotlj po jttvisUu,) Takú nežetrnost, surovosť, barbar- 
stvo! Sedliaekť zvyky! Fožiíiaá si od neho, platLn mu pereenty, 
pohanské perecnty, K od sta -^ a nie mt tuui dost: dovolíA mu 
svoje zeme ovcami VYpá^at a depŕiť, dáš mu sseme na prísevok, 
áiú mu voz dateliny a dva vo/.y sena, preditó mu slamu na stelivo 
lacnejšie ako druhým — dM sa mu okrádat dobrovoľne, a to vMko 
jemu nestačí. Vetl sa môže radová t , í e mu peniaze v armaríji 
darmo neplesneju, môže mu ich zlodej ukrasť — alebo že sa v špar- 
kase nepovaľujn. Môže by í niti, že má vôbec so mnou styky, s prvou 
majiteľkou v obei, že m k nenm obnitím — a on takto I Jaj, aká 
som roiiŕulena. Ja to ešte odležím. Viem, uezažmúrim tejto noci 
oka. Sedliak — hlúpy sedliak ! 

Bertíi. Mama, svačik Vuzár . . . 

Patá AlarhtiovtL Volaj ho ešte Mváčikoju, Veru sváCik — pekný 
sváčik! Dotkla sa plota žihľava — taký sváčik. 

IhTfii. Má apovu sestru, našu tetku. 

PiUif MadíHovn, Neí^pomínaj mi ju, do hrobu ma privedie!^- 
Nevinné diéta, ty netusíž. ako ma mučíš a sužuješ. Každé tvoje 
slovo bodlo ma rovno do srdca. {Utiera oi-y) Taká rodina! Nie aby 
ta podopreli, spomohlí, kde môžu, mlŕali, keíE mlčat treba: vynesú 
ta svetu na odl v, pozrite, Machnová 7. Mlyníka ma dlhy I Švagor, 
a dá mizerných dvanílst sto iutabulovat. Ale ma už predávajú, fii 
čo V Ja by ich darovala — nate, f^pomôžte si, a neriekla by ni- 
konm slova. 

ByUrshj. Milostivá pani, nechcem vám vyčít^iť, ale sami ste 
si vina* Vy sa nenmsítc utieka t k takým nepohodlným veriterona. 
Dostanete dost lacnejších a pohodlnejších peňazí. Kývnite prstom 
a pat bánk vám ponúkne pôžičku, A to nie na H percent, ale na 
7, 8 amortjsáciou. Platíte 7 od sta za tritlsatžest rokov a dlžoba 
je splatená. 

Pani MavhmmL Oo to vravíte! Kde je taká banka? VmT to 
by lioly peniaze darované. Ja som o tííkých nikdy nepočula, 

ĽŕrftL Možno nní pán Bylovský. Len vraví, aby sváčika . , , 

Bylovský. lYosím, ja dokážem. Takých bánk jest viac. 

Pani Mttchnorfi A mne sa ešte ani jedna neponúkla. 

Byhmkif, Banka požičiava len statkárom — s drobnými gazdami 
sa do obchodu nerada pusta. 

Pani Macknovd (zaiň^eíiá). Co — ja som uie statkárkaV 

Bíjhmhj. Dľa rozmerov poľností ráčite byt statkárkou — to 
áno, Ved máte polovicu mlyniekého chotára: to je slušné panstvo. 
Ale ketí príde agent banky a vy mu ukážete svoje parcelíky — a 



Í»4p hy ich bola neviem koľko, agent linMi vúlu u povie, že to nie 
lÁxo, ale leíi ^^aztlovstvo* A tu sa xm vraciam k pretinietu, na 
iry mm už raal čľsC viac niz poukázať,: ráŕti^ giudovstvo roz- 
trepáné pretvor it v slušné panstvo. Netreba niŕ, len jednoduchý 
podpiíi. 

Pani Machnom, Máte pravdu. Komasácia musí byt. Ked prí- 
deme doiDov, poílajte mi hiied ton svoj hárok* Po komasácii hned 
fyzd Vlhnem tú pôžičku a zahanbím toho, toho . * . A to potrvá dlho 
tá koniasácia, pol roka, či \iaľ? 

BtflocBky. Najmenej dva roky. 

Pani Marhnovii Ŕkoda — pôžičku by potrebovala hued^ a to 
Ittii^J VÍIČ.4ÍU, lebo — ale nech to zostane medzi nami ^ vidíte, 
ja vám už cele dóvernjem {k ucnm Bami^rnu), ved sme skoro už 
v rodine — pôžíiíkn vilŕáiu, lebo nájde Ba čosi i drobnejších dlžubok. 
Bože moj, ktože je dnes bez dlhov ! Každým kto sa chce ako- tak 
prexentovat. A k tomu u mňa zlé roky, nesmierna odmrE po mu- 
ioTi, devat stoviik som jej platila, celých deváí .stovák! Ach, že 
íiom ho stratila tak iiredó^isne! Ueparárie v dome, v záhrade, nanič- 
hodná, lenivá Mad. iba obkrádat — to m príčiny* Lacná pôžička 
ma xas postaví na nohy — potom neurobí lu dlhu ani na šestíik — 
ani kraje iar! Zaífnem cele ináč gaíídovaí* Dám vystaviť v lesíku 
medzi brezami tila{íoriu — dávno mám plán hotový, len peňazí 
nebolo. Pekné miestocko — roinantiš, ako v Alpách. Nad hlavami 
isú sa lístky breziny, u nôh šumí bystrý potok. Uvidíte, že kraj- 
Bho miesta ani nemôže byí» Steny dám natrieť na červeno, okienka 
"ňft bielo, do kútika stolík, okrúhly, pri ňom (k DiTte) budeme 
ovrantúvat. (Objíma jmj At^h, ako nám tam bude dobre, nám vše- 
tkým, i vám, pme Bylovský, lebo vy tam nesmiete vystať, pôvodca 
uáähú ^tastia. Aká som vám povďačná. (Podáva mu ruku, on ju božká.) 

Sylúvský. Áno, ánOj s kapitálom sa dá všeličo počat. (Z íava 
príchád/a Vo^árka.) 

Jiťľta (znzre ju, beži k nej). Tetka, tetka 1 

l*fítti Mavhnord (Bylovskému), Do čase Miistía zamiešal nám 
ueprajný osud blenu. (IJkaÄOJue na Vo/árku, íde k nej,} 



Výstup piaty* 

Voiárka a predoHL 

Puni MfirhnovtL Ako som vás už dávno nevidela, Mariena* 
Človek vás imm na ulici chytiť, ak chce s vami slovíčko ztratít. 
(Stranou.) Že práve sa musí nadapíl — to je už potom malér ! 

Vúifirka. Nuž hľa, pri práci ^ pri práci, ako u nás sedliakov. 
Veni. my musíme zavčasu vstávať, neskoro líhať, ked treba zariadiť 
loikú čeliadku v dome. A ked už poriadim ~ i to si neodpočiniem. 
Treba i^a postaviť k robote medzi nájomných a s nimi hrdlo va t, 
aby nepoíítávali. Ej, ťažký je nás chlieb, ťažký, hoi^kto by ani ne- 
líriL Človek m cez ten deň utrápi, uchodí — príde večer, zaspíš, 
nevier, kde si m podel. (K Rerte.) A ty si nebola u nás, Marka 



Je i?tatiia doma. Chcola M ua muziku, ale iievoruá^ uiuäeta veru 
len doma ostaí. Ja som bola u kovúôov, trochu som si posedela a 
pohovorila — i tak sa U iiuly iieilostane, iba ak v tú božiu iiejelu. 

Ber t a (dôveriie Vozárke)* Prišiel zase ou (uu B^Iovského), mama 
ma nepustila. 

Fani Bfachnovd (Bylovskcmu). Vidite, Berta vždy takto, ani 
^0 by j(!J ona bola materou. Ja som jej ničím, len okolo nej. 
(Voziirke ) Cože u vás počut uovehoV (Siianou.) Bože, o čom s ňou 
diskurovat! Kedy už ^svyknem na túto konversáfíii! 

Voiárka. Dobrcho niČ — viete, dobrého niŕ nepočujete, (Ticho 
hovoria t alejj 

Bylúvský (šaniej UlhIc sa priblížil a Iiovorili šeptino. tílnsne). Vy 
nás zanedbávate, vy idete za ťudzínji Tuílmi, (Ukozqje ua Vozárkn.j 

Berta, To je tetka od Vozárov, apova sestra , , . 

Bfflúvský. Viem, vienj — až dobre. Ale tu sú bližší: tu mama, 
tu — ja. t Berta sá smeje.) Nesmiyte sa, vážne hovorím. Pľaeujem, 
rozmyšíam^ behám — väetko k vóH vám, l*o vedzte alovo a ja buei 
skočím do vody. (Si ranou.) Ale iba do takej po členky. 

Berta. ákoda, že tu niet vody ! 

Ľylovský, Vy sa smejete a ja vás milujen), vrelé milujem. 

Bŕ:rta^ Ale zato len múáem s tetkou hovoriť^ či nie? 

Bylúrshj, Bože na nebi! Ja tu pred vami vylievam obsah 
srdca svojho, a vy ^ či ojôžem s tetkou hovorit! Prosím vás, 
o čom V n plátne, o priadzi, o lanskej slanine; a ja hovorím vám 
o lasko — nevidíte tu rozdiel V Moje srdee... 

Berla {vpadne du rccij ...je z kameňa, 

Bíjlovskt). Z vosku — nie, ani i vosku^ ale z masla: topí sa 
pod každým lúčom z vážho krásneho oka. 

Bf^ia* Až sa celé roztopí a nezostane z neho nič, iba prázdny 
futráL 

Bfflovský. Vy ukrutuica! (Stranou.) Potykaj, ved ja teba skrotím I 

Voždrkn, No ja Hž pôjdem — nemám nikoho doma. Marka 
ma hX^ nečaká, možno utieklii do hája, a pred večerom bV-va moc- 
roboty i v nedeľu , kym sa v dome obriadiť 

Pani Muf'hnom. Ozaj^ zabudla som sa opýtat: akožc je u ko- 
váčov — sú všetťi zdraví V 

Vúmrka, Držia sa pomaly, thvála Bohu. (Berte.) Príd do nás, 
čím skôr! (2 ryditárovbo dvora vyšli Vozár^ iía ním rycbtiir bez odedze, 
a Mišo Fotka, Imjnŕk.) 

Výstup iSiesty. 

Vo^dr, richtár Ľttriea^ Poíko a predošlí, 

Vo0äf (stretne sa so ženou). To si ty. sitará, ui ideš V {Jej samej.) 
Neehod, čakaj — budeme sa tuto (na Bylovského a pani Machnovd) 
diškurovat. 

Vomrka, S tými? 

Vomír, Tu s tými — ja šipim, čosi sa ide robif. 



Pniit Mftrhhnm (Vo/irOAi). PoJtt: na slovíiíko! (Ide á n t m do 
ivišía. VíJ^áí'ka s fiťTíou uadiiii %\ na bviŕku pred ryclitároiii 
; Hylovský* ry^liláľ a ľuťko zostanú u inustred w liidío do- 
varia] Zlľ ste sa ZHťhovalí. Hobí tak opľavdová rodina? To malo 
imáíÁ nami, nemalo tušiť o tom t\s^ duk*. A jakú som 
váiJi dôveru, hned m na vás obrátila. 
*iZfir. Čo vám ťhybí, pani .^va^n-iiiaV 

ľttHt Marhnovfi Kŕte sa pretvaľujte- Uol>íte sa uevitinym, ako 
sle o uit^oni nevedeli! Dali ste mi intabulovat dvanásf stovák 
majetok. Svedčí sa to? Je to krestauskyV 

Vúľdr, To? A Ja reku^ ío! Kdeže nebudeš intubulovaí, ked ti 
otvorená cesta. Nevideli ste obligátoraV 

Pani Machnavd. Zas otázka! Ved som ho podpisovala, akože 
5ý iievidela* 

Vúidr, Niiá v nom stálo: dovorujem túto sumu na môj ma- 
jetok IntabulovaC. To v oblii^'átori .stálo -— mal 8om otvorenú cestu, 

Pani Madtnom. To nahliadate: že rodina tak nerobieva? Čo 
leu rodina — ani cudzí élovek nebude sa dlžníkovi bez vedomia 
jíriintbuťhu týkať. Lebo j^a^untbuch má byt ŕisty — a na mojom 
je už machula. Či vám to vy[datím, či nie — každý, kto do kníh 
pozre, vidí, že to bola dlžoba* A ja nechcem, aby to kto videl — 
éo si pomyslí svet? 

Vúždf, Čo Ú pomyslí? A ja neviera, (Dôverne.) Pani švagrina, 
oebol by som do čistého robil machulu — ale tam už boli iní, 
Hoítný rad ieh je predo mnou. Nuž bál som sa, aby neprišiel ne- 
skarci: rodina, nerodina , . . (llovuriň tii-bo dalojj 

Balónik ij. To hovorím verejne: rychtár je na to, aby nuil 
$f0ja mienku, prcsvedtoiie. Vy muáíte povedat: chcem, lebo tie- 
clicem. 

i)wn>rt. Ale, čože ja, * . ja, kde bude viU^áina. I tam, i tam — 
alebo ani tAm, ani tam, Keí si skomasujete, bude skomasované 
(VoÍk<i\% ktorý mu pľik)vuje hlavcut), no nie? A ja môžem s tým 
mat sviitý pokoj, ani počúvat nebudem o vašej komasácli! 

Ľghmkt^, Prosím vás, kto má o nej počúvat, ak nie vy? Nie- 
len počuvat, ale začínať — - vy popredku a my m vami ; alebo 
aspoti pumnáiuiť a nekaz i ŕ. Ked sa k nám pridáte, zanecháte si 
Te^ú pamiatku v dedLne. Nad vaáím hrobom * . . 

Ďurka, . , . Každý mi zabohuje* Nech sa dakomu pluh zlomí, 
Iba ipne nakTaje* 

Bi^lomhj. A či mu ho komasácia zlomí V 

ĎttrtttL Nie komasácia — ale jej budú dávať vinu. Nech príde 
na chotár kamenec — kto bude vina? Ďurica^ načo zaviedol ko- 
ma^áciu. A tak všetkému len ja, iba ja. 

Púfko, Pravdu máte» rychtár, tak povedia, ani čo by ich 
poČuL (Vždyí'hne.) V nás jo planý svet! 

Bffhrský. Čo vás po planom svete, nech si tam vraví čo chce: 
len vy robte ako patrí. Veru tak. Vy úradskí máte stáť všetkému 
na Cek» Pokrok a blahobyt napomáhať. 



Ďnrktu Váatli: len ja, S jednej strany Voxár, s ilrubej doji 
dáte v\% Koho shuhnuf, hriešny rychtáľ? Sliíchaem Jí^ho^ 5!le je; 
sluťhntím vá^, ešte horšie. Nie aby su iiieikí subuu chytili Ka pusy, 
ale oba letía mne k hlave! Robte ú vy, čo m^Aú Bobou máte — 
ja zostanem na zdravej strane, (Vo^ir s iraai Ma' Imovou jíačúvojú 
kb a pripoja sa k ich skapine,) 

Byhr$hý. To je nie rychtárnke slovo. Tam nemá byt báziie, 
kde kynie obci pľospeeh. A komasáeía je prospech ohŕauov. 

Vožár, Čo ~ komasáťia! Ako komu: komu na úžitok^ komu 
na ákodn. Vára neviem ako — i tíik nemáte svojej jednej brázdy, 
mne na skodn — hotová, vyložená na dlani škoda. Mám zeme 
povezeni*, v poriadku, a nie sú malé: pol dňa jest úo na daktorej 
orať, prikupiival isom^ čo sa k nim nótilo. Uvebtár má Uvi dosť 
svojho — lepaích zemí, ako má, nedostane. 

Byhvshj. Vy ste spokojní, ale Uikych je málo. Hole podro- 
bené na dvoje i na troje, ak bolo viac deti A tí si uemóžu pri- 
kuipovat, ako vy. Chcú maí menej parcel, ale vfiCšie aby boly. 
Každý musí iiznat že su v práve* A potom — pomrite bráiídy ! 
Náš chotár ich má Boh vie koFko tisíc, V nich sa nié nerodí, lebo 
irh voda vymiefa. Brázdy kasujeme, bude m v nich rodit — koFko 
nám pribudne zeme V 

Vo::tír, To už viac lirázd nebude! Buile dost, ešte viac. Teraz 
aspoň leží brázda v najhoršom, po komasácii nióže padnúC do skladu. 
Bude eáte hoľf>Íe. Brá;;dy narastá t<im, kde ich nebolo. My dobrí 
gazdovia prídeme o dobré zeme. Kadejaké prielohy nám pripadnú. 
(Ironicky k Madinovpj) I tuto pani švagrina dostanú zlé za svoje 
dobré, ťi je nie tak V Kto bude mat osoh? My nie, ale kto vie 
akí darebáci; nepoprávali, nepovážali pole za desat rokov (Ut-ďúi 
ostro Ma MíitliTiovú), predávali krm, stelivo i nápravu in>T3i gazdom. .. 
Ja znám takých majstrov, to ratláej predávajú, ako povážajú , , . 

Pani Machnová. Vravte^ čo chcete — komasácia je dobrá vec. 
Narobí z nás drobných gazdov stíUkárov* Budeme mat miesto zá- 
honfiekov lány, 

Vomr. fladšej mastným *!azdoni, ako biednym statkárom, Ču 
je z lano v, ked na nich psica rastie. Komasácia nám nepri dá^ ilia 
ujme, Inžinier — ten obíde najlepšie: vynesie z dediny nič po niC 
pár tisícok. Chcete zas, aby vám behal po chotári a paraplom a 
perŔpektírom ^ chcete? Nebolo vám ho už dosíľ" 

Púíko, Ale hej! Merajú ten chotár, merajú: ja by ho bol bi* 
čifikom premeral, kým oni s perspektiry behali. 

Biflúvsly (k nemu). Múdry člí^vek a taktu hovoríte! Boli ste 
i na vojne a robíte §a sprostejším ako atc. Keby nie tí inžinieri, 
platili by ste vy, Potko^ toFko gruntovnej dane, ako tuto ga^da 
Vozár alebo pani verkomožná. To by sa vám páčilo — čo? 

Púťko (v rozíiakocb), Ved ja nič. Ja len. , , 

Biflovský, No tedyí Brojíte na inžinierov a nemáte prečo* Ne- 
komasovat preto, aby inžinier nezarobil 1 To je ako liy ja chodil 
boaýj aby čižmár nemal osohu. To je ncsmysel. 



li 



ľomr. Budú tíuii i iné liadky. äS inžiniemni sa bude ten i ten 

vodiť — potniktuje sa — íiiášínier pripustí... Huka rtiku umýva! 

B^lúvský (s biiťVíiin). To ako ja! Že uióžettž tak vravet: ako 
uii pripustí, keif ja poIa vôbec iiĽiiiáiii, Divím m vám, divím — 
lak hovorit. lb>vortesi^ c^o ohcetí.í, ja prevediem svoje. ÁnOj nedám 
sa mlfítražif,* Vtm\ vtTkomožná m už podpísali, meuÄíťh gaíídov tie;ž 
máju : nie vSetkýeh, ale skoro všetkých. 

Vomr (s ú&mcvniw). [ tuto hájnika PoíkuV 

ľofko. Mňa? Ja radnej vystúpim z gazdovstva a pôjdem po 
žDbffiní: radéejí ako si deti takto oiíobrádit 

JB^lovitk^ (i'liyií PuLl^Q za rakáv .1 zmcále ho do popredia). Vy, 
Pofko — Co sa vám robil Ja vás chcem dať k inžinierovi ža figu- 
ranta, 

Pofko. A Co je to figurant? 

Btflovskii. Co 8 refazou chodí. Dostanete na deň 00 krajeiarov. 
A to nebude trvať týždeň* ale dva-tri roky. Zarobíte najmenej dve 
atovky. To bude inaks^ia služba, ako hájnictvo, 

ľútko Ja, hujnictvo ! {limli rukou.) Hájiiíctvo mňa nepodopre, 
mám iba i^kodu. Pláce nič^ len so svetom sa zahrýzať. J ba čo do 
toho iíágora daŕo príde, i to je ilm otrava. 

fítflov^ký. No vidíte! A tu dostanete hotové peniaze. Podpíšete? 

Pofka, Ale tú službu ste už štyrom í^rúbili. Ak potom zostanem 
na lade. a s toho papieru ma tiž ani mačka nevylíže! 

' ■ >l Myslíte, že tam bude len jeden figurant? Budú 

spDii . Tak podpíňeteV 

Poťko. Podpíšem, leu uech to nik nezvie — žiaden človek! 
Tento magnát (na VLuára) by 111a zabi L Viem ja, Čoho sa l*oJí! 
ííehude môct chotára zbíjať. Každá mediíiŕka nebude jeho^ každý 
vyvráti k, každý iverček v hore nebude jelio, 1 sálaš dosalaší, ked 
nm raz chotár zaháji me. Bojí sa uu, že bobo vezme... 

B^lovsky (usriiieva sa a íľapkA ho po pleťij, To-to-to, Míšo* 
tibádli ste. Po komasácii bude kaídý orat na svojom^ pásť na svo- 
jom, sberat na svojom. Každý bude svojím pánom. (Vrátia sa k pre- 
došlým.) 

Vozáf (s úftmevoni). Akože je — podpísal? 

Jiylomký. Podpísal. 

Vonír (prekvapený). Ty si sa podpísal! Tyl Ako si prvej brojib 
Kde si dal rozum? 

Potkú, Viete, giizda, komaaácia je predsa len , . . Nuž (škrabe 
za ucliomf dobrá, í BylovskéTau, tajne.) Co ste ma vyjavili! 

Ďariva. Takí au, hľa, naši obíauia. 

Vúzár. Ozaj I Na nikoho sa nespúätaj. Co sa nazariekal — a 
podpíše i 

Púíko. Gazda, ved ja , . , 

VoMŕir, M mi ho — loptož! 

Ľtfl-oímký, Povedal som: mám váetkých drobnejších gazdov, 
PoCko Je nie prvý, ani ostatný. 

Pani Mfuhnom, Len drobnejších! A ja? 



B^knmký, To sa rozumie - i pani volkoniožuá, Mátii vaCšimi 
chotára. Podpisy pošleme na seitriii — vy si urobte, ako viete. 
Ak sa k nám nepri dátn, bude proťtíK^s, tuhy process a vy ho pre- 
hraté. Kto prehrá, ten neeh platí útrovy. 

Vúmr (^trjnuu.L Už je zle. Potko podpíše! (ľrctíhodí sa, roz- 
mjsra. Hlasom ) Nepopustíme. Ja sa niedzí pány nevyznám, ale — 
hop ! Teraz mi ?Ál\\y na um. Náš Števko príde zo škôL Zíde sa 
nám, ani soL Od maliťka medzi pány, teraz tri roky v PeSti, 
s ablegáty jedna ruka. Ten vám preleje olovo 1 tVozárka a Berta 
z ú žad ía i>o ŕ ú v aj ú i ľ b r oz Ij o v o r. ) 

Bíflúvskif. Kto je to ten Števko V Azda sa ho len nezrakncme. 

Vožár. ŠtefaD Peták, mojej sestry syn. Hlava, no hlava na 
mieste, len pozlátit. Nakladám naň, stojí ma veliké peniaze. Každý 
rok dobré dva páry volov. Ten vám ukáže! Nahradíte sa: vyzná 
m vo všetkom. Ej, ten darmo neplatil sohotalcs! 

Fúťkú, No ten — to už hej! Ja, to je hlavička* (Vozárka a 
Berta sa priblUia ) 

Vozdrka, Nás Števko! Radujem sa, ío nikdy, že mí zas príde, 
^Zostune tam % MaťliiHJvou a tiertuu ; hovoria dakj.) 

Bylovský. Petákj Petákí Ja znám Petáka, ale to sotva bol 
ten. Možno jeho braL Akýsi Petak bol m ranou v hospodárskej 
škole, a tento študuje práva. 

Vozár. To je tento. Števko i tam boK Dali ho na fíazdovskú 
ékolu, že bude ^azdovat, Kyni sa chlapec učil, nebohý švagor 
Peták ~ tiež semiačko, no nechcem ho sponiínat — premárnil 
všetko. í'hlapec nemal na íoni gazdovat. Vzal ja chlapca, že bude 
na mojom, ked syna nenjám, Aíe on len za knihami! Chod, reku, 
nikdy ty gazdom nebudeš: dal ja chlapca do skóL Prebil sa, už 
je v PeÄti, Nech je advokátom : na to je ako stvorený. Prevráti 
Y41S, len ako chcete. Počkajte len, počkajte (Bylovskému)i ketl ten 
príde, všetci sa vám popretierajú. Ten vás poskrúca! 

Vomrka. Keby mi len skôr prišlo, moje diéta I 

li^lomký. Tak ho ja znám, Znamenite sa známe. Boli fíme 
dobrí spolu. (Tiolio hovoria dalg.) 



Výstii|i giecliny. 

Marka Vosdrotm, Ondrej Nahli k a ^rredoŠlL 

Maria (prichádza z Tuva, z pravá Ondrej). A ty si tu? Kobo 
MadáäV 

Ondrej. Idem z hája — za tebon. Vieš, že si sľúbila prísť. 
Čo si neprišla? Vidíš, ja som ani netancoval — šiel som po teba. 
Doma ta nebolo, povedali mi, Že si u kováčov. Utekám do kováčov, 
Preío si neprišla? 

Marka. Musel ktosi ostať doma, ked mat šli k ujčinej ková- 
ŕovie. Bola som po nich — a tam ich už nebolo. 

Ondrej. Ved sú, aha, tu! (Ukazuje na skupinu,) A kolko sa ich 
siälol A ty sa. Marka, hneváé a ja viem^ Čo m hneváš* 



1B 



Marka. A pľeŕo by sa inaTa hnevaf? 

Ondrej. Nuž kc^d bi bola í^aiimj muzika ti noSla r unm. Bála 
'si m, že v> krútim flrulní, 

Murla, Milý njoj tanečník! Pre teba si ja nejdem hlavxi pílit 
Xň víTu! Ani sizy neopustím, Bola som !en hotlínn sama — už 
iiiám druhého* A to je netakšf, ako ty, Pán^ urastený ani s^vieca, 
maále, prstene — Šla som oť^i na ňom nerhať! 

(hidrej (zarazený J- Pán — ma§le ^ pi*8tene. Kto je to? Ja ho 
Eadusim! ((hu í ju za rainmio ) Nestastná stvora, povedz hned a 
hned, kto je to' f 

Marka iv>'kriUí m mu). Just nie — just nepoviem. 

Ondrrj, Marka, ved som ja uetancovaL Vidfž, íia tebou som 
pri^ieL Kedalo mi tancovat — a ty! 

3Iarka. Len f*hod — tancuj^ koľko vhceL Ja nepôjdem, (Berla 

ich SJÍO^OMÍJP.) 

Ondrej, Tak ani ja! 

Bcrta. Aha, Marka od Vozárov! (Vietci sa obrátia k ú/adiu.) 

Vú£(tr. No, to je? Ja že ste na muzike^ ked ste sa tak sberali* 

ľofko (usmieva sa) Ja — vodievájú sa oni spolu^ vodievajú. 
(Btraijoti.) A ŕo je on i chudobný, ako kostolná myš, predsa im 
pristane* 

(jtidľcj (iitvÄťuý), ihm nešla. Že je v dome akýsi pán, povertá. 
A ten vraj má , . . 

íhmea í smej r sa). Aha, aha — to teba trápi ! Nepusťže si 
vlka do koéiarul 

Vúzur. A kto je to? Vari , . , 

Murht I podskočí). PriSiel Števko. 

Vúsm\ Ja hnedý že Števka. 

Vomrka, Náš Števko! 

Jieiiá (Marke). To ten Peták? 

Marka, Števka — ni^ Peták! 

Omlrej, Števko — ja že dakto iný! (Znkľúti m s Muikou.) 
átevko — do len Števko! Toho sa ja nebojím. 



Výstup ôemy. 

Stm-ko a predošlí, 

Sfevko (z pravá, v kepeni, kupsi/ka potí ])a/Uľíiou). Ja som nž tu. 
(Mi*rke,j Kto by sa teba dočkal^ ked sa [im Ondreja i s týmto snímeé! 

Vúzárka. Moje dieťa! (Olgíma lio.) 

Vúzdf (Hjlavskemua Pofkovi). Už je tu. Ten vám nakomasuje, 
len sa vám tak získrt v očiach. No nie, môj! (Podajú %\ roky.) 

Sievko {bo^ká Maihnovrj ruku). Milé prekvapenie, taká krái^na 
iipolučnost! 

Pa n í Mach tt o r d ( s tr a u o u ) . Sp ô šobný m 1 a dý 1 1 o v ek ! 

S^^rko ([tfiňa Berte rnku>. Vidím, už sa mi v Mlyníku bude 
í! Mdit, Co pekného, všetko prvý deň vidím. (Stranou,) Ako 

]'■ ;A od dvorh rokov, a je krásna! 



14 



Beria, Z počiatku m všetko zdá pekným. (Stranou ) Ten človek 
m zmeiiil — celkom mU, ako bol! 

Števko Iíerte \ Pekné je, čím sa víec naň dívame, krajčíra. 
(Poťkovi kladie dbii na iilece.) No, hájnik, sliichaju vá.s už tie tráv- 
nice, ti iťh ustavične sheráte z plat^át a kosákov? 

ľofkú. I.eii tak, len tak, mladý pán. (Siranou.j Ked si to vedel 
za dva roky zachovať — in je hlava! 

Števko (ĎuríťoviK Dobre, že som tu — podpíšete mi pas. i Po- 
dáva mu vojenskú kni/ku ) A ako m. máte, čo nového u vás V 

Ďurica, Len tak, ako Ja: i tak — i tak, všakovak. Bndeme 
maf komasáciu. 

Števko, Tak — to je dobrá vec, len že mala už hyí pred de- 
siatimi rokmi* Len m do nej — to ste vy začali? 

íhmca. Ach, ja nie. Tuto tento pán. (Na Bylovsäkŕho,) 

Sterko (hľadí vnimavo na liylovskóhoj. Toho pána by mal znaf, 
Nie pán — pán * , . 

Ľiflomký. Bylovský, starý kamarát* 

Števko, Paľo — to si ty V (Objíma bo.) 

Poiko (smeje sŕi, i pani Míirbnová. Vozáí'ovi). Ako sa nám ziskrilo! 
Gazda^ tí sa už oňuchali. Vrana vrane oka nevykole: pán nebude 
kaz i t pánovi, t Voze r ro^trpi^eiiý hodí rukou a odvráti saj 

Výstup deviaty^ 

Vodftéka a jfrúdošU, 

Vúduékd (prichodí z pravú, pod lialenou uesie krpkn. Zastane 
v úzadí a vydvihne krpku). Páni úradšti, už ^oni tu. Potíte pokončiť 
súdy ! (Iiyclit;iť a Pofko obrátia sa k ryi'htáľfškemu dvoru a zmiznú t% 
hajiinanotn.) 

(Opona spadne) 



H las krvi. 

Rozprávka 
od D. N. Mmmmi'SMriaka. 

L 

Paroloď na Volge, ťažko rozhŕnajác mutnú, pokrytú diihovýmT 
naftovými Sk vr nami vodu, pohybovala sa tiapred vražedlne pomaly, 
to jest, tak ŕ:tlaÍo sa Márii Alexandrovne. Zimničué potrhávanie 
paroloJného telesa od pracovania stroja bolo cítiť eSte i v oddeleaí 
prvej triedy, kde teraic sedela Mária Alexandrovna, čo ju rozčiilo- 
valo a hnevalo, ako by akási nevirlitelná ruka Imla trhala ju, Máriu 
Alexandrovnu, Mra&tila sa a ustalo otvárala oči, Hozŕiiloval ju i 
hlas muža, ktorý tibováral sa s pánom statiiáfio zovňajška, „krí- 
tickébo veku"*, predstavujúceho aktíhosí volžskeho landiorda. 



16 



„Akí sú olja protivni", mysieia si, kriiac m. „A ako protiviiej 
Dŕpľirtidzeíie držia sa- . ." 

Muí^ ešte mladý človek, s líriaclknu ani IIenľÍĽli IV.. v iie- 

Immej spíilyčansii vždy akosi pretváral sa. íJstié plecia dvílialy 

iBa mu nkosii ani u tiutvycíi, prsia vpndiivaly, u lilns dostával trpké 

|iiitJoiiíidp, ako by ŕikiabal po suchom dľove. Nii prirolndi vyiiííval sa 

u ikutoŕného jtímtleiuana a j)i uto poprat/U svoju sudcovskú íinpku 

[ílo kfrn, a ílifHlil v klohiíku- Ilývaly chvilky, že Mííria Alextm- 

ltlľo\íj:i ŕačjijíila uenitvideí niužii a jelio prítomuosf bola jej na obťaž. 

ISäiiiiahy preímicť tento tioeit nevit^ílly k ničomu, i tura^í prežívala 

[práve takii rbvllkn n muž zarfrial lúwt m joj úphio (■Liil^sím člo- 

Vfktan, ako jeho >polo£uík, cele takým neprirodzeným. Ešte i 

hlaÄe mali niečo spoločocbn, ba i v spôsobe hovorenia. 

— Nijako nonióžem s vami súhlasiŕ, — hovoril muž, rozfahu- 
Jííc .Mova k vúIj vážnosti, — Je, pravdaže, dedičnosf, Čo je i do- 
klzaiié vedou ykvťk\ im m isté hraniĽe, . áno!.. Veda trocha 

Ipreháňa.. . 

— Odi)Us(to, jestli nes u h bi si m s vami, — mäkko proti reŕ'il 
l^olžský landlí^'d. — Práve lu niet a nemôže byť nijakých hraníc^ 

i nijaká veda nemôže ich ustanoviť. Lud uľŕuje krajne charakteri- 
í^tickj' a proste: hlas krvi. Co to znamená? L?n to, že jest neko- 
DeÍDí' sviUujúca sila orgŕinická, ktorá je nerozboiná, ktorá javí sa 
^kz alebo menej intensívne, na ŕas ako by sa tratila a vypadla^ 
ki to jej uevadí jestvovať v každom z nás, V niektorom spôsobe 
Ikaídy^ itiU piedstíivoje zívý tiúhrn všetkých svojich predkov. Vy- 
»I(ivÍHc .Ha po ličtovnirky, príroda sunimuje v uá^ všetky prežitky 
Mich krvných predchodcov. 

Voížský Ii!íniih)rd, ako vidno, liľadel vyjadrovať sa čím bfada- 

|Jiej&ie a chvíľami pozeral na Máriu Alexnndrovuu, síinžíac sa vy- 

skúmať vzbudený dojem. Muž zas začínal byť vzruäenýni^ lebo po- 

^ui^val sa za iietuctovebo rečníka, a tu vychodilo tak, že našiel 

UHUťtového protivníka. Blízko oích boli ešte dvaja, ale tí nedbali 

'ich íípor: „landlordova ži'ua", ako nazvala pre seba Mária Ale- 

ndrovna pyšnú, vysokii brynetku, a syn Márie Alexandrovny, 

l^iročiiý chlapček, ktorý dávno prizeral m landlordovej žene, ko- 

mm schovával sa za matku a skončil tým, že priblížil sa jej. Ze 

"" íla ŕo robiť* Mária Alexandrovna sostavila {íharaktenstiku tejto 

poebodí z nejakej chudobnej zemianskej rodiny, učila sa 

ITe, prežila niekolko d ie vi ich zimných sezón bez všetkého 

na a, rozmrzeuá na v&etko* vydala sa nazdarboh za bohatého 

atnéljt} sitarcn. Bola ešte mladá, skoro v jednom veku s Máriou 

jAteandrovnou, no robila ju staršou predčasná naliata tučnota, mdlé 

pfoliybv n apatický pobfad krásnych tmavých očú. Potom Mária 

^na určila podľa závistliv*5ho pohľadu, akým pozerala 

va žena na jej dieín, že nemá vlastných detí. Predčasne 

ttmoca žena skutočne bála sa sama seba a neodhodlala sa prejaviť 

í'í^'jcoii nežnosť oproti cudziemu dieťaťu. 

ffAká je neäfastnáj^ rozhodla napokon Mária Alexandra vua» 



10 



— A ty sa ako voláš? — spytoval sa chlapec,' usádza jtlc 
na kol ná landlordovej žene, 

— Kleopatra Pavlovna, ~ udpovedala, snažiac, sa utrafiť na- 
ivný detský ión> 

— A ja Boria. . papu volajú Petrom Nikolajevičom* A tvojho 
papu ? 

Kleopatra Pavlovua zíalika ž:apíilila sa a odpovedala nie hneí. 
Bodlo ju toto detské slovo: papa, 

— Môjho pňpa volajú Nikolajom Petrovi čom, — odpovedala, 
po^nic ua Mííľiu Alexandrovau s bôfoym ÚBinevoni, 

Kerl liol raz na koíenácli, Boria í*ez ceremoDií pribral m ihraí 
sa retiazkou z hodinôk, ktoľíí bola zavešauá ilrabýuii dľobnosťaiiHi 
polom prinútil pani u sňať brošku s ružovou pt-rlou, náraninice, 
prstene, slovom — úvinl m ako opra vdovy malinký divoclh Táto 
bezcerenionnosf uialinkého uiuža vyrušovala a dráždi la Kleopatru 
PavlovuiL Žiadalo sa jej stisnúť lio a dlho-dllio bozkávať jeho ru- 
žovú tváritku, plut* hniielko, drobní^ rúčky, alo hanbila sa preja- 
vovať svoje laakanie otvorene* 

A mužskí pokračovali v spore^ okrašCujilc reč učenými termíny 
a poslednými slovami vedy. Starec s času na č^is opakoval vŕtajúci 
mu v mozgu ^blas krvi", a Mária Alexandrovna hotová bola zne- 
návideí ho práve pre to, Chcejúe vydržať gentlemauský ton, spo- 
riaci obracali sa jeden k druhému s naj vyhľadanej š im i rúbeznosťausi : 
„Beriem si smelosí obríítií vašu p^zornosŕ''. . -^ ^Dovoíte rai ne* 
súhlasií s vanú".,,, ^OdpusÉtí^ jestii ponúktiem vám takú kombi- 
náciu",. ,, atd To bolo tiež protivné, 

— Jestii chcete, dedičnosť je vSetko,. . 

— A čo potom progress? 

^ Práve dedičnosť obsahuje progress, ako zrno obsahuje bu- 
dúcu rastlinu. , . átio. 

Rozihraný Boria v tom začal prosto pašiť s fhlapčenskon hru- 
bosťou. Načahoval sa obidvoma rúčkami, aby uchytil klobúk, Kleo- 
patra Pavlovna odťahovala hlavu, no chlapec hol silný a stihol 
uchytiť korisť, pri čom klobúk sliezol na bok a utrpd účes, Táto 
boľba skončila sa úplne neočakávane; ket? Kleopatra Pavlovua 
schytila samopašníka íia obidve ruky, prebolestne uhryzol ju., . 

— Ach, aký zlý!.., — zvolala, 

Mária AlexantlrovDa pri beli la ua pomoc a straäne sa skonfuu- 
dovala. Ale Boria už nič nedbal a zadrapil sa do Kleopatry Pav- 
lom ny ako v jčatko. V chvítkach takých výbuchov tvárička jeho prijí- 
mala celkom nedetský výraz, ako i teraz. 

— Odpusťte, prosím vás, Kleopatra Pavlovna, — zašeptala, 
silou sťahujúc Boriu s kolien. — To je také... také ničomné 
chlapčisko!, . . 

Kleopatra Pavlovna tiež bola pokonťundovaná a, snažiac sa 
usmievať sa, rýchle odišla do svojej kajuty naprávať si účes. Boria 
trepal sa Jalej a robil pokusy uhryznúť matkinu ruku, Máriu Ale- 
xanilrovnu prekvapilo nadovšetko to, že v tvári rozpajedenťího 
chlapca bolo čosi spolf očného s výraä!om volžského lan<Uorda, na- 



17 



rieif velkému rozdielu vo veku. Schytila syna m ruky a vyvliekla 
no z tDho oddoleuia. Mužskí nepovšimli si tejto malej scény a 
Dkraŕovali v svojom spore^ prieoín Mária Alexandiovna ešte ra;c 
uCtila pri východe netiávideDií frasu; „hifts krvi". 



n, 

kym M^ria Alexandrovna usadila sa uti palube^ kde mala 
irojii tiiilťi lavičku, prežila tisíc najrozličnejších, špť^eiálne raaterin- 
iých my^ljeaok a pocitov. Ano, ona už videla svojho Boriu ako 

pelého muža, ktorý, pravdepodobne^ bude druhým otcom. Bude 
%\H tflk rozfaliovaí^slová^ tak odpfirne škriepiť sa, a Itíbiť na svete 
Ifen samťho seba. Ženu vyberie si tiež t^kú trpelivú, ako je jeho 
BHini a bude ju potlačovať na každom kroku svojou naniŕhodnou 
^xaeíeaosťou, A na starosí stane sa hfa takým volžským landlordom, 
ib tmbi N í kola j Fetroviil Máriu Alexandrovnu zachvátil akýsi 
íílestti}' a nedobrý pocit, ako by bola v niečom vinná. 

..íuo, hlas krví^, — preŕosi zapakovala sama sebe, resumujuc 
íík svojich myšlienok, 

.Boria uspokojil sa a hladel na Volgu ustalýnm ocima, A bola 

Ikrásna, táto opravdove ruská rieka, — krásna akousi lenivou 

Ct, akoby nekonečne znejúca pieseň, ktorá liala sa bez kouca- 
krajä, vymývajúc melčiny, zalievajúc lúky a ^íacloťiujiVc obzor ŠÍro- 
ími plesami- Žiadalo sa hladeť na n u nekoneŕtie, prežívajúc tú 
Uí^kii dívosŕ, ktorej tiež niet konca- kraja, A n o, i dobre je i trochu 
iliío, i ako by lúto líolo niekoho* . . VeiI v živote každého najdd sa 
i svoje nielŕiny, i prie valy, i vysoké brehy, i .široké jarné rozvod- 
nia... Právo takú náladu prežívala Mária Alexandrovna, celé 
íífiy sediac na palube, a teraz prišlo jej akosi zvláštne smutno, 
p eSte ííostílva? Naozajj celý život je už vyčerpaný, a všetko svodí 
Uia odliavenie akejsi povinnosti, deň za dňom, týždeň za týždňom. 

.Nudno...**^ vyjadrila nahlas iivoje myšlienky, „A Kleopatre 
Múxne je tiež nudno. * - " 

Mužskí z nutly aspoň hrajú sa v karty alebo pijú, a v naj- 
Ppfeíu prípade zaiMnajú nekonečný spor, končiaci sa niŕím. 

Zuujatií svojimi myšlienkami, Mária Alexandrovna ani nespo- 
brovala, ako ukázal sa v diaíke prístav, kde malí vystúpi t. Muž 

íyhfadal a sucho prehovoril, dvíhajúc plecia: 

— Hotoví ste, Márie? 
Kemohol vystáť to nekonečné dámske soberanie, ked dasaí 

** priclíodilo otvárať kufry, aby mohly sa poukladať jedna za 
Qbou zabudnuté veci* A čo stují dámu obliecť sa, keď klobúk 
í'ííí riahok, háčky sa rozpínajú, šnúrky trhajú, špendlíky vypadujú*, * 

— Hned sme v prístave, — prehovoril Peter Nikolajevíč, ro- 
Ac íisutú tvár. 

Prosím ía* nech Boria pobudne pri tebe, kým Ja spakujem 
ci, — prečosí vinným hlasom odpovedala Mária Alexandrovna. 
Kťhudéte čakať asa nmou - , 

— riobre, 



10 



Maria Alexafidiovna uijako nemohla pochopil muža^ ktorý roz* 
tuloval fea pre každú hlúposť. To ju zloi^Ulo aj^. tlo plaŕu, ako i 
teraz. Naponáhle ťhytíla sa do roboty a chytro bola hotovíl, tuk 
že paroloí ešte nestaŕila zapiskuuť. Celá sa zapálila a musela m 
napudrovať, 60 robievala len v uaj krajnej Ši ch príparloch, V chodbe, 
ktorá delila kajuty^ Mária Alexandrovna stretla Kleopatru Pavlovou 
a ešte ra^ prosila ju za odpustenie pre svojho vetropiacba* 

-- Ci možDo hnevať sa na deti V — odpovedala tá svojím 
smutným ^ úsmevom. 

— Áno, ale predsa je nepríjemné, ked toto milá stvorenie 
zaíne hrýzí. . , 

Mužovia boli na palube a zase hádali sa, pri i^om voUský 
landlord držal Petra Nikolajeviea za kraj svrehníka a ponáhľal sa 
dokázať Čosi^ nepokojne pokukávajúc na rýcblo približujúci sa 
pristav. 

— Jestli sa nemýlim . . , — márne snažil sa pretrhnúť ho 
Peter Nikolajevi6, 

— Mney vôbec, tak sa zdá , * * 

— Nie^ dovoľte mi dokoní^iť moju my&líenku . , . Ovšem, uie 
som viaCp ako Človek tlupy, a moju mienku, iste, nie je nikto po- 
vinný osvojiť si; ale jednako dovorujem si mať svoju vlastnú mienku, 
Mon verre n' est pas grand, mais je bois daiis mon verre . ♦ * 

Tento výbuch slov bol pretrhnutý parolodfiým písknutím, a 
Peter Nikolajevič napokon osvobodil sa od svojho muÉitela* Trochu 
začínal ho urážať familiárny spôsob svojho spoločníka, ^ Petrovi 
Nikolajevičovi bola protivná familliírnosť u priateľkárstvo. Slusnost, 
iste, je potrebná^ ale prijemné je mať prácu práve so vzdelaným 
čJo vekom* 

Prístav bol už celkom blízko. Na parolodi nastala obyčajná 
v takých prípadoch trma vrma. Obecenstvo vo väetkých prístavoch 
a na železní í' ných staniciach pripomína zástnp ludí, zachvátených 
nápadom ostrej pomätenostr. Petra Nikolajeviea rozhorčilo chovanie 
sa nevzdelaní%o ľmJstva a vzal na seba prokurátorskú tvárnosť. 

Ked paroloj bola pripevnená a obecenstvo valilo sa do prí- 
stavu, voížský landlord vyhladal v zástupe Petra Nikolajeviča a, 
ľúbezne naddvihnuv mäkký klobúk, podal mu svoju kartu. 

— Na každý prípad . . . Viete, niekedy je príjemné rozpomeuút 
sa na náhodilú známosť. 

Peter NIkolajevič oddal svoju kartu, zamrmlúc niečo príjera- 
nflio, čo hovorieva sa v takých prípadoch. Ked nenadali známi 
prečítali karty, pozreli jeden na dinihého a ešte raz mlčky podali 
si ruky. 

' — Áno, veľmi . , . príjemne , . * prehovoril landlord, ešte raz 
naddvihujúc svoj klobúk. — ■ Neraz podivne stretnú sa India . , . Či 
je nie pravda? 

— Áno, vefmi , , , 

Mária Alexandrovna videla túto scénu len letmo, lebo skoro 
strhol ju zástup, valiaci sa na mostíky. Ä tu ešte musela zdržiaval 
jTúceho sa na^ired Boriu* Ked našli sa v prístave, Peter Nikola^ 



w 



]e\u^ zastnl pri bariére a oiekorko ráz podvihol čiapku, odpovedajik 
kjvajúcemu klobúkoiii landlordovi. 

— Kto je tea í^udný \ún? — spýtala sa Mária Alexandrovna, 
imm Ba takému dotkli vému lúčeniu. 

Peter Nikí^lajevíi:' pozrel ua ňu^ zodvihol plecia a odpovedal 
Josl mcho: ' 

— To jť . . , Ijín . . . to je iiiuj otec. Vidím ho prvý raz v ži- 
x\i\e, lebo rozišiel m s mojou matkou, eSte kým som sa iienarodiL 
Zostala tehotná . . , 

— Ä ty . . , ty nenapíul si do tvári tomu ničomníkovi? ! , . , — 
fcptlla Mária Alexandrovua, zadúšajÚD sa od vzrušenia. — Ved je 
to*,, to . . . Na to niet pomenovania! . . . 

Pokrt^il pletiami, pozrel na ňu bokom a odpovedal už proku- 
rátorským tónom : 

— Tú bola ich vec, t. j. otca a matky, a ja som, človek postranný, 
I h netýka m... * p^.^, ^ ^^^ 

- - — ^fr — - — - 



KrtíŠsky glagolský pergament. 

Podáva d ľ. Ivan lí, Zoch. 

Čítajúc dejiny, alebo, lepšie^ neúplné spomienky rozličných 
toriVov o mocnej dŕžave Svätoplukovej, o ktorej sami Nemci 
mj áe bola v jedny Časy najmocnejšou v Európe, a Svíitopluk 
anmejší vladár svojej doby, divom sa divíí musimej ked — 
nijóc sa naokolo — nenachádzame ani stopy tej niekdajšej 
i. No jestli uvážime, jak búrne boly časy počiatkom stredného 
'^í'líii, jak veliká bola nenávisí Nemcov proti Slovanom, latinskej 
^rkvi proti slovanské}, zápästného obradu proti východnému^ ne- 
Nťuiti sa diviť, lež len plakať, bôlne slzy ľoni£, vidiac, ako vyšlý 
na mmi- zámysly Rastialava a u nás i veliké dielo svätých bratov 
í-'yríífri a Metoda. I drahocenné ich slovanské pieklady svätých 
L bohoslužobných kníh zachovalý sa len v pozdejších pre- 
, vykonaných zväčša v Bulharsku, kde boli sa utiahli učeníci 
Äpoítota Metoda, vypudení po jeho smrti z Velkej Moravy. 

Bohoslužobný jazyk cyríllo-metodejský preáiel z Velkej Moravy 

it (Vťliom !t Poliakom, na juhu k llorvatom^ Srbom, potom k Rusom 

^il na celé veky nielen cirkevným, ale vôbec lite- 

. , , _ . ' 1 J I j u ž né ho a v ý c ho !Í ne h o SI o va ns t v a. A le p repi so v a- 

kníh pôvodný staro-slovenský jazyk tratil svoje pô- 

a výrazy a prijímal čím dial tým viac foriem a slov 

. idného jazyka. Práve tak, ako v svojom čase slo- 

dnes slo venčia na Slovensku bohoslužobnú češtinu, 

-Horvatov srbštili-horvatšlili, v Bulharsku bulharštili a v Ru- 

niátíti Blaro-šlovenčínu Cyril la a Metoda. 

pQiniatky, v ktorých zachoval sa nám cirkevný staro-slovenský 

k, boly písané jedny glagolicou, druhé cyrillicou. 



mm Míiíý^ií 

^M) rfirtjo I 

a i 



20 

Pozostatkom ^lagolfikého písma slovansíkéhoi hoci 2 pozdejônj 
doby, je i uašn Da KrUái (v Novobrailskej stolici) nájdená pamiatka. 

Nepokladaní za zbytofné u viest tu ešte najstaršie glagolaké 
rukopisy : 

L Asemanovo, alebo Vnttkdnske eranjdmm textov, Cítauýcli 
v cirkvi, ktoré bolo písané niekde v BuIharskíL Nacliodl sa v biblio- 
téke vatikánskej.. 

2, Zújjrafsh' Mvort'ŕfitiJeUuut^ písané koncom X- ho alebo po- 
čiatkom X L stoletia bez pochyby tiež v Bulharsku. Nachodi aa 
v cárskej Verejnej bibliotéke v ľetrohrade. 

3, 3lfiľífí}iskc šíroreranjdimn, nájdené v izbici s v, Márie m 
8v. vrchn Atose, cliráni sa v Rmiiiancovakom tniiseume v Moskve, 
Moldo byť napísané koncom X. stoletia* 

4, V kláštore sinajskom naobádza sa fjlngohk^ psaUifr a mcho- 
loffimH, t j. sbierka modlitieb asi z XI. stoletia, 

5, (whMfúliía Clo^lanns, 14 strán z väčšej knihy, obsahuje dve 
reŕi SV. Jána Zlatoústeho^ jednu sv, Gplfania, arcibiskupa cyper- 
ského, a jôdnu s v, Ännstasia. 

GlagoHca bola sa ujala v (Jecliách ešte i v XIV. století; email* 
éki mnísi užívali jej k prepisovaniu &taro-Peských pfsomtiýcli pa 
miatok* 

Novšie rukopisy glaj^olské sú všetko horvatské* 

L Kde a jako mi iiaälel krtíäsky g^lagolský 
riikopiB ? 

Ako rozpráva rodina Kalmnrovská v K r tí ši, u ktorej sa naila 
fla pojile brubá, slovensko-Cesky písanít, v pergameíite zašitá kniha, 
mal byt v t£*j rodine niekdy farár, istý EzeĽhie), od ktorého po- 
cliodia pozostatky icli kníh. Ilrubit tú kniha je Lutlierov pastorál, 
Slovensko - í'-eský^ krásne písaný preklad Lutben^vho pastorííla od 
Konratia Porta (* 1541 v Osterwieeku, t ako farár v Ei si ebene 
1585^ kde vydal 1582 Fastorale Ltitheri). Tento pastorál má vyše 
300 listov v kvarte^ titulný list mu chybŕ, na konci stojí napísané 
G* K, 2b febr, 1Í333, a pridané sú latinské ver^^ei Regulae pasto 
rum sev ministrorum ecclesiae* qui Christum populi ferre per ora 
volunt* Rev. Víri D. SL L M, li, ktoré majú podpiiíi: Intcr niontes 
regiSj pastor Dei plebis. Ten autor L M. R. bol tedy farárom pad 
Kráľovou Holou? 

Tento pastoi-ál ^^aviazal, alebo lepSio po vší val do pergamentn 
prekladáte! G. K. roku 1633, ked ho dokooŕil 

Častým opotrebovaním pastorálu utrpel pergament mnohOi 
zvláéte na vonkajšej strane, a jedna čiastka sa í do cela zodrala 
od rúk* 

Pastorál dostal rnoj brat Stanko Zoclí, ktorý, nepoznávajúc gla- 
golicUj si tých hakybaícov velice nevnímal. Ja i^om pergament po* 
zorné odpáral, pastorál zaviazal nanovo, a pergament opraK vy- 
rovnal a horko- ŕažko, ale predsa dosť úplne preŕítíd, vyjmúc pár 
riadkov, ktoré sú tak zodraté^ že sa nedajú iMtať, a vyjmúc mieat^ 
kde sú dierky a kde je pergameut cele oddratý a odtŕhaný. 



21 



mmt je 37'/.^ cm, vyäoký a 29 cm. Široký, zapísaaé miesto 

f dvoch ktduiiinách po 38 riadkov jo 25 cm. vysoké a 18 ^'^ em, 

!ky 8Ó 8 cm. dlhé. Litery sa krásne písané, 4 aim, vy- 

Lvia sú písané derveným písniom^ taktiož inic!ialka, ktorá 

i^iyťi riadky, a je vkusne vyvedená. Pojedine vety začínajú 

j:} mi ptsmeMmii inerDymí, abo bledo-červenou farbon vyplfte- 

IVnto list pergamentu má dole y roli u v malom rombusc číslo 

Ž*V j<* to tetly ätK list velkolio, krásne písaného diela* List tento 

ije koniíc 16, kapitoly a počiatok 17. kapitoly Matúša, po- 

^. a 9. kapitoly Lnkáäa a ^. i 9. kapitoly Marka, ^o roz- 

áúnŕm o Ježiši sraýMení, Petrovi domín veno, a pravé oasleilováuí Krista 

íysvetleno, Kristus Pán se proinénil, namésíŕnika uzdravil/' No 

DCtti tu len samý text Písma svätt^ho, tu je i výklad toho textu. 

■ i na Lukáäa, na Juliána (bez pochyby Monoíizita), 

änskeho. Ambróza i Angastína s chalátom (Aurelius). 

Ktíby nebolo prvé záhlavie, červeno písané, označené 17. ka- 

íhn MatúSa: O proniieníoni Kristovu, mat. 17 SL, povedal bych, 

jp toto lÍ8t r* výboru evanjelia, t, j. že in bolo evanjelium so- 

vené zo všetkých štyroch (na tomto liste z troch) evanjelií iMa- 

Ih. Marka a Lukáša ŕ a doplnené vysvetlivkami z cirkevných otcov, 

ío sa to '/. pojediných výpovedí vidí. 

Hlas h označuje cyrillským r. 

Mstno nášho rukopisu je uklastd glagoUca, 



Prepis vzácnej písomnej pamiatky na preskúmanie poslal som 
^t Jagiéovj do Viedne, od ktorého dostal 8om potom nasledujúci 

^ „Pod la Váôho prepisu toho glagolského Elomkn, ktorý ste aaSli 
KľtíSi v Novoíjrade. môžem Vám povedať, že je kniha, z ktorej 
y^ liíit, plod toho glagolismu, ktorý sa vyvinul poil Karlom IV, 
.'echáí'h* O tom písal nebohý professor Syrkn v Archíve fiir sláv. 
ilalugie XXI, r* 1HU9, Podobných íílomkov jest viac v knižnici 
íkého ^tusea, kam by i tento Váš najlepšie pristal, lebo som 
riý, že prišiel do Uhorska s exulantmi z Čiech po belo- 
lli íke alebo E vyhnanci glagolášmí po zatvorení glagolských 

I^äloiuv. Kniha, z ktnrej je ten zlomok, nebola čisto liturgická, 
í^kzvuný misál, a nebola ani breviár, ale nejaké vysvetfovanie 
lia, teda nejaká postila. Práve pre ten svoj obsah je vec dos£ 
ivá* So starou slovanskou liturgiou v starej V^elkej Morave 
tento zlomok nijakého spojenia, ale je znamenitý pomník 
isniu, preradeného z Ilorvatska v 14 veku do Češka, snáj 
íloveoí^ko, ktorý sa už koncom 11, stoletía pretváral na pí- 
^leských textov íílaŕíolským písunnn, stvoriac tak podivnú mie- 

jstaio-siovanskej reči redakcie horvatskej s českou. 
Je^tli mi chcete sverif na nejaký cas originály dám nrobiC nie- 
to odtiskov u známeho Jafíéa a pošleuj Vám ich niekolko bez 
iq trovy, a niektoré by sme mohli poslať do Prahy,.. 



Velini mi je milé, že ste sa s touto vážnou starinou rozpú- 
menuU lineif na mňa/ ') 

Skratiek je v naéom rukopise iruUo, len ^n = sia, bi = boži, 
lkám ^ pravdepodobne Lukášom. Oi majú häŕ.ky oad ď zna6i( 
mäkteň^ neopovažujem sa tvrdiť, lebo takých hárkov jesto sem-tam 
viac na konci slov. 



2. Obsah krt írskeho pergantcfitu^ 

Najlepšie by bolo podaÉ náš pergament vo fototypickom od- 
tiaku; časom svojím i postarám sa o vernú foto typickú reprodukciu. 
Teraz ho podávam v prepise latinkou tik, ako je v kolumnách 
riadok za riadkom, vyplniae bodkami miesta^ ktoré chybia alebo 
su tak obdrané, že som ich ešte nemohol prečítať. 

1 . v tu dobu dal je m 

neb po vskrzieáeni . . , , , 
s jinimi' Tehdi prikaza ježié 
u6ennikom^ abi nepravilí iža 



') Emanský kláitor v Praho, zvaný i na Slovanoch (na slovanskom 
vrchu), je v XIV, století iste zvláštny ^av. Založil ho Karol IV. pre 
slovanskú buhosluJcbu, a českom mnl':hom za učiterov v slovanskej pi* 
semnosti povolal benediktín o v á ílorvatska. Aký úmysel mohol pri tom 
mať? Palacký vysvetľuje: „Počaté již dnem 2 L lístopadem 1347 za- 
kládáni na Novém mestu ľražském kláštera Bcnediktinského pro ohŕ*id 
slovansko-katolický, do nŕhož povolaní bylí s dovoleulm pupeie Kleniensa 
VL mníchove /, Dalmatskai Chorvátsku i líosny, kteŕí f službách bo- 
žích uilvali jajsyka st-aroslovanského u písma lilahulskMj k mohlo bjr 
snad nekoniu zdiUi sc pouhou a nevhodnou líbfiítkoii: m ''o v^ak i oua 
výjsaam ušlechtítý a dalekoiáblý, a nestalo sc vinou KarlovoUt jtstliío 
ho nedosáhlo* O tyediioceuí cirkví Mpadní a východní, Uiinsko i ftecké, 
ježto teprv lu, sto let po Karlovi penékiid zdarilo se, snažili se byli 
pápežove l{ímäN již od nckolika stoletii Kare! IV. byl jiin v tom ná- 
pomocen, neoštídaje se skiilky ani slovy lícJmtnýmí, aby pro to získal 
zvlášté onoho mocného Slépana Dašana. jeiiž nruýval se carem Srbský m » 
pod m ani v pod sebe téméŕ celý T hračky pífclo?ítľov. Sloi^anMÍ mnickové 
klá^iera Emamkého v Praž c m^ií k tomu cill ktesiiU cúsftt a zje d n a ti 
spolu králi ÍUmskéniu možnost vlívcm svým vkládatí se do eírkve sjed- 
nocené, Proto Karel vzal khUter ten pod svou zvláštni ochranu-'^ (Diviny 
národu českého II, 2, str. 106.) Ale zo zaujímavého skalka Karia IV. 
vyšlo len toľko, že od horvatských glagolitov českí ich bralm naučili 
%tk Hihi a písaÉ glagoHcti: české texty písaji glagolícou, ale cirkevnému 
staro* slovanskom u jazyku nenaučiU sa. Príčinu takého nedostafočaéhci 
výsledku Jagíc (v poznámke svojej k Syrkovmn článku, Archív fur sláv, 
Philologie 1899, str. 198) bfailá alebo v nedostatočno^n vzdelaní hor- 
vatských in§(ruktorov, alebo v zavinení tých, ktorí nedodali im náležitej 
Yážnoati a vlivu, Reď^ 



^ 



dnemU' bi on bil kristus- To 
mu mame rozumie ti točíš a 
ž vstane- abi pak co su udi 
ma slišali ^ abi pokazalí 
na stľžiechacli ' Tehdi počie jí 

10. m ukazovati ■ že uiusi jití 
do Jeruzalema a tu nmoho tťpi 
e ti a Mhubeu bití a trzeti 
deň vBtati ' A otlufiiv síe s 
am petr i veeie mu* A a otstu 

15, p to od tebja pane nebude tob 
ie toho* Eziek ma- milostiv 
bud tobie pane- 1 vecio * < *jež 
iš* petr p . , , * Batan a uesmis 
liš toniu CO je božie toŕíš, , . , 

20. • , , . . •slu a nebud* mi proti 
veu • neb satanas to je prot 
ivnik- Tu sii niekterzT ľiekli 
neniť * . . etr tresktau ale sa 
tau * ježto mu to radil pro ten je 

25, ho blud^ ueh bil uvierzil sa 
ta . • . . pravie tke že jemu je 
rziečeno . . . lalvoaloveni si bi L 



30. . , , , svla . * . stupím 

. , čennik i vecie^ Kceli kdo 
, , . biti ten 8ie srn . . i . . 
, , a vezmi krziž svoi a poí 
kmnie* Krziž na sie vrzi kdo 
35* » , . du prv nmčeuim a mrtveuim 
tíela to jest drne a trzest .... 
. , . slitovanim bližnieho, O xwo 
mknml kristovu' mat- 17 Ší^ 

Toto je prvá kolumna (favá) jednej strany. Kursivom složený 
íok je ŕervcno písaný. To je nadpis nasledujúceho odstavca. Na 
ivej kolimme sň 1—4. a tí. riadok odtrhnuté a 7, ostatných chybí 
trá čiastka : 



potka 

i i ot tabo . . tábor je sd 
10. hermon* Lukáš pravi osm 
ed tieni dniem vniem?.e . 
prorokoval' že nie , , . 
uzrzie drzev . . , * , 
kralovatvie bo 



24 



15. v nieiDžto 8ie vídie .... 

ta je- Mlu 

trz 

dáta 

die jakuba brata . . anova ale 
20. augustin s cbalatom pi . . . ja 

kuba . . pa Jeruzalem bi bil . . . 

przi przietvorzeni • A ktomu a 

mbrož pr . . . nad . . . 

kdož to die . . . . iž vstup 
25. il najprv na stolici kniezs 

ku . . . a . . . kdiž sie . . die 



. . . a rúcho jeho . . bie 
30. lo jako snieh 

. . . na zemi učinil . . . 

zachu sie j im moižieš a heli 

aš mluviecja s nim o vistupu 

ešto miel viplniti v jeruza 
3.5. lem- točiš o jeho smrti- I vec 

ie petr- pane dobrje jest nam tu 

to biti chcešlí učinmi tu 

to trzi stani- tobie jeden 

Toto je druhá (pravá) kolumna ; pokračovanie na druhej strane 
chybí, štyri riadky cele, z ostatných ako nasleduje. 

5 vo 

jil 

že 

vzieli 

. . . . sie hlas z oblaka rz 
10. . .t je moj sin mili jeho pos 

. . e- A kdiž pro strach pa 

ši dotčie sie ji 

vstaňte neb 

šed dolov przi 

15. kázal- abi nižadnjemu nepr 

avili práv vstal 

. . pravie 

tu ch že jest bila 

upovie . . . skličenem ale 
20. ne v tiele smrtedlnem ješto 

tehdi miejieše. A jini pravie 

bi za chvilku složil smrte 

dlnost- A jini dieji bi on ho 

vždi miel . . . tielo po przir 
25. ozeni- ale abi bil tidien a 

bi .... u .. o smrted 



25 



ino * * li^ Ale jakimže , . 

bil 

je ukazfll^ * , » pra . » ie tak 

3či, imž- sie dal učeDníkoin na ve 
Cerzi* Deb tkož môže bíti na 
malem raieslie* Ale daremn 
ie jest v tom pracovati a nm 
leílovati po prirozenie vdiv 

35* íeeh* Neb to vtiele Bmrtedl 
nem ukázal bi chválu sve nes 
mrtedlnosti jakož je rac^O 
jako po vskrzieSeiii vtiele ne 

Najúplnejsía je pravá koluitiaa tejto druhej strany: 

1 , m jiez dal maka 

. . * . Tkež í mnohé vieci 
smisle mistrzi o nioižiešovi 
a o helie^ A nad Ikani naleznjeä 

5, viklad- jeSto rtie- bi to bili- 
a jini viklad ješto die- že 
anjete j ich tiela nasíe vzíeli 
a tu su bili' Trzetie otaz 
aoie' kterak su je poznali uí^en 
10, nici ^ O tom nami^siec hla^níl • 

K a zaitrzie k prosbie otcovi 
e uzdraví jeiiš si na nani 
iesieínieho- jehož ucennici 
kdiž jim bil dan nemohli 

í 5. uzdraviti* Neprokaz miesíeeia 
trpie namiesiečnici ale djaso 
ten * » * ti čaši trasie abi skrz 
ie miesiec . . I . , * omluvili stvo 
rzitele niiesiecie* Stid sie 

20, julian eäto die^ bi nebil žia 
dni hrziech v dieteti^ neb sie 
čte o tíjuito- že ot dietínstva 
tento bil niiesiecuikom^ Nebil 
bi djas uemiel v niem nie sve 

2iK hO' nemohl bi hť>osiesti* A kdi 
t otazachu uÉenuici proc su 
oni ho nemohli' vieti ježíš 



ie neb bi oni neimieli viery jak 
30. zrno horčičuje* diéte teito ho 

r^ie jdi otsuď a proide- A to 
vikladanie môže sie rozumie 
ti ú djasu niníeiSiem jehožto 
vítrhl* Neh otnižiadnjeho pod 



í\f}. pisnia nečte Hie- bi sie to zo 
alo- jedno že pro prosbu rzeboťz 
e iieocezaiiskeho ŕte síe- že jed 
na hora przíetrbla sie a dala 

V BL riadku tejto koltimny je tá zvláätuost, že je t v slove 
})rôulet hore maličkej tak ako je to i pri každom oť, a. p. o^siup^ 

o ítŕítt?, o tahorth oišadujeha, o cotne atJ. 

Prach a stirovf tudia, ako na pr. ten škôl dozorca nitriansky, 
ktorý dal naše slovenské knihy páliť, nifí pramene histórie^ preto 
opatrujme, objavujme naše dokumenty, inkuuabulaj rukopisy a pa- 
miatky, ponorme sa v svetlé i temné hlbiny ďalekej i bližšej pre- 
došlosti a vynášajme ich na svetlio* 



Ďalší vlastný životopis superintendenta 
Jána Seberínyho.*) 

Eäte niečo o kežmarskom živote. Tu som si už hol kúpil a čítal 
Henkove Lineamenta institutionis fidei Christianae a poCínai badat, 
že medzi ním a Morovou Epitome velký je ľíjzdiel so strany ducha. 
U pána Asbótba, ktorý ma veluii miloval, každý týždeň raz alebo 
dva raííy — s istotou neviem — mali sme dvanásti, ktorých on 
sám vyvolil z pritnanov, od 5. do G* hodiny veCer v jeho dome 
privátne cvjŕeuia ŕihdogické, v ktorých sme pod jeho správon a 
vedením fitali a vysvetľovali Horaca a Ciceronn* To mi bolo velmi 
užitoční^, flko vôbec s večnou vdačnostou uznať mnsím^ že som sa 
od tohoto výbojného a hlboko údeného muža mnoho nauíil,*) V la- 
tiní'iiiej ktorú on ináče dobre znal a písal, kecF hovoril a vysve- 
tľoval, predsa f^.asto zhrešil proti grammatike alebo syntaxi; ale Čo 
hovoril, bolo proste a múdre povedané. — Rase nás rela karavána 
tiahla na Tatry, kde sme i nocovali a potom vcäs ráno na vrchy 
m vybrali, prešli ich a v údolí boli pri tých jazerách, ktoré na- 
Kývajii Ba Červené, ZeJené atJ. 

Dva roky som odbavil v kežmarskej prime. Chcel som ísť do 
Preéporka, abych sa vysvobodil z toho údolia hladu a psoty. Ale 
to nebolo možné. Nemal som ani groša, ani odevu dobrého. Umieníl 
som si teda vrátiť sa zase do Prešova, kde pre chudobnejších žia- 
kov ľahšie bolo vyžívenie. Prijdiíc po verejnej zkíiSke k pánu Poď 
kónickému^ prosil som si svedectvo. On vSelijako ma odhováral a 
td Ékolu, zvtáSte pána Mayera, hauil — na čom sa moje srdce 
veľmi pohlo, lebo som si Mayera vždy veľmi vážil, ako svojho najväč- 



*) Slovenské Pohíady 1H06. str 66i a 756, 
^) Ján Asboth bol starým otcom Oskára Asbóthai professora slo- 
vanských jao'kov na poštianskej univerzite. 




27 

šieho dobrodincu. Nič neprospelo. Odložil ma na druhý deň. Pýta 
sa ma, či zostávam pri svojom predsavzatí? Áno, povedal som. Tu 
ma po6al velmi vychvaľovať a sľuboval mi zlaté hory — to jest 
najlepšiu pädagogiu. Ale ja som mu neveril. Od učenia, pravda, 
za dva roky nič som nezaplatil, lebo som nemal. Teraz to viac len 
spomenul, než žiadal. Naposledy sme sa rozišli tak, že som mu 
povedal: „Mňa v Prešove i bez svedectva prijmú, leboJma[[ poznajú 
— a poviem, že ste mi nechceli daf svedectva len preto, že z Kež- 
marku do Prešova odchádzam.'' Ani mi nedal, povediac, aby som si 
cez vakácie lepšie rozmyslel. Odijdúc k matke, viac som Kežmarku 
nevidel. Tak ku koncu augusta 1799 po druhý raz prišiel som do 
Prešova, ako treíoročný primán — prijatý bez svedectva. 

Tu som teda zase dva roky strávil, zaoberajúc sa umením a 
vyučovaním dietok 3 i 4 hodiny denne. Brat Ondrej zostal už 
grammatistom a mládencom u pána Tomáša Petrího, tejže triedy 
uôitela. Prvý rok býval som u pána Hladkého, kušnierskeho maj- 
stra, k*;orého dietky som učil spoločne s p. Samuelom Keresztesim 
(vlastne Kríž, rodák zo Skalice, ale pomaďarčil si meno), terajším 
professorom prešovskej syntaxi. S týmto domovým pánom bol som 
dostal chuf íst do ľešti na medardský jarmok. A ač školy boly^ 
predsa som naprosil pána rektora Ondreja Kralovanského, aby ma 
prepustil, lebo že by som rád užil príležitosti videť Peší, Budín 
a Dunaj, sľubujúc mu, že ja dohoním, čo zameškám. Urobil to — 
muž dobrý a znamenitý. Hľa, ako by ma osud bol zatratil trpei! 
hlad — i na tejto ceste som ho veľmi zakúsij. Pán Hladký bol 
ílovek bohatý, ale nesmierne skúpy a lakomý. Žil na ceste najviac 
zo svojho, čo 80 sebou vzal, a mne skrovne dával. Pešť, Budín, 
Dunaj som videl, ale vlastne nič. Neboli sme tu len 24 hodiny. 
On nakúpil kožiek, ja som sa nadarmo potúlal po uliciach a odišli 
sme preč. Asi dve míle od Pešti, majúc (ažký náklad na dva kone 
a chcejúc zbaviť sa mňa, zbytočného bremena (ač sám ponúkol 
ma k tomu, s ním ís^, keď on kŕmil kone a ja som zaspal v ho- 
stinci, odišiel svojou cestou, mňa nechajúc tam. Môj kaput bol na 
jeho voze. Tak som zostal bez vrchného odevu, a neviem, či som 
pár groši pri sebe mal. ZČiastky peší, zčiastky s navracajúcimi sa 
z Pešti furmany, ktorých som naprosil, biedne došiel som do Mi- 
škovca. Tu som šiel na ev. faru, vyrozprával, čo som a jako sa 
mi stalo, že som bez kaputa, prosil som o niekoľko groši, abych 
mobol dôjsť do Prešova. Môjho Hladkého dohonit nebolo možno. 
A vskutku, asi na piaty alebo šiesty deň došiel som samotný do 
Prešova, náramne strápený. To bolo veru drahé — a ničomné vi- 
denie tých slávnych miest. Školu som zanedbal, nič nezkúsil, len 
to, čo som dávno znal, hlad. Prísne a ostré som dohováral pánu 
Hladkému, prečo to urobil — že zanechal ma neznámeho, bez 
odevu, bez peňazí: ale vyhováral sa tým, že myslel, že som ja 
pred zapriahnutím odišiel a on ponáhľal sa dohonit ma. Ale si 
dobre rozmyslel ! I tu je pravda, že synovia tohoto sveta sú 

Po školských zkúškach z počiatku júla, vyplniv už tri roky 
Y prime, poslal ma pán professor Mayer do Niredlházu podľa oby- 



S8 



íflje tam cez leto ebieraf zbožie ua preäovskú alunioiu, 60 mi týio 
milšie bolo, Že U úfal som získať nieŕo i pre seba a žo som tam 
už dva razy predtým hol a mal rlvocli krajanov a itiýeh zaiimych. 
Pán Adam Jtirányi, Oravec, Párni ŕan, akýsi poiíaleký môj príbiucný, 
bol učiterom dievŕ.euskoj á koly, a dvojctibodný mu^ páa Ján Šulek 
hol tam druhým kľiazom. Tu min niekolko tý2dúov po salaSoch 
chodil s vozom, ktorý študentovi mesto dá val o^ a temer do 4<> 
prešporských meríc aasbieral — ktoiv oí*yÉajno do Tali alebo Mádu 
bez vSetkého platu doviezli Niredliázania. Tam sa to iíbožie alebo 
predalo, alebo odtiat do Prešova od viezlo, ako sa podľa okolností 
tiasti zdalo byť pre alumniu prospešnejšie. Remeselní ci a iní, ktorí 
v meste bývali, tí dávali pomoc v peniai^ochí a táto sbierka pri- 
slúchala vždy tomu Študentovi, ktorý ju ro!)Íl. Jestli sa nemýlim^ 
do 4C) alebo 50 zlatých v striebre to uí;inilo, Čo som pre seba 
v peniazoch hol ílostal 

Toto leto a bývanie v Niredl)áze (1800) bolo pre mňa i z iného 
ohladu pamätné. [)víya zdejší kilazia, pán Šmal a Šulek, oba boli 
choľL Mali teda dvoch pomocníkov kňazov, už temer starý eh» Jeden 
volal ša Čonka, ktorý potom pozdejšie z cirkvi po ves tu ej a ne- 
Šíastnej lazskej (Lazy) v Trenčianskej stolici na rozkaz st rady 
kráľovskej vypovedaný, ^^ nespravedlive> kdesi ua myjavských 
kopaniciach dokonal život. Na ílrubého meno sa neroJipijuiínam. 
Conka hol vetmi nepríjemný refník na kancli; ten druhý nie menej 
a bol velmi hluchý, Odtial pošlo, že som ja cez leto viac ráz kíízal 
a — to mladosť a tohoto veku oheil ľahko vysvetľuje, oproti sta- 
rým mužom ~ nie bez akejsi pochvaly. Ku koncu auguísta mohlo 
to byť, že v sobotu pred západom slnca pán Šmal zavolal ma 
k sebe. Pýta sa ma, o íom je moja kázeň? Ako som povedal^ 
o 6om — z textu o farizeovi a publikánovi — odpovedal, aby som 
to nejako premenil, lebo práve dostal zprávu, že k službám Božím 
príde hlavný tSpán barón Splényi, azda í s inými pánmi^ odovzdávať 
zlatý pamätný peniaz, ktorým Jeho Jasnosť kráľovská^ Franc, vy- 
značit rúH\ nireJházskeho rycľitára Malika preto, že mesto darovalo 
mu uiekolkých husárov. Videl som, že tu vyhladáva sa zvláštna a 
príhodná rec, to jest kasuálna alebo príležitostná. Nič teda nepo- 
zostávalo, ako celu noc obetovať k novej práci. Urobil som to — 
vezmúc za text akúsi výpovetl zo starého zákona o milosti kráíov- 
skej. Sotva že som ukolo tretej hodiny z niaa bol s prácou hot-ový, 
dostal som hroznú kídiku, prvý raz v živote^ nevediac predtým, 
tú je to za zlé. Pán Juráuyi so svojou paňou, u nich ž som býyal, 
pomáhali, ako vedeli domácimi liekmi, Káno bo ta starosť, kto bude 
kázať! Medzitým moja bolesf prestávala a okolo 8. hodiny zlé pre- 
stalo, ač som l>ol príliš umdleriý. Okolo 10- tej došiel biavuý išpán. 
Sli dme do kostola. Dve piesne spievané; on so svojím tajomníkom 
tiež prišiel — a ja s celou silou som kázah Štyria kňasíi boli prí- 
tomní^ lebo i tí dvaja chorí dali La priviesť. Po kázni vy&iel pán 
hlavný išpžSn do prostriedku chrámu pred oltin\ a tu, hoci biedne 
slovensky, predsa ako-tak vyslovil cieľ príchodu a vyslania svojho 
do mesta. Tak, pokynu v Mal i ko vi, aby k nemu bližSie prišiel, pri- 



^ 



lazai a ti nejako priložil mii na prsia tú zlatťi mincu s červenou 
stužkou. Po tlakonantíj povinnosti obľátil sa ku kňazom, ktorí sa 
iitu predstavili, a sliovílrŕil sa b nimi, ľotom sa opýta: „Kde jo 
teo mladý CJovek, ktorý kiUaľr" Stsil sonj pred diui: ale ma ne- 
poznal, lelíO som Í)ol v hielom kapute, a na kancli v íiernej reve- 
rende, akou m v uireilbazskej cirkvi vMcí obMôajú, ktorí na ka- 
zatefnicu vstnpujú. Spytoval sa ma, odkiat som? z ktorej školy? 
Tu povt^dal svojmn tajomníkovi; »,P]í^te piiuu Nikolaimu, superinten- 
dentovi v Prešove, ktorého dobre znám, že nm tofioto mladého 
C*loVťka zvliištne poruCaní.** Ci to nrobil, neviem: ale to bol i tak 
len kompliment Inái^e všetko to nebolo bez níísledkov. 

Vrátiac sa rio Prešííva po vykonanej sbierke, hne J som poéal 

u pána professora Mayera byvaf, poneváč som dvora jeho stôl o v- 

nfkom, isténm Oeh-Szombatbyniii a druhý bol tuším Rjull z Debre- 

cfna, ako piivátm n^itel predstavený zostal. O niekoľko týždňov 

pánu Huptirintínidentovi Nikol a i mu prialo písmo od pána Smala 

z NireJliázn, ktorý ma za ponuícníka či kaplána k sebe povolával. 

Nikotai volá ma k sebe a pýta sa, či by Ront chceí ísC? Povedal 

soiD} le by mm si síee žíatlal cBte i u^iť sa a naj|)rv do PreŠporka, 

potom do Nem i e c ísť, ale že mi i matka, úbohá vdova, na srdci 

íe^, ktorej byeh chcel í-íni skorej pomáhať. Po krátkoni rozhovore 

povedal mi : „Len ty choď do Nire<rházu, však sa môžeš i tam 

uilit" Na tom sme zostali, a piio Nikobii radil, aby som sa hotovil 

k íjfdínácii a tak ku zknške, kým dojde nová odpoveď od pána 

ámala. Otvoril som svoj úmysel pánu Mayerovi a prosil ho, aby 

mi poradil, čo by mi najpotrebnejšie Imlo k tej príprave. On mi 

dal kniby syml+olii-ké onAej cirkvi a Walchovu inErodnkciu k nim. 

Tieto som vo dne, kolkokolvek bolo casn^ i v nocí do pol* í po 

polnoci ŕitab výťah z n i eh robil a za niekolko týždi^ov s tou prácou 

hotový boL Zbledol som náramne, tak že pán Mayer ma napomínal, 

aby som mal ohlad na zdravie. Na toto čítanie nemôžem zabudntiť, 

lebo mi bulo velíce užitočné, I mesiac i dva prešly a odpovedi 

z Nirtufhazn nebolo* Ja som sa medzitým len hotovíL Po dlhom 

Ukm\\ došla z|ľráva, že páu Šmal umrel a cirkev nie pomocníka, 

'^y* riadneho kňaza potrebuje. Tak povolala pána Nagya z Košíc, 

^ }tí som zostal študentom — nauŕiv sa dosť dobre ortodoxnú naSej 

ciiive teológiu. Po zkúäkach letných nechal som Prešov a viac 

mti ho od tej doby ani nevidel, odišiel som r. 1801 do Preäporkaj 

t^ Váhu a^ tlo Seredi, 

Tu som bol dva roky v piatom a šiestom roku pnmanomj po- 
:;ijiic tu vysokouí-ených toho tam muíov, pp. Fábribo, Stani- 
'^a, nítu'o šaliela, a ked tento nmrel, Teknéa a Bilnicu* Zil 
íuni v íilumnji, v ktorej vôbec choval souí sa úplných 10 rokov 
^jí troĽh meíiiacov. Prvý rok i tu mi ťažko šlo. Z tých 50 zlatých, 
»t<)rt mm si v Prešove nasbieral, kúpil som si kufor za 12 zlatých, 
Ktoiy sijiFi potom i v Jene mal a poRaväíT ho mám* Ostatné bolo 
na hos|M:idu a na chlieb. Prvý rok mal som pädagogiu, ktorá mi 
krtnii hospoily len 'ž zlaté donášala; v druhom roku mal som dvoch 
rlictnrov, Hora (teraz apatekára v ľcSti) a MečeryhOi príbuzného 



m 



tolitJže mena slávneho generála* Ku koncu školského roku v uiesiaci 
aprífi ílostni som sa do domu kupca pána Eliáša Kľiebela, ktoiélio 
dvoťh syuíekov, Karia a Aiigtistíi, mm uŕil^ s nimi liýval i stôl 
niaL V mesiaci júni složil soín takzvaný kandidát^^ky examon; 
v mcBiaci auguste lohože roku IKKi u pána supenntendenta Hauia* 
Ham v Štiavnici drnliý (v tej istej izbe, v ktorej toto píšem), pre 
obdržanie štipendia banského okolia — odkiaf cez Kremuicu a 
Turec ílo Veľkej vsi som sa vybral rozlúčiť sa s matkou, niajúc 
v nasledujiku jar do Jeny vyjiíť. Z počiatku mesiaca septembni 
na vrátiac sa zase, až po Šered po Váhu, do Preš|)orka ku dietkam 
pána Kľiebela, tu som cez zimu pobudol Za tri mesiace alebo 
viacej ul!í1 som školu syntíixístoVj lebo z nej pán Orosz prešiel do 
vyššej triedy — a za túto prácu, dajúc verejuii zkúäku, ako oby- 
Éajne pofviatkom februára, konvent preäporskej cirkvi dal mi dobro - 
volne, okrem štipendia, na cestu do Nemiec líKí zlatých papiero- 
vých. Roku 1804 ľ počiatku mesiaca apríla vybral som sa do Jeny 
s Turŕanom áeverlaym, so Samuelom Jesenským, pazovského kúaza 
synom. V Prahe sme sa áesí dní bavili a navštívili nadovšetko 
pána Jána Nejedlého. Nemohli sme sa dosť prediviŕ jeho krásnej 
Českej reči. Obdaroval nás smrťou Ábela a eSto niekoľkými men- 
šími knižočkami. Odtiaľto Šli sme na Draž Jany, kde Matej Ševerlay ^) 
odrazil sa od nás do Wittenberi^n, a my cez Lipsko, Naumbury; do 
Jeny dotiahli sme L mája. Tu sa mi — ako väetkým Ubrora — 
nový íívet ukázal. Najmenej 7, najviac 8 bodfn som každodenne za 
pol druha roka poslúchal kollegia pod Griesbachom, Oahlerora, 
Eicljstädtonij Voigtou», Fischerom, Lenzom, Friesom, Starkom, Kást- 
nerouL Bo! som údom i latinskej spoločnosti, ako od pána EicU- 
stádta-^ i pľivatÍBsima Jpol roka v latinskom spôsobe písania e vi* 
čený — lebo len tu som pochopil, ako my v Uhrách zle po latinsky 
liovoľíme, Z Jeny som asi dva razy bol vo Weimare v divadle; 
raz v Gote a pochodil som tato po kniežacom paláci. MarezoHa, 
kázavšitího s mnohým prospechom, som častejšie počul. 

Roku 1H05 ku koncu septembra zanechal som Jenu, nemajúc 
spôsobu ďalej tu zotrvávať, lebo už i na ten tretí polrok vypožičal 
som si peniaze^ 2Cm> zl v striebre, od pána Kriebela. Tovarišia 
cesty boli Jesenský, Szladkay a dvíija zo šopronskej školy ; šli sme 
cezjíablu, Salfehi, Koburg^ Bamberg, Norimberg do Uegenshurgu 
— ^odtiaľ po Dunaji do Liucu, Viedne^ Prešporka. Tu v dome pána 
Kriťbela hol som vychovávateľom jeho synov — ■ ktorému, ako t 
jeho manželke za mnohé dobrodenia od nich piijaté večnou viíač- 
nosíou som zaviazaný. Vlastne som tu študentská, nevybrúsent? 



') V Turci, na Bystričke, jeho rodinné meQO hulo: Šeinia, I ámB 
žij Cf^ta táto rodina. Za Štúrových časov ? Prešporku Matej Ševerlay, 
ako proŕessor, bol ťharakterným Slovákom. 

-) U. K. Eiťhsiädt bol považovaný za jednŕho z prvých latituslov 
svojej doln\ Sebrríiiy i po odchode svojom z Jeny zostal s nítn v spo* 
jeui, Vo viazanej knihe rukopisov, v ktorej zachovala sa táto antobio- 
gratia^ sú i Eivbstädtove listy, pisavané Seberínymu; posledný je z r 1831. 



m 



iiravv paziial — a preto ich opustil; vôbec na /ovnutoľnej vzilela- 
fnosti mnoho získal. Ako kandidát častejšie som kŕízaval po slo- 
\nmky í tieTuecky. Ale po jírvý m v tejto leŕi s velkýíii stm- 
ctifloi, íié ma pán Trenimel dosí posmelovaK 

Roku 180t> voJiUi ma Lupčanía zn kaplána ku clior^niu pánu 

iTftrhakymu ^ ale som ncéiel, žiadajúc si školskú katedru. Kett 

lísi T&ak táto Ľikde uetralila, roku 1807, 11, marca, vyssvíUený som 

fW äkľze dÔBt- pjina superiutendjnt;i Daniela t'rudiho v PreSpoiku 

M má kňazský ílo cirkvi stredsinskej v Nitre, na miesto ]KÍna 

iiftora Macbulii, ktorý odišiel do novej cirkvi ťákoš-keresturskej 

I V Pešiiatiskej stolici. Tento mňa tu na svoje miesto v Kvetnú ne- 

[tóu uviedol a ddu pán Ondrej Bende, kfiaz slažansk>% pri tejto 

priležiloHtJ káiíal, ktorú kázeň v. u. pán Václav Zerdahely vytlaŕiť 

[dal v Prešpoľku. 

Keil si teraz pomyslím, aký biedny som ja musel byť z po- 

iiatku kňaz, i teraz sa desím nad tým. V.^ak som ja nič nevedel 

Im váetkého toho, ^o sa od pastiera cirkvi a slova Božieho kaza- 

[tela v úrade jeho vyžaduje. Kázeň som síce len vedel spraviť podfa 

rtetorických pravidiel, ate to nebola ani biblická reč^ ani, aká mala 

\^]t slovenská. Alebo azda leu kázanie je naáe dielo? Kdeže sú 

Kerenionie? k tie krst? kde priskilio vanie veíere Pána? kde služby 

b ich pnnadok u oltára? kde navštívenie nemocných, kde katechi- 

pklťf auf. Z tobo vSetkého som ja nič nevedel, a ani v školách, 

íni Ba imíversite mňa to nikto neuCil, ani len zmienky o tom oe- 

ífiail Dali mi Agendu do ruky starú {Kimanovu), ktorý prvej ue- 

|Nel som ani to, že sa tsi kniha tak menuje. Prišiel krst — 

nevedel som, kile ten formulár mám hlafiaí. Šiel som k prvému 

toocíjénm *— sluhovi v staji; tam som Éosi, akosi hovoril ~ víno 

FwäĽovnl v kalichu, ktoré vSak ešte v nádobe kdesi v kúte bolo, 

[a lett ked chorému chcel som ho už podávať, upozornil ma ko- 

"<>lítlki í e veď som ho ešte do kalicha nenalial ! Tak nás pripra- 

^"JÚ k nášmu evanjelickému kazateľskému úradu! O cirkevnom 

"ííztiÉlení roku^ o jeho ť^iastkach, čo je to antifona, kollektaj prečo 

We sa má užívať? azda som sa ako Študent o to staral? Ako 

ÄRiliíiát mal som sa starať: ale nikto ma neupozornil, že i to 

Hu ~- a velmí treba vedieť kňazovi. Domnieval som sa, že len 

toť líudem — a k tomu že je len umenie a známosť potrebná. 

t^ predsa není pravda. I tie kázne boly dosť biedne, lebo mi 

íMi ani jednu nikto nenapravil, ani pri jednej nebol som upozor- 

^^j m íú, čo je v mojich kdzňach chyba a nedostatok. Možno, 

*^ iíií lepšie pripravení k úradu príclnidzajú, ale ja som cele hcs 

vurla prigiei Jí uemu — ač som už i od mnohých spolubratov tú 

^ťJ žalobu počul, že tiež nevedeli krstiť j pri oJtári spievať attL 

E tohoto je patrné, že u nás bez dostatočnej prípravy a bez väetkej 

pkúmiofiti nastupujeme svoje povolanie. 

Tohoto roku 1807, dňa 25. novembra, oženil som sa, pojav si 

f^ I ku, ktorej som predtým nikda nevidel, ani o nej nepočul, 

.-téru, najstaršiu dcéru dch. a urodzeného pána Jána Pod* 

irtííkého zo iíemíanskebo Podhradia, v Senici slova Božieho kaza^ 



teFiii a paDí Alžbety Blažek. Na Strede za môjho kňasEStva od zá- 
klflílu nová veža sa pošta vila , ktorej dutinu vlastnými rukami som 
ceiiJ na červeno zafarbil Roku 1811 pred VíaiiOĽUii prešiel som 
do Kochanoviet! v TrenL-ianskej stolici^ kam ma v nedeľu Štvrtú 
adventnú pňn stíirší bratstva trenčianskeho Hn Zubek uviedol. Tu 
som spustošenú faru i eh rám oele deravý ohňov il hned v prvý rok, 
z jari 1812'bo* V tejto cirkvi, v nejž som veľmi pokojný život 
viedol a s pomocou Božou nii3 bez prospechu pracoval, v nej i jubi- 
leum reforuirfcie roku 1817 svíitil ikn ktorej pamiatke a jej zvela- 
benia nadobudla si prvý zvon skrze učinenú sbierku), zotrvával som 
až do roku IBllK Odtiaľto povolávali ma za professora a rektora 
do Modry, roku isl7 do Štiavnice na miesto pána Kanbu, ktorý 
do Modiy bol odišiel: ale ja som už viac nemal voleodvrhuúf svoj 
p]áSf| zamilovav si rolu, na ktorej som už od desat liet bol s ra- 
dostou prncovab Vo februári dostal som i>ovolauie do štiavnickej 
cirkvi, skrze dvoch vyslancov, urodz* pána Jrtm Bohuša, inšpektora 
mestského špitrtla, a mnohovrížneho pána Daniela VankoviCÄ, meSfana 
a waldburgera, ktoré som i prijal. 

2. apríla večer, okolo h. hodiny dotiahol som so šiestimi diet- 
kami i s manželkou do Štiavnice, kde podnes z milosti Božej pra- 
cujem ^ a toto v tej izbe píáem^ v ktíjrej ma velebný pÄu Buper- 
intendent u kachiel stojacieho sjesenským roku 1803-ho bol zkúšal 
v prítomnosti pána Kossáuylio, drnhéhe zdejšieho kňaza, rektora 
Jarošiho a iných* Do tejto cirkví 4- apríla v Kvetnú uedeln uviedol 
mňa veleb, pán super intendent ŕidam Lovich, slova Božieho kazut^ľ 
bystrický. Asi o dva roky poctilo ma vel, bratstvo hontianske úra- 
dom notárskym ; roku 1hH23 vo februári zostal som veleb, superin- 
tendencie banského okolia notárom; roku 1H2Í^ spolustan^ím hon- 
tianskym. 

V úrade kazateľskom — a vlastne v povolaní pastiera a pečo- 
vateľa o kráľovstvo Kristovo, s roka na rok som sa síce zdokonalil; 
horlivosť moja sa roznecovala; pracoval som, koľko leu sila stačila — 
záhalku a nájomníctvo Kvlá&te v našom stave z gruntu srdca nená- 
vidiac: ale medzi najdôležitejšie a uajšťastoejšie práce, ktoré m 
mi podarily^ poŕítam tú, že mojím pričinením v Štiavnici pôstavily 
sa nove školy. Tu som mnoho pracoval, ustával^ mnoh*í uštipky 
podstúpil — mnoho času obetoval — pre poíty (lebo som ja pe- 
niazCj vyše bOXKK^ zb, prijímal a pri tom o 41*5 zl. 86 kr, oákodo- 
vaný zostal, ako to vedia ti^ ktorí pri všetkej svojej svedomitosti 
pre.isa sa pomýlia alebo nieCo zapomenú), mnohé nepokojne noci 
zakúsil Aväak, čo som si žiadal videť^ to mi doprial Boh, Lebo 
staré stavanie škôl viac žalárom (a i to malo sa srútií), než bydin 
umenia a mús bolo podobné. Jak dlho Boh popraje ešte rasu k ďal- 
šiemu dielu, ktoré mí uasúdil, nejsuánL On učiníá, jak ráči ! Ja 
však s vrúcou vdačnosťou uznávam, že sa moc jeho v mojej mdlobe 
zjavovala. On ma vychoval a nástrojom svojich cieľov urobil. Ako 
mládenec, útleho zdravia, ač som výstupkov mladosti uikda ne^^nal 
(sine Cerere — - ), nebol by som povedal, že 53-bo roku, v kto* 
rom som teraz, dožijem. Ešte ked som do stiivu manželského vatu* 




sa 



i>val, tnftj bývalý za iiiekolko mesiacov uŕiteľ, pán Michal Tektiä, 
liax v lírnt* písal pťiini Podhradskpinu, |jocujúc o tom, že beriem 
~íí jeho dcííä: „Zuíiii Im dobre, má hliivu a srdce oa miesto (pfsal 
\h. nemecky)* ale ľutujeiii, že sotva ímíte diľtkv mať a *U!)o út, 
kW je utlelni zdravia." A aj! nuim íleväť živýcli diotok (í dvoch 
jíiiokot), a tri tiníľely. Ale dosť. Dňa 5. apríla 18B2J) 

M Životopis skoro musel sa doslaC do r(ík Kolláiovýcli, lebo na 
cbľbtD ju jeho písmom poztvačenu : „Životopis Dv. p. Ond, Scberíniho/ 
K tom a Seberíny — akn i písmo ukuztije, asi už v posledné časy svojho 
^m\u, ui trasúcoti sa rukrm -^ pripUul: ^Uiika Kollára. Jako tnne 
moM Oudrejem učinili^ ješto mne od r. lél7 ještú v Kochanovcedi 
inaU wlc mne snad do sto lístfi ?.n Šťaviiíee dostal? — Ondrej byl 
ífltj fiibiMf brat o G rok ô a bvl knŕ^em na Ma^íítMló. kdeŽ p*K fiován 
leií,..« 

Tamže, tj niečo nižšie, mne ne mu my m písmom, je doložené po ne- 
raecky: ^Koku 18S4 sial sa (Ján Seberiny totiž) supenuŕendentom. 
Mti 16311, kéif v Honte bol na kanonickej vísitáťii| dostal doktorát 
|Nogic ad uDÍversity v Jene." 

V pnej polovici živoíopisu (Slov. Pohľady lií06, str* 677) omylom 
poUeim, žr Jáii Seberiny nmrei roku 18S(j; má stáť: 1857 (10. febr.). 



Dodatok. Ochotne podúvam i nasledujúce doplnky mojich pozná- 
tí>oIí, flbdržané od pána Viliama SeberÍEiilio, farára v Sílbáši. Vetf sotva 
dalo by sa pochváliť, že my tak málo spomína varne svojich. Všetko, 
^0 mnací sa o niektorej známejšej sloveiiskoj rodiiiei je príspev- 
lioiii k hí8t)rii slovenskej. A — historin ma^nííteľ vitae. 

Pán V, Reheríní píše: 

K ttutobiogiatíí dľ. Jána Seberínilio^ uverejnenej v U, aošite 
SloTŕ. Pobladov z \\ IHÔií, dovolnjeni si niektoré poznámky. 

Ja, ako dnes nl jodon z najstarších členov rodiny Seberiňov- 

' dobre sa paniíitám, že moji v ľánn zoFmnlí strýcov in, d r. 

>v Seheiini, banský hisknp, a Ondrej Seberíni, nadlacký farár, 

Hillmnom rozhovore o drahej Oravienko a o svojich otcoch éasto 

íítaíEíali, že v nhecíioni dome velicianskom nnil Ka nňchádzať staro- 

— asi zo XVII. storof'ia — lajster všetkých majitelov- 

ov velii^ianskycli. Tam stálo: Joannes Seberín ex ľolonia ortus. 

k poznamemmiii na strane <í7L IVavda, vec by sa najlepšie 

ÍJíiífiiln, keby y a ten laJHter ešte mohol najsf. 

Xa íitr. *m4 píše redaktor, že Ondrej Seberíni, farár v Maglóde, 
lilfií brat Jána Seheríniho, mal dvoch synov. Mal tľoch, a síce 
reku: 1) Ľudovíta, uar. 182 L 2i Andreja, nar. 1824. d) Mar- 
iiar. 24. decembra I8ž5. Martin, ostaniíc už v siedmom roku 
bol daný Ijexpomocnou matkoti v 12. rnkn do Peátí za 
kého uMa. V Pešti ho slávny Ján KoUár konfirmoval, ŕo on 
smrti K istou hrdosťou spomínal. Tento Martin, vyučiac sa 
fieslu Tíít íllbsotn vaudrovaní v Nemecku a Hornom Taliansku 



u 

osadil ša ako stolár, vracajúc sa zo Štyrskeho Hradca, v Pape vo 
Yespríniskej stolici roku J 84 7, Tohto Martinov najstarší syn som 
ja, VilisíBi Seberíni, ev. fardr silbašský, ktorého nebohý Ondrej 
Seberíni ml., farár Naíllafký — sňc bezdetným — adoptoval roku 
1855, ako 6* i polročného chlapca. Ked ma neboliv otec do Naá- 
laku doviedol a oddal strýcovi, ani slovíčka som po slovensky ne- 
vedel J lebo moja mať bola rodená Maďarka a otec sa najviac po 
nemecky s nami shováral, — maJarsky hovoril veľmi „tótosan**, 

Ondrej Seberíni starší, maglódsky farár, mal jedinú dcéru Po- 
lexinu, \ydatú pozdejšie za Älexandrom Ruttkayin z Irši v PeSt ján- 
skej stolici a notárom v Maglóde. Z tohoto manželstva po chodí 
Alexander Ruttkay níL, terajší ev. fariír v Šalgó-Tarjane. 

Žtefan Selíeríni a Znzana Tdrok, rodičia dr. Jána Seberínibo^ 
mali krém synov jedinú dcéru MáriUj devu neobyčajnej krm y. Mala 
vraj byť krásne vyvinutá^ typická Oravka. Vydala sa zn. istého 
HuStaťn, ktorý sa pozdejšie MkorlielŕlL Hnauý žitia nevolou, vy- 
sťahovali sa z Oravy nu Dolniaky a osadili sa v Bolmáni, na brehu 
Drávy v Baraftanskej stolici* kde asi od roku l82íí, osádzali sa 
Slováci- No Slováci sa odtiaľ skoro rozpŕchli, keíf med/i nich la- 
čalo sa osádzaí moc protegovaných Švábov. Zo Slovákov rozpľdi- 
nutých uBjviac išlo do Slavonie a do Báčky, a síce do Hložian. 
Medzi nimi i Mdría, rod, Seberíni, už vdova po Hu^taíbvi, so svojou 
jedinou dcérou Annou, Táto Anna Huštafa vydala sa prvý raz za 
Ondreja Lomia nskelio, Z tohoto manželstva pochodí Ondrej Lom i a n- 
sky mladší^ driečny a usilovný roloSk-gazda liložiaiiskyj ktorý jo 
teda mne Viliamovi Seberlninui a Ludvikovi Seberínimu ŕabiau- 
skemu bratíuícom v druhom kolene. 

Nebohý dr. Ján Seberíni daroval svojej sestre Márii, keď 
s mužom svojim na ceste do Barani zastavila sa v Štiavnici, ozdobná 
na ten cas viazaný a |>ozlátený „Tranoacius", do ktorého vlastno- 
ručne napísal: „Své milé sestie Maríji dareni obétyje nejstarš( 
bratr, Ján Seberíny, kuéz baňsko šťávnjcký, roku 1827-ho, narozený 
ve Welké Wsi leta Páné 1780 dne l*bo mes. ledne,** 

Tento TranosciuSj ako vzácnu relikviu, u seba držím eSte* No 
pôjde on abo do martinského Musea, alebo do knižnire Tranov- 
ského v Nitriansku. 

Manželka dr. Jána Seberíniho bola Estera rod. Podhradská, 
dcéra slávneho farára-seniora v Senici. Jej zas sesternica Katarína 
rod. Križek, tiež zo Senice, bola manželka Ondreja Seberíniho 
staršieho, farára maglódskeho. Skrze svoje staré matere sme teda 
i jft i Ludvik na Oabe v pokrevenstve s rodinou Pauliuovskou a 
Podhradskovskou. 

Zuzana Tatok, matka dr, Jána Seberíniho, mala brata. Toho 
syn sa yyatahoval tiež na Dolniaky, a slco do Maková v Čanadskej 
stolici, úplne sa pomarlarčilo jeho potomstvo. Vnuk jeho je Jozef 
Tôrok, ev. farár ceglédgky a bývalý senior peštiansko-stoliCný, 
bezdetný. 

Dávno aa už priberáiu, že sostavím ú plnú genealógiu našej 
rodiny; no rozličné trápenia života mi v tom prekážaly. Nemal 



JHiibi 



É6 



om duäevniij pokoja a naladenia k toinii a tnk mm to z roka 
na rok ofiklatlal. No staroba prichodí a deĎ sa mi Dathyluje. Bolo 
bj oiftim to vykonať a uložiť v našom Museume. Ved rod náš. 
Sebmíovský, to i skrovDo^ ale ^ase len prinášal až do našieli 
ÍU\ po poHenku na vatru slovenskej národnej osvety a s nežnou 
'Dtt&a chová ku svojej milej slovenskej Oravienke. 



-#*- 



Rozpomienka. 

Brat poet stávi šesťdesiaty 
rok narodenia svojho dnes.') 

Ô p súhvezdie liet ! — koľko predsavzati 
v nich vzhúklo v nebotyčný les, 

v les skutkov, plný nádhery a dumy, 
s tepotoni večne prúdiacich sa sít; 
v les, ktorý sám dnes hudie, šmiJi 
v česť jemu, kto ho zasadili 

Čo citov trysklo z jeho srdca! 

z tej neprebranej amfory: 
a každy^ ctiteľ krásy, špaty zhrdca, 

čo modlársky sa nekorí 
ni Mammonu ni Astarte ni Haalu , . . 
Len Bohu v pravde slúži jedine; 

i čoby dal naň ľahnúť bralu, 

v tej službe predsa vyrinel 

A myšlienok čo vyletelo 

niu z vy^ine ducha iskrenných I 

Vše pozdalo sa, že nm blýska čelo : 
a bol to jasných myslí mih , . * 

teji v potopu čo, holubičkou zvanáj 

šla kroz snietky ; tej, v tmách čo kreše svit ; 
tej^ anjelom čo zmŕtvychvstania 
chce kameň hrobu odvaltť. , . 



Jak ukonal sa posiaľ v pút! ! 

bo v nej čo mier je, lahoda, 
slasť, pôvab... všetko snášal, láskou hnutý^ 

na núdzny oltár národa. 
Taki denná obeť, krb náš upatroval. 
Krom vzduchu, rosy, svetla s oblohou 

(vták nebies!. .) nič si nezachoval; 

toť* jeho byt, syt, šat i krov. 



*) Sv^tozár llurban Vajaoskýj narodený 16- januára 184 7. 



Red, 



m 



A bezsenných čo strávil nocí 

nad tupým rodu ospalstvom, 
a budil preds'l — Čo naspieval tiech, hoci 

mu srdce mrelo zúfalstvom!... 

* . .Len d ti všetci, ktorých sa to týka, 

dnes, v spomienkovú aspoň odmenu, 

sa rozpomenú na básnika 1 ? 

Čí ozaj naň si spomenú? 

Ci spomenú ho panny, zeny^ 

imž rozdal smyniu povestí, 
skvost piesni, Šalamún jak zaľúbený 

ku svatbe svojej nevesty — 
a ci by skôr ira hupol do pamäti, 
než rozkrýdleným totým sía chýrom, 

nech šperky kuť, šiť toaletty 

zná klenotníkom, krajčírora? 

Ci junač, mužovia tak spolu 

si spomaú ho, čo písal im 
s ciest zvestovných tak mnohú epištolu 

orličim brko m plamenným — 
a či tiež, než tým pobádam cvikom > — 
nech kuchárom je, rozkoš kde má dvor, 

vinárom, sládkom, pájenikom, 

by roítpomli sa na ňho skôr? ~ 

Ba mnoho u nás povolaných 

a málo vyvolených tiež! 
Prikryté stoly ku večeri ~ na nich 

hod ducha voňať cítiš, zrieš 
mok nadšenia sa perliť * * . No kde totí 
sú pozvaní? ^ — Hja, zaujal ich svet — 

Tak na rozcestia I medzi ploty ! 

pozvite čela d všetkých bied. , * 

. ♦ , 1 nedbaj ! Neujde ver* súdu 
v blud zatratená, zpustlá znať; 
a zdravú vrstvu rovno zpod sŕdc ľudu 

vyvedie plodná Slávy mať. 
Ten pod rošt: čo ťa v žiti nasleduje, 
vždy pocíti tiezy radosť je či žial; 
a ocení si, zavar uje. 
Čo s' dedictvom mu zanechali 
16. j&n. 1907. MviegdQslap, 

' *#«— — 



ä? 



Murgabské panstvo. 

z cesty po Stťedoej Kslu Od K. Nosilova, 
Preložil Etizan, 

Z mešita Baku, ležiaceho ua západnom brehu Kaspického fuora 
^pn^ettnélia svojim petrolejovým (naftovým) priemyslom, prevezieme 
la Q& parolodi do Krásnovodska, ležiaceho na východnom brehu 
Kaspického mora* Knísriovodsk je prvá í^taiiica zakapicskej železnice* 
Zprvu drží sa železnica severných svahov pohraničných š Persiou 
vrchov Kopet-dag zvaných, až napokou daleko za At^chabadom od 
stanice DuSak zvrtne sa v oblaať ohromnej piesoCnej pustatiny Kára- 
KíiHskej. V tejto pustatine ztrácaju sa vody dvoch dosť velkých riek 
' Heľkuda a Murgaba, pritekajúcich sem zo severných pohorí Aiga- 
tiistana. Pri rieke Murgahe leží prastaré niekdy slávne mesto Merv. 
Tolko miesto livodu. 

— Ne2ajdeme na Bajram^AliV opýtal sa ma môj spolucesto va- 
te!^ sotva že sme opustili stanicu Merv, ktorá vzdor vehlasnému 
Í1161ÍU a drevnosti mesta robí dojem velrai nepatrnej stanice, 

„A čo tam zaujímavého?" spytujem sa, 

— Co, vy neznáte povestný majetok cára? 
j, Ja som po6ul ten o mur^^abskom cárskom majetku, Nenie to 

' iríl B^ram-Ali r 

^ Tak je. Muťgabské panstvo menuje sa tu Bajram-Ali, 
Rozhovorili sme sa o ňom. S netrpelivostou očakávaj som 
j Httjblilšin stanicu Bajrani-Ali, abych navštívil a aspoň zbežne po- 
, okeľal toto zvláštne, rozkošné miestečko v šh*o-áírej tejto pusta- 
tine. Xa nás, dívajúcich sa oknami vagóna, gánila sypúca sa, piesoč- 
natá step, rovná jak hladina morská, splývajúca na horizonte so 
škbnom nebeským. Piišt N í trávky, n í kríčka^ n í stopy človeka, 
pi zvieratka, alebo vtáčatka. lYišC pražiaca sa v horúcich lúčach 
jutného slnca! I náš vlak temer tonie v týchto sypúcich sa bielych 
Ipiesbcli (menujú ich lessom) a len-Ien že nezastane pod pálčivými 
IMiami slnka a nezaí^pí, ako zaspalo tu všetko, čo len kotko-tofko 
pvedtilo a živote. 

— Obdivujete našu púst? — liovoH môj spolucestovateL A vi- 
^ v porovnaní s vekami Človečenstva — možno povedať, že 
len nedávno bol toto kútik skutočného raja. 
nemožno!" odpovedám, 
^ Nuž a či neviete, že ešte pred niekoľkými stoletiami hol 

[toto kvetúci kraj, kým ho výboje Uzbekov nessnivočily ? 

Priznal som m ilobrodušne, že čítal som niekedy niečo o Merve, 
^% veru, že pozabútlzal som už všetko, 

— Pozrite! Celé toto priestrunstvo, ktoré možno prezreť, Imlo 
ij predmestím velikého tohoto liistori okého mesta, alebo samým 
^% ktoré rozkladalo sa ua sto štvoročných verstách. Tu stál 
bylý ten Merv, o ktorom ešte 25íXI rokov pred narodením 

písal znamenitý Zoroaster, že je to „tretí raj'^ stvorený 



m 



tiospodinoin ; teíi Merv, ktorý vábil svojimi oslepiteíuými bohatstvami 
assýľskych oirov; tí^ti Mm\\ pojeliož uliciacli kľát^ala noha Cymsii, 

Alexandra Macedónskeho a syna Čiugiz-Chámi» Tamerlana* — Do*, 
zajsta muselo to by f niečo velikého íia týchto |>iesoôÍDách, ŕo vábit^ 
národy a vojvodcov íalekého Znpadu, í Juhu, i Východu! 

^Úo asi mohlo ho pozdvihnúť na taký vysoký stupeň hohatstv 
a chýru?* 

— Na to už nemôžem ilókladiie odpovedať, no, myslím, že ni^ 
tak jeho geografické položenie, ako, hfa, tento „less**, po ktoronf 
sa teraz brodíme, bolo príčinou jeho báječného bohatstva- Neviete 
si aui predstaviť, aká plodorodiiá je toto pôda! Ona móže bez 
jakéhokoívek hnojenia a poprávania celé dlhé veky živjť a krmií 
národy. Na jednej desatine tejto pôdy (desatina je temer hektár; 
hektár ^z OiMo desatín) urodí sa i tisíc pudov ipud =: I tí 4 kilogr.) 
hrozna; a ked dnes zapichneš do nej odrexanii halúzku z broskyne, 
môžeS o tri loky oberať s krásne vyrasteiiého stromu utešenú ovú 
einu! Taksi je to pôda! Tvorí divy! 

Keí môj siíolucestovatef prestal hovoriť, Jä n e voľne prilnul soB 
zase k oknu a, hľadiac ua smutný kraj, zadumal som sa. Zdalo 
mi, že celé fndské pokolenia hladia na nás zpopod tých sypúcic 
sa bielych pieskov; smejú m nám, náSmu vhiku, našej železnici^ 
našim všetkým námahiím a robotžtni na tomto dávnovekom hrobí* 
tove, ako keby cheely povedať: vcd i vib, i vnSu železnicu, i všetky 
vaáe stavby o púr tisíc rokov tiož pokryje tento piesok, ktorý 
krýva i uás, naše stavby, naée mestá, naSu slávu! 

Odvrhol som sa nasilu od okna, ahych striasol sa myfiUanol 
ktoré ma bol y na čas opanovaly. 

— Viete, ako sme ssavladli Mervom? — spýtal sa ma môj spolu 
ce^tovatel, kerf prií^adol som zase k nemu, 

„Nie.'* 

— Zabavte sa pár dní tu a navštívte starúéku, bývalú vladár^ 
kyňu tohoto kraja, chánku HíUmu Dzamaj-Hoj. Tá vám povymáva 
mnoho zaujímavá ho. Je to, híídam, jediná ženština v tomto kraji, 
u ktorej jírefíkanosť, aká je len možná na Výclíode, pojí sa so vzne- 
seným citom a prenikavým umom. 

Podakujúc sa mu za jeho upozornenie, podal som mu ruku 
rozlúčil sa s ním* bo zastali sme už na stanici Bajram-Ali. 



,^Tak toto je Muigabské panstvo!^ — pomyslel som si, lc€ 
vyliezol som z vozúa a videl pred sebou sady krásne, zelené, vy4_ 
rasteue ako v povesti u prostred holej, biek\j púšti. Mimo vo I ne 
jsastal som a zadíval sa* Predo mnou vypíuajú sa sady v nádliernej, 
sviežej zeleni daleko-široko; z oich vykukujú sem i tam strechy 
nejakých ukrytých budov, závodské komíny, telegralícké a telefonické 
stĺpy, široké, tienisté alleje len tak vábia človeka ukry í sa pred 
pálčivými lúcami slnca. A ono pripeká, nemilosrdne pri|ieká najmá 
človeka privyknutého k severným krajom, hoci je eäte len ránu. 
Cítidf že si na juhu^ ža si o mnoho južnejšie Knlsnovodska* 




m 



Pťiliral som sa na staDicu^ oddajúc svoju batožíau nosičovi, aby 
iiť- ^ 'lo čakárne. Obzerám sa. Stanicu, ako stanica. Malá 
kát I tľiedyj Ízí>y s telegrafickými upparáttni, í^akáreň IIL tr. 

&iismaliiýriii tvárami tu^emcov a m budovou, pred tienistou allejou, 
somáre a ekipáže. 

Dc^pytujem sa, kde by bolo najkpšie obsadnúť. Odpovedajú rai^ 

tu hostinca oiet, len pár špínavýeli turkmenských izieb, alejestli 

ck^in pi>bavíí, že je ta zvyk ubytovať pri chodci ích v domoch 

úradníkov^ ktorí híisía so všetkým iíaopatría* Dla tohoto 

i^Ud sorti sa do bytu doktora, ako vysvitlo, môjbo^krajiuia, 

I CO mi bolo veľmi ítiilé. 

O líodiuu^ Iceíf som sa vyumýval a preobliekol, kráŕali sme 
% mojím milým domovým po prachovej, bielej, lessovej uHci k bu- 
dove liliiTiiej direkcie, kde dfa ísákona museli každého príchodzleho 
oMmií a predstaviť. Prijali ma veľmi vľúdue, rozkázali hned daC 
eWpáž a sprievodcieho a musel som slúbiť, žo pozavtrakám (za- 
"lÉliikyjeiu «i) v kaštieli n hlavného správcu panstva. Pár utešenýi-h 
kciJii vyletelo s nanií zo dvora ua výskumnú cestu po Murgabskom 

— Tu býva pomocník direktora — hovorí mój nový sprievodíl, 
nka?.iijic na krásnu, originálnu budovu v tienistej alleji, a ja vidím 
^Mí j^ažtiel s ploakou strechou, na ktorej postroj euá je malá 
olí^n'tttoria, 

— Pozrete'? — opytuje sa môj sprievodčí, a už ma vedie do 
l^lHvinia^ do izieb a vyvádza na terrassu k sadu obrátenú. 

— Totií sú naše ovocné sady — hovorí mi, ukazujúc ua alleje 
18 Jiviiymi a rozmanitými stromy. Niektorí^ sú práve v kvete — 

nežný icli zápach vdychujem s rozkoSou; na mnohých 
re len puky. Bolo vcasne ua jar; jako tu musí byí krásne 
l'lrochu pozdeJSie, na pr. v api'íli. 

Idunie (falej. Biijué, čistokrvné persianky unášajú nás bistro 
budov, ktorýdi mená sotva staÉf vyslovoval môj aprievodčí* 
ty riaäicb záhradníkov, pošta, elektrická stanica, závodská kon- 
flóra, koúušfia, boínicna (Spitiil) k a|Kitekou . . . celé mestečko I A všade 
Ällqe, vÄŕule zeleft, vSade kvetinové hriadky, väade práca človeka. 

— Tu, hla, je naše nrfroflné divadlo! - a už zachodíme k sta- 
ktajŔcej m budove, kde hlavne pracujúca trieda nájde i zábavu, 
|i foifenie, i oddych, i noviny. — Zaéli sme i do bolnice s rauž- 
Iskjtn a ženským oddelení m. Tu pred dvermi stálo mnoho temného, 
fcistiahleho národa s choroiiuými, utrápenými tvárami; Turkmeui, 

t'iiWkovio, Kirgízi, Taranfci, prišelci to zo Semiriecia. (Semiriecie 
fmcDiije sa knij, ležiaci výcliodne a na juh od Balchašského jazera 
|ai do klaníc Kitaja s hlavným mestom Vierný,) 

Navštívili sme i asiatskú Časť BajrauhAli v allejách — tak sa 
idj ^ nekonečného sadu. Bezkonečnýni radom tiahnú sa hlinené 
loQiíky^ krami ky s asiatským hovororai krikom a vlniacim sa obe- 
^^tvom, to možno pozorovaí a videť len na rynkoch Východu* 
ŕííblúdy s EialožeDými na nich tovarmi, somáre, zvláštoe mulica, 
tam, a ich híkaoie; rozlitnej farby chaldty (dlhé kabáty)^ oborené 



4Ô 



holé nohy v tufelkái-b (papučiacli), liiele a zelené čaliiiy (turlíáoy :^ 
pokrývka híavy), smové, ostuahlé tváre. Tu niečo smažia pre iúU> 
asiatskú publiku, tam podávajú čaj; tii predáviijú ro^maiiitó ovocinu, 
tam pestré tovary a všelijaké vyclioJné výrobky, ^Asia! ,, . Skutočný, 
naozajšný VýclíOíl so svojím zvláštnym zápachom, hovorom, slnkom! 
Zvrtneš sa trochu do Jriihej alleji . . , Európa I Pred tebou vystupujú 
hťi»madné Lmdovy bavlneného a olejového závodu s vysokými ko* 
mluy a stenami s neporetnými, veľkými oknami; tu hromada ciste- 
rien, tam zase trúby, komíny vSelijakých iných stavieb* 

— Toto je náš puls^ — hovorí môj sprievodčí. Všetko, čo ste 
posial videli, vystavené je len k vôli tomuto bavlno*čiBtíte'iiému 
závodu. Oíí je našou pýclioul No, môžeme sa ním smelo pobrdií. 
V tomto obore lepšie vystrojeného závodu nenájdete v rtossii; ba ani 
v celej Kuťope! 

Poprosil som ho povodiť ma po závode^ no on — pozrúc na 
hodinky — liovoľí, že teraz niet času na to, ale že môžem sa eSte 
krások dal ej previezť. Dobre. Vyviezli sme sa na step ku jakýmsi 
rozvaliuílm. 

To l>oiy rozvaliny starodávneho Mervu: o^rntné, vytíoké steny 
80 strelcami; akési polorozrumené veže, hlboké priekopy vedia vy- 
sokých valov, s ktorýcli možno bido vídef celé more rozvalín toho 
historického meŕ^ta; všade roztrúsené emajlované čriefvky, kamene 
pokryté divným písmom^ stojacie eáte pomníky s mranmrovými po- 
písanými platňíimi, ovešané pestrými handričkami — obeťami to 
veriacich nábožných Turkujermv, Cele týmto podobné obete videl 
som pľináí^ať i Samojedov ua dalekom polostrove Jalmale (veliký 
polostrov pri Obskej Hube). Nadarmo nehovorí sa, že Asia bola 
kolískou ludského pokolenia! 

— Pozrite! tam je meŕíet sultána Saudžara^ — ukazuje môj 
sprievodčí, a uí stúpame po zahýbaj úcej sa cestičke ku hodnej 
o h nim u podolmej budove, Skutoŕný pantheon Paríža, lenže polo- 
ľozruuiený. Stavifsko smelé s obÄirnou kupolou; velkolepá mohyla 
dávnych vekov! Jaké t*miij!oväné ornamenty pod kupolou! Aký divný 
Hýl stavby, okien, stĺpov! Brodili sme aspoň dve hodiny po tomto 
hrobitove dávnovekosti. 

Na zp jatočnej ceste stretli sme nákladný vlak, jechajúci týmto 
mítvym morom rozvalín. Aký sa mi zdal teraz nepatrným ničtožný 
v porovnaní s tým, čo tajil y v sebe tieto rozvaliny, rozprestierajúce 
sa na desiatky verst dovôkolal . 



„Koľko zaujímavého máte tu u vás!" — povedal som direkto* 
ľovi panstva, keif prišiel som do jeho bytu v kaštieli. 

— Máte pravdu i Tu jest na čo sa podívaíí [*re turistov a uče- 
ných je toto tu opravdový poklad a bohatá baňa nálezov I a viedol 
nás do stolovtijj kde čakal nás už zavtrak (predohedné jedeuieU 

Pustil som sa do rozhovoru — medzi jedením — s domovou 
paňou, vedľa ktorej ma posadili* 



ií 



— Vôak sto prekvapeuf v^ptkým, fio ste tu videliV My sme 
t0tuii ui privykli. Praviia, tu je krái^ne, ole len zimou a na jar, 

i U kn do apríla, V lete oás vyháňa odtialto slnce. Nemôžete si ani 
predstaviť, aká tu páľava, ako je tu Deznesiteltio dusno 1 V izbách 
- vSaJe uavešaoé mokré plachty, rozostavené nádoby s vodou, 
íiepreníká ani papršlek slueôný a — vy iienióžete ani djxhať^ dusíte 
sa! ťťfftd iiťťljce sliižií, zauidlieva I Lení sa f-loveku vystreť ruku, 
idebíí sa obrátiť. Nedá sa ani mysleť; zdá sa ti, že i mozog sa 
n)iípíyva v hlave. No iiestačí siuieCko zapadnúť a zmrkuiiť sa, vyjdeš 
mi vpjnadu, v @ad a — nevier sa dosí uadýehať. Ale sotva él si 
imrimJntí vydýchol — moskity! Úžasný malinký tento hmyz už vás 
obíidil, vpíja sa do vášiio liorúčosfou znežneného tela a rnuci vás^ 
iť neviete si rady I Ani v izbách neskryjete sa pred týmto krvo-- 
toyai hmyzom ! 

;,A ti ozaj nemožno sa nikde úkryt V" opytujem sa. 

— Niet nijakej pomoci ! Ak len nie namnzaí sa petrolejom, 
alebo íahnúÉ si do cisterny so zdejáím olejom, ako radil nám jedon 
Äartovný turista. A to je to straäné, že ked vás raz dopichajú, vám 
sa ^dá, že vás vždy kúsajú, že m vždy na vás pripité! Celé telo 
yáB ávrbíj pokrýva sa červenými popenci a vára je do zbláznenia 1 

~ V zime je tu dobre. Tohoto roku, pomyslite si, mali srae i snehu 
Itutí sa i sánkovali. No tu je to velmi zriedkavý zjav, U nás 
äme býva asi tak, ako v južnej Kossii v jaseň i. 
p A zábavy nejaké mávate?** opytujem sa. 

— O, tých u nás nemnoho! Mužskí cliodia na poIovaCku, jazdia 
paristve a po stt^pf, niektorí sbierajii starožitnosti a — dosť. 
my ženské nemáme ani toho, odsúdené sme sedeť vždy doma, 

áme síce hudobný sbor, — hla, pán víolont-elist, a tamten krásne 
hrá na husiach, — ukazuje na dvoch pánov; — niekedy sa i spieva, 
ale to ja temer už všetko. Môžete si pomysleť : uudfme sa veru 
pormiiae. -- zakoni^ila pani. 



Po xavtraku poobzerali sme kaStief, potom jedni posadali ua 

Iruhí do koíov a vozíkov a celá spoločnosť tiahla panstvom 

I \li. Teraz vyd^ili sme sa na ílrubó stranu, kde sú stromové 

a ovocné sady, Bože^ jaká tu krása, jaká rozkoS! Kvitnii 

ue; bielym, ako snrh kvetom opsypané sú jakési vysoké višne; 

icvitntj morulky, ružovým kvetom obťažená sú broskyne; jablone 

a bniÄky ešte ten sem- tam otvárajú púčky a ešte v plnom kvete 

amdme mi stromy. Po celom priestranstve milá^ ni^žná vôňa, — 

HU. íani ít;dej eelé veliké priestranstvo vysadené révou, tam hemží 

^Ä Tŕiroíl, (ib*je. okopáva, priväzuje révy, vtĺka koly ; všade kaná- 

nicIi čistil vodička preteká eelým priestranstvom a nad 

■--^.^m slnce, páliace slnce, fjess, voda, slnce a práca ludských 

f^ prevrátily púšť v raj ! Vinohrady zaujímajú asi líXí desatín. Na 

dmtine urodí sa do lO0i> pudov hrozna! Dorába sa stolové, de- 

seriíié i Šampanské víno. 

Precli sme cez vinohrady a prišli sme na bavlhníkové a ryžové 
»lia, ktrjré rozprestierajú sa na velikom priestranstve stepi* Celé 




toto pole je rozdelené na pravidelné ostredky, 'tak že s vyvýšeného 
miesta vyzerá, ako ohromná šíichovnica. Jedny'^sa eSfce len preorá- 
vajú, druhé sú už znsiate; jedny zaliate s d vodou, druhé zeienaju 
M už sýtou nežnou farbou, ktorá tak priťahuje zrak v pál6i%7ch 
lúčocli slnca, 

^Samo panstvo obrába tieto äíre polia?" pýtam sa jedného 
z úradníkov. 

— Nie! Mnoho pota dáva sa do arendy zdejSfm Turkmenom. 
Sú to velmí usih)vní futlia a výtečnf hospodári. Mnohý z arendy 
iiagazduje si celý majetok* 

A všade voda, čia tá, chladná, b i el astá, prevedená priamo z rieky, 
podťatá na viac desiatok metrov v tejte malinkého svahu doline 
a vedená pod lúče slnka po äíre- Šírom priestranstve tomto. Tam 
beleje sa jakýsi domfk. Ideme k nemu. Je to celá postrojká tu. 
Kanál z kresaného kameňa, stavy v kanále a regulátory vody, Eäte 
dal ej vidno auly Tur kmeňov a ich poíia^ stáda oviec s jazdci-pa- 
stiermi* 

Chýli sa k veíieľu, mrká, na nebi ukazujú sa hviezdy. Vraciame 
sa s naSéj vychádzky. Pred uarai v elektrickom svetle skveje sa 
Murgabské panstvo. 



Pri obede obznámili ma so sta vite lom závoda na panstve. Prosil 
som ho poukazovaí mi závod. Veselou spoločnosíou tiahli srae po 
obede k závodu. VSade elektrické svetlá, hukot strojov, sipenie pary. 
Vstúpime do prvého oddelenia — bavlnočistitelne. Ukazujú nám 
plody bavlnníka, aké donášajú sa z poľa. Je to, jako okrúhle me- 
chúriky iiabita vatou, vnútri s hodným semenom. Semená treba od- 
delií od vaty* Ukazujú nám složnú ma^^inerini ktorou oddeľuje sa 
semeno od vaty a podníma sa í isté semeno do trúb a tečie do 
osobitného oddelenia. V druhom oddelení čistí sa biela surová massa 
bavlny, ešte složitejSími strojmi, ktoré naplňujú celú komnatu lu- 
mom, hrkotom J bzučaním. Vidíme tu, ako bez pomoci ludských rúk 
vytekajú akoby celé plachty Ĺústej už, bielunkej vaty. Jaká to krása, 
jaká belosť a čistota ! Hnet! pri tomto oddelení je prešov alna. Bavlna, 
prechodiac trúbami, padá do širokého bedne podobného prešu* 
Stlačením páky, akoby rukou jedného robotníka, vykydne aa desaí- 
pudová hruda bavlny^ nielen spresovauej, ale i zaobalenej a zavia- 
zanej drôtom^ hotová k odprave na železnicu, Za touto komnatou 
sú sklady zabalenej takto bavlny ; za skladmi hneď koľajnice želez- 
ničnej stanice. 

Opustili sme bavlnený a pohrali sme sa obzreC eSte olejový 
závod, 

V olejovom závode mele sa semeno bavlnníka. Múka zohrieva 
a presuje sa vo forme malých vankúšikov. Robotníci prinášajú tieto 
vankúšiky na nosítkach, kladú ich pod vysoký preš, stlačia páku 
a — už leje sa prúdom olaj; ešte jedno dviženie páky — a such^» 
vytlačený vankúšik vyberajú a nosia do skladu. Tieto výžimky vy- 
Tá^jú sa do Nemecka. Obzreli sme i cisterny, velikánske to, viac 



43 



pKÍr pndov oleja atmahujúce náriržky, a zag^lí na ostatok ešte do 
Jdelenia kotlov a paraých strojov, 

»Kofko asi t'ifítébo rot'.uého dôchodku dáva závod ?"* opytujera 
jťdnt'lio úradníka. 

^ Tak dva, tri milliony dozaista* No hlavná vec je, že je to 
^ víoriiý. K aáiii teraz pHcliodia učií sa nielen naSi, ale i ino- 
í&cl Len pozorujte, kto cestuje teraz po Strednej Asii? Nemci! 
h obdivujú, čo obzerajú uajviac? Naäe bavluníkové polia a zá- 
^fídy. Majú dobrý ňuch! Už otvorene hovoria, že Stredná Äsia so 
iVOjim lessom a zvlažovaníui je nevyčerpatelná pokladu ica Rossie. 
foú) Je nie Kavkaz s jeho petrolejovými bohatstvami, ktoré sa vy- 
jú. Toto je bohatšie Kavkaza. Nemci to pochopili. Len my, 
aftoím! eáte vždy odviacíanie sa od Strednej Äsie, . , Keby Nemci 
aali Iťti desatinu toho, čo donáša bavlaník, dohraní i by sa sem 
dÝiH fíittŤianduuL *ra si myslím, že len Stredná Asia strkala ich 
m Bagdad a nič inliie! Cn myslíte? vecf je toto lakomý kúsoček! 
A ketl hu de hotová Orenbuľg^TaäkenUká železnica (už je hotová) 
oepozHáte tento kraj o 10 rokov, tak sa oživí! 

B Ale ä bude vody dostatočne na zvlažovanie ohromnej tejto 
i r" opytujem sa* 

i— Pane Bože! Ved my teraz leo vodu Murgaba upotrebujeme, 

ni v stave je orosit 5(UX)0 desatín zeme! A jestli sa vrhneme 

p VDtty Amu- Daria a podrobíme ich kolossálne massy nadej vôli : 

pQSt&tiny tejto povstane nový raj 1 Rozumie sa samo sebou, že 

to treba ohromné kapitále^ lebo táto zem podrobí sa iba kapi- 

íhi, zlatu. No raž podrobená, pozláti človeka 1 



Vrátili Huie sa pozde v noci. Zabavil som sa ešte jeden deň 
tomto utečenom Bajram Äli. Obzrel som na [druhý deň Hosu- 
ľvčelfnec, prechádzal sa utešenými sadmi, obdivoval som krátíne 
|ie plemeno knoí, zabredniil som do asíatskej Étvrti, prezeral 
robotoikov a ich jedálnu a divil sa, že väetko je to tu za- 
ladeae v takých lirokých rozmeroch a tak rozumne a deluprime- 
raoť. Keťl v noci sedel som už vo vlaku a viezol sa znovu holou 
pflsíatinou : myslel som, že to bol len krásny sen, a nie skutočnosť. 
i predsa je to len miilionná čiastka toho. Čo mohly by nám po- 
skytnúť tieto teraz pusté kraje í 




Z poesie Bránka Radičeviča. 

Deva pri studní. 

Kcd som včera takto stála 
a vodičku uačíerala, 
zrazu šuhaj — čierne oči ~ 
ko rane na koníku skoči ; 
pozdraví ma, ztícha, pekne : 



u 

»Daj mi vody, sestra« ! riekne ; 
a^^tie slová (oči vzplály) 
strelou v hruď mi .prenikaly ! 
Priskočila deva k nemu, 
zdvíha krčah k zasmädlému, 
ruka trasie s^ pri pokúsi: 
padol krčah — na tri kusyl 
Tu, hla, z neho črepy tieto . . . 

lež on, šumný jeho nieto! 

Ba keby tak nezavela . . . 
zas bych krčah oželela! 



Strast milej. 

Vetrík kypí 
vôňou lipy, 
ako vždy. 

Zdroj žblnká s plesom, 
listnatým lesom, 
ako vždy. 

Ja tu mladá, 
kráse rada, 
ako vždy. 

Slnko vzchodí — 
len on nechodí, 
ako driev! 

Nemám slnka mileného 
mojeho ... 

Oj, večery sladkého čakania, 
oj, vy noci mojich bielych dnikov, 
oj, dni, v nichž mi dvoje slncí plálo, 
kdeže ste mi, kde dlie zlato moje?! 

Zapej kvílbu, slávik, zaplač tráva: 
zem mi kryje zlato — poklad celý ! 
sošli búrku. Bože! hromov riava 
zrovna v srdce roň mi svoje strely — 
kecí už jeho hrobná kryje stena, 
čo ja sama v svete opustená . . . ? ! 



45 



Úryvok 

£ básne ,^Dja£ki mstanik'^^*) 

. , . Hladte, bratia, hľaďte ; cez okienka, 
jak pôvabne mesiac svieti semka, 
svetlo leje, k nášmu hladí domu, 
že nás pozná, raduje sa tomu; 
podme na dvor — že sa nasladírae! — 
nech sa ešte raz naň nahradíme, 

KoTko ráz sme takto v noci jasné, 
bratia p spolu pri mesiac ku stáli, 
spomínali doby preši é krásne, 
čas terajška ICity prekiinaU; 
klialí sme sa v ohni citu vzletov, 
nocou tichou, Bohom, pravdou svätou, 
udreť rázne do ťažkého mraku 
ralhy, dusivého do oblaku 
bláznovstva i do prekliatej zlostí ; 
udreť mzne noci do temnosti 
a prebudiť Srbstvii jasnú zoru, 
2oru jasnú a deň slávy biely — — 
V takom prelestnoni mi rozhovoru 
do polnoci zavíe sme prebdelL , . 
Prijdúc domov, každ>% i ja s varní, 
k Bohu vzdychali sme modlitbami : 
aby čim skôr svitlo v slávy čase — 
aby sme sa čím skôr s išli zase. . 
Tak sme, bratia, modlili sa vtedy ~ 
dnes ináče chcel bych, naposledy: 
teraz by mi zase bolo milo, 
keby pozde k dnu sa rozvidnilo, 
bych sa s vami dlhšie kochal v cite, 
lebo odísť musím na úsvite. 

Ajhľa, kohút spievajúc, už vstáva, 
hla už, jasná zora presvitáva, 
deň sa biely chystá na svitania — 
nemám ja uz tuná viacej stania! 
S Bohom, bratia, dobre maj sa každý, 
s Bohom, bratia, s Bohom, možno — navždy. 
Spomínajte svojho druha, ale — 
spominajte krásnu dobu stále, 
A prísahy í bratia milí, svedčné 
krásno-svátej nezabúdat vecne 1 
večne nadšene ju spomínajte ! 
1 mňa kedy^tedy v mysli majte I 



►) N^'yíznamiiejäia báseň Brankova. 



4§ 



zvlášť však vtedy, vo veselia vdete, 

času ked až do dni vypijete, 

vtedy si rna, vtcfly veselého 

spominajte druha radostného, 

venujte mi rozpomienku jednu : 

že som s vami sdíeFal chyžku biednu 

( viac nežiadam í \, že sme spolu žili * , * 

S Bohom, bratia^ mne i viac než míli! 

Žite zdraví veselé si svety, 

ja vás budem vždy mať na pamätí, 

iíysáci L 1&07. Zo srbského: L, Padjavoriuskd, 



#«• 



M i 1 i n a. 

fChTáloip«T>) 
K 

Obloha. 

Rady ma detičky: hviexdičky kmitavé^ 
Čo mi ich ovráva mesiačik šemrave; 
Slnko hlávkou datou o m na opiera sa: 
A môj život milo od blaha sa jasá, 

V slovenskej doline suuiia háje vonné ; 
pod hájmi sa lúk až zelený plam chyce* 
Studničky sa svieťa lúcín v mäkkom lone; 
Po medziach si žnice spievajú trávnice* 
A na jednej rovni naj š umnej šia žnica, 
Milina si spieva, čarná krás kralica. 
Koľko dolinou tou krásy, lahôd sála 1 
Číže by som ja s ňou vďačne čarovala! 

2. 

Mesíac^ 

Od narodenia som medzi tisícimi. 

Ale život dlhý slastí nežič! mi* 

iiviczdy sliepňajú len, žmurkajú tak chladne. 

Že mi srdce láskou n^kdy ne omladne. 

Kebych ja Mílinu len raz do polnoci, 
Ba kebych ju mal len odvečeríe hoci; 
Keby ma šľahnul len raz jej Túbosti vznet, 
Dal by som i seba, aj môj nebeský svet, 
Ved nech sa té hviezdy na skaly premeniai 
Ak len jedna bude s plameňom rúbenía, 
V mojom panovaní ožiari ma sláva, 
l^ebo teplá Túbosť žitiu ki\fAo dáva. 



■'^^ 



47 



3* 



Hviezdy. 

Ikravou oblohou pekne si vedieme: 
Družina naša skvev po noci roznosí. 
Mesiac len daromoe rozvláča p o nosy ^ 
Ze mu srdce v našom nezmladne objeme. 
Zračí sa studnička voňajú fialy, 
V zelených sihotiach slávik sladko žiali. 
Slnko mra3íy láme : a my mthotáme — 

Srdciami pohýna i <ipanilá Mílina, 
Srdciami pohýna najmilšie stvorenie, 
Kecí to tak prireklo nebeské riadenie! 
Hnevá sa ten me<iiac na nás bez príčiny: 
Nemôžeme za to, ze sme nie Miliny, 

4, 

Zore. 

Lea ked zpoza hory ešte chásoň mladý 
Prvé bozky vyšle : my sa zapálime. 
Lebo ked on sám už zponad hory hľadí, 
S poľany nebeskej nás omdlené snime. 
Koho bozkom dotkne Milina lubiaca, 
Toho duša smútku temnú noc utráca; 
Smútku noc utráca a miloty zánet 
Čarovný oslní srdca tajomný svet* 
A ten zánet v krátkej nezhasne vo chvíli. 
Lebo plať mu káže jeho rod spanilý. 
Mrúce fodí zore slnko v rannom zjave ; 
Vznet miloty rodia bozky devy žhavé. 



Slnce- 

Darmo ja za zimy s pablesky svojimi 
Blúdim ; í za leta pohľad môj zalieta 
Darmo na skaliny. Môj lúč iba z jarí 
Po dolinách vľúdnych kvetiny vyčarí. 
Milina lúbiaca dušu má v plameni: 
Rozohreje ňou aj srdca cit kamenný. 
Srdcia zo skál z hreje a vznetami pohne 
Do vlnného bi k u lásky tajné ohne. 
Lásku rozovatrí^ jej ž obličaj milý 
Národy si iba v nadšení zbásnily. 
Lásku nehonosnú, ktorú krém Míliny 
Iba za mohylou delí Boh jediný. 



4a 



Moje národy si z Boha posmech robia: 
Šľachetnosť rútostne vzdychá na reťazi; 
Slobodne si lieta planá, vlčia zloba, 
U obetníc klačia bohaprázdni kfiazi\ 
Iní ž je len za pašu viera ľudu svätá. 
Zlodejov zlá rada siete práva spletá; 
Na súdnej stolici rieša*pry zbojníci* 
Tak nme život v srdce blen i tŕna metá. 
Lež ked zkvitá na mne Milina spanilá^ 
Keď v nej zrkadli sa krása dokonalá : 
Účel všetkých svetov som si v nej s patri la, 
I ver* by ja s nikým, ver\ nečarovala! 



Vesna. 

Stroniovie rozviažem, krovia rozkosilira', 
Poliam sa zavďačhii omladením milým; 
V hrejacom náručí mojom kviefa zpuči - 
A pri vetra dutí rozvoj mój sa srúti. 

Militia pohľadom každým tvon vesny: 
Pre jej krásy ten svet široký je tesný* 
Duša nevádlého kvetu z nej prezerá ; 
Nezná leta^ zimy, svitania, večera. 
Ruže póvabnosti, neviny ľalie, 
Iskríce kmitavé, rozkoš čo rozvije; 
Nevädze záľuby, hviezdy veselenia; 
Nezábudky, ktoré v milote sa menia; 
Fialky nežnosti: zk vitaj ú v nej večne, 
Im sú mrazy, vichre nič nie nebezpečné. 



Pri dýchaní vesny v zelenej doline 
Dni sa nám m i naj u v prijemnej vo vôni ; 
Ale ked polnočný vietor nás od i oni, 
S našim sosychanim vôňa sa pominie* 

Nežná ľalia je kvitnúca Milina r 
Krásny život jej sa v nevinnosti míňa, 
V nevinnosti Božej, ktorú dych morený 
Ani neodveje^ ani nepremeni* 
Srdce s nevinnosťou v teplom vo objatí 
Kde nažíva, tam Boh život blahom zláti> 
A keíf srdťe zmrzne, vnesú nevinnosť i 
l>usu jedny kriela do vesny večnosti* 



ly 



d. 



Studnica^ 

Ci^íá som, zračná som: až sa celá svjetím^ 
D> nina sa nazerá briežok s pestrým kvietím; 
Mesiactk zvedavý, aj hviezdy z večera ; 
Deva rozkvittiutá, zo mňa kedT načiera, 

Milina spanilá dušu čistú chráni: 
V nej sa nezrkadlí len kvet rozihraný. 
Ale ukazuje svetlé jej zračenie: 
Pri ľudskej že duši nestojí stvorenie. 
Druhé duše sú tmou — vinou — ^ pomútené, 
Duša jej je čistý ligot, samé skvenie. 
Pri druhých sa ona jagoce tak zračne, 
Ako nebo jasné pri pochmúrnom mračne, 

10. 
Bystrina. 

Pô uboči s vlahou obživy potekám, 
Chovám bujné trávy, kvetiny pasekám, 
Úrodu bohatú plavím na údolie 
Tak, ie kJasné zbožie ledva uniesť dolíe* 

V doline súženej, úporné kde hacú, 
Ked kto na dedovské role nesie prácu. 
Reknúť kde nevoTno : slniečko že svieti, 
Rteka ie je riekou Tatier na úpätí. 
Za lásku kde kážu mrchavého hada, 
Zc si živé srdce radšej umrieť žiada ; 
V súženej doline vôli vzrastu dáva, 
Srdcia blahom sýti Milina láskavá* 



I í. 

Slávičí. 

Večerné ked ticho v sihote zelené 
VI údi sa a tam my zažlalime tklivé, 
Srdcia vnímavé spev do žasautía vženie ; 
Ale ked zmĺkneme, u z je po obdive. 
Šteboce tak sladko ľúbezná Milina: 
Mysle poobláme, srdcia poobtina 
Zúfanie po tmavých nížinách ro^vejc. 
Po šumnom pahori o ml ad i nádeje. 
Nádeje omladí, mládenca co schytia 
Proti búrke zloby do prívalu žitia. 
Nádeje, čo vedú cez vfn lomoz divý 
Na zefenú sihof, na zelené niw. 



50 



12. 

Síhlina, 

Zašumejenij vetra hviždenim pohnutá ; 
Ozvctn sa holubku^ k e J mi zahrkúta; 
Na lúkách kecT deva zavýska mtlenáj 
Odvetí je] moja hlasitá ozvena 

Netúž sa v žalobe vnimavcj Milinc^ 
Skavé ku oko opri o ňu^ vtúdíiu : 
Súcit už zobudíš v srdca Jej hlbine. 
Ktorý dobrotu jej vyvolá priam ku dňu* 
Súcit, ktorý márne pestujú od vekov 
Národy sŕdc tvrdých, ako stuhnutý kov. 
Súcit, bez neho i sú srdcia ako chraste, 
Kde len tŕňa ostré, kde len bodfač rastie* 



HdjomiL 



Prvá púpava. 

Črta zo života, 

Janko Lukáč nepokojne prechádzal sa pomedzi hromady dreva. 
Bolo: tvrdé i mäkké, prvej, druhej a tretej jakosti, na tisíce metrov 
pekne poukladané; on dozeral, i meral. A teraz pozeral do díalkyt 
či nejde niekto s cedulkou z mestského domu, aby ma dreya 
nameral 

S okolitých vrchov mizol sneh pod teplými lúi^ami slnka; 
blízky potok žbluukal, preskakujtk skalky; vtáčky zábaly prespe 
vovať svoje jarné piesne. Cehí príroda hlásala moc Stvorí tela, 
Janko, ako zočil pivé kvietky púpavy, zamyslel sa, ľriála mu na 
nm rotlná dedinka, v ktorej *ako dieéi hrával sa s chlapci, niekedy 
i s djevfaty od susedov, Predstavil si pred oči, ako plii^tH rozliíné 
veci z púpavy: retiazky dievčaťom na hrdlo, ako vili vence, pri- 
stroj il i za mladuchu peknú Žofiu, a on bol mladým^ zaťom a do- 
stal velké pierce z kvetov s^a klobúk. Neskoršie^ ked Žofia dorástla, 
dal jej tiež prvé kvietky púpavy: aby si oči pretrela, „že by dobre 
videla, a aby ju oči nikda oeholely/ Od toho, vraj, oČi zmocnejú! 

A spýtal sa jej v žarte, či už vidí, že ju má rád? 

Ona sa začervenala v tvári a sladko usmiala, 

Äle kým pri vojsku slúžil^ Žofia vydala sa za druhého. 

Sám nevedel, že nm tak k srdcu prirástla; len ked jeho sestra 
písala, že je už po sofiáši, čosi ho zabolelo, 

Žofia sa i vyhovárala, keí ju nútili za Dánka Klosakovie: ie 
Jej srdce inakáie diktuje", no chudobné dievča nnílokedy smie sa 
opytaC srdca^ musí poslúchnot a ísť ta, kam ju pýtajú. 

Lukáč pocítil žiaT pri týchto rozpomieukach. Rodičia mu už 
dávno umreli, bratia a sestry mali svoju domácnosťj ou zostal sánj, 




51 



dkleBý o'í všetkej rodiny, a nemal ani susedov* Medzi tisícami 
Bví^t nevi lei dosiaľ ani jediioj, to liy um bola taká miíd bývala^ 
i^ Žotia. Fí * i sa musel staraf o všetko: jodával niekedy uvarené, 
fekedy len ob vrelé, keJ prišli drevo merní a oheň mu vyhasoL 
Miícii a Satý v poriadku držať ho už omrzelo, zatúžil po niekom, 
by um bol vo všetkom ku pomoci. 

Deti išly práve okolo neho z dedín, vyobliekané, do chrámu 
ttiieho hIhiovíC krstnú smluvu, ich rodiiia s radostQým pocitom 
feli f, nimi, ifakovať Hosptdinu, že im pomáhal dosial; a prosií 
05 dal ej Ducha Svätého pre seba i pre deti. Chudobné ženy roz- 
" íly jahniatka v koSikoch iia ruke i na chrbte, a žalostný Idások 
oIí> al k uerau poCuť. Chúilatká, ako by boly tušily^ že akoro 
lipile konec ich udadému životu, 

Dávno tak bol išiel i on do chrámu so svojimi rodičmi. Teraz 

sa vefmi opusteným. 

V tom zahrkntol voz, a s neho schodilo strojné dievča* Slušne 
poi5(lravila a podala LukáÉovi cedulku, aby jej odmeral dreva. 

Obratne pouiáhala vozkovi poukladoť drevo; posbierala i váetky 
elinky do voza, 

Lakáŕ zostal celý rozochvený. Či mu to dievča Pán Boh po- 
llil práve dnes, ked je taký roztúžený? spytoval sa sám seba, 

„Dieví^, ako fa volajú?** 

^Co vás do toho!** odvetila veselo dieVíHua* 

„Trik nij povedz aspoň, čia si V" 

.TťtkiQa**, 5snela jej odpoveJ, 

„Ale, nemaj ma m blázna ; pozri: mám bývanie i dobrý plat, 
Idem ti pozajtre mi vobrady. Len mi povedz^ koľko m á S rokov, 
ebo vebtii mladú íiecbcem," 

Zuzka ostýchala sa povedať, „Vidíte, že som nie mlada, a pri- 

a í rota velmi chudobná/' 

Ale ked Lukáč velmi dobíjal, vystrela ľavú ruku, a pravou i 

cem^y napísala: trojku a nullu. 

Janko jej s radosťou podnl ruku. 

.ľrávc dobre: ja o sedem viac." Podal jej tie dva kvietky 

upnry. ktoré v rozpakoch zvŕtal, aby si oCi potrela. Ona všetko 

ala iťU za žart; ale mimovolue potrela si oči tými kvietkami* 

Na tretí deú Lukáč prišiel ku Zuzkinej tetke, ktorá^ hoci sama 
Mla hodne íletí, bola prijala opustenú sirotu. 

A sobrali sa, 

Xa svadbe Zu^ke zaspievali; 

Ochota, robota 
dievočku vydáva, 
nie parta perlová, 
Co sa v nej predáva. 

A kaÄVlá Jar priniesla nádherné kvety pi:pavy, a oni čím boli 

% tým sa viac lúhili a ctili. Synom, ktorí im dorástli, lozprá- 

ako ich Pán Boh požehnal, kedf sa rozkvitly prvé kvietky 



i?y. 



a 



•»f* 



52 

Staré kostolné rúcha v cirkvách evanjeli- 
ckých dolno-trenčianskeho kontubernia. 

Pre dejiny krojov a výšiviek mnoho materiálu leží v testameu- 
tárnych, inventárnych a podobných listinách, vo visitačných proto- 
kolloch cirkvi evanjelických, v cechovných, obecných a stoličných 
protokoUoch, v rozličných limitáciách, vydaných stoličnými abo kra- 
jinskými vrchnosťami, vo vrchnostenských zákazoch luxusu a v pred- 
pisoch obleku, v licitacionálnych oznamoch, atd. atd. Mnoho zrna 
nájde sa i v privátnych dopisoch zo starMch čias. Z prameňov 
týchto pre dejiny krojov u nás ešte málo sa čerpalo a preto téma 
toto u nás leží ešte úhorom. V Čechách už prekutali kdejakú li- 
stinu a sostavili tak výborné dielo: „Dejiny kroje v zemích českých*. 
Dr. Čenék Zíbrt spísal čiastku od dôb najstarších až po vojny hu- 
sitské, a dr. Zikmund Winter čiastku od počiatku stoletia XV. a? 
po dobu bieloborskej bitky. Je to dielo vysoko záslužné pre veda. 
umenie i priemysel, lebo z neho čerpať môže historik, básnik (hi- 
storických románov a dramat), výtvarný umelec, divadelný herec, 
priemyselník, remeselník a pod. 

Ja sbieram všetky dáta, vzťahujúce sa ku tomuto predmetu. 
Mám toho vela pohromade, ale je to predsa len maličkosť proti 
tomu, čo ešte sosbierať možno a treba. Posbieral som hlavne, kde-co 
je roztrúsené v našej literatúre, a tu menovite v Sasinkových Slo- 
venských Letopisoch našiel som mnohý vzácny príspek. Tak „V in- 
ventári po zemanovi Štefanovi Barackay sostavenom v Ilave r. 1013" 
(Pavel Križko Slov. Letopis 1879. str. 78—82); abo v „Zákaz 
(luxusu) r. 1723. Správy Mestské a Ssat Poradek pri Královském 
Svobodném a Baňském Meste Bistricy" (Slov. Letopis 1887, str. 
251 — 252). Cenné články pre dejiny krojov na Slovensku sú: „Li- 
mitace, kterau stoličný shromaždenj dne 30-ho listop. 1812 v Pres- 
spurku wydalo a potwrdilo." (Palkovičúv „Týždenník". Presspurk 
1812, str. 468—488.) Druhý podobný článok je „Úradné ustálanie 
cien remeselníckych výrobkov pre cechy baňsko- bystrické z r. 1704.* 
(Sborník Mus. Slov. Spoločnosti. Roč. XI. č 2. str. 152— UJô). 
Hodne je roztrúsené v Lad. Paulinyho „Dejepise superintendencie 
nitrianskej"; podobne v Jána Slávikových „Dejiny dobronivskej 
evanj. cirkve." Tiež pekný príspevok podal p. Joz. Holuby v Slo- 
venských Pohľadoch z r. 1899 str. 405. 

Z takýchto starých záznamov dostávame svetla na rozličné 
otázky. Dozvedáme sa, aké rúcha a z akej látky i v akej farbe 
v rozličných dobách minulosti sa hotovily a nosily, Čím ich zdobili. 
v akej technike (akým spôsobom), akým materiálom, akým orna- 
mentom. A tu objavíme mnohé výrazy, ktoré už zo živej reči vy- 
hynuly, nájdeme mnohým veciam pôvod abo aspoň stopu a dosta- 
neme hodnoverne zistené dáta, čo kedy už existovalo. 

Z poznámky p. Joz. Holubyho, učinenej v Slov. Pohľadoch 
že „v starých visitačných protokoUoch počnúc od r. 1611 často 
spomínajú sa chrámové rúcha", zatváral som, že materiálu, z nehož 



53 



tážku uverejnil^ bude raní u seba viac. Obrátil mm sa teda 
Xn s prosbou o dotyŕné výpisky. Čo mi vo svojej zaámej ochote 
lal J % iirípisonii to tu doslovne podávam. 

V Z. Podhradí, íl VL 1906. 
Veíacteny Pane ! 

Nie ^pár iijííií'it*'^ ale viac dní by to požadovalo, zo všetkýcli 

" -íých protokollov od r, UJI 1-1707 povypisovať všetky ko- 

kaĽivA a rúcha, jíikO sŕi uachodily v kostuloeli ev. na Merní 

i. Preto Vám len daktoré posielam z dolootreníianskeho 

.1. 

í'eraK aj banujem, že majik v rukách originálne protokolly 

[Im ô Orave a Liptove, a Lauŕt^kove priepisy maJarských visitat. 

VliPttIokolIov „dioecesis MátyuBfoldensís** — ueskopirovul som všetky; 

* raz zo zay nhľovíikého archívu ijedostať viac Lauŕekových 

:ineli a origÍDálne protokoily Abrahám ídesove (ktoré som tiež 

v rukách K EL Lani ho i jeho iiíístnpcov, viac by mi nevydali. 

ohý ííedniy mi ieb posieíal po kuse; a keí som si vypísal, 

iMi v^ťaliovalo na Trenčíansko ~ mal som dušu oa mieste. 

V Paulíuyho „Superiutendendi Nitr/ sa veselo deje odvolanie 

I M LatíOekove Collectanee, aí Paulíny nielen v rukách nemalý ale 

liii ntHídol ani jednoho foliantu tých citovauých Collectaneí, len 

jt^leu k\úi tant odpísaný, v ktorom ale pre Nitriaosko nií sa ne- 

fu'íj dí, Pauliaymii Fom ja dal vypísať 22 hárkov ním cele upo- 

LfHAuych dát^ bez ktorých by nebol mohol ani mená všetkých ev. 

cirlíTÍ, ani mená e v. farárov udaí. Práve vtedy bol Cj-rili doma, a 

^len to z LautVkových Collectaneí vypísal. 

So srdečným poisdravom Váš oddaný cti tel Holuby. 

hwhw (visis, protokoll M, Jana Hodfka z r. 1(325) : ^Yaktib 
Zwalensky dal Hutu j k na kalich, hedlíawim wyssjwauy." 

(Visjs. protok, M. ZtchariaSa Lanyho 1643}: ^RuÉniki tri zla- 
\m a bedl>ahem porna lowany wissite čtwrti zlatem a hedbabem 
fftísíti bez malowani, paty samim hedbabem ssiti,,. Antipendium 
na oltár z íernebo axamitu a druhé kvetowane £ wissiwaneho harasu. 

(Via. prot. loach. Kalinka U349í: „Rucxniky s hedbawom ze- 
leujm a Czen^L^nym a žlntym wyssite No 3. , . Eučzničzek Turecky 
patelŕitowv kwety zlatem vyssite/ 

Beht^ii t vis. prot. Eliáša Lauyho Itíll.) „ľatelat bjly hedbabem 
fOúdí^oym wissywaný. líuCniku wtssywaaých s raczeoi 4/ 

iVis. prot M Jáua Uodlka 16111) „prosteradlo bjtene na oltaf 
*"' ' -iine hjlym Bsitjtn, které Welikomožná panna Magdaléna 
t.h coníerowala," 

í*j2í). „Antipendium na Gitary raczowčiue gedne migjcj Aguum 
Dei w protítredkUj a c ty r Evaugeíistti," 

FfilU Bkrovee „1614, Paný Kateríua Uolačowska darowala ua 
ClMm Božj L gedeo bjly obrus prostred ke m y kra^em racowany 

OltÄf,* 




bi 



(Hodík) 1629. „L (lediio Antipendium na Oltár kolene 
skowane, raagjcj obraz Panny Márie z diCátken] a se dwenm Ao* 
gely..* 5. rucnjf:ek k kalichu zlatem a hedbawera wyHsjwaiiý, nm* 
gjci w prostredku Agnum Dei stťjbrem wyssitt% confťľovala gegf 
Welikom. P. Thur/o Ylona. >>. Prosterndlo bjlené na kíincel, racža 
niagjcj ssirokú 8. Katerjny ol)ľa2(iiií wyssjwann, kferu dala P. 
Ylona liárssouka/ 

1G43. 2. „BuL^njk na pokueiii píitcdate na Ruže oknihle, pek-' 
nym bedbabeiii a Uhuutým zlatem^ který conťerovala Oepregj Mt*^ 
halka, který ma osin ružj. íl. RnCiruček na kalich patelatowý zíaleim 
a st. íbľeni ssitý, ssestnáste kwetiiw ma^jťj, kterj darmvala Pani 
Zoffia MiVľciban D, Ändreai^ Drškocľj, 4. IíiKVnjk wíssjwaný, na kte- 
rem fiapsano ^est: Barbara Ogrouplii... L Prosteradlo na ktereui 
gest gnieno wissyte na gedoem Koncy Jobann Barsson cuui Barbora 
Oostoni habi^ns iusignia utľiusquo . . 9, Pnisteradto Wiaí^kyiD 
ssiljm^ ktoré tn Aunt) KUll conferoWitla Manželka Ncbosíítjka Paat 
MikoIasKe Marssowsktdio. . , 13, Ručník starý z mrosskami potrha- 
nými. 14. Uucnjk z W lásky ni gsityiiij ktery dala Mlinarka Sedli- 
6anska, 22. Kar pi t kožeuuy pozlatity, na kto rem Iinago S. Martini 
equitautiíľí. 23, Karpit podobný, na kterem B. Mariae Infantom 
gestantis, kten^ olndwa contVrowal E. Nicolaiis Omasta.** 

Bole^ov (visit. pľoL Eliáäa Lanyho z \\ UM\.) jeden niatií^ký 
(ručník) patííiátový vyšívaný, * .štvrtý bielym šitím vyšívaný- 

Dolmi hííl— Hiô9, í^pomína sa vj.ic rik'b, ruíiníkov a tkanív^ 
ale sa m^iovorí: ktoré n jako boly vyšívané, 

Drietomtí UM 1 — lťi54. UH2f>, „I)esi*t obrusu raťowauýcb s hí- 
tytn ssitjm. . . Ssest ručníku na kalich gednuk zlatem, gednak iied- 
bawem wissjwrMijfb" f Hiin: ^pro^steradlo bjle na oltári, na ktťrera 
ge cimer P: Rakolubsky Daniele a gelio manžel ki* Nu kazatelnici 
fizerwena kitagka, na ktere^ gaieno Juiítína Naglin. Tamže proste- 
radlo radzowe wissite, na kterem ^uieuo Martin Pawlowiclu . . Pre- 
steradlo zase radzowe, na ktereui ge \viíí.site Zoťia IVhowecb. " 

Duhnka ItiM, „Probteradla dwe hedbabom rozličným jedno, 
druhé pak samim čerwfuym wissite. Antipendium na Oltár Strybro- 
hlawowé od í>s\vy€eneg a Welikomožneg Paneg, l*aay Szečzy E\vy 
gest ofterowane/ (I viac iných rúch a tkanín.) 

Hnlunve 1011. „Ssatky na kalich 4. hetlbabim wissywané/ — 
1620 : j,ruŕnlk bed bawem wysaiwany wssudy wúkol vv prostredku 
uapsane magjcj Adam ijaxeutulleľ. . , ručnjček zlatem wyssjwaný, 
magjcj w prostiedku krjŕJk maličký'*, a viac vyšívaných tkanín* 

ti ti Víl 1 lU I . . „ pi e k 1 1 e ssa tk y . . ge d na we I i k a pat el a to wa, 
wssady wňkol hedbalmau rezil, zlatem, stríbrem, a rozličným bed- 
babeni pressjwaná, a s xlatými čĺbkami wilkol obtočxeníP* i.a viac 
pekných riicli). 

Ko ťh a ti ovť€. 1 ( j 1 1 , Viac b e tU j á v o m vyši v a u ý c h „ za st*^ ra del " a 
^ ručníkov**. 1625 ^Ručnjček obríchly hedbawem a zlatem wyssj- 
waný k kalichu",,* ^f'rosteradto bjle na druhém Oltáry magjcy 
preš prostredek mressku, po kragjch pak bjljm ssitjni wyssjwané.'* 
It:í47- ^dwe prosteradla bjlene z hedbabem a zlatem wyssjwane od 




bb 



anBf Kresafki. Nalezene gnn obrúsi í^witowatií a Banieľowiech 
atiissi darowatie. Gedtm riiciijk pod kalich z hedbabem a zlatem 
hh í\ ÔUik Ferenczowa P. Bailobasska ľuŕiijk kwety z dwema 
IHJšfsl**!!,** a viac takých riidh 

Kúrkôvce, It^U itiálo ruch. 

Kn^^f*ro^ 1706, mnoho rúch, ^Antipendium pekae s kwety weli- 
kymi fiíikfífhovými. Item Antipendium z stľjbrnynii 12 aposstolmi, 
Ä % Vmcilnxeuu Plachta sprostá s prjtkatnj*" 

Ĺ^dHua. líilL „Oľuatu (í. Gedeu aksamjtowy íenveny s zla- 
tjm kŕýženi. Druhý aksauijtowý zelený, s jílatohlawowým kŕjžem 
knjnipwanvm. Tŕetj hatlasowy cžerweny s starým krumpowaiiyiii 
líj/em. C/twrtý z bjleho nainassku s kťuinpowanym kŕjžein. Paty 
2 swMťho Daum8sku, s knimpovvanyoi ki^žera. Ssestý starý *r,er- 
weno/iutý, s starým krjŕom, Kossile gedtm pod ornát. Tŕy ľukaw- 
mkv. Tŕy sstoiy, wobojek gedeu z zeleného hatlasu a druhy z bj- 
lelio Damasskii, a tfetj aksamitowý čzerwený, Zastj radlo z zeleného 
i wibisreaeho aksamitu . . , ^ 

■>' Lmkoľť, (patfílo do Coatubernia Úachtického, a 
aie . žauskeho. Mílrae len jeden viäitaCp protnkoll z r. 161 L 

od Abrahám i desa. Rúch nebolo viac len „2. atrophiola (ručníky), 
1, aíím íkoujžaí, 10» obrusu, ručnjk a L karpit na Oltári/ 

ileléire, IfílL „Tŕy ssatky . , * hedbabem wissywane." 

Kt-mÁúnL IGll, medzi inými níchami: ^Tŕeti ornát muchage- 

bnmátnej barwy ..'* 1B29 , . . „žílilawný ručník priedkowaty. 
Rttítifknw konopnycli klbkárowych ô...'^ 

OmšenHti. t ti ÍL „Ornát zlatohlawowý na čzervenem aksamite 
s pedov^yia kry zem** a \iac lozliíuých rúch, 

Vetká Fonéa. 1611. ^Ornátu zadných ae nenacházý, tolíko 

fi í^zinovatých y. společne. Ručník L** 

Sdec^ 161 1 1 málo vyálvaných rúch. 

SMítkov, 1611, aksamítové a diimaSkové rúcha. 

Sfíbiatiov. filiálka Mnkhú^a Lehota mala len strhané, vetché 
nicha, ku ktorým r. 1619. pridané boly dve šatky a 3 obrusy 

In oltár. 
Siíŕíi. 1611| medzí inými rúchami „22 obrusov". 
ľqihi s fiikílkúit i Trém: J Teplice^ 16 L 1. „Gest geden ornát 
í wibigenyho éerweneho aksamitu s zlatohlawowymi kwéty s krum- 
pftiiiiitým kŕýžeuL Obrusu swýlowatych 12/ 
iTeplice: 1643. „proľiteradlo na kancel darowala Sladkowa 
i Momwi, Katerina Konček Gurikova poruózila obrus tkadlecki, 
dnihi Woytkowa darowala/ 

Trem^íH, Uill. Zlatohlavové, aktamítove, damaškove rúcha; 
rybníky vyšívané, 1629. „Ornát neb Dalmatika z bjleho damassku 
rem, na kierám gest Salvator a Maria, čztwrty z swetleho 
a kwetowany, maírjcy na kľjžy piet Marigj. Paty Ornát neb 
tíUu z zlatohlawu, čerweueg wyssuoweg barwy, z goljrem 
lawowj'in krumpowanym na kterem gsau try Márie. Sedmy 




&6 

Ornát zlatohlawowy čerwenožluty, s krjžem zlatohlawowym na ktererU 
gest pet Aposstoluw. . . Gest také geden Manipular starý zlatohla- 
wowy .. Antipendium kožené bleskowané, na kancel, magjcy Pi- 
cturam Trinitatis ; a podobné kožené ornamentum na stene u kančia 
magjcy dwe Márie wytisknuté, conferoval Nicolauš Koiss. Gsou 
kobercze Turecké No 4. — Antipendium bjlene na kancel racowane 
po kragj y preš prostredek hedbabem poobssité . . " „Obraz na 
Oltary bjleny, raczeny na kterem gest Orel na skrze a po wssj 
geho ssirokosti pressjwaný." K tomu mnoho ručníkov aj od hra- 
benky Barbary Thurzo olim Erdedička rečenej, od hrao, Heleny 
Thurzo a od pána Tekeney Ferencza. 

Turtiá. 1611. Málo kost. rúch. 

Prmké. 1611. mnoho rúch. „Ornát z černeho Šamlátu s krížem 
zlatohlawowym krumpowaným." 

SlopncL 1611. Máličko rúch, lebo kostol bol „gednak od zlo- 
degfi nočních, gednak také od hegduchu obloupen." 

Vysolaj filiálny kostol k Slopňan. cirkvi patriaci. Ornát, ob- 
rusov 12, Antipendium „tafatowe". 

Pre dejiny kostolných rúch a výšiviek na Slovensku je vo vý- 
piskoch týchto mnoho vzácneho materiálu, ktorý chcem tu rozobrať 
a usporiadal 

Chrámové rúcha, ichž inventár v čas kanonických visítácií 
v rozdielnych časoch zaprotokollovaný býval, boly, ako sme videli, 
rozličného druhu. Asíce : ornáty, dálmatiky s golierami, košele (ca- 
sule), košele pod ornáty dlha (kamže), obojky^ rukávnikyy štóly, 
maniptddre, antipendia na oltár^ na kancel^ na stenu u kancľa, 
karjnty, ornamentumy na stenu u kanda, koberce^ zasteradlá, bie- 
lené presteradkí na oltár, na kancel, obrusy na oltár, plachty ^ atro- 
pliola, šatky na kalich, ručníky a rucničky na kalich (corporalia) 
a 2)od kalich, 

R. 1611 superintendent Eliáš Ľany a r. 1629 M. Ján Hodík 
našli po evanj. kostoloch dolno-trenčianskcho kontubernia viacej, 
niekde až 7 ornátov lebo dalmatík. „Ornáty boly — ako mi pán 
Jozef Holuby dodatočne napísal — hned na samom počiatku re- 
formácie ponechané v úžitku. Nepozahadzovali ich. Kedy prestali 
ich ev. kňazia užívaf, neviem, ale r. 170.5, za časov superintendenta 
Krmana, ich už nikde neužívali." Ján Slávik v spomenutých svo- 
jich Dejinách píše o tom : .,Evanjelické cirkve za dlhý čas nedelily 
sa velmi ani kostolným kňazským rúchom od katolíckych. Hlavné 
bolo čisté evanjelické učenie a kresťanský život, alebo pravá viera 
v Krista; ostatné považovaly viac-menej za pobočnú vec. A preto 
v čas služieb Božích dlho boly upotrebované ornáty, to jest kňazské 
obleky, rovné oblekom rímsko-katolíckeho kňažstva a i potom, ked 
už upotrebované neboly, dlho opatrovaly ich evanjelické cirkve 
spolu s pacifikálmi a monštranciami ako pamiatku. V Nemecku 
až posiar vidno evanjelické kostoly s obrazmi, sochami a pozostatky 
svätých zachované tak, ako ony boly v časoch pred reformáciou. 
Až okolo roku 1630 spomínajú sa kamže." 



w 



lita mojej mienky príčina, pre ktorú ornúty, a to i s vyobra- 
«niarai svätých, akých cirkev ev. neuznávaj zostaly dlho eáte po 
dormácii v evauj. cirkvárh v úžitkti, bola ti^ že slovenský ľud, 
fcvvlíoutý pri bohofílužbik'h na ceremónie, lesk a nádheru, prijmúc 
Hivŕ uL^eníe viery, neuspokojoval sa váade s tohoto jednoduchostou 
1 skromnttsÉou a preto Heehcel dopustiť odstráuenie ornátov. Od- 
flovanie katol, paramentov mohlo sa teda dia£ len pomaly, 
b hy iiťbaclane, a vykonalo sa niekde prvej, niekde neskoršie. 
pmtokoUoch mnohých evaiij, cirkví koutubernia doluo-trenčian- 
teho n litll ornáty sa už nespomínajú, aspofi nie výslovne. Ba 
protokole Veľkej Poruby stojí, že r. 1511 „ornatfi žádnyeh se 
nmťbázý'v A jestli p. Holuby z protokoUov vyznačil všetko, roku 
pil upotrebovali ornáty len v siedmich kostoloclij kdežto v dva- 
liatirhdvoeh nie, Visitíicia r. 1í>21í naála ornáty už len v Tren- 
IIP. Domnievam sa totiž, Že ornáty byvío inventované, bol y vtedy 
íte aj skutočne upotrebovaué a neležaly len na pamiatku v díepo- 
(tí^rimrie* 

Na požiadavok slovenského ludn nenpustit od nádhery a lesku 
fttfilneho mohol mat veľký vliv husítii^mus, ktorý pri svojej boho- 
fiäh pod obojím užíval ornátov. Známo^ že i kostoly husitské 
Slovensku íaítto l»ýva!y zvnútra maľbami a re^bamí vyzdobené. 

Látky a icU farby. Obradné rúcha kostolné bývalý z roz- 
nitych látok zhotovovaiié. Ornáty, dalmatiky, obojky, manipuláre, 
Wípí:iidía a za-steradla bývalý zo datohldvHf sfriehrohUívH, aksa- 
ifiu , a ä (U N . (la m ašku ^ $a rld t u , m tirJutgér i t ; an t í p en d i a by v aly aj 
Ikfattf, kytajky^ harmu, pluiita, kožená: kar p i ty ^ oruamentumy 
ply kožené: presteradlá: }d({iené, tkadlecké, cinovatej stnlúvatť; 
ttíky a ruéníéky: paMaíové. konopné klbkúrodé, aj iíklavnv, 
iim zaiste boly ľanové; šatky: plátené aj paioUUové, 

Z 1 a t o h 1 á v a s t r i e b r o h 1 á v (lirokáty ) boly hodbavné látky 
tom a gtríebroru pretkávané. 

i^ksanitt (samoty tkaiiiua polohodbavná rôznych bariev. V uve- 

inycli protokolloch prichodí aksamít; ^ervemj^ (červený injbíjaný :=> 

tllfianý ornament), červený viMiovej barty, eo'veno-iltý, Melmý^ 

Úmiý rybíjamj), ^veUt), čierny. 

Atlas f aj hati a s), lesklá hodbavná látka tiež rôznych ba- 

: vervemj. m'ftíý, ifbmij. 

Damask, látka taisia hodbavná s vytkávanými kvetmi. Meno 
ni^iofl me^t-a Uama^kUj kde ju pravdepodobne začali vyrábat. V pro* 
kolloch spomínajú sa bar vy : Inda a svetlá. 

K i taj k a, ikitaili látka čínska hodbavná abo bavlnená; druh 
ôdšivkového kattunu. Tu vy^skytujiiia barva je červend. 
Ta ťa t a, hodbavná fahsia látka. 

M u c h a 1^ é ľ, z francúzskeho mohaire. (V Čechách užívaný býval 
>v: mochejr^ muchtjr, mmhér.) Tkanivo polovlnené z veľblndovej 
(Kammelhaartuchj* Priadza z takejto veľbludovej srsti dostala 
'liis z nemeckého Kamuielhaar meno kamrhoL Muchagér barvil 
l^Učno; v UiiÄoni prípade uvátiza sa brumiinej barvy. 



i a ml íl t je podolmá polovlnená látka z veTbliidovej grsti. 3íá 
zov utvoril sa z (Jamelat^ Kamdott^ Chamelot. Barva v naSom prí--^ 
jiaíle je i^ierna. 

Haras nosí meno od francúzskaho mťsta Arrasu. Drsiiejsiít 
ľahšia látka vlnená, ľod názvom týmto rozuiníc sa u náa uieleii 
tkanivo, ale i nite, užívané k vvžívaiiíu, Zázimio zueje: „jijiti- 
ptndium kwetowaue z vissiwaneho haram''. — Beckov r, 1G43. 

I^ a t e 1 a t ( p a £ o 1 a t), jemné závojové tkani?o (Floituch, 
Sfhleieť), upotrf^liované na šatky a ručníky. Názov porhodí od U* 
lianskeho fažžoUUo, kde znamená rucuivek, lebo užíva sa najviac 
na ručníky a šatky, z čoho prešiel názov aj na samú látku. Slo- 
váci volajú ho paŕelaf aj pafolat. Slovinský je: pačolat, srbsky: 
paéel, paMo; niaflarskv : paiyolal a fdfpol torko, čo závoj jSchleier); 
rumunsky: fakioL V Čeehárh tento vjTaz je neznámy. Či by snátí 
aj látka V Zdá sa, že paťolnt dovážaný hol na Slovensko uajviai' 
z Turecka, lebo vernn často spomína sa ,, turecký patolat**. ba i 
samé ručníky ako „turecké ručníky**. Na patolat vyšívalo ^a rnzlit*- 
iiým hodbávom a zlatom, 

Pricliádzajúte prípady bÚ : 

^liiu^zniťsek Turecky paielatowi^f kwetv zlatem wyssite'*. — 
Beckov r. HU9, 

^Patelat hjly h ed hab em rozličným wissywaný", — Beluša n Ulil. 

„liučnjk na peknem paiúlaíe na Ruže okrúhle, pekným hed- 
hahem a tahnutýni zlatem**. — Vel. Bierovce r, líí43. 

.JtMcnjéek nn kaUvh putdaiowíj^ zlatem a strjl)i"em ssitý, ssest- 
nácte k>vtMňv^' maf^jcy'\ — \A. Bierovre ľ. 1<>4;1 

„tieden jnuUi'ktf ntcník patelatoirtj wvssíwaný", — Boleéov 
r. IBlt 

*,Gedna trelika ssatka paMaíowa^ wssudy wftkol hedbabnoit 
rezu zlatem, stŕíbrem a rozličným hedliabem pressíwana a zlatými 
čibkami wfikol obtoczena"- — í láva r. 1611, 

Žihľava. Tkanivo zo žíhľavy :=: hldavoré^ .Jíhlmvité'', ne- 
mecky Nesshíarn. podľa čoho Slováci zovú priadzu žíhľavovú ^ne- 
cikorn''. V Čechách „nestlkorn"* 

Záznaui zneje: 

^Žíhkíwný mčník prÍ€ďkowatf'\ — Nemšová r, 1629, 

Plátno uvádza* sa hílé, híletíé, sjirosté, konúpfiét kBkdrovS', 
tkafikcké, ťinovaíŕ, svilovaf^ (cvilichové). 

Kožené boly antipendia, karpity (opony, zakrývad lá) a orna- 
menty, a síce bleíikované (hUskúvuHé) ~ĺ lesklé, leštené. 

Materiál ozdobovaci prichodí: mIuIú^ tdhuuté dato^ pú- 
Mthi („pozlatity), hodbdr (J*edbdiŕ', Jwdbdfŕ), ktorý býva ozna- 
čený ako .,rozličnv*^ t. j. rozličných bariev, abo f^ú barvy pome- 
nované: 0€hmj^ červený, Mtý, prichodí aj 8 atribútom „pekný". Nie- 
kde Čítame, že prosteradlo bolo „smútim čzerwen}Tn'\ inde ,,hed- 
h áb e m pom ah wan e ^ vy si to . „ Pomal o wan e " znamená v iac r oz 1 Lčných 
bariev hodbáby, kdežto „wíssite fi<?.e nmlúwaní'^ značí jediiobarevne* 



bň 



Perly, Z perál sú vyšité kríže na orníUoťh* 

Výzílaba* Kostolné rúcha boly visel i jak vyxdobovaué. Na 
omálT boly iiaáívané ät/íc, sostrihnutiŕ 350 silatohíávu, najčastejšie 
vybívané. Na kríži aamom vyobrazené bývalý: ,,piet 3íarifjí**, ^pet 
Apfmtobtw'^ , Na iíolieri dal matiky: ^SalKulor a Maria**, na Inom: 
..Try Marie''\ Na antipefifliach : ,.AíjHnm Del w prostredku a čtyr 
Eimnjľlfgffi" : 11a inom: „obraí! ľauny Ihirte s ditail;em a se 
dwma Änrfelf': zase inde: «s strjbrnymí 1^ aposstdmi a s rWťfi* 
/íf^ff* " ; a b o : .. ľii • t n r a m Tri n U a tis**. 

Na bielenoni obruse oltárnom je ,J)rel iia skrz a po wsj geho 
ÄíirokttJíti pressjwany" < Trenčín r. Iíl21i). Na „prosteradle bjlenom 
na kance I obraz S. Katerínv"* 

Niekde bola výzdobou látka sama v sebe, sňc kvetované tkaná, 
líOly: „ornát i wibígenebo čerweného aksaniitn s daiohlmt'O' 
tepu tcícétíf*^ : .^oriiát z svetlého hatlasu kwetowanif* ; ^antipendiura 
pekne s hrety wdtkifnil sskoffimv^mi'', ^Skophiuni je starý názov 
AaDthupliyHum, rastúcej v Austrálii tropickej.) Na karpite prichodí: 
^hmgo S. JHÍitrihil eiiuttantis"' ; na inom: »/i. Marine Infant f m 
^f<itiiir\ Kožené lU'uamentnm na Htene n kančia njá; ^dne Marte 
wytís;knuté"- 

Výzdobou boly aj vímcrtf a ndphy darcov. Tak „prosteradlo. 

Dl kterem ^a^^t giii^nô %víssyt6 na ^^ednom koncy Johann liarssoH 

ctitn Harhorn (tostútt* habe n s insifinia iitriustiue'', — VeL B i er ovce 

ľ. bíi;i. — ,,Pro8teľad(o býle na oltári, na kterem ge dmer ŕ. 

KakQiuhíikíf Dafiieh^ a ŕfeho umHŽelkr\ — Drietoiua r* \Mb, — 

„Xa kazatelníci czerwena kita^xka, na ktereg jimeno Justína Naglln^. 

— Itrietonia r. hUf). — „Prosteradio radzowe wissite, na kterem 

^giaeno Marím ľaidomeh^, — Urietoma r. Ui45. — „rresteradlo 

■aikowe, na kterem í<e wissite Zo f la PrhovccJŕ, — Dri et o m a n 

U45, '- ^HuíMiik htulbawcm wyssjwaný, wssudy wúkoi w pr ostredku 

apsane nui^cy Adam Laxeíttalkr''\ — Haluzice r, liV2\y. 

OfttnmGnt uvádza sa doslovne: kvettf, ruže. 

^RiifeniCžek patelatowv kwcUj zlatem wyssite'\ — Beckov 

„Ruť^zniíízí^k na kalich patelatoyy, zlatem a strjbrem ssity, 
inácte kiretúw nm^jcy". - VeL Bierovce r. Iťí43. 
^Ilndznik na peknem patolate na Hnie úlcrnhU, ktery ma omn 
... — VeL Bierovce r, \M'A. 

Vyiivaci© techniky. Spôsob výzdoby boly rozličné vyší- 

irie techniky, ktoré sú na mnohých miestach výslovne menované* 

X 1 a t o m a striebrom vyšívat bol a je svoj zvláštny spôsob, 

P o m a 1 o v á n í, m a 1 o v á n í vyšívanie plným stehom^ ale i>arev- 

i^m inateriáloni. 

Kača bola mrežkovaná výšivka, ktorá i^o vložka vkladala i vží- 
vala) sa do predmetov. Slovo je maJarské, kde znamená ťieť^ po- 
ladi ale n epochy bne z italského .^rdicelhť^ kde znamená tiež siet 
vyznaŕuje sa ním istý drnh výšiviek „na sief^ (Netzstickerei :^ 



m 



^Hecovať'), na nkM velice oWubené sú figurálne výjavy. Technika 
racová (síetková) spomína sa v protokolloch v nasledovných prí- 
padoch : 

,,Ssatka welika patelatowa wssudy wťikol hetJbahnau resu pre- 
ssjwaná", — Hava r. 161 L ~ 

.Jiučznikfi wissywaiiýťh s rac^em 4," — Beluša w 1611. 

pÄntipendium na Ojtary raczowe^\ — Beluša n 161 L 

„Bjly obrus iia oltár prostredkcm i kragem ramwany' 
Vel. Bierovťe r. ini4* 

„Obrusu deset racowanýeJŕ". — Drietoina r, Hí25, 

„Antipendium bjlene na kaneel racmwnne'', — Trenčiii ť. lúí 

^Prosteradlo bjlene na kaneel rac^u niagjcy ssiroku S* Kate 
rjny obrazem wyssjwanú", — Veb Biemvce i\ 1029, 

,,Obľus na oltár bjleny ra€zeHý^\ — Treníín r, 1643. 

„Presteradlo radzoive, — Drietoma r. 1645. 

Vlašské žitie, mrežkové vyšívanie na spôsob čipilk, pôvo^ 
tíilianskcho (vlašského). Spomína sa v protokolloch i 

,,Prosteradlo Wlmkym ssUjm''. — Vel. Bíerovce r. 1616 — 1043 

tiRučnjk s WlassJcijm ssíijm''. — Vel, Bierovce 1643 

Biele šitie^ t, j, bielou nitou, ploché abo i dierkované šíti 
(Wejsstickerei). Zaznačené prichodí: 

*,Ručnik bielym šitím vyštvaný"*. — Bolešov r. 1611. 

„I^rosteradlo bvlené na oltár wyssíwane hjífm ssitýnŕ\ — Bi 
luša i\ 1619, 

^Prosteradlo bjle magjcy preš prostredck mressku po kragj^ 
pak hjlpn ssilým wyssiwané^, — Kochanovce r, 1625. 

J, Obrúsil deset racovaných s bilpn ssUýnŕ\ — Drietoma r, 1625. 

Výrazov pre vyšívanie užívalo sa: wifssjfvanif^ wifSsUý, ssifti, 
poobssite^ presní waHij^ knnnpúirnttif (z nemeckého humpen^ krnm 
pdn). Čo tiy znamenalo jiíiMkoiradj, s priitkami, neznánL 

Iná vyzdobovaiía technika boly čipkp (^éibky") a mreik^ 

Záznamy o tom ^nejú: 

Sí^atka welika patelatowaj s datýmí cihkami wokol obtočzena 
— Hava r. 1611, 

.,ProsteradIo bíle magjcy preš prostredek mressku . . ," — Ko- 
ehanovce r, 1625, 

..Ručník slarv s mresskami potrhanými*** — Vel. Bierov 
r. UHH. 

Z posledného záznamu vidno^ že názov „mrežka"* užíval 
í na čipky, lebo na ručníku molily byt len čipky; t. j. dookola 
kra,joni a nie mrežky priekom cez ručník. ~ 



i 



Darcovia: 

„Ručnjk na kalich hedbawim wyssjwany dal 
\ — Beckov r. 162D, 



Yahib 



61 



' »I1restcrÄ{Uo bjlene na oU&ŕ wyssiwane bjlym ssityni, které 
Wdiíúmúhm panna Mnqáalena O&trúiUh conferovala**. — Belu^v 
v. I m í í, 

-ltíl4 Fanj Kaiefína Golaéowskä darovala na chrázD Boží 
lípíliiii hjly obnis pľostretikem y kragem racowany na oltár '\ — 
Vdkt' Iíii*rovce. 

.Jiiiínfítík k kalichu zlatem a hedbawem wyssjwaný, magjťy 
w pľoširedku Aguurn Dei ňtíjbrem wyssittV, conferowala gegj Wf^- 
Uhm. l\ Thftr^o Yíomi''. Velké Bierovce n Mi2U. 

»,Prosteradlo bílené na kanccL raczii ma^rj ssiroku S, Kate- 
tiav obrazem wvBSJwanťi, které dala P, Ylona Bárssonk(t\ — 
Velké Bíerovťe ŕ 1029. 

pRucník na pekiíem patolMte na Ruže okrúhle, pekným hed- 
babeni a tahnivtyni íílateín, ktí^r\ ťonľerovala Cepregj Mihiiha*\ — 
Velkť Biero?Ľe V hU?K 

^Ručníček na kalich patelatowý iílalem a stffbrem ssitý, ssest- 
uiste bvrettm nia^gig, klerý darowala Fmú Zoffia Jklarcihan Ľ, 
Ändrme Drškocrŕ\ — Vel. B i er ovce r. 1G43, 

, Prosí eradlo Wlaskym ssitjm, které in Anno IGltí bonfero- 
wnla Mmdelka Nehosstjhi Pmui Mikúlasse Marssoíťskeho'\ — VeL 
BíeroTce r, I64;i 

nRučnjk s Wlaskym ssityni, ktery dala MUnarka Sedliéanska^. 
^ Vel Bierovce r, 164*-i. 

sKarpit}^ kožené pos^latite conferoval E. Nicolans Ommta^. — 
VeL Bierovce n lii43. 

„Antipendium oa oltár Htrjbľohlawowe od fhtryceneg a We- 
lihm(fineff Panefj, Frnnj Sj^év^if Kiv^ gmi offerowane*. — Dub- 
nica r. 1*154. 

..Dwo pT*o^ítťradIa bjlene s hedlialiem a zlatem wy^sjwane od 
ľm^ Krei^nekí", — Kofhanovce r, Hí47* 

»,Gpden ľučnjk pod kali<^h i hedbabem a zlatem dala K Otlík 
F^tnamva P. BarlohaÄ^ka" , — Kochanovce r. 1647* 

K,Prosti*radlo na kanrel darowala Sladkútm ľ Morawi'\ — 
T^mt Teplice r, 164: 1, 

^Obrus tkadlerki poniŕzila Kaíerina Konček Guríkoira'^, — 
Teplire r iri43. 

„Obrus tkadlecki darowala Wúiffkowa'\ — Teplice r, 1G43. 

^.Koženť^ omíimentum ua stene u kančie, ma^'cy dwe Marte 
wytiíikiuité, conferoval Nkolaus Wom''. — Trenčín n 1629. 

„Ručník t)d hrabenky Barbar y Thurm olim Erdedieka re- 
&ňej*'. ~ Treu<3ín r. vmi 

„Ruť^ník od Heleny ThHržo'\ — Trenčín i\ 1629. 

^Ručník od pána Tekenag Fermcsď'. — Trenčín r. 1629. 

Za darcov treba po?a?,ovať i tých, ichá mená vyšité sú na 
róiflíčných predmetoch. 



tsfi 



Ií predneseného vidíme, že jak vysoká ératlita a zeman i, 
i mešťani a fiui usiloval sa každý dfa iiiožiiosti príspet na oísdohu 
svojifh ťliľámov. Že dary od panstva boly ekvostnejí^ie a cennejšie, 
ako od huhif to ía možno doEiyslet^ ale vidiio to i i týctito pro- 
tokol lov. Darovant^ predmety boly skoro všetko vyžívané a dá 
sa predpokladať^ že darcovia ženského pohlavia iťh vlastnoručne 
vyšívali. 

Tu máme teda nepodvratné dáta, že v prvej polovici XVII. 
storočia vyšívanie stálo u nás už vo vysokom kvete a že Šľachta 
tu kráčala dobrým príkladom ludn napred, 

Pavd Súfhéň. 



Literatúra a umenie- 

— Slovanské runy, V Slovenských Pohladoch (1906^ str. 6351 
zaznačili sme mienku prof. Jagica o knihe Leciejewského Buny 
f" rimiczne pomniki slmvianskie^ Pre nmoiogíu slovanskú Lccie- 
jewski v svojej knihe za veľmi vážny pokladal 1 boJiiTský medznik 
v Trenčianskej stolici, ktorého ryté znaky v Sborniku Museálnej 
slovenskej spoločnosti (I, 195) bol opisal Pavel Krížko. Ale všetky 
námahy Leciejew^^kého, ktorými zo skúmaných nápisov chcel vy- 
čítať slovanské slová, Jagíč (Archív fur sláv, Philologie XXVlIIi 
str, 385) po náležitom rozbore vyhlásil za márne, daromné. V Li- 
stoch Filologických ( 1 90Ó, str. 47 1 ) o t!iele Leciejewského nuboí 
Niederle ako archäolo^j podáva mienku : 

» Nemo h u psáti o knizc Leciejewského v celku iiíc j i neho, nel 
CO v poslednim sesité svého Archívu napsal V. Ja;4Íč| tŕebas moje 
hledisko je vice nrchaeolojíícké, jeho linguistické * . . Výsledky Le- 
ciejewskéhOí pokud máme zŕení k výkladu jednotlivých rtinských 
památek, jsou tedy negatívni. Nepo'danlo se mu najití a vylozití 
ani jeiliný památmk, o némž by bylo Ize s rozvahou nci, že je 
autentický, starý a že ruiiy na ném oÄnačuji slova sluvanská. Nem 
pravda, že »kwestya run síowíaňskich je rozstrzyjíni^ta«, jak piše 
na konci knihy autor* Pŕes to však netreba pochybovatí, že idea, 
ktcrá Leciejewského vedia v jeho badaní, je správna. Runy asi 
exíítovaly nieľj severnými Slovany. To mužeme a priori pŕipustilú 
majice na zreteli hojné a úzke styky pomoŕskýcht pak novgorod- 
ských u df čprovských Slovanú a nékteré zprávy historické. Také do 
vnítra Polska a snad i do Cech mohly vníknoutí ukážky nordického 
pisma, a bylo b}' proto pŕírozeno, kdyby se na dvorech knižcclch a 
snad i po obcich venkovských byli vyskytli slovanští jednotlivci, ktcŕí 
by princípu a systému pisma runového byli užili pro potrebu do« 
mácihíí jazyka Kxistence run je, slove m, docela pravdepodobná, 
aspoň u Slovanú severnich, a to patrné pro konec i tisiciletí po 
Kristu, Ale daleko jde Lecíejewski^ dovozuje4i, že pŕesly k Po- 
labanúm, Polákiim a Cechiim v VIL — VlIl , k východním v IX, a 
k jižnini, s nimiž ostatné nejméiié Ize operovati, už v VL~VHI 
stokti (konec klade do XI.— XU.). Nemát pro to dokladfi.^ 

Nápisy^ zachované na Slovensku, Niederle zovie záhadnými. 



— Andrzéj Kuchárski u Jána Hollého. Na svojej ceste po 
sJovanských zemiach učený Poliak a dobrý Slovan Andrej Ku- 
chijrski prišiel ku Slovákoai na konci roku 1827* V liste, ktorý 
v marci 1828 z Viedne poslal V. Hankovi do Prahy, Kuchárski 
písal í toto : 

j^Wyiechalcm . . , z Presburga do Trnawy. Tu z^nalazlem ksr^dza 
llachtomcza, wydawc^ kilku powíesci slowíaňskich (:^ slovenských), 
poÄÍadaií|cego w Rkpsie (v rukopise) kilka romansów (románov) 
i axtuk dramatycznych, przelozonych z niemieckiego lub w^^íer- 
skícgo, Mi^dzy temi znayduie sí^ pr^etozony na í^síyk slowiaňski 
(slovenský) romána I.afontena Der Naturinensch, NaŕuraisJh/ Čiú- 
%'ck Uvviadomil mí\* przytem ks. Plachtowícz o zmariym w roku 
itszlym ks. Woycíechu Simko, ktúrj^ zostawíl w Rkpsie poéma, 
wimztm míarowym uložone O posícdních 4 ivecacli, tudzie^í Pro- 
soävq síirmanskq takže wicrsxem, — Ks. Samuel Silek w Uhenské 
i^^si iMagyarfalva, Ungereyden, Ungeraden)» niedaleko miasteczka 
Malacky, przeloáyt róvvnieK na ten že dyalekt kílka sztuk dráma- 
l)*Cj!nych z KotKebue. Zachvel lem tuteysxego typografa P, Jelinka 
do dfukowania pism rzeczonych, zakupiwszy wsxelkie doti^d przez 
nicfô wydane, 

Z TrnaM.'y udalem sif do wsi Maduníc í odwiedzííem tu zacnego 
Poete sbwianskiego Ksiedza Holého* Niezmieroi} przeí^ty zostalem 
radošcia, kiedj'm uzrzal w r^ku iego przekíad caley Wirgilíusza 
Eucidy, i CO wí\*ksiía — pierwszych sze^c piesní oryjjjinaluey Epopei 
pod ty tu lem Sivaioplnk. Tu znalaztem naylepszíi sposobnosč mó- 
wknu po slowiaňsku i o rzeczach slowiai'nkích {:^z o veciach slo- 
vciľikvch) . . < ^< (lí* A. ípanneBbf IlKcbMa etr BaueciaBy TariK* 

Un CMMHfKUl'h aeMlMh, str. 576.) 

z krátkeho životopisu Hollého v IIL sväíku jeho Ba mi (Budin, 
ÍS42) vieme len toľko^ že Svaioph^k bol napi sa ný v rokoch 1827^^ 
VS|0: z listu Kuchárskeho vidíme, že roku 1827 HoUý mal už ho- 
"tôru polovicu svojho prvého epos a, prvých šesť spevov jeho. 

Cestu Kuchárskeho po Slovensku neúnavný prof, V. Francev 
aísuje v svojej najnovšej publikácií: lIoabťEOC c.iaufliiOHl^;i,t[iÍB 
iirua XVIJI it itepBofl qeTiié|ŕTH XIX ct, llpaiíi yenjcsuH, 19U6. 
V Slovenských PohľadLich bude ešte rec o oboch týchto knihách* 

— Český časopis Historický, Vydávaji Jar, GoU a Jos. Pe- 
kár Ročník XIIL Sešít i. V Praze 1907* 
Obsah . 

Články : Václav Kratochvil, HoUandská theorie archívni a re- 
forma archívnictví u nás. — Zdenék Nejedlý, Husova reforma 
kostehiiho zpévu. — František Mareš, Novokŕtenci. — Jan Heidler, 
Český siiém ústavodárný roku 1848. — Jaroslav Bidlo^ Literatúra 
k dejinám ruským dcvatenáctého stoleti (1796— 1894), — Kamil 
Krofta, Jaroslav GolL — Drobnejší články: Psani Josefa Cejky 
r- 1848. Referáty* Výtahy z časopisu. Zprávy, 




— A Magyar nemzeti rau^eum iiéprajii ôs/.tályának Értear— 
tfije. Az >>Ethrtographiatí mdléklete* VII, 3 — 4, fu?.et 1906. 

Na str. 299 — 311 Joief Ernyey dokladiie písc o Detve K, A— 
Medveckého a o rozprave Ha banská majolika a českobratrši^ 
exnlúuH v Uhrách, ktorú Pavel Sochán uverejnil v Národopisnom 3 
véstmku českoslovanskom, 

— Náučná počtová kniha pre náš ľud, menovite pre naitcb 

mladých: hospodárov ^ priemy.selnikov, kupcov a obcliodnikov, 
ako i pre : opakovacíep hospodárske^ pneniyselné alebo iičáovské 
a kupecké alebo obchodné školy. Napísal Gustáv Kordoš, učbár 
na odpočinku. SoŠit prvý. O počtovani celými číslami: dfa pra- 
vidiel ústneho spôsobu počtovaaia; z pamäti a na papieri Ru- 
žomberok, Tlačou kníhtl. Karia Salvu, Nákladom spísovaterovým. 
1906 S^, 142 a 2 strany. Cena francn 1 kor, 70 halierov. 
Dobrá, praktická knižka. Odporúčame* 

— Magyar í rok élcte és tnunkái, XI, kôtet, 9, íuxct Rozgonvi — 
Ry bav, Budapest, 1906. 

O Samtéčlovi Rožňajtyui, zvečnenom i v Kollárových Parné- 
tiach, má všetky známe dáta. O Štefanovi Ručkovi, našom hist** 
rikovi Trnavy, dozvedáme sa^ že ešte žije — na peiisií v Drahov- 
ciach v Nitrianskej stolici. Slovenské spisy kardinála- arcibiskupa 
Alexandra Rudnaya menuje; i) Pamätka navštívená Pána v pa- 
desátom roku obnovená^ s ktorým lioh služebmka svojho gfofa 
Berényi Gábora zamilovaL V Trnave, 1798, 2) Kázeň na slavoc 
primítíe Madacs Jozefa, novo posvvateného kňaza arcibiskupst%i 
ostrihomského. V Trnave, 1804. 3) Kázne príhodné, V Trnave, 1 835, 
— V druhej štvrti minulého stoletia i nasej slovenskej národnej 
veci literárne dobré slgžby konal mnohostranne činný Karol J. Rumy. 
Tu načrtané su neobyčajné príbehy jeho života, Rumymu, nazdám 
v am sa, pod vlívom kanonika Palkoviča v Ostrihome staly sa slo- 
venské veci blízkymi. 

— Posledné práce L. N. Tolstcho, Posledná literárna práca 
veľkého spisovateľa ruského je slovo k mládeži; Ver i e sebe, — 
Historický román^ ku ktorému rob íl prlpravj^ celý minulý rok á 
už pisal i náčrtky, odložil celkom. Knihy historické o Petrovi 
Veľkom, o Katarine IL, o Pavlovi Petrovičovi a o dekabristoch 
v mesiaci decembri povracal knižniciam i známym, od ktorých 
mal ich požičané. 



Nové Slovensko vydania: 

Fftmätnik Karia Kozmányho. SoSít L Vybrané veršo- 
vané práce jeho. Cena 1 k., poStou 1 k. 05 bal. 

IfemluTňa, alebo ^vot a opatera dietaía v prvých dvoch 
rokoch. Napísal dr. Jozef Burjan. Cena 40 h., pofttou 45 bal, 

ružomberský kriminálny prooess^ proti Andrejovi 
HUnkovi a $poločn(kofn. Cena 80 b., poSton 85 bal. 

Slovenská reé a jej miesto v rodine slovanských jasykot. 
I. oddelenie. Osnovy a iný materidl rečový. Napísal dr. Samo 
Gzambel. Cena 6 korún, poStou 6 kor. 72 bal. 

Tragédia ďoveka. Dramatická báseň od Imricha Madácha. 
Preloäl Hvieadoslav. Cena 1 kor. 20 bal., po8ton 1 kor. 40 bal. 

Blováei. Vývin ich národného povedomia. Napísal Jidius 
BoUo. Cena 2 kor. ÔO 6al., poStou 2 kor. 10 bal. 

Nápor — Odpor. Ako postupovala niaäarisácia v Uhorshi 
aios tým súvist: Sostavil Ambro Pietor. Cena 50 b. poôtou 55 b. 

Rekommandované zásielky stoja (okrem porta) o 25 bal. viac. 

Objednávky prijíma 

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 
v Turčianskom Sv. Martine* 



OBSAH. 



Stnnft^ 

Komasáŕia. Obc&z zo slovenskej dediny to ätyroch oddeleniach. Na- 
písal Martin Kukučín 1 

Hlas krvi. Rozprávka od D, iV. Mamina- Sibiriaka, Prelož. B. Š, . . 14 

Krtíšsky glagoiský pergament. Podáva dr. Ivan B, Zock .... 1^ 

Ďalší vlasfuý životopis superinteudenta Jána §«beriflyho ... 2& 

Rozpomienka. (Na 60 rokov Vajanského.) Hviezdonlav 35 

murgabskA panstvo. Z cesty po Strednej Asíl. Od E, NosiJova, Pre- 

lozil Jiuéan 87 

Z poesie Bránka Radičeviéa. Zo srbského: L. Púdjavorinská ... 43 

Milina. (Chválospev.) Hájomil 46 

Prvá púpava. Orta xo Života. C. 50 

Staré kostolné rúcha v eirkvách evanjelických dolno-trenčian- 

Bkeho kontubernia. Pavel Soeháú 52 

Literatúra a umenie. Slovanské runy. — Kuchárski u Jána Hollého 
roku 1827. — Český časopis historický. — „Értesító"' národopisného 
oddelenia pefitianskebo Mosea. -^ Magyar Írok élete éa munkái. — 

Posledné práce L. N. Tolstého 62- 



Od administrácie. 

V smysle náSho predošlého upozomema oznamigeme ct (ita- 
telom, že prítomný drabý sošit Slovenskýi^ Pohtadov expedovali 
sme len skutočným predplatitelom,- Ktorí totižto predplatili 
sa aspoft na pol roka 1907. 

Ostatných vct. našich odberateTov prosíme o doposlanie pred- 
platku, aby im časopis riadne mohol byf zasielaný. 



Predplatná cena Slovenských Pohladov: 

pre Rakúsko-Uhorsko 

na celý rok 10 korún, 

na pol roka ô korún; 

mimo Rakúsko-Uhorska a pre Amerika 
na celý rok 11 k. 20 halierov. 



«ok ieo7. 



Soňit 2. 



Slovenské Polilady. 

Komasácia, 

í*bríifi 550 ^loveiisktíj dediny vo štyroch oddeleniach. 
NapÍKal Martin Kukuvin. 

II, 

C Tfliiitj^ Sedliacka \thn. V Ťavom kiita veliké okrúhle kachle oa stvor* 
fcr*ŕ»Rútii múriku, okolo nie h lu vĺčka* V Ta vej stene kozuU, dalej lavica. 
Pri Itnzuhfi ťámík s l>"žiconii a miskami. V úzadí dvere, -jedny do pi- 
IVQfa, múií o i mi » i»ecou ilriihc dvere do kuchyne. Nad oboma spo- 
ločiiá polliia g kfi'iaŕ.ky, frašami, skleničkami a óialymi pohárikmi. V pra- 
fd ^u oblok, lavica, v popredí stôl, a síce na pravo. U kozuba mas- 
ií'^ síojiriíit^ pri stole potlobiíu stolička. V kóte za stolom i*a lavici 
inali anuarijka. Bteny biele m žltavým nádycljoiii. Povala ŕerveno hnodíL 

Výstup prvý. 

Vozdr a Števko PeläL 

iVfrííir aedl fia lavi*'i m stolom, proti nemu na stoličke Števko*) 

Vomr. S peniaiilni iíaobfhoilit ^ to nevieä; moc ráíí soni po- 

\téú a 7,^ vravím: nevier. Kde ich dievaš, môj sedliacky rozum 

, I -vie. Šilu peňazí si zkazil, pä£ stovrik za desat mesiacov ! Hriech 

c iip iMk mrhal: musel si íih jesť na sticho, lebo inak ani nemožno. 

StnkíK Ja tiež uznávaní, niuc. Ak ani neponivslíte, sváko, na 

V^tku študent iiotrebiijc. 

Vozfir (hodí rukiíu). Nemusíš vyratovat — viem. Bol som 

v ľeítí a videl inlndých itilnov. Cigarky, paličky, paráda, sláva. 

Zájdeš ílo hostinía, tam ^eilia: víno. muzika i karty. Vyndeé na 

iiliľij — tam chodia po tnija, po štyria za ženami. Nuž vžade ich 

lÄJdes- všade. Karty najviac stoja a ty ich nulnjel 

Sffrko, Len dakedy - málokedy, raz za pol roka. 

r<>4-/iV. I to je mo<^ na chudobného* Páni - - tí nech sedia pri 

h, iiáhlf» im je nie, i peňazí doi<t. ale ty mal hy ei sa vy- 

Co ŕabilo tvojíio otraV Karty a víno. Mohol dodnes žit — 

"' buk. To je výstralia pre syrm* (Š Lev k o [jodopre hlavu o ruka 

* N>robíni ti vyf ítky, nie — Bože chráň^ len napomínam. 

äanuj — l>a!)ka k babce- Pozri, ja: čo som mal V A dnes 



66 

Števko, Ja to nemôžem. Prídem do mesta, cítim u seba pe- 
niaze — nemôžem odolat. Musím sa ich sprostif, aby som pocítil 
zas pokoj. V dedine som bez groša šťastný,, sto ráz štastnejší, ako 
tam s grošom. Preto mám úmysel tu na dobro zostaf, do Pešti 
viac nejsť. 

Vozár (vstane. Mléí chvíľku). Čo V To slovo mi viac nepovedzl 
Čo tu budeš robif? 

Števko. Gazdovat. Som vyučený gazda a gazdovstvo ma pri- 
ťahuje, vábi. Pole, statok, príroda, to je môj živel a nie paragrafy. 
Sváko, kto nebýval v meste, nikdy nedovedie ocenif dedinu. Zdravý 
vzduch, pohodlný byt, velký priestor, útulný život, ňprimnost a 
súcit medzi Tudmi — to je dedina. Tu sozná človek, že je člove- 
kom, údom spoločnosti ludskej. V nieste žije hŕba Tudí, ktorých 
náhoda smietla a zas môže rozosiat po všetkých končinách. A v tej 
hŕbe fažko najsf človeka. Tam žije každý sebe, trápi sa o seba, 
rozmýšia o sebe, bojuje za seba. To je nio život ludí, to je život 
dravcov. Ja sa len tu, v dedine, vyznám, i v dedine zostanem. 

Vomr (prechodí izbou). To ja nerozumiem: len to som si vy- 
bral, že chceš gazdovať. Dávaj dobrý pozor — pozri tieto dlane, 
chyť ich. 

Števko (srhváti mu ruku a bozká). Mozole, poctivé mozole! 

Vojsár (vytrhne ruku). Nerob daromnice! 

Števko, Chcete ma odstrašiť mozolmi, ale ma neodstrašíte: po- 
svätila ich práca. Sú vznešení svedkovia vašej práce. Len vaša práca 
má takých svedkov. 

Vomr, Ved to každá, nielen naša. Vaša vari nie V 

Števko, Naša tiež, ale akých! Plešivá hlava, shrbená postava, 
vpadlé prsia, mdlé oko, brázdy po čele a tvári — to sledy duševnej 
práce. Vaše môžu povstať len poctivou, namáhavou prácou — naše, 
táto predčasná staroba je často dozvukom hriešnych, búrnych dňov 
a nocí . . . Môže byt svedkom duševných námah, ale velmi často 
pečaťou hanby. A ja to nechcem : ja chcem l)yť tu pri vás, žiť, ako 
vy žijete. 

Vomr, Keby ti ja to vedel rozložiť! Dobre, budeš u rana: čo 
budeš robiť y Čo bude tvoja budúcnosť? ťhceš gazdovať — na čom V 
Nemáš fliačka zeme. Na mojom V Mám dievku — vieš, čo nás čaká. 
Jej som obecal všetko a Ondrejovi. Ondrej je iba paholok, ale 
hodný v gazdovstve a obratný. Či by ja takto mohol posedávať, 
keby nemal jeho V Už je on gazdom, ja iba dozerám. A radi sa 
vidia ^ — čo im budem kaziť V 

Števko. Nie — nie. Na vaše gazdovstvo som nemyslel, či 
môžem ešte viac žiadať, než čo som dosiaľ obdržal? Ved vlastný 
otec nedá synovi viac, než ste vy mi dali. Ja sa u vás chcem len 
podučiť, do koľaje prijsť a potom rovno od vás dakam za úradníka. 

Vomr. Úradníkom! Čo to myslíš. Cradník je sluha, a .sluha 
nie pán. Ty si sa učil na pána a nie na sluhu. Sluhom si mohol 
byť i bez učenia — nebolo by bývalo treba toľkých nákladkov. 
To by bola večná škoda. Dokonči, čo máš pred sebou. Neboj sa - 
ja ešte vládzem, stačí mi. Ale chcem, aby s' prišiel medzi hodných 



Ô7 



iWli é> vá^aosti pred svetom: rhťtíui na starií dni počut: veru 

plary Vozár netrápil sa daniui, vychoval hodného pána. Na peniaze 

ii^íuťiÉiD; kým jtíBt, dan^ nerutiijeni: len povrdz. kedykoľvek som 

listový, A za i^azdoVKtvoni m tlriapatV Úú je gaiídovsívoV To je 

íim v karty, ale ueAíaslnľi. Úi ide dol»rá karta, H zlá, i4a5ída ne- 

vyhri Urodí i^a. nie je dobre; iieurodí sa, zle je. Urodí sa, je 

hníntn — ^razda predávaj odpoly darmo; neurodí f^ia, je drahota, 

lale í;a/da Jiepredáva v drahott% skôr kupuje. A všetko letí na ^azdu, 

pšetb na ňom visí, vži*tky stavy on íJví a drží. HFa, i ten s píly . . . 

fiíi^ mi prišiel na um, Ked pomyslím naň. už ma všetko mrzí. Chce 

^mi komaxáťiu di>retlikaf. Nat^o je komu komaí^áriaV Planých M:á2dov 

í'johatit [toriadnych zahríibat, pookrádat. V í o len pre fivoj osoh^ 

Mi pre svoj ! 

Števko, Aky osoh? V'etf on íii nemá poľa. 
VoEfír. ťhre tii v kaštieli posilni t, lebo padá. Vi^etko mi vy- 
t>aípm\aÍA. Ide jej konaí peniaze na malé intere^sy. Tak sa chce 
fcnj usalaáíf, v/iaf si Ik-rtu. 

Skrkú (vstane). BertuV povedáte Bertu? 
Voifír. No, čo ti je V Rtani varí len nie! Bertu. 
Šlevko, A Berta bo má rada V 

Vúsiír. Ja neviem. Kto ich tam vie, čo majú medzi sebou* 

^81 UŽ musí byt, bez príčiny sa lístok nepohne. Berte sa musí 

Mi, vodiť* va sa s nim. Starej sa veľmi páei, to viem, lebo je 

^ttiftu. A ja n|ám preňho prijsE o svuje pole, Posúd si to! (Števko 

pr«ťbí>dí íí* myslený/) C O na to povier? 

Sŕeri-o. Ja? Ak ho chce, nechžc si bo má. 

Fomr, Ale na komasáciu! U;?, sa vari nebudeš sním oblápäC. 

>iffvko íspumátá sa). Ah, komasária 1 Už som povedal ; vám sa 

1^ nepáči, o pár rokov bmlete jn požehnávai (Vozár krúti liíavou,) 

00, požehnávať. Donesie vám osoh : uveríte, ked nove lány sa 

f>pi*avia, Mnsí pov^fiif osoh, lebo komasácia je olirat v hospodár- 

^^>. Za ímn nasledujú železná' pluhy, oračka ílo hĺbky, behanie 

rok" na roľu prestaue: jedno s druhým to je už veliký osoh. A 

[ŕ>írit(! 11 a tie pásiky, čo vy roľami voláte, jest ich v chotári na 

mke* polovica pôdy leŕí bez. osohu. V brázdach nerastie nič, iba 

llopiisirja a istrkáč, len skladom sa čosi zbožia brneje. Ak brázda tiež 

pt»rodila, )n íde sused, preorie ju. druhý zakosí a zas polovica úrody 

jitliMlfl ľud/ej stodoly. A čo Je konecV Bitky, variy, processy. Ko- 

[ia^jsádíi tit^trpí také troskárcnie. Trubkára urobí majetným sedlía- 

"Eiíiii rholár privedie do kvetu, rozšíri v ňom blahobyt Nespierajte 

íijíSek. lebo to je hriech. 

Vozdľ. Nevíei, čo vravíš — hrleib! ľ^ahko tebe: nemáš poľa, 
|****viei cí) je to ^ a ja viem, Uhcem vedieť, ako mne môže vzíat 
\iú.iQ tiioju zem: kile je také právo? To moja vlastná zem* Ani 
ju neukradol : oral na nej môj otec i starý otec. Ja mozolujem 
lit^j od *letstva, ziiojom vlastnej tvári som ju kropil — a mám 
tlttf inému a dotírovoľne! Eozváž si, Čo je to, 
Sfpľ/íú. Iíyjii vám za ňu druhu. 

5' 



6S 



Vúiar. Driiliáje už nie tá. Druhú, druhú, (Zamyslí sa,} Počkaj, 
ŕo ti povieiih (Chjií Števkovi ry k a, n ti ktoiTJ je prste ŕi*} Pre^ ne* 
predáÄ ten prsteň ? Dajil ti zaú peniaze, tie sa ti zídu. Vieš, ía — 
predaj^ ho ná:šiDu Abľhámovi* 

Sievko (vyilotí inku). Teii pretlat - ako! (Spamätá sa, Vozár 
sa smeje;) Ujíek. prfutetí je uie zem. Prsteň a zem je roíídiell 

Vo^(h\ Prcí^o ho nepredám. pn^ŕoV I^eho iba to ti Jiostíiio po 
materi. A dostal l^v si zafj druhy ^ luoZno krajší, a nepredáš ho. 
I môj jírynt je mne. ako tebe ten prsteÍL Ešte vzáťnej^í, lebo ne- 
pochodí len od otra. alť ofl deda a pradeda- Ptiiíaznii ho iievv- 
platís, Jwymi .i^runty ueo<lváži^, 

Sievko, A teraz vám ja poviem . . . 

Vúiftr, V}, mi nehovor! íiost si hovoril. Vieá. prečo nechcem 
komasáciii — daj mi pokoj. Nechceš mi pomáhat proti nim — dobre. 
Budem sa sám Imuiit. kym budeui mOct, lOdt-bodí, za nim Števko*) 

Števko, Chcem povedat . . , 

Vomr, Moc reŕf ja nerád. (Oiíido,) 

Stepl^o (Siim). Prsteň so zemou porovnávať — nová myšlienka. 
Ale to je len tvrdohlavosť a tá unisí ustúpit vede a zkúsenostiani 
najlepších ekonómov. A s ním držať. — nemôžem, ^e ho má rada — 
ona! Ako to môže hyí, Berta má rada jeho! 



Výstup dnili)'* 

Stm^ko, Mdťka a Berla, 



I 



nahnevaný do 
ier* terase sposso- 



3lafl't! (Berte, vrliodiaĽ do iiiby). Aký vySiel 
dvora. MuspIo sa čosi prihodiť. (Šteikovi, ktorý ich 
ruje.) Zase si mal ŕ^osi s otcom ; iííte ste sa hádali. 

Šíťvko (klania sa). Dobré ráno. sleOna, (Marke.) 'ľo len malič- 
kosti ^ nahneval sa trochu, no ved s^í on za.s mlohrí, (Síranaii.) Ona 
by ho mala rada! Nemožno. 

Marht. To i?<te pre i\íšt, to nesmie rhybal žiadnych viikacií. 
Ťažko Čakajú, potom vyrozprávajú noviny, čo ktorý vie a napokon 
príde do reči Pešt. A otec sa od dávna strojiL že nebude dolu'e; 
mladý pán moc unával o peniaxe. A načo je tá vada — hrach na 
stenu syi»at! Mladý pán obanuje: srúbi, že už nebude taký, a ledva 
Je preč, o dva týždňu je \\l v Miyníku list (Retntujtí>} Ujček, í vy, 
milá ujčiua, í Iv, ílrahá Marka — lebo ani mňa nevynechá — 
vždy síe mi akosi pred očima, kdekolvek sa ol»rátim. V tejto PiíStl 
nemôžem privyknui. Ja hned viem, že ti v mešci svitá, ked sme 
ti my^ tak na ume. 

Šteuko. Ako ona to v i t; I Lenže tento raz sa myl i é, moja pre- 
milená. 

MarkíK O. ja viem, lebo je to lahko: každý list ^ konči: 
ale potrebujem toFko a toíko, lebo je tu veFmi drahý život i cesta 
ma moc stála; polkartii sa mi ztratila. musel som platit celá kartu 
i pokiitn, Alelio — na byte .*5a mi to i to ulomilo, i knihy veľmi 
podskočily v cene a tak proníin vás . . . Vždy na ti mnsi dačo pri- 
hodít, tíáke ukrutoe neÄÍastie. Otec hovorieva: no, ti študenti, ja 
neviem — ale po tých sa nelta^tie pasie. 



m 



Škvko, Ty sLi ílo toho n^ľuzuinies. O peniazoch smt! ani ue- 
hnvarili, to leu ty \ym\iyhik ('elkom o inom. (Hradí na Bertu/i Po- 
iT'ílal Kom otcovi, že iiŽ do Pe^ti nepôjdem, 

Mftrka. A kde V l*o Vrediie. Keliy ja mz lutihla VitMeô vídet! 

musí byť sveta ! 

Aŕŕ'i'o, Toľko, ako ke!jy tisk Mlyiiíkov složiL 

Marka, To je ako jarmok. Ale tam musia mat velký^ veliký 
ih\iľ — tisíc Mlyníkov! 

Števka (hfadí na Bertuj. Ant do Viedne nepôjdem. Chcem zoataÉ 
v Mlyníku. 

fít^rta. Teda sa v am t n ]mt\ 1 »ía by bola radi^ej vo velkom 

Stmko (ttranoB), Nezradovala sii ! Predsa ho má rada. (Hlasom*) 
Viem, Jie rarty, ale len na návštevu. Obzi^et si ho a s ohlušenou 
Umm vnltiť aa do Miyníka. Tam byvaí — to by sle utiekli. 

Marka. Hahko tebe hovorif, kej si to zkusil Ale my>.. 

lintn Tu m vám skôr spríkí i. Jednotvárnosť, nijaká premena, 
j^ítaá nuda. Tu Íl»a spat» i^Iovek lenoší, hlivie a pomaly umiera. 

Števko. Vookajyí Aivot je jednotvárny, acpráve nie vMy. I de- 
rfiiiji niá íivoje zvláštne udalosti. A život dnševný je zanímavý. 
ÍMlm mu popraje i^anu a priestoru, aby sa rozvíjal a skvetal. Po 
I sebe to viem. t*elý som iný v tomto zákutí. Prebudí sa vo mne 
'íôei, ŕo v meste driemalo, Čo sa to prebudí -- urŕite som nevedel 
^^\ l>ovedať\ ani ho opísať; ale cítil som, že žije vo mne a rozo- 
hmva du^u. iMies uí viem, co je to . . . 

Berta, A nám to vyssradíteV 

Škvkú. Pofsia. 

fíerffí (živiij, Vy ste básnik V Píšete verk, či romány V 

ShrkiK Taký básnik mm ja nie, ťítim, že vo mne žijn city 
Ä Hé myšlienky, ale sťhytut, popntnat do rýmov alebo do prósy : 
^ ííťmóžem. ťťiytíuí pero, unikni^ rozpŕchnu sa ako kŕdeľ jarabíc^ 
M ííaftuje lovca. Tcdy pravým básnikom som ja nie. 

Berta (namyslená). Skoda — boli by ste nám museli čítat ^voje 
t^ane. Ja básne vermi raila, ale básnika som e-í^te nevidela. Ty, 
^Ärka, tit»ž rada básne. 

Marka, VtTŽe veľmi rada, ale iba snmtné. Človek sa vyplače 
^ BH ttrdci odliihiie. Hada chodievam na pohreb v, keJ máva pán 
ttťitut verše, 

ikrftí (Živo). A ja viem, že versť spisujete* Nechcete sa pre- 
/riidäf^ Keby to mama vedela! 

Úkrkih Ne^pisujenK ani nebudem. Budem radšej žít, ako v básni, 
Ituílcui gazdom. 

H^Uk To vás omrzí, (iazdom byt, ked Ŕkovráuak vyletí na<l 

Nt' a -pieva nad hlavou — ťo je krásne. Ale inokedy prídu ne- 

Fíjejfjuť práce, Slnce pripeká a roľník musí kosiť. To vás omrzí* 

Škeko. Neomrzí. Tu budú ľudia, ktorých si ja vážim, vysoko 

si mnín {hladí na \m)^ ktorých pohľad ma oblažuje, vábi a púta. 

J're tvrli mí je totu ŕíákutie tak drahé* 



?t* 



lierht (znepnkfíjenľi)- A kile j** tetka V Ešte 80111 jej án^n ne- 
videla. 

Marka. A čo ti je? Pôjdem ich [lozret; budil, možno, vo dvore* 
(Clice íst) 

Serfa (zastaví ju). NeuHtávaj sa; j;i jej nemám čo — ja len tak, 
Stmko (stranou). Boji sa: rozumela. 



Výstup tretí, 

Bfflopskij a predošlí, 

Beria {naradovaiiá). Ä — pán Bylovský ! (Síranoiu) Ako 
težíni, že prišieL A inokedy sa hnevám ! 

Bylovshj. Dobré ráno I íKlauiaina.) Také milé prekvapenie: 
BpoločnoBt za rána pospolu. (Stratiou.) AkM je iieobvôiijne arado- 
vaná z môjho príchodu. To l>v bola zvláštna novina. (K aini*) Ja 
idem po obeínýrh xálťžito.stiaťh (hrdo), hotový k tuhému zápasu 
s Goliááom, a tu naraz nachodím (k Markr) holubice pokoja. 

Števko, Idež pre koniasáciu a ujíeka chceí naklouiÉV (Smeje sa.) 
To musíš vfiášŔie vatávat, bratku. Práve mm mal s ním tuhú 
dišputa, 

Btflúvsk^. Drží sa? 

Števko, Ani múr. 

Bylopshj. To je velmi dobre, že si mal najprv ty s ním, U&tal, 
mne lahnja bude práca. Ty s' ho nalomil, ja ho doiomím. 

Marka. Ja by sa nepodpísala* Načo prevrarat rely chotár !ŕ 
Chudobní ľudia sa boja, čo budú robit. 

Bylov^ký. Keby tu bolo iné nieéo v otázke a nie obecné blaho, 
prestal by podpisy sljierat: áno. prestal, vám k volí — ale (v/,dyt."hiie 
si) nemôžem* Vi mm počal, a keby teraz prestal: vyzeralo by to, 
ako by bol uskoííil pred saraoti bitkou* 

Marka. Dolirá výhovorka. Nemôžete: kto chce, môže. Ketl ste 
vedeli zaíať, vedeli Ijy ste i prestat. 

Biflovsktf (širaiioii). To dievía má vtip. Začína na mi pozdávate 

Števko, Vidín, hovorím: pozor! 
hrat, ale tuto, pred touto iuíitanciou, 
nam uskočíš! 

Berta (Števkovi, iriiko). Nebojte sa. Pán Bylovský je nie z tých, 
čo sa dajú uprosil Čo si raz vyrátal, a čo je spojené s nejakou 
výhodou, to on nepopustí k vôli nikomn na svete: nieto k vôli 
nám. Koho nž sama bieda neuproEÍ, ked Ba nm ukilže v relej 
svojej veliko^ti. (Hodí rukou, odvráU saj 

Iíylúvský. Co f?a vám robí — výčitky best viny, Vétl sa vy 
hneváte, Co to za bieda prosí, prosím vás? 

Bería. Ešte sa spytujte, ako by ste nevedeli I Chudobní fadia 
z Mlyníka, ktorých pripravíte o pasienky, o medze, o horu, N«- 
vidíte, čo im beriete V 

Sylamkif, A dovortc (ostrú): tie pažienky i s horou a medzaml 
som odvláčil do druhého chotára? Veíľ tu zostanú, ako boly. (Iro- 
nicky.) Ba čo z medzí a hory na vás padne, môžete to ilarovat 
chudobe. Snáif vás príklad nadchne druhých! 



! 



Pred ujcom môžeä bitku vy- 

uevieui — veru neviem, E^te 




71 



Berkí tfiämej Marke, ro/ŕulemi) ľľosím tii, oiUiI s Petákom, 

I chcem sa s Bylovským posbovámt (Ovlov^ktmuO Hla, i teraz sa 
|f)siDÍťvate! Ako sa iiiožno vy^iuievaÉ z toho, ío budí sústrasť? 

Skrko. čo {iobivhu bolo pred koniasáĽiou, to nemusí prestat, 
iofliasácia má v sebe Cohí ssla, ale tisíc rás5 toľko výhod. Treba 
jjJť|»rfílf»ojate hradet o a ňu, 
j Bi^rtf.h Ja pre koniasáriii iji3hovoľím — tu je iuép (Stranou,) 

II ÍVíiik chce komasáciu a nehnevám sa iian- (Marka hovorí ao Štev- 
jbni d faiiá bo von. J 

Stnéo Htľflnou). Mňa vvhuala, zoíítami ^ami — nesíastnv osude I 

V:ŕstiiii átvrtý. 

Bylovsky a Ber f u* 

Sijlor^k^ (postaví sa k stolu. Poimešuej, Svedkovia odišli^ oča- 
Ikmm útok. 

Rerta, Nie útok — len prosbu* Majte ohTad na chudobu: ue- 
[bí'ľte im ostatok, co zanechal oheň, čoho sa netýkala povodeň — 
^;Wrle im zt*m, j^poloíini matku živých tvorov. Nerobte ich tu- 
i, kde boli dosíaf hosími- Ponechajte im hostovskc právo. 
^ Byhťskti. Vskutku, rtechápemy éo žiadate. Ak sa to týka hory 
^pasienkov: ráčte chudobných upokojit — to necháme po starom. 
í'<^ mm mnoho ni/ povedal a dnes opakujem, 

litria. Povedali, ale iba mne, íiaíidov ste práve opačnými 
tíúnú vábili k potlpisu. Sľúbili ste, že ich za podpis zbavíte od 
Ldíiiých. Na va^^om poli a pasienku nik sa nebude priživovat — 
ík Mŕ im slúbili^ a ízaztlovia za tú cenu pristali* Ake to máte 
►i^K 2e idete za nimi cestou, toľkými Kĺzam i skropenouV Či tie 
^iJe díjle 8toja za to V 

H^hvíih). Krásne sa ujímate chudobných, velmi kťá^ne. (VÄdychne.) 
í!iaí, že roiíunj. rozvaha a znalosf ;žívota nekládly vám do úst tieto 
" rá — plynulý ouy k citu, alebo azda citlivostkácstva, Moje ciele 
I trisue, hohužiar, neviem vám ich tak krásne podat, aby to i 
^jbíí lahodí lo. Ja chcem: aby prestal) ^taré neporiadky. A tie sú 
* deji všelijakí: luza dedinská, chudobní, ako ich vy voláte, a 
Jliak mised. Ako títo iílodeji obkrádajú sedliaka, nechcem tu roz- 
Nut, to dobre viete* Chcem, aby sedliak už rax vedel, ťo má: dnes 
ftpíie^ čo má, iba vie, kde jaký má jíáhonček ; i to nevie. ť\ je do cela 
"*lioaCí i iuý má k nenm právo, Ived zvie, čo má a nebude okolo neho 
dí>jav. ktorí len stix^žú, kde co ukrast: chytí sa práce, ídyllická 
nľk dreveného plnha prestane, i brázdy nebudú sa prevracat 
na opak a s opaku na líce, ako karty v knihe, hlb^^íe vrstvy 
PfHly mu-sia prispeť k obohateniu sedliaka. Prestane pestovanie 
" ^ liu k vôli pastve a krnm, ale krm zelený budeme šiat. Vôbec 
etky vezme iný, nový smer, sedliak sa musí raz prehra t z drie- 
liftty, oddat sa plodonosnej práci : musí sa štát pánom, postúpiť- 
íikhobyte. lebo len tak pokročíme i my^ druhé fstavy. To chcení 
^ to m moje ciele. 



Iferfn. A Co sa stjtňf* s rhtidolmtí, ktorá Oitane eolkom h^i 

Bt^lotsktf. Sedliak ^bohatJie z prace^ naučí sa reniť pnicu, bude 
dávať lepéí nájom — va§a dmiloba bude m zas dobre mat Vylihovanie 
v chlátlku, čakanie pečených holubov — na to nebude rasu. l>ôbry ro* 
botník najtle dobrú pbku — leňoch bude niriet hlady, (> týchto sa Ja 
nciälaľáni, vypustil som ich z počtu (s úsmevom): snád sa najdú iné^ 
ešte poetické bytnoŕŕti a tie sa ich ujniii. Možŕío si najdii prácu vo 
fabrikách, alebo sa pu8tin na retneslo. V každoin pkM prestane 
dnešný potovjčaíý í^tav, kde gazdn je nití gazdom a najj^mník nie 
náiomníkom a sluha nie sluhom -- ak každý da*Hm "^Jľh^fíti. To 
musí prestat — spoloť^nosť i v dedina niuKÍ vytvoriť triedy^ ak 
chcenie mat poriadok. 

Herta. Staviate medzi ludí rozdiely, día ruajetkn renite^ ludí a 
roztrieJujete* Ja myslím, že prestalj- čatSy, kde Tudia boli rozdelení 
v kasty. Náš vek pnive vnáÄa rovnosť medzi nich, všetci rovní, všet^'i 
ludí a. A táto myšlienka vyrazená je krásne v naáich dedinách a 
to im slúži k chvále, že gazda je ako sluha a sUihíi ako ^azda, a 
nie ku pohane. Tuto rovnosť napomáhať, všemožne podporovat — 
to by malo byť vašou íilohou, a nie nové rozdiely vnášať; rozdiely 
nie rodu, nie povolania^ nie hodností^ nie talentu: ale rozdiely 
najnižšieho — totiž majetku, 

Bi(loriihj (piecbiid^a sa zomyaíeaý). Zkadiaf to máte V Prvý raí 
počujem od vás takt! to reči, ./ 

Berta, Ráčte odpovedať na ne a radäej ne(*hat stranou, zkadiaf 
ich mám« 

Byíorakif (írouit^ky). Myslíte^ že chcem odpovedi uhnútV Nie, 
mám ju pohotové. Vravíte, že ja vnáram nové rozdiely do spo- 
ločno.sti — to je nie pravda. Ja zavádzam rovnost na základe práce. 
Chcem, aby dom kár tak žil z práce, ako žije sedliak — to je rov- 
nosť. Vy chcete: aliy seiiliak pracoval a živil i domkáni. Kde je 
tu spravedlivost? Tá vai^a rovnosť, ktorú vychvaľujete^ je poetiekj 
krásna, totiž krásna povrchiie: ale nespočíva na pevných základoch 
— na spravedlivosii, 

Berta. Ci dnes sluha nepracuje viac, ako by pracoval, keby 
sa dta vás pretvorila dedina? O mnoho viac. o mnoho svedomi- 
tejšie, s lepšou ťhufon i veselosťou. A prečo? Lebo ak sluha kosí, 
kosí s ním ^múix; ak sluha ustal, nejde leiaí do chládku, kým 
gazda s ním nejde, alebo ho nepošle. Moja rovnost, tá stojí na 
pevnom základe, leho koreni v láske, V našom dome máte tie roz- 
diely — čo vidíme? Celad lenivá, zlomyserná, zlodejská, 

Biflovský. To síi veci, ktoré tažko rozsúdit Tuhý dozor a bolo 
by ináč. Musím len doložit. ze komasácia musí hyí; ked nie pre 
inéj tedy k vôli vám. Viete, v čom je vaše panstvo. Vaša mama 
je prípoetická pre riadenia takého gazdovstva. Povstalo moc dlhov ; 
vám je treba lacná pôžička. Tu je moj najsiluejAi dôvod — preto 
silný, že ,ste vy v otázke (Bí rta zakryje si^ivár) a Že ja som svoj osud 
alúčil s vašim osudom. (Pristúpi k iiej.| Ci sa budeš spíerat, Či -nie, 
ja ta zachránim od chudoby. Ty musíš byt štastná (chytí jej ruku), 
preto musíÄ byt najprv bohatou. 



I 



711 



íhiit^ Tu !ie4ovolírn. to /iikaKiijom . . . Oo sa v v imKd&väte * . . 

Bidoviíkíf. Čo váí5 uíibnevaloV Že vám tykám? Ved sme predsa 
oi íbro íívojí ; po komasácií , . , 

Beria. To su mýlite — iíemoiícte si uamySTaf, ja som iiesrábila. 
B^lúvshfjf. A mama? 

Bcria. To je podlosť : ked dcéra vás odmržtí^ fst žalovat sa 
Míne. Oíit^tne prídte ~ hotová som. (Odíde,) 

Btflorský (sám). Hľa, tílosof v sukni! Tak sa končí vedecká 
JiSpata! PreCo utiekla? Že sa nahnevala. Hm. a prečo sa nahne- 
tik V Že 80111 ju v najtuhšom l»ojí chytil za ruku. Div sa^ svete! 
Sech sa páči potom so ženami viest Klosofíekú dišputu. Ä čo to 
políím vravela? Podlosf. ^íe je íosi - a prídte vraj, som hotová J 
Ta Hina bude s metlou očakávať. Nechce ma a nechce ma — ale 
^0 ti lo sponio^e^ ked (a ja chcem. Vlastne ja chcem len a len 
kiÄtiel bobužJíir, k nemu na prídavok je Berta — radšej by bol, 
keby na kastier doložili ešte tisícku a Bertu si nechali . * . Nuž 
Äle kto chce rebierko, mu^í najprv pojest kapustu, 1 mňa už Berta 
iifiiiiínie. Br — ako sa mi protiví, a musím liežať za ňou, aby ju 
uMriL t Chýli sn la ŕeloj To bola myšlienka í Len ju pozlátit , . , 
Zíiamaiitá myšlienka, že ma prv nenadišla: dostať kaštieľ a ne- 
museí si vzíat Bertu 1 To znamená toľko, ako dostat dva kaštiele 
* Bfiľtou. íCliodí,^ Voííárova dcéra, dievŕn nie wprosté a nie tak 
POt'íífké, ako Berta. Kaštieľa nemá — ale í^roše , . . Ej, groši má 
hotinc, to u2 zdalekň ňucbaí na nt'j ; a zu groše kúpiš všetko . . . 

J^taÄíieí mám, i panstvo mám, i Berty nemáuL (Smeje sa.) Ja som 

ifiie urobil terno — prehral som Bertu a ostatok máiOj vlastne 

viac, ako s Berton, A teraz za stjirým. Nech žije Zuzka Vo- 

fiárova. či Žofka? Eh, nech ju. ak chce, i Dorka! len ked je Vo- 

zArova. 

Výstup platy. 

Vdúva Kairena^ pozdejšie hajíman Vodačka. 

Katrena. (V rake tnctla, obzerá sa po izbe,) Chvalabohu, ked 
len vymleli. Nestačíš au i poriadit pre nich. Koľký nečin, keby 
zdina videla! ( Zametá a opruÄuje stôl q niiradie.) Roboty okolo 
_ Edovšfva, nevieš, kde ti hlava stojí, a ešte prídu zaneprázdnovat 
lovekit A 'keby to kto, ale kto vie akí trhani, pobehaji. Čo tu 
^radal ten s píly V Hned by ho tou metlou obohnala. i Hrozí metlou 
roi* íIíjmAiu, v ktoryeh sa objaví hajtman Vodačka- Prestane hroziL) 
^re lioha, Juríčko, to ste vy V 

Vúdaéka. Veru var ja. Len ma nevymette medzi tými sme- 
ini]. Hočkajte, prejdem na íísté. (Precliodí, kde je už zametenŕ ) 
fui iry zametáte! A kdeže je brázdi na V 

Katremt. Kdesi v dedine, všetko sa rozišlo. 

Vmlavkn, Nuž nikoho nemáte doma. Nože. no! (Kýva hlavnú.) 

Kafrenit, Veru nikoho, (Chre m\m\t RmeU.j 



74 



Katia, ja vám íosi poviem* 
AľH, na piaty kle, akurát 



Vúdadka tpouWni;! ^a. iinsíiijii k noj ] Katm, dajte tým Síuetínm 
[íokoj. Čoby neboly v kiite, keii pľvej mohly byt po ijsbe? Nikomu 
tauj uezavadia^ a smeti do tretieho dňa nevynášaj, povedajú Tudia^ 
lebií za smetami ide síastie. 

Knirťna (dii smeti pud laviľu u pace a odloží inetlii), Kdeže moje 
stastie, Juťíéko. Za liorama, za dolama. (Zakrjŕje si tvíir zási.Drkf>u4 
Iľletelo — i moja mladost. 

ľodackíL VeiI tak. ved tak. Opustená vdova, (Pohladí jo po 
1i1äv€ a štipne do rume na.) 

Kntrena (spusti zásterku, |ífusne lio po ruktt, zasmeje sä)* (Vala^ 
aký ti to! Kto by sa doii uazdaK 

Voihti'ka (vylíabn*) z v rebeka taj k o). 
KoTko rokov, ŕo vám muž umrel V 

Kaírenft (íí a k ryje tvár, ;iko prvej), 
od -lozefa. Priéíol ijiaretv, pojal môjho Mateja v tanec. 

Vodarka. No, neplačte. Pán lioh to všetko na dobru stranu 
obráti* NeplatHe. (Poliludí ju, una záporne krúti hlavou.) Radšej po* 
Cúvajte: ja vám t^jsí poviem- Vy ste vdova, ja mm vdovee už 
sedem rokov -- móžte to slovo odo mna prijat. A to je také slovo 
(ona f|>pstí ííáslerku a hľadí iiaŕi pozorne), co ste UŽ piaty ľok nepočuli! 

Kútrvna (lirá í^i so zásterkou, skiopí hlavu L A čo? Jurí^^ko* 

Vodačka (dáva jej fsijkn). Či by ste mi uedoníeslt ohňa. 

Kuirena (zusioeje sa). A ja, ŕo to bude! Ohňa! tVl^eline do ku- 
diyoe n vráti sa s ťnjkoiit na nej nídíU-} No nate Že, nate. Vifačne i 
íiruhý m?.. 

Voiiavka. Vidíte^ Katrenka, to som vás zkusovaL Lebo váí* 
ženy človek nikdy nevie, čo urobíte a Oo nie. Vidíte, vyše dvadsat 
jokov som nažíval s mojou nebohou ipodviime klobúk), ľan Boh 
jej daj slávu veínú, a to bola žena doljrá; takej tahko nenajd^^, 
ale som sa nedočkal, aliy mi liola doniesla ohrla do fajky. A čo 
by bol nikdy nefajčil ! í^korej mi ju prekryla, alelío zabila, že moi" 
prefajčím. Toto, jako vy — ej, to by nebola urobila^ radžej by si 
bola ruku odCala. Toto sa mi na váä veľmi zapáčilo, čo nikdy: 
keby nebol troehu dýchavičný, ej, na moj' hrieinu, hned by som, . , 
(Cliytí ju vôkol pusiij 

Kntrttna. Nechybí vám nič Jurfčko, Žilky len tak ihraju vo vás. 

Vúdavka (|m=.tí ju, vzdych u e, hodí rukou). Horký môj' íhraly, 
kedjsi, ej — viete, ked sme 8 vaším nebohým chodievali po vo- 
htadieeh -- ale kedyže to bolo. Vyi^e tridsať rokov — niebláz^on! 
Vy, Katrenka, ste boli len taká (uiíiiíe illuňou nÍÄko od ?eme), die- 
ťatko^- a ja už mládenCisko na mieste, Úože vy! 

Nuž mohla b v byt vašou dievkou, ale 



Katrettn. 
prichodit* . . 

Vodmka, 
taká mladica! 

Katrena. 
kdeže ja! 

Vodačka, 



tiež počína 

A Čo V Nič vám nechybí. Ba že ste sa nevydali — 

Ale ja? Koľko mladých čaká, kým sa nadarí SíaKtie; 

Ach, idte ! Skôr tí, čo sa ženia, nemajú rosíumu. Ja 
bv si inn nev/al. jako vás. Ste v;kusená, bodná, líca vám len t>ik 



% 



^ifituu. l'^\ keby ja bol mlailží, .. Rde najdť v decUiU' Uikuto ue- 
icstii? Nikde, net'h som kiibo, nikde — ani v deííiatich vidiekoch, 
Äfh, miLSí vám len b)t dobre! 

Knlrrwi* Nuž tu je dobre. Nemám sa čo žalovať. 

K(>ť/fiťŕrt (skfoni hlavu)* A ja. C O ja užijem V No — u toho rych- 
tára, tx\ ga i Ug kľpky uleji\ Ale od toho iba hlava bolí. Tie štyri 
pm krprov a dve záplaty: z toho veru iiezjíazduješ, a tých šest- 
mi papíerkov, éo dcmtávaui od obce, ta nespasí, lebo mi ich i tak 
iiepbtia. Keby nie krpka, Ami z!ľ by bolo, 

Kafrma. A to vy z nej lievate! Jako to robíte, ja aom vás 
fíiliilv nevidťhi nalievaL 

ÍWať/a. Takto je to: hued vám ukážem. Ja by bol hajtman 
íl vy by bte imií úrndítí. Vy sedíte za stolom (posadí ju), tak, a ja 
Ifiii íitojím, lebo ja som hajtman. Vezmem do ruky krpku í obzerá 
M po izbe)* aJe tu krpky nemáte: no jako chce — toto je krpka 
íprau iííuíi a toto je skleníť^ka ífavá pasf). Nalejem z tejto krpky 
á) skleničky a vypijem. 

Kútrma. Vy í^amy prvý? 

ForfťiŕÄa, Pravda že^ aby som úradstíťh — to jako vás — 
nepotroviL A ked vypijeuh nalejem do skleniíky a poviem: nate, 
nchtár! (Pristúiii k nej, ííblapí ju okr»ío brdla.) 

Kntffina t vy s vo bo di sd nm, vstane). Tak tO uerobíte. 
Vnihtika. Ked tu nemáte krpky ani skleničkyl Takto je to 
^ko oa prázdno. A kLHľ rad radom vypili^ potom zas sebe nalejem. 
Kfifremi. Za.s sebe? 

Vodacka, A jakože ! Ked je Ea rane rad, vari svoje neopu- 
Um: lebo ja som samý ostatný v iírade, musím len naostatok. 
keJ tu vypijem, ide iías do radu, jako sedia. Nalejem do tej 
tleiiii^ky a — vypijem. 
Kttirthth Zase vy? 

P'odmka, Aby som ich nepotrovíl. A to je moja pláca. Ale i 

[ílire, lebo mne iba v úrade svitne v hlave. Doma - tam je 

sta. Mohhi sa za ŕerta vydaí a nie za niojho Jura. A tá mi 

T0tf k hlave, ej, tá ma zožiera: vy takí a takíj bodaj sa ti pálenka 

vo rás zažala, A ja nič, len si pomyslím : Hej, len tíik sa ti zažne. 

ked JÄ nenosím u seba švíbalky, aíe tuto íaľa kresivo. (V^-ťahuje 

vreclía oťieíku, kremeň a (írái'huo.) Nuž radšej domov nejdem, iba 

y^ií* vvspím a preobleŕieui. I to mi neužije košele ako svedčí. 

nulm padesné, ľanovyeh mi nechce dat. Ej, moja žena mňa 

ľiadevala, nech jej dá Boh veselé zmŕtvychvstanie í (Po- 

ribne klobúL) Ale táto, pekné košele Jurovi, a mne takéto í I také 

vraj dobré starému zdycháčovi* 

Kfífreua (roihoríoná). Tak povedala: zdycháčovi? To je boha- 

■ stvora! Jurfíko, ja veru mám košele po nebohom. Syna 

ilfa ío darmo ležia v truhlici, Predávat ich nejdem; 

ce by mi nedopustilo, aby s muža hábu predala. A darovat — 

br ma nertilo: čo by svet povedal V (llozpaŕite hľadí naň. mlŕ.í- 

^jEilycIiiicj Nuž vidíte, íias len musia ležat v tej truhlici* 



Vúdiíťhi. Katri'uká, jti In váru i^osi povedal. Kcd ste vy vJch 
vica a ja vdovec: keby nás snôtil, vy by ste uelmli vdoviťa a ja hv 
nebol vdovť^ľ. Vdovský chlieb jfí mvh\% aspoň Vjv síí tľOrhu osLadíL 

Kairenn flirá ííj ŕ^Asterkoa). Jtiríčko, ídte mi lio ! Rozum si na- 
doíiyvať na staré dni. Ja som sa vefmi zarekla vydAvat* 

Vodnéka. Ja som sa tobôž zariekol zenit I sedem rokov d 
ja slovo. Ale sa. vraj^ ničoho nezariekaj, kbo nevier, Co na t( 
príde. Ľahko sa zariecť, kým nevieá, ío je? to vdovBC. Ale ked ú 
to zkúsil a vidíÄ pred sebou takú, čo by bola just telie, ani stvo* 
renáj nuž prišlo na mŕia Í :žcnienie. Niiž ale ked nechcete... 

Kfifreita (vimdne mu do tímíi A kedy by to bolo V 

Vodnčka, Nuž kým sa tie košele nepokazia. Vidítet ja by ich 
donosilj ^iel by k vám na prístupky; lebo u nina nemali hy sme 
pred tou strigou spokojnej hodiny. Máte peknú komôročku, a ketl 
by ja prišiel z úradu, už by v nej bolo teplo. Vy by ste sa m 
mnou vadili, kde som lofké časy, a ja nič — len hy vás takto. .. 
(Objíma ju n ctice ju bozkuí.) 

Katrena (obiini sa). Všetko pokrčíte na mne (rovnri gi šntjrK ^ 
takí ste úiipnf ani osa na čerešne. Ale viete, ja som nie naučená, 
aby sa mi muž kade tade tňlal. Môj Matej sedával doma a kefj 
nebolo inej roboty, plietol opálky, alebo robil hrable. Nikdy ne- 
zabáral. Nuž akby Pán Roh dah že l»y m toto stalo, museli by Me 
veru tiež len okolo domu. 

Vodaéka (škrabe m áh uchom). Katrenka, ja bv sa vám Kniy^il, 
kúty by na mňa vrčaly, A keby vždy bol doma, nemali íjy sta 
prečo na mfta nakričat. A bez vady — to je planý dom, z ktorého 
sa nikdy nezakíidí. 

KatreHíu l^olo by i takto dobre, í bei: vady. Ja by 
k vám (pnsiú|>i k nemu) a opýtala sa : (blíidí iio po ivari) Jnu .,.., 
čože budeme varííV Alebo: Vypiješ si, pôjdem ti doníeat? 

Vodaekfu Ale to by si musela m svoje — a ja si mdleín vy* 
pi E za obecné* 

Eatreifft. Ale takto l>y bolo, Juríčko môj, pri pokoji. Vi 
(Prikryje si úí^ia.) Bože. čo to hovorím: už vám aní nedvôjím ! 

rodáčka. Ani mi nedvoj — ved je to medzi nami. 

Kafrma, Ach, nie, ked ste v tom úrade. 

VodackfT. Ked si mi nedvojila prvej.,. Ozaj, jako si to po- 
vedala, už aoni zabudol 

Knirma (jiikn prvej). Jurfčko môj radostný, vypijdS 8Í, oiáni 
ti doniesť? 

Vodnekit (zádumčiví?). Vidíš, ked si mi tak hovorila, zišla mi 
na um moja nebohá. Tá tiež tak^ ale — iba dakedy ; iba daked> , 
ked jn vôľa nadišla. A potom sme si sadli takto na laviini (sadne 
8Í k iipjj. A bolo mi pri nej dobre. Lebo ked si í^anmtný^ ako 
jabloň v polí, nuž si osprostený; sedíš dakde v kúte, ako 'sirota, 
a nik sa o teba neozre. Ale ked sta dvaja, to Je už hnetl inakšie. 
To je ako ked do zvona zavesia srdce, Ilned Tudía zvedia o teh** 
d majú sa inakšie okolo teba, I my, Katrnška^ ak ^a soberierne, 



1 



77 



nrli dtídína bude o nás rozpiávfif. Alť hajtnmiistvo — to liy ue- 
[ckel opuíítif^ ani sía svet, 

Katrcna. Viilíte, aku vv viete hovoril, ketT chcete. Ani čoby 
[jíii 10 íír'dca vyberal tie slovíi, také boly. Jtindco, leu prídte, tú 
IbMii vuiii ilám, iibv va^a nevesta videla. Xeil sa dáko už do- 
[Tiflťiiuie. 

l'údarkií (vMaííť). Prídcui. Katľuška, prídem. Buderue potom 
fleÄ hovoiif: a už to skončíuie lebo iia tu stranu, lei m) na tú. 
liaeiii do <ibi!(\ Dobre m tu mávaj! (7.q dveri sa obitre a nastane,) 
I Alť! ŕo^i šODi H xalmdol pnvedat iHľosíŕ jej. rntlunieno,) Ale to 
Imkomn nepovedz! Ani to nepoviem na hlas, aby dakto nepočuL 
St^piieiD ti do urha, l Vráti sa k tiej ) 

Kút r entí, X ŕo ta kého V iNiidsiavi iriii íiľLo.j 

ľoilaékfi (11 a kloní so. ho/ká ju v Hťe). Toto, Katrenka — toto. 
tlOdtdij so sinieĽhoui). 

Kuírena. Ach. ty títarý záákodník. Prídte mi ho! (Pohroscí mu. 
Iítiytl mHbi, ndebodij A Ja viem, že šíi ja aste vydám! (Preô,^ 



VýMtup Äie8ty, 

BtflúľHký a Šíevko, 

Hif(-i*ľ:tkij. Täk i*o poviť.^ na môj projekt? PáOi sa tí V 
Áiŕrkú, ť'mysel e.hvalitebny — všeobeené blaho dvíhaL Ale 
prekážky! Hfa, hned svák — nepoehopujeni. prečo sa spiera. 
iiilhvskjf. Toho zíí^kam; leii počkaj, jako zvrtne. On sa postaví 
delo, oni Ale tu je druhý uepriater — a nebezpečný. I*ovál si^ 
je proti. A jako náni^ive. líoU sme äkoro zoddaní, a tu sme 
pre koina>4áťiu do ŕista roiíišii. Až aa triashv hnevom a nená- 
'tisfoii už Ru jej neopovážim ani na oei nkázat* 

Št^*kú, Á — toto je novina novina! (Šurljú si raky.) A pre 

Jhtloenktj. Od dakoľko thií rítim, že u nej iny vietor duje. 

Moi^uo pre íih"' dačo, ale sviezto sa na komasádu. Tak vidíš, to je 

mojii " i za verejné posoljenie — trattm nevestu. 

íraoou^. Ak to bolo pre mňa, ja sa zblazniem, ja... 

(UdcUúáí » 

lit^tovíiki). A ty ma tiež opúšfaš pred rozhodnou bitkou V 
Štetka, V sváka ti ja nes pomôžem, iba by ho darmo rozjedo- 

val. Nechávam ti /a to svoje požehnanie, (Straiioo ) To iste pre 

mňi%, iste! 

Vystri p Bk'dniy. 

Biflovaký, poxdejše Vosur. 

fíplor.<iktf (siiml A dobre urobil, že odiísiel. i>Ji sa raduje, že 

\U*itA neehala ^ veiimi ^^i ju. Gratulujem vám obom. Teras! 

moje projekty, Z tratil som nevestu pre verejný blaho, 

-.t.; >i vydobjt dľuhíj tou samou eestou. SlužiÉ verejnému blahu 

pekná vce; ale slfuif nelre je užitoč-uá veí\ Služit obom na 



raz Je YíT i kľítelia i užitoOiiá; kto tCi tlovcdie. to je iíimmeuity, 
obratný človek. Ja to dovediem — vydobyjem komasáciu i na dô- 
važok bohatú ženu. ,, Veľmi, vermi znamenitá veci 

Vomľ (vstúpi zamnii'^ený). ViUjte, sadnite si* (Sadivu.) Bol í<om 
pri kosťOťh, neveril ja vlastným uíiam túto novinu. Komasáda 
aby ko mne prišla! 

Ľ^larskif, Ja som prišiel k vám v tej nádeji, že m podpíšete* 
(Vjrtiubne a rozloží hárok.) 

VoMur. Skôr by ho pod ľ i apa I! 

Byhvský fsloží papier a skryje). Všetci ho podpísali. Chýbate 
mi vy, ryfhtár a dakolkí, ale u^. len málo — malá, nepatrná- meii* 
äina. U náí> je ohromná viií^ina, 

Vomr. Ked väčšina, nuž vričáinn — komasujte si* (Vstane.) 
Veíl sme my tu, neľakáme m. Zastaneme sa pred barskym, ale to 
nepodpíšem* 

Bylorshý. Bez jednej las^tovičky leto a bes: vás jedného konia— 
sáťia. Tá musí už byt, ale bude najprv proceys ^ nerhcem vái 
robiť daromné átrovy. To som vára len chcel povedat, aby ste sa^ 
po nečase neBtažovali* 

Vomr, Čo príde, zaplatím nepôjdem k iiikouiu požítovat. 
(UUre Ka o vrecko.) Ale to nepodpíŔem. 

Biflomkij (vstane). Dobre, zachovajto si, co ste poveiiali. Koma- 
sáciu vykonám tedy ja, celkom po svojom ; í'.i to už vám bude 
po YÓli, ŕi nie* (S úsmevom.) Ponsilujem sa, aby vo vašej kešeni 
necvendžalo striebro, kc(f sa o ňu udrete, ale iba ak dáka med. 

Vomr* To liy rád videt — toho pána. Ľahko povedat — 
tažko spravit, 

Bfflúvskt). To už bude moja síarošt* Ud Maclmovej nebudete 
dostávat ÍKi zL, ani datelhm a seno, slamu a také veci do dani* 
A tak ani aú ríruhých dlžníkov — väetkýra spolu vykonám lacná 
pôžičku na amortizáciu. Va^e peniažky pôjdu pekne na knižku do 
sporiteľne, tá vám sotva bude dávat datelinu a seno na zvyš. ba 
ani H od sta. Ci vám dá Machuová a ostatní, ked už nebudú nič 
dlžní, prisievat a svoje polia vašimi ovcami vy pásať — to neviem. 
Ale myslím, že salaS budete museť tiež rozpustiť* Tak som váiu 
povedal, čo vás éaká, urobte si, jako chcete. Ja už pôjdem. (Sberá sa.) 

Vomr (rniŕiileuý). A to v mojom dome! NevieS, le ta mô- 
žem.*. ( Poslaví sa proti iienju.) 

Byhrsh/. Vyhodií? (Smeje sa.) Vyhodte, azda m leu nezabi* 
jem, a za íívoje peniažky niožte. 

Voifír. Co 8om komu urobil? Co ma prenasleduje! 

Biflot\úif. Mne il osial uic — ani mi neurobíte* Ja chcem by£ 
B vami alebo za jedno, rnka v ruke, alebo v nepriateľstve na život 
a na smrf. Alebo sa zapojíme a zbohatneme oba, alebo sa pochy- 
tíme a jeden z nás padne. Vyberte si, čo sa vám lepšie páči. Ak 
sa spojíme, budeme pánmi v obci, všetko nás musí ^lúchaf a pri 
kotnasi'tcii — padne vám pol chotára* 

t o.ifii\ Neviem akého! lío svojho \\ú ihlte vykrojít! 



n 



Bífhrskij. Vydolivjťme luajtítok Maťhiiavský, «u všetkým ŕl- 
liium— i s kažtieroiiL Dnes ste najlepší gazda v dedine., ale potom 
|l)Uítetť ^avalitír, jakého pohradať vo \idjekiL 

Vozär rzamyslí m], A Maibnová — ved mi je to rodina! 
Biftorsh). PrAve že vám jii rodina, mali hy ste už raz dačo 
robil Tá 8a dlho neudrží, O dva roky mnsí prísŕ na bubon: in- 
kmm' n múdra oprava j n zka/ia. Flliipym spôsobom premrhá všetko. 
Ked JU predá i íl, nezostane jej nič. Kam sa obráti $ dcérou? K vám, 
t nikomii inenuL Ak predá ŕíazdovstvo podobrotky dnes, zostane 
[jej pekných pár tisíV í drére do venu. 

ÍWiV, Ona predá dobrôtky! Kto j n prinúti V 
Ihflúvnký. Ja ju držím v hrsti. Ak ja chcem, miii^f predaí* 
ťiilitp, od vái* xáviíií. 1 ju mchľáoite pred liiedou, i sebe pomôžete; 
Mue vám jej celé imanie* 

Vosdr (preoliodí sa). Ja! Jíiko by ja mohol V Kde dostanem 
ptiiiaze? 

líifhvsJrtl I-odpíÄte tento hárok, o mesiac máte Machnovej 
, ínitjetok, o dva ntesiace začneiue konmsovaí. Ak nechcete, nepud- 
(pííte — viete, čo vás č^iká. 

Voitir, Ja podpísat! Co povedia občania, Bude ma prenasle- 
íimtil — nebude spokojnej hodiny. Sálaš pustiť, , Kto vymyslel, 
fttó túto komasáciuV iB}hiv«iíťmn.j A ona pristane? 

B^lotiifql Jej sa nik nebude radit, ona musí pnstÄÍ, ked príde 
l'liä mi H'ŕd/a. (Vo^í/irka ji Ští^vko vstiifMíi uepo^orovíitií.) 

Vúmr {vtáyvhutí , Dajte pero — uecli sa robí, ked sa má. 
|(H)lavský mu podá pero* Vozár sa podpise/í 

Výstuii ôsmy. 

Vmárkn^ Števko a predošlí. 

Voiiirka, A čo to roli (s, starý? 

y'oiär. Podpisujem. Vidíí — tuto hárok — koniasáciu- 

Št 'í ''í Komasáciu! tOylovský sioži hárok a sehovy, sberá sa.) 

Iítfloti^ktf. Dobre sa majte, (takujem ! 

Vomr (/.adrM luM. A to. čo ste sriibili? Máte rozpovedat — 
ko to )mde. 

}f^loŕshf iVofÁro\\) Ale to musíme by ŕ sami, 
Voifiľ. Staraj chod f v nesnádxi) ...rhod do humna. Nemáš 
>vriesieb Daj shodií omlacky^ vezmi si kľúč od nopu. Števo^ ty 
iúÚ ku koscom. Ja hned som za tebou. < Voiíáľkft a Števko preč, 
tfvko sa Bylovskenru usmieva n lírozí in n pmoni.) 



Viftiiii |j cle v ia ty t 

Vožtír a Bffíoi^skif. 

V^y^ár f^adtiú si proti sebe). Tak rozpovedáte, jako to? čo to V 
'' 'f Vy m stanete zemským pánom v Mlyuíku. Panstvo 



^.k 



jí doln, okolo ilediny, v jednom kuse. Gazdovia budú 



kriŕat, že ich vytískame na vŕšky, ale du m hu náhrada, ľTejdete 
do kažtiera, nastavia te Imiiián, zaŕaete nové hospodárstvo, li^ú 



mesta, budú Ba vám pani po- 
z Mlyníka! íVotAv sa preehodi.j 




v koči Mnehiiovskom dovezíete do 
klonkovať: každý povie: pán Voiíár 
Len jedoo nepristane do ka^tiela. 

Vomr (nastane). A tío? 

liptovský. Aby mal zemský pán zaťom paholka, 

Vôzur. A koho — baróna? 

fíifhvskff. Ja toho parohka mám rád — ale-*. Tu v stariíi 
dvoro, jako stt* teraz, tu nui pristane. Sem by páu aui ueáieb Ale 
do kftštiela ,, Ja rád vidím va^n dcéru... Nebudem mnoho okol- 
kovaf. a poviem ra^oaij čo rhceiiu Dajte mi vasn drérn, 

Vomr {snif^je sa). Vám I Ja — vám' 

Btflorsktf. A prečo? Nie Hom .snárt poriadny ôlovek? Co zlél 
viete do mňa? Chudobný som tiež nie, I rozumu mám dosl 

Vofíh\ To máte — až moci Ale iba — pre seba, 

Btfíovský Nie len pre sclm, Ked príde, i pre vás. Veziuite 
ma za zaťa a všetko spltiím, čo som stúbíl : ešte viac* Nakúpime 
hôr, popílime — ved máme pílu, dosky na plte: budeme drevo- 
kupci, Co všetko možno podujať, ked jest peňazí a íilipa! Vy máte 
peniaze*.. 

Vosár fsm^je sa). Vy tilípa. 

liifloťshj. Nebojte aa, že vám sadnem do kaštieľa a budem 
lipaí zeuiiaky. Ja budem premýšľať, špekulovať, prarovat, lebo 
mne je nie nikdy dosť — mne vždy treba viac. Vaši vnuk o v ia 
budú prví v stoliťi, Nebudii vám peniaze v armariji ležať — bu- 
deme Ivh obrarat, na nich zarálíať. Dnes beriete desať od sta a 
všetko kričí, že ^íte užerník: my zarobíme dvadsat od sta a nik 
!iám nič nepovie* Pristávate? 

Vomr (mäkko). A Ondrej? Úo s tým? Vyhnať ho ako zvera? 
Vychoval som ho ako syna — je ko mne ako diefa. - * I radi j^ 
vidia. Nie, nepristivauL 

Bylovskt/, Tak majte sa dobre, (Siueje sa,) Ďakujem vám pekne. 

V^Qsär. A za éo? 

Ľtjlovsk/f, Za podpis. Podpísali ste si ortieľ, podrezali ste si 
hrdlo: teraz vás už celkom mám. Bude to smiechu! Vozár m dal 
oklauiať! f*o ste vy i podpísali, zato sme my oie za jedno. Iba že mi 
bude ľahšie vyslobodiť Machnovú a ostatných dlžníkov zpod vaSej 
ruky a rozprílšit vám salaA, I pri komasácii vám budeme pod- 
rážať nohy. 

Vomr. Vy — ja váŕ4» . . 

Biflovski), Vyhodím. Len rtopo vedzte. Vyhodiť môžte^ máte 
za to: lebo odo ilnej^ka bude škoda za škodou leteť ua vás. Vy 
sa jedujete na un'ia — a ja sa nemám jedovať? Že vás ja kazím — 
čo je to [u^otí mojej ztrate? Vy ma olupujete o buducnOBt. o všetky 
nádeje. V ja m ucmánj ponMíť? Pre koho ma vyháňate? Keby to 
bol kto, ale pre paholka. Som sprostejší, som chudobnejší, som 
mrskejší, soiii podlej.sí od neho? Nie. vo všetkouj sa mii vyrovnára, 
aJeiíO stojím uaii ním. To je potupa, pre paholka vyháňať mľia. 



hu 

li 



81 



Mr% idem do Maťhiiov^ vezmem si Bertu, ktorú mi vdai^ne dajú, 
h sa tyrti dlhnv sprostím^ i nájdem peňa^íí dn Inipectva. O desaf 
rokovaní uepazrem na vás. Lebo kde vy vtedy budete? Ondrejovi 
podrastu rožky, ožijú mu muchy, on si v tejto izbe bude dvorit a 
ife so ženou vysadí do komory^ alebo vyženie do roboty: možno, 
pí^ŕhjtí íia váf? korbat^ Potom budete spomínať, akŕho ste si hada 
pustili do rukáva a koho vyhnali. Lebo Ondrej skôr znesie ne- 
ítoíe, Že ho ztadiaTto vy súdite, nežli Šťastie, že sa stane po vás 
páounj v dome: neátastie ho otuží, polepší; žÉastie ho len zahubí, 
n i\é vmiy uvedie. Rozmyslite hí, éo bude mat za následky dnešný 
tíä ťhybttv krok, A čím ho odôvodňujete 1 Že sa majú radi. TojV 
ílfiW dôvod. Nech ho má rada, ved to bude \en do času. Vydáte 
ju 7é mim, bude mul rada mňa. A Ondrej ! Či mu je uie do&ť, že 
ste ho vyehovaliV Kto by mu bol viac dobrého preukázal? Ä ja 
niii dám vari zah}TiútV Má do smrti u mňa výživu, nájde si on 
lenn, nie síce z kaStieľa, ale takú, ^ jemu pristane. Nevidí te, že 
íiäa dcéra mne nkôr pristane V 

Vomr (pradko). Vám nie — ó, nie. Vy sebe rovnej Tahko 
aenajílet-e. íVozárka vstúpi.) Ani lampášom. Iba ak... {Spozoruje 
im.\ Úq cheeá? 

Výstup desiaty. 

Vomrka a predúšlL 

' (na Oyiovského). Co už chcete toTko, i s tou vašou 
1 vulk-' : ^ kaštiera — povedzte nž raz. Ved je to už naozaj 

ípid H vami I (Mužovi.) Len si pováži Rysula trochu kríva^ nechali 
sme ju doma. Ale vetmi ryčala, vypravila som s ňou chlapca, nech 
popasie. Prišla mucha, krava v nohy, povláiíila chlapca, vytrhla 
mu z rúk a hybaj nadol. Vbehla do brezovej hôrky pod ka- 
Uetom, skryla ^a vo vrbine v potoku, V horičke bola velkomožná, 
dala zajat. Chlapec pribehne domov povedať, ja pošlem po 
I, že je to naÄa, ale paholok prišiel bez nej. Že vraj pokutu 
platií. Pováž si: je to rodina? 

SylorsJiff (precliádza sa, suchá si raky). Mohla nejst do cudzieho. 
Vomrka, Nejaťl Ale hoviadko vie? A mucha — len keby pri- 
la na váB^ Čo by ste robili I 

IMovský (hviiída si). Ohnal by aa» 
Vu-itr, Vedia v kaštieli, ŕia je krvava? 
jyzdrka. Akože by nevedeli! Ved paholok povedal. 
^omr (zamjsíený). Hm, hm. 

'^úsíirka. Ty len vždy hm, hm — a nič. Ked ma z plátna 
^bkradla, ty hm, hm; ked mi dali výplatok na posmech malý, ty 
hm, hnu Ale si ty chlap? Ešte jej peniaze požičiaval A nie 
by sa odslúžilíi, ale odkáže po paholkovi: povedz gazdovi, že už 
nebude v mojom dvore mnoho rozkazovať, A ty zas hm, hm. Keby 
nebola žena, keby — ja by tej dala! 
Vúidr. Nájdem i ua na korbáč — nájdem 1 
• * Ale ty? Už si mal tam byt a povedaf jej. Ej, ved 

by jft 

6 



Vozdr. Ja nepôjdem, Čo by tam hladaL tB)io\skériiii podá mkm.) 
Ja pristávam — ale musíte gloTO držaí : Machuová "íoe z kaétiera — 
imt nie. 

VoMÍríca. Ešte si s ním podávaj ruky! Ved on je všetkému 
vina. Keby nie on, ani by neOuťbla. 

Byhvský {k aejv. Vezmeme jej panstvo a kaštieľ. (Voz4i*ovi ) 
Dáte mi plnomocenstvo, itiem hned do mesta, lažalujem ju na 
vašicli tisíc dvesto zlatých. Uvidí te^ ako zatíchoe a skrotne. 

V(^sdr7ca, Vy V Ved ste vy jej zať. 

Vomr {smutne). Odo dneška je on náS zat. 

Bíflovskij. Díijte mi požehnanie, drabá mama. (Objíme ju.) 

Vomrka (bráiií sa), liadšej tomu s rožky* 

(Opona spadne.) 



Vesper dominicae. 



Tam niekde v diaľke 
vo čiernych horách 
dedinka biela 
sa túli k zem! 
pokojná, tichá. 
V nej starodávne 
vážneho vzhladu 
si domy čuáía* 
Z tých v jednom iste 
ustarostená 
matička moja 
samotná šedi 
pri starom stole. 
Kostnatou rukou 
podpiera čelo 
vráskami zryté 

— starosti tiene 
vždy sedia na ňom: 
tak som ho vidal 

od nialu svojho — — 
Trauoscius má 
pootvorený 

— mosadzné sponky, 
hla de n é hmatom 
pradedov ešte, 

$a matno lesknú 



v pri posednom svetle — — 
Posledný na list 
sa divá, divá, 

— tam naznačené 
je ťažkou mkou: 
>>Pán Búh požehnal 
nám syna, ktcrýž. , .^ 
až dobré očí 

slzami skropia 
zažití é listy . . , 
Váak stará kniha^ 
CO rozplakala; 
matičku moju 
utisi zase: 
už spieva mäkkým, 
tenuškým hlasom: 
nDm\ nedélnl se 
skonávä, chvalme . , « 

— — A súmrak padá 
vždy váčši, hustsi 

v izbietku malú — 

— — A pokoj sadfie 
pomaly, tiško 

na sivú hlavu 
matičky mojej 

Janko Cigáň. 



m 



Tolko žiaľu , . . 

Tolko žialu som už vložil 
v totíe verše — sa mi zdalo, — 
že ho v srdci iií do jednej 
malej piesne neostalo. 

Aj citu tiež» nech to niekto 
snesíe, s viaže v kytku jednu : 
iiinohé očká šťastím blysnú, 
mnohé lička žialom zblednú. 

Tak som dumal, žíal sa minul 
t cíti zbudly iba slová, 
ozdôbka to tamtých leda 
zlatá lebo koralová. 

Nuž bez žiaru í bex citu 
— sťa zorami večernými — 
na chvilenku, pred zhasnutím, 
pobavím sa ešte s nimi. 

Pobavím sa^ so mnou ktosi 
srozumie vo verši slovu, 
uškrnie sa, povie, možno : 
^Hla, ten človek spieva znovu^-a 

A mne zdá sa> že v tých slovách 
predsa ešte čosi zvuČi 
z časov dávnych, ked som sníval 
mojej milej o náruči* 



Kýcerský, 



Levin nocuje na lúke, na kope sena. 

z flAnny Karenínovej" grófa X, N. Tolstého^ 

(Z XL a XI L kapitoly IL sväzku,) 

>tistantin Lem, mladý statkár, v dedine svojej sestry, na 20 verst 
Héj od jebo dediny, bol od lána na túke pri sene, aby dedmi^aDia, 
z dielu kosili Idkti, pri delení seua neukrálili jeho sestra,) 

Ked posledné seno bolo podelené. Levin sveril ostatný dozor 
' nfl pi^ra, sftdol gi na kopu tyčkou z rakyty poznačenú, bo zafiibe- 
nim dlvnjúc sa na lúku, kypiacu národom. 

Pred ním, v zAliybe rieky za močiarom, veselo spievajúc zvuč- 
hlasmi, pobyboval sa pestrý rad žieo, a z roztraseného sena 
phle povstávaly po svetlo*zelenej otave') sivé krútiace sa \aJy. 



>) atfiva« mládza po skosení sena rastúca. 




6t 




T zapätí žiei) išli chlapi s vjdlarai, a 2 valov vyrastŕily Sirolié, rf* 
8oké, niäkké kopy* V Ifivo, po ubranej už lúke, štľkotaly vozy a 
jedna za druhou^ podávané ohromnými návidliami, nmly kopy, a 
miesto nicb dvíhaly sa^ navislé nad zadky koni, (ažké vozy du§i- 
stého sona. 

— To je čas I Badeže to seno I hovoril starec, ktorý prisadol si 
vedia Levina. — Caj, nie seno! Ako by kaíilíaťoín ^rna nasypal* 
tak pracujú 1 doložil^ ukazujúc na kladené kopy. — * Od obeda dobrú 
polovicu sviezli. 

— Už poslednú? zvolal na mladého, ktorý, stojac na predka 
voza a rozháňajúc sa koncami konopných opraty íäíel vedia nich. 

— Poslednú, bítťuôkaí znkričal mladý, pridržiavajúc koňa, usmie- 
vajúc sa obzrel sa na veselú, tiež usmievajúcu sa, rumenu ženu, 
sedeviiu za ním, a hnal ďalej, 

— To je kto? Syn? Hpýtal sa Levin, 

— Môj mladší, s privetivým úsmevom povedal starec. 

— Chlapi ua ! 

— Hoduý je. 

— Už žetiatý? 

— Ano, tretí rok od Adventu. 

— A deti luajú? 

— Aké deti? Nemajú. Ale sa i hanbíme^ odpovedal starec. — 
Ale seno! Čaj ozajstný 1 opakoval, chcejúc premeniť rozhovor. 

Levin pozorne prizrel sa Vaňkovi Parmenovie :i jeho žene. 
Nedaleko od neho nakladali seno. Ivan Parmenov stál ua voze, 
odoberajúc, urovnávajúc a utláčajúc ohromné niividlia sena, ktoré 
zprvu náľuíiamij potom vidlami obratne podávala mu jeho mladá 
kľásavica-gazdiul Mladá žena robila Tahko, veselo a obratne. Hrubej 
sležané seno noSlo zrazu na vidly. Ona najprv narovnávala bo, 
vopchala vidly, potom pružným a bystrým pohybom oprela sa na 
ne celou ťarchou svojho tela, a v tom, prehnúc stiahnutý fiervpným 
pásom chrbát, vystrela sa a, vystaviac plnú hruí zpod bielej šatky, 
obratne prelapila si rukami vidly a vyhodila návidlie vysoko tia 
voz. Ivan pospešne, usilujúc sa zbaviť ju od každej minúty zby- 
točnej roboty, zachytával, široko otvárajúc ruky, podávané uáruí^te 
a urovnával ho na voze. Podajúc posledné seno hrablami, žena 
otriasla si natnisené za hrdlo mrvy a, napraviac si soguchnutú nad 
bielym, neohoreuým čelom Červenú äatku, vliezla pod voz uväzoval 
Ivan učil ju, ako treba zahákovať za priečku, a čomusi^ čo 00a 
povedala, hlasité rozchíchotal sa. Na tvárach obidvoch bolo vidao 
silnú, mladú^ nedávno zobudenú lásku. 



Voz bol uviazaný. Ivan soskočil a viedol za uzdu dobrého, 
sytého koňa. Žeoa vyhodila na voz hrable a bodrým kľokt>m, roz* 
háúajúc rukami, pošla k ženám, ktoré sobraly sa do chorovodu.*) 
Ivan, vyjdúc na cestu, vstúpil do obozu^) s druhými vozmi, Ženy 

*) ehúfúvad, národaá hra veľkomskl 
*) QbOM^ rad naložených vojov. 



m 



$ fcľaWami na pleciach, blýskajúc jasnými farbami a vyspevujúc 
íviiéaýnji, veselými hlnsrai, lly za vozmi. Jeden hrubý, divý ženský 
hlas zatiahol pieseň i dospieval ja do zopätovania, a družne, razom^ 
jxííjciiytiltj opíU od predku tá iytú pieseä pol sta rôznych^ hrubých 
i íPiikýL'h, zdravých IjIrsov, 

huy s fiiesíioij piibližovaly sa k LevjDovi, a jemu zdalo sa, 
ití ííblak s hninioiií veselostí valí sa na nebo. Oblak spu.štil sa, 
webatil jeho^ i kopu, na ktorej ležal, i ostatné kopy i vozy, i celú 
Wb íí iJalSífn poíom — váetko zastalo a zakolísalo sa pod taktom 
tejUi bujnej rozve^elenej piesne s výkrikmi, pohvizdovanfm a dup- 
lanlin. Levin zaŕal tiu závidet to zdravie, veselosť, žiadalo sa mu 
Mt litwsť vo vyjavení tejto radosti života, Ale nemohol niC urobit, 
I h\ prifíótený ležať a dívať sa a poslúchať. Keď národ s piesňou 
HSiťí, že nebolo bo videť a počuť^ ťažký cit úzkosti pre svoju osa- 
melosti pre svoju telesnú záhalävosť, pre svoje nepriateMvo oproti 
tautí) K vetu zacbvítil Ijevina, 

NiBktort 2 tých samých mužíkov, ktorí najviac dohadovali sa 
^ nim pre seno, tí, ktorých on urazil, alebo tí, ktorí chceli ho 
o&maí, tj sami mužíci veselo klaňali í^a mu, nasledovne nemali 
Ä íieoiohlí mať oproti nemu ničoho zlebo, a nijakého — nielen po- 
líiitiia, no aoi spomienky nu to, že chceli ho oklamať. To vSetko 
atoaalo v mori veselej, spoločnej roboty. Boh dal deä. Boh dal 
*ily. I deň i sily posvätené sú robote, a v nej samej je odmena. 
A pre koho je robota? Aké bude ovocie roboty V To sú rozjímania 
[^crilajäie a daromné. 

Levin často kochal sa týmto životom, Často cíteval závisť k lu- 
[rfom, žijúcim týnito životom, ale teraz po prvý raz, najmä pod 
tfojinom toho, čo videl v pomere Ivana Par menová k jeho mladej 
'eae, Le vi novi po prvý raz jasno prišla myšlienka o tom, že od 
leljo závisí premeniť ten íažký, záhalí'tvý, umelý a osobný život, 
' orýtn on žil, na tento pracovitý^ Čistý a spoločný život. 

Starec, sedev&í s ním, už dávno odišiel domov ; národ väetok 

Drozchodil sa. BližSí odišli domov^ a ďalší sobrali sa večerať a 

Qvať na lúke. Levin, nespozorovaný národom, zostal ležať na 

ípe Ä dívať sa, poslúchať a dnmať. Národy ktorý zostal nocovať 

Itíke, nespal t^mer celú krátku letnú noc. Zprvu bolo počuí 

oločíiý veselý hovor i chichot pri večeri, potom opäí piesne a 

lieeh. 

Celý dlhý, robotný defj nezanechal v nich inej stopy, okrem 
ŕselosti. Pred svitom všetko zatíchlo. Bolo počuť len nočné zvuky 
som lkajúcich v močiari žiab, i koni, fŕkavgích po luke vo vystú- 
ivSej pred ránom hmle. Precitnú v ši Levin vstil 8 kopy a, pozrúc 
hviezdy^ pochopil, že prešla noc. 
,íiut, tak čože urobím? Ako ja to urobím?" hovoril si, usi- 
íjóe su vyjadriť pre samého seba všetko to, čo premyslel a pre- 

' il v tuto krátku noc , , 

g Vziať si sedliacku za žonu? Akože ja to urobím?* opäť spy- 
lotal sa sám seba, a nenachodil odvety. „Ale nespal som celú noc, 
DMi&žgm si utvoriť jasný vývod," povedal sebe, „Potom bude mi 



jasné. Jedno je istá vec, že táto noc rozhodla môj osud. Všetky 
moje predošlé predstavy o rodinnom živote sii nesmysel/^ hovoril 
8i. „Všeí-ko toto je omnoho jednoduchejšie a lepšie...** 

j,Akfl krása!" pomyslel si^ bladiac na podivná^ temer perí* 
matrovii rakovinu z bidycli barancov-obláĽkov, ktorá zastala nad 
samou hlavou jeho na prostred neba, „Äké je všetko prelestné 
Y túto prelestnii noci A kedy mohla sa utvorií táto rakovina? Ne- 
dávno díval ^som sa na nebo^ a na ňom niŕoho nebolo — len dva 
biele pílsy. Áno, hla, takto nepozorovane zmeoily sa i moje Yzhlady 
na život!*' 

Vyšiel s luky, a pustil sa cestou k dedine* Vsbival vetierok, 
E zaŕfoalo byť Šero, mračno. Nastúpila pošmurná minúta, predchádza- 
júca obyčajne svitu^ ]>lDíÍiny víťazstvu svetla nad tmou. 

Krčiac sa od chladu^ Levin rýchle šiel, hladiac do zemlí. ^To 
je čo'? ktosi iile/" podumal, počujúc hrkalky, a isdvíhol hlavu. Na 
štyridsať krokov od neho, jemu oproti, po tej ceste, ktoron on kráčal^ 
iSiel koč so štvorkou. Ojové kone tisly sa od kofujl na oje, ale 
spôsobný kočiš, bokom sedevší na kozie, držal ojom po kolají, tak 
že kolesá bežaly po hladkom. 

Len toto spozoroval Levin, a nemysliac o tom, kto sa to môže 
yiezí, roztržité pozrel do koča. 

V koCi driemala v uhle stareuka, a u okoa^ patrne len teraz 
prebudená, sedela mladá devuška, držiac sa oboma rukami za stužky 
bileho čepCeka. Jasná a zádumčivá, vSetka plná vzácneho a složí- 
tého vnútorného života, cudzieho Levinovi^ dívala sa oknom na 
rannú zoru. 

V tom okamihu, ako videnie toto nž zmizlo, pravdivé oči po- 
zrely na neho. Poznala hOj a udivená radosť osvietila jej líce. 

On nemohol pomýliť sa* Na svete jedny boly tieto oči. Len jedna 
bola na svete bytuosť, spósobná sústretlúovať i>re neho celý svet 
a smysel života. To bola tma. To bola Kiti* Pochopil, že viezla m 
do Jergušova so železničnt^j stanice. A väetko^ čo nepokoj ilo Le- 
vina v túto bezsennú noc, všetko to, čo si bol untienil, všetko ra- 
zom zmizlo. S uechuťou spomenul si predstavu svoju o tom^ že 
vezme si za ženu sedliacku. Tam len v tom koči, ktorý rýchle 
vzdialil sa a prešiel oa druhú stranu cesty^ tam leo bola raožnosf 
rozriešenia záhady jeho života, ktorá tak trápne tlačila ho v po- 
slednom čÄse. 

Nepozrela viac oknom. Zvuku pier nebolo viac počuť, ozývaly 
sa len hrkalky. Brechot psov ukázal^ že koč prešiel i dedinu^ — 
a ostaly dovôkola pusté polia, dedina pred ním, a on sám, osamelý 
a cudzí všetkému, samotný idúci po zanechanej ceste. 

Pozrel na nebo, že nájde tam tú rakovinu, ktorou kochal aa 
a ktorá zosobňovala pre neho všetky myšlienky a city t^jto noci. 
Na nebi nebolo viac ničoho podobného rakovine. Tam, v nedostižnej 
výšine, stala sa už tajomná premena. Nebolo ani stopy po rakovine, 
a bol rovný, ste! ú d sa po celej polovici neba koberec váe umen- 
šujúcich sa a amenšujácich sa barancov. Nebo stalo sa svetlým a 



Ŕt 



imjm; a s toti istou Dežnosťou^ no i b tou istou nedostižitefao- 
stoQ odpovedalo na Jeho tdzajuci sa pohľad. 

,iNíe/* vravel sám sebe, „to aký pekuý je tf^nto prostý a ro- 
botuj život, ja nemôžem vrátiť sa k neuiu. Lub j in jw," 



^Sdavinia vpravodunajská. 

ii Pannoiiská Moesia* 

Napísal Fr. V. Sasinek. 

Na pravej strane Dunaja ležala tiež Scythíai Cili Sclavinia, 
Jdená od Gernianio horným Dunajom až k jeho žriedlu ^X Klas- 
íilíoviíi kládli do tej Sclavinie Narícum -), ktoré bolo delené na 
prvé^ ístredné a nábrežné (Noricura ripense), a pod brehom horného 
Duuaja siahalo k Panoonii, Že v tej poddunajskej Sclavinii, vlastne 
yimú, bývali od nepamäti Slovania, dosí brut poukázať na Vinde- 
linii, ktorá ležala medzi riekami Likou (Lech) a Inom (Aenus, 
Oeimaj a obývaná bola Winidmi ( Slovanmi |^ — na jazero venetské 
(kus Venetus, Bodarasee), — na mestá Augusta Vinidorura, Bri- 
jpntiuni (Brcgenz), — na Mntenum a Vindobonu (Viedeň) pri pan- 
riongkom brehu Dunaja % 

I Že egte za tých tmov^ keď Bi mánia panovali nad bôrikom a 
hnnontou, bolo tam kresťanstvo udomácnené, o tom pochybujú len 
ti, ktorí pozdejéie iťh latinisovanie stotožňujú s obracaním pohan- 
skych Slovanov^). 

Po smrti Attilovej (f 454) nastaly vetké prevraty v strednej 

lurtipe. Rimania boli z poddnnajského Norika a z Pannonska za- 

Dani, svetské a cirkevné pomery premenené* Longobard i založili 

BÍké kráľovstvo v Čechách, na Morave, Slovensku, ba i na strane 

Itrej horného Dunaja; Alemani a Frankovia sráatli v jeden národ 



V) Slovenské Pohfady 1906, str. 717. 

*) Čo znamená Norieuui? Slovo toto nevy rástlo ani z latinského 
>ci m gréckeho koreňa. Nemci hradajú v ňoiti Nord-Reírb, Šembera 
Bni slovesft „iioní^ prepad núť sa", Bielo vski v Noropes, národe 
ikkam: nojbližáie stojí k tomu Muclmr, ktorý ho vysvRtliye gré- 
ckym ty cfíK, člil íem v horách. Ja myslím, že Noriťum a Noríci znamená 
»rícam a Ilorid (Horáci) Prepisovaleba saadno miesto H napísali Ií, 
f 10 tuho norické lesy meunjé sa "Opxuvtč? ^pu\i*^c^ ilereyniiis (vlastne 
jrí*yisia*í) salrus, Alpes Graiae (Goraiae). Zemepisec ravenátsky mesto 
ideu menuje G raja (Ooraja. Srov. Ugoria, Ugría). ~ Z Horícam len 
m^hlo tôitať Gorutansko (nesprávne Korutánsko), Carantanura (Goro- 
imunmh 

*) Srof. môj „Slovenský Letopis ^ Y Skalici, 1832. VI, atr, 10—13, 
10— lÔ, 2a, 29—40. 

*) S. Paulinos ap. Mígne tomo BB. pag. 69. 



a na Rýne založili nemeckú Frankoniu. Pápež Symmachus (498—514) 
sriadil novú katolícku hierarchiu a, udelujúc Theodorovi, arcibisku- 
povi v Laureaku (Lorch) pailium i hodnost metropolítsku, vraví, že 
cirkev v Laureaku vzala počiatok od apoštolov. Škoda, že v tej 
listine nenie poznačené dátum ani sídla jeho suffragánov. V jednom 
písme z 13. storočia spomínajú sa: Betovia (Petau, Ptuj), Celeja, 
Gradus salium (Solnohrad), Sabona, Raba, Putina'j, Austria*), Fa- 
viana'), Laureacum, Valentia (Wels), Patavia, Frixina (Freising), 
Imbripolis (Regensburg), Tyrana (Trnava), Nitraba, Seclavia, Vetva, 
Curima (Kurím), Wissegrada (Praha) a Herbipolis (Wiirtzburg). 

Jakokolvek pozdná a skomolená je táto zpráva, predsa je pravde- 
podobná a tehdajším okolnostiam zodpovedajúca. Pozoruhodné je, 
že v nej pripomína sa rozhranie medzi Pannoniou a Moesiou, jako 
i rozdiel medzi Moesiou východnou (na lavej strane stredného 
Dunaja, kde je Trnava a Nitra) a západnou^). Skutočne i jedna 
časf Sclavinie pod horným Dunajom nosila meno Moesie. 

Y tom samom období stala sa zmena svetská v tej poddunaj- 
skej Sclavinii. Nemeckí Frankovia, vedení Theodorom, r. 508 pre- 
kročili Dunaj a podrobili si slovanskú Vindeliciu a územie, ktoré 
kedysi obývali, ale opustili keltickí Boji^), a nazvali sa Bojoarmí 
(Bavormi). Odtiaľto cez Gorutansko zabiehali i do Itálie. Tie vý- 
bojné pokroky Frankov pozorlivým okom sprevádzali Byzantínci. 
Cisár Justinián (527—565) chcel sa dozvedieí od krála Theodoberta : 
v ktorých krajinách leží jeho královstvo? Tento mu odpísal, že je 
ono od Poddunaja a hraníc pannonských až hore po oceán rozší- 
rené*). List musel byť písaný po r. 534, poneváč v ôom dáva 
cisárovi na známosť, že i Visigotov si podmanil ; čo sa stalo r. 534. 
Musel byť však písaný pred r. 548, v ktorom umrel. 

Justinián poznal, že Pannonia (Moesia) má nebezpečných suse- 
dov v Bavorákoch, poveril Longobardov so správou Pannonie, cisár 
Justín IL ale r. 568 poslal ich do Itálie. 



^) Urbs Patina quasi metropolis civitatum versas Pannoniam ad 
australem plagam fait. Ann. Berlh. Pertz V, 302, n. 31. ad an. 1077. 
Teraz Piter. 

^) Austria (Ansturis) medzi Mediicam a Sv. Hjpolitom nad riekou 
Bielou. Ostroh (Osterbarg). Šembera: Západní Slované str. 225. 

^) Faviana nenie Fa — Wiana čili Viedeň, jako sa í Šembera do- 
mnieva, ale Melk, čili Medlicum preložené do latiny Faviana. V oboch 
je koreň med, latinsky favas, mell (Honig). Faviana ležala v Noricnm 
ripensc, Vindobona v Pannonii. Sv. Severin odtiaľ chodieval do Borgas, 
a neďaleko Medlika je dosaváď Burgstal. 

^) Hansiz: Genn. sacra. I, 24. 

*) Srov. môj , Letopis" r. 1882, VI. str. 37—39. Srov. môj spis : 
O cirkevním dejepise Slovanô. V Praze, 1887. str. 16. Parlamentár r. 
1888. Nr. 36. str. 4. n. i., kde stojí: Mamani miesto Alemani. 

^) Vidz môj spis: O cirk. dejepise Slovanft str. 15, n. 21. a Parla- 
mentár 1888. Nr. 36. str. ô. Migne Patrôl, tomo 71. pag. 1 164. 



Ke<f LoDgobardi 569 opúSťali Panooníu, sverili túto Obrom 
(Avamm), svnjím bojovným spojencom. 

PauiuH DiaconuB pôstna lueuii], že Longobard! vzali so sebou do 
lltálie i Bulharov. Čo to boU za Bulhari? Či tí Huno-Bulhari, ktorí 
j z doby Attíiovej f r. 454) zostali v Pannonii, alebo poxdejšíe ta sa 
jprísfaíjovalí? Nedá sa to urŕite povedať. Isté je len to^ že i po 
[r 5(19 ich ŕasť bývala v Pannunii a mala so svojimi (slovanskými) 
yáajeuovci^ Huuo-Obrami, v?ijomiiiÍ sraluvu, d la ktorej po smrti 
Obra mal nastúpiť krá! Eulhaľ* Domorodí Sclavini väak pod 
amro-bulharskou neutrpeli ujmy na avojoj národtiosti. Itiát 
líí h\o m Sclavinmi Vindeliciei ktorí, Bojovarmi (Bavormi) opano-. 
ml ä kroka na krok svoj jazyk tratili^ sa nemCili ^)* 

Bavonicj z poCíatku boli časťou porýnskej dŕžavy Frankov^), 

ikň vrak už r. 5tVi bola napadnutá od Avarov, Sigebert učinil 

B fiimí mier. To isté stalo sa i w 5G6, a podobným výsledkom. Od 

tpj doby Avnri páchali lupičské zAlety z Pannonie do Venetska 

iMÄAdriou; ale, kecí medzi Bulharmi a Ävarmi vypukla domáca 

rojiiÄ, porozť^ní Bulhari vysťahovali sa do Bavorska* Zle pochodili; 

M mzkax krála Dagoberta r. 630 boli z väčšej čiastky zákerufcky 

prjvíaždeuí ^ľ Vojvodom Bavorska bol Pippiu, ktorého Bavoráci, aby 

Hvarov a Slovanov podrobil Frankom, buckať neprest<ívali. 

Po smrti Karia (f 737), kráta Frankov, Odilo, vojvoda Bavorska, 

fhldsil'sa za samostatného a od dŕžavy fríyikskej neodvislého; ale 

'^t (43 a 749 nad Lechom porazený dal sa na útek za rieku J in 

(Igcp, Oenus)* Už po jeho prvej vojne r. 747 vojvodom stal sa 

^mi] IL, ktorý n 777 založil kláštor na rieke Kremži (Chrems- 

ínnster, KifímsmuDSteľ)^ kde mu daroval majetky slovanské*). 

T«8sil mal Lintburgu, dcéru Desideriu, vojvodu adriatských 

JTliro? ^)^ za manželku* Táto popudzovala ho proti Nemcom, natoľko, 

p cbpíl sa zbrane proti královi Karlovi. Tento rozdelil vojsko 

troje: jedno, italské, pod Pipínom malo sa vrútií k Tridentu; 

Iruhé, «aské a východo-franské, po Dunaji tiahlo k Feringe; tretie 

["iíedul Karol k rieke Lechu. Z troch strán ohrožený Tassíl r, 788 

Wal sa na milosť i nemílost Karlovi, Tento prijal bo na milosť. 

Iiissil neudržal slovo^ ale spojil sa s Avarmi^ chystal sa k novej 



*) Bajotiuaríi relicto proprio idiomate TeolOftieum a Teotonicis acco- 
ni idioma, Palhansen: Garibaldi S- Vil. Šemberar Západní 
^^ ;r. 179, 

^) Theodoncas (f 530), rex Francoram* . . iusait conscribere legera 
•áf-oranii Äkmanorani et Bojuvariorum, aaicaique geutí, quae in ejus 
estale trat, secandmn coasuetudinem aaam. 8. Greg* Tur. ip. Migne 
71. pag. U63. pag. 623 nota c. 
I •) Slovenské Pohrady 1903, str. 114. 

*) Sí'humí: Archív fUr Hoimaiskoode. Leibacb, 1892. pag, 2—6. 
Slovenský lAHopi§ r. 1882 aiv, 12. Roziimic-li sa pod Ipfou rieka Ipa, 
l»fa?depodť>bná je, Éa Bavaráci tiahli sa už k rieke Eriafe (v terajšom 
dolnom Eakúsku). 

*J Slovenské Pobíady 1905, str, 630. 




fojne. Bol väak prezradený, r. 7^^ v Tugetheíme odsťirlený na Eitirf^ 
ale omilnstený zatvorený bol do kláštora. Správcom Bavorska stal 
sa Oeľold. 

Avarskí vyslaoci r, 790 prišli ku Karlovi do Wormaciej aby" 

urÉili sa líranice medzi Bavorskom a paiiuonskou Mríeslou. Bez po- 
chyby žiadali, aby hraniton bola rieka Enže 'j. Mt^ nevykonali ; kuo 
Karol dal sa na pochod proti Avarom. Jedno vojsko tiahlo nad 
horný ni Dunajom, druhé pod dolným Dunajom k Euži. Vojska 
avarak<5 4a lo sa na útek, a Karol podrobil si pannonsku Moesiu 
od Enže až po Rábu- Tým však vojna nebola zakrmôená^); vedená 
boli nielen v pannonskej Sclavinii, ale i v paiinonskej Moesii, 
kde i r. 79y iíahynul Gerold^ prefekt Bavorska. Konečne r. 803 
Tudun, knieža Avarov^ poddal sa a bol (druhj^krát) pokrstený ^, 
pannonská Moesia ale v cirkevnom oh lade podriadená bola ŕiastočn© 
latinskému biskupovi pasovskí^ mu *j, v politickom oh lade stála pod 
dožOľom nemeckého hraničného grota^j. 



^) Pravdepcidobné je, ie Tasil odstúpil Ävarom Bavorsko po Etížu 
(AnasQs), Ylô/. m^iu predposlednú. Avari, Abarí, Obri (gigantes). Srov. 
Abara, Oborin v Zemplíne. Korabinský ; Lexikón* 

=) Ekkehardi Uraug, Chronica ap* Migne tomo 154 pag* 860 — 862. 
Dobner: Annab II, 368—376* 

^) Obyčajná mianka je, že Abari boh pohania a ich kliau podobne; 
llunfalvi má meno Tnduu za názov bodDOStársky a krern neho khana 
AbrabaJiKi, píikríitenébo vo Fischamente (Fiskaha), pokladá za ro^diel- 
nebo od Tudiina. Ja tú mienku pokladííni za pochybenú \ lelx) : a) Abari 
boli kresťania nelaiinského obradu. Possidtbat Ronianns {PonUfex) . » 
8cb>voB, Abaros et Scjtbas ad Danubiam, Níli Doxopatrii Notitia patri- 
archa ap. Mignet Patrôl, graeco-lat Itmo 132, pag. 1086,, tomo lOT. 
pag, 351. b) Indun nebolo meno hodnostárske ; lebo v listítie pápeža Euge* 
nift IL (824 — 827) stojí : „cutn Tutimdo, nec non Moymaro, dueibus*** Meno 
Mojmíra I* bolo krcsfansbét tak i menu Tuttinda. c) Abrabám spomína sa 
jedine na n 805. Abrahám caganus baptizatns est super Fiskaha. Au* 
nales Ealisbon. Teda pri prvom (nelatinskom) krsle dostal meno Abra- 
bam, pri druhom (latinskom) kr^te meno Tudun, ŕili Theodor. Eral enim 
Caganus Cbriätianus, nomiíic Theodorus. Egtnhardus ad an. 805, Z mena 
Theodor skomolené bolo Theodov (syn Tasila IL)» Todon Tudun, Ta- 
tund, Tutundľunt, Tbeodoricus (823). 

*) In provincia Avarorum qtiaadem locnm, qui voeatur Lytaha 
(Lajta)^ et in terra Ilunnonim Zeiscumnrum. Trasmanu Wňčhovaam, Píe* 
lagum. Nardinnm, lioede, Aspacli, Wolfeswane, Eriapba, Bierstingum, 
Tullaaa» Trebenseej et in Arlagraa hasiUcas duas, et in Saxina basilicas 
dufts, et todicm in Fabiana (Faviami), Hanzil: Germánia h 155). Sú to 
miesta v terajšom poddunajskom dolnom Rakúsku . 

^) Bistingoímus marcbam ita, nt a Lytaha nsque ad fontem.*, 
ScOnbrnnns,,. sicut Theodortcus (Tudua) liabuit.,. et ^eiseamurus. * . 
qiiae et Godefridus (marchio) et Tbeodoricus (Tndun) sibi viudieaveruni* 
Ib. pag. 156. 



n 



% Tudtinovým poddanfrri sa uemectvu a latitiismu nestí hlásil í 

Slovania pannonsbej Moesie, ale s pomocou Cechov tftk ho ziiepo- 
"lojf>valÍ^ že n SOb prosil cisára Karia o dovoléDie, by a a smel osa- 
fiií medíi Sabariou a Ciuumituiiioni *), pravdeposlobue medzi Rabou 
I Lajtou -). Tie trenice iTiediíi Tutunom a slovanským i županmi 
neprestaly, tak že cisár Karol poslal i\ 811 i vojsko do panoonskej 
^Mwe tie tremct? vyrovnať; vodcovia toho vojska ntípoužili uisilía^ 
lle svadlívých potílali pred cisára do Ciach 'j Ci a čo tam docíelili, 
evedomo. 

Po smrti císíra Karia (f 28. jan, 814), cisár Ludvík n 815 

J^tílal sDeoi do Paderbornu, Prišli ta i poslovia Slovanov východných. 

' ^to vykonali, nevedomo. Cisár Ludvik už r. 817 prvorodeného 

&, Luthara, urohil spolucisárom, Pipína kráíom Aquitanie, liiidvika 

IráToin Bavorska ^), ku ktorému náležala i panuonská Moesia* Za jeho 

íéy Ľudovít kuioža juhoslovanské pod Dravou, započal boje proti 

^útm Ludvikoví í r. h 19), ktoré roznietily ducha slovanského 

v Poflunajcoch ^f a pripravili cestu k obnoveniu arcibiskupstva 

Lauiiaku (Lorch), 

h pravda, te t. 82i do suenju vo Frankfurte prišli i poslovia 



') Cagatiua... impoľAtorom adiit postulaos sfbi locnm dari ad ha- 

päteniium intcr Sabaríam et Cíirnunlum, titiia propter iiifestationeín Scla- 

inim, qiii Behemanl vot^antur^ in pi-istlaii Bedibos esse non poterant. 

ginbarJtis ad an. 805, Dobner: Amiales 11, 420—422. Myslím, že 

iMmmi nepriatelia Taduna holi doma *i pannoasko-moesit-kí slovanskí 

aiií, Oťsi ale druho^í^tupnf. Prinms ah imperátor e (Carolo) constilutus 

W foiitiiiii uomes GoterammiiSi seeuudus Werífdmrins, tertias Albricu?, 

[oaitus Gotefľídaa, quintus Gcroldiis (f 799). Interini vero, únm prae- 

lictj (nontinii) comites onenlalem procurabant plagam, níiqiii duees ba* 

ntATmtrit in tlhä FrirtibuSt qui (contiDii) coniilibus diti sub crunt.«. 

Viifislaugji { Priví ^ — sláv, PrivíDa?), Gemícas^ Ztojmar, Etgar, Anonjrans 

Siliéargensis, 

t*) Carnuntum a Litaha (Lajta) sú jedno a to sanié. Srov. nótu 4, str, 
I Sabaria lotva je terajší Sitom bathely, Steinamanger, poneváč nepatri do 
kdajlfj parmíinskpj Moesie na íavam brehu R a by. Kedysi bola i Rábska 
biria (Rapa Sabaria), asi Sobotfn, čili terajší Ráb, Slovenské PohTady 
06, str, 163. Podhracŕky: Névtelen, B51. 
') Fuere etiani Aquis (Áchen) * , * Caní, Zanci, principes Avaruníit 
e( Tudun ct alii primores Sclavorum circa Danubium babitantium, qni 
i dueíbtjs copíanjiíh quae tn Pannoníam rabsae ruernnt. Egiobardas ad 
.n. 81L 

*) Ladoviťijs íiliiim saum primo genitum Lothanaai coroaavit,., 

^iiiíperii sni sociam Bíbi constiiuitt ceteros (Pipinuni et Ludovictim) 

IppeHatoš. unum (Piptnum) Aqnitnniae, alterum (Ĺndovicum) Bo- 

pTaefecit- EpJTihardus ad an, 817* 
^) Tunaitae ^ Dnnaitae. Bobner: Aanaks II, 371. Eginhardus ad 
719 822. 



9ä 

z Čiech, Moravy a Pannonie, nie však ako zo zemí podmanených, 
ale ako zo susedných, mierom spriatelených M- 

Do doby cisára Ludvika padá velmi záhadné obnovenie nekdaj - 
äieho arcibiskupstva laureacenského skrze pápeža Eugénia II. (824 — 
827), ktorý vo svojej listine menuje Urolfa arcibiskupom laurea- 
cenským a ho ako takého oznamuje suffraganom jeho: Ratbfredoví 
favianskému, Methodovi julienskému, čili soriguturenskéma, Alevi- 
novi nitrianskemu a Annonovi vetuarianskému ; tiež Tutundoví a 
Mojmarovi vojvodom, jako i pohlavárom Avaríe a Moravie; udelujúc 
mu právomocnost arcibiskupskú nad Avariou, Moraviou a provinciami 
Pannonie, čili Moesie^). Pravdepodobné je, že laureacenské arci- 
biskupstvo slovanské bolo pre slovanských (glagolských) — , latinské 
pasovské biskupstvo však pre latinských kresfanov, jako to bolo 
i v pannonskej Sclavinii^} Ďalšie osudy tejto slovanskej hierarchie 
su vo tme. Jediná hviezdička v tej tme je listina z r. 836, v ktorej 
cisár Ludvik daruje biskupovi pasovskému, Reginarovi, Kirchbach, 
skrze hraničného grófa Ratboda Annovi chorbiskupovi udelený, 
8 tou podmienkou, by ním Anno a jeho vnuk vládli do svojej smrti ^). 
Je to dôkazom, že Nemci tú slovanskú hierarchiu latinismom po- 
tlačili. To sa menovalo pokresíanením pohanov. 

Za času cisára Ludvika vystupuje na dejiSte slovenský panovník 
Privina. Jako, a kedy prišiel k panovníckemu stolcu? Je to uzol 
gordický, dosavád nerozmotávaný. 

Privina býval v Nitre, kde mu arcibiskup solnohradský Adalmar 
(821—836) posvätil chrám sv. Emmerama. Kedy? Muselo sa to staí 
v r. 824—829; lebo listina pápeža Eugénia z r. 824 zná len Tuduna, 
knieža pannonskej Moesie, a Mojmíra I., knieža Moravy, nie však 
Privinú. Mojmírom zo Slovenska vyhnaný utiekal sa k hraničnému 
grófovi Ratbotovi, a pokrstený bol (tretíkrát?) v Treisme, ktorá 

') Omniuro orieDtalium Sclavorilm, hoc est Abotritoram, Soraborum, 
Wilsomni, Bobemanoram, Marvanorum, Praedicentonim (?), et in Pan- 
nonia residentium Avarum legationes cum muneribus ad se missis excepit. 
Eginhardus ad an. 822. Dobner: Annales II, 478. Pod Pannoniou roz- 
nmie sa panoonská Moesia Tuduna po Lajtu. Hanric: Germ. sacra I, 156. 

') Dobner: Annales II, 486—487. Pravdepodobné je, že Lauria- 
cnm je Lorch pri rieke Enži, Faviana (Medlicnm, Mellicium, Melk) pri 
rieke Eriafe, Nitra na Slovensku, Votus arx (Vetuariensis, Vetuarcensis, 
Yetus castrum. Starý hrad, Ungnsch-AItenburg); ale kde bfadaC Spe- 
culo-Julium, čili Sorigaturum? Bez pochyby ležalo v Mojmírovej Morave, 
a 8Ó, ktorí to majú za Homolúc, Holomúc, Juliomontium. Dobner: An- 
nales II, 491. Srov. Hauzic: Germ. sacra I. 24, 149. 

») Slovenské Pohíady 1906. str. 722. 

^) Qoasdam res proprietatis nostrac, quae sunt in provincia Ava- 
rorum, in loco, qai dicitar Kircbbacti . . . qaemadmodam Ratbodus comes 
(confínil) Annonicor Episcopo ipsas res consignavit. . . concessimos . . . 
tantum scilicet, ut dom Anno cor Episcopus (vlastne Anno Chorepiscopus) 
atque Anno nepos eius advixerint, ipsas res tenere et usnare facíant. 
Hanzie: Germ. sacra I, 156. 



— vraj — náležala arcibiskupovi solnohradskému *), ale len do 
r. 829, v ktorom prisúdená bola biskupovi pasovskému*). 

Majúc toto pred očima, opovažujem sa rozmotávaf ten gordický 
uzol takto : v pannonskej Moesii pod dozorom nemeckého hrani&ného 
grófa slovanským vojvodom bol i župan Privizlauga Cili Privislav. 
totižto Privina^). Bol nem(úrom a preto po smrti Tuduna stal sa 
kniežafom nielen nad pravodunajskou, ale i nad lavodunajskou 
Moesiou*). Že bol teutophilom (oddaný Nemcom), dokázal tým, že 
opovrhnnl slovanského biskupa v Nitre, pristúpil k latínismu a skrze 
latinského arcibiskupa solnohradského dal si posvätit chrám v Nitre 
na počesf nemecko-latinského sv. Emmerána. Také protislovanské 
konanie netrpel Mojmír L, vojvoda moravský, a vyhnal ho zo Slo- 
venska do pravodunajskej Moesie (Avarie). Ŕatbod ho prijal, prásen- 
toval cisárovi Ludvikovi ana rozkaz tohoto dal ho pokrstiť v Treisme *); 
ale sa potom jakosi rozkmotril s Ratbodom, bez pochyby pre obno- 
venie slovanskej hierarchie skrze pápeža £ugena K., a dal sa na 
útek k Bulharom i so synom svojím, Ghoceľom. Odtial prešiel 
k Batimírovi, kniežafu horvatskému. Medzi tým časom cisár Ludvik 
poslal Ratboda s veľkým vojskom proti Ratimarovi (Eratimírovi, 
Krasimírovi). Tento bol porazený. Snád Privina preukázal nejakú 
prajnú službu Ratbodovi a prekročil rieku Savu, utiahol sa k hra- 
ničnému grófovi Salachovi; ktorý ho smieril s Ratbodom, natoľko, 
že nielen nazpä( uvedený bol do pannonskej Moesie, ale k tomu 
obdržal od cisára i pannonskú Sclaviniu, pannonskú Moesiu vSak 
odstúpil synovi svojmu, Chocelovi. Tento po smrti otcovej (asi 868) 
obdržal i pannonskú Sclaviniu. 

Práve toho času sv. Cyrill a Method účinkovali na Morave, 
povolaní do Ríma konali cestu (cez pannonskú Sclaviniu) k pápe- 

^) Baptizatus est in . . . loco Treisma nancopato, curte videiicet 
períinenti ad sedem jnvavonsem. Anonymus Saliburgensis. 

^ Regio, qae ultra Comagenos montes est, inter eos dividoretur 
6ic, at aqnílonarem occidentalemqae oram, qua Spiraza (Rabca) amnis 
exorítnr et cam altera Spiraza et Arabone (Raba) confluit, Pataviensis 
haberet; reliqua orientem austruraque spectantia procurarentur a Solis- 
bnrgensi. Dobner: Annales II, 506. Hanzic: Germánia sacra il, 125. 

^) Srov. nótu 1 na str. 91. Je mi patrné* že Anonymus Salisbar- 
gensis miesto Privislav napísal Priwizlaaga, pozdejšie však napísal bo 
PriwiDa bez prívesku sláv, jako to robievali pri menách Rastislav a 
Rastiz, Venceslav a Vencias, Vácslav a Vác atď. Privinú písali i Pri- 
binoB, čo je podobné menu Pribislav. 

^) Je pravdepodobné, že Tatun panoval nielen nad pravodunajskoo, 
ale i nad ľavodanajskou Moesion. In praeŕatis regionibns Hunniae, qoe 
et Ävaria appellatur, sed et Moraviae, proviuciarum quoque Pannoniae 
sivé Moesiae. Bnlla £ugenii II. 

^) Latinským Nemcom bolo také krstenie len jakousi ceremóniou 
BTetáckou, ktorá činila tak pokrsteného hodným spoločnosti cisárskeho 
dTorn (hoffiihjg). Norraanského vyslanca pokrstili dvadsiatykrát. Caroli 
magni opera ap. Migne tomo 98. pag. 1408. Srov. vyše n6tu 1, 



2ovi a boli tam od Adriana ÍL (B67— 872) m arcibiskupov vys^^átenf, 
Cyril I pre MorA%u, Met hod pre Sriem, e ktorým sused i 1 Ch oceľ. 
Teato požiadal pápeža, aby rozäíril právomocnosť s v. Methoda i na 
jeho Juil slovanského (glagolského) ohradu; to pápež i iiŕiuil. ĎaUie 
osudy s\\ Methóda Yypntval som iia ioom mieste, v patinori!ik©j 
Sclavinii. 

Ked Svätopluk I. r. 884 opanoval i pannonskú Sclaviniu i pan- 
QOQSkú Moesiu, Wiching, biskup iiitriansky, ua tom pracoval, aby 
tieto Äeme pravoduDajsk*.^ vylúčené boly z arcibiskupstva av. Methoda 
a obnovené bolo drievne arcibiskupstvo laureaceoské, ovšeia pola- 
tinčené. To sa v&ak nestalo ; íUio, Mojmír H-, po smrti otca svojho^ 
Svätopluka L (t 81>4), vyhnal ho ako potajomného priateía Nemcov, 
do Bavorska. Čo nemohol dosiahnuť u Svätopluka L a Mojmíra IL, 
to chcel dosiahnuť u cisára Arnulfa. ktorý ho uí^iuil biskupom pa* 
sovským, K tomu cieľu falšoval diplom cisára Ludvíka z r. 82B, 
do ktorého vložil tú lož, že Yivilo (720 — 737) bol arcipiskupom 
laureacenským, ked však Lauriacum skrze Obrov spustošené bolo, 
preniesol svoj arcibiskupský stolec do Pasavy, Jeho pletichám stal 
sa koueCj ked arcibiskupom soluohradským a jeho stíffraganmi už 
v novembri i\ 898 s vr ženy bol s pasovskej stolice biskupskej ')• 

Mojmír IL tiež sa zaoberal s obnovením arcibiskupstva laurea- 
cenského, ale v inom smysle, Ked r. Sllŕj obmedzený bol na pan- 
noniskú MoeEitu^ požiadal pápeža o sriadenie t^lovanskej (glagolskej) 
hierarchie^ aby tak zachráuený bol jeho slovanský ľud pred vlivoín 
nemeckej hierarchie. Skutočue i prišli z Rfma; Ján, arcibiskup* 
Benedikt a Daniel^ biskupi, aby ako konsekrátory vysvätili pr© 
pannonskú Moesiu arcibiskupa a jeho suflfragánov-). Kde boly šidla 
tobo arcibiskupa a tých biskupov sulfragánov, pre nedostatok zpráv 
nedá sa určiť; len to je zaručené, že bolí ešte i v tej dobe^ ked 
Uhri r, 902 opanovali pannonskú Moeaiu^) 



') Hanzic: Germánia sňcra 1, 155, 168 — 173. Parlamentän Wioo, 
1887- Nn 38* S. 7. Prodsa však maniiví biskupi pasovskí, hlavne Pili- 
grin (971 — 99 Dl domáhali sa titulu arcibiskupského, odvolávajúc sa na 
"VMíhingov falsifikát. 

-) VeneruiiL . , iu terram Sclaviuoruni, qnl Móra vi {paiinonieuBes) 
diruntur; qíiae regibus nostrís et populo nostro (teuionico), nobis qnoque 
snbacta fuerat tam in c nitu christianae rcligionis (latini rítus), i[nnm in 
tributo substantiae saecularis (decimislj; quia exinde (Patavia) priruum 
imbuii et ex paganis (cUristianis ritns slávičí) Christianl (laiini rítus) 
fäťli suat . . , Nuac vero * . . unus epíscopatus (Passaviensis) in qatDqtíd 
divísus. , ♦ ordiuavenint in nno episcopatn (Passaviensí) uuum archiepis* 
copum.., et tres suffraf?aneos eins episcopos. Epištola episeoporom Ba- 
variae ad Joanuem IX* an, iíOO. 

^) Quorum etiam quatuor nsqoc d um liungari regoum Bavartomm 
invaserunti . . * in Moravia (pannonka Moesia) manserant Kpíst* Pili- 
gnui an> 965. Je tni pravdepodobné, že slovanský arcihiskup bol v Lsiu- 
ríakíi, jedftij biskup vo Faviane (Mcdltcum). druliý v Starých Hradoch 
(Vetuarcensis), Jako bolí r, 824. (srov. nótu); álvrtý asi v Rábe. 



m 



Biskupi bavorskí ovéem protestovali proti tomu obnoveniu bIo- 

Imňq hieran-bíe: ale 8 jakým výsledkoinV Nastaly totižto velké 

[premtj s pannonskou Moesiou; lebo výbojní Ubrí poílujali vojnu 

ío nej'i. Pravdepodobnťi Je, že v tej vojne ííH)2j i Mojmír ÍL za- 

IpruPj; lebo už í\ 902 celé jeho iidelué kniežatstvo až po Enžu 

i>|iaiio?a]i Uhri ^1. Nezáležalo Ubrom. menovite výbojným Turko- 

Bulharoni, na tom, aby dynastiu moravskú v [íauoonskej Moasii 

lilržali, ale aby pannonskú Moesiu b panoonskou S^lavoniou v jeden 

spcijilL 

f\ií pannouski Moesia pod vlŕldon slovanských BuI barov 

fO tvárnosť sbivamskii. iJlho ju však nepodržabi; lebo usta- 

calooje, ktoré m i tam Uliri podujímali, hlavne však porážka 

^, %f> na Lechu, jako i ztrata Favodunajského Uhorska^), tak ich 

$lft!)ílá^ že ztratili (972) panuonskú Moesiu až po rieku Erlaffu^), 



*| Huiigarí Mjsiíi (pannoaiĽfl Mopsia) eversai Maríihensiurnqne, licet 

fiítiliurii (giikmeoovťov). eonversis tahernacnlis* Bunm olim Paononiam 

\mu V^ľU: Monum. Ger, SS. 1V^ 517. Genlilia, bomo de eadera 

Lex- Dorangii. - Coost, PorplL de adm* imp, c* Patrôl, graeco- 

^ip, Migne í 'X in, 250. Nuž boli- U ti Huiigari súkmeňovcami Mo- 

ttiEOv ivlastue pannonskýck Moesianov) ; teda boli Slovania, O nícb 

L SJOO biskupi bavorskí pápežovi : l[tsi (pannouici Siaví) Ungaro- 

rftTausdiinubianoniEnj nun modicam intiltitiidinem (r. 926) ad sa 

fQfbpíeriini . . . et super nos Chnätianos (latini vitus) immisemnt. Boli 

ilovariskí Btilliari. Kolári a Sloveni z PotisÍa» íili z Čierneho Uhorska. 

ovensb* pohľady 1902. str, 54 H a nasled. ročníky. 

*j Že Mojmír II. íahyniil y bitke u ľreáporka r* 007, nemá nija- 
ŕho základu. Vidz mňj spis: Cechy v X. století. V Praíe» 1886. str* 
ÍML 

^ Qaaedam pars dioecesís soae (Pataviensis>, ubi s, Floriani Mar- 
ni9iNi§teriuni . * , ex improvi^o devastata est deprecans, ut. civltatem 
M ijoviter in ripa Oaas'. . . constrDxcrynt íiípl. Ludovici XIV. 
t. D. yOl. UlLTíi AniiSiim tluvíum re^nuni Bajovaricum. . < 
jivasíínint, , . Bajovarii.,, e contra festinare disponunt. Sed ho^^ Un- 
jlri tiraŕcogoosccntes, sum hic, quae depraedaverniit, redienjut,.. ad 
ii Pannoniam, . , in idipsum tempus pro tuitione tllaium regui va* 
WíííiBnutn urbem íd líttore Ancsí fluminis imnc apposuerint, Änn. Fald, 
' m. 900. 

*) Vltstoé Čierne Uhorsko, kde sa Bulban a Kozan pôvodne medzi 
ttveaami boli osadili, bolo pod vládou ruskou. O tom budem písať 

*) Leopoldns Manrbio MetiUcum iMelIioium» Melk^ . . . expugnavit 
dier, Ungarie espulsis. Cliron. Zwetlease ad an. 979. Woífgangiia 
I?etisbnrgensi9. . . in terra qnondam Avaronim iuxta fluvium, qui Er- 
fi dicttnr, loeniQ quendam^ qal Steinina Cbiricha nominatur, . , . de 
fartn missis colonis iocoli fecit. Dipb Ottonis II, 2, idit. octob. 979, 
iiikfn*he na ľavej strane Erlatfy (Arelappe za Rimanov)* 



96 

potom obmedzení bolí až na jej čiastku pod viedenskými horami *). 
Kam Bavoráci pokročili, tam tratil sa slovanský živel '), tam i slo- 
vanská cirkev podliehala latinismu^,. To samé nebezpečenstvo hro- 
zilo i Fannonii aj pod sv. Štefanom *). Tento ho však umenšil tým, 
že na radu Henricha, vojvodu bavorského, a s privolením cisára 
Ottu vymohol si u pápeža Silvestra druhého hodnosť kráľovskú a 
potvrdenie rímsko-slovanskej hierarchie pre Uhrov *). Škoda, že jeho 
syn, SV. Imrich, predčasne a nešíastne r. 1031. umrel '^). Tak sa 
vidí, že viac sa klonil k východnej, než k západnej cirkvi ^), a nebol 

^) Qaid... sui jurls in decimatione coDtingeret iotarjacentis pro- 
viDcíae inter Anesum fluviam et Comagenam montem. Rotulas decimaram 
Piligríni. Hauríc: Germánia I, 227. Šembera: Západní Slované. 1868. 
str. 214—217. 

2) Vidz nótu 5, 8tr.95. Ex inopia servorom in locis ecclesiastici pa- 
trimonii constituantar coloni. Dipl. Ottonis de anno 935. Ut ailicereDtur 
novi coloni indolgeutia et largitionibas. Aventínus. Hanzic: Germánia 1, 
225 et 226. 

^) Solnohradský arcibiskap dal si už r. 974 skrze páp. Benedikta 
obnoviť svoje právo „in tota Noríca provincia et in tota Pannonia, sn- 
periori videlícet et inferisri". Fejér. Cod. dipl, I. 758. Piligrin, bískap 
pasovský, na základe diplomu, Wichingom sfalšovaného, r. 975 žiadal 
pápeža Benedikta, aby naňho preniesol titul nekdajšieho arcibiskupstva 
laureacenského, udávajúc, že „pene cuncta Uuugarorum natio (neophita) 
sít prona ad percipiendam íidem sanctam; sed et aliae Slavorum pro- 
Vinciae". Hanzic: Germánia I, 211 — 213. 

^) Nesprávne majú ho naši dejepisci za apoštola „pohanských Uhrov*, 
ba „pohanských Maďarov" ; lebo to jeho latinské apoštolovauie týkalo 
sa len toho územia, ktoré Nemci (inter Anasura et Comagenum mon- 
tem) opanovali. Srov. nótu 1. na tejto str. 

^) Imperatoris autem praedicti (Ottonis) gratia (!)... gener Henrici, 
ducis Bavariorum, Waic (Vác, Vacslav), in regno suimet episcopates 
cathedras faciens, coronam et benedictionem accepit. Thietmar ap. Bie- 
lowski Mon. Pol. I, 264. Bola to rímsko-slovanská, nie ale latinská 
hierarchia. Až sv. kráľ Vladisláv založil prvý kláštor latinského obradu 
v Šume (Sumigii). 

^) Henricus (Emerícus) nobilis dux Sclavoniae YIII diebus langnit, 
nona vero die, hora IX eroisit spiritum. Uhorsko-poľská kronika. Bie- 
lowski : Mon. Pol. I, 508. Henricus, Stephani regis fiiius, dux Ruizorum 
(Slovákov) in venatione ab apro discissus periit. Annales Hildesheimenses 
ad ann. 1031. Tamže nóta 43. 

') Grane enim tibi est huius climatis tenere regnuro, nisi imitátor 
consuetudinis ante regnantium extiteris Regum. Quis Graecus regeret 
Latinos graecis moribus? aut quis Latinus Graecos latinis regeret mo- 
ribus. Monita s. Stephani ad s. Emericum. Pod Grékmi rozumia sa 
carihradskí, pod Latinmi limski kresčania. Crncem bifurcatam (4:)... 
parenti suo, Stephano ... a Graecorum caesare ex Constanopoli . . . 
transmissam, quam vir Dei (Emericas) in pectore gestare consueverat* 
Plu^oš lib. 2. coll. 149. 



w 



prajsý Nemcom '), Po smrti sv. Štefana (f 1038) nastal boj SIo- 

ivanstva proti Nemectvu, ba i boj východnej cirkvi proti západnej, 

jkhy kíáln Petra a Samuela^i; a jeho hlavný výbuch stal sa 

ŕCiatku panovania Andieja L^}; sotva, že sa utíSil, opäť ohno- 

poíiatku panovania Belu 1. **). Tie trenice umiernené bý- 

jvenlm rovnoprávnosti východnej a západnej eirkvii jako 

To za krála Štefana*), 

Jaký vliv malý tie smutné pomery na pannonskú Moesiu? 

Snmtué* Už král Samuel odstúpil r. 1043 jej časť medzi viedenskými 

iorami a riekou Lajtou >íemcoin '^u a tak i Moesia medzi Lajtoti 

& Ilábou prišla do nebezpeí^ného susedstva hltavých Nemcov. Zapo* 

* Jo-Ii sa poneiijŕovanie Moesíe nž na sklonku života Chocela^J, 

iko i potom za doby Gesu a sv. Štefana*), tým viac sa to diaJo 

nasledujúcich stoletiach. Už král Šalamún^ bez pochyby nedôveru- 

[ijc uhorským Nemcom, r. 1072 uviedol ta maJarskýclí Pe^íencov, 

iby ostrihali hranicu Uhorska proti Netncom '^); pozdejšie však sám 

tiahnuť sa musel pred nimi do Moäonska a Preäporska ^% Z podobnej 

ŕohaútky i král Koloinan (t 1114) uviedo! ta Rusov ^\); ale i sára 

JroHSívár, kde boli osadení, stal sa potom Karlburg^ a po nich, 

ko i po Slovencoťlí^ pôvodných to obyvateľoch pannonskej Moesie, 

temer každá stopa. Jediná nemecká obec Winden asi zacho- 

pamiatku Slovanov obce Salún, ktorú cistercíaci z Rakúska 



^) In hôspitíbns et ventitiís víris tanta inest utilitaSt ní dígne 

fttío in lôco poasii haberi*,* sicut enim ex diversís partibus et pro- 

Irindis leniout hospitasT ita dtversas linguas el cosuetudínes, diversaqua 

cnmenía (naaky) et anna secum fiucunt, que omnía regiatn ornaat et 

rnrÄgíiäfifíint atiiam et pertcmtaiit cxteromin arrogaiitiam í nani uiiins 

jlíagQae iminscjue moríB regnum imbecilie et íragile cst Monita s. Ste- 

^I^iQl capítolum G. I nevestu vyhľadal si vo dvorci poľskom. 

*) Siovanská strana bola za Samuela, s&a neodvislosÉ krajiny od ne- 
bo c:isára a za slovnnskú cirkev^; noineťká strana bola za Petra, 
ftdvlslofiť krajiny od nernerkého cisára a za latinská bohoslužbu, 
') ChitJD, Bnd. ap. Podbraczky pag, 94. Nebol to boj pobanslva 
^Toti kreíifÄíistvn, ale boj za slovancinn proti nemcíae a latínismu, Sloven- 
ky Letopis n 1880, str, 178-185. 

*) Chren, Bad, pag. 119. Držal s Carihradom, odtiaľ prgal korana, 
äľi earlbradskťho spôsoba sriadil krárovský svoj dvor a krajinské pe- 
áfliuíctvo. Uk pag, 117. Parlamentár Wien, 1888 Kŕ 23- S* 4. u, s, w* 
'^) Chron. Budense pag. 101. Sr. nátu L 

•| Horvúth — Klein: Geschichte von Ungtrn. Leipzig, 1867* I, 150. 
Letepb r. 1880* str, 99, 
"^) K vôli Nemcom jeden zo dvoch Starých Hradov pomenoval Mos- 
irgom u učinil darovanie sv. Emeramovi (biskupstva rezeaskéma). Slo- 
D$ké Pohľady r, 1905, str, 349, 
•} Cbron, Budease pag:, 47 — 49. 
*) Cbron, Budense pag, 134* 1Ô5 nóta L 
'**) Cbron. Badenae pag. 154, 
*•) Änonymus B, r* not. chybne to pripisuje Zultovi Ärpádovičoví, 

7 



obdržali a najprv jej meno, potom ale i jej obyvatefov pouemŕiliM. 
TerajM početní Slovania MoSonska sú Bosniaci (Bosen-Croatenjj 
ktorí sa i sť^m zo strachu pred Tiirkaini presťahovali- 

Co sa týka náboženských pomerov, pôvodoí obyvatelia pannoo- 
skej Moesie, CiU Slovencí> boli ílcumi rímsko - slovanskej cirkvi, 
jaká sriadená bola \8íí8) za Mojmíra IL; a pravdepodobiié je, ž© 
biskup z tej hierarchie od toho (''asu býval v Rábe ^)> kde bol tiež 
SV. átefau koruDovaný za rímsko'katoiíckeho kráfa Paononie*). Je 
pravda, že ešte r. 1638 spomínaj li sa kalugeri v biskupstve ráb* 
skom "*), ale buJ boli to mnm glagolskí, Blebo Ich kláštor bol niekde 
na pravom brehu rieky Rdby, kam siaha dioecesa níbska. Nemci, 
vodierajuci sa do Uhorska, nielen ponemŕovali Moesiu, ale i latini- 
sovaIí> Tak r. 1074 cisár Henrik I V., pod ktorého pMšíom bol král 
Šalamún v Moesií^ daroval zeme v marke (!) medzi Rjlbou a Logtou 
rlmsko*latÍDskému biskupovi fnsinskému^); a tenže í^alaroúu, keí 
bol obmedzený na Moäonsko a Prešporsko ^), založil v Preäporkii 
rípisko-latiuské prepoštstvo '), Tak tam i tu položený bol základ 
rlmsko*latiíiskej cirkvi. 

Ačkolvek pannonská Moesia ohmedzeEá bola r* 1043 už len 
na územie meilzi Rábou a Lajtou, eSte dlho zachovala níizov Moesíe. 
Tak SV. Vladisláv, zapudiv kráía Šalamúna z MoSonska, n 1087 pístl 
Oderisiovi, opíttovi montekassinskému, žeož vládne i Moesiou % Otto 
frisinský^ opisujúc vojnu Gesu ÍL r, 114G, nazýva rieku Lajtu ^porta 
MĎesie*" *), Po ukrutnom spustošení Uhorska skrze Tatárov, kráí 



») Fejér: Cod. dipl. 111. 1, 2O0. r. 1217. VIL 4, 8 L r, 1232. 
Yin. 2, 64 n 1317. 

*) O založení hig^kupstva ráhiUeho skrze sv» Štefana nieto ur^ít^ 
zprávy. Z tobo, že sv, Štefan n 1009 v Rábe podpísal zskbdaônti li- 
stinu biskupstva peénchovskéUo. nenasleduješ, že je on žakladalelom bi- 
skupstva rábslvelio. 

^) Slovenské Pohľady 1906. str. 163. 

^) Trnavská synoda príkázah biskupovi rábskemUi aby odstránil 
kalugerov, ktorí sii upodo zrie vani nielen — vraj — z kacírstva, ale 
i z vlastizrady. PĹlei-fly: Concilía II, 359, 

*) Slovenský Letopis 188 L stn 346. 

^) Collegit se festínanter in Musun et Poson. Chron. Bud. ptg, ISO. 
CnĹ pag. 49. 

^) Sborník Museál, slov. spoločnosti r, 1906 11, 117. 

») Slovenskí Poiiľady 1905. str. 543. 

^) Rex ad portara Mesiam en m 70 pugnatonira miilia. , , habent 
erapiti in campoque inter portam praoŕatarn et Buvtum Llthahae.«. 
castra posuit. Dux ... ex altera parte eiusdem fluvii . . , Äitera die rex 
(Gesa II.) in praedjťto eanipo ad quandam ligneani eeclesiam,., «d 
episcopis,.. aimis accingitur. Otto Pbris, II. hb. 1. c. 62^ ľaroLnus Tí. 
cap. 66, Priechod i Molonska do Rakúska a naopak menoval sa Sparta 
Moesiae*^. Drevený kostol, kde bol Gesa opa^ianý rytierskym mečom* stal 
na pabrbku, kde Je teraz kupla sv. Anny nedaleko Gattendorfu (v di|Tlo* 
moch etar^cb speculatores de Kata). 



n 



^IftlV. r. 1247 Bveril Mošon, Prešporok a iné pohraničná hrady na 

ytierskrch templirov, ktorí sa tiež postarali o rozšírenie nemectva 
I2 oblí hradov, ktoré boli obsadili *> Potom v&ak r, 1263, tenže král 

ela IV* z Nitriaaskíi, Prešporska, Moäonska a Šoprouska utvoril 
fikvŕuské údolné ktiiežatstvo pre syna svojho Belu*). Ačkolvek toto 
\nádné koiežatstvo nosilo meno iSlavonie, obsahovalo v sebe uiolen 
Blovílkov, ale i Nemcov '), Ponem čo vanie panoonskej Moesie do- 
[tiSilc m asi tým, že día smluvy medzi králom Andrejom a vojvo- 
dom raktiskym Albertom nííavrenej, slúbil král^ že Nemcov bud 
|£ Riikúska, alebo z iných strán Germanie do Uhorska sa pristeho- 
Jfaljch Ziichovávaí bude vo vládnutí nadobudnutých pozemiíov'*), 

'] Praec&pt^r obtŕgavlt se . . « dare qoinquaginta fratres annatos ad 
aslodíatn* . . Posoninm, Musuníum, Suprnnium, Castrum ferreum, Castruín 
nov um et etiam ínfra* abicuiique Hex voluerit Tú smi u v u potvrdil pápež 
ptioreut r. 1250t Thciner: Monntnenta Uunganaô I, 208 --^10. 

.*) WÉozel: Cod, Aľpad. cantin. Illt 63. n 1264. K tomu pridaná 
^ Castrum ferreum. j í I, 97* 

*) Slováci v Uhorska. T. S. Martin, 1905. slr 13. 
^) Damínas rex qneuilibet de Austría vel de qaalíbet parte Ale- 
nime (-= Germaniae?} in ai'qaísitis iu«i.e in Ungaria possessionibaa et 
tilids cotiservaíil. Fejér V L 1, lie» 183. an. 1291* 



-^«*- 



Povesti, báje, ballady. 

Napísal Martin Slddkovicov. 

xxn. 

Jano Potahovák. 

Siloý bol náramne, nad silákmi cdný, 
v pôtrlkách, zápasoch nepremožiteTný^ 

Herkul, veru áno, 
za val istý, svalov ako žula Tatry, 
orlie i e ho zraku, slovom, chlap jak patri: 

Poťah o vak Jano. 

Kto sa raz osmelil pustif sa s nim v pasy^ 
pamätal^ spotnitial, hej^ za dlhé časy 

PoCahovák-Jana ; 
nejeden mu zaklial ; í^^aby jasiiá strela . * » <t 
Prešla dráh n á chvíľa, kým mu zaceiela 

utŕžená rana. 



Báli sa mu podať ruku — tak ju stisnul. 
Kto mu podal predsa : od bolesti zvýsknul 
a Qsŕkal hnevno: 




*Jajda 1 bodajže ťa ... ! Óví, moja ruka h 
Jano k udobreniu pohárkom ho núka — 
nVšak som ti len levno « 

Stalo sa: zaviazol komusi voz v bahne, 
Paholok vykrikal, šibal kone drahíie 

i klial nahnevano — 
Nikam ... Už chcel bežať dakam zz pripínkom : 
tu, sťaby z pod zeme, rozjarený víiikom : 

Poťahovák Jano. 

)>Vypriahniže, synku, koničatá« — pA čo?^ — 
»A čo I Vypriahiii len, ukáiem ti dačo.^ 

Vypriahol pohonič* 
Poplul Jano ruky, zdrapil oje z chutí | 
stisnul zuby, zdul sa, ťahá. , , A voz, tu ti, 

von z bahna, jako nič. 

Živil sa vSelijak Vitany bol všade, 
medzi robotnikmi vždy bol v prvom rade, 

robil za troch — piatich, 
pravda, robil len, kým robiť sa mu chcelo, 

potom, majúc z čoho, huľal prcveselo, 
bum bal za desiatich. 

A zas robil, robil ako to hoviadko, 

vo všetkom sa vyznal, váetko šlo mu hladko, 

nanajradšej ale 
pracoval, kde sily iným nestačily, 
kde mu slúžiť mohly jeho svaly, žitý 

k obdivu a chvále. 

S centovým nákladom narábal jak s bytkou, 

s voza, na voz, jedno — len čo odpľul chvíXkou 

Najviac robil prcdsi 
v kováčovej vyhni — Ach, to bolo dielo f 
Nákova a£ lkala, navôkol dunelo^ — 

rozumel sa veci. 



Tu raz čo vyviedol! Z bujnosti snáď holo, 
či snád dul sa čosi — no, to chlapsky bolo, 

pritom aj dosť umne: 
Vyvalil nákovu večer, ked odslúžil, 
— sedem centov mala^ — a ju zateružil 

kamsi na záhumnie. 

Ráno kováč zdúpnel, v srdci pocit zjedný, 
ale usmieval sa pod fúz Jano — smädný: 
í^Dáte litrík, gazda ?« 




ioi 



iw Nedám! ztrať sa» sIopáň!<í gänlh A ten znovu — 
9^Nedáin...4t Ä troch chlapov poslal pre nákovu, 

však ju jsmôžu azda. 

Malí ti čo dvíhať, napružívše sily* 
Nákovu dáko si s biedou dopravili 

do pol cesty asi< 
A tu, sťa zpod zeme — Jano. i^Iha ! sila . ^ • « 
Popľul dlane — podbral , , , Nákova už milá 

vo vyhni je zaši , , - 

Taký bol on * ♦ . A hľa, našiel i on majstra, 
prišla naňho rana, na nuž nieto flajstra : 

InU| áno, sklienka ... 
Pofahoval vám raz, ozaj ako dúha — 
Zrazu čosi kdesi ošíblo ho ztuha, 

zbledol ako stienka — 

Zmumlal čosi, zrudmil a zas strašne zblädol, 
s lavice bez seba klátom pod stôl spadol, 

ní sa viac nepohol. . , 
Kriesil! ho dlho, ale všetko máme : 
Ktor'ho nik nemohol zdolet, zdolel zdarné 

prekliaty alkohoL 



xxm. 

Kar, 

V bielej vieske zvony zvonia, 
za Haničkou slzy ronia« 
Ztichnul fu nebral i kázeň, 

sŕdc sa zmohla tesknosť, bázeň, 
ked už hrudy zadunely, 
padajúc na vrchnák biely — 
S horkou slzou, v ťažkom žiali 
švárnu pannu pochovali. 

Matka- vdova žalostivá 

viac je mrtvá^ j ako živá p 

zimníčno jej oči svíeťa : 

7> Hanka, Hanka, moje dieťa k 

Chvie sa, klesá biedna matka : 

i^Hanka^ jedináčka sladká L . . « 

V húfe velkom smutných hostí 
na poslednej počestností 
rvlášte mládež viesky milá 

do nohy sa zúčastnila. 



lož 

Ale, čože, mladosť — mladosf, 
krátky smútok a zas radosf — 
po pohrabe mládež milá 
do šenku sa vovalila . . . 

Zprvu tíško popíjali, 
o nebožkej pejúc chvály, 
a vo shovor dumno- tichý 
miešaly sa tiché vzdychy. 
No vždy rástlo rečí kolo, 
a vzdychov vždy menej bolo, 
vždy viac tratila sa tieseň, — 
zrazu ozvala sa pieseň, 
zprvu tichá, vážna, tiahla, 
potom veselšia a náhla — 
Jajže, beda, čo len robia I 
Ľudí rmúťa, Boha zlobia . . . 

Rastie dobrá vôFa, rastie, 
v srdciach kési zvláštne šťastie, 
spev sa šíri, zraky lisnú, — 
do izby sa hudci tisnú. 
Naladili a už — režú, 
režú, režú nôtu sviežu, 
žilky hrajú, oko žiari, — 
objaly sa strojné páry, 
nožičky sa v poskok hnuly, — 
rozvíril sa tanec čulý. 
Jajže, beda, čo len robia! 
Ľudí rmúťa, Boha zlobia. . 

Oj, pozriže, chasa divá: 
matka- vdova, sotva živá, 
bez sna leží v lone múky, 
štká a lká a lomí ruky . . . 

Zcíťže, plemä prepochabé, 
vecí si práve po pohrabe — 
Snáď chceš, aby Hanka milá 
v mohyle sa obrátila? 

Precítniže, bujná chasa ! 
Kohút toť už polnoc hlása, 
hrobitovom víchor šibe — 
na jej hrobe prsť sa hýbe . . . 

Precítniže, precítniže ... I 
Ale horký-prchorkýže : 
hudci režú len a režú 
vždycky novú, vždycky sviežu. 



loá 



Žilky hrajú, oko žiari, 
krepčia, skáču strojné páry — ■ 
Hrobitovom víchor šibe, 
na jej hrobe prsť sa hýbe . . . 

Krepčia, skáču zanovité — 
Rozchádzali sa na svite — 
»Bodaj sme sa v skorom čase 
takto zabavili zase!« 
zvolal mladík černooký, 
ružolíci, pružnokroký. 

No, sotva to slovo riekol, 

zbledol, sťaby s krvi stiekol, 

a zrak jeho nepohnute 

s kousi tiesňou utkvel v kúte, 

ako by tam čosi videl, 

ako by sa bál i stydel, 

a hlas jeho rozjarený 

odznel hlucho, bez ozveny, — 

zamlkli a okápalí 

zo šenku sa rozchádzali. 

Mladík ináč pružnokroký 
kráča domov jaksi boky, 
mladík ináč ružolíci 
bledý je sťa o zimnici, 
v jeho čierne, jasné zraky 
spustily sa temné mraky. 
Došiel. Dvercia zaškripely, 
mladík jaksi zchvel sa celý, 
ach, ako to clivo zpísklo, 
mladíkovi srdce stisklo . . . 

Doma lahol si na lóže — 
Zrazu — hach, ty velký Bože ! - 
znenadála, znečakana 
zjači teskno : »Hanka ! Hana ! . . . 
Hladí v desnom nepokoji — 
Áno, Hanka pred ním stojí, 
stojí bledá, v bielom háve, 
s venčekom na strojnej hlave, 
v očku žialne vytýkanie, 
a líčkom jej slza kanie . . . 
)>Hanka!« a sa celý trasie — 
Postala a zmizla zase . . . 



104 

Otec verný hUvou krúti, 
vi d n o J Čosi vermí smúti, 
a mamka sa žiaľom kloni^ 

do zásterky slzy roni, 
ako zbiti chodia domom, 
ako omráčení hromom^ 
z úst im teskné slová plynú : 
vCo je, čo je nášmu syau?)* 

Mladík ináč ružolíci 
biedy je jak o zimnici, 
v jeho jasné, čierne zraky 
spustily sa desné mraky, 
a krok jeho pružný, svieži 
kde je? Ach, veď mladík leži, 
leží, leží na posteli^ 
premenený celý, celý, 
vädne, hynie, korisť ioia, 
vadne, hynie — kosť a koža, 
chorá každá žilka, blanka ~ 
í>Níkdy viacej — Hanka, Hanka!, 

Nad posteľou biedna matka, 
zrosené mu čelo hladká — 
»Synku, synku,..I« Rôčok ani: 
leží mladík — na postlani . , . 

V bielej vieske zvony zvonia, 
za mládencom slzy ronia. 
Ztichnul fu nebral i kázeň, 

sŕdc sa zmohla tesknosť, bázeň, 
keď už hrudy zadunely, 
padajúc na vrchnák biely — 
S horkou slzou, v ťažkom žiali 
mládenca už pochovali, 

V hiife velkom smutných hosti 
na poslednej počestnosti 
zvlášte mládež viesky milá 

do nohy sa zúčastnila. 
Potom kajá sa a postí, 
a šenk darmo čaká hosti. 



■*»•*- 



Opravy, v básni Peraspera,,, (Slov, Pohľady 1906) ua atr. 574 
od spuilku 10. riadok miesto „utopení*' mi by C; otrjienL — V báatu 
Madkna, str. 657, od sp. 2* riadok má byt: „Madleoa bola, dievčinu 



^^^^^^^^^^^p ^^^^^^^^^1 


■ 


^^^^^^ Mamka sladká, mamka . . -^^^^^B 


^H 


^H Mamka sladká, mamka! Mfímka Túba^ mamlca, ] 


^^^^1 


^^^^ podze už rsĺz ko nuie: dones boEk svoj sladký! 


^^^^^H 


^^^M ^^ý SDOi bez teba^ Ach, ten nebeský bozk 


^^^^^1 


^K' hvieída jak bez neba, milujiicej matky 


^^!^^H 


^H kvietok jak bex slnka, dones* polož mi ho 


^^1 


^H tráva jak bez rosy, — zsinalé na pery — 


^^H 


^H kti tebe ma myser zabudnem, na svite 


^^1 


^^^ vo dne> v nocí nosi. že sa ml večeri. 


^1 


^^^^^^ Mamka sladká^ mamka, 


H 


^^^^^M v náruči poď^ vezmi ma^ 


^^H 


^^^^^H divaj sa mt v 


^H 


^^^^^H ocíma vemýmal 


^^H 


^^^^^^H Zbolenui priď, hlavu 


^^H 


^^^^^^H o hrúd si tt oprem ; 


^^1 


^^^^^H potom, viem to, viem to — 


I^H 


^^^^^H ^ zžijem, lebo unirem. 


^^1 


^^^^H (1895,) Janko Cigáň. 


H 


^^^H Sami sme v hore. 


1 


^ Samí sme v hore. V dialke zamiera 


^1 


^^^H V brehu p otočka hlások vi n istý 


^H 


^^^H Šepcem ti ľúbost, zvona. Padajú 


^H 


^^^H ~ zferam ti v očká. ožlklé listy. 


^H 


^^^H Ty kloní5 hlávku Padaj len, lístie. 


^H 


^^^H oa moje ruky . . . padaj len^ padaj. 


^^1 


^^^H Divno zahrajú sprav nám mohylU| 


1 


^^^H sŕdc našich zvuky,,. zašum, starý háj. 


^J 


^^^^^K Padaj len, lístie. 


H 


^^^^^H padaj, príkry nás. . . 


^^1 


^^^^^H Čo sa raz stalo, 


^^H 


^^^^^^^ nesotre 


^^H 


^^^^1 (l^^O Janko Cigán. 


■ 




J 




Dva holuby. 

Bájka od Ivana Krídlová, 

Jak dva bratia rodní dva holubky iili; 
jeden bez druhého nejedlí, nepili; 
kde s' videl jedného, druhý bol iste tam ; 
ni radosť, ní ml e nevnášal žiaden sám. 
Nevedeli^ jak im žitie uplývalo ; 
bývalo smutno im, clivo nebývalo. 
Zdalo sa, že nikdy nebude sa im chcieť 
ro zlúčiť jednému schválne od druhého; 
preds' zavzal si svetom jeden z nich odletef : 

ohliadnuť a zvedíeť 
zvláštnosti okruhu zemského, 
lož s pravdou porovnať a pravdu s povesťou. 
**- Kamže? — prehovoril ten druhý s bolesťou, 
čo má za úžitok odlet tvoj z otčiny, 
a družku zanechať bez vážnej príčiny? 
Bezsvcdomý druhu! Keď ti za mnou nie žial, 
apomeň si na dravcov, osidía, búr zloby; 
na všetko, čo púť ti nebezpečnou robí. 
Počkaj, hoc do jan, lete t v tolikú dial; 
už ja teba potom nebudem zdržiavať. 
Málo teraz krmu — kde bys' sa potýkal! — 
Tak je! — hla, i havran práve jak zakŕkall 
Zlý znak í ver, dač zlého móž sa ti v ceste stať. 
Nuž, zostaň duma, neuleť, 
bude nám spolu milý svet! — 

Co máš v svete cudzom za dobrotu? 

a mňa tu zanecháš jak sirotu! 

Ja v búrkach J osídlach, dravca moci 

budem ťa vídavať vo snách v nocí í 
O teba obava vždy teskná ma schytí, 
na nebi obláček ked začne sa tvoriť; 
ach, kde je braček môj, budem si hôvorit, 
či zdravý, či sytý^ pred daždom ukrytý? — 

Reč tá holúbkovi narobila bôľu, 
žiaf mu holubičky, — lež leteť má volu; 
a tá mu rozmýšľať i citít zbraňuje* 
— Neplač, milá moja, — družku potešuje, — 
len na trí dni s tebou — nie viac, — sa roztjdem, 
všetko si obozrem cestou v rýchlom lete, 
a, ohliadnuc, čo je nového vo svete. 

Pod krýdclcia družky svojej zase prijdem, 
Dtom si budeme mať o čom rozprávať, 
spomienku v každý čas na tú cestu mávaf. 
Porozprávam, jaké veci, obyčaje, 



loí 



i kde jaké rieky vtdel tiecť som divo. 
A ty, mňa slúch aj j Cj predstavíš si živo, 
jak by si lietala cez tie so mnou kraje. — 
Nuž čo robiť mali? — Druhovia ti miU 
pocelovali sa a tak rozlúčili . - . 

Hla, pútnik náš Ictít — hrom huči, dážd sa leje, 
pod nim, jak to more, step šíra sa šerej e. 
Kam deje sa? Na šťastie, stál v ceste dub vyschnutý, 
Da ten sa uchýlil^ a tam utisnutý 
holúbok náš, v úzkosti ledva že sa pohol; 
Idl ani len od vetra ukryť sa nemohol: 
od dažda nmokol^ prechladol od mraxu, 

Ztichnul hrom pomaly, slniečko zasvietilo, 
jak by ho do dalštrj volalo cesty milo, 
VzchyÚ SA a teťi, — a ta vidí zraxu 
pšeníčku rozsypanú pod hájom zeleným; 
spustil sa, lez — ó beda I — v aieť bol ulapeným I 
Úbohý holúbku, uí tam vezmeš zkazul 
Trhá sa, neborák, trepe sa v tej sieti; 
oa Šťastie! — pretrhlo staré sa osídlo, 
lež nózku si vytknul a poranil krýdlo; 
no nedbá, — preč letí j ako bez pamäU- 
Až od rázu zazrel, že nad hlavou jeho 
vznášajú sa krýdla jastraba zlostného, 
chcejúceho lapiť vtáčka úbohého. 
Ten zo sjl posledných úlete ť mu hľadí; 
lež sily primálo! Na smrť je zmorený! 
A dravec už nad nim letí rozsŕdený, 
a krýdel širokých máchanim ho chladí — ~ 
V tom orol zpod chmáry namieril svoj poletí 
udrel na jastraba z celej svojej sily: 
a dravec dravcovi dostal sa na obed. 

Medzitým zplašený holúbok náš milý, 
hodil sa v krovinu, utúlíl pod plotom ; 
no biede niet konca, — čo stáo sa potom? 

— Veď jedna nehoda pri druhej sa hostí! — 
Chlapček nedaleko bavil sa vo kroví, 

— a že vek deťaci nepozná ľútosti, — 
tiodil kameň, raniac hlávku holúbkovi. 

A tak nál pútniček s rozbitou hlavičkou, 
s doráňaným krýdlom, vytknutou nožičkou, 
kľajúc tú hodinu, v ktorú šiel v šíry svet, 
dostal sa jakosi domov bez nových bied* 
Stastie mal, že družka čakala na neho, 
a on v nej I zranený, v domove mal stále 




úsluhii i pomocp lekára milého; 

s ňou skoro zabudol i bkdu i žiale. 



Ó, vy, ktorí obíjsť ten svet by ste chceU^ 
a domov zanechat nie vám srdcu Túto, 
prccítajtele si malú bájku tuto. 
O, by ste v diaľnu pút Tahko neleteli 1 
Hoc vára čo obraznosť sľubuje vo svete, 
verte, krajšej zeme nikde nenájdete, 
jak kde mili vaši a národ vás celý í 

fforal, 
#♦*- 

Liek sĺz. 

Pohanských bohov v nadhviezdnatom byte 

2a vládal pokoj, tkhost hrobová, 

Sic' nenie prázdny^ bo hnecl na úsvite 

plnia sa izby, — ale bez slova 

kráčajú bohov mohiitaé postavy ; 

lež v tvári smútok, naklonené hlavy 

žiaľ javia krutý, a ich tichý krok 

vznáša sa izbou sťa vín hravých tok. — 

Na tróne zlatom sedí praboh BysĎff' 
Svantoví i pri ňom, s druhej strany zas 
zastal si Perún^ strelu jasnočistú 
držiaci v ruke, — za nim Zemoirús; 
i silný Hóran^ — Véäan zelenkavý, 
odetý v rúcho z dlhej morskej trávy; 
a pri ňom s rohom mílá Šiasiena^ 
i blahoplodná s Ladoth Živena. 

»Vy, verní mojil<( — s trónu sa ohlási 
vievládny Bysťu, iífNesmiem tajiť dial! 
Zlý osud s domom mojím milým hrá si j 
doľahol na nás krutý, žravý žiaľ, 
bo Umka drahá, bohyňa múdrosti, 
tá vedonikyňa, obeťou je zlosti, 
v nemoci vzdychá, sprikryl sa jej svet 
a vadne jako v mraze útly kvetí 

»Ze pozemšťanom, láskou vrelou hnutá, 
podala nový, pre nich zdarný liek, 
Morena nad tým, v pomste svojej krutá, 
tam v pekle hrozný porobila škrek, 
a Uniku našu vražbou svojich očí 
strestala, ked^ ju vrhla do nem od* 
A, bfai to smútok, to bôI krutý náš! 
Nuž čo tu počať? Porady čo kto znásl^ 



Nastalo ticho. Sklunía všetci|h]avy. 
Osudu výrok navždy prísneho 
nad nimi visi tiež, a í^niči, strávi 
ostrosťou jemu nepodajú ého. 
I zuiíknu všetci. Iba Lada krásna, 
nevinnej lásky vzor a hviezda jasná, 
povstane, zdvihne milý oka zrak* 
a s tvári všetkých mizne tažký mrak. 

1 rečie milo : »Vražbu pekla zlosti 
jedine možno spôsobom tým zmyť, 
ked Umka naša v slzách nevinnosti 
£^kúpa telo, Í z nich bude pitU* 
Tak riekne, A h [a, pra bohovi čelo 
zajasá žiarou, a k nej riekne vrelo : 
jŕChod, dcéro, po hek! Nevinnosti zdroj, 
ten pravý pozná iba rozum tvoj '« 

A ona vkročí na most krásnej dúhy; 

spúlťa sa k zemi, v pozemšťanov byt, 

a sbiera lásky, nevinnosti tuhy 

sfz vlahu, ktorú splodil blaha cit. 

A hľa, už plné nádoby sú vlahou, 

i vráti sa v byt božský s mokvou drahou; 

dá piť z nej, kúpe! sestre pripraví^ 

a liek ten chorú Umku uzdraví. 



Tak vtedy! A dnes? Či sĺz nevinnosti 

by možno sobrať bolo v nádoby? 

VecT teraz svet diie v bahne nemravnosti 

a vred ho žeríe hnusnej hniloby, 

O, áno I Slz tých, ktoré rod môj v plači 

nevinne roní, toľko je, že staci 

nádoby plniť* Len by chcely byť 

mu liekom, ktorý môž' ho uzdraviť!! 

Gregor Uram-PoiUairmiský, 



110 

z básní Jána Aranya. 

Preložil Hviezdoslav, 

Ševkyne. 

Prvá. 

Dievky : svadba — ach, kiež doSiel 
skôr svet krásny! Bielych košiel 
plno: širé ich rukávy 
zdúva-zdmúva vetrík hravý. 

Drahá. 

Bez muziky, strelby nieto: 
aké smutné veselie tol 
jakby zaťal im do tyla — 
horkýž' bych tam mladušila! 

Tretia. 

Mladuchou byť chráň Boh I onou, 
juž pod hranou vedú zvonov. 
Trúchlospev sa pred ňou vznáša: 
plačúc idú do sobáša. 

Štvrtá. 

Nie mladucha, — ženích-muž bol : 
peknú rakev šesť vám družbov 
nesie; za ňou v plač rodina — 
Ej, nemilo ženia syna! 

Piata. 

Otec, mať sú známi mojim: 
rekla by som, však sa bojím, 
lebo srdcom stŕply by ste . . 
jednej z vás by puklo iste. 

Prvá. 

Devy, oblečte sa v bielo: 
pridte, dnes len mrtvé telo 
obzreť . . . zajtra vyniesť v stráňu 
moju truhlu maľovanú. 

^«. 



111 



*oznámky k článku Pavla Socháňa: 
kostolné rúcha. 



Staré 



Články^ ako je tento^ sii u nás zriedkavé. Mnohí pokladajú ich 
u inalichenioetL Ale sa v tom velir,e mýlia. Úlánky, v ktorých sa 
'>IM'^ijje Daša starina, v ktorýcb sa podávajil inoiiiť^nty nii§i*j stíiro- 
4^ vfipj kultúrnosti^ bú dnes emioentnej vážnosti. Dnes nemáme äkôK 
pol iníllionový nr4rod v strede Enrop^ nemá svojskej školif 
inej. Prekrásna kultúrua reč slovenská neučí sa tmí v jednej 
^ej, ani v jednej štátnej škole, hoci m Slováci doma v dva- 
|ch stoliciach. Preto je dnes viac, nežli predtým^ dokial sme 
aké- takt* slovenské školy, našou povinnosťou podávať našej 
R e Ži vSotky kulttinie slovenské momcaty starSej doby. KecI dnes 
iilidík, ktorý clioíH clo maďarskej školy, preííta článok Socháňov 
^ iré rúcha kmiolnéf (:\ sa nezadiví a nepovie: Hía, ved v rokoch 
ill — ^1629 bola na Slovensku panujúca reč slovenská, ked sa v nej 
ik pekne vedeli vyjadrií, ked tak klaasično vedeli opísaí tie roz- 
íčné rúcha. A ked vidi, že na tij ..slovenčinu'^ konferovaly grófky, 
rrTkouiožué panny tak, ako ndynárky a sedliacky, či neprijde k po- 
irednmín, že je to byť Sluvákirvi Slovákom predsa len čestnejšie, 
M.fivHJíie, nežli odroiHleom? Ci \\n nezájde žial, ked s ton starou 
m šfachtou porovná dnešných odpadlíkov? a sám, ak už bol 
rruiťiuym, nestane sa horlivým Slovákom? 

E tejto krásnej práci mám len toto poznamenal 
Fatdfít je nie Flortucb, Sehleier, ale ťeinste Leinwand, der 
Batist, die Gáze. „FátyoP' nebýva z „patyolatu'*. Fátyol ~ Schleier 
je predmet, patehít látka. 

linra^ reza, redza nenf mrežbovatá výšivka, ani nepochodí od 

maďarského „rácsa" ^ ein Netz nm Krebse zu fangen {Fogarasi)^ 

V .reáa ..rak'S raôi asček, sak na raky, a od toho odvedeného 

^"^ ^ mreía, ale je slovenská rasa, v strednej slovenčine rtasa^ 

y f dm, ty fraaela alebo rojta, horvatsko-srhsky ma, a i raša. 

^iiivonii okolo Almáša volá sa rasa červená sukúa s dvoma alebo 

viac Ôerita = Borte* liesa je die Franse, rojta, Eesat^ resit = ge- 

•'^,..,^t, Kesavac je koberec alebo uterák s résamij t. J. s ŕrancfami, 

sjenteppich^ Fransenhandtuch. 

Že rara^ rem^ redm nemňže byí mrežkovaoé vyšívanie, potvr- 

ctije í tá okolnosť^ že sa pri tom ruchu spomínajú „mressky, 

[ sorc^sskämif mresskovaný''. Ako môže mar „Ssatka wukot hodbab- 

rezň pressjwana'' mrežkovatú vyšívanú vložku, alebo „obrus 

íffíi racsEowany'* na kraji vloéku? To si ja predstavií neviem; 

■ isiné, že bola tá šatka vôkol hodvábnymi ^Jranclami* 

itá. že mal biely obrus na oltár prostrieJkom, t. j. tam, 

wie prišiel ua kraj oltára, a i na okolo francle, t. j. riasu, ako sa 

i dnes rold. V Xitre, v Trenčíne vravia á miesto ia^ teda rdsa^ 

rdta^ rádsa^ miesto rima, résa^ r ma. 

Čo značí ^priedkovatý" a „s prýtkami", na to nám odpovedá 
Jelíca Iíelovič-Bernadziková v svojom znamenitom slovníku: ,jGragja 



m 

za tehnološki rječnik ženskog ručnog rada'^ ktorý vydala bosanská 
vláda 1898 v Sarajeve. Tam sa hovorí: Prítka je to, čo sa pri- 
tkáva, na pr. na obruse na mtke, a mtha je to, čo je pritkané na 
krajoch obrusov, plachiet, uterákov atd. Prítka je obyčajne červená 
alebo modrá, alebo i oboje. To, čo je na prítke najkrajšie, zove sa 
zátka. Také prítky a zátky bývajú umele vyvedené. U nás robia 
uteráky s prítkami i so zátkami v Novohrade i v Honte; Anička 
Zochovie, teraz pani Okályová, bola pravá umelkyňa v prítkach 
i zátkach. Staré prítky vykazujú nielen kockasté vzorky, ale cele 
ratolesti, ba i zveri a vtáky. K prítke upotrebúvajú zvláštne do- 
štičky a paličky, ktoré sa pri tkaní preťahujú, aby sa ihlicou na- 
hrané niti, ktoré tvoria figúry, hore držaly. V Osieku Slavouky 
obdivovaly obrusy a plachty mojich slúžok z Tisovníka pre krásne 
zátky a prítky. 

„Prosteradlo magjcy preš prostredek mressku ..." malo zaiste 
mrezkuy a nie iipku, to bola mrežkovaná vložka, ktorá išla pro- 
striedkom prosteradla a padla, keď sa prosteradlo prestrelo na oltár, 
na kraj oltárneho stola, tak ako to i dnes býva. Mrežka bola tedy 
mrežka, a čipka čipka, oba druhy známe sú celému Slovanstvu už 
v prastarom čase, ako cele rozdielne druhy väziva (Bindearbeit). 

Či je „swilowatý" =cvilichový a či hodvábny (svila = hodváb), 
neviem, ale myslím, že to bol dnešný damask s leskom hodvábu 
podobným. Dr. Iv. Zoch. 

•^^ 

Otáznik 
k sbieraniu slovenského obyčajového práva. 

Napísal dr. August Rdih. 

(PokračoTaoie.) 

59. Jako sa menujú jednotliví členovia rodiny a príbuzenstva ? 

60. Či vstupujú krstní rodičia (kmotrovia) v rodinný pomer 
8 rodičmi decka, so samým deckom a či aj medzi sebou? 

61. Jaké značenie privlastňuje lud kmotrovstvu a či nepokladá 
ho snád za bližšie príbuzenstvo než dalších pokrevných? 

62. Či jedpotlivé rody nenosia mimo svojho názviska rodového 
iných prídavkov, a odkiaľ tie prídavky pochádzajú, či od vlastností 
zovnútomých a či vnútorných, či možno od nejakých výkrikov, zábav, 
zamestnania alebo nejakej príhody v žití? 

63. Paserbovia priberajú názvisko ojčima? 

64. Kladie sa u vás dla rodu na dom nejaké znamenie, heslo, 
znak, nápis, obraz, zástava a na jakej zásade? 

65. Jaký účinok má bydlisko na súkromé právo? 

66. Jako považuje lud druhú dedinu? (Vydaj, predávanie na 
druhú dedinu.) 

67. Jakého mena rod prebýva vo vašej dedine? 



113 



68. Zachoval sn pri Bpolofnom názvisku i pocit spolofiného 
dového pochiídzflDia? Jako sa chovajú k občanom ÍDťho mena? 
jako m títo ^lostali do obce? PriženenímV či inou cestou? 
í3?. Jako býva posudzovuuý privaadrovaný, prillec, cudzinec? 
70. Jaký vplyv má j^ameatnuiHe na súkiomá právo? 
T L Puklatlajú sa Diektoiť remeslá alebo zamt^stnania za ne- 
a ktoré? A Jaký to má následok vo stykoch a v právnom 
Itoto? 

72, Jako je posudzované polné hospodárstvo? Jaké m domáce 
avhĺlá v gazdovstve v dome a na polí? Jaké sú pravidlá obrá- 
lnia poIa na odmíenkn, nu nápravu, na výživu? atii, 

li. Lmné hospodárstvo? — Rubači Jaké mávajtí sinluvy? fur- 
lani svuje pravidlá? Bhiiari svoje obyčaje? hájnici? — O sbíerani 
titib, ŕQčoriedok, lesného ovocia, halúss? 

74. Jakým obyíajom sa riadia pastieri rožného statku a koni? attL 
Ta Sala^ a čo s tým súvisí? (Dorábanie syra a o&tiepkovj ob* 
M s nimi t bľyods^ou.) 

76. Piliarstvo, pttnfctvo? — Jaké smluvy máva obec 8 piliarom ? 
Úé sú pravidlá pri pílení, čo sa platí, tw sú obrezky a rez? Jaké 

vodné práva na hnaciu silu vody na breh? 

77. Jakí^ obyčaje panujú medzi pltníkmi na Orave^ Váhu, Hrone, 
^uaaji Ä tí. (Žiaducno je opísať celý priebeh pitní cení a.) 

78. Pestovanie dobytka? — Kupeutvo drúbežou, vajcami, rož- 
6ým &titkí>m, koňmi, prasci a ovcami? 

79. Reraealá a priemysel jako sú posudzované? Jaké majú 
^láitne zvyky, a síce pri vstupovaní do remesla, učeustva, pri prie- 

|8tí», tovarišstve, íisadzovanj sa, vandrovke atíf. Jaké obyčaje pri 
revádzani samého remesla? Jaké pri obcovaní s inými? Co súdi 
íotii 2 nich svet a Co súdia sami o sebe? čo sa zvláätnebo 

objednávkach, kúpe, predaji? atíf. 

Šustri a Čižmári, 

Krajčíri. 

Stolári. 

Kováči* 

Debnári. 

Kolári. 

Lyžkári, 

Hrnčiari. 

Kamenári. 

Murári. 

Tesári. 

Mlynári. 

Tkáči. 

Vy Sí vačky. 

Kapčiari. 

PuDčochárky. 

PytlikárL 

Drotári, 

Košikári. 

8 



114 

100. Voštinári a pernikári. 

101. Tehliari. 

102. Sklári. 

103. Miškári. 

104. Drobizgári. 

105. Remenári. 

106. Kožušníci. 

107. Handári. 

108. Cigáni. 

109. Šefranníci, olejkári. 

110. Plátenníci. — Jako sú sriadení plátenníci medzi sebou 
v gremiume ? 

111. Jako sú sriadení medzí sebou u jedného pána? 

112. Kto môže byť pláteníkom? Chlapom? Ktolegíňom? Psík V 

113. Čo sa požaduje za práca od jedného, čo od druhého, a 
čo je ich povinnosťou? 

114. Jako prijíma pán do kupectva plátenníka? Kto a jako 
prijíma legíĎa? 

115. Má právo plátenník kdekolvek v krajine kupčiť? a či musí 
šetriť práva v krajinke iných plátenníkov? Jaké kraje vyhladávajú 
plátenníci ? 

116. Prečo kupuje lud radšej od plátenníka jako u domáceho 
kupca v sklepe? 

117. Jako vypravuje plátenníka pán do krajiny? 

118. Čo mu dá na cestu? 

119. A kedy sa to deje? 

120. Jaký je pomer medzi pánom a famíliou (ženou) pláten- 
níkovou? 

121. V jakom sú pomere domovstvo a kupectvo? 

122. Čo je plátenník? Či kupecký pomocník, predavač, a či sám 
kupec, ktorý len na úver tovar od gazdu dostáva? 

123. Jako sa oddáva tovar, a jako odmeriava plátenníkovi ? Jako 
ho obrachujú? 

124. Jakú má plácu? 

125. Čím sa živí? 

126. Furmanky jako sa rachujú? 

127. Kone, voz, riad? 

128. Jako soberie pán plátenníka? Pas plátennícky, jeho zaká- 
zanie? Vytiahnutie z krajiny. 

129. Jako sa kupci medzi sebou správajú na dlh plátenníkov? 

130. Grémium a gremiálny tovar. 

131. Jako predávajú plátenníci? 

132. Jako klamú? Pri miere, pri jakosti tovaru, pri balení, 
premieňaním pod varš^atom. 

133. Jako odludzujú jeden druhému kupujúcich? 

134. Jako klame gazdu a gazda jeho? 

135. Jako sa prikladá na tovar? 

136. Čo je to chyba? 

137. Prečo nemajú chlapi majetok, ale len ženy? 



ílh 



cechy, 



|lBft. Jako utekajú pláteuQlci? 

W9. Jaký j** flozor so stľany päinovej ? 
140. Kde a jíiko kupujú piátenuíci tovar? 
Í4L Co to znamená prekupiť? 
141 Jak tí účasť majti ženy na kupectve? 
143, Jako stávajú na trhoch a na jarmokoch? Jako si pomáhajú 
jéJ«ii Wneinu ? Jako chodia domov a to donášajú? 

1144, Čo považujú za ctnoať plátennícka? 
14í. Čo viete o osohäch prdvmckifch ? 
lit Sú väetky práva len k vôli jednotlivým Indom? 
m. Či só aj iné neživé osoby, to majú práva? Sbory, 
jt kor|>orácie? 
\4S, Jakc poznáte spolky? 
14íl Jako vzniklý a jaký život vedú V 

L% Co sú /.iikladiny? Fundácie^ štipendia^ fondy, kassy (zvo- 
BOiä, špitilska, kostolná^ ružencovží, sv. Antona, sv. Jozefa,} 

Í 151. Co je k tomu potrebné? Jako to vzniká a jakým účelom? 
l5lCo je Bkus? 
153p Jako smySlate o krajine jako majíteloví a gazdovi, jako 
)W, 8 ktorou sme v súkromoprávnom po ty ku? 
IH V jakom pomere sú k vám ärárae panstvá, hory, hole, 
i|lf brehy, pastviny ? 
■ 1^5. to je vec? 

rl^^6. Jako »mýMate o peniazoch? A jaké peniaze znáte, na 
»k(^ rátate? 

k 157- Je vecou i dlh? 

P 1*}^^ Jaký je rozdiel medzi vecou movitou a nemovitou? 
líí*. Co je úroda neskosená? 
Iffl. Stav bez fundamentu, čo sa dá odniesť? 
l*il Slobodoo predať veci náboženským cieľom posvätené? Po- 

tcM'fída? Verejné cesty? Mosty? 
líi^, ľo sú veci zastupítelné. zužívaterné a uedelitelné? 
163» Príslušenstvo? (Pertinenciu.) Povala nepribitá, vôdor, válov, 
ttii dile. Trus na dvore ? 
1*>4. Jaké sú prirodzené plody pri hore? 
Ifô, Može-lí predať stromy na koreni ten, kto má len právo 
iMíi hory? 
iWk Jako fud súdi o vzniku a zániku práv? 
16L Jaké sú požiadavky činov í" 
fi>^, Spoatjbilosí k dnom? 
Itíl*. Mohutnosť vôle? 

íiO, Neschopijé osoby; deti, pomätení, blbci. 
I71r Co súdi lud o obraedzent^j spôsobilosti? Dospeli neplnoletí, 
iMmf, hluchí, slepí, márnotratní, pod kuratehí postavení? 



79 



Či j ť smluva platná, kecl jedna strana bola od druhej 
? orayl alebo k ^imluve donútená? 
'íH, Úo myslí lud o zastúpení pri právnych jednaniach? 

74. Posol, plnomocnfk» náhradník? 

75. Jako je zodpovedný zaruCitel fkavens), žirant? 



116 



170, Dá?a sa nieío zaniŕilčloví za to? (Dar, poí-astovanie, pláfA| 

177. Jako sa dochodí xaľuôitef Bvojej krivdy, keď musí jilatif 

17H. Jaké póžiťky sii bez uiokov? 

179. Co Q náležitOBtiach právnych jednaní? Čo o obsaliti, v^^ 
iiiinkíii;lii príkazu'? 

I BO. Jako vykladá s^voje právne jeduauie (mluviiicky, 
mierne, pohnútky a dôvody)? O ueplatnosti (nesúcej a zni.sií..,.^j 

iHl. O nedovolených Činoch, o mne (doliis, culpal Nenajdá( 
ludia, ktorí považujú za hriedi brať proceuto? 

182. Bývajú prípady, že niekto odtííjí dlžobu? V jakých 
nostiach si tu trúfajú a ŕ o Tu d o torn súdi? 

183. Kedy môže veríteí žiadaí dlh pred termínom V 

184. O čase^ a jako sa má ko vzniku a icitniku piáv? 

185. Jako pôsobí čas na pomery právne vôbec? Dni ti 
lehota^ íítanie času? Prendčanie nabývacie, pozbývacie? 

1H6, Môže veritel vziaí niečo^ nejakú vec od dlžníka svq 
svojou vôľou do zálohu? 

187. Rozdelenie í^asu: rokj mesiac, týždeô^ dei? 

188. Čo viete o kalendári? 

189. Ktoré dni najviac spomínajú a v jakom 8úvise? 
Michala, P. Miliin zeluú, Ondreja^ Jakuha, Jrtna> Hromnice, 
svätých a teľ.) 

19(X Čo považujú za čas nepamätný a za vek ludský? 

U* L Jaký dlhý čas musí uptyuúí, aby l>o!a vec pohnutá 
mlčaním nadobudnutá alebo utratená? A jaký ku nepobnutoj H 

1Ú2. Ako sa u vás nazývajú polia a lúky V Hovorí sa; 
laz^ kopanica, kleovanisko atd? Nazývajú sa jmik poUa ut Ht 
obrábané a inak polia, povstala vyrúbaním lesov? 



Pojmy práva vecného, 
(JuB renmi.) 

193. Pridávajú u vás pri kúpe alebo odpredaji nejakú vec, 
pr. s koňom uzdu, s kravou retiazku, s domom pec a t. p.? 

194. Dáva odkúpite? domu j.ktúíné'', odkúpite! stiitku ^chfíl'^ 
stovô, parožué, od maštale**, a komu? 

1ÍJ5. Jako smýšia Tud o zakopanom poklade? (Môže si tt^B. 
kto nájde nejaký poklad, na pr. hrnec s peniazmi, tento paklailj 
celý zadržať, ci musí oznám i t úradu a ktorému, že našiel poklad 
alebo sa snáď rozdelí s majitelom pozemku, na ktorom sa pokliä 
naäiel?) 

196. Môže každý na. cudzej zemi knpaf poklad? 

197. Kto najtle ztratenú vec^ komu ju odovzdá? 

198. Ketl uajdú viacerí spoloí^ne nejakú vec, podelia si ]u?i 
dla jakého pravidla alebo miery V 

199. Ketl nájde niekto na svojom pozemku ovcu, holubai 
včiel a t p., Co s nimi urobí? 

200. Ktoré zvieratá majú svoje práva, tak U @a im M 
nškodiť (na pr. mačka, holub, lastovička)? 



It? 



Ak njukto na cudzej pôde bez xlébo limyslu nieCo postaví, 
e alebo vysadí, alťbo vôhec z cudzieho tovaru nejakú nová 
'\ katiju prípadne osoh z toho? 

iv^tT nejaká voc prirastie cudzej veci (accessia), na pr* 
ncka znonálila ku kumí zeme pridá druhý kus, L j. naplaví 
'(^ltivio)f alobn jednému kusu odtrhne (avulsio) a k druhému pri- 
Mtt BUQtí sa taký pridaný kus tiiajetkoni gazdu tej pôdy, ku ktorej 
* priložený? 
20;i Ak sa utvorí prostried rieky nový ostrov (iusula in flu- 
w- nata), komu prí[íiidntí ten nový prieí^tor? 
*AM. KeJ odovzdáva odpredá vatel kuímjikemu nejakú movitú 
ilebí* nemovitú vet\ konajú sa pri tom nejaká symhuly alebo ob- 
radyV Hovoria nejaké určité slová? 

2<íf>* Ked! niekto užíva nejakú vei; (movitú alebo nemovitú), 
' . hol nekúpil alebo nejakým ilruhým právnym spôsobom ne- 
, inul, nepretržite po viac n^kov, ci mysli Ind, iSe vec Ui cel- 
kom |inpadá v mííjetok tomUj kto ju užíval? 

i'íh;^ äú stromy v rade práve na medzi dvoch pozemkov spo- 
majetkom oboch susedov? 

^-o7, Zanechávajú u vás na stromoch paberky, prečo, a kto ich 
'ittá právo trhať? 
' "^* Keehávajú na poli kJása nedohrabané pre chudobu alebo 

l^im. Kto má právo na úrodu, t. j. kto môže žiadaí a kolko 
.sberauj úrody s poIa? Hajči? Kostiílník? Pastier? 
210. Jaké sú obyčajne hranice medzi pôdou dvoch niajitelov, 
Ico Äa nazývajú rozličné druhy hraníc (na pr. brázda, niedza, 
atcL)? 



íspevky a doplnky k životopisom sloven- 
ŕch spisovatelov. Opravy textov literár- 
nych dieL 

L Beri]0lák — Kopitar. Anton Bernolák^ pôvodca prvej Bloven- 

mluvnice a prvého slovníka slovenského jazyka, býva odsudzo- 

' «, tú v predmluve k svojmu Siowäru napísal o maďar- 

u. Vyjadril sa tam totiž tak, ako by on svojím slovníkom 

1^1 i^n^í u Slovákov znatde niajarského jazyíía. V slovníku (Slo- 

slovetiskí cesko-Iafinsko-nemecko-nherskí) sloven^ské slová Ber- 

vyklndá i po maffarsky, a tomu Bvojon predrnluvou chce daí 

to smysel ; Siedmym zákonným čhinkom z rokn 179:? madarský 

predpísaný je ako hlavný jazyk pre toho, kto chce dostaí 

I úrad; nasiedovne v Uhorska bývajúce ostatné národy po- 

ifcit sa tomuto jazyku, A každý tiíhko môže sa naučií po 

fSky^ jestli slová a konštrukcie jeho materinského jazyka po 

4 rul v na vysvetlia. A jestli maJarský jazyk bude známy kaž- 



118 



dému slovenskému obyvatelovi Uhorska, ouedlho t celej kraji 
všade bude sa ozýva f maďarskú reč,*) 

V Slovenských Pohfadoch (18ii7, str. 552. sl:)iiž bol vysvetíOTai 
tento odstavec Bernolákovej prcdmluvy. Roku 1785 a 1786 v Ba 
skej Bystrici vychotlily v itiesačnýcb soáítoth Staré Novintf: píM 
val i v nich Ján Hrdliŕka, Ju r Ribay, Štefan LeSka, August Ďoježa 
redaktorom bol Ondrej Plachý — na svoj vek iste dobrí Slovác 
V ŕlánkoch svojich horlili za isacbovanio a ssvelebenie sloven&kéh 
národa; čokoľvek vedeli pekného o íälovanstve, ŕo mohli o M 
blýskavého vyhútať, všetko po vnášal i do Starých Novín. „Progí 
aagisté k do jen chceš ~ písal Hrdlicka — wSecky té kragiof 
které od more pidedujho až k puluočnjmn ležj, uenalezneáH w njc 
wšudy Slowákii (t= iSlovanov), . Ŕet Wlaská, ŠpanielskA a Fnui 
causka ueomylué na zad stati inusý Latinské, ^^akožto obecDé mate 
Bwé. Reč Nydrlandská, Denemarskíí, Swedsliá, Englick.% IslaiiM 
R nékteré gine ctjti niusegj Nŕineckau, gakožto též matku 
Než k toiuutoli gei^t zawíisíaua y íeŕ. naše Slowenská f=: slova 
Tato žádué uenj dcéra, ale sama w mhé píodístwá welnii matki 
která od more až k moH z naplozených a wždy geät<é žigjcych di 
swých až poeawad se téšj. A ŕ nie nedjm o prednosti geiy y w toi 
že ona sama y pri službách Božjch ŕeŕi latinské neydéle pH 
stála; ŕgm žádná giná i*e6 chlubiti se neniúže." V inom íli 
možno ŕítaí: „Na slowenském Národu naáem to Požehudni Hospo 
dinowo patrné gest: Množtež se u naplňte Zemi.,, schwálaô 
zawjrám Re6 a zeptáwám se jcdnoho každého wýhoruého Slow; 
zdaiiž tento národ nezaslaužj, aby y ti neyuCeuégáj a ney»law] 
Filozofowé, Páuowé, ano i neywyááj Wrchuesti o ííeho Oswj 
pečowali?'' Ä ved^a takýchto veci v Starých Novinách našich 
deme na článok: ..Literatúra Slovvanská gest potŕehmi, a slaužj k 
äjrenj známosti feCi nemecké,** Čítanie slovenských spisov že i 
byť len prípravou k íítaniu spisov nemeckých, ./fuk se s Ďfl 
mauiirpj^šjmi Cýli našeho negmilostiwegSjho KríílCi kterýžto cici 
aby gebo Materinská ret y sauíliié Stolice geho Kragin opaDonali 
neydokonaiegi srowaávva!" A na konci roku píše sa: ,, _ . Aaí 
toto institutum \^^ Staré Noviny) slaužj k Rozšjrenj Rže^^i »^ 
mecké.. . Lepe gest pit Wodu ze Studnicy, nežU ze Skleuicv, dul 



*; SecundOt quod vigare Arlicnli VJL Diaetae Änni 1792, Litigfli 
Unganca velut principalis ad obtinonda pablica munia intra tínos buitl 
Regui sit pracscripta, ideoqiic per nacteras Nationŕs UnganaiTi incolctiHíS 
necessario díscenda, Cam itaíiue faciUínje quívis candiscere postil idi«)i 
Ilangaricuni, si eídem nnlivac Liiiguae vorahala, constructíonesqne liu! 
garíce explaner.tur; cum ítem post Ungaros pluriini sint iminero ía ?i4 
nonia Slávi: in concianantio Dictronario meo partís maiorÍÄ ratioaeni ! 
habere \el inTttum oportuit; ut sic benetícii, qnoá in propagalioni 
quiKiue Hungaricae Liitguae praesCDti opere pracstare pergn, ul»ei 
fmctus in plnres díniaueiit. Si cimctís PannoinÍB Slavis nntnm ímt 
ídionia Ungarieum, nmxíjia ex parte Ungaram mox eonspícerc líťH 
Uungariam, ^Slowár Slowenskí, Praefaiío V^ VL) 



m 



ius ex ipso Foiite bibuutur aquae* A protož (kdo tyto Wécy djta 

swém uiateíinskt^m aloweuBkém Guzyku) orthodj wk>cko ua Stľanu, 

bud^i se iiéineckau n?A*í učiti^ aby tiiolil w té samé Kuihy ŕjtati, 

itotoí gL%sít, mh se táúA a skrze tuto Narj^euj (iiiátitutum ^: Staré 

íoviiiy) hledit/ 

Aké *ie^né analojion k Praefaíii Bernolákovho Slowáľa! 
Na iivedenoiii luieBte v SiDvenských Pohladocli písali sme: 
Jernolák celý svoj život strávil v íažkej prdci stovť^uskej, v práci 
^u\7Aimmm a zachovaiiij slovenského národa, Pri takom živote 
■ 'olo;xÍ€ká tiemožiiosf Žiadať si pomaJurôeiiie Slovákov. I spi- 
Stiirvťh Novín sú dobií, horliví Slováci, ale ich slabosfou 
rbe^biauiľiié koreuini sa Jozefov] II, Pritom vývin iiárodnébo 
lomia 9Í'*ven:íkélii} musí mať azíla svojo stupne, V ŕJvote ná- 
ttdov všetko treba si zaslúžií, vydobyť si* Po dlbýcÍJ stoletiach 
ánnltiéha spánku^ po tak dllio trvavšej polovičatosti slovenskej^ 
li ktorej ítiáŕe kniBne cburaktery a už dosť upovedomelí Slováci 
li leu nechceli tak sa volať^ ako volá sa ich Tud, ale latíniáovali 
slovenské mená, kdeže by sa boU vzali narais celí mužovia, cha- 
Rku*ry na vSťtky Htrany rovnako tvrdé V Al»y národné naše snahy 
emusely byť vyhováraué, v živote slovenskom miiís^eli sa zjaviť 
ajprv takí mužov ia, ako Hollý, Kollár, Šafárik^ ktorí v službu 
Ärodnn** priniesli i vetké talenty. Potom eäte bolo treba, aby priali 
Stňr, liurbau, Hodža n v rokoch 1848—49 dokázali, že Slovákom 
svoju o:írodaú vec treba vedieť i uuiierať. 
K Bcruolukuvej predinluve nájdenie však analogon í zpoza slo* 
jfenskej medze, u — Kopitara, 

Bartolomej Kopitar, Slovinec z Krajný, kustos viedenskej dvor- 

ej bibliotéky, na po£jatku XIX. íitoletia vedfa Dobro vskébo v slávi- 

like prvá auktorita, svoje ôlánky o slovanských jazykoch^ litera- 

^racb a dejinách rád zactual s odvolávaním sa na 5í^ millionov 

luov, ktorí ,.pľi prisunivejáich mravných okolnostiach" mohli by 

iesaínáaohniť, sb/vanské ULÍretiia staval do para I lei y s gréckymi 

£a príkladom íírékov žiadal si spoločné písmo i pre Slovanov. 

ftkn 1812 tento Kopitar uverejnil článok o Jánovi Hromádkovi, 

afessoroví ôeského jazyka na viedeňakej univerzite, a jeho ^Cý- 

' kľálowských Wjdeóskýcb Nowinácb'\ („Prof. Hromadko's 

le Sprachkanzel nnd Zeituug in Wien".) V článku Kopitar 

J oval radosť, že na niektorých ústavoch v Rakúsku založené 

lovanské katedry, potom vykladal: „Stíít^ — poneváč nm osveta 

Síovanov, tvoriacich velkú jednorodnú silu jeho (dobré dve tretiny 

ietkého obyvatelstva), musí byť vetmí vážna* a, ako dokazujú naj- 

jTš^ie narEaderiia v prospech nesjednotených, záležajúcich vo váčšiiíe 

lež zo Slovanov, je skutočne vážna ^ nielen povolí, lež i odobrí 

n^dobn*'^ patľittticke inšiitúcie k vzdelaniu národa pomocou jebo 

iiti^tnéha rod ucho jazyka (najprirodzenejšia, rýchla a u rodná me- 

odas Vis consili expers mole ruit sua: vim temperataui Di quo* 

le provehont in majuíi. Horatius, Od. III, 4. Sám nemecký jazyk, 

dry je v Austrii itátnym, takou cestou môže len získať proselytov, 

" pri väčšom počte pripravených v svojom materinskom jazyku 



12Ô 



k vyššiemu vzfklauiu podobne väčší počet bude sa asílovaf 
dovaí Stíitay jazyk, ktorý pritom môže predstaviť literatúru, pr6 
kajúcu sa s grt^ckou a rímskou a tým viac so vSetkýmí súf-nsaj 
jazykmi, k vôli ktorej samej on nl zasluhuje byť študovaDýii 
nepochybné i bude sa študovať/' (K lei nore Suhrifteu, 8tn 13íi*)^ 

Tento výklad Kopitarov vetini podobá sa výkladu BcrnolákovmSr' 

Kopitar, úraduík vieíleňskíy dvornej bibliotéky, Cden komkjftj 
vyslantíj do Paríža sobrať rukopisy Napoleonom odnesené a j^| 
slavista majúci styky v Slovanstve s naj pred uejšimi fuími, bol^l 
svete i v samej VictJni a v jej vládaych kruhoch ro/hladenejäí, 
o tofki! teda smelší od BenioUka, ktorý žil na ČeklískeJ, potom 
novo- zámockej fare: a predsa ozajstný smysel slovanskej kateí 
na nemeckých ústavoch v Rakúsku Kopitar zakrýval a vyhová 
že nou získajú sa noví privriem' i j proseli^íij nemcťkému jag% 
Formálne povedal azda menej^ nežU Bernoldk; jednako je to 
nesvobodného Slovana, ktorý proti národnému n epria teloví eôte j 
odváži sa k otvorenej borbe^ ale pomáha si Istou, podvodom. 

Nazdávam sa, že správnosť vyžaduje považovať Bernoláka 
stupeň vo vývine slovenského národného povedomia, 

Bernolák ako Slovák znamená už viacej > nežii Daniel Hortifika' 
zo X VIL stoletia, ktorý eSte nemohol byť bez polatinceného mena 
(Sinapius), no Bernolák eáte nedošiel ta, kam po úom Hollý, KolUr« 
Šafárik a po týclito v rokoch 1848 — 4U Ilurbanovci. J^ 8. 

2. Ján Kalinčák kandidátom pri voľbe farára v Turčianskom 
Sv. Martine 1846. Z Mally, s university, KaUncák vrátil sa roka 
1H45* V októbri šiel za vychovávateľa do domu Ferdinanda Lande- 
reta na Wiiidschachtu, a tam hol do októbra 1846. V životopise 
svojom (Lipa, II, str. 117) rozpráva, že po návrate 5í Nemecka nú- 
kali mu 11 pädagogij, teraz, po odchode s Windschachty, nemal 
miesta, bol prinútený „otcovi byť na krku", (Ale skoro bol povo- 
laný za professora do Modry,) Nezamläd Kalinŕák v životopise 
svojom ani to, že roku 1845, keď boly založené Štúrove noviny, 
on mal zostať pri nich spolupracovníkom, ale — „neznám preŽo 
som upadol odnisíu do neíiibosti Štúrovi, i prepustil ma a nechcel 
ma viacej." Mlčal len o tom, že v júni 1846 — teda s Wind- 
schachty — bol tiež kandidátom pri vofbe e v, farára v TuriSi^y 
skom Kv. Martine, Prepadol proti Jozefovi Horvátovi, ^M 

3. K vlastnému životopisu Jána Seberínyho* Po cholere rokji 

1830 Kollár písal Seberíuy mu i druhým výtetVuým mužom, aby 
sali svoj život a poslali rukopis jemu. 

Roku 1849, ked Kollár musel sa oddialiť z PeSti, v ruŕnej j ť 
knižnici našiel som spisy Fándlyho a iných zo školy Bernolákoviý 
i vlastnoručný životopis Jána Seberínyho, ale nedokonŕený. Zachr 
som ho, lebo Kossuth dal Kollárovi všetko popísať. 

Keď pozdejšie Karol Marti nek, Lichardov kollega zo Štiavnice," 
čankovský farár, pre akýai mrzutý prípad v cirkvi bol by aa rád 
so mnou zamenil a do Pesti priSiel za farára^ aby si k tomu pri- 
pravil cestu, vydal kalendár v prospech slovenskej cirkvi peát 



Isl 



[fikej. Ju som nm poslal Seberínyho životopis. Tak sme ho tam 
ftjílafili. 

Moje položenie v Pešti bolo už tiež nezíieBitefiié. Vň plate 

[SÚ äI 4í* kŕ, mesaL^tie a yeôítej borbe bol som taký nervósay^ že 
ä1 som sa práce iiesebopným. Zvlášte sm'ovo prenasledovaný bol 
tioni pre ten cirktívný grunt na Kerepešskej ceste^ kde teraz slo- 
feDíiký kostol stoj f. Darovaný bol mestom spoločnej cirkvi e v. pre 
BlovákoVj a palatin Jozef dal vymerať hodný priestor^ aby sa mesto 
jikriÄlilo, Nemef*ko maííarská cirkev predvidela vážnosť toho pozemku 
tbuíiikností^ preto ebcela, aby sa pozemok parcelloval — Slovákom 
btDiko miesta, to by bolo dosí na kosUO, faru a školu, a z utŕže- 
r Slovákov. Vo výhlade bolo 15 tisíc* I'o mnohvĽb 
tu- J bfijoch už bolo všetko hotové^ aktá na mestskom 

dome, Maia by f licitácia. 

Bol som už svrcbovane nervóany. Idem hnecf k podmešťano- 

m Sagodymu* Zazrem aktá naáe na jebo stolíku, uehytlm — 

bt s nimi za ňadra, /apueni kaput a idem. Srbské príslovie dobre 

Kivori: „Kic nevykonáš bez blá^nn brata/' Sagody skorí so stoličky 

skrikm^ že sú to aktá í .,Len mŕtvemu ich vezmete i'' odpovedám 

ii idem* — Z licitikie nebolo nič. Potom sa cirkve vyrovnaly: 

Slováci pniítalí na 12 tisíc (hoci spoločná fara repräsentovala hoď 

f&lu vyše oU tisíc zlatých) a na celý pozemok — i n ta buI ovaň ý 

M ílen alleinígen Namen der slávi scben Geraeinde/ 

Zabočil som do tejto otázky preto, aby sme videli, do akej 
ätiby pudlo živobytie Jiina Seberínyho. Už vtedy bola cirkev evan- 
PÍlcká upotľebovauá za k u hen u politiky. Seberíny bol \tÚY i dobrý 
itiiot^ i veíký protestant — statoCne opatrný* Sŕdeéne radujem sa, 
našla sa i druhá polovica jeho životopisu. 

Jomf F&ähradsJcý. 
- — -éfr- 



Literatúra a umenie. 

Môj Jožko* Veselohra v troch dejstvách. Napísala Terézia 
U^^nsoim^ Tlačou a nákladom Klimesa a Pivku v Lípt Sv* Miku- 
«ii I906- i6^ 69 strán. Cena 60 bal, poštou 70 halierov. 

^ Uda]ný mešec s v. Štefana. V »Slovcnských Tu do vý ch 
«edách* (II, tgoó, či^Io 5—6), teraz rozposlaných, je článok: 
Mdcc Štefana kráľa. V fiom pise sa: »Mesec sv* Štefana doka- 
íšíje uám svojím staro- slovenský m nápisom, že sa sv. Štefan modlil 
ííivensky po výchotlnom staro-siovenskom obrade, a ked sa krá! 
Sovcnsky modlíev«tl a v chrámoch sa slovensky služba vybavovala, 
uí je to varí dosf mocný historický dôkaz pre právo slovenského 
Btyka,..a V článku ďalej hovorí sa, že polovica >ímeáca<c je eŠte 
sia a pochodí axda až /o Svätoplukových časov. 
Len nedávno, v knižke Pamätník Karia Kuzmdnvho, v po- 
imcnam, týkajúcom sa Kuzaiányho básne Svatl?oj, na str S7* 
[88, ja dal som vytlačiť; ?>Z Hollého životopisu Cyrílla a Metoda 
ly cituje staroslovanský nápis na starobylej výšivke, pokla- 



jdanej za mešec krála sv. Štefana. Dnes, podla charakterných zná- 
mok litier, už vie sa, že nápis ten nemohol byť vyšívaný dávnejšie, 
ako v XIII. století; i ornamenty na »mešci« nie sú staršie, ako 
z XlII-ho, možno zo XIV. stoletia: za mešec sv. Štefana pokla- 
daná staro-slovanská pamiatka je akiste ozdoba s palice pravo- 
slávneho biskupa (cy.ioicii). Ale za času Hollého i Kuzmányho inak 
hľadelo sa na túto starobylú vec Toto všetko konštatovalo sa 
o nej len za našich dni.« Zvinil by som teda, keby som prepustil 
článok »Besied« bez slova. Povinný som podať vysvetlenie. 

V svojom orgáne, Archív fúr slavische Philologie (XI, stn 
-311), professor Jagič roku 1888 vydal toto: 

r> Slovanský nápis na udajnom mešci sv. Štefana. V )>Mit- 
theilungen der k. k. Central-Commission zur Erforschung und Er- 
haltung der Kunst- und histor. Denkmäler. IX. Jahrg. Neue Folge. 
Wien i883« ku článku dr. K Linda »Z pokladu Kapucínskeho 
Wáštora vo Viedni« (str. m— 114) priložené sú dve tabuly^, ktoré 
vo fotografickej reprodukcii znázorňujú udajný mešec sv. Štefana. 
Na II tabule v štyroch rohoch a v prostriedku byzanťmskeho kríža 
celkom jasne možno čítať nasledujúci nápis : Budí Gospodi miIosti> 
Tvoj^ na nas nyn^ i vt> vieki.*) Na spodnom kraji relikvie, podo- 
bajúcej sa mešcu, vo dvoch riadkoch je pripísané: Bože uščedri 
ny i blagoslovi ny i pro svieti líce svoje na ny i pomiluj ny. 
Charakteristické črty písma hovoria rozhodne za to^ ze nápis 
bol zhotovený až v XIIL století a nie prvej. Povesť, že mešec 
prináležal sv. Štefanovi, už týmto ukáže sa nám len ako pobožná 
viera. Pre väčšiu istotu okrem toho však ešte obrátil som sa k svo- 
jim priatelom v Petrohrade (prof. V. I. Pomialovskému, grófovi 
I. I Tolstému a prof. N. P. Kondakovu) a poprosil som ich, aby, 
podľa publikácie v Mittheilungenoch, preskúmali relikviu so stránky 
dejín umenia a spolu povedali mi svoju mienku o tom, aký cieF 
mal vlastne udajný mešec. 

»Prof. Pomialovsl^' láskavé uvedomil ma o výsledku ich spo- 
ločného preskúmania relikvie. A síce: a) takzvaný mešec nie je 
nič iné, ako v pravoslávnej cirkvi ešte i dnes obvyklé odenie bi- 
skupskej palice na jej hornom konci, čo u Rusov nazýva sa C^AOn. 
Toto odenie, ktoré pri upotrebovaní biskupskej palice visí ponad 
ruku biskupa na ňu sa opierajúceho a zakrýva ju, má ešte i dnes 
formu mešca, b) Zobrazenia na zadnej strane majú celkom cha- 
rakter XlII-ho, ak nie XIV. stoletia. Vidno to z formy kríža, 
v ktorom Kristus sedí, zo širokej formy cherubima, ktorá v staršej 
dobe bola by bývala podlhovatejšia, z diptychonov v rukách anjelov 
nesených. 

»Nasledovne ako forma slovanského písma, tak i momenty 
z dejín umenia určujú, že relikvia je z XIlI -XIV. stoletia. Nápis je 
rusko-slovenský ( russisch-slovenisch), z čoho môže sa zatvárať, že 
predmet pôvodne bol určený pre niektorú pravoslávnu cirkev Uhor- 
ska alebo Haliče.« 



*) Ja tu prepisigem cyrillicu len latinkoa a bez abbreviatúr. 

/, Š. 



12Š 



Tak Jagi*:, A od tohto dňa slovanská táto pamiatka nie je 

mc pôvažov.iná sa mešec s v, Štefana, Kto nechce, nemusí veriť 

ani znalcom; ale s tou starou a ešte fantasticky okráslcnou 

^ enkou nesmie ist! pred verejnosť^ kto najprv tiepod vrátil alebo 

aspoň neusiloval sa pod vrátiť odôvodnenú a prijatú mienku znalcov* 

Tým, že »mesec« prestal byť mešcom sv, Štefana, hístorickost 

Slovákov neutrpela ujmy* Má ona dosť dôkazov, inakších, a s roz- 

vojom historických a jaatykoxpytnvch studií ešte ich pribudne. 

J. Ä 
^ — Tisícka 907 — 1907* Túto tisícku videli sme teraz ako nápis 
J v Časopise vlastenskéUo spolku mu7,ejniho tolomúckeho)^ í v našich 
Ľudovýtrh Novinách. A znamenalo by to^ že toho roku, igoj-ho^ 
Slováci máme tisícročnú smutnú pamiatku stroskotania Veľkej Mo- 
ravy* A!c tak predstavovať vec bola by chyba. 

Dnes už nemohlo by sa nijakým spôsobom vyložiť, že roku 

ÍQ07 pri ľresporku medzi Nemci a Maďarmi bola bitka, ktorou po- 
chovala sa i Veľká Morava. Veľká Morava nie tak vzala konec, 
äko sa to prvej predstavovalo; nejakým premoženlm so strany 
Vonkajšej sily. Kým Svätopluk žil, len nadobúdal, vydobýjal a pri- 
pájal zeme. Uz ukazovalo sa, že tu povstane veľká slovanská dŕžava. 
-Ale po jeho smrti (894) dialo sa opačne. Pri Svätoplukových sy- 
xioch oslabnntú Moravu sňsedia rozd^ríJlL Ona za nejakých 50 
rokov, za Mojmíra, Rastica, Svätopluka, nemohla byť už tak orga- 
xiisovaná^ zc by potom pod slabým panovaním Svätoplukovho syna 
^^ v tažkých okolnostiach bola mohla udržať sa a trval Morava 
^■ft:)oIa ešte nie dosť stvrdnutým telesom a po zahubení slovanskej 
B^irkví vystavená zlému vlivu Nemcov. 

B ^ Kým Svätopluk ži!, Madari nemali šťastia na Strednom Dunaji. 
2e by potom, pri svojom definitivnotn príchode, bolí vyvrátili po- 
zostalosť po Svätoplukovi, nemôže sa povedať na nijakom základe. 
l^richod ich bol asi roku 895 > no Moravania, ako vieme z listu 
liavorských biskupov, eŠte 899-ho pýtali si od pápeža metropolitu 
^ troch biskupov. V rokocli 903—904 na schôdzke v RalTcIstättene 
^ ^v Horných Rakusach, pri Dunaji) rakúsky mar^róf Aribo a po- 
H slovia kráľa Ludvika určovali colné poplatky pre tých, ktorí po 
^ Dimaji dovážali tovar na Moravu ; nasledovne vtedy pravý breh 
Dunaja bol ešte v moci Nemcov, Bavorčanov, ľavý v moci Sväto- 
plukových dedičov. A síce pravý breh dunajský v moci Nemcov 
bol i pozdlž Hornej Pannonie* Madari osadíľi sa za Dunajom, ale 
južne. Za Dunajom prijímali kresťanstvo, organisovali sa štátne, 
odtiaľ len posinpom času sirili sa a o k kupoval i zeme. Tam, za 
Dunajom, niekde na ceste, ktorá viedla od Rábu k Budinu, mohla 
byť i bitka roku 907, med?. í Ma darmi a Ba vo rč a nm i. Pre m o žení 
Ravorčania odstúpili s toho územia, ale Madari nie veľmi rozpre- 
streli sa na miesta od Nemcov osvobodené — ešte ich nepotre- 
bovali Tým meaej boli by potrebovali rozprestierať sa na ľavý 
hrch Dunaja, na územie Slovákov, 

Pre Sloválíov s rokom 907 nespojuje sa nijaká historická pa- 
miatka. V^eľká Morava nie tak zanikla. 



134 



il^^l 



Svätopluk vedel mečom urobíŕ ju vcfkoy^ ale zahubil jej du* 
chovný základ. Vedel mečom výtečne odbíja f Nemcov od svoj 
krajiny, ale v duchovnom živote, cirkevne, do korán otvoril i 
dvere — tým, že zahubil veľké d elo slovanských apoštolov Cydlla 
a Metoda. Z hlavy Rastislava vyšU veľká myšlienka, ked cirkv< 
slovanskou chcel ohradiť svoj národ proti Nemcom: Svätoplul 
veľký s mečom v ruke, myšlienky tejto nepochopil, a z toho vy š 
zkaza Veľkej Moravy. ^, 

— Božena Nemcova (Literatúra česká devatenáctého stoletu 
Dilu m. část 2, sesit i:\ 

Božena Nemcova je milé meno i u nás Slovákov. Jej roui, siki 
finančný úradník, na počiatku 50 tých rokov minulého stoletia 
v B. Ďarmotácli, ona sama, hoci s deťmi svojimi bývala v Prahí 
chodila na Slovensko, ľúbila náš ľud, rozumela jeho duchovný sve 
Znala sa so Samom Chalupkom, S, Tomášikom. Reussovci^ Frati 
ciscím a inými, ktorým neobyčajná žena bola v^cna a pomáhali jc 
v peknoduchých jej snahách* Božena Nemcova — čítame i v tejto 
štúdii — která tŕikráte pobyla na Slovensku a to nikohv jako letmá 
a povrchní turistka, xamilovala si tento kraj a lid, zobrazila jej 
v radé národopisných stati a cestopisných obrázku, verné zíiEna- 
menala jeho pohádky, hledíc zachovati i j ej i ch dialektický rár» vy- 
brala pro svoji novellístiku četné rysy ^e slovenské lidové tradice 
i z národniho povahopisujet (Str 4,) 

V Liicrainrc českej äevaienáciého siokii, tomto spoločnoij 
diele viacerých spisovateľov, teraz Boženou Nemcovou začína 
2. časť 111. dielu. Kapitolu túto piše dr. Arne Novák. Z. toho, 
podáva na str. 9 — 40, o živote spisovateíky od jej detstva ai 
smrti (f 20. januára 1863}, vystupuje pred čítatelom postava Boženj 
Nemcovej. Rozumie sa, je to len skizza, Skizza, polozená na papier 
sice spôsobflou a povolanou rukou, no — nazdávame sa — jednako 
bude treba sotreť na nej a meniť nejednu črtu, aby obraz mohol 
byť verným. 

Arne Novák predstavuje, že v päťdesiatych rokoch minulého 
stoletia českej literatúre prišlo prežiť hlboký vnútorný rozpor dvoch 
pokolení* »Tento boj niezí hasnouri vlasteneckou romantikou 
moderním svétoobčanským realismem^ mezi klídným* namnoze 
zpátečnickým liistorísmem a pokrokovým uménim živé skutečnos^ 
mezi tradičnim slovanstvím a západo^evropskými reformnimi sn^ 
ham i demokratickými, ovládl veikcré naše pisemnictvi . , . * Neuzn ' 
vam tu za celkom správnu ani terminológiu. Pritom jestli v ton 
boji xviťazili Nerudovci (oni boli totiž predstaviteľmi í>moderinh 
svétoobčanského realismiK*). tak zvíťazili váčsim talentom, mčid 
iným, a Novák predsa ani nespomenie tohto činíteFa, Ani prem^ 
že nej stránky nevidíme, lebo jt^dni z predstaviteľov ŕ>vlasteneckd 
romantiky M už nežili, a zo žijúcich Arne Novák značncjsich stavj 
mimo boja (Rrbena, Klácela^ Nebeského, Koubka). Tak Nerudov 
zvíťazili nad ľudmi, ktorí vlastne nemalí značenia Preto, na^.dá\ 
sa^ prechodná táto doba českej literatúry na tento spôsob ne v J 



1Ž6 

sveďi sa. Takéto chápanie veci vyžadovalo by triediť ludí, a to 
nejde tak ľahko. My Slováci tak známe na pr. K. S. Amerlinga, 
že až smíešno nám videť i jeho meno medzí tými, ktorí, podľa 
výkladu Nováka, v päťdesiatych rokoch sympatisovali s revolučnou 
literárnou mládežou českou. 

Božena Nemcova stavaná je ku mladým, lenže čitatela svojho 
A. Novák o tom nepresvedči. Vraví síce, že »hluboký vliv mélo 
na Nemcovou , Mladé Némecko^« a »často citovala jako básnika 
svého srdce Heineho,« no pri tom vykladá, že »dúvérná pŕítelkyné^ 
Bohuslava Rajská »zprostŕedkovávala styky Boženy Nemcove se 
starší generací buditelskou«c a ^vlastenecké spisy Tylovy probudily 
v mladistvé pani vedomí národní . . Nemcova sama zvláštni zá- 
sluhu o to pričítala novellám Tylovým, jichž sentimentálnost od- 
povídala jeji vzrušené mysli a jich vlastenecké deklaniace roznéco- 
valy jeji nadšení « A mne, ked tak predstavím si Boženu Nemcovu 
na horno-lehotskej fare, u Sama Chalúpku, ktorého by Novák so 
všetkou istotou dal medzi predstaviteľov »klidného, namnoze i zpá- 
tečnického historismu,« nejde do hlavy, že by Samo Chalúpka a 
Božena Nemcova mohli prináležať k nejakým rôznym dvom svetom 
duchovným. ^ ) 

Ale tohoto dotkol som sa akosi proti svojej vôli. Nie pre toto 
zastavil som sa u Boženy Nemcovej v Literatúre českej devate- 
náctého století Arne Novák napísal: »Božena Nemcova stále žíznila 
po prátelských vztazích, dúvéraém dorozumení, součinném pocho- 
pení; vždy však pŕesunovala mezníky pŕátelství a lásky; pŕiliá 
záhy a príliš snadno vyzrazovala v dopisech nejen svá myšlenková, 
uýbrž i citová tajemství; pŕátele velmi štédŕe obdarovávala než- 
nými epitety, náležejícími jen milencúm; zavádéla do listu hned 
tykání ; vétšina mladých intellektuálních mužú, . kteŕí získali jeji 
sympatie, záhy se octla v erotických vztazích k ní. Byl to mi- 
lostný román exaltované illusionistky, která chtéla míti svúj idol 
lásky znovu a znovu promítnutý mužskou bytostí, z néhož posléze, 
když spadly lehké a klamavé závoje okouzlení, zústalo rozčarovaní, 
Ihostejnost, duševní únava. PoRud Ize se dohádati z kusé a vétšinou 
jen jednostranné zachované korrespondence, byli to vedie HanuSe 
hlavné ješté František M. Klácelaján Helcelet (1S12 — 1876), jimž 
v živote Nemcove pŕipadly hlavní, skoro tragické úlohy... <c (Str. 
34.) Nad týmto som sa pozastavil. 

V Prahe môžu viac vedieť o živote Boženy Nemcovej, nežli 
vieme my Slováci. V Prahe bývala i v najťažšej dobe svojho ži- 

') Prišla mi na um Chyža pod horami, lebo s Hornej Lehoty je 
blizko „kn Medveďom". V Sehranýck spisoch Boženy Nemcovej (Čestí 
spisovatelé XIX. století, IV, str. XIII) Mária Gebauerová vraví o tejto 
práci: „Nemcova nazýva črtu národopisným obrázkem. Neni niHm ji- 
ným,^ Že není?! Je tam národopisu iste hodne, a sám konec rozprávky 
nazval by som nechutným prílepkom. Ale Katuša je veru viac než figúra 
z národopisného obrázka. Uoci spisovateľka predvádza ju len niekofkými 
črtami, podobných postáv jednako málo má novellistika vôbec. Národo- 
pisný obrázok môže podať všelikto, ale takú Katušu vykúzli len — poet, 



vota. "AÍČ Arne Novák toto všetko stidji tak sa sEciä, Hlavne _ 

základe listov, vytlačených v Časopise Ctrského Musea 1896, 
z tých pri nálež i to m ro z mysle taký súd nemôže sa čerpať. »Pokutl 
he se dôhadaiif*^ hovorí literárny historik* i^Dohádati se?*^ Aký je 
to výraz, ked cliarakterisujeme ženu s tejto stránky jej života ? ! 

í>. . . zavádcla do listii tykám,*t sud í — podla v^setkého — tiež 
len z listov, publikovaných 1S9Ó v CCÄL a písaných Nemcovou len 
dvom osobám, obom na Moravu, Veronike Vrbíkovej a dr. J. Hel- 
ccletovi, I slečna V* Vrbiková (vydaná potom 2a Matejom Mik- 
šjčkom, priateľom J. M, Hurbana) i Helcelet prináležali spolu s Nem- 
covou ku »bratrstvu KláceIovmu,« o ktorom čítame i pri týchtc 
listoch (na 298. str. ČČM. 1S96), že j>bylo volné sdruženi osoÉ 
s Klácelem stej ne smýslejicích, smčru vlasteneckého Clenové, i 
osobné se neznajice, si tykah\ nazývajíce se bratry a sestrami,* 
(F. M. Klácel bol najmilším českým básnikom Štúrovskej mlade 
v Prešporku koncom 30-tych a na počiatku 40 tých rokov* Mc 
vrstovnici s revúckeho slovenského gyninásia iste pamätajú sa^ 
s akou úctou sponiínaval ho prof A. H. Skultéty^ bývalý prespor- 
ský študent.) O L J Hanušovi a Nemcovej dr, Novák vraví, že 
?>rozešh se oba, vázáni ostatne společensky i mravné jinými svazky, 
se znechucenim, odporem, nenávisti. « I toto je povedané na zá^ 
klade listov CCM. 1 896. Ale celkom nesprávne. Lebo i samý pc 
sledný z týchto listov, pisaný Nemcovou Helceletovi, končí saf 
»FÍš.., a kdybys poslal, pošli pod adressou fíannše^. 

Ja nevšímal som si príbehov života Boženy Nemcovej^ neštu- 
doval som ich, nepokladám sa za kompetentného súdiť o^ nich. 
Ale u nás do nedávna žili ľudia, ktori poznali túto milú Cesku, 
vídali ju na jej cestách po Slovensku, sprevádzali, bývali s ňou, 
a od tých nebolo počuť ničoho, čo by ju kompromittovalo, čo by 
pre ňu, ako ženu» bolo sťmom. V písomnej pozostalosti Sama Cha- 
lúpku, S. Tomášika, Reussovcov, alebo i Francfsciho možno ešte 
nájde sa materiál, ktorý bude môcť upotrebiť jej životopisec* 

V opise jej pražského života v päťdesiatych rokoch dr Nová 
má i vetu o i^bíde a rúzvraiti domácnosti^ Nemcovej, ale ja na^ 
ídávam sa, že pravý smysel slova pfi3BpaTt nie mu je známy. 

/. & 
— Peter der Grosze und seín Sohn Alejtei. Historisclie 
Roman aus Ruszlands i^ros^er Zeit. Von Diniiiry S^rgcjemiisct 
Mereschkcni'skL Deutsch von Karí v» Giitschow, Verlagsbuch- 
handlung Schuke & Co.j Leipzi^. 

V ruskom jazyku knilia Dmítrija S Merežkovského má títulJ 
AhthxjíHCT)., (lleTp'h m Ajesctil/) TptíTbH uacTh TpHJOrilít Spoločný 
titul triloj^ie je; ^XpHCTOc'Jj it ÄHTHxpHťT'b<^ (L č.isť: CsíepTii 6oroiii>t 
n. časť: DoťEpeí'iiJio 6orHi [.leouapjto ^a- Bhhhh].) 

Tretia časť trilógie v pôvodine vyšla len roku 1905, a Nemci 
uz majú preklad. Z recensie viedenskej »Neue freie ?resse« pre- 
pisujeme : 

»Uskutočňujúc svoje veľké idey, veľký cár Peter musel vie 
rozhorčený boj nielen proti svojim poddaným, lež í proti svojmu 



IST 



pliJMimp synovi, ktorý spojil sa s nepriatermi reforiem a ohrozil 
vellcé diel n svojho vctkého otca. V charakteristike veľkého cára a jeho 
veHcvch skutkov^ v jEobrazovaiii duševných bojov, ktoré prežil, v cha- 
fiJctmstíke všetkých udalosti, ktorých strediľíťooi je acinlivý cár, 
Mercíkovskij dokaíciije hlboké xnaiiíe onej veľkej epochy a poroz- 
uTíjenie pre ten veľký typ nových ruských dejin» Celý ličinlivý 
íívot IVtra Veľkého, ale i zločiny tohto podivného človeka^ máme 
v mmáne pred sebou v malebných a plastických obraxoch. A vy- 
stupovanie kontrastov v charaktere xakhdateFa Petrohradu a nového 
Ruska je to, ču v opise Mercžkovského obj; vlastne púta a napína. 
Nie menej ^aujima Merežkoyským nakreslená osoba nešťastného 
cáfcviča Alexeja » zahrduseného v Petro-Pavlovskej pevnosii od 
vlastného otca. Obdivuhodná protíhra je to, ktorú tvorí cáreviČ 
Alexeji a Mercikovskíj vedel stvoriť postavu, ktorá v svojej histo- 
rickej pravde je nan<*jvý§ účinná a Peter Veľký, človek činov, javí 
«a pri nej ešte väčáim. Stravná katastrofa stane sa, ako nejaká 
ejemeotáma udalosť, a dostávame pri tom presvedčenie, že odvrátiť 
jíi íiotva ležalo v rukách jej pôvodcu. Lebo beh udalostí rQ^vil a 
dial Síl pofjľa neodvratných zákonov príroťiy. Vcdfa skvelého pred- 
slívcniá citového a myMicnkového života ľudí tej doby Merežkovskíj 
podáva opisy národa, kraja a prirodyj čarovné v svojej nádhere, v svo- 
jej pravdivosti. Ruskému národu, ešte vždy tajomnému, nepochop itcľ- 
nemu a nám akémusi inorodému, so svojimi svätými mestami, pra- 
lesmi Ä stepami, napriek všetkým knihám zdajúcimi sa nám ešte vždy 
áíiadiiými, dostáva sa tu skvelého osvetlenia a charakteristiky, 
sekt ruských, známej petrohradskej povodne za Petra Veľkého, 
iio života cáreviča Alexeja v Kremli nimbom niínulýcli časov 
ffniženom a mnohých iných rozmanitých okolnosti prináležia so 
^njou účinnou plastikou a nádherou farieb k naj/.aujimavejsim a 
tavcjšim stranám románu. Predsa hlavná cenn je v psychologickej 
laíyse charakteru Petra Veľkého a jeho syna Alexeja, ako i v maj- 
Stroviíkom gruppovani íaktov, ktoré cárevičoví Alexejovi^ ako i 
IV m vtedajším Rusom, daly pri Činu videť v svojom veľkom otcovi 
itichrbta«. 

U Mereikovského Nemcom pravdepodobne ľúbi sa i to, čo je 
— aspoň v našich očiach — nechváhia stránka- Ale fakt je, 
i novšia ru^ká literatúra r obi výboje v Európe, Druhá časť Me* 
režWovského trilógie, Leonardo da Vinei, pred 2^ — 3 rokmi bola 
ajčitanejšou knihou v Taliansku. 

— Magyar irók élete é s munkái A Magyar tudományos 
^adémia megbi^ásából irta Szinnyei Józscf* XIL kotct, i, fúzet. 
úd ^— Sänika^ Budapest, í 907. V tomto sošíte prišiel rad i na 
J. Šafárika, lebo v titule diela magyar je :^ magyarorszúgi^ a 
fírik nielen narodil sa v Líjiorsku, lež do r. 1833 tu i účinkoval. 
■ L opisné dáta o Šafárikovi sú obstojne, ale bibliografické ne- 
vine, neakurátné. Z diel S^ifáríkových, samostatne vydaných, vy- 
>čitané sú len : i ) Tatranská Musa, 2) Počátkové česlcého básnictví, 
Pffné swétské lidn slowenského v Uhŕjch, I 11. (Prcdmíuva H, 




IfS 



sväzku omylom pripisuje sa tu Šafárilcovi.) 4) Geschichte der ala- 
vischen Sprache u. Literatúr, (Rok vydania: iSió^ niieato 1S26.) 
5) Uber die Abkunft der Slaven, 6) Jundisch^politische ermino- 
iogie fur díe slavischen Sprachen Oesterraíchs, /j Geschichte der 
súdslavischeíi Literatiir, Teda tu niet najhlavnejších diel Šafáriko- 
vých Sl&t'afíské siaroUtnosH spomenuté sú len v texte a ne- 
správne: >^A mint Šafárik szláv régíségei megjelentek. * .* Gj*. 
liiische Fragmente tiež len tak: i«>i857*ben kíadta a glagol 
tóredékeket*. (Z tohoto môže vedieť, že je to 7*vláStny spis, lcfi« 
ten, kto nepotrebuje Magyar írók élete és munkái, | O Slovanskom 
Národopise nieto ani zmienky* Najhlavnejší prameň pre Šafárikov 
životopis: P, J. Safaŕik mezi Jihoslovaiiy, od Konštantína jircčka, 
nie je udaný* 

Janko Šafárik je umiestený dva razy, teda vo dvoch osobách ; 
pri tom na prvom razc ako ŕ>syn« Pavla J. Šafárika, na druhom ráze 
ako ?>strýk«t Vojtecha Šafárika (syna Pavlovho). Jedno i druhé je 
chyba. Dr. Janko Šafárik, v tridsiatych rokoch minul ého staletía 
v Presporku spohižiak Sttirovcov, na počiatku štyridsiatych rokov 
osadivsí sa v Srbsk'ä, v Belehrade, a do konca svojho života čínne 
zaujíma vši sa 2a slovenské národné diela, bol synom Jána, najstar- 
šieho brata Pavla J, Šafárika, 

— Slovenský Obzor, mesačná revue, I ročmk. Január 1907, 
I. čislo. Vydáva ^NakladateFské družstvo ^Slovenského Obzoru^í. 
Zodpovedný redaktor a vydavateľ; Anton Stefánek, Predplatné na 
rok 5 korún. Redakcia a administrácia v Peští* 

— Pohrabné verie. Napísal Rehor-Uram Podtatranský, správca 
školy evanj* vrbicko-svätomikiilásskej, Sväzok IIL Liptovský Sv. 
Mikuláš* Nákladom knihkup* a vj^dav- spolku Ä^Tranoscius^. 1907. 
Cena 1 kor* 16**, 80 strán. 

— CJIABflHCKIH 113B1íCTlJI. Haj^auie C. IleTepôypreKftrô C.ta- 
BaHCiaro 6jaroTB0i>nTejL]iaro ofi^ecTBa* A^ 8. 1906. 

— Myšlienky výtečných mužov inojazyčných, Sosta vil Jozef 

Viktorin. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a nákladom j» Gašparika^ 
kníhkupca a kníhtlačiara. 1907. (Odtlačeno z Lip}\ Wh) 16**, 43 a 
4 strany- Cena 20 halierov. 

— Heátaurácia. Napísal Ján KälmČák, Druhé vydanie* Slo- 
venskej Knižnice rocnik I, svázok L V Pesťbudine 190Ó. Vydáva 
F. Votruba v Pcští. Tlačou Klimeša a Pivku v Liptovskom Sv. 
Mikuláši, S**, 160 strán. Cena 80 halierov. 



-*»fr- 



Novo Slovensko vydania: 

Pamätník Karia Kuzmáiiyho* Sofiit I. Vyhrané veršované 
práce jeho. Cena 1 k., poStou 1 k. 05 hal. 

Nemluvža, alebo Uvot a opatera dietaía v prvých dvoch roioch. ^ 

Napísal dr. Jozef Burjan, Cena 40 h., poíitos 45 hal. j 

Roiamberský kriminálny process, proti Andrejovi Hlin- | 

Jtwi a spoločníkom. Cena 80 h.^ poctou 85 hal. I 

Slovenská reč a je; miesto v rodine slovanských jazykov. í. od- 
delenie. Osnovy a iný materiál rečový. Napísal dr. Samo 
Czambel. Cena 6 korón, poštou 6 kor. 72 hal. 

Tragédia človeka. Dramatická báseň od Imricha Madácha. Pre- 
ložil Hviezdoslav. Cena 1 kor. 20 hal., poštou 1 kor. 40 hal. 

Slováci. Vývin ich národnSho povedomia. Napísal Július Botto. 
Cena 2 kor. 50 hal.^ poštou 2 kor. 70 hal. 

Nápor — odpor. Ako postupovala maäarisácia v Uhorsku a čo 
s tým súvisí. Sostavil Ambro Pietor. Cena 50 h., poštou 55 h. 

Detva. Monografia. Spísal Karol A. Medvecký. Cena 5 korún, 
poštou 5 kor. 30 hal. 

Rekonraandované zásielky stoja (okrem porta) o 25 hal. viac. 

Objednávky prijíma 

Knfhtlafilarsky účastinársky spolok 
v Turčianskom Sv. Martine. 



OBSAH. 



Straoii 

Komasácia. Obra^ zo plovenskej dedioy vo Štyroch oddeleniach. Na- 
písal Martin Kukučin. (Pokračovanie.) ............ fi > 

Ve«per doiiiinicae. Janko Cigán . , , 82 

Toľko žiafu .. . Kýéerský 63 

iievin nocuje na lúke, na kope sena. Z „Anoy EareDinoTej*' gróía 

L. N. Tohté/io. \Z XI. a XII. kapitoly 11. sv&zkn.) 83 

Selavinia vpravodunaj(»ká. II. Pannonaká Moe^ia. Napísal Fr, V. 

Sasinek .» 87 

Povťsti, bije, ballady. XXn. Jano Poťahovák. XXIII. Kar. Napísal 

Martin Sládkovičov y V 

Mamka sladká, mamka... Janko Cigán !().'> 

Sami sme v hore. Janko Cigán ........,' — 

Dva holuby. Bájka od Ivana Krylova, Horal . . . 1<>*> 

Liek sĺz. Gregor Vr am- Podtatranský ' . . Vy> 

Z básni Jána A rany a. Ševkyuô. Preložil Bm^Moslav ll<» 

Poznámky k článku Pavla 8ockáňa: Staré kostolné riu-ba. Dr. 

Ivan Zoch 111 

Otáznik k zbieraniu slovenského obydojového práva. Napísal 

dr, Augu'it Uáih 11 1: 

Pri*9p<'vky a doplnky k životopife»om slovenských ^spisovateľov. 
Opravy textov literárnych diel. 1. Bernolák — Kopitar. ~ 2. Ján 
EaliDČák kandidátom pri voľbe farára v Turclďanakom Sv. Martine 1846. 
— 3. K Životopisu .Táua Seberínyho. Od Jozefa Podhradského . . . 117 
Literatúra a umenie. Môj Jožko. Veselohra Terézie Vanaovej. — 
Udajný me§ec sv. Štefana. J. Ô. — Tisícka 907—1907. Ŕk. — Boicna 
Nemcova. J. Š. — Merežkovského „Peter a Alexej" v nemeckom pre- 
klade. — Míigyar Írok élete és munkái. — Slovenský Obzor. — Po- 
hrabné verže. - CJABHH(íKIH 113B'BCTIH. — MyShenky výteôných 
mužov inojazyčných. — Kalinčákova Reštaurácia IJl 



f 




ouské Poh 

ČAHOPIS 


^ 


1 


z čt u a V no - p o uč n 


lý. 1 


r 




Redaktor a vj-dsvatet: 


*^^^^l 


k 




Joz;ef Sltultéty. 


^^^^H 


I 




> hutnik XX Vn- - Soiiit 3. 


1 


1 




--'^í^'^^C^^'G^*^'''*^^ 


1 


1 




TURČIANSKY SV. MARTIN. 


fl 


n 


ruícoi 


r jnnm-LACiARSKKao CCASTntABajcxBo 


BFOLSU ^^^1 


1 




1907. 





OBSAH. 



Strán* 

Komasáfia. Obraz zo slovenskej dediny vo štyroch oddelenUxsli. Na- 
písal Martin Kukučín, (Pokračovanie.) 12:* 

Tá zem vábna . . . Napísala Timrava . Ut 

Z básni Jána Aranya. Prekladá Bviezdostav, Lapený bocian. — Úbohý 
poddaný. — Švárna Hanka. — Učencova mačka. — Romanca včely. — 

Synovi Ki 

Quia pulvis snm. Janko Cigáň 171 

UfaÚJäl »om ja .,, KýčersJcý ITĽ 

Pieseň. 18. Háfomil - 

Kuéa rybár. Povest. t Ondreý Bélla 17* 

Otáznik k zbieraniu slovenského obyčajového práva. Napísal 

dr. August Itáth 174 

Literatúra a nmenie. „Poesíe pod Tatrami". Zo štúdie Jána Kar- 
níka. — Úsudky o knihe dr. Czambela: Slovenská reč a jej miesto 
v rodine slovanských jazykov. — Jozefa HolJého „Márnotratný syn^. 
— Fr. Pastmek, Hasini jazyka slovenského. — Gustáv Maršall-Petrov- 
«ký, Zpod závejov amerických. . . J** 



Od administrácie; 

V smysle ndšho predošlého upozornenia oznamujeme ct íit .- 
telom, že druhý a tretí sošit Slovenských Pohľadov expedovali sm- 
ien skutočným predplatitelom, ktorí totižto predplatili > . 
aspoň na pol roka 1007. 

Ostatných vct. našich odberateľov prosíme o doposlanie pr^M- 
platku, aby im časopis riadne mohol byť zasielaný. 



Predplatná cena Slovenských Pohľadov: 

pre Rakúsko-Uhorsko 

na celý rok 10 korún, 

na pol roka 5 korún; 

mimo Rakúsko-Uhorska a pre Ameriku 
na celý rok 11 k. 20 halierov. 



j 



Bok 1907. 



So§it 3. 



Slovenské Pohlady. 



— -^-r^l^l^- 



Komasácia- 
Obraz zo slovenskej dediny vo Btyroch oddeleniach. 
Napísal Martin KuJctičin, 

HL 

I iba n Vozárovt ako ? d rub nm oddelení. 

Výstup prvý. 

Marka Vomrova a (hídrej Náhlik. 

Marka. Co nám tú krava zajali, zakíizali mi do kaštieľa chodit. 
pva týždne som už km nebola, a Berta tiež nepríde do nás. Načo 
li ziikázuli? Ved ja chodím k Berte a nie k iijCinej, A Ci Berta 
lóže z toho, že na.^ kľava vbehla do ich breziny — môže? Iba 
Števko ta chodieva^ ale tiež nesmie často , . « (Ondrej stojí ;ŕamy- 
leu^,) Berta je nie vina, ani ja, že. . , No to nehovorížV Je vina, 
lebo nie? 

fhidrej (mmydenj). Neviem, neviem. 

Mitrkff. Ä čo bys' nevedel? Berta ju predsa nepásla, ani ne- 
posielala 1 

Vmlrej, Nažu rysuíu? Pravdaže Berta... nebožiatko, ten be- 
^ isník k nej chodil a už ju nechal Prečo ju nechce? A povedz 
"mi, Marka, čo on tu bTadá? Čo sa gazda potlpísal na tú komasáciu, 
^mii ss domu nevychodí. Čo tu chce^ povedz, Marka, úprimne. 

Murha, A ja viem? (tde nedbalo izbon. Vzdyclme.) Ja neviem, 

Ondrej, A kto ma vedict? Nevieš — ty ma klameš, nechceš 

ivdu vyjavit Chodí zsl tebou a ty, ty držíš s ním — vy sa roz- 

I včera, ked ste šli cez lúku, on čosi ti hovoril a tv si 

Ja, 

Mítrka, Mala som plakat? 

OmiľeJ, Veru radšej zaplakaí — nad našou láskou. Viem ja» 
'Co m robí, í Čo on sem chodí: on £a chce a ty zaslepená látvora, 
ty r*- • ^ ^ho. 

NeTíemi n^to by mi bol^ iba ak do konopi! 

9 



130 

Ondrej, Viem ja načo — vieml Kebys' ho nechcela, nevláčil 
by sa za tebou : ale ty ho chceš, i tvoj otec. Ved vždy chodia spolu 
a čosi sa radia. Kto vie, čo majú medzi sebou; ale mne je Túto, 
že gazda už ani nepozre v tú stranu, kde som ja. Iba raz, ked 
som kosil, hľadel dlho na mňa. Videl som ho sboku, len čo, reku, 
urobí. Kosil som, že jačmeň sa len tak válal predo mnou, čo som 
sa tak usiloval. Ja že mi dačo povie. Ale on ani slova, len sa niu 
vzdychlo a pod na druhé úvrate. Viem, že mi chcel čosi povedat, 
ale nepovedal. Prečo si netrúfal? A gazdina tobôž. Mlčí, ale ked 
na mňa raz pozrela, zahraly jej slzy v očiach. Oo sa to ide tu 
robif — kto mi povie? Nik — ty nepovieš; iba sa smeješ, ked sa 
ti požalujem. A komu sa mám požalovaf, ked sa ma všetci strania. 
Po chvíli ani ty nepozreš na mňa ; povedáš, že ho nechceš, ale ja 
ti už neverím: načo chodievaš s ním? 

Marka, A čo mám robiť? 

Ondrej, Nejsf. Povedat mu: ja už mám svojho; chodte si za 
takými, čo nosia vlasy dohora, lebo ja s vami nejdem. Ale ty 
ideš a mne sa všetko smejú. 

Marka, A čo mu ty nepovieš? Povedz mu ty: toto je moja, 
chodte si druhú hladaf. Teba skôr slúchne. 

Ondrej, Ved mu ja raz poviem, ale tak, že mu týždeň bude 
v ušiach muzika vyhrávaf. Najtiaž sa s ním samým dakde stretnút. 
Ej, to bude spomínať. Ale ty musíš tiež povedat, že si nedáš zo 
seba posmech robiť, lebo sa ľudia všetko iba smejú a mne je nie 
do smiechu. Zíde mi na um, že ked ste tak sami, čo ti ten hovorí ! 

Marka (rozmarné). Veru len všeličo povie . . kto vie čo I 

Ondrej, A čo tak? 

Marka. Nepoviem. 

Ondrej, Vidíš, aká si neverná! Raz so mnou a druhý raz s ním. 
Ja by s druhou sa tak neshováral, ani sa s ňou nevodil. 

Marka, Môžeš sa, ak chceš. Ja sa preto neprepadnem. 

Ondrej, Dobre. Ja sa už o teba neozrem. Maj si, ak chceš, 
desiatich — ja pôjdem radšej svetom, ale toto nebudem znášať. 
Buď si tu 8 ním, ale budeš banovať! (Odchádza.) 

Marka, Ondráš, podže sem, čosi ti poviem. Pod! (Ondrej sa 
vráti.) Vidíš, nepôjdeš! Ked už budeš na ceste, kývnem na teba 
palcom — vrátiš sa. 

Ondrej, Vidíš, aká si ty ! Iba sa vysmievaš, že som taký blázon. 
A ja z toho môžem, že sa hned udobrím? Nemôžem si rozkázať — 
ako ma zavoláš, idem na oslep. Keby si mňa ty tak rada, veru by 
mohlo byt inakšie! 

Marka. A ako ma rád? Ako cukor? 

Ondrej (nahnevaný). Dobre. Ked sa smeješ, idem. Ale sa viac 
nikdy o teba neozrem. (Odchádza.) 

Marka. Ondrej! 

Ondrej (zastane u dverí). Už som ti Ondrej — a zas ma máš 
za blázna. Keby sa vrátil, budeš sa smiať. Nejdem, neverím ti. 

Marka (vážne). Neboj sa, už ťa neklamem. Ty blázon — ved 
ťa ja rada, ale ked si taký smiešny ! Chceš odísť ! a nemôžeš I 



ISI 



Ondrej, Ako mám odíst, ked ma vždy vrátiS? Ale Marka, ak 

by videl, že ma naozaj uerada — tak pôjdem, pôjdem, kde ma 
joéi povtídú. 

Marka (spieva): 

Šuhajko môj švárny, 
len sa mi nezmánii: 
do hory mi nechod, 
do vody Bespadni* 

(hidre; (kráti Ula?on), Mne je nie do spevu, Marka, lebo tu 

robí dobre. Ja yiem, ja viem, že ja xtadjalto pôjdem, (Hrozí 
bti.) Ale potom budem iiiakí>iu spicvat! 

Marka. A ja vieiu^ ktorú! Túto (ppieva): Ked ja teba, luoja 
ttiílá nedostanem, , . atíL No, pôjdeš na tu skalu? Nechod, Ondre^jko, 
^lek lív d m mi okaUčil — a ja by do smrti mala lazára. 

(fndrfj, A ehcela by si ma takť^ho? 

Maria. A koho by mala cheŕet? 

Ôfidrej. Tak ma ty radal (Pawsa.) Nie? 

Maria. Hm, ja neviem. 

Ondrej, Oj, rada, ja viem^ že rada: len nechceš povedat (Schytí 
í^j riiku. Vo dverách Vozár a kováč Macliua, ktorý sa smeje a kýva 
[feíiDj Ja neviem, preŕo nechceš povedaU 

Marka, Každý deň ti to opakovat? 



V;Í8tup druli^. 

Maehndj Vomr a predošlL 

Vúmr. Raz by to mohlo prestatí (Ondrcg a Marka odskoíia 
Nŕn ftfl dľuliĽ'bo, Machna im hroKÍ prstom a Braeje sa.) DefS po deň 
)! Že sa vám raz nezunuje! 

Machna. Horký tým zunoval! Čakaj, kým sa tým zunuje^ a 

'^fim, že sa tebe skôr zunuje čakať. Moja nebohá mať, tá mala 

'lozutu — Pán Boh ju tam osláv! Mala med v komore a ja mnn 

liodieval so sestrou Marienou, s tvojou ženou, na ten meií Vše 

ť^e ho oblizli a ubehli, lebo sme sa jej bálí^ že nás prichyti 

^íftzárlsa vstúpi.) 

Výstup tretí. 

Vozdrka a predúšlL 

Murhnn (k oej). Rozprávam tuto tvojmu o tom mede, vieS, 

H komore 1 

Vimirka (smeje sa), KeJ si len tak nezabudol, ty taračl 

Mfíchta. Vidíš, ona ti prisvedčí. Chodili my na ten med deň 

P dťii a vidíš — nezunovalo sa nám. Ale mat šíp i la j ťo sa robí, 

^^}^hl\i{ tiás^ lobo to bola múdra a dobrá stvora: ale nabrala plná 

"ttisb toho medu a dala nám. Deti moje, povedá, vy, ako vidím, 

iito med vermi rady, Nateže, ked ho tak rady, a najed^te sa 



132 



bo aspoň raz do chuti. My sa nnjetfli^ ale čo m s nami robilo 1 
Nikdy ja viae na med iiepOKrel^ ani tuto tvoja Maľieim, To boliii 
iĽiitira £! tvora, ale ty si uie múdry otťc. Týmto (na Marku a Ou-| 
dreja, ktorí sedia pod peľou) hovoríš, čí sa vám len nezunuje deJil 
po deň takto. Kde sa ti tým zunuje! Ale ty im povedz: nOj detij 
už ste hodne narástly. soberte sa vo iiieno Božie a bývajte tulo: 
v komôrke. Povedz im to a uro!>, a uvidíš, že na takto rok ne- 
budú takto* Ale ak ich eU^ ueňiki v takejto neistote, bude s nimi 
večitá bieda, ( Marka prisíújii k nemu ove&í sa mu na plece* K íspj.) 
Ci je nie tak? 1 

MarJca. Ja neviem — ale mohol by otee zkústt, nech by 
videl,.. *' 

Vomírka fprísne). Dievka má hen plakaf pod pecou a nie ta^' 
kéto reči , . . (Marhnovi ) Ja som hocikedy hotová. Plátna je dosCj 
poholovc (víídyťline); a korko by ho bolo^ keby ma nebola tá z ka- 
štiela okradla! Ale neeh si bo má --bodaj by viac mala* | 

Madinn. Nespomínaj, prosím ťa, Úo len plátno — ale peniftxe! 

Vomrka, Dobre tebe nespomínaf! I 

Mathna. Stvora božia, chod s tvojím plátnom — nebolo iiJíj 
súco iba na vrecia* (Voiíárka sa odvráti rozčúlená. Vozárovi.) NoitJ 
hovormeže o týchto. (Ondrejovi* ktorý kráti klíibúk v inke-) A ty čože; 
sedíš ani bas na pekáči a lvá% ani by ti bol ústa zauiuroval.i 
Vidím, že okolo nej si bol obhodilejšf. Pod pekne ku gazdovi aj 
povedz mu dačo. Nemysli, že ti ju saraí ponúknu. (Ondrej piidi 
kováčovi.) No tak a teraz povedz, Čo vieš. 

Ondrej, Keby ja dačo vedel. 

MäcJina. Tu bo niáÄ, aký mrmaj ! Varí ti jazyk primrzol. Ne*' 
musí to byt bob vie aká múdrost: tvoj gazda vie^ že kto sa raisj 
žení, potratí rozum a nikdy viac m s ním neeníme. No tak — - 
vedže už povedz, pre Pána Boha, dačo. (Ojídrej stojí so sklopenot^; 
1j lávou jJied Yúzkrom, ktorý zamyslene liľadí do kúta.) 

Marka (potrbne Ondrrja za rukáv). Co atojíž? Všetci čakajú 1 ; 

Ondrej (k nej)» Prosím £a, hovor ty: len dnes raa odmeň, leni 
dnes! (Marka sa odvrŕiti.) I 

Marhm. No vidím, synku, Že je z teba nič. (Vozárovi.^ Tíik, 
ja to odbavím zaňho, ňvagre, vieš, že nemá ani otca ani mater©,, 
ty si ho vychoval a sto ráz povedal, že svojej dievky inému uedáS.i 
Ja ta chytám za slovo, lebo kcd je on takýto, kde ho sotíš^ tamj 
bude, aby si mu tú dcéru dal, lelm sa riadením Božím tak sňali J 
ako Jakob a Rachel u studnice, radi sa vidia a on ti slúži vernd 
a svedomité, lebo do roboty je súcejší, ako do tejto pytačky. Ani' 
vojakom je nie, lebo veru neviem, čo iiy t^m s ním počali, keby 
mal torkoto smelosti, ako tu pred tebou. A tak, švagre, urob, 
dobrý otec má urobit. 

Vúsdr. Na to bolo neskoršie dosÉ času* Dievke roky nepi 
chodia , , , ij 

Machfia. Neprechodia! Dievka je ako kapitál. Kým peníajsa'l 
ležia v armariji, nenesú žiadnych interessov a zlodej ti ich maže|| 
ukradnúl Ale ked ich dáš na dobrý {crunt intabulovat^ vtedy jchj 



jvi aj 



kebyi 

i 




Í3á 



Im! nilT neiikraílne a máš 2 nich ílobrý interess. Nevydaj ju a tíú- 
\tmi, aeviem — Čert nespí, Kťtí jn vytláž, spadne tí k hlavy fažká 
fíarost a oa staré dni íaká f a ohvcseleníe. Na vydaj u dievky je 
iíie riiJvdy vías — nikdy i 

Vúmr, Ku2, čo je v piesni^ nech sa klíesni. (Pausa.) Ja nZ 
^^iinh že z toho nič nebude. Dievka iiažia iodtí svoje Stastie. 
tladrejíi JoakÉie mriadime. Mám ho ako syna. 

M'tihtta i'zíifaženv). Iné štastie! Kde inde tá môže najst i^tastíe! 
ÍV jríV. Pýtal ju Bylovsk}% ja som n^úlnh Tuto stará tiež* 
fv^.irka. O, ja nie: to nemôžeš povedať^ na mňa neuvaľuj. 
fii nedopustím, aby moje díeta. .• 
Marka, Ja vám /a toho nepôjdem. Ja ho nechcem ^ ja Ondreja. 
|K uetĎii:) Vídíá, 60 si t^ušal, mohlo sa toto nerobiC. Ja ta teraz 
Heťhťem 1 

Marhna. A preío si nm ju sľúbil? Ako ju ten zaslúžil? 
Vu^tír. Je hodný ŕlovek. 

Maŕhna. To by bol každý* A ak je Bylovský hodný, Ondrej 
äe %U) ľáz hodnejší. Preto mu ju ty nedávaš, ale tvoja pýťha — 
Itaimíie! Chcež pána a pre pána by si nedbal týmto život zmarit. 
Fozri na ňu, ako kvitne, ani ruža v záhrade ; uvidíš o rok, aká ti 
turití! Ijohre by mu bolo; viem ja, čo jemu tu vonia. Tvoje pe- 
niaze! Na nich by nedbal hrat pána* Synku, kde si podel rozum, 
|takt0 sa dať ^aviest í 

Vúidr. Srúbil som, ale nie do sveta. Dobre som si rozvážil. 
|TŤrDto ani spolu nesvedčil 

Mtjfkn, Opýtajte sa len v dedine, či niel ľrosím vás, iianíčko, 
hvajíe ma zaňho. Ak dice peniaze^ dajte mu všetky peniaze, 
pB mňa nie. Mňa si Ondrej pojme i bez peňazí. ^Ide k Ondrejovi.) 
Vuzarka. ŕ^tarý, proäím ťa, nejeduj ma už toľko 1 Mohol si im 
Iíi3iintt(jr**j..i a Marku) dávno brán i t, kým nemali rozumu: teraz im 
jtónui, ked je po nečase. Diéta nŕtó bude na veky preklínať, ak 
Iji ahrdusime .* A čo on tu chce? Najprv do kaštieľa, potom 
|«ein <-* kde cíti omastu. Ja som jemu uegazdovala — ja ti po- 

Vúiár. Ty čus! Najeduješ ma* 

Vosárhi. A čo liy čučala V Povedz, či som vždy dobre neradila* 
IKedykoIvek si ma sluehol, vždy dobre vypadlo. A nebudem čuÄal.., 
[íiécli m\ bo príde, chytím metlu a najprv jeho, potom teba* Nuž 
pte — ideme sa bát koho \ 

Vomr. \iA% Ondrej, obes si takt^hoto satana, čo ti bude robiť 1 
Hiobrp máá, ked sa netrháš o ňu. Na mater sa udala, oči ti vy- 
íSíriíibe* Budeé skrčený prednou, ani háčik. Tej len kazára^ ostrého 
^'Hlapft^ nie takého neboráka, ako ty. 

Ondrej. Ved by sa ja nedal. Hned po veselí by ju poobracal. 
Uíiy privykala. Urobil by lármu... Oj^ nie — nedal. Uvideli by 
pte. Len tonm jej nedávajte, lebo ja — ja — (OdvnUi sa.) 

Vo^dr. Nájdeme ti druhú. 

Ondrej, Čo mue z toho bude, ked už Marky nebude I 




m 



i 




Maehtm, Švagre, nepohlo sa ti ^rdce nad vlastným diet&d 
Ja 8om nie rodič, alo toto.*- Môžeš ssa hanbiť I 

Vo^drka. Ale ten? Vlastnú dievku ohovára. To je kat, 
rodič! 

Muchna (Vozárke). Mariena, nekriŕS. Tvoj muž len žartuje 

Vo^iär, Také žarty nemilujem. 

Mavhna. A neodstiipiá? 

Vomr. Neodstúpim aiii na cól 

Muchna (ostatným). Boli by ste vínovatf slúehaf. Rozum sa 
Čistí na staré dni! 

¥qzúi\ Uvidím j koho budú sláchat. 

Mmikna. Švagie, neustúpiš? 

Vosár, Už soni povedal. 

Machmi (prudko). Dobre sa maj! Moja noha už sem nevstúpi 
Ale budeš banovaí, (Odcbádía, Yozárkíi za nim, iísi lio, ale on sa 
vytrhne a odíde. Vozárka za nim.) 

Vomr (hľadí na Ondrejii a Marku). Ondrej, pod; sbera sa 
dážd^ treba ist po žito. (Stranou. \ Chvalabohu — cez najhoršie mm\ 
už preskočil I (Odide, za ním Ondrej.) 

Výstup štvrtý* 

Marka^ pazdejžie Berta. 

Marka (sama). Myslia 5Í, že sa ja dám prinntif. Ja sa nedá 
Za toho aby Sla — radnej aa nevydám. Ako chce, nech otec vidíj 
zostanem starou dievkou, A Ondrej nech sa žení (zakryje si i^^ 
myslí si, že budem za ním plakat. Nech sa tam žení; vezme, ktorú 
chce. Ale povedal, že ma rád* Nebude sa žení t. Dobre, zostaneme 
tak, nech otec má! 

Berla i rozčúlená, odbodi ruŕník s hlavy). Bože^ ČO 8& tO ide 
robiÉI Ked ten prestal k nám chodit, U\k dobre mi bolo — s tu 
aas nový kríž! Pozri, Marka (vyťahuje z vrecka papier), toto pístno« 

Marku (pozerá doú), A čo mi je z neho? (Vzdyctoe.) V ofii 
sa mi mení a nerozumiem, čo je v ňom. Nie od Bylovského? 

Beria^ Od toho V Radšej sto takýchto, ako jeden od neho. 
je od súdu. Tu je pečat. Máme záplat it tísícdvesto zlatých. 

Marka, Tisícdvestt) — to je dvanásC sto vak! A máte peniaze? 
Ale horký — ved vám počkajú. 

Merici. Za štrnásť dní. Kde vezmeme dvanást stovák 2a 
nást dní] 

Marka. To je moc. Keby ste každý deň složíli stovku, 
by štrnásť stovák — o dve viac. ^^ 

Beria. Ale ako složií, ked ich niet! Mama nemá peňazí, Sl| 
má kŕée ; leží, iba čo som na chvíf ku odbehla. Nevie, čo má rohlt, 
kde sa obrátit. A kebys* vedela, kto nás žaluje — tvoj otec! 

Marka. Náš otec! A ten má totko peňazí, a e§te vás Žaluje: 
ako liv nevedel, že vy teraz nemáte, A čo by mu bolo, kebj váo^ 
ich odpustil. 



1 




135 



S^ta. Oj^ ícQ neodpustí. Nahneval m. pre tti kravu. Mama — 
le^, äká je, ketl orhorie, rely svet ju mrzí. Ja by bola kravu pu- 
JLila, ale* mama Ľhatlila po dvore. A zato nás otec takto. Čo bu- 
'eme robiť ~ ŕo ! 

Marka. Ja imi papit^r potrhám. Daj ho sem! 

Berta, Čo nám to spom(Ue! (ľódá jej pi^mo.) Dlh zostane 
dthoiT). iMarko sklenní] m k y s písmom J 

Marka (roíemvšľat Náš otec by vás nežalo val, to je nie taký, 
ITo kde B>iovsk)\ Hnevá sa, že si ho vjťtila. A viet^, Čo urobií? 
[Miítt pýta a otec mu sIúbiL 

Ikrta, A ty by si ho chcela? 

Marka. Ja? Radšej sa nevydám. A zas takto vás! Co budeme 
lobit — povedz 1 

Ikrta^ A ja neviem, duša mojal (Vstúpi Štefko.) 



Výstup piaty- 

ŠtevJcQ a predošlé. 

Mttrka {h^ii proti Šiefkovi b písraoiii)* Tu je, on nám poradí ! 
vytrhne Marke písmo.) 

Števko. Snád prekáiam — nejaká tajnost (Usmieva sa.) Snád 
]M úd dakoho. 

Berla. To J6 — ni6 

Marka. Neslnchaj ! Náš otec - . . 

Berta (objítiie ju lobo, zakryje jej ústa)* Prosím ta, mlč, len 
[prptl ním nehovor. 

Marka (vytrhne sa). I^rfo by len pred ním mlčala? Len počuj, 
|B&A otec pýta dvanást stovák od ujčinej z kaštieľa. 

Štet^ko, A za ŕoV 

Marka. Že je to dlžoba, 

Berta. Neverte . . . 

Marka. Čo m ti robí^ Berta? Ujéiná mu je dllna a on žaluje. 
[Ifcria íal<ľ3je si tvár. Marka podá písmo Števkovi.) V tomto písme 

»jí. Za Ätniá«ít dní zaplatit 

Berta, Dajte sem to písmo* (Stranop.) Ach, aká je to hanba 1 

Šteťko (vracia joj písmo). Ľutujem, že Marka spôsobila vám 
(PíiJtpaky, jStranoa.) Aká je krásna! 

Marka. Ved by sa to bol dozvedeL Nezostane to i tak pod 
|í<»líry«kou. 

Ber tu. Teraz nech sa už rozbtási (hodí sa jej na prsia) — ked 
f<íii to už vie. 

Marka. A prečo nemal zvedief iba on? Berta, ty si blázon t 

Berta. Nemué ma! 

Števko (straiio(j). Leu ja, jediný ja I Prečo len ja? (Chodí si 
kvWajúL\) Tedy ja som ten jeden, jediný^ 

Marka. A ty sa raduješ — ešte si hvízdaáV 

ŠU'rko. riadujem, Marienka ^ a jako! (O bj i m u ju,) Nesmierna 
raj ujem. 

Matka. Z cudzieho neštastial 




^tei'lcú, Zô svojho velkŕbo ^íaslia. Len JiT 

Berta. Že sa nám to sUilo? 

Šteííkú. ÄľOj preto, lebo iiiáC... 

Ber t a (skoLÍ mu do reči). Že nás bndil predá?aí» že to Bylovsky 
proti nám sosnoviU. 

Šteľko (mľúzeu})^ Bvlovaký? On? Predávat! Ukážte to písmo, 
nech doň poztrniL 

Berta (podá mu lio. Stranoa.) Tedy ou sa raduje, on mn ne- 
miluje, a ja . . . (Zakrjje ú Uév.) 

Šhvko (vráti jej písmo)* Ano, tisícdvestô za štrnást dní. A čo 
Ty plačete? 

Marka. Teraz sa spytuj! Nevieš, že si sa radoval — hanbi 
sa, ty! 

Berta, Podine, Marka, ja musíni íst k mame. 

Števko, Vy sa hneváte! 

Berta. Vy ste netitliver, vy ste horší od druhých, lebo ste 
ma klamali. Vy ste sa radovali z nái>ho ne.^Castia, Vy ste , • , Ak 
podme, Marka, toto ma zronilo. {Odí hádzajá.) 

Števko (za nimi). Ja som sa radoval len 20 svojho SCastia; vy 
ste ukázali — vy ste sa vyzradí li , . . 

Berla (pevne). V čom prezradila? 

Števko, že, že — vás milujem. 

Berta. Podiíic, Marka, podme! 

Marka, Teraz už môžeš naprávať — horší sij ako Bvlovskv! 
(Odídu,) 

Števko (sám). Tedy ma miluje. To sladké tajomstvo som jej 
čítal na tvári* Oj, na to jemne písmo^ ktoré láska vtlačí do Žen- 
skej tvári — na to my máme dobrý zrak ... Ale tá žaloba — 
ťhlape, pozor! Tu treba pomoc a to za horúca. Tie oči nesiiiú 
plakat, mušiu ŕ=a vyjasniť a žiariť blahom. Dvanásť stovák — - ja 
a dvanásť sto vak, kde Ijy ich ja vzali Peták a dvaiiíisí sto vak — 
to je Kaujčatka a palmy. Ešte v Pe^ti — ale ani tam by ich ne- 
sohnaL Kh, sfalšoval by znicnku, vlámal by m bankárovi — musel 
by ich vystanoviE. Ale tu V Kováč nepožičia — straSný držigrož, 
som mu i tak pod rukou dlžen. (Chodí.) Ujček ^ iba njček môže 
spomňcť, (Ide ku dverám a volá.) Ujček, UJček I (Vráti sa.) Co ja 
robím — on žalobu neodvoláj By lo vaky ho podpaľuj e. Načo mm 
ho volal V Eh — musí dat peniaze^ aspoň čiastku. Založíme páku 
a nmsí platiť. A páka, kde je? (Hozmýšra,) Sláva, i tu máme I Bude 
sa ten potit, ueboľáčiäko. Ale zaslúži, preňho plakala moja Berta. 
(VoU vo dverách. I UjČek, ujček 1 (Zpoza scŕiiy Voj:árov hlasj No, čože 
jel (Vozár vstúpi.) 

Výstop šiesty. 

Števko a VoMÍr. 

Vomr (vo dverácli). Horí, že ti je tak nahlo? 

Štn^kú, Veru horí, ujček. Práve bola tu slečna z ka^tiefa. Pred* 

Stavte si: ja som zalúbený do nej: (Buku na srdce.) ilorí tu a hreje. 



tát 



fWr (mrzutá). Hovor^ ako ľudia; keJ horí» nech horí — Co 
to pletíeä? 

Sŕfiťj, Vravím, že som zaliibený. 
ľozdť. Nemáš inej roboty — nedbám. A do koho V 
Števko. Do Ber ty — mojťj Berty* 
Voitir. Iba to bolo treba! A ti odľahlo? 
Sievko. A ako! Som celkom iný: ti to nepozorujete? Ako by 
íDa vymení L 

Ví/mn Vidím, že si iný. Potratil si rozum ~ letíš do záhuby, 
ako mys do pasce. Ale rob, ako ti vdaka; máš už mat svoj rozum ^ 
kaioyat (a nebudem, 

Ste*ko. Akv ste dobrí! Ona je tiež j^alúbenH do mňa. 
fômr. Mohla si nájsť, inú robotu. Divím äa jej veru, 
Šletfko. Už máme urobený celý plán. Pôjdem k ním za úrad- 
'píb, V tom dome chytií chlapská ruka. A tá ruka som ja. Ne- 
/MíTcdal som vám, že si ja miesto nájdem V Naáiel som a výhodné — 
i úradníka postúpim na pána v kaíjtieli. 

rWa>. Len ty im ľhýbaš, vystavte si hned blázinec — niekde 
23) hamuom. 

Štet^ko, A prečo? 

l'úžár. Nebudeš úradníkom, ani pánom. Pánom v kaštieli — 
Í0 som ja, úradníka — to si nájdem iného* Verkoniožná už do- 
klepala: vysadíme ju pred kaštieľ. Bertu si vezmi, ked chceš — 
gazdovať^ to si vyhotí z hlavy. 

Števko. \ nemožno kaítieT zachrániíV 

Vozdr (í^raeje sa) Záplat dlhy^ a bude. Šfastie, že nemáš pe- 
rí, lebo ty by si bol ten blázon. Kaštiel vyplatím ja a ja ho 
tzmem do ruky. Nato sora švagor, aby Berte čo-to zachránil 
i|din obligátory, udrem na ňu ; ak podobrotky predá, dol>re ; ak 
nie — i tjik dobre: pôjde na bubon. ííazdovstvo si výhod z hlavy ^ 
ílť-rfu. no uedbvun. Ale dnes nie^ o niekoľko rokov, ked prídeš na 
q¥ui ťhlieb: ak ta tá blásínívosf ntíprejde a nenadarí sa iná, 
étevko. A to panstvo je už celkom vaše? 
yfyzár. Už je v rukách, držíni ho a nepustím. 
\evko* A ak vám predsa vykĺzne? Peniaze naň máte? 
^úmir. Čosi už len bude, 

ítetikú, Ä čosi sa pripožičia z banky, (Smeje sa.) To sú By- 
cého plány e tou bankou a túla sa s nimi po domoch^ kde 
iajú dréry, V kaštieli pauiu omámil a ked sa s Bertou rozišiel, 
prtí.niel k vám a iste vám o banke rozprával: a vy veríte, íPristúiň 
Íĺ nemu a hľíídí mu do tvári.) Myslíte, že ja neviem, ktorá cesta 
vedie ílo banky? Znám ablegáta Vastaga, direktora banky; myslíte, 
jíe mne na Machnovské panstvo nepožičia, iba Bylovskému? Dobre, 
uvidíme, kto prv dostane pôžičku. 

VúZtir (izihii bo). Chlapče, čo ma hubíš? Že som nakladal na 

u4iii? To sa odtíluhuješ — pekne 1 Mal by ta vyhnať ~ ale som 

livý. Iladím ti — do tých vecí sa nemiešaj. Ty máš inú ro- 

íiutii pred sebou. Za pluhom v Mlyníku sa vláčiť — na to sú už 

iní . . * Pôjdeó do Pesti. 



Števko. Ja do PeŠti nejdem. (Stranou.) Konečne sme u ciela! 

Voj3ár. Máš iba rok — a pre Machnovú kazit celý vek! 

Števko. Treba by mi bolo moc peňazí. V Pešti mám dlhy a — 
velké. Nemôžem sa tam ukáza£, kým ich nepoplatím, a peňazí toľko 
nemám. 

Vomr (rozmýšľa). Povedal som, dám . . . Kolko príde, dám. 
Len dokonči, čo máš pred sebou, dám vďačne. KoTko ti treba? 

Števko. Moc, velmi moc. Ani sa vám neopovážim povedat — 
tolko. 

Vojíár (skTáčený. Stranou). Ten ma teraz mykne, ak chcem, aby 
šiel. (K nemu.) Päťdesiatka — stovka? 

Števko (Zasmeje sa). Keby stovka! Stovku som dlžen len za 
biliard. 

Vomr (zarazený). KoIko tedy? Dve. 

Števko (zapne sa). Osem. (Stranou ) Viac sa mu neopovážim udat. 

Vozár. Osem! Osem! (Cliodí a smeje sa.) Osem! Ty žartuješ. 
Osem stovák — kto by ti toľko požičal! Osem stovák — iba ak 
blázon. A na čom si ich minul — len povedz ! 

Števko {>tranou). Čo povedaf! Na to som nemyslel. (K nemu.) 
Na čom? Bolo treba na to i na to . . . (Vynájde sa. j Raz som sadol 
do karát, samí páni — desiatky lietaly — prišlo nešíastie na mňa, 
prehral všetko do ostatnej babky — neodišiel som, nechcel som 
sa dat zahanbiť; tak som prehral pät stovák. 

Vomr. Dva páry volov! Čo to boli za páni — a v kartách! 
Načo by to platil? Vstal by od stola a povedal: na starého vida, 
čo nebude nikda — tak im zaplatiť. 

Števko. Ved som ja tak urobil, ale tí mali rozum — nedali 
sa previesť. Chytili ma, musel ja podpísať obligátor. Ked som už 
túto mal nadobudnutú, druhé dlžoby sa už ľahko prirábaly — naj- 
tiaž bolo začať. Podpísal ja i druhý obligátor na tri stovky. 

Vomr. Osem stovák! Hm, hm. (Chodí.) Veľký groš, velký. 
Kde ho len vziať — kde? Zpod kože vydriapať? Mne čapy orú a 
kozy bránia! A kedy to máš zaplatiť? 

Števko. Hned, hoc i dnes. 

Vomr. Hned ! To páper sfúknuť s dlane, hned ! Tu mánj mincu 
v komore! Hned — keby to zlatka — ale osem stovák! Otrávil 
by ťa, ako potkana. Nevravím ti, varuj sa karát? A tu hned osem 
stovák — to z rukáva vytriasť. Keby kto, ale Peták ! Má iba dušu 
v tele. Rob si, čo chceš, žobrák! (Chodí po izbe a dudre.) A čo to 
boli za páni? 

Števko. Advokáti. 

Vozdr. Čo sa vodíš s takými. Ked budeš pánom, nedbám, pre 
mňa sa môžeš obesiť. Ale tu osem stovák — ale by ťa neporazilo ? 
(Odvráti sa.) A ked ich zaplatím, pôjdeš? 

Števko. Vyplatíte? Ó, pôjdem! (Chce mu ruku bozkat.) 

Vozdr (odstrčí ho.) Chod mi! Vyplatím — toto vyplatím, ale 
viac ani babky. To si zachovaj — nech ťa pre mňa obesia. (Vy- 
berie z armarijky knižku.) Ani babky, čo tri dni budeš tuto kľačať. 
A sober sa, hupkom — ideš do mesta. V sporiteľni na knižku 



l89 

vyber šesísto. Šesť stovák im je dost, tým úžerníkom. Moje peniažky 
spravedlivé hybaj! Štastie, že tolko dostanú od trhana, ako ty. 
Pôjdeš — ach, nie, ja idem s tebou. Sadol bys' do karát a pre- 
hral celú šparkasu. (Števko kráti hlavou.) ESte sa vyčíštaj, vieme, 
čo si za zrnko. Šest stovák je cez uši. Oni spustia, ked vidia, že 
netrafili na blázna. Idem priahat — pôjdeme hned. Osem stovák — 
hneď by ta zabil. 

Výstup Biedmy. 

Vozárka a predošlí. 

Vosár (žene). Mladý pán pôjde predsa do tej Pešti. 
Vozárka. A kedy? Vari hned! 

Yozár. No — tomu je nahlo. Prihára, či nie, mladý pán? 
(Odíde.) 

Výstup ôsmy. 

Števko a Vozárka. 

Vozárka. Nuž, ideš preč! Ja že sa dačo zabavíš u nás. 

Števko. Musím, ujčiná, musím. (Stranou.) Šest stovák mám, 
ostatok musím od nej vypýtal. Darmo je! (K nej.) Ved ja ešte hned 
nejdem; tak o mesiac rozlúčim sa s Mlyníkom. Ťažko mi bude 
opúštat, ako jahňa na jatku, tak pôjdem, ak ma do tých čias . . . 
(Zalomí rukama,) Ach, Bože, Bože! 

Vozárka. Čo ti je? Ty máš akúsi ťarchu na srdci. 

Števko (poloodvrátený). Ach, nič! (Stranou.) Že ju musím tak 
trápil 1 

Vozárka. Čosi sa stalo, vidím ti na tvári; povedz, čo. 

Števko. Ešte nič, dosiar ešte nič zlého. Ale každú minútu 
čakám. Viete, ujčiná, ako sme pred lanským na hody chytali vrabce? 
Do prázdnej truhly nasypali sme jačmeňa a vrchnák sme nezavreli, 
ale pridŕžali motúzom. Ked v truhle už bolo hodne vrabcov, vrch- 
nák sme spustili. Vrabce boly chytené. Na boku boly dvierčatá, 
tými sme ich povyberali. 

Vozárka. A čo nás do predlanských vrabcov? Tie nežijú. 

Števko. Ale žijem ja, čo som ich chytal. A teraz som ja 
v takej truhle — i vrchnák mi už prichloplí nad hlavou. 

Vozárka. A kto? 

Števko (objíme ju), Ujčinká, ja mám dlhy, moc dlhov. Dosial 
mi čakali, ale už nechcú. Zvedeli, kde som, každú hodinu môžu 
prísť po mňa — dajú ma do chládku, môj mladý vek takto . . . 

Vozárka (lomí rukama). Bože môj, a nedá sa spomôcť dákym 
činom? Ved som ti každý mesiac posielala, ako nik nevedel, pät- 
násť, dvadsal zlatých. Čo si si nešanoval, nemuselo ta toto potkat. 
A je to moc? Mám čosi v truhle — čo mám, spomôžem. Kolko 
Je to? 

Števko. Ďakujem vám, ujčinká. (Bozká jej ruku.) To je velmi 
moc. Šest stovák. 



14Ó 

Vomrka, To je moc — šest stovák! Tolko nemám. Za to 
kúpiš v Mlyníku grunt. Keby ja tolko mala ; ale čosi bude. Počkaj, 
uvidíme. 

Števko (sám). Viem, tolko nemá. Kde vziat ostatok? Ujčiná 
musí požičať od kováča, jej požičia skôr. Ako ju trápim: ale to 
všetko pre teba, Berta moja. (Vozárka sa vráti, v ruke punčochu s pe- 
niazmi. Rozväzuje ju.) 

Vozárka. Tolko tu nebude — horký ! Po šestáku, po dva som 
to shonobila. Predalo sa masla, syra, bryndze . . . mala by hodne, 
ale na dievku sa moc minulo ; i ujček vše si požičia, ale tolko 
statočnosti nemá, aby vrátil. Nuž, vezmi si ostatok, ty márnotratný 
synu! Len pred ujčekom nespomínaj. Bože nebeský ía chráň! Po- 
rátaj, kolko je to — mne sa ruky trasú. (Števko číta peniaze. Ona 
chvírku mlčí.) Torké dlhy, šest stovák; nevieš, že si sirota? Že ti 
otec všetko . . . počkaj, tá Petákovská neštastná nátura, ak ju ne- 
budeš krotit — tá fa zkází. (Stranou.) Nebožiatko, nejdem mu 
k hlave letiet, má dosf na svojom trápení. Toľkú starosí na hlave, 
na tej mladej, peknej hlave. (Bozká ho na blavu. K nemu.) No, koTko 
je? Povedám, nebude tolko. 

Števko, Dvestodesat zlatých. 

Vozárka. To je málo — ani polovica. Kde vezmeš štyri stovky ? 
Kde, neštastné dieťa? Povedz, kde! 

Števko. Ujčiná — čosi vám poviem — u kováčov. Tam majú 
dosf peňazí. Vám požičia ujček kováč, mne už nie. Keby ste šli 
k nemu a požičali, ako pre seba . . . 

Vozárka, Ten nemá pri ruke — nemá, viem iste. Má v celom 
vidieku moc známych; čo má hotové, rozpožičia na daleko v okolí; 
chodia k nemu ani na odpust. Ten nemá, a keby mal — nezratoval 
by ta. To je skupáň — hla, mňa, svoju sestru, pri výplatku ošudil — 
no, bodaj nebol na to utisnutý, a lakomec, ako každý Machna. 
Tú famíliu len potrávit, pravda, ja som tiež z nej, ale vidíš, aká 
skupáňa. Groše si ber, toto si vezmem ja. i Berie prázdnu punčochu,) 
Táto vec je taká, keby jej nemala, nemala by ani peňazí. Skôr 
u nášho starého, ale ako, na akú vec pýtat od neho — ako ho 
ošialif? Na nešfastie sme spolu zlí, ako koza a nôž. Nech bys' 
mu povedal, načo, konec sveta ti urobí, lebo to je horší od po- 
hana. Hla, už ani na svoje diéta neWadí (zakryje si tvár, s plačom ', 
ide ju da£ tomu na pílu. Pováž si, je to otec? 

Števko (stranou.) Ó, ved som ja vedel, že sa toto stane. 

Vozárka, Čo si neberie Bertu, ked za ňou chodil? 

Števko, Tú nie, tá bude inému. Ale ani Marky mu nedáme. 
Len sa držte, ujčiná. (Stranou.) To sú tedy tvoje projekty; počkaj, 
budem ti na dobrej pomoci ! 

Výstup deviaty. 

Bylovský, Vozár a predoéU, 

Bylovský (podá Števkovi ruku). Záležitost je už vybavená. Tu 
je prípis od sedrie. (Podá mu písmo.) 



141 

ŠtevJco (číta pre seba). Vskutku, jednohlasnej žiadosti obce Mly- 
Bíka sa vyhovuje. Komasácia povolená. Gratulujem. Budete sa mat 
o čom radif — ja idem. 

Bylovský. Do kaštiera zvestovať dobrú novinu? (Hrozí mn.) No 
len, no, známe my tie chodníčky! 

Števko (stranou). Radšej bys' mi požičal štyri stovky! (Odíde.) 

Vozárha. Ja tiež. (Odchádza.) 

Bylovský, Prosím chvíločku počkat. (Slávnostne ) Naše podujatia 
počínajú sa klonif ku zdarnému koncu. (yozáro\].) Spojili sme sa, 
a všetko sa nám poddáva. Ale teraz nasleduje moja dôležitá zále- 
žitosť. Ja som rozvadený s celou obcou, nenávidený od všetkých — 
vo vašej službe som ohrozil svoje imanie, áno, bezpečnosť svojej 
osoby. (K obom.) Potrebujem podpory, pevnej pôdy pod nohama. 
A toho dosiahnem, ked mi verejne, preid svetom slúbite svoju dcéru. 
(Vozárke.) Vy ste sa spierali, ked som vás nazval prvý raz mamou; 
myslím, že ma dnes lepšie znáte a priviniete do svojej náruče. 

Vozárka (v rozpakoch.) Čože, ja — to vám nespomôže. Ona 
i tak za vás nepôjde. 

Bylovský, Vaše jedno slovo — a všetko sa môže zvrtnúť. 

Vozárka. Ako ja môžem ! Ona je už s druhým . . . 

Vozár. Nevieš, čo je vo veci, čo od toho závisí. Ja som slúbil, 
slovo držím. Dievke sa prikrúti — musí slúchať. A ty maj rozum, 
stará. Nemusí vždy ísť po tvojom, raz nech je i po mojom. Lebo 
chytrý spravím poriadok. 

Vozárka, Rob čo chceš. (Plače.) Ale uvidíš, čo sa tu bude 
robiť; uvidíš. 

Vozár. Neboj sa, nič sa nestane, ak ty pomôžeš. Bude už raz 
Y dome pokoj a poriadok, lebo takto — to nemožno dalej žif. Po- 
raJme sa, čo budeme robiť. Má byt svadba — ako, dievka je 
hotová? 

Vozárka. Hotová, ale čo je to ! Ja som ju hotovila za Ondreja 
(zakrj'je si tvár), a nie za pána. Moje plátno, čo som toFko rokov 
sháôala — načo jej bude? Jej muž bude chodiť v mušliene a ona 
nebude mat plátené sukne. Ako privykne na tie načuchrené sukne, 
takú fúru za sebou vláčiť. Na hlavu nedajú jej čepec, ako inej 
statočnej žene, ale vyčešú jej vlasy dohora a šticu jej spustia na 
oči. Ako pôjde na ten sobáš taká, celá dedina sa bude smiať. A 
možno v tých šatách padne, lebo pani z kaštieľa tiež nemôže ani 
pobehnút, ani jarček prekročiť, čo sú jej nohy poputnané. Bože, 
prečo moja dcéra má vyjsť na taký posmech! 

Vozár. Starká, nelamentuj. (Položí jej ruku na plece, mierne.) 
Kofko ti dať peňazí? Povedz, "nech je už raz svätý pokoj medzi 
nami. Na peniaze nehlad, kúp radšej lepšie, čo bude i drahšie. 
Nech sa nezahanbí medzi svetom. 

Vozárka (smutne). A ja viem? (Spamätá sa. Stranou.) Tu by mohla 
Števkovi tie štyri stovky utrhnúť. (Mužovi.) Ale to bude moc pe- 
ňazí. Všetko kúpiť od ihly a od cverny, až po klobúk. Musím sa 
kupcovej ženy poradiť. 



im 



Vosíáf furadovanýL Vidíš, poradíš sa a hncd i kúpiš, to budei 

vediet. Ona fa povodí po skleporh. Ja idem tiež do mesta, i ŠteTkii; 
môžme ís£ uaraz. Peniaze ti dám v meste* 

Bylovsiý, Vy nemôžete íst Má sa hne J teraz obec síbI pr^ 
komasáciu. Musíte tam byt. 

Vosár (rozjíiýifa). No dobre. Števko vykoná moju prácu, (Jej*) 
Mám peniaze odoslaí po po^te — starý dlh. (Z armanjky vjti«! 
knihu. 1 Tu je knižka do sporiterne. Šesťsto dáä Števkovi, nech ich 
pošle, kde treba. Len bo nespúštaj s otú. Premrhá ich, sadne d<> 
karát Vieš, aký — bol jeho otec* Na kúpy si vyber, kofko bude^ 
mi en íl 

Vomrka í úzkostlivé). A ak bude treba moc — dákych osens 
stovák. 

Vomr. Osem? (Pausa,) ToHco vari nie. Ona kupcova povie-j 
A ak i tolko ^vzdychne), knižka unesie* Len sa sober. 

Vomrka (stranou). Aspoň Števkovi spo môžem. 



Výstup desiaty* 

Machnat pani Machnová^ Beria, Šíepko a predošlí. 



1 



Múí:hna, Nikdy sa ničoho ne;caríekaj, ako ja ráno, že iiž k 
neprídem, a — tu sora. Švagre, čo to zas robíš? Toto pígmo — 
gvaíírinú žaluješ* Dvanást stovák, kde ich vezme táto biedna stvora? 
ľroda phiuá, statok sa jej ne^ikuje, škoda na ňu letí* Ked tí jej 
nie rúto, nezavieraj aspoň pred touto sirotou srdce. Vidíá, ja som 
jej nebol veľký priatef, ale ked ju vidím v tomto neátastí, srdce- 
ma bolí, že by malý na posmech vyjsí mozole môjho brata, Krr 
je nie voda. Keby mal svoje peniaze pohotové, veru by sa ustrnul, 
ale nemám krajciara. Prosím ta, švíigre, nemaj srdce tvrdšie od 
kameňa. 

Fani MtidinovfK Prosím vás, Švagre, nerobte nám túto potupa. 
Ako sa s ňou v meste ukážem, ked nás vyženiete z domu. Vdovy 
a siroty všade majú ochranu, a vy, rodina, chceli by ste nás zniéit. 
Pomyslite, že i vy máte dcéru! 

Vomr. Tak, pani švagriná, našli ste k Vozárovi cestu. Chvala- 
bohu, našli! Teraz rodina, švagor, ked je zle. Vdova opustená — 
a kedysi vedelo sa povedat — váš gazda nebude v mojom dvore 
rozkazovaC. Pre takú pleíku — krava vbehne do vrbiny — a ut 
rodinu znevážit. Ba ako môžete prosit! Ja by to neurobil — ej, 
neurobil. 

Pani MachnovíL Bolela ma hlava, bola som rozčúlená, ked 
som vám to odkázala* (Pyšno.) Prosit viac nebudem. Nebola by 
ani teraz prišla, ale som sa premohla, (na Bertu^ pre túto som šla. 
Čo neurobí mať, ked vidí, že jej tlicf*aCu hrozí záhuba. Myslela 
som, že na ňu budete mat ohľad, ktorá vám nikdy neublížila. 

Vo^ár. Mal som ohľad i budem mat* (Hladí ju po lilave:) Ne- 
zabudnem na ňu, F*re ňu i toto robím, aby o všetko neprišla. Vy 
nemôžte dakg gazdovat, musí íst iný poriadky robit. 



u% 



pani Machmvä, Prepustte mi pána Petáka. On m pouúkol 
\mm mu vdaôná: on uvedie poriadok do gazdovstva; lúhu 
že ja som na to nie. 
Vomr. Ponúkol sa? VeJ musí o<líät do PeŠti! Akože bude 

vils i v Pešti ? 
s vríu Kým sa skonŕía vakáríe. Na tllMie nie. 
Vf)2fir (s úsmevom) Pre míia — nedbám. (Bylovsák^^ s pani Mach- 
jtinfou ÍL VozártUiľ, Mai Jnm s Vo^^árkrm h ti vo Híí ticho tfalrj.) 

Bf'fŕa (iín^ttipí k števkĺívi). Vy chcete odíst! A vtedy Bte po- 
I TťJali, že žoíítaiiete — u nás. Preŕo idete V Viem, preto* Že toto 
Jlo na náÄ. Budete sa nás stráni t; i vy ate takí^ ako drubí, 
Strvkó, Povedal soni^ že vás rťibim. Ä vy ~ ani ate nepozreli 
loaniúa, Čo tu mám hradat? Videť vás každý deň a trápíC sa? 
Votím íŕtt do Pešti — ba radnej na Saharu, 

HŕHu ŕsklťuií lilíLvay Keby to bola pravda, Čo ste vraveli, vy 
' lij tU- neodchorlili. Vy ma klamete, ako tamto ten. (Xu Bylov?kí5ho* 
Pfidko.) Vy si robíte Žarty, posmech — ako by ho ^ dost ne- 
|keb aa nás!^ 

Števkú. Cím vám dokázaC, že nioje city sú pravdivé? Dôkassu 
j atmám. Musíte videt, že vás neklamem — to jediný môj dôkaz, 
Äjílíte, že Moni ja BylovakjV Nevidíte, že vás opravdu milujem? 
{Bŕría skloní hluva, mUi.) 

R^hrský. Milostivá pani, ako, stavia sa nž tá filagória V 
Paf i i Mtichnovn {% mihovlí^ninV, Vy ste všetkého vina a eäte 
« «míjete — ehodte mi ho s očú! (Bylovský a úsmevom ide k Vo- 
[lijtif a MííťbjíoFi.) 

B^rta fpozre m Štťfka s úsmevom), A vy nevidíte, že vás ja 
... (Klesne mu ilo tjiírtiŕiao 

V^:;úrht, Poicríte, fudia, Berta zamdlela! Šťastie^ že nepadla 
[oa íem. F'ri^^!o jej, možno, s očú* (Bťbá oíioio nej,) 

Machna, Nerhaj ju ty tak ! Veíiela ona, kde padne ! A to z tých 
— z toho ju už iba čepec vykuruje, 

Števko (pi u i Míiclinoví^j), Milostivá pani, va^ dcéra ma miluje 
A ji jn. Dovolíte, aby vám riadil hospodárstvo, kvm neodídem 
iú FestiV 

Marhna, A už tv tam celkom zaviazneé. Poriadny ham ti tá 
íložilal 

íiíevko {k nemu). Kým nepôjdem do Peäti, (K pani MachnoTeJ,) 

vás ortieL 
Pťifíí JŕocÄfiorťŕ. TeÄÍ nm. Aspoň táto potecha mi obľahčí to 
tenie. ^Števko jej hoiskáva ruky.) 

S^hmký (stranou). Teraz už dobrý i nezeniiin 1 Tak sa filagórie 

Pani MndtHovfL Deti, poďme domov. Darmo sme sa sem 

li, 
Stfrko (Berte). My nie darmo* Našiel som vás. (Ona sa usroieva.) 
'Vomr (s ťismevom, na Štefna,, Toto dieto musí ísť ešte do 

A či nejdeš y 
áŕťwAa. Ój ja v slove stojím I 



144 

Vozdr, To veru viem. Pôjdeš s ujčinou : má tam kupovať dievke 
šaty. I my ideme mat svadbu — tuto pán Bylovský... (všetci sa 
odvrátia od Bylovského) a naša dcéra. 

Pani Machnovd. Gratulujem obom stranám. 

Vomrka (Števkovi, tajne). Už mám štyri stovky, ty mladý zat! 

Števko, Moja zlatá ujčinká ! Takej už nebude druhej na svete. 

(Za scénou hajtmanov hlas. Spevavé) : K rychtárovi pre tú komasáciu 
hybaj jeden-kaMý — a hned za hlasom pod edlohom sa poberaj! 

(Opona spadne.) 

■»♦■ 

Tá zem vábna . . . 

Napísala Timrava, 

Naraz rozniesol sa chýr tichou dedinou, že Ďuro Ťankel ide 
do Ameriky. A v tie časy stalo sa i to, že mladý Jano Fazulovie 
zmenil sa celkom. Stal sa zahataným každým dňom väčšmi a sotva 
prehovoril slova. Robota šla nm pravda i dalej dobre, lebo je ku 
práci navyknutý od malička — ani žiť by nemohol bez nej — ale 
ju robí už bez zaujatosti, ako na rozkaz, ako stroj. Stáva sa, že 
večer ztratí sa niekam a keď príde do chyže ukonaný, nie aby si 
ľahol, ako prv robieval, ale podopre hlavu, lakte vyložiac na stôl, 
slova nepovie a oddáva sa myšlienkam. A ked vše zdvihne hlavu, 
ktorej krásu neprevýši ani jedna chlapská v dedine na tento čas, 
pozre takým tklivým pohľadom po izbe, že sa ho temer zdesia. 

Mat jeho mala na jazyku koľko ráz, keď ho tak videla, otázku, 
čo mu je, a len s premáhaním veľkým stalo sa, že ju i nevypo- 
vedala. Volali ju Vrábeľčíčkou, lebo od Vrábeľov pochodila; bola 
nízka, ale šikovná žena, ktorá mala kedysi veľmi krásnu tvár, ako 
teraz jej syn, a nie jeden v tie časy hral o jéj lásku a dľa zlých 
jazykov i vyhrali mnohí ; ináče nebola priateľkou ani poriadku, vždy 
visely na nej háby kadejako v akejsi ľúbej nedbalosti, jedna sukúa 
ovisnutá zp d druhej. Myslela si mat jeho, že ho zase začala po- 
kúšať jeho ženba. Nedostal dievča, ktoré chcel, pre jej — materine — 
viny. A VrábeFčíčka, bojac sa odpovedi, ba i každého vážneho po- 
hľadu synovho — ač ešte nikdy slova výčitky jej nepovedal — 
utlumí všetky city i práva svoje a mlčí. Neopováži sa ani len 
sblížif k nemu. 

„Anča naša!" oslovila raz nevestu, nezdržiac sa rieknuť aspoň 
tej, „čo ti ja poviem. Mne sa ten náš Jano od jedného času nijako 
nepáči. Nepohádala si ty nič pri ôom?" 

„Ja?" nevesta zvrtla sa rýchle a pozre očima bezvýraznými, 
ako u sliepky, alebo ktoréhokoľvek vtáka, na svokru dolu. Ona je 
vysoká a chudá, tak že jej kosti pod očima vyčnievajú, ako ohlodky 
na chlapských hrdlách. „Čože som mala pobádať?" 

„Že je taký zahútaný naveky, nejie dobre, ako čo by zle na- 
varila to jedlo." 



145 



^A ktože ho vie» to mu je," odvetí tá a potiahne plecom, i 
mftľ fíilnc svoju robotu fíalej; nedržala za potrebtié touto vecou sa 

i ka obrátila sa I k muž^ovi^ ktorý chorý už štyri týždne 
lílal DJi posteli, pukrrený na starej Šíjícj, 

.Oodro, s ua^ím synom je nie dobre. Ani uejie, ako by so 
(pltrilor 

„A voď í ja badííml" odpovie muž, zdvihmic schiidnutu chorú 
[ÍTÍTu mka&l© i zástene. ^ Chodí ako zabitý. Iba ak ho zase tú 
*i)li -Java? Tuniu si iba ty na príčine — nik iný!" 

■ ka zsinilkla na pár ilnf, ale keí Jano v jeden večer 
ztiiizol, uZ ani sa nedotkoiic večeri^ zľakla sa velaii a nevy- 
Itiaffl ífaiej. Vzaia kožuäek a Sla za ním, že ho pohľadá. Pozrela 
ijm staju, kde rád sa bavil Jano. No tam obstaval iba mladý 
luna ííndro vyhúknutej postavy a Červenej tvári, čakajúc netrpezlivé 
liÄodnU chvjlu, aby uvrzol tiež. 

jjNeboI tu Jano V" spýtala sa ho gazdiná, 
^IÍKebolľ' odsekne sluha spurnej obyčaje. Ú i ho už zase hla- 
iiíúl Travda^ nie div, ^^ by sa i rozblúdil tejto starej na priek, 
lle Uľíit naiTir/el sa i sŕím. Keď Eiladý gnzda ide preŕ, on inusí 
^m iiocovafi a jemu triafa sa áťíistie na pri stávky, k dievke ako 
áva, i má sa radiť cez večery o to s rodinou. 

^&iel 7.ase niekam von dvorom" . . , riekol gazdinej. 

Vrábelčíí^ka vyšla na ulicu a rozhľadela sa temným zrakom po 

l^litie. ZaSIa pod okno horného i dolného saseda, zaála i k bratom 

|o Vrábelov, a nenajdúc Jana nikde, sotírala sa do dvora krčmy* 

íQla lotiž — on nevraví nič 1 ~ že v piatok večer, keď bol vy- 

al ZAS, bavil sa tam s tými pobehaj m i, čo chcú ísť do Ameriky. 

lú tutiž nž dvaja; ide í Paľo Prívoda — a pijú preto už týždeň, 

lužuo, že je tam i teraz. Na podstene krčmy stretla starú žeuii 

rivkajúcu, ktorá bola neobyčajná v dedine, lebo fajčila. Pred de- 

itíraí rokmi pitni na krk ju poslali obci, aby ju chovala, lebo muž 

^ tu sa narodil, a nevedeli, kde ju podieť, keí robiť nevládze už 

mŕtvy. Teraz jie, čo jej donesú gazdiné, fajčí a klebetí 

i.on, súdiac celú dedinu, ktorá ju chová. 

„Jaj, už nemôžem počúvať ten shon. Dobre chyžu nepre vrátia, '' 

íckla xVábelčíčke, 

„A kto je to tam?** 

„Ti .Ammkáni!*^ rečie stará žena veľmi zlobne. Rada reč rolrf 
[alovo vedie, a teraz pre krik hlasu jej nebolo počuť i musť odísť, 
ich už iba tak voláme, tých, čo do tej Ameriky idú — Ame- 
. Že vraj už i Srnec pôjde. Šla by celá dedina, keby mohla* 
glia, te tam budú ako páni, iba peniaze do vačkov odkladať. To 
Prívoda tak svádza. Dosiaľ vábil chlapov k zábavkám, teraz už 
lo Ameriky. Ten podvedie nielen ženu a chlapa, ale i čerta svojou 
Eou. Že vrnj v Amerike je teraz žatva ľ* 
,Môj Jano je nie tu? 

J'»*ň, ale odišiel . . . No, kde by teraz bola žatva, o Pavle?!" 
^A bol opitý i môj Jano?** 

10 



146 

„Veť bol koštovaný. OdiSiel s Ťankelom pred chvíľou . . . Tam 
je, vraj, teraz žatva, a na leto druhá že bude. Desať ich bude — 
myslím si; len choáte!" 

VrábelCíčka kývla hlavou, že súhlasí s jej výsmechom,^ ale 
nemeškajúc sa, skrútla sa a šla dolu dedinou, k domcu Ďura Ťan- 
kela. Zaklopala na okno. O chvíľu vrzly dvere a na podsten vySla 
štyridsaťročná žena Ďura Ťankeľa, veľmi zachovalej podoby a líč- 
nosti. I postava jej je posiaľ pružná a štihiá, oblek vkusný, oči 
bystré, okrúhle. Je krásna. Okrúhla tvár ani jablko a líca dobre 
nekypia krvou. 

„Vášho Jana hľadáte, tetka? Bol tu, ale odišiel hneď,'' riekla 
Vrábeľčíčke hlasom tenkým, i to ešte mladým, zachovalým. „Ďura 
došikoval. Ten je opitý ani súdny deň ... ani o svete nevie. Vy- 
hútali si Ameriku s Paľom Prívodom, a preto už dva týždne pijú 
naveky . . . Keby len šiel s môjho hrdla, iba na trápenie mi je, 
nie na pomoc!" 

„A nevieš, kde šiel môj Jano?" spytuje sa Vrábeľčíčka, zpod 
obočia hľadiac na mlado-starú ženu Ďura Ťankeľa, červenolícu a 
dvíha sa v nej odpor. Vidí v nej samú seba — svoju mladosí, 
ktorá bola práve tak poblúdená, ako tejto tu. 

,, Ja ver' neviem, tetka ! . . . Ľudia už rozum tratia dokonca. 
Ved z Polievca ešte nik nešiel do Ameriky, a teraz, keby im pe- 
niaze dal, všetci by šli. Privoda ich tak balamutí — to je celý 
čert z pekla . . . Nuž ale ja nedbám, čo Ďuro aj odíde. Nikdy ^som 
ho za muža nepovažovala, len za sluhu." 

„Ved t) verím, že nedbáš!" myslí si Vrábeľčíčka a ani hľadeť 
nemôže na úu, taká jej je protivná, i bere sa preč. Načo i prišla 
sem? Kedykoľvek vidí túto ženu, naveky sa tak napajedí. 

Vrábeľčíčka obrátila krok k domu — ani za synom nejde už 
nikde. Kdeže ho i má hľadať po noci, ked nevie, kde sa podel? 
Ale to jedno vidí Vrábeľčíčka už, že dáva sa na cesty zlé. Pije 
8 Amerikánmi, ani čo by sám šiel s nimi, a na gazdovstve dlh 
veľký. Zabúda, že pred rokom kúpili, na jeho žiadosť, pole na cho- 
táre. Pole dobré, dah pekný, na vŕšku, s nehož vidno i pol krajiny. 
To je nie vyplatené, a on čo ide počínať! Vrábeľčíčka, keby jej 
minulosť nebola zkazila jeho šťastie, zastala by si proti nemu smele, 
pokarhala, snosila by ho prísne, ale takto nemôže sa zoprieť, ked 
je vinná pred ním. Hľa, tam sa belie dom v šere večernom, kde 
býva, starý už i ten, pre nehož trpí teraz jej syn, a ktorého už 
teraz ona nenávidí, a na druhej strane oproti druhý, kde vydala 
sa dcéra jeho — ktorú chcel jej syn . . . 

A medzitým Jano už bol doma. Sedel na lavici, lakte majúc 
na stole, ako sedáva, a hlava v dlanicach. Ani klobúka nesosúal, 
ale zatiahol ho nad samé oči. Tvár mu je strnulá, ako by pohrúžený 
spal kýmsi zlým spánkom ľudí neveselých. Ale Jano nespí naozaj. 
Držiac klobúk nad samými očami, pozoruje tajne svoju ženu, ktorá 
tam zvŕta sa na tenkých nohách, skladajúc rúcho kostolné so seba. 
A nevôľou naplňuje sa srdce Jana Fazuľu. Otrávený mu je celý 
život pre túto ženu. Koho by i tešilo také steblo vyschnuté? Ruky 






U1 



s Boíiy jej sú ako u starien, len kožou obtiahnutá, Uár samá kosť — 

íiejjoznaí na nej inlafiíxh rokov. Drobné oŕi jej behŕiju s predmetu 

jtta jíreiimet rjMilo, nikde sa diho nepobaviac, a sú také bez výrazu^ 

\ú(í n sliepky^ refi jťj taká nijaká, ako by ani nemala hlbSiebo 

itu. A niá jednu vášeň tá žena: shnia majetok, stfííka, sbiem, sbro- 

i£doje, ako by mala úmysel len ŕím najviac nashraí>ávat A načo 

j je to? detí nemá _ , Ale pntve preto, že nemá detí, budtí shíňať 

ÍTOá, ako žena Ďura Ťankeľa. To bude ciel jej žitia, ten mu?í mať 

dý jeden. Kto bo nemá (ako i on)^ je ztratený . - . 

Jano súal oŕi s nej, uprúc na protivnú stranu prižmúrený zrak, 

\ mjsli utkvela mn tuCná dcéra ryehtárova, nízkej šikovnej po- 

Itavy, peknej tvári, úsmevu zvlášte m i lebo, ktorú chcel on a vzal 

N iný. Jemn ju nedali, aô i ona lip!a za ním, pre jeho mat 

U ikazila nm šťastie svojou minulosťou. Pre tú nedali mu Zuzu, 

lebo lullúdila, dľa klebiet^ rychtára; dali ju radšej inému — čo 

ikhm, a jemu vybrala mať s rodinou túto. Bola zo „dvora'% a on 

lep&tlbal už potom, ktorá sa mu dostane, , . 

Do izby vstúpila VrábeKíčka, a vidiac syna u stola sedeť, tvár 

l«J ožila radosťou, NeSla k nemu väak, vidiac ho spať^ ale obrátila 

'^a k neveste, čo si rúcho sviatočné hýbala na protivnej lavici, 

!V kiile na posteli stenal chorý muž. 
j «DáTijo prišiel?" spýtala sa VrábelôíČka Šeptom o Janovi, 
í „Chvíľka/ 
.A spí ,. je opitý?" 
„Nie je to opitý, ale kto zná, čo mu je. Ani slova nepovedal, 
M som sa ho spýtala, kde boĽ" A nevesta vraví to takým hlasom 
S^e vy rušený m, ako by o sluhovi Ondrovi bola reč, a nie o jej 
'^níovi, 
^-^ Vrábelčíčka odvrátila sa a utrela slzavé líce. Opitý je on — 
^pi6 fina! Oddáva sa nápoju, tu pred jej očima. Ona vie o váetkom; 
^pirtlt ako bude npadovať vždy nižšie, a nemôže mu slova výčitky 
HíHívedať. Oželel sa pre ženu, ktorú nikdy nechcel a ktorá ešte 
I Ä \m\x ani detí nemá. Kto to slýchal s Ďurom Ťankeíom piť? Úi 

kJ^ft it^TTiU roveň?.,. Ďuro páťdesiatroÉný, on dvadsaťšesť. Alebo 
" im, tým roztopašníkom prevráteným — bludárom?!. * . Ale 

^-...v,,.,cka musí všetko strpet bez reptania, bez slova. Veí by jej 
piií^J mohol vyčítať hriechy, nimiž zkazila život jeho. Bojí sa ho, 
^oei nikdy výčitky nevyriekly jeho rty, . , I sadá na lavičku n spo- 
I^ka zroueno, založiac ruky, že bude čakať, kým sa prebudí syn, 
^ ípýla sa ho aspoň i ona, kde bol. 
I ^Mamo, a tí traja naozaj pôjdu do tej Ameriky 1" povie ne- 
r^% započíuajuG rozhovor. .,Ci ste vy počuli? Ja som počula 
U JDojej niamy, tam spomínali chlapi . . ." 
f „Ah, čože je mňa po tom! Nech ide, komu sa chce ísí/ I 
Slifme oči od nevesty. Rada ju má a spokojná bola s ňou naveky, 
teraz hnevá ju jej príhovorka. Tu niuí jej čo počína, a ona je 
íčná — starie sa o Ameriku ! 

10* 




118 



„Matno, i Pafo Prfvoda že pôjde, a že í Srnca naviedol, aby 
šie). Á SmcA však neprijmú na Iff, keí — ako ludia vravia — 
máva mrcha nemoc?*' 

Ale Vrábefčíí'ka nepoŕuva — myslí o svojej domáciiosti. Naoko 
zdá sa všetko pekným u nich a vnútri len nemiádze. Dom dali vy- 
staviť krásoy pred dvoma rokmi. Gbyže v ňom dve, jedau j,pai].^kii"* 
a kaohlami, dlážkou a sklenými dvermi. Kúpili žirnti pole ua vŕšku 
Ilľkálkovo zvanom, aby syn všetkým dohrým bol obložený a mal 
do sýta, po fiom mu srdi*e zatúži, a predsa mu je nie dobre.,* 
Čo je to s ním? Pre tú ženu sa zožiera naozaj? Ale veď sa u% 
zdal byť uspokojeným. Planého slova jej nedal eSte, a hod ju i 
nechce: nedá to na sebe ziiaf. Osem rokov sú už vedno; vidf sám, 
že je robotnica dokonalá; nieto v ceh\j dedine takej nevesty* Jts 
BnááaDlivá, im oddaná, verne chodí okolo véetkeho f ale to je chyba^ 
Že nemá detí a ani nebude mať nikdy< Keby dieťa bolo, to Im 
jedno, vie Vrábelčíčka, že všetky chmáry, rozostavené nad ich do- 
mom, zmizly by. I myšlienka o ženbe nevolnej, i taká pletkii, akn je 
žiaľ za Zu2:ou, zapadla by do zapomenutía a neobnovila by sa nikdy, 
keby n ž bolo za eo žiť synovi. Dom z jasnel by, ako za rána, ked 
šlnce dotkne sa skla obioŕného, ako zjari pole od spevu škovráua. . . 
A Yrábefčíčka, kecľ nevesta vyéla do komory, al>y si odložila Šaty 
kostolné, pustila sa do plaču, cez slzy pozorujúc postavu syna 
u stola sediaceho a nehybného ako by bo t mŕtvy. I zrlal sa jej 
v tú chvjlu pri vSetkej svojej mladosti a kráse, iVmž obila rovimý 
je, ako ani jeden v dedine na tento ôas, pri všetkom dobru, nimi. 
oplýval, ako obeť nejaká — nahnan osudu. Po chvíli, ako nevesta 
vzdialila sa z izby, sňal i Jano ruku s tvári a khĺbúk položil na 
lavicu. Pozrel k materi, jeho pozorujúcej, akýmsi dlhým poli radom 
spočinúc na nej, a VrábeľCíčka temer spadla užasnutá nad tým. 
I vstala s laviŕky, ako putlom hnaná, a preála k nemu si sadnúť. 
Zacítila z jeho zraku akúsi príťažlivosť, ako by mal niečo na srdcii 
čo ho tlačí velmi a chce sa jej zdôveriť. 

„Co ti je^ Janko?" spýtala sa ho skrúšeným hlasom, v duchu 
alorečiac na v&etku mladosť, krásu i neskrotítelné kedysi srdce 
svoje, za éo trpí on teraz, a zrak svoj vinný dvíha k nt?mu slzavý, 
ale plný lásky a lútosti. 

Jano mlčal, ten tvár dostala mu výraz neodhodlaný, ako by 
mu bolo ťažko vraveť, a zrak upiera do zeme zas* 

ijMamo,'' započne potom Iilasom kým.si nesvoj im, no v tu cJivilu 
Bakasral chorý gazda na širíciach a za týru ozvalo sa ťažké jeho 
zastenanie. Jano pozrel ta a zamíkol. Vzal klobúk a lavice, položil 
na hlavu a vyšiel bez slova, nechajúc udivenú mal 

^Oo je to už zase?" desí sa tá nechá puc, a len čo pľi;/rela 
stenajúceho muža, napravila ľahu jeho i podiila mu vody, ide dvermi 
tiež. Už ho nenechá a neupustí, kýmkolvek nezvie, čo je s iiíín* 
A Čo sa kde skryje, pôjde za ním, a čo by ako ranila jeho od- 
povedi 

Na dvor vykročiac, videla mibotať sa svetielko v staji, i vstú- 
pila ta, V konici je poloSero. Malá lampka v (jkienci položená m 



U9 



$úUa ijsvetluje priiístor staje, uaphieiiej dobytkotn. V kouid 

^ifiaí |K»hyb, hoci je už po deviatej. Chrúinaoie tlateliuy rožného 

átka a blakut oviec z košiaru, nízkou pľiťŕkou oddeleného, ozýva 

ha Xt^ulým vzduchom* V kúte sluhova posteí ja prázdtia^ ale Jano 

Ijí* taiiK Stojí pli Jíiäíach volov bielych ako holuby, opretý o jed- 

' tók a ruky drží práve tak, ako v isibo držia va pri aluche lakeí, 

u chrbta vola, oči upreté ua zem. A Vrábelčíôka, uvidiuc tío so 

Bklutjeaou hlavou, a tvárou zasiúuäilou^ teinéľ by kfakla pred ním. 

Jitao, keď po6ul šuchot joj kroku po slaine sa k nemu blížiaci, 

* rivihol pekmi hlavu a, virliac iiiater, jeho tmavé oko zasvietilo nevôľou. 

„Co ch<:títe, ummo?" spýtal sa spurné. ^Co cbodíte za mnou, 

Iť4j vátn jeV" Jej skúmavý zrak, pred nímž skryt sa nemôže, zdá 

[sa mu už ohtižuym. 

».Co by nine bolo? Ja sii o teba sužujem... a kým mi ne- 
fp^rieS, čo je s tebou, ti sa hneváš^ Ci sa nehneviU, syn môj, budem 
l^itŕhou chodif!'* vraví jeho maí, k uomtí ei zastanúc, ,,Ty bi sa 
pmoeail — veíf si pred mojiiua očima^ n\it vidim ^ zaf ínaS život, 
l^tjsi neÄil, vystávaS z domu, ani neješ, ako sa sluáí, ani dnes 
jiUveĽeru si však uojedoh . . Povedz mi, Jauko..." i zasvioťa Jej 
I «*íi vmott a hlas sa stíši na šepot, í bližšie sa pomkne k nemu, 
iSniuješ sa za tou Zuzou tlosiaíV" 

Jano pozrel k nej rýchle. Zíipálil sa a oko jeho, na nej dolu 
dpristá, stalo sa ešte huevivejšíra. 

„Aspoň nepokúšajte!" riekol vzplanúc, „a nesháňajte do sveta t** 

Vľábeli:í*!:ka vydýchla na túto odpoved, Duái jej uvolnilo sa 

» kej pozrela k nemu, už z jej pokladu všetka previnilosť bola 

^Tak čo ti je? Povedz, syn môj^ vetí som ti azda najbližšia ľ* 
mkla veselší uí hlasom, teplejším a dôvernejším. 

Jano mlčal, ale tvár ponjaly dostávala mu výraz mäkší. I jeho 
ŕdcepod veselým pídiľadom materi rozhrialo sa. Vzdychol mimovoľne, 

^Hej, maiuo nioja^ keby ste veiieli-.. ale vy sa nahneváte/' 

,Lea povedZj syn môj!*' núka ho raaí teplým hlasom. 

Jano ešte otáľnl chvíľku* Na peknú tvár sadá rozpaCitosť, potom 
^siucv nežný- I riekol ticho: 

„Ci viete o tom, že sa sberajú baíik Ďuro Ťankel do Ameriky?'* 

Vrábeľríčka trhla sa a zachvela. VšL^tky sukne, do visely jej 
tám zpod druht^ v ľúbej nedbalosti, zatri isly sa, ako na osike listie. 
ozrela uaú prestrašene a veselosť primrzla jej na rtoch; líca, Í 
trai pekné ešte, zbledly íakom. 

^Mamo, i ja by Šiel !" 

Vrábeľcíčka sklopila zrak svoj k zemi V hlave huíif jej a 
to, í o jej je pred oíima, hýbe sa, tancuje a skáče. I biely vôl, 

rtož je opretý jej pekný syn, kravy íi oviec kŕJeľ v úzadí, 
iTeO v kúte i boky koiuce kyvúckajú sa a chcú vypadať. Ba i slama, 
>až po^tianá je staja^ hýbe sa^ múti, krúti sem i tam, ako žito, 

ho cúdi na riečicí. 

^Ak liy ste sa nehnevali, šiel by i ja. Už som i vravel bači- 
}\i Ďarovi o tom." 



m 



H Už si vravel.*. 1** raíio Vrábelčíeka a hlas jej je eéta niž§í, 
ako kefT prišía do sta j e, a cítila sa vmuou pred iiínu Tak teda totci 
Je, čo ho zmenilo. Ze ona nobadala! Veď s ÄmerikáDmi bavil sa 
tolko večerov. Ale kouiu by také niečo len priSlo do rozumu! 

^Veá by sa vrátil o dva roky,*' 

,,0 dva roky, syn mój?*" 

„Ved jo to nie dlho; ani tolko, ako keí mm bol aa vojeucino. 
Tam so»i bol za tri roky, a zaobišli ste sa bezo mňa * . V A nie- 
rike KÚ dobré zárobky... Na Ružovke, ked som l>ol pre tie Jun- 
teky, čo sme mali ua úžere u Bolca, počul som, že odtiaľ jeden 
v Amerike zarobil za dva roky dvadsaí stotÍD. Dom dal si vyatavií 
krásny — sára som ho videl. Málo£a podlejší, ako náš tuto. I z Li* 
bo vej je veta v Amerike, a tí vraj posielajú peuiazstva. Dedina 
zbobatla, domy stavajú sí ani panské kaštiele ™ jeden krajší od 
druhého, I ja by šiel zarobiť, aby sme vyphitili dlh za Hrkálkovo/ 

„Ah, Jano, a násže ako nechilš tu? Čože z nás bude bez teba V* 
povie už i mať u slzy zacediít sa jej z očú celým návalom. Kdeia 
by si ty áiel do Ameriky, kde by som ťa ja pustila? Otec ti je 
chorý — do jari nedožije: tak čo bude s nami i s gazdovstvom? 
Naŕože sme kupovali pole, keJ odídeš?. . . Amerika je za niorom^ 
môžeš tam i zahynúť i umreť, syn môj. Dva roky ! Za ten čas i ja 
kosti složím, ak odídeš !*\ . . a Vrábelčlčka dobre sa nezaleje sharai. 

„Vrátil by sa skoro a. . /* započne Jano zas, no slová zaseknú 
sa mu i nedopovie, čo chcel povedať. Vidí teraz po planúcej materi 
— a nemilé mu je to — že jemu ua odchod ani pomysleť sa oe- 
slušf. Čože by si počali naozaj — jestli odíde? Aut teraz všetku 
robotu uezdolejú^ musia si sluhu držať, v lete i dvoch* valacha i 
trškára k tomu a robotníkov od jari do jasene každý deň. Nájomtiik 
je nájonmik a ^luhň je leo sluha — ak odíde, všetko ostane ako 
bez hlavy. Pritom otec chorý, môže i umreí — a toto je, čo fsí 
najväčšmi batfl 

„Neplačte 1^ rečie. „Kej nechcete, veí nemusím isíl",.. 

Vrábelčíčka nechala syna v Btaji a éla k neveste i mužovi, aby 
rozpovedala o Janovom výčine. 

..Tak vidíte, na čom si on hlavu láme, ua čo húta . . Chce 
nás nechať!'* 

„Ale, mamo, čo plačete?** povie nevesta, ktorá ter&z^ te ide 
spať, sobliekala í ostatue báby, z nicbž vylú^tila sa ako cvenia jej 
chudá postava. Drobnými sliepačimi očíma bladí pokojne na Vrá- 
belčíčku, ani nie tak velmí prekvapená, ani velmí naľakaná, ,,Nech 
ide, ked sa mu páči. Ved sa vráti o dva roky,., a dobre nám 
bude, ak sa za krátky Čas zbavíme dlhu. Za to mu vy vótu ne- 
lomte nikdy ľ* 

,,Ako len môžeš tak rozprávať 1 Ved je Amerika nie na zá- 
humní.,. a ak sa mu niečo tam stane?!" 

.,To!*' zahuudre chorý gazda, prestrašený túžbou Janovou eSte 
najväčámi. Nejasný zrak dychtivo opre ku dverám, ako by hladal 
syna. Možno, jeho smrí čaká už pri prahu, a on chce preč I... 



IM 



Ale keä raz [liabol začee obcbádzaí ludi, tobo sa len tak tabko 

Itriasí nemožno. Jano síce nt si oži I Ameriku, ač myšlienky ešte 

Rfékígti v^íly u noj a tvár nevyjasnená; ale VráberčfCka, ked jio 

edôverení Janovom pn^plakala celú noc i dľubúj v tretiu uad ránom, 

bko clenňictí zablysla^ zajroŕala jasnejšie rozjímaí, VeJ sú dva roky 

tiwm\ nie celý sveL To b la ani Anča, jebo žena, n^^drží 2a zázrak. 

iVed isteže na vojenčine bol za tri roky, bea dakde v Bosne. Tri 

Jioky celé ho ani nevidela — a idú do Ameriky i drnbí. Vracijú sa, 

Idiudobiii b* bolí, ako boháŕi. I Jíino, keby o<lišiel na dva roky, 

1«plalil by dlh a nioíiol by potom bospoJáiiŕ v pokoji. Tie dva roky 

I by uz len preŕkalí bez neho. Ovce popredajú — sálaš nemusia 

držafj kým sa vráti, nemal by kto batovať^ a na cudzie ruky sa 

Inesverja* Nakúpia radšej jnučoviny a kráv... 1 starému azda ne- 

i huik uic -- tej noci menej kaStal, a stenať ho ani nepočula* A ked 

i nepôjde Jano, ti bude dobre tak? Ešte je niíllomluvuejší, ako 

' líol Kílsi nech u C znliabi mu peknú tvár a oko odvrátené od nich. 

[Tea cit jeho neobyčajný |)ľoti n<\j, prezradzujúci i lásku i nevolu, 

je vinná pred ním, tuk zretedlne tuší teraz v jeho chovaní. Či 

lona to má naveky tipet? Ved je už dosť dokrájané srdre jej ka- 

imim, íloiíiAané žinľom preä. Tam by zabudol azda i v&etko to, 

ebo vie -— af. v staji oJtajil (matku neoklameš!), že srdce jeho 

leéte dosial hlodá červ žialu za Zuzou.*. A Yľábelíicka sobrala sa 

m tretí deň^ nepovedia e ani mužovi, kam ide, na Ru^.ovku k Bol- 

iri, kde mali juoíeky na ú^ere, aby sa dozvedela i ona o tom, 

^tťirý zarobil za raoiom dve tisícky, a na Štvrtý deň äía i na Li- 

)vú. ktorá zbobatbí z Ameriky a domy sú tam ako kaštiele. 

A v ten istý deťi pred veŕerom chodil jej syn Jano po dvore 

bíEenil stavania i cele f^azdovstvo, zabratý zase v myšlienkach. 

je pekný, kiytý Skrydlou tervenkastou, s velkými oknami. 

3o peňazí bolo^ vSetky ši y naň, a ešte i pole kúpili. Ani j ad en 

Éazda v dedine oemá takej ŕiastky, ako oni. Sedliakovi nikdy nie 

dosť zeme. Cím viac má, tým viac chce mať — bár by všetek 

Ivet jeho bol* A Jano začne rozmýšfať, načo to i urobil, naío kúpil 

|i>Ie, keď detí nieto V Komuže to všetko ostane, keJ on umre? 

lohol sa uspokojiť s otcovským, í na tom by bol vyžil — mvčo 

Ižil maí vela ! Ako jeho žena peniaze, on pole bude dovedna 

ttáúať — chce najsf svoj cieí v tom, ako vidno, a má ťarchu na 

bleciachl.*. Čo má robiť Jano? Predá zpilt pole — tú cenu, 60 

pH dal, dajú i jomu vďačne^ a sbodí s pliec dlh. Ale myälíenka 

iviť sa Hrkálkova, vŕšku toľkej rozkoše a krásy, s nehož vidno 

pet §íry, kde kocbával sa zjari pri oraní a speve škovráua, v lete 

bujnom osenf a tráve, potom zag v hojnej úrode — naplňuje 

m odporom velkým. Nie, a čo by mu ŕ^o dali zaň na svete I Nič 

íDiá^ čo by ho tešilo, v Com by radosť našlo srdce, oko spoí^iDulo 

úrubou a v pokoji, len zeme. Ak by sa tých zbavil, tak môže 

it i dušu svoju... A v Janovej mysli opäť utkvela tá zem 

Ibna nová za morom, čo dáva ludu tolko dobrého, a i jemu by 

ala s pliec dlh tlačiaci. On mimovolno berie sa už zas von dvo- 

im do dediny- ?red bránou spamätal sa a zastal i chcel sa vrátiť^ 



no neodolal SiSiel na cestu a 2uboč.íl ku domu Ďura Ťatikeía. ^ a 
pol cesty dohonil jeho ženu, Ityridsaťročnú stíird mladicu Iíímej 
tvári, naoko veľmi rozsidenú. 

„Ttítka, baíík sú doma V** spýtal sa jej, doliouiac jii* 

„Ten i*ijan? Horký doma I Sedí v krCine celé odpoludnie n Prí- 
vodom a Srnčom, a domov nedaj Bože!" odpovie tá nahnevano. 
„Čert im pomútil lilavy s Amerikou, tak už iné nerobia, iba sa 
schodirt, radia a pijij, A že my ženy už zabraňujeme im sdiodíť 
sa v domoch — idú do krčmy. Prlvoda ich svádza* To je taký 
pokušitel bez svedomia, taký luciferi Zajtra chcú si dať passy do- 
niesť, ale náš nemá peňazí na cestu." 

^A vy im nedáte, tetka?'* 

„Dačo nie! Nech ide hoci na knij sveta - aj tak aom ho 
nikdy za muža nepovažovala, len za sluhu. M^'iže sa i nevrátiť * * 
Ale musí dar polovicu domu í polovicu pofa na mňa prepísať, Ža 
by ma — ak tam zahynie - jeho rodina nevy hnala z domu. Len 
tak nie po ni5 si ja peniaze nedám |... Tam je v krčme, ak sa 
chceš s ním shovárať, chod tal** riekla Janovi, zrýchliac krok, na- 
hnevaná na každého. 

„Idem len domov!" reíie Jano, trochu i zahanbený pred roz* 
zlobenou ženou, Ŕprihajocou na chlapov, to sedia v krčme. Skrútol 
sa uazpáť po ceste; ale ked videl krOniu ua viénom konci, neodolal 
pokušeniu a sohral sa k nej, V pitvore zastal chvíľku, ako by eštÄ 
i po tretie rozmýsral, čí ísí — potom vstúpil. 

V krčme nebolo vela ľudí, Pri dlhom stole sedeli okrem troch, 
^0 sa sbojali do Ameriky, e.šte jeden nízky chlap, rapavej, í^ervenej 
tvári, švagor Ďura Ťankeía, a mladý Uliviak, syn tučnej, mlynárkon 
prezývanej ženy. Tej, ktorá vychovala i troch pastorkov, trýzníac 
ich pri synovi všakovak. 

% Pred rhlapmi na stole stála fľala a báčik Ďuro Ťankel, ktorý 
\7myslel Anií^rikUj už i dobre nazrel do jej spodku. Jazyk rozviazal 
sa mu, oko čierne iskrilo a ruka pyStio hladata pekné fúscy. Všetei 
traja, sberajúci sa do Anieriky, držali sa veímí hrdinsky. Vypínali 
sa, ako by boli už čosi viacj než druhí ludia, alebo ako by im bol 
dal nnjaké panstvá do moci. 

Na posteli v kúte spal Žid, Šesť dní a Šesť nocí bolely ho 
zuby — je unavený, no strážne oko jeho predsa váe sa otvorí a 
pozre na fľašu ku chlapom, éi ešte jesto v nt^j ; vše spí a jeho 
clirapot ozýva sa priestrannou izbou, ako nejaká hudba príšerná. 

„Aká je moja ?,ena múdra žena!" vravel Duro Tankel, poky- 
vujúc hlavou už dobre koštovaný. „Tá ti vára na všetko má roííuiu.** 

„Raíik môj, ale majú [iravdu vaša žena, verte mi. Ak umrete, 
tak by ju vašu rodina mohla vyhnať z domu akurát!" povie vysoký^ 
mladý, tridsaťročný chlap, bledej, príjemnej tvári, s nežným úsme- 
vom na lícacli. Je to Paľo Prfvoda. Bol jediným synom, priliSnoti 
a nerozumnou láskou rodičovskou vychov^aný, ktorý žije dľa toho, 
ako sám chce, nestaraj de sa o zákony a poriadky. Robí málo, za- 
báva sa, počínajúc si vo všetkom slobodne, ako vo svojom, Sudí 
ŽidoVj ak au mu dajú, kei| predáva obilie, aj iných, ak bo taká 



^^^^^^^^^^ 



m 



Dta Eadfrie. I ve^mo cudzie^ ak sa mu prrive tak pAtl Ináče ^Jovek 
Blmi xíitijtmavého zovňajákii. Pekaej postavy i tvári, ChovaDÍe jeho 
^t ^ľíinZlné^ reč hladká a tiatl to v celom zjave jeho je Čosi pan- 
liko leíiivého, I cigaru v ruke dri í ležérne, potiahne kedy tedy z nej^ 
tiodí tiež tak, rozpráva zlahka, volno a bez vzruSenia. Oči velké, 
odré, vždy sa smejúce* V dedino je reč o ňom^ že keby ho boli 

chovali jeho rodicjft, btr! by z neho človek dokonalý bývalý 

Srdce jeho je veíini dobré. 

„Ver' tak, baíik môj. VaSa žena majú pravdu ~ lebo je človek 
Imrtelfiý!" vraví, hoci on na smrteínosí nikdy uepopiyslí/ ^Prišiel 
LsL ifariko, í ty i"* povie Janovi Fazulovie, ziizrdc ho vstupovať do 
h%- flHybaj, kamarát, sadni ko mne a pod s nami i do Ameriky!*' 
U roM mu miesto ku sebe bned — nižšie sedel Ondro Hliviak* 
j^Batik í)uro, milejte i jemu, prosím vás.,," 

..VeJ nie preto, Palko," vraví Ďuro Ťankeľ, jemuž nedá po- 
jkoja ?,enjnn žindosíj a i cez oiuáiuenú hlavu vidí jej nešlaehetné 
' poCíníirde; „ale to, že ja za svoje vlastné peniaze dám jej pol domu 
[a pM čiastky r 

„Ej, tak je!"* pribviedča Krepí^iar červenej tvári s rapioami na 
flfcadj ktfíľý mal Ďurovu sestru za ženu. „Pravdu máte, ävaí^or, 
ťo uú peuiaTse — a mil ich dost — to si nagiizdovala na vašom 
pajetku, Ked ste ju vzali, nemala nič — veď azda vieme!".-. 

flTak vy^ barik Duro, za svoje vlastné dáte vlastné ľ* povie 
iSrnec, tenký ch lap f k, o jehož žene bol chýr, že našla peniaze, ktoré 
rztraril opilý gróf, keJ išiel na hyntove s vizity. A odtiaľ nenní po- 
j^bja tuuký Srnec od vlastnej žeoy. Ilobf mu výčitkyi že je chn- 
íobiiý, ha I do žobrákov mu nadáva. »Zena, tá ti vám prevedie 
ílofeka to ako. Hadie pokoleuie, len pokúäatl A groä, to naveky 

pri sebe. Stvorí si ho akokoľvek ľ* 

„Ja len to poviem,., poviem — ** bľaboce v to Hliviak mŕtvej, 

iledej tvári, bez citu a výrazu, jemuž ovislé Čierne fúzy rozpre- 

rely m dolu na ústa, ako strieška; syn nespravodlivou ženou vy- 

boTaný, pre ktorého podstúpili pastorkov ía krívd dosť a teraz i od 

|elio trpia zosuroveného, „že šija v mojom dvore nedám, nedám. . , 

, . rozkazuvaí!^ 

,DueH dorúbal snib na studni P* gepne Palo Prívoda Janovi, 
lihnúc smejúcim sa okom na úplne spitého syna mlynárkinho. 
íecJice bratom daí z nej vody. I oddelili sa od neho, a predsa 
ITeky do nich zapiera." 

„A ŕi Btudňu on kopal?" 

^Ajaj! Kto zuá, kto ju robil pred jedno sto rokmi. Veď je to 
stará.,, ale taký lagan!" povie Prívoda, veselo hladíac na 

ika, Pozdalo sa mu, ako kľoncká hlavou, o stôl si bradu udie- 

, ako blabolí a nodá si jazyku pokoja, ač ten už nie je schopuý 
a jasného. Traslavou rukou nesie skleničku do očú, nevediac 
\Í si ústa, a rozčapká jej obsah do poly, 

„Opitý, ako slon ľ" vraví Prívoda Janovi, smejúc sa. On, hoci 

seftbával sa^ rozum predsa neprepil si nikdy. 



3am sňal zrak s Hlivíaka, a jeho tmavé oko zaak^elo sa 

poroaK 

„Tak ste si už dali passy povymieftaíV** spýtal sa eblapcry; 

„Zajtľiii Jauko^ zajtra!" odpovie Prívoda, neťíiajac opilca tic^A 
a položí úhrn i3ití tvrdú a pekue tvorouú na Janovo plece i púx.Mrú 
íiiu do oí'ú smejúcim sa zrakom, s teplotou. ^Fod i ty s nami!** 

„ílyhaj iiaoiíiij!'* povie i Srnec^ veselo žmurkajúc očiiiia, ako 
by ho volal na tanec a nie za more. I tento spysiiel, orlkedy síä 
sberá do Ameriky^ navidomočí* Fajeí dve cigary naraz. Jednu drží 
v jťdnt^j ruke, druLú v tJľuliej, v§e z jednej, vše z druliej si po* 
ťahujúc. 

^Chlapci!" rečie Ďnro taukel, pôvodca tejto dobrej veci, kto- 
rého žen i naveky len za sluhu považovala a uie za muža. „Jemu 
je nie tlo Ameriky. Akože hy nechal clmretio otca a to velké gazdov- 
stvo?. ,. Ale vypi si, Janko. Kedy som ti nalial, a nepijeá. — To 
nie ako my, £o menej máme. Dáme čiíistky do arondy a je aus I* 

„A ak*j vy to pôjdete "í"" spýtal sa Jano^ uíé nepovedíac na reči 
Ťankela. 

„Ešte sa namysli!'' gmial sa Srnec so dvouia cigí^rami. 

„Ja len to povieui... poviem., že je moja studňa moja... 
a--a— a*,* mne je Amerika netreba ľ* blaboli Illivij^k zas. 

„A pôjdete už skoro V* spytuje sa Jano, ueisasmejúc sa s dra- 
hými na to blabolenie; urážnl ho opilec, 

,jVraveIi Libovt-ania — lebo s tými pôjdeme — že šíf pohoe 
sa píitnásteho* Dotial nám passy podociiodia. Tí su vám už zbeblf 
v tom, a l>ôjde ich teraz desať,** rečie Dur o Ta n kel. 

„Vecf Libová len z Ameriky zbohatla í** ozve sa Smee. ^Ver* 
ak by nie tá, nestavali by také paláce, braček I** 

„Mne* * . mne* , Amerika je nie potrebná — ani. . . aní< ., 
môjmu synovi, ani — " blaboli Hliviak^ ani mojim detaým deto — 
deťom , . . ** 

„Najmä ak takto budeš síopať,** povie pjlohlasne Tankcbi? 
Ivngor a zazre k nemu. I on rád si popije, ale takéto tela sa tnu 
protiví. „No veď mala koho vybrať dievke nebohá rycbtárka!** do- 
ložil eáte, že je tam i Jano, a pozre k nemu bokom s dôvernosťou^ 
že mu tak po srsti povedal: totiž Hltviak mat za temt ryclitárovu 
Zuzu. 

„A dokial budete v tej Amerike'/" spýtal sa Jano Prívodu. 

„Dokial budeme, Janík?" povie Paľo Prívoda. „Pokial sa nám 
bude páCiťľ* 

^Ja len za dva roky!** ozvo la tenký Srnec, j,Zarobfai dve 
tisícky, to mi postačí na dom. Lata, veď tento, to máme, raz iiás 
iba pritisne. Na moj* pravdu, i bojíme sa, Ž6 nás pobije. Aj na- 
dá v no, keif ten velký sneh padal, museli sme jednostaj obehávať 
s ohrebtami okolo neho, v strachu, že sa sniti." 

„Ja neviem, či sa i vrátim volakedy!" ozval sa Ďuro Tankel 
dobre potúžený* A v tom okamihu zacítil strašne svoje neitastné 
položenie, že je a nebol nikdy mužom žene, ale iba sluhom. I pustil 
sa do žalostného plaCu, Slzy ako hrachy eupkaly mu na stôl a sp(»- 



Uh 



'íastým mokom, lítorý pili^ zbožäovaným od mužských celého 
'iveb^ a ktorý tam rozčupkalii opila ruka Uliviakovíi. 

,nk, koFko ľudí, tolko siižeiiit)!*^ letie Paľo Prívoda dojato a 
Díilé útí s láskou upre ua Ikajíkuhn 'raiikľľa. 

^Nemáte sa ku komu nazpat poiiáblať, švagor môj!'* povie 
Krepŕíar tiež velmi rozdíeuý a klipká očima, namáhajúc sa, aby 
ía Dťmzplakal i sám. Potom Eváce jeho rozplatíienilo sa nenávisťou 
kí^m^tankeľa i buchne píUťou na stôl, skríknuť: „Nech čert 
mme toho, pre koho moj švagor uteká do cuilziny!** 

Niiiitalo vážoe ticho. Chlapi zadutuali sa na cbvítku, každý 
Jifadei pred seba* 

,Ale ja som poíul Piíľko, že je tam, kde idete, velmi ťažká 
Hocijaký rhiap že ju ani neodolie!" riekol potom on sám, 
f mu preSla rozhorí enosť, obľsítiac sa k I Vi vodoví* 
pA ti tu fažko nerobíme^ l>aäk? a odmena nijaká! A čo sa 
h urodi i to zarobíš: daj na splácky/ povie Prívoda. „Äai oa po- 
faadoy život U nedôjde/ 

KrepČiar usmial sa^ nezbadané í Ťankel, a potom tajne i on 
f^ Totiž Pri voda tažko nerobil nikdy, splácky nesplácid, iba kedf 
l$krze musel, žil po pansky, zabával sa, hovel svojim žiadostiam, 
cal si — nie iné. 
, Dobrej že máš na ten chlieb vezdajéí;** prisviedča i ten, to 
re cigary kiíril naraz. 

, Neboj Ba ty n i C, Janko môj 1" poklepe Prívoda rovnÓ plecia 
Faznlu prívetivo a potom i ovinie rameno svoje kolo nich. 
^špofi za dva roky pozreme si Ameriku. Budi^me páni — lebo 
idlm, kamarát, te máš \eíkú vôEu ísť i ty. Darmo za nami veť 
cbodiál** 

, Akože budete páni, ked bmíete ťažäie robiť, ako tu!" zamieša 
Krep^iar. 
,BaOik môj!" osloví ho Prívoda nežno, obrátiac sa k nemu a 
iDiievavým okom pozerá ut do toho ocú. „Ked ja zarobím denne 
pr. páť dollárov — do týždňa je to tridsať, pravda? — a viete, 
platí jeden doUár ... tak ked mám každú sobotu tľid.mť dollárov 
vaíku, už som len páuV!** 
^Hm. VeJ je tak ľ* zašomre Krepčiar odzbrojený. 
flMne,., mne... Ame ^ je Ame..," bľaboce opitý Hliviak, 
dokouca nemohúc Ameriku vypovedal. I oveBÍ hlavu na stôl, 
ivrňe oči, 

,,Mne je amen!" dopovie Paľo Prívoda, zasmejiic sa. 
„Cado ťblap!" smejú sa i ostatní, pozerajúc, ako syn mlynár- 
in ežte raíí oamáha sa ústa Í o6i otvoriť, a že sa mu to nepodarí ~ 
ipí. O ch vi In i jeho chrapot ozve sa a spoji s chrapotom Žido- 
fSBf to lio zuby bolely. 

^Mohol bys* i tancovať! Krómár chrápe hrubšie, to je barboráäj 
rtiĹk hrá na pi^dok.. , ESte nás ohluSia!^ žartovali chlapi medzí 



156 

„xVlo kde je Židovka?" povie Krepčiar, ohliadajúc sa okolo. 
Židovkin jazyk, ako potáčka, rapoce od rána do večera, a že teraz 
potáčky nepočuť, divným zdá sa Krepčiarovi. 

„Nebolo by to zle, keby i äiel s vami," započne Jano Fazulovie 
zas rozhovor, a pekná tvár zapáli sa mu ako mak, „len zato, že 
je to pole na Hrkálkovom, čo sme kúpili, nie splatené. Ale akože 
nechať gazdovstvo na otca chorého?" I pozre tázavo na Pala Prí- 
vodu, čakajúc odpoved. 

„Ajaj, to je nič!" hodí ten zlahka rukou. „To si nepripúšťaj 
k srdcu, kamarát. Apa ti ozdravejú, neboj sal Videl som ich včera. 
Čo by neboli za tie dva roky i bez teba? A ked sme slúžili cisára? 1" 

„A kolkože ešte máte dať za to pole?" spytuje sa švagor Ťan- 
keíov. „Neviem, na kýho čerta je i tebe tej zeme tolko!" myslí 
medzitým. „Detí nemáš... Ale mnohý človek by chcel všetko, 
čo vidí I Ja i to, čo mám, predám ľ* I Krepčiar bol taký, čo detí 
nemal. Umrely mu tri, a to všetky ešte vo vankúšoch. I žil preto 
za dlho v nepriateľstve s kostolom. Ale teraz sú už skrotení, i muž 
i žena. Pokorili sa, že starnú, zacítiac, že každým krokom idú 
bližšie ku hrobu a chrámu. 

„Šestnást stotín! tri sme splatili," povedal Jano Fazulovie. 

„Hm," zahundral Ďuro Ťaukel, prestanúc plakať; „dos:!" 

„Pravda je, báčik: dosť!" prisviedča i Palo a pokračuje, obrá- 
tený k Janovi: „Tak ti je just Amerika treba, Janko môj. Tá ti 
najskôr pomôže a oslobodí... ver mil" 

„Braček!" ozve sa pyšne Srnec a potiahne z oboch cigár po 
ráze. „Povedal Ďuro Hríb z Libovej, že v Amerike len tí, čo ulice 
zametajú, dostanú na deň pláce po štyri dolláre. . . a vieš, čo platí 
jeden dollár?!... Eh, či nám bude!" i zaSkripí zubami a zatrasie 
päsťou. „Fe!" 

„Ejch!" škrabe si hlavu Krepčiar rapavý i nedôverive ako 
mak. „Ak by to mala byť pravda, čo ty vravíš, Ondrík, priam by 
šiel i ja. Zametať ulice by ešte i ja vládali". .. 

Do krčmy pozdejšie prišlo i viac chlapov, starí i mladí ženáči. 
I mládenci, ktorí dosial pískali po dedine, prišli sa zohriať, aby 
potom zas šli, kde boli. Izbica naplnila sa, dlhý istôl bol obsadený. 
Zobudili bolesťou zuba postihnutého Žida, aby ich obslúžil, a pijúc 
spomínali opäť tú neznámu zem za morom, čo poskytuje ludu toTko 
blaha, kde je štyri razy žatva do roka, daní nieto a peniazstva 
toTko, ako prachu. I zaskvela sa tá zem pred ich očima kúzlom, 
plná klasu bujného a posiata dollármi, nimiž hojne obsypaná je 
práca človeka, cvendžiacimi ako hudba. Ten cvengot ako by boli 
dopočuli až do krčmy ku stolom; zmútily sa hlavy všetkým tam 
prítomným a srdce každého chlapa vzplanulo túžbou ísť s Paľom 
Prívodom. 

„Hej, báčik Paľo, keby nie vojenčina, i ja by šiel s vami !" 
povedal roztúženo sedemnásťročný mládenec Lapkovie, ktorého Šte- 
fanom krstili, „ale by mne nedali passu!" 

„Ver' by Bože šiel i ja!" riekol jeho kamarát Bagáň ešte roz- 
túženejšie, „ale ked i múa to hamuje, báčik I" 



157 



,Ej» ja nuisfm is( ta, ŕo kedy!,.. Ani tieumiTm, kým tam 
Ifl^tudeml"* ozvalo sa z mnoho úst 

^NuZ veď h*n potíte, kamaľííti, porítel" vraví ini ľalo Pri voda, 
Piáibve poberaj líc po všetkých a usmievajúc sa im prítažUvo. „Vedno 
pniie mu najlepšie!'* 

,Ej, ba ver* nech ma čert vezme, kmotrík, by ani ja neostal 
mvolá Jano Guška, velini stnm^j obyŕaje chlap a trucovitý 
'iíti kfiždéiiiii, obzvliište proti pánorti, ktorým Jp príkry nepriateL 
í p^mece hlavou energiíne. „Nie Jíil..* Lenže by múa žena ne- 
síiia/ doložil ticlišie. 
pi môj apa povedali, že keby mali peniaze na cestu, šli by 
''ífieif!'* zakričí cldappc Belaunvie a podskoíi, aby bol zbadaný. 
Ctojf g velkými už tiež, lebo má právo k tomu: bol už na spo- 
núl _ .iie postava jeho je ako [mt Každý dei\ menäia. Nerastie, 
<iŕ ffiitf jeho temer zadťiša ho dobrotou, vSetko sebe od úst odtrhnúc. 
A áe nepľibútlíi nítňi n:tzvali ho kamaráti adventným ^prasaťom. 
,Ved je iba poííal, chlapre!'* povie starý Biglaš uznale, 
,zl ver* tak!"* piisvedí'da i druhíí ^tak je to s mnohými." 
A že skutoŕne veľa piíí^iii bntí M, tichá melanchólia rozpre- 
ela sa ch la po u* po tvaroch a oni zahlíadeli sa do kouip. Ale aby 
smútok celkom neiínit'il, sohnalí Žida s postele, dali si namerať 
66 a zalievali hrdlá ŕo najusilovnejšie. 

,A ja sum zas počul/ rečie vysoký, mohutný chlap, s vlasmi 

rajftiťke zastrilinutými, tšte dla starej obyčaje, veľmi vážny lid 

^'^t*p i cirkvi, „že bezmála všetci, ŕo sa z Ameriky navrátía, sú 

'<*ní* Ťažká práca — lebo za hociÉo ani tam nesypú peniaze, 

iú je pokoj! — zhumpluje ich. Sara som vo štvrtok ua trhu — 

pil mm tam trocha činovania — pil s Mtdinovíanraí, to priSli 

"Ameriky minulý mesiac. Mladí chlapi, a ruky sa im len tak 

^asly, keJ Bkleniťku niesli k ústami** 

ifAle, ale nerozprávajteže, baŕik!" rečie odmietavo Paľo Prívoda. 

te ío! To im je nie preto., prepáčte í" 

„Na tej vode že je dáko zle!" zakričal jeden zpoza chrbtov. 

T, A klamaf tam, bračekovci, neslobodno, ani kradnúíl" povie 

žtia Števík, ktorému by sa ííÍSIo do Ameriky akurát. Štyri roky, 

fco pltstf za notára-defraudanta, a kto zná, ešte koľko rokov bude. 

[eíjj'kolvek nashŕňa si niečo, Imetí páni svlečú s neho to ma. Jeho 

lol kassírom v ten čas, ked sa defraudovalo, a za to teraz 

-trpeí on. ^Tam je nie tak, ako tu, že sa zlodejom nič ne- 

&íié... Dochytíš ho, ako ja Vyšovana, keď mi klbásy kradol, a 

K m mu nestalo, lebo som ja nemal svedka. V Anierike, brat 

K môj, kťby k^n jt*dn« zlámanú ihlu v^sal, hned obesia I" i pozre na 
bia IVívodiJ, „tfik som počul!" 
I „Ajaj]'* hodil rukou zlahka a opovržlivé i na to on. „To sú 
iíletky, báčik niój. Zlámaná ihla!-.* prepáčte,** i usmeje sa, 

,Ba ver\ chlapci, že tam aj oproti ženám sú zákony tuhiH" 
liovorf Jano Krajec, chlap mladý, velmi poriadny i telesne i v obco- 
Vftiií a preto bol i za kostolníka zvolený teraz ua nový rok, „že 
sasinú s DÍmi chlapi ani zažartoval, aní polhraí, ani požmm^kat 




lÔS 



Ba ne, hiic<f: htij do tefnuice!^ a zrak i tohoto pohlndá usmievavú, 
peknú tvár Prívodovú, tklivo ho obzrúc* Hovorí sa o ňom totiž, to 
je náruživým zboŕflovatelom žieĽ. 

„Ah^ jáj!" zhíkli vSetci mlndí chlapi na tet Jana Krajca, 

„Prepáíte, to je všetko nie pravda/ povie Prívoda odtoietavo, 
„Ajaj* pletky I Neboj sa> Janko Fazuľa, niti'' 

rtAni opíjíiť sa tam neslobodno. Takí Mój tesť to povedali, fM 
i s takým idó iinetí do temnice/ povie eéte Palo AmbriS vrchný, 

„Nuž tak že je to tam íiká sloboda?** zavoM ten trucoTÍtý, 
ktoľéniu ináč i túžba za aklenitkou v srdci vždy horeli, 

pA vraj v Amerike ľudia páni!" osopí sa i Ondro Mihálkovié, 
tiež 9 veônon žĺžňou v srdci. „Načože sú ti peniaze, ked iieináA 
naložiť s nimi dla vôle ľ* 

„Ne verte... uiŕ neverte, bnčik Ondro ľ* povie Palo Prívoda, 
„Kde by človek za svoje nemohol sa napit!?" 

Noc nž Ji deviatej hodine prikročila, keJ sa ro^chodili^ i to 
len tí, za ktorými pľišly ženy. Na rozlúčku Amerikáni podali ruku 
všetkým, ako by sa už odtiaľto začali ohzvláSte odoberaf; ale i cí- 
tili sa piínmi, teda i panské obyčaje prichodilo im pobraí na seba — 
a stískali veselo ruku Janovi Fazuľoví e, ako novému druhoví, ani 
nemohúc sa od neho odlúíiť. 

„Tak í pre teba pass, Janíčko?** riekol Prívoda pri odobierke, 
ruku položiac si na jeho plece, druhou drží jeho pravicu a hladí 
mu do očú príťažlivo, usmievajúc sa, 

„Neviem ešte.», odkážem,*^ odpovedal Jauo zmotano, odvra- 
cajúc oči od pohľadu Prfvodovho, „Poradím sa eéte doma, čo po- 
vedia otec, .*' 

^ Od káž, kania nit môj, hoc i sem* Ja ešte nejdem ztadeto. 
Žandári tej noci neprídu — boli preälej — pobavíme sa ešte trochu 
so Srnčom, . - Povedz si materi j nech už toľko nenarieka. Ntčl 
Nech sa nebojí! Nebude nám ani parom, čo priam do pekla pô» 
jdeme. . . ajaj I".,, I oblapí ešte raz rovné plecia Janove, a že 
práve v tú chvíľu zavznel hlas zvona^ zanôtil tútOv zľahka zvŕtajúc 
dlaňou pekne formovanou: 

Na Polievci, na tej túrni. 

Už ponocuý deväť trúbi. 

Desiata 

Hodina, 

Neboj sa ma má milá! 

,,A vy, chlapci, spaf domov! Devat odzvouilil** rečie potom 
mládencom, ktorí začali jedni píakať, druhí spievať verše tej piesne, 
ako dalej nasledovaly, „Vy tu, kamaráti, ešte nemáte čo bfadafl 



Jano vyšiel zo sparnej krčmy na čerstvý, mrazivý vzduch s po* 
niútenon hlavou. Amerika drží ho zus obsnovaneho, ako zlatými 
nivami. Očaril ho Paľo Prívoda a ťahá k sebe a so sebou preč 2a 
more. Pred oŕima mení sa mu, ač málo pil, a myseľ mu je celkoin 
^miešaná, postál, stierajúc si roiípálemí čelo, a roz hľadel sa dookola. 



im 



Kor nastala ticliá a vidoá. Mesiac veľký, okrúhly hovie si na baz- 
hvie2duatŕ>m nebi a pozerá dolu prívetivé i Jana, osvelíujúc milo 
dvJukti. roslriebri zem siiehoiu MpatUú a od Iŕn^ov jeho trhlietajú 
sa iskierky ílookola po snežných stierhíich, bh^lych stľomocb, íchž 
úuú jíahýňaverié, ublepené ako páperím, skláňajú sa až po zem. 
IVíiti JaDOvi do neopraveiiélio dvora krŕmy náhlila nízka, strojná 
iistava tiihulej ženy, odetej len ?Jahka, bez teplého nkha. Je to 
rjchtárova, žena Hlivíaka, tá, ktorii jemn^ nedali pre vinu 
iuu. 

, Kdeže, Zuíka?" prihovoril sa jej, ako by sa bol ktorejkoTvek, 
Istupitjc sa do snehu s chodníka, ale tmavé oko jeho primie na 
■je) 4>kiíihloni, jamoŕkavom Iíci a strojnej, malej hlávke, oJetej 
í Ozdob nom. liiíotavom ŕepci. 

^Sem., pre t<jho bludára ľ* reŕie ona akýmsi vibrirujikím hlasom, 
Jkoni zaďychÉanl Vychýlila sa, ako vidno, v hneve a je rozrušená 
*z miery. ^Čo deň toto robí, a ja pred mamou musím diodiť za 
m do krtmy na posmech I" i liere sa po]n'Í ňom, ako hnaná. 
^Nezvládzeä s ním; na nolmch nezastane . . •* 
,Kij, lilal" Mlariá nevesta elice rýchlu preč, ale zrazu pozre 
nim. V svojej zlosti ani nepočúvala na hlas^ ani nehľadela na 
ostavu, len na dvere krom y, ktoré chcela ŕím skôr dosiahnuť, 
tu, poznajúc ho, schytený bol jej zrak k nemu, hľadiacemu na 
. OH štretly sa im na minútu. Na tvári neveste zjavil sa úsmev, 
ľp^tom žiaL Od vrátila sa od nelio rýchlo a ponáhlala sa preC. šutou 
icítrik lica zrazu ztimocené. , , llfa, mohla tohoto byf ! Toho netreba 
vodií lackajúceho m z krŕmy každý deň. r>voľ jeho neozýva sa 
Qifiavkĺiini, nehrozí poíiíť nevlastných bratov i každi^ho, ío mu je 
oi^ po vôli. Nekrivdí nikomu, úst nepogpatí si zlorečením, nespije 
neincísť tvári a leíík oíú . . * ale mať jej nedbala, že ohňom, nímž 
chcHa spiilií syna VrábelWkinho, zhorí Í ona!,,. Ale však sú už 
pod zťmnm tri roky. Bože, otlpust hriechy! . , . 

*)dvríUil sa i Jnno a stúpa snežnou ulicou k domu osvetlenému 
Wta mesiaca a trblietajúcemu sa od iskričiek hýňavy. Clivosť za- 
stihla mu peknú tvár a stíska cele srdce ako do klieäti. Taký je 
oželený a tak nemá pokoja a pomeškania ... A čím viac blížil sa 
ku tioDiu, tým clivejšie ziialo sa mu, a túžba za zemou, ku ktorej 
láísku tam v krčme rozdúchal Prívoda, ešte väčšmi zrastalíh Zlaté 
nite, itiuce z Ameriky a ťahajúce ho ku sebe, zošil nely. Tam tá 
^m iníme mu nielen ťarchu dlhu s pliec, ale i túto ťarchu srdca, 
ktorú vláŕi dosial a nevie, či ju i shodi niekedy , . . 

Jano doma chcel hned odísí do staje, kde spával, aby nevidela 
maí jeho, aký je zas pobúrený. Ab zhliadnnc svetielko v kuchyni, 
[jrde ležal otec chorý, zatúžil pa ňom a Srel predsa dnu. Vstupujúc, 
nej odo dverí uprej tklivo pohhíd k pos^teli, ako je s otcom. No 
n spŕil na Siriciach snom pokojným. Ani žena tam nebola, Oil- 
prsUla sa do izby panskej^ dláždenej. na odpočinok, kde mala posteľ 
poprávanú do samej povaly; ju nič nemorí. Ale pri sporáku na 
lavici sedala mať jeho, skrahK^ ruky si zohrievajúc nad plat- 
ia Iste čaká, kým sa vráti on, Nelahla, ač priSla s cesty. 




160 

Kto zná, kde bola, lebo celý deň nevidel jej Jano. A on zbadal, 
len čo pozrel, že je nie vyplakaná, ako býva, ale víta ho s úsme- 
vom a veselou rečou: 

„Jano, zas blúdiš? No len, no!"... i hrozí mu prstom. „Ja 
už vidím, že sa ty celkom zlumpáčišľ' 

Jano, nerozumejúc jej dobrej vôli, sadol za stôl a podoprel 
hlavu, ako bol už navykol, a zpod dlane pozerá na maf pátravo. 
Vrábelčíčka presadla k nemu na lavicu a začala vravet: 

„Hej, Janko, veť naozaj dobre sa majú ludia, čo boli v Ame- 
rike. Yeť doniesol i Mišo Krupár na Lubovej peniazstva, a nebol 
tam iba za pol druha roka ľ* 

„Tak chcete, aby i ja šiel?** spýta sa syn rýchlo, po jej cho- 
vaní uhádnuc jej myšlienky, a pekná tvár jeho zapálila sa zrazu, 
tmavé oko sa zaskvelo. Tá zem zlatá — vábna, čo ho zbaví vše- 
tkého zlého, vstúpi mu pred oči v okamihu a oslepuje šťastím, že 
mu srdce rýchlo zabúcha. Hľadí dychtivo na mater, čakajúc jej 
odpoveď. 

„Ak máš takú velkú vôIu, nuž choíl Dva roky sú nie celý 
svet, a dobre ti bude za krátky čas zbavií! sa dlhu ľ' i stíchne 
chvílku. Ako vypovedala a rozhodla, bodlo ju akosi do srdca ; potom 
pokračuje : „Keby ti bol otec zdravý, toho by som vypravila. Ak by 
sa niečo prihodilo, jeho radšej ešte oželiem. Lenže je z neho nič; 
len by nám doma niečo spomoholl" 



Na druhý deň už sa rozniesol chýr po celej dedine, že i Fa- 
zulovie Jano ide do Ameriky. Že Ďuro Ťankel, ktorého žena len 
za sluhu považuje, ide preč, ešte strpely ženy. I Srnec, ked sa mu 
chce dom srútií — nech ide. No ešte i odchod Prívodu, roztopaš- 
ného bludára, prepáčily; ale ked rozletel sa chýr, že Jano Fázu- 
lovie chce opustií dedinu, spravily krik, ohovoriac odchod už i tých 
troch. 

„Ked už i boháči idú do Ameriky, tak že my chudoba čo 
máme robiť?" kričala žena Vyšného velmi fufnavej reči, ked boly 
priadky u Berišov v prostred dediny. 

„A načože ide do Ameriky ten Jano?" smiala sa žena Pala 
Mareka, kedysi najchýrečnejšia dievka dediny, no teraz už je po- 
korená, majúc detí kŕdel. „Či má na koho zarábať? Keby to ta- 
kýto — by sa nedivila!" 

„Ba veť ako si nechá toho chorého otcal" zadudre PecháCka, 
poriadnej bielej tvári, ale hlasu ako vrana nemilého. 

„Ba ženu!" vybuchne Anča Bebanovie, mat chlapca, ktorého 
nazvali adventným prasaťom, chudá a vycivená, čo si všetko dobré 
od úst odtrhne, aby syna kŕmila. I zahryzne si do pery: či pove- 
dala múdre slovo ^akurát! 

„A ten Ďuro Ťankeíovie komuže bude posielať peniaze? Či tej 
planej žene, čo ho za muža ani nepovažuje?" zasmeje sa Ila Ha- 
garka, ktorá mala tiež kríž v dome, a to pre muža. Bol mladší od 
nej o desať rokov, a preto omrzlosť jeho nemala medze. Všetko, 
na čo mu zrak padol, hnevalo bo. I dnes zabil od toho dve sliepky. 



Í6Í 

a Ah, ľudia boží, ja sa len l*aIovi Prívodoví divím. Ten nemá 
svedomia. Nechá si toho chlapca malého. Či by to spravil kalavný 
otec? A už si i kone predal na cestu, a čiastku dal do árendy 
starému kostolníkovi.'' 

^A ten by ver' mohol nejsť, lebo tam i za jedno jablko hned 
obesia/ rečie zase tá fufnavá. 

„No, la, vidíte, ale oni to neveria. A naostatok všetci chlapi 
nám odídu," vraví jedna, čo mala troch synov. „Moji by šli všetci, 
keby peniaze boly. Pri voda vzal by celú dedinu. To je bludár I . . . 
Čože si my ženy potom počneme?" 

„Pôjdeme i my za nimi do Ameriky!'' zažartuje jedna mladá 
nevesta so širokým chrbtom, veľmi pekne narastená, dcéra tej fnf- 
navej, ešte fufnavejšia. 

„Veď mňa báčik Paľo Pri voda už aj volali 1" rečie druhá, práve 
zavitá na kračún, neobyčajnej krásy. „Povedali, že ma vdačne vezmú 
8 sebou, len aby ôlal" 

„Ale, ženičky, ženičky, čože sa tak horšíte?" rečie gazdiná 
domu, pekná, vysoká starena, veľmi vtipná a preto i na fare obľú- 
bená, i hlasu zvonivé znejúceho; ale jej slová pichajú, ako žihadlo 
včely. „Kdeže by sa neponáhľal i Jano Fazuíovie do Ameriky, ved 
tam vraj i chlieb na masti' pražia!" 

„Ojáj I" užasly ženy. „Tak teda nie div, že sa každý drie tatam !" 

„Ba predsa čo je to za mater tá Vrábelčíčka," hnevá sa zase 
fuhia, „že ho pustí od seba jediného. Ešte i tohoto utratí tam ; 
nie dos{, že jej dievča umrelo. Laľa, ved dosial ešte za tým ujúka 
každú nedeľu na hroboch." 

„Veď ho vraj i sama posiela!" 

„Ah I" zhrozily sa ženy, a Anča Červíkovie, ktorú Židáčkou pre* 
zývali, riekla dychtivo: 

„No, ženičky, ja troje deti mám, ale ani jedno by nedala od 
seba, a čo by mi priam prichodilo len raz za mesiac chleba jesf !" 

A zvesf, že odídu do Ameriky a s nimi i Jano Fazuľovie, zle 
dotkla sa i obyvateľov fary. Pán otec, už s bielou hlavou, ktorý 
prilnul k svojmu ľudu a je nerád, keď ztratí z cirkvičky malej čo 
len jedného, nebol priateľom nových vecí a výmyslov, zakabonil sa 
a na ctné čelo sadla nevôľa i žial. Toto je prvý prípad, kde idú 
z jeho dediny za more; ale vie, že po tomto kroku bude nasledovaf 
i druhý, tretí a desiaty. Ano, tak, ako je to v horných stoliciach. 
Dediny spustnú, i celé kraje, a naostatok v prastarej otčine národa 
nezostanú len starci a mohyly dedov. 

„Nie div, že uteká ľud," riekol, zastanúc ich predsa. „Navá- 
lalí tarchy naň, ktorú nevládze zniest... Sú utlačení, slobody zba- 
vení, krivdami bití a biedami . . . ^^ 

„Nie to ich vyháňal" ozval sa jeden náruživý úd fary, ale 
túžba za peniazmi ich ženie — dolláre, to I Tu je príklad na týchto 
našich odchádzajúcich. Ani Ďuro Ťankel, ani Prívoda a Jano Fa- 
zuľa, ba ani Srnec nie je chudobný; biedni ostávajú tu." 

„Lebo tí nemajú peňazí na cestu. Keby mali, šli by tiež!" 
odpovedalo sa prudkému členovi rodiny. 

11 



m 

A nad faru zatiahlo sa tiíiaCuo, Nie jeden fleft n večer zalia- 
lujú sa mysle v smútuk m oddiáázíi}úvMm t íiediny, i m všetkými, ío 
opúäíajtj túto oUiuu — už ŕj idú za peniasiiiii a či ich vyhártii krieda* 



Passy papľiihodily a odchádzajúci chlapi pokáplli si v tiie^ta 

panské šaty. klnl>úk i topánky — I^afo Prívoda í hodiaky »tiie* 
horné. Matky a ženy pobraly na chrbty batôžky, pliié koláčov, a 
yyprevadily ich s rodinou i priatelmi do mesta ku žtdeziiíci. Ďiiro 
tankel, ktorý nemienil sa nikdy vráti í, plakal a rval od l>olesti^ 
i CO sa h{\\ potúžil troSku, že oko suché neostalo pri ňonu I Ja- 
novi Fazulovie^ hoci nešiel ani na tolký Cas^ ako slúži! cisárovi, 
pekná tvár íí mäkla ľútosťou a tmavé, krnsae oko. či chcel, či oe- 
chcel, plnilo sa vlahou uíístivične, obzvldáte však, ke<f Iňôil sa S cho- 
rým otcom* Ale dvaja: PaFo Pri voda a Srnec, odchodili s veselými 
tvárami, ako by Sli na kršteaia Srnec kúril dve dgary naraz, a 
keby ešte mal i tretiu ruku, i do tej bol by si kťipil jednu — 
a ľalo FrívoiUi neprestal sa usmievaf. Žartoval Túbezne, potľapkával 
plecia každému, ku komu sa shlížíl, podával ruky, lihidel milo a 
príťažlivo do ocú každému a bozkával í^eny i chlapov na roztúčkii. 
Vinul k sebe a hhidkal bielovlasú hlávku malého synka, i ženine líca, 
slubujúc im hory- doly z Ameriky, i každému, na koho mu oko 
padlo, ešte i z okna vagonového volajúc a usmievajúc sa. 



Minul týždeň. U Fassulov stalo sa povetrie ťažkým — je ni- 
jako. Obe ženy, i maí i nevesta, chodia po dome ako otrávené. 
Na nič iné nemyslia^ len na Jana; ui^^ nevidia, len Jana, ktorého, 
kým bol doma, ani tak velmi nezbadaly. Kde pozreS, jeho tvár; 
kde šum, jeho krok; kde vrava, jeho reč — a jeho nikde predsa! 
Ani spávať nemôžu, všade im on, ktorého viac už niet, prekáža, a 
ked predsa zažmúria oko, zas je on pri nich, ani vo sne nedajúc 
im pokoja. Zprvu tajily svoj stav jedna pred druhou Robota veliká 
je na ich pleciach, musí sa chápaí so šiľíc i starý ^azda — jar 
sa počína* Otl rána tlo večera sú ako ^apriahnuté, to zahluSi stav 
duší ako tak. Ale keď prišla nedehí a ony sedely spolu nad knii- 
kami, modliac sa, riekla nevesta zrazu: 

„Naveky mi je na rozume. Či vo dne, či v noci, naveky ho 
mám pred sebou, ŕlšte aj sny sú mi len o ňom. Ej, keby b<da 
vedela^ že mi tak chybeť bude, nebola by ho pustila preč!" 

A tu neCakäne inaí jeho^ ktorej teraz í^ukne ešte vo väC^äej 
lúbej nedbalosti víaely jedna zpod druhej, vypukla v hlasitý, dlho 
zadržiavaný plaŕ, 

^Ah, syn môj I** vraví fikajúc a zadúlajúc sa v náruživom plačij 
„kto vie, či ťa už vidím dakedy. Iíohy ja bola vedela, že to takto 
bude, nech by bol Éert vzal i peniaze^ i pole, i všetko , , , syn môj!** 

^A keby aspoň písmo skoro prišlo nd neho!^ rečie nevesta^ 
a do očú bezvýrazných, ako u sliepky, naiiaJy sa slzy tiež, i ústa 
poškibly sa od žiaíu. „Aby sme vedeli, ako je s ním, či ôťastno 
doSiel, či mu je dobre/* 

^Bodaj i toho, čo Ameriku vyhútal I Dosial !udia žili bez nej, 
a dobre aa mali . . . Naveky sa mi len zdá, že ho nikdy viac ut 



IBS 



ridím. Syn tiiôj jediuý ! A tu som bo mila^ bol môj! Syn dabrý . . 
ij syn kráftoy!'* plače mať vááoive, vzdychajúc a zitjikávajúc sa 



.Na vode buJ 



uást Ani, 



opát 



uevesta 
utiera slzy « otú. „Aj písmo tiádam za totko ide, ako ŕlovek; tak 
l>y sme o tri týždue mali dostať list Mamo, vetl on povedal^ že 
pcSle písmo hiieJ, ako na suchu zera kľo6í !" 

Ale Vľábelčíŕka ani tým nedala sa potešiť. Plakala do večera, 
a plaée každý deu, ako za iniuetým. 

Po Jedine, keJ rozniesol sa chýr, Že Vrábelŕícka pi aktíva za 

^^'•*-'f!K zaradovala sa mnoho s*ŕcla Ani sa nenašitd» kto by ju lu- 

Naŕo pustila syna-jetlinaka, a takcho, ako bol Jano ? Dl b za 

pťué pole to je vyplatiť v takom gazdovstvo, ako je P'azulovie? 

idoe dobrý rok, polovicu zo samýcb ovittc vyplatia. Ale to spra- 

,^,J* jej lakomosť, pachteuie -m peniazmi^ za mamonou! L',íbo tá 

hw nedbala celý svet mať. Áno, otia bo vybnala i preto^ lebo mu 

nedali žeuUt ktorú cbcel — pre jej hriechy. 

^Tak jej treba, bár by ú vyplakala i d už u neníisytnú !^ 

Ô dva mesiace prišiel list ati Jana, a V'rát^elčíôkiii plač stal 

eäte horkejšííií. Dal pozdravovať, ako sa patrí, na prvom mieste 

, potom mamu a pototii ženu, rodinu^ priatelov a siisedov Potom 

ozdravoval v tom istorn pori dku po druhýkrát otcti, mať, ženu a 

lýcli, a tak ešte í po tretíkrát. Žatým vakaitoval pozdravenie i na 

Ä farára, a ešte nakladal, aby s chorým otcom trpezliví boli a 

Je uezacijodili. Kouečne písal takto: 

flÄ tu je nie tak, ako tam íudia vravia. To nevoile, že je tu 

'r. Tuje tvrdo vi^Imi a ťažko. Mámei pravda, na deň tri dollííre, 

^me pri ohnivej peci, čo železo spiišťa* My dvaja. Báčik Ďuro 

kel tie vy držal i iba dva dub Tí museli odísť. Teraz sú pri želez- 

..= L taui uhlie vozia na fúriku pre mašinu, a povedali, že len by si 

/^i robili, čo im na cestu dosí bude, pôjdu domov. Srnec šiel pod 

Mn robiť; ani ten nemohol byt pri peci. A my robíme v lukavi- 

uirh rimienných, aby nám plameň ruky nespálii, a na očiach máme 

•iSviiliitre . , / 

To keif počul i ílano HIozo, ktorý níd vymýšlul nepravdu a 
ÍLikúšal svet, kde mohol, Šiel do ktnotrov Bubučkov, ktori bQli 
ÄiíEťdia Fazuf ovčom, a riekol toto : 

„Ä ste nepočuli^ kmotričkaV Na Libovú vrátil sa po tieto dni 
jrdt^a z Ameriky a rozprával, že tuto Jano Fazuíovie spadol do 
^ľiin'tdio kutla, kde smolu spúšťali? Ej^ že je pravda! Báčik Ondro 
Mihídkovie boli včera v meste a tam pohili od Libovčanov, Čo 
liirvti pílili u Kofia." 

„Ab, jaj!** zdesila sa kmotra, temer spadnúc na zem. 

O hodinu už rozletel sa chýr po celej dedine, že Jano Fázu- 

íovie spadol do ohnivého kotla a rozvaril sa na franforce, ten pusté 

koštiale ostaly po ňom. A Vrál*elčíčka^ ked ju vzkriesili zo za- 

mdb^ia, luiila obrus^ len trik, ako bola doma^ umazauáj a hlasne 

ÍVkajuc^ utekala na Libovu spýtať sa toho príSlého, či je to 
ťda naozaj. 



11* 



164 

Z básní Jána Aranya- 

Prekladá Hviezdoslav, 

Lapený bocian. 

Osamelý bocian stojí 

vzad pozemku; vzletel, hoj, i 

vesloval by odhodlane 

po obzore, 

v dial, za more: 

však má kriela obstrihané. 

Dumie, dliac na jednej nohe, 

zunuje vše v tej polohe, 

prestupuje poriadočne : 

to mu denným 

zabavenim, 

zunoval ho, znova počne. 

Zobák skryl za jedno z krýdel, 
patril v diaF by, keby videl! 
Štyri ploty, steny — bedal 
ba to ich ciel: 
čoby i chcel, 
zrutný múr mu prezreť nedá. 

Kšte nebo k prehliadnutí — 

ani k tomu nemá chuti: 

volná brať tam tiahne vencom 

v lepšiu vlasť; i 

darmo! v strasti 

tu on zbudnc, opustencom. 

Čaká, čaká. že mu kričia 

kusé vzrastú, i jak strela 

vyšvihne sa po nebesá, 

dráh kde klada 

nezakladá 

a svobody blankyt pne sa. 

Vidiek smraští jasene deň, 

niet bocianov, iba jeden: 

on tu, chudák, ztrativ percia, — 

nevolný jak 

rab, kýs biják, 

zatvorený do koterca. 



žeraví sú ešte nazad, 

idú tíei, zríet ich sa schádzať: 

nepozerá, len ich čuje, 

bo poznáva, 

čia hor' vrava, 

vie, kto sa tam prestehuj e. 

Zkusi raz-dva krýdla; či by 
nezdvihly ho; bez pochyby, 
hoj, zmôhty by, len by brká 
ich neboU 
tak v svevolí 
pokmásali do kostrka ! 

Neboráku, bocían-vtáku, 

nože never v pier vzrast, nie ver', 

zfučal sever zimy známy; 

ak pribiida 

ich, zU ľudia 

odžtžlú mfaď nožnicamí« 



Úbohý poddaný, 

životný obrátok z minula^ 

Sirou hradskou ciepka poddaný, už s týždeň 
trudnú do stolice končiac robotízeň. 
Štrkom -pieskom vôzok naložil si; pod tou 
farchou koleso až krušnou škrípe nôtou. 

Tackave s ním rušia koso-rohých hoviad 
pár, i že preds' lezú, sotva spozorovať; 
oba trúchlé, jakby rozmýšrať sa zdajú: 
kolko ráz doviezly už a doviezf majú? 

Chudák sedliak drepí zpredku na parozi, 
zodratý bič v ruke ; v smutný obraz boží 
schliapne ver' mu širák plavý, nech ho sprava 
d v och -troch motúzov to v hŕbe nezdržiava. 

Časom prerve mlkot svoj, súdruhov v jarme 
po po durí, ale zavše duri darme, 
nevládzu íst skoršie, od s kalenej cesty 
paprčky im temer krvácajú raíesty. 

Sírou hradskoUi mrmlot sta nebeských mrákot, 
v tom zdaleka ozve hyntova sa rachot, 
len toť zhrmel v diaľke kúdol istej a, hía, 
za okamih zkrsol, jak zblysknutíe zuáhla, 




štyrom sivkom tie dva koso rožce plavé 
horko-ťalko ku čo vyhýbnuť sq v stave, 
a ver' báť sa boja ; hej, úbohé tvory, 
nech tak jarmom vládxUi strhnú ntekam v hory. 

Pyšný koč i š drnčí na kozie st, bičom 
smížká cifrovaným len tak nič po ničonv 
Odlahne mu, jeho popanštenej dii§í, 
keď bydlatá biedne švacne poza nli; 

odlahne viac, ketl môť zvolá! okázalo: 
krajan p hlavica ti oplakáva salo t 
Skoda bolo v krčme ne ch a t jeho Cenu, 
z tvojej osí zrobit vdovu zarmútenú. 

Vzozre poddaný, i rečie s dimurou čela ; 
ech! ver* cenu sala krčma nepozrela, 
čim obrástol som, striip kcjs* omasty malý, 
rýchle vám na koče všetko vymarali. 

No nezačul tých slov svet v hyntove rúči; 
neborák! í var* máš šťastie, bo kto ruČí 
za to, totie tuky opekúnske že ťa 
neztrescú za truc tvoj, nepokonié dieťa 1 



Švárna Hanka, 

Švárna Hanka, čo deň svätí, 
preds' páv, dobre neuleti; 
otcov záhon, býčky, riady, 
všetko p o šlo na parády. 

Ale otec nedbá, bo ved 
na dcére má slečnu; hoveť 
i sám niôž' si, poddaný; nu, 
nemusí tsť na panštínu, 

Orbou-kosbou pariť štice 
netreba mu: do merice, 
len ju drzafj dá pán zplna^ 
kasoár oeshodi n i zrna. 

Do Pežti až Hanka dôjde, 
ešte i tam na poschodie, 
a jej otec? — dbá ten i Povie: 
dcéra jeho vo výxhove 

V ústave tom nežíaf, ani . , . 
Moc tam slečien býva \ páni 
mladí, husári az krása 
chodia ku nim zabávať sa. 



167 

Čo ti, švárna Hanka, povedz? 
Mladej zomreť včasná to vec; 
v tvári malas* pár ružičiek: 
kde sú ti tak skoro s líček? 

Co ti, Hanka, moje dieťa? 
Zvädla si mi, šumné kvieťa ; 
potf so mnou do poli rodných, 
c kraj ti tam duša od nich. 

Dcéra čupí bez odvety; 
sám strap, dobre neuleti; 
ber ju, otec, nes do poľa 
kvetistého — u kostola. 



Učencova macka. 

Ono bola by ver' dúža 

učencova veda, 

lenže čo z nej, kecf o drobné 

väčšia u ňho bieda. 

Knihu skladal o múdrosti 

— a, ľa! 

vtedy sa s nim bláznivá tá 
história stala. 

Nemal vám rád vedár ten nič 
v svete, jadra-kožky, 
chodil bár po nebi, zemi 
o dvoch či štvornožky: 
no cicušku burú on si 

— ba, ľa! 
zamiloval nešcredne, 
zjedol ju bezmála. 

Mal i sluhu ; ten sa o dom 

staral, stráži-šctrí, 

by nič nedostalo nohy, 

neodniesly vetry. 

Dosť bol verným čcladníkom : 

— a, ľa! 

pôst mu býval ráno -večer 
za to pláca stála. 

Ináč vodilo sa šťastnej 
maňke : tvor ten milý 
a ^azdičck na raňajkách 
vždy sa podelili. 



168 

Smutne hladel na to sluha 

— a, la! 

na pol žemle, pohár mlieka 
vzdychal stonom brala. 

Bo vedomec náš kedí svoju 

užil polovičku: 

druhú sluha nastoliť mal 

zavše pre mačičku. 

Po pansky si žila cicka, 

— a, Ta! 

len nechcelo zdať sa na nej, 
že by priberala. 

»Čuješ. . . onô. . . čo je tomu 

zvierati? Srsť má ti 

sťa jež, kosti hrkajú v ňom, 

v chôdzi len sa kláti«. 

»Hja, môj pán, nuž veFa hladu ! — 

A, la! 
zduplovať len chovu: zaraz 
by sa vyčôchala!« 

A od tých čias holbu mliečka, 

celú žemlu papká: 

mudrc však len škúli, či mu 

zvýši smidka, kvapka? 

Ale mačka nezmohla sa, 

— ba, hla I 

ubudlo jej rovno s lunou, 
na srpec sa zahla. 

Hurá maňa úbohá, hej, 
padla do nemoci, 
nebohou sa za jasennej 
peknej stala noci. 
»Zduchovela milá stvora — 

A, la! 
delím s ňou svoj kúsok, prcds' smrť. 
Ľahká bucf jej skala !« 

»Načo tajiť,« povie sluha, 

»cicuška je obeť 

nevinná: ja som vše zjedol 

za ňu ráno obed. 

Kázal som jej: všic! na myši — 

Ná; hľa, 
komory kde všetky prázdne, 
jak by sa myš liahla?«jc 



^^^^H 


m ^^^^^^^^^^^H 


^^^^^H Vedu, 


^^^^^^^^^^^^H 


^^^^^H mier až bezp 


^^^^^^^^^^H 


^^^^^B ale čo 


kedíe pritom ^^^^^^^^H 


^^^^^H pramálo mal drobciých* ^^^^^^^^| 


^^^^^H Knihu spísal 
^^^^^B taká hlúpa p 


o múdrosti ^^^^^^H 


rílcžitost ^^^1 


^^^^^H 


stala. 


^^^^ Romanca včely* ^| 


^K Pod oblokom 


Dievčina jej: I 


^H ker pivonky, práve 


Horký neodtrhnemi 1 


^H rozprskáva 


skôr mladušstvom 1 


^H puky usmievavé: 


bez nej ver' povrhneml ^J 


^H z nich vyberá 


Do venca tú ^H 


^H deva modrooká 


ružu vpletiem zpredu^ ^H 


^H na ^^ajtrajši 


tak nech zajtra ^H 


^H sobáš do veucokä* 


na sobáš ma vedu* ^H 


H Včelka zlká v tom 


Nedoreklu, ^H 


^H s b)'lôčky, kde sedká: 


siahla k púčku prsty, ^H 


^H Zlalovlásko, 


ulomiť ho ^^1 


^1 joj* neruš mi kvietkal 


k iným kvetom v hrsti. ^^M 


^H Tento jeden 


V tom jej včelka ^^^m 


^H som ši vyhľadala. 


sadla, nebožiatko, I^^^H 


^m sotva puknitl, 


na ruku, chtíac ^^^| 


^H s nim sa srukovala. 


pobozkať ju sladko. ^H 


^H Veti panna: 


>^Vst, vraiedmk! ^^M 


^H Stvoríčka ty ísprostá! 


Nepust žiala vztek: na, ^^B 


^H nájdeš TU7Á, 


odtrhnutý ^H 


^B nejednu, ba do sta; 


zaber si kvet« — )^ Pekná ^^| 


^H vzkvítíiú zajtra, 


mladusko, nač ^^H 


^H zajtra prijdeš zas, i 


mne je odtrhnutý! ^H 


^H len nežiadaj 


Veď by ch>^bel ^H 


^H tú dnes prvej krásy. 


bojsa venčeku tí!« ^^M 


^H Rečie včelka: 


Veď by chybel ^M 


^H Krasko na vydaj ty. 


bojsa venčeku ti — ^H 


^H Boh vcrnáho 


výraz včetkín ^H 


^^^H preniilého daj tí i 


bol čajs' trpkej chuti, ^ ^H 


^^^P Nemoc toho, 


bo srdiečko, ^H 


^ čo od teba pýtam : 


darmo prásko-maló^ ^H 


milenca mi^ 


pre kvietok ju ^H 


oože^ nestrhni tam. 


vernii bolef znalo, ^H 




A devu, bárs 

vzkríkla, bledá celkom, 

na p odo ä 

stípia žihadielkom ; 

chudák chrobák 1 

Ten mrúc po tom činu, 

stranou sadol 

na krik rosmarínu. 



Mladucha však 
2Ja}ka)úc, -Mn skokom ; 
me, na sobá.^ 
nemôž' s takým okom, 
po nov-mesiac 
opucheí tam, pruh aj > , 
A xa ten čas 
zanechal ju šuhaj. 



S y n o V L 

Chvalabohu I zas je večer. Vecí 
ubudlo i s dneškom zemských bied. 
Dnu tamotná, sirá svieca plá ; 
zvonku nazerá tma nevrlá. 
Takto d!ho» synček, čos* aii bdelý? 
Mäkko v^'stlaté, hfa, lôžko máš: 
složlac ručkyj môj anjelik biely^ 
pomodli sa pekne otčenáš. 

Vidis, ja chudobný básnik som: 
nevela ti nechám dedictvom; 
najviac meno bez škvŕn, ostudy: 
lichu zásluhu to u ľudí, 
V srdca záhradke ti, jar kým veli, 
náboženstvu preto žičim viaž ; 
složiac rúčky, môj anjelik biely, 
pomodli sa pekne otčenáš. 

Bo chudobe zlatom viery vklad, 
trp e ť nauči a nezúfať : 
a tá až po hrobnú záštitu 
trpeť vždy a úfať musi tu I 
C\ by i mňai jak raz, viery celý, 
k úteche mi, v moci držal kráž ! . . . 
Složiac rúčky, môj anjelik biely, 
pomodli sa pekne otčenáš. 



mo^no včas — 



Až ťa od hry s druhmi - 

práca odvolá, i slúžiť raz 

budeš cudzáku, čo upríma 

snácf ťa aj . - , no láskou otčima ! . , , 

milosť viery steč ti v balsanr^ v celly 

úkr3'íe kým slzy vylievaš. 

Složiac rúčlcy^ môj anjelik biely, 

pomodli sa pekne otčenáš. 




m 

Ketl tak uzres neresť^ pocítiš, 
v pleciach poctí vca to stály knž ; 
ako ducha tiipta^ šliapu ctnds!!, 
Iiriech kým povýšený na hodnosť, 
a u raj sa s hluiicora osud deli : 
náboženstvom preváž krivdy tiaž. 
Složiac rúčky, môj anjelik biely, 
pomodlj sa pekne otčenáš, 

A jak vzraBtúc, zkúsiš, otčižeň 
že nie vlajiťou ti a priestor ten 
medzi kolískou a rakvou stým 
vekom aj že slúžil pomedzím : 
poteš sa tým slovom Božím : í^zmdleH 
sme pútnici len tu — po Čierfaž, . . « 
Složiac rúčky I moj anjelik biely, 
pomodli sa pekne otčenáš, 

V lepšiu vlasť, och, netrať nádeje! 
ctDOst kde v triumfe sa zaskveje : 
ináč súdba by a zemský blud 
k bohorúhaniii ti pohly hrúd — 
S radosťou brús v nebi sničkov, beli, 
bozk ten bud ti útrovou i v stráž: 
slúži v rúčky, môj anjelik biely, 
pekne odriekol si otčenáši 



Quia pulvis sum. 

(Lok. XVIII.) 

K Jerichu I dnes vedie sivá cesta, 
čo choJíls* po nej níekdy, Syn 
Ty prvý, velký Máriin* 

Je prácna, zrovna jako vtedy bola, 
kecT viedoU' po nej zástupy 
bedárov, colných, zavržených, 
a žien tiež hodných potupy* 

I slnko páli na nej cste žhavé 
— jak vtedy dávno — pútnika, 
CO ženie kyjom olivovým 
ku mestu svojho osUka. 

Okolo i dnes rastú divé fiky, 
a bodlač taktiež storaká, 
len pod tým fikom nakloneným 
iného zrel bys' žobráka: 



171 



keby St dnes tak išiel po tej ceste! 
— Tam šedi s dušou ubitou, 
ku fiku biedne priČupený 
a plače , . , Synu Dávidov ! ! 

Janko VifffíÍK 



Hladal som ja, .. 

Hľadal som ja krásu, snáial 
v totie moje verše drobné 
v nádeji, že i po rokoch 
si voTaicto na ne spomne. 

Hfadal som ja krásu, snálal, 
na veselie ľudí zvával, 
nežnosť v jej ich srdciach budil 
a zlú vôIu pochovával. 

Hľa dal som ja krásu, snásalj 
verne som sa s Tu dm i deliíj 
sebe často smútok nechal, 
kým som iných ro;£veselil, 

Hladal som ja krásu, snášat, 
Ci mi kto z nej utečo vráti, 
ked sám kvietka viac nenájdem 
mysle mojej na úvrati ? 



K^čer^ký 



•»«■ — 



Pieseň. 

18, 

Za vesny prečo zkvitá jabloň? oprsi jej kvet v čase krátkonip 

Načo vyrastie strom zo semena voz vy á, ked prv- neskôr zut 
Vývratným vyvalí ho čas a pomieša s prstou zeme čiernou? 

Komu k vôli brúsi premena tá náhla po drsnatých hr u d ách i 
Prečo a načo omláda háj z jará, ked xvädá za víchrice? 

Prečo ukáže sa na pahorí, kedže po období zkape? 
Z príčiny akej porozmotá sláviček v húšti dojemný spev? 

Odletia preč zvuky té a po zmĺknuťt staré ticho sadne* 
Načože donášajú sady ovocie, ked to pomíňa sa? 

Načo ženu lane zbožie do klásovia, keď to nezostáva? 
Človeku na uživ u? aby človek mal rozkoš, poživu z nich? 

Nuz a čo je človek, načo vyvrhne sa na údolie zemské? 
K vôli čiej dostal žitia iskru? Po krátkom lopotení aj tak 

Líha do chladnej si hliny, ako v pustom poli stoschouty kvc 



in 



lecki svet> ako by ho nikdy nebolo na ňom bývalo : oíč 

NcvcEtne si s sebou, nuž d príčiny jest na vzniknutie jeho ? 
Toháňa do múa báíícň strastnú hynutie, ktoré svetom tiahne^ 

Roíiyai chladný nevie otáxku mi rielíf^ rozsúdenia mení, 

Ice innon pohybe. Ja sadov pri kvete nádej rozvijani si, 

Pri prsani kvetu zažalostim krásy nad zvädaním včasným* 
^chricou vyvrátená jedla k pokore pohýna ma tichej, 

Aby zaúzdil som v sebe prudké chtiče márnivosti pŕchlej. 
lady háj xaiihá ma radosťou, s ňouž svet vídim v slnci; 

Hora zvädajúca budi vo mne lútosťj bez nejž dobroty niet, 
Slávikov dojemný spev chytá za srdce ma a potešením 

Kóji, ako nivy, dažďom iíachrýtané, kojí jasný usvjt 
^letko je toto pre človeka, lane ťwz jemu nosia plody 

PretOp aby život horel v ňom, kým tlčie po hrudácH sa tvrdých. 
le k cíej vôli, načo vyniká človek? och, moje srdce vravi : 

Aby na hriKlavých honoch zeme našiel blalia rozkosnii vlast 
^re mňa sa ukájala deva: Milota, krásou rozkvitnutá: 

Milšia, nežii úsmev vesny, vykudený pri najplnšom kvete; 
krajšia, n^i slnko pri východe lí^otrté za včasného rána; 

Póvabnejsia, nezli zora zapálená za jarného svitu* 
Jej dal som milovanie srdca môjho a horím takým sťastim, 

Aké rozum poiiať nemôže, len srdce milujúce cíti. 
A lak mi milovanie pretlo myšlienok spor: že človek vzniká, 

Aby rozožnul, aj aby našiel žiaru blaženosti božskej. 
reto sa nepoddám viac celý rozumu, lebo rozum liahne 

Myšlienky mi letku pochybného, čo ma balušia len stále. 
>áva[U sa ale vdačne srdcu do moci, do úplnej, lebo 

Ofio blaženosť mi zapaľuje: vcd mi srdce lásku rod i! 

HájomiL 



Kuša rybár. 

Povest, 

Čo sa to tam o polnocí rúša?... 
Siete na breh vyťahuje Kuša : 

v mútnej vode ryby loviť — dobre. 
Tu sa ozve s druhej strany v krovi 
strašné »Ha — hoój í« — az sa plašia sovy; 

Kuša ale smelé: s»Kto si?« — - volá, 
í>PrevezU húScne s hnevom z rakytiny, , , 
Vzal na plecta nohy bol by iný, 

ale Kuša zvolá: ?>A ktože si?« 
»Prcvez!<í hlas ten zreve rozbesnený, 
ai kol člna sbijajú sa peny; 

Kuša na to do rúk berie veslo. 
Strachu nemá, nemá ani bázne; 
skočí na čln a vesluje rázne, 

kým sa dostal ku druhému brehui 



174 



Td » s bf%lni oaitol ssirv stvoá 
obrovitá, tnfô^'á v Ha pášcra 
krokom ta^tkým jakobf i olova. 



Di 



v, ic 



pod 



IKMl 



dao sa aerctftkxjji: 



lúxia ale odr^ a stojí 
^ bes obavy r dmbcND lamd ďna. 
Čo }ák praMi páoty ^ povr^xy^ 
Kusa ^újj pevoe — iDocae rw 

cf^sta ces prúd hucôccho Váhu. 
A cudzinec Miaiae ou poierá; 
a Kuša — chlmp — tíei si ho premcfá, 

a poxvolite miába si vteriooi. 
Jak pri brehu zastaJj \ysokoiiv 
ÍI05Í v>*stupil z člna Caikýiii krokom^ 

Kuša ale — - päevozoe si itada. 
wU^ií v člne, — tam, kde som p. dnin, 
ktorého viczt nik sa neodvážil 

ntkcly, okreni teba, dula smela. 
Bo ja — Mor som! — abf si to vvdcí: 
predo dôotn inám rozkax dqísf do Viiciíel, 

kde Dfes^me viacej duše ztvej, 
V pozdnofu veku pôjdem len po Icfai 
a pôjdf^EQe spolu t^k do neba, 

v hkini Božej y smelo, jak dí»es cez Váh?« 
Tak mu obor povedal a i:mÍEiiij| ; . . 
Kuša okom aa dno člna míhtiiiL 

ä tam — plno, plnučičko zlata t — 

f Oadny fíeUa. 



Otáznik 

k sbíeranju sldvenského oby čajového práva. 
Naplsiil dr* August Rith, 

211. Óo rozumie Fud pod slovom chotdr? 

212. Pokladá tud za hriech, za priestupok alebo za zloCiti pre- 
mieňať hranice zo zlého limyslu? 

213. Jako sa sypú kapce a robia hranice, medze, označujú 
choUro? (Bijú pri tom chlapcov, aby si pamätali!?) 

214. komu náleží medza, kto ju má pmvo vyžíuať a vypásať ? 

215. Jaké sú pravidlá plotov a ohrád? 

216. Za jaký priestupok považuje sa odorávanie medzí, jako 
aj schválne poškodenie cudzej role urobením nového chodníka, vy- 
nííáíiním kamenia na susedovu zem? 

217. Je sused povinný trpeť vetve stromov, visiace nad jeho 
pôdou, pod jakými podmienkami, a kto 3£ nieh berie ovocie? 



176 



21S. Má gasstia piávo voziť cesí pôdu siísedoiŕti (serv. itiueris), 
Ba noíDÔže itiáŕe liustaí ku svojmu poIu, a jaké sú pravidlá? Je 
iechod stály, a ti hn pri Jartu^j piáci a na jaseň pľi svá^ariíV 

219. Sú u vás zvláštne powjery medzi gazdy, dla ktorých 
právo jedťii na zemi druhého pás( (serv, pascuae) ovce, rožný 

itok, íij hrnvy, husi, aleho napájnť svoj statok z cudzej vody aleho 
:>tokn íseivitus pecoris ad aquam aiipulsus)? Keehávaju každý rok 
istú ťiastku celého chotnra na spoloŕmj pastvu? 

220. Kozoznávate držbu od práva vlastníctva a od detencie? 

221. Jaké sú druhy vlastníctva? (Dedovizeňj nadobudnuté, si- 
té, obra žene difaom, spoločné.) 
'222. Dávajú Btatok na prezimovanie? A za jakých podmienok? 

ľ-^:L Dávajú hus, kuru na vysedeiiie vajec? 

224. Sa u vás nejaké pomer'y, že by jeden mohol užívať po 
tú dobu cudzieho koúu, vola atď., a jaké sú pravidlá pre to? 

225, Cím býva obmedzené vlastnícke právo? 
22iý^ Spolnici (spoluvlastníci) jaké majú práva a povinnosti jeden 

"típroti druhému? 

227. Ked sa dáva nemovitosť do zálohu, postupuje sa veritelovi 
ilr^ba a užívanie, alebo dlžník si oboje ponecháva? Napr.: Ked sa 
dáva luka do zálohu, pokladá sa počas zastavenia za púhy záloh 
alebo 2a vlastníctvo, a stáva sa viastoictvom po uplynutí nedo- 
držanej lehoty? Vyi^lúži sa záloh a jako? 

228. Co je to odmienka? Kedy sa pokladá za doÉasnú a kedy 
Ba večDOsf? 

220. Jako sa delia grunty to do ich výnosnosti (ralla, osmina, 
Mne, juger)? 

23(L Jaké práva a povinností patria istým susedom v obecných 
zhromaždeniach, menovite ketl sa na obecné trovy jie a pije, jako 
aj vtťdy, ked sa delia o obecné úžitky^ alebo ked sa obec na ne- 
jakú prácu podoberá? 

2:iL Na kolké triedy delí sa rolničky ľud? 

232* Jaká je obrana držby a vlastníctva? Rušenie držby? Má 
práTo vlaistnik tam svoju vec vziaí, kde ju nájde? (Probatio dia- 

233, Znáte služebnosti osobné? 

2*-U. Jaké povinnosti k domu majú hofieri? Oo platia gazdovi 
£& bývanie, a kedy mu musia pomáhať pri robote a v jakej, s ná- 
hradou alebo bez náhrady? 



Zmätky a smlnvy. 
(ObligatJODeg,) 

Jaké sú formule a symboly pri konaní snduvy? 
gviťL Akých mier a váh užíva Ra u vás? Počíta sa na pr. ua 
siahy » stopy, na jntrá, korce atd.? Akých názvov nžíva sa pre 
iiaze ? 

2iVl~ Mysli lud, £e je to hriech alebo tianba nedostať v slove 
levTpIoiť shih? 




i7e 

238. Jaký význam iná závdavok, kto ho prijíma a kto ho dáva 
a jaký býva obyčajne? 

239. Jako utvrdzujú stránky smluvu eSte? (Prísahou^ biršágom, 
pokutou, platením úrokov, náhradou škody, vyhlásením smluvy za 
neplatnú.) 

240. Pokladá lud za možné zničif smluvu preto, ie nebola 
jedna stránka pri dobrom rozume alebo plnoletá, pre velmi velkú 
alebo malú cenu? 

241. Kedy má právo kajaf sa (odstúpia od smluvy) jedna alebo 
druhá strana? 

242. Kolko svedkov býva pri uzavretí smluvy a jakí bývajú 
títo svedkovia? 

243. Jako býva posudzovaná smluva v krčme pri pijatike ro- 
bená? Má táto okolnosf vplyv na prísnosť dodržania smluvy? 

244. Prikladá odkupitel predávajúcemu pri platení ushovorenej 
smluvy ešte nejaký peniaz pre štastie? 

24Ô. Jaké sú obyčaje a zvyky pri kúpe a odpredaji, pri po- 
žičiavaní a dlženf, zastavovaní atď.? 

246. Jaké práva a povinnosti bývajú z nich? 

247. Bývajú predaje s právom nazpätodkupu ? 

248. V jakých prípadoch sa dáva závdavok, a kedy prepadne, po- 
ťažne kedy sa vracia jednoducho, a kedy duplom? 

249. Ked niekto predá jednu vec viacerým za sebou, čia bude? 
260. Kedy majú kúpnu smluvu za skončenú <perfectus con- 

tractus)? (Ked si dajú ruky, vypijú oldomáä, do tretieho rázu od- 
povedia na otázku. . . atď.) 

251. Či je smluva uzavretá dohodnutím sa, a či len odovzdaním 
kúpeného predmetu? 

252. Co je to „kúpa z teplej ruky", „zo šťastlivej ruky* ? 

253. Jaké sú zvyky pri jednanke? 

254. Jaké bývajú pravidlá na trhoch a jarmokoch '^ Jaké oby- 
čaje majú priekupci? 

255. Jaký osoh alebo škoda je z jarmokov? 

256. Majú pri predaji nemovitostí (statku, pozemkov súkromných 
alebo obecných) členovia rodiny alebo susedia právo prednosti, za 
jakých podmienok a jakým poriadkom? 

257. Pri kupovaní zvierat bývajú nejaké zvláštne úmluvy, na 
pr, predávajúci aby ručil za tajné chyby predaného zvieraťa, a ked 
sa také chyby neskoršie objavia, čo sa vtedy robí? Za ktoré chyby 
ručí odpredavatel, i ked neboly vypovedané (pri koúovi ked krvou 
močí, neíahá, hryzie, kope; pri krave ked kole, je na jeden cecok 
prisušená, nežerie, nemerydzia atd.) 

258. Jaké bývajú obyčajné smluvy o platení dlhov? Platia u vás 
peniazmi alebo inými vecami, naraz alebo v lehotách? 

259. Jaká býva obyčajne lehota, ktorý deň, na pr, sv. Jura, 
SV. Jakuba atd. 

260. Jaké sú občianske plody? Úroky, zisk? 

261. Jako sa platia úroky a jaké sú? Odrábajú interess? Sú 
si ludia vedomí úžery, ktorej v obeť padajú? 



Í77 



262. Kto sa pokladá za úžerníka? (Jaké velké musia byf in- 

považovauý za úžen 



58y^ aby l>ol fiiel 



rníka?) 



563. Za jakých podnnetiok požičiavajú si gazdovia jeden od 
itlélK) Žito na siatie alebn druhej veci, ktoré mse rovnakým spô- 
bom sa splácajú (res fiini^Tibiles i ? 

264. Sejú u vás žito alebo ioé zbožie „na spolok" (chudobiiý 

& zboiie a hnojf sedliak pole a vykonáva n^botu, a potom sa 

filii o úžitok) a xa jakých podmienok pre obe strany? Delia sa 

polovicu, a ti setlliak dostáva menší diel než polovicu úrody, 

i jaký diel, tretiu, štvrtú alebo piatu čiastku? 

365. Býva meto zvláštneho pri smluve, ktorou jedeu drubému 
to stavanie alebo pole v nájom, alebo v násed (pacht)? 

i^títí. Pri vatiípení ílo práce nádenníka, remeselníka (locatio, 
pudortio oi*eniťum) ktoré sú obyčajne úuihivy a znamenajú ako 
>áavok pri tejto príležitosti a dáva sa pri tom nejaký záloh? 

207. Jako sa platí poľná robota, L j. ŕ i plodinami a tí pe- 

úf H tiež V2iájonmou pomocou? 

SfiW. Jaké sii rozdiely vo mzdách robotníkov poľných a reme- 
^bfliuv? 

269. Jaké sú obyčaje a podmienky pri vypožičiavaní alebo na- 
naňí statku k poľnej robote alebo jaká záväzky a práva majú sú- 
iia ohladom plemenného bujaka, kauca, busára, pasenia husí? 

270. Ako sa chovajú sedliaci k pohorelconi, poskytujú im bý- 
luia, podporujú icli súkromne alebo z obecn<^ho majetku? 

271. Sc hodia m u vás chlapci alebo dievčatá k nejakým shro- 
fcaiíleniam^ kde každý pre seba pracuje (na pr. priadky atd.) a co 

býva zvláštneho? 

fi2. Jaké sú pomery a podmienky medzi rybármi? 
27'l. Chodí u vás ľud spoločne na nejaký podnik (na pr. na 
olovacku a t. p.), a za jakýcb podmienok to obyčajne býva? Chodia 
roboty poľnej do baní? Jako sú sriadenf medzi sebou? 

274. Kedy zadržuje gazda plácu robotníkovi? 

275. Kedy dostávajú robotníci plácn v náture? (Žatva, mlatba, 
etia) 

276. Kedy môže robotník odísť z roboty pred termínom alebo 
Ij bo môže i^azda prv z roboty prepustiť? Jaká je zodpovednosť 

tom na jednej i diubej strane? 

S7I, Sú u vás cechy, poriadky, spoločenstvá, ŕím sa zabývajú, 
fco m sporiadané^ a jaké sú práva a povinnosti členov? 

278. Bývajú pri darovaní nemovitého majetku nejaké zvláštne 
nholy alebo obrady? Čo môže byť predmetom darovania, a čo sa 
nôž© darovať? 

271), Jako hladí fnd na cofnutie daru alebo na odobratie nazpäť 
BÍ podarovanej? Preí^ a jako sa deje jedno i druhé? 

f^O, Stane sa niekedy, že sa darovaná vec nazpäC oddá, a 

ynm prípade sa to môže stať? 

12 




íS 



178 

Pojmy práva rodinného, 

a) V rodine. 

281. Kedy, t. j. v ktorom roku a najobyčajnejšie v ktorých 
dňoch sa u vás ludia oddávajú (zasnubujú) a ženia? Stáva sa, že 
rodičia aj neplnoleté deti zasnubujú? Jaké bývajú následky toho? 

282. Menovite kedy sa pocitu j ú mužskí a kedy ženské za 
dozrelé do vstúpenia v sväzok manželský? 

283. Jako skoro po zasnúbení (vohíadoch) býva sobáä (svadba)? 

284. Kedy a koľko ráz odbavujú sa schôdzky spoločné, a jako 
sa jednotlivé z nich menujú? 

285. Odbavujú sa aj jednotlivé obrady, jaké sú a jako sa na- 
zývajú? 

286. Kto sa zúčastňuje týchto schôdzok? 

287. Kedy sa má za to, že je vernosť sľúbená? Slovo dané? 

288. Pre ktoré príčiny smie sa vernosť zrušiť? 

289. Čo súdi ľud o samovoľnom zrušení vernosti? 

290. Má ten, kto zo záväzku vystúpil, dať nejakú náhradu druhej 
stránke alebo nejaké odškodné? 

291. Jaké podarúnky si dávajú snúbenci navzájom? A jaký 
pomer sa zaväzuje medzi nimi? 

292. Kto výprava veselie? 

298. Nebývajú smluvy ohľadom svadobných trov? 

294. Jako súdi ľud o druhom maželstve vdovca alebo vdovy? 

295. Stáva sa, že jeden z manželov sa ešte za života druhého 
zaviaže vziať si vopred označenú tretiu osobu? 

296. Niet u vás predsudkov a povier, brániacich vdovcovi druhú 
ženbu a vdove druhý vydaj, a jaké sú menovite? 

297. Stáva sa často, že niekto sebe zasnúbené dievča poškvrni 
a ju potom zanechá, a ak sú následky zjavné, čo súdi ľud o tom ? 

298. Nachádza sa u vás konkubinát (súložnlctvo) : jaké sú jeho 
príčiny, čo ľud o tom myslí a jak to nazýva? 

299. Berie ten, kto dievča svedie, na seba povinnosť vziať si 
ju za ženu? 

300. Nájde dievča padlé muža, i keí ju frajer zanechal — a 
či v manželstve muž potom neodbíja na nej jej poklesok? 

301. Nie je v obyčaji označovať dievčatá padlé (pokrytka), a 
jako ľud hľadí na manželstvo s takými dievčaty? 

302. Trafí sa, že svoditeľa donútia vziať si svedenú, a jakými 
prostriedkami? 

303. Myslí ľud, že je treba ku sobášu svolenia rodičov, a ak 
sú nie na žive, kto dáva svolenie? 

304. K oženeniu syna a vydajú dcéry čí hlas má väčšiu váhu, 
otcov či matkin? 

305. Jaké má značenie tu hlas otčima, macochy i ďalších 
pokrevných ? ' 

306. Uzavierajú sa manželstvá samovoľné, a čo ľud o tom súdi ? 



179 



307, Úo o náwluvtMch? 

iK)S. Je ku stubu potrebné poželmatiíe rodičovské? 

3t)9. Čo súdi liid o krížnyc!i luanžeUtvacli, a jako sa vychová- 

detí V 

310. Čo íiúdi o nerovných maiiželstvácli? Rôzneho stavu? (Keď 
Min Blúzku vL^zme?) 

31 L Najdú sa ro<li6ia, kLoľí nútia svoje dieťa, aby sa oženilo 
|bo vydalo za niekoho, koho by uachcŕlo, čo súdi lud o tom ? 
)hovára im a p.) 

äl2- Jakého spôsobu bývajú prekážky stavu luauželského? 

^13, Jaký je najmenší termín medzi smríou jedného z man- 
aov a Blnbom druhéiioV 

S14, Jaké sú zovnútorná rozdiely v odznakoi:h i obradoch 
uiiDakosiolDvcb) medzi veselím mládenca a dievky a veselím 
iovca alelro vdovy? 

31 Tx Do ktorého stupňa rodiny považuje lud že je hríešno 
MU sa? 

3Ul Družbovia a družice v jakom sú pomere k sebe a míado- 
í^ÄÍťhoín y 

BI 7, Pokladá Ind aj kmotrovstvo za rodinu^ alebo nejaký druhý 
pníiier, m pr. Svagrovstvo a t. p. ? 

318* Ci kraotor s kmotrom môžu vstupovať v sväzok manželský? 
p trafí sa, že žijú na vieru, a jako sa fud díva na milostný pomer 
pedíi ttimí? 

3llf, Ci babica vstupuje v bližší pomer ohlndom decka a ro- 
Pujf a jako 5a Iml na to díva? 

>32t** Móžt* dieťa, prijaté za vhistné, vstúpiť v manželstvo s die- 
m nevia^tnélio otca alebo s deťmi z jeho príbuzenstva? 

32 L Jako lud h ladí na toho, ío si svoju chovaní cu vezme za 

Jako menujú manželstvá v rodine (na mená)? 
SUUa Ba, že dvaja liteCvú, aby sa sobrali, čo Iná o tom? 
Usilujú sa India z bohatejáích rodín vstupovať v manžel- 
pv^ zase s bohatý m i ^ alebo nie? Platí to o ženských? 

32ä Považuje sa manželstvo za sväzok každé bo poriadneho 
0;veka, a či sú u vás i starí mládenci, z jakých prfŕin a jako 
hladí na níek? 

320, Bránia si mládeDci právo^ aby za diovčnty z ich dediny 
^dili prespolní? 
}1, Kde a jakým spôsobom sa poznáva mládež obojeho po- 
medzi sebou, 
328. Jaké osoby a jakým spôsobom sprostredkúvajú manželstvá? 
3^t Jakn sa chovajú k nim, keil je manželstvo nešťastné V 
33U. Jaké bývajú vohlady? 

331. Vstupujú obyŕajne len ľudia z jednej dediny do stavu 
elského, alebo éi sa stiiva, že je mladý zať z druhej dediny 
ilsiiluciia tiež z druhej^ a co o tom súdi lud? 
_ 332. Jaké smluvy sa uzavierajú o vene, a menuje sa u vás 
feoo tiež inakšie? 



180 

333. Jaké dostáva mladucha veno, a prináša veno pred svadbou 
alebo po nej? 

334. A čo ešte dostáva dievka, kedf ju z domu vydávajú? 

335. V čom záleží obyčajne výbava mladuchy, a v čom výbava 
mladého zata? 

336. V jakých formách sa deje priženenie sa? 

337. Na veselí sa sbiera niečo, jako a pre koho? (Do šatky, 
kto tancuje s nevestou, dá pre ňu peniaz.) 

338. Dáva sa nemovitý (neruchomý) majetok za veno? 

339. Platí za( niečo otcovi alebo príbuzným mladuchiným, alebo 
mladuche? 

340. Nestáva sa, že si mladoženích kúpi ženu od rodičov za 
peniaze alebo za dary jakési v natúre, a čo lud o podobnom prípade 
povedá ? 

341. Jaké sú hlavné obrady pri oddávkacb, t. j. pred svadbou, 
na svadbe, v dome mladuchy, na ceste do kostola, v kostole (okrem 
obradu cirkevného), pri vchode do domu mladuchy, v príbytku, 
u postele a druhý deň ráno? 

34^^. Jakým obradom pokladá lud svadbu za ukončenú? 

343. Točia sa svadobníci okolo stromu, stolu a p. na znak, 
že je sňotok vykonaný ? A jaké obrady sú ešte pri tom ? 

344. Váži si lud nevinnosti mladuchinej a hľadá dôkazy? 

345. Jaké sú následky toho, ked! mladucha nezachovala do 
sňatku svojej čistoty? 

346. Jaké sú práva a povinnosti muža k žene a ženy k mužovi? 

347. Či bývajú prípady, že by si človek ženatý držal frajerku 
alebo žena vydatá frajera ; jaké sú príčiny toho a jako podobný zjav 
pôsobí v obci? 

348. Čo súdi lud o manželstve, ktoré uzaviera jeden starý, 
druhý mladý? 

349. Čo je za príčina, že sa dievky nevydávajú? Čo lud súdi 
o starých pannách? 

350. Nie sú u vás pri pohrabe mládenca alebo panny obrady, 
zastupujúce symboličné veselie? 

351. Jakým spôsobom sa obyčajne označuje, že sú v dome 
panny na vydaj? 

352. Jakú rollu vo vyberaní ženy pripisuje lud slepému osudu? 
Neponecháva sa výber ženy náhode, a jakým spôsobom? 

353. Jakých čarov užívajú cielom poznania budúcej ženy alebo 
budúceho muža? 

354. Ku ktorému svätému sa modlia o dobrú ženu alebo o do- 
brého muža? 

355. Je u vás známy výraz „zápisnica" (svadobná smluva, že 
je majetok manželom spoločný, alebo hromadnica a hromadiiík)? 

356. Jaké písma sa u vás vyhotovujú, ked sa niekto žení? 

357. Jako sa manželia opatrujú, aby si živnosí utvrdili? (na 
pr. pobývajú po celý rok po sňatku u rodičov jedných i druhých ?). 

358. V jakom veku oddávajú rodičia gazdovstvo de(om a po- 
držujú si len doživotnú opateru? 



181 

359. Jaká býva opatera v dedinách a jaká v mestách ? (Bý- 
vanie, chova, odev, ohrev a pohreb.) 

360. Má otec (rodič), ked odovzdá synovi gazdovstvo, ešte ne- 
jakú nadvládu v dome, na pr. že sa modlieva pri jedle a určuje 
práce v gazdovstve? Prijíma do opatrovania peniaze? 

361. V čom sa ukazuje poddanosť ženy k mužovi? 

362. Či nie sú nejaké zovnútorné znaky, dajúce znaf, že žena 
zaujíma v dome nižôie postavenie než mužskí ? 6i žení^ šedá razom 
s mužskými ku stolu, a či jedávajú ženy po nich osebe? 

363. Na ktoré zamestnanie má väčší účinok žena, na ktoré muž ? 

364. Sú práce, ktoré len jednej alebo druhej stránke prislušia ? 

365. Stáva sa, že žena potajomne márni majetok, a jakým spô- 
sobom ? Čo robí muž, ked ju dopadne ? 

366. Ked je roztržka medzi manželmi, kto ich mieri a jako ? 

367. Má ten, kto sa oženil „na prístupky**, rovnakú moc nad 
ženou jako druhý muž, alebo mu je žena menej poddaná ? 

368. Prijíma muž, priženivší sa do domu ženinho, aj jej meno 
ako kladok k svojmu? 

369. Jako sa hľadí na takého muža priženeného? 

370. Čí je majetok nadobudnutý v dobe manželstva? Spoločný 
a či každého zvlášt? 

371. Čo sa počituje za výlučnú vlastnosí ženy, s čím ona môže 
bez vedomia a svolenia mužovho volne nakladať? 

372. Čí je zárobok práce samej ženy? 

373. Či je muž povinen platiť dlhy ženine? A jaké? A jaké 
záväzky ženine viažu i muža? 

374. Bývajú robené medzi manželmi nejaké smluvy (kúpa, od- 
predaj, darovanie, pôžička)? 

375. Zanechávajú manželia jeden druhému majetky testamen- 
tárne? 

376. Komu pripadne veno ženino? 

377. Kto s ním nakladá a rozkazuje? 

378. V jakých prípadoch vymáha nazpáť rodina ženina veno? 

379. Jako sa zabezpečuje veno? 

380. Kecí niet detí, komu pripadne veno po smrti ženy? 

381. Sú v manželstve aj také veci, s ktorými môže žena, aj 
ked sa muža neopýta, naložiť dla ľubovôle? 

382. Myslí Ind, že za života oboch manželov je manželstvo 
nezruôitelné? Je rozvod možný a za jakých podmienok? 

3*^3. Ked muž vyženie ženu z domu, pošle ju k rodičom, alebo 
žena sama nechá muža, čo sa stane s majetkom a čo s deťmi? 

384. Či je muž povinný rozlúčenej žene platiť na výživu? 

385. Podlieha žena mužovi úplne čo do plnenia manželskej 
povinnosti — a či má právo odrieknuť a v jakých prípadoch? 
(V tehotenstve, pri kojení, menštruácii, nemoci atď.) 

386. Uznáva lud právo mužovi biť svoju ženu a v jakých prí- 
padoch? Či sa žena bráni a odpláca mužovi a na jaký spôsob? 

387. V jakých okoličnostiach sa stáva položenie ženy neznesi- 
teľným? 



388, Jako sa cliovajií ženy pri tUhšej nepri fcomnosti mužove 
A jako sa chovíí muž k žene, kett sa po tilliš^j ueprltoniuoíati vr- 
tlo domu? 

889. Jako sa titulujú manželia medzi sebou? Jiiko uazýva ui 
žeuu a žeua muža pred cudzími IiKlmi? 

390. Jako sa tvoria názviskií žiea od priftjsvisk mužov? 

391* V jakých piípadoch býva muž zodpovedný za žeou? 

392, Jako hfadí tud ua nedodržaub vernosti so strany mnft^ 
a jako na nevernosť so strany ženy? 

393, Jako sa tresce a kára jedno a jako druhé? 

394. Stane sa, že muž ženu dokallčí, jako sa iud díva na to? 

395. Jako sa nakladá po rozsobáši s venom a jako s deťmi? 
391 >. Stará sa oteti viať o chlapcov a maí o dievča tá, alebii 

otec o od rastlín a matka o nedospelé, a síce jak dlho, t, J. do kto* 
rého ich roku? 

397. Jaké hranice kladie obyčaj Indu vláde rodiCov nad deťmi? 

398. Jaký je vplyv rodičov — tesťa, testinej atd na ženatého 
syna aleho zamnžuú dcéru? Dcéra-vdova je tak pokladaná, jako 
dcéra-dievŕa? 

399. Jaké bývojii obyčajne tresty, ktorými rodila kárajú deti? 
A jaká forma trestu zodpovedá jakej vine? 

400. Stáva sa, že sa deti žal n ju na rodičov, komu a preôo ? 
Zastane sa niekedy niekto deti oproti rodičom? Kto, prečo a jako? 

401. Co drží ľud o neposluános^ti detí? 

402. Myslí Iud, že môže otec so synoni nakladať, jako za dobré 
uzná? Jako hladí Tud na vládu rodičovskú nad deťmi, či robí roz- 
diel medzi vládou otcovou a vládou matkinou? 

403. Či nebýva prípad, že rodičia posviUia ctnosť dcéry? 

404. Jako íud hfadí na podhodenie decka? Na odohnatie plodu, 
a jakými prostriedkami sa to <leje? 

405. Či otcovi uznáva sa právo zrieknuť sa decka, alebo ho 
vydediť? Jako sa to deje a z JRkýcli pričin? 

406. Opúšťajú deti Sítmovotne dom rodičovský a idú do sveta? 
Jako sa to stáva a z jakých príčin? 

407. Zostanú deti vždy pod mocou otcovskou, alebu len do 
určitých rokov? 

408. Jako hladí Iud na detij Či je mnoho detí požahnautm 
božským, a kedy sú deti žriedlom nepokoja? 

i>9. Jako sa súdi o žene neplodnej a jaké prostriedky u^ivaJu 
k zúrodneniu? 

410. Jakého pohlavia deti aú viac žiadané v rodine, a prečo? 
Jako prijímajú rodičia narodenie sa chlapca a jako dievčaťa? Sú 
jK)ňalia o prvorodzenosti? 

41 L Jaký rozdiel robia rodičia v Eaobchádzanf š chlapcom t 
dievčaťom ? 

412. Sú pri pôrode nejaké aymholičné obrady? 

413. Bývajú prípady, že otec neprijme decko xa svoje? Ca Si 
vtedy stáva? 

414. Býva dieťa, ked sa stáva mládencom alebo dievčafotn, 



im 



oieftjiu omarené? na pi\ zmenou obleku, iiristľihnutím vlasov alebo 
Qfjaliýn) dľiiljýjn ubraitom? 

415. Jakú moc i»ťii>tsiije ľtíd požehnaniu a blahos!ovenÍu rodí- 
^^ovškému a jnkú kliatbŕ? Ž jakýcli priťm prekllu«jú rodičia deti? 
Niet u ván pamiatky alebo paniati o ťir*inkoch kliatby rodii^ovskej? 

416. V piipaile podelenia majetku medííi deti za žitia rodiíov 
ku komu s^a utialmu rodičia? Ci žijú oddelene, ti žijú pri niekto- 
rom z detí a pri ktorom menovite? 

417. Jaké sú formy žitia starcov do smrti a jako m mem^ú 
fôíBe spôsoby aliraentílcie rodii^ov? 

4í "^^ Jaký je pomer medzi otčimom, macochou a pastorkom? 

4VJ. Ked sa ožení syn, eáte neplnoletý, či zostane pod mocou 
otorjv&kou ? 

43íJ. Komu náleží zárobok pnice rúk detských ? 

42L M6žu maí detí vlastnosť od dielne od rodičov^ a z jakých 
ImM ona pochodi? 

4^2. Oddávajú rodičia s ukrivdením ostatoých detí svoj ma- 
jetok jf dnému ? 

42X Môže otec odobrať už vydelenému jeho podiel? 

424, Ci myslí ľud, že deti sú povinné ošotiovaí a staraí sa 
tj svojich rod i rov v starobe? 

425. Či sú rodiŕia zodpovední za äkodu, zapríčinenú deťmi? 
Ci I j vtedy, ketl sú v sluiíbe alebo uríutej robote? 

420, Jako sa delia deti $ gruntom, pohnute Iným í vecmi a pe- 

227. Stáva sa u vás častejšie prijímanie detí za vlastné, a jaké 
[sú príÉiny toho? 

428. Prijímajú « vás za chovanca alebo za chovanicu i bez 
■ b vííťflhov, t. j. že ho neberú za svojho, ale len za slúbenú 
, Jestli ich doopatľujej dajú mu svoj majetok? 

429. Prijímajú sa za vlastných len chlapci, alebo sa môžu tiež 
iíevéatá prijímať? 

430 Prijíma sa viac ehlapcoVj ako dievčat, a v ktorom ich 
^eku najobyčajnejšie? 

43 K Býva pri prijatí dieťaťa za vlastné nejaký obrad? 

432. Jaké práva a povinnosti prijíma za syna alebo dcéru pri- 
ltý (chovanec alebo chovanica) a otec nevlastný? 

4S'A. Premieňa si ten, ktorý bol za vlastného prijatý, svoje 
>SA vadne meno, alebo k oemu nieto pridáva? 

434, Jaké pnivne obyčaje povstávajú z toho, ked prijme nie- 

nejaké chudobné dieťa za vlastné a vychová ho; stáva sa to 
isto a v jíikých prípadoch? 

435* Jaké práva a povinnosti majú nemauželské deti k svojim 
idit^om vlastným aj nevlastným? 

-i^M, Čie meno dostrine obyí-ajne nemanželské dieťa? 

437* Ked nemá jeden Cien rodiny z íioho žiť, živia ho druhí? 

43;^* Kedy a k jakým slávnostiam sa schádzajú priatelia, a 
CO sji 6i^tuju a hostia? 

43Í1. Jaké ná3í\y sú v užívauí pre druhy rodiny, príbuzenstva, 
ivie sa: j^me rodina po praslíci a po vretene, a Ci inakšie? 



DeäicfVQ, 



440* Jafcý je obyčajný poriadok dedenja? 
44 L Co mysli Ind o srarti? Rold sa poriadok ustDe a éi 
robí testament pígaaý, a jaká sa k tomu ulíva forma? 

442. Jäko sa hladí na ostatnú vó!u umierajúceho a na J ' 
Euaíenie ? 

443. S jakým majetkom môže timierajui-i volne nakladaíV Ro ' 
sa rozdiel medzi útcovizúou-dedoviziloii a majetkom nadobudiiutýíKiB 

444. Môže umierajúci necbaí majet«>k žene. b obídeaim daC i 
alebo deíom s druhou ženou s obídenim detí z prvého rnaožalstvi 

445. Koho obyóajue volajú do vyslúchauia poslednej vôle 
kto sa poveruje b jej vykonávaním? 

44íj. Robí lud často testament? Aj ženy? 

447, Uôln pokrevuí odobraí iteue majetok odkázaný mutom^ 
keJ sa ona druhý raz vydá V 

448. Odka^íujú dedu a baba majHok rovao vmiŕafom? 
441h Jaké bývajú obyíajue podmienky a klausuly v teBtameute? 
450, Kto dedí po bezdetných? 
45 L Bývajú príklady uedoplnenia ostatnej vôle zomretého, mi- 

padnutia a zrušenia testamentu, z jakých príčin, a jako sa na to 
všeobecne htadí? 

452, Jako sa nápadníci delia? Ci dla hláv, ci dla pokolenia? 
Či na rovno mužskí i ženské? Vyplácajú dcéry z otcovizne a dedia 
dcéry len po matke a H jako? 

453. Býva testament písaný alebo ústne sverený, kolko býva 
obyfeajne svedkov a jakí? 

454. Jaké sú normy dedenia^ ked umre syn bezdetný, či dedia 
po ňom rodičia, či jeho vdova a čí bratia? 

455. Jako a po kom ded! ne^ákonité decko? 

456, Zapoíitavájú sa do podiekí vopred obdržané hodnoty? 
Trovy učenia jednébo i detí na Školách, na remesle^ ves^elie atíf, ? 

457, Býviijú prítomní uj dedičia alebo nie, a býva \ toui pri* 
páde niečo zvláštneho? 

458. Zanecháva ľud nieŕo za duAu alebo na nejaké druhé po- 
božné skutky, a na jaké najobyčajnejšie? Nechávajú zvláSť kňazovi? 

459, Ded! muž po žene a žena po mužovi? 

460, Kto dedí dom otcovský. najstarSí alebo najmladší syn? 

461. Jaká nrtljrada sa dáva dcére alebo synovi^ ktorí sa zrie- 
kajú zdťdeného majetku v prospech brata alebo sestry, lebo sa 
na druhý grunt dostávajú? 

4f]2. Jaký je spôsob bývania (bydlenia) rodín, príbuzných pod 
jedným prikrytím alebo na jednom dvore? 

4íj3, Či sa ííacliováva nerozdieluosť otcovského majetku napriiík 
krajinííkým zákonom? 

464. Užíva sa medzi ludom ešte výrazov: ^nedielny", odiic- 
lený", zvhĺSte „chlebit^, ..statkom v jedno vládnut", na pr. „sestra 
je oddelená od bratov", ^synovia sedia na statku a chlebia s|kh 
loene" atd/ŕ 



185 



4ií5, Síl u vás stopy uiekdajšieho spoloôuého gazdovania (xá- 
líru by)? 

406, Cí sú v reči Tudu nejaké zbytky a rozpoiiiienky na bývalé 
,jrÍÄíleDÍe rodov? 

4ii7* Užíva sa u viís niekde slova „kmeť* sedliak? 

4ri>f. Kto sa stíirá o siroty; ich dedictvo otcovské? 

4ť>9, Či býva okrem poručnika ustanoveini sirotám elte osoba, 
ktorej sa sveruje správa luajetku sirotského? 

470. Jaká ur&hrada dáva sa poručnfkovi alebo tomu, kto spra- 
vuje majetok siroty a o nebo sa stará? 

471. i*od doi5orstvom koho sa to stáva, a komu skladá správca 
majetku sirotského ú£ty? 

472. Kto m stará o sirota, ak ona nemá žiadneho majetku? 

473. V ktorom roku počnú siroty užívat úplne svojich práv? 



II. Právo obecné. 

(Jas publicum/) 

Ä) Vnútorné pravo, 
( Jus publ, íuternum.) 

I. V obe L 

474. Z čoho pozostáva a v Čom záleží obyčajne majetok obecný? 

475. Platia [udia daft a znášajú verejné íarchy bez šomrania 
a ti hovoria niečo o tom? 

470, Jako ludia smýSlajú o škole, učení, učiteíovi, farárovi? 

477. Jaké podania majú o vojne? 

178. Má obec svoje pažienky, hory a jako ich užíva? 

471K Je dovolené chudobným lirabať listíe, sbierať suché ha- 
lu^y a raždie v obecných alebo [)anskýth lesoch a jaké to iloná.4a 
povjníinsti ? 

Wl Na čo hladia voličia pri volbe ryehtára, výbornflcov a 
jnýcli, Či na majetok a či viacej na osobnú vážnosť, alebo súcosť 
í^oby volenej a čí na vek? 

481. Môžu aj cudzf riidia byť prijatí za členov obce, a kedy 
M tak stitva? Pri jakých obradoch? 

482. Prijímajú fudia pocestných (vandrovníkov) vľúdne na nocľah, 
dáva sa im strava a to zdarma a či za plat? Považuje sa to za 
povinnosť, a či je to vecou lásky daí takým ľuáom nocľah a stravu? 

4S'ó. Kedy, v ktorú dobu odbýval lud najradšej všetky volby^ 
A jakých pri tom užíval obradov? 

4^4, Jako sa ohlasovala a svolávala schôdzka obecná (shro- 
maždenie)? 

4Hb. Zachovalo sa u vás ešte pohostinstvo, a sú nejaké pra- 
vidlá a ohyčjije pri pobyte hosťa? 

4>^i:i Jaký je pomer medzí gazdom a ceTadon? 



^y^7. Jako sa obyčajne vstupuje 
i iležitosti a za jakých obradov; sú 
I obyäyi zálohy, závdavky a pod* 



do služby u vás^ pri ktorej 
ujednaní v tomto oh lade 




488. Jako sa menujú slúžky a Eluhovia rôsoieho druhu dta sca- 
mestoania ? 

489. Sadá Maí razom s hospodárom ku stolu? 

490. Kde spáva L-eľatl? Kde býva? 

491. Jaké sú zásady kárnosti (trestov) ilelade? 

492. Jako sa prerušuje sľu?.ha^ kedy má právo gAzda vypovedaf 
služlíu a kedy i-eľad, a z jakých príťiuV Jako sa platí pri pred- 
ŕaauej výpovedi? 

493 Čo dostáva obyCajne Éeíad mimo pMce? 

494 Jako si jednotlivé obce nadávajú? (Trsteiici: MiatuSi; Ru- 
žomberčania : pluťkári ; Námeatovei : Markovia ; Zá^rivci : videls' 
páva, alíf) 

495. Odkial to pochádza a jaké má znaCeuieV 

490. Jako sa platí obecným sIuIiouk'' (Majú svoje pole^ lesíky, 
sype sa im obilie, alebo doistávajú peňažitý plat?) 

497. Kedy a pri jakých obradoch sa ich služlia obnovuje? 

49S. Je medzi susedmi a obecnými sluhand nejaká písaná 
smluva^ menovite medzi nimi a kováôom (ktorý niekde robí dla 
„práva")^ a ak je, kto a kedy ju robí? 

499. Jaká je služba bájneho, pastiera, puluých Iľijíov, prísaha*- 
nýťb atd.? 

ĎCNľK Znajú u vás slovo „areuda'*, alebo fríSsu *,nmť aref ' 
(Šesí susedov vedfa seba bývajúcich, čo ide dookola, skúma í 
rok, koľko má ktorý občan oviec^ husí, sviň, a dla tolio každý slu- 
hom obecným sype zbožia.) Jestli toto ueznajií. nuž aspoň niečo 
podobného? 



--#§-- 



Literatúra a umenie. 



— wPocsie pod Tatrami^í, Z tejto peknoduchej a vrelo pi- 
sa nej študíe Jána Karnika v pražskej Vlasii citovali stne už v 12- 
čísle Slov. Puhľadov 1906 (str 752 sL)^ z jej é. stí o Kukučínovom 
románe Doíh v stráni; od tých číits štúdia Kamíkova je dokon* 
cena, vyntmame teda ešte z nej o poesii Hviezdoslava a V*ajati- 
ského toto r 

»Královskou formou lyriky jest sonet, V tomto úzce sevŕeném, 
avšak lepoívárnéin kadlubu miižc se ?ídarcm taviti myšlenkový kov 
jenom pravý mistr. Sonety Hviezdoslavovy jsou vskutku vrcholcm 
jeho lyriky... Roku (886^ tedy v zenitu své tviirci sily, sepsal 
báiínjk náš nékolik sonetovýcb cyklu, sepjatých zlatým poutcco 
skvelých myslenek v celky divukrásné. jsou to rcflexivni básne 
vzácne ryzosti a výšky, ktcré treba čistí; reprodukovaní m, exccr- 
ptovánlm neb^e ani z daleka naznačití krásu originálu, 



ia7 



Jciioín s ostychem skk/.ují xde inysletikový chod celého cyklu. 

V uvodním sonetu pravi básnik, že za večera, kdyá odhodíš po- 

isífé trifdy do večeru I ho ohné^ múzeá bytí na cUvili unesen do 

My sienkou a nadscmm. Totom líčí boj dne s nocí* Je to 

Äbujettií kus veliké pocKÍe^ který iiejlépe celý cltovati.ít Cituje ho, 

Dim časti z nasledujúcich, a pokračuje : 

i»V omamfiém nadletil zatouži pévec spatnti nejen svety, lec 
Tvurte jejich, samého Boha, Avšak tu gemúv hlas zadrží Jej pred 

kázanoii cestou* 



^ZjiäL líhixnivče!" lilns % výšin závane! kártiňj vravy, 
,ľ&hleif mtú hvézdy, co zŕiš?" — Jasný kŕíl — 
Uoubi k i^mu co jeHš?*' 



.Pohled do 



Zriem zuovíi kňi, však záslfnený, tmavý. 
A génius dal e praví: 



GolgutEil 



Bol vyznavačom pravdy živým, svetlom ^eme : 
í nmsel na Jtmar — zbilo Iže a tmy ho plemä; 
no trpev za pravdu^ ten jasný zobfal kríž 

a patrí Bol)« vo tvár v.^eslávy a Itkky! — 

Čo ty? — Kde rany? obe(? - Mlčíš na otázky! — 

Tvoj geiíij vravím: zpätl — Prijit, až mzdu zaplatíš 1" 

Básnik pochopil: jenom ohnem strastného života a branou 
^ííirti !ze dojjti pred tvár Boží, nikoli sladkým snem . . , 

V cykiu básnik opévá nejvznesenéjší ideály lidstva, ovládaje 
tvm mistrovsk-y, že verí e zvučí j ak o harfa pod rukou královského 
'vce. Považuji tento cyklus Hviezdoslavových sonetu za jeden 
vrdiolú slovanské poesie vúbec Ovšcm odkazuji čtenáŕe k origí- 
'u. Moje excerpta jsou jen matný odlesk té myšlenkové i for- 
i<svc nádhery . * , 

Slávne hlaholí píseo Hviezdoslavova pod nebetyčnýmt Tatrami 

^ leč, kdo mu naslouchá ? , , . Jenom hŕstka ctitelu velké poesie 

ítíisloucha se zatajeným dechem* Líd zajisté pŕečte si rád lehči 

í>«ílittní^ snad í prosté verše prístupných básnikô, lec vzletná^ hlu- 

tó a boh r^ tá poesie Hviezdoslavova zústává mu zajisté začaro- 

íýni zámkem^ do néhož nemá pnstupu . . Hviezdoslav miluje 

ítj lid. MHuje ho obetavou láskou buditelu, chce lid svíij pozved- 

utf ve sféry uslechťujíci poesie, chce vnímavé du^i jeho prospéti 

m umeleckým, Dojista by vlastenecké žalmy jeho mohly 

i a siliti srdce lidu v téžkém zápase, zajisté by epíka 

vo v a mohla stati se svátečním chlebem duše národa, 

ti;»r>y ^^iravedlívéjší vláda popŕála lidu potrebných škôl, kde by 

jc V7*délaval na základe matcŕštiny, Nel?:e o každém bá'^niku ŕíct, 

ZC tvorbj. jeho jest národu požehnaním* Leč umení Hviezdoslavovo 

bylo by vcím schopno prohŕäti a prosvíUti blažívou zán tmavá 

liákoMtt lídové duše, kd)'by líd stál pévci kultúrne ponékud bliže , . • 



u nás >e Hviaedodav niälo zqíiil Ň'čcliytxi vsuc Ottisii, jež ^^^ 
aiji o to, velikého slovenského poetu pnUižití I čcAčmu čtcuAf^ 
Pozorahodrtá slova ctcmc v i * ročníku ô^sopbti »Má/C4í : ^H^-ioici^^ 
sláv, básnik slovenský* nadaný bohatou invenci a vyfU'C<* *^ 

formou, takový, jakyai mohla by se chlobit kaidá r.€ - ^ Z' 

literatúr^ . . , 7.asÍuhoval by veru, aby kociečíié pomýMelô sc na to^ 
jak naše ctcoáŕstvo mohlo by sc secoámít alc^ioň s pŕednjmt x jelK^ 
básai .-< Autor navrhuje dále, aby b>iy vydány aejlepši itó 
Hviezdoslavovy v českém prekladu a dodá\*á: ^j&a úm mobl by 
se víbudit íiájctn pro Hvie/^oslava v šijší veŕejnoiti, Kdo by palt 
chtél, ui by si do%xdl pŕečíst celého Hviezdoslava v odgiiiále* Ak 
cekat stále jen na to, až z ničebo nie xačnou nait čtenáŕi snír* 
sahat po slovenské koižce, zdá se pŕcce jen trochu pochyb 
Stano vískeni.^ Navnaditi české ctenáŕe k četbé výborných ^..^,^ 
slovenských bylo také ucelení tohoto článku.^ 

O Svetoiárovi Hurbanovi Kaxnik písal v prvej časti svojq 
roÄpravy^ ta podáva ešte rozbor jeho Hcrodesti^ a konci : 

i^Neznám tak h^nem básnép která by prostŕw!(íky tak ; 
duchými docílila dojmu tak bbbokéhuf jako ^HeroJe*^ Vajan.^^^..^. 
jaký to mohutný obrar. ú^^ nebe volajki sociálni bi ly a otroclvi 
v 1 9. sloleti zdanlivé juž ncraoiného ! Ten horký los dvou sloven- 
ských sirôtku, jejichž detsky krásna duše zacbycfiia básnikem 
tak hiuboce a ^ajimavé« vryje se htuboko do dule a zúrodni nitro 
čtcnáŕovo vroucim soucitem k celému ujarmenému národu pod- 
tatranskému , . 

Svetozár Hurban Vajanský jest veliký duch básnický . , , Bohtt^ 
zel nebylo hŕívne jeho popŕáno dosti blaživého v)\^lam a vlahého 
bezvetrí, aby rozpučeti mohly bujne všechny iluševni m tí^ 

a rozpučety vydatí šťavnaté, vonné plody, sláduouci v y h 

hodinách tichého zráni Život jeho, život publícisty porubcticho 
národa, vedl jej z bítvy do bitvy, pŕečasto umlkaly Musy v ryku 
válecnéra a jen úkradkem odklátial znavený Vajanský bŕítké žurna- 
listické pero, aby mohl naslouchatt kouzelným pohádkám své bá- 
snivé duše. Letos v íednu dovŕšil siovenský poeU a zápasntk sede« 
sáty rok života. Zjevem, životem 1 snahami svými pravý pa^archft. 
svcho lidu vcházi do veku kmetského. Neuvede sicc sám líd sv^ 
v zelené nivy ?.aslibené zemé» avšak národoí védomi, zažehajici se 
jako plameny noci svätojánske pred naši ma očima po širých vla- 
stech podtatranských^ múze xajtsté býti útechou stámoudniii bá- 
sni ku, jakož f dukazem, že nadarmo nežil, nadarmo netrpel Veliký 
a jasný jeho zjev budíž i nám vzorem a posilou W 



— Úsudky o knihe dr. Czambela : Slovenská red a jej miesto 
v rodine slovanských jazykov J) V rozbore svojoms ktoiý podal 






*) Slovenská refl a j^j niiesto v rod i u c slovanských jazjk<m Práci 
dr Samu Czambela. I. oddctenie: Oanovy a iný timteriál repový, (t. éínuj^i. 
Vfchoíliiosloveíjské nárečie ) Nákladom vlastním. V TarcUnskom Sv. Hi^ 
tiiie 1ÍÍ06 8", 624 strany. Cena 6 korón* 



189 



h^ Listoch Filologických (Praha, 1907, 1, stn 23—42), profcssor 
1 1* ľolivb piše : 

•Veliký tentí) spis skladá se ze tri častí: z ú voda (str* 5 až 

!}»zukázek dialektických f str 209 — 476 1 a ze slovníka dialekti- 

fdchfí [Str 477 — 624L V úvode vymezuje se hlavné (iicaú východo- 

^4ovetiského náreä, a tu spísovate! ŕeši otázky z historické etno- 

dávnych osadnlcích tohoto u zem L IVicháí'i k výsledku, že 

opadni cást jeho aí po reku Toplou byla národnostmho rázu pol- 

Kcho, že prvnimi slovanskými obývate! í byli Poláci, a mini tak 

ic hláskovaé zákony nyitéjšího východoslovenského nárečí 

úu CO do podíitaty své pilské., O podkarpatských Rusech na 

IjíciKKJoslovenském území mini spísi>vatel naopak, žtí jsou pomerné 

adsimí obyvateli, nez jích bezprostrední sourodi sousedé haličští, 

okládaje je asa ^p^f^ozené, postupné posouvané roje nadkarpat- 

kého jednorodého národa«. Otáíí'.Uj kdy se Slováci dostali >>na 

í^ou vrstvu výciiodnoslovenského iizemí,« spisovatel neŕeši. Mini 

n, ie by tu mohlo mití závažn\> hlas jmén 3 ŕičky Topľa, známe 

tomto tvaru již ze starších liíitm. Nyni jest ve východosloven- 

i náŕeči jen cepli, m* jm, CepHca, CepHcani, Cepnčka. . , Jen tolík 

Äc by ti beľ< pecné, že jinéno To^iFa nemohl udélíti oné ŕíčce 

pláte a že Slováci takto j í poj menová vše mluvíli ponéknd jiným 

alcktcm, liez jaký se nyní v téchto kraj ich rozlchá, ') 

Pqkiisfv se stanovi ti nékdejsí národnostní pomery východo- 
ívcnskcho území, autor vypisuje tu predné ny nej si sídla Slovák ú, 
tídéjc dopodrohna %^secky osady jimí obydlené v abecední m po- 
lku (napfjčetl jich 679 s 387,000 obyv.), dále hranici tohoto 
li, jinoj azyčné ostrovy v nem (ruské, polské, nemecké a ma- 
\fúé)i konečné východoslovenské obce za hranicemi »užsthot< 
ú východoslovenského. Tu ovšem, jak jest vidéti v i* pozn* 
60 — 6t, ponecháno ješté pŕístimu badatelí presnej i určití ná- 
Jnostni pomery a dialektické zvláštnosti. Naposled dotkl se ješté 
/kst, po pnpadé národnosti, osadaíkú báčských obcí Keresturu 
Cocury, otázky, o které byla svého času dosti prudká polemika^ 

^) Niŕ lak. Od rieky Topie tia výi-bod a juh sii názvy ; Zewpŕín, 
, MNnkáč, Bodrou, ^^^( ^tcF, Do krutiu tj^chto prináleží i Topfa. 
iny vÉetlíj že sú poifostatky jm SloveiiOťb i Bulharoch), po/naŕ í i lolio, 
ľ&jpktDfé 35 níľh priťhodia i lu. hore, nn severo- východe Uhorska, i 
juhu* [*n tiohiom Dumiji, kde boly bezsporné súlla Slo veno v-Bulb árov » 
l^a pr. Bodrog liore (v Zempliiie) je rieka, dole, pri Duiiuji, bolo mesto, 
i0d jtlorébo je mcuo šíojiee (dnes Dáô-Bodrog)í Zem(i})Un je i hore, oa 
leU Topb, O u dave, Ungti, Bodrogu, i dole, pri samom Dunaji, oproti 
tému Belehradu. Tieto miestne mená a jazyk f^jemerských Slovákov, 
fílocni* jnbfjslovaiíííkými elementy, poividžujú Šafárikovu mienku (Slo- 
^c Sliirožilijostj, str. 796 J, že v IX, století, pred príchodom Madaiov, 
fiiíd/í Iíulhanni a Moravanmi (iskjvákmi) bola v okolí Matry. 
ple ua západ už niet bulbarslíýcb názvov; len južnejšie, do dol- 
^fiierd, idÄ eSte klinom; (na pr. Xblonea), /, Ä 



190 



a kterou Czambel správne podlé našeho minéni ŕešil, že jsou to 
vlastné Slováci ze »zatoplanského kraje východoslovenského územi 
užší ho. « Dále vy počíta vají se souvislé osady polské v severní častí 
Spišské stolice, i charakterisuje se tento dialekt. Na základe topo- 
grafické nomenklatúry pokladá polštinu v tomto kraji za domo 
rodou . . . Zvláštni dúraz Czambel klade na to, že slovenské obce 
jsou od spišsko-polských oddelený radou obcí nemeckých a ruských, 
neboť vyvozuje z toho námitky proti výkladíim, že by ^ polskosti« 
východoslovenského nárečí mohly býti pokladaný za novoveké, 
vzniklé z blízkych styku polské a slovenské reči. Dále vypisují se 
osady Nemci obydlené, pak ruské osady se stručným opisem dia- 
lektu ... 

Czambel velmi bedlivé vyšetril všude v téchto krajinách dia- 
lektické zvláštnosti a tím i národnostní povahu v každé téméŕ 
jednotlivé osade bud sám anebo pomoci spolehlivých zpravodajú 
míštních ; staral se pečlivé, aby j meno každé jednotlivé osady bylo 
presné stanoveno, a tu podal velmi hojné opravy k Niederlové 
národopisné mape uherských Slovákú« . . . 

Druhá, vétší část úvodu, venovaná špeciálne charakteristice 
východoslovenské skupiny dialektické, svedčí, že máme v dr. S. 
Czambelovi velmi bystrého »náŕečoslovce«, velmi jemného pozo- 
rovatele skutečného živého jazyka, že umí pekné odhšovatí a oce- 
ňovati rozmanité vlivy, pod kterými živý jazyk se rozvíjí, roste, 
mení se a upadá. Východoslovenské dialekty déli ve dve skupiny : 
I. jest (slovenská reč) »samosvoja«, »která má všecky známky slo- 
venského jazyka a je v podstate jednotná^, a 2. »smíšená« (»po- 
miešaná«), »která se dosud nevyhranila z pomíšení rúznorodých 
jazyku nebo nárečí, a jmenovité u které dosud neutvrdily se všecky 
známky slovenského jazyka«. Takový »smišený« dialekt shledává 
spísovatel i . v stolicích Zemplínske a Ungské : »zempUnsko-ungské 
podŕečí«», a 2. v jihozápadním kouté Spišské : »lučivň;mské podŕeči«. 
Toto poslední podlé mínéní spisovatelova vzniklo tím, že ^Liptáci 
osadili se na vrstvu polskou, cástečne již s ruským obyvatelstvera 
smíšenou a tato mišenina podlehla od sta let vlivu východosloven- 
ského nárečí ... Z dalších poznámek seznáváme, jak vlastné všecko 
je zde ješté ve varu, zvláštnosti polské a ruské stále ješté se vzpí- 
rají nadvláde slovenské. Jsou tu poznámky velice zajímavé a ceané 
pro poznaní života jazykového na pomezích pŕÍDuzných jazyku a 
nárečí, kde se pronikají a s ále mísí členové príbuzných kmenú 
sousedních. Spisovatel pripomína tu, že se místy obyvatelstvo ruské, 
po prípade polské, ješté dosti neposlovenštilo, že inísty mladší po- 
kolení užíva již tvarú slovenských, ale starší lidé podrželi ješté 
tvary ruské, anebo kde lidé sami rúznými dialekty mluví, slovcn- 
štéji s lidmi cizími, vzdelanými, a mezi sebou )>míchaninou bez 
rádu a skladu«. 

Zajímavá jest kapitola o vlivu jiných jazyku na dialekty vý- 
chodoslovenské. Spisovatel rozeznává starý a novéjší vliv polštiny 



101 

a ruštiny. Starý polský vliv uplatnil se v organismu východo- 
slovenském . . . Ruský starý vliv spiso vatel shledává v dialektech 
východnéjšich, v Zemplínske a Ungské stolici. Dále oceňuje se vliv 
cirkví na dialekty; v cirkevních knihách kalvínskych, o kterých 
čterae zprávy velmi zajímavé, jest p itrný silný vliv madarštiny. 
V ukážkach . . . shledáváme i s lexikálni stránky mnohem menší 
vliv madarský, než v uhersko - niských, které vydal Hnatjuk . . . 
Rovnéž velmi podrobné podáva štatistické zprávy o obcích luter- 
ských, ŕecko-katolických a ŕímsko-katolických. Ve východní slo- 
venštiné bez ohledu na ruzné vyznaní spisovatel konštatuje silný 
vliv český hlavné púsobením kostela. O češtinu opírali se nejenom 
na kazatelnách luterských a ŕímsKo- katolíckych, než také kalvín- 
skych : knéží všech vyznaní vypomáhaj! si českým Písmem svätým. 
Naopak cirkevní jazyk ŕecko- katolícke církve nemél podlé vývodu 
p. Czambelových nikterak patrného vlivu na rúznéní východoslo- 
venského nárečí. Sám však v jedné písni )>ruské« z Báčky videl 
vliv církevního jazyka, a kdyby byl prohlédl pisné, vydané od 
Hnatjuka, byl by jich nalezl ješté více.« 

Po dôkladných rozboroch jednotlivostí prof. Polívka píše: 
»Daleko ješté nevyčerpali jsme všeho nového 'jazykového ma- 
teriálu, jímž dr. S. Czambel v této knize obohatil slovanskou jazyko- 
vedu. Veliká cena knihy neleží však jen v tomto obohacení jazyko- 
vedy, ncboť obohacen rovnou aspoň mérou také slovanský národo- 
pis. Poznámky jeho další, zvlá té kapitola » Výbojná sila východo- 
slovenského náŕečí«, jsou nad míru zajímavé pro hlubší poznaní 
života jazykového a vývoje i tvorení etnického celku... Nejvétší 
cena knihy záleží v materiálu dialektologickém, který nám tu p. 
dr. S. Czainbel predkladá (str. 209 — 476)... Konečné pŕidán ob- 
šírny slovník dialektologický (477 — 624). . . 

Obšírnéji než býva u nás zvykem promluvili jsme o tom díle, 
plné oceňujíce veliký jeho význam a značnou jeho cenu vedeckou. 
Nemáme pŕání vroucnéjšího, než aby obétovný spisovatel a nakla- 
datel vlastních sv/ch dél vedeckých pokračoval s neúmornou prací 
ve své práci a v dohledné dobé slavistickou vedu obdaril opét tak 
bohatým príspévkem z kraju slovenských, dosud vedecky málo 
prozkoumaných.<ť 

V pyCCK-om íHaOJIOIWIIííJlC.om BíCTHlIK-u (1907, ^ 1, str. 
233) referuje o knihe dr. Czambela redaktor, prof. E. ÍCarskij. 

»Vermi zaujímavé dielo o jazyku východných Slovákov, ma- 
júce vzťah i k ruskej dialektologii, poneváč týka sa hranice Slo- 
vákov s Malorusrai a skúma známky, podla ktorých delia sa obe 
národnosti. « (Nasleduje vypočítanie týchto známok a obsahu knihy.) 

CJABÄHCKIH IISBÍCTIH (1907, J!& 2, str. 156 si.) tiež majú 
referát, písaný s dobrou snahou, ale nie s náležitou aícurátnosťou. 
Dobré je poznamenanie, že na rieke Topli pred príchodom Ma- 
ďarov Slováci mohli stýkať sa s Bulharmi. 



192 

— Márnotratný syn. Dráma v 5. dejstvách. Napísal Jozef 
Hollýn Druhé vydanie. Divadehiej Knižnice sväzok V. V Turčian- 
skom Sv. Martine. Tlačou a nákladom Knihtlačiarskeho účastinár- 
skeho spolku. 1907. V. 8°, 55 strán. Cena 80 halierov. 

Úspech Márnotratného syna nám je dvojnásobne milý; po- 
vodne vyšiel v Slovenských Pohľadoch (1902). 

— Rusini jazyka slovenského. Odpovéd paou Vlád. Hnafju- 
kovi. Píše Frant, Pastrnek. OTjiíbÄhUuk otthcpb H3T> „C6opHHca 
no C^iauHHOBtAtHiio, II." C.-IleTep6yprb, 1907, (^Vydanie Akadémie 
Náuk.) V. 8^ 19 strán. 

Bol spor o tom, akého jazyka sú grécko-katolícki obyvatelia 
dvoch obcí Báč-Bodrogskej stolice, Kerestúra a Kucury. (Prvá má, 
dla popisu z 1900. roku, 5098, druhá 4090 obyvateľov.) Vladimír 
Gnaťuk sbieral a tlačil ukážky ich jazyka a vo vydaniach ľvovského 
Tovarišstva Sevčenka dokazoval, že je to jazyk ruský. Ale na zá- 
klade materiálu Gnaťukom sosbieraného znateľ slovenských dialektov 
Fr. Pastrnek (Národopisný Sborník III, 65, Listy Filologické 1898, 
str. 404) povedal, že je to slovenčina, a znateľ ruských dialektov 
A. I. Sobolevskij (Vestník slovanských starožitností II, 29) napísal : 
„. . . aTH ,ľycHHU* ~ ^HCTue CjioBaKH, HMeiiyioii^ie ce6t tPyccKMMH^ 
TOJIhKO nOTOMy, ^TO OHH yHÍaTU". (Títo , Rusini* sú čistí Slováci, 
menujúci sa , Rusmi' len preto, že sú uniáti.) Gnaťuk i po tomto 
trval pri svojej mienke. Prof Pastrnek v tejto svojej štúdii vrátil 
sa k zaujímavej otázke a náležitým rozborom jazyka prichodí 
k vývodu, že »náŕečí kerestúrsko - kocurských Rusínú náleží tedy 
podle kritérií filologických do skupiny východních, spišsko-šariš- 
sko- zemplínskych, nárečí uhersko - slovenských.« Uniáti Kerestúra 
a Kucury, ked v XVIII. století prišli sem shora, svoj pô- 
vodný ruský jazyk doniesli už taký poslovenčený, ako ho majú 
dnes. — Takto predstavuje otázku i S. Czambel v svojej knihe 
o východno-slovenskom nárečí. Srovnaj tiež: A. I. Sobolevskij: 

PyCCKJfl *M.l. BtCTHHITB 1906, Str. 232. 

— Zpod závejov amerických. Rozprávky Gustáva Maršalla- 
Petrovského. Sväzok I. Vydala »Centrálka«, slovenská nakladateľská 
Spoločnosť, Nelson & Virgin Allegheny, Pa. Tlačou ^Slovenského 
Hlásnika«. 1906. 16®, 264 strany. Cena 75 centov. 

V Amerike vydaná i napísaná knižka slovenská . . . Nezame- 
škáme povedať o nej v Slov. Pohľadoch i viac. Žiadali by sme si, 
aby bola čítaná i tu, doma. 



-^^- 



Nové slovenské vydania: 

Pamätník Karia Kuzmányho. Sošit I. Vyhrané veršované 
práce jeho. Cena 1 k., poštou 1 k. 05 hal 

Nemluvňa, alebo život (i ojpatera dieťaťa v prvých dvoch rohoch. 
Napísal dr. Jozef Burjan. Cena 40 h., poštou 45 hal. 

Ružomberský kriminálny process^ proH Andrejovi Hlin- 
kovi a spoločníkom. Cena 80 h., poštou 85 hal. 

Slovenská reč a jej mi^to v rodine slovanských janykov. I, od- 
delenie. Obnovy a iný materiál rečQvý. Napísal dr. Samo 
Czambel. Cena 6 korún, poštou 6 kor. 72 hal. 

Tragédia človeka. Dramatická báseň od Imricha Madácha. Pre- 
ložil Hviezdoslav. Cena 1 kor. 20 hal, poštou 1 kor. 40 hal. 

SlovácL Vývin ich národného povedomia. Napísal Július ^otto. 
Cena 2 kor. 50 hal., poštou 2 kor. 70 lial. 

Nápor — odpor Ako postupovala madarisácia v Uliorsku a éo 
$ tým súvisí. Sostavil Amhro Pietor. Cena 50 h., poštou 55 h. 

Detva. Monografia. Spísal Karol A. Medvecký. Cena 5 korún, 
poštou 5 kor. 30 hal. 

Letopis „Živeny". Sväzok IV. Vydala „Živena", spolok sloven- 
ských žien v Turčianskom fev, Martine. Cena 3 koruny, poštou 
3 kor. 20 hal. . 

Rekommandované zásielky stoja ŕokrem porta) o 25 hal. viac. 

Objednávky prijíma 

Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 
v Turčianskom Sv. Martine. 



OBSAH. 



8tmx» 

Koniasieia. Obraz zo slovenaVej dadiny yo štyroch oddeleniach. Na- 
písal Martin Kukučín, (Dokončenie.) 193 

Episodka. Napísala LudmUa Fodjavorinská S06 

Z básui Janu Aranya. Prekladá Hviezdoslav, Ladislav V. -— Rodinný 

kmh. — Dante 217 

Praobyvat4^1ia epiSski. Napísal Štefan MiSík , ... 222 

Sozuam nemeckých obci spišských, ktorých slovanské mene, za- 
chované v živej reéi ľudu, poukazujú na slovanský pôvod. 

Štefan Miiik 226 

Čo hľadajú poľské ľudové piesne v mojej «»bierke slovenských 

ľudových piesni zo Spi$a. Štefan Miiik 227 

Sclavlnia uborská. Napísal JV. F. Sasinék 228 

Otáznik k sbieraniu slovenského obyči^ového práva. Napísal 

dr. August Bátk (Dokončenie.) 235 

Les v Jaseni. Pamäti A. S. PuSkina — Alexej V. Kolcov. Horal . . 239 
Z básni H^Jomila. Milena. — Človek. — Rozkošné sá ruže ... — Božie 

smilovanie . . . ~ Pieseň 19 240 

Nepokomému. t Ondrtý Bella 243 

Pavlus. Povesi Napísal Samo Czambel-DanieloviÓ • . — 

Literatúra a umenie. Letopis Živeny. — Adolf Pechány, Slovník slo- 
venský a maďarský. — Timrava, Tá zem vábna ... — Mikuláš Št. 
Ferienčík, Jedľovs^ učitel. — Pre slovenských vydavateľov upozor- 
nenie. — Literárne návefitie prof. Evadalu. — Časopis Museálnej slo- 
venskej spoločnosti. — A. IXerpoBi), MaTcpiajiu mh HCTopiu yropcKoit 
PycH 250 



Bok leor 



Soäit 4L 



Slovenské Pohlady. 



-^r^>3|>^- 



Komasácia. 

Obraz zo slovenskej dediny vo štyroch oddeleniach. 
Napísal Máriin Kulcučin, 

IV. 

Izba u yozán>T, ako v predošlých oddeteDiacb. 

Výstup prvý. 

Vodacka a Katrena. 

Vodačka. Tak, Katrenka moja, oá tých čias, čo sa radi máme, 

stko sa premenilo na svete. Len pozri, ako sa tie rukávy blyštia 

rftCahuje rukávy m košeli) a aké sú i^íroké, ani 2a mládenectva. 

* le samému sa vídi, že soni o dvadsať rokov mladší (dvíha nohy 

tanca), a ked na teba pozrem a vidím ti na hrdle túto červenú 

itku, myslím si: Juro, Juro, ty si predsa len chlap, kej ťa taká 

leína vtlovica bečeluje* Len mi povedz, Katrenka, to sa ti ua 

íne tak popáčilo; lebo ja sam neviem a rád by vedieíV 

Kaimm. Všetko sa rai na vás páči, Juríčko, ale najväčšmi 
reči. Kyin mlčíte, človek by myslel, že vám je boh vie kolko 
TOÄOv: ale ketl ústa otvoríte^ idú vám z nich mladé reči. 

Vodacka. A srdce je mladé. Ej, ( vzdychne) keby bolo všetko, 

ako je snlcc! Ked nevesta videla na mne túto košelu, zhýkla. Naňo, 

Aieie ste ju vzalt? Ja — len tak ti ja poviem, myslím sebe. Kto 

\te všetko vedieť, musí tri dni v peci sedeL Kde vzal? Kde páni 

iky berú, povedal som jej, A ona sa trápi, ío nemôže uhádnut. 

ja jej veru nepoviem; ani nezvie^ len ked nás s kancľa shodía. 

Kairena. Len kedy to bude, Juríčko ! (Vzdychne si a ihrá sa 

xist^'rkoa,) Úfala som m, úfala, ked sa rozchýrilo, že celý úrad za- 

II val* To iste Juríčko započal pre mna. Iba ked počujem, že 

ií i dakovali, iba hajtman nie. No, reku, Katrena, už si sa od- 

i : la, Juríéko nezadakoval, ten ta nechce. 

I'n/, ,'/ŕi. Nie je to tak; len počúvaj, čo ti ja poviem. Vtedy 
?(M,, jii / uíikovalj ale teraz už idem. Viem ja, čo je honor v obci! 
t«by bQl vtedy i ja zadakoval, bolo by sa rozchýrilo: všetci za- 

13 




IM 

ďakovali a tam by bol i ja. Nik by ma nebol spomenul pre tých 
druhých. Takto zas sa roznieslo : všetci, iba hajtman nie, a každéma 
vŕtalo v hlave, prečo ten Vodačka nie? Vidíš, čo sa mňa naspo- 
mínalil A tu, ked bude voTba, naraz ja zaďakujem a povie sa: 
celý úrad sme vyvolili, iba Vodačka zadakoval. A zas nebudú len 
o mne hovoriť, prečo som po nečase nechcel; tých, čo budú zvo- 
lení, zas nikto ani nespomenie. Vidíš, ako som si to premyslel! 
A ako to bude inakšie, ked ja pred pány a celou obcou složím 
úrad! Pán slúžny sa opýta: Jurko, prečo to robíte? A na mňa bude 
všetko pozerat, čo ja poviem. A tu poviem : prosím pána slúžneho, 
preto, lebo som sa obci už dosf naslúžil. Prehajtmančíl som cho- 
leru, umrlých som do búdky na cmiter vyvážal, do truhiel kládol, 
postele zpopod nich vyše dediny pálil a celú dedinu koprvasom 
polieval, aby tú choleru prepálilo, a kvapky som roznáäal. A to 
ešte nebolo dost. Prišli inžinieri a behali po našom chotári s per- 
špektíry a merali náš chotár láktorrai, či z ndio nič nechybí. Lebo 
čo sa deti učia, že sa zem krúti, ako tanečnica, nuž sa var' na- 
lákali, či sa nám kus chotára neodkrútilo. A s tými inžiniermi 
muselo íst pätnástoro ludí, čo tie stoly a ambrely nosilo, a vojakov, 
čo so zástavkami behali, museli sme chovat s uhla na uhol a tých 
pÄtnástoro ludí som musel ja Tíaždý deň vystanovit, čo bolo ako 
nahlo okolo poIa, a tým vojakom tú chovu zadovážit. Tak ja prosím 
ich milosť ako pána slúžneho i celú poctivú obec, ja už hajtmančit 
viac nebudem, lebo zas prídu inžinieri a budú chotár merať, a nie 
láktrom, ale metrom, a ten je menší ako láktor, nuž i roboty bude 
zas viac, a ked budú chotár merat a trančírovať, musia zas ludia 
ambrele a stolíky nosiť a ešte peniaze platiť a ja by musel i tých 
ludí i tie peniaze vystanovit, lebo to by padlo iba na moju hlavu, 
kebjr ja bol v celom úrade najzkúsenejší. Ale, Jurko, ved vám pod- 
výšial A veru, prosím ponížene, ja sa i za tú lásku poďakujem, 
lebo čo by mi ako podvýšili, ja si z toho ani klobúka nekúpim, 
lebo mi i to, čo teraz mám, nezaplatili, prečo, preto, že v obcí 
nieto nikdy groša. Ale, Jurko, veď vám všetko musia zaplatiť i čo 
sú dlžní, i čo podvýšia. Už čo mi ako bude poctivá obec platiť, 
ja to neprijmem, lebo som si umíenil stav svoj vdovský promcniti 
a do stavu svätého manželského vstúpiti, a ohlasuje sa . . . hop, to 
už nie. Vidíš, Katrenka, tak ja pánom vysvetlím I Celá obec bude 
prosiť, ale ja nič. Lebo čo si ja raz vezmem do hlavy, to je v hlave ! 
Keď raz hajtmanom nebudem, nuž nebudem. 

Katrena. A to všetko pre mňa! Pre mňa opustíte krpku. 

Vodačka (zamyslený). Krpka, obecná krpka ! (Smutne.) Vyše dva- 
dsať rokov som ju nosil pod touto halienou od rychtára k Abrhá- 
movi a od Abrháma k rychtárovi. A neraz mi bolo veru ťažko ísť — 
cesta priúzka, ja poď do garádu. Dva razy som si prebil hlavu, 
raz ztratil čiapku, raz koleno rozrazil a raz ruku vytknul: ale 
krpke obecnej nikda sa nič nestalo. Taká je v celosti, ako mi ju 
oddali. A veru — ľúto mi ju bude opustiť. (Veselšie.) No ale stojí 
psáno — žena opustí otca i mater svú a bude nasledovať muža 
svého, i ja opustím krpku a budem nasledovať Katrenu svú. Ne- 



í% 



^^žeí Milí krpke í Katrenc — krpke som bIÓžíI mladý svoj vek, 
hatr, ■ %.tn na staré dni. 

Ako ja vás budem rada — nahtaílíte sa. (Hladi ho-) 

Vodmka^ Ved ja viem, že sa mi odslúžil 

Katrmm, Oudera vas opatrovat, ako klenot. Čo si len zažiadate. 

VodackfK Nech si oiajú kraz ui, (Smeje sa.) Potko si míva. 

Je on bude s ty hm zástavkami behat A hej — počkaj si! Ked budá 

by raz komasovaf, ale teraz nie. Hajtmanom budeä, abys^ vedel, 

*jeto: pr^^klaješ, viem^ komapádu. Katra, i tvoj gazda sa jej na- 

Mue sa musí po vôli robit — ja som najväčší gazda 

le, ^ mi je rychtár^ja ho platím! Dobre, budeš ty rych- 

abyB* vedel, že rvťhtáľska palica nebije obec, ale najväčšmi 

tchtára. Ej, preklaje, ked um budú hlavu prevracat* 

Kfifr^tifi. Ä kto to vymyslel^ aby náž ^^azda bol rychtárom? 
Vofiačkti. Ďurica — on nahovára íudí a ten s píly, (Smeje sa.) 
Ďurica iná muchy. Vytrel im on kocúra! Ako vyšlo, že koma- 
Ärift bude, hned zadakovaL Povedá: dosial sa Vozár po mne vozil, 
Ä H týchto t\m budem sa ja po ňom* Ej^ ten ho bude vedier 
RVrtÄť. lebo t-elá obec s ním držíl 

Katrma. Co sa tu bude robit. Iba starý Co trochu drží. Ondrej 
*a už do ničoho nemieša, chodí ako zabitý po dvore. 

Vútlfícka. Kto by sa mu divil! Nože, keby mne teba dakto 
ŕi^lchytil, čo by ja robil! 

Kntrma. A gazdíná, ta lon čuší. Už nakúpili všetkého na 
•7adl)iL Ondrej chce ísí za mladým, za tým študentom , do kaštieľa 
Ä ja tiež tu veru nezostanem. Nemôžem sa na tií neprávosť díva t. 
7eu H píly chodí do poľa za nami a preháňa nás, ani Čo by uŽ 
hň pánom. Včera mi nadal — ^7 jazyčná stará babal 
Vodacka, Hm, to nemal. Stará si nie. 
Kafretm. Ved som mn ja tiež vy svietila. Lebo vo mne vrie, 
kd ho vidím. Jazyčná stará baba — hned by ho bola hrabtiskom 
í^omázila, Juríčko, vy ma idete brať; mohli by ste ho naučiL 

Voilačka^ Nech len robí *^arazdu, ja ho naučím. (Popíuje si 
''■■'■: t Ak mi príde pod ruky, dám mu takú hajtmanskú, že ju do 
' viiva počujú. A tak ho poskrúcam, že za pat rokov nepotrafí, 
Ma je jeho píla. Nech príde — ale ten tebe — trhanisko ! 

Kutrenu (skladá mky). Joj, len nie tolme, Juríčko* Ublížite 
iim dáko veľmi, ešte vás zaprú, a čo bude z nášho veselia? 

Vodac^a. Vieé, Katra, ked sa ja raz najedujem, potom sa na- 
tlojem; vAetko smlátim na kašu. Ty, stará baba — ej, to ma 
>lilo ! 

Kairena, Juríčko, radšej si rozpovedzme, čo urobíme, ked za* 
atakujete* 

ľodachu Nuž to bude dnes, dnes je štvrtok — v sobotu 
|íôjdeine do fary pre ohbišky. Budú sa nás spytovať z katechis- 
muM, ale ja ti pošepnem, neboj sa. Na nedeľu nás shodia na pro- 
''"''d kostola a potom bude veselie. 
Katrena. A s muzikou? 

13* 



196 

Vodačia (škrabe sa). Ja by muziku najal, ale tieto nohy ! Ne- 
chcú slúžit. 

Katrena. Nechže bude bez muziky. (Vjzre oblokom.) Pre Boha, 
ide sem ten s píly! 

Vodačka (astrašený). Kde je? 

Katrena. Šiel popod oblok. (Skladá pred ním roky.) Juríčko, 
pre Boha y&s prosím, majte rozum. 

Vodačka (ticho). Katrena, ja tomu dám! 

Výstup druhý. 

Bylovský a predošlí. 

Bylovský. To ste vy, hajtman? (Katrene.) Stará, kde je gazda? 

Vodačka (za Býlovského chrbtom suka si rukávy). Stará, to je 
nie stará, to je Katrena! 

Katrena (Vodačkovi. Obesí sa ma na rameno). Juríčko, nerobte! 
(Bylovskémn.) Ved bol vo dvore. 

Bylovský (smeje sa im). Vari sa milujete. Vodačka, kde ste 
podeli oči — takú strigu! Ved vás tá zmámil 

Vodačka (v rozpakoch). Ja, ja. . . (Bylovský odvráti sa v smiecho. 
Vodačka Katrene.) Púst ma, ja ho zmárnim 1 

Katrena. Joj, nerobte si to — odvisnete na šibenici ! (Vytisne 
ho ku dverám. Bylovský sa smeje a prechádza.) 

Vodačka (vo dverách Katrene). Cos' ma držala? Už by bol mal 
zvonár zárobok! (Odíde.) 

Katrena. Chvalabohu, keď sa len dáko neštastie nestalo! 

Bylovský. No, stará mladucha, príde už raz ten tvoj gazda V 

Katrena. Už ide. (Odchádza. Stranoo ) Keby mu len nebola 
bránila, nech by ho bol zabil. (Odíde.) 

Bylovský (sám). Za mnou chodí šCastie, vari som sa v čepčeku 
narodil. Chcel som komasáciu, komasácia je tu; chcel som Mach- 
nulino panstvo, Machnulino panstvo mám — skoro mám. Teraz 
mi nastáva tuhá práca: tento dom vyčistif. Z neho pôjde prvá 
táto stará trlica, lebo má jazyk, ako lemeš. Za ňou ten mládenček, 
lebo kým je ten tu, moja holubička bude s ním hrkútaC. A to 
pôjde lahko. Starého spravím rychtárom, zapriahnem ho do obec- 
ných starostí a gazdovstvo ja chytím do ruky. Potom budem tu 
pánom, do tých čias nie! 

Výstup tretí. 

Bylovský a Vosúr. 

Bylovský. Idem rovnou cestou od slúžneho. Šfastie mi slúžilo. 
Do kandidácie postavil len vás. Ešte som sa s ním do dediny 
sviezol, on zatiahol do fary a dá vás pozdravovat. V obci všetko 
za vás, Vozár — všade len Vozár. Až mi slzy vypadly, ked som 
videl tolkú dôveru. 

Vogár (mrzuto). Vám slzy — vám! 



197 



jfhvBhJ (objíma ho). Kde by nie — môj budóci svokor! 
ti dôvera ! 
Vomr. Keby bola radšej nedôvera. Ako môže byt Vozár 
v mie — tí blázni! Ved nevie písat. Meno, eMe len po biede; 
tie Ktaiicíu, reláciu. - * 

Btflop^ký. Na to je iíotáriuš, 

Voiäť. Rátat iba jia krížiky. Príde vyberaE peniaze, a toTko- 
té — ako sa vyznat: ktoré sú ktoré? 
Byhvskij. Každé dáte do iného krčiažka. 
V<^mr. To urobím — a ak sa krčiažky pomítoria! Tu výbor 
rjdtára vysedávat, a ty mipájaj všetkých. 8 rurlmi sa zahrýzat, 
ikeí>y pre svoje, ale pre cudizie! Príde dáky galgan, tu rob mu 
Jclitar po vôli. Nie — radžej o ničom nej^lýchaf. Ďoí<iaí bolo naj- 
Jie: stojíš si na zdravej strane a rolda ti po vôli. Ak bolo uiefio 
íé, aeÍAhali teba, ale rychtára, Ďurica bol najlepší. Ja nemám nié 
proti nemu. Nechcel som komasácíe, ani on nepodpísal; ja Bom 
m chce), i on podpísal. Preéo JakiijeV Aby ja mal váfóiu moc 
'f dedine? Ja ju ui aui nepotrebujem väčšiu, ako som mal. Iba Čo 
htidem mat opletačky. Z rychtitrstva nezl>ohatnem ^ iba škoda čo 
bude, Dom sa zapustí, gazdovstvo splanie: všetko pôjde na ruvačky- 
míkj. Na koho sa spustím? Ondrአpotratil vk^tku ehut; žena je 
ni^ ako bola — všetko sa pokazilo. Z toho nebude nič — ja 
rjehtárom nebudem. 

Bfflomky, A oni vás zvolia. Ak nepri j mete, zaplatíte stovku. 
Vúzur. Stovku? To už radšej oželiem. 

B^hmký (cbodi rozčulený, zostane pred iím). Taký ste vy vítaz I 
Chrtit sa do boja a potom uskočí t. Keby to bol šípil, nebol by sa 
« vami xapletah Dobro, rychtárstvo prijmem ja, Komasáciu pre- 
::t, ale ako sa mne zapáči a nie.. , Nášmu priateľstvu konec! 
príde Vozár alebo Ďurica — nestane sa po vôli ani tomu, 
iDinu — ale rane* Bola by to pekná sprava, aby Bylovský bol 
l^htárom a Vozár rozkazoval. 
Vomr. A nebudeme rodina? 

Bylúvshj. To je rodina, ked mi nechcete dôverovat, budúcemu 
ml Oi sa ja nevyznám v hospodárstve, ako Ondráš alebo kto 
ínjV Vi som váš zat skoro a neveríte mne, len jemu. Nech ide, 
ithce: my sa bez neho obídeme. Ja sa nezahanbfm pred žiadnym 
íom. A tie obecné záležitosti ! Každý deň pol hodiny a su od- 
ttvriié. Ja neviem, Čo sa ich tak bojíte] Rychtárstvo je nie trest, 
^ jr dôvera, úcta, ale treba sa vediet držat a nie len okolo krpky. 
ivideí váio bude každý a nie rozkazovať: ak budete hodným 
ítÁrom. 
V(^zár (Kamys!eíiý)> Ved by bolo — ale to gazdovstvo! 
S^hvský (srdeéne). Gazdovstvo! Hovorím, ja sa podberám naň- 
razkážete, to m bude robit, ja len pozor dávat. Čo sa tofme 
í? Či by vás robil rychtárom, keby videl, že vám to bude na 
^■^*i> Viete, aká bude mat rychtár moc pri komasácii ! Ako si 
Tiyíte svoj grunt a Machnulín v jednom kuse a v dobrej polohe, 




198 

ked nebudete mat nijakej moci? Tuto, hla (Tytiahoe ptpíeH, kfipí 
som MaítnulLn obligátor v meste. Sedem stovák! Už je to druh. 
tisícka v našiťh rukách. Ja behám, potím Ba, efaáiiaiu, aby sni 
kaátíer dostali, a y}% kcd je všetko pohotové — nechcete pômôd 
Ved to len na dva roky, kým sa odbaví komasácia — pot-om nec! 
je rychtái*om hoc i Potko alebo Vodačka. A Ondreja uprosíme, ab; 
mstAl ^te pol roka — do tých čias ja prídem do koLije. 

VúMár tviidychne), No, poruCeno Bohu. Xechže bude, ako bude 
Btjlovaký. No tak. ( Podá ma raka.) Dobre sa mi^jte^ pán rychtáE 
Vy ani nechodte, oni prídu po víis, {Odíde,} 

Vosár^ Načo mi Je to, načo! Ale svätá pravda: ChceS^ 
zemským pánom — treba dačo vystát, 

VJstup štvrtý, 

Vogár a Vomrka. 

VoMari^, V dedine sa len o nás rozpráva, preklínajú fa, U 
držíš s Bylovským, a pre vás zadakoval ilrad. Preklínajú — a idi 
ta vtílit. ^ 

Vômr (pyšito). A ja sa dám. ^ 

Vozdrka. Tebe dobre hovorit, lebo nevieš^ Čo nás Čaká, VSetki 
eta.ost v dome avezie sa len na mňa. Dnea nestačím sa zaríadiC 
ako bude potom, ked gazdu nebude. Všetko pôjde dolu vodou 
o všetko prídeme. Dáš sa voliť — ale nevieš, že ani jeden rychtán 
neskončil pekným spôsobom, každý pri&iel o majetok? 

Fomr. Mlč! Nevieš, Čo je ryehtárstvo* To je dôvera: a akc 
neprijal, ked ml ju núkajú. Prijmem a budem rozkazovat Kec 
rychtárom, nuž rychtárouL Vžetko musí elúchať; ked neslúchne — 
hybaj do chládku. Uvidím, či tu bude dáky poriadok, či nie. h 

Vomrhi^ A gazdovstvo? Kto bude pri gazdovstve? | 

Vomr. Takých bude dosí. Robotníci — núkat m budú, tolkfl 
ich bude, A budeme ma£ panstvo, prejdeme do kaStieTa. (Uštipni 
ja du ramena J Stará, nie si rada V Budeä verkomôžuá, lebo tú pre- 
dáme so všetkým činom. 

Vozärka. Kebys' mal radšej rozum* Krv je nie voda; s Bertou 
sa Števko rád vidí — dajme im pokoj. Nech Ba tam riada, ako vedia 
Načo je mne tvoj kaštieľ ! (VzdychuD.) Mne je najlepší kaštief tam 
vyše dediny pod krížom. A tým dvom bude najlepšie tam svedfiit 

Vúsdr. A našim detom nebude V Čo by nekúpil, ked moletní 
Berta má Števka, a ten má tuto (kladie prsí na ŕelo) svoje gazdov^ 
stvo. Ja som mu ho kúpil za svoje peniažky. Druhého mu nefxelia 
A načo tak hovoríš? Kto je vina, že kaitiel načínara? Kto vošie 
kričat, že ja len hm, hm a viac nič V Vtedy si vedela kričaŕ, boli 
by BI kaštiel podpálila, a teraz — krv nie je voda! (Vn/árka sklop 
hlavu,) Chod mi ho, žena nebude tu rozkazovatl (Ch^^dí pr 
po izbe.) 



m 



Výstup piaty. 

3Iarka a predoilt, 

Marha {vbeline rozčuleoá, ovesí sa o muter). Mamička moja^ 
>stt otca — Ondrej odchod I, 
Yozár (zarazeným A kde? 

MurTca. Ja neviem, len shradúva svoje Teci. Ňaníôko môj zlatý, 

pXísím vás — nepustte ho, 

Vozdr (nalmevanj')* Mám ho držat? Ked chce — jedna cesta 
nadol, druhá uahor — nech si volí. Vozár sa neprosil nikomu Jemu 
íÄ tiež nebude. Nech si to z hlavy vyhodí. Nezahynieme preto — 
Kiánjť i na to správu. Ale to jt3 mrzko, íst nič po nií. Tak sa ide 
odglúžit — nech sa hanbí! 

Marka, Ale ked sa na toto nemôže dívati 
Vozär. Jemu sa netreba na nič dívat. Nech sa díva tam, 
kde robí. 

Marka, A ja tiež pôjdem* Ja toho nechcem — nechcem. 
Vomr (chytí ja aa raku). Ta — von I Budem ta tu stiichatl 
iMarka preč.) Taká je tvoja dievka — jazyk hodne podi^astl Pekne 
jtt neho val, kto ju vychoval. 

Vomrka, A ty si ju nevychoval, len ja? 
Vomr. Ja nie, ó nie! Syna, to hej — lebo z toho by dačo 
Jtrešal. Ale toto, i tak materi z oka vypadla. 

Vomrka, Ak len Inide ako ja; blahoslavený muž, ktorý ju 
OBt&ne, iVle ak je po tebe^ no, nech. . . 



Výstup liesty» 

Bfijtman a predošlí ^ na koílci Séria. 

Vôdačkfi, Rychtár — gazda — rychtár.,. (Stranou.) Ani ne- 
rieš, ako ho už volati {K nemu.j Hned a hned k rychtárovi! 
Voiär, Čo dobrého? 
Vodikčka. Volajil vás ^^ už ste zvolení. 
Vomrka. liadšej mohol vôl vyničief. 

Vúdaťka^ Len chytro, tam vás čakajú, (VoEár odchodf, vo d?e- 
«b ilrelne sa 8 BortoyJ 
Ber ta, S váčiky počkajte, čo vam ja poviem. (Zadržuje ho,) 
Vúdack-íL Rychtár musí íst k rychtárovi, Ved on hned príde* 
fóxlr a haj tma o preč.) 

Berta iVoiárke). Ach, tetuáka, keby ste vedeli * . (Skáče po 
JiTiÄti) Ale kde je Marka? (Beží ku dverám a vulá za scénu,) Marka, 
"rka! U nás je vetká, veľmi vefká radost. Kde je tolké časy! 
tá príde, to na jazyku nezdržím. 
V\u(trka. Čo m zase stalo? 

licrta (objíma ju). Nič zlého, nebojte sa. Taká radosí — mama 

kŕče ; ale ja som ju nechala a bežala do vás. Ale tá Marka — 

'^í bok vystaví tá novina í ^Volá zq scéna*) Marka, Marka 1 Ešte 

ju dakto druhý povie a ja zahyniem* (Marka vstúpi.) Chvála* 

ked si tu t 




^ 



Výstup siedmy. 

Marha a predoéléf pozdejšie Katrena, 

Maria. Čože ti je? 

Serta (objíma ja). Ach, duMčkal IladosCI Ešte si nepoŕula? 

Marka. A čo? 

Berla. Ked si len nepočula. (Vytiabne 2 ?recka písmo.) Pozri 
toto písmo. 

Marka. To je, ako to vtedy! Zas pýtajú od vás? 

Berta. Už nie; všetko je zaplatené, tých dvanáststo všetkých. 

Marka. Ja že pýtajú. To je písmo just ako to vtedy. 

Vomrka. A kde ste vzaly peniaze? 

Berla. Ja neviem, Pozajtre nám uŽ mali príst spisovat; boly 
sme obe utrápené, nebolo pomoci. Iba úradník feo nás tešil. 

Marka. A vie teäit? 

Berta. No ! K vôli tomu tešeniu sa odplatilo padnúC do ne- 
é£astia, Nevedely sme, kde peniaze vziat; iba ked donesú toto písmo! 
Všetko vyplatené, už nás nebudú predávať. 

Vomrka.^ Čo máte z toho? To mama zas len požičala od dakoho. 

Berla. Ó nie, mama z domu nevykroäk- Ani nevieme, kto 
to zaplatil, 

Yozárha. Vari vám z neba spadlo! Dievča, neplet ako na 
mukách, 

Beria, Ja neviem, kto zaplatil, ani mama nevie, (Marke;) Ty, 
má náä úradník nejaké peniaze? (Vozárka sa zatnjslf,) 

Marka. Ten? (Smeje sa.) Ten a peniaze í Tomu aa tak držia, 
ako husi voda, A čo sa spytuješ? 

Berla. Ak by to od bol. 

Marka. Blázouko, to si nemíva,}. 

Berla, Ked nás tak tešil. A ja by bola velraí rada, keby to on f 

Vožárha, A už viem! To vyplatil Bylovský. Chce si váá kaštíef 
osvojit On to vyplatil! 

Berla (Ufaknntá) Pán Boh nás chráni Radšej, keby nás... 
Nepovedzte to mame ~ prosím vás I Tá by hned zamdlela* By- 
lovský — ako sa ho ja bojím, A Co chce s nami? 

Vozárka. A S nami? HTadá, kde by, čo by, kým dakde* 
(Katrena vbehne do iíby.) No čože je, Katrena? 

Kairena. Bože, zázrak! Gazda sa vám opil. Ledva prepletá 
nohami, 

VoBárka. Netáraj, stvorička. Teraz len Mel z domu a triezry. 
Vieš, že nepije. 

Kalrctia. A už je ten opilý* Čiapka na krivOj rozkladá rukami 
tomu — vážmu zatovi, 

Vozárka. Dajle s ním pokoj a nespomínaj mi bo, pekne ta 
prosím, 

Katrena. Nuž s tým pobehajom. Ten ho vedie popod pazuchy. 
Aha, už idú! (Odíde.) 



äoi 



Výstup ôsmy^ 

Sghvský, Voj^dr a predošlé. 

Fomirka. Čo ti je^ star>^^ Že si sa ?raj opi L 
Vomr (sadne si z& si6\, Čiapka na krivo, v ruke písmo), Opil, 
jedfll Tají (Myká čiapka na hlave.) 
Vomrha. Ne vy volili fa? 

Vomr. Vyvolili. Ja prijal, ako vetXv blázon. Načo mi to bolol 
íV8tar»e.) A keJ som^ pí^U^^i <1ä1 mi Ďurica písmo. To je Čertom 
potlÄitý človek, ten Ďuriťa. Nech mi ho dá prvej, nepri jraem ich 
dôvery. Načo by mi bolal-^ 

Jíerŕa, Sváčik, viete, te už vyplatili tých dvanáststo? 
Vomf. Veci viem, veí viem — radáej keby nevedel I Toto 
písmo ukazuje, že vyplatili. Ja že ma porazí od jedu, ked mi 
ho dali* 

Berin. Nemáte sa prečo jedovat. Môžete byt skôr radí, že ste 
prBli ku svojmu gro^u. 

Marka, Vidíš Bylovského, aký je smutný? On to nezaplatil, 
'neboj sa! Ach, nko som rada! 

Berta (k nej). Ja som hnej vedela, že on nie. Uvidíš, úradník! 
Musí na moje vynsť. 

Marka, Števko! (Snieje sa.) Kde by ten vzal. 
Bylomkff (Vo^nrovi), Nebojte sa. Vyslobodili sa^ ale to je len 
I na ías. Na štruAst dní. tíknpime váetky dlhy — potom sa ne- 
[Tjkúpía. 

Vomr. Ale ma previedli. Ďurica ma šiel zožrat tými oká!mi, 
[Tak sa mu teMl, tomuto nešta^tnému písmu. 

Byhmký* A bal To sa vám v očiach menilo. Ďurica nevedel^ 
[4o ^ písme stojí. 

Vúsdr. Vedel. Povedali mu. Prečo mi ho dal po všetkom? 
Ipreto, aby som sa v rychtárBtve zahrdúsil, už to vidím. Ej, to je 
jlĹ^ka, to je Itókal (Berie) A kto vám požičal tých dvanáststo ? 
Berta. My nevieme — íha ked písmo prišlo. 
Bylov^hj (posmešne), Dáky anjel fstrážca. 
Vúzdrka (niilmeYflná). Inakší, ako ste vy môjmu mužovi. Ne- 
Imiu^l príst do tohto, kel>y nie vy! 
Bylôvsktj, Ja? O o som ja urobil? 
Vosdrka, Ešte m spytujte! (Odvráti sa.) 



VýBtup deviaty* 

Ondrej a predošlL 

Ondrŕj (V sviatoŕnoin. v ruke ktobúk). Gazda, ja som sa prišiel 
lodobrat* Ja idem preč. (Vozár vstane, vzpriami sa.) 

F^mr ŕpyšno). Počul som tú novinu. A kdeže pôjdeš? 

Ondrej, Do kaštieľa. 

Vosdr (znepokojený). Do kaštieľa! Kto ťa volal? 



m 

Ondrej, Pán úradník mi povedali: ked chceš od gazdu odísť, 
príd k nám. Nuž idem. 

Vomr (nahnevaný). Chod — len chodí Ale to ti je, či ta, Ci 
tam, na jedno. Ja o nedlho tiež ta prejdem, to sa zas sídeme. 
(Trpko.) A bude ti tam lepšie? 

Ondrej. Mne už nikde dobre nebude. 

Vogár. Nevychoval som ťa, nevyučil, nemal som ťa ako svojho? 

Ondrej. Bolo by lepšie, keby nebol o ničom slýchal. Pásol by 
dakde na holi statok a nebol by do tohto padol. 

Vomr. A do čoho si ty padol? Ešte sa žaluj! 

Ondrej. Ved sa mám prečo — takýto žiali Ked je mne Túto, 
že Marka... (Odvráti sa, pausa.) Najprv ste nám povedali, že bu- 
deme svoji, a teraz ste zvrtli inakšie. (Obráti sa rovno k nemo. Ná- 
ruživo.) Načo ste sľubovali — ja som nezačal okolo Marky . . . Ona 
mohla mat iného, ale nie (na Bylovského) tohoto. A s tebou sa 
azda ešte snímem, ale na záhumnf, nie tu I (Odíde.) 

Marka (Bylovskému. Plače srdito). Vy — vy — toto mohlo 
nebyť, keby nie vy. (Odvráti sa od neho.) 

Bylovský. Ja? Čo som ja urobil? (Krčí rameny.) 

Výstup desiaty. 

Katrena a predošlí bez Ondreja. 

Katrena. Gazda, prišla som vám povedať, že ja u vás nebudem. 

Vozár (zarazený). A kdeže budete? 

Bylovský (s úsmevom). Ide sa vydávaf. 

Vozár. Var' kostlivec vás berie! 

Katrena (s úsmevom), Či sa vydávam, či nevydávam, do toho 
nikomu nič. (Bylovskému.) A ja od nikoho nič pýtat nepôjdem, ani 
vzbury robif do druhého vidieka. Ak sa vydám, (Vozárovi) nuž sa 
vydám a ešte som nie, chvalabohu, taká svetu nepodobná, aby 
kostlivec musel po mňa chodiť. (Bylovskému.) Za vás by veru nešla 
a čo by ste boli iba vy jeden chlap na svete. Ja idem z vášho 
nájmu, lebo sa mi tu vonkonečným koncom nepáči. 

Vozár. Zle vás chovajú. 

Katrena. O chovu by nebolo, ved ja tiež koňa nezjem, ale 
tento (na Bylovského) včera mi : ak stará baba, tak stará baba. Ale 
ja jemu? Ved mi to ešte nikde nepovedali! 

Bylovský. Povedal som: staré omelo, nie stará baba. 

Katrena. Nie je pravda — étrbavá stará baba. No', reku, už 
ja, hoci som i štrbavá, ale čo som jedla, to som si poriadne a 
statočne zarobila. Na cudzom chlebe sa mne zuby nevyštrbily, ale 
na mojom. 

Vozár (s ú8mevom\ Nuž, Katrenka, chodte, ked tak chcete. 
Vozárovo gazdovstvo kone na kopytách neroznosia, ak odídete — 
azda len nie. 

Katrena (s plačom). Tak ma odprávajú za moju vernú prácu: 
chodte, chodte! Tak sa to robí, gazda — tak? 



m 

Vújsáf (hrdo). Prosif sa uebudera. Ó, nie — tej Katreny niet. 

^atrmm. liauba — haiiLa! Dobre, idem — ale nie len ja! 

VoMár. Viem, ide i Ondrej, (Smeje sa.) I vy do kaštiera? 
hyfte sa za ruky a vedte sa spolu. 

Kairena. Pôjdeme — i všetci nájomníci. Pozrite si ich; tam 
sberaju vo dvore, ak už neoiliáli. 

Vosär (S|ilašeiiý)* Co to? (Vstane, pozerá oblokom a dlho ml^i* 
PtÉineneiijm blasora ) A kto to vykonal? 

Kntrena {im Bylovskélio). Ten, ntk iný. Viedol si s nami, ako 
by on bol pán. Nájomník sa ti ide podkladat, a ešte v ŕatvu, ked 
iie totká tvŕdza o nich. (Vozár m |ircťhodí,J 

Marka^ Nechodte, všĽtťi odídetel 

Voiärka, Ako sme ta mali^ ani oko v hlave. Tofké roky ui 
hk u nás> Nechod. 

Kalrena, Kým tento tu bude (na Bylovského) — ■ vy nedosta- 
' tiete uijomníka. 

Vqiuj\ l)ú kaí^tieľal Pekne rai Števka pomáha, pekne sa od- 
slohuje* Iba dobre som mu roVuI, a on — Števko, môj Števko! 
iPriíiaŕi si dlaň na ecUh) Co som mu urobil? Nájomníkov odvádzal 

Bfflovský. Ja ich dost nájdem, spotahníte sa na mňa* 

Vozdľ (raijíme). Nájdete! Rozháňaí ich viete, ale najsí — nato 
^tta íiict. A takýchto nemáte. To sú vyzkusení. (Odvráti sa,) Ako 
Acete gazdovat bez nájomných? Pekne ste začali! 



Výstup jedenásty. 

Pani Mftchnúvá, Maehna^ Števko a 2>redQšli. 

(i^ini MacLinOTá sadne za stÔl k Vozárovi, Vozárka so Stevkoqíi ä ko- 
láčom, Marka a Berta sedla q kozuba.) 

Fanl Marhnovd (ironicky 1* Predsa som len prišla k vám a to 

I poJakovat sa, Äe ste mi dlh tak dlho čakali, (Bylovskéumí a vám, 

íe ste ma chceli uäetrit starosti o hospodárstvo. Na štastie (Vozá- 

i^W) váš sestre nec a môj budúci zat ukazuje sa dobrým gazdom ^ 

Iftk že myslím, že liy ste mohli vypusti t z hlavy véetky staroBti 

[^ moje gazdovstvo; ostatne moje pomery . . . 

Muchfm (škodí do refii). Co sa budeme tu dlho cifrovať — 
íl^Vfidzme si po slovensky: b mostA do prostá. 

Pani MfM-hnord, Ja hovorím — neslušno je druhým do reíi 

Machtm. A mne tažko padne počúvat, lebo človek nevie, čo 
^i má vybratý ked hovoríte tu, uni Čo by , , . 

Pam Machnovä (hrdo). Myslím, že od vás sa nebudem uät, 
b treba ho vor i t* 

Aíachna, Nei^kodilo by vám. (Števko a Marka tíéia bo, trbojú bo 

Bkáv.) A to chcete? To človeka najedujel (K nej,) Veru ne- 
Irodilo, keby ste sa inému odo mňa učili. 

Patii Machmm (vstane). Vidím, že 8 vami nemožno vynst — 
I Bohom 1 (Odcbád/a, Vozárka ju zdrzi^e, ona odíde,) 



Mmhia, VidS, aká je — nepovetlz jej slova, Tmeď je ^T 
(Voííárovio Švagre, výhod si to ťclkom z hlavy, aby si ty bol ked; 
v kaštieli. (Bylovskŕmu,) Vy chcete obligátory cudzie skupovat 
SYOje^ ŕo vám pílu tlaŕia, nemôžte poplatit Dobre by bolo píli^ 
zreparovat a vyplatit, lebo tie dlhy vám ju srútia — nehorka i tak^ 
je dosť subtílna^ že sa len tak všelijako kníSe, ked vetrík na ňu 
zaduje. A ty, švagre, len kde si podel rozum — vcd teo nemá 
Blč! Bol som v gruntbuchu, nemaž kde ihlou bodniif — celá píla 
prikrytá dlhy. Na jeho reči dal by si tisícku, ale je iiič nie 
hoden; ani tie pantalony sú nie jeho. (Bjlovský ujde do äzadia.) 

Katrena. A ten, že ja vraj stará baba! 

Matkna, Vidíš, ako som mu zatal ústa V Mlčí ani hláč pod 
skalkou. 

Bylovský. A prečo by mlčal? Preto, že nemám nič? Nemám 
nič, lebo som nič nezdedil, ale ked do vašich rokov prídem, iste 
sa vás nezTaknem, Ja mám tuto (ukazuje na čelo), to je väčší ma- 
jetok, ako vaše popreté obligátory, a preto som sa i opovážil do 
kažtieľa zaťat Nuž dnes je to vysoký strom pre mňa — dobre, 
ustupujem; ale iba dnes ustupujem. Celkom neustúpim: stojím 
proti Števkovi, ktorý tiež má kapitál, ale len v hlave. Oprobujeme 
sa rovnou zbraňou; uvidíme, kto zvítazí — on, či ja. 

Muchna. Má v hlave, to je pravda — ale ste si nie rovní. 
On má srdce, vy ho nemáte* Preto jeho iní radi vidia, od vás 
všetci utekajú. Keby nemal srdca, Či by bol tých dvanásfeto vy- 
platil? 

Vo2df. Dvanáststol (Skloaí hlavu,) A ja som mu dal šesfsto. 

Vomrka, A ja druhých šeststo. Ach, potvora, ako ma vtedy 
nastrašil 1 (Ide k nemu a kváka ho za vlasy.) Ty — ty* 

Fomr. A mňa oklamal, oäudil. (Na Bylovského,) Tento ma za- 
viedol^ ale tamten (na Števka) za moje dobro ma okradol: o pe- 
niaze priviedol, o kaštieľ — o vMko! (Skínní Ulivu <lo dlani J 

Katrena. Jánošík tiež boháčov zbíjal a chudobe dával, preto 
ho každý chváli. 

Siet^kú. Ale, ujo — len si všetko rozvážte* Chcete zaujal naSc 
panstvo a nemáte robotníkov na svoje malé gazdovstvo! Ako sa 
zariadíte? Ved vám zbožie snehom zapadne, nech máte i panstvo. 

Ihflovský, My sa panstva nezriekame. 

Machna (s úsmevora). Len povedzte: skúpime dlhy..* ľahko 
skúpit, kto má. A kto má, to som ja a ja ich i skúpim. Švagre, 
pozri moju dlan — ^ tá je široká; tá moc dlhov prikr)je, 

Vomr. Ale ty skúpia — ty skupáň? 

Machna. Kohože mám? Vás a tuto (na Bertn). Vy ste sa za- 
plietli s tým pánom, majte si ho. Ja sa budem ní len s týmito 
riadíf. 

Marka. A ja Idem tiež do vás — nech mu dajú, koho ehcii. 

Berla. A to ste vy stryka prehovorili^ aby uíis zastal 

Števko, Strýka zošmykiie? Nebolo ho treba. On je lepší, ako 
myslíte* 



S08 



Vomr (Bylo?skémn). Mávali ste rady pri iiike — čo poradíte? 
ištieľ si tí držia, ixi ho musíme iierhaL (K ostatnom,) Majte si 
roj kaitiel — ja už budem len na svojom gazdovat Pán Bylovský 
>y neÄiel sem na prístupky — dievča, chod si po svojho, azda ta 
Dezohrdí. (Marka odb^hDe. Vieobe<3t)á radosf.) 

Mmhna, Tak budeme 3ías dobrí, ávagre (podá mu roku), ked 
ten pán pôjde. 

štúrim (Bjlovskŕnia), Snúbenice sL žtratil, ale obci prospeL 
^^ Ulaho, ktoré z komasácie povstane^ po rokoch zmierni í 

í' - nie všetkých týchto. Ja ti dakujera za svoju snúbenicu T 
be2 teba by jej nemal. 

B^hvský (Ľbladno). Velini velkoduSné slovo od vííaza, (Ukloní 
O S Bohom! iUdf de.) 



Výstup dvanásty. 

MarJca^ Ondreja Vodacka a predošlí. 

Matka, Už je tu — vrátila mm ho, (Ondrej ide k Voseárovi, 
•ítonŕ m o podá ruku.) 

ľúdarM (zpod haíieny vytialine obecnd krpku). Ale vás je; po- 
hnať, že sme v rychtárskom dome, (Vo^árke.) Kdeže túto krpku 
postiwit? 

Vozárka. Chodte mi s noul Radšej ju vyhodte, 
Vúdalka. Ja — to nemôŕ/ tak byt* Kde je rychtár, tam musí 
I^JC i krpka. Ryehtársky dom bez krpky je nevesta bez čepca. (Po- 
ítatf jo Dii trôl,) Tak, moja krpka, ja sa s tebou lúčim, už ía nikdy 
i*08ií nebudem. Takého gazdu, ako ja, už ma( nebudeä* 
Vúmr. A prečo nie V Var' sa jej odriekate? 
VodacM. Prečo; preto, že ja mám inakšiu. (Na Katreno.) Toto 
je moja. 

Voidrha, To vy nebudete hajtmanom? 

Vodacka. Akože budem hajtmanom, kecl budem mužom? Ved 
JÄ som mladý zaí a toto je mladucha. 

Vo^m% Preto vy môžete p o si ú ži t í obci. 
Vodfu-ka. Ja už tuto (m ííatrena) mám službu. Kto slúži žene, 
neiDôže shlžit obci, 

Vúzár, Á koho vyvolili za vás V 

VúdaeJca. Srdce ma bolí — krpka je sirotou. Nik nechcel by í 
ajtmauom. Boja sa, že hajtman bude mat veľa práce pri kóma- 
cii. Chceli len mňa, ale ja nebudem: ked už mám Katrenu. 
Tozár sa zamyslí,) 

Vosdrka. A ty by si ho chcela? Ved ten pije! 
Kuírena. Ktoryže vyleje! 

Vornrka, Ale tento deň po deň! Včera zavčas rána už bol 
Fíni dobrý, 

Vodmka, Lepšie daío zavčas rána, ako cez celý deň nič, 
Vozér. Juro, ja som nechcel byť rychtárom a budem. Poslúžte 
I Tjr obci. Katrenu nechajte Katrenou, 



YodaSJca. Ten belasnfk luide u vás a Irnde sa fhieSaf a liajt- 
la kanírovať. Od rychtára prijmem^ ale od hoťkoho nie, 

Mdckna. Teij už tu víae nebude ; pozrite, už je Ondrej s Markou^ 

Voduťka (äkrabé sa m uehuín), Katrenka, takým čieoni ja radiej 
len tú krpku chytím. Vidíte^ smutno liFadí na múa. 

Katrena (\tdyc\mB). Ako chcete. Ja budem zaB len u Vozárov 
v nájme. 

Machna. Budete v jednom domej motali by ste m pretísa leii 
skomasoTaL 

Vodacka. Dost, ked sa dedina skomasuje, nie to eäte iLajtiuai]. 



(Opona spadne,) 



Epísodka. 

Napísala Ľfidmila Podjavorinskd. 



I 



Do Cakálne malej dedinskej železničnej stanice volia vysoká 
dáma a zvnlíne spýtala sa na odchod vlaku oproti Vrútkam. 

Železnii^ný úradník zapisoval čOBJ do hrubej kuihy a mrzuté 
pozrel na hovoriacu. Stála pred ním mladíi dilraa v cestovnom ptáätip 
ktorý pri svetle lampy zdal sa bielym. Pľi boku visela jej kapsička 
a na klobúku vyhrnutý mala jemný závoj. 

^Co sa páči?".,, spýtal sa, neporozumiac, alebo nechtiac roz- 
umeí otázku v slovenskej reči, Cestovatelka zopUtovala ju zase po 
slovensky. 

„Ešte je hodina času,** odvetil úradník chladne a kývol hlavou 
k hodinám, visiacim oproti dverám, Ukazovaly jednu hodinu. 

pTrišla Bom privčas**,-. podotkla dáma s úsmevom, ^a ťi sa 
azda vlak obueskorí?'* 

^Vlak ide riadne o druhej hodine, ani o minútu víaš§ie" - — 
a aby videla, že mu nenie do rozhovoru^ pievrátil list kuiby a roi- 
hŕnajúc svoje podrastené^ Šedinami preskočené vlasy^ zase dat a$ 
do pÍBania, 

Dáma rozhl ladia sa po lokálni, ktorá holá zároveň i úradnou 
miestnosťou. Jeden kút ohradený bol latkami, polepenými zonovou 
tarifou a reklamou ^Néptapu** a „Vlasti a Sveta ^* Dookola boly 
jednoduché drevená lavica pre cesto v a telo v, ale hrubá vrstva prachu 
ne vábi la pusedeť si. Pri dverách na dlážke spal ktosi, hrubý kepeA 
majúc pretiahnutý Cez hlavu a nohy, ako drevené, vystreté ku peci. 
V chyži nessnesitelne páchlo dohánom a pálenkou. 

Cestovatelka rýchle vyšla von. I pred stanicou boly lavice, ale 
tam tiež spal železničný sluha. Pred ním na stole postavená želez- 
ničná lampa so zeleným sklom vrhala príjemné svetlo na trať. 
Vonku bolo ešte cele tma — ak totiž letmi hviezdnatú noc iuožbo 
tmavou pomenovať. Dve lampy neJaleko stanice na stĺpoch, ač 
stiahnuté, ožiarovaly kúsok okolia. Bolo vidno dve podlhovasté 
kvetné briadkyj latkovú ohradu, za úuuž nehybne visel hák studne^ 



507 



a 4h1ej zi\ kolajnicami cestu s oboch strán gramkamj ohradenú* 
S ií«j sliany tíeho Aurnela rieka. 

Díima tiiála na cestu, kde belel sa pár sivých koaf v lahkej 
briŕktí, S tejto Síístnpovula eäte jeíloa eestovatelka a, shlarláviijiic 
na snlisku roxložeiié .^atky, rozkazovala koŕišovi^ ňby složil batožiou. 

„Míime sa naCakať, Marienka/ zavolala jej dáma ? plášti. 
T, Vlak odcbodf až o druhej*' . . * 

»Vidíší vídíé, ti šoru nepovedahv, Mohly sme eSte aspoii pol- 
hotiiuku doma sedet Ale ty nif* a nie — len skorej od nás I Teraz 
&ecl ú tu v tejto tme a v chlade. Klte nií preatydneS. . . í o ko- 
tte^ue hy Ba tf zíSlo za pokutu. Aspoň by bí sa druhý ruz tak od 
aftfi aunithlila^ .. 

«N»o«!ij: Qfthľímf*' rozosmiala aa karbauá, f,ako hy to nebolo 
Ao»(, ked ti aedíirt v dome za dva mesiace! Ba skorej aa obávam, 
i^ som príliä využila vašu láskavú pohostinnosť".*. 

flZase ten tudzf tón ľ* rozhorlíla sa táto. „Keby som to ja od 
^ba odcĽodiia, riekla by som cele jednoducho: „Teá sa, že od- 
^tiGíJíUL alebo nie - na budúce prázdniny máš ma tu zase.** 

^Oj, to ti i ja vdaône slúbim, Ale teraz je svrchovaný 5as 
ísť. Dosť bolo i záhalky i zábavy^ treba pouiýSlať na prácu." 

flJaj, choilže. . , Tvoje zoámoati sú ti ako kopanickej učitetke 
^Ulíie dostatočné. Treba sa ti trápiť b íľalším étudiumom — a ešte 

► s fraacujíStiuou a latinčinou !'^ 
B Už sa len neroxhorŕ-uj na mňa aspoň pri rozlúčke! Ver^ že 
Hm§ učiť í*a je tak milé zaujatie^ ako tebe tvoja Anica, alebo aspoň 
hn tvojich sto íliaá zaváranín. Ostatne/ doložila váJ^iie, „vieš, aká 
som v naSej Dúbravke osamelá; nediv sa tedy, že vrhám sa na 
ttiiliy, aby som cele neotupela.*. Je to už v mojej povMhe, že 
hMim využitkovať každú hodinu," 

flVeď áno, ale keby to aspoň na iný spôsob/ horlila dáma, 
neudiylujuc sa od predmetu. Vidno, častejšie prieči ly sa o tejto 
otázke. „Keby to aspoň čosi reálneho, keby si z toho mala nejaký 
úžitok pre akutočný žívot* , . Ale takto čože máä z toho, že si lámeä 
hlavu vecami siahajúci m i za tvoj obor?l I>o meatiii ako vraví S, 
iUy^Uit sa je ťažko. A v Dúbravke ver' večne zajdeä sa bez francúz- 
štiny í latinčiny.*' 

^I bez Komenského"..- doplnila napadnutí! žartovne. 
gTo už nevravím; ale nech by ti aj bolo dosí , . , Lež popri 
á0Vi eáte kadejakých potáraných filosofov" > . , 
*,fía príklad: Schopenhaner^ — 

ťriatelky sa veselé rozosmial y. Obom odrazu pri&lo na um, 

^■ko kedysi horlivé zabývaly sa výrokom tohto učenca, dla nehož 

^^^lat^^fstvo neuie vraj možné medÄi devou a mladým ôlovekom. 

ytne vyvinie sa vraj metlzi nimi láska. Staräia, Marienkou 

ÄiMikU, silne horlili proti tomuto v7roku (bola vteíly práve tak roj- 

tíTOQ kandidátkou učitelstva, ako mladšia, Anna) a podujala sa 

pod vrátiť výrok skutkom. No „zííhadu^ dosť skoro rozlúétíla tak, 

ia zasnúbila sa s černookým « experimentom'', statkárom Jablou- 

okýtnu I seriósnu Annu zastihol podobný malér, . * Lenže tento ne* 




skončil sa Stastne — svadbou^ lež tichúnko vyznel do molí, zane- 
chajúc y jej vnímavej duši stopu, ktorú čas eSte doteraz nemohol 
zahladif. 

„A predsa: boly to pekné časy,*' zádumčivé riekla Jablonská, 
tušiac, o čom sa asi jej družka zamyslela. „Vtedy i ja bola 8om 
taká rozcítená idealistka, ako ty. A dnes... ozaj, čo sme sa na- 
smialy na ženách, žijúcich len kuchyni — domácnosti 1 A teraz 
som i sama v tom. Vareška — detské prádlo — smeták — a zase 
pekne od počiatku. Je to bieda" . . . 

„ ... ale som šfastná pritom 1" doplnila Anna šelmovsky. 

„Nuž — áno. A predsa, kedl si pomyslím na tie pekné časy, 
na naše rozhovory a predstavy, hoci boly to neraz veci dosí po- 
šetilé, predsa lúto mi za nimi I Nedarme vravia, že život dievčaťa 
je ako báseň oproti ženskej prose . . . Vydáš sa, prijdeš do kruhu 
všedných starostí do šedej každodennosti" . . . 

„Kde však tvoj úkol je o vela vážnejší. Si totiž iným potrebná, 
žiješ a pracuješ pre svojich najmilších.'' 

Mária bystré pozrela na priatelku. Práve prechodily popred 
ohradu, svetlo lampy padalo na tvár Aninu. V jej peknej tvári a 
čistých sivých očiach zračil sa pokoj a presvedčenie. 

„Odkedyže ty takto smýšiaš?!* zadivila sa Mária, „veí si ty 
vždy mala iné náhľady 1 Vari Pavlovič vykonal u teba tento div?"... 
Anna sa prítlumene rozosmiala. „Smej sa len, smej, po tomto ne- 
verím, že by ti bol ľahostajný!" 

Anna neodvetila, len zahľadela sa do peknej noci, no jej družka 
i z tohto mlčania vyčítala si odvetu. 

Dôverný rozhovor prerušil Mišo, ktorý prišiel ohlásiť, že o ba- 
tožinu nemôže sa dohovoriť s ospalým strážnikom. Mária podobrala 
sa usporiadaf záležitosť i lístok vymeniť. 

Anna prešla na cestu. Bolo už vidnejšíe, slabý pruh na obzore 
značil počiatok úsvitu. Od východu vial chladný vetrík, šelQstiac 
v korunách pri ceste vysadených stromov. Za šramkami jasnejšie 
belela sa hladina Váhu, objatá temnými brehmi. Nevidené vlny Su- 
mely ticho a milo — šum rieky práve ako i šelesť hory cele ináče 
zneje v noci. Je výraznejší, plnší, v ňom zvučí istá harmónia, ktorá 
prihovára sa ti k duši. Prihovára sa ti náladou a doplňuje tvoju vlastnú. 

Anna oprela sa o šramky a zahľadela sa dolu do vody, potom 
zase hore ku hviezdam. Chlad stal sa citeľným, ale, ač prebehly 
ju zimomriavky, hľadiac ku hviezdam, usmievala sa. Pokoj, ktorý 
Mária postriehla v jej tvári, skutočne sídlil i v jej duši. Teraz 
8 úsmevom si spomínala, s akými myšlienkami prišla sem pred 
dvoma mesiacmi. Bola zmorená školskou prácou a vyčerpaná vo 
vlastnom svete myšlienkovom. Bola ubitá samotou, v nejž, ako na 
kolotoči, myseľ spracúvala tie isté pocity a pojmy. Žila povinnosti 
a v chvíľach oddychu zabývala sa minulosťou, trúchlymi spomien- 
kami na šťastie, ktoré sa už nikdy nevráti. . .1 Takto dialo sa s ňou 
z jari, ked už zima vyčerpala jej sily. Sama videla, že ako trávia 
sa sily fysické, tak rastie u nej fantásia s márnymi mučivými pred- 
stavami. A tu potom nezbývalo iné, ako po zkúSke sobrať sa a 



utiec< z krásnych hôr, ktoré sú v svojej zadnmenosti také nesdielne 
voči malicberDým srdcovým strastiam . . . Oddýchnuc si však v inom 
okolí, za krátko nabrala si-y a sviežosti i potrebného povedomia 
svojej dôležitosti v dúbravskej škole. Ba i tie upomienky v styku 
s. luími dostávaly prifarbenia významného, povznášajúceho deju, 
z nehož čerpala povzbudenie k ďalšej dráhe života. Preto teraz 
8 úsmevom pomýšľala na Dúbravku, na svoju školu a tisiceré drobné 
starosti, s jej povolaním spojené. Tešila sa na dumné hory a na 
svoju tichu izbietku s jeho podobizňou nad stolíkom, ako by po- 
svätenú tým, čo v chýžke prežila a precítila... 

Na stanici ozval sa rozhovor. Úradník bol už vyšiel a rozka- 
zoval čosi, už menej mrzutý. Sluha v železničnej čiapke vytiahol 
knôty lampové, ač bolo to už skoro zbytočné. Úsvit už premáral 
ich slabé žltkavé svetlo. Na východe nebosklon zrejme farbil sa do 
pomarančová, z hviezd len kde-tu trblietala sa niektorá. Na hladine 
Váhu, tichej a hladkej sťa kovová plocha, v dialke zjavila sa plť — 
za ňou druhá, tretia, celý rad. Plynulý jedna za druhou neslyšne 
a plavne, ako by ani nie ľudskou vôľou. Na každej z nich stál 
pltník v bielej bunke, stál nepohnute s rukami na vesle složenými, 
sťa k modlitbe. 

Cestou zahučal voz, preletel okolo Anny a zastal pri stanici. 
S neho soskočil muž v belavých^ šatách. Anna so zadivením i mrzu- 
tosťou poznala kupca Pavloviča. Videla, ako vbehol do čakálne, 
preriekol nebodaj s Jablonskou a bežal rovno k Anne. Táto s ne- 
vôľou domyslela si, že Mária náročky poslala ho k nej, a stala sa 
pokojnou a chladnou. 

„Ach, slečna, aké šťastie !<* volal zďaleka, „len chvíľa a bol 
by som zameškal, nezastihol vás .. Teda predsa odchodíte?!" 

„Ako vidíte"... odvetila, mimovoľne sa usmejúc. S chvatom, 
ale nežne pochytil jej ruku. Chcel podržať ju vo svojej, ale ona ju 
zľahka vyvinula, a on zastal pokorne. „A vy tak včasné vstávate, 
a čí tak pozde chodíte spať?" preriekla s výčitkou. 

„Vás neteší shliadanie sa so mnou, roilostslečna?'' zarmútil sa. 
V jeho hlase zrejme triasol sa cit i obava. Anna pozrela naň, ale 
stretla sa s jeho pohľadom a rýchle odvrátila zrak. Otázku do- 
plňoval výraz jeho očú : hľadely tak pokorne a prosebné, že pojala 
ju sústrasť. No srdce bolo chladné — odvety nebolo . . . 

So stanice zavznelo nervósné zacenganie elektrického zvonca 
a hneď žatým za horami vzdialený ešte, ale ostrý hvizd jachajú- 
ceho vlaku. Na tvárŕ mladého človeka zobrazila sa úzkosť. Akiste 
soberúc všetky sily, podišiel k nej. „Slečna, prečo neodvetíte na 
moju otázku ? O minútku odídete — rozídeme sa boh zná dokedy — 
— a vy stojíte tu taká pokojná" ... A, ako si iste myslel, vedený 
dobrou myšlienkou, zadeklamoval : 

„ . . . Du Lilie 

du stebst 60 träumend am Bach 
und schaast hinein so trttbe^. . . 



„ó, prosím, tu je Váhl" nechtiac doplnila rým a, spozorujúc 
to, zasmiala sa. 

„Nežartujte, slečna, prosím vásl" poprosil, nerozamiac jej roz- 
maru a posmelený smiechom. „Či nevidíte, ako trpím?!".,. 

Anna sa vzpriamila a zrýchlila krok. Už jasne bolo po(u( 
vzrastajúci hukot blížiaceho sa vlaku. 

„A 60 vám vlastne chybí?" spýtala sa príkre, chcejúc ukončiť 
scénu, ktorá bavila ju síce, ale stávala sa trápnou. 

„Verriet mein blasses Angesicht Dir nicht mein Liebeswehe?". . . 
znovu zadeklamoval on. Anna zvážnela. 

„Vy citujete Heineho... prečo idete tak d!aleko?" 

„Láska nemá diaľky," zašepkal, neporozumiac otázky a v}'kla- 
dajúc si ju v svoj smysel. Vlak práve vjachal s hlukom a hvizdom. 
Ako dlhá čierna príšera privliekol sa ranným úsvitom, žiariac okálmi 
a odfukujúc dymom, ani drak v povesti. Vozne, takmer prázdne, 
boly osvetlené. Konduktor soskočil prv, než vlak postál a, vyvolá- 
vajúc meno stanice, letel popred vozne. Anna bozkávala sa už 
s Máriou, ktorá ju náruživé objala. Pobádala na líci slzy a vyvinula 
sa jej z náručia, mrziac sa, že sama nie je dojatá, ako by mala 
byť. Jej bolo volno, veselo. . . Konduktor otvoril dvere vozňa. „Pro- 
sím, sadad" zavolal rozhodne. Anna obrátila sa k Pavlovičovi a, 
stojac už jednou nôžkou na schode vlaku, podala mu ruku. Ten 
podržal ju úzkostné vo svojej. „Slečna Anna, nemáte pre mňa ani 
slovíčka?... Slečna"... 

„Na bok I" nezdvorile zakríkol konduktor, opäť letiac popred 
vozne. V behu vrazil do rozcíteného gavaliera, až sa tento otočil. 
Anna ledva stihla vytrhnúť ruku a vskočiť do vozňa. Zazrela Pavlo- 
viča, ako díva sa za ňou, v tvári žial, hnev i lútosť . . . Moderné 
ľahké šaty len tak visely na jeho chudej postave a zvyšovaly ko- 
mický dojem. Nemohla sa zdržať smiechu — rozosmiala sa. 

V oddelení, do ktorého vstúpila, bol iba jeden cestovateľ. I ten, 
natiahnutý v celej dĺžke na sedadle a prikrytý kepeňora, spal. Tvári 
mu nebolo vidno zpod kepeňa, lisla sa len plešina jeho hlavy. Anna 
pokojne mohla sa oddať myšlienkam; rovnomerný hukot jachajú- 
ceho vlaku ako by ju do nich ukolísal. Rozumie sa, spomínala si 
na Pavloviča. Bol jej smiešny so svojimi nemeckými citátmi, ked 
si však sprítomnila úzkostný výraz jeho tvári a úprimnú lásku tlu- 
močiace oči, bolo jej smutno. Bolo jej bôľno stretať sa s láskou, 
ktorá budila u nej len útrpnosť. Pravdu rečeno, Anna cítila istú 
hrdosť oproti podobným luďom . . . Vyplývalo to u .nej z povznáša- 
júceho povedomia, že ona už zúčtovala s podobnými poSetilostami, 
so samou sebou. 

Ked takáto súvaha ustáli sa v duši peknej, zdravej, všetkými 
podmienkami dosažiteľuého šťastia obdarenej devy, iste ona musí 
mať k tomu istú príčinu. Ľahko uhádnuť, že u Anny bola to láska. 
Láska z takzvaných nešťastných, ktoré u devy, ako ona, viac-menej 
vplývajú na celý život. 

Začalo sa to sťa poetická idylla — a vyznelo životnou prósou. 
Sľúbili si večnú vernosť, a rozišli sa navždy. V živote mladého 



ki 



možno bola to len jedna 2 episortiek, akých bojno býva 
^ praii poíMíitočDýcli lekárov. U mlartej devy, obdĺiranej živou ťati- 
\Um\i a serió^snoKÍou ponínianiai bol to cit idúci do hĺbky srdca 
i ítíše. Ob^iiámiii sa pri lôžku chorej tetky Auniripj, ktorú táto, 
Užílipjomovfitiá ucitefka, prišla doopatrovať. Doba od prvého stisku 
ji^lfjr |>o určité íasiuiboiiie s doktoroui bola pre rozvažitii ánnu 
'flteíi borhy so samou sebou. Videla rozdiel med^í elegantným, 
ildaným lekárom a sebou, chudobnou ucitelkou . , . Pravda^ bola 
ti] bohatá tetka, ktt>ríí tahko mohla abonť hrádzu, .stavajúcu aa 
uiedzi nich. On totiž netajil, že — ako každý mladý vraj človek — 
iHii ziv viazanosti, dlžoby, že nevyhnutne potrebuje kolku-tolkú po- 
moc pre začiatok. Na jeho radu zdôverili sa tetke so Hvojím šf^stím 
Cíoa veíkiíduÄne sľúbila testameutárne zaistiť potrebné prostriedky, 
^íu po jej smrti vysvitla, že ätará pani naskrze neznala moderné 
<>žiAdavky: summa, ^0 Anne pripadla, bola taká malá^ ledva staÉila 
výbavu. Ale láska mladého áoveka bola taká vefká, že konečne 
lelokala sa ani chudoby^ ani obeti. Ako na zavolanie obdržal miesto 
ikresnébo lekára v mestečku jednej zo severných stolíc. Rozlúčili 
so Blubom, že až sa on z praxi lepšie materiálne postaví, príde 
pre flu. Ona prijala miesto učiteľky na Dúbravke a trpezlivé 
dkala, veriac v jeho tásku, ako v božie slovo, Zprvu sladili si roz- 
Kfenie listami — pozdejšíe tieto príchodily zriedkavejšie,^ až zrazu 
I>o dopise nejasného, zúfalého obsahu prestaly úplne. Čo ho asi 
potkalo, do prinútilo hn pretrhnut, ako písaK svätý sväzok duší, 
ostalo jej hádankou. V jej priamej veriacej duäi nezkrela pochyb- 
fcosť, že bol by aa stal jednoducho neverným. Ona verila, že mu- 
do to by f čosi úžasného, čo zlomilo jeho vôľu, primalo muža tak 
k&lopevného eharakteru, ako si myslela, k zbabelému ústupu* 
aiedziriadkov dalo sa súd i f na tragédiu, jej ž obefou sa stata ich 
. * . A práve táto tajomnosť urobila z neho hrdinu. Prijala 
ŕuie ÍÄŽko síce, ale ako nezbytnosí, veriac, že on iste vzdal 
rojej lásky len po dlhom márnom boji s osudom. Pozdejšie 
ifce, íivotom poučená, počala sniýSľaf triezvejšie; ale ztrata časom 
prebolela nato Iko, že hrdinovi už neubrala na cene.*. Jednotvárny 
ok dedinského Života je tak spôsobu ý zachovaí dojmy utkvelé a 
ilpovedajúce šlachetnej duši! — — 
Anin spolucestovatel vzchopil sa s pohovky a, hlasité zívnuc^ 
jatiahnl nohy na pohovku oproti a vyzrel oblokom, Anna presadia 
Na kútika — — až teraz zbadal, že nenie sám... Ked o chviľu 
(obirela sa, eedei už v salónnej póse. Pozrela si ho letmo: nebol 
Mui starý, iile podozrivá bledosť tvárí a plešina, lisnňca sa po- 
ži sčesanýnii vlasmi, svedčily, že už dávno prežil sviežu mla- 
Ple šínou nepekne predĺžené, silne klenuté čelo zorané mal 
lami: tiež tvár zbrázdená bola mu týmito neklamnými znám- 
ijní velikých starostí - alebo velkej bezstarostnosti. 

„Dovoľte, milostivá, na ktorú stanicu teraz prídeme?'* oslovil 
fu zrazu toäkkýni hlasom, ktorý zazdal sa Jej veľmi známym. Kiekia 
nu meno stanice. 



„Tak je dobre. Zlakol som sa/ že som zaspal : v Bystrej čaká 
ma priateľ, nerád bych zameškal ... Vy daleko cestujete, milo- 
stivá?". .. 

„Ďaleko "*. . . odvetila Anna, ako vo sne, rozmýäľajúc, kde tohto 
pána videla. Odblesk ružovej zory tamvom oblial kraj utešeným 
priesvitom, tento, rapidne presvitajúc do žltého odtienku, menil polo- 
šero v skoré svitanie letného jasného rána. Vlak zahol práve na 
zákrutok — zjasnelost zôr hlesla do obloka, premoriac slabé svetlo 
lampy. Náhly prechod svetielnych pableskov takrečeno oblial vnútro 
vozňa. Anna oslepená žiarou zatvorila oči. Eed ôpä( prezrela, jej 
zrak stretol sa s očami spolucestovatela. Sedel jej oproti a pokojne 
i priamo, ako by to bolo cele miestne, pozeral jej do tvári. Zmä- 
tená, ba zrovna prelaknutá v mimovoľnom ostychu, do ktorého pri- 
vádza ju jeho pohlad, sklopila oči. Zazrela prsteň na ruke nezná- 
meho, retiazku od hodiniek so známym medallionom — a strpia. 
On akiste kochal sa v dievčich rozpakoch spolucestovateľky. 

„Silný reflex škodí vašim krásnym očkám,*' prihováral sa, usmie- 
vajúc sa úsmevom šviháka, ktorý vravel: „Vidím, že ti je nepríjemno, 
ale pekná si takto, holubička!" 

Anna sa rozhodla. 

„Nepoznáte ma, pán doktor," preriekla vážne, spamätajúc sa 
z úžasu. On prizrel sa jej cele zblízka — a teraz bol na ňom rad 
zadivif sa. 

„Slečna Anna ! . . . Kamže vy?" . . . 

„Ja domov. Do Dúbravky. A vy ste ma nepoznali," doložila 
zmäknutá, keď videla, že naozaj sa zmiatol. Švihácky výraz zmizol 
s jeho tvári, miesto neho ziera z nej rozpačitý obdiv a nerozhod- 
nosf, ako chovaf sa k niekdajšej snúbenici. I Anne bolo trápno . . , 
Nevideli sa za desať rokov. Každý deň predstavovala si stretnutie 
sa s ním, a bála sa ho, lebo ešte vždy, vedela, nemohla by sa sís( 
s ním bez zármutku . . . Ešte vždy myslela, že musia sa sísC, ako 
dvoje pošetilých zaľúbencov. A hla, teraz stoja si zoči-voči a, po- 
zerajúc na neho, jej je len smutne a trápne. 

„Naozaj, nepoznal som vás. No kdeže by aj: pri tolkej pre- 
mene I Ktože by vo vás, krásavici, hľadal niekdajšie útle stvo- 
renie" . . . 

„A ja som vás predsa poznala," prerušila ho, nemilé dojatá 
poklonou. Vravel už cele nezaujato, ale dvorný spôsob, do ktorého 
zrazu vpadol, bol pre ňu trápny, „ačpráve i vy ste sa zmenili**... 

„Lenže ja v môj neprospech... Zostámul som — však?" 

„Áno." 

Jej priamosť ho očividne zarazila. 

„O dvadsať rokov — však?!" 

„No, nie o toľko . . . Ostatne, život nikoho neušetrí," dotvŕdzala 
zádumčivé. Nečakané videnie s človekom, ktorý tvoril os jej cítenia 
a myslenia, takrečeno ochromilo jej istotu. A čím určitejSie videla, 



213 

že je to on J tým YäCSmi upadala do trápnej chúlostivosti. Len pred 
pol hodinou jej duSevný stav bol taký, že on, v tomto spôsobe^ bol 
zrovna grotesknou protivou tohO; na ktorého sa ona, pošetilá, roz- 
pomíňala. 

,Máte pravdu, život nikoho neu&etrí ... Ale vy, vy iste ste 
výnimka. Ako som na vás pozrel, pomyslel som si: táto musí byf 
š(a8tná! Z vaSej krásnej tvári zrovna svieti súlad dobrej duäe so 
ftfastím srdca . . . Azda Sfastné manželstvo, milosfpani?" . . . prišlo 
mu na nm zrazu. 

„Nie; som ešte učitelkou v Dúbravke," riekla zaiervenelá a 
akosi Y trapiech vyzrela von oblokom. 

„Ťažko veri(" . . . zadivil sa on. A dívajúc sa s úlubou na jej 
plnú elegantnú postavu, doložil: „Škoda vašej bujnej krásy pochovať 
medzi hory. Vám by pristalo skvef sa v spoločnosti, ako hviezda*' . . . 

„Mne pristane práca a povinnosf," prerušila ho prísne, skoro 
urazená. Ako to s ňou hovoril — ako na ňu pozeral ? . . . Tento 
tón nebola by si dovolila ani od cele postranného cudzieho — a 
tu prihovára sa jej plytkými frásami ten, ktorého postavila si na 
piedestál mužského dôstojenstva I 

„Vždy ešte dávne náhľady!" usmial sa doktor. „V tomto prís- 
nom ponímaní poznávam niekdajšiu Anicu . . . Pardon, ** zahovoril 
rýchle, zbadajúc zlakanost v jej očiach, že ide týkat sa doby, ktorú 
spomínal pre oboch mohlo byf trápne. „Ostatne naozaj zvláštne, 
že vy ženy tak konsekventne pridŕžate sa svojich zásad. Kde my 
mažovia zreterirujeme pred nutnosfou — tam neraz slabá žena za- 
stane si svoje miesto. Kde nás život podlomí, tam vy ženy stávate 
sa heroinami a v boji zotrváte do konca" . . . 

„Posmievate sa, pán doktor. Naša konsekventnost je iste len 
TO večitom pridŕžaní sa varešky — čo ostatne nenie na škodu ľud- 
stva. Ale o heroisme nieto reči . . . Yed pole nášho účinkovania, 
ženské trudy a utrpenia sú tak prirodzené, že sa to vôbec nemôže 
počítať za zásluhu" . . . 

„Vy ste tu výnimka," sladko usmial sa on; „vy síce odtiahli 
ste sa, ako vidím, od tradicionálneho povolania, ale i takto horíte 
sa zase ináče a kde chcete, iste i z víťazí te" . . . 

„Ako — v čom?" 

„V láske — vašimi peknými očami." 

Anna sa zachmúrila. Náročky prinútila sa k rozhovoru o ve- 
ciach, ktoré práve teraz boly jej daleké a nezáväzné. Jeho nová 
nemiestna narážka ju už naozaj urazila a či skorej zabolela. 

„Chcete, aby som želela, že som sa ešte raz v živote s vami 
sišla?!" preriekla s výčitkou, ale vážne. „Vy dobre musíte vedieť, 
že takéto poklony po tom všetkom sú od vás najmenej — nedeli- 
kátnostou." 

Anna sa odvrátila, lebo cítila, že sa jej slzy tisnú do očú. 
Doktor zvážnel. 



au 

„Máte pravdu, milostivá slečna,"" preriekol po chvíli s prísnoa 
zachmúreDOU tvárou; „ale ako sa s vami shovára<?! Sišiel som sa 
s vami, museli ste zbadaC radosf, ktorú cítim z tejto šťastnej ná- 
hody — a vy po tom všetkom začnete učené rozhovory a pozeráte 
na mňa cudzo, s(a videli by sme sa po prvý raz/' 

„Vy sami ste chceli, aby bolo, ako je," povedala opäť s vý- 
čitkou, rozčulujúc sa a zmýlená jeho slovami. Boly už iným tónom 
vyrečené : mäkko a smutne. Práve tak, ako kedysi vravieval k nej . . . 
I v očiach zablysol mu známy svit nežnosti. 

„Ako vidím, vy ma odsudzujete, slečna Anna,* preriekol so 
shovievavosťou v hlase, ako by vravel k neslúchajúcemu decku. 
„Možno, neuverili ste že nedalo sa ináče. Dnes iste už po- 
znáte život natoľko, aby ste posúdili . . . Boli sme oba chudobní — 
ja bez praxi, začiatočník, majúci len kopu dlžôb. K tomu eSte celá 
rodina pozerala ku mne, ako ku Spasiteľovi . . . nezbývalo mi iné, 
ako vzdať sa vlastného í^ťastia k vôli šťastiu iných. Musel som sa 
oženiť nie dla svojho srdca" . . . 

„Teda bohatá" , . . usmiala sa ona už opäť pokojná. 

„Totiž — áno, bohatá. Dcéra fabrikanta. Rodina mi ju vyhľa- 
dala . . . Ale šťastný som nikdy nebol. Nesíšli sme sa z lásky a 
shody nikdy medzi nami nebolo. Sme ako dva rôzne živly, ako 
oheň a voda. Ona vychovaná k prepychu, pre svet — ja večne 
túžiac do malej tichej viesky, kde zostalo šťastie môjho života" . . . 

Doktor nahol sa k nej cele blízko a nežne uchopil ju za ruku. 
Jeho oči doplnily smysel posledných slov, tak že nemohla nerozumeť. 

„Toto je moja spoved," pokračoval priduseným hlasom. „Nuž 
povedzte, Anna, či ma ešte i po tomto priznaní sa odsúdite?'' 

„Ja vás nesúdim," zťažka vyriekla ona, začervenelá vyprosťujúc 
svoju ruku z jeho a vyhybujúc jeho planúcim očiam. „Ja som dávno 
zabudla" . . . zalhala presvedčivé. 

„To je pre mňa smutné, Anna. Smutné, ale zaslúžené... Ved 
čože ja môžem čakať pre seba? Ale ja nezabudnem — len v šťastí 
sa zabúda ... Vy ste šťastná, Anna — ako by aj ináče pri vašej 
kráse ! I Vás iste zbožňujú, vy milujete . . . 

„To nenie pravda I" bránila sa ona, už cele zmýlená jeho 
rečami. 

„Mňa si vôbec nikdy rada nemala. Lebo láska nezabúda, 
Anna". . . 

„Nechajte ma," chcela skríknuť — ale ako pozrela naňho zľa- 
kanýma očima, v nichž triasla sa úzkosť zrazu ožitej upomienky, 
on vyčítal si inú odvetu. V tom okamihu pocítila jeho ruky okolo 
pása a prv než sa spamätala k obrane, bozkal ju na ústa. 

Vonku ozval sa ostrý hvizd lokomotívy. Vlak s dvojnásobnou 
rýchlosťou letel po trati, silne potriasajúc sa na výhybkách. Rady 
koľajníc na čiernej od uhlia zemi svedčily, že blíži sa väčšia sta- 
nica. Do dverí nakukol konduktor: „Vrútky!",., hlásil zdvorilé. 



^5 



Anna vtedy uŽ stála pri obloku a utierala sj shy, ktoré jedna 
ZB, druliou tiekly jej po lícach. Obrátila sa, len kett poŕula, že 
doktor zmätený vyšiel von* Urazená a zmýlená mala len jednu my- 
Mienku: nesijgf sa b ním nikdy viacl 

Ale ako sostupovala s vlaku, on vážny nežne chytil ju za ruku 
& pomohol jej sostúpií. Nechtiac zazrela pokorný výraz Jeho tvári 
ti jeho výmluvné prosiace oči* 

/)d pustite moju drzost. . , Žena na i je chorá — neliečitefne — 
šotu takrečeuo svobodoý. * . My sa eSte 8]jdeme^ Anna," doložil 
určite* 

*,Nikdy!" odrazila ho skoro krikom, cítiac zrazu inštinktívny 
fMi^or proti nemu. 

# 

Keá po hodinovej prestávke vlak odchodil dalej* Anna všuchla 
do dámskeho oddelenia. No nemala sa fio báť: s doktorom pri- 
hodil tutny pán s kapsífkou v ruke^ v akej lekári nosia opera- 
tér?ke nástroje. Prešli chodbou toho ietého vozňa a usadili sa vo 
-iťdiajéom oddelení. 

nlíeboráci, pnjde vám strašná návšteva," podotkla obstarná 

|)«sl, sediaca pri Anne. „Azda ste počuli o včerajšom nešťastí? Večer 

jra2iiy ga viaky tu neďaleko, v Bystrom. Dvoch zabilo, traja au 

ebezpečne docbrámaní. Medzi týmito akýsi vysoký liradník od mi- 

"sterstva. . /* 

^Ta sú teda lekári?'' spýtala sa Anna, len aby čosi riekla, 
ej mysel bota natoľko zmýlená, že nemohlo Ju zaujať cudzie ne- 
itaetie, 

„Áno — ten tučný je fysikua, a ten druhý vychytený lekár^ 
ttiSím zo Spila. Stra&ní ludia! Ilaňajkovala som tu v jedálni, a oni 
pri augednom stole. Z kazili mi celý appetít Ja vôbec mám istý 
predsudok oproti lekárom — viete^ môjmu útlocitu sa protiví ich 
remeslo., » A ako ľahostajne rozprávajú o mŕtvolách — o rezaní 

ludského tela, . J Mdloba Šla na mňa tam pri stole a oni, 

akobj- to uic% predstavujú si babrauie sa v mŕtvolách a ujedajti si 
chutne^ akoby niečo velrai prijemného**, . p 

Zo susedného oddelenia počuí bolo hlučný rozhovor a veselý 
amieck Anna poznala smiech doktora, a až teraz zbadala, že jeho 
Maa má zvláštny prízvuk. Prezradzoval nebavedomie a cynismus. 
^ Bálo jej odpomo,,* Dáma pozorne naslúchala, ale slovám nedalo 
^■b rozumet 

^B ^Figliari ľ'. * . usmiala sa dáma, „takto akí vážni^ a Čerti väzia 
* v Dtoch, Zvlášť Spišiak... Musel mať veselú cestu- Oblokom za- 

wl roládu dámu a rozprával priatelovi viete, akési galantné 

dobrotlružstvo'* . , . Dáma významne mrkla malými očkami na Annu. 
^Kerozumela som všetko, len že jej cestou vyznal lásku.,* Znali 
i$ä vraj pred -rokmi — — vraj stará láska nehrdzavie — a smiali 
Ba mi posadli* Kedysi vraj ledva sa vyplietol: chcela, aby si ju 
fsaJt lebo m s ňou zasnúbil, nuž musel odijsf inam... Dnes síce 
by pristal^ ale vtedy* , . Spomínal i dedictva, ktoré zrazu bolo „fiičl" 




Ž16 

A keby si vraj bol mal sobrať všetky dedinské húsky, s ktorými 
mal takéto episodky . . Tučný mu hrozil, že to odpíše jeho žene. 
Ale tá že je dosf múdra nestaraf sa o žarty, čo muž z dlhej chvíle 
postvára .. Nuž hla, mužská logika I „Dlhá chvíľa — žarty — 
episodky 1 ".. . A neborka žena za ten čas kväčí pri kolíske, alebo 
pečuje o žalúdok pána manžela!! No, odpustite, slečinka, že vám 
rozprávam"... zháčila sa, vidiac, že tvár Annina je červená a ako 
by jej bolo do plaču — 

Bolo už k poludniu, keď Anna, na vozíku, ťahanom jedným 
koníkom, dochodila k domovu. Cesta viedla hustou, ešte sviežou 
horou. Mohutné buky stály vážne a oboch strán cesty a velebná 
tichos', aká dovôkola panovala, zvlášte účinkovala na cit pricho- 
diacej. Rozčúlenej cestou a menovite náhodným stretnutím Anne 
zdalo sa, sta prichodila by z malicherností do sveta vážnych zá- 
ujmov, sila prešla by zrazu z komediantskej siene v tajomný, vele- 
bou dojímajúci chrám. 

A cítiac sa tu doma a v svojom zvyklom živle, celé prázdniny 
zdaly sa jej už len ako živý sen : pobyt u priateľky, malicherné, 
nepekné zahrávanie sa so zaľúbeným kupcom, záhalky na pohovke 
v teplé odpoludnia a vôbec celé bezmyšlienkové žitie — ktoré 
ináče bolo jej tak potrebné! Takto dialo sa s ňou zakaždým a 
vždy potom s potešením chápala sa práce na počiatku školského 
roku. Túto považovala za úkol svojho života, v nej videla svoju 
dôležitosf. Bývala hrdá na svpju samostatnosť a takmer i šťastná. 

Teraz však cítila, že k tomuto chybí jej čosi . . Sťa bola by po- 
čas svojho pobytu v cudzom kraji ztratila niečo zo svojej úplnosti... 
Nebola to chuť k práci, ani energia, len čosi vedľajšie, z citu, či 
len fantásie. Spomenula si, ako blúdevala horou, zaujatá jedinou 
predstavou, a ako jej to nejasné fantasovanie lahodilo. Ako zamy- 
slela sa o tom, jasne predstavila si doktora s jeho predvčasne zo- 
starnutou vráskavou tvárou, s plešinou na hlave a šviháckym ne- 
pekným chovaním sa, a zrazu bolo jej jasné, čo jej chybí . . Ztra- 
tila peknú predstavu o láske, ktorej nikdy nebolo, ztratila vieru 
v človeka, ktorého v svojej horskej samote stavala si do falošného 
svetla. Za roky cítila sa byť povznesenou nad svoje pomery senti- 
mentálnymi strasťami — a dnes zrazu videla, že bola pošetilou 
hrdinkou nasnívaného románu. Ba ani nie románu, len smiešnej, 
zahanbujúcej frašky, ktorú on zahral si s ňou pred rokmi — 
i dnes. 

A rozvažujúc, že on chápal to takto už vtedy, a dnes, po 
ôsmich rokoch, prezrel ju okamžite (lebo ináče nebol by sa choval 
k nej tak urážajúce), cítila sa pokorenou a zahanbenou sama pred 
sebou. A vytriezvená videla, že chyba stala sa nie v rozijdení sa 
s milencom, ale v sentimentálnom, tragickom ponímaní toho, čo i 
pre ňu malo byť len episodkou. Lebo bez nezdravého fantasovania 
dnes, možno, bola by ženou jedného z tých, ktorí potom prišli a 
ktorí v svojej čestnej prostote zdali sa jej tak malichernými... 

Pohonič rezko zakričal na koníka zfažka vzpierajúceho sa po 
príkrej kamenitej ceste. Vychodili do vrchu; nad nimi hoi*oa už 



m 



hnky redly a vyjdiic na vrch, alío vyčarovaná objavila 

a nerovná i^ígtitika a na nej sem-tani roztratené chalupy. Jedna 

prostred iuky^ iná na pokraji hory, a na prostriedku nad vy so- 

ý m srázoín škola s červenou strechou* V zeJenoni ráraci hôr, 

Inkum oidiata Dúbravka robila dojem pekného obriízku. 

Ale Anna predstavila si svoju zínauú samotu^ ktorá zdala sa 
ej v terajšom jej rozpoložení takou slraSnou! A vnímala len jedno: 
v jej živote stal sa omyl, ktorý ea už nikdy nenapravi. 



Z básní Jána A rany a. 

Prekladá Hviezdoslav. 
Ladislav Y. 

Noc ; tma n i zúiel. Juh 
buráca, V oblohu 
Čnie hrdo Budin-hrad^ 
s veže mu škripotaf 
čuť z kovu kohúta, 

>>Kto to ? ký pohyb ? i — « 
^Len obrat sa a spí, 
môj kráľu, Ladislav: 
raz stečie lejí splav, 
tá šibe do okien. <t 

Tu mračien prietrž, z nich 
prúd vody, ohňa sprih — : 
potopu presí odkvap 
medený sústa žľab 
s bášt, štítov Budina, 

)>Co h učí množstva val? 
chce, by som prisahal ?*i 
»Ľud, pane kráľuj ten 
sťa smrť je tichý, len 
na nebi zhrmt vše.« 

Hrkl putá, spadly s nôh, 
bez gazdu — : po múroch 
budinskych ťiško v hĺb 
— tu i tam chmáry chlp -^ 
sa vážni spúšťajú, 

»Hach! lámu okovy 
si Hunadovi ^ Ivi — <í 



9A 

?>Strach, pane, márny ticil 

Ladislav zomrel, viel^ 
a decko zajaté»<t 

V u vale pod hradom 
sa sišiel hufec v tom ; 
tak placho tiahne : včuT 
s životom uvrznul . . , 

Kani za, Rozgoň to. 

)>Tra zdvojnásobiť stráž, 
zvlášť kde dlie MatiaŠ !« 
T&Nuj Matej, v chládku sní, 
lež väzni ostatní — 

tých, pane, nikde met.« 

Oblak sa vybúril, 
víchor sa vyzúril. 

V sept znežnel vín prv vs£tek| 
na tisic hviezdičiek 

kolisu v Dunaji. 

» Preč I pokým ešte Iza: 
zem česká — istejšia, « 
ííNač báť sa, kráľu môj? 
hla, živly na pokoj 
šly v sveta priestore. 4i 

Spáč spánku zaživa, 
kto zbeh^ sa pokrýva; 
nech zšuŠti na kre Ust^ 
už drábov vidí ísť 
Kaniža^ Rozgoň to. 

í* Ďaleko pomedzie? 
Co chvíľka, smrt v nej tkvie !« 
»Hi3cd p reze ň sme; i shoď 
tieň, pán môj: 5 namif toť, 
i deckop zajatec. « 

Svit spáča prerve v snách, 
potulovača strach; 
ni vánku, šumí však, 
n i mráčka, ale jak 

hluk, blesk by z diaľavy — 

3^0, OS vez pery mi 
priam, Cechu úprimný k 
»Tu kalich, piže zdravý 
môj kráľUj Ladislav, 
ukája* . , sťaby hrob!^ 



Stoj, pomste ! spočiň — zdriem — : 
má váz na česká zem; 
kráf tobôž v zemi tej, 
aj zostane vždy v nej, 
vlak väzeň vráti sa , .J 



Rodinný kruh- 

Večer je, je večer: *- každé odpočíval ! 
Na m omši vetve vidno čie r no kývať; 
bručí hnoj i val, sa k stene zahnal, buchne 
v tom sa hodne do nej, nato potom zčúchne, 
Jakby boly nohy v/.rástly hrudným zrutám, 
ťarbavé sa žaby kopŕcajú tu, tam; 
brnká netopier, vže strechu šochne-zjcžl, 
huhúka $1 sova v starej, kusej veži. 

Na dvore sa belie srst samotnej kravy: 
^azdiná ju práve podojíla; trávi 
čas, si prežvákujúc, veľmi krotké plemá, 
trebárs hladné tela otíka jej verná. 
Súľa sa i mačka — loviť nemá chuti — 
osí ražne si stĽipa, chrbet roztiahnutý, 
zastane, kol zjästri: a hup! jedným skokom 
v pitvorci sa octne, zablýskajúc okom* 

Do korán sú dvere ; ohniska lúč, raotok 
ich, tak vábne žiar í na ty nový plôtok. 
Predo d verní i leží dunčo vyslúžilý, 
na prah oprel predné^ na tie sánku schýli. 
Dnu gazdiná mlieko precedi však zaraz, 
prosiacemu chlapcu z neho chlipnúť dá raz ; 
žatým zamieša sa vo spoločnosť detskú, 
v hviezd jak kŕdeľ vlúdna luna na nebeskú. 

Dievčina na vydaj šmáň na oheň kladie: 
je najväčšia, krásou * , , zornička v ich rade, 
Zeliezko si hreje: rúcho zrieť až skvieí sa, 
len ho opigľovat! . . . zajtra sviatok predsa \ 
Vôkol drobizg, bájke naskichujúc f v h ústi 
o vleku), bôb a či hrach lírkavý lúšti ; 
% lu^tln za chlp hodia v plameň, vzbĺknu v škvare : 
a to osvieti vše ich okrúhle tváre. 

Najmenší čvirk chleba chce — vyzúva; vzneslý 
zas otáča uhlík : hadov z ohňa krcsU. 
Číta starší — na niČ nedbá okolité — ; 




z tohto chlapca bude kňaz, sa nahíadite!. , , 
Aspoň tak vse rečie susedom ich ňaňo, 
bárs syn nesháňa sa po modlitbách; áno^ 
radšej verše, nóty má, zkusujú všetci, 
ba i sám probuje aktadať také vecí. 

Cveng ! motyka v tom : v schod dal ju gazdíi kdesi ; 

páskovanú kapsu na klin pozavesj ; 

kntroSi v nej dctva, ver* by našla rada 

i o mrvu chleba, akú vtáčik zbadá. 

Prelaknute zpiští, ktoré do nej vpáli: 

juj I čertík. . ak nie, toi. . * ^ajáčiček malý!* . . 

Bude to radostí : zaspia ak očistom ; 

vynukujú ztuha kapustným ho listom* 

Gazda ale povie äobfy večer vrelo, 
sadne, by odpočlo ustaté si telo ; 
prašným rukávom si čelo pretre kruhom: 
^brázdené je z hustá iivota už pluhom* 
Lež jak zobzerá sa po výhonkoch jarých, 
hned mu tmavé vrásky zhladi pôvab, zdar ich; 
v pahreb začre fajku, ňouž starosti zbýva; 
rozsmeje ho milá žena shôvorčivá. 

Dobrá čeladná mať avšak neotáľa, 
svedčno, mužovi by i večeru dala; 
pošupne stôl z kúta, a ruk dva- tri ruchy, 
na tom predloží mu pokrm jednoduchý* 
Ona jedla u z, i deti — nuž, sám môže — ; 
no muž núti ju : »ba poďže, žienka, nože !« 
Lepšie chuti, všetci jest ked hačnú vencom — ; 
po stehienci, krielku podá deíúrencom, 

Ale kto to klope? i*Pozrij dievča^ Zuzka; 

nebodaj kýs* chudas nocľah pýta — Ľudská 
vec ho prijať, keď je bezpristrešným^ biednym : 
beztak trpi dosť, kde zatvárajú pred nim!^ 
Navráti sa dcéra s pocestným, O ^ťuli 
vojak vstúpi, praje dobrý večer; stuH 
micy; »Boh požehnaj i tej vašej strave, 
(skončí), * tých čo ju požívajú práve !« 

Zadakuje gazda: )>Poďte s nami takto; 
dolej do misy, ak nedosť by v nej, matko! — € 
Zve ho rúče, bliž by prisadol ; »3em, aha ! . . . «t 
Aj sa Tahko dá sviesť, zprvu bár sa zdráha. 
Hlad im veľká misa trebárs s vlastnou škodou^ 
smäd zas krčah črstvou uchlácholi vodou; 
sotva aj prehodia slovo, pokým jedia: 
pu, plnými ústy hovoriť sa nedá. 



šsl 



Však keď po večeri sa tak chyti slova, 

nezadŕha sa viac vrava žobrákova; 

tíško pustí sa, sťa potoku sa vodí, 

čím dial tečie, tým viac pribýva mu vody. 

Tu i žiak odloží knižku, k vôli zvedú 

s pozornou sa tvárou vždy viac nahne k predu ; 

a jak vyslúžilec v reči pozasekne: 

»rozprávajte ešte dalej -— «, prosí pekne. 

)>Nie to povesť, chlapče! — «, otec zahriakne ho, 

no vandrovný slúchne, ctiac si žiadosť jeho; 

s nemou vrúcnosťou mu každé ovisieva 

z čeliadky na vravných perách, najmä deva — 

Tá, keď nezačujú, nehladia, jak vzňatá 

fakla, p3Ha sa ho. . . na staršieho brata; 

čo sa dozvedá oň, tretí rok je priam už: 

ešte rôčik počká, dotial nejde za muž. 

Večer je, je večer. . . Oheň leda svieti, 
prižmuruje viečka popolové; detí 
tiež by spaly, — jedno je už božie, oné 
s okväcnutou hlávkou na matkinom lone. 
Zriedka prerečie hosť, zamýšia sa zhusta; 
v to len mačka zdudá kdesi zpod čelustia. 
Tu oklacok slamy na zem porozkladú . . . 
a prevezme svrček tíSe nočnej vládu. 



Dante. 



Stál som nad vôd jeho hlbinami; hladký 

bol ich povrch, ale súmrakom sa šeril, 

sotva ružolístkom hnul, jak zeme matky 

hruď v čas triašky, leda i len vlnky zčeril. 

Zrkadlom, sťa oceľ, verne odrážaly 

svet — i mňa : človeka ; no k dnu dozrieť stálych 

krútňav ich, sa márne oči namáhaly: 

tíe len on znal — hádam ni on — nepoznal ich. 

Podivný duch! roveň nesmiernemu nebu, 
v ňom čo podo mnou sa uziera tak sdielnel 
jemu roveň len na rozsah, na velebu, 
i^ že každé je tak nepochopiteľné. 
Človek... básnik (och, to meno potĺka vé!) 
upustí svoj lichý venček, strnúc v duši, 
i jak do kostola bol by vkročil práve, 
vzývajúc si klakne, lebo Boha tuší, — 



Nad tých hlbín bezdnom olovničná váha 

umu perim utkvie, 2virgá vo za vráti : 

ale duša d ti, ako vir ju tíaha, 

a myálieiika v divnej predtuche sa ztratí, 

Neznámych sfár cíti nátlak, ustráchaná 

radosť unáša ju svitu perutami^ 

počuje sa hádzat-zmietaf leviathana, 

šplachtať . . . Dučk Boží sa rozpíal tiad vodami* 

Môž'-li duch ten božstva časť byť? veď to jedno 

je, ni nepodlieha delbe na atómy; 

abo či môž' oko smrteFnika biedno 

spatrit ducha svet pri plnom povedomí? 

Tisícročie zájde, nové svitne v jase, 

jeden kým sen nebies zblúdi v fudské ranožstvo, 

neverný by človek priučil sa z^sc 

vzývať v stĺpe chmáry utajené Božstvo, 



'•»«•- 



Praobyvatelia spišskí. 

Napísal Štefan Mišík. 

Že Spiš už v predhistoriťkťj dobe bol zaTudnený, toho sved- 
kovia sú početné nálezy arťhäologícké na ázemí tejto stolice. Ale 
ku ktorej rodiue europejskych národov patrili prvotní obyvatelia 
Spiéa, nie je známe. Povesti o Keltoch sú zväčša len domnienky, 
zakladajúce sa na predsudku, že bronzové predmety našich nálezov 
môžu pochodit iba od tohoto a nie iného národa ah?ho len jpmu 
Bamému boly vlastné. Ved je isté, že Keltovía mali a upotrebovali 
bronz; ale z toho ešte nenasledujftj že ho druhé nánxly neznalý 
alebo neu?Jvaly. Bronzové predmety nacbodia sa v nález ískáeh celej 
Európy, ba i v severnej Asi i. Až na Sibirí v meste Minusinsku 
pri rieke Jeniseji sriadené je museum bohaté na bronzové nálezy 
tamejšieho kraja. Nuž kdeže sa podel ohromný národ Keltov na 
toTkých priestranstvách rozvírený, ked neoataly po ňom len chatrné 
zbytky v západnej Európe? ^ Bronzové nálezy na Siblri pri- 
vlastňujú archíiologi akémusi fínskemu pranárodu, z čoho nasleduje, 
Že užívanie bronzu nebolo výlučnou vlastnostou len jedného ná- 
roda* Keltovía boli síce v starej Pannonii, ale či dlho a či osa- 
dili sa 1 u nás vo Spíšij to má sa ešte len dokázal Nebohý spiÄský 
historik Hradszky, ktorý zprvu tuho propagoval náhľad, že i vi 
Spiši boli Kelti, ked som ho potom neskoršie v Novej vsi navMívil 
a prosilj aby mi úprimne povedal, čo myslí o Keltoch vo Spi^i, 
nehovoril nič a len s akousi nevofou kývnul rukou, ako by bol 
chcel povedat: ,*To je u mňa už prekonané stanovisko," 

Z doby historickej nemáme ani cudzích, ani domácich pra- 
isenov, z ktorých by sme čerpať mohli spolablivé zprávy o národ- 



£38 

Dosti iu^ob]rvateIo¥ sfd&ských. Zemepisná poloha stolice, jej ne- 
pretržité spojenie so všetkých strán so živlom slovanským, potažne 
slovenským, polským a ruským, oprávňuje k predpokladaniu, ie 
praobyvatelia jej boli Slovania. I Nemci, hoci staré zákony uhorská 
a výsady kráľovské spomínajú ich ako hospiies, sú praobyvatelmi 
Spiša; ale títo priäU sem neskoršie, a síce zväčša ako baníci a 
hutníci. História mlčí o Slovákoch i o Poliakoch, lebo tí už dávno 
tu boli^ ked nemeckí osadníci prišli. Baníctvo bez roľníctva nedá 
sa ani myslet v tie časy. Čože by tu nemeckí baníci boli jedli, 
keby slovanskí roľníci neboli obrábali pole, neboli pásli ovce a 
nedochovávali rožného dobytku? Ked sa tu Nemci osádzali, vtedy, 
ešte nebolo železníc, ani paromlynov, a predsa bez chleba nemohU 
delovat na zlato, striebro a med. Neskoi^e ovšem i Nemci zaobe- 
rali sa roľníctvom tam, kde sa im lepšie vyplácalo, a naopajk 
i Slováci, Poliaci a Rusnáci zaoberali sa banským alebo hutní- 
ckym priemyslom, uhliarstvom a vozením rudy v krajoch, kde sa 
role obrábat nedaly. 

Ked Anonymus píše o ohromnom „Spišskom lese**, to veru 
nemá sa rozumet tak, ako by na území Spiša za jeho času boly 
len samé lesy bývalý. Boly tu bez pochyby ohromné lesy ; no mie- 
stami — menovite v údoliach Popradu a Hornada -— na úrodnej 
pôde iste boly polia a lúky, kde obyvatelia mali potrebnú živnosť 
pre seba i krm pre dobytok. Ľudnatosť Spiša za časov Anonymu- 
sových bola pomerne oveľa menšia, ako dnes; te sa ľahko dá po- 
chopíf. Ved bolo vtedy tak i v iných krajoch. S rastúcim počtom 
obyvateľstva šírily sa polia a ubúdalo lesov; no ešte í za našich 
časov je vo Spiši pomerne viac *Iesov, teda viac dreva na predtý, 
ako na pr. v Orave, Turci, Liptove atd., lebo tu nebolo pltnice a 
len asi od 36 rokov následkom železničnej premávky má spišské 
drevo väčší odbyt. Nedá sa tajit, že bane a huty za 500 — GOO 
rokov pohltily tu mnoho dreva;*) ale to bolo zväčša len v údolí 
Hnilca. Ešte v 18. století mesto Nová ves na 13.000-jutrovej lesneg 
ploche Jkemalo nadostač svojich dosák a kupovalo ich od gemer- 
ského panstva gr. Andrássyho. Dnes, ked hutníctvo kleslo a lesy 
riadne sa kultivujú, predáva sa drevo i do Liptova pre tamojšiu 
cellulosu a mesto len z lesov má ročitého dôchodku pol milliona 
korúu. 



^) Yo spise Adolfa Mannícba „Kurze Gescfaicbte der Oberongaŕi- 
scben 'Waldbttrgerschaft^ čítam: „Dass der kostbare Bergbau, In dasigen 
LObl. Kais. KôDÍgl. Zipser u. Gôm5rer Gespanscbaften zd alteu Zeiten 
Q. anie secula mtisse stättig betríeben sein worden, ^liiellet aas deren 
änsserlichen Dingen, als da sind: Treib u. verbrochene Gaplscbädíte, 
Halden, Stollen, Ôrter, Kohl- und Htttten Städte n. s. w. Dass viele 
florisaot gewesene Bergwerke durch verderbliJbe KT!eg6empT>ningen, unge- 
heaere pestileuzische 'Saidhe i d Abfall und Abbrucb g^komnien ^nd mid 
bis aaf ansere Zeiteu in äusserste Verôdang gerathen sind.'' (Tom. L 
Pag. 3.) 



ffeí4 



Uznávam, že o spíSikvch národnostnýcli ponierocb v iiiinulosU 
fažko je napísaC dačo určitého, ked tatárska a hu^itická pohroma 
zníf^ila mnohé dôležité listín j% ktoré by staré deje, spoločenské a 
národnostné pomery náležité objasnily. Ale 1 na základe zachová* 
ných listín a cudzích dejepisných pramfíňov ani jeden vážny skti- 
mater spišských dejín, ba ani len premľiítený Nemec Alcsander 
Míinniuh nepochyboval o autochtouíi spišských Slovákov alebo Po- 
liakov, Nemáme písomných pamätníkov slovenského, poľského a 
ruského ja^ívka, z ktorých by sme poznali jeho vývin, hranice Jehe 
rozšírenia a vplyvu. Isté je len to, že Slováci m dnes éíselue naj* 
mocnejší a kultúrne, navzdor macošským pomerom, ovela vyšéie 
stoja, ako Poliaci a Ru^náci/ Kemci rapídne klesajú v mesUk'h a 
podliehajú vplyvu madarŕiny, slovenčiny a porštiny. V dedinách^ 
kde kedysi vo väčšom počte bývali, ako v Smižanoch (SchmOgen), 
Ilaéovciach (Sperrendorfla v Odorine, dnes sotvy nájdeme rýdzeho 
Nemca. Kedysi^ ked ešte kvituul bauský a hutnícky priemysel, kecl 
ich cbránily velké výsady alebo za tmm Bacha a Schraerlínga 
dvíhala a maznala germanísacia, mali vefký vplyv v celej stolici* 
Dnes isú zväčša politickými nullami. Ich reč v hlavnejších stolič- 
ných centrách už sa neozýva. 

S istej strany vytýkalo sa mi, že som kedysi bez náležitej 
Bamokritiky — ako vec, ktorá sama sebou sa rozumie — opisoval 
kolón isáciu Spiža v srny ale, ako by tu Nemci neboli zakladali .mmo- 
statiié obce, ale osádzali sa už v jestvujúcich slovanských, potažne 
slovenských alebo poMých obciach. Nuž je to moja skromná mienka, 
ktorej — bez toho, že by som na ňu patent žiadal — i dnes sa 
pridŕžam ohladom nemeckých obtí, kde slovanské mená doteraz 
sa zachovalý. Meno Poprad iste je starí^íe^ ako Deutschendorf; 
ono je slovanské a iste bolo dané Slovanmi (všetko jedno, či bolí 
to Slováci a či Poliaci) dedine, v ktorej bývali a ktorú Nemci, ked 
sa tam osadili, nemeckou, teda Dentschendorfom pomenovali ; ale 
Slovania i dnes poznajú len Poprady ba i nemecké meno Deiits^íheii- 
dorf počut dnes len veFmí zriedka, hoci dve tretiny obyvateMv» 
su Nemci a len tretina Slovákov, Keby sa tam Slováci boli íie- 
skoršie osadili, ako Nemci, iste by bolí prijali len nemecké meno. 
Z toho zatváram, že pôvodné obyvateľstvo íamejšie bolo slova ti§ké| 
t, j. slovenské alebo poľské. Dnes sú tam Slováci mieáaní*s Po- 
liakmi, ale tak, že títo sa už poslovenčili. Len potom, ketl sa tam 
Nemci osadili, dedina slovanská spojila sa s nemeckou tDeutschan- 
dorfom) v mesto Poprad, ktoré dnes í Nemci tak volajú. Možno, 
že Nemci osadili sa v samej dedine Poprade; ale mohli sa osadif 
i v bezprostrednom susedstve tejto, pomenovať svoju dedinu I>eu- 
tschendorfom a potom s dedinou Popradom spoji t sa v jedna 
mestskú obec pod menom Popradu, ktorý za istý čas bol eáte 
Deutschendorfom, ale Slovákom len Popradom a dnes už napospol, 
ba aj úradne známy je len pod týmto menom M- 



') Eíeka Poprad je n Nemcov i Poper* 



^5 



l^ííet ínycb písíinvch svedectví o pôvode a národnosti ohy- 

^teMva, tam staré raeníi, žijúce v iiiluve pospolitého íudu, ne- 

rahodno ba^'atelísovaf. I neíneťká olíec Grrossschhigendorf (mad. 

lajgTHzalúk) je rozhodne slovanského pôvodu, hoci je dnes temer 

ŕluéne nemecká. Slováci i Poliaci ju menujú Slavkovom, teda 

ŕj prvotní obyvatelia, ktorí jej dali toto meno, nemohli t)jt Nemci, 

^kreiti tohoto Sláv ková je vo Spiái i Vyšný Siavkov (m. FeM- 

lók) so slovenským i Slavkovek (m. Kissiíalók) m poTským a v Ša- 

li Nižný Siavkov (m. Alsószalók) so slovenským obyvatcTstvom. 

Tak je i so Žakovcami (nem. Eisdorf, maÍT, Izsakfalu). Ako 

Poliad i Slováci vedeli slovanské meno tejto dnes čisto ne- 

íeckej obce, keby ša tak nikdy nebola volala? ^ A ako by jej 

mké meno boli ílali nemeckí oliyvatelia, keby nikdy tam ne- 

íílovanských obyvateľov^ ktorí ju v svojej refi Žakovcami me- 

jtaIj? Ved i madarské jej meno utvorené je nie dFa nemeckého, 

ie áía slovanského pôvodného mena. To samé platí o Gniazdach 

lem. Koiesen)^ Belej, Podolinei, Ijubicij Stráži (nem, Miehelsdorf), 

[atejovciacb a iných dedinských i mestských obciach, kde dnes 

temei bývaj ň. S lo vanilke mená týchto nemeckých obcí poukazujú 

J eh slovanský pôvod, O 1) u rande (slov. Tvarožnej) a Menharde 

>v* \>bove) tiež možno tvrdit alebo aspoň za veľmi pravde- 

»né držaC, že tamejší pôvodní obyvatelia boli Slováci alebo 

ici; dnes sú tam Nemci. Slovanské meno Levoíe Je svedkom 

slovanského pôvodu; lebo terajšia LcvoCa, založená po tatár- 

^om plene, mala iste nielen nemecké, ale i slovanské obyvateľ- 

tvo* Pred vtrhntitím Tatárov Levoéa stála na tom mieste medzi 

leínou Levoŕoii a Harikovcami, ktoré u ľudu slovenského i teraz 

je v, Stará r.evoŕa'*. 

Ke<í národopisné a jazykozpytné štúdie Spiša dalej pokročia, 

ij bude možné bližšie určit hranice slovanských národností vo 

fi&i a ich vplyv na vý^in spišskej slovenéiny. No zdá sa, že to 

nebude t4ik skoro, ked nemáine k tomu dosť ľudí, a kton'ch 

pilne, tí nemajú éasu ani prostriedkov, aby sa takej práci s úspe- 

mm venovali. Jednotliví dilettanti-sberatelia ľudových povestí, 

iesnft miestopisných názvov atd. môžu síce tu i tam vykonat kus 

HtoČnej práce, ale táto predsa bude len povrchná, ak len na seba 

Mnýťh budú odkázaní. Tu v týchto národne naozaj zanedbaných 

hitichých kútoch Slovenska, vo Spiši, Šariši, Abauji, Zemplíne 

Užhorode, môžeme v každom ohľade úfať hojnú Žatvu, ak počet 

ffinilíov narastie a začneme pracovať seriósne, sústavne a vytrvale. 

Na konci dovoľujem si ešte jednu poznámku. Ked sa Nemci 

^píša sťahovali, také sťahovanie nemuselo sa dia£ naraz a en 

ale zponenáhla a vo Yáéáích-menších skupinách prichodili 

noví osadníci z rôznych krajov Nemecka, Turingovía, S asi a 

^bi M; mnohí z nich neprišli prosto z Nemecka, ale za dlhý čas 

fit osadení na Morave a v Sliezsku. Tak i dnes vidíme, ako sa 



I Y Podolinci eSte asi pred 00 rokroi v jednej íasti mesta bývali 
T diuhcj Sa si. 

16 



Ž26 

lud náš, bohužial, sťahuje do Ameriky nie vo verkých zástupoch, 
ako kedysi divé hordy mongolské do Európy, ale v menších skupi- 
nách. I z Ameriky prichodia sem naši vysťahovalci a nezakladajú 
osobitných obcí, ba neosádzajú sa v bývalom rodisku ; ale obyčajne 
v blízkosti miest a dedín, kde rodinu svoju pohodlnejšie zaopatrit 
a vyživiť môžu, budujú alebo i v nich zakupujú domy, ako na pr. 
Slováci v Novej vsi, Poliaci (z Magury) v Belej a Ľubici. Takým 
prirodzeným spôsobom dialo sa kedysi — aspoň zväčša — sťaho- 
vanie Nemcov a ich osádzanie na území Spiša. Kto myslí, že tak 
nebolo a byt nemohlo, má povinnosť udať príčinu a svoje proti- 
dôvody bez obalu vyniesť na svetlo ; tak lepšie poslúži pravde, ako 
plytkým skepticismom a pochybovaním o samokritike ludí, ktorí 
i bez jeho dovolenia opovaiigú sa mat svoju osobitnú mienku. 



Soznam nemeckých obcí spišských, ktorých slovanské 
mená, zachované v živej reči Tudu, poukazujú na slo- 
vanský pôvod. 

1. ÄUwasser^ slov. Stará Voda. 

2. JSinsiedél, slov. Mnišek. 

3. Schmollnitz^ slov. Smolnik. 

4. Bauschendorf, slov. Bušovce. 

5. Durand^ slov. Tvarožna. 

6. AUwálddorf, slov. Stará Lesná. 

7. Hólumtz^ slov. Holumnica. 

8. Eisdorf, slov. Žakovce. 

9. Majerhof^ slov. Majorka. 

10. Menhard, slov. Vrbov. 

11. GrosS'Lotnnitjs, slov. Lomnica. 

12. Nehre, slov. Strážka. 

13. Boks, slov. Rakusy. 

14. Toportz, slov. Toporec, gen. Toporca. 

15. Bierbriinn^ slov. Výborná. 

16. Biesdorf, slov. Ruskinovce. 

17. Kniesen, slov. Gniazdy. 

18. Klein-LomnUz, slov. Lomnická. 

19. Pudlein, slov. Podolinec. 

20. Neutvalddorf^ slov. Nová Lesná. 

21. Felka, slov. Velka. 

22. Matzdorf, slov. Macejovce. 

23. Gros$schlagendorf, slov. Slavkov. 



227 



24. Oeôrgenberff, slov. Sobota. 

25. Michelsdorf^ slov. Stráža. 
2G. Ĺeibiii^ slov. Ľulíiťa. 

27. DeuiBendorfj slov. Poprad, 
2H, Zíeíci, slov, Bela. M 



^) Käsmark je rozhodne nemeckého pôvodu a podohne i 6rdUmÍz; 
kho mená Keimarek (Kežmarok) a ŕJdMica s u len skornoleniny m- 
mzkfďi mioD, Rieka GôUnätt po ktorej vzniklo nemecké meno mesta, 
kh kedysi Slovo kom iste Hnilec, lebo od tohoto mohlo vznikaúí meno 
slijveíisiiej obt-Oj ktorá [iri ňom leží. 1 slovenská obec Hntlčik má svoje 
luenij od potoka, ktorý kedysi isle bol HnUčik a nie Eíseuhach, ako 
h Kemci pomenovali. Teda Slováci iste neboli pôvodní obyvatelia Gel- 
nice, lebo by ju tiež boli menovali Hnik-om, 

Takáto je moja skromná mienka o pôvode spomenutých nemeckých 
okl. Neniettké ob^e^ ktorých slovanské mená v živej rečí fuda nŽ ne- 
jeshfíju. ako na pr. MuhUnhacK Hunds'iorf (mena Hmtcuvce nikde ne- 
P'^f-iiť)^ Hobgart, Schweäier, Wagendrússel majú nemecký pôvod. Von- 
c^nšd alebo Milbok sú len slovanské skomoleniny nemeckých mien, 

Štvfmi Mišik. 
— — *##• 

Čo hľadajú polské ľudové piesne v mo^ 

jej sbierke slovenských fudových piesní 

zo SpiŠa? 

Ked som pred uiekolko rokmi cestou našej Museálnej slovenskej 

''^pdoCnosti uverejiiľl tiialii sbierku slovenských fud. piesaí zo Spiša, 

M som predovšetkým ílmysel upozornit vzdelané obecenstvo naše 

Lflu ^úmn spiáského slu veii.sk ^'dio ľudu bez toho, že by sora piesne 

IĽeto kriticky rozberaL O kritirkom rozbore a roztriedení ich ne- 

ftwhlo byf ani reči. Vej taký rozííOť a roztiiedenie môže sa stat 

stne iba potom, ked Inidťi známe a sobrané slovenské ludové 

desne z celého SpiŠa. Leo potom bude možné správne postidenie, 

' plesne tieto sú pôvodné a či zo západného Slovenska prevzaté 

tunajšej krajomluve prispôsobené. 

Pod tým istým záhlavím „Piesne Tudu slovenského'' vyšla odo 

i malá sbierka piesní Tudu poľského vo Spi ši, menovite za 

igurou. Ale isté kruhy literátov našich a polských pozastavily 

nad tým, že som piesne poľské pod menom slovenských uve- 

Jaíl Držím za potrebné objasniť nakrátko, prečo sa tak stalo. 

MiÍLírád uznávam, že by sbierka poľských Iiidových piesní zo 

jííŠÄ liola mala výn^ít pod osobitným záhlavím; ale ked som otázne 

sne sbieral, vtedy som ešte nevedel^ kde sa poľština spišská 

idí a kde sa začína slovenčina. Vedel som síce dobre, že zn. 

aron panuje podhalanské nárečie poľštiny* ale nevedel som, 

le prestáva. Okrem toho mi nebolo neznáme, že spišskí PoUaci, 

15* 




ŽŽ8 

ako som zkúsil za Magurou i v okolí Ľubovne a Gniazd, považujú 
sa za „Sloviakov"* ; uznal som teda za primerané otáznu sbierku 
pripojif ku sbierke slovenských ludových piesní, dobre vediac, že 
každý vzdelanec na prvý poblad rozozná spišskú poľštinu od slo- 
venčiny a podla toho i sám posúdi, či obyvatelia severovýchod- 
ného Spiša sú Poliaci a či Slováci, za akých sami radi sa vydá- 
vajú, posúdi, aký vplyv spišská slovenčina mala na poištinu alebo 
naopak. 

Piesne polské zo Švábov počul som z úst tamejších rodákov, 
ktorí u mňa slúžili, a tí í vyslovovali len ako slovenské v slove 
lom a nie ako t, — Zo Ždiara dostal som piesne len prostrední- 
ctvom tamojšieho farára, ktorý bol rodený Magurčan a predsa nikde 
nepísal 1. Od koscov z Repísk^) počul som I iba v pomocnom 
slovese bel, (t. j. byl). — V spišskej slovenčine prichodí t najviac 
v Jabloňové, Ordzovianoch atd.; ale ztadiaľ neuverejnil som ani 
jednej piesne. Či t prichodí v Brutovciach, neviem ; piesne tamojšie 
podal mi učitel a ten sa nikde o nom nezmienil. Nie je pravda 
teda, že by som ja spomenuté i bol schválne vynechal. 

Ostatne moja sbierka bola len chatrným začiatkom. Iní sbera- 
telia dobre urobia, ked slovenské piesne vo Spiši, ktorých je velmi 
mnoho, bez poľských, t. j. osobitne sbieraf budú. 
Štefan Mišík. 

^) Na raappe Niederlovej miesto Repisko má byf plurál, teJa lie- 
piská, gen. Repísk. Toto je meno poľskej obce za Spišskou Magurou. 



-'^«*- 



Sclavinia uhorská. 

Napísal Fr. V, Sashiek. 

Naši dejepisci, ktorých je hromada, majú zaplnenú hlavu tým 
bludom, že až Arpád priniesol názov Uhrov k brehom Dunaja a 
založil monarchickú dŕžavu uhorskú od Karpatov až k Adrii. Pod 
Uhrom namýšľajú si Madara. Je to protihistorické. Ešte Arpád 
nebol ani „iu lumbis patris", ked storočím pred ním geografické 
Ugor a Ungaria (OjY^pia, OjyyoP^^í Ungaria) slyšané boly pod Savou 
a na Adrii. I sám maďarský učenec historický, dr. Márki, prinútený 
bol dať mi v tom za pravdu ') : teda geografické názvy Úhor a 
Uhorsko neboly prinesené ani k brehom Dunaja skrze Arpáda. 

Na pravej strane Dunaja už za doby Rimanov bola Pannonia, 
ku ktorej nebolo počítané územie na lavej strane Dunaja medzi 
týmto a Karpatmi. Toto územie už len predsa muselo mať <?vojť 
vlastné meno. Jaké však? Jako tie zeme, ležiace u hôr od Adrie 
až k žríedlam Savy, nosily meno Uhorska*), tak i to územie, le- 



') Századok 1906. str. ;i7fi— 379. Slovenské Pohľady 1905. str. 630. 

') Slovenské Pohľady 1906. str. G30. Dosavád po ranohych prr- 
menárh z krajiny uhorskej (marchia Hungariae) zostala Goricia ako re- 
liquia drievnej Ugoriciae* 



žiace medzí Karpatmi a medzi lavým brehom Dunaja, dosíIo meno 
Uhorska, čili územia u hôr Karpatských ležiaceho ';. 

Uhri a Uhorsko sú názvy geografické síce, ale upotrebúvané 
bývalý i k označenia obyvateľov*;, ktorých menovaH bud Bielo- 
Uhry alebo Čierno-Uhry *), činivSie rozdiel medzi bielym a čiernym 
Uhorskom *). 

^j Jako s predložkami 0a a pod povstaly názvy : Zagoría, Zagreb, 
Zachlomia, Podgoria a Podgoriacam, tak s predložkou u povstal i názov 
Ugoria, Ungaria (Ou^opio, Ou-ffopia). Slovenské Pohľady 1903. str. 283. 
S tým súvisí aj názov Transsilvania. Jej názov Siebenbargen, Sedmo- 
hradsko a Septem castra je pozdcjšie utvorený nesraysel. Hnnfalvy — 
Scbwicker: Etnographie von Ungarn. Bndapest, 1877. str. 294. Čo zna- 
mená Transsilvania? Je to preklad názvu Zagoria, Zaborsko. Predpo- 
kladá buď ázeínie za horou (trans silvam) alebo krajinu za Horcom, 
čili za Uhorskom (Silvania); lebo, kde je a iami^ strany (trans;, musí 
byť i s tfjto strany (cis Silvania. 

*i Obyvateľom prikladali buď spoločoý geografický názov Ungarns, 
alebo vlastný. etnografický názov. Salecum, natione Balgarum, educatione 
Hungarum. Luitprandns. Sborník Velehradský. V Brne, 1885. IV, 61. He- 
fcie: Conciliengcschichte. IV. 610. Avari (Bulgari), qui dicuntur Ungarí. 
Annales Fuldense-* ad an. 901. Avari, qui dicuntur Ungari, in his tempo- 
ribus ultra Danubium peragrantes. Aonales Fuld. ad an. 894. 

*) Jakokoľvek zemepisec Ravenátsky skomolený je, vyčítať z neho 
Bicio-Uhrov, keď píSe : est patria, quae dicitur Albis Ungani (Albi Ungani), 
moDiosa per longum, quasi ad Orientera ifl!:!tum extenditur; cuius aliqna 
pars Baias (provincia Vagi) dicitur... Coníirales eiusdem regionis sunt 
patriac . . . Pannouiae. Ravenuatis Anonymi Cosmograpbia. Berolini, 1860. 
pag. 213. Tributarii (Russis) fuerunt . . . Kosari, Balgari ad Danubium, 
Vngari albi, Czeclii, Poloni ... bi omnes olim uno nomine Slavoni dice- 
bantnr. Geogr. Kussiae, vicinarumque regionum circa an. 948. Ex SS. 
septemtr. Auctore T. S. Bayer. Corament Acad. scientiarum imp. Petro- 
poli t. X. Petropoli, 1747. pag. 371. Auctor Knigae Stepennaiae ad 
an. m. 6475. a. Cbr. 967. Cisár Konštantín Porph. menuje tých Hor- 
vatov, ktorí bývajú na Považí (Vagibareia) pri Bielej Hore, bielymi Hor- 
vatmi (Cbrobati albi, Ugri bieli). Const. Porph. ap. Bielowski: Mon. Pol. 
1,23. Nestor (o. r. 1116) zaznačil podanie o bielych Unroch, ktorí za 
doby cis. Heraklia (611 641) zahnali Valachov. (Gepidov) z Potisia; — 
tiež o iných čiernych Uhroch, ktorí za doby ruského Olega (o. r. 892) 
podobne zahnali Valachov z Potisia a usadili sa medzi Slovanmi. Bie- ' 
lowski: Mon. Pol. I, 557, 558, 568. Cum móram facerem in terra 
Uogrorum . . . audivi etiam de nigris Ungris. Epištola s. Brunonis. Bie- 
lowski: Mon. Pol I, 224, 225. 

^\ Brunus episcopus . . . abiít in provinciám Ungriam, que dicitur 
alba Ungría, ad differentiam alteri Ungrie Nigre, pro eo, quod populus 
est colore fusco. Ademari Hist. lib. 3. ap. Pertz: SS. IV, 129. Ste- 
pti&nus etiam rex . . . bello appctens Uugriam Nigram, tam vi, quam 
timore et amore ad fidem veritatis totam illam terram convertcre me- 
rait Ibidem pag. 131. 



Najstarší obyvatelia Uhorska vlavodunajského boli Slovania; 
,ale, ked Valasi (Gepidovia) opanovali Zagoriu (Trans8ilvaniu\ Slo- 
vania dolného Uhorska (Čierneho Uhorska, Potisia) podľahli vláde 
Valachov^). Tým zavdaná bola príčina rozdeleniu Uhorska na Biele 
a Čierne. Jasnejšie svetlo k objasneniu hranice medzi Bielo-Uhor- 
skom a Černo-Uhorskom podáva nám doba Obrov (Abarov, Avarov). 
Ked Obri vytisli Valachov z Potisia a zpod ich jarma vyslobodili 
Slovanov, ako svojich súkmeňovcov *), tou hranicou medzi Bielym 
a Čiernym Uhorskom bola Čiara od Dunaja vedia strednej a hornej 
Tisy ku Karpatom^). 

Nemienim písaf o Bielo-Uhorsku, Čili o našom Slovensku^®), 
ale len o Čiernom Uhorsku, kam Arpád uviedol svojich Turkov, 
čili mahomedánskych Bulharov a Kozarov*^). Cisár Konštantín ho- 



') Bielowski: Mon. Pol. I, 553. Slovenské Pohľady 1906, str. 421. 
Gréci menovali tých Slovanov Getmi, Latini však Dakmi. Sbomík Mu«. 
slov. spoločnosti 1906. I, str. 3. . 

^) Cum aliquando (Graeci) transmisissent discendi gratia: quinam 
trans Danubium habitent, invenerant Sclavinos, qai et Abarí nnncupati. 
Const. Porph. ap. Migne tomo 139. pag. 248. Slovenské Pohľady 1902. 
str. 686, 1903. str. 110, 1906. str. 604. 

^) y hebrejskom liste Cbasdaja (f 960) spomína sa kráľ Gebalimov. 
ktorí sá od Sekalab, t. j. Horských čili Uborských Slovanov, hraničia- 
cich s Hungryn (Čiernym Uborskom, Potisím). Bíelowski: Mon. Pol, I, 
62, 81. Abares tunc comraorabantur, ubi hodia Turcae (Arpádovi Bul- 
hari a Kozari) degunt... Ulteriora vero, que omnia Turcis babitautar, 
cognomina nunc babent a fluminibus transcurrcntibus. . . Timeses... 
Tutes. . . Moreses. . . Crisus. . . Titza. Const. Porph. ap. Migue t. 113. 
p. 271, 323. Provinciaque, cul Vag nomen est... Inde Vngarorum 
limitibns additis usque ad montes, quibus nomen est Tritrí (Tatry). 
Hranice biskubstva Pražského (973). Bielowski: Mon. Pol. I, 147. Ter- 
mini Polonoram ad litus Dauubii ad civitatem StrigODiensem termina- 
bantur, dein in Agriensem civitatem ibant, demam in íiaviam, qai Tizia 
nominatur, cedeutes regyrabant iuxta flavium, qai Cepla nuncnpatur, 
nsque ad castrum Galis (Salis); ibique inter Ungaros, Rathenos et Po- 
lonos fínem dabant. Uborsko-poľská kronika. Bielowski : Mon. Pol. I, 505. 

^®j Sborník Mas. slov. spoločnosti 1906. str. 3. Srovnaj môj spis: 
Slováci v Uhorska. T. S. Martin. 1905. 

^') Arpád nepriviedol nijakých Maďarov, ale slovanských mahome- 
dánskych Bulharov (Turkov) a Kozarov na Potisie, čili do Čierneho 
Uhorska. Slovenské Pohľady 1902. str. 686. Ta ich kladie i Kni?:l 
Stepennaja (Vidz nótu 5 j. To mal na mysli Nestor, keď písal: Keff 
národ slovenský, jako sme rickli, žil nad Dunajom, prišli zo ScytbiOf 
menovite od Kozarov, takzvaní Balgari, osadili sa nad Dunajom a pod 
manili Slovanov. Bielowski: Mon. Pol 1. 553, 557. 



torí o nkli, že sa ofladiH tam, kde bývali Obri^-;. Nestor tých 
Arpíidových Turkov (Bulharov a Kozarov) menuje Uhry, ôiernyrai 
Uhry, a to preto, že pod Arpádom osadení bolí na Potisí^ čilí 
v iieruoín Ulioľíiku ^^). Luitpraud ic!i menuje Obry '|) iste len preto, 
í^ Bulhari a Obii boli aukmenovei, 

Arpádovi Turci (Bulliari a Kozari) neosadili sa v prázdnom 
fúhíf ale v obývanom Slovanmi > Nepremenili slovanskú tvárnosť 
Čierneho Uhorska^ poneváč i ooi sami boli Slovanmi; teda kde je 
polom reč o U hroch, íiiniacich výbojné útoky na Piinoouiu a na 
zeme enropejské, pod spoločným geograckým menom Uhrov rozumia 
i Bulbaii a Kolári i Slovania s nimi vjedao slúčenl 
ÄÉkolvek tí potiskí Čierni Uliri r H9ť3 dali sa na výbojný po- 
chod do Pannonio, tí nu Potisí pozostalí mali ešte dlho svoje od 
Pannonie odchylné vlastné dejiny a svoje kniežatá; lebo pred sv. 
Štefanom kráľom panoval kniežatský triumvirát nad liržavon Uhrov, 
Svedkom toho je cisár Konštantín Porf, 

Dosavád; nasledujúc naše domáce slepé kroniky a legendy, 
prŕdsíavovali sme si dobn prvších Arpádovcov ako monarchickú, 
jakou nebola- Chceme- 1 i ju lepšie poznat, treba nám utiekať sa 
k cisárovi KotisLautinovi, ktorý by nám sňal s o6ii zdclonu, ktorá 
.Malovala nám zrak. 

Cisár Kon&tantin Port, ktorý okolo roku 949 pre syna svojho 
''lotnana písal dielo svoje „de adminiatrando imperio'*, podal nám 
v ňom pozoruhodnú látku k sostaveniu rodostromu prvých Arpá- 
ÍOycov, ked vraví: „Habent autem (Turcae) priraum ducem {v^mx).-^) 
Múim principem e prosapia Arpade; cum quo duo alii, gylas 
karchas, qui iudicum vicem {Ta^tv xptiot) obtinent. Et habet una- 
íuaeíjue gens pecidiarem i>ríncipem; suntque gylas et karchaa non 
umina propria, sed dignitates. Sciendum vero, Arpade m, magnum 



*^) Darmo ta meno vielijak, a to be^ siaysliji, vysvetíujú za^aáva- 
fclíi slovančitiy. Abari boli Slovanmi, o ktorých dosa^ád sa užíva český 
i)k> slovenský Obor (Gigas, Riese* oriás). Boli od Baíhaľov sa odl ú ŕi vší 
ííofDici, a síce aeženatf {aíwTEc)- M«žno, že ich rozumel dejepis i pod 
^&0tn Jazlges* Tak sa mi vidi, ie maďarské orim (obriás?) utvorené 
í0 ijovmnskébo obr. 
") Nestor* jako i pannonská legenda (cap. 16), menuje mabome- 
áoskych Bulharov (Tnrkov) ti Kozarov Arpadových antíi^iiiando Ulirami; 
kb& túto geografické raea o obdržali až ako kolonisti Čierneho (dolného) 

'^) Luidprandus a iní nazývajú Abarov na Fetiši bjdliacich Uhry 
ná% nótii 5)i kdežto pod Avarmi rozumeli IMlharov; lebo: a) Bulhari 
ávari poC-itaní boh k Hunom; b) t Bulhari i Avari holi Slovanmi; 
é) Iced Slovania (Vandali aírikánski) táborili u mesta Sepoutu, vojvoda 
Eodoald rečnil k nim slovansky; Iluno-Bulhar Alzeko, ktorý bol sa ta 
Bliekol s ttidom svojim, ustanovený bol za župana (gastalda) Slovanov. 
)axíi Agaronís, nbi olim a Romualdo princípe Akieco du% Sclavoruín 
Iiií4litutui$ fuií, Cliron* Salernít. ap Pertz : Mon. Germ. V, 542 td an. 
Í2. Slovenské Pohľady 1903. str. UO. 



28Ž 

Turciae principem, íilios genuisse quatuor; quorum prímus Tarcatzus, 
secundus Jelech, tertius Jutotzas, quartus Zaltas. Rm-sus Arpade 
geDitus primo Tarcatzus filíum habuit Tebele; alter Jeiech filium 
genuit Ezelech ; tertius Jutotzas filium suscepit Phalitzin, qui nanc 
principatum tenet; quartus Zaltas filium habuit Taxio. Et omnes 
quidem Arpade filii mortui sunt, superstitibus tantum eonim ne- 
potibus Phale et Tase, cum patrueli eorum Taxi; Tebelesque mo- 
riens filium reliquit Termatzum, qui nuper in gratiam rediit cum 
Bultzo, tertio principe et carcha Turciae. Bultzus autem hic carchas 
filius est Kale carcha; estque Kale nomen proprium, cum carchas 
sít dígnitaSy quemadmodum et gylas; que (diguitas gylas) major 
est quam carchas." 

Aby sme mohli sostaviť rodostrom tých prvých Arpádovcov, 
treba nám tú zprávu náležité objasniť, a síce: 

a) Falicin a Fale je jedna a tá istá osoba, totižto vnuk Arpáda, 
syn Jutoca. Cisár Konštantín znal slovanskú mluvu ; lebo i v samej 
gréckej osnove podáva slovanské slová: Nemitzoi, vojevod, zákon, 
perakladion, skalosantes, baltodes (miesto b!atodes, palustris) atd. 
Co je severným Slovanom chvála, to je južným Slovanom fda: 
Fala je podstatné meno, FaliČ osobné meno, Faličin je podobne 
osobné meno, podané v podobe prídavného mena. Srov. Sláva, Slavič, 
Slávičiu. 

b) Otec karchasa Bulčusa bol — vraj — karchas Kale, tohoto 
však nenachádzame medzi Arpádovými potomci. Za doby Fale- 
Faličína dla nástupného a postupného práva boli : Fale-Fali6ín hlav- 
ným veliteľom — , Taxis gylasom — , Termatzus, nie Kale, karcha- 
8om. Po smrti Fale-Faličína bol Taxis hlavným velitelom (kephalé) — , 
Termatzus gylasom -, Bulč karchasom vojska: dľa jakého nástup- 
ného a postupného práva prišiel Bul6 k hodnosti karchasa ? Objas- 
níme si to len tak, keď prijmeme, že buď sám cisár Konštantín 
alebo jeho prepisovatel miesto ^aXs napísal KaXe. Len tak pocho- 
píme, že prvostupňový vnuk Arpádov, Termatzus, stal sa za doby 
Taxisa gylasom, druhostupňový povnuk Bultzus ale karchasom. 

c) Čo znamenajú výrazy: gylas a karchas? Maďarskí etyniologi 
v gylas hľadajú gyiUés, v karchas buď karhatálfnu biró alebo kdrt 
itélô biró. Nihil horum ! Grécke vuAts? znamená koS na chlieb (kenyér- 
kosár, Brotkorb) : teda gylas je toľko, čo stolník (dapifer, asztalnok, 
Truchsess). Grécke xap/e^tov znamená času, čbán (pohár, Becher): 
teda karchas je toľko, čo čašník, pohárnik (pincerna, pohárnok, 
Mundschenk). 

Gylas a karchas neboli nejakí domoví sluhovia hlavného veli- 
teľa (xe^aXY);), jakých mal kedysi egyptský Farao (I. Mojž. 40, U, 
ale — jako Konštantín udáva — vysokí hodnostári a kniežatá. 
Možno, že keď sa Uhri chystali do vojny, gylas mal na starosti 
stravovanie, karchas však napojenie vojska; ale boli hlavnému veli- 
teľovi (y.6<paXr<) vojenskými radcami (Ta;'v xpitai, hadi tanácsosok, 
Kriegráthe). 



Cisár Konštantín podotkol i to, že medzi Termatzom a BulČom 
boly jakési roztržky, ktoré sa vôak nedávno (nuper) vyrovnaly. Jaké 
to boly roztržky? Objasním to takto: 

Keď po smrti Faličína nadkniežafom (kephalé) stal sa Taxis, 
Termatzus stal sa druhým kniežafom (gylas), Bulč však tretím 
kniežafom (karcbas). Termatzus mal zaujat pannonskú Sclaviniu, 
Bulč lavodunajskú Ungariu; pokonali sa väak tak, že Termatzus 
i ako gylas zostal v Ungarii, Bultzus však i ako karcbas obdržal 
pannonskú Sclaviniu. 

Z tak podaného a objasneného textu Konštantínovho nasleduje 
tento rodostrom prvších Arpádovcov: 

Arpád 



Tarkatzus, Jelech, Jutotzas, Zaltas, 
i III 

Tebele, Ezelecb, Phalitzio, Taxis, 
I I 

Termatzas, Bult^ns. 

Majúce tento rodostrom a triumvirátske vladárenie prvých Arpá-: 
dovcov pred očima, môžme pokračovat v dejinách lavodunajskej 
Ungarie. 

Keď Falicin bol nadkniežatom (kephalé) v pannonskej Moesii, 
Taxis bol druhým kniežaťom (gylas) v pannonskej Sclavinii ' ^), Ter- 
matzus tretím kniežatom v lavodunajskej Ungarii. 

Po smrti Falicina stal sa Taxís nadkniežatom v pannonskej 
Moesii, druhým kniežaťom (gylas) mal sa stať Termatzus v pan- 
nonskej Sclavinii, Bultzus tretím kniežatom (karcbas) v lavodunaj- 
skej Ungarii ; títo dvaja však pokonali sa tak, že Tarmatzus zostal 
v lavodunajskej Ungarii, a Bultzus dostal pod správu pannonskú 
Sclaviniu**). 

Do tej doby padá zpráva o tom, že Turcae (naddunajskí maho- 
medánski Bulhari) prijali kresťanstvo v Carihrade. 

Cedrenus (1057), Skylitzes a Zonaras (1118) vyprávajú, že 
Uhri (Turcae) neprestávali páchať útoky na carihradskú dŕžavu, 
kým cisár Konštantín Porf. (f 960) neučinil s nimi mier. Pri takej 
príležitosti Bulosudes (Bultzus) prijal i krst. Nezadlho potom Gylas 
(Termatzus) prišiel do Carihradu a tiež prijav krst, vzal so sebou 
mnícha Hierothea, ktorého patriarcha Theophylakt (f 956) vysvätil 
bol za biskupa. Tento Gylas (Termatzus) zostal verný a nečiníl viac 

'^) Odtiaľ podojfmal výbojné pochody do Itálie. Per id tempus 
Taxis, Hangarioľum rex, inagno lum exercitu in Itataliam venit. Liut- 
prandos lib. 5. cap. 33 ad an. 947. 

^^) Odtiaľ činil útoky ua zeme Nemcov; jako to vysvitne z jeho 
zabynatta pri Augsbnrga r. 955. 



útoky na dŕžavu carihradskú; Bulosudes (Bultzus) však nezostal 
verný a podujímal boj proti Nemcom, ale bol (r. 955 u Augsburgu) 
porazený a obesený. 

Stilting a iní, ktorí pokresťanenie Uhrov pripisujú jedine zá- 
padnej cirkvi, tamto vyprávanie zavrhujú. Miernejší síce ho pri- 
jímajú, ale toho Hierotha strkajú kamsi do Zágorie (Transilvanie) 
a jeho účinkovanie zmenšujú. No medzi biskupstvami carihradskému 
patriarchovi až do cisára Andronika (1185) podriadenými nachá- 
dzame Sriem a Ostrihom ; čo je mi svedectvom, že Bulosudes (Bul- 
tzns) obdržal východného biskupa pre Ostrihom''), a Gylas (Ter- 
matzus) pre Sriem v lavodunajskej Ungarii ; poneváč sídlo biskupa 
sriemskeho bolo v Báči'^;, v tej časti Sriemska, ktorá bola na 
la vej strane Dunaja'^). 

Nedlho po tom zastihla Uhrov velká pohroma r. 955 pri Augs- 
burgu. Pravdepodobné je, že vo vojne proti Nemcom zúčastnil sa 
nielen nadknieža (kephalé) Taxis, ale i druhý knieža (gylas) Ter- 
matzus, a tretí knieža (karchas) Bultzus; zostali však všetci traja 
na bojišti '^% Po ich smrti nahradený bol triumvirát vladárenia a 
trval až do kráta sv. Štefana. 



^^) Slovenské Pohľady 1906. str. 158. 

'*) 2upjjĽ.ov, Yj vuv OuYYP'-a "^oli StpiwiJLoc, Sriem, terajšie Uhorsko, 
a Ostrihom. Patrologia graeco-Iatina ap. Migne t. CVJI. pag. 396. t. 
CXIIÍ. pag 82. 

*^) Slovenské Pohľady 1903. str. 484. Pravoslávnym spôsobom 
vítali tam r. 1163 cisára Manuela. Vidz moje Dejiny kráľovstva ohor- 
skébo I, 111. Constantinus Porf. de cerimoniis aulae byzantinae ap. 
Migne t. CXII, 663. p. 49. 1135. n. 59. 

*°) Tres duces Unganae capti, ducique Henrico pracsentati mala 
roorte, ut digni erant, mulctati sunt; suspendio nomqe cropnemnt. Wi- 
tichindus lib. 3. Poneváč Witichind je svedkom súčasným, jeho svedectvo 
je závažné. Škoda, že nepoznačil mená tých troch tak potupne usmrte- 
ných ! Pozdojšie zprávy podávajú rozličné mená tam padlých, medzi kto- 
rými je i Bultzus (Bulosudes, Pulsi, Bultzko) a Taxis, a nespomínajú 
Termatza. Súdim, že Witichind rozumel pod troma vojevodcami trium- 
virov vladárenia prvších Arpádovcov (Taxis, Terniatzus q Bultzus); lebo 
v dejinách viac sa nespomínajú a nahradení sú novými triumvirmi (Gesa, 
Michal a Vladisláv). Keby bol Termatzus zostal pri živote, dľa tehdaj- 
šieho nástupného a postupného práva, bol by sa stal on nadkniežaCoro, 
nie syn Taxisa, Gesa. 



-•♦«*- 



otáznik 
k sbieranju slovenského obyčajového práva, 

Napísiil dr. August MdlJL 

2, Ohiiansi^ a trestné pramty. 
(Proces civiL e t poen.) 

5(JL Jako sa rozoííRáva priebeh pravoty v záležitosti abčian- 
škej od pravoty v trestnej záležitosti? Sňdiť sa s dakým — * od 
krimiortluV 

502. Kto býval obyčajae sudcom, kto bo volil a ustanovil? 

503. Jaké bývalo „právo** (inde „vubfk", „kluka^)^ kedy a 
'jako bo rycbtári užívali? 

ô(M. Jako sa súdilo v dedinách a jaké tresty boly ustanovené? 
505, Či býva v obyčají, že sa niektoré pravoty podávajú pred 

^^o^hodŕích (sniierei \\ sudcov) ua rozsúdeniej kto ich volí a j:iko 
sa to robí ? 
oUG, Nesú n vás spor aj dnes najprv pred rychtára obce alebo 
Wára a len potom pred riadny súd? 
507* Mftžo ísí otec m syna ku súdu, muž za ženu^ staršia ro- 
Idiua za mladáiu? 
5í)8, Môžu ženy ísí samé ku sudu, jako žalujúce a obžalované, 
alebo je treba, aby ieb uiekto zastúpil a hájil aj proti ich vôli? 
509. Mávajú stránky alebo obžalovaní svojich obhajcov? 
510. Môže ííúd jednej obce súd i C vinníka druhej obce, alebo 
za zločint ktorý bol za obecnými hranicami spáchaný? 
511. Kto a jakým spôsobom podáva obžalobu ku súdu, a kto 
poháňa obžalovíuiého, a jako sa to deje? 

Pb\2, Ktoré predmety občianskych a trestných pravo t spadajú 
V pôsobiSte obecného súdu ? 

513. Či je v pojednávaní pravoty niektorá časť, ktorá by sa 
písomne odbavovala? 

514> Jako sa doplňujú pri súde výpovede svedkov, a jaké spô- 

Isoby dôkazov bývajú v obyčají? 
515. Jakí majú byí svedkovia, aby im bolo uverené, a kolko 
ich treba? 
516. Nútia alebo púšťajú syna^ aby proti otcovi alebo pre otca 
svedčil, otec proti synovi, brat proti bratovi atti? 
517. Rozoznávajú u vás viac druhov prísahy? 
518* Je v obyčají nejaký divotvorný spôsob dôkazu, na pr* 
íakllnaníe zabitého človeka? 

519. Je v obyíaji hľadať ukradnutú vec alebo osobu, ktorá sa 
ukrýva po stavaniach ; ktorá je v podozrení, kto to vykonáva a ja- 
ským spôsobom? 

520. Keď sa vinník nenájde, či je v obyčají, že za nejakú 
ISkodu alebo zločin je celá obec zodpovedná? 




>2L Či súdia sudcovia po s vojom osobDom presvedčení, alebo 
'tiež proti svojmu |(resviídtTui«? 

522. Kerl sa niektoré podmieuky formálne vypi n íly, na pr. 
sudca je presvedôťiiý vo svojom vedomí, že obvinený ukradnul veCj 
pre ktorú je žaluvaný, ale ten há alolio nechce priznať alebo sudca 
nemá dostatočných svedkov, môže ho aj vtedy za vinného odsudií? 

523. V jakom spôsobe a poriadku sa deje vynášanie mzHttdku 
(seutencie)? 

524. Jestvuje nejaká formula, ktorou sa rozsudok vynáša? 
525* Jaké tresty považuje lud za potup nejšie^ arešto vanie a či 

tresty telesné? 

526. Či užíva Ind nejakých prostriedkov, aby popredku dočmofi 
alebo priestupkom zabránil? 

527. Jaký má íud pojem (jako sraýšia) o česti a hanbe, a 
radšej prísnejší trest, jako hanbu? 

528. Jakú povesť mú u ludu človek prepustený z obžaloby pre 
nedostatok dôkazov, a jaké sú následky toho? 



-M 



Právo Iresiné, 
(Juä po^nale.) 

529. Je treba, aby bol niekto trestaný za zlý skutok, aby bqj 
ten čin vykonaný so zlým úmyslom? Na pn A. nechtiac zabit 
zaslúži on dľa mienky In d u taký trest, jako keby bo bol zúm; 
aelne zabil? 

bW, Jaký rozdiel robi lud medzi zločmom a hriechom, medli 
zločinom a priestupkom? 

53 L Jaké sú najobyčajnejšie priestupky vo vašom meste alebo 
okolí, a jaké s u toho príčiny? 

532, Ktoré priestupky sú ťažôie v očiach Inda, a ktoré sú 
lahšie? 

533. Ktoré okolností robia niektorý zločin ťažáím, či na pr 
pri krádeži vylomenie vnít, krádež v noci, v čas ohňa :itd.? 

534 Jako bývajú trestaní tí, ktorí pomábajií vykonať nejaký 
zločin; jako tí, ktorí ukrývajú nejakú vec ukradnutú, zločinca, 
alebo toho, kto zutekal? 

535, Jaký rosídiel robia ludía medzi pokusom o íjIočíu a zlo- 
čino m s pácb au ý m ? 

636. Myslí lud, že väčSieho trestu zasluhuje vrah spravedli- 
vého a vôbec váženého človeka^ ako človeka, ktorý nebol vážený 
a ctený; a či je ťažSí hriech urobif to chudobnému, či bohatému? 

237. Iíýva i:asté usmrtenie tlietok, jako sa vykonáva a prečo r 

538. Stávajú sa samovraždy^ jaké sú príčiny toho, a jako smýála 
o tom lud? 

539* Považuje lud odháňanie plodu za hriech a či za zločin? 

540, Jako sa to obyčajne robí^ a je niekto, ktorý sa tým zanáša? 

54J, Je v očiach fndu ťažšia krádež, jako hipež? 

542* Myslí lud, že je väčším hriechom obkradnuí chlapa^ H 
ženskú, a potom je to ťažší hriech obkradnúí vdovu alebo slobodnú, 
slobodnú alebo vydatú? 




237 

543. Pokladá lud za väčäf hriech ukradnúf Í8tú určitú vec 
alebo nejakú druhú^ hoci aj väčSiu cenu majúcu? (V niektorých 
krajoch pokladá sa za väčší hriech ukradnúť bárs najplanSiu ovcu, 
jako najlepšiu kozu, tiež o včelách to platí oproti druhým veciam.) 

544. Hľadí sa pri krádeži, okrem velkosti a škody učinenej, 
aj k druhým okolnostiam, ktoré ju oblahčujú alebo priťažujú, jako 
aj k tomu, kto to ukradol a komu atdf.? 

545. Stáva sa často domáca krádež, má nejaké zvláštne meno, 
a jako smýšia o nej lud ? 

546. Keď niekto utrhne s cudzieho stromu ovocie a zuteká, 
považuje to lud za krádež, menovite ked to urobil cestujúci? 

547. Jako sa dáva náhrada za krádež alebo zabitie zvieraťa? 

548. Musí sa za niektorý druh viac platiť, ako Čo je hoden, 
a za jaký? 

549. Jako sa tresce škoda jia cudzom nemovitom (neruchomom) 
majetku ? 

550. Jako sa smýšia u vás o polovaní na zver, lapaní vtákov 
v 'cudzom alebo obecnom lese (hore), chytaní rýb v cudzej alebo 
obecnej rieke, potoku, rybníku? 

551. Jako sa tresce pytláctvo, a čo o tom lud smýšia? 

552. Jako smýšia lud o kazení alebo pálení cudzích alebo obec- 
ných hôr, a jako sa tresce zločinec? 

553. Stáva sa také kazenie alebo pálenie Často vo vašom okolí, 
a Čo sú toho príčiny? 

554. Jako súdi lud o podpalačoch vôbec? 

555. Zločiny a priestupky proti mravnosti, na pr. verejné ná- 
silie dievčaťom alebo ženám učinené, samoprznenie a pod., verejné 
pohoršenie (necudnosť, nevestkárstvo), či bývajú prísne posudzované, 
a jako ich dla ťažkosti rozdeľujú? 

556. Často sa u vás dievky prespávajú? A kto ich kazí, či 
svoji, či páni, či vojaci a či prespolní? 

557. Ci sa pri poklesku dievčaťa za obľahčujúcu alebo obťažu- 
júcu okolnosť berie s kým to urobila? 

558. Trescú u vás prespanku, a jako? 

559. Smie dievča, ktoré sa prespalo a keí sa zjavné následky 
toho objavily, nosiť panenskú partu, a jako na ňu hladia jej pria- 
teľky, a čo o nej súdi lud? 

560. Jako sa chová lud k prostitútkam? 

561. Čo súdi lud o pohlavných nemociach a jako ich lieči? 

562. Jako smýšia ľud o opilcoch a tulákoch? 

563. Žobráci. Z jakých príčin sa chytili do žobrania? 

564. Sedávajú pred kostolom a či chodia po domoch, sú žo- 
bráci z remesla? 

565. Niet u vás nejakého sdruženia žobrákov? 

566. Jako hladí lud na almužnu a jako na žobráka? S poľu- 
tovaním, či s opovržením? 

567. Je v očiach ľudu podlúdnictvo priestupkom? 

568. Čo súdi ľud o krivej prísahe (lebo zdráha sa vôbec pri- 
sahaO alebo o krivom svedectve pred súdom, a čo súdi o tom, jaký 
trest na to nasleduje? 



569. Jaké 8ú vôbec príčiny, že ten lebo onen zločin alebo 
priestupok má prevahu vo vašom okolí? Nemá pritom účinok po- 
loba okolia, povaha obyvateľov, a vôbec príležitosť, naskytujúca sa 
na pr. zahladiť následky činov (skutkov) takých? 

570. Je nejaký zločin, ktorého pôvodcom by bola povera, a 
naopak, je nejaká povera, ktorú musí nejaký zločin alebo priestupok 
predchádzať ? 

571. Jaké zločiny majú zvlášte škodlivý účinok na mravnost, 
obrazotvornosť atd. vašeho okolia? 

572. Jako smýšia ľud o treste smrti? 

573. Jako chytajú priestupníka a jako chyteného zabezpečia, 
aby neutiekol (viazanie v kyj? zavrú do bujačej maštale)? 

574. Čo považujú za trest Boží? (Za krivú prísahu atď.) 

B) Právo medzinárodné. 
(Jas pobi. extemam.) 

575. Jaký obyčajný pojem má ľud o cudzej vláde alebo cu- 
dzom národe, či si myslí, že je povinný v čas mieru (chovať sa) 
držať sa priateľsky k cudziemu národu? 

576. Jako sa smýšia u vás o rozličných národoch, jakú má 
ktorý chybu, a čím zas iný vyniká (na pr. Rus je mocný v zinie, 
Angličan na lodiach)? 

577. Rozdeľuje ľud národy viac po národnosti, lebo podľa viery, 
alebo dľa positívnych hraníc, a jaké sú nepochybné toho príčiny? 

578. Má nejaké príslovia^ anekdoty, alebo úsmešky na ľudí, 
ktorí patria druhému národu, viere a zemi? 

579. Jako si váži majetku a ľudí cudzieho národa, ktorí jeho 
okolím len občas prechodía? 

580. Cigáni. Čo súdi ľud o Cigánoch? 

581. Jako smýšľa ľud o povinnosti vojenskej; má vojakov 
v láske, či nenávisti; čo súdi o vedení vojny? 

582. Jako hladí lud na priestupky proti náboženstvu a viere ? 
Bezbožnosť, zanedbávanie predpisov religijných, narušenie pôstov, 
ľahkováženie kíiazov? 

583. Jako súdi ľud o tých, čo zanechali svoju vieru a pre- 
stúpili na inú? A jako súdi zvlášte o príekrstoch židovských? 

584. Jaké práce sa považujú za hriešne v čas sviatočný? 

585. Jaké tresty sosiela nebo na tých, ktorí v isté sviatočné 
dni pracujú? (Na Luciu, na Petra.) 

586. Jako ľud ctí pamiatku zosnulých a jako odsudziye zha- 
nobenie mŕtvoly, cmitera, hrobu atd.? 

587. Uhlíienie na cti a utrhačstvo. Jaké sú u vás obyčajné 
nadávky, urážky na cti — oproti mužovi, žene, mládencovi, dievčaťu, 
deťom? 

588. Jako súdi ľud o zauchu (poUček)? 

589. Jako súdi ľud o vymýšľaní, klebetách, lajaní? 

590. Čo u vás ľudia najviac pijú? 

591. Jako hľadí ľud na vysedávania v krčme? 

592. Bývajú pre krčmu nepokoje nočné, a jako sa súdi o nich ? 

*M» 



^^^^^ 


^^^^^^^^^^ 


V ^^^^^^^^B 


^^^^ ^^n^^^ A. S. Pušk 


i na — Alexej V. Kokov. ^^^^^^^H 


^^B Čos* tak 23dumen, 
^^H les môj prastarý? 
^^H Čos' tak otemuel 
^^H smútkom žalostným? 


Keď ovinula ^^^^^^ 
chmárou ťa čiernou^ ^^^H 
objala silno ^^^| 
vetrom t chladom, ^^^| 


^^H Jak víťaz Bova 
^^H očarovaný, 
^^H čo s nezaki^tou 
^^H v boji stál hlavou — 


Ty si privolal ^^^| 
hlasom jej hrdým: ^^^| 
^Obráť saU< Nazad! ^^^| 
Vyhni okolo U ^^^| 


^^H tak stojts — sklonen 
^^H a nebojuješ 
^^H s mimoletiacou 
^^H chmárou búrUvou. 


— «A tá v krútňavu ^^^| 
rozihrala ^^^H 
a tys' sa zachvel, ^^^H 
silno zaklátiL ^^^| 


^^H Tvoj hustolistý 
^^H šišak /.elený 
^^H víchor tí schytil^ 
^^H zavial do prachu. 


Lež hneď — sa vzmužiac — ^^^| 
povstal si strmo : ^^^| 
len hluk do kola ^^^| 
bol a dunenie,/, ^^^| 


^^H Plášť padol k nohám 
^^H a rozsypal sa. . . 
^^H Ty stojíš — sklonen, 
^^H a nebojuješ . * . 


Búra zavyla ^| 

jak strtg strašidlá, ^^^| 
odnesúc chmáry ^^^| 
dialno za more. . , ^^^M 


^^H Kde sa reč tvoja 
^^H dela vznesená? 

^^H Kde sila hrdá, 
^^H mužnosť kráľovská? 


Tvoja kde teraz ^^^^ 
krása zelená? ^^^| 
zčernalý stojíš ^^^| 
v hmlistom závoji. . , ^^^| 


^^H Prcdtýms' naslúchal 
^^H v nociach ttchučkých 
^^H piesne slávičej 
^^H zvukom milostným. 


Spustnul, zatnlknuls' . . . ^^^H 
Len v nepohode ^^^H 
kviliš žalobou, <^^^^| 
.sám, na nestálosť . . . ^^^^| 


^^H Predtým si mával 
^^H dni prerozkošné; 
^^H druha, nedniha 
^^H sám si ochládzai. 


Taks' ty, les temný, ^^^| 
— bohatier Boval — ^^^H 
celý sa život ^^^| 
trudil bitvami. ^^^| 


^^H Predtým si viedol 
^^H pozdno večerom 
^^H rozhovor mužný 
^^H^ S búrky hrôzami 


Nepremohly ťa ^^^| 
sily mocnejšie, ^^^H 
ale premohla ^^^| 
jaseň U chmúrny. ^^^| 




Raz za j a sennej nocí mesiac do rozpravy 

Sa pustu s hviezdami: ,vy vo lučosate 
Sa pekne jagáte, lež svet v tme necháte. 
Či vám Boh panôvnícu nedal s leskom slávj' ?' 

it^Kde v krásach dokonalých celý život javi 
Sa zračne : slovenský kraj vretc objatie 
Dal nasej kralíci: tam ako vo zlate 
Sa skvie a slnci svieti jej zjav presvitavý. 

Tam naša panovnica, čarná ligotnica: 

Mílína spanilá krás lúče rozvila 

A plá tak, že jej žiadna krása neodolie, 

I nech by ona vyšla na nebeské pole. 
My smrťou vyhasneme, noci zahynie tieň 
A ako pri dvoch slncíach biely zasvieti deň.<( 



Ty čarná kralica krás, prerozkosná deva I 
Čo ti hôr Chabenca si zjavila sa mi, 
Deň vídný bielunký krás nebich lúčarai 
Si zašla mí, že duša ku ránu mi spieva 

Čo posiaľ videl som^ bol vcčeruic len skvcv a 
Ten hasnul v tme; lez jak' by tvojim ockám i 
K nám pozreť dopriala si, bledaic bezplamý 
Zrak vytlel a tvoj pohľad blažením ma zhricva. 

Má rcd náš úrodu krás, — cudzí svet nirzkosť má ! 
A čo ? má mr^kost žiť : to mrúce hynutie ? 
A zahynúť má krása: život v plnom kvete? 

Len k dokonalostí čo nesú perute, 

To žije- — Do mrzko stí padá zbútlená kosť. 

Tak, švárna Milina, nám sláva venec pletie! 



241 

Človek, 

Človek česťou milovaný? 

Jíc sťa ten kvet útly v stráni- 

Útly kvetí ked na jar oteplené lúče 

Dotknú hOj rozopne svoje ňadra rúče: 

Ukáže sa celý, že ešte za vesny 

Sám luč spáli ho a vietor, dážcí dokliesní. 

Dobrý človek tak. Si srdce otvorí^ 

Až sa krásou zjasá; 

Každý nióie, aj sa 

Na ňom pasie, ako na maline osa: 

A tak dopadne naň odkvet priskorým 

Lebc ho r o xn osia* 

Človek zlobou nakustrený? 
Je sťa ten vôsf v zlom plúženi. 
Vytŕča vôsť z jari o štice píchlavé, 
Nezvíúdneje ani v letnej ožihave; 
A ked na jasenné sneh padne úhory, 
Pri medzi on, škutáí\ vo vetre šuchorú 
Planý človek tak. Má srdce zavreté: 
Nik sa na ňom nepohostí, 
Vytŕča len ostne zlosti ; 
A kára úžera sa škodná zametie. 
Tam on, nikým ničím nerozoskubaný, 
Úlisné tarmani. 



Rozkošné sú ruže . . • 

Rozkošné sú ruže, ked im rudé ústa 
Slniečko bozkami žhúcimi otvorí. 
Pokryjú si ale vnady, po pahori 
Ked sa rozostele večera tma hustá. 

Dievčinu spanilú smavá rozkoš slni ; 
V nad í ju zármutok zalostenia plný* 
Krajšia je v slzách, než zlatli a ju vôľa, 
Krajšia je pri vôli, než pri iiali bola. 



Božie amilovanie . . . 

Z úsvitu ranného roni sa jasnota . . , 
Vesne v oku žiarnom milota blkotá . 
Potôčik štebotom Túbenie spomína,,* 
Na modlitbu myslí fialka nevinná , , * 



le 



242 

Rozkvitnú tým hájom dych lahody varne , , . 
Jaseň teplá nesie v lone požehnanie — 
A ke<í sa ukáže spanilá dievčina: 
Ako by prikvitlo božie smilovanieí 



Pieseň- 

Ako červ kvietok od koreňa podiierap tak mne v srdci hlodá 

Ľútosť žjedajúca nad tebou, ty krásnych Tatier nestastiiý Fud 
ILútosť, že ani väzňov svojich poznat si nechcel nikdy* ani 

Nepoznávaš, ba že nezameškáš na nich hanu lživú mrskať! 
Nešťastie ! klebety ty trúsiš o tvoj ich ^ že vraj pre zisk trpia — 

A si príhúžvil sa dôverou k tým, ktorí na pospas ťa berú. 
Nebadáš pohon nastrojený, v ktorom sa pod luk zhuby náhliš? 
, Nechceš a či nevieš poznať pavezu, čo svojeť podáva tí? 
Nešťastný ľude môj, ty svoje drobnosti ako si vieš chrániť I 

Sady o bo h á ň aš plotom hustým, aby škody netrpely. 
Nepúšťaš capov do zelených obradov, ani husi kŕdeľ; 

Stádo ručiacich kráv nevoháňaš v poli do vlnného zbožia. 
Za noci svenš si dvor na psa, aby ti odostrašil újesť ; 

Na sypaniach nemáš otvorených dverí, ale pod lámkom len. 
Keby ti, brat môj, radil dakto: aby si líške v opatere 

Nechal hydinu, či k smiechu nepohla by ťa tá rada divná? 
Holúbkom kedy dávaš kaňu pažravú za stráž proti škodcom? 

Miesto dunča kedy stráži medvcd lačný ovce na košiari V 
Nikedy, Lebo poznáš život lišiaka, že len drhnúť chce vždy; 

Známy je ti účel kaňúrov, že čihá na holubov mäso, 
Medved by v hostinách sa topil, pokým len trvalo by stádo, 

Preto nesveríš si drobný majetoček na žalúdky jcšné* 
Lež kým ste, ľudia naši drahí, v drobnostiach opatrnÍ» zrctní. 

Samých seba dáte s imaním so všetkým nepriazni vcora hladný 
Komu vy sami patriť máte, o tom vám z vašej, zo dôver>% 

Rozhodujú hladom hnani krkavcí, imž vy ste mrcínou len. 
Nechcete účel ludi zbadať ; uvážiť nemôžete život ! 

Z vášho kto žil, žije i žiť dalej chce, ten nedotkne sa vášho 
Mozole koho sýtia vašsj ušetrí ten vás od mozoľov? 

A zas kto i svojich práv sa zrečie pre vás^ ten vám ubliiil by J 
Ľude môj, dľa toho súd život, za akým úétflom kto bežil 

Účel ženie život, ako deka bystrá brvno pohodené. 



I 



Stô 



Nepokornému, 

N er ó ň aj J nerôňaj, 

márne sa rozháňaš: 
s vysokého neba 

hviezdy tieposráňas. 

Skalu vyhodenú 

kto zastavil zvládne, 
a kto predpovedaťj 

kde zas na zem spadne?! 

f Ondrej Bella^ 

^a . ■ 



Pavlus. 

Po ves t 
Napísal Samo Gmmhel-Danielomô, 

Palo, tak volali v dedine iných tohto mena; len jeho samého 
takto neslovenský. Zostalo mu to, lebo Jeho otec, dedinský recbtor, 
2M svojho života tak ho meaúvaL 

A to bolo i dobre tak: pod Pavlusom každý hned rozumel 
hlásnika-hrobära* 

Lebo Pavlus bol hlásnikom i hrobirom. Narodil sa síce reehtor- 
tkým synom, ale on nehrešil proti prezreteluosti Božej preto, že 
ho ošfastnila halapartňou, rylom, gracou a motykou. Zlý svet pu6il 
ftft na ňom a /.adieral rlo neho posmešným jazykom, ale on bol 
silne opaucíerovaný íahoBtajnosfon a nevšímavosťou — bol taký* 
ako tá stena: preňho mohli sa ludia stavaf hoci na vťchhlavy. 

Matka, bývalá pani rechtorka, trocliu i zaonáCila sa, ketl shívna 
obec synovi ponúkla hlásnictvo a hrobärstvo: mala to za zneuctenie, 
il plakala i sa jedovala, a mala vôľu Isí vynadať „plešivcovi" rychtl- 
)iwí xa také Äuecteaie roJiny. Ale kam sa mala podieť, tú mohla 
počíaí, slabá stvora, ke<í sám jej syn osvedť^il s^a, že s radosťou a 
fíačae bude pohrobovať zvečnelých a strážiť nocou časných. 
Bola by ho rada odhovoriť, ale sa jej nedal. 
„Ani sa neoženíä,'* strašila syna, cbcejúe len nejako odkriatuuí 
IÍ0 od timyslu; „budú sa hanbiť paničky ísť za teba; a ináCe by 
tí si mohol pojať za žeou i Zuzku tmhlárovie, i Anku s vyšného 
lonca — ba i Dorku by ti dali u Zemanov, Lebo ty nie si naj- 
o#tatíiejáf — máš zagazdované dve stovky, máš svoje bývanie, svoje 
remeslo a všetko opevadlo, čo veru/ doložila matka, „cez hlavu 
ilábridzuje i to, že si už nie z mladších/ 

Syn ani nepočúval, bol zahľadený von oknom kamsi do tmy a 
• mysli robil si výpoi^ty z nových služieb, Napočítal šesťdesiat zla- 
fcb určitého platu v roku, mimo toho dostane dva ostredôčky, 
^M sjab dreva na palivo, od mlynára dve kily pšenice, tri kily raži 

16* 




S44 



a Štyri jarca* (To si už tak obec vymohla^ rtávajuc do preníjtníi 
obecný uilyn.) Taxa hrobová je: od njalej jamy ^latka, od velkej 
dve zlatky, a pri kopaní jf* v obyčají dávaí po! litm piUeiKÍhn % 
slaniny na zákusku, po pohrabe zi pred večerať do sýta; no aokreni 
tohto ešte nieŕo prikvapne mu i na Všechsviat, keď treba obnovaj 
hroby, a iia Novy rok i na fašiangy. 

Ketl si už takto vSetko popri poraíual, veľmi bol spokfjn;^ 
sebou; matke sa pousmiul. Tíl st už myslela, že ho luá po svojoro 
zasmiala sa i ona^ dovrŕlvajik mu ešte, — už ako z nepotreby, ^ 
aby si s tými „ nehodným i službsimi** dal pokoj. 

„A naŕo?" divil sa jej, ani Čo by bolo udrelo z čista-jasQa- 

„NeoŽeníš sa. , .** 

„Hacb, matka, pre také ledaSo ja neošediviem," odpas^edAli 
hodiac rukou. A to znamenalo toľko, že je pevný v svojom prcílsa* 
vzatí, neodstúpi od neho a čo by hromy bily, Za nié. Nikomu* Nie 
a nie ! 

I sesĹľu Marínu ani čo by bol sám zlý podsadol, keď sa do- 
zvedela, Čo a jako vykonal, na Čo sa podujal. Bťliala izbou ftto 
SaSok, zazerala nnň, i ruŕnik si strljla s hlavy a poäla si do vlasí^ 
lebo, vraj, ako sa ona ukáže už teraz medzi mládežou, keď vlai 
brat jej takú ostudu robí ! 

^Veď by mi oči vyboreť musely!" hodila sa na truhlu a 
rieka la nárekom nevládnych* 

Pavlusovi hučalo v hlave. 

j,Ä čo reveS?" 

„Vari nemám prečo?,*. Takú hanbu!*.* V nedeľu eSte 
bolo nič, a žiadali, aby Ondrej spieval: Chváľ každý duch flosp^ 
dina!« 

^Nuž a čo? Nehrávate sa nikdy ?'* 

„Veď hej, hrávame, ale v tomto voľačo bolOj istotne holo, zán 
lebo sa poniektorí uškŕňali na mňa i na Ondreja ** 

„Boh vie, z čoho sa tí práve mohli smiať***** 

^Z Čohože by sa mali inSieho, len z toho, že obec teba 
sprav it dedičom odumrelébo Rusmtka; leu z toho, že ja mám bp 
ktorý zhanobí pamiatku otca, zhanobí jelio rodinu : ktorý bude nôP 
ným kuvikom a hrobárom, a Ondrej že dostane sa do takej rodij 
Z toho sa smiali ľ* 

Sestra bola nesmierne pySná na svoj rod* MyslelEi že i v 
to vi vzbudí niečo hrdosti, potom rozmyslí si vec a nebude chc«l 
byť hrobárom. Ale Pavlus bol Človek z látky cele inej^ ako sestra 
uňho po hrdošeuf ani znaku nebolo a myšlienkový svet jeho nemá 
ničoho spoločného so sestriným: on čosi sám umyslel, to ujenáv&l 
Čo sám za dobré považoval, to robil, dFu toho sa riadil. 

Pavlus povedal sestre, že však i otec mal popri goiabárstt^ 
(ktoré sestra vždy rada zamlčovala) recbtorstvo, prečo by tedy i oi 
popri äitl krpcov a čižiem nemohol maí blásnictvo a hrobi 

Sestra vynadala mu do trulov. 



Ž4& 

,To čert ako diabol, jedno kyslé, druhé s octom,'' obsekol sa 
Pavlus; „ba uecb som tak zblbe, ako zvýše, ak by som sa ti ča- 
roval s výhodami, čo mali otec, ako rechtor!" 

^Keby si mal oči a bol by si na čo siíci, ani dratvy by si 
nesBiolil, . . . ty níčibidlo, ty nehodník!'' 

Pavlusovi mrkotno bolo počúvať sestru, a teraz tento výpad 
bodol ho do živého. Zvrela krv v Ďom a myklo níox celým, i spravil 
tri strmé kroky napred, potom sa prudko zvrtol a okrikol sa na 
ňu nanajvýš podráždený: 

„iy tatáť strela ti do jazyka I nuž či tá práca nie je hodná už 
človeka? Či hlásif alebo hrobáriť je ozbíjať? hrešiť ? čertu slúžiť? I . . . 
Mara, nedopaluj, mám dosť. . . Aj na večeru!" doložil, zazrúc matku 
vchádzať 8 večerou. 

Ale, Pavlus ! . . . ^^ ohlásila sa matka prosebné, a ustarostená 
dala na stôl donesenú večeru: zemiaky-krížale a sadnuté mlieko. 

„A čo vám je doň, do hlavaja nech si trucuje I** riekla 

s chúlostivým napaprčenim sestra. Štvalo ju v boku i to, že nazval 
ju Marou. 

Pavlus bol najedovaný a tahol si o hlade na zápecok. Hnev 
mu však nevadil a o niekolko okamžení už spal aku zarezaný. 

Ale ^ženám, ked Pavlus pochrapkával, zaľahla na srdce kási 
(archa. Že nejedol Pavlus, ani im nechutilo, a matka dohovárala 
dcére: „Radšej by som si desať ráz do jazyka zahryzla, ako by ho 
mala tak dotrýzňať, neústupnica . . . ** — Ona, hoci ju syn namrzel 
tiež, predsa nemohla sa hnevať na neho tak, aby ho nelutovala, 
aby mu neodpúšťala. 

No po tomto malom poharušení sa u Lipňov — také mala 
priezvisko naša rodinka — rozostlal sa rúči pokoj. Pavlus nepre- 
kážaný hlásaval a „budúval" „domy" večného trvania. Všeteční po- 
smeškári, už či preto, že im nereagoval, a či preto, že ho už omlá- 
tili na všetky boky, tiež vtiahli svoje rožky a viac ho ani nedoberali. 
Len matke jeho sa tu i tu nepáčilo, keď do smútočných domov 
chodieval týkou meriavať velkosť mŕtveho, prípadne zdlžinu a širinu 
rakvy. „Nože si — dohováravala mu — vezmi na to niť, nepotre- 
buješ sa taký nekalavný ukazovať ľudu na odiv." On jej odvetil 
žartom, či vari aj iné hrobárske nástroje má si vstrknúC niekam 
do vačku a bolo po jej vSetkej nelúbosti. 

I celá slávna obec pomaly mu navykla; bez neho bol by sa 
jej zdal svet už chybným, pomýleným, akýmsi pustým. U Pavlusa 
bolo občanom už všetko v poriadku, prirodzené, ešte len i to, že 
ked hlásil, konečné hlásky slov „Hospodina", „syna", „hodina" 
akosi prehltával, nedospevoval. 

On sám bol spokojný, mal sa dobre, lepšieho dobrobytu sa mu 
ani nezažiadalo. 

Ale prišla premena. I v Pavlusovi zobudila sa žiadosť. 



Mať Pavlusova rozueinolila sa láinkou, ktorá jú uloSilá dô p 
stele. A pripojila sa aj iná clKroba, 

Na Pavlusa sviezla sa hora starostí. Matka v krlii potrebovň 
opateru^ a domácnosť pohotové, A on musf*! byť to tu, to tam, U^ 
ani nespil val ~ nezbadalo času. Sestra, ktorá už bola \ydaU i 
Ondrejom^ tiež nedovladovala. ^^Ja^ vravela, sauia jediná cnim i pi 
sto rúk roboty doma — roztrbať sa nemôžem. Ožeú sa ľ* 

„Ožeň sal" baclo Pavlusovi v hlavu. 

A matka s dôrazom prisvedtila: 

,,Veru hej, Pavlusko, syn môj, inej porady niet. Ožeň sa; pi 
lah&íš i sebe i nám. Mal si ma poslúchnuť už dávno." 

Pavlus sa zamyslel. 

Mal, pravdaže mal, dávno posliíchnuí; vej čas už nezadllm<J 
označí ho štyrmi krížikmi, z jeho vrstovníkov nejeden mohol b>^ 
mu byť už i testom. Ale naCože tam chleba, kde ho nenie treba?.- 
On nebol nikdy Šálom — po ženách jakživ nevetrel, a matka o^ 
varila, obšila, opatrila ho* Načože by nm bola žena? Varí za skl 
zapraviť na parádu, alebo azda chovať jn ako pavúka? 

Ale teraz mu to zavŕtalo v blave. „Hta,** pomysel si, „malk^ 
opatria-,, ty sa nazdávaš, že opatril si ju náležité, po joj vôli.* 
Tu prídu ženy a ono vidíš, že egte naveky jej volaco treba, naveky 
má si im čo dať urobic... Nijakovsky to nejde takýmto číuoi 
Treba voľačo robiť. Už čokolvek, 

A pod týmto „čokofvek" Pavlus rozumel ženbu. 

Musí sa oženiť, musí, to je jasné. Sám všetko nevyBtačIfi, ^ 
matke je ženská pomoc nevyhnutná. 

Bol rozhodnutý. 

Obrátil sa k matke, Že koho by tak myslela pre neho? 

Ale bola to pre Pavlusa ťažká otázka. Myšlienka m ženbu bola 
mu taká neobyčajná, že nijak nemohol zachovať sa prirodíene, ako 
inokedy. lien matke akosi fianbil sa priamejšie pohliadunť do oOú! 
Ústa prekrivovaly sa mu ustavične úškíabom, nohami prestupoval, 
ako by to miesto, kde stojí, bolo nepohodlné, a s rukami, ach, s tými 
nevedel si nijak rady : to vstrčil ich do vačkov, to podniesol k ústam, 
ako by bol chcel strhnúť s nich ten kuriósny smiech, buí škrabal 
sa nimi poza uši, kde ho nesvrbelo; slovom tak mu bolo^ ako člo* 
veku nekomediantovi, vystúpivšiemu ua javisko pred obecenstvo: 
bol by rád zutekať. 

Ale čože sa nahanbíš, kedf to musí byť I Nuž len čakal, čo 
povie mať. 

„Čože ja, ja sa uspokojím hocako, ako budem musel Pre seba 
sa ženísi'' odvetila mu ona vyhýbavo. 

No nie tak sestra; tá mala hned na porúdssí gallerín paničiek — 
po svojej vôli. 

Pavlus nesúhlasil. 

„Ehj to sú nie pre mňa; ja nepotrebujem pávy, čo by sa mi 
zhŕdzaly r 



U1 



4te poníča 8 jednou sukietikou 1 ?" zaprela sestra doň svojím 
iíyíiijiiýTD spôsobom. 

„Dobrú gazdinú, ako sú matka; nedbám, boc bude i nemajetná, 
Mmlaiiá, len nech j 6 ako sa patri — poÉestná,'* riekol pri dosvie- 
ni matky, ani si nepovlimujiic jedu vitého tónu sestrinho. 



Pavlus mal vytríbený vktis v peknom, tvrdiť by nik nechcel, 
ale le na prvý ra^ vyočil pre seba najkrajší kvet v dedine^ to je 
pinvila, a síee v podobe diavtaťa. Julka — tak sa menovalo dievía — 
bola ctmdobná sirota, vychovaná z lásky dobrých fudí, a teraz, už 
ako udrastlejlía^ živiaca sa äitlm bielizne a zhotovovaním čipiek; 
pravdaže od svojho 14. roku netrpela už nedostatku, lebo bola usi- 
lovná a vedela si zabezpeCiť živobytie, no chudobaou by í tým predsa 
^neprestávala. 

Pavlus bol priokúiiavý a ani nevedel, Čo a jako má konať, ako 
počínať pri takej neobyčajnej veci, chcel teda poveriť nejakú 
úm habkn; ale matka mu, aby Äiel sám^ bo to jemu vraj najlepšie 
istaae nahovoriť si dievča a požiadať ho o rukti. 

,Ach, pytačky! Keby tak dvadsať jám bolo treba vykopaÉ 

(O rukám, to nezdalo by sa mu takým obťažnými 

.Hm, matka . . ." škrabal sa v hlavu, ako by mu táto bola 

pNložila na prieber mieru maku, pomiešaného z polovice kašou. 

„A veru je to tak, synku. mreňku chytiť podarí sa najskôr 

satnémn rybároví." 

„Keíf sám^ tak sám; poručeno Bohu../ prehovoril s resigoá- 
^i% a umieDil si eSte dnešného večera podniknúť ťažkú úlohn. 

Večerom, ked odchádzal k dievčaťu, matka splaskla slabuSko 

tovité ruky: 

^Jaj, piatok, vráť sa, syn môj — zlý by bol začiatok 1" 

Oa zastal u dvier, ako by rozraýSlal, Či má slňchnuť, no náhle 
mu hlavou: ako sa oriadil^ eSte si i čižmy namastil, a to 
tak nemilobohu malo byť — zajtra to vari zase opätovať? 

„Eh. čo » , , tarandy, i piatok je Boží deň," riekol, a stúpal 

dvermi. 

„Ja-jaj I^ nepokojila sa matka, ale keď syn zatváral už dvere 
8 celým odhodlaním, privolala mu predsa, aby si len äiel s Pánom 

M obom, a spravila za ním znamenie kríža. 
[ A Pavlus šiel hore dedinou, chropkajúc po piesočnatom pod- 
dl čiernou lavej nohy, ktorou trošíčka zavlačoval. 

É Medzitým Julka práve odložila äitie a ponáhlala sa pitvorom 
preddumie osviežiť sa. 
Toto dievča, hoci bolo sirota, bolo číry smiech, číra veseloaC 
amopaš. Ale ani nebolo ničoho, čo by ju zarmucovalo, skluSo- 
TUíO, trápilo. Jej ratlost bolo žiť — prajoosť kynula jej odvšadiat: 
bola milovaná od každého, jako nejaké roztomilé, blabotať sa učiace 
diéta j mládenci ju až zbožňovali. 




^ 



Príchod PavluBov neobyčajne rozveselil Julku. O ňom hovorí 
valo sa naveky, ako o človeku siiiieänoin, „Ďobte bude poAärtov 
a zahra( ú h ním ľ' mala hoed plán. I Trátila ho s tým timyilo 
na preddom, kde sadli si na podstienok. 

Tuliby — dievča rozpestvilo sa, Prehárčala ho svojimi vtip 
a dopúšťala sa i väčších nazbied. Pavltis neprestával sa chechta 
Všetko páčilo sa mu, celý jej spôsob, celý postup veci* Rástol rn.-' 
dosťoti . . . Tak darí sa mu. Hla, už ho i objatá , > . Ako žena muža 
A ako sa vyshováraL. . Nikdy by nebol pomyslel, že tak sa mtM 
bude šťastí ť . * . Ľahká výhra ! 

Zosmelel) a zrazu stal sa odvážnym: vyluskol jej svoju ži 
dosť . , . 

„Aby Šla £a vŔs? . » * Keď vára len toho treba t . . . Hihihi, ní& 
niet tahšieho na svete ľ* smiala sa a vyštvemla sa nm za chrbát^ 

pEj, ved ja to myslím inakšie: naozaj aby si Ŕla." 

»,Nuž a či DÍe som naozaj za vami?" Nechcela mu rozumeí- 

Pavlus jednako skoro dovtípil sa, Že dievča robí si z ueJ 
len dobrú vôíu. Ktože by nerozumel jeho slovám ? Ved nebalui 
Naposledy i načože mu je takélo pochabča, ktorého myseľ iba 
äaäkách lieta, a čo nemá za nechet striezlivého rozumu, asadloi 
a vážnosti? Ta, ani sa ísapodievaťl . . , 

A Pavlus ako priSiel, tak odišieL 

Kde vhupnúť zase pre nevestu, na tom nie vetmi lámal ši 
hlavu. Mned na druhý deň zašiel zkusit šťastie do truhlárov^ ki 
Zuzka — buí! podla jej slov rieknutá — oeprajnosíou osudu h 
ešte vždy slobodní 

Lipáovci trdfali si dostať Zuzku; už dmt sa oapreberala, 
čakala márne, mohla zmudret 

Predpokladanie však dokázalo sa mylným. Zuzka síce uS ne- 
mala tak vysokých nárokov, ako z poäatku, kým bola mtadäia, no 
hrdoba a raárnomyselnosť ešte nevymízly z nej do cela. — — Po 
dedine ako blesk rozniesla sa zvesť o Pavlusových včerajších py- 
tačkách, a dostala sa i do ušú Zuzke. Za Pavlusa by sa až aiil 
nebola zdráhala vydať, ale to^ že ju prišiel pýtítí až druhorazom,^ 
keí ho „čipkárka*" opohrdila, vrčalo jej, a z priek oru nielen že sa 
mu neslúbila, lež bola i neslušná naproti nemu, zašomrajúc mu na 
odchode čosi o noseni íilfáska a grace za ním , , . 

,,Abí táto teda,'' mrmotal si polohlasne, vracajúc sa domov. 
„Ale ako chcete, KeJ nechcete, ja nebudem sa vám modlikať. Keď 
nie Bora, bude Dóra, ak ani tá — bude Vitá,'' lahosUijne opakoval 
si v mysli. Nezdar netrápil ho ani najmenej, preň sa nesmútil an, 
práve lak, ako nesmúti sa človek preto, že poniektoré lu berné 
vUlčky sú nená blizne, len obdaleč a nie v jeho blízkosti, ako by 
si to on žičil, sa zdržujú: nič to^ však sú vtáčky, ktoré vedia 
obtrvať spevavo i vedno s človekom, a to sa naveky podarí lapíí 
takéhoto vtáčka . , . 

Pavlus umienil si neprekračovať viac prahov k „belasnícky] 
paničkám. 



I 



„Nech ich tam Páoboh opatri väetky, kolkokolvek ich je P 
^ekol na úplná ľOzž«^huanie sa s nimi. 

^Co, odnechcelo sa ti vari už aj ženiť?'' zdeseno pýtala sa 
bo luatka, 

^To ako to. Len s našimi panidnicami dám bi pokoj," 



Večerom^ niekoľko diif po tomto, bral sa Pavlus na ulicu, ahy 

íal biť vežové hodiny ^ ťi nie je ŕas ísí odzvoniŕ desiatu a 

Äi(; lebo hodiny v izbe boly nie velrai spoľahli vé, a potom i fn- 

täÍ pre také nit rozsvieoovať lampu. Na ulici hluk už zatíchol^ 

od dolného konca dediny na krýdelkácb sviežeho vetríka za* 

^ &a sotva sly^itelíie duraný hlas fujary nejakého sialúbeného 

vanca, prerývany t n i tu vravotom z blízkych dvorov. Pred do- 

mx tôni la bujná jahoda, jej ž liatie zleätené bolo bledým svetlom 

_fcesia'ka; Pavlus sadol si pod ftu na hodnú skalu a sediačky roz- 

fcWťl sa po nebij skúmajúc polohu nebeského voza^ kolku prekonal 

' cesta. 

_^ «Bude s pol desiatej/' myslel si, potom uvolnil si sedenie, 

^prk lúkte o kolená a podoprúc si tak päsťami bradu^ aby doŕkal 

J'OlvnJeaie s veže. 

Medzitým na kríltko pozapalované svetlá povyhášali pomaly 
v domoch — bt'lo práve cez kosbu a v okopávačke, íudia boli 
úimmi prácou, ľahiniili vŕašäie. 

Kezadiho UíiiJkly i zvuky fujary a prírodu opanovala úplná 
i^ticbAť; tá tichosť, ktorá ka^tdého tak hlboko dojíma, ktorá uaplúuje 
loveka akousi posvätnou rozkošou a zbožnosťou, že nevie, ^i obdí 
ovaí velebu a velkoleposť utíšenia a f i odriekať pokornú modlitbu 
oslave Boha. 

V tomto hlbokom tichu zaškripely závesy uličných dvier u tre- 
[cfc susedov, a v otvore sa zjavila so dvoma krblami dievčina a 
on^hlala sa ku studni bezprostredného susedstva, 

Eaika bolo dievča služobné. U svojich pánov, statočných a 
vNbecne obíúbených lekárovcov, slúžila už na piaty rok. A to 
k nemalému svojmu prospechu^ lebo pán doktor bol velký kniho- 
iiiíl — mal bohatú knihoveíi, ktorú, ako luďomilný človek, rád ot va- 
ndal i svojej čeliadke^ ale najmä Katke^ ktorej duäa dychtila, ba 
ai mrela po čítaní. 

i^avlus obrátil zrak v tú stranu, odkiaľ prichádzalo díeyča; 
ona, spoz'^rujiic bo, privolala mu: „Dobrý večer!" A doložila: ,,0i 
je to nie na závidenie, sedeť si večerom pod moruSou a htadeť do 
mestadka! A ty čuči^ v zatvorenej izbe, alebo naťahuj sa s vodou ľ^ 

,A, naž nečítavaj, ako černokňažník, naveky, vyjdi von — 

I ** 

.Chcem byť velticou — budem veštiť svetu budúcnosť, Zbo- 
[inem, bude mi ako muche v kyseli. Zato Čítavam,"* smiala sa 
Ixlca, potom chytro vytiahnuc vody, povedala mu dobrú noc a 




m 



drobčiac odbehla s naplnenými krhlaroi. Pavlus díval sa za ňou, 
ako za zjavom, ktorý nás zadivil a zmizil prvej, než sme sa opa- 
mätali. 

A v jeho mysli razom počaly sa rojiť myšlienky. 

A neobyčajné to musely byt myšlienky, lebo chvíľami smial 
sa, mrmlal alebo pohyboval rukami, ako by v otázkach a odpove- 
diach. Iste, varilo sa v ňom čosi nového. 

Od hora cválal Pavlusov kudlatý pes. Ked spozoroval svojho 
gazdu, šmrdkajúc chvostom pížil sa ako previnilec ku nemu a liznul 
ho v ruku. 

„Odkialže taký unáhlený, ty m^adý pán?" prihováral sa Pavlus 
zadychčanému psovi, potriasajúc ho slabo za ulapené čierne chlpy 
velkej hlavy. Pes otieral sa o neho. lupkajúc ho buravým chvostom, 
ako by hovoril : „Očakával som fa u kostola, že pôjdeme strážil, ale 
som £& nemohol vyčkaf, preto som pribehol, čo fa to zdržiava 
doma?" 

S veže bilo desať hodín. 

Vbehol si pre halapartňu a rýchlym krokom zaberal ku ko- 
stolu, obliekajúc si cestou hlásnickú krišpínu; veď už mal by( 
na veži! 

Nebeskou oblohou plavil sa šedý obláček, i rozpoltiac sa pro- 
striedkom, obtáčal jasnú hviezdu, rednúc a rozramenujúc sa pritom 
na viac vetví, ktorých okraje rozplývaly sa do neviditeľná . . . 

I Pavlusova mysel práve tak otáčala sa a rozplývala vôkol 
jednej hviezdy . . . 

A jahody pokojne ký valy paprútkami proti nemu a zdaly sa 
hovoriť: „Teraz už myslíš, čo myslíš, to je už vážna veci" 

Mocne ulapil povraz a o prekot rozkolísal ťažkohybný zvod. 

. . . Silne tĺklo srdce zvona u prostred nočného ticha, tak silne, 
ako silné bolo Pavlusovo predsavzatie . . . (Dokončenie.) 



— M— 



Literatúra a umenie. 

— Letopis Živeny. Sborník zábavno-poučných prác. Rediguje 
Svetozár Hurban Vajanský. Vydáva »Zivena«, spolok slovenských 
žien. IV. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou Knihtlačiarskeho účast. 
spolku 1906. 8°, 422 a 2 strany. Cena 3 koruny. 

Štvrtý Letopis »Živenin« vyšiel s týmto zaujímavým, vzácnym 
obsahom: Andrej Obuch, Svätojánska svadba. — Timrava, Verké 
šťastie. Novella. — Janko Cigán, Na cmiteri. — Jehovah! — Verše 
Horína: Skrytá rana. Rozdiel. Jasenné kvety. V nálade. — Horal, 
Pieseň vysťahovalca, — Materina dúška. Legenda. — Pavel Socháň, 



m 



Honorár. Veselohra v 2, dejstvách, - Svetozár Hurbaii Vajanský, 
^ ciest Šesť piesni — Ľudmila Podjavorínská, Blud, N o velí a* — 
Peter Kompis ml , Kedysi a teraz. A verini pevne. Dozvuk. — 
Janko Jesenský, Slovo lásky. Novella* — V. H. V , Na )(^Násypoch.« 
Scéna z mesta. 

V knihe hodne skutočnosti ?>lovenskej a i — poesie. Čitateľ 
pocíti uspokojenie^ že v ťažkých našich pomeroch literárne produ- 
kujeme diela, aké sú tu uložené 

Želali by sme si, aby toto v Slovenských Pohľadoch nebolo 
posledné slovo o IV. Letopise ItWGny. 

— Slovník slovenský a maďarský. D la Jozefa Loosa so stavil 
Aäoif Pecltány^ professor na štátnej vyššej reálke v Budapešti, 
diel. Slovník slovensko-macíarský; (16'', 400 strán ) IL diel. Slovník 
m adarsko* slovenský. (449 strán.) Budapešť, knihvydavateľstvo WiU 
^lelma Lauŕfera, Tót é s magyar szótár. Loos Jó/^sef nyomán szer- 
kesäitette dn Peckány Aäoif , állami ŕoreáliskolai tanár Budapesten. 
I- réssc, Magyar-tót szútár. Budapest, LaufTer Vilnios-féle kónyv- 
kiadó hivatai Cena obidvoch dielov spolu : brošírovano 5 korún, 
^ plátne via^ano 6 korún* 

Dť. A. Pechány opakuje i v Predmluve (ktorej slovenčina nie 
je najlepšia), že sostavíl svoj slovník na základe Ĺoosovho diela. 
Ale Loosov slovník bol vydaný pred štyridsiatimi rokmi a otl tých 
^ias ^slovenská spisovná reč vehni sa vyvinula, zbohatla, následkom 
čoho vzal som do prítomného slovníka mnoho novších výrazov a 
vynechal som líe, ktoré spisovná reč neprijala. « 

V lete 1904 prof. Oskár Asbótii k vôli slovenskému jazyku 
dlhšie zdržoval sa v Turčianskom S v. Martine; ako by som ho dnes 
^ídel, s akou tvárou hovoril jedného dna, že v slovenskom slovníku 
LoQsovom nieto takého slovenského slova, ako počuť. Tak som si 
zachoval Asbótfiovu kritickú poznámku, že teraz, ked dostal som do 
mk)^ Pechányov slovník, rozrezal som si najsamprv literu p. Po- 
írem — a takého slovenského slova, ako počtď, nieto ani tu. Teraz 
"^hcel som pozrt:t niektoré slová, kde náš jazyk len fonetikou jednej 
^biky vyrazí distínkciu, rozdielny smysel dvoch slov: na pr. pre- 
chod — priechod (Oberganií — Durchgang^ passage, česky prechod 
— pruchod, rusky uepexoj^^ — npoiOj^'B, slovinský prehod — 
prohod), ale Pechány má len priechod ,átjárás', ,átkelés*, o pre- 
chode nevie* Loos má obidvoje, dobre^ prechod i priechod, len 
^adarské tlumoČenie prvého, ,átjárásS u neho nie je správne, má 
byt: ,átmeDet^ 

Tu prišlo mi na um pozreť ešte prvej, ci dn Pechány zná 
literatúru predmetu^ to, čo písalo sa už o slovníkoch slovenského 
jazyka. Nes tel som tak dalekoj nehľadal som rozpravy Jána Kollára 
í> falkovičovom slovníku v pražskom Preslovom Kroku 1821 : ve- 
zmem sošit S Czambela Poireba nového slovníka slovenského a 
maďarského (v Budapešti, 1891). O Loosovom slovníku dr. Czambel 
tu (str, 8, 91 napísal i toto : »Loos nevšímal si dosť slovníka Berno- 
lákovho a Jančovičovho, žiaľbohu, nevšímal si dosť ani národnej 




mluvy vôbec, neuvádzajúc fv IIL dieli) ani takých zovseobecaelýc 
sloVj ako sú : rozsobáš^ chudorľavý, ozruta, viiiovatý, úplaz, pri^ 
stu p kyj podolok, ruko vát, predesiť -sa, nehanbi i vec, olahodíť* na- 
vdať, využiť, vystatovat sa, Ätokiiiiť-imštoknút, potváral! atd attí< 
Veru ani Pcchány nemá slov: rozsoi^dš, vínovaiýt podolok, prt-^ 
desit sa^ nehanblivec^ naväaf, t^'nztŕ, %ivsÍaiovaf sa^ sioknúf~$P 
siúkntíťf potvárať; prístnpk}' má len ako frasu : ísť na pristupk 
a síce na nepríslušnom mieste, pri hesle prístup ^bemeneť ; ula- 
hodiť má, ale chybne; ufahodít Nuž tu vyciiodi i to, ie dr^ 
Pechány o slovníkoch slovenského jazyka neznal vecnej, vclmir" 
dobrej rozpravy Csiambclovej. 

Povšimneme si, aký je pomer Pechánya k predchodcom, okrem 
Loosa, k slovníkom Palkoviča, Jančoviča, Míčátka — či ich vôbec 
zná? Či nazrel do Kotta, kde s veľkou pilnosťou povyberaný je 
slovný materiál zo slovenských spisov a použitý i slovník Fr. V. 
Sasinka, spracovaný okolo roku 1870? Urobíme próbu í na to, ti 
poznať teda v slovnikn dr Pechánya, ie slovenská spisovná rcc 
od štyridsať rokov ííveľmi sa vyvinula, zbohatla^s* 



J. S, 



— Tá zem vábna * . . Povesť, Napísala Timrava. Odtisk m 
SlovensWch Pohľadov 1907, č. 3. Turčiansky Sv, Martin* Tlačou 
a nákladom Kníhtlačiarskeho úcast spolku 1907. S'\ 32 strán: 
Cena 24 haliere. 

Do dediny slovenskej poprichodia chýry o Amerike; poprí- 
chodía a ujmú sa v mysliach, 1 Jano Fazuľovie, kttírí sú z najmajetnej- 
ších v dedine, ostane celkom premenený. Jeho mať, ked vyrozunaie 
od neho, že chcel by do Ameriky, zdesí sa vefmi, Ved gazda, Janov 
otec, je ťažko chorý, leží, pravdepodobne ví^ic ani nevstane : čo by 
si tu počali bez Jana? Z ohľadov na chorého otca Jano i stúbíl jej, 
že nepôjde, a materi od ľa hlo i na svedomí, lebo bála sa, ^e Jana 
odpudzuje a vyháňa z domu žena jeho. Pre viny materine n c do: 
totiž dievčaťa, ktoré chcel: má ženu, ktorú on neľúbi. No ki 
v noci nemohla spať, ga^.diná, Janova mať hoci ako bola sa na- 
ľakala Ameriky, začala inak híadeť na vec. Uznala všetky dôvoi 
synove : že ved í na vojenčine bol za tri roky a doma poradili 
bez neho, z Ameriky mohol by sa vrátiť po dvoch rokoch a vj^ 
platili by si zeme, ktoré nedávno prikúpih si na dlh. A tam^ za 
morom, za ten čas Jano zabudol by azda i žiaľ svojho srdca, ona, 
mať, mala by ľahšie svedomie. Starému azda nebuJe nič -^ tej 
noci už menej kašľa I, i schytila sa ráno gazdiná Fazuľovie a išla 
do nedalekej dediny, aby sa hodnoverne dozvedela o človeku, 
ktorý zarobil za morom dve tisícky. Medzitým doma, v ich de- 
dine, už pijú v krčme »Amenkáni«, traja už celkom pripravení na 
cestu za more. Celá dedina hovorí už len o Amerike a troch 
Amerikánoch, ku ktorým Jano Fazuľovie pripojil sa za štvrtého, 
ked mať usrozumená povie mu, že ií^veru naozaj dobre sa majú 
ľudia, ktorí boli v Amerike, ä Tá zem vábna neodolateľne ú čin* 
kovala i na ňu. 




Ž5S 

Skutočnosť, vzatá zo slovenskej dediny, z nášho najnovšieho 
života, a zobrazená Timravou, ktorá pred čitateľa i pár črtami po- 
staví človeka, pútajúceho jeho pozornosť, človeka živého, nie bledú 
figúru, originálneho, svojho, lišiaceho sa od iných. Timravino umenie 
charakterisovať ludí je pozoruhodné. Všetkého spolu prečítame tu 
len 32 strany, a z toho zachováme si kolko osôb! Poznáme temer 
celú dedinu, jej pomery, mravy, a osud jej ludí zaujme nám ducha. 
Kvalitu spisovatelkinu ukazuje i to, že ona so svojej strany nepovie 
ani slova proti Amerike, ale zato čitateF dostane taký dojem, že 
naše vrchnosti, ktoré rozličnými pokutami chcú hatiť cestu za oceán, 
malý by úradne vydať túto povesť a zaplaviť ňou slovenské dediny. 

— ^Jedrovský učitel. Povesť zo života Slovákov. Spisov Mi- 
kuláša St. Ferienčika I. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a nákladom 
Knihtlačiarskeho účastinárskeho spolku. 1907 16^, 184 strany. Cena 
70 halierov. 

Bolo na počiatku 1860-tych rokov, po turčiansko-sv.-martin- 
skom slovenskom národnom shromaždcní, po audiencii slovenskej 
deputácie, vedenej biskupom Moysesom, u panovníka vo Viedni: 
v slovenskom živote javila sa chuť k činnosti. V Sokole, ktorý od 
nového roku 1862 svieži vychodil pod redakciou Viliama Paulíny- 
Tótha, na povzbudenie spisovateľov vypisovaly sa odmeny za no- 
vellistické práce. Odmenu, vypísanú vo februári 1862, a síce za 
^rozprávku, v ktorej by statočnosť Slováka, reč svoju milujúceho, 
ale pri tom i za blaho národa, kráľa a svobodu rovnako horiaceho, 
čim najživšími farbami vyobrazená bola,4( dostal Mikuláš Št Fe- 
rienčík. Odmenená jeho povesť, Jedtovský učiteľ^ v augustovom 
čble Sokola už začala vychodiť. A ľúbila sa i obecenstvu. 

Bola primeraná nálade vtedajších prebudených Slovákov. Fe- 
rienčik opisoval slovenského mladého horlivca, ktorý predsavzal si 
zachrániť a povzniesť zanedbanú a upadlú dedinu; odtrhnutý od 
svojej nenárodnej rodiny, išiel do dediny — volala sa Jedľová — 
za učiteľa, cvičil, učil mládež v riadnej, dospelých v nedeľnej škole, 
budil v ľude slovenské národné povedomie, odvádzal od krčmy, 
všemožnými prostriedky vytrhoval z biedy a kládol základy mate- 
álnemu prospievaniu jednotlivcov i obce. Romantika deju vyvinula 
sa z kolisií, nevyhnutných pri takej slovenskej práci a z rodinných 
pomerov horlivého mladého Slováka. 

Teraz náš Knihtlačiarsky účast spolok, chvályhodné začínajúci 
vydavateľskú ^činnosť, vytiahol Jedľovského učiteta z neprístupného 
a za 45 rokov potrateného časopisu a podáva nám ho v peknom 
knižnom formáte, lacno. 

— Pre slovenských vydavateľov upozornenie. Ako „Í72i- 
točfié a zábavné čítanie pre slovenský tuď^, v Pešti ešte v mi- 
nulom desaťročí Viliam Mehner začal vydávať v krikľavých farbi- 
stých obálkach neveľké a lacné sošity (po 30 halierov). Sám Mehner 
zanikol, ale firmu jeho vedie dalej staré a znatné madarské vyda- 
vateľstvo Franklínova Spoločnosť (Franklin-Társulat), v spravujúcom 



výbore ktorej zasedajú vážni madarsid spisovatelia a iní predni 
činitelia verejného života peštianskeho. Pod Mehnerovou firmou 
Frankľmova Spoločnosť dalej vydáva i ^Užitočné a zábavné čítanie 
pre slovenský rud.« Posledný sošit, ktorý mám v rukách, je 20-t>% 
z roku 1904, s titulnou stranou : yypranc Rákóczi II. Pre slovenský 
lud spracoval Karol Csecsotka. S osem obrázkami.^ Z roku 1903 
znám 17. sošit: y>Svätý Štefan, prvý krát uhorský a jeho pano- 
vanie.<i Pre slovenský lud spracoval tiež Karol Csecsotka. Za Meh- 
nera pisaval do týchto sošitov Ján A. Ferienčík — umne, s povo- 
laním spisovatelským, po slovensky ; v jednom sošite v rámci pri- 
meranej rozprávky podal značnú časť Bottovho Jánošíka, v druhom 
tiež takým spôsobom celé partie zo Sládkovičovho Detvana, Karol 
Csecsotka maže to po » vlastenecky «. 

Omnoho rýchlejšie idú v Pešti jeden za druhým tiež také kri- 
kľavo- farbisté sošity y>Slavefiskej ľudovej knižnice^. Mám ich pred 
sebou nasledujúce: Pravý egyptský snár, Najnovší lúbostný listár, 
Z pohádok Tisíc a jednej noci, Cesty Gullivera v krajinách pidi- 
mužíkov a obrov, História podivných príhod Robinzona Kruzoe, 
História nešťastného kraleviča (Rudolfa), Život a smrť kráľovnej 
Alžbety, Mária Jágerová, krivá babica travička, Beťárska romantika, 
Odaliska a hodvábna šnúra, Posledná peštianska bosorka. Smrť a 
život Ludvika Kossutha, Sándor Róža, dolnozemský zbojník, Jožko 
Sobri, postrach Bakoňa. Sošit predáva sa po 40 halierov. Túto 
Slovenskú ľudovú knižnicu vedie tiež také staré a znatné vydava- 
teľstvo maďarské peštianske, Athenaeum, a síce pod firmou G. 
Esiera, ktorej vlastne už niet. 

Z tohto poznať, že slovenské knižky má kto kupovať. Hovo- 
ríme to obrátení k slovenským vydavateľom — terajším i budúcim. 
Franklín a Athenaeum v Pešti daly sa na toto vydavateľstvo nie 
z lásky k slovenskému ľudu alebo k slovenskému jazyku. 

My nič nemáme proti takémuto zasiahnutiu maďarských vy- 
davateľství na slovenské pole, ale žiadali by sme si lepší výber. 
Nech usilujú sa podávať nám na pr. čo majú najlepšieho v svojej lite- 
ratúre, a v dobrých slovenských prekladoch. My pre široké kruhy 
slovenské vydávame na pr. klassické drobné rozprávky^ L. N, Tol- 
stého, milé poviedky A. H. Škultétyho a Jonatana Cipku a mô- 
žeme vyberať z Vajanského, Kukučina, Ĺaskomerského, Timravy, 
Ľudmily Podjavorinskej^ Terézie Vansovej ; u nás vychodia poučné 
populárne články Gustáva Kordoša. Tu dosiaľ zle je len to, že 
tlačíme i predávame málo. No beťárska a zbojnícka romantika, 
Rózsa Sándor, Bakoň a Šobri, nie sú pre nás. Ináče zabehnutie pe- 
štianskych vydavateľství na slovenské pole môže byť ostrohou pre 
slovenských vydavateľov. 

— Literárne náveátie. Aby v Sborníku prác v česť známeho 
učenca a priaznivca Slovákov VI. I. Lamanského slovenská litera- 
túra nezostala nezastúpenou, vylíčil som v príspevku svojom »Prie- 
lomy vo viere Komenského a Mickiewicza<(. Práca s takým nad- 
blavím sa pomaly dotlačí. Je, samo sebou sa rozumie, prísne ve- 



Ž55 

decká, historická a, ač svojho stanoviska neskrývam, bez konfesssio- 
nálnej tendencie, pri tom, myslím, ľahko srozumitelná. Štvrtá časť 
je venovaná Komenskému, ostatné tri štvrte Mickiewiczovi : obe 
čiastky obsahujú i dosť nových jednotlivostí, a i nového osvetlenia 
veci prv známych; na konci pokus parallelného úsudku o oboch. 
Poneváč v slovenskej literatúre o spomínaných už mužoch, nakolko 
ja viem, ničoho nemáme, umienil som si ich velké, zbožné osob- 
nosti sbližíť i nášmu obecenstvu. Venujem teda loo exemplárov 
v prospech Slovenskej Museálnej Spoločností, druhých loo exem- 
plárov v prospech oboch evanjelických sirotincov. Príhlasy na 
exempláre prv menované majú sa poslať redakcii Národ. Novín, 
pre druhé redakcii Cirk. Listov — do konca mája. Kniha, obsahu- 
júca asi 130 strán, stojí 2 koruny. Kto sa do menovaného času 
prihlási, obdrží svoj exemplár odtiaľ, kam sa prihlásil. Odtialto sa 
bude expedovať len toFko exemplárov, kolko bude príhlasov. 
V Juijeve, dňa 24.;III. (6/IV) 1907. Dr. J. Kvačala. 

— Časopis Museálnej slovenskej spoločnosti. Ročník X, 
číslo 2. 1907. 

Obsah: Pearyho mienka o dosažení severnej točný. Staro- 
horský. — Ochrana a zachovávanie pamiatok v 19. storočí. Vrk. — 
Povery v Terchovej. Podáva Michal Vojtek. — Povesti a báje 
z Vrboviec. Podáva P. Beblavý. — Terchova. (Jánošíkovo rodisko.) 
Podáva Michal Vojtek. — Meteorologické observatórium na Vy- 
sokej Tatre. Starohorský. — Porekadlá a príslovia. Podáva Pod- 
tatranský. — Umelecké (vlastne : umelé) zhotovovanie drahých ka- 
meňov. Starohorský. — Výkaz postupu rozmnožovania sa numis- 
matickej sbierky Museálnej slovenskej spoločnosti z r. 1906. So- 
stavil MUDr. Ján Petrikovich. — Malý archív. Rozličnosti. (Tu je 
reč o Raslavovej skale pri Bodoňskom hrade v Šarišskej stolici. Podľa 
toho, že u nás v kraji, kde panovali v XV. století Jiskrovci, každý 
zámok od nich má mať pôvod, i tu čítame o Bodoni, že »sú to 
pravdepodobne pozostatky českého rytierskeho hradu. « No po- 
kladať i Raslava za Čecha bol by zjavný omyl, lebo ako Čech 
bol by sa musel volať Roslav. Český jazyk má len roz, slovenčina 
často i raz,) Zápisnica. Soznam darcov. Odborné časopisy a knihy. 

— Český Časopis Histo? ický. Vydávají Jar. Goll a Jos. Pekaŕ. 
Ročník XIII, sešit 2. V Praze. 

Obsah: Václav Kratochvíl, Hollandská theorie archívni a re- 
forma archivnictví u nás. IL — Zdenék Nejedlý, Husova reforma 
kostelního zpévu. — J. Th. Múller, Starý rukopis dvou spisu Petra 
Chelčického. — Jaroslav Bidlo, Literatúra k dejinám ruským deva- 
tenáctého století. — Drobnejší články: 2. Ke zprávé mnícha Sá- 
zavského o ceste českého svatebního poselství do Uher r. 1157. 
Qos. Plaček.) — Referáty : M. Žunkovič, Wann wurde Mitteleuropa 
von den Slaven besiedelt? (L. Niederle.) — Aboba-Pliska. (L. Nie- 
derle.) — Dopisy Karia st. ze Žerotína, vyd. Fr. Dvorský. (K. 
Krofta.) — T. Smičiklas, Nacrt života i djelä biskupa J. J. Stros^* 



m 



mayera (J* Polivka.) — W. Schulte, Die Aiiŕänge des SL Marieň- 
stífts der Augustiner-Chorherrn au f dera Breslauer Sande. (K- 
Krofta ) " H* Delbrúck, Geschíchte der Kríegskunst im, Rahn 
der politischen Geschichte. UL Teil : Das Mittelaker, í J, Sústa ) 
S* Lubltnskt, Literatúr und Gesellschaft im neunzehnten Jahrhand<i 
(Arnc Novák*) — Výtahy ?. časopisu* Zprávy* 

— A. J!, neTpoBT^s MATEľlAJlH JIM HCTOnil yiOrCKOfl 
pyCH. L .^CTajííui iíí;pa« h ynis bt» XVII— XVIII mu a-IÍ 
Ôypni, 1905. Str, y^. Hat í>HoBaro C6opiiHEa no CviafiMHOBUlt 
11)05. - n. ^Cxapafl B^pa^^ h yiiia bt» XVII— XVIII bb. II^jhíhii- 
faiMiaít aanHCEa C.-IIeTepOyprb, 19 J6, Str, 88, Vydaaie Aka- 
démie Náuk. — IIL O no^^vTOXHocTH rpaMOTM EHaaa Oeoj^opa Ko- 
piaTOBHTiii 1H60 r, KpMTn>iecKÍa aantíanÍH - — • na,ieorpatHqec£ÍÄ 
^TIí^^^ II. XojíOAHHKa. Úh iieTHpbHi cHHMGaMH. CaHETiieTepôypri, 
1906i 4^ 31 str Vydanie Akadémie Náuk, — IV. 3aMtTEM n^ 
3THorpa*ÍH M cTaTHcTHEifei ApXMBM K ÔHĎJioTeEH yropmHHu. Ha- 
MHruHEíi yrpo-pyccEofl nMChMeuiiocTH, yrpo*i>yccKie aaiOBOpH N 
aaEJiHHaHífl Haua-ia XVIII b. Crapone^aTMíiíi qapEOBiutfl EKJirH b% 
MysaiíeBt h yiiTBapife* Ci-IIeTep6ypn>, 1906* 

Rozpravy IV* sošitu boly ui prvej tlačené, v prvej polovici 
1890-tych rokov, a pôvodca poznamenáva, že vydáva ich poínove 
»na radu niektorých učených, ínteressujúcich sa uhorskou Rusou"*. 
Nás veru teši, že budi sa táto zaiijatosf. Teší nás i to, že poznavc 
hýbe sa A. L. Petrov, ktorého prvé vystúpenie, ako historika slo- 
vanského, svojho času bolo vzbudilo veľké očakávanie, (Archív 
f, sláv, ľhílologie X, str* 313,) 

— Reči Písma Svätého, znéjid o článcích náboženstvi kre^ 

sťanského a o povinnostcch kresťanských pro mládež. Sebrané a 
dané roku 179H skrze Ondrej e Placky, slova Božiho kazatele 
cirkvi e v* turčansko-sv,'martinské* S pri dávke m Hlavné Pravdy 
O. P* Tŕeti vydáni. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a náklad< 
J. Gasparika, kníhkupca a knihtlačiara. 1907. l6^, 108 a 4 str; 
Cena 60 halierov. 

— Materiály i prace komisyi j^zykowej Akadémii umie 
nošci w Krakowie, Tom IL Zeszyt 2. 190Ó Tom III, Zeszyt 3, it 

Obsah : Edward K lieh ^ Teksty biatoruskie z powíatu nowô^ 
gródzkiego, — Jan Wítek^ Gwara Wielovviejska. — Jan Baudoiiift 
de Courtenay: Roty przysi^g z archivum radoraskiego, — Obsah 
3. zeszytu t. III : Kaztmierz Nitsch, Dyalekty polskie Prus zacho ' 
nich, Cz^sč IL (Z mapí|f) — Kazimierz Nitsch, Dyalekty pola*^ 
Prus wschodních. (Z mapíj*) 



•#^- 



Kníhtlačíarsky účastínársky spolok 

■ v Turčianskom Sv. Martine == 

odpordéa nasledujúce knihy: 

SládkOVlČ. Sp'sy básnické. Syäxok I. K 1-60, viazaný, so zlato 
' rezom K 2*80, poštou o 20 hal. viac. — Sv. 11. s podo- 
bizAon a životopisom básnika K 2-—, viazaný K 3*20^ poStou o 30 
hal. viac. 

Detvan. S podobizňou básnikovou. Cena 30 hal., poätou 3& bal. 

Hviezdoslav Spisy básnické. Sväzok L 2 vydanie (v tlači). — 
íáv. n. Oddiel lyrický. Cena K 3-, poStou K 3-20. 
8v. IIÍ. Oddiel epický. Cena 4'—, viazaný, so zlatorezom K 5-20, 
poštou o 30 hal. viac. 

\?ajanský. Verše. Cena 80 hal., poštou 85 haL 
Kráf. Verše. Cena K 1-— , poštou K MO. 

KuZmánV* I**™*^^ °* storočie jeho narodenia 1806—1906. L Vy- 
** brané veršované práce jeho. Cena K 1- — , poštou K 1*10. 

CudCn OneCliri* ^^^^^^ ^^ veršoch od Á. 8, Puikina. Cena 80 hal., 
22 y ■* poštou 90 hal. 

Trskft^Alsk fln^t^]i» Dramatická báseň od Imricha Madácha. Pre- 
iragCQW ClOVCKa. ^^^^ HvUtáoulav. Cena K 1-20., poštou K 1-40. 

Knflín Román od Svetozára Hurhana V 'jánskeho. Cena K 4*~, via- 
'^^""'' zaný K 5-20, poštou o 30 hal. viac. 

Prnti nrilHlJ Román od Eleny Maróthy ^ Soltészov^. Cena K 3*—, 

Pod jarmo m Ro^° ^ bulharského Života. Napísal Itan Väzov, 
J ; — 1 Cena K 3— , viazaný K 4*20, poštou o 30 hal viac. 

I^rirov^lfé urif^f Povesť zo života Slovákov. Napísal Mikuláš Št, 
jeqiQVSKY UCIXCI, j^^-^^ ^ena 70 haL, poštou 90 hal. 

DieS Írae« ^^^^^ Napísal Martin Knkuéin, Cena 80 hal , poštou 
I 86 hal. 

Kapitánova dcéra. Povest Napísal a. s. Paškin, Cena 80 hal., 
L .1 poštou 85 hal. 

O C^rnollOrfOrh Li^^y ^ Cetínia roku 1878 od Zuž>. P. Nenadá- 
LetODls Živenv Sbomík zábavno- poučných prác. Sväzok III. Cena 

i,eropi5 AivcRY- j^ ^._^ ^^^^ ^^,^^ ~ sväzok iv. K 3-, 

pošfon K 3-20. 



Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 

v Turčianskom Sv. Martine := 
Pamiatka Štef. Moísesa. í*«f»í'^l f'"«'>r ^•"*7" ^"^í""! 

PO stlíitare^om K '2—, j>oätou o 20 bal vme. 

Pamiatka Dr, Joiefa M. Hurbana. >>p^^^,/'''*^^/^^ 

f^^PQ|- _ odDOr. ^^^f^'''*^^ Amfďo Pietor. Ceua 6U tiil^ i»o§|j 
- — J- ^Ĺ \L 5ó liaL 

^IŕluÁri Vývin ich národného poTedomin- NApTniil JuUnn B/ífŕo. C\ 

Ružomberský kriminálny process p'''^ a • : ví mmkoTj' 

^rcííCíír Jhírbíin Wrjún^ki/. Cena R^ bal, požton 55. bal, 
Detva^ MoiiO^afia. Spíaal Äar<íí ^, Med^ecký. Oena (v 

-- * hlo II k ô'äií 



Rukoväť spisovnej reči slovenskej. ^l/^o^Jj/^ 2^^^^^^ t^ 
Slovník rusko-slovenský a slovensko-ruskÝ, ^f^^^ 

CiiiLU kitidého dielu p«> K ľi— , pcíÄtou K i^"2^}, 
Slovenská reČ * -ifi miesto v rodine slovanských Jazykaí 
stí>u K tí 7^* 



Slovenské SpevV, Sbierka nápevov slever* - ' — 
J- 1- piesni* Die! L, ícit. 1 — G: 

dkl 111, » ín/ťL 1— S. V€QA kaídŕbo so^tu K 1'—, \ -v.*.. .* .., -,:?^ 

•poln K lä-— , poátou K Ui'2. 

Sesť vencov ^^ slovenských národných pievif ^ «l<iJ€i^cb tj 

ti c kých étupniciiiťli Pre imer^^ŕ tbor Ui|ianiidjú Jiff 



iíin L*úhitľä. Cenu K 1'—, poStoa E T 10. 

^^ A«komandorané tásrelkj stojm {okrem portji) o 2^ IhmL tl^c. 

Véetky tieto vydania majú n« tklkde pp : ť Tiir^ai»skOiii i 
Manint J. CxalpArík, v Upt $¥. Míkolásí Kluntó a ľ\t\*\ ^ 
berku J Votárik, na Myjave Daíiiel PsUEic^ý, r Moére éii 
há^ŕk, T Trnave Adolf Horovitz, t Tisovci Fr. ííortemW, v B, 
0ek Ivinitcky, t PdtrovCJ Pu^el £iikndli:a, v Pesti l\ Xc 
BikócMitár 3.1 vf> Viedni J. Utto (L Gluckgaaše a^ v 
Pn.)ail>erger; v Praha F. Topíí (Ferdinandova tfidsi 



J^ 



Slovenské Pohlady. 

ČASOPIS 

zábavno-poučný. 



Redaktor a vydavateľ: 



Roéník XXVll. — iiohii 5, 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

vlaOoit knihtiiaOiabskieho úôabtinAbskbho spolku 
1907. 



OBSAH. 



Strwoa. 

Počiatky kráFovstva Uhrov. Napísal Fr. V. Sasinek 257 

Z básuí Jána A rany a. Prekladá Hviezdoslav, Zármutok spevca. — 

Úľava. — Eozgoňová 264 

K básni Antona Askerea. Preložila Ľudmila PoájavorinsJcá. Spolucasto- 
vatel. — Brat Slovák. - Závet. — Ballada o sv. Martine. — Kováč . 271 

To staré kúzlo časov zašlýi'h . . . Janko Cigán 277 

Zapriabaj, Jane. t Ondrej Bella — 

Acb, kde sú rýmy... Kýčerský 279 

J. A. KoRieuskébo prvé styky s Frauinizmi. Napísal dr. Ján Kmčala. 280 
Pavlus. Povesť. Napísal Samo Czambel-Donielovič. (DokoDČenie.) . . 293 

Moje piesne. Vrbický 306 

Tichý domku . . . Dr. Jozef Širnko 308 

Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateFov. 
Opravy textov literárnych diel. 1. Zabudnutá báseň Janka Kráľa. 

— 2. Anton Bemolák 309 

Literatúra a umenie. Slovník slovenský a madarský. Dfa Joxefa Loosa 
soatavil dr. Adolf Peehány. (Dokončenie.) J. Š. — JKypnajii MHHHCTep- 
cTBa iiapoAHaro EpucBimeHÍa. — SoI nad zlato. — Ľudová prednáška 
Magurskébo. — Lúčenie Ferdinanda Jurigu. — Soxnolického rozprávky 
Q kroka na krok a »Chodil po pánochc 2Í4 



iRolE 1Ô07, 



SO&it 5. 



Sl()\ eiiské Pohľady. 



^^^1 



Počiatky královstva Uhrov. 

Napísal Fŕ. F. Sasinck 

Je mi luto, keíl musím úprimne vyznať, že dosavádity dejepis 
lornka nestnjí ua výške hístoí^ckej vedy< Neuie objektívne sto- 
hovaný, ale sulijektívTie^ s uítrodnoii a politiekou teudenciou. I samé 
tie diela, ktoré sel.»ft kritickými nazývajú, nedajú m vyňať z tej 
jbiabby. 0\Ŕem vytrhujú z historických prameňov citáty, ale len 
iké a tak, uby vycifrovaly svoj poblúdený ideál a strhly ôitatelov 
rahkovarných na pomýlenú cestu; nevšímajú si lepifch žriediel bi- 
^toriťkých a zamlčujú svedectvá hodnoverné, ktoré nesúhlasia s ich 
ibIlídeDýni ideiílom, Zaklatlajú dejepis Uhorska ua piesok, na do- 
^núce kroniky* a tak potní nj ú sa vo tme, so zle horiacou lampou, 
iafilopili m oíi tým bludom, že Úhor je toľko ako Madar^ Uhorsko 
iko Mapfysrország, ako krajina MaJarov, a deje Ubrov pripisujú 
tedine Maíarotn. Sú poriobní tomu hvezdárovi, ktorý, kráčajúc po 
htadel len po hviezdach na nebi^ nie však i na svoju cestu 
zemí, a tak upadol do jamy. 
Nie tak, páni kollegovia! Odložme všetky subjektívne ohľady 
a ideály, a dajme sa do ohjektívnej a nestrannej práce. Buduje na 
Ifun, aby sme objasnili záhadné ôiastky dejepisu, a ony potom 
éaadno sa dajú slúčií v jasný celok* 

Prítomné chcem sa dotknúť doby po smrti nadkniežaťa Taxisa, 
\iU>rÁ je — dta môjho zdania ^'ordickým uzlom jak-tak rozsek- 
liuiýmp nie väak náležíte odmotaným, 

Taxis '), jflko ho menuje cisár Konštantín Porfyrogeneta, mal 



H Toiíis znamená vojenské srladrnie vojska (Scblachtordnung) a 

I is ferninini: teda nezodpovedíi nuížskénm pnhluviu Taxisa, Luit- 

Aventin nn^yvojd ho Toxis i Toxus; ale Toxuh* Taxín, grécky 

iimeaá stroín tisa iTeishob* lit^zafa); teda tiež nezodpovedá kuie- 

1 .axisovi. Myslím, že jeho hodnogtársky náísov hol TaxRS a pre- 

• ^tvatetmi premeiiea}" bol na Taxís. Cisár Konštantín vo svojom diele 

1'. ccrťmotiiis aulae Byzantirmc" naznačil lituL ktorý sa dával polda- 

hj.oni (orchontom) Turkov. (Mígne: Patrulogia graero latítm CXÍl, 1278, 

^ 85.) Ktoľi boli tými pohlavármi n Turkov (mahomed:inskych výboj- 

fVí^h B n iba n IV, ktorí bolí opanovali pod Arpádom čiernei Oili dolné Uhorsko, 

n 



258 

troch synov: Gesn, Michala a Vladislava*), na ktorých, po zahy- 
nutí Taxisa, Tarmatza a Bultzusa pri Augsburgu r. 955, preSiel 
kniežatský triumvirát vladárenia prvSích Arpádovcov nad Pannoniou 
a Ungariou: teda jeden z nich bol nadkniežafom (xe^aXri), druhý 
stolníkom (yuXo^), tretí čaSnfkom ()tapx«?); poneváč po tej pohrome 
u Augsburgu iných členov rodu Arpádovského nebolo. 

Ačkolvek o tom triumviráte Taxisovičov nedá sa pochybovať, 
predsa dosaváď sme ho zaznávali, ani o tom sme nehovorili, kde 
boly údelné kniežatstvá Jesu (Gesu), Michala a Vladislava? Abych 
teda prispel k rozlúšteniu tejto dôležitej otázky, dal som sa do jej 
uvažovania a podám svoju mienku o tom. 

Dla svojich výskumov prišiel som k tomu poznaniu, že v tej 
dobe boly tri údelné kniežatstvá: kniežatstvo Uhorska, kniežatstvo 
Pannonie a nadkniežatstvo pannonskej Moesie. Aby sme pri tom mali 
potrebný rozhlad, treba nám ma( pred očima nasledujúci rodostrom: 

Taxas 

Gesa, Michal, Vladisláv. 

Adelheid I 



Basil = Prokai, Andrej, Bela, LevenU. 



Judith Štefan, Anonyma 

Boleslav Gisela, Peter. 

I I 

Otto = Bezprem. Imrich. 

Roman =: Samuel. 

Dosavád celý povrchný dejepis točil sa len temer okolo Gesu, 
jako by ani nebolo bratov jeho — , okolo sv. Štefana, jako by ani 
nebolo bývalo strýcov jeho, Michala a Vladislava ; buď títo bývajú 
zamlčaní, alebo ich deje podávajú sa v podobe zúmyselne prekrú- 
tenej. Vnikneme-li však objektívne a nestranne do tej doby, nájdeme, 
že Gesa, ako najstarší brat, bol nástupcom otca, teda nadknieža(om 

Sríemsko a Pannonia)? Vo svojom diele „de administrando iiflperío^ 
píše, že každé ich pokolenie má svojho vojevodo (boebodon); ua Čele 
vojska je hlavný veliteľ (kephalé); jemu po boku sú dvaja; gylas a 
karchas, ako vojenskí radcovia (taxin kritoi, Kríegsräthe, csatatanácsosok). 
Ten hlavný veliteľ vojska bol teda taxas a tak len pochybením pre- 
pisovateľa stalo sa, že napísal Taxis .miesto Taxas. O tých troch hodno- 
stároch srov. Slovenské Pohľady 1907. str. 231. 

*) Jeden rukopis z 16. storočia, dokazuj úc právo sv. Vladislava 
(t 1095) na uhorský trón, hovorí: Thoxon, qui genuit tres filios, scilicet: 
Geyzam, Michlemum et calvum Ladislaum. Geyza genuit sanctam regem 
Stephanum, Michl Vanzul, qui obiit per efossionem oculoram per regínam 
Gesla, consortem regis sancti Stephani. Ladislaus vero genuit tres tilios, 
scilicet: Andreám, Belám et Leventem, qui propter metum dicte regine 
profagemnt in Poleniam. Bielowski: Mon. Pol. I, 488. 



punnooskej Moesii'), Michal Tcniežafom v Uhorskui Vladisláv 
paBiitiiiskej SlaTÍuii^). 

L 
>adkiiieža Gesa, 

^Gesa, ako nadknieža % od oeznalcov pravého dejepisti dosaváci 

■ "ivovaný býva ako pohan*), a za Jeho sídlo udáva sa Ostri- 
I; ja to však nenachádzam za historicky dokázanú pravdu a som 
lej mienky, že jeho kniežatstvo ležalo v pannonskej Moesii, 

PiiTinoDBkU Moe#ia po i\ 902 obsaljovala v sel>e na pmvom 
_bmliu Duiiíija hornú Paunoniu a tasť brežného Norika, zeme to od 
Deky Raliy až k rieke Enži : teda zíjačuejÉl priestor, než priestur 
'otisekého Uhorska a priestor pannonskej Slavinía Ked Taxas 

^1 Slovenskí' Pohfady 1907, str. 87. 
*J Sbvtnské Pohlady 1906, str. 717. 

*) Geisa.,. iussit cbriätianis omnibus, in ipsius ditionem seu du- 
ttem 111 g L cd i volentibus hospitalitatiii. . , curam impendi. Chartuitias. 
h nJelen bol knieža, ale i nadkaicža (dux magnns). Ditmar o Ädel- 
iide, moTJŽeike Jiísuvej, píše: Uxor autem eiiís Beleknegini, id est pol- 
bra dotnína, scíavonícc djcu. Jak o na in f ch miestach, tak zvláštne tu 
*tkoÍ sa Neajec v slovanskej etymológii a stal sa slepým vodcom sle- 
^íchi Karácsonyi z tých jeho slov vyŕflal: a) že BclekDegíni je skti- 
tee pulcbra domina (szép asszonyt pekná pani); b) ie je to jej po- 
ľské meno; c) že až pri krste obdržala meno kresťanské ádetbaida. 
lihil lioium; lebo: a) ktože na celom Božom svete nájde slovanského hn- 
ktorý by v Belekuegini našiel pulchra domina (pekná pani, szép 
Ry I? b) Beleknegini je nie meno osobné, ale hodnostné. Gesa bol 
(magnns dux, fôhercieg, Erzherzog): teda jeho žena Adelhaida 
I* ,jiah}ňa, velekáagyňa rusky Be.ieficnarHHl (magna ducissa, fo- 

prczegnui; c) nebola pohankou; lebo bola deérou Mečislava, kresfansko- 
ítolickcho kniežaťa poTsk^^^boí d) bola teda krstená hne J po narodení 
pri krste obdržala kresťanské meno Adeiliaida. Q, e, d. 

*■) liol by už ŕas aby stopujúci dejepis Uhorska pamätali na to, 
íápaduiei kresťanmi naľ.ývaH len veriadch latinskej cirkvi. Latini, 
ristiani oceidentales, qui ecclesiam latinaín ognoscunt. Lex. Mao, ap, 
ligne pag. 1266. Vidz moje Dŕjiny počiatkov terajšieho Uhorska str. 
|k n, 3*; itr. 29. a môj čláuok v Századok 1905, pag, 70. Nebol 
pohafiom, ale kresíanoni ; nemal j akési novopečené meno Gyecse, 
b b^^anské krstné meno Gesa. Ved, ketľ jeho bratia Michal a Vladi- 
V niali kresfanské krstné mená, mal i on také* Nuž či potomných 
íTov G esu L a Gesu ÍL dež vyhlásiť za pohanov preto, že nosili 
DO Gesa? V pisnie Švabacb (fraktúra) reéenom G. nemala-li punktik 
sebou, dítala sa jako J ((ran ■= Ján, Giskra ~ Jiskra a p.). Gesa, 
Jefiaslav sú rovné s menom Jesse, ktoré sa užívalo i vo výc bodnej 
západnej cirkvi. Bielowski: Mon* Pobi, 499 cum nota. Jesse, epis* 
pas Ambianensis. Migne t 97. pag, 1079. Srov, Dejiny počiatkov 
Uhorska str. 113. n. L 

17' 



Ž60 

(r. 955) pri Augsburgu zahynul, najstÄrší jeho syn, Gesa, zdedil 
po úom značné nadkniežatstvo v pannonskej Moesii ; ale do8f skoro 
utratil ho až po rieku Erlafu a zdržoval sa na jej pravej strane, 
na hrade Medliku ^). Nemci dla svojho nenásytného „Drang nach 
Osteň" pozbavili ho r. 979 i ostatného Norika, tak že obmedzený 
bol už len na pannonskú Moesiu, menovite na územie medzi Vieden- 
skou horou a riekou Rábou*). 

Po smrti Gesovej (f 24. apr. 997) jeho syn Štefan nazdával 
sa, že zdedil po ňom i nadkniežatský stolec; ale stretol sa 8 od- 
porom. Nastala domáca vojna. Kto bol odpornikom? Naše domáce 
kroniky, legendy a diplomy nedávajú nám jaseej odpovedi na túto 
otázku, a to pre rozličné cirkevné a národné ohľady na zbožňova- 
ného SV. Štefana. Chceme-li sa dostaf k pravde, tie ohľady musia 
byť nechané na strane. Nateraz upozorňujem Čitateľa len na to, 
aby pozrel na hore podaný rodostrom a nájde tam toho dosavád 
zamlčovaného odporní ka, ba prätendeiita, v osobe Vladislava, strýca 
Štefanovho, dosiaľ údelného kniežaťa pannonskej Slavinie, ktorý 
sa nazdával mať predné právo k nadkniežatskému stolcu a preto 
chopil sa i zbrane k uplatneniu svojho práva. Nebol to politický 
odboj, ale boj cirkevný a národný proti nemeckému „Drang nach 
Osteň", ktorým Nemci zachvátili mladého Štefana. Vladisláv mal 
pod svojou zástavou domácich slovanských Uhrov, Štefan Nemcov '). 
Vladisláv vykrvácal na bojišti, prestal v ňom prätendent, Štefan 
stal sa nadkniežaíom a podrobil si i pannonskú Slaviniu, áno — 
vedený politikou Nemcov — stal sa kráľom celej Pannonie od Dravý 
až po Viedenskú horu a utvoriteľom rfmsko-katolíckej hierarchie *"^ 

Dobre som si povedomý toho, že moja tu vyslovená mienka 
musí prejsť cez potrebný oheň kritiky. Je ona nová a nie každému 
po chuti. 

Obyčajné tvrdenie je, že sv. Štefan narodil sa v Ostrihome, 
a tak sídlo jeho otca, Gesu, bolo v pannonskej Slavinii, nie v pan- 
nonskej^ Moesii; lebo Hartvikova a menšia legenda určite vravia 
o SV. Štefanovi, že sa narodil v Ostrihome. No tie legendy vôbec 
tak monarchický predstavujú Uhorsko, jaké skutočne nebolo za doby 
Gesovej; mlčia i o Michalovi i o Vladislavovi, bratoch jeho. Po- 
zdejgie monarchické pomery prenášajú do doby Gesovej a^ píšu 
o Uhorsku, jako o jednonárodovom a jeduorečovom štáte. Že sv. 
Štefan krstený bol v Icatedrdlnom chráme ostrihomskom (Fejér: 

') Leopoldus marcbio... Medli^um... expugnavit feliciter, Dngaris 
expulsis. Gbron. Zwetlense ad an. 979. Castrum munitisimum in monte 
isto nostro situm, quod homo poteutissimus nominc Giso tenebat, niagna 
vi cepit atque destrnxit. Kollár: Analccta Vind. 1. col. 872. in história 
coenobii Mellicensis. Hanzic: Germ. cacra I, 225. Dejiny počiatkov t<í- 
rajšieho Uhorska str. 87. nota 2 et 3. 

«) Slovenské Pohrady 1907. str. 95. Podhraczky: Névtelco 39. lap. 

^) Ingmente uamque bcllorum teinpestate, qua inter Theutonicos et 
Ungaros sedicio maxima creverat. Dipl. monasterii s. Martini in roonte 
Pannoniae. 

^^) O tom budem hovoriť pozdejšie. 



2gi 

Cod. V. 2, 151. an. 1274), — že dľa visitácie r. 1397 sv. Štefan 
krstený bol v podzemnej, pred niekoľkými rokmi skvostne obno- 
venej kapii (Fejér X. 2, 530), sú to svedectvá velmi pozdné a z le- 
geodárskeho prameňa pošle, spadajúce s tými nespoľahlivými legen- 
dami v jedno svedectvo (?). 

Bezpečnejšie historické svedectvá hovoria, že Gesa mal knie- 
žatstvo v pannonskej Moesii'^), ktoré súsedilo s Bavorskom, najprv 
na rieke Enži, pozdejšie na Erlafe. Na ľavej strane Erlafy mal sv. 
Wolfgang svoj hrad, by sa bránil proti útokom Gesovým*^); na 
pravej strane bol hrad Medlik, kde mal sídlo svoje Gesa^'). Toto 
susedstvo potvrdzuje sa i tým, že cisár Otto II. (961— -983), po- 
sielajúc kňaza Brunona, biskupa vendenského, ku Gesovi, dal mu 
list na Piligrina, v ktorom nakladá tomuto postarať sa o jeho bez^ 
peôný prístup ku Gesovi'^): teda nie kamsi až do Ostrihomu, ale 
do susedného Medlika nad Erlafou. 

Z udaného tu tvrdenia nasleduje i to, že sv. Štefan r. 975 
nenarodil sa v Ostrihome, v pannonskej Slavinii, ale v pannonskej 
Moesii. Pravdepodobné je, že sa narodil v Medliku a bol pokrstený 
skrze kňaza obradu slovanského, na čo poukazuje i jeho krstné meno 
Vác, čili Vácslav'*). Piligrin vo svojom liste z r. 975 na pápeža 
Benedikta VII. (975—984) chvastá sa síce, že už do 5000 duší, 
ktoré medzi Enžou a Erlafou dostaly sa do obvodu jeho biskup- 
stva pasavského, získal latinskej cirkvi; mlčí však o tom, že by 
bol polatinisoval Gesu, a vyslovuje len to, že Uhri a Slovania medzi 
Erlafou a Rabou sú naklonení k prijatiu latinismu *^j. Eojil sa ná- 
dejou, že Bavoráci i to územie medzi Erlafou a Rabou opanujú, a 
na základe falošnej listiny Wichingovej žiadal, aby pápež naňho pre- 
niesol hodnosť arcibiskupstva laureacenského. Pápež, jeho listom 
pomýlený, prosbu jeho vyslyšal ; ale latinský soľnohradský arcibiskup 
zmaril jeho nádej. Zostal len biskupom pasovským. 

' ') Ne mutire quidem de cetero ausi fuere (Ungari) ; regeni (daeem 
magnnm) tamen creaut Geísonem, íilium Toxi. Aventinus: Ánn. Boi. lib 
5. ad. an. 9Ôô. 

*') Hanzic: Germ. sacra I, 224. Innotuit auctoritati nostrae, in 
terra qaondam Avarorum, iuxta flaviolum, qai Eriaffa dicitur, locam 
quemdam, qui Steiuina Cbiricha nominatar. . . (Wolfgangus, Regens- 
bnrgensis episcopus) de Bavaria missis colonis. Dipl. Ottonis II. ad an. 
979. Galles: Annal. Anst. I, 264. Steinkírche je dosavád na ľavej strane 
Erlafy. 

**) Srov. bore poznámku 8. 

'^) Ungrorum coníinio honoriiice ac cantissime perducatar. Nobis 
enim illuc erit delegandus, quo Rex eorundem nostro quampropere arbi- 
trio sit colligandas. Epist Ottonis II. ád Piligrinnm. Fejér : Cod. dipl. I, 257. 

'*) U Ditmara Waic = Vác (srov. mesto Vácov, Waitzen) iz Vác, 
Yácslav; tak pomenované bolo mesto Vácov, poneváč tam bývalo bydlo 
postovnika Yáca. 

**) Pene cnncta Hungarorum natio sit prona ad percipiendam fidem 
sanctam; sed et aliae Slavorum provinciae ad credendnm promptae, 
Epist. Piligrini. 



že na hrade ostrihomskom bol chrám sv. Štefana prvomučeníka 
a zavdal asi podnet Gesovi k tomu^ aby narodenému syooTi dal 
meno Štefana''), to je slabý dôvod; lebo v západnej cirkvi zvláštnu 
úctu požíval SV. Vavrinec (Laurentius), vo východnej cirkvi však 
sv. Štefan prvomučenlk, a starožitné chrámy jeho boly nielen v Pa- 
sové a Rezne, ale i v Laureaku a vo Vindobone **;, ba azda i vo 
Faviane (favus = med), čili Medliku, kde veleknieža Gesa mal sídlo 
svoje: teda mohol i tam maf to nočné zjavenie sv. diakona, Šte- 
fana prvomučeníka. Keby i nebol býval chrám sv. Štefana prvo- 
mučeníka v Medliku, Gesa, jako člen východnej cirkvi, iste s veľkou 
ííctou choval sa k nemu. 

Gesa nemal dlhého pobytu v Medliku. Nemcom záležalo na 
tom, aby si podrobili brežné Noricum, jako ním boli vládli za doby 
cisára Karia Veľkého. Marchio Leopold vypudil ho r. 979 odtiaľ a 
opanoval brežné Noricum, tak že Gesa obmedzený bol len na pan- 
nonskú Moesiu medzi horou viedenskou a riekou Rabou ^^). S takým 
umenšovaním velekniežatstva svojho nemohol byť spokojný Gesa, 
a je pravdepodobné, že neučinil-li to predtým, teraz pripojil si 
k nemu i východnú časf pannonskej Slavinie, za sídlo svoje vyvoliv 
si asi Ráb. 

Nemci 8 výdobudkom svojím neboli spokojní, ale cirkevno- 
politickou pavučinou obtáčali Gesu, aby ho dostali pod krýdla svoje ; 
na tom boli, aby Gesa dal volný prístup* nemeckému živlu a lati- 
nismu. Podvolil sa tomu, sám však zostal verný slovanskej cirkvi ^^). 
Nie tak sa zachoval po jeho smrti (+997) syn jeho Štefan, opie- 
rajúc sa na Nemcov, aby s ich pomocou zabezpečil si pannonsko- 
moesické velekniežatstvo naproti strýcovi svojmu, Vladislavovi, do- 
savád kniežafu v pannonskej Slavinii ^'). 



1') Grécke stephanon je slovenský venec: teda Stephaoos, Ste- 
phanus je preklad slovenského Venceslav, Vácslav. Srov. hore nótu 15. 

^^) Keď Vindobona (Viedeň) vriadená bola do biskupstva pasov- 
skéhOy bol tam chrám a okolo neho cintorín „in nemore paganonim". 
Bol to chrám sv. Štefana prvomučeníka, náležajúci veriacim kresťanom 
slovanského obradu, ktorý bol prepiatym Nemcom „rítus paganorum'^. 
Modlili sa „Otčenáš", nie však „Páter noster" 1 Chrám ten odňali Slo- 
vanom a r. 1147 zväčšili v terajší velikánsky chrám sv. Štefana. Do- 
saváď veže na časti tamtoho predošlého slovanského chráma nazýviyú sa 
Heidentttrmer, pohanské veže. Parlamentár. Wíen, 1892. Nr. 37. S. 4. 
Národnie Noviny 1886. čís. 87. 

^^) Quid. . . in decimatione contingeret interjacentis provinciae inter 
Anesum íluvíum et Comagenam montem. Rotulas decimaram Piligrini ap. 
llanzic: Germ. sacra I, 227. Šembera: Západní Slované. Ve Vídni, 1868. 
str. 214—217. 

'^^) Hic Deo omnipotenti, variisque Deorum inlusionibos ímmolans, 
cam ab anitistíte suo ob hoc accusaretur, divitem se ad haec facienda 
satis potentem affirmavit. Ditmar ap. Bielowski: Mon. Pol. I, 313. 

'') Wolfgerovi a Hederikovi daroval vrch Kiscen (Gftssing v Železo- 
hradeckej župe), teda na pravej strane rieky Ráby. Chron. Bad. pag. 
47. a 48, cum n. 3. 



Hovorí sa i to, že sv. Vojtech viackrát navštívil Uhrov a i po^ 
krstil (druhýkrát?) sv. Štefana v Ostrihome. Je to dokonale zistené? 
Sv. Vojtech mal z Čiech snadnejSí prístup do Medliku, než do 
Ostrihomu, a ked r. 996 konal svoju poslednú cestu zo Saska cez 
Pannoniu do Polska^^), konal ju cez pannonskú Moesiu, nie vSak 
cez pannonskú Sclaviniu, kde bol karchas-kniežafom Vladisláv, a 
v Ostrihome pravoslávny arcibiskup**). 

V tej zpráve, podanej u Bielowského, stojí : že sv* Vojtech ad 
mester f. locum divertens coenobium ibi crustruxit. U Hartvika však 
stojí, že za doby veleknieža(a Gesu „Ascricus (Radla). . . ad radicem 
montis ferrei cenobium sub titulo sancti patríš Benedicti constraxit.** 
Dosaváď myslelo sa, že to „mester f. locus** znamená „mons fer- 
reus*, kde bol kláštor Pécsváradský **) Ja to s tehdajšími okolno- 
sťami neznám uviesť do súhlasu; lebo Gesa až tak ďaleko nepo- 
kročil v pannonskej Sclavinii. Ja myslím bud na „castrum ferreum'', 
čili Železné mesto (Vasvár, Eisenburg), alebo na Gjissing (Kiscen), 
kde Wolfger za doby Gesu založil kláštor na vrchu v Železnej župe *^), 
pravdepodobne dočasný kláštor pre Astrika (Radlu) a jeho mníchov 
z Čiech vypudených. 

Pauler, ba i Píô, tvrdia, že naše Slovensko muselo za doby 
sv. Štefana náležať pod korunu uhorskú, poneváč arcibiskupstvo 
ostrihomské, ním založené, rozprestieralo sa hlavne na Slovensku. 
Možno k tomu i to dodať, ^e sa ono temer výlučne rozprestieralo 
na Slovensku, avšak len pozdejSie; lebo v Ostrihome sídlil arci- 
biskup pravoslávnv, Athanas (Astrik, Radla) ale bol rímskym arci- 
biskupom vôbec Uhrov, nie však ostrihomským, majúcim právo za- 
kladať rímsku cirkev v ktorejkoľvek (pravoslávnej) diecése. Tým 
spôsobom s času na čas rímsky arcibiskup, obdržav sídlo v Ostri- 
home, rozprestrel svoju arcidiecésu na Slovensku '^). Vyšehrad ešte 
r. 1221 — , Starý Budí n r. 1213 náležal do biskupstva vesprím- 
skeho*^. Najprv povstaly parochiae exemtae (fary vylúčené zpo- 
medzi fár pravoslávnych), podriadené arcibiskupovi ostrihomskému, 
potom však zakladané, alebo premieňané boly aj iné osady rímske 
pre arcibiskupstvo ostrihomské. Ešte to dlho trvalo, než sa určily 
(a to dosť neprirodzene) hranice a fary rímskeho arcibiskupa ostri- 
homského a nitrianskeho. 



«) Bielowski: Mon. Pol. I, 154. 

2') Slovenské Pohľady 1906. str. 158. Na str. 162. v nóte 2. má 
stáť r. 1007. Na str. 165. v nóte 1. má stáť nie Klauz, ale Knaaz. 

^*} Szabó Károly: Emlékiratok. Badapest, 1887. pag. 10. n. 2. 

^^) Cbron. Bud. ap. Podhraczky, pag. 47. a 48. 

»«j Slovenské Pohľady 1906. str. 158. 

«') Theiner; Mon. Hung. I, 29. nr. 53. Fejér: Cod. dip. V. 213. 
an. 1273. 

-w 



264 

Z básní Jána Aranya. 

Prekladá Hviezdoslav. 

Zármutok spevca. 

Za tmavej noci, v pustom b3rte, 
na márno v žiali tráviac žitie, 
bdel spevec; znemel spev 
mu lýry, hlavu pod j ho sudby 
sára skloniac, na svoj nástroj hudby 
klesá sťa na rakev. 

Kol spoločnosťou sú mu tichou 
ssutiny zadrhnutých vzdychov, 
sny, piesne kusých kriel, 
trúchlivé zlomky ducha jeho, 
pomníky bôlu strnulého. . . 
Stred nich sa zamyslel. — 

Co neznejú, ó, spevu synu, 
ti lýra, rty? tak bez počinu 
prečože meškajú? 
A či ti z pŕs cit vytlel asi — 
i viac ťa kúzla sveta, krásy 
nezaujímajú ? 

Ci nenadchne ťa, zrak keJ shliada, 

v jar príroda jak prtí mladá 

vo práci tvorenia? 

Nečuješ šeptu v kyprom listí? 

a nechápeš, čo striebročistý 

zurk jarku znamená? 

O vzchode slnka, pri západe, 

než prv bol, či mien slávnym snádf je 

zjav jeho veličia? 

Samota noci velká, svätá, 

z túch tôňa luny nedojme ťa? 

nie pieseň slávičia? 

— >?Ncchaj ma, prosím, nytiu-mreniu. , 

Orh, bárbych mal hrúd vyhorenú, 

necítil priekory ! . . . 

Však, jak ker Mojžišov raz, prudce, 

ncliasle horí spevca srdce 

a nikdy nezhorí. 



Jar prtjde . . , odchová mlaď plachú ; 
toťp vietko, z hrdinov čo prachu 
vie vzkriesiť; márny kvet! 
Vzdych list vy — tnillíonov stony p 
a potok jak tak hrká-zvoiií . ♦ ? 
tiež snadno srozumef* 

Vzchod, západ — či dnes, zôr bár vatra, 

priniesol, sľubuj e-li zajtra 

kus techy, nádeje? 

A polnoc samoty že sieň je? 

och^ zaľudnia ju mŕtvych tie ne , 

tmy zviriac záveje — « 

Spevče, ak v srdci škrie ťa mcčo^ 
a prsty muk sa tknú ho, prečo 
predš* neozve sa vse? 
Veď zpod majstrovskej ziaľu ntky, 
čo úder, najkrajšie zvrú zvuky^ 
pieseiíky najkrajšie, 

— ;?Hejch! môžu-lí zniet srdca struny, 
keď bôľ ich rve, v nich vichrom funi 
žiaľ nemilosrdý? 

Ak útlou lýrou oberučne 
o skalu praštíš : ľubozvučné 
či vzniknú akkordy?« 

Snáď chabý vek ta splodil, zánet 

i var vid cítiš v duši, a niet 

vec vyliať kypiace? 

Dôb míkvych detvu k činom raným 

zvať, je ti svätým povolaním, 

zobúdzať do práce i 

— í^Nie v zbabelosti Časoch ja žil, 
som videl mnoho, všetko ssažil, 

čo krásne, veliké, 
Q Čom spev zunel velebí vý, 
CO dejepisec ako divy 
naznačil v kronike: 

Ja videl triumf Marathona, 
Spartánok vlastimilstvo : hr on a 
val Xerxesových čiat, 
Iva Leonída v Thermopylach, 
Tyrtäa s lyrou, v tiesne chvíľach 
boj oduševňovať . - * « 



Podivné ! a preds' nezavzueje 

tí xo strún skladba epopejc? 

Hrdinský čaká hod : 

po bitvách, v lahodnom mýrt chládku 

si s rekmi hovejúc^ chuť sladkú 

má pieseň, révy plod, 

— wVo bitvách, ach! niet trizny súcej, 

juž pieseň, čase putujúcej 

by radosť sladila: 

v cyprusov dyme bohátýrj 

nečujú spevcovej viac lyry> 

nedá im — mohyla! 

Lež ani nespieva on. Schýli 
mdlý nástroj zúfale, i zkvíli 
len srdca odryvy : 
í), vefkí vyi vy slávni množí, 
čias dávno zašlých poloboíti, 
prešfastni spevci vyl 

Za doby zUtej žiť si spevne, 

spomínať zhrda, dúfať pevne^ 

vám bolo súdené I 

sa s rekmi deliť o laur, a čí 

lkať na ich hroboch! nie však v plači 

sťa otrok — zdusene. 

Pri Rt a viť kolo, čas čo gúľa 

ho rýchle v temno do minula, 

moc majúc — prekážka, 

hoj ! — spevu s nehou na primiešok : 

urobiť vekožizným dneštSk 

i príbeh včerajška. 

Vám bolo súdené zun p lesný 
vyvádzať z lýry strún a v piesni 
udalca živiť — ňou! 
a, ichž kov zhubný sklátil k pádu, 
vzniesť s bohmi do jednoho radu, — 
tak vzkriesac hrdinov. 



A súdené vám bolo, v zmene 

ébb stvoriť nové pokolenie 

už zašlých na rove; 

jak Amfion raz, mesto stavať, 

kde kameň sám sa hnul v zed sdávať 

tia slová spevcove. 



^_ gat 

Ja o mrknúcom období tu 

usla lej b orby dumám v skrytú p 

55 rak padá..* Pozde, raz 

bár 5írel som ich vzkvet, vetve stromu 

vyvalenélia iiutkať k tomu : 

by pazakvitly zas.<c 



Úlava. 

Vzniká, tiahne búrka srdca 
rovno morskej I veru ; 
bolest býva blaha časťou, 
jejž len Boh zná míem ; 
vzduch radosti prečistí žíal, 
i ked vyvztekané 
už zármutku mračná^ na nich 
krásna dúha vstane. 

Včera druzgla už í nádej, 

sťažen sára, len čo mi 

pochybnosť pod vrhla krehkú 

dosku stred pohromy : 

dnes podo mnou, nado ranou je 

hladké more, nebe; 

háj mi kýva sviežou chvojou^ 

jakby zval ma k sebe, — 

Nepuká tak snadno srdce, 
čo jak bôľ v ňom pipre: 
zmäkne len, a pre radosti 
zvnimavie a zkyprie ; 
svatvečer jak roľníkovi, 
minúc robot piatok: 
plným blahom stane sa mu 
útrap nedostatok. 

Niet tak pustej biedy, kde by 
smrternik si chtivý 
nenašiel bárs na dlaň slre 
kus zelenej nivy; 
a ked tú zahrabal vietor 
v piesčín nekonečnu; 
oplače ju . . . dial väak stúpa, 
v duši nádej vecnú, 

Púšť ty žitia I mám tiež v tebe 

spočivadlo raalé; 

búrny prúde I I od mi srdca 



nepoženieš stále; 

ak mi ťažký žiaf, strasť ťažká 

zlé dni spôsobilý: 

nahradí ich úlava vše 

v odpočinku chvili. 



Rozgoňová. 

(Ballada.) 

»Kdeže, muž môj drahý ?« »Ta, kde 

mužom býva sparne; 

u Goiubca čaká Turek, 

nech nečaká márne. « 

»Dočkaj, muž môj drahý, nechocí 

ešte v boja spar, nie: 

obrátim sa na chvilku do 

svojej obliekame. « 

»Premilená moja žena, 
mne zamýšľaš vzprieť sa? 
Hladké pliecka, kypré ňadra 
broň ti drvi predsa; 
v hrsti sa ti meč chvie, kláti: 
hja, nie roveň kytke — 
Co bys* hladala, ty ženská 
trsť, v krvavej bitke ?« 

»V bitke krvavej ja verná 
družka hladám to, by 
pri tebe som, živá- mŕtva, 
diela každej doby. 
Váži meč, no žial i sto ráz 
ťažší je: sťa z trucu 
väčšmi drví mi, než pancier, 
hrucí, za tebou mrúcu. « 

Perlový si zlatý čepce 

prilbou uzastiera, 

štíiily živôtok — sám hodváb — 

vtesná do panciera; 

aj meč pripne: na pás — zamat — 

rúčku s drahokamy; 

červené ostroji bôtky 

z striebra ostrôžkami. 

Lahôdkou privábi vranca 
pred trnác: hup! cmukne; 
van v povolí zdúva poly 
jej zelenej sukne. 



Hradskou vstáva oblak prachu, 
len kôň sa jej dotkol, 
ligoce sa . . , blyskoce sa 
lesklá ocel podkov. — 

»Pozdrav Pánboh, pani sestra, 
ťa tu stred bojišťa; 
šípy ozaj priníeslas*: toť, 
v očkách sa ti^ blyštia — « 
»Pane králu, Ziho králul 
nie zvyk u vojenstva 
už z kúš strieľať, jak za mladi 
vášho veličenstva. « 

Na Golubac-hrad s Dunaja 

útokom hnať začnú; 

s rieky, od sucha mu škodu 

spôsobujú značnú. 

V čele všade Rozgoňovci, 

on, vždy bohatier, a 

jeho milka, švárna Cilka. 

Svätojurských dcéra. 

Pohan Turek po Morave 
s novým priplul vojom: 
»Včur, junáci! plavci všacil 
spolným na nich brojom!« 
Sama vedie Rozgoňová 
proti vrahom ijalej, 
za ňou hrnú hrdinovia; 
práporom šat z vial jej. 

Z diel vybúši — div pre uši 
osmanskc, strach zjavne; 
na ich lode letia v blku 
smolné vence, hlavne; 
»vody, vody!« reve pohan, 
darmo: v daždi palnom 
všetko zhorí, bár jak v mori 
vôd v Dunaji valnom. — 

Tu už Murad nezná žartu : 
s velkou — sťaby búrkou — 
válečnou sa silou blíži 
on sám, cisár Turkov; 
na stotisíc číta mužstva, 
pasov, begov mnoho: 
Turek, Tatár — spahi, jan'čár, 
výbor vojska toho. 



870 

Škoda bolo, Ziha král, tí 

zhačkaf sa hneď zkrátka, 

za posmech si od pohana 

kúpiť zadné vrátka; 

pelia niekdy vlk, no zuby 

šklabiac: tys' — och, podej 

tvár kam ! — ludom dal prejsť prúdom 

v úteku, sťa zlodej. — 

Spahi, jan'čár udrú na voj 

zadný, v tyl i s kraja: 

moc ich padne pod handžárom, 

viacej do Dunaja. 

Pešo i krár horko-ťažko 

stačí ujsť vše tiesni; 

Rozgoň svojou päsťou, žbrojou 

cestu jemu kliesni. — 

»Hej! kto pluje, kormidluje 

s korábom sem zdala? 

a či už nik nezachráni 

uhorského králaP^ 

)>Ja ho vediem, slabá žena, 

nočnej za nesnahyj 

skoč naň, pane, Ziho králu, 

i ty, muž môj drahý !« 

V Lackove sa octli Uhria 
v bezpečnosti kline. 
Chýr o bitve rozletel sa 
krížom po krajine.^ 
Víťazstvo v ňom Zigmundovo 
ni neprijde k slovu; 
v sveta diali všetko chváli 
Cilu Rozgoňovú. — 



-•♦«•- 



271 

básní Antona Aškerca. 

Preložila Ľudmila Podjavorinská. 

SpolucestovateT. 

Oj, hovorže, len hovor, 
môj nový kamarát, 
nevieš ty, jak prekrásny 
tvoj jazyk ja mám rád! 

Na hlave turban pestrý 
ti sedí ozdobne 
a ako krásne svedči 
tí rúcho malobné! 

Sadnúc si, skrižíls' nohy 
(a graciósne jakí), 
len čibuk v ústa — družne 
si zakúrime — tak! 

Ti z tvárí čítam, Moslem, 
rojčivý viery vzlet: 
Jeruzalem tí — Mekka, 
vzor tvoj je Mohamed. 

Však hovor len! daj počuť 
prekrásny jazyk svoj — 
čože mne Mekka tvoja, 
čože mne turban tvoj?! 

Reč tvoja moja reč je, 
kde rozdiel sdielania? 
Sme všetci rodní bratia, 
ktorí sme Slovania! 



Brat Slovák. 

(Vrútky.) 

Chlad veje s Tatry ; vlak náš 
pod horou hrmotí 
a vo vlaku brat Slovák 
mi sedí oproti. 

Kamže čez oblok hľadíš, 
tak smutne naozaj? 
či azda zanechávaš 
svoj navždy rodný kraj ? 



212 

I deti s tebou dvoje; 
sa uložilo spať 

z nich väčšie — druhé nežne 
si mladá kojí mať. 

Ľavou objala dieťa, 
v pravici šatku má, 
ju zavše k očiam prítkne 
a vzdychá a dumá . . . 

Ku slovu slovo: »Druh môj, 
za dialny oceán? 
a so ženou a s deťmi, 
za chlebom z rodných strán? 

Čo, preboha, ťa ženie, 
jak zdolieš samotám? 
nik dieťa maďarčine 
ti nevyučí tam. . . 

A ked bez maďarčiny 
ti umre v cudzine, 
či myslíš, svätý Peter 
ho v nebo privine ? 

Bez vlasti ideš svetom, 
sťa list ked svrhne strom . . . 
lia dobre, dobre ti je, 
dokial si — »pansiávom« ! 



Závet. 



Syn môj, umieram ... Už za chvílu 
zatlačíš zrak mi, za krátku . . . 
Počuj že, čo ti otec starý 
tej noci povie v pamiatku. 

Vela som, syn môj, vela zkúsil, 
pretrpel mnoho v toku liet, 
veFa som videl, vela myslel — 
vysoká škola ti je svet! 

Kvanjelie čítaj pilne — 
večného blaha večný sľub — 
a zo Starélio Zákona si 
pamätaj heslo : )f>Zub za zub« ! 



278 

Život je vojna bezohľadná, 
s človekom človek bije boj: 
aby ťa blížny nepremohol, 
vždy varuj sa, na stráži stojí 

Kto miluje ťa, tiež ho miluj, 
tak žitia múdrosť velie nám; 
nenáviď, kto ťa nenávidí — 
iné je hlúposť — zkúsiš sám. 

Kto po ľavom ťa udre líci, 
dva ráz ho v pravé odplatou, 
a ešte, syn môj, pripravený 
stoj k boju, s päsťou zaťatou. 



Ballada o sv. Martine. 

Oj, je to zima! Sto čertov... 
var' neprijdem živý pod krov?! 

Jak ty, mesiac, s neba sa smeješ . . . 
škoda len, svetlom že nehreješ. 

A kam, Bošťan, si zašiel, kam? 
či cesta pravá — neviem sám. 

Mráz, meteľ . . . darmo sliedi oko, 
niet nikde chyže naširoko. 

No hľad, čos' stojí pred nami: 
kaplnka je to, zdá sa mi. 

Kapia to Martina svätca — hľad, 
patrón on vína — čo ja tak rád . . . 

Kebych ho nerád, netrudil 
bych sa tu, nocou neblúdil. . . 

A ty, svätče, nezazliže nme 
ponosy moje priúprimné: 

Vieš, kedys', v časoch dobroty, 
dom lepší mal som, ako ty. 

Už nenie mojím na Griči, Svätý: 
predali mi ho zderci kliati. 

A ja blúdim, žobrák, šklban, 
sťa hus bosý, kováč Bošťan... 



18 



g?4 

Pes každý na mňa štekne — mrazí 
ma, zima div ma nerozrazil 

Ty nebojíš sa zimy, vraj 
máš rúch dosť, núdznym na rozdaj. 

Nože i mne plášť podaruj! A ti 
Boh iste za mňa to odplatí... 

Nedvoj ho mečom čcz poly, 
hlad, takmer celý som holý 

Tak . . . tak . . . aký skvost, krása aká, 
ver ho i škoda pre žobráka. . . 

Je zlatý celý shora dol, 
kýs* vrah by lahko ukradol... 

Keď od prahov nás Tudia klajú, 
svätci sa o nás postarajú. 

Úžemik kožuch odvlečie — 
ba do nahá nás soblečie ... I 

Ako ma hreje I Za minútku 
v plášť odetý sa skrčím v kútku . . . 

Keď svitlo v kaply klenutí, 
bol žobrák Bošťan zmrznutý. 



Kováč. 



»Cvendž, kladivo, bi zvesela, 
ťažký je stav môj do cela. 

Ba riekol som už na sto ráz: 
nech taký život vezme das! 

Liet tridsať som už kováčom, 
a čo som? starým žobrákom. 

Ked všetko spí už dokola, 
môj oheň ešte plápolá. 

Noc pozdná vonku, v nechvíFu, 
a ja len kujem čez silu. 

Za chlieb sa trudini všakovak — 
a žena ešte: »Darebák<(! 



276 

7>Oj, pôjdem, pán čert, pôjdem rád, 
ja pekla nemám sa čo báC. . . 

Len podmienku bych skromnú mal: 
rád bych i svoju žienku vzal. 

Ďaleko, bez nej tam u vás 
bude ma mučiC dlhý čas« . . . 

)»>To sa vie! Milšie duše dve, 
než jedna je mi«<( . . . diabol zve. 

»»Zobuď ju, akže zaspala !«« 
»Hej, žienka moja dobrá, Ta, 

čert prišiel, nocou dojachal, 
aby ťa v peklo s sebou vzal.« 

]^Coó?!« zjakla, zlosťou obladlá, 
a vidlice hneď popadla. 

Červené vlasy, strapatá, 
tvár zúrivá a kostnatá. 

Sťa saňa, oči gánivé — 
i zatne doň sa zúrivé: 

)>Co chceš, čo, ty pekelný vrah? 
Ber sa, neprekroč môj ty prah. 

Bo ináč oči za smelosť 
ti vy kolem a zlámem kosť I « 

»»Idem, ó, pani, idem hneď — 
ty spokojne však doma sed: 

bo keby som ťa v peklo vzal, 
čert každý von by zutekal; 

ušiel by v strachu — strašné dačl 
No načo si ma volal, nač? 

Ved peklo (bud ti odvaha!) 
máš doma živé — — ha-ha-ha! 

Viac nevolaj ma ! Zdrav si bok« . . . 
A čert sa v peklo prepadol. 

•M* 



277 



To staré kúzlo časov zašlých . . 

(Venované.) 

To staré kúzlo časov zašiyxh 
zas* v moju trudnú cestu zlietlo, 
snov márnych, márnych roje vábi 
sťa lišajov by večer svetlo. 

Dávneho jará nežnej sloky 
akkordom tklo sa nyvej hrudi, 
ozveny známej, sladkobôFnej 
však v duší zhorklej už nevzbudi. 

Ach, tejto duše pieseň žhavú 

vh'ať chcel bych tak rád v srdce jedno! 

by zacitilo: jak to páli, 

že bolo raz tak biedno, biedno . . . 

že rudé stopy starej rany 
dnes nič už, nič už nevyhladí, 
že pozde je už takým múdrym 
modrými liečiť sa pohľady . . . 



Janko Cigáň, 



Zapriahaj, Jane . . . 

Zapriahaj, Jane, snehu dosť, 
ohlásil sa nám vzácny hosť, 
musíme mu ísť v ústrety, 
bojsa sú v horách zámety. 

Hej, pani Pilná z Poriadky 

chce prísť k nám večer na priadky, 

a ani nie tak s kúdefou — 

s priepačkou viacej veselou. 

Má ona vnučku ako kvet, 
závidí jej ju celý svet, 
a chráni si ju, jak svoj zrak, 
jak poklad drahý v diere drak. 

Ja som ju — dve sú nedele — 
videl sa modliť v kostole, 
tak nevinne a radostne, 
ako ked anjel ruky vzpne. 

Spýtam sa na ňu suseda. 
»To Práca !« sused povedá, 




T^mladušká Práca z Ochoty, 
s tou budú svety, životy* 

Ja mám jej sestru ; obstarná, 
ale vždy svieža a švárnaj 
ja, v živote už ustatý, 
našiel v nej poklad odkliaty. 

Veselá doma hodina, 
keď sa ml shŕkne rodina, 
tá milá vzácna budúcnost, 
poviiinost v my si i p v srdci ctnosf. 

Keby som tri mal životy, 

vždy bral bych Prácu z Ochoty, 

No pani Pilná z Poriadky 

jak kvočka s nimi — s kunatky. 



Ťažko sa ku nej približit 
Nechce si rod svoj ponížiť, 
sama si okom matera 
vohlaČov vnučkám vyberá- 

Len šuhaj krep ký a vkzny^ 
v zápale svätom odvážny, 
ked verným Práci zostane, 
požehnania jej dostane ^^ 

Ja, právd a, sklopil smutne zrak, 
jaícby rúe, plachý neborák,,. 
No pani Pilná hľadela 
a čo zať vravel, vedela, 

Ked som sa už preč uberal^ 

jej zrak ma bystrý pre merala 

pomla si čelo, vzpomina: 

»Nie si ty — ? — vravím, rodina. 

Nuž kdeže, hriešny človečCt 
obchádzaš hory, záricče, 
vyhýbaš placho Poriadke, 
matere krstnej pamiatke ? U 

Výčitky boU počúvať, 
a ked sa nedá vynilúvať; 
len som jej ruky celoval, 

s slzami v očiach ďakoval 



S79 



Musel som s nim j na obed: 
pečienka vôňa, vínce med, 

láskavých rečí, pohľadov 
jak najlepšieho zo sadov. 

A ked som z brány vychádzal > 

celučký dom ma sprevádzal 

a pani krstná sepla mne: 

J* V dobrej ma vôli naj de i vse-Ä 

Ked som zatáČal k cm i téri, 
stála si s Prácou u dverí, 
a kecf UDm stúpal chodníčkom, 
ký valy obe rucníčkom 

Do sani vranky zapriahaj^ 
veselo bičom zašľahaj > 
nech zvonia jasno hrkolce : 
tu dobrá vôľa, vie čo chce. 



-*♦•- 



f Ofíärej Bella, 



Ach, kde sú rýmy . - . 

Ach, kde sú rýmy ku slokára? 
Za nimi darmo utekám 
a darmo čitam, darmo, och, 
toť počet slabík na prstoch. 
Čo dnešok skytá, samý brak, 
jsablúdis k nemu nevdojak ^ 
prehŕňaš s e m* tam tupé trosky — 
však kde tu listy lebo brosky, 
z túchi kvet by blysnul v myseľ ti, 
bud tón, čo k srdcu doletí? 

A rád by eáte ožil v piesni, 
mám spomníeť vždy čo z dávnej vcsny, 
ked v dnešku samá susomäti 
éo neoddá sa zachovať. 
Však v mojom dnešku keby mal 
drahokam, čo sa trblietal — 
raz v očkách sa bol pozaskvel, 
by smutne riekol : »Farewell W 
a strhal struny lýry vraz — 
veď som len chlad a ľad a mráz. 



J. A. Komenského prvé styky s Francúzmi. 

Napísal dr. Ján KvaČalat 

V ÍÄSOch najkrutejších bojov tridsaťročnej vojny Komenský 
založil svoju Hvetovú slávu, jejž cestu konfesií ionálue bránice nexa- 
hatily, Francúzsko ^tedy ovšera eSte nebolo tak naskrze katolícke^ 
ako v XVI IL stole tí, a francúzska ref panovala v evanjelických 
západných kantónoch Svajŕiarska. Tak sa zdá, že sa najprv v kra- 
boch refomiútskych, a síce v Ží?néve, zjavily francúzske prekl&dy 
Januij; o nich mániň len neúplné vedomosti *). Ale v starobe svojej 
Komenský od Lndvika XIV, očakával rozhodné kroky k obnoveniu 
Európy a medziiným i k osvobodeniu svojej zúboženej vlasti •). Úplne 
vypísať pomer Komenského k Francúzom a Francúzsku nateraz nelzil, 
ponevái^ eite nepodarilo m mi prijsť na stopu politickej korrespon- 
dencie jeho b týmto veľkým panovníkom francúzskym*). Ale práve 
z doby najkritickejšej reformátorského vývinu osobnosti a zámerov 
Komenského sa mi podarilo v posledné tmy niekoľko nových sve* 
dectvl sobmť, ony vhodne do]dňujú mojtf predošlé práce a sbierky *>, 
ako i z inýcli strán, ovšem vo veľmi skromnom počte, došlé prí- 
spevky*). Váhy mojim novým výskumom dáva už to, čo som práve 
riekol: bola to doba, keí tlalekosiahajúce reíormové plány Komen- 
ského vzbudily živý pohyb nielen v uCenom, ale i v politickom 
svete : a síce akoby lux ex oriente práve na západe. Ä ketl násled- 
kom toho vlády rôznych krajín obrá tí ly svoju pozornosť na muža* 
žijúceho v mnohonásobne hnetenom postavení náboženského vylinan- 
stva: maí stať alebo na íelo reformy Škôl Švédska, alebo velikého 
vedeckého koUegiumn, čeliaceho mimo iných vecí i k missii evan- 
jelickej v Anglii, alebo zostať v krubn svojich najbližších a venovať 
pansofiu rozšíreniu os vetnej práce v objemných územiach Leszcxyň- 
ských. Vydaný v Oxforde Prodromus Pansopbiae vzbudil i medzi 
Francúzmi živý záujem. Vyložil som viac, ako pred desať rokmi, 
8 akou uznalosťou vyslovil sa o spomenutej pan&ofii prvý myslitet 
svojho vekn, R Des Cartes, a je už od dávna známo, že jeho príatet 
M. Mersenne nadpriadol dopisovanie priamo s Komenským, Ako sa 



^} Udajne Hartlib preložil prvý Jtmuu do francúzMny> ale bliig^ 
správy o preklade tom nemáme. 

') Z ,^Clamores Ehae" TÍpme, že v posledné svoje roky Komenský 
pracoval i na traktáte r ^Hex Franciiie, rex liberlatum'^, a od Lndvika 
očakával, že Češku pri navráti Ľubica. 

*) Stopy jej dosť jasne ukazuje korrespondencia Hedingera, ? L 
čiastke mojej Korrespondeacie Komenského podnuá; no v dvoch archí- 
voch parížskych, v nichž som sa o nej dopytoval, nepodarilo sa na- 
leznúť Ja. 

^) Komenský a Bes Cartes. (Čas. Česk. Mus* 1894.) Jana Amoia 
Komenského Korrespondeucft, 2. s v., Praha 1898* 1902. 

*) Nsy vážnejším takým je predmluva v Reberovom vydaní: J, A. 
Comenii Physicae ad iumeii divinum reformatae Synopais etc, Gissae 18tí0. 



281 

to Stalo, o tom som podal aktá, driev nezBáme, v mojej Korrespon- 
deocii Komenského % pokúsiac sa dômyslami vyplniť medzery medzi 
podaniami sa vyskytujúce. Tieto dômysly môžem teraz zčiastky 
potvrdiť, musím ich však z druhej Čiastky opraviť. Ale všetky, pri 
týchto stykoch sa vyskytujúce záhady, tak menovite chronologické, 
nemožno ešte rozhodne rozlúštiť, preto musím 1. čitatela prosiť, by 
sa i o predbežných kritických otázkach v nasledujúcom nakrátko 
orientovať dal. 

I. 

V jednom rukopise Britského Musea sa nachodí korresponden- 
dencia medzi Pellom a Mersenneora : prvší priatel Komenského, druhý 
známy dôverník Des Cartesa '). Korrespondencia tá bola sprostred- 
kovaná Th. Haackom, Nemcom, tiež ako Pell, v Londýne žijúcim, 
ktorý Mersenneovi bol zaslal jednu prácu Pella a Komenského 
Prodromus Pansophiae. To sa stalo v jaseni 1639, a síce som ja 
v I. sväzku svojej sbierky prvý list ten Mersennea Haackovi asi 
z októbra tohože roku datoval. Mersenne tam vyjadruje svoj záujem 
o Komenského, dáva mu pokyny o íilosofii Gassendiho a o Metóde 
Des Cartesa*). Už v tom liste spomína list Komenskému adresso- 
vaný, nezapečatený, ktorý Angličanom dáva k prehliadnutiu, by ho, 
jestli ho naleznú zaujímavým, Komenskému i odoslali. Haack to 
urobil prostredníctvom Hiibnera, ktorý si s Komenským o pansofii 
dopisoval a ktorý Komenskému — dla svojho spôsobu — obšírny 
návod poslal, ako má Mersenneovi odpovedať. Híibnerov tento list 
som datoval z novembra 1639; nalezá sa on v druhom rukopisnom 
sväzku tohože musea, obsahujúcom listy Húbnerovské vôbec % 

Už v svojom spise „de iterato Sociniano irenico" Komenský 
sám napísal, že mu Mersenneov list i do rúk prišiel. Komenský 
tam vykladá svojmu protivníkovi, Dan. Zwickerovi, ako Mersenne 
vysoko cenil pansoíiu ^^), Tam, i v liste samom, ktorý z Lešna 
dostal sa do Musea Kráľ. Českého v Prahe, stojí jasne dátum 
Mersenneovo: v Paríži, 1640. 22. novembra'^). Preto som sa ja 
i neodvážil list tento, Paterom teraz vytlačený a do radu listov 
z 1640 postavený, s tým identifikovať, ktorý Mersenne v jaseni 1639 
Komenskému poslal. A predsa ma všetko nútilo vyznať si, že obsah 
listu toho, menovite historické časti, na to poukazovaly, že to má byť 
ten samý, prvý list Mersennea Komenskému, jediný, o ňomž vieme. 
Nemajúc však možnosti zodpovedať na všetky možné otázky, som 
si bližšieho súdu nedovolil a mlčal som. 



•) Menovite v I. sväzku, str. 72. 83. 

^) Rukopis ten prináleží k pozostalosti Pellovej ; srov. bližšie o tom 
v Úvode J. sväzku mojej Korrespondencie Komenského, str. XVI. 
*) Kom. Korr. I. 72. Regest vid Príloha k tejto práci, č. 2. 
^) Vid regest, Prílohy ô. 3. 
»«) Str. 38. 

**) Patera list ten vydal v svojej Korresp. Komenského, str. 31 — 33. 
Vid regest Prílohy č. 4. 



Ž82 

V nasledujúcom svojom liste Mersenne píše Haackovi (december 
1639), že je rád videť môcť súd Des Cartesa o práci Komenského**). 
To sa najjednoduchejšie tak má pochopiC, že Haack oznámil Mer- 
senneovi úsudok Des Cartesa. Mne ea to však zdalo byť nepocho- 
piteľným, ako by Mersenne, priatel Des Cartesa, od Londýnčanov 
mal byť informovaný o tohoto literárnych súdoch : a poneváč text 
doslovne umožňuje i domnienku, že Mersenne súd Des Cartesa 
priamo od tohoto obdržal, dal som výraz tejto domnienke v svojej 
publikácii'^). V jednom anonymnom sväzku tiež Britského Musea 
totiž som našiel úsudok Des Cartesa o pansofii, a poneváč bol bez 
dátumu ^*), som ho prirodzeme priniesol v spojenie so zprávou 
Mersennea vo výšudanom liste. A poneváč som k inej domnienke 
nijakého základu nemal, som pri publikácii úsudku toho označil 
aspoň za pravdepodobné, že Des Cartes úsudok ten Mersenneovi po- 
slal, ktorý ho svojim londýnskym priateľom oznámil; ačpráve sa 
to — vyznám — nehodilo do súvisu v liste mersenneovskom. 

Preto som s napnutím pozoroval nové vydanie Des Cartesových 
spisov, v nichž korrespondencia, obsahujúca 5 veľkých kvartových 
sväzkov, nedávno bola zavŕšená. Ale nielen že som nijakého 
objasnenia otázky výšuvedenej neobdržal — bol som prekvapený, 
že úsudok Des Cartesov o pansofii, ktorý som ja pred 14 rokmi 
bol uverejnil a ktorý potom Reber umne doplnil ^% p. vydavateľom 
zostal neznámym. Pamätajúc na anonymnosť sväzku v Britskom 
Museu, v ňomž sa opis toho Judiciumu nachodí, uvažoval som mož- 
nosť, že je úsudok ten apokryfný, ač Mersenneov list proti tomu 
svedčil a ač by cieľ falsifikácíe na tak skrytom mieste nebolo ľahko 
uhádnuť. Na šťastie som nalezol prostriedok nielen riešiť otázka 
o spoľahlivosti viac ráz už spomínaného úsudku Des Cartesovského, 
ale i k veci patriace nové svedectvo nájsť. 

Pomoc mi poskytla tá okolnosť, že spomínaný už anonymný 
rukopis Britského Musea pred úsudkom Des Cartesa o pansofii po- 
dáva úsudok tohože o knihe Herberta z Cherbury: „de veritate". 
O tomto mužovi však nové vydanie Des Cartesovej Korrespondencie 
častejšie hovorí*^), ba i o spomenutej knihe jeho, a tak som mal 
výhľad zistiť hodnovernosť i súdu o pansofii. To sa mi však po- 
darilo, celkom iným výsledkom, ako som si ja bol myslel. 

Úsudku o Herbertovej knihe, ktorý som práve si z Britského 
Musea bol objednal*') a skoro i obdržal, som v Des Cartesovej 
Korrespondencii tiež nenalezol, ale jeho stopu. V tejto Korrespon- 
dencii máme list Des Cartesa, kde spomína... Mersenneovi"), že 
súd svoj o Herbertovom rečenom spise pred rokom už napísal Edin- 



>*) Vid regest v Prílohe č. 5. 

'3) Str. 83. 

^♦) Srovnaj prvú časC listu Ľdingovi, Prílohy č. 1. 

*'Ó Predmluva jeho vydania Komenského Fysiky, str. LXXVII. 

*^) Srovnaj Register Korrespondencie pod „Cherbury". 

*') Viď Prílohu 1. časť 2. 

*») 19. júna 1639. II. 566. 



r i. To, Co D tom «úde udávaj srovnáva sa b úsudkom v Britskom 
ruseume o knihe „de verítate" obsaženom; tak že máme zistené, 
že odpis toho ťisiidku je nie íipokľyfiiý, že sa má nim Korregpon- 
dencia Des Cartesa ílopltiiť. Tým je však odstránená i potreba po- 
chybovať o autentiônosti úsudku o PansofiL Najprimeranejšie bude 
asi inysle(, že sú obe tieto Judicia" súčasne í na tú istú adressu 
písané. To by asi bol jún lť)8H. Tým sa napráva nielen dátum, ale 
iadressát listu LXIV. prvého fiväzku môjho ^'*); má stáť: Des Cartes 
EdiD^^oví^ z Leydenu, 1íj38 jún, Ja myslím, že to asi bude to ^Juge- 
Qient", o úomž Mersenne v tom liste hovorí-^*); medxí Híibnerovskíí 
exceiptá tak mohlo prijsť, že Edíng, HoIIandŕan, bol jeho známy 
a azda i korrespondent, 

V bádaniach uŕených vydavateľov Korrespondencie Des Cartesa 
prekví*puje veľké úsilie vysvetliť jeden druhý list sbjerky^^), meno- 
vite vynajsí, o 6oni je v ňom reč. Li^t ten nemá ani adressáta, 
aai dátumu, a hovorí o jednej knihej z nej ž aj posudzuje aforismy 
8 udaním strany. Všetky úsilia vytlavatelov, medídi spismi Herberta 
í^ajsí jeden, na ktoi7 by sa to molilo vŕfaliovaí, ostaly márnymi, 
celkom prirodzene, ponovái} kuiha, ktorú tu Des Oartes posudzuje, 
era^ už nie z počutta, ale po piluom jej prečítaní, je Komenského 
ŕansophiae „Prodronuis'*. Znalcovi spisu, a Komenského vôbec, je 
Ona prvý pohhul nad všetku poehybnosí; i najvtU^äí skeptik musí 
Djť odzbrojeiiý udaijím strany, na nejž sa aforismy začínajú. 

Takým spôí^obom máme teda zistené dva úsudky Des Cartesa 
Komeuskéhu pausoíii, Ani jeden jo nie adressovaný na Mersennea, 
fiáč by ten bol spomenul Londýnčan* mi, že patričný súd je naňho 
^adressovaný -^^), V toui istom diele, v Koírespondencii Des ('arteíía, 
"'ňm ala videl, že Bibliotheque Nationale v Paríži njá listy od Hub- 
ftera-*), Ka mťij dotaz o sväzku (1200 som dostal od p, kustóda 
^kopisného oddelenia ochotnú zprávu, že v patričnom sväzku sú 
'qo listy od Híibnera; na ďafšie moje otázky som zvedel, Že jesto 
í jedea od Komenského^ niekoľko od Haacka Ostatne k nášmu 
fľ^Jmetu, nakoľko dosial súdiť môžem, nepatria, V patričnom sväzku 
'pia máme listy Londýnčanov Meisenneovi^ v nichž asi tiež budú 
&ttnotlivosti, k veci patriace, ač menej vážne; máme však i od- 
pflved Komenského na list Merseuneov, v Úesk. Mnscume zachovaný 
A. Paterom uverejnený-*). Ona rozptyľuje i každú pochybnosť 
dátume listu Mersenneovho, vyššie spomínaného, je to rok 1639, 
list ten teda v p. Paterovom vydaní má stáf na mieste XXilL, po 
XXn. lifite Komenského Hartlibovi* Ale táto odpovect korriguje i 




'-) Kom. Korrcsp. L etn 
^^^) Vid regest Prílohy I, 5, 
^») Priioha 1. 1. 
**) S rovu aj s tým prílohy č, 6, 

^^) Ako laky je udaaý menovite svázok lu a. fr. 6206; pozdejsie 
p. nái^elník rukoptsnálio oddeleDia, ÍL Oniont, oznámil, ée svä^ok 
DĹo poehodí z koUekcie Librí. 
«^) Viď Prílohy h. 6. 



2ft4 

poriadok v I. sväzku roojej Korrespondencie. Úsudok Des Cartesa, 
teraz č. LXIV., má byť najdalej za L LIV., teda asi LV. (azda 
ešte viac napreíd >. List LXI. hovorí o liste, jebož dátum je 22. no- 
Tember, ako už písanom, má teda niest dátum tiež najmenej 22. 
novembra, azda i pozdejšie; bude však nosif číslo LXII. ; Húbnerov 
list, teraz LXIL, tiež pomkne sa o jedno číslo nazad, bude teda 
LXIII. : padá alebo v konec, alebo v počiatok novembra. 

Podávam na konci teraz už v zistenom poriadku chronologickom 
listiny k veci patriace, publikované už — len v regestách ^^), nepubli- 
kované však Y úplnom ich znení ; k týmto počítam i Des Cartesov 
druhý súd o pansofii, poneváč dosial nikto nevedel, o kom je v ňom 
reč, a na Komenského pritom nikto nepomyslel. Preskúmaním pozo- 
stalosti Mersenneovskej sa azda rozmnoží materiál historicky zanjí- 
mavýy dosiaľ mi ono nebolo možné. L. čitatel nech si ešte prečíta 
nasledujúci malinký kommentár v beznáročnom sostavení prísluš- 
ných historických dát. 

n. 

úplnej istoty ohľadom počiatku stykov, o nichž hovoríme, ne- 
máme. Jedna možnosf je, prvého prostredníka spojení tých hladat 
v osobe Hollandčana Edinga. Tento bol priateľom i Londýnčanov ^*) 
i Des Cartesa^'), a síce myslím, že stál v korrespondencii s Húb- 
nerom. Azda mu tento ešte z Oxforda dal zprávu o úmysle Komen- 
ského, patrične o obsahu Prodrorou, a azda na základe takej zprávy 
napísal Des Cartes svoj prvý, úplne schvaľujúci súd. I tak nám 
dosí ťažko si vysvetliť, prečo Des Cartes dáva súd o knihe, alebo 
predsavzatí, o ňomž musí písať: „ut audio", alebo „(raodum),.. sibi 
eligere conjicio" ^*) ; najpoôatnejSie je, jestli sa to týkalo myšlienky 
tlačou ešte nepublikovanej. 

Druhá je možnosť, že zprávu o knihe doniesol do Hollandie 
sedraohradský professor-diplomat J. Bisterfeld *^), ktorý r. 1638 
veľkú cestu po Európe podujal, v Leydách v professorovi Adriánovi 
Heerebordovi, prívržencovi to Des Cartesa, mal priateľa ^®) a azda 
svojho leydenského kollegu o Komenského zainteressoval a povzbudil, 
aby sa u Des Cartesa o tom informoval. Tým viac máme i túto 
možnosť uvažovať, že Bisterfeld vskutku v ten čas pre pansofio 
veľký záujem preukazoval ^^). Svojho exemplára knihy u seba nemal, 

^*) Konám tak hlavne preto, bo celý tento článoček vedecky po- 
užitý môže byC len pomocou L sväzku mojej Eorresp. Komenského. 

^®) Vi(f moju Korresp. Komenského L 

2^) Vid: La Correspond. de Des Cartes II. 566. 570. 620. 

^^I Srovn. Prílohy č. 1. b. 

2*) Srovnaj o ňom môj spis: Bisterfeld J. H. életrajza, Budapest 
1891, po nemecky v Ung. Revue, 1893. 

3°) Dozvedáme sa o tom z predmlavy postbumnej sbierky: Bister- 
feldius redivivus, Hagae Comitum, 1661. 

^') Srovnaj jeho list (komu?) v Kom Korr. I. 37. a nasl. 



Ž85 

len ju bol videl doma^^), u tesfa Alsteda, a tak ju azda ani ne^ 
mohli v ten čas predložif Des Cartesovi. 

Obe tieto možnosti sa dajú i spojif. Je pravdepodobné, že Eding 
bol i Bisterfeldovi priatelom ^^), a je možné, že tento obznámil ho 
s Komenského zámermi. Čo počul, to riekol Des Cartesovi, ktorý 
na základe ústneho referátu napísal svoje dobrozdanie. Že ten súd 
bol velmi priaznivý, to azda zväčšilo záujem Hollandčanov o spo- 
mínanú knihu, skoro obdržali exemplár jej a predložili ho teraz 
už k dôkladnejšiemu súdu Des Cartesovi. Tak sa nám potom vy- 
svetlí druhý úsudok, adressovaný azda na Edinga. Úsudok tento je 
menej priaznivý, azda preto sa nestal ani známym v širších kruhoch, 
menovite Komenskému blízko stojacích ; divné je menovite, že Des 
Cartes v ňom ani Komenského, ani titulu jeho knihy nemenuje. ^^). 

Des Cartes teraz už pilne prečítal dielo (Prodr. Pans.). Na- 
chodí, že je pôvodca učený a snaživý muž; že čo píše o náukách 
a spôsobe ich vyučovania, je pravda. Naproti tomu pokladá plán 
shrnút v jednu knihu všetko, čo je v druhých dobrého, za cieľu- 
neprímeraný: bo nie je ľahko pravé vybra< zo súvisu, tak že by 
skoro snadnejšie bolo takú knihu pôvodne sostavif. Čo Komenský 
takého už sobral a v knihe svojej prináša, t. j. aforismy na str. 35. 
a nasl., je — vraj — tak všeobecného rázu, že odtiaľ k zvláštnym 
pravdám, ktoré jedine môžu byt v praxi užitočné, je ďaleká cesta. 
Mimo toho vyslovuje sa ešte proti dvom veciam. Prvé, že Komenský 
je veľmi za spojenie filosofie s teológiou; druhé, že sníva o vedo- 
mosti universálnej, ktorú by si mladí žiaci pred 24. rokom mohli 
osvojiť. Des Cartes rozoznáva pravdy zjavené od nadobudnutých: 
pri posledných treba viac, ako obyčajného umu. A i použitie Písma 
k účelom ľudskej vedy nezodpovedá úlohe mu od Boha vykázanej ; 
ona nás má k spáse viest ^^). Možná však, doloží Des Cartes opa- 
trne, že Komenský ani nechce Písma v tom smysle upotrebit, a 
vôbec, jestli v predsavzatí i nemôže sa všetko schválif, zaslúži pô- 
vodca úcty. 



'^) Tamže ; z pozdejšieho časn máme i svedectvo Komenského o tom ; 
srov. Patera, J. A Kom. Korrespondence str. 50. 

'') Jeho meno sa v Hfiboerovskej korrespoudencii vtedy spomína, 
keď Bisterfeld v HoUandsku meškal. luáče meno Eding je spomenuté 
nž Y mojej najnovšej publikácii: „Die pädag. Reform des Comen. in 
Dentsčhland, Berlín, 1903. str. 104, a síce v liste, ktorého adressáta 
práve v Bisterfeldovi hľadám. 

^*) Je to tým divnejšie, že v prvšom, kratšom súde svojom Ko- 
menského meno spomenul. 

^^) O zásadnej protive filosofíckého stanoviska Des Cartesa a Ko- 
menského som písal v uvedenej nž stati v Čas. Mus. č., na ňuž i tu 
poukazujem. — Y tejto vete máme odpoveď Des Cartesa na výčitku 
Komenského, prečo sa vo svojej filosoíii na Písmo sväté neodvoláva. 
Ovšem Komenský bol druhej mienky, a chválil Alstedov Tríumphus bi- 
bliorum, ktorý všetky vedomosti ľudské na sv. Písmo založil. 



o Ediugovi nič bližšieho nevieme, ako lô^ že oa doposlal D«s 
Cííľtesovi Uerbeľtov spis „de veľitate", a že ten prvý mň o Her- 
bertovi JBom bol písaný ^'^j. V nasledujúcich ale listoch MerííeiiMovi 
Des Caites sa zmieuil o tom prvom sútle, vytýkal Herbertovi^ že 
mieša teológiu s filosotíou u v jednom pozdejéom 1 10. okt* lt)39)i 
i obšínu> odôvodnil ten sud ^'j. 

Z koľťes|jondende Des Cartesa dalej ešte vysvitň, že FAw 
raz bol s níríi v Lcytíene v aníibaptistickom, ti profetickom chrámf' 
z toho však, myslím^ je ešte prismelé zavieranie^ že bol katolíkom ^^)* 
Úi Des Cartesov sud si osYojilj nevieme; proti tomu sa ^dá homiť 
tá okohiosC, že súd teii zostal úplne skrytým, tak že mu niii naj- 
novší francúzski vydavatelia nevedeli porozumeť. 

O Bisterfeldoví máme dosť dôkladné zprávy, a síce sme už rieklii 
že sa jťlio mienka o pansotii s Des Cartesovou touto druhou n<> 
shodovala a že on velkú voln mal dať sa do spolupracovník t vit 
8 Komf^nským^^). Nestalo sa tak, poneváíi sedniohnidská k 
sa nechcel bez nelio ohijsť v svojich školských i politic.kých ]n 
vzatiach. Pritom však i na dalej zostal v priateístve so sporne t: 
nž AíJrianom Heerebordoni, prvým kartesiánom hollandským ^ í 
Z korrespoudencíe, ktorá vyvinula sa ujed/.i Loudýn^anmi a Mí'f* 
ťenueoni, asi naisto môže m zatvárate že Mersenne, ktorý ináíe ^" 
i s Bisteifeldom i s Mochiogerom v spojení, o zjavení sa Prodroií,^ 
až do jasene D53í) nič nevedel. Jeho list^'í vystupuje ako relie?^** 
na obznánienie sa s knihuu tou* Praje Komenskému, by prograiBi^ 
podaný (Prodronuis) bol prevýšený samým dielom. Stavia do VJ'' 
hlíKlu pomoc z Hcrbertovho spisu „de veritate**. Pritom podri^'^ 
rozvľh troch Atriov, Átrium vulgi (Des Cartesova Physica), Atriuií' 
medián um (príspevky L. Mairea) a Átrium íntimum (k nem už Ko- 
menský pripísal^ že ipiidV)'*')^ ako i spôsob, nímž sa lahšio vT^ 
pracovať môžu. Vcelku pansofiu chváli, taktiež i Januu Liuguarum; 
dalej odporúča svoje dielo „de libris haľmonicis'*. Vaietlio to na 
dôkaz J ako cenf práce Komenského, pri nichž by rád poskytuul 
pomoc. — Nie menej zaujímavé je postscriptuín ; nachodí ono, It 
ienvi minima eclipticae declinatio (23 gr. 52.) nuixima obnáša 
bb, tak, že je teraz rodiaci cursus conipletus, z Čoho MerseuM 
súdi, Ž6 odtiaľ tolko premien, ukazujúcich, ako sa veci k svojmia 



^^) La Gorrespondence de Des Cart^s, Jí. 570. 

3") Tamže, str. 597. 

*^J Vydavatelia korrcspond. Des Gartesa tvrdia, že afm bol ^en 
to u I eas**. Ale nám je tažko niysleC si Hubnera a Bisterfolda v spojenC 
s katolíkom. Mersonne je výujmka, bo on bol slávnym uMncom. 

^"} Srovnsj jeho spomínaný už list v I, av» mojej Korr^sp. Komen- 
skéhOi stn 37. oasl. 

^*') Sľovnaj tohože svedectvo v spomínEnej už predmlave dielft: 
^Bisterfeldius redivivos"* 

*») Príloha é. 4, 

*^) Srovnaj Patera: J. A. Koínenakébo KorrespondôncG L, str. 3*i, 
**) pod čiarou. 



Pvracajú* O podobnom vývine sve<lCÍ — vraj ~ Plato de 

Meraenueov list iste nie menej milo prekvapil Komenského, 

iko i LoiitiýnCanov, Meno to ^nárno bolo, i z Freyovej didaktiky, 

He bol iJľiauio vSevedúcim nazvaný ^\). Preto sa Komenský bnoíľ 

obdržuní riadkov dal do odpovede vďaky plnej, menovite za to, 

Ite sa nabída za spolupracovníka. Jeho (Meraenneove) pristúbené 

fpo/.orovanja o pohybe, o svetle, o hannonii, o divoch magnéta budú 

líáklad tvoriť pre všeobecné dielo pisatela. Pravé poznanie ved už 

piminenutých a nimi sviazaných je nielen pre prírodovedu vážne, 

lle i pre odkrytie tajnosti Času a večnosti. Medzitým sa Komenský 

«itará, by sa vSeolíetmé pojmy v istom poriadkn, ktorý predpisuje 

fakkuiiltny roisbor fiveta, posbieraly: iía niekoľko mesiacov mu to 

naj — anglickí priatelia dopošlti, skrze nithž i tento list posiela* 

Anglickí priatelia boli u velí cení, že sa taká celebrita, ako Mer- 

apne, ku Komenskému hlási ^*), a pestovali s ním ďalej známosť- 

Medzitým sa krf^a pansoťie blížila ku koncu: Komenský sám pri- 

id do Anjilie; je žmímo, preGu krajina tá neuskutočnila navrhnuté 

Icollegiiim '*■*). Teraz Imry vyprostredkoval Komonskému priazeň De 

'ícerovcov'*^); Komenský zavítal do Stockholmn, ale Oxenstierna 

tebol k takým ideál no4"au taštičky m plánom nakloneným a miesto 

tobo želal obnovu škôl A tak velký plán ostal plánom, konec to 

g nmohom ohlade žalostný, menovite že Hiibner, ktorý mal na istý 

18 z tej práce žií, ostal bez chleba ■***)* 

I podujal teraz Hiíbneľ cestu do Francúzska a bez ťažkania 
^si usiloval sa propaj^ovaí ideu pansofie. Ako z listov Komenského 
Tlieme — našli sa vo Francúzsku obdivovatelia tej myšlienky, a 
I* jednéhOt uie dosť jasného miesta, sa tak zdá, ako by i kardinál 
|Riclielieu bol patril k i>rivržencom pansofickej snahy*'). Ale bliž- 

^\) Miesto to som vypísal v I. sväzku svojej Eorrespondencte Ko- 
tBengkŕbo, stn S2. 

^^) Moja Korresp. Komenského L^ str. 85. ,^De iUius Amicitia 
|ínistisaiuia quidque operí tno jnbemas omiaan.*^ 

**) Mítme o tom dve jiprávy Komenskŕbo, jedna, všeobecne cito- 

fÄ»á, v Predmluve ÍL časti Ope^ra Djiiactica Onmia; druhá, ktorú 

j k doplneniu prvej uvážiť nevybnutno, v liste písanom KľáL SpoK v Lon- 

[dýoe, odtlačenom v počiatka „Via Luds", potom v I. sv. K. K,, str. 

142 a nasL 

*^) O prvých stykoch Durjho s De Georovci som našiel v Bodle- 
vefazatijlciiavý list, z aehoi som regest averejail v II, s v* mojej 
r* Kom. str. 10* Francázaky písané odporúčanie Duryho vid: Patera» 
|orr. Kom, str. 43. 

^^f Patera, Korr* Kom. str. 63. 

*^) Od dávna je sporné, koho treba rozume£ pod „eminentissimus 
jDilis^Y v liste (posledný rax) vytia trenom a Patem K. K., str* 63* 
myslím, že Beber má pravda, keď tu na RícheUeua mysHi a že naj- 
^Tíje vyslovená domnienka Beiszwäugera, ako by to mal byť kardinál 
spiglioäi« pozdejší pápež Cleroent IX., je omylom, a síce dosť velkým^ 



288 

šieho úspecbU; ako rozširovanie niektorých spisov Komenského, ne- 
dosiahol, pri óom mu asi po Mersenneovi účinlivým druhom bol Jeaa 
Doujat, akademik a učený jurist. Zlomok z jedného listu jeho, až 
z roku 1647, uverejnil Komenský sám na spomínanom už mieste^**). 
Doujat vyzýva Komenského, by sa celou silou venoval pansofii, 
menovite metafysike, a sľubuje svoju pomoc zvlášte pri otázkach 
právnických. Vystríha ho od sporov náboženských — a tejto okol- 
nosti ďakujeme, že sa nám list ten vôbec zachoval. Komenský — 
ako sme už podotkli boli - ho citoval Zwickerovi ako výčitku, 
ktorý ho celkom proti vôli vtiahol do jalovej polemiky. 



Desaf rokov po obdržaní toho listu Doujatovho mal napísať Ko- 
menský prvý politický list do Francie, a síce samému Ludvikovi 
XIV *^). Ale v korrespondenciách tých politických o Doujatovi, alebo 
o nejakom vedomcovi, ako prostredníkovi, nieto reči. To bola pan- 
soíia pozdejšieho vývinu: esoterická, praktická,^ a francúzski vedomci 
boli Zasvätení len do esoterickej, teoretickej. Že snahu Komenského 
cenili, vidíme z toho mala, 60 nám je zachránené. Že Komenský 
na ich úsudok velkú váhu kládol, svedčí jeho odvolávanie sa na ne 
v častejšie tu spomínanej polemike jeho s Zwickerom. Snáď ďalšie 
nálezy objavia, čo nám je ešte v tejto veci nejasného. 

Článok tento bol v jaseň 1905 zakončený. Odvtedy som osobne 
prehliadal sbierky parížskej bibliotéky národnej, a nielen že som 
v Mersenneových papieroch našiel niektoré nové veci, ale v pozo- 
stalosti jedného druhého učenca odpisy listov Komenského a Ko- 
menskému písaných, medzi nimi i od Mersennea *°). Tu ich bližšie 
využitkova( neprichodí, bo sa týkajú rokov pozdejších. A tak i na 
díalej zostávajú v článočku tomto vyložené záhady ohľadom podrob- 
ností pri úsudku francúzskeho reformátora fílosofie o rozvrhu slo- 
vanského reformátora náuk. Sú to však len podrobnosti, sám úsudok 
je rozhodný a jasnejší, nežli bolo judicium prvšie, dosaváď jedine 
známe. 



*^) Znova odtlačený .v mojej Korr. Kom. II., str. 101. Je zaujímavé, 
čo na tom istom mieste Komenský spomína: že bo i Kristína Ponia- 
towská vystríhala od náboženských polemík, a že im on zato i tak veľmi 
vyhýbal. 

*^) K tomu ho napomínal Drábik, viď jeho tavenie 2. okt 1657, 
v Lux e tenebris č. IIL 

*®) Dla všetkej pravdepodobnosti v tento myšlienkový kruh patri 
i tých 12 listov Bisterfelda, ktoré p. Monchamps v Liégé — dla svojej 
mne doposlanej zprávy — v posledné časy objavil. 



"íBQ 



Prílohy. 
Líitiny, prináležiace k prvým stykom Komenského s FrancúzmL 

1, Dm Cartes Edingovi (?), 

Leyden, (1688 jún) f 
(Brit, BIus. MS, Sloane 417,, stn 2. a iiaslj 

fjí mA jeho, vcelku vermi opatruj\ o Herberta z Cíierbury spise «de 
iUte'^ a o Komeiiskťho diele pausoíickom (Prodiomus Paasopbiae)* 

Vni émi listu toho je doaiaí Bf^urerejnená; druĽó som odUaČíl 
yj raE ja v mojom nemeckom spise o Komenskom (1892), jako prí- 

«, potom v L SV. svojej Korresp* Koroeuskébo str* 83. Datoval eom 

iiidlrektae; v decembri 1639, čo je iste roylué* Či obe tieto Judicia" 

^lfo% jedeu list, a síce súôasne na Ľdinga adressovaný, ďokázaí ovšem 

tfíl. ilober si ešte myslel („Mír ersclieint es unÄwelfelliaft, . .")! ako 

i Jtt predtými že adre§^át Jtidicia o pansofii je Mersenne, a že tento 

J|KizarDil Des Cartesa ti a Komenského. (Predmíuva k Phys. Synops., etr. 

í VIL) Ta je však, dfa vývodov toboto áiánku, tnjlnó. Ddlum by, 

datovania pozdejSieho listu v novom vydaní spisov Des Cartesa^ bolo 

im. Srovníy L 7. 

Jadicitim Nobilíssimí Domini Bes Cartes de libro 
illustrissimi Herberti de Yentate. 

Vir Pnfístanlisaime, 

Dh, fateof, responsnm de snbmisso h te libro de Tentaie tibl debeo, 

aec oblivioni, noc ne^ligentittí enm diligentius inspiciendi id velim 

ptttes, sed partim d e si d ť no acuuratíus e u m coiisiderandi, partim mi- 

potíi quibusdam ocľupationibus, qufe bactenns otlum mih i erlpiičre, 

lliilťiminos non ita obiter inspoctus niibi fiiit Uber iste, quin tantnra 

«o babeo diťere, reperta mi bi inubi quai.i plurima peregregla ad 

[^UphyRicen spectanlía multb partíbus mcliora iis, quBe vtilgo boc in 

^aere praferuntur. PritK-ipalis ením scientiä iata, reliquanim omníum 

fandameutum, nmxíma jiarti m ímnc usqne diem penitus feľc ignota 

ait reperiasque pauca ingeniaT eius aliqua ex parte tantum vere 

Ipfteia; Quod forsan in causá fuit. quo minns ad gustum plurium iste 

• nec pro m ento ff^stimaretnr. Sed loquor iiic tantum de iis 

j^hysica in eo oa^aruat, omissis qafô ex Tbeoloffia habet. lUa 

m laii.i snnt, \[uíb nondum íta intcUigam, ut jadícíum de lis mcum 

perscribere audeam. Id tantum addo, si Authori placuísset continere 

intra veríiates naturali ratioelnío acquisitas, nec taiigere revelatas, 

miQus BJbit fortô qaam longe uberius satisfaotorum fuisse. 



Judicfum de opere pansopbíco. 

Vrjťiuadmodam Deus est anus et creavjt Náturám uuam simpUcem, 
tuiainit ubíqae sibi cobaerentem et respondeutem^ paucissimis constan- 

19 



m 



tem Principiis elenieoUsquei ex quíbus infiuitas propemodum res, sed In 
tria regOBi Min* Veget et Änimate certD irter se arditie gí-ailibusque 

distÍQcla pcrduxtt: ita et haruni t^mm coguttionem esse oportei ad si* 
militudinem unius Creatoris et Unius Naturae onicam, simplícem, coBtl- 
nuam^ non interuptamt paucis constantem piiiiL^ipiis (mo unico ÍMacípía 
principáli), unde Ľaetera orania ad specialbsima usqtie individiio nextt et 
sapientissimo ordiue deducta peruianenu ut ita nostra de rébus universís 
et singulis cotitemplatio símilis sit PioLurae vel ^pecuto, Universl ct 8i n^ 
gularum ejasdom partíum imaglnem e%aetíssitne reprae&entanti. De móda 
auteui speculum eias modi confidendi, lialunie maxíuie eonaentaneiis ille 
vídetur (qnem et Conteuium liac de re libios mundi utnusqu^ Majoris 
nifnirum et Mínoris eum líbro Scríptnrae, tit audto^ potissitnum conitt* 
lentem s i bi eligere conjicio)i qui Vestigia Creatoris in prc*ducendis rebas 
flccuratjssime observet, ita nt ex ratíouis lainine primo*) prubetnr. De* 
cessario concedendura esse rerum conditorem et Deiim, deinde*) Crea- 
tarae eo pertractentar modo, quo Moses oas in Genesi soa proiTeatos 
laculenter deseripsit: (iuarum giibernationem libľi profani, praedpae verô 
sacri ad íinem usque saet^ulomn) ciontiLiuandam explicant, deniqtie*) ad 
Deum, tarnquam ad putietum vd Centrum, unde progressa omnia, reda* 
camus. Sic^ uti ex uno per et ad unum sunt omnia, ita et horuín Ex. per 
et ad unum Gontempíatío ntiUssinia juxta atque jucundissima est futuni. 



2. M. MerBeDiie Th. Haackovl* 

Paríž, (november lG39)*.j 
(Moja Korreap. J* Á. Komenského L, stn 72, 73,) 

Th. Haack podal bol Mersenneovi Komenského Prodromus Panso* 
phíae a Pellov spis a reforme matematiky: Jlersenne sa paďakúva, 
a na niektoré veci upozorňuje i Pella^ i Komenského. Pre posled- 
ného pripojuje osobitý list, 

O tomto osobitom Itste som na uvedenom mieste^ str. 73, napísat; 
„O listu Merseiinové Komenikéniu iieke nie jístébo povédétí*" Jediný 
nám Kuámy list Mersennea Komenskéniu, Paterom uverejnený (é* XXIX), 
vytváral totožnosť s týmto dátumom, Itetlže bol písaný až 22, novembra 
n 1640^ Avšak po vývodoclu v práci tejto podaných, niet pocbybnostt 
žiadnej, že to bol, dľa našlio letopočtu, r. 1039^ a že v Českom Älnsjc- 
unte v Prahe máofe Hubnerov odpis toho samého lista, o äomž tu Mer~ 
aenne hovorí* Preto i dátum tohoto listu bude november 1639, 



*) Slová podčiarknul som ja po pdktade p, Hehera (Predmlura 
k Physicae Syoops., str, LXXVlL)i aby lusk. ŕitateľ videl, ako si myslol 
Des Cartes pansofiu v súzvuku so svojim racionalismom. Pri nváj^enj 
grogrammu, týmto postupom ní označeného, sa nám i íahiíe vysvetli 
Des Cartesa súd poEdcjšť, keď Prodroma Fonsophiae už precital* (Brov, 
Prílohy č. 7.) 




m 



3« Joackliti llíibuer KomeuMkému. 

Londýn f t^iovember 1639). 
(V mojej Korresp. Koínemkého L, str. 73* a nasl.) 

> zpnlvu o zaipoŕ-atej koľri*sponrleiicii med^si Haackom a Mer- 
it a posiela mu odpis listu, ktorý Merseime vypravil pre 
Ui cez liOmlýn, a síce zvlítštnym spôsobom. V liste tom ďalej 
uasledtije lliibaerova kritika o Komeuskebo didaktike. 

O opaimostt Mersennea sa ^dajú svedčí f nasledujúce riadky IlttV 
i (m. m* str. 74): 

„Expmplnr vero loco íiterarum ipse tiaodam modQ Áuibor, trana- 

■ vitlelurt qíiippe qai literas ilLis liaud seorsim cotifecent, 

pagina, (|uae priores ad Hoackium tinivit, hasce slatim 

pseiit, ti t sine itidecora convuhione Scriptionis reliquiae non potii^ 

■ u. laiie separarl Qua^ idcireo nsea manu qaam diiigentissime 

9oiníbui e&rttm veloU apicibns nameratis descnpsi,,/' 



é, M. Merseiine Komenskému. 

Paríž, tl± novembra 1639/40. 
(Paíera: J, A. Kom. Korresp,, str» 3L a nasl.) 

IPasiela mu svoje poznámky k Prodromu Pansophíae a Janue Lin- 
gatmim; odprú^a nui jedno svoje dielo; uisťuje ho o svojej nAklon- 
oosti k netnUjjL praje mu fiolieho požehnania na započaté velké práce* 



fi« Komenský M. MersenneovL 

Leáno, 2, januára 1<>40, 
(Parii, Dibl. Natiotiale, ms. fr, nonv. acq, 6206.» str. 13^—133.) 

[pocfakúva sa za posielku^ rady adressátove zvMSa prijíma a o ďal* 

iiu jeho podporu prosí, 

Z Usut V} s\ it.it, že bol poslaný tou samou cestou^ žouž Mersenneovô 
I fi&ilkj obdržal, totiž prostredníctvom Hilbaera a Uaacka. 

S. D. K 
KoE faciíe mihi aliquid aeque ínsperatum accidere potutt quam a 
|li ^iro taBto (quaQtas enim sjs clarissime Meľsenne non ip^noro) lltcrís 
{•ahilari lis seilicet gravissírnae *) iUius tuac bumanitatis quae te post 
[rariaiD cl profunpam erudtfionem qua intor OalJiao lumina emiues om- 
[iii1>BS redUit commendabilem ad me qupque redit fruetus* Pergratum 



•) Odpis v bibliotéke samej pre mňa obstaraný má „pravissimae"^ 
ale pemoiué. Snáď by c§t6 mohlo hyi možaé „saavjssime^ ? 



19* 



292 

fait, collaadaviqae Deum qaod Pansophicum iiosti*am studiam te qao- 
que reperit faatorem: at non solam in pnblicando illo, si elaborátom 
esset, tuam et typographorum vestratium (síc) operám (qaod minorís est 
considerationis) promittas sed et ad elaborandum felicius de divite too 
penu omnia qnibus javari posse speremus liberalíter offeras. Utinam vero 
ea esBet omnibus mens ut rem commanis usuš comrnunibus auxiliis agere 
non detrectemus! £o autem gratior nobis est propensio tua qaod quae 
communicare promittis (de Motu, de Lace, de Harmónia, de Magnetis 
prodigiis sivé disqaisitiones totales sire particulares observationes tuas 
universali operí nostro prorsos fundamentalia sint Qnippe cognitionem 
veram motus et Quietis Lucia et Teuebrarom Caloris et Frigorís Har- 
moniae et Disharmoniae (cum aliis quae principiorum tôív ^vtcdv numerám 
explent) non tantum ad Naturae intimo penetrandum januam sed et ad 
omnia temporis et aeternitatis arcana recludendum clavero veram esse, 
et persuasus sum, et aliquando omnibus palam fíet. Praeclare igitur de 
nobis et communi hoc thesauro mereberis si promissa qaantocjos sab- 
mittas. £go interim tuum consilium, (qaod idem aliorum quoque amico- 
rum est, nec res ipsa permttit aliter) sequar; ut communes animi oo- 
tiones omnium particularíum circa particularia objecta cogitationum et 
disquisitionum bases futurae ante omnia in unum colligautur: non tamen 
in congeriem sed ordiue quem ipsa universi analysis (vera illa et acca- 
rata) praescríbit. Atque haec generalia qnam recte ad lucis et verítatis 
nonnas expedita fuerint, judícabitis aute omnia, quorum illa iiberae seriae 
ac severae censurae submittentur. £xpectare illa poterís intra nnum et 
alterum mensem ab Anglicanis amicis : per quos has quoque ad te eadem 
Yía qua tuae ad me venerunt, remitto. Vale illustre seculi dicus! quem 
Deus publico bono ut servet incolamem diu, seriis animi votis opto, 

Tui observantissimus 
Johan-Amos Comenius 
Lesznae Polonorum m. 

postrídie Galendas 
januaríi 1640. 

Adressa: Reverendo, praeclarissimoque viro D. Maríno Merscono 
suo amico et fautori observando. Lutetiam Parísiorum. 



6. M. Mersenne HaackovL 

2 Paríža, 31. decembra, 1699. 
(Úryvok v mojej Korresp. Kom. I., str. 83.) 

Teší ho, že videl o pansofíi súd Des Cartesa, jehožto medzi vše- 
tkými vrstovníkmi najvyššie cení. 

Poneváč z rukopisu, obsahujúceho odpisy HObnerovských listov (Brit. 
Muš. MS. Sloane 417.), vieme, že súd Des Cartesa pod L 1., teraz 
Euovu odtlačený, londýnskym priatelom Komenského bol známy, je naj- 
bližšie myslet, že oni ten súd, z UoUandie obdržaný, poslali v odpise 



293 

MersenneovL Ja som na uvedenom mieste doložil: „Z uvedených ŕádká 
mvítá, že Dea Cartesôv úsudí?k o Komenského pansofii z r. 1639 po- 
cbází." Vtedy som si tak vec predstavoval, že Mersenne sdelil jemu 
doposlaný Prodromus Des Cartesovi, a ton na to poslal svoj úsudok. To 
sa ale pod vracia i týmto úryvkom direktne vysvetľovaným, i tým, že 
Des Cartes takého listu Mersenneovi neposlal, a že i o Herbertovom 
spise de veritate Edingovi dal úsudok. 



7. Des Cartes (Edingovi) (?). 

Leyden, (august 1738)7 

(Odtlačené v Gorrespondence de R. Des Cartes, Paris, 1898. Vol II., 

str. 345 a nasl.) 

Pisatel prehliadol Prodromus, dakuje adressátovi za doposlanie jeho, 
a podáva mu svoju mienku i o didaktických i o iilosofických predsa- 
vzatiach Komenského. 

Francúzski vydavatelia adressúta neznajú, dátum určujú dľa okolia, 
v ňomž sa list rukopisné nachodf („comme elle [la lettre] se truvait 
dans les minutes**). Terminus a quo je tu tlač Prodroma Pans. ; je to 
rok 1637, (predpokladám, že sa v tom vydaní Aphorismy na str. 31. 
začínajú), ináče nám chýba svedectvo k určeniu dátumu, a keď sa také 
nenájde, treba prijať to, ktoré francúzski vydavatelia sdeľajú. O pomere 
tohoto súdu k tomu, ktorý sme odtlačili pod č. 1 , nového nič neizä 
pridať, kým adressáti a dáta oboch nebudú bez pochyby určené. 



Pavlus. 

Povesť. 
Napísal Samo Czambél-Daniélovii. 

(Dokončenie.) 

Bolo to ešte hodne zavčasu, dedina zväčša ešte spala, ked 
Pavlus už 8 kosou na pleci, čerstvý a veselý kráčal dolu dedinou ; — 
taký je dedinský hlásnik, často postačí mu zdremnutie za niekoľko 
okamžení, na tvrdej lavici, hoc i posediačky. Na východe trvala 
ešte ranná zora, no už mizla : lúče slnca už dobre badateľne vy- 
rážaly sa za horou, jejž vrchol zahalený bol šedastým závojom 
priezračnej hmly; tu-tam dymilo sa z komínov nízkych domkov, 
po hrebeňoch štebotaly včasnostajné lastovičky, miesty ozývalo sa 
zo stajní volanie pôdojníc na kravy. Cesta zdola dediny tiahla po- 
medzi priesadiská, striedavo miešajúce sa s konopiskami, so ženúcou 
už do kvetu poskoninou a s lanoviskami s prekvetavým lanom, kto- 
rého krôpajkami prosený a ešte neúplné roztvorený drobnokvet zdal 
Ba byf jak v radosti slziace očl^át 



294 

Nezadlbo Pavlus musel sa odrazif v lavo na chodník, vedúci 
k lúkam a vinúci sa ďalej priek obilných lánov, pestríacich sa živo 
kvietkami slepého maku. nevädze, kúkolky, stračej nohy a voňavej 
orešnice. Jeho zdravé prsia široko zdýmaly unáhlením a vdychovaly 
vôňou a sviežosťou preplnené povetrie ; oči sliedily mu po lúčinách 
rosou bohaté skropených^ ktoré v rannom svetle zdaly sa hyi 
ohromne velikánskym kusom po zemi rozostretého Červeno-belaska- 
vého atlasu. 

Rád by bol býval už na lúke a kosil . . . 

Prečo ? Veď jednak bol usilovný kosec, a nik sa ho neprosil, 
nik ho neduril, ani nešiel kosiC sebe. 

Pavlus stal sa baživým po chvále; prajel si, aby bol nazvaný 
usilovným, zachcelo sa mu pochvalného uznania, že hodne skosil . . . 

Avšak chválybažnosf jeho obmedzovala sa na obsiahnutie po- 
chvaly len od jedinej osoby: Katky doktorovie, u ktorej mimo 
tohto svojou usilovnosfou chcel si vyzískat ešte i náklonnosť . . . 

Došiel. Lúka na slabších dvoch koscov čakala na jeho britkú 
nakovanú kosu — ale on ju skosí, oj, skosí, ani nebude mat čo. 
Len pridi, Katka, prídi . . . pochvál . . . polichot . . . 

A už šmihá sa kosa v bujnej, vlahou nočnou zašplechtanej 
tráve a padá radok za radkom ... A Pavlus čo chvíla rozznojí sa 
celý, cechtí mu pot s čela, háby mohol by mu žmýkať. 

Slnko počína pripekať; už by neškodilo, čo by si aj oddýchol 
a zaraňajkoval — čas už prebehnutý. Ale nakovanie kosy ešte 
trvá: — až bude treba ju pokovať, potom odbaví seba. A jednak 
nezadlho príde i ona. 

Katku myslel, s ktorou chcel sa slobodne shovárať. 

A okolo pol desiatej Katka i došla. Pavlus poznal ja eéte 
zďaleka, keď chcel si poostriť kosu. Vidiac ju, zaraz vstrčil osiu 
nazpät do oselníka, trochu sa pooklúdil, poutieral rukávom košele 
z potu a zašiel pod tônistú vŕbu u potôčka, lúku doktorovie konec- 
koncom pretekajúceho a tvoriaceho medzi ňou a lúkou susednou 
medzu, kde na stržeň z haluzi zavesil si predtým i kabát s vestou 
a remennú kapsu, v ktorej priniesol si trochu jediva a mlatok s ná- 
kovičkou. A vezmúc si niečo na zajedenie, usadil sa do chládku. 

Do tvári podúval mu príjemný severo-východný vetrík. 

Medzitým Katka približovala sa k Pavlusovi 

„Pánboh pomáhaj!... ale akože to? — toľká hrúza skosená! 
— fúčlik na dve-tri hodiny ešte máte. Ste spali V" spytovala sa, 
otvárajúc na velko oči zadivením a pohliadajúc to na lúku, to 
na neho. 

Pavlus cítil tichú radosť: té zadivené oči vravely mu ešte viac, 
než žiadal si počuť. S veľkým upokojením díval sa pred seba; 
potom, odpovedajúc na otázku, sebavedome hodil hlavou: 

„Spal . . . Keď skosím, budem pomáhať tebe; kázal som si pri- 
niesť už i hrable.'' 

„Mne pomáhať?'' zadívala sa na neho, ako by mu bola chcela 
vyčítať, prečo to. Ale on nedíval sa na ňu. ,^AIe za to vám neza< 
platia... « 



296 



,Ani by som neprijal platu; urobím to tebô k vôIL" 
.Mne?",,, 



musíš veľa robiť," okot- 



^Tebe." 
,^Ä prefio?'* 

flNuž len tak.-. Že ťa ľutujem. 
koval sa akosi i proti vlastnej vôli. 

flA či to vela, rozmetať, Co jeden pokosí?" 
„No uÄ ja tí len pomôžem , , . " 

Žatíchli. Katka premýSitila, odkial tá dobroduäuá príchylnosť 
,Pavlusova, ktorú cíti už iiiekolko dul ku sebe? ako jej rozume t? 
íespozorovať ju predsa nemožno: nikdy sa nestalo predtým, že by 
Bj bol prišiel vytiahnuť vody — teraz vykoná to každý večer^ ani 
by ua to striehoIL., Potom zrazu^ akosi mimovolnej prialo jej 
um, ako ju volaj a k čudne potľapkal včerajšieho veŕera a žatým 
Úĺ älabo odtisal od studne so slovami: ,/ľažko sa ťabá, hopi vy- 
tiahnem ti ja/ Katka znovu si pripomnela eáte té slová, a roz- 
pamätala sa teraz na akýsi zvhUtny, pri Pavlusovi neobyčajný hlas... 
Preio je taký? prečo ju potľapkal, preóú mu tak čudne zvučal hlas^ 
>reŕo príliel vytiahuut vody a vôbec prečo i teraz chce jej po- 
iáhaí?.,. 

Čosi, ako slabá predtucha, kmitlo jej hlavou, i zatrepotalo jej 
rdce a v údoch pocítila sladký mrázik. 

pKatkaľ*.*i ozval sa Pavlus, odkladajúc zvyšok slaniny a 
ileba do kapsy. ..Katka,, , . keby si si trochu sadla, chcel by som 
tmi povedať/' 
flA čo také>" spytovala sa s rozochvením a prisadla si k uemu 
ik blízko, že tlstým ramenom skoro dotýkala sa jeho pleca; akýsi 
^Oflolateľný cit nútil ju sadaí si tak blízo — ešte i bližSie: až 
&SI10 pritisnúť sa — k nemu. 

Odtrhol pierce trávy, požuval ho, zadíval sa na neíaleko vy- 
pínajúcu sa horu a za chvíľku premýšľal ešte na tom, čí jej má 
iecť doprosta, a čí nie, čo si u mienil. 

^Jaj" započal po chvíľke odho<![aný, so svojou zvyčajnou otvo- 
^nosíou — oproti Katke bol smel Ši ^ ako oproti seberovným, „aj 
kfisiť som prišiel jedine tebe k vôli; vieš, že ja nestačím chodievať 
-pokúsbe, a môžeš si mysleť, že toľkú robotu inému kvôli by som 
|BÍ nenechal doma;*" 

Začervenala sa po uši : to^ na čom len práve lámala si hlavu, 
stávalo sa jej teraz jasným; predtucha teda neklamala ju. Ale ne- 
chcela veriť samej sebe, mala sa za namýšľavu; odtiahía sa aj od 
^Jieho, ako by nemala práva ani len sedeť tak blízo nebo. 

On bol rozhovorený, chopil ju za rameno, aby ho pozornejšie 
^'počula. 

^Äj matka," hovoril, „sa bieďa, keď sú bezo mňa; ale som 
šiel, ved nevesta je aj im treba, a raz sa už musí prekonať 
vec, musím sa oženiť... Katka, mne sa páčiš... no seJ, čo 
koeš utekať* * . Hanbiť sal, . , éi mrzké hovorím? Alebo čože som 
i.?.-. Nič som, nijaký pán^ iba ženiť sa mi treba, to je všetko, — 
f to už od takého dievča má utekať?" 



296 

„Pavlus . . . , vy ste takí čudák ja vás týmito hrablami . . . ; 

lebo čo mne do vášho ženenia!** 

„No-no,... biť.., ešte bom ti nie vari pod papučou!**... 

„Pavlusl** 

„Ba hej, nie; ešte len chcem si ťa vziať. .. Počula si, Katka: 
chcem ťa mať sa ženu, celkom vážne. £ud! mojou, však budeš?** 

Hlas, akým predniesol Pavlus túto poslednú vetu, nebol ne- 
presvedčujúci, Katka vybadala v ňom ozyv vážneho smýšTania. Ale 
ona ako by nebola chcela dopriať si plnou mierou pôžitku, vyviera- 
júceho z prameňa tejto razom pred ňou objavivšej sa milej sku- 
točnosti — lebo mimochodom bud podotknuto, ona v posledné časy 
tak ukradomky rada pomýšľala na Pavlusa a pocítila i tajnú radosl, 
ked nepodarilo sa mu nájsť nevesty — a i ako by pochybovala 
bola ešte v istote jeho slov, vyhovára sa: „Ach, Pavlus, nechajme 
to tak; ja nie som vyrastená pre belasníka, som služobné dievča 
a chudobná sťa kostolná myš. Ani ma nepokúšajte . . . Naozaj, hriech 
máte, ked ma nemilobohu navdávate. Ani som si nezaslúžila takého 
nevdačníctva od vás, ja som vždy dobroprajná bola naproti vám a 
zvlášte naproti vašej ne volnej a úbohej matke.** Zamĺkla na chví- 
ľočku, odvrátila tvár v pohnutí, v očiach zahraly jej slzy. Potom 
zmrvila sa v drieku i zvlnila sa jej hrúd — ruky i hlava hly sa 
prudko akýmsi náruživým pohybom a dodala unáhlene povýšeným 
hlasom, všetka trasúc sa rozčúlením: „Oj, nerušte mi pokoj, môj 
drahý pokoj, i prosím vás i zakazujem vám to! Ja rada vás — 
Boh mi svedok — ale práve preto nedovoľujem, aby ste sa mi 
ľahkomyseľne nabližovali." 

Pavlus počúval ju zamysleno, hádžuc tu i tu rukou. Pozrel na 
ňu: slza jedna stekala jej lícom, kútiky úst potrhávaly sa plačom, 
hlava schýlená jej bola trochu bokom. 

Strhol sa ako zo sna a obdivoval ju, ako by ju nechápal; 
potom pozrel vôkol seba, ako by rozoznával, v akom sa to nachádza 
položení. Pripomínal si svoje i jej práve odznelo slová... 

Slza, tečúca dolu lícom Katkiným, rozliala sa v malom vrásku, 
ktorý utvoril sa kraj ružových ústočiek následkom plačlivého na- 
pnutia, a za ňou rinula druhá. 

Nevie, čím by bol zadal príčinu k jej nedôvere a k plaču; 
v svojich slovách nenachodil ničoho takého. Pohnieždil sa, so zá- 
hadou pozerajúc na ňu, i riekol, stále diviac sa: 

„Ty plačeš?... A prečo?... Ved som ti neublížili... Ne- 
plač!... čo maš plakať... služobná... ojej! nevídali, nuž či azda 
neviem? vari to mačka vo vreci!?... Oh, oh!**... smial sa, ne- 
motorne pohladiac ju svojou kornatou a nekaľavnou rukou po 
lesklých a bohatých vlasoch, i pokračoval: „Hrať sa? — nemám 
v mysli. Mne už cvrčky vyskákaly: všetko robím ako sa patri, 
s vážnou rozvahou. Teraz ešte raz hovorím, chcem sa oženiť a 
vziať si teba; to môj ustálený plán!" 

Jarček poza chrbát veselým žblnkotom rútil sa nadol, za sebou 
strhávajúc na pokrajisku rastúcu blatnačku, ktorá šuchotala jak 
hodvábne šaty na vlnisto sa pohybujúcej žene; na druhom boku, 



297 



tmayo-xelených listoch jelšových kriakov, odrážalo sa leskom na 
>citi parlajúce svetlo alnca*.. 

Katkina tvár xjasala radosťou; no nezadlho zmraéila sa saiút* 

kom. Vjrmkla si z jeho ruky raaieno a sklonila hlavu^ a liTadiac 

aa poflíatý králik, so vzdychom sotva slyšatelným a ako v poloano 

preliovorila: ..Nié oehutle z toho, Zamiešajú sa sestra i maí, a i 

Lur môže sa zastareí* Oni istotne nedopnstiaj aby som sa ja, 

*^^Lvianka s Lazov, stala vaáou ženou**' 

„Matka (a radi^ o tom nemám pochyby,'^ 
„To ešte neznamená, že by som im aj ako nevesta bola mill" 
., Matka rozliorJne nebudú proti tebe, viem, a sestra so švagrom 
5ch Bí v svojom hrnci hTadia, ako im vre, tak!** riekol^ načahujúc 
pre kovanie do kap8'\ 
Dievča, ničoho nepovediac, ticho vstalo a šlo rozmetávať radky. 
Popred ôu prefrngla od jarku vyplašená smädná penica, tklivo za- 
íukajúc, a skryla sa v húátio neďalekej medze, aby sa v príhotluý 
is Kase navrátila k vode; povetrím rozlahol sa jednostajný klepot 
kladivca, na ktorý nedaleká hora ohlášala sa dlhou ozvenou. 

Katka myslela nepretržite na Pavlusa. Po rozhovore stal sa 
l&j akosi e^te väŕšmi blizkym, ba v túto chvílu myslela, že jej je 
júroflnýra^ od neho že závisí i jej život — odlúŕená od neho že 
^y usdila, jak od koreňa otlčechnutá polovica stromkovej dvojice. 
A nemala nijakej nádeje na spoločný život s ním! Bola v po- 
^'hybaostí. Tak ftobre a prííiodoo bolo by jej zaplakať, ale slovenské 
*HíívCfl, a menovite dievča slovenskej Detvy^ znáša duševné útrapy 
^ tichou zatvorenosíou a výrazu dáva im iba spevom* I Katka za- 
^la 81 spievať: 



Ach, Bože, prebože, 
jaké sú to bôle, 
koJ nenie dievčaťu 
všetko podľa vôle: 



Rada bych odtrhnúť 
a rozmajľínu pierce, 
ale, jaj, nemôžem — 
zavreté sú dverce. 



Zavreté, zavreté 
dvoma zámočkami — 
a plot je výSavoý, 
preliezť nedá sa mi* 

Prenikavo vlnily sa zvuky piesne, tak prenikavo a dojemne, 
roimo volne cvrlikaniu sa oddal i drobný, na jelši poskakujúci 
'Žik..* 

Len Pavlus, kosiaci tam na druhom konci lúky, máliCko si 
Ilaal jej spevu, ba ho vôbec hádam ani nepočul; nie že by ho 
^^í sám nebol chcel si povšimnúť alebo nepočuť, ale nevšímavým 
l>niV!la bo radosť, ktorú mal z toho, že mohol prehovoriť s noa 
' ^i*abe a že nenatratil u nej na odpor. „Dobré dievča!. . < Ä hodné, 
^^ nato treba!" pochvaľoval si ju v duchu. „Hla, meštianske pa- 
Inice, to bude ženal^' pomyslel si s hrdosťou, a namiesto^ že by 
^t^l v práci a vypnul sa^ rezkejáie zaťal kosou, 



298 

Ale Katka sa dosial Pavlusovi len páiíla, tak ako sa na prí- 
klad gazdovi páči hodný, súci a naoko pekný žrebec, alebo junec, 
— lásky k nej necítil ; srdce jeho bolo chladné k bielemu pohlaviu, 
iba včera pri studni stalo sa po prvý raz, že nakrátko zohrialo sa 
mu akýmsi teplým citom, ktorý nechápal a ktorý miznul zaraz, 
ako v pečatnom vosku náhlym trením vzbudená elektrina. Pavlus 
nijak nemohol rozumet ani to, prečo zaľúbení tažko, alebo naskrze 
nevedia žif jeden bez druhého, keďže on hockedy vie sa zajsC bez 
zapekačky, ktorú predsa tak rád má, že by i líhal i vstával s ňou ! . . . 
I ženba, podla jeho mienky, diala sa len: buď z potreby, buď 
z ľahtikárstva. 

On tiež len potrebou je nútený ženif sa. 

A musí sa — umieĎuje si — ponáhľať, ešte toho večera ustália 
s matkou čas... Neborke — myslel — iste sa ani nesníva, ako 
bude prekvapená I . . . Ako sa zaraduje, keď zvie^ že našiel si ne- 
vestu ! . . . 

A cez olovrant, keď trochu oddychovali, dal na známost i Katke, 
že chce, aby v najkratšom čase bola jeho. 

„Na večer," .hovoril medziiným, „prejdem aj k pánom uro- 
dzeným, aby mi ťa dali" . . . 

„Oj, velmi vďačne ju dáme, súsedko náš, veď sa azda do dob- 
rých rúk dostane 1" ozval sa neočakávane zpoza kra veselý hlas. 

„Pani moja milostivá!'' vykríkla Katka, vyskočiac so zeme, a 
ponáblala sa k pani doktorke, ktorá vyšla si s 8-ročnou dcéruškou 
do poTa na prechádzku a pri tej príležitostí zašla kuknúť i „svojich'', 
čo robia. 

„No hla, akým ľahkým činom vypýtam si Katku,*' smial sa 
okúňavo a šiel s obnaženou hlavou za Katkou, aby bozkal panej 
ruku. 

„To môže iba Pavlus tak,^ riekla pani, dobrosrdečne potria- 
sajúc mu pravicou a nedovoľujúc si bozkať svojej ruky. „Ale," ho- 
vorila ďalej, obracajúc sa k svojej dcérke, „počuj, Ludmilka, tuto 
Pavlus chce ti vziať Kaťu, tvoju dobrú Kaťu, čo povieš na to?" 

Dievčatko vyhodilo sa na Katku a oblapilo ju vôkol hrdla: 
„Kaťa, Kaťa moja, však mi potom dáš zo súsedovie okruhlíc^ keď 
dozrejú?" 

„No či ju vidíš, ako vie, že máš byť tam gazdinou I" 

„Sotvy bude z toho niečo, milostivá pani. . . ja nie som roveň." 

„Katka, Pavlus chce ťa takú, aká si, a chuderka pani matka 
ti tiež bude rada ; radšej ako ktorejkoľvek z ich rovne, lebo v tebe 
bude si istá dobrej a svedomitej nevesty. Ostatne neštrachaj sa, 
ak by bolo treba, i ja poviem za teba slovo." 

Katkina úzkostlivosť a chúlostivosť takmer do cela zmizla. 
Večer plná viery navracala sa domov. 

„Kaťa, Kaťa, choď do Lipno v, stará pani suseda fa volajú!" 
kričala naproti nej malá Ludmilka. 

„A' mamuťka 'e tam!" ľalotala od nej ešte menšia, asi 4 — 5- 
ročná, v ústrety sa jej bantoliaca sestrička. 

Išla. 



PavIusoYa matka privítala ju srdečne a svojimi, lámkou vyci- 
[ celými rukami pritisla si ju na hruJ tak tuho, že až v srdci 2bo- 
^ílalo ju od siloéJio zalúpaiiia v chorých kostiach. 

Ňnž ozaj chceä byť ženou môjho syna, mojou dcérou, mojou 

fnevestou'^, • , Ozaj chceš vykrníiť od doktorov — z raja I --do 

života ploélio níSuiah a starostí?. . * Nenie ti nepovolno byí nevestou 

takej svokruáe, ktorá vyžaduje ošetrovania?*.. Ozaj nie?..- Oj, 

,oj, ty Slachetná duša!... Ty anjel zlatovania! Boh odplaí 

[ti Itedro tvoju ochotu a dobruškavosť tvojho srdca",.. 

Úbohá starenka povedala jej pílr srdečných slov a rozphikak 
|aa^ ako dieťa, od vetkej radosti. 

Ket! sa utíšilo, naložila Katko^ aby jej urobila ešte jednu radosí: 
aby v nedeľu, až príde z domu pozreť ju matka, upovedomila ju 
o vSetkom a doviedla ja k nim, chce ju objaí. Lebo komuže pri- 
slúcha väčšia v Jaká, ako jej, matke takej poriaduej dcéry. 

„Milostivé nebo!"... šepotaly Katkine ústa, ked myslela na 
priazeĎ, na akú natrafila. 



V nedelu o babskom lete Katka i Pavlus sedeli pred bránou 
^^ lavičke, ticho bez slova; on kúril zapekaóku a dívai sa odvrá- 
}^Ý nadol, oDa zas nahor. Človek, vidiaci ich takto, myslel by si, 
íc au v zastaralom, konca nemajúcom hneve, ktorému sú už zvyklí 
^ v ktorom niet už výjavov zlosti, len sú ním ochladil jeden oproti 
^^''uh^niu tak, že hoci sú pospolu, nepozorujú svojej prítomnosti* 
i^^ naši mladí sa veru nehnevali a Katka dívala sa nahor iba preto, 
pozornosť jej na chvíľu upútalo neďaleko nariekajúce dacko, kto- 
í^criiii pažravý f^unár uchvatol okrušek maslom natretého chleba; 
|Wa^ obrátila sa a pozrela na svojho muža, ako taká, ktorá nenie 
[P''*34m s voľaŕím spokojná, ktorej čosi chýba, ktorá po niečom túži 
stálou neukoji teľnou túíiou. 

Vôkol nej brndžala poletujúca mucha, chcejúca vliezť na noc 
^rvotoí^inu, ktorá bola za jej chrbtom vo vrátach. 

Zamyslená skloniia hlavu a zahľadela sa na svoje v lone slo- 
^^né ruky ; tvíír jej bola pobledlá. 

Dva mesiace, ako sú svoji — čas ten býva počiatkom krás- 

^^h flní v manželstve — a on je ako toho kus dreva, ako nejaká 

chladného karaeúa vykresaná socha, ktorá má každú podobu, 

'^clú zovfiajšiu náležitosť človeka, ale nemá srdca, nemá citu; 

T^^^rú ôbkločuje život a ktorá je ľahostajná úplne oproti váetkému ; 

"^rá nikomu ani neublíži, ani nikoho nepolaská. Keby Pavlusa bola 

^^-^^nala, ako človeka otupelého; ale nebolo tak, on nebol sprostý, 

J^^ mu nebolo .,po poludní". Musela tedy predpokladať len tvrdý 

ŕ'^nok jeho srdca, toho srdca, o ktorom vedela, že je dobré, tak 

l^^-^i'é, že ťažko naSlo by sa mu rovného. •. Či môže byť, aby sa 

y^^ srdce raz neprebudilo? — Nie, musí prísť chvíľa, kej božský 

*^^ divotvornej lásky prekliesni si cestu i v zákutie tohto srdca . . , 

Katka mocne verila v toto preporodenie, ale jej duía bola ne- 

L^Kkavá: bola mladá, jej chcelo 8a žií, plným, vyhovujúcim žitím. 




Ale ako zobudiť to preporodenie? Na tom ona ostai^ične luudmvalj 
a lámala st hlavu. 

O tom rozmýSlala práve i taraz* 

Slnko zapadalo už za hôrne výälny. Mladá žena pozdvihla hlat 
Btľtnô, ako keď niekomu náhle príde myšlienka.., Co sa jt*j rob^ 
Celoj na ňoníž len pred chvíľkou sedela chmára, vyhladené liskne 
sa^ líca horia radostným ohftom. 

V QÍi zarezal ju ostrý dym z Pavlusovej pfpky. 

Tým prebratá sa zo svojich myšlienok a tajomky pousmiala 
na neho, pričom zdala sa hovoriť: „Počkaj, môj drahý, ideme 
prsty I** 

Katka poznala svojho muža, že je tvrdý a neoblomným s pevu^ 
kremenistou vôlou. Od prvotku bola by rada zamenit svoj sedltacll 
spôsob äatenía, nie že by sa bola stydela za svoj kroj — u doktor 
naučila sa mať ho až vo veľkej úcte, ale aby sa prispôsobila juB 
a kruhom^ v aké sa dostala svojím výdajom/ Lenže on nedovolil 
tobo, tvrdo odoprel jej prostriedkov. Ale ako sa tešila toitíz tejto 
jeho tvrdosti! Práve tito silná jeho stránka núkala sa jej ako 
môcka k zobudeniu srdečných citov u neho. 

O dva týždne budii hody. Práve vhodná prfležítosf začaf V6 
Bude pýtať na šaty; on bude jednostajne húževnatý — nedá; oii 
neustúpi: započne s ním boj svojho spôsobu, v ktorom kone&ii 
vydobudne si víťazstva nad nlm^ nad jelio Hrdcom^ — a bude Štastn 
potom... šťastná, ako ešte nikdy... Tak.,. 

Prížmnrila oči a pritisla si na prsia ruku; ako by v nich nl 
bola cítila poí^Jatok toho nesmierneho šťastia^ ktoré má nasledovat 

Pavlus mimovoľne obzrel sa a zrak rau padol na ženu* Podivil 
sa a s nedorozumením zahľadel sa na ňu. 

,,A tebe Čože tak do smiechu?' spýtal sa^ nemohúc spustit 
8 nej očú. 

^Mue? A — nuž prišly mi na raysel hody; tým sa teSím. 
A potom — predstavovala som si, keby som tak bola vtedy v no- 
vých šatách, aké dala si robií i tvoja sestra,*,, jaj^ taká by som 
ti bola ~ na uchytenie!" Potom pokračovala^ zaliečavo prítierajÚC 
sa k nemu: „Však mi dáš, môj milý, zlatý holúbok?,.. Ojej, tých 
pár zhítých nenie svet; ja sa posporím, neboj sa, chytro ich sho- 
nobfmeL. , No» sľúb mi už, že mi dáš..,** 

Pavlus svľaí^til čelo. ,JIIa^ kedyže by čo inSleho mala na sta* 
rosti márnomyseruá žena! Len Satyp šaty a zas len šaty, A dobré 
odhadzovať!* . A či ťa nesvedie chytro, ak nevidia Jalej od nosa? 
Líška sa, ani mačka. A medzitým ťa vysmieval" 

Pomyslel si na mimovoľne spozorovaný jej ilsmev^ a pobúril 
sa hnevom. 

^Nedára!'* vybúSil zrazn. „Už som povedaL Nemysli si, že ma 
máš otočeného na prste, ako obrúčku, ktorá na zatočenie hned vy- 
hovie žiadosti.** 

„Ale si mi muž, od ktorého mám právo í môžem žiadať, ako 
od obrúčky 1 A ktorý má Žene vyplniť. ., 



mi 



^Uált.«. Tristo hľouitívľ' zaklial nesmierne popudeným b]a- 
MU ; sítm ues'edelj nakolko uchvátil ho hnev. 
Chcel \stíií od jedu, ale ostal; iba odpIuL 
»A nedáš ?*^ 
^Niel* 

„Ja šaty musím maf/ 
».Nol?^., 
„Na posviacku 1** 
„Naožajl** 

^A Co bude vodu horeí*' 
Pavlus zmeuil náhle faibu^ ako ked raka uvaria; vzdorovité 
iJnybol hlavou: 

^A čo sa roztľhíš, nie! No8, fio máá, a aké jestoľ* 
„Nebudem. Tvoja žena ciice maí šaty, nové, z meštianskeho!" 
„KeJ chce mať, nech si ich vezme, kde chce/* odsekol jej, 
""eÄmc od zlosti slinu* 

Katka horko-fažko premáhala sa, aby neprezradila radosf nad 
lýmíto vhodnými slovami ,Nech si ich vezme, kde chce\ to bola 
Toda na jej mlyn. 

„Teda tak, nech si vezme, kde chce?,,. Nuž ale naposledy 

^f na ozaj nemusí všetko íakať a žobraí od muža, môže sa postarať 

?J sama, kde vziať na šaty,.. Aj sa postArám!*' dodala tak vý- 

iražDe, že Pavlus mimovolne a jakýmsi bojazlivým hlasom vypustil 

'otázku : 

.Postaráš?** 

„Isteže; prostriedkov jest plno..-" odpovedala a zaliladela sa 
na mladého J 20- ročného doktorovie syna, ktorý pred domom bavil 
dva svoje sesternice. Zahladela sa tak% aby to muž spozoroval. 

Pavlus spozoroval a zmrvil sa nepokojom. Nepríjemné — jeho 
[prisabaná žena pozerfl za doktorovie synom. Akými podozrivými 
®Wy sa rau razom jej slová: „aj sa postarám I" 

„U doktorov naveky dostane sa mi primeranej roboty. Ojej, 
níladej je lahko.,.** pokračovala významne, a preskúmajúc rýchlym 
pohladom na mužovi účinok svojich slov, znovu zadívala sa na mla- 
dého človeka. 

Chce ma oklamať I — kmitlo Pavlusovi hlavou, a bolo mu — 
díV"dÍ¥úci — i nevoľno i straSno pritom, 

„A čo hladíá tak na toho?" ozval sa netrpezlivý. 

Katka zajasala v duchu^ lebo darilo sa jej* Dotkla sa eítelnej 

Zora rozsievala kolom svoje zlato. K nohám Katkiným depa- 
"^^'y Džltlé jahodové lístky. Na obzore vzchodil pobelavý, ešte ne- 
**svettajúci kosák mesiaca* 

í u Aká to reč? Chcel by si mi zabrániť už aj na ludl hladeť? 
^1 ty môj premilý miidry. . . počkaj. . . hneJ* . * Ej, to už nie -^ 
^h mi ty nezabrániš; vieš, nezabrániš!" riekla^ hodiac neohrožené 
Wavím. A pokračovala: „Ty musíš vedieť, že ja nevydala som sa 
preto, aby bola sputnanou.*' 



HA 




Inokedy Pavlus oebol by si aoi povšimnal takejta reci od sv 
mladej žienky, no teraz dotklo sa ho každé jedno slovo* 

Podíval 6a na M a zrazu ukázalo sa mu, aké má milé 
aká peknú tvár^ aké ľúbezné ramená a všetko jak j6 miloval 
bodné na nej, „Jak laliko sa to môže pozdaf doktorovie synovi 
pomyslel si, i poŕal nenávideí toho mladého äoveka* 

Na západe vyhmuíy sa nepriezračné hromady ohlakov a po- 
zvoľne zastieraly plamennii zoru. Mrkalo. I vietor sa stŕhal, v krút- 
ňavu schmatnvajúc cesto vý prach, Spoloíoost zpred doktorov po- 
brala sa do domu. 

Mladá žena tiež vstala a podoprela si bybký na preltiknui 
driečik; bola hotová ísť za nimi. 

Ach, kolká svodnosť Šlahaía z jej postavy 1 Pavlus díva sa 
ťiu a je celý omámený. Razom pocítil tuhu objäí ju a svreť, 8\ 
8 ňou neodlučiteíne, . , Bože, kolky nával divných citov! Žena, 
istá ženn^ a predsa na neporovnanie zmenenou sa mu zdá. Ako by 
pretvorený do základu mu je celý vnútorný svet: myšlienky a city. 
Do cela iné a rozdielne sú oproti nej. Predtým tato žena bola mu 
ľahostajná: zaujímala v dome miesto vedia neho a mala vydelený 
istý kru b povinnostíj ktoré keJ boly vybavené, bol na pokoji ; ne- 
staral sa viac o Au, tak ako na príklad mlatec nestará sa o pove- 
sené už na klin cepy, keď raz odmlátil, čo mah Terax opanavala 
ho celého, je akoby srastlou fiasťou jeho srdca, ktoré trápi a mnči 
a rozbolieva sa, ked pobadá, že druhá í^asť chce sa odl ú Cíť. 

^Idem do iloktorov. Viera, že majú dosť roboty pre mňa; no 
pre istotu predsa treba sa mi spýtať/ prehovorila^ chytro odchod iac. 

Pavlus zdúpnel; pípka vypadla mu z ruky a rozbila sa na dve 
poly; zahmýrilo sa nm popred oči, zbledol ako stena a srdc6 stislo 
sa mu bôlom. Bol by rád zarevať ako lev, ktorému zadávajú s 
telnú ranu J ale hlas uviazol mu v hrdle. I za úou chcel skočil 
ju pristaviť, i slúbií, že dá jej na šaty, hoc i na pätoro, len neci 
nejde; alebo — ak by sľub neosožil — i silou nepustíC ju; ale 
Btydel sa, že ho vidia, počujú, vysmejú. 

Pod strechou v opustenom lastoviíiora hniezde, vytŕC-ajúc blavo 
a pozorujúc odchádzajúcu, začiapal ospalý vrabec, iste vyTUšený jej 
krokmi popod stenu a nevediaci v náhlosti, d opustiť svoju m 
lažnii skrýš, alebo nie. 

ilozpoltend zapekačka ležtda na zemi a s výčitkou zdala sa 
pozerať na svojho ga^du, že nemá pre ílu lútostivého pohIadU| 
nepohne ho Jej neštastné skončenie.,, 

Pavlusovi horí hlava; nevie ani o svete: 
rovie, oklamanie — to zaneprázdňuje mu 
v hlave a na í^elo vychádza pot* 

Z pitvora doktorovie vyznieva vravot i veselý 
ženy a mladého, I zdá sa mu, že čuje smiech, týkajúci 
osoby, že počuje kutie tajných plánov, dohovorenie sa. 

Ťažko bolo mu naslúchať. Vošiel do domu, dotackal sa do 
móry, prevalil sa cez postel, zakryl si rukami oči a, chcejúc za- 
budnúť na všetko, nútil sa zdriemnuť. Ale nemohol zahnať trap 



islo 
lecIP 



žena, pekný syn dokť 
myseľ- Už Štiepa 

smiech je 
sa ji 



aod 



mvslieiiky; hlavu mal rozpálenú a nevedal zotn^ať ani na posteli — 
poduf^tek bolo mu neztiesitelaé* Vstal a sadot bí k oknu na 
piLiiiŕioutii Btolií'ku, poopriic Celo o chladnú obloíoú tablu. 

Tak Eeúel dlhéi tm. 

Oblokom predrela sa svetlosť vzrastajúceho mesiaca a mdlé 
osvetlila lesnú komôrku. Z izby otvorenými dvermi bolo čuť krátko 
pMkaäliavanie a obí^asné zjajknvanie chorej matky. 

Akási opustenosí, aká&i desuá pustota ho obklúíJla: musel von 
t komory* Eío izby, k matke, tiahlo ho srdce; tam úfal nájsť úľavy 

N u rozbúrenému, oťaženému srdcu a ukojenia pre znepokojenú 

1 myseL Ach ! aká drahá bola mu t^to neduhom zúbožiaôená 
ki stvora v tomto okaniženi! Nikdy v živote netiahol sa ku 

i iimtke s takou mohutnou túžijou a láskou, s takým upri m- 
}ni oddaním, ako teraz. 

.Ničoho vám netreba, matka?" spytoval sa jej s pretvárkou^ 
^k^^ ípy k jej službe bol vošiel 

^Nie, syn môj, ničoho nepotrebujem » Leu akési vätóie lúpanie 
lAiám; ale to ináč nebude, t j už Čas donáša tak: jeseň ^ chorých 
tieseň/ 

^Neborkaj t^o sa natrpíte/ riekol^ a — čo e&te, odkedy je 
s^^rSf, nikdy neurobil — vrelo objal matku. 

„A Katka kde?** opytuje sa bo táto dojatá. Nazdávala sa, že 
* lótosti naproti nej je taký. 

j^Šla do doktorov/ odpovedal tupo, ako smyslov pozbavený 

f,Robotu htadaíj** posmešne doptúoval mn vetu istý vnútorný 

„E mladému pánovi i'' akoby na odpoveď tohoto ozval sa ešte 
ií>ý, posmeŠnejSí hlas, 

„Ty si jej nie treba/* prišlo mu na um mimovolne a slzy vy- 
tŕkly mu z oÉu^ i trasie sa v nesmiernom žialnom roKcítení a pri* 
tíska ku matkinej svoju tvár* 
Plakal 

Ten tvrdýt každému vnútornému rozryvu mužne odporujúci a 
^l>ôím dojmom nikdy neprístupný muži 

p Upokoj saj** chlácholila ho matka^ pocftiac na svojom líci jeho 
borijcu slzu. Vola Božia je, aby som trpela, a vôli tejto naCim sa 
"^ddaí/ A potom — ako by sa bola usilovala odvrátií jeho pozor- 
,^ť od seba biednej — prehovorila v súvislosti s jeho odpovedou: 
it^obre urobila, keí išla z tohto smutného väzenia; tam jej aspoň 
^Ika prebleskne v hlave. Ved by ti ostarela, ak by vždy, i po 
^tiliej len doma a pri mne mala čupeíl** 

Pa\lus díval sa uprene na jeden bod na podlahu. Ó^ chuderka, 
Q> tiJi^enia uemá o príčine jeho žialu., . Chcel jej povedať všetko, 
prihodilo sa medzi nimi* čo spozoroval pri svojej žene a ako 
f^ M[n i obáva, ako desí, že v svätý sväzok ich manželstva vpla- 
k"H Ba pokoj narukujúca a svatosf stavu zoákvrňujúca íiierna ohyzda 
fifiveriiosti: ale cit vlastnej viny nútil ho mlčať, zatvoriť všetko 
^ tebe. 




304 

V izbe bolo trochu sparno; kyvadlo na hodinách (ičíkave íu- 
.kalo do tmy. Pavlusova mysel bola ustatá, ba skoro úplne vysilená; 

bol ako opilý. Prichodila na neho ospalosť, či lepšie rečeno, akási 
bezpamätná mdloba. 

Sklonil hlavu na hlávik matkinej postele. 

V ten čas došla domov i Katka. Matka šeptom dala jej na 
známosť, že jej muž spi. Aby ho nezbudila, mladá žena ešte zo 
dverí vytratila sa na prstoch do komory. 

Onedlho Pavlus, matkou vyburcovaný zo spania, vychádzal hlásit 
Pri dverách komory zastal. „Či je doma?" bol zvedavý. Čosi tislo 
ho dnu, aby vošiel, hoc i hurtom-pleskom, a podíval sa smelo, ako 
pán, ktorý je neobmedzeným vladárom a majúci právo rozkazovať, 
dozerať i trestať, — či je tamdnu; ale niečo silne zdržiavalo ho, 
aby zostal vonku, niečo podobného tomu citu, ktorý nedovolí matke, 
aby ublížila svojmu dieťaťu. Už chytil kľučku, že vojde, ale vypustil 
ju: nadložil ucho na klúčovú dierku a načúval — : počul pravidelné 
dýchanie svojej ženy... Vydýchol si ulahčeno a tíško sa pobral 
z domu. 

Po návrate nad ránom Pavlus — ako to už pri Indoch myšlien- 
kami znepokojených býva — zaspával velmi ztvrda a ťažkým ne- 
pokojným snom, strhával sa jednostajne. 

A z tohto nepokojného spánku zobudil sa ešte na zdnievaní, 
silne sa strhnúc. Usadiac sa na posteli, naplašený rozhliadal sa 
izbou; srďe mu trepotalo ^ ponad žalúdok prejímal ho lak. „Nie 
pravda, iba sen je,'' pomyslel si po krátkom uvažovaní a uvolnilo 
sa mu na duši. Sen, pravdaže : hla, i on je zdravý, i žena netknutá, 
spí tichým zdravým spánkom. Ale hrozný to bol sen. Sedel i so 
svojou ženou na akomsi šedom, jalovom, ničomno-prázdnom prie- 
store; slnko striebrilo celé obdalečné okolie, iba ich dvoch akosi 
nechávalo v temnote na šedom priestore, ako by nechcelo svietif 
jedine na nich. Obdaleč zjavil sa čudný pošmurný človek, ktorý, 
prechodiac vedia, ani len neuchol na nich; ale vošiel rovno do 
tmavej, naproti sa rozdavujúcej jaskyne. Jeho žena pobehla ku pod- 
zemnej diere, aby sa podívala za podivným čiernym človekom, lež 
tu vyrútila sa na ňu, ako strela, divoká potvora i steperila ju na 
zem a náramnými pazúry v okamžení zohyzdila jej tvár, zdriapala 
pekné prse a tiahla ju do diery. On utekal, aby vyslobodil si ženu 
z pazúrov rozzúrenej šelmy, ale tá rútila sa i na neho. Pasuje, 
borí sa s ňou. No jeho sila nemôže odolať divokosti obludy -- 
podlieha. . . driape sa mu do vnútorností; a ked sa prebudil, vtedy 
chcela mu vydrapiť srdce. 

Chvalabohu, že to sen I 

Pristúpil celkom ku posteli Katkinej, ako by sa bol chcel pre- 
svedčiť, či ho neklamú oči. Ležala pokojne, jej tvár bola usmiata, 
iste snívalo sa jej čosi príjemného ; líčka ružovely sa jej ; uvolnené 
vlasy bozkávaly jej obličaj. Stál ako očarený. Bože, aká je, ako 
nenaká z lalie a z turíčnych ruží utvorená krásava. Je ako sama 
velitelka víl, ako spiaca královna z povestí! Áno, za chlapectva, 
keď počúvaval vyprávať povesti, jeho detská fantásia práve takto 



305 

peknými predstavovala 8i kráľovské hrdinky, ktoré boly vladkyAami 
tajomných svetov. Nikdy ešte nezdala sa mu takou krásnou. Ani 
včera I Ó, Bože vSemohúci, azda lupiny pokrývaly mu oii, že ne- 
videl, nespozoroval a nemal smyslu pre krásu svojej ženy?... Ale, 
ach, li je jeho, jeho úplne? pýtal sa zrazu sám seba, a opä( obkľú- 
čila bo včerajšia pochybnosf. Bol by ju rád zobudit, aby mu po- 
vedala hneď a bneď, ale sa neodvážil. 

Deň biely už vkradol sa oblokom do komôrky. 

Ponad ťplú posteľ Katkinu obletuje zámrlá mucha a chce sa 
usadif na jej tvár. Pavlus máchol rukou, aby odohnal dotieravé 
stvorenie. 

Spiacu zarazil malý vetrík. Otvorila oči. Spozorujúc pri sebe 
svojho muža, nemálo sa zadivila: 

„A ty čože hľadáš tu pri mne?** pýta sa a skúmavé pozoruje 
jeho tvár. 

„ Katka 1** prerečie hlasom, v ňomž javí sa srdečnosf, láska, 
oddanosf, prosba i všetko — a šmátre sem*tam rukami, ani čo by 
niečo hľadal. 

Katka vy(ahuje ruku, že vyloží si ju na perinu; tu Pavlus, 
hľa, dychtivé siahne po nej a stíska ju, hladká i tisne k srdcu, 
v ktorom prekypujú búrne, nikdy nepocítené city. 

Mladá žena temer neverí vlastným očiam. To by bol ten ľa- 
dový Pavlus? Je to možno? 

s A čo nespíS, alebo sa neobliekaS?'' spýta sa ho po nečase. 

„Nevedel by som spaf, trápi ma...'' 

„Trápi ťa? A čo?" 

„Povedz mi, pôjdeš?" 

„Kde?" 

„Robiť do doktorov." 

Katka sa spamätala. Chvíľku mlčala, potom, ako by ho bola 
chcela ešte zkusovať, prehovorila so strojenou ľahostajnosťou : 

„A čo by nie, pôjdem." 

Na jeho tvári zjavilo sa takmer zúfalstvo. 

„Buď z Boha I" zaprosil, ako človek, ktorému chce sa žiť a 
ktorému hrajú o život. 

„Kto mi dá na šaty? Treba mi zarobiť." 

„Aj na hodvábne ti dám, len nechoď." 

„A čože ti záleží toľko na tom, aby som nešla?" spytovala sa, 
ledva vediac utajiť radostný smiech. 

„To, že nechcem... to jest, že chcem, aby... vlastne, že 
nestrpím, neznesiem, aby... hrozné!"... hovoril, skoro dusiac sa 
náhlivosťou. 

Ratica sa hlasité rozosmiala: 

„No z tvojej odpovedi tiež zmúdriem!^ 

Sadla si v posteli. 

Pavlus nemohol odolať, aby neprivrel k sebe ženu. 

„Však nepôjdeš?" spytoval sa medzitým, hľadiac prosebné do 
jej očú. 

„Tak sa zdá, že nie, lebo ma rozmliaždišl" žartovala. 

20 



„Katka 1 r... 

„Čo robiť, keJ som sa slúbila. ♦•" 

„Odpovedať, že nemôžeš prísť^ na príklad pre tiiutku,.,'' 

„A nie pre teba, keď ma už rád múťŕ 

„Katka I" 

Neríekla ničoho, len pritisla bo ku sebe. 

^Ale predsa nepôjdeš?'* 

„Nepôjdem. Môžeš byť istý ľ* 

On sponáhľal sa za jej príkladom a vtisol jej na ústa prvý 
zalúbený bozk, za ním druhý, tretí, piaty, desiaty *.., meiizičím tia 
jej tvári zbadal včerajšienin podobný úsmev, ktorý si však vtedy 
nevedel vysvetliť. 

Katka bola už šfaBtná, 



Moje piesne. 

Pieseňky moje, drobné pies ne , 
vtač srdca oiójho rozmiíá, 
hej, leťte s prosbou v ústre! Vesiic, 
v tie kraje hájov prečudesné, 
kde stan svoj svetlý roxbílal 

HFaj krutá zima v väzbe trime 
prírodu, jatu v reťaz pút 
radových, ktoré jar len stiime, 
keď prijde Vesna — bielej xime 
polárne žezlo zlatý prút 

Nuž, leftc, moje drobné piesne, 
roztočte krýdcl vetrilá 
a rccte pozdrav šumnej Vesne: 
že mnoho znáša ľud môj tiesne, 
čo zloba v tvár mu hodila 1 

Ved rodné kraje v putá skuté 
poroby, vôkol zášti chlad; 
ač chcel by vnníesf sa na perute, 
zpät klesá v hrudu — nepohnute 
len stráda, trpí duše hlad- 

Čo nasial kedys' na ceUne 

(a Boh i žehnal siatbe tejl)» 

v škrih cudzí padlo, vteká, plynie. 

a nádej jeho bledne, hynie 

po žatve hojnej, bohatej. 



SU7 

Váak verí : krivda len do času 
2a stolom šedi; pravda raE 
vyženie z domu zbrklú chasu — 
Dsenie vzide ai k úžasu 
a vzrastie znovu bujný klasl 

Hej, leťte^ piesne, v svet ten siry, 
kde ranné zore bronejú; 
priahajte v povoz vánky Štyri 
a v nepríezornom kvctin hmýri 
ju v slávnom vezte trofeju I 

Kcd prijde ona v rodné kraje, 
tá kňažná (ó^ by prišla skôr!), 
v jej počesť zsumia lesy, hájcj 
vtač v dáko u zalká, p o okraj e 
k životu znovu zemský tvor, 

Zotvára siene pusté, nemé; 

v nich stopa ludäká zaviata, 

pošibe prútom zlatým plemä, 

čo tvrdým spánkom v nich si drieme. 

Prijd, Vesno, králko bohatá,. J 



Ale piesne moje 
nechcú leteť nilíam — 
márne veru v jaseň serú 
k letku ich privykám* 

Bolo jar o mladé, 
lietaly si voTne — 
p osly časy jarnej krásy: 
nechcú Uetať spolne. 

Prišla chladná jaseií : 
Ävädly srdca kvety, 
s duše listie vie hor iste 
strhá v šire svety* 

Pravdou som ich kŕmila 
láskou poj íl skryte — 
vyschly moje citov zdroje: 
zhorklo moje žitie. 

Z lúčov shica utkal 
pláštik som im zlatý — 
skôr by boly po ich vôli 
popelkine šaty. • , 



20' 



808 

A keď i vylletne 

ktorá na púť krátku: 
od úvrati hneď sa vráti 
v chladnú srdca chatku* 

S Bohom, plesne moje, 
budem zase tichý — 
pošlem tedy ti a výzvedy 
bledé srdca vzdychy í 



A predsa beriem vetchú fajani, 

zanôtim pieseň, hoci s obavou... 

Myšlienok kŕdcT duše dúbravou 

si skáče bystro : mladé vtáčatká 

po boku matiek, prósou života 

zvážnelých, v ichžto letku istota — 

a púšťam rúče ich ku chotáru : 

nech štebocú si, vôňa kde sladká 

ich vábi, nech si líecu veselo 

pod teplou čulých matiek ochranou, 

laškujú hravo blaha polanou, 

kým doba krásna trvá mladosti; 

keď plušte, sloty prijdú sychravé 

jaseň c chladnej, čaj si v obave, 

že slnko brány letu zavrelo 

a s krúčom zlatým pádi v rýchlosti 

v neznámu rílu, znov' sa navráta 

v svoj útul teplý, umknú z chotára 

nevdojak zpát do duíe kolíára — — - 

Vy, piesne moje, útle vtáčatá 

vy duše snivej, leda v páperí 

zavité i bez hlasu nádhery, 

vzlietnite tak oj aspoň v ú vrátia.,, I 

Heš! z duše hniezda, drobot zajatá ««, I 



Vrtickr, 



Tichý domku , . • 

Tichý domku v clivom bori, 
za tebou mi srdce horí — 
horí, horí, až i zhorí, 
zahrabte oia v tichom borL 

Tam býva to dievča šumné, 
Čo mu bránia, bránia ku mne. 
BorUf boru, boru clivým 
IVečo je svet taký ľstivý? 

Dr* Jozef Šiml 




m 



Príspevky a doplnky k životopisom sloven- 
^ských spisovateľov. Opravy textov Hterár- 

nych diel, 

1, Zabudnutá báseň lanka Krára* V Concordii, almanachu, 
'ktorý roku 1858 vydali Viktória a Palánk, pod spoločným nápisom, 
jSlovenom*' vytlačené sú dve pekné básne Janka Krála. Prvá za- 
[élna sa: „Ani iima, aní leio^ pusto teht\ sloŤ^enóina !''* druhá: j^Ojsvite 
sa, hratia^ matke''* Odtialto prevzal ich Jaroslav Vlček, keď podá- 
ilô sa mu sobraf roztratené básne Králové a roku 1893 vydať ná- 
dadom naäej martinskej tlaCiarne * k Ale tieto básne pôvodne boly 
tri a vySly v Belopotockého Slovenskojii Pozorní ku roku 1854, pod 
[ipoloéJiým nápisom: SlovencímL BáaeA prvá, ktorá neprešla do 
"íBcordie, aní do Vl^kovho vydania, je nasledujúca: 

Tisíc b^jov, t]5f€ hôr márni 
predsa v nich slávika nemám. — 
Hory, hory! divé skaly, 
slávikov Bi pocbovaly* 

Tisic jadier, studničiek mám, 
predsa čistej vody nemám ; 
vetry duly, siaiioaily, 
vodiek u mneästilyt 

Tisíc b^^ov, tisíc lúk mám 
preds* jedného kvíetka nemám r 
ak vykvitnet tak sa skryje, 
moje srdce žalost ryje. 

Tisíc krajín, tisíc panstv mám, 
preds' jednébo srdca nemám : 
kamenim slzy ibrajd, 
íudia sa nič nestarajú, — 

Eeď tie hory dilt budó, 
a Ty nebudete nič dbat — 
nikoho 8^ nedovedajle, 
len si prosto lahnite apaÉ* 

Ked tie hory vraveŕ bndú» 
& vy stáČ e^te budete, 
potom požehDať, pomodliť, 
do bľobu íahnuÉ m(ileie. 

Keď sa skala rozíeleaá 
a človek bade studený, 



*) Verše Janka 
Cena 65 kr. 



Kráľa. V T. Sv. Martine, 18Q3. 16*\ 170 a 2 



alA 



mtdk kniik whliim itifáSe, 
uSkéj SI rlai 

Keď M, syiiik« 

ato bode cite srft stáf: 

ile lebst pes aičoma/, 



mltnm BA 



tresuí! 



Eeď a. Wm 

ale teba, pes nlčoamf, 

TefnA Jiorkosf hkámi bode I — 

Plao f lade ri^tkébo inám, 
predsm, do btadia^ lo fifioáiB; 
pľáte (o hľidáin* íú cbjbt. 
Diel bo t srele beipocbjbf ! 

Keby &om inobot predpoklad&f, ie básnik sám chcel^ aby 20 
troeb prrá báseň bola Esbttdoutá a zdmyselne vyuoehal ju v Cod- 
eordii, oetýkal by som sa jej ani ja lýmta spôsobom. Ale Jaako 
Krát bol taký, Že od roku 1854 do 1858 mohol i zabudnú f oa to. 
Čo TySlo ¥ Pozomfku; áno je i tá tuožuosf, že redaktori CoQcordie 
vytlačili dve básue z rukopisu, ktorý dostali od niekoho juého^ aie 
od samého Jauka Krála, čudáka, trati vtĺebo svoje rukopisy. Ja 
prejítnam tu zo Slovenského Po2omfka i dve básne, tlačené v Cou* 
cordji a vo vydaní Jaroslava Vĺčka. Prejfmam icb, lebo ich text 
T Pokorní ka uie je celkom totožný s týmto známejMm, pozdejSím 
textom. Posledná má v Pozoruíku o tri strofy viac. 

A bude ono spolu i upozornením ua poesiu „podivného Janka", 
ako ho volali pred polstoletim. Básne tieto sú nasledujúce: 

Ani leto, ani dma, 
pasto tebe, sloveDČína, 
íudia o tebe zabudli, 
syn £a vlastný Despomina* 

K e d chorá na Tatrách leliŠ, 
nemažeš pre nemoc hor atáť, 
tya vlastný ti nič nepodá, 
čo b>'s^ bned musela skapať. 

Ked chorá na Tatrách leiíi, 
smutné časy musíá trávif, 
nestDÍl^je sa jeden syn, 
aby (a išiel poteäiť* 

No pred tvojíma očima 
meč ostrý v káte na brata; 

to za tvoje nstávania, 
to tvojej práce odplata. 



311 



No pred tvojíma očima 
mečom ženie do bračeka; 
darmo mať citlivá plače, 
darmo volá a narieka. 

Roztrúsené to plemeno, 
na ňom kliatba večná leží, 
ako bolo, tak i bude, 
darmo vek za vekom beží ! 

Nemudrie zo svojho pádu, 
ak robilo, tak aj robí: 
ej, škoda, škoda, Slovenstvo, 
tej tvojej peknej podoby! 

Ei, škoda, škoda, Slovenstvo! 
tvoje kvety len tak hynú, 
ako keď zo zeleného 
zlomí vrštek rozmajrínu. 

2. 

Ozvite sa, bratia, matke, 
svojej úbohej mamičke, 
ozvite sa v tejto chvíli 
svojej úbohej zemičke. 

Ozvite sa z ďalekosti, 
aspoň trošku útrpnosti; 
jej perinka sneh je biely, 
v jej dome vietor chumeli. 

Nad ňou ani nesvitáva, 
ba ani len nemrkáva; 
jej perinka sneh je biely, 
v jej dome vietor chumeli. 

Ozvite sa, bratia, matke, 
svojej úbohej mamičke; 
ozvite sa v tejto chvíli 
svojej úbohej zemičke. 

Chudinka, dosť očakáva, 
vysadnúc na vrch Kriváfia, 
či jej búrka dač nenesie, 
čo strašne smutne vyzváňa? 



MS 



Ghudiokai dosť očakáva^ 
ketí v cbrnúrach vidí sôkolj: 
bej, sokolcet sokolŕiatka, 
H ste u mojich iieboly? 

Hej, aolcólce, sokalcíatka^ 
či mi tiíečo nenesiete: 
ío tam robia mnje dt?ti 
ti o aich nieôo neviete? 

Chudinka, dosť sa zamyslfi 
keíf jedle nocou stenajur 
Bože, Božel čí ma moje 
filte dietky sporaínajá! 

Či ma dietkf spomínajú, 

keď nie to dnep aspoň t noci: 

Drahá ma ti. milá matl, 

Pán Boli tí buď na pomoci í — 

Chudinka, dost očakáva, 
vysadnúc na vrch Kriváňa: 
t\ jej búrka daé nenesie, 
ío strašne smutne vyisváôa* 

Ale búrka sa pominie — 
jej perinka sneh je bieíy, 
všade pusto, všade ticho, 
v jej dome vietor ch umelí. 

Jej šaty osahel sivá, 

jej podn§ka tvrdá skala^ 

nad úou ani nesvitáva, 

ba ani len nemrkáva. ^ ^ 

2. Anton Bernolák, V LUerámpch Listoch (XVI I, stn 
vytýka sa Slovenským Pohladom, že Antona Bernoláka spomfnajär- 
(1907, str. 120) ako Čeklískeho farára, 

Bernolák býva zatracovaný pre jeden punkt v predmluve Slovan* 
V Slov. Poh ladoch ja iiž dva razy týkal som sa tejto veci — v pro- 
spech Bernoláka. Kto za slovenský jazyk tolko pracoval, ako Anton 
Bernalák, mne je drahý a bol by som rád aspoň oslabif nepriaznivý 
a nie celkom spravedlivý o ňom súd. Nad svoj vek málokto vy* 
nikne: treba poznat dobu, súčasných ludf, jestH chceme rozumef 
verejnému pracovníkovi. 

Tak, keď našiel som, že spisovatelia baňsko-bystrických Stnriich 
Novín (Í785\ ktorí na svoj vek boli dobrí Slováci, vyhovárajú $a 
pre písanie v svojom jazyka, ukázal som to (Slov, Pohlady 1897^ 




5S> ako analogon k tomu, čo je v Bernolákovej predmlovo. 
Kei zas Evedel som, že i taký stĺp slavistiky z prvej jej doby, 
Bko Kopitar^ mal vlastiie ešte tú slabú stránkíi, čo spisovatelia 
našich Starých Novín i Anton Bernolák^ opäť zaznačil som to t Slov. 
Polil 1907, str. 117) so stručným koinmentáľom. 

Išlo mi teda v poshždnom článočku o niečo iné, nie o Životopisné 
dillia. Jednako, nazdávam sa, že slovami ,,žil na čeklískej, potom 
HU novo-zámockej fare'*, neprebrešil som sa ani proti tým. 

Po svojom vystúpení zo škôl Bernolák žil v Cekifse ako kaplán, 
potom v Trnave pri vikariáte a od 1797 do svojej smrti v Nových 
Zátiikoch ako farár. To som vedeb Ale chcet som ukázať, že i Ko- 
pitar, rozhľadenejší vo svete nežli Bemohik, ako Slovan bol ešte chú- 
lostivý. Preto žiadalo sa, aby v Stylisácii mojej vystúpil kontrast 
medzi okolnosťami Kopitarovho a Bernolákovho života. Preto proti 
Kopitarovi, úradníkovi viedenskej dvornej bibliotéky, členovi komisie 
do Paríža vyslanej sobrať rukopisy Napoleonom odnesené, proti 
Kopitarovi, ktorý ako slavista mal spojenie v Slovanstve s naj- 
prednejšími Imlmi, primerané mi bolo uviesť slovenskú dedinu 
Ceklís a povedal som v stručnosti: „žil na čekllskej, potom novo- 
zámockej fare**. (Nové Zámky boly tiež málo viac od dediny,) Tak, 
nazdával som sa, že kontrast lepšie vystúpi a článoček raty bude 
itozumiteluejSÍ. Vynechanie Trnavy, kde Bernolák tiež žil, Trnavy, 
ktorá väak ešte i vtedy bola istým duchovným centrom, nepoklatlal 
8om za nedovolené, za hriech, ked iälo pri tom vlastne len o srozumi- 
téhost A pri takej stručnosti nebolo mi primerané udávaí, na ktorej 

Évoch fár bol kaplánom, na ktorej farárom. Kej o duchovnom 
s sa: „šil na fare''^ z toho ešte nenasleduje^ že Žil na naj ako 
; mohol žiť tam i ako kaplán. 
Ja hovorievam, že my Slováci primálo spomíname svojich 
ižilých ludí, preto nie mi je nemilé, keď ma prinútia spomínať 
.na Bernoláka i na takýto spôsob. Ale zaprehendoval som re* 
tótorovi Literárnych Listov poisnámku, že čekllskn faru Bernolá- 
íiova Yial som zo Sziunyeia. Lebo kto všíma si literárnej rubriky 
Slov. Pohradoch, vie, že v Színnyeiovom diele dáta o sloven- 
kých spisovateľoch ja obyčajne ukazujem ako chybné, nepravé. ') 

J. S, 
J} Omy U ie BernoUk bol čeklfskym farárom, vyvrátený v Literár^ 
tldStoeh 1893 t str, 75), je starli, než Moenich-VntkoTichovo vy- 
V starom Nauc'inom Slovníkn roku 1860 Martin Hattala na- 
il: *,., byl nejpťvé farár em v Ceklíse**.-, 



-*M* 



lii 



1 



Literatúra a umenie. 

— Slovník slovenský a maďarský. Dfa Jozefa Loosa^ 
dr, Adolf Pechány, professor na štátnej vyššej reálke v Búda 
I dieL Slovník slovensk o -maďarský, {16", 400 strán.) IL diel, SH 
niaďarsko- slovenský, (449 strán.) Budapešť, kmhvydavatebtvol 
helma Lauffera. Tót é s magyar szótár. L o os József nyomán si 
kesztette dr, Pechánv AäoiJ] állanii foreálískoiai tanár Budapes' 
L rész. Magyar-tót szótár. Budapešti Lauffer Vilmos-féle kôn 
kíadó hivataí Cena obidvoch dielov spolu : broširovaao 5 
v plátne viazano 6 korún. (Do k on cení e.) 

V slovníku niet ani takýchto slov: zernov^ wuariäk (kanu 
niM, búr, k)'sf (riasa, na pr. na ovse), zeňíCha^ briísnice (keď 
ČHČoridky, pýtajú sa i brusnice), ohrev, úveirie^ panšiiť, pop 
šiem, odospať, zamoriť sa (do vody), blhni^kf blizňa, ziú 
(u Palkovíča: Mmidscínvämchen oder Fróschchen), úbaď^ galg 
rtnť, ortuť, peprii\ popeprit, vyäúchuíď, slarď sa (zastareC 
zolvica, deve r, zdrviťf vrdnuf (zimnica vydrvi človeka), lenii 
(na pr, had lení sa ~ shadzuje starú kožu), darmoflach, sm 
druhä^ cedidlo (kapsa), omdo, nUelnice, smolnica, hič (Kienh 
fenyofáklya, -iyq:Hiía), lučišie^ poluJnica, premien (miesto víastn 
p od hode n é cudzie ditita), znachor^ vlkolak, vila, rtisalka, jas 
(v svojom etymologickom slovníku slovanských jazykov Miklo. 
ukazuje na toto slovenské sloveso pri vysvetFovaní slova jasir 
z%iáéf lokaťi Všeclisifäíých (Hromnice má, ale o Troch král 
nevie), Šiď, zrebe, ostrova, útok {poskonné konope má, ma 
%iý€h niet) í priepačky, parobok, ohrdď, siriéuga, kTag, kla^ 
^^rec, urda, kornútka, honclník, rochoť, naveky^ vše, ľoíi, 
štipka (štipka solí)^ pripHcltíiť sa^ vysúkať {nxkävy% svräna, 
sana, obríUk, 

Takých a podobných slov niet v slovenskom slovníku ! MoB 
niekto povedat, že dr, Pechány alebo vydavateľ nechcel ho mat 
nejši. Dobre ; ale keď rozhľadíme sa v slovníku, uvidímep že v i 
sú slová, ako bryle (okuliare) a p. Značná časť knižky skladá s* 
slov, ktoré vlastne ani nepatria do slovníka slovenského jazyka* J 
sloveiiský slovník mal byť malý, načo bolo brať do neho na pn tak 
phmirm^ať^ plejivo, pleskauica í plieskanica (:= slota), ples 
pleskatý, pleskon, pleskavý i pUeskavý (klatschhaft), plesavuik (tí 
vigalmi vendétí)^ pktišný (ränkevoll), plihanica (pocsékido, Pánt 
wctter — Loosa), plihníď, pťiihoč, zdšaníročiťf lompoš {^z csavarg 
lošna, lutit (die Lunte), pik (Píck)? Ked slovník mal byť mali( 
načo je v ňom celé množstvo riadkov, ktoré pán Pechány zo 
kladného slova naskladal rozličnými príponami? Kto raz v s 
ničku nájde si kmhtlaciúr, už bude vedieť. Čo je kníhtlačiar 
alebo kníhtlačiarj^j'. Pri slove komisár v malom slovníku komi 
sivo, alebo pri slove bažant ešte bazantiiľij, bazantJŕä'a, bažant 
bažantŕír* bažantíj^í znamenajú len toľko, že sostavtteT jeho 
plánu a volil si materiál tak, ako mu najpohodlnejšie bolo. í 



\ 

if ol 



315 



neho mena Pechány obyčajne spravi i sloveso, na pr, hniezdo — 

Hiezdif (fészkelni), plech — plechmjať (bádoggíd bevoa), plot — 
iot^ (kerít)i pástno - — pástnovaf (pássEmát kôt)^ to jest výt^zy 
ivácša nemožné, v slovenčine nesrozumíterné. A takým obsahom^ 
t J celkom neprimeraným a zčíastky í chybným^ nedobrý m^ zaphiená 
je dobrá tretina knižky, 

V slovníku vyžaduje sa, aby slová boly dobre tlmočené: 
Pcthánya je i s tejto stránky mnoho nekorrektností a chýb* Na 
"iikáiku vj'pisujem: 

mrcina ,d6g, gebe*, mrSinu |dôgp dóghús* (a malo by byf 
ttaopak)j 

hbovoíttý mu je ,ônkéntes' miesto ,ônkényes*; 
_^ ívrffi (soli) ,B6kocka\ a to je celé kusisko^ celý balvan, zále- 
Tajúci z nesmierneho množstva kociek ^) ; 

lučivý jVálasztó* — len kecT pozreme do Loosa a vidíme tam 
i nemecký význam ,trennend*i vtedy rozumieme, čo chce Pechány. 
bol totiž prepísal z českého slovníka: loučívý, kdo loučí, 
noetíd ; 

^,ikačMa (Glitsche^ Gleitbahn) mu je ^csúszkálás* ; 
f^iif jcso esik'; 
mränúf ,biUcn, biccen *J ; 

ohretio ,szénvonó, azsag* (azsag je o^eht teda celkom iné) ; 
vysvetľuj úc sloveso brnď^ pán Pechány kladie i význam ,csô rôg^ 
t a slovenskú frasu fázy mu brnejú tlmočí ,férfiasAodik', čo by 
í'Oamenalo chlapi! sa; 

zmok že je manó, sárkány, pikulik ,bohóc, Paprika Jancíi' 
_ Pdkovíčovom slovníku by sa bol lepšie poučil o jednom i 

úmor felhalás, halálozás* (lepšie bolo už u JanČoviča); 
plesanie , ujj o ngá s*, píesaí ,ujjong ôrómében' (vlastne ujjongás 
výskanie, ujjong výska); 
planinu zná le ako neúrodnú zem (terméketlen fôld), no pla- 
je i ^^ plateaUj vysočina rovného povrchu, Hochebene ; 
farách, rardšik vraj ôrdôg(!)| manó; 
Črpák ^meregetcedény* a ešte horšie ,butykos'; 
pasior (lelki pásztor) je umiestené, ako by bolo slovenské 

hriadeí ,heager*, miesto ,gcrendely* (Grendcl); 
iozel ^fiatal kecske*; 

hrdličkn menuje i ,gerlice-galamb^ a to je preklad nemeckého 
'ftl-taube, nie madarské meno hrdhcky; 

^ú^rouý jgalagonyás', kdežto madarské galagonya je hloh (hlo- 
fyôa, glogyňa, a z toho galaginye, galagonya) — slovenské nie 
sbr, ale hrab je mad, gyertyánfa; 



^) Sot Je alebo kamieaka, Čo ju m zeme, slanJca rečenej, v ce- 

fctliusoch, §f?án^ re^ených, kopajú " (Liptovská „Prvá Čítanka**, 

1860.) 

*) Zo Sládkovičovho Detvana i j^Oa leo fúzikom mrdne na stranu" — 
Decb sa páči preloliť s ,biilen, biccea* t 




316 

hrnúť prekladá: vakar, kapár, turkál, čo z českého slovníka 
bolo prejaté do Loosovho; ale Gebauerov staro-český slovník má 
pre -toto slovo tie isté významy, ako slovenčina ; 

prasif sa ,megellik*, a má byť ,fiadzik* ; 

'liadok vykladá takto: liadok, (biely) timsó, (zelený) vasgálic, 
(modrý) rézgálic, kdežto vasgálic je zelená skalica (Eisenvitriol) a 
rézgálic modrá skalica (Kupfervitriol), teda nie nijaký liadok; 

sirka ,gyufa, kén*, v pravde však kén je síra; 

opätok ,láb sarka* (láb sarka je päta, a opätok z= sarok, Absatz; 

omastiť ,megzsíroz, zsírral megken* — prvé je dobre, ale druhé 
(zsírral megken) pô slovensky znamená pomastiť, masťou natreť; 

okoreniť ,GiszQrQz\ borsóval befiint^); 

rátaj ,arató* ! (arató je žnec, a rátaj = oráč) ; 

slovesnosť tlmočí : szépirodalom — nesprávne '). 

junáctvo ,ifjúkor* — nesprávne; 

onuca že je ,rongy', a len na druhom mieste dáva správne 
,kapca'. (Slovo onuca — nie onica! — je i etymológiou svojou 
blízke slovu obuv.) 

zadrhnúť sa — Pechány tlmočí len: ,megfullaď. Probujte 
potom v ruke s jeho slovníkom preložiť z Hviezdoslava (L str. 274) : 

musí ono (dievča) hned 

za akýmkoľvek chvatnúť za povrazom 
a zadrhnúť sa, zavážiť si svet?« 

pamť, parutka ,fuszáť, a nič iné?') 

loptoŠ ,kóborló'; 

kozák ,kecskepásztor* (!I). 

Značná časť takýchto nesprávností prevzatá je z Loosovho 
slovníka Ale to nemení na veci — neoblahčuje Pechányovej viny. 
Tomu, čo Loosov slovník bol robený, bude skoro 40 rokov, a 
Loos iste nechcel, aby jeho chyby boly i po toľkom čase opako- 
vané, neopravené. 



^) Už som bo odpísal, s litery na litera, a ešte vraciam sa očima 
do Pechányovej knižky^ či je to moŽDé? Borsô je hrach — teda hra- 
chom posypať. Možno, malo byť: borssal. Lenže v slovníku taká tlačová 
chyba nesmie sa prepustiť. V ktorom slovníka raz nájdeme podobnú 
chyba, toho budeme sa báť, ako ohňa - že nás zavedie, osudí a po- 
smech i škodu, uvalí na nás I ! 

^) So slovom tým v mojej hlave spojuje sa širší pochop, preto 
otvoril som Miklosichov „Slovar šesti slavianskích jazykov" a tam čítam 
pri ruskom základnom slove CJIOfieCHOCTb : bulb. JíHTepaTypa, aiosec* 
HOCT9 srb. E&HXeBHOCTf JlHTOpaTypa, č. slovesnosť, literatúra, píšem- 
nictvo, poľsky literatúra, franc. la littérature, nem. die Literatúr. 

*) Ján HoUý vo Vysvetlení k Svätopluka a Cyrillo - Metodiade : 
paruff brko, pero na krýdlách. — Palkovič, Wôrterbuch: partif, was 
man zwiscben zwei Finger fassen kann; parutka, dejte mi jen s (za) 
parutku soli. — Liptovská Prvá Čítanka : Perá sú té väčšie na chvoste 
a v knelacb, volajú sa letky čiže parute — " 



311 



ýh tlačových i pravopisných je tiež tolko, k o Oco v slovníku 
nesmie by!. Miesto šHra má čiyta, miesto drobizg — drobisk, nie 
tófiŕi, ale hnik, neslovenské kulaf stavia ako totolné s gňlaf, 
pestúft my Je pestú)*, miesto čmeľ dáva čme/| miesto brítavý — 
briŕavý, k^čku piše ešte predpotopné, neetymologične, kačka, kät- 
kovať; miesto ^rťíkabátiť má okabátiť, miesto lodjha — lodŕha, 
t hlodavca spravil hlodavca; po slovensky je zli'hať, nie rdhaf ; 
gyň^^ miesta dyna, mohlo by mať miesto len v dialektickom slov- 
níku sioveoskom; geluta má byt geltfta; v strednej slovenčine, na 
♦rtorcj zakladá sa literárny jazyk, je huta, nie hu/; alá^i, alebo 
huláíí, no nie huláil; jestli rým, rymovaťp tak i rymovný (rimcs), 
nlc í/tTiovný: mozoé (miesto mozog, modzo^^, mojcg^y) nie je po 
^1 ivensky; sapúfí — nie sapúti ; miesto pleskot je vytlačené pleMt^ 

Riiesto plnokn^nosť — plnokronost; pri slove provrieslo odkazuje 
i: prof ieslo ; p/undrovaf, p/undry í p/utva piŠe s mäkkým f. Na 
idinej strane 230., vlastne v jej polovici, na prvom stlpčeku, sú 
eto chyby: pifovaf (miesto pí/ovat) *), pin/, stará miera (m, pin/a), 
pípaŕm* p/pa), pipíška (m* pipíška), pw (m. piV), pf/rť (m. p/rť), A tu 
je vpichnuté i slovo pitUa ,óv, szalag, pántíika*, teda čosi z nemeckého 
■ Bínde, len ak niekde v pohraničnom kraji užívané, inde neznáme ; 
^Hc slovu pípeť nepotrebne pridané je dialektické pi pec; tu, v tomto 
^■Jednom stĺpceku jednej strany, je ešte i falošné tlmočenie slovesa 
pilovat — ,reszel^ 

Kto trúfa si sostavíť slovenský slovník, roku 1907 povinný je 
^díeť, že slová nápadný ^ vvpadntíí (ausfallen) , d obré to vypadlo, 
sikeruItV in'zerať (dobre vyzerá), säeiif (mittheilen), previest 
liesto vykonať 'p obnos (Betrag), obítášai, kníhvedací, kníhvázač 
itesto knihár], pátdesiatnik (kto má 50 rokov)^ šesťdesiatnik, jed- 
íe (Handlung), med žitko (preklad maďarskej f^brikácíe jkôzeg'), 
^iyp!ny a podobné sú germanismy, barbarismy, ktoré i v si ov- 
itú prichodí postaviť tak, aby sa vedelo, že im treba vyhýbať 
pisrae í v reči, 

V svojej predmluve dr. Pechány hovorí: w Behom i!) zašlých 

ridsať rokov slovenská spisovná reč vermi sa vyvinula, zbohatla, 

edkom čoho vzal som do prítomného slovníka mnolio novších 

rázov a v)'nechal som tie* ktoré (!) spisovná reč neprijala^ť* To 

napísal si popredku^ ked ešte nemal pred sebou svojho slov- 

Lebo z tohto nepoznať 40-ročného rozvoja literárnej sloven- 

, Dr. Pechány nie je oprávnený ukazovať na 40 rokov, ktoré 

ály od vypracovania Loosovho slovníka. Liptovská Prvá Čítanka 

jej Šlabikár (práce M M. Hodžu} si 2 času ešte dávnejšieho 

Loosova slovníková práca, a z nich samých — vážne ho- 

^ mohol by byť sostavený od Pechányovho daleko lepší 

ioveaský slovník; Po tom, čo posnášali a usporiadali Bernolák, PaU 

vič a Jaačovič, Loosov, ako slovník slovenského jazyka, pre ď 

^voval úpadok, a to, čo po 40 rokoch tu produkuje nám Pechány, 

*) I moravskí Slováci ^zachovali f, a toto slova u n i ah je predsa 
fiei: [tíiovat, pilným býtit ponáhlati se. Fllí^) pil^ji s^jí sej i (Bartoš, 
Miíeklický slovník moravský.) 



S18 

je vlastne ešte zhoršené vydanie Loosovej práce. (O tom ani ne- 
hovorím, pre praktickú potrebu o koDco menej hoden je slovník 
od Loosovho tým, že nemá nemeckého tlmočenia.) Nového oproti 
Loosovmu čože je v ňom? Od iného o maďarskom dieli slovníka 
už bolo povedané, že pri pomoci jeho nebolo možno preložif z ma- 
ďarských ľíowxti do slovenčiny ani prvý odstavec článku o robot- 
níckych pomeroch. Nieto v ňom slov : ácsmunkás (= tesársky ro- 
botník)^ munkáskizárás (= vylúčem'e robotníkov), munkáltató (= 
zamestnávateľ), munkafôltétel (=r podmienka práce), ipartestúlet (= 
priemyselný sbor), szakszervezet (= odborná organisácia), ácstelep 
(= tesársky závod). To napospol tak ide : čoho nebolo za Loosa, 
o tom Pechányov slovnik nepoučí vás. Za Loosa nebola ešte známa 
fylloxera: probujte hladaf ju u Pechánya? Nijakej stopy v ňom 
ani o bezdymnom pušnom prachu, tým menej o vynáleze Marconiho. 
Pechány, ktorý tak mašinalne odpisoval Loosa, ako mohol v svo- 
jom slovníku znateľným urobiť 40-ročný rozvoj slovenského spisov- 
ného jazyka? Div divúcil zatrúsilo sa mu z novších veci meno 
spolku medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom, ale 
má ho: trojspolok (Dreibund!), teda zle, podľa českého novinár- 
skeho, čo v slovančine, ako ukazujú príklady trojlisiok, irojnoha, 
Triglav atď. znamenalo by složcnie troch spolkov, a takej alliancie 
dosiaľ v Európe nemáme. 

Maďarský literárny jazyk veľmi premenil sa práve od vydania 
Loosovho slovníka; roku 1872 vystúpil Gabriel Szarvas so svojím 
»Nyelvôrom« a za nejakých 20 rokov nemilosrdným prenasledo- 
vaním nesmyselných novotvarov a detinských fabríkácií, ktorými 
od Kazinczyho časov zaplavovala sa maďarčina, stvoril pre ňu novú 
dobu. Ale v Pechányovom slovníku maďarský jazyk máme ten, 
aký bol za Loosa, pred Szarvašom: lôpor (miesto: puskapor), irm, 
vakand, ianoda^ elô{\xt (predbehnúť I) s množstvom podobných pred- 
stavujú ho tu; literát je irodalmár, novinkár ujdondász. 

Hovoriť s inej stránky o maďarskom dieli slovníka už ncpri- 
chodí mi; môžem spomenúť najviac to, že tlmočí na pr. borzas 
,rozkučeravený', borzasodik ,kučeraveť*, bocsánandó mu je ,všedný*. 
Pri sostavovaní maďarského dielu bol povinný mať pri ruke novš[e 
slovníky maďarské, najmä neveľký maďarsko-nemecký slovník Z. 
Simonyiho a J. Balassu (1899). Ale načo by tol Pánu Pechányovi 
dostačilo, pri Loosovi, to, čo on sám vie. Pri slovenskom dieli 
slovníka ignoroval slovníky Bernoláka, Palkoviča, Jančoviča, Mi- 
čátka ; neznal o literatúre predmetu, ani o takom článku slovenskej 
literatúry, ako je na pr. Tkáčsivo od P. Križku (Slov, Pohľady 
1892), obsahujúci celé množstvo tkáčskych termínov slovenských; 
ako ukazujú jeho pravopisné chyby, nepozrel ani len do slovníčka 
Czambelovej Rukoväti. 

Tak ľahko, bez svedomitosti a bez intelligencie, možné je pisaf 
do novín proti národným snahám slovenským a možné je napísať 
— tiež proti Slovákom, úradne rozdatú — knihu o udalostiach 
rokov 1848 — 49, ale vážna, čestná práca, akou je i malý slovník 
niektorého jazyka, nejde bez námahy a vyžaduje i rozumenia. 



31d 




Dobfý slovaik slovenského jazyka, hoci raalý, je už veTmi po- 
trebný. Bol by vxácny i učeným rtidom po svete, ktori pri svojich 
tradoch radi všímaU by si nášho jazyka. V Bernolákovom slovníku 

hodne a vzácnej látky, ale fonctika jeho jazyka je veľmi od- 
chylná od stredného, hlavného nášho nárečia, predstavujúceho slo- 
venčinu; nepomýli pri jazykozpytnej práci len takého, kto dobre 
vie po slovensky* Palkovičov je slovník český a prijaté do neho 
Aovk slovenské treba vedieť prinavrátiť ich pôvodnému tvaru » Toho, 
'q dwa Jančovič, je primálo, a tlmočenie je len maďarské. Slovník 
osov bol robený z českého. Mičátkov (Differencíálny Slovensko- 
maky slovník) má pomerne prininoho onomatopoijskýcli a všelija- 
kých čiídných, len istými osobami užívaných slov, ktorých značná 
íasf ani nepatri do nášho jazyka* Kálalov a Salvov Slovník slo- 

o- český a česko-slovenský je s tejto stránky azda ešte po* 
ejsi< 

Kto vídava práce slovanských jazykozpytcov, vie, ako poznať 
na nich, že niet príraeranejsieho slovníka slovenského. Ked odvo- 
lávajú sa na .slovenský jasíyk, ich príklady bývajú zväčša chybné. 
Spomenjem aspoň niečo. Prof. Jagič, keď vykladal pomer sloven- 
činy k češtine (Archív ťur slavische Philologie, XX, str. 40), uka- 
zoval medziiným, že na mieste staroslovanského % slovenčina, od- 
chylne od češtiny, má o; voš, von, lož, doska, moch, posol, vo, 
*ó, ale vraj predsa: sen^ oheh, d^ch, h^mzať. V takej vážnej veci 
*io ätyroch príkladov dva chybné. Lebo v strednej slovenčine, 

ktorú tu ide a na ktorej zakladá sa spisovný jazyk slovenský, 
Dí>vori sa s^n, oheň, ale nie dďch, lež dj'ch; dech je len v západ - 
HjJín prechodnom nárečí, a hemzať je slovo české, Slovákovi ani 
lie známe. Proí Polivka zas, ktorý zaoberá sa i dialektologiou 
íipadno-slovanskou, v rozbore Czambelovej poslednej knihy (Listy 
Filologické, 1907, str, 32), ked prišlo mu dotknúc sa otázky, ktorú 
v Ätovenčíne predstavujú slová čtTešňa a čťríeslo, doložil : čmeda 
a — pochybil 

Pcchányov slovník nevyhovie potrebe nijakej. Ale je charakteri- 
stický pre — madarisáciu. Človek, postavený v službe mocných ma- 
wského a maďarňnskeho sveta, vydá slovuík slovensko-madarský 
^ madarsko-slovenský^ v ktorom maďarský jazyk (lopor, irón^ va- 
kand, tanoda, ť/ofut, irodalmár, ujdondász) je taký, ze interessovaní 
^^b 1907 môžu sa hanbiť zaň. Ako by madarisovať chceli len 
■^tóiífn. Ako by nemali ani na ume používať i duchovných pro- 
^Wcdkov. Ako by im bolo lahostajné, či ich jazyk čistý dostane 
^ b Slovákovi. J, Ä 

- mPMÄly MHHHCTEPCTBÄ HAPOJieArO DPCCBímEHIH. 
1907, Mafi, C.-lleTcpfjypi^. 

Cojiťpsanie; npaBHT(3.iiiCTBCiniHH paciiopa^iceiiia. — Bi P. Jla- 
^topOKciiil, PyccKie noxo;ty wh ctcíih bt> y.i'fejbHO-iítHeuoe opeiita 

1 Jíl0í0,ti EH, IlHTOBTa Hit TUTŕipL B't líí99 ľ. (OKOH^aHÍe.) — Ci 

^ ^MLjieuĎyprb. íaO.io BoCTonnaro iipoHci03í,wiiíí* HL — d B, 
"'^xjieeTBtmcditt Cociounufl Boiipoc^ bi pyccBMi^ yRHBepcHTeTaxi 




B'b neiíBofi qeTBerTii XIX B*Ka, — H, H, ffBaqajia, Oomr Kaim 
H€.ija* IIL — H K. Ko3íiHu^» H H, HaAe»AMHb — upo^eccopi 
MOCEOBťEaro yHHBepcMteTa. — H. IL UeTpoBCEiJI, Kit HCTOpiH cc/i- 
aaiiifl o CBB. KfipHXT^ h Meôo,T,ÍH. — KpHTHEa h CHfuierpa'f'íii 
0. Vh TapaiíOBCKíflt HoB'^ňiiiJe Tpy.m no HCTOpÍH roey.iapcTBeH* 

HíirO CTpOäi no.lI.IlJM* — A» B, iSaCíLlbeií^t A. j. Butler, u, LítL, 
F, s. A, The arab conquest of Kgypt and the last thtrty years 
of thc ronian dominiont Oxford^ 1902, — M. II. PocTOBUCB^í B» Di 
*aj»MaEOB€KÍit: PaCKouKH B b O.ibBiH h^ 190*i— ]í)03 rr. — A B. 

CQÚQ.imvťiSf H. K HHEO.iKCEifl: MaTepiaati x^^ Hcropiii jip*^: 

pyccKofl iiucBMeHHOCTH. O.-II61 1907. — B, K. Bapnoice, T' 
EBpB]]U,ta« C** 116. 1907. — Kiiusiiíra iióbocth- — Ot,i1&,ii íio na- 
po.^HOMy o6pa:jOBaHÍin. OT^ypM o EHKraxii. CoBpeneaHafi .ľKioiiiiCb. 
OTXbJVh KMccHneciofi í*M.tio.iorÍÄ» 

— Sof nad zlato. Slovenská povesť v 6 obrazoch od V. B, 
Plunilovskej, Preložil Andrej Halaša Slovenského divadelného ochot- 
níka sväzok 28* Turčiansky S v. Martin. Tlačou a nákladom Knili- 
tlačiarskeho účast spolku. 1907, 16% 64 strany. Cena 60 halierov* 

— Ľrudová prednáéka. O tígroví a príbuzných mu dravcoch I 
jaguárovi, leopardovi a pantherovi. Podáva Magnrský, Cislo 9* 
Tlačou a nákladom kníhtlačiarne Karia Sahii v Ružomberku* lÔ'*, 
37 strán Cena ló halierov. 

— Lúčenie. Napísal FenUŠ Juriga. Turčiansky Sv» Martíiw 
Nákladom vlastným. Tlačou Kníhtlačiarskeho účast. spolku. igOJ. 
8**, 59 strán. 

Lúčcniei napísané pred vstúpením do štátneho váženia vo Va* 
cove, do ktorého Ferdinand Juriga v tlačovom processc odsúdený 
bol na dva roky, 

— S kroka na krok a >>Chodil po pánoch*** Dve rozprávky 

ÄO Života. Napísal SomoHcký. Turčiansky Sv» Martin. Tlačou a ná- 
kladom J. Gašparika, kníhkupca a knihtlačiara. 1907. 16*^, 22 strany. 
Cena 12 halierov. (Odtlačeno z Nár. Hlásnika.) 

Dva výstražné obrázky. Prvý predstavuje poriadneho človekaf 
remeselníka, ktorý naučil sa hrat v karty a — zahynul. Druhý 
obrázok (íí^Chodil po pánoch«í) predstavuje sedliaka, ktorý zdedil 
pekný majetok, ale zmámil si ho tým, že z nero^myslenosti -^ 
pre nič ^ zamotal sa do dlhého processu a v trapiech naučil sa pit 



--"- - -^ 



Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 

= v Turčianskom Sv. Martine ' 

odporúča nasledujúce knihy: 

^ládkouič Spisy básnické. Svázok I. K 1*60, viazaný, so zlato- 
%jiauiiwviv>. ^^^^^ ^ ^.y^ po5tou o 20 hal. viac- Sv. II. s podo- 
bizňou a životopisom básnika K 2-—, viazaný K 3*20, poštou o 30 
bal. viac. 
Detvan. S podobizňou básnikovou. Cena 30 bal., poštou 35 bal. 

Hviezdoslav Spisy básnické. Svazok L 2 vydanie (v tlaŕi). - 

Sv. III. Oddiel epický. Cena 4-—, viazaný, so zlatorezom K h 2i), 
poštou o 30 bal. viac. 

Vajansicý. VerSe. Cena 80 bal., poStou 85 bal. 
Kráf. VerSe. Cena K 1-— , poštou K lia 

KfiTmánii Pamätník na storočie jebo narodenia 1806— lííOG. I. Vy- 
nu£inauY. ^^^^^^ veršované práce jebo. Cena K !•— , poštou K 1-10. 

Pfi/aAn OnA/iín Román vo veršoch od A. S. PušJcma. Cena 80 bal., 

cugen uncgin, ^^^^^^ ^ ^^ 

Tr^ŕt^Alsi rÍAUAlŕ;i Dramatická báseň od Imricha Madácha. Pre- 

irageqia uovcKa. j^^.j u.^.i,^^^,si(w. Cena K 120., poštou k i-4o. 



KnfKn Homán od Svctozára Hurhana V jánskeho. Cena K 4*—, via- 
'^^"'"' zaný K 5*20, poštou o 30 hal. viac. 



PmlS nriidii Román od Elemj MarótJiy - SoUéssovfj. Cena K 3-—, 

rroii pruau- ^^^^^^ j^ .^,.^ 

Pď%A ■arm#\in Román z bulharského života. Napísal Iian Väzov, 
roq larmom. ^^^^ j. ^,_ viazaný K 4-20, poštou o 30 bal. viac. 

lA^f^McLA it?U»f Povesť zo života Slovákov. Napísal Mikuláš Št. 
jeqiOVSKY UCHCI. ^^,.,^,,^.j;., Qena 70 bal., poštou 90 hal. 

DieS irae. P<^^^^- Naplsal MnrUn Kukuéw, Cena 80 hal., poštou 
__.«._ 85 hdl. 

Kapitánova dcéra. J,7,;ÍÄr' "^^ ^- ^''•*'"- ^"" ^ ^^^- 

Oŕarr\ŕ%\%isrŕi\r\\ Listy z Cetinia roku 1878 od Idik P. Nenado- 

I ^ŕ^nic f\\M^n\í Sbomík zábavno- poučných prác. Svfizok III. Cena 
poštoa K a-20. 



Kníhtiačiarsky účastinársky spolok 

: V Turčianskom Sv. Martine = 

Pamiaflía Sie§ Mnoc^ca Napfud Svetozár E«rbnn Vojaunký. 

ramiaiKd oier. moYsesa. ^^^ g. j. ^.^ ^ ^^.^^^ ^ ^.^ 

ao zlHtorezom K 2-—, poätou o 20 hal. viac. 

Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana. ÍÍ»p^'^ ŕ^'L^Ä 

I Cena 80 h., poštou 85 h. 

Nápor odpor. ^^P^^ Ambro Vietor. Cena 50 hal*, poštou 

Slováci. ^^^^ ^^^ národného povedomia. Napísal Július Botto, Oena 
—I K 2 50, poStou K 2*70. 

Ružomberský kritnináJny process rSoioÄÍ . "SS^I 

íSvetozár Hurban Vojanaký, Cena 80 hal., po&tou 85. haL 

DctVd Monografia. Spísal Karol A, Medvecký. Cena K 5-, po- 

* stou K 5-30 



Rukoväť spisovnej reči slovenskej. g^A atíSľ Ä 

K 2(K). 

Slovntk rusko-slovenský a slovensko-ruský. 5**jtfTä<Ít! 

Cena kaídábo dielu po K 3-—, poôtou K 3-20. 

Slovenská reč « JSÍ «ní««to * "-odine slovanských jMykov. 

---—_—— L Napísal dr baivo CzamUl. Cena K b*—, po- 
Žtou K 6-72. 

Slovenské spevy. SWerka^näpevov slo^^^^^ 

diel IIL, Boä. 1—3. Cena každého sofiitu K 1-—. VSetkých 16 soSitov 
spolu K 12—, poštou K 12- /2. 

^esf vencov ^^ slovenských národných plesnf, složeoých v an- 
tických stupniciach. Pre miešaný sbor usporiadal Mi- 



lan Lichard. Cena K J-—, poStou K I'IO. 

*— ^ Rekomandované zásielky stoja (okrem porta) o 25 hal. viac. ZľľZ 

Všetky tieto vydania maitS na sklade pp. : v Turôianskom Sv. 
Martine J. Ga§parík, v Lipt. Sv. Mikuláš! Klimes a Pivko, v Ružom- 
berku J. Vozárik, na Myjave Daniel Pažický, v Modre Šimon Ro- 
báíek, v Trnave Adolf Horovitz, v TisOVCi Fr. Hortenský, v B. ByStriCl 
Elek Ivánszky, v Petrovci Pavel Kukučka, v Reštl F. Votruba (VUI. 
Rákóczi-tér 3.), vo Viedni J. Otto (I. Gluckgasse 3.), v Oioniouci R. 
Promberger, v Prahe F. TopiČ (Ferdinandova tŕída). 



llovenske Polilady. 



ČASOPIS 



zábavno-pouČ ný. 



Redaktor & vydávate): 



Jozef SU.ultét3' 



" 



HDŕalk XXVIt - SnkU 6. 



-'''''^'''^^:^^^>^-^ 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 




A# 






1/' 

Dom s niezauiuoiu. (Povesť umelca.) Od A. ľ. Čechwa. Prelož, B. Š. 321 
Z básui Jána A rany a. Prekladá Hviezdoslav. Kino a večer. — Matia- 

Ôova matka. — Totka Agnesa. — Osirelý chlapec 333 

Sirota zo slovenskej dediny. Od Jozefa roáhradského .... 340 

Žalm slovenskej ženy. Od Jozefa Padlundského \ 341 

Počiatky kráľovstva Uhrov. Ií. Knieža Vladisláv. III. Knieža Michal. 

Napísal Fr. F. Sasinek 343 

Staré kostolné rúcha v cirkvách evanjelických homo*trenčiaii- 
skeho (žilinského) kontubernia. Podáva ľavel Socháň . . . .351 

Z Jarných piesni Petra KompiM ml. 359 

Prvé ôtvrfstoletiť môjho života. Spísal Ján Lehotský 361 

Literatúra a umenie. Druhé vydanie I. sviixku Bobraných spisov básni- 
ckých Hviezdoslavových. — Koma8ácia. Obraz zo slovensky' dediny 
vo štyroch oddeleniach, od Martina Kukučina. — Malkotenti, povesť 
Samuehí Tomášika. — Tri rozprávky Jána Čajaka. — Ján Kollár ako 
pádagog. — Z poľských prekladov slovenských národných piesni. — 
Oasopia Museálnej slovenskej spoločnosti. — §bomík Museálnej alo- 
venskej spoločnosti 3?2 



Cteným čitateľom! 

Koncom tohoto mesiaca vypršia predplatky mnohým našim čita 
telom. Prosíme ich zavčasu obnoviť, aby im časopis aj dalej riadne 
mohol byť expedovaný. 

Súčasne oznamujeme, že zastupiteľstvo naše pre Ameriku pre- 
vzali páni: 

p. T. ROTNIANEK & C°. Pittslmrg. Pa. 

612—614 Grant Street 

Všetky predplatky (a doplatky za minulé ročníky) z Ameriky 
prosíme posielať výlučne na horemenovaných pánov. Bude to nie 
len pohodlnejšie pre pp. predplatiteľov, ale vyhneme tým všelijakým 
nedorozumeniam, povstavším pri doposielaní peňazí skrze cudzie 
zasielateľské kancellárie, ktoré nám zriedka kedy udaly meno za- 
sieläteľovo 

Administrácia ..Slovenskýcli PoliradOT". 



^^ 1007 



Solit Ô. 



Slovenské Poli lady. 



^^^ 



Dom s mezanínom. 

(Poviísť umeka.) 
Od A. ľ. Cechom. 



L 



Holo pred 6- 



ked 



oiD V jednom z okresov T — skej 
laie, na tnajetku sta tkám Biel oku mva, mladého človeka, ktoiý 
iväI veími ^av^asii, chodil v poddievke*f| veŕer píjaval pivo, a 
-. ^dy žaloval sa mi, že on nikde a v nikom nenachádza súcitu, 
fífval v satie v jednom krýdie, a ja v starom panskom Jonu\ 
*>firomiioj sále so stĺpy, kde nebolo nijakého náadía, akľum Siro- 
li%ft liivuiia^ na ktorom soiu spával, a ešte stola ^ na ktorom vy- 
kladal som pasians. Tu vždy^ i za tichého poíasia, 6osi hučalo v iíta- 
i}fb amosovských peciach, a v čas búrky triasol sa celý dom a, 
fí^i m /dalo, pukal sa na r-flsti, i bolo trochu strašno, xvUštts 
noci, koíl všetkých desať veľkých oblokov sírazu osvit^til ídesk. 
Suíftjou ofift údený k veätej záhalke, nerobil som rozhodne ni- 
fobf>, (aúv hodiny hladt^l som oblokmi ua neho, na vtákov, na alleje, 
som vSetko, 60 prinášali mi s po&ty, spaL Niekedy vychádscaval 
z domu a do pozdného večera brúsil som niekde. 
Raz, vracajúc sa domov, nenazdajky ifahlúdil som rlo neznfí- 
^^h panského dvora. Slnce sa už schovávalOj a na kvetúcej raži roz- 
í^kly sa večerné tiene. Dva raily starých, husto posadených, velmi 
^)fíokT|Th jedlí stály, ako dve nepretržené steny, tvoriac temmí, krásnu 
^kja, tMiko preliezol som tQZ plot a i&iet po tejto alh.>ji^ sklzajúc 
pojedlovom ihličí, ktoré tu na palec pokrývalo zem Bolo ticho, 
a len vysoko na vrdiolcoch kde-tu triaslo Ba jasné zlaté 
to a menilo sa ditliove v pavučinách. Tuho, do duŔnosti voftala 
Potoín obrátil sľim sa do dlhej lipovej ulleje, T tu takí^ 
_ mie a staroba, lanská íistva smutne šuSíala pod mdunni a 
súmraku medzi stromy pratsly sa tiene. Na pravo, v starom 
CHom sade, mímovolne, slabým hlasom spievala žlua, iste tiež 
enka. No tu sa lipy koncily; |ireSiol som popri bielom dome 
riasžíou a memnínom, a predo nmou neočakávane otvoril sa 



QOO 



*) Spodný kabát, kaíni;íol. 



21 



Yýhlad na panský dvor a na široký potok s kúpeíom, hŕbou zele- 
ných vŕb, dedinou na druhom brehu, s vysokou, úzkou vežou, na 
ktorej horel kríž, odrážajúc zapadajúce slnce. Na okamženie zavialo 
na múa kúzlom čohosi rodného, veľmi známeho, ako by som bol 
už videl to isté panoráma kedysi za svojho detstva. 

A pri bielych kamenných vrátach, ktoré viedly zo dvora do poIa, 
pri starých pevných vrátach so Ivami, stály dve dievčatá. Jedna z nich, 
staršia, tenká, bledá, velmi pekná, s celou kopou gaštanových vlasov 
na hlave, malými zanovitými ústy, mala prísny výraz a mňa ledva 
povšimla si; ale druhá, ešte celkom mladulinká — mala 17—18 
rokov, nie viac — tiež tenká a bledá, s velkými ústy a velkýrai 
očami, so zadívením pozrela na mňa, keď prechodil som popri nich, 
povedala čosi po anglicky a zmiatla sa, a mne zdalo sa, že i této 
dve milé tváre poznám už dávno. I navrátil som sa domov s takým 
pocitom, ako keby som bol mal pekný sen. 

Skoro žatým, akosi čez poludnie, ked ja a Bielokurov pre- 
chádzali sme sa okolo domu, neočakávane, šuštiac po tráve, vošiel 
na dvor koč na perách, v ktorom sedelo jedno z tých dievCat. 
Bola staršia. Prišla s podpisným hárkom prosif na poborelcov. Ne- 
hladiac na nás, velmi seriósne a podrobne vyrozprávala nám, kolko 
domov zhorelo v dedine Sijanove, kolko mužských, ženských a detí 
zostalo bez prístrešia a čo zamýšia započaf zprvu pomocný výbor, 
ktorého členom je teraz. Keď podpísali sme, spratala hárok a bned 
začala sa lúčiť. 

— Celkom zabudli ste na nás, Peter Petrovič, — povedala 
Bielokurovi, podávajúc mu ruku. — Príďte, a jestli ^onsieur N. 
(vyslovila moje priezvisko) chce videí, ako žijú -ctitelia ^eno talentu. 
a ukáže sa u nás, mama a ja budeme velmi rady. 

Poklonil som sa. 

Keď odišla, Peter Petrovič začal rozprávať. Táto deva, podľa 
jeho slov, bola z dobrej rodiny a volala sa Lýdia Volčaninová, a 
panstvo, na ktorom žila s matkou a sestrou, tak ako i dedinu na 
druhom brehu potoka, volali Šelkovkou. Otec kedysi zaujímal vyni- 
kajúce miesto v Moskve a umrel ako tajný radca. Hoci mali. pekné 
prostriedky, Volčaninovci žili na dedine utiahnuto, čez leto i zimu, 
a Lýdia bola učiteľkou v zemskej škole v Šelkovke a dostávala na 
mesiac 25 rubľov. Trovila na seba len této peniaze a bola hrdá 
na to, že žije z vlastného zárobku. 

— Zaujímavá rodina, — povedal Bielokurov. — Pôjdeme k nim 
niekedy. Budú vám veľmi rady. 

Akosi po obede, v jeden sviatok, spomneli sme si na Volčani- 
novcov i vybrali sme sa k nim do Šelkovky. Matka i obidve dcéry 
boly doma. Matka, Katarína Pavlovna, kedysi, ako vidno, krásna, 
teraz, ostarená pred časom, dýchavičná, smutná, roztržitá, snažila 
sa zaujať ma rozhovorom o maľbe. Počujúc od dcéry, že, môť byť. 
prídem do Šelkovky, napochytre rozpomenula sa na dve-tri moje 
krajinky, ktoré videla na výstavkách v Moskve, a teraz spytovala 
sa, čo chcel som v nich vyraziť. Lýdia, alebo, ako volali ju doma, 
Lyda, iiovorila viac s Rielokurovom, ako so mnou. Vážna, neusraie- 



S23 



vajúc sa, spylcvalu sa ho, preto nfíslťíži v zemstve a pre^o doslat 
oebol aiií na jednom zemskom íSífVíľaní *). 

— To je iiefK*kiie, Peter Petroviŕ, — hovorila s výŕitkou. — 
Nepekne. To je hanba, 

— Pravda, Lyda, pravda. siihlaBila matka. — To je ne- 

— Celý tmá okres je v rutáťh Balagioai — pokračovala Lyda, 
ot>r&cajuc sa ko muf^, — On je prerlsmloiii správy, a všetky úrady 
v ftkre?*** roztlul svojej rodí m* a ^aťoiu, a robf^ to chce. Treba sa 

rit Mládež má pľtMiRtavovaf mohutnú partiu ^ no vy vidíte j aká 
í D nás mhidež, Ilatiba, Peter Petrov i ŕ ! 

Mladáia sestra. Žeíia, kým hovorili o zemstve^), mlčala. Nomie- 
a sa do vážnych roaíhovorov, v rodine nepovažovali ju ei^te za 
ipelú a, ako malinkú, volali ju Misiiis^ lebo za detstva ona tak 
^ala miss, svoju guvernantku. Za celý tm hľadela na mňa zve* 
^líive íl, keď obzeral som íotograŕie v allmnie, vysvetíovala mi : „Tq 
je tijťc* . , To krstný otec** . , . a ukazovala palčekom po fotografiách, 
íi vtedy dotýkala sa ma po dt^tsky svojím plecom, a ja videl som 
^bljsíka jej slabú^ nevyvinutú hrudt, jemné plecia, vrkoč a dmdunké 
lOj tuho stiahnutti pasom. 

Hrali sme í^a v ícroket a lown-tennis^ prechádzali po sade, pili 

j, potom sme dlho večerali. Po ohromne prázdnej dvorane so 

Ip)' IniIo mi akosi po svojsky v tomto neveľkom pohodlnom dome, 

ktorom nevisely po sten^ích oleografie a sluhom hovorili „vy**, 

vk>tko zdalo sa mi byť raiaílým a čistým, vtĺaka prítomnosti Lydy 

* MÍEiusi, a všetko dýchalo poriadkom. Pri večeri Lyda zase ho- 

^''>nla s Bieloknrovom o zemstve, o Balagiuovi, o školských kniž- 

^kmh. Bcdo to živé, úprimní^, presvedfioné dievča, počúvaŕ ju bolo 

(ijiniavé, hoc hovorila mnoho a hlasno — možno, preto, že tak 

ivybhi hovoriť v škole. Zato mój Peter Petrovič, ktorému ešte 

í hm\ ätutlentstva zostiil spôsob z každého rozhovoru prejsť do 

3^>ru, hovoril zdĺhavo, mdlé a dlho, so zjavným želaním zdať sa 

iinofm a predným človekom, (festikulujúc, prevrátil rukávom omáč- 

fivíi Mlku, na obruse spravila sa velká lúža, ale okrem mňa, tak 

^^ Zlialo, nikto nezbadal 

Ked vracali sme sa domov^ bolo tma a ticho. 

— l^obrá výchova nie je v torn^ že nerozlejeä omáčky na obrus, 
l« v tom, Že nezbadáš, keď urobí to niekto iný, — povedal Bielo- 
ttrov a vzdychol si. — Áno, krásna, zaujímavá rodina. Zaostal 

íyui m poriadnymi Intími, ach, ako zaostalí Vždy je práca, práca I 
mcaí 

Hovoril o tom, ako mnoho trel»a pracovať, ked chceš byť prf- 
Wíifliiýin hospodárom. A ja myslel som si : aký je toto ťažký a 

í*ivy .^uhaj I Ked hovoril o niečom vážne, to s uapnutosťoif fahal 
|iW-c-e**^ a robil celkom tak, ako hovoril, — pomaly, vždy opozdie- 

ííc, zameškávajúc termíny . V jeho pracovitosť neveril som už 



*) zhromaždenie. 

*J Äenislvo, okresná rada. 



SP 



324 

preto^ že listy, ktoré mal mi odda( na poštu, celé týždne oosil 
vo vrecku. 

— Od všetkého ťažšie je, — mrmlal, idúc so mnou: — od 
všetkého tažšie je to, že pracuješ a v nikom nenachodíš súcitu. 
Nijakého súcitu! 

11. 

Začal som chodií k Volčaninovým. Obyčajne sedával som na 
nižnom schode terrassy; bol som velmi nespokojný sám so sebou, 
bolo mi lúto svojho života, ktorý tiekol tak rýchlo a nezaujímavé, 
a vždy myslel som o tom, ako dobre bolo by vyrvať zo svojej hrudi 
srdce, ktoré stalo sa mi takým ťažkým. A v tom čase na terrasse 
hovorili, bolo počuť šelesť šiat, prevracali karty v knihe. Skoro 
privykol som na to, že cez deň Lyda prijímala chorých, rozdávala 
knižky a často odcbodila do dediny s nepokrytou hlavou, pod slneč- 
níkom, a večer hlasno hovorila o zemstve, o školách. Toto jemné, 
krásne, nezmeniteľné prísne dievča, s malými, pôvabne krojenýiui 
ústy, zakaždým, ked začínal sa vážny rozhovor, hovorilo mi sucho: 

— Toto vás nezaujíma. 

Nebol som jej sympatický. Nelúbila ma preto, že som krajinár 
a že na svojich obrazoch neznázorňujem potrieb ludu a som, ako 
sa jej zdalo, ľahostajný oproti tomu, v čo dna tak pevne verila. 
Pamätám, keď išiel som po brehu Bajkala, stretol som buriatské 
dievča, v košeli a nohaviciach zo svetlej daby^j, na koni; spýtal 
som sa jej, či nepredá mi svojej fajočky; pokým sme hovorili, 
8 opovržením hladela na moju europejskú tvár a na moju čiapku, 
a zrazu znevidelo sa jej hovoriť so mnou, híknula a ušla. I Lyda 
celkom tak opovrhovala vo mne cudzieho. Zjavným r -^ sobom ona 
neprejavovala svojej nedobroprajnosti oproti mne, no ju cítil som ju 
a, sediac na nižnom schode terrassy, bol som popudei / a hovoril 
som, že liečiť mužíkov, keď nie je lekárom, znamená ktamat ich 
a že je lahko byť dobrodincom, ked máš dve tisíc desatín. 

Ale jej sestra, Misius, nemala nijakých starostí a trávila svoj 
život v úplnej záhalke, ako ja. Keď vstala ráno, hneď brala knihu 
a čítala, sediac na terrasse v hlbokom kresle, tak že jej nôžky 
ledva dotýkaly sa zeme, alebo ^kryla sa s knihou v lipovej alleji, 
alebo vyšla za vráta do pola. Čítala celý deň, dychtivé pozerajúc 
na knihu, a len preto, že pohlad jej stával sa niekedy ustatým, 
omráčeným a tvár hodne pobledla, možno bolo domýšľať sa, ako 
toto čítanie unavovalo jej modzog. Keď prichádzaval som ja, ako 
ma zazrela, zľahka ju rozpálilo, nechávala knihu a s oživenlrn, 
hľadiac mi do tvári svojimi veľkými očami, rozprávala mi o tom, 
čo sa stalo, na príklad o tom, že v čeľadnej chytila sa sadza, alebo 
že robotník lapil v potoku veľkú rybu. Každodenne nosila obyčajne 
jasnú košieľku a tmavobelasú sukňu. Prechádzali sme sa spolu, 
oberali višne na zaváranie, vozili sme sa na člnku a keď skákala 
dočiahnuť višňu, alebo veslovala, cez široké, ľahké rukávy prezeraly 



'j Dnib látky. 



32Ď 



dtiŕ, slnííí* rfttiK*nii Alelto ja mafovul soiu štntliu, oea stálfi 

Raz v iifťb^íii, koncom jiilín prišiel som k VolLäiTiifiovýin m 

Mia o (leviiitťj. Chĺídil hooi po pnrkii, Jržiac íia čím (ínJej tloiou, 

hfa'lal soní hide hríby, ktoiyth v toto íeto bolo veľmi ninoljtj, 

íitíival *íom okolo o í t- b xDaí'kyj aby sme ich pot-om so ŽHňoij so- 

i'ntlí pf^iluval trpí ý vietor. Vidí*I som, ako Žoúa a jej niptko^ obe 

Ji ÄYiuliiŕnýí'li áatík'li, íšly ílomov i dnáinu, a Žeóa pri* 

. ia ííi kbjbtik Oil veUn. ľotoni poŕul som, ako pily taj na 

I*re mňa, ŕtoveka bezstarostného, hľntiajťicaho ospravedlneíiia 

líra gvtíju stálu ÄíUialku, tieto letné sviatočné ránu na naáirh pan- 

<ii vžíly bývjily neobyŕajiie príťažlivé, Keá zelený sad, ežte 

aý od riiííV* celý škvic sa slneoín a Jídá sa byť šťastlivým, keí 

**kt>lo domu vonia reseda a olearuler, tidádcž ton ôo vnitila sa 

3c chntmu a pije čaj v sade, a keď všetci sú titk milo odetí a ve- 

*^Ií, a kťľl vieA, že všetci títo sídraví^ sýti. krááni India celý ilUiý 

ileň DIČ nebudú ľobif, tak zachce sa ti, aby celý život bol taký. 

A teraŕ iíjyislel som si Ui isté a chodil sora po sade, hotový chodiť 

^k bez [»nko a bez cíeía celý deň, celé leto. 

Priala Žena s komikom; mala Uiký výra^, ako by bola vedela 
'^^0 eftila, že najde ma v í?ade. Sbierali sme hríby a hovorili, a 
icil spytovala sa o niečom t tak poši a napretl, aby videla mi do 

— Včera u nás na dedí ne stal sa ssázrak, — povedala- — Kri-vá 
™«la^'eja bola chorá celý rok^ nijakí lekári a lieky nepomri halí, a 
'^^era ju jedna starenka začítala a preálo jej, 

- " To je nie vážne, -- povedal som. — Netreba hľadať divov 
{nín ukolo staroniek a chorých. Či je azda zdravie nie div V A život 
**^ni ? Co je nepochopiteľné, to je div, 

— A vtitn nie je strašné to, čo je nepochopiteľné? 

— Nie Oproti zjavom, ktorých nechápem, som enielý a ne- 
IMklatláiM sa im. Som vyše nich. Človek mtisí považovať selm nad 
■Vfiv, tigrov, hviezdy, nad váetko v prín>de, ba až nad to, ŕo je 
"Äiipochopitefnŕ'' a zdá sa byť i»odivným, ináče nie je človekom, ale 
^>j§au, ktorá bojí sa všetkého. 

tcM myíilela si, že ja^ ako timelec, viem veľmi mnoho a môžem 

P^le trh ád n n ŕ. to, o čom neviem. Jej žiadalo sa, aby uviedol som j n do 

Jlär Vťčného a prekrásneho, do toho vyššieho svetaj v ktorom, podľa 

r*} mienky, lioi som doma, a ona hovorila so nmon o Bohu, o yet- 

*^m živote, o mímoriíidnom. A ja, nedopúšťajúci, že ja a môj obraz 

l^»> ^mrti zahynieme naveky, odpovedal som: ,,áno^ ludia sú ne- 

^ttirii^Iní", ^áno, nás očakáva večný život". A ona poslúchala, verila 

** aepožmlovala dôkazov. 

Ked ^ľ" sme k donm, zrazu zastala a povedala; 

— 1 íl i i.yda je pozoruhodná osoba. Nie pravda? Ja íúbim 
tí^ vrcle a *nohla^by som každú chvlfu obetovať svoj život za fm. 
. Kfj |njvi»d/,t — Zeúa dotkla sa pi"stoui môjho rukáva: — povedzte, 

í^ŕOa sa vy s flon vždy dohadujete? lYečo ste rozdráženl? 



^6 

— Lebo nemá pravdy. 

Žena záporne pokrútila hlavou a slzy ukázaly sa jej v očiach. 

— Ako nepochopitelné je to! — prehovorila. 

Za ten čas Lyda vrátila sa odkialsi a, stojac pri schodíkoch 
s bičíkom v ruke, strojná, krásna, osvietená slncom, prikazovala 
čosi robotníkovi. Ponáhľajúc sa a hlasno hovoriac, prijala dvoch- 
troch chorých, potom s vážnou, ustarostenou tvárou chodila po 
izbách, otvárajúc raz jednu kasftu, raz druhú a odišla do mezanína : 
dlho ju hľadali a volali obedovať, prišla len, keá už zjedli sme 
polievku. Všetky této nepatrné podrobnosti ja pre čosi pamätám a 
ľúbim, a celý tento deň živo pamätám, hoci nestalo sa ničoho 
zvláštneho. Po obede Žena čítala, sediac v hlbokom kresle, a ja 
sedel som na nižnom schode terrassy. Mlčali sme. Celé nebo za- 
tiahlo sa oblakmi a začal kropiť riedky, drobný dážcf. Bolo horúce, 
vietor už dávno stíchol, a zdalo sa, že tento deň nikda neskončí 
sa. K nám na terrassu vyšla Katarína Pavlovna, ospaulivá, s ve- 
járom. 

— Ó, mama, — povedala Žena, bozkávajúc jej ruku, — tebe 
äkodí spať vo dne. 

Zbožňovaly jedna druhú. Ked jedna odchodila do sadu, druhá 
už stála na terrasse a, hľadiac na stromy, volala: „au, Žena I" alebo: 
„mamička, kde si?" Vždy spolu modlievaly sa a obe rovnako verily, 
dobre si rozumely jedna druhej, ešte len i ked mlčaly. I k ľudom 
chovaly sa jednako. Katarína Pavlovna tiež tak skoro privykla a 
pFiviazala sa ko mne, a ked neukázal som sa dva-tri dni, posielala 
prezvedať sa, či som zdravý. Na moje štúdie pozerala tiež s vy- 
tržením, a s takou shovorčivosťou a tiež tak otvorene, ako Misius, 
rozprávala mi, čo sa stalo a často sverovala mi svoje domáce taj- 
nosti. 

Oproti svojej staršej dcére až úctu prechovávala. Lyda sa nikda 
neláskala, hovorila len o vážnych veciach; žila svojím zvláštnym 
životom, a pred materou a sestrou bola tíikou svätou, trošíčku zá- 
hadnou osobou, ako pred matrosmi admirál, ktorý sedí neprestajne 
v svojej kajute. 

— Naša Lyda je pozoruhodná osoba, — hovorievala často matka. 
— Či nie pravda? 

I teraz, kým pokrápal dážd, hovorili sme o Lyde. 

— Ona je pozoruhodná osoba, — - povedala matka a doložila 
v tóne sprisahanca, bojazlivé sa obzerajúc:^ — Takých treba hľadať, 
hoci, viete, začínam sa trošíčku obávať. Škola, apatéka, knihy, — 
to všetko je pekné, ale prečo do krajností? Ved už má dvadsať- 
štyri roky, treba na seba vážne mysleť. Takto pri knižkách a apa- 
tékach ani nezbadáš, ako prejde život . . . Treba ju vydať. 

Žena, bledá od čítania, s rozčuchranou príčcskou, zodvihla hlavu 
a povedala, akoby sama sebe, hľadiac na mater: 

— Mamička, všetko závisí od vôle Božej! 
A zase zahrúžila sa do čítania. 

Prišiel Bielokurov v poddievke a vo vyšívanej košeli. Hrali sme 
sa na kroket a lown-tennis, potom, ked sa stmilo, dlho sme veče- 



327 

rali, a L^da zase hovorila o školách a o Balaginovi, ktorý zabral 
do svojich rúk celý okres. Odchodiac v tento večer od Volčanino- 
vých, odnášal som dojem dlhého-dllióho dňa, stráveného bez práce, 
so smutným povedomím, že všetko skončí sa na tomto svete, ako- 
koľvek bolo by dlhé. Do vrát vyprevádzala nás Žena, a preto, môž' 
by í, že strávila so mnou celý deň, od rána do večera, pocítil som, 
že bez nej mi je akosi zdĺhavo a že celá táto milá rodina mi je 
blízka; i prvý raz tohto leta zažiadalo sa mi malovaf. 

— Povedzte, prečo žijete tak nudno, tak nekoloritne? — spýtal 
som sa Bielokurova, idúc s ním domov. — Môj život je nudný, 
težký, jednotvárny, lebo som umelec, podivný človek, strhaný som 
od mladých rokov závisťou, uespokojnosťou samého so sebou, ne- 
dôverou v svoju prácu, vždy som biedny, som tulák, ale vy, vy, 
zdravý, normálny človek, statkár, pán, — prečože žijete tak ne- 
zaujímavé, tak málo beriete od života? Prečo, na príklad, dosial 
nezalúbili ste sa do Lydy alebo Ženi? 

— Zabúdate, že lúbim druhú ženu, — odpovedal Bielokurov. 
Toto hovoril o svojej priateľke, Lube Ivanovne, ktorá žila s ním 

v krýdle. Každý deň vídaval som, ako táto dáma, velmi plná, tučná, 
vážna, podobná vykŕmenej husi, prechádzala sa po sade, v národnom 
kostýme s perlami, vždy pod slnečníkom a sluhovia neprestajne 
zvali ju, tu jesť, tu piť čaj. Pred troma rokmi prenajala si jedno 
krýdlo na daču a tak zostala žiť u Bielokurova akiste navždy. Bolo 
zjavné, že je staršia od neho o jedno desať rokov a držala ho prísne, 
tak, že ked odchodil z domu, musel pýtať si od nej dovolenia. 
Často nariekavala mužským hlasom, a vtedy odkazoval som jej, že 
jestli neprestane, odídem z bytu; a ona prestala. 

Ked prišli sme domov, Bielolfurov sadol si na diván a zachmúril 
sa v myšlienkach, ale ja začal som chodiť po sále, prežívajúc tiché 
vzrušenie, ako zaľúbený. Žiadalo sa mi hovoriť o Volčaninovcoch. 

— Lyda môže sa zaľúbiť výlučne do zemca, zachváteného^ celkom 
tak, ako ona, nemocnicami a školami, — povedal som. — O, k vôli 
takému dievčaťu možno nielen stať sa zemcom, ale zodrať, ako v roz- 
právke, železné topánky. A Misius? Aká je to prelesť tá Misius! 

Bielokurov dlho, rozťahujúc ,,e-e-e-e. ./',. začal hovoriť o cho- 
robe stoletia — pessimisme. Hovoril z presvedčenia a takým tónom, 
ako by som mu odporoval. Na stá verst pustej, jednotvárnej, vy- 
horelej stepi nemôžu nahnať takej unylosti, ako človek, ked sedí, 
hovorí a nevedno, kedy odíde. 

— Nie pessimism, ani nie optimism je vo veci, — povedal 
som rozdrážený: — ale to, že deväťdesiatideviati zo sto nemajú 
rozumu. 

Bielokurov vztiahol to na seba, bol urazený a odišiel. 

III. 

— V Malozemove je kňaz, klania sa ti, — hovorila Lyda ma- 
teri, vrátia'' sa odkiaľsi a sobliekajúc rukavice. — Rozprával mnoho 
zaujímavého . . Sľúbil zase zdvihnúť otázku v gubernskom shro- 



328 

maždení o medicÍDskom punkte v Malozemovke, ale hovorí, že je 
málo nádeje. — A obiátiac sa ko mne. povedala: — Odpusťte, 
vždy zabúdam, že vás to nemôže zaujíma/. 
Pocítil som rozdráženie. 

— Prečože nemôže zaujímať? — spýtal som sa a pokrčil som 
pleciami. — Vy nežiadate si počuť mojej mienky, no ubezpečujem 
vás, že táto otázka mňa živo zaujíma. 

— Áno? 

— Áno. Dla mojej mienky, medicínskeho punkta v Malozemove 
celkom netreba. 

Moja rozdráženosť prešla i na ňu ; pozrela na môa, prižmúriac 
oči, a spýtala sa: 

— A čože treba? Krajinky? 

— Ani krajiniek netreba. Ničoho tam netreba. 

Stiahla si rukavičky a roztvorila noviny, ktoré teraz priniesly 
s pošty; o chvíľku povedala ticho, zrejme zdržiavajúc sa: 

— Minulého týždňa umrela pri pôrode Anna, a jestli by ua 
blízku bol medicínsky punkt, bola by ostala živá. Á páni krajinári, 
zdá sa mi, mali by mať nejaké presvedčenie v tej veci. 

— V tej veci mám velmi určité presvedčenie, ubezpečujem 
vás, — odpovedal som, ale ona zakryla sa odo mňa novinami, ako 
by si neželala ma počúvať. — Tak myslím, že medicínske punkty, 
školy, knižničky, apatéčky, pri jestvujúcich okonostiach, vedú len 
k zotročeniu. Lud sputnaný je velkou reťazou, a vy nepretínate tej 
reťaze, ale len prikladáte nove ohnivcia — tu máte moje presvedčenie. 

Zodvihla ua mňa oči a posmešne sa usmiala, a ja pokračoval 
som, snažiac sa podržať svoju hlavnú myšlienku: 

— Nie to je vážne, že Anna umrela pri pôrode, ale to, že 
všetky této Anny, Mavry, Pelagey od včasného rána do pozdnej 
noci. zohybujú chrbty, chorejú od tvrdej práce, celý život trasú sa 
o. hladné a choré deti, celý život boja sa smrti a chorôb, celý život 
liečia sa, včas uvädajú, včas starnú a umierajú v blate a smrade; 
ich deti, podrastajúc, začínajú tú istú muziku, a tak precbodia stu- 
letia, a milliardy ludí žijú horšie od zverov — len za kúsok chleba, 
znášajúc neprestajný strach. Celý úžas ich položenia je v tom, že 
nemajú kedy pomysleť na dušu, nemajú kedy pomysleť na svoj 
obraz a podobu; hlad, zima, zverský strach, massa práce, ako la- 
víny, zahradily im všetky cesty k duchovnej činnosti, práve k tomu 
samému, čo líši človeka od zvera a tvorí jediné, k vôli čomu oddá 
sa žiť. Prichodíte k nim na pomoc s nemocnicami a školami, no 
týmto neosvobodzujete ich od pút, lež naopak, ešte väčšmi zotro 
čujete, lebo, vnášajúc do ich života nové predsudky, zveličujete 
počet ich potrieb, nehovoriac už ani o tom, že za mušky a za 
knižky musia platiť zemstvu a, nasledovne, väčšmi krčiť chrbát 

— Hádať sa s vami nebudem, — povedala Lyda, púšťajúc 
noviny. — To som už počula. Poviem vám len jedno: nemožno 
sedeť so složenými rukami. Je pravda, my nespasíme človečenstva 
a, môž' byť, mýlime sa v mnohom, ale robíme, čo môžeme, a — 
máme pravdu. Najvyššia a najsvätejšia úloha kultúrneho človeka 



329 



li bji/iii>mu, a my Bnažíme sa siriÄiť, ako vieme. Yňm n^(\ 
m, vetl vňí/tkym nevyliovieS. 

— Príivdti mdá, Lyda, pravdu^ — povedftlá ma í. 
V prftouinosLí Lydy liola vždy chiilostivŔ a, sljovárajúc sa, ntv 

imkitjm pozerala na ňu, bojac sa. aby iíe|ínvedrtla nieŕo zbytočného 
' ^ i liemiestiieho, a nikdy nt^protireíiila jej, ale vždy súhlasila: 
la, I.yda, pravda, 

— Sedliaťka vzdelannsí, knižky n iiiizerDým poučením a |*o 

^kaillaají a medi čínske punkty tiemôžu umenšiť ani navcduuiosť, 

li íJDjrtiiost. celkoii) tak, ako svetlo sí vašich oblokov ueniťiže osvetliť 

*iitrŕ obroniny sad, — povedal sodl — Vy nedávate nit'tdio» vy 

í^ojini zamiť^acím ba do života týcbto ludí stvoríte len nové po- 

iby, nový pôvod kii präci. 

Ach, Božtí môj, ale ved treba predsa nie6o rolíií! — po- 

iala Lyda mr;íuie, a v ji*j túm bolo I adať, že nioje úsudky 
uvažuje za chatrné a opovrhuje ich. 

^ Treba osvobodiť fudi ori ťažkej telesnej práce, — povedal 
íttK — Treba oiilahčiť ich jarmo, dať im vydýchnuť, aby netrávili 
felý život pri peciach, korytách a v poli, ale aby mali fasu po- 
pysleť na iiní;u, na Utňin, aby mohli širšie prejaviť jšvoje duchovné 
ŕôsohnosti. Povolanie každého ŕloveka v duchovnej činnosti je 

neustálom hladanf pravdy a suiyslu života. Spravte pre nich ne- 
^trebnou hrubá zverskú prácu, dajte im možnosť cítiť Ba na svo- 
í»de, a polom uvidíte, v skutočnosti aký pOBmecb sú tie knižky 
*i apaticky; Ked človek pozná svoje opravdové povolanie, uspokojiť 
uóžu ho len náboženstvo, vedy, umenia, ale nie tieto darom aosti. 

— Osvohodií od práce I — usmiala äa Lyda. — Či je to možné? 

— Áno. Ve:íniite na seba časť ic^ práce. Keby sme vžetci, 
PÄestskí a dedinskí obyvatelia, všetci bez výnindcy, pristali podeliť 

^ledzi seba prácu, ktorá vynakladá sa vôbec ludstvom na uspoko* 
rjt*tiie telesných potrieb, tak na každélio z nás, môž' byť, prialo by 
pie vitic. ako dve tri hodiny ŕuž deň. Predstavte si, že všetci my, 
okatí u chudobní, pracujeme len tri hodiny denne a ostatný č:is 
iiánje svobodný. PredsUvte si cžte^ žíí my, aby sme ešte menej 
"^viseli od svojho tela a menej pracovali, vynacbodíme stroje, vy- 
l^'iliávajiice prácu, snažíme sa umenši ť svoje potreby do mininmma, 
Hužujeme seba, svoje deti. aby nebály sa hbidu, zimy, a my aby sme 
J^ oetriasli neustžile o ich zdravie, ako trasu sa Anna, Mavra a 
í ^*ííifíí>ja. Pretlstavte si, že sa íieliečime, no vydržujeme ai>atek, do- 
IJníiový*)} fabrík, i*álenlc, — kolko svobndného času zostane nám 
*<*neĽným koncom ! Všetci my spojene oddáme túto svobodnú ch v í tu 
,^-iiíim a unumiam. Ako niekedy sedliaci vospolok poprávajú cestu, 
?k i všetci my spojení, vospolok, hfadali by sme pravdu a smysel 
^^ota, a " presvedčený som o tom — pravda bola by nájdená 
J^fei skoro, človek zbavil by sa toho stílleho mučiaceho, tlačiaceho 
"trai:bu pred smrťou, ba až pred samou smrťou. 

— Jednak si protirečíte, — povedala Lyda. — Hovoríte — 
Veda^ veda^ a zapierate vzdelanosť. 



aso 



— vzdelanosť, ked Človek má možuost ^iftaf \w uápisy ti^ 
krčmách a niekedy ktijaky, ktorým nerozuiuie, — taká VÄdelaiio ^^ 
ide y Díís z {-asov Ŕiurika; gngoTovský Petru^ka dávno nZ i'iUi^ meds^^' 
tým dedina, aká bok -m Riurika, taká zostala až dosial Nie vaA ^' 
lanosí je potiebml, ale svoííodH širokého pníjavenia duchovaŕ ^^ 
^pôsobností* l*otrebné sú nie Školy, ale university. 

— I medicínu iíapieiate. 

— Áno. Bola by potrebná len [ire poznanie chorôb, ako xjav«^^^ 
prírody, ale nie pre icii lietenie. Jestli uiá sa liečiť, tak lieŕií n^^^^- 
clioroby, ale ich priäny. Odstráňte hlavnú príčinu — telesnú práť;=^^^ 

potom nehnde chorôb. Neuznávam ja vedy^ ktorá lieči, — pukt -^" 

Coval som popudené. — Vedy a umenia, jestli sú pravé, ženň ^ ^' 
uie za duCasnými a jedn- tlivými cieriui, ale za veCnýnii a spolo^ ^'' 
nýnii, — alebo bladajú pravdu a smysel i^ivota^ hladajú Biíha, duš ^^^i 
ale keff ich prišívajú ku každodenný in potr^íhám a otázkam, k ap;- -^^ 
téCkam a bibliotéčkam, tak len zamotávajú, hatia život Máme mnotjSTIí^ 
medikov, lekárnikov, juristov, jest mnoho v/delaných, ale celko 
nemáme biológov, matematikov, filosofov, poetov. Všetok um, cet 
duševná energia vyšla na uspokojenie dot^asných, prechodiacieh pm^ ^ 
trieb . » * U učených, spisovatelov a umelcov kypí robota, z ich m -«^^ 
losti pohodlia života rastú s každým dňom^ potreby tela m noži ^ 
sa, ale ku pravde je ešte ďaleko, a ŕJovek zostáva, ako prvej, na^^^^^ 
dravejžím a najneŕistotnejším zverom, a všetko kloní sa k íomc*' ^ 
aby sa doveíenstvo v svojej váŕšine vyrodilo a utratí I o navžd M^ ^^ 
všetku životascbopnost Pri takýchto podmienkach život umelcn 
nemá smysUi, a rím nadanejší je, tým čudnejšia a nepochopíte 
nejšia je jeho úloha, lebo pri revfsii vychodí, že pracuje pre zábavy 
dravého, nočistotného zvera, podporujúc jestvujúci poriadok. A jC 
nechcem pracovať, ani nebudem.,- Ničoho netreba^ nech preva - 
sa zem do jazerného pekla! 

^^ Mifiiuska, njdi, — povedala Lyda sestre, iste nachodia^^ 
moje slová škodnými pre také mladé dievťia. 

Žena smutne pozrela na sestru a na mať a vyšla* 

— ľodobné milé veci hovorievajú sa obyčajne, keď chce s-^ 
ospravedluií svoja rahostajnosť, — povedala Lyda. — Neuznával 
nemocníc a škôl je lahšie, ako liečiť a nt\t 

— Pravdu máš, Lyda, pravdu, — súhlasila mať. 

— Vyhrážate, že nebudete pracovať, — pokríkíovala Lyda 
ilte vysoko ceníte svoje práce. Prestaňme sa dohadovať, uikda ne 
budeme súhlasiť, lebo najnedokonalejšíu zo vSetlíých apatéŕak dŕ^ 
knižničiek, o ktorých ste sa práve teraz tak opovržlivé vyslovili,^ * 
ja staviam vyi^e všetkých krajinárskych malieb na svete, — A hneJ.^-^ 
(djrátiac sa k matke, prehovorila celkom iným hlasom. — Kňa^iŕ^ 
vetmi schudol a značne premenil sa od tých Čias, ako bol u nás 
Posielajú ho do Vichy. 

Rozprávala matke o kňazovi, aby nemusela hovoriť so mnou— - 
Tvár jej horela, a aby zakryla svoje vzrušenie, nízko, ako krátko--^ 
zraká, nahla sa nad stôl a urobila sa, ako by čítala noviny, Meja-^ 
prítomnosť bola nepríjemná* Odobral som sa a išiel som domov. 



I 



331 



IV. 



Vonku bolo ticho; dedina na tej strane potoka už spala, ne- 
bolo vídať ani jedného svetielka, len vo vode odrážaly sa bledé 
hviezdy. Pri vrátach so Ivami stiila Žefia nepohnute, čakajúca, aby 
ma vyprevadila. 

— V dedine všetci spia, — povedal som jej, snažiac sa rozo- 
znať vo tme jej tvár, i videl som upreté na mfta tmavé, smutné 
oči, — I krčmár, i zlodeji spokojne spia, a my, poriadni ludia, 
popudznjeme sa navzájom a hádame sa. Bola smutná augustovská 
noc, — smutná preto, že voňalo už jaseôou ; zakrytý purpurovým 
oblakom, vychodil mesiac a ledva-ledva osvetloval cestu a po jej 
bokoch temné polia ozimin. Často padaly hviezdy. Žena išla so 
mnou cestou a snažila sa nehladeť na nebo, aby nevidela padajú- 
cich hviezd, ktoré ju pre čosi lakaly. 

— Zdá sa mi, že vy máte pravdu, — povedala, trasúc sa od 
večernej chládeže. — Keby ľudia, všetci vospolok, mohli oddaí sa 
duchovnej činnosti, skoro poznali by všetko. 

— Isteže. Sme vyššie bytnosti, a keby sme vskutku poznali 
celú silu ľudského génia a žili len pre vyššie ciele, tak konečne 
boli by sme ako bohovia. Ale toho nikda nebude, — človečenstvo 
vyrodí sa a po geniu nezostane ani stopy. 

Keď už nebolo vídať vrát, Žeáa zastala a napochytre podala 
mi ruku. 

— Dobrú noc, — povedala, trasúc sa; jej plecia pokryté boly 
len samou blúzkou, bolo jej chladno. — Príďte zajtra. 

Bolo mi ťažko pri myšlienke, že zostanem sám, rozdrážený, 
nespokojný sám so sebou a s ľuďmi; i sám už vynasnažoval som 
sa nehladeť na hviezdy. 

— ZostaĎte so mnou ešte za chvíľočku, — povedal som. — 
Prosím vás. 

Ľúbil som Ženu. Bez pochyby ľúbil som ju za to, že ma víta- 
vala a vyprevádzala, za to, že pozerala na mňa nežne a s vytržením. 
Ako dojímavé krásna bola jej bledá tvár, jemné hrdlo, jemné ruky, 
jej slabosť, záhalka, jej knihy. A um? Predpokladal som u nej ne- 
obyčajný um, bol som unesený od šírosti jej náhľadov, môž' byt, 
preto, že myslela inak, ako prísna, krásna Lyda, ktorá ma neľúbila. 
Žene zdal som sa ako umelec, zvíťazil som nad jej srdcom svojím 
Uilentom, a mne náruživé žiadalo sa maľovať len pre ňu, a ja sníval 
som o nej, ako o svojej malinkej kráľovnej, ktorá spolu so mnou 
bode vládnuť nad týmito stromy, poliami, hmlou, zorou, touto prí- 
rodou, čarovnou, okúzľujúcou, no v ktorej som sa ja dosiaf cítil 
beznádejne osamelým a nepotrebným. 

— Zostaňte ešte chvíľočku, poprosil som. — Snažne prosím vás. 
Složil som so seba paltó a prikryl jej preziabnuté plecia ; ona, 

bojac sa, že by v mužskom svrcbníku smiešna a nepekná bola, za- 
smiala sa a shodila ho, a v tom objal som ju a začal obsýpať bozky 
jej tvár, plecia, ruky. 



332 

— Do zajtra ! — zašeptala a ostražité, ako by sa bála narušiť 
nočnú tichosť, objala ma. Nemáme tajností jedno pred druhým, mu 
sím hneď vyrozprávať všetko mame a sestre . . To je také strašné! 
O mamu je nič, mama lúbi vás, ale Lyda! 

Pobehla ku vrátam. 

— S Bohom! — zavolala. 

A potom so dve minúty počul som, ako bežala. Nechcelo si 
mi domov, ani nemal som po čo ísť ta. Postál som trošíčku váliavp 
a ticho vrátil som sa nazad, aby videl som ešte dom, v ktorom ona 
bývala, milý, naivný, starý dom, ktorý, ako zdalo sa mi, oblokmi 
svojho mezanína hladel na mňa, ako očima a chápal všetko. PreSiel 
som popri terrasse, sadol soqi si na lavičku pri lown-tennise, v tieni 
pod starým brestom a odtiaľto pozeral som na dom. V oblokooli 
mezanína, kde bývala Misius, blyslo jasné svetlo, potom spokojné 
zelené — to lampu zakryli abažúrom. Hýbaly sa tiene. . . Bol som 
preplnený nežnosťou a spokojnosťou samého so sebou, spokojnosťou, 
že vedel som dať sa uniesť a zaľúbiť sa, a spolu cítil som nepo- 
hodlie pri myšlienke, že v tomto samom čase, na niekoľko krok)v 
odo mňa, v jednej z izieb tohoto domu býva Lyda, ktorá nelúM, 
možno, nenávidí ma. Sedel som a vždy čakal, či nevyjde Zeôa, 
počúval som a zdalo sa mi, ako by v raezaníne hovorili... 

Prešlo okolo hodiny. Zelené svetlo zhaslo a tieni nebolo viac 
vídať. Mesiac stál už vysoko nad domom a osvetľoval spiaci sa<l. 
chodníky: georgíny a ruže v kvetnici pred domom bolo zretedlne 
vídať a zdalysa byť jednej farby. Začínalo byť veľmi chladno Vy- 
šiel som zo sadu, zodvihol cestou svoj svrchník a nenáhlive vliekol 
som sa domov. 

KeJ na druhý deú, popoludní, prišiel som do Volčaninov, sklene 
dvere do sadu boly otvorené do korán. Posedel som na terrasse, 
očakávajúc, že už-už za kvetnicou, alebo v niektorej alleji nkáže 
sa Žeiia, alebo ozve sa jej hlas z izieb; potom prešiel som čez 
hosťovskú, stolovú. Nebolo ani duše. Zo stolovej prešiel som dlhým 
korridorom do prednej, potom nazad. Tu v korridore bolo niekolko 
dvier a za jednými ozýval sa hlas Lydin. 

— Vrane kdesi . . . Boh . . — hovorila hlasno a ťahavo, bez 
pochyby diktujúc. — Boh poslal kúsoček syru. . . Vrane. . . kdesi... 
Kto tam? — zvolala zrazu, začujúc moje kroky. 

— Ja som to. 

— A! Odpusťte, nemôžem hneí vyjsť k vám, učím Dašu. 

— Katarína Pavlovna je v sade V 

— Nie, dnes ráno odišla so sestrou k tetke do Penzenskej 
gubernie. A v zime, bez pochyby, pôjdu do zahraničia... —dolo- 
žila, pomlčiac— Vrane kdesi... Bo-oh poslal kúsoček syru... ''í 
napísala ? 

Vyšiel som do prednej a, nemysliac na nič, stál som a pozeral 
odtiaľ na potok a na dedinu. 

— Kúsoček syru . . . Vrane kdesi Boh poslal kúsoček syni^ • 
I odišiel som od kaštieľa tou istou cestou, po ktorej prišil* 

som sem prvý raz, lenže opačným poriadkom : najprv so dvora do 



iJii, pofiri (Icmie, potom po lipovej alleji . . Tu dohonil nid chlapec 
Uíiífal mi lístok: „ťoviíílala som všetko sestre^ a oua žitida^ aby 
pm tiíi rožlúiila s vami, — fiítal som. — Nemala som sily nahnevaí 
svojou noposliištiosfoiL Boh necli dá vAm šíastia^ odpusťte m í. 
eby ste vedelij ako iiiaíria n ja hoiko naiiekamo"^ 

ľôUim tma Víl jedľová alleja, nízvdlaDý plot* * . Na tom poli, 
de vti'dy kvitla í až a kríi^aly prepeliee, teraz brod íly kravy a sput- 
nané kone K4e-tLi na kopcoch jasno zelenely sa oí'jmioy. Triezve, 
lenné nastrojenie ovládal » ma, a ja hanbil som sa' za vMko, 
. Miuvoril som u Volčaninových^ a, ako prvej, bolo mi nudno 
/4Í Prijtiúc domov J paukladat som svoje veci a veíier odišiel do 
fotroliradu. 



Viac už nevidel som Volŕaninových, Akosi nedávno, idiic oa 

Kniií, našiel som vo vozni Bielokurova. Ako pretltým bol v pod- 

jtiivke o vo vj-Sívanej košeli a, ked spýtal som sa ho o zdraví, 

dlMivédiil : ,*/jjom so diia na deíl/* Rozhovorili sme sa. Majetok 

šľoj predal a kúpil iný, menší, na meno Lubovy Ivanovny. O Vol- 

í^niuovcoch hovoril dosí málo. Lytla, podía jeho slov, bývala, ako 

rwej, v Šelkovke a uŕila deti ; pomaly podarilo sa jej sobrať okolo 

ba krúžok sympatických jej ludi, ktorí utvorili mocnú partiu a 

poslednej zemskej volhe „srútili^ Bala^ina, ktorý dosial držal 

^* mkách celý okres. O Ženi Bielokurov povedal len toIkOj že ne- 

hjvala doma a bola nevedno kde. 

Už začínam zabúdať na dom s niezauínom a len niekedy, keJ 
m alebo čítam, zrazu nenazdajky príde mi na um tu zelené 
JFcOo v obloku, tu zvuk mojich krokov, ozývajúcich sa v poli nocou, 
nalubený, navracal som sa domov a trel si ruky od zimy* 
ešte zriirdkavejšie, v chvílkach^ ke<T mí>rí ma osamelosť a mi jo 
ukno, rozpomínam sa nejasne a pomaly sa mi pozdáva, že i na 
U n spomínajú, čakajú ma a že sa uvidíme... 
Misius, kde si V Preloí. B* š. 



--##» 



Z básní Jána Aranya. 

F ľekl ad á J I f ie^dosla v* 



Ráno a veóer. 

Rátl vidim ráno, keď 

n a j s k m prv v rc h o 1 k y to po Fn v é 

ožiari xlatý luc 

slnka, čo rodí sa vnove, 

a kraj sa vyjasní priam, 

barva mu, vnfia^ hlas ožijú sytc: 

kus ešte, daleko k úvraťam! 

Môj je deň, moje je žitie ! . , , 



334_ 

Večer, ach ! 

um i telo vo mdlobách; 
trudne duch sa domov vracia; 
rastie tieň . . . začínam báť sa. 
Cos' Jues získal, duchu, z púti, 
ostňom zajtra do perutí ? . . . 
Šťastný, aíc na dnes obzre sa ti 
lúč povedomia, úsmech zlatý! — 



Matiasova matka. 

Alžbeta Siládich 
lístok napísala; 
ľúbostných sĺz i doň 
plno naplakala. 

Synovi listok ten 
zvesť do mesta Prah)- 
radostnú nesie v smut 
za váženia prahy: 

'^Synček môj I nehni sa 
z mesta Prahy ; ja ťa 
vynianim. vymením 
sama /o zajatia. 

Za teba zaplatím 
fiatom, striebrom dajne ; 
na mysli níám ja tvv\i 
návrat neprestajne. 

Nehni sa. nouohoJ, 
mi\i ioviinak ľiiln-! 
Kt.^ syno:ií bi^io mi. 
■<L\' ta ;:<.".;.; -h-ii^ii* 

Písmo í > Matkv^vi 
; M : r: : : ; : :': .i d s k č ■. r. .: . 
v'^^ vi.i<::iyv*';'. i o '"v'* r., k. 



386^ 

»Ja, ja; mne sedem dni 
dosť, bárs moc ta krokov - 
»Láske mi srdca, ach, 
celých sedem rokov !« 

»Ja, ja; i s odvetou 
som tu do nedele - « 
»Láske mi srdca, ach, 
tri mesiace celé! 

Bože môj, prebože, 
čos' mi nedal kryla, 
aby som materskú 
túžbu dohonila ! ?« — 

A čierny, tuliti! 
havran trieli vtedy; 
na štíte Huňada 
podobný mu sedí. 

Spustil sa, shodil sa 
z búrky čierno-sinej, 
vychytil lístoček 
z ruky materinej. 

»Chytro sa za vtákom I. 
Odnímte mu!« Zápät 
uteká pohona, 
vtáka srazií, zlapať — 

Vtáka nie jedného, 
i sto množstvo zloví: 
ni chýni ni slychu 
po listonošovi. 

Do mraku honia ho 
darmo, v horách hoci; 
na okno vdovino 
ťuk-ťukl o polnoci. 

Kto klope ? čo klope ? 
Čierny havran I v jeho 
zobáku lístok však, 
či dač pc)dobncho. 

»Ccrvc«á pečať ním ; 
spôsob poskladania — : 
ó, čo ho písala, 
ruka požehnaná !<c 



336 

Totka Agnesa. 

Ballada. 

Totka Agnes* na potoku 
biele presteradlo perie; 
bielu plachtu, zkrvavenú 
plachtu prúd jej chyce-berie. 
Ó, milosrdný Otče! neopusf. 

Shlúknu sa ta uličníci: 
Totka, čo periete? — »Hach, tu 
vy? — cit, cite! Krv z kurčaťa 
zfafrila mi tenkú plachtu. « 
Ó, milosrdný a t. d. 

Súsedy sa sbehnú: Kde ti 
muž, Agneška? zahríač Tudí — 
»Stvorička, ved spí on v izbe I 
Neidzme dnu, bo sa zbudí.« 
Ó, milosrdný a t. d. 

Prijde hajdúch : Agnesa, hned 
do arreštu sober sa ty. 
»Joj, holúbku, jak ísC môžem, 
pokým flak ten nevypratý ! ?« 
(3, milosrdný a t d. 

Žalár v hĺbke: sotva v stave 
veň sa paprsk dopratať; och, 
vlas ten, toť, žalára slnce, 
jeho noc však plná mátoh 1 
O, milosrdný a t. d. 

Chúda, Agnesa v ten denne 
híadí lúč, sťa do oblôčka, 
hľadí stípkom, — lúč sa všetek 
do jedného vmiesti očka. 
Ó, milosrdný a t. d. 

Bo, ledaže odvráti sa, 
shon ju príšer v tanec vábi ; 
nech nie svetielce to malé, 
tak sa jej zdá : zblaznela ln\ 
O, milosrdný a t d. 

V tom však, čas uplynúc, závor 
temnice jej škripne v uši : 
Agnesa pred súdny dvor 
stane rúče, jak sa sluší. 
Ó, milosrdný a t. d. 



;m 



Kroj si sríadi, dbá na ručník, 
šata aby šumná riasa; 
vlasí tu-tam zhladí kader, 
nech nemyslia: pomiatla sa. 
C), milosrdný a t. J. 

Ako vkročí: zelený stôl, 
u ňho vážni páni starí; 
s ľútosťou ju obzerajú, 
bez hnevu, bez chmury v tvári. 
(), milosrdný a t. d. 

»Zenička, čos' zrobila? Hriech 
hrozný, ťažká obžaloba! 
Páchate! sám, hla, tvoj frajer, 
vyznal, že ste vinní oba. 
Ó, milosrdný a t. d. 

On odvisnc zajtra, on, čo 
zabil tvojho muža; tebe 
do smrti však prijde pykať 
v rabstve o vode i chlebe. « 
O, milosrdný a t. d. 

Zobzerá sa Agnes', zvcdeť 
chtiac, či vládze smysly zccla? 
Čuje hlas, rozumie slovám, 
a kým to zná: »nczblaznela<' . 
O, milosrdný a t. d. 

No čo o mužovi riekli, 
reč to taká divo-pustá; 
len to jasné jej, že ju 
domov viacej neprepustia. 
O, milosrdný a t. d. 

Nuž, nariekať počne, fikať, 
slzy lejúc rovno píute : 
s lalie tak prší rosa, 
vodné perly s kriel labute. 
O, milosrdný a t. d. 

»VeIkomožní páni ! majte 
Boha v srdci — na mňa zrenia : 
doma práce moc, nemôžem 
vám tu sedeť zatvorená. 
( ), milosrdný a t. d. 



22 



V postelncj tkvie škvrna plachte, 
musím krv tú vybrať hľacleť : 
juj, nech by tíim brud ten zostal, 
kde by som sa musela dieť!?« 
O, milosrdný a t. d 

Jeden na druhého pozrú 
sudcovia, očujúc taký 
ponos. Ticho. Ústa mlčia, 
iba čo hlasujú zraky. 
( », milosrdný a t. (f. 

»I)omov chod, úbohá žena! 
Vybiel plachtu zkrvavelú ; 
domov icf, Hoh daj ti sily 
a milosti k tomu dielu.« 
( ), milosrdný a t. d. 

A A«;nesa na potoku 
presteradlo znovu perie ; 
bielu plachtu, čistú plachtu 
náhly prúd jej chyce-berie. 
O, milosrdný a t. d. 

l^o nadarmo plátno čisté, 
krvi znak v ňom celkom bledý : 
jXgnesa lio vždy zrie ešte, 
práve tak, jak -t* j/()i7 vtcdw 
O, milosrdný a t. d. 

Od svitu do mraku stáva 
vo vode u stolca : prudký 
tok jej kudli chvejnú tôúu, 
bludár vetrík vi asi skrutky. 
( ), milosnhiý a t. d. 

Za mesačných noci vse, keif 
v rančoch vody luna íska : 
s pleskom zaostávajúcim 
biely piest jej vo svet blýska. 
( ). milosrdný a t. c f. 

Tak to ide s roka na rok, 
v zime v lete, bez spočinú; 
svieža tvár jej škrie úpekom, 
kolienka jej mrazom sinú. 
( >, milosrdnv a t. (í. 



aa9 

Šedivejú chlpy vlasi, 
vrané raz, sťa eben vlásky; 
na hladkom sa obličaji 
potvorné sberkajú vrásky. 
O, milosrdný a t d. 

A Agnesa na potoku 
vetcliý strap svoj perie, perie 
Z bielej plachty rusliny jej 
divoký prúd chváce-berie. 
Ó, milosrdný Otče! neopusť. 



Osirelý chlapec. 

Pod oblokom dlie sirota v plači, 
nevesta sa v izbe baviť ráči. 
»Mamo, mamo! zima mi tu, 
pusťte dnu, 
pusťte dnu.« 
»Počkaj, črviak . . . vyjdem len na 
podstenu l« 

Mladá žena ohník blkom zažne, 
praží na ňom pampúšiky sňažné. 
) Mamo, mamo ! vpusťte ma už, 
jedol bych, 
jedol bych.« 
»Len i tohto skryť skôr do hrúd 
studených !« 

Chlapec, sirota, v tme — zticha fiká; 
vdovica v smiech v lone záletníka — 
»Mamo, mamo! neviem, čo to 
za úkaz, 
za úkaz; 
bojím sa, juj! — nože svetla 
nezahas !« 

Na cmiteri otec siroty ti 
zrazu plachtu, zasteradlo vzchytí. 
»Mamo, pre Boha! mi budtc 
anjelom, 
anjelom ! 
Aha, ide môj tatíček 
vo bielom . . . « 



.^0 

Vyšla macocha, na ústich s penou : 
tnic pastorka žínkou namočenou. 

^Neubližuj, mrcha š ! 

sirote, 
sirote: — 
Život jej ti draho prijde 
v živote. 

Na cmiteri môj tichučký dom je, 
lepšie bude so mnou mu v tom dume ; 
pojimam ho za ručičku 
domov dom\ 
domov dom': 
nik nezachocl mi tak s mojím 
synáčkom I« 

A nevesta v košeli pod v nohy; 
zná ju obec, i v okolí mnohí: 
na cmiteri schodí hroby — 
hrôbiky, 
hrôbiky. 
Chudinku polutuj, Bože 
veliký ! 



-•♦^^ 



Sirota zo slovenskej dediny. 

Od Jozefa Podhradského. 

A sirota s funebrálom — 
v oku slza, ruky lomí — 
zašla v nebo a tam našla 
reťazmi sviazané hromy. 

Hromy v nebi nevidely, 
kedy mrká, kedy svitne, 
sirota im otvorila 
oblôčky tmou pozakr)'té. 

V tých nebeských dvoroch zlatých 
sirota je velkým pánom — 
neprišlo sem ešte nikda 
zemské dieťa s funebrálom. 

Ak do bielych Božích dvorov 
hlasy z funcbrála stihnú, 
stihnú z Tatier, kde i kosák 
večne spieva Jeho hymnu. 



341 

Videl Boh devušku túžnu, 
jak v doline trávu brala, 
i žnice, ke<í jačmeň žaly, 
že spievajú z funebrála. 

Jak zazrel ten cintor živý, 
Boh vykreše tu z oblaka — 
aby spravil tam pc riadok, 
hnecl jedného hrom-kozáka. 

Vyrútia sa hromy dive, 
sirota ich rozviazala, 
počnú búchať, ked v Karpatoch 
čulý spievať z funebrála. 

Mračná v strelách hned zhorely, 
rozletel sa čierny oblak, 
dúha Tatry zakrýdlila, — 
veľkej Božej milosti znak. 

-M* ■ ■ 

Žalm slovenskej ženy. 

Od Jozefa PodhradskéJw 

Tebe spievam, ó Jehovah! 

slávu trojakú: 
Daj osvety nám s Golgoty — 

abo nijakú. 

Bez modlitby lúče z Boha 
v srdci ked zblednú, 

prehráš v hrudi v borbe s telom 
bitku nie jednu. 

Na bojišti vo hmlách duše 

regimenty dva, 
dušička tu s časom bije 

bitku života. 

Súper Boží zháša v duši 

lútosť u svitu; 
hriechom stavinku otvorí 

hned pausa citu. 

Hrozná v duši ľútosť hluchá I 

Slzám sa smeje; 
svetlu bráni a tmu hustú 

v rode ti seje. 



34Ž 

Nepočuje v Tatrách svätých 

za svetlom žalmy; 
ó, Adonai! útrpnosti 

k dedinám daj mi! 

Kedyže sa zjaví našich 

nádej bohatier 
osvobodif nesvobodné 

dedinky Tatier? 

Nestavajte miest velikých, 

tam Boh umiera; 
v dedine sa rodil Kristus, 

rodila viera. 

Po dedinkách pálte lampy, 

dajte vedomia: 
ony budú nie shon velmiest, 

hviezdičky roda. 

Vyber dušu, mechurinku, 

rybám z tela von, 
nevznesú sa k površine 

nikda zo dna hor. 

Hľaď len Tatry prácechtivej 

rodinku biednu: 
celá dedina už doji 

kravičku jednu. 

Všetko vzali, i Maticu — 

červík v nej ryje, 
i šlabikár, ten zlatý kľúč, 

duch poesie. 

Závidia nám ešte i hlas 

našej citary, 
i sláviček Tatry jeden 

už bol v žalári . . . 

A siroty s pusty divej 

kto osvobodí? 
Ach, Bože môj, nač' sa Slovák 

na svet narodí ! 

Nechcela bych slniečkom byť, 

ni anjel v zorách, 
videť, jak zúfalec besnie 

v našich útrobách. 



34^ 

V živých ranách, v živom tele, 
sa v nás rozhostil . . . 

Eli! I Eli! prečo si nás 
takto opustil?! 



Počiatky královstva Uhrov. 

Napísal Fr. F. Sasinék, 

U. 
Knieža Vladisláv. 

Deje po smrti nadkniežafa Gesu (24. apr. 997) sú také za- 
motané, prekrútené a (bez pochyby z ohladu na dejstvovavšie osoby) 
zamlčované, že je temer nemožno vymotaf sa z toho labyrintu. Náš 
človek povedal by, že naše legendy a kroniky tak sa majú okolo 
historickej pravdy, ako mačky okolo horúcej kaše. Pokúsim sa predsa 
rozlúštiť túto záhadu. 

O dejoch po smrti Gesovej najstaršiu zprávu podáva nám di- 
plom SV. Štefana, r. l(K)l daný kláštoru sv. Martina na Pannon- 
skom vrchu. Stojí v ňom toto: „Ingruente namque bellorum tem- 
pestate, qua inter Theotonicos et Ungaros seditio maxima excre- 
verat, pracipueque cum civilis belli ruina ungerer, volente comitatu 
(luodaui nomine Sumigiense paterna me sede repellere, quid fluctu- 
anti anÍHio consilii darem . . . astantibus ducibus, videlicet Poznane, 
Cuntio, Orchio, votum vovi sancto Martino/ Je to dosf nejasná 
zpráva, predsa však viac uám hovorí, než naše legendy a kroniky ; 
je v nej reč: 

a) o domácej vojne medzi Nemci, ktorí boli na strane sv. Šte- 
fana, a Uhry, ktorí sa chopili zbrane proti nemu : teda nie o vojne 
proti zahraničnému nepriateľovi. 

b) Išlo o svrženie sv. Štefana s nadkniežatského stolca, ktorý 
si on po smrti otcovej osoboval: teda bola to domáca vojna poli- 
tická o stolec nadkniežatský. 

c) Vodcovia vojska Štefanovho boli Poznaň, Cunt a Orchius. 
Sú to Nemci: Paznan a Hunt; okrem toho Vencellinus •). 

d) Neudáva sa meno toho, ktorý sa dal do vojny proti sv. 
Štefanovi; hovorí sa len, že to bola Šumavská (comitatus Sumi- 
giensis). Ja myslím, že meno jeho zamlčané je zo šetrnosti. 

Pohliadneme-li na už podaný rodostrom*), zbadáme, že po 
smrti Gesovej mal sa stať Michal velekniežaťom. Pravdepodobné je, 
že Michal r. 997 nebol už medzi živými : teda velekniežatstvo malo 
prejsť na Vladislava, strýca Štefanovho. Vladisláv, dosavád „údolné 
knieža" v pannonskej Sclavinii^i, osobuj úc si právo na velekniežat- 
stvo, chopil sa zbrane, by Štefana srútil s velekniežatského stolca 



*) Chron. Budcnse ap. Podhraczky, pajjc. 48. 
*j Slovenské PohFady 1907, str. 258. 
*) Slovenské Pohľ»idy 1907, str. 258. 



S44 

(de pateroa sede); Štefan však nemal chuti by{ degradovaným na 
„údelné kniežatstvo** ; chopil sa tiež zbrane proti Vladislavovi, opie- 
rajúc sa na pomoc nemeckú. 

Pokladám to za prirodzené, že Uhri stáli pri Vladislavovi, aby 
zachránili neodvislosť Uhrov od Nemcov, do náručia ktorých dostal 
sa Štefan ; pri Štefanovi stáli Nemci, ktorí pri svojej „Drang nach 
Osteň** politike kojili sa nádejou, že Pannoniu podrobia cisárstvu 
západnému. 

Že Vladisláv zaoberal sa už predtým politikou proti nemeckou, 
dá sa tušif z toho, že už okolo r. 963 vyjednával s pápežom Jánom 
II. (955 — 964) o únii s Apoštolskou stolicou*), ako i s Carihraílora 
o titul královský *) ; západný cisár Otto, velký protivník pápeža, však 
prekaziť úmysly jeho sa usiloval. Poslov pápežových dal lapiť a 
uväzniť v Kapui •*), pápeža svrhol s Apoštolskej stolice a posadil 
na ňu Benedikta V. (964—965.) 

Čo sa stalo s pápežskýnii posly, v Kapui uväznenými? Čo sa 
stalo s tým titulom královským? Na tieto otázky dať bezpečnú 
odpoved nevládzem; je mi však pravdepodobné i jedno i druhé. 
Zachej, pre pannonských Uhrov skrze pápeža Jána vysvätený biskup, 
usadil sa asi vo Vespríme, a tak bola v pannonskej Sclavinii dvo- 
jaká cirkev: jedna spojená s Carihradom^), druhá s Rímom*). No- 
sil-li Vladisláv názov cára, (ili krála so sídlom v Stolnom Bele- 
hrade '), bolo to znakom, že sa pridal k východnému cisárstvu ^") 

*) Salecuín, nutioue Bulgarum, educatione Hungarum, domini papae 
familiarissimnm, et Zuchaeum. viruni rei^robatuín, divinaruni atque hama- 
nanim inscium literarutn, a domino papa episcopum noviter consecratoin 
et Hungarís ad praedicandum, ut super nos (Teutonicos) irraant, desti- 
natum. Lnitprandus. Bol to biskup pravoslávny a preto po prístúpeni 
k únii s Riniom znovu (noviter) za biskupa katolícke slovanského (gU- 
golskébo) vysvätený. Že pravoslávni biskupi bývali od latinov znovu 
vysviacaní, o tom svedči Lé Quiu : Oriens christianus III png. 792. §. XI. 

^) Tak boli učinili i ))otom králi Bela I. a Gesa I. Parlamentár. 
Wien, 1888. Nr. 23. S. 4-6. 

«) HefelcT Conciliengeschichte IV. 610. 

'; Pravoslávny arcibiskup býval v Ostrihome. Slovenské Pohľady 

1906, str. 158. Pravoslávni basiliáni boli vo Vyšehrade. Tovaryšstvo III, 
42. O pravoslávnom Bulčovi, predchodcovi Vladislava, reč bola na str. 233. 

*/ Srov. Monita s. Stephani ad filiurn Emericum. Slovenské Pohfady 

1907, str. 96. Až sv. Vladisláv snažil sa uviesť montekassínskych bene- 
diktínov latinského obradu do Uhorska. Slov. Pohl. 1905, str. 545. 
Tovar} šstvo III, 41 — 43. 

^) Convocatis ergo ad se Andraea, Bela et Leventa, filiis Zirladislai 
(Cár Vladisláv). Šimon de Keza. U Srbov miesto kráf užívalo a ožíva 
sa i výraz cár. Tak za doby kráfa Ferdinanda Čierny Ivan, pohlavár 
Srbov, menovaný bol cárom. Je to skrátenina názvu ca(esa)r. 

Menoval-li sa cárom, mal i svoj Velehrad, čili Belehrad. Že by bol 
tengší Stolný Belehrad vzal pôvod cd sv. Štefana, nie je pravda. Tento 
ho nž n. I šiel v P^mnonii, ked ju bol odňul cárovi Vladislavovi. 

'®; ConsUntinus Porf. ap. Migne XIII, 179. Východní (carihradskí) 



34ä 



p iíápiiiliiý i.jsar * Ht** ťhcel [)reka/J( i jediio i druhé, zfskav sv. 
teíitna laUti^ki'mu nliiwdu a /.asadiv sa o tu. aby obdržal i titul 
rála^'K íiíib'/ajur.ťiiD ovšerii k západnému cisárstvu. Ivto tak ue- 
íinil^ aelKíl Nŕíiuunn kn'sfari, ale pohííu- Tak sft staio, že prepiati 
imcL ak* É i naňe legtmdy a kroniky, i tamtýrli slovanských kré- 
mov prezývali ptíhaiinii, ponevii^' pri bohodlužbácb nemodlili sn. 
*nteľ noster"; ale „OtŕH'naš". 

J. Tiiľóczí. ktorý dopi no val kiomku Siuíona Ke^ti (r, 1282), 

to dodal, že t*^ij [antivuík äv, Stt*fíma rhcel si neKákonite vziaí 

*£fi vdovftc) Adtdhrtidu, vdovu \m Jasovi, inatku tu sv. Šteíami» 

la švagrinú í^vojUi za manželku, ai*y tým spôsobom siiaduejSio 

*mo!iol m vtĺlekincžatstva, kt^i nm kráľovstva patniinuského. (Ji 

il na duchu slepý, keď nezbadal, že to padá len na Vladislava, 

tľýca Štidduovho? Naňo kroniky menujii ho aĺcť kniežaťom Su- 

lavska (ducenr Sumigiii, alo boli slepí ^poziiaí, ^.e tým kniežaíoín 

^1 p láve )ml len Vladisláv^ ntrýc s v, Stetkna. Či z nevedomosti 

íebti Ä tendenrie dávajú mu meno Oupau^ a madarskí dejezpytci 

ítajú ho Koppiíoy- No, ako kuieža Šumavská, bol i županom župy 

|Utiinväkej (comitatus Sumigiensis), a Gupan nenie uit iného, ako 

rnlikou písané Tyiiau (Supan). 

Šimon KeKa píSe, že Ilunt a Pazuan rytierskym spôsobom 
Msali SV, Stťťana mečom pri rioke Hroiio: ako pri Hrone, ktorý 
Qa lavej strane Dunaja, na našom Slovensku, kde do r, 990 bol 
sský Oldrich lideJným kniežaťom? Malo by to aký-taký smysel, 
eby sa to bolo dialo pri Ostrihome, ktorý laží naproti ústiu Hrona 
*lo Dumija a ti Nemcov snád už vtedy nosil meno Gran *'^). 

Kde bokí rus^hudná bitka, temer nemožno rozhodnúí, poneváč 
äinožno lozhodnúÉ ani to, kde bola hrautai územia medzi Štefanom 
^ Vladii^ Javom v pannonskej Sclavinii* Uartvik a meuáia legenda 
W^u. že sa tá bitka stala pri Vesprfme, kde bol vchod do kniežat- 
stva Vladislavovlm (ubi ducalis accesus conversatio habebatur). Sú 
^ íllová velmi nejasné, a ten dobývaný hmd hraničný — tak sa 
'^i zdá — nazýva sa anticipaudo Vesprímom ^^). Pravdepodobné 



^^fu äko oadpaaovuíd, tiosili korunu zatvoreuú (hore ^asklepená), knie- 
^^Čotn xabľaniŕným dávali váak korunu otvorená (hore a e^ask lepenú), 
*®ó|jlnú, ako krátom rirkeviic i politicky cisárovi podriadeným. Uborská 
■^^irnua, ktorú Gesa L obdržal z Carihradu ako krá! pravoslávny (pistos 
krai^^j^ j^ pôvodaú lakÄ otvoreuát Až poíidejMe bola zatvoreuoa, bore 
^^phiennu zlufrikaaú inej akcjäi koruay« ktorú beK^ákladiie pokladäjjn 
*^ korunu pápežuni Silvestrom I L s v. Štťfanovi udelenú. Srov, môj hlo- 
Jenský Letopis 1. 3 atď. 

'^) Bíelowski; Mon- Pol I, 264. 

'^) Arnolílus, pokraéovfttcl Helmolda: na r, 1189 píše: Cuta autem 
•iftihitis Imperatoí' i u livitatem veuisset, qaae Gran dicitur, uuae Uiiga- 
<^tnini esl melropolis* 

^*) V diplome SV. Štefuna, danom pannonsko-sv.-n»artínskénm klá- 
štoru, spouiíiin ísa len biskup ťbrämu %s\ Michala, ktorý protestoval proti 
díírovfiuiií dcsiatkoť toniuže kláštoru. Tým biskupom predsvätoštefaníikým 
bt>l %$i ZacheJ. (Srov. vyšiie notu 4.) Možno, že sídlo jeho holo v meste, 



je, že Itígiíiiily a krooikj' pozdejAi obvod pa&noESkej SdÄrioie išvŕ 
IDávsIui) immiesly do duby íjv, Štefana, 

Vjŕsledok vojny bol im, že Vladisláv vykrvácÄl ua hujiálíf ^^ 
te by bol 8%% Štefati (ako vyx>ráva Tmoczí) dal roíÄivrtif a P*^ 
Piiuioiiii rojsptýliť mŕtvolu jeho, to uezoáni srovaaf ani s niádro- 
ston a » jemným citom jeho ani s nast4ilýn}i okolnosťamL Sv, ŠteťM 
níekfi niierail svojo horíivosí za latinský obrad a ponechá] -" ^^^^ 

ako bol m Vladislava, ale i synov tohot<í (Líelu, Aadreja a '^^ 

objal s láskou, ako svojich bra tancov. Požailovala to polttikn^ a* b y 
si získal Ulirov, ktorí boli pod zástavou Vladislavii; a imSe legaodj 
a kroniky neposkytujú česť ani s v. Stefauavi, aui pravde histoiicIaC^i' 
keď mu podiítrkujú upotrebovanie krutých prostriedkov k poki^es^* 
neuiu (?) pohanov^ ktorýi^h toho času v Paueouií tic?bokK 

Ján Taróczi k tej svojej pravde nepodobnej vyprávke do J^' 
i to, že čiastky roí^tvitenej mŕtvoly tíjhu Župana (Vladislava) «J*y^ 
zavesiť na bránu v Oätrihome, Vfspríuie, Rábe a v Erdeli, S^t 
ktorí pod Erdelom rozumia Erdély (Transilvaniu), Ako to uver* i'" 
Vš:ik SV, Štefan až potom (r. Í002\ opanoval Thorsko jSilvani^*'^' 
na la vej strane Dunaja, a Zauhorsko tZagoria, TransSilvaniai ^ 
pod králoni Kolomanom li !114> prišlo pod uhorskú korunu. ^^^ 
negát Turócn premenil ^^ Šumavsko (Suuii^'ium) na ir** 

diarské Erdély; lebo slov.i ma je madarské erdó. 

Všetky okolnosti na to poukazujú, že siroty po Vladialav***^ 
ponechané boly v pannooskom kniežatstve otcovskom ^*)^ uel:»5*'í 
Tšak v královskom dvorci s v. Štefana. Odtiaf ich na sklonku svť^jl* ■' 
života povolal k sebe a radil im, aby sa spasily útekom z krajiny ^^'* 
by nezalkusily taký smutný osud, aký zakúsil ich bratanec v Ni^;'^ 
Vaši K kti^rémn <jfizela, vládobažná nemčúj^ka man^lka s v. Stef^^^' 
dala ^ákernlckym &|H>soboin vylúpi ŕ oči. 

Z týchže okolnosti vysvitá i to^ že i na sklonku života ^^ 
Štefana boly v krajine také pomery, aké boly na poť" iatku jeho 3^^ 
oovania. Holý v krajine dve strany, strana Uhrov a strana N>m*^|^* 
a nemíúrov, ktorí boli za Petra, Rozhodnúc sa malo: ci Peter, al^*^^^*' 



jeiien zo synov nebohého Vladislava má sa íiUŕ králoui. Str— -^ 
nemecká mala prevahu : teda sv, ätefan, na smrtelnej posteli ufc*"^^ 

dfa svojho vbstoeho drievneho mena nám ne^Dimoui, ktoré púiÁi^J ^ 
dTtt íTiena kníejfcafa Bezprema (vidí rodostroio, uóia 2 J obdržalo m^^** 
llejípnui (WluzpÍ: tVni Arp. lont. Vli 51i. (>5. an. 1238), NVespr^^ 
(Ih I, 31, an. 1086 L Kpiscopos Vc^priiuiciisis ŕíUi sa r. 1092 (Ib- J 
38; V K 7il). Ťažko je mi uvcríf. ýe Hy iuy. sf, §tí;f;inoiii risiaiiovc^'*-^ 
hisktip. ktorý sotva sa xnhrial na respríiusliom sfold, Ut>l prolcsli?*'^ 
(lioti SV. átcŕatiovi. Ťaíko mi uvcrif i ti^, le bv hol sv. Siefau tak ostr^ 
v diplome r. 1001 vystiípit proti taktmu hÍí^k^|tovt, ktor^ mu bol i^ttT 
gmta pcrstii^a, ked bo bol u^it^Dovíl /a hi&kupa. 

**) šojuavsko okolc* íínktíŕiííkej iuuiy (okolo Bakoai^ého lesa), ptai 
a tM Sftlou. cnie tiiho bolo kuieiatslfom. Slov ľnhrady líí*»6> str. 7 
ChrŕMu Jluclťiiíic ap. IVdliriczky, pag. <i4 rnro n. 2* el 4. 

**) ťhron, Budrnse ap. PofiUrai^íky, pánt. 72. lam tictta 8, 



1 



íssiinl iného pTíištríedkii, leda bmtaticom svojim (BeloTi, 
i íl Levťínovi) ľatii(, aby útekum z krajiny ušli uebozpe- 
istvu, ktorti ohrozovalo ich so strany Gizely, manželky Štefanovej^ 
Švagra Štefanovho 



111. 

Knieža Michal. 

Ako sme videli na rodostrome prvých Arpadovcov, druhý syn 
tiaťIknJBžata Taxisa bol Michal*^); a svojím skúmaním prišiel som 
Ufe tfitiiu pozuaniUj že i on musel mar svoje „údeloé kniežatstvo^ ; 
|V:iiixe: bol-li Gesa uadkuiežaťoni v punnoní^kej Mol*síj '% Vladisláv 
^^ pafinonskej Sclavinii ***», Michnl musel maí svoje ^údolné knie- 
' šatstvo'* na lavom brehu Líniiaja^ t. j. v Uhorsku, menovite v Dol- 
ttoiii, íilí CíerDom Uliorsku (na FotiŕlK Ačkolvek toto nedá sa tajií, 
^ Jsa dosavíídne naSe dejepisy tak mlí-la o ňom, ako by bol zmizol 
pTári zeme. Kde je toho príčina? Pokúsim sa o roisluätenie i tejto 
*iady. 

ÄrpAd 30 svojíiii bulharským a kozarským hidora pôvodne osadil 

na Potisí, ŕili v Čiernom Uhorsku '^), raedzi tamnými Slovenmi '^^^) \ 

preto, ako títo nosili i geografické meno Čiernych Uhrov, tak i 

rpádoYi Bulhari a Kozadi osád i vší sa v Čiernom Uhorsku, pome- 

HhbÍ boli Čiernymi Uhry^^). 

Ketl Arpád n 896^ vyzvaný od pannoDských Slovanov -'), s fiiaŕít- 

*u Čiernych Ubrov preSiel na pravú stranu Dunaja a opanoval 

Äňnonskú Sclaviniu^ potom vSak \\\ 002) i pannonskú Moeaiu až 

Pí> Enžu ^*), U na Potisí pozostulí mali svoje dejiny, odchylné od 

^cb, ktori v pannonskej Moesii dostali sa na povrch. 

Pravda, dejepis Uhorska 10. storočia zahalený je hustou tmou, 
Isa véak povianoslou dejexpytcov je, nakolko možno^ prerazií jn. 



**^) Sioveijské Pohrady 1907, str. 268. 

»') Síovenskó Pohfady 1907, str. 269. 

t**J Slovenské Pohľady 1907, stn 259. 

^^) Ulteriora vero, quae omnia a Turcis habitantur, coguomina nune 
^bent a fluminibua , « * Timeses , , . Tutes , . . Moreses . . . Crisus . . . 
^lUa, Const. Porph. ap. Mii^ue GXIII, 323. 

^^\ Šli Ugri čierni mimo Ivijow. . , prepravili aa prez gory veľké,. . 
počali vojovaí so íijdcimi tu Valaiihmi a Slovenmi,*. Valachov vy- 
l^avM a zaajiivsi tú jiejn. sedeli so Sloventai, podmanivše ich sebe. 
gestor ap. DielowKki Moiu Poi. Hist. I 508 a 56H, 

*'j Nestor Uulharov a Kozarov, ktorých priviedol Arpád na Potisie, 
pitidpaudo menuje Uhry. práve tok činí i legenda pannorutia (c. 16), 
^í'nujnr Arpáda krátom uhorským. 

'*) Ipsi iSlavij l'tiiíaronim rioa modícam multitudíaem ad se suai- 
'^loiii et more eorum ľa()ita siiorum p^tíidúťíirMimmrum penitus dc- 
tlfairterijni el ííuper uoíí Christianos immííioruut Epíst episc. Bavarioram 
íiOO. 
^ Slovenské ľ<ihrady 190fi. str, 794; ]9U7, slr. 95. 



m 



Nesmieme si predBtavovat Uhorsko ako monarchiíitické, ale »k'> 
tnuiiivirdtske, zák^ajúce i uadkniežatstva a dvoch lidelných kfií«^ 
tatetví. 

Takým údeíným kiiiežatfttvuiii IhíIo í Čierne Uhorsko^ äli P<** 
tisie, o ktorom je tu reí, 

Kniga Stepennaja z r, 967 píše, že o. i\ 948 Rusom poplíittii 
boli I Bieli Ohri, ako i Bulhari a Ivozari ua Dunaji -^}: teda v ŕíiar'; 
noín inioľsku, £ili ua Potisí^'). Pray a jeho stupeu^i ^íavrhujii tň 
/.právu, ah* len |>roto, poneváč m protiv! ich raoiiarchistickým ni»- 
(ľarskýni poiuýleným ideálom ; ja však ju vJaŕ.ne prijímaní^ pone víi^ 
sa shoduje s ohje^ktivnou pravdou historiťkou. Ved i dhi s vedec- 1- v ä 
cis. Konštantína Porf. ua lavoj straue Dunaja Kývali nad Viiboti* 
HííjH Horvati, ^ili Bieli Uhri^':), na ]*otjsí však Ärpádovskl Ko^a^ri 
a Bulhari niahomedííuskj, ľíU Turci ^'). 

Porovnáme-li temer siUasne svedectvjl, ktoré nsSm Kni^a St^ 
peuíiaja a cis, Konst PorL podávaiú, musíme u^nat, že tých, ttt*^' 
rých kni^m Steponnaja menuje Bumarmij cis. Koust. Poií men^ij' 
Turci: teda Bulhari a Turci boli jedným a tým istým núrodotu 
lebo 

Bulhari -* Kozan, 
Kozari — Turci 

Bulhari := Turei. 

Darmo maďarskí dejepisci si uamýSfajú, že cis. Konst. porC 
pod Turci rozumel MacFarov (PeCencov a Kumánov), ^ 

Rozlúštiť mi treba otázku : Kedy pntisskí výbojní Bulhari pirí^^f 
pod vládu ruskú? Na túto otázku Kniga Stepeunaja nedáva urfei^^^J 
odpovedi. 8tať sa to muselo medzi r. 948 a 967* 

Dokiaľ potisskí Bulhari boli Turkami, ŕili uiahomedáumi "^ í' 
páchali lupičské útoky ua poddunajských pokresťaneuých Buíhaľ^^^ 
ba i na Byzantíncov; potom však^ keJ knieža potisských Bullift^^^ 
(Termatz) bol prijal krst v Carihrade, nastal mier na doluom ť*^* 
naji--^). Ked po smrti Termatza {r. 955) nástupcom jeho stal ^ 
Michal Taxisovič, tento bol v pnatelskýcli pomeroch s poddur»^J 
skými Bulharmi, natotko, že títo prepú^&li ich i tez svoju kraji <^^ 

^*) Vidz moje Dejiny počiatkov terajšieho Uhorsko* V SkftJÍ^^' 
1866, str 85. n, 

'^) Boli*h Bieli Uhri na ľavej strane Dunaja {v terujšyni liomOf^ 
Uhorsku). Bulhari a Kozarí, ako ich susedia, bývali v Dohioni Temjioi^ 
Uhorsku u a la v ej s tni a e Dunaja: leda v Čiernom Uhorsku, čili na Potisí* 

*fi) Const Porf, ap. Bielowski: Mon. Pol Hist. I, 23, n, 

^^) Srov. vyáe aétu \ih 

^^) Že privTi^.encov M ab o med a nazývali Turkami, to dokazoviit 
by Kbyí-oíoé. Že Bulhari skutoŕue vo svojej pôvodnej domovine boli 
vržencBmi Mahomeda, o lom nám svedčí Fredegarius S/ Grug. Tai 
ap. Migne LXXI, 647, 

'^) Slovenské Pohíady lUl>7» str. 233* 




349 

kc(I sa dávali na lupičský pochod proti Carihradu. N«48ledkoiii toho 
cisár Nikefor (963 — 9(59) požiadal ruského Svätoslava, aby pokoril 
i potisských i poddunajských Bulharov. Svätoslav to učinil, ale po- 
korených podržal pod svojou vládou. S tým nebol ovšem spokojný 
Nikeforov nástupca Ján Zemisces (969 — 975) a, majúc na pomoc 
i pannonských Uhrov***), zahnal Svätoslava z poddunajského Bul- 
harska. Keď tento vracal sa do Ruska, Pečenci číhali naňho u rieky 
Dnepra a (r. 972) porazili ho tak, že padol na bojišti, a jeho vodca 
Svjeneld len s pozostalou čiastkou vojska vrátil sa do Ruska ^' j. 

Katastrofa, ktorá zastihla Svätoslava, bola na prospech Micha- 
lovi ; lebo vyviazol zpod vlády ruskej a potom panoval temer samo- 
statne až do svojej smrti. Kedy umrel, nedá sa určif; to je však 
pravdepodobné, že umrel pred svojím starším bratom, Gesom (1997); 
lebo ináč bolo by nadkniežatstvo naňho pripadlo, nie na jeho mlad- 
šieho brata Vladislava '*). Nástupcom stal sa jeho syn Basil, ktorý 
podobne kniežačil temer samostatne, ako jeho otec, nezamiešajúc sa 
do vojny, ktorá zúrila medzi cárom Vladislavom a sv. Štefanom '^). 

Ked Štefan bol porazil cára Vladislava a opanoval Pannoniu, 
dal sa korunovat za krála Uhrov. K týmto ovšem náležali i po- 
tisskí Čierni Uhri: teda i týchto chcel podrobiť svojej rímsko- 
katolíckej kráľovskej korune. Basil sa tomu protivil, tak že sv. 
Štefan r. 1002 prekročil Dunaj, aby sa zmocnil Bulharov a Slo- 
vanov na Potisí^*). Šťastena priala Štefanovi; porazil Basila, ba 
zajatého odvliekol do Pannonie. 



'^) V sboreninách hradu ostrihomského nájdený bol peniaz cisára 
Jána Zemiska. Mathes : Descriptio arcis Strigoniensis pag. 88. tab XIII. C. 

*^) Vidz moje Dejiny počiatkov terajšieho Uhorslia str. 84 86. 
Miesto Maďarov však treba tam rozumeť Čiernych Uhrov^ čili Bulharov 
potisských. 

^*) Slovenské Pohrady 1907, str. 258. 

") Slovenské Pohlady 1907, str. 260. 

^*) Maďarskí dejepisci, majúci už za tej doby Maďarov na mysli, 
nevedia nájsť miesto pre tých Bulharov a Slovanov, proti ktorým sv. 
Štefan bojoval; my však už vieme, že to boli Bulhari a Slovania na 
Potisí, čili v Čiernom Uhorsku. — Naše kroniky z jednej vojny činia 
dve: jednu r. 1002, druhú r. 1003. Tú prvú kladú do Transsilvanie; 
ale o tejto nemôže byť ani reči, poneváč Transilvania ešte r. 1030 bola 
samostatná, majúc knieža Achtuma (Slovenský Letopis 1880 str. 15 j, 
ba ešte i r. 1111 Merkura (Fejórpataki : Kálmán király oklevelei. Bnda- 
pest, 1892, pag. 44). Ja myslím, že ton, ktorý tú zprávu z nejakého 
kódexu vypisoval, premenil text. Kronika budínska vraví : qui (G} ulu) . . . 
tunc temporís tocius Transilvani regni gubcrnacula possidebat (Chron. 
Bnd. ap. Podhraczky pag. 65). Mal však napísať : qui trans (Daiiubium) 
Silvani regni (Horského, čili Uhorského kniežatstva) gubernacula possi- 
debat. Do cela správne písal o tom Adamus Chabanensis: Stephanus 
etiam rex Vngarie bello appetens Vngriam nigram, tam vi, quam timorc 
et amore ad fidem veritatis totam illam terram convertere meruit. Tá 
Ungria Nigra (Čierne Uhorsko) neležala v Trans-Silvanii, ale na Potisí. — 



BÔO 



Tým určením bojiéťa čierno- uhorského eôtt* som íieioísluMii 
vSetky záhaily, ktoré s tou vnjuou spojené sii, a síce : 

ft) Kronika hildesheiumkíi pfäe: Stephanus, rex Vngarie, tiiip*>í 
avuijťulmii siaím^ regeui Julum, cum exardtu veuit Ditumr: Procuu 
senior avurirulUH re^is pnnuoniĽi. Kmuikži bmlluskíi: Beatus Stť- 
phanus... bellnui gestsit contia pľoavuuculum suum, uoniine Uy *i^ä 
ľoxieuRvli w\ lodostroiii prvýe.li Arpádovco? ^^|, viclíaie^ že ÍKat^aí** 
com lavuijculiiH) sv. Štťl;uía bol Basil, tWí Vazil (VíizuU. Že Hn^' 
uika budliiska meauje ho iifommnndH^, to si padelatef (íal3ilif^:fítto*'^ 
dojepisu ^vojevolnt? vyiiiysIeJ, aby toho Oyulii ako-tak sträl dt» r^ 
diny Aipíídíivski^j, 

b) Bol-li Basil tým hratouciHu (mvuucuIuíj) sv. Štefana^ pi^e^ťí 
kroniky dávajú mii meno Julus, Gyula a Procui ? To Gyula je ^^^ 
HiaJarisovarié Julus: teda len toto, nie však tamto, o^káva ot>j^* 
neuiaj a síce: 

a) Ako sme videli, v panovníckom triumviráte prvých A»JP*^' 
dovcov bol nadknieža {v.if%hr^^ dmhý knieža (y-^'^^Óí tretí kiií ^^-^ 
{f.7ípX3í^), Ačkolvek Termatzus mal svoje vlastné meno^ predsa Pf^' 
daný bol nie pod týmto menom vlastDým^ ale pod menom ^v^^JfU 
hodností ako Oylas^*^) Kroniky iste i hodnostné meno Basila^ c5^>" 
meno (tylas, promeuily na Juluss (IVaä;^ Gulas, Julas, Julus l. L 

ŕ) ííítmar, ktorý písal svoju kroniku za prvej doby sv. Štef^^*^| 
(r. 101 H), dáva tomu bratancovi sv. Štefana, ŕ^ili Basilovi, m^^^^**' 
Proeni* Habuit hic (Bolesiav Chrabrý, kníl polský) quaudam nrU^' 
in cohnio regni suiniet e t Ungariorum sitám, cuius erut cus<^ ' 
ProĽUi, seuior (velinožK avunculns rtígis Pannonici (s. Stt*phani>j. ^ 
mm sodibus ab eodem, ut modo (r. lOlB'k, iiutea (1002) expulsuí* ^ 
Dla tiiojho ^díuiia je to ki^tné meno Proculns, v ííápadnej cirl^ 
užívaué^^)t ktoré propisovatel lahko mohol premeniť na Proeul 
Procui. Basil, ako pravoslávny kresían, obdržal to meno, ke*! t^ 
druhý raz krstený dla obradu latinskej cirkvi *^), 



Tú druhú vojnu sv. Šteííina opi&iýú takto : Post Uec movit exercif 
super Kean ducem Uulgaroruiu et Sclavoruiu ((-broiL Bud. píig. ti^ ^ 
Uíitjiio pri tej vojne myslia tia akési úisemle 2a Tniiisilvaaioti; kdjo t^^ 
UulUarov a Slovaoov uajdú len na Potisí, akg sme sa o unn prĽsvedC3^ 

^^j Slovenské Poliíady UI07, stn 258. 

**) Slovenské Pohíady Uí07» str. 233. 

'') Bielgwskiľ Mon Pol. HísL h B 1 2, 

^"^í Dexter ap. Migae XXXI ad au. lliO, 175. 30H. S, Gr^ 
Turou r»p. Migne XXXI, pag, 105, 123,533, 287, 1161. WenÄel: Cc^ 
Arp. i'ont. VI, 7K. XK 320, 

"'^j llild(>»hoimská kronika ptge: ít^gnum eiits (Júli) vi ad Cht"^ 
MÍitmtMim iím[miit Adamtis Chabanensís: tam vi, nuam Uniorfi 
umoľii \iú /iilťiM vťfétads totatn illani lerram t^ouvertere mcruit. Prepiati 
Nt*nnvl t\rh[\i /.ji pohanov i krvaUnských Sbvaaov, ktorí ntmiAlcžali k m" 
inoľkoj i*KAľnki*j dŕiiivt* ahu>rirchii ♦": Chnslianilaís), a krstiíi idi druhý- 
krát, Ano I dritd^iiťkrát, Op^ra Cnmli ni»írni ap. Migne p. XCVII, HOíi 
Tuk t^luLl i iv Wolfganic n kre««CauiikvtnÍ ^bvacuii ¥ p»nnouskej Moe^u 



^ŕj Zithildíjôu jé i lá otáíítca: ff Basil ^krzp SV. Štefnua bol 

/.Hjatý n zailečtíiiý do Pnnnoíiie i s manželkou a liiotkíimiV I>ľa 

^íMesíieiniskt^i kroniky: cuui uxore i?t filiis duolius. To ica ňou ôpíi' 

tuje i kronika Imdífisika: Stopliimus ct^pit (lyulam iiuccíiit cuiu uxore 

t'íi íiuohus tiliis giiis, et iii IlĽníj;anam irecte Paunoniam) trausmisit 

' dol»e Umivr súčafíný Ditiiiaľ (r. lOií^) píäe o Basilovi .Piocui): 

rum uxoreín suam a capti vítate uoii posset absolverc, gratuito 

"tis sui íStephani), quamvis iniraiťi, suscepit eam ex raunere, 

^^^u btiá bol bezdetný, alebo tf jeho Jvaja synovia í\ UHS už 

Bobolí na žive. 

Touto vojnou doplnená bola monaiciiia sv. Štefanaj ftili to 
Ďiíeoiie, ktoré Byzantinci nazývali Tuíciou, západníci llogariou {Ugo- 
í'iíMi); lebo Arpádovi Turci (mabomeíláuBki Hiilbari a Kozari) po* 
^'Oíine bývali v favodunajskej Turcii (PotíBl), putom však i svoje 
I»i^ti!?tvo a meno Turcie pnmiesli i na pravodimajskú parmonsku 
^' "'Uiniu (r. Ki/0) a paniíonsiku Moesiu 10, r. Wi?). — Tožo územie 
i' .nenované bolo i Ugriou í L'borskoni )^ poneváŕ Arpi4dovi Bulhari 
^ Kojrari povodne bývali v lavoŕlunajskoin Čiernom Uhorsku íľotiBí) 
^ prevzali na seba i geografické meno Čiernych Uhrov. Ke*r potom 
preniíísli svoje panstvo na pannoní^ku Sclaviuiu (r. SílíJ) a na [nm- 
fiousku ^loesiu ío, n 902), meno Ugrie (Uhorska) prt?nesené bolo 
> Ba pravú stranu Dunaja. 



Vitá fi. Wolfkanŕíi op. Migne CXÍ.VI, 402, Slovenské Pohľady lí)í)7» 

^^. 95. Kronika badiuska píše o prísne vojny: Quia (íiyuluj sepis- 

- ťuil a AmuioriilQy a beatu rege Stu|>bano nec ad fkkm Chrislí 

eiÄUs est*., uníversum vero reííEuiii cius.*, monarvhiv llaugariíio 

Z uvedenýili íilov Ditai árových naBlĽdujc mýlka tycb^ ktorí 1 S asi lov i 
F*''il>Í8Ujťj synov : Andreja, LevenU a Beln. Viúi môj Slovenský Lclopis 
'*76. I. 275- li. 8—10, 



itaré kostolné rúcha v cirkvách evanjeli** 
^kých horno -^ trenčianskeho (žilinského) 
kontubernia. 

Podáva ľíivel Soijhmt 

Som tomu veľmi rád, že p. dr. Ivan Zoch bližšie pov&iuinul 
yiojlio rozboru a vysvetliviek ruateridlu, obsažemdto v p. J. L. 
Jl^'Uhybo výpifikoeli z visituôných protokollov. Je to skutoŕ^ne cenný 
pi^pfvok k dejimlm našej kultúry slovenskej. Bár by takýrh bor- 
ŕjých |iiaravnikov mali sme viac, ako je p. Holuby, ktorý, kedy 
pH len cas dovoľoval, vždy a všade kutal, liladal a uašiel mnohí; 
mene zrno, a tak nasbromaždil už národu celý poklad stariny bIo- 
"í^ľiskej slovnej i vecnej. 



352 

Na vývody p. dr. Zochove dovolím si ku koncu tejto rozi)ravy 
urobiť svoje pc známky. 

Tu podávam pokračovanie p. Holubyho výpiskov z regestov 
horno-treučianskebo kontubernia, v ktorých objasnia sa nám viaceré 
výrazy, aké v protokoUoch dolno- trenčianskeho temné zostávaly, 
stretneme sa s mnohými novými termínmi, z nichž nám poniektoré 
novú otázku k rozlúšteniu naskytujú. 

Pováž. Bystrica. 

Z visitačných protok. Eliáša Lanyho z r. IGll: 
„L Ornát zlatohlawowy na cžerwenem aksamite. 2. Zlatobla- 
wowy s kŕyžem krumpowanym a s crucifixem. 3. Wybigenyho aksa- 
mitu rozlicžných barew pfimjssenjm stŕíbrohlawem, kŕyžera wifeza- 
ným. 4. Z zeleného damassku s kŕyžem, na némž obraz P. Maryge. 
5. Cžerny aksamitowy s swetlým kŕyžem damasskowym. 6. Z aksa- 
mitu zeleného wibigenýho, s bjlymi kvóty, a s bjlym crucifixem na 
kfyži. 7. Z černeho aksamjtu s dwema krížmi, wetchý. 8. Z čerwe- 
neho, žluteho aksamjtu, na kŕjži obraz P. Maryge, a ginych z žen. 
9. HaUasowý čerweny zeleným damasskowym kŕyžem. 10. Ž swetleho 
tlačeného aksamjtu, s kfyžem krumpowanym, z obrazy 3. kral&w. 
11. Z čerweneho aksamitu s crucifixem, s obrazy S. Yana a S. Ma- 
ryge. 12. Z zeleného Damassku, na némž gest kíyž s obrazy 4. 
Angelu. 13. Z bjleho damassku, s čerwenozlatohlawowým kŕyžem. 
14. Z swetleho aksamjtu, s potrhaným predkom, s kŕyžem krum- 
powanym. 15. Z zeleného hatlasu s kŕyžem, na némž Panna Maríge 
s ditatkem a Angely. IG. Gedna Damaltika (sic!) z černeho da- 
massku. 17. Druha dalmatika z černeho damassku, s manipularmi, 
z zaduj strany zlatohlawowe na čerwenem aksamjte. 18. Tŕetj dal- 
matika z bjleho damassku, s zlatohlawowymi Pásy, na nemž litera M. 
Gedna kapa z bjleho damassku s wobogkem zlatohlawowym. 
Druhá kapa z čerweneho damassku. Tŕetj z zeleného aksamjtu s wo- 
bogkem, na némž crucifixus. It. dalmatika pŕywetchá bjla z bjleho 
damassku a s literu M. Čtwrta kapa z černeho Damassku pŕywetchá. 
Geden ornát starý zedrany černy s kŕyžem krumpowanym. Gedna 
maliczka Dalmatika z pulhatlasu, žlutymi kwéty. Geden ornatyk 
s bjleg kytagki s kŕyžem Plateným malowaným. Gedna pacholetnj 
kapa s plaweg tikyty. Zastjradlo oltaŕnj kwétowané sukene, zobrusem 
cžinowatym. Druhé zastjradlo na oltaŕ weliký z čerweneho hatlasu, 
8 kusy 2. na botcých. Tretí zastjradlo aksamjtowe, zlaté barwy 
8 swým obrúsení. Čtwrte zastjradlo zeleného kwotowaneho zlato- 
hlavu 8 kŕyžem k stromu udelany crcif. Páté zastjradlo z čerwe- 
neho wibigenýho aksamjtu, s kŕyžem zlatohlawowym. Ssesté z bj- 
leho damassku s kwéty zlatohlawowymi. Sedmé z hatlasu zeleného 
a žluteho. Osme zastjradlo z černeho aksamjtu. Dewate z černeho 
platná s bjlym obrusera: Prikrýwadlo z aksamjtu zeleného s swym 
obrusem. Druhé z černeho ssarlatu na oltaŕ nebo na kanczel. Tŕetj 
z damassku zedraneho černeho, zobrusem. Ctwrte prykrywadlo oltaŕnj 
z hatlasu s bjlymi kwéty. Pate z menssjho oltáre s kanawasu fia- 



s&a 



timi tr barwy. Podnphj z ŕerwenej Iíytagky, na iiemž gest SluiiC2*e, 
Sfovc/j niQíistrantiíi, 2, angešť. Ohoykíl xornatiiw 12* Gerten zlato- 
tibuowy kŕyžik krásny na čonveneti] aksaniju^ ľh'iihý k ryži k hatla- 
m\y swAtly z iiruatu zlatohlawrjwými kwŕty Rukawnjkú tí* Gedeu 
[>rapcireť/ liylťho damassku^ s figúru. Druhý z bjleljo damassku. 
K;4pa maliC'ka pacliolľtnj z kytagky hŕebkžkoweg barwy, hrobowý 
ahÄinit i*ženiy. Gine ílwa íiksamity k lírobiK Geclen nicžQJk diuliy 
íwľlikebo oltíifp swylowy. ObiuR goflea rlluhý k m ento wý bjlým a 
mweuým hetJbabeni ssitý, íkI ľauieg Elimbethy Zbfjľowskeg na 
(►mlnj oltár ílíirowany. Druhý weliky obrus kmentowý černym hed- 
k\,\n'n\ s pŕyrnýsí^enliij zlata ssitý, také od teyž paneg darowany* 
waíiío [>ul[iita olUinií z kytagky menŕneg barwy, Obrusň swý- 

^.>ch 22, li*pssjclK PocUeg8sj 4, geden bjly zwetikeho oltáre, 

Riic/njkň G, swýlowatých, 

Kaiíťb giMlon stŕjbrny pozlatity svau mískau, a s kytžiykowym 

WrKkom. k npmu goiien ssatek rozlif-ným wissywanjiii w prostrodku 

P. Maryge. Ytem ib^uha patelatowa žlutíi roczň stŕjbrem y 

1^ wyplnpiia. Tŕotj s orbcm Fanii Zhorowskych, obt; od G. M- 
ŕ*Äiiefí darowane. Ytetn čtwrta líjla sprostíi- Gedna komže. Gedna 
kouwicíe štribrna lioibowa mjsty pozlaeena. Sskatiilo mosazna na 
^*l>latky. Kadidolnicze mosazna. Swycny mosazne 4. Ä dwa wisoke 
Mesbwiine, It maJi> dŕeweue 4 Zwony S, ôtwrty roztrhnutý.** 

Inou rukou dopísané: „Ao. DSUi. Komže gedna nowa. Obrus 
tia ciltar raczowaoy. Na kazatolniczy tolikež geden. Dwa swi- 
- : ■ obrusy na kílitedlnicy. Rucj^njk geden na pulpíte swilowatý. 
^ui^k raczowany pod kalich, samý bjlý/ 

Z visitac. protokollu ísupt^intendenta Mag* Jana Hodíka z r. 1628 : 

JnwentGwané gHíiu wpci koBti^lné, pozustalé pooblúpenj Chrámu, 
Te se stalo skrze wogákflw Pominulých U'^chto wojeD, 

1. S patoácti Ornátu. nezĎstaly tolíko try,., 

2. Dalíiiariky wssecky y z mnjskiniy kápamy ussly do 
Dtliuatie, to gest, skapaly, 

3* Obmsuw swiJowatých gest toHko No. 5. Ostatní skapaly* 

4. Antip^ndia gsan toliko No. G.,. Ostatnj Antipendia 
visse po/nímienané wssecky skapaly. 

T* Kalichy stijbrne a pozlatite zswjmy miska in y gsau No. 2. 
"M'etssj z njch conťeľowal Maj^eiis, Druh Sigismundus Balassa, 
luenssj gest wssi fary, 

rt, Geden obrus dlnhy kmentnwý, bjlým a c^erweeym Ged- 
l^awem wyssitý, od welik, p. Elizabetliy Zborowskeg na predný 
ijltar ilarowaný. . , , 

K) . 3, Druhý ssatek k kalichu, také z bjleho tafatu, 
hiilbaweín rozliéuým wyssjwaný, na n Am ž napsíiuo: Petrus 
Kwacsowíšky , , . 

12. Gest prikry wadlo na misec^ku^ na bjlém hatlasu zlatem 
krunipowané, magjcy tigury dwnch Iwuw krydlatých a Pelikána 
Míl koľunti 8 napijem Anna Merei. It. Gsou try Cjmery 
Pnnji Šigísni. Fkilasňa na (^eruej kitagczp zlátení a atrjbrem 



\\yí^!:šittt, It Geden Missai in 4^ innjore 



23 



Bytéa. 

VisítaC. pmtok. Eiírfša Lilnylio r. x. IťilL 

„Ornatúw zadných na tea cžaa neuj, nebo spolu s pujtiíl 
klenotaini^ w cžas nepokogo, na zarnkii od hť'yduchú Knhinuly. K 
OltaíT prykŕíwadlo zlalolila\Vi*we, a stnbľohhvwowe. . * Tretj z ky 
tagky a z damassku ufk*'laiH\ wHsecký tfy Panské* I>wa kobénv 
farnjj geden na kanczlí, druhý na stupnjťh oltáre. Eonižc ťurnj tr}*J 
a Panské dwa Dwa ohnisy hjh% na oltiíŕi. Faicžníky welike Aw^l 
na olUtíí geden, na kŕtodlntcy druhy. KaJiidi geden stŕíbrny pozla^ 
ceny, spolu s svaii niiskau, farnj. Oiné kalichy Lj-y Panské, ktere| 
užiwánj býwa^í na wýťoivžitých Slawuostech^ spolu s swymi miykamij 
Kticlničky aneb esatky na kalirh dwB wissýwané, pauské, Ginétty 
hedhabem a zlátení wissýwané, farnj. Naljwadlo aneb konwiczo k pri- 
sluhovánj oltarnjmu, stnbrna pozlatitá, y s cťuciťixéin, panská, Sska- 
tule stľibrná pozlncena ua oplatky, panská. Pfykŕiwadlo hrobiq| 
ak^amjtowe, s kíyžem bjlým hatlasowýinj pánske, Wssecky pak| 
klenoty, a ssaty na koste j otl geho M Pána saii oddane, týna spil*! 
sobom a s tau winijnkau, dokawadž bi toto níneyssi Ewangelit^ké 
naboženstwj, ku kterému ko sám píyznawa, a wernj kaxatele geho, 
pŕy tegto Oyrkwi zustawali. . . '^ 

Kolíirmrť^a (filiálka Bytče), Qsau dwa ornáty a tŕetj etarýJ 
ObrusQw (3 dobrých, a íj liorssícb. Dwa kalichy stríbrne, pozlatité, 
s miskami takowýraiž, Dwe ssatky na kalich. 

Petrowice (filiálka Bytio)- Na Oltaf magj piikriwadla z ob* 
zwlasstnj matérie dosti pekné ndelané, které Oswjcená Pani Barbam^ 
Thurzo, manželka Pána Enliídi Krisstofa na ten gisty kostel con 
forowala, pry poswoconj geho Ao. I (i 1 3. íPozn. O Petroviciach toto 
vpísal do Regestov Mag* Jíln llodík, superiutendent, ľ. Itjl9 
deň premenenia Kr. R, keď posviacal vnove vy stavený kostol.) 

M. Ja f i Ifodik vo visit protokol le z r 162S 14 nov. u 
noví5 rÚĽha kostolné v Bytči; medzi nimi: „. »,3, Ge-st gedno Anú^ 
pendium na Oltaŕ, z aksamjtu ŕérneho, zbjlym kŕjitem Sti'jbrohlawo-^^ 
wým, ktoré wnowe conferowal Egr. D. Michael Sexti, civis liittsclieni*is, 
4, Dľuhe Äntipendiura na Oltár Zlatohlawowé itrunatné, kteri confe-' 
rowala Gogi Ost Pani Gróf Helena Thurzo, manželka Welik. Pani 
Casspara Ilieshaziho etc. 5, Tretj Antipendinni na kanceU 3t íei 
weneho Damassku, které conferowal Eg\\ On. Johannes Drozdjk 
civis Bittschensis . , . 7* Komžj wssech i^est No. ^, b* Rnŕnjk gedei 
prezewssecek oltár po kragecb obnuch y skrz prnstredek rozlk'uy 
bedbawem wyasjwany. ÍK Medenicze gedna, a kUnéJ se iljtky krsti 
Cžekauy hrobárske No. 2... 14. ilodiny železné v Sake 
15, Dwe Železa co oplatky pekú: gedno okrúhle, které eoíii,.,*,„ 
Witko, niekdy Geho Osti P, Thurzo Ymricha kuchár. Druhé cžtwiirJ 
hranaté." 



I tOtOl 



itOhotcssowa^^ 

Supeľint. Mag. Zachar Ľany r. Iil44 v ŕas vjsitácie naj 
do Regestov (visitaii. protokollov): „Clenodia singularia non habenl*] 



355 



Doinaiiiža. 

Z vjsitaŕr* protokollw Eliáša Lányho z r, UUl: „Omat geden 

lený s kí'jžom knimpowanj^m. Drubý ŕerweaý aksamítowý bez 
Vľj^P H „/Ji^tohlnwDwyini kwetaini" a ešte 3 iné ornáty. I komža^ 
vädlo, zabtiťraillo. ^Rtiŕník na ojtrtľ dlhý, z obocli strán žitý 
který .hiytiiia KaťfÍo.^ka dala," Viac iných tkítiin. Paciíikál 
fíiHrboruj^ iiii**šty pozláteoý, s nápisom týmto: Magcus D. Joh. 
Iteskowir?, Eí-rlae líoiuauisen. Moustraiitia nio^a^^na . . Jedna stola 
z ŕi-meneho aknaraitUj 2 nianipiiíííre. . . Mis.sal n. 4** a (jľadiial celý, 
v BeuátkHch thiľeoý. 2 kríže na |>ľaporcoch, . ** 

Faíkoc itilisUka Domanižt*) visitovíil El. Lány r. 1614: „Ornát 
l^ilen fefiinlátovy, náŕeivený^ bez kríža... Šatky na kalich 2, .,. drubá 
í^^rvťDýni hodíŕávom vyiSiívaná, , . Missál jeden. Kadilnira medená. Pa- 
cifikiil strieborný maliC^ký. Štóla I a 2 „náruCníky lebo manipiiláre'** 

Iti2>í, visitoval dommuisM rirkev M- Ján Hodí k a vpísal do 
protí.íkollii : „Ao 162^í prydauy gest k wecem kostelnym, geden 
oliruš swýlowftty. ktery conferowala Dóra Rybnikárka- 2* Proste- 
ľftdio hjlene na olUir, magjťy preš prostrodek partici Ijjlu, a okolo 
^■^^"■di čipky bjté, ronťerovaiie na koste 1 per D n. Stephanum Kardoss. 
*. i.trwťne žšukno tiiké íHi dul, ktere gest pry oltary na ^tnpnech, 
4 Ruŕník geden bjly, po kra^^ech čipky magjcy ni kancli, dala 
Anna Trstanska^ manželka P. Mikolaše Sadockelio. ó* Druliý ssatek 
l»utfialfjwý, Tureckým ssitjín \yssiwany, taž gista Pani dala/ 



Fryvald. 

Super. Ehfíá LfÍH}/ í\ HUl jíaznai^il v Regestách, medziiným, 
^Gedna kapa z čerwenej^ kytaj^ky, s Skossili (sic!) raagjcy 

pCk aksíunitowy, ľ^we ki*mže, geden koberecz čerweny od Pána 

Miíjzesa Fiiwaidskélio darovvaný, l>\Ya obrusy czwilichowe, a pét 
niĽiiiíki^ cwJliťhowých- Item na oltári i;í obrusy cwilichowýcli/' 
Kadidlo ica, 2 svíecne uiosadzné a ŕi drevené, 1 pac i fi ká I strieborný, 
pny 2, ..(ieden MJ!<sal. Cautional Pikliardský**. 

Itj2>^. dopísal M. Jún lloiifk: „L Pry daný gest gedeo Ssatek 
f^uy, b eii b ú w eni wy ssj wan y ii a kalich"... 

Jt>44. Ufeitoval tu M. /Mihur Ldny a napiml do Regeatov 

vlastnoručne^ medziiným: „Kalich Ginowi ge od knezc Tobiaše da- 

^^"fimh Ctiri budú wssecky ssatki kalidiowe. Kon^vice asi a pintlik^ 

Rsest i^wilichowatich obruBow, čino^vati gedeu- Obrus kramskl na 

IVílka / radzu vvissiwana a prestoradlo bjlene na ÚltarL 

I , ' cnm erucjfixo. Thuľibu^um do xwona ge dano. Zvvoni gsn tri 

^H 1107. 18, marca visitoval tu Dan. Kŕmnu a vpísal do Hegas^tov: 

^^..pYedeti niônjcek paniukowý kwL^owuný L IL S, Yeden ručnjk 

í íalehmy bjlý a na koucýcíi stri br ne cipky nuigjcy. Rucnjcek s kwety 

II i hedbawnými a stribreui wyssjwauými. llučnjček 3 kwety 

m stídHetn a hedbawjiu wyssjwaný. RuínjČek patelatowý 

a .Hrr;bnivm Agnusem. liijŕnjcek s bjlými čipkami okolo a a kwj- 

láíčky. Yťdtui starý nu^iijŕek. Presteradlo s bjlými ripkami ua oltáh 

[itŕiu drnbe s recu na prustredku íí cipkami od Muvra Ondrassa^ 

2a* 




tamto, n toto od F, Jolian. Fiiwíibkôko, ftotn ŕ^Jiiô KraiôšTíe, riíoTtíS' 
ä racaini, úvuM s t'erweiiýnd koury, Cíika gweťla. , Matnruhi 
Bajítísíitunim ab A. WJH"* , 

Hríéov. 

1611* Eliáš Lény visitoval túta cirkev a clal vpísať do Hege- 
stov. medziiným toto T „Gest geden oruat, a gedna kossile po*i omai 
skuklii^ a strabcze oa ľucze. Obrú sú w 7 na olt^r na ktHtfdloic) 
y mi knnczeh iM]l4: jietk'íi obrus rwiiichowý na ditihý oltťír [Jľkhiii 
Ao Uj15, giny poíÍol»ný). Píykriwadlo ua oUdľ tlaiurtsskowe wií>íŕ;éiit?i 
íerwenobjle. Na kanczli plátno popelawf*g a ŕerweaeg bar^y, KomÄtí 
^edna. . * Dwŕi ssatky na kalich gedna bjia a druha hedhahem sBita, 
Iteai gine dwe patelatowé rozličným hodwabjm wysajwaná. , . Gedeo 
Gradiial okowauý. 

162 L visitoval tu M, Jan HmlíL „Ao I(J21* prydano gesl 
k weceiii kostelnym Antipendíum na Oltár, kten? UlmA Ihin Conii- 
tissa Elisabetha Czobor poručila, i^ Gedmi komža nowa. 3. IHiitno 
Cemé, 8 kŕjžen! I>jlym, kterym se pľykrjwagj mari, kdy nirtwj 
k hrobu nesBettj býwaíij.,. 5. Obrus na krstedlntey, . . 7. Ručnjk 
zlatem wyssjwaný na kalich, kteiy Panj Kožáťowa dala. 

YegeniesEe (Jeseiiica). 

1611 (Elidé lAÍny). „Geden Ornát z čerweneho aii&amjtu wi* 
bigeuyho, z zlatohlawowými kw<Hy, s kryžem. Druhý Ornát na kancdi 
z aksamjtu z rozličných barew kwetowaný. Tretj z čorweuyho oksa- 
injtu s kfyžem krumpowaným. Stola gedna Damasskowa čenvenn 
Geden Patelat z rox!Íí;nýt.h barow ndelany a od Pan( Barbary Pru- 
žiuskeg darowauyi manželky níekdy Pána Daniele Suiieka, Na oltííry 
geden kohcrecí! I^olské roboty rozličných barew, od P. Daniele So- 
nega darovaný. ííbrusii 11. swilowatých, na ^^eduem koberecz sstary, 
Rucžnjky 2 cwUichowe a 2 lijie reczowané. Koniže jcilna.,, Dwa 
ssatky pod kalich, jeden bjly sprostý, druhý patelatowý hedbabem 
wissywaný," 

Foprmhio ^tíliálka Jesonickej cirkvi) . *^Geden corpural (aaeli 
ssatek) hedbabem a zlatem wiasywaný, y s wreczkenit Obrus ô & 
welikýeh a sseišty malý. Ornát geden zlatohlav?ovvý Leiweuý. T^o 
Bc chowíi w Jesenicy, a ^est geden z oných trjch Jeseni^ných. (jŕedna 
komže bjleuá. , * Iíoberecjs plátený nmknvany. Pod njm obrus pfy- 
ssity ua oltári* . . * 

162H. M. Jnn Ifodik zapísal o Jeseuid: ^Prydano gat^t k wecina 
kostelnym. 1, Zwon menssy na vvežy, ktery flarowal k Cyrkvry G* 
D, Daniel Szunioi^h... 3. Geden kuberecx ivulgo Divao Súnug) 
tureckeg roboty na kanceh 4. Prosteradlo, s čeruenň jjartict. hed* 
bawnu. Item Prohteradlo gine z laczu wedwe poly. Iteni gine pru- 
sU^radlo bjle, z židowskym ssitjm. Iteiu Rucžnjk na pulpito bjly 
z raezu* 5. Autjpeudium na Oltár Beniackég roboty, ua ícňzy bWko- 
\vaue, které conteľowal Pau Dnniel 8^unij*b, 6. Antip»nnliuui im 
kaucel z bjleho Plátna, raczowané^ magjcy figúru Obetovaný Vztiluu 



Bôt 



Kufnj^ek ku kalichu Tiirecký, ŕernimy kwety wytisknuty. bmUy 
jflbiiweui a zlatem wyssjwatiy. Tretj onst^itý pa kragech ŕernyiti 
Nlbuweíii, w prostľLtiJku inagjcy kryž. 8, Komžo také i^eňua wnowe 
prydaoíi í^est 9, Gedeii Ornát swetleg hanvy z aksamjtu tlaí^eiiého/ 

Kotiská. 

KonÉtiaííHku cirk(*v vigitoval Elifí^ J^/ínif r. U511 a o rťjchach 
M vtiiťst ih) Kegeštnv toto: „Ma ilwa oťtiaty^ getlen (Janiasskowý 
rwt'Ľý. 3* kľyžcm knimi»i»vvaii)'iii. Hniliy z cvriieho sšatiilúta s kŕy- 
í,etn plak^ným. i)we kossilfi, s gr^^íycli palfebaniL Pľykľýwadlo iia 
ultar « plíltua tnalowaneho* OUľUŔÚ cwiHchowýcli 20... m pulpite 
ilwa rui^njky, gedea wetasj, dniký menssj, satJDem pŕedkawaný* . . 

Shmiskŕ (filiálka Ifímskej). (ipst geden omat tlaniasskowy, žluteg 
invy, s kíyžetii zlatohlawowým^ kos^íile ^íedna k noiiUL Dwanast 
brusii dobrýcli awylawatyťh, a Ti mrchawýr.h. Tliicžnjku <í, 4 swi- 
pyiíatfi a dwa kramské. A gedeo cžoľwcny koberec2 na oltári * . . 
Jnmtrantia netco wižs^j od pjdf*. Kaflídlnicze niosazoa... Dwa 
I«rft]>w5íG 8 kŕyžnií welíkiíiiij barwy rozličniini, tikitowťi,., Dwa 
Mksftte in 4 a Gradual asi 4(> pajgamenowý" . . . 

R. 1()2J vpísal o Konskej JU Ján Iíodík do Regestow: „Prydan 
pest gedeii rm^njk na Oltár.** 

R. 1044 vpísal M, Zachar Ldny : , . /£ň ssatki gsu giž 
k taliĽhu." 

K. 1707, 19. Fehľ, auperint Dan, Krnmn: _ „gedna kamža, 
P^m obnjs biely a dniliy aa koncy s! ŕyfdiíinii a /. raoii, jichIoíi > 
J'iíi'njk wctkawanj Iteni rtiíuji^ek na krstetlelnici nacženveno witka- 
^'itii Iteiii na kalich / zeionjniy kwetmi a z ťžipkami, Iteru sproj^ta 
lí;diiji ssatka/ 

Lietava. 

Kíl L (Eluí^ Ldmj): „(íest gedea ornát s pfllhatlasnwym kry- 
ÍPM, A diuhy starý spnlhatlasu žltjtými kwŕ*ty. Olnnmi wssech 
gfíH :í4, tí7 a dwacet cwílichowých a geden bjlý. Dvv<^ komže , , 
SsÄtky na kalich *H, gfidna bjlá, druhá ľwilidiowá, tŕetj hedbabem 
^issywaiiB. Oest také Pacitikal, gehožto krjžek stŕjbrDý pozlácený, 
* ^ nm krvHBtiil, ^poílek pak nunléný Bwrchu pozlacený, a od krýže 
Mtiloainiý, Malicžka gi;dna Monstrantia mmiť^na a zwrchn požlacena, 
Kaiijfijoiea iiindéna" , . - 

1G2K (Maŕfisí. Jún Hodík): ^ľrypog^ne gsati kostatnjm wecem 
tosrk'ltiým 1. Dwa Swilowe obrusy, n gťden kraiiisky. 2. Goden rnčujk 
|j(Nfha^'eni a iílatem \Yyssjwany na kalich, ktery conferowala Pani 
Scpliií* Hfirecká. 3. Antipendiuni altaris racowané, které swynm 
v riíkaina udelawHHi*, Gegj 0»x Pani Hrabinka Elisabeth 
i U', na kostel r<^níV'towala/" 

Anuo 1628 (M. Jan Ľúdtk): jJVydano gest 1. Oeden obrus 

rámiky, preš pr<)Stľedek niagjcy raczLi. 2, Rnčujk na krstedhiicy 

íbawetu wyssjwany, ktery couíerowala Pani Abbaftiowa Barbara 



36ň 

Szerdaheli. 3. Komže gedna ze dwuch kostelnych dana gest áu 
hrobu s knezetn Martinem Intybi Ao 1628. n. I." 

1644. (Mag. Zachar, Ldny) : „Gest ssatek zlátení a hedbabem 
Wissiwani, od P. Lendelki darowani, in cuius medio Figiira Agni Dei . . . 
Čtiri obrúsi swilowate a geden ručnik." 

1707. (Daniel Krman): „Gednu stfibrnu misku ku kalichu 
offerowala G. M. urozena Pany Susanna Kwassay, y plachtu gednu 
nowu na koncy z racy, y komže jednu nowu. Stará komže. Plachtii 
na oltár hedbavveni cžerwenym šitá na Oltár tri obrusy, dwa s\vyl(»- 
wane a tŕetj púlka malowano-tlačena. Antipendium staré hatlasowo, 
Ručnjček zbjlym a swetlým hedbawjm, druhý zbjljmy čipkami, tiVtí 
z hedbawým rozličným." 

Lúky (v Púchovskej doline). 

1611. (Eliáš Ldny): „Ornatô zadných.. Obrusu 13. Ručnjkú 
7. Ssatky 4, gedna černým hedbabem, druhá čerwenýra wissitá, 
ostatnj rozličné. Koberecz geden bleskowanými nitmi ssitý* . . . 

Kysucké Nové Mesto. 

1611. (Ľliáš Ldny): „Gsau ornáty 4. Prwnj z bjleho Damassku 
druhý z aksamitu wibigenýho z čema čerwený. Tŕetj zlatohlawowý 
zelený. Ctwrtý z čerweneho aksamitu. Kossele 4, k každému ornátu 
gedna. Obrusu 13. Rucžnjkft (>. Tŕy woboyky a 2 manipulare. Dwe 
racze, gedna na oltári, druha na kanczli. Pŕykrywadlo hrobnj aksa- 
mjtowé gedno, druhé platene . . . Ručznjk z zlata, z stťjbra a hed- 
babu od W^ P^ Sunéka darowany. Mimo toho dwe ssatky hedbabem 
wissýwane. Komže dwe" . . . 

Anno 1613. Darowána gest od Welkomožneg Panj Barbôr)' 
Ostrosith na oltár gedna íemená koltra zlatem wybjgená. Itera fíedna 
nowá komže s duplkytagky s zlatau ssnorau okolo hrdla, a s zla- 
tými particemi okolo spodku ozdobená. Item Prosteradlo prostŕedkeni 
hedwábjm píessjwano na krstedlnicy. 

Brodno (filiálny kostol k ťare k.-u. -mestskej patriaci). „Má na 
oltári gednu ŕomenau koltru zlatem wybjgenau ... od wrchu pme- 
nowanej Panj darowané" (t. j. od Barbary Ostrosith). 

1628. (M, Ján llodík) Kys. N. Mesto: „Inter alia prv tegto 
Visitatij Anni 1628. Inwentowane gsau weci kostolné, kteró pozo- 
stalý po oblúpenj chrámu učineného skrze Wogakuw A. 1621. die 
27. Junij. (Vynímam len nápadnejšie.) „... 4. Stola pampusskowe^r 
barwy. . 9. Komže bjla duplhatlasowa zlatjmy tkanicemi powrchu, 
u spodu pak zlatjmy čipkami ozdobená, kteru Welik. Pani Barbara 
Ostrosith darowala. K). Antipendium bleskojjane na kozy djlem 
Beniatským, na oltary magjcy w prostredku Imaginem Črucifixi, 
které také oferowala Welik. Pani Barbara Ostrosith. 11. Gest tak*' 
podobné prwssimu Antipendium na kancli, magjcy figúru S. Katha- 
rinae od tejž také Pani darowané" . . . 

1644. (Mag, Zachar. Ldny): „Pridané gsu ručnjky k kalichu 
tri zlatem a hedbabem ssite" . . . 



1706. t* sept (Oarh Krmanh Mectzi rúchami : „... Item tretj 
Inik) materiowj strakatý s ssjkowjiny cžipkami. 1 1, ftwrtý w 
Iiitiiti heilbalícm ssitý. . . íLoiti gLídna ľuolka z zlátení a htíílbabem 
^^ita... Itťni ľokiowť!i:z z iiťosteraíllem na kauceľ^ . * {Tnto nie je 
fm KrmaEovoy písan*.^^ leu tfalsia riastka Jo písanif rukou joJio.) 



Z jarných piesní 

Äŕra /STompiía ml. • 

1, 

Vy, dumné letné večery, 

ô| keby ste vy vedely, 

jak vôňa vaša mdlá, 

že odbleskom sa zdá 

tých krajších časov iba, 

ked jediný cit hýba 

tým srdcom Tudským zmladlým, 

ó, keby ste to vedely, 

v}% hrdé letné večery, 

preč by ste Ictcly, 

a pod /xm by sa skryla 

ta lúka sveholívá 

i s kvietím svojim zvád 1ým. 

2. 

Nič mi ne^Eostalo v leta páli, 

iba rozpomienka krásnej jari, 

iba bledý pozdrav mladej Ves n y: 

skromná, útla kytka drobných piesni 



3, 



Ó, ja som videl, jak sa jaro rodi, 

keJ steká Tatier siíab, 

vo vode po poliach 

sa veselo zas prvá žabka brodí. 

Som videl, ako jaro krajom tiahne, 

ked iáme putá IFron, 

zastená napokon 

a hrucf sa mocne šíri, srdce mladne* 

Som videl, cítil, ako jaro blaži, 
ked plný vzdychov les, 



jak včera, tak i dnes, 

a šepot vrúcny, tiahly vzduch až Caži. 

A videl som tiež, ako jaro zmiera, 

keJ teplá vzdychá noc 

v šťastí, či o pomoc 

a v tme sa mihnú krýdla netopiera. 



A prišiel prvý jará deň. 
jak Mcssiáš by vytúžený, 
jak lepších časov pochodeň. 

Sa novou túžbou vzňala hrúd, 
jak nechcela by zvädnúC v lete 
a v zimy snehy zapadnúť. 

A rozplývam sa v radosti, 

a zdá sa mi, jak mal bych spievať 

o ľudstva nesmrternosti. 



5. 

Vo ville pri rieke oblok otvára sa, 
keJ mladým ránom dýcha vonný sad, 
k večeni zastiera lahunká ho riasa, 
keď šíri opojný sa noci chlad. 

Pri okne za kvetmi stará panna snije, 
ni hlasu nečuť, sivá hlava len 
mihne sa tu i tu /poza žalúzie, 
pár čiernych očú, čelá diadčm. 

ľod oknom milenec nestojí už dávny, 
ten hrdý, ľúby, pravý, jediný, 
uešcpce vrúcne, sen nevracia sa slávny, 
a tupo plynú chvíle, hodiny. 

Vo ville pri okne stará panna sedí 
a nevie o smiechu n i o plači, 
spomienky vôňu len dýcha, ako vtedy, 
kcíf lásky kvitol máj; to postačí. 



36i 

Prvé štvrťstoletie môjho života. 

Spísal Ján Lehotský,^) 

Moja dobrá mati v dobrej nálade mi raz porozprávala jedno- 
druhé o mojich detských kúskoch. Medzi inými bol i nasledovný: 

— Mohol si maf so tri roky, ked si už vedel prútom vyháňaf 
husi na záhumnie. Raz ta tvoj starý tato zapakoval do svojej krátkej 
bundice, ktorú i v psích dňoch nosieval na pleciach zahodenú, a 
odniesol fa ku sebe domov. 

Keď prišiel s tebou nazpät, povedal mi: 

„Nevesta, len počúvaj, akú otázku mi tento huncút dal, ked 
som ho hore dvorom niesol." 

„Nuž akú?" spýtala som sa. 

„Do smiechu ti mi je ešte aj teraz, nevesta. Kto vám to — 
vraj — starý tato, dal tie biele vlasy ? Nuž — reku — Pán Boh 1 
A on ti mi na to, že či už reku nemohol čiernych? — Je ti to 
len stonoha ! Nb ale idem mu hned k Cellerovi pre ligy, bo je to 
hodno s ním sa zapodievať.** 



Teraz niečo z mojej pamäti, rúče tedy rad riadkom-poriadkom. 
Najprv opíšem svoj oblek. V lete čierny, alebo sivý klobúčik na 
hlave, ozdobený dlhým kohútim perom. Košieľku a gätky z bieleho 
ranového plátna. Driek červeným remeňčekom prepásaný, na kto- 
rom veTkú parádu hrala mosadzná pracka. Okolo hrdla červená 
šatočka, bez ktorej zemiansky chlapec byt nemohol. Vesta (pruslík) 
z látky pásikovastej. V bosých celý týždeň ; týmto sa len v nedeľu 
dostalo čižmičiek, lebo vraj k puliderom — tieto dostával som len 
na sviatky — ani o bosých, ani krpčeky nepristaly. Také bolo pät- 
ročné zemianske chlapča! 

Ako taký vypožičal som si raz kamaráta Rafuša za pobelavé 
čupriny, zdvihol ho do povetria a hodil do kaluže, ktorých v našej 
dedine vždycky bolo dosť. Na nárek môjho vrstovníka vybehol jeho 
pán otec na ulicu. Rafuš, celý zablatený a ufňukaný, ukázal pánu 
otcovi (bývalému vicišpánovi Karlovi Lehotskému) svojho trýznitela. 
Dvaja naši kamaráti : Samo Šimúnovie a Julo Elekovie, ktorí boli 
pri tom, popchli nohami ; ja stál som ako vítaz v dialke asi dvadsat 
krokov, a ani mi na um neprišlo do nôh udret. 

Otec Rafušov sa mi vľúdne prihovoril: 

„Podže — vraj — sem, Janíčko, dám ti cukrík." 

Ja mu na to cele nedbalé: 

„Ale čoby taký skupáňl Pod ty sem!*' 

On sa na mňa za chvíľku podíval, a obrátil sa k susedovi 
tam prítomnému takto: 

„Čo bude z toho chlapca, Gajdoš?" 



*) Pôvodca práce Zo starých Časov, v Slov. Pohľadoch 1900, str. 
434 si., 1901 str. 138 a 219. 



3^2 

Gajdoš — krajčírsky majster — pokývnul vážne hlavou a 
povedal : 

„Možno, že i vicišpán, Vaša Milost!" 

Karol (v ten čas bývalý slúžny) mu odvetil: 

„Ej, (jrajdoS! Boh uchovaj. Dost by mu var* bolo i jurassorstvo. 
Ten by netakšie, ako my, pravdu prisluhoval našim sedliačikom. 
Dereš by nemal kedy ani ochladnúť." 

Ja som túto vravu načúval, neušlo mi z nej nič, a poponáhTal 
som sa (lajdoša opravit. Klobúčik s kohútím perom vtisol som si 
náhle na pravé oko — lebo tak som to videl u našich zemanov. 
ked si na hrdinov zahrávali — a zavolal som mu: 

„Ale čoby — ja budem Jánošíkom!'* 

Karol sa na pol fúza usmial, pojal Rafuša do chyže a uchlá- 
cholil ho cukrovinkami. 

O niekorko dní po tomto výčine prišiel k nám valach s veľkým 
kudlatým ovčiarskym psom, s ktorým som sa hned skamarátil. Pes 
mi bol prítulný, pekne sme sa ráčili, obňuchávali a pooblizovali. 
Strpel odo mňa i hrubianskejšie sem-tam sácanie a naťahovanie. 
Moja matka medzitým valacha vyspytovala sa na jednu-druhú kor- 
nútu, že ktorá aká je dojka? a častovala ho hriatym. Iba zrazu, 
nenadále, pes bolestne zavyl a striasajúc sa so zaseknutým chvostom 
pribehol k valachovi. Toto vyburcovalo valacha ako i moju matku 
z ich dôverného rozhovoru. Valach obzrel sa po psovi, matka po 
jedináčkovi. Preľaknutá skúmavé oprela na mňa oči, a hned vy- 
badala príčinu, prečo pes zavyl. Zalomiac rukama, skríkla: 

„Bože môj, to je strašnô ľ* 

Nuž čože sa takého stalo? Janíčko uhryzol psa, a mama mu 
ledvíc očistila ústa od dlhej bielej srsti. Pri tejto operácii si vzdy- 
chala a horekovala: 

„Ach, Vojtko náš! Čoho sa to na tomto loptošovi dožijeme, 
ved by to ani Tatárka *) nevyviedol!" 

Ale Vojtko ju potešoval: 

„Oj, bystu, pani urodzená! len nehrešte, nebude z neho zbojník. 
Aký je mladý a maličký, ale by ste ho videli, ked prichádzame 
so statkom do dediny, ako si pri vylučovaní^) zastane s prútom 
na „íií^^el" a nedá ani jednej ovci ani sem, ani tam uskočiť I 
O dva-tri roky my vám ho verabože vdačne vezmeme medzi nás 
za honelníka!" 

V šiestom roku moja opovážlivosť tak narástla, že som sa 
našim pani sestrám do ich vlastných chlievcov prikradol a husi 
vykastroval, ale ako V Nejednu bolo' treba i dorezať. 

Odkedy ocelové perá prišly do úžitku, múky na husiach pá- 
chané prestaly, čomu sa naše gazdinky najviac tešiť môžu. 

Ked sviňský pastier doháňal svoje stádo podvečer ku dedinu, 
svine — vycítiac, že ich doma plné válovce čakajú —r potom už 
celým cvalom uháňaly domov. Mne to bolo ako nič jednu z nich 



*) Tatárka v tom čase chodieval po zboji. 
*) rozsadzovanie v jaseni. 



m 



2Ä ^kutina pochytí t a tia iju sa vyhodiť. Takáto jazda nebola sietí 
IrvíU'jia, lebo sain píí niekorkýťh ^koko<1i s mojej paripy odfrkol, 
to n*n^adílo túé: vyhodil soiu m na druhú, na tretiu, krm sa 
h*tky ncdostnly k svojim vnlovťíjiii, ÍM^ío, pri tukejto jazde posbie- 
Mié, potijiij obvíAl'!*^' tľBteuira oiMŕilila. — 

Pri Váhu ložiaĽa dedina Iníla toho L^asu celá vriiitioii obrastuutá^ 

*hj iiej som í<a skryl a do dediny prakom zfuíielal nnidžiace skaly. 

,**Mí}ky vybíjať, alebo i hlavy prebíjat robilo mi nemalú rozkoä. 

jKa ítalo sa, že blízko nás bývajúcej pani sestre jej ehlapet: vypa- 

patil níeío, alp jej íiltílo ku poriadne vyol>Äívat niaznáí:ika. Tak lA 

\Air Tifího: ..Botlajže fa porantnlo i s fa^íanom; kol^y ta mal len 

tto vyoi*hládzat/' Ja mm bol priam po ruke a patii sestra mala 

>boty, kým ho z mojith rúk osvohodila. 

Ale najviičŔiu protiven vystrájal som pani sestrám a jedným 
j^ofkýin jítarýni tupom, ktorého si pán ilikrhíor už neviem^ z akej 
si e držaL Tento lap chodil svobodne po dedine a ja som mu 
veľký kamarát. Zaviedol som ho do takých domov, o ktorých 
>iii vedel, žť nikoho doma niet a ktoré neboly pDzamykanŕ, Alebo 
tiHí mm už vedel, kde hfadat kJúč — ^a^inky obyčajne khUily si 
bo fin pitvorneho ohloŕka nado dvermi — tak otvoril som dvere, 
^í^pií povolenou skyvkou chleba x váh íl najprv do pitvora, potom do 
í'hyže, tam ho nechal a potom pekne- rúče dvere za ním zamknub 
^* blokom som wa potom kochal nn jeho xábave, ako si so ^enic na 
prípecok med/í hrnce mlífíkom naplncuť* vyskočil, z čoho povstala 
íiilieCna potopa. Ked sa tam do chuti pozabával, hupnul na stôl, 
^tíiílíaf na poharsiek a nepremeškal špacírkn ani po posteliach. Tu 
"*ArlapÍl liH zrkadlo na stene a prekvapene obňnchával svoju po- 
*lí>biiíeň ; ale ked vycítil, že je to nie kozica, hnevlive si odprsknul, 
ÄOprd sa na zadné nohy a prásk <!eloni do zrkadla, tak 2e sa hned 
^'^íy jeho sklený obsah v ilrobnych kúekoch na periny vysypal, ľo 
^jto vľaŕ.de si sem- tam, ako pri tichom čardáíi, nohy prekladal, 
íliWt^al sa na ľavo, na pravo, pričom zavadil rohy do marovaných 
žtekov, v peknom poriadku na ranie povesiLných. O krátky ťas 
hrm^íky rohami s klinčekov povydvihované a popadaly medzi 
i^epy zrkadla. Táto posledná spusta nm najrozkošnejžíe zabávala : 
^lii potom som už od obloka /mizoK ako gáfor. 

Ked domáci prišli domov, len čo do pitvora vkročili — za- 
í^Zil ich íí^trašný smrad. „Jaj, ľudia!'* s^kríkla ga/dinká, „tu je na 
^SEíimdletie. Veil lu straŔne capinou smrdí/' A ako podjšla kn izbcným 
IvcráuL zazrela hned i capa, ktorý si s podloženými nohami na 
^ukkých perinách pokojne ho v eh 

..Bodajže ta pán boh äkáral!'' skríkla pani sestra. ,,Pozriteže 
*í ho! Nuž kde;;č sa tento mrzký cap tu vzal V Pfuj, pfí! Deti, 
otvárajte dvere a obloky, lebo letím s nôh!'* Pľi tomto poslednom 
f ^kriku pevne zapchala äi nos prsty. 

K a capovi nebolo l)adať ani najmenAej vôle opustit svoje mäkké 
tovíHko. bo každého, kto ho ztadiaľ vyrušoval, rohami zaháňal 
Koneŕne predsa len podarilo sa postaviť nevolanť^ho hosta na nohy; 
äIm ked stal už na všetkých styrochj dlho uerosímý^ľal, hupkom 



Š6i 

skočil s postele a, zanechajúc na podlahe za sebou šlak na roz- 
lúčenie, lenivé a pomaly vyšiel, zkadial prišiel. Bolože po dedine 
o čom vrave£, a mladší páni bratia od smiechu len tak zachodili 
sa. Starí páni hlavami pokrucovali : Ej — vraj — canis mu do 
pečene, to je len predsa šibalsky vyhútaný kúsok. No, ak sa o tom 
jeho otec dozvie, budeže maf trstenica roboty! 

Nebolo dňa, že by jedna alebo i dve pani sestry naraz neboly 
do nás so žalobou prišly. Moja matka — chudina — ked ich už 
zbadala popod obloky s dlhými tvárami prichádzaí, netušila nič 
dobrého, vedela, že tá návšteva len mňa sa týkat bude. Podišla 
im zakaždým do pitvora v ústrety a privítala ich: 

„Ach, pani sestry, vari zas niečo ten môj huncút vyviedol?" 

„Ej, pani sestra! ved keby len huncút a keby to bolo len 
„niečo", ale tof — ved vari už viete — čo nám s tým capom 
vykonal. Môjmu starému od protivné už ani len tá fajka nechutí. 
A ani nám nejde tak o škodu, ako o hanbu. Ved sa celá dedina 
na nás smiechom zachodí!'' — Všetko toto bolo jedným dôškoui 
hncvlive odrectované. 

„Božemôj! Čo si s ním počnem?" vzdychla moja matka. „Len 
aby sa o tom môj starý nedozvedel. Ved mu od trstenice belasé 
fľaky na tučnom mieste ešte nezmizly, a už by zase na ne friš- 
ných žvárov naukladať musel. Pre Boha vás prosím, nehnevajte sa 
na nás; ked pôjdem do mesta ^), pokúpim všetko, čo cap pobil a 
poškodil. Nože, pani sestra, už vás pre Boha prosím, ved vy to 
už viete, ako treba s vaším zaobchádzať; ved je to lahká vec. Len 
už shliadnite na nás, Mariška, a hladte pána brata uspokojiť a 
s nami smierit." 

Po týchto rečiach siahla rukou pod perinu, vytiahla niečo za- 
obaleného do farbistej šatočky (to si už vopred prichystala, lebo 
už vopred tušila, že bude treba žalobníka podkúpiť) a vtisla jej, 
akoby nasilu, balík do rúk: 

„Toť, prosím vás, vezmite pánu bratovi týchto niekoľko čo- 
movcyv muškatáľskeho. To môj starý z mesta od Pálkov doniesol 
a veľmi si ho pochvaľuje, že je to vraj moc lepší, ako ten palánsky, 
čo Dubovskí k nám na chrbtoch donášajú. A povedzte mu, že ho 
pozdravujem a že sa mu tým vdačím. Aleže mu, prosím vás, tak 
povedzte, že sa mu tým ja vdačím^" opakovala dôrazne matka. 
S tým sa pani sestry pekne pobozkaly a rozlúčily. 

Takto sa to žilo za starých časov. 

Oím som bol starší, tomuto podobné šelmovstvá vystrájal som 
vždy v hrubších kúskoch, a mnohé sa mi prepiekly, o ktorých sa 
doma ani nedozvedeli. Ale môj najobľúbenejší šport bola predsa 
len borba a pračka. 

Mojich spolužiakov, rozdelených na dva nepriateľské tábory, 
postavil som obyčajne na niekoľko krokov jedných oproti druhým. 
Naše heslo bolo: „Po ňom!" a ked odznelo, sme podbehli jedni 
proti druhým, a ked sme sa srazili, to sme sa po hlave, po tvári, 
po bokoch a kde sa popadlo, päsťami oblažovali. 



*) Do Liptovského Sv. Mikuláša. 



B66 






Že takáto Äáhava» ktoríi sme zbojníckou hrou pomenovali, ne- 
trviila iUho, je? pravda; ale obyčajne sme si nosj natoľko požteklíli, 
^^^ nn iiicktorvťh bolo badať, ako by na niťh boli žilu sekali. Zboj- 
íifijľka bra m t^fl&to krvou /aptiťatila — na Oi> ^me nie málo pyšní 
''^' Takéto ruvačky sa nie zriedka skonŕiíly i poprobíjanýnii hla- 
*ii, čo sme však pred rodiŕmi opatrne zaiulô-ali. 
Pán reehtor FMt, úsihf^ chorľavý človťk, nevedel ai so mnou 
rady: probtíval to najprv podobrotky, potom vyhrážal i pokutoval, 
ale všetko nič neosožilo, 

Kect mňa na pravú cestu priviest \\Ž neijolo možné, zai^al mňj 
ec ro/mýsralj (:o m timon po^^atV V svojom spravodlivom hneve 
a xif. ra/ i do pekla poí^ielal, no svojou zdravou rozvahou predsa. 
leil prišiel na liek. 1 vyjasnil matke svoje už od dávna skrývané 
tajomstvo, hovoriac k nej láskavej 

^SíariíM moja, pre toho nášho kalafaktora si ani my, ani 
naša dedina neodiívchne, kým ho ;ítadiaFto niekam neodpraccme. 
Ty si prítihovievavá na svojho jedináčka, ja som po horách celé 
týždne m rhlcbnm, — a to je vefký hák! Keby ja mohol doma 
Ĺ uéio] by chlajiiíc tým. Hm je. Na trBtenicu už tak navyknul, 
'' na chlieb s masionj; to je zle, to nm znepokojuje, to je naj- 
horiäi inaki Nahliadam, že takáto výchova nestojí fajku dymu, tu 
Sít musia iné struny natíahnut Chlapec je už iba krok od priepastí, 
trclía ho zachrániť, bo ináče príde í pod dlhý krúč do stoličného 
iloiuu, a potom hra ! aká hanba celej famílii !** 

Matka s utlumeným nepokojom vypoc^ula môjho otca a spýtala 
ho, ako to chce a čo KamýŔía urobiť? 

^Zavezies ho k naáej rodinke, k reťhtoľovi Matejovi Bohušoví 
Kt*meckej Ľupče, azthi ten niečo z neho vykliesíni/ 
„Boží^mňj! Devátroéné díefa a uždOKvetaT' vzdychla matka. 
Ale otec tento jeden raz nepopustil a stál na h vojom, .X'o 
n pHal, pšal j^em.*- odvetil pokoj Jie, vstal m stolca, vzal do 
y kfukaňu í\ /íiíku^ÍI do fauiilinskŕ^ho na pohár vína. 
Kikda ayda moja matka otcovu nezlomnú vôľu tak nevycítila. ako 
^^i. a nakoľko ho i rada mala, nepokúsila m ho dalej pokúša t, 
í'ri,*iin>hla a prevýšila seba samú a vžila sa pomaly do trpkej, ne- 
^»ttieíitteIiiL*j ravAlienky: rozlúčia sa uniset f^o svojím jetlijuiOkom. 
Kjiiuaniti ma zdanlivé TahÁie opúAtuli, ale pobatlal ?íiim, Ž6 
-' u nich na vážností podrástoL Závideli mi, že na študenta 
^ í upi m. 
školský rok sa priblížil, matka ma odviezla a u BohuÄov ne- 
chala, a ja som panoval v Nemeckej Lnpíi, 

Pod dozorom HohuÄovým som v divokosti mnoho popustiL 
Pr*:mcna povetria mňaj ked i nie celkom , ale zato patrne vyliečila, 
l>(íšiávalo 8a mi síce i tu všelijakého trestu, no trsteniékou 
sa ilta raz poctíL roviem aj hncd, prečo. 

Teíka mala pripravený ku káve veľký kaistrol prevareného, 
JMfíkťho mlieka, s Júlom (jej synom) sme sa k nemu dostali a 
firkom tak dôkladne vypumpovali a hrdlami pospúšťali, až zostala 
^inieCne na dne iba koža, ako by na pamiatku, 



366 

Že ma tu trsteničkou tak zhusta neobšívali, odvyknul som od 
nej celkom a dostal Bom pred ňou velký rešpekt. Vyhýbal som jej, 
ako čert svätenej vode. 

Keď som na vakácie prišiel domov, neobzeral som sa viacej 
po capovi, nastal iný šport. Len čo som sa halušiek s bryndzou 
naraňajkoval — hajde! Moji kamaráti boli mne podobné fialky, 
hodno je ich tu pripomenút a zvečnit ich mená. Vynikal medzi 
nimi Matej Kováčovie, Štefan Floriané, Ondrej Kvošovských a Jano 
Bukován. Bolže to s nimi za život! Deň po deň sliedili sme po 
horách, po grúňoch za vevericami, po bralách za sovami a hore- 
dolu Čiernym a Bielym Váhom za rybami a rakmi. Boly to pre- 
rozkošné vychádzky, a vraciavali sme sa s nich domov iba proti 
noci, na dobrom mraku — s apetítom, ako hltaví vlci. 

Môjho otca mrzely síce tieto vychádzky, ale nedal na sebe 
nič badať, robil sa tak, ako keby o nich ani nevedel. Bolo to 
koncom druhého vakáciového týždňa, keď sa otec so svojich hôr 
spustil a mne poriadne do živého zafal. Čo mu prišlo na um, to 
by neuveril nik, ale bola to pre moju svrblavú neposednosf pokuta 
nad trstenicul 

Pojal Adama, nášho územčistého paholka, do sypárne, dal mu 
zo sýpky jedno veľké vrece pšenicou naplnit, podvihol mu ho na 
plece a rozkázal zaniest do bočnej chyže a složit do kúta. 

Moja matka sa začudovala a hútala o tom, čo to všetko má 
znamenať a čo to ozaj jej starý s tou pšenicou zamýšľa. Od pa- 
holka, že na akú parádu to vrece do kúta uložil, nedozvedela sa 
nič; ten len plecom nirdnul a doložil, že „čo pán rozkáže, sluha 
dokáže," pritom zívnul a vymotal sa lenivé z chyže, nechajúc matku 
o samote dumat dalej. Ked otec pozdejšie za paholkom vkročil do 
chyže, vec sa hned vysvetlila : rozkázal mi doniesť z komory jedno 
veľké koryce, pšenicou naplniť a prikázal: 

„Nakladám ti, premilý kalafaktor, aby si každý deň to koryce 
pšenice zo smetí a kúkoľa pekne-rúče pooberal, a ked s tým hotový 
budeš, naplní sa ti druhé vrece!" 

Ja som prácu túto bral na ľahko a pomyslel som si: Ejha, 
daj ti mi Bože! Ale ked som pri oberaní pobádal, že pšenica je 
plná nielen smetí, ale i kúkoľa a iných planých semiačok a že mi 
tá robota môže potrvať niekoľko hodín: išlo mi za mojou zlatou 
svobodou tvrdo do plaču a pomyjílel som si: Už ti je, Jano, po 
Kačinej svadbe! Ale som si spomohol. Zapriahnul som štyroch 
mojich kamarátov do tejto rol)oty, pšenica sa pooberala na ruvačky- 
mačky. Môj otec pokrútil síce hlavou nad týmto dôvtipom, ale ne- 
chal ma žiť si po svojom. 

Spomniem tu ešte jeden famósny kúsok, ktorý som v týchto 
samých vakáciach vyviedol. 

Bola pľáve žatva v plnom prúde. Matka zamkla dom a pojala 
so sebou ku žencom mňa i moje mladšie dve sestry. Pobudol som 
tam za krátky čas; ale ked nadišla ma túžba za mojimi kamarátmi, 
vzal som nielen svoju čiastku bryndzovníka, ktorý matka pre ojIs 
douiesla, ale i čiastku dvoch sestier pod pazuchu a zmizol som. 



m 



ľnjdéť (ló dedin>, bola samé prvé, že .som po kaitmrátoi'h ňuiiiiil; 
ale tycli tiťholo, všetko bolo v polí, dediuň ako vyiureUi. Odra/.iaĽ 
ílfííijov, chytil mm sa do bryndzoviiíka a myslel soni pri každom 
íatirmnití na kamarátov: ,líž ste otl uelio, prečo nte nie tu? Vám 

■\'ii\ dve porí!Íf\ hlupáci ste V Zmietol !^om ho na dohro a 
tíideiioii vodou. Len to jtnlno ma pálilo, že som i Uiatkinu 
äaMku do svojho krátra m-popäl Tíikto mm aí sadol, ako kráľ, 
u vrt h stola, blažený, Tichost okolo iiiňa, ako i v celej dedine, 
Herolíila na mňa nábožný dojem a dost skoro už dumal som na 
Ht^jakom (ifrovanom vnMne. Ten mi priMel sám, ako na zavolanie. 
ííVH'f na pitvore a izbe bol y do korán otvorené* Razom nenadále 

iii od pitvorných dverí tiché: klop; nadstr^íím uši a zase: 

: i en klop a klop^ až na jí tohoto klopotu vyklopotil — hrdý, 
kľkisiiy kohút a m^iM a t na prahu izby I Bojazlivé krútiac hlavou 
^ prítvo, v favo, mna za vrch stolom uŕupeného nezhadab Na stole 
hk pohodené dva^ šnúrou sviazané kľúče od kasne. Tie som hur- 
tí>tti [whvtil a — pár do kohúta I NestaRtnou náhodou trafil som 
hi> |io hlave a kohút ako podkoí*ený ^a razom ua mieste vy- 
*íí"el Táto vražda nebola mi po chuti, jedno preto, že «om nemal 
'^imivsle zabiť kohuta, a druhé, ;íe som ya bál trstenke. Alľ / tejto 

ej situácie vyíívohodila ma oberudná, z Vavri^ova pochodiaca 
"-n-, Mara, ktorú matka s nejakou prácou s pofa domov vypra- 
vila. Vkročila [iráve v tú rhvífu do pitvora, ked som stál nad ko- 
hútom, kvíliar^ ako Marius nad sborenimvmi CarthaiĽa, Mara — 
rubi — zle je; vidíte, vražda; poradte, ŕo robit? „Chytrá rada, 

ký," odvrkla ľahoBtiijne. ^Oňklbem ho, vypytvám, uvarím a 
. . 110!*" A stalo fía tak. Kohúta sme rúče stľovili a bolo po 
^íaku. Mne k Marou len to jedno bolo divné, že sa v dedine za 
btiutijín iiedoptávali a ja podnes neviem, koho b v som nml od- 
Jkatlnit. 

V na^šledujúcom školskom roku zamenil som Nemecká ľmpču 
Míitcjovcanii vo Spi^i. To bolo roku l>>47, a roku 1H4Š bol som 
^ v Levoči prvoročným donatistom. V tomto búrlivom období 
Mm] som razom nové názory, a kdeže by i nie, ked sa každý 
^^t\ íiiei^o nového dopoíulo a prihodilo- Tu prižli gardisti, tu dobro- 
^^huň. tií honvédi, tu íiuerillo, tu zase cisárski, ktorí vmašírovali 
*'** mesta i f* muzikou. ,,\'rľh m pohiiul a pormíil my K'* Mój bý- 
valý ^porí premenil sa na po liticko- tulácky. Donát pošiel do kúta 
Ä ja rií/tmi ostal som kossutb istom. 

Týmlu kossuthovským prívalom bolo v Levoéi celé žiactvo 
* >* profesäornii osíalené, nuž éi som ja mohol inakší byfV Ja som 
ÄÍfť už do Levoče prišiel kossuthismom trochu napáchnutý, zachytil 
^m ho 8vojfm chhvpéenskvm rozumom od môjho otca, ale to bol 
líosmithismuN: „Kam vitr, tam plaií^tl" 

Ivaždé prichádzajúce vojsko som privítíil a každé odchádzajúce 

na dialku niekoíko mír odprevadil, čo malo za následok, že som 

ťíojnov so st^kundou príkvitoL a tú istú klassu nasledujúceho roku 

j / Rožňavy fUniesoL Ro>;diel bol len ten, že jni prichodilo po 

potlMení revolúcie politiku zamenit iným športom. 



368 

V Rožňave kamarátíl som sa tuho s istým spolužiakom menom 
Buro ; bol rodom z Gemera a hodil sa dobre ku mojej povahe, ba 
podajednými výčinmi i nad môj talent vynikal. Vo fajCení dával 
mi on prvé lekcie. S týmto spolužiakom sme popri pilnom oberaní 
sadov i Šajavu vzali do arendy. O rybačku sme síce velmi nestáli, 
ale sme tým pilnejšie sliedili za mlynárovými kochlatými kačkami. 
Korisť sa v hore — v takzvanom Nyergesi — na drevenom ražni 
i nešpikovane, pravdaže len zpolovice, upiekla a strovila. 

Po takejto hostine sme sa obyčajne v dobrej nálade do mesta 
vrátili a zamierili rovno na rýnok ku kofám. Zpoza ich chrbta 
sme ich bombardovali guľkami, ušúlanými z hliny vo vačku do- 
nesenej, v zime však snehovými guľami. Kofy nad touto kanonádou 
sa pobúrily a ukrytým útočníkom vyberanými výrazmi zlostne na- 
dávaly. ^ 

Tu sa silnejšie prebudil vo mne i muzikálny cit a nebolo 
dňa, že by som primáša Mózeš Lacího, suseda, s ktorým som na 
jednom dvore býval, nebol návštevou poctil. Tento si ma obľúbil, 
vtisol mi do ruky husle, čo najplanšie mal, a bral ma s sebou na 
baly, majálesy, divadlá, „tancšňle", a kde len vyskytla sa nejaká 
zábava, bezo mňa nič. Mal som pri tejto známosti i tú výhodu, 
že kde mala banda i stravovanie vyjednané, vzali i mňa zakaždým 
do počtu. Ja som pri stole sedával na druhom mieste, pri Lacovi ; 
nápoj, ktorý dostal sa na moju osobu, zamenil som s niektorým 
muzikantom za mäso, a s týmto pamätal som vždy na Buru. A hoci 
som ja bielym a Laco čiernym cigáňom bol, to nevadilo. Banda 
bola pyšná na bieleho člena, „diáka", a ja zase mrel som za Lacim, 
ale ešte viac za „veselým drevom''. 

Buro ma v tomto umení nenasledoval. Mal muzikálny sluch 
o veľa horší, ako ja a preto o hudbu nestál. Na tom rozmýšľam 
ešte i dnes, že tp mojej gazdinej bolo ľahostajné, ked 14-ročné 
chlapčisko po takýchto zábavách len po polnoci domov prišiel; 
pravda, Laci bol i jej susedom! 

Toto isté šťastie, alebo lepšie povedané nešťastie, mal som 
i s professorora Kendelom. V ten čas — už neviem prečo — po- 
delia nebolo, ktorý by bol ňuchával za takými vtákmi, ako som 
bol ja; o mojich výčinoch sa professori nedozvedeli. Ale na konci 
roku dozvedel sa o tom moj otec, ked som donát i po tretí raz 
so sekundou prerepetoval a možno, že mu pritom prišly na um 
slová onoho Oravca, ktorému syn tiež so sekundami domov pri- 
chádzal: „Bude z teba čert, a nie pán farár.** I môj otec po mne 
rukou hodil a so školami nadobro prestal. 

Takto nastalo pre mňa nové obdobie. Otec dal ma do Ballov 
v Mikuláši za kupeckého učňa, pomysliac si pritom, že ked nie 
na inšie, na predávanie múky budeš dobrý. 

A hľa, otec pomýlil moju životnú dráhu, bo zaznal moju ne- 
posednú povahu. Ja bych sa bol hodil lepšie na nejaký „kočujúci 
život", na také niečo „od kunštu", čo i len s opicami a medveJmi 
chodiť, bol bych iste pochodil celú zemeguľu ! Môžete si mysleť, aké 
väzenie bola pre mňa pudla I Počas môjho učenstva — čo trvalo 



369 

:] roky — hoci Ballovci boli proti mne velmi shovievavf, tri razy 
soui pätami zvírgal ; no vybudol som len nejako a postúpil za po- 
mocníka. Ako taký zostal som tam ešte pol roka a koncom mája 
1855 pustil som sa do sveta. 

Pri lúčení upozornili ma rodičia na strýka Maňakovie, že by 
som nejako nepozabudol od neho sa odobrať. Tento strýko bol 
v dedine velmi obrúbený, každý ho len „strýkom" zval a každý, 
kto sa či z bližšej, či dalšej rodiny na vandrovku poberal, neza- 
meSkal sa od neho odobrať. Zašiel som teda i ja k nemu, bozkal 
rau tvrdú ruku a, ako sa už u nás odobierka odbavuje, zavinšoval 
som mu dobrého zdravia. On, vykrúcajúc si fúzy a ako by o niečom 
vážnom rozmýšľal, za chvílu ml^l, potom tichým hlasom prehovoril : 
,Nech ta Pán Boh sprevádza! Ale, Jano, kráčajže vždy pravou 
cestou; dobre rob, Boha sa boj a nikoho sa nebojí** Pokývajúc 
hlavou, po malej prestávke doložil ešte: ,,Áno, áno, ani čerta sa 
neboj!" Po týchto slovách siahol do vrecka a vtisol mi šesták do 
hrsti. Vec mala byt s tým už vybavená a ja som sa bral preč. On 
ma rúče ešte i na dvor vy pre vadil, tam mi ešte raz stisol ruku — 
s tým sme sa rozišli. Ked som bol už niekoľko krokov od neho, 
zavolal mi ešte : „Jano ! Aleže nekradni, aby sme sa za teba hanbiť 
nemuseli!" Tieto slová ma nemálo urazily, fažko som ich niesol 
už i preto, lebo ich takým zvučným hlasom zavolal, že to i pol 
dediny počuť mohlo. Odpovedal som mu len tolko: „O mňa sa 
nebojte, strýko!" — „No, ved tak," odvetil, „bud vždy, ako naši 
otcovia boli, poctivým kurucom!" 

Prvé moje miesto bolo u Dymáka v Banskej Štiavnici. Obslu- 
hujúc stránky, hned v prvý deň zabil som veM fľašu syrupu a 
sladivo toto nemóresne oflaslo porcellánky môjho principála. Dymák 
bol známy ako prchký, popudlivý človek, začiahol po mojich ušiach. 
Ale ja stihol som zachytiť oboma rukami golier principálov, na- 
tiahol som si ho na seba a povozil som ho po celej pudle po roz- 
liatom syrupe. Ked sme sa popustili, zpomedzi dvier som mu na 
rozchodnú zavolal: „Pane, ja tak splácam urážky. Svojmu psovi 
a nie mne siahajte na uši!" 

Táto syrupová história bola pre mňa natoľko osudná, že roz- 
hodla nad mojím dalším životom. Zo Štiavnice som sa ešte v ten 
deň pobral do Pešti. Prijdúc ta, namyslel som si, že v každom 
obchode len za mnou čakajú. Ponúkal som svoje služby rad-radom 
každému kupcovi. Všetko márne. Poniektorí ma zavádzali so dňa 
na deň, a to bolo moje zlo. V beznádejnom očakávaní grošíčky sa 
raíňaly. Ale čo bolo robiť V „Hlad, čertu brat." Posla do záložne 
jedno za druhým strieborná cylinderka i s retiazočkou, prstenček, 
bielizeň, čo lepšie kabáty, vesty, nohavice, a ja som tu stál o jednom 
obšuchanom, popolavom obleku. Až konečne prišiel rad i na zá- 
ložné cedule, i tie pošly za ostatným . . . 

Hospodou bol som v jednej špinavej uličke, zvanej Blaue Hahn- 
gasse, a býval som pod strechou s jedným Čechom, nádenníkom. 
Ten mi raz v jednu nedeľu povedal, že zarobí denne 50 krajciarov 
u firmy Hasenauer (dielňa na gazdovské stroje), na Kerepešskej 

24 



ceste, Že yypláľajťi každfi sobotíi, íi ak mi rúbo\ že ma Ifada 
porúčať, 

V pondelok sme sa pobrali a ja som bol do práce prijftíy- 
O 5. rany i^a prára za počínala a trvala do r2*tej porudúajŕei. <lí» 
2, oddych a o n*tej vľčer „tajroíiť\ Na výživu mal som do ^íjboh 
30 krajriarov vo vreťkii. Juwb^ stály vvsoko. Mohol som teda úeim 
fi kraje i árov na živnost obrat i f a premy Älal mm, ako žahulok 
oklamat, a ťo si /aí ne vlastne kiipiC? Rsota majster, 1 ja Hom 
éiel /a príkladom ťhudohnýľh ludi. Kúpil Bom ú n údenára a 
4 kn škvarit.*k a za 2 kr- chleba. To 8oni takrečeno prehltol, ako 
tiger, Ä zalial asi pollitrom „husacím^. To bolo pre niôj žalúM, 
aŕým som bol vtedy obdarený, primálo na ^itie íi pľimuoho m 
zahynntie. NaSa práca s tým bratom Cechom záležala v toni, že 
sme z diaFky asi 50 krokov tažkŕ dubpvé dosky na pleciarh il" 
dielne nosili. V prvý deň to ešte šlo ako-tak: ale v tretí éá^ 
ked som zbadal, Že mi plecia nábeh ly a obsuchany oblek nie- 
koľko dier dostal, zaŕal som už pochybovať, že vari ani do soWií 
už nevydržím, a obávíil Bom sa, žo ak ma policia takto, ako li 
otrhaného, niekde postretne, ešte pred výplatou ma zíapá a 
štrkom donmv požle^ — pred ŕ.íni som mal veTký strach. 

No, premohol som i to, V sobotu mi tri papieriky vyplati^^ 
a ja bol som blažený a ako vtiik voTný, 

Ale bol svrchovaný čas xtratit sa i Pešti, lebo tie tri zlát*^ 
vočky, ktoré som tak Fahko 
tiež míualy sa a pritom bol som 
hiiadol som, že tu niet pomoc 

teho mesta vymotať nemohob Oproboval som cäte raz moje áťasl 
a hľadal nejakú zamestnanie, ale márne. 

Niekoľko dní som sa takto za prácou potuloval V nedeľu r 
žiel som na Kerepošskej ceste do pálenčene;i krčmy. Tam ol). 
som sa s d vonní Vavri saunu, ktorí pri luúre robili. Ich proí 
som prišiel i ja ku stavaniu a {srídelíU ma hasit vápno. Tu i 
zase od vláčcnia vody ruky odtiahlo. Robil mu\ leu tak ledabol -• 
preto pri výplate v HObotu mi oznámili, že takého darebáka dal -* 
y robote uopodržía, a mojim ilvom protektorom, že takú tiaívi^^ 
hodnú silu odporúčali, kassír stiahol z ich uizdy na každý d€f^ 
po íestákn, ProH tomu apfndiáty nebolo. 

Koíicont júla, opustiac Peŕt, zašiel som si za Dunaj cez StohiC^ 
belehradskú do Toluianskej stolice, (hl PeÄtt počnúc stretával soi ^ 
sa s vandrovníkmi rozličného remesla a veku. Cestovanie nehol ^ 
nudné, bo je to samá veselá chasa. Na niektorých mieí*íach siSlo s 
nás i 5 — G. Hlad, tohoto veľkého pokušíteľa, premáhal som fechto 
vaním. Mohol som takto precestovaŕ celé kraje, mnoho videť, mnoh<:» 
zkúsit To bolo niečo pre mila* U mienil som si vandrovnú páliť* 
skorej neodložit, kým na nejaké stálejšie zamestnanie nenadapím. 
V Tolne ležali huláni. I prihlnsil som sa u plukovníka, Či by iiu 
nedal assentovaC medzi svojich ľudí? Prvé bolo, Co sa ma spýtal, 
že čo som V Nuž — reku — obchodný pomocník. Pokýval hlavon 
a prizeral sa mi. Spýta] sa ma^ či viem po nemecky "písaCV Ktii 



-- bez napínania ducha — zarO^* 
lom ošarpaný, ani nejaký tulák. >* -* 
ľ i, ale predsa som sa z toho preklí ^ 
Onroboval som eäte raz moie AÍÄst^^ 




;m 



rpkti — viem, leljo som si i dupisovaí [m nenieťky s jednou 

iíM<Jvl(aii. ZaHiiiial sa, ale tfal^^ía utázka líolii, ti mkíw pisomné [lo- 

roilÍ6»v /.verliovaí siiy Tu nie — reku. ,;Tak čnkiíj /.u asseu- 

riiar;^!** Ntóbudlo mi nič ínŕíe, ako Toluu pľeíVíhtovat a tia 

íl díilej stijpať. Vidid mm mnoho príiíemnvťh, úhradtiých 

L : íl 3íakíu*oval noru k jtídiniiiiL líola t-o lekáreň, z ktorej práve 

I vauJrovufk vykroŕil 

^K ,(Jô tí — reku — dali, bradeľV" (í n otvoril hrsť ii ukázal 

■ Dnihŕliľ* ílňn v tejto lekárni vstupoval .^oni \iž do služby. V wpo* 
loí'rnosti kaiua rát a* vandrovníka dozvedel som sa, žíy pán lekárnik 
prppisfa svojho laÍ>orauta, i iimií'iií! hoíii sí odporúčať, sa na to 
uíitíMo ja. Xh prvej, ráno, odiŕiel som ua breh Dunaja oríadit sa 
^ poobéívať Síl a uniyŕ^ okupat 

Pri Duiiaji na giťoko'daleko nebolo človeka, iba Co hodne ifa- 

li*kti niekoľko huláiiov koue kapalo. Slnre pri[>ekalo n ja ob>:eral 

' za nejakým thládkom, ™ pravda, márne, Bľeh bol he/ 

^ l^ez stromovia a trávíiik slnkom Hpáleny, ^edo^žltej íarby* 

l*ri obžíviičke znojom kropenej zaletel som v myélicnkaeh iío 

'íiilého rodiska, Kráľovej Lehoty, a porovnával som tento holý breh 

^ tiíL^u Poľanou, Ukíívanýmí Suchými vrehniij š ktorých v jasnom 

■ vidno relú liptovskii dolinu aŕ po Choč a s niektorých 

i relú reťaz Tatier. Koľká to krásíi, koľké kúpilo a koľký 

i v naÄich voňavých, tôni stých hájoch pod zelenou jetlľou 

ií a plácat. čo nn^ja nebohá matka pri suéení sena zakaždým 

*' požitkoni robila a najviac že jej od dusnt^o vzduchu rumenec 

* tvári na hrdlo zasiahol, ale o pote nebolo stopy. Neviem, ako 

Jo tí> v Tolne tenú;, ale možnop že dômyselní Ŕvábi tento pre mňa 

Pnifiatný bieh I)una.]a aspoň pozdĺž mesta aííátmi vysadili. 

Keíí som na obleku ,,v potn tvári" evernou diery po^tahoval, 

^^iclizeň miesto mydla drobným homokom opral, spustil som sa sám 

*J<* Dunaja, v ňom pop hi val si do Božej vole a vystúpil na breh 

^hs znovuzrodený, ľri obliekaní len zbadal som asi na dve stre- 

^fm diuľky niekoľko pltí s dreveným tovarom, Na jednej liola i ko- 

íilw*, / ktorej sa dymílo, Srdee mi silne zabúchalo^ ked som rozo- 

^tííil národný kroj pltníkov^ a len ži* som n e vykríkol „odťahuj — 

J*dtíihuj!" Prúd ich zticha odnášal stredom l»unaja a máličko chý- 

Wo. ^e í?om za nimi nepobehnul, S bôľnym srdcom som sa zahľadel 

íía tieto svuzky, žehnal som im v dm hu slastlivu pút a prial dobrŕi 

^-aludky na i^lanň.barauinu, bez ktorej m náš pltník ani na žír- 

^^é dolno-zemskýťh rovinách zaolííst nemôže. Neviem, dokedy by 

^nn ich nebol s oka spustil, keby nui pálčivé slnko nebolo zahnalo 

* brehu. 

Zamieril i5om teda rovno do lekárne a pripravoval sa cestou 
M úvodnú lahorantskú reí a na odpoveíle, ktoré dám na prípadné 
podťhytávajóce otázky. Kej som vkročil (mohlo byt okolo 9. ho- 
diny), našiel som tam dvoch pánov; jeilen mladý, a^i 24 — 25-roéný, 
pOííerný, bol za recept árou zanicRtnaný, ten druhý, asi 40-roČnv, po- 
euky, s parádnou plešinou a podstrihnutou bradou, v pa- 

24* 



a72 

pučiach a v bielom plátenom chalate len tak do poly zaodetý, stál 
pri obloku a čítal noviny. Pomyslel som si, že takýto oblek je 
verabože na dnešná horúčost velrai vhodný a že budem maf čfastie 
v jeho osobe pánu lekárnikovi sa predstaviť. I skutočne, on to bol, 
lekárnik pán Adler. Obrátil som sa k nemu a v dešperátnej nem- 
čine vyznal som pravdu, totiž, že počul som, že potrebuje labo- 
ranta, za akého sa ja s celou poníženosťou odporúčam. On spustil 
ruku s novinami, složil s nosa okuliare a obrátil sa ku stojaciemu 
za receptúrou, prehovoriac k nemu niekolko slov po latinsky. Tento 
len mrdnul plecom — a viac nič. O chvífu lekárnik sa mi pri- 
hovoril, že či mám nejaké listiny? Ja som mu podal rodný list. 
(Passu a svedectva od Ballov, kde som ako kupecký pomocník figu- 
roval, som mu neukázal.) „Nuž a iného nemáš V" pýtal sa ma. 
Nemám — reku. „A čím sa vlastne zapodievaš?" dodieval dal ej 
do múa. Pomyslel som si, že tento čas fechtovaním, ale povedal 
som, že asi tri roky chodím do Pešti na roboty a pracúvam zväčša 
okolo záhrad, a na takéto práce že svedectví nedávajú. Pán lekárnik 
za chvílu dumal a preberal prsty v podstrihnutej načervenastej 
brade, až konečne prehovoril : „Nuž podržím fa na 14-dňovú próbu : 
ak sa dokážeš, uvidím, čo dalej. Stúpaj za mnou do kuchyne, lebo 
viem, že neopovrhneš raňajkami, a pán provisor Gál postará sa 
o ostatné. Tvoj rodný list si predbežne podržím, rozumieš?" Ku- 
chárke predstavil ma ako nádejného laboranta; „Erži nénou*" ju 
tituloval; rozkázal pre mňa raňajky a pošiel. Ja som si sadol a 
čakal. 

(Pokračovanie.) 



'<^^- 



Literatúra a umenie. 

— Sobrané spisy básnické Hviezdoslava. Sväzok I. Oddiel 
epický. Druhé vydanie. Turčiansky Sv. Martin. Vydanie Kiiili- 
kupecko-nakladatelského spolku. 1907. 8*^, 329 a 3 strany. Cena 
2 konmy 40 halierov. 

Obsah sväzku: Venovanie. Hájnikova žena. Bútora a Čutora. 
Na obnócke. PoiudienGk. V žatvu. Epilóg. 

Pokladali sme za sviatok v slovenskej literatúre, ked roku 1S92 
zjavila sa táto kniha Hviezdoslavova. Z príležitosti druhého vydania 
pri tej istej sviatočnej nálade cítime i uspokojenie, že u nás jest 
pre koho vydávať Hviezdoslava, , 

(Nasledujúce vydanie Kiiíhkupecko-nakladatelského spolku bude 
L svázok básnických diel Jána Hollého.) 

— Komasácia. Obraz zo slovenskej de.iiny vo štyroch od- 
deleniach. Napísal Martin Kukučín. Odtisk zo Slovenských Po- 
hľadov 1907. Divadelnej Knižnice, vydávanej Slovenským Spevo- 
kolom v Turčianskom Sv. Martine, svázok X. Tlačou a nákladom 
Kníhtlačiarskeho úéastinárskcho spolku. 1907. Veľká 8**, 62 strany. 
Cena 80 halierov. 



m 



Dramatická tvorbi novellístu, románopísca Kukučina. Pochodi 
^t«^ s počiatku deváťdesiatych rokov, z doby pražského studciitstva 
auktorovlio. Rozmiiíc sa, má všetky vlastnosti, ktoré sú silou a 
Cňilotou Kukučínovho tvorenia. Humorom žíari hajtman tobecný 
mhn\ Juro X'^odačka. Vazár je typ bohatého sedliaka sloveíiského* 
SíJný človek je i Vozárov švagor, kováč Oudris Ma d ma, a vo 
Vfŕíárke poznať sestru Machnovu ; Marka Vosiárovíe prináiezí k mi- 
'>iT3, umn>hTi dievčaťom Kukučiiiovským Intrigant Kylov,ský Je od 
pomá, ale typická figúra slovenskej dediny, — tiež [jaraslt nášho 
sctlliaku Všetko originálne a s umením zachytene zo ŕJvota, Také 
Po??lavy m jcaujiniavé v každom deji. A tu nechybi ani dramatič- 
íio.sti Ako vypuklo ukáľala by sa na javiští í len stará Katrcna^ 
'i'>lová vydať sa /-a Vodačku ! 

^ Malkotentí. Historická povesf. Spisy Síimuela TomáŠika. h 
jTurčiansky Sv. Martin. Tlačou a nákladom Knihtlačíarškeho iíčast, 
t>o|ku. 1907. 16^', 122 a 6 strán. Cena 50 halierov* 

Malkontentmi, slovom to nápadnej histórie preví^atým, zvala sa 
Uhorsku za Leopolda L i pozdejsic stránka s rakúskou vládou 
fi^ spokojná. V knižke máme históriu Uhorska z poslednej štvrti 
-V V* ÍL sto letia. Na cele nes pokoj e nco v stoj Í Imrich Tôkolí, sťt^stie 
*^i neobyčajne praje, od Nemcov zaujímajú ?:ámky í mestá. Ale 
^' * kôli priveľmi priviaže sa k Turkom, panujúcínt v južnom a stred- 
'^* » m Uhorsku, a ked Turkov s pomocou kráľa Sobieskeho porazia 
P^i*ed Viedňou, napadne sfastná hviezda Tuknliho, rakúska vojenská 
sil^ začne osvobodzovat Uhorsko zpod tureckej moci a vec malkon- 
t^tÄtov je prehratá 

Romantiky v povesti je nemnoho — toľko, čo stačí ha po- 
spájiinic historických udalosti v obraz zaujímavý. 

Obraz je í verný, poznáme z neho dobu a jej ľud j Udalosti 
J^ú sa hlavne v krajoch Slovákmi obývaných, v nich zúčastnené 
ictby sú Slováci a z malkontentskej povesti pod TomáŠikovým pe- 
>rii vyjde milá slovenská knižka, (Slovenskí malkontenti sú zobra* 
^'^ni tak, ie z toho nemôže sa ukovat kapitál ani pre terajší kos- 
^^thismus*) V nepokojných a romantických tých časiech vyrástli 
_^ nás ľudia originálni, Tomáš í k pri ich zobrazovaní ľúbi pri miešať 
^nirnoru, vtip alebo anekdotu raá vždy pohotové. Ale milé sú 
Mulkpientoch najmä piesne slovenské. 

— Tri rozprávky. Napísal Ján Cäjäk. (Unos. — Báťa Ka- 

Jj^ský. ^ Z povinnosti.) Slovenskej Knižnice ročník L sväzok 2, 
- I^eštbudine 1 907, Vydáva Frant, Votruba v Pešti. Tlačou Kli- 
?^ša íl Pivku v IJpt. Sv. Mikuláší. s 6**, 1S4 strany. Cena 80 ha- 

Väčšiu časť sositu (stn 56—184) vyplňuje tretia rozprávka, 
PmiimwsH, vytlačená povodne roku 1905 v Sloven.ských Po- 
Madoch. Zaujlnjavá je už i preto, že z nej poznávame, hoci len 
^liistočiie, špectálnoiäť slovenskú v Uhorsku^ gemerský voštinársky 
píí^mysd. Čŕt miestnych, prispievajúcich k originálnosti práce^ jest 
íu i viacej, Ale pozoruhodiié sú i scény niektoré, postavy dobre 



374 

načrtaiié. Dobrinský je z tých kňazov, ktorými môžeme sa chlúbif, 
že stvorila ich slovenská národná myšlienka. Poznili sme ich viacej, 
a dá Boh, ani nevymrú ešte v našom živote Cajak tiež nevymyslel 
Dobrinského — poznal ho, a slúži mu ku cti, že s takou pietou 
postavil ho v svojom obraze toho slovenského kraja. 

I celok povesti je dobre komponovaný, fabula sama dojímavá. 
(Mladé dievča nechá svojho milého a vydá sa za hodne starého 
boháča, aby zachránila chudobných rodičov, zadĺžených u tohoto.) 
Len surovosti Práckeho, bohatého muža mladej ženy, bolo by bý- 
valo dosť i menej a konec je zbytočne desný. 

— Ján Kollár ako pädagog. V minulom ročníku Slov. Po- 
hľadov (str. 692) bola zmienka o tom, že v Pedagogických Roz- 
hledech, vydávaných v Prahe Dédictvom Komenského, dr. Otakar 
Kádner začal tlačiť rozpravu o pädagogických názoroch a návrhoch 
Jána Koilára. Roku 1849 Kollára vo Viedni, ako slovenského dô- 
verníka vlády, vyzvali podať návrh o zlepšení stavu Slovákov. ^ Do- 
stal i otázky, a síce štyri, aby vypracoval na ne odpovecí. Štvrtá 
z otázok bola o školách, a dr. O. Kádner oceňuje pôvodcu Slávy 
Dcéry ako pädagoga na základe návrhu, vypracovaného ním na 
túto otázku. 

Po dôkladnom rozbore Kollárovho elaborátu dr. Kádner v po- 
.slednom sošite Pedagogických Rozhledov (červeň 1907) vyjadruje 
svoju mienku: »V Kollárovi právem vidéti múžeme vedomého a 
rozhodného obnovitele a šii^itele idei velikého učitele národúv. (Ko- 
menského.) . . . Kdežto s jedné strany patrný jest na Kollára vliv pŕed- 
chúdci% s druhé strany je v jeho názorech pedagogických mnoho 
rysu, které jsou bez odporu moderní a v nichž pŕedstíhl svou 
dobu . . Máme-li nyní pronésti záverečný soud o pedagogických 
názorech a návrzích Kollárových, nemúže zníti jinak, než že jsou 
nejen na svou dobu, nýbrž dosud velice pozoruhodný. V Kollá- 
rovi shledali jsme vedomého obnovitele a šiŕitele ideí Komenského 
v duchu pŕedevším Pestalozziho a filantropistú, zvlášté Basedowa 
a Salzmanna; má mnoho požadavkú modeniích, podnes neprovede- 
ných, ale trpí základní vadou, nedostatečným zŕetelem k tomu, co 
v praxi je možno. Kollárovi tedy patrí také v déjhiách české 
pedagogiky místo význačné, a po této stránce toto pojednaní jest 
tedy jakous rehabilitací jeho a spolu dúkazem, že v bohaté jeho 
individualite neprávem činnost pedagogická dosud pomíjena byla 
mlčením. To budiž s[)olu omluvou, že názory KoUárovy vyložili 
jsme v takové šíri a podrobnostech : bylo treba, aby úkol ten byl 
jednou proveden a o Kollárovi také v této príčine bylo promlii- 
veno slovo úprimné a uznalé. My čestí učitelé byli jsme tím pnmo 
povinní svetlé památce velikého buditele a pevce svého.« 

— Z poľských prekladov slovenských národných piesní. 
Na základe novej knihy prof. V. A. Franceva />lIo.ibCCOe CJiaBflUO 
B'Jk;^1;HÍe« v l. sošite tohoročných Slov. Pohľadov bola reč o tom, 
že na počiatku roku 1828 učený Poliak a dobrý Slovan Andrej 
Kuchárski na svojej ceste po slovanských zemiach navštívil Jána 
HoUého v Maduniciach (a vtedy básnik náš že už mal hotových 



375 

prvých šesť spevov svojho Svätopluka), Na 450. str. svojej krásnej 
knihy prof Francev doložil, že po stopách Kuchárskeho roku 1829 
cestoval po Slovensku a sbieral piesne K. Wójcicki a výpisky 
z jeho cestovného denníka: »W^gry Siawaki« a »Sobótki u Slo- 
waków« boly tlačené roku 1835 v časopise »Muzeuni Domove^c. 
Túto poznámku prof. Francev ľúbezne doplnil v liste, v ktorom 
mi píše, že K. W. Wójcicki v tých výpiskoch zo svojho denníka 
podal v poľskom preklade i dve piesne slovenské. To jest opísanie 
Sobotky (Vajana, večera pred sv. Jánom) polský cestovatel zaklúčil 
nasledujúcou piesňou : 

Przyszedl juž, przyszedl 
Swi^tego Jana wieczor: 

Woj! Jana, Jana, Moj Jana! 

Natožem my ognia 
Na trzy strony sloňca! 
WojI Jana atď. 

Jeden my nakladziem 
Na wychód sloúca, 
Drugi my naktadziem 
Na západ (zachód) sloňca! 
WojI Jana atd. 

Gzama byla choina 
Wynieá že mnie na podwórze! 
Woj! Jana atd. 

Wyniesiem, wyniesiem, 
Da Pan Bóg na jesieú! 

Woj ! Jana, Jana, woj Jana ! 

Opísanie »Sobótki« Wójcicki začal poznamenaním : »W komi- 
tacie Neusol, po slowacku Bystrzyca, na tydzieň przed S- ty m Ja- 
nem, 16 lub ij czerwca, rozpalaj^ zwykle sobutki i palí| ciíjgle 
do S-go Jana.« Pri piesni tejto Wójcicki doložil, že v Šafárikovej 
sbierke (Pjsné swétské lidu slovenského v Uhŕjch) nie je celá. 

Na druhom mieste (W§^ry Slawaki. Wyjatek 2-gi z dziennika 
podróžy r. I829, Múzeum Domowe, 1836, str 30^ Wójcicki po- 
dáva druhú pieseň a robí poznámku: »Nie znal tej piesni T. (sic) 
Szafarzyk«, v sbierke ktorého umiestený je len »zíamek jej maly«. 
Pieseň táto je: 

Slawaiy ! Slawacy ! 

W^szystka s-ne jednacy, 

Jakoby was m i a la 

Jedna matka stará, 

Ale ojców wiela. 

Boc ich tak jest dužo, 

Jak na tyczkacb chmiela. 

Toľkoto V A. Francev, 



aro 



Čenek Zibrt v svojom Bibliografickom pŕehkäe českých 
rodmch pisni (IVaha, 1S95) spomína K W. Wujcíckého knjl 
Piesní ludii Biato- Chrobatóvv\ Mazunnv í Rtisi zmul Bugu^ /. dil 
czcniem odpowiednich piesní ruskích, í^erbskích, cjeeskidi i ú 
skích* Tom I. Warszawa, 1836* Tu medxi inými ptidaiKi |e v |H 
skotn preklade i táto : 

Poŕkfljtne, šubajci, 
kírn príde Sobieski» 
kým prífie Subieski 
tani ť e S! ten vrťU sliezsky, 
tsni cez len vrrh slje?!sky 
zpoza Bielej U o ry, 
ípoza Bi olej fjory 
na červenom koni 
so zlatým kantárom 
na pomoc husárom, 
Viedni, cisňľovi — 
ten bude bojovať 
naproti Tarkovi 

— Ôasopis Museálnej slovenskej spoločnosti. Ročtiik 
číslo 3. Turčiansky Sv, Martin, jyo/* 

Obsah : O starobylosti a pĹvvodností pletení ti Slovattíi, 
R. Bibovej, referuje Andrej Kmet, — Pričitíy sťahovania sa aá 
Fudu z Liptova, — * Povesti a báje z Vrbovfec. * Kováčova že 
Podáva P, Beblavý. ~ Porekadlá a príslovia. Podáva Podtafcransl 
— Nové ostrovy* Podáva Starohorský. — Povery a obyčaje 1 
Spiša. Podáva Iremský- — Školské vi tanky* Podáva G\ Ura 
Podtatranský* — Malý archív, (Z rodinných listín Stefanä Lieske 
ského, rychtára stvrťanského v Trenčiansku. Podáva Joz, Ľ* 
luby.) — Rozličnosti. — So7.nam darcov M. slovenskej spoločne 
A* H* *— Odborné časopisy a knihy. A. H. 

— Sborník Museálnej slovenskej spoločnosti. Ročník 
svások i. Turčiansky S v. Martin, 1907. 

Ob.saia : Liptovské hole. Napísal Starohorský. — Nálcx ktí 
jaskynného med veda {Ursus spehieus Rosenmúlleri) v jaskyni 
v Gaderí a kostí z obecného med veda (Ursus Arctos L / na 
lovum ^rúni v Helianskej doline v Turci. Podáva dr. Ján PetrUj 
vich, — Spis do Tatár (Tatier) k trom Turnam^ ktere leit:i 
in ešte m Kežmarkem* — Stôl íčno -úradná úprava mier a váh, trh 
a ustálenie cien remeselnícky cli výrobkov pre stolicu Zvolení 
?, r. 1Ó92. — Nárečové slová zo Spiša. Podáva IrĽtnský. — PňSl 
slovia, porekadlá a úslovia, (Kochanovcc a okolie ) Podáva Milan 
Hlaváč. — Katalóg numismatií;kej sbierky Museálnej alovenskq 
spoločnosti. Sostavil dr. ján Petrikovich* 



Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 

== v Turčianskom Sv. Martine = 

odpor dóa nasledujúce knihy: 

SrádkoviČ. spisy básnické. Svazok I. K 1-60, viazaný, so zlato- 
' rezom K 2*80, poštou o 20 hal. viac. — tív. II. s podo- 
bizôou a životopisom básnika K 2—, viazaný K 3*20, poštou o 30 
hal. viac. 

Detvan. S podobizňou básnikovou. Cena 30 hal., poštou 3ô hal. 

Hviezdoslav. Spisy básnické. Sväzok I. 2 vydanie (v tlaôi). — 
Sv. II. Oddiel lyrický. Cena K 3--, poštou K 3-20. 
Sv» III. Oddiel epický. Cena 4*—, viazaný, so zlatorezom K 5-20, 
poštou o 30 hal. viac, 

Vajansl^ Verše. Cena 80 hal., poštQu 85 hal. 
Kráľ- Verše. Cena K 1-—, poštou K 1-10. 

KuZmánVt P*™**°^^ ^^ storočie jeho narodenia 1806—1906. I. Vy- 
f ' brané veršované práce jeho. Cena K !■ — , poštou K 1*10. 

EuOen OneClin. ^^mán vo veršoch od A, S, Puškina. Cena 80 hal., 
■r^ 2 poštou 90 hal. 

Tragédia íioueka Dramatická báseň od hnricha Madáeha. Pre- 



Kotlín R<>Daán od Svetozára Hurbana V'Janslceho. Cena K 4'—, via- 
'^* ' ' zaný K 5-20, poštou o 30 hal. viac. 

Proti DrÚdU ^™^^ ^^ EUny Marótht/ ' SoHészovfj, Cena K 3-—, 
T ! poštou K 3-30. 

Pod iarmom J^mán z bulharského života. Napísal Iian Vozov. 
piiiwiu. ^^^ ^ g._^ viazaný K 420, poštou o 30 hal. viac. 

JedfoVSkv UČitef ^^vest zo života Slovákov. Napísal Mikiaáš Št. 
y 1 Feriencík, Cena 70 hal., poštou 90 hal. 

DieS irae. ^^vesC Naplsal Martin Kukučín. Cena 80 hal, poštou 
■ I 85 hal. 

Kapitánova dcéra, ^^ovesl Napísal á. s, Paskm. Cena 80 hal., 
r , poštou 85 hal. 

O CernohorCOCh. ^^^y * Cetinla roku 1878 od Lub. P. lienadO' 
^^ " ^^^ viča. Cena K 150, poštou K 1-70. 

LetODiS ZívenV. Sbomík zábavnopouéných prác. Sväzok Hl. Cena 
'^ MT' k 1 -, poštou K MO. - Sväzok IV. K 3^, 

pošťou K 3-20. 



Kníhtlaciarsky účastinársky spolok 

v Turčianskom Sv, Martine = 

Pamiatka Stcf. MoySeSa. ^""^'"^ Svetozár Hurban Vajansl^. 

' Cena K 1*—, viaz. v platne K 1*80, 

80 zlatorezom K 2—, poétou o 20 hal. viac. 

Pamiatka Dr. Jozefa M. Hurbana. íí*P^^/^^JÍÍ^*í'fr 

— .-« 1 Cena 80 h., poštou 85 h. 

Nápor odpor, ^^p^^^ Ambro Pietor. Cena 50 ha)., po&ton 

Slováci ^f^^^ ^^^ národného povedomia. Napísal JuHits Botto. Cena 
' K 250, poštou K 2-70. 

Ružomberský krlminálnY process p^""^ Andrejovi mnkovi 

t r ^ a spolocnikom. h^ostavil 

Svetozár Ilurhan Vajanský. Cena 80 hal., poštou 85. hal. 

Detva. Monografia. Spísal Karol A. Jfedveeký, Cena E 6*—, po- 

, ôtou ETó'SO. 

Rukoväť spisovnej reči slovenskej. J^^JP^L'^k Ä St^ 

K 2-60. 

Slovník rusko-slovenský a slovensko-ruský, J^^jJ^ 

Cena každého dielu po K 3-—, poštou K 3*20. 

Slovenská reč ? i^ "?íwto v rodine slovanských jazykov. 

— _— — . I. Napísal dr Samo Czambel. Cena K 6*—, po- 
št*>u K 6-72. 

Slovenské speVV. S^erka nápevov slovenských liidových 

r i- plesni. Diel L, soS. 1—6; diel II., soS. 1—7; 

diel III., soS. 1—3. Cena každého sošitu K 1—. Všetkých 16 eofiiioT 
spolu K 12-—, poStou K 12-72. 

Sesf vencov ^^ slovenských národných plesní, aloiených t an- 
■ tických stupniciach. Pre miešaný sbor usporiadal Mi- 

lan Lichard. Cena KÍ* — , poštou K 1*10. 

ZIZI Rekomandované zásielky stoja (okrem porta) o 25 hal. vj^ic. mz 

Všetky tieto vydania majú na sklade pp.: v Turftianskom Sv. 
Martine J. Gai^parík, v Lipt. Sv. Míkuláši Klimeš a Pivko, v Ružom- 
berku J. Vozárik, na Myjave Daniel Pažický, v Modrs Šimon Bo- 
há<^ek, v Trnave Adolf Horovitz, v TíSOVCÍ Fr. Hortenský, v B. ByStrIel 
Elek Ivánazky, v Petrovcl Pavel Kukučka, v Pešti F. Votruba (VIQ. 
Kákóczi-tér 3.), vo Viedni J. Otto (I. Gluckgasse 3.), v OlomOUOi R. 
Promberger, v Prahe F. TopiČ (Ferdinandova tŕida). 



•««W««HHMÉSÉtf«M 



Slovenské Pohľady. 

ČASOPIS 

zábavno-poučný. 



Redaktor a vydavateľ: 



Roínlk XXVIl. - SoSIl 7. 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

TliAdOV nríHTLAOlABBKXlHO ÚCASTINABSKBHO SPOLKU 

1907. 



OBSAH. 



Stniu 

SlavoiDiersky. Napísal Michal M, Hodza 377 

Z básui Jáaa Aranya. Prekladá Hviesdoslav, Klára Zachová. — Dvaja 

panoM SoDdiho. — Pobooa pred máry 399 

Vychádzka do Tatier. M. E 405 

V horúéke. Ivan Lyseeký 418 

Ballada o Jednej miiej. Janko Cigáň 422 

Prvé šti^rt§toletie môjho života. SpisalJán Lehotský. (Pokračovanie.) 423 
Z hôr. Vajanskému posiela Somolický. Redaktorovi Národných Novín. — 

Oj, hora, hora ... — „More". — Piíitia vtáôky ... — Do pamätníka 

(dr. Jankovi Wagnerovi). — Nemenovanému priatelovi. — Kukučka ... 481 

Abože mi hrajte ... Z papierov Jána Bottu 438 

Literatúra a umenie. Černý a VáSa: Moravské jména míatní. J, Š. — 

Český Lid. — Český Časopis Historický 43S 



Našim Gt. čitateľom oznamujeme, že zastupiteľstvo nafie pre Ame- 
riku prevzali páni: 

P. Y. ROVNIANEK & C^ Pittsliurg, Pa, 

612—614 Grant Street 

Všetky predplatky (a doplatky za minulé ročníky) z Ameriky 
prosíme posielať výlučne na horemenovaných pánov. Bude to nie- 
len pohodlnejšie pre pp. predplatiteľov, ale vyhneme tým všelijakým 
nedorozumeniam, povstavším pri doposielaní peňazí skrze cudzie 
zasielateľské kancellárie, ktoré nám zriedka kedy udaly meno za- 
sielateľovo. 

Administrácia „SlOTenskýeh PoiiTadOY". 



Hok 1807. Soíit 7. 

Slovenské Pohľady. 

Slavomiersky. 

Napísal Michal M. Hodia*) 

Kto bol Slavomier? 

Bolo to roku S70 po Kristu — skoro tomu tisíc rokov dožiješ, 
ó rode slovensk}'! — bolo to v tom čase, ked svätý Metod otcom 
našim slovo božie kázal, vtedy ked slovenský výborný panovník 
Rastislav, krár verkomoravský, slovenskú a velinárodnými úmysly 
slaviansku vlast na brehoch Moravy, Váhu, Hrona i Dunaja za- 
kladal, bolo v tom veku, ked Slovák, ešte hodný dedič mena sla- 
vianskeho nadôkol tatrianskymi krajmi slávne vrchoval, že mocnári 
nemeckého, vševeky protislavianskeho rodu, dostali do rúk svojho 
spravedlivého, najmocnejšieho nepriateľa, nášho kráTa Rastislava, 
žiaT Bohu a vari na tisícročnú kliatbu neštastného potomstva, zradou 
synovca jeho Svätopluka, nazdavšieho sa, že mu bude lepšie a krajšie 
pod Nemcom panstvovať, ako rodnej seberovni, strýkovi svojmu 
synovstvovať. 

Mocnári nemeckí zajatému Rastislavovi, na smrf odsúdenému, 
život síce nevzali, ale, čo horšie, oči mu vyklaf a do kláštora ho 
do smrti zavrief dali. 

Ked pastier zahynie, lahko je vlkom ovce drhnúť. 

Do vlasti a otčiny slovenskej, po upriepastení Rastislava, pri- 
šiel Karolman, nemecký kráľovič, syn Ludvika kráľa. A Slováci 
čo V Ha — z ľudskej povahy nič hned; lebo človeka, jakým od pa- 
mäti sveta bol Slovák, nič tak na čas neoslabí, nepredasí a nepre- 
stihne, ako neľudský, čertovský čin. Doma zrada, zvonku vražda — 
na to zprvu nič, len beda! Karolman slovenskú otčinu bez odporu 
zaujal, mestá vojskom svojím obsadil, dvňch p:rófov nemeckých za 
správcov a vladárov ustanovil a s kráľovskými pokladmi po ne- 
šťastnom, úbohom Rastislavovi sebehrdo navrátil sa domov. 

Svätopluk občiahol, pravda, to, po čom bažil — tof že v Nitre 
nad krajom semtatrianskym panovať mohol. Ale presedlo mu to. 
Lebo Nemci chceli s ním nakladať, "ako so svojím želiarom. Zháčil 

) Tlačíme z pôvodného rukopisu pôvotU'ovho, ktorý je z prvej po- 
lovice 60-tyrli rokov (minolóho stoletia), ' JRed. 

25 



378 

sa proti tomu a zpriečil syn rodu panovníckeho Mojmírovského. 
Ale to mu na horšie vypadlo, aby zkúsil tažko-horko, že s neústup- 
nými nepriatelmi rodu svojho, barsi za jakú cenu na svete sa 
priatelif, je tolko, ako všehladnému vlkovi zuby mastif, aby ti ovce 
nekváril. Pravé teba najprv zožerie, a najskôr, ked ho hladkáš. 

Karolman privábil Svätopluka na svoj dvor a — lapit a do 
temnice hodit rozkázal, mieniac súd na óom vykonat tak vraho- 
pašný, ako na strýcovi jeho Rastislavovi. 

A Slovákom jako sa viedlo? Zle, nedobre, lebo vtedy už po- 
sledná ich nádeja sa upríepastievala. 

Lež dočím Svätopluk nešťastnú, bezbožnú svoju zradu na strý- 
kovi spáchanú v temnici odpokutúval, preťažko i nad svojím i nad 
svojho národa osudom želejúc : vyšla zo samého národa slovenského 
sila moc odpnrivá, protiborná — bo všetko, nevidiac inej ni po- 
rady ni pomoci, zbrane zbroja sa chytilo. Nemci ako cudzozemci 
v otčine slovenskej, ako všahdy a všade, od pamäti sveta v otči- 
nách slavianskych, ukrutne hospodárili a všeberstvom, všezderstvom 
svojím národ slovenský do zúfalstva vohuali. 

Valom sa zdvihnúc Slováci, začali zvádzaf hrozný odboj proti 
nemeckým posádkam, v mestách a zámkoch pelešiacim. Slávny 
branibojul kde sú tvoje pamiatky a povesti V Ved nikda nevelebuie 
a neveličnie národ spravedlivejšie, ako ukrivdený, ked sa bráni a 
nad vrahy svojimi vŕšeň berie. 

Slováci do braniboja sa vzavší sňavší, chceli mat vodcu. Ved 
bez hlavy nikam a bud jak bud, lepšie svojmu a svojskému slúžif, 
neželi cudziemu otrokovať. 

Ale koho tým vodcom? Rodina panovnícka vyničela; veledvory 
Rastislavove a Svätoplukove vo Velehrade a v Nitre smútia, Cažko 
znášajúc perepút cudzinskú; domáci kmeti, vladykovia a íasi ne- 
majú všeobecne mocenskej dostatý, aby sa ktorý z nich smel vše- 
tkým dat za hlavu. 

Kde je kňaz? už je tu lud branný, 
kto nás vrahom vytrhne. 

Môžeme si myslet, čo tam bolo do- a zámyslov, lebo, hej Bože, 
ľudia ani v obecnom neštastí nechcejú na seba zabudnúc, čo hv 
práve vtedy mali celkom — nič nevidiac len obec a to, čo je 
všetko vo všetkom a pre každého. Koho teda tým vodcom? Kde 
jest kňaz náš? 

I vzíde slovo o Slavomierovi. 

„Slavoroier, Slavomier!" ozvú sa tisíceré hlasy, „on bud na- 
ším vodcom." 

A kto je Slavomier? 

Slavomier je príbuzný vlastínskeho domu Mojmírovského, rodina 
Rastislavovi a Svätoplukovi. On je kňaz, t. j. nie vladár svetský, 
ale skutočný svätenník, služobník slova božieho, učenník Cyrilía 
a Metoda, cirkvi krestano-slavianskej požehnaných apoštolov. On, 
chovan svätej viery a slova Kristovho, len o to stál, aby pravda 



S79 



^^^^ ľutlii MlavetiRkénui m 5ivestova!a, koíirijúľ to vÄe, už či stálu 
lÄif vo V'eldirade, lebi> v Xitro mai^ či apoštolský sem t^iii po 
žu|»iii li skiveiiííkyľh chodiL Fľfto nečakani^ mu to bolo, ketl Tasí, 
iMylt^yig i kmeti preti imlio pretlstrípili, vvmziať blavsito svoje 
why^ „Sláva ti, Skvomieľf kfiaíeí Sláva ti, vodríi náál** 

ttľonistii, pniíjstUj volajú všem ťUíl/inGOin pleiiiarini! A tiskli 
'"^'Hvomieria v prosilné paže, i h prsú na prse váetci kládli ruky^ 
imidrL' si dávali slová k slováitu 

Slavotníer, kňaz, sluha božieho pokoja, saždi^áha; nie ada že 

^! rodomíl ticIjuI, nie ada že by sa vojenskej súry a íiebezpei^e bál — 

^ic, viera í láska jeho je si k i odvaha jeho vílŕšia, neželi všetkých, 

^Hi čo boli okolo neho pospolu : ale ou je kňas!, preto mu je 

I* oljniyslom* 

Ale národ to žiada, to potrebuje. «Musíi byt vodcom^ to je 
^ňla uie naša, lež božia!" 

A Slavomieľ začne uáľodu slovenskému výčitky robiÉ pre jeho 

Poliíinskti msIepenosC, jeho zanovitost, jeho bujnosť, nedbaniivost, 

^^^íspoluosť, nesvornosť atd. a spýta sa ieh, preôo už dávno bezbož- 

'*ých eudzinťOY nepobili, ale im tak do samej vniitiioby otčiny slô- 

*'"■ jE>kej zapierit a zadrict sa dopustili? prečo Svätoplukovi ku hroz- 

iiiii iíločiuu zrady nad vlastným strýcom dopomáhali? prečo sa 

'^^li a daj 11 burkaf a I la duriť eudzincom proti s v oj et i V prečo sú 

l**^*vulní otroci ukrutných cudzincov a svojich vlastných ani za málo 

^^r^iiet nemôžu? prečo V * . . a prečo , . -? a prečo . . . ? To bola ka- 

I*itj)k dlhá, hej dlhá, ved ju skoro tisíc rokov uŽ čítame, a kto 

^í^á, kedy jej bude kouec. 

Národ si dal povedat — lebo koho ne^^tastie vínne bije, ten 
^^*^ metle karho do smrti dá nsibaf. 

A Slavomier číta dalej kapitolu hroznu, prehroznú. Hned zájde 
^o iJľedošlosti, spomína Galov a Sarnuitov, Goto v a Hunov, A varov 
^ Bulharov, Frankov a Sasov, spomína otroctvo a slobodu, slávu 
^ potupu: preklína nesváru Autov a Slovenov; velebí Ghorvátov 
^ Sľl)ov, Ceehov a Lachov, ba spomína íírékov, Židov a Rimanov; 
i^íjed hovorí zo skladáň šlavianskych. hned z Písma sviitého, hned 
i^^tiLsujc na pravdu rimskú a nemeckú Lani a pravdu slaviansku 
"<>iiia, Bola to kapitola tilbá, hejže dlhá — ved Ju tisíc rokov už 
Fífatne a predsa len pred štyridsiatimi rokmi sme na druhý verš 
|J^j — conse(iuens post antecedens, ako latinák vraví — sme sa 
íoíítali. 

Národ si dal povedať — lebo kecl ide komu do živa, i smrtí 
sa €hytl 

Ä Slavomier začne prorokoval, A to boly proroctvá hrozné, 
prehrozne, ktorým ale vtedy nikto nerozumel; lebo proroka ro2- 
Uiiiift bidia necht^ejú, dokiaľ sa nesplní do roka. Prorokoval Slavo- 
mier na tisíc rokov, prorokoval hroznŕ voím, deje, strasti, múky a 
ŕú toho zlŕho je na svete; prorokoval to, Čo na konci tisícročia 
toho v niysli-srdci proroka slovenského, Jána KoUára, nevystižnými 
iíridanii v^^rdurha zovrelo a horúcimi spejavými slzami vyvrelo: 

25* 



380 

Sliny Lauritasú! Svätopluka! 

jak vás možno z hrobfl vyvešti? 

byste uvideli neresti 

národu a hanbu svojich vnukú. 

netaužíi'ich ani strely luk á 

ke svobodo vzíti do posti, 

ani okovu svých bolesti 

krotiti hrau vlastní reči zvuku. 

Plémé Penna ledva pomstu tutlá, 

škŕipné onen ŕetéz trhaj e, 

nímž je víže ruka matky autlá; 

nám krev miiau ci/.í žizeň rhlastá, 

a syn, slávy otca neznaje, 

j ešte svojím otroctvím se chvastá. 

Na druhých tisíc rokov povedal Slavomier, že o tých rokuje a ráCi 
Boh ešte a potom sám povie : „tak bolo, takto bude, lebo tak má, 
tak musí by£." Či vnímate, ó ludia vedomci? 

Národ si dal prorokovat; lebo kto je v nešťastí, prijme tisíc 
rokov nerestí budúcich za prítomného šfastia deň jeden. Ved o tom, 
vraj, potom. Známe bájku. Raz sa topil chlapec; i kričal na brehom 
idúceho chlapa, že by ho ratoval. Chlap starý začne mladíka ha- 
rušit, že tak a tak — prečo je taký presmelený habán. Tenúci 
vyjajkne a vyziapne na to : „Ratuj, jaj, ratuj ma len teraz, potom, 
nedbám, karhaj trebas do roka!" 

.,Dobre, dobre, Slavomiere, karhaj, trestaj; ale ratuj predsa. 
Ved je to všetko pravda, o tom potom; ale teraz ratuj!" 

A Slavomier im radil, aby si svetského človeka za vodcu vzali, 
že dosf majú lachov a vladykov. 

Národ ale odpovedal, že nechválno i nesnadno seberovným 
slúžiť — lebo, vraj, ja pán, ty pán ; žiadal teda dostatú rodoslava 
Mojmíroviča. 

Slavomier kresťan celý, číry, povedal národu, kto je Hospodiu 
a Pán — povedal, čo je zákon a sloboda, právo a povinnosť, sebe- 
rovnosť a poddanstvo — povedal, vypovedal a vysokým hlasom, 
pred Bohom i ludom od zemi až do neba zaklial a preklial všetku 
neplešnú, ncdušnú, nebohafudskú, nekrestanskú poddanost a nesebo- 
rovnosf pred božou i ludskou pravdou, všetku nesebeslavu a iic- 
samostatu duší vykúpených, pod slncom najslnečnejším, ktoré je 
evanjelium Krista Syna božieho, Pána našeho jediného. Hrozná to 
kliatba bola z úst Slavomiera kňaza, sluhu božieho vyblýskaní 
Hej, tamto po horách našich čo vidíte? skaly? meravé skaly? áno — 
to sú skamenelé blesky Slavomierovej kliatby ! Či sa nebojíte, vy 
sviňohlaví Kuman a Tuman, čo svätú Ľudmilu našu neprestajne 
mordujete?*) vy Sodomci a Gomorci, čo dcéru Slávy matky na^ej 
takto holomsky psujete! 



♦) Ľudmila, kňažná česká, dcéra Slaviborova a manželka Borivoja 
Premyslovca, vojvodu českého, svätým Metodom v kráľovstve Sxätoplu- 
kovom na Morave s manželom tým svojím pokresťaucná r. 873, stará ma( 



_. ^ fiíiľoil pmhiul do divu a ilivuuia; lebo Slavoiníeľ stal í^a 
ijako anjťíl mpťí a láaky, ktorého vidíá fieviuué ílieía Htrážit — a 
I "II ti í^iuc^p roiíožihiiva : ktorŕUo poôujeá vo svqjťj duái milo Šeptaí ~ 
''^ 'ííit rhiTub, ohiiívýni vírhroíri tťba iiepoéiíviiika s tisíc inillioaTin 
telŕii pofUíbíiych tievoliiíkov. zo v^etkiSho raja života vyžeiiie tak ako 
jSÄintuu pálovlíborivy hjik hy v pustatiiniom voriiôv^durhu márno- 
* hravé rozoMua. 

l-ovedám^ že sa divil národ Slavoiuäorovi — lebo pre také 
^íkazy a zjavy neraáiiie rid, alii opak vidu a to je dih\ MlCal národ 
^t'uioiou, stál nepohnutou skalou. 

A Slavomier tlťhof^poviiýni hlasom žalmuje (Žalm i2b)\ ^Na- 
í'<íjuSíÍ sfi na í lospoda, jako ^ora Si on : nepodvižít aíl v vi'^k ži vy i 
Fo tleruzalimô. GOľy okrest je^'o: i (lospod okrest ludej svoich, ot 
PJHÍ€ i do veka, Jako iieostavit Gospod žezla ííriešnych iia žrebij 
pravedayĽh, jako da in^prostrut pravednii v bezzakoniíi nik svoich. 
T*laži Gospod bla*íyil i pravý ä srdcem. l^klonäjuÄŕíii sít že v raz- 
'čeniii otvfídet itospoit s ilídajuši^imi bez/ákouie: mi ľ na Izraila'\ 
Napokon povedal im Slavomier, že m\ ako žive chre l>yt dicía 
>t*icj vôle, tak je i synom poslušeustva bohaľudäkého ; že uvidí, 
aa to ôteíľ Metotl povie. Aťh! ('yrilia už viac nebolo. 
Na svätú, äjpravedlivú obranu je kríž a meči 
A tak*., čo to 2a hybauía na Morave a Slovensku? Čo SA 
ílo? Kosy, cepy, kyje, níiaty, Äable, meče, kopije všade hroííia. 
Koítiijy Ej, ťudzinstvu bezbožnému, ukrutnému, Slovák zanechal 
^**^Hi a pole, otéinu a dedinu svoju a ide do vojny, ilej, to muselo 
!'*íiriho byt! Ved on celému svetu žičí — preto rád žije pre Beba 
* » druhými^ ba i pre druhých, nech len žičaí sú to druhovia: 
f*^ a íiviť je ran slovo jednorodné. Ale ked sa ži t už nijako nedá — 
J^ l»redsa lepšie mriet 7áí život, ako žif. za žimornú porobu. 
Vodcom je Slavomier. 

O nedlho sú cudzinci vyhatlení, vyhnaní, rozprášení; posady Ich 
uieíitách a zánikoch pobite — pod vodcovstvom Slavoraierov^in 
-^^^iiia je vrahov zbavená. 

A Sviltopluk je kde V Ide s nepriaterákým vojskom proti ro- 
^'^kom a vlastentľom svojim slovenským. Lebo kráľ Ludvik a Ka- 
^^^hnan krárovit\ či zo strachu ŕi z pravdy aa presvedčili, že je 
'^^'viiiiiý a z temnice ho vypustili, vželijak ho uctive, priateísky 
'^^ailkajVic a láskajúc^ aby mu hroznú krivdu zarelili. Ale SviUopluk 
P<4vÍedol faMného čerta, vyťankajúc na Karohnanovi si tu dôveru, 
^tí ho tento s velikým vojskom na Moravu a Hlovensko poslal, od- 
^ných S lo veno v pokorí t p Vlk zveril kapustu na barana, by mu 
tťiití) iiou ba ranče vykŕmil. 

Do svojich vlastných šiel, Slovákom nastražených, lapili Ba 
Nemci podvodní. 



Víic'slava gvätéboi sama z pohunky krestutik^i svätoctislavná, ehlúba t* e- 
ííkŕht> íiárodai okrasa cirkvi Krisíuvpj, bola z pi^banskrj msti svojej nevesty 
tlndľiťiiíry niy«týmt mordiínni í ý mi K u m n ti fi T u in a n reíenýmí. d ú a 15, 
lept r, U 2 T ti kru t n e zavraždená. 



38^2 



Lebo Svätopluk, súc ustauoven vodcom vojska nemeckého, voj- 
valil ovšeni proti Slovákom, proti rodačj svojej, za Nemca! — ale. 
Boh vie, akou myslou, akým srdcom. Či možno asnád, že aj tým 
úmyslom, aby naozajst sám svojich rodákov cudzinskej vláde pod- 
manil? či možno, že sa mu aj zdalo pod nemeckého panovníka 
ochranstvom radšej pohodelne si panstiť, ako samostatne ale trápne 
nad fažko zavládemnými nekornými lachy a vladykami slovenskými 
vladárif a kraFovat? Kto vie — ja neviem. Lebo hlboké je more; 
ale slovenská mysel, zloduchom cudzinstva vopriepastená, je hlbšia. 
Márne ty zloduchu, ty nekorný, krutý dedič Arpadovej a Arnulfovej 
zášti protislovenskej, vyčahaf ju mieniš. Nevyčaháš ju na veky. Ona 
sama, ked jej príde čas od toho, čo sám rozkazuje moriam, vyluní 
sa na svetlo slávomoci svojej a zaluní mysli všemysli tvoje, ó zlo- 
duchu, hanobivé, ako štrk a piesok drobný. Ale čahaj do tých čias, 
čahaj len do toho mora, a ked ti hnev z márneho namáhania tvo- 
jeho prekypí, nuž pluj a pluj do toho mora! nuž bi a bi palicou 
tvojich zlolajných úst mora toho šíravu, dížavu, hĺbavú ! Uvidí sa, 
čo vykonáš. 

Ide, reku, Svätopluk s nepriateľským brojvojom proti svojim 
rodákom. Hej, zle, prezle! lebo jakživ Slavian Slavianovi väčšmi 
škodil, neželi cudzinec. Kde sa slavianska sila vo spolku a kupé 
držala, tam cudzinstvo nikda ncvrchovalo. Ale sám seba tento sveto- 
statný rod všahdy prú zožieral a potom cudzinstvo z jeho nerestnej 
sebamornosti koristilo. Nesvornost — ty večná súdba slavianska! 
povedal nedávno jedon raudrák nemecký, ktorý sa na hlbinách mora 
slavianskeho dost načahal. *) To je spor Slavianov, ktorý celý svet 
neskončí, ak nie Slavian sám — tisíc rokov sám si zle robiaci, 
aby si už sám raz dobre robit začal. Sám — lebo teraz už nikto 
mu dobre robit ani nechce ani nemôže, ak nie si on sám. 

Vedie vojsko cudzinské Svätopluk, vedie, vojvalí ho proti svo- 
jeti. Slováci pred ním ustupujú. Dôjde s vojskom on tým až ku 
Velehradu, k onej ozornej, nedávno ešte velením Rastislava starostli- 
vého vystavenej pevnosti. Dôjde. Ó, kto pomyslí to, čo si myslel, 
cítil a chcel Svätopluk, vidiac pred sebou miiry, hradby, bašty a 
veže mesta slávosvojerodného ! 

Obranné vojsko slovenské zavrelo sa pod velením Slavomie- 
rovým do mesta, bolestne sa čudujúc kráľovi svojmu, že proti svo- 
jeti vojenské mordy stroji a to mordy mečom cudzinským. 

Ale Slavomier duchom svojím vyvážil i tú bolest a to na svete 
najväčšiu bolest nad zradou a odbojom krvi vlastnej. Veď čo by 
kresťanský kňaz to nemal, nemohol, ked verovie že aj sami anjela 
od bohaotcovskej vekonesmiernej lásky poodpadúvali ? On teda žele- 
júcich Slovákov tešil, napomínajúc ich stáť verne za svoje i za 
seba, a to aj proti svojmu i sebe. 

„Pustite, Slováci, panovníka svojho do mesta,** tak volá herohl 
nemecký. 

*) Fallmerayer, ten, čo dokazoval, že terajší Gréci nie sú potomci 
staroslávnych onýcli (Tiókov, ale že sú, vraj, pogréctení Slovania; tak 
asi ako polovica nemeckého národa sú tóž len ponemčení Slaviani. 



383 

Z mesta slovenského sa ozvú: ,, Pustíme panovnika nášho do 
mesta jeho a nášho, ale ak je náš a boží." 

„Otvorte brány vaše na rozkaz krála Ludvika a Karolmana 
královiča, na rozkaz mocnárov našich otvorte brány vaše," volá 
zase herold nemecký. 

„Rozkazujte si, Nemci, doma sami sebe ; nám nerozkazuje teraz 
nikto, iba naše nešfastie a na veky pravda božia/' tak odvetia 
Nemcom z mesta Velehradu. 

„Pustite, Slováci, vojsko nemeckého panovníka, ktorý vám 
omilosteného vášho kráfa darúva, pustite s týmto nás do mesta; 
8ÍC uderíme šturmou naĎ a zrúcame, zmutujeme vám ho," kričí 
herold nemecký. 

„My kráfa z milosti cudzinoludskej darovaného nechceme, a 
čo by celého sveta panovník človek nám ho daroval, nechceme; 
Bôh nám krála dáva a my sami ho sebe. Nepustíme vás, Nemci, 
do nášho mesta," tak odvrávali z mesta slovenského. 

„Ešte raz a to konečný raz, pustite nás do mesta dobrôtky, síc 
vrazíme na vás zlotky, uderíme na mesto^ a zrúcame, zruntujeme ho 
vám, že kameň na kameni neostane," tak vyvoláva herold nemecký. 

„Nepustíme, uderte; veď sme aj my tu," ozvú sa krátko z mesta 
Velehradu. 

V tom král Svätopluk sám a sám ide k ohradám Velehradu — 
ide ku hlavnej stráži. 

Nebolo mu íst ani tri sto krokov, ale, haj, každý krok stál 
tri sto míľ a tri sto rokov — tak duch jeho myslel, tak srdce jeho 
cítilo. Lebo vtedy on už nebol ten lahkozvratný mládenec, čo strýca 
bezbožnej cudzine si zradil; on bol už syn bolesti, novorodzenec 
hlbokého kajania, diéta zjavenia božieho. Ó, kto ta vidí, kto fa cíti, 
ty kráfu nešťastnej slávy našej ! ty meno divné zdvihnutia i úpadku 
našich otcov! Ach, ja ta od prujšieho môjho slavianskeho rodo- 
cítnutia nosím v žiaFnom srdci mojom 1 Bolíš ma ty jednodenné 
slnce naše — ale vietiš, svietiš a nietiš v duši mojej. Mladosť 
moja bôle zalúbenosti nepoznala, na šťastie svoje som nikda ne- 
rátal, preto na šalby a klamy jeho sa nežalujem ; závrat bezbožen- 
skej pochyby, terajší slávosvet a vedomir drmancujúcej mi len pätu 
nohy mojej zachytil, preto na nebo nesurmujem, nešturmujem; 
s tešínskymí nádejami som sa neopantal, lebo ja mám už len tú 
jednu a tá je večnosť dobrej boho- synovskej vôle: ale ty, ó králi 
velikých, ale nešťastných otcov slovenských, ty si postava môjho 
dejovidu, o ktorej od mládenectva môjho slovohudbu nastruôovať 
všelijak často probúvam. Ó, či mám ešte dosť času obraz tvoj une- 
restenému tvojmu rodu a potomstvu vysvietiť?*) A či ho uvidí. 



*) Už veru sotva; stál si na hradbáih velehradských, odený pan- 
cierom chlebokorým, so štítom papierovým a s kopijou drevenou, leda 
kostrnoro z husieho pera zakončenou, čakajúc Svätopluka. A toť prišli 
Árpádovi a Arnalfovi drábi a dva, tri razy ťa obesili na hradbách tých 
a Bôb sám vie, koľko ráz ťa ešte obesia. Už ti nieto času teraz na to, 
čo si tak pekne pred šestnástmi roky zamýšľal. (Duch času od r. 1850 
až do teraz.) 



384 

či ho do vidovedomu svojho prcjme, bud i mu ho vysiatím ja, lebo 
ty, braté slovenský, a bud si ho vystatíme a vystavíme tolký, ako 
je Kriváň tento, pod níraže rod ten a potomstvo to málo čo dalej 
vidí, ako na piad zeme? 

Ide, reku, král Svätopluk sám a sám ku Velehradu. Nemeckv 
kôň pod ním vofným dubasným krokom drabíňa : dlhý meč na boku, 
háv ocelozlatoblistný, kepeň biely rozchajený, mužný driek mu leda- 
haliaci, šisak otvorený s perím chvojistým, červeno-modro-bielo- 
menistým. Okom hladí meravým, rozohneným, hfadí na Velehrad, 
na múry, hradby, bašty a túrne jeho, na zámok Devín a na strážny 
branný lud slovenský, v nevýslovnom udivenství na daliju toho 
pátrajúci a kto by to bol, sa zvedajúci. 

I vstane razom krik „to je Svätopluk!" vstane na múroch, 
výkne na baštách, rozozýva sa po meste, vyrazí sa na zámku — 
všade „Svätopluk 1 — sám on a sám, tu ide k nám!" 

Všetko v tú stranu na múry, 

Slavomier vyjde na bránu-baštu a pátra: „ach, on to — Ho- 
spodine, čo to má byt ľ' 

Celý Velehrad je oko a divenie sa. 

Ticho tak, ako by súdny deň mal byť. 

Mlčky dojazdil volným krokom Svätopluk až ku bráne-bast^, 
kde stál na vrchu Slavomier a s ním fasi, vladykovia a kmcti slo- 
venskí. Mlčky ho prijali. 

Zastane Svätopluk, zdvihne ruku, urobí kríž a povie : „Blajro- 
slovlen Jizus Christos!" 

„Vo vieky, amin,"" odpovedali mu tristojednohlasne shora brány- 
bašty. 

„Slavomiere, braté, kňaže Pána, sluho boží a vodca Slovákov 
a ostatní všetci moji rodáci, prichádzam vám daf dobré slovo,* 
povie Svätopluk. 

„Dobré slovo nájde dobré miesto," odvetí Slavomier, „akt* to 
má byf, nešťastný Mojmírovič ty, povedz ho nám!" 

A Svätopluk sa spýta: „Či chcete tak všetci spolu jedon za 
všetkých a všetci za jedného stáť, žit, mrieť V chcete-li to ako národ 
kresťanský, ako lud boží V" 

„Hej, chceme proti cudzincom a čudákom všetkým, my a naše 
deti, teraz i vše časy, chceme i proti samým sebe a proti svojim, 
ak by kto z nás a našich svätej veci národa nášho sa spreneveril 
a spriečil — chceme tak, ako proti tebe jednomyslivolne stojíme, 
proti tebe, ty zradný synovec blahoslaveného Rastislava! Chceme, 
chceme, chceme!" zaslovia po Slavomierovi všetci tristojednohlasne. 

Na to Svätopluk sa strasie, skloní hlavu a bije sa v prse. 

Ticho, všeticho je. 

Hej, Slavomiere kňaže, ostré sú tvoje reči, ale pravdivé. 1 tak 
treba — lebo čo liek nelieči, oheň lieči ; čo oheň nelieči, meí 
lieči — a tvoje slovo pravdy je meč. 

Svätopluk prelknul bolesť, zdvihne hlavu, upre zraky na svojet 
mu tak cudzenú, na lachov, vladykov a kmeťov^ a na Tud branný, 
zdvihne ruku a položiac si ju na prse, povie : „Ó, mužia bratských 



885 



Iwe^ vcrkii vtĺia fiuiBkt^ lež väéáia iiiiloííť božnká, jtijže srdeo slo* 
f ^iíikť Jt* najti i isi ij puojší e/* 

Odvetí íSlavomier: „Ale jestô ^ hriech, čo je tej luilof^tj ne- 

„A Uju je. kňaže kresťansky V** íipyta sa Svätopluk. 

p, Ty si on — zradca strvka* vlasUiého," vysloví hrozne Slavo- 

SvíUopluk m triaškou mysli- srdre- ko8tílomuou strasie, hlavu 
hni, a iď'iy rotjíar, v ptne Ba bije a mUL 

Alici všetko m ilrahný ŕas — viacej ich tiché slzy roiif. 
• V tom Éiahue de záhrudia Svätopluk, vytiahne zlatý kríž 
uroutoiym Spasiteľom, bozká ho a zdvihnúc nad hlavu si, ukiaže 
i<j 8loveiiskcnju národu, líklonili m viétri n pľcžehnali, tritisíce- 
•Irmhla^ne vysloviac .Jda*ioslov!eii Jizus Chrísto.s!" 

\ Svätopluk, trímajúc kríž do vyše, povie hla«om vysokým: 
ľ HíiBtislav, mój strýc a váš pauovník, dal uii tento kríž na 
á pamiatku a svíltý scáviUok, dal ho niiie j vam, ó národe môj 
láíý, ako jedinú klienotu svojej radoslavy panovníckej z en- 
ííkého halioberolotorstva vyratovanú, pOííiela vám ho skrze mňa, 
tjto kľíA, v žalíln, kde posledné da^y života svojho so mnou pre- 
W>lL*stíl, tisír a ti.Hji- í^lzanii skropený, slísami nie tak nad svojím, 
**^ki> nad vaáím losom, slzami z očú vyklatých^ oteninených. Ja ~ 
U^ mm bul úi^astníkoin viLzenia jeho, lebo i mfla tam, na diabolský 
Posaiech, nepriatelia na.^i zavreli: tam poznal ma í mój hrozný 
^iii, áno. tam — a odpustil uii; lebo, hej! — ó, počuj to ty, rodač 
tiiojet! — lebo to sa íft^ilo — hej, Bože, že sa neodstalu! — to 
**^ ístaio, mne sa to stalo i piMÍvodu cudzincoVj kturýni nás oboch 
iustupne hamížní vražobnici naši podviedli. Rastislav odpus^til 
hľ i v.setkým, ktorí v jeho národe boli nešťastným nástrojom 
5^iií]y preohavnej, od nemeckých krestanov, nám na krestanstvo 
•«'h lerestujúcini* nadstavenej. Ja mojimi ndcami týmito som oíi 
^11 zatlíiŕil — ftch^ <Ĺ:o vravím — na smutné, slzavé vyklatiny len 
***tiťhlé vĺčka zattí^nul í)^ vidte, synovia slovenského rodu r.*. 

A v tom, položiac tri pjsty na kríž, ozorným hlasom zvolá 
?Viitophík: „Prisahiim na Jíehaspasu nášho, prenesmierau lásku 
J^lo a váetky múky jeho, osvedčujem to na pamiatku blahoslave- 
ní ť'-híŕ apoštola (Vrilla a na prítoniué svedectvo druhí'ho apoštola 
^^*^tnda, ktorý tam od táboru ide s pomocníkmi svojimi, al>y dnes 
'iíjí'd vykonal vo Velehrade obet oltárnu, obet velikú odpustLíniu 
*t zmierenia." 

i a této reči, na tento výjav ^ akoby víchi^om duchov zhýklo 
^^■ij[irv vSetko, potom neí^mieniy, neudušomný cit rozomne všetkých 
jíuyky a hrdlá a vyrazí sa tu tiŕ^ícerým hromovitým ,,Sláva Boíiul 
í*im hora! tam hojál Iní padajú ua kolená, bijú sa v prse a plaču 
«Jíi> deti: iní zalomiac rukama, hladia stlpkom do neba; iní ,skáču 
Krt /tomhbív s múrov a hradieb a bežia ku Svätoplukovi) ktorý 
iľ iif ^ kuna fíiAieV8Í, rufiomile sa k roiíradosteným fudom priviecal 
•vlofioval — a títo si ho všetkého zuľúbali, z rúk na ruky Im 
prrnii^júe; iní bežia m Slavoniierom v listret Mtítodovi, ktorý sváto- 



386 

iiádobia nesúc, blížil sa k mestu, so sborom ho sprevádzajútim 
Žalm 32. spievajúci: „Blažení, ichže ostavišasä bezzakoniä i ichže 
prikryšasä griesi: blažen muž, jemuže nevmienit Gospod griecha, 
niže jest vo ustéch jego lest" . . . Všetko bolo dobre — a v slo- 
venskej dobrote, zvlášte keJ prešla cez velkú zlotú a nesváru, hej. 
naozaj býva dobre. Bodaj by viacej nebolo zlosti ani proti dobrému, 
ani zaú ; bodaj by samá dobrota bola za dobré samé i proti zlému, 
nikdy v ňom! lebo tak je a bude po našský, po slaviansky — a 
vy si majte, čo a jako ho chcete sami. 

Nemcom sa povedalo v prujší deň, aby šli pekne, rúče domov, 
že je u Slovenov už dobre všetko — a na dobro slovenské Nemca, 
vraj, netreba; na zlô slovanské sa on sám vše vtokaní. 

Ale Nemci nechceli preč — lebo ich je, vraj, vec neústupnou 
zlosfou morit samú dobrotu a to najmä slovenskú. Preto aj teraz 
ich mudrci hovoria, že musí na svete byt najprú velmi zle, aby 
bolo potom dobre. Či je to pravda — to ja po slovensky nevien^, 
dobre vediac, že zlô nemusí byť, ked ho je dost aj moc ešte vže 
medzi ludmi, a že nám už konečne len dobroty treba; ináče nikda 
po najprú nebude potom, 

Nemcom sa povedalo na druhý deň, aby šli domov, lebo že 
sú Slovenia si už doma a tak cudzincov ani na dobro, ani na zlú 
nepotrebujú. Lebo lepšie dobro svoje, ako cudzie; a zlô bodaj by 
ničie nebolo ani doma ani v cudzine. 

Ale Nemci nechceli preč odísť a — zdvihli vojnu. 

Na tretí deň už Nemcov nebolo, celý voj ten ich do nohy 
padol pod mečom slovenským; živej duše neušlo, iba Ratbod, slo- 
venský odpadlec z Korután, i ten polomŕtvy len ku Karolmanovi 
došiel, aby zvestil, čo sa stalo a — zomrel. 

Slavomier, vykonajúc tak velikú službu kráľovstvu svetskému, 
navrátil sa ku väčšej službe kráľovstva božieho, práve preto, že 
bez tohoto, čo by oných tisíce bolo na svete, predsa ni jedného 
nieto. 

To bol Slavomier. 



Čo Je z toho nanka 1 návka slovenská i slavianska? 

(1862.) 

Bol slavomier I a niet ho? To je tá otázka : byt, nebyť! Zne- 
súceho, z nebysta, bárs ho vela, bárs mnoho, premnoho bolo, ke<í 
ho zavše nebolo, tak že ho niet, čo je z toho komu? Pamiatka 
historická I Pravda, tak sa vidí; lebo tolko vieme, kolko si pamätáme 
a koľko vieme, tolko, vraj, môžeme. Ale čo nám je pamiatka dejo- 
pisná, teda inaká, bez pamäti, teda onakvej? Ľudia pamätajú mnoho, 
lež nepamätia, lepšie rečúc, nepamejú, nemejú. To jest, slovo pamat 
je složené z pa a, mät. Mäť je v Turci tolko, čo um, rozum, šu- 
menie, sebavedomie, svedomie : po turčiíinsky dakomu povedať „maj 
mät" je tolko, ako povedať mu „bud človek, duch sebeprítomnv!** 
A slovo mät ide od slovesa miať^ teda miam, mia5, či ohnuté miera. 



iii*^, Uiie, iiiitMiiť. iíjieti\ nicjn, tu }** toFkn^ nlebo viar ešte, ako 
\^}ú^t Mať po ftUiľoslovensky sa bez pochyby vyjílovovalOj ako mcnf, 
[toíDii Joprosta odpovedá latinské meHí^^ tnťniiH u iiťniecké memchf 
[^lovené ako >}tmtš. 1 tak njaj miU, je torko, čo buií Človek, niíij 
Belia, aby bj sa iiiab inial; bu kto by seba neuúU a celý svet mal, 
fo íhu to osoží ? 

i'n*to pamiatka historická na Slavomiera je nám Slovanom 
aiMf a tak jeho inUtí tak ho painätáiTie, ako ho mierne, to jest 
Ifo a im sme, seba v iiom iiUijuci. A tak len má pravdu každá 
towicky pamätná oaobnost ; lebo to ju pravda v tom a skrze toho, 
orý je íííliu biHtorická m íl t a tak &ima historická osobnost prvá 
pD^lcJnia. počiatok í konce a bez jehože mäti niet života, lebo 
jí? pravda i íiívot Tu je smysel historik každej i vietkej; inde 
vÄi* iiinrnost a nesniysľieL 
Kazatef miuii08ti povetlá,*) Že, vraj, i,čo bolo,* je to, čo má 
rt a čo sa dialo a čo sa deje* je to, čo sa bude diať, a nič niet 
_l0wh(i pod slncom/" A zasa,**) vraj, »,čo je, to dávno bolo, a čo 
tná byt, iéž už dávno bolo.*'"'^*) 



•( Kazau L 9. 

**; Kaza^: III. 1&. Zaačfm té slová vedfa výborného prekladu ne-* 
Bdtébo teológa Devettebo. 

*♦♦) Této slová, jfiko samu svrcbovanú pravdu citúva pri otázke 

|iOitfdnícU vcí:;iach ten, ľo LíBtorickii osubnosC jG^ri Kristovu zne/jial 

j ti nkr.i báje u poviedky doznal dr. Strnus, len filosofickD-ieologifký 

íko-pioiestaulský ittekrist. Hodí sa nm to do krámu jeho ideali- 

-,^dtô pauieismu, ako najvzácnejšia partička, spásohladncj a predsa 

^fpásopľtečnej človeekej bedači na prerlnj. Ale, pravda, taká spásu 

íem si v tom jeho kráme za niekofko zlatých kúpiC a inôíem jn mat 

*** feŕítý odpiist a másopust, keby len f ej škaredej sfiedy, inak stnrf 

""^^čunej nebolo, kde mi povedia to, čn viem „prach a popol si^ — ak 

** v tom, ktorý bol, je a bride^ uemiem, uemĽim. Ale lú padieka ten 

'**>Vtor teológie ničmenej vše poriiŕa, a kto si ju nekúpi* tobo on za 

^^í^míerneUo blázna drží. llja, nuž tak je to! ten rozvratný proiestan* 

^^Hms sa uazdáva, že sa odpustkárstva nenávidenej mu knasíoviády na 

^^ky sprostil a hra, do brozuejSiebo odpustkárstva ped^ vštrozpuííhitj^ 

VAllrs aufgclôst! vidz Strausovu „christlicbe Glaubenslehre scet. Tiibingeu 

rnttgart JS40/) na iiredsij fabnkovanej a na svetotrh vjkrámenej 

Inríh To su li Uianjeli svetla, ktorých Dob, prelo ie neostali v pô- 

Unej svojej dôstatCr v siimovernej totiž cirkvi evanjelickej a. v. a vôboe 

^* cirkvi samopravokrestanskej, ale opustili príbytok svoj, na sád veli- 

^^lu) toho dňa väiibou vet^nou pod uu^ákútou sťbovaL (Juda 6.) ľroli- 

.(, lebo zn( kresťanská tiíosotia nedovedie to ďoíej, ako na bytntŕ 

ii*\ večuý nebohý, vy boby, úbohý Unititočivral večnej snbíimaeie 

— m^iiovcdre nikoho, kto je kíó, nm níijvjs^iebo samoktu v trojjedinstvo 

joho k osoljnéniu bystíu Kto Bibliu stými slovami „Co bolo, to je" atd 

ilfíhtAÍ a ííwlej predsa ešte čítať volí, ten masí prejsf na pieseť* Šaln- 

iiiáMvu, Itilo najdc TJ i c špdsortdti, nie íipdšO(fet>n, n vysvptlí si ja na 



888 

Či sa dá povedať i takto: ,,Kto bol, je ten, ktorý by í má, a 
kto sa dial a deje, je ten, kto bude sa diat, a nikto nenie nový 
pod slncom. A kto je, ten dávno bol, a kto má byt, též už dávno 
bol?" 

Lebo s tým „ťo" je snadná tilosolia, ale s tým „iío" prene- 
snadná. Žiaden kto sa nedofilosofuje seba, každý" sa ešte zo seba 
vyfilosofoval, jeden do da-íoÄo, druhý do leci-coÄo, trebárs je to 
samá substancia Spinozova, lebo trojidea Kantova, lebo absolutum 
Schellingovo, lebo samoidea Hegelova. Dofilosofovaf sa seba nedá 
sa len vierovedieť z toho, kto povedal „ja som živý i vy ste" z toho, 
kto je zjavený a zjavný byst osobný každého, kto je kto a nie leci- 
kto, ba práve leeičo. 

Teda kto bol, ten je a bude, ak je kto, a nie ledakto, niktos: 
ak sa v tom, kto je byst náš Bôhčlovek mie a má. Preto bol Slavo- 
mier náš a je *a bude a my s ním a ním sme boli, sme a budeme 
osobne v tom, ktorý je náš najosobnejší byst, v Bohučloveku, ktorý 
bol Ježiš Kristus a ten Ježiš Kristus včera i dnes a tenže i na 
veky. Kde by sme inde byst*) mali, mat ju chceli? V čom? toho 
čoho je vekvšade, v tom nenie bystu, nášho samého bystu, V kom V 
tých kto je množstvo od Nimroda až po Napoleona, lenže nám tí 
bysti nedajú, sami pre seba sú tí, čo boli. Naša byst je v tom, 
ktorý sám je byst najosobnejší a tak v nás a pre nás byst ná< 
osobný. A to je ten, v ktorom bol, je a bude Slavomier náš, a m\ 
s ním a ním sme a budeme Slavomierski, a to aj týmito náukami 
a návkami. 

I. Ide, tu je Slavomier na sklone nášho slaviansko-kresfanského 
tisícročia. Akých, ó jakých nás po tolkom čase nájde ?1 Človek-národ 
náš slovenský z čoho všeho sa mu, tomu kňazovi, vyspovedať, z čoho 
všeho vyžalovať má! Či náš hriech a či vina krivda Tudská cu- 
dzinská je príčina neštastiu tomuto našemu svetochýrnemu a ne- 
restiam týmto našim očvorným ozorným? Kto máš to v mäti pa- 
mäti, o Slovene, a v citutrôôavom svedomí a v činomyselnej vôli. 
tým, čím si, verestuješ národu svojmu seba na preslasť, súcnost 
i budúcnost a tým si Slavomiersky. 



svojiiý mäsopust, ale do Nového Zákona ku Spasiteľovi sveta nikda ne- 
prejde. A tu potom padá na nebo ten dôrazný súd z porekadla uáílio 
slovenského národa: „múdry je, vraj, ako Šalamúnova — ." Divno, ako 
velaslovné je to porekadlo, ktoré jedným razom celé kopy kníh a 80stó> 
učených previeca, premadrieva, ohľadom to na náboženstvo a na morálku , 
tak ako iné porekadlo slovenské, toC „hriech na Uhriech a pokuta v Poľ- 
skej'' ohľadom na občiansku históriu slaviansku medzi Baltoni, cez Kar- 
paty až na Balkán. Tým sa vyslovuje Slovák ako historický íilosof, týmto 
ako filosofický historik. Ex ore infantum! 

*) Rozviecam byst a bysC; to mužský, toto ženský; to concrclnc, 
toto abstraktne, to k osobnosti, toto vôbec ku súcnosti paträ, beróí. 
A tak aj byst, bysta a hyst, bystu. 



MySííme, luijýi^ríinie. rhcenii*, koiiáiuií sclia, národ, svojef, trnípf 
niu-hľcmc byt biedni iid>yžovia, hiived It^tabylná, i^moliu^ žiiiiory a 
Ŕiiiatlavé zavadii^adlá na svtíte. Tíik myslíme, mnýArame, chcuinť, ko- 
mitne, aby ^me niojskí svojskí boli v tom, íío je naí^e a voíípoliiŕ' 
Joíiré krestaiií^koíMovo-ŕenskt^, Pľcóo a načo? Či by mim nebolo 
if^ /omrictV vpiI je poveilaní'^ l^ lepšia .smrt, ako biedny život: 
.^, čo xúrne kríky sveta nás tťOťhíi m sna prebudily^ v tejto 
riáľenosLí ŕ4ií?u a v tejto plnžti myšlienok, ííÍov a Činov proti- 
..vch, achj tíik čuvolažný smrti .spánok onmra, tak nás lun spať a 
lÉ ŕio i na veky zaspat níiŕi a biéi. Nie — nemožno nám sa uspi t 
sa dať iLspií; hodina odbila nám, a jiiisteny liudič klepe, trepe, 
cendíf^ zvukoce, ba zvon í j ťa/.ený na t Í8Í chybovom povraze povin- 
^ našej kreií^tansko-slíivianHkej a tak práve človečenskej pon- 
!ii tísuTOŕlnofjiľdiavýni — ide dolu do hlbín budúcnosti našej, 
iko váečlovečenskej. Zlnidzat Ha i probndííat spáŕ^ov tyeh slo- 
kýťh, to