Skip to main content

Full text of "Slovenské pohl'ady"

See other formats 


Google 


This  is  a  digital  copy  of  a  book  that  was  prcscrvod  for  gcncrations  on  library  shclvcs  bcforc  it  was  carcfully  scannod  by  Google  as  part  of  a  projcct 

to  make  the  worlďs  books  discoverablc  onlinc. 

It  has  survived  long  enough  for  the  copyright  to  cxpirc  and  tbc  book  to  cntcr  tbc  public  domain.  A  public  domain  book  is  one  that  was  never  subjcct 

to  copyright  or  whose  legal  copyright  term  has  expircd.  Wbcthcr  a  book  is  in  tbc  public  domain  may  vary  country  to  country.  Public  domain  books 

are  our  gateways  to  the  pást,  representing  a  wealth  of  history,  cultuie  and  knowledge  thaťs  often  difficult  to  discovcr. 

Marks,  notations  and  other  maiginalia  present  in  the  originál  volume  will  appear  in  this  flle  -  a  reminder  of  this  book's  long  journcy  from  tbc 

publisbcr  to  a  library  and  finally  to  you. 

Usage  guidelines 

Google  is  proud  to  partner  witb  libraries  to  digitize  public  domain  materials  and  make  them  widely  accessible.  Public  domain  books  belong  to  tbe 
public  and  we  are  merely  their  custodians.  Nevertheless,  this  work  is  expensive,  so  in  order  to  keep  providing  this  resource,  we  háve  taken  steps  to 
prevent  abuse  by  commcrcial  parties,  including  placing  technical  restrictions  on  automatcd  qucrying. 
We  also  ask  that  you: 

+  Make  non-commercial  use  ofthefiles  We  designed  Google  Book  Search  for  use  by  individuals,  and  we  request  that  you  use  these  files  for 
personál,  non-commercial  purposes. 

+  Refrainfrom  automated  querying  Do  nol  send  aulomated  queries  of  any  sort  to  Google's  systém:  If  you  are  conducting  research  on  machine 
translation,  optical  character  recognition  or  other  areas  where  access  to  a  laige  amount  of  text  is  helpful,  please  contact  us.  We  encourage  the 
use  of  public  domain  materials  for  these  purposes  and  may  be  able  to  help. 

+  A/íJí/iííJí/i  íJíírí&Hííon  The  Google  "watermark"  you  see  on  each  flle  is  essential  for  informingpeopleabout  this  projcct  andhelping  them  lind 
additional  materials  through  Google  Book  Search.  Please  do  not  remove  it. 

+  Keep  it  legal  Whatever  your  use,  remember  that  you  are  lesponsible  for  ensuring  that  what  you  are  doing  is  legal.  Do  not  assume  that  just 
because  we  believe  a  book  is  in  the  public  domain  for  users  in  the  United  States,  that  the  work  is  also  in  the  public  domain  for  users  in  other 
countries.  Whether  a  book  is  still  in  copyright  varies  from  country  to  country,  and  we  can'l  offer  guidance  on  whelher  any  speciflc  use  of 
any  speciflc  book  is  allowed.  Please  do  not  assume  that  a  book's  appearance  in  Google  Book  Search  mcans  it  can  bc  used  in  any  manner 
anywhere  in  the  world.  Copyright  infringement  liabili^  can  be  quite  severe. 

Äbout  Google  Book  Search 

Google's  mission  is  to  organize  the  worlďs  information  and  to  make  it  universally  accessible  and  useful.   Google  Book  Search  helps  rcaders 
discovcr  the  worlďs  books  while  hclping  authors  and  publishers  reach  new  audiences.  You  can  search  through  the  full  icxi  of  ibis  book  on  tbe  web 

at|http  :  //books  .  google  .  com/| 


y^      m  rROPERTT     OF        ym 


Muríes, 


•  81  7 


ARTES      SCIENTIA      VERITAS 


I 


i 


Slovenské  Pohlady. 


ČASOPIS 


zábavno-poTičný. 


Redaktor: 


Mi^itel:  Nakladater: 

SYETOZÁR  HURBAN.  ANDREJ  HALAŠA. 


ROČNÍK   XM. 


"•■^r  ^-  ^^  ^  ^        w*-^^ 


V  TURČIANSKOM  SV.  MARTINE. 

TLAÔOU  KNÍHTLACIABSKO-ÚCABTIKABSKBHO   SPOLKU. 

1892. 


AP 
S8 


^.lál 


OBSAH. 


Básne.  Strň  na 

Dobryňa  a  Zlatovláska,  od  Svetozára  Hurbana-Vajanského,  str.  16. 
Už  opadalo . . .,  od  Ľudmily  Podjavorinskej,  52.  Do  pamätníka,  od 
Damascény,  63.  Zradca,  od  Somolického,  63.  Slovenské  milleu- 
ninm,  od  Jozefa  Podhradského,  89.  Zo  zimných  dúm,  Martin  Sládko- 
vičov, 100.  Na  cmiterl,  od  A.  B.,  103.  To  žitie  moje . . .,  od  Ľud- 
mily Podjavorinskej,  143.  Mojim  §údrnliom,  od  Stráňaaa,  143.  A 
e6te  pôst!  Hviezdosav,  160.  Sftažky.  Ľudmila  Podjavorínská.  213. 
Jak  zkvitly!...  ludmila  PodjaYorinská,  214.  Moja  lipka.  Martin 
Sládkovičov,  214.  Prolog  k  slávnosti  J.  A.  Komenského^  od  Hviezdo- 
slava, 227.  Drobné  kvietky,  od  Soraolického,  243,  294.  Tým  dnes 
milosrdným,  od  Hviezdoslava,  267.  Pri  hre,  od  J.  D.,  293.  Nesteh, 
rod  môj!  od  Damascény,  296.  Lipa,  od  Tatrína,  297.  Obraz,  od 
Somolického,  316.  Lipa  na  púšti,  od  Somolického,  334.  Tá  pieseň 
z  drumblenkv,  od  J.  D.,  343.  Stará  praktika,  od  J.  D.,  343.  Z  Jar- 
ných dúm,  Martin  Sládkovičov,  344.  0«panlivým,  od  Somolickébo, 
398.  Mne  milá  si . . .,  od  Somolickébo,  400.  Vrstovníkom,  od  4-, 
400.  Rada,  od  J.  D.,  401.  Na  Jar,  od  J.  D.,  490.  Z  biblických  mo- 
tívov, Martin  Sládkovičov,  491,  617.  Pozdrav,  od  J.  D.,  621.  Ne- 
známej, od  Somolického,  621.  Pod  večer,  od  Ľudmily  Podjavorínskej, 
666.  Drobné  kvety,  od  Ľudmily  Podjavorínskej,  666.  Z  básni  Somo- 
lickébo. (Ľudu.  —  Žravý  tón.  —  Upokojenie.  —  Neznámej.  —  Nuž, 
tíško  teda...)  618.  Pozdrav  B.,  od  J.  D.,  718.  Večera,  od  Hviezdo- 
slava, 729. 

Novelly,  poviedky. 

Mis^o,  od  Martina  Kukučina              ^  .    .    .  1,  76 

Kristus  hosťom  n  mužíka,  od  N.  S.  Liesková,  prelož.  B*  Š.      ...  46 

Tučná  pani,  B— y , 64 

Podivná  príhoda,  od  A.  S.  Suvorína,  prelož.  B.  S ^.104 

Smrf  kirgizského  spevca  ll^enbiua,  od  A.  Ivanovskébo,  prelož.  B.  Š.  109 

Ohlášky,  od  Terézie  vansovej     .    .  ^ 129 

Nasta,  od  Zasodimského,  preložil  A.  S 162 

Strach,  Guy  de  Maupassant 167 

Tichá  voda,  od  Martina  Kukučina .    198,  281 

Vzkriesenie  Krista  Pána,  od  D.  V.  Grigoroviča,  prelož.  B.  S.   .    .    .  231 

Za  neistými  túžbami,  od  Ľudmily  Podjavorínskej 262 

Ozval  sa,  od  L  Nemiroviča-Dančenku,  preložila  Drahotina  Križkova  353 

Slepá  kura  a  zrno,  od  Martina  Kukučina      •    •    v ^^^ 

„íiemi**  a  „Bieli",  od  V.  P.  Lebedeva,  prelož.  B.  S 409 

Drotár,  od  Maríny ^ 428 

Bela,  od  M.  J.  Lermontova,  prelož.  B.  S 478,  627 

Koza,  od  N.  S.  Liesková,  preložil  A.  Skarvan '  .    .    .  493 

Keď  starí  začnú  sa  ha^terif,  Anton  Bielek 638 

Bretónska  legenda,  Jules  Lemaitre 568 

Konec  a  začiatok,  od  Martina  Kukučina    .    .    .    .^  .    .    .    677,  665,  705 

Maxim  Maximíč,  od  M.  J.  Lermontova,  prelož.  B.  Š 601 

Povesti,  od  F.  Sujanského 610,  641,  719 

Nedokončená  podobizeň,  od  M.  N.  Volkonského,  prelož.  B.  Š.       .    .  747 


Bozpravy,  ôlánky. 

Floristom  slovenským,  od  Andreja  Kmefa 26 

Magické  recepty  z  Bo^áckei  doliny  a  okolia,  od  J.  L.  Holubyho  31 

Skalka,  od  Alexandra  Lombardintho 41,  94 

Slovenské  miestne  názvy,  ud  Pavla  Križku      66,  163,  246,  336,  422,  661 

Millennium,  od  Fr.  V.  Sasinka 146,  218.  298 

O  VUaeh  a  Vodnýcl|  mužoch  v  BošáckeJ  doline,  od  J.  L.  Holubyho  208 

Po  roku  1849,  od  Štefana  M.  Daxnera 306,  321,  385,  449 


Strana 

Xiečo  o  malinnikoch  BošáekeJ  doliny,  od  J.  L.  Holubyho      .    .    .  418 

Banátski  Slováci,  od  Emila  Kolenyho 462 

Kancionál  senický,  od  Jána  Mocku  .  ^ 470 

Pieseň  Siládi  a  Hadmázi,  od  Jozefa  Skultétyho 496 

Poľská  otázka.  F.  Zigef 613 

Argentína,  M.  B 607 

Hostiny  u  starých  Čechov.  Z  knižky  dr.  Z.  Wintera 613 

Drobnosti  z  Bo6áckeJ  doliny,  od  Joz.  L.  Holubyho 662 

Martin  Derr,  od  Pavla  Križku 688 

Orava  a  Turec,  od  Pavla  Križku 725 

Slovenský  jazyk. 

Príslovia,  idiomatieké  výrazy  a  slová  z  BoSáckej   doliny.    Zo 

sbierky  Ľ.  V.  Kiznera , 66,  669,  697 

Jazykovedecké  drobnosti,  — ský.  1,  2,  3 114 

4,  5 170 

6,  7.  8,  9,  10 268 

n,  12,  13,  14 371 

Prostonárodné  povery , 117,  376 

Krátke  poznámky,  F.  Sujauského 172 

Slovenské  mená  miest.  I.  II.,  od  F.  Sujanského 176,  374 

Vola,  od  F.  Šyjanského 816 

Čipka,  od  F.  Sujanského 319 

Brať  —  vziať.  Vodiť.  Vynímať  sa.  Ján  Vlkolinaký 498,  621 

Nie6o  zo  slovenskej  stariny.  F.  Sujanský 622 

Facies  loci.  Gavril  Osipovič 625 

Z  advokátske;]  kancellárie.  X 694 

Priať  —  želat.  K  názvosloviu.  K  rieéici,  -ský 769 

Beseda. 

Rok  1891,  od  Šk.  .    .    .    .    .^ 57 

Niet  plemena  maďarského   Sk ^ 69 

Uhorskí  Knsi  a  Vedecká  akadémia  maďarská,  Sk 62 

Hynúca  ratolesť  Sloveneov  v  Uhorsku,  od  P.  M 118 

K  životopisu  Andreja  Sládkoviča,  od  Fr.  Y.  Sasinka 121 

Videnia  a  ich  vedecké  vysvetlenie,  od  Kamilla  Flammariona  .    .    .  180 

Dosiaf  neznámy  básnik  Bernolákovej  školy 187 

Z  básní  Ernesta  Bellaya 378 

Z  poesie  Hviezdoslava 433 

.Z  ohlasov  na  1.  sväzok  Hviezdoslavových  diel 6ni,  626 

Trávnice  M.  Francisciho 502 

Zlato  a  striebro,  a  +  y ô6l 

Lieky  pospolitého  ľudu,  od  Podtatranského       664 

K  životopisu  Eudovíta  Žellu,  od  Fr.  V.  Sasinka .669 

Historické  piesne.  O  vitezaM  kresfanshém  nad  Turkem,..,  od  Jána  Mocku  627 

—                Pieme  z  Dolného  Nitrianska,  Jozef  Škultéty  .    .    .  629 

Guido  Keni  a  Beatrice  Cenei 632 

Rastlinná  potrava.  D.  M 638 

Zo  sporu  o  učení  grófa  Lva  N.  Tolstého 698 

Literatúra. 
Živa,  strana  63.  Český  lid,  63,  637.  Slavianskoje  Obozrénie,  64,  768. 
OômecjiaBflHCKiit  asuiTb,  bi*  pn^y  xp^vvxh  oômifX'b  flauKOBi*  ApoBHoä  h 
BOBOä  EBponu.  ABTOHa  ByjmioBuna,  Šk.,  123.  Dr.  J.  Kaizla  Finanční 
veda,  128.  Dr.  Zfbrta  Kultúrni  Histórie,  128.  Skabičevskij  —  Stín : 
Histórie  literatúry  ruské  XIX.  stoleti,  128.  Parom  u  Slovákov, 
191.  Pieseň  „Siládi  a  Hadmázi**,  256.  A  selmecbányai  ágost. 
hitv.  ev.  egyház  és  lýceum  tôrté|iete,  Sk.,  38o.  Sobrané  spisy 
básnické  miezdoslavn,  od  Jozefa  Skultétyho,  441,  503,  670.  Dr.  Jo- 
hann  Kvacsala:  J.ohann  Amos  ťomenius,  od  J.  V.,  575.  SomoH- 
ckého  Na  svite,  Sk.,  636.  Slovenské  kalendáre.  Dr.  Ján  A.  Wagner, 
760.  Čítanka  pro  školy  rolničke  a  zimuí  hospodárske,  ^k.,  766. 
Učené  slovenské  tovarišstvo  z  roku  1793^  766.   Z  časopisov,  Sk.,  767. 


Bok  1892.  Sofiit  1. 

Slovenské  Pohľady. 


crp^^ 


Mišo. 

Kresba.  Napísal  Martin  Kukf*éin, 

L 
»FJjemy  pil  som  a  pit  budem  I<x 

Veru  Mišo.  Priezviska  mu  nepoviem.  Tí,  čo  ho  znajú,  znajú 
ho  len  pod  týmto  menom.  Ba  ja  myslím,  že  Mišo  môže  byf  len 
jediný  na  svete  —  totiž  on.  Tí,  čo  nosia  toto  meno,  pripadajú  mi 
ako  usurpátori,  ktorí  by  sa  mali  potrestať,  že  sa  opovážili  privlastniť 
8i  ho.  '^ch,  čo  ho  znajú, .  bude  zanímať  i  bez  priezviska.  Tí,  čo 
ho  neznajú,  nectili  by  ho  ani  potom,  keby  mu  priezvisko  zvedeli. 
Veď  Mišo  nenie  človek  svetodejný,  ani  znamenitý.  Sluha  jabloni- 
ckého  pána  farára,  Drozdíka!  Ba  odhodia  snáď  knihu,  keď  zvedia, 
že  Mišo  bol  kedysi  drotárom  a  neskoršie  valachom  u  Drozdíkovho 
pána  otca.  No  keby  boli  v  Jablonicíach,  iste  by  tak  nízko  necenili 
Miša.  Videli  by,  ako  je  tam  vážený,  ba  skoro  za  írečitého  považo- 
vaný, čo  v  Jablonicíach  pre  vstahovalca  znamená  veľmi  mnoho. 

Je  muž  dosť  vysoký,  plecitý.  Tvár  má  širokú;  širšou  sa  zdá 
preto,  že  boky  si  nebolí,  ale  zapúšťa  bradou  velmi  hustou.  Sivé 
oči,  často  sa  zužujúce,  dodávaly  by  jej  snáď  výraz  falše  a  úskočnosti, 
keby  ho  mocné  obočia  a  raarcialné  fúzy,  vymastené  do  klinca,  do- 
konale nemiernily.  Nos  je  trochu  na  spôsob  sedla  v  prostriedku 
prehnutý,  medzi  očima  úzky,  v  nozdrách  značne  široký.  Tieto  nozdry 
Bú  najhybnejšou  čiastkou  tváre.  Nech  Mišo  hovorí,  alebo  smeje  sa, 
tie  večne  hrajú.  Tu  sa  šíria,  alebo  spľasnú  ani  vetrilá  na  plachto- 
vej lodi. 

Ide  z  Blatoviec,  okresného  mestečka,  ktoré  statočne  zasluhuje 
toto  význačné  meno.  Oplýva  blatom.  No  dnes  je  sucho,  lebo  dávno 
nepršalo ;  preto  náš  hrdina  nejde  hradskou.  Vybral  si  kratšiu  cestu, 
viniciami.  Sú  rozložené  na  kopcoch,  deliacich  chotáre  blatovský  od 
jablonického.  Chodník  je  veľmi  príjemný  pre  pešieho,  menovite 
v  jar  a  v  lete  po  viniciach  a  medziach,  po  kríkoch  a  stromoch 
ozýva  sa  večný  spev  vtáctva.  A  i  preto  je  dobre  ísť,  že  sblíži  cestu 
do  Jabloníc  o  dobrú  tretinu.  My  by  sme  ho  nemohli  upotrebiť; 
v  pravo  v  ľavo  vysiela  odbočky  pomedzi  vinice,  po  všakových  me- 
dziach a  múroch,  ktorými  vinice  sú  podmurované,  tak  že  sa  terrasso- 


vite  dvíhajú.  Popri  chyžkácb,  ktoré  vyzerajú  ako  kŕdel  roztrate- 
ných^ oviec,  niektorá  v  stromoví  učupená,  druhá  na  úsluí  sa  vypeká 
a  bielotou  stien  slepí  ti  oči. 

Došiel  na  rozcestie.  V  pravo  chodník  sa  nedelí,  ide  chrastiuou 
a  poľom  do  Jábloníc,  ako  by  šnúru  vystrel.  V  la  vo  pomedzi  vinice 
a  cíiyžky  sa  prepletá  a  vypúšfa  ozajstnú  sief  bočných  chodníkov  a 
cestičiek.  Neznámy  by  lahko  poblúdil  v  takom  labyrinte  i  omrkol 
pod  daktorou  chyžkou  a  musel  sa  dakde  do  sena  utiahnuť.  No  Mišo 
zná  polohu  viníc,  ani  čo  by  ju  mal  na  dlani.  Preto  sa  pustil  po 
krátkom  okúňaní  v  ľavo. 

Nešiel  ani  sto  krokov,  ked  zpred  jednej  chyžky  začul:  „Kde 
ste  boli,  Miško?** 

„V  Blatovciach,"  odpovedá,  vľúdne  sa  usmejúc.  „A  vy  čo  ro- 
bíte, Teliar?" 

„Nuž  len  tak."  S  tým  vysvetlením  pripojil  sa  k  nemu.  „Idete 
do  chyžky?"  Tým  narážal  Teliar  na  to,  že  Mišo  sa  neodrazil  hned 
v  pravo,  ale  si  vybral  tento  chodník. 

„Nie  do  chyžky,  nemám  kľúča.  Ale  popri  vinici.  Pozrem,  či 
vtáčence  nesedajú  na  hrozno.  Lebo  ich  je  veľa  a  oborily  sa  mi  na 
vinicu."  Mišo  hovorí  pomaly  a  nie  jablonickýra  prízvukom.  Bárs 
je  tu  roky,  nevedel  si  ho  osvojiť.  No  to  už  napadne  len  cudziemu. 
Jabloničan  je  na  to  privyknutý  u  Miša. 

Z  odpovedi  by  ste  súdili,  že  Mišo  je  majiteľom  viníc  v  Jablo- 
niciach.  Daktorý  hostinský  by  snád  i  Víno  chcel  objednať  u  neho. 
To  je  mýlka.  Mišo  svojou  nazýva  pána  farárovu  vinicu.  Vôbec  všetko, 
čo  je  pánovo,  považuje  za  svoje. 

„A  čo  neoberajú?"  pýta  sa  Teliar,  mysliac  pána  farára.  „Ľudia 
už  skoro  pooberali. . . " 

„Ja  ešte  nedám,"  odpovedá  Mišo.  „Časy  sú  pekné,  teplo  — 
nech  ešte  dôjde." 

„A  čo  ste  robili  v  Blatovciach?" 

„Nuž  všakovô  kupoval.  Najviac  u  pána  Nitkaya,  lobo  majú 
dobrý  tovar;  i  človek  sú  hodní.  Čo  takto  treba  do  domu,  i  cigarky 
pánu  faráru." 

„Pán  farár  boli  tiež?" 

„Nie,  tí  sú  doma.  Šiel  som  sám,"  odpovedá  hrdo.  „Tí  sa  spustia 
na  mna  vo  všetkom." 

„Nuž  môžu  sa,  môžu,"  lichotí  Teliar. 

„Dosť  sa  wev  nakonám  —  dosť!  Minulý  týždeň  mali  sme  pak 
na  počte.  Vydali  mi  ho  a  recept  nebol  podpísaný.  Leu  tak  na  moje 
slovo  a  na  podpis  pána  Nitkaya.  Inému  by  ho  nevydali.  I  dnes 
máme  list  rekomando  —  a  dali  ho  bez  podpisu!" 

Teliar  počúva  úctivé.  Mnoho  nerozumie  z  tých  fajnovostí;  no 
vie,  že  je  to  čosi  neslýchaného.  Závidí  mu.  „Aký  pán!  Robí  si,  čo 
chce,  a  všade  má  poctivosť." 

„Vy  ste  túto  cestu  premerali  neraz!" 

.,To  už  pravdu  vravíte!^  prisviedča  Mišo.  „To  hej!  Znám 
každú  chyžku  i  každú  skalku  tuná.     Chodil  som,  vo  dne  i  v  noci, 


' 


3 

V  Čase  i  daždi,  i  v  chujave.  Všakovak!  A  nikdy  som  nezblúdil. 
I  zajtra  pôjdem.  Pošikujem  ošípanú  do  jarmoku." 

^Idú  vari  predávať?"  mienil  zas  pána  farára, 

„Musím.  Vykŕmená  je  dosf  a  mám  ešte  dve.  Jedna  sa  zapichne 
v  Advente,  druhá  dakedy  o  fašiangoch.  Tých  nám  bude  dosf,  i  na 
omastu  i  na  mäso.  Túto  predáme.  I  peniaze  sa  zídu;  treba  ich 
drahne,"  doložil  ustaraný. 

„A  pôjdete  sami?" 

„No  a  8  kým  by  mal?^ 

„Nuž  pán  farári" 

Mišo  sa  rozosmial.  „Čo  by  tam  hľadali  pán  farár,  keď  som  tam 
ja!  Ja  ich  neoklamem  —  a  pán  farár  ani  nemôžu  ísť  medzi  ošípané.^ 

„Ah,  či  mu  je  tri  svety!"  závidí  mu  Teliar.  ~/ 

„Máte  dobrého  pána,  Miško!" 

„Ale  i  oni  majú  dobrého  mňa!" 

„Takého  kraj  sveta  nenájdete." 

„Ale  oni  tiež  veru  nie." 

„Vidíte,  Miško:  ja  som  zakazáč,  ale  ja  sa  s  vami  hoďaskedy 
čarám . . ." 

„A  ja  ani  s  lychtárom!"  smeje  sa  Mišo.  „Lebo  rychtár  musí 
každého  mamlasa  slúchat  a  ja  iba  seba ..." 

„Bohuprisám,  svätú  pravdu  vravíte!" 

Do  takých  rečí  zabratí  prišli  k  chyžke,  ktorá  nič  nebola  od- 
chodná od  iných.  To  je  chyžka  kurátora  Korbelu.  Kurátor  väčšinu 
dňa  v  nej  trávi.  Ráno  príde  jarý,  veselý  —  večer  sa  vracia  smutný ; 
akýsi  velmi,  velmi  ustatý.  Na  nej  nič  zvláštneho,  iba  ak  to,  že  sa 
opiera  o  strmú  úbočinu.  Fronta  je  vysoká,  že  zostávajú  v  nej  i  dvere 
do  pivnice,  zadná  časť  je  akoby  vrazená  do  sluje.  Pivnica  je  otvo- 
rená, znak,  že  Korbela  je  v  chyžke.  Mišo  nad  čímsi  húta. 

„Ja  že  je  kurátor  tu,"  ukazuje  do  pivnice,  „a  ono  nebude  tam. 
Bude  v  chyžke.  Musím  sa  uňho  ohlásiť." 

„Ja  by  sa  tiež  mal,"  škrabe  sa  Teliar  za  uchom,  ako  by  ho 
čakala  dáka  nemilá  úloha. 

„Ja  mám  ozajst  robotu  u  Korbelu,"  vyhovára  sa  Mišo. 

„Ja  tiež,  ja  tiež!" 

„Ja  mu  chcem  rozkázať  válov.  Ošípané  ho  pokálaly.  Ak  ne- 
rozkážem, on  sa  nedomyslí.  Ani  v  nedeľu  sa  nehlásil  vo  fare.  A 
kurátor  by  sa  mal!  Tak  musím  ísť  k  nemu." 

„A  ja  mu  idem  povedať,  aby  slamu  odpratal  od  pajty.  Ilyclitár 
ho  chcú  poštrôfaf.  Lebo  na  olieň  sa  musí  merkovať,  ked  je  jaseň." 

Vedeli  tedy,  prečo  sa  unúvajú  do  chyžky.  Ale  každý  si  myslel 
všakovak. 

Mišo:  „Ako  by  mu  to  nemohol  v  dedine  povedať!  Viem  ja, 
čo  ho  ťahá. .." 

Teliar:  „Dobrá  výhovorka  —  válov!  Viem  ja,  za  akým  ty  ideš 
válovom ..." 

Vstúpili  do  chyžky.  Je  pekne  vybielená,  nado  dvermi  polička 
s  krčiažkom  a  pohármi.  V  kúte  veliká  hlinená  pec.  Na  štíte  stôl, 
popri  stenách  lavice.  Povala  vonkoncom  ovešaná  hroznom ;  neďaleko 

1* 


pece  visí  celý  ppík  i  s^  koreňmi.  Na  ňom  tolko  strapcov,  že  sa  ledva 
pracú. 

Gazda  ležal  na  lavici  pri  stole.  Steperil  sa,  ako  čul,  že  ktosi 
ide.  Korbela  nie  je  vysoký,  gate  má  za  sárami  obrovských  čižiera 
zatisnuté  a  naduté,  ako  by  v  nich  bolo  dve  niece  bôbu.  Hlava 
trcchu  nachýlená  napred;  vlasy  vo  dvoch  pradenách  padajú  na  plecia 
a  jirse.  Oči  sivé  sú  krotké,  tiché,  vlúdné.  Na  ústach  večný  úsmev, 
ale  akýsi  trúchlivý.  Tvár  je  chudorlavá,  roziytá  vráskami;  ale  až 
velrai  rozčervenená.  Snád  od  toho  spania. 

„Sadnite  si!"  núka  hostí,  usmievajúc  sa.  Vstáva,  chytajúc  sa 
stola.  Kročí,  ale  ako  by  mal  údy  roztrasené.  Nohy  akosi  nechcú 
slúžiť.  Natiahol  sa  nado  dvere,  sňal  krčah  a  vymotlal  sa  z  chyžky. 

„Už  je  poriadne  chytený,"  vraví  Mišo,  oči  sa  mu  úžia  a  nozdry 
pohrávajú. 

„Má  z  čoho!"  odpovedá  Teliar.  „Lanská  úroda  skoro  celá 
v  lochu." 

Korbela  sa  vrátil,  krčah  postavil  na  stôl. 

„Počkajte,  ja  som  mladší,"  núka  sa  Mišo.  „Opláknem  pohár." 

„Poslúžte  len,  poslúžte,"  zvoluje  Korbeľa,  sadnúc  za  stôl  a 
oprúc  sa  oň  laktum.  „A  nalejte  —  ah,  ja  som  už  starý!**  hodil 
ťažkou  rukou.  „I  vypite,  Mišo,  vypite." 

„Nie  —  tuto  zakazáč." 

„Eh  —  v  rukách  je  dobrých.  Vypite!"  núti  ho  zakazáč. 

Mišo  nenie  obyčajný  pijak:  prevrátiť  pohár  a  vydúchnuť!  On 
požíva  víno  všetkými  smysly.  Uchom  čuje,  ako  bublinky  naskakujú 
a  šuštia,  sťa  keby  štebotaly  prastarú  báj  o  večnom  šťastí.  Okom  sa 
pasie  na  jeho  zlato-žltej  barve ;  na  tom  ohni,  ktorým  ihrá ;  na  tých 
iskrách,  aké  sype.  Rukou  cíti  chlad.  Nosom  čuje  tú  vôňu,  ktorú 
nenahradí  žiadna  špecia  z  apatéky.  No  a  jazyk  —  ten  postaví  na 
všetko  korunu. 

„Ah!"  vydýchol,  vykrúcajúc  si  fúzy,  keď  dopil.  „Kurátor,  ta- 
kého vína  ani  barón  v  Behuniciach  nepije.  Mrtvý  by  ožil  od  neho!"* 

„Nuž  chvalabohu,"  usmieva  sa  Korbela,  pokyvujúc  oveseuou 
hlavou.  „Pán  Boh  požehnal!" 

Mišovi  oči  svieťa,  celá  tvár  preniknutá  je  akýmsi  zbožným 
citom.  Nalial  Teliarovi. 

Tak  šiel  pohár  za  pohárom,  až  krčah  zostal  prázdny. 

„Eh,  viete:  ja  mám  štvrtku,"  hlási  sa  Mišo. 

„Ba  kýho!"  diví  sa  Teliar.  „Čože  ju  nedáte?" 

„Zabudol  som  na  ňu.  Iba  teraz  mi  prišla  na  um.  V  Blato vciach 
som  ju  kúpil." 

„No  —  tam  sú  dobré  štvrtky,"  chváli  Korbela,  nakloniac  hlavu. 

Mišo  vyňal  z  koša,  ktorý  bol  na  chrbte  niesol,  štvrtku  zabalenú 
v  zamastenom  papieri.  Rozbalil  ju  a  ono  nebola  to  štvrtka,  bola  to 
úplná  polovica  husi. 

„Bohuprisám  dobrá!"  pochvaľuje  Toliar,  driapuc  mäso  so  stehna. 
„Ej,  dobrá!" 

„Nate,  kurátor,  veď  joj  je  dosť."  Mišo  odtrhol  celú  pazuchu 
s  bielym  mäsom  a  položil  pred  neho. 


štvrtka  sa  minula,  neostaly  iba  kôstky.  Tie  šly  do  papiera  a 
s  papierom  pod  pec. 

„Doneste  ešte  za  krčah,"  vraví  Korbela,  utierajúc  ústa  rukávom, 
„Štvrtku  treba  zapiť.  A  ja  som  ustatý ..." 

Mišo  vzal  krčah. 

„Ten  prvý  od  kraja!"  volá  za  ním  kurátor.  „Tekvička  je  pri 
ňom.  A  zabite  ho  špuntom!" 

Mišo  vošiel  do  pivnice,  vlastne  do  lochu,  ako  to  tam  volajú. 
Nalákal  by  si  sa,  že  chodíš  v  katakombách.  Nič  ako  chodba,  ktorá 
sa  níži  a  níži.  Na  jednom  mieste  je  priestranná  —  to  je  nádržka 
na  vodu,  ktorá  tvorí  malé  jazierko.  Pritom  je  tu  chladno.  Mišo  ^' 
našiel  sud,  pri  nom  tekvičku.  Zanoril  jej  dlhú  rúrku  do  útrob  suda. 
Ťahá  —  ťahá . . .  Tekvička  je  malá,  prsia  mocné,  zvyknuté  vťahovať 
víno  do  tekvičiek  väčších:  nie  div,  že  moc  glgov  mu  vbehlo,  kým 
sa  krčah  naplnil. 

Keď  vyšiel  pred  chyžku,  celý  svet  sa  mu  smial.  „Eh,  či  sú 
pekné  tie  Blatovce  —  ej,  pekné!"  A  ozaj  vyzerajú  ztadiaítp  utešene. 
Evanjelický  chrám  sťa  dáka  basilika  stráži  nad  nimi.  Škoda,  že 
niet  ešte  veže.  „I  všetko  je  to  pekné,"  dumá,  hľadiac  na  kraj, 
zvlnený  drobnými  kopcami;  kraj  oplývajúci  pšenicou,  vínom  a  ovocím. 
„A  zajtra  zas  pôjdem  na  jarmok!"  Akosi  to  pomyslel,  vybehol  do 
chyžky,  lebo  nohy  mu  dáko  šly  do  skoku. 

„Mišo,  povedzte  mi,  ale  tak  —  viete,  sfa  vlastnému  bratovi," 
začal  Teliar,  položiac  mu  dlaň  na  ruku,  žmurkajúc  i  oblizujúc  sa. 
„Povedzte  mi  na  svoju  spasenú  dušu,  viete:  kde  ste  vzali  tú  štvrtku?" 

Miša  čosi  núti,  aby  mu  povedal  takú  vec,  nad  ktorou  by  Teliar 
ústa  otvoril.  No  rozum  ináče  káže.  „Nuž  kúpil  som.  Ved  viete, 
Fitka  ich  na  rynku  predáva. . ." 

„Ved  už  —  to  ja  viem!  Hm,"  zašermoval  rukou  a  pustil  ju 
na  stôl.  „Ale  peniaze!"^ 

„Mal  som." 

„Ale  kde  ste  vzali!" 

Zas  by  čosi  povedal,  ale  rozum  ináč  rozkazuje.  „Povedám  — 
mal  som." 

Teliar  mu  hrozí  rukou.  „Mišo  —  vy  ste  politika!"  A  žmurká 
naň.  „Vy  máte  frajerku  tam  kdesi." 

„To  už  nie,  Bohuprisám  nie!"  kladie  si  dlaň  na  prse.  „Preto 
sa  ja  nedurím  —  oj  nie.  Ja  nemám ...  A  čože  by  povedali  pán 
farár!" 

„Vy  ste  pes!"  hrozí  mu  Teliar  a  žmurká. 

„Čo  nás  doň,"  ozval  sa  kurátor.  „Ale  ked  je  dobré,  nuž  pite. 
Pán  Boh  požehnal ..." 

I^ilo  sa,  shováralo  sa,  krčah  sa  prázdnil,  do  chyžky  sa  vkrádala 
tma  a  rozkladala  sa  najprv  po  kútoch.  Korbela  sedí,  vlastne  už  len 
visí  na  rohu  stola,  hlava  sa  mu  kníše,  ani  zrelá  hruška.  Teliar 
žmurká  čím  dalej  to  väčšmi.  Mišovi  už  oči  málo  vidno  a  nos  usta- 
vične hrá.  Nadišla  ho  už  i  sdielnosť. 

„Poviem  vám,  kde  som  vzal  tie  peniaze,"  vraví  nachýlený 
k  Teíiarovi. 


„óh  —  či  som  ustal,"  vzdychá  Korbela. 

„No/  posmeľuje  Miša  Teliar.  „Povedzte." 

„Hm  —  a  kedf  vyzradítel" 

„No  —  ved  som  tu.  U  mna  ako  v  hrobe. . ." 

Mišo  siahol  do  pazuchy  a  vyňal  z  nej  lístok.  „Čítajte,  komu  je." 

„Ved — ved Ale  čerta  prečítaš  1"  Teliar  všelijak  obracia 

písmo  k  svetlu,  ale  litery  tancujú,  ako  besné. 

„Pánu  faráru,"  vraví  Mišo.  „A  poviem,  od  koho.  Od  jednej 
z  Blato viec. . ." 

;,Ba  kýhol  Nože,  nože!"  drží  prst  na  nose  a  žmurká  velmi 
bystro.  „Od  ktorej?" 

„Od  Ninky  s  Fúrie." 

„Lala  —  lala!  Vari  toto  —  dačo  čujete!" 

Mišo  urobil  tvár  hrozne  vážnu.  Nedá  sa  z  nej  nič  vybrať. 

„Nuž  —  čože!"  dobíja  Teliar. 

„Nič.  Pechorí  sa  všakovak,  ale  my  sa  neženime.  To  mi  verte. 
My  ju  nechceme. . .  Ale  pst!"  A  tu  sa  Mišo  velmi  rozchichotal  pre 
čosi.  ;,A  ona  ma  volá,  ked  som  tam.  I  vínom  častuje.  Teraz  mi 
dala  štyridsať  krajciarov.  To  už  ako  závdavok  na  pána  farára." 

Teliar  sa  rozosmial.  Korbel  pokyvuje  hlavou.  „Ked  je  dobré, 
pite;  mám  ho  dosť.  Pán  Boh  požehnal ..  ."* 

^Dost  ver'!"  prisviedča  Mišo.  „Len  aby  ho  bola  stiha  vypiť!" 

„Ach,  či  som  ustatý!" 

Ked  bol  krčah  vyprázdnený,  pobrali  sa  domov.  Korbelu  usta- 
tého vzali  medzi  seba.  Do  hora  šlo  ťažko,  nohy  boly  ťažké.  Ked 
sa  prevalili  na  druhú  stranu,  nadol  šlo  až  prilahko.  Ale  i  na  bok 
ich  socalo.  No  šťastie,  že  chodník  vedie  cez  hustú  dubinu.  Ked 
padneš,  padneš  na  ňu;  tá  ťa  drží  sťa  dáky  vankúš. 

Ozaj  múdre,  že  na  tej  Vinckej  rastie  dubina!  Jabloničania  by 
sa  ináč  krbáľali  až  do  Behuníc,  barónovi  do  parku. 


U. 
r^lňj  sme,  ôo  sme!« 

Pán  farár  Drozdík  sedí  za  stolom,  pohrúžený  v  práci.  Do  izby 
vošla  žena  už  stará,  v  jablonickom  kroji,  s  tvárou  vo  vrásky  sferco- 
vanou.  Chôdza  nemotorná,  akási  kolísavá.  Utrela  prach  na  jednom 
kraji  stola.  Vidno,  nie  preto  prišla ;  je  v  rozpakoch.  Konečne  obrátila 
tvár  k  pánovi,  otvorila  ústa  a  pošuchala  nos.  Čosi  dôležitého  chce 
povedať. 

„Pán  farár  —  a  čo  budú  večeraf?"  riekla  po  tolkom  okúňaní. 

V  izbe  ticho,  pán  farár  ako  by  nečul. 

„Lebo  neviem,  čo  sa  im  bude  páciC." 

„Ale  už  máte  vediet!"  ozval  sa  prísne,  nepozrúc  na  ňu. 

Podvihla  oči  nad  pult,  nad  ním  visí  obraz  „Morgengebet". 
Tyrolka  sedí  na  skale,  drží  ruky  složené.  Pred  ňou  sedí  dunčo  a 
hladí  na  ňu. 


7 

„Zostalo  čosi  bôbu,  ale  to  neradi.  Krumple  pečené  s  maslom  — 
ale  toho  roku  sú  nie  sypké." 

Pán  sa  hniezdi  na  stoličke.  Nebavia  ho  vývody  gazdinej. 

„I  mlieko  jest  sadnuté  —  ale  na  mlieko  je  zima ..." 

Obrátil  sa  k  nej  a  riekol:  „Už  som  vám  povedal:  dajte  mi 
pokoji  Či  sa  nemôžte  už  raz  odučiť?"  Obrátil  sa  zas  k  stolu  a 
pohrúžil  do  čítania. 

Gazdiná  poodstúpila  na  krok,  zaknísala  sa  na  nohách,  zadívala 
sa  na  stenu  nad  diván.  Tam  visí  obraz  „Abendgebet".  Pánik  s  rohom 
^  pri  boku.    Iste  ide  s  polovačky.    Pošuchala  sa  po  nose  a  riekla: 

„Tak  im  uvarím  halušiek  s  bryndzou." 

„Ako  chcete,"  znie  dlho  čakaná  odpoveď. 

Na  gazdinú  pôsobí  zázračne.  Rozpaky  zmizly,  radosť  naskočila 
na  ich  miesto. 

„A  ten  zázrak  nechodí  z  tých  Blato viec,"  vraví,  utierajúc  dlane 
o  zásteru.  ^A  povedala  som  mu,  aby  sa  poberal.  Dakde  sedí  v  chyžke.    _v 
Príde  zas  ako  rúra ..."  ' 

Čaká,  čo  pán  na  to.  No  ten  ani  slova.  Pozrela  na  jeden  obraz, 
pozrela  na  druhý,  napravila  si  na  hlave  šatku  a  vykývala  sa,  sťa 
cestujúci  perpendikel,  do  pitvora. 

„Ani  prísnosti  v  dome.  Môže  robiC,  čo  chce,"  šomre,  chodiac 
po  kuchyni.  „To  je  nie  dobre!" 

Kata  Ločmauka  slúži  tu,  čo  Drozdík  prišiel  za  farára.  Slúži 
vrrne,  berie  nielen  plácu,  ale  chcela  by  ujaS  trochu  kommanda.  / 
Menovite  iMiša  by  vzala  na  krátko  a  dokonale  by  ho  pokunírovala.  "  ' 
Lebo  Mišo  je  lahkomyseľný  a  pán  mu  prepáči  mnoho,  že  slúžil 
u  ich  pána  otca.  Čo  sú  tu  spolu,  vedú  boj,  tu  otvorený,  tu  skrytý. 
A  Mišo  je  obyčajne  vífaz,  čo  hned  len  morálne.  Zadrží  chladnosť 
a  veselosť.  Ločmanku  hned  schytí  hnev  a  svedie  k  rečiam,  ktoré 
pána  iba  rozhnevajú. 

Je  medzi  nimi  skoro  vo  všetkom   rozdiel.     Ona  je  katolíčka, 
•  Mišo  pravoslávny.    Ona  je  z  Oravy,   Mišo  zo  Spiša.    On  je  sveta 

zkúsený,  ako  drotár  nmoho  videl  a  zkúsil.  Ona  od  malička  tu  v  okolí 
slúži.  On  je  vlúdny  k  občanom  a  priateľský.  Ona  uzavrená,  lebo 
sa  bojí,  že  ju  obkradnú,  alebo  ocigánia.  On  sa  s  chlapmi  kamaráti, 
tí  ho  skoro  za  občana  považujú:  ona  sa  utahuje  od  žien  a  nerada 
klebety.  Nie  div,  že  sympatie  ludí  sú  na  Mišovej  strane.  Ločmanka 
je  rozkričaná,  ako  veliká  zlostnica. 

A  pán  čo  ?  Vydáva  rozkazy,  sedí  doma,  alebo  odchádza  po  po- 
vinnosti. Netuší,  čo  za  kruté,  tvrdošijné  boje  sa  mu  odohrávajú  za 
chrbtom.  A  možno  tuší.  Ale  prižmúri  oko  a  dakedy  oboje.  Nerád 
si  kazí  pohodlie  diplomatickým  zakročením.  Iba  keď  vojna  sa  udá 
v  otvorenom  poli,  ked  príliš  bije  do  očí  i  uší:  tu  zakročí  menom 
pokoja.  Ale  vždy  tak,  aby  i  jedna,  i  druhá  strana  odniesla  i  dačo 
víťazstva,  ale  i  z  porážky.  To  znamená  toľko,  že  vojna  sa  nikdy 
nerozhodne  —  nastane  isté  dočasné  prímerie.  Tento  ozbrojený  mier 
trvá  kratší,  dlhší  čas,  kým  sa  nenakopí  hŕba  horľaviny,  ktorá  zaraz 
blčí  plameňom,  akonáhle  iskra  do  nej  padne. 


8 

Bárs  pán  to  opatrne  tají.  myslím,  že  tajne  viac  sympatisuje 
s  Mišom,  než  s  Ločmankou.  Mišo  je  elegantný.  Hrešenie  berie  s  po- 
korou, a  keď  nad  Katou  zvíťazí,  vie  byf  velkodušný.  Z  vítazstva 
nekoristí  nikdy  do  ostatných  krajností.  Ločmanka  tiež  vypočuje 
hrešenie,  no  nemôže  v  sebe  ututlať  hnev.  Ked  sa  vráti  do  kuchyne, 
tu  hundre  velmi  dlho  a  hnev  vyleje  na  prvom  človeku,  ktorý  jej 
príde  do  cesty. 

Už  sa  skoro  zmrklo,  ked  Mišo  vstúpil  do  priestranného  dvora. 
Ločmanka  práve  kŕmila  ošípané.  Poneváč  dlho  čakaly,  velmi  sa 
dobíjaly  k  válovu.  To  ju  nahnevalo.  Traktuje  ich  na  sucho,  pa- 
pekom po  rypákoch. 

„No,  čo  ich  bijete?"  napomína  ju  Mišo,  rozkročiac  sa  a  usmie- 
vajúc. „Ved  vám  nič  nerobia!" 

„Môžu  čakaí!  Zázraky!" 

„Ale  tie  nebudú  čakaf,  lebo  nemajú  rozumu.  Tak  ich  darmo 
bijete." 

^Ale  choďte  mi  ho!  Čo  sa  tu  postavil,  ako  stĺp!" 

„Lebo  ich  bijete  —  a  to  nemáte.    Ošípaná  nemá  rozumu . . ." 

„Radšej  spravte  válov!"  zahriakla  ho  ona. 

Mišovi  sa  marí,  že  zas  bol  u  Korbelu  pre  ten  válov.  Zas  za- 
budol ho  pripomenúť! 

„To  nemôž'  len  tak  sfúknuť,"  bráni  sa.  „Kurátor  sa  neukáže, 
a  ja  čo  som  bez  kurátora?  Ja  som  nič  tuná.  Ale  keď  sa  dočká, 
i  kurátor  bude  môcť.  Ja  —  to  nie  len  tak." 

„Vari  nechodíte  popri  ňom.  Ja  vari  neviem !" 

„No  chodím  —  čo  by  nechodil!  Ale  teraz  nemôž'.  Viete,  čo 
je,  i  že  sú  oberačky!" 

„Oberačky  —  oberačky!"  zlostí  sa  Kata. 

„Zas  ju  čerti  podsadli!"  myslí  si  Mišo  a  ide  do  kuchyne. 

Vošla  i  ona  a,  pozrúc  naňho  prenikavým  okom,  usúdila:  „Zas 
je  ako  rúra!  Ako  sa  kníše."  Bolo  v  tom  mnoho  škodoradosti.  Keby 
mu  to  riekla  do  očí,  Mišo  by  sa  nahneval,  to  je  pravda.  Ale  predsa 
by  uznal,  že  takto  je  nesúci  pred  pána.  No  ju  práve  teší,  že  i  tam- 
dnu  raz  uvidia,  čo  majú  za  sluhu. 

Mišo  zavrel  pekne  dvere,  nezostal  pri  nich.  Vyhliadol  si  čiaru 
medzi  dvoma  forštami  a  podla  nej  kladie  nohu  popri  nohe.  Iba  dva 
razy  sa  ukázala  noha  neposlušnou.  Tak  došiel  k  stolu  a  položil  naň, 
čo  mal. 

„Proskám  pekne,  dvojictihodná  milosť  pán  farár  —  ja  som  už 
tu,"  vraví  neobyčajne  zdvorilé,  stavajúc  sa  do  najkrajšej  positúry. 

Pán  farár  vstal  od  stolíka  a  prehrebá  sa  v  donesenom.  Sú  tu 
noviny  i  listy.  Jeden  z  nich  rekommandovaný. 

„Nechceli  ho  vydať,  že  musia  recept  podpísať.  Tak  som  šiel 
k  pánu  rechtoru  blato vskérau  a  tí  ho  podpísali.  Na  počte  povedali, 
že  druhý  raz  tak  už  nedajú,  kým  oni  neráča  podpísať.  Ale  oni 
dajú  —  to  len  tak  hovoria  pán  počtár." 

Nozdiy  mu  nesmierne  ihraly.  Bol  tak  blažený,  ^že  si  chcel 
i  fúzy  pošuchať.  No  tá  ruka  mala  len  držať  ten  stôl !  Že  na  to  za- 


9 

budia,  Mišo  sa  potočil.  A  to  bolo  jeho  nešfastie.  Pán  pozrel  mu 
ostro  do  tváre.  Mišo  ako  by  cítil,  že  ide  byC  zle. 

„Vy  ste  sa  zas  doriadili!"  vraví  mu  prísne. 

„Ale,  proskára  pekne,  ja  sa  necítim."  Mišo  je  naozaj  hotový 
umret,  že  je  triezvy. 

„A  či  nevidím!**  kreše  ho  pán.  „Ved  ste  obelasení.  Celá  tvár 
vám  je  belasá." 

„Ja  nie,  proskám  pekne.  Iba  ak  som  zafúlaný."  I  šuchol  sa 
po  tvári  a  obzeral  dlaň,  či  na  nej  dačo  nezostalo.  „Ja  sa  nikdy 
I  neopijem;  lebo  viem,  že  nemám  pit  v  ceste." 

„A  kde  ste  sa  stavili?" 

„Nuž  bol  som  u  pána  rechtora  ten  recept  podpísať  a  s  počty 
rovno  domov.    V  Blato vciach  som  sa  ja  nestavil.  Ani  na  minútu." 

„A  v  chyžkách?" 

Mišo  mlčí,  no  konečne  rozviazal  sa  mu  jazyk.  „Ja  som  musel 
ísf  cez  vinice.  Lebo  vtáčence  mi  sadajú  na  hrozno.  I  strielam  na 
ne,  i  uletia  a  zas  len  priletia.  Tak  sa  oborily,  lebo  okolité  nemajú 
sa  ako  obžívit,  čo  už  ľudia  pooberali.  Tak  som  ich  šiel  splašiť." 

„Povedal  som  vám  sto  ráz,  že  máte  ísť  rovno  domov.  A  vy 
taký  korheľ!" 

„Ja  som  hoden  prijaC  všetko  od  nich,  lebo  som  sluha.  Ale 
korheľ  som  nie,  proskám  pekne." 

„Ba  ste  korheľ,  iba  pití" 

To  bolo  trochu  hlasnejšie  povedané.  Pri  tých  slovách  otvorily 
sa  dvere  a  Ločmanka  shrkala  riadom.  Ide  prikry vat,  a  len  teraz 
čo  postavila  vodu  na  halušky.  No  ťahá  ju  sem.  Chce  počut,  čo  sa 
s  Mišom  robí. 

„Ja  som  len  šiel  popri  Korbeľovej  chyžke,  tak  som  mu  chcel 
rozkázať  ten  válov  spraviť.  Lebo  ja  bez  válova  byť  nemôžem." 

„To  už  nie!  Máte  pravdu!"  prisviedča  mu  pán,  ani  v  zlosti 
nemohúc  utejiť  úsmev.  „Vás  ozaj  iba  k  válovu!" 

„Nuž  lebo  ošípaným  i  na  tri  razy  sa  musí  lievať.    Do  válova 
*  sa  všetko  neprace.  I  rozlieva  sa  moc.*' 

„Chichichi!"  vypukla  Ločmanka  v  búrlivý  smiech.  Pán  na  iiu 
pozrel  prísne,  čo  sa  smeje.  „Veru  k  válovu!"  hovorí,  naznačujúc, 
na  čom  sa  musela  zasmiať.  Pánov  vtip  až  teraz  ju  došiel. 

„No,  povedzte,  gazdiné,  či  je  ten  válov  dobrý.  I  teraz  ste  sa 
hnevali,  že  je  nie  dobrý." 

„Čušte  mi!"  zahriakol  ho  pán.  „Ja  takého  korheľa  trpeť  ne- 
budem. Sto  ráz  som  vám  povedal,  aby  ste  mi  nešli  na  oči  takýto. 
Pakujte!"  Prudkým  pohybom  ruky  ukázal  mu  dvere. 

„Ved  ak  ma  nechcú,  nech  len  povedia.  Ved  bude  Všechsvätých ! 
Ja  si  službu  nájdem.  Ale  ja  som  nie  opilý.  Iba  u  Korbeľu  čo  som 
sa  stavil." 

„Nájdite  si  službu,  nájdite   Ja  budem  rád." 

„Veď  i  ja  tak:  ked  sa  nepáčim,  nuž  darmo  je.  Ale  ja  som 
v  krčme  nebol,  iba  čo  som  sa  u  Korbeľu  pre  ten  válov ..." 

„Nejdete  už  raz?^ 


10 

Mišo  dosf  šikovne  sa  zvrtol.  No  sotva  urobil  dva  ki'oky,  ešte 
sa  obrátil. 

„Ešte  mám  lístok  tuto.  Dali  mi  ho  Ninka  s  Fúrie." 

„Čo  ste  hladali  na  Fúrii?"  rozhneval  sa  pán  nanovo. 

„Vybehli  za  mnou  kišasonka.  Akosi  ma  videli.  Nate,  Miško,  toto 
pánu  faráru.  A  pozdravte  ich.  Že  ich  dávam  pekne  pozdraviť.  Hej,  tak 
mi  povedali  —  rúče!  Tak  som  ho  vzal.  Ale  na  Fúrii  som  ja  nebol." 

Pán  odhodil  lístok  na  pult.  „I  vtedy  ste  museli  byť  opití!" 

„Ja  som  nie  opitý  —  veď  sa  nekrbálam!"  S  tým  vybral  sa 
von.  Pri  dverách  sa  potočil;  bol  by  iste  padol,  nech  sa  nechytí 
pece.  „Lebo  človek  si  musí  merkovať,  ked  je  v  ceste."  Konečne 
zavrely  sa  za  ním  dvere. 

Pán  prechodí  rozčúlený  po  izbe.  I  jeduje  sa,  i  smiešne  mu  je, 
že  Mišo  iba  vtedy  je  opitý,  keď  sa  krbála.  Ločmanka  urobila  polo- 
smutnú,  polohnevlivú  tvár  a  stala  si  k  stolu. 

„Zázrak  I  Vždy  musí  prísť  takýto.  Chodí,  hladá  po  tých  chyž- 
kách,  kým  neustrne  v  daktorej." 

„Ak  sa  nepopraví,  musí  íst  preč!** 

„Ten  sa  nepopraví.  Bude  prosit."  Chce  kut  železo,  kým  je  ho- 
rúce. Výhlady  sú,  že  Mišo  konečne  vyfrkne. 

„A  vám  som  tiež  povedal,  nepúšťajte  mi  ho  sem  takého!"  zaťal 
ju  pán,  keď  sa  najmenej  nazdala. 

„A  ja  ho  môžem,  pán  farár?"  ozvala  sa  nosovým  hlasom.  Ľúto 
jej  prišlo,  že  i  ona  vyhorí.  „Mne  už  kolko  ráz  povedal,  že  mňa 
nemusí  slúchať.  Ja  mu  nemôžem  rozkázať." 

Čaká,  čo  pán  na  to.  Či  nevydá  rozkaz,  že  Mišo  ju  má  slúchať. 
No  pán  mlčí  a  chodí  po  izbe. 

Mišo  sedí  pri  večeri,  Ločmanka  sa  nemôže  zdržať,  aby  ho  ne- 
potrápila 

„Už  pôjdete.  Pán  farár  povedali  na  isto,  že  vás  nebudú  trpeť. 
Takto  ustavične!" 

pAko  chce.  Ja  si  službu  ešte  nájdem.  Však  je  teraz  tomu  čas. 
Hoďaskto  ma  vezme.  Pôjdem  raz  do  Mečeníc,  pán  fanír  mi  dajú 
závdavok.  I  radili  sa  ma,  či  neviem  o  dakom.  Všade  len  hladajú. 
O  sluhov  je  veliký  stisk.  Toho  sa  ja  nedurím , . ." 

„Ale  tam  majú  pole.  Musíte  v  poli  hlušiť!  Tam  je  nie  s  pleca 
na  plece.  "* 

„I  pán  Heidenfrost  ma  príjmu. ^Minulý  týždeň  boli  na  polovačke 
pod  viniciami.  Hneď  ma  poznali.  Ďurko,  nemáte  ohňa?  Ba  mám, 
pán  veľkomožný,  ale  ja  som  nie  Ďuro,  ja  som  Mišo.  No  veď  Miško, 
Veď  vás  znám.  Vy  slúžite  vo  fare.  Hej,  reku.  A  keď  som  im  dal 
ohňa,  povedali :  ďakujem  vám,  Miško,  i  cigarku  mi  dali.  Taká  velmi 
dlhá  bola.  A  pozdravte  pána  farára.  Bohuprisám,  i  to  mi  povedali. 
Nuž,  reku,  vďačne  poslúžim  hoďaskedy,  pán  velkomožný.  A  cigarku 
som  dal  rychtárovi.  Nevedel  sa  jej  prenachváliť,  čo  bola  velmi 
chutná.  Čida  že  taký  pán  fajčia  i  cigarky  inakšie.  Keď  ma  raz 
vidia,  poviem,  že  idem  —  hneď  ma  vezmú." 

,,1  tam  sa  musí  robiť.  Nie  piť" 

„A  tu  nerobím?  Statok  riadim.  I  v  poli  všetko  len  ja  I" 


11 

„A  občania  nič?" 

„Držte  sa  len  na  občanov!  Kto  vám  pôjde,  keby  nemal  kto 
rychtára  duriť.  A  ako  by  robili !  Len  tak  v  rukavičkách.  Však  je 
to  faráru!  Hej,  tak  povedia.  Ale  ja  im  dostúpam  na  päty:  takto 
robte  a  takto  robte,  a  musia  I  I  do  Blatoviec  sa  nedurím,  i  všetko 
vykonám.  Lebo  mňa  zná  každý.  I  pán  Nitkay  volajú:  Miško,  kde 
idete?  Prídte  nás  navštíviť!  I  pán  rechtor:  Miško,  ako  sa  majú 
pán  farár?  I  na  počte:  Miško,  nikto  nenosí  tolko  listov,  ako  vy. 
I  pán  slúžny,  bohuprisám,  tí  tiež:  Miško,  a  ste  zase  tu?  Kedy  prídu 
pán  farár?  I  Ninka  s  Fúrie  vybehnú  za  mnou:  Miško,  podte  sem, 
odveziete  sa.  Jabloničania  sú  tu.  I  nalejú  mi  vina  takého  —  no! 
A  pláce  neprijmú.  Len  pozdravte  pekne  pána  farára!  Bohuprisám 
tak!** 

„Tá  viem,  že  tá  hej.  I  na  hostinu  sa  dovalila  do  kostola. 
Myslela,  že  Pán  Boh  vie  čo,  keď  ju  pán  farár  vidia.  Trlica  taká ! 
A  viete,  že  vám  zakázali  na  Fúriu  chodiť?" 

„Ja  nechodím,  ale  keď  ma  volajú!'' 

Ločmanka  vyšla  von.  Mišo  ledva  čaká,  kedy  sa  vráti.  Má  jej 
ešte  moc  čo  povedať. 

„To  sa  nebojím,"  začal  znovu,  keď  sa  vrátila.  „I  v  izbe  po- 
riadim,  i  kočišov  obslúžim,  keď  hostia  prídu.'' 

„To  už  hej.  Lebo  vy  najviac  užijete.  I  na  hostinu  ste  boli  ako 
rúra. . ." 

„Darmo  je.  Každý  ma  núkal!  Ja  tiež  nezdržím  viac,  iba  koľko 
vládzem.  I  vôl  keď  moc  na  rohy  vezme,  zlomia  sa  mu.  Ale  každý  'ť 
kociš  rád  si  u  nás  posedí.  Nepočujete  ani  jedného:  kedyže  už 
pôjdu  tí  páni!  To  nie  len  tak,  ako  si  myslíte!  I  cirkvi  poslúžim. 
Ktože  zvoní,  čo  nemáme  mendíka;  kto  ťahá  mechy  pánu  rechtoru, 
kto  zakladá  pesničky  na  tabulku!  To  by  hockto  nevedel.  I  pán 
rechtor  povedali :  Miško,  z  vás  všetko  vystane.  Pravda,  že  vystane, 
ale  to  každý  neuzná.  Len  si  pozrite,  aký  je  starý  Barborčík,  čo 
slúži  vo  Vrženiciach  u  pána  farára!  Ten  nevie  nič,  iba  v  kuchyni 
sa  vypekat:  a  vypiť  gazdinej  všetku  pálenku,  keď  ju  pozabudne  na 
obloku.  I  pán  farár  ma  na  hostinu  potlapkali  a  povedali:  Miško, 
Miško,  keby.  ste  vy  prišli  medzi  sprostejších  ludí,  vy  by  ste  boli 
samí  prví  medzi  nimi.  A  pán  farár  z  Vrženíc  nepovedia  márneho 
slova,  lebo  ja  viem,  akí  sú!  Čože  vy  viete,  ako  je  medzi  svetom! 
Vy  iba  v  kuchyni.  I  pán  notár  poľovali  pod  Vinckou  a  netrafili 
zajaca.  Šiel  som  ztade  a  spýtali  sa:  Miško,  či  ste  nevideli  tam 
dakde  zajaca?  No,  myslím  sebe,  ten  je  už  Adamčíkov,  ak  bežal 
pod  cmiter.  Lebo  Adamčík  ho  hneď  má,  ten  veru  trafí  doň.  Ale 
ja  som  im  povedal:  Ba  ver'  videl,  tam  sedí  pri  obecnej  pajte.  A 
CO  ste  ho  nelapili?  A  načo  mi  je,  pán  notár,  povedám  ja.  Nech 
len  idú,  azda  ich  dočká.  A  šli,  a  tam  našli  starého  Zajaca,  čo  oší- 
pané pasie.  No,  Miško,  vy  ste  pes,  povedajú  pán  notár." 

Ločmanka  je  ohlušená  Mišovými  úspechami. 

„Veď  hej,  ale  nepamätáte  na  staré  dni!  Všetko  potrovíte.  I  vy- 
drotujete  hodný  groš,  i  diškrecií  vám  nadávajú  hostia:  čo  nešporu- 
jete?  Všetko  ide  tomu  Dornu!" 


t 


12 

„Dorn  sii  tiež  dobrý  človek.  I  žiť  musia.  Ked  šli  pán  farár  na 
konvent,  potreboval  som  vozík,  lebo  náš  je  trochu  mrcha  do  cesty. 
Šiel  som  k  Doruu.  Miško,  pánu  faráru  by  požičal  nie  vozíka,  ale 
koča.  Ale  zajtra  i  moja  ide  do  Blatoviec.  Tak  nemôžem.  Ale  kedy- 
koľvek i  o  polnoci.  Vidíte,  druhý  žid  by  nepožičal.  A  čože  ja  stro- 
vím?  Iba  čo  kmotra  počastujem  dakedy.  A  toho  musím,  lebo  i  mňa 
zavolajú  neraz  do  chyžky..." 

„Výhovorka  sa  vždy  nájde  1" 

„No  a  pozrite:  vari  sa  musím  hanbiť  V  Pozrite,  ako  sa  nosím. 
Mám  dvoje  čižiem.  Sviatočné  celkom  nové !  Zajtra  si  kúpim  kožuch, 
ak  mi  dajú  pán  farár.  I  šubu  by  si  kúpil,  ale  sa  mi  nepáči  taká 
bez  rukávov;  lebo  kurátor  v  nej  vyzerá  ako  kopa  sena.  Ja  veru 
šporovať  nebudem,  lebo  nemám  na  koho.  Ženy  nemám,  detí  ne- 
mám ..." 

„Keby  ste  boli  iní,  mohli  ste  mat  i  ženu!" 

„Keby  chcel,  i  dnes.  I  desat!  Ale  ja  nechcem.  Vy  ste  mi  nie 
ani  žena,  a  čo  sa  mám!  Takú  svorku  si  ja  nezaložím." 

„Vari  sa  vám  núkam!" 

„Bože  chráň!  To  ste  už  preskočili!  Vás  si  pojme  už  iba  smrf. 
I  tá  bude  banovať,  že  sa  opletala  s  vami.  Len  mi  recte,  čo  vy  máte 
z  tých  peňazí!  Ja  užijem  —  nuž  to  mám.  Ale  vy!  Šporujete, 
gporujete  a  čerti  vedia,  kto  sa  raduje.  Sperú  sa  na  vašich  peniazoch. 
A  turáky  pôjdu  kotúl...  Mňa  aspoň  ludia  zaspomenú:  veru  bol 
hodný  človek!" 

Ločmanka  alebo  už  nemá  čo  povedať,  alebo  sa  jej  chce  spať. 
Chytila  sa  odprávať  postel.  „Ved  vy  zajtra  budete  inakší!"  doložila 
prorockým  hlasom. 

„Ja  som  vždy  jednaký!"  odpovedal  a  vytratil  sa  do  dvora. 
Chvílku  pozeral  na  hviezdy  a  vošiel  do  stajne,  kde  je  jeho  postel. 

Nad  jablonickou  farou  rozložila  sa  posvätuá  tichosť. 


m. 

»Či  je  ten  svet  zmotaný !« 

Oženiť  sa  musí  byť  vec  dobrá,  lebo,  treba  uznať,  moc  rozum- 
ných a  opatrných  ľudí  ju  vykonalo  a  —  ako  tí  sami  ubezpečujú  — 
neobanovali.  Dá  sa  mysleť,  že  rozšafná  žena  mnoho  blaha  i  radosti, 
áno  i  pohodlia  spôsobí  mužovi.  A  že  je  ten  život  i  plný  poesie, 
o  tom  svedčí  utešená  Schillerova  „Pieseň  o  zvone",  a  mnoho  iných 
plodov  básnických. 

No  i  vy,  ženáči,  mali  by  ste  pripustiť,  že  mládenčenie  nenie 
taká  otupná  pustyňa  bez  krásy  a  poesie,  za  akú  ste  ho  rozkričali. 
Je  moc  umných  ludí,  ktorí  v  tom  stave  považujú  sa  za  šťastných. 
Príklad:  náš  Mišo.  Moc  ďalej  takých,  čo  sú  považovaní  všeobecne 
za  šťastných.  Pán  farár  jablonický.  Drozdík.  Nestará  sa  oň  nežná 
rúčka  krásnej  žienky  —  za  to  s  velkou  opatrnosťou  vedie  kuchyňu 
spomenutá   Kata   Ločmanka.    Ministrom    dvora,    stajne   a   trochu 


13 

i  vnútorných  vecí  je  sám  Mišo.  Ostatok  obstaráva  si  on  sám.  No 
kto  vyráta  valný  počet  tých,  ktorí  skryte,  alebo  anonymne  starajú 
sa  oňho?  Kolko  zvedavých  i  starostlivých  očí  sprevádza  každý  jeho 
krok  a  čin ;  kolko  dychtivých  uší  chytá  každé  slovíčko !  To  už  prí- 
roda dala  ten  súcit  do  ludského  srdca:  staraj  sa  o  vdovy  a  siroty 
a  krém  toho  o  mládencov!  Áno,  moc  je  takých,  čo  na  vdovy  a 
siroty  zabudnú :  všetku  starosť  venujú  mládencom.  Lebo  mládenecký 
stav  každému  je  čosi  záhadného,  tajomného . . . 

To  vám  je,  ako  keď  sa  dom  stavia.  Pozeráme,  skúmame,  há- 
dame, premýšľame,  aký  bude  krásny,  i  aký  by  mohol  byť  krásny. 
Ten  ornament  tam,  tento  zas  tam;  tamto  balkón  a  všade  dačo 
pekného.  Keď  sa  nám  po  vôli  stalo,  očakávanie  splnilo,  pozreme 
naň  a  povieme:  „No  —  dom  šumný!"  A  to  je  všetko!  Dom  je  už 
hotový  —  nemá  čo  budiť  náš  záujem.  I  mládenec  je  čosi  tak  ne- 
celého, nehotového  —  každý  by  naň  ovesil  ten  ornament,  či  v  po- 
dobe Tinky,  či  Linky,  či  Fánky,  či  Nánky ...  A  čo  po  tom,  keď 
dom  nevypadol  dla  nášho  vkusu!  „Fuj,  ako  ho  zbabrill!  Ja  by  bol 
dal  toto  tam  a  toto  tam:  celkom  ináč  by  vyzeral!"  No,  pridá  sa, 
že  o  vás  ženáčoch  i  takto  hovoria.  O  Bože,  keby  ste  vy  všetko 
počuli,  čo  sa  o  vás  hovorí.  Ale  verejne  nie,  len  po  kútoch.  O  mlá- 
dencovi len  slovo  povedz:  už  všetci  načúvajú.  Každý  chce  vedieť, 
kde  bol,  s  kým  hovoril,  ako  hovoril,  s  kým  dopiBuje,  čo  má  za 
lubon^. 

0  —  neviete,  aký  šťastný  je  mládenec! 

No  nie  každý  má  smysel  pre  to  šťastie.  Daktorého  omrzí  dosť 
skoro.  Zatúži  za  premenou.  Tak  i  jablonický  pán  farár  necíti  sa 
šťastným.  Lebo  i  mládenčenie  má  líce  i  opak.  Líce  ste  videli; 
opak,  ten  uvidíte.  Dá  sa  povedaC  na  krátko:  starosť  o  všetko  leží 
na  jednej  hlave.  Starosti  domáce  sú  často  malé,  drobné :  ale  verte, 
muža,  ako  Drozdík,  unavia  väčšmi,  ako  Herkulove  roboty. 

1  dnes,  keď  sa  prebudil  vo  svojej  izbičke,  do  ktorej  sa  vchodí 
dvenni,  kde  načim  byť  velmi  pokorným,  t.  j.  zohnúť  sa  čím  naj- 
hlbšie —  ako  sa  prebudil,  jeho  stav  predstúpil  mu  pred  oči  v  naj- 
černejších  barvách. 

„Ó  —  Ó  —  Ó!"  zažíval,  hladiac  na  hodinky.  „Sedem  — 
treba  vstávať!**  A  medzitým  si  myslí:  „Zas  budem  mať  s  tým 
Mišom  patáliu  —  i  Ločmanka  mi  bude  húst  poza  uši . . ."  Takéto 
výhlady  pohly  ho,  aby  sa  neobliekal  prichytro.  Ostatne  nebola 
rýchlosť  jeho  náturou. 

Ako  Ločmanka  zbadala,  že  pán  sa  už  obliekli,  ako  ranná  víla 
doniesla  na  tácni  raňajky.  Tie  varí  najradšej:  nemusí  sa  chodiť 
k  pánovi  radiť,  čo  rozkážu.  Káva  býva  každý  deň.  I  pánovi  sú 
raňajky  najmilšie.  Ločmanka  sa  neradi  o  ne  a  po  káve  chutí  fajčivo ! 
I  sotva  vychlipol  ostatnú  kvapku,  už  berie  cigarku.  Kúri  si  a  díva 
sa  do  novla. 

Medzitým,  čo  pán  takto  požíva,  jeho  sluha  triidí  sa  vo  dvore. 

„Veď  vy  budete  zajtra  inakší!"  prorokovala  mu  Kata.  A  ako 
sa  jej  splnilo!  „Či  je  to  ten  istý  Mišo?"  pýtali  by  ste  sa  užasnutí, 
že  človek  sa  môže  takto  premeuif  cez  jednu  jedinú  noc. 


14 

Ale  známo,  že  fazké  okolnosti  skrušia  i  najsilnejších  duchov. 
A  to  sú  okolnosti  kruté.  Keď  vstal,  ešte  nevedel  nič  určite,  iba  sa 
mu  marilo,  že  si  včera  prelial.  No  ako  sa  obliekol,  všakové  po- 
drobnosti hupkajú  mu  jedna  po  druhej  do  pamäti.  „Nebudem  trpef 
korhela."  „Vezmite  si  závdavok..."  To  sú  výpovede  také,  ktoré 
sa  nedajú  len  tak  preskočiť.  Keď  dával  za  drabinu,  zdalo  sa  mu, 
že  Ruža  ľútostivé  pozerá  naň.  Ako  by  mu  vravela:  „Nebudeš  mňa 
ty  dlho  kŕmiť!" 

„Čo  si  to  zas  urobil,  čo  si  urobil!"  vytýka  mu  akýsi  vnútorný 
hlas.  „Nevedel  si,  že  sa  na  to  hnevajú,  že  si  taký  prišiel!** 

„Veď  ja  som  nechcel,  ale  keď  ma  Korbela  núkali!"  vyhovára  sa. 

„Žaba  mláku  nájde!"  karhá  ho  ten  istý  hlas.  „Čo  si  myslíš, 
že  takej  služby  nájdeš?  Kraj  sveta  jej  nenájdeš.  Kto  ťa  tu  poháňa ? 
A  že  f  a  mečenický  pán  pleban  vezmú!  Opýtajú  sa  pána  farára: 
prečo  ťa  prepustili.  A  keď  tí  rozpo vedia?  A  pán  Heidenfrost!  Tí 
majú  sluhov  na  vyberaných.  Tí  nevezmú,  kto  sa  im  ponúkne.  A  ak 
ta  vezmú:  myslíš,  že  budeš  do  Blatoviec  chodiť  s  ošípanou?  Tam 
majú  na  to  úradníkov.  Tam  budeš  v  stajni,  okolo  statku:  do 
ničoho,  ničoho  sa  nemiešať!  A  že  ťa  budú  ludia  ctiť?  Kto  sa  pri- 
hovorí HeidenfroBtovmn  paholkovi?  Jablonický  rychtár  nepozre  na 
teba.  I  Teliar  sa  ti  ski7Je  dakde  za  uhol,  keď  ťa  uvidí  v  Blatov- 
ciach.  A  ako  sa  budú  občania  diviť,  vypytovať,  domýšiať,  ľutovať 
i  smiať  nad  tebou!  Čo  im  povieš,  ako  im  pozreš  do  očí?. .." 

Mišova  ubolená  duša  svíja  sa  v  trapiech  pod  týmito  výčitkami, 
sťa  červiačik,  keď  stupíš  naň.  To  nemožno  zniesť ;  aspoň  zabudnúť, 
zabudnúť  dáko  I  Pri  chlievoch  vidí  pohodený  brúsik.  Stojak  i  kľučka 
dávno  sa  zkazily,  zostal  z  neho  iba  kameň,  ktorý  sa  tam  povaľuje 
nič  po  nič.  Ten  brúsik  je  kotva,  ktorej  sa  chytil  v  zúfalstvo.  Vy- 
niesol si  hianec  i  oberučný  nôž.  „Brúsik  sa  vždy  zíde  v  dome!" 
húta,  shladávajúc  súce  drevo.  „A  pán  farár  po  fruštiku  výndu, 
najdú  ma  v  robote..."  Nedomyslel,  no  tvár  ukazuje,  že  neztratií 
všetku  nádej. 

Teraz  len  vidno,  aký  je  Mišo  zručný  robotník !  Narába  drotár- 
skymi klieštikami:  a  práve  tak  zručne  i  oberučnýra  nožom,  pílkou 
a  dlátom.  Ani  tešlice  a  kopačky  sa  nezľakne:  myslel  by  si,  že  to 
nie  náš  Mišo,  ale  ozajstný  korytár.  V  pilnosti  ide  až  priďaleko. 
Neobzerá  sa  o  nikoho,  bárs  každú  chvíľu  prichádzajú  tu  chlapi,  tu 
ženy,  tu  neeesty,  alebo  dievky  (ahať  vodu  z  hlbokánskej  farskej 
studne.  Chodí  sem  celý  horný  konec  po  vodu,  čo  sa  hriadeľ  na 
obecnej  studni  pred  školou  polámal. 

„Co  robíte?"  pýta  sa  ho  každý  a  každá. 

„Bi-úsik  potrebujem",  odpovedá  celkom  sucho. 

Kázdá  ide  sklamaná  zo  dvora.  Aký  je  indy!  Urobí  žart,  povie 
pekné  slovo,  i  pošušká  do  ucha  íigliarstvo,  že  nevesta  ho  udre 
dlaňou  po  klobúku.  Daktorým  i  vody  naťahá,  lebo  reťaz  je  ne- 
smierne dlhá.  Ženičky  si  povrávajú:  „No,  aspoň  pre  toho  Miša 
hodno  chodiť  na  farskú  studňu,  keď  už  nie  pre  vodu.  . ."  A  dnes! 

A  ako  na  posmech  krochká  i  tá  ošípaná,  ktorú  mal  viesť  na 
jarmok ! 


16 

„Či  nejdete  do  jarinolui?"  pýta  sa  siiseda  Adamčíčka.  V  otázke 
je  trochu  vypočítavosti.  Prihovára  sa  mu,  aby  jej  natahal  vody, 
lebo  Adamčíčka  je  dýchavičná. 

„Neviem  —  ale  sotva!  odpovedá  a  myslí  si:  „Mám  ja  inakší 
jarmok!"  Ani  sa  nedomyslel  ísC  pomôcC  súsede  Adamčíčke. 

„Miškovi  je  čosi  —  taký  je  akýsi  !"*  húta  suseda,  ťahajúc  horko- 
tažko  vodu. 

„Poďte  už  jesť!"  čuje  známy  hlas  za  sebou.  Ločmanka!  1  hla- 
som mu  dáva  znať,  že  jeho  postavenie  drží  za  otrasené.  Ináč  by 
neznel  tak  drsne,  sťa  rozkaz.  A  on  by  inokedy  nešiel  na  také  vo- 
lanie, alebo  aspoň  nie  zaraz.  Dnes  bezodkladne  odložil  kopačku  a 
ide  do  kuchyne. 

Jesť  sa  mu  vôbec  dnes  nechce.  Krumplovú  polievku  vôbec 
nerád.  Inokedy  by  mu  ju  sotva  predložila.  Ach,  dnes  by  si  chlipol 
dačo  poriadneho,  dokonale  kyslého,  čo  gágor  sťahuje.  No  mlčí,  silí 
sa  jesť,  len  aby  Ločmanku  nenahneval.  Vie  dobre,  ako  ho  môže 
popodtínať  u  pána. 

„Prečo  nejete?"  vyčituje  mu,  keď  lyžicu  skladal. 

„Veď  som  jedol!" 

„čo  je  to  chlapovi!  To  je  dieťaťu  málo.  Ale  tak  je  to:  žalúdok 
j  o  preplakaný ..." 

v 

Čuší  na  túto  zrejmú  narážku. 

„Či  vám  treba  tak  robiť?  O  službu  sa  pripraviť.  Tolké  roky 
tu  byť  a  o  službu  sa  doniesť!" 

„Ani  mi  nespomínajte,  prosím  vás!"  vraví  skoro  s  plačom. 

Chce  ju  pohnúť  k  veľkodušnosti.  Ale  ona  nevie,  čo  je  to.  Je 
ukrutná.  Rada  sa  pasie  na  jeho  mukách. 

„Veď  dostanete  závdavkov,  kolko  chcete.  Čože  sa  opúšťate  ?"* 
posmieva  sa  mu. 

Hodil  smutne  rukou. 

„A  čo  sa  nedržíte,  čo  ncslúchate  múdrych  ludí!"  Pod  múdrymi 
myslí  seba. 

„Vecf  by  sa  ja  už  držal!" 

„Takýto  sebevolník!" 

Vyšiel  k  robote.  Stav  jeho  ukázal  sa  mu  ešte  horším.  Ločmanka 
mu  podťala  všetky  nádeje.  Ani  pán  farár  nevyšli  z  izby.  „Hnevajú 
sa,  ani  videť  ma  nechcú ..." 

(Dokončenie.) 


•*«♦- 


16 


Dobryňa  a  Zlatovláska. 

Syl vestro vská  polnočná  scéna. 

1891—1892. 

Od  Svetosára  Hurbana  Vajanského, 

OSOBY. 

Dobrvúaj  vyhnanec  a  čarodej. 
Znachar,  jeho  famulus. 
Kráľovič. 

Snaina  Zlatovláska, 
Prvá  dvorná  dáma. 
Druhá  dvorná  dáma. 
Tretia  dvorná  dáma, 
Dvoranfnovia,  dámy,  murín,  pážatá  atď. 

Hora  pred  vchodom  do  jaskyne   Dobryuovej.     Nad  ňou  a  okolo    fantastické  em- 
blémy, lebky,  kostry  zo  zverov,  medvedie  a  vlčie  kože  atď.  Úzadie  hlboké.  Pritma. 

Scéna  z  počiatku  prázdna. 

Dobryňa, 

(Vychádza  z  jaskyne.  Starec-pustovnik  s  odznakmi  čarodejníckymi,  s  bielou  bradou. 
Podopiera  sa  na  vysokú  palicu  so  zlatým  jablkom.     Z  jaskyne  sa  za  ním  blysne. 

V  ruke  drží  list.) 

Môj  havran,  posol  verný,  čo  mi  slúži, 

a  časom  donáša  i  kúsok  mäsa, 

hla,  doniesol  mi  lístok  tam  zo  sveta, 

na  ktorý  hladím  už  len  z  velkej  dialky. 

A  v  liste  čudná  zvesť:  syn  nášho  kráía, 

(ó,  toho  krála,  ktorý  v  pýche  svojej 

rodnému  kraju  môjmu  úklad  strojil 

a  synov  jeho  v  biednych  zmenil  rabov,  — ) 

vraj  s  komonstvom  sa  k  mojej  sluji  blíži! 

y  púšť  horskú  chváta  z  palôt  pozlátistých. 

Co  zve  ho  z  šumu  sveta  v  smutnú  tichosť? 

Jak  vítať  královiča?  Znachor,  kde  si? 

To  moje  chlapča  voždy  kdesi  blúdi! 

Ja  našiel  som  ho  pod  bukom,  ked  búra 

striasala  lesom,  až  sa  pôda  chvela, 

pritúlil,  kŕmil,  napomínal,  učil, 

a  vychoval  som  predsa  darebáka. 

Kdeže  len  trčí,  zbrklý  zahrajnoha? 

Hé!  Znachor,  Znachor! 

Znachor. 

(Pribehne  z  ľavá.    Oblečený  pestro,  super-malebno,  polo-furtácky.    ľohyblivy,  ko- 
mický, ale  nie  krikľavo,  viac  burlesk.  Ukazuje  pravo  na  nebo.) 

Hla,  pane  môj  a  majster!  Nevidíte? 
Tam  malý  punktik  na  pošmurnom  nebi . . . 


_17_ 

jak  giilka  z  pušky  . . .  hah !  už  jako  vrabec  . . . 
nie !  už  sa  bliži ...  je  to  holubica, 
v  zobáčku  nesie  čosi . .  .  lístok,  listok ! 

(Z  pravá,  s  vyše  padne  list.) 

Dobryňa. 

Ty  tulák  neposlušný,  královič  sám 
dnes  ku  mne  príde,  a  ty  pasieš  lelky, 
už  vidím,  dávno  vystal  hodný  výprask. 

(Chyti  ho  za  ucho  a  potriasa.  Znachor  robi  grimassy.) 

Znachor, 

Oj,  oj,  oj !  Ale,  premilený  pane ...  že  sa  vám  chce  babrať 
s  takou  mizernou  maličkosťou,  jako  som  ja!  Ze  si  špiníte  blaho- 
rode  černokiíažnícke  ruky  na  takých  ušiach!  Oj,  oj,  oj!  S  neba 
vám  pršia  noviny,  a  vy  len  výprask  a  výprask!  (Podáva  mu  list.) 
Tu  list,  per  holubicam,  po.ste  restante  medvedia  diera.  (Ukáže  na 
jaskyňu.) 

Dobryňa. 

(Otvorí  list,  nasadí  báječné  veľké  okuliare  a  Číta:) 

»0,  mužu  múdry,  stoletia  pol  žiješ 
lem  dumám  hlbokým  a  učenosti! 
Nič  tajného  pred  tebou,  čo  na  zemi, 
čo  pod  zemou  sa  skrýva  v  hlbokosti. 

Znachor 

(hľadí  mu  ponad  chrbát  do  pisma). 

Tisíc  klaníc  a  jeden  barani  chvost!  To  píše  ženská!  Tá  sa 
vie  líškať.  A  môj  starý  medved  verí.  Nie  je  div,  »učenosti«,  »hlbo- 
kosti«,  to  sa  akurátno  rýmuje,  teda,  je  to  svätá  pravda! 

Ľobryňa  (číta). 

»Mňa  srdcolomná  prikvačila  bieda, 
a  preto  idem  k  tvojim  tichým  skalám, 
kam  radila  mi  naša  dobrá  Vedma . . . 

Znachor  (k  sebe). 
Vedma!  To  bude  asi  pekná  stará  bosorka!  Hi!! 

Ľobryňa  (číta). 

»Ach,  dobrá  Vedma  riekla:  v  tichej  sluji 
pol  veku  býva  Dobryňa,  môj  známy, 
on  čarodejník  mocný,  ale  dobrý, 
hnev  síce  pjanie  v  jeho  starej  hrudi, 
hnev  na  krára,  čo  jeho  národ  tlačí! 
No  láske  praje,  ked  on  svojou  holou, 
na  ktorej  jabĺčko  sa  zlaté  blýska, 


18 

tri  razy  stočí,  všetky  hrádze  padnú, 
čo  rozdeľujú  milujúce  srdcia! 
Vedz,  mužu  múdry,  i  mňa  trápi  láska, 
už  letím  k  tebe:  kňažná  Zlatovláska !« 

(Pausa.) 

Znachor, 

To  že  je  všetko?  Nemožno,  hladajte,  musí  byť  post  scriptum. 
Ženština  a  bez  post  scriptum,  na  moj*  hriešnu  dušu,  to  je  nemožno ! 
Pane  a  majster  môj,  veliký  a  slávny  Dobryňa,  to  je  nemožno! 

Dobryňa 

(popráva  si  okuliare). 

Bah!  skutočne,  tu  v  uhle  čosi  vází. 

Znachor. 

To  bude  iste  hlavná  vec !  To  prvé  bolo  len  prcambulum.  U  žien 
je  vždy  hlavná  vec  —  post  scriptum! 

Ľohryňa, 

»0,  nevyzrad  ma,  veľký  čarodeju, 
no  vyznať  musím,  Dobryňa  môj  milý, 
ja  ľúbim  nekonečne  kráľoviča, 
no  hrádza  láske:  kráľ  sa  tomu  prieči, 
by  Hymen  spojil  naše  ruky  večne !« 

ZlWLChOY 

(spľasne  rukami  a  vyskočí). 

No,  tu  to  máme!  Pekný  olovrant!  Ďakujem  pekne,  ponížene. 
Jako  sa  tu  invituje  na  soaré  celý  kráľovský  dvor !  Pekné  soaré  pre 
princa  a  utešenú  kňažnú  Zlatovlásku,  kecf  nemáme  sami  čo  hrýzť  ! 
Ostatne,  jestli  má  kráľovič,  Jeho  Jasnosť,  tú  samú  pravotu  pred 
vaším  vysokým  súdom,  jako  zaľúbená  kňažná  Zlatovláska,  ľahko 
odbavíme  termín,  bez  repliky  a  dupliky!  Hurrah  priateľským  po- 
konaniam ! 

Ľohryňa. 

Mlč,  pobehaj,  a  zariad  moju  jaskýň, 
a  pozor,  aby  ani  práška  nezostalo 
na  skalných  stenách,  pavučiny  vymeť, 
krb  zahrej,  ústroj  pustovnícky  obed! 

Znachor. 

Oprášiť  oprášim  —  ale  obed !  ?  Pekné  menii  im  nastolím :  po- 
lievku z  púpavy,  servus,  miesto  mäsa:  korienky  —  ponížený  slu- 
žobník —  miesto  šalátu :  lopúch  na  kyslo  —  gehorsamster  Diencr  — 
na  pospas:  trnky,  borievky  a  zajačiu  kapustičku  —  alasolgája!  A 
na  to  tri  litre  čerstvej  tatranskej  vodičky . . .  salem  alejkum !  Krá- 
ľovský obed,  to  je  už  svätá  pravda! 


19 

Dobryňa. 

Boh  postará  sa  o  stôl  pustovníka, 
a  ja  sa  postarám  zas  o  zaucho 
pre  teba  za  tú  trkotavú  hubu. 

(Zaženie  sa  naftho.) 

Znachor  (plačlivo). 

Veru  peknú  to  mám  službu  u  vás.  Vo  dne  v  noci  čisti  tie 
veliké  bachanty,  snášaj  dríeva,  nos  vodu,  bež  do  dediny  pre  kus 
ovseného  chleba,  a  vy,  pane  Dobryňa  —  pardon  Zlyňa  —  len 
zaucho  a  zaucho! 

Dobryňa. 

A  netropíš  mi  samé  hlúpe  kúsky? 

Znachor 

(vídy  plačlivé,  crescendo). 

Pekná  služba!  Ráno  hubová  polievka,  osolená  zauchom  —  na 
obed  zaucho,  okorenené  hubovou  polievkou  —  (rumádzga)  —  na 
večeru  zas  hubová  polievka,  opaprikovaná  fackou!  Oh,  to  je  svet 
v  tejto  čarovnej  hore!  Že  vraj  mudrc!  Jestli  je  v  tom  múdrosť, 
tak  chcem  zostať  hlúpy  jako  peň!  Zostanem  doktorom  lilúposti, 
ale  bez  zaúch  a  faciek!  A  sem  sa  ešte  princi  tisnú!  Ó,  to  sú 
hlúpi  princi!  Kebych  ja  bol  princom,  ušiel  bych  od  vás  na  tisíc 
kilometrov ! 

Dobryňa, 

Mlč!  ktosi  ide.  Skry  sa,  zlostný  škriatku! 

Znachor 

(pre  seba,  hroziac  päsťou). 

No  počkaj,  medveď!  Príde  na  oplátku! 

(Odide  do  jaskú.) 

Kráľomč, 

(Odev  renaíssance,  na  barete  veliké  pštrosie  pero,  dlhy  rovný  kord.) 

Tys'  Dobryňa,  to  vidím  z  tvojej  tváre  — 
tu  sídlo  dobroty  a  smilovania  . . . 
O  tebe  chýr  mi  prišiel  zblažujúci, 
a  letím  lesom!  Ohnivý  môj  koník 
predbehol  všetkých  mojich  dvoranínov! 

Dobryňa 

(vážne  sa  klania). 

O,  vitaj,  vitaj !  Co  ťa,  jasný  pane, 
v  kút  divoký  a  pustý  privolalo? 

2* 


20 


Kráľovič, 

Mňa  Vecfma  naša  poslala  ku  tebe, 
že  ty  vieš  lieky  na  hlbokú  ranu, 
na  ranu  môjho  boľavého  srdca. 
Pri  dvorných  slávnosťach  a  pri  turnaji, 
tam  v  kútku  lóže  zazrel  som  raz  devu, 
a  nespim  od  tej  chvíle  bôlnoblahej! 
Jak  slnko  Božie  svieti  devy  krása, 
jak  more  v  lunnej  noci  planú  oči! 
Krá!  dozvedel  sa,  že  ku  Zlatovláske 
som  zaplál  láskou  ohnivou  jak  láva, 
hnev  jeho  vzbúril  sa,  a  v  cudzie  kraje 
mňa  poslať  káže,  jestli  neochladi 
žiar  moju  cesta,  do  väzenia  vsadi, 
mňa,  syna  svojho,  rozlútený  otecl 
No  Vedma  riekla,  že  tys'  lásky  vernej 
patrónom  blahým,  póFutuj  a  pomôž! 

Ľohryna  (k  sebe). 

Ach,  Vedma  vdačná!  Jak  to  ustrojila, 
sem  posiela  mi  zalúbený  párik, 
čo  vdaku,  že  som  ju  bol  vysvobodil, 
keď  mladá  bola,  z  drapov  Cernomora! 

(Ku  Kráľovičovi.) 

To  divná  prosba  syna,  jehož  otec 
lud  môj  si  podmanil,  a  škorpionmi 
tie  biedne,  nahé  chrbty  denne  šlahá! 

Kráľovič. 

r 

O,  žiadaj  odmenu,  bárs  jakú  velkú! 

Ľohryna, 

Mne  zlata  netreba,  a  to  mi  núkaš  — 
za  rovný  peniaz  rovný  nazad  žiadam, 
ty  lásku  chceš,  ja  lásku  nazad  želám; 
dáš  svobodu  zas  mojim  rodným  bratom? 

Kráľovič. 

Ty  skrotíš  srdce  otca  —  a  ja  sväté 
vyplním  túžbu,  osvobodím  rabov! 

DobryM. 

No,  teraz  rýchlo  v  moju  biednu  skrýšu, 
na  machovú  sa  polož  posteF,  usni  — 
už  dávno  sen  ťa  neosviežil . . .  Dielo 
sám  vykonám,  len  zadrž  dané  sluby. 

Kráľovič 

(odchádza  s  posunkom  vďaky  do  jaskyne). 


ŽI 

Knaina  Zlatovláska 

(s  pestrým  a  bohatým  sprievodom,  dievčence  v  krojoch,  päžatá,  tri  dvorné  dámy 
vo  fantastických,  staromódnych  oblekoch,  dfa  možnosti  excentrických.  Idú  pro- 
cessiou;  nad  kftažnou  držia  muríni  veliké  pávové  stinidlá.  Ticho.  Potom  počnú 
spievať    »Hoja  í)unďa,  hoja«,   dva  verše;    hru  napodobnia  tanečnými  posunkami, 

pričom  tri  staré  dvorné  d&my  robia  komické  pósy). 

Zlatovláska 

(po  tichom  gruppovanl  sprievodu  k  Dobryôovi^. 

Už  sme  u  cieľa!  Tento  krásny  starec 

je  Dobryňa!  To  srdce  moje  vraví, 

je  priate!  dobrej  Vedmy!  Zdrav  bud^  kmeťu! 

Ľobryňa. 

A  moje  srdce  vraví:  tys'  to,  kňažná, 
tys'  holubicu  poslala  jak  zoru, 
a  samas'  zavítala  jako  slnko! 

Prvá  dvorná  dáma 

(vonia  flakon  kolínskej  vody). 

Pfi!  Jaký  žobrák!  Pre  toho  sme  toľko 

blúdili  neschodnými  prahorami, 

pre  toho  som  si  šlep  svoj  rozdriapala? 

Druhá  dvorná  dáma 

(s  nepomerne  verkým  vejárom). 

Len  počkaj!  To  je  velký  čarodejník; 
nám  špás  ukáže,  lebo  tančiť  bude! 

Frvá  dvorná  dáma  (uštepačne). 
A  s  vášho  chrbta  uberie  pár  rôčkov! 

Druhá  dvorná  dáma. 
To  by  vám,  moja  milá,  neškodilo! 

Tretia  dvorná  dáma  (s  lorgnetom). 

Už  našej  biednej  kňažnej  nepomôže 
nič  pod  čepec,  jak  na  tam  toho  ráta! 

(Ukáže  na  Dobryftu.) 

Prvá  dvorná  dáma. 
Nie  pod  čepec  chce  —  ale  pod  korunu! 

Druhá  dvorná  dáma. 
A  vy  jej  závidíte,  moja  milá! 

Tretia  dvorná  dáma. 
Och,  jak  sa  staré  harfy  milo  škádlia! 


22 

(Meilzi  veľmi  rýchlo  vedeným   rozhovorom   dvorných,  dám  7Aatovláska  ticho  ho- 
vorila s  Dobrynom.) 

Ziatovláska. 

Nuž  povedz,  starče!  Daj  mi  tvoju  radu, 
ó,  ver  mi,  nie  blesk  koruny  ma  slepi, 
ni  nádej  moci!  Čistá,  velká  láska 
a  srdca  tajná  bolasť!  Ty  máš  v  moci 
len  čistú  lásku  napomáhať!  Pomôž! 
nech  nepukne  to  srdce  v  mojej  hrudi! 

Dóbryňa. 

A  budeš  ludu  matkou  milujúcou? 

Ziatovláska, 
Kto  lásku  pozná,  môže  kruto  vládnuť? 

Dohryňa, 

Vedz,  láska  blaží,  v  blaženosti  lahko 
zabudnú  Fudia,  jako  iných  boli! 

Ziatovláska, 

Ja  strachom  trniem,  zem  podo  mnou  horí, 
na  mňa  sa  nebo  s  jasných  výšin  borí! 
Ci  vieš,  čo  značí  v  ženských  ňadrách  láska? 
To  vnútro  vulkána,  ked  lávou  práska. 

(Kľakne.) 

Hla,  pred  tebou  sa  v  zemnom  prachu  korí 

tá  hrdá,  slávna,  velká  Ziatovláska, 

ó,  pokyň  berlou,  múdry  starče  z  hory! 

Dohryňa 

(veľmi    slávnostne   zamächa   trikrát  palicou  so  zlatým  jablkom,    za  každým  vzma 

chom  trikrát  sa  blysne). 

Tvoj  královič  je  blízko !  Vstaň  a  čakaj ! 

(Do  jaskyne.) 

Hoj,  horeže  sa,  pútnik  ukonaný, 

pod,  jasný  synu  kráľa  —  raj  tvoj  kvitne! 

Ziatovláska, 
Ci  je  to  možno?  On  je  v  tvojom  jaskú? 

(Z  jaskú  vystúpi  ZnachoTj  preoblečený  do  šiat  Kráľoviča,  na  hlave  baret  s  pštrosím 

perom,  kord  atď   Dámy  a  sprievod  tvoria  gruppu.) 

Ziatovláska 

(leti  mu  do  náručia). 

O,  drahý  môj!  Ty  obsah  môjho  žitia, 
z  tvých  ramien,  čo  by  vztekalo  sa  peklo, 
mňa  žiadne,  žiadne  moci  nevychytia! 


Zvachor 

(odvracajúc  a  zakry vajóc  tvár,  k  sebe). 

U  všetkých  čertov,  tá  tiskne  jako  klepetami !    Ale  je  ohnivá ! 
Nikdy  bych  nebol  pomyslel,  že  ma  tak  rada  vidi! 

Zlatovláska, 
O,  holúbok  môj,  srdce  moje  zlaté! 

Znacho7'  (k  sebe). 

Len   perie  z  holúbka!    Ú!    Ale  vonia,  jako   ruža   na   kvadrát 
zdvihnutá!  Bože  môj,  má  tá  mäkké  paprčky!  Je  to  blaženosť!! 

Zlatovláska 

(chce  ho  bozkať,  zľakne  sa  a  odskočí). 

Huj !  Matko  Božia  —  To  nie  môj  princ  milý ! 

(K  Dobryftovi.) 

Co  so  mnou  tropíš,  zlosyn  v  svätom  rúchu? 

(Ovlvráti  sa  od  scény.) 

Ľobryňa 

(chytí  Znachora.  Ten  kľakne). 

Môj  sluha  Znachor!  Ó,  ty  ničomnikul 

Znachor 

(vyskoči  a  odchodí,  za  nim  Dobryúa). 

Kráľovič 

(vybehne  z  jaskyne  v  rúchu  Znacborovom,  naplašený,  ospalý). 

Co  sa  to  stalo  ?  Moje  šaty  zmizly .  . . 

hlas  Dobryňu  ma  vzbudil,  beriem  iné  — 

kde  starec...  (pretiera  si  oči,  rozhľadí  sa)  Bože!  Moja  Zlatovláska! 

O,  vdaka,  vdaka,  starče  čarodejný! 

Pod,  drahá  moja,  nech  ťa  sovrem  v  náruč, 

jak  more  sviera  ostrov  palmohojný! 

Zlatovláska 

(ešte  vždy  odvrátená). 

Preč,  hnusný  prelud!  hlasom  napodobníš 
tú  milú  hudbu  miláčkovej  reči, 
lež  obluda  si,  príšera  a  klamár! 

Frvá  dvorná  dáma. 

Ach!  odkoloň  —  to  pekná  história, 

ja  som  sa  vždycky  všetkých  čarov  bála!  (Vonia.) 

Druhá  dvorná  dáma 

(silno  vejáruje). 

Pfuj!  Ani  ja  bych  veru  itevolila 
takého  šašu!  Ved  to  číry  pajác! 


u 

Tretia  dvorná  dáma, 

O,  velitelka,  to  je  všetko  mýlka! 
Ved  je  to  on,  to  on,  váš  najniflejší ! 

Kráľovič 

(kľaká  pred  kňažnoa). 

Nuž,  obráť  jasnú  tvár  na  tvojho  sluhu! 

Zlatovláska 

(skloní  sa  k  nemu,  pozná,  chytí  ho  oboma  rukama  za  hlavu). 

O,  milý  môj!  O,  jaká  desná  mýlka, 
a  jaký  šat  ťa  hyzdí  —  odpusť,  odpusť! 

jRrvá  dvorná  dáma  (radostne). 
Ja  hned  som  šípila  —  že  on  to  bude! 

Druhá  dvorná  dáma. 
A  jaký  krásny  je  vzdor  hlúpym  šatám! 

(Dobrý na  privádza  Znachora  za  ucho,  ktorý  hrozne  pisti.) 

Ľobryňa. 

Tu  vediem  zlodeja  —  no  nesiem  zprávu, 
za  ktorú  iste,  trebárs  velmi  zhrešil, 
sluhovi  môjmu  všetko  odpustíme! 
Môj  havran  práve  list  mi  zvláštny  oddal  — 

(číta.) 

»Krár  syna  svojho  nazad  úpenlivo 
a  s  plným  odpustením  povoláva, 
on  za  ženu  mu  Zlatovlásku  dáva 
a  láme  jarmo,  ktoré  hnietlo  väzy 
rodiny  tvojej !  Vdaka  tvojej  berle, 
že  ona  lásku  šíri  na  vše  strany !« 

Kráľovič  a  Zlatovláska 

(kľaknú  z  dvoch   strán  k  Dobrynovi  —   on  vznáša  nad  nimi   ruky.     Chór  sprie- 
vodu  nôti  pianissimo  ostatné  verše  wHoja  Ďunďa«,  ale  tak  ticho,  že  možno  počuť 

nasledujúce  slová). 

Ľobryňa. 

Tak  našli  sa  zas  verne  milujúci, 
í  vôIu  silnú  krála  pokorili, 
i  pikle  môjho  nezdarného  sluhu. 
Nuž  budte  šťastní!  Zvíťazila  vernosť, 
a  láska  vaša  bude  požehnaním, 
kam  zasiahla  dnes  milosť  panovníka! 
O,  verte,  napokon  len  duša  vyhrá, 
a  srdca  vrúci  záchvev,  opravdivý  I 

(Spev  utíchne.  Bije  dvanásť,  líengál.) 


25 


Už  srok  sa  blíži . . .  naša  hra  u  konca, 
i  počína  sa  život,  plný  dejov, 
tu  radostných,  tu  smutných,  Boh  jak  velí. 
Ten  rudý  plameň  zhasne,  žart  sa  ztratí, 
a  vážna  prosa  žitia  objíme  nás! 

(K  obecenstvu.) 

A  jestli  naša  ihra  milosť  našla, 

zvolajte  s  nami:  Daj  Boh  šťastia  v  roku  I 

(Tri  razy  zainácba  svojou  berlou.) 


■♦M*- 


Floristom  slovenským. 

Od  Andrea  Kmeťa. 

Zelel  som  velmi,  a  želiem  dosial,  že  svojho  času,  keď  započal 
som  botanisovaC,  nemal  ma  kto  upozorniť  na  zamieňacie  spolky, 
s  pomocou  ktorých  mohol  som  bol  dávno  rozmnožiť  a  doplniť  herbár 
svoj.  Až  roku  1881  dozvedel  som  sa  o  spôsobe  zamieňania  čili  ča- 
rania  rastlín;  no  od  toho  času  putuje  každoročite  pár  sto,  ba  nie- 
kedy i  pár  tisíc  našich  rastlín  do  šíreho  sveta,  a  každý  rok  rozmnoží 
sa  môj  herbár  o  niekoľko  sto  nových  rastlín  cudzozemských,  áno 
aj  z  iných  čiastok  sveta.  Y  mojom  herbáre  dobre  zastúpená  je  flóra 
Ameriky,  Asie,  ba  aj  Austrálie  a  Afriky.  Výslovne  hovorím  o  nových 
rastlinách,  to  jest  o  takých,  ktoré  nemal  som  ešte;  a  koľko  pri- 
budne takých,  čo  už  síce  mám,  či  z  nášho  kraja,  či  aj  z  cudzieho, 
ktoré  teda  takto  tvoria  síce  takrečené  duplikáty,  avšak  hodnoty  sú 
tej,  jako  i  nové,  lebo  značne  napomáhajú  štúdium.  Keď  totiž  v  her* 
bare  nachodí  sa  rastlina  len  v  jednom  prímorku,  môže  byt  aj  chybne 
určená;  ale  keď  nachodí  sa  vo  viac  prímerkoch  z  rozličných  krajov 
a  z  rozličných  rúk,  a  keď  shoduje  sa  tvar  i  názov:  človek  je  istý. 
Takrečený  materiál  ku  porovnaniu  (Vergleichsmaterial)  má  velmi 
veľkú  ceuu,  a  to  najmä  v  terajších  časoch,  kde  dôkladného  po- 
všimnutia nachodia  nielen  rody  a  druhy,  ale  i  padruhy,  odchýlky, 
podoby  a  miešance  (subspecies,  varietas,  forma,  hybridae),  natoľko, 
že  samé  autority  botanické  v  kritických  prípadoch  ncopovážia  sa  vy- 
sloviť náhľad  svoj,  poťažne  určiť  kritickú  rastlinu,  kým  nevidia 
originál  (t.  j.  tú  samoprvú  rastlinu  alebo  halúzku  z  nej,  slovom  ten 
prvoprvý  prímerok,  ktorý  dostal  pofažnc  meno),  s  nímž  chcú  po- 
rovnať rastlinu,  ktorá  má  sa  určiC,  a  toto  porovnanie  pokladajú  za 
nevyhnutne  potrebné,  aby  mohli  sa  spoľahuúť.  V  kritických  prí- 
padoch nesveria  sa  na  púhy  opis  (descriptio),  ale  chcú  porovnať 
s  originálom,  alebo  aspoň  s  prímerkom  dobre  určeným^  Preto  pre 
určitbu  (detenninatio)  majú  velikú  cenu  takrečené  exsiccata,  t.  j.  vy- 
sušené, a  často  i  präparované  prímerky.  Velikej  hodnoty  peňažnej 
dochádzajú  potom  ta!ké  herbáre,  v  ktorých  nachodia  sa  originále 
(originalia)  vehlasných  autorov.  Autor  je  ten  botanik,  ktorý  dá  meno 


26 

rastline,  a  jeho  meno  prikladá  sa  za  menom  druhu,  na  pr.  Salix 
fragilis  L(iune),  Melampyrum  fallax  Čel(akovský). 

Kritických  rastlín  medzi  Phanerogamami  jesto,  dla  znameni- 
tého pokroku  terajšej  vedy,  veliké  množstvo,  a  nachodí  sa  v  kruhu 
tých  rodov,  ktoré  rady  sa  paria,  čili  ktoré  tvoria  miešance.  Takéto 
sú  rody:  Rosa,  Rubus,  Salix,  Mentha,  Potentilla,  Epilobium,  Na- 
sturtium,  Cirsium,  Hieracium,  Tilia  atď.  Dakolko  odchyliek  a  foriem 
nachodí  sa  skoro  u  každého  rodu,  avšak  najviac  medzi  Šípami, 
Maliníkmi,  Vŕbami,  Jastrabníkmi  a  Metkami.  V  mojom  herbáre  na- 
chodí sa  Šípov  do  osemsto  foriem  (a  to  je  velmi  málo),  Maliníkov 
dobre  vyše  pol  štvrtá  sto,  Jastrabníkov  277,  Vŕb  200,  Metiek  vyše 
80.  Je  to  všetko  málo,  pramálo  pre  Iíuropu ;  a  kdeže  sií  iné  čiastky 
sveta! 

Tieto  poznámky  predoslal  som  len  na  to,  aby  som  vzbudil  po- 
zornosť, jak  potrebné  je  daf  sa  do  spojenia  s  botanikmi  a  floristaini 
iných  krajov,  a  menovite  so  zamieňacími  spolkami.  Najväčšie  takéto 
spolky,  nakolko  ich  ja  znám,  sú :  sliezsky  botanický  zamieňací  spolok 
(schlesicher  botanischer  Tauschverein).  Správca  oddielu  phanero- 
gamového  na  tento  čas  je  MDr.  E.  Kugler  (in  Planegg,  Bayern) ; 
správca  oddielu  kryptogamového  W.  Schôpke  (Lehrer,  Schweidnitz, 
Schlesien,  Bolkostrassej,  Soznam  rastlín  tohoto  spolku,  ponúknutých 
na  čaru,  činí  celú  dosC  velkú  brošúru.  Druhý  podobný  velký  spolok 
zamieňací  je  Linnaea  (Lund  vo  Švédsku).  Tohočasný  správca  pre 
Európu  je  Jozef  Žitko,  učitel  v  Chrudimi  v  Češku.  Od  tohoto  spolku 
možno  dostaí  najviac  rastlín  z  iných  čiastok  sveta.  —  Velmi  zna- 
menitý a  spoľahlivý  spolok  je  berlínsky  (bot  Tauschverein,  Berlin) ; 
správca  P.  Sydow,  Berlin,  Goltzstrasse  3.  —  Najrýchlejšie  vybavuje 
zámenu  výborný  spolok  „Herbarium  Europaeum"  —  Dr.  C.  Baenitz, 
Kônigsberg  in  Preussen  (Sackheimer  Hinterstr.  27.)  —  Ja  uvádzam 
len  tie  íirmy,  ktoré  samy  vyzvaly  ma  o  zamieňanie,  a  ktoré  z  vlast- 
nej zkúseuosti  čo  najvrelejšie  odporúčať  môžem.  Všetky  trvajú  už 
vyše  20 — 30  rokov.  Mimo  týchto  každá  redakcia  bot.  novín  má 
svoj  zamieňací  spolok,  tak  „Oesterr.  bot.  Zeitschrift",  D  r.  Skofitz 
(Wien,  IV.,  Heugasse  Nro  48);  „Deutsche  bot.  Monatschrift",  Pro- 
fessor  Dr.  G.  Leimbach,  Director  d.  Realschule  in  Arnstadt,  Sonders- 
hausen.  Kde-tu  povstávajú  a  zanikajú  podobné  spolky,  u  ktorých 
prepadúvajú  potom  rastliny,  dané  na  čaru,  a  za  ne  nedostane  človek 
nič.  Kto  z  ctených  rodákov  mienil  by  sa  prihlásiť  ku  daktorému 
z  týchto  spolkov,  na  požiadanie  dostane  od  správcov  stanovy,  z  kto- 
17ch  poučí  sa  o  podmienkach  a  spôsobe  zamieňania. 

Drahí  rodáci!  Botanika  odjakživa  má  meno  scientia  amabilis, 
jako  veda  viac  pre  zábavu,  než  pre  úžitok,  ačpráve  v  terajšom  veku 
žiadno  štúdim  nedá  sa  pomenovať  neužitočným.  Aj  botanika  má 
velkú  cenu  pre  vlasť,  alebo  pre  jednotlivý  kraj,  ked  sosbierame  a 
sostavíme  flóru  jeho  a  porovnáme  s  krajmi  inými.  Dla  toho  potom 
hovoríme,  že  ten  alebo  onen  kraj  má  flóru  bohatú  alebo  chudobnú, 
zajímavú  alebo  len  obyčajnú.  Botanika  zná  už  i  „klassickú  pôdu'* 
v  tom  alebo  v  inom  olilade.  Pre  Rakúsko,  ba  vôbec  pre  Nemecko 


27 

klassickoii  pôdou  je  Tyrolsko,  Švajčiarsko,  a  menovite  velebné  Alpy. 
Ináč  pôdou  klassickou  (locus  classicus)  pre  istú  rastlinu  menuje  sa 
ten  kraj,  z  ktorého  jej  originál  pochádza.  Sliezske  menuje  sa  už 
vlasíou  botanikov,  lebo  splodilo  najviac  botanikov,  a  podFa  toho 
nielen  že  je  v  každom  ohľade  najdôkladnejšie  preskúmané,  ale  vy- 
dalo* aj  epochálne  diela  botanické,  a  má  i  najväčší  zamieňací  spolok. 

Botanika,  jakožto  scientia  amabilis,  podáva  velice  milý  pôžitok 
a  vyrazenie  jak  botanikovi,  tak  i  íloristovi,  lebo  nikde  nenie  sa- 
motný, ale  všade  stretáva  sa  so  svojmi  malými  priateľmi,  s  najroz- 
manitejšími totižto  rastlinkami;  napusti,  na  bralách  a  v  priepastach 
nachodí  svojich  starodávnych  známych  alebo  robí  nové  známosti, 
a  neraz  zatrepoce  mu  srdce  radosťou,  jako  keďby  stisol  ruku  sta- 
rému kamarátovi.  S  každej  vychádzky  spiecha  s  radosťou  domov, 
aby  jak  starým  tak  novým  hosfom  vykázal  miestečko  v  herbáre 
svojom.  —  Botanika  oboznamuje  nás  so  vzácnymi  luďmi.  Také 
priateľstvo  obľahčuje  najmä  počiatočníkora  a  dilettantom  aj  určo- 
vanie rastlín.  Zkúsenejší  usporí  menej  zkúsenému  pomocou  svojou 
mnoho  práce,  ba  mnoho  múk.  Zvláste  chybné  určenia,  zo  škôl  do- 
nesené, veľmi  hatia  počiatočníka.  Na  pr.  my  v  gymnásiume  meno- 
vali sme  každú  Knautiu  Scabiosou  Columbariou;  a  čo  to  mne  po- 
zdejšie  dalo  práce,  kým  som  sa  presvedčil,  že  my  Scabiosy  Colum- 
barie  ani  nemáme.  Scientiou  amabilis  je  botanika  i  z  toho  ohľadu, 
že  je  prívetivá,  uznanlivá  a  slušná  ku  každému,  nech  by  patril  na 
pr.  ku  ktorémukoľvek  malému  národu:  jeho  reč,  jeho  náleziská 
najdú  úcty.  Tak  v  nemeckých  botanických  dielach  (a  Nemci  sú  ináč 
dost  netolerantní)  mená  a  náleziská  tlačené  sú  príslušným  pravo- 
pisom. Jako  napíše  Čech,  Poliak  alebo  Slovák,  tak  vytlačia,  a  ne- 
žiadajú officiósné  mená,  jako  inde.  Neraz  robia  si  sami  Nemci 
medzi  sebou  výčitky,  že  sú  náleziská  slovanské  v  nemeckých  dielach 
chybne  tlačené,  a  nakladajú  kníhtlačiarom,  aby  si  zaopatrili  na  pr. 
mäkké  písmeny  slovanské.  Ó,  keby  sme  všade  našli  toľko  úprim- 
nosti a  amability! 

No  botanika  nenie  jedine  milou  zábavkou,  ona  je  aj  užitočná; 
laľa,  veď  na  rastlinstve  záleží  hospodárstvo;  a  na  rastlinstve  ešte 
i  teraz  spočíva  z  veľkej  čiastky  lekárstvo.  Ked  ja  čítam  o  daktorej 
rastline,  že  je  užitočná  jako  liek  pre  človeka  alebo  pre  dobytok; 
alebo  čítam,  jaká  je  znamenitá  na  krm :  ked  ju  nepoznám,  čo  mi 
prijde  z  toho,  že  ju  kniha  chváli  a  odporúča?  Ale  ked  ju  po  mene 
botanickom  poznám,  len  vtedy  mám  z  knihy  osoh,  lebo  poťažnú 
rastlinu  vyhľadám  si  a  upotrebím  jako  krm  alebo  liek.  Jestli  sám 
nepoznám,  idem  k  botanikovi  alebo  k  florístovi,  a  ten  povie  mi,  či 
nachodí  sa  v  našom  kraji,  alebo  mi  ju  aj  ukáže.  Mňa  stálo  by  to 
veľa  práce,  zistiC  si  tú  alebo  onú  rastlinu,  kdežto  jemu  je  to  hračkou, 
keď  je  on  v  tej  vede  ako  doma.  Jako  zle  je  človeku,  keď  má  v  noci 
niekam  ísf  a  nemá  lampáša  pri  ruke:  tak  zle  cíti  sa  neraz  človek 
v  pospolitom  živote,  keďby  sa  rád  na  niečo  opýtať,  a  nemá  sa 
koho.  Jak  dobre  je  človeku,  keď  lampáš  visí  vždy  na  porúdzi  a 
môže  ho  kedykoľvek  sosňať:  tak  dobi*e  padne  neučenému,  alebo 
jedným  slovom,  neodborníkovi,  keď  má  pri  ruke  botanika  alebo 


floristu  a  toho  môže  sa  opýtaC  Vtedy  uzná,  že  i  botanika  má  cenu, 
cenu  sprostredkujúcu.  Za  čo  by  si  nedal  neraz,  ked  ti  je  dobytča 
choré,  a  treba  mu  rýchle  pomáhať,  keby  ti  mal  kto  naponáhle  po- 
vedaf ,  čo  sú  to  za  byliny,  ktoré  kniha  lekárska  udáva  jako  istý  liek. 
Tuto  bude  na  mieste  zaznamenať,  že  mnohí  mylne  myslia,  jako 
by  botanika  bola  už  hotovým  lekárstvom.  Mne  samému  prihodilo 
sa  už  kolko  ráz,  že  nielen  pospolití  a  neučení  ludia,  ale  i  učení 
páni  opýtali  sa  ma,  že  či  aj  liečim ;  alebo  že  či  ja  všetkým  zelinám 
viem  aj  úžitok?  Týmto  odpovedal  som,  že  nie;  lebo  ved  lekárstvo 
je  osobitná  veda.  Botanika  a  lekárstvo  sú  tak  rozdielne  a  tak  roz- 
siahle dve  vedy,  že  jeden  človek,  a  čo  by  bol  jak  geniálny,  ne- 
vládze ich  obsiahnuť.  Jeden  jedno,  druhý  druhé,  jako  sa  hovorí, 
že  všetci  ľudia  všetko  vedia.  Ludia  svojimi  učenosťami  a  zná- 
mosťami doplňujú  sa  tak,  jako  remeselníci.  Beda  tomu,  kto  si  sám 
všetko  zhotoviť  musí!  Ten  sa  zje  a  zoderie  velmi  skoro.  Lekári, 
a  zvláštne  lekárnici,  ktorí  sú  doplňujúcou  čiastkou  lekára,  učia  sa 
botaniku,  ale  z  nej  len  toľko,  čo  je  im  potrebné;  učia  sa  poznať 
asi  dvesto  rastlín  officiellných ;  lež  každá  jedna  z  týchto  liečivých 
rastlín  môže  mať  dvadsať,  tridsať  úplne  podobných;  a  keď  oni  ne- 
poznajú tieto  podobné,  nevládzu  zpomedzi  nich  ani  tú  pravú  vy- 
brať. Pre  potvrdenie  odvolávam  sa  na  nášho  vehlasného  Holubyho, 
ktorý  vo  svojich  príspevkoch  ku  ilore  nitrianskej  spomína  lekár- 
nika, ktorý  po  lúkách  sbieral  udajne  Arniku;  no  len  botanik  (Ho- 
luby) vládal  ho  osvietiť,  že  sbiera  rastlinu  úplne  obojetnú,  Cine- 
rariu  arvensis,  ktorá  pravda  trochu  nanáša  sa  na  Arnicu.  Sám  do- 
stal som  zpoza  Hrona  Inulu  britanniku,  s  tým  doložením,  že  z  nej 
istý  učiteľ  robí  Tinktúru  Arnicae.  Iný,  farár,  horaôopata,  chválil  sa 
mi,  že  si  sára  robí  Tinktúru  Arnicae.  A  kde  reku  berieš  Arniku? 
Mám  jej  vraj  dosť  vo  dvore!  Bolo  to  Vlčie  jablko  (Aristolochia 
Cleraatitis  L.).  Nedivme  sa  potom,  že  sami  tí,  čo  predávajú  Tinktúru 
Arnicae,  ked  sa  porania,  neupotrebujú  jej  pre  seba,  lebo  vedia,  že 
nemá  sily  liečivej,  ba  v  podaktorých  prípadoch  môže  byť  i  nebez- 
pečná. A  to  všetko  preto,  že  patriční  dorábatelia  neporadia  sa  bo- 
tanika. Vo  všetkých  veciach  je  to  potrebné,  ruka  v  ruke  a  plece 
k  plecu.  Netreba  za  malicherné  považovať  dosť  nič,  lebo  i  veľké 
veci  pozostávajú  z  atómov! 

Naše  prostonárodné  príslovie  hovorí,  že  „babka  k  babce,  budú 
nohavice,  aj  kapce".  Zakladáme  si  museum,  my  slabí,  chudobní, 
odsotení,  potlačení  a  olúpení;  pre  to  musem  je  obetovaná,  jako 
známo,  moja  sbierka,  ktorá  však,  bohužiaľ,  neobsahuje  v  sebe  všetky 
rastliny  z  nášho  milého  Slovenska,  tým  menej  každú  rastlinu  zo 
všetkých  kútov  užšej  domoviny  našej,  našich  chudobných,  ale  krás- 
nych planín,  vrchov,  hôl  a  dolín.  V  týchto  nepočetných  záhyboch 
skrýva  sa  nepočetné  množstvo  ľúbezných  dietok  Flóry,  ktoré  po- 
sbierat  sluší  nám  Slovákom.  Skoro  zodratá  je  výpoveď,  že  naše 
Tatry  kryjú  veliké  poklady,  za  to  však  sosbieraného  nieto  dosť  nič 
či  z-  oboru  botaniky,  či  zoológie,  či  geológie.  Znalcov  v  každom 
ohľade  málo,  ku  ktorým  v  daných  potrebách  o  svetlo  mohol  by  si 


29 

sa  utiekať,  kdežto  piedsa  teraz  najpopulárnejšími  predmetami  sú 
vedy  prírodné.  Nebude  nám  to  hanba,  keď  od  cudzozemcov  musíme 
sa  dozvedať,  čo  nachodt  sa  u  nás?  A  tým  väčšmi  musíme  sa  za- 
pálif,  čítajúc  prekrútené  mená  vrchov,  riek,  dolín  a  dahov  po  cho- 
tároch. Tak  roku  1868  prešiel  našimi  krajmi  istý  lise,  a  „in  silva, 
quam  dicunt  Wisloukts,  ad  Hradek  vallis  Vagi  flnminis"  našiel  šíp, 
ktorý  známy  je  pod  menom  Rosa  Ilseana  Crép.  Nech  mi  tei-az 
povie  dakto,  či  to  meno  Wisloukts  môže  byf  správne  udané?  Slovák 
takéto  mená  netvorí,  a  tu  nebodaj  Vysloky  (P.  Križko)  spotvoril 
cudzozemec  na  nepoznanie.  A  takýchto  nestvor  môžeme  mat  hned 
dosť,  nech  len  oboria  sa  cudzozemci  vo  väčšom  počte  k  nám,  čo 
v  krátkom  čase  môžeme  očakávať,  poneváč  tí,  nazdávajúc  sa,  že  sú 
doma  už  hotoví,  pôjdu  vedecké  výboje  robiť  a  vedeckú  slávu  hla- 
dat  do  susedov.  Dôkladne  oni  síce  žiaden  kraj  náš  preskúmať  ne- 
môžu, lebo  preskúmať  kraj,  to  nedá  sa  ani  mysleť  jedným  „výletom**, 
ani  nie  za  jeden  rok ;  tu  treba  roky  a  roky,  a  každý  rok  50 — 100 
väčších-menších  vychádzok;  alebo,  poneváč  „vela  očí  vela  vidí**, 
treba  viac  sberateľov  a  pozorovatelov,  ktorí  spojenými  •  silami  aj 
pri  menšom  (menej  intensívnom)  namáhaní  môžu  jeden  kraj  dosť 
dôkladne  preskúmať  i  za  niekoľko  rokov,  ačpráve  i  po  rokoch  vy- 
skytne sa  ešte  vždy  niečo  nového,  čoho  človek  alebo  dosial  si  ne- 
všimnul,  alebo  čo  nespatruje  každoročite  na  tom  istom  mieste. 

Pri  prírodovedeckom  skúmaní  nielen  že  doplňuje  sa  jedno  od- 
vetvie druhým,  ale  často  možno  dosiahnuť  i  takého  ciela,  o  ktorom 
sa  ani  nesnívalo.  Že  jedno  odvetvie  doplňuje  sa  druhým,  to  môžem 
z  vlastnej  zkúsenosti  potvrdiť.  Neraz,  sbierajúc  byliny  a  huby,  a 
zazrúc  brúka  alebo  slimáka  neobyčajného,  vzdychol  som :  Keby  som 
ťa  mal  pre  koho  vziať!  Zoológ  sotva  nájde  ťa  tak  snadno  alebo 
v  tolkomto  počte,  lebo  ten  neprizerá  sa  tam,  kde  florista;  a  naopak, 
zoológ  mohol  by  botanikovi  zavše  poradiť  rastlinu,  ukrytú  tam, 
kde  on  hladal  živočichy.  To  isté  platí  aj  v  geológovi.  Naši  ludia, 
jako  nádenníci,  oberajú  sa  vela  lámaním  kamenia,  pričom  musia 
odsádzať  zem.  Nemenujem  icli  ja  za  to  geológmi,  ani  neprirovnávam 
ich  k  nim;  len  toľko  poznamenávam,  že  práca  takáto  neomylne 
zaujíma  geológa,  ale  nie  botanika;  botanik  ta  ani  nejde,  a  predsa 
mal  by  po  čo ;  a  preto  geológ  môže  ho  tam  nahradif .  Ja  upozorňujem 
našich  ludí,  aby  pozorovali  pri  kopaní  či  na  staré  nástroje,  či  na 
huby  podzemné :  a  tak  prišiel  som  v  našom  ki*aji  k  hubám,  Rhizo- 
pogon  niveum,  na  meter  pod  zemou  rastúcim.  Že  pri  kutaní  prí- 
rodovedeckom možno  hapnúť  i  na  starožitnosti,  rozumie  sa  samo 
sebou.  Avšak  na  iný  predmet  ešte  upozorniť  chcem.  Žiadame  si 
mať  posbierané  názvy  vrchov,  dolín,  brál,  kotlín,  priepastí,  áno 
všetkých  možných  dahov  a  kútov  po  chotároch,  lebo  v  týchto  staro- 
žitných menách  ukiyté  sú  perly  etymológie  a  dôkazy  autochtonie. 
Takým  mechanickým  spôsobom  to  posbierať,  aby  nám  dakto  jedno- 
ducho diktoval:  i  tak  možno  nakolko  nalolko  docieliť.  No  prí- 
rodoskúmatel,  ktorý  musí  si  značiť  náleziská,  prinútený  je  spytovať 
sa  ludí,  jako  volajú  ta  alebo  ta;  pritom  pozná  i  chotár,  a  ked  by 
vyzval  dakoho,  aby  mu  mená  diktoval,  môže  ho  sám  vodiť  takrečeno 


80 

po  chotáre,  vypýtajúc  sa  mená  jednotlivých  menších  krajov  Jedným 
slovom,  ale  čímkolvek  zaoberal  by  sa  človek,  už  toho  aj  k  inému 
odvetviu  lahšie  možno  upotrebiC,  nežli  ktorý  nič  neštuduje.  Takýto 
zväčša  pre  nič  nemá  smyslu, 

„Z  pilnej  ruky  nádeje  kvitnú,"  hovorí  náš  pevec;  a  my  potre- 
bujeme vela  pilných  rukú,  veľa  pilných  nohú,  vela  pilných  očú, 
vela  pilných  umov,  lebo  máme  si  vela  usporiadaC  vo  vlastnom 
dome,  ktorý  rozbúrali  nám,  jako  keď  včeličkám  medveď  zje  med 
i  s  —  kráľovnou.  Ja  tuto  mluvím,  pravda,  lep  o  botanike,  aby  tí, 
ktorí  zaoberajú  sa  ňou,  pracovali  k  jednomu  spoločnému  cielu,  že 
by  naše  museum  dostalo  v  krátkom  čase  herbár  taký,  v  ktorom 
bola  by  zastúpená  a  znázornená  kvetná  slovenská  čo  možno  naj- 
lepšie a  najúplnejsie.  Spojenými  silami  teda  ku  jednotnému  cielu; 
rozdelenými  úlohami  pre  všetky  kraje,  v  ktorých  vykázal  nám  Boh 
pole  účinkovania.  V  slobodných  hodinách  i  pri  inom  zaneprázdnení 
veľa  možno  vykonat.  Dobrá  vôľa  prispeje  všade.  Aj  z  maličkých, 
skrovnučkých  dôchodkov,  jako  sú  naše,  možno  vykonať  veľa,  keď 
človek  chce.  A  keď  je  už  dosvedčené,  že  zamíeňanie,  čilí  čaranie 
rastlín  veľmi  napomáha  a  obľahčuje  určovanie  našich  vlastných 
nálezov:  ja  ponúkam  čaru  všetkým  bratom,  ktorí  mali  by  duplikáty, 
či  phanerogamov  či  kryptogamov.  Phanerogamov  síce  teraz  nemám 
veľkú  zásobu,  ale  tým  väčšiu  kryptogamov,  menovite  húb,  kto- 
rými oberám  sa  na  tento  čas  intensívnejšie.  Týchto  mám  zásobu 
ohromnú.  Ináče,  môj  kraj  ani  nemôže  sa  honosiť  zriedkavými  alebo 
krásnymi  bylinami,  jako  na  pr.  Hole  bystrické,  alebo  vápence  tur- 
čianske; a  keďby  sme  nemali  také  množstvo  a  tak  prekrásnych 
rozmanitých  šípov,  jakých  nenachádza  sa  snáď  nikde  inde  v  jednom 
neveľkom  kraji  (do  tristo  foriem!):  tak  by  sme  s  phanerogamami 
slabo  revusovali.  K  tomu,  čo  týka  sa  kiyptogamov,  a  menovite 
húb,  jak  veľkých  tak  mikroskopických:  bohatosť  a  rozmanitosť  na- 
plňuje podiveuím  mojich  priateľov  botanických,  a  sbieram  ich  snáď 
len  od  troch  rokov,  a  toho  roku  najmenej.  Ja  prijmem,  áno  prosím, 
jak  phaiierogamy,  tak  aj  kryptogamy,  a  nahradím  zo  svojich  zásob, 
pokiaľ  postačia.  Prijmem  jak  určené,  tak  neurčené,  a  podľa  svojich 
síl  a  známostí  budem  sa  usilovať  aj  určiť. 

Povie  snáď  niekto,  že  toto  vyzvanie  je  už  opozdené,  keďže 
teraz  nikto  botanisovať  nemôže ;  no  ja  držím  ho  za  predčasné,  lebo 
ľaľa  ani  sa  neobzreme,  môžeme  botanisovať  i  na  phanerogamy;  či 
je  marec  tak  ďaleko?  Ak  ho  totiž  dožijeme!  Na  kryptogamy  však 
možno  vychádzky  menšie  robií  aj  v  zime;  mochy,  huby  na  hnilom 
dreve,  lišajníky  na  bralách  a  na  stromocli:  možno  sbierať  časom 
a  miesty  aj  v  zime.  Či  nezatúži  usedený  človek  prejsť  sa  aj  v  zime 
a  nassať  sa  zdravého  povetria?  A  tu  na  prechádzke  hodzte  skú- 
mavým okom  po  stromoch  a  po  bralách  pri  hradských  a  chodníkoch. 
Lišajníky  a  mochy  práve  vo  vlhkej  povetrnosti  jasennej  a  jarnej 
najlepšie  rastú  a  plody  ukazujú.  Ale  hovorím,  že  treba  skúmavým 
okom  prizreť  sa  dôkladne ;  treba  hladeť  na  jedno  miesto,  kde  dačo 
jesto,  dlho  a  pilne,  aby  sa  človek  rozhľadel,  a  aby  oko  privyklo. 
V  pivniciach  rastú  aj  útle  huby  aj  v  zime  na  hnilom  dreve  a  na 


31 

hnilých  zeleninách;  to  isté  platí  o  jaskyňach  a  o  baňach.  Na  jar 
však  každý,  kto  má  náklonnosť  ku  scientii  amabilis,  môže  pre 
dištrakciu  započat  sbierat  phanerogamy,  obyčajné,  najbližšie  okolo 
domu,  aby  nezavadzaly  v  tobole,  keď  zďaleka  níesC  musí  také,  ktoré 
nerastú  v  záhradách  alebo  na  blízkych  lúkách.  Malú  zásobu  môže 
človek  doniesC  i  v  ruke  alebo  vo  vačku;  väčšie  zásoby  potrebujú 
tobolu  botanickú,  záležajúcu  z  dvoch  dasiek  lepeukových,  medzi 
ktoré  vezme  sa  väčšia  alebo  menšia  zásoba  obyčajného  novinkového 
papieru.  Plechovice,  jaké  predtým  potrebovali  botanici,  nie  sú 
praktické,  lebo  či  prázdne  či  plné,  sú  rovnak  veliké  a  nespratné,  a 
rastliny  v  nich  pohúžvajú  a  polárnu  sa.  Medzi  papierami  však  za- 
chovajú sa  rastliny  svieže  i  do  tretieho  dňa,  natoľko,  že  puky 
vykvitnú;  lebo  listy  pustia  rosu  a  občerstvujú  rastlinu.  Pre  po- 
hodlnejšie nosenie  musí  byC  tobola  opatrená  remeňami. 

Botanisovanie  spojené  býva  i  s  namáhaním,  najmä  keď  človek 
ďaleko  sa  vyberie,  alebo  vrchy  a  bralá  a  priepasti  skúma.  Ale  či 
jesto  „koláče  bez  práce''?  Také  ustávanie  odmení  nielen  potrebná 
komocia,  ale  i  mnoho  iných  pôžitkov.  Turisti  navštevujú  vysoké 
vrchy  jedine  pohybovaniu  k  vôli,  pričom  kochajú  sa  i  v  peknom 
výhľade  na  pekné  romantické  partie.  Tých  zaujímavých  romantických 
paitií  vidí  florísta  snáď  najviac,  a  dosiahne  ešte  o  jeden  cieľ  viac, 
než  turista. 

Od  botanisovania,  viac  než  namáhanie,  odstrašuje  to,  že  sbierky 
kazia  mole.  Ačpráve  i  proti  moľom  už  jesto  prostriedky:  predsa, 
koho  odstrašily  by  tieto,  ten  v  obore  prírodných  vied  a  paläonto- 
logie  môže  si  nájsť  aj  taký  predmet  (staré  mince,  lastúry,  skamene- 
liny, kamene  atd),  ktoré  „mole  nekazia".  K  ochrane  húb,  najmä 
väčších,  odporúčam  jednoduchý  prostriedok,  ktorý  každý  pri  ruke 
má,  totižto  petrolej.  Ja  natrovil  som  sa  mnoho  na  otravu  „Mercurius 
corrosiom",  a  bez  výsledku,  až  chytil  som  sa  sám  od  seba  petroleja. 
Hubu,  či  v  zime  či  v  lete,  donesie  človek  už  domov  nakazenú 
alebo  vajíčkami  alebo  červíčkami,  alebo  doma  nakladú  do  nej  va- 
jíčka malé  motýiiky,  psotami  menované,  ktoré  aj  v  zime  lietajú  do 
svetla.  Kde  jedna  taká  psota  sa  zjaví,  tam  je  už  zle,  a  i  jednej 
treba  predísf,  lebo  jedna  nanesie  vajíčok  i  do  päťdesiat.  Ona  príde 
síce  aj  zvonku,  ale  hubu  natretú  petrolejom  nenavštívi.  Daktoré 
huby  nivočia  chrobáčiky;  i  tieto  usmrtí  petrolej. 


>»«• 


Magické  recepty  z  Bošáckej  doliny  a  okolia. 

Podáva  J,  L.  Holuby. 

Keď  nedávno  prezeral  som  vo  Štvrtku  na  Považí  u  daktorých 
hospodárov  opatrované  stnré  rukopisy,  našiel  som  medzi  inými  aj 
desať  receptov  včelárskych,  z  minulého  storočia  pochodiacich.  Ale 
len  rukopis  pochodí  s  konca  XVIII.  storočia,  recepty  obsahom  svo- 
jím ukazujú  do  časov  omnoho  dávnejších,   v  ktorých   včelárstvo, 


8Ž 

teraz  v  tomto  kraji  len  veluii  nedbalo  prevádzané,  v  kvete  a  velmi 
rozšírené  bolo.  Na  dôkaz  toho,  že  počiatkom  XVII.  storočia  včelár- 
stvo v  okolí  Trenčína  velmi  pilne  prevádzané  byt  muselo,  služiž 
visitačný  protokoll  prvého  ev.  superintendenta  trenčiansko-oravsko- 
liptovského,  Eliáša  Laniho,  ktorý  r.  1611  v  inventári  soblahovskej 
cirkve  pri  Trenčíne  uvádza  56  parcell  lúk  a  roličiek  ku  kostolu 
soblahovskému  patriacich  a  vyárendovaných,  od  ktorých  prenájora- 
níci  neplatili  peniazmi,  ale  voskom.  Velikost  tých  parcell  sa  ne- 
udáva; ale  že  nemohly  byt  veliké,  poznáme  už  z  toho,  že  od  da- 
ktorej len  pol  funta,  a  len  málo  od  ktorej  dva  funty  vosku  sa 
platievalo.  Z  takto  došlého  vosku  „šúlavali"  vo  fare  alebo  na  inom 
príhodnom  mieste  sviece  pre  kostolnú  potrebu,  a  zbývajúci  vosk 
predávali  do  Trenčína  pernikárom,  ktorí  robievali  nielen  perníky, 
ale  aj^  voskové  sviece. 

Že  ešte  aj  teraz  včelári  pri  imelách  rozličné  čary  robia,  je  vše- 
obecne známo.  Nedávno  len  počul  som  s  celou  určitostou  tvrdit, 
že  kto  dostane  z  vlka  hrtan,  ho  usuší  a  cezeň  daktoré  svoje  včely 
z  úla  vyletieC  pustí,  včely  celého  úla  pôjdu  na  cudzie  včely,  aby 
im  pobraly  med.  Komu  sa  včely  daria,  o  tom  sa  za  isto  má,  že  im 
počaroval;  jak  sa  nedaria,  i  tak  majú  počarovano.  To  si  lud  náš 
nijako  z  hlavy  vyrazit  nedá. 

Pisateľ  štvrťanský  oných  desiatich  receptov  magických  pre  vče- 
lárov dozaista  nevymyslel  ich  sám,  ale  sobral  z  ústneho  podania 
včelárov  na  konci  minulého  storočia.  Reč  je  miešanina  češtiny  so 
slovenčinou.  Podávam  rukopis  ten  celý  tu. 

„Tato  knižka  jest  ke  včelám. 

1.  Na  Vánoce  natreš  česnekom  a  medvedím  sadlora  letáčky,  a 
nepňjdau  na  ne  ludské  (t.  j.  cudzie)  včely. 

2.  Na  Vánoce  si  kúpiš  po  groši  červeného  vína  starého,  hre- 
bíčková  matku,  muškátový  kvet,  škorice,  muškátový  orech:  a  to 
všecko  stlčeš  do  toho  vína.  To  všetko  maj  na  svatky  na  stole. 
Ked  včely  podrežeš,  dávaj  jim  z  toho  pomádičky  s  medom. 

3.  Ked  budeš  na  jar  včely  púšfať,  čím  najvčasjej  alebo  pred 
svätým  Jozefom:  natri  najprv  česnekom  vánočným  a  medvedím 
sadlom;  na  tretí  aneb  na  čtvrtý  den  budeš  jim  pristavuvovať  medu 
a  toho  vyše  doloženého  vína.  Tak  budú  dobré  a  silné. 

4.  Aby  ludské  včely  na  naše  neišly.  Nalapaj  rakov  a  rýb,  a 
a  to  stlč  a  daj  do  medu;  ale  jim  prv  daj  čistého  medu  a  potom 
to  daj,  do  kterých  pújdau  na  úl  ty  ludské,  ale  své  dobre  poob- 
mazuj  a  zatkaj.  Tak  aj  dávaj  tým  ludským  kvasnice  s  medom,  tak 
jích  zkynožíš.  Též  keďby  išly  ludské  na  naše  včely,  nakopaj  naháču 
a  stlč,  daj  do  medu:  tak  všetky  zkynožíš.*) 

o.  Kedby  naše  včely  na  druhé  išly,  a  poznáš  které  na  které 
idú :  do  tých,  které  idú,  uhodíš  do  letáka  múku ;  alebo  na  noc  otvor 
jim  zdúškuj  tak  z  tých  napotom  nepújdau. 


')  Kvasnice  zapriéinia  skysnutie  medu;  naháč  však  (Colchicam  autum- 
nale,  aj  jasienka  zvaný)  je  otrava:  a  tak  tento  recept  nie  sú  žiadne  čary,  ale 
travičstvo  a  zúmyselné  nivočenie  včiel! 


3.^ 

fi.  Aby  ti  roj  neušel.  Vezmi  na  vánoce  povalovej  múky^  a  ked 
budeš  podrezúvaf,  vezmi  sito  a  zpátek  ho  obráť  ked  máš  podrezú- 
yat,  tú  múku  na  to  sito  daj  a  tri  razy  osievaj  okolo,  tak  ti  neujde 
roj.  Ked  nájdeš  pred  Jurom  puto,  daj  ho  pod  úl :  neujde  roj. 

7.  Keby  roj  utekal,  naber  hliny  z  Jcrčačiny,  a  tú  hlinu  hádž 
pred  včely,  anebo  vodu  prskaj :  tak  jich  pristavíš. 

8.  Ked  budeš  roj  osádzať,  vezmi  rojovníka  a  materinu  dúšku 
a  sporiška,  vytri  tým  a  medom  úl:  bude  jim  vonat. 

9.  Kedbys  včely  kupoval  na  chovanie,  vezmi  z  pod  kúpeného 
úlu  hliny,  a  daj  tú  hlinu  na  to  miesto,  kam  úl  postavíš. 

10.  Chceš  li,  aby  včely  moc  medu  malý,  na  Vánoce  v  štedrý 
deíi,  z  koláča  najprv  uválaného  a  upečeného,  uchyť  polovíc,  a  z  tej 
polovice  daj  na  každý  úl  po  kúsku,  aby  to  tam  bolo  cez  svatky, 
bárby  to  potom  i  myši  zedly,  lebo  vtáci  uchytili:  ale  včely  sa  ne- 
budú rojiť." 

V  8.  recepte  spomenutý  rojovník  (Melissa  officinalis)  je  južná 
rastlina,  ale  zhusta  pestuje  sa  v  záhradách,  hlavne  v  takých  kra- 
joch, kde  včelái*stvo  sa  prevádzalo  a  prevádza.  Často  nájde  sa  aj 
zdivočilá  a  cele  udomácnená  pri  plotoch  a  pri  cestách.  Po  kopa- 
niciach miestami  rastúci  rojovník  nám  ukazuje  stopy,  že  tam  ke- 
dysi chalupa  stála  alebo  aspoň  včelín  býval. 

Včely  sú  aj  teraz  u  ludu  nášho  vo  vážnosti  a  nazývajú  sa  často, 
jakoby  maznavo,  „muškami".  Včely  ludu  našemu  nikdy  „nedochnú", 
ale  „umierajú^.  Zomre-li  gazda,  domáci  bežia  oznámiť  to  hneď 
včelám  zaklopaním  po  tii  razy  na  každý  úl  a  rieknutím:  „Gazda 
vám  zomrel".  Za  gazdom  obyčajne  vymrú  aj  včely.  Aby  sa  včely 
hojne  rojily,  obieha  včelár  na  Velký  piatok  nahý  okolo  včelína. 

Iný  rukopis,  tiež  z  predošlého  storočia  pochádzajúci  a  magické 
recepty  obsahujúci,  dostal  som  tohoto  roku  z  Podlužian  od  p.  farára 
Bučka.  Písaný  je  rukou  veľmi  vypísanou,  tak  že  s  istotou  môžem 
tvrdiť,  že  ho  písal  človek  študovaný  a  s  perom  mnoho  sa  obraca- 
júci. Podávam  aj  tento  vo  vernom  odpise.  Titulu  nemá,  a  recepty 
magické  poznačené  sú  bežnými  číslami. 

1.  Aby  te  žaden  nevidel. 

Zslecž  ze  zajaca  losje  (vlásie?)  hned  ho  s  voskem  smíšaj,  z  toho 
sprav  knôt  a  zapál. 

2.  Aby  se  ty  (t.  j.  ti)  peníze  navratily. 

Koreň  Vraticéovy  polož  pod  Oltár,  nechaj  ho  tam  po  tri  Ne- 
dele, polož  potom  medzi  peníze. 

3.  Aby  psy  na  teba  neštekaly. 
CSernohilovy  koreň  polož  do  cžižmy. 

4.  Abis  zlodeje  našel. 

Jaknáhle  zvíš,  že  ty  nečzo  chiba,  vitahni  z  gaci  motús,  bež  do 
Mlina  a  polož  do  mlinskeho  kameňa,  a  doma  nájdeš  zlodeja. 

5.  Abis  vedel  cžo  kdo  o  tebe  mluvy. 

Vezmi  Drozdove  Srdce,  a  polož  si  ho  na  noc  pod  hlavu,  snije 
se  ty* 

6.  Abis  zajaca  snadno  zastrelil. 
Žič  ze  zajaca  umaž  sy  na  cžižmu. 

3 


7.  Kdiž  ta  neco  knavy  (gniavi). 

Nech  sa  položí  ku  dverom  liore  koncom  metla:  do  rána  do- 
čkáš, čo  ta  gnavilo. 

8.  Äbis  lacno  kúpil. 
Nos  hlavu  dudkovu  pri  sebe. 

9.  Äbis  bol  moczui. 

Z  kohúta  ostrohu  pri  sebe  nos. 

10.  Abi  ta  neprítel  rád  mal. 

V  nedelu  pred  Víchodom  Slunce  vezmi  Šalfiu,  a  di  (jdi)  k  nemu : 
musí  te  rád  mat,  Item:  Nos  pri  sobe  Vlcší  zub, 

11.  Abi  sa  žaden  s  tebu  nevadil. 
Nos  pri  sobe  Vlcií  koreň. 

12.  Abi  ty  žaden  flintu  neškodil. 

Z  ucha  sveho  s  tu  mastu  namasC  sve  ruky :  a  neuškodí  ty  žaden. 

13.  Abi  sy  chlapa  zrazil. 

Hleď  dostat  strelu^  vlož  do  prsteňa  místo  Ocžka,  cžasto  obráC 
k  dlany,  a  tak  bi. 

14.  Kdibi  ti  na  veselý  pištol  nechcela  vistrelit. 
S  klinem  na  gaczech  vitri  panvicu  a  riílu. 

15.  Staré  a  žite  gombíki  obnoviti. 
Var  jich  v  hrachu  alebo  ve  vode. 

IG.  Kdibi  si  dostal  na  šatu  špljach  (fľak?). 
Pomaž  ten  špljach  s  hlinu  a  pri  teple  drž. 

17.  Abi  ty  flintu  nezkazili. 

Vezmi  teple  Svinske  Lejno,  obzlaštne  kdi  nájdeš,  a  pomaž 
svečku  i  stroj,  a  domu  (?)  do  ruky  vtiskni  cžo  mužeš  vtlačit  z  neho 
cez  šatku. 

18.  Abi  sy  bil  mocni  a  silný. 

Vezmi  zadek  z  vína  do  sklenicze  a  obtáhni  s  lemom  dobre, 
tak  zahrab  do  mraveniska;  potom  pravé  kdi  bude  rok,  v  ten  den, 
v  tu  hodinu,  vezmi  a  na  dúšek  hned  vypi ;  jestli  nemôžeš  to  vypit, 
cez  hlavu  vilej. 

19.  Abi  sa  ta  zbroj  nechitila. 

Vikopaj  Macíi  chvostík  na  den  S.  Marka,  a  nos  pri  sebe. 

20.  Abis  mnoho  rib  do  vrše  chitil. 

Vezmi  drevo  hnilé,  ktere  v  noczy  sviti,  vlož  do  sklenice  a  do 
vršky,  ale  sklenicu  dobre  zaváž  s  voskem. 

21.  Abi  si  sa  ze  Žalára  vislobodil. 

Vezmi  stracie  vajco,  a  zas  ho  polož  do  hnízda,  a  straka  pii- 
nese  kamenček,  a  ten  kamenček  zapravic  do  prsteňa :  kde  sa  zámku 
dotkneš,  hned  sa  otvorí. 

22.  Abis  nebol  premožen. 
Ze  zelini  zvonce  pri  sebe  nos. 

23.  Abis  premohel  neprateluv. 

Napiš  na  bukovem  liste  tito  slova:  Gabriel,  Ilafael,  —  a  ne- 
bude hnev. 

24.  Abi  ta  ludje  milovali. 

Chic  jednu  lastovicu,  odrež  ji  hlavu,  v  žalúdku  nájdeš  kamen- 
ček: a  nos  pri  sebe. 


:<5 

25.  Aby  z  druhého  ty  prinesly.  (čo  to?) 

Zabailuj  Lastoviče  vajco,  abi  tvrdé  bilo,  vlož  opet  do  hniezda ; 
a  kdiž  príde  lastovica,  prínese  sobe  zelinku,  drž  medzy  provazmi, 
a  nebude  se  prejimat.  (Nemá  žiadneho  smyslu.) 

26.  Abi  sa  všelijakej  barvi  kurence  a  húsence  láhly. 
Pomaluj  vajca  takovu  barvu,  jakovej  barvi  chceš  miri,  potom 

pomasC  z  drevenfm  olejem,    nech  to  uschne:  a  polož  pod  Slípku. 

27.  Abisi  mohel  bilu  (?)  dostat,  ktera  sa  ti  lúbi. 

Vezmi  Černohilu  a  nechaj  na  sluuci  cez  den,  až  bude  bili  a 
černý,  a  potom  ťozetri ;  ten  jeden  bili  vrhni  na  nu,  a  ten  černi  daj 
do  napoja,  a  bude  te  líbit.  (Nevedome,  čo  pod  tou  „bllou"  roz- 
umeC  sa  má.) 

28.  Abi  kôu  druhého  pretahel. 

Dej  jemu  zesti  tri  kveti  Rozmarinove,  a  obes  mu  tito  slova 
na  hrdlo:  Juxta  X  Romam  X  Patrná  X  Malé. 

29.  Abi  si  na  všetki  hri  vihral. 

Napíš  tito  Slova : X  Morti  XX  Charta  X  Ladamas  X, 

vezmi  tri  vrabcove  jaziki  a  tri  srdca,  zaváž  do  papíru:  a  vihraš. 
Item :  Oči  dudkove  nos  pri  sebe,  a  tito  slova :  X  fel  X  tale  X  mala 
X:  a  budeš  mat  ščesti. 

30.  Aby  si  uikdi  neustal. 

Hadovu  kožu  si  opáš  na  nohu  pravú:  môžeš  git  daleko. 

31.  Aby  si  všecko  uhadel,  co  chceš. 

Vezmi  hadovu  kožu,  usuš  na  prach ,  a  ten  prach  polož  sobe  na 
hlavu. " 

Od  čísla  27.  sú  tieto  recepty  písané  inou,  menej  zbehlou  rukou, 
a  už  veími  vybladlým  a  fažko  čitateíným  písmom.  V  týchto  re- 
ceptoch nachodíme  spomínané  rastliny :  vrátyč  (Tanacetum  vulgare), 
cemobýľ  (Arteraisia  vulgaris),  šalfiu  (Šalvia  officinalis),  vlčí  koreň 
(snáď  Aconitum  Lycoctonum),  hrach  (Pisum  arvense,  sativum),  mačí 
chvostik  (snáď  myší  chvostík,  Achillea  Millefolium),  hnilé,  fosfo- 
i^skujúce  drevo,  zvonček  (Gampanula),  bukový  list  (Fagus  silvatica), 
magickú  zelinku,  lastovičkou  prinesenú,  neznámeho  druhu,  rozmarín 
(Rosmarinus  officinalis),  ktoré  v  poveróch,  čaroch  a  domácich  lie- 
koch ludu  našeho  často  sa  užívajú.  Že  vosk  od  starodávna  v  ča- 
roch velikú  úlohu  hráva  na  všetky  strany,  je  známo,  a  v  bosor- 
ských  processoch  ešte  minulého  storočia  nejedna  bosorka  bola  mu- 
čená, aby  sa  priznala,  kde  komu  jako  „cerae  transfusione^  uško- 
dila?  a  jak  sa  jej  to  svedkami  dokázalo,  alebo  sama  sa  na  mukách 
k  všetkému  priznala,  čo  len  hlúpi  sudcovia  si  žiadali,  bola  ad  ma- 
jorem  justitiae  glóriám  upálená.  Kto  však  kedy  mohol  na  tú  komickú 
myšlienku  príst,  že  by  motúz  z  giat  do  mlynského  kameňa  vhodený 
robil  dajaké  zázraky,  jako  vyjavenie  zlodeja,  alebo  že  by  vytieranie 
panvice  a  cievy  pištolnej  klinom  z  giat  malo  urobit  túto  zbroj  vý- 
tečne  strielajúcou?  Bol  to  iste  dajaký  prešibaný  a  prefíkaný  furták, 
ktorý  si  z  poverčivých  ľudí  bláznov  robil.  Srdce  z  dudka,  drozda, 
kohútia  ostroha,  vlčí  zub  a  podobné  veci  boly  tiež  od  dávna  aj 
u  iných  národov  v  čaroch  a  lekárstve  užívané,  a  to  nielen  od  sta- 
rých báb,  pastierov  a  bosorákov  a  bosoriek,  vedomníkov  a  vedomkýň 


30 

t  professie,  ale  aj  od  graduovaných  doktorov  lekárstva,  jako  nám 
to  mnohé  spisy  ešte  z  minulého  storočia  dokazujú. 

Ked  teraz  jako  na  ukážku  podaC  mienim  daktoré  magické  re- 
cepty z  Bošáckej  doliny,  nechcem  tým  toíko  povedaf,  jako  by  to 
boly  tunajšie  špeciality;  lebo  ved  tie  isté,  alebo  aspoň  podobné 
im,  na  celom  Slovensku  sa  uachodia.  Ktokolvek  požíva  dôveru  ľudu 
jako  jeho  úprimný  priateľ  a  nie  jako  nenásytný  vydrigroš,  ten 
v  každom  kraji  dopočuje  a  dozvie  sa  najkuriósnejších  vecí  z  oboru 
povery  a  starobylých  zvykov.  A  čím  dalej  ktorá  dedinka  od  mesta 
alebo  mestečka,  od  hradskej  cesty  a  teraz  od  železnice  po  úboči- 
nách  dolín  sa  rozkladá:  tým  je  ľud  pôverčivejší. 

Kto  chce  v  kartách  vyhrať,  nech  sa  dá  cigánkinou  papučou 
okadiť.  Tento  recept  zachovávajú  nielen  dedinskí  karbaníci,  ale  taj 
veľkomestskí,  lebo  že  v  hre  na  karty  veselo  na  vzájom  sa  cigánia 
a  oklamávajú,  o  tom  často  môžeme  sa  dočítať  po  novinách. 

Kto  chce  mat  v  dome  Škriatka^  aby  mu  peniaze  nosil,  nesmie 
sa  za  deväť  dní  ani  umývať,  aui  česať,  ani  modliť,  na  deviaty  deň 
musí  cez  deväť  prielazov  na  plotoch  zadkom  preliezť:  tam  ho  po- 
tom bude  cakaf  Škriatok  v  podobe  čieinej  sliepky  a  opýta  sa  ho: 
„Čo  žiadaš?"  Ked  žiadosť  svoju  vyjaví,  musí  Šícriatkovi  vlastnou 
krvou  podpísať  svoju  dušu  alebo  „ťažkej  svojej  ženy"  ešte  nenaro- 
dené dieťa,  a  žiadosť  jeho  bude  vyplnená.  Škriatok  chodieva  vo 
dne  v  podobe  čiernej  sliepky  alebo  „zašubraného"  kuraťa  po  dome, 
v  noci  lieta  v  podobe  ohnivej  reťaze  dolu  komínom  do  domu.  Kto 
od  čiernej  sliepky  vajce  za  deväť  dní  pod  pazuchou  nosí  a  za  ten 
čas  ani  sa  neumýva,  ani  nečeše,  ani  nemodlí,  a  potom  to  vajce  ne- 
cháva za  deväť  dní  uložené  v  konskom  hnoji :  vyliahne  sa  mu  z  neho 
Škriatok.  Škriatka  aj  Zmokom  zovú.  Znal  som  tu  v  Zem.  Podhradí 
pilného  hospodára,  o  ktorom  všeobecne  sa  rozprávalo,  že  mu  Škrátek 
dolu  komínom  peniaze  nosí.  Upískané,  strapaté  a  nedbalo  zaodeté 
deti  Škriatkami  prezývajú.  Je  to  tu  tak  bežný  výraz,  jako  ked 
vlastný  otec  alebo  matka  z  prílišnej  rodičovskej  lásky  detváky  svoje 
„hýlmi"  nazýva. 

Aby  dakomu  pričarovali  neuhasiteľný  smäd,  dajú  mu  jesť,  čo 
on  o  tom  nevie,  kus  dajakého  pokrmu  cez  husací  gágor  pretiahnutý : 
tak  potom  čo  najprv  piť  bude,  musí  to  ustavične  pif,  jako  hus. 
Znám  starého  kopaničiara,  ktorý  sám  rozprával,  že  mu  suseda  dala 
z  pomsty  husací  puchor  a  nohu,  cez  husací  gágor  pretiahnuté,  zjesť, 
a  ked  si  na  to  vody  zapil,  dostal  taký  hrozný,  pálčivý  smäd,  že 
musel  vo  dne  v  noci  ustavične  piť  vodu,  naraz  vraj  štyri  alebo  päť 
holbí.  Všetky  užívané  lieky  nič  neosožily,  až  mu  jakýsi  ovčiak  po- 
radil: aby  pil  pivo,  ale  čo  by  ho  jak  kto  prosil,  aby  mu  z  toho 
piva  zavdal,  jak  sa  chce  vyliečiť,  nesmie  mu  dať  ani  kvapky.  Piť 
však  má  takýmto  poriadkom:  jednu  holbu  neslanú,  dinihú  slanú,  a 
zase  neslanú,  tak  dlho,  zakiaľ  len  bude  v  jednom  kuse  stačiť.  Môj 
kopaničiar  si  tú  radu  dobre  zapamätal,  a  že  bol  práve  na  trh  do 
Nového  Mesta  vystrojený,  i  dľa  nej  sa  zadržal,  lebo  prijdúc  do 
N.  Mesta,  zasadol  si  k  pivu  a  dľa  predpísaného  poriadku  vypil  na 
jedno  posedenie  sedem  holbí  piva  bez  toho,  že  by  bol  komu,  ač  ho 


37 

O  to  Žiadali,  čo  len  kvapku  z  toho  piva  zavdal.  V  ten  deň  vraj 
neuiočil  len  raz,  kalným  niočom,  a  ua  druhý  deň  už  necítil  smädu 
a  moč  bol  čistý,  kdežto  predtým  ustavične  na  moč  ho  hnalo,  pre 
množstvo  vypitej  vody.  O  jednej  žene  mi  rozprávali,  že  dostala 
zjest  kus  puchora  cez  husací  hrtan  pretiahnutý,  a  keď  si  na  to 
upila  pálenky,  stala  sa  korhelkyňou  a  v  tom  aj  umrela.  Preto 
v  takom  dome,  kde  šípia  dajakú  zášC  proti  sebe,  neradi  prijímajú 
niečo  na  zjedenie,  zo  strachu,  že  by  to  mohlo  byť  pretiahnutím  cez 
husací  hrtan  počarované. 

Keď  spadne  na  nový  štvrtok  (t.  j.  v  najbližší  štvrtok  po  nov- 
mesiaci)  s  putne  drevená  obruč  a  tá  sa  na  prach  spáli,  možno  tým 
prachom  urobiC  dievčafu  velikú  hanbu;  lebo  keď  tancujúcu  tým 
prachom  dakto  z  nenazdania  posype,  hneď  s  nej  všetky  šaty  spadnú. 

Nielen  Albertus  Magnus  v  XIII.  storočí  znal  recept,  dfa  kto- 
rého človek  môže  sa  urobit  neviditeľným,  ale  spomína  aj  ľud  náš, 
že  prsty  z  nenarodeného  diefaCa  tomu,  kto  ich  pri  sebe  má,  i  po- 
tme svieCa  a  ho  neviditeľným  robia.  O  prešibaných  kmfnoch,  ktorí 
s  neobyčajnou  zručnosCou  i  v  najtmavšej  noci  páchajú  krádeže, 
hovorí  sa :  že  majú  pri  sebe  prsty  z  nenarodeného  dieíaCa,  t.  j.  vy- 
rezané zo  života  zomrelej  tehotnej  matky. 

Komu  nedostačí,  že  sa  môže  poshovárat,  poradiť  a  pobaviť  so 
statočnými  luďmi,  a  aj  nestatoční  a  planí  ľudia  sú  mu  ešte  pri- 
dobrí,  hľadá  spôsob  a  príležitosť,  jako  by  mohol  dostať  audienciu 
u  čerta,  Čarodejstvo  má  k  tomu  nasledujúci  magický  recept:  Choď 
cez  polnoc  na  krížne  cesty,  sprav  okolo  seba  trikráľovou  kriedou 
kolo,  ale  maj  pri  sebe  svätenú  trikrálovú  vodu.  Z  toho  kruhu  uvidíš 
čerta  a  zlých  duchov,  môžeš  sa  s  nimi  shovárať,  a  jak  sa  čertovi 
podpíšeš  krvou  z  malíčka  ľavej  ruky,  dá  ti  všetko,  čo  k  časnému 
šťastiu  si  zažiadaš.  Ale  beda  bolo  by  tomu,  kto  by  z  toho  kola 
vykročil,  lebo  by  ho  čert  v  tom  okamžení  uchytil. 

Kto  chce  videť  a  poznať  bosorky,  nech  od  Lucie  do  Štedrého 
večera  každý  deň,  čo  len  za  chvíľku,  robí  stolček  tak,  aby  bol  do 
Štedrého  večera  hotový.  Keď  si  tento  stolček  po  Štedrom  večeri 
na  polnočnú  utiereň  vezme  do  kostola  a  tam  si  naň  sadne:  vidí 
všetky  bosorky,  chrbtom  k  oltáru  obrátené;  ale  nesmie  čakať  kňa- 
zovho požehnania,  lebo  po  požehnaní  vychytily  by  mu  bosorky  ton 
stolec  a  zle  by  ho  doriadily.  Bárs  ľud  ua  túto  poveru  veľmi  drží, 
predsa  nikto  takých  stolcov  tu  nefabrikuje  a  nimi  takú  poveru  ne- 
prevádza. 

Vyčitovanie  zlého  ducha  rozličnými  zaklínacími  formulami  je 
vždy  ešte  v  behu.  S  tvárou  celkom  vážnou,  z  ktorej  sa  dalo  po- 
znať, že  rozprávač  pevne  voií  na  ním  rozprávanú  udalosť,  rozprával 
mi  jeden  muž:  že  jemu  známa  žena,  keď  pila  z  prameňa  vodu,  pri- 
ľahnúc  na  zem,  schytená  bola  „zlým  duchom"  za  jazyk,  a  ten  „zlý'* 
ju  zatiaľ  nechcel  popustiť,  zakiaľ  mu  nesľúbi,  čo  má  v  sebe.  Sľúbila. 
Na  to  porodila  po  čase  chlapca.  Tento,  keď  vyrástol  na  švárneho 
šuhaja,  šiel  s  matkou  na  Kolincovú  (kopanice  medzi  Zem.  Pod- 
hradím a  Mor.  Lieskovým),  a  shliadnuc  pekný  dub,  riekol:  „Ej, 
ale  by  bolo  dobre  na  tom  dube  viseť!**    Matka  sa  toho  naľakala  a 


S8 

pľijdúc  domov  riekla  o  tom  mužovi.  Ten  hneď  na  dľuhý  den  sobral 
sa,  dub  sota],  a  keď  stodolu  poprávali,  dal  z  neho  ukresaf  hradu. 
Ale  chlapec,  už  švárny  mládenec,  raz  vytratil  sa  im  z  izby  a  večer 
ho  našli  na  tej  dubovej  hrade  obeseného. 

Zatopenému,  keď  je  ešte  nádeja,  že  „k  sebe  prijde",  otvoria 
varechou  ústa  a  vlejú  mu  do  úst  z  diery  klúča  železného  vody; 
jak  je  ešte  „duša  v  ňom"'  precitne  a  začne  hovoriť. 

Šľakom  porazmému  a  reč  ztrativšiemu  mužovi  potierajú  jazyk 
kľvtu  čierneho  kohúta  alebo  kocúra,  žene  krvou  čiernej  sliepky 
alebo  kočky.  Videl  som  raz  mladú  ženičku  niesf  čiernu  sliepku, 
ručníkom  zakiytú,  do  takého  domu,  kde  ležala  žena,  v  ten  deň  ráno 
na  celý  ľavý  bok  tela  šlakom  porazená  a  zanemená,  ktorá  na  tretí 
deň  umrela. 

Proti  eaneniiíniu,  aby  pacient  zase  hovorif  mohol,  dáva  sa  mu 
jest  niečo  zabudnutého.  Pri  pečení  chleba  spraví  sa  malý  „po- 
struhen",  ktorý  pri  vyberaní  chleba  schválne  v  peci  sa  jakoby  za- 
budne, a,  jako  by  sa  gazdiná  nan  razom  rozpomenula,  vytiahne  ho 
z  pece  a  dá  ho  na  zjedenie  zanemenému.  Iný  recept  zase  pred- 
pisuje: naškrabaf  z  kacheľných  vidiel  niečo  železa  a  to  varit  s  majo- 
ránom (Origanum  Majorana)  a  odvarok  daf  vypit  zanemenému. 

Krištofovým  sklom  možno  videt  do  vnútra  zeme  a  tak  najst 
poklady.  Len  sa  nemôžem  dozvedieť,  čo  Ind  náš  pod  tým  Krištofo- 
vým sklom  rozumie,  jehož  pomocou  možno  aj  duchov  zomrelých 
vycitovat,  jako  to  vraj  jeden  insurgent  podhradský,  menom  Kozie, 
ktorý,  stá  husársky  obšitoš,  z  Napoleonovských  vojen  domov  bol  sa 
vrátil,  vykonal,  keď  si  ducha  svojej  zomrelej  matky  docitoval! 

Odvarok  umrlčej  hlavy  má  byť  prostriedkom  proti  choromysel- 
uosti  a  nočnému  gniaveniu  (Alpdriicken).  V  bošáckych  kopaniciach 
chodievalo  vraj  čosi  vo  dne  i  v  noci  jednu  dievku  gniaviť.  Vydala 
sa.  Po  výdaji  sa  stav  jej  zhoršil,  tak  že  bývala  aj  vo  dne  za  dlhé 
chvíle  jako  „bez  seba",  lebo  ju  ustavične  mátalo.  Zavolaná  cigánka 
liečila  ju  odvarkom  ľudskej  umrlčej  hlavy,  nad  ktorou  mne  ne- 
známe zaklínacie  formule  šomrala  a  tým  odvarkom  na  hallucinácie 
trpiacu  mladú  ženu  zmývala.  Nezadlho  žena  tá  umrela,  a  keď 
mŕtvolu  viezli  na  pohrab  do  Bošáce,  nemohli  ju  kone  z  doliny  vy- 
viezť, lebo  „ten  zlý"  aj  furmanovi  na  bič  sadol.  Museli  tedy  chlapi 
do  voza  sa  zoprieť  a  z  doliny  ho  vytisnúť  až  na  rovnú  cestu. 

Na  „preékodenie*'  berú  hlinu  zpod  zdochlého  psa  a  zeme  z  troch 
hrobov,  a  medzi  odriekaním  istej  kliatby  obsýpajú  dokola  dom: 
aby  tam  nebolo  šťastia. 

Keď  sa  na  jar  lichva  (kravy,  voly)  po  prvý  raz  do  jarma  za- 
priaha,  zvlášť  bujná  a  dobre  chovaná,  potierajú  jej  šije  nastrieka- 
ným ženským  mliekom :  aby  dobre  a  pokojne  na  jarme  ťahala.  Po- 
čul som  rozprávať,  že  na  jarmoku  v  Novom  Meste  jedny  bujné 
junce  nikto  nechcel  kúpiť,  až  ich  jedna  žena  chytila  a,  nastriekajúc 
si  na  dlaň  mlieka,  tým  im  krky  pomazala,  čepcom  s  hlavy  strhnu- 
tým  ich  po  šiji  počapkala:  a  junce  skrotly. 

Gazdinej  kravy  krvavé  mlieko  dávaly.  Zašla  si  tedy  k  bohyni, 
ktorá  jej  poradila:  aby  na  ceste  nájdenú  konskú  podkovu  na  že- 


39 

ravo  rozpálili,  do  hi'otka  položili  a  na  to  kravu  dojili;  na  to  že 
prijde  bosorka,  čo  tej  krave  počarovala:  ale  ked  čokoľvek  bude 
požičiavať,  aby  jej  nedali  ničoho,  lebo  by  tým  požičaným  všetky 
proti  nej  robené  čaiy  odčarovala.  Keď  tak  urobili,  prišla  žena  po- 
žičiavať všeličoho,  a  ked  ju  odpravili,  vrátila  sa  zase,  rukama  za- 
lamujúc a  úzkostlivé  volajúc:  „Pre  Boha,  čo  robíte?  Nerobte!" 
Na  to  jej  odpovedali:  „Nech  sa  stane,  čo  chce",  a  bosorke  sa  do 
rána  krava  rozpučila. 

Aby  lichva  bola  zdravá  a  darila  sa,  vezmú  dvoje  slepých  šteniec 
do  nového  hrnca,  poki7Jú  ich  novou  škrydlou,  vložia  do  pece,  keď 
v  nej  horí,  a  škrydlu  držia  vidlami.  Y  hrnci  tom  štence  zahlova- 
tejú,  zuhlovatené  potlčú  sa  na  prach  a  z  toho  prachu  sa  dáva 
rožnej  lichve  po  špetke  do  nápoja,  alebo  sa  prach  smiesi  s  cestom 
a  v  podobe  guliek  sa  dáva  lichve  prežriet.  To  mi  rozprával  Bošá- 
čan,  ktorý  sám  dla  tohoto  mrzkého  receptu  pokračuje,  ač  dobi*ý  a 
záživný  krm  viac  prispieva  k  zdaru  lichvy,  než  všetky  zo  šteniec, 
ukrutne  za  živa  na  prach  upálených,  naplackané  kravské  pilule! 

Nekouečný  je  rad  magických  receptov  k  vybudeniu  ľúbosti ! 
I  poetické,  i  naivné,  i  smiešne,  i  pluhavé  a  hnusné  nachodia  sa 
medzi  nimi  na  výber,  dľa  toho,  jak  nahlo  je  komu  s  dočarovaním 
dajakého  toho  záletníka  a  hlavne  ženícha. 

Znal  som  dievča,  o  ktorom  som  sa  nazdával,  že  nevie  „ani  do 
pat  načítat",  a  predsa  čarovať  a  magickými  kunštami  záletníkov 
vábit  vedelo!  Keď  frajer  u  frajerky  zaspí  dakde  pod  pecou  na  la- 
vici, vyškrabe  mu  frajerka  opatrne,  tak  aby  to  nezbadal  a  sa  ne- 
zobudil,  z  opätku  pravej  čižmy  blato  a  hodí  to  na  ohe&,  keď  oheň 
rozkladá,  tak  potom  „bárs  by  sa  nebe  so  zemou  styklo,  nikdo  ne- 
bude môcť  zabrániť,  aby  si  ju  za  ženu  vzal*'.  —  Bez  jednania  kú- 
pený cukor  nevážený  devy  dávajú  si  pod  pazuchu,  aby  sa  tak 
deväť  ráz  vytancovaly.  Takto  präparovaný  cukor  jakýmkolvek  spô- 
sobom, či  vo  víne,  či  v  inom  nápoji,  či  s  pokrmom  dajakým,  hladia 
dať  záletníkovi  požiť,  aby  bol  v  láske  veraý,  a,  čo  je  hlavná  vec, 
aby  si  inú  za  ženu  nevzal. 

Podari-li  sa  frajerovi  nepozorovane  s  temena  hlavy  odstrihnúť 
„svítek"  vlasov:  už  je  lapený!  Lebo  keď  dievča  tie  vlasy  zapraví 
nad  čeľusťami  pece:  jako  plameň  čeľuste  šľahá,  tak  bude  aj  frajer 
za  tým  dievčaťom  páliť. 

O  jednom  mlynárovi  sa  rozpráva,  jako  sa  chválil,  že  istej  dievke 
vystrihol  s  temena  vlasy  a  ich  nad  čeľuste  zamuroval,  a  ona  po- 
tom všade  za  ním  behala. 

Vojak  ubytovaný  v  dome,  kde  mali  peknú  dcéru,  keď  s  plukom 
odchádzal  z  toho  domu,  pýtal  si  od  toho  dievčaťa,  aby  mu  dalo 
na  pamiatku  jeden  vlas  s  hlavy.  Toto  sa  poradilo  s  matkou,  a  na 
jej  radu  vytiahlo  vlas  zo  sita  v  kuchyni  na  klinku  visiaceho,  a  po- 
dalo ho  v  papierku  zakrútený  vojakovi.  V  tom  bolo  počuť  bubnovať 
a  vojak  sa  vybral  z  domu.  Ale  sotva  zo  dverí  vykročil,  skočilo  sito 
s  klinka  a  kotúľalo  sa  na  odiv,  na  potupu  a  posmech  sveta  samo 
od  seba  za  vojakom!  I  túto  fabulu  rozprávali  mi  jako  p^"*'*^^*'" 
udalosť. 


40 

Istý  mládenec  dostal  magickým  spôsobom  narobených  pagáčov, 
ale  šípil  neplechu,  nejedol  z  nich  a  hodil  ich  psovi  zožrat  Tak 
pes  potom  za  tou  dievkou,  ktorá  bola  uchystala  tie  pagáče,  usta- 
vične behal,  zakial  ho  konečne  horko-ťažko  neodčarovali.  Je  to 
tedy  veľmi  nebezpečná  vec  s  tými  magickými  pagáčmi,  lebo  dievča 
mó/e  si  uloviC  nimi  miesto  poriadneho  šuhaja  nehanebného  psa. 
Myslím,  že  to  je  smysel  tohoto  mystéria. 

R-edavači  berú  s  sebou  osie  hniezdo  do  jarmoku :  aby  sa  okolo 
nich  tolko  kupcov  sbehlo,  koíko  je  v  hniezde  dierok. 

Keď  sa  nechce  smotana  za  dlho  zmútif,  kladú  pod  mútovník 
hrebe^.  Hrebeň  s  mútením  masla  stojí  asi  v  takom  spojení,  jako 
lopata  8  krúpami  (ladovcom).  Pamätám  dobre,  keď  som  raz  i  s  bra- 
tom prišiel  jako  modriansky  žiak  k  našej  babke  do  Vŕbového  a  po- 
čaly  husto  krúpy  padaf,  naša  babička  vyskočila  od  stola  a  volala 
na  rapavú  slúžku:  „Dóra,  chytro  vyhoď  lopatu  na  strechu,  aby 
chotár  nesbilo!"  A  keď  sme  sa  my  birdáši  na  takútu  assekuráciu 
pustili  do  smiechu,  dostali  sme  od  babky  náležitú  kapitolu. 

Keď  idú  ženíchovi  nahovárať  nevestu  a  nahovorenie  dakto  chce 
prekaziť,  roztiahne  prsty  lavej  ruky  a  cez  ne,  jako  cez  mreže,  na 
nahovárača  sa  podíva  a  potom  cez  praty  fukne :  tak  sa  za  isté  drží, 
že  nahovárač  darmo  sa  ustávať  bude  pri  námluvách.  Už  hodne 
starého  muža  jeho  vlastná  žena  za  to  po  hube  vyplieskala,  že  cez 
prsty  hladel  a  fúkal  na  jej  brata,  na  námluvy  idúceho.  Jak  to  da- 
kedy podivne  prejavuje  sa  tá  sesterská  láska! 

Aby  vdovec  po  druhý  raz  sa  neoženil,  jeho  prvej  žene,  keď 
ju  vkladajú  do  rakve,  nerozviažu  nohy,  ruky,  ani  ručníčka,  ktorým 
brada  bola  podviazaná,  neodkladajú.  Jestli  vdovec  čertom  smrdí  a 
na  ženbu  novú  pomýsla  prv  ešte,  než  by  mu  prvú  ženu  pochovali, 
dá  dobrý  pozor,  aby  mu  ženu  nepochovali  so  zaviazanými  rukami, 
nohami  a  s  podviazanou  bradou.  Keď  chce  vraj  Pán  Boh  z  muža 
blázna  spraviť,  vezme  mu  ženu,  hovorí  príslovie.  Iné  zase:  Vdov- 
covi čert  mydla  požičiava.  Spozoroval  som  to  sám  mnoho  ráz,  že 
muž,  zakial  mu  žena  žila,  chodil  jako  Pecivál ;  ale  jaknáhle  po- 
choval ženu,  netrpel  na  brade  strniska,  pečlive  sa  holil,  česal  a 
chodil  vyfrčkárený  a  vyšnurkovaný,  vycickaný  a  vylízaný.  Ale  kúsavý 
vtip  ludn  neodpustí  ani  neposedným,  vydajuchtivým  vdovám,  a  čím 
sú  staršie,  tým  viac  ich  šlahá.  „Aj  stará  koza  rada  soI  líže" ;  „stará 
stodola  dobre  horí",  a  že  „zakial  si  trúfa  kyšu  prehryznúť,  zatiaľ 
sa  vdova  drží  za  vydaj  u  schopnú"  —  sú  bežné  výrazy.  Ostrejšie 
radšej  zamlčím,  aby  mi  daktorá  z  púhej  uznalosti  nevydriapala  oči. 

Od  hodnoverného  svedka  som  počul,  že  keď  roku  1866  okolo 
Vrábľan  cholera  zúrila,  v  jednej  tekovskej  dedinke  rychtár  dal  do 
pluha  zapriahnuC  12  dvanásťročných  nahých  dievčat  a  nimi  chotár 
dokola  oboral:  aby  do  tej  maďarskej  dediny  cholera  nemala  prí- 
stupu. Na  Slovensku  som  nikde  nepočul  o  takom  ochrannom  pro- 
striedku. 

Pred  nedávnymi  rokami  dosta.1  som  k  môjmu  nemalému  pre- 
kvapeniu písomný  dotaz  od  správy  jednej  železnice  z  Viedne:  že 
či  je  to  pravda,   že  keď  chce  dakto  upomenúť  iného  na  splnenie 


41 

daného  slubu,  pošle  mu  na  Velký  piatok  v  liste  kus  povrázka? 
lebo  že  to  má  byť  obyčajou  na  Slovensku.  Odpovedal  som :  že  mne, 
aspoň  z  nášho  kraja,  o  takom  upomínaní  nič  nenie  známo.  Tu  po- 
núkanie povrázka  iné  znamená. 

Ale  vráfme  sa  ešte  raz  k  našim  gazdinkám.  Dakedy  sa  im 
v  mútovníku  nijako  nechce  maslo  „sraziC",  čo  jak  ohnivo  smetanu 
topárkou  narábajú.  Tu  je  potom  dobrá  rada  drahá.  Jeden  recept 
káže:  mútovnik  postaviť  do  močidla  a  tam  mútiť;  iný  zase:  vezmi 
mútovník  do  plachty  na  plecia  a  behaj  s  ním,  čo  môžeš,  tak  dlho, 
zakial  sa  nezmúti.  Zase  iný,  trošku  poetickejší,  káže  odriekať  do 
taktu  tieto  veršíky: 

„Chodí  žobrák  po  dedine, 

Hľadá  maslo  kúpiC: 
Pomôž  nám  ty.  Bože  Kriste, 
Toto  maslo  zmútiť." 
Alobo : 

Sedí  sojka  u  sopúcha. 
Pýta  masla  do  ošúcha: 
Daj  nám.  Bože,  zmútiť, 
Aby  mohla  sojka  masla  na  osúšek  kúpiť. 
Múti  mutek,  múti, 
V  tom  zeleném  prútí: 
Daj  nám.  Bože,  zmútiť. 
Aby  mohol  mutek  masla  kúpiť." 

Kecf  už  mútiace  dievčatá  trúfajú,  že  sa  skoro  zmúti,  vtedy  ne- 
rady  dávajú  topárku  z  ruky ;  lebo  ktorej  prv  vyskočí  čo  len  kúštik 
masla  na  lub,  tá  sa  prv  vydá. 

Mohol  by  som  ešte  ďalej  nadpriadať  podobm'  magické,  vždy 
ešte  u  ludu  našeho  bežné,  predpisy  a  ich  zachovávanie.  Ale  že  ne- 
mal som  v  úmysle  podať  všetko  to,  čoho  som  sa  dozvedel  a  čo 
bez  ladu  a  skladu  zaznačené  mám,  ale  len  ukážku,  vybranú  z  mno- 
hých magických  kunštov:  dostačí  toto  málo  na  dôkaz,  že  mágia 
vždy  ešte  prevádza  sa  u  ludu  slovenského,  a  ani  tak  lahko  neza- 
nikne vzdor  šíreniu  sa  „osvety"  so  všetkými  jej  jasnými,  ale  i  velmi 
tmavými  stránkami. 

- —  •fr^ 

Skalka. 

Opis  historicko-topogratický.  Podáva  Alexander  LombardinL 

Y  lone  Trenčianskej  stolice,  ku-  polnoci  od  mesta  Trenčína  asi 
hodinu  cesty,  na  pravom  brale  ližiny,  ktorú  Váh  prerobil  si  krátko 
pred  týra,  jako  mal  prísť  ku  Trenčínu,  visia  zázračne  prilepené  stavby 
día  názvu  ešte  teraz  jestvujúceho,  kedysi  skutočného  benediktín- 
skeho  opátstva  Skalky  —  de  rupibus.  Meno  dostalo  od  brala  alebo 
slcalj/j  kiyjúcej  pätu  vrchu.  Na  prostriedku  skaly  rastú  košaté  stromy, 
pod  ňou  rozprestierajú  sa  ovocné  záhrady  a  lúky  až  ku  Váhu.  Rumy 


42 

viae  poschodí  obsah ovavšieho  starého  opátstva  visia  na  tejto  roz- 
siahlej skale,  jako  lastovičie  hniezdo  na  dome ;  dovôkola  je  vysoký 
les,  kryjúci  vrch  a  podnožie,  ale  i  každú  cestu,  každé  spojenie 
s  ostatným  svetom.  Stavby  malý  komory  a  pivnice  do  skaly  vy- 
tesané. Minulo  už  pol  tisícročia,  odkedy  tu  pobožnost  začala  si 
sklepit  prvý  kameň ;  ale  jako  dávno  bolo,  čo  v  tej  tvrdej  skale  prí- 
roda vystavila  hlboké  klenutie,  ktoré  ubytovalo  jednoho  z  krestan- 
ských  apoštolov  tohoto  kraja  a  dalo  podnet  i  k  neskoi*ším  stavbám ! 

Medzi  týmito  krásami  prírody  a  umenia  najviac  pozornosti  za- 
sluhuje vnútri  skaly  nachodiaca  sa  dvojitá  jaskyňa.  Do  prvej  je 
vchod  cez  úzke  gotické  dvere.  Táto  je  10 Ví  siahy  dlhá,  na  1  siahu 
široká  a  vedie  do  kaplnky  Z  nej  na  pravo  novým  otvorom  možno 
príst  do  druhej,  10  siah  dlhej  a  4  stopy  širokej  dutiny;  v  najkraj- 
nejšej  čiastJíe  tejto  dutiny,  mokrej  pre  kvapkajúcu  vodu,  nachádza 
sa  kamenná  socha  sv.  Benedika  s  lampou  pred  ním  visiacou.  K  bráne 
tejto  jaskyne,  vytesanej  do  skaly,  možno  príst  po  180  schodoch, 
len  zčiastky  kiytých,  neďaleko  niekdajšieho  kláštorského  majera; 
k  bráne  tejto  cez  chrbát  vixhu  krúti  sa  strmá  cesta,  ktorá  je  vcho- 
dom do  malého  dvora.  Na  pravo  stojacie  stavy,  ešte  v  prvých  desaC- 
ročiach  tohoto  stoletia  komorským  prenajatelom  obydlené,  sú  ná- 
sledkom zanedbania  tak  spustošené,  jako  by  od  viac  generácií  len 
vietor  bol  pelešil  v  týchto  svetliciach.  Cez  úzky,  sotva  4  stopy 
vysoký  otvor  možno  vstúpiť  do  tmavej  chodby,  ktorá  však  skoro 
rozšíri  sa  v  rozsiahly  terem;  chodba  ku  poludniu  je  múrom  za- 
tvorená a  na  kaplnku  obecaná.  Pozostatky  oltára  a  schodov  uka- 
zujú určenie  tejto  druhej  miestnosti;  v  jej  pôde,  v  čas  stavebných 
premien,  jezuiti  mali  najst  rakve  so  znakom  i*ádu  templárov,  — 
no  toto  nie  je  dokázano.  Chodba  siaha  ešte  i  ďalej  v  pravom  uhle 
a  je,  ako  už  podotknuto,  mokrá  a  zamazauá,  lebo  kvapkajúca  voda 
prináša  hnedú,  miestami  tmavo-popolavú  zem,  od  ktorej  zamazané 
sú  pôda  i  steny  a  ňou  zatiahnutá  je  už  zčiastky  i  rečená  socha, 
predstavujúca  s  v.  Benedika  sediaceho. 

Túto  jaskyňu  za  času  sv.  Štefana  kráía  obývali,  podľa  sv.  Maurica, 
SV.  Zoerard  (Svorad)  a  sv.  Benedik;  prvý  okolo  roku  998 — 1010 
(podľa  SV.  Maurica  a  Dlugoša,  polského  spisovateľa  z  XII.  storočia), 
prijdúc  z  Poľska  alebo  lepšie  povedané  z  hornej  provincie  Váhu; 
prijatý  do  zoborského  kláštora  Filipom  opátom,  nosil  meno  Andreja. 

Na  základe  dejepisného  poznačenia  Ludvik  Stárek  („Cyrill  a 
Method",  1852,  č.  19.)  píše:  „Oblekuúce  tu  (na  Zobore)  svätý  muž 
tento  (Svorad)  rúcho  reholnícke,  pracovitý,  pobožný,  svätý  život 
viedol.  Častejšie,  nadevšetko  ale  v  pôste  do  samotnosti  k  TVenčínu 
pospiechal  a  tam  v  jaskyni  skalnatej  nad  Váhom  pústevnický  život 
viedol,  v  mrtvení  tela,  v  postoch  a  na  modlitbách  zotrvával,  skon- 
čiac bohumilý  život  svoj  v  kláštore  zoborskom,  obklíčený  od  sú- 
druhov a  bratov  svojich,  ktorých  prosil  pri  smrti  svojej,  aby  ho 
nevyzliekli,  pokým  nepríde  opát.  Po  smrti  jeho  až  zvedel  opát  spolu 
i  s  ostatnými  reholníkmi,  že  sv.  Svorad  reťazou,  ktorá  už  temer 
celkom  do  tela  bola  zarostnutá,  stále  opásaný  bol.  Polovicu  refaze 
tejto  vyžiadal  si  o  veci  tejto  upovedomený  Gejza,  vodca  na  ten  čas. 


43 


Telo  8V.  Ondreja  Svorada  složené  bolo  v  chráme  nitraiiskom  b?.  Em- 


memroa." 


„Aj  SV.  Benedik  (Bendik,  Beneš,  Beno,  Beuko,  Ben,  Benák, 

Beniač,  Benata)  sa  stal  ua  Zobore  reholníkom No  z  toho,  čo 

SV.  Maurus  o  sv.  Benedikovi  výprava,  skorej  sa  zavierat  môže,  že 
až  na  Zobore  sa  so  s  v.  Svoradom  oboznal,  lebo  o  predošlom  jeho 
živote  SV.  Benedik  nič  vyprávat  nevedel.  Svätý  život  a  tichá  po- 
božná smrf  SV.  Svorada  tak  dojímavé  na  sv.  Benedika  pôsobila,  tak 
velmi  ho  zaujala,  že  za  príkladom  jeho  i  on  na  to  isté  miesto,  kde 
sv.  Svorad  často  Bohu  v  samotnosti  slúži),  k  Trenčínu  totižto  do 
spomenutej  skalnatej  jaskyne  pospieehal,  a  tam  podobne  v  pôstoch, 
v  mrtvení  tela  a  na  modlitbách  zotrvával.  Tretí  rok  tu  už  vykonával 
pobožnosti  svoje,  keď  ho  razom  zbojníci  napadli,  zabili,  a  zabitého 
do  Váhu  hodili.  Orol  celý  rok  nad  Váhom  sa  točiaci  prezradil 
Trenčanom  miesto,  na  ktorom  svätý  muž  odpočíval ;  spustili  sa  tedy 
niektorí  do  Váhu,  a  vskutku  telo  sv.  Benedika  tak  neporušené, 
jako  by  len  dňom  predtým  do  Váhu  hodené  bolo,  z  neho  vytiahli. 
Prenesené  bolo  telo  jeho  do  Nitry  a  tam  v  hlavnom  chráme  s  v.  Em- 
merama  k  sv.  Svoradovi  priložené,  tak  že  chrám  sv.  Emmerama 
učinený  je  hrobom  sv.  Ondreja  Svorada  a  Benedika"  '). 

„Od  tej  doby  ctili  veriaci  svätých  krajanov  svojich  a  za  pa- 
trónov a  zástupcov  svojich  sebe  jich  vyvolili.  Obzvláštne  ale  slávili 
ročite  pamiatku  jejich  dňa  17.  juliusa,  ktorý  deii  nielen  po  biskup- 
stve nitranskom,  ale  za  niektorý  čas,  jako  to  'svedčí  kalendár  Bre- 
viára r.  1424  a  1484,  po  celej  krajne  bol  sviatkom  zasväteným. 
Teraz  od  velmi  dávna  už,  ačkolvek  snem  nitranský  r.  1494  držaný 
nariadil,  aby  17.  julius  sa  svätil,  vynímajúc  Nitru  a  Opatovce^j, 
deň  ten  sa  u  nás  nesvätí  viacej,  ale  prekladá  sa  slávnosť  na  ne- 
deľu pod  oktávou,  a  vtedy  všetci  duchovní  pastieri  biskupstva  ni- 
tranského  ovečkám  svojim  život  svätých  krajanov  a  zástupcov  na- 
šich predkladajú,  a  jich  k  nasledovaniu  jejich  pobožnosti,  horlivosti 
a  pracovitosti  povzbudzujú." 

Jakub  Rupp  („Magyarország  helyrajzi  tôrténete*  I.  sv.,  druhá 
polovica,  620.  str.)  na  základe  života  svätých,  písanom  Frant.  Zsiho- 
vicsom  (III.,  9.  str.),  hovorí,  že  tunajšie  jaskyne  čili  pustovnícke 
byty  za  Času  vodcu  Gejzu,  otca  sv.  Štefana,  obýval  do  našej  vlasti 
z  Polska  prišlý  Ondrej,  ináč  Zoerard  menovaný  pustovník  a  jeho 
učedluík,  dalmátskeho  pôvodu  Benedik,  a  tohoto  posledného  po- 
hanskí zbojníci,  predpokladajúci  u  neho  mnoho  peňazí,  r.  1012  za- 
bili a  z  jaskyne  vyvlečúc  do  Váhu  hodili  s  tej  skaly,  na  ktorej 
neskôr  románskeho  slohu,  dvoma  vežiami  opatrený  malý  kostol  vy- 
stavený bol  na  pamiatku  svätého  pustovníka. 

Cielom  zvečnenia  tohoto  mučedlníctva  na  tom  mieste,  kde 
SV.  Benedik  zavraždený  a  do  Váhu  hodený  bol,  roku  1224,  dla 
iných  už  roku  1222,  nitriansky  biskup  Jakub  od  sv.  Benedika  a 
všetkých  svätých  pre  benediktínsku  reholu  s  vrchu  Casino  s  krá- 


')  Takto  udáva  i  František  Drahotitský  v  ;,IstváQbácsi  naptára**  na  r.  1871. 
^)  Skôr  O  patovú  pri  Trenčíne. 


44 

lovským  privolením  založil  opátstvo  a  pozemkarai  ho  zaopatril,  a 
dla  svedectva  listín  v  archíve  barónov  Medňanských  jestvujúcich, 
na  srúcaninách  stavania  teraplárov,  tu  r.  1198  usadených  a  za  26 
rokov  raansiu  majúcich.  Chatrné  dôchodky  opátstva  neskôr  roz- 
množili král  Bela  IV.,  gróf  Sebus,  gróf  Sraaragdus  a  nitriansky 
biskup  Piisky. 

Barón  Alojs  Mednyánszky  (Malerische  Reise)  mimo  opisu  miest- 
ností týchto  jaskýň  poznamenáva,  že  jedna  z  nich  je  na  rozsiahlejšiu 
kaplnu  pretvorená  diera,  kde  možno  videf  pozostatky  oltára  s  maľ- 
bami; odtiaľto  príde  sa  po  schodoch  do  otvorenej  kiypty,  z  tejto 
na  pravo  cez  dost  dlhú,  mokrú  a  klzkú  chodbu  do  tej  jaskyne, 
v  jejž  pozadí  je  kamenná  socha  niekedajšieho  obyvateľa  tejto  jaskyne, 
SV.  Benedika.  Zoerard  však,  priateľ  sv.  Benedika,  keď  za  čas  oba 
v  prednej  jaskyni  by  dieli  a  spolu  hlásali  v  tomto  kraji  Äovo  Božie, 
rozlúčil  sa  s  Benedikom  a  šiel  na  vrch  Zobor,  pri  Nitre,  kde  r.  1010 
umrel.  Na  tom  mieste,  s  ktorého  zbojníci  do  Váhu  hodili  mŕtvolu 
SV.  pustovníka,  gróf  Jur  Thurzo  r.  1520  dal  obnovif  už  prv  stojaciu, 
k  pamäti  sv.  Doroty  v  románskom  slohu  vyhotovenú  kaplnu  a  vy- 
svätit  k  pamäti  Panny  Márie.    Tejto  kaplny  už  len  nimy  jestvujú. 

Čo  týka  sa  založenia  opátstva,  nitriansky  biskup  Jakub  vy- 
stavil dve  fundacionálne  listiny:  jednu  r.  1220,  je  v  komorskom 
archíve  a  na  prosbu  opáta  Badetiusa  prešporská  kapitula  r.  1563 
vydala  ju  v  priepise  a  v  podobe  zákonne   vernej;  druhú  r.  1224. 

V  tejto  poslednej  listine  zakladajúci  biskup  vyslovuje,  že  k  úcte 
všemohúceho  Boha  a  na  pamiatku  blahoslaveného  Benedika  muče- 
dlníka,  ku  tej  jaskyni,  ktorú  ľud  Skalkou  menuje  a  kde  na  múre 
jaskyne  krv  svätého  bola  viditeľná,  utvoril  sv.  Benedikovi  a  všetkým 
svätým  zasvätený  kostol  a  opátstvo;  k  živnosti  rehoľníkov  daroval 
kedysi  ku  Magosu  náležavšiu  zem  Vyez  (Ujezd),  ktorú  zakladajúci 
biskup  prv  nitrianskemu  kostolu  bol  daroval,  so  7  volmi  a  dvoma, 
Martin  a  Zamhoch  menovanými  výmerníkmi;  v  Nitre  dve  vinice 
s  dvoma  vincúimi,  synmi  vincúra  Mikuláša,  Mikowom  a  Joicahimom ; 
40  oviec  s  toľkými  ošípanými ;  100  krížov  zbožia,  totižto  päťdesiatu 
čiastku  biskupského  desiatku,  a  ten  skalský  opatrený  majer,  ktorý 
mal  kňaz  prvsej  fary,  teraz  rehoľník  Vihorlaus,  mimo  tohoto  ka- 
ždému, reholníkov  almužnou  napomáhajúcemu  kresťanovi  z  dosti- 
učinenia  za  jeho  hriechy  na  neho  naloženého  40  dní  odpustil,  ko- 
nečne oprávnil  reholníkov  kázaním  a  spovedaním. 

•  R.  1220  vydaná  prvá  listina  je  rozsiahlejšieho  obsahu  a  znie: 
„Nos  Jacobus,  Dei  gratia  Episcopus,  et  Capitulum  Ecclesie  Ni- 
triensis,  omnibus,  ad  quos  praesentes  pervenerint  litere  salutem 
et  oratíones  in  Domino  devotas.  Notum  facimus  dilectionibus  vestris. 
Quod  ad  honorom  orauipotentis  Dei  et  Sancti  Benedicti  martyris 
in  spelunca,  quae  vulgo  Skalka  dicitur.  Ubi  etiam  Corpus  (sanguis?) 
eiusdem  Beati  martyris  usque  ad  hodiernum  diem  in  pariete  spe- 
luuce  dínoscitur  esse  et  idem  sanctus  Martýr  veneratur,  Ecclesiam 
ad  titulum  beati  Benedicti  et  omnium  Sanctorum  edilicatam,  volentes 
consilio  et  consensu  fratrura  nostrorum  aut  Capituli,  Abbatiam  se- 
cuudura   regulám  s,  Benedicti   constítuere,   prout   et  constituimus 


_45_ 

Deo  sic  largíente,  ad  sustentatíoneín  eomin  fratrum  in  eadeni 
ecclesia  Deo  servientium,  villas  nostras  Vyozd  et  Fekko  (Peicho) 
vocatas  in  Comitatu  Trenchiníensí  olim  ad  Magos  pertinen,  eidem 
Eccleslae  nostris  sumptibus  pailiin  emptas,  et  iure  etiani  heredi- 
tario  concernent,  ac  aliuín,  quae  ecclesie  Nitríensis  est,  Skalka 
pľaedium  vocatum,  eidem  ecclesie  ad  sustentationem  ftatrum  et 
ecclesie  constitutionem  dederimus  et  donaverímus,  iure  perpetuo, 
et  iiTevoeabiiiter  tenend  et  possidend  vil  iuris  nobis  et  proprietatis 
in  his  reservand,  sed  totum  ius  nostrum  eidem  Ecclesie  conferend 
perpetuis  duraturís  temporibus;  adjiciendo  et  hoc,  quod  singulis 
annís  ex  arcé  nosŕra  Nitriensi  ad  usum  fratrum,  et  Ecclesie  sex 
Boves,  duodecim  Larda,  oves  quadraginta,  ac  vigesimam  capeciam 
omnium  decimarum  frugum,  et  bladorum  Ecclesie  nostre  Nitríensis 
et  quaitam  partem  de  proventibus  decimarum,  vinorum  de  Betzko, 
de  arendar  autem  decimarum  nostrarum  Ecclesie  nostre  Nitríensis 
singulos  per  anoos  curentis  monetae  florenos  ducentos  eidem  Ecclesie 
decemimus,  et  in  futurum  ex  bonis  nostre  atque  dicte  Ecclesie 
nostre,  ad  honorom  Dei  omnipotentis  donavimus,  dandas  et  per- 
solvendas  decernimus,  delegamusque  ob  refrigerium  animarum  nos- 
trarum et  parentum.  Ut  autem  hec  sancta  donatio  rata  et  in  po- 
sterum  permaneat,  et  quod  expressam  ad  notitiam  perveniat  sin- 
^ulorum  eam  fecimus  quietari,  et  sigilli  nostri  ac  Capituli  Nitrien. 
munimine  roborari.  Nitrie  anno  ab  Incarnatione  Domini  millesimo 
Ducentesimo  vigesimo.^  —  R.  1228  zakladáte!  rozmnožil  svoje  na- 
danie štvrtinou  dežmy. 

R.  1238  král  Bela  IV.,  zastaviac  sa  v  Skalke,  spozoroval,  že 
opátstvo  toto  trpí  velkú  núdzu ;  z  lútosti  daroval  mu  polovicu  zeme 
Gesetes  zvanej,  ku  trenčianskemu  zámku  náležiacej  a  zčiastky  zá- 
mockým kolonistom  assignovanej,  zčiastky  v  borkovom  majeri  by- 
dliacim  zámockým  poddaným  ponechanej,  a  donáciu  túto  potvrdil 
i  krár  Karol  I.  r.  1328.  Fr.  Drahotuský  a  Fl.  Rómer  spomínajú 
majer,  vlastne  majetok  Geszte\  tamten  stotožňuje  ho  s  Ujezdom, 
tento  s  Opatovou,  ktorá  ležala  medzi  susednými  horami. 

Roku  1297  Paskáz,  nitriansky  biskup,  jako  potvrdil  biskupom 
Jakubom  pre  skalčianskeho  opáta  roku  1224  učinenú  základinu,  tak 
i  tú  zmenu,  v  smysle  ktorej  on  miesto  päťdesiatej  čiastky  biskup- 
ského desiatku  skalčiauskemu  opátovi  Pavlovi  a  jeho  kláštoru  na- 
vždy ponechal  desiatok  ludu  kláštorského.  (Listina  s  visiacou  pe- 
čaťou.) K  tomu  prispela  králom  Karlom  r.  1328  vydaná  potvrdzu- 
júca listina. 

(Dokončenie.) 


•^4>» 


4C 


Kristus  hosťom  u  mužíka. 

Povesf  N.  S,  Liesková, 

Povesť  túto  o  tom,  ako  Sám  Kristus  prišiel  na  Vianoce  k  mu- 
žíkovi za  hosta  a  čomu  ho  naučil,  ja  počul  som  od  starého  Sibi- 
riaka,  ktorému  táto  udalost  bola  dobre  známa.  Čo  on  mne  rozprával, 
to  ja  podám  jeho  slovami. 

Naša  osada  pozostáva  zo  samých  vypovedaných  na  Sibír,  ale 
je  živá  obchodná  osada.  Otec  môj  prišiel  sem  v  čas  nevoľníctva 
v  Kúsku,  a  ja  som  sa  tu  narodil.  Všetkého  mali  sme  dosf,  ani 
teraz  biedu  netrpíme.  Viery  sme  prostej,  ruskej.  Otec  bol  načítaný 
i  mne  k  čítaniu  dodával  chuti.  Ktorý  človek  náuku  ľúbil,  ten  bol 
mi  najlepším  priateľom,  a  ja  bol  som  hotový  skočiť  za  neho  do 
ohua  i  do  vody.  A  hľa,  poslal  mi  raz  Hospodin  na  radost  priateľa 
Timofeja  Osipoviča,  o  ktorom  chcem  vám  rozprávať,  aký  sa  s  ním 
div  stal. 

Timofej  Osipovié  prišiel  k  nám  mladý.  Ja  mal  som  vtedy  osem- 
násť rokov,  a  on,  možno,  niečo  vyše  dvadsať.  Držania  bol  Timoša 
veľmi  slušného.  Za  čo  bol  vypovedaný  —  o  tom  v  jiašom  položení, 
šetriac  človeka,  nespytujú  sa,  no  bolo  počuť,  že  ho  strýko  ukrivdil. 
Tútorom  mu  bol,  sirote,  a  premárnil  alebo  prisvojil  si  celé  jeho 
dedictvo.  A  Timofej  Osipovič  v  tie  časy,  ako  mladý  človek,  bol 
prudký ;  vzniknul  medzi  ním  a  strýkom  spor,  a  on  schytil  na  strýka 
zbraň.  Z  milosrdenstva  Božieho,  hriech  tejto  šialenosti  nedovŕšil 
sa,  —  Timofej  len  rauil  strýka  na  ruke.  Pre  mladosť  Timofej  ne- 
dostal veľkého  trestu;  ako  kupec  prvej  triedy  bol  vypovedaný  k  nám. 

Majetok  Timofejov  z  deviatich  častí  bol  rozkradnutý,  jednako 
ešte  i  z  desiatej  časti  dalo  sa  žiť.  Vystavil  si  dom  a  začal  život,  no 
v  duši  jeho  kypela  krivda,  a  dlho  stránil  sa  každého.  Sedával  vždy 
doma,  len  nádenník  a  nádenníčka  ho  videli,  a  doma  vždy  knihy 
čítal  a  samé  nábožné.  Konečne  sme  sa  obzuámili,  práve  pre  knihy, 
ja  začal  som  k  nemu  chodiť  a  on  prijímal  ma  ochotne  Boli  sme 
jeden  druhému  po  srdci. 


Rodičia  moji  z  počiatku  neveľmi  ma  k  nemu  púšťali.  On  zdal 
sa  im  podivným.  Hovorili:  —  „Neznáme,  čo  je  za  človeka  a  prečo 
každému  vyhýba.  Aby  ťa  niečomu  zlému  nenaučil."  —  Ja  rodičov- 
skej vôli  bol  som  pokorný,  ale  pravdu  som  im  povedal,  otcovi 
i  materi,  že  nič  zlého  od  Timofeja  nepočujem,  zamestnávame  sa 
len  tým,  že  spolu  knihy  čítame  a  o  viere  hovoríme,  ako  dľa  svätej 
vôle  Božej  žiť  treba,  aby  neztratili  sme  obraz  Stvoriteľa  v  sebe  a 
nezneuctili  ho.  Mňa  začali  púšfať  k  Timofej  ovi  posedieť  si,  koľko 
sa  mi  páčilo,  otec  môj  i  sám  začal  chodiť  k  nemu  a  potom  i  Timofej 
Osipov  k  nám  prišiel.  Videli  moji  rodičia,  že  je  on  človek  dobrý, 
i  zamilovali  si  ho  a  veľmi   želeli,   že  často   býva  zamračený.    Ak 


4? 

spomnie  si  krivdu,  alebo  zvlášte  ked  počuje  slovo  o  strýkovi,  celý 
zbladne  a  potom  chodí  smutný,  i  ruky  opustí.  Vtedy  ani  čítať  ne- 
chce, ešte  í  v  očiach  namiesto  obyčajnej  láskavosti  hnev  horí.  Čest- 
nosti on  bol  príkladnej  -a  rozumný,  ale  do  práce  pre  svoje  trápenie 
nepoberal  sa.  No  nude  jeho  Hospodin  skoro  odpomohol :  prišla  mu 
po  srdci  moja  sestra;  vzal  si  ju  a  prestal  nudiC  sa,  začal  žiť,  ma- 
jetok honobit  a  za  desať  rokov  ukázal  sa  velmi  majetným  človekom. 
Dom  popravil  na  velký  stav;  všetkým  je  plný,  všetkého  hojnosť, 
všetci  ho  ctia,  i  ženu  má  dobrú  a  deti  zdravé.  Čože  ešte  treba? 
Zdá  sa,  všetko  predošlé  ti*ápenie  zabudnúť  možno,  no  on  predsa 
len  pamätal  na  svQJu  krivdu  a  raz,  keď  sme  s  ním  spolu  na  vozíčku 
išli  a  hovorili  zcela  úprimne,  opýtal  som  sa  ho: 

—  Akože,  brat  Timoša,  či  si  so  všetkým  spokojný? 

—  V  akom,  —  spytuje  sa,  —  smysle? 

—  Či  máš  všetko  to,  čo  odňali  ti  doma? 

A  on  hneď  celý  zbľadnul  a  ani  slova  neodpovedal,  len  mlčky 
koňa  poháňal. 

I^osil  som  ho  za  odpustenie. 

—  Ty,  —  hovorím,  —  brat,  odpusť  mi,  že  som  sa  ta  tak 
opýtal. . .  Ja  myslel  som,  že  zlé  už  dávno. . .  minulo  a  zabudlo  sa. 

—  Biedy  niet,  —  odpovedá,  —  že  ono  dávno . . .  minulo,  — 
ono  minulo,  no  predsa  pamätať  ho . . . 

Mne  bolo  ho  lúto,  no  nie  s  tej  strany,  že  kedysi  mal  viac,  ale 
že  je  v  takom  zaslepení :  sväté  písmo  zná,  i  pekne  hovoriť  o  viere 
zná,  a  krivdu  tak  ťažko  zabúda.  To  znamená,  že  mu  je  ani  sväté 
slovo  nie  na  osoh. 

Ja  zamyslel  som  sa,  lebo  som  vo  všetkom  jeho  za  múdrejšieho 
držal  a  myslel  som,  že  od  neho  dobrému  sa  naučím,  a  on  zlo  pa- 
mätá si . . .  On  to  zbadal  i  hovorí : 

—  Čo  ty  teraz  myslíš? 

—  Nuž  tak,  —  hovorím,  —  myslím,  čo  príde. 

—  Nie,  ty  o  mne  myslíš. 

—  I  o  tebe  myslím. 

—  Čože  o  mne,  ako  myslíš? 

—  Prosím  ta,  nehnevaj  sa,  čo  som  ja  o  tebe  myslel.  Písmo 
sväté  ty  znáš,  ale  srdce  tvoje  je  hnevivé.  Bohu  nechce  sa  pokoriť. 
Aký  potom  prospech  máš  zo  svätého  písma? 

Timofej  nenahneval  sa,  len  sa  mu  tvár  smutne  zamračila  a 
odpovedá : 

—  Ty  nevieš  zo  svätého  písma  poučovať. 

—  Máš  pravdu,  —  hovorím,  —  ja  neviem. 

—  Nevieš,  —  hovorí,  —  ty  ani  to,  aké  sú  krivdy  na  svete. 
Ja  i  v  tomto  súhlasil  som  s  ním  a  on  začal  hovoriť,   že  sú 

také  urážky,  ktoré  strpeť  nemožno,  —  a  rozprával  mi,  že  on  nie 
pre  peniaze  nahneval  sa  na  strýka  svojho,  ale  pre  niečo  iné,  — 
čo  zabudnúť  nemožno. 

—  Naveky  bol  by  som  chcel  o  tom  mlčať,  no  teraz  te])e,  — 
hovorí,  —  ako  priateľovi  môjmu,  vyznám  sa. 

Ja  hovorím:  —  Jestli  ti  to  pomôže,  rozpovedz. 


46 

A  on  vyznal  ini,  že  strýko  na  smrí  nahneval  jeho  otca,  vohnal 
trápením  do  hrobu  jeho  mat,  očierníl  jeho  samého  a  na  svoje  staré 
kolená  oklamal  a  hrozbami  donútil  istých  ľudí  vydat  za  neho,  sta- 
rého, mladé  dievča,  ktoré  Timoša  od  detinstva  lúbil  a  vždy  mal 
úmysel  vziať  si  ju  za  ženu. 

—  Či,  —  hovorí,  —  všetko  toto  možno  odpustiť?  Kým  žijem, 
jemu  to  neodpustím. 

—  Nuž  tak  je,  —  odpovedám,  —  krivda  tvoja  je  velká,  to 
je  pravda,  ale  že  ty  zo  svätého  písma  nemáš  prospechu,  ani  to 
nie  je  lož. 

A  on  mi  zase  hovorí,  že  som  ja  slabší  od  neho  v  písme,  a 
privádza  dôvody,  ako  v  starom  zákone  svätí  mužovía  sami  nešetrili 
bezzákonníkov  a  ich  vlastnoručne  i  zabili.  Chcel,  chudák,  tým  sve- 
domie svoje  predo  mnou  ospravedlniť.  A  ja  v  svojej  úprimnosti 
odpovedal  som  mu  proste: 

—  Timoša,  —  hovorím,  —  ty  si  múdry,  mnoho  si  čítal  a 
všetko  vieš,  ja  v  písme  nemôžem  sa  ti  priečiť.  Ja  čo  som  i  čítal, 
vyznám  ti,  nie  všetko  ix)zumiem,  lebo  som  ja  človek  hriešny  a  rozum 
mám  obmedzený.  Ale  poviem  ti :  v  starom  zákone  je  všetko  staré 
a  akosi  dvojako  sa  predstavuje,  ale  v  novom  je  jasno.  Tam  nad 
všetkým  svieti:  miluj,  odpusť,  a  to  je  najdrahšie,  ako  zlatý  kľúč, 
ktorý  každý  zámok  otvára.  A  čože  odpustiť,  snáď  nejaké  malé 
previnenie,  a  nie  najväčšiu  vinu? 

On  mlčí. 

Vtedy  pomyslel  som  si :  —  Bože !  nie  je  vôľa  Tvoja  skrze  mňa 
povedať  slovo  duši  brata  môjho?  —  I  hovorím  mu,  ako  Krista 
írili,  urážali,  opľúvali  a  tak  ustrojili,  že  pre  Neho  nikde  nebolo 
miesta,  a  On  každému  odpustil. 

—  Nasleduj,  —  hovorím,  —  radšej  toto,  a  nie  obyčaj  pomsty. 
On  začal  široko  vykladať,  ako  kto  písal,  že  niektorú  vinu  od- 
pustiť je  toľko,  ako  zlo  množiť. 

PodvľátiC  som  to  nemohol,  povedal  som  len:  „Ja  bojím  sa,  že 
tie  mnohé  knihy  mútia  ti  rozum." 

—  Ty,  —  hovorím,  —  ozbroj  sa  proti  sebe.  Kým  zlo  pamätáš, 
zlo  žije,  ale  ono  nech  umre,  potom  i  duša  tvoja  bude  žiť  v  pokoji. 

Timofej  vypočul  ma  a  silne  stisnul  mi  ruku,  no  obšírne  hovoriť 
nezačal,  len  krátko  povedal: 

—  Nemôžem,  —  nechaj  ma,  —  mne  je  ťažko. 

Ja  som  ho  nechal.  Vedel  som,  čo  ho  tlačí,  i  mlčal  som,  a  čas 
letel,  i  prešlo  ešte  šesť  rokov,  a  za  celý  ten  čas  ja  pozoroval  som 
ho,  i  videl  som,  čo  všetko  trpí,  a  že  keby  bol  svobodný  a  dostal 
by  niekde  svojho  strýka,  on  zabudne  na  sv.  písmo  a  zavďačí  sa 
diablu  pomstivému.  No  v  srdci  svojom  bol  som  pokojný,  preto  že 
videl  som  v  tomto  prst  Boží.  Keď  už  pomaly  začal  sa  ukazovať,  no, 
reku,  iste  uvidíme  celú  ruku.  Spasí  Hospodin  môjho  priateľa  od 
hriechu  a  hnevu.  No  stalo  sa  toto  veľmi  divne. 


49 

Teraz  Timofej  bol  u  uás  vypovedaný  šestnásty  rok,  a  prešlo  už 
pätnásC  rokov,  ako  sa  oženil.  Bol  trídsafsedem-  alebo  tridsatosem- 
ročný,  mal  troje  detí  a  žil  pekne.  Ľúbil  zvlášte  kvety  —  ruže,  a 
mal  ich  mnoho  i  v  oknách,  i  v  záhradke.  Preddomie  bolo  celé  ru- 
žami vysadené,  dom  plný  lúbeznej  vône. 

Mal  Timofej  takú  obyčaj,  ako  slnko  zapadá,  bezodkladne  vyšiel 
do  svojej  záhradky,  sám  okrašfoval  svoje  ruže  a  čítal  na  lavičke 
knihu.  Ako  mi  je  známo,  tu  často  i  modlieval  sa. 

Takým  činom  prišiel  on  raz  ta  a  mal  so  sebou  evanjelium. 
Poprezeral  ruže,  sadnul  si,  otvoril  knihu  a  čítal.  Číta,  ako  Kristus 
prišiel  k  farizejovi  a  nepodali  Mu  ani  len  vody,  aby  si  nohy  umyt 
mohol.  Timofeja  to  strašne  urážalo,  bolo  mu  lúto  Krista.  Tak  lúto, 
že  zaplakal,  ako  tento  bohatý  gazda  obchodil  so  svätým  HosCom. 
A  v  tú  samú  minútu  i  stal  sa  div,  o  ktorom  Timoša  takto  mi 
hovoril : 

—  Hľadím,  —  hovorí,  —  vôkol  seba,  a  myslím:  akú  mám 
hojnost  a  dostatok  všetkého,  a  Pán  môj  bol  v  takej  biede  a  uní- 
žení ...  I  naplnily  sa  oči  moje  slzami  a  nikam  ich  privret  ne- 
môžem ;  a  všetko  vôkol  mňa  zružovelo,  ešte  i  moje  slzy.  —  Tak  — 
v  akomsi  zabudnutí  či  mdlobe  ja  zvolal  som :  Pane !  jestli  by  si  Ty 
ku  mne  prišiel,  ja  by  som  Tebe  i  seba  samého  oddal. 

A  tu  jemu  odpoveď  odkialsi,  ako  by  vo  vetierku  ružovom, 
dýchlo : 

—  Prídem! 


Timofej  v  rozochvení  pribehnul  ku  mne  a  spytuje  sa: 

—  Ako  ty  o  tom  myslíš:  či  ozaj  Páu  ku  mne  môže  za  hosCa 
príst? 

Ja  odpovedám :  —  To,  brat,  presahuje  moje  chápanie.  Ci  o  tom 
možno  najst  niečo  v  písme? 
A  Timofej  hovorí: 

—  V  písme  stojí:  „vždy  ten  samý  Kristus  odsavád  až  na 
veky,"  —  ja  nesmiem  neverit. 

—  Čože,  —  hovorím,  —  ver! 

—  Rozkážem  každý  den  na  stole  Mu  prikryt. 
Ja  stisnul  som  pleciami  a  odpovedám: 

—  Ty  sa  mna  neopytuj,  —  daj  sám  pozor,  čo  jeho  vôli  môže 
byť  milé ;  ostatne  ja  ani  v  prikrytí  stola  nevidím  neslušnú  vec,  len 
či  je  to  nie  pýcha? 

—  V  Písme  svätom  stojí,  —  hovorí:  „hriešnikov  prijme  a 
8  colníkmi  jie." 

—  Ale,  —  odpovedám,  —  i  to:  „Hospodine!  ja  nie  som  hoden, 
aby  si  Ty  vstúpil  do  môjho  domu."  Mne  lúbi  sa  i  toto. 

Timofej  hovorí:  —  Ty  nevieš. 

—  Dobre,  nech  je  po  tvojom. 


50 

Počnúc  od  druhého  dňa,  Timofej  kázal  svojej  žene«nechávat 
za  stolom  ešte  jeduo  miesto.  Ako  posadajú  za  stôl  piati  —  un, 
žena  a  troje  detí  —  zakaždým  zostáva  šiesto  miesto  zavrch  stolom 
a  pred  ním  stojí  veľké  *  kreslo. 

Žena  bola  zvedavá:  čo  je  to,  načo  a  pre  koho?  ale  Timofej 
nezjavil  jej  všetko.  Žene  aj  iným  hovorieval  len,  že  tak  treba  po- 
dlá jeho  srdečného  slubu  „pre  prvého  hosfaí ;  ale  čo  bolo  vo  veci, 
o  tom,  krém  neho  a  mna,  nikto  neznal. 

Čakal  Timofej  Spasiteľa  na  druhý  deň  po  slove  v  ružovej  zá- 
>  hradke, .  čakal  v  tretí  deň,  potom  v  prvú  nedeľu ;  no  očakávania 
tieto  neboly  splnené.  I  potom  ešte  v  každý  sviatok  Timofej  čakal 
Krista  za  hošfa,  utrápil  sa  nepokojom,  no  netratil  nádeju,  že  Kristus 
zadrží  Svoj  sľub  —  príde.  Zdôveril  sa  mi  Timofej,  že  každý  den 
modlí  sa :  príď,  Pane  I  a  čaká,  no  neslyší  želanej  odvety :  ó,  príď 
skoro  1 

Nevedel  som,  čo  odpovedať  Timofejovi;  často  som  si  myslel, 
že  môj  priateľ  zpyšnel  a  teraz  preto  tak  zblúdil.  Jednako  Božia 
ProzreteľnosC  chcela  ináče. 


Nastalo  Narodenie  Krista  Pána.  Bola  krutá  zima.  Timofej  príde 
ku  nme  pred  Dohviezdnym  dňom  a  hovorí; 

—  Braček  drahý,  zajtra  ja  dočkám  sa  Krista  Pána. 

Dávno  privyknul  som  na  tieto  reči,   preto  pýtal  som  sa  len: 

—  Ako  to  vieš? 

—  Teraz,  —  odpovedá,  —  len  čo  som  sa  pomodlil:  ó,  príď, 
Paoe !  a  celá  duša  rozvlnila  sa  mi  a  v  nej  ako  by  trúbou  zatrúbilo : 
„Ó,  prídem  skoro  1"  —  Zajtra  je  Jeho  Sväté  Narodenie  —  nepríde 
v  tento  den?  Príď  ku  mne  s  celou  rodinou,  duša  moja  strachom 
sa  chveje! 

Ja  hovorím:  —  Timoša!  či  vieš,  že  ja  o  ničom  tomto  súdiť 
neviem,  a  Krista  Pána  uvideť  neočakávam,  preto  že  som  hriešny 
človek ;  ale  ty  si  náš,  my  prídeme  k  tebe.  A  ty,  jestli  dúfaš  dočkať 
takého  veľkého  hosťa,  povolaj  nie  svojich  priateľov,  ale  sprav  Jemu 
milú  spoločnosť. 

—  Rozumiem,  —  odpovedá,  —  a  hneď  pošlem  posluhujúcich 
u  mňa  i  syna  môjho  obísť  osady  a  pozvať  všetkých  vypovedaných  — 
každého,  kto  je  v  núdzi  a  biede.  Ak  preukáže  Kristus  Páu  divnú 
milosť,  tak  nájde  všetko  podľa  prikázania. 

Mne  neľúbilo  sa  ani  toto  slovo  jeho. 

—  Timofej,  —  hovorím,  —  kto  môže  ustrojiť  všetko  podľa 
prikázania?  Jedno  nerozumieš,  druhé  zabudneš  a  tretie  splniť  ne- 
môžeš. Jednako,  ak  toto  všetko  tak  veľmi  „trúbi"  v  duši  tvojej, 
nuž  nech  je  tak,  ako  sa  ti  zdá.  Ak  Kristus  Pán  príde.  On  všetko, 
čo  nenájde,  doplní,  a  jestli  ty,  koho  on  potrebige,  zabudneš,  on 
chybujúceho  i  Sám  privedie. 


51- 

Prišli  ,sme  v  Štedrý  večer  k  Timofejovi  s  celou  rodinou  po- 
zdejšie,  ako  chodia  pozvaní  hostia.  Tak  on  zval,  aby  dočkal  sa 
všetkých.  Našli  sme  velké  stavy  jeho  plné  ludí,  všelijakého  druhu 
sibírskych  vypovedaných.  Mužskí,  ženské  i  deti,  všelijakého  po- 
volania a  z  rozličných  miest,  i  RuSi,  i  Poliaci,  i  čuchonskej  viery. 
Tiraofej  sobral  všetkých  biednych  osadníkov,  ktorí  ešte  nestihli 
vzmôct  sa  na  svojom  hospodárstve.  Stoly  velké,  kryté  obrusmi  a 
všetkým^  čoho  treba.  Obsluha  behá,  rozostavuje  kvas  a  nfiisy  s  piro- 
hami.  A  tamvon  už  zmrklo  sa,  iile  ani  čakat  viac  nebolo  koho : 
všetci  pošli  povracali  sa  domov  a  viac  hostí  už  nemohlo  príst,  lebo 
tamvon  strhla  sa  metel  a  chumeiica,  ako  by  mal  byt  konec  sveta.. 

Len  jednoho  hosta  niet  a  niet  —  ktorý  je  od  všetkých  drahší. 

Bolo  treba  už  i  svetlo  zapalovaf  i  za  stôl  sadat,  lebo  zotmelo 
sa  velmi,  a  my  všetci  čakáme  v  súmraku,  pri  malom  svetle,  horia- 
com pred  ikonami  M* 

Timofej  chodil  i  sedel  a  bol  velmi  znepokojený.  Všetka  nádeja 
jeho  oslabla,  —  teraz  už  jasná  vec,  že  nebude  „veľkého  hosťa". 

Prešla  ešte  minúta,  a  Timofej  vzdychnul,  pozrel  na  mňa  smutne 
a  hovorí: 

—  No,  brat  milý,  vidím,  že  alebo  lúbi  sa  Pánu  nechat  ma 
v  posmechu,  alebo  máš  pravdu  ty,  že  nevedel  som  sobral  každého, 
koho  treba,  aby  On  bol  privítaný.  Bud  vo  všetkom  vôIa  Božia,  po- 
modlíme sa  a  sadneme  za  stôl. 

Ja  odpovedám:  —  Začni  modlitbu. 

Zastal  pred  ikonou  a  začal  predriekať:  „Otče  náš,  ktorý  si  na 
nebesách"",  a  potom:  „Kristus  rodí  sa,  slávte,  Kristus  s  nebies, 
zvestujte,  Kristus  na  zemi . . .  "* 

Len  čo  povedal  toto  slovo,  keď  nenadalo  čosi  tak  strašne  ude- 
rilo zvonku  do  steny,  že  všetko  sa  striaslo,  potom  zrazu  zašumelo 
po  širokom  stavaní  a  razom  dvere  do  izby  samy  otvorily  sa  do 
korán. 


Všetci  India,  kolko  ich  tu  bolo,  v  neopísateľnom  strachu  stisli 
sa  do  jednoho  kúta,  muohí  popadali  a  len  najsmelší  pozreli  na  dvere. 
A  v  dverách  na  prahu  stál  starý-prestarý  človek,  celý  v  handrách, 
trasie  sa  a,  aby  nespadnul,  oboma  rukami  drží  sa  steny ;  zpo/a  neho 
zo  siene,  kde  tma  bola,  neopísateľné  ružové  svetlo  svieti  a  cez  plece 
starca- do  izby  vychodí  biela  ako  zo  snahu  ruka,  v  nej  dlhý  hlinený 
kahanec  so  svetlom,  taká,  ako  maľuje  sa  v  naučení  Nikodemovom. . . 
Vietor  s  chumelicou  so  dvora  ťahá,  ale  svetla  nepohne...  I  svieti 
to  svetlo  starcovi  na  tvár  i  na  ruku,  a  na  ruke  do  očí  bije  za- 
rastený  starý  šrám,  —  celý  obelel  od  mrazu. 

Timofej,  ako  to  videl,  zvolal: 

—  Pí^ne!  vidím  a  prijmem  ho  v  mene  Tvojom,  a  Ty  sám  ne- 
vchoď  ku  mne:  ja  som  človek  zlý  a  hriešny,  —  a  s  tým  klaknul 

'}  IkoDj,  sväté  obrazy. 


52 


na  zem.  S  ním  i  ja  padnul  som  na  zem  od  radosti,  že  trhlo  v  Ďom 
pravou  kresťanskou  pokorou,  i  zvolal  som,  že  mohol  každý  počuť: 

—  Kristus  je  medzi  nami! 
Všetci  odpovedali: 

—  Ameô,  —  to  je  pravda. 


Tu  priniesli  svetlo,  ja  i  Timofej  vstali  sme  zo  zeme,  a  bielej 
ruky  už  nevídať,  —  ostal  len  sám  starec. 

Timofej  vzal  ho  za  obe  ruky  a  posadil  na  prvé  miesto  A  kto 
bol  tento  starec,  možno  i  sami  domyslíte  si,  —  to  bol  Timofejov 
nepriatel,  strýk,  ktorý  ho  zničil.  V  krátkych  slovách  povedal,  že 
všetko  obrátilo  sa  u  neho  v  prach,  ztratii  i  rodinu  i  majetok  a 
chodí  dávno,  aby  našiel  bratanca  a  vyprosil  si  jeho  odpustenie. 
I  dychtil  za  týmto,  i  bál  sa  Tiraofejovho  hnevu,  a  v  túto  chumelicu 
zablúdil  a,  mrznúc,  žiadal  si  len  smrti. 

—  No  zrazu,  —  hovorí,  —  ktosi  neviditeľný  ožiaril  ma  a 
riekol:  „Iď,  zohreješ  sa  na  Mojom  mieste  a  naješ  sa  z  Mojej  misy," 
vzal  ma  za  obe  ruky  a  ja  našiel  som  sa  tu,  sám  neviem  odkial. 

Timofej  pred  všetkými  odpovedal: 

—  Ja,  strýko,  viem  o  tvojom  Sprievodcovi :  to  je  Kristus  Pán, 
ktorý  povedal :  „Ak  je  hladný  nepriatel  tvoj  —  nachovaj  ho,  ak 
žízni  —  napoj  ho.**  Sadni  si  u  múa  na  prvom  mieste,  jedz  a  pi 
podla  slov  Jeho,  a  buď  v  dome  mojom  v  dostatku  všetkého  do 
konca  života. 

Od  tých  čias  starec  žil  u  Timofeja,  umierajúc  požehnal  ho,  a 
Timofej  mal  navždy  pokoj  v  srdci  svojom. 


H^- 


Už  opadalo  . . . 

Už  opadalo  listie  s  lipy, 
svedkyne  mojich  letných  dúm; 
už  viacej  nôckou  nezakypí 
listočkov  tajno-snivý  šum; 

je  pustá v  korunke  len  hore 

sa  ešte  lístok  zelenie . . . 
jak  nádej  osamelá  v  duši, 
jejž  zmocnilo  sa  súženie. 

Hoj!  nesmúť,  lipka  moja  milá, 
že  jaseň  pôsobí  ti  žiaF: 
mne  taktiež  nádej  uchvátila 
a  zanáša  ju  v  hmlistú  dial; 
mne  taktiež  moje  túžby  svieže 
—  sťa  listie  tvoje  —  urvala . . . 
Ach,  lipka,  s  nami  s  obidvoma 
jednako  jaseň  zahrala! 


63 


Hra,  už  sa  tamto  od  severa 
sňahový,  šedý  nesie  mrak. 
Koľ  teba  chlad  sa  rozostíera, 
mne  slzou  bôľu  vlhne  zrak. 
Ty  vieš,  že  tieto  tvoje  žiale 
mladistvá  Vesna  odveje, 
ach,  a  ja  v  smútku  duše  tuším, 
že  nevráti  mi  nádeje! 

Ľudmila  PoédavarinsJcá. 

•»«• 


Do  pamätníka. 

—  N  . . . .  tikovi.  — 

1  á  duša  Tvoja  plná  ideálov 
a  srdce  kypí  city  vrelýma; 
ved  mladosf  s  svojou  poésiou  stálou 
jak  aureola  Teba  objíma  . . . 
Tvoj  rojčivý  zrak  hladá  dobro,  krásu 
a  život  sa  mu  javí  v  dúho-jasu. 

Nuž  zachovajže  ideále  jasné, 
kým  nadšenosti  plameň  v  duši  plá, 
kým  poésie  iskra  nevyhasne, 
kým  barvy  nehali  Ti  prósy  hmla. 
Pozeraj  k  hviezdam  v  citov  roztúžení 
a  miluj,  miluj  —  lud  náš  ubolený! 

Damaaeéna. 

*^^ 


Zradca. 

rlla,  svätá  nevinnosť  a  oči  zaviazané, 

nač  videť  tých,  čo  bijú  ctnosť? 
Nech  radšej  zatopia  sa  v  slzách  blesky  očú, 
než  videť  hanu,  bratov  zlosť. 
Ja  k  tebe,  zradca  rodu,  slovo  mám  — 
»ja  verím,  verím,  ale  nepoznám.^ 

Vidz  krivdu:  tupia,  bijú  tvoje  krásne  plemä, 

tvoj  otec  v  slzách,  kvíli  mať; 
až  dokiaľ  tvoje  bozky,  Judáš  zatratený, 
sa  budú  pravde  posmievať? 

Či  nevieš,  že  je  s  nami  Pán  Boh  sám? 
»Ja  otca,  mater  —  Boha  nepoznám.« 


54 


Hla,  Peter  zaprel  Krista,  velká  jeho  vina, 

preds'  našiel  milosC  v  kajaní; 
nech  tečú  slzy  tvoje  veľkou  žialu  riekou, 
nech  lútosť  srdce  poraní! 

Že  nájdeš  milosť,  v  obeť  hlavu  dám  — 
»ja  verím  —  tamtých  mužov  nepoznám. « 

A  svitne  deň  a  národ  bude  zradcov  súdiť, 

i  ty  si  staneš  do  radu ; 
či  šípiš,  jaký  súd  ti  vopred  vynesený, 
čo  národ  platí  za  zradu? 

Ó,  ľutuj,  vráť  sa,  brat  môj,  vráť  sa  k  nám! 
»Ja  národ,  teba  bratom  nepoznám.« 

Somolický, 


Tučná  pani. 

Frostonárodná  poviedka.') 

išli  raz  furmani  do  sveta,  do  velkébo  mesta,  s  fúrou.  Na  cestu 
gazdiná  napakovala  im  chleba,  slaniny  —  aj  ešte  za  hrnec  rezancov 
8  bryndzou  im  navarila. 

Cesta  do  toho  veľkého  mesta  viedla  popri  hustej  hore.  A  tu 
si  furmani  oddychovali,  a  každý  ujedal  si,  čo  jnal  —  i  na  bryndzové 
rezance  prišiel  rad. 

Ako  si  tak  ujedajú  tí  furmani  —  kde  sa  vzala,  tu  sa  vzala, 
prišla  veľká  žaba  k  nim,  a  len  tak  preglgávala,  čo  by  bola  žrala. 

„Zabime  hu  I  Aké  má  velké  oči  a  aká  je  hnusná,"  hovorí  gazdov 
mladší  brat.  Ale  gazda  nechcel  na  žiaden  spôsob  k  tomu  privoliť, 
a  pohodil  žabe  tu  i  tu  chleba  a  slaniny,  paholok  zase  z  tých  re- 
zancov —  a  to  všetko  požrala.  Len  ten  gazdov  mladší  brat  do  nej 
kamienky  hádzal. 

Keď  tak  boli  sa  najedli  a  vozy  do  poriadku  si  pripravili,  pohli 
sa  ďalej  na  cestu;  a  žaba  sa  bola  už  skôr  ztratila. 

Ako  tak  idú,  idú,  prídu  do  veľkého  mesta.  Tu  boly  samé  vy- 
soké domy  a  široké  ulice.  A  ako  idú  po  tých  uliciach  toho  meste, 
z  jednoho  veľkého  domu  z  obloka  volá  ua  nich  jedna  tuCná  pani: 
„Nože  —  vraj  —  ty  maličký,**  volá  na  paholka,  „poď  hore.  Ale 
i  vy,  gazda;  —  nuž  ale  i  vy  poďte!"  volá  tiež  gazdovho  brata. 

Prídu  dnu,  všetko  tam  veľmi  hrdo,  sluhov  veľa,  div  je  s  nôh 
nespadli. 

Posadila  ich  pani  za  stôl,  a  sluhovia  nosili  od  bohsveta  roz- 
ličné jedlá  a  nápoje,  a  núkali  ich,  aby  len  jedli  a  pili.  Hovorí  im 
tá  tučná  pani:  „To  je  vraj  za  to,  čo  ste  ma  v  tej  hore  nachovali." 


')  Zvolenská. 


66 

Títo  teraz  začali  tŕpnuť  a  strachovaC  sa,  a  najviac  gazdov  brat, 
čo  do  nej  tie  kamienky  hádzal;  ale  ona  ich  len  posmeľovala,  aby 
sa  nič  nebáli  a  nestrachovali. 

Keď  takto  do  chuti  bolí  sa  najedli  a  napili,  kázala  im  tá  tučná 
pani  —  a  to  bola  striga  —  aby,  čo  majú  na  vozoch,  poskladali,  a 
aby  si,  kolko  vládzu  naložit  na  vozy  zbožia,  naložili,  ktorô  tam  mala. 

Furmani  naplnili  si  vozy  zbožím,  a  gazdovmu  bratovi  darovala 
ešte  zlatý  pás.  „Tu  máte,  vi*aj,  dačo  na  pamiatku,*^  hovorí  mu,  „a 
keď  prídete  za  mesto,  ním  sa  opášte." 

Tým  druhým  kázala,  že  keď  prídu  i  druhý  raz,  aby  sa  u  nej 
zase  ohlásili. 

Hrdí  navracali  sa  domov  s  plnými  vozami,  a  gazdov  brat,  ten 
hrdo  niesol  si  v  ruke  zlatý  pás.  Skoro  mu  ho  tí  druhí  závideli,  a 
vďačne  boli  by  zan  začarovali  zbožie  —  čo  bol  taký  pekný! 

Keď  boli  vyšli  hodný  kus  za  mesto,  kde  sa  vzal,  tu  sa  vzal 
starý  šedivý  človek,  a  pýta  sa  toho  gazdovho  brata,  že  kde  vraj 
vzal  ten  zlatý  pás? 

Tento  mu  všetko  vyrozprával,  ako  Čo  a  za  čo  mu  to  tá  tučná 
pani  dala.  „Aleže  sa  neopováž  ním  opásať!"  hovorí  mu  staričký. 
„Nože,  vraj,  povie  mu  ďalej,  probuj  tam  ten  strom  ním  opásať." 
A  sotva  že  obkrútil  tým  pásom  strom,  už  tento  celý  blkom  horel, 
len  taký  prásk  sa  ozýval. 

„Vidíš!"  hovorí  starý,  „tak  by  si  bol  i  ty  zhorel.  To  tá  tučná 
striga  za  to,  čo  si  do  nej,  do  tej  žaby,  tie  kamienky  hádzal,  lebo 
to  bola  ona,  —  chcela  sa  ti  odslúžiť."  A  v  tom  zmizol. 

Tí  so  zbožím  šťastne  a  zdraví  domov  sa  navrátili. 

B-y. 


Slovenský  jazyk. 


Príslovia,  idiomatické  výrazy  a  slová 

z  Bošáťkej  doliny. 

Zo  sbierky  Ľ.  R  i  z  n  e  r  a. 

Dziv  ho  nerozhodgilo,  taký  bol  roejédeený,  nakatavaný  z=  na- 
hnevaný. 

Hladzel  na  mna  z  rojsjavenú  hubu. 
Rozprášil  sa  mu  pod  koleny  svrablavý  výsyp. 
Patoliščo,  patočina  =  mokrina,  močarina,  mláka. 
Môže  smelé  nad  tým  Ani  urobit,  t.  j.  vec  za  ztratenú  považovať. 
Zmokuul  jako  myš,  tak  že  sa  mosel  do  iných  šuchov  prevléci. 
Je  na  vylietaní.  Hovorí  sa  o  dievčaťoch,  ktoré  sú  už  na  vydaj. 
Má  povázané  ruky  =  Nemôže  robiť  dla  svojej  vôle. 
--Dať  mu  to  pod  rttAtí  i^ľ  tajne. 
-  Trafil  prstom  =  uhádnul. 
'  Už  je  celý  tú  besnicú  (pálenkou)  prebratý,  presáklý. 


56 


-  Šutá  krava  =  bezrohá. 

Ešče  ho  pri  tóm  aj  spôsobili  =  ohovorili. 
-Ale  ho  usporádali!  =  Hmotne  znivočili;  telesne  poškodili. 
U  nejakej   nezdarenej  veci  vravieva  sa,  že  to  nemá  ani  rúL 
atii  nohu,  ' 

^     -Hmyz  hromadným  názvom  zove  sa  ííSal.  Tolko  sa  šeliiakej  ží- 
-zale  naprášilo,  že  šetko  požehnanie  skynožila. 
Má  supáky,  dudkf/  =  peniaze. 
Zdy  k  tomu  tisa  =  dotýka  sa  toho. 
ZadáviC  niečo  =1  zahrdúsiť ;  vydávif  sa  =  vyvracat. 
O  hrbatom  vraví  sa  žartovne,  že  nosí  éivú  nošu. 
Má  v  bruse  kosci  =  nerád  sa  zoh^ba;  leňoch. 
O  dobrom  človeku  hovorí  sa,  že  ani  kuratu  neublíii. 
lys  taká  varecha  I  (=  Do  všetkého  sa  mieša.) 
Hašačert  =  nejaký  domový  diabol. 

yj^^^f—  očistiť.  Už  sa  len  trochu  okiep,  abys'  nevyzieral  jako 
strašidlo  v  konopáchl  i>      j  j  j 

Umrel  dávno,  čo  dával  darmo. 
Varí  trúd  =  Bojí  sa. 
\        -^Vycokoli  ho  z  domu  =  vyhnali. 

Do  každého  sa  zahryzuje  =  zvadlivý,  nespokojný. 
Zlý  pes,  kerý  vrčí,  horší,  kerý  mlčí. 
Žena  z  periska  zedla  by  čerciska,  a  chlap  z  hôr  ešče  skôr. 
iMištukuj,  keď  staneš,  obeduj,  keds'  hlanní,  a  večer  príde  ani 
sa  nenadáš. 

Taký  je  pevný  (silný),  jako  z  hnilého  syra  čakan. 
Ohto  sa  hnevá,  hnevá  sa,  na  pazdzerí  kubása! 
Nestaraj  sa,  ženo  má,   už  som  dúhy  splacil,   od  kmotra  som 
vyposcal,  židovi  som  vrácil. 

-  Dávno  ty  hrable  skapaly,  keré  od  seba  hrabaly  I 

-  Masár  keď  nevyščeká,  veru  nevysoká. 
Dlábco  =  dlátce. 

Piukavka  =  pinka  (Fringilla). 
Setky  zuby  sa  mu  heglú  =  kníšu. 
Ukoláš,  škvor,  ucholaz  (?). 

To  je  také  utešené  dzievča,   jako   keby  bolo  na  šípe  vyrôslo! 
busedé  sa  spráhli  (spojili)  a  dovážili  si  společnú  zápraž. 
Sliepky  sedávajú  v  kuríne  na  hambalku  =  posade,  pánte. 
Chodzil  k  nemu   dochtor  každý  bohovitý  dzen,  a  predsaj   mu 
nevedzel  spomoci.  ^      r        j 

Tak  ho  namascili  (stúkli,  zbili),  že  sa  hnút  nevládzal. 
Lepšie  malú  krivdu  nésci,  jako  duhý  proces  vésci. 

-  Na  muchu  netreba  íci  s  kyjanicú! 

-  Chto  chôdzi  po  noci,  hľadá  palicovej  nemoci. 
'Boldoš  =  mámik.  V  Gemeri,  dla  Dobšinského,  goldoš. 
-  Grtííí í  =  krochkať.  Sviňa  grúli. 

1,  i/^^^^  ^^  ^^^^  ^^^^^^  nagindMa  (nadrobila),   že  to  bolo  jako 
Kassa  nuste. 

-Koštrnky  sú  odpadky  z  peria  po  drápaní  (páraní)  pozostalé. 


57 


Len  ščera  si  britvu  (nožík)  kúpil,  a  už  hu  odpásél  =z:  ztratil. 
Čapušfiatá  hus  =r  s  velkými  tlapkami. 
S  niečím  plahočH  sa  =  bez  úžitku,  výsledku  pracovať. 
.léla  domov  na  pol  ceste  omrhel.  (Noc  ho  prikvačila.) 


^^ 


BESEDA. 

Bok  1891. 

Rok  1891  nebol  taký  výdatný  pre  literatúru  slovenskú,  ako 
jeho  predchodca ;  teraz  nemôžeme  sa  chváliť  dielami,  ako  vlani  boly 
Vlčkove  Dejiny  literatúry  slovenskej  a  Czamblov  Slovenský  pravo- 
pis. Rozvoj  literárny  u  nás  hatí  suáď  ešte  najviac  tá  okolnost,  že 
nevieme  predávať  —  rozširovať.  Keby  pracovníkov  i  bolo,  niet  vy- 
davateľov:  peniaze  do  kníh  nevdačne  sa  dávajú,  keď  niet  nádeje, 
že  budú  prínavrátené.  Slovenská  literatúra  už  mala  i  mäcénov 
(Palkoviča,  Sčasného),  nezjavuje  sa  dosial  len  človek,  ktorý  vedel 
by  priniesť  jej  produkty  na  trh.  V  tomto,  nie  v  politickom  ne- 
priaznivom položení  je  príčina  neúspechu.  Lebo  národ  slovenský, 
napriek  véetkej  maďarisácii,  je  tu ;  treba  len  porobiť  cesty,  ktorými 
dostala  by  sa  k  nemu  knižka. 

Okrem  tinidov  v  časopisoch  uložených,  literárne  snaženie  slo- 
venské.  tohoto  roku  predstavuje  sa  nasledovne: 

Vo  vydávaní  Slovenských  Spevov^  sbierky  národných  našich 
piesní  s  melódiami,  pokračovalo  sa  a  vyšiel  u  Kníhtlačiarskeho 
účast  spolku  v  Turčianskom  Sv.  Martine  2.  sošít  U.  dielu.  Juraj 
Bánik  vydal  historicko-topografický  spis  Slobodné  a  kráľ.  mesto 
Zvolen.  Salvom  vydávaného  slovenského  zábavníka,  Besedy,  vyšiel 
sošit  2.  a  3.  (spolu,  v  jednej  knihe) ;  ten  samý  majiteľ  kníhtlačiarne 
podujal  druhé  vydanie  Slovenských  povesti  A.  H.  Škultétyho  a  Pavla 
Dobšinského  —  dosiaľ  vyšlo  8  sošitov.  Výsledkom  j azyko vedeckých 
trudov  dr.  S.  Czambla  boly  spisy:  K  reči  o  slovenskom  pravopise 
a  Potreba  nového  slovníka  slovenského  a  maďarského.  Lacného  čí- 
tania, vydávaného  M.  Benovským  u  Horovitza  v  Trnave,  vyšlý 
svázky  XXL  a  XXIL :  v  tomto  je  Slovenský  anekdotár,  čili  sbierka 
anekdot,  žartov  a  vtipov,  v  tamtom  Klásky,  drobnejšie  rozprávky 
rozličných  spisovateľov.  V  Senici  Béžovej  Kniinice  zábavného  a 
užitočného  čítania  vydano  osem  sošitov.  Vlani  zazlievali  sme  vy- 
davateľovi, že  nedá  si  záležať  na  správnom  jazyku  svojich  knižti- 
čiek;  teraz  jazyk  je  už  značne  lepší,  ale  obsah  niektorých  sošitov 
nešťastne  volený.  Horlivosť  vydavateľská  nám  je  veľmi  vzácna, 
no  dovolávame  sa  možnej  dôkladnosti.  Mladý  spisovateľ  Znachor 
(pseudonym)  vydal  v  Pešti  v  preklade  dva  divadelné  kusy:  Za  živa 
mŕtvi  manželia  a  Dievča  na  vydaj  alebo  Prvé  vohľady ;  druhý  (od 
Scribea  a  Mélesvillea)  vyšiel  nákladom  Slovenského  spolku  peštian- 
skeho.    Na  vianočné   sviatky  Horovitz  vydal  Radosti  maľučkých 


58 

V  24.  obrazoch  s  veršíkaroí  a  Malé  náhorné  vyučovanie,  Salva 
v  Ružomberku  Nezáhudky,  poučno-zábavnú  knihu  pre  deti,  od  Sláva 
Čebradského. 

Od  Spolku  SV.  Vojtecha  toho  roku  nedostali  sme  knižky.  Fr. 
Richard  Osvald  vydal  II.  diel  Pokladu  kazateľského,  obsahujúceho 
kázne  Fr.  V.  Sasinka,  a,  ako  druhý  sväzok  Knižnice  katechetskej, 
svoju  prácu:  Praktická  rukovät  k  vysvetľovaniu  Malého  katechismu] 
od  tohože  spisovateľa  vyšla  modlitebná  knižka  Anjelíčok, 

Cirkevnú  literatúru  evanjelikov  osviežily  dva  momenty:  synoda, 
otvorená  5.  decembra,  a  SOOročná  pamiatka  narodenia  cirkevného 
spevca  Tranovského.  Z  obrany  Slovákov  proti  synode  vzniklý  spis, 
vydaný  v  Turč.  Sv.  Martine:  Čo  sa  robí  v  cirkvi  evanjelickej  dľa 
augsb.  vyznania  v  Uhorsku  ?  i  broáúra  Uzavretia  dištriktu  ev.  a.  v. 
preddunajského  v  otázke  synodálnej ;  u  Salvu  v  preklade  vyšiel  grófa 
L.  N.  Tolstého  Ján  Hus,  venovaný  vyslancom  slovenským  na  sy- 
node, a  Modlitby  za  cirkev,  zvlášte  z  príležitosti  shromaédenia  sy- 
nody 1891 — 1892,  Ján  Mocko  dielom  svojim.  Život  Jura  Tranov- 
ského, vydaným  v  Senici  u  Bežu,  stal  sa  velmi  vzácnym  historikom 
literárnym ;  o  slávnosti  v  Liptovskom  Sv.  Mikuláái  dňa  26.  augusta 
Jur  Janoška  vydal:  Tristoročná  pamiatka  narodenia  Jura  Tranov- 
ského. U  Bežu  vyšlý  pre  potrebu  školskú  dva  Zpévníky  —  jeden 
je  výfah  z  Tranosciusa,  druhý  zo  Zpévníka.  Michal  Bodický  vydal 
u  Salvu  v  Ružomberku  knihu  kázní:  Svédectví  víry. 

V  časopisectve  slovenskom  stala  sa  zmena,  že  Kazateľňa,  vy- 
dávaná Fr  R.  Osvaldom,  pretvorila  svoju  prílohu  v  Literárne  lÁsiy, 
Na  samom  konci  roka  ludový  orgán  sv.-vojtešského  spolku,  Pútnik 
Sv.  Vojtešský,  ztratil  svojho  doterajšieho  redaktora;  bola  by  ujma 
pre  literatúru  slovenskú,  keby  pán  Andrej  Kubina,  vzácny  básnik 
a  znamenitý  populárny  spisovatel,  odvrátil  sa  od  nej  na  svojej  novej 
postatí. 

Z  úspechov  slovenskej  literatúry  za  hraniciami  slovenčiny  pri- 
pomíname, že  najväčšia  novella  Vajanského,  Letiace  tiene,  vyšla 
v  ruskom  časopise  petrohradskom,  Syn  Otečestva. 

Na  naše  pomery  velká  udalosC  literárna  pripadne  novému  roku. 
Kníhkupecko-nakladatelský  spolok  v  Turc.  Sv.  Martine  započne  svoju 
činnosť  vydaním  sobraných  diel  veľkého  básnika  slovenského  Hviezdo- 
slava. Nakoľko  spolok  prikročil  k  dielu  ešte  tejto  jasene,  oprávnení 
sme  spomínať  to  už  tu. 

Z  amerikánskych  časopisov  slovenských  zanikly  Katolícke  No- 
viny, a  povstala  Jednota ;  vychodily  teda  koncom  roka  v  Pittsburgu 
Anierikánsko'Slovenské  Noviny,  v  Clevelande  Jednota  a  v  New  Yorku 
Slovák  v  Amerike.  Dôkaz,  ako  tratí  sa  slovenský  národ  zo  svojej 
starej  \lasti.  Strašné  svedectvo  proti  uhorskej  vláde! 

Vládna  akcia,  namorená  k  maďarčeniu  slovenského  národa,  toho 
roku  viedla  k  uzákoneniu  takzvaných  óvod,  detských  opatrovnf, 
v  ktorých  slovenská  mlaď  už  od  svojho  tretieho  roku  má  byť  vy- 
učovaná maďarskému  jazyku.  Kultúrne  snaženie  Slovákov  javilo  sa 
i  tvorením  musea  a  knižnice  v  Dome  v  Turčianskom  Sv.  Martine. 
Sbierky  na  základinu  slovenského  gymnásia  v  druhej  polovici  roka 


69 

temer  prestaly,  ako  by  možnosf  už  bola  vyčerpaná.  Spoločenská 
činnosť  naša  najživšie  tiekla  v  Turč.  Sv.  Martine:  horlivý  Spevácky 
spolok  neustával  v  sríaďovaní  divadelných  predstavení  ochotníckych. 
Divadlu  nášmu  dostalo  sa  vzácneho  daru  od  Umeleckej  besedy  praž- 
skej v  opone  pre  javište,  práci  to  českého  maliara  Y.  Maska.  Okrem 
Sv.  Martina  divadelné  ochotnícke  predsta^renia  boly  v  Hornom  Jasene 
(v  Turci)  a  v  Petrovci.  Duch  Slovákov  znamenite  bol  povznesený 
navštevovaním  pražskej  výstavky.  Nepríatelstvo,  v  ktoré  evanjelická 
cirkev  uhorská  postavila  sa  proti  slovenskému  národu,  vyrazilo  sa 
najmä  v  prenasledovaní  a  pokutovaní  Štefana  M.  Daxnera,  tohoto 
neohroženého  borcu  za  slovenskú  národnosC.  Následkom  ešte  minulo- 
ročnej volby  biskupa  Baltíka  bol  prešporský  process  dr.  Miloša 
Štefanoviča.  Ako  z  toho,  čo  predchádzalo  tomuto  processu,  tak 
i  zo  samého  deju  v  dvorane  súdu,  dobre  padlo  videf  Slovákom,  že 
v  mladom  advokátovi  prešporskom  vyvinul  sa  pre  ich  vec  muž  ne- 
ohrožený, dejatel  národný,  na  ktorého,  čo  by  čo  bolo,  možno  sa 
spolahnút. 

Pozostáva  nám  odobrat  sa  od  drahých  našich  zosnulých.  V  Hor- 
nom Trenčiansku  umrel  v  eminentnom  smysle  slova  príkladný  kňaz 
Pavel  Valiasek.  Kto  vedel  vytrhnúc  z  biedy  jednu  celú  obec  a  za- 
bezpečit  jej  dobrobyt,  ten  nežil  darmo.  Farár  a  dekan  Valiasek  má 
zvláštny  pomník  v  Nesluši ;  len  spisba  slovenská  je  ešte  povinná, 
pre  poučenie  iným,  zvečnií  jeho  účinkovanie  v  prospech  ludu,  ktorý 
bol  mu  sverený.  Toho  roku  ztratili  sme  skladateľa  najkrajšej  slo- 
venskej piesne  (Hqjže,  Bože),  Augusta  H.  Krčméryho,  ev.  farára 
v  Badíne,  s  úspechom  pracovavšieho  i  literárne.  Umreli  ďalej  verní 
národovci  slovenskí,  katolícki  faráií  Franko  Tóth,  Anton  Enopp, 
Vojtech  Sásik,  Eduard  Špaček,  na  Spiši  Eduard  Korponay,  dobro- 
dinca ľudu  i  ako  zakladateľ  spolkov  miernosti,  i  ako  spisovateľ 
svojimi  knižkami  protipálenéenými.  Z  duchovenstva  evanjelického 
pominuli  sa  Ľudovít  Semian,  vrstovník,  sused  a  verný  priateľ  sláv- 
neho Jozefa  M.  Hurbana,  Michal  Boor,  bývalý  redaktor  Korouhve, 
a  Gustáv  Černák.  Umreli  Samuel  Bodorovský,  bývalý  hlavný  notár 
mesta  B.  Bystrice,  podporovateľ  slovenských  národných  podnikov, 
Michal  Valášek  a  na  gemersko-malohontskom  ohrozovanom  brehu 
slovenskom  Ján  Jerem  a  Ján  Zvára.  Za  A.  H.  Krčmérym  odobrali 
sa  i  jeho  mladší  bratia,  Eugen,  bývalý  kníhkupec  Matice  Slovenskej, 
a  Viliam  v  Ružomberku.  V  amerikánskom  vyhnanstve  skonal  Bohu- 
slav  Laciak,  najprv  pomocný  professor  na  slovenskom  gymnásiume 
vo  Veľkej  Revúci,  potom  farár  na  Mičinej  pri  B.  Bystrici  Nech 
odpočívajú  v  pokoji!  Šk. 

Niet  plemena  maďarského.  ÚprimnosC.  ktorej  vôbec  ne- 
bolo v  historickej  literatúre  maďarskej,  začína  sa  javiť  v  prácach 
dr.  Ladislava  Réthyho.  V  Pohľadoch  (1890)  zmienili  sme  sa  o  jeho 
rozprave,  v  ktorej  dokazoval,  ako  bol  maďarský  element  zveladený 
Arménmi;  teraz  tlačí  knihu  {A  magyar  nemzet  s  a  nemgetiségek  *)  — 

*)  Vydavateľ  Leo  Révai,  v  Peáti,  ceoa  1-60  kr, 


eo 

Maďarský  národ  a  nemaďarské  národnosti),  ktorej  základná  my- 
šlienka je,  že  Maďari  podľa  plemena  už  neprislúchajú  k  národom, 
s  ktorými  spojoval  by  ich  jazyk. 

Dotyčné  po  vodu  a  histórie  maďarského  jazyka — hovorí  Réthy  ^) — 
veda  rozhodla,  že  prislúcha  k  uralsko-altajskej  vetvi,  ktorá,  roz- 
delená na  mnoho  jazykov  a  nárečí,  rozprestiera  sa  od  Oby  a  Volgy 
po  Finsko  a  norvéžske  brehy,  ale  nachodil  sa  v  potyku  s  tureckými 
plemenami  východnej  Európy  a  Asie.  Tomu,  čo  vystúpili  sme  zo 
sväzku  týchto  národov,  je  už  tisíc  rokov:  náš  národ  odvtedy  pre- 
tvoril sa  snáď  natoľko,  že  podľa  plemena  už  ani  nepatríme  ku 
kmeňom,  s  ktorými  spojuje  nás  jazyk.  Keď  Maďari  a  k  nim  pri- 
stúpivší Eabari  zaujali  Pannoniu,  okolo  Dunaja  a  Tisy  našli  sla- 
vianske  národy  a  zlomky  Avarov.  Chceli  sa  hnát  ďalej  na  západ, 
ale  postavily  im  medze  najprv  dve  porážky,  potom  prijatie  kresťan- 
skej viery.  Spojenie  so  západnou  cirkvou  priviedlo  k  nim  mnoho 
kolonistov  so  západu  Európy.  Medzitým  od  východu  ešte  tisli  sa 
národy :  Kumánmi  vytlačení  zo  svojich  moldavských  sídel  prišli  do 
Uhorska  Pečenegi  a  boli  prijatí.  Za  časov  Gejzu  I.  do  Spiša  pri- 
sťahovali sa  Nemci;  Sasi  osadili  sa  v  Sedraohradsku.  V  XIIL  sto- 
letí.  Mongolmi  vytisnutí,  prišli  Kuraáni.  Po  mongolskej  pohrome, 
ktorá  zastihla  i  Uhorsko,  boli  vítaní  kolonisti  zo  západných  ná- 
rodov. Na  východe  Uhorska  rozložili  sa  Rumuni,  na  severo-východ 
prišli  Rusi.  Už  po  nešťastí  na  Košovom  poli  zjavil  sa  prvý  roj 
Srbov.  Nastúpilo  turecké  panstvo ;  po  jeho  zlomení  viedenská  vláda 
kolonisovala :  odtiaľ  sú  v  dolných  čiastkach  krajiny  i  v  Zadunajskú 
Nemci  a  popri  nich  zlomky  rozličných  národov.  V  Sedmohradsku 
udomácnili  sa  Arméni. 

Že  takéto  prúdy  toľkých  národov  nezadusily  maďarstvo,  spiso- 
vateľ to  vysvetľuje  nasledovne: 

Uhorsko  je  dobre  vyvinutým  geografickým  celkom.  Srdce  našej 
krajiny  tvoria  dolné  zeme,  pretekané  Dunajom  a  Tisou ;  tieto  veľké 
rieky  spájajú  v  sebe  celý  vodný  S}Stém  Uhorska.  Na  hraniciach 
severnej  a  východnej  tento  vodný  systém  obkľúčený  je  ozrutnou 
reťazou  hôr,  od  juhu  a  západu  však  priliehajú  k  nemu  hory,  ktoré 
Uhorsku,  ako  hlbokému  bassinu,  sú  hraničnou  ohradou.  Na  takomto 
území  panujúcim  plemenom  stane  sa  to,  ktoré  drží  v  svojich  rukách 
nížiny.  Obyvateľ  hôr  ide  za  smerom  riek:  •  všetky  jeho  snahy  na- 
morené sú  ta,  kam  valia  sa  jeho  vody.  Horno-uhorský  Slavian 
i  obyvateľ  sedmohradských  hôr  odkázaný  je  prírodou  na  to,  aby 
pozeral  na  dolnú  zem.  Na  takomto  území,  ako  je  Uhorsko,  v  oby- 
vateľstve vyvinie  sa  podobnosť,  trebárs  ono  bolo  by  rozličného  pô- 
vodu a  malo  rozličnú  kultúru.  Tak  utvorilo  sa  a  tak  tvorí  sa  dnešné 
maďarstvo.  Keď  začneme  ho  rozoberať,  od  najvyšších  kruhov  až  po 
najnižší  ľud,  v  maďarstve  nájdeme  všetky  národy  tejto  krajiny. 

Pečenegi,  Kumáni  a  dolnozemskí  Slaviani  z  doby  Arpáda  po- 
maďarčili sa  tak,  ako  nemecké  a  vlašské  mestá :  Satmár,  Debreciu, 


')  Máme  pred  sebou  čast  jeho  diela,  prečítanú  toho  leta  v  Etnografickom 
spolku  peátianskom* 


61 

Tata,  Segedín,  Koložvár,  Torda,  Stolný  Belehrad.  Z  aiistokracie  sú 
pôvodom  nemecké  rodiny:  Báthory,  Amadé,  Szentgyôrgyi,  Bánfify, 
Forgách,  Halier,  Wenkheim,  Hadik,  Splényi;  vlašské:  Lorántfy, 
Ráday,  Cibak,  Deméndy,  Eorda,  Odeskalchi,  Pallavicini,  Bolza, 
Baldácsi.  Zo  Švajčiarska  pochodia  Degenfeld-Schomburg,  Migazzi; 
francúzskej  alebo  normanskej  krve  sú  rodiny :  Bethlen,  Apafy,  Dru- 
geth,  de  la  Motte,  Dezasse,  Aspremont.  Juhosláviám  sú  Zriňovci, 
z  ktorých  je  jeden  sihofský  hrdina  a  druhý  veľký  básnik  maďarský, 
ďalej  rodiny  Gara,  Grassalkovich,  Csekonich,  Festetich,  Széchen, 
Keglevich,  Hugonnay.  Slováci  sú  Podmanickí,  Badvauskí,  Jesená- 
kovci  a  množstvo  rodín  vysokej  šfachty.  Slávni  Rákócovci  sú  haluzou 
českej  rodiny  Radvan,  ktorá  v  Arpádovskej  dobe  prišla  do  Uhorska. 
Poliaci  sú  Thôkôli,  Luzsénszky,  Zselinszky.  Z  rumunsko-bulharskej 
krve  pochodili  Ján  Hunady  a  jeho  syn  král  Matiaš,  podobne  rodiny 
Majláth,  Jósika,  Dragfí.    Rodina  grófov  Earácsonyich  je  arménska. 

Stredné  zemianstvo  je  ešte  rozmanitejšie,  v  ňom  veľkými  mas- 
sami  zastúpené  sú  všetky  uhorské  národnosti.  A  v  cirkvi,  na  poli- 
tickom poli,  vo  vede  a  umení  predstavuje  sa  nám  nie  menej  pesti*ý 
obraz.  Z  biskupov  našich  nemaďarského  pôvodu  boli :  Mikuláš  Oláh, 
Ján  Vitéz,  Ďorď  Draskovich,  A.  Dudich,  Peter  Beriszló,  G.  Pata- 
chich,  Ján  Scitovský,  Bela  Bartakovich,  Arnold  Ipolyi,  Haynald. 
I  dnes  sú  na  čele  katolicismu:  Samassa,  Schlauch,  Homig,  Lôn- 
hard.  (Dokladáme :  Császka,  Roskoványi,  Zalka,  Dulánszky,  Schuster, 
Steiner.)  Y  politike  Slavian  Kossuth  spôsobil  epochu;  o  pol  sto- 
letia  včaššie  vykrvácal  ako  martýr  za  idey  uhorskej  svobody  Ignác 
Martinovič.  Vo  vede  popri  maďarských  starých  menách  vyznačujú 
sa  Nemci,  Slaviani,  Židia:  Bél,  Pray,  Schwartner,  Rómer,  Hun- 
falvovci,  Vámbéry,  Lenhossék,  Wenzel,  Herman,  Pulszky.  V  novi- 
nárstve maďarskom  prvý  pokus  urobil  Matej  Rath ;  v  básnictve  len 
od  Gvadányiho  po  Petôfiho  (Petrovič)  koľko  je  Nemaďarov..  V  ume- 
niach a  belletristickej  literatúre:  Arménka  Kornélia  Hollósi,  Me- 
gyeri  (Stand),  Kornélia  Prielle;  Fr.  Liszt,  Erkel,  Volkmann,  Re- 
ményi,  Munkácsy,  Vas  Gereben,  Adolf  Ágai,  Gregor  Csiky.    ' 

Ako  príval  snosí  prst  s  hôr,  tak  ľud  hrnie  sa  na  nížiny.  V  prie- 
behu našej  histórie  milliony  obnáša  počet  tých,  ktorí  rozmnožili, 
zveľadili  maďarský  národ,  v  ňom  nahromadili  majetku,  intelligencie 
a,  srastení  s  maďarským  elementom,  prevzali  jeho  tradície,  ducha 
jeho  neprestajne  osvežovali,  chybujúcimi  črtami  doplňovali.  Pochop 
maäarstva  nie  je  totožný  s  pochopom  plemena.  Maďari  nie  sú  al- 
tajský  ľud,  dávno-pi*adávno  nie  sú  ním.  S  etnologického  stanoviska 
maďarstvo  nemožno  a  nesvobodno  považovať  tak,  ako  ostatné  ná- 
rodnosti tejto  krajiny,  Maďar,  Nemec,  Slovák,  Rumun  nie  je  jednaký 
etnologický  pochop.  Slováci,  Nemci,  Rumuni  atď.  sú  plemená  (race), 
8  jednotnými  vlastuosfami,  totožným  temperamentom,  celistvým  cha* 
rakterom  demosu,  tvoria  samy  v  sebe  zatvorené,  ustálené,  určité 
celky,  naproti  tomu  maďarstvo  je  výsledkom  splynutia  všetkých  ná- 
rodov tejto  krajiny. 

Réthy  pokladá  to  za  útvar  akýsi  vyšší  —  vyšší  než  sú  ostatné 
národy.  Tohoto  jeho  vkusu  nedotýkame  sa.  Nech  len  teší  sa  s  Vám- 


62 


bérym,  ktorý  pfsal  mu  po  prednáške  v  Etnografickom  spolku :  „V  ta- 
kom maďarskom  národe,  aký  Vy  predstavujete,  každý  nájde  si  miesto, 
a  túto  svätú  zem  každý  môže  pokladať  za  svoju ''.  Šk. 


Tlhorski  Kusi  a  Vedecká  akadémia  maďarská.  Y  ru- 
skom Zemepisnom  spolku  v  Petrohrade  (reorpa«Hqec£oe  o6mficrBo) 
1.  decembra  Alexej  L.  Petrov  mal  prednášku  o  uhorských  Rusoch. 
V  prednáške  svojej  spomínal,  že  —  ako  oni  hovoria  —  uhorská 
Rus  predstavuje  mnoho  interessantného,  ale  je  vôbec  málo  pre- 
študovaná ako  s  historickej,  tak  i  s  etnografickej  stránky.  Zpráva, 
ktorú  čítali  sme  o  tejto  prednáške  (v  Nov.  Vremeni),  ícončí  tým, 
že  Zemepisný  spolok  ruský,  hotoviaci  sa  podniknúť  historické  i  etno- 
grafické preštudovanie  uhorskej  Rusi,  hodlá  použiť  pomoci  Vedeckej 
akadémie  maďarskej. 

Zpráva  je  málomluvná,  no  tak  sa  zdá,  že  spolok  riešil  tak  na 
návrh  samého  A.  L.  Petrova.  Alexej  L.  Petrov  chodil  v  Uhorsku, 
bol  i  v  Pešti;  tu  poznal  sa  s  učenými  luďmi  maďarskými,  ktorí 
spoločensky  sú  snáď  i  ľúbezní.  Hútajúc  potom  o  zanedbanom  po- 
ložení uhorskej  Rusi,  hneď  mal  plán  hotový.  S  pomocou  maďar- 
ských učených  —  myslel  si  —  lahko  bude  tu  pracovať !  No  pomýlili 
ste  sa,  Alexej  Leonidovič;  dívajúc  sa  na  uhorskú  Rus  a  na  Ma- 
ďarov, zabudli  ste  si  na  nose  ruské  okuliare.  To  nie  ako  u  vás. 
U  vás  učení  študujú  jazyk  a  vôbec  byt  na  pr.  vašich  mohamedánov ; 
máte  na  to  celé  inštitúcie,  katedry.  Fo  vašich  ďalekých  východných 
mestách  sú  bibliotéky  a  musea,  predstavujúce  byt  a  život  takzva- 
ných vašich  inorodcov.  (Vy  pre  biedne,  nekultúrne  národíky  Vogu- 
lov,  Votiakov,  Čuvašov,  kočovných  Tungusov  a  Jukagirov  máte  po- 
menovanie inorodcov  —  my,  hoc  boli  sme  vždy  vážnym  faktorom 
pre  túto  krajinu,  v  jazyku  Maďarov  voláme  sa  cudzí.)  Vo  vašej 
literatúre  sú  celé  malé  literatúiy  o  duchovnom  živote  inorodcov 
vašich.  Váš  minister  vnútorných  diel,  nebohý  D.  A.  Tolstoj,  dal 
sprievodný  list  dvom  Maďarom,  Munkácsimu  a  Pápaimu,  keď  šli  na 
Ural  študovať  svojich  súplemenníkov;  v  sprievodnom  liste  nakladalo 
sa  miestnym  vrchnosťam,  aby  im  vo  všetkom  šly  na  ruku.  Predstavte 
si,  Alexej  Leonidovič,  vás  ako  boli  by  privítali  len  v  Užgorode, 
keby  ste  boli  povedali,  že  idete  študovať  svojich  bratovi 

Maďarská  akadémia  a  maďarskí  učení,  či  k  nej  prislúchajúci 
či  mimo  nej  stojací,  vedia  o  uhorských  Rusoch  len  tolko,  o  kolko 
ich  je  menej  od  jeduoho  sčítania  obyvateľstva  do  druhého,  na  pr. 
od  r.  1880  do  1890.  Na  akej  ona  pomoci  môže  byť  ruskému  Zemepis- 
nému spolku  v  diele  preštudovania  uhorských  Rusov?  Maďarská  veda 
môže  sa  usilovať  poznať  psa  alebo  neviem  akého  zvera,  no  podkarpat- 
ského Rusa  alebo  Slováka  vzala  by  si  za  predmet  len  vtedy,  keby  už 
bol  pod  zemou,  v  hrobe.  Nás  Slovákov  je  značne  viac  než  podkarpat- 
ských Rusov,  a  celá  maďarská  učenosť  zná  o  nás  len  to,  že  sme  — 
panslávi.  Nezná  o  našom  duchovnom  živote  ničoho;  temer  nezná, 
že  okrem  politických  novín  máme  literatúry.  A  to  vtedy,  v  takom 
čase,  keď  najväčší  poetický  talent  v  tejto  krajine  patrí  našej  litera- 
túre.   Keby  slovenskí  poeti  Hviezdoslav  a  Vajanský  žili  niekde  na 


63 

Sumatre  a  písali  jazykom  malajským,  maďarskí  učení  iste  aspoň 
z  nejakej  nemeckej  knihy  boli  by  ich  už  ^odokryli  a  boli  by  sa 
sponáhlali  pochvastat  sa  svojou  učenosťou.  Že  poeti  naši  tvorbami 
svojimi  hlásajú  neuhasiteľnosf  slovenského  ducha,  maďarská  učenost 
nechce  radšej  ani  počut  o  nich.  U  Slovákov  treba  všetko  ignorovať, 
aby  nikto  nevedel,  že  v  krajine  tejto  jest  čo  len  iskierky  iného, 
ako  maďarského  ducha.  Takí  sú  maďarskí  učení  ludia,  mnohovážny 
Alexej  Leonidovič.  A  keď  sú  takí  oproti  Slovákom,  veru  oproti 
podkarpatským  Bušom  nie  sú  lepší.  Lebo  títo  sú  ešte  bližší  vám, 
než  my  Slováci.  Veď  viete,  ako  to  hovorí  váš  Ťutčev  o  iuostran- 
ných  Slavianoch: 

Bam  —  He  npo^aeTca  Pocdfl, 

Poccíh  —  He  npon^iiOTib  Bacb!  ŠL 


-•W 


Literatúra. 

Živa.  Časopis  pŕírodnický.  Redaktori  dr  Boh.  Baýman,  pro* 
fesor  chémie  na  české  université,  a  dr.  Fr.  Mareš,  profesor  fysio- 
logie  na  české  université.  Majetník,  vydavatel  a  nakladatel  J.  Otto. 
V  Praze.  Ročník  II.,  číslo  1. 

Žive,  ktorú  bol  vydával  slávny  Purkyné  a  ktorá  svojím  časom 
dobre  známa  bola  i  na  Slovensku,  so  vzrastom  českej  vedy  dostalo 
sa  pokračovania.  Dvaja  professori  českej  university  vlani  u  Ottu 
začali  vydávať  pod  tým  samým  názvom  prírodnícky  časopis,  ktorý 
usiluje  sa  byt  dôstojným  pokračovaním  Živý,  založenej  Purkynom. 
Obsah  tohoročného  1.  čísla:  Chémie  v  biológii.  Od  Bohuslava  Raý- 
mana.  —  Novéjší  práce  Machový  v  akustice.  Podáva  assistent  Boh. 
Mašek.  1)  O  akustických  vlnách  explosivných.  2)  Mechanické  zjevy 
ve  vzduchu  kolem  letícího  projektilu.  —  Rozhledy :  O  Vernebvském 
popularisování  pŕíroduích  véd  vúbec  a  u  nás  zvlášt.  Od  dr.  F.  J. 
Studničky.  —  Čo  jest  pivo?  Od  Fr.  Chodounského.  —  Črty  z  no- 
véjší literatúry  žlázy  štítne.  Od  L.  H.  —  Povodeň  v  Čechách  r.  1890, 
od  prof.  dr.  Augustína.  —  Fysiologicko-psychologické  studie  o  vý- 
voji zraku  u  detí  a  u  operovaných  od  narození  slepých.  —  O  ce- 
stách afrického  cestovateľa  dr.  A.  Steckera.  —  Smés:  Človek  a 
človečenstvo.  Svítící  žížaly.  Živa  vychodí  15.  každého  mesiaca 
(vyjmúc  júla  a  aug.),  predpl.  cena  na  pol  roka  2  zl.  50  kr.,  na 
celý  rok  5  zl. 

Český  lid.  Sborník  venovaný  studiu  lidu  českého  v  Čechách, 
na  Morave,  ve  Slezsku  a  na  Slovensku.  Redaktori  dr.  Lubor  Niederle 
a  dr.  Čenék  Zíbrt.  Vychádza  každé  dva  mesiace  vo  sväzkoch  6-hárko- 
vých;  predplatné  4  zi.  na  celý  rok.  Nakladatel  F.  Šimáček  v  Prahe. 
Sošit  1.  a  2. 

U  bratov  Čechov  v  obore  kultúrnej  histórie  slavianskej  vynikol 
za  posledných  rokov  svojimi  vážnymi  trudami  mladý  učený,  dr.  Čenék 
Zibrt.  Činnosť  jeho  prirodzene  viedla  k  založeniu  orgánu,  na  ktorý 
tu  ideme  upozorniť.  V  knižkách  Českého  Lidu  bude  vzdelávaná 
antropológia,  archäologia,  folkloristika  a  kultúrna  história  česko- 
slovenská. (Redaktorom  antropologickej  a  archäologickej  časti  i  e 
dr.  Lubor  Niederle.)  V  Pohľadoch  často  bude  reč  o  tomto  sb^ 


6i 

teraz  ukážeme  len  podla  nápisov  obsah  vyšlých  dvoch  sošitov.  V  1. : 
České  lidové  vyšívaní  na  zemské  jubilejní  výstave.  Referuje  B. 
Tyršová.  —  Povéiy  a  zvyky  lidu  moravského  pri  hospodáŕství.  Na- 
psal  F.  Bartos.  —  O  kroji  lidu  slovenského.  Píše  Jan  Koula.  — 
O  nasí  svetské  písni  lidové.  Napsal  O.  Hostinský-  —  Sbor  českých 
bratŕí  v  Náchodé.  —  Hroby  se  skrčenými  kostrami  v  Čechách.  — 
Ze  selské  kuchyne,  obrázok  z  Českobrodska.  —  Vodník  v  podaní 
lidu  českého.  —  Zprávy  o  nálezech  Whaeologických.  —  Z  pozft- 
statkft  Berounské  knihy  svedomí.  —  Ze  žďárských  hor.  —  Staré 
zvyky  v  okolí  Domažlic.  —  Rozhled  po  lužické  folkloristice.  — 
Relací  v  príčine  obnovení  a  vsazení  mezníkAv  mezi  rolími  nad  Po- 
lepy.  Lidové  podaní  české  o  škytavce.  Referáty  o  spisoch.  Referáty 
o  časopisoch.  Literatúra.  Časové  zprávy.  Otázky  a  odpovedi.  — 
Sošit  2. :  Hroby  se  skrčenými  kostrami  v  Čechách.  (Pokr.)  —  Li- 
dové povídky  o  panovníkovi,  povolaném  od  železného  stolu.  — 
Povery  a  zvyky  lidu  moravského  pri  hospodáŕství.  (Pokr.)  —  České 
tance.  —  Ze  selské  kuchyne.  (Pokr.)  —  Svédectví  mŕtveho.  — 
České  lidové  vyšívaní  na  zemské  jubilejní  výstave.  (Dokonč.)  — 
O  naši  svetské  písni  lidové.  (Pokr.)  —  O  kroji  lidu  slovenského. 
(Pokr.)  —  Zpráva  o  skŕítkovi  z  r.  1382.  Zprávy  o  nálezech  ar- 
chaeolegíckých.  Slovo  o  úkoloch  našeho  pŕíslovnictví.  Atď.  V  každom 
sošite  pekné  vyobrazenia. 

Slavianskoje  Obozrenie  (CjtaBancKoe  Oôoaptme).  Do- 
terajšie Slavianskija  Igvestia,  vydávané  v  Petrohrade  pri  podpore 
Dobročinného  slavianskeho  spolku,  prestanú  a  na  ich  miesto  bude 
vychodiť  od  januára  1892  v  Petrohrade  mesačný  historicko-literárny 
a  politický  časopis  Slavianskoje  Obozrenie,  pod  redakciou  známeho 
slavistu  Antona  S.  Budiloviča,  professora  varšavskej  university.  Pro- 
gram časopisu  je  nasledujúci :  1)  Články  o  slavianskych  literatúrach, 
slavianskej  etnografii,  histórii  a  politike.  2)  Dopisy.  3)  Letopis 
udalostí  slavianskeho  života  v  oboroch:  politickom,  náboženskom, 
spoločenskom  a  literáruom.  4)  Kritika  a  bibliografia.  5)  Zprávy 
o  účinkovaní  slavianskych  spolkov  a  iných  podobných  inštitúcií. 
6)  Všeličo.  7)  Prílohy:  preklady  z  diel  slavianskej  belletristiky. 
8)  JPodobizne  slavianskych  dejateľov.  9)  Oznamy. 

Primerane  tomuto  programu  Slavianskoje  Obozrenie  stavia  si 
za  úlohu  spracovať  vo  forme  všeobecne  prístupnej  otázky  o  súčas- 
nom položení  a  historickej  minulosti  Slavianov  východných,  južných 
a  západných,  v  súvise  s  bytom  a  históriou  iných,  historicky  sviaza- 
ných  s  nimi  národov  kresťanského  východu.  Základnou  myšlienkou 
časopisu  bude  idea  duchovného  bratstva  týchto  národov,  ponímaná 
v  širokom  kultúrno-historickom  značení.  Otázky  slavianskej  litera- 
túry, etnografie,  histórie  budú  v  časopise  na  prvom  mieste.  Sla- 
vianskoje Obozrenie  bude  vychodiť  mesačne  na  8 — 10  hárkoch,  vždy 
v  druhej  polovici  mesiaca;  predplatná  cena  na  rok  8  rublov  alebo 
10  zl.  r.  č.,  na  pol  roka  4  rub.  alebo  5  zl.  r.  č.,  na  štvrť  roka 
2  rub.  alebo  3  zl.  r.  č.  Predplatné  prijíma  redaktor-vydavatel  prof. 
A.  S.  BudíÄvič  vo  Varšave  (Kručaja  uL,  13),  mimo  Ruska  medzi 
inými  kníhkupectvá:  Librairie  Russo-Slave  H.  Roskoschny  v  Lipsku, 
Eduard  Valečka  v  Prahe,  G.  Szelinski  vo  Viedni. 

-M* 


Bok  1892.  SoSit  2. 

Slovenské  Pohľady. 

Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavd  Križko. 

r 

Úhlavní  odporníci  a  nepriatelia  všetkého,  čo  je  slovenské,  — 
ľudia  to  krótkozrakí,  chytili  sa  pred  krátkym  časom  s  mravenčou 
pilnosfou  do  práce,  aby  pomaďarčili  na  území  slovenskom  miestne 
názvy,  tvrdiac,  že  chcejú  iba  nazpäf  uviest  názvy  pôvodné,  ktoré 
časom  vraj  vytratily  sa  boly  zo  života  a  postúpily  miesta  svoje 
názvom  iným,  názvom  slovenským. 

S  ľuďmi  tohoto  kalibru  hádaf  sa  znamenalo  by  myt  černocha, 
aby  stal  sa  bielym,  a  preto  ani  nepíšem  im  k  vôli  tieto  riadky. 

Miestne  názvy  nie  sú  ustrúhané  rozkazom  podžupanským,  ani 
nie  vytokárené  nápadmi  spáleného  a  prepiateho  mozgu,  ale  sú  zro- 
dené potrebou  životnou  a  utvorené  ľudom  slovenským  pred  mno- 
hými vekmi  a  uprávnené  mnohostoročnýra,  ba  niektoré  z  nich  asnáď 
i  viac  než  dvetisícročným  nepretržitým  užívaním  prežijú  —  o  tom 
som  pevne  presvedčený  —  i  všetkých  tých,  ktorí  by  ich  mileradi 
chceli  vykoreniť. 

Slovenské  miestne  názvy  nepotrebujú  moju  obranu. 

No  majú  ony  i  svojich  priateľov  a  verných  prechovávatelov 
i  u  vzdelancov,  ale  obzvlášte  u  pospolitých  synov  a  dcér  sloven- 
ských, a  ku  týmto  prehovorit  dakoľko  slov  o  miestnych  slovenských 
názvoch:  to  je  mojím  cieľom. 

Mnohému  snáď  bude  zdaf  sa  práca  táto  prácou  zbytočnou  a 
mnohému  malichernou,  no  istý  som,  že  neodsúdi  ju  žiaden  roz- 
umný človek,  ktorý  neuspokojí  sa  iba  s  povrchným  obzretím  miest- 
nych názvov,  ale  vhĺbi  sa  spolu  so  mnou  do  nich  a  obzre  si  ich 
bližšie  a  dokonalejšie. 

A  zasluhujú  toho  plným  právom! 

Niet  kraja  a  okresu,  niet  obce,  niet  honu,  vrchu,  doliny,  úbočia, 
niet  rieky,  potoka,  žriedla,  ba  snáď  ani  studničky,  slovom  niet 
kúska  a  kútka  zeme  na  celom  šírom  Slovensku,  ktorý  by  nemal 
svojho  vlastného  názvu,  a  kamkoľvek  pohne  a  obráti  sa  noha  naša, 
všade  stretáme  sa  s  kroka  na  krok  s  miestnymi  názvami.  Ony 
okružľujú  nás  na  všetkých  stranách  a  tvoria  velikánsky  lexikálny 
materiál  a  historický  archív,  ktorý  môže  nám  podaf  mnoho  svetla 
ohľadom  našej  národnej  minulosti,  ak  budeme  v  stave  náležité  ho 
upotrebiť  a  vykoristit 


66 

Pohľad  na  miestne  názvy  a  rozhlad  v  ich  nesúladnom  zdanlivé 
množstve  prichodí  mi  sťa  prechádzka  po  kvitnúcej  lúke.  Ako  pasie 
sa  tu  ľudské  oko  na  najrozmanitejších  barvách  a  ako  tu  nevídaf. 
pri  povrchnom  pohľade  žiadneho  radu  a  skladu,  tak  i  vo  velikom 
množstve  miestnych  názvov  panuje  veliká  rozmanitost  a  zdá  sa,  že 
sú  i  ony  bez  všetkého  radu  a  skladu  a  že  netvoria  harmonický 
celok. 

Pre  svoje  množstvo  a  takrečeno  všadeprítomnost  stály  sa  nám 
miestne  názvy  naše  každodennými  v  tom  smysle,  že  si  ich  takmer 
zhola  nič  nevšímame  a  za  vec  nič  ueznamenajúcu  a  ľahostajnú  ich 
považujeme. 

Ä  predsa  sú  mnohé  z  nich  najstaršou,  bez  všetkej  pochyby 
ešte  hlboko  do  predkresfanských  dôb  siahajúcou,  živou  našou  starinou. 

Dôkaz  a  známku  svojho  veku,  alebo  —  lepšie  rečeno  —  ob- 
dobia nosia  premnohé  miestne  názvy  samy  v  sebe,  no  pri  iných, 
tiež  veľmi  značných  počtom,  možno  dokázať  i  listinami,  kedy  po- 
vstaly,  a  koľko-toľko  systematicky  sostavené  a  kriticky  prebrané 
soznamy  miestnych  názvov  v  stave  sú  dať  nám  vývod  i  o  posial 
ešte  netušených  veciach  a  odpoveď  neklamnú  na  mnohé,  pradávnej 
našej  minulosti  týkajúce  sa  otázky. 

Toto  moje  tvrdenie  budú  istotne  mnohí  považovať  nie-Ii  za 
prehnané  a  bláznivé,  teda  aspoň  za  prílišne  smelé,  no  dúfam,  že 
podarí  sa  mi  nedôverčivých  Tomášov  presvedčiť  o  tom,  že  ma 
oprávňujú  k  nemu  plnou  mierou  samy  naše  miestne  názvy.  — 

Žiadúcnym,  veľmi  žiadúcnym  by  bolo,  keby  sme  už  mali  hotovú 
úplnú  sbierku  nielen  slovenských,  ale  vôbec  všetkých  slovanských 
miestnych  názvov,  lebo  tak  mohli  by  sme  o  nich  vyniesť  lepší  a 
základuejší  úsudok  i  nadobudnúť  mnohé,  na  minulosť  Slovenstva  a 
Slovanstva  vzťahujúce  sa  dáta  Potreba  toho  sta'a  sa  už  od  dlhšieho 
času  —  povedal  bych  inštinktívne  —  citeľnou,  lebo  ved  zavše  ho- 
vorieva sa  o  miestnych  názvoch  a  ich  sbieraní  i  v  súkromných 
kruhoch  i  vo  verejných  listoch,  predsa  však  nemáme  posiaľ  hotovej 
sbierky  ani  slovenskej,  tým  menej  všeslovanskej. 

Jednoduchý  pohľad  na  zemevid  poučuje  nás,  že  mnohé  miestne 
názvy  sú  bud  v  totožnej,  bud  vo  viac-menej  zmenenej  forme  roz- 
šírené všade,  kde  Slovanstvo  žilo  a  žije.  Z  toho  možno  zatvárať, 
že  také  názvy  buďto  pod  vplyvom  totožných  pomerov  a  okolností 
u  rozličných  slovanských  národov  samobytne  povstaly,  budto  že 
daktorou  slovanskou  vetvou  utvorené  potom  inými  kmeňmi  boly 
postupne  prejaté  a  na  ich  území  nimi  udomácnené. 

Pravde  podobným  je,  že  niektoré  z  miestnych  názvov  patria 
až  hen  tej  dobe,  kde  Slovanstvo  ešte  tvorilo  jeden  celok  a  nebolo 
rozdrobené  na  vetve  a  národy. 

Ktože  by  nevidel  hned  na  prvý  pohľad  blízku  príbuznosť  a 
rodinný  sväzok  na  príklad  medzi  naším  Dunajom  a  Dunajcom  s  je- 
dnej a  ruským  Donom  s  druhej  strany?  Komuže  nie  je  známo,  že 
na  území  slovenskom  tečie  Morava  a  v  bulharsko-srbských  údeloch 
iná  rieka  tiež  tak  menovaná?  Ktože  by  mohol  tajiť,  že  miestne 
názvy  Orava  a  Oravce  v  Hornouhorskú  sú  totožné  a  tenže  kmeň 


67 

ako  i  Oravica  v  najjužnejších  končinách  tejže  zeme?  A  Praha  česká 
s  Prahou  poľskou  pri  Varšave,  slovenské  Krakovany  a  poľský  Krakov, 
náš  Novohrad  a  ruský  Novgorod  nie  sú  totožné  názvy? 

A  takýchto  i  týra  podobných  príkladov  mohli  by  sme  sosbierať 
značné  množstvo. 

No  len  mimochodom  chcel  som  poukázať  na  toto  príbuzenstvo 
slovanských  miestnych  názvov,  predmetom  naším  budtež  na  teraz 
výlučne  miestne  názvy  slovenské. 

Tvorenie  miestnych  názvov  zdá  sa  byt  na  prvý  pohľad  čisto 
náhodným,  žiadnym  okolnosfam  a  žiadnym  zákonom  nepodlieha- 
júcim, človek  by  myslel,  že  naši  predkovia,  dávajúc  mená  čiže 
vlastne  názvy  svojim  obciam  a  krajom,  nepodliehali  zhola  žiadnym 
vlivom  a  názvy  nimi  utvorené  že  sú  iba  jednoduchým  výtvorom 
okamžitých  nápadov  a  čfročistej  fantásie.  A  predsa,  prizreme-li  sa 
bližšie  ku  veci,  vidíme,  že  je  tomu  nie  tak,  íile  že  i  tvorenie  miest- 
nych názvov  dialo  sa  dľa  istých  pravidiel  a  bolo  podrobené  istým 
okolnostam  a  rozličným  vplyvom.  Mohli  by  sme  riecC  plným  právom, 
že  i  tvorenie  miestnych  názvov  podliehalo  móde. 

Móda  v  dnešnom  smysle  tohoto  slova  bola  síce  našim  praotcom 
a  pramatkám  vecou  neznámou,  no  nemožno  odtajif,  že  menily  sa 
ich  zvyky  a  obyčaje  z  času  na  čas  dľa  toho,  ako  menil  sa  svet  a 
životné  i  spoločenské  pomery  spolu  s  nimi  a  že  zavládnul  vše  novší 
prúd,  v  ktorom  zrodil  sa  i  nový  a  novší  druh  miestnych  názvov, 
A  práve  tento  občasne  meniaci  sa  zvyk  bol  a  je  pravým  starším 
bratom  terajšej  módy,  bárs  nerodil  sa  ani  v  Paríži,  ani  v  žiadnom 
inom  meste  razom,  ale  tvoril  sa  postupne  a  nebadane  dľa  toho, 
ako  vrelo  a  varilo  sa  v  hlbinách  národnej  bytnosti. 

Prizrime  sa  tejto  veci  trochu  bližšie. 

Po  tatárskom  plene  stály  i  v  našej  domovine  mnohé  kraje 
pusté  a  ich  majitelia  snažili  sa  ich  zaľudnatiť  i  privolávali  zo  su- 
sedných zemí  osadníkov  a  tým  dávali  okrem  istých  výhod,  výsad 
a  nadpráv  i  pusté  kraje  a  lesy,  aby  zakladali  v  nich  osady. 

Tak  povstaly  na  území  slovenskom  početné  Lehoty,  Lehôtky, 
Poruby,  Porúbky,  Opatové  a  Opatovce  a  Nemcami  pozakladané 
„Häu"-e. 

Obdobie,  v  ktorom  bolo  zvykom  tvoriť  takéto  miestne  názvy, 
možno  určiť  dľa  hodnoverných,  v  hojnom  počte  zachovavších  sa 
listín  na  čas  od  polovice  trinásteho  storočia  až  do  polovice  pät- 
násteho. 

Lehota  =  terminus  v  priestore,  totiž  nie  zemianske  ani  nie 
poddanské  a  pritom  celkn  u  určite  ohraničené  územie,  a  lehota  = 
terminus  v  čase,  totiž  úplná  svoboda  od  akéhokoľvek  poplatku  a 
dane  obyčajne  na  úplných  16  až  do  20  rokov,  to  bolo  za  dve  sto- 
ročia prostriedkom  u  zemských  pánov,  ktorí  snažili  sa  užitočnými 
urobiť  mŕtvo  ležiace  čiastky  zo  svojich  majetkov  týmto  spôsobom, 
a  túžbou  u  cudzincov  —  dosťahovalcov  a  tuzemcov  —  poddaných, 
ktorí  dychtili  za  domovom  a  koľkou-toľkou  svobodou  a  neodvislosťou. 
A  táto  okolnosť  stala  sa  matkou  pre  celý  i"--^-—  -'—^  slovenských 
miestnych  názvov. 

5* 


Pred  tatárskym  plenom  a  po  roku  1450  nezrodil  sa  ani  jeden 
jediný  taký  názov,  lebo  nepovstala  ani  jedna  jediná  taká  obec,  a 
tak  teda  móda,  čiže  zvyk  a  obyčaj  tvorit  do  tohoto  odrodu  patriace 
miestne  názvy  trvala  asi  za  dve  storočia  a  o  obciach  takéto  názvy 
nosiacich  môžeme  byť  presvedčení,  že  povstaly  len  v  tomto  určitom 
období. 

Pre  lepšie  roztriedenie  a  rozoznávanie  označme  tento  druh 
miestnych  názvov  názvami  lehotskými. 

Celkom  iný  druh  tvoria  názvy  takých  obcí,  zemí  a  vôd,  ktoré 
boly  a  zostaly  majetkom  priamo  zemianskym.  Ony  obdržaly  názvy 
svoje  v  najmnožších  prípadoch  po  svojich  majiteľoch,  lebo  im  ich 
dali  čiastočne  títo  sami  a  čiastočne  i  ich  susedia  a  lud  bydliaci 
v  tom  okolí,  kde  povstávala  daktorá  nová  kúria,  majer  alebo  obec. 

Stávalo  sa  síce  niekedy,  že  prvší  majiteľ  nazval  svoju  obec  dľa 
svojho  vlastného  mena,  no  i  v  tom  prípade,  ak  pôvodný  tohoto 
druhu  názov  časom  zamenený  bol  názvom  iným,  zachovalo  sa  v  nov- 
šom názve  meno  novšieho  a  pozdejšieho  majiteľovo. 

Tak  povstaly  miestne  názvy  Bušice,  Čajkov,  Ebedec,  Fiľakov, 
Holovec,  Ivančiná,  Kalamenová,  Kävice,  Lublov,  Mošovce,  Ozdiná, 
Šašov,  Sebeslavce,  Šútovce,  Vacov  a  mnohé  iné 

Rozumie  sa,  že  nie  všetky  z  osobných  mien  pochodiace  miestne 
názvy  sú  staby  na  jedno  kopyto  vybité  a  len  pomocou  jednej  alebo 
dvoch  prípon  utvorené.  Niektoré  z  nich,  ako  na  príklad  Radvan  a 
•  Laskár,  zachovalý  nám  osobné  mená  čisté  v  pôvodnej  ich  podobe 
a  bez  ktoréhokoľvek  prívesku.  Avšak  takéto  názvy  tvoria  predsa 
len  výnimky  a  z  pravidla  poznaC  miestne  názvy  tohoto  druhu  po 
príponách  ec,  ce,  iwa,  ka,  or,  ova. 

Čo  majú  vyjadrovať  prípony  ec  sl  ce  y  slovenských  miestnych 
názvoch,  o  tom  teraz  —  dľa  mojej  skromnej  mienky  —  ešte  ťažko 
riecf  posledné  slovo;  ľahšie  to  snácľ  bude  urobiť  potom,  keď  bu- 
deii  e  mať  celú  slovenskú  topografiu  hotovú. 

Zdá  sa,  že  prípona  ec  i  v  miestnych  názvoch  je  príponou  zmenšu- 
júcou a  názov  Moškovec  že  znamená  asi  toľko,  ako  Moškov  malý 
majetok  alebo  Moškov  domec  (majer),  prípona  ce  však  že  je  i  tu 
príponou  súhrnnou  (kollektívnou),  a  takže  miestny  názov  Mošovce 
znamenať  má  Mošove  majetky,  alebo  zeme,  alebo  snád  domce,  ak 
totiž  Moš  mal  viacej  poddaných  alebo  sluhov,  ktorí  vystavili  sú- 
časne so  svojím  pánom  tiež  svoje  domy  a  utvorili  razom  obec  nie 
z  jednoho  —  ako  Paraštiná  —  ale  z  viac  stavísk,  domov  pozostáva- 
júcu. Na  toto  zdá  sa  poukazovať  i  výraz  „vicus"  (=  malá  obec, 
dedinka,  alebo  osádka),  použitý  v  listine  z  roku  1258,  v  ktorej 
Mošovce  po  prvý  raz  sa  spomínajú. 

Že  sú  prípony  ina,  ka,  ov,  ova  i  v  miestnych  názvoch  prípo- 
nami privlastňujúcimi,  teda  že  Ivančiná,  MaJužiná,  Apka,  Holeška, 
Budilov,  Šašov,  Peíová,  Batková  znamená  toľko,  ako  obec  alebo 
zem,  poťažne  kúria,  alebo  hrad,  patriaca  čiže  patriaci  Ivankovi, 
Malužovi,  Apkovi,  Holešovi,  Budilovi,  Šašovi,  Peťovi,  Ratkovi, 
o  tom  sotva  možno  pochybovať. 


Povstávanie  pojediných  tohoto  druhu  miestnych  názvov  sloven- 
ských možno  jasno  stopovat  v  drievnych  listinách  a  pri  četných 
takýmito  názvami  obdarených  obciach  snadno  je  í  udaf  budto  cel- 
kom určite  a  správne,  budto  aspou  približne  a  velmi  pravdepodobne 
i  rok,  alebo  prinajmenej  desaťročie,   v  ktorom  povstaly  tieže  obce. 

Obyčaj  tvorif  tohoto  druhu  miestne  názvy  trvala  tiež  asi  tak 
dlho,  ako  pri  názvoch  lehotských,  teda  asi  do  polovice  pätnásteho 
veku,  a  kvitla  obzvlášte  po  tatárskom  plene,  keď  zemianske  rodiny 
počaly  drobiť  po  otcoch  zdedené  majetky  a  pojediní  ich  členovia 
zakladat  vše  nové  majere  a  kurie,  ktoré  potom  vzróstly  pomaly  v  celé 
väčšie-menšie  obce. 

Kedy  však  začalo  byt  módnym,  alebo  po  našský  rečeno,  kedy 
prišlo  do  zvyku  tvoriť  názvy  do  tohoto  druhu  patriace,  to  ovšem 
nemožno  dokázať  listinami,  lebo  tie  u  nás  tak  ďaleko  nesiahajú, 
ale  z  prirodzenosti  a  podstaty  samej  tejto  veci  vysvitá,  že  mohol 
tento  zvyk  povstať  iba  potom,  keď  začaly  udomácňovať  sa  i  v  našej 
vlastí  feudálne  pomery  a  následkom  tých  keď  s  postupným  miznutím 
rovnosti  medzi  občanmi  začaly  povstávať  zemianske  majetky.  A  toto 
začalo  sa  asi  pod  prvým  uhorským  králom  Štefanom,  teda  i  po- 
čiatok týchto  miestnych  názvov  sotva  možno  klásť  do  staršej  doby. 

Obdobie,  v  ktorom  povstávaly  tohoto  druhu  miestne  názvy, 
rozprestiera  sa  asi  na  pol  piata  storočia. 

Tieto  a  takéto  názvy  pomenujme  k  vôli  lepšiemu  rozhľadu  ná- 
zvami zemianskymi. 

Pozdejšie  než  zemianske,  avšak  o  niečo  prv  než  lehotské,  vy- 
skytujú sa  také  miestne  názvy,  ktoré  označujú  neslovenskú  národ- 
nosť prisťahovalcov,  založivších  osobitné  obce  na  slovenskom  území. 

Takými  sú  Uherec  a  Uhrovec,  všetky  Nemce,  Nemčany,  Ne- 
mecké a  Nemčice,  Vlachy  a  Ylašky,  České  Brezovo  a  podobné. 

Najstaršie  takéto  názvy  zjavujú  sa  v  dvanástom,  najmladšie 
však  v  pätnástnom  storočí,  a  tak  by  bolo  trvalo  ich  obdobie  asi 
za  400  rokov;  no  ony  vyskytujú  sa  veľmi  poriedku. 

Sú  to  miestne  názvy  národné. 

Prv  než  zemianske,  dávali  naši  predkovia  svojim  kostolom  a 
okolo  nich  postupne  povstávajúcim  obciam  mená  svätých  a  poťažne 
názvy  s  kresťanstvom  v  súvislosti  sa  nachodiace. 

Do  tohto  odrodu  patria  nielen  Svätý  iMartin,  Svätý  Mikuláš, 
Peter,  Michal,  Anna,  Helena,  Maria  a  podobné,  ale  i  všetky  Pon- 
delky, Stredy,  Štvrtky  a  Soboty  a  okrem  tých  snáď  i  mnohé  iné, 
mne  teraz  ešte  neznáme  miestne  názvy. 

či  medzi  kresťanské  miestne  názvy  možno  vriadiť  po  pi*avde 
a  práve  i  tie  četné  Čierťaže,  Čertovice,  Čertove  Vrchy  a  Studne, 
Peklá  a  Pekelníky,  s  ktorými  stretáme  sa  na  Slovensku,  na  to  bolo 
by  možno  dať  správnu  odpoveď  len  potom,  keby  sme  nad  vFOtku 
pochybnosť  určili,  či  slová  peklo  a  čert  stály  sa  známymi  n.  ^im 
praotcom  len  po  prijatí  kresťanského  náboženstva.  Náš  ľud  zná 
ovšem  i  čerta,  ale  pri  tom  spomína  i  diabla  v  tej  istej  jakovosti, 
a  mne  sa  zdá,  že  toto  posledné  slovo  k  nám  kresťanstvo  donieslo, 
a  pochop  i  názov  čert  že  bol  už  našim  pohanským  praotcom  známy. 


7Ô 

Svedčí  za  to  jeho  rýdzo  slovanský  kinen,  a  peklo  tiež  nemožno  od- 
vodiť ani  z  latinskej,  ani  z  gréckej,  ani  z  hebrejskej  reči. 

Po  tatárskom  vpáde  nebolo  viac  obyčajou  dávaC  obciam  kre- 
sťanské názvy^  i  pred  tou  dobou  sú  v  listinách  už  len  zriedka  na 
to  príklady,  a  tak  teda  táto  móda  neudržala  sa  ani  do  konca,  ba 
sotva  do  polovice  dvanásteho  veku.  Jej  počiatok  možno  hladaC  naj- 
ďalej  v  dnihej  polovici  desiateho  storočia,  lebo  len  vtedy  zavítalo 
kresťanstvo  v  tieto  strany,  alebo  snáď  lepšie  receno  len  od  tých 
čias  pustilo  tu  hlbšie  korene  a  bez  neho  boly  by  miestne  tohoto 
druhu  názvy  ludu  slovenskému  vecne  zostaly  neznámymi. 

Obdobie  pre  kresťanské  miestne  názvy  občahuje  teda  asi  tri 
storočia. 

Že  s  pohanstvom  a  jeho  obradmi  v  užšom  styku  a  spojení 
nachodiace  sa  miestne  názvy,  ako  četné  Žiare  a  Žiarce,  Turovo, 
Turová,  Turopole,  Turec,  Turčeky,  Velestúr,  Nákle,  Pravná,  Sitna 
a  Háje  a  iné  tým  podobné,  sú  výtvormi  staršej  a  plodmi  ešte  našej 
predkresťanskej  doby,  to  netreba,  tuším,  dokazovať. 

Obyčaj  —  móda  —  stvorivšia  ku  tomuto  druhu  patriace  miestne 
názvy,  zanikla  spolu  s  pohanstvom,  a  tým  bola  by  určená  i  hranica, 
až  dokial  mohly  byť  také  názvy  tvorené.  Kam  však  vradiť  počiatok 
z  tejto  obyčaje,  to  vec  nielen  velmi  nesnadná,  ale  dla  môjho  ná- 
hľadu i  vec  celkom  nemožná. 

Naši  predkovia  zajiste  nepadli  razom  sťa  zralé  žalude  s  duba 
na  toto  územie,  ani  ich  nedohual  kýsi  vietor  sťa  hajno  kobyliek 
v  tieto  strany,  a  tak  ani  nezaludnatili  šmahom  všetky  doliny  a 
vrchy  v  terajšej  našej  dedovizni,  ale  zaujímali  pusté  priestranstvá 
krok  za  krokom,  ako  požadoval  počet  množiacich  sa  duší,  a  zakla- 
dali postupne  svoje  osady,  počnúc  od  väčších  riek  a  ich  údolí  až 
po  najodľahlejšie  doliny  a  vrchy.  A  ako  šírili  svoje  osady  (Selce  a 
Sielnice),  tak  množili  a  tvorili  i  svoje  bohoslužobné  miesta  a  šírili 
spolu  s  nimi  i  svoje  zvyky,  teda  i  miestne  názvy,  čo  mohlo  diať 
sa  i  za  mnohé  storočia  a  snáď  i  za  dlhšie  časy,  nežli  tušíme.  — 

Celkom  rozdielne  od  všetkých  posiaľ  spomenutých  sú  také 
miestne  názvy,  ktoré  naši  predkovia  utvorili  na  základe  prídavných 
mien  a  v  nichžto  zračí  sa  daktorá  vlastnosť  a  zvláštnosť  patričného 
topografičného  predmetu. 

Také  sú  všetky  Bystré,  Bystrice  a  Bystričky,  Štiavnice  a  Štiav- 
nický, Kremnice  a  Kremničky,  Slatiny  a  Slatinky,  Teplé,  Teplice 
a  Tepličky,  Vŕbové,  Vrbovce  a  Vrbovky,  Kameňauy,  Senné  a  Senice, 
Brezna,  Brezové,  Brezince  a  Breznice,  Nedozery  a  Nedozory,  Žabo- 
kreky,  Topoľčany,  Tisovec,   Rakytince,   Rakytovce  a  tým  podobné. 

V  názvoch  ku  tomuto  druhu  patriacich  niet  ani  najmenšieho 
šľaku  po  vplyve  feudálnom  alebo  náboženskom ;  z  nich  vyznieva  len 
sama  príroda  a  jej  úkazy,  i  niet  divu,  že  národ  náš,  zabývajúci  sa 
tak  rád  prírodou,  práve  tohoto  druhu  názvy  v  toľkom  množstve  vy- 
tvoril a  nimi  posial  tak  husto  svoju  domovinu. 

Otázkou  je,  v  ktorých  časiech  mal  ľud  slovenský  obyčaj  tvoriť 
názvy  do  tohoto  druhu  patriace.  Či  tvoril  ich  súčasne  s  pohan- 
skými, alebo  prv,  a  či  vo  väčšom  množstve  ešte  i  pozdejšie? 


n 

Hovorím :  vo  väčšom  množstve,  vedený  a  spravovaný  panujúcim 
práve  zvykom,  lebo  pojediné  takéto  názvy  povstávaly  istotne  eéte 
i  v  období  zemianskych  miestnych  názvov. 

Edvard  Windakiewicz  pokúsil  sa  určit  počiatok  kremnického 
baníctva  na  základe  samých  kremnických  baní,  totiž  ich  rozsiahlosti 
a  ústroja,  majúc  na  zreteli  s  jednej  strany  vyhotovenú  prácu  a 
8  druhej  strany  pokrok  v  samej  práci,  nakoľko  bol  možný  pred 
upotrebovaním  pušného  prachu  pri  banských  dielach,  ked  totižto 
ludia  iba  ohňom  a  železom  v  skahiých  útrobách  zemských  razili  si 
cestu  (Vidz  Jahrbuch  der  k.  k.  geologischen  Reichs-Anstalt.  Jahr- 
gang  1860,  16.  Bánd,  II.  Heft  „Gold-  und  Silber-Bergbau  in 
Kremnitz",  menovite  strany  219 — 224),  a  výsledok  jeho  práce  bol, 
že  počiatky  kremnického  baníctva  možno  a  treba  hladat  v  deviatom 
storočí  po  Kristu  Pánu. 

Windakiewiczove  výpočty  zakladajú  sa  výlučne  na  kombinácii, 
ktorú  bolo  možno  mu  utvoriť  z  toho,  ako  znal  kremnické  bane  a 
nakoľko  mohol  pravdepodobne  súdif  o  pokroku  v  práci  za  starých 
čias.  Jenm  neboly  známe  listiny  a  zprávy,  vzťahujúce  sa  na  krem- 
nické staré  baníctvo  vôbec  a  na  obe  staršie  kremnické  erbštoUne 
obzvlášte,  no  počtoval  správne,  lebo  jeho  výpočet  srovnáva  sa 
v  mnohých  čiastkach  nápadne  s  časom,  ktorý  možno  celkom  bez- 
pečne určit  na  základe  listín  a  dát  v  kremnickom  mestskom  ar- 
chíve obsažených,  o  čom  tu  ostatne  nemiestne  by  bolo  obšírnejšie 
hovoriť.  Ale  Windakiewicz  bral  pri  svojej  práci  do  povahy  iba  tie 
bane,  ktoré  vidno  ešte  i  teraz.  O  tých,  ktoré  rozkladaly  sa  tam, 
kde  teraz,  a  to  už  od  viac  než  piatich  storočí,  samé  mesto  leží,  zdá 
sa,  že  sa  mu  ani  nesnívalo.  A  predsa  tieto  bane  boly  o  vela  staršie 
a  zabývaly  prvotných  kremnických  obyvateľov  istotne  po  mnohé 
storočia  prácou.  Počiatky  kremnického  baníctva  a  tak  i  Kremnice 
môžme  teda  bezpečne  hľadať  nie  v  deviatom,  ale  snáď  prinajmenej 
v  treťom  storočí  po  Kristu  Pánu. 

Nuž  a  precože  som  tak  zabočil  od  vyznačeného  predmetu? 

Jednoducho  preto,  aby  sme  videli  aspoň  na  tomto  príklade, 
v  ktorých  asi  časiech  už  bolo  u  našich  praotcov  obyčajou  tvoriť 
vlastnostné  miestne  názvy. 

Miestny  názov  Kremnica  je  neodškriepnym  dôkazom,  že  miestne 
názvy  tohoto  druhu  siahajú  hlboko,   veľmi  hlboko  do  starobylosti. 

Nuž  a  či  možno  rozumne  zatvárať,  že  by  naši  praotcovia  boli 
len  tento  jediný  taký  názov  utvorili?  Či  iné  a  menovite  bližšie 
alebo  práve  vedľa  samých  väčších  riek  ležiace  obce,  potoky,  vrchy, 
kopce,  doliny,  majúce  tiež  názvy  vlastnostné,  majú  byť  po  pravidle 
mladšími  od  Kremnice,  ktorá  je  i  od  Hrona  i  od  Váhu  dosť  značne 
vzdialená  a  kam  istotne  —  kým  ešte  pralesy  kryly  tieto  kraje  — 
pozdejšie  došli  ľudia,  než  ku  susedným  väčším  riekam,  vedľa  kto- 
rých, idúc  od  Dunaja,  tiahli? 

Užívanie  vlastnostných  miestnych  názvov  je  v  národe  sloven- 
skom istotne  veľmi  starodávnym  a  sotva  podarí  sa  dakedy  i  naj- 
bystrejšiemu  umu  vyskúmať  počiatky  a  určit  aspoň  približne  ob- 
dobie, v  ktorom  boly  tieto  názvy  utvorené. 


Tá 

Obciam  nôvopovstávajúcim  dávali  ich  naši  predkovia  už  v  tri- 
nástom storočí  len  vo  veľmi  zriedkavých  prípadoch  a  z  pozdejších 
čias  neznám  ani  jednoho  jediného  prípadu,  kde  by  boli  novu  osadu 
vlastnostným  názvom  pokrstili.  Z  toho  možno  zatvárat,  že  vlasl- 
nostné  miestne  názvy  vyšlý  už  velmi  včasné  z  obyčaje.  — 

Lež  za  najstaršie  pokladám  tie  a  také  miestne  názvy,  ktoré 
každému  slovenskému  uchu  znejú  síce  rýdzo  slovensky,  ale  ktorých 
smysel  nám  je  nejasný,  ba  práve  celkom  neznámy. 

Posavádne  pokusy  vysvetliť  takéto  názvy  pomocou  sanskritu  a 
premieňaním  i  premetávaním  hlások,  čo  deje  sa  zavše  v  toľkých 
rozmeroch,  až  kým  nezostane  z  a  úplné  Zy  nemožno  nazvat  prísnou 
prácou,  lež  iba  detinskou  hračkou,  a  ja  bych  si  prajel,  aby  u  nás 
takéto  pokusy  úplne  vystaly,  lebo  ináč  môže  sa  i  našim  nešťastným 
vysvetľovateľom  prihodiť,  ako  tomu,  ktorý  tvrdil,  že  slovo  Nabu- 
chodonozor  znamená  napba  koiorázó,  a  ktorému  za  túto  jeho  mú- 
drosť iný,  rozumnejší  človek  rieknul,  že  je  Nabuchodonozor  =  ne 
bolondozzon  az  úr! 

Ku  najstaršiemu  druhu  patria  miestne  názvy:  Nitra,  Trenčín, 
Orava,  Liptov,  Spiš,  Zvolen,  Tekov,  Šariš,  Zemplín,  Ostrihom, 
Dunaj,  Hron,  Váh,  Ipoľ,  Tatra,  Fatra,  Matra  a  ešte  iné. 

Tieto  a  takéto  miestne  názvy  označujú  budto  hlavné  rieky, 
buďže  po  ich  brehoch  rozprestierajúce  sa  kraje  a  pohoria,  teda 
práve  tie  vidieky,  ktoré  dľa  prirodzeného  vývinu  a  postupu  samej 
veci  musely  stať  sa  našim  pradedom  najsamprv  známymi  a  musely 
byť  nimi  prv  zaludnatené,  než  vedľajšie  doliny  a  vzdialenejšie  i  ne- 
dostupnej šie  územia. 

Pozrime  si  kolonisáciu  amerikánskych,  afrikánskych  a  austrál- 
skych pralesov  a  pustín,  či  nedeje  sa  týmže  spôsobom,  A  to  ešte 
i  za  našich  čias,  kde  človek  má  stonásobne,  rozličné,  starým  celkom 
neznáme  pomôcky,  nimiž  snadno  premáha  všetky  prekážky,  ktoré 
stavajú  sa  mu  v  cestu  a  hatia  jeho  napredovanie. 

I  naši  predkovia  nesostúpili  s  Tatier  alebo  s  iných  končiarov, 
aby  zaujali  túto  dedovizeh,  ale  postupovali  hore  vedľa  riek  a  za- 
ľudiíovali  postupne  a  krok  za  krokom  najprv  riečne  brehy  a  na 
nich  rozprestierajúce  sa  roviny  a  len  potom  vypúšťali  svoje  roje, 
aby  —  riedac  pralesy  —  zaujímali  i  bočné  doliny  a  vzdialenejšie 
končiny. 

A  kedyže  sa  to  stalo? 

Určitá  odpoveď  na  túto  otózku  objasnila  by  nám  i  obdobie, 
v  ktorom  boly  ku  tomuto  druhu  patriace  miestne  názvy  utvorené. 
No  takej  odpovede  sotva  sa  kedy  dožijeme. 

Rímski  spisovatelia  menujú  národ  za  ich  časov  tu  bydlivší 
Kvádmi  a  jeho  západných  susedov  Markomanmi.  Nemeckí  učenci 
vyhlasujú  oba  tieto  národy  za  nemecké  kmeny  a  v  tom  im  venie 
prízvukujú  i  maďarskí  spisovatelia.  Dľa  ich  jednosvorného  učenia 
zmizli  oba  tieto  národy  s  okršleku  zemského  bez  všetkej  stopy 
—  vraj  —  v  tých  časiech,  keď  sťahovali  sa  národy,  a  prázdnu 
obyvateľstva  zem  zaujali  vraj  potom  ukradornky  a  nezbadané  —  dľa 
Nemcov  —  Slovania.  Maďari  —  pravda  —  ani  toto  Nemcami  veľko- 


1s 

dušne  dožičené  „vki-ádanie  sa"  neprajú  Slovákom  a  rozhlasujú  do 
sveta  s  učenou  tvárou,  že  Slováci  sú  iba  potomkami  Žižkovýcli  a 
Jiskrových  vojov.  Habeant  sibi!  Svet  chce  byt  klamaným,  nuž 
nechže  sa  klame. 

Každý  zdravo  mysliaci  a  rozsudný  človek  pozná  snadno  v  spo- 
menutých nemeckých  a  maďarských  náukách  jednoduché  fantásie  a 
tvrdenia,  protiviace  sa  holej  skutočnosti,  kadeuáhle  zahĺbi  sa  do 
slovenských  miestnych  názvov  a  sprítomní  si  jasno  ich  počiatky, 
nepretržitosf  a  postupný  vývin. 

Kremnické  bane  (Srovnaj  i  starobylé  nápisy  v  kremnickom  po- 
horí) sú  neodškriepnym  dôkazom,  že  asi  už  vtedy  boly  našimi 
predkami  užívané  vlastnostné  názvy,  keď  tu  bývali  rímskym  spiso- 
vateľom známi  Kvádi.  A  názvy  ku  tomuto  druhu  patriace  sú  nám 
čo  do  významu  nie  temnými,  ani  nie  záhadnými,  ale  úplne  jasnými 
a  srozumiteTnými ;  myslím  teda,  že  dľa  všetkej  a  každej  zdravej 
logiky  musia  o  veľa  staršej  dobe  patrit  tie  miestne  názvy,  ktorých 
význam  a  smysel  stal  sa  nám  už  nejasným  a  záhadným. 

Týmto  je  ovšem  nie  určená  dla  rokov  alebo  dla  storočí  doba, 
v  ktorej  tieže  názvy  prestaly,  ale  predsa  možno  riecť  s  vellcou 
pravdepodobnosčou,  že  ony  patria  ešte  predkresfanskej  dobe. 

Ak  dožijeme  sa  dakedy  úplnej  sbierky  slovenských  miestnych 
názvov,  možno,  že  stane  sa  nám  i  smysel  teraz  ešte  záhadných  mien 
jasným,  i  že  budeme  môct  lahšie  a  určitejšie  súdit  o  dobe,  ktorej 
sú  deCmi. 

Nemožno  pochybovať  ani  najmenej,  že  mnohé  z  prastarých  slo- 
venských názvov  zraizly  zo  života  a  úplne  zakapaly,  lebo  veď  na 
tomto  svete  nič  netrvá  večne  a  i  miestne  názvy  podliehajú  vše- 
obecnej suďbe,  ako  i  všetky  iné  veci. 

Menovite  na  rovinách  a  na  pobrežiach  väčšícii  riek  a  vôd  za- 
nikly  mnohé,  niekdy  tam  ležavšlc  obce  a  s  nimi  i  ich  názvy,  lebo 
hlavne  tadial  prehánaiy  sa  nepriateľské  hordy  a  hlavne  tam  boly 
bité  bitvy  a  zúrily  častejšie  boje,  obracajúce  v  púšť  kvetúce  prv 
kraje.  Hornejšie,  užšie  doliny  a  vrchovaté  kraje  netrpely  v  toľkej 
miere,  lebo  sú  a  boly  nepriateľským  vojom  i  neprístupnejšími  i  ku 
väčším  bitvám  menej  súcimi,  a  preto  zachovalo  sa  tu  pomerne  viac 
prastarých  názvov. 

Na  mieste  vojnami,  alebo  ohiiom  a  vodou  a  inými  živelnými 
pohromami  spustošených  obcí  povstaly  síce  časom  zase  iné  osady, 
no  ak  stalo  sa  to  len  po  dlhších  časiech,  teda  zkrsly  spolu  s  nimi 
i  iné  názvy  a  pôvodné,  prastaré  ztratily  sa  bez  zuaku  a  šľaku. 

Keby  sme  mali  a  znali  všetky  miestne  názvy,  ktoré  už  boly 
na  území  slovenskom  užívané,  teda  by  sme  mohli  zreteľnejšie  si 
predstaviť  prvotné  zaľudnenie  týchto  krajov  našimi  pradedmi. 

No  vzdor  nájezdom  hunským,  avarským,  maďarským,  kumán- 
skym,  tatárskym  a  tureckým,  nehovoriac  ani  o  Markovej  Aureliovej 
hroznej  légii  a  iných  rímskych  vojoch,  zachovalo  sa  až  posiaľ 
toľko  prastarých  slovenských  miestnych  názvov,  že  môžeme  aspoň 
v  celku  a  veľkú  súdiť  o  smeroch,  ktorými  pohybovala  sa  starodávna 
slovenská  kolonisácia. 


Ako  dla  porekadla  všetky  cesty  vedú  do  Ríma,  tak  vedú  nás 
prastaré  slovenské  miestne  názvy  ku  Dunaju  sta  tomu  bodu,  od- 
kial  poberali  sa  naši  piedkovia  polnočným  smerom. 

Už  na  juhozápadných  hraniciach  našej  vlasti,  ako  sú  teraz 
právoplatné,  máme  Devín  a  vedia  neho  Pošún  —  mesto  i  kraj  — 
a  rieku  Moravu.  Okrem  týchto  spomínajú  sa  v  starých  listinách 
na  území  terajšej  požúnskej  župy  i  nasledujúce  miestne  názvy,  a 
síce:    Baralad,   Čivna,   Girínča,   Jelkva,    Modra,    Muéla,    Obada, 

€  t  M         9  ^^       /  9  9  9 

Pezinok,  Reč,  Reča,  Sáliby^  Šarkan,  Sušulany^  Vanírnik^  Zbik  a 
Žotič. 

K  východu  a  severu  od  tohoto  územia  leží  Nitra  —  mesto 
i  župa  — ,  ktorú  preteká  Váh.  Na  jej  rovinách  a  považských  bre- 
hoch sú  a  boly  kedysi  (dla  starých  listín);  Balatín,  BUna,  Bokvič, 
Čapor,  Čavoj,  Čepan,  Čerego,  Čerečany,  Čemtel,  Četín^  Čifár,  Čitúk, 
Čitún,  Deber,  Debreta,  Dejčany,  Emejka^  Gimeš,  Huzina,  Chyno- 
rany^  Ilonč,  Ilue,  Inomora,  Judričy  Klenik^  Klobúk,  Krakovany, 
Kraskovany,  Kunimzany,  Kurúš,  Lančiar,  Lcdúch,  Livka,  Mama^ 
Maňa,  Míč,  Modočany,  Mt^šuna,  Nadašin,  Nazvod,  Nezez,  Ološka, 
Omur,  (hwa,  Pefany^  Podrug,  Pogran,  Pordan,  Predin,  Proznouch, 
Purady  Sala,  Scince,  Sedléany,  Slaéany,  Sterúš,  Strojka,  Surbičy 
Tekov  (vedia  Nového  Mesta  nad  Váhom),  Terlin,  Tozy^  Trmaš, 
Vojšič,  Žitva  a  Žitvatín. 

Idúc  hore  Váhom,  vkročíme  najprv  do  Trenčína,  kde  tiež  mesto 
s  hradom  a  župa  majú,  ako  i  u  predošlých,  totožný  názov,  ä 
tu  nachodíme  dla  starých  listín  názvy  Bancúch,  Biiča,  Drietoma, 
Geztiš,  Kysuca,  Liborča,  Nezča,  Radíš^  Skačany,  Súča^  Svedemík, 
Vagro,  Varín,  Važec  a  Vetvon. 

Vyššie  na  Váhu  leží  Turec  (teraz  župa,  kedysi  i  hrad  tak 
zvaný),  kde  staré  listiny  spomínajú  sťa  jestvujúce:  Čepčin^  Černera, 
Liešno,  Mača,  Mačiuč,  Necpaly,  Obud,  Obušk,  Orčvan,  Rakša^ 
Sklabina,  Sklovnarch,  Sučany,   Valca  a  Zarošany. 

Konečne  na  hornom  konci  považského  riečišťa  máme  Liptov  a 
v  tomto  boly  dla  týchže  starých  listín  Čerený,  Čermula,  Hýbe, 
Lubela,  Málatin,  Prček,  Revúca,  Selec,  Šeremna^  Sielnica,  Valara, 
Vanie. 

Seveine  od  Liptova  leží,  tiež  ku  považskému  územiu  patriaca 
Orava,  kde  spomína  sa  v  starých  listinách  Hodočín  a  Revišna. 

Druhá  zo  slovenských  krajov  príchodiaca  a  podunajskú  rovinu 
pretekajúc,  do  Dunaja  vlievajúca  sa  rieka  je  Hron,  pri  jehožto 
vtoku  leží  Ostrihom  a  na  proťajšej  strane  Tekov,  župa  i  hrad,  Ma- 
ďarmi pozdejšie  na  Borš  a  Barš  prekrstený.  Na  území  tekovskom 
staré  listiny  vypočitojú  nasledujúce  miestne  názvy:  BarbcUa,  Ba- 
rakča,  Belik,  Brajan,  Bratka,  Čarád,  Citár,  DcberČa,  Hurty ^  Ju- 
vor,  Klačany^  Kuklin,  Ĺudanice,  Mahola,  Nažal,  Ozna,  Petin^Soď 
lužany,  Popuč,  Prestúč,  Pristúč,  Puk^  Radmera,  Revište,  Saracka^ 
Šarluhy,  Selec,  Selepčtn,  Semlár,  Šulko,  Tlmač,  Trmaš^  Vozokany, 
Vráble,  Zana,  Žikava^  Žitva,  Žitvatín. 

Severnejšie  ležiaci  Zvolen  —  župa  i  hrad  a  mesto  —  má  za- 
chované v  týchže   listinách   z   prastarých    názvov   tieto :    Buzenč, 


?5 

Ehurča,  Egur,  Sasák,  LuJcoča^  Lukva^  LupČa^  Olčava,  Zampor, 
Okrem  týchto  sú  tam  známe  z  diela  p.  Bánikovho  Mačiny   JRákoš. 

Tretia  zo  Slovenska  do  Dunaja  vtekajúca  rieka  je  Ipoľ.  Územie, 
na  ktorom  sa  rodí  a  ktoré  preteká,  menuje  sa  teraz  Novohradom 
a  pod  týmto  menom  bolo  už  pred  ôsmimi  storočiami  známo.  No 
už  sám  tento  názov  svedčí,  že  pred  hradom  novým  musel  tam  byt 
iný,  starý  hrad,  jehož  meno  celkom  zahynulo  a  velmi  je  pravde 
podobné,  že  spolu  s  ním  zahynul  i  prastarý  názov  terajšej  Novo- 
hradskej župy.  ^)  Avšak  nie  všetky  tamojšie  prastaré  názvy  potkal 
ten  istý  osud,  lebo  staré  listiny  poznačily  nám  z  nich  nasledovné: 
Dartiay  Druha,  Galša,  Kutany,  Lukva,  Muiník^  Fdíš,  Poltár^ 
Bimava,   Rimoč^   Širáky  Štroch^  Šula,  Tarian. 

Medzi  Hronom  a  Ipľom  opiera  sa  o  dunajskú  rovinu  Hont, 
ktorý  tiež  zamenil  svoj  prastarý  názov,  je~li  kronikárova  zpráva 
o  Huntovi  a  Pazmanovi  pravdivá,  novším  menom,  lebo  nemožno 
mysleť,  že  by  naši  praotcovia,  keď  zaujali  podunajskú  rovinu  v  Po- 
žúne,  na  Považí,  Pohroní  a  Poiplí,  boli  obišli  a  nechali  nezaludna- 
tenými  zeme  a  kraje  medzi  Hronom  a  Iplom  až  do  čias  pi*vého  kráfa 
uhorského.  A  keď  ich  zaujali,  nuž  istotne  dali  i  tomuto  územiu  tak, 
ako  iným,  i  osobitný  názov. 

Dôkazom  toho,  že  i  terajšia  Hontianska  stolica  mala  súčasne 
s  Tekovom  svojich  slovenských  obyvateľov,  sú  naslediyúce,  zo  sta- 
rých listín  ferpané  názvy:  Brača,  Bnovik,  Čalomija,  Gerendúš^ 
Hezinka,  Chus  alebo  Čus,  Krtiš.  Krupina,  Pensnec,  Pomák,  Pre- 
sZíw,  Príbulj  Šahy,  Simák,  Sradník,  TerhegeCs  Terhegoč,  Tremogost 

Kolonisačné  roje,  postupujúc  hore  Považím  a  Pohroním,  sišly 
sa  tam,  kde  tieto  rieky  majú  svoje  žriedla  a  nemohúc  vrátif  sa  na 
dol,  kde  boly  kraje  už  zaludnatené,  prekročily  pohorie  a  zaludnatiiy 
Spiš,  kde  z  prastarých  miestnych  názvov  zachovalý  sa  v  starých 
listinách :  Bojan,  Čttena,  Dravca,  Dunajec,  Gaton,  Goboča,  Hornatý 
Kevd,  Kymník,  Lubiča,  Olšavka,  Poprad,  Prim,  Prodeč,  Sigra,  Si- 
grica,  Sironoč,  Slubiča,  Stojan,  Tatra,  Toporec,  Toprič,   Viceč. 

Z  Novohradu  prešli  naši  praotcovia  a  zaujali  susedný  Gemer 
dolinou  rimavskou  a  zanechali  tam  stopy  po  svojom  bývaní  v  pra- 
starých názvoch,  posbieraných  tiež  iba  zo  starých  listín:  Durusk, 
Kaétry,  Linca,  Lokán,  Nadráz,  Ozora,  Baz,  lionagoč,  Šajov,  Štiť 
nik,  Tordas,  Tormtiéna,  Torna  (a  či  Tuma?),  Zajraz. 

Ostatne  velmi  je  pravde  podobné,  že  Gemer  bol  zaludnateným 
nielen  z  Novohradu  po  rimavskom  riečišti,  ale  i  z  potisských  rovín 
hore  Šajavou,  lebo  ešte  v  trinástom  storočí  dosť  husto  sú  pokryté 
západné  potisské  roviny  slovenskými  miestnymi  názvami  a  i  dnes 
vidí  každý  rozumný  a  nepredpojatý  človek  celkom  zretelne,  že 
v  názvoch  Pastúchov,  Žitva,  Solnok  a  podobných  sú  i  kmeny  i  prí- 
pony slovenské.  Veď  na  území  terajšej  Hevešskej  župy  leží  i  Matra, 
jejžto  sestry  po  mene.  Tatru  a  Fatru,  ešte  i  dnes  okružujú  dediny 
čisto  slovenské. 


')  Modrý  Kameň  (maďarsky  KékkÓ)  lud  novohradský  zovie  Hradom. 
Modrý  Kameň  spáchala  len  literatára  podľa  maďarského,  iste  nového  názvu. 
Tento  Hrad  iste  súvisí  s  názvom  župy. 


Ako  z  podunajských  hore  Moravou,  Váhom,  Hronom  a  Iplom, 
tak  i  z  potísských  rovín  hore  Šajavou  a  Bodrogom  a  ich  prítokmi 
idúc,  zaTudnatili  naši  praotcovia  okrem  východnej  časti  Gemera 
i  župy  Zemplínsku,  Abauj-Torniansku  a  Šarišskú  a  i  na  týchto 
územiach  zanechali  po  pradávnej  svojej  kolonisácii  neklamué  stopy 
v  prastarých  slovenských  miestnych  názvoch. 

Sem  patria  —  podobne  iba  dla  starých  listín  sostavené  — 
miestne  názvy:  Zemplín  a  na  jeho  území  Bodrog,  Čitna,  Laborca, 
Salapča,  Šarúš  alebo  Šariš,  Žiritva;  v  Abauj-Tornianskej  župe 
Kussmín^  Scina  a  v  Šarišskej  župe  Šariš,  Tarča  a  Ujvola. 

Viem  dobre,  že  je  týmto  vypočítaním  soznam  prastarých  slo- 
venských miestnych  názvov  ešte  daleko  nie  vyčerpaný  a  budú-li 
rodáci  moji  mat  chuti  a  vôle  ku  sbieraniu  a  zaznačovauiu  miest- 
nych názvov,  že  vzrastie  ešte  i  tento  soznam  znamenite;  no  už 
i  z  neho  vídať  hlavne  dvoje,  a  síce  predne  to,  že  vzdor  spomenu- 
tým náporom  nepriateľských  vojsk  a  ich  pustošeniu  nachodíme 
v  južnom  Slovensku  alebo  v  pridunajskej  rovine  o  vela  viac  pra- 
starých miestnych  názvov,  než  v  severnejších,  hornatých  krajoch, 
čo  zdá  sa  mi  byt  dôkazom,  že  boly  tieto  kraje  už  v  onej  pradobe 
hustejšie  obydlené  a  tak  prinútené  občasne  vysielat  kolonisačné 
roje,  a  po  druhé  i  to,  že  diala  a  diaf  sa  musela  táto  kolonisácia 
ešte  pred  Kristovým  narodením,  lebo,  bárs  i  v  menšom  počte, 
predsa  nachodíme  tohoto  druhu  názvy  až  po  vysoké  Tatry  rozšírené 
už  v  tej  dobe,  z  ktorej  stály  sa  nám  mnohé  výrazy  nezuámymi  a 
záhadnými.  Aby  však  nikto  nemohol  riecf,  že  dosial  spomenuté 
miestne  názvy  sú  iba  výplodom  mojej  fantásie,  alebo,  ako  stáva  sa 
to  za  našich  čias  Častejšie,  len  výtvormi  pozdejšej,  husitskej  doby, 
i  aby  každý  mohol  správne  súdit  o  bezzákladnosti  a  neoprávnenosti 
zpätmadarčenia  názvov  našich,  sdelím  celý  soznam  miestnych  ná- 
zvov, spomínaných  už  pred  mnohými  storočiami,  a  udám  i  pramene, 
z  ktorých  som  ich  čerpal. 

(Pokračovanie.) 


Mišo. 

Ejresba.  Napísal  Martin  Kuktičin, 

(Dokončenie.) 

JNadišiel  Miša  akýsi  strach  a  nekonečná  túžba  za  pokáním. 
Chce  počut  prísny  hlas  svojho  pána,  jeho  hnevlivé  slová.  Chce  po- 
zreť  do  jeho  rozhnevanej  tváre.  Ach,  keby  chcel  chytiC  palicu  a 
dobre,  dobre  ho  ubiť!  Tak  by  mu  dokonale  odlahlo.  Zabral  sa  do 
izby  a  v  pitvore  dlho,  dlho  prihládzal  si  vlasy. 

„Dobré  ráno  vinšujem ..." 

Pán  čosi  odpovedal,  no  nezdvihol  oči  z  novín.  Pristúpil-  k  stolu 
a  zastal  držiac  oboma  rukama  klobúk.  Už  neopieral  sa  o  stôl. 


77 

„Pán  farár  —  akože:  ísf  k  tomu  rychtáru,  aby  vypravil  zorat 
pod  tú  oziminu?  Na  dážď  sa  darmo  držíme.  V  Blatovciach  rad- 
radom  orú/  Čaká  na  odpoveď,  ki*ýdla  nosové  sa  ani  nehýbajú. 

jTreba  dočkať.  Nemám  času.  Na  druhý  týždeň." 

„Ani  nepozrú  —  ani  „vy"  mi  nerečú!"  zúfa  Mišo.  Vidí,  že 
pán  nechce  sa  s  ním  ani  pustif  do  reči. 

„Ale  ak  sprgí,  potom  nebudú  chcet  ísť.  Pôjdu  sebe.  A  teraz 
by  šli.  Ľudia  všetko  orú  všade ..." 

Žiadna  odpoveď. 

Stojí  pri  stole  vo  velikých  rozpakoch.  Chcel  by  dačo  povedať, 
ale  cbuf  prešla,  i  smelosti  niet.  Kdeže,  keď  sú  tu  páni 

Naraz  pán  sa  vychytil  a  pozrel  naňho.  „Chcete  ísť  do  jarmoku  1" 
vraví  chladno. 

„Chcel  by,  proskám ..." 

„Tak  čo  nepoviete!"  okríkol  ho.  Vytiahol  pôdstolie,  vylovil 
zpomedzi  všakových  papierov  knižočku  v  modrej  väzbe.  Mišo  ju 
zná.  V  nej  stojí,  kolko  kedy  dostal  zo  svojej  konvencie.  „Máte 
u  mna  ešte  štrnásť  zlatých!"  vraví  pán.  „Či  tak?" 

„Nuž  ako  oni  ráča,  proskám  pekne!  Ja  sa  už  na  nich  dám..  .^ 

„To  sa  má  vedeť!"  učí  ho  pán.  Vytiahol  tobolku  a  vyložil  z  nej 
desiatku  i  štjrri  zlatky.  „Tu  máte!" 

„Ale  to  nebude  tofko,  proskám  pekne.  Príde  strhnúť  z  kon- 
vencie za  flašu  s  petriolom,  čo  som  zabil." 

„Ja  nestrhúvam.  Berte  si !"  I  kladie  mu  na  konec  stola  peniaze. 

Mišo  ich  sberá  trasúcou  rukou.  Vyplatený  je  do  babky,  nemá 
tu  čo  pohladávať  —  konec! 

„Chcel  by  si  kúpiť  kožuch  —  ale  toto  mi  je  vela.  Ja  nepo- 
trebujem tolko,"  prihovára  sa. 

„Peniaze  sú  vaše;  kúpte  si,  čo  chcete,"  odpovedá  pán  velmi 
chladno. 

Mišo  je  už  pri  dverách.  Ale  vložiac  ruku  na  kľučku,  zastavil 
sa.  „Ak  odídem,  už  som  vyfrknutý  zo  služby,"  to  mu  napadlo.  „Už 
ta  tu  nebude,  možno  nikdy  sem  už  neprídeš,  ani  pána  neuvidíš, 
ani  Ločmanky ..."  Áno,  i  Ločraanka  mu  prišla  na  um.  A  prišlo  mu 
za  tým  všetkým  lúto.  „Vyháňajú  ťa,  ako  psa.  Chcú  už  druhého..." 
Ako  pomyslel,  že  druhý  tu  bude  chodiť,  bol  by  sa  pánovi  hodil 
k  nohám. 

„Pán  farár  —  akože:  proskám  pekne ..."  Tu  sa  zasekol,  ne- 
môže ani  slova  vypovedať. 

„Čo  máte  ešte?"  pýta  sa  pán,  nepozrúc  naňho. 

„Keby  aspoň  pozreli!"  vzdychá  Mišo  a  krúti  klobúk  medzi 
rukami.  „Akože  ráča...  Čo  včera  povedali?" 

„Viete,  čo  som  povedal.  Keď  ste  nie,  ako  treba:  bude  naj- 
lepšie, keď  si  službu  nájdete  dakde  inde." 

Po  týchto  slovách  vošla  Kata  do  izby  a  šla  k  stolu  sberať  riaď 
Mišo  by  ju  najradšej  vysotiť;  vie,  že  pri  dverách  počúvala  a  vošla 
zúrayselne  teraz.  Hnevá  sa,  že  vošla;  lebo  keď  pozre  na  jej  tvár: 
tu  všetky  pekné  slová  a  myšlienky  i  úmysly  akosi  sa  sháknu  a  ne- 


78 

chcú  ísť  na  jazyk.    Ako  by  sa  ostýchaly  jej  úsmevu,  ktoi-ý  hlása: 
„Neverím  vám.    Bárs  ste  vy  pekné  —  ale  predsa  ste  iba  slová!" 
„Ja  by  sa  ešte  zdržal,  proskám  pekne:  ale  keď  dakde  prídem, 
tak  ma  núkajú.  A  ked  dačo  vypijem  —  ani  veía  nezdržím . .  .** 

Pán,  nerečúc  nič,  ide  k  obloku  a  hľadí  na  ulicu. 

„Ked  ste  preplakaní  trungom/  vraví  gazdiná,  vidiac,  že  pán 
mlčí.     „Žmíkaf  ho  môže  z  vás  I  Ani  jest,  len  piC  aby  bolo  ľ' 

„Čože  vy  viete  I"  bráni  sa  Mišo.  „Ja  viem,  že  vám  zavadziam!" 
A  z  Mišovho  oka,  pokorného  od  pokánia,  siahol  pohľad  plný  zloby 
na  Katu. 

„Ba  viem,"  odporuje  ona.  „Vy  idete  za  trungom,  ako  osa  za 
ovocím.  Ja  to  celkom  viem . .  .* 

„Čo  by  to  tak  hovoril!"  vyčíta  jej.  „Ja  si  spravím  každú 
robotu.  Pán  farár  pre  mňa  neplatia  šichníkov.  Ale  vy  máte  každý 
týždeň  i  dve  šichty.  A  čo  máte  za  robotu?  Jedna  si  s  ňou  poradí." 
Kata  opustila  gambu  a  mlčí,  knísajúc  sa  okolo  stola.  Mišo  obrátil 
sa  k  pánovi.  „Včera  som  prišiel  do  viníc  celkom  triezvy.  Ale  som 
šiel  ku  Korbelu  pre  ten  válov.  Keby  nebol  šiel,  bol  by  prišiel  na 
triezvo.  Ale  válov  ja  potrebujem.  Ošípané  nemôžu  byt  bez  válova 
A  Korbeľa  veľmi  núkal:  bol  tam  zakazáč,  i  ten  núkal.  Ja  neviem, 
že  to  tak  chytro  potom  prišlo.  Bol  som  až  do  íary  pri  dobrom 
rozume.  A  tu  som  už  zostal  celkom  pri  mrcha  poriadku!" 

„Keby  to  bolo  raz  —  to  by  sa  prehliadlo!"  vraví  pán  veľmi 
trpko.  „Ale  to  je  zakaždým,  ked  k  vínu  prídete.  Všetky  rady  ne- 
máte za  nič.  Ani  hostí  nešetríte.  Na  hostinu,  hľa,  ako  ste  sa 
spili.  Fukanský  kočiš  vás  bez  mala  zapučil.  Ja  som  čakal,  že  sa 
popravíte.  Ale  už  nemám  úfnosti.  Preto  som  vám  povedal:  keď  sa 
vám  inde  triafa,  vezmite  si  závdavok.   Inde,  možno,  sa  popravíte." 

Už  nehovorí  prísne,  ani  chladno.  Skôr  s  výčitkou.  Mišovi  sa 
zdá,  ako  by  počul  radu  od  najlepšieho  priateľa.  I  vidí,  že  pán  mu 
hľadí  rovno  do  tváre,  no  nemôže  vydižat  pohľadu.  Klopí  oči  k  zemi. 

„Ale,  pán  farár,  ja  som  bol  vždy  verný.  Nikdy  v  ničom  ma 
nechytili.  Iba  ten  trúnok  že  tak ..." 

„To  vám  uznávam.  Inej  ponosy  ani  nemám  na  vás." 

Pán  sa  zas  odvrátil  k  obloku  a  pozerajúc  na  ulicu  premýšľa 
nad  Mišom.  Sú  zákony  pre  sluhov  a  pánov.  Zákonodarca  sa  usiloval, 
aby  čím  najúplnejšie  bol  riešený  pomer  medzi  sluhom  a  pánom.  A 
predsa:  môžeš  všetky  paragrafy  dodržať  a  budeš  mrcha  pánom 
i  mrcha  sluhom.  Jest  čosi,  čo  sa  neprace  do  paragrafu;  kde  zákon 
tratí  svoju  vládu ;  na  čo  nenachodí  formulu,  pod  ktorou  by  to  vriadil 
do  paragrafov.  Ostatne  nie  iba  tento,  všetky  zákony  za  istou  medzou 
sú  bezvládne.  Dakto  zachováva  zákon;  nemôžeš  mu  pristúpiť  — 
je  bezúhonný  občan.  A  predsa  vidíš,  cítiš,  že  je  mrcha  občan.  Tá 
bezúhonnosť  je  passívna,  t.  j.  chráni  sa  priestupku. 

„Čo  je  to,  v  čom  to  pozostáva?"  húta  pán.  „Mišo  je  dľa  zá- 
kona mrcha  sluha,  mám  ho  právo  odohnať.  A  predsa  cítim,  že  by 
to  bola  krivda;  lebo  je  sluha  dobrý. . .  A  tak  i  občania  daktorí  sú 
llobrí  a  dla  zákona  predsa  sú  odsúdení.  Čo  je  to?" 


79 

„A  ja  som  si  hútal,"  pokračuje  Mišo,  snížiac  hlas,  „že  im 
budem  slúžif  až  do  smrti.  Že  už  len  u  nich  zomrem/  Odmlčal 
sa,  utrel  slzy,  ktoré  mu  vypadly.     „Lebo,  pán  farár,  ja  ich  rád!" 

„To  je  to,  čo  som  nevedeli"  myslí  si  farár.  „Láskal  To  ne- 
prišlo do  zákona  I  A  ako  môže  i  prísf  do  zákona,  ked  v  nom  nemá 
miesta.  Zákon  hľadí  na  pomer  sluhu  a  pána,  ako  na  obchod.  Berieš 
plácu  —  dávaš  plácu.  Zákon  sa  plní  a  aké  žaloby  idú  na  sluhov! 
I  časopisy  zahryzly  do  otázky.  Sluhovia  sú  na  nič,  nedbalí,  ne- 
ochotní.  Robia  iba,  čo  musia.  Pánov  zamieňajú,  nie  ročne,  ale 
každý  mesiac.  Aby  sluha  vydržal  dakde  dvadsat  rokov,  to  je  už 
zázrak,  a  indy  predsa  akí  boli  sluhovia!  Ako  by  patrili  k  rodine. 
Pánov  záujem  urobili  svojím  záujmom.  Dnešní  —  naopak ...  A 
predsa  nehnú  otázkou,  čo  sa  spriahnu  všetky  časopisy  na  svete. 
Nehnú  dotial,  kým  spoločnosť  nepostaví  sa  na  zásady  kresťanskej 
náuky.  Ved  dnešná  spoločnost  ich  neuznáva,  je  nekresťanská,  ba 
rovno  protikresfanská,  bárs  väčšina  nás  je,  čo  sme  a  chceme  byt 
kresťanmi.  No  kde  ukazujeme,  že  sme  kresfani?  Či  vo  verejnom 
živote,  či  v  domácnosti?  či  to  ukazujeme  s  takou  otvorenostou, 
ako  ukazujú  židia,  že  sú  židmi  a  mohamedáni,  že  sú  mohamedánmi ! 
Nie!  My  držíme  za  smiešne  vnášat  krestanské  zásady  do  života. 
Dostačí,  keď  ich  vraj  v  srdci,  ako  by  tajne  uznávam.  Tak  ich  mám 
utajovať,  ako  kedysi  prví  kresťania,  ak  nechceli  padnúť  do  rúk 
prenasledovníkom.  A  kto  to  zaviedol?  Tie  isté  časopisy,  ktoré 
žasnú  nad  poklesnutím  mravnosti  medzi  sluhami.  Ved  posmeškujú 
si  z  kresťanstva,  kde  môžu ;  cynicky  sa  smejú  jeho  zásadám.  Pri- 
ložily  sekeru  na  samé  korene,  aby  ho  vyvrátily  do  základov.  Aká 
zmútenosť  logická:  volajú,  hromžia,  že  spoločnosť  je  nemravná.  Tú 
nezreformuješ  prv,  kým  neskloníš  šije  pred  veľkosťou  kresťanskej 
pravdy.  Do  tých  čias  darmo  túžiš,  aby  pomer  medzi  sluhom  a 
pánom  zostal  taký,  akým  bol,  kým  kresťanstvo  vyvodilo  i  v  rodine, 
i  v  spoločnosti,  ba  i  v  štáte." 

Takéto  myšlienky  zaujaly  pána  farára  a  osvetlily  jasno  pomer 
medzi  ním  a  Mišom.  To  je  už  nie  sluha,  ale  čosi  viac:  núka  pánovi 
okrem  práce  i  srdce.  To  je  viac,  než  čo  on  môže  zaplatiť.  Musí 
mu  byt  tedy  nie  iba  pánom  —  musí  mu  byť  vodcom,  čeľadným 
otcom...  Má  povinnosť  pracovať  na  jeho  polepšení  a  to  najlepšie 
tým,  že  ho  neodoženie. 

„A  si  trúfate,  že  budete  inakší?"  Povedal  to  v  bývalom  tóne; 
ale  Mišo  cíti,  že  v  pánovi  sa  čosi  pohlo,  čo  prevrátilo  v  ňom  všetky 
zámery. 

Ločmanka  tiež  cíti  obrat.  Ona  vie  iba  to,  že  Mišo  je  zachrá- 
nený. „Ani  nesľubujte!"  vraví  mu.  „I  sľúbite  a  nesplníte." 

„A  vy  teraz  čušte!"  zahriakol  ju  pán.  Ovesila  gambu,  sobrala 
riad  a  vyícývala  sa  do  kuchyne. 

„Ja  som  to  už  veľa  ráz  sľúbil,  ale  keď  sa  len  bojím.  Ja  by^ 
pán  farár,  chcel ;  ale  keď  ma  ponúknu ..."  Stál  v  nesmiernych  roz" 
pakoch,  bárs  vidí,  že  ľad  je  prelomený.  No  hovorí  mu  čosi,  že  te' 
raz  je  chvíľa  vážna,  aby  odpovedal  vážne.  Preto  i  nesľubuje . . , 

jTreba  chceť,  ale  naozaj;  tak  budete  i  môcť," 


80 

Mišo  bol  prepustený,  ale  nie  zo  služby,  lež  na  jarmok.  Keď 
odchádzal,  chcel  ruku  bozkaf  pánovi,  no  ten  rau  ju  utiahol.  Vrátil 
sa  s  vyjasnenou  tvárou  a  oblahčeným  srdcom  do  čeladnej. 

„No  už  je  dobre,  už  som  níd!"  chváli  sa  Kate. 

„Zas  sa  dali  oklamaC!"  odpovedá  ona.  Nemôže  sa  prevládať, 
že  sa  vec  takto  obrátila.  Vyvŕšila  sa  už  na  cigánke ;  nedala  jej  nič, 
iba  jej  nadala  do  zázrakov.  Teraz  chodí  po  kuchyni  utierajúc  slzy. 

„Pán  farár  mi  veria.  A  uvidíte,"  to  Mišo  vraví  už  slávnostným 
hlasom:  „Uvidíte,  že  prídem  triezvy.  A  pozrite,"  roztvoril  dlaň, 
„mám  tu  štmásf  zlatých.  Ani  za  ten  petriol  nechceli  strhnúť!" 

„Nech  si  robia,  ako  chcú,"  vetí  Kata  rozplakaná. 

Mišovi  jej  prišlo  lúto;  hladí  na  nu,  no  nevraví  jej  nič. 

Farár  chodí  zamyslený  po  izbe.  „Zákon  ma  vysmeje,  ludia  ma 
vysmejú,  že  som  slabý,"  je  konec  rozmýšlania.  Ale  to  ho  netrápi. 
Čosi  mu  povedá:  „Dobre  si  vykonal..." 


IV. 
»Ó,  milá  stHzlivoBti . . .« 

„Nebudem  piť,  nebudem.  Bohuprisám  nebudem!"  To  je  slub, 
ktorý  si  opakuje  Mišo,  idúc  do  Blatoviec.  „Nebudem,  ja  už  vidím, 
že  vonkoncom  nebudem.  Poznajú  ma,  čo  smrknem  iba  z  nápršťoka. 
A  to  by  bolo  mrzko  1  Čo  som  už  mal  opletačiek.  Ako  mi  začalo 
byť  dobre.  Hneď  mi  prestalo,  keď  som  začal  piť.  A  či  musím  piC? 
Nie  ver'!  I  v  dedine  vela  chlapov  nepije  —  prečo  by  ja  musel? 
Nie  —  ja  už  nebudem!" 

„Ba  dokedy!"  vysmieva  ho  kýsi  hlas.  Sťa  keby  to  Ločmanka 
vravela. 

„Hm  —  dokedy,"  odpovedá  mu,  „ja  ti  to  nepoviem ..." 

Už-už  mu  bolo  na  jazyku:  „Nikdy!"  „Eh  —  nezariekajme  sa. 
Nevieš,  čo  sa  stane.  Ale  dobre  —  do  tých  čias  nie,  kým  pán  farár 
nedovolia..."  S  tou  podmienkou  bol  celkom  spokojný. 

„A  možno,  nebude  to  velmi  dlho.  Pritrafí  sa  kadečo.  Pán  farár 
sa  zaradujú  na  dačom;  zavolajú:  Mišo,  doneste  vína!  A  ja  do- 
nesiem a  tí  mi  povedia:  Mišo,  držíte  sa  dobre:  vypite  si  I  A  ja 
vypijem.  A  keby  sa  zariekol,  už  by  nemohol  piť.  Alebo  sa  pritrafí, 
že  sa  budú  ženiť.  Pani  matka  si  pomyslia:  Aby  Mišo  na  mna  pri- 
vykol! Dajú  mi  vína,  možno  plnú  flašu.  Keby  sa  zariekol,  nemohol 
by  ani  od  pani  matky  prijať.  Alebo  hostia  poodchádzajú.  Pau  farár 
budú  v  dobrej  vôli.  Vezmú  fľašu,  čo  je  v  nej  vyše  poly  vína.  Nate, 
Mišo  —  dopite!  A  ja  vypijem,  lebo  som  nie  zarečený." 

Tak  hla  húta  Mišo,  a  dobre  má.  Všakové  veci  sa  stávajú  v  do- 
mácnosti. Sluha  nevystihne  nikdy  vrtochy  pánove.  Pán  pozre  na 
sluliu  a  pomyslí  si:  „Eh  —  keď  je  mne  dobre,  pamätaj  i  ty!"  A 
urobí  mu  dačo  velmi  príjemného.  Sluha  nevie,  zkadial  to  padlo, 
no  prijme  A  druhý  raz  príde  pán  zdakadial.  Nevodilo  sa  mu  dobre. 
Vidí  siluhu;  nakričí  nan,   čo  nedaj    Pane  Bože!     Sluha  zas  nevie, 


81 

prečo,  začo.  Pán  možno  tiež  nevie,  no  myslí  si:  „Eh,  trpím  ja  — 
trp,  čerte,  aj  ty!** 

Hej  veru,  raz  tak  a  raz  naopak.  A  rozumný  človek  hladí,  aby 
žil,  ako  vedel.  A  keď  žiješ,  ako  môžeš,  nesmieš  sa  ničoho  zariect. 
Ani  Popper  sa  nemôže  zariect,  že  nebude  už  handiy  vláčiť. 

„Ale  dnes  nebudem  -—  ej,  veť  nebudem,"  tuží  sa  Mišo.  „A 
čo  by  flaša  bola  zo  zlata  a  víno  v  nej  od  Korbelu  —  nebudem ! 
Iba  ak  by  ma  pán  farár  ponúkli.  Ale  viem,  dnes  ma  už  neponúknu. 
Čo  by  prišiel  sám  vicišpán  —  nebudem.  Slovo  je  slovo!" 

Pôvodca  mohol  by  složiC  pero  a  pomysleť  si:  ^Dost.  Písaf 
nebudem.  Daktorých  čitatelov  si  už  dost  ponudil.  Krém  toho  tvoj 
hrdina  vykročil  na  vrcholec  slávy.  Vyššie  mu  už  stúpať  nemožno. 
A  ak  ho  budeš  ďalej  sprevádzat  —  hm,  kto  vie,  či  nepadne  ta, 
kde  včera  bol."  Sú  to  reči  rozumné.  No  pisateľ  ich  neslúcha  — 
píše  ďalej.  Zná  svojho  hrdinu,  ba  miluje  ho,  bárs  je  to  iba  sluha 
jablouického  farára  a  bol  kedysi  drotárom  a  potom  valachom.  Ľúbi 
ho,  i  bojí  sa  oňho.  Nie,  samotného  nesmie  ho  pustit  na  veľmi  klzkú 
pôdu  blatovskú.  Mišovi  sa  ľahko  môže  krpec  ušmyknúf,  ak  nebude 
pri  Ďom  ruky  priateľskej,  ktorá  ho  podchytí.  Preto  ho  už  len  do- 
prevadí  do  Blatoviec.  Kto  už  ustal,  môže  sa  vrátiť.  Lebo  v  Blatov- 
ciach  nenájdeš  nič  zvláštneho,  hoc  na  ryuku  kypí  jarmočný  život. 
Ani  príjemne  je  tam  nie.  Celé  mesto  leží  ako  by  v  hmle.  Ale  to 
nie  je  hmla,  to  je  prach,  ktorý  odpočíval  na  i7nku,  kým  ho  jarmoč- 
níci  nepohýbali  čižmami. 

Bolo  by  zbytočné  opisovať,  ako  Mišo  kúpil  kožuch.  Práve  tak 
ho  probúval,  ohováral,  chyby  na  ňom  nachádzal ;  práve  tak  sa  jednal 
o  každý  šesták  a  pozdejšie  krajciar,  ako  to  už  u  nás  býva  a  musí 
byt.  Ľudia  nemajú  roboty,  myslia,  že  pracujú,  keď  trúsia  mnoho 
zbytočných  rečí.  Mišo  naozaj  nemal  inej  roboty,  iba  kožuch  kúpiť. 
Previedol  ju  svedomité. 

Má  ho  prevesený  cez  plece ;  červený,  čiernou,  brčkavou  baran- 
činou  prámovaný.  Chodí  pomedzi  šiatre  a  pozoruje  ľudí.  Zvýšilo 
mu  šesť  zlatých;  láme  si  hlavu,  čo  s  nimi?  „Prepiť  ich  nepre- 
pijem  —  čo  urobím?  Dačo  poriadneho,  to  ich  je  málo.  Keby  to 
bola  stovka,  dal  by  ju  Červenákovi  na  interes.  I  tak  behá  za  pe- 
niazmi. Keby  bol  šesták,  dal  by  ho  dakomu  len  tak.  Nech  by  si 
vypil,  aspoň  raz  za  života.  Ale  toto  nevieš,  čo  s  nimi  urobiť.  Na 
interes  ich  je  málo  —  rozdať  ich  je  veľa." 

„Kde  ste  boli,  Miško?"  začul  za  sebou  hlas.  To  je  Grnáčova 
dcéra,  mladá  Uanusovie.  Ani  ju  nezbadal.  Ostatne  je  tenká,  nie 
ťažko  sa  jej  skryť  za  dakoho. 

„Laľa  —  toto  som  kr  povál."  Nadstrčil  plece  s  preveseným  na 
ňom  kožuchom. 

Taká  mladá  ženská  je  veľmi  zvedavá,  buchá  kožuch,  pohládza 
ho  po  práme,  i  ruku  dáva  do  rukáva.  „Bude  teplý  —  dokonalý 
kožuch!  I  pekný  —  môžte  sa  ženiť." 

„Keď  ste  sa  vy,  čo  krajšie,  povydávaly,"  spláca  jej  kompliment. 
„A  tie  ohryzky  —  tie  sa  nechce  brať." 

„No  —  no!"  smeje  sa  nevesta. 

c 


82 

Mišo  velmi  podlieha  ženskému  vlivu.  Menovite  mladá  nevesta 
um  poraúti  hlavu.  I  teraz  mu  napadlo  sa  jej  opýtaí:  „A  si  tu  len 
sama?" 

„Ah  —  mať  šli  do  sklepa,  sď  tiež  tuná." 

„A  neboja  sa,  že  sa  im  dakde  zataras?" 

„A  kde  by  sa  mala?" 

„Nuž  len.  Človek  poblúdi,  ani  sa  nenazdá,  a  ešte,  ked  je  ta- 
kýto, takýto  —  nuž  pekný!"  Tu  mu  nos  velmi  zaihral. 

„Ej,  Mišo,  vy  ste  akísi.  Nebola  by  sa  ver   nazdala!" 

Stáli  pri  šiatri  s  kadeakými  maličkosCami  z  lacných  kovov. 
Mišo  si  umienil,  že  jej  kúpi  čo  len  gombíky  na  vizitku. 

„A  za  čo  mi  to  kúpite?"  pýta  sa  ho  prekvapená. 

„Za  peniaze.    Ked  sme  sa  takto  sĎali,  aby  si  nepovedala...*' 

Neveste  sa  oči  smejú.  Mišo  vybral  pekné  gombíky. 

„Čože  to  kupuješ?"  ozvala  sa  stará  Grnáčka. 

„To  ja,"  odpovedá  Mišo.  „Sňali  sme  sa,  nuž  reku,  aspoíi  gom- 
bíky jej  kúpim." 

„No  —  akí  ste  vy!"  smeje  sa  Grnáčka. 

Shovárali  sa  ešte  žartovne  i  vážne.  Naraz  povie  Grnáčka:  „No 
a  teraz  podme.  Ked  ste  sa  vy  preukázali,  musíme  sa  i  my." 

„A  kdeže?" 

„Nuž  do  hostinca.  I  my  vám  kúpime  dačo." 

Chudák  Mišo  zostal,  ako  by  ho  podťal.  Ťažko  nm  je  Grnáčke 
odopreť.  On  nemôže,  nemá  kedy,  indy  —  však  dosť  sa  nachodí  do 
(irnáčov  i  Hanusov.  Všakovak  sa  vypletá  —  no  Grnáčka  len  krúti 
hlavou. 

„A  kedy  ste  tak  spyšneli?"  pýta  sa  ho  s  výčitkou. 

„Keby  mohol,  ja  by  šiel." 

„Už  vidím,  že  nechcete.  Veď  nevypijete  okov!" 

„No  už  teraz  nijakovsky  nemôžem." 

Grnáčka  odišla  i  s  dcérou.  Je  velmi  urazená,  že  ju  ohrdil. 

„A  mohol  som  vari  len  ísť  Ešte  je  pred  poludním.  Do  večera 
by  vyvetrelo. . ."  Cíti  na  sebe  ako  ťažké  putá.  „Ej,  ťažko  je  to, 
ťažko  —  sám  som  nemyslel.  Ale  slovo  je  slovo..." 

Idúc  popri  sklepe  pána  Nitkaya,  vidí  cigánov.  Pijú  pálenku  a 
zajedajú  akýmsi  pečivom.  Sú  tam  i  starí,  i  mladí,  i  ženy  i  dievky. 
Shovárajú  sa  živo,  hádžu  rukama,  sťa  keby  sa  vadili. 

„Čo  to  len  trepe,  keby  ja  vedel!  Čo  to  len  rozpráva?"  dumá 
Mišo.  „Ale  uezvieš,  lebo  nerozumieš  po  cigáíisky.  Ani  do  školy 
nechodili  a  naučili  sa  inú  reč,  aby  sme  nevedeli,  čo  si  budú  vraveť. 
Ale  Grnáč  by  vedel.  Ten  vie  po  cigánsky,  ani  cigán ..." 

Stojí  obdaleč  a  díva  sa  na  nich.  Nič  to  nie  zvláštneho.  Ci- 
gáňov všade  dosť,  i  v  Jabloniciacli.  Tí  tiež  takto  pijú  a  vadia  sa. 
Ale  bárs  ich  vidíš  na  každom  kroku,  predsa  ťa  akosi  vábia.  Darmo 
je,  usadlý  človek  obdivuje  v  nich  kus  tej  starej  Asie. 

„Keby  mali  moje  peniaze!  Eh,  bola  by  to  pijatika!  Bolo  by 
sa  na  čo  dívať.  I  mlatkami  by  sa  prali  po  hlavách.  Lebo  cigán  iba 
do  hlavy!  No  —  dostali  by  dosť  pálenky  za  ne.  Ale  ako  im  ich 
dám?   Ke(f  sú  to  nioje  peniaze!  Ach,  Pane  Bože,  ako  to  ustavične 


83 

pije.  Len  za  čo,  keby  ja  vedel.  Nemá  poIa,  ani  remesla;  vylihuje, 
nie  nerobí  —  a  na  každom  jarmoku  pije.  Len  za  čo  to  pije!  A  ako 
môže  toíko  piť?  Ved  musí  by  f  celý  prepláknutý  tým  trungom... 
A  just  mne  povedala  gazdiná,  že  som  preplakaný..." 

,.Ej,-,máš  pekný  kožuch!"  volá  nan  cigánska  dievéica,  sotva 
dvadsaťročná.  Sedí  pri  mladom  cigáňovi;  vidno,  že  si  rozumejú. 

„Bolo  by  ho  ukrasť!"  odpovedá  jej  Mišo,  ale  len  v  myšlien- 
kach. Nechce  sa  s  ňou  pustiť  do  reči,  znajiic  porekadlo:  inedzi 
židov  a  cigáňov  sa  nemiešaj.  Hladí  iba  na  ňu  a  myslí  si:  „Že  sa 
to  neogabe!  Dievčica  ešte  rúca  —  a  ako  lipa  otrhaná.  A  nehanbí 
sa  nič!" 

Cigánka  vstala  a  ide  rovno  k  nemu.  „I  fúzy  máš  pekné,  ako 
vajda."  Usmieva  sa  mu,  až  krásne  zuby  sa  jej  ligotajú.  ^Ako  si 
ich  vymastil." 

Šuchol  si  ich  rukou. 

„I  chlap  si  hodný,  hocktorá  by  ťa  chcela." 

„Choď  mi,  ty  ohava!"  riekol  jej  Mišo  a  bral  sa  preč.  Ľudia 
sa  už  začali  obzerať,  kto  sa  to  shovára  s  cigánkou. 

^A  čože  si  ty,  kričí  cigánka  za  ním.  „Varí  sa  nazdáš,  že  ta 
chcem?  Škamravec!  I  nos  máš  rozčíapnutý . . . " 

Mišo  zamiešal  sa  chytro  medzi  ľudí  a  dosial  čuje,  ako  mu  ci- 
gánka nadáva. 

„Ako  prídeš  do  opletačky  —  sám  nevieš,  ako!  Iba  čo  na  ňu 
pozreš.  Veď  keby  si  bol  lebo  pán  —  to  by  už  mohla  všakovak 
stupiť  do  poctivosti.  Ale  ani  s  cigáňmi  nedržíš,  ani  sa  im  do  rodiny 
nedávaš:  a  takto  ťa  zneváži  pred  svetom!" 

Podobnými  myšlienkami  zaujatý  ani  nezbadal,  že  dosť  (faleko 
odbehol  od  cigáňov.  Len  sa  pretieral  pomedzi  ľudí;  lebo  sa  bál, 
že  ho  daktorý  Jabloničan  pozoroval  a  vysmeje,  keď  sa  domov  vráti. 
V  tej  náhlosti  búšil  sa  do  akéhosi  chlapa,  že  mu  klobúk  odfrkol. 
„Ešte  toto  ťa  potká!"  šomre  bežiac  za  klobúkom. 

„Ale  ste  to  vy!  človek  sa  ani  nenazdá  —  kdeže  idete  V"  Mišo 
pozr«  —  Teliar  zakazáč!  Usmieva  sa  velmi  figliarsky  i  žmurká 
veľmi  usilovne  Musel  už  navštíviť  hostinec.  „Či  ste  už  predali  tú 
ošípanú?" 

„Tá  je  donm.  Ncpojal  som  ju  do  jarmoku,"  odpovedá  veľmi 
sucho.  Neteší  ho  veľmi,  že  sa  sišiel  s  ním.  Jemu  privlastňuje  vče- 
rajší poklesok:  on  aspoň  by  nebol  toľko  vypil,  keby  nie  zakazáč. 
A  potom  nepríjemne  mu  je,  že  sa  musí  pre  ošípanú  vyhovárať. 
Pravdu  povedať  mu  nemôže,  lebo  zakazáč  by  ju  po  dedine  roz- 
hlásil.  To  už  ho  zná. 

„Ved  ste  včera  spomínali!"  chytá  ho  zakazáč. 

„Nuž,  viete,  v  noci  som  si  porozkladal.  Viete,  kŕmené  nie  sú 
v  cene.  Iba  abys'  ju  darmo  ta  dal.  Kým  je  takto  teplo,  do  ceny 
tie  neprídu.  A  peňazí  —  tie  nepotrebujem.  Ošípaná  ešte  žerie,  no 
a  kukurica  —  tá  je  ešte  lacná.  Tak  som  si  porozkladal..." 

„Hej  —  hej!"  prisviedca  zakazáč  žmurkajúc.  „Ono  i  to  je 
pravda.  A  keď  peňazí  netreba...   Pekný  kožuch,  veľmi  pekný!  I  ja 

6* 


som  si  už  povykonával.  Čo  by  sme  vari  sem  dolu  šli  pozreť,  aký 
je  jarmok.  I  rychtára  mám  pohladat." 

Prišli  k  najvyššiemu  stavisku  v  Blatovciach.  Je  na  poschodie, 
stojí  v  prostred  rynku,  vidno  ho  so  všetkých  strán.  V  bráne  sa 
premielajú  ľudia,  strkajú  sem  i  tam,  hovoria  i  vadia  sa.  Iba  vtedy 
to  utichne,  ked  bránou  vchádza  alebo  vychádza  vozík,  brička  alebo 
kočiar.  To  je  tá  Fúria,  blatovský  traktír.  Blatovce  sú  naň  pyšné, 
že  takého  traktíra  málo  nájdeš.  Nuž,  v  každom  ohľade  Blatovce  vy- 
niHjú  —  áno,  v  každom. 

„Co  by  sme  vari  vošli,"  navrhuje  Teliar. 

„Po  čo?"  odpovedá  mu  chladne. 

„Vypijeme  po  pol  litre  a  pôjdeme.  I  toho  rychtára  musím  po- 
hľadal." 

„Ja  nie,"  vraví  Mišo  celkom  rozhodne. 

„Ako?"  diví  sa  Teliar.  „Tu  skapem,  že  nejdete!  A  čo  by  ste 
nešli?  Vypiť  si  môžeš,  ked  si  v  jarmoku!" 

„Ako  kto.  Ja  nie." 

„Hm,"  krúti  Teliar  hlavou  „Čože  vás  preletelo?  Vám  je  čosi. 
Zakázali  vám  pán  farár.'*  Žmurká  veľmi  falošne  a  usmieva  sa.  Mi- 
šovi je  to  odporné.  Musí  klopiť  oči.  „No  už  vidím,  že  vám  zakázali. 
Ale  vy  urobte  takto :  týmto  uchom  dnu  a  týmto  von !  Viete,  pánovi 
sa  to  povie:  Mišo,  nepi,  ja  tiež  nepijem!  Pán  je  pán  a  ty  si  ty. 
Pán  chodí  po  hostinách,  po  baloch,  po  kassínach :  ľahko  tomu  nepiC. 
Ale  ty  čo  máš,  ked  si  nevypiješ?  Bohuprisám  nič  —  nič,  ani 
toľko!"  ukazuje  za  nechef  veľmi  obdraný.  „Ani  toľko!  A  už  ked 
si  ja  vinicu  obrobím,  bol  by  to  čert,  aby  z  nej  neužil  1  Ono  i  ja 
spievam  na  tej  večierni :  Ó,  milá  stŕízlivosti . . .  hej,  spievam.  Ale 
po  večierni  idem  do  chyžky,  lebo  kdeže  mám  ísC?  Nemám  balu, 
ani  kassína!"  Vidno,  že  nad  tým  Teliar  dávno  rozmýšľal  a  je  pre- 
svedčený o  pravde  všetkého,  čo  vraví.  „Keíf  zakázali,  nech  za- 
kázali !  Kým  vy  prídete  domov,  do  tých  čias  váin  sto  ráz  vy vetrie. 
Bez  toho  pri  jarmoku  a  svadbe  to  víno  krstia!" 

Mišovi  sa  zdá,  že  Teliar  predsa  len  čosi  hovorí,  Teliar  vôbec 
nie  je  človek  mechom  udretý.  Má  skoro  vždy  pravdu.  No  kde  by 
bola  Mišova  vážnosť,  keby  dopustil  na  seba,  že  mu  zakázali  dačo 
urobiC  ? 

„Mne  nezakázali.  Náš  pán  farár  nie  sú  takí.  Môžem  bárs  ce- 
lého... Nuž  môžem  robiť,  čo  chcem." 

pNo  vidíte  —  a  nešli  by  ste!  Podte  —  ved  len  pol  litra!" 

„Viete,  akú  mám  náturu.  Alebo  nič,  alebo  veľa.  Ked  ja  raz 
sedím  a  pri  mne  fľaša  r-  ja  už  nerátam,  či  pol  litra,  či  celý."  To 
zas  bola  taká  pravda,  že  sám  Teliar  musel  prikývnut. 

„Nech  ho  čert  vezme  —  opijeme  sa!  Aspoň  raz  do  roka.  Kto 
vie,  kedy  budeme  takto  spolu.  A  keď  budeme  opití,  ved  nás  ne- 
nechajú. Ilychtár  sú  na  koňoch.  Odvezú  nás  až  k  fare.  Vyspíme  sa, 
ani  čert  vás  nepozná." 

„Ak  čert  nie,  ale  pán  farár  hej.  A  Ločmanka!"  Ako  si  toto 
pomyslel,  váby  Teliarove  ztratily  svoju  moc  nad  ním. 

„Nie,  naozaj  nemôžem.  Keby  mohol,  už  by  len  šiel," 


^5 

„Veí  mi  už  aspoň  povedzte,  prečo,  prečo!  Lebo  ked  neza- 
kázali —  ja  neviem  už,  prečo ! " 

„Viete,  zakazáč,  ja  som  preplakaný  trungom."  Bolo  mu  i  smiešne, 
že  musí  užiť  Ločmankino  slovo.  „Ani  jest  už  nemôžem.  Vidíte, 
včera  som  bol  celý  večer  na  nič.  I  teraz  mi  je  fažoba  taká  akási. '^ 
Mišo  už  vidí,  že  sa  mu  nevypletie,  ak  takto  nie. 

i,To  je  najlepšie  znova  sa  napit.  Bohuprisám,  tol  Ja  som*  sa 
bol  tak  na  svadbe  zkazil.  Nič  nebolo  zo  mna.  A  ako  som  vypil  pol 
litra  —  človek  ako  druhý.  Ani  čo  by  bol  siial  so  mňal  Uvidíte, 
i  vás  napraví.  Budete  spomínať.  Ani  neviete,  ako  to  napravil^ 

„Veď  ja  viem  —  viem,"  prisviedča  Mišo.  „Ale  človek  by  sa  opil. 
A  ja  sa  nemôžem.  Viete  —  nechcel  som  vám  povedať,  ale  teraz  už 
poviem:  ja  ponesiem  veľké  peniaze.  Tak  sa  bojím,  že  mi  vypadnú, 
alebo  čo." 

Táto  výhovorka  pohla  Teliara  k  rozmýšianiu.  „Hm,"  žmurká, 
a  naraz  akási  nová  myšlienka  šľahne  mu  v  hlave.  „Čo  vás  čert 
vezme  —  vy  cigánite!  Ja  už  vidím  —  haha. . .  Nemyslite,  že  ja. . . 
No  ukážte,  ukážte  mi  ich.  No  ukážte,  kde  ich  máte!" 

„Už  sa  ho  nestrasiem!"  zúfa  Mišo.  „Ten  vie  všakové  spády!" 
Ale  v  tej  úzkosti  prišiel  na  novú  výhovorku. 

„Viete,  ja  ich  u  seba  nemám,  lebo  mi  ich  ešte  nedali.  Keby 
ich  mal,  vari  by  sa  túlal  tu  pomedzi  svet!  Ale  čakám  na  ne.  Po- 
poludní idem  k  pánu  notáru  blatovskému.  Kázali  mi  popoludní 
príst  Viete,  dlžni  sú  pánu  faráru  —  ale  nerecte  ani  slova.  Ved 
viete,  ako  medzi  pány  —  tým  lahko  požičiavať!  Tak  mám  ísť  na 
mestský  dom  za  pánom  notárom ..." 

Teliar  tuho  žmurká,  všelijako  hľadí  na  Miša,  ale  ten  sa  už 
drží.  „Vidím  už,  že  nechcete.  Dneska  ste  akísi...    Nuž  ja  idem." 

Keď  Teliar  zapadol  v  hostinci,  na  Miša  prišiel  veliký  žiaľ.  Bolo 
mu  clivo,  ako  koho  vysotia  z  teplej  izby  von  do  chujavice.  Ozaj, 
ozaj,  čo  má  človek  za  potechu  na  tom  svete!  Mám  vari  ženu,  alebo 
deti?  Načo  som  ja  na  svele  —  i  ten  červiak  je  dačo,  iba  ja  ne- 
viem, načo  som  tu.  A  či  ja  ozaj  nikda  nebudem  v  tom  hostinci? 
Len  ako  to  môže  byť?"  Život  sa  mu  zdá  nesmierne  pustým  — 
nikde  stromka,  nikde  studničky,  nikde  odpočinku.   Púšť  a  púšť. . . 

„Eh,  slovo  je  slovo...",  teší  sa  No  i  to  už  pobledlo  v  jeho 
očiach.  „Len  prečo  mi  zakazujú?  Ved  by  ja  len  trochu  —  iba  čo 
by  sedel  a  na  druhých  pozeral.  Ozaj!"  zarazil  sa  veľmi  nad  svojou 
myšlienkou.  „Akoby  to  bolo!  Keď  už  toľko  povymýšľali,  prečo  ne- 
vymyslia vytrezveť!  Tak  by  sa  už  nebál.  Pán  Nitkay  by  nevyzradili, 
kto  kupoval  u  nich  špeciu.  A  ja  by  ju  vždy  sebou  nosil!  Šiel  by 
z  Korbeľovej  chyžky  a  kým  by  prišiel  k  svojej,  bol  by  triezvy.  Pán 
farár  by  ani  nevedeli,  kde  som  bol.  Alebo  i  tak  by  sa  mohlo:  ja 
by  ju  rovno  sypal  do  vína.  Víno  by  už  nebolo  ani  ako  víno,  iba 
taká,  taká  vodička,  ale  dobrá . . .  Pane  na  nebi  I  Čo  by  sa  mohlo 
vymysleťl  Ako  by  to  bolo!  Opitých  by  nebolo  na  svete  —  samí 
triezvi  iba ... " 

Mišo  sa  zaľúbil  do  svojej  myšlienky.  Bol  by  ju  rozpriadal  do 
nekonečna,   keby  ho  nebol  pomýlil  veľmi  hlasný  vrzgot  topánok. 


_  8G 

Ide  k  nemu  velmi,  ale  velmi  dlhý  kabát.  No  a  v  tom  kabáte  trochu 
vidno,  hej  veru,  to  sú  vržeuický  pán  farár.  Oni  ver ,  druhý  nikto 
nechodí  v  takom  dlhočiznom  kabáte.  Krém  neho  majú  i  klobúk, 
dosť  vysoký  a  na  nose  belasý  škripec  —  to  proti  tomu  prachu. 
Na  maličkých,  nežných,  velmi  krásnych  rúčkach,  ktoré  im  ktorá- 
koľvek dáma  môže  závidet,  sú  tesné,  čierne  rukavice.  Tie  rúčku 
robia  ešte  menšou,  ešte  tlstejšou.  V  pravej  nesú  čierny  dáždnik, 
lebo  vždy  chodia  s  dáždnikom.  Mišo  sa  im  z  ďaleká  usmieva.  Ved 
i  do  Jabloníc  sa  vždy  takto  oblečú.  Lenže  v  Jabloniciach  i  do 
izby  vôjdu.  No  a  to  vstúpenie  do  izby  —  ešte  len  to  je  neobyčajné ! 
Otvoria  sa  dvere,  najprv  vojde  klobúk  s  pravou  rukou,  potom 
dáždnik  s  lavou  rukou,  konečne  skočí  škripec  s  nosa  a  len  potom  — 
nie,  už  prvej  skočia  jabloni cký  pán  tatík  a  kričia:  „Servus,  Šándor, 
vitaj!" 

No  tu  nemožno  vám  videt,  ako  pán  tatík  vchádzajú  do  izby. 
Len  preto,  že  izby  niet.  To  je  iba  trotuár  a  na  ňom  stojí  Mišo, 
vlastne  kráča  oproti  pánu  titíkovi,  usmievajúc  sa.  Áno,  vždy  som 
žiarlil  na  pána  tatíka.  Videl  som,  že  je  on  Mišovou  láskou. 

„I  vy  ste  tu,  Miško?"  A  pán  farár  podáva  mu  svoju  malú 
ruku.  „Kde  sú  pán  farár?" 

„Neprišli  veť.  Majú..." 

„Škodu.  Pozdravte  ich.  A  ako  sa  máte?" 

„Dobre,  pán  farár,  dobre,"  i  kladie  im  na  rameno  ruku  a  hladí 
ich.  Nuž  má  ich  rád  -r-  a  ako!  Ale  kdeby  nie.  Osoba  posvätená, 
a  keď  prídu  do  Jabloníc,  obzrú  i  ošípané  i  kravičky:  všetko  po- 
chvália  i  na  všetko  sa  povypytujú  a  Mišo  o  všetkom  dáva  vývod. 
A  potom  ide  pravý  opak  všetkého.  Mišo  sa  vypýta  ich  na  ošípané, 
na  kravičky,  na  úrodu  i  na  starého  Barborčíka. 

„Vy  sa  už  na  zimu  zaodievate,  ako  vidím!" 

„No  tak,  proskám  pekne,  dvojictihodná  milosť..." 

„Vy  ste  už  človek!  A  môj  Barborčík  všetko  prepije.  I  v  krčme 
urobil  mi  dlh;  vybral,  čo  mal  u  mna  —  i  žida  musím  vyplácať, 
ľrišiel  mi  i  sem,  a  Pažitka  mi  vraví,  že  už  o  svete  nevie.  Leží 
vraj  kdesi  vo  vozíku.  Takú  ja  mám  s  ním  biedu.  Keby  i  vypil, 
ale  aspoň  toto  nerobil  !** 

„Tak,  tak,"  prisviedča  Mišo.  „Človek  si  má  merkovať,  keď  je 
v  ceste  . . ." 

„Ale  ja  musím  ísť.  Tak  pozdravte  pána  farára,  že  tento  týždeň 
prídem.  Zajtra  mám  slievku  v  Lemberovciach.  Budem  mať  málo 
vína:  ludia  nechcú  priliať.  Vody  by  priliali!" 

„To  i  nám  tak,  proskám  pekne,  pán  farár!  I  nám.  Ale  my  už 
máme  na  to  takú  správu.  Tadnu  sa  zamočí,  a  keď  je  moc  vody, 
tak  neukazuje  grády.  Ľudí  velmi  sháklo!  Jedného  tak  dolapili  pán 
farár,  tak  ten  behal  po  chyžkách :  Ludia,  uelievajte  vodu !  Pán  farár 
zvedia,  lebo  majú  čerta...  Hej,  tak  bolo  veru!"  A  Mišo  sa  rozo- 
smial srdečne. 

Pán  farár  už  urobili  krok  a  obrátili  sa.  „A  vy  si  nevypijete? 
Vypite  si,  keď  je  jarmok!"  S  velikým  vrzgotom  ta  idú  dolu  ryn- 
kom,  pozdravujúc  ludí  na  všetky  strany  i  ďakujúc  za  pozdravy. 


8? 

„Slovo  je  slovo...  Ale  lala!"  udrel  sa  Mišo  do  cela.  „Veď 
som  si  tak  dal  slovo,  že  keJ  pán  farár  dovolia!  A  teraz  mi  do- 
volili, ešte  sami  zaspomneli:  ani  som  nič  nepovedal.  No  —  co 
preto,  že  sú  nie  náš?  Sú  oni  z  Vrženíc,  to  ja  pravda,  ale  posvätení 
sú  just  ako  náš...  Ja  myslím,  čo  povie  jeden,  to  uzná  i  druhý; 
lebo  oni  sú  rovnakí.  Ba  nie  —  pán  Vrženický  sú  väčší  —  1  '^a, 
i  na  examenty  chodia,  sú  pán  dekan.  Už  by  ich  nezvolili  na  cakú 
službu,  keby  neboli  súci ..." 

Ako  videl,  že  pán  farár  zašiel,  šibol  do  brány.  Je  veselý,  že 
si  i  vypije,  i  zákaz  neprestúpi,  ani  svedomie  si  nepoškvrní.  Po- 
náhla  sa,  len  aby  čím  skôr  tam  bol,  žiada  sa  mu  zasadnút  si 
k  Teliarovi  a  rychtárovi  a  poshováraC  sa  už  raz  i  srdečnejšie.  I  takto 
sa  necíti  akosi,  čo  dnes  ešte  nič  neužil.  „Darmo  je  —  fundament 
je,  ked  si  vypiješ,"  hovorí  si. 

Vystúpil  na  schodky,  ktoré  sa  mu  zdajú,  že  vedú  do  raja. 
Obzrel  sa  ešte  raz  do  brány,  ako  by  chcel  videt  to  dnešné  utrpenie, 
ktoré  v  nej  prestal.  Pozre  do  dvora,  kde  je  mnoho,  mnoho  vozíkov. 
V  jednom  stojí  vrženický  kostolník  Pažítka  a  kýva  naň. 

^Ja?"  ukazuje  Mišo  na  seba.  Pažítka  prikyvuje  hlavou  a  kýva 
ho  k  sebe.  „Čože  je?" 

„Pomočte  mi  tohto  starygáúa!"  ukazuje  na  chlapa,  ktorý  leží 
na  dne  vozíka  ako  snop,  dolu  bruchom.  „Pomočte  —  lebo  sa  za- 
dusí —  ja  neviem,  ako  lahoU"  A  bolo  šťastie,  že  ho  prevrátili 
hore  značky.  Bol  by  sa  vari  zadusil,  lebo  mal  hlavu  zahrabanú 
,12  2^ne,  i  celá  tvár  obelasela.  Ale  tvár,  ako  tvári  Ale  nos,  ohromný, 
liabubrený,  ten  je  modrý  ani  šata.  „Korheí!"  odpľul  si  Pažítka. 

„No  už  je,"  vraví  Mišo,  vracajúc  sa  pod  bránu.  ;;A  mňa  by 
tiež  takého  doviezli  do  Jabloníc,"  myslí  dalej  pre  seba.  „A  keď  by 
ma  složili  vo  dvore,  pán  farár  by  vyšli,  videli...  A  Ločmanka!" 
Osud  sa  mu  predstavil  v  takých  hrozných  barvách,  že  mu  vlasy 
dupkom  vstávaly.  ,,A  ja  by  bol  šiel,  ja  blázon  I  Zajtra  by  ma  boli 
odpravili,  ale  celkom  na  isto..." 

„Nejdete  dnu?"  volá  ho  Pažítka. 

„Ja  som  už  bol,  nemám  kedy."  Prace  sa  pomedzi  ludí,  ako  by 
mu  pod  nohami  horelo. 

„Miško  —  Miško!  VráCte  mi  tam  toho  —  toho!" 

To  kričí  s  tých  istých  schodkov,  na  ktorých  už  Mišo  dneska 
stál,  dievča  nie  celkom  mladé,  ale  ani  nie  tak  staré.  Bola  možno 
kedysi  pekná;  no  že  je  teraz  už  nie,  musí  to  i  sama  cítiť.  Preto 
tak  zasypala  si  tvár  tuším  škrobom  a  líce  natrela  akousi  barvou; 
možno  cviklou.  Ináč  je  velmi  pekne  oblečená,  má  napred  seba  bielu 
zásterku,  z  ktorej  strapce  visia  po  čiernej  sukni. 

„Ešte  ta  i  tá  pokúša!"  šomre  si  Mišo,  stúpajúc  hore  schody 
nie  velmi  ochotne. 

„Oddali  ste  lístok?"  pýta  sa  ho,  položiac  mu  malú,  chudorlavú 
mčku  na  plece. 

„Oddal  ver'  —  hneď  včera." 

„Čo  povedali?" 

„Co  povedali,"  durdí  sa  Mišo.  „Čože  jej  už  povieš!" 


Celá  táto  vec  zdá  sa  mu  akási  nedobrá.  Má  jej  vôľu  rozpo- 
vedať, čo  páa  farár  už  sto  ráz  prezradili.  „Ale  ako  jej  povieš  — 
ako!"  zúfa  si.  Vidí  ju,  ako  číha  na  jeho  slovo,  ako  sa  jej  tá  ruka 
trasie  na  jeho  pleci.  Vidí  shon  všakových  pocitov,  ktoré  sa  pre- 
zrádzajú v  očiach  i  na  tvári.  „No,  čože  jej  povieš  —  vari  pravdu?" 
A  nechcelo  mu  to  slovo  nijako  príst  na  jazyk.  „Hla,  už  je  i  v  ro- 
koch a  takto  sa  blaznie.  Pane  Bože,  keď  si  to  len  nerozváži:  veď 
pán  farár  nikdy  neboli  u  nich..." 

„Že  dajú  jpozdravovaC,"  riekol  po  čase.  „Eh,  čo  —  to  je  nie 
tolko:  pozdravovať  ešte  dajú  každého.  To  je  nie  tolko.  I  pán  farár 
z  Vrženíc  dali  nás  pozdraviť." 

„Naozaj?"  vykríkla  krásavica.    „A  čo  povedali  ešte?   Prídu?" 

„Čo  sa  ta  bude  spytovať!  Ako  by  ja  vedel,  kde  oni  pôjdu." 
A  skutočne  netušil,  že  jeho  pán  má  dakde  ísť.  Ani  lístku  nečítal ; 
nevie,  či  bol  a  kde  bol  pozvaný. 

„Apa  ich  invitovali  na  mena  —  bude  Vendelína,"  vysvetľuje 
krásavica.  „Tak  som  im  to  odpísala.  Čo  povedali  ?"  Zas  vidno,  ako 
chtivé  čaká  na  jeho  slovo. 

„Ja  si  hútam,  že  neprídu,"  odpovedá  Mišo. 

„Nuž?" 

„Teraz  sú  chorí,  ani  na  jarmok  nešli." 

^A  sú  veľmi  —  veľmi?"  Celá  je  preľaknutá.  „Čo  im  je? 
Ležia?" 

;,Nuž,  polihujú  oni,  polihujú."  A  dokladá  pre  seba:  „V  noci 
každý  polihuje ..." 

„Tak  neprídu!"  volá  sklamaná.  Vidno,  že  i  slzy  jej  v  očiach 
hrajú.  „A  ja  som  myslela,  že  prídu!" 

„Veru  ťažko,  ťažko!  Nech  sa  ani  nedržia  na  nich..." 

„Lebo  nechcú  —  preto  neprídu.    Len  pravdu  recte:  nechcú!*' 

„Ja  — ja  neviem,  ako  si  rozhútajú.  Ale  ja  hútam,  že  neprídu!" 

„No,  povedzte  im,  že  sa  budem  veľmi,  veľmi  huevaf,  ak  ne- 
prídu. Ale  nezabudnite.  Viete?  A  teraz  poďte  dnu:  nalejú  vám  do 
pol  litra ..." 

Mišo  sa  bráni,  ako  môže;  vyhovára  sa  na  všetky  strany. 

„Tak  nate,  kúpte  si  indy  dačo,"  strká  mu  čosi  do  ruky.  „No, 
čo  nechcete?"   vraví  už  s  hnevom.    „Vezmite  si,  zíde  sa  vám..." 

„Ja  mám  peňazí  dosť  —  ja  nemôžem." 

Hladí  mu  do  očí  a  tuší  čosi,  čoho  sama  sa  bojí.  Vidí  v  tých 
očiach  veliké  rozpaky. 

„Nechcete?" 

„Nemôžem,"  odpovedá  Mišo.  „Pán  farár  mi  zakázali . . ." 

Sám  sa  zľakol,  čo  to  povedal.  Ona  stojí  na  tom  istom  mieste, 
ako  ohlušená." 

„Eh,  čo  sa  budem  toľko  zapodievať,"  myslí  si  Mišo.  „Teraz 
mi  už  dáš  pokoj  azda." 

Pretrel  sa  pomedzi  ľudí  a  voľnejšie  si  vydýchol,  keď  zazrel 
pred  sebou  zase  rýnok. 


S9  _ 

v. 

Koneo,  ale  bez  kyjaka. 

Mišo  rozostrel  kožuch  na  stôl.  Čaká,  čo  Ločmanka  povie. 

„To  nič  nepotrvá  —  to  je  veru  na  nič.** 

Ód  ľána  je  ešte  nie  na  mieste.  Mišo  vidí,  že  dlho  bude  takáto 
neslaná,  nemastná. 

„Ako  chce,"  odpovedá  jej  celkom  neurazené.  A  medzitým  vy- 
ťahuje čosi  z  vrecka  na  novom  kožuchu.  ^Toto  som  vám  kúpil. 
Aby  vás  v  ruky  neoziabalo,  keď  pôjdete  do  kostola. ** 

Ležia  pred  ňou  rukavice  velmi  pestré.  Hrajú  vo  všetkých  bar- 
vách,  iba  sú  bez  prstov.  Také  ich  mávajú  kofy  po  trhoch. 

„Ba  čo  si  nelanujete  svoj  groš!"  vytýka  mu  Ločmanka.  No 
v  tvári  je  vidno,  že  ťažko  premáha  v  sebe  radosť.  „Rozdáte  si 
všetko,  vám  nič  nezostane."  V  tých  slovách  sa  už  zračí,  že  jej 
osud  Mišov  zas  zaľahol  na  duši. 

i»0  jój  —  ja  mám  peňazí  dosf,"  búšil  sa  po  vrecku.  „Keď 
budem  mať  stovku,  dám  ich  na  interes." 

„Na  interes!"  diví  sa,  postaviac  sa  pred  neho.  Zas  pootvorila 
ústa  a  suchá  sa  po  nose.  „Ale  Dornu,"  dokladá  s  úsmevom. 

„Ja  už  nebudem  piť." 

„Nebudete?"  Zakuísala  sa  na  nohách  a  utiera  dlane  o  zásteru. 
„Nebudete,  naozaj?" 

„Naozaj!"  riekol  rozhodne. 

^Dneska!"  doložila  s  hlasitým  smiechom. 

„Nikdy!"  zdvihol  Mišo  ruku  slávnostne,  ako  k  prísahe.  „Nikdy, 
iba  keď  mi  pán  farár  dovolia." 

Ločmanka  sa  velmi  rozosmiala.  „Joj  —  choďte!  To  ste  už 
sto  ráz  povedali." 

„Ale  teraz  už  naozaj,"  riekol  Mišo  velmi  vážne. 

Ločmanka  otvorila  ústa  a  napráva  si  šatku  na  hlave.  Hľadí 
veľmi  posmešne  naňho. 

„Veď  sa  nahladíme  —  nahľadírae." 

•M* 


Zlomky 

zo  smutnohry:  Sloveíishé  millpnnium,  v  piatich  dejstvách,  s  národným 

chórom. 

Od  Jozefa  Podhradského. 

I. 

(Dej  II.  V'ýjav  3.) 

Mars  vyhodených  študentov. 

Nad  Nitrou  orol  leti, 

Svoje  háji  si  detí ; 

Z  výšky  krúti  kolesá, 

Žehná  Dunaj,  Váh,  Moravu,  aj  nebesá. 


90 

Sestra  Svätoplukova, 

Iludmilka,  stihla  s  lova, 

Koňmo  prišiel  princ  mladý, 

Princ  Borivoj,  od  Vltavy,  na  vohľady. 

Otec  Metod  z  oltára 
Brány  Božie  otvára 
Deťom  Tatry  .  .  . 

(Spev  zasekne.  —  Pausa.   —  —  Vojenská   trúba  zahučí  silne  z  pravá,   z  ľavá. 
3  minúty  pausa.  —  Vojenská  trúba  zďaleka  slabunko.  —  Malá  paufa.) 

Nevidného  dievčatka  spev. 

»Bože  môj,  Otče  môj,  už  som  dolietala. 
Už:  som  moje  drobné  deti  dochovala. « 

Študenti  (živo). 

Zialné  prestaňte  piesne. 
Nuž  veď  v  Božom  svete  sme; 
Hučí  Tatrou  viery  zvon, 
Prelomi  sa  až  ku  Bohu  i  jej  ston. 

Neplač,  junák,  večne  tu 

Že  tie  krivdy  nás  hnetú, 

Rabstva  reťaz  ty  prelom, 

Ked  z  oblaku  slzy  letia,  trieska  i  hrom. 

Žiari  slnce,  nehasne, 

S  Bohom,  dievčatká  krásne, 

Golgotou  už  naša  vlasť. 

Nám  opustiť  raj  devušky,  aj  lásky  slasť. 


Šabla  ducha  naša  zbroj, 

S  jedným  Bohom  na  sto  vrahov  stúpame  v  boj. 

Hory,  hory,  hory  zelené. 
Prečo  ste  tak  šumné,  veselé; 
Aj  slávičok  vás  už  napustí  — 
A  siroty  —  na  Pusty. 

Zialné  prestaňte  piesne, 

Nuž  ved  v  Božom  svete  sme; 

Hučí  Tatrou  viery  zvon, 

Prelomí  sa  až  ku  Bohu  i  jej  ston! 

Stúpaj  smelo  vopred,  vopred! 

Bojuj  v  Božom  svete  dobrý  boj ; 

Na  Boha  sa  môžeš  opreť, 

Lžitriumfu  vrahov  sa  neboj  —  juju,  juj  u! 


dl 


Stúpaj  smelo  vopred,  vopred! 
Na  Boha  sa  môžeš  opreť. 


n. 

(Dej   IV.   Výjav  6.  - —  Pieseň  vysťahovalcov.  Predvodi  drotár.) 

Chór  panien. 

Hory,  hory,  čierne  hory, 
Jak  nad  vami  smutno  stoji. 
Nás  odnesie  brod  veliký 

V  baňach  hynúť  Ameriky. 

Slávičok  tiež  opúšťa  kraj, 
Inde  v  svete  hladá  si  háj: 
Kto  tu  spievať  bude  pieseň? 
Hluchá  bez  nás  bude  jeseň. 

Od  vekov  sme  sa  tu  v  háji 
So  slávičkom  pretekaly. 
Zore,  zore,  zore  sporé, 
Zenú  nás  za  siedme  more. 

Aj  otcovia  hladúvali. 
Predsa  sa  nesťahúvaíi; 
Svet  z  Uhorska  preč  sa  rojí, 
Nik  sa  Boha  v  ňom  nebojí. 

V  cudzom  svete  chladno  v  srdci, 
Nezahrajú  k  tancu  hudci. 
Gajdy,  husle  mlčia  v  lone, 

Jako  harfy  v  Babylone. 

S  Bohom,  Tatry,  Tatry  milé. 
Rodné  naše  kalvárie! 
Potupený  videv  chotár. 
Nový  svet  nám  našiel  drotár. 

V  Ameriku  nás  odvedie. 
On  časom  nás  zas  dovedie; 
Počuť  túži  i  my  i  on 

Svej  dedinky  večerný  zvon. 

S  deťmi  sme  preč  zutekali, 
Ze  by  nám  ich  nepobrali. 

(Matky  objimajú  si  deti.) 


Do  fažkej  sme  prišli  próby. 
S  Bohom,  otcov  našich  hroby  I 
S  Bohom,  lipy  kol  cintora, 
S  Bohom,  vŕšky  dookola! 

Bukovinou  potok  buble. 

Tu  sa  rodil,  inde  umre; 

S  Bohom,  sestry,  s  Bohom,  bratrí! 

S  Bohom!  —  s  Bohom!  —  sktdké  Tatr>-! 

Jedna  ma  f. 
S  Bohom! 
Dieía  (druhej  matke  na  rukách). 
S  Bo — hom!  .  .  , 

ni. 

<l>íj   v.  Výjav    13.  —  Sol.äš   n.i  SylnMm.i 

Hlásnik. 

ChváT  každý  duch  Hospodina, 
Polnoc  už  sa  prevalila. 
KTakni  zbožne,  duchu  každý, 

(Svadba  krakuo.) 
Stoletie  .sa  lúči  navždy ! 
Million  slzí  noi-ý  vek  vitá, 
Vyšší  sa  Adam  k  životu  pýta,  — 
Kosciuška  mrt\é  pluky, 
Cifte  povel  Božej  rukj-: 
Devätnástj-  vek  skoncuje, 
V  síaviansky  sa  prelamuje. 
Vek,  Kristovj-m  slovom  veden. 
Sa  Sínne  pastýr  jeden ! 
Posväfme  sa  v  fiom  v  živý'  chnini, 
Ježiš  KrLstus,  pomáhaj  nám !  I  —  — 
Pozdravte:  Slovanstva  vetví, 
I>jnaj,  Drinu,  obrov  Detxy; 
Nevy,  Drávj",  Sáiy  snahu, 
Srbstva  perlu,  Bosnu  drahú! 
Aj  po  Pustách  tie  sirot\-  — 
Všetko  katolícke  deti! 
I  tých,  ktor\-ch  zore  sporé 
Odhnaly  za  siedme  more!  — 
Spomni,  Tatra,  na  Metoda! 
Jemu  vdaki  nášho  roda. 
\'šcm  blahoslov  od  Sylvestra, 
Zlatej  hviezdy  čioveéestva. 
Pochválen  bucf  Ježiš  Kristas. 


93 


IV. 

(Dej  11.  Výjav  7.) 

Pieseň  lobrákov 

(pri  umierajúcom  Ľudovítovi,  vyhodenom  študentovi). 

»V  rumích  Slovensko,  nikdo  ho  nckvíU, 
Osiralá  mať,  hyneš  každou  chvíli !« 
Pieseň  ti  hladne,  háje  tvoje  hynú,  — 
Ach,  čí  ťa  nenie  lúto  Hospodinu? 

Hynie  Uhorsko,  vela  národov  sklon, 
Slávnych  tu  vekov  zahučal  vefký  zvon;  - 
A  zem  posvätnú,  kresťania  kde  žili. 
Ozdobiť  majú  národov  mohyly. 

Už  vlny  Váhu,  potôčky  aj  melné, 
Zvyklé  len  slávy,  cudziny  sú  želné. 
Kratučký  všetko  zo  slávy  obral  vek, 
Spustlý  len  kaštiel  vín  šumu  dá  odjek.  *) 
Vtáčkovia  plachí  obletujú  kraje. 
Kdeže  sa  dely  tie  zelené  háje? 
Dediny  pustnú,  žid  krajiny  pánom,  — 
Ostaňte,  bratia,  tam  za  Okeánom 

Ten,  ktorý  bodol  Krista  v  jeho  mdlobách, 
Zahospodáril  v  krajiny  útrobách; 
Golgotou  skončil  svoju  históriu, 
Po  Poľsku  Vengrom  tvorí  kalváriu. 

Biskupi  naši  tiež  sejú  nám  žialc, 
Ztratili  z  vidu  Golgoty  signále. 
Trhujete  len  s  nami,  jako  s  robom, 
Vyhýbať  budú  ludia  vašim  hrobom. 

Surovstva  všetky  prešli  sme  už  brázdy, 

Kšte  máme  len  pri  mučiarňach  dietok, 
Žrať  pri  cymbaloch  v  náš  Veliký  piatok. 

Tisícku  sme  im  tichí  boli  bratia, 
A  oni  teraz  tak  nám  za  to  platia. 
Čierni  sú,  žltí,  jako  v  duši  rana, 
Jak  kalich  vdaky  Jelačiča  bána. 

O,  bratia  chladu,  my  trpíme  pre  vás, 
Jeden  Otčenáš  odriekajte  za  nás. 

•• >•• 

•  .  .  .  ( 

*)  Ohlas;  srbské  slovo. 


94 

(Dej   V.   Výjav   u.)  , 

Učiteľská  vdova 

(vysadne  ka/dú  noc  o   ii.  hodine  v  hrobe  a  takto  tú?no  zaspieva  za  svojimi  deťmi, 

ktoré  odviedli  jej  pod  číslami   14.  a  15.  na  Pustu:) 

»Nad  mnou  zvädly  kvietky, 
Kde  sú  moje  dietky? 
Na  Pustu  ich  hnali, 
Oj !  .  .  .  .  rode  môj ! 

Pod  svoje  ich  berú. 
Živé  —  červi  žerú, 
Nik  hábočky  neopere, 
Oj !  .  .  .  .  rode  môj ! 

Kliatbou  fa  zaklínam, 
Radosť  s  teba  snímam, 
Kým  ich  z  Pusty  nevymaniš, 
Oj  I  ...  .  rode  môj ! 

Z  hrobu  sa  nesmiem  hnúť, 
Nesmiem  pred  Boží  súd, 
Pokým  sa  ty  nevykúpiš. 
Oj !  .  .  .  .  rode  môj ! 

Panenskosť  —  zlomená. 
Národnosť  —  ztratená, 
Nikdy  sa  viac  nenavrátia, 
Oj !  .  .  ,  .  rode  môj !« 

•»«• 

Skalka. 

Opis  h  istoricko- topografický.  Podáva  Alexander  LombardinL 

(Dokončenie.) 

K  majetkom  opátstva  zčiastky  v  čas  jeho  založenia  obdržaným, 
zčiastky  neskôr  nadobudnutým  náležaly  aj  Opátová  a  Zliechov 
s  pustou  Hrabová  v  Trenčianskej  stolici.  Dedine  Zliechovu  král 
Ludvik  roku  1354  dal  i  tú  výsadu,  že  jej  obyvatelia  na  10  rokov 
osvobodenl  boli  od  všetkej  krajinskej  práce  a  platenia  patričností, 
drevo  rúbať  mohli  kdekoľvek  a  v  chotáre  svojej  dediny  na  jednu 
mílu  svobodne  mohli  pást  dobytok. 

Vedomo  je  zo  slovnej  tradície,  že  nad  dnešnou  Opátovou  stála 
kedysi  dedina  Hrachová  čili  Rachová  spolu  i  s  kostolom  (ktorého 
rumy  sú  i  teraz  viditeľné).  Túto  z  trenčianskeho  zámockého  di- 
štriktu vydelenú  Rachovú  kráľ  Ondrej  H.  daroval  grófovi  Sebnsovi, 
tento  však,  vráťac  sa  z  Palestíny,  následkom  sľubu  preniesol  ju  na 
skalčiauske  opátstvo;  pravdepodobné  je  teda,  že  dedinu  túto  opáti 


95 

Časom  Opátovou  (Apátfalva)  nazvali,  —  Obec  Zliechov  okolo  r.  1272, 
(Iľa  Flór.  Rómera  1290,  pán  Košíc,  gróf  Smaragdus,  prepustil  opát- 
stvu. V  archíve  mesta  Žiliny  možno  čítať  listinu,  dla  ktorej  skal- 
čiansky  opát  r.  1418  vyslal  rychtára  a  prísažných  zliechovského 
majera  (obce?)  v  obchodných  záležitosfach  do  Žiliny  na  porady. 
K  opátskym  stavaniam  blí^o  ležiace  lúky  daroval  biskup  Ptisky 
r.  1645,  tu  neskôr  za  jezuitov  stál  majer.  Tento  majer  spustošilo 
sem  vtrhuuvšie  moravské  ludové  povstanie;  keď Rákócovcarai r.  1704 
pri  Trenčíne  zpáttisuutí  Moravani  vracali  sa  domov,  zapálili  obce  pri 
ceste  ležiace  a  z  kostolov  zvony  a  omšové  šaty  pobrali;  ich  vodca 
Rišan  bol  lapený  a  zavesený.   (Trenčiansky  archív.  —  Dubniczay.) 

Opátstvo  toto  malo  podobný  osud  so  stolicou  Trenčianskou. 
Matúš  Trenčiansky,  ktorý  pre  svoje  politické  vyznanie  proti  Kar- 
lovi Róbertovi  pridŕžal  sa  českého  Václava,  tak  bol  aj  nepriateľom 
nitrianskeho  biskupa  Jána  neapolského,  tohoto  majetky  v  susedstve 
opátstva  spustošil,  ale  s  opátom  Štefanom  predsa  žil  v  priateľstve. 
R.  1315  do  susednej  Moravy  vtrhnuvší  český  král  Ján  prešiel  i  do 
Uhorska,  kraj  za  Váhom  spustošil  a  i  skalčianskemu  opátstvu  veľké 
škody  narobil.  (Pešina  toto  vtrhnutie  menuje  trenčianskou  vojnou.) 
Opátstvo  aj  od  husitov  mnoho  trpelo  r.  1431  a  1433. 

V  smysle  donacionálskeho  listu  kráľa  Ferdinanda  L  r.  1528 
vydaného,  poneváč  po  moháčskej  bitke  rehoľníci  sa  rozišli,  Zá- 
poľovcami  privlastnené  majetky  po  zaujatí  (r.  1528)  trenčianskeho 
zámku  obrátené  boly  k  udržaniu  Ferdinandovho  vojska,  patronátske 
a  tútorské  právo  opátskeho  kostola  však  dal  nitrianskemu  biskupovi 
Štefanovi  Podmanickému  a  jeho  nápadníkom,  a  túto  donáciu  r.  1553 
potvrdil  aj  pre  Františka  Thurzu,  nitrianskeho  biskupa.  R.  1540 
kráľ  Ján  Zápoľa  celkom  spustošenú  dedinu  Zliechov  daroval  Jánovi 
Podmanickému  a  jeho  bratovi  Rafaelovi. 

Opáti  povolili  rychtárom  tejto  dediny  rozličné  výsady,  zvlášte 
opát  Basán  r.  1337  rychtárovi  Pakald  zvanému;  Ján  opát  r.  1423 
rychtárovi  Gregorovi  dal  výsady;  Pavel  opát  r.  1429  tamojším 
rychtárom  ponechal  kráľovské  úžitko-branie ;  konečne  r.  1G55  opát 
František  Lippay  uzavrel  s  rychtármi  takú  smluvu,  že  sú  povinní 
20  okovov  vína  do  kláštora  odvádzať  a  od  mlyna  ročite  kŕmené 
ošípané  alebo  5  zlatých  platiť;  mlynár  však  dovtedy,  tak  aj  potom 
vlastnými  nástrojmi  nech  koná  potrebnú  prácu;  od  oviec  a  medu 
podľa  obyčaje  majú  platiť  desiatok,  konečne  bárs  kedy  ich  páni 
alebo  týchto  sluhovia  do  dediny  prídu,  spolu  aj  s  ostatnými  oby- 
vateľmi majú  ich  za  tri  dni  pokrmom  a  nápojom  hostiť. 

Skalčianski  rehoľníci  pre  svoje  majetky  so  zemskými  pánmi 
susedných  obcí,  pre  urazenie  chotára,  zálohovanie  dobytka,  rúbanie 
dreva  a  s  oboch  strán  vykonané  násilenstvá  zaplietli  sa  do  veľmi 
mnoho  pravôt,  ktoré  zapríčinily  početné  ohliadanie  medzí  a  naprá- 
vania medzi  majetkami  opátstva  a  susedov. 

Zpomedzi  týchto  na  príklad  spomeniem  len  niektoré.  R.  1424 
daný  donaciouálsky  list  palatína  Mikuláša  Garu,  dľa  ktorého  pre 
Jána  Zlehu,   skalčianskeho  opáUi,  a  saniarovských  kompossessorov 


96 

bola  Skalka  oddelená  od  dediny  Samarovce.    Túto  výsaduú  listinu 
r,  1563  vydala  prešporská  kapitula  opátovi  Radeciusovi. 

R.  1559  opát  Tomáš  Vizkelety  uzavrel  smluvu  s  členmi  rodiny 
Boršických  ku  vyrovnaniu  chotárnych  zmätkov  a  obyvatelmi  Boršíc 
a  ku  opátstvu  náležiacej  dediny  Piecho  vzájomne  previnených  ná- 
silenství.  E.  1608  zas  medzi  grófom  Illésházym  a  Valentom  Lé- 
pesom,  gubernátorom  skalčianskeho  opátstva,  tak  tiež  medzi  Va- 
lentom Lépesom,  administrátorom  opátstva,  Mikulášom  Bogadym 
a  Štefanom  Bakolubským  stalo  sa  pokonanie  straniva  vyrovnania 
protivenstva  na  chotároch. 

R.  1586  Štefan  Radecius,  jágerský  biskup  (prv  skalčiansky 
opát),  ponechal  toto  opátstvo  spolu  i  s  pozemkami  k  nemu  náležia- 
cimi  Jánovi  Zaluzkému,  svojmu  tajomníkovi,  pod  tou  podmienkou, 
aby  vstúpil  do  kňazského  stavu,  v  opátstve  bydlel,  tam  nič  ne- 
odcudzil, ale  aby  sa  usiloval  odcudzené  nazpät  dostať. 

R.  1626  gróf  Gašpar  lUésházy  jako  majitel  trenčianskeho  zámku 
a  panstva  vydal  obyvateľom  dediny  Ujezd  ochranný  list,  aby  im 
Bethlenovi  prívrženci  neurobili  ujmu. 

R.  1644  nitriansky  biskup  Ján  Piisky  svojím  donacionálnym 
právom  daroval  skalčiauske  opátstvo  i  s  pozemkami  k  nemu  ná- 
ležiacimi s  pi  volení  m  kra  la  Ferdinanda  trenčianskemu  kollegiumu 
jezuitov,  čo  potvrdil  aj  jeho  nástupca  Jur  Szelepcsényi  pod  tou 
podmienkou,  že  v  prípade  vysťahovania  jezuitov  z  Uhorska  opátstvo 
nazpáť  pripadne  na  nitrianskych  biskupov,  ktorá  podmienka  však, 
trebárs  aj  Leopoldom  I.  bola  potvrdená,  neskôr  do  povahy  vzatá 
nebola,  lebo  opátske  majetky  pod  Máriou  Teréziou  pripadly  študij- 
nému fondu  a  nitrianskemu  biskupovi  nebolo  ponechané  ani  len 
čestné  vymenovanie.  Opátske  stavania  trenčianski  jezuiti  držali  za 
letolirádok.  Po  roku  Piisky  celú  základinu  opátstva  preniesol  na 
ostrihomského  arcibiskupa,  ktorý  sliibil,  že  túto  základinu  zo  svojho 
majetku  rozmnoží  50.000  zlatými.  Následkom  tohoto  opátstvo,  sta 
vyňaté  zpod  jurisdikcie  nitrianskeho  biskupa,  podnes  patrí  pod 
jurisdikciu  ostrihomského  arcibiskupa.  Konečne  r.  1648  následkom 
fassie,  pred  palatínom  spravenej,  menovaný  biskup  prinavrátil  opát- 
stvu od  dávna  k  nemu  náležiace,  ale  biskupstvom  privlastnené  a 
medzi  poddaných  podelené  oráce  zeme,  s  lúkami  ta  patriacimi, 
spolu  i  s  čiastkou  ostrova  a  vrchu  pri  ovocnej  záhrade  skalčian- 
skeho kláštora  ležiacou,  ktoré  fahaly  sa  až  po  breh  Váhu. 

Pre  opátstvo  a  kostol  na  Skalke,  posvätený  sv.  Ondrejovi  a 
Beuedikovi,  následkom  prosby  opáta  Radecíusa,  kardináli  povolili 
r.  1560  stodnový  odpustok  každému  tam  v  deii  sv.  Štefana  muče- 
dlníka,  vo  sviatok  velkonočný,  sväto-jurský  a  sväto-dušný  vyspove- 
danému a  SV.  telo  prijavšiemu  kresťanovi.  R.  1682  pápež  Július 
na  deň  sv.  Alexiusa  povolil  na  8  rokov  odpustok  pod  tými  istými 
podmienkami.  (Pôvodina  je  rybárskym  prsteňom  pečatená.) 

Po  vypovedanom  zrušení  jezuitov  r.  1773  majetok  skalčian- 
skeho opátstva  bol  král,  áráru,  r.  1780  študijnému  fondu  odovzdaný, 
a  tento  aj  teraz  ho  manipuluje. 

Zpomedzi  skalčianskych  opátov  sú  známi  nasledujúci; 


t « 


97 

1272  Damian. 

1291—1297  Pavel. 

1318  Štefan,  stranník  Matúša  Čáka;  preto  bol  exkommuniko- 
vaný;  Matúšovi  omšu  slúžil  a  roku  1319  mu  udelil  posledné  po- 
mazanie. 

1328—1337  Basán. 

1364  Damian. 

1381—1424  Ján  Zliechovský  (prepošt). 

1429  Pavel. 

1527  Jur  Bordath. 

1553  Pavel  Dávid,  spolu  pätikostolský  biskup. 

1556—1559  Tomáš  Vizkelety. 

1560—1578  Štefan  Badecz,  jágerský  biskup,  ktorého  dla  FL 
Rómera  až  r.  1565  vymenoval  primáš  Mikuláš  Oláh. 

1586  Ján  Zaluzky,  a  keď  sa  vzdal, 

Zacharíáš  Mosóczy,  nitriansky  biskup ;  keď  tento  sa  vzdal,  dla 
Ruppa 

Mikuláš  Csermánszky,  dla  Stareka  však 

Černanský  z  Malej  Černej,  ktorý  r.  1586  dna  21.  septembra 
od  nitrianskeho  biskupa  Zachariáša  Mosóczyho  v  žilinskom  farskom 
kostole  obdržal  menšie  rády. 

1590—1593  Pavel  Baranay. 

1598.  1600  Marcel  Nagy,  nasledovník  Lutherov.  (Podla  Draho- 
tuského  len  usurpátor  tohoto  opátstva.) 

1608  Valent  Lépes. 

Peter  Radovit. 

Štefan  Rényes. 

1611 — 1630  Pavel  Dávid  z  Felistálu,  vacovský  biskup,  spišský 
prepošt,  ktorý  dla  Fl.  Rómera  už  r.  1586  bol  opátom  (f  r.  1630). 

1630—1643  Ján  Pušky,  ostrihomský  kanonik,  od  r.  1644  ni- 
triansky biskup,  Jurom  Lippaym  vymenovaný. 

Ostatní  opáti,  ktorí  po  roku  1644  boli  rektormi  trenčianskeho 
kollegia  jezuitov,  sú: 

1648 — 1658  František  Lippay  zo  Zomboru. 

1658—1664  Ladislav  Vid. 

1665-1668  Jakub  Hahula. . 

1668—1670  Mikuláš  Ruttkay. 

1672—1674  Gašpar  Szarka. 

1675—1677  Ján  Csemyánszky. 

1680—1681  Michal  Skerlecz. 

1682 — 1686  Ladislav  Permay,  spolu  predstavený  žilinskej  re- 
sideucie. 

1690—1699  Imrich  Csákány. 

1700—1703  Henrik  Berzeviczy. 

1710—1712  Gabriel  Kapy. 

1713—1715  Ondrej  Horváth. 

1714  Mikuláš  Szádeczky. 

1718.  1719.  1721  František  Kiris. 

1723  Jur  Vanovics. 


98 

1723—1728  František  Csepeléuyi. 

1729—1734  Anton  Vánosy. 

1742  František  Kazy. 

1743—1747  Jur  Imrikovics. 

1745  Matej  Deller. 

1752—1761  Michal  Fodor. 

1761—1763  Martin  Preindl. 

1763—1768  Ondrej  Jaszlinszky. 

1769—1773  Martin  Preindl. 

Fr.  Drahotuský  ešte  udáva  sfa  skalčianskeho  opáta  Diáka,  ten 
istý  s  Fl.  Rómerom  nitrianskeho  biskupa  Jána  Telegdyho,  od  Petra 
Pázmánya  r.  1630  vymenovaného.  Od  sotrenia  jezuitov  rozdáva  sa 
len  titul  tohoto  opátstva;  v  novšom  čase  čestní  opáti  boli:  Anton 
Krainer,  kňaz  na  Budínskom  hrade,  Ján  Rácsek,  veľko-varadínsky 
kanonik,  gróf  Augustín  Forgách,  veľký  prepošt  kapitule  ostrihomskej. 

Pre  strmé  vystúpenie  a  vysokú  polohu  opátstva,  jeho  starú 
zámockú  podobu  znázorňujúce  stavania  pred  r.  1224  zdá  sa  že  obý- 
vali templári,  ktorí  mohli  byt  filiálkou  ilavských.  —  Mednyánszky 
a  Karol  Szász  sa  domnievajú,  že  Matúš  Trenčiansky,  pre  Karia 
Koberta  veľký  nepriateľ  pápeža  Klementa  V.,  mohol  dat  tcmplárom 
po  ich  zrušení  r.  1312  útočište  v  jednej  čiastke  opátstva,  ale  pri- 
tom benediktínov,  s  opátom  ktorých  v  priateľstve  žil,  nevytvoril 
z  ich  sídla. 

Stavania  opátstva,  ku  ktorým  viedlo  180  krytých  schodov,  od 
Radecíusa,  Puskyho  a  jezuitov  viac  ráz,  ale  piekdy  aj  nesprávne 
pretvorené,  naposledy  na  počiatku  nášho  storočia  útratami  študij- 
ného fondu  obnovené,  celkom  ztratily  starú  podobu,  vynímajúc  skal- 
nými múrmi  od  ostatného  stavania  oddelenú  kaplnu,  do  ktorej  je 
vchod  cez  úzke  gotické  dvere,  vystavené  na  spomenutú  prirodzenú 
skalnú  puklinu.  Pred  týmito  stoja  dve  obrovské  lipy,  pod  ktorými 
kedysi  hlásalo  sa  slovo  Božie.  Od  prvej  diery  na  ľavo  je  na  skalu 
vystavená  kaplna  s  kryptou,  kde  vedie  8  schodov.  Horná  kaplna 
je  4®  4'  dlhá  a  3°  4'  široká  a  svetlo  dostáva  cez  tri  malé  pôvodne 
gotickej  podoby  okná;  sklopenie  je  novšieho  veku,  zo  XVI.  sto- 
ročia; nad  ním  kedysi  pyramidálnou  strechou  opatrená  vežička  a 
sakristia  už  dávno  spadly  do  priepasti,  nad  ktorú  boly  umelecky 
vystavené. 

Túto  kaplnu,  spustnutú,  všetkej  okrasy  pozbavenú,  vzhľadom 
na  pobožnosť  veriacich  nebohý  trenčiansky  farár  a  čestný  nitriansky 
kanonik  Ludvik  Starek  z  nasbieraných  milodarov  okrášlil  a  dal 
urobit  upotrebiteľnou.  Aby  tento  jej  stav  fcol  trvanlivý,  zjavil  sa 
dobrodinca  v  osobe  Jána  Krajčíka,  nitrianskeho  veľprepošta,  ktorý 
složil  istinu  pre  tento  cieľ  a  kaplne  daroval  centový  zvon  i  cirkevné 
rúcho. 

Od  stavania  opátstva  na  vzdialenosť  štvrť  hodiny,  proti  Tren- 
čínu na  tej  skale,  pod  ktorou  telo  sv.  Benedika  vo  Váhu  nájdené 
bolo,  na  veľmi  milom  mieste,  odkiaľ  je  na  dolné  Považie  utešený 
a  široký  výhľad,  totožného  mena  starý  otec  i>alatína  grófa  Jura 
Thurzu   roku  1520  vystaviť  dal  na  11°  dlhý  a  i^l»^  široký  kostol 


9d 

k  česti  bi.  Panny  Márie,  ktorý  neskôr  jezuiti  opatrili  dvoma  ve- 
žiami.  Vo  sviatok  bi.  Panny  bývalý  tu  kedysi  velkolepé  cirkevné 
pochody,  ale  po  zrušení  jezuitov  prestaly;  teraz  sú  len  zádumčivé 
rumy  kostola  víditelué.  —  Florián  Rómer  udáva,  že  tento  kostol 
8  okrúhlym  apsisom  je  pravdepodobne  so  založením  opátstva  sú- 
veký, že  knažište  je  na  4^2®  dlhé  a  skoro  tak  široké  a  že  loď  má 
8**  dĺžky  a  5°  šírky.  Ten  istý  archäolog  myslí,  že  gróf  Thurzo  len 
obnovil  kostol  tento  a  nie  vystavil,  lebo  že  kedby  ho  bol  zo  zá- 
kladov vystavil,  priSli  by  sme  dla  vkusu  vtedajšieho  veku  na  po- 
zostatky modlitebnice  polygonálneho  apsisa.  Kamene  tohoto  stavania 
riaditel  študijného  fondu  dal  do  predaju  v  tretej  desatine  tohoto 
storočia,  ale  nebohý  Ignác  Springer,  král.  hlavný  polesný,  vyplatil 
komore  16  zlatých  šajnových,  aby  tieto  pre  starobylosC  ctihodné 
rumy  nikdy  nikomu  pohnút  nebolo  svobodno.  R.  1803  gróf  Pavel 
Szapáry,  jako  arendátor  skalčianskeho  paastva,  obýval  nekdajší 
kláštor. 

O  tom,  že  by  v  jaskyni  nekdajšie  ležisko  menovaných  svätých 
viditelné  bolo,  „visuntur  hic  vestigia  dura  in  saxo  ubi  cubuisse 
traditione  continua  sancti  nostri  perhibentur^  (Czinar  Monast  L  259), 
Kerekes  nerobí  žiadnej  spomienky.  V  jaskyni  od  r.  1790  nedržala 
sa  bohoslužba,  až  Ludvik  Starek  r.  1856  zase  slúžil  tam  sv.  omšu. 

Ku  skalčianskemu  panstvu  teraz  náležia: 

1.  C!pa^ot;á  (Apátfalu),  dedina.  Obsahuje  614  jutár  283  siah 
rolí,  219  jutár  300  siah  pasienku,  319  jutár  816  siah  lúk,  1518 
jutár  364  siahy  lesa  a  47  jutár  314  siah  neplodného.  Počíta  558 
obyvateľov,  z  ktorých  je  534  katolíkov,  a  87  domov.  R.  1789  tu 
bola  fara  založená,  odkedy  vedú  sa  i  matriky.  Kostol  je  pomeno' 
vaný  od  sv.  Stanislava,  biskupa  a  mučedlníka.  Patrónom  fary  je 
študijný  fond.  Farská  filiálka  je  Veľká  Kubra,  kde  stojí  kaplna 
sv.  Jána  Nepom.  Jako  farári  v  Opatovej  pôsobili:  Ján  Mihálovič, 
Štefan  Heszterényi,  Andrej  Haan,  Ján  Dualsky,  Folkman  ^  Ján 
Zárjecky.  Opatová  bola  prv  filiálkou  tepliaoskej  fary. 

2.  Ujezdo  (Ujezdov),  dedina,  ktorej  meno  v  spomenutých  listi- 
nách prichádza  písané  Vyez  a  Vyossd.  V  jej  chotáre  je  213  jutár 
261  siah  rolí,  30  jutár  759  siah  pasienku,  103  jutra  a  165  siah 
lúčiny,  68  jutár  39  siah  hory  a  107  jutár  544  siahy  neužitočného. 
Počíta  178  obyvateľov  a  26  domov. 

3.  Liborča,  dedina,  ktorej  meno  utvorené  je  z  osobného  mena 
Libor.  Jej  chotár  pozostáva  z  379  jutár  1171  siahy  rolí,  127  jutár 
1440  siah  pasienku,  176  iutár  1388  siah  lúk,  167  jutár  100  siah 
hory.  Počíta  405  obyvateľov  a  83  domy.  Je  filiálkou  nemšovskej 
fai7;  je  tu  i  židovská  synagóga. 

4.  Zliechov,  dedina,  má  739  jutár  724  siahy  rolí,  271  jutro 
294  siahy  pasienku,  430  jutár  1400  siah  lúčiny,  4631  jutro  415 
siah  hory  a  221  jutro  1225  siah  neužitočného.  Počíta  1310  oby- 
vateľov a  24  domy.  Má  hutu  na  sklo,  Gápel  rečenú.  Fara  tu  po- 
vstala okolo  r.  1608,  jejž  matriky  vedené  sú  od  r.  1731.  Kostol 
je  od  SV.  Vavrinca  menovaný.  Patrónom  fary  je  študijný  fond.  Fara 
má  filiálku :  Rovné,  so  756  obyvateľmi.  Farári  tu  boli :  Jur  Kaňovič, 


100 


Pavel  Galgóczy,  Štefan  Jakubek,  Martin  Alexius  Veltsey,  Pavel 
Klenovič,  Adam  Matuškovič,  Gašpai*  Vinczy,  Ján  Valášek,  Andrej 
Kalozray,  Jozef  Balgha,  Ján  Lipták,  Jur  Zermegli,  Pavel  Polányi. 

5.  Skalka^  pusta,  patriaca  ku  dedine  Skala.  Má  7  obyvateľov. 

Kedysi  k  opátstvu  náležavšia  dedina  IHechov,  prichádzajúca 
v  uvedenej  listine  písaná  Pekho  (Pecho),  počíta  543  obyvateľov  a 
07  domov.  Obsahuje  543  jutra  826  siah  rolí,  76  jutár  894  siahy 
))asienku,  236  jutár  67  siah  lúčiny,  930  jutár  1069  siah  hoiy  a 
122  jutra  666  siah  neužitočného.  Je  filiálkou  fary  bolešovskej. 
Piechov  je  k  Bolešovu  pristavený. 


Zo  zimných  dúm. 

oýtila,  kojila,  k  spánku  sa  složila 

matička-zemička, 

dobrá,  štedrá  mati,  ktorá  neukráti 

ani  len  červíčka. 

V  láske  .stála  zvala,  v  lono  sypávala 
hojnosť  darov  vzácnych ; 
trudy  odmenila,  takoj  zahojila 
mozole  rúk  prácnych. 

Nehľadala  zisku  navzdor  hryzovisku, 
ktoré  mala  biedna,  ^ 

kým  jej  ňadra  kojné  vyssávala  zbojnc 
chasa  neposedná. 

Navzdor  hryzovisku  nehľadala  zisku 
ani  za  pol  mierky :  — 
Strhala  jej  šuta  jaseň,  sestra  krutá, 
i  posledné  šperky. 

Ustala  zdriemala  —  snom  tuhým  zaspala, 
anjeli  sleteli, 

na  telo  bolavé  prestreli  láskavé 
pokrov  sňahobiely. 

Spi  tedy,  zemička,  milená  matička  — 

Dobrá  noc  ti  budi! 

Sladké  spočívanie  po  nové  shliadanie, 

až  ťa  vesna  vzbudí  — 

Dobrá  noc!  Dobrá  noc! 


101 


Spí,  odpočíva  príroda  po  trude 
vždy  dobrodejnom  — 

Byt  tvoj,  môj  ty  lude, 
tak  srastený  s  ňou,  že  keď  v  spočiň  ona, 
i  ty  s  ňou  padáš  spočinku  do  lona. 
S  ňou,  vôkol  nej  chlopotíš  v  tváre  znoji, 
i  právom  s  ňou  aj  okrievaš  v  pokoji. 
Ach,  mnoho  prác  ťa  stojí  chleba  skyva, 
moc  námah:  zorať  —  ach,  zem  tvrdá,  krivá, 
jak  vyššia  ti  jej  moc  nasúdiť  chcela  — 
ó,  vše  strieš  znoj  s  líc  rudých,  tyla,  s  čela! 
Za  orbou  sejba-kosba:  znoj.  len  zaši  — 
No  neželej:  to  perleť  zvláštnej  krásy 
i  ceny,  —  i  ved  po  dňoch  práce  strastných 
máš  spočiň  sladký.  Toť  tiež:  s  výšin  jasných, 
hla,  slietol  anjel  mieru,  darca  mieru, 
mozole  zhojil,  námahu  sňal  sterú. 
Spočíva  rolník,  —  i  bárs  dobrý  gazda 
vždy  prácu  má,  i  viac  snád  než  sa  nazdá: 
však  v  celku  predsa  —  spočiň  prozatýmne  — 
I  prajem  ti  ho,  lud  môj,  preúprimne  .  .  . 

Spí  matka  zem,  čerpajúc  novú  silu  .  .  . 
I  človek  robí  tak,  Ved  nôcku  milú 
sám  Bôh  premúdre  sporiadal:  od  svetla 
tmu  oddelil,  by  nôcka  v  svet  vše  vzlietla, 
so  sebou  nesúc  poklud,  osvieženie 
v  odplatu  dňa  za  bremä,  chlopotenie. 
Za  bremä,  horko  dňa  —  čuj,  pováž  dobre : 
zahalač  zle  spi,  i  naposled  žobre  — 
O,  chráň  sa  záhalky,  ničomnej  lieni : 
len  pilnému  sa  trud  v  sen  sladký  mení,  — 
Hla,  stvrdzuje  to  príklad  zeme  matky: 
jak  pracovala!  —  i  má  spočiň  sladký.  — 
Sen  priate!  ľudstva,  téšitel  je  pravý 
i  lekár,  ktorý  nechybne  uzdraví: 
Kde  prez  deň  bieda,  neresť,  strasť  i  múka, 
i  kríža  tiaž,  kde  srdce  bôľom  puká, 
vo  snách  to  všetko  mizne  i  ho  nenie 
spoň  na  čas  —  sen,  ó,  veľké  dobrodenie ! 
Si  blahý,  ked  on  vždy  ti  druh  je  verný  — 
nes  Bohu  zaň  vdak  srdca  prenesmierny : 
jak  príroda,  ked  vzbudí  bozk  ju  vesny, 
vše  zvýskne  hlaholom  oslavných  piesní 
na  slávu  Bohu,  —  a  jak  včasné  z  rána 
do  výšin  spiechať  vidíš  z  brázd  škorvána, 
hymn  zvučnej  chvály  nesúceho  Bohu : 
i  ty  tak  vznes  sa  k  Bohu  nad  oblohu, 
ta  obeť  srdca  k  nadohviezdnej  výši 


10Í> 


nes  vrelú :  »Diky  činím,  ň  Nej  vyšší  .  .  .« 
Tak  zmladený  zas  postaťou  chod  chleba  — 
i  uvidíš:  Boh  žehnať  bude  teba.  — 

Spí  zem  — 

Mne  temná  duma  myslou  vrtí: 
Ó,  čuj,  človeče:  v  tom  aj'  obraz  —  smrti  .  . 
Sen,  smrť:  dve  sestry;  tamtá  vždy  jednako 
každému  milá;  táto  —  komu  ako. 
Smrť  tiež  sen,  pravda  dlhý,  —  iný  cele  — 
—  ach,  iné  spalne,  okolie,  postele! 
no  v  celku  predsa  tiež  len  spánok,  snenie, 
i, tiež  má  potom  časom  —  prebudenie. 
O,  sladká  viera,  blažený,  kto  verí, 
smrť  sen  že  je  —  , 

Ó,  prispor,  Bože,  viery: 
vlej  svetla  s  výšin  v  temno,  otvor,  otvor 
zrak  duše,  zreť  daj  zmožitela  potvôr 
pekelných,  diabla,  sveta,  tela,  smrti, 
zreť  knieža  života,  —  pochybnosť  zdrti,  — 
nech  v  príehlbeň  sa  pekla  bázeň  lichá, 
strach  smrti  zrúti,  —  miesto  toho  tichá 
nech  srdcom  zvlní  viera,  nádej,  radosť 
i  rujná  po  bezsmrtí  túžba,  žiadosť  .  .  . 
Tak  lkaj,  človeče,  Bôh  ťa  povyslyší, 
i  spoznáš:  smrť  je  sen,  čo  bôle  tíši 
i  rany  hojí,  slzy  stiera  s  líca,  — 
niet  drzkých  ciest  viac,  stíchla  povíchrica 
i  padla  kríža  tiaž  s  pliec;  hrobu  sluja 
pla  v  svetle  lučezárnom  —  Hallelujah!  — 
Pohltená  je  smrť:  je  sladké  snenie  — 
i  prijde  vesna  večná  —  prebudenie !  .  .  . 
Do  tých  čias  ale,  človeče,  ó,  synu, 
svoj  úkol  konaj  k  sláve  Hospodinu 
i  k  spáse  svojej.  Chráň  sa  hriešnej  lieni. 
Zvlášť  pôdu  srdca,  duše  nezomdlený 
obrábaj,  pestuj.  Horšie,  než  smrť  sama, 
je  bezčuvstvo,  bezdejstvo.  Panoráma 
to  hrozné,  vídať  našou  nivou  ducha 
lud  bezcitný,  bezdejný,  i  do  ucha 
mu  darmo  volať:  precíť,  povstaň,  nebud 
jak  leňoch  spitý,  k  činnosti  sa  prebud  .  .  . 
Lien  hrozná  jednak  chleba,  ducha  nivou, 
ňou  obe  Akeldámou  sú  ošklivou  — 
O,  pováž,  chráň  sa  jej,  —  hla,  prirodíčka 
jak  pracovala,  kým  jej  bolo  dníčka: 
ňou  Bôh  ti  volá:  pracuj,  deň  kým  svieti  — 
noc  prijde,  i  viac  času  k  práci  niet  ti  .  .  . 


loa 


O,  prijrf  po  prácach,  bojoch,  strasťach  časných, 

anjelu  mieru,  s  lístkom  olivovým  .  .  . 

O,  slietni,  večná  vesna,  s  výšin  jasných, 

i  vzburf  *nás  k  hodom  velkým,  slávnym,  novým ! . . . 


Martin  Sládkovičov, 


Na  cmiteri. 

V  samote  smutnej  hrobitova  stojím, 
i  dychom  rušiť  tichý  mier  sa  bojím. 

Stromovým  listím  vetrík  snivo  šumí, 
večerné  slnko  zlato  vôkol  leje, 

a  dušu  zastrel  mráček  tajnej  dumy, 
že  sama  bdejúc  v  kole  spiacich  dleje  .  .  . 

Nejeden  prešiel  cestou  tohto  prahu 
a  vložil  tudnu  svoju  obeť  drahú. 

Nejeden  ešte  vrelou  slzou  kropí 
miestečko,  ktoré  poklad  jeho  kryje. 

Však  máme,  márne.  Slza  bôle  topí, 
no  nezobudí  viacej,  čo  tu  nyje. 

Tu  tíško  tak.  Ved  útulok  tu  stály: 
tie  srdcia,  čo  tam  v  boji  povystaly, 

tu  v  mieri  sladkom  tíško  spočívajú. 
Zial,  neresť  pokoj  viac  im  ncukráti, 

len  vetrík  šumí,  vtáčky  zaspievajú 
a  trávu  hrobov  žiara  slnka  zláti. 

I  mne,  ked  smrti  pokynieš  stín  bledý, 
či  privinieš  ma  k  sebe,  pokoj,  vtedy, 

a  dáš  mi  miesta  v  tvojej  tajnej  ríši? 
Ved  v  žití  mojom  bodlačie  tiež,  tŕnie, 
^  a  tu  tak  volno  v  tvojich  stínov  tíši. 
Ci  dáš  mi?  povedz  .  .  .  Duša  moja  trnie. 

Hoj,  trnie  ver'.  Ved  vôkol  zmrklo,  schladlo, 
za  blízke  hory  dávno  slnko  sadlo 

a  ja  tu  ešte  večerným  hla  šerom, 
ja  živá  ruším  tieto  tiché  kráže. 

Nuž  driemte  sladko  velkým,  večným  mierom: 
ja  musím  preč,  bo  ísť  mi  žitie  káže. 

A.  B. 

-« «- . 


104 


Podivná  príhoda. 

z  detských  rozpomienok  A.  Suvorina, 

I. 

^a  samom  vrchu,  nad  riekou  Bifukom,  v  osade,  kde  som  ja 
žil,  bol  starý  cmiter,  kde  už  nepochovávali.  Zostala  stará  drevená 
kaplnka,  kloniaca  sa  na  jeden  bok,  s  dreveným  krížom.  Oproti 
cmiteru  už  tiahla  sa  nová  ulica  a  s  boku  začali  tiež  stavať  sedliaci, 
odorávajúc  zem  mŕtvym.  Súsedi  cmitera,  ovšera,  skoro  privykali 
k  nemu  a  vo  dne  v  noci  deti  prechádzavaly  sa  po  ňom  a  hraly 
sa  tam. 

Oproti  cmiteru  stála  chalupa  kostolníka  Ilija  Petroviča.  Bol 
on  červenolíci,  s  krátkym  nosom  a  kučeravý  kostolník.  Zil  o  sa- 
mote. Velký  dvor  zarástol  burianom,  a  okrem  chalupy  žiadnych 
stavov  nebolo  na  tomto  dvore.  V  chalupe  učilo  sa  niekoľko  chlapcov, 
medzi  nimi  i  ja  s  bratom.  Učenie  išlo  ako  po  masle,  podľa  slavian- 
skej  azbuky :  az,  buki,  viedi,  glagoľ  do  fity  a  ižice,  a  potom  buki- 
az-ba — ba,  viedi-az-va — va  a  do  buki-arcy-onto-bro,  dobro-arcy-onto- 
dro  atd.  Potom :  az  —  anjel,  anjelský,  archanjel,  archanjelský,  buki  — 
Boh,  božstvo,  Bohorodica,  viedi  —  vladyka  atd.  Všetko  toto  nazpamäf, 
bez  všetkého  vysvetlenia.  Keby  vošiel  terajší  človek  do  vtedajšej 
školy  Ilija  Petroviča,  užasol  by  len  od  samých  tých  zvukov,  po- 
divných i  nesmyselných,  ktorými  plnili  sme  vozduch  izby,  hľadiac 
do  azbuky  a  vodiac  po  knihe  dreveným  ukazovateľom,  aby  nepo- 
trebovali sme  k  tomu  palec,  ktorý  obyčajne  bol  zamazaný  a  obrátil 
by  azbuku  za  niekoľko  dní  v  čiernu  handru.  Ukazovateľmi  boly 
alebo  odlomené  z  lučiny  tenké  paličky,  na  spôsob  dlhých  zápaliek, 
alebo  vystrúhali  sme  si  ich  my  sami  na  formu  lopatôček.  Napriek 
tejto  jednoduchej  pádagogii,  ja  skoro  začal  som  čítať  „Blahoslavený 
muž*'  a  učiť  sa  žalmy  nazpamät,  ani  najmenej  nevnikajúc  do  smyslu. 
Ked  spomenieš  si,  ako  učili  nás  na  počiatku  štyridsiatych  rokov, 
nás,  chudobu  zemiansku,  nemajúcu  poddaných,  a  porovnáš  s  terajšou 
pädagogiou,  tak  je  až  smiešne  .  .  . 

Ilya  Petrovič  bol  pädagog  dobrý  a  bezpečný.  On  len  za  kečku 
trhal,  no  nikdy  nikoho  nešibal,  a  my  sme  ho  ľúbili  nielen  preto, 
že  nás  nebil,  ale  preto,  že  robil  nám  háčky  na  udice  z  ihličiek  a 
špendlíkov.  Rozdúchal  uhlie,  rozkálal  ihlu,  rozšíril  konce  a  nožíčkom 
spravil  štrbinu.  Robil  on  toto  bystro  a  zručne.  Po  hodine  plietli 
sme  šnúry  z  konského  chvosta,  pripravili  udičky  a  pod  vodcovstvom 
Ilija  Petroviča,  niekdy,  no  zväčša  sami,  behom  spúšťali  sme  sa 
s  vrchu  ku  krásnemu  Biťuku,  porostlému  rozkošným  dubovým  lesom 
na  druhom  brehu  na  celé  desiatky  verst.  Vždy  bosí,  vyhrnuli  sme 
si  nohavičky  a  ustrojili  sa  okolo  žien  a  dievok-práček,  lebo  tu  oby- 
čajne bolo  množstvo  drobných  rýb.  Na  týchto  požehnaných  brehoch 
Biťuka  sme  my,  chlapci,  v  sviatky  presedeli  niekedy  celé  dni,  do 
pozdného  večera. 


105 


11. 


Raz,  pod  jaseň,  s  niekoľkými  chlapci  (mal  som  osem  rokov) 
pripojil  som  sa  k  sedliakom,  ktorí  večer  chytali  do  siete  ryby.  Bolo 
celkom  temno,  keď  vracali  sme  sa  domov.  Sedliaci  boli  zpod  vrchu, 
taktiež  i  chlapci,  a  mne  s  bratom  a  sedliackym  chlapčekom  Fe- 
dotkom  prichodilo  ísf  na  vrch,  popri  cmiteri,  a  my  sme  sa  veími 
báli,  veriac,  že  mŕtvi  vstanú  z  hrobov.  Pošli  sme  z  počiatku  chrabro, 
potom  stíšili  sme  kroky  a  hovorili  šepotom. 

Zrazu,  pred  nami  bolo  počuf  hlas,  jasný  a  silný,  spievajúci: 
„So  svätými  upokojenie".  Nohy  sa  nám  podlomily.  Tieto  zvuky, 
rozliehajúce  sa  v  tichom  povetrí,  odobraly  nám  poslednú  odvahu . . . 

„Dušu  zosnulého  služobníka  —  aTvo^-o — ^je — ehoi — i— i — i..." 

Hlas  razom  pretrhol  sa.  My  pozreli  sme  jeden  na  druhého  mlčky 
a  nôžky  naše  zase  pokročilý,  no  tak,  ako  by  sme  sa  prikrádali  k  nie- 
komu. Neprešli  sme  ani  desat  krokov,  ked  ten  samý  hlas  zaspieval : 
„Y  prostred  doliny,  na  hladkej  výšine". . . 

—  To  Ilija  Petrovič  spieva,  povedal  brat.  —  Podme  skorej. 
Iste  bol  kúpat  sa  .  .  . 

SponáhTali  sme  sa  a  skutočne  dohonili  sme  Ilija  Petroviča. 

—  A,  detičky,  povedal:  čo  tak  pozde?  Skoro  mŕtvi  z  hrobov 
začnú  vychodif .  .  .  Včera  sedím  na  schodíku  a  hladím  na  cmiter. 
A  tam  vstáva  čosi  bielo  a  plamienky  vzbikly.  Oni  majú,  mŕtvi,  oči 
ohnivé. 

—  Nalákali  ste  sa?  spýtal  som  sa,  túliac  sa  k  Hijovi  Petrovičovi. 

—  Čoho  by  som  sa  lakal?  Ja  privykol  som  k  mŕtvym  Len 
strígôni  vstávajú  z  hrobov,  a  drahí  spokojne  ležia.  Ale  so  mnou  sa 
nebojte.  Ja  doprevadím  vás  domov.  Nedávno,  pokračoval  svojím 
bezpečným  tónom,  otec  diakon,  Alexej  Ivanovič,  stavil  sa  so  mnou, 
že  ja  cez  polnoc  nepôjdem  na  cmiter  a  nedonesiem  z  kaplnky  skle- 
nicu  dreveného  oleja,  ktorú  on  vo  dne  ta  postaví.  Ja  som  vyhral 
rubeľ,  ale  mi  ho  nedal .  . . 

My  zadivili  sme  sa,  ako  on  mohol  ís(  na  cmiter  .  .  . 

—  A  posiel  som  rovno,  idem  vedia  krížov,  prišiel  som  ku  ka- 
plnke, nahnul  som  sa  a  vliezol.  Nie  mi  je  strašne.  Hmatám  zem, 
skleničku  hladám,  zrazu  ktosi  chmat  ma  za  ruku .  .  . 

V  tom  došli  sme  ku  cmiteru.  V  temnote  belela  sa  kaplnka 
i  nakrívené  kríže.  V  strachu  usiloval  som  sa  nehladet  ta,  ale  od 
zadku  ako  by  ma  niekto  podháňal,  a  ja  nechtiac  prehyboval  som 
chrbátik.  Ilija  Petrovič  ticho  zaspieval:  „V  prostred  doliny",  bez 
pochyby  preto,  aby  nás  obodril. 

Prešli  sme  cmiter. 

—  Ilija  Petrovič,  kto  . .  .  kto  vás  za  ruku  potiahol  ?  ticho 
spytoval  som  sa,  chytajúc  sa  jeho  kabáta,  a  horiac  želaním  počut 
ďalej  rozprávku. 

„Vysoký  dub  v  mohutnej  kráse",  dospieval  on  tiahle  a,  do- 
spievajúc,   prehovoril:  —  kto   ma  za  ruku  vzal?   —  Agaška!... 

—  Agaška !  skríkli  sme  bojazlivo.  Agaška  bola  bláznivá.  V  lete 
v  zime  chodila  len  v  košeli  a  šibala  sa  po  chrbte  alebo  žinkou  al^f^n 


lOC 


paličkou,  a  nám  hovorili,  že  jej  chrbát  je  samá  rana  a  krv.  Zmizla 
z  dediny  a  poznove  sa  zjavila,  a  keď  išla  po  ulici,  kričala:  ^Agaška 
ide,  hriechy  nesie,  rozstup  sa,  národ!"...  Ona  hlasno  vykrikovala 
tieto  slová  a  údery  jej  po  chrbte  a  pleciach  bolo  počut  zďaleka. 
Zazrúc  ju,  sme  obyčajne  utiekli  s  ulice  a  cez  špáry  vi*át  hľadeli 
sme  na  ňu  . .  . 

—  Áno,  bláznivá  Agaška,  pokračoval  Ilija  Petrovič.  —  Ona 
nocovala  v  kaplnke.  Leží  si  tam  a  spí.  Ako  som  hmatal  —  zachytil 
som  ju.  Ona  sa  prebudila  a  z  ľaku  chvat  mna  za  ruku  ...  Ja  som 
ju  vytrhal  za  vrkoče  a  vyvliekol  z  kaplnky,  preto  že  ona,  hlúpa, 
vypila  všetok  drevený  olej  zo  sklenice  otca  diakona.  Prišla  do  ka- 
plnky a  navečerala  sa  oleja.  Prinášam  prázdnu  sklenicu  otcovi 
diakonovi,  a  on  mi:  to  nie  je  tá;  moja  bola  s  olejom.  Ja  mu  roz- 
povedám, ako  bolo:  hovorím,  Agaäka  vypila,  a  on  mne:  viem  ja 
vraj  aká  je  to  Agaška!  Ty  si  vôbec  nebol  v  kaplnke.  Tak  ani  ne- 
dal..  .  „Rastie,  kvitne,  vysoký  dub  v  mohutnej  kráse",  začal  znova 
a  ešte  tichšie,  nežným  hrdelným  hlasom  .  .  . 

Neviem  prečo,  no  neveril  som  Ilijovi  Petrovičovi.  Tak  sa  mi 
videlo,  že  keby  v  kaplnke  Agaška  schytila  ho  za  ruku,  on  umrel 
by  od  strachu,  a  on  je  živý,  nasledovne,  on  nepravdu  hovorí. 

m. 

Keď  lahnul  som  si  do  postele  s  mamou  (ja  som  s  ňou  v  jednej 
posteli  spával),  myslel  som  ustavične  o  cmiteri  a  o  Agaške,  a  vždy 
bolo  mi  strašnejšie  a  strašnejšie :  cmiter,  hroby,  z  ktorých  vychodia 
mátohy  s  plamennými  očami,  a  Agaška  medzi  nimi,  rozháňajúc 
čiernou  žrďou.  Mátohy  tančia,  krčia  sa,  chichocú  sa,  chytajú  sa 
žrde,  lietajú  v  povetrí,  chytajú  Agašku  za  vlasy  a  vlasy  sa  dĺžia, 
dižia  a  miešajú  sa  s  oblakami .  .  .  Zakrútil  som  si  hlavu  do  pri- 
kiývadla;  zdalo  sa  mi,  ktosi  berie  ma  za  ruku,  ja  pracem  ruky  na 
prsia  a  konečne  kričím: 

—  Mama,  mne  je  strašne,  drahá .  .  . 
Mat  moja  zobudila  sa  v  ľaku. 

—  Spi,  synček,  spi.  Boh  s  tebou !  Snívalo  sa  ti  ?  .  . . 

A  ja  šepcem  jej  trasúcim  sa  hlasom,  že  Ilija  Petrovič  rozprával 
o  Agaške,  ako  ho  za  ruku  chvatla  a  ako  olej  drevený  vypila  .  .  . 
Mama  hovorila,  že  Ilija  Petrovič  to  vymyslel,  schválne  nás  postrašil, 
aby  sme  sa  tak  pozde  nevracali  domov,  a  prežehnala  ma,  objala  a 
ticho  hovorila:  „spi,  milý,  spi,  synček.  Anjel  Boží  nikoho  k  tebe 
nepripustí".  Pri  jej  šepote  zasnul  som,  no  i  v  spaní  prenasledovala 
ma  bláznivá.  Ona  sa  hlasno  smiala,  roztváľala  ústa,  hrkotala  zu- 
bami, a  ja  cítil  som,  ako  pália  ma  jej  oči .  .  . 

Keď  som  sa  prebudil,  malá  lampa,  ktorá  horela  pod  obrazom, 
už  zhasla.  Mama  vstávala  obyčajne  včas,  hodne  pred  svitom,  a  ja 
nepamätal  som,  že  by  som  sa  niekedy  prv  zobudil.  No  tento  raz, 
keď  som  sa  prebudil,  mama  spala  ešte,  obrátená  ku  mne  chrbtom. 
Ja  zaradoval  som  sa  veľmi,  že  môžem  sa  pomaznat  s  ňou,  pritúlil 
som  sa  k  nej  a  zadriemal  znova.    No  ona  prebudila  sa  hneď  a 


107 

obrátila  ku  mne  a  objímuc  ma  inikou,  bradou  pritisla  moju  hlavu  k  svo- 
jej hrudi.   Ja  poležal  som  tak  niekolko  minút,  uo  bolo  mi  sparno. 

—  Mama,  tažko  mi  je,  zašeptal  som,  usilujúc  sa  osvobodif. 

—  Spi,  chlapčiatko,  spi,  môj  . . . 

To  bol  cudzí  hlas,  nie  hlas  mamin.  Ja  strhnul  som  sa  zo  vsetkej 
sily,  no  darmo :  stískaly  ma  čiesi  objatia  a  nedovolovaly  pohnút  sa ; 
ja  cítil  som,  že  ústa  moje  týkajú  sa  horúceho  tela  a  dýchat  mi  je 
(ažko.  Bol  som  slabý  chlapec  a  bojazlivý,  a  čo  cítil  som  v  tomto 
okamženf,  rozumie  sa,  nepamätám.  Viem  len  tolko,  že  počul  som 
fažké  kroky,  poznal  v  nich  kroky  mamine  a,  uvidiac  svetlo,  skríkol 
som,  ako  mi  len  sily  stačily  . .  . 

—  Čo  ti  je?  prelaknuto  zvolala  mama,  hodiac  sa  k  posteli,  a 
v  tú  minútu  pocítil  som,  že  ma  nikto  nedrží  a  čosi  bielo  vskočilo 
z  postele  a  stalo  rovno  s  matkou,  celkom  skamenelou.  Pamätám 
bielu  koáelu,  čierne  vlasy,  chumáčmi  padajúce  s  pliec,  a  behajúce, 
ohromné  oči.  To  bola  Agaska:  ja  poznal  som  ju  a  ako  začarovaný 
hladel  som  na  ňu  meravo.  Ona  čosi  hovorila,  usmiala  sa  a  rýchlo 
vybehla  z  izby,  zohnúc  sa  a  prevalujúc  .  . .  Mama  spadla  na  posteľ 
a,  oblapiac  ma  rukami,  zastenala .  .  . 

Yoäla  Agaska  v  našu  spálňu  bez  pochyby  tiež  náhodou,  ako 
do  kaplnky.  Vráta  boly  roztvorené,  sluha  išiel  zavčasu  do  hory  a 
nezatvoril  ich.  Slúžka  chodila  čosi  do  sýpky.  Keď  vrátila  sa  do 
kuchyne,  hovorí  mame: 

—  livovna,  nebola  si  teraz  na  dvore? 

—  Nie,  nebola  som.  A  čo? 

—  Zazdalo  sa  mi,  ako  by  niekto  vošiel  do  domu. 

Mama  vzala  sviecu,  prezrela  pitvor  a  vošla  do  izby  v  svrcho- 
vanom  čase.  Pamätám,  v  ten  deň  bola  u  nás  verejná  modlitba  a 
kropili  svätou  vodou  dom;  otec  Ivan  povedal  mojim  rodičom,  že 
bláznivá  priniesla  mi  šťastie,  a  preto  znepokojovat  sa  im  netreba. 
Večer,  jednako,  mama  zaviedla  ma  k  čarodejnici  Michejevne,  a  tá 
umyla  ma  čímsi.  Dozvediac  sa  o  tomto,  kostolník  Ilija  Petrovič  bol 
velmi  znepokojený  a  povedal:  „No,  ešte  som  ju  málo  vytrepal 
vtedy.  Nech  ju  len  popadnem!..." 

IV. 

Minulo  osem  rokov.  Mňa  zaviezli  ďaleko,  do  ústavu.  Domov 
prišiel  som  len  dva  razy.  Stalo  sa  akosi  tak,  že  ani  raz  nevidel 
som  bláznivú  počas  môjho  príchodu,  ani  reči  o  nej  nebolo.  Tretí 
raz  prišiel  som  už  16-ročný  na  Božie  narodenie.  V  Dohviezdny  deň 
nejedol  som,  kým  nevyšla  hviezda,  ako  všetci  v  našej  dedine,  potom 
lahnul  som  si  spat. 

Sníva  sa  mi,  že  učím  sa  u  kostolníka  Ilija  Petroviča  a  on  núti 
ma  prečítaC  slovo  „  Agaska "*,  po  slabikách.  Ja  vidím  to  slovo  a  viem, 
čo  znamená,  no  prečítať  nikam  nemôžem.  Ilija  Petrovič  hnevá  sa, 
búcha  na  stôl  a  kričí:  „čítaj,  hovorím  ti!"*  Ja  do  plaču.  On  väčšmi 
kričí,  oči  nabehly  mu  krvou,  tvár  má  srditú.  Cítim,  že  h  * 
sa  bitka,   no  v  tom  okamžení,   kde  sa  vzala,   tu  sa  v? 


108 

Agaška,  v  mušlinovej   košeli  a  v  červenom   ručnfcku.    Jej  tvár  je 
dobrá,  tichá.  Zazrúc  mna,  sadla  si  vedia  a  hovorí: 

—  Čo  ty,  Ilija  Petrovič,  diefa  mučíš  v  taký  veliký  sviatok? 
Veď  je  to  hriech  1 

—  Nie  je  to  tvoja  vec,  kričí  Ilija  Petrovič  ...  či  si  už  za- 
budla kaplnku  na  cmiteri? 

Agaška  pozrela  na  neho  a  začala  sa  amiaC;  oddýchne  si  trochu 
a  zase:  „Umieram  1"  kričí;  „umieram.**  A  Ilija  Petrovič  schjtil 
topor  a  zahnal  sa  na  ňu.  „Prestaň,  hovorí,  zabijem  ta!**  Ja  skríknul 
som  v  strachu  a  prebudil  som  sa.  Mama  pri  obede  hovorí  mi: 

—  Ty  si  vo  sne  plakal  a  kričal. 

Ja  rozpovedal  som  jej  môj  sen.  Ona  akosi  tajnostne  usmiala 
sa  a  prehovorila: 

—  Sviatočný  sen  do  obeda. 

Po  obede  išiel  som  brúsit  po  dedine  a  sám  neviem,  ako  pri- 
šiel som  k  domu  Ilija  Petroviča.  Namiesto  osamelej  izby  stál  dvor. 
ohradený  plotom,  s  dvoma  izbami,  spojenými  krytým  pitvorom. 
Dve  okienka  na  ulicu  malý  stavne  na  svetlo  zabarvené.  Vošiel  som 
do  pitvora.  Zastal  som  nerozhodnutý,  vojst  či  nie  ?  .  .  .  Zrazu  po- 
čujem silný  mužský  hlas: 

—  Čítajže,  hovorím  ti!  No! 

—  Dosť  už,  nemuč  to  diéta!  povedal  ženský  hlas.  —  Teraz 
je  sviatok  .  .  . 

—  No,  ty,  poučoyatelka !  Chod  zatvoriť  dvere:  fučí,  povedal 
mužský  hlas. 

Otvoril  som  dvere  a  vošiel.  Pri  stole  stál  Ilija  Petrovič  v  čer- 
venej košeli,  a  za  stolom  sedel  chlapec  osemročný,  s  velkými  očami 
a  kučeravý,  tiež  v  červenej  košeli.  Pred  ním  ležala  knižka.  Sediaca 
pri  chlapcovi  žena,  v  perkálovej  košeli,  s  červeným  ručníčkom  na 
hlave,  vstala  pri  mojom  príchode  a  sklopila  oči .  . . 

—  Poznáte  ma,  Ilija  Petrovič?  povedal  som  ja. 

—  Poznať  by  nepoznal,  ale  v  kostole  mi  vás  ukázali.  Vitajte. 
Odveď  ho,  doložil  žene,  ukazujúc  na  chlapca.  Tá  vzala  ho  za  ruku 
a  odviedla  za  priehradu. 

Nesmelo  a  roztržité  odpovedal  som  na  otázky  Ilija  Petroviča, 
lebo  trápila  ma  podobnosť  môjho  sna  s  touto  skutočnosťou.  Skoro 
tie  samé  tváre  i  slová,  ako  vo  sne.  Zpoza  priehrady  bolo  [počuť 
smiech  chlapca,  bez  pochyby  ženština  šteklila  ho. 

—  Dosť,  Agaša,  povedal  Ilija  Petrovič  dobrodušne. 

—  My  len  tak,  smejeme  sa,  odpovedala  Agaša. 

—  To  je  moja  žena,  podľa  svojej  bezstarostnej  obyčaje  doložil 
Ilija  Petrovič.  A  chlapec  —  náš  chovanec.  Ja  som  zanechal  duchovné 
povolanie  a  pristúpil  som  k  sedliactvu.  Ono  je  lepšie.  Mám  vyhňu 
i  všetko  . . .   Žijeme,  sláva  Bohu.  Daj  Bože  všetkým . , . 

On  zrazu  sklonil  hlavu,  ako  by  mu  niečo  napadlo,  a  rýchlo 
premenil  rozhovor.  A  mne  chcelo  sa  spytovať  sa  o  žene  jeho,  ale 
som  nesmel  .  .  .  Vyprevadiť  ma  vyšla  i  ona.  Ja  pozrel  som  na  ňu 
a  poznal  Agašku,  tú  Agašku,  ktorú  videl  som  vo  sne  .  .  . 

Navráťac  sa  domov,  rozpovedal  som  všetko  mame. 


109 

—  Áno,  to  je  tá  samá  Agaška,  povedala  mama  zádnračivo. 
Skoro  za  tým,  ako,  pamätáš,  nás  rak  nalákala,  o  nej  dva  roky  ne- 
bolo počut,  ani  nikto  nevidel  ju  v  dedine.  Potom  prišla  s  chlapcom 
a  celkom  iná ;  hovorí,  že  ho  našla  kdesi  na  ceste .  .  .  Nuž  tak 
alebo  nie,  nie  je  naša  vec.  Ale,  vidno,  Hospodin  „odpustil"  jej, 
teraz  je  pokorná,  tichá  a  dobrá.    Potom  skoro  vzal  si  ju  Ilija  Pe- 

trovič  za  ženu  a  žijú  dobre  . .  •  n.  i  -    7>    ^ 

•'  Preloz.  Ľ.  S, 


Smrf  kirgizského  spevca  Ulgenbaja. 

Po  rusky  napísal  Á,  Ivanavskij, 

^  Pošli,  Yerký  Allah,  každéma 
taká  smrf,  akú  poslal  si  spev- 
covi  Ulgenbajovi.*' 

Kirgizské  porekadlo. 

Kýchlo  obletela  zatarbagatajských  Kirgizov  smutná  vesf  o  ne- 
moci ich  znamenitého  spevca,  staríka  Ulgeubaja.  Bol  ešte  len  tretí 
deň,  ako  nepozorovane  prikradla  sa  k  nemu  akási  nemoc,  razom 
uložiac  ho  na  posteľ,  a  k  starému,  biednemu  šiatru  jeho,  malebue 
prilepivšiemu  sa  nad  jednou  z  tichých  rozpuklín  skalných  majestát- 
neho Tarbagataja,  sišly  sa  s  rozličných  strán  stá  a  stá  jeho  zvelebo- 
vatelov-krajanov.  Tesným  kruhom  obstali  oni  biednu,  deravú  ki- 
bitku  svojho  miláčka-spevca  Hlboká  tisina  panovala  medzi  shro- 
maždenými,  nikto  nesmel  hlasným  slovom  narušiC  pokoj  nemocného 
starca.  Dlho  sedeli,  opustiac  hlavy,  neztratiac  ani  jednoho  slova; 
len  chrapot  koni  a  pretrhovaný  štekot  psov  zriedka  prerušoval  túto 
hrobovú  tichost. 

No  už  prichodila  noc;  sluce  už  skrylo  sa  za  horizontom,  do- 
háraly  posledné  lúče  jeho^  slabo  osvetľujúc  siiažné,  akoby  okrútené 
bielymi  turbánami,  končiare  Tarbagataja;  na  čistom,  bezoblačnom 
nebi  jedna  za  druhou  začaly  zjavovať  sa  jasné  hviezdy,  —  a  živý 
zástup  zostával  práve  tak  nepohnuteľným,  ako  i  pred  niekoľkými 
hodinami.  Všetci  ako  by  čakali  čohosi,  nedočkajúc  nik  nechcel  odísť. 
Razom  zástup  sa  pohnul  a  všetci  bystro  vskočili  na  nohy.  „Amanl^ 
(buď  zdravý),  hlasno  a  razom  vyrvalo  sa  z  úst  celej  tejto  veľkej  a 
rôznej  tlupy,  a  ďaleko  rozliehalo  sa.  „Äman!''  —  kdesi  ďaleko, 
ďaleko  v  horách  opakovalo  slabé  echo.  Radostný  krik  tento  vítal 
starca,  zjavivšieho  sa  vo  dverách  šiatra,  šedivého,  zohnutého  s  vpád- 
nutými  lícami,  podopierajúceho  sa  na  dvoch  Kirgizov.  To  bol  sám 
Ulgenbaj.  Tichým,  trasúcim  sa  hlasom,  so  slzami  v  očiach,  ďakoval 
spevec  svojim  krajanom,  že  tak  milo  rozpomínajú  sa  na  neho,  a, 
opierajúc  sa  na  tých  samých  Kirgizov,  ťažko  spustil  sa  na  pre- 
stretú košmu  0.  Posadali  si  dovôkola  i  všetci  shromaždení.  V  kruhu 
zjavil  sa  tursuk  ^)  s  kumysom,  a  drevená  nádoba  s  týmto  najmilším 

')  Košma,  tenká  plsf. 

-)  2\Hr8uk,  nádoba  z  brezovej  kôry. 


kirgizským  nápojom  prechodila  z  ruk  do  rúk.  Vypijúc  uevelkú  cašu 
z  neho,  i  sám  nemocný  ako  by  ožil.  Zrazu,  k  velikému  podiveniu 
všetkých,  prosí,  aby  mu  podali  znášavšiu  s  ním  i  žalosf  i  radosf 
vernú  družku  —  dvojstrunnú  dombru '). 

Spomenul  si,  vidno,  starec  nenavrátitelnú  minulost,  pripomenul 
si,  iste,  tie  tiché,  jasné  letné  noci,  ked  on  načrtával  v  svojich  po- 
vesfach  obraz  za  obrazom,  jeden  od  druhého  malebnejší,  jeden  od 
druhého  jasnejší  a  effektnejší,  a,  úplne  pripútajúc  pozornost  po- 
slucháčov, nútil  ich  prechodiť  spolu  s  ním  z  jednoho  sveta  do  dru- 
hého, žiC  tým  samým  životom,  cítiC  tú  samú  rozkoš,  ktorá  v  minúty 
nadchnutia  vzrušila  jeho  samého,  —  spomenul  si,  iste,  všetko  toto 
dokonávajúci  poet-spevec  a  v  ňom,  nemocnom  starcovi,  zahrala  krv, 
a  zase,  ako  v  minulosti,  žiadaly  sa  na  svetlo  drahé,  závetné  dumy 
a  myšlienky ... 

Ožil  starec.  Rýchlo  schytil  podanú  mu  dvojstrunnú  dombruy 
a  v  nočnej  tisine  ďaleko  niesly  sa  šumné,  búrlivé  akkordy...  Ču- 
dujú sa  nemocnému  starcovi  „ kozáci "-Kirgizi,  čudujú  sa  a  nemôžu 
pochopiť,  odkial  berie  sa  tá  veliká  sila,  ktorá  tak  rýchlo  živí  člo- 
veka, od  akého  ohňa  je  tá  iskra,  ktorá  tak  lahko  sa  rozplamení . . . 
A  šumné  akkordy  ozývajú  sa  vždy  hlasnejšie  a  hlasnejšie,  kostlivé 
palce  starca  preberajú  tuho  natiahnuté  struny  dombry  vždy  rýchlejšie 
a  rýchlejšie . . .  Ozval  sa,  konečne,  posledný  búrny  akkord,  a  všetko 
stíchlo.  Zase  hlboká,  mŕtva,  ničím  nepretrhnutá  tisina . . .  Pohľady 
všetkých  chtivo  oprely  sa  na  vráskovitú  tvár  poeta-spevca.  Všetci 
skameneli  v  napnutom  očakávaní,  ani  sa  nepohnú...  A  zase  po- 
dvihla sa  oslabnutá  ruka  starca,  zase  dotkla  sa  strún  dombry^ 
i  plynulý  z  nej  tiché,  nežué,  žalobno-lichotiace  zvuky...  Zdalo  sa, 
lúčiaci  sa  so  svetom  starík-spevec  chcel  povedať  všetko,  všetko,  čo 
za  dlhé  roky  nabolelo  na  jeho  ti*piacej  duši.  Ticho-ticho  trasú  sa 
struny  dombry.  Nízko  opustiac  hlavu,  pohrúžený  v  dumu,  prítomným 
nevedomú,  ako  by  nechtiac  preberá  na  nich  Ulgenbaj.  Pritajili  dych 
Kirgizi,  strežú  každý  pohyb  Ulgenbaja  a  trpelivo  čakajú  veštiace 
slová  svojho  miláčka  spevca.  Slová  tie  sú: 

„Starý  som,  priatelia.  Ku  koncu  chýlia  sa  dni  môjho  dlhého 
a  fažkého  života.  Neďaleká  je  hodina,  keď  čierna  zem  skryje  moje 
mdlé  telo...  Tak  nech  ešte  čo  len  raz  ozve  sa  pieseň  moja  — 
môj  posledný  závet  vám,  tamyri  (priatelia)!  —  tak  začal  svoju 
pieseň  poet  Ulgenbaj.  „Nie  o  starých,  zašlých  časoch  —  pokračo- 
val —  budem  vám  spievať,  tamyri,  nie  o  chánoch  a  sultánoch, 
ktorí  preslávili  sa  svojimi  velkými  skutkami,  nie  o  slávnych  boha- 
tieroch, zadivivších  svojím  junáctvom  celý  kirgizský  národ.  Ne- 
budem spievať  vám  ani  o  tých  znamenitých  baigach  -),  povesti 
o  ktorých  prechodia  s  pokolenia  na  pokolenie.  Zamlčím  i  hrdosť 
našu  —  a/rynov-spevcov,  ktorých  naslúchajúc,  stíchalo  všetko  živé, 
strnula  celá  príroda.  Nie,  nie  o  nich  ja  dnes  idem  skladať  pieseň 
svoju,  —  nech  vám  o  tomto  spievajú  iní  spevci." 


')  Ľombra,  hudobný  nástroj,  balalajke  podobný. 
*)  Kirgizské  olympické  hry. 


in 

Takýto  vstup  Ulgeubaja  ešte  väčämi  zosilnil  zaujatosC  a  pozor- 
nosC  poslucháčov.  Všetci  očakávali  počuf  od  neho  dnes  čosi  zvláštne, 
predtým  nikdy  neslýchané.  A  Ulgenbaj  nesklamal  ich  očakávanie. 
Takým,  akým  bol  v  túto  pamätnú  noc,  Kirgizi  nikdy  ho  nevideli. 
Pred  nimi,  zdalo  sa  im,  bol  nie  šesťdesiatročný,  zoälý,  oslabený 
starec,  ktorý  sotva  mohol  sa  z  postele  pohnúC,  ale  ohnivý,  náruživý, 
zabúdajúci  na  seba  mladík,  plný  samých  jasných,  čistých  nádejí  na 
budúcnosť,  a  smelo,  nehľadiac  na  žiadne  prekážky,  idúci  jej  v  ústrety. 
Ulgenbaj  celkom  oddal  sa  opanovavšiemu  ho  nadchnutiu,  a  pieseň 
za  piesňou,  s  krásnym  sprievodom  na  dvojstrunnej  dombre,  liala  sa 
zo  starcových  úst  I  prv  vždy  radi  počúvali  piesne  jeho,  —  po- 
vesti, plné  hlbokého  smyslu  a  životnej  pravdy,  —  no  tak...  nie, 
tak  nikdy  nespieval  Ulgenbaj  1  Kolko  duše,  opravdivého  citu,  kolko 
neohraničenej  lásky  k  svojmu  národu  bolo  dnes  v  piesni  jeho!  A 
aký  silný,  hlboký,  nezahladiteľný  dojem  zanechával  v  srdciach  svo- 
jich poslucháčov!  Veď  všetko  to,  čo  počujú  dnes  od  Ulgenbaja, 
počujú  po  prvý  raz  v  živote  svojom  a,  možno,  nikdy  a  nič  podob- 
ného nepočujú  viac.  Ulgenbaj  prvý  zaspieval  v  týchto  horách  také 
piesne.  On  prvý  v  svojich  zvučných  veršoch  povedal  dnes  týmto 
divým  obyvateľom  stepi  tie  veliké  pravdy,  ktoré  ľudia  majú  sväté 
chrániť,  ako  najvyššie,  najdrahocennejšie  blaho,  dané  človeku.  On 
spieval  im  dnes  o  láske  k  bratom,  o  čestnosti,  o  spravodlivosti . . . 
„Blažený,  opravdu  blažený  bude  ten,  —  neraz  opakoval  v  svojej 
piesni,  —  kto  naučí  sa  pevne  veriť  \  dobro,  horúco  ľúbiť,  plakať 
nad  cudzím  nešťastím  a  opravdove  opovrhujúc  všetky  slasti  sveta, 
bude  horeť  želaním  vniesť  v  národný  život  čestnosť,  spravedlivosť 
a  všetky  lepšie  snahy  svojej  nadšenej  duše  I...  Divno -krásnymi 
zdaly  sa  Kirgizom  piesne  Ulgenbaja  1 . . . 

Dlho  spieval  Ulgenbaj.  Ňo  ani  za  miuútu  neoslabia  pozornosť 
jeho  poslucháčov,  ale,  naopak,  vždy  rástla  a  silnela  a  došla  konečne 
do  najvyššieho  napnutia,  ked  zaspieval  im  jednu  z  tých  svojich 
čudných  povestí,  ktorými  tridsať  rokov  ozývaly  sa  tieto  divé  hory 
a  pusté  stepi. 

Tak,  pamätám,  začínala  sa  povesť  jeho:  „Ešte  za  starých,  sta- 
rých čias,  ked  kovyl-tráva  bola  belasou  trávičkou,  ked  velikán  Tar- 
bagataj  bol  ešte  malinkou  hromádkou,  keď  snahy  neboly  hlboké, 
ked  lieky  neznalý  širokého  priestora,  keď  dvojhrbý  veľblúd  bol 
ešte  nialiukým  zvieratkom,  —  vtedy  žil  na  zemi  chán  Džamanbaj, 
najhorší  zo  všetkých  ľudí,  horší  od  Iva  krvežížnivého,  tigra  dra- 
vého, vlka  nenásytného.  A  bolo  vtedy  kráľovstvo  zla  a  nepravdy, 
krívd  a  nespravodlivostí,  ťažkého  potlačovania  a  pekelných  ukrut- 
ností ..." 

No  Ulgenbaj  neopisoval  to  „kráľovstvo  zla  a  nepravdy",  preto 
nie,  že  dľa  jeho  slov  „nestačilo  by  života  ľudského  vyrozprávať 
všetko,  čo  robilo  sa  za  oných  „staiých  čias",  nenašiel  by  sa  človek 
8  takým  zosuroveným  srdcom,  ktoré  nepuklo  by  od  tých  obrazov, 
jeden  od  druhého  úžasnejsích,  ktoré  otvorily  by  sa  pred  ním".  ;, Ne- 
chcem, —  doložil  ďalej,  —  že  by  v  túto  noc,  možno  moju  po- 
slednú noc  s  vami,  tamyri,  vy  nepočuli  ste  odo  mňa  jediného  slova 


112 

Útechy,  nechcem,  že  by  ten  malinký  plamienok,  ktorý  teraz  čo  aj 
len  zriedka,  ale  svieti  vám,  zhasnul  na  celkom,  a  nepriehľadná, 
smutná  tma  okutala  by  vás.  Nie,  nech  rozhára  sa,  nech  svetlo  jeho 
ide  ďalej  a  ďalej  a  rozširuje  sa  do  tých  čias,  kým  neožiari  svojimi 
čistými  lúčami  celú  našu  Bohom  zabudnutú  a  ľuďmi  urážanú  kra- 
jinu ! . . . "  A  Ulgenbaj  unáša  svojich  poslucháčov  v  iný  svet,  v  inú 
krajinu,  a  iné  obrazy  stavajú  sa  pred  nimi. 

Teraz  nadchnú^  spevec  vedie  ich  v  krajinu  chladu  a  mraku. 
Jednu  za  druhou  prechodia  oni  s  ním  skované  mrazom  rieky,  vni- 
kajú v  panenské  lesy,  ozývajúce  sa  len  žalosti vým  zavýjaním  vlkov 
a  revom  medveďa.  Ani  jednej  ľudskej  duše,  ani  jednej  ľudskej 
stopy.  Na  všetkom  leží  odznak  bezživotnosti,  všade  —  mítve  krá- 
ľovstvo. Strašne,  clivo,  chladno  je  tu,  uprostred  tejto  surovej,  za- 
smušilej  prírody.  Či  ozaj  môžu  byt  tu  ľudia?  Áno,  oni  sú,  hľa 
tu,  —  a  očiam  poslucháčov  odkrýva  sa  široká,  nedohľadná  rovina, 
pokrytá  sňažným  rubášom.  Nesčíselné  gruppy  šiatrov  rozhodené  sú 
na  nej  v  rozličných  smeroch.  Tu  i  tam  černejú  sa  ľudské  figúry. 
Áno,  tu  žijú  ľudia.  No  aký  nežalostný  osud  hodil  ich  sem  ?  Či  ozaj 
maf-zem  nemohla  udelit  im  lepšieho  kútika?  Či  ozaj  oni  tak  roz- 
hnevali Veľkého  Allaha  a  tak  fažké  sú  hriechy  ich,  že  musia  trpet 
taký  hrozný  trest?  A  prečo  Ulgenbaj  ukazuje  zase  tie  smutné, 
mraziace  dušu  obrazy?  Kdeže  sú  sľúbené  slová  útechy? 

Ako  by  uhádol  spevec  myšlienky,  vzrušujúce  jeho  poslucháčov. 
„Tu,  práve  tu, . —  spieval,  —  v  tomto  mračnom  a  chladnom  kraji 
vašu  dušu,  tamyri,  zohrejú  najteplejšie,  najlepšie  ľudské  city.  Ne- 
preniknuteľný mrak  tento,  ktorý  zahaľuje  vás  teraz,  rozoženie  luče- 
záraé  svetlo.  Toto  trápenie  a  slzy  premenia  sa  vo  všeobecnú  radosť, 
a  vy  budete  svedkami  velikého  víťazstva,  ktoré  s  chvením  srdca 
očakáva  človečenstvo,  —  víťazstva  dobra  nad  všade  panujúcim 
zlom ..." 

A  znova  leje  sa  nadšená  pieseň  jeho,  znova  všetci  chtivo  za- 
chytávajú každé  slovo.  Znova  hlasno  rozliehajú  sa  trasúce  sa  akkordy 
dombry^  znova  ďaleko  nesie  sa  zvučný,  plný  srdečnosti  hlas  spevca. 

On  spieval  o  osude  zamietnutých  v  tieto  neprechodné  rokliny, 
vyhnaných  zo  svojeho  rodného  kraja  chánom  Džamanbajom,  vyhna- 
ných za  to,  že  „nechceli  prelievať  krv  bratov  svojich,  nemohli  dvíhať 
ruku  na  nich",  za  to,  že  „srdce  ich  spôsobné  je  ako  vrúcne  ľúbiť, 
tak  i  silne  nenávideť",  za  to,  že  „v  duši  svojej  chránia  Božiu 
iskru ..."  I  vidia  poslucháči  život  tých  vyhnancov,  keď  len  čo  boli 
ta  prišli.  „Jasné  lúče  jarného  slnca,  dľa  slov  Ulgenbaja,  ešte  ne- 
sohnaly  so  snažných  hôr  toľko  vody,  koľko  sĺz  preliali  oni,  osadiac 
sa  tu.  Bujné  vetry,  huľajúc  po  priestranstve,  nespievaly  také  ža- 
lostivé,  ťažkomyselné  piesne,  akými  ozývala  sa  teraz  táto  pustá, 
mŕtva  rovina.  Zavýjanie  kŕdľa  hladných  vlkov  nezaletelo  ešte  tak 
ďaleko,  ako  ich  strašné  výkriky  a  stenania." 

No  minie  niekoľko  rokov  a  smutný  obraz  mení  sa.  „Slnce, 
ako  by  bojac  sa  prv  pohliadnuť  v  tento  neprívetivý,  chladom  vejúci 
kraj,  častejšie  a  dlhšie  začalo  pristavovať  sa  nad  ním.  Jasné  lúče 
jeho  vždy  viac  a  silnejšie  začaly  prihrievať  ho ;  konečne  prišiel  čas. 


113 

a  ony  Bohnaly  so  zeme  jej  zimné  rúcho  a  odely  ju  baršonovými 
trávami  a  rozdielno-barevnými  kobercami  kvetov.  Ožili  nešťastní, 
prebudili  sa  zo  svojho  dlhého  sna,  vydýchli  konečne  z  plnej  hrudi. 
Rodnými,  drahými  zvukami  ozvala  sa  táto  kedysi  mŕtva  rovina: 
zablačaly  ovce,  zabučaly  kravy,  roznášal  sa  rehot  koni,  bolo  počut 
trúchlivo-tiahle  kriky  velblúdov.  Všetko  minulé,  všetky  biedy  a 
neresti  boly  zabudnuté.  Iný  život  začal  sa  im  —  život  volný,  svo- 
bodný,  pohodlný ..." 

Ani  nezbadali,  ako  znova  sbierala  sa  nad  nimi  čierna,  hrozná 
mrákava,  a  nie  po  nebi  šla,  ale  tou  samou  cestou,  ktorou  oni  prišli 
sem.  Mrákavou  touto  bol  sám  chán  Džamanbaj.  Kozľútil  sa,  keď 
počul,  že  tí  „nehodní  psi",  ktorých  vyhnal  on  zo  svojej  krajiny  a 
ktorí,  myslel  si,  dávno  zahynuli  tam,  nielen  že  sú  živí,  no  i  na- 
sládzajú  sa  lepším  životom,  než  mali  v  jeho  chánstve.  Divo,  ne- 
milosrdne chcel  im  to  odplatit.  „Nikoho  nenechám  na  žive,  nad 
nikým  nesmilujem  sa,  všetkým  smrť!"  —  s  penou  v  pysku  kričal, 
sbierajúc  svojich  verných  bohatierov." 

Počujmeže  Ulgenbaja,  ako  boli  potrestaní  neľudským  chánom 
tí  „nehodní  psí".  Akosi  veselo  bručí  jeho  dvojstrunná  domhra^ 
akosi  rezkejšie  a  zvučnejšle  ozýva  sa  hlas  jeho,  akási  utajená  silná 
radosC  čuje  sa  v  ňom . . . 

„Nie  nečakaným  hosCom  zjavi)  sa  k  vyhnancom  chán  Džaman- 
baj. Všetci,  starí  i  mladí,  mužovia  i  ženy,  synovia  i  dcéry,  —  všetci 
hodlali  brániť  svpbodu  svoju,  do  poslednej  kvapky  krve.  Všetci 
hovorili:  „Lepšie  čestne  umreí  v  boji,  než  hanebne  složiť  svoje 
hlavy  pod  ostrý  topor  nenávideného  chána" ...  A  už  začali  schodiC 
sa  vrahovia.  Ticho,  pomaly  hýbu  sa.  Nepočuf  ani  kriku,  ani  šumu, 
ani  rozhovoru.  Všetko  zamrelo.  Len,  ako  tiene,  hýbu  sa  so  dvoch 
strán  ozbrojené  ludské  postavy.  Vždy  menší  a  menší  priestor  medzi 
nimi.  Hľa,  konečne  zastali.  Chán  Džamanbaj  vyšiel  napred.  Hneď 
ozve  sa  povel  jeho,  —  a  začne  sa  strašná,  zverská  bitka..." 

Zamiknul  na  chvíľku  Ulgenbaj.  Všetci  očakávali  počuC  od  neho 
úžasný  opis  bitky. 

„Nie,  —  ešte  hlasnejšie  zaspieval,  —  nie,  nie  krvavá  bitka 
súdená  bola  na  tento  veliký,  všetkým  Kirgizom  pamätný  deň  1  Veľký 
je  Allah  a  jeho  prorok  Mahomed  I  Nechceli  oni,  aby  liala  sa  ne- 
vinná ľudská  krv,  nechceli,  aby  sa  zarosila  ňou  rovina,  ktorá  ešte 
nevidela  krve,  i  poslali  na  zem  nebeského  peršte  (posla),  mladého 
dhgita  (junáka).  Neblysne  sa  tak  rýchlo,  ako  on  sletel  s  neba  a 
zjavil  sa  medzi  nepriateľmi,  hotovými  vztekle  vrhnúť  sa  jeden  na 
druhého.  Všetci  zastali,  ako  vkopaní,  všetci  v  nedorozumení  hľadia 
na  neho.  A  veliký,  nevídaný  a  neslýchaný  zázrak  stal  sa  tul 

Déigit  zrazu  zaspieval  pieseň,  ale  ako  zaspieval!  Veľký  Allah! 
Čo  sme  my,  úbohí  spevci,  v  porovnaní  s  ním,  božským  spevcoml 
Nik  a  nikdy  ešte  nespieval,  ale  ani  nemôže  tak  spievať,  ako  on. 
Ako  žeravým  uhlím  pálil  srdcia  svojich  poslucháčov,  ako  ostrým 
nožom  rezaly  slová  jeho  dušu  ich,  ako  kvapky  usmrcujúceho  jedu 
vnikaly  ony  v  najtajnejšie,  tiché  jej  kútiky...  A  spieval  im  on 
o  tej  samej   láske  k  bratom,  o  ktorej  i  ja  spieval  som  vám  dnfts. 


114 

tumyri,  svojím  starým  hlasom.  Všetci  strnuli,  naslúchajúc  divnej 
piesni  jeho,  všetko  zararelo,  nič  nehýbe  sa...  A  on  len  spieva  a 
spieva...  A  dlho,  dlho  spieval.  Konečne  zamĺkla  pieseň  jeho. 
A'šetci,  ako  jeden,  zodvihli  oči,  aby  videli  očarovavšieho  ich  spevca, 
110...  jeho  už  nebolo.  Pozreli  potom  jeden  na  druhého:  po  lícach 
všetkým  nezdržatelno  tečú  vrúcne  slzy . . .  Ešte  okamih  —  a  tými 
rukami,  ktorými  hodinu  pred  týmto  všetci  hotoví  boli  biť  a  dusiC 
jeden  druhého,  teraz  stískali  sa  v  bratskom  objatí...  A  nebolo  od 
tých  čias  na  zemi  temného  královstva  zla,  ale  odmenilo  bo  jasné, 
čisté,  tak  dávno  želané  kráľovstvo  dobra  i  pravdy ! . . . " 

. . .  „Odspievaná  je,  tamyri^  povesC  moja.  Či  bolo  to  niekedy, 
o  čom  spieval  som  vám,  či  bude  niekedy  —  neviem.  Ešte  potečie 
krv.  No  znajte  a  verte,  úprimne,  hlboko  verte,  že  semä  pre  toto 
kráľovstvo  dobra  je  už  zasiate . . .  Chráňte,  opatrujte,  s  nežnou, 
vrúcnou,  bezzá vetnou  láskou  pestujte  ho,  a  potom...  potom..." 
Posledné  slová  ako  by  sa  roztopily  v  povetrí  v  pološepote  Ulgen- 
baja.  On  zrazu,  íaleko  odhodiac  domhru,  široko  otvoril  oči  a  spadnul 
na  zem.  Čosi  ticho  zachripelo  ...  a  pred  okružujúcimi  ho  ležala  už 
slávnostne  vážna,  ako  socha,  mlčanlivá,  nehybná  a  dojemná  mŕtvola. 

Dotklivé  kriky  ozývaly  sa  v  okolí:  to  „diví  synovia  stepi" 
oplakávali   drahú   pre   nich  ztratu,   svojho    railáčka-spevca  Ulgen- 

^^J*  •    •  Prel.  B.  Š. 


Slovenský  jazyk. 


Jaz3'^kovedecké  drobnosli. 

1.  K  pravopisu.  Niet  oprávnenosti  pre  zdvojené  spoluhlásky 
vo  slovách  banke^ovať  (banke/f),  tarifa,  koritroZ/a,  kontroWór,  a 
z  tej  príčiny  nikto  nemal  by  v  týchto  prípadoch  zdvojovať  tie  spolu- 
hlásky. Nemci  vedľa  bankeí  píšu  síce  aj  banke^í,  ale  toto  v  stredku 
16.  stoletia  požičané  je  od  francúzskeho  banquet  (Kluge.  Etym. 
Wôiterb.),  ostatne  novšie  i  Nemci  prestávajú  písať  bankeť^.  Slovo 
tariffu  v  str.  lat.  písalo  sa  i  s  jedným  f\  s  dvoma  ff,  toto  striedanie 
javí  sa  ešte  aj  teraz  v  nemeckom  pravopise.  Pochod  í  z  arabského 
ta'rif  =  ohlásenie  (Matz.  Cizí  si.,  Wedgwood  Dictionary  of  Engl. 
Etym.).  S  jedným  I  píšu  sa:  kontroZa,  kontroZór;  čitateľ,  ktorý  to, 
čo  sa  robí  v  literatúre,  pozornosťou  sprevádza,  vie,  že  je  to  už 
inde  odôvodnené. 

V  časopisoch  zamieňajú  sa  formy :  Brazília  —  Bra.<»ília,  Persia  — 
Per^ria,  íJína  —  ÍJAína.  Vo  vyšlom  naposledy  diele  pravopisnom  niet 
zmienky  o  týchto  slovách.  Pravdepodobne  preto,  lebo  ich  pravopis 
tesne  súvisí  s  riešením  druhej,  nepravopisnej  otázky. 

V  čísle  7.  jednoho  slovenského  časopisu  čítal  som  nominatív 
influenza  a  hneď  potom  datív  influonz/.  Pravopisný  zlotvar  vždy 
vedie  k  nedôslednosfam  grammatickým.    Slovo  influenífa,  tvrdo  za- 


končené,  skloňovalo  by  sa  dľa  ryba.  Ale  slovo  to  je  mäkko  za- 
končené, čó  pisatel  sám  uznáva  tým,  že  ho  skloňuje  dľa  duša. 
Toto  slovo  je  talianske  a  vyslovuje  sa  pôvodne  influenca  (dla  vý- 
slovnosti takto  sa  píše  aj  v  ruštine).  V  nemčine  ovšem  píšu  ho  so 
z,  lebo  tam  c  týmto  znakom  sa  označuje. 

2.  O  niektorých  názvoch  zemepisných.  Pre  niektoré  krajiny 
máme  viac  názvov.  Zamieňajú  sa:  Itália  —  Taliansko,  Romania  — 
Rumunsko.  Ktorej  forme  dávat  prednosť?  Človek,  ktorému  predo- 
všetkým ide  o  zdvorilosC  naproti  patričným  národom,  odporučí  nám : 
Itália,  Romania,  lebo  takto  volajú  svoju  vlasí  obyvatelia  domorodí. 
I  v  rečenom  diele  pravopisnom  vyslovená  je  zásada  takáto,  pokial 
ide  o  pravopis.  Tam  sa  odporúča  písat:  I^eka  a  nie  Rieka,  Kyjov 
(na  Morave)  a  Kíjev  (v  Rusku),  Koszeg  atp.,  —  ale  z  mnohých  vecí 
vysvitá,  že  pôvodca  onoho  diela  čo  do  cudzích  mien  nemá  tolko 
úcty  naproti  inostrannej  výslovnosti,  jako  naproti  inostrannémupravo- 
pisu;  zaiste  odtial  sa  dá  odvodiť,  že  neriešený  nechal  pravopis  prí 
takých,  aké  sú  (5ína  —  C^Aína,  Perzia  —  Per^ria,  Brazília  —  Braj^ília. 
I  z  rozložených  ním  pravopisných  zásad  pravopiseckých  dá  sa  za- 
tvárať, že  má  viac  miesta  v  srdci  pre  formy  skutočne  slovenské 
Eumunsko,  Taliansko,  než  pre  Romániu,  Itáliu.  V  tejto  veci  bolo 
by  skutočne  žiadúcno  dôjsť  k  istému  určitému  presvedčeniu,  aby 
razom  odstránila  sa  strakatost  foriem  a  aby  nečítali  sme  hneď 
Habeš,  hned  Abyssínia,  hneď  Írsko,  Finnsko,  Nórsko  a  hneď  /r- 
land,  Finnland,  Norvégia  atď. 

Zdá  sa,  jako  by  náš  spisovný  jazyk  nedovoľoval  v  tejto  veci 
vyriecť  pre  všetky  rovnaké  pády  jednotnú  zásadu.  My  už  máme 
niektoré  poslovenčené  ujaté  formy,  jako  Rumunsko,  Taliansko,  iné 
pod  vlivom  nemeckým  prijaté :  Irland,  Finnland,  Norvégia,  Bukarešt 
atď.  K  čomu  sa  tu  odhodlať?  Prijať  nenašské  Romania,  Itália  a 
novomódné:  Írsko,  Itália,  Nórsko,  Bukwrešt? 

Nepokúšam  sa  o  konečné  riešenie  veci,  ale  bez  toho,  aby  za- 
sekával  cestu  svojmu  lepšiemu  presvedčeniu,  nadobudnutému  z  uvá- 
ženia ďalších  obdobných  prípadov,  i  do  času,  navrhujem: 

1.  Aby  sme  sa  nehanbili  za  svoje  formy:  Rumunsko,  Taliansko, 
ktorým  každý  Slovák  zaraz  rozumie. 

2.  Aby  sme,  hlavne  za  terajších  kultúrnych  pomerov,  neod- 
stupovali  od  názvov  všeobecne  známych  (Abyssínia)  v  prospech  ne- 
známych (Habeš), 

3.  Aby  sme  nakoľko  možno  chránili  pôvodnú  výslovnosť  názvov 
slovanských,  na  pr.  /Sarajevo,  nie  ííerajevo,  Sibíria,  nie  Sibéria. 

4.  Aby  sme  písali  pre  jednotnosť:  Bra^srilia  (tamojším  úradným 
jazykom  BtslzíI),  Perzia,  per^ký,  a  nie  Perm,  per;?ský.  —  Ja  vlastne 
žiadnej  námietky  nemám  ani  proti  „Čína^,  „čínsky^m.  Chĺna, 
chĺnsky.  Ale  naskrze  neradím  opičiť  Čechov  pri  takých  názvoch, 
ako  Japonsko  m.  Japonsko.  Keď  Rus,  ktorý,  hraničiac  s  Japon- 
skom, osobne  stýka  sa  s  Japonci,  nestydí  sa  za  osvojenú  slovanskú 
výslovnosť,  flnoHia,  veru  neviem,  prečo  sa  má  za  ňu  stydeť  —  Čech. 

Konečne  pripomeniem  toto. 

Odopreť  nemožno,  že  je  prípona  ic  ma,  Anglia 

8* 


ne 

a  t.  p.  cudzia,  a  že  prípona  slovanská  -sko:  Francúz^io,  knglicko 
viac  šetrenia  zasluhuje,  —  ale  tým  nepriate!  prípony  ia  nechce  túto 
vyobcovať  cele,  dobre  vediac,  že  bez  nej  nebedlivostou  pisateľovou 
často  by  mohly  povstať  dvojsmysly,  jako  na  pr.  vo  vete:  Fran- 
cúzsko nabilo  Anglicko.  V  takom  prípade  možno  riecC:  Francúzsko 
nabilo  Anglm,  alebo  Anglicko  nabilo  Franciu.  Ostatne  v  takýchto 
prípadoch  možno  vyhnúc  dvojsmyslu  zmenou  vety.  Poviem:  Anglicko 
nabili  Francúzi,  alebo  naopak.  Takým  dvojsmyslom  často  sa  príde 
vyhýbať  aj  okrem  uvedených  prípadov,  všade,  kde  je  nominatív 
rovný  akkusatívu,  na  pr. :  Predstavenstvo  kedykoľvek  môže  svolať 
valné  shromaždenie"  atp.    A  tu  spomáha  sa  tiež  len  zmenou  vety. 

3.  K  názvosloviu.  Na  str.  111.  minuloročných  (jestli  nie  pred- 
minuloročných !)  Kat  novín  som  čítal :  „a  prítomní  draébovci  (lici- 
tanti)  sa  rozchádzali''.  Za  licitáciu  stojí  tam  dražba.  Slovo  dražba 
je  tvorené  príponou  -ha  ort  slovesa  dražiť  (v  ľudovom  jazyku  slo- 
venskom neužívaného)  a  od  toho  slovesa  treba  utvoriť  aj  licitanta. 
Písať  tedy,  nakoľko  neužijeme  cudzieho  slova,  —  dražiteľ  a  nie 
dražbovec.  V  borvatštine  majú  podobne  tvorený  výraz  aj  pre  limi- 
táciu: j*c/ľ/m6<i.  Tvorené  príponou  -ba  od  slovesa  jeftiniti,  čo  od 
jeftiui  =  lacný.  Obdobne  pre  slovenské  názvoslovie  jeftiniti  =  lacniť ; 
jeftimba  =  lacnitba ;  lacniteľ  =  limitant. 

S  názvoslovím  sme  vôbec  veľmi  zaostali.  U  nás  je  zvykom,  že 
jeden-druhý  vynikavejší  vo  svojom  kruhu  osvojí  si  isté  výrazy  a 
odeje  ich  v  rúcho  nedotknuteľnosti.  „Ty  nevieš  po  slovensky!"  za- 
kríkue  na  človeka  z  inej  školy,  ktorý  náhodou  osvojil  si  výraz 
inakší.  Tu  je  uezbytno  historicky  a  kriticky  prebrať  všetky  názvy, 
ktoré  objavily  sa  u  slovenských  spisovateľov  tohoto  stoletia,  prí- 
padne pribrať  na  pomoc  i  názvy,  zachované  v  rôznych  uverejnených 
listinách  zo  století  predošlých,  tu  je  potrebno  sobrať  všetku  látku 
pre  všetky  odbory  a  voliť  z  nej,  čo  je  najjirihodnejšie.  Veľa  názvov 
už  len  ovšem  dejinám  náleží,  tak  mluvnica  premohla  slovnicu  a 
hovoiTiicu;  ale  i  teraz  nesčislný  je  počet  tých,  u  ktorých  dosial 
nedošlo  k  ustáleniu  Kolíšeme  sa  nielen  v  dôležitých  názvoch  ve- 
deckých a  prepotrebných  iných  názvoch  verejného  života,  ale  aj 
v  tých  najprostejších  názvoch.  Nesiahnem  hlboko  do  minulosti,  len 
na  pr.  do  tohoto  časopisu.  V  Slov.  Pohľ.  (1881.,  250):  vačkový 
r«cn?7f  =  sacktuch,  zsebkendô,  pozdejšie  (1883.,  521):  nosový  ruč- 
ník =  HOCOBOft  HJiaTorb.  V  prvom  prípade  koríme  sa  vlivu  ne- 
jnecko-madarskému,  v  druhom  ruskému.  A  čože  život?  Slovák  ho- 
vorí: šatka,  šatka  do  vrecka,  ručník  atd.  Máme  tedy  na  výber  vý- 
razov . . .  a  jest  ich  ešte  viac,  nehľadiac  na  „Šarišanov",  východných 
Slovákov,  ktorí  majú  svoje  vlastné  výrazy  (na  pr.  chustka).  Tu 
máme  zápas  rozličných  vlivov  s  hotovými  názvy  ujatými,  so  sebou 
nesrovnanými,  kriticky  neuváženými. 

O  koľko  je  horšie  tam,  kde  jazyk  ľudový  vôbec  nedostačuje! 

Zastavme  sa  pri  slove  „ablegát",  ktoré  je  teraz  časové.  Čo  tu 
nájdeme?  Nájdeme  lo,  že  sa  nezdravo  rozvíja  spisovný  jazyk 
íilovenský. 

Česi  ablegáta  menujú   „poslancom",  a  tak  ho  má  ešte  aj  V. 


117 

Pauliny-Tóth  v  Besiedkach  (IV,  20,  23),  ale  už  vedía  vyslanca 
(vyslanectvo,  IV.  98.  v  toraže  smysle).  Oľa  maďarského  jazyka,  na 
tento  čas  úradného,  dla  „képviselô"*  raali  by  sme  ho  však  menovať 
„zastupitelora".  A  z  tohoto  vyplývajú  dve  smutné  pravdy,  že  sme 
jednotnosC  česko-slovenskej  terminológie  porušili  bes  všetkého  dô- 
vodu a  pritom,  nesbližujúc  sa  k  úradnému  názvu  maďarskému,  že 
sme  praktické  potreby  národa  nenapomohli.  Áno,  z  tohoto  vyplývajú 
dve  smutné  pravdy: 

Od  češtiny  sme  sa  odtrhli,  lebo  náš  zovšeobecnelý  za  „ablegáta'' 
výraz  „vyslanec"  značí  v  nej  „gesandter**,  a  český  „ablegát"  je  = 
poslanec,  čo  u  nás  novšie  (dla  ruského:  posol)  značí:  ;,gesaudter". 

K  úradnému  jazyku  sme  sa  nesbliéili,  lebo  „vyslanec"  nenie 
„képviselô",  ale  skorej  „kikuldôtť*. 

A  takáto  bezdô vodnosť,  nepremyslenosC,  nahodilosť  charakteri- 
sujú  naše  názvoslovie.  Jedou  sa  drží  češtiny,  jako  rečeno,  druhý 
ruštiny,  tretí  nemčiny  a  maďarčiny,  štvrtý  sám  od  seba  vymýšia . .  . 
a  zmätok  rastie. 

Je  nezbytne  kritike  podrobiť  a  sústavne  spracovať  všetku  látku 
terminologickú. 

Ja  by  sa  neodvážil  upevňovať  našu  terminológiu  takýmto  spô- 
sobom nesystematickým,  sebanevedomým,  lebo  ním  národ  slovenský 
stavia  babylonskú  vežu  a  isoluje  sa  na  všetky  strany, 

— ský. 

Prostoná rodné  povery. 

1.  Pod  hlavu  zomretého  do  rakve  sa  nesmie  dať  hlavnica  s  pá- 
perím, lebo  by  gazdinej  všetky  husi  podochly. 

2.  Hus  od  cigánky  kúpená  sa  veľmi  dobre  drží. 

3.  Na  šaty,  keď  ich  má  človek  oblečené,  nie  je  dobre  prišívať 
gombičku,  lebo  by  sa  mu  mohol  rozum  tam  prišiť. 

4.  Kto  sa  na  zabitého  hada  podíva,   bude  celé  leto  ospanlivý. 

5.  Keď  dom  horí,  nesvobodno  vyniesť  najprv  periny,  lebo  by 
ostatné  veci  už  nebolo  možno  uchrániť  —  taká  slabosť  by  prišla 
na  človeka. 

6.  Z  horiaceho  domu  vytrhnuté  periny  nesvobodno  niesť  cez 
dedinu;  až  pokial  ich  donesieme,  potiaľ  každý  dom  vyhorí.       -^ 

7.  Aby  šuhaja  nevzali  za  vojaka,  nech  robí  toto:  Prv,  než  by 
šiel  k  odvodu,  nech  si  obstará  košeľu  z  mŕtveho  a  nech  ju  dá  do 
chleba,  ktorý  sa  má  piecť.  Keď  je  upečený,  nech  ho  zje,  košeľu 
však  z  neho  vyňatú  nech  si  oblečie.  Tak  môže  ísC  smelo  k  assen- 
tírke:  iste  ho  nevezmú. 

8.  Zimnica  prestane,  keď  človek  zje  kus  chleba,  ktorý  našiel 
na  prostred  cesty. 

9.  Ktorá  matka  má  nemého  syna,  keď  ide  ku  spovedi,  nech 
ani  slovíčka  neprerečie,  čo  by  sa  jej  akokoľvek  tázali;  taktiež  nech 
robí,  keď  ide  z  kostola  domov.  Ako>^^^*^  '''^  '^oma,  nech  hneď  uteká 
k  nemému,  vdýchne  mu  tri  raz  ^emý  onedlho  bude 
hovoriť. 


.  f^ 


118 

10.  Kto  zadlávi  pavúka,  tomu  zdochne  krava. 

11.  Ktoré  dievča  pradie  v  sobotu,  stane  sa  ueštastným. 

12.  Keď  straka  rapoce,  prídu  hostia. 

13.  Pod  hus  alebo  sliepku  nie  je  dobre  klást  vajcia  v  páre, 
lebo  z  takých  sa  alebo  nič  nevyľažie,  alebo  len  zakrpatence. 

14.  Aby  repa  hrubá  narástla,  musí  sa  sadiť  len  po  obede  o  1. 
hodine. 

15.  Keď  sa  statok  prvý  raz  na  jar  vyháňa,  prút  nesmie  sa  chytiť 
do  holej  ruky,  ale  jeden  konec  sa  musí  do  zástery  zavinúC,  a  tak 
sa  má  ním  hnaC. 

16.  Novonarodené  diefa  zabaľme  do  kožuchn,  aby  malo  pekné 
kučeravé  vlasy. 


BESEDA. 


Hynúca  ratolesť  Slovencov  v  Uhorsku.  Nešťastím  pre 
národ  je  rozdrobenosť,  jeho,  či  politická,  či  náboženská,  či  literárna. 
Nešťastie  také  je  ešte  väčšie  pre  národ  malinký,  ako  na  pr.  náš 
slovinský.  *)  Nás  oslabuje  rozdrobenie,  okrem  náboženského,  v  ka- 
ždom inom  ohlade.  Náš  lud  býva  v  šiestich  krajinách.  Tak  dve 
ratolesti  nášho  kmeňa  už  odumierajú  pre  Slavianstvo.  Rozumiem 
Rezianov  v  Itálii  a  Prekmurcov  v  Uhorsku.  Rezianov,  dla  štatistiky 
slovinskej,  je  okolo  30.000  duší;  Slovencov  v  Uhorsku  madarskv 
štatistik  Keleti  (roku  1882)  udáva  83.150. ''j  Týchto,  bývajúcich 
s  tamtej  strany  rieky  Múry,  my  nazývame  Prekmurcami;  z  nich 
asi  tretina  je  náboženstva  protestantského,  ostatní  náboženstva 
rímsko-katolíckeho.  Pri  politike  maďarskej  Prekraurci  sú  hynúcou 
ratolesťou  našou;  záhuba  ich  je  tým  väčšia,  že  nevedeli  sa  spojiť 
s  ostatnými  Slovencami  ani  literárne. 

Úlohou  týchto  riadkov  je  ukázať,  v  čom  pozostávaly  literárne 
pokusy  Prekmurcov. 

Prvou  knižkou,  vydanou  v  ich  nárečí,  je  Nový  zákon,  pre- 
ložený Štefanom  Kuzmičom,  a  síce  pod  názvom:  Novi  zakon^  zdaj 
oprvič  z  grékoga  na  stári  slovenskí  jezík  obrnjeni  po  Števan  Kúz- 
miči  Šurdanskom,  Prvé  vydanie  vyšlo  roku  1771,  druhé  v  Preš- 
porku  1817.  Hoc  toho  času  už  bol  preklad  Písma  sv.  v  literárnom 
jazyku  slovinskom,  z  jazyka  Kiizmičovho  prekladu  vidno,  že  on 
nepoužíval  ho,  ani  neznal.  Ináče  dokladáme,  že  Kiizmičov  Novi 
zákon  bol  pre  protestantov  prekmurských.  Pre  potreby  ludu  kato- 
líckeho Nikolaj  Kuzmič  preložil  a  v  Subotici  (Steinamanger,  Szombat- 
hely)  vydal  Sv.  evanjelie  na  všetky  nedele  a  sviatky  celého  roku. 
Vydanie  prvé  vyšlo  bez  letopočtu  (tak  robili  temer  všetci  spiso- 
vatelia prekmurskí) ;  na  druhom  vydaní  je  rok  1804.  Nikolaj  Kuzmič 


*)  Pán  pôvodca  je  Slovenec.  Red. 

')  Dla  posledného  spočítania  obyvateľstva  v  Uhorsku  vykázali  Slovencov 
70.658.  Red. 


119 

dalej  vydal  knižku:  Staroga  i  novoga  ieštamentoma  svete  histórie 
krátka  šumma  (133  strany).  V  jazyku  prekinurskom  vyšla  r.  1813 
Kniga  molitvena  staroslovenská,  v  šteroj  se  nahajajo  rozločne  po- 
niéne  molitvi  z  dvojim  pridavékom.  Na  hasek  slovenskoga  národa 
na  svetlost  dana.  Pre  potreby  katolíckeho  vyznania  knižka  bola 
pozdejšie  viac  ráz  vydaná,  na  nej  pôvodca  nie  je  podpísaný,  ale 
poneváč  po  prvý  raz  vyšla  roku  1813,  z  toho  možno  súdiť,  že  je 
taktiež  dielom  Nikolaja  Kuzmiča. 

Okolo  rokov  1816—20  boly  tlačené  Pesemske  knjige  (456  strán), 
npotrebované  protestantmi  pri  službách  Božích;  kto  je  pôvodcom, 
nevedome.  V  tomto  čase  vyšla  učebná  knižka  (30  strán),  v  ktorej 
sú  články  z  prírodných  vied  i  Písma  sv.,  ale  v  školách  katolíckych 
neprišla  do  úžitku.  Roku '1823  v  Šoprone  obstarali  nové  vydanie 
Pesemskej  knjigi,  pod  názvom:  Krščanske  nove  pesmene  knjige. 
Tu  nájdeme  už  i  meno  pôvodcu:  „Barla  Mihal,  Kóvágó-Oerške 
fara  diichovni  Pastér" ;  lež  všetky  okolnosti  ukazujú  na  to,  že  on 
len  opravil  a  rozmnožil  prvé  vydanie.  V  Subotici  r.  1829  Cipot 
Gyiirji  vydal  tiež  pre  protestantov  Diihovni  aldovi  áli  molitvene 
knjige. 

Spomenutia  zasluhuje  Jp;jef  Kosič,  narodený  1788  v  Bialotyn- 
ciach  nad  Murou ;  štúdia  Bvôje  skončil  v  Subotici,  kde  stal  sa  i  fa- 
rárom roku  1811.  Košič  pilne  čítaval  spisy,  vydávané  v  literárnom 
jazyku  slovinskom,  a  to  nezostalo  bez  vlivu  na  jeho  literárno  účinko- 
vanie. Okrem  menších  svojich  diel,  napísal  a  vydal  v  Hradci  Krátki 
návuk  vogrskoga  jceika,  roku  1833,  str.  185.  Vtedy  Košič  ešte  ne- 
mal národného  povedomia,  spisom  svojím  chcel  snáď  pomáhať  ma- 
ďarisácii,  nárečie  prekmurské  nazýval  jazykom  vandalským.  No 
skoro  vymohol  sa  z  bludu,  ako^ ukazuje  nasledujúce  jeho  dielo: 
Zobrisani  Sloven  med  Múrov  i  Rabov.  V  tejto  knižke  Košič  opi- 
suje niektoré  obyčaje  Slovencov  preknmrských  a  poučuje  svojich 
rodákov,  ako  bolo  by  im  hospodáriť,  aby  sa  dobre  mali.  V  treťom 
svojom  diele,  nadpísanom :  Zgodbe  vogrskoga  kraljestva  (História 
uhorského  kráľovstva)  a  vydanom  v  Subotici  1848,  Košič  hovorí 
o  Maďaroch,  že  „zavolaní  od  nemeckého  Arnulfa  na  pomoc  proti 
Svätoplukovi,  kráľovi  velko-moravskému,  našli  cestu  i  do  Pannonie; 
pri  tej  príležitosti  oňuchali  dobrobyt  tejto  zeme  a  viac  ani  nedali 
sa  z  nej  vypudiť ...  V  terajšej  otčine  Maďari  našli  zväčša  sla- 
vianske  obyvateľstvo,  jeho  zem  si  prisvojili,  jeho  jazykom  obohatili 
svoj  jazyk,  ktorý  bol  bohatý  len  v  slovách  na  kliatie  a  šudierstvo. 
Od  pekných  Hen  slavianskych  dostali  krajších  synov  a  dcéry.** 
Roku  1861  svätil  svoju  zlatú  omšu  v  Sinikách,  kde  i  umrel  r.  1867. 
Takých  ludí  potrebovali  by  sme  i  dnes  medzi  Slovencami  v  Uhorsku. 

Ivan  Kardoš,  protestantský  farár  v  Hodoší,  vydal  r.  1837  kate- 
chismus  v  jazyku  prekmurskom,  roku  1808:  1867.  leta  vogrskoga 
orsačkoga  spravišča  posvečeno  prnvdesklenje,  t.  j.  o  ústave  uhorskej. 
Jazyk  jeho  je  presiakly  slovami  maďarskými,  preto  knižka  zostala 
nečítaná.  Vest,  že  Kardoš  zabýva  sa  prekladaním  Písma  sv.  starého 
zákona,  po  tomto  jeho  vystúpení  nepotešila  nikoho;  preklad,  hoc 
i  ukončený,  pravdepodobne  zostal  nevydaný.    Ďaleko  čistejším  ja- 


120 

zykom  písal  Alexander  Trpljan,  katolícky  kňaz,  narodený  r.  1817. 
Vydal  v  Kôszegu  roku  1848  žalmy :  Knige  éoltarske,  ďalej  napísal 
Leje  písma  sv.  a  Krešcanski  silabikar]  on  obstaral  tretie  vydanie 
Kuzmičovho  Nového  zákona.  Umrel  ešte  mladý,  roku  1858.  Zná- 
mejší spisovateľ  je  ešte  Jozef  Borovujak,  katolícky  dekan,  ktorý 
preložil  z  jazyka  literárneho  slovinského  na  prekmurský,  a  síce 
pravopisom  madarským,  knižku :  Pokrm  duchovný ;  jeho  Katechigm, 
vydaný  roku  1864,  písaný  je  čistejšiu)  jazykom.  Činnejší  a  národ- 
nej ši  je  Jozef  Žemljič,  tiež  kat.  kňaz,  a  síce  v  Dolnej  Lendave. 
Vydal  Deje  písma  sv,  a  Slovenskí  silabikar,  pravopisom  slovinským. 
Učinlivosťou  jeho  Prekmurci  oboznamujú  sa  s  literatúrou  slovinskou, 
čoho  je  veru  velká  potreba,  lebo  na  pr.  náš  rozšírený  Spolok 
SV.  Hermagora,  zaopatrujúci  lud  lacným  čítaním,  medzi  svojimi 
46.000  členmi  dosial  má  len  124  Prekmurcov. 

Po  roku  1870  vždy  menej  slýchaf  o  spisovateloch  prekmur- 
ských.  V  Pešti  Augustich  Imre  začal  vydávať  plátok  Prijátel  Zna- 
mosst  razszerjevajúcze  novine,  Augustichov  plátok  vychodil  za  viac 
rokov,  ako  vidno,  pravopisom  maďarským  a  s  tendenciou  maďarón- 
skou;  ale  udržať  ho  tolké  časy  bolo  možno  iste  len  pri  subvencii 
vládnej.  Noviny,  ktoré  chcely  by  priviesť  Slo vencov  nad  Murou 
k  národnému  povedomiu,  boly  by  v  Uhorsku  vyhlásené  za  pansla- 
vistické,  ako  boly  vyhlásené  za  panslavismus  literárne  sväzky  medzi 
niekoľkými  patriotmi  prekmurskýnii  a  slovinskými,  vzájomne  po- 
sielavšínai  si  knižky  a  časopisy.  Slovenci  takýmto  činom  chceli 
účinkovať  na  svojich  opustených  bratov  v  Uhorsku,  budiť  v  nich 
národné  povedomie,  ale  uhorské  vrchnosti  policiálne  zakázaly  také 
svázky,  ako  agitácie,  nebezpečné  pre  štát.  A  z  tohoto  vidno,  akým 
„priatelom"  boly  prekmurskému  ludu  Augustichove  noviny,  vydá- 
vané pri  podpore  vlády.  V  takom  duchu  Augustich  napísal  i  nie- 
koľko školských  kníh. 

Ale  na  čo  neodvážil  sa  ešte  ani  redaktor  a  ^davateľ  Príjátela, 
podujal  to  roku  1884  Margitai  József.  Tento  v  Cakove  založil  týž- 
denník MurakôZ'Medjimurje,  v  jazyku  maďarskom  a  „horvatskom", 
t.  j.  prekmurskom,  a  v  ňom  vychvaľuje  frajmaurerstvo  a  učí,  kde 
aké  lóže  sú  v  Uhorsku.  Nuž  maďarisátori  mohli  by  už  nechať  sla- 
vianskemu  ľudu  aspoň  vieru.  Nemajú  dosť  na  tom,  že  pozbavujú 
biedny  ľud  o  národnosť,  chcejú  mu  zatratiC  súčasne  i  dušu? 

Ako  ukážku  z  jazyka  slovinského  nad  Murou  podávame  dva 
žalmy  z  knihy  Alexandra  Trpljana.  Žalm  XI.: 

„Vu  Gospodni  se  jaz  vupam.  Iíakda  pravite  dtiši  mojoj,  naj 
letí  na  goré  vaše,  liki  ftiček?  —  Az  ovo  ti  neverui  nategttjejo  lok 
i  strele  svoje  nalekiijejo  na  tetivo,  skivoma  strôlajo  te  pravične. 
Oni  razvržejo  i  grunt;  ka  tak  more  pravičen  opraviti?  —  Gospod 
je  vu  svétoj  cérkvi  svojoj.  Gospodna  thron  je  na  nebi:  njegove 
oči  vidijo :  i  njega  ozmice  vardévajo  sini  človeče.  —  Gospod  skúsi 
tóga  pravičnoga,  tóga  nevemoga  i  krivice  liibca  odihjava  díih  nje- 
gov.  —  On  na  te  neverné  dá  deždžiti  žarjo,  ogen  i  žveplo ;  i  vihór 
slápov,  za  tal  pehára  njegovoga ..." 


121 

Psalm  XIX.  „Nebésa  jílásijo  diko  Božo,  i  krcpkost  nebe  na- 
zvesčava  rôk  njegovi  delo  . .  .  i^ji(h)  rftin  tó  letí  po  vse  deželaj, 
i  reči  ujihove  na.kouce  svôta.  On  je  suuci  stánek  zgotovo  vu  nji.  — 
I  ono  vôzhája,  liki  ženin  z  kamre  svoje:  veselí  se,  kak  junák  na 
bôžanje  po  potí  svojoj.  —  Pravda  Gospodna  je  popolná,  črstvo  čini 
dušo:  Gospodua  svedostvo  je  stanovíte,  i  modre  činí  te  proste. 
Skončaiýa  Gospodna  so  práva  í  razveselijo  srce :  zapovedi  Gospodne 
so  svetle,  í  prosvôtijo  očí.  —  Bojazen  Gospodna  je  čísta,  i  ostane 
na  veke:  sodbe  Gospodna  so  ínstinske  i  praviéne  vsegavéč.  — 
Dragša  od  zláta,  i  vnogo  čistoga  zláta;  í  slajša  od  méda  i  satovja 
méda.  —  I  sluga  tvoj  se  po  nji  presvéti;  v  nji  zdržavanji  je  velikí 
najem."  P.  M. 

K  životopisu  Andreja  Sládkoviča.  Jeden  z  predkov 
nebohého  Andreja  Braxatorísa  (Sládkoviča),  podobne  Andrej,  s  man- 
želkou svojou  Zuzanou  býval  vo  Zvolene,  kde  sa  mu  6.  nov.  1663 
narodil  syn,  taktiež  menom  Andrej.  ^)  Tento  potom  prešiel  do  Ban- 
skej Bystrice,  kde  15.  dec.  1690  stal  sa  mešťanom  a  ako  taký  spo- 
mína sa  1715^  bývajúci  v  dolnom  predmestí.  R.  1728  pokonali  sa 
jeho  dedičia  s  Jurajom  Balthasaridesom  vzhľadom  na  dom  nebohého. '-) 
R.  1785  pripomína  sa  Braxatoris  ako  mečník  (macharopegus),  1799 
Ján  Braxatoris,  ako  spolučlen  vonkajšej  mestskej  rady  (commembrum 
selectae  Communítatis).  Jeho  dom,  jako  asi  i  predošlý,  bol  za  dolnou 
bránou,  nateraz  Kellnerovský. 

Druhý,  a  síce  Ján  Braxatoris,  býval  v  Radvani ;  r.  1673  v  Dačo- 
lome  padol  do  zajatia  tureckého  a  odvedený  bol  do  Seéian.  Pre- 
pustený bol  na  svobodu,  keď  sa  bol  zaviazal  k  100  dukátom  a  71 


')  Nos  Judexy  Senatus,  tota  denique  Communitas  Liberae  Regiaeque  Ci- 
vitatis  Yeterizoliensis.  Notum  facimas  universis  ac  singutis  cuiuscuDque  atatuB, 
gradns,  honoris,  dignitatis,  officii  ac  praeeminentiae  honiioibus,  praesertim  vero 
Judici  prímarío,  Senatui,  Ceharumque  Directoribus  seu.  Árchimagistrís,  to  ti 
denique  Communitati  Liberae  Regiaeque  montanae  Civitatis  Neozoliensis.  Quod 
anno  e  t  die  datarum  praesentium  prudens  et  circumspectus  Andreas  Braxatoris 
nustram  veniens  in  praesentiam,  decenter  cum  submissione  instítit:  qualiter 
eidem  Litteras  natalitias  testimoniales  sub  autheníico  Civitatis  nostrae  usu- 
alique  sigiUo  extradare  non  dedignaremur.  Ob  hoc  jnstae  et  decenti  Instantiae 
ejnsdem  annuentes  fatemur  et  recognoscimus,  specifícatum  Andreám  Braxatoris 
hic  in  praenotata  Civitate  Kostra  Yeterizoliensi  ex  honesto  thoro  matrimo- 
niali,  parente  nimirum  prudente  et  circurnspecto  Andrea  Braxatoris,  matre 
vero  Osanna  dicta  fuisse  susceptum  et  progenitum,  atque  ita  in  Ecclesia  hacce 
Yeterizoliensi  per  sacrum  Baptismum  renatum  fuisse,  nomenque  suum  Andreas. 
Compatribus  Egregiis  Dominis  Andrea  Kapyri  et  Joanne  Sculteti,  Commatribus 
vero  honestís  matronis  Elisabetha,  consorte  condam  Joannis  Csiszár,  et  I)o- 
rotbea,  circumspecti  Joannis  Logko  conthorali,  in  Anno  1663  die  6  Novembris 
praesto  existentibus  adstantibusque  hora  quinta  diei  accepisse.  Quare  nos  quo- 
que  praenotato  Andreae  Braxatoris  Literas  hos  uostras  natalitias  testimoniales 
sub  usuali  et  authentico  sigillo  nostro  futuram  Ejusdem  ad  cautelam  neces- 
sarias  extradandas  esse  duximus  et  concedendas.  Dátum  in  praespecifícata 
Civitate  nostra  Yeterozoliensi ...  die  Februarii  Anno  Domini  1690.  Lectura, 
correctum  et  jussu  Amplissimi  Magistratus  extradatum  per  me  Thomam 
Ebeczky,  juratum  praenotatae  civitatis  Notarium  m.  p. 

Ex  Protocollo  praetoriali  anni  1690  Neosoliensi  Samuel  Bodorovský,  no- 
taríns. 

O  Exctractus  ex  Judice  fasc.  9U.  Nr.  1—14;  fasc.  991.  Nr.  187. 


122 

toliarom  výkupného.  Beda  bolo  takým  prepiistencom,  nesolinali-li 
a  nesiožili-li  obuos  výkupného :  Turci  pomstili  sa  buď  na  ňom,  buď 
na  rodine  alebo  na  domovine  jeho.  Braxatoris,  poneváč  nebol  v  stave 
složit  tolkú  summu,  žiadal  od  mesta  Banskej  Bystrice  dovolenie, 
aby  k  tomu  cielu  smel  po  meste  sbíerať  milodary '). 

Tretí  bol  Mikuláš,  narodený  v  Banskej  Bystrici.  Po  vykona- 
ných štúdiách,  poneváč  trpel  na  zrádnik  (padúcu  nemoc),  nemohol 
sa  k  ničomu  dostať  a  preto  schudobnel,  tak  že  bol  prinútený  žiadat 
mesto,  aby  ho  prijalo  do  chudobinca;  čo  asi  aj  stalo  sa  r.  1776, 
dna  1.  septembra. '-) 


')  £gregie  ac  ConBultissime  Domine  JudeK  confídentissime  humillimorum 
servitiorum  meorum  debitam  subjecdonem. 

Anno  evoluto  i673  aduersa  fortuna  in  diram  Turcarum  in  pago  Docso 
Luom  dicto  incidenB  captivitatem,  Szacsinium  abductus  faeram.  Unde  post 
multifarios  barbaricae  Tyranidis  Gruciatus,  verbera  afflictionesque  intoUerabiles, 
non  secus  quam  Lytro  centum  aureorum  et  septuaginta  unum  Tallerorum  im- 
perialium  mulctatus,  caput  meum  pacisci  coactus  sum.  Quam  quidem  summam, 
quia  ex  propriis  facultatibus  meis  praestare  uequeam,  bonorum  et  piorum 
Čhristianorum  auxilium  et  subsidium  implorare  cogor.  Quapropter  Egregíam 
et  Consultissimam  Dominationem  Yestram  humillime  supplico,  ut  habíto  hu- 
manae  vicissitudinis  respectu  dígnetur  mihi  iu  Civitate  Vestra  ostiatim  de- 
ambulari  permittere,  ut  eo  citius  ad  portum  et  statum  pristinae  libertatis  re- 
dine  posBim  et  valeam.  Pro  qua  liberalitate  Egregia  ac  Consultissima  Domí- 
natio  una  cum  omnibns  ciuibus  suis  a  D£0  ter  optimo  maximo  accipient  re- 
compensationem.  In  spem  venio  Egregiam  et  Consaltissimam  Dominationem 
Yestram  esse  facturam.  Egregiae  ac  Consultissimae  Dominationis  Vestrae  hu- 
millimuB  et  subjectissimus  cliens  Joannes  Braxatoris,  Radvanensis  subditus. 

Ad  Egregium  ac  Consultissimum  Dominum  N.  N.  Dominum  Judicem  Re- 
giae,  Liberae  Montanaeque  ciuitatis  Neozoliensis,  Dominum  Coofidentissimum, 
humiliima  supplicatio  introscripti  Captivi.  Fasc.  268.  Nr.  26. 

-')  Generosi  et  Amplissimi  Domini,  Domini  Patróni  et  Benefactorcs  muni- 
ticentissimi  1  Uaud  incogrue  inpervestigabilium  consiliorum  Deus  Páter  cum 
viatore  equite  conferri  poterit.  Aeque  enim  sicut  eques  viator  equum,  etsi  sit 
cursor  pernix,  tamen  ad  velocius  gradieudum  calcaribus  exstimulat  et  concitat: 
ita  DEUS  ter  optimus  maximus  nos  homiiies  in  hoc  mundi  Amphiteatro  et 
hac  mortalitatis  periodo  calcaribus  morborum,  aliisque  adversitatibus  exstimu- 
lat, ob  id  potissimum,  ne  debitum  patriae  supernae  ardorem  exstinguant.  Ex 
hornm  cohorte  ego  quoque  miser  et  inops,  ut  veritatem  fatear,  utroque  pa- 
rente  destitutus,  orbus  gemo,  miserrimamque  duco  vitam  1  Etenim  morbus  ca- 
ducus  me  tantopere  excruciat,  ut  per  integrura  mensem  vix  mihi  vires  recol- 
ligere  liceat;  et  si  vellem  laboribus  et  sudore  panem  acquirere,  vel  Domino 
cuidam  seruire,  probibeor  tamen  ab  omnibus,  praecipue  vero  a  modo  prae- 
mentionato  morbo.  Quodsi  quispiam  dubitare  vellet,  uti  merito  posset,  de 
morbo  meo,  in  testimonium  iide  digtios  homines,  me  hactenus  benevoie  su- 
stentantes,  item  bujus  loci  Doctorem  et  Apathecarios,  opem  mihi  ferentes, 
adduco.  Itaque  cum  nibil  opis  mihi  supersit,  hoc  Hbello  supplice  G.  et  A. 
Dominationes  adeo  ac  humillime  impetro,  rogítans,  ut  me  olim,  quantum  per 
morbum  licnit,  humanioribus  studiis  incumbentem,  nuuc  vero  hic  loci  omni 
ope  destitutum  et  iteratos  morbi  caduci  (et  quidem  a  14  Annis)  cruciatus  fre- 
quentius  persentiscentem,  aut  inter  Xenodochialum  Eleemosynariorum  consor- 
tium  recipere,  aut  literis  testimonialibus,  ut  precarium  stipe  meliorem  Busten- 
tandi  modum  habere  queam,  donare  dignentur.  In  hoc  gravi  vehementique 
morbo  si  mihi  aliquod  auxilium  (ut  spero)  praestiterint :  Deum,  ut  hoc  in  me 
collatum  Benefícentiae  insignis  specimen  largissime  remuneret.  Spero  admis- 
suras,  lecturas  et  impleturas  G.  et.  A.  Dominationes  hanc  meam  demissam  pe- 
fitionem.  In  reliquo  Generosissimas  et  Amplissimas  Vestras  Dominationes  di- 
uinae  Protectioni  et  Tutelae  commendo  nianeoque  GG.  et.  AA.  DD.  VV.  de- 
misBus  Cultor  ac  humillinius  cliens  Kicolaus  Braxatoris  manu  propria. 


123 


Štvrtý  je  Ján,  ktorý  19.  marca  1714  bol  za  kmotra  pri  krste 
Gregoria  (Georgia?)  Želo  v  Ostrolúke*). 

Jako  dostala  8a  rodina  Braxatoris  do  Krupiny,  o  tom  by  nás 
mohol  poučiť  bohatý  archív  mesta  Krupiny.  ^ 

Fr.  V.  Sasinek, 


♦»«• 


Literatúra. 

OBIUECJIABHHCKIÍt  S13UK%  vh  pH;^y  ApyrHXi  o6muxi  fldUKOB'b 
ApeBuefl  H  HOBoS  £bpouh.  Co^UHeme  ÁHTOua  ByAHJiOBMMa.  (Vše- 
slaviansky  jazyk  v  rade  iných  všeobecných  jazykov  drievnej  i  novej 
Európy.  Spísal  Anton  BuáiloviL)  ToMi  L,  II.  BapuiaBa,  1892.  Cena 
4  ruble. 

Dielo  toto,  venčané  prvou  cyrillo-metodejskou  prémiou  a  vy- 
dané nákladom  petrohradského  Slavianskeho  dobročinného  spolku, 
obsahuje  v  dvoch  sväzkoch  vyše  päťdesiat  hárkov.  V  prvom  sväzku 
učený  pôvodca  vykladá,  ako  tvoriíy  sa  literárne  jazyky  grécky,  latin- 
ský, italianský,  španielsky,  francúzsky,  anglický  a  nemecký.  Keď 
tak  prebral  tvorenie  sa  týchto  siedmich  jazykov  drievnej  a  novej 
Európy  a  ustanovil  základné  podmienky,  pri  ktorých  ony  obyčajne 
vznikajú  a  rozvíjajú  sa,  v  druhom  sväzku  predstavuje  ten  samý 
historický  úkaz  u  Slavianov.  Tento  sväzok  pozostáva  z  nasledujúcich 


Demissa  Supplicatio  ad  Generosum  et  Amplissimum  Magistratam  Regiae 
ac  Liberac  Montanae  Civitatis  NovÍBoliensis. 

Anno  1676  die  1.  Septembris  in  Congregatione  Arapl.  Senatas  exhibita 
et  publicata.  Fasc.  919.  Nro  3. 

')  Salutem  cum  ofôcio  nostrorum  humillimorum  senritiorum  paratissimam 
coinmeodationem.  Signifícamus  tenore  praesentium  omnibns  cuiuscunque  status, 
gradus,  honorís,  dignitatis  aut  praeeminentiae,  accessisse  frequentem  pagi 
nostri  univerBÍtatem  virum  providum  ac  circumspectum  Andreám  Želo  cauga 
filii  8ui  Gregorii  Želo,  petiitque  igenue  natalitias  literas  praememorato  fílio 
8U0  et  suae  apud  nos  transactae  vitae  testimonium  per  nos  exhiberi,  ut  tam 
apud  nos,  quam  peregre  inter  omnes  honestum  nomen  favoremque  habendo, 
vocationem  suam  rite  agere  possit.  Cognita  igitur  convenientissima  ejus  peti- 
tione,  judicavimus  minus  aequum  fóre,  si  tam  justae,  honestae  necessariaeque 
ipsius  petitioni  refragati  fnissemus.  Quapropter  omnes  unanimi  consensu  testa- 
mur  praelibatum  fílium  suprafati  víri  Andreae  Želo  ex  parentibas  honestissimis, 
videlicet  Andrea  Želo,  matre  vero  Susanna  Ssurmaiana  processisse  et  per  la- 
vacrum  s.  Baptismi  regeneratum  in  praesentia  honestorum  virorum  et  honesta- 
rum  matronarum,  utpote  Tboma  Késs,  Joanne  Braxatoris^  et  Anna  Matiaska, 
Susanna  Baknik,  esse,  a  primisque  annis  tam  domi,  quam  in  scholis  causa 
cognitionis  Literarum,  pie  educasse,  proinde  universis  et  singulis  Eundeni  ut 
dicitur  de  meliori  nota  commendantes,  oratos  voluimus,  ut  intuitu  honestissi- 
mae  ipsius  generationis,  spectateque  probitatis  eum  centra  detractores  booi 
nominis  ubique  defendere,  locum  honestum,  sicubi  eidem  commoda  inbabita- 
tionis  occasio  affulserit,  in  medio  sui  concedere,  omnique  benevolentia  ac  ho- 
nore, partim  ob  respectum  probitatis  eius,  partim  nostrae  intercessionis  et 
communis  justitiae  causa  eum  prosequi  ac  promovere  dignentur.  Nos  quoquc 
in  aiiis  occurrentiis  omni  occasione  demereri  adnitemur.  In  cuius  rei  testi- 
monium nostrae  Commonitatis  sigillo  hasce  praesentes  jam  dicto  juveni  robo- 
ratas  dedimus  et  concessimus.  Kaptissime  in  Ostroluka  die  19  Martii  1714. 
Judex,  Jurati  totaque  Communitas  Ostroluka. 

£x  Protocollo  praetoriali  Anni  1723  die  20  Januarii  Samael  Bodorovský. 


124 

hláv:  1)  Dialektické  pomery  Slavianov,  2)  utvorenie  a  osudy  vše- 
obecného cirkevno-slavianskeho  jazyka,  3)  rozšíi^nie  jazykov  srb- 
ského, českého  a  polského  na  priestranstve  susedných  slaviauskych 
nárečí,  4)  vystúpenie  ruského  jazyka  ako  všeobecného  na  slavian- 
skom  východe,  5)  teoretické  spracovanie  otázky  o  všeslavianskora 
jazyku. 

Vážka,  postavená  v  prvej  hlave,  ukazuje  velké  ztraty  západ 
neho  Slavianstva.  Z  územia  západno-slavianskeho,  temer  tesuo  sú- 
vislého v  IX.  století  od  Rujany  po  Olymp  a  od  hornej  Dravý  po 
dolný  Dunaj,  zostaly  na  naše  časy  len  dva  polostrovy:  českomoravský 
a  bulharsko-srbsko-slovinský,  rozrezané  hlbokým  inoplemenným  zá- 
livom v  dolinách  uhorskej  a  valašskej,  okolo  stredného  i  nižného 
Dunaja,  a  od  severa  obmývané  nepokojným  pruským  morom.  No 
akokoľvek  velké  sú  ztraty  —  hovorí  ďalej  pôvodca  —  ktoré  mal 
slaviansky  jazyk  na  západných  a  južných  stranách,  ony  nahradzujú 
sa  po  istý  stupeň  tým,  že  šíri  sa  priestranstvo  ruského  jazyka 
(Budilovié  menuje  ho  nárečím).  Tento  zvlášte  preto  predstavuje  sa 
ako  peň  ostatných  nárečí  a  ich  opora  v  borbe  s  inorodými  jazykami, 
najmä  s  mocným  a  oflFensívnym  jazykom  nemeckým  ...  Tu  už  jasne 
ukazuje  sa  základná  myšlienka  Budílovičovho  diela. 

V  hlave  o  cirkevno-slavianskom  jazyku  kniha  učí  nás,  že  miesto, 
čas  a  okolnosti  jeho  zrodenia  predstavujú  mnoho  sporného  ešte  i  te- 
raz, po  množstve  starých  i  nových  výskumov;  no  to  isté  vidíme 
v  embriologii  mnohých  iných  všeobecných  jazykov,  na  pr.  gréckeho, 
italianského,  nemeckého.  Hľadat  pôvod  cirkevno-slavianskeho  jazyka 
je  ťažko  menovite  preto,  že  nezachovaly  sa  pôvodné  a  nepochybné 
pamiatky  z  prvej  doby  jeho  života  —  temer  z  dvesto  prvých  rokov ; 
o  stave  tohoto  jazyka  v  IX.  století  súdime  len  z  pamiatok  jeho, 
zachovaných  s  konca  X.  alebo  až  XI.  stoletia.  No  Cyrill  a  Metod 
boli  rodáci  soluňskí,  a  poneváč  Soluň  bol  vtedy,  ako  i  teraz,  me- 
stom rôznoplemennýra,  utvoreným  z  poslaviančených  Grékov  a  po- 
gréčtených  Slavianov  v  smysle  dvojjazyčia,  tak  základne  možno 
tvrdit,  že  naši  apoštolovia  už  za  detinstva  výtečne  znali  miestny 
slaviansky  jazyk.  I  cisár  Michal  povedal:  „Selunjane  vBsi  čisto  slo- 
vénBsky  beséduj^tB."  Pred  rokom  863  (pozvanie  do  Veľkej  Mo- 
ravy) Metod  bol  igumenom  polyclironevského  monastyra  v  Malej 
Asii  (vnútorné  Opsicium,  kde  tiež  žili  Slaviani);  Cyrill  tu  bývaval 
u  svojho  brata,  tu  mohol  najst  i  slavianske  rukopisy,  gréckymi 
písmenami  písané,  o  ktorých  je  zmienka  u  Chrabrá.  Tieto  mohly 
mu  slúžiť  —  hovorí  Budilovič  —  za  základ  pri  ustrojení  písma  a 
prvých  prekladoch  bohoslužebných  kníh.  Povolaní  od  Rastislava, 
Cyrill  a  Metod  založili  na  Velehrade  prvú  národno-slaviansku  školu; 
Rastislav,  dla  slov  pannonského  Žitia,  sobral  učeníkov  a  dal  ich 
učiť.  No  aký  bol  jazyk  tejto  školy?  Iste  ten,  ktorý  učitelia  pri- 
niesli na  Velehrad.  V  prekladaní,  spisovaní  a  rozširovaní  kníh  apo- 
štolovia pokračovali  i  vo  Velkej  Morave,  s  prispievaním  pomoc- 
níkov, dovedených  z  Carihradu.  Toto  nebol  počiatok,  lež  ďalšie 
rozvitie  cyrillo-metodejského  jazyka,  na  predošlom  dialektickom  zá- 
klade a  v  predošlom  smere,  v  ktorej  práci  miestni  rodáci,  už  preto. 


125 

Že  neznali  grécky  jazyk,  mohli  vraj  raaC  leu  velmi  druhostupňovú 
a  viac  pisársku  než  spisovateľskú  účasf. 

Takto  vykladajúc  vznik  cirkevno-slavianskeho  jazyka,  professor 
Budilovič  podvracia  takzvanú  pannonskú  hypotésu  Kopitara,  Miklo- 
sicha  a  Jagica  (že  by  totiž  cirksl.  jazyk  bol  povstal  v  Pannonii). 
Čítame,  ako  šíril  sa  z  Moravy  a  zo  Slovenska  do  krajov  českých, 
srbsko-lužických  a  polských.  „Ani  madarská  pohroma  nemohla  za- 
hlušiť vo  Velkej  Morave  modlitby  a  piesne  v  cirkevne  slavianskom 
jazyku,  tým  menej,  že  Madari,  prijfivší  do  seba  už  mnoho  elementov 
slavianskych  počas  prebývania  v  krajoch  ponto-azovských  a  potom 
dunajských,  v  stoletiach  X.  a  XI.  vôbec  neboli  nepriatelmi  cirkve 
slavianskej  (barát  [mních],  kereszt,  szerda,  csiitôrtôk,  .péntek,  szent 
[sv^t],  pokol,  hala  [chvála],  vecsernye  atd.)."  Opisujúc  pozdejsie 
osudy  cirkevno-slavianskeho  jazyka,  pôvodca  usiluje  sa  stopovať,  dla, 
prístupných  mu  dokumentov,  kde  a  pokial  zachoval  sa  i  v  Uhorsku.  *) 

Po  predstavení  osudov  cirkevno-slavianskeho  jazyka  na  celom 
priestranstve  slavianskeho  sveta  kniha  naša  v  záverke  dotýka  sa 
účinkovania  biskupa  Strossmayera  v  prospech  tohoto  jazyka  pri 
bohoslužbe  katolíckych  Slavianov.  Vlivom  Strossmayera  v  otázke 
tejto  zmenila  trochu  svoj  vzhľad  i  rímska  kúria;  to  ukázalo  sa 
medziiným  i  v  jej  konkordáte  r.  1887  s  Čiernou  Horou,  podľa  kto- 
rého katolíkom  barského  biskupstva  dovolene  užívanie  cirkevno- 
slavianskeho  jazyka  v  bohoslužbe.  Tento  ústupok  —  hovorí  pô- 
vodca —  pravda  nepredstavuje  ničoho  nového  v  letopisoch  južného 
a  západného  Slavianstva ;  on  neraz  bol  urobený  pápežmi  predošlých 
vekov,  na  pr.  Hadrianom  II,  Jánom  VIII.  i  IX.,  lunocentom  IV. 
i  X.,  Klementom  VL,  Urbanom  VIII.,  Benediktom  XIV.  No  za 
našich  časov  ústupok  tento  má  väčší  význam  preto,  že  bol  urobený- 
súčasne  s  prebudením  povedomia  a  inštinktov  života  v  najoslabe- 
nejších  vetvách  slavianskeho  plemena.  Už  je  nepochybná  vec,  že 
cirkevno-slaviansky  jazyk  účinkuje  u  katolíckych  Slavianov  ako 
skrytá  sila,  majúca  vážne  značenie  v  nastávajúcom  vymeriavaní 
hraníc,  plemenných  i  kultúrnych,  medzi  teutonstvom  a  slaviaustvom. 

V  hlave  nasledujúcej,  o  rozšírení  jazykov  srbského,  českého 
a  poľského,  vykladá  moc  srbského  jazyka  za  Nemaničov,  jeho  vý- 
hody v  perióde  tureckého  jarma  —  výhody  najmä  oproti  nárečiu 
horvatskému  (čakavskému,  kajkavskému).  Medzinárodné  položenie 
srbského  jazyka  pozdvihlo  sa  tým,  že  sama  porta  za  panovania 
Murada  II.,  Mohameda  II.,  Bajazeta  II.,  Selima  L,  Solimana  II.  do- 
pisovala si  s  dubrovníckou  republikou,  Uhorskom,  Moskvou  nie  po 
turecky  alebo  arabsky,  lež  po  srbsky,  lebo  temer  všetci  sultáni 
v  stoletiach  XV.  a  XVI.  boli  Srbi  po  matkách.  Väčšina  vezírov  a 
pasov  tej  doby  bola  tiež  slavianskeho,  hlavne  srbského  pôvodu. 
Príklad  carihradských  kancellárií  našiel  nasledovníkov  v  Uhorsku, 


M  Návodom  ruského  učenca  Pomälovského,  o  cirkevDo-slavianBkom  ná- 
pise na  mešci  bt.  Štefana  Budilovič  hovorí,  že  dla  znamení  archäo logických 
pochodí  zo  stoletia  XUI.  alebo  XIV.  To  jest  v  Uhorsku  eéte  v  XIII.  alebo 
v  XIV.  Btoletí  tak  živo  rozpomínali  sa  na  roUu  cirkevno-slavianskeho  jazyka 
za  kráľa  Štefana,  Že  mešec  jeho  opatrili  nápisom  cirkevno-slavianskym. 


126 

V  Moldavii;  a  keď  to  sultáni  robili,  potom  už  neštftili  sa  vydať 
srbskú  listinu  ani  austrijskí  cisári.  Časf  túto,  o  juhoslavianskych 
nárečiach,  Budilovič  končí:  „Idea  juhoslavianskej  národnej  jednoty 
nie  je  uskutočnená,  ale  i  sotva  možno  ju  uskutočniť,  ked  dialekt 
štokavský  (srbština),  ktorý  mal  by  byť  cementom  tej  jednoty,  ne- 
chcú prijať  ani  Slovenci,  ani  Bulhari.  Jestli  národ  srbsko-horvatský 
nestačil  zabezpečiť  panstvo  svojej  reči  v  Makedonii  a  Albánii,  na 
pôde  bulharskej,  cincarskej;  jestli  rozšírenie  tejto  reči  medzi  Slo- 
vencami  zastavilo  sa  na  prvých  krokoch,  nepodvihlo  sa  po  Save  a 
Dravé  dalej  od  hraníc  Trojjediného  kráľovstva;  jestli  i  na  severe 
priestranstvo  srbsko-horvatské  je  značne  zúžené  Maďarmi,  ktorí  ve- 
deli dať  svojmu  jazyku  panujúce  položenie  v  Barani,  Báčke,  Ba- 
ňaté: vinou  toľkých  smutných  sklamaní,  ztrát  a  ponížení  bol  ne- 
dostatok nie  dobrej  vôle  Srbo-Horvatov,  lež  materiálnych  a  mrav- 
ných síl.  I  ťažko  predvideť  podmienky,  pri  ktorých  sily  tieto  vzrástly 
by  natoľko,  že  paralysovaly  by  antagonisni  i  rovnej  temer  počtom 
bul haitskej  národnosti,  i  bojovných,  neukrotiteľných  Albáncov,  i  plod- 
ných Rumunov,  i  zmaznaných  Nemcami  Maďarov,  nehovoriac  už 
o  takých  svetových  silách,  ako  jazyky  i  taliansky  a  nemecký,  do- 
rážajúce na  srbsko-horvatské  územie  so  strany  Adriatiky  a  krajín 
podalpských. **  Východ  z  toho? 

Položenie  západno-slavianskych  nárečí,  rozumie  sa,  je  ešte 
ťafiie.  Jazyk  český  ztratil  svoju  rozšírenosť,  ktorej  bolo  sa  mu 
dostalo  pohybmi  husitskými;  už  od  druhej  polovice  XVII.  stoletia 
i  jazyk  poľský  začal  sa  tratiť  v  susedných  krajoch,  do  ktorých  bol 
sa  rozšíril.  Dnes  už  veľké  sú  jeho  ztraty  i  v  korenných  poľských 
zemiach. 

„Čo  do  času  posledným  vyrazením  centripetálneho  pohybu 
v  Slavianstve  je  jazyk  ruský.  Ostatní  štyria  konkurrenti,  t.  j.  ja- 
zyky cirkevno-slaviansky,  srbský,  český  a  poľský,  už  dávno  dokonali 
beh  svojho  rozvitia  v  rolli  všeobecných  de  facto  alebo  in  spe  ja- 
zykov či  už  celého  Slavianstva,  či  niekoľkých  jeho  grúpp.  Jazyky 
tieto  už  dávno  prešly  zenit  svojho  historického  dna:  jazyk  cirkevno- 
slaviansky  v  epoche  cára  Simeona  bulharského,  jazyk  srbský  za 
času  Štefana  Dušana,  český  za  času  Husa,  poľský  v  dobe  Sigmundov. 
Medzitým  jazyk  ruský  len  od  času  Petra  Veľkého  a  Lomonosova 
vystupuje  ako  samostatný  dejateľ  ruskej  vzdelanosti."  (Štvrtá  hlava 
knihy.)  No  úspechy  jeho  sú  od  XVIII.  stoletia  veľmi  bystré. 
A'šeobecný  ruský  jazyk  zvíťazil  nad  ostatnými  dialekty  ruskými, 
vyjmúc  Rusi  haličskej,  bukovinskej  a  uhorskej;  Budilovič  vypoči- 
tuje  úspechy  jeho  u  inorodcov  ruskej  dŕžavy,  ďalej  u  inostrauných 
Slavianov :  Bulharov,  Srbov,  Horvatov,  Slovencov,  Slovákov,  Čecho- 
Moravanov,  Srbo-Lužičanov,  Kašubov,  Poliakov  a  poukazuje  na 
jeho  úspechy  u  cudzích  národov  východných,  najnovšie  už  i  u  zá- 
padných. 

V  poslednej  hlave  knihy  vidíme,  ako  vyvíjala  sa  teória  vše- 
obecného slavianskeho  jazyka,  počnúc  od  Ilorvata  Križaniča  až  i^o 
Slováka  Štúra.  O  Štúrovom  programe,  rozvinutom  v  jeho  diele 
.,C.iaBflHCTB0  H  Mipx  6y;^y^^a^o*^  v  súvise  s  programom  A.  I,  Do- 


127 

brianskeho,  Budilovič  hovorí,  že  „nechže  ostane  pre  nás  posvätným 
závetom,  ktorého  splnenie  skryté  je  v  temnom  lone  budúcnosti." 
V  doslove  knihy  potom  ešte  objasňuje :  „Viac  a  viac  ujíma  sa  pre- 
svedčenie, že  ruský  jazyk  nie  je  nepriaznivcom  ostatných  slavian- 
skych,  nie  súperníkom  ich  v  borbe  za  život,  lež  naopak,  mocným 
a  spoíahlivým  spojencom.  Každý  jasne  začína  videf,  že  ani  polský, 
ani  český,  ani  slovinský  jazyk  neobstojí  v  borbe  s  nemeckým,  ani 
slovenský  v  borbe  s  madarským,  ani  srbsko-horvatský  v  borbe  s  ne- 
meckým, italiauským,  maďarským  a  rumunským,  ani  bulharský 
v  borbe  s  rumunským,  tureck}m,  gréckym  a  opäť  nemeckým,  jestli 
neposlúži  im  oporou  a  štítom  jazyk  ruský.*' 

„Už  len  jeden  predsudok  stojí  v  ceste  tejto  pravde:  nechápanie 
normálnych  pomerov  medzi  dialektami,  jazykami  jednotlivými  a 
jazykami  všeobecnými.  Mnohí  myslia  si,  že  prvé  nemôžu  jestvovaf, 
keď  upevnia  sa  tieto  druhé,  že  medzi  nimi  je  borba  nie  za  prevahu, 
lež  za  jestvovanie.  Skutočne,  boly  jazyky,  podobné  sultánom  sta- 
rého Ttarecka,  ktorí  netrpeli  bratov  vedľa  trónu,  v  strachu  pred 
vzburou.  Taký  bol  najmä  latinský  jazyk,  systematične  ničiaci  súper- 
níkov,  vyjmúc  gréckeho,  ktorého  prestíž  cítil  sa  v  Ríme.  Po  istú 
mieru  to  treba  povedaC  i  o  jazyku  francúzskom.  No  v  histórii 
ostatných  všeobecných  jazykov,  na  pr.  španielskeho  a  anglického, 
ešte  viac  gréckeho,  italianského  a  nemeckého,  vôbec  nevidíme  taký 
nesmierítelný  antagonismus  medzi  jazykmi  všeobecnými  a  jedno- 
tlivými čiže  dialektami,  naopak,  celé  periódy  družného  ich  vzájom- 
ného dejstvia,  so  svorným  vymeraním  zákonných  kruhov  každého. 
Tak  hegemonická  rolla  attického  dialektu  dosf  dlho  znášala  sa  so 
vzdelávaním  dorického,  ktoré  trvalo  i  v  perióde  alexandrijskej,  pri 
panovaní  jazyka  všeobecného  ()coľ;f,(;)  na  celom  helleuskom  a  helle- 
nistickom  východe.  Parallelne  s  týmto  všeobecným  rozvíjaly  sa 
tam,  najmä  od  byzantínskej  periódy,  i  jazyky  židovský,  chaldejský, 
perský,  arabský,  arnjénsky,  etiópsky,  gótsky,  konečne  cirkevno- 
slaviansky.  Nie  menej  svobodné  boly  pomeiy  dolno-italianských  a 
horno-italianských  dialektov  k  iliustre  vulgare  Danteho  a  jeho  na- 
sledovníkov. Dosial  v  Palerme,  Neapoli,  Genui,  Turíne,  Milane, 
Venecii  a  iných  provinciálnych  sídlach  Itálie  držia  sa  jednotlivé 
dialekty  a  provinciálne  literatúiy,  rozvíjajúce  sa  parallelne  so  vše- 
obecnou italianskou.  To  isté  vidíme  v  katalonskej  literatúre  v  Špa- 
nielsku, v  provencalskej  vo  Francúzsku  atď." 

„Prijmúc  ruský  jazyk  dobrovolne,  ako  ludia  svobodní,  a  nie 
ako  rabi,  Slaviani  západní  a  južní  budú  mať  úplnú  možnosf  sami 
určiť  hranice  všeobecného  jazyka  vo  vedeckej  i  belletristickej  litera- 
túre, medzinárodných  i  domášnych  potykoch,  jeho  upotrebenia  v  štáte 
i  škole.  Oni  sami  určia  mieru  samostatnosti  i  kruh  účinkovania 
svojich  jednotlivých  jazykov,  spravujúc  sa  pri  tom  závetom  blaho- 
slaveného Jeronyma:  in  necessariis  unitas,  in  dubiis  libeitas,  in 
omníbus  autem  caritas.  Iniciatíva  tu  prináleží  im,  nie  nám,  ešte 
i  preto,  že  tam  naliehavejšie  cíti  sa  potreba  všeobecného  slavian- 
skeho  jazyka,  ako  protiváha  nemeckému.  My  i  teraz  môžeme  sa 
nazvať  beati  possidentes,  lebo  máme  už  úplne  zodpovedá' ' 


12Ô 

cielom  orgáu  pre  vyjadrenie  všetkých  zjavov  nášho  života  a  všetkých 
dvižení  mysle.  Čím  najplnšie  uskutočnenie  jazykového  sjednotenia 
Slavianov  pre  nás  vážno  je  len  v  tom,  že  ono  slúžilo  by  najlepšou 
garanciou  zachránenia  našich  bratov  od  ponemčenia.  Zároveň  za- 
bezpečilo by  nám  kultúrne  spolubojovanie  tridsiatich  millionov 
plemena,  rodného  nám  po  krvi  a  čiastočne  i  po  duchu.  Postavené 
na  rozhraní  svetov  nášho  a  nemeckého,  tieto  milliony  Slavianov 
svojím  priechodom  na  tú  alebo  druhú  stmnu  môžu  podstatne  zmeniť 
šansy  nastávajúcej  velkej  borby." 

„Moment  uskutočnenia  snov  Križaniča,  dúm  Jungmanna  a  plánov 
Štúra  môže  byt  i  blízkym,  i  dalekým,  podla  behu  politického, 
spoločenského  i  literárneho  života  v  Rusku.  „Pod  náporom  vážnych 
udalostí"  —  vyjadriac  sa  slovami  Štúra  —  on  môže  nastúpit  veľmi 
skoro.  Ale  možno  je  i  to,  že  pri  známom  tradicionálnom  umení 
Nemcov  štvať  Slavianov  jednoho  proti  druhému,  niektorí  z  nich 
velmi  dlho  alebo  ani  vôbec  neuspejú  pripojiť  sa  k  nášmu  duchovnému 
životu,  spolupracovníctvom  na  slovesnom  poli.  A  vtedy  im  príde 
uznať  nad  sebou  všeobecný  jazyk,  no  už  nie  slaviansky,  ale  ne- 
mecký, italianský  alebo  druhý  z  inoplemennných.** 

Ešte  vrátime  sa  k  veľkému  dielu  professora  Budiloviča.  ŠL 

Finanční  veda.  Vykladá  dr.  J.  Kaizl,  professor  polit.  eko- 
nómie pri  c.  k.  české  université  v  Praze  a  poslanec  na  ríšske  radé. 
Část  I.  Kniha  L  Hospodáŕství  verejné  a  finanční  veda.  Kniha  II. 
Druhy  a  vývoj  financí.  V  Praze.  Tiskem  a  nákladem  Jos.  R.  Vi- 
límka.  1892.  Vydaní  druhé.  Strán  159.  Cena  1.40  kr. 

Znamenitá  príručná  knižka.  Odporúča  ju  pre  nás  menovite  to, 
že  prof.  Kaizl  pilne  stopuje  i  slavianske  literatúry  svojho  predmetu, 
najmä  ruskú. 

Kultúrni  Histórie.  Její  vznik,  rozvoj  a  posavadní  literatúru 
cizí  i  českou  stručné  popisuje  Dr.  Čenék  Zihrt.  V  Praze.  Tiskem 
a  nákladem  Jos.  R.  Vilímka.  1892.  —  Kultúnia  história  mala  by 
byt  milým  predmetom  zvlášte  nám  Slovákom.  Prítomná  knižka  dr. 
Č.  Zíbrta  môže  slúžiť  za  rukoväť:  v  nej  sú  celé  katalógy  literatúry 
kultúrno-historickej,  menovite  i  slavianskej.  Pôvodca  je  nám  vôbec 
veľmi  sympatickým  zjavom  v  literatúre  bratov  Čechov. 

Histórie  literatúry  ruské  XIX.  stoletL  Dle  A.  M.  Ska- 
bičevského,  A.  N.  Pypina,  V.  Bélinského,  P.  Polového,  A.  Gala- 
cliova,  E.  Garšina,  V.  Vodo vozová,  Al.  Reinholda  a  j.  upravil  A. 
(t.  s  f  in.  Ve  Velkém  Meziŕíčí.  Tiskem  a  nákladem  J,  F.  Šaška. 
1891.  Sešit  1 — 2,  po  30  kr.  —  Dovoľujeme  si  upozorniť  pána  spi- 
sovateľa, aby  pri  Skabičevskom  bol  opatniý  a  kritický.  Skabičev- 
ského  knihu  (HcTopiÄ  HOBtflniefl  pyccKoíl  JíHTepaTypH,  1848 — 1890) 
ruská  kritika  v  mnohom  odsudzuje ;  vytýka  jej  najmä  nedôslednosti 

v  mienkach. 

•w* 

Oprava.  V  prcdoálom  čísle,  v  článku  Floristom  slovefiskýmj  na  strane 
28.  0(1  sp.  24.  riadok  čítaj:  Cineraria  campestris;  na  str.  31.  od  sp.  15.  r.: 
Mercnrius  corrosivus, 

H^ 


Bok  1892.  SoMt  8. 

Slovenské  Pohlady. 


.jcp!^. 


Ohlášky. 

Novella. 

(Z  kresieb  Z  fary  a  zo  školy.) 

Napísala  Terégia  Vansavá, 

„Duša  moja,  vstaň/  Týmito  slovami,  mdlým  hlasom  prednese- 
nými, budila  račkovská  pani  farárka  svojho  muža.  „Duša,*^  opako- 
vala, keď  zbadala,  že  prvé  jej  slová  minulý  sa  ciela,  „vstaň,  je 
sedem  hodín,  —  zo  mňa  je  dnes  nič,  —  ach,  hlava!"  a  prekonaná 
bôlom  sadla  na  stoličku. 

Vyrušený  z  najmilšieho  sna,  predesený  neobyčajným  hlasom  a 
ešte  neobyčajnejším  oslovením,  pán  farár  roztvoril  oči  a  videl  svoju 
manželku  utrápenú,  videl  jej  hlavu  na  bok  sklonenú,  cez  čelo  ruč* 
nikom  previazanú,  zacítil  akýsi  silný,  kýchať  dražiaci  zápach  octa, 
chrenu  a  kto  zná  čoho  —  a  vedel,  že  je  zle.  A  čo  by  nič  inšie, 
len  to  „duša^,  už  by  dostačilo  dat  mu  na  známost,  že  nie  je  všetko, 
ako  má  byt.  V  riadnych  pomeroch  volá  ho  ona  „otcom,  oteckom^, 
alebo  povie  „muž  môj",  „môj  starý". 

„Čo  —  čože  je,  hlava?  A  od  čoho?"  Spytuje  sa  pán  farár  a 
zdvihnúc  sa,  oprel  sa  na  loket. 

„Od  čoho?  Ako  môžeš  sa  spýtaC,  od  čoho  bolí  hlava?"  hodila 
mu  trochu  nervósna  a  trochu  nahnevaná  žena.  „Ostatne,  má  mňa 
od  čoho  bolef  hlava  —  mám  starostí  dosf,  všetko  je  len  na  mojej 
biednej  hlave.  I  dnes,  neviem,  ako  dostaneme  ovos  domov;  aj  tak 
je  náš  ostatný  tam  von." 

„Hja,  maminka,  to  je  kňazova  robota,"  riekol  pán  farár,  oblieka- 
júc sa  s  istou  vážnosťou. 

„Čo  som  sa  naprosila,  nabojovala  zaň,  kým  ho  sožali,  čo  som 
naodkazovala  kurátorovi,  kostolníkom,  ale  nič,  oni  sa  ani  nehnú, 
všetko  je  opozdené ;  august  u  konca  —  zajtra  nedeľa,  ak  ho  dnes 
nesvezú,  bude  zase  do  týždňa  na  roli.  Ah,  bieda  je  to,  bieda." 

„Divím  sa  ti,  maminka,  že  ty,  ako  kňazovka,  a  čo  viac,  ako 
kňazovská  dcéra,  pozastavuješ  sa  nad  tým.  Choď  kam  chceš,  po 
celom  našom  milom  Uhorsku,  a  spýtaj  sa,  všade  dostaneš  odpoveď, 
že  kňazovi  na  ostatok.  Ešte  je  u  nás  s  Bohom,  inde  je  ani  tak, 
buď  rada,  že  nám  je  tak,  maminka  I  Náš  lud  je  biedny,  ale  dobrý." 

„Dobrý  je  tebe,  lebo  ty  si  taký  „mäkký  posuch !"  napolo  po- 
dobrotky,  napolo  pozlotky  riekla  „kňazovka". 

9 


180 

„Dobrý,"  pokračovala,  „i  ja  milujem  ho  a  vďačne  poslúžim  mu, 
iile  daj  mu  tv  znat,  že  si  slabý,  nuž  využitkuje  fa  —  dôkaz  naše 
)>oIné  práce.  Áno,  dnes  má  byt  ovos  doma,  a  preto  postaraj  sa  už 
aj  ty  raz,  rozkáž  prísne,  aby  svážali.*' 

„A  —  maminka,  ak  je  ovos  nie  dosť  suchý?  Veď  znáš,  že 
pršiavalo.  Ešte  mu  snáď  nezaškodí  tam  von/ 

„A  —  videl  si  ho  ty?"  zahriakla  chudáka  pani  farárka.  „Keďby 
aj  nebol,  domov  prísť  musí,  lebo  do  večera,  najdiaľ  v  noci,  príde 
dážď" 

„Čože  hovorí  Boríháj?"  pýtal  sa  pán  farár  tei-az  už  v  čižmách 
a  v  plnej  výške  svojho  tela  vyprostený.  Pravda,  hlava  jeho  bola 
už  starobou  napred  naklonená,  ale  charakteristické  bolo  jej  držanie 
a  celého  tela  vôbec.  On  bol  krásny  starec, 

Boríháj  bol  neďaleký  strmý  vrch  a  obyčajne  barometer  pána 
farára.  Z  oblokov  bolo  práve  zhliadno  nan.  Teraz  závislý  na  ňom 
hmly. 

„Pravdu  máš,  maminka,  nebude  dlho  bez  dažďa;  pôjdem  na 
pole,  usporiadam  vec  —  a  ty  si  lahni.  Rozkáž  Eve,  čo  má  robiť, 
aj  Helenka  nech  pracuje.  Vari  ešte  spí?"  S  týmito  slovami  obzrel 
sa  na  diván,  kde  spalo  asi  trinásťročné  dievčatko  s  úsmevom  na 
tváričke,  s  anjelským  pokojom  na  čele. 

„Helena!"  skríkol  otec,  omočil  ruku  do  vody,  ktorou  práve 
chcel  sa  umývať,  a  striekol  na  devušku.  „Vstaneš,  tylenoch!"  „„Už 
slniečko  nad  krajinou  dosť  vysoko  stálo"".  .  . 

„Nooó,  otec,"  volalo  dievčatko,  hodilo  sebou  ako  rybka,  keď 
mrští  sa  nad  vodu,  a  skrylo  sa  pod  paplón,  odkial  kukalo,  či  nái*az 
nebude  opätovať  sa. 

„Či  to  tak  pozde  vstávajú,  slečna?"  volal  na  nu  otec. 

„To  zdedila  po  otcovi,"  riekla  pani  farárka,  priblížiac  sa  k  di- 
vánu,  sadnúc  naň  a  hladiac  dieťa  po  strapatej  hlávke. 

„Vstaň,  Helenka,  hoť  sa,  mamu  bolí  hlava." 

„Vari  naozaj,  mamička?  Čo  sa  ti  stalo,  či  si  sa  snáď  objedla 
včera?''  A  to  ona  objedávala  sa  a  potom  ležiavala  za  hodinku  „na 
hlavu",  ako  Eva  farská  hovorievala. 

„Ty  blázonko!"  karhala  matka  dcérušku,  najmladšie  dieťa  svoje. 
Zastenala  a  položila  hlavu  na  podušku  dieťaťa.  Toto  hneď  hotové 
postúpiť  mame  miesto,  sadlo  si  a  naprávalo  vankúš. 

„Lahni  si,  mama,  neboj  sa,  ja  ti  uvarím  harmančoku.  Veď  ti 
to  prejde.  Aj  kávu  uvarím  —  či  si  vari  kávu  uvarila  ty?"  Matka 
kývla  hlavou,  že  áno.  „Škoda,"  prehodilo  dievčatko,  vyťahujúc  sa, 
„ja  by  som  bola  navarila  aj  s  Evou." 

Vzdor  prudkému  bôlu  usmiala  sa  pani  farárka.  Nedávno  uká- 
zala Eva  s  Helenkou,  čo  vedia:  varily  spolu  kávu  —  ale  tá  mala 
všetky  iné  vlastnosti,  len  tie  nie,  ktoré  mala  mať.  Ešte  i  pán  farár, 
ináče  velmi  trpelivý  ohladom  kuchynských  výrobkov,  smraštil  tvár 
a  nazval  tú  kávu  „kočvardinou". 

„Helenka,  zobuď  Števa,  toho  leňocha,"  napomínala  mama.  „Ten 
tiež  nevstane,  len  keď  bo  zobudíš," 


13 1 

Dievčatko,  opásané  krátkou  sukničkou,  ramienka  holé,  bežalo 
do  bočnej  izby.  Hneď  žatým  bolo  počuf  smiech,  Helenkin  hlások 
y  najvyšších  tónoch  a  druhý  hlas,  o  ktorom  nedá  sa  povedat,  či 
náleží  mužovi,  alebo  chlapcovi.  Žatým  pribehla  Helenka  s  heslom, 
že  Števo  „len  šteklí  sa".  Matka  zavolala  prísne  cez  otvoreaé  dvere 
a  zápät  žatým  buchnul  stolec,  istotne  s  celým  nákladom  na  zem 
povalený;  konečne  objavil  sa  vo  dverách  Števo,  siahodlhý  mladík 
so  svalovitými  ramenami,  ale  s  ^tvárou  ešte  velmi  chlapeckou.  Na 
predku  roztvorená  košela  ukázala  mohutne  vyvinuté  prsia.  Dýchal 
zdravím  a  sviežosťou.  Yo  dverách  zastal,  povedal  „dobré  ráno"  a 
chvíľku  díval  sa  na  rodičov  i  sestru.  Len  po  chvíli  priknísal  sa 
k  matke  a  bozkal  jej  ruku. 

„Chorá  si,  mamička?"  pýtal  sa  hlasom  mäkkým. 

Ona  pozrela  nežno  a  prekvapene  na  neho.  O  jeho  dobrom 
srdci  nepochybovala,  ale  nebola  zvyknutá  u  neho,  menovite  odkedy 
odišiel  prvý  raz  z  domu,  nežných  slov.  On  i  tak  považoval  nežnost 
za  slabost.  Toto  bol  druhý  syn  pána  farára,  niekolko  rokov  starší 
od  Helenky.  Najstarší,  nám  ešte  neznámy,  je  už  doktorom  medicíny, 
čo  viac  okresným  lekárom.  Medzi  Štefanom  a  najstarším.  Samom, 
bolo  ešte  viac  detí,  ale  tie  pomrely:  to  na  záškrt,  to  na  sypanice. 
Len  tieto  tri  ostaly. 

Helenka  pomodlila  sa  a  s  nou  všetci  domáci. 

Takto  začal  sa  ten  deň  na  fare  račkovskej. 

Po  raňajkách  pán  farár  vybral  sa  skutočne  na  pole  s  tým  váž- 
nym úmyslom,  že  obzre,  ako  to  tam  vyzerá  a  potom  ohlási  sa 
u  rychtára,  aby  tento  porobil  potrebné  poriadky  a  prísne  naložil 
každému,  aby  poriadku  nezameškal. 

Na  roli  nebolo  živej  duše.  Dookola  len  pusté  strniská  a  na 
nich  pasúci  sa  statok.  A  hoviadko  rozumu  nemá:  zabehúvalo  tu 
i  tu  do  farského  ovsa.  Ešte  ho  dosC  ležalo  i  na  kurafoch.  Uznal 
pán  farár,  že  je  to  nie  v  poriadku,  poprechodil  sa  po  zemi,  pre- 
čítal hŕbky  a  vrátil  sa  domov  s  tým  úmyslom,  oznámil  tento  ne- 
riad  rychtárovi. 

„Áno,  náš  je  už  tu  jediný,  ostatný.  Moja  má  pravdu,  ale  v  kom 
je  vina?  Dačí  len  musí  byf  posledný;  nuž  prečo  by  nebol  môj! 
Pán  Boh  pomôže  i  tu,  tak  ako  pomohol  iné.^ 

Domov  idúc,  zastavil  sa  pri  jednej  záhrade  na  samom  vyšnom 
konci  dediny.  Odtiaľ  zavznieval  nábožný  spev,  pretrhávaný  boľast- 
nými  vzdychami  a  volaním  k  Bohu  o  pomoc.  Hlas  tento  bol  pri- 
tlumeuý  i  pochádzal  od  ženy  pod  stromom  sediacej. 

Pán  farár  zastal  a  pozrel  cez  nízku  ohradu  do  záhrady,  p  Chu- 
derka, to  je  Žofia.  Istotne  má  veľkú  boľasf.    Žofia  1"  zvolal  na  ňu. 

Zavolaná  obrátila  hlavu  v  tú  stranu,  ale  tvár  jej  ostala  za- 
halená. 

„Kto  volá  —  kto  je  to?"  opytuje  sa  biednym,  trasľavým  hlasom. 

„Ja,  Žofia  —  nepoznáš  ma?  Či  už  i  zrak  tvoj  je  napadnutý? 
Úbohá  žena!" 

„Veru  úbohá,  pán  otec.    Ach,  složte  ruky  a  pomodlite  sa  za 

9* 


132 

rana  ku  Hospodinu,  aby  už  vysvobodil  ma,  lebo  už  mi  je  nemožno 
(Talej  niesf  tieto  múky.  Ach,  On  už  iste  zabudol  na  mňa,  nehodnú. ** 

„Chráň  sa  rúhavých  slov,  Žofia.  Pochybovať  v  milosť  Božiu  je 
hriech.  Tvoja  hrozná  nemoc  zožiera  len  telo,  ale  hriech  ničí  dušu 
a  pripravuje  o  večné  spasenie." 

„Ach,  pán  otec,  rada  poslúcham  vaše  slová,  lebo  ony  sú  bal- 
sam  na  moje  rany;  viem  ja,  viem,  že  som  ja  hriešna  žena,^  plakala 
biednica. 

Farár  tešil  ju  —  a  oua  utíšila  sa  a  znovu  okriala  vo  viere, 
ktorá  už  ju  bola  opúšťala.  Potom  opustil  ju  pán  farár  a  šiel  domov 
vo  vážne  myšlienky  pohrúžený.  Slnce  už  bolo  hodne  vysoko  a  hrialo 
neobyčajne  pálčivo.  Dedinou  nevídať  človeka,  domky  akoby  vy- 
mreté. 

Doma  našiel  Helenku  v  kuchyni,  kde  s  Evou  práve  chystaly 
obed.  Dievčatko  celkom  vyhriato  vybehlo  otcovi  naproti. 

„Ticho,  otec,  tíško,  mama  zaspala;  ale  jej  bolo  zle,  velmi  zle, 
otecko,  len  harmančok  jej  pomohol.^ 

;,Tak,  chuderka  —  nech  si  len  pospí.  Vynes  mi,  dieťa  moje, 
bibliu  a  kázeň,  i  olovko,  do  včelína;  ale  nezabudni  vyniesť  aj  fa- 
jočku  a  tabak.'' 

Devuška  odbehla  vykonať,  čo  jej  bolo  rozkázané  —  a  poskla- 
dala to  všetko  vo  včelíne  na  lavičku.  Ona  bola  oteckova  pravá 
ruka.  Znala  každú  knihu  po  mene  spisovateľovom,  a  pri  tejto  prí- 
ležitosti podotknúť  musíme,  že  skoro  každá  kniha  niesla  istú  známku 
jej  rúčky.  Kde  aká  prázdna  karta,  tam  jej  meno  a  pod  ním  leto- 
počet i  to  skromné  želanie:  „Kto  túto  knihu  ukradne,  tomu  hneď 
ruka  odpadne". 

A  otecko,  pohrúžiac  sa  do  krásneho  textu  zajtrajšieho,  zcela 
zapomnel  na  ovos.  Že  zapomnel  takéto  vedľajšie  veci  a  že  bol  k  tomu 
i  roztržitý,  vedel  každý,  kto  ho  znal  bližšie.  On  necítil  sa  dobre 
tam,  kde  bola  reČ  o  veciach  svetských.  Kňazské  povinnosti,  ich 
plnenie,  starosť  o  duševné  blaho  jemu  sverených  duší  zaujaly  ducha 
jeho.  O  hmotné  a  každodenné  potreby  starať  sa  neumel.  To  sveril 
úplne  pani  farárke  —  a  vedel,  že  ona  to  dobre  spravuje. 

Tak  nebol  ani  div,  že  kolovaly  o  ňom  anekdoty  rozličné,  ktoré 
mohly  sa  prihodiť  i  druhému,  ale  na  nom  ich  vychytili.  Tak  že 
vraj,  raz  sediac  na  lavičke  pred  farou,  obklúčený  deťmi,  s  milou 
fajočkou  v  ruke,  hladel  spokojným  zrakom  do  diaľky.  K  nemu  pri- 
družil sa  pán  veľkomožný,  pán  inšpektor.  Ako  to  býva,  začal  pán 
škádliť  farára,  chtiac  ho  nahnevať,  a  rozprával  o  veciach  nábožen- 
ských po  ľahtikársky.  Ale  dobrého  človeka  ťažko  nahnevať,  meno- 
vite nášho  pána  farára.  To  bolo  pod  večer,  ked  domáce  zveri  berú 
sa  s  poľa  domov.  Pred  farou  stála  hromada  detí,  robily  krik  a  naj- 
mladšie volalo  hlasom  ešte  veľmi  detinským:  „Idú  svine  s  poľa" . . . 
V  tom  dieťa  zľaklo  sa  starej  ošípanej  a  spadlo  do  kaluže  vedľa 
mostíka.  Krik  bol  väčší,  diefa  posbieralo  sa  a  bežalo  do  dvora.  Za 
ním,  ale  len  obďaleč,  tie  druhé. 

„Čieže  to  dieťa  spadlo,  pán  farár?" 


1B3 

Opýtaný  obzrel  sa  —  detí  už  tam  nebolo.  „Neznám,  pán  veľko- 
možný." 

Zase  povykukávaly  deti,  a  bolo  ich  vtedy  ešte,  kým  Pán  Boh 
nepodelil  sa  s  nimi,  hodne.  Ä  pán  inšpektor  len  doráža: 

„Koľkože  ich  je,  pán  farár?" 

„Nech  sa  opýtajú  mojej,  domine  spectabilis,  tá  to  lepšie  zná." 

Išly  domov  kravy.  Pekná,  mladá  kravička,  hrdo  nesúc  hlavu, 
zastala  pred  farskými  vráty.  Ä  pokušiteľ  znovu  pýta  sa: 

„Ale  to  už  len  vedia,  či  je  to  ich  krava  'ŕ 

„Možno,  že  je  naša;  ja  ju  nepoznám." 

Na  tô  pán  inšpektor  chcel  poškádlit  aj  pani  farárku,  ale  tá 
nebola  obdarená  tou  trpelívostou,  čo  jej  muž,  i  zastala  si  muža  a 
zahanbila  posmešufka. 

Ešte  aj  to  rozprávali  o  ňom,  že  prechodiac  sa  jednoho  dňa  po 
izbe,  rozmýšľal  o  kázni.  Na  poduške,  na  stole,  ležalo  malé  diéta. 
Matka  odbehla  do  kuchyne  i  prosila  ho,  aby  prizrel  trošku  diefatko. 
On  chodil,  diéta  pohybovalo  sa  tiež  a  blížilo  sa  povážlivé  ku  kraju 
stola.  I  pohliadne  otec  na  diefa  a  volá: 

„Maminka,  diefa  ti  spadne!" 

„Veď  ho  len  ešte  trošku  prizri,  prídem  priam,"  odpovedala 
ona  z  kuchyne. 

Zase  len  prechodí  sa  pán  farár  á  dieťa  tiež  postupuje  ku  kraju 
stola.  Strachom  premožeuý  beží  ku  dverám  a  volá  opät: 

„Maminka,  dieťa  ti  spadne  1" 

„HneJ  —  hneď,  už  bežím!" 

Medzitým  dieťa  uspelo  pomyknút  sa  na  samý  kraj  —  a  spadlo, 
chúďa,  na  zem. 

„Maminka,"  kričí  utrápený  otec,  „dieťa  ti  spadlo!" 

Ale  potom  poberal  sa  von,  lebo  dieťa  rozplakalo  sa  i^  maminka 
tiež  neostala  tichá.  — 

Obed  minul  sa  pri  tichosti.  V  pani  farárkinej  izbe  boly  obloky 
zaclonené,  a  ona,  opýtaná,  či  bude  obedovať,  povedala,  že  nie,  aby 
jej  dali  pokoj.  Tak  jedol  pán  farár  sám  so  svojimi  deťmi. 

Števo  nudil  sa,  chodil  s  udicou  lapať  pstruhy,  a  dnes  doniesol 
niekoľko,  ako  na  nedeľu.  Spomínali,  že  zajtra  príde  Samo,  veď 
i  tak  už  dávno  nebol  doma. 

Večierkom  utíšilo  sa  bolenie  hlavy  a  maminka  vstala.  „Čože 
je  8  ovsom?"  pýtala  sa  hneď.  „Prečo  ho  nevozia ?** 

Hej,  prečo?  Len  teraz  prišiel  pánu  farárovi  ovos  na  rozum. 
A  čo  prísť  malo,  ne  vystalo:  tam  von  dážď  a  dnu  hrmavica  nie  bez 
hojného  prelievania  sĺz. 

„Už  je  to  pravda,  že  som  ja  potrestaná  stvora!"  horekovala 
pani  farárka.  „Všetko  musím  sama,  všetko  obstarať.  A  keby  som 
aspoň  dnes  nebola  ochorela,  toto  bolenie  hlavy  je  do  nestqieniá. 
Ani  Samo  nevie  mi  pomôcť." 

„Keď  ho  neposlúchaš,"  podotkol  pán  farár. 

„Keby  len  prišiel  v  taký  čas,  však  by  mi  on  spomohol,"  uisťo- 
vala matka;  „ale  vtedy,  keď  je  tu,  som  vždy  zdravá,  ba,  tuším, 
že  vtedy  nemohla  by  ani  ochorieť."    Z  jej  hlasu  znela  veliká  než- 


134 

Hofií  k  tomuto  spomínanému  synovi.  Akoby  nie  1  Ved  nielen  že  bol 
on  jej  prvorodzený,  jej  Sarauel,  ale  bol  jej  aj  vždy  dobiy,  poslušný. 
Učil  sa  dobre,  napredoval  vo  všetkom.  Medzi  matkou  a  synom  bol 
pomer  taký  krásny,  že  do  istého  času  ona  bolgi  jeho  dôvernicou. 
Až  zrazu  prihodilo  sa  čosi  zvláštneho,  čo  otriaslo  túto  dôveru. 

V  škole  žilo  krásne  dievčatko,  menom  Želka.  Deti  farské  a 
školské  rástly  spolu.  Želka  bývala  miláčkom  na  fare  a  skoro  ideálom 
Samkovým.  Matka  nepomyslela  na  žiadne  nebezpečie,  len  ke(f  raz 
zastihla  ho  pri  veršoch,  ktoré  páchal  k  pocte  modrookej  Želky. 
I  začala  mu  dohovárat  a  poslala  ho  preč,  úfajúc  sa,  že  na  rok,  keď 
príde  domov  ako  medik,  bude  ^múdrejší.  Ale  Samo  nie,  on  len 
i  ďalej  robil  verše  a  ospevoval  Želku.  Matka  ho  karhala  a  hladela 
mu  vybiť  z  hlavy  tento  „nesmysel".  Lebo  ona  bála  sa  len  jednoho: 
sľubu.  Každoročne  bojpvala  tento  istý  boj. 

^Ty,**  hovorila  starostlivá  matka,  „ty  si  ešte  ďaleko  od  ciela 
a  nemôžeš  vedieť,  kedy  ti  bude  možno  oženiť  sa ;  ale  dievča  je  na 
vydaj  —  dnes-zajtra  môže  sa  jej  nadhodiC  „šťastie",  a  dané  slovo 
bude  jej  zavádzal  Nemúť  jej  tedy  hlavu,  nesľubuj  ničoho.^ 

„Ale,  mama,  čoho  sa  ty  bojíš?   My  nemyslíme  na  také  veci." 

„No  veď  to!  Hovorím  ti  preto,  aby  som  teba  a  Želku  zachrá- 
nila pred  možným  nešťastím.    Aj  tak  si  ju  vziať  nemôžeš  nikdy!'' 

Syn  pozrel  na  matku  prekvapene.  „Prečo,  mama?"  spýtal  sa 
a  uprel  jasné  oči  svoje  na  matku. 

Táto  prišla  do  rozpakov,  či  mu  má  povedať  doprosta,  prečo? 
Vlastne  ani  sama  nevie  toho  dostatočnú  príčinu.  Keby  bola  chcela 
byť  úprimnou,  bola  by  riekla  hneď  doprosta:  „Nechcem  ju,  lebo  mi 
je  pre  teba  nízka,  chudobná.  Nechcem  ju,  lebo  ja  chcem  pre  teba 
dcéru  z  „dobrej  famílie".  Nie,  preto,  lebo  ja  držím  mnoho  na  ro- 
dinu, lebo  som  sama  zo  starej  šľachtickej  a  kňazskej  rodiny,  ktorá 
dala  nám  jednoho  biskupa  a  viac  preslávnych  kňazov."  To  všetko 
by  musela  povedať  synovi  svojmu  a  viac  ešte,  ale  nepovedala,  len  to : 

„Ty  nevedel  by  si  ma  pochopiť,  keby  tí  aj  povedala.  Keď  budeš 
starší,  uznáš  moju  dobrú  radu,  i  budeš  mi  ďakovať.  Teraz  sľúb  mi, 
že  poslúchneš  ma  v  tom,  že  dievčaťu  nesľúbiš  ničoho  a  že  nebudeš 
ju  udržiavať  v  tom  domnení,  že  si  ju  vezmeš.  Vybi  si  to  z  hlavy, 
syn  môj!" 

„Ale,  mamička,  keď  ju  ja  tak  veľmi  rád  mám,"  prosil  syn. 

„Verím,  syn  môj,  ale  kto  zná,  či  bude  to  trvaC  dlho?  Nepo- 
múti  i  tebe  does-zajtra  dinihá  kráska  hlavu  ?  Potom  zabudneš  Želku, 
ako  Radúz  Ľudmilu."  Skoro  by  si  to  vari  priala... 

„Nie,  mama,  ja  ju  nezabudnem;  ale  slúbim  ti,  že  sa  jej  ničím 
nezaviažem.  Ona  môže  sa  vydaf,  keď  chce,  ale  ja  jej  dovtedy  verným 
ostanem.  Uvidíme.  Ak  je  i  jej  láska  tak  pevná,  ako  moja:  i  bez 
sľubu  vernosti  zostaneme  stáli.  Ale  i  ty  sľúb  mi  niečo,  mama;  vieš, 
dar  za  dar." 

Matka,  týmto  úspechom  uspokojená,  povedala:  „sľúbim". 

„Tak,  mama,  sľúb  mi,  že  jej  neublížiš;  ale  že  ju  budeš  chrániť 
a  brániť  pred  krivdou.  Ona  je  taká  nešťastná,  že  nemá  už  vlastnej 


13Ŕ 

matky,  a  táto,  mama  moja,  je  naozaj  žena  celkom  obyčajná,  ne- 
majúca ku  Želke  ani  dost  máio  pravej  lásky  a  nežností/ 

„Znám  ju,  znám;  no  myslím,  že  je  ona  nie  tak  zlá  —  táto 
pani  učitelka.  Pravda,  s  ňou  neschodlm  sa  tak,  ako  s  tou  prvou.** 
Pri  tom  ostalo.  Odvtedy  minulý  tri  roky,  Želka  nevydala  sa  a  Samko 
nehovoril  nič.  Zakaždým,  keď  prichodil  domov  na  sviatky,  ledva 
zohnal  sa  doma,  už  bežal  do  školy,  matka  vzdychla  tajne,  ba  po- 
radila sa  s  mužom;  pred  tým  povedala  všetko,  prečo  nechce  to 
mat.  A  on  jej  na  to: 

„Ale,  maminka!  Čudujem  sa  tí,  že  si  múdra  a  rozšafná  osoba, 
a  dáš  sa  opanovat  vysokomyseľnosti.** 

„Vysokomyselností  —  nie,  nie,  ale  — **,  spierala  sa  ooa. 

„Ba  áno,  lebo  ty  zakladáš  si  mnoho  na  stave  svojom,  ačkolvek 
vieš,  že  len  z  milosti  Božej  sme,  čo  sme.  Hodnost  naša  nie  je  naša 
zásluha  a  neoprávňuje  nás  k  nespravedlnosti  naproti  druhým.  A  čo 
inšie  máš  proti  tomu  dievčatu?  Že  je  chudobné?  Že  z  tých  päC 
P  jej  chybí  len  to  najchatrnejšie,  najlichejSie :  peniaze?  Ach,  veru, 
na  peniazoch  ešte  nikdy  nezaložilo  sa  šťastlivé  manželstvo.**  Tak 
starý  pán,  a  Števo,  ten  ešte  len  zastával  Želku,  hovoriac,  že  ak  si 
ju  nevezme  Samo,  tak  že  musí  Želka  počkat  za  m'm  a  že  predsa 
bude  maminkinou  nevestou. 

„Teba?**  presekla  matka,  „teba  ona  sotva  by  chcela.** 

„A  to  prečo,  mama?**  hovoril  urazený  mladík. 

„Preto,  že  si  ty  ešte  len  chlapec.** 

Nič  na  svete  nemohlo  rozbolel  Števa  tak  velmi,  ako  keď  mu 
niekto  povedal:  chlapec. 

Pani  farárka  zdôverila  sa  í  svojej  sestre  a  kmotre.  A  táto, 
osoba  zkúsená,  povedala  jej :  „Ba  tešit  sa  môžeš,  že  tvoj  syn  za- 
lúbil  sa  do  malej  rechtoi*skej  dcéry,  lebo  táto  ideálna  i  romantická 
prvá  láska  jeho  ochráni  ho  pred  láskou  inou,  menej  šľachetnou. 
On  ti  odíde,  ty  ztratíš  ho  s  očú  a  nemôžeš  ho  chrániť  dostatočne ; 
ale  takáto  čistá  láska  zachráni  ho  pred  hriechom.*' 

Tak  nechala  pani  farárka  všetko,  ako  bolo,  a  čakala,  čo  z  toho 
bude. 

v 

Aj  Zelka  čakala.  Raz,  zamyslenej  pri  práci,  spytoval  sa  pred 
časom  zostarlý  otec:  „Čo  je  tebe,  diéta  moje?  Niečo  dostalo  sa 
mi  do  ušú  a  to  naplňuje  ma  obavou  i  starosťou  o  štastie  tvoje. 
Dieťa  moje,  daj  si  pozor,  dobrá  povesť  dievčaťa  je  vec  velmi  chú- 
lostivá, raz  utratená  je  navždy,  navždy  preč.** 

„Otecko,  čo  si  vy  myslíte  o  mne!**  zvolalo  dievčatko  smutne. 
Jej  bľadá  tvárička  rozpálila  sa  a  znovu  zbladla.  „Z  vašich  slov 
zvučí  kásí  obžaloba,  podozrenie :  vám  istotne  nahovorili  čosi,  a  vy, 
otecko,  neveríte  viac  mne,  dcére  svojej.** 

„Verím  tí,  verím,  ale  bojím  sa  za  teba.  Pomysli  si,  že  ja  som 
tu,  aby  strážil  ťa  i  za  nebohú  matku  a  miloval  ťa  i  za  ňu.  Pomyslí 
si,  že  teraz  ona  hovorí  ti:    „otvor,  otvor  mi,  dieťa,  srdce  svoje.** 

„Otvorím!**  zvolala  dcéra,  vstala  a  prudko  hodila  sa  na  prsia 
otcovi.     „Nemám  mnoho  povedať,  ale  tí  poviem,  tebe,  otecko,  tak, 


i8é 

ako  by  tu  bola  matička  moja,  že  milujem  Samka,  milujem  ho  vefmi, 
ale  znám  aj  to,  čo  delí  nás,  a  znám  i  povinnosť  moju/ 

„Tak,  dieía  moje,"  hovoril  otec,  dojatý  dcériným  vyznaním. 
„Za  city  svoje  nemôžeme:  láska  prichodí  ako  sen,  ba  ako  milosC 

Božia ale  povinnosť  nad  všetko!    Na  fare  nás  nechcú  — 

predtým  bolo  ináč;  z  toho  nasleduje,  aby  sme  sa  nenatískalí/ 

„Nenatískam  sa  ja,  otecko,  nie.  Keď  Samko  bude  chcet:  nech 
ožení  sa;  ale  ja  mu  aspoň  dovtedy  vernou  ostanem.  Však,  milý, 
drahý  otecko,  nehneváte  sa  na  mna  a  nebudete  viac  pochybovať 
o  mne?" 

„Nebudem,"  sľúbil  otec,  a  pobozkajúc  krásne  dieťa  svoje,  vy- 
šiel do  záhrady. 

Ako  z  toho  vídať,  oba  mladí  ludia,  bez  toho,  aby  sa  usroz- 
umeli,  chceli  si  ostať  vernými.  Nezadlho  za  týmto  slubom,  otcovi 
urobeným,  Želka  mala  príležitosť  dokázať  stálosť  svoju.  Železničný 
úradník  z  blízkeho  mestečka  zaľúbil  sa  do  šumného  dievčatka  a 
pýtal  ho.  Ale  Želka  zkrátka  odpovedala,  že  nemiluje  ho  a  nepôjde 
zan.  Otec  by  bol  rád  býval  tomuto  snatku,  macocha  bála  sa  ho, 
lebo  musela  by  chystať  výbavu,  ale  dievča  rozhodlo  sa  po  svojom. 

Pani  farárka  s  utajenou  zvedavosťou  sledovala  vývin  týchto 
vecí.  Bola  by  si  priala,  aby  Želka  vydala  sa  čím  skorej.  Ale  veru 
nestalo  sa.  A  už  štvrtý  toto  rok  —  a  tej  lásky  neubýva. 

„Aká  to  hlúposť!"  myslela  si  i  ďalej.  „Mrzí  ma  to,  mrzi.  Samo 
by  mohol  spraviť  cele  inú  partiu,  dostať  sa  do  rodiny  veľkej  a 
vplyvnej,  mohol  by  spraviť  kameru.  Ale  takto,  kto  si  ho  povšimne?" 
A  starosť  jej  vzrástla,  keď  prišiel  jej  Samo  konečne  ako  doktor 
domov.  Nepovedal  nič  o  svojej  láske,  ale  za  to  matka  videla  to, 
áno  cítila,  že  je  teraz  práve  tak,  ak  nie  väčšmi  zaľúbený  do  Želky 
„školovie".  On  chodil  ta  i  sára,  i  v  sprievode  Števa  a  Helenky, 
ale  nikdy  nezmienil  sa  ani  slovom  o  svojich  úmysloch.  A  to  bolelo 
matku  tak  veľmi,  keď  videla,  že  je  smutný,  alebo  nesdieľny,  že  je 
roztržitý  a  konečne,  že  už  i  menej  chodí  domov,  odkedy  býva 
v  blízkom  mestečku.  Teraz  začalo  sa  v  srdci  matkinom  hýbať  čosi, 
čo  prosilo  za  syna;  ale  ona  chce  počkať,  kým  jej  tento  sám  ne- 
príde v  ústrety  a  nepovie  rozhodné  slovo,  tak  alebo  tak.  — 

V  túto  sobotu  však  všetci  vedeli,  že  Samo  príde  zajtra.  Tešili 
sa  tomu  všetci.  Akoby  nie,  veď  každý  mal  právo  na  jeho  osobu. 
Matka  nedočkavá  len  o  tom  myslela,  či  je  úplne  zdravý,  či  nie  je 
tažkorayseľný,  alebo  či,  nedaj  Pane  Bože  —  nepoblúdil  na  zlé  cesty  I 
Veď  vravia,  že  láska  nešťastlivá  zavedie  človeka  na  bludné  chod- 
níky, odkiaľ  potom  vraj  návratu  k  dobrému  niet!  Ach,  ako  trápilo 
to  matku.  Raidšej  by  mu  už  dala  zvolenie  a  požehnanie  svoje,  len 
aby  už  videla  ho  šťastného. 

Všetko  toto  preletelo  jej  mysľou  zvlášte  v  tú  noc,  ktorá  na- 
sledovala za  spomínanou  sobotou.  Nemohla  spať,  lebo  hojný  dážď 
čľapkal  tamvon  a  bubnoval  v  podstavenej  nádobe.  I  myslela,  my- 
slela všeličo.  Aj  ovos,  ten  neštestný  ovos,  prišiel  jej  na  um.  „Ach, 
škoda  ho,  škoda.  Áno,  ak  ja  nie  som  za  každou  vecou,  nič  nevy- 
darí sa  —  a  to  predsa  pre  ženskú  priveľa!" 


ísr 

S?itlo  uedelné  ráno,  i  bolo  tak  pekue,  tak,  ako  si  to  len  naj- 
rozmaznanejší  výletníci  želajú.  Nebo  vjjasnilo  sa,  chladný  vetrík 
vial  od  vrchov,  vzduch  bol  čistý  a  priezračný.  V  záhrade  spievali 
ešte  vtáčky.  Helenka  hneď  za  rosy  bežala  do  záhrady  a  poobzerala 
všetko  —  i  natrhala  kvetov  do  pohára  a  do  kostola  pre  seba  i  pre 
Evu.  Po  raňajkách  i  pán  farár  šiel  do  milého  svojho  tuskulum:  do 
včelína  Tam  ešte  učil  sa  kázeň  nazpamäf.  Nechodil  ešte  dlho  po- 
pred včelín,  už  hladal  ho  kostolník,  ktorý  medzitým  dostal  už 
„suchý  fruštik"  od  pani  farárky  za  ten  ovos.  On  chlácholil  a  vy- 
hováral sa:  „Ale,  pani  matka,  prosím  ponížene,  veď  to  Pán  Boh 
i  pomočí  i  vysuší/  Tak  išiel  vyhladat  pána  farára,  lebo  prišli  mu 
oznámit,  že  Žofia  Trnkovie  chce  byt  ospovedaná,  poneváč  neúfa  sa 
dožit  do  Adventu. 

Starý  pán  vypočúval  kostolníka  a  pobral  sa  do  fary.  Tam  bolo 
prichystané,  čo  potreboval :  kalich  i  alba.  Helenka  doniesla  i  agendu. 
Z  nej  vypadly  staré  o  hlásky.  Vyložila  ich  na  stôl. 

Ako  tí  odišli,  devuška  začala  upratúvat  po  stole.  Vidí  ona  tie 
ohlášky,  písané  rukou  svojho  učitela.  Ona  celkom  to  isté  písmo 
mala  a  často  hrdila  sa  ním,  keď  zvečňovala  sa  v  knihách  otco- 
vých. I  teraz  zachcelo  sa  jej  zkúsit  svoje  „litemé  umenie^.  Obráti 
kartu  na  sošite  pre  „kazateíské  oznamy **  a  píše:  „V  nedeľu  13.  po 
SV.  Trojici ..." 

Vojde  Števo. 

„Čo  robíš,  Hela?* 

„Nič,  píšem,**  a  chcela  zákryt  papier  mkou.  Ale  on  zazrel. 
„Aha,  zase  čarbeš;  či  ťa  už  dosf  otec  nehrešil  pre  to?  Ukáž  I** 
Podala  mu  sošit.  On  usmial  sa. 

„Dobre,  znamenite!  Nikto  by  nepovedal,  že  je  to  nie  pána 
učiteľovo  písmo.  V  tebe  väzí  pokazený  falšovateľ  banknôt.** 

Dievčatko  nevedelo,  či  to  má  brat  za  poklonu,  Či  za  karhanie, 
a  preto  hľadelo  na  brata  veľmi  tázave. 

„A  Čo  tým  chceš?**  pýtal  sa  brat  ďalej. 

^^Nič,  len  tak  som  písala.** 

„Tak,  bez  plánu,  áno,  ako  ženské  vôbec  —  všetko  do  sveta, 
bez  plánu.  Tak  už  aspoň  napíš  poriadne  ohlášky,  aspoň  budeme 
maC  z  toho  žart.** 

„Ale  —  čo  povie  otec?** 

„Otec  —  veď  vidíš,  že  sú  to  oznamy  z  minulého  roku.  On 
nepodbá  na  to  —  ani  ho  nevidí.  Ale,  vieš  čo?  Prekvapíme  Sama.** 

Helenka  otvorila  ústka  do  korán,  aby  lepšie  rozumela.  „A  čo 
potom  ?** 

„Čo  potom?  Počkaj,  poviem  ti.  Ale  nie;  ty  si  na  to  trošku 
nasprostastá.  Poslúchaj.** 

A  sestrička  poslúchala,  čo  jej  brat  rozkázal ...  Po  chvíli  oba, 
smejúc  sa  potajomne,  opustili  izbu. 

Zvonili  po  tretí  raz.  Helenka,  vystrojená  a  vyfintená,  odišla  do 
kostola.  Mama  nemohla  odíst,  dnes  mala  viac  varenia,  keď  príde 
i  Samo.  Vyprevadila  dcérušku  so  slovami:  „Pomodli  sa  i  za  mňa, 
diéta  moje.** 


v  kostole  už  bola  i  Želka.  Ona  chodila  často  a  zavčasu,  za  to 
ju  pán  farár  velmi  chválil  a  Heknke  ukazoval  ako  vzor  pilnej  a 
nábožnej  devy.  Želka  mala  hlások  čistý  a  jasný,  ako  zvuk  striebor- 
ného zvončeka,  a  pomáhala  spievať  tak  vrúcne,  že  nadchla  ku  spevu 
aj  iných. 

Ku  Zelke  sadla  si  Helenka  a  pozdravila  ju  úsmevom.  Chcela 
i  čosi  pošepnúc,  ale  Želka  nebola  náklonná  rusit  svoju  nábožnosť, 
preto  i  Helenka  oddala  sa  vrúcnemu  spievaniu,  tak  vyfahujúc,  čo 
jej  len  hrdielko  stačilo. 

Služby  Božie  odbavené  boly  obvyklým  spôsobom.  Nábožnost 
nebola  rušená,  vyjmúc  tým,  že  poniektoré  ženy  sladko  poápaly,  tu 
i  tu  hlasité  vydýchnuc,  za  čo  dostalo  sa  im  nežného  pokynutia 
laktom  súsedkiným. 

Po  kázni,  keď  už  pomodlil  sa,  pán  farár  napravil  si  okuliare, 
lebo  oči  padlý  mu  na  stranu  „kazateľské  oznamy".  Hľadí  za  chvíľku, 
ako  by  vlastným  očiam  neveril.  Ale  ako  blesk  preletelo  mu  hlavou : 
„Istotne  zabudol  som  —  zabudol.  Ale  nie,  nemožno.  Čo  sa  stalo? 
Predsa  jej  otec  napísal:  neohlásim  —  obrazím  ho.  Veru,  ja  som 
zabudol.**  Všetky  zraky  obrátené  boly  ku  kančiu.  Pán  farár  utrel 
si  pot  s  čela  —  bolo  sparno  v  kostole.  Ale  potom  začal  hlasom 
slávnostným  ohlašovat:  „Oznamuje  sa  láskam  vašim  kresťanským..." 

Ohlášky!  Aké  prekvapenie.  Kto  sa  žení  teraz,  keď  sú  poľné 
práce  nedokončené?  mysleli  a  spytovali  sa  ľudia.  „Kto?**  spytovala 
sa  Želka  tiež  zvedavá.  Ale  —  aké  ustrnutie,  ked  počula  vyvolávať 
meno  Samkovol  Nemyslela  inak,  ako  že  on  už  zcela  zapomnel  na 
nu  a  berie  si  nejakú  pyšnú  slečnu  z  mesta.  No  hneď  žatým  na- 
sledovalo jej  meno.  Čo?  Či  divy  a  zázraky  sa  robia  dnes?  Je  to 
posmech?  To  nie  je,  lebo  posmech  je  nemožný  u  toho,  u  otca. 
Zelka  myslela,  že  za  týmto  divom  strasie  sa  zem,  otvorí  sa,  alebo 
že  stane  sa  ešte  niečo  hrozného.  Ale  nič  nestalo  sa,  len  zraky  ludí 
od  kancľa  obrátily  sa  k  nej.  Ona  cítila,  že  jej  slzy  vystupujú  do 
očí,  no  nezaplakala  —  ale  bľadla  a  chvela  sa  rozčúlením. 

Za  to  Helenka  vypukla  v  usedavý  plač.  Ona  nevedela,  načo  to 
chcel  mať  Števo,  a  on  tiež  nemyslel  asnáď,  že  taký  účinok  budú 
mať  ohlášky ... 

S  kančia  slietly  slová  pokoj  udeľujúce  —  a  Želka  zdvihla  pál- 
čivý pohľad  k  otcovi  Samka  milého.  Ten  v  pravý  ten  okamžik  po- 
hliadol  na  nu,  i  videla,  že  on  s  tým,  čo  povedal,  súhlasí.  Videla 
na  jeho  čele  trôniť  pokoj,  ktorý  prevyšuje  rozum  ľudský,  videla 
z  jasného  oka  žiariť  dobrotu  a  lásku,  a  kvílba  mladého  srdca  pre- 
menila sa  v  radostný  úžas. 

Keď  potom,  po  požehnaní,  dievčatá  vyšlý  z  kostola,  ľudia  za* 
stávali  a  hrnuli  sa  okolo  Želky.  Ale  ona,  ťahajúc  za  sebou  Helenku, 
rýchlo  vbehla  do  školskej,  s  farskou  hraničiacej  záhrady.  Helenka, 
ešte  vždy  plačúc,  hodila  sa  družke  okolo  hrdla  a  v  plači  vyrozprá- 
vala, čo  spáchala.  Želka,  vyznaním  týmto  zdesená,  bála  sa  o  malú 
hriešnicu.  I  tešila  ju,  ako  tešiť  mohla  ona. 

Ale  aj  pán  učiteľ,  urazený  v  otcovských  právach  svojich,  za- 
stavil pána  farára.  I  ten  i  onen  —  oba  boli  prekvapení.    Konečne 


189 

presvedčili  sa,  že  nad  nimi  spáchaná  hra  samopašníka.  Pán  farár 
sám  stiahol  obočie  a  jeho  tvár  zbladla.  Prezradzovala  veľké  pohnutie. 

Doma  darmo  čakala  pani  farárka  Helenku,  že  príde  skokom  do 
kuchyne  a  zvolá:  „Tu  som  ti,  mama  moja;  pomodlila  som  sa  i  za 
teba.  Či  ma  chceš?  Ale  ja  som  ti  lačná..."  Tak  robievala  za- 
každým, keď  prišla  z  kostola. 

Teraz  vrátila  sa  len  Eva  a,  preobliekajúc  sa,  chichotala  sa 
pod  nos. 

„Nó,  kde  je  Helenka?*'  opytuje  sa  pani. 

-Neviem.  Videla  som  ich,  ked  ich  Želka  školovie  viedli  z  kostola.^ 

„Koho  viedla  Zelka?"  zvolala  preľaknutá  pani  farárka. 

„Helenku,  keď  tak  veľmi  plakali.^ 

„Plakala  —  v  kostole?  Za  čo?  Čo  sa  jej  stalo?  Alebo  sa  ty 
šalieš,  vedže  vraví" 

„Ako  pán  otec  ohlásky  povedali,  tak  Helenka  začali  plakať." 

„Ohlášky?"  Nové  prekvapenie.  „Čo  za  ohlášky?" 

n  Veď  som  ja  sama  mala  od  divu  skapaf,"  hovorila  Eva;  „lebo 
ja  bývam  na  fare  a  nič  neviem."  Že  ani  pani  farárka  o  tom  ne- 
vedeli, ešte  menej  pratalo  sa  jej  do  hlavy.  Pani  nespytovala  sa, 
lebo  cítila,  že  muselo  sa  stat  niečo  veľkého,  nečakaného.  Trasúcou 
sa  rukou  odtiahla  kypiacu  polievku,  do  ktorej  mala  zavárat  cesto. 

Popod  obloky  ide  domov  pán  farár  a  za  ním  knísajúc  sa  Števo. 
I  vybehla  pani  farárka  naproti  nim  a  chcela  ich  už  prepadnúť ;  ale 
shliadla  na  mužovi  svojom  veľkú  premenu.  Nikdy  nevidela  ho  ta- 
kého. Veď  on  bol  rozhnevaný  I  Ani  nepozrel  na  nu,  ani  neprihovoríl 
sa  jej.  Čo  sa  robí?  Zalomila  rukami,  za  chvíľu  nevedela  preriecť 
slova,  a  šla  za  mužom  do  izby. 

„Ale,  ľudia,  čo  sa  to  stalo?  Čo  ti  je,  muž  môj?" 

Pán  farár  sobliekol  si  luterák,  odložil  tabličky  a  chodil  mlčky 
za  chvíľku  po  izbe.  Dych  jeho  bol  krátky  —  bojoval  s  hnevom. 
Raz  zastal  a  povedal  nie  svojim  hlasom: 

„Čo  sa  stalo?  Vy  ohlasoval  som  ti  syna!" 

„Sama!"  skríkla  ona  a,  obávajúc  sa,  že  toto  potrasenie  pri- 
vedie ju  o  rovnováta,  sadla  si  na  stoličku.  Zase  na  chvíľku  pausa. 
Z  tvári  staríka  bolo  možno  vyčítať  silné  vzrušenie  citov  a  duševné 
utrpenie. 

„Kto,  čo,  s  kým?"  opýtala  sa  pani  farárka. 

„Spýtaj  sa  svojich  detí  —  kto  a  čo  a  s  kým?  So  Želkou  zo 
školy.  Chúďa,  dosť  mala  utrpenia  od  nás,  a  teraz  sme  ich  ešte 
v  posmech  uviedli,  a  to  ja,  ja !  Moje  vlastné  deti  zneuctily  kňazský 
stav  môj,  spravily  posmech  z  rúcha  tohoto  pred  svetom  veriacim, 
ponížily  ma  —  slabosť  moju  vyúžitkovaly,  vlastného  otca  pohanily ! 
Áno  —  to  vykonali:  tam  jeden  vinník  a  druhý  ukryl  sa.  To  ne- 
čakal som  od  nich,  od  vlastných  detí  mojich  I  Viac  ducha  kresťan- 
ského, viery,  nábožnosti  —  to  čakal  som  od  vás;  ale  dom  môj  stal 
sa  javištom  pleták  a  svetských  starostí.  Deti  moje  páchajú  samo- 
paš.  Čia  vina?  Čia?  Snáď  moja?  Áno,  nedal  som  pozor  na  ne  — 
moja  vina!" 


140 

A  nedbajúc  na  skormútených  domácich,  chodil  po  izbe,  vážny, 
smutný. 

A  len  teraz  napadlo  domácim,  že  Helenky  niet  medzi  nimi. 
^  „Kde  je?"  spýtali  sa  jeduo  druhého.  Števo,  i  tak  už  celkom 
zničený,  stál  ako  opravdový  hriešnik,  a  ešte  teraz,  keď  Helenka 
zmizla,  sviezla  sa  všetka  vina  na  jeho  hlavu.  Hľadali  dievča  — 
dievčatá  nikde,  aui  na  dvore,  ani  na  miestach,  kde  skrývala  sa. 
keď  mala  kamarátky.  Konečne  našli  ju  v  záhrade,  ukrytú  pod  rí- 
bezle vými  krami,  z  ktorých,  ešte  vždy  fikajúc,  oberala  sosk varené 
hrozienka  a  kládla  do  úst. 

Pohnutá  nezkazeným  citom,  vrhla  sa  otcovi  v  náručie  a  plačúc 
prosila  za  odpustenie.  Otec  ju  pokarhal  a  prísne  zakázal  jej  po- 
dobné pokusy,  ako  i  Števovi,  ktorý  „mal  mat  viac  rozumu",  do- 
ložila matka. 

„Áno,  všetko  svezie  sa  na  mňa,*^  pomyslel  si  Števo,  ale  nie 
nahlas.  „Pre  Helenu  strhla  sa  trojánska  vojna,  pre  Helenu  stalo 
sa  toto  —  vždy  len  ona  a  ona ! " 

Helenku  temer  ani  uspokojiť  nemohli,  tak  bola  rozžialená; 
sľubovala,  odprosovala  dobrého  otca,  a  keď  konečne  odpustil  jej, 
bola  jej  radost  veliká.  Aj  Števo  odprosil  otca  a  matku,  lebo  hlavne 
proti  tejto  prehrešil  sa,  uistujúc,  že  on  osudné  ohlášky  len  tak  na 
zdarbôh  položil  na  stôl,  ale  že  ich  musel  kostolník  na  kancel  vy- 
niest,  ako  to  inokedy  robieval. 

Konečne  riekol  pán  farár:  „To  vára  budiž  naučenie,  že  s  ta- 
kými vecmi  nesvobodno  žarty  vystrájat." 

„Ale  už  dost  toho.  Čo  sa  stalo,  neodstane  sa.  Čo  som  ja  raz 
s  kancľa  povedal,  to  viac  neod volám.  Je  to  iste  vôľa  Božia ! . . . 
A  teraz,  maminka,  daj  jest;  aj  Samo  už  sotva  príde." 

Počas  obeda  bola  nálada  obstojná.  Deti  zprvu  zazeraly  jedno 
na  druhé,  ale  potom  aj  usmievaly  sa.  Paui  farárka  bola  dojatá  — 
bolo  jej  aj  do  plaču,  aj  do  smiechu.  Zatúžila  po  milom  synovi: 
videt  na  ňom,  čo  povie  na  to  prekvapenie.  A  či  teraz  on  nebude 
protestovať?  A  pomyslela  si  i  na  mladuchu.  Snáď  mali  jednu  my- 
šlienku 8  pánom  farárom,  lebo  ku  koncu  obeda  navrhol  sám  od 
seba:  „Maminka,  svedčí  sa  ísť  do  školy.  Oni  sú  urazení,  nám  ná- 
dobno  podať  im  vysvetlenie  i  zadosťučinenie." 

„Dobre,  otecko;  urob,  ako  ty  myslíš.  Ja  myslím  —  že  — 
Samo  bude  spokojný." 

„Bude,  maminka;  ako  by  nebol!"  A  keď  teraz  pozrel  na  svoju 
manželku,  malý  oči  jeho  zase  ten  dobrý,  nežný  výraz.  Jej  bolo  do 
plaču,  áao  do  plaču,  ale  radostného. 

„Potešíme  sa  ešte  z  našich  detí,  maminka." 

S  otcom  išiel  aj  Števo,  a  išla  aj  Helenka  do  školy.  Ta  idúc 
Števo  vše  len  zapáral,  ale  čo  otec  nepočul:  „Ty,  Helena,  ty  si 
všetkému  príčina." 

Doma  ostala  len  matka.  Upratúvala,  a  zamyslená  ukladala 
zbytky  jedla  do  komory.  Čo  povedia  v  škole?  Naostatok  oni  snáď 
spierať  sa  budú?  To  by  bolo!  A  čo  povie  Samko?  Čomu  tak  dávno 
protivila  sa,  to  teraz  stane  sa  skutkom.    Cíti  radosC,  aspoň  niečo 


141 

podobné  radosti.  Dobre  tak,  myslí  si  ďalej,  dobre.  „Ona,  útlocitná, 
pokorná,  bude  milovaC  i  nás  rodičov  a  uctí  si  nás.  Lebo  mohlo 
by  sa  sta(,  že  vzal  by  si  druhú,  hrdú,  a  tá  nevedela  by  sa  vynajst 
medzi  nami.  Áno,  dobre  tak,  dobre;  len  by  už  raz  prišli  domov 
všetci  —  i  Samo  —  a,  nuž  áno,  i  Želka." 

A  skutočne,  v  tom  okamženf  prichodili  tí  zo  školy  na  faru. 
Števo  viedol  Želku.  Teraz  už  hovoril  tejto:  „Vidíš,  to  máš  mne 
dakovaC,  ale  ty  neďakuješ,  ani  sa  netešíš.^ 

Pani  farárke  veľmi  dobre  padlo  videt  toto  krásne  dievča  s  pro- 
sebným pohľadom,  pokorné  stáf  pred  ňou.  Nebolo  medzi  nimi  vela 
slov:  hneď  pritiahnuté  mohutným  citom,  sblížily  sa.  Matka  sovrela 
v  náručie  sirotu  a  budúce  dieťa  svoje. 

S  nemalými  obavami  prišla  Želka  na  faru.  Čo  povie  Samkova 
matka  ?  Či  odsúdi  ju  pre  jej  lásku,  či  odsotí  ju  od  seba,  alebo 
urazí  chladnostou,  kde  ona  vrúci  cit  nesie  v  ústrety.  A  hľa,  ona 
neodsotila  ľúbiacu  devu,  ale  privinula  ju  v  náručie  materinské. 

Všetci  mali  radosť  z  toho.  Helenka  naporad  objímala  matku, 
otca,  brata  i  Želku,  tú  usmiatu,  ale  nie  všetkých  obáv  sprostenú 
Želku.  Chúďa,  Želka,  matkinu  priazeň  už  má,  milostou  Božou  ju 
dosiahla,  ale  ak  Samko  namyslel  sa  inakšie?  Veď  jej  on  vlastne 
nikdy  nepovedal  niečo  určitého,  na  čo  by  pevne  stavaC  mohla  bu- 
dovu svojej  lásky;  len  kedy-tedy  hovoril  pohľad,  stisknutie  niky 
alebo  ukradený  bozk:  milujem  ta!  Jeho  listy  boly  milé,  ale  písané 
tónom,  akým  hovoria  anjeli  medzi  sebou.  Nebolo  v  nich  mnoho 
podstatného  a  mužské  srdce  je  nestále,  ono  cíti  celkom  ináč,  nežli 
naše.  Ono  prejavuje  svoje  náklonnosti  iným  spôsobom,  a  často  ne- 
rozumie nám.  Ak  ochladol  a  —  zabudol  na  ňu?  Tak  hútalo  diev- 
čatko, mladucha  í  nie  mladucha. 

Helenka  vykríkla,  behajúc  od  obloka  k  obloku: 

„Samko  ide,  Samko  ľ*  a  skokom  bola  pri  dverách,  otvorila 
ich,  vybehla  na  dvor,  zavše  potknúc  sa  v  spechu  svojom.  Vo  vrá- 
tach  vyskočila  na  stúpaj  koča  —  za  čo  inokedy  bola  by  dostala 
hodný  výprask  od  matky  —  a  jednostaj  volala: 

„Samo  náš,  ^Samko,  Samíčko,  hádaj,  čo  sa  stalo  t  Ohlasovali 
ta;  áno!  teba  i  Želku.^ 

Samko,  mladý  strojný  muž,  hľadel  na  sestričku  s  nemalým  po- 
divením.  Snáď  bál  sa  o  jej  rozumčok.  Ale  ona  neustala  bozkávaC 
ho,  kým  prišli  pred  dvere.  Tam  stál  otec  s  fajočkou  v  ruke,  matka 
8  výrazom  radosti  na  tvári,  Štefan  a  Želka.  Ako  túto  shliadol,  bolo 
mu  jasnejšie,  čo  mu  Helenka  kričala,  a  vyskočil  z  koča.  Išiel 
k  matke.  Bozkával  jej  ruky  i  objal  ju  vrelé.  Ona,  pozrúc  na  mi- 
lenú tvár  syna,  videla  v  očiach  jeho  skvieť  sa  najkrajšie  draho- 
kamy: slzy  synovskej  lásky  a  vďačnosti. 

„Mamička,  je  to  pravda?  Povedz,  mamuška,  nemáš  ty  naozaj 
nič  proti  nej?" 

„ííou"  myslel  Želku. 

„Nemám,  ale  ona?**  I  obrátila  sa  ku  Želke.  vzala  ju  za  ruku 
a  vložila  ruku  dievčatka  do  ruky  synovej. 


14Ž 

Išli  do  izby.  Tam  Samo  zvedel,  ako  sa  to  stalo.  ^Tí  samopaš- 
ulci!"  smial  sa  a  hrozil  Elenke  jednou  rukou,  kým  druhou  držal 
ešte  vždy  Želkinu.  Števo,  hneí  hotový,  chlúbil  sa,  že  vykonal  to 
on,  Helenka  že  bola  len  nástrojom. 

Pani  farárka  spytovala  sa  syna,  prečo  tak  pozde  prišiel;  on 
odvetil,  že  mal  moc  chorých. 

„Tak  ich  más.  No,  chvalabohu,  on  má  aj  chorých!"  tešila  sa 
matka.  Pán  farár  zavolal  syna  na  bok  a  žiadal,  aby  prispel  niečím 
k  ulaveniu  bolastf  Žofiiných.  „Nedá  sa  tam  pomôcť,  otecko,  — 
viem  o  nej  —  už  je  pozde.  Ulavií?  snáď,  —  áno,  zkúsime  to." 

Prišiel  i  pán  učiteľ.  „Všetko  naopak,"  hovorí,  usmievajúc  sa, 
Želkin  otec:  „mladý  za(  prichodí,  už  keď  je  po  všetkom.  Ale, 
vitajte,  vitajte!"  Starík  rozcítil  sa,  požehnal  deti  svoje  v  pekne 
prednesenej  reči,  aby  aspoň  čiastočne  bolo  forme  vyhovené,  za- 
klúčiac  svoje  slová  dôrazným  Ameú. 

„A  teraz,  milí  páni  susedia  i  vy,  mládež  naša  drahá,  nesťažujte 
si  poctiť  svojou  návštevou  môj  skromný  príbytok.  Takáto  slávnosť 
musí  sa  svätiť  svojím  spôsobom.  Moja  žena  čaká  vás  na  malú 
večeru." 

„Ale,  pán  brat  a  pán  sused,  najprv  na  večiereň,"  podotkol  pán 
farár,  lebo  už  videl  kostolníka  na  dvore  vyčkávať.  „Dajte  zazvoniť, 
i  tak  sa  prípozdilo." 

Mládež  i  stárež  išly  na  večiereň  a  ztade  do  školy,  prejsť  sa 
po  záhrade.  A  pani  farárka  zase  len  rozjíma,  že  dobre  tak,  dobre. 
„Chudobná?  Ach,  veď  Pán  Boh  neprestal  dávať  dary.  Predbežne, 
čo  im  bude  v  dome  chybovať,  dá  im  matka,  dá  i  z  Helenkinho. 
Zato  ešte  i  tejto  dosť  ostane.  A,"  doložila,  s  úsmevom  pozerajúc 
na  svoje  deti,  „pekné  sú,  krásny  pár.  Otec  má  pravdu,  z  tých 
piatich  P  nechybia  len  peniaze.  Ale  Samo  nepotrebuje,  chvalabohu, 
on  môže  si  vziať  chudobnú  ženu,  on  môže  byt  i  bez  toho  šťastný." 

Pani  učiteľka,  k  pocte  dňa  a  čí  večera,  vystrojíla  veľkú  hostinu. 
Nič  zlého  netušiace  kačky  a  kuratá  padly  v  obeť  jej  nožu.  Prišla 
pomáhať  i  kováčka,  kf  orá  bola  známa  ako  výtečná  kuchárka.  Prišiel 
í  kostolník,  ale  len  tak,  ako  by  nič  netušiac.  Že  ho  zadržali,  roz- 
umie sa  —  a  za  ním  prišiel  aj  kurátor,  ba  samý  večer  aj  pán  rychtár. 
Krútili  hlavami  na  znamenie  veľkej  spokojností;  pri  stole  sadli  si 
len  na  samý  kraj  stoličky  a  koštialíky  pekne,  ako  sa  patrí,  hodili 
pod  stôl.  Keď  všetci  rpzchodili  sa,  prišiel  rychtár  k  pani  farárke 
a  veľmi  tajomstvenne  začal  hovoriť: 

„A  —  ten  ovos  —  pani  matka  —  ej,  ten  ovos,  teu  ma  mrzí! 
Na  môj  ...  ma  mrzí  —  veru  že  ma  mrzí.  Ale,"  tu  položil  ruku 
na  prsia,  „zajtra  ho  majú  doma.  Ej,  toto  sa  mi  páči  —  že  veru  — 
naša  škola  oslávená." 

Prv  ešte  bola  reč  o  tom,  že  keď  je  už  zasnúbenie  a  nemajú 
prsteňov.  No  pani  farárka  vedela  rady.  Darovala  Želke,  v  mene 
Samovom,  pekný,  starý  brilliantový  prsteň.  „Ten  môžeš  nosiť :  nosily 
ho  ženy  šťastné.  Dostala  som  ho  od  matky,  a  tá  tiež  od  svojej 
jnatky.    Keď  prišla  som  sem,  ako  mladá  žena,  ním  napísala  som 


143 

veršík  na  pamiatku  na  sklo  obloka.  I  dnes  ešte  tam  svieti.  Buďte 
šťastné,  deti  mojeľ^ 

Eed  farárovci  odišli,  bola  už  noc.  Samko  dostal  i  bozk  i  ru- 
žičku od  Želky ;  keď  prišiel  domov,  položil  si  ružu  do  pohára,  aby 
ešte  dlho  svieža  ostala.  Rodičom  ďakoval  ešte  i  doma. 

Keď  už  všetci  utíšili  sa,  keď  už  i  štebotná  Helenka  zaspala 
spánkom  zdravých  detí,  keď  už  i  Števo  prestal  robit  vtipy  a  po- 
známky, keď  i  otecko  oddychoval  zhlboka  —  ešte  matka  modlila  sa. 
Modlila  sa  obvyklé  nedelné  modlitby  svoje,  ale  modlila  sa  i  tie, 
ktoré  nadpovedá  srdce  vďačné,  vinúce  sa  v  túžbach  i  chválorečiach 
k  Bohu.  Potom  ešte  vzdychla:  „Ďakujem Ti,  Hospodine,  za  dnešný 
den  —  za  všetko  dobrodenie,  preukázané  mne  nehodnej  —  a,  ó,  Ho- 
spodine, odpusf  naše  viny!** 


To  žitie  moje  .  . . 

1  o  žitie  moje  plynie  ticho,  tise, 
jak  potôčik,  čo  v  hĺbke  lesa  snije; 
srdienko  chradne,  túžbou  nyje,  nyje 
a  každý  jeho  tlkot  bôlom  dýše. 

Len  zriedka  že  sa  pieseň  rozkoUše 
na  krýdlach  citu  v  chvilku  harmónie: 
mňa  ona  budi  z  hluchej  letargie, 
len  ona  vábi  v  éterové  vyše. 

Nuž  za  ňou,  duch  môj!  rozpni  slabé  kríedla, 
tam  mluvy  ludu  tvojho  sladké  žriedla, 
ta  nech  ťa  volá  každá  krivdy  rana, 

zadaná  rodu  tvojmu  zbolenému!  .  .  . 
A  k  cielu  privedie  ta  jasavému 
nitôčka  z  hviezdnej  krásy  usúkaná. 

Ľudmila  Podjavorinská, 

•M* 


Mojim  súdruhom. 

Ja  spieval  piesne,  vylieval  ja  city, 

odhalil  srdca  tajný  dych; 

bôr  krušný  v  hĺbke  duše  mojej  skrytý, 

i  túžob  vrelých  trápny  vzdych; 

roztvoril  náruč,  vinul  k  bratskej  hrudi 

vás,  druhov  mojich  mladých  liet; 

vám  v  žertvu  dával,  čo  slasť  v  srdci  budí, 

i  duše  zbožnej  vrúci  vzlet. 


144 


A  vdáčne  vzali  ste  vy  žertvu  duše, 

plam  srdca,  i  sĺz  bôlnych  tok; 

tak  zdalo  sa  mi,  že  vás  bôF  môj  kuše, 

jak  kúsal  i  mňa  v  lavo,  v  bok; 

a  radost  moja  zažiarila  plamom 

i  v  tvári  vašej,  —  chvel  sa  ret: 

no  všetko  toto  bolo,  ach,  len  klamom! 

Kdeže  ste,  milí?  —  Ved  vás  niet! 

Keď  zjasal  duch  môj  slasťou  blahobytu, 

že  hnusné  rabstva  okovy 

rozdrúzgal  národ,  —  aj  hneď  boli  vy  tu 

ste  spievať  slávu  hotovi; 

í  život,  dušu  za  národ  ste  darom 

daf  v  žertvu  chceli,  a  to  hneď: 

no  ale  všetko  bolo  to  len  klamom! 

Ved  kde  ste  teraz?  —  Niet  vás,  niet! 

Blesk  zášti  hnusnej  za  bleskom  ked  siahal 

v  posvätné  naše  ústavy 

a  ničil,  boril  nám,  čo  národ  staval 

za  svoj  groš  prácny,  krvavý: 

ja  slzil,  —  a  vy  tiež  v  tom  žiali  samom 

ste  stŕpli  v  jarme  našich  bied; 

no  toto  všetko  bolo,  ach,  len  klamom! 

Ved  kde  ste  teraz?  —  Niet  vás,  niet! 

Rozpŕchli  ste  sa:  hladom  hnané  včelky, 

opustiac  biedne  svoju  maf, 

nedbajúc,  že  bôI  matky  lúbej  velký, 

že  musi  žialom  umierať; 

a  ona  predsa  k  srdcu  chce  vás  vinúť 

a  volá  v  pustý,  dialny  svet: 

»0,  prečo,  Fubé,  dáte  matke  hynúť? 

Ó,  podte!«  —  Kde  ste?  —  Niet  vás,  niet! 

Tak  čujte  hlas  ten!  Hor'  sa  znovu  k  činu! 

Nech  kropaj  brázdi  čela  stráň! 

Sem  plece  k  plecu  —  a  bôI,  strasti  minú, 

osvieti  slnce  rodu  stan! 

Sem,  duša,  ktorá  prácu  trudnú  rada, 

sem,  kto  za  národ  chce  žiť,  mreť; 

no  preč,  kto  v  tieni  svoje  blaho  hladá: 

sem  zrno  čisté,  —  plevy  het!! 

StráHan, 


♦♦ 


145 


Millennium. 

Napísal  Fr.  V.  Sasinek. 

Mnoho  sa  hovorí  a  ešte  viac  bude  sa  hovoriť  o  tisícročí  prí- 
chodu Ai*páda  k  strednému  Dunaju.  Sám  snem  krajinský  chce  určiť 
dobu  a  spôsob  oslávenia  jeho  Vec  táto  tyče  sa  i  nás  Slovákov, 
ako  praobyvatelov  Uhorska  čilí  územia  medzi  Dunajom  a  Karpa- 
tami, a  preto  musíme  byť  vzhľadom  na  to  slávenie  na  čistom.  Keď 
so  strany  maďarskej  neurobily  sa  potrebné  a  uspokojujúce  objas- 
nenia, chcem  sa  pokúsiť  o  to  ja. 

Príchod  Arpáda  k  strednému  Dunaju  je  historický  skutok, 
o  jakom  nemôže  rozhodovať  politická  chúťka,  ale  historická  kritika. 

Príchod  Arpáda  k  strednému  Dunaju  neberie  sa  v  pochybnosť ; 
sú  však  iné  otázky  s  tým  spojené,  ktoré  dosaváď  nie  sú  dostatočne 
a  opravdivé  rozlúštené.  Školský  a  úradný  dejepis  Uhorska,  ačkolvek 
je  obyčajný,  pravdu  hľadajúceho  a  nestranného  historika  neuspo- 
kojuje; lebo  pokrok  vo  vede  historickej  nachádza,  že  v  mnohom 
ohľade  pohybuje  sa  na  bludnom  a  chybnom  poli.  Ja  nechcem  ni- 
komu natískať  svoje  presvedčenie;  ale  za  vlasteneckú  a  historio- 
grafskú  povinnosť  si  pokladám  podať  v  tej  veci  mienku  svoju,  ktorá 
snáď  len  predsa  u  pravdymilovných  nájde  uváženia  a  ocenenia, 
snáď  i  opravenia.  Pri  tomto  poslednom  však  upozorňujem  protiv- 
níkov, že  ani  odvolaním  sa  na  verejnú  prijatú  mienku,  ani  pred- 
stieraním dejepisných  diel  Katonu,  Fesslera,  Praya,  Horvátha  atď. 
nedám  sa  zavrátiť,  ale  svedectvami  z  hodnoverných  prameňov 
čerpanými. 

Dosavádni  dejepisci  tvrdili,  že  názvy  Úhor  a  Uhorsko  sú  to- 
tožné s  názvami  Maďar  a  Maďarorság,  a  síce  tak,  že  názov  Úhor 
a  Uhorsko  priniesol  až  Arpád  k  strednému  Dunaju.  Proti  tomuto 
tvrdeniu  staviam  toto: 

L  Názvy  Úhor  a  Uhorsko  sú  predarpádske. 

Ze  názvy  Úhor  (Ou^op,  Ou^Yop,  Ungor)  a  Uhorsko  (Ou^pia,  Ou^- 
Yopia,  Ungoria)  slyšané  boly  na  Dunaji  pred  Arpádom,  o  tom  ma 
poučujú  nasledujúce  historické  svedectvá: 

1.  Bonfin  píše:  Vuni  bello  asperrimi  traiecta  ad  Cimmerium 
Bosphorum  palude  Moeoti,  non  modo  sedibus  Gothos  reiecerunt,  sed 
universam  Europae  Scythiam  domitaruut,  in  repetitisque  Pannoniis 
quieverunt,  quas  a  se  Vngarias  appellarunt.  *)  Ačkoľvek  to,  čo  tu 
Bonfin  píše,  nestojí,  predsa  aspoň  to  z  Bonfínovho  presvedčenia 
vyrozumieť,  že  názov  „Uugaria"  nepovstal  na  Dunaji  až  s  prícho- 
dom Arpádovým,  ale  že  bol  tu  už  za  doby  Hunnov  na  konci  4. 
stoletia. 

2.  V.  p.  Július  ,Sándory,  farár  v  Jastrabí  (pomaďarčenom  na 
Karvalyj,  konav  cestu  po  hlavných  mestách  západnej  Európy,  dňa 
14.  dec.  1891  sdelil  mi  toto:  „Tu  (v  Soľnohrade)  prezerajúc  staro- 


'}  Rerum  Yngar.  Decades.  Hanoviae,  1606,  pag.  89. 

10 


146 

žitnosti,  našiel  som  v  tak  zranej  ^Maximuskapelle^  na  epitaphii 
vyrytý  nápis,  ktoľý  som  si,  domnievajúc  sa,  že  Vás  bude  ako  hi- 
stoľika  zaujímať,  odpísal;  znie  takto:  „Anno  Domini  CCCCLXXVU 
Odoacer  rex  Ruthenorum,  Geppidi,  Gothi,  Ungari  et  Henili  contra 
ecclesiam  Dei  sevientes  beatum  Maximum  cum  sociis  suis  quinqua- 
ginta  in  hoc  speieo  latitantíbus  ob  confessionem  fidei  trucidatos 
precipitaruut,  Norícoiiim  quoque  provinciám  ferro  et  igne  demoliti 
sunt."  Kaplnka  táto  je  podzemná  jaskyňa,  v  ktorej,  jako  cicerone 
mi  hovoril,  v  čas  prenasledovania  kresťania  odbavovali  služby  Božie. 
Ide  sa  do  nej  strmými  úzkymi,  v  skale  vykresanými  schodami.*^ 
Nesdelil  mi  síce  nič  nového,  poneváč  mi  nápis  bol  známy '),  som 
však  mu  za  to  povďačný,  lebo  potvrdzuje  zprávy,  ktoré  o  tom  boly 
už  uverejnené.  Nápis  ten,  vypísaný  z  knihy  r.  1661  vydanej,  uve- 
rejnil menovite  M.  Hausiz  '^).  Zastavuje  sa  on  síce,  predsudkom 
vedený,  na  menách  Rutheni  a  Ungari,  ale  bezzákladne.  Nápis  sho* 
duje  sa  úplne  s  vtedajšou  dobou:  Gothi  bývali  v  Pannonii.  Gepidi 
v  Dacii  (Sedmohradsku  a  dolnom  Potisí),  Heruli  (Horali,  Horniaci) 
medzi  Karpatami,  Ungari  medzi  Karpatami  a  Dunajom,  Rhuteni  na 
Morave  a  v  naddunajskom  Rakúsku.  Odoaker  bol  rex  Rhutenorum 
čili  Rugorum ;  lebo  mená  Rugi,  Rusci,  Ruži,  Rusi,  Ruzeni  a  Ruteni 
boly  totožné  staré  pomenovania  Moravy*).  Stoja-li  správne  v  tom 
nápise:  Gothi,  Gepidi,  Heruli  a  Rhuteni  čili  Rhugi,  podobne  správne 
tam  stoja  i  Ungari :  teda  meno  Ungar  bolo  dávno  na  Dunajom  pred 
Arpádom. 

3.  Leo  Grammaticus  a  Georgius  Hamartolus  vyprávajú,  že  Bul- 
hari Macedooov  vo  vojne  zajatých  zavliekli  do  krajín  naddunajských. 
Keď  cisár  Theophil  vyslal  po  Čiernom  mori  lode,  ktoré  malý  tých 
zajatých  vysvobodiC,  Bulhari  požiadali  Uhrov  (Oj^TPoOi  aby  prekazili 
ich  vysvobodenie.  Dialo  sa  to  r.  836,  tak  že  nemožno  to  rozumiet 
o  luďoch  Lebediových  alebo  Arpádových,  poneváč  Leo  Grammaticus 
a  Georgius  Hamartolus,  jak  aj  iní  Byzantínci  týchto  Turkami,  nie 
Uhrami  nazývajú*).  Je  síce  pravdepodobné,  že  Leo  Grammaticus  a 
Georgius  Hamartolus  tu  rozumeli  Gepidov  (Vlachov),  ktorí  predtým 
tiež  Uhrami  sa  menovali^),  poneváč  pauovaii  nielen  nad  Sedmo- 
hradskom,  ale  i  nad  dolným  Potisím :  veď  aspoň  to  z  toho  vysvitá, 
že  meno  Ungari  bolo  na  Dunaji  už  pred  Arpádom. 

4.  Starožitná  „Kniga  Stepennaja"  vraví:  „Ungari  albi,  Czehi, 
Poloni  .  .  .  olira  uno  nomine  Slavoni  dicebantur,  et  a  Rurici  tem- 
pere Russi  dici  ceperunt  ^).  Tak  teda  Ungari  albi  v  susedstve  s  Če- 

»)  Slovenský  Letopis.  VI,  128. 

*)  Germaniae  Sacrae  Tomus  I.  Augustae  Vindelicorum,  1727,  pag.  87. 

»)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  247.  347,  506,  513,  514.  Letopis  Matice 
Slovenskej.  Hoc.  VIL,  sv.  2.,  str.  55.  Thomas,  archidiaconus  Spalatensis  ap. 
Scbwaodtner:  SS.  RR.  Hung.  Vindobonae,  1748,  pag.  537. 

*)  J.  L.  Píô:  „Der  nationale  Kampf.  Leipzig,  1882.  S.  60.  Pray:  Annales 
veteres.  Vindobonae,  1761,  pag.  320.  Časopis  Ausland  1878.  S.  369.  Parlament&r 
1890.  N.  51.  S.  6. 

'')  Qaondam  vero  Hnngarí  (Ou^YP^O  vocabantur  Gepides.  Migne:  Patro- 
iogiae  tomo  107,  pag.  395,  tomo  113,  pag.  82. 

')  Geographia  Kussiae  yicinarumqne  regiónom  c.  a.  948.  Ex  SS.  septemt. 


147 

chami  a  Poliakami  boli  už  pred  dobou  Ruríka  (f  879).  Že  tu  spo- 
mínaní Ungari  albi  znamenajú  Slovákov  a  Moravanov,  na  to  po- 
ukazuje : 

a)  ich  susedstvo  s  Poliakmi  a  Čechmi; 

b)  Nestor,  keď  píše,  že  bieli  Uhri  podrobili  si  Slovanov,  ktorí 
v  Potisi  poddaní  boli  Vlachom  (Gallom,  Gepidom) ;  a  že  v  tom  Čase 
objavili  sa  i  Obri  *).  Kto  nie  je  cudzinec  v  histórii,  ten  zná,  že  to 
boli  Longobardovia  (Česi),  ktorí  podmanivše  si  bielych  Uhrov  (Mora- 
vanov a  Slovákov),  s  Avarmi  spojení  bojovali  proti  Gepidom  (Gal- 
lom, Vlachom). 

c)  Ten  istý  názov  Ungaria  alba  podržalo  Slovensko,  keď  už 
Arpádovi  Turci  a  Kozari  bývali  v  Potisi  (Ungaria  nigra) ;  jako  o  tom 
svedčí  Ademar:  „Brunus  episcopus...  abiit in  provinciám  Ungriam, 
quae  dicitur  alba  Ungría  ad  differentiam  alteri  Ungríae  Nigrae,  pro 
eo,  quod  populus  est  colore  fusco  velut  Etiopes'). 

d)  Cisár  Konštantín  Porph.  r.  949.,  keď  Arpádovi  Turci  bývali 
na  Ťavej  strane  Dunaja  ešte  len  na  Potisi^),  spomína  nad  Potisím 
Považinu  (Bo^i^apeia)  a  nad  ňou  bielu  Chrobaciu^),  ktorá  opát  nič 
iného  nie  je  než  biela  Horvacia  (biele  Uhorsko,  Ungaria  alba). 

5.  Bavorský  zemepisec  (866—890),  opisujúc  hrady  na  severe 
Dunaja,  v  jednom  poradí  udáva:  Ungare,  Vuislane.  Sleenzane  čili 
Uhri,  Poliaci  a  Slezania  *) ;  z  čoho  nielen  to  vysvitá,  že  názov  Un- 
gare bolo  na  Dunaji  už  pred  Arpádom,  ale  i  to,  že  Uhri  súsedili 
s  Poliakmi  a  Slezákmi,  jako  i  teraz. 

6.  Spomenutý  už  Ademarus  ďalej  píše :  Sanctus  autem  Brunus 
convertit  ad  fídem  Ungriam  pŕovintiam,  aliam,  quae  vocatur  Russia. 
Toto  ruské  Uhorsko  dosavádni  dejezpytci  chybne  prenášali  na  Rusko, 
poneváč  tu  hovorí  sa  o  zemi  poľského  Boleslava  Chrabrého,  kto- 
rému od  r.  1000  náležalo  i  Slovensko,  čili  Buzia^).  Už  sám  výraz 
Ungaria  Rušia  na  to  poukazuje,  že  tu  nerozumie  sa  Rusko,  ale 
horné  čili  biele  Uhorsko  (Ungaria  alba).  Dokazujú  to  i  samé  pa- 
rallelné  miesta  v  tomže  Ademarovi:  na  jednom  stojí:  Rex  Scla- 
vaniae  nomine  Bolesclavus  . .  .  datis  magnis  muneribus,  caput  et 
cadaver  (sancti  Bruni)  excepit  cum  honore ;  na  druhom  však :  Corpus 
eius  Russorum  gens  magno  pretio  redemit  et  in  Russia  monasterium 
eius  nomini  construxenint.  Potvrdzuje  tože  i  to,  že  aj  potom  svútý 
Imrich,  syn  s  v.  Štefana,   ako  vojevoda  Slovenska,   menuje  sa  dux 


aactore  S.  Bayer.  T.  IX.  Comm.  Acad.  scient  imp.  Petropoli,  1747  pag.  371. 
Auctor  Knigae  Stepennajae  ad  aD.  m.  6476  sea  ad  an.  Ghr.  967. 

>)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist  I,  567. 

^)  Ademari  hist.  lib.  B   ap.  Pertz:  Mon.  Germ.  SS.  lY,  129. 

')  Ulteriora  vero,  quae  omnia  Turcis  habitantur,  cognomina  nanc  habent 
a  flamioibus  traDscurrentibus.  Eorum  prímum  Timeses  est,  alteram  Tutes,  ter- 
tium  Moreses,  qnartum  Crisns,  qaintam  Titza.  De  adm.  imp.  cap.  40. 

*)  Cbrobati  vero  tunc  habitabant  ultra  Bagibaream  (Yagibaream),  ubi 
nuuc  8unt  Belochrobati.  Ib.  cap.  80.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  23.  n. 

*)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  1!. 

•)  Srov.  bod  :'.  tejto  rozpravy  a  „Slovenský  Letopis^  VI,  273.  Bielovski: 
Mon.  Pol.  Hist.  I,  856. 

10* 


148 

Ruizorum  a  dux  Sclavoniae  ^).  Konečne  Ján  XIII.  r.  967  prívolujúc 
k  založeniu  biskupstva  v  Prahe,  vraví,  že  nemá  byt  secundum  rí- 
tus... Ruziae  aut  Sclavonicae  liuguae^),  t  j.  dľa  obradu  slovan- 
ského,  ktorý  za  doby  ss.  Cyrilla  a  Metoda  prišiel  do  rozkvetu^), 

7.  Galia  kronika  vraví  o  Boleslavovi  Chrabrom*):  Numquid 
nou  ipse  Hungaros  fŕequentius  in  ceitamine  superavit,  totamque 
terram  eoinim  usque  Danubium  suo  dominio  mancipavit?  Áno,  lenže 
tých  Uhrov  neodorval  sv.  Štefanovi,  ktorý  r.  1000  panoval  len  nad 
Pannoniou,  ale  českému  Boleslavovi  *) ;  boli  to  bieli  Uhri  čili  Slo- 
váci, ktorých  si  podrobil. 

8.  V  diplome  opátstva  s.  Mariae  de  Sexto  in  Foro  Júlii  z  r.,  770 
čita  sa  toto:  Curtem  de  Medeja  et  quidquid  habere  videtur  nostri 
juris  inter  aquas  defluentes  hoc  est  inter  Tiliamentum  et  Liquen- 
tiam,  et  sicut  via  Ungarorum  cemitur,  et  paludes  maríš  ^).  Štefan 
Horvát,  majúc  pred  sebou  len  listiny  až  z  r.  967  a  nasledujúce  ^), 
poCahuje  to  na  Maďarov:  ale  jako  myslef  o  Maďaroch  r.  770  nad 
morom  Adríatickým?  Tí  tu  spomenutí  Ungarí  sú  slovanskí  obyvatelia 
Gorice.  Sú  to  bez  pochyby  tá  „impia  gens  Hungarorum",  ktorá 
r.  750  až  do  Graubundenu  vtrhla  a  tam  kláštor,  s  v.  Siegbertom 
založený,  rozmetala  %  Títo  Ungari  čili  Goričania  nenáležia  síce  pod 
Karpaty,  ale  aspoň  potvrdzujú  odvodzovanie  názvu  Úhor  od  „u  gory". 

9.  Chazdaj  Ibn-Saprut  (r.  960),  posielajúc  z  Kordový  list  ku 
kráfovi  Kozarov,  oddal  ho  poslom  krála  Gebalim  al-Sekalab,  ubez- 
pečujúc  ho,  že  tento  ich  král  pošle  list  k  židom  do  zeme  Agarenov 
(Hangryn),  ktorí  ho  pošlú  k  Byzantíncom  (Rum);  a  títo  pošlú  ho 
prez  Bulharsko  do  Kozai*ska  ^).  Gebalim  pochádza  z  arabského  gibal 
alebo  gebel,  hora;  Sekalab  je  Sklab  cili  Sláv:  teda  kráľ  Gebalim- 
Sklab  značí  kráľa  uhorských  Slovanov.  Bielovski  mieni,  že  tu  roz- 
umie sa  polský  král  Mečislav:  ale  rozumie  sa  bez  pochyby  český 
král  Boleslav  ÍL,  ktorého  vtedajšia  dŕžava  obsahovala  v  sebe  nielen 
Čechy,  ale  i  Moravu  a  Slovensko  (Ungaria  alba)  a  siahala  až  k  Po- 
tisiu  *®),  kde  boli  sa  osadili  Arpádovi  Turci  (Agareni,  Hagrim). 


')  BieloTski:  Mod.  Pol.  Hist.  I,  508  cum  n. 

■)  Cosmas.  Prameny  déjin  českých.  U,  36. 

')  Tu  držím  za  potrebné  podotknúf;^  že  Slovania,  ktorí  prijali  obrad  slo- 
vanský, majúci  hlavné  stredisko  v  Ruzii  (Slovensku),  od  doby  ss.  Cyrilla  a 
Metoda,  dfa  svrchuspomenutej  ;,Knigy  Stepennoj**  od  doby  Rurika  nazvaní 
boli  Rusmi  a  Ruthenmi:  teda  Rus  a  Ruthenus  nieje  meno  národné,  ale  cir- 
kevné. 

*)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  399. 

*)  Cosmas.  Prameny  déjin  českých.  II,  49 

^)  Migne:  Patrôl,  lat.  tomo  99.  pag.  632.  Liutprandi  Autapodos  II,  7. 
Forschungen  zur  deutschen  Geschichte  IX,  427.  Listina  bola  potvrdená  Beren- 
garom  21.  marca  r.  888. 

^)  Urgeschichte  der  Slaven.  Pesth  1844.  S.  76  usw. 

")  Slovník  Náučný  III,  447.  I  pozdejáie  menovala  sa  marchia  Uungaríca, 
ackolvek  nemala  nič  spoločného  s  Uhorskom.  Acta  SS.  Placidi  e  Sigisberti  de 
11.  Jnnii. 

•)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  66. 

^°)  Srov.  zákl.  listinu  biskupstva  pražského  a  hranice  uhorsko-pofské 
r.  1000.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  147  a  505. 


149 

10.  Sú  dejepisci,  ktorí  píšu,  že  Svätopluk  panoval  nad  Uhrami, 
v  cirkevnom  ohľade  však  VichingM.  Ačkolvek  sú  novejfeí,  predsa 
prezradzujú  to  svoje  presvedčenie,  že  názov  Ungari  je  predarpádsky. 

11.  V  životopise  SV.  Cyrilla  a  Metoda  Čítame:  Qui  swatopliik 
rex  procuravit  pro  agnito  fidei  christiane  (lumine),  quod  sedes 
archiepiscopalis  in  weldegitíd  (construeretur  ad)  ecclesiam  .  quam 
idem  fieri  ordinauit  .  et  sedes  ubi  regni  sui  ei*at  et  VII  episcopi 
suffraganei  erant  sub  ipsa  sede  ordinati  .  in  polenia  et  vngaria^). 
V  15.  století  teda  boli  tiež  toho  presvedčenia,  že  názov  Uhorsko 
je  predarpádsky. 

S  Arpádom  prišlo  na  Potisie  ovšem  nové  meno,  a  síce  Turcia  ^), 
a  názov  tento  prešiel  potom  (po  r.  1025)  i  na  Slovensko,  jako  je 
toho  svedkom  i  nápis  na  korune  kráľovskej  z  r.  1072. 

Ačkolvek  s  Arpádom  prišli  na  Dunaj  nielen  Turci,  ale  i  Ko- 
zarí,  predsa,  poneváč  väčšina  bola  Turkov,  ludia  Arpádovi  —  dla 
toho:  „a  potiori  fit  denominatio"*  —  v  dejepise  Byzantíncov  menujú 
sa  Turcae,  Potisie  však  Turcia. 

S  Arpádom  neprišli  Maďari,  ale  slovanskí  Turci  a  slovanskí 
Kozaii,  jako  to  dokážem  v  nasledujúcom. 

IL  Arpádovi  Turci  a  Kozari  boli  Slovanmi. 

Zásada,  že  domáci  dejepisci  majú  prednosC  pred  cudzozem- 
skými, v  dejepisectve  uhorskom  neplatí.  Anonymus  Belae  regis  no- 
tarius,  Iv.  Thurotzius,  Šimon  de  Keza  a  podobní  sú  príliš  pozdní 
a  samú  vec  buď  neznajúci  alebo  schválne  spotvorujúci  dejepisci, 
tak  že  by  sme  po  bludnej  ceste  a  tme  habkali,  keby  sme  za  nimi 
šli.  Šťastie,  že  máme  dosť  obšírne  a  vieryhodné  zprávy  o  Arpádovi 
u  cisára  Konštantína  Porph.  a  v  iných  cudzozemských  prameňoch, 
z  ktorých  vysvitá,  že  Turci  a  Kozarí,  ktorí  pod  Arpádom  prišli  na 
Dunaj,  neboli  Maďari,  ale  Slovania. 

1.  Konštantín  Porph.  tam,  kde  rozpráva  o  národoch  slovan- 
ských, používa  tiež  výrazov  slovanských*).  Tak  to  učinil  i  pri 
Turkoch  a  Kozaroch.  Dla  neho  mluva  Turkov  bola  totožná  s  mluvou 
Kozarov  a  rôznila  sa  len  nárečím, .  tak  že  Turci  priučili  sa  i  ná- 
rečiu kozarskému  *).  O  Turkoch  hovorí,  že  mali  „vojevodov"  *j;  a 
pri  ustanovení  Arpáda  za  velvojvodu,  že  bol  dla  „zákona"  Kozarov 
na  štíte  vyzdvihnutý  ^).   Máme  teda  slovanské  slovo  „vojevoda*  na 


')  Santepoluch . . .  Ungaris  imperavit.  Mich.  Ritii  Neap.  de  R  Ung.  L.  I. 
A.  Bonflnii  Rer.  Hung.  Decades.  Hannoviae,  160<f.  p.  840. 

»)  Slovenský  Letopis  I,  118. 

*)  Qai  (Cbrobati  Albi)  sane  altra  Turciam  prope  Franciám  incolunt  Conat. 
Porph.  de  adm.  imp.  cap.  31. 

*)  Na  pr.  parakladion,  prekladiáte ;  skalosantes,  po  skalách  sa  driapajúci ; 
Nespatie  a  iné  mená  prahov  na  Dnicpre.  Parlamentár  1888.  Nr.  6. 

'')  Cabari  a  Chazarorum  gente  descendunt .  . .  unde  et  Chazarorum  lin- 
guam  ipsos  Turcas  docuenint,  habentque  etiam  hodie  eamdem  dialectum,  alia- 
que  item  Turcarum  lingua  utuutur.  Const.  Porph.  de  adm.  imp.  c.  S9. 

^)  Erant  inter  ipsos  voevodi  (^oe^sSoi)  quidam.  Id.  c.  38. 

*)  Chazarorum  more  ac  consuetudine  (^[(xyiavov)  in  scato  erectum  prínci- 
pem  fecemnt.  Id.  c.  88. 


16Ô 

strane  Turkov,  podobne  slovanské  slovo  „zákon"  na  strane  Kozarov: 
teda  tieto  slová  nedajú  nám  pochyboval  o  tom,  že  jako  Turci,  tak 
tiež  Kozari  boli  Slovanmi. 

2.  O  SV.  Cyríllovi,  ktorý  bol  rodák  Slovan,  a  síce  bulharský 
Slovan  z  Tesaloniky,  čítame,  že  bol  pozvaný  (o.  r.  855)  ku  Kozarom, 
aby  tam  bránil  náuku  kresťanskú  proti  židom  a  mahomedánom ;  že 
nad  čiernym  morom  prehovoril  vodcu  kozarského,  aby  odstúpil  od 
obliehania  jakéhosi  mesta ;  že  tamže  sisiel  sa  s  Turkami,  ku  ktorým 
s  dobrým  výsledkom  rečnil  V;  že  potom  našiel  v  Ghersone  človeka, 
majúceho  slovanské  sv.  Písmo  ^) ;  že  za  niektorý  čas  učil  sa  hebrej- 
čine, aby  mohol  zavrátit  židovské  námietky  textom  pôvodným.  Ktože 
o  tom  pochybuje,  že  sv.  Cyrill  poučoval  Turkov  a  Kozarov  po  slo- 
vansky? Keď  Turci  a  Kozari  porozumeli  slovanskej  mluve  sv.  Cy- 
rilla,  musel  byt  ich  jazyk  podobne  slovanský. 

3.  V  životopise  SV.  Metoda  čítame  toto:  Ked  (884)  prišiel  do 
zemi  dunajských,  kráf  uhorský')  chcel  ho  videt;  a  ačkolvek  nie- 
ktorí sa  domnievali,  že  neobíde  bez  múky,  šiel  k  nemu.  On  však, 
jak  sa  svedčí  na  pána,  tak  ho  prijal  úctivé  a  slávne  s  veselím;  a 
pobesedovav  s  ním,  jako  sa  slusalo  obom  takým  mužom  mat  roz- 
mluvy,  oblúbiv  si  a  zlúbav  ho,  prepustil  ho  s  veľkými  darmi  a 
riekol  mu:  „Pomni  na  uina,  ctihodný  otče,  voždy  vo  svätých  mo- 
dlitbách 1"  Bozmluva  táto  mohla  sa  viest  len  po  slovansky:  teda 
nielen  sv.  Metod,  ale  i  Arpád  a  jeho  národ  bol  mluvy  slovanskej. 

4.  S  v.  Cyrill  s  bratom  svojím  Metodom  preto  bol  určený 
k  missionárstvu  v  dŕžave  moravskej,  aby  i  tu  to  a  tak  konal,  jako 
to  bol  konal  v  Kozarsku;  poneváč  na  Morave  apoštoloval  po  slo- 
vansky, musel  to  i  v  Kozarsku  konať  po  slovansky :  teda  Kozari  a 
im  stejnomluvní  Turci  mali  jazyk  slovanský. 

5.  Na  korune  uhorskej,  ktorú  i  s  názvom  ki*áfa  Gesa  (Jesa, 
Jesaslav),  ako  vojevoda  Slovenska,  r.  1072  obdržal  z  Carihradu,  je 
nápis:  ľe^o^iTCo;  mcrcof  KpaXYjq  Toupxis^.  Z  toho  nielen  vysvitá,  že 
Byzantínci  menovali  Uhorsko  Turciou,  poneváč  vládla  nad  ním  dy- 
nastia turecká,  ale  i  to,  že  Turkov  mali  za  Slovanov,  poneváč  názov 
KpaXiQ(;  dávali  kráľom  a  názov  KpaXeva  kráľovuám  slovanským. 

6.  Ibrahim  Ibn-Jakub  (965)  píše:  „Väčšina  kmeňov  severných 
(ktorí  boli  sa  usadili  medzi  Slovanmi),  následkom  svojho  smiešania 
sa  s  nimi,  mluví  po  slovansky.  Prední  z  nich  sú  Trsjkín,  Ongliin 
(Ugliči  v  Bessarabii  ?),  Rusi  a  Chazari."  *)  Ked  Kozari  mali  jazyk 
slovanský,  museli  ho  mat  i  Arpádovi  Turci,  ktorí  rôznili  sa  od  nich 


')  Nazývajú  sa  síce  Uhrami:  ale  životopisec  sv.  Cyrílla  preniesol  názov 
Uhri,  ktorým  pozdejšie  menovani  boli  Turci  a  Kozari,  na  Turkov. 

')  V  osnove  stojí,  že  bolo  písané  ruskými  literami.  Naši  učenci  darmo  sa 
hádali  o  tom  písme ;  bolo  to  glagolské  písmo  „secundum  ritus  .  . .  Kuziae  ant 
Sclavonicae  linguae^.  Cosmas  ad  an.  967.  Neprišli  na  to,  že  Ruziou  bola  Mo- 
rava a  Slovensko. 

*)  Bol  to  Arpád,  veľvojvoda  Turkov  a  Kozarov.  Že  ho  životopisec  menuje 
pkráfom  uhorským**,  musel  písat  po  r.  lOOo,  keď  už  velvojvodstvo  premenilo 
sa  na  kráľovstvo,  a  Turci  i  Kozari  od  západných  dejepiscov  nazývaní  boli 
Uhrami,  preto,  že  boli  sa  osadili  v  čiernom  Uhorsku  (na  Potisí). 

^)  Slovenský  Letopis  I,  106. 


151 

len  nárečím.  Potvrdzuje  to  i  samé  spojenie  a  vjednosplynutie  Turkov 
s  Kozanni,  jaké  o  rôznojazykových  národoch  nedá  sa  predpokladať. 
Slovanskosf  Turkov  Arpádových  vysvitne  prostredné  i  z  toho, 
že  meno  Turkov  neoznačuje  národtiosf,  ale  náboženstvo  mahome- 
dánske^);  je  ono  totožné  s  menami  Agarenov  a  Saracenov,  ktoré 
im  kroniky  prikladaly  ^).  Povstáva  teda  otázka :  jaké  bolo  ich  meno 
národné?  Na  túto  otázlni  odpovedám: 

///.  Turci  Arpádovi  boli  slovanskými  Bulharmi, 

Že  Turci,  ktorých  Arpád  priviedol  k  Dunaju,  boli  slovanskými 
Bulharmi,  o  tom  presvedčujú  ma  nasledujúce  dôvody: 

1.  Turci  Arpádovi  boli  čo  do  národných  obyčaje  v  rovní  slo* 
vanským  Bulharom  poddunajským,  lebo 

a)  Cisár  Leo  (f  911)  vraví,  že  naddunajskí  Turci,  vynímajúc 
náboženstvo,  krotkejäie  mravy  a  stále  bydlo,  v  ostatnom  (teda 
i  v  mluve)  rovní  sú  poddunajským  Bulharom  •'*}. 

b)  Poddunajskí  Bulhari  pri  vykonávaní  prísahy  rozsekávali 
psa,  na  znamenie,  že  tak  sa  má  staC  tomu,  kto  zruší  prísahu^);  a 
to  isté  vytýkali  r.  900  bavorskí  biskupi  Turkom  naddunajským  ^). 

c)  Luitprand  píše,  že  videl  v  Carihrade  posla  poddunajských 
Bulharov  tak  ostrihaného  a  na  sebe  okrasnú  retiazku  majúceho, 
jako  sa  nosia  naddunajskí  Uhri  ^),  pod  ktorými  rozumief  mohol  len 
Turkov  Arpádskych:  teda  Turci  mali  kroj  a,  o  čom  nemožno  po- 
chybovať, i  jazyk  bulharský. 

2.  Ten  istý  Luitprand  rozpráva,  že  pápež  Ján  XII.  (f  964) 
poslal  Saleka,  dla  národnosti  Bulhara,  dľa  rodnej  zeme  U  hra, 
k  Uhrom,  aby,  chopili  sa  zbrane  proti  cisárovi  Ottovi  ^).  Čo  iného 
z  toho  nasleduje,  než  to,  že  v  geografickom  Uhoi*sku  boli  tiež  etno- 
grafickí Bulhari? 


^)  Turcare,  quempiam  ad  Mahumetanam  saperstitionem  traducere,  Tar- 
cum  facere.  Lexicon  manuale  ap.  Migoe.  Paris,  1S58.  pag.  2231). 

')  Annales  Weingarteases  ad  an.  899:  Ungri  Itaham  invaserant  et  Longo- 
bardos  bello  vicerunt.  —  Anaales  Sangallenses  ad  an.  899:  Agareni  Itáliám 
intraTerant  et  LongobardoB  bello  vicerunt.  Srov.  Tudományos  gyttjteméDy  1828. 
XII,  103—124.  Slovenský  Letopis  I,  10;  atd. 

')  Atqui  hi  sunt  Turcornm  mores,  qui  a  Bulgarorum  (moríbus)  eateous 
solum  differunt,  quod  hi,  Cbristianorum  fídem  amplexi  et  in  Romanum  {=  Grae- 
cum)  vitae  cultuín  nonnibil  traducti,  et  asperitatem  morurn  et  vagum  atque 
instabile  rivendi  genus  unacum  idolis  (?)  suis  abiecere.  Ad.  Fr.  Kollarii: 
Amoenitates  V.  1.  p.  4,  43. 

*)  Šafárik :  Starožitnosti  II,  179. 

^}  Nos  praefati  Sclavi  cnminabantar,  cum  Ungaris  per  canem  seu  lupám... 
sacramenta  et  pacem  egisse. 

*)  In  citeriorí  margine  mensae,  quae  erat  sine  latitudine  longa,  Bulga- 
rorum nuntium,  Ungarico  more  tonsum,  aenea  (?)  catena  cinctum  et,  ut  mena 
mihi  suggerit,  catechumenum  (?)  mihi  praeponit.  Luitprandus  ap.  Migne:  Pa- 
trôl, gr.  tomo  112.  pag.  1358  n.  H7.  Ipsi  (ScUyí)  Ungarorum  non  modicara  multi* 
tndinem  ad  se  sumpserunt  et  more  eorum  capita  suorum  pseudochrístianorum 
penitus  detonderunt.  Epist.  Epp.  Bavariae  ad  an.  900. 

*)  Saleccum.  natione  Bulgarum,  educatione  Ungarum,  Domini  Papae  ťa- 
miliarissimnm,  et  Zacbaenm . . .  episcopum  noviter  consecratum  et  Ungaris  ad 
praedicandum,  ut  super  nos  (Teutonicos)  irruant,  destinatum,  eodem  captos 
6886  loco  (Capuae)  audivimus. 


162 

á.  Arpád  priviedol  na  Potisie  Turkov  a  Kozarov.  Týchto  na- 
chádzame tu  pod  ich  menom  0)  nie  však  Turkov;  nachádzame  však 
Agarenov,  Saraceuov,  a  síce  bulharských  Saracenov  ^) :  teda  s  Arpá- 
dom prišli  Bulhari,  ktorí  dľa  mahomedánskeho  náboženstva  u  By- 
zantíncov zvaní  boli  Turkami,  v  západných  prameňoch  však  Aga- 
renmi  a  Saracenmi. 

4.  Ademarus  píše  na  r.  1002,  že  sv.  Štefan  vtrhol  do  Čierneho 
Uhorska^).  K  tomu  kronika  hildesheimská  na  r.  1003  dodala,  že 
viedol  válku  proti  vnukovi  svojmu,  královi  Julovi.  Ačkolvek  patrné 
je,  že  obe  tieto  kroniky  dotýkajú  sa  tej  istej  vojny,  naši  domáci 
kronikári  urobili  z  toho  dve  vojny:  jednu  r.  1002  proti  Gyulovi 
v  Sedmohradsku,  a  druhú  proti  Keanovi,  vojvodovi  Bulharov  a  Slo- 
vanov opäť  v  Sedmohradsku,  nebadajúc,  že  Achtum,  proti  ktorému 
potom  SV.  Štefan  až  r.  1030  bojoval,  vládol  nielen  Sedmohradskom, 
ale  i  horným  Potisím  nad  riekou  Marošou.  Celá  zpráva  vlastne 
mala  povedať:  Sv.  Štefan  r.  1002  podujal  válku  proti  Julovi*), 
khanovi  Bulharov  a  Slovanov  na  Potisí  (Ungaria  nigra).  Čo  to  boli 
za  Bulhari?  Boli  to  Turci,  Arpádom  privedení,  ktorí,  vyhnavšeVla- 
chov  z  Potisia,  bydleli  tu  s  pozostalými  Slovanmi  *). 

ô.  Anonymus  Belae  regis  nx)tarius  tára,  že  Arpád  našiel  a  po- 
drobil si  na  Potisí  dvoje  kniežatství:  bulharské  a  kozai*ské.  Jako 
to?  Keď  dla  Konštantína  Porph.  Kozarov  ešte  len  Arpád  priviedol 
na  Potisie,  jako  mohli  byť  na  Potisí  už  pred  Arpádom?  Anonymus 
deje  Almusa  a  jeho  brata  Kolomana,  kráľa  uhorského,  s  počiatku 
12.  stoletia  preniesol  na  Almusa  a  syna  jeho  Arpáda  do  9.  stoletia. 
Almusa,  ktorý  by  bol  splodil  syna,  nebolo  žiadneho;  a  Anonymus 
v  královi  Kolomanovi  (f  1114)  vyobrazil  si  Arpáda:  tak  deje  12.  sto- 
letia splietol  8  dejami  9.  stoletia^).  Majúc  toto  pred  očima,  už 
chápeme,  že  Anouymusov  Pseudo-Arpád  (vlastne  král  Koloman), 
keď  porazil  brata  svojho  Almusa  a,  vzav  jeho  rusko-kumánske  po- 
mocné vojsko  do  svojej  služby,  tiahol  s  týmto  po  krajine,  mohol 
nájsť  tu  Kozarov,  ktorých  bol  opravdový  Arpád  v  9.  století  osadil 


')  Nad  Malým  Samoáom  je  dosiaľ  Kozarvár.  Srov.  Cbasar.  Fejér:  Cod. 
dipl.  1876.  IX.  6,  70.  Chazar.  Ib.  1408.  X.  4,  681.  Kazar.  Ib.  1315.  VIII.  1, 
696.  Kazard.  Ib.  VII.  8,  54.  Kozara.  Ib.,1412.  X.  5,  385.  Kozarivár.  Ib.  1316. 
VIII.  1,  657.  Kazaar,  Kazar.  Wenzel:  Árp.  Okmánytár  1283.  IV,  251;  1292. 
X,  108.  Kazavar,  Kazarvár.  Id.  1242.  II,  2-8.  VII,  284;  1261.  VIIÍ,  10.  Vo 
vojne  Andreja  III.  proti  Albertovi  Rakúskemu  spomínajú  sa  Cosiones.  Biderman : 
Die  ung.  Ruthenen.  Innsbruck.  1867.  II,  87.  Snáď  sú  to  Kozaril  1882-ki  „Szá- 
zadok"  826.  lap. 

')  Et  111i  iJuIgarí  sunt  pessimi  Saraceni,  fortius  tenentes  legem  Mahometi, 
qaam  aliqui  alii.  Fejér:  Cod.  dip.  IV.  2,  276. 

'}  Stepbanus  etiam  rex  Ungrie  (vlastne  Pannoniae)  bello  appetens  Un- 
griam  Nigram,  tam  vi  quam  timore  et  amore  ad  fidem  verítatis  totam  illam 
terram  convertere  meruit.  Pertz:  Mon.  Germ.  SS.  IV,  131. 

*)  Super  avunculum  suum,  regem  Julum.  Chron.  Hildesheim.  ad  an.  1003. 

'•)  Nestor  ap.  Bielovski:  Mon.  PoL  Hist.  I,  668.  Kestor  menuje  týchže 
Turkov  čili  Bulharov  čiernymi  Uhrami,  prenášajúc  názov  tento  zo  svojej  doby 
(t  1116)  na  r.  898. 

•)  ParlamenUr  1890.  Nr.  11.  S.  6.  usw. 


I5d 


na  Potisí.  Poneváč  však  Arpád  osadil  nielen  Kozarov,  ale  vedľa 
nich  i  Turkov,  z  toho  je  zrejmé,  že  lí  Bulhari,  ktorí  začiatkom 
12.  stoletía  súsedili  s  Kozarmi,  boli  potomci  tých  Turkov,  ktorých 
tam  bol  osadil  Arpád  v  9.  století. 

(Dokončenie.) 


■*9^- 


Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavel  KriiJco. 
(Pokračovanie.) 

Ohľadom  na  to,  čo  posial  bolo  povedané  o  miestnych  názvoch, 
rozdelíme  si  ich  na  sedem  tried  a  k  vôli  krátkostí  poznačím  žriedla 
nasledovne:  Fejérov  codex  diplomaticus  =  F.,  kremnický  mestský 
archív  =  K.,  ostrihomský  kapitulský  archív  =  O.  k.,  sváto-bene- 
diktský  archív  =  B.,  Bodov  archív  =  B.  a.,  čepčínsky  archív  =  Č., 
Monumenta  dioecesis  strigoniensis  =  M ,  Knauzov  spis  o  sväto-bene- 
diktskom  opátstve  =  B.  o.,  Oklevél-hasonmások  gyíljteménye  =  O. 

L  Názvy  lehotské. 

Lehota  horná  a  dolná,  teraz  veľká  a  malá,  v  Tekove  pri  Kne- 
žici,  spomína  sa  roku  1406;  O.  k.  kapsa  18,   sväzok  1,  číslo  12. 

Lehôtka,  v  listinách  zavše  i  llhota,  Hlotka,  dnes  Podbrehy- 
Lehota  v  Tekove  pri  Hliníku,  spomínaná  roku  1352 ;  B.  o.  strana  186. 

Očkova  Lehota,  dľa  listiny  z  roku  1390  ešte  pustá  zem  Ochk- 
lehota,  daná  v  zámenu  za  Belú  Hrčútovmu  synovi  Tomášovi;  Č. 
kniha  X,  strana  71.  ^ 

Opatovce  v  Tekove  pri  Sv.  Kríži,  spomínané  po  prvý  raz  roku 
1253  sta  pustá  zem  Apathy,  F.  tomus  IV,  volumen  2,  strana  205, 
a  roku  1352  už  sta  obec  ópatowcee,  B.  o.  186. 

Opatová  v  Komárne,  spomína  sa  sta  rybník  Apathowa  roku 
1374;  B.  o.  200. 

Názvy  ku  tomuto  druhu  patriace  považujem  za  také,  ktoré  už 
svojím  menom  ukazujú,  kam  patria,  a  preto  dosf  bude  uvedených 
päť  na  ukážku.  V  úplnej  topografickej  sbierke  pravda  bude  treba 
všetky  lehotské  názvy  do  podrobná  vypočítať. 

n.  Xázvy  zemianske. 

Ápka  v  Nitre  vedľa  Váhu,  spomína  sa  roku  1271 ;  F.  VII,  2,  152. 

Badušov  alebo  Badov  potok,  známy  už  roku  1243  v  Gemeri 
na  panstve  keviskom;  F.  IV,  1,  292. 

Baktíšov  potok  podobne  v  Gemeri  na  panstve  linčskom  roku 
1243;  F.  IV,  1,  292. 


154 

Bánovce,  k  uhrovskérau  panstvu  v  Trenčíne  už  roku  1295  pa- 
triaca osada  Baan\  F.  VII,  3,  109. 

Bečkov  potok;  roku  1243  spomínaná  riečka  Bechkepataha  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  292. 

Bobovnik,  y  listinách  i  Bobonaky  Bobonuk,  Bobonik,  Bobounok, 
Bobonok  písavaný,  spomína  sa  už  roku  1381  sta  obec  v  Turci ;  K. 
tomus  I,  fons  51,  fasc.  2,  číslo  51. 

Bodorová,  obec  v  Turci  medzi  Mpšovciami  a  Malým  Čepčínom, 
založená  Bodorom,  synom  Yidasovým,  na  konci  trinásteho  storočia; 
K.  I,  23,  1,  5. 

Bodovice,  turčianska  obec,  v  listinách  Bodo  í  Boda-falys.  v  ro- 
koch 1437  a  1491  zvaná,  založená  tiež  v  trinástom  storočí;  K.  I, 
17,  2,  38. 

Bodok^  už  roku  1228  jestvujúca  obec  v  Nitre;  B.  o.  147. 

Bohunice,  obec  z  Požunskej  župe,  roku  1307  sta  Bagana  spo- 
mínaná; O.  č.  15. 

Bojnice,  zámok  v  Nitre  vedia  Prievidze,  v  listinách  hned  Boymice 
(r.  1368),  hneď  zas  Boynicz  (r.  1403)  a  hneď  BaymocB  (r.  1404) 
písaný;  K.  I,  17,  1,  11. 

Borcova,  obec  v  Turci,  založená  okolo  roku  1300  Borcom  a 
v  listinách  z  rokov  1365,  1394  a  1412  písaná  Borczfolua,  Borth- 
falu  a  Borcfalva]  K.  limbus. 

Boroč,  zem  v  Nitrianskej  župe,  spomínaná  roku  1269  a  písaná 
Boroch;  F.  IV,  3,  535. 

Budilovy  zem  Budilo  v  Zemplínskej  župe  roku  1254;  F.  IV, 
2,  214. 

Bušice  alebo  Bušič  v  Tekove  pri  potoku  Žitve  ležaváia  a  už 
pred  rokom  1210  jestvovavšia  obec  Busi€\  M.  tomus  II,  str.  476 
a  B.  o.  147. 

Čajkov,  pred  rokom  1240  v  Tekove  spomínaná  obec  i  zem, 
jejžto  názov  nachodíme  v  listinách  písai^  i  Cheuke,  Cheykw,  Chey- 
keWj  Chekuy  Chelcw,  Chetvkew,  Chavko,  Cheko,  Chezco,  Cheke;  M. 
n,  169. 

Čekerec^  roku  1265  spomíuaný  vrštek  v  Honte  asi  neďaleko  od 
Almášu,  v  listinách  Chekercz;  F.  IV,  3,  280. 

Cepov  i  Čapov,  ostrov  čiže  sihot  hronská  v  Tekove  pri  Sv.  Bene- 
diku,  takto  zvaná  v  listiue  z  roku  1524;  O.  k.  10,  1,  12. 

Černákov,  v  Turci  zem,  riečka  i  obec  v  listinách  z  rokov  1258, 
1262  a  1292  (tu  už  obec)  výrazmi  Chomokov,  Ckemekov  označená 
a  v  iných,  pozdejších  písaná  i  Chernocov,  Chernokew,  Cherneche, 
Chumuk,  Chemeuke,  Chemekou,  Chomeko\  K.  I,  16,  1,  3;  —  B. 
a,  c.  2;  F.  VII,  3,  99. 

Čipkov,  roku  1258  spomínaný  potok  Chykov  v  Nitre  vedia 
Krakovian  a  Dudváhu;  F.  VII,  1,  308. 

Čirec,  osada  v  Šariši  Csircg  vedia  Tarče,  spomínaná  roku  1264; 
F.  IV,  3,  204. 

Dedislavov  potok,  roku  1269  spomínaný  Dedislopotoka  v  Spiši 
u  Kežmarku;  F.  IV,  3,  515. 


166 

Katušav,  potok  KatvspaiaJcy  spomínaný  roku  1243  na  panstve 
liučskom  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  293. 

Kävicej  obec  v  Gemeri,  odobratá  roku  1243  gemerskému  hradu 
a  daná  županom  Filipovi  a  Ditrichovi,  synom  Matejovým;  písali  ju 
Kevy\  a  iná  obec  v  Turci,  ktorú  nachodíme  roku  1494  zaznačenú 
Kewycz\  F.  a  K.  I,  14,  1,  55. 

Krušic  alebo  Kruzice,  potok,  v  listinách  písaný  Krazicz  a  Krw- 
zicee  a  spomínaný  roku  1244  v  Trenčíne  na  kysuckom  panstve  vedľa 
Polskej;  F.  IV,  1,  346. 

Kueov-Potok,  obec  v  Turci  vedia  Rakova,  z  listiny  z  roku  1255 
odpisovatelom  Fejérovým  chybne  odpísanf  sťa  Euzpaíak:   F.  IV, 

2,  361. 

Kyseľov,  obec  v  Tekove  Kiszelwj  spomínaná  roku  1264 ;  F.  IV, 

3,  256. 

LaclavQy  obec  v  Turci,  spomínaná  roku  1430;  E.  I,  51,  2,  60. 

LaskoveCy  obec  v  Turci,  spomínaná  roku  1248  ešte  iba  sta  zem 
Lazkouchk;  jej  názov  premenili  pozdejšie  na  Kalamenovú;  Č.  X,  90. 

Lenartov,  obec  už  r.  1264  v  Šariši  jestvovaváia;  F.  IV,  3,  204. 

Levice,  obec  v  Tekove,  už  roku  1156  spomínaná  sta  villa  Leua 
a  patrivšia  v  cirkevnom  ohľade  sfa  filia  ku  Bratke;  M.  I,  109. 

LiskoVf  potok,  spomínaný  roku  1247  Liskopotoka  v  Trenčíne 
na  libvorskom  panstve;  F.  IV,  1,  472. 

Lipavec,  obec  Lypovecz  v  Turci,  spomínaná  roku  1392  tam, 
kde  sú  teraz  Požehy ;  listiny  zovú  ju  i  Lipolch  a  Lypnyk ;  K.  I, 
17,  1,  15. 

Lipov,  potok  Lipoupataka  i  Lipouchothaua,  spomínaný  r.  1243 
na  kävicskom  panstve  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  292, 

Lublov,  potok  Lublow  v  Spiši,  spomínaný  roku  1256;   F.  IV, 

2,  382. 

Ludanice,  obec  v  Nitre,  spomínaná  roku  1247  Ludan  vedľa 
rieky  Niti7;  F.  IV,  1,  471  a  IV,  2,  458  —  a  v  Tekove  už  r.  1075 
jestvovavšia  obec  Ladan,  Lwdan  a  Ludan;  O.  k.  9,  3,  3. 

Lukovo,  r.  1264  v  Šariši  spomínaná  obec  Luko\  F.  IV,  3,  204. 

Madunice,  roku  1262  v  Nitre  vedľa  Nového  Mesta  nad  Váhom 
ležavsia  obec  Moduna\  F.  IV,  3,  119. 

Malacky,  obec  vedľa  plešivského  panstva  v  Gemeri,  už  roku 
1243  jestvujúca  a  v  listinách  hneď  Malach  a  hned  zase  Malacky 
menovaná;  F.  IV,  I,  291. 

Malcov^  roku  1264  v  Šariši  spomínaná  osada  Maltzow ;  F.  IV, 

3,  204. 

Markovice,  turčianska  obec,  roku  1489  Markovycz  v  listinách 
písaná;  K.  I,  14,  1,  48. 

Mikola,  už  roku  1075  v  Tekove  jestvovavšia  obec  Mikolafalu 
i  Mykolafalu  a  Mikola  písavaná,  ležavsia  vedia  Želiezovioa;  O.  k. 
9,  3,  3. 

Mirkov,  obec  Mirk,  patrivšia  roku  1243  ku  plešivskému  pan- 
stvu v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Močalov,  obec  v  Požúnskej  župe  vedľa  baraládskeho  panstva, 
Mockalou,  roku  1256  už  jestvovavšia;  F.  IV,  2,  373. 


i 


166 

Ebedec,  už  pred  rokom  1075  jestvovavšia,  i  Edeci,  Ebeydyz, 
Ebeduch,  Ebedwch,  Ebedech  a  Ebedecz  v  listinách  písaná  obec  v  Te- 
kove pri  Žitve;  O.  k.  9,  3,  3. 

Eneéka,  roku  1267  už  jestvovavšia  obec  v  Abauji  vedia  Košíc ; 
F.  IV,  3,  413. 

Emejka,  roku  1258  nitrianskemu  biskupovi  patriaca,  vedia 
rieky  Nitry  ležiaca  zem  Emeyka:  F.  IV,  2,  460. 

Fiľakov,  zámok  v  Novohrade,  Filek,  spomínaný  roku  1246; 
F.  IV,  1,  406. 

Folkušová,  obec  v  Turci  vedia  Necpál,  udaná  v  listine  z  roku 
1412  sfa  Folkusfalva  a  z  r.  1500  Folkosfalva;  B.  a  6. 

Fričková,  obec  v  Spisi,  udaná  roku  1335  sfa  villa  Frichkonis ; 
F.  VIII,  4,  128. 

Hcmovka  a  či  HrnovkUj  zem  Hernouuk  v  Požúne,  spomínaná 
roku  1260;  F.  IV,  3,  12. 

Henovce,  roku  1272  majer  v  Tekove,  v  listinách  písaný  sta 
Heneuch^  Henyewcz;  O.  k.  9,  4,  1. 

Hirnovce  alebo  Chyrnovce,  podobne  majer  ležiaci  vedia  Šajavy 
v  Gemeri  a  spomínaný  roku  1230  sta  Himovch;  F.  IV,  1,  62. 

Holeška,  roku  1263  spomínaná  obec  Uoleska  v  Nitre  vedia 
Rakovíc  u  Váhu  a  iná  vedia  Brezovej;  F.  IV,  3,  164. 

Holovec  alebo  Holúch,  roku  1209  ešte  obec  Golluch,  Góloch 
i  Goloh  v  Tekove,  ktorej  už  niet,  lebo  na  jej  území  je  dla  Knauza 
teraz  majer  Dolina  zvaný;  B.  o.  153. 

Hričov.  Roku  1254  spomína  sa  zem  Uirichou  i  Chinicho,  od- 
lúčená spolu  8  Bitčou  od  trenčianskeho  hradu;  F.  IV,  2,  241,  — 
a  roku  1346  sfa  ešte  pred  tatárskym  vpádom  jestvovavší  hrad  a 
obec  Hricho,  Reriche,  Heryche,  Rychou  a  Bychou;  K.  limbus. 

Hmčiarovcc,  už  pred  rokom  1109  v  Nitre  jestvovavšia  obec 
Girinchar\  O.  2. 

Istevec,  roku  1263  v  Nitre  spomínaná  zem  Iztewecz;  F.  IV, 
3,  177. 

Ivančiná,  obec  v  Turci,  v  listine  z  roku  1338  zvaná  Ivanche; 
K.  I,  51,  1,  2.  Jej  starší  názov  Konotopa  udržal  sa  posial  iba  sfa 
názov  jednoho  tamejšieho  honu. 

Ivanka,  už  roku  1253  spomínaná  obec  Ivanck  a  Ivanch  na 
gímesskom  panstve  v  Nitre;  F.  IV,  2,  209. 

Izov,  potok  v  dolno-stubnianskom  chotáre  v  Turci,  vlievajúci 
sa  do  Mútnej  a  spomínaný  r.  1364  sfa  Isowpothaka\  K.  I,  22,  1,  4. 

Jordánovka,  maličká  obec  v  Turci,  zvaná  v  listinách  Jordán 
a  Jordanfelde  i  spomínaná  už  r.  1255 ;  F.  IV,  2,  359  a  IV,  3,  64. 

Juretína,   obec  v  Nitre,  jestvovavšia  už  pred  r.  1285;  O.  10. 

Kalamenová,  roku  1264  v  Liptove  spomínaná  obec  Ŕelemen- 
falua]  F.  IV,  3,  209.  I  v  Turci  jestvuje  obec  Kalamenova,  prv 
Laskovcom  zvaná  a  len  od  štrnásteho  storočia  terajší  názov  nosiaca. 

Kahanov,  ostrov  čiže  sihoť  v  Nitre  vedia  Balatíua,  spomínaný 
roku  1263;  F.  IV,  3,  118. 

Karlova,  obec  v  Turci,  ktorú  našiel  som  v  listine  z  roku  1405 
písanú  Carulhaza]  K.  I,  51,  1,  17. 


157 

« 

Moškovec,  obec  v  Turci,  roku  1277  ešte  len  územie  Moys\ 
K.  I,  14,  1,  2,  —  no  roku  1412  už  sfa  obec  Moskfalua^  susediaca 
so  zemou  Utemírovou,  spomínaná;  B.  a.  6. 

Mošovce,  obec  v  Turci,  známe  to  rodisko  Jána  Kollára,  r.  1255 
ešte  sfa  „vicus"  =  malá  dedinka  Mosocb,  pozdejšie  však  sfa  svo- 
bodná  královská  obec  jHíd^u^,  Moys,  MoyoSy  Mossowecz  SfomiXiBJiÁ\ 
F.  IV,  2,  359  a  četné  listiny  v  kremnickom  mestskom  archíve. 
Inú  obec  Mossowcss  spomínajú  listiny  už  roku  1262  v  Nitre  vedia 
Mrtvého  Vábu;  F.  IV,  3,  119. 

Nemšová,  obec  v  Trenčíne,  patri všia  roku  1247  ku  libvorskému 
panstvu  a  v  listinách  písavaná  Nemissova  i  Nemisora;  F.  IV,  1,  472. 

Ozciovy  alebo  Ociov^  potok,  spomínaný  roku  1244  na  plachtin- 
skom  panstve  v  Honte,  Ozczyupatak,  F.  IV,  1,  352. 

Plachtince,  obec  v  Honte,  spomínaná  roku  1244  ešte  len  sťa 
pusté  územie  Palahta,  no  už  roku  1265  sfa  obec  Palachta ;  F.  IV, 
1,  351  a  IV,  3,  280. 

Potvorice,  obec  v  Nitre,  patrívšia  r.  1263  ku  Novému  Mestu; 
listiny  zovú  ju  Potvoriek  a  Fejér  dokladá  v  zátvorke  „alias  Pod- 
horicz";   no  obecný  lud  zove  túže  obec  Potvorice\  F.  IV.,  3,  117. 

Pribovce,  obec  v  Turci,  teraz  iba  jedna,  ale  roku  1273  spomí- 
najú sa  dve  obce  Pribouch  rečené,  vedia  seba  ležiace  a  roku  1235 
Prebouch  písané ;  F.  VH,  2,  133  a  Č.  X,  78. 

Pukanec,  roku  1075  obec  Bak<i  v  Honte ;  O.  k.  9,  3,  3.  Knauz 
hovorí,  že  jej  terajší  názov  je  „Praudorf** ;  B.  o.  135. 

Pusov,  roku  J  245  pole  alebo  územný  údel  Pasov  v  Spiši;  F. 
IV,  1,  399. 

Radošin,  roku  1295  spomínaný  potok  Radosnya  v  Nitre;  F. 
VII,  184. 

Šašov,  roku  1075  spomína  sa  sfa  okres  Susolgi;  v  pozdejších 
časiech  a  menovite  už  od  roku  1246  sfa  hrad  SusaL  r.  1328  Su- 
solgy,  r.  1407  Susoldy,  r.  1427  Susul,  ešte  i  loku  1466  spomínajú 
listiny  „districtus  SusoV  a  prv  vše  hrad  a  zavše  jeho  okolie  píšu 
i  Zusol,  Sosold,  Susaldy,  Susohy,  pravda  všetko  takí  pisári,  ktorí 
šašovské  okolie  a  hrad  a  k  tomu  i  slovenskú  reč  sotva  znali  a 
preto  písali,  ako  práve  vedeli;  no  vrchnosť  sväto-krížska,  znajúca 
sfa  sused  iste  celkom  správne  a  dobre  názov  blízkeho  hradu,  ne- 
skaličila,  ale  ho  napísala  už  roku  1336  celkom  verne  Sasson\  a 
Jiskra  vo  svojej  smluve  o  pokoj,  uzavrenej  so  sväto-mikulášskym 
Pankrácom  roku  1499  tiež  píše,  že  prijíma  k  sebe  v  ten  pravý  a 
večný  mier  i  Petra  Kollára  s  jeho  hradmi  Ssassowení  a  s  Re- 
wissczem,  ba  ešte  i  roku  1466  zovú  ho  Sväto-Krížania  vo  svojej 
listine  Šašov'Om.  No  dosf  o  tom  na  teraz ;  komu  lúbo  skúmať  ob- 
šírnejšie, ten  nech  pozre:  F.  IV,  1,  440  a  441,  —  M.  I,  412,  — 
O.  k.  7,  1,  7  a  9,  3,  3  ako  i  40,  5,  40,  —  K  I,  18,  1,  11  a 
Knauzovo  dielo  o  sväto-benediktskom  opátstve  str.  183  a  nasl. 
Osobné  meno  Šašo  zachovalo  sa  posial  v  slovenskej  reči,  pravda 
teraz  už  iba  sfa  meno  posmešné,  ako  i  niektoré  iné  staroslovenské 
mená,  a  ani  Nemec-Sas,  ani  madarský  „šas**  nestaval  ten  hrad  a 
nepokrstil  ho  svojím  menom.  O  tomto  si  ešte  prehovoríme  budúcne. 


15S 

Sebeslavce,  roku  1271  v  Turci  spomínaná  obec  Zohcglo  i  Za- 
bo£lo,  teraz  iba  majer  pod  b]atnick;^in  >ámkom;  Č.  X,  101. 

Sestercc,  roku  1297  spomfnaný  potok  Szeszterec  pri  Sielnici 
v  Liptove;  F.  VII,  2,  253. 

Socovce,  roku  1258  ešte  iba  pustá  zem  Sochotich  v  Turci,  no 
ešte  y  trinástom  storočí  povstala  na  nej  rovnomenná  obec;  F.  IV, 
2,  482. 

Sonkov,  obec  Sonko  v  Trenčíne,  patrivSia  roku  1295  k  uhrov- 
skému  panstvu;  F.  VII,  3,  109. 

Stenôcova,  zem  čiže  vlastne  územie  vedľa  Širáku  v  Novohrade, 
v  listine  z  r.  1246  pochodiacej  Stefiuoczoust  písaná;  F.  IV,  1,  408. 

Strehová,  potok,  roku  1269  vedia  Sejnej  v  Novohrade  spomí- 
naný a  Setorgoua  písaný;  F.  IV,  3,  521. 

Sudice.  roku  1256  ešte  iba  územie  Zud  v  Honte,  odlúčená  od 
Hontianskeho  hradu;  F.  IV,  2,  394. 

Šútovce,  roku  1430  spomínaná  obec  KysstUoicch  (=  Malé  Šú- 
tovce)  v  Nitre;  v  K.  I,  51,  2,  59. 

Tobiaslesy,  roku  1243  na  kávicskom  panstve  v  Gemeri ;  F.  IV, 
1,  293. 

Utošov  potok,  roku  1246  spomínaný  Utospatak  v  Novohrade; 
F.  IV,  1,  408. 

Vacav^  už  roku  1075  spomína  sa  „Waciensis  civitas"  a  roku 
1209  Waz;  O.  k.  9,  3,  3. 

Valkovce,  už  pred  rokom  1327  v  Tekove  jestvovavšia  obec 
Valkouch  i  Bálkawcz,  Wolkouch,  Walkoch,  Volkoch,  Welchoch  písa- 
vaná;  O.  k.  5,  1,  1  a  2. 

Večislavice^  roku  1243  ku  Trenčianskemu  hradu  patriaca  obec 
Vecislou  v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  296. 

Vidasavo  územie  na  pravom  brehu  žarnovického  potoka  v  Turci, 
počnúc  od  Bodorovej  až  po  dolný  konec  kävicského  chotára, 
v  štrnástom  a  pätnástom  storočí  v  listinách  Wydasfeulde,  Vydas- 
telki,  Wydastelek,  Vadazteleky,  Vidastelke,  Vidaztelke,  Vidastelk, 
Vydasfalua,  Samouczamélleke^  Sarnouchmelleke,  Sarnochamelleke, 
Semovlchmellekyj  Sernolchmelleky,  ZernochamelUke  písavané;  K.  I, 
16,  1,  24  a  27. 

Vzirovj  údel  alebo  pozemok  r.  1263  vedia  obce  Lubov  v  Nitre 
spomínaný;  F.  IV,  3,  120. 

ZorkovcBy  obec  v  Turci,  po  prvý  raz  roku  1372  sta  Zorkfalua 
spomínaná,  pozdejšie  i  Zork^  Zorkowez,  Zorkolcz,  Zarkovycz  písa- 
vaná;  B.  a.  5. 

III.  Názvy  národné. 

Český  potok,  spomínaný  roku  1294  Csehpatak  v  Gemeri  pri 
Hrkáci;  F.  VII,  2,  249. 

Nemce,  roku  1256  ešte  len  sťa  pustá  zem  spomínaná  Nempthy, 
teraz  obec  Nemce  v  Honte;  F.  IV,  2,  413,  a  roku  1274  podobne 
iba  územie  v  Tekove  Nimthi,  pozdejšie  písavané  i  Nempti,  Nemti, 


159 

Nemphtjf,  Netnpty,  teraz  obec  Nemce  (Németi)  za  Hronom;  F.  V, 
2.  208. 

Nemce,  r.  1235  územie  Nemchey  v  Nitre;  F.  IV,  1,  26. 

Nemäce,  už  roku  1253  nitrianska  obec  Nytnchich  na  gímeš- 
skom  panstve,  a  iné  územie  Nemedich  v  Nitre,  ktorým  vládnal 
roku  1264  Kumán  Koncha;  F.  IV,  3,  183. 

Nemčín,  roku  1284  ešte  pusté  územie  Nimchin  v  Tekove  pri 
Vozokanoch  a  Rohožnici,  i  Nemche,  Nempchetij  Nempczen,  Nemehen 
písavané;  M.  II,  180. 

Uhrovecy  roku  1295  spomínaný  zámok  Ugrog  v  Trenčíne;  F. 
VII,  3,  109,  a  obec  Vgroch  v  Tekove,  o  nejž  deje  sa  zmienka 
v  rokoch  1356  a  1397;  O.  k.  3,  1,  10  a  13. 

Vlaéky,  roku  1262  po  prvý  raz  spomenutá  obec  Olazy  v  Liptove, 
o  nejžto  iná  listina  z  roku  1264  hovorí,  že  Olaszi  je  „villa  latina**, 
£o  zdá  sa  svedčif,  že  mala  toho  času  obyvateľstvo  talianske  alebo 
rumunské;  F.  IV,  3,  65  a  209. 

Že  je  takýchto  národných  názvov  o  vela  ^iac  na  Slovensku, 
a  nie  iba  mnou  spomenuté,  to  je  všeobecne  známo;  ja  som  našiel 
len  tieto  v  listinách  mnou  čítaných  a  preto  nepúšťam  sa  do  ďal- 
šieho vypočitovania  ostatných  takých  názvov,  lebo  ich  ani  neznám 
všetky. 

IV.  Xázvy  krestanské. 

Knaíec,  už  roku  1075  pri  Zlatých  Moravciach  v  Tekove  jestvo- 
vavsia  obec  Knesecz  i  Chenesis.  Knesechy  Knesich,  Knessecz,  Kene- 
sechy  Kenesych,  Keneseoz^  Knesycz,  Knesych,  Knesicz  v  rozličných 
z  trinásteho  až  do  šestnásteho  storočia  pochodiacich  listinách  písa- 
vaná;  mala  už  roku  1075  svoj  kostol,  posvätený  blahoslavenej  Panne 
Mani ;  O.  k,  9,  3,  3. 

Kňažica,  roku  1253  spomínaná  zemplínska  obec  Genes  i  Gencs\ 
F.  IV,  2,  452. 

Knaíice,  v  Nitre  ležavšia  a  už  roku  1109  spomínaná  obec 
Kensa\  O.  2. 

Kríiy  už  roku  1075  v  Tekove  jestvovavšia  obec  Kereztur,  te- 
rajší Svätý  Kríž,  roku  1264  písaný  Sancta  Crux  de  Susal]  vtedy 
bol  už  mestečkom,  ktoré  obdaril  ostrihomský  arcibiskup  Štefan  roz- 
ličnými výsadami,  udavší  zreteľne,  že  majú  byt  platné  „incolis  et 
hospitibus,  qui  ad  teiram  in  villa  S.  Grucis  de  Susal  venire  vo- 
luerint".  Bez  pochyby  bola  táto  obec  Tatármi  o  svoje  obyvatelstvo 
pripravená  a  preto  snažil  sa  spomenutý  arcibiskup  poznovu  ju  za- 
ludniť;  O.  k   9,  3,  3  a  F.  IV,  1,  441. 

Kršteňany,  roku  1271  obec  Keresnya  pri  Skačanoch  v  Nitre; 
F.  VII,  2,  152. 

KostoleCy  r.  1075  obec  Kestelci  i  Kestelcy  a  KeziheUz  v  Ostri- 
home; O.  k.  9,  3,  3. 

Kostolany,  roku  1253  územie  Koztulan  v  Nitre;  F.  IV,  2,  208. 

Rajčapy,  roku  1244  zem  a  panstvo  Bajcsan  v  Nitre;  F.  IV. 
1,  348. 


160 

SoboTy  r.  1258  spomínaný  vrch  Zobur  v  Nitre;  F.  Vil,  1,  307. 

Sobotište,  roku  1241  ešte  len  územie  Zobodycha  v  Nitrianskej 
župe;  F.  VII,  1,  278. 

Streda^  už  roku  1263  spomínaná  obec  v  Nitre  a  písavaná 
i  Zerdahel\  F.  IV,  3,  117. 

Čí  názvy  Knažec,  Knažica  a  Kňažice  patria  skutočne  do  tohoto 
a  či  do  druhého,  pohanského  druhu  miestnych  názvov,  to  (ažko 
rozsúdiC,  lebo  i  naši  pohanskí  predkovia  mali  a  znali  kňazov. 

I  kresťanských  názvov  je  o  vela  viac  na  Slovensku,  no  i  pri 
tých  obmedzil  som  sa  schválne  len  na  svoju  listinnú  sbierku. 

(PokraôoTanie.) 


•••«•• 


A  ešte  pôst!  — 

(Žalm  74.) 

A  ešte  pôst!  —  Už  kolké  prešly  veky 
so  zášťou  nehôd,  všetkých  diablov  vzteky! 
Noc  zaľahla  —  len  včude  blesky  sporé; 
pod  satou  jej  však  šire  strasti  more 
si  hukotalo  búrlivými  valy. 
Pobrežie  morské  tvrdé,  holé  skaly. 
Tam  odsúdený  sedal  národ  celý, 
a  jeho  deti  rabstvom,  hladom  mrely  .  .  . 
A  ešte  pôst! 

A  ešte  pôst!  —  Och,  kolko  ponížení 
a  úrazov  čo  —  až  im  počtu  není  — 
zniesť  musela  tá  jeho  biedna  hlava! 
tvár  kotko  hany  mrzkej  z  pravá,  z  lava! 
Co  strádaní  mu  prišlo  horko  prežiť, 
tmy  stroviť  v  duši!  —  lepšie  nebyť,  nežiť! 
A  nad  všetkým  tým  reptu  nečujete, 
zaspieval  leda  o  zmotanom  svete  — 
A  ešte  pôst! 

A  ešte  pôst!  —  Z  tmí  vekovitých  siahlo 
raz  predsa  svetlo  a  jak  v  búri  nahlo 
sa  roznietilo  ligotnými  plamy. 
»Deň!  vzkriesenia  deň!«  znelo  dolinami. 
Sám  genij  vzlietal  chalúp  nad  ohnisky  — 
No  zradná  závisť  už  tam!  Zdula  pysky: 
vychrlila  žič,  akú  vari  dnuká; 
i  zas  len  neresť,  prometejská  múka  .  .  . 
A  ešte  pôst! 


161 


A  ešte  pôst!  —  Ó,  Bože  dobrotivý! 
čo  nadefujes  zemským  deťom  skyvy 
milosti  svojej  bez  rozdielu  zplna: 
jak?  že  nám  môž*  ich  spláknuť  mrcha  vlna 
s  niv  vlastných?  čo  sme  podvihali,  i  to 
že  muselo  ísť  plenu  pod  kopyto? 
Jak?  že  smú  svliekať  tebou  dané  rúcha? 
i  dusiť  tebou  vdýchnutého  ducha?  — 
A  ešte  pôst! 

A  ešte  pôst!  —  O,  Bože  všemohúci! 
Nie  obchádza  len,  ale  čo  lev  rvúci 
už  krížom-krážom  volne  diabol  znorí. 
Máš  moc:  i  prečo  nezavališ  hory 
mu  v  temä?  Žihadlami  šprihá,  láka  — 
máš  hromy:  prečo  nepodrazíš  draka? 
Máš  tepny  zemské,  mora,  sopiek  ohne  — 
ba  oka  mih,  nimž,  jak  chceš,  svet  sa  pohne  .  .  . 
A  ešte  pôst! 

A  ešte  pôst!  —  O,  Bože,  velký  sudca! 
prijd  —  s  oblačného  loža  povstaň,  vzbud  sa! 
čuj  žalobníkov  ponos  neslýchaný  — 
Zasadni  na  trón;  knihu  prikázaní 
vem  a  súd!  —  Dosť  už  čakali  sme  stanie: 
sieň  súdu  otvor,  pozvi  k  právu.  Pane! 
Sme  pokorní  vždy,  ústupčiví  boli; 
nám  krivdil  každý  —  tu  sme  k  tvojej  vôli!  — 
A  ešte  pôst! 

A  ešte  pôst!  —  Ó,  Bože,  sudca  pravý! 
súd  —  Preber  srdcia  naše,  precúd  hlavy: 
v  nich  špiny  nenájdeš;  ich  snahy,  tuhy 
vždy  boly  čisté,  čo  svit  tvojej  dúhy  — 
Súd  a  plať!  —  Tá  zem,  posial  bied  len  bydlo, 
to  zo  stínov,  to  z  lúčov  majúc  krýdlo, 
tiež  ako  hviezda  tvojim  nebom  letí: 
ó,  pod  to  jasné  preved  smútku  deti! 
a  zavri  pôst .  .  • 

Hej,  ešte  pôst!  No  hody  naše  v  nebi! 
Nadarmo  núkaš,  diable,  svoje  chleby; 
sú  skálim,  vieme  —  Iná  strava  naša; 
Bôh  slnca  dá,  dá  rosy:  zkvitne  paša! 
I  darmo  budeš  dvoriť,  mámiť,  moriť: 
nie  tebe  —  Bohu  budeme  sa  koriť, 
len  jeho  pravde!  —  Ustúp,  čierny  hyde! 
hlásatel  pravdy,  prorok  s  púšte  ide  .  .  . 
On  skonči  pôst! 
1889.  Hviezdoslav. 

11 


162 

Nasfa. 

Rozprávka,  od  Zasodimského, 

L 

Leto  som  trávil  na  dedine,  u  tetky.  Raz  večierkom  prišiel  som 
neskoršie  než  obyčajne  s  poľa;  vchádzam  do  izby,  tu  vidím  s  tetkou 
spolu  sedeC  neznámeho  mi  starého  sedliaka,  —  pili  čaj.  Starček 
bol  čisto  oblečený  —  cez  poly  prepásaný;  obuté  mal  namastené 
čižmy,  na  kolenách  mu  ležala  čiapka.  Husté,  našedivelé  vlasy  mal 
po  dedinský  dookola  pristrihnuté,  hladko  —  na  pútec  rozčesané. 
K  tetke  často  chodievali  okolití  sedliaci,  to  po  knižku,  to  po  ne- 
jaký liek,  to  po  čo  inšie,  tak  že  som  sa  nepozastavil  nad  jej  ho- 
sfom.  Čudným  mi  len  to  predchádzalo,  že  tento  sedliak  nemal  ani 
bajúzov,  ani  brady,  a  že  som  ho  posial  ešte  nebol  videl. 

Starec  sedel,  prekladal  jednu  nohu  na  druhú,  —  ked  som  vo- 
šiel, nikou  potieral  si  popod  nos,  ako  by  bol  chcel  napravit  bajúzy. 
Pozdravil  som  sa  mu,  a  prisadol  som  tiež  k  samovaru.  Starček 
obrátil  ku  mne  svoju  vráskavú,  žltú,  chudorlavú  tvár,  a  dobrodušne 
hladel  na  mna  svojimi  sivými  očami. 

—  To  je  on,  tvoja  rodina  —  z  Pitera  ?  *)  ticho  spýtal  sa  mojej 
tetky,  kývnuc  na  mňa  hlavou. 

—  Hej,  on  je!  odpovedala  tetka. 

—  Hla,  to  je  ver'  pekne . . .  povedal  starček,  —  že  príde  na 
dedinu,  navštíviť  ta...  veru  pekne! 

—  A  ty  ešte  nepoznáš  Nastazju  Prochorovnu?  spýtala  sa  ma 
tetka. 

—  Akú  —  reku  —  Nastazju  Prochorovnu? 

—  Nuž  túto,  čo  pred  tebou  sedí !  povedala  mi  tetka  a  ukázala 
na  starca. 

Musím  pravdu  povedať,  že  som  sa  zarazil . . . 

—  Ty  ju  iste  za  muža  považuješ,  však  hej?  —  Mnohí  si  tak 
myslia,  ktorí  ju  po  prvý  raz  vidia. 

—  Nie  som  ja  veť  muž,  holúbok  môj  úprimný ...  No  nie, 
ale  som  —  stará  dievka...  povedala  mi  Nastazja;  —  lenže  už 
oddávna-dávna  chodím  v  mužských  bábach . . . 

Obznámil  som  sa  s  Nastazjou,  často  som  sa  vídal  s  ňou,  a 
čiastočne  z  jej  vlastných,  čiastočne  z  cudzích  rečí  poznal  som  celú 
jej  minulost.  Čudná  starká,  čo  chodila  v  mužských  bábach.  Roz- 
poviem vám  jej  život,  ako  som  ho  sám  počul,  ni  nepríložím,  ani 
ho  neprikrášlim. 

n. 

Nasfa  pochádzala  z  Pohorelova.  Po  matkinej  smrti  ostala  s  otcom 
ona  s  dvoma  sestrami  a  malým  bračekom,  ktorému  bolo  ešte  len  pol 
roka.  Nasfa  bola  najstaršia  z  detí,  bolo  jej  12  rokov.  Ona  stala  sa 

O  Piter  «  Petrohrad. 


168 

teda  gazdinkou:  upratúvala  y  izbe,  deti  varovala,  varila,  chlieb 
piekla,  kravu  dojila;  otec  jej  len  na  chlieb  zamiesil  a  dreva  na- 
rábal, lebo  to  ešte  sama  nevládala.  Dakedy  zas  i  opa  pomohla 
otcovi :  menovite  pri  poľných  prácach,  či  s  hrablarai,  či  s  kosákom ; 
v  zime  chodievala  s  ním  do  hory  po  drevo.  Šif  tiež  naučila  sa  včas, 
lebo  bieda  je  majster.  Obšívala  otca  i  deti . . . 

—  „Aké  som  ja  to  stehy  po  prvý  raz  robila  —  nedaj  Bože!" 
vravievala  pri  spomienke  na  svoje  detstvo.  „Neraz  som  si  prst  do 
krve  pobodala,  ale  čo  počneš...  Také  pršteky  som  vtedy  mala,  že 
mi  bol  každý  náprstok  priveľký  . .  .  Večer  v  zime  som  uložila  deti, 
otec  tiež  rozložil  sa  pod  pecou,  lebo  dost  umoril  sa  cez  celý  deň, 
a  ja  som  si  zažla  smoliačik,  bližšie  ku  peci  prisadla,  aby  mi  te- 
plejšie bolo,  a  šišlem  svoju  robotičku . . .  ** 

Neraz  tak  presedela  prez  polnoc,  všetky  smoliaky  popálila; 
vietor  len  tak  hvižďal  vonka,  vlci  zavýjali  poza  dedinu,  psi  bre- 
chali; Často  sa  jej  i  spaf  zachcelo:  hlavu  klonila  v  driemotách, 
ale  jej  deti  na  um  prišly  —  nechalo  ju  spanie.  Vo  dne  nestačila 
šit,  to  tam,  to  zas  tam  treba  odbehnút  —  pri  gazdovstve  a  pri 
defoch  aby  štyri  ruky  mal.  A  v  noci  jej  bolo  dobre,  nik  jej  ne- 
zavádzal. Tak  sedávala,  šíjavala,  lebo  veď  nemohly  deti,  chúdátá, 
chodiť  holé. 

V  tých  rokoch,  keď  panské  deti  ešte  s  hračkami  bavia  sa  a 
starší  nad  nimi  dozerajú,  —  v  tých  rokoch  už  bola  Nasta  oprav- 
dovou  gazdinou,  mala  moc  na  svojej  hlave,  a  len  kedy-tedy  mohla 
odbehnúc  pobavit  sa  so  svojimi  kamarátkami. 

Často  volávali  na  ňu:  Nasťa,  Nasťa,  poď  medzi  nás  —  ba- 
víme sal 

A  NasCa  nemala  kedy,  to  mladšie  sestry  dohadovaly  sa  pre 
nejaký  prútik,  bolo  ich  treba  smierif;  to  zas  najmenší  braček  kričal, 
čo  mu  hrdlo  stačilo,  jest  si  pýtal,  to  treba  riad  poumývat,  to  obed 
prihotoviC,  aby  otec  nečakal,  keď  z  roboty  príde.  Tak  bývala  Nasfa 
po  celé  dni  v  práci  zapriahnutá,  často  i  v  noci.  Len  v  sviatok 
vyšla  na  ulicu  s  detmi,  bračeka  usadila  na  prieddomí,  pobehala  si, 
pobavila,  zaspievala  s  ostatnými  dievčaty...  Tak  uletel  Nastin 
mladý  vek  pri  práci. 

Raz  koncom  zimy  jej  otec  bol  sa  vybral  po  seno,  ďaleko  na 
lúky,  a  pri  tej  príležitosti  nastydol,  polihúval,  polihúval  —  až  na 
jar  konečne  umrel. 

Vtedy  bolo  Naste  osemnást  rokov.  V  tom  veku  dedinské  dievky 
pomýšľajú  na  parobkov,  starajú  sa  čím  skôr  dostat  sa  pod  čepec 
a  založiť  si  svoje  vlastné  hniezdo . . .  Naste  neboli  parobci  na  mysli. 
Mala  svoje  rodné  hniezdočko,  rodinku  tiež,  mala  i  „svoje"  deti  — 
sestry  a  brata.  Hniezdočko  bolo  staré,  vetry  ho  ošarpaly  —  len  ho 
bolo  treba  napraviť.  Potom  bolo  treba  deti  do  poriadku  doniesť, 
vychovať,  zaopatriť ;  bolo  treba  o  hospodárstvo  pečovať.  Nasta  bola 
robotná  dievka,  sama  obrábala  zem,  daň  platila  na  termín;  jej 
Btrýk,  gazda  zo  susednej  dediny,  prišiel  jej  pomôcť  len  na  jar  a 
v  jaseň  —  poorať  a  posvážat.  Nasťa  mu  to  vynahradila  aj  dvoj- 
násobne pri  sene  a  žatve. 


164 

Ostatok  si  ?&etko  sama  zariadila:  chodila  po  drevo  do  hory, 
seno  y  zime  svážala  zo  stodôl,  so  sekerou  si  tiež  vedela  rady,  keď 
bolo  treba  niečo  otesaC.  Peňazí  mala  milo,  a  to,  čo  mala,  odkla- 
dala sestrám.  „Dorastajú  —  myslela  si  —  povydávajú  sa,  lebo  veď 
nebudú  chcef  tak  vek  svoj  prežif,  ako  ja,  —  nuž  nech  sa  potešia, 
zíde  sa  im  groš!^ 

Čo  mala  svojich  šiat,  všetko  dodrala:  ani  kožúška,  ani  kabá- 
tika,  —  samá  záplata  všetko,  ku  koncu  i  záplaty  vypovedaly  službu. 
A  po  nebožkom  otcovi  bolo  ostalo  všelijakého  šatstva:  kožuch, 
skoro  nový,  suknica,  dvoje  nohavíc,  dva  páry  čižiem,  baranica,  klo- 
búk, hŕba  košiel  a  giat.  Všelijako  premýšľala  NasCa,  čo  počaf;  na- 
konec  si  takto  pomyslela: 

—  „Čo  budem  nadarmo  peniaze  vyhadzovať,  veď  ja  môžem 
pekne-rúče  v  otcových  bábach  chodiť  —  jednak  ich  len  mole  žerú ; 
a  za  staré  mi  moc  nedajú,  čo  by  som  to  predala. .  .** 

Z  prvoti  nosila  len  kožuch  a  čižmy;  ani  jej  veFmi  neprístaly, 
ale  si  ona  z  toho  nič  nerobila.  Pomaly  poshadzovala  so  seba  jedno 
za  druhým  ženské  šaty  a  obliekla  otcove  košele  a  nohavice,  vlasy 
si  dookola  obstrihla,  ako  chlapi  nosia,  a  položila  si  čiapku.  Z  po- 
čiatku ľudia  čudovali  sa  po  dedine  na  nej,  ale  skoro  privykli  a 
dali  jej  pokoj,  lebo  bola  ku  každému  veľmi  dobrá,  prívetivá,  láskavá, 
či  k  starému,  či  k  mladému. 

Tak  privykla  Nasfa  k  mužskému  obleku,  že  už  nezamenila  ho 
viacej.  Keď  otcovský  dodrala,  zas  len  ušila  si  mužský. 

—  „Tak  mi  je  lepšie,  voľnejšie  1"  vravievala. 

Za  otca  nebožtíka  mala  dosť  roboty,  a  teraz  jej  mala  dva  razy 
toľko,  ale  za  to  nikdy  nikomu  sa  nežalovala  —  vždy  bola  milej 
tváre  a  spokojnej  mysle. 

—  Nasťuška,  akože  si  vieš  rady,  samotná?  spytovali  sa  jej 
ľudia. 

—  Čo  by  som  nevedela  —  daj  sa  mi  svete!  odpovedala. 

—  Ale  je  len  predsa  zle  v  dome  bez  chlapa!  hovorili  jej 
ľudia. 

—  Prečo  zle? Sama  som  si  gazdom!    Urobím  si,  ako 

chcem ! 

Tak  míňal  sa  rok  za  rokom . . . 

Povydávala  Nasfa  sestry,  brata  oženila,  odovzdala  mu  chalupu 
a  gazdovstvo  v  takom  poriadku,  čo  —  nech  Bôh  vyslyší  —  aby 
ho  každý  gazda  tak  zachoval. 

m. 

Zostarela  Nasťa,  ale  i  v  starosti  bola  bodrá,  zdravá,  nikomu 
na  ťarchu.  Cez  leto  bývala  tu  u  jednej,  tu  u  druhej  sestry,  to  zas 
u  brata,  pomáhala  im  v  poli,  deti  opatrovala,  po  daždivých  dňoch 
sbierala  hríby  alebo  jahody.  Každý  kriačik  znala  v  okolí,  vedela, 
kde  aké  hríby  rastú,  kedy  ich  treba  sbierat.  čo  nasbierala  po  hore, 
to  dávala  vdovám  alebo  starcom,  ktorí  pre  svoju  starobu  nemohli 
chodiť  do  hory. 


166 

Cez  zimu  Nasfa  zapodievala  sa  krajč/rstvom,  raz  y  jednom, 
raz  y  druhom  dome  pobudla  týždeň,  dya,  pošila,  poplátala,  každému 
od  najmenäiebo  do  najväčšieho,  čo  mal.  Ked  bola  s  prácou  hotová, 
äla  zas  ďalej  do  iného  domu;  tak  vandrovala  cez  celučičkú  zimu, 
z  dom  na  dom,  z  dediny  do  dediny.  Celé  okolie  ju  znalo.  Y  ne- 
jednej  rodine  tak  na  ňu  navykli,  že  ju  nechceli  preč  pustiC,  na- 
hovárali ju,  aby  u  nich  ostala. 

—  Dosť  si  sa  natúlala!  vravievali  jej  dobrí  ludia.  —  Ešte 
zamrzneš  raz  niekde,  zaduje  ta  cestou ...  u  nás  ostaň !  Dobre  ti 
bude  pri  teplej  peci . . .  zjesf  ti  dáme,  neošemráme  ti,  a  kútik  sa 
ti  tiež  nájde  v  izbe,  pomestfme  sa...  Robotičky  tiež  bude  pre 
teba ...  a  ak  si  dakedy  len  tak  posedíš  bez  práce  —  nič  ti  preto 
nebude.  Zaslúžila  si  si  na  staré dui  údy  povystierat  pod  pecou... 
Nie  je  to  hriech,  tetka! 

—  Veru  hriech,  holúbky  moje,  velký  hriech,  bez  roboty  se- 
det. . .  duše  mojel  odpovedala  na  také  reči  Nasfa.  —  Človek  nemá 
sa  pod  pecou  bez  práce  povaTovat  ani  jedinkého  pol  dňa  I  Dokial 
stačíš,  len  rob . . .  DosČ  sa  náležíš  po  smrti . . . 

—  Aspoň  si  oddýchni,  ostaň  ešte  u  nás!  nahovárali  ju. 

—  Dosf  som  si  oddýchla,  moji  drahí. . .  ďakujem  vám  I  Opatruj 
vás  Pán  Boh . . .  odoberala  sa  Nasta.  Musím  dalej  ísf ,  i  tam  i  tam 
na  mňa  čakajú,  —  všade  jest  práce  I . . . 

A  vskutku  všade  bola  vítaným  hosCom. 

Za  prácu  ju  prechovali,  často  jej  i  niečo  groša  vtisli.  Povahy 
bola  tichej,  krotkej,  so  všetkým  bola  spokojná,  každú  hartovnicu 
pochválila,  za  každú  plácu  sa  poďakovala.  Pmvda,  že  nešila  tak 
pekne  a  hladko,  ako  mestskí  krajčíri  šijú,  ale  za  to  akú  aj  plácu 
brala!  Probuj  to  daC  krajčírovi,  ako  ti  pozre  do  oču...  Na  dedine 
netreba  parády,  len  bodaj  by  bolo  mocne,  aby  potrvalo.  A  mocne 
veru  vedela  šíC  Nasfa . . .  Tí,  čo  si  jej  dali  ušit  niečo,  nevedeli 
prenachválit  jej  robotu.  Parádnice  dievky  a  ženy  nosíly  si  šitie 
do  mesta  ku  krajčírke,  —  nech  tam  nosilyl 

Nasta  peniaze  neukladala,  ale  kofko  mala,  všetky  pri  sebe 
nosila,  vo  vrecúšku,  —  spolu  s  všelijakými  záplatami,  gombíkami 
a  svojím  „štrumentom*  —  nožniciami  totiž.  Vo  vrecúšku  mala  vše- 
tek  svoj  „riaď*.  Cez  zimu  nasbieialo  sa  jej  12  až  16  zlatých,  a 
ona  to  všetko  rozdala  po  troche  raz  tomu,  raz  inému,  kto  bol 
v  núdzi.  Keď  z  jej  rodiny  počuli,  že  peniaze  rozdáva,  robily  jej 
výčitky. 

—  Prečože  ty  cudzím  rozdávaš?...  Radšej  daj  nám! 

—  Načože  sú  vám?  Vy  ste  sýti  a  odetí  i  beztak,  —  vám 
netreba...  A  nejeden  nemá  často  čo  do  úst  vložitl 

Dakedy  jej  zas  tak  vyvrávali  starostliví  ludia: 

—  Prečože  ty,  Nasfuška,  na  staré  dni  nepomýšľaš?  Ako  len 
tak  žit  môžeš? 

—  A  hla,  žijem,  —  vidíte!  Mám  i  čo  do  úst  vložit,  i  čo  na 
seba  zahodit,  čo  mi  viac  treba? 

—  Akože?  Všetko  svoje  svetu  rozdáš  a  samej  ti  nič  nezvýši 
na  zajtrajší  deň . . . 


166 

—  Príde  zajtrajší  den,  bude  i  chleba,  —  načo  sa  vopred 
Btarat?! 

—  Ba  ozaj,  ci  ešte  narodí  sa  takej  druhej  vo  svete!  vravie- 
vali o  nej  dedinci. 

A  vskutku  bola  ona  dobrá  duša,  každý  ju  mal  rád,  i  oua 
všetkých  rarta  mala.  Nadovšetkých  rada  videla  nešCastných  —  či 
sirôtky,  či  kaliky,  či  starcov  samotných,  či  osamotelé  deti. 

—  Múdreho,  pekného  alebo  milého  nie  je  ťažko  milovať,  to 
každý  vykáže...  vravievala  Nasta.  Ale  ty  pritúl  toho,  od  ktoi^ho 
ostatní  bočia...  To  je  treba!  Múdrym  a  pekným  je  i  bez  nás 
dobre. . . 

A  NasCa  tak  navykla  žiť  pre  druhých,  že  jej  ani  na  um  ne- 
prišlo, že  by  mohla  žiť  inakšie.  Ona  celkom  zabudla  na  seba,  a 
divno  jej  bolo,  keď  niekto  opýtal  sa  jej,  ako  sa  má. 

Poobzerala  sa  vôkol  seba,  ako  by  čosi  hladala.  —  Ako  sa  ja 
mám?  Žijem!...  odpovedala. 

—  „Nuž  žijem  —  chvalabohu!"  —  Z  toho  pozostávala  celá 
jej  rozprávka  o  sebe.  Divným  sa  jej  zdalo  premýšľať  nad  svojím 
životom . . . 

Keď  som  ju  po  prvý  raz  videl,  jej  bolo  šesťdesiat  rokov.  Dcéry 
jej  sestár  už  boly  povydávané,  ba  malý  už  i  deti ;  taktiež  mal  i  brat 
rodinku . . .  Neraz  im  ludia  vraveli : 

—  „Nebolo  by  vás  na  Božom  svete,  keby  nie  tetka  Nasťa! 
Ako  mať  vám  bola,  vyvarovala,  vychovala  vás,  boli  by  ste  zahynuli 
bez  nej," 

IV. 

Minulej  zimy  prechorela  Nasťa,  dusilo  ju.  Pred  Velkou  nocou 
jej  bolo  horšie,  musela  ľahnúť;  neležala  dlho,  len  dva  dni  —  ni- 
komu sa  neprínula. . . 

Celý  posledný  den  preležala  mlčky  so  zavrenými  očami,  ako 
bez  seba;   len  k  večeru  pred  samým  západom  slnca  prišla  k  sebe. 

—  Nastala  smrtná  hodina!  povedala  ticho.  Vzdychla  si,  po- 
zrela do  oblôčka  —  na  jasné  slnce.  Ktosi  z  domácich  začul  jej 
slová,  šiel  k  nej:  „Ale,  tetka,  ešte  si  požijete,  čo  by  ste  mali 
umrieť" . . .  povedal  jej. 

—  Nie,  moji  drahí,  odpovedala  celkom  ticho.  —  Tak  sa  stane, 
umrem!...  Našila  som  sa  medzi  vami,  narobila...  teraz  na  od- 
počinok . . . 

Ako  by  posledný  raz,  vystrela  svoje  chudé,  kostnaté  údy  na 
lavici  a  zase  si  vzdychla: 

—  Čo  po  mne  ostane,  to  dajte  Nilovne,  Trofimovi  dajte  ko- 
žuch. . .  ešte  je  dobrý. . .  môže  ho  ponosiť. . .  mňa  uložte  do  hrobu 
akokoľvek...  nik  ma  tam  nebude  obzerať! 

—  Ale,  čo  sa  trápite,  tetka!  Požite  si  ešte!  vraveli  jej. 

Starena  mlčala  a  dlho  hľadela  do  červeného  slnca...  Už  ne- 
bolo vidno  len  práve  okraj  z  neho  zpoza  susednej  strechy  svietiť,  — 
a  ona  ustavične  hľadela  doň. 


167 

—  A  to  Škovránok  spieva  na  poli?  pýtala  sa. 

—  Hej,  tetka,  škovránok!  odvetili  jej. 

—  Nech  spieva,  ľuďom  na  radosť. . .  šeptala  stará. 

Slnce  zašlo  za  strechu,  ale  nebo  ešte  vždy  červenalo  sa  nad 
ňou . . . 

—  Ostaňte  s  Bohom. .  •  odpusťte  mi. . .  všetci. . .  šepky  povedala 
Nasía,  pohybujúc  svojimi  vyschnutými  ústami. 

Zašlo  slnce;  umrela  Nasta. 

Všetci  plakali  za  ňou  —  starí  i  mladí,  —  mužovia  plakali . . . 
Ja  som  si  pomyslel:  „Pekne,  kto  po  sebe  takú  pamiatku  nechá,  akú 
nechala  táto  starká." 

Preložil  A.  Š. 


■•»«• 


Strach- 

Poviedka.  Napísal  Chiy  de  Maupassant 

x  O  obede  všetci  vyšli  na  palubu.  Stredozemné  more,  celé  za- 
liate mesačným  svetlom,  predstavovalo  podivuhodný  obraz.  Ohromná 
loď  kĺzala  sa  po  hladkom,  ako  zrkadlo,  povrchu  vody,  a  dym  širokou 
stuhou  rozťahoval  sa  po  nebi,  posiatom  hviezdami.  Za  naaii  voda, 
spenená  na  bielo,  búríla  a  šumela,  blýskajúc  myriadami  kvapiek. 
Zdalo  sa,  že  celé  velké  pruhy  mesačného  svetla  zakypely  vo  vode, 
zhasly  v  jednom  mieste  a  zažihaly  sa  v  druhom. 

Všetci,  bolo  nás  šesť  alebo  osem,  hľadeli  sme  nadšene  smerom 
k  ďalekým  brehom  Afriky,  kam  viedla  nás  cesta.  Sediaci  tu  ka- 
pitán zapálil  si  cigaru  a  začal  obyčajný  popoludňajší  rozhovor. 

—  Áno,  nie  málo  strachu  vystál  som  v  ten  pamätný  deň. 
Moja  loď  šesť  hodín  strávila  na  podvodných  skalách.  Na  šťastie, 
už  pod  večer  zbadali  nás  s  anglickej  lode  a  zachránili. 

V  tom^o  okaražení  prišiel  k  nám  pán  so  silno  oborenou  tvárou, 
z  ktorého  celej  postavy  viala  akási  tvrdá  spokojnosť:  jeden  z  tých 
ludí,  o  ktorých  s  prvého  pohladu  možno  povedať,  že  obišiel  dobrú 
polovicu  sveta  a  navykol  na  nepretržené  nebezpečenstvá.  Spokojný, 
hlboký  pohľad  takých  ľudí,  zdá  sa,  zachoval  čosi  neznámeho  a 
tajnostného. 

—  Hovoríte,  kapitán,  že  vy  zkúsili  ste  strach?  —  začal  on, 
keď  sme  sa  už  boli  obznámili.  —  Ja  neverím.  Vy  mýlite  sa  i  v  slove, 
i  v  pocite,  ktorý  mali  ste  v  tú  minútu.  Energičný  človek  nikdy 
nemôže  pocítiť  strach  pred  nebezpečenstvom.  On  môže  cítiť  po- 
hnutie, nepokoj ;  no  strach  —  to  je  úplne  iná  vec. 

—  Čert  ho  vezmi!  —  prehodil  kapitán,  smejúc  sa.  —  Ubez* 
pečujem  vás,  že  v  tú  minútu  ja  skutočne  cítil  som  strach. 

—  Dovoľte  mi  vysvetliť  moje  slová,  —  hovoril  spokojne  obo- 
rený neznámy.  —  Strach,  —  ale  treba  poznamenať,  že  i  najodvážli- 
vejší  ľudia  môžu  ho  cítiť,  —  strach,  to  je  úžasný  a  nevysvetliteľný 
pocit;  to  je,  jestli  možno  tak  vysloviť  sa,  akoby  rozklad  duše, 
úžasný  kŕč  mysle  a  srdca,   len  spomienka  o  ňom  vyzýva  v  nás 


l6g 

triašku.  No  tento  pocit  je  nemožný  ani  pri  akomkolvek  nápade, 
ani  pred  smrťou,  ani  v  iných  nebezpečných  prípadoch,  jestli,  ovšem, 
človek  nie  je  zbabelý.  Pocit  strachu  možno  cítiť  len  v  prípadoch 
nenormálnych,  pod  dojmom  nejakého  tajomného  vlivu,  pred  ne- 
určitým nebezpečenstvom.  Opravdový  strach  —  je  iste  ohlas  a 
spomienka  prešlých  fantastických  úžasov.  Na  príklad,  človek,  ktorý 
myslí  o  mŕtvych  a  čaká  v  noci  videť  ducha,  musí  cítiť  strach  v  ce- 
lom jeho  úžase. . .  Ja,  hla,  pocítil  som  taký  strach  minulého  roku, 
v  jednu  decembrovú  noc...  Ale  medzitým,  poznamenám,  mne  v  ži- 
vote prišlo  zkúsiť  nie  málo  príhod  a  nebezpečenství.  Viac  ráz  bol 
som  pod  guľami.  Zbojníci  raz  nechali  ma  ako  mŕtveho.  Mna,  ako 
insurgenta,  odsúdili  na  šibenicu  v  Amerike,  konečne  v  Čine  chodili 
ma  do  mora  s  paluby...  No  strach  —  je  niečo  celkom  iné... 
Ostatne,  počujte  a  súďte  sami.  Bolo  to  minulej  zimy,  v  hore, 
v  jednej  časti  severo-východuého  Francúzska.  Noc  všetko  okutala 
o  dve  hodiny  pi-v,  nežli  obyčajne,  tak  temné  bolo  nebo.  Môj  vodič, 
tamojší  sedliak,  išiel  popri  mne  chodníkom,  ktorý  sotva  bolo  badať. 
Vietor  ohýbal  vrcholce  ohromných  svrčiu  a  nad  našimi  hlavami 
ozývalo  sa  stonanie.  V  riedkych  čistinkách  hustého  lesa  videl  som 
oblaky,  opozdené  oblaky,  ktoré,  zdalo  sa,  bežaly  v  akomsi  úžase. 
S  času  na  čas,  pod  silným  tlakom  vetra,  celý  les  temer  zohýňal 
sa  a  stenal.  Mráz  prechodil  ma  až  do  kostí,  ačpráve  mal  som  teplý 
oblek.  Boli  sme  prinútení  večerať  a  nocovať  u  horára.  Jeho  domček 
bol  už  neďaleko.  Išiel  som  ta  na  polovačku. 

Môj  sprievodca  chvíľkami  pozeral  na  nebo  a  šeptal:  „Aký  čas!" 

Potom  rozprával  mi  o  rodine  horárovej,  ku  ktorému  sme  šli. 
Horár  pred  dvoma  rokmi  zastrelil  pytláka,  a  od  tých  čias  bol 
mračný,  mučiac  sa  hryzením  svedomia.  S  ním  spolu  žili  jeho  dvaja 
ženatí  synovia. 

Tma  bola  nepriehľadná.  V  lese  stenanie  od  vetra.  Konečne,  ja 
zbadal  som  v  diali  svetlo  a  o  minútu  môj  sprievodca  zaklopal  na 
dvere  chyžky  horárovej.  Na  jeho  klopanie  ohlásil  sa  ostrý  ženský 
hlas,  a  o  sekundu  ozval  sa  hlas  mužský,  spytujúc  sa:  „Kto  tam?" 
Môj  sprievodca  povedal  svoje  meno.  Vošli  sme  a  očiam  mojim 
predstavil  sa  obraz,  ktorý  nezabudnem  nikdy. 

Starík  horár,  celkom  šedivý,  s  blyštiacirai  akor  uhli  očami, 
čakal  nás  naprosti*ed  kuchyne  s  nabitou  flintou  a  dvaja  jeho  sy- 
novia so  sekerami  v  rukách  strážili  dvere.  V  kúte  izby  zbadal 
som  dve  ženské  postavy,  ktoré  kľačaly  na  kolenách,  obrátené  tvárou 
ku  stene. 

Povedali  sme,  čo  chceme.  Starík  postavil  flintu  ku  stene  a 
rozkázal  prichystať  izbu.  Ženy,  jednako,  nedvíhaly  sa  s  miesta. 
Horár  hovoril,  vrčiac: 

—  Vidíte,  pane,  pred  dvoma  rokmi,  v  túto  samú  noc,  ja  zabil 
som  človeka.  Predošlý  rok  prišiel  volať  ma,  dnes  tiež  ho  čakám . . . 
To  nás  hrozne  nepokoji,  —  doložil  takým  tónom,  že  nechtiac  usmial 
som  sa. 

Chcel  som  ho  upokojiť,  nakoľko  možno.  Zčiastky  bol  som  rád, 
že  prišiel  som  práve  v  tento  den  a  mohol  som  byť  svedkom  takého 


169 

pôverčivé|io  strachu.  Rozprával  som  im  rozličné  histórie,  a  pomaly, 
zdalo  sa,  uspokojil  som  celú  rodinu. 

Pri  kozube,  vopchajúc  nos  do  chlpatých  láb,  spal  starý,  skoro 
slepý  pes,  jeden  z  tých  psov,  ktorí  ponášajú  sa  na  ludí. 

Zmáhajúca  sa  búrka  hučala  nad  domom,  a  ja  videl  som  cez 
okrúhly  oblôček  v  dverách,  ako  sa  stromy  zohýnaly  pod  tlakom 
vetra. 


Napriek  všetkým  mojim  námahám  cítil  som,  že  panický  strach 
prevládal  mojich  súbesedníkov,  a  že  každý  raz,  ako  prestával  som 
hovoriC,  všetci  pozorne  načúvali,  čo  robilo  sa  za  dvermi.  Bol 
som  ustatý,  už  nechcelo  sa  mi  ďalej  dívať  sa  na  ten  čisto  zverský 
strach;  odobral  som  sa,  že  pôjdem  spaf,  keď  razom  starík  skočil 
so  stoličky,  schytil  flintu  a  zakričal  neľudským  hlasom: 

—  Tu  je!  Tu  je!  Ja  počujem  ho. 

Obe  ženy  padlý  na  kolená,  tvárou  ku  stene,  a  synovia  schytili 
sekeiy.  Ja  znova  začal  som  ich  uspokojovat.  Zrazu  spiaci  pokojne 
do  tých  čias  pes  zobudil  sa,  uprel  oči  na  oheň  a  hlucho  zavyl  a 
zavrčal.  Oči  všetkých  uprely  sa  na  neho.  Pes  len  vrčal  a  vyl,  hla- 
diac  na  čosi,  čo  sme  my  nevideli,  no  čosi  úžasné,  lebo  celá  jeho 
srsC  stala  dubkom.  Horár  zrazu  zakričal: 

—  On  ho  čuje!  On  bol  práve  tu,  keď  som  ho  zabil. 
Naľakané  ženy  zaplakaly. 

Nevoľná  triaška  prebehla  mi  celým  telom.  Pohľad  na  to  zviera, 
na  tomto  mieste,  v  tú  hodinu  a  medzi  naľakanými  ľuďmi  —  bol 
úžasný. 

Pes  zavýjal  a  vrčal,  nepohnúc  sa  s  miesta,  dobrú  pol  hodinu. 
Zavýjal  ako  by  vo  sne,  a  strach,  nepremožiteľný  strach  okoval 
všetky  moje  údy.  Strach  čoho?  Či  ja  viem?  To  bol  strach,  to 
je  všetko. 

My  stáli  sme  nepohnute,  červení  od  očakávania  čohosi  úžas- 
ného, so  silno  bijúcimi  srdciami,  naostriac  uši,  strhávajúc  sa  pri 
najmenšom  šume. 

Zrazu  pes  podnal  sa  na  nohy  a  pošiel  po  izbe,  obňuchávajúc 
steny  a  žalostne  zavýjal.  Tento  pes  privádzal  nás  do  šialenstva! 
Konečne  môj  sprievodca  hodil  sa  na  neho  a,  otvoriv  bočné  dvierka, 
vystrčil  ho  do  komory. 

Pes  v  tom  okamžení  umfkol.  V  izbe  bola  tichosC,  ktorá  nás 
ešte  väčšmi  tlačila.  Zrazu  počuli  sme  všetci,  že  ktosi  ako  by  skJzol 
sa  po  vonkajšej  stene  domu  s  vrchu  nadol,  potom,  že  ktosi  prišiel 
ku  vonkajším  dverám,  ako  by  ohmatávajúc  ich  trasúcou  sa  rukou; 
potom  všetko  utíchlo,  a  asi  dve  minúty,  ktoré  zdaly  sa  nám  byt 
večnosťou,  nepočuli  sme  ničoho;  no  potom  znova  sme  počuli,  že 
ktosi  škrabe  nechtami  na  dvere,  škrabe  zľahka,  ako  dieCa.  Razom 
v  okrúhlom  otvore  na  dverách  mihla  sa  biela  hlava,  s  blyštiacimi 
očami,  a  ozval  sa  nejasný  žalostný  ston. 

V  tomto  okamžení  v  izbe  zahučal  strašný  buch.  Horár  spustil 
kohútik.  Synovia  schytili  sa  zastaviť  oblok  stolom  a  kasňou. 


170 

Ubezpečujem  vás,  že  v  tú  minútu,  ked  zahučal  výstrel,  ktorý 
som  nečakal,  moje  srdce  a  moju  dušu  zachvátila  taká  úzkost,  že 
mne  zdalo  sa,  ako  by  som  umieral  od  strachu. 

Celú  noc,  do  svitania,  prestali  sme  v  kuchyni,  nemajúc  sily 
pohnúc  sa,  tratiac  povedomie  od  strachu.  Ani  neodhodlali  sme  sa 
odtiahnuC  od  obloka  barrikádu  do  toho  okamženia,  kým  cez  špáru 
v  streche  nekmitol  konečne  slabý  lúč  denného  svetla. 

Keď  vyšli  sme  na  dvor,  videli  sme  pri  dverách  zabitého  psa 
s  prestrelenou  hlavou. 

Vyšiel  z  komory,  keď  vyhrabal  si,  ako  sa  ukázalo,  jamu  pod 
drevenou  stenou,  a  škrabal  v  noci  na  dvere. 


Oborený  muž  zamíkol. 

—  V  túto  noc,  doložil  po  chvíli,  —  žiadne  nešťastie,  žiadne 
nebezpečenstvo  nezastihlo  ma,  ani  mi  nehrozilo.  No  ja  radšej  ho- 
tový som  preniest  niekoľko  hodín  v  najúžasnejšom  nebezpečenstve, 
než  jednu  minútu  takú,  ako  tú,  keď  zahučal  výstrel. 


•w 


Slovenský  jazyk. 


Jazj'^kovedecké  drobnosti. 

4.  Ku  pravopisu.  Keď  bol  uvažovaný  pravopisný  návrh  zná- 
meho diela  o  slovenskom  pravopise,  ozvaly  sa  hlasy,  aby  vydaná 
bola  pravopisná  rukováC.  Rukoväť  je  bez  odporu  potrebná.  Ale  je 
cele  iná  otázka,  či  by  to  prospelo  dobrej  veci,  keby  ona  vyšla  prv, 
uežli  sa  uvidí,  jako  sa  v  praxi  zadržali  poprední  spisovatelia  na- 
proti konkrétnym  návrhom.  Dalo  sa  očakávaf,  je  prirodzené,  že 
návrhy  alebo  námietky,  ktoré  urobí  jedon,  zavrhne  druhý  alebo 
tretí  a  miesto  nich  položí  tiež  vlastné  návrhy  alebo  námietky.  Ja 
myslím,  že  je  užitočne  ešte  pred  vydaním  praktickej  rukoväti  pre- 
triasf  a  rozriešiť  prípady  všeobecne  neschválené  alebo  v  rečenom 
návrhu  neriešené.  Týmto  spôsobom  docielime  toho,  že  praktická 
rukoväť  nebude  sa  meniť  dla  rôznych  náhľadov  rôznych  vydavateľov 
a  že  nezasejú  sa  zárodky  pre  nedôslednosti  pmvopisné. 

Dúfam,  že  som  sa  dosť  jasne  vyslovil. 

Takto  hľadiac  na  vec,  pri  tejto  príležitosti  podám  zase  niekoľko 
pravopisných  poznámok. 

V  praxi  užíva  sa  u  niektorých:  prímas,  u  iných  primáš.  Obe 
slová  sú  i  podstatou  i  formou  rovnako  cudzie  nášmu  jazyku.  Obe 
slová  sú  i  v  obecnom  živote,  majú  tedy  rovnakú  oprávnenosť.  Ne- 
znám dôvodov,  ktoré  by  z  podstatných  príčin  vyvyšovaly  formu 
jednu  nad  formu  druhú.  Predsa  však  uznať  sluší,  že  najpovolanejší 
spisovatelia  v  tejto  veci,  katolícki,  prednosť  dávajú  forme  prímas. 
A  jedine  z  toho  dôvodu,  a  zároveň  z  toho,  že  prímas  zjavíme  sa 


171 

aj  u  mnohých  nekatolíckych  spisovateľov,  lepšie  sa  hodí  forma  pri* 
mas  pre  zovšeobecnenie  pravopisné,  A  preto  ustúpia-li  tí,  ktorí 
ostrihomského  arcibiskupa  jprímá^om  nazývajú,  vykonajú  tým  službu 
jednotnosti  pravopisnej. 

Dávam  k  uváženiu,  či  by  nebolo  v  tomto  prípade  príhodnejšie 
písať  prfmas,  keďže  sa  v  živej  reči  skutočne  dlži  prvá  slabika 
slova? 

Praxou  ustanovia  spisovatelia,  čo  sa  bude  mat  z  toho  príjaf 
do  rukoväti. 

Týmto  spôsobom  budú  sa  rozlišovať  prímas  (=  najvyšší  hodno- 
stár cirkve  katolíckej  v  Uhrách)  a  prífnáš  (=  prvý  hudobník  v  hu- 
dobnom sbore  na  husle).  — 

Smerodajní  spisovatelia  v  cudzích  slovách  počínajú  dôsledne 
vypisovať  zdvojené  spoluhlásky:  summa,  qpposícia  atď.  Iba  na 
konci  nie :  program,  dueZ  atď.  Dľa  môjho  náhladu  niet  k  tomu  po- 
slednému kroku  dostatočných  dôvodov.  Takýmto  polovičatým  po- 
riadkom povzbudzujeme  čitateľov  priamo  k  pravopisnej  nedôsled- 
nosti. Lebo  to,  čo  v  nominatíve  bolo  písané  s  dvoma  dvojhláskami 
(summa),  v  inom  páde  musí  sa  písať  s  jednou  spoluhláskou  (pi.  g. 
súm),  a  čo  sa  písalo  v  nominatíve  s  jednou  (program),  v  inom  musí 
sa  s  dvoma  (gen.  progi*ammu).  Dla  takého  poriadku  mal  by  som 
písať  „dueJ"*,  ale  „dueZ/ovať^  atp.  —  Ja  som  toho  presvedčenia,  že 
takou  polovičatosťou  neosožíme,  ale  škodíme  pravopisu.  Uznávajú-li 
smerodajné  kruhy  oprávnenosť  zdvojených  spoluhlások  v  cudzích 
slovách  vôbec,  o  čom  svedčia  všetky  osnovy  z  posledného  ročného 
obdobia,  pre  dôslednosť  mohly  by  sa  odhodlať  postúpiť  o  ten  po- 
sledný krok.  — 

Pod  českým  vlivom  ešte  i  teraz  často  píšu  Slováci  slúčeninu 
pretoSe,  čo  je  taký  jazykový  nesmysel,  aký  sa  prepáčiť  môže  ozaj 
len  Cechom,  u  ktorých  „vzdelávaním"  jazyka  pomaly  celkovite  vy- 
hynie cit  pre  jemné  rozdiely  jazykové.  Inde  sú  tie  slová  odôvodnené. 
Tu  kladiem  ešte  tento  zjavný  príklad:  „Preto,  že  nechcela  ísť  za 
vás,  je  príčinou  vášho  úpadku?**  „Preto  že"  nielen  že  sa  nemajú 
spolu  písať,  ba  práve  čiarkou  by  malý  bývať  oddelené  od  seba,  čo 
je  ovšem  nie  treba,  stojf-li  vo  vete  čiarka  už  pred  „preto". 

5.  Biečica.  Nemecké  eurúck  a  maď.  vissea  hlboko  vniklo  i  do 
živého  nášho  jazyka.  V  Slov.  Pov.  428.  čítame  „s  tým  sa  nagpäí 
vrátila"  m.  „s  tým  sa  vi^átila".  Kde  v  slovese  slovenskom  obsažený 
je  už  pochop  toho  „nazpäí**,  tam  užívať  treba  čisté  sloveso.  Nikdy 
nepíšme:  požičané  peniaze  nazpák  (nazpäť)  vrátil,  ale  len  tolkoto: 
požičané  peniaze  vi^til.  Nazpäť  a  nazpak  je  v  takom  prípade  veľký 
barbarismus.  —  V  Slov.  Pov.  na  str.  481.  je:  „tu  od  veDcej  radosti 
naepäí  zamdlela".  Tiež  zle;  treba  zase. 

Citujúc  slová  jednoho  spisovateľa  slovenského  prof.  Fr.  Pastrnek 
typografickým  označením  vyčitoval  tomuže  spisovateľovi  germanis- 
mus  vo  slove  „zapríčiniť"  (verursachen).  Nechcem  výčitku  oslabovať, 
len  konštatujem,  že  to  „verursachen"  českým  sp&sobiti  nemôžeme 
nahradiť;  lebo  spôsobovať  je  slovo  neznáme  v  slovenčine  živej  (vo 
strede  a  na  východe;  s  istotou  neviem,   či  aj  na  úzkom  páse  zá- 


pádnom).  Keí  smieme  povedať  „Príčinou  jeho  úpadku  bolo  to. . .", 
myslím,  že  smieme  povedať  aj  „zapríčinilo  jeho  úpadok  to..."  — 
Ostatne  v  tejto  veci  musí  mať  i  náš  ludový  jazyk  svoj  osobitý  vý- 
raz, len  ho  treba  vypátrať. 

Madarský  výraz  „lefôzni  válakit*'  v  konversácii  prekladá  slo- 
venská intelligencia  takto:  svarít^  odvarít:  ale  som  ho  sváril,  od- 
varil. Mne  sa  to  zdá  byť  doslovným  prekladom  z  maďarčiny.  Je 
pozoruhodné,  že  Bartoš  vo  svojej  Dialektologii  Moravskej  uvodí  aj 
výraz :  odvarený  vo  smysle  odbyty  =:  už  je  odbyty !  Ale  ani  to  ma 
nezviklá  v  presvedčení,  že  Slovák  má  tu  iné  výrazy.  Slovák  v  ta- 
kom prípade  hovorí:  Ale  ti  daly  ale  sme  mu  dali,  ale  si  dostal, 
škaredé  dostali.  Príbuzné  je  aj  sloveso  „opariť"  v  porekadle:  ale 
šiel  odtial  ako  oparený.  — 

„Kojií  sa  nádejou*'  je  velmi  nepotrebná  cifra  za  jednoduché 
a  srozumiteTné :  Úfať  sa  čomu,  dúfať  v  dačo.  Kojím  sa  sladkou  ná- 
dejou =  Sladko,  milo  mi  je  úfať,  dúfať.  — 

„  Účastný  a  účastnit  sa^  sú  vo  väčšine  prípadov  nepotrebné 
germano-madarismy.  Miesto:  on  bol  účastný  pochvaly  =  Jeho  po- 
chválili ;  m.  aj  ja  som  bol  účastným  velenia  =  aj  ja  som  volil ; 
m.  zúčastnil  *  a  na  zábave  =  bol  na  zábave.  Tento  germano-maďa- 
rismus  hlboko  sa  vpíja,  aj  v  Slov.  Pov.  na  str.  298.  čítaš:  ^Keby 
sa  tohoto  štestia  účastným  stať  mohol",  m.  „keby  sa  mi  toho  šťastia 
dostalo",  „keby  bol  taký  šťastný'*.  — 

Porekadlo  „to  je  nie  s  kostolným  riadom"  neviem  si  inakšie 
vysvetliť,  ako  takto:  „to  je  nie  kostolným  riadom  =:  poriadkom". 
Snáď  je  toto  výklad  mylný  preto,  že  jednostranne  rozumiem  po- 
rekadlu;   odporúčam  tú  vec  slovenským  spisovatefom  k  uváženiu. 

— ský. 

Krátke  poznámky. 

1.  Meno  výmerkár  (SI.  P.  XI.  8.),  jako  Sasinek  nazval  po  slo- 
vensky bíreša,  patrne  preto,  že  mzda  tohoto  pozostáva  hlavne  z  vý- 
meru zbožia  a  inej  strovy,  nie  je  bežné  v  živej  mluve.  Vlastne 
z  výmeru  robia,  výmer  dostávajú  mlatci,  ktorí  sa  najali  mlátiť  „do 
úkola^  alebo  „na  úkol",  to  jest  na  celok,  nie  na  deň,  za  plácu. 
Z  vymláteného  zrna  pri  „odmierke"  dostávajú  mlatci  10.  lebo  11. 
mieru,  jako  sa  spravili,  mzdou.  To  je  „  výmer "*.  Pravda  že  cudzin- 
ské  bíreš,  a  už  i  prehláskované  bíroš,  ujma  sa  —  v  nízkej  reči, 
ale  to  je  také,  jakokolvek  fíušpáu,  cembistoš  alebo  pedinter,  frajci- 
merka;  to  sa  musí  vycúdiť.  A  načo  hladať  nové  slovo,  keď  máme 
dobré  staré  na  maď  béres,  totižto:  nájomník?  Oboje  znamená:  za 
plácu  najatý  t.  sluha  hospodársky  =  raercenarius,  Miethling,  Acker- 
knecht  Ostatne  vedia  toho  bežný  je  výraz:  sluha,  pi.  sluhovia 
i  sluhovci,  a  medzi  nimi  konkrétne:  voliar,  kraviar,  koniar  (pri 
iharských  koňoch),  kočiš  (pri  panských  koňoch),  bravčiar  (kanász) 
atď.  Bíreši  či  nájomníci,  sluhovci,  bývajú  na  panských  dvoroch; 
sedliak-gazda  má  paholka  alebo  parobka,  nežeuatého,  tento  jedá 
s  gazdom  z  jednej  misy,  a  počituje  sa  medzi  čeľaď. 


178 

2.  Málo  počuC  bitúnok,  najviac  len  jatha  a  pi.  jathy.  Zdá  sa 
ustalovat  usuš :  čes.  masný  ki*ám,  jatka  =  Fleischbank,  a  jatky  = 
Schlachthaus,  Schlachtbriicke.  Bitúnok  pre  svoju  neslovenskú  po- 
dobu nezasluhuje,  aby  sa  zaň  zvláštne  zaujímali.  Keby  záioj  ne- 
bolo už  ustálené  za  Oelkelter,  Oelpresse,  zbavilo  by  varí  aj  za 
Schlachthaus,  alebo  snáď  i  za  jedno  i  za  druhé  mohlo  by  zbavif, 
alebo  odvodené  z  toho,  na  pr.  zábojna ;  jednako  hovorí  sa :  hovädá 
zabíjat  a  semiačko  (na  olej)  a  klince  zabíjať.  Ale  prečo  neprístávaf 
na  bežnom,  znamenitom  slove  jatka,  jatky?  Ono  vyhovie,  hovorí  sa: 
vedú,  ženu  na  jatku,  alebo  na  jatky,  zabíjajú  na  jatkách,  statok, 
dobytok  pre  jatku  =  Schlachtvieh,  a  zas:  sekajú,  vážia,  t.  j.  na 
drobno  predávajú  na  jatku,  ísf  na  jatku  po  mäso,  mesto  postavilo 
nové  jatky  (Schlaghaus)  a  mäsiar  svoju  jatku  (Fleischbauk). 

3.  V  Trenčianskej  vedia  mihalnica  užíva  sa  i  vičko  (nie  vĺčko 
ani  viečko).  Vičká  zatlačiť  (tomu,  kto  umrel),  ťažké  sú  mu  vičká, 
padajú  mu,  zatvárajú  sa  mu  =  idú  na  neho  driemoty.  —  Inde  veko, 
dimin.  véčko,  v  Trenčianskej  vedia  týchto  i  viko,  znamená  pokrývku, 
vrchnák  na  vrat  sa  otvárajúce  a  zatvárajúce.  Veko  zachlopif,  od- 
chlopiť  =  zatvoriť,  otvoriť.  Nádoba  s  vekom,  hodinky  s  vekom, 
veko  na  studni,  na  súsku,  na  truhle,  veko  na  jatke,  na  krámci,  na 
ňom  vykladajú,  čo  tam  predávajú. 

4.  Idiomatický  výraz  z  Bošáckej  doliny  (SI.  P.  XI,  2,  5,  10.) : 
„Až  sa  najem,  poščám  c'  užice",  pravopisné:  ...  požičiam  ti  ly- 
žice —  znamená,  prepustím  ti,  o  čo  žiadaš,  keď  mi  ho  nebude 
treba,  —  pripomínam  zvlášte  preto,  že  v  slove  užica  náslovné  u  je 
dôkazom  toho,  že  v  pravopisnom  lyžica  —  lížica  —  náslovné  I  je 
tvrdé,  h  totižto  dialekticky  mení  sa  na  m:  pol  —  pou,  dolu,  doú, 
na  dol  —  na  dou,  chlap  —  chuap,  pluh  —  puch,  bol,  bola,  boly  — 
bou,  bova,  bovy. 

5.  Táíe  priesadu  (trhá  kapustnú  plantu).  Táže,  dialekticky 
miesto  &že,  od  fažat,  ťahaf,  jako  laže  od  lažaf,  liazt,  ležat.  Volajú 
na  psa:  Ulaž!  (couche!). 

6.  Sotona  zdá  sa  byt  femininum  od  satan.  Ja  som  počul  to 
meno  len  ženským  dávať,  vo  Zvolenskej  i  sotonica;  tak  prezvaná 
odvrkne  chlapovi:  ty  si  sotoniah  Tomu  dôstojný  pár  je  hasačert, 
nie  chfajaký  čert,  ale  iste  úd  vyššej  pekelnej  aristokracie.  Dávajú 
to  meno  ruvačom  a  iným  i-ujným,  zlobivým  luďom. 

7.  Na  postaí  zai  —  na  postali  žať  — .  Každý  žnec  má  svoju 
postaí,  kde  žne,  t.  j.  miesto  v  rade  medzi  ostatnými  ženci.  „Žia- 
igal  širokú,  alebo  úzku,  postať  "*.  Nezáleží  na  tom,  či  sa  žne  po 
brázde  a  či  oprek  „krížom",  postať  je  postať. 

8.  Ľólipat,  8  dlhým  í,  ale  i  s  krátkym:  dolipať,  doKpovat  — 
od  základného  lipnúť  (=  chlipným  byť).  „Muchy  dolipajú**  n:  do- 
jedajú, dožierajú.  „Dolipavý  jako  mucha". 

0.  Brost,  puky  na  listnatých  stromoch,  —  ale  len  puky  na 
kvet,  na  „zárod",  a  nie  puky  jalové,  na  list  Stromy  sú  samý  brost, 
budú  kvitnúť.  Srovn.  nem.  Brut. 

lu.  PÍie  v  Bošáckej  doline  sú  vraj  podzemné  diery,  vo  Zvo^- 


l^kn^k 


174 

píže,  plžike  sú  slizské,   bezšupinaté  rybky,   v  Trenč.  slíže,  hrúze 
(hrúz),  mrdofúze,  Grandling. 

11.  Parút,  parútka,  toľko  čo  by  ľ,  byľka,  Parútka  rozmarínu. 
Oboje,  i  parútka  i  bylka  sú  symbolickým  menom  mala,  trošky.  Za 
parútku,  za  bylku,  s-bla  na  pr.  soli,  múky  tolko  čo  za  špetku,  za 
štipku,  čo  medzi  prsty  chytí. 

12.  Podzemný  bes,  iste  dialekticky  miesto  pozemný  bez,  maď. 
fôldi  bodza,  ináč  chabza,  chabzda. 

13.  Zuby  váľaí  (o  telcocb)  neznamená :  zuby  dostávat,  ale  na- 
opak: tratil  Ovšemže,  keď  junec,  jalovica  „zvalí''  zub,  tak  rečený 
teľací,  náraste  na  to  miesto  zub  volský,  kravský,  a  tak  dostáva 
tieto,  zvaliac  prvšie.  U  ludí  prvé  zuby  volajú  mliečne,  detské,  druhé 
múdre.  Už  mu  narástly  múdre  zuby. 

14.  Okolky  (kasanky)  —  bodaj  len  chybou  tlače*),  miesto 
odólhy. 

15.  V  článku  ,Hospodárstvo*  (SI.  P.  XI.  10,  11.)  prichodí  ho- 
lomnica  alebo  mlatoveň.  Holmnica  v  tom  smysle  užíva  sa  vôbec 
v  spisovnom  jazyku,  i  Juugm.  Slovn.  má:  Holomnice,  slc.  =  holo- 
humnice,  Scheuerplatz,  humno,  mlat.  V  tom  je  mýlka,  vlastne  ho- 
lomnica  je  —  neslovo,  vzniklé  z  pomätenia  holovnice  s  holohum- 
nicou,  ktoré  však  každé  iného  je  smyslu.  Bernolákov  Slovár  ešte 
nemá  slova  holomnica,  ani  ľud  obecný  nikde  nehovorí:  holomnica^), 
holoťnica  ovšem,  lenže  toto  posledné  neznamená  to  miesto  na  zemi, 
kde  sa  mláti,  ale  miestnosť  hore  nad  ním  pripravenú,  kde  snopy 
a  iné  skladajú,  ináč  ešte,  podla  krajov,  menovanú  i  petrov  (=  patro), 
vôdor  (čes.  odry,  maď.  odor),  lešenie,  tak  od  holoviny,  odriny  (vo- 
dria),  lesiny,  čo  všetko  je  tenšie  drevo,  jako  žrde,  hrady,  jakým 
oná  miestnosť  —  patro,  holovnica,  vôdor,  lešenie  hradená  je.  Miest- 
nost,  kde  sa  mlátieva,  volá  sa  humno,  mlat,  mlatoveň,  holohumnica. 
Humno,  srov.  lat.  humus,  je  vlastne  to,  čo  zem  holá,  prázdne  miesto 
za  stavaním;  hum-no,  jakoby  zem-no,  prázd-no.  Keď  časom  humno, 
na  ktorom  mlátili,  pod  strechu  sa  dostalo,  prešlo  meno  i  na  to 
stavanie;  ináč  ho  volajú  stodola,  pajta  (stsl.  pojatá),  a  nepokiyté 
miesto,  kde  pod  holým  nebom  mlátievajú,  teraz  sa  volá  holohum- 
nica, poľ.  goľogumno.  Humnom,  jako  i  ct  pisateľ  článku  , Hospo- 
dárstvo' svedčí,  nazýva  sa  tiež  i  záhrada  prídvomá,  rovne  u  Vendov 
gumno  =  záhrada,  a  humenicou  prídvomý  pozemok.  Hunmá,  hume- 
nice  =  fundi  intravillani,  záhumnie  =  fundus  extravillanus,  avšak 
záhumnie  ešte  vždy  prislúcha  k  domu,  a  s  ním  ide;  býva  predné 
i  zadné  záhumnie.  Tak  je  to  po  našský.  Jako  krásne  1  Kde  sú  proti 
tomu  netrebné  a  na  cudzie  kopyto  nabíjané  „vnútorné  a  zo  vnútorné 
pozemky"  ? 

16..  „. . .  ponáhľa  sa  s  ploikom  (hlinená  nádoba  na  vodu)".  — 
Či  nie  chybou  tlače*)  miesto  s  ploskom?  Plosek  v  Trenčianskej 
hrnčená  nádoba,  v  Zvolenskej  krbka.  Plosek,  srovn.  maď.  palaszk, 
nem.  Flasche. 


')  Nie.  Red. 

^)  V  Tarci  je  holomnica.  Red. 

')  Áno,  chybou  tlače.  Malo  BtáC  b  ploskom,  Red. 


176 

17.  Poddima,  recte:  podima,  ináč  podojna,  oboje  od  slova 
podjat. 

18.  Lievč,  Y  Trenč.  ten,  v  Zvolen,  tá  lievč.  Spodná  toho  čiastka 
kovaná  má  skutočne  podobu  lieva  (liev,  lievik  =  Trichter),  do  kto* 
rého  nasadené  je  vlastne  lievčisko,  ale  celé  spolu  to  obyčajne  len 
lievč  sa  menuje ;  v  Bernol.  a  Jungm.  Slovn. :  luš&a,  lušnica,  maď. 
lôcs,  nem.  Wagenleiste. 

19.  Mlynársky  názov  hajzovaí  (SI.  P.  XI.  12.),  lad  prebfjat  na 
zamrzlom  potoku,  aby  voda  mala  volnú  cestu  na  mlyn  —  je  po 
nemecky  eisen;  lahko  ho  poslovenčiť:  ladovaf,  a  jakby  sa  to  ne- 
páčilo, máme  ua  to  starý  výraz:  ľad  lámat. 

20.  V  článku  „Magické  recepty  z  Bošáckej  doliny"  (SI.  P. 
XII.  1.)  čítame:  „Zslecž  ze  zajaca  losje  (vlasie?)."  Áno,  to  nemôže 
byť  inšie,  jako  zajačie  chlpy.  Ost,  ostie,  ostina,  dialekticky  vy- 
slovujú sa  ôst,  lebo  vosC,  vostie,  vostina,  aj  losť,  lostie,  lostina; 
miesty  opäť  vysúvajú  z  toho  stredoslovné  ŕ,  vyslovujúci :  osie,  osína, 
osnačka  (fuzačka  =  pšenica  s  ostnatým  klasom),  teda  —  losie  =r 
ostie.  Medzi  rozličnými  významy  tých  slov,  o  ktorých  tu  nejest  čo 
slova  šíriť,  pripomeniem  do  veci  len  toto  z  Jungm.  Slovníka:  „Osť 
u  vlasu  neb  chlupu,  Haarspitze".  Teda  „ze  zajaca  losje"  sú  zajačie 
chlpy.  Quod  erat  demonstrandum.  No  i  na  tomto  pozorovať,  že  osť, 
vôsť,  losť,  los,  vlas,  vús,  fús,  pús,  baús sú  si  blízka  rodina. 

21.  Tam  27.  recept  začína:  „Abisi  mohel  bilu  (?)  dostat,  ktera 
sa  ti  lúbi".  Čo  vraj  pod  tou  „bflou"  rozumeť  sa  má?  Nuž  ženskú. 
Tak  —  hieláy  biele  volá  lud  v  Trenčianskej  ženské  osoby  vôbec. 
Pod  menom  žena  rozumie  sa  vždy  vydatá,  manželka.  Hovorí  sa 
i  bielť  pohlavie,  bielcí  osoba  (i  maď.  fehér  személy).  Slovo  ženština, 
jako  sa  píše,  lud  neužíva,  bolo  by  mu  s  pohoršením  zvať  tak  jeho 
„bielu".  Pod  menom  ženština  náš  prostý  lud  myslel  by  si  čosi  ta- 
kého, jako   chlapština,   človečina Biela!  —  candida  — 

jaké  ideálne  meno  na  ženskú!  Krásnejšieho  a  prístojnejšieho  ne- 
môže byť.  Tak  hovorí  ten  lud.  (Mne  korrigoval  istý  časopis  výraz 
„biela",  keď  som  ho  bol  v  jednej  ľudovej  poviedke  v  tomto  smysle 
napísal.  Tak  málo  sa  my  ešte  vo  svojom  vlastnom  poznáme). 

V  Selciach,  3.  febr.  1892. 

F.  Sujanský. 

Slovenské  mená  miest. 

Slovo  za  ich  ochranu,  od  F.  Švjanského. 

I. 

O  samých  počiatkoch  a  ďalšom  postupnom  rozvoji  občianskeho 
života,  tak  rečenej  civilisácie,  kde  u  ktorého  národa  v  jeho  pra- 
veku, dôkazy  snáď  jediné,  ale  zato  najistejšie,  podáva  sám  ja/yk 
toho-ktorého  národa,  menovite  topické  a  kultúrne  názvy. 

Reč  ludská  je  zaiste  najstarším  pamätníkom,  archívom,  dejfn 
ludských  vôbec,  a  každého  národa  jeho  jazyk  zvláste  je  archívom 


176 

jeho  vlastného  individuálne  národného  dejstva;  čo  slovo  to  akt, 
z  ktorého  na  tú  predávnu,  predhistorickú  dobu,  kde  o  nejakých 
píäaných  dokumentoch  ani  reči  byt  nemôže,  vyčíta  pozorný  skúmatel 
drievuu  dejinu,  jako  geológ,  no  neprirovnane  zreteľnejšie,  zo  skal- 
ných čŕt  predveké  útvary  zemské. 

Kdežto  však  mená  kultúrnych,  obyčajne  exotických,  rastlín, 
dobytka  a  čoho  iného  z  cudziny  importovaného  zbožia,  jehožto 
udomácňovaním  bezsporne  rozširovala  sa  po  svete  vzdelanosf,  podnet 
dávajúc  zemedelstvu,  hospodárstvu,  remeslám,  také  hovorím  mená 
bývajú  z  pravidla  cudzieho  pôvodu,  z  mluvy  totižto  národa  toho, 
od  ktorého  tie  veci  pochádzajú,  s  nimi  spolu  piijaté,  ^)  sú  naproti 
tomu  topické  —  miesto  označujúce  —  názvy  napospol  domáceho 
pôvodu,  svojské,  národné,  preto  i  po  stránke  slovesnej  nad  iné 
vzácne,  a  historicky  tiež  nie  menej  dôležité,  nežli  kultúrne,  vypo- 
žičané názvy,  a  sú  krém  toho  pravidelne  ešte  i  starobylejšíe  po 
sledných;  tieto  sú  svedkami  cudzej,  prijatej,  a  oné  svojskej,  samo- 
rodnej,  národnej  kultúry. 

Áno  pôvodné  topické  mená  lepšie  než  listiny,  ba  neraz  i  proti 
týmto,  dokazujú:  jaký  to  národ  bol,  čo  tie  selá,  hrady,  mestá, 
zakladal,  čo  tú  časf  sveta,  pustatinu  predtým,  obdelal,  oživotvoril, 
čo  tu  prvým  bol  osadníkom.  Ony,  tie  mená,  sú  tak  staré,  jako 
sama  kolouisácia,  s  ňou  naraz  povstávaly ;  kam  zaiste  pevnou  nohou 
stúpil  osadník,  tam  i  udeiil  s  meuom  peča(  svoju  na  miesto,  čo 
na  majetok  svoj,  nebyvšie  dovtedy  niéie  —  res  nullius.  Nomenklatúra 
miest,  jako  ju  sám  tam  žijúci  autochtónny  národ  utvoril,  to  je  tá 
prvá  „gruntovná  kniha"  na  svete,  to  sú  „zemské  desky"  per  emi- 
nentiam. 

My  v  reči  našej  máme  skolkoro  mien  obecných  (appellativa) 


*)  Na  pr.  semeno,  seinft,  lat.  semen,  nem.  Samé;  ?an,  len,  ^in,  linum; 
konopa,  canapa,  cannabis,  Canevas;  repa,  maď.  repa,  rapa,  Riibe,  kef,  Kohl, 
caulis;  kapusta,  káposzta,  Kappus,  caputium;  cil)uľa,  Zwiebel,  cepe;  cvikla, 
czékla,  nis.  svekla,  gréc.  seutlon;  vika,  Wicke,  vicia;  ogorka,  maď.  uborka, 
Garke,  med.  lat.  unguria,  paprika  slov.  i  maď.,  pepŕ,  Pfeflfer,  peperone,  piper; 
kmin,  kômény,  Kttmmel,  cnminum;  kukurica,  tur.  kuknru;  víno,  vinum,  Wein, 
oinos;  čerešňa,  kerasion,  Kirsche;  broskva,  baraczk,  Ptírsich,  persica;  orech, 
persky  aragh;  tulipán,  ital.  tulipáne,  Tulpe,  tulipa;  pivoňa,  paenonia;  —  ovca, 
ovis;  jahňa,  agnus,  agna;  kôň,  equus;  kobola,  Kobel,  Gaul,  caballus,  paripa, 
gr.  parippos;  osel,  Esel,  asellus;  tur,  taurus,  Stier;  koza,  kamzík,  Gemse, 
Geisz,  gazelie,  chald.  ghizza;  kura,  pers.  churuh;  hus,  húser  (=  gunár,  gagan), 
Gans,  anser;  holub,  pol  gofgb,  maď.  galamb,  columba;  netopier,  maď.  netevér, 
denevér,  gr.  nyktikorax;  —  dom,  domus;  chyža,  Haus,  ház,  casa;  komora, 
kamara,  kammer;  kuchyňa,  konyha,  Kttche,  culina;  mlyn,  malom,  Mtthle,  móla; 
tehla,  tégla,  tegula,  čes.  cíhla,  nem.  Ziegel;  malta,  Malter,  mortarium;  — 
fánt,  font,  Pfund,  pondo;  cent,  Zenter,  centenarius;  —  kostel  a  kafitieT,  ca- 
stéllia  a  castellam  (castrum),  Kastell;  cirkev,  Kirche,  kyriakon;  —  kápka, 
čiapka,  čapec,  maď.  šípka,  sapka,  Kappe,  chappot,  caputium;  kabaňa,  kabát, 
Kapôt,  cabanus,  pers.  kaba;  dolomán,  dolomány,  dalmatica;  mentieka,  rus. 
mantija,  maď.  mente,  Mantel,  mantille,  tunica  manicata;  čižma,  csizma,  tur. 
čiznu.  >-  Po  Tatároch  zostala  nám  kasa  tatarka,  inak  pohanka,  po  Mongoloch 
mongolica,  vyslovovano  mangulica,  druh  to  ošípaných.  —  Novšie  sú  cukor, 
káva,  čaj  (tea),  tabak,  meter,  liter,  kilo,  telegraf,  telefón  a  nepočetný  všelijaký 
módny  tovar. 


177 

na  pochop  hromadných  bydlísk,  jako  hrad,  selo,  selce,  osada,  de- 
dina, ves,  mesto,  obec,  —  valal,  ako  proviucialismus,  a  lehotu, 
ako  zvláštnosť,  do  toho  nepojmajúc;  vlastných  (propria)  mien  obcí 
jednotlivých  máme  na  legióny,  a  chotárnych  mien  bez  počtu,  keďže 
na  tých  šírych  priestranstvách,  kde  sa  nás  rodný  jazyk  ozýva, 
každý  hon  a  kút  zeme,  každý  vrch  a  kopec,  každé  žriedlo  a  prameň 
má  svoje  príslušné  meno  —  našské,  slovenské. 

Všetky  tie  mená  posial  dosC  málo,  ba  posledne  spomenutej 
kategórie  literárne  ani  toľko  nepovšimnuté,  čo  jednako  platí  aj  o  me- 
nách a  priezviskách  osobných  i  rodinných'),  po  jakých  tiež  vela 
miest  sa  menuje,  —  všetky  povedám  tie  mená  prislúchajú  do  slov- 
ného pokladu  národného,  sú  svedkami  kultúry  národnej,  sú  svätým 
dedictvom  po  predkoch,  a  poskytujú  tak  filológovi  jako  kultúrnemu 
historikovi  vzácny  a  prehojný  materiál.  Len  niečo  na  príklad. 
Ortute,  vieska  vo  Zvolenskej.  Meno  preukazuje,  že  v  tamojších, 
dávno  zapadlých,  ale  ešte  znateľných  doliech,  jako  o  tom  ešte 
udržuje  sa  povesť  medzi  okolitým  ľudom,  rtuC  (mercuríus)  dobývali, 
a  že  tak,  tým  menom,  už  vtedy  dávno  volal  sa  po  slovensky  oný 
metali,  ktorý  teraz  v  obecnej  mluve  nazýva  sa  živým  striebrom, 
argentum  vivum,  vifargent,  argento  vivo.  0-Rtute,  jako  0-Rdzovany, 
0-Bšavce,  0-Ršava'),  s  predložením  hlásky  O  ku  korenným  od 
rudý,  rdza,  ryšavý.  —  Tajov,  obec  vo  Zvolenskej.  Čože  to  meno 
tajov,  jakého  slova  nejest  v  slovníkoch,  znamená?  —  Nuž  roz- 
hodae:  miesto  i  dielňu,  kde  taje,  taví  sa  =  topí,  rozpúšfa  sa  v  ohni 
np.  ruda.  A  skutočne  je  tam  od  nepamäti  huta  na  topenie  rudy, 
teda  Schmeizhíitte  dobre  po  slovensky,  jako  predkovia  naši  me- 
novali —  tajov,  ktoré  meno  od  dielne  potom  prešlo  na  celú  osadu; 
tak  i  Huty,  Bane,  Píly  (obce)  po  prvotných  tam  hutách,  baniach  a 
pílach.  Miesta  i  niená:  Ortute,  Tajov  a  mnohočetné  Bane,  Rudná, 
Zlatná,  Medené,  Železné,  popri  hojných  baníckych  (horníckych) 
výrazoch  našských,  dôkazom  sú  veľmi  dávno  už  tu  bývalého  samo- 
statného banského  (horníckeho)  priemyslu  slovenského.  —  Solivar 
v  Šarišskej,  od  solivarov,  v  jakých  zo  slanej  vody,  tam  pod  zemou 
dobývanej,  vyvára  sa  soľ.  Taká  soľ  volá  sa  varienkou,  na  rozdiel 
od  kamennej  —  krušcovej  —  zvánovej  —  soli.  Miesta  toho  mena 
maďarsky  nazvaly  Sóvár.  —  Žarnov^  dedina  v  Abaujskej,  a  Žar- 
novica,  mesto  v  Tekovskej,  Žarnovica  okrem  toho  a  tiež  i  Žmovka 
sú  mená  s  koľkorých  potokov.  Tie  mená  sú  dôkazom,  že  kedysi 
tiež  i  u  nás  bežné  boly  slová:  zrna,  žama  miesto  mlyn,  a  žarnov, 
žarnovec  miesto  mlynský  kameň,  i  samo  to  hovorí,  že  potoky, 
vôbec  Žarnovica,  žrnovka  zvané,  sú  tie,  na  ktoi*ých  stavali  žamy 
t.  j.  mlyny,  vodou  hnané ').  Ináč  žerná,  žarny,  žarnice,  srovn.  maď. 
rezsnice,  menovaly  sa  pešie  t.  j.  ručné  mlynce;  žernovec,  to  mažiar, 


*)  Počiatok  Y  tom  urobený  v  lanskom  ročníku  „Slov.  Pohf."  a  hneď  so 
dvúch  strán.  ^  P  ô  v. 

')  Ordzovjany,  Ragyócz  vo  Spisi,  Oráavce,  Orsócz  v  Šariši,  Orsava  v  Hra- 
nici. 

•)  Známe  sú  mi:  Žarnovica  potok  v  Tekove  i  v  T"*"*'  »  ^-movka  jarok 
i  dolina  pri  Miáútoch  vo  Zvolene. 


178 

V  ktorom  zrno  tJkli,  tiež  i  zub  čreňový,  dens  molaris  v.  maxillaris. 
Vidz  JuDgm.  SIovD.    Obeené  tie  mená  zostaly  už  len  niektorým 
potokom  a  dolinám,  čo  ich  zachovalý.    Po  potoku  prezvano  mesto 
Žarnovica,  jako  Bystrice,  Revúce,  Kalníky,   Koloče  a  podobné  po 
súmenných  potokoch.    Hodno  si  ešte  povšimnúť,  že  v  okolí  mesta 
Žarnovice  sú  lomy,  a  síce  s  tej  strany  od  Hliníka  na  žarnov-kameň 
(trachyt)  a  s  tej  od  Novej  Bane  na  kremen-kamen,  z  ktorého  obo- 
jeho  mlynské  kamene  vyrábajú.  Konečne  chýrečný  bol  od  starodávna 
chlieb  žarvovický,  z  múky  totižto  tam  namletej  napečený,  čo  všetko 
shoduje  sa  s  menom  miesta.  —  Mená  miest:    Tur,    Tura,    Turo, 
Turec,  Turica,  Turilc,  TurifM,  Turany,  Turolúka,  Turopole,  Turava, 
Turovce  a  ešte  iné  také,   potom  tieto:    Zubrec,   Zubrica,    Zubra, 
Zubrohlava,  taktiež:   Bobrové,  Bobrovec,  Bobrovček,  Bobrovník  — 
nielen  na  to  ukazujú,   že  tak  zovú  sa  po  tuini  (zveru)  alebo  po 
Turovi  (bytnosti  báječnej),    patrične  po  zubru,   lebo  po  bobru,  ale 
zároveň  i  na  to,   že  na  tých  stranách  v  tie  veky,   kedy  zakladali 
menované  obce,   bývalo  ešte  tura  či  zubra  (urus,  bos  primigenius, 
Urochs)  i  bobra  (castor,  Biber),  zveriny  to  v  tých  krajoch  už  dávno, 
predávno  vyhynutej ;  Tur  pomimo  toho  má  ešte  i  mytologické  zna- 
čenie. —  Dúbrava,  Dumbrava,  Dubová  a  podobné,  znamenité  sú 
charakteristikou  doby,   do  ktorej  ich  vznik  padá.     Dúbrava  zaiste 
ukazige  na  dobu   pradávnu,   kedy  ešte  dub  znel  dubr,   Dumbrava 
okrem  toho  rhinesmom  na  dialektickú  rozliku,  a  konečne  Dubová 
narážaná  dobu  pozdejšiu.  —  Mená  týchto  zvolenských  dedín:  Pe- 
íova^),   Šalkova,    Vlkanova  odnášajú  sa  na   PeCa,    Šálka,   Ylkana, 
jakožto  po  ktorých  tak  prezvané  sú,  zajedno  i  napovedajú,  že  Peter 
u  nás  tiež  volal  sa  ináč  Pefo  (teraz  to  krstné  meno  i  jeho  varianty : 
PeCko,  Petiau,  Petúch,  Piťo,  slýchaf  viac  už  len  jako  rodné  mená  — 
priezviská;    Šalko  je  diminutív  Šavel,  a  Vlkan  poslovenčený  Wolf- 
gang).  —  Medohýš,  tak  volajú  po  Luptove  i  po  Zvolenskej  kyslú 
vodu,  jej  pramene  i  tie  pozemky,  kde  sa  také  pramene  nachádzajú, 
a  tak  teda  je  to  i  geografický  názov,  znamenitý  sostavením  svojím. 
Medokýš,  rozložené:  medená  kýš  (počut  síce  i  ten  medokyš,   ale 
obecný  lud,  kde  sa  práve  tá  vec  nachodí,  hovorí:   tá  medokýš,  a 
takto  je  rozhodne  lepšie),  je  práve  to  samé,  čo  inými  slovy  mine- 
rálna kyslá  voda.    Meď  je  tu  za  kov  a  mineralie  vôbec,   a  to  má 
svoj  kultúrno-historický  základ;   meď  totižto,  jako  známo,  je  naj- 
starší kov,  preto  meno  meď  pobolo  za  čas,  a  za  drahný,    obecným 
menom  aj  iným  kovom,  keď  ony  poznenáhla  sa  objavovaly,   srovu. 
lat  aes,  nem.  Erz,  o  ktorých  tiež  to  isté  platí.    A  keď  ani  nijako 
nechceui  tvrdif,  žeby  vznik  mena  medokýš  siahal  suáď  až  ta  do 
medenej  a  či  bronzovej  doby,  no  ono  tu  od  nepamäti  sa  ozývajúce 
predsa  len  upomína  na  tú  dávnu  dobu,  tak  jako  i  výrazy  prosto- 
národnej   kliatby:    „medená,    okuvaná   (ukovaná)    strela  ho  zabila, 
strela  jasná  okuvaná  —  sto  medených  striel  —  meden'  bohov  do 


O  Nie  PeCoYá,  lebo  odpovedá  na  otázku:  čia  to  dedina?  Dlhý  —  ad- 
jektívny  —  východ  msgú,  ktoré  odpovedigú  na  otázku  jaká,  na  pr.  Dubová, 
Konéka,  Vysokd. 


179 

neho** ;  jako  ďalej  na  to  upomína  i  názov  medeuica,  čo  bol  názov 
najprv  len  medenej  nádoby,  poneváč  zprvu  len  takých,  medených, 
nádob  bolo,  ale  za  dlho  ešte  tak  menovali  nádoby  vôbec,  i  keď  ich 
už  robili  z  iného  kovu;  v  Brat.  biblii  spomínajú  sa  gmedenice 
zlaté",  vidz  Jungm.  Slovn.,  „mčdénice  a  nálevka  stŕíbruá'*  tamtiež. 
Tomu  zodpovedne  i  odtiaľ  pošle  maď.  medencze  znamená  nádobu, 
bez  ohľadu  na  látku,  z  jakej  je,  nieinak  synonym  edeny  —  (m)edénB  — 
znamená  tiež  nádobu  vôbec.  Nech  nemýli,  že  v  slove  medokýš  vy- 
slovuje sa  d  tvrdo,  kdežto  v  základnom  slove  meď  je  ď  mäkké; 
i  v  českej  vedľa  tvaru  méď  javí  sa  tiež  i  tvar  méd,  i  v  podotkuu- 
tom  tu  citáte  biblickom  i  kde-inde  prichodí,  rozumej  v  češtine, 
medenice  m.  médénice ;  zaroveií  i  maď.  medencze,  a  nie  megyencze. 
Pravda  slyšat  i  mädokyš  i  madokyš,  avšak  v  tom  prvšom  ä  ozýva 
sa  jakási  ešte  pamiatka  na  prvobytné  'e,  a  v  tom  druhom  je  a  ne- 
slovenský vyslovené  za  d,  jako  mad  za  mäd,  mäso  za  mäso;  no 
medokýš  sostavovaf  s  mädom  či  medom  bolo  by  smiešne.  Staro- 
dávny, v  národe  zakorenený  názov  medokýš  zasluhuje  zvláštneho 
povšimnutia,  keď  adaequátné  moderné  výrazy  na  iných  jazykoch: 
aqua  mineralis.  Minerál- Wasser,  Mineral-Sauerling ,  ásványviz... 
nenachodia  sa  ešte  v  lexikónoch,  od  tohto  storočia  starších,  než 
takéto :  acidulae,  Sauerbrunnen,  savanyúvíz.  —  Povšimnime  si  ešte 
Presélany^  v  Hontianskej  i  Nitrianskej,  na  poslednom  mieste  vulgo 
vyslovované  Preserany,  zamenením  totižto  7  za  r^).    Samo  meno 


^)  y  maďarskej  podobe  toho  mena,  Pereszlény,  zachované  I  je  dôkazom 
toho.  Súhlasku  2  niekdy  mení  obecná  výmluva  na  r,  na  pr.  VrČižer  m.  Vlčižer, 
Vrcindol  m.  VlČindol,  Záružie  m.  ZáluŽie,  vrkolak  m.  vlkolak,  popolvár  m. 
popolvál,  mrynál  m.  mlynár,  torial  m.  toliar. 

Je  to  zvlástnv,  ale  prirodzený  zjav,  že  vniklé  do  kde-ktorej  reči  cudzie 
Živly  v  nej  sa  zachovajú,  keď  medzitým  nejedny  z  nich  v  pôvodnom  jazyku 
budfto  premenu  podstupigá,  boďto  sa  vekom  i  tratia.  Je  to  zjav  podobný  čiysi 
tomu,  jako  keď  v  horách  (Hochmoore,  Torfmoore)  nachodíme  tam  zaborené 
rastlinv,  kry  a  stromy,  zotlené  síce,  ale  predsa  tým  činom  jakotak  zachovalé, 
ktoré  by  ináč  vo  svojom  ži  vie  organicky  ďalej  boly  sa  vyvinovaly,  alebo  poály 
časom.  A  práve  v  maďarčine,  viac  nežfi  ▼  ktorej  inej  reči,  zachovalo  sa  ta- 
kých slovanských  výrazov,  pomiestnych  i  povecných,  jaké  v  pôvodine  svojej 
viac-menej  už  boly  vymizly,  na  pr.  Bazin  —  Slováci  dnes  zovú  Pezinek,  a 
predsa  je  Bazin  od  koreňa  slovenské  meno,  a  Pezinek,  Pezinok  je  nemecké 
Bôsing,  poálé  opakv  z  pôvodného  Bazin,  Bzin.  Po  bzu  (bez,  baza,  maď.  bodza, 
sambucus)  a  chabzde  (sambucus  ebulus,  fôldi  bodza)  moc  miest  sa  menuje, 
jako:  Bezy,  Bzence,  Bzenice,  Bzenóv,  Bzfnce^  Bziné,  Bzová,  Bzovík,  Bzdince, 
Chabodice  (Cha-bzdice,  Bodzice,  Bodice.  Odtial  priezviská:  Beznák,  Chaboda, 
Ghabodický,  Bodický  a  pod.}.  Sem  sa  nanášaj  á  ďalej:  Bizuša,  novotne  po  maď. 
Bttdôspataka  i  Révkôrtvéiyes,  rumun.  Puturosa,  Boz  nem.  Holling,  Bnzu,  Bu- 
zinka,  Buzincsák,  Buzo«ec  =»  Csáktornya,  Bodza,  Buzd,  Bôzôd  a  podobné. 
Maď.  btiz  =  smrad,  a  biizôs  i  bttdôs  (úplne  by  bolo  z  -j-  d  »  bttzdôr)  smrad- 
ľavý, ukazuje  na  slov.  koreň  biizi  a  zosilnené  biizd,  od  ktorého  odvodzigú  sa 
i  bez,  baza,  chabzda  —  čes.  chebd,  morat.  chbez  i  chebz,  pre  svoj  tažký  pach 
tak  prezvané.  Vraví  sa:  Smrdi  jako  bzdôch.  Nápadné  je,  že  zo  spomenutého 
tu  chebdu  vypadlo  g  a  chebzu  zas  ď,  priam  jako  je  to  i  s  tamtým  btlzôs  a 
búdôs  vzhradom  na  koreň  bitzd,  čo  všetko  na  ten  samý  pôvod  ukazuje.  — 
JSanna,  Hany  v  Zalanskej,  Hanság  v  Mošoňskej.  Slovo  hany,  hanság  prekla- 
dajú slovníky  na  bahno,  slatina,  morava  —  eine  morastige  oder  sumpflge  Ge- 
gend.  Fogarassi.  Vlastne  Hanság  je  meno  bahnistého,  trstím,  rákosím  a  sa- 
rinou  zarastlého  kraja  konca  južného  chobotu  Plesa  (starých  Pejsa,  Pelsa) 


180 

hovorí,  že  je  to  miesto  tých,  čo  selá  svoje  premenili,  že  tam  bý- 
vajú preselaní  —  presídlení  —  metanastae,  jakokolvek  Oslany,  na 
tejže  Nitran-doliue,  sú  miestom  tam  oselaných  —  osadlených,  sy- 
nonymným  s  osadou,  selom,  selcami.  Zvláštne!  Ptolomäovi  Jazygí 
Metanasti  historikmi  kladú  sa  do  Horných  Uhár,  medzi  Tisu  a 
Dunaj,  teda  pravo  ta,  kde  sú  i  naše  Preselany.  Tá  shoda  miesta 
i  mien  je,  prinajmenej  rečeno,  nápadná,  a  neviem  ani  kde  by  inde 
podobného  mena  miest  bolo  ešte. 

Ajhľa,  jak  významné  a  dôležité  sú  i  s  literárneho  stanoviska 
mená  topické,  jak  osvetľujúcimi  ony  byt  môžu  práve  v  tých  naj- 
temnejších stránkach  národopisu  a  občianskeho  dejepisu:  o  prvých 
začiatkoch  osadníctva,  o  ktorých  nejest  žiadnej  písanej  zprávy,  dáv- 
nejších nad  písmo,  najmä  ked  nielen  tak  rôzno,  jako  maninou 
prijde,  lež  jako  načim  v  organickej  spojitosti  svojej  uvažované, 
medzi  sebou  a  i  s  inými  historickými  pamiatkami  budú  porovná- 
vané. V  organickej,  riekol  som,  spojitosti,  lebo  kde  sa  kolvek  or- 
ganicky —  od  koreňa  vyvinoval  občiansky  život,  tam  i  odráža  sa 
na  menách  miest  sám  ten  organismus  v  istej,  či  dejinnej,  či  vec- 
nej, či  už  tvaroslovnej  článkovitosti.  A  v  tomto  ohlade  práve  naše 
slovenské  kraje  honosia  sa  takým  bohatstvom  a  rozmanitosfou, 
takou  výraznostou  a  utríedenostou,  takou  rýdzosťou  a  originalitou 
zeme-  a  miestopisných  názvov,  že  tomu  podobného  málo  kde  na 
svete  nájdeš.  Rozumie  sa,  že  takými,  jako  povyše  spomenuté,  dô- 
ležitými a  vzácnymi,  môžu  byt  len  tie  pôvodné  a  pravé  mená,  ktoré 
sám  ten  národ,  ktorý  tie  selá,  obce,  založil  a  žije  v  nich,  dal  im, 
a  naskrze  nie  oné,  o  celé  veky  pozdejšie  na  úkor  autochtónneho 
národa  na  cudzí  jazyk  popremieňané  mená;  tieto  môžu  len  o  pro- 
tivnom svedčiť,  a  nie  o  kultúrnom  vývoji.  Je  teda  už  i  v  záujme 
vedy  a  kultúiy  všeľudskej  i  pravdy  historickej  záslužne  a  dôležito : 
chrániť  a  registrovať  našské,  pôvodné  to  mená  miest;  no  nám  to 
teraz,  keď  poctivé,  odvecné  mená  obcí  našich  zápustom  „úradne" 
madarisujú,  je  to  najnutnejšou  potrebou  a  priamym  príkazom  seba- 
obrany; ide  tu  o  najdrahšie  naše  dedictvo. 


••w* 


BESEDA. 

Videnia  a  ich  vedecké  vysvetlenie. 

Napísal  KamiU  Flammarwn. 

Konec  nášho  stoletia  má  podobnosť  s  koncom  predošlého.  Um 
unavil  sa  určitými  rozsudkami  íilosofie,  nazývajúcej  sa  pošití vnou. 
Zjavily    sa   trapné    domnienky,    že    ona   blúdi.    Po  Voltairovi  a 

t.  j.  jazera,  neziderského.  V  slove  hanság  koncovka  'ság  je  prípona  zodpove> 
digúca  nasej  -stvo.  To  nás  privodi  na  pôvodné  meno  han,  hana,  z  koreňa 
hi>nii,  bni(,  jaké  je  Hana  na  Morave.  Z  toho  i  to  vychodí,  že  baňa  a  mora^a, 


181 

Škole  XVIIL  stoletia  zachvacovali  umy  Mesmer,  Lavater,  Sveden- 
borg,  Saint-Martin  (neznámy  filosoO,  D.  Nemour  a  iní  myslitelia 
mystického  smeru ;  ostatne  oni  všetci  malí  vážnejší  vedecký  význam, 
než  myslí  sa  všeobecne.  Mesmer  na  pr.  vedel  omnoho  viac  než 
celá  vedecká  akadémia  o  teórii  vJn  étera,  t.  j.  o  základe  terajšej 
fysiky.  No  najviac  dychtili  zvediet  niečo  nového  o  silách  prírody, 
nad  kolískou  zvieracieho  magnetismu  povstávaly  rozličné  fantásie 
o  budúcnosti,  akési  nádeje  na  fysické  preporodenie  človečenstva. 
To  samé  je  i  za  našej  doby.  Tak  sa  zdalo,  že  August  Comte  a 
Littré  definitívne  označili  cestu  pre  vedu,  menovite  že  ukázali  jej 
smer  positívny.  Dopustiť  len  to,  čo  vidíme,  pocítime,  slyšíme,  slo- 
vom to,  o  čom  bezprosti*edne  môžeme  sa  presvedčiť  svojimi  smy- 
slami  —  to  je  pravidlo  vedy  za  posledných  30 — 40  rokov. 

A  čo  je  vo  veci.  Analysujúc  svedectvo  svojich  smyslov,  pre- 
svedčíme sa,  že  ony  klamú  nás  na  každom  kroku.  My  vidíme,  že 
slnce,  mesiac  a  hviezdy  točia  sa  okolo  nás:  to  nie  je  pravda.  Vi- 
díme, že  zem  je  nepohuutelná :  opäC  nepravda.  Vidíme,  že  slnce 
vychodí  nad  horizontom,  a  ono  je  ešte  pod  nim.  My  dotýkame  sa 
tvrdých  telies:  ich  niet.  Počujeme  harmonické  zvuky,  no  to  nie  je 
tak :  vo  vzduchu  sú  len  vlnité  otrasy,  ktoré  samy  v  sebe  sú  nemé. 
Kocháme  sa  effektami  svetla  a  bariev,  oživujúcich  v  našich  očiach 
veľkolepé  divadlo  prírody:  v  podstate  niet  ani  svetla,  ani  bariev, 
je  len  bezbarevné  pohybovanie  sa  éteru,  ktoré,  porážajúc  náš  zra- 
kový nerv,  dá  nám  dojem  svetla.  Popálime  si  nohu  na  ohni:  ale 
veď  len  v  modzgu  našom  odráža  sa  pocit  popálenia.  Hovorí  sa 
o  horúčosti  a  o  chladnosti:  v  celom  vesmíre  niet  ani  horúčosti, 
ani  chladnosti  —  sú  len  pohyby.  Teda  smysly  naše  klamú  nás 
strany  skutočnosti.  Pocit  a  skutočnosť  sú  dve  rôzne  veci. 

No  to  ešte  nie  je  všetko.  Naše  smysly,  ktorých  máme  päť,  sú 
velmi  nedostatočné.  Dovolujú  nám  ponímať  len  najobmedzenejší 
počet  pohybov,  tvoriacich  život  vesmíra.  Aby  som  urobil  toto  po- 
chopitelným,  zopakujem  tu,  čo  nepísal  som  v  Lumeti  pred  dvadsia- 
timi rokmi:  „Medzi  posledným  akustickým  pocitom,  poňatým  naším 
uchom  následkom  38.850  otrasov  za  sekundu,  a  prvým  optickým 
dojmom,  poňatým  naším  zrakom,  následkom  458,000.000,000.000 
otrasov  v  rovuú  jednotku  času,  my  nemôžeme  nič  poňať.  Tu  je 
velký  intervall,  pre  ktorý  my  nemáme  smyslu.  Keby  v  našej  lýre 
bolo  iných  strún  —  desať,  sto,  tisíc,  tak  harmóniu  prírody  zachy- 
távali by  sme  úplnejšie.'^'  S  jednej  strany  naše  smysly  klamú  nás; 
s  druhej  ony  nezachytia  všetko,  čo  deje  sa  okolo  nás.  Nasledovne 
niet  čím  sa  pýšiť  a  niet  príčiny  dvíhať  za  princíp  domnelú  posi- 
tívnu  filosofiu. 

Rozumie  sa,  treba  nám  držať  sa  toho,  čo  máme.  Uznajme 
v  princípe,  že  rozum  alebo,  jestli  tak  sa  lúbi,  rozsudok  vždy  a  vo 


čo  do  slovného  smyslu,  sú  synonymy.  Sem  patria  i  maď.  haacsik,  hancsok, 
haadsék,  haot,  znamenaiúce:  pažitný  máček,  suplata  —  Saumplatte,  eine 
wasige  oder  toríige  Scholle.  Nuž  či  sú  to  nie  slovenské  —  zabudnuté:  haočík, 
hančok,  hanček,  han  (hanec)? 

Palsie  toho  doklady  pre  obsírnost  ztadeto  vynechávam. 


182 

všetkom  musia  byt  našimi  vodičmi,  no  nezatvárajme  vedu  do  tes- 
n/ch  rámov.  Vrátim  sa  ešte  raz  k  Augustoví  Comtovi,  lebo  je 
zakladateľom  novej  školy  a  jedným  z  najväčších  umov  nášho  veku. 
On  obmedzuje  sfaru  astronómie  tým,  čo  bolo  známo  za  jeho  času. 
To  je  absurdum.  „My  ešte  chápeme  možnost  vyskúmat  formu  ne- 
beských svetiel  —  hovorí  on  —  ich  vzdialenosť,  ich  pohyby,  no 
my  nikdy  nijakými  prostriedkami  nemôžeme  vyskúmat  ich  chemické 
složenie."  Znamenitý  filosof  umrel  roku  1857.  O  päť  rokov,  vdaka 
spektrálnej  analyse,  my  mali  sme  možnost  poznávať  chemické  slo- 
ženie  nebeských  svetiel  a  klassifikovaf  hviezdy  dla  ich  chemického 
složenia.  Čo  \čera  ešte  neznali  sme,  zaiste  stane  sa  známym. 


Na  príklad  zjavenie  sa  umierajúcich  ľudom,  ktorí  sú  od  nich 
viac  alebo  menej  vzdialení,  ľositivisti  pokrčia  plecami,  keď  počujú 
o  takom  nesmysle ;  zapodievať  sa  tým  čo  len  minútu,  znamená,  dla 
ich  mienky,  tratit  darmo  čas  a  k  tomu  ešte  vrátiť  sa  k  poverám 
dávno  minulých  vekov.  Nemožno,  tvrdia  oni,  aby  jedna  bytuosť 
zjavila  sa  druhej  vo  videní,  alebo  dala  jej  znat  akýmkoľvek  spô- 
sobom, že  ona  prechodí  zo  života  do  iného  sveta.  Slovo  „nemožno" 
už  prestalo  jestvovať  vo  francúzskom  jazyku  od  času  Napoleona  L 
Ono  už  zmizlo  z  filosoíického  slovníka  od  času  prekvapujúceho  a 
neočakávaného  rozvitia  terajšej  fysiky.  Po  vynájdení  fotografie,  paiy, 
telegrafu,  telefona,  spektrálnej  analysy  svetiel,  vnuknutia  myšlienok 
a  hypnotismu,  každý,  kto  chcel  by  vyznačiť  hranicu  možnému,  za- 
ostal by  najmenej  o  pol  stoletia  za  najmenším  žiakom  elementárnej 
školy. 

Na  to  povedia:  ako  si  objasniť  také  styky?  My  môžeme  do- 
pustiť len  to,  čo  vieme  si  vysvetliť. 

No  to  je  veľký  omyl.  Môžete  si  vysvetliť,  prečo  kameň  padá? 
Ved  vy  neznáte  podstatu  príťažlivosti.  Tak  teda  buďte  skromnejší 
a  neodsudzujte  tých,  ktorí  o  tomto  chcú  vedieť  trochu  viacej,  či 
bývajú  videnia?  To  je  otázka.  Ak  bývajú,  treba  ich  dopustiť. 

O,  ony  jestvujú  nie  od  včerajšieho  dna,  alebo  aspoň  hovoria 
o  nich  od  prvopočiatku.  Najstaršia  kniha,  Biblia,  je  plná  toho; 
medziiným  v  nej  zvláštnej  pozornosti  zasluhuje,  ako  zjaví  sa  Samuel 
Saulovi  u  veštice  endorskej  (I.  Samuela  XXIII).  Svetskí  spisovatelia 
drievnej  doby  tiež  neraz  dotkli  sa  tejto  otázky.  Zaujímavý  je  prí- 
klad, uvedený  Ciceronom  v  jeho  traktáte  De'  Divinatione  (1,  27). 
„Dvaja  priatelia  prišli  spolu  z  Megary  a  složili  sa  v  osobitných 
bytoch.  Jeden  z  nich  sotva  zasnul,  vidí  pred  sebou  svojho  spolu- 
cestovateľa,  ktorý  oznamuje  mu  smutne,  že  majiteľ  hostinca  chce 
ho  zabiť;  prosí  teda  svojho  priateľa,  aby  mu  šiel  na  pomoc.  Ten 
prebudil  sa,  no  presvedčený,  že  to  len  sen,  zaspí  poznove.  Priatel 
zjaví  sa  mu  po  druhý  raz  a  prosí,  aby  sa  ponáhľal,  lebo  vrahovia 
už  hneď  vojdú  mu  do  izby.  Znepokojený  a  podivený  dôslednosťou 
tohoto  sna,  už  sobral  sa,  že  pôjde  k  svojmu  priateľovi.  No  rozvaha 
a  unavenosť  zvíťazily:  ľahol  si  poznove.  Vtedy  priateľ  zjaví  sa  mu 
po  tretí  raz  —  bľadý,  zakrvavený,  zohavený.     „NešCastný**,  hovorí 


188 

inu,  ,,nepríšiel  si,  keď  som  sa  ti  prosili  Konec  všetkému:  teraz 
pomsti  ma.  Pri  východe  slnca  popadneš  v  mestkej  bráne  naložený 
voz,  zastav  bo  a  rozkáž  mu  složit  náklad  —  nájdeš  moju  mŕtvolu, 
skrytú  na  spodku ;  postaraj  sa,  aby  som  bol  pochovaný  a  prenasledíg 
mojich  vrahov. 

„Taká  nástojčivosf  sna,  taká  dôslednost  v  podrobnostach  ne- 
dopúštajú  váhat  ďalej ;  priateľ  vstane,  beží  k  mestskej  bráne,  dohoní 
voz,  zastaví  pohoniča  a  nájde  mŕtvolu  svojho  priateľa. 

Tak  rozpráva  Cicero.  Príklad  tento  možno  vysvetľoval  rozlič- 
nými hypotésami.  Možno  povedať,  že  príklad  udal  sa  nie  tak,  ako 
rozpráva  ho  Cicero,  že  je  okrášlený,  prehnaný,  že  dvaja  priatelia, 
keď  prídu  do  cudzieho  mesta,  vždy  môžu  sa  obávat  nebezpečenstva ; 
že  jestli  strachuješ  sa  o  život  blízkeho  človeka,  a  ešte  po  tažkej 
ceste  a  uprostred^  nočnej  tichosti,  môže  sa  ti  prisnit,  že  on  je 
obetou  vraždy.  Áno,  možno  priviesť  všetky  tieto  hypotésy  na  vy- 
svetlenie; no  sú  to  len  hypotésy,  nič  viac.  Dopustiť,  že  skutočne 
bol  styk  medzi  rartvým  a  živým,  je  tiež  hypotésa.  Ale  možno,  že 
táto  posledná  hypotésa  je  menej  záhadná,  než  všetky  ostatné,  lestli 
súdime  podla  množstva  hodnoverných  faktov,  ktoré  teraz  konštatujú 
sa  vedeckým  spôsobom.  Máme  pod  rukou  niekoľko  takých  £aktov 
a  môžeme  ich  predložiť  súdu  čitateľov.  Začneme  nasledujúcou  prí- 
hodou, ktorá  bola  vytlačená  s  priložením  dokumentov,  garantujúcich 
jej  nepochybnú  pravdivosť,  v  špeciálnom  časopise,  založenom  práve 
pre  takéto  úkazy,  —  v  Annaloch  psychických  vied  doktora  Darieksa. 
Fakt  je  totiž  tento : 

V  prvé  dni  novembra  1869  šiel  som  zo  svojho  rodiska  Perpi- 
gnana  do  Montpellieru  študovať  ďalej  farmaceutiku.  Rodina  moja 
pozostávala  vtedy  z  matky  a  štyroch  sestier.  Nechal  som  ich  všetky 
zdravé  a  šťastlivé.  Dňa  22.  novembra  moja  mladšia  sestra,  Elena, 
kvetúca  18.  ročná  deva,  môj  miláček,  pozvala  si  niekoľko  priateľkýň. 
Okolo  3.  hodiny  popoludní  ony  všetky,  sprevádzané  mojou  matkou, 
vyšlý  prechádzať  sa  na  boulevard.  Čas  bol  veľmi  krásny.  O  pol  ho- 
diny mojej  sestre  predsa  prišlo  zle,  cítila  zimnicu  v  celom  tele  a 
silný  bôľ  v  hrdle.  Hneď  vrátily  sa  domov.  A  o  dvanásť  hodín  moja 
milovaná  sestra  dokonala  na  inikách  matkiných,  zadusená  záškrtom, 
s  ktorým  dvaja  lekári  nevedeli  si  rady.  Dostával  som  telegramm  za 
telegrammom  do  Montpellieru,  poneváč  bol  som  len  sám,  ktorý  mohol 
som  byt  mužským  predstaviteľom  rodiny  na  pohrabe.  No  akousi 
osudnou  náhodou  ani  jedna  depeša  nebola  mi  doručená  na  čas.  A 
tu  v  noci  s  23.  na  24.  november,  o  18  hodín  po  sestrinej  smrti, 
bol  som  obeťou  strašnej  ballucinácie.  Prišiel  som  domov  pozde, 
o  2.  hodine  popolnoci,  bezstarostný  a  v  radostnej  nálade,  po  veselej 
vychádzke,  trvavšej  celé  dva  dni.  Ľahol  som  si  a  o  päť  minút 
zaspal  som  tuho.  Okolo  4.  hodiny  razom  zjavil  sa  mi  obraz  sestiy, 
bľadej,  zmučenej,  zakrvavenej,  a  počujem  prenikavé,  žalobné  vo- 
lanie, opakujúce  sa  niekoľko  ráz:  „Prečo  nejdeš,  Louis?  Poďže, 
poď  ku  mne  skorej!"  Y  nepokojnom  sne  tak  sa  mi  videlo,  že 
skočil  som  do  ekipáže,  no  napriek  mojim  strašným  námahám  tá 
nehýbala  sa  nijako.  A  sestrin  obraz  bol  vždy  predo  mnou  —  bľadý, 
krvavý,  bez  dychu,  v  ušiach  ozývalo  ra  mi  prenikavé,  žalobné  ví^ 


184 

lanie:  „Prečo  nejdeš,  Louis?  Poďže  ku  mne,  pod  skorej!"  Razom 
piebudil  som  sa,  celý  spotený,  s  rozpálenou  hlavou  a  vyschnutým 
hrdlom;  dych  mal  som  krátky  a  trhaný.  Vyskočil  som  z  postele, 
chcejúc  precítnut  a  príst  k  sebe.  O  hodinu  lahol  som  si  zase,  no 
nemohol  som  najst  pokoja.  O  11.  hodine  predpoludním  utrápený 
prišiel  som  do  nášho  ústavu.  Na  otázky  priateľov,  čo  mi  je,  roz- 
povedal som  im  svoju  príhodu.  Vysmiali  ma.  O  2.  hodine  šiel  som 
na  uni  verši  tu,  dúfajúc  v  práci  najst  vyrazenie.  Po  prednáške,  vyjdúc 
na  ulicu,  vidím  ženskú  v  hlbokom  smútku,  idúcu  mi  v  ústrety. 
Na  dva  kroky  odo  mňa  zodvihla  si  závoj.  Poznal  som  svoju  staršiu 
sestru:  v  trápení,  že  čo  je  so  mnou,  prišla  do  Montpellieru.  Roz- 
povedala mi  o  velkom  neštastí,  na  ktoré  ja  predsa  nebol  som  pri- 
pravený, lebo  ešte  22.  novembra  ráno  dostal  som  z  domu  samé 
dobré  zprávy. 

Toto  je  moja  príhoda.  Za  úplnú  hodnovernosf  rozpovedaného 
ručím  svojou  cťou.  Mienku  nevyslovujem  žiadnu  —  ja  len  rozpo- 
vedám. Od  tých  čias  prešlo  dvadsaf  rokov,  no  dojem  ostal  takým 
hlbokým,  ak  nie  ešte  hlbším,  a  hoc  črty  mojej  Eleny  už  nepred- 
stavujú sa  mi  s  tou  jasnosťou,  ale  jej  volanie  počujem  ešte  vždy 
dokonale,  žalobné,  zúfalé:  „Prečo  nejdeš,  Louis?  Poďže  ku  mne, 
pod  skorej!"  Louis  Noelle,  apatekár  v  Cette. 

Z  dokumentov,  potvrdzujúcich  hodnovernosf  rozpovedanej  prí- 
hody, uvedieme  tu  list  Noellovej  sestiy. 

„Môj  brat  požiadal  ma,  aby  som  vám  opísala,  ako  siála  som 
sa  8  ním  v  Montpelliere  po  smrti  našej  sestry  Eleny.  Akokolvek 
tažko  mi  je  dotýkat  sa  týchto  bôlnych  rozpomienok,  pousilujem  sa 
povedaC  všetko  podrobne.  Keď  stretla  som  brata  na  ulici,  hneď 
som  pochopila,  že  on  ešte  nevie  o  smrti  Eleninej,  napriek  môjmu 
smútočnému  rúchu.  „Aké  nešťastie  nás  zastihlo?"  zvolal  on.  Po- 
čujúc odo  mna,  že  Elena  umrela,  stisol  mi  ruky  s  takou  silou,  že 
som  temer  spadla.  Prijdúc  na  jeho  byt,  bolo  mi  zniesť  strašnú 
scénu.  V  hneve  ztratlac  hlavu,  môj  brat,  pravda,  velmi  nervósny 
a  prchký,  ale  zároveň  dobrý  —  len-len  že  ma  nezabil.  „Aké  ne- 
šťastie! To  akýsi  osud!"  kričal.  „Ó,  tie  depeše,  prečo  som  ich 
nedostal?"  A  bil  päsťami  na  stôl.  Vo  vytržení  vypil  celé  tri  poháre 
vody.  Bolo  okamženie,  v  ktorom  myslela  som,  že  je  pomätený.  Keď 
prišiel  k  sebe,  už  o  niekoľko  hodín,  povedal  mi:  „Ó,  ja  som  vedel, 
že  zastihne  ma  veľké  nešťastie!"  Vtedy  rozpovedal  mi  hallucináciu, 
ktorú  mal  v  noci  s  23.  na  24.  —  Terézia  Noelle." 

Tento  prípad  videnia  prináleží  k  tomu  druhu,  čo  i  Ciceronom 
opísaný.  Pripisujú  ich  hallucináciam,  ktoré  náhodou  padnú  na  ten 
samý  čas,  čo  i  skutočné  udalosti.  Rozumie  sa,  bývajú  niekedy  po- 
divné prípady ;  no  či  je  rozunme,  či  je  logicky  povedať,  že  halluci- 
nácia  náhodou  bola  v  jednom  čase  so  skutočnou  udalosťou?  Nemyslím. 
Podoprem  svoju  mienku  ešte  inými  príkladmi. 


V  septembri  roku  1857  istý  G.  V.,  kapitán  anglických  dra- 
gónov,  odišiel  do  Indie  k  svojmu  pluku.  Žena  ostala  mu  v  Anglii; 
žila  v  Kambridge.    V  noci  so  14.  na  15.  novembra  1857  k  ránu 


186 

videla  vo  sne  svojho  muža  chorého  a  znepokojeného.  Prebudila  sa 
zdesená.  Otvoriac  oči,  opäť  vidí  muža,  stojacieho  pri  svojej  posteli. 
Zjavil  sa  jej  v  uniforme,  s  rukami  pritisnutými  k  prsiam.  Vlasy 
mal  rozčuchrané,  tvár  na  smrf  bladú;  velké  jeho  čierne  oči  napnuto 
hladely  na  n  u.  í^Ústa  mu  boly  skrivené,  ako  vždy,  ked  býval  zne- 
pokojený. Ona  videla  ho  so  všetkými  podrobnosťami  obleku,  tak 
dôkladne,  ako  by  bol  deň;  zbadala,  že  obidvoma  rukami  držal  si 
košelu,  ktorá  však  nebola  zakrvavená.  Zľahka  naklonil  sa  napred, 
umučený  a  namáhal  sa  prehovoríf;  no  hlasu  nebolo  počut.  Videnie 
trvalo  asi  za  minútu,  potom  zmizlo.  —  Prvou  myšlienkou  ženy 
bolo  presvedčil  sa,  či  skutočne  nespf.  Pretrela  si  oči  príkrývadlom 
a  bolo  jej  jasné,  že  cíti  to.  Malý  bratanec  spal  vedia  nej :  naklonila 
sa  nad  spiace  decko  a  počúvala  mu  dych.  Dokonale  počula,  že 
dýcha,  a  vtedy  presvedčila  sa,  že  co  videla,  to  nebol  sen.  V  tú 
noc  viac  nezaspala.  Ráno  rozpovedala  všetko  svojej  matke  a  hneď 
vyslovila,  že  jej  muž  je  alebo  zabitý  alebo  ranený.  Videnie  bolo 
také  jasné  a  reálne,  že  urobilo  na  ňu  hlboký  dojem,  ona  začala 
smútif,  hovoriac,  že  bude  sa  pokladať  za  vdovr,  kým  nedostane 
list  od  muža,  písaný  po  14.  novembri.  —  Telegramm,  oznamujúci 
skončenie  kapitána  V.,  došiel  do  Londýna  v  decembri;  v  ňom 
stálo,  že  kapitán  bol  zabitý  pri  Luknove  15.  novembra.  Ves/,  vy- 
tlačenú v  anglických  novinách,  čítal  i  advokát  Wilkinson,  právny 
zástupca  kapitána  V.  Keď  pozdejšie  sišiel  sa  s  vdovou,  ona  po- 
vedala mu,  že  bola  pripravená  na  tú  smutnú  vesť;  no  bola  pre- 
svedčená, že  jej  muž  umrel  nie  15.  novembra,  poneváč  zjavil  sa 
jej  v  noci  so  14.  na  15.  *)  Vysvedčenie  námorného  ministerstva 
potvrdilo  dátum  telegrammu.  Ďalej  nebolo  možno  nič  vyhladávat 
No  zrazu  v  marci  1858  rodina  kapitána  V.  dostala  list  z  LUknova 
od  15.  novembra  1857.  V  ňom  oznamovalo  sa,  že  kapitán  V.  bol 
zabitý  na  čele  svojej  eskadrony  pod  Liiknovom,  no  nie  15.  no- 
vembra, ako  hovorila  depeša,  lež  14-ho,  popoludní.  Pisateľ  listu 
bol  pri  ňom  v  okamžení  smrteľného  poranenia.  Trafil  ho  odlomok 
granáty,  viac  nepovedal  ani  slova.  Pochovali  ho  v  Dilkaosku,  nad 
hrobom  postavili  mu  drevený  kríž  s  počiatočnými  literami  mena  — 
G.  V.,  pri  nich  dátum  smrti:  14.  nov.  1857. 


Ešte  jeden  prípad,  potvrdený  plukovníkom  Wikhemom  a  za- 
značený jeho  ženou : 

„Jeden  z  mojich  známych,  oíficier  škótskeho  pluku,  bol  ne- 
bezpečne ranený  v  koleno  pri  Tel-el-Kebire.  MaC  jeho  bola  moja 
blízka  priateľka  a  keď  špitálska  loď  „Kartagen''  doplavila  raneného 
na  Maltu,   mať  jeho  prosila  ma  navštíviť  ho  a  postarať  sa  o  jeho 


^)  Rozdiel  Y  dĺžke  medzi  Londýnom  a  Ltiknovom  približne  rovná  sa 
piatim  faodinm;  nasledovne  ranná  tretia  alebo  štvrtá  hodina  v  Londýne  zod- 
povedá 8.  alebo  9.  hodine  v  Líiknove.  No  kapitán  bol  zabitý  popoludní,  nie 
ráno,  ako  uvidíme  nižšie.  Z  toho  nasleduje,  že  jestli  on  padol  15.  novembra, 
tak  žena  jebo  mala  videnie  o  niekoľko  hodín  pred  bitkou,  v  ktorej  prišiel 
o  život,  t.  j.  v  tom  momente,  keď  on  bol  ešte  živý  a  zdravý.  Skutočne  ^ 
smrteľne  ranený  10.  alebo  12.  hodinami  pred  videním. 


186 

ďalšie  prevezenie.  Na  lodi  povedali  mi,  že  je  on  jeden  z  tých, 
ktorí  sú  najtažšie  chorí,  že  nebezpečne  bolo  by  previest  ho  do 
vojenskej  nemocnice,  preto  lepšie  bude  nechaC  ho  na  lodi.  Po 
dlhých  prosbách  predsa  dovolili  nám,  mne  a  jeho  matke,  že  mô- 
žeme navštevovat  raneného.  Príatel  môj  bol  veľmi  zle,  v  nohe  už 
mal  snet  (gangrana),  lekári  neodvážili  sa  k  amputácii  pre  jeho 
slabost.  No  poneváč  nemoc  pretiahla  sa  a  bývalo  mu  raz  horšie 
raz  lepšie,  začali  dúfat,  že  snáď  popraví  sa  po  istú  mieru,  hoc 
hrozia  mu  i  suchoty.  Y  noci  na  4.  januára  1886  nebolo  podstatnej 
premeny  v  jeho  položení :  mat  jeho  nahovorila  ma  odíst  domov, 
odpočinúc  si.  Chorý  bol  v  stave  letargie,  lekár  myslel,  že  pod 
vlivom  morfia  prespí  do  rána.  Ja  privolila  som  a  umienila  som  si, 
že  ráno  vrátim  sa  k  nemu.  —  Okolo  3.  hodiny  po  polnoci  môj 
starší  syn,  ktorý  spal  v  jednej  izbe  so  mnou,  zobudil  ma  volaním : 
„Mama,  mama,  pozri,  pán  B.!"  Skočila  som,  a  skutočne  vidím 
obraz  B.,  vznááujúci  sa  po  izbe  na  pol  stopy  od  dlážky;  o  niekolko 
minút  zmizol,  usmievajúc  sa  mi.  Bol  v  nočnom  obleku,  no  chorá 
noha,  prsty  ktorej  už  boly  opadaly,  predstavovala  sa  mi  cele  zdravou. 
Zbadali  sme  to  razom  —  môj  syn  i  ja.  O  pol  hodiny  príšly  po- 
vedal mi,  že  B.  umrel  o  3.  hodine.  Šla  som  k  jeho  matka  a  tá 
rozprávala  mi,  že  pred  smrfou  povedomie  zpolovice  vrátilo  sa  mu 
a  predstavoval  si,  že  stíska  moju  ruku  v  svojej.  Nikdy  neodpustím 
si,  že  v  tú  noc  odišla  som  domov.  —  Eugénia  Wikhem. 

Syn  pani  Wikhemovej,  devätročný  chlapec,  potvrdil,  že  všetko 
tak  bolo.  Za  pravdivosť  rozpovedanej  príhody  ručil  i  muž  tejto 
dámy,  delostrelecký  plukovník  Wikhem. 


Možno  bolo  by  uviesf  ešte  mnoho  takýchto  faktov,  no  ich 
množstvo  nepridá  ničoho  veci.  Celá  otázka  je  v  tom,  či  treba  do- 
pustiť také  fakty?  Ale  ako  ich  nedopustit?  Pochybovat  o  svedomi- 
tosti,  o  spolahlivosti  ludí,  ktorí  ich  rozprávajú?  Nemáme  na  to 
práva,  povážiac,  že  sú  to  všetko  osoby  ctihodné;  ale  i  vyšetro- 
vaním, oprobovaným  vo  väčšine  prípadov,  potvrdilo  sa  všetko.  Po- 
kladaC  takú  vec  za  púhu  náhodu  je  ľahkomyselnost  A  tých  prípadov 
je  príliš  mnoho.  Pravda,  bývajú  divné  príhody,  no  uspakojit  sa 
takým  vysvetlením  nemožno.  Nám  tak  sa  vidí,  že  bolo  by  rozum- 
nejšie a  vedeckejšie  usilovať  sa  počítať  s  takýmito  zjavmi,  a  nie 
upierať  ich  bez  všetkého  rozsudzovania. 

Vysvetliť  ich  je  ťažšie.  Ako  už  povedali  sme  na  počiatku, 
smysly  naše  nie  sú  dokonalé  a  klamú  nás,  i  možno,  že  nikdy  ne- 
odkryjú nám  opravdovú  skutočnosť,  tu  ešte  menej,  než  kdekolvek 
inde.  Všetko,  čo  môžeme  predpokladať,  srovnávajúc  rozličné  fakty 
jednakého  poriadku,  je  to,  že  umierajúci  alebo  umrevší  vôbec  ne- 
prenáša sa  bezprostredne  k  tomu  druhému,  živému  (hovoríme  nie 
o  tele,  samo  sebou  rozumie  sa,  lež  o  duši,  o  psychickom  princípe) 
a  že  to  tu  účinok  jednoho  ducha  na  druhého  zo  vzdialenosti.  Možno 
dopustiť,  že  každý  náš  krok,  pomyslenie  sprevádza  sa  pohybom 
mozgového  atoma,  čo  ostatne  fysiologi  už  dopúšťajú.  Naša  psychická 
9ila  rodí  pohyb  v  étere,  ktorý  pohyb  ide  do  dialky,  ako  všetky 


167 

otrasy  étem,  a  pocíti  sa  mozgom  iných  bytností,  nachodiacich  sa 
Y  harmónii  s  našou.  Premenenie  psychického  účinku  v  pohyb  éteru 
môže  byť  analogičué  s  tým,  čo  pozorujeme  v  telefóne,  kde  stena 
prijímajúca,  totožná  so  stenou  sdelovacou,  spôsobí  vibráciu  zvuku. 
Taký  účinok  jednoho  ducha  na  druhého  javí  sa  veľmi  rozlične; 
niekedy  zjaví  sa  celý  obraz,  niekedy  počuf  len  známy  hlas,  nie- 
kedy zase  počut  neobyčajné  zvuky,  ako  by  sa  prekladalo  náradie, 
alebo  dejú  sa  iné  viac-menej  divné  zjavy.  Duch  účinki^e  na  dru- 
hého ducha,  ako  v  prípadoch  vnuknutia  myšlienky  zo  vzdialenosti. 
Účinok  jednoho  ducha  na  druhého  zo  vzdialenosti  v  okolnosfach 
tak  vážnych,  ako  smrf,  najmä  smrC  nenadala,  je  zjav  nič  nie  div- 
nejší, než  účinok  magnéta  na  železo,  pritahovanie  mesiaca  k  zemi, 
sdelenie  ludského  hlasu  elektrikou,  rozoznávanie  chemického  slo- 
ženia  hviezdy  prostriedkom  analysy  svetla  a  ostatné  divy  terajšej 
vedy.  Lenže  ono  prináleží  k  povýšenejšiemu  druhn  zjavov  a  môže 
nás  priviesť  na  cestu  psychického  skúmania  ľudskej  bytností. 

Iste  nemožno  jednako  si  vysvetliC  zjavenie  sa  umierajúceho  a 
zjavenie  sa  umrevšieho.  No  my  o  tomto  nevieme  nič.  Nemožno  je 
len  upieraf,  nedopúšťať.  ZaČDime  pozorovat,  skúmať,  analysovat. 

Každý  prisvedčí,  že  v  celom  stvorení  sveta  pre  nás  najinteres- 
santnejším  predmetom  —  sme  my  sami.  „Poznaj  sám  seba  I"  ho- 
vorí Sokrates.  Za  mnohé  tisícročia  poznali  sme  ohromné  množstvo 
rozličných  vecí :  nepoznáme  len  to,  čo  nám  je  najbližšie.  No  terajší 
smer  ľudského  umu  konečne  kloní  sa  k  študovaniu  samého  človeka, 
dľa  pravidla  Sokratovho.  Preto  my  upozorňujeme  tu  čitateľov  na 
jednu  stranu  velikej  úlohy,  a  pritom  na  jednu  z  najzajímavejších. 

«N.  Vr.« 


Dosial  neznámy  básnik  Bernolákovej  fikoly. 

Rukopis  tu  nasledujúcej  básne  Pastirky  p.  Dominik  Kessereô 
našiel  v  archíve  kat.  faiy  v  Novom  Meste  nad  Váhom,  kde  pôvodca 
Ernest  Bellay,  ako  matrika  ukazuje,  roku  1837  bol  kaplánom.  Ruko- 
pis básne  je  pôvodný,  básnikov,  totožný  s  písmom  jeho,  ktorý  za- 
chovala novomestská  matrika.  Pastírka  predstavuje  nám  hotového 
básnika,  idúceho  za  svojím  majstrom  Jánom  Hollým:  ona  nebola 
prvou  —  a  možno  —  ani  poslednou  prácou  jeho.  Fraseologia  bá^e 
(„skôr  bi  sa  bol  náhlej  smrti  nazdal"*)  je  taká  pevná  a  rýdza,  že 
môže  slúžif  ku  cti  bernolákovskej  slovenčine. 

V  tlači  držíme  sa  verne  pravopisu  básnikovho.  Rukopis  dáme 
do  musea  Domu. 

Pastírka. 

PalémoD.  Licidás. 

Palémon, 

Kamže  sa  tak  veselí,  prám  včil  Licidási  ponáhľaš, 

Ked  indá  bradaté  dojivati  píino  kozíčki 

Ždicki  čo  len  pamätám  običaj  Čas  tento  si  mával? 


188 


Licidás. 

Do  krásnej  Dolini;  —  visoké  kde  oblahi  Dubce 

Libaju;  a  široké  do  Potočka  sa  dívajú  jalše. 

Kde  (jako  víš)  jasné  bár  z  ritka  Slnéčko  nakakňe 

Však,  i  rostomilícb  Paši  na  volu  je  dosti, 

Nikdi  domov  lačné  že  sa  ešte  nevrátili  ovce 

odtád;  —  aj  s  nich  len  (Boh  vi)  i  to  Mléko  je  sladšé 

Aj  Sír  roasnejší,  aj  zdravše  šetke  jahence. 

Ta  teda  včil  pilná  ma  potiski]ge  Práca  za  Rána 

Ta  včil  ja  veselí  Paléraon  schopne  sa  náhlim. 

Paléman, 

Bez  Pochibi  tvoja  tam  zadá  Ťa  obimati  Ester, 
Ester  vác  Ti  milá  ranná  než  Kvítku  Rosička?  — 

Licidás. 

Dost  si  uš  povedal!  —  nevíš  jak  hrozne  ma  trápiš 
Ked  mi  na  Úm  Ester  to  falesné  Dívča  donášaš  — 
Ešte  si  snad  nepočul,  že  je  už  više  Tídna  čp  som  ju 
(Bár  bi  ju  nikdi  nebol  aj  predtím)  márnu  neuzrel?  — 

PcUémon. 

Čo  sliším?  —  jeli  Sen?  —  si  to  Ti  Licidási?  —  aneb  snad 
Sám  Pán  zestúpil  ke  mne  z  visokého  Olimpa?  — 
Ti  teda  bis^  spanilú  bol  opustil  Esteru  blázen, 
Esteru  peknejšú,  nad  tuto  Rúžu  na  Trni?  — 

Licidás. 

Táto  že  Ruža  voná,  že  je  ig  spolu  krásna 

Víra,  —  ale  aj  Tmím  že  pichá  svím  tež  mi  je  známo. 

Černooká  Ester,  nad  šetke  Rúže  milej  šá 

Šetke  i  zas  bolavím  tenkrát  prevíšila  Tŕním 

Ked  (jako  mi  Koridou  povedal)  Licidása  zabudnúc 

Lásku  Tirsisovi  pred  ním  zaslúbila  večnú. 

PcUémon. 

Ver  Licidási  milí!  Reč  táto  Že  vác  mi  je  divná 
Jak  Strela  ked  bi  včil  bez  Mrákot!  tam  toho  Dubca 
Na  Sto  Kusov  z  visokého  Neba  roztréskala  jasná. 

Licidás. 

Já  sám  jak  zrazení  téš  som  počujice  to  zostal! 

Však  skoro  (bár  bi  nebol)  Koridon  ma  o  Pravde  uistil 

Tak;  že  jasnejšú  mám  jej  nad  Slnko  Falešnost. 

Palémon. 

Láska  horúca  (očig)  v  Každem  Slovičku  Nevernost, 
Y  Každem  Smíchu  Faleš,  i  Nestálost  hnetki  nachádza. 
Však  čo  prv  i  Faleš,  i  Nevernost  zdalo  sa,  neskôr 
Pravda  neni;  jak  Pravda  neni  čo  zdalo  sa  ve  Sne. 

Licidás. 
Ked  by  si  šetko  vedel  Palémon  ináč  bi  si  mislel! 


lôd 


Palémon. 

Sadni  si  hnet  teda  sem  bližej  a  pospolu  začni 
Šetko  čo  tíš,  Korídon  čo  Ti  mlavil  verne  yiprávat. 
Snad  Teba  on  veselí  minil  len  blázna  ošálit?  — 

Licidás. 

Ked  teda  dichtivi,  len  chceš  ma  pilno  očuvat 
Šetko  očuj  teda  včil,  i  hnetki  za  Pravda  mi  uznái 
Že  nezadarmo  sa  mi  Trpkú  zalívalo  Srdce 
Od  protivosti  Slzu,  že  som  Ester  ešte  nepoznal. 
Pod  hinten  vršek,  prám  som  bol  vihnal  ovečki 
Dnes  Tíden  veselí,  a  na  Esteru  som  sebe  mislel, 
Den  bol  peknejší  jak  dnes,  ba  i  Pálčivost  Slnka 
Tak  veliká,  mokré  že  mi  až  bolo  od  Potu  Rúcho. 

Palémon, 

Začni  čo  skôr  ked  máš  hovorít  lebo  Obvila  sa  blíži 
Uš  k  Dojeňú,  i  konec  bi  radnej  pilno  očuval! 

Licidás. 

Jak  teda  tak  v  studenem  som  piskal  Fujaru  Chládku 

Jak  sebe  rozmĺšlal  Ester,  a  ju  často  spomínal  — 

Jak  jej  Meno  volal,  a  z  oču  Slzi  často  utíral  — 

(Boh  sám  vi  odkád)  Koridou  to  šetko  pozorne 

Teš  počul;  lebo  hnet  ke  mne  pnstúpil  a  takto 

„Réknul:  „Bratku  milí!  hintam  na  Tráve  sedicí'' 

„Som  tvoje  Pisne  očul,  po  nich  hnet  i  som  Teba  poznal,^ 

;,£steru  jak  miluješ,  miluje  zas  i  jak  Teba  Ester^ 

„Si  spival  blázen!  —  ba  čo  vác  si  hu  ešte  za  vernú*' 

„Hlásil,  —  však  nevíš,  že  Ta  márna  dávno  zabudla'' 

„A  Teba  už  vácej  ani  uzret  nechce  neverná!?**  — 

„Sám  ju  timto  Uchem  som  očul  jak  Prísahu  večnú" 

„Dávala  Tirsisovi;  a  jemu  jak  slúbila  Lásku.** 

„„Nech  tuto  hned  na  Kameň  sa  obrátim  mlúvila,  Tirsis!**** 

„„Tirsis  moj  jediní!  moje  Šetko!  až  Ta  opustím  — **** 

„„Vác  Teba  já  milujem  Zelenú  než  Trávu  Ovečki**** 

„„Vác  než  žižnivé  milujú  v  Lete  Lúki  Potočki  — **** 

„„Vác  než  Pán  milcge  Pastírov  ja  Teba  lúbim,**** 

„„Tis'  Duša  má,  i  budeš,  Tis'  Svet  moj  I. Tis'  Nebe  krásne**** 

„„Tirsis  moj  jediní,  Ti  si  Šetko  čo  na  Svete  tomto**** 

„pMá,  —  lebo  mat  nazatím  Ester  tvoja  zácného  môže!**** 

„Tak  teda  Ester  tvá  hovoril  prislúbila  Lásku** 

„Tirsisovi;  i  danú  Tebe  Prísahu  zrušila  večnú.**  — 

Palémon, 
Až  Tebe  ništ  inšé  nemluvil  o  Esteri,  blázen 
Len  čo  si  včil  povedal;  neni  ešte  Príčina  zúfat!  — 
Snad  to  iné  nebolo  tukšé  krém  Divčáta  žarti? 
Krém  Reči  tak  prázné,  jak  prázná  táto  je  Vŕba. 

Licidás, 
Ešte  si  Šetko  nečul!  (poneváč  ždi  ma  v  mej  Reči  míliš) 
Sliš  len  i  dál,  a  potom  nedbám,  čo  sa  zdá  Tebe  rekni  — 


190 


Já  sám  e$te  toto  bi  tichí  bol  áetko^  ot^cival 
Jak  ticho  hinta  Dole  sa  potiskige  tento  Potoček 
Kedbi  len  Eoridon  evoje  vác  nebol  otvoril  Ústa!  — 
(Neb  Reči  Divčata  vím,  običajňe  že  bivaju  sladšé 
Aj  len  hnet  nemoBÍ  bit  áetko  čo  Ústami  mlúvi 
Pravda;  o  tom  mislet  že  ináč  nš  nikdo  bi  nesmel!) 
Ach!  ale  jak  povedal:  že  dalej  sa  i  libali!  ver  mi 
Od  protiyostí  že  som  zelení  jak  Lúka  na  jarnem 
Slnku,  na  ráz  zostal;  lepšé  neb  nikdo  nemobel 
(Dávno  čo  som  žádal)  rázom  ma  o  Pravde  uístít! 
Včil  len  vím,  nazatím  zadnému  Divčatu  nikdá 
(Som  povedal)  že  nedám  na  jakú  bár  Prísahu  viru! 
Blázen  až  posavád  som  bol,  že  som  Esteru  mislel 
Tak  ma  ždi  miluvat,  jak  mi  hovorívala  často  — 
Včil  len  Yím,  že  dotál  len  každé  Dívča  je  verné 
Inde  dokádf  Oči  jej  Chlapa  zas  druhého  neuzrú!  — 

Pálémon. 
KeäCasní  Licidási  si  bol,  takovú  sebe  vibrat 
Nešťasní  takovej,  večnú  prislubiti  Lásku! 
Sám  uš  poznávam  Teba  včil  jak  ošálila  v  Skutku! 

Licidáa. 
Skôr  bi  sa  bol  náhlej  Smrti  nazdal  jak  že  ma  E^er 
Ester  ždi  mne  milá  na  veki  tak  lachko  zabudne! 
Kedbi  Ti  snad  moja  len  známa  bola  bivala  Láska 
Jak  Teba  som  miloval!  —  Ester!  —  jak  ešte  Ta  lúbim 
Jak  Teba  mé  miluvat  na  Veki  npprestane  Srdce  — 
Ach  ver!  —  bár  kamene  bi  sa  snad  bolo  hĺbalo  Srdce 

V  líbežnem  Tele  tvém  —  bolo  bi  nad  Trávu  omaklo!  — 
Kikdi  bi  Tirsisovi  neboli  Tvoje  slúbili  ústa 

Lásku!  aniž  „Svet  moj''  aniž  „Nebe  mluvili  Krásne^! 

Palémon, 
Skôr  bi  si  bol  mislel,  jasné  že  prestane  Slnko 
Svítit;  a  jarní  čas  Slávik  že  nedá  Hlasá  svého, 
Skôr  že  budú  pekné  po  jalšách  Narcise  kvltnut  — 
Než  žebi  Ester  tvá.  Tebe  zostala  nekdi  neverná! 

Licidás, 
Skôr  hipkích  jeleňov  že  opustá  Stáda  Studénki 

V  Horkú  tuhém;  i  své  že  zanedbajú  ovce,  jahence  — 
Skôr  títo  pod  Vlčicu  Smäd  svoj,  že  zahášati  pôjdu 

A  v  Zime  skôr  voňavé  že  rodit  bude  Breskiňe  Vŕba  — 
Som  mislel,  —  jak  snad  že  ma  Ester  nekdi  zabudne! 

Palémon. 
Jak  v  Zime  odpornej  rozličnej  Barvi  Fialki 

V  čirom  ked  bi  Poli  vikúkali  ze  Snahu  čerstvé  — 
Tak  mi  je  vec  divná,  —  čo  si  včil  o  Esteri  mluvil!  — 
Však  Licidási  milí!  —  poneváč  ništ  na  Svete  tomto 
Matka  má  že  neni  stáleho  mi  do  Hlavi  často 
Vrážala;  —  (aj  ked  len  običaj  Múdreho  nebíva 
Darmo  si  Mozgi  kazit  na  tom,  čo  nikdi  nemôže 


191 

Uš  bit  ináč;)  preto  ráz  len  Estera  aj  Ti  opostit 
NešCasní  Licidási  mosíš!  —  neb  (darmo  je)  bratkal 
Velmi  si  k  Srdca  bereš  —  pritom  aj  tvé  Stáda  zabiváš  — 
Neb  jako  Vlk  jabnicám  škodní  je;  a  Prívale  Sátám 
Tak  Licidási,  a  vác  škodná  nám  ešte  je  Láska! 

Licidás. 
Lachko  sa  v  oyčinci  Vlkom  vysmívajú  ovce! 
Lacbko  kozički  malé  seberolňe  Tikúksgú  odtád 
Naňho!  lachko  i  Ti  Palémon  včil  mi  zabúdnat 
Ester  ždi  mňe  milú  kážeš!  -^  však  predca  nemôže 
(odpast)  bár  bolavé  moje  Srdce  Ester  opastit!  — 
Ester  ždi  mňe  milá!  Tis  Svet  moj,  —  Tis  nebe  krásne! 

Palémon, 
Uš  na  Dnes  Licidási  mili!  bolo  dosti  Bolesti 
Dost  bolo  aj  Rečí;  —  dost  Žala,  —  dost  bolo  Smútkal  — 
Aj  bĺch  uš  skoro  bol  zabadnal  Ghvila  že  prišla 
Nám  k  Dojeňú,  —  i  malé  že  račá  pre  Krma  Bajáčki!  — 
Jak  chceš  Bratka  mili,  zostat  na  mléko  sladanké 
Zostaň,  —  aj  Sír  mám  —  aj  Mad,  —  %j  Zinčica  sladkú. 
Čo  ale  Ester  tvú  sa  dotíče?  ked  skoro  príndeš 
'Zas  ke  mňe,  —  Ti  povím  čo  si  ešte  dočilka  nemisleil  — 

Emeai  BMay. 
•^^^ 

Literatúra. 

Parom   u    Slovákov.     Pod    názvom    Čert- Hrom' Perún 

Y  Zlatej  Prahe  Lev  Solc  píše  pekný  príspevok  k  báj  oslo  viu  slavian- 
skemu.  O  Perúnovi  (ZL  Praha,  č.  12)  hovorí: 

„Josef  Jireček,  jehož  „Studia  z  jnythologie  české"  pokládají 
se  posud  za  nejvážnéjší  český  spis  o  českém  bájesloví,  praví  na 
str.  155.:  „Pocta  Peruoova  vyniká  u  Rusft  a  to  sice  v  desátém  sto- 
letí,  po  príchodu  Varjah&v.  Velice  se  podobá,  že  Rusftm  nebyl  nie 
jiného  než  poslovanéním  škandinávskeho  Thôrra.^  A  dále  na  str.  162. : 
pPerun  p&vodné  znamenalo  jen  hrom,  i  jest  proti  veškerému  duchu, 
jenžto  v  mythologii  slovanské  vládne,  aby  Slované  z  hromu,  jehož 
p&vod  oni  nejvyššímu  bohu  svému  pričítali,  samí  ze  sebe  byli  vy- 
tvorili zvláštni  božstvo.  A  nazváno*Ii  nicméné  zvláštni  božstvo  Pe- 
runem,  stalo  se  to  jisté  jen  podlé  vzoru  cizího,  germánskeho.  Pore- 
kadla slovenská  o  paromu  ničeho  nedokazují,  jelikož  se  vesmés 
rovnají  českým  o  hromu.** 

Tato  slova  chovají  v  sobé  nékolik  sporäv  a  nepravá  Na  str.  154 
Jireček  praví:  „U  Slovákú  se  parom  vyskytá  ne  co  obecný  název 
hromu,  jako  u  Rusú  a  PolákA,  nýbrž  výhradné  jen  v  poŕekadlech : 
paromova  strela..."  Tato  veta  odporuje  poslední  vétč  Jirečkové, 
nami  hned  pred  tím  položené,  že  „porekadla  slovenská  o  paromu 
ničeho  nedokazuj!,  jelikož  se  vesmés  rovnají  českým  o  hromu.** 
Není-lí  u  Slovákft  parom  obecným  nazvem  hromu,  nýbrž  vyskýtá-Ii 
se  výhradné  jen  v  poŕekadlech,  nemúže  se  pŕece  o  téch  poŕekadlech 
ŕíci,   že  by  ničeho  nedokazovala  hledô  ke  slovu  perun.    Naopak, 


idii 


t 


práve  porekadla  slovenská,  ačkoli  v  nich  parom  =  českému  hromu, 
dokazuj  í  Dáramné  mnoho;  nebof  pravé  porekadla  zachovala  nám 
slova  v  púvodním,  starém,  konkrétném  a  obrazném  významu,  jenž 
mnohdy  k  bájí  co  zdroji  svému  ukazuje.  V  našem  pŕfpadé  zvlásté 
vyjde  na  jevo,  že  Slováci  tvorí  jaksi  stred  všeho  Slovanstva,  jsouce 
svými  sídly  nejbližší  onomu  raístu,  kam  Nestor,  nejstarší  ze  slo- 
vanských letopiscA  slovansky  píšících,  klade  prvoí  sedliska  vsech 
Slovanft,  totiž  Dunaji.  Tomu  reč  jejich  i  v  našem  prípade  na- 
svédčm'e.  U  Slovákú  máme  obé  slova  pro  ném.  donner,  lat  tonitm, 
fec.  Kspauvo;  vedie  sebe:  totiž  parom  i  hrom,  ale  tak,  že  parom, 
jež  nékterým  Slovanom  schází,  není  nazvem  obecným,  appellativem, 
jako  strom,  ŕeka,  mesto  a  p.,  nýbrž  vyskytuje  se  jako  jméno  vlastní 
boha  hromu: 

Buoh  Parom  za  oblakami 

uvidí  to  nahnevaný.  (Kollár.  Zp.  I.  str.  5.) 

Za  oných  časov, 

za  starých  bohov, 

za  boha  Paroma.  (Eollár.  Zp.  I.  str.  6.) 

Daže  teba  šuhaj, 

daže  Pemn  trestau.  (KoIIár.  Zp.  I.  str.  6.) 

V  prvých  dvou  místech  Parom  je  zrejmé  jménem  vlastním, 
majíc  vedie  sebe  jméno  obecné:  buoh,  jako  bychom  ŕekli:  bäb 
Apollon ;  ve  tfetím  jest  Perún  o  sobé  sice,  ale  patrné  jako  jméno 
vlastní. 

Co  se  poŕekadel  slovenských  tyče,  pravé  to,  že  „parom*  jen 
v  nich  se  vyskytuje,  svedčí  o  tom,  že  to  néco  více,  než  jméno 
obecné,  ač  celkem  rovnají  se  českým  poŕekadläm  o  hromu,  na 
príklad:  Paromova  strela  fa  zabila!  Parom  fa  vzali  Bol  by  to  pa- 
rom ;  hybaj  do  paroma ;  paromská  robota ;  paromský  človek ;  u  Pa- 
roma ;  kýho  paroma  si  urobil  ?  —  Však  i  kde  Slovák  ueŕíká  parom, 
dobre  cíti  boha  osobného,  t.  boha  hromu :  Bodaj  ti  sto  hromoví  tých 
bohov  do  duše  udrelo  I  Od  hromu  pochází  též  hrmavica,  hrmená 
strela  (=  paromova  hromová  strela)  a  j.  Slovák  tedy  zná  boha 
Paroma  (jméno  vlasní);  parom  v  poŕekadlech  prozrazuje  silné  ve- 
domí osobní  bytnosti  božské,  jež  ani  v  nejotrelejších,  jako  „parom- 
ský človek**,  „kýho  paroma  h  úplné  nemizí...  V  Čechách  už  nevi 
se  niéeho  o  Jasné  strele  Paromové^,  ale  Morava  ji  ješté  zná: 
„Choč  by  strely  s  nebe  praly."  (Sušil,  594.)  „Uderila  strela  do 
jeho  srdečka."  „Uder,  strelo,  uder  —  En om  ho  nezabi."  (Sušil,  274.)" 

U  Poliakov  piorun  znamená  strelu  hromovú,  blesk  i  hrom.  U  Ru- 
sov bohoslužba  Perunova  bola  naj  vyvinutejšia;  u  nich  nepyffb  zna- 
mená blesk,  strelu  hromovú,  rpoirb  hrmenie.  Priechod  od  sloven- 
ského paroma  k  ruskému  a  poľskému  perunovi  je  maloruské  parun. 
Vývod  spisovateľov  je  tento :  „Predstava  a  vedomí  boha  hromového 
u  všech  SlovanAv  ode  dávna  se  vyskytují:  uejmocnéjšími  ukázaly 
se  u  tech  kmenň,  na  než  cizota  nejménč  účinkovala,  nej  více  pak 
pobledly  tam,  kde  kŕesCanství  nejdŕíve  se  ujalo,  t.  j.  u  jižních 
Slovanúv,  a  kde  cizí  rády  nejráznéji  podlamovaly  zpúsoby  domáci, 
jako  u  nás  v  Čechách  a  na  Morave." 


Bok  1892.  SoSit  4. 

Slovenské  PoMady. 


^rp^ 


'  ^--^  ^^-'^.c.4r">r  jLrr>o^-'^-' -• .--'  ' 


Tichá  voda. 

Poviedka.  Od  Martina  Kukučina. 

L 

Do  mlyna  som  velmi  často  chodieval.  Menovite  v  zime.  Keď 
som  sa  najedol  pečených  zemiakov  so  surovou  kapustou,  ktorá 
vrždala  medzi  zubami  sta  remeň  na  kordovánkach  —  ja  hybaj  do 
mlyna,  ktorý  bol  hneď  za  vodou.  Obyčajne  sedeli  za  stolom :  mlynár, 
majstrova  a  syn  Martin  a  jedli  vždy  dačo  múčneho.  Ej,  dobré 
halušky  s  vaječnicou  varievala  pani  majstrova!  Boh  jej  daj  zdravia! 
Celý  mlyn  voíial  od  nich;  samo  palečné  koleso  muselo  dostat  chut 
na  ne,  bo  sa  mi  zdalo,  že  volá  na  majstrovu:  „Daj  i  mne  —  daj 
i  mne!" 

Ale  ani  raz  mu  nedala.  Len  mne  vždy  oddelila  na  mištičku  a 
položila  ju  pod  pec  na  lavicu.  Ja  pravda  jedol,  bárs  mat  neraz  mi 
povedala:  „Čo  sa  ta  vlečieš,  keď  idú  jesť!  Ale  ty  nevieš,  že  je  to 
mrzko  oči  na  nich  vyvalovaC  a  lyžky  im  čítať?  Ešte  sa  nazdajú,  že 
ťa  hladom  morím!" 

Čo  som  mal  robiť?  keď  som  ta  prišiel,  skoro  vždy  som  ich 
zastihol  pri  stole.  A  keď  mi  dali  —  čo  by  nejedol? 

Raz  som  tak  dusil  halušky,  keď  —  málo  veru  chybelo,  že  mi 
daktorá  nezabehla!  —  keď  vošla  mať  moja  do  izby. 

„Poďte  s  nami!"  núkal  ju  majster  Brna,  robiac  jej  pri  sebe 
miesto. 

Ale  mať  nešla.  Odpovedala  chladno:  „No  len  zdravil"  A  zaraz 
do  mna:    „Čože  tu  hľadáš,  pačrev  kadejaký!   Pakuješ  ho  domov?" 

Ústa  sa  mi  rozšírily,  slzy  vypadly  na  líce  a  halušky  na  kahanu 
z  úst.  Večná  ich  škoda! 

„Ale,  Katruška,  dajte  mu  pokoj  —  nebožiatku!" 

„Ale  sa  nenajedo),  či  čo!"  hromžila  mať. 

„Veď  viete,  Katrenka,  aké  sú  deti  I  V  cudzom  dome  by  i  čeita 
zjedly. . ." 

„Nuž  ale  toto  je  už  moc!"  nedala  sa  utíšiť  mat. 

Od  toho  dňa  som  vo  mlyne  ani  uepáchol.  Mať  ešte  ako  mať. 
Ale  otec  mi  prikrútol,  že  mi  „hlavu  na  kláte  odtne,"  ak  len  jednou 
Dohou  stupím  do  mlyna,  A  čo  ešte,  keby  oboma! 

13 


i 


104 

Majster  Brna  pod  yečer  si  stal  obyčajne  na  lavicu  a  díval  sa, 
čo  sa  v  dedine  robí.  Ja  vždy  si  stal  pred  neho  a  díval  sa  mu  do 
očí.  Bol  chlapisko  ako  jedla,  plecitý,  že  by  horu  pohol,  zdravý  ani 
orech.  Býval  vždy  zamúčený  a  gamby  mával  ustavične  mastné. 
Iste  od  tých  halušiek.  Tvár  sa  mu  usmievala  ani  mesiačik  na  nebi. 
Ja  som  ho  mal  velmi  rád,  lebo  vždy  na  fígle  myslel  Keď  sa  dve 
kmotry  sišly  a  trkotaly :  nezvedely,  iba  ked  im  zalupkala  za  chrbtom 
jeho  zástera. 

„Joj,  bodaj  vás,  majster  —  ako  som  sa  nalákala!" 

Majster  sa  rozosmial,  že  v  poldedine  sa  kury  splašily. 

„A  už  ste  vy  čert  konopatý!"  potvrdila  druhá.  „Pravého  kroka 
vy  neurobíte!** 

A  pri  tom  ho  malý  všetky  ženičky  rady.  Každá  bola  rada, 
keď  jej  prišlo  mleC,  to  jest  vo  mlyne  čakať. 

Ani  statok  nemal  pred  ním  pokoja,  keď  šiel  s  poIa,  neraz 
zalupkal  Brna  zásterou  a  junce  hybaj  strečkom  hore  dedinou,  rovno 
do  stajne. 

A  keď  už  nemal  vonkoncom  s  kým  zažartovať,  vybral  si  mňa. 

„No  —  čože!  Páči  sa  ti,  belko?"  Nahol  sa  ku  mne  a  smiešne 
vykrivil  tvár.  Ja  som  mu  hľadel  do  tváre  a  on  v  tie  časy  lusk  — 
dal  mi  frčku  do  nosa. 

Slzy  mi  vypadly,  ako  hrachy ;  ale  nebol  by  dal  za  svet,  že  ja 
som  „jeho"  belko. 

No  i  toto  sa  minulo.  Po  Všechsvátých  ma  mať  učesala,  obliekla 
do  giat  a  tmavého  kabátka.  Ja  plakal  ako  mladucha,  ked  ju  oblie- 
kajú na  sobáš.  Vzala  do  uzlíka  šošovice,  päť  vajec  a  dva  papierové 
šestáky  a  oddala  ma  pod  krutovládu  feruly. 

Počiatky  literného  umenia  neboly  tak  ťažké,  ani  rechtor  taký 
ukrutný,  ako  mi  prorokovali  od  rokov.  „Dá  tebe  rechtor  —  počkaj!" 
Tak  i  mňa,  ako  vari  všetkých,  odkazovali  na  rechtora.  Udomácnil 
som  sa  tam  a  školský  život  vztýčil  mi  iné  ideále,  ako  sú  halušky 
s  vaječnicou. 

„Ach,  keby  ja  mohol  aspoň  raz  zvoniť,  čo  hneď  len  na  ma- 
ličkom!" Dosiahol  som  i  to.  Zvonieval  som  na  strednom  i  na 
velkom,  že  mi  nabehly  na  dlaniach  mozole. 

„Ach,  keby  ja  mohol  byť  kustošom!"  Stalo  sa.  Zapisoval  som 
svedomité  tých,  „čo  kričali."  Pravda  seba  som  vždy  vynechal,  bárs 
ja  som  kričal  najväčšmi. 

Kto  zná  ludskú  náturu,  prisvedčí,  že  pozdejšie  mal  som  ideály 
iné.  Vyššie,  ťažšie.  Lebo  človek  skladá  sa  vlastne  zo  samej  cti- 
žiadosti, ktorá  mu  kladie  vždy  nové  mety  a  nedá  užívať  ovocie. 
A  pre  tie  zabudol  som  na  mlyn,  na  Brnu,  i  na  všetko. 

Áno,  rodina  mi  už  bola  priúzka.  Zabudol  som  na  Žofku,  vlastnú 
sestru.  A  Žofka  mala  ma  rada.  Nič  nezjedia,  aby  i  mne  nedala. 
A  veru  neviem,  čo  si  ma  tak  oblúbila.  Ja  som  jej  vlastne  otrávil 
celý  detský  vek.  Musela  ma  varovať,  čo  nebola  vec  ľahká.  Bol  som 
vraj  velikánsky  zapliak.  Koľko  ráz  dostala  pre  mna!  Ba  i  ja  som 
ju  neraz  ubil.  A  ona  trpela  a  trpela.  Bola  už  dievka  ako  kopa,  a 
nikdy  ma  nezavrátila. 


195 

„Čože  ho  nepozatínaš!"  vytýkal  jej  otec,  keď  plakala,  dostani'ic 
odo  mna.  ,,Iba  raz  ho  zatni,  veď  on  zmúdrie!" 

No  bolo  vidno  na  ňom,  že  si  zakladá  na  mne  a  na  mojej  ne- 
urvalej  sile.   Darmo  je,  mal  ma  rád,   Žofe  ako  by  bol  otcimom . . . 

Keď  som  vychodil  dedinskú  školu  —  tu  stál  už  predo  mnou 
ciel  nový,  ďaleký.  Farárstvo !  Maí  mi  ho  vštepovala  do  srdca,  až  sa 
v  nom  ujal.  Pod  jaseň  vypravili  ma  s  plačom  a  s  plnou  tanistrou 
koláčmi  „do  škôl". . . 

Ach,  nejdem  opisovať,  ako  som  sa  sprenevieral  vysokému  cielu, 
ktorý  mať  predo  mňa  vztýčila!  „Vždy  sa,  moje  diefa,  za  Teba  mo- 
dlievam," písala  mi  do  škôl,  vlastne  jej  pisár  Ďuro  Kacina.  „Vždy 
sa  modlievam,  aby  si  sa  bál  Boha  a  aby  ti  dal  rozumu  dobrého, 
dar  Ducha  Svätého ..." 

Modlitby  tie  som  zahanbil.  Na  prvé  vakácie  vrátil  som  sa 
taký,  ani  čo  by  nebol  prišiel  zo  škôl,  ale  rovno  so  šibenice.  Ideály 
a  túžby  materine  pošliapal  som  už  nie  krpcami,  ale  čižmami,  na 
ktorých  boly  vyvalené  opätky  a  chybovaly  podoávy.  Dokonalý  fa- 
rár !  Všetkých  som  sklamal,  všetko  na  mňa  vrčalo  v  dome.  Ani  len 
Dunaj,  ktorý  mi  bol  kedysi  dobrý  kamarát,  nechcel  prijať  kúska 
chleba  odo  mňa..  Iba  zavrčal,  keď  som  sa  mu  sblížil  a  obišiel  ma, 
ako  choleru. 

A  Žoša!  Tá  sa  mi  začala  odsluhovat  za  všetky  krivdy.  Keď 
som  sa  k  nej  pritieral,  odstrčila  ma.  ;,Choď  ta,  ty  trhan!"  To  bol 
môj  úradný  titul. 

Raz  bolo  spršalo,  prišla  velká  voda.  Brna  vyrazil  jaz  a  prestal 
mleť.  Mladá  čeliadka  sme  šli  pod  mlyn  a  chytali  hláče,  podustvy 
a  pstruhy  v  malej  vode.  Ja  som  tam  tiež  bol.  To  bolo  Ondrovi 
Chovanovi,  mládencovi  už  na  mieste,  proti  srsti.  Sotil  ma,  a  ja 
aký  dlhý,  tak  som  sa  prestrel  vo  vode.  Všetko  sa  smialo,  bo  nik 
ma  už  nemal  za  svojského,  ale  ako  za  cudzieho.  Ja  som  nemohol 
ísť  takto  domov,  mať  by  bola  robila  hrozný  div.  Vošiel  som  do 
mlyna. 

Brna  pracoval  na  jaze,  majstrova  bola  v  trhu  —  v  izbe  bol 
Martin  samotný. 

Nevysmial  ma,  keď  som  mu  predostrel  moju  žiadosť;  tak  ho- 
rúcu, že  pri  nej  mohly  šaty  obschnúf.  Doniesol  svoje  cajgové,  za- 
múčené  šaty  —  a  ja,  farár,  premenil  sa  na  mlynára.  Prikladal  som 
po  triesočke  na  ohnisko,  kde  sa  moje  šaty  sušily,  vlastne  údily: 
a  čo  jedna  triesočka  zhorela,  tým  väčšia  láska  rozmáhala  sa  mi 
v  srdci  oproti  Brnovmu  Martinovi. 

Poďakoval  som  mu  za  lásku  a  poberal  sa  domov. 

„Nechoď  ešte,  Jožko,  čosi  ti  poviem"  —  zastavil  ma  Martin. 
•  Čujúc  to  „Jožko",  zažialil  som.  Predtým  ma  inakšie  nepozvali. 
Týchto  vakácií  prvý  raz  teraz  som  ho  počul. 

„A  čo?"  pýtam  sa  úslužne. 

„Keď  som  ti  bol  na  pomoci  ja,  teraz  buď  ty  mne,"  začal  Martin 
a  krv  mu  skočila  do  tváre.  Videl  som  to  jasne,  bárs  tvár  bola 
múkou  zanesená. 

„A  akože!  Len  mi  povedz,  ako!" 


196 

^Počkaj,  veď  ti  rozpoviem.". 

Miesto  odpovedi  prehŕňal  sa  na  varštati  v  hoblíkoch  a  dlátach. 
„Vieš  —  vaša  Žofka  ma  nechce,"  riekol  na  konci,  šibnúc  okom 
na  mňa.  Ja  som  vypTaštil  naň  oči,  ako  plánky,  čakajúc,  čo  bade 
ďalej.  Maitin  sa  prehrebal  medzi  hoblíkmi  a  dlátami.  „A  dost  sa 
mám  okolo  nej,  a  —  nechce  ma,"  doložil  ticho  a  vzdychol  si* 

„Hm,"  pokrútil  som  ja  v  odpoveď  hlavou.  Lebo  som  nevedel, 
čo  na  to  povedaC. 

„Keby  ma  chcela,  ja  by  si  ju  vzal.  Ale  ona  ma  nechce,  von- 
konečným  koncom ..."  Založil  si  dlane  na  prsia  pod  zásteru  a 
díval  sa  na  mňa  velmi  smutne.  Mne  šlo  skoro  do  plaču,  bárs  ne- 
vedel som,  prečo.  „Na  fašangy  bol  tanec  —  nešla  tancovat.  Na 
priadkach  nepozrela  na  mňa.  Na  Trojicu  som  jej  kúpil  srdce. 
V  druhý  deň  ráno  tu  som  ho  našiel  na  obloku.  A  vidíš,  mne  je 
vonkoncom ..."  Tu  sa  obrátil  k  varštati  preberať  sa  medzi  hoblíky. 
„I  keď  sa  ideme  stretnúť,  nuž  ma  na  strelenie  obíde..." 

„Taká  je  to,  taká  ver!"  pokýval  som  hlavou  velmi  rozmrzený. 
„Ale  ty  sa  neozri  —  nech  si  tam  robí,  čo  chce." 

„Veď  ja  som  tiež  tak,  že  sa  neozrera:  ale  tuto!"  Položil  si 
dlaň  na  prse.  „To  ti  rozkazuje  1  Ja  vonkoncom  nemôžem  —  i  pro- 
boval  som ..." 

Nerozumel  som  dokonale,  čo  má  byt  to  „tuto",  iba  som  šípil, 
že  to  bude  čosi  velikého.  A  opytovať  som  sa  nemohol.  Okamih 
bol  pri  vážny  k  takým  otázkam. 

„Nuž  vieš  ty,  čo  urobíš?"  pokračoval  veselšie.  „Tu  je  táto 
stužka.^  Dal  som  za  ňu  toliar  na  jánskom  jarmoku.  Ty  ju  položíš 
vašej  Žofe  do  spevníka.  Ale  k  pargamienam,  aby  ju  našla  1  A  potom 
mi  povieš,  čo  ona. . ." 

Nechápal  som,  načo  jej  dáva  tú  stužku.  Snáď  aby  od  matere 
dostala,  že  ju  ukradla  dakde.  Ale  Žofe  uverí,  že  ju  neukradla.  Mne 
by  neuverila ... 

„A  nepovedz  nikomu,  od  koho  je.  Iba  Žofe,  ale  iba  na  vela, 
na  vela.  A  povieš  mi,  čo  povie.  Či  hej? 

„Vezme  si  ju!"  rozhodol  som  ja. 

„Naozaj?"  zvolal  Martin  a  tvár  mu  bola  vysmiata.  „Bár  by  si 
nezlyhal!    A  čo  povie,  dobre  si  zachovaj.    To  mi  prídeš  povedať!'' 

Teraz  sa  mi  rozjasnilo,  že  stužku  jej  dáva  len  tak.  Ja  sám 
som  sa  neraz  zavďačil  tým,  lebo  tým,  koho  som  mal  rád.  Tak  ci- 
gáňovi nášmu,  keď  mi  povedal  „mladý  pán",  daroval  som  otcovu 
drevienku.  Dosť  sa  jej  uahladal,  no  nemohol  nájsť.  Tak  i  Martin 
chce  Žošu  podplatiť,  aby  sa  ozrela  oň,  aby  ho  nekärovala,  keď  sa 
má  s  ním  stretnúť.  A  mala  veru  za  čo!  Stužka,  o  akej  sa  Žoše 
nikda  nesnívalo.  Barvy  ohnivá  červená,  žltá  a  belasá  len  tak  z  nej 
kričaly.  Niet  takej  lásky  v  našej  dedine,  aby  sa  nedala  takou  stuž- 
kou priviazať.  Martin  sám  to  musel  tušiť.  Oči  mu  horely  túžbou 
a  nádejou. 

„A  môžeš  jej  i  na  oči  vyhodiť,  prečo  ma  nechce,"  pokračoval 
Martin.  „A  príď  mi  povedať,  čo  povie..." 


Í97 


II. 


Bolo  ini  akosi  veselšie.  Vrúduejší  na  mňa  neboli,  ale  aspoň 
jednomu  človeku  bol  som  užitočný,  Brnovmu  Martinovi.  Život  mi 
nebol  taký  prázdny. 

V  nedelu  sestra  nemálo  sa  podivila,  ked  vo  spevníku  našla 
stužku.  Ja  som  sedel  pri  stole  ako  upečený ;  ale  za  to  som.  strlehol, 
čo  sa  ide  robif. 

„Mamo,  pozrite!  Čo  som  si  ja  našla!"  volala  na  mater  do 
kuchyne. 

Mat  vošla  do  izby  a  usmievala  sa  zo  stužky  na  dcéni.  Ver 
tak!  kým  som  sa  ja  učil  „rosa  —  rosae*,  za  ten  čas  Žoša  vpratala 
sa  materi  do  srdca.  Mat  otrela  si  dlane  o  zásteru  a  vzala  stužku 
do  ruky. 

„Nová,  celkom  nová,"  riekla.  „A  pekná  veru  —  no!  Len  kde 
si  ju,  dievčička,  vypriadla!" 

„Tuto  bola,  lala  —  tu  som  ju  našla." 

„Veď  už  viem,  že  tam.  Ale  kto  ju  ta  vložili" 

„Ja  neviem,"  odpovedala  určite. 

„Už  to  ty  budeš  najskôr  vedeť." 

„Ja  veru  nie. . ." 

„Ja  tobôž  a  tam  ten",  ukázala  na  mňa,  pozrúc  prísne  v  tú 
stranu,  kde  som  ja  sedel,  „ten  ani  tak!  A  otec",  vzdyclila  si,  „ten 
by  ti  ju  ver  nekúpil.  Vždy  sa  vyhovára,  že  nemá  groša." 

„Tak  nevieme,  leto!"  zvolala  Žofa  a  zasmiala  sa. 

„A  ani  nešípiš?"  To  sa  maf  opýtala  šepky,  presvedčiac  sa,  či 
ja  nečujem.  No  ja  som  hladel  do  nemeckej  čítanky,  ako  by  mi  bol 
oči  do  nej  prišil. 

„Iba  ak  Ondráš  Chovanovie. . ."  Tu  sa  Žoša  zajakla.  Bola 
červená,  ani  pivonia.  Tvár  jej  i  ináč  sa  ligotala,  lebo  ju  šuchla 
umastcnou  rukou,  mastiac  si  čierne  dlhé  vlasy:  no  teraz  ako  by 
bola  osvietená,  tak  jej  žiarila. 

Mat  neodpovedala  nič;  no  jej  tvár  dokonale  prezradila,  že  je 
spokojná. 

Mne  išlo  skoro  do  plaču  pri  nemeckej  čítanke.  Ten  rozdiel, 
ako  hovorí  s  ňou  a  so  mnou !  A  jej  všetko  po  vôli  1  A  iba  jej  žičí, 
a  mne  všetko  odšomre!  Ešte  ani  preto  sa  nenahnevá  na  ňu,  že 
Ondro  Chovanovie  jej  stužky  dáva!  Aký  to  bezbožný  čeladník.  Len 
pred  dvoma  tjždnami  vy  pásol  kostolníkovi  ďatelinu.  Vlani  vylahal 
zemiaky,  že  ho  rychtár  chcel  dať  na  mušky.  Furmanom,  čo  u  žida 
kŕmili,  vy  ťahal -všetky  lôniky,  tak  že  im  kolesá  pospadúvaly,  sotva 
že  vyšli  z  pajty.  I  mňa  ako  hodil  do  vody!  Mohol  som  sa  velmi 
lahko  zatopiť,  keby  voda  bola  hlbšia.  A  niet  v  dedine  človeka,  čo 
by  ho  nepreklínal  a  neprezýval  opršancom.  A  moja  mat  nič  ne- 
povie !  Ešte  sa  usmeje . . . 

A  keby  bol  vedel  všetko,  čo  som  vtedy  ešte  nevedel!  Že  to 
všetko  narafičily  matere.  Že  nie  darmo  od  rokov  a  rokov  chodie- 
vala mať  do  Chovanov  a  Chovanka  do  nás.  Že  i  po  jarmokoch 
spolu  chodievaly  a  volaly  sa   „chmotrička  moja  úprimná.  **    Snáď 


l9á 

í  rozóliš  píjaly,  ako  už  na  oldoináš...  To  som  ja  nevedel,  ako 
nevedela  Žoša  ani  Ondľo  Chovanovie.  Sišli  sa  a  sami  od  seba  za- 
čali a  matere  sa  smialy  a  prikyvovaly  hlavami. 

Mať  jej  rozplietla  vrkoč  a  vplietla^  doii  stužku.  Ja  som  sedel 
za  stolom  učupený.  Pozeral  som  na  Žošu  —  nie,  obdivoval  som 
ju.  Aká  je  dnes  krásna!  Kde  sa  len  vzala!  Vlasy  mávala  krátke, 
že  mať  vždy  šomrala,  že  „ich  var  myši  obhrýzly,**  postavu  trochu 
prihrbenú,  i  tvár  celkom  bezvýrazná,  barvy  trochu  tmavej.  A  teraz 
aká  dievčica  rúca!  No  šumná  je,  šumná.  Ba  kedy  tá  tak  opeknela, 
ved  včera  nebola  vari  ešte  taká...  A  vie,  potvora,  že  opeknela. 
Každým  pohybom,  každým  krokom  to  prezradzuje.  Hla,  ako  ide 
izbou  —  ani  pávica! 

Cítil  som  sa  ponížený,  opovržený  pri  nej.  Nie  div,  že  mať  len 
ju  cifruje,  len  ju  rada  vidí. 

„Ako  chce,"  tešil  som  sa,  sediac  s  otcom  na  chóre,  ukrytý 
za  jeho  rukávom.  „Ako  chce,  veď  i  ja  budem  kedysi  velký  a  tiež 
budem  pyšný ..." 

Pozrel  som  v  tú  stranu,  kde  sedeli  mládenci.  Ondro  Chovan 
má  halenu  samá  cifra  —  košeľa  oslepuje,  taká  je  biela.  Hrdý  mlá- 
denec I  Ale  čo  z  toho,  keď  neprestajne  šautuje.  I  teraz  sa  roztĺska 
na  obe  strany,  neborák  Jano  Kuchárovie  stlačený  je  pri  ňom,  sťa 
kabáč.  A  tisnú  s  druhej  strany  iní  —  Jano  Kuchárovie  už  nesedí 
na  lavici,  ale  na  lone  susedovom.  A  nedajú  mu  miesta,  hoc  dosť 
sa  tam  mrví.  I  starý  strýk  Machajovie  sa  zamiešal  do  toho.  So- 
stúpil  B  lavice  za  ich  chrbát  a  jedovaté  dohavára  Ondrovi.  Tvár 
jeho  je  prísna,  ba  hrozná,  možno  pre  tie  okuliare  s  hrubým  kosCo- 
vým  rámom,  čo  mu  sedia  na  nose.  Ale  Ondro  nedbá  nič,  tiská  sa, 
mechrí  sa,  kým  Jano  Kuchárovie  nevytiahne  sa  preč  a  nepresadne. 
A  Chovan  sa  rechtí,  ako  by  bol  neviem  čo  vyviedol. 

„Len  čo  sa  im  páči  na  ňom!"  hútal  som  za  otcovým  rukávom. 
„Ja  by  ho  zaraz  otrovil. . ." 

Maitin  Brna  tiež  sedel  medzi  mládenci,  ale  sadol  si  medzi 
mladších.  Možno  schválne,  aby  ho  tí  starší  tak  nevytisli,  ako  Jana 
Kuchárovie.  Spievať  nespieval.  Nachýlil  sa  a  neprestajne  hľadel  do 
dievockých  lavíc.  Tam  na  to  miesto,  kde  sa  mu  pestrela  stužka 
mojej  sestiy.  Ona  sa  obzrela,  ale  ani  raz  na  Martina.  Vždy  len 
v  tú  stranu,  kde  sedel  Chovan.  Martin  to  sotva  pozoroval.  Jemu 
bolo  dosť,  že  vidí  na  nej  stužku.  Blázon!  Keby  sa  nebol  ozrel 
o  nu.  Dosť  bolo  iných!  Hocktorá  by  bola  hotová.  Ved  Martin  bol 
šuhaj  hodný,  urastený.  Jeho  svotlo-modré  šaty  stály  mu  krásne, 
mušlienové  rukávy  boly  nafúkané  aui  pytel  a  robily  ho  ešte  pleci- 
tejším,  ako  bol.  Čo  na  tom,  že  ústa  má  ako  mak  veliké?  Len  nech 
nevypúšťa  z  nich  všakové  márne  reči. 

„A  ty  nevieš,  kto  ti  dal  tú  stužku",  prihovoril  som  sa  Zoši, 
keJ  si  po  večierni  ukladala  šaty. 

„A  čo  fa  do  toho?"  odvetila  hrdo. 

„Ja  viem,  od  koho  je. . . " 

Čušala.  Iba  mrdla  plecom  a  vyšpúlila  mi  posmešne  ústa.  Míia 
to  veľmi  urazilo.  Videl  som,  že  ma  za  nič  nemá. 


199 

„Teba  Chovan  nechce,"  zaťal  soín  ju  s  druhej  strany. 

„Teba  sa  bule  radif!"  okríkla  ma.  Ako  vidno,  udrel  som  na 
citlivú  strunu.  Plač  jej  visel  na  tenulinkej  nitôčke. 

„Ale  ja  viem,  že  nie. . ." 

„Opätky  si  pozri,  ty  —  pán  farári"  Rozosmiala  sa  mi,  ale 
v  tom  smiechu  sa  triasla  zlosť. 

Sčervenal  som  od  hanby,  i  zlosť  ma  nadišla.  Len  skočiť  a 
začať  ju  biť  dla  starej  obyčaje.  Ale  čosi  ma  hatilo:  nie  že  by  sa 
bol  vari  bál.  Zlosť  bola  vo  mne  väčšia,  ako  strach.  Akýsi  iný  cit 
mi  zadržal  ruku,  ktorá  sa  už-už  dvíhala. 

„Viem,  viem,"  začal  som  tĺcť  pravou  päsťou  na  lavú  dlaň  a 
smial  som  sa  škodoradostne.  „Ten  takej  nechce,  čo  smotanu  kvári. . ." 

Prišiel  mi  v  súre  na  um  asi  osemročný  hriech.  Pokvárili  sme 
smotanu  spolu  a  ona  pre  ďu  vyhorela.  Vtedy  to  tak  bývalo. 

„Počkaj  ty  trhan,  poviem  ti  materi!"  pustila  sa  do  plaču.  Ja 
sa  smial;  no  smiech  ma  prešiel,  keď  som  zazrel,  že  mat  vchádza 
do  dvora.  Žoša  ju  tiež  videla  a  začala  tuho  nariekať.  „Počkaj,  tá 
ti  dá,  čo  ty  skladáš  na  mna!" 

Ak  ju  mať  počuje  1  Bál  som  sa  nesmierne. 

„Neplač,  Žofka,  prosím  tal" 

„Just  budem  —  justík!"  riekla  ticho,  bez  plaču.  Ale  hneď 
začala  nanovo. 

„Dám  ti  pány  —  lala,  mám  ich  plnú  knihu. . ." 

„Počkaj,  čo  ty  budeš  na  mňa  vymýšiati"  nariekala  teraz  už 
plným  hlasom,  lebo  mať  už  bola  v  izbe. 

Nebudem  vypisovať,  čo  sa  robilo.  Môj  chrbát  na  tú  scénu  do 
dnes  nezabudol. 

„A  just  ju  nechce!"  kričal  som  ja,  nevediac,  čo  robiť  od  zlosti. 
Pokladal  som  za  velikú  krivdu,  že  sa  mať  do  hádky  zamiešala  a 
mŕia  na  krátko  odbavila.    „Ani  stužky  jej  nedal,  nedal,  nedal..." 

„Čo  ty  papľuhl"  pokročila  ku  mne  mat  naozaj  nahnevaná. 

„Nechce,  nechce!"  kričal  som  ja.  ^To  jej  dal  Martin  zo 
mlyna. . ." 

„Kto?  Povedz  ešte  raz!"  zvolala  mať  zvedavo.  Moja  reč  ju 
veľmi  zanímala. 

„Martin  mi  ju  dal.  Ja  som  ju  ta  vložil,  do  spevníka..." 

Žofa  začala  nariekať.  Videl  som,  že  som  sa  dokonale  pomstil. 
Mňa  bolel  iba  chrbát,  ale  ju,  vidno,  bolí  srdce. 

„To  je  iba  ten  príčina!"  štekla  do  mňa.  Zlosť  veliká  -spo- 
tvorila  jej  tvár.  I  tie  slzy  tiekly  iba  od  zlosti.  Mne  prišlo  veselo 
akosi.  Zasmial  som  sa  jej.  „Vidíte,  vždy  sa  posmeškuje!" 

Mater  to  tiež  nahnevalo,  že  som  taký  zlostný. 

„Ja  teba  naučím,  či  budeš  dobrý?  Budeš  —  budeš  —  budeš ?^ 
A  pri  každom  „budeš"  zdudnel  môj  chrbát,  a  hlava  mi  buchla 
o  stenu. 

Keď  odstúpila  odo  mňa,  nevedel  som,  čo  urobiť  od  jedu. 

„Budeš  mlynárkou  —  pani  majsti^ová!" 

Môj  plač  sa  premenil  v  kŕčovitý  smiech,  pri  ktorom  slzy  mi 
tiekly  dolu  tvárou. 


Mať  stála,  stála.  Nevedela  si  už  rady.  Videl  som,  ako  rozraýšía, 
čo  už  teraz  robif.  Roztržité  pozrela  na  mňa  a  ja  som  cítil,  že  som 
zvíťazil ... 

^No  neplač,"  tešila  Žošu,  neozrúc  sa  o  mna.  „Ved  i  mlynárstvo 
je  dobrý  chlieb ..." 

„Ja  ho  nechcem  —  nechcem,"  dupkala  Žoša.  „Ten  smrdí 
múkou!" 

„To  je  hriech!"  zavrátila  ju  mať.  „Múka  je  dar  božf. .." 

„Nechcem,  nechcem!" 

Ja  som  šiel  rovnou  cestou  do  mlyna.  Bol  som  rozhorčený. 
MaC  ma  nielen  bila,  no  zjavne  mi  ukazovala  nelásku.  Inokedy  by 
ma  to  bolo  bolelo  —  týchto  vakácií  už  nie.  Srdce  mi  zatvrdlo,  ja 
som  cítil,  že  pásky  medzi  mnou  a  domom  sa  pretŕhajú.  Dáky  cit 
samostatnosti  zkrsol  vo  mne,  k  nemu  sa  pripojila  hrdost,  že  nad 
materou  som  zvíťazil.  Veď  som  jasne  videl,  ako  nahliadla,  že  ztra- 
tila  moc  nado  mnou.  Odo  dneška  dá  mi  ísť  mojou  cestou... 

Za  to  našiel  som  náhradu  v  Martinovi.  Ľúbil  som  ho  ako 
brata,  i  ctil,  ako  by  mi  bol  otec.  Moja  detská  duša  naučila  sa 
cítit  jeho  múky;  ja  som  chápal,  čo  sa  s  ním  robí. 

Ked  som  mu  rozpovedal,  čo  sa  u  nás  stalo,  on  neriekol  nič. 
Len  gamba  sa  mu  potrhávala  a  tvár  očervenela.  Po  chvíli  vzdychol, 
ako  by  mu  kameň  bol  srdce  privalil.  Videl  som,  že  vynakladá 
všetku  silu,  aby  ututlal  svoje  city.  Keby  nie  mna,  iste  by  sa  roz- 
plakal. No  zazrel  môj  detský,  zvedavý  pohľad  a  premohol  pohnutie. 

Vybehol  hore  schodmi  a  tmolil  sa  okolo  koša,  ako  by  niečo 
naprával.  No  to  nebolo  naozaj.  Chcel  sa  sprostif  môjho  zvedavého 
pohladu.  Ked  sišiel  ku  mne,  už  bol  uspokojený.  Akási  tvrdá,  pevná 
odhodlanosť  sedela  mu  na  tvári.  Zamieril  rovno  do  izby,  ja  za  ním. 

„Tata,  ja  im  mlynárom  nebudem,"  riekol,  stanúc  si  na  prostred 
izby. 

Brna  sedel  za  stolom,  pred  ním  biblia.  Pozrel  do  hora,  ako  by 
nebol  počul,  čo  sa  pred  chvílou  rieklo.  Složil  okuliare  a  zastrčil 
do  čierneho  futrála.  Pretrel  oči  a  riekol:  „Už  si  nasypal  Rozkuli?" 

„Ja  nebudem  mlynárom ..." 

Prnovou  tvárou  prelietol  úsmev.  No  nie  ten,  ktorý  ma  tak 
vábil  k  nemu:  dobrý,  milý.  Moc  výsmechu  sa  ukrývalo  za  ním. 

„A  čím?  pýtal  sa  ho  s  tým  istým  úsmevom.  „Vari  kolomaž- 
níkom!" 

„Ja  budem  gazdom!"  rozhodol  Martin.  „Ale  mlynárstvo,  to 
nemôžem ..." 

„Gazdom  —  hm,  gazdom!"  kýval  Brna  hlavou,  usmievajúc  sa. 
„Len  kde  ho  máš  —  to  gazdovstvo!  Kde  ho  máš,  rád  by  vedet!" 
A  tu  už  bol  celkom  vážny. 

Martin  by  bol  chcel  odpovedať  —  no  ústa  sa  mu  skrívily  a 
a  hlas  mu  v  hrdle  zašiel. 

Brna  pozeral  nan  pozorne.  Vidno,  že  je  prekvapený  synovou 
rečou.  Ale  väčšmi  ho  prekvapovalo,  ako  sa  Martin  držal. 

„Ja,  synku,  gazdovstva  nemám,"  riekol  vážne  a  doložil  hrdo: 
„a  vyžil  som  bez  neho.  Lebo  mlynárstvo  je  peknó  remeslo  a  dobré. 


Kik  nemôže  sa  obísC  bez  mlynára.  Keby  nie  my,  ľudia  by  žili,  ako 
—  nerozumné  tvory.  Jedli  by  zrno  na  sucho.  A  to  si  zachovaj, 
naše  remeslo  je  preto  dobré,  že  nám  sa  vždy  urodí.  Čo  by  bola 
na  celom  svete  neúroda,  mlynár  má  vždy  mýto ;  lebo  ľudia  melú  a 
bez  múky  nemôžu  byť." 

Brna  hovoril  s  hlbokým  presvedčením.  A  každé  slovo  bolp 
premyslené  a  precítené.  Jeho  dôvodom  nebolo  možno  odolať.  Martin 
stál  smutný.  Áno  smutný  bol,  že  tato  takto  ho  podvracia  a  on  ne- 
môže sa  obrániť. 

„A  prečo  ti  tak  chuť  odpadla  od  remesla?"  pýtal  sa  Brna 
lilasom  obyčajným.  Už  bol  bezpečný,  že  syn  sa  poddal.  Chcel  ho 
utvrdiť  ešte  lepšie.  „Čo  sa  ti  na  nom  nepáči  —  há?" 

Martin  ako  by  sa  bol  prebral  z  dákej  dumy.  Na  tvár  mu  sadol 
výraz  bôľu,  jeho  beznádejnosť  stala  mu  pred  oči. 

„Nebudem!  Mlynár  smrdí  múkou!"  riekol  to  hlasno,  ako  by 
tým  chcel  striasť  silu  otcových  naučení. 

„Čo  —  ty  papluh,  čo?" 

Brna  stál  a  jeho  tvár  bola  taká,  akej  som  jej  ešte  nevidel. 
Pokročil  k  synovi  a  chytil  ho  za  šticu.  Keď  mu  ju  sdrmal,  zuby 
mu  hrkotaly  ani  orechy. 

„Budeš  ty  mne  remeslo  bridit?  Maršl"  Hodil  ho  do  dverí, 
že  div  sa  nevyrútily  i  s  rámom.  Maitin  sa  potočil,  v  hlave  sa  mu 
všetko  pomiešalo  —  i  padol  k  varštati. 

Stál  som,  ako  by  ma  do  zeme  vkopal.  Bolo  mi  tak,  ako  by 
sa  bol  našiel  medzi  luďmi  celkom  cudzími,  od  ktorých  bočíme, 
s  ktorými  sa  neradi  púšťame  do  reči.  Aspoň  Brna  bol  mi  takto 
ozaj  cudzí.  Bál  som  sa  ho,  bolo  mi  pri  ňom  nesmierne  úzko. 

On  tiež  sa  nevedel  vynájsť.  V  tomto  sotva  kedy  bol.  Nevedel, 
čo  urobiť  —  lebo  vidno,  že  hnev  sa  usadil.  Ako  videl  syna  ležať 
na  zemi,  už  bol  iný.  Nevie,  čo  si  počať:  syna  ratovať,  či  sa  nútiť 
do  hnevu  V  Už-už  by  sa  bol  nahol  nad  neho  —  no,  Martina  začalo 
trhať.  Plakal,  vlastne  reval  tam  na  zemi,  svíjajúc  sa  od  žiaľu,  jedu 
a  hanby. 

„Mars  nasýpať  Rozkuli  1  volal  naň  otec.  Snažil  sa  byť  prísnym, 
ale  nešlo  mu,  nešlo. 

Martin  sa  sosbieral  a  vytackal  ako  opitý  do  pitvora.  O  chvíľu 
zatíchol  zvonec  —  znamenie,  že  do  koša  je  nasypané. 

Brna  sadol  si  za  stôl,  zavrel  bibliu  a  odložil  na  armarku.  „Ked 
ťa  to  pohorší,  v  božiu  nedeľu!"  V  tom  bolo  obsažené,  že  banuje, 
čo  sa  prihodilo.  Bol  by  nedbal  nadpríasť  rozhovor  o  dačom,  no 
nevedel  ako  skärovať  do  koľaje.  I  okúňal  sa  ma,  ani  len  nepozrel 
na  mňa. 

Prišlo  mi  ho  ľúto.  Zdalo  sa  mi,  že  treba  niečo  povedať,  ale 
nevedel  som,  čo.  Chvíľu  som  postál,  potom  prikradol  sa  k  dverám 
a  vyšmykol  som  sa  von  ani  mačka. 

Martin  stál  hore  pri  koši,  ja  som  vybehol  k  nemu  hore  scho- 
díkmi. Neplakal  už,  iba  oci  mal  červené. 

„A  ťa  bolí?  pýtal  som  sa  ho. 

„Ja  mu  tu  nebudem,  čo  ma  zabije!"  odpovedal  mi  on. 


Vrátil  som  sa  domov.  Ale  horký  domí  Bolo  mi,  ani  čo  by 
bol  y  cudzom  dome.  Mat  sa  durdila  a  sesta  ma  urážala.  Nepovedala 
mi  nič,  ale  každý  pohyb,  každý  krok  ma  urážal.  Videl  som  na  nej, 
že  ju  teší,  ako  som  pre  ňu  pochodil.  Ja  som  sedel  pri  ohniska 
v  kuchyni  a  oddal  sa  svojim  myšlienkam. 

A  tie  všetky  krútily  sa  okolo  veci  jedinej.  Pomsta! 

V  noci  na  sobotu  som  nespal.  Plán  bol  rozmyslený.  Vyňal 
som  materi  zpod  hlavnice  klúče,  ktoré  vždy  so  sebou  nosievala.  Ako 
zlodej  vykradol  som  sa  ponad  slák  za  humno,  kde  bola  naša  sy- 
páreň.  Otvoril  som  známu  truhlu  a  pri  svieci,  ktorú  som  si  zapálil, 
previedol  som,'  nad  čím  som  skoro  celý  týždeň  hútal. 

Usporiadal  som  všetko,  aby  nik  nepozoroval,  že  tu  malý  prácu 
cudzie  ruky.  Sviecu  som  vyhasil,  sypáreíi  zamkol  a  ponad  slák 
vkradol  sa  do  dvora. 

Práve  som  šiel  popod  stajne,  keď  mi  srdce  tuho  zabúchalo. 
Pritisol  som  sa  ku  síram,  ktoré  na  kline  visely.  Pod  komorným 
oblokom  vidím  stáť  kohosi.  Keby  to  otec!  Zimomriavky  mi  naskocily 
na  chrbát. . .  Pod  ovčiarňou  boly  rozostavené  omiacky.  Boly  na- 
hote vene,  že  sa  nimi  budú  stajne  pošívaf.  Prešiel  som  ta  a  po- 
stavil sa  za  omlacok  a  vytrčil  hlavu.  Stál  som  veľmi  dlho,  ča- 
kajúc, kedy  sa  tá  postava  pohne.  Čím  ďalej,  väčší  strach  nabehoval 
na  mňa.  „Otec  ma  čaká  —  otec!^ 

V  ruke  neznámeho  zapálilo  sa  svetlo.  „Iste  si  fajku  pripáli," 
myslel  som  si.  Svetlo  zmizlo,  zakryté  dlaňami.  Priložil  ho  k  ústam  — 
ja  zazrel  tvár  nie  otcovu,  ale  Chovanovu,  Ondix)  Chovan  stál  pod 
oblokom,  pripalujúc  si  cigaru.  V  obloku  som  spáčil  tvár  našej 
Zoši. . . 

„Ej  keby  otec  vedel,  dal  by  ti  ten  vohľačov!"  pomyslel  som  si. 

Videl  som  síce,  že  otec  si  nebárs  láme  hlavu  nad  Žošou,  spii- 
šíajúc  sa  vo  všetkom  na  mater.  Ale  viem,  že  keby  takto  Cho- 
vaná videl,  že  ten  by  sa  zariekol  chodiť  pod  Zoši  n  oblôček.  Veď 
som  neraz  počul,  čo  porobili  otcovia  s  vohlačrai  svojich  dcér!  Kým 
je  dakto  mládenec,  rád  chodí  po  takých  chodníčkoch,  ale  keď  je 
raz  otcom,  považuje  to  za  zločin.  Ja  sám  som  bol  rozhorčený  nad 
tým;  ani  nie  preto,  že  to  bol  Chovan.  Čosi  ma  nútilo  vykríknuť  a 
vzbúriť  celý  dom. . . 

Takto  som  sa  neopovážil  ani  hnúf.  Chovaná  by  zamočil,  to  je 
pravda,  ale  najväčšmi  seba. 

„Prídem  zajtra!^  začul  som  Chovaná,  keď  už  odstúpil  od  obloka. 
Bolo  počuť,  ako  Žoša  zavrela  oblok.  Chovan  tou  istou  cestou,  ako 
ja,  prešiel  na  záhumnie. 

Oblôčkom  som  sa  vtiahol  do  pitvora  a  vošmykol  sa  do  izby. 
Čakal  som,  či  sa  dakto  neohlási.  Čul  som  len  dýchanie.  Kľúče  som 
vložil  materi  pod  hlavnicu  a  ľahol. 

Nezaspal  som  iba  na  svitaní. 


2Ôá 


III. 

Keď  som  sa  prebudil,  otca  a  Žofy  už  doma  nebolo.  Šli  žaf. 
Ma€  si  poriadila,  čo  bolo  treba,  a  odišla  za  nimi  s  raňajkami. 

V  takýto  čas  cítieval  som  sa  vorne.  Mne  nikto  nezavádzal  a 
ja  nikomu. 

Vyšiel  som  do  dvora  a  prezeral  ho  dokonale,  ako  by  ho  nebol 
nikdy  videl.  Bol  priestranný,  keby  ho  otec  nebol  zastaval  všakovými 
cieňami  a  cieničkarai.  Ale  to  už  bola  jeho  choroba.  Cez  zimu  vždy 
si  rozhútal  a  v  jar  a  po  jari  postavil  dačo  vo  dvore,  o  čom  ne- 
vedel nikti,  načo  to  bude.  Otec  sám  to  často  nevedel.  Tejto  ná- 
ruživosti vyhla  jediná  strana  od  susedovho  sadu.  Ani  otec  nevedel, 
čo  tam  postaviť.  Pravda  ťažko  by  bolo  dačo  vyhútať;  tam  bolo  totiž 
hnojisko.  Ale  aby  dvor  bol  úplne  závristý,  vystavil  medzí  hnojiskom 
a  susedovým  sadom  slák,  jednoduchú  drevenú  stenu  bez  striešky 
s  vyše  na  dobrého  chlapa.  No  dvor,  ako  vieme,  nebol  celkom  zá- 
vristý. Ja  i  Chovan  prelazili  sme  slak  velmi  ľahko :  medzi  brvnami 
boly  veliké  špáry,  po  ktorých  kráčal  človek  ani  po  schodíkoch. 

Pri  sestrinej  komore  bola  veliká  cieňa,  v  nej  kolesá,  kurivo  a 
palivo  už  viacročné.  V  cieni  boly  vozy  i  kolesá  v  pestrom  nepo- 
riadku, tam  zas  kopa  raždiny,  inde  kopa  triesok,  v  kúte  bol  hore 
dnom  vyvrátený  ohromuý  stok,  v  ktorom  sa  cez  zimu  držiavala 
sečka  statku.  Steny  boly  ovešané  drabinami  a  všakovým  riadom, 
i  police  boly  kadečím  preplnené  i  všaké  poleuá  pokladené  na  kli- 
noch. Bukové,  dubové,  jaseňové;  našly  sa  i  hrab,  klen  a  podobné 
vzácne  drevá,  ktoré  otec  Boh  vie  zkadial  nasnášal  a  na  čo  upotrebiť 
mieni.  Možno  í  tie  polená  snášať  bola  uňho  zábava,  ako  je  to  zá- 
bavou botanika,  keď  môže  svoj  herbár  obohatiť  dákou  nezvyčajnou 
rastlinou. 

„Eh,  či  by  to  bolo,  či  by  to  bolol"  tešil  som  sa  v  myšlienkach. 

Bežal  som  do  mlyna  uvedomiť  Martina,  čo  sa  v  noci  stalo. 

„A  tej  noci  zas  príde,"  doložil  som.  „Ale  mu  prelejeme  olovo, 
počkaj  len!" 

„Príde,  ozaj  príde ?^  zvolal  Martin  velmi  rozjarený.  „Počkaj, 
ja  budem  naň  stríezť  za  humny  a  nabijem  ho.    Ja  toho  naučím!" 

„Nie  —  nie!  My  urobíme  tak,  že  ho  otec  chytí.  To  bude 
lepšie  —  uvidíš!" 

Martinovi  sa  to  nezdalo,  „čo  tvoj  otec  —  ten  ho  nedolapíl 
Kým  sa  ten  steperí  s  postele,  kdeže  Chovan  už  bude!" 

„Počkaj  —  rozpoviem  ti.  Ten  bude  vo  dvore." 

„Prelazí  ponad  slak!" 

„Neprelazí.  Špáry  poupchávame  mochom a zapáckame  hlinou..." 

„Tak  ti  neprejde  ani  do  dvora!"  smial  sa  on. 

„Prejde.  Zvonku,  od  záhumnia,  nebudeme  špáry  hýbať,  iba 
zdnuícá.  Do  dvora  vojde  ako  nič,  ale  zo  dvora  nie.  A  akby  chcel 
predsa  preskočiť,  alebo  keby  si  nadstavil  stolec:  ty  budeš  tam 
vartovať.  Zakaždým  ho  môžeš  sotit  nazad  do  dvora." 

„Tak  už  hej!"  začalo  sa  Martinovi  páčiť.    „Ja,  ale  čo!"  naraz 


žol 

ôa  shackoval,  „Ako  sa  otec  dozvie,  že  je  ten  vo  dvorel  Ty  ho  var* 
budeš  zobúdzať,  či  ja?" 

„I  to  bude.  Vystavíme  vysoký  stôs  dreva  a  ten  sa  srúti  na 
stok  —  stane  sa  veliký  hurt,  otec  vybehne,  Ondra  chytí ..." 

Martin  sa  rozosmial. 

„Máš  dlhú,  dlhú  zinku?"  pýtal  som  sa. 

„Máme  —  počkaj,  hned  ju  donesiem." 

Doniesol  zinku,  na  ktorú  majstrova  rozvešiavala  bielizeň. 

„Ty  budeš  zinku  držat  za  jeden  kouec,  druhým  koncom  pri- 
viažeme ju  o  stôs.  Ty  trhneš  a  polená  hybaj ..." 

Bežali  sme  k  nám  a  chytili  sa  do  roboty.  Slák  sme  upchávali 
a  zapáckali  hlinou.  Vyhriali  sme  sa  v  tej  robote  a  boli  sme  za- 
mazaní  hlinou.  No  pred  obedom  sme  sa  omyli  a  Martin  šiel  domov. 

Mat  navarila  obed  a  v  tom  krútení  a  v  náhlosti  ani  nezbadala, 
čo  sa  so  slákom  stalo.  Ostatne  našla  ma  za  stolom  s  nemeckou 
čítankou.  Po  obede  prišiel  Martin. 

Probúvali  sme  prelazit  slák,  ale  nemohli  sme.  Ten  bol  tedy 
hotový. 

„Vieš  ty  čo!"  zvolal  Martin  velmi  veselý.  „Namažeme  slák 
zvonku  kolomažou.  Vieš,  ked  sa  bude  štverať  —  —  bude  mat 
pamiatku!" 

Martin  doniesol  ich  kolomažnicu,  vyliali  sme  i  z  nasej,  čo  sa 
v  nej  našlo,  a  kolomažnica  Martinova  šla  na  záhumnie,  kde  sme  ju 
pii  sláku  zahrabali  pod  zem. 

„To  sa  ty  už  nestar.  Ja  prídem  večer  sem  a  nakolomažím 
slák  dokonale,"  zastrájal  sa  Martin.  „Ked  jej  smrdí  múka  —  kolo- 
maž  jej  bude  voňať  1"  doložil,  zachmúriac  tvár. 

Keď  sme  sa  takto  postarali,  aby  nám  Ondro  neumykol,  šli  sme 
pod  cieňu.  Zbývalo  nám  urobiť  signál,  ktorý  mal  otca  vyburcovať 
zo  sna.  Stok  a  polená  dávaly  nám  k  tomu  súci  materiál.  Na  stok 
postavili  sme  dva  tenké,  dubové  klátiky,  a  na  ne  dosku  po  zdlžino 
stoka.  Na  túto  dosku  naukladali  sme  vysoký  stôs  polien.  No  pre- 
svedčili sme  sa,  že  táto  stavba  je  velmi  kláti vá:  pri  najmenšom 
náraze  mohlo  by  sa  všetko  srútif,  a  to  pred  časom,  ľreto  sme  pod 
jeden  konec  podložili  ešte  jeden  klátik  .  .  . 

„Ty  —  a  ueubije  otec  aj  ju?"  pýtal  sa  ma  Martin,  keď  sme 
už  boli  hotoví. 

„Ja  neviem,"  odpovedal  som. 

„Počuješ  —  dajme  my  tomu  pokoj.  Trafí  ju  ubiť,  ja  vonkon- 
com..." Stál  predo  mnou  v  rozpakoch.  „Vieš  ty  čo:  budem  naň 
striezC  za  humnom,  a  keď  sem  pôjde,  tak  ho  nabijem.  To  bude 
lepšie. " 

„Utečie  ti,  alebo  ťa  prevládze,"  ja  na  to.  „Už  nech  to  len  tak 
bude.  Veď  on  otec  sa  jej  nedotkne,  keď  si  na  ňom  schladí  hnev. 
Ja  viem,  že  sa  jej  prepečie ..."  Tak  iste  som  to  nevedel.  No  bolo 
mi  lúto  zriecť  sa  naraz  plánu,  ktorý  bol  takrečeno  už  prevedený. 
„Ono  by  jej  nezaškodilo,  keby  dostala,"  myslel  som  si.  „Dosť  som 
vytrpel  od  nej." 
L  „Ale  ak  ju  ubije!"  trápil  sa  Martin. 


205 

„Ani  inať  by  ju  nedala.  A  náš  otec  sa  nezastarie  do  Žofy.  Ved 
vieš,  že  sa  neozre  o  ňu." 

A  to  som  pravdu  hovoril.  U  nás  bolo  gazdovstvo  delené.  Pod 
rukou  materinou  boly  kravy  a  Žoša,  pod  otcovou  kone,  voly  a  ja. 
Málo  kedy  sa  stalo,  aby  otec  zamiešal  sa  do  materiných  a  ona  do 
otcových  vecí.  No  dlho,  dlho  som  musel  Martina  prehovárať,  kým 
sa  uspokojil. 

Keď  sa  zvečerilo,  prišli  moji  domov  a  našli  ma  zahrúženého 
v  nemeckej  čítanke.  Otec,  ako  v  sobotu,  upratúval  po  dvore  a  ja 
tŕpol  v  izbe.  Menovite  som  sa  triasol,  keď  som  ho  začul,  že  rúba 
triesky.  Keby  sa  tak  teraz  srútilo,  čo  sme  postavili!  Alebo  keby  sa 
tak  poobzeral  po  cieni  a  našiel,  čo  je  na  stoku !  Každú  chvílu  som 
čakal,  že  otec  Aojde  so  slovami:  „A  čože  je  to  zase  v  tej  cieni 
za  výmysel!"  Ale  zostalo  iba  pri  strachu. 

Navečerali  sme  sa.  Otec  si  sadol  na  komorný  prah  a  pozerajúc 
do  ohiía  kúril  zapekačku,  čo  som  mu  ja  zapiekol.  Mat  sa  kutila 
po  dome,  upratúvajúc  a  dudajúc  si  pieseň :  „Dokonavše  ten  týden..." 
Sestra  umývala  riad  a  zabila  pritom  širanicu,  kde  sa  držiavalo  mlieko. 

„Čo  ti  je,  dievčička  —  taká  nemotorná!"  hrešila  ju  maf,  ale 
iba  očistom.  Ej,  ja  by  už  bol  dostal! 

A  aká  bola  premenená !  NetrpelivosC,  rozorvauost  hľadela  z  kaž- 
dého pohybu.  Nehladela  na  nikoho,  i  keď  sa  jej  prihovorili  —  oni 
o  voze  a  ona  o  koze.  Ja,  hľadiac  takto  na  ňu,  som  si  len  myslel: 
„Ach,  či  si  švarná!"  A  bolo  mi  ľúto,  že  sa  neozre  o  mňa,  že  sme 
si  ako  cudzí.  Čosi  ma  vábilo  k  nej,  aby  ju  oblapil,  ako  ona,  kým 
som  bol  malý,  a  vybozkávaval,  vybozkával.  Ale  ona  ma  hneď  schla- 
dila, keď  som  jej  prišiel  do  cesty,  obkríknuc  ma:  „Nezavádzaj  — 
sadni  dakde!" 

Otec  vytriasol  popol  zo  zapekačky,  zažíval  a  riekol:  „Poďme 
spaf!"  Dlho  som  čul,  ako  sa  pri  stole  pološeptom  modlí  a  vzdychá. 

Ja  som  zostal  pri  ohnisku,  kým  plameň  nevyhasol.  Sestra  už 
bola  v  komore  a  spustila  na  dvere  zatvor  zdnuká.  Šla  spat. 

Vyšiel  som  na  dvor.  Maf  práve  zatvárala  dvere  na  istajni. 
Ja  som  obzeral  oblohu,  ktorá  bola  zatiahnutá  chmárami.  Ani  jedna 
hviezdka  sa  neukazovala. 

„Čo  sa  nepoberáš!"  riekla  mi  maf.  „Zas  budeš  vylihovať  do 
tretieho  zvonenia!" 

„Veď  ja  už  idem  —  zamknem  pitvor,  nebojte  sa." 

„Ale  abys"  zas  nezabudol!" 

„Veď!"  odpovedal  som.  „Zas  —  zas!  kedyže  som  zabudol!" 
odvrával  som  jej,  ale  len  v  duchu. 

Sotva  vošla  do  pitvora,  už  som  bol  pri  sláku. 

„Tu  si?"  volám  na  Martina. 

„Tu." 

V  tom  ma  udrelo  čosi  po  chrbáte.  2^chytím  to  rukou:  bol  to 
uzol  z  mlynárkinej  zinky. 

„Dobre  uviaž!"  kázal  mi  Martin. 

„A  ty  nepotrhui  prvej,  iba  keď..." 

„Len  ma  ty  neuč!" 


206 

„k  kolomaž?" 

„Všetko  je  —  len  chod  a  podviaž  dobre!" 

Držiac  konec  zinky  vošiel  som  pod  cieňii  a  priviazal  som 
zinku  o  dosku.  Zamkol  som  pitvor  a  o  chvíľu  som  už  ležal. 

Ach,  noc  je  nekonečná,  keď  nechce  sen  na  oči  sadnúf!  A 
k  tomu  strach,  pochyba,  obavy,  neistota...  V  tej  tme,  jediné,  čo 
ma  bavilo,  bolo  chrápanie  otcovo.  Nebolo  jednotvárne.  Tu  mocnelo, 
tu  slablo.  Tu  jedným  fahom,  zas  trhano,  sfa  by  ho  dakto  šepkal. 
Tu  ako  hučanie  včiel,  zas  ako  krochkanie.  Tu  ako  keď  koleso 
píska,  zas  ako  keď  dakto  umiera.  Bolo  mi  dusno.  Vlasy  mi  prí- 
liply  na  sluchy,  znoj  stekal  na  hlavnicu.  Tu  mi  stala  pred  oči 
ohnivá  gula,  zavrtela  sa,  tancovala,  dvíhala  sa  a  padala.  Tu  sa 
rozrastá,  zase  spľaskýňa.  Rastie  na  nej  stopka  —  rastie,  rastie. . . 
To  sú  galúuy.  A  predsa  je  to  stužka!  Áno,  tá  istá,  čo  som  Zoši 
od  Martina  doniesol.  Ale  dlhá  —  dlhá.  —  Bnmstl  Gula  sa  roz- 
trhla, ja  sa  strhol. 

„Zlodeji,   ňano,   zbojníci!"    skríkol  som,  zaraz  sa  spamätuúc. 

„Ký  to  čert  máta!"  ozval  sa  otec,  sadnúc  si  na  posteli.  „Čosi 
zhurtovalo." 

Načúvali  sme  chvílu. 

„Nebodaj  sliepka  padla  s  pántu,"  ohlásila  sa  mat. 

„Ale  kde  ti  sliepka!  To  bol  hurt!"  A  otec  vyšiel  na  dvor. 

Ja  za  ním.  O  slák  čosi  búchalo.  „To  nás  Martíu  vábi,"  myslel 
som  si. 

„Čože  je?"  kríkol  otec.  Nastalo  ticho.  „Veď  tam  čosi  búcha, 
pod  slákom!"  obrátil  sa  ku  mne. 

„Tam  kdesi,  ale  keď  je  tma!" 

„Idem  po  lampáš  —  stoj  tu,  chlapče,  a  krič,  akby  dačo 
bolo..." 

Pod  ovčiarňou  zošuchotaly  oralacky,  videl  som  tmavú  postavu 
bežaf  ku  sláku. 

„ŇaĎo,  hybajte,  tu  je!^   kričal  som,  ako  by  ma  na  nože  bral. 

Tu  ma  chytil  ktosi  od  chrbta  za  golier.  Hrozne  som  sa  pre- 
lakol. 

„Čuš  —  nekrič!"  tíšil  ma  hlas  Žošin.  Z  obloka  bola  nachýlená 
a  držala  ma. 

„Ňaňo!"  kričal  som  plným  hlasom. 

„Jožko  —  Jožíčko,  prosím  fa!"  horúca  dlaň  Zelinami  zakryla 
nos  a  ústa. 

Ja  som  sa  jej  vy  mykol  a  hybaj  k  sláku.  Tam  sa  drapcoval 
ktosi  na  hor,  ale  zakaždým  odpadol. 

Pod  stenou  sa  ukázal  lampáš.  Postava  sa  učupila  a  štvor- 
nožky zmizla  kamsi.  Stál  som  a  načúval.  Pod  ovčiarňou  zošuchotala 
slama.  Hodil  som  sa  ta. 

„Ňaňo,  tu  je!  Držím  ho  za  krpec!" 

V  tom  ma  čosi  čapilo  po  tvári.    Pred  očima  mi  bolo,  ako  by 
horel  bengálsky  oheň.    Iskričky  ohnivé  mi  tancovaly.  Keď  som  sa 
-v  steperil  so  zeme  a  šuchol  si  tvár,  vlhká  teplota  mi  zahiiala  dlaň. 

^\  ;,Môj  nos!"  reval  som.  „Odrazil  mi  nos!'* 


207 

Ked  som  j  rehliadol,  videl  som  otca,  že  klačí  kornnsi  na  prsiach. 

„Zasvieť,  ký  je  to  čert!**  rozkázal  mi. 

Svetlo  lampáša  padlo  na  Ghovanovu  tvár. 

„Čože  tu  hladáš  —  ha?  Pod  ty  do  izby,  pod!"  A  otec  chytil 
ho  za  dlhú,  pevnú  šticu.  „Pod,  ved  sa  ía  ja  spýtam,  čo  hladás  tu 
v  čertovej  materi!" 

„Ach,  strýku,  nerobte  mi  toto.  Ved  ja  som  neprišiel  krasí,** 
prosil  Ondráš  ticho,  ale  vrúcne.  „Ja  len  toto...  Ach,  nožička 
moja  drahá. . ." 

Otec  ho  voviedol  do  izby. 

„Čože  duluješ  po  cudzích  dvoroch,  čo  tu  hladáš  —  strela  ti 
v  pečeni!"  A  triasol  ho  za  šticu. 

„Ach,  strýku  môj  drahý!  Nerobte!  Ved  viete,  že  som  nie 
zlodej.  Vať  ste  ma  v  sypárni  napopáckali,  či  som  vám  dačo  ukradol  ?" 

„Čidali,  žes'  tu  čertov  lapal!  No  povedz,  čo  tu  hladáš,  povedz!" 

„Ja-ja  som  prišiel  na ved  viete,   ako  mládenci,   kde 

majú  dievku !"  Povedal  to  skoro  s  plačom.  Ja  som  sa  škodoradostne 
rozrehotal. 

„Čuš,  pačrev!"  zatal  ma  otec,  pozrúc  prísne  na  mna.  Naraz 
ma  pritiahol  k  lampášu.  „Ved  si  ty  zakrvavený,  ani  mäsiar!** 

„Ked  ma  ten  kopol!" 

„Ale  tento?"  A  na  tvár  Ondrášovu  dopadla  ruka  otcova.  „Ale 
ten?"  zúril  otec.  „Ved  je  ten  nie  hoden,  aby  môjmu  diefafu  vody 
podal!" 

Toto  slovo  otcovo  mi  nahradilo  všetku  bolesť  i  všetko,  čo  som 
týchto  vakácií  vytrpel.  „Predsa  ma  len  rád!"  jasal  som  a  bol  by 
sa  mu  hodil  k  nohám,  vybozkával  ruky,  keby  on  také  veci  nedržal 
aa  hrozne  smiešne. 

Ondro  by  bol  dostal  viac,  nech  nepríde  mat  Ale  tá  postavila 
lampu  na  stôl  a  riekla:  „Pre  Boha,  čo  robíš  za  div,  starý!  Ale 
chceš  na  šibenici  odvisnúí?  Ale  sa  ty  bojíš  Pána  Boha  —  v  božiu 
nedelu  takto ..." 

„Čo  tu  hľadá?  Ved  je  to  smelosť,  do  cudzieho  dvora!" 

„Nevieš,  že  i  druhí  takto  chodia?"  krotila  ho  maf.  »Ved  on 
len  šiel,  ako  druhí.. ." 

Za  materiný^ra  chrbtom  ozval  sa  plač  žalostný.  Otec  pozrel  v  tú 
stranu  a  videl  Žošu.  Bola  v  krátkej  tlačenici  a  mala  cez  plecia 
prehodenú  šatku. 

„Ale  tento?  chytil  ho  otec  za  plece.  A  poneváč  sa  trochu  po- 
odstúpil,  svetlo  lampy  padlo  na  Ondra.  Nik  by  v  nom  nehľadal 
toho  roztopašníka.  Stál  pokorne,  ani  ovečka.  Pravda  nie  biela: 
ruky,  košeľa,  tvár  —  vôbec  všetko  bolo  zakolomažené.  „Ved  to 
akýsi  kolomažník!"  rozosmial  sa  otec  a  ja  za  ním.  „No  a  teraz  sa 
poberaj.  Noc  má  svoju  moc!  Aby  ta  ešte  raz  nedolapil,  lebo  živý 
nevýndeš!" 

Mat  a  Žoša  vyprevadily  ho  na  ulicu  a  zavrely  dvere. 

Políhali  sme  si,  a  teraz  už  som  zaspal. 

V  nedeľu  otec  vstával  iba  na  druhé  zvonenie. 


208 

obzrel  si  ruky.     „No  i  ja  som  samá  kolomaž!    Kde  len  bolo  pri 
kolomaži ! " 

„Ba  či  ti  bolo  treba  takú  sodomu  robiť  I"  začala  maf.  Vedela, 
že  teraz  každé  jej  slovo  uváži,  preto  začala  hiied  za  rána  mu  do- 
hovárať. „Ani  čo  by  bol  sto  zbojníkov  zlapal!" 

(D  o  k  o  n  č  e  ni  e.) 


O  Vílach  a  Vodných  mužoch  v  BošáckeJ  doline. 

Podáva  J,  L,  Holuby. 

Ačkolvek  už  v  VIII.  ročn.  Pohľadov  na  str.  32.  v  krátkosti  som 
spomenul,  že. ľudu  Bošáckej  doliny  na  rozličných  miestach  Víly  ^  sa 
zjavujú,  ba  že  istého  Podhradana  pred  nedávnymi  rokami  rozkrútily 
v  tanci  na  márne  zdrapy,  a  že  si  ľud  náš  povstanie  Víl  tak  pred- 
stavuje, jako  by  sľúbenice  medzi  ohláškami  pred  sobášom  zomrelé 
a  so  sľúbenci  nesmierené  vo  Víly  sa  premenily :  predsa  nebude  zby- 
točné, keď  ešte  raz  o  tunajších  Vílach  prehovorím  a  pri  tej  príleži- 
tosti spomeniem  aj  Vodných  mužov. 

Vily  sa  považujú  za  bytnosti  ženské,  mladé,  pekné,  ale  ľudom 
nebezpečné,  lebo  vábia  spevom,  výskaním  a  húkaním,  jak  vo  dne, 
tak  zvlášte  v  noci,  a  koho  do  tanca  scliytia,  tak  dlho  sa  s  ním  vrtia, 
zakial  ho  na  samé  kusy,  alebo  aspoň  v  páse  neroztočia.  Že  by 
dievky  alebo  ženy  Vílami  boly  bývalý  roztočené,  o  tom  neslýchal 
som;  ale  že  Víly  aj  ženám  škodit  môžu,  toho  dôkazy  niže  uvediem. 
Najnebezpečnejšie  sú  mužom,  obzvlášte,  jako  sa  to  samo  sebou 
rozumie,  mladým.  Ked  som  sa  raz  jednoho  starého  muža  dopytoval : 
kde  sa,  dľa  udania,  Víly  najčastejšie  zjavujú?  menoval  mi  viac 
miest  i  tu  na  doline,  i  na  vrchoch,  i  na  svahoch  do  dolín  spada- 
júcich, a  hovoril,  že  jaknáhle  sa  jar  otvorí,  počuf  každý  večer  „na 
Hájoch",  „v  Stráži",  „pod  Lysicami"  a  na  mnohých  iných  miestach 
Víly  húkat  a  spievať;  a  toto  mi  rozprával  s  taícým  výrazom  tváre 
a  takým  tónom,  jako  by  sa  tomu  divil,  že  som  ja,  ač  v  tomto  kraji 
už  vyše  30  rokov  bývam,  ešte  nikdy  nepočul  Víly  spievať,  a  na 
tak  všeobecne  známu  vec  sa  dopytujem. 

O  Jure  otvára  sa  jar,   čo   pri   pálení  jurských   ohňov   večer 

23.  apríla  v  Bošáckej   doline  zhusta  vyspevované   piesne   označujú 

aj  „otváraním  sa  poľa^,  „otváraním  sa  zeme"  a  „príchodom  leta*, 

na  príklad: 

Svätý  Juríčko! 

Otvor  políčko. 

Kde  môj  milý  pôjde  orať 

Zajtra  ránečko  .  . . 

Svätý  Jur  volá: 
Zem  sa  otvára  .  ,  . 


')  V  Bošáckej  doline  lud  vyslovuje  Vila  —  krátko. 


209 

Svätý  Jur  ide, 
Leto  nám  nese; 
Leto,  leto  nám, 
Poctivým  pannám  .  .  . 

V  taký  čas  tedy  počínajú  sa  ludu  aj  Víly  zjavovaf,  jako  by  aj 
ony  bývalý  cez  zimu  pod  zamrzlou  kôroq  zeme  zatvorené,  a  až  na 
jar,  keď  sa  zem  otvára,  vysvobodené.  Aspoň  nepočul  som  nikdy  tu 
u  nás,  že  by  sa  Víly  v  zime  zjavovaly  a  svoje  vírivé  tance  a  spevy 
prevádzaly. 

Grécke  Sirény,  krásne  panny  s  vtáčími  krýdiami,  ale  aj  s  ostrými 
pazúrarai,  ktoré  lúbezným  spevom  vábily  plavcov  a  svábených  po- 
žraly,  tak  že  na  ostrove  Sireaúsai  kvetnatá  lúka  celá  bola  posiata 
bielymi  kosťami  roztrhaných  ludí,  —  upomínajú  na  slovenské  Víly 
spevom  a  nebezpečuosCou  svojou  luďom.  Slovák  nemá  však  okrýdiené 
a  driapami  ozbrojené  Víly;  jemu  sú  nebezpečné  len  tancom,  lebo 
koho  schytia,  dajú  sa  s  ním  do  divého  točivého  tanca  tak  dlho, 
zakia!  ho  nerozkrútia.  Len  tak  je  možno  zachrániť  sa  pred  Vílami, 
keď  si  človek  každý  kus  rúcha  na  ruby  oblečie,  alebo  keď  pri  sebe 
nosí  ;, biele  neto".  Dosial  neviem,  ktorú  to  rastlinu  „netom**  menujú. 

Kedykoľvek  je  reč  o  zjavení  sa  Víl,  vždy  ich  je  viac  spolu; 
že  by  kto  bol  jednu  samotnú  videl  tancovať,  o  tom  neslýchal  som. 
Opisujú  sa  v  bielom,  riasnatom,  dlhom  rúchu,  s  dlhými,  volno 
splývajúcimi  vlasami.  Výskanie,  chechtanie  a  húkanie  Víl  dalo  by 
sa  snadno  vysvetliť  spevom  kuvičím  a  sovím  húkaním;  ba  dakedy 
aj  kočky  zanôtia  si  v  noci  takú  melódiu,  jako  by  to  boly  paäkálne 
ľudské  hlasy,  alebo  nariekanie  malých  detí.  Len  nedávno  uastraäily 
v  mojej  komoro  koncertujúce  kočky  moju  slúžku,  ktorej  sa  zdalo, 
jako  by  z  toho  kocacieho  tutti  a  forte  vyznievalo  úzkostlivé  „An-nál" 
Na  moju  otázku:  prečo  ten  rákoš  metlou  nerozohnala?  odpovedala 
mi,  že  sa  bála;  lebo  vraj  keby  to  boly  bývalý  v  kočky  premenené 
bosorky,  boly  by  ju  nemilosrdne  dodriapaly  alebo  aj  zmámily.  Keď 
si  dakde  v  blízkosti  cintera  v  noci  kočka  takú  erotickú  nôtu  za- 
tiahne solOy  to  sa  poverčivým  luďom  zdá  byt  plačom  pochovaných 
nedokršteniec,  t.  j.  detí  bez  krstu  zomrelých.  Keď  tedy  mravčanie 
kočiek  k  takým  poverám  zavdáva  príčinu,  mohol  aj  neborák  kuvik 
svojím  nie  veľmi  melodickým  spevom  zavdať  príčinu  k  poverám 
o  výskaní  a  húkaní  Víl. 

Znal  som  kopaničiara,  o  ktorom  mi  rozprávali,  že  ho  raz  Víly 
nahánaly  dolu  Budisovou.  Videl  ich  zvŕtať  sa  a  počul  ich  výskať, 
a  chtiac  ich  poškádliť,  posmešne  sa  im  ohlásil.  Ale  Víly  to  nebraly 
za  žart:  rozsrdené  pustily  sa  s  velikou  rýchlosťou  za  ním  sme- 
rom k  dedine,  a  len-len  čo  ho  za  pačesy  nepochytily.  V  tom  kohút 
zaspieval  a  Víly  sa  ztratily.  Môjho  kopaničiara  počiatočný  prílišný 
kuráž  našiel  si  však  tade  cestu,  kade  si  ju  na  velikú  ostudu  strach 
robieva.  Jeho  vdova  a  deti  by  na  to  aj  dnes  prísahaly,  že  je  to 
pravda,  lebo  že  boly  doma,  keď  ten  naháňaný  jako  bez  duše  vrazil 
do  izby,  a  potom  ho  ledva  prebraly  a  —  očistily. 

Ešte  žijúca,  veľmi  poverčivá  a  v  predošlých  rokoch  veľmi  mnoho 

U 


210 

S  ľúbostnými  čary  a  zvaiy  sa  zanášavšia  babka  mi  rozprávala:  že 
idúc  do  kopaníc  cez  pravé  poludnie  k  známym  na  návštevu,  videla 
zretelne,  jako  sa  Víly  krútily,  a  riekla:  „Ach,  jako  sa  tie  bosorky 
vrtia!"  Ani  to  dobre  nevypovedala,  už  sa  dostala  do  toho  víru,  nič 
nevidela,  len  húkanie  počula,  a  so  všetkých  strán  ju  čosi  oflinko- 
valo,  tak  že  zostala  jako  bez  seba,  a  keď  sa  spamätala,  nebolo  po 
Vílach  ani  slychu,  ani  stopy.  Táto  babička  patrne  konfunduje  Víly 
s  bosorkami,  a  krútňavu  vetrov  drží  za  vrtenie  sa  Víl.  —  Podobnú 
fabulu  rozprával  mi  asi  60-ročný  Štefan  M.  z  Podhradia,  že  keď 
jako  chasník  pod  Hradiskami  pri  JBašte  pásol  ovce,  počul  z  neďalekej 
hôrky  húkanie  a  výskanie,  a  sotva  obrátil  sa  v  tú  stranu,  čosi, 
jako  biely  stĺp,  valilo  sa  cez  kroviny  na  vršek  Baštu,  on  sa  na- 
lákal, rozbehané  ovce  odbehol  a  utekal  kade  ľahšie  domov,  kde  od 
ľaku  a  unavenia  ani  hovorit  nemohol,  a  až  keď  si  oddýchol,  riekol 
otcovi,  že  ho  Víly  nahánaly.  I  tu  tedy  vír  vetrov,  stĺp  prachu  so 
sebou  unášajúci  a  cez  kroviny  lomoziaci,  prestrašenému  chlapcovi 
priviedol  Víly  na  pamäť. 

Často  sa  stáva,  že  človek  zamyslený  alebo  opojným  nápojom 
omámený  aj  po  známej  ceste  poblúdi  nielen  v  noci,  ale  aj  vo  dne, 
O  takom  sa  hovorí,  že  ho  povodilo,  a  takéto  povodenie  pripisuje 
sa  dakedy  Vílam.  Znám  človeka  triezveho,  k  intelligencii  sa  počitu- 
júceho,  ktorého,  dľa  udania,  na  skalnatom  vŕšku  medzi  Beckovom 
a  Kálnicou  vo  dne  povodilo,  tak  že  miesto,  aby  sa  bol  chodníkom 
ubieral,  dostal  sa  do  hlbokej  výmoli,  z  ktorej  len  horko-fažko  celý 
dodriapaný  sa  vyhrabal.  O  tom  mieste  sa  hovorí,  že  tam  i  na  po- 
ludnie „vodieva"  ľudí.  Na  tom,  nízkou  trávičkou  a  krovinami  po- 
rastenom  vŕšku,  vyčnievajú  všade  väčšie-menšie  vápenné  skaly,  jako 
rozlezené  ovce,  a  že  sa  chodníčky  krížom-krážom  prepletajú  po- 
medzi tie  skaly,  ľahko  prihodí  sa  aj  triezvemu,  že  aj  vo  dne,  keď 
je  hmla,  poblúdif  môže.  Minulej  jaseni  šiel  ku  mne  na  návštevu 
ktosi,  neznajúci  cesty  od  Štvrtku  z  Považia  do  Podhradia.  V  Štvrtku 
ho  upravili  cestou  na  Haluzice,  ale  on,  miesto  toho,  aby  pri  ústí 
haluzickej  výmoli  bol  prešiel  krížom  cez  plytkú  tam  výmoľu  na 
cestu,  že  videl  vychodené  koľaje  hore  výmolou,  pustil  sa  tým  sme- 
rom, až  sa  dostal  do  úzkej,  strmými  skalami  ohraničenej  skuliny, 
a  ač  ženy  shora  naňho  kričaly,  aby  sa  vrátil,  pri  samom  vodopáde 
sa  predsa  jakosi  na  cestu  v}Tedikal  zamazaný,  jako  by  bol  na  tehly 
blato  miesil.  O  krátky  čas  jedna  z  tých  žien  bola  u  rana  a  rozprá- 
vala mi,  že  v  haluzickom  jarku  jakéhosi  pána  „povodilo".  Neraz  sa 
mňa  pýtali  moji  farníci,  že  či  sa  nebojím  tak  samotný  po  horách 
chodiť?  Prečo,  reku.  Nuž,  že  ma  povodí.  Veď  ma,  reku,  ani  v  hu- 
stej hore  slnko  nepustí,  a  po  tme  nechodievam  nikam.  A  že  ma 
ešte  nikdy  nepovodilo,  to  zdá  sa  byt  mnohým  divné;  ale  dobre- 
prajúci  mi  predsa  dávali  výstrahu,  lebo  že  aj  N.  N.  len  sa  vy- 
smieval, keď  počul  reči  o  povedení,  a  predsa  ho  raz  špatné  po- 
vodilo, keď  šiel  večer  z  Považia  domov  a  dostal  sa  o  polnoci  miesto 
do  dediny,  pod  Lopeuík  na  kopanice.  Veď  to,  reku,  z  hostiny  idú- 
cich ľahko  povodí;  ja  na  hostiny  nechodievam,  a  na  mojich  zelinár- 
skych  potulkách  po  horách  a  chrastinách,  že  som  už  starý  vrabec, 


211 

Víly  nň  dajú  pokoj.  Povodenia  sa  nebojím,  ale  mám  sa  na  pozore 
pred  divými  sviniami,  aby  mi  tie  pulidery  nedostrihaly. 

Vily  sú  aj  šestínedieľkam  nebezpečné.  Zakial  rodička  nebola 
pri  úvode,  nesmie  zpod  odklapu  strechy  vykročiť,  lebo  by  ju  Víly 
schytily,  a  kto  zná  kam  zavliekly.  Pred  dakolko  rokami  našli  jednu 
ešte  neuvádzanú  kútnicu  zpoza  Váhu  bez  seba  ležal  na  mnešickom 
moste,  lebo  bola  na  tretí  den  po  pôrode  vykročila  z  domu,  a  tam 
ju  Víly  schytily  a  za  Váh  odvliekly.  Žena,  ktoťá  mi  to  rozprávala, 
božila  sa,  že  je  to  pravda.  Mohlo  sa  to  celkom  prirodzene  staf, 
lebo  tá  kútnica  mohla  v  puerperálnej  mánii  utiecd  z  domu,  a  keď 
na  Víly  verila,  zvalila  viuu  svojho  úteku  na  ne. 

Zakial  kútnica  z  úvodu  —  jaký  mávajú  v  tomto  kraji  po  dvoch 
alebo  troch  týždňoch  po  pôrode  —  domov  sa  nevráti,  nesmie  svoje 
duchny  a  postelnc  plachty  vonku  na  dvore  vysúšat,  lebo  by  sa  po 
nich  Víly  pogúlaly,  a  kútnicu  by  chodila  Morena  gniaviť.  Tejto  po- 
very zdravé  jadro  je :  že  je  neslušné  a  nesvedčné  verejne,  na  otvo- 
renom dvore,  vysúšať  zanečistené  duchny  a  bielizeň,  a  to  tým  viac, 
že,  jako  o  tom  vedomosť  mám,  takou  nečistotou  rozličné  čary  sa 
prevádzaly  a  prevádzajú  dosial.  I  povera,  že  Víly  schytia  a  odvlečú 
kútnicu  ešte  neuvádzanú,  jaknáhle  vykročí  zpod  odklapu  domu,  je 
mystérium,  a  znamená  toTko:  aby  si  rodička  pozor  dala  na  seba  a 
šanovala  sa,  lebo  ,,druhé  kúty  horšie  sú,  než  prvé**.  Mnohá  chu- 
dobná rodička  to  už  životom,  alebo  aspoň  fažkou  nemocou  zaplatila, 
že  skoro  po  pôrode  opustila  lóže  („kúty**)  a  prácou  si  zaškodila. 

Ján  J.  z  Bošáce  mi  rozprával,  že  keď  s  kamarátom  na  Grúni 
voly  pásol  a  v  noci  pri  vatre  sa  zohrieval,  ozvaly  sa  s  protivnej 
strany  doliny  Víly,  výskajúce  „Ihuhúl*'  Kamarát  jeho  sa  im  po- 
smieval a  /avýsknul  tiež.  V  tom  zalomozíly  im  stromy  za  chrbtom, 
a  z  toho  lomozu  bolo  počuC  chechtanie  a  výskanie  Víl.  Šuhajom 
spadlo  srdce  za  sáru,  ale  obišli  s  púhym  strachom. 

Juro  U.  z  Bošáce  pásol  v  kopaniciach  na  Hajdarových  voly, 
kde  cez  pravé  poludnie  počul  Víly  húkať;  on  ohlásil  sa  im,  Víly 
sa  pustily  po  ňom,  tak  že  sa  len  s  ťažkou  núdzou  zachránil  útekom 
do  najbližšej  chalupy.  I  dolu  Budišovou  videli  ludia  Víly  tancovať, 
ktoré  hrozily  prstom. 

Spomínali  mi  istého  Bošáčana,  ktorého  Víly  schytily  do  tanca 
pri  bošáckom  kostole  Musel  sa  im  sobliect,  a  len  meštek  s  pe- 
niazmi nechal  si  viseť  na  krku.  Keď  chytily  ho  do  tanca,  spie- 
valy  mu: 

Točia  sa  Vily 

Okolo  Slivy; 

£j,  pane  kmotre  ešte 

Na  ruby  meštek! 

Na  veliké  jeho  šťastie  zaspieval  v  blízkom  dome  kohút,  a  Víly  sa 
ztratily.  Iná  versia  zase  hovorí,  že  istý  kopaničiar  chcel  sa  pred 
Vílami  zabezpečiť,  a  všetky  šaty  na  ruby  si  poobliekal,  len  peňažný 
meštek  si  nechal  neprevrátený.  Víly  ho  chytily  a  so  spevom 

14* 


212 

Pane  kmotre  ešte 
Na  ruby  meštekl 

toeily  ho  v  tanci,  až  i  toho  kohútí  spev  osvobodil.  —  Nebohý  starý 
Juro  Ch.  počul  vraj,  ked  v  noci  strážil  ua  zelnici  kapustu,  spievaf 
Yíly,  i  tú  pieseň  si  zapamätal;  ale  mi  jej  obsah  teraz  nikto  ne- 
vedel povedať. 

Jako  známo,  vídaf  na  plachtách  úvodniciach  krásne  povyšíva- 
ných kohútov.  Také  vyšívané  plachty  teraz  tu  nerobievajú,  ale  ešte 
kde-tu  najdú  sa  sŕaré.  Keď  povážime,  že  Víly  ua  kohútí  spev  sa 
ztratia  a  viac  nad  človekom  moci  nemajú,  potom  pochopíme,  prečo 
za  starodávna  práve  kohútov  vyšívali  na  tie  plachty;  iste  že  na 
magickú  ochranu  pred  Vílami,   bosorkami  a  jakýmikoľvek  čarami. 

Myslím,  že  aj  Biele  panny,  o  ktorých  sa  hovorí,  že  cez  leto  po 
nociach  v  humnách  spievavajú,  len  Víly  byť  môžu. 

Spomínajú  sa  aj  Vodné  panny,  ktoré  zdržujú  sa  pri  potokoch 
a  spevom  uspávajú  poslucháčov.  Či  komu  ubližujú?  o  tom  nedo- 
vedel  som  sa  ničoho. 

Za  to  o  Vodných  muSoch,  ktorých  tu  zriedka  zovú  Hastrmanom 
(patrne  spotvorene  z  nemeckého  Wassermann),  rozpráva  sa  mnoho. 
Vodný  muž  zdržuje  sa  vo  vodách,  ale  vychádza  aj  medzi  ludí,  ba 
chodieva  aj  na  trhy  a  na  jarmoky  do  Nového  Mesta,  a  rúchom  i  vý- 
zorom nelíši  sa  od  iných  ludí ;  len  po  tom  poznal  ho,  že  mu  vždy, 
a  čo  by  jak  jasno  a  horúco  bolo,  z  lavého  ki*ýdla  haleny  alebo 
kabáta  voda  oteká.  Vyše  Podhradia  na  „Sbehovej"  pristavuje  Vodný 
muž  kopaničiarov,  v  noci  domov  idúcich.  Nebohého  Frahu  z  Grúňa 
(ktorého  som  dobre  znal)  pochytil  vraj  vyše  dediny  pri  mlyne 
Bánovčeku  Vodný  muž  a  pasoval  sa  s  ním,  halenu  mu  strhol  a 
stiahol  ho  so  sebou  do  hlbokého  potoka,  kde  sa  po  vode  hvúžali, 
len  tak  to  člapotalol  Až  keď  sa  kopaničiarovi  aj  kapsa  odtrhla, 
jakosi  sa  vysvobodil  z  objatia  Vodného  muža  a  dobehol  domov  celý 
umáčaný,  bez  haleny  a  bez  kapsy. 

Mnohí  ľudia  mi  hovorili,  že  niže  môjho  bytu  na  stave  počut 
v  noci  silné  čľapotanie  vo  vode,  a  miesta  toho  sa  boja,  lebo  že  ta 
chodieva  Vodný  muž.  Dakedy  zablúdia  ta  z  Považia  divé  kačice,  a 
ked  sa  vo  vode  perú,  bojazlivým  ludom  hned  strašidlo  uvedú  na 
pamäf. 

Dla  povesti  pochytil  Vodný  muž  ženu  za  jazyk,  keď,  priľahnúc 
k  studničke,  z  nej  vodu  pila,  a  nepustil  ju  prv,  zakial  mu  nesľúbila, 
čo  v  sebe  nosí.  Aby  sa  osvobodila,  sľúbila.  Potom  narodil  sa  jej 
syn,  a  ten,  keď  vyi*ástol,  zatopil  sa.  Iné  podanie  ináče  to  rozpráva. 

Z  týchto,  ovšem  že  len  zlomkovitých  zpráv  o  Vílach  a  Vodných 
mužoch,  s  určitostou  možno  zatvárať,  že  aj  pohanskí  predkovia  tu- 
najšieho ľudu  predstavovali  si  hory,  lesy,  polia  a  vody  rozličnými 
nadľudskými  bytnostami  obydlené ;  a  je  to  veľmi  pamätihodné,  že 
ešte  po  celom  tisícročí  zachovalo  sa  toľko  zbytkov  pohanských 
u  ľudu.  Parom  ešte  vždy  metá  strely,  Víly  vždy  ešte  spievajú  a 
tancujú,  Vodní  muži  po  vodách  sa  brodia,  Škriatok  nosí  poklady  a 
peniaze,  Svetlonosi,  v  plamienky  premenené  duše  zlodejských  ľudí, 


ktorí  za  živa  medze  prenášavali,  vždy  ešte  po  močarinách  blúdia, 
Morena  delom  životné  sily  vyssáva  a  spiacich  gniavi,  a  Smrť  zo- 
sobnená sa  zjavuje.  Ktorá  žena  večer  ručník  s  hlavy  si  nedbalo 
shodí,  bez  toho,  aby  uzol  rozviazala:  do  toho  ručnikasajej  nanosí 
Smrt.  I  táto  povera  má  jadro  zdravé:  aby  ženy  neshadzovaly  so 
seba  nedbalo  rúcho,  ale  ho  poriadne  odkladaly,  lebo  nedbalost  a 
nečistota  je  hotová  smrt  pre  ženu  a  jej  domácnosĹ 

Dopodrobna  vypisovať,  kde,  komu,  kedy  a  jako  sa  ukázaly  Víly? 
kde,  kto  videl  Vodného  muža,  a  čo  o  ňom  počul,  —  bolo  by  pri- 
zdihavé ;  vybral  som  tedy  len  to,  čo  sa  mi  zdalo,  že  dostačí  na  do- 
kázanie, že  ľud  nás,  od  tisícročia  krestanský,  ešte  vždy  o  jestvo- 
vaní týchto  bytností  nepochybuje,  ale  o  nich  rozpráva,  ich  sa  bojí 
a  pred  nimi  ochranné  prostriedky,  zase  len  v  čaroch,  hladá. 


••«• 


Sňažky. 

Jrlra!  jako  zkvitly  drobné  sňažky  krajom  lesa, 
na  útlych  stonkoch  kalíšťočky  skromných  vniadl 
Ač  Vesna  strojná  hravým  letom  sbližuje  sa, 
preds'  ešte  vôkol  nich  zem  kryje  sňah  a  lad, 

že  sotva  znať  ich  zpopod  zimy  prikrývadla  — 
jak  chvejú  sa,  keď  dotkne  sa  ich  slnka  svit 
Ver'  nimi  iste  túžba  velmi  mocná  zvládla, 
že  k  životu  sa  odhodlaly  preboriť! 

Mňa  kvietok  sňažky  vždycky  púta  v  zadumanie 
a  snivým  smerom  vábi  mojej  mysle  tok. 
»To  srdce  moje«  —  vše  mi  pritom  myslou  tanie  — 
»tak  žije,  ako  tento  kvetný  kališfok.<( 

To  srdce  moje:  sudby  chladom  schvelá  sňažka. 
Ač  hrubou  vrstvou  sadla  nad  nim  inovať, 
preds'  prebilo  sa  citom  ku  životu  —  zfažka, 
preds'  podarilo  sa  mu  kvety  zachovať!  — 

Mne  suďba  neľútostná  dlátom  chladným  vryla 
veľkého  utrpenia  znamä  v  bladú  tvár, 
mňa  plačom  uspávala,  bôľom  vypestila, 
v  slz  fáťol  zahnila  môjho  blaha  žiar 

Však  výkvet  mojej  sňažky,  hravý  tónik  piesne, 
preds'  preboril  tú  sucíby  mraznú,  chladnú  pláň: 
to  znamä  bôľu,  slzy,  snivej  duše  tiesne 
mne  zmenily  sa  v  šťastia  mocný  talisman! 

LudmUa  Púétjavorinská, 


m 


Jak  zkvitly! . . . 

Jak  zkvitly  moje  sny  a  ideále! 
Ked  predtým  v  duši  túženie  a  smútok, 
dnes  zakvitnutý  každý  srdca  kútok  — 
sfa  blažená  bych  bola  neskonalé! 

Ked  predtým  ťažké  poryvy  a  žiale, 
dnes,  sťa  by  žitia  tkol  sa  čarný  prútok, 
strún  srdca  každý  jemný,  tajný  skrutok 
mi  zvučí  jará  piesňou,  stále,  stále .  . . 

Však  jedna  struna,  keď  aj  iné  zvučia, 
preds'  nezavznieva  v  mojom  šťastí  mladom: 
slasi!  zabudla  ju  pojať  do  náručia. 

Tú  neprebudia  duše  snivé  plesy; 

veď  ovinul  ju  osud  večným  chladom 

O,  kde  si,  Vesna,  čarná  víla!  kde  si?! 

Ľudmila  Patj^avorinská, 


Moja  lipka. 

iíuď  pozdravená  na  stokráť, 
ty  lipka  strojná  v  dvore  milom, 
kde  prekonal  ja  milú' trať 
liet  detských  v  snení  ušlachtilom, 
trať,  ktorej  viac  sa  netkne  krok, 
bárs  pukalo  by  srdce  túžbou  — 
vždy  ďalej  rve  ma  každý  rok 
so  sladkou  rozpomienok  súžbou. 

Nuž  dobre  tak;  chcem  smelo  vpred 

po  rôznych  kráčať  cestách  žitia, 

spomienok  v  srdci  amulet, 

čo  časy  snáď  mi  neuchytia. 

No  neraz  zpät  sa  ohliadam, 

bo  duša  káže,  srdce  žiada, 

a  pokým  dumu  nadpriadam: 

Ó,  zdravstvuj  —  volám  —  lipka  mladá! 

Nech  kto  chce  lýry  svojej  zvuk 
posváti  pyšnej,  štíhlej  palme,  — 
nech  kto  chce  chváli  dub  i  buk, 
i  jedlicu  bárs,  v  skvostnom  žalme,  — 


nb 


Libana  cedru  vinšujem 

hymn  slávy:  no  ja  z  hĺbky  duše 

si  lipku  rúbim,  celujem, 

1  spievam  o  nej  prostoduše! 

Mne  milá  lipka,  svätý  strom 

stariny  našej  dávnej,  slávnej ; 

mne  milo  vonným  pod  šiatrom 

čuť  bzukot  včelky  neúnavnej, 

ked  kradmo  siaha  v  kvietkov  slad 

—  bárs  vetev  v  zákaz  vánkom  šumí  — ; 

tam  vlny  srdca  tichnu  v  hlad 

a  ožívajú,  rastú  dumy. 

Ja  ospievať  by  lipku  rád, 
prizdobiť  jako  matka  dieťa, 
no  ťažko,  —  inu  v  cudzí  sad 
zabočím  natrhať  si  kvieťa  — 
Nuž  lipku  vzácnou  robí  nám, 
jak  pamäť  čias,  čo  slávou  zvonia, 
tak  —  jak  od  pevca  ponímam  — 
jej  zeleň,  vôňa,  slasť  i  tôňa. 

Jej  zeleň  vraj  je  potrebná 

pre  smútkom  zašlé  oko  naše, 

a  vôňa  jej,  ked  netrebná 

zlosť  kazí  vozduch,  neriad  páše; 

i  slasťou  hovie  milý  strom 

vždy  našim  mladým  rojom 

a  tôňa  gladiátorom, 

ztúžívšim  v  bojoch  za  pokojom.  — 

I  nečudo :  prirástol  mne 
ku  srdcu  strômok  milý 
a  oči  vše  sa  kúzelné 
v  korunku  strojnú  vpily. 
Mne  zavždy  srdcom  zhmýri  bôI, 
ked  jaseň  krutá  kmáše,  holí, 
na  lipku  však  keď  zdvihne  kôl, 
ó,  sto  ráz  väčšmi  v  srdci  bolí. 

No  medzi  nimi  mnohými 
zvlášť  jedna  lipka  mi  je  milá, 
na  prestol  medzi  inými 
ju  láska  moja  postavila. 
Snáď  riekneš :  brachu,  prehovor : 
čo  viaže  tebaže  s  lipicou?  — 
Po  prvé:  milý  známy  dvor, 
po  druhé:  je  mi  —  rovesnicou. 


Hej,  rovesnicou,  neinak. 

Nuž:  nebolo  to  včera,  vlani, 

od  tých  čias  neraz  »tikitak« 

hodiny  siply;  maľovaný 

zjav  Vesny  jagal  prírodou: 

tu  dômkom  zavznel  nárek  jemný  — 

—  no,  privátna  vec  — :  náhodou 
ja  kvílil,  škorec  drobný,  temný. 

A  v  tenže  čas,  snád  v  tenže  deň 

—  zárukou  prameň  vier/  hodný  — 
lipôčka  —  (útly  ešte  peň: 

týk  sekiruje  závan  škodný)  — 
sa  vonku  zazelenala, 
na  mieste  tom  skôr  nevídaná, 
1  pozdrav  v  okno  vsielala 
vetievka,  vánkom  kolimbaná. 

Ja  rástol,  lipka  podobne, 

bo  časy  išly  nevozvratno. 

Odkedy  známy  význam  mne 

tej  lipky,  riecť  mi  ťažko,  matno,  — 

dosť  znať:  raz  láska  rodinná 

—  ked  priznávať  sa  svetu,  sebe 
syn  počal  —  ho  upomína: 

Hľa,  chlapče,  lipka,  v  počesť  —  tebe. 

Snád  zprvu  vec  tú  pramálo 
som  rozväzoval,  —  neskôr  zaši 
s  reservou  chlapa  brávalo 
tie  o  počešti  padlé  hlasy  — 
dumalo:  sotva,  kdeby  aj  — ?  — 
to  láska  milých  šiali  hejska, 
a  lipka  bude,  nebodaj, 
ver  hej,  cyrillo-metodejská. 

No  akokoľvek,  vzrastali 
sme  spolu  s  lipkou  v  dobrej  shode, 
jak  vták  vo  vzdušnom  kryštáli, 
jak  rybky  v  bystrej,  čistej  vode. 
Cím  dalej,  s  väčšou  hľadieval 
som  láskou,  chlúbou  strom  na  strojný, 
sa  v  blízku  jeho  bavieval 
i  trávil  v  celku  vek  spokojný. 

A  časy  šly.  —  I  konečne 
čas  priblížil  sa  rozlúčenia, 
bo  pani  Temis  výrečne 
ma  zvala  cieľom  poučenia. 


si: 


Od  lipky  som  sa  oá-±xrhL 

i  odišic}  som  v  dialss  čikl^ 
opQStiv  lip^"^    croT  i  čiyi^^ 


Som  teraz  ui  i«  r:>5ti*m 
nie,  viac  53ec:  blížsytsi,  sv-Dom,  brat:»ni, 
i  rád  sa  vše  ta  navraciam 
9  oddychn-rf  aa  lásk:>u  vzišáljm 
vše  srdd  mHych,  n2vi^íi\-if 
pantMatir^'  blahvch  zašlýcb  časov  — 
Ó,  miiv  kra\  kde  ihia  svit 
ffám  svital  Ijčezára:?^  krás:*ii !  — 

Vždy  lipka  padá  pn-á  v  zrak.  — 
Ej,  lipka,  lipka,  nech  s  Dm  — ,  veru 
ty  vclmi  hríbneš,  vcm  tak, 
rapídne  rasties,  nado  mieru : 
hla,  sused  slivon:  do  za  peň? 
len  trd-firci  proti  tebe, 
korunka  t\'OJa  poaadeň  — 
faj!  —  jako  \y5tiera  sa  v  nebe! 

Hej,  veru  ide,  ide  čas, 

den  za  dňom  jako  vetra  vanie  — 

nadarmo  zdržať  —  márny  hlas, 

nie,  nezastane,  nezastane :  — 

Ty,  lipka,  mnes'  na  zármutok, 

bo  v  pamáf  voláš  negalantne, 

že  vskočí  v  plece  —  k  rôčku  rok  — 

kríž  tretí,  namôj'  — ,  neženantne. 

I  nechže  vskočí,  —  prepáčim. 

Len,  Bože,  čas  daj  v>'kupovaC 

jak  náleží;  nie  ledačím 

ho  kántríť,  ale  konať,  snovať, 

byť  užitočným  vždy  tu-tam  — , 

—  (ó,  každá  chvíla  volá:  neleň!)  — 

jak  v  tebe,  lipka,  príklad  mám: 

ty  tôňa,  vôňa,  slasť  i  zeleň . . . 

Vše  teba,  lipka,  jaseň  zlá 
ošarpc,  zeleností  zbaví,  — 
no  nič  to:  Vesna  zase  dá, 
príodie  od  päty  do  hlavy  — 
Ked  túžob  mojich,  nádeji 
kvet,  zeleň  v  obeť  sudby  padá, 
vše  lkám  u  vesny  verejí  — 
nedarmo:  duša  silnie,  zmláda. 


2id 


Nad  hlavou  tvojou,  lipka,  vše 

aj  víchor  zlobnv  spišťal,  zbystrel  — 

Nič,  —  koreň  stuhnul  tým  lepšie, 

tým  strojnejšie  sa  konár  vystrel, 

a  víchor  s  hanbou  odtiahol 

zkiarf  prišiel:  —  si  i  bud  mi  vzorom, 

ked  zúri  víchor  —  súžba  —  bôI 

a  zvisnú  mrákavy  obzorom. 

I  rasťme  dalej  pospolu, 

kým  svätá  vôIa  Božia  velie . . . 

Ty  prežiješ  ma,  —  odpolu 

som  presvedčený  o  tom  cele; 

na  druhej  pole  nemálo 

však  pomyslenie  toto  hlodá: 

sekera  vraha  — ,  živlov  zlo, 

mráz,  oheň,  červiak  zhubný,  voda . . . 

Sme  smrteľní,  tak  ty,  jak  ja, 

vec  avšak  predsa  takto  stojí: 

ak  prirodzená  smrť  čaká 

nás  oboch  —  skôr  ja  padnem  v  boji 

na  poliach  sveta  . . .  prežiješ  ,  .  • 

Tvoj  sused,  slivoň  kostrbatý, 

tiež  predíde  ťa,  —  strom  tys'  —  vieš  — 

dlhovekosťou  priodiaty. 

I  dobre  tak,  i  preži  len .  . . 

Ráč  poslať  synka  —  vrúblik  potom, 

môj  dlhý,  večný  strážiť  sen, 

o  druhu  vetríčka  šepotom 

i  pozdným  vekom  vyprávať, 

ked  vlnou  ľahnem  v  mohýl  more  — 

Pozdravujem  ťa  na  stokráť, 

ty,  lipka  strojná  v  známom  dvore. 

Martin  Sládkovičov. 


Millennium. 

Napísal  Fr,  V,  Sasinék. 

(PokračOTanie.) 


6.  Arpádovi  Turci,  jako  ich  Byzantínci  obyčajne  menujú,  u  nich 
a  tiež  v  západných  kronikách  prichádzajú  i  pod  menom  Hunov  ^). 

*)  Turcarum  genus  Hunoicum  est,  circa  Caucasum  montem  gena  maxima 
atque  libera . . .   Deprehendimus,  inquit  Scilix,  Hunnos,  qui  Pannoniam  coepc* 


ž  10 

Pod  týmto  menoin  v  našich  diplomoch  a  prameňoch  neprichodia, 
ale  pod  menom  Bulharov,  ktorých  podobne  s  Hunmi  Btotožňúvali  ^). 

7.  V  maďarčine  sú  mnohé  slovanské  výrazy,  ktoré  poukazujú 
na  to,  že  sú  prijaté  z  bulharčiny,  na  pr.  agár,  polyva,  csorba,  csôbôr, 
csusza,  kalpak,  tepsi,  kila,  parouk,  paplan,  szappan,  szoba,  ponyva 
atd.;  potom  gomba,  harang,  rend,  abľoncs,  galamb,  dorong,  szom- 
bat,  parancs,  szent,  péntek,  bolond,  gerenda  a  iné  nasalia  (am, 
om,  an,  on).  I  niektoré  výrazy  maďarské  shodujú  sa  so  smyslom 
bulharského  významu;  na  pr.  elházasítani  zadomef  atď.  Maďari 
(Kumáni)  teda,  osadivše  sa  časom  na  Potisí  medzi  pozostatkami 
Bulharov  (Turkov),  od  nich  prevzali  bulharo-slovanské  výrazy. 

8.  Spomenutá  Kniga  Stepennaja  na  r.  967  píše:  Kosari,  Bul- 
gari  ad  Danubium,  Vngari  albi,  Czechi,  Poloni . . .  olim  uno  nomine 
Slauoni  dicebantuľ,  at  a  Rurici  tempere  Russi  dici  coeperunt.  Bieli 
Uhri  predpokladajú  čiernych  Uhrov  čili  obyvateľov  čierneho  Uhorska. 
Nemenuje  síce  ani  bielych  Uhrov  ani  biele  Uhorsko,  ale  kladie  ta 
Kozarov  a  Bulharov,  ako  Slovanov,  ktorí  po  dobe  Ŕurika  (f  879) 
preto,  že  boli  obradu  slovanského  (ritus  ruziae  linguae),  menovaní 
boli  Rusami  čili  Rutenami ').  Tí  slovanskí  Bulhari,  ktorí  v  čiernom 
Uhorsku  súsedili  s  Kozarmi,  neboli  iní  než  oní  Turci,  ktorých  Ar- 
pád bol  s  Kozarmi  priviedol  do  čierneho  Uhorska. 

9.  Šafárik  mesto  PeäC,  poneváč  toto  meno  je  bulharo-slovanské, 
drží  za  založené  od  Bulharov;  domnieva  sa  však,  že  Bulhari  pod- 
dunajskí  až  sem  sa  rozšírili  a  bulharské  mesto  PešC  založili.  No 
pred  Arpádom  nikde  nieto  stopy  Bulharov  na  ľavom  brehu  Dunaja : 
teda  založenie  Pešti  treba  pripísať  Turkom  Arpádovým,  ktorí  tiež 
Bulharmi  sa  menovali.  Anonymus  zachoval  podanie,  že  za  doby 
Točúna  (asi  r.  944—955)  prešli  zo  zeme  Bular  (BouVap,  Bulhar) 
Billa  a  Boču  s  Ismaelitami  (Turkami)  na  pravý  breh  Dunaja,  kde 
tenže  dal  im  hrad  menom  Pesf.  Terajší  hrad  Budínsky  pôvodne 
menoval  sa  Novým  vrchom  pestianskym  (Novus  mons  Pestiensis)  a 
novou  Pešfou:  teda  na  ľavej  strane  Dunaja  bola  tá  „terra  Bular" 
a  v  nej  stará  Pešť,  založená  skrze  Arpádových  Bulharov  (Turkov), 
ktorí  mali  svoje  vinice  na  pravej  strane  Dunaja,  tak  že  z  budov 
tam  potom  od  nich  založených  povstala  časom  nová  Pešt^). 

10.  V  diplome  r.  1295  čítam :  Item  si  de  Bulgan,  quae  dicitur 
Marchia,  cives  Strígonium  portent  vinum,  sivé  in  carínis  sivé  in 
curríbus,  de  qualibet  tunella  solvunt  duo  pondera  ^).  Tato  „Marchia 
Bulgan**  je  bez  pochyby  tá  Anonymusova  ;,terra  Bul(h)ar**  na  ľavej 
strane  Dunaja.  Pravdepodobné  je,  že  je  to  tiež  niekdajšie  kniežat- 
stvo Byhorské  (ducatus  Byhoriensis),  ktorým  okolo  roku  1072  vládol 


runt  Earopaeos  fuisse . . .  hosque  simul  eandem  esse  gentem  cam  Tarcis.  Vola- 
terrani  Geogr.  lib.  7.  pag.  89.  Gnf.  Nicetas  lib.  2.  Hanni  Ostericham  irruptto- 
nibas  et  rapinis  semper  vexantes.  Notae  Aloldi  ad  an.  937. 

')  Cum  Hunnis,  quos  Bulgaros  vocant  Theoph.  Cont.  Corp.  Hist.  Byzant. 
SS.  XXXIII.,  31. 

')  Biderman:  die  nng.  Ruthenen.  Innsbruck,  1867.  S.  36. 

')  Slovesnosf  r.  186il,  str.  206  atď. 

*)  Fejér:  Cod.  dipl.  VII.  2,  188. 


Ž2Ô 

SV.  Vladisláv.  Auonymus  (o.  r.  1104)  podobne  ho  zná  ako  kniežat- 
stvo Marota.  Ešte  i  pozdejäie  provincia  Byhoriensis  obsahovala 
v  sebe  viac  nežli  stolicu  Byhorskú  ^).  Meno  BľArOP  zaiste  snadno 
bolo  premenene  na  BrrOP. 

11.  Jest  a  predtým  bolo  ešte  viac  na  Potisf  Maďarov  (Kumá- 
nov)  pravoslávnych,  kyrillskú  liturgiu  majúcich;  čo  je  svedkom,  že 
Maďari  (Kumáni)  osadili  sa  medzi  Slovanmi  s  pravoslávnou  litur- 
giou. Za  doby  Svätopluka  (f  894),  keď  Arpád  s  Turkami  (Bulharmi) 
a  Kozarmi  už  osadil  sa  na  Potisí,  nebolo  tu  pravoslávia.  Toto  do- 
stalo sa  sem  až  z  poddunajského  Bulharska,  kde  utvorilo  sa  pod 
Klimentom  (f  916),  učeníkom  sv.  Metoda.  Stalo  sa  to  bez  pochyby 
o.  r.  967,  keď  ruský  veľknieža  Svätoslav  panoval  i  nad  Kozapmi 
a  Bulharmi  (Turkami)  na  Potisí  (Ungaria  nigra) ;  jako  nás  o  tom 
poučuje  Kniga  Stepennaja,  áno  i  Nestor^).  Potvrdzuje  to  i  pápež 
Ján  XIII.,  keď  r.  967  nechcel,  aby  v  Prahe  založené  bolo  biskupstvo 
„secundum  rítus  aut  sectam  Bulgariae  gentis".  Z  tohoto  prvého 
pravoslávia  nemohli  čerpaf  Maďari  (Kumáni),  poneváč  sv.  Štefan 
r.  1002  potlačil  Bulharov  a  s  nimi  tiež  pravoslávie  v  čiernom  Uhor- 
sku, ^j  Obnovilo  sa  ono  po  smrti  sv.  Štefana  (f  1038),  a  to  bez 
pochyby  agitáciou  carihradského  patriarchu,  Michala  Cerulara(1043 — 
1059). 

12.  Jeden  životopis  sv.  Ľudmily  hovorí,  že  kyrillská  liturgia 
„usque  hodie  in  Ungaria  et  in  pluribus  Sclauonorum  regionibus 
obseruatur''.  Iný:  »Quod  et  usque  hodie  in  partibus  Sclauorum  a 
pluribus  agitur,  maxime  in  Bulgariis"*  ^).  Jestli  toto  stotožňovanie 
Uhorska  a  Bulharska  nie  je  chybou  pera,  tak  potvrdzuje  to  udanie, 
že  Arpád  v  čiernom  Uhorsku  osadil  Bulharov.  Je-li  to  „in  Bul- 
gariis''  chybou  pera,  ešte  i  tak  nie  je  to  žiadnou  anomáliou,  po- 
neváč dolné  Uhorsko  (Ungaria  nigra)  skutočne  bolo  osadené  Tur- 
kami čili  Bulharmi  Arpádovými. 

13.  Kto  by  ešte  pochyboval,  že  uhoi*skí  Bulhari  boli  totožní 
s  Arpádovými  Turkami,  ten  nech  dokáže :  kam  sa  podeli  títo  Turci, 
a  kde  sa  vzali  tu  po  dobe  Svätopluka  tí  Bulhari?  Títo  nielen 
v  obyvateľstve  a  vojenstve  početne  zastúpení  boli^),  ale  i  miery 
ich  boly  po  krajine  v  úžitku  ^). 

Že  Turci  a  Kozari  boli  Slovania,  poznať  i  z  toho,  že  ich  osa- 
denie sa  v  Potisí  a  panovanie  nad  Uhorskom  a  Pannoniou  nepre- 
menilo  slovanskú  povahu  Uhorska  a  Pannonie;  splynuvše  v  jedno 
s  domácimi  Slovanmi,  dostali  tiež  spoločné  geografické  meno  Uhri. 


\ 


')  J.  L.  Piô:  Der  nationale  Kampf.  Leipzig,  1882.  S.  214.  asw. 

^)  £o  tempere  (967)  tributarii  ŕaerunt . . .  Kosari,  Balgari  ad  Danabiam, 
Vngari  albi,  Gzecbi,  Poloni.  Nestor  ap.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  690. 

*)  Stephanus  etiam  rex  Ungrie  (vlastne  Pannoniae)  béílo  appetens  Un- 
griam  Nigram,  tau  vi  quam  timore  et  amore  ad  fídem  veritatis  totam  illam 
terram  convertere  meruit.  Ademaras  ap.  Pertz:  Mon.  Gerni.  SS.  IV,  131. 

*)  Prameny  déjin  Českých  I,  191  a  200. 

^)  Srov.  matatis  mutandis  môj  spis:  Arpád  a  Uhorsko.  Turč.  Sv.  Martin, 
1885.  Prameny  déjin  Českých  III,  569.  IV,  88,  366,  463. 

*)  Comiti  Jauríensi  viginti  Cubulos  bulgaricos  devino.  Fcjér:  Cod.  dipl. 
1240.  IV,  1,  196. 


221 

Názov  Úhor  a  Uhorsko  prenesený  bol  tiež  na  Pannoniu,  keď  ju 
Uhri  (Turci,  Kozarí  a  Slovania)  dolného  Uhorska  (899 — 902)  opano- 
vali ;  čo  dokážem  v  nasledujúcom. 

IV.  Uhri  boli  Slovanmi  a  Uhorsko  gemou  slovanskou. 

Spoločné  geografické  meno  buď  domácich  (Slovanov)  alebo  pri- 
sfahovalých  (Turkov  a  Kozarov)  obyvatelov  Uhorska  bolo  Uhri, 
ktoré  r.  896  prenesene  i  na  Pannoniu.  Pod  menom  Uhri  rozumeli 
sa  Slovania,  pod  menom  Uhorako  slovanská  zem;  lebo  za  doby 
Svätopluka  Uhorsko  na  Ťavom  brehu  Dunaja,  a  Pannonia  na  pravom 
obývané  boly  Slovanmi.  Poneváč  Arpádovi  Turci  (Bulhari)  a  Kozari 
boli  Slovanmi,  ani  Uhorsko,  ani  Pannonia  neutratily  svoj  slovanský 
ráz.  Slovanská  tvárnost  Uhorska,  obsahujúceho  v  sebe  už  i  Pannoniu, 
začala  sa  meniť  vtierauím  sa  Nemcov  do  Uhorska.  Sv.  Imrich  ne- 
rád videl  tento  „Drang  nach  Osteň" :  preto  sv.  Štefan  o.  r.  1030 
kládol  mu  skrze  svoje  „Monita"  na  srdce,  aby  neodporoval  staho- 
vaníu  sa  Nemcov  do  krajiny,  a  odôvodňoval  to  tým:  „Nam  unius 
linguae  uniusque  moris  regnum  imbecille  et  fragile  est".  Dľa  toho 
bolo  Uhorsko  pred  prisfahovaním  sa  Nemcov  regnum  unius  linguae, 
čili  kráľovstvom  jednoho  jazyka,  a  to  jazyka  slovanského.  O  tom 
presvedčujú  ma  ešte  nasledujúce  dôvody: 

1.  Keď  Arnulf  r.  896  s  pomocou  Braclava  a  Arpáda  odňal  Moj- 
mírovi dolnú  Pannoniu,  postavil  ju  pod  správu  Braclava,  tak  že 
Arpád  vrátif  sa  musel  na  Potisie,  ale  čakal  na  príhodnú  dobu,  aby 
sa  pomstil.  Slovania  dolno-pannonskí  tiež  neboli  s  Braclavom,  ako 
vasallom  nemeckým,  spokojní  a,  jaknáhle  umrel  Amulf  (899),  po- 
volali si  na  pomoc  Arpáda;  lebo  bavorskí  biskupi  r.  900  žalovali 
na  nich  pápežovi :  „Ipsi  non  modicam  multitudinem  Ungarorum  ad 
se  sumserunt  et  more  eonim  capita  suorum  Pseudochristianorum 
penitus  detonderunť*.  Slovania  dolno-pannonskí  prijali  teda  od 
Uhrov  (Turkov,  Kozarov)  len  strih  vlasov,  ale  nie  i  mluvu  nejakú 
neslovanskú. 

2.  Keď  Arpád  r.  902  uderil  na  Mojmíra  II.,  aby  mu  odňal 
hornú  Pannoniu,  to  sa  podáva  takto:  Hungari  Myšia  eversa  ^),  Mara- 
hensiumque,  licet  gentilium^),  convulsis  tabernaculis,  suam  olim 
Pannoniam  irruperunt '),  t.  j.  Uhri,  podvrátivše  Mošohsko  a  sbo- 
rivše  stany  Moravanov,  ačkolvek  súkmeňovcov  svojich,  vtrhli  do 
ich  Pannonie*),  ktorou  predtým  vládli  Boli-li  Uhri  (Turci,  Kozari) 
súkmeňovci  slovanských  Moravanov,  teda  boli  Slovanmi. 

3.  O  SV.  Wikbertovi,  opátovi  gemblacenskom,  píše  sa,  že  keď 
Uhri  r.  954  sem  i  ta  tiahnuvší  bavili  sa  v  Gemblaku,  poučoval  ich 
o  kresťanskom   náboženstve,  a  to  s  takým   výsledkom,    že   mnohí 


*)  Myšia  (Moesia  pannoaica,  Coroitatus  MosonieDsis).  Slovenské  Pohľady 
1886,  str.  276. 

^)  Gentilis,  qai  ex  eadem  gente  est.  Lexicon  manuale  ap.  Migne.  Paris, 
1868,  pag.  1038.  Const.  Porph.  cle  adm.  imp.  ap.  Migne  tomo  113,  pag.  260, 

»)  Pertz:  Mon.  Gpim.  SS.  IV,  617. 

^)  IÍQznix)ie  sa  hornii  Pannonia,  terajáiar  poddunajské  Rak^isko, 


222 

skutočne  sa  obrátili.    Jakože  s  nimi  hovoril?    Maďarsky  iste  nie; 
kde  by  sa  bol  naučil.  Hovoril  s  nimi  slovansky  ^). 

4.  Keď  Uhri  r.  925  pritiahli  do  kláštora  sv.  Havla,  našli  tam 
jediného  mnícha  Heribalda,  ktorý  odŕial  s  ostatnými  mníchmi  nebol 
utiekol ;  ale  Uhri  mali  medzi  sebou  kňaza,  znajúceho  i  mluvu  Uhrov 
(slovanskú),  i  mluvu  toho  Heribalda  (latinskú?).  Ked  Uhri  pod- 
napití s  veľkým  krikom  sa  modlili,  ich  kňaz  modlil  sa  s  nimi,  po- 
tom však  zaspieval  (latinskú)  antifonu  o  sv.  Kríži,  ktorú  s  ním 
spieval  tiež  Heribald.  Medzitým  z  hrádku  učinili  výpad  na  Uhrov, 
a  porazivše  mnohých,  jednoho  z  nich  zajali  a  odviedli  so  sebou  na 
hrádok.  Keď  potom  Heribald  s  kňazom  Uhrov  prišiel  k  hrádku  a 
žiadal,  aby  boli  oba  vpustení,  vojaci,  ktorí  boli  posádkou,  prijali 
ich,  a  to  i  z  lásky  ku  Kristu  i  z  lásky  k  tamtomu  zajatému,  kto- 
rého mluvu  znali  (cuius  linguam  noverant).  Tedy  uhorský  vojak 
mluvil  takú  mluvu,  ktorej  posádka  neuhorská  rozumela.  Táto  vzá- 
jomná mluva  medzi  vojakmi  posádky  hi*ádockej  a  medzi  zajatým 
Uhrom  mohla  byt  len  slovanská  ^).  Nepochybujem,  že  i  ostatní  Uhri 
hovorili  tú  istú  reč,  ktorú  hovoril  ich  súdruh  do  toho  zajatia  upadlý. 

5.  Keď  Bavori  odňali  Uhrom  hornú  Pannoniu  medzi  riekou 
Enžou  a  horami  viedenskými,  Pilgrim,  biskup  pasovský,  ktorý,  na 
základe  falošnej  listiny  Vichingovej  ^),  pokladal  sa  za  dediča  niekdaj- 
šieho (glagolského)  arcibiskupstva  laureacenského,  rozprestrel  ihneď 
svoju  biskupskú  právomocnosf  na  túže  hornú  Pannoniu  a  začal 
obracaf.  tam  pozostalých  Uhrov  k  latinskému  obradu  *).  Následkom 
toho  prosil  pápeža  Benedikta  VH.,  aby  mu,  jakožto  dedičovi  arci- 
biskupstva laureacenského,  udelil  arcibiskupské  pallium.  V  liste 
svojom  podotýka,  že  nielen  Uhri,  ale  aj  iné  slovanské  provincie 
hotovo  sú  prijať  krestanstvo  *).  To  „sed  et  aliae*  zrejme  podáva 
ten  smysel:  jako  slovanská  provincia  Uhrov,  tak  aj  iné  slovanské 
provincie  sú  hotové  prijaC  kresťanstvo  (latinského  obradu).  Ešte 
lepšie  to  vysvitá  zo  slov  pápežových:  „Hungarorum  atque  Morava- 
norum  (in  Pannonia),  sivé  etiam  aliis  mulíis  provinciis  Slavorum." 
Krém  toho,  keď  Pilgrim  —  jako  sa  chvastá  —  obrátil  na  katolícku 
vieru  asi  5000  Uhrov,  mohol  to  vykonať  len  mluvou  slovanskou, 
ktorá  ešte  toho  času  bola  vedia  nemeckej  v  Bavorsku. 

6.  Manželka  Gesova  nebola  žiadna  sedmohradská  Šarolta,  jako 
tára  Anonymus  B.  r,  n.,  ale  polská  Adelhaida;  a  táto  na  dvore 
Gesovom  nosila  hodnostný  slovanský  názov  Velekňagina  čili  Vele- 
kňažna.    To  je  svedkom,   že  jej  manžel  Gesa  podobne  nosil  názov 


»)  Migne:  Patrôl,  lat.  tomo  160,  pag.  67 ».  Parlamentär  1888.  Nr.  20.  S.  4. 

'^)  SIovesDOsC  1864,  Btr.  402—405.  Stoji  tam  ovšeni,  že  pohlavári  uhorskí 
hovorili  s  Heríbaldom  skrze  tlumočníka  (iste  prostredníctvo  m  toho  kňaza  uhor- 
ského) :  ale  vojaci  neuhorskej  posádky  nepotrebovali  tlumočníka,  aby  rozumeli 
zajatému. 

')  Cuncta  Hungarorum  natio  si  t  prona  ad  percipiendam  íidem  sanctam; 
sed  et  aliae  Slavorum  provincíae  ad  credendum  promptae.  Epist.  Pilgrirai  ad 
Benedictum  VIL  R.  P.  an.  976. 

*)  Parlamentär. 

'')  Také  obracanie  (vr  i  iacich  slovanského  obradu)  menovalo  sa  vtedy  obra* 
c&ním  ku  krestanstvul 


223 

Veleknaz  čili  Yeleknieža  (fôherceg,  Grossfiirst),  a  že  dvor  Gesov 
bol  slovanský. 

7.  I  samé  meno  Gesa  poukazuje  na  slovanskost  jeho.  Nie  je 
to  ani  Gyôzô,  ani  novofabrikované  Gecsel  Meno  Gesa  je  kresťanské 
krstné,  lebo  Točún  (Taxis)  mal  troch  synov :  Michala,  Gesu  a  Vladi- 
slava. Jako  o  menách  Michal  a  Vladisláv  nemožno  pochybovať,  že 
sú  kresťanské  krstné  mená,  tak  nemožno  pochybovať  ani  o  mene 
Gesa.  Gesa  v  latinských  prameňoch  menuje  sa  i  Jesse;  čo  na  to 
poukazuje,  že  ®efa  čili  Jesa  nie  je  nič  iného,  než  v  tej  dobe  oby- 
čajné slovanské  krstné  meno  Jesaskv,  s  odseknutím  poslednej  sla- 
biky Jesa.  Jakože  aj  môžu  hovoriť  o  pohanskosti  mena  Gesa  tí, 
ktorí  vedia,  že  r.  1075 — 1077  sedel  na  uhorskom  tróne  král  kre- 
sťanský pod  menom  Gesa. 

8.  Syn  Gesov  menuje  sa  u  Ditmara  Waic.  To  „i"  je  v  nom 
tak  miesto  predižkového  znaku  (acccntu),  jako  v  nemeckom  mene 
mesta  Waitzen,  čili  Vác,  Vácz.  Mesto  Vác  (Waitzen)  pomenované 
bolo  dla  pustovníka,  ktorý  tam  býval,  menom  Vác  (Vacius):  teda 
Waic  čili  Vác  je  kresťanské  krstné  meno  Vácslav,  a  s  odseknutím 
poslednej  slabiky  Vác  0.  Načo  teda  prekračovať  meno  Waic  (Vác) 
na  Vayk,  Voyk,  ba  i  Bajnok? 

9.  Na  mešci  almužnovom  sv.  Štefana  sú  perlami  vyšité  kyrillské 
nápisy,  a  síce  jeden:  „Budi  Gospodi  milosť  tvoja  na  nás  nynia 
i  v'  vieki"*;  druliý:  „Bože^  uSčedri  ny  i  blagoslovi  ny  i  prosviti 
liče  svoje  na  ny  i  omiluj"  (Žalm  66, 1).  Vyšiel  o  tom  maďarský  spis, 
tak  že  nikto  nebude  tvrdiť,  že  to  výmysel  slovenský  *).  Nápisy  tieto 
hlasité  hovoria,  že  sv.  Štefan  bol  Slovan  a  prináležal  cirkvi  kyrillo- 
slovanskej. 

10.  Sv.  Štefan  toto  napomenutie  dal  synovi  svojmu,  sv.  Imri- 
chovi: „Grave  enim  tibi  est  huius  climatis  tenere  regnum,  nisi 
imitátor  consuetudinis  ante  regnantium  extiteris  regum  ^j.  Quis 
Gruecus  regeret  Latinos  graecis  moribus?  aut  quis  Latinus  Grciecos 
latinis  regeret  moribus?  Nullus"  *;•  Že  to  nie  je  prázdna  frasa,  to 
dokazuje  celý  (ovšem  len  ten  nefalšovaný)  cirkevný  dejepis  Uhorska  ^). 
Na  území  Uhorska  bola  dvojaká  slovanská  hierarchia  a  liturgia: 
grécka,   t.  j.  kyríllská,   ktorá  preto  sa  nazývala  gréckou,   poneváč 


')  Vácslav  je  totožné  s  Venceslav ;  oboje  je  tofko,  ako  Stephanus,  poneváč 
grécke  aief  avov  znamená  vence.  V  tej  že  dobe  i  u  Rusov  bolo  obyčajné  krstné 
meno  Vjaceslav.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  942. 

*)  Slovenský  Letopis  I,  34—37^ 

')  Teda  i  predchodcovia  sv.  Štefana  boli  kráľmi.  Szent  István  király 
oklevelei.  Dr.  Karácsonyi  János.  Budapesf,  189',  150  1. 

*)  Monita  8.  Stepbani  c.  VIII. 

^)  Ďaleko  by  ch  musel  prekročiť  stručnosť  tohoto  pojednania,  kebych  sa 
pustil  do  objasňovania  cirkevného  dejepisu  Uhorska,  jaký  je  tu  obyčajný,  ale 
spotvorený,  len  preto,  aby  sa  larvou  latinskou  prikryla  slovanská  tvár  driev- 
neho  Uhorska;  upozorňujem  leu  na  to,  že  nemožno  spoliehať  sa  ani  na  pod- 
vrženú  bullu  Sylvestra  II.,  ani  na  padelané  diplomy  sv.  Štefana,  ani  na  domáce 
legendy  a  kroniky,  jako  to  dokazuje  spomenutý  Karácsonyi  v  rečenon)  diele 
a  v  „Századok"  1892. 


224 

bola  spojená  s  gréckym  Carihradom  *) ;  latinská,  t.  j.  glagolská, 
ktorá  preto  sa  nazývala  latinskou,  poneváč  spojená  bola  s  la- 
tinským Rímom  ^).  y  takom  svetle  predstavuje  sa  nám  Uhorsko 
v  kráľovských  diplomoch  a  pápežských  buUách,  v  ktorých  spomínajú 
sa  početné  kláštory  mníchov  kyrillských  (monachi  gi*aeci)  a  mníchov 
glagolských  (monachi  uigri).  Boli-li  už  obyvatelia  uhorskí  obradu 
slovanského,  iste  boli  tiež  jazyka  slovanského. 

11.  Ki*ál  Koloman,  potvrdzuj úc  r.  1109  základnú  listinu  kyrill- 
ských mníšek  v  doline  vesprímskej,  vraví:  „Vetus  autem  privilé- 
gium iuxta  linguam  auctoris  monasterii  Graece  scriptum  ideo  ad^ 
notavimuSy  ut  ex  concordia  veteris  et  novi  cognosceretur  certitudo 
veritatis".  Na  to  už  Hostinský  poznamenal,  že  listina  táto  bola 
pôvodne  písaná  po  kyrillsky^).  Dr.  Karácsonyi,  silou-mocou  zazná- 
vajúc slovanskost  drievneho  Uhorska,  hľadá  tie  kyrillské  mníšky  až 
v  Ríme,  kdežto  bez  nich  sotva  bola  kyrillská  cirkev  v  Uhorsku*). 
On  pri  výraze  Graece  myslí  na  grécku  mluvu,  nepamätajúc  na  to, 
že  kyrillský  obrad  menoval  a  menuje  sa  ritus  graecus.  I  samé  uve- 
dené slová  iuxta  linguam  auctoris  monasterii  poukazujú  na  to,  že 
sa  tu  nerozumie  gi*écka,  ale  slovanská  mluva  sv.  Štefana,  jakú  sme 
videli  na  jeho  almužnovom  mešci.  Erál  Koloman  nehovorí  o  pô- 
vodnej listine  transscripsimus,  ale  adnotavimus ;  čo  neznamená  verný 
prepis  (transsumpt)  pôvodiny.  Erem  toho  spomína  srovnalosf  ve- 
teris privilegii  a  novi  privilegii,  kdežto  prepis  nemožno  pomenovaC 
novým  privilegiumom.  Kráľ  Koloman  nebol  priateľom  kyrillskej 
cirkve;  z  tej  príčiny  dal  kyríllskú  pôvodinu  preložiť  do  gréčtiny. 
Potvrdzuje  túto  mienku  i  to,  že  potom  bol  požiadaný  Šimon,  biskup 
pätikostolský,  aby  nové  privilégium  (grécke)  porovnal  so  starým 
privilegiumom  (kyríllským)  a  podal  zprávu  o  tom,  či  obsah  tohoto 
shoduje  sa  s  obsahom  tamtoho. 

12.  Že  SV.  Štefan  náležal  krstom  i  vierou  cirkvi  kyrillskej, 
dokazujú  to  nielen  spomenuté  kyrillské  nápisy  na  jeho  almužnovom 
mešci,  ale  i  samé  jeho  Monita  k  synovi  svojmu  Imrichovi.  V  týchto 
—  jako  dobre  pozoroval'  Píč  —  slová:  „Ty  si  Peter"  berie  vo 
smysle  východnej,  nie  západnej  cirkve;  majúc  „skalu"  nie  za  Petra, 
ale  za  Krista  *).  V  týchže  Monitách  napomína  sv.  Imricha,  aby  ne- 
odporoval sťahovaniu  sa  Nemcov  do  Uhorska  a  šetrne  sa  držal 
nielen  ku  kyrillským  (graeci)  veriacim,  ale  i  ku  glagolským  (latini). 
Čo  bolo  toho  príčinou?    Sv.  Imrich   považoval  kyrillských  „staro- 


*)  Dosaváď  sa  menuje  ecclesia  graeca,  ecclesía  graeci  ritus. 

^)  Keď  ST.  Romuald  šiel  do  Pannonie  r.  1010  so  svojimi  mníchmi  latin- 
ského obradu,  títo  zle  bolí  prijatí.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  361.  Kŕ.  Peter 
začal  stavať  kláštor  latinského  obradu,  ale  nedokončil.  Id.  pag.  414.  Sy.  Vladi- 
sláv bol  prvý,  ktorý  v  Šumadii  (^Sumigii,  Somogy)  založil  kláštor  latinského 
obradu.  Id.  pag.  427  et  481. 

*)  Slovesnosť.  V  Skalici,  1864.  II,  19. 

*)  Szent  István  király  oklevelei.  Budapest,  1891.  26—39  11. 

'')  Ipse  enim  Dominus  (Jesus)  dizit  Petro,  quem  custodem  magistrumque 
eidem  posuit  sanctae  ecclesiae :  „Tu  es  Petrus,  et  super  hanc  petram  aedificabo 
ecclesiam  meam**.  Sc  ippctram.  Píč:  Abstammung  der  RumÄnen.  Leipzig,  1880. 
S.  208. 


225 

vercov"  za  domácu  národnú  stranu,  áno  na  prsiach  svojich  nosil 
i  východný  dvojramenný  krížik,  ktorý  bol  sv.  Štefan  obdržal  od 
cisára  gréckeho  *) ;  veriacich  glagolského  obradu,  menovite  prisfaho- 
valých  Nemcov  latinského  obradu,  nevidel  rád  a  obával  sa  nebez- 
pečenstva pre  krajinu  s  ich  strany  *).  Dla  legend  boli  to  tiež  ky- 
rillskí  (graeci)  biskupi,  ktorí  zvláštnym  vnuknutím  Božím  poučení 
boli  o  umretí  sv.  Imricha  a  sv.  Štefana. 

13.  Sv.  Vladisláv  ^),  jako  už  toto  jeho  slovanské  krstné  meno 
značí,  náležal  slovanskému  národu  a  slovanskej  cirkvi.  V  Polsku 
narodený  a  na  dvore  krála  Boleslava  vychovaný,  stal  sa  čo  do  po- 
vahy a  mravov  úplne  Poliakom.  Za  to,  že  ho  Boleslav  vychoval  a 
na  trón  uhorský  posadil*),  preukázal  k  nemu  tú  vďačnosť,  že,  ked 
po  zavraždení  sv.  Stanislava  z  cirkve  vyobcovaný  a  z  Poľska  vy- 
hnaný bol,  prijal  ho  na  svoj  uhorský  kráľovský  dvor,  potom  jelio 
syna  Mečislava  na  svojom  dvore  s  uhorskými  a  poľskými  mladíkmi 
vychoval  •').  Samo  sebou  sa  rozumie,  že  toto  vychovávauie  jeho 
s  uhorskými  a  poľskými  mladíkmi  dialo  sa  slovansky,  poneváč  Meči- 
slava pripravoval  pre  trón  poľský.  Poneváč  jeho  otec  Bela  I.  a  jeho 
brat  Gesa  (Jesaslav)  L,  ako  kráľovia  Slovenska,  prijali  korunu  od 
gréckeho  cisára  *^),  pápež  Gregor  VII.  mal  pravovernosf  jeho  v  podo- 
zrení a  naliehiil  na  neho,  aby  osvedčil  svoju  oddanost  k  Rímu  '). 
Sv.  Vladisláv  síce  toto  učinil,  ale  kyrillský,  v  Uhorsku  obvyklý 
obrad  nepremenil;  áno  i  glagolitov  k  zachovávaniu  pôstu  dľa  oby- 
čaje kyrillskej  prinucoval  ^).  Až  r.  1091,  nasledujúc  príklad  Vladi- 
slava, kráľa  poľského,  založil  prvý  kláštor  latinského  obradu  v  Šu- 
madii  ®). 

14.  Uhorsko-polská  kronika,  pochádzajúca  so  začiatku  XII.  sto- 


*)  Crucem  biťurcatam,  portionem  notabilem  Dominici  ligni  continentem, 
modico  argento  obductain,  parcnti  suo  Stepliano,  HuDgarorum  regi,  a  Graeco* 
rum  Caesare  ex  Constantinopoli  pro  magno  muaere  traDsmissam,  quam  vir  Dei 
(Emericus)  in  pectore  ex  patris  largitione  gestare  consueacrat  Dlugoá  lib  II. 
coll.  149. 

')  Že  obava  nebola  bczzákladná,  dokázalo  sa  hned  po  jebo  smrti,  zvlááte 
Ysak  po  smrti  s  v.  Štefana. 

')  V  najstarsícb  prameňocb  tak  sa  piáe,  nie  okyptené  Ladislaus,  tým 
menej  Lászió.  Stalo  sa  toto  nasledujúcou  metamorfosou :  Wladisla?u8,  Uladíslaus, 
Yladslavy  Ladslav,  Ladszló,  Lászió.  Ten  nesmysel,  rozdefovaf  mená  Dladislaus 
a  Ladislaus,  je  možný  len  v  Uhorsku  I 

*)  Yladislaus  ab  infantia  nutritus  in  Polonia  fuerat,  et  quasi  moribus  et 
víta  Polonus  factus  .  .  .  Hunc  alumnum  in  Polonia  educavi.  Gali.  Chron.  ap. 
Bielovski:  Mon.  Pol.  Ilist.  I,  422  et  423.  Ilunc  regem  in  Ungaria  collocavi. 
Ib.  Alnmnus  Poloniae  Yladislaus  nomine  Holeslai  sufíicitur.  Maleus  II,  19.  Le- 
level :  Polska  II,  193. 

•')  Ipse  (Mečislav)  nimirum  puer  coaetaneos  omnes,  et  Ungaros  et  Polo- 
no8,  bonestis  moribus  et  pulcritudine  superavat.  Chron.  Galii  ap.  Bielovski : 
Mon.  Pol.  Hist  I,  423  ac  424. 

«)  Parlamentár  1888.  Nr.  23.  S.  4—7.  1889.  Nr.  40  etc.  —  „Národnie 
Noviny"  1890,  č.  14. 

^)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  369;  486. 

•*)  Srov.  Slovesnosť.  V  Skalici,  1863.  I,  823—326. 

')  Bielovski:  Mon.  fol.  Hist.  I,  427  et  481. 

10 


226 

letia,  končí  korunovaním  sv.  Vladislava^)  a  vraví  o  Uhorsku  jeho 
doby  (1077 — 1095)  toto:  Quos  (Ungaros)  Jesus  Christus  .  . ,  non 
in  propria  regióne,  (sed)  in  aliena,  quae  Sclavonia  nominatur .  . . 
ad  fidem  catholicara  .  .  .  vocare  dignatus  est*).  To  „nominatur" 
zrejme  hovorí  teda,  že  Uhorsko,  kde  boli  sa  osadili  Arpádovi  Turci 
a  Kozari,  bolo  v  XII.  století  zemou  slovanskou. 

15.  Otec  sv.  Vladislava,  ktorý  držal  s  východom,  dal  raziť 
i  peniaze  byzantínske  zlaté,  ktoré  maly  hodnotu  40  strieborných 
denárov  a  menovaly  sa  „zlatý".  K  tomu  Turóczi  dodáva:  Unde  et 
nunc  (1473)  denarii  quadraginta  Aurum  appellantur;  non  quod  sint 
aurei,  sed  quod  tot  denarii  Bisantium  (aureum)  valere  illo  tempere 
videbantur.  V  žiadnej  inej  mluve  uhorskej,  len  v  slovenskej  udržal 
sa  výraz  „glatý",  ktoi^  vzal  pôvod  pod  otcom  sv.  Vladislava,  to- 
tižto Belom  I.  (1061—1063).  V  ostatných  mluvách  uhorských  je 
florenus,  forint.  Z  toho  je  zrejmé,  že  tenže  byzantínsky  zlatý  peniaz 
nosil  slovanský  názov:  zlatý. 

16.  Helmold  (o.  r.  1168),  vypočítav  zeme  medzi  Baltom  a 
Karpatmi,  vraví:  Quod  si  adjeceris  Ungariam  in  partem  Slavoniae, 
ut  quidam  volunt,  quia  uec  habitu  nec  lingua  discrepat,  eo  usque 
latitudo  Slavicae  linguae  succrescit,  ut  pene  careat  aestimatione  . .  . 
Quibus  autem  doctoribus  ad  iidem  veueríot,  minime  compertum 
habeo,  nisi  quod  in  omnibus  observantiis  suis  Graecos  magis  quam 
Latiuos  imitari  videntur.  Ačkolvek  za  tej  doby  boli  v  Uhorsku  už 
i  maďarskí  Pečenci  a  Kumáni,  predsa  bol  ešte  ich  počet  tak  ne- 
patrný, že  Uhorsko  ich  prisfahovaním  neutratilo  ani  politickú,  ani 
cirkevnú  slovanskosf. 

17.  Keď  pod  králom  Imrichom  vyhnaní  boli  mnísi  latinského 
obradu  z  kláštora  v  Šumadii  (Sumigii,  Somogy),  a  namiesto  ich 
uvedení  boli  ta  glagolskí  uhorskí,  pápež  Innocent  r.  1204  robil 
výčitky  kráľovi,  že  tamtí  mnísi  boli  vyhnaní;  že  ačkolvek  vedľa 
glagolských  mníchov  (Monachi  nigri)  trpia  sa  v  Uhorsku  mnohé 
kláštory  kyrillské  (Monachi  graeci),  netrpí  sa  predsa  ani  ten  jeden 
kláštor  latinského  obradu  v  Šumadii  ^),  Boly  teda  r.  1204  ešte  len 
slovanské  (kyrillské  a  glagolské)  kláštory,  a  tak  i  slovanská  cirkev 
i  slovanskí  veriaci  v  Uhoi*sku. 

18.  Už  za  drievnej  doby  bol  robený  rozdiel  medzi  Severo-  a 
Juho-Slovanmi  v  strednej  Európe.  Celé  to  územie  od  Baltu  až  po 
Dalmáciu  počítalo  sa  k  severnej  Slavonii.  Jej  čast  k  Dalmácii  meno- 


')  Ruziae  civitatem  Galíciám  properaverunt  et  beatam  priocipem  Ladis- 
lauro  in  regem  Ungariae  acceperunt  atque  in  Albam  civitatem  regiam  propera- 
verunt et  in  regem  coronaverunt,  Salomone  fratre  (fratruele)  eius  in  eum  con- 
sentiente.  Chr.  ang.  pol.  ap.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  615. 

^)  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist  I,  495. 

')  Monachos  Ungaros  pro  sua  instituit  voluntate  . . .  Quia  vero  nec  nó- 
vum est  nec  absurdum,  ut  in  regno  tuo  diversarum  nationum  conventus  uni 
Domino  sub  regulari  habitu  famulentur,  licet  unum  sit  ibi  Latinorum  coeno- 
bium,  cum  tamen  ibidem  sint  multa  Graecorum.  Innocentius  R.  P.  an.  1204« 
pobner:  Monum.  II,  347. 


227 

vala  sa  velkou,  časf  k  Baltu  malou  Slavoniou '),  K  velkej  Slavonii 
patrilo  tiež  Uhorsko^). 

19.  Z  bodu  práve  predchádzajúceho  možno  porozumel  kronike 
Galia,  ktorý  vraví,  že  horná  zem  Slovanská  (ahá  sa  od  Poľska  (od 
Yisly)  k  Danii  a  (starému)  Sasku  nad  horami  Turingskými;  dolná 
od  Trácie  (od  dolného  Dunaja)  rozprestiera  sa  prez  Uhorsko  a 
Korutánsko  až  k  Bavorsku^). 

20.  Eed  Uhorsko  pokladalo  sa  za  zem  slovanskú,  i  Uhri  po- 
kladaní boli  za  Slovanov.  Tak  Bogufal  (f  1252),  biskup  pozniansky, 
ktorý  i  ako  učenec  i  ako  sused  Uhrov  týchto  musel  dobre  poznat, 
vraví :  „Item  de  Hungaris,  qui  et  ipsi  Slávi  sunt"  *). 

21.  Konečne  i  sám  dvor  uhorských  kráľov  musel  byt  slovanský, 
keď  Konstancia,  dcém  Belu  III.  (1174—1196),  bola  „eine  Wendin"  ^). 

Z  uvedených  dôkazov  tomu,  kto  hľadá  objektívnu  pravdu,  je 
zrejmé,  že  slovanskost  Uhorska  po  páde  Svätoplukovičov  nebola 
zmenená  Arpádovýmí  Turkami  a  Kozarmi;  po  prvé  preto,  že  sami 
v  sebe  boli  Slovanmi ;  po  druhé  preto,  že  splynuli  v  jedno  so  Slo- 
vanmi, tu  od  pradoby  bývavšími,  ktorých  si  boli  podrobili.  Slo- 
vanská tvárnosť  Uhorska  začala  sa  zatemňovať  až  skrze  maďarekých 
Pečencov  a  Kumánov. 

(Dokončenie.) 


■•d4H 


Prolog 

(k  slávnosti  J.  A.  Komenského).*) 

Ived  človečenstva  vážni  členovia, 

vo  vzdelanosti  prední  a  či  aspoň 

si  prednosť  hlasno  osobujúci: 

vraj  oni  nesú  blkotavú  fakľu 

osvety,  jasnú  ducha  pochodeň 

pred  národami  zemskej  na  púti 

a  tieto  potom,  z  vlastných  všakých  mrákot 


')  Sclavia  sivé  bclavonia  duplex  est,  scilicet  miýor,  quae  est  circa  Dal- 
matiam,  et  minor,  qaae  est  in  fíaibus  Saxoniae,  versus  mare  Balticum.  Ghro- 
Díca  Slavica  ap.  Erp.  Lindenbrog:  SS.  RR.  Germ.  septemtr.  Ilambargí,  1706.  c.  1. 

')  Mare  (Balticum)  ...  ad  Htas  aastrale  habet  SclaTorom  nationes  .  . . 
Bohemos,  qui  dicuntur  Moravi  et  Carinthi  (Gorinci,  Xopporoi?),  atque  Unga- 
ro8,  qui  et(iam)  in  Sclavia  sivé  Sclavonla  jacent.  Ih. 

')  Polenia  septemtrionalis  pars  est  Sclayoniae . . .  Igitur  terra  Sclavonica 
ad  aquiionem  hiis  regionibus  suis  partialiter  diuisurís  sivé  constitutarís  exis- 
tens,  a  Sarmaticis,  qai  et  Getae  vocantur,  in  Daciajji  (=  Daniam)  et  Saxoniam 
terminatur;  a  Trácia  autem  per  Ungariam,  Htmis,  qui  et  Ungari  dicuntur, 
quondam  occupatam,  descendendo  per  Carintbiam  in  Bavaríam  diffinitur.  Ghron. 
Galii  ap.  Bielovski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  395. 

*)  Siles.  RR.  SS.  ap.  Sommersberg.  Lipsiae,  1730,  pag.  20. 

^)  Sachsenspiegel  in  Mittbeil.  des  Instítuts  fUr  oest.  Gescb.  III,  396. 
Palacký:  Dejiny  I,  2,  111. 

*)  Vydržiavanej  v  Tisovcit 

15* 


228 


vylezúc,  rezko  šibú  za  nimi  — 
ked  toti,  skvostom  slávnostného  rúcha 
odetí,  v  ten  čas  zasedajú  v  sieň 
vznešenej  dumy,  v  zbožných  hromadu 
vo  službe  ducha,  a  bárs  srdcom  cudzí 
i  myslením,  ba  na  dni  robotnom 
i  nepriazniví,  strovou  predsudkov 
kŕmení,  vínom  napájaní  zášte, 
nevrlí,  vôbec  nenáklonní  pravde 
včul  —  zabúdajúc  vášne  na  všetky, 
na  závisť  žltú,  čiernu  pomluvu  — 
zvestujú  svorne  slávu  Komenského, 
snáď  po  prvý  raz  behom  všetkých  vekov 
sa  koriac  družne,  schválne,  úprimne 
zásluhe,  juž  si  Slavian  vydobyl 
o  fudstva  prospech:  —  ako?  vtedy  my 
potomci  jeho,  my  krv  z  jeho  krve, 
kosť  z  kostí  jeho,  jeho  stúpenci 
dla  reči,  mysle,  celučkého  bytu, 
my  by  sme  mali  mlčať?  v  hluku  práce, 
klopoty  dennej  nechať  zmierať  smysly 
a  prachu  sedať  duše  na  odev? 
nevzdychnúť  z  hlbín  ňadier,  nevyroniť 
za  perlou  perlu  vdaky,  nezapláť 
túžením  svätým,  svojmu  veleduchu 
neukloniť  sa  slušne?  .  .  . 

Nemožno ! 

Bárs  niet  nám  miesta  šírej  na  zemi 

(niet  v  domovine!  .  .  .),  ktoré  primerané 

by  bolo  velesviatku  rozmerom 

i  velebnosti  slávo-výkonu ; 

nemáme  dómu,  hrdej  katedrále 

(a  obzor  boží  nejasní  sa,  ach, 

je  zachmúrený  k  velikému  pôstu); 

chrám  vlastných  umien  avšak  podlahol 

záhube,  zradnej  iskre  Herostrata 

(a  naše  lesy  ešte  nerozvily 

svoj  baldachýn,  ni  vlahy  plný  brost 

nezapálily,  nesriadily  chorál, 

len  jarné  prúdy  hučia  svevolne, 

podlahu  myjúc  ku  slávnosti  vesny  — 

ačpráve  niet  nám  ani  prostriedkov 

ku  službe  iných,  svätonáčinia, 

opony  hviezdnej,  zlatej  obetníce 

(a  pod  zátvorom  truhla  úmluvy  .  .  .) : 

nu,  odeli  sme  svoje  skromné  hunky, 

však  poctivosti  oblek,  naplnili 


ä2d 


sŕdc  kahančeky  vzácnym  olejom, 

kadidlo  duše  rozkúrili  v  oblak, 

a  sišli  sme  sa  pod  krov  tichej  chyžky, 

húfoček  avšak  jednomyselnosti, 

rozliční,  avšak  tuho  sbratreni, 

uštvaní,  ale  nezroneni  predsa, 

vo  viere  silní,  plní  nádeje; 

kol  stola  sme  sa  shromaždili,  ktorý 

však  oltárom  je  svätým  ničmenej, 

bo  složili  sme  každý  žertvu  lásky 

naň,  ktorá  sála  plamom  milujúcim, 

objímajúcim  vykúpenú  pravdu 

i  nehasnúcim  v  búrach  života  .  .  . 

Ved  za  rímskej  raz  doby  pohanskej 

a  krutovlády  z  tajných  úkrytov 

sa  vznášal  povzdych  vyznavačov  Krista, 

žalm  zunel  z  temníc,  z  hlbín  katakomb: 

a  predsa  dobyl  vysokých  sa  nebies! 

vanutím  jeho  skleslý  pýchy  stolce, 

rozptýlily  sa  broje  pekelné, 

nástroje  diabla  rozpadly  sa  v  prach  .  .  . 

a  nad  zemou  sa  jasno  rozostrel 

priezračný  blankyt  svetla,  smilovania  .  .  . 

Nuž,  hore  srdcia!  jejich  vdačný  plam 
nech  mihoce  sa  žiarnym  plápolanim  — 
Na  krýdla  duše!  v  šíre  priestranstvo 
nech  zaberú  sa  prudko  všehomíra  .  .  . 
na  stánku  blahých  tíško  zaklepú, 
i  vyzvú,  pozvú  otca  Amosa: 
by  shliadol  z  výšin  k  našej  obeti  .  .  . 

O,  otče  milý!  mudrcu  a  veštče! 
i  učitelu  plemien  ľudských,  zvlášte 
však  velnároda,  z  nehož  pošiel  si 
čo  obor  ducha  z  obra,  plamenný  stĺp 
z  mohutnej  vatr>',  a  ktorému  závet 
si  zručil  v  knihách,  jichžto  zlatý  obsah 
nezbladne,  pokým  nepomine  svet .  .  . 
ó,  počuj  vdačne  sŕdc  detinských  tluk! 
a  myslí  našich  oceň  holdovaníe, 
spev  chvály,  šepot  dakujúcich  slov  .  .  . 

Tys*  rozbil  chladné  formy  latiny, 
pravidiel  putá  svierajúce  ducha, 
väziace  život,  —  zdrvil  starý  Fad, 
zimošnú  kôru,  ktorá  zbraňovala, 
by  vánkom  jarným,  pod  pozorom  slnka 
otajel,  vzkvitol  človek  prírody. 


m 


jak  vyšiel  z  tvorčich  Hospodina  rúk,  — 

i  odvalil  si  kameň  hrobový 

znad  myšlienky,  čo  v  svojich  peruti 

svlek  zabalená,  pochovaná  v  temno 

čakala  dávno  úsvit  vzkriesenia  .  .  . 

Bo  otvoril  si  školu  živých  žiakov, 

nie  mŕtvych  stínov,  —  ústav  života! 

pre  život  skrze  život  pracujúci; 

svet  skutočný  si  pojal  do  kruhu 

vedenia,  predviedol  ho  názornému 

zrkadlu,  a  jak  tam  sa  odblesknul, 

ho  pochopiť  dal  udiveným  smyslom 

i  vyobraziť  reči  materskej ; 

a  touto  cestou,  ktorú  vyznačil 

sám  Bôh,  ked  v  ústa  vložil  človeku 

skvost  mluvy,  —  touto  cestou  vnikols*  potom 

i  do  hlbiny  srdiec,  v  komôrku 

zavretých  umov:  utlumoval  vášne 

zlé,  porozvíjal  dobré  vlastnosti 

v  kvet  plný,  ducha  s  pravdou  spriatelil, 

šperk  pravej  krásy  poukázal  túžbe, 

zapálil  srdce  láskou  predne  k  Bohu, 

hned  žatým  k  bližným,  velel  ctiť  si  otca 

i  matku  povždy,  vážiť  si  ich  mrav 

i  milostnú  reč,  zobjať  ramenama 

veškerú  krve,  duše  rodinu !  .  .  . 

A  tvojej  čistej,  zbožnej  náuke 

sám  naslúchal  Bôh,  patril  s  úlubou 

na  dielo  tvoje,  požehnal  mu  hojne  .  .  . 

O,  (íakujeme,  učitelu,  ti 

za  preliatie  sa  tvojho  ducha  v  nášho ! 

za  upomienky  tvoje,  pokyny, 

za  prút  tvoj  rezký,  poháňanie  vpravo 

i  vodiaci  svit .  .  .  Chceme  poslúchať 

ťa,  nasledovať  bárs  i  odrastení, 

vo  škole  žitia,  právd  sa  pridŕžať 

hlásaných  tebou  verne,  neodvratne, 

do  posledného  dychu,  tluku  srdca! 

v  čom  —  prosíme  ťa  zase  pokorne  — 

ty  skvúca  hviezdo  z  dialnej  minulosti, 

do  budúcnosti  ty  nám  pomáhaj  I 

plaj  vo  tmách,  v  borbe  svitaj  víťazstvom  .  .  . 

Hviezdoslav. 


SÔl 


Vzkriesenie  Krista  Pána. 

Národná  povesť. 
Spísal  D,  F.  Origorovič, 

L 

Bolo  okolo  desiatej  hodiny  večer,  zavznel  prvý  úder  zvona . . . 
Zvuk  tento,  rozliehajúc  sa  vlnitými  kruhami  v  nočnej  tisine,  ne- 
zameškal preniknúc  v  chalúpky,  k  úplnej  radosti  stareniek  i  dedov, 
dávno  čakavších  nočné  služby  Božie.  Nebolo  ostatne  človeka,  ktorý 
neradoval  by  sa  blahovesti.  V  túto  minútu,  na  pat  verst  dookola, 
v  najďalších  chatrčiach  všetko  razom  zachvelo  a  prežehnalo  sa. . . 
To  samé  urobil  oráč  Andrej  vo  Výselkách,  ležiaci  v  akomsi  poza- 
budnutí na  pecí.  Počujúc  hlasy  susedov,  schádzajúcich  sa  na  ulici, 
shodil  ovčiu  kožu,  spustil  sa  na  zem,  sadol  si  na  lavičku  a  začal 
hotovif  sa  na  cestu. 

Zhasínajúce  svetlo  lučiny  vrhalo  slabý  blesk  na  steny  a  lavice 
izby.  Dookola  bolo  mračno  a  chladno.  Čierna  zem,  holé  zaplesneié 
steny,  podopreté  kde-tu  osikovými  klátmi,  kde-tu  zamazané  hlinou, 
nedostatok  tepla,  ktoré  mužíček  tak  miluje,  nedostatok  hrnčíčkov, 
domácich  potrebných  vecí,  i  všetkého  toho,  čo  svedčí  o  prítomnosti 
starostlivej  gazdiny  alebo  vôbec  ženy,  poukazovaly  na  to,  že  Andrej 
ani  zďaleka  nepatrí  k  počtu  mužíkov  zámožných.  Vonkajšok  samého 
gazdu,  dlhého,  chudého,  prikrytého  stai*ým  kožuchom,  shrbeno  na- 
hnutého k  lučine,  ešte  výmluvnejšie  potvrdzoval  takú  domnienku. 
Všetko  toto  bolo  úplne  tak;  no  ťažký  pocit,  vzbudený  touto  biedou, 
okamžite  zmizol,  akonáhle  oráč  zdvihol  hlavu.  Bladá,  podlhovatá 
tvár  jeho  dýchala  takou  dobrotou,  takým  tichým,  rozhodným  po- 
kojom, že  nechtiac  odfahlo  na  srdci.  Pohyby  mužíka,  celkom  tak, 
ako  i  oči  jeho,  spokojne  obracajúce  sa  dookola,  svedčily  o  povahe 
tichej  a  trpelivej.  Jasný  vjraz,  s  akým  počúval  zvonenie,  zdalo  sa, 
zreteľne  ukazoval  stav  mäkkej  a  krotkej  duše  a  ešte  väčšmi  pii- 
hováral  sa  v  jeho  prospech. 

TichosC  v  izbičke,  prerušovaná  rozhovorom  ludu,  ponáhľajúceho 
sa  do  chrámu,  pomaly  rozprestrela  sa  nad  celou  dedinou.  Zrazu 
bolo  tak  ticho,  že  možno  bolo  počut,  ako  vietor  šumel  slamou  na 
vrchole  strechy.  Chvíľami  zvuky  zvona,  tu  zatichujúce  a  akoby 
tratiace  sa  v  diaľke,  tu  zreteľne  zvučiace,  ako  stiieborná  struna, 
prenášaly  sa  nad  chalúpkou . . . 

Andrej  vstal,  prešiel  si  dlaňou  po  čele  a  pozorne  priblížil  sa 
k  peci.  Mierne,  ľahké  dýchanie,  ktoré  ozývalo  sa  s  pece,  vylúdilo 
úsmev  na  perách  jeho;  vrátil  sa  ku  svetielku,  vzal  luČinu  a,  za- 
cloniac  svetlo  rukou,  tichučko  podvihoval  sa.  Oslepujúci  blesk 
lučinky  padol  priamo  na  dievčatko  štyriročné,  skrčené  v  klbko 
medzi  komínom  a  priečnym  trámom ;  podložiac  obe  rúčky  pod  líčko, 
zlahka  zarumenelé,  zohnúc  chudulinké,  dlhé  nôžky  ku  laktom,  ono 
zdalo  sa  spanilým  i  pod  handrami.    Podlhovatá  tvárička,   ktorej 


ŽŠŽ 

jasué,  kučeravé  a  pocLlpené  vlasy  prídávaly  ešte  viac  chudosti, 
podobala  sa  vo  všetkom  tvári  Andreja.  Každý  ťah  dievčatka  pri- 
pomínal oráča.  Zbadav,  že  svetlo  znepokojuje  spánok  dietata,  Andrej 
rýchlo  odtiahol  ruku  s  lučínou  za  uhol,  potom  nahnul  sa  k  tvá- 
ričke dievčatka  a,  dotknúc  sa  zľahka  jeho  pliecka,  povedal  neod- 
hodlané : 

—  Zobud  sa,  Lastočka. . .  počuj,  zvonia. . .  čas  do  chrámu. . . 

Ona  pomaly  vystrela  nôžky  a  vzdychla;  hneď  žatým,  neroz- 
tvárajúc  oči,  obrátila  sa  na  chrbát,  založila  tenunké  svoje  rúčky 
za  hlavu  a  znovu  vzdychla.  O  sekundu,  pravideln^'í  dýchanie  dieCata 
oznamovalo  Andrejovi,  že  Lastočka  zaspala  ešte  tuhšie.  Bolo  mu 
Túto  budiť  ju.  Spustiac  sa  na  zem,  Andrej  ukrútil  sa  lepšie  do 
kožucha,  vzal  s  klina  starú  halenu,  vyliezol  na  pec,  zakrútil  do  nej 
dievčatko  a,  uloživ  ju  medzi  svojím  kožuchom  a  prsiami,  sisiel 
dolu.  Zahasil  lučinu  a  vyšiel  na  ulicu,  pevne  zaprúc  za  sebou 
dvierka. 

Dedinka,  ku  ktorej  prináležal  Andrej,  bola  nič  iného,  ako  roj 
velkej  osady,  ležiacej  päť  verst  ďaleko.  Výselky  pozostávaly  len 
z  desiatich  chatrč,  hodených  na  hromadu,  vprostred  nedohľadného 
poľa  a  močiarov,  pustých,  bez  znaku  kríčka  alebo  stromu.  Len 
zľava,  cestou  k  dedine,  dvíhal  sa  vysoký  vrch,  posiaty  riedkymi 
steblami  biedneho  chrastia  a  predelený  výmoľami.  No  vrch  tento 
len  zvyšoval  opustenosť  rovín,  tiahnucich  sa  k  osade.  Mrtvé  v  každý 
čas  roku,  okrem  snáď  leta,  keď  oživily  ich  chóry  moČiarových  žiab, 
kriky  chriašteľov  a  divých  kačíc,  alebo  dlhé  štihlé  volavky,  zjavu- 
júce sa  kde-tu  na  kopcoch,  roviny  nepredstavovaly  žiaden  život 

Andrej  nepotreboval  mnoho  času  nechať  za  sebou  dedinu :  cha- 
lúpka jeho  stála  druhá  od  kraja.  Prejdúc  po  kolísavej  doske,  pre- 
loženej ako  niôstok  cez  priekopu,  ktorá  viedla  okolo  humien,  on 
skoro  octnul  sa  v  poli,  rozprestierajúcom  sa  smerom  ku  vrchu.  Noc 
bola  jasná.  Mesiac  ešte  neukazoval  sa,  no  namiesto  neho  myriady 
hviezd  trblietaly  sa  na  temno-modrom,  bezoblačnom  nebi.  Hoc, 
podľa  všetkých  znakov,  čakali  teplú  jar,  mráz  jednako  bol  poriadny. 
Výmoľky  a  koľaje,  obrátené  cez  den  na  veselé,  ručiace  potôčky, 
boly  naplnené  ľadovými  ihlami,  zvučno  chruštiacimi  pod  nohami. 
Bolo  tak  ticho,  že  kroky  Andreja,  stúpajúceho  po  zamrznutej  ceste, 
ozývaly  sa  na  celú  verstu. 

11. 

Ako  Andrej  blížil  sa  ku  vrchu,  krok  jeho  zrejmo  tíšil  sa; 
jasný  výraz  tváre  menil  sa  na  smútok  —  cit,  súhlasiaci  ako  ne- 
možno lepšie  s  pustou  miestnosťou.  Zdalo  sa,  že  i  zvuky  zvona, 
ktoré  načúval  s  takou  radosťou,  ztratily  pre  neho  svoju  prelesf. 
Áno,  ťažké  rozpomienky  musel  vzbudiť  v  ňom  tento  večer. 

Pred  rokom,  nie  viac,  išiel  na  tieto  modlitby  do  chrámu  po 
tej  samej  ceste,  a  všetko  usmievalo  sa  mu.  On,  pravda,  bol  práve 
taký  chudobný :  chudobnejšieho  človeka  nebolo  vtedy  v  celom  okolí ; 
no  čože!  Biedu  svoju  premáhal  trpelive  a  bez  šomrania.  Vedel,  že 


ináče  nemohlo  byC;  tažko  bolo  rovnať  sa  susedom,  V  ktorom  doule 
neoajdeš,  krém  gazdu,  gazdiuej  a  malých  detí,  pomoc?  Kde  brat, 
kde  starík  so  starenkou,  kde  nájomník;  u  Andreja  —  ani  toho, 
ani  toho;  on  a  žena  na  všetko  pre  všetko.  Ani  jeden  z  nich  nerád 
sedel  so  složenými  rukami  alebo  prihrlevat  sa  pri  peci,  Andrej  a 
nebohá  žena  jeho  pracovali  svedomité  každý  Boží  deň,  rovno  v  ničom 
neupúštajúc,  ani  v  poli,  ani  v  dome.  On  spokojný  bol  s  malom: 
pár  krížov  raži,  dva  vozy  sena  pre  koníka  a  sláva  Tebe,  Hospodinel 
A  keď  príde  s  poIa  domov,  vezme  na  ruky  triročnú  Lastočku, 
zdravú  a  tuhú,  sadne  si  s  ňou  za  stôl  k  teplému  jedlu,  ktoré  pri- 
chystala gazdiná,  —  tak  čol  i  veselý  je  náš  Andrej,  teší  sa!  Bol 
krotký.  Ľahšie  bolo  mu  ztratif  chlp  slamy  alebo  raždia,  než  vziaC 
si  nazad  jedno  i  druhé  násilím  a  urobiC  krík  na  ulici.  „Eh,  s  Pánom 
Bohom  1  mojím  majetkom  si  nepomôžu ! . . . "  povie,  kývne  rukou  a 
vráti  sa  do  izby  s  lahkým  srdcom.  Krotkej  duši  jeho  primeranejšie 
boly  ťažké  práce  okolo  hospodárstva,  nepokoruý  pluh  u  koník,  než 
obecné  spory  a  pitie,  hoc  v  sedliackom  stave,  práve  tak  ako  i  v  každom 
druhom  (jestli  ešte  nie  viac),  ťažko  je  pokornému...  ak  raz  spo- 
znajú ťa,  budú  sa  voziť  po  tebe,  no  s  Andrejom  žili  jednako  v  shode 
a  v  pokoji.  Málokto  nebol  mu  dlžen:  tomu  pomohol  os  podvihnúť, 
druhému  vystrúhal,  všetkým  na  podiv,  koníka  na  štít  strechy,  alebo 
priložil  okrasu  pod  oblok,  tretiemu  vyliečil  koňa.  Na  všetko  bol 
spôsobný,  a  keby  bola  pomoc,  nemal  by  sa  horšie  od  druhých. 

Tak  Andrej  žil  šťastne,  keď  razom,  nenazdajky,  potkal  ho 
strašný  zármutok:  on  ovdovel.  Bezpečný  a  veselý,  celkom  upadol 
duchom ;  ztratiac  ženu,  prvý  raz  pocítil  celú  svoju  biedu.  Na  šťastie, 
čas  bol  taký,  že  nedlho  dovolil  smútiť:  bolo  leto,  roboty  dosť;  čo 
deň  —  nový  snop  do  kríža,  ale  zameškáš  —  ako  by  ho  ani  nebolo 
bývalo.  (Nie  sekera  chová  mužíka  —  júlová  práca  I)  Andrej  vzal 
na  ruky  dievčatko  svoje,  vyprevadil  nebohú  na  cmiter,  a  skorej 
kosák  a  kosu  do  ruky;  nemal  kedy,  chudák,  päsťou  si  slzy  utrieť. 
Kloní  on  hlavu,  blížiac  sa  večierkom  ku  chatŕčke.  Už  nepočuje 
známy  šum  vretena,  neletia  mu  v  ústrety  láskavé  slová,  alebo  ve- 
selá pieseň,  nekrúti  sa  nad  komínom  beláskavý  kotúč  dymu . . . 
nie!  už  nezohreje  mu  dušu  prívetivé  svetielko  lučiny,  keď,  vracajúc 
sa  v  pozdný  zimn)  večer,  pokrytý  sňahom  a  inovaťou,  upre  oči 
na  mihajúcu  sa  v  dialke  chalúpku!  Zostal  sám,  opustená  sirota; 
a  hlbšie  ešte  kloní  svoju  hlavu,  vojdúc  v  pustý  príbytok.  Aký  život 
má  mužík  bez  gazdinej!...  to  je  to  samé,  ako  keď  jedna  lučina 
horí  v  izbe  —  či  dá  mnoho  svetla?.. .  Ktože  by  nevedel:  keď 
máš  teplú  odev,  naješ  sa  dobre,  koník  sýty  —  máš  dušu  pokojnú 
a  urobíš  viac;  bez  tohto  je  človek  bez  ducha,  ako  víno  bez  sily; 
ohadzuj  sa  ako  chceš,  všetko  ide  nesporo. 

Minulo  leto,  minula  i  jaseň.  Nestačil  Andrej  ani  žial  svoj  vy- 
plakať, hľadí,  už  i  Matrena  zimná  prišla  —  zavítala  zima.  Zaduly 
vetry  severné,  priniesly  so  sebou  chlad  a  metelice.  Divý  víchor 
krúti  opadalé  šuštiace  listie,  sipí  a  vyje,  obehujúc  zmeravené  polia 
a  výmoli,  vrývajúc  sa  do  vrát  a  potriasajúc  do  základov  namoknutý 
domec.    Ešte  ťažší  smútok  zalahol  na  dušu  Andreja,   keď  chatrč 


Žž4 

jeho  zanieslo  zánetami  snahu,  keď  prišla  zima  so  svojimi  treskúcimi 
mrazami. 

y  taký  čas  všetci  osadníci  shľomažďujú  sa  pod  jednou  strechou, 
do  jednoho  hniezdočka,  pod  jeden  kožuch,  na  jednu  pec.  A  keď 
hora,  zanesená  sňahom,  treští  pod  bremenom  inovate,  na  poli  je 
temno  a  chladno,  v  teplých  chyžkách  každá  rodinka  —  deti,  starci, 
otcovia  a  matere  —  pousedajú  si  okolo  lučiuy,  začínajú  sa  dlhé 
rozprávky,  —  Andrej  samotný,  ako  vrabček,  utiahnul  sa  do  temného 
kúta  na  chladnej  zemi,  a  sedí  si  nadurdený.  K  tomu  ešte  ku  žialu 
prišla  i  bieda.  Košieľka  sa  obnosila,  kaftanček  vetcbý;  Lastočku 
nebolo  do  čoho  okrútiC ;  a  i  sám  hanbí  sa  ľuďom  na  očí  sa  ukázaf . 
I  vidí  Andrej  blízku  svoju  záhubu,  vidí,  že  prichodí  mu  tret  psotu 
a  prosiC  almužnu . . . 

Bola,  pravda,  v  tých  samých  Výselkách  jedna  dobrá  bytnosť, 
ktorá  starala  sa,  a  často  nie  bez  úspechu,  potešif  Andreja.  Darja 
(tak  volali  túto  bytnosf)  bola  biedno  dievča,  sirota  opustená,  žijúca 
ako  nádenníčka  u  zámožného  mužíka  v  dedine.  Skoro  rovný  osud, 
blízke  súselstvo  (ich  domy  boly  oddelené  leu  plotom)  akosi  ne- 
chtiac sblížily  ju  s  Andrejom.  Oba  pokorní,  robotní,  ľahko  pozdali 
sa  jeden  druhému.  Hoc  do  týchto  čias  nebolo  reči  o  tom  medzi 
nimi,  Andrej  vedel,  jednako,  že  devuška  nepriečila  by  sa  vydaf  sa 
za  neho,  a  sám  veľmi  často  o  tom  premýšľal.  No  ako  zaríadit  túto 
vec?  On  jasno  videl  nemožnosť  takých  zámyslov.  A  skutočne,  či 
ženiť  sa  takým  ľuďom,  ktorí,  ako  sa  hovorí,  sú  vždy  na  vetre,  keď 
obom  prichodilo  mysleť  len  o  tom,  ako  prežiť  Boží  denl... 

Tak  vždy  myslel  Andrej,  tak  myslel  i  teraz,  blížiac  sa  ku 
vrchu,  ktorý  delil  farskú  dedinu  od  poľa  výselského.  To  blúdiac 
v  minulosti,  to  prechodiac  k  prítomnosti,  myšlienky  jeho  zastaly 
konečne  pri  Darji;  táto  okolnosť  len  zväčšila  trápenie  orácovo. 
Oddaný  celkom  svojim  myšlienkam,  ani  nezbadal,  že  ide  už  hore 
vrchom.  Zima,  jednako,  stávala  sa  citeľnejšou,  na  zákrute  z  výmoľa 
na  rovný  svah  vietor  fúknul  s  takou  silou  do  tváre  Andrejovi,  že 
mimovoľne  zastal  popraviť  si  čiapku.  Ohmatav  Lastočku,  ktorá 
spala  tuhým  snom,  a  presvedčiac  sa,  že  jej  je  teplo,  pohliadol  na 
miestnosť,  popretŕhanú  tmavými  koľajami  a  výmoľmi;  premerav 
v  mysli  to,  čo  zostávalo  mu  ešte  po  vrch,  znova  pustil  sa  na  cestu, 
keď  o  ucho  nenazdajky  zavadily  mu  kroky,  zvučne  ozývajúce  sa 
v  tisine  nočnej.  Andrej  obrátil  sa  nazad.  Nezadlho,  zpoza  zákruty, 
ktorú  nedávno  prešiel,  ukázal  sa  biely  punkt,  vyrastajúci  na  temnej 
ceste.  Mysliac,  že  to  nejaká  žena  z  osady,  ktorá  opozdila  sa  do 
chrámu,  Andrej  odhodlal  sa  dočkať  ju.  Žena  tiež  zbadala  mužíka 
a  bez  pochyby  naradovaná  náhode,  že  dostane  spoločníka  v  taký 
pozdný  čas,  ponáhľala  sa  za  ním. 

m. 

Andrej  nemálo  zadivil  sa,  keď  žena  dohonila  ho  a  on  poznal 
T)arju.  Dievča,  tak  sa  zdalo,  nie  menej  bolo  zadivené  nenadálym 
stretnutím  sa. 


—  Nečakal  som,  netušili  —  zvolal  Andrej,  mimovoíne  vyrá- 
žajúc radost  v  hlase  í  v  pohybe,  ktorým  ponáhlal  sa  podvihnúc 
čiapku :  —  hladím ...  kto  by,  myslím,  mohol  by  t  ? .  . .  a  to  si 
ty . . .  Nuž  pozdrav  ťa  Pán  Boh . . . 

—  Zdravstvuj,  Andrej!  —  veselo  odpovedalo  dievča. 

Dýchanie,  stiesnené  v  hrudi  od  rýchlej  chôdze  hore  vrchom, 
prinútilo  ju  ua  chvíľku  zastaf;  podvihla  dost  plný  batôžok,  visiaci 
jej  na  chrbte,  a  pozorne  postavila  ho  na  zem.  Potom  pozrela  na 
oráča  a,  priložiac  ruku  ku  hrudi,  povedala: 

—  A  ja  som  veru  nemyslela,  že  sa  s  tebou  stretnem;  idem: 
akosi  strašne  mi  bolo  samej . . .  zodvihnem  hlavu,  vidím  —  ide 
človek :  možno,  z  našich  starcov  niektorí  opozdil  sa,  myslím,  hladím, 
a  to  si  ty. .. 

—  Či  som  ja  mladý?...  —  zašepkal,  usmievajúc  sa,  mužík. 
Položil  si  čiapku,  pozrel  na  dievča  a  doložil: 

—  Čo  si  sa  tak  neskoro  vybrala? 

—  Sama  som  nie  rada,  ale  čo  más  robit!  včaššie  nemožno. 
Gazdovia  kázali  mi  doniest  do  kostola  kulič^),  paschu*-)  a  vajcia, 
kázali  a  odišli...  Čakala  som,  kým  sa  kulič  upečie. 

—  No,  dobre,   pôjdeme  spolu . . .    predsa  bude  nám  veselšie ! 

—  Podme! 

Dievča  pomaly  podvihlo  batôžtek,  Andrej  popravil  si  čiapku, 
a  oba,  radom,  šli  ďalej  hore  vrchom.  Príkrosf  cesty,  alebo  ťarcha 
nose  na  hrudi  Andreja  tomu  dopomáhaly,  no  srdce  jeho  bilo  pre 
čosi  silnejšie ;  smutné  myšlienky,  ktoré  zatienily  tvár  jeho,  razom 
zmizly;  jasnejšie  a  jasnejšie  bolo  v  duši  oráča. 

—  Čo  to  nesieš?  —  spýtala  sa  po  chvílke  Darja,  kývnuc 
hlavou  na  hruď  svojho  spolupútnika,  nadvihnutú  spiacim  na  nej 
dieťaťom. 

Andrej  pozrel  na  dievča  a  zasmial  sa. 

—  Čo  sa  smeješ?. . . 

—  Uhádni!  —  prehodil,  dotknúc  sa  zlahka  kožucha. 
Dievča  zastalo,   pokročilo  k  mužíkovi  a  zvedavé  nahlo  sa  ku 

kožuchu:  v  tom  okanižení  dieťa  sa  zobudilo,  otvorilo  oči,  vytiahlo 
nôžky  a  pozrúc  na  tvár  Darji,  mlčky  chytilo  ju  okolo  hrdla.  Andrej 
mimovoľne  musel  nachýliť  sa  k  Darji. 

—  Ah!  hľa,  kto  to!  —  povedala  Darja,  hladkajúc  jednou 
rukou  vlásky  dievčatka,  kým  druhou  usilovala  sa,  no  márne,  od- 
tiahnuť rúčky  dieťaťa :  —  No,  Lastočka,  pusť  ma...  Počuj,  Andrej, 
doložila,   cítiac  sa  na  svobode:  —  daj  mi  ju,  ja  ju  ponesiem... 

Diefa  potiahlo  sa  k  dievčaťu  a  povedalo,  že  chce  k  nej  na  ruky. 

—  A  či  je  tebe  tetušky  Darji  nie  ľúto,  povedal  otec  s  pre- 
svedčením :  —  teraz  do  akého  vrchu  ideme,  i  bez  teba  jej  je  ťažko, 
s  tebou  —  celkom  ustane. . .  Keď  pôjdeme  dolu  vrchom,  choď  k  nej, 
nepoviem  nič. 


')  Kalič  :=»  vericonočný  koláč. 
')  Pascha  -  =  verkonočný  baránok. 


Lastočka  skrčila  sa  ako  prv  pod  kožuchom,  no  tak,  jednako* 
aby  mohla  hľadet  na  cestu. 

Prešlo  niekolko  minút  mlčania,  za  ten  čas  Andrej  rozmýšial, 
čo  by  mal  povedať  svojej  spoločníci.  Darja  tiež  nehovorila  ani 
slova,  mysliac  bez  pochyby  o  tom  samom.  Obom,  vidno,  bolo  pre 
čosi  nepohodlne. 

—  Oo  to  nesieš,  Darja?  —  pýtal  sa  konečne  nie  celkom  istým 
hlasom. 

—  Kulič,  paschu  a  vajcia  nesiem  svätiť,  —  odpovedala,  po- 
dvihnúc hlavu.  —  A  kdeže  je  tvoja  pascha?  spýtala  sa,  obzerajúc 
Andreja. 

—  Kde  je  moja  pascha?...  odvetil,  vzdychajúc,  oráč. 

—  Čože,  či  ty  nemáš  ? . . .  Aký  si  ty !  čože  si  neprišiel  k  nám, 
nepoprosil  moju  gazdinú...  Ona  by  sa  nezdráhala.  Zostalo  nám 
mnoho  tvarohu. 

—  Nie,  Darja,  ťažko  chodiť  po  luďoclr,  ja  i  beztak,  zdá  sa, 
všetkým  zunoval  som  sa  pre  svoju  biedu:  teraz  poprosíš,  zajtra 
poprosíš,  a  naposledy  neprestaneš  prosiť. . .  Ťažko  takto  modlikať, 
keď  boly  časy,  že  neznal  si  biedy ! . . .  čože  hovoriť,  svoj  osud 
nepremôžeš ;  tak,  iste,  lúbi  sa  Stvoriteľovi ...  A  či  dávno,  či  dávno, 
hla  šiel  som,  ako  teraz  idem  s  tebou,  na  tieto  sväté  modlitby? 
mal  som  i  kulič  i  paschu,  čo  aj  nie  veľmi  veľké,  ale  predsa  nešiel 
som  bez  nich,  bolo  s  čím  čakať  sviatok  Boží!  Šla  so  mnou  vtedy 
i  gazdiná...  Pamätáš?  dobrá  bola,  daj  jej  Boh  kráľovstvo  nebeské  1 
A  teraz  všetko  odišlo  odo  mňa,  zostal  som  opustená  sirota... 
Ťažko,  čo  hovoriť!  a  predsa,  zdá  sa,  je  akosi  ľahšie,  keď  sa  pre- 
máhaš... Horký  je  cudzí  chlieb!  ty  vari  sama  vieš?  —  doložil, 
pozrúc  na  dievča,  ktoré  išlo  popri  ňom  mlčiac,  s  ovesenou  hlavou. 
—  Hľa,  či  uveríš,  do  čoho  som  došiel,  —  pokračoval  Andrej,  pri- 
dŕžajúc Lastočku,  ktorá  nespúšťala  tmavé  očká  s  bľadej  tváre 
oráča:  —  do  toho  som  došiel,  že  nemal  som  čím  zakúrit;  ráždie 
sa  minulo,  slama  takže,  a  kúpiť  niet  za  čo . . .  Ešte  viac !  gi*oša 
niet  na  sviečku ;  keď  vrátim  sa  domov  z  chrámu,  nebudem  mat  čo 
postaviť  pred  obrazom . . . 

Ruka  Darji  rýchlo  spustila  sa  za  pazuchu  a  o  sekundu  vy- 
tiahla kúsok  plátna,  tuho  sviazančbo  na  uzlík;  chytro  rozviazala 
zubami  uzlíček,  v  ktorom  boly  dva  groše  a,  podávajúc  jeden  z  nich 
Andrejovi,  povedala: 

—  Vezmi. . .  ja  mám  dva. . . 

—  Prečo?...  —  hovoril  Andrej,  zastanúc  v  nedorozumní. 

—  Zíde  sa  na  sviečku,  —  odpovedala  Darja,  vložiac  groš  do 
ruky  Andrejovi  a  poprávajúc  si  batôžtek  na  pleciach. 

Andrej  chcel  čosi  povedať,  pozrel  na  sirôtku,  zmiatol  sa,  hodil 
rukou  a  stisnúc  groš  v  dlani,  išiel  ďalej. 

O  chvíľku  boli  už  na  vrchu,  odkiaľ  otváraly  sa  nedohľadné 
polia,  medzi  ktorými  ako  čierny,  nejasný  fľak  rozkladala  sa  osada. 
Chalúpky,  záhrady  a  vŕby,  s  ktorých  padala  na  ne  tieň,  slievaly 
sa  v  temnú  neprenikateľnú  massu,  a  len  v  malinkých  oblokoch 
dreveného  chrámu,   ktorého   ostrá   strecha  zreteľne  vyrezávala   sa 


237 

na  jasnom  nebi,  mihalo  sa  a  behalo  nesmieme  množstvo  svetielok. 
Keď  Andrej  a  Darja  zastali,  prvý  oddať  sirote  svoju  dcérku,  druhá 
prijaf  ju,  —  zvuky  zvona,  ktoré  boly  utíchly  na  čas,  znova  objaly 
okolie. 

IV. 

Skoro  došli  do  osady,  obišli  po  záhumní,  aby  sa  zbavili  psov, 
a  našli  sa  na  tenkom  moste  z  prútia.  Na  pravo  od  mosta,  za  zá- 
krutou riečky,  blýskajúcej  sa,  ako  ostré  kosy,  v  príkrych  brehoch, 
dvíhal  sa  mlyn,  ktorý  zdal  sa  so  svojimi  vŕbami  akousi  Čiernou 
hromadou;  na  lavo,  zpoza  neveľkého  svahu  vykukávaly  kríže  de- 
dinského cmitem;  rovno  tiahla  sa  cesta  na  vŕštek,  na  ktorom  stál 
chrám,  mračný  a  staiý;  okružovaly  ho  so  všetkých  strán  striešky 
a  výklenky,  zpod  ktorých  jasno  svietily  sa  obloky.  Darja  oddala 
Andrejovi  Lastočku,  vzala  svoj  uzlíček  a,  chvílku  počkajúc,  oba 
pohli  sa  do  predsiene,  a  odtial  prešli  do  kostola. 

Chrám  delil  sa  na  poly,  na  dva  oddiely;  druhá  polovica, 
v  ktorej  odbavovaly  sa  služby  Božie,  zaliata  oslepujúcim  bleskom 
sviec  a  kadidla,  ostré  delila  sa  od  prvej,  zostavšej  v  polomraku. 
Ľudu  sišlo  sa  toľké  množstvo,  že  nebolo  ani  pomyslenia  dostaf  sa 
do  druhého  oddelenia.  Oddelený  zástupom  od  Darji,  Andrej  akosi 
pretisol  sa  jednako  medzí  radami  prichodiacich  kúpiť  za  groš  te« 
nunkú,  žltú  sviečku,  a  dostal  sa  do  kúta,  odkial  možno  bolo  videť 
časC  oltára  a  klenby,  zavešané  obrazamí.  Nemálo  práce  stálo  Andreja 
vyhovieť  Lastočke;  obvinúc  rúčky  okolo  otcovho  hrdla  a  oprúc 
očká  na  jasno  osvetlenú  časť  chrámu,  ona  neprestávala  zasypať  ho 
otázkami.  „Čo  je  to?...  čo  je  to?..."  spytovala  sa  každé  oka- 
mženie,  láskavo  obracajúc  hlavu  za  bradu  otcovu.  Pomaly,  jednako, 
hlávka  dievčatka  opustila  sa  na  otcovské  plece,  a  sladký  sen  okoval 
jej  údy.  Andrej  opatrne  spustil  dcérečku  na  zem,  oprel  ju  do  kúta, 
zažal  sviečku,  prežehnal  sa  a  načúval  čítaniu  Ľvanjeliuma. 

Tichosť,  panovavšia  v  prvom  oddelení,  pripravila  ako  najlepšie 
k  modlitbe.  Zriedka  len  pretrhovala  Andreja  starenka  susedka, 
ktorá,  poklopúc  mu  sviecou  po  pleci,  prosila  ho  podať  ju  susedovi 
a  postaviť  ju  k  obrazu.  Andrej  bral  sviečku,  klopal  týra  samým 
poriadkom  na  plece  suseda,  podával  nm  prosbu  starenky  a  znova 
zahĺbil  sa  v  modlitbu.  Spustiac  sa  na  kolená  a  opiníc  zrak  na  tra- 
tiacu  sa  hlbinu  chrámovej  klenby,  Andrej,  zdalo  sa,  za  čas  zabadol 
všetko  okružujúce  ho.  Horlivé  modlil  sa  biedny  oiáč.  Prosil  Boha, 
aby  mu  dal  sily  duchovnej  prenášať  trpelivo  a  bez  reptania  biedu 
a  trápenie,  ktoré  ho  zastihly,  prosil  Ho,  aby  mu  poslal  útechu  a 
radosť  v  svojom  dieťati,  prosil  neopustiť  ho,  biedneho,  v  úzkosti  a 
trápení  srdečnom . . . 

Zrazu  radostný,  slávnostný  spev  ozval  sa  s  chóru ;  sviece  v  ru- 
kách príchodzích  zhasly,  akoby  jedným  fúknutím,  a  dym  od  nich, 
miešajúc  sa  s  dymom  kadidla,  tiahol  ako  ľahký,  fialkový  oblak  do 
temnej  diaľky  klenby.  Lud  pohnul  sa  ako  vlny.  Veselosť  hľadela 
S  tváre  každého ;  slávnostný  spev,  miešajúc  sa  s  radostnými  výkri- 


kanii  „Christos  voskresl"*)  ozýval  sa  so  všetkých  stráu  á  naplnil 
celý  chrám.  Všetci  bozkávali  sa  a  objímali  jeden  druhého.  Nemálo 
bozkov  dostalo  sa  i  Andrejovi.  Sotva-sotva  stačil  odpovedať  tým 
samým.  Všetci  pre  čosi  tisli  sa  okolo  neho.  Poznajúc  jeho  biedu, 
každý  skoro  natískal  mu  kúsok  kuliča,  paschy,  alebo  červené  vajce. 
Bolo  tei-az  čím  razgovief  ^)  sa  bedárovi ! . . . 

Andrej  prešiel  si  dlaňou  cez  oČí,  vzal  na  ruky  dcérku,  pre- 
žehnal  ju,  vyšiel  z  chrámu  a  bol  skoro  na  ceste.  Všade  stretával 
veselé  tváre  susedov,  vracajúcich  sa  s  celými  rodinami  domov;  so 
všetkých  strán  ozývaly  sa  radostné,  prívetivé  kriky  brata  bratovi, 
muža  žene,  otca  alebo  deda  k  dcére,  alebo  synovi. . .  Spúšťajúc  sa 
s  vrchu  k  Výselkám,  Andrej  videl  celé  rady  svetielok,  blýskajúcich 
sa  v  chalúpkach;  obrátil  zrak  na  okolie:  len  jeho  cbatŕčka  bola 
tmavá. . . 

V. 

Keď  prišiel  domov,  vnútro  chalúpky  videlo  sa  mu  ešte  nepríve- 
tivejším,  než  jej  zvonkajšok.  Mračno  a  chladno !  Andrej  sobliekol 
kožuch,  ukľútil  doňho  spiacu  Lastočku  a  uložil  ju  na  lavičku.  Zá- 
kladne stôl  kúskami  kuliča  a  paschy,  ktoré  dostal  v  chráme,  na- 
hmatal ohorček  žltej  voskovej  sviečky,  pečlive  opatrenej  po  mo- 
dlitbách a,  utlumiac  vzdych,  pošiel  k  peci.  Odtiahol  kameň  a  začal 
hrabat  v  mhnetke  (tak  volajú  ľavý  kút  v  peci,  kam  obyčajne  za- 
hrabúvajú  uhlie).  Len  tu  mu  napadlo,  že  nekúril  už  niekoľko  dní 
a  že  nebolo  čím  zapálit  sviečku  pred  obraz.  Žiaľ  ho  premohol. 
Niekoľko  minút  stál  v  akejsi  ťažkej  nerozhodnosti  a  konečne  za- 
nechal izbu. 

Ulica,  poprerezávaná  svetlom,  ktoré  vychodilo  z  oblokov,  jasno 
vystupovala  z  mraku ;  rozhovor  a  výkriky,  ozývajúce  sa  v  chalupách, 
dodávaly  Výselkám  čosi  sviatočného.  Vyjdúc  na  ulicu,  Andrej  obrátil 
sa  rovno  k  susednej  chalúpke.  Priblížil  sa  k  podsteniu  a  zaklopal 
na  oblok. 

—  Kto  tam?  —  ozval  sa  chríply,  slabý  hlas. 

—  Ja. . .  Andrej. . 

—  Čo  chceš? 

—  Požičaj  mi  ohňa,  tetuška  Anna:  nemám  čím  lučinu  roz- 
dúchať . . . 

Oblok  sa  otvoril;  z  neho  vykukla  vráskavá  tvár  starenky. 

—  Hľaď,  našiel  čas  ohňa  prosiť!  Či  nevieš,  aký  je  deň  dnes  V. . . 
Sám  si  nezakúríš,  ale  ideš  po  ľuďoch ! . . . 

—  Čože,  tetuška  Anna,  neodbudne  ti:  —  máš  dosť,  —  povedal 
Andrej,  kývnuc  hlavou. 

—  To-to  neodbudne,  neodbudne !  —  podchytila  starenka  polo- 
žartovne,  polohundrúc;  —  len  choď  k  susedom,  čo  ti  povedia... 
Ako  by  si  bol  nový  človek,  nevieš... 


^)  Kristas  vstal  z  mŕtvych. 

')  Bazgoveiiie  :=  prró  jedenie  mt^sa  po  pôste, 


—  No,  Pán  Boh  s  tebou,  keď  tak!  —  odpovedal  Andrej,  obrátil 
sa  a  šiel  na  druhú  stranu  —  klopaC  na  druhý  oblok. 

No  z  tohto  obloka  dostal  práve  takú  odpoveď.  Zaklopal  na 
tretí,  štvrtý  —  nik  neodhodlal  sa  vyplniť  jeho  prosbu,  každý  po- 
sielal ho  k  susedovi  \). 

Opusti  v  hlavu,  so  stiesneným  srdcom  vracal  sa  Andrej  domov; 
už  príchodil  ku  vrátam,  keď,  zodvihnúc  hlavu,  zastal  a  zahľadel  sa 
na  okolie. 

Tam,  ďaleko  —  ďaleko,  v  temnej,  pustej  rovine  trblietal  sa 
ohník. 

„Iste  nejakí  voziari  sišli  sa  prenocovať,"  pomyslel  si  Andrej. 
—  „A  CO,  pôjdem  k  nim:  azda  ma  ueodduria!"  dodal,  idúc  k  sviefa- 
ciemu  sa  punktu,  ktoiý  medzitým  rozháral  sa  a  zväčšoval. 

Dve  desiatky  povozov,  s  prihnutými  nahor  ojami,  obstaly  v  polo- 
kruhu  oheň  zo  stromových  konárov,  nad  ktorým  visel  kotál.  Pri 
vozoch  i  uiečo  ďalej  ležaly  voly,  zdajúce  sa  ohromnými  hromadami 
kriedovými  v  hlbokej  tôni,  ktorá  padala  na  ne  s  vozov  a  chrbtov 
voziarov,  zacláňajúcich  plameň.  Voziari  sedeli  v  rade  a,  skrčiac  nohy 
pod  seba,  tesno  obklúčili  oheň.  Počerní,  fúzatí,  oborení  a  zamazaní 
dehtom,  nehýbali  ani  jedným  údom,  neprehovorili  ani  jednoho  slova, 
a  len  pohyby  plameňa,  hádžuc  striedavo  svetlo  alebo  čierne  tiene, 
oživovaly  ich  tváre  s  mračno  ovislými  obrvami.  Zamyslení,  zdalo 
sa,  nezbadali  cudziu  tvár. 

—  Zdravstvujte,  bratia!  —  povedal  Andrej,  podojdúc  bližšie. 

—  Zdravstvuj  i  ty!  —  ozvali  sa  jedným  hlasom  sediaci. 

—  Chlieb  a  soI,  bratia !  —  Christos  voskres !  —  doložil  Andrej, 
nahnúc  sa  k  prvému,  šedivému  ako  jabíoň,  starcovi  s  bielymi  ako 
sňah  fúzami. 

Starec  pomaly  zodvihol  sa  so  svojho  miesta,  prežehnal  sa,  po- 
vedal: —  „Voistinu  voskres!"'),  prešiel  si  dlaňou  po  fúzoch  a  po- 
bozkal sa  s  Andrejom.  Tak  Andrej  obišiel  celý  krúžik  a,  pobozkajúc 
sa  s  každým,  vrátil  sa  znova  k  starcovi,  ktorý  sedel  už  pred  ohňom. 

—  A  ja,  bratia,  hla,  čo  chcem,  začal,  obzerajúc  ich,  ktorí,  ako 
prv,  nehýbali  sa:  —  ja,  hla,  čo  chcem:  či  nedali  by  ste  mi  uhlia? .. . 

—  Vďačne!  —  tiahle  povedal  starec. 

Hneď  žatým  vysúkal  po  lakeť  obdraté  rukávy  košele,  zapustil 
žilovaté,  holé  ruky  v  samý  prostriedok  ohňa,  ktorý  vztekle  pukal, 
metajúc  zlaté  iskry  v  tmavo-modré  nebo,  a  naberúc  plné  priehrštie 
žeravého  uhlia,  podal  ho  Andrejovi,  prehovoriac: 

—  Drž  pólu! 

»Cože",  pomyslel  si  Andrej:  —  keď  Kristov  človek  svojimi 
rukami,  ktorými  sa  prežehnal,  uhlia  hrebie  a  nepopáli  sa,  niet  sa 
čoho  báť:  ani  moja  hriešna  póla  neprehorí ! " . . . " 


O  Vo  Telké  sviatky  a  zvlááte  v  predvečer  Vzkriesenia  máloktorý  dedinčan 
odhodlá  sa  dat  susedovi  ohňa,  z  bázne,  aby  to,  čo  sa  požičiava,  neodviedlo  sa 
z  doma.  To  zachováva  sa  i  v  tie  dni,  keď  v  poli  prvý  raz  sejú.  Jestli  niekomu 
chybí  čo  len  štvrtáčka  semena,  čo  by  bol  vlastný  brat,  druhý  nepožičia  roii 
zm&j  bojac  sa,  aby  nevyšiel  u  neho  chlieb  a  neprešie)  k  drubéo^t^ 

'}  Opravdu  vstal  z  mŕtvych, 


240 

Nadložil  pólu  pod  ruky  starca;    starík  vsypal  do  nej  žeravé 
uhlie  a  obrátil  sa  k  ohňu. 

—  Ďakujem  vára,  bratia,  za  dobrotu  vašu!  —  povedal  Andrej, 
klaňajúc  sa. 

—  S  Bohom!  —  odpovedal  starec. 

—  S  Bohom  I  —  opakovali  jedným  hlasom  ostatní. 

Andrej  poklonil  sa  ešte  raz  a  behom,  bez  obzretia,  pustil  sa 
domov. 


VI. 

Vojdúc  do  izby,  Andrej  vysypal  uhlie  na  ohnisko  a  presvedčiac 
sa,  že  póla  jeho  je  celá,  vzdúchal  lučinu.  O  chvíľku  ohorček  žltej 
voskovej  sviece  svietil  v  červenom  kúte  pred  obrazom  a,  smiešajúc 
sa  so  svetlom  lučinky,  ožiaril  izbičku  jasným  svetlom.  Dookola  ako 
by  sa  všetko  bolo  usmialo  a  rozveselilo.  Ešte  i  Andrejovi  odlahlo 
so  srdca.  Veťný  svätému  obradu,  zobudil  Lastočku,  usadil  ju  na 
lavičku  oproti  kúskom  kuliča  a  paschy,  prežehnal  dieťa,  prežehnal 
i  seba,  a  oba  pribrali  sa  jesf.  Hostina  blížila  sa  ku  koncu,  keď 
ktosi  neočakávane  zaklopal  na  dvere. 

—  Kto  tam?  —  spýtal  sa  Andrej. 

—  Ja,  ja,  synku!  —  odpovedal  slabý  hlas. 

Dvere  vrzly  a  do  izby  vošla  shrbená,  smŕštená  starenka. 

—  To  si  ty,  tetuška  Anna!.. .  vitaj!...  No,  tetuška:  „Chiistos 
voskres!"  —  veselo  povedal  Andrej,  blížiac  sa  k  susedke  a  začnúc 
ju  objímať. 

—  „Voistinu  voskres!"  synku:  —  och,  duša  moja!...  a  ja 
som  čakala,  že  sa  budeš  hnevať. . . 

„Čože  sa  mám  hnevať:  každý  má  právo  v  svojom  šafáriť  podla 
vôle,  tetuška  Anna ;  tebe  lúto  bolo  dať  mi  ohňa  —  dali  druhí . . . 
Vidí  Boh,  nehnevám  sa  na  teba...  Povedz,  čo  si  prišla? 

—  Holúbok!  —  začala  stará,  preložiac  ruky  krížom  na  prse 
a  nakloniac  hlavu  na  bok.  —  Holúbok,  —  pokračovala  vtieravým 
hlasom:  požičaj  ohrebla,  dušička:  deti  kamsi  zavliekly  naše;  hla- 
dali  sme,  —  nenašli;  chlieb  dopečený  a  vybrať  ho  niet  čím  .  .  . 

—  Čo  len  to!  ...  eh!  .. .  nestojí  za  reč!. . .  ber  si. . . 

—  Och,  holúbok  ty  môj!  a  kdeže  je? 

—  Nuž  tam  hla,  pri  peci. 

Stará  žena  prišla  k  peci  a  začala  hľadať.  Zrazu  splesla  rukami, 
nahla  sa  nad  ohnisko,  skríkla,  zase  splesla  rukami  a  hádzala  sa, 
ako  popálená. 

—  Ľudia!  holúbky  mojel...  Och,  Andrej!  pod  sem:  pozri, 
čo  to  máš ! . . .  Och,  dušičky ! . . .  Ach ! . . .  Pane  Bože ! . . . 

—  Čo  ty,  tetuška?...  čo  ti  je?  —  prehovoril  Andrej,  pri- 
behnúc ku  susedke. 

—  Pozri  sem,  —  pokračovala,  ukazujúc  ua  to  miesto,  kam 
Andrej  vysypal  uhlie. 

—  No,  čože?  uhlie!  ...  Čo  ty? 


241 

—  Aké  uhlie ! , . .  Ach  ty,  sprostý ! . . .  ved  len  pozri,  pozri . . . 
peniaze !  Ľudia !   holúbky !  . .  .  hromada  .  . .  celá  hromada  peňazí ! 

Andrej  pristúpil  bližšie  a  zastal,  ako  vkopaný.  Namiesto  popola 
a  uhlia  blyštalo  sa  dobré  dve  priehrštia  zlata! 

—  Ja,  tetuška,  neviem  ...  —  zašeptal  oráč,  prežehnajúc  sa 
a  odstupuj úc :  —  vidí  Boh,  neviem  .  .  . 

—  Ako  nevieš?...  a  odkiaľže  ich  máš?  počuj...  och!  — 
ZYolala  starenka,  znova  splesnúc  rukami. 

—  Vidí  Bolí,  neviem,  tetuška  Anna!. . .  išiel  som  za  ohňom. . . 
voziari  stoja  u  nás  v  poli...  oni  mi  nasypali...  dvoje  priehrštia 
nasypali. . . 

—  Voziari!  ludia!  dvoje  priehrštia!...  ach,  Pane  Bože!... 
deti  moje!  —  volala  stará  žena  a,  nedohovoriac  ostatné,  hodila 
ohreblo  a  vybehla  ako  jej  nohy  stačily  z  izby. 

Andrej  niekoľko  minút  stál  ako  prikovaný  k  zemi;  konečne 
priblížil  sa  peci,  prežehnal  sa  a  dotkol  sa  blyštiacej  sa  hŕbky,  ktorá 
zacvendžala  mu  pod  rukami:  skutočne  pred  ním  ležaly  celé  dve 
priehi-štia  dukátov,  jedon  od  druhého  krajší  a  lepší!  Chladný  pot 
vystúpil  na  bladej  tvári  oráča;  kriky  a  šum,  rozliehajúce  sa  na 
ulici,  prinútily  ho  jednako  skoro  spamátat  sa ;  strachom  preniknutý 
zatvoril  za  sebou  dvere  a  vybehol  pred  vráta. 

Na  ulici  bol  akýsi  zmätok ;  India  behali  s  jednoho  konca  na 
druhý  ako  blázniví;  všetci  kričali  a  shánali  sa.  Medzi  všeobecným 
šumom  bolo  počuť  prenikavé  výkriky  Anny:  —  „Baťušky,  svetlá 
moje !  Voziaii  sú  u  nás  v  poli !  oh ! . , .  voziari  peniazmi  obdarú- 
vajú . . .  Andrejovi . . .  sama  som  videla . . .  dve  priehrštia  nasypali !...** 
Len  to  bolo  počut:  —  „Kde?  akí  voziari?  skutočne?  poďme  ta!. . . 
skorej ! . . .  ber  kôš !  ber  vedro ! . . .  ber  hrnce ! . . .  skorej,  tu  sú ! . . . 
tam !  tam ! . . . " 

Andrej  prešiel  si  rukou  po  hlave,  potom  pretrel  si  oči  a  ohliadol 
sa  po  okolí.  Na  temnej  rovine  vždy  ešte  horel  oheň. 

—  Čo  je,  Andrej?  čo  to  stvárajú?  —  ozval  sa  tichý  hlas  za 
chrbtom  oráča. 

Andrej  obrátil  sa.  Pred  ním  stála  Daija. 

—  Kam  to  utekajú  ludia?  —  hovorila  sirota:  —  čo  je  s  nimi?. . . 
počuj,  počuj...    tvoje  meno  spomínajú...  hla,  všetci  utekajú!... 

—  Voziari!  —  mohol  len  prehovoriť  Andrej,  ukazujúc  tra- 
súcou sa  rukou  na  oheň,  ktorý  plápolal  v  diali :  —  išiel  som  k  nim 
za  ohňom...  oni  nasypali  mi  dve  priehrštia  uhlia,  prídem  domov, 
hľadím:  peniaze!. . . 

—  Co?  aké  peniaze? 

—  Peniaze...  všetky  do  jednoho  zlaté...  Poď,  pozri  sama, 
keď  neveríš . . . 

Sirota  obzrela  sa  na  všetky  strany  a,  sprevádzaná  Andrejom, 
vošla  do  izby. 

—  A  skutočne!...  hľa  divná  vec,  koľko  ich!  —  zvolalo 
dievča :  a  kde  je  Lastocka  ? . . .  Lastočka,  Lastočka !  poď  sem  skorej,  — 
pokračovala,  vydvihnúc  na  ruky  diéta  a  prichodiac  s  ním  pred  pec : 
—  pozri,  pozri,  čo  má  otec ! . . .  Ludia,  ani  ich  neprečítaš ! . . .  Plakal 

16 


242 

si,  Andrej,  ua  svoju  biBdu:  a  tu  Boh  poslal  ti. . .  teraz  si  bohatý !. . . 
Bohatší  u  nás  nebude  nik!  —  doložila,  uprúc  svieťacie  od  radosti 
oči  na  tvár  oráca. 

Srdce  silne  zabilo  v  hrudi  Andreja ;  pozrel  na  zlato,  potom  na 
dievča,    odstúpil  na  krok  a  prehovoril   nie   celkom  istým   hlasom: 

—  A  pôjdeš  za  mna,  Darja?... 

—  Pôjdem!  —  odpovedala,  opustiac  hlavu  a  začala  preberať 
s  neobyčajnou  rýchlosťou  kraj  zásterky. 

Ľudia  z  Výselôk  medzitým  dobehli  ku  ohňu. 

—  Baťušky,  roduí  naši,  drahí!  —  volalo  na  preteky  dvadsat 
ludí,  tisnúc  sa  jeden  pred  druhého  a  obstupujúc  voziarov,  ktorí 
sedeli  ako  prv,  tak  nehybne:  —  neopusfte  nás,  podarujte  ohňa, 
rodní  naši ! . . . 

—  Dobre  I  —  prehovoril  konečne  najstarší  z  voziarov,  ten  samý, 
ku  ktorému  obrátil  sa  Andrej. 

—  Batušky,  drahí  naši!  zvolali  jedným  hlasom  Výselčania, 
hrnúc  sa  ako  popálení  jedon  nad  druhého  a  podstavujúc  kto  ruky, 
kto  kôš,  kto  vedro. 

Starík  vyhrnul  si  rukáv  a,  neobrátiac  hlavu  k  obstúpivším  ho 
luďom,  doložil: 

—  Mnoho  vás. . .  nevystane  po  mnoho,  my  sme  mysleli,  že  len 
jeden . . . 

—  Zlatý  ty  môj,  čo  len  za  priehrštie!  —  zavolala  Anna,  po- 
strkávajúc  zúfale  pomedzi  ruky  a  hlavy  susedov  okrajok  novej  la- 
novej sukne. 

—  Co  len  uhlíček,  holúbok !  —  kričala  druhá,  podkladajúc  kôš. 

—  Sem,  sem,  dedko ! . . . 

—  Och,  mne  sa  nedostalo!  prepustite  ma!...  oj,  deti,  pre- 
pusfte ! . . . 

—  Drž  pólu!  —  povedal  starý  voziar,  zapúšťajúc  ruky  do  ohňa 
a  vyhrabujúc  ostatok  žeravého  uhlia  v  nadstavené  haleny,  podolky 
a  čiapky. 

Takým  spôsobom  dostalo  sa  všetkým. 

—  S  Bohom !  —  prehovoril  trhano  starý  voziar,  stiahnuc  obrvi 
a  obrátiac  sa  k  ohňu. 

—  S  Bohom!  —  povedali  druhí  voziari. 

No  Výselčania  už  nič  nepočuli.  Leteli  voslep,  pridŕžajúc  rukami 
l)oly  halien  a  vrecák.  Ked  octli  sa  na  ulici,  stíšili  krok. 

—  Oj,  deti !  —  skríkla  neočakávane  tetka  Anna,  zastanúc  medzi 
tisnúcimi  sa  okolo  nej  susedov. 

—  Och,  holúbky !  nenadále  ozvalo  sa  s  druhej  strany  bežiaceho 
zástupu. 

—  Čo  tam? 

—  Uch!  —  prenikavé  spištal  ktosi  na  druhom  konci. 

—  Oklamali,  zbojníci!  —  žalostila  zrazu  Anna,  spúšťajúc  pólu, 
z  ktorej  valil  sa  dym  a  sypalo  sa  uhlie. 

—  Ľudia,  horím!  —  kríkla  dinihá  žena. 

-—  Haste,  haste!  sukňa  mi  horí! . . .  oj,  halena!  nová  halena! 


243 

oklamali ! . . .  has !  has  1  ach !  —  volali  jedným  hlasom  na  ulici 
Výselôk. 

A  všetci,  kolkokolvek  bolo  ludí,  spustili  podolky,  pohádzali 
čiapky  a  dupkali  jeden  popri  druhom* 

Akonáhle  prešiel  prvý  strach,  všetci  obzreli  sa  po  kraji.  No 
ohňa  už  nebolo.  Len  v  diaľke,  na  temnej  rovine,  bolo  počuf  vrzgot 
vozov  a  mierny  dupot  volov,  ktorý  postupne  umlkal  a  tratil  sa . . . 

—  Zastav  ich!  —  zvolal  ktosi  z  hromady. 

No  nik  nevšimnul  si  tohto  výkriku.  Ohmatávajúc  poly  pre- 
boreného odevu  a  ovesiac  hlavy,  Výselčania  smutne  rozchodili  sa 
po  domoch. 

Možno  smelo  tvrdiť,  že  jediný  Andrej  bol  šťastlivý  a  veselý 
v  tento  večer.  Nezažmúril  oka  celú  noc,  nikdy  neuvítal  tak  ra- 
dostne slávnosť  Vzkriesenia!  Sotva  blesnul  deň,  Andrej  nevydržal 
a  vyšiel  pred  vráta.  Ráno  bolo  čisté  a  jasné.  Lud  schodil  sa  na 
ulici.  Dlhý  rad  šuhajov  a  dievčat,  vopred  ktorých  šla  Darja,  vy- 
chodil za  osadu  zvať  jaro.  Hlučná  pieseň  ozvala  sa  po  okolf: 

Vesna,  vesna  prekrásna! 

Prídi,  vesna,  s  radosťou! 

Vesna  krásna 

Na  čom  ku  nám  prišla? 

Na  plúžiku, 

Na  bráničke! 

A  nikdy  ešte  ani  jedna  pieseň  nebudila  ozvenu  tak  radostnú 
v  krotkej  duši  Andreja!  Prel.  B,  Š. 


••»«< 


Drobné  kvietky. 

Od  Somolického. 

I. 

^imnc  kvety  na  okienku 
čosi- kamsi  uvädnete,  — 

divno,  tu  ste  rok  po  roku, 
a  ni  semä  nesejete. 

Opadáte,  uvädnete, 

v  slzách  krásu  roztopíte, 

jako  kvety  prvej  lásky 
žitia  nášho  na  úsvite. 

Nezasiate  zakvitly  ste 

—  nádeje  kmit  vo  väzení  — 
ale  márne  prekvitáte: 

väznia  volnost  mokré  steny. 


244 


Kvety  moje,  známe  klamy, 
čo  si  zima  s  nami  stvára, 

vieme:  v  plači  zahym'ete 
len  čo  zahrá  slnka  žiara. 

Prvej  lásky  pestré  kvety, 
prvé  srdca  vyrojenie  — 

tašly  k  sudbe,  zaplakaly, 
zostalo  nám  —  iba  snenie. 

Kvety  moje,  zinmé  kvety, 

či  sa  slnka  nebojíte? 
Zajtra  príde  s  mladou  Vesnou  .  .  . 

No  do  rána  dobre  spite!  — 


2. 


Ty  nesmieš  ešte  vyzradiť, 

čo  srdce  tvoje  skrýva, 
ty  ani  nevieš  vysloviť, 

čo  pekná  duša  sníva. 

Ty  sbieraš  ešte  poklady, 

čo  hrajú  krásou  dúhy, 
a  čakáš,  kedy  odklaje 

ten  junák  tvojej  tuhy. 

On  iste  príde,  odklaje: 

ty  poznáš  leta  krásy; 
však,  možno,  v  šťastí  povzdychneš 

ó,  kde  ste  jarné  časy?  — 


Za  jeden  kalich  omámenia 
zabúdaš  na  svet,  jeho  vrenie, 

zabúdaš,  že  sa  strasti  penia, 
podáva  ruku  vytrezvenie. 

V  jar  večnú  veríš,  nemudruješ, 
že  príde  zima  záhradníčka,  — 

len  škovránkove  spevy  čuješ 
a  usmievavé  vidíš  líčka. 

O,  mladosť,  mladosť  —  duša  jará 
ty  dávaš  blahé  opojenie, 

kecí  ty  nie  —  poklad  nevyhára  .  . 
A  život  čože?  snenie  —  mrenie. 


246 


Už  zašlý  naše  sladké  túžby, 

sťa  okná  rosou  v  chladnej  chvíli; 
čo  zbudlo  ešte?  Rozpomienka  — 

a  kolko  sme  sa  nasúžili!  .  .  . 
Hej,  nasúžili,  nažialili 

sfa  väzeň  mrežou  zamrežený. 
Ked  svitol  nám  deň  svobodienky, 

hneď  osud  velel:  nemá  ceny. 
Už  zašlý  rosou  sladké  túžby, 

už  mráz  sa  ku  nám  prihovára,  — 
ja  tvoje  kvety  nechcem  videC: 

ó,  kde  ste  vonné  kvety  jará?  — 


S. 

Zvon  iba  zvonu .  porozumie, 
kvet  s  kvetom  krásne  žije, 

a  hvezdár  umnv  nerozsídli 
na  hviezdach  harmónie. 

Reč  srdca  srdcu  hovorieva, 

má  čarodejné  slová; 
tou  rečou  Adam  hovorieval  — 

a  nám  by  bola  nová? 

So  srdcom  nájdeš  kútik  v  raji, 
sám  rozum  zhynii  v  blate; 

oj,  žobrák  rozum  v  pyšnom  hrade 
a  králom  srdce  v  chate!  — 


6. 


Za  sny  a  báje,  krásne  chvíle 
len  tebe  vdaky  vzdávam, 

za  pestré  kvety,  čo  mi  kvitly, 
i  dnes  ťa  požehnávam. 

v 

Minútu  drahú,  keď  si  prišla, 

ni  roky  nesotrely; 
i  slzy  ešte  neostydly, 

čo  vypil  ručník  biely. 

Za  sny  a  báje  vdaky  vzdávam, 

pre  tŕne  nemám  slova. 
Nám  obom  kmitla  hviezda  šťastia 

a  žitiu  dráha  nová. 


•M- 


Ô4Ô 


Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavel  Krizko, 
(Pokračovanie.) 

V.  Tíázvy  pohanské. 

Baba,  roku  1246  spomínaný  potok  i  územie  Baba  v  Novohrade 
na  filakovskom  panstve;  F.  IV,  1,  407  a  408. 

Bábina,  obec  pri  Dobrejnive  vo  Zvolene,  spomínaná  v  listine 
z  roku  1270  sfa  Babascehj]  F.  VII,  2,  9.  Patrila  sfa  královská 
svobodná  obec  ku  Zvolenskému  hradu. 

Babindol,  nitrianska  obec,  v  listinách  písavaná  Babyndal  a 
jestvovavšia  už  roku  1270;  O.  6  a  F.  VII,  3,  69. 

Božút,  obec  v  Požúnskej  župe  Bozhud,  jestvovavšia  už  r.  123G; 
F.  IV,  1,  68. 

Čertova  studňa,  v  Tekove  medzi  Čoratom  a  Ebedecom,  po- 
tôček  roku  1581  Gerthova  Sludnicza  zvaný;  O.  k.  15,  1,  10  a  11. 

Čertovo  blato,  už  roku  1075  spomínaná  barina  Orduksara  v  Te- 
kove medzi  Tlmačom  a  Tekovským  hradom;  O.  k.  9,  3,  3. 

Háj;  obec  v  Turci,  spomínaná  najprv  roku  1264  sfa  Hai;  Y. 
IV,  3,  255,  pozdejšie  písavaná  Gay  až  do  konca  pätnásteho  sto- 
ročia, a  v  šestnástom  storočí  obyčajne  Gat/  alias  Hay,  K.  I,  14, 
1,  NB.  7io  Ä  v  pŕepočetných  iných  listinách;  podobne  spomínajú 
listiny  v  Požúnskej  župe  už  roku  1268  územie  Gaay,  F.  VII,  1, 
350,  a  roku  1075  v  Tekove  pri  Tlraači  potok  Gai,  v  štrnástom 
storočí   tiež  Gayom  písavaný;  O.  k.  9,  3,  3. 

Harman-Žiar,  bez  pochyby  Harmanov  Žiar;  roku  1277  spo- 
mínaný vrch  Harman  Ssar  v  Turci ;  s  druhej  strany  pohoria,  Turec 
od  Zvolena  deliaceho,  ležia  obce  Harmancami  zvané ;  K.  I,  14,  1,  2. 

Lelov,  obec  v  Komárne  s  tejto  strany  Dunaja,  písaná  r.  1075 
Lelu;  O.  k.  9,  3,  3. 

Lelovce,  obec  v  Turci,  spomínaná  ešte  roku  1353  sfa  Leleuch; 
K.  limbus. 

Modly,  roku  1255  spomínaná  obec  Modly  v  Turci  „ubi  cadit 
fluuius  Biztritae  in  Thuruch";  F.  IV,  2,  296. 

Pohanský  Žiar,  roku  1264  spomínaný  vrštek  Paganser  vedia 
Plachtiniec  v  Honte;  F.  IV,  3,  244. 

Pravno,  obec  v  Turci,  písavaná  obyčajne  —  tak  i  roku  1343  — 
Prona,  pozdejšie  Thotprona;  K.  I,  51,  2,  67. 

Turčck,  dve  obce  v  hornom  Turci,  za  starodávna  Thwrczek 
pfsavané;  K.  I,  10,  1,  3. 

Turíčka,  roku  1279  spomínaný  hrad  Turích  v  Novohrade;  F. 
VU,  3,  86. 

Turec;  roku  1243  spomínaný  potok  Thurucz  na  kávickom 
panstve  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  292,  a  roku  1238  značne  rozšírený 
Turčiansky  hrad  Thurucz  i  Twruch,  terajší  Zniov;   F.  IV,  2,  13(). 

Turňa,  roku  1256  spomínaná  obec  Torduna  i  Thurne  vedia 
Pezinku  v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  2,  389. 


Turopoľa,  lúka  Turopoľa  v  Liptove  pri  Hybiach,  spomínaná 
r.  1269;  F.  IV,  3,  544. 

Veles,  roku  1262  majer  Bclez  v  Nitre;  F.  IV,  3,  66. 

Žiarov,  roku  1245  obec  Sarov  vedia  Šiah  v  Hontianskej  župe; 
F.   IV,  1,  376. 

Žiarovce,  už  roku  1075  spomínaná  obec  Saroufalu  v  Tekove 
pri  Želiezovcach,  ktorú  už  prvý  uhorský  král  sv.  Štefan  bol  daroval 
ostrihomskému  arcibiskupovi;  O.  k.  9,  3,  3.  I  jej  názov  písavali 
všelijako,  tak  na  príklad  Sárou,  Saroi\  Saaro,  Saron,  Saroy,  no 
obecný  lud  znal  a  zval  iba  Žiarovce. 

Žiary^  obec  vedia  Tajný  v  Tekove,  písavaná  Sari  i  Sáry 
a  jestvovavšia  už  roku  1075;  O.  k.  9,  3,  3. 

VI.  Názvy  vlastnostné. 

Ážnadáídpotok,  roku  1360  spomínaný  potok  Adnadastpatak 
v  sklenárskom  chotáre  v  Turci;  K.  I,  11,  1,  1. 

Balvan,  kamenný  medzník  Baluan  neďaleko  Dunaja  v  Nitre, 
spomínaný  už  roku  1109;  O.  2,  —  potom  v  Tekove  obec  Balwan, 
jestvovavšia  už  roku  1075  a  pozdejšie  i  Balvan  písavaná;  O.  k.  9, 
3,  3,  —  ďalej  iná,  roku  1245  v  Honte  spomínaná  obec  Baluan, 
F.  IV,  1,  376  a  konečne  roku  1267  v  Abauji  vedia  Košíc  nacho- 
divšia  sa  kamenná  socha  („statua  lapidea^,  hovorí  listina)  Balvan- 
kew;  F.  IV    3   412. 

*jBeZá,  roku  1263  obec  Bela  v  Spiši ;  F.  IV,  3,  129  a  r.  1287 
hora  Biala,  terajšia  Bela,  v  Turci;  C.  X,  85. 

Belík,  roku  1271  obec  Beluk  pri  Skačanoch  v  Nitre;  F.  VII, 

2,  152. 

Beloš,  roku  1256  potôček  Belose  na  pezinskom  panstve  v  Po- 
žúnskej  župe;  F.  IV,  2,  389. 

Belula,  roku  1261  územie  Bellula  pri  Bardijove  v  Šariši;  F.  IV, 

3,  55. 

Bitá,  roku  1261  obec  Beyta  v  Tekove;  F.  IV,  3,  55. 

Blisk,  roku  1253  vrch  Plysku  na  gímešskom  panstve  v  Nitre ; 
F.  IV,  2,  208. 

Bojan,  roku  1245  pole  Bojan  v  Spiši,  F.  IV,  1,  399. 

Bôry,  roku  1263  spomínané  územie  Bori  vedia  Rakovfc  u  Váhu 
v  Nitre;  F.  IV,  3,  164. 

Brehy,  obec  v  Trenčíne  Berck  a  roku  1244  Ber  ech,  patri  všia 
roku  1238  ku  súčskemu  panstvu;  F.  IV,  1,  132  a  347. 

Brečina,  roku  1246  králom  Belom  IV.  bzovíckemu  kláštoru 
odňatá  a  Krupine  darovaná  zem  Brechina;  F.  IV,  1,  331. 

Breznica,  už  pred  rokom  1240  jestvovavšia  obec  a  hrad  Bre- 
ginche,  po  roku  1240,  teda  pó  tatárskom  pustošení  iba  hrad  Ber- 
zenche  v  Tekove;  M.  I,  612  a  B.  o.  143.  Tento  spolu  i  s  obcou 
Tatármi  spustošený  hrad  vystavil  poznovu  arcibiskup  ostrihomský 
Filip,  avšak  trenčiansky  Matúš  Čák  ho  zase  podkopal  a  znivočil. 
Pozdejšie  ho  zase  vystavili,  no  už  r.  1411  spomína  sa  sta  „castrum 
fraclum",  totiž  porúchaný  hrad,  ale  vzdor  tomu  stál  až  do  r.  1475 


248 

a  roku  1472  stal  sa  majetkom  kráľovským.  Teraz  ho  už  pravda 
niet;  len  nepatrné  pozostatky  z  jeho  zdĺ  označujú  miesto,  na  ňomžto 
niekdy  stál. 

Brezováy  obec  v  Nitre,  spomínaná  už  roku  1263  sfa  taká  a 
písaná  Brezoua;  F.  IV,  3,  164. 

Brodošia-lúka,  roku  1244  v  Trenčíne  na  kysuckom  panstve 
spomínaná  BrodoschaloJca ;  F.  IV,  1,  346. 

Brodnik,  roku  1252  už  jestvovavšia  obec  Brodnuk  v  Nitre; 
F.  IV,  2,  137. 

Buéa,  roku  1254  spomínané  územie  J?ttcAa  vo  Zvolene ;  F.  IV, 

2,  214  a  roku  1261  malé  panstvo  Búcha  i  Bucsa  v  Honte;  F.  IV, 

3,  47. 

Bučky,  roku  1243  v  Gemeri  na  kävickom  panstve  spomínaný 
vrch  Buchky;  F.  IV,  I,  292. 

Buk,  hora,  patrivšia  roku  1243  ku  plešivskému  panstvu  v  Ge- 
meri, Buk;  F.  IV,  1,  292. 

Bukvice,  roku  1263  územie  Bokvych  vedia  Debrety  v  Nitre; 
F.  IV,  3,  127. 

Bukovina,  potôček  v  Turci  Bukuyna,  spomínaný  roku  1281 
v  hájskom  panstve;  K.  I,  14,  1,  1. 

Bunoš,  potok  na  panstve  gímešskom  v  Nitre,  takto  písaný 
roku  1253;  F.  IV,  2,  209, 

Búracá,  potoky  v  Turci  vedia  Bodorovej  a  Malého  Čepčína 
(jedna  čiastka  zo  Žarnovice),  písaný  roku  1381  Buráca,  no  po- 
zdejšie  i  Buraia  a  Buracca;  K.  I,  51,  2,  51. 

Bystrá,  potok  v  Turci,  tečúci  z  Hornej  Štubne  a  písaný  r.  134() 
Bystrá  i  Byztra;  K.  I,  14,  1,  6.  I  dnes  zná  dobre  okolitý  lud, 
kde  je  „Pod  Bystrým". 

Bystrica,  týmto  názvom  spomína  sa  roku  1255  potok  Bisztricze 
v  Turci,  F.  IV,  2,  296;  podobne  roku  1256  potok  Bistrich  v  Po- 
žúnskej  župe;  F.  IV,  2,  389;  roku  1269  potok  Bisztricze  v  Spiši 
vedľa  terajšieho  Kežmarku;  F.  IV,  3,  516;  r.  1255  obec  Bystrice, 
terajšie  mesto  Banská  Bystrica  vo  Zvolene  („uova  villa  Bystrice, 
prope  lypcham**);  baňsko-bystrický  mestský  archív,  fasciculus  1, 
číslo  1;  a  konečne  roku  1281  potok  Bystricjia  vo  Zvolene;  K.  I, 
14,  1,  1. 

Bystrička,  obec  v  Turci,  spomínaná  roku  1258  Bisztricze  a 
roku  1284  Kus  Bystricze;  F.  IV,  2,  484  a  Č.  X,  94. 

Čemerná,  roku  1254  územie  Chcmernya  v  Zemplíne,  F.  IV,  2, 
225;  —  roku  1262  potok  Chemerna  í  Seremnepotaka  v  Liptove; 
F.  IV,  3,  66  a  209 ;  —  roku  1263  lúka  Chemerna  v  Turci ;  K.  I, 
17,  1,  4  a  roku  1360  potok  Chemama  i  roku  1368  Chamarna 
v  sklenárskom  chotáre  v  Turci;  F.  I,  17,  1,  4  a  K,  I,  11,  1,  I. 
Teraz  je  tento  názov  v  Sklenom  už  neznámy. 

ÚentníU  roku  1254  spomínaný  potôček  Chcmna  v  Zemplíne; 
F.  IV,  2,  226. 

Čierny,  roku  1263  spomínaný  vrch  Czerni  v  Nitre  vedia  Bre- 
zovej; F.  IV,  3,  164  a  roku  1407  potok  Sarnipotok,  teraz  Čierna 
Voda,  v  Turci;  K.  I,  12,  1,  1. 


24§ 

CŕemošnOy  obec  v  Turci,  pôvodne  Poľanou  zvaná  a  letí  koncom 
štrnásteho  storočia  Strzemossna^  Chremosno  i  Chermosna  písavaná ; 
K.  I,  14,  1,  23  a  v  iných  četných  listinách. 

Diviaky^  roku  1260  územie  Ľyuak  a  už  roku  1264  spomínaná 
obec  Divek  v  Turci;  F.  IV,  3,  256  a  roku  1295  obec  Divek  v  Tren- 
číne, patri všia  k  uhrovskému  panstvu;  F.  IV,  3,  109.  Tento  názov 
písavaný  je  v  listinách  i  Ľiuek^  Diveg,  Givek  a  Gyvek;  K.  I,  16, 
1,  2,  -  I,  14,  1,  NB.  7io- 

Divina^  r.  1244  potok  Divina  na  kysuckom  panstve  v  Tren- 
číne; F.  IV,  1,  346. 

Ľobroč,  roku  1391  spomenutá  obec  Dohroch  v  Novohrade ;  F. 
IV,  3,  429. 

Ďobroniva,  roku  1270  spomínaná  svobodná  kráľovská  obec 
Dohruna  vo  Zvolene;  F.  VII,  2,  9. 

Dolina^  roku  1327  majer  Dolina  pri  Závade  v  Tekove;  O.  k. 
7,  ],  3  a  roku  1500  obec  Ddina  v  Turci;  K.  I,  18,  1,  27. 

Drahušf  roku  1246  územie  Draus  i  Dragus  na  filakovskom 
panstve  v  Novohrade:  F.  IV,  1,  407. 

Dubnica,  roku  1244  územie  Dubnice  v  Nitre;  F.  VII,  1,  285. 

Dubodiel,  roku  1243  na  plešivskom  panstve  v  Gemeri  spomí- 
naný háj  Dubodel;  F.  IV,  1,  290. 

Dubov,  roku  1263  potok  Dubow  vedia  obce  Lubovej  v  Nitre; 
F.  IV,  3,  120. 

Dubovo,  roku  1262  ešte  Rečkovo  územie  Dohoa,  pozdejšie  obec 
Dubová,  Diiboua  a  Duboa  v  Turci;  K.  I,  16,  1,  3. 

Dvorčapy,  roku  1258  územie  na  nitrianskom  panstve  DeMor- 
chán;  F.  IV,  2,  459. 

Dvorec,  roku  1437  spomínaná  obec  Dvorec  i  Konceekfalua, 
roku  1381  Udvard  a  roku  1494  Dvoracz  v  Turci;  K.  I,  17,  1,  38. 

Dvorište,  r.  1538  územie  Dworychya  a  roku  1552  Dworysgye 
na  čitárskom  majeri  v  Tekove;  B.  o.  149. 

Dvorniky,  r.  1075  obec  Hudwordiensium  bissenorum  v  Tekove. 
O.  k.  9,  3,' 3  a  roku  1252  obec  Uduorch  v  Nitre;  F.  IV,  2,  137, 

Ľájnica,  r.  1256  malé  jazierce  Haynica  v  Nitre  pri  Skalici, 
„ubi  cadit  in  fluuium  Moraua;  F.  IV,  2,  392. 

Hlená,  roku  1254  spomínaný  potôček  Hlenna  v  Zemplíne; 
F..  I  V,  2,  226. 

Hliník,   už  roku   1075  spomínaná   obec   Gelednuk  v  Tekove; 

0.  k.  9,  3,  3  a  roku  1256  potok  Hilinuk  na  pezinskom  panstve 
v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  2,  389. 

Hlboká,  roku  1243  potok  Hulbaka  na  plešivskom  panstve  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  291;  a  r.  1244  vodná  krútňava  (gurges)  Hluboka 
na  súčskom  panstve  v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  346. 

Hlohovec,  roku  1258  spomínaný  hrad  Galgoucz  i  Gálgouch 
v  Nitre;  F.  IV,  2,  460. 

Hnilec,  roku  1243  potok  Gulnych  v  Gemeri  spomínaný;  F.  IV, 

1,  290. 

Hnqjnik,  roku  1296  zem  Gnaynek  („sub  lapide  Cmiti  Nicolao 
Stoyano  vendita  pro  60  marcis  argenti")  v  Spiši;  F.  VII,  2,  180. 


250 

Bóta,  roku  1269  spomínaný  vrch  Gula  vedia  Kežmarku  v  Spiši ; 
F.  IV,  3,  516. 

Holúchy  už  roku  1209  spomínaná  obec  Golluch  i  Góloch  a 
Goloh  v  Tekove;  B.  o.  153. 

Hraby  roku  1246  spomínané  územie  Grab  na  filakovskom  pan- 
stve v  Novohrade;  F.  IV,  1,  407. 

Hradištej  r.  1244  hrad  Haradissa  neďaleko  Calomije  v  Honte ; 
F.  IV,  1,  337 ;  a  r.  1247  llradissa  na  libvorskom  panstve  v  Tren- 
číne; F.  IV,  1,  472. 

Hradná,  roku  1264  obec  Gradna  v  Nitie;  F.  IV,  3,  241. 

Hrádok,  r.  1263  vrch  Haraduk  vedia  Zvolena;    F.  IV,  3,  143. 

Hrkáč,  roku  1294  zemiansky  majetok  Harkacs  po  oboch  bre- 
hoch potoka  Turca  v  Gemeri;  F,  VII,  2,  225. 

Chliev,  r.  1258  územie  Clew  vedia  rieky  Nitry,  patrivšie  Sebe- 
slavovi;  F.  IV,  2,  459. 

Chmelínec,  roku  1287  potok  Chmelincze  na  necpalskom  panstve 
v  Turci ;  Č.  X,  85. 

Chrasty  roku  1264  spomínané  zeme  Horoszih  v  Nitre  („terra 
campestris,  que  vulgo  Horoszth  dicitur");  F.  IV,  3,  242. 

Chrenovec,  r.  1393  spomína. sa  obec  Hrenovcz  v  Nitre;  K.  I, 
17,  1,  17. 

Jabloň^  roku  1256  obec  Jablan  vedia  Pezinku  v  Požúnskej 
župe;  F.  IV,  2,  389. 

Jahodnik,  r.  1413  spomínaná  obec  Jahodník  vedia  Sv.  Martina 
v  Turci;  K.  I,  16,  1,  27. 

Jama,  roku  1355  spomínaný  potok  Jama  v  Orave;  C.  X,  81. 

Jaseň,  r.  1255  spomínaný  Jeszen  „alias  terra  Obusk"  v  Turci ; 
F.  IV,  2,  359. 

Jasenov,  r.  1244  potok  Jasenou  na  súčskom  panstve  v  Tren- 
číne; F.  IV,  1,  346. 

Javor,  roku  1244  spomínaný  vrch  Jauor  na  podolínskom  pan- 
stve v  Spiši;  F.  IV,  1,  354. 

Jelšava,  roku  1243  hrad  v  Gemeri,  Hstva;  F.  IV,  1,  291. 

Jesená,  roku  1254  potok  čiže  malá  riečka  Jezenen  v  Zemplíne ; 
F.  IV,  2,  226. 

Jesenica,  roku  1257  spomínaný  potok  Jeszenicze  na  radvan- 
skom panstve  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  61;  a  roku  1269  i  1271  spo- 
mínaná obec  a  malé  panstvo  Jezencha  a  Jezencze  v  Trenčíne ;  F.  IV, 
3,  533  a  VI,  2,  151. 

Jeseník,  roku  1247  potok  J essenek- potoka  na  libvorskom  pan- 
stve v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  472. 

Jezemá  lúčka,  roku  1266  spomínané  územie  Jeszernaluchka 
v  Liptove;  F.  IV,  3,  384. 

Jezernica,  v  rokoch  1240,  1248  a  1254  spomínaný  potok  Jer- 
niche^  Jezernicze,  Jezernicza,  Jcsernicha  a  roku  1410  už  obec  Je- 
zerniche,  Zernicze,  Yczernicze  y  Tuľci;  F.  IV,  1,  202,  IV,  2,  241,  — 
B,  a.  2,  —  K.  I,  17,  1,  31. 

Kálastá,  roku  1265  spomínaná  dolina  Kalaszta  vedia  Ahnášu 
v  Honte;  F.  IV,  3,  279. 


šál 

•  - 

Kalnáy  roku  1209  ohec  Kalom  spomíuaná  v  listiue  pápežom 
Innocentom  III.  vydanej  a  roku  1417  majer  Kaina  v  Tekove;  O. 
k.  40,  4,  34. 

KomárnOy  roku  1075  obec  Camarun  i  Camaron  a  Camaran 
v  Komárňanskej  župe;  O.  k.  9,  3,  3. 

Kováčova,  r.  1254  obec  a  potok  Koachou  vo  Zvolene;  F.  IV, 
2,  214,  —  roku  1246  územie  Cuach  na  filakovskom  panstve  v  Novo- 
hrade; F.  IV,  1,  407,  —  a  roku  1256  opustená  hora  Kouachan 
v  Liptove  „super  villam  Zelnike";  F,  IV,  2,  415. 

Kováčovice,  už  roku  1075  spomínaná  obec  Kouachi,  pozdejšie 
písavaná  i  Kouachy,  Kowachtfy  Coachy  Cuaha,  Koachy,  Kwaohy, 
Kowachi,  v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Kozinec,  roku  1505  hora  Koeence  v  Čremošnianskom  chotáre 
v  Turci;  K.  I,  12,  1,  12. 

Krátka,  roku  1565  spomínaný  jarok  Kratkad  vel  Stwbnawoda 
v  Honte  pri  Prandorfe;  tamže. 

Krúžna,  roku  1236  spomínaná  obec  Crusan  pri  Kováčovcach 
v  Tekove;  M.  I,  319. 

Kúty,  r.  1258  spomínaná  obec  Kuth  vedia  rieky  Nitry;  F.  IV, 
2,  458. 

Kutina,  roku  1550  spomínaná  lúka  v  kováčovskom  chotáre 
v  Tekove;  O.  k.  2,  1,  2  a  69,  3,  15. 

Kútka,  r.  1261  spomínané  územie  Kutka  v  Honte;  F.  IV,  3,  45. 

Laskár,  roku  1255  dedinka  Laszkur  v  Turci,  majetok  Lati- 
borov;  F.  IV,  2,  359. 

Ladomer,  r.  1335  obec  Ladomer  i  Ladatner  a  Hladomer  vedia 
tekovského  Sv.  Kríža;  O.  k.  40,  2,  2. 

Lazy,  roku  1260  obec  Lazy  vedia  Nemeckej  Lupče  v  Liptove ; 
F.  IV,  3,  10. 

Lesná  alebo  Ležná,  roku  1254  územie  v  Zemplíne,  Lezna; 
F.  IV,  2,  225. 

Lieskovec,  roku  1240  územie  Lazkouch  medzi  potokmi  Jezer- 
nicou  a  Turcom  v  Turci;  F.  IV,  1,  202. 

Lipen,  roku  1244  vrch  Lippen  na  súčskom  panstve  v  Ti-enčíne ; 
F.  IV,  1,  346. 

Lipová,  r.  1358  potôček  Lipová  v  dolno-štubnianskom  chotáre 
v  Turci;  K.  I,  17,  1,  7. 

Lipovmk,  roku  1244  obec  Liponouk  na  rajčianskom  panstve 
v  Nitre;  F.  IV,  1,  348. 

Líšna,  už  r.  1075  spomínaný  potôček  Lisna  i  Lysna  s  druhej 
strany  Hrona  oproti  Kňažiciam,  totiž  na  lavom  brehu ;  O.  k.  9,  3,  3. 

Lomnica,  roku  1244  spomínaný  potôček  Lompnich  i  Lompnicha 
na  podolínskom  panstve  v  Spiôi;  F.  IV,  1,  354  a  IV,  2,  382;  — 
roku  1257  obec  Lomnica  tiež  v  Spisi ;  F.  IV,  2,  440  a  roku  1294 
háj  Lomnicza  takže  v  Spiši;  F.  VII,  2,  180. 

Lovca,  roku  1283  obec  Loucha  „in  Susol  existens"  v  Tekove; 
M.  n,  172. 

Liibna,  roku  1358  potok  Lubna  medzi  Dubovom  a  Požehami 
v  Turci;  K.  I,  17,  1,  7. 


Lučen,  roku  1251  územie  Lucen  v  Novohrade,  snáí  terajší 
Lučenec;  F.  IV,  2,  118. 

Lúcka^  roku  1346  malý  zemiansky  majetok  Luzhka  v  Šariši, 
O.  19  a  r.  1368  potôček  Luchka  na  mutnianskom  panstve  v  Turci ; 
K.  I,  17,  1,  11. 

Lúčna,  roku  1263  potôček  Luchna  v  Turci;  K.  I,  17,  1,  4,  — 
snáí  totožný  s  vyššie  spomenutým,  na  mutnianskom  panstve  tečúcim. 

Lúčnik^  roku  1256  potôček  Luchinik  na  pezinskom  panstve 
v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  2,  389. 

Luéek,  r.  1527  spomínaná  hora  Lwsek,  ležaväia  medzi  Psiarom 
a  Kováčovcami  v  Tekove;  O.  k.  10,  1,  14, 

ímííA,  roku  1263  spomínaný  háj  Lustvch  vedia  Mošoviec  a 
Nového  Mesta  nad  Váhom  v  Nitre;  F.  IV,  3,  119.  Teraz  má  byf 
tam  pole  čiže  hon  Lusc  zvaný. 

Močiar,  roku  1600  spomínaná  obec  Mochar  v  Tekove;  O.  k. 
7,  8,  6. 

Močiarnik,  roku  1295  obec  Mocharnuk  v  Trenčíne,  „sub  castro 
Ugroy" ;  F.  VII,  3,  109. 

Močenok,  roku  1258  obec  Mwchwnuk  v  Nitre  vedia  rieky  Niti7; 
F.  IV,  2,  458. 

Močelnica,  roku  1250  potôček  Mochelnitza  na  radvanskom  pan- 
stve vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  60. 

Mrtvý  Váh,  roku  1262  spomínané  staré  riečisko  Holthvagk, 
„in  quo  prius  aqua  Vagh  in  magna  parte  defluebat";  F.  IV,  3,  119. 

Muchy,  roku  1295  obec  Muhy  v  Tekove;  F.  VII,  3,  110. 

Mutná,  roku  1230  panstvo  Muthna  a  roku  1340  i  obec  Muthna 
a  Mivthna  i  Moina  v  hornom  Turci;  K.  I,  17,  1,  56  a  I,  14,  1,  6. 

NadáííTpotok,  roku  1294  riečka  NadasďPotok  v  Liptove  pri 
Sielnici;  F.  VII,  2,  252. 

Nadej,  už  pred  rokom  1300  jestvovavšia  obec  Nade,  i  Nade- 
falva,  Nadefolua,  Nadcifalwa,  Nadeyffalwa,  Nadryfalwa,  Nadas- 
fálwa  pri  Opatovciach  v  Tekove;  B.  o.  186. 

Nedozor,  roku  1 264  obec  Nedozer  i  Nutnsyr,  Nodser,  Nuduser, 
Nadaser^  Nadeser,  Nadosyr  v  Turci;  K.  I,  14,  1,  NB.  ^/jo  a  F.  IV, 
3,  255.  —  Počul  som  už  celkom  seriosne  tvrdiť,  že  táto  obec  má 
byf  neodškriepnym  dôkazom  toho,  že  volakedy  i  v  Turci  Maďari 
bývali,  lebo  jej  názov  Nadaser  je  —  vraj  —  Nádas  ér,  totiž  trsti- 
nová žila  a  tak  čisto  maďarské  slovo.  Či  tu  nevyzerá  tiež  Nabu- 
chodonozor :  napba  kotorázó  ?  Moja  námietka,  že  je  toto  iba  pisárova 
chyba,  lebo  obecný  lud  v  Turci  ani  neznal,  ani  nezná  žiadneho 
„nádas  ér"-u,  a  krém  toho  že  je  teuže  názov  i  vo  viac  skomole- 
ných tvaroch  písaný  a  jedine  ten  názov  môže  byt  správnym,  ktorý 
zachoval  sa  v  živej  reči,  sklátila  patričných  pánov  v  ich  výklade 
a  pokazila  im  radost  nad  turčianskou  madarskosfou ;  no  či  predsa 
nebude  svojím  časom  i  Nedozor  úradne  zpätzmaďarčený  na  Nádas- 
ér,  to  ukáže  budúcnost. 

(Pokračovanie.) 
> *99* 


263 


Slovenský  jazyk. 


Jazykovedecké  drobnosti. 

6.  DrSat  Jedno  z  tých  slovies,  o  ktorých  dalo  by  sa  vela  po- 
písat  Tu  len  so  stanoviska  slovníkového  niekoľko  poznámok.  Ma- 
ďarísmami  (prípadne  geľinanismami)  zdajú  sa  mi:  niekoho  na  uzde 
driaí  =  vkit  féken  tartaui ;  kebys'  vedel,  jako  na  teba  PotocJcý  drSi 
(Kal.  pov.  L  57.)  =  Er  hält  viel  auf  ihn;  disciplínu  dršať,  doma 
nos  dréat  Rád  by  tomu  bol,  keby  ich  slovanskosf  niekto  obráuil. 
I  v  Čechách  majú  „držať  jazyk  za  zubami*' ^  ale  to  sa  mi  zdá  byt 
podozrivým  germanismom ;  mne  lepšie  znie :  ^maŕ  jazyk  za  zubami". 
Podozrivá  je  aj  frasa:  „či  vysoko  držite  to  obilie?"  Slovensky  po- 
čul som  vždy  v  takom  prípade:  j,Či  draho  dávate  to  obilie?" 
Ovšem  správne  je  rečeno:  „Čo  si  kúpil,  to  si  dri.'"  Pochybná  je 
slovanskost  frasy:  „Držali  sa  za  múdrych"  (Slov.  Pov.  257.),  je 
lepšie :  Pokladali  sa  za  múdrych,  a  ešte  lepšie :  Mysleli,  že  sú  múdri. 
„Má  ženu,  ale  s  druhou  drží*'  zdá  sa  mi  by  C  maďarismom:  tartani 
vkivel.  Za:  „stranu  držať  dakomu",  alebo:  „po  strane  byt  dakomu" 
je  lepšie:  „byC  za  dakoho". 

„Držaf  sa"  a  „držanie"  je  nemeckost,  je  lepšie:  „chovaC  sa", 
„chovanie" ;  m.  pekne  sa  dri  v  kostole :  pekne  sa  chovaj  v  kostole. 

Vela  germanismov  sa  tak  vžilo  do  živého  jazyka,  že  ich  sotva 
bude  možno  vykoreniť.  Miesto  držat  kone,  voly,  ovce  atd.  mali  by 
sme  hovoriť:  waí,  cÄovaŕkone,  voly,  ovce  atd. ;  mám,  chovám  vela 
koni,  volov,  oviec  atd.  Českí  ,bru8ičia*  od  dávna  bojujú  proti :  dréat 
ŕec,  poradu,  odporučujúc  za  tieto:  iiniti^  mlti  reč,  poradu.  Ani 
„činiť",  ktoré  je  české,  ani  jemu  odpovedavé  sloveso  domáce  „robiť" 
v  slovenčine  použiť  nemožno.  U  nás  pod  „robiť  reč"  každý  by 
myslel  „hotoviC,  sostavovať  reč".  Môžeme  však  riec€:  Mal  reč, 
alebo  mali  sme  poradu.  Miesto:  tam  držali,  vydržiavali  poradu, 
Slovák  riekne*  Tam  mali  poradu  (tí  alebo  iní),  alebo:  Tam  bola 
porada  (,akási',  keď  sa  chceme  neurčite  vysloviť).  Vedia  „waZ  som 
reč"  dobré  je  „povedal  som  reč"  alebo  proste  hovoril  som,  pre- 
hovoril som,  re&nil  som". 

O  tom,  čo  mysleť  o  úsloví  držat  koho  na  reči,  prerečiem  ino- 
kedy. 

Ináče  odporúčajú  sa  české  opravy,  jako  tieto:  Píš  za:  držat 
slávnosť,  sviatok  =  svätit,  za:  držat  hostinu  =  dávat  hostinu;  za: 
držat  slovo  =  štát  v  slove. 

Sloveso  držat  viaže  sa  pravidelne  s  genitívom :  drž  sa  chod- 
níka, mojich  šlapajov ;  prvsieho  sa  drž,  jako  môžeš,  hovoria  dievča- 
tám na  vydaj  súcim  atd.,  a  s  akkusatívom. 

Zo  svojej  sbierky  podávam  tieto  obrazné  výrazy: 

drží  jako  hluchý  dvere  (kto  niečo  drží  bez  rozumnosti), 

drží  jako  pes  ježa  (kto  niečo  len  tak  leda  bolo  drží), 

drží  kravu  za  rohy  a  iný  ju  doj  í  (kto  sa  dá  k  prospechu  iného 
použiť,  pri  spoločnej  práci), 


254 

držia  spolu  jako  repič  i  ktorí  v  pevnej  shode  žijú). 

7.  Zriecť,  odriecť  sa  niečoho,  hlboko  je  u  ludu  zakorenené,  kto- 
rému slovu  však  vždy  viac  a  viac  vyhybujú  spisovatelia  na  prospech 
nezdomácnelých  v  našom  jazyku  „upustit",  „odstúpif"  od  niečoho, 
„vzdaC  sa"  niečoho.  Čítal  som:  „Otec  môj  chcel  odcestovať,  ale 
upustil  (!)  od  toho  úmyslu."  Slovák  to  ináč  povie:  „Otec  môj 
chcel  odcestovať,  ale  sa  toho  zriekol".  Alebo  čítaš:  „Odstúpil 
z  úradu",  kdežto  Slovák  povie:  „Zriekol  sa  úradu".  Čítaš:  „Vzdal 
sa  budúcnosti",  Slovák  po\ie:.„ Zriekol  sa  budúcnosti". 

Poneváč  sloveso  zriecť  sa  niečoho  v  tomto  smysle  Jungmann 
vo  svojom  slovníku  nezná,  ba  ani  Kott  nemá  preň  citátov  z  češtiny, 
poznamenávajúc  len  toľko,  že  smyslom  odpovedá  slovesu  „vzdat  sa", 
z  toho  zavierat  možno,  že  je  ono  u  Čechov  nie  bežné, 

Nenie-li  tedy  madarismom?  Ono  odpovedá  maďarskému  slovesu 
„leraond"  vmirôl,  tým  by  sa  táto  domnienka  podoprela,  —  ale  predsa 
je  tomu  nie  tak:  „Zriecf"  sa  čoho,  hoc  ho  Česi  málo  znajú,  je 
dobré  slovo  slovenské,  lebo  v  obú  podobách  obsahujú  ho  i  veľké 
jazyky  slovanské.  Poliaci  povedia  v  tom  istom  smysle:  zrzec  si§ 
czego,  Rusi:  0Tpcii>ca  ot^  qero.  Je  teda  hodno  úcty  v  našom 
jazyku ! 

Maďarské  lemond  samo  nezdá  sa  byf  veľmi  starým,  lebo  ;,Nyelv- 
tôrténeti  Szótár",  dielo  vydávané  maďarskou  akadémiou,  má  preň 
samojediný  doklad,  aj  to  nie  príliš  starý. 

8.  Robiť  —  robota.  Na  „robií  —  robota"  má  Slovák  nesčislný 
počet  krajových  výrazov.  S  tým  bude  poslúžené  jazyku,  keď  ich 
niekto  posbiera  takým  spôsobom,  ako  posbieral  bol  Ignác  V.  Slušný 
v  starých  Slov.  Pohľadoch  (Diel  II.,  sv.  1.,  str.  51.)  krajové  výrazy 
o  biti  a  uderení  (spolu  ich  udáva  70).  Ja  tu  spomnem  jedine  obraz- 
nosti nadpísaných  slov  „robit",  „robota". 

Kto  robí  tuho,  o  tom  hovorí  národ:  robí  o  pretrhnutie. 

Kto  robí  fažko  a  tvrdo :  robí  jako  v  gápli  (nem.  Gôpel). 

Kto  robí  z  radosti:  robí  o  milých  päť. 

Kto  robí  ľahúčko :  robota  mu  ide  zpod  ruky  jako  voda,  alebo 
jako  po  masle. 

Kto  robí  s  chvatnou  záľubou:  robí  o  dušu. 

Kto  je  bystrý :  je  do  roboty  jako  osa. 

Kto  robí  den  i  noc:  nemá  ani  dňa  ani  noci. 

Kto  nerád  robí,  o  tom  povie  národ:  robota  mu  smrdí. 

Kto  nič  nerobí:  tet^  krížom  slamy  nepreložil. 

Kto  je  ťarbavý :  je  do  roboty  jako  olovený  vták. 

Kto  miesto  toho,  aby  robil,  len  sem-tam  pobeháva:  den  na 
pätách  rôznosti. 

V  jednej  sbierke  porekadiel  som  čítal,  že  v  Gemeri  hovoria: 
„Ulial  medveďa"  vo  smysle:  Zle  spravil  (urobil).  Čo  to  má  byť? 
Viac  očí  viac  čítalo  a  viac  očí  viac  počulo:  pre  vec  osožné  budú 
všetky  poznámky  a  prípadne  všetky  opravy. 

Tu  zúmyslne  neuvodím  prísloví  (Darebák  má  vždy  nedeľu ;  Kde 
je  robota,  tam  je  i  dobrota;  Kto  zle  robí,  bár  ho  nikto  nehoní, 
uteká,  a  pod.). 


256 

9.  Plalat  —  plač.  „Plakať"  je  v  slovenčine  zriedkavé  s  prostým 
pádom.  U  Sama  Chalúpku  (Spevy)  prichodí  s  akk.:  Plakaly  Uonku, 
ale  mne  je  takáto  väzba  zo  živej  mluvy  málo  známa,  až  na  niektoré 
úslovia,  menovite:  slzy  plakaf,  horké  slzy  plakať,  ale  i  tu  je  bež- 
nejšie: horké  slzy  rowiY,  liať,  vylievať.  „Oplakávaí"  má  však  vždy 
prostý  akkusatív. 

Najbežnejší  je  predložkový  inštrumentál :  plakaf  nad  kým,  za 
kým ;  a  predložkový  akkusatív :  plakaf  za  niečo,  na  niečo,  pre  niečo : 
Za  čo,  načo,  prečo  plačeš? 

Kottov  Slovník  z  češtiny  uvádza  vela  prípadov  s  prostým  gen. 
i  akk.,  ináče  článok  nenie  kriticky  spracovaný,  lebo  medzi  pred- 
ložkovými  pády  uvodí  i  také  citáty  („díté  v  kolébce  plače;  a  ta 
tvoje  poctivost  na  kolébce  pláce ;  budú  plakati  v  tesklivosti  veliké ; 
plakati  do  bílého  rána;  plakala  bys'  celou  uqc  se  mnou;  plakala 
pŕes  celou  noc  atď.),  ktoré  tam  nemajú  miesta. 

Zo  slovenskýcli  obrazných  výrazov  uvodí; 

plakal,  až  mu  srdečko  usedalo, 

plače,  narieka,  jako  malý  chlapec, 

plakal,  ai  ho  oči  bolely. 

K  týmto  ja  prikladám  zo  svojej  sbierky: 

naplakal  sa,  neboráčik, 

dobre  5Í  oči  nevyplakal  (Slov.  Pov.  374), 

poplakal  sa  jako  dieťa  (Pov.  Prostou.  II.,  71), 

plakal,  ai  sa  tak  v  slzách  zachodil, 

neborák,  od  plaču  temer  mu  oči  vytiekly  (Slov.  Pov.  354), 

uplakaná  sedí,  jako  by  jej  boly  kury  chlieb  pojedly  (Slov. 
Pov.  352.). 

Zvláštne  obrazy,  ktorými  sa  vyslovuje  rozličná  miera  plaču: 

F  očiach  mu  slzy  zaihrály  (=  bolo  mu  na  zaplakanie). 

Neboráka,  neraz  ho  slzy  zalialy  (=  neraz  mu  prišlo  zaplakaf). 

Oči  mu  neobschýnaly  od  sĺz  (Slov.  Pov.  206 ;  plakal  a  opätovne 
len  plakal). 

Oči  červené  jako  pečene  (Slov.  Pov.  354;   celé  dni  preplakal). 

10.  Dovtedy  (k  pravopisu).  Dla  navrhnutého  pravopisu  by  sme 
mali  písat  dovtedy  a  nie  dotedy.  Príčina  je  zjavná:  Slúčime-li  do 
s  príslovkou  vtedy,  obdržíme  vyšnú  formu.  „Tedy"  je  spojkou  v  slo- 
venčine. Predsa  však  niet  dosial  zaujatosti  pre  správnu  formu.  Ktosi 
mi  riekol:  Bolo  by  nešikovne  písat:  „Dovtedy  sa  okolo  nej  obracal, 
pokial  jej  pekne-krásne  nepovedal,  čo  chce''.  Ten  ktosi  mal  ovšem 
pravdu,  ale  tá  veta  i  tak  je  nešikovná,  keď  na  miesto  „dovtedy^ 
položím  „dotedy".  Tam  sa  totiž  vyžaduje  „dotiar  a  nie  „dovtedy**. 
Dovtedy  písaf  sa  má  len  na  svojom  mieste  (na  otázku:  dokedy?) 
a  v  tOŤHto  prípade  sotva  sa  pozdá  nešikovným?  — ský, 

•»«♦ 

Literatúra. 

Pieseň  ,,8ilácli  a  Hadmázi/*  Pieseň  Michal  Siládi  a 
Václav  Hadmázi  Kollár  v  svojich  Zpievankach  (I,  45)  dal  vytlačif 
s  týmto  pozuamenaním :  ^Nasledující  dvé  drahocenné,  ač  necelé 
epické  básne  (^druhá  je :  Mikuláš  Zríni  pfi  obleiení  Sigoté  od  Turkú) 


25G 

nalezol  Dvojct.  p.  Emerich  Lauček,  ev.  knéz  na  Píle  v  Malom 
Honte,  ve  vazbé  jedné  staré  knihy :  napsáuy  jsau  na  6,  knihárskym 
papem  potŕených,  avšak  dosti  čítanlivých  listech,  místy  néco  ostŕi- 
žených,  néco  porauchaných,  které  nám  nálezce  v  originálu  poslal. 
O  by  se  časem  poštéstilo  nékomn  to,  co  tu  zchází,  v  bibliothekách 
aneb  na  pergamenoch  knih  najíti.  Co  v  závorkách  stojf,  jest  naše 
domnelé  doplnení."  V  II.  diele  Zpievanôk^  vydanom  r.  1835  (str. 
463,  464),  Kollár  poznamenal :  „Píseň  o  Siládim  a  Hadmázim  nalezá 
se  i  ve  starém  madarském  a  némeckém  preložení,  tišténém  pod 
nazvem:  „Magyar  Koltui  régiségek,  kiadta  Toldy  Ferenc  1828." 
Tam  se  nacházejí  i  poslední  dvé,  nám  chybujícŕ,  strofy.  (Pre  úplnosf 
slovenskej  piesne  Kollár  z  tohoto  textu  preložil  a  tu  podal  tie  dve 
strofy.)  Pod  tauto  maďarskau  balladau  tišténá  jest  ješté  následující, 
od  textu  však  oddelená,  doslovné  takto  znéjícf  strofa: 

Tisícého  pétistého  a  nad  sedcmdesát  paali  prvého, 
Jeden  mladík  utvoril  ve  svém  sídle  v  zámku  Semendrii 
Z  veršu  jeflnoho  básnire,  s  tnicblícím  srdcem. 

Z  tohoto  prívesku  vidéti,  že  tento  maďarský  prekladač  udélal  to 
podlé  jiného  originálu,  ncpochybné  našeho  slovenského..."  Tak 
Kollár,  vydavateľ  slovenského  textu. 

Toldy,  zakiádatel  literárnej  histórie  maďarskej,  našiel  maďarský 
text  v  sbierke  rukopisov,  v  takzvanom  Csoma-codexi ;  neznámy 
prekladateľ  odtiaľto  preložil  pieseň  do  nemčiny  a  dal  vytlačiť  v  Hor- 
mayrovom  Taschenbuchu  (1822).  Toldy  myslel,  že  maďarský  text 
v  Csoma-codexi  bol  spracovaný  dľa  piesne  pôvodne  srbskej.  Se- 
mendria  (Smederovo,  maďarsky  Szendrô)  leží  totiž  v  Srbsku.  Ne- 
skoršie odvolal  túto  svoju  mienku,  lebo  hrad  Szendrô  leží  vraj 
i  v  maďarskom  kraji,  v  stolici  Boršodskej.  Z  pozdejších  maďarských 
vykladateľov  záhadnej  otázky  Albert  Kardos  (Nemzet,  29.  okt  1884)* 
rozhodne  vyslovil,  že  pieseň  táto  je  pôvodu  maďarského;  nemeno- 
vaný Maďar  v  zámku  semendrijskom  spracoval  vraj  po  maďarsky 
báseň  latinskú,  ktorej  látka  však  bola  vzatá  zo  starších  povestí 
maďarských.  Slovenský  text  v  Zpievankach  vyhlásil  za  ptíhy  preklad 
z  maďarčiny  a  Kollára  obvinil  z  mystifíkácie. 

Vďační  sme  pánu  V.  Houdkovi,  ktorý  v  Časopise  Matice  mo* 
ravsJcé  (XVI,  sešit  2.)  teraz  vykladá,  že  v  turo-lúckom  kanciouáli 
Jána  Liborčena,  medzi  inými  svetskými  piesňami  slovenskými,  našiel 
i  pieseň  O  dvúch  uherských  pánoch  a  tureckého  cisare  dcérin  ktorá 
je  identická  s  piesňou  Michal  Siládi  a  Václav  Hadmázi  v  Kolláro- 
vých Zpievankach.  Ako  známo  z  Moravských  Ornamentov,  vydáva- 
ných musejným  spolkom  v  Olomúci,  turo-lúcHy  kancionál  s  orna- 
mentálnej stránky  je  najvzácnejší  /o  všetkých  rukopisných  pamiatok 
česko-slovenských.  Písal  a  maľoval  ho  roAti  166á  turo-lúcky  učiteľ 
Ján  Liborčen.  O  mystifikácii,  z  ktorej  Maďari  naduto  obvinili  Jána 
Kollára,  viac  nemôže  byt  reči.  Houdek  uverejňuje  celý  text  Libor- 
čenov  a  pod  čiarou  ukazuje  i  odchýlky  textu  Kollárovho.  Na  konci 
privesená  strofa  dľa  kancionála  turo-Iúckeho  je  nasledujúca: 

Roku  tisiciho  a  petisteho  a  iestdcsateho 

po  Svatem  Duchu  ten  první  týden  do  kroniky  zepsal 

jeden  mládenec  k  8vej  veselosti  sobe  prospevovál.  Amen. 


Bok  1892.  Sofiit  6. 

Slovenské  Pohlady. 


c^p:^- 


Tým  dnes  milosrdným. 

,JVlrie  hladom  Slovač!*  —  toto  desné  heslo, 

jak  kvíliacich  rôj  rackov  z  rozpukľm 

u  mora  skalných,  ked  sa  blíži  búrka, 

sa  vznieslo  z  kutín  Tatier  hlbokých, 

z  ich  nevšímaných  chalúp . . .   Skolotalo 

švihotom  ostrým,  vzlyku  podobným 

i  zase  vzdychu,  stonu;  skolotalo 

nad  sivých  jedlín  trúchlou  oborou, 

nad  temenami  grúňov  plešivými, 

nad  zšarpanými  lazmi,  chumelíc 

to  stanicami  ku  divokým  tancom, 

nad  siným  čelom  holí,  na  márach 

jak  ustretých  by  panien;  skolotalo 

nad  svahmi  sťaby  bokmi  mohyly 

ohromnej,  svahmi  hrubo  pripadlými 

ladovým  krovom  zimy  sverepej: 

až  poletu  kruh  vždy  viac  rozšíriac, 

tieň  mračných  krýdel,  obrovský  čo  havran, 

vták  velesmútku,  zhusta  rozstrelo 

po  šírej  rovni,  ktorej  skvostné  cípy 

—  sťa  okraje  by  stuhy  drahocennej, 

zálohu  lásky  šťastní  snúbenci  — 

tam  hrdý  Dunaj  v  hrsti  mohutnej, 

tam  v  pravici  zas  drží  šumná  Tisa . . . 

Nevyšlo  avšak,  nie!  z  úst  Slovače 

bárs  ako  biednej,  ako  hladujúcej 

(tá  trpí,  trpí  veky  bez  toho, 

by  žalovala  —  hrdlačí  vždy  kruto 

bez  toho,  aby  zvykla  na  prospech, 

i  znáša  ťarchy  pilne  bez  toho, 

by  výhod  spomla  . . .)  I  ^1^  akokoľvek 

sa  zmohlo,  strhlo:  očuli  ho  ludia, 

cit  chovajúci  v  sluchu,  v  zrelniciach 

nosiaci  sústrasť,  silne  ľakli  sa, 

zhrozili,  kto  zná,  z  aŔých  pohnútok 

^snád:  že  veď  Slovák  človekom  je  tobôž, 

17 


268 


je  bližným  var*  tiež,  spoluobčanom 

tíež  akým-takým  —  chudas  bár,  bol  dobrák 

vždy,  beznáročný,  nevystihajúci 

ni  svojho,  svojho . . .   skorej  podajný 

až  k  samožertve  —  že  var*  jeho  ramien 

by  škoda  bolo,  aby  poklesly, 

kým  vládzu  dvíhať  ťažké  balvany 

ku  pyšnej  stavbe,  škoda  potu,  krve, 

kým  stačí  sliepať  rímsy  cudzej  slávy  — 

že  hladová  smrť  preds*  je  strašný  obraz! 

jak  vidno  ho,  toť,  prez  hmly  seVeru 

i  všetky  diaľky  uškierať  sa  nám, 

a  hekatomby  takto  zomrelých, 

skosených  radom,  umorených  kŕdľom 

nu,  lahko  mohly  nakaziť  by  vozduch . . . ), 

i  zchvely  sa  im  srdcia,  lútostive 

sa  rozplynuly:  a  ich  žírny  tok, 

milosrdenstva  veľkolepá  rieka 

opačne  prúdom  našich  bystrých  vôd 

(vôd:  s  vlnami  ichž  posiaľ  stále  nadol 

sa  valil,  hrnul  zemín  našich  tuk, 

hôr  svieži  venec,  vrchov  zlatý  plod, 

drahokam  znojný  čela  s  perlou  námah, 

ba  i  tých  duší  jasný  lunot,  blankyt 

vysokých  umov,  myslí  nádhera, 

skvost  myšlienky,  šum  citov  kypiacich, 

žblnk  čarovný  —  aj!  pieseň  Petroviča . . . ), 

ich  umilenia  preplnená  rieka 

oproti  totým  našim  bystriciam, 

na  šiji  lode  s  lásky  nákladom, 

hľa,  zdvihla  sa  a  —  pravý  sveta  zázrak!  — 

sa  prúdi,  plynie,  tečie,  šumí  nahor . . . 

a  v  každom  ústí  dolín,  v  prístave 

jakoby  biedy  nechá  jednu  lod: 

z  nejž  potom  plachým  stínom  na  pobreží, 

stydlivým  stvorám  čupne  v  podolok 

tu  vdovin  groš,   tu  krajec  boháča, 

a  striebro  zrna,  zlato  kukuričné , .  . 

Skutočne  vzácne,  krásne,  zajímavé 

to  v  dnešnom  zmutku,  víre,  hurhaji! 

v  sebectva,  šaľby  ryku  trhovom  — 

i  Slovač  má  vziať  štedrý  chleba  kus? 

ni  ona  nemá  biediť,  nesmie  hynúť?  — 

nu,  dakujeme,  dakujeme  pekne, 

jak  hladujúce  ústa  dakovať 

len  stačia;  Pánboh  stonásobne  zaplať!  — 

Lež  od  drahného  času  iný  hlad, 

pôst  veľký  ja  zriem  pásť  sa  na  Slováci, 


869 


jej  jatrá  skubať  supom  kavkazským . . . 

i  čakám,  kedy  o  tom  vzlietne  zpráva, 

zjburáca  kedy  poplach  do  sveta? 

Ci  viete,  vy,  dnes  schopní  almužien, 

dnes  -    priznávame  —  krotkí,  starostliví 

i  dobročinní,  viete,  aký  to 

jej  nedostatok  ?  —  Ducha  hladomor ! . . . 

Ba  ozval  sa  už  neraz  výkrik  súžby 

tej,  srdcolomný  nárek;  dorazil 

i  k  vašim  ušiam.  No  vy  leda  plecma 

ste  stisli,  abo  ,to  vresk  zradcov...*  vrkli 

a  k  ohlušeniu  stesku  obeti 

páchali  svoje,  pášete  až  podnes. . . 

Tu  otvorte  raz  uši  súcitné! 

otvorte  oči,  dovidiace  krivdu! 

prst  vložte  v  ranu . . .  srdcom  zmäknite, 

znežnejte  dušou . . .   vôbec  všetky  smysly 

napojte  príazňou  (nie,  jak  posaváď 

ste  zamáčali  šípy  v  zášte  jed), 

i  pochopíte...   Áno,  pochopte! 

doznajte  už  raz:  proti  prírode, 

jak  na  vyzvanie  tvorčie  stala  sa, 

jej  prejaveniam  v  tvare,  barve,  zvuku, 

jej  podstate  i  rýdzej  skladnosti 

že  bojujete  máme,  najmárnejšie 

však  proti  dychu  z  Boha!  proti  duchu, 

v  deň  päťdesiaty  zchvátivšiemu  telá. . . 

Nie  samým  chlebom  žije  človek,  ale 

aj  duše  stravou.  Tedy  dáte-li 

Slováci  chleba,  a  tá  požijúc 

ho,  zdužie  zdravím:  nenazdajte  sa: 

tak  nakŕmiť  že  môžte  aj  jej  ducha, 

i  popudiť  ho  k  vzrastu,  k  rozkvetu. 

Nie!  jeho  zbožia  nemá  vaše  pole 

čo  jako  tučné,  nieto  zásoby 

mu  v  umoch  vašich  čo  jak  vzdelaných ; 

v  ňom  samom  tkvejú  jeho  bytu  prvky, 

podmienky  dúhu,  zpruhy  zvelatku, 

semena  zlato,  Bohom  zasiate 

už  pri  počatí  v  žití  materinskom  — 

v  ňom  samom!  a  len  jeho  vlastné  slnko, 

len  súrodé  mu,  milé  podnebie, 

vzduch  plný  sladkých  hnutí,  spevavý 

dážď  jeho  mráčkov  môže  vyčariť 

ich  z  tajných  hlbín  otrasenej  mysle: 

že  vzbudený,  sám  sebou  obživený, 

za  lístkom  lístok,  vetva  za  vetvou 

zbujneje,  vzkvitne,  zťažie  ovocím . . . 

Co  jemu  suchá  sečka  vokabúl? 


260 


í  jaká  známosť:  že  tu  tento  stôl, 

len  skromný  síce,  ale  pravý  oltár, 

je  dla  vás  ,asztaľ?  a  váš,  možno,  aj 

nádherný,  skvostný,  naložený  hojne? 

(nie,  na  tomto  niet  božej  manny  preň...); 

že  Slovač,  chcejúc  zrakom  zobjímať 

nádejné  svoje  stráne,  abo  k  nebu 

vzniesť  oka  pablesk,  vyzre  oblokom, 

kým  vy  zas  k  svojim  cielom  máte  ,ablak'? 

(nie,  týmto  pre  ňu  k  vyšším  stanoviskám 

niet  výhladu . . . )  i  ^  ^^  ^^^  človiečik 

hoviadka  svoje  zvykol  obročiť, 

vy  ale  mu  včul  podávate  ,abrak*  ? . . . 

Čo  za  múdrosť  to?  aká  potrava 

i  duševná  žeň  ? . . .   v  ríši  vidín  tolko, 

jak  v  lese  u  nôh  smrečín  črtenie . . . 

—  Nuž  jestli  ste  tak  sdieľni  s  bedákom 

toť,  že  ho  záhon  sklamal,  sdeliví 

na  mlátenisku,  kde  vám  rastú  bochny, 

na  trhu,  kde  sa  peniaz  kotúľa: 

pošiňte  vyšej,  vyšej  svojho  tepla 

rtuť,  žičlivosti;  lahody  prúd . . .   áno, 

odchýlte  širšie  srdca  komoru, 

do  korán!  áno!  Nie,  aby  ste  dali 

mu  další  pokrm,  ale  dovolte! 

len  dovoľte  (len  o  to  žiada  vás): 

nech  vybehne  sám  do  dúbravy  ducha, 

tam  na  výslní  obrázdi  svoj  hon 

i  zájme  osve  postať  s  napiatím 

vlôh  a  síl  vlastných  celým . . .   Národy, 

čo  spojil  osud,  ako  sdružil  množstvo 

tam  členov  v  háj,  tam  stebiel  v  zlatú  rolu, 

nech  voľne  vztýčia  svoje  koruny 

vo  svetla  obzor!    vystrú  perute 

i  v  kŕdľocli  —  var*  len  netušíte  posmech, 

že  prestihnú  vás  ?  —  letia  o  závod . .  . 

Veď  pravda,  keďže  všehomíra  priestor 

je  nekonečný,  ešte  nesmiernej  ši 

ten  cárstva  ducha:  možno,  koľaje 

ich  letku  budú  krížne,  rozmanité, 

ich  slávo-púte  osypú  sa  jak 

by  šnúry  s  klbka,  v  diaľach  rozkudlia : 

ten  vichro-silou  svojho  génia 

zatočí  kolo  slncom,  ku  najvyššej 

sa  švihne  hviezde  za  suseda,  ten 

priepaste  spojí  mostom  dúhy,   pokým 

zas  onen  druhom  zory  vzplápolá, 

a  iný  opäť  blyskne  meteorom . . . 

no  že  by  kedy  v  svet  sa  rozptýlili 


261 


a  nevrátili  viacej,  daromný 

strach!  hlúpa  mienka  —  oná  príťažlivá 

moc:  láska  k  hniezdu,   k  zdroju,  k  stredisku 

ich  zavše  svolá,  jako  pod  večer 

kuriatka  zvykla  slúčiť  slepica, 

v  kruh  rodinný;  i  jako  prácne  včely, 

v  pyštekoch  blaho,  na  krielach  pel  slávy, 

sa  spoločnému  sbehnú  ku  krbu 

i  složia  skvosty  matke  na  lono, 

a  ona  zplesá:  milé  moje  deti! 

ste  všetky  mi  tu!  každé  so  snôškou! 

bujaré  každé,  zdravé,  plné  túžob 

i  predsavzatí,  slávnych  Činov  chtivé . . . 

ó,  bohatá  ja!  ó,  ja  šťastlivá! 

ó,  detí  moje,  podte!  nech  si  vás 

priviniem  všetky  k  ňádram  radostným!  — 

Dnes  ?  —  turnaj  duchov  pretiahnutý  sieťou . . 

Hej :  od  dlhého  času  iný  hlad, 

pôst  velký  ja  zriem  pásť  sa  na  Slováci, 

jej  život  hlodať  supom  kavkazským ... 

Pri  biede  dneška,  ktorú  prežije 

dosť  snadno  Slovač,  tedy  túto  väčšiu, 

hroznejšiu  neresť  jej  uvážte  raz! 

tú  zmerajte  jej  núdzu,  vystihnite 

do  hĺbkj^!  ľudsky  zceňte  svedomím  — 

a  ked  ste  z  Boha,  odpomocte  hurtom ! 

Ved  krákoríte  denne  o  svobodc: 

nuž  ukrojte  z  nej  tejto  nevoFnej ! 

rozviažte  slučky,  odomknite  závor. . . 

Ved  zisťujete  rovnosť:   nože  tedy 

postúpte  miesta  i  jej  poníženej ! 

nech  plnoprávna  vojde  v  radnú  sieň . . . 

Ved  dušiate  sa  na  horúce  bratstvo: 

nuž  dokážte  ho  totej  služobnici! 

priviňte  k  hrudi  toho  popelvála! 

nech  rovno  s  vami  kráča  v  slávy  chrám, 

deň  smieru  svätiac  ducha  veselím . . . 

A  oni,  ktorí  večne  o  svoj  fud 

sa  trasú  bázňou  nevysloviteľnou, 

o  jeho  poklad  slova,  mysle,   duše, 

o  celý  obsah  jeho  poslania, 

no  ktorých  za  to  vy  nenávidíte 

až  do  krve  a  hanobíte,  —  tí, 

zabudnúc  razom  všetky  príkory 

a  utŕhania  nesčíselné  strely, 

vám  veľkodušným,  vám  rytierom  pravdy 

po  onom  skutku  spravedlnosti, 

po  zahájení  doby  veľkej  vesny. 


262 


po  obnovení  žatvy  nádejí, 

(nie  tedy  za  tie  zbytky,  omrviny, 

almužien  skyvy,  dárky  milosti, 

čo  s  vašich  stolov  dneska  padajú; 

preds'  nad  žobračou  smiluje  sa  každý . . . ), 

tí,  za  kameň  sa  odplácajúc  chlebom, 

ti  sami  prví  ztlieskajú  vám  v  počesť! 


Hviezdoslav. 


•*€•■ 


Za  neistými  túžbami. 

Poviedka  z  dediny. 
Od  Ľudmily  Podjavorinskej. 

L 

—  Zuza!  čo  sa  tak  pomaly  vlečieš? 

Mladé  dievča,  ktorému  tieto  slová  platily,  nič  neodvetilo,  len 
zrýchlilo  krok,  až  dostihlo  dvojkolesovú  rozvrzanú  káru,  ťahanú 
velikým,  čiernym,  huňatým  psom.  Popri  nom  kráčal  Mišo  Mikula 
a  pomáhal  mu  fahat  za  tlstý,  cez  plece  prevesený  motúz.  Za  károu, 
rozličnou  batožinou  naloženou,  kráčala  jeho  žena,  sklonená,  bez 
slova  pozerajúc  na  prašnatú  cestu,  vinúcu  sa  dolu  vŕškom  k  dedine, 
roztratenej  v  neveľkej  kotline;  kráčala  so  sklopeným  zrakom,  ne-  * 
pozorujúc  krásu  okolia.  Zato  dcéra  Zuzka  všímala  si  jej  tým  viac. 
Jej  tmavé  oči  bystro  tekaly  po  zelenom  poli,  po  vŕškoch,  otáčajú- 
cich so  všetkých  strán  dedinku,  k  nejž  sa  práve  poberali.  Kráčala 
už  teraz  zároveň  s  rodičmi,  pridržujúc  lavou  rukou  káru.  Chvíľami 
podniesla  oborenú  a  až  po  lakeC  obnaženú  ruku  k  očiam,  chrániac 
ich  tak  proti  bleskom  zapadajúceho  slnka  Jeho  posledné  lúče  pa- 
daly  na  vŕšok,  pod  ktorým  belely  sa  čistunké  domčeky  mrázovské, 
všetky  kryté  slamenými  strechami.  Z  komínov  vystupoval  modrastý 
dym  a  stlal  sa  ponad  dolinku,  napomáhajúc  v  nej  nastávajúci 
súmrak.  Na  tvári  Zuzkinej,  slnkom  do  barnava  opálenej,  zjavil  sa 
pri  spatrení  toho  obrazu  radostný  úsmev.  Jej  plné  červené  pery 
zostaly  máličko  otvorené,  odhaliac  dva  rady  drobných  bielych  zúbkov. 
Krátka  sukienka  a  modrá  zástera,  na  boku  vy[)ätá,  opálaly  sa  okolo 
zaprášených  bosých  nožiek. 

„Či  ma  poznajú  doma?"  dumala  Zuzka,  kráčajúc,  rukou  o  re- 
brinu opretá,  s  uemluviiými  rodičmi;  „a  jako  asi  vyzerá  naša 
chalupa?  Nebol  by  div,  keby  bola  spadla  za  tie  dva  roky,  čo  sme 
neboli  doma...  Ba  ozaj:  čo  povie  Samko,  keď  ma  zase  uvidí? 
Oh  —  ten  sa  už  iste  aj  oženil ..."  rozmýšlala  ďalej,  a  mimovolne 
sklonila  hlavu,  „oženil  sa  a  na  rana  si  viac  ani  nesmyslel  —  — 
a  predsa  kedysi  povedal,  že  by  ma  rád..." 

Zasmiala  sa  potuteľne  a  hrdé  vztýčila  hlavu.  Jej  oči  divno  sa 
zaleskly.    „Nech  I    hodila  hlávkou,  zahalenou  v  kartuuový,  neveľmi 


263 

Čistý  ročník.  „Čo  ma  po  nom !  Nenie  ani  trochu  pekný :  taký  malý, 
nahrbený  a  dlhé  vlasy.  Ten  lajdák  Ištván  je  inakší  I...** 

—  Čo  sa  vždy  smeješ,  Zuzka?  spýtala  sa  jej  matka,  podvihnúc 
k  nej  tvár,  tienenú  červenkastou  šatkou.  Bola  to  tvár  samá  vráska, 
s  nízkym  čelom  a  širokými  ústami,  ač  nemala  ešte  viacej  než  šty- 
ridsať rokov.  No  vyzerala  o  vela  staršia  v  ušpinených  šatách, 
nedbalé  visiacich  na  jej  chudom  tele. 

—  A  nič,  mamička!  len  tak  mi  čosi  prišlo,  odvetila  Zuzka 
stručne;  som  rada,  že  príjdenie  dnes  na  noc  do  svojho,  a  že  si 
trochu  odpočinieme. 

—  No  veď!  —  prisviedčal  Mikula  už  teraz  mäkším  hlasom, 
a  pošinul  si  obšúchaný  klobúk  na  ľavé  ucho.  —  Hneď  zajtra  pôjdem 
nakúpit  javoria,  a  budeme  robiC  riad.  Na  žatvy  pôjdeme  zas  dolu 
za  Pešt. 

—  Ja  bych  myslela,  aby  sme  išli  preč  až  na  jaseň,  hovorila 
Mikulová,  —  dosf  sa  natúlame  od  roka  do  roka  po  svete,  až  to 
človeka  už  počína  mizet.  Ja  bych  radšej  zostala  navždy  doma! 
riekla  živšie  a,  usmejúc  sa  mdlo,  zahľadela  sa  na  dedinku. 

—  Doma!  —  A  kde?  Snáď  v  tej  roztrhanej  búde?  rozhorlil 
sa  Mikula.  —  Čo  chvíľa  srúti  sa  ti  ostatný  došok  na  hlavu,  ak 
ešte  jaký  zostal.  Ani  okna  dobrého,  ani  dvier  —  no  nič! 

—  Dobrá  bola  tá  chalupa,  starý,  dobrá!  vzdychla  žena;  — 
škoda  ju  bolo  nechať  tak  zapustnúC  a  dvor  trávou  zarást  Keby 
nie  tej  nešťastlivej  myšlienky:  ísť  do  sveta,  mohlo  nám  v  nej  byt 
ani  v  teplom  hniezde! 

—  A  —  čo!  Ja  som  doma,  kde  prijdem;  však  každý  kúsok 
zeme  je  Boží.  Už  som  zvykol  na  túto  káru,  a  ťažko  by  mi  bolo 
sedet  na  jednom  mieste.  A,  chvalabohu!  vyživíme  sa  i  takto  po- 
riadne; aj  teraz  máme  pár  grošov  usporených. 

—  A  veď  by  ste  vy,  mamička,  mohli  doma  ostaŕ,  a  ja  s  ta- 
tíčkom  by  som  išla  do  sveta,  ohlásila  sa  Zuzka,  ktorá  až  doteraz 
mlčky  naslúchala  rozhovoru  rodičov  a  začínala  rozumieť  túžbe 
matkinej  po  tichom  domove.  —  Ja  som  mladá,  urobila  bych  aj  za 
vás,  a  vy  by  ste  si  odpočinuli . . . 

—  Čo  by  som  si  počala  bez  vás?  hovorila  smutne  —  bolo  by 
mi  clivo  za  vami,  a  ešte  bych  sa  sama  pustila  do  sveta... 

Mikulová  utíchla,  a  sklonila  hlavu,  v  ktorej  mihaly  sa  roz- 
pomienky na  minulosť.  Už  od  dvanástich  rokov  vracajú  sa  raz-dva 
do  roka  touto  cestou  do  dedinky  Mrázovcé  zo  svojich  potuliek 
„svetom."-  Pobudnú  dva-tri  týždne  v  malej  svojej  chalupe,  za  ten 
čas  nastrúhajú  varešiek,  napletú  opálok,  a  keď  začne  sa  Mikulovi 
a  dcére  čnieť  za  ^svetom,**  pustia  sa  s  výrobkami  svojich  rúk  do 
ďalekého  kraja.  Už  viac  ráz  prešli  tak  Rakúsko;  —  ba  chodia  cg 
dolu  za  Pesť,  k  Tise.  Pred  šestnástimi  rokami  prisťahovali  sa  do 
Mrázoviec  z  Považia,  kú])ili  si  od  obce  kúsok  pasienku  a  vystavili 
si  —  ako  cigáni  —  za  dedinou  malú  chalupu.  Prečo  sa  vysťahovali 
z  drievnejšieho  bydla,  odkiaľ  sú,  nikto  neznal.  Mrázovčania  chovali 
sa  k  nim  zprvu  pekne,  blížili  sa  im  —  zo  zvedavosti.  Ale 
8  nemluvným  Mikulom  a  jeho  tichou  ženou  nebolo  žiadnych  stykov. 


264 

Zato  prenasledovali  ich  posmechom;  a  keď  o  pár  rokov  Mikulovie 
počali  svetárif,  mienka  spoluobyvatelov  stala  sa  im  velmí  neprajnou. 
Obzvlášte  odkedy  počala  preskakovať  povesť,  že  Mikula  kedysi  túlal 
sa  s  komedianty.  Už  to  dostacilo,  aby  Mrázovčanom  objavili  sa 
v  divnom  svetle.  Boh  zná,  čo  to  za  ľudia,  keď  nežijú  ako  iní  doma, 
ale  túlajú  sa  svetom  za  neistým  chlebom,  a  boh  zná  aké  „vedmá^ 
a  bosoráctva  naučili  sa  pri  komediantoch  1  Preto,  keď  Mikulovie 
na  čas  vysťahovali  sa  do  sveta  s  károu  a  psom,  nikto  nebol  by  sa 
za  nič  sblížil  k  slabo  zamknutej  chalupe.  Mikula  so  Zuzkou  smiali 
sa  predsudkom  dedinčanov,  ktoré  proti  nim  prechovávali;  ale  Mi- 
kulová  niesla  to  veľmi  ťažko,  a  časom  stala  sa  ešte  zádumčivej šou. 
Ale  čo  by  aj  boli  doma  robili  ?  Statku  nemali  ani  chvosta,  ani  rolky, 
a  vo  svete  predsa  vždy  vyrobil  sa  groš.  Žili  skrovno;  Mikula 
časom  nedoprial  si  ani  pálenky,  shŕiiajúc  krajciare  do  hodného 
vymasteného  mieška.  Ten  niiešok  nosil  na  lírdle  uviazaný,  a  jeho 
žena  zase  opatrovala  kľúč  od  chalupy.  Jeho  povzbudzoval  miešok 
k  ďalšiemu  svetáreniu  a  v  nej  kľúč  budil  ustavičnú  túžbu  po  domove. 

Medzitým  už  došli  k  prvým  domcom  mrázovským.  Z  dedinskej 
veže  zavznel  vážne  zvon.  Mikula  rýchle  sual  klobúk,  jeho  žena 
zopiala  ruky,  šeptajúc  modlitbu.  I  Zuzka  zvážnela.  Všetkým  zdalo 
sa,  ako  by  zvuk  zvona  hovoril  k  nim  hlasom  dobrého  priateľa. 
Samého  Mikulu,  ináč  neprístupného,  ovanuly  príjemné  pocity.  — 
V  dedine  bolo  živo:  ľudia  vracali  sa  s  poľa  domov,  i  pastieri  pri- 
hánali  statok  s  paše.  Malé  deti,  boso,  v  krátkych  košieľkach,  behaly 
s  výskotom  po  prašnatej  ceste  a  hádzaly  prach  jedno  po  druhom. 
Zuzka  zvedavé  hľadela  na  známe  domky  —  zvlášte  zostrila  sa  jej 
pozornosť  pri  veľkom  dome,  nachádzajúcom  sa  pri  obecnej  studni, 
z  jehož  komína  vystupoval  dym.  Vráta  boly  otvorené  —  na  dvore 
stálo  hospodárske  náradie;  ktosi  tam  vypriahal  pár  sivých  volkov 
a,  nôtiac  si  pritom  akúsi  pieseuku;  odvádzal  ich  do  stajne.  Zuzka 
zastala  na  okamih  a  zahľadela  sa  naňho,  ale  vo  večernom  súmraku 
ho  nemohla  poznať.  „To  je  iste  Samo",  pomyslela  si,  obzerajúc  sa 
ešte  na  dom,  „alebo  to  bude  nejaký  paholok;  Samo,  ak  je  ženatý, 
by  si  nespieval . . .  "* 

Tri  studni  stál  hlúčok  žien  a  dievčat,  naberajúcich  vodu  do 
čisto  vydrhuutých  putieň.  Smialy  sa,  štebotaly,  no  keď  uzrely  divný 
povoz,  razom  zmĺkly  a  sostrŕily  hlavy  dovedna,  nedôverivo  obzerajúc 
si  rodinu  Mikulovie.  „Pozrite,  to  sú  Mikulovie!"  zvolala  ktorási 
z  nich.  —  „Aha,  to  tí  tuláci!" 

Mikula  nevšimol  si  poznámky  žien,  jeho  žena  vzdychla,  ne- 
opovážiac  sa  ani  hlavy  pozdvihnúť,  Zuzka  vzpriamila  sa  hrdo  a 
usmiala  sa.  Teraz  zabočili  do  úzkej  postrannej  uličky,  pomedzi 
stodoly  v  humuách  postavené.  Tu  zatáčala  sa  dedinka  okolo  hodného 
vrchu.  Pod  ním,  ba  trochu  na  jeho  svahu,  túlila  sa  chalupa  Mi- 
kulovie. Bola  malá,  s  dvoma  na  juh  obrátenými  okienkami,  s  níz- 
kymi dveiami  a  strapatou  rozvláčenou  strechou,  na  nejž  mach  a 
netresk  trochu  udržovaly  spráchnivelé  dosky.  Pred  oknami  bola 
kedysi  záhradka;  teraz  tam  rástla  pŕhľava  a  bodľačie.  Z  plota  po- 
zostalý iba  dva-tri  koly  latou  spojené,  a  trochu  ráždia.    Mikula 


265 

zatiahol  káru  ku  dverám  a  zastal.  Zuzka  hneď  vybehla  k  oblokom 
a  odpratala  z  nich  suroyú  tehlu,  ňouž  boly  zastavené.  Mikulová 
zaža'.a  kúsok  sviečky,  ktorú  snáď  schválne  kúpila  k  tejto  chvíľke, 
a  vytiahnuc  zo  záňadria  kľúč,  odomkla  ťažký  zámok  na  dverách. 
V  pitvore  zapáchalo  potuchlinou,  bolo  v  ňom  chladno  a  najväčší 
neporiadok.  Po  zemi  roztrúsená  slama,  v  jednom  kúte  stálo  pár 
otiepok,  v  druhom  stará,  črvotočinou  prežraná  skriňa  „žiglou"  zvaná. 
Zpod  nej  trčala  zodrauá  metla  a  sáry  starých  čižiem.  Na  ohništi 
složeno  bolo  trochu  riadu,  paven  s  odrazenou  nohou  a  hrnec  s  bielou 
hlinkou  a  štetkou,  ktorou  uebielilo  sa  už  pár  rokov.  V  izbe  tiež 
nebolo  žiadneho  náradia,  iba  s  pár  dosiek  sbitá  postel,  lavice  okolo 
stien  a  skriňa,  slúžiaca  za  stôl.  Na  jednej  stene  viselo  pár  čbánkov, 
prachom  zapadlých.  Celé  siete  pavučíu  rozpriadli  pilní  pavúci,  po 
tie  „rošte"  a  „fogaše."  Hneď  schytili  sa  do  uspoiadovania;  Zuzka 
vyn)ietla  izbu,  vynášala  slamu  z  pitvora  pred  dvere,  a  Mikulová 
celá  oživená  zvŕtala  sa  po  izbe  a  ukladala  s  káry  mužom  donášanú 
batožinu  do  skrine.  Bol  to  celý  ich  majetok:  niečo  vrchných  šiat, 
bielizne,  v  mechu  dve  podhlavuice.  kuchynský  riad,  pozostávajúci 
z  hrnca,  pavne,  misy  a  troch  lyžíc.  Viacej  nepotrebovali;  vo  „svete" 
viedli  život  celkom  kočovnícky:  kde  prišli,  hoc  i  pod  holým  nebom, 
uvarili  si  trochu  jedla,  spali  často  i  v  poli,  alebo  v  stodole,  pod 
šopou.  Za  nocfah  zriedka  kedy  platili  —  to  prierilo  sa  Mikulovým 
gazdovským  zásadám.  On  vždy  hľadel  sfrovit  čo  najmenej,  tvoriac 
v  tom  zvláštnu  výnimku  medzi  „svetármi,"  k  orí  väčšinou  žijú  len 
pdeň  ku  dňu."  On  pilne  shŕnal  do  koženého  mieška,  ním  odôvod- 
ňujúc  pred  ženou  svoju  záľubu  svetárenia. 

Po  skromnej  večeri,  pozostávavšej  z  chleba,  upravili  si  spoločné 
lôžko,  v  pitvore  na  zemi,  a  uložili  sa  na  odpočinok.  Zuzka  nemohla 
usnúc  —  vstala  s  lôžka,  sadla  si  na  vysoký  prah  pitvora  a,  objímuc 
kolená  rukami,  zahľadela  sa  do  šerej  nocí.  Zamyslela  sa  o  svojom 
živote,  ktorý  strávila  zväčša  vo  svete.  Od  desiatich  rokov,  čo  môže 
sa  pamätať,  chodí  s  rodičmi,  navracajúc  sa  len  na  pár  týždňov  do 
tejto  chalupy,  na  veľké  naliehanie  matkino.  Tu  necítila  sa  tak  dobre, 
ako  vo  svete:  ač  nikomu  tu  neublížila,  predsa  dievčatá  bocily  od 
nej  a  všetci  ľudia  ako  by  nou  opovrhovali.  Kdežto  vo  svete  ju 
všade  mali  radi.  Vedela,  že  ju  prezývajú  tuláckou,  ba  i  „bohyňou", 
a  preto  uenatískala  sa  im.  Mimo  kostola  nechodila  nikde.  Iba  po- 
sledný raz  keď  bola  doma,  zašla  raz  na  muziku,  vyzvaná  Samkom, 
ale  zariekla  sa  toho :  matka  Samkova,  za  to,  že  on  s  ňou  tancoval, 
verejne  jej  nadala,  zapovediac  jej  ^svádzaí*'  svojho  syna.  Ale  on 
vzdor  tomu  predsa  zastavil  sa  raz  pod  ich  oblôčky.  Zuzka  usmiala 
sa  ešte  i  teraz,  keď  pomyslela  si,  ako  zlobily  sa  dievčatá  v  dedine, 
keď  sa  prezvedelo,  že  ju  Samko  Melanovie,  dosC  majetný  mládenec, 

a  čo  viac  samotný  gazda,  rád  vidí.  Bolo  to  síce  len  pár  dní 

ona  odišla  s  rodičmi  do  sveta,  bez  rozlúčenia,  odvtedy  ho  nevidela, 
a  vo  svete,  v  dojmoch  nových  a  nových,  temer  zabudla  naňho. 
Len  dakedy  obnovila  sa  rozpomienka  naňho,  keď  matka  pripomenula 
malú  chalupu,  alebo  keď  napadlo  jej  porovnat  Štefana  so  Samkom. 
So  Štefanom  poznala  sa  v  Rakúsach,  on  tiež  „svetáril"  —  predával 


266 

kuchynské  a  vačkové  nože,  a  tak  ich  cesty  často  a  nie  púhou  ná- 
hodou stretaly  sa.  Zuzke  páčil  sa  driečny  šuhaj,  ale  viacej  lúbila 
svobodu,  než  by  sa  bola  viazala  k  nemu.  To  zdedila  po  otcovi. 
Bola  nestálej  povahy,  tekavej  mysle,  ustavične  žiadajúc  si  nové 
dojmy,  nové  vzrušenie,  ktorým  zaoberala  by  sa  jej  myseľ.  Matku 
to  často  rmútilo,  že  v  tom  tak  velmi  podala  sa  na  otca.  Kým  ona 
priala  si  tichý  kútik  chalupy,  teplé  ohnisko,  zatial  otec  s  dcérou 
hnali  sa  za  akýmisi  neistými  túžbami 

Zuzka  v  myšlienkach  pohrúžená  položila  hlávku  na  zopiate 
ruky  a  ani  nezbadala  matku,  ktorá  meď/itým  vstala  a  priblížila  sa 
k  nej.  Až  ked  si  sadla  povedia,  ustrašene  pozrela  na  ňu. 

—  A  čo  vy  nespíte,  mamička?  spýtala  sa  jej  ticho,  nechtiac 
vzbudiť  otca. 

—  Nechce  sa  mi  spaf;  som  rada,  že  som  doma,  a  preto  ne- 
môžem usnúf.  Rozmýšľam  si,  ako  by  nám  bolo  dobre  tu  doma, 
keby  tatícko  chceli  ostať!  Vidíš,  Zuzka:  svoje  jeleň  svoje,  a  moja 
mamička  vždy  hovorievali,  že  ten  človek  je  šťastlivý,  ktorý  v  pokoji 
tam  môže  umreť,  kde  sa  zrodil.  Chudiatkol  keby  boli  vedeli,  ako 
to  so  mnou  bude ! . . . 

—  A  dávno  už,  čo  umreli?  pýtala  sa  Zuzka,  leda  čosi  riekla. 

— -  Veru  dávno  —  hned  ako  si  sa  ty  narodila ;  potom  sme  sa 
sem  prisťahovali  z  našej  dediny.  Vtedy  sme  mali  v  Okružnom 
pekný  statoŕek  aj  domec,  ale  po  ich  smrti  ako  by  to  všetko  na 
vietor  uhodil.  Role  pobral  žid  za  dlhy,  dom  spustol,  lebo  suie  ne- 
znali s  tvojím  tatíčkom  hospodáriť,  keď  on  bol  vždy  „len  do  sveta." 
Tak  sme  sa  sem  presťahovali,  lebo  sme  taui  nemali  od  ľudí  pokoja. . . 
Mamička  už  vtedy  boli  dva  roky  v  zemi:  umreli,  chudera!  od  žialu, 
keď  videli,  že  začína  sa  na  mne  vyplňovať  tá  kliatba... 

Mikulová  umíkla  a  složila  ruky.  Zuzkine  temné  oči  zväčšily 
sa  divným  úžasom.  Nikdy  ešte  nevidela  svoju  matku  takú  rozžialenú, 
ako  po  týchto  slovách,  a  ani  takú  sdieľnu,  čo  sa  týkalo  jej  mi- 
nulosti. 

—  Veru  tak,  pokračovala  Mikulová,  zakrývajúc  sklonenú  tvár 
rukami.  —  Ony  tuším  vedeli,  ako  to  bude  so  mnou,  a  predsa  ne- 
poslúchla  som  ich,  keď  chceli,  abych  sa  za  iného  vydala...  Ešte 
pred  smrťou  mi  povedali:  „Vidíš,  dieťa  moje!  ty  nikdy  nebudeš 
mať  život  pokojný,  lebo  tá  kliatba  starej  opustenej  matky,  ktorú 
v  zúfalstve  vyriekla,  nikdy  nedá  ti  pokoja."  A  mali  pravdu:  od  ich 
smrti  blúdime  po  svete  ako  tuláci,  nemajúc  stáleho  miesta,  lebo 
tá  kliatba  prešla  i  na  tvojho  otca  i  na  teba . . . 

Zuzka  striasla  sa  a  prestrašene  hľadela  na  matku,  schúlenú 
na  prahu  a  rozsmútenú  spomienkami. 

—  Poznala  si  starú  Králikovu?  opýtala  sa  zrazu  Mikulová, 
živo  podvihnúc  zrak  k  dcére,  a  keď  tá  pokrútila  záporne  hlavou, 
pokračovala:  —  Veď  ozaj,  zabudla  som,  že  si  ty  tu  vyrástla.  Bola 
vdovou,  a  bývala  v  Okružnom  hneď  blízko  nášho  domu.  Nemala 
nikoho,  iba  syna,  Janka,  ktorý  bol  jej  pravou  rukou,  jej  podporou. 
Bol  poslušným,  poriadnym  synom,  a  bol  aj  pekný,  veľmi  pekný 


267 

Mikulová  zastala,  nevediac  ako  pokračovať,  a  nahla  sa  stranou 
do  pitvora,  naslúchajúc  za  chvíľu  pravidelnému  oddychovaniu  spia- 
ceho Mikulu. 

—  Ja  bola  som  o  niečo  mladšia,  ako  ty  teraz,  keď  sme  sa 
s  ním  zasľúbili.  Od  chodieval  už  predtým  často  k  nám;  moja  ma- 
mička boli  tiež  vdovou,  ale  nám  bolo  dobre.  Janko  ma  mal  rád 
—  tak  rád,  že  ani  žiC  nemohol  bezo  mna.  A  iste  by  sme  boli  bývali 
šťastní  spolu,  keby  som  nebola  poznala  tvojho  otca.  Prišiel  do  našej 
dediny  —  boh  zná  odkiaľ  —  s  komediantmi,  s  ktorými  sa  túlal 
svetom.  Dosial  neviem,  ako  dostal  sa  k  nim  I  Komedianti  bavili  sa 
tu  za  týždeň,  a  za  ten  čas  sme  sa  poznali.  A  to  bolo  moje  i  Jan- 
kovo nešťastie.  Ja  bola  som  vždy  veselá,  živá,  Janko  tichý,  nemluvný, 
a  preto  sme  sa  častejšie  nepohodli.  Mikula  bol  ťiký,  akého  som 
si  vždy  v  mysli  predstavovala:  veselý,  žartovný,  laliký,  ľúbiaci  tanec 
a  zábavy.  Sotva  som  ho  videla,  hnecf  mi  napadlo,  že  nemám  Janka 
tak  rada,  a  že  som  ho  ani  nikdy  opravdivé  neľúbila.  Vyznala  som 
sa  mamičke,  že  ak  ma  budú  zaňho  nútif,  že  utečiem  s  Mikulom  a 
s  komediantmi.  Tá,  chudera,  plakali  —  Janko  zúfal;  ale  nemohli 
si  pomôcť.  Komedianti  odišli,  Mikula  zostfli  u  nás,  a  o  tri  týždne 
sme  mali  svadbu.  Janko  zmizol . . .  Ked  išli  sme  od  sobáša,  stretli 
sme  ľudí,  ktorí  ho  niesli:  našli  ho  vo  Váhu  utopeného...  A  jeho 
matka  vtedy  ma  prekliala,  abych  neníala  nikdy  pokoja,  ani  ja  ani 
moje  deti ;  lebo  len  ja  bola  som  príčinou  jeho  smrti,  ja  vzala  som 
mu  ľahkomyseľne  život,  a  ju  pripravila  o  jedinú  podporu  v  starobe. 
A  jej  kliatba  sa  vyplnila,  lebo  s  týmto  na  svedomí  šťastná  som 
nikdy  nemohla  byť!  Mamička  umreli,  ľudia  ma  nenávideli,  a  muž, 
ten  nemal  chvíle  pokoja^  až  privolila  som  na  tento  život.  Ked  sme 
vo  svete,  žiada  sa  mi  domov,  a  ked  som  pár  dní  tu,  už  zase  rada 
by  ch  ])reč,  lebo  tie  slová,  tie  nii  ustavične  hučia  v  ušiach. 

Mikulová  zastrela  tvár  rukami  a  pustila  sa  do  kŕčovitého  plaču. 
Zuzka  ju  objala  a  pritúlila  sa  úzko  k  nej.  Až  teraz  si  porozumely  — 
a  po  prvý  raz  v  živote  zaplakaly  spolu.  Dlho  tak  sedely  v  objatí, 
až  Zuzka  temer  násilne  uložila  matku  na  lôžko.  Sama  znovu  sadla 
si  na  prah  a  rozmýšľala  o  matkiných  slovách,  o  kliatbe,  ktorá, 
dľa  mienky  matkinej,  ich  prenasledovala.  „Kto  zná,"  podumala  po 
jnnohom  rozmýšľaní,    „či  mohly  by  mať  ľudské  slová  taký  účinok! 

To   iste   prišlo  len  tak,    že  chodíme  do  sveta však  aj   iní 

ľudia  chodia     A  tatíčko  uz  za  svobodna  boli  navyknutí,  nuž  preto 
teraz  nemôžu  zabudnúť . . .  '* 

A  to  ju  uspokojilo.  Zopiala  ruky  a,  hľadiac  hore  k  zatemnelému 
nebu,  počala  sa  modliť.  Bola  tichá,  vlažná  májová  noc  —  dovôkola 
ticho,  len  dolu  od  cesty  znelo  chvíľami  hlasnejšie  glgotanie  potôéka. 
Na  nebi  kde-tu  trblietala  sa  hviezda.  Mikula  spal  tuho,  chrápajúc, 
a  jeho  žena  chvíľami  strhávala  sa  zo  sua,  slabo  postonávajúc. 
V  dedine  hlásnik  hlásil  jedeuástu,  zaťahujúc  trasľavým  mekotavým 
hlasom.  Kdesi  nedaleko  ozýval  sa  vravot  a  rozpustilý  smiech,  a 
hned  vznikla  ozvena  blížiacich  sa  krokov.  Zuzka  zatajila  dych  — 
poznala,  že  sú  to  mládenci,  idúci  z  vohľadov  a  santujúci  po  ulici, 
a  tušila,    že  zo  žartu  blížia  sa  až  sem.    A  skutočne,   smejúc  sa  a 


268 

Šeptajúc,  zastalo  si  viacej  postáv  pod  oblok.  Zuzka  vstala,  priložila 
pravý  ukazovák  k  ústam  —  nocou  ozval  sa  ostrý  prenikavý  hvizd ; 
v  tom  okamihu  srútilo  sa  čosi  náramne  velké  a  čierne  s  povaly  a 
vrhlo  sa  medzi  zvedavcov.  Tí,  na  smrC  polakaní,  rozpŕchli  sa  na 
všetky  strany,  sprevádzaní  zlostným  smiechom  Zuzkiuým.  Mikula 
sa  vzchopil,  no  uspokojil  ho  výklad  dcérin.  Velký  čierny  pes  pri- 
túlil  sa  k  nej.  „Tak,  Pozor,"  šeptala,  hladiac  ho  lichotivé  po  dlhej 
srsti,  „už  môžeš  ísť  spat!^  Pes,  ako  by  bol  porozumel,  vyskočil 
na  káru,  s  nej  na  nízku  povalu  a  uložil  sa  tam  do  slamy. 

„Chudera  mamička!"  zašeptala  Zuzka,  ukladajúc  sa  na  slamu 
vedia  rodičov,  a  zaborila  hlávku  do  plachetky. 

II. 

Na  druhý  den,  hned  z  rána,  celá  dedina  už  vedela,  že  Miku- 
lovie  sú  doma;  mnohí  boli  zvedaví  na  nich,  obzvlášte  na  Zuzku, 
lebo  vzdor  neprajnej  mienke  predsa  prinútení  boli  uznaC,  že  je  pekná, 
ale  ani  najbližší  susedia  nešli  ich  privítat.  Chceli  vo  všetkom  ukázat, 
že  nedbajú  o  nich. 

Zuzka  hned  z  rána  chytila  sa  do  usporadovania  a  zametania, 
ale  ani  to  nedalo  chyži  príjemnejšieho  vzozrenia,  kedže  nemali 
náradie  a  steny  boly  vyválané  a  neobielené.  Mikulová  prebudila  sa 
s  prudkým  blavybôlom,  a  preto  jej  Zuzka  ustlala  vonku  pod  stenou 
a  uvarila  jej  rascovej  polievky.  Mikula  odišiel  hned  z  rána  do  ko- 
paníc obzriet  sa  po  dreve  na  kurivo  a  spracovanie,  a  mal  sa  vrátiC 
až  večer.  Nemohol  sa  už  ani  dočkať  strúhania  varešiek  á  habariek. 

Popoludní  Zuzka  obliekla  si  najkrajšie  šaty,  že  zájde  do  de- 
diny; ale  potom  odhodlala  sa  zostat  doma,  a  zastala  si  k  polo- 
vyválanej  záhradke,  snivé  dívajúc  sa  do  dialky  Slnko  milo  hrialo 
na  zem,  odetú  v  svieže  rúcho  vesny.  Z  dedinskej  krčmy,  v  nedeľnom 
tichu,  niesly  sa  až  k  nej  neurčité  zvuky  hudby,  ako  bzučanie  včiel. 
Ju  opanovala  kási  clivá  nálada.  ,. Tam  je  veselo,"  rozmýšľala,  kloniac 
strojnú  hlávku,  otočenú  modrým  hodvábnym  ručníkom;  „škoda,  že 
ja  ta  nemôžem  ísť!"  A  zase  napadol  jej  svetácky  život,  hluk  velmiest, 
ktoré  poznala,  a  dolnozemské  pustatiny  a  čárdy,  kam  boli  sa  za- 
túlali len  tak,  bez  tovaru.  Zvuky  slovenského  krakoviaka  pripome- 
nuly  jej  škrekľavé  tóny  viedenských  verkľov.  „Tam  je  to  všetko 
ináč,"  rozmýšľala,  usmievajúc  sa  mdlo. 

Cestou,  pod  ich  chalupou  sa  vinúcou,  ktorá  viedla  z  hôr  a 
mlyna,  kráčalo  mladé  dievča,  sviatočne  nastrojené,  s  vonačkou 
v  ruke.  Bola  to  dcéra  zo  mlyna,  a  jediná,  ktorá  bola  predtým  ku 
Zuzke  trochu  priľnula.  I  teraz  pribehla  za  ňou  a  vítala  ju. 

—  Idem  na  muziku,  vravela  hned,  žiariacim  zrakom  netrpezlivé 
hladiac  k  dedine,  —  ty  nejdeš? 

—  Nie;  čo  by  som  tam  robila?  odvetila  Zuzka,  zatajujúc  pred 
družkou  túžbu  po  zábave. 

—  Že  čo?  To,  čo  ja,  alebo  iná:  tancovala  by  si!  Či  sa  bojíš, 
že  fa  nevyvedú? 

--  A,  čoby;  vyviedli  by  ma,  keby  som  chcela! 


269 

—  Kto  vie  ?  keď  nemáš  frajera  I  zasmiala  sa  a  odbehla.  Zuzka 
chcela  ešte  čosi  povedat,  ale  stisla  pery  a  odvrátila  sa  prudko 
stranou  „čo  ma  do  nich!'  podumala  o  chvŕlu  s  pohrdlivým  úsmeš- 
kom,  s  akým  pomýšiavala  na  všetkých  ňou  pohŕdajúcich  dedinčanov. 
„Idem  radšej  pozref,  či  už  kvitnú  pri  potôčkn  nezábudky!"  Sišla 
úzkym  chodníčkom  na  cestu ;  povedľa  nej  tiekol  malý  potôčik 
v  úzkom  bahnatom  koryte,  /atáčajúc  sa  stranou  k  dedine.  Nad  ním 
sklánaly  sa  staré  pokrivené,  väčšinou  bútľavé  vŕby  a  na  briežkoch 
celé  leto  kvitly  drobné  nezábudky,  medzi  „podbielom"  a  „balsamom." 
Zuzka  natrhala  si  z  nich  kytôčku,  a  zahľadela  sa  na  jasné  vlnky, 
veselo  hrkotajúce  a  potriasajúce  tokom  svojím  hlávky  nezábudiek. 
Bolo  tu  tak  milo,  že  razom  zabudla  na  muziku  a  tanec.  Napadlo 
jej  niečo;  v  okamihu  vyzula  cižmy-kordo vánky  a,  sadnúc  na  zem, 
zanorila  bosé  nôžky  dôvody.  Jaj  I  ako  to  postudenilol  Vlnky,  roz- 
rážajúc sa  o  jej  nôžky,  sypaly  drobné  iskrice,  ktorŕ,  zase  vo  vlnky 
pretvorené,  ubiehaly  dalej,  štveracivo  buhlajúc.  Zahľadela  sa  do 
nich,  až  jej  zrak  prešiel.  Na  vode  objavila  sa  zrazu  dlhá  tôňa,  a 
v  tom  okamihu  ktosi  zakryl  jej  oči  tvrdými  rukami.  Zuzka  mrštila 
sebou  ako  rybka  a  jedným  skokom  bola  na  druhej  strane,  udivene 
zierajúc  na  nevhodného  rušiteľa.  No  hned  zmenila  sa  jej  prestra- 
šenosť  v  milé  udivenie:  bol  to  Samko  —  ten  Sarako,  na  ktorého 
si  pred  dvoma  rokami  a  i  pozdejšie  často  spomínala,  a  jehož  tvár, 
večne  usmiata,  podobajúca  sa  tvárí  dievčaťa,  s  jasno-modrými  očami 
a  malými  ústami,  v  jednom  pre  oboch  milom  okamihu  obapolného 
bozku,  pritkla  sa  bola  k  jej  tvári.  Teraz  stáli  tu  proti  sebe  po 
prvý  raz  od  toho  času,  oba  v  rozpakoch.  Zdalo  sa,  že  Samko  nebol 
pripravený  ju  tu  spatrif,  lebo  nevedel  v  prvej  chvíli,  čo  má  riecť. 

—  Jaj !  ako  si  ma  naľakal !  preriekla  konečne  Zuzka,  zbadajúc 
rozpačitosf,  s  ktorou  ju  pozoroval,  a  sama  prv  sa  spamätajúc. 

—  A,  vitaj,  Zuzka!  ja  som  veru  nemyslel,  že  si  to  ty!  riekol 
tichým  mäkkým  hlasom,  a  prejdúc  na  tú  stranu,  kde  ona  stála, 
podal  jej  ruku,  doložiac:  a  kde  si  sa  tu  tak  náhle  vzala? 

—  No,  prišla  som  —  aj  naši  prišli.  Už  bolo  sa  zmrklo,  keď 
dotiahli  sme  do  dediny... 

—  A  večer  ste  nesvietili,  preinisil  ju  náhle.  —  Boli  sme  pozreC 
s  kamarátmi,  čo  robíte;  ale  sme  potom  odišli,  priznával  sa  šuhaj 
proti  svojej  vôli.  Zuzka  sa  zasmiala,  hlasne,  veselé,  ukazujúc  pritom 
dva  rady^  zdravých  zúbkov, 

—  Áno,  utiekli  ste,  kcd  ste  sa  ľakli !  Teda  aj  ty  si  bol  medzi 
nimi?  Ej  ha!  si  ty  za  chlapa,  ked  si  sa  ľakol  nášho  Pozora! 

—  Čo  by  som  sa  ľakol?  odvrával  neistým  hlasom,  nespúšťajúc 
zraku  s  jej  plnej  vyvinutej  postavy.  Ten  jej  zdravý,  bezohľadný 
smiech  ho  jakosi  pomiatol.  —  Ale  to  si  ty  tak  zahvízdala  včera 
večer?  Až  sa  hora  ozvala!  Ale  ja  som  sa  neľakol  —  veru  nie! 

—  No  viac  nepôjdeš  na  zvedy  pod  naše  obloky,  pravda?  pre- 
kárala ho  posmešne,  ale  nie  bez  istého  úmyslu,  a  dodala:  dobre 
ti  tak:  aspoň  budeš  odteraz  o))chádzat!  náš  dom. 

—  A  čo  by  som  obchádzal?  Vari  sa  ozaj  bojím?  hovoril  roz- 
pačité,  pofahujúc  svinutý  konárik   blízkej  vŕby.    No  Zuzka  ho  už 


270 

nepočúva  —  niečo  vážnejšieho  jej  tanie  na  mysli.  Sklopila  oči,  a 
chvíľami  podvihujúc  ich  k  začervenelej  tvári  Samkovej,  žmolila 
prstami  rožtek  mušlíenovej  zásterky.  V  celom  jej  zjave  bolo  v  tú 
chvíľu  trošíčku  jemnej  koketterie. 

—  Dosť,  že  si  ma  poznal,  Samko,  keď  sme  sa  už  tak  dávno 
nevideli.  Ja  som  myslela,  že  si  ma  už  celkom  zabudol,  a  —  že  si 
sa  už  aj  oženil,  doložila  rýchle,  s  pohľadom  na  klobúk  Samkov, 
okrášlený  sviežim  „perom.** 

—  Mám  dost  času  na  to ;  snáď  až  na  jaseň.  „Na  vojnu"  ma 
síce  aj  tak  nevezmú,  keď  som  len  sám  s  mamičkou  pri  gazdovstve ; 
ale  povolenie  ženby  ešte  som  nedostal  . . 

Uplynula  chvíľka  trápneho  mlčania.  Oba  zabudli  sa  v  svojich 
myšlienkach  a  oba  spomínajú  si  na  ten  predvečer,  v  ktorý  odohrala 
sa  medzi  nimi,  po  tanci  a  zábave,  prvá  i  posledná  lúbostná  scéna. 
Samkovi  teraz  pri  pohľade  na  im  prišly  na  um  výčitky  matkine  a 
posmešky  kamarátov  —  a  zahanbil  sa.  Pomäteno  zdvihol  klobúk  a 
chcel  odísť. 

—  Počkaj,  zastavila  ho  Zuzka,  —  ideš  do  krčmy.  Choď,  ktosi 
ta  tam  čaká! 

—  Nie,  nečaká  ma  nikto!  zalhal  neisto,  —  ale  preto  pôjdem. 
Ty  nejdeš? 

Zavrtela  záporne  hlavou  a  úsmev  zmizol  s  jej  tváre.  Zastala 
napruženo,  so  stisnutými  perami  zierajúc  za  odchádzajúcim.  Potom 
zohla  sa  pre  pohodené  čižmy,  a  keď  zase  zdvihla  hlavu,  zazrela 
Samka,  ako  díva  sa  na  nu.  Ich  zraky  sa  na  okamih  stretly,  no 
šuhaj  hneď  aa  obrátil  a  znepokojený  kráčal  k  dedine. 

„Poznal  ma,"  dumala  Zuzka  po  jeho  odchode,  „poznal  ma, 
ale  je  už  inakší  ako  vtedy  bol:  je  pyšný,  preto  že  je  bohatý," 
Zasmútila  sa  na  chvíľu,  ale  hneď  posmešne  pokrčila  okrúhlymi 
plieckami:  „Čo  ma  po  ňom?  On  je  i  tak  akýsi  divný  —  taký 
tichý,  ako  ovca jojha!  veru  bych  ho  ani  nemohla  mať  rada. . . " 

O  chvíľu  už  veselo  skackala  hore  briežkom  k  ich  domku,  ule- 
penému k  vŕšku  ako  lastovičie  hniezdo  —  pravda  rozcuchané.  Vošla 
do  izby,  temer  prázdnej,  chladnej  a  neútulnej,  a  počala  sobliekať 
sviatočné  šaty.  S  priečinka  skrine  vytiahla  malé  zrkadielko  v  okrúh- 
lom plechovom  rámci  a  pozerala  sa,  uchylujúc  hlavu  na  bok,  usmie- 
vajúc sa  a  privierajúc  oči.  Potom  zašla  k  mamke  na  podstenu, 
kde  jej  bola  ráno  ustlala.  O  chvíľu  prišiel  i  Mikula,  s  radostnou 
zvesťou,  že  podarilo  sa  mu  nakúpiC  javoria  na  varešky.  Bol  celý 
vytešený:  sivé  malé  očká  svietily  a  ihraly  mu.  Zuzka  tušila,  že 
bol  kdesi  na  javorie  oldomáš. 

Keď  pozde  večer  Zuzka  vyšla  von,  zbadala  pri  obloku  akúsi 
postavu.  Udivene  posla  blíž  a  poznala  v  nej  Samka,  Pri  svetle, 
ktoré  z  izby  oblokom  padalo,  videla,  že  sa  usmieva  a  že  jeho  oči 
sviefa  radostným,  ale  divným  leskom. 

—  Prišiel  som,  Zuzka,  aby  si  videla,  že  neobchádzam,  aui  že 
sa  nebojím  vášho  Pozora!  smial  sa  celou  tvárou  Zuzka  podivila 
sa  jeho  slovám,  ale  viacej  tomu,  že  prišiel. 


271 

—  Záležalo  ti  niečo  na  tom,  abych  nemyslela  o  tebe,  že  sa 
bojíš?  opýtala  sa  ho,  upierajúc  naňho  svoje  čierne  oči.  —  Tebe  je 
vari  všetko  jedno,  čo  si  ja  myslím  —  čo  ty  dbáš  o  to! 

Samko  sa  zmiatol.  Neznal,  čo  na  to  odvetil  Počal  sa  mrzeC 
sám  na  seba,  kde  sa  tu  vzal  a  čo  vlastne  hľadá?  V  rozpakoch 
mlčal,  dočahujúc  rukou  slamky  z  nízkej  strechy. 

—  Prečo  si  vtedy  tak  náhle  odišla,  Zuzka?  Vidíš,  ja  som  ťa 
tu  hladal,  ale  ste  už  boli  vo  svete a  ty  si  ani  nepísala. 

—  Čo  som  ti  mala  písaC?  Však  si  sa  ty  obišiel  bez  toho  — 
a  snád  si  ani  nepomyslel  na  mňa  za  tie  dva  roky,  podnecovala  ho, 
s  radosfou  pozorujúc  obrat  jeho  myšlienok. 

—  Veru  pomyslel,  a  bolo  mi  tak  lúto!  Prečo  si  odišla?  Vidíš, 
ja  som  ťa  mal  taíc  rád!  vyznával  sa  naivný  šuhaj  z  citov,  ktoré 
mu  ani  nenapadlo  tajiť  pred  Zuzkou.  Prichádzal  od  muziky,  veselý, 
rozjarený  a  vo  ^zvláštnej  sdielnej  nálade.  Zuzka  trhla  sa  na  po- 
sledné slová.  Šuhajovo  vyznanie  prišlo  tnk  náiile,  tak  nečakane, 
že  zatriasla  sa  akýmsi  horúcim  citom,  čo,  keby  si  ju  tak  teraz, 
ale  naozaj,  zaTúbil?!... 

—  Nehovor  mi  to,  Samko!  vzdychla  akosi  žialne,  veď  viem, 
že  cigániš!  Ty  si  bohatý  — ja  chudobná,  a  nikto  ma  nemá  rád... 
Dievčatá  mi  vyhybujú,  a  mládenci,  tí  ešte  aj  vysmejú  sa... 

—  Čo  tí  vedia  —  takí  blázni !  Nerob  si  z  toho  nič,  nedbaj 
na  nich,  Zuzka!  Ale  ja  sa  nesmejem  —  veď  ma  poznáš!  Sto  ráz 
radšej  shováral  bych  sa  s  tebou  ako  s  Dorkou,  keby  sme  sa  na 
jaseň  nemali  soberať. 

—  Kto  je  to?  pýtala  sa  Zuzka  prudko. 

—  A  toť  dievka  Kalíškovie;  vieš,  ona  je  mamičkina  krstná  a 
má  pár  stoviek  po  sestre.  Však  toť  mám  od  nej  pero  za  klobúkom, 
rozkladal  Samko. 

—  No  vidíš:  Dorka  ti  dáva  perá,  a  ty  sa  shováraš  s  inými. 
Nahnevá  sal 

—  Ejha!  veru  nedbám,  nech  sa  nahnevá,  roztáčal  sa  Samko, 

—  však  to  by  si  bola  len  ty  na  príčine:  prišiel  bych  k  vám. 

Zu7.ka  zasmiala  sa  hlasne  a  sblížila  sa  k  nemu,  nespúšťajúc 
pritom  s  jeho  tváre  svoje  čierne  magnetické  oči.  Samko  sa  strhol 
pod  vlivom  toho  pohľadu ;  obrátil  sa  k  nej,  chcel  čosi  povedať,  ale 
v  tom  okno  prudko  sa  otvorilo  a  v  ňom  objavila  sa  strapatá  hlava 
Mikulova. 

—  Kto  je  to  tu,  Zuza  ?  zvolal  prísne,  snažiac  sa  rozhíadet  v  tme ; 

—  abych  ho  neopálil?! 

Zuzka  so  smiechom  kývla  na  Samka  hlavou  a  zmizla  v  nízkych 
dverách  pitvora. 

—  Spať,  Zuza!  kade  sa  túlaš?  Chráň  sa  po  druhý  raz,  aby 
som  nevyšiel  pre  teba. 

Zuzka  ustielala  v  pitvore  lóže  a  nedbala  velmi  na  otcove  príkre 
slová.  Bola  im  zvyknutá.  Otec  i  vo  svete  držal  ju  na  pozore  a 
karhal  často. 

„Och,  ten  blázon!"  usmievala  sa  ešte  i  vtedy,  keď  už  tma 
zvládla  v  malom  domci;  „on  ma  veru  rád  má  —  on  ma  bude  rád 


272 

mat  —  a  taký  je  smiešny!    Nech;  keby  len  prišiel  aj  druhý  raz, 
aspoň  tá  Dóra  a  jeho  matka  hodne  by  sa  hiievaly.*" 

V  jej  nerozvážlivej  hlávke  počaly  sa  rojit  myšlienky  a  mihaly 
sa  v  nej  jedna  za  drahou  ako  jakési  pozlatisté  body,  z  nichž  utvo- 
rovaly  sa  obrázky.  Bol  medzi  nimi  i  obrázok,  predstavujúci  uožikára 
Štefana,  toho  „lajdáka",  s  ktorým  tak  dobre  bolo  tancovať  čardáš 
kdesi  v  dolnozemskej  Čárde,  pri  rozihraných  zvukoch  husiel 

III. 

Príjemné  jarné  dni  zmenily  sa  v  horúce  letné.  Tráva  na  holom 
vŕšku  nad  chalupou  Mikulovie  ožlkla  pod  páTou  slnka  a  vŕšok  vy- 
zeral ešte  pustejšie.  Ale  na  domku  pod  nim  sa  nachádzajúcom  ne- 
zmenilo sa  nič  za  tie  dva  mesiace :  steny  boly  práve  tak  ošarpané, 
ako  na  jar,  i  strecha  tak  rozvláčená.  Len  netresk  že  vzrástol  buj- 
nejšie na  nej.  Veď  nikomu  nenapadlo  opravit  tú  chalupu:  Mikula 
nedbal,  čo  by  hneď  bola  spadla.  Len  jeho  žene  zavše  zarosily  sa 
oči  slzami  pri  pohľade  na  chalupu.  „Nedbáme  o  ňu;  a  predsa  ju 
bolo  škoda  nechať  spustuúf.  Pri  dobrej  opatere  ešte  i  Zuzka  mohla 
mat  v  nej  útulok.  Aj  tak,  ked  my,  starí,  umreme,  nebude  mať, 
úboža,  kde  hlavu  skloniť.  *" 

—  Eh,  čo  sa  len  tolko  prestarávaš!  ohlásil  sa  obyčajne  Mikula; 
—  však  na  kpho  robíme,  keď  nie  na  ňu?  Zuza  bude  mat  dve-tri 
stovky,  a  za  peniaze  kúpi  si  inakší  dom,  ako  táto  chajda. 

Ale  Mikulovú  neuspokojily  ani  tieto  slová.  Ona  predsa  radšej 
by  bola  videla  dcéru  svoju  v  stálom  domove,  než  túlať  sa  po  svete 
a  nemať  ani  vlastného  prístrešia.  Už  prehlo  sa  jej  na  jedenadvadsiaty 
rok,  a  bol  by  čas,  aby  sa  vydala.  Ale  Zuzke  to  ani  na  um  nejde. 
Zprvu  síce  zdalo  sa,  ako  by  s  radosťou  prijímala  Samkovu  lásku, 
ako  by  si  bola  žiadala  byť  jeho  ženou,  ale  od  nejakého  času  zase 
zdá  sa,  ako  by  ju  jeho  návštevy  omŕzaly,  sama  mu  vyhýba.  Jej 
rodičia,  vediac,  ako  smýšiajú  o  nich  v  dedine,  tušili,  že  ťažko  bolo 
by  Samkovi  nahovoriť  matku  svoju  k  nenávidenej  neveste.  Preto 
ani  nenahovárali  Zuzku,  aby  hľadela  dostať  sa  do  domu  Melanovie, 
ač  oba  tajne  priali  si  to  vrúcne.  A  veď  Zuzka  sama  bola  pritom 
taká  divná:  zprvu  pôsobil  jej  príchod  Samkov  radosť,  a  teraz  od- 
bíja ho  tak  chladne. 

Izba  Mikulovie  premenená  je  v  dielňu.  Na  peci,  prípecku  a 
pod  posteľou  naukladano  je  plno  variech  väčších-menších  a  habariek. 
Na  prostried  izby  je  strúhacia  stolica,  po  zemi  medzi  trieskami  a 
stružlinami  nože  a  dláta  Bolo  by  to  síce  lepšie  robiť  niekde  pud 
šopou,  ale  chalupa  stojí  sama,  bez  hospodárskych  stavísk,  a  niet 
ani  toľko  ako  dlaň  pri  nej  strechou  pokrvtóho.  No  veď  im  ten  ne- 
riad  v  cliyži  ani  neprekáža:  spia  v  pitvore  na  zemi  a  jedia  obyčajne 
na  prahu.  Nie  sú  zvyklí  na  pohodlie :  ač  bavia  sa  už  osem  týždňov 
doma,  predsa  majú  príbytok  i  zvnútra  ako  stodola.  Mikula  nedrží 
na  poriadnu  domácnosť,  Mikulová  jej  odvykla  a  Zuzke  ani  nena- 
padne, že  by  to  malo  byt  ináč.  A  načo  by  im  aj  bolo  to  náradie? 
Dnes  sú  tu,  a  zajtra  možno  budú  už  i  v  treťom  chotáre. 


273 

Zuzka  sama  sedí  na  pitvornom  prahu  a  pozerá  do  dialky.  Už 
chýli  sa  k  pohidniu,  vrelé  pablesky  slnečné  padajú  zrovna  na  cha- 
lupu, len  malé  miestko,  kde  ona  sedí,  je  v  tieni,  a  jej  tvár  javí  sa 
tak  viacej  pošrournou.  Hlavu  podopiera  rukami  a  díva  sa  pred  seba, 
ale  jej  myšlienky  dlejú  iste  ďaleko  vzdialené  od  romantickej  krásy 
okolia.  Takto  dívat  sa  a  pritom  pohrúžit  sa  v  akési  túžobné  du- 
manie, stalo  sa  jej  od  istého  času  každodenným  zvykom.  Zvážnela 
za  ten  čas,  čo  je  doma ;  jej  pekná,  ba  možno  riecf  krásna  tvár  zjem- 
nela prídechom  melanchólie,  a  to  dodáva  jej  pravidelným  črtám 
krásy  zvláštneho  rázu.  Na  obočí  usadil  sa  akýsi  tiefi,  a  oči,  predtým 
veselé,  usmievavé,  zmenily  sa  v  zádumčivé,  hlboké.  Ba  kecT  tak 
sedí,  hlavu  rukou  podopierajúc,  zrak  upierajúc  ponad  modravú  reťaz 
hôr  do  dialky,  podobá  sa  celkom  stelesnenej  túžbe. 

V  domku  je  ticho,  rodičia  odišli  do  mesta  nakúpit  potravín, 
a  tak  je  sama.  Je  práve  poludnie  a  na  poli  mrtvé  ticho,  vyvolané 
letnou  horúčosfou.  Ľudia  navrátili  sa  so  strniska  a  odpočívajú  v  svo- 
jich domoch.  Všetko  je  akoby  unylé  horúčosfou  —  len  dolu  na 
ceste,  vinúcej  sa  pod  vŕškom,  čvirikajú  vrabce  a  popelia  sa  v  prachu, 
na  strništi  s  druhej  strany  potôčka  neúnavné  svrčky  hudú  svoje 
melancholické  jednotvárne  piesne.  Tôňa  mizne  už  i  s  prahu  a  slnko 
žiari  na  obnažené  ruky  Zuzkine. 

Cestou  od  dediny  blížil  sa  práve  mladý  šuhaj,  nízkej,  trochu 
nachýlenej  postavy  a  tváre  od  slnka  osmahlej.  Zazrúc  Zuzku,  pobral 
sa  úzkym  chodníčkom  hore  k  chalupe  a  zastal  pred  ňou.  Ona  sa 
strhla,  ale  nevstala,  len  tázave  uprela  zrak  na  príchodzíeho. 

—  Čo  robíš,  Zuzka?  spýtal  sa  mladík  neistým  hlasom. 

—  Nič,  —  odvetila  deva  na  krátko,  híadiac  k  dedine.  —  čo 
chceš,  Samko,  prečo  si  zase  prišiel?  Vedľ  som  ti  už  povedala,  aby 
si  nechodil,  a  neposlúchneš !  Veru  by  si  už  mohol  mat  aj  rozum: 
vieš  dobre,  že  sú  už  aj  naši  proti  tomu,  —  vravela  chladne,  temer 
prísne  šuhajovi  zarazenému.  Stál  pred  ňou  celý  skrúšený,  so  sklo- 
peným zrakom,  pohrávajúc  žitným  kláskom,  ktorý  náhodou  mal 
v  ruke. 

—  Hej!  veď  bych  ja  neprišiel,  keby  som  sa  mohol  zdržaí! 
vzdychol  smutne.  —  Ale  keby  si  vedela,  ako  mi  je,  keď  fa  počujem 
takto  hovoriC!  A  veď  si  nebola  predtým  taká  divná:  keď  si  prišla, 
bola  si  celkom  inakšia,  a  ja  —  ja  som  myslel,  že  ma  máš  aspoň 
len  ti*08íčku  rada. . . 

—  No,  vidíš,  Samko,  ja  veru  ináče  nemôžem,  ozvala  sa  trochu 
nežnejšie,  dojatá  bolastným  hlasom  šuhajovým;  —  vidíš,  tvoja  ma- 
mička mi  zase  naodkazovali,  a  ja  som  im  predsa  v  ničom  neublížila. 
Už  ma  aj  za  bohyňu  vyhlásily,  že  som  (a  očarovala. . .  Ani  na  mu- 
ziku už  nepôjdem  —  každý  sa  ma  stráni,  ako  zlého.  Nedovolia  ti 
nikdy,  aby  si  ma  vzal,  nuž  s  Pánom  Bohom!  musíme  sa  rozísť. 
Vezmi  si  ty  len  Doru,  a  bude  dobre. 

V  tvári  Samkovej  zaihral  trpký  úsmev. 

—  Ľahko  ti  tak  hovoriť.  Ale  ja  veru  ani  pomyslef  nemôžem 
na  to,  že  by  si  nemala  byť  mojou.  Hej!  Zuzka,  keby  si  vedela, 
jako  ťa  rád  mám,  nehovorila  by  si  tak . . . 

18 


274 

Zuzka  zaclonila  si  nikou  oči  a  vyzrela  do  dialky.  Len  pred 
nedávnom  takéto  slová  Sarakove  naplňovaly  jej  srdce  blaženostou, 
a  dnes  —  dnes  ony  odznejú,  bez  toho,  aby  len  akú-takú  ozvenu 
vzbudily  v  ňom.  Premáha  sa,  aby  sa  nenudila  pri  nich.  Neteší  ju 
jeho  láskavý  pohlad,  ani  nežné,  prosté  vyznanie  lásky  —  všetko  to 
prevládla,  zahluéila  kási  neurčitá,  jej  samej  nejasná  túžba.  Cuie  sa 
jej  za  „svetom"  a  za  všetkým,  čo  v  jej  mysli  spojené  je  s  tým 
slovom.  Už  zvykla  tomu  nestálemu,  dobrodružnému  životu  práve 
tak,  ako  otec  a  čiastočne  i  matka.  A  túžba  po  svete  rastie  každým 
dnom;  ale  jej  ani  nenapadne  brániť  sa  jej:  od  času  svojho  pobytu 
v  Mrázovciach  náchylná  je  veriť,  že  túlanie  svetom  je  ich  osud,  je 
tá  kliatba !  A  divno !  kým  bola  vo  svete,  ani  nepomyslela  na  Štefana, 
a  teraz  má  ho  ustavične  na  mysli.  Odkedy  ho  nevidela,  stal  sa  jej 
tak  drahým,  tak  zajímavým,  že  hotová  by  bola  pustiť  sa  s  ním  bárs 
aj  šírym  svetom,  sto  ráz  radšej,  než  so  Samkom,  s  tým  mäkkým, 
prostým,  povolným  Samkom  pripútať  sa  k  pohodliu.  Kým  bola  vo 
svete,  ani  nenapadlo  jej  spomenúť  meno  Štefanovo,  a  teraz  zavše 
šepce  ho  s  bolastnou  tuhou  v  duši . . . 

Po  tuho-modrom  nebi  tíško,  voľno  plynie  biely  mráčok,  ako  by 
myšlienka  vznášala  sa  v  čistých  hlbinách  duše.  Zuzka  zdvihne  zrak 
a  rojčivo  sleduje  jeho  krásny  let. 

—  Pozri,  Samko,  keby  som  mala  krýdla,  ako  tam  ten  obláčok, 
nesedela  by  som  teraz  tu,  —  vraví  šuhajovi,  nespúšťajúc  oči 
s  oblaka.  I  on  pozrel  hore,  no  hneď  sklesol  zrak  jeho  na  tvár  devy 
a  s  udivením  spočinul  na  nej.  Divno  mu  je,  že  ona  všíma  si  nie- 
čoho takého,  čo  jemu  ani  nenapadne. 

—  A  kde  by  si  bola,  Zuzka? 

—  Letela  bych  preč  odtialto,  ta,  kde  by  ma  duša  ťahala.  Le- 
tela bych  snáď  až  na  konec  sveta . . . 

—  A  nemyslela  by  si  na  mna nebolo  by  ti  íúto  mňa 

tu  nechať?  vraví  šuhaj  žiatne. 

—  Ooby;  však  si  ty  tu  zvyknutý,  a  budeš  šťastný  s  Dorkou; 
ale  ja  —  ja  bych  tu  nechcela  byť ;  bolo  by  mi  tu  smutno. 

—  Ani  80  mnou,  Zuzka?  Ach,  Bože  môj!  a  ja  som  sa  tak  te- 
šil, že  budeme  spolu  gazdovať...  a  ty  nechceš,  duša  moja?  Veru 
nemáš  ani  kúsok  srdca. . .  V  očiach  úprimného  šuhaja  zaihraly  slzy 
a,  vyroniac  sa,  padlý,  ako  dve  rQsné  kvapky,  Zuzke  k  nohám.  Tá 
udivene  vzhliadla  hore  a  —  pustila  sa  do  veselého  smiechu,  ktorý 
Samka  vždy  očaroval. 

—  Lala,  chlap!  nehanbíš  sa  plakať?  Veru  priam  ako  malý 
chlapec,  keď  nemôže  z  vŕbového  prútka  píšťalku  ukrútiť.  Snád  len 
nebudeš  smútiť  pre  dačo  také,  čo  nemôže  byť?  Však  vieš,  —  po- 
kračovala, a  na  jej  tvári  objavil  sa  tieň  vážnosti,  ktorý  jej  práve 
tak  dobre  pristal,  ako  tie  dve  malé  jamôčky,  ktoré  pri  blaženom 
úsmeve  tvorievaly  sa  na  jej  lícach;  —  však  vieš,  že  nielen  tvoja 
mamička,  ale  celá  rodina  by  nedovolila,  aby  sme  sa  sobrali,  preto 

že  som  ja  chudobná,  a  že no,   že  sme  my  len  takí  tuláci. 

Trpeli  by  sme  oba ;  —  ty  si  už  i  tak  dosť  vystál  pre  mna . . . 


276 

—  Och,  Čože,  ja  bych  nedbal  pre  teba  bárs  čo  vytrpef,  vraví 
radostne  a  jeho  postava  sa  vzpriamuje;  —  len  mi  povedz,  duša 
moja :  keby  mamička  privolili,  mala  by  si  ma  zase  rada,  išla  by  si 
za  mňa? 

Deva  prišla  do  rozpakov:  nemá  smelosti  klamať  jeho  vernú 
lásku.  Sklopila  oči,  šúchajúc  bosými  nohami  po  horúcej  zemi;  no 
Samko  z  tej  rozpačitej  tváre  číta  sladkú  nádej. 

—  Neboj  sa,  Zuzka,  ešte  to  všetko  dobre  bude !  teší  ju  a,  po- 
chytiac  iej  ruku,  díva  sa  tak  úprimne  do  jej  tváre,  že  jej  je  až 
akosi  divno  pri  tom  —  ako  by  tým  pohľadom  dotkol  sa  najbolav- 
šieho  miestečka  v  jej  srdci.  Lútost,  opravdivá  IťitosC  ju  zaujala. 
„Ó,  Pane  Ježiši  Kriste!  on  ma  tak  lúbi,  a  ja  —  nemôžem  ho  rada 
mat!  A  ^predsa  svádzala  som  ho  od  Dory,  a  to  len  aby  ch  sa  po- 
bavila! Ó,  on  bude  teraz  pre  mňa  nesCastlivý  a  nechá  Doru." 

—  No  vidíš,  Zuzka,  to  si  mi  už  mala  dávno  povedať,  že  len 
preto  odťahuješ  sa  odo  mňa,  keď  ťa  mamička  nechcú.  Ja,  chmuľo 
akýsi !  som  už  myslel,  že  ma  nemáš  rada!  Počkaj,  ešte  sa  my  predsa 
neminieme  1 

—  Čože,  keď  naši  už  chcú  ísť  preč  —  dolu  za  Pešť,  a  ja 
musím  tiež  s  nimi.  Tatíčko  už  nemajú  pokoja,  a  mamička,  chu- 
dera! tiež. 

—  No,  však  oni  môžu  —  ale  až  po  svadbe,  až  keď  budeme 
svoji . . . 

Dolu  na  ceste  zahrčal  ťažký  voz,  ťahaný  párom  sivých  volkov. 
To  Melanovie  pasák  hnal  za  Samkom,  ktorý  bol  vystrojený  „do 
Skladov"  pre  raž.  Samko,  rozradostnený  namysleným  štastím,  sbehol 
na  cestu,  vyskočil  na  voz  a  veselo  zaplieskal  bičom. 

Zuzka  po  jeho  odchode  volnejšie  vydýchla,  a  tá  podivná  ľútosť 
pomaly  počala  sa  tratiť  z  jej  duše.  Vstala,  vzbííl  hrnec  a  zašla 
k  jarčeku  na  vodu.  Ona  pre  tie  myšlienky  zabudla  i  na  prácu: 
hrnce  ešte  od  rána  stoja  neumyté.  Vyliala  vodu  na  misu  a  počala 
umývať  hrnce  hrachovým  vechťom.  Tým  zamestnaná,  spamätala  sa 
celkom  z  divnej  nálady,  do  ktorej  priviedly  ju  slová  Samkove.  Na- 
padlo jej,  aký  smiešny  bol,  keď  začal  plakať.  ^To  ho  iste  preto 
nemôžem  milovať,  keď  je  taký  divný:  okolo  prsta  by  sa  mi  dal 
okrútiť !"  —  Počala  si  dudlať  akúsi  pieseňku,  ktorú  bola  počula  od 
Štefana.  To  už  celkom  vyjasnilo  jej  tvár. 

Keď  rodičia  vrátili  sa  o  chvíľku  z  mesta,  Zuzka  zastala  pri 
otcovi : 

—  Čo  myslíte,  tatíčko,  bude  už  dosť  tých  variech? 

—  Jojojó !  ani  ich  snáď  neuvezieme  I  A  čo  ty,  dievča,  rada  bys'  ? 
Zuzka  kývla  hlavou. 

—  A  skoro? 

—  Čo  ja  viem?  Keď  chudera  mamička  — 
— No,  čo  tá!  keď  my,  aj  ona! 

O  chvíľu  vyšiel  Mikula  na  povalu  a  dlho  shľadával  čosi.  Potom 
spúšťal  kus  po  kuse  káru  dolu,  skladal  ju  dohromady  a  hojne  mastil 
vyschnuté  osi.  Pes  Pozor  umným  okom  sprevádzal  každý  jeho  pohyb 
a  radostne  ševelil  chvostom. 

18* 


276 

—  Ó,  Bože  môj!  chalúpka  moja!  mamička  Dioja  dobrá!  za- 
plakala Mikulová,  zastanúc  na  prahu  neladnej  chyže;  uo  rýchle 
utrela  rukávcami  slzy  z  očú,  lebo  práve  vstupovali  Mikula  s  vy- 
jasnenou tvárou  a  Zuzka  šfastná,  usmiata. 

IV. 

V  druhý  deň  po  rozhovore  so  Zuzkou  Samko  bol  samý  žart  a 
smiech,  k  matke  pozorný  až  radosť.  Celý  deň  svážal  raž  do  stodoly 
a  zavše  pribehol  za  matkou.  Bol  k  nej  taký  nežný,  taký  pozorný, 
že  Melanová  až  omladla.  „Dá  Boh,  že  sa  to  napraví,  — "  rozmý- 
šľala veselé,  hľadiac  láskavým  okom  za  Samkom,  „ešte  ho  tá  tu- 
lácka, tá  bohyňa,  nepokazila  celkom.  A  veď  ono,  chúďa,  za  to  ne- 
môže, že  mu  počaríla!^ 

Melanovie  náležali  pred  pár  rokmi  k  najlepším  gazdom  v  de- 
dine :  pod  rukou  opatrného  Melana  a  jeho  schránlivej  ženy  len  tak 
všetko  rástlo.  A  veď  mali  pre  koho  gazdovat;  najstaršie  ich  deti, 
Martin  a  dcéra  Betka,  boly  už  dosť  hodné,  keď  narodil  sa  Samko. 
Melan  žil  jedine  v  svojich  deťach,  a  ochraňoval,  shŕňal  temer  do 
skúposti,  len  aby  boly  zaopatrené,  až  vyrastú.  No  Pán  Boh  ináče 
usúdil:  horúčka,  strašne  zúrivšia,  sronila  štihlú  jedľu,  dvadsaťroč- 
ného Martina,  skosila  i  útly  kvet,  šestnásíročnú  Betku.  Melan 
zúfal  —  ani  úsmev  malého  Samka,  ani  pevná  viera  ženy,  ktorú 
mu  vštepovala,  neraohly  ho  potešiC.  Smrť  dietok  zlomila  jeho  du- 
ševné sily :  chtiac  utopiť  svoj  žiaľ,  chopil  sa  sklenice.  A  utopil  ho ; 
o  dva  roky,  telesne  zničený  touto  otravou,  zomrel,  strhnúc  za  sebou 
hodnú  čiastku  majetku.  Ťažko  zkúšaná  Melanová  zostala  sama,  a 
všetku  svoju  lásku  preniesla  na  Samka.  Ten,  sotva  dvanásťročný, 
chopil  sa  gazdovstva,  a  stal  sa  jej  pravou  rukou.  Ťažká  práca  za- 
hatila  trochu  jeho  telesný  vývin,  ale  tvár  jeho  zostala  hladká,  temer 
dievčenská,  príjemného,  dobrodušného  výzoru.  I  čiastka  matkinej 
tichej,  krotkej  povahy  prešla  naňho.  Matka  dosť  skoro  vyhľadala  si 
nevestu:  svoju  krstnú,  Dorku  Kalíškovie;  ale  museli  so  svadbou 
čakať,  lebo  Samko  nemal  ešte  povolenie  k  ženbe.  Tu  príchod  Zuzkin 
razom  zmiatol  všetky  plány.  Samko  zostal  ako  vymenený;  Dorku 
obchádzal,  zato  častejšie  zabiehal  k  Mikulovie  chajde.  Melanová 
nestačila  počúvať  žaloby  tetiek  na  syna.  Odchod  Zuzkin  síce  šťastne 
urobil  konec  ich  krátkej  známosti,  ale  keď  vrátila  sa,  po  dvoch 
rokoch,  opakovalo  sa  to  isté,  a  teraz  už  pomýšľal  celkom  vážne  na 
svadbu  s  dcérou  Mikulovie.  Melanová  plakala,  Zuzke  naodkazovala, 
ako  jej  len  urazené  materinské  srdce  diktovalo,  ale  tá  len  smiala 
sa,  a  Samko  zostal  neústupný.  On  sám  nevedel,  prečo  sa  zaľúbil 
do  devy,  jejž  povaha  bola  pravým  opakom  jeho.  Priťahovala  ho 
kousi  neznámou  čarovnou  mocou,  v  nejž,  pravda,  hlavný  úkol  hrala 
jej  zvláštna  krása,  ktorá  napadla  každému  hneď  na  prvý  pohľad. 
Však  ono  by  Melanová  —  najviac  k  vôli  tejto  jej  vlastností  —  ne- 
bola tak  veľmi  odporovala  Zuzke,  keby  jej  rodičia,  bárs  chudobní, 
tak  žili,  ako  iní  ľudia  v  dedine.  Ale  ako  by  to  mohla  zniesť,  aby 
meno  jej  syna  ohlasovalo  sa  s  kancľa  s  menom  dcéry  Mikulovie, 


277 

tých  tulákov  a  dobrodruhov?!  Veď  nikto  népriatelí  sa  8  nimi  — 
nikto  nevie,  odkial  prišli  a  prečo  sa  tu  usadili.  A  Boh  zná,  kade 
chodia,  ked  idú  „do  sveta",  či  zase  netúlajú  sa  s  komediantmi? 
Všetko  možno  čakať  pri  takých  Indoch,  ktorí  ešte  i  bydlom  odlúčili 
sa  od  iných.  Že  znajú  akési  vedmá  a  bosoráctva,  je  svätá  pravda: 
toho  nepopierateľným  dôkazom  je  Samkova  láska . . . 

Samko  neodišiel  po  večeri  „za  chasou*',  ale  priniesol  si  jarmo 
do  chyže  a  počal  na  ňom  opravovať  niečo.  Matka,  potešená  i  touto 
zmenou,  sadla  si  za  stôl  a,  složiac  ruky  do  lona,  pozorovala  každý 
jeho  pohyb.  To  nestalo  sa  už  dávno,  aby  on  večer,  okrem  piatku, 
posedel  doma;  obyčajne  šiel  za  súdruhmi,  alebo  pod  oblôčky  Mi- 
kulovie.  No  dnes  ho  nič  nevábi :  Zuzka  sama  zakazuje  mu  od  je- 
dného času,  aby  nevláčil  sa  darmo,  a  i  sám  zbadal,  že  neteší  sa 
z  jeho  návštev.  Ale  to  len  preto,  ked  nechce,  aby  ho  mamička  pre 

nu  hrešili No  veď  to  už  nebude  takto  dlho  trvať.  Čo  najskôr 

pekne  prednesie  mamičke,  ako  má  Zuzku  rád,  že  nemôže  a  nemôže 
žiť  bez  nej,  a  ony  veru  potom  neodoprú  jej  svoju  lásku,  ale  prijmú 
ju  za  nevestu  a  budú  ju  mať  rady,  ako  jeho  samého  rady  majú. . . 

—  Vidíš,  syn  môj,  ako  by  to  bolo  pekne,  keby  si  vždy  večer 
doma  sedával,  tak  ako  dnes,  —  preriekla  Melanová,  —  A  veru  tebe 
sa  to  ani  nesvedčí,  túlať  sa  večer  po  dedine  s  chasou,  keď  si  ty 
gazda. 

—  No,  usmial  sa  Samko,  ktorého  matkine  slová  vytrhly  z  mi- 
lých dúm  na  šťastnú  budúcnosť  —  však  vám  ja  tu  budem  vysedávať 
ustavične,  nech  sa  len  ožením !'. . . 

„Ach,  chvalabohu!"  vzdychla  Melanová.  „Tuším,  už  zase  na- 
dobúda rozumu a  Dorka,  chúďa!  už  bola  celá  nalákaná." 

—  Som  rada,  Samuško,  že  zase  tak  smýšiaš,  ako  ja.  Som  už 
narobená,  a  veru  je  čas,  aby  ma  nevesta  odmenila.  Však  ono  tú 
svadbu  môžme  vystrojiť  aj  prv,  ako  až  v  jaseň,  načo  s  ňou  odkladať ! 
Dorka  je  už  dávno  hotová  s  výstrojom  — 

Samkovi  srdce  prudko  zabúchalo,  a  nôž,  ktorým  pristruhoval 
ihlicu  do  jarma,  vypadol  mu  z  ruky  na  zem.  Zohol  sa  preň,  ale, 
ako  by  ho  nemohol  zdvihnúť,  zostal  hodnú  chvílu  sklonený. 

—  A  keď  sa  ona  na  mna  hnevá  —  snáď  by  ani  nešla  za  mňa, 
vypravil  prácne  zo  stiesneného  hrdla.  Toť  schovala  sa  mi,  keď  som 
išiel  okolo  nich,  a  vždy  sa  robí,  ako  by  ma  nevidela. 

—  To  si  leu  ty  príčina:  načo  vystrájaš  také  hlúposti,  ako 
v  posledné  časy?  Však  sa  znáte  od  malička;  ba  už  pár  rokov  ako 
by  ste  boli  zasľúbení.  Dorka  je  driečne,  pracovité  dievča,  a  bude 
vám  dobre,  keď  len  budete  nažívať  v  bázni  Božej. 

—  Ja  neviem,  prečo,  ale  sa  mi  zdá,  že  bych,  tuším,  nikdy 
8  ňou  nebol  šťastný,  —  zašeptal  nesmelé,  ovesiac  hlavu,  a  jeho 
trasúce  sa  ruky  so  zimničným  chvatom  obracaly  nôž  a  ihlicu.  — 
Mne  sa  všetko  zdá,  že  sa  mi  dvaja  nešikujeme  spolu,  a  že  by  bolo 
lepšie,  keby  sme  nestáli  jeden  druhému  v  ceste.  Však  ona  si  nájde 
ženíchov  dosť  —  aj  inakších,  ako  som  ja. 

Melanová  náhlym  pohybom   zopiala   na  stôl   ruky.    Jej   tvár 


278 

zbladla,  a  vyzerala  velmi  prestrašená  z  jemnej  obruby  čipiek  čepco- 
výcb.  Pozrela  úzkostné  na  syna  a  pokúsila  sa  usmiaC  sa. 

—  Čo  to  hovoríš,  syn  môj?  Že  sa  nešikujete  spolu?  Ba  veru 
k  nám  by  ani  iná  nepristala.  Neviem,  čo  ti  napadá  hovoriť  také 
reči  —  ako  by  to  už  bol  s  vami  konec! 

—  Veru,  tuším,  je  to  tak,  mamička,  vzdychol  Samko.  —  Darmo 
je,  ale  ja  ju  nemôžem  vziať  —  radšej  inú,  bárs  chudobnú.  Však  aj 
chudobné  dievčence  sú  hodné,  aj  pracovité,  a  tuším  bol  by  som 
tak  sto  ráz  štastlivejši. 

Pery  Melanovcj  potriasly  sa  dávno  tajeným  hnevom.  Jej  tvár 
zbľadla  ešte  viac,  a  zase  začervenala  sa  do  temná.  Vedela,  koho 
Samko  myslí  pod  tým  „chudobným  dievčaťom." 

—  A  myslíš,  že  ja  dovolím  sem  doviesť  tú  tulácku?  Myslíš, 
že  ju  prijmem  do  môjho  domu?  Nikdy,  ani  keby  som  si  mala  ruky 
po  lakte  zodrať!  vybúšil  z  Melanovej  hnev  a  nenávisť  proti  dcére 
Mikulovie.  —  Myslíš,  že  bych  sa  pokojne  dívala,  ako  sa  tu  roz- 
ťahuje a  roznáša  mi  majetok  kus  po  kuse  po  svete?  Toho  sa  ne- 
dožiješ ani  ty  ani  ona,  aby  som  k  nej  svolila! 

—  Nehnevajte  sa,  mamička,  ale  ja  ináče  nemôžem,  prehovoril 

Samko,  —  ja  ju  mám  tak  rád,  že  ani  žiť  nemôžem  bez  nej 

darmo  mi  ju  chcete  rozháňať ! 

—  Veru,  dobre  ti  počarovala,  plemeno  nepodarené !  zasmiala 
sa  Melanová  srdito.  —  Dala  ti  suád  niečo  zjesť,  aby  si  sa  šialil 
za  nou  —  a  podarilo  sa  jej !  Odviedla  ťa,  bezb»»žnica,  od  Boha  aj 
od  vlastnej  matere  —  aby  jej  to  Pán  Boh  odplatil . . . ! 

V  izbe  nastalo  ticho,  rušené  iba  stružlikanim  Samkovým  a 
kŕčovitým  plačom  Melanovej.  V  duši  šuhajovej  odhrával  sa  tuhý 
boj  lásky  synovskej  s  ľúbosťou.  Cítil  sa  na  okamih  slabým  oproti 
bolasti  matkinej,  ale  hned  zase  ozval  sa  v  srdci  kýsi  vzdor,  ktorý 
podnecoval  k  ďalšiemu  zápasu.  V  duchu  zazrel  svižnú  postavu 
Zuzkinu,  záblesk  jej  uhlistých  očí  —  a  vidmo  to  posilnilo  ho. 

—  To  nenie  pravda,  že  by  ma  od  vás  odvádzala,  alebo  že  by 
som  vás  nemal  tak  rád,  ako  prv.  Ale  Dorku  predsa  nechcem  — 
len  za  to,  že  mi  ju  natískate.  A  ked  by  som  ju  aj  vzal,  nebudem 
ju  nikdy  rád  mať,  a  potom  bude  v  našom  dome  pie  mňa  hotové 
peklo  —  a  to  budete  len  vy  na  príčine. 

Samko  ustal  po  týchto  slovách  vášnivé  prerečených,  a  zastrel 
tvár  rukami.  Melanová  prestala  plakať  a,  udivene  vzhliadnuc  naiiho, 
zazrela,  ako  vefké  slzy  tisnú  sa  pomedzi  upracované  prsty  Samkove. 
Kási  lútosť  a  ešte  akýsi  nežný  pocit  počal  sa  rodiť  v  jej  srdci ; 
akýsi  nežný  pocit  oproti  synovej  lúbosti  a  —  Zuzke.  Posledné 
slová  Samkove  vzbudily  v  jej  duši  driemajúcu  bolastnú  upomienku: 
za  Melana  vydala  sa  jedine  z  prinútenia  rodičov,  a  nejednu  slzu 
vyliala,  kým  mohla  sa  sblížiť  k  nemu  s  láskou.  Prišly  jej  na  um 
teraz  tie  múky  a  nesváre,  ktoré  pretrpeli  oba,  kým  nenastala  medzi 
nimi  shoda.  Tú  priniesol  nevinný  úsmev  dieťaťa:  v  rodičovskom 
šťastí  sblížili  sa  konečne,  po  dvojročných  neshodách  a  nepokojoch. 
Čo,  keby  tak  i  Samko  —  jej  vinou? 


279 

■  -  ■  ■  ■  ■ 

A  v  tieto  trápne  spomienky  zavznel  hlas  Samkov,  plný  bôlu, 
výčitky  i  prosby,  ktorý  ako  britký  meč  zarýva  sa  jej  do  srdca: 

—  Vy  ma  chcete  na  veky  urobit  nešťastným?! 

Zachvátená  obavou  o  blaho  jediného  dietafa  a  mohutným  citom 
materinskej  lásky,  vrhla  sa  k  nemu  a  kŕčovite  pritisla  jeho  hlavu 
—  hlavu  neposlušného  a  predsa  drahého  sjna  —  na  svoju  hruď. 
Vinie  ho  k  sebe,  bozkáva  jeho  mäkké  gaštanové  vlasy,  bladé  čelo, 
a  z  jej  hlasu,  tlumeného  rozčulenosťou,  šuhaj  ien  to  vyrozumieva, 
že  bude  ju  maf  rada,  tú,  ktorú  si  jeho  srdce  vyvolilo,  tak  rada, 
ako  jeho  rada  má. 

Vykríkol  blaženosťou,  a  vyvinúc  sa  z  náručia  matkinho,  bez 
klobúka  vyletel  do  tmavej  noci.  Povedomie  blízkeho  túžeuého  šťastia 
ho  opojilo.  Zabudol  na  rozvahu  a  vďačnosť,  nasledujúc  hlas  srdca, 
ktorý  silne  vábi  k  domku  Mikulovie,  v  ňomž  čaká  ho  celá  blaže- 
nosť jeho  života.  ,,Zuzka!  duša  moja!''  ozvalo  sa  jasavé  v  jeho 
duši;  „neboj  sa,  už  idem  pre  teba,  už  vymohol  som  ti  miestečko 
v  našom  dome,  aj  v  srdci  mamičkinom. . . !" 

Vyšiel  na  pustú  ulicu  a  dal  sa  do  behu  známou  cestou  hore 
dedinou.  Všetky  obloky  v  dedine  boly  tmavé,  nesvietili  už  ani 
v  jednom  domci.  Nebo  bolo  zatiahnuté  mračnami,  z  ktorých  počínal 
padať  hustý  drobný  dážd,  kropiac  Samkove  rozcuchané  vlasy.  No 
nedbal  na  to :  v  jeho  srdci  bolo  teplúnko,  jasno,  krásno,  a  to  všetko 
šírilo,  rástlo  a  rozlievalo  sa  zo  srdca  celou  jeho  bytnosťou. 

Chôdza  po  neschodnej  ceste,  teraz  dažďom  navlhlej,  bola  dosť 
obťažná:  potýkal  sa  ustavične  na  kamene  a  v  hlbokej  kolaji.  Ne- 
ďaleký hájik  a  koruny  stromov  v  prídomových  sadoch  šumely,  roz- 
rývané vetrom.  Kdesi  na  záhumní  zavznel  hlas  kuvika,  naháňajúci 
mnohým  poverčivý  strach.  Samko,  počujúc  ho,  striasol  sa  v  tom 
okamihu  divným  pocitom,  a  ako  by  sa  bol  prebudil  z  blaženej 
opojenosti,  napadla  ho  kási  clivosť,  za  ktorou  nasledoval  okamih 
chladnej  rozvahy.  Ako  asi  prijme  Zuzka  jeho  radostnú  zvesť  — 
čo  mu  asi  povie?  Veď  včera  predsa  bola  len  akási  velmi  chladná 
k  nemu a  on  tak  mnoho  vytrpel,  kým  vydobyl  si  ju  u  ma- 
mičky... a  mamička,  chudera!  tak  plakaly... 

V  hlave  Samkovej  počaly  sa  rojiť  predstavy  jedua  za  druhou, 
a  zo  všetkých  zierala  ustrašená,  bôlom  a  vráskami  rozomná  tvár 
mamičkina,  a  hneď  vedia  nich  druhá,  s  ružovým  nádychom  na 
lícach,  mladá  usmievavá,  s  modrýma  očima,  teraz  však  zakalenýma 
slzami  —  tvár  Dorkina.  Zarazený  zastal,  ľane  Bože!  či  bude  mať 
odvahy  vídať  mamičku  denne  so  slzami  v  očiach,  nemo  obchádzajúcu 
nemilú  nevestu?  Či  nespraví  si  ich  týmto  krokom  nešťastnými,  a 
nielen  ich  —  ale  i  tú  druhú,  tú  tichú,  nežnú,  oddanú  Dorku? 

„Nemôžem  ináčel"  zvolal  temer  hlasne  a  dal  sa  znovu  do 
behu.  „Mamička  odpustia,  smieria  sa  s  nemilou  nevestou  a  nepo- 
slušným  synom  —  a  Dorka,  tá  pomvslí  si,  že  nebol  hoden  jej 
úprimnej  lásky,    lebo  ju  neznal   dostatočne  oceniť  —  a  zabudne. '^ 

Už  rozoznať  v  tme  chalupu  Mikulovie:  stena  ku  ceste  obrá- 
tená šereje  sa  trochu,  ale  rozcuchaná  strecha  zdá  sa  len  temnejšou 
škvrnou  v  nočnej  tme.  Oblôčky  neznat.  „Čo  nesvieťa?"  žasne  Samkó. 


280 

Ale  teraz  mu  napadá,  že  je  už  snáď  velmi  pozde.  Rýchle  vybehol 
hore  k  chalupe  a  zastal  pri  dverách.  Ohliadol  sa  ešte  dookola, 
prv  než  položil  ruku  na  klučku:  je  tma  ako  v  hrobe,  a  ticho, 
úzkostné  ticho,  ruší  len  šum  padajúceho  dažďa.  Srdce  mu  prudko 
zabúchalo.  Prešiel  rukou  po  rozcuchaných  mokrých  vlasoch,  tichučko, 
neisto  položil  ruku  na  kľučku  a  potriasol  ňou. 

V  chalupe  to  isté  úzkostné  ticho  —  nepočuť  odtial  ani  naj- 
menšieho šumu,  a  Mikulovie  predsa  spávajú  hned  pri  dverách 
v  pitvore.  Zatajil  dych  a  načúva  —  a  zase  klope  na  dvere.  „Snád 
sú  v  izbe,  nuž  nepočujú!"  blyslo  mu  hlavou,  ale  akési  tušenie 
prechod!  ho  ako  zimomriavka.  Prebehol  k  stene,  v  ktorej  nachádzajú 
sa  obloky.  Zaklepe  na  oblok,  skôr  mu  vyjde  Zuzka  otvoriť.  Áno  — 
vyjde!  veď  prináša  jej  radostnú  zvesť  a  srdce  plné  lásky. 

Ale  čo  je  to?  Ci  zabudol  snáď,  kde  sú  obloky?  Veď  tu  stena 
hladká,  rovná,  bez  priehlbín  obločných.  A  predsa  nemôže  sa  mýliť, 
veď  neraz  stál  tu,  pozerajúc  do  osvetlenej  chyže  na  Zuzku,  tými 
malými  oblôčkami,  ktoré  teraz . . .  ktoré  teraz  čerstvo  zastavené 
sú  tehlou! 

Ako  zúrivý  prebehol  znovu  ku  dverám,  a  zalomcoval  nimi 
celou  silou  svalnatých  rúk.  Tie  povolily  a  on  prepadol  cez  vysoký 
prah  do  pitvora,  chladného,  tmavého  a  strašlivého  ako  stará  krypta, 
v  nejž  pochované  je  šťastie  života. 

Padol  rozhorúčenou  hlavou  na  roh  steny,  že  zostal  na  chvílu 
ako  v  mrákotách.  No  fysický  bol  aspoň  zahlušil  na  chvílu  duševnú 
bolast,  ktorá  ho  sovrela.  Rýchle  sa  sobral  a  hrúzou  jatý  vybehol 
z  chalupy,  kde  zažil  také  kruté  sklamanie  s  tej  strany,  čo  nenazdal 
sa  nikdy. 

Nezastavil  sa  až  v  dedine,  a  nevediac,  kade  blúdi,  zastal  na 
brehu  potoka,  vážne  žblnkotajúceho.  Tam  vrhol  sa  na  zem,  zvlhnutú 
dažďom,  a  zaťal  prsty  do  vlastných  pŕs,  necítiac,  že  nechty  bolastne 
zarývajú  sa  až  do  mäsa.  Z  hrdla  draly  sa  mu  neurčité  zvuky, 
v  hrudi  cítil  hroznú  ťarchu,  ktorá  zastavovala  dych,  vzmáhala  sa, 
šírila  výš  a  výš . . . 

Vtedy  pomyslel  si  na  mamičku,  a  z  horúcich  očí  vyhrnul  sa 
mu  pri  tej  spomienke  prúd  vrelých  sĺz  a  miešajúc  sa  s  vlahou 
letného  dažďa,  stekal  na  sporú  trávu. 

O  chvílku  vzchopil  sa  a,  potácajúc  sa  ako  opilý,  kráčal  k  do- 
movu.   Prijdúc  k  záhradke,   zavadil  jeho   pohľad  o  osvetlené  okno 

—  a  srdce  mu  znovu  prudko  zabúchalo.  Na  lavičke  pri  peci  sedia 
mamička,  sklonená,  tvár  rukou  zakrývajúc,  a  až  sem  doznieva  ich 
bolastné  kŕčovité  štkanie.  Pred  nimi  stojí  útla,  štihlá  mladá  diev- 
čina, drží  ruku  mamičkinu  vo  svojej,  hladí  ju,  a  jako  by  im  do- 
dávala útechy,  neprestajne  hovorí  čosi  nežným  mäkkým  hlasom, 
odvracajúc  chvíľami  hlávku  stranou,  aby  mamička  uevidely  to,  čo 
vidí  ich  syn  zvonku:  ako  veľké  slzy  rinú  z  jej  modrých  očí  a 
padajú  dolu  zbľadlymi  líčkami  jedna  za  druhou,  ustavične,  ako  by 
ani  nikdy  nemalý  prestať. 

„Ó,   Pane  Ježiši  Kriste!    Pane  Ježiši  Kriste!   veď  je  to  — 

—  Dorka!" 


281 

—  Vidíš,  blázonko!  vraví  Dorka,  vyprosťujúc  rúčku  svoju 
z  ruky  Sarakovej,  aby  ňou  sotrela  si  neposlušné  slzy,  ktoré  ešte 
vždy  len  rinú  a  ririú  po  jej  líčkach,  teraz  už  blaženým  úsmevom 
ožiarených,  —  vidíš  blázonko:  bolo  ti  to  treba!      —    —    — 

—  No,  už  mi  len  povedz,  Zuzka!  prečo  si  si  toľko  žiadala 
a  do  sveta?" 

Zuzka  neodvetila  nič,  len  sa  usmiala  a,  podložiac  rukávcami 
nedostatočne  kryté  rameno  pod  hlavu,  oprela  sa  ešte  pohodlnejšie 
o  nízku  rebrinu  káry.  Dookola  panovala  tichosC  a  tma  nočná;  boli 
v  šírom  poli.  Nad  nimi  skláňalo  pár  zakrpatelých  vŕb  tenké  vetve, 
ktorým  na  lístky  s  tichým  šumom  padaly  kvapky  letného  dažďa, 
a  odtial  na  plachtu,  ktorú  cestujúci  boli  rozstreli  nad  káru  a  na 
najbližšiu  vŕbu.  U  nôh  Zuzkiných  ležal  velký  čierny  pes^Jozor, 
a,  hlavu  majúc  položenú  medzi  dlapami,  ani  okom  nérnihôT  — 
práve  ako  ona  —  keď  naňho  pri  náraze  vetra  sletela  s  plachty 
sprcha  dažďových  kvapôk.  Mikula  so  ženou  sedeli  proti  nim  —  a 
tú  malebnú  skupinu,  hodnú  bariev  Véšínovho  štetca,  ožiaroval 
malý  polouhaslý  ohník,  zfažka  udržovaný  ráždim  a  surovými  ve- 
tvami  vŕbovými,   na  ktorých  ešte  pred  večerom  vrabce  čvirikaly. 

—  A,  nechaj  ju,  ženo!  odvetil  za  dcéru  Mikula,  celý  zahalený 
v  kotúč  štiplavého  dymu,  znemožňujúceho  mu  dýchanie,  ale  pritom 
ani  brvou  nepohnúc,  —  nechaj  ju:  vieš,  že  ona  má  vždy  akési 
„politiky"  O  v  hlave! 

Zuzka  zase  neodvetila,  len  sa  usmiala  úsmevom,  z  nehož  (ažko 
by  bolo  hádat,  čo  značí,  a  s  rojčivou  spokojnosfou  zahľadela  sa  do 
daždivej,  ale  tichej  letnej  noci. 


•M* 


Tichá  voda. 

Poviedka.  Od  Martina  Kuhuóma. 
(Dokončenie.) 

IV. 

Mne  bolo  ako  tak.  Nos  mi  bol  nabehnutý,  to  je  pravda  — 
i  keď  sa  zah9Jil,  neukazoval  do  prostá,  ale  kdesi  na  pravo.  Čože 
mne  —  ale  Žošal  Dostala  od  matere,  preto,  že  otec  materi  tak 
zahromžil  i  preto,  že  rukáv  na  najnovšom  oplecku  mala  roztrhaný, 
čipky  aké  najparádnejšie  starohorské,  ktorými  bol  rukáv  obšitý, 
boly  rozdriapané.  Žofa  sa  dost  verala,  že  ona  nie,  ale  mat  ju 
zahriakla:  „A  vari  ja!  A  či  heno  ten  ti  chodieva  do  trahly!" 

Ukázala  ako  na  mňa.  Ja  som  sa  učupil  nad  nemeckou  čítankou, 
keď  som  počul  pravdu  tak  blízko  popri  uchu  švihnúf . . . 


')  Pod  politikami  ľud  rozomie  daromnice,  hlúposti. 


282 

A  zas  minul  celý  rok! 

Na  druhé  vakácie  vrátil  som  sa  hrdo.  Na  štvorke.  Mal  som 
totiž  štyri  eminencie. 

To  bolo  na  mňa  dobre.  Zachodili,  menovite  z  počiatku,  so 
mnou  ani  s  princom.  No  mat,  tá  mi  vari  odvykla  a  či  čo.  Neza- 
chodila  predsa  len  tak  so  mnou,  ako  so  Žoáou. 

Hneď  prvé  ráno  som  zašiel  do  mlyqa.  Majstrova  ma  ponúkla 
haluškami  s  vaječnicou,  ale  ja  som  skrivil  nos  —  i  tak  dosť  krivý. 
Ani  čo  by  už  nepamätal  na  ne.  Majster  vyšiel  na  mlynicu;  zostal 
som  8  nou  samotný.  Pritiahla  ma  k  sebe  a  začala  ma  objímať  a 
bozkávať. 

„Ach,  ako  mi  odfahlo,  keď  som  ťa  zazrela,  moje  dieťa!  Sťa 
keby  toho  môjho  videla.  Nevidel  si  ho  tam  dakde,  keď  si  bol 
v  tom  svete?* 

Trochu  som  sa  hanbil,  že  ma  tak  bozkáva.  Keby  to  videli 
moji  kamaráti  —  či  by  sa  smiali !  No  nehol  som  sa,  lebo  mlyuárky 
mi  bolo  naozaj  lúto.  I  slzy  by  mi  boly  vypadly,  keby  sa  to  bolo 
svedčilo  na  treťoklasnfka. 

Pokrútil  som  hlavou,  že  veru  nie. 

„Keby  aspoň  vedela,  kde  .sa  podelo,  srdce  by  ma  vari  tak 
nebolelo.  Ale  možno  sa  tlčie  pomedzi  cudzí  svet.  Dakedy  si  mívam, 
že  ho  nikdy  nevidia  oôi  moje!  Keby  si  vedel,  čo  sa  ja  naplačem!'' 
Sklonila  hlavu  a  dlho  dlho  plakala.  „A  pred  nim  nesmiem, '^  riekla 
šeptom,  ukážuc  k  dverám.  „Hneď  ma  zahriakne,  co  sa  toľko  maznim. 
Tak  ho  prosilo:  „Tato,  pre  Boha  ich  prosím,  kúpia  mi  gazdovstvo!" 
A  on  nič.  Ale  teraz  viem,  že  ho  už  mrzí,"  doložila  bez  plaču 
s  akousi  útechou.  ^ Neraz  ho  nájdem  stáť  pri  koši  —  ale  on  sa 
tají.  Oj,  krv  nie  voda:  to  sa  nezatajil" 

Utrela  si  tvár  a  pokračovala:  „Ale  i  on  je  na  otca.  Čo  si 
vezme  do  hlavy,  nedaj  Bože!  Ja  som  mu  dosť:  „Neboj  sa,  dočkaj. 
Veď  i  Žofa  príde  k  rozumu."  Ale  ten  nie...  „A  čo  mala  proti 
nemu?"  pýtala  sa  ma  hrdo.  „Co  mala?  Ten  sa  pred  hocktorým 
nezahanbí.  A  my  tiež  máme,  chvalabohu,  všetkého.  Či  tá  nemohla 
tak  v  priateľstve?  Aspoň  pekuú  tvár  ukázať!  No  —  to  sa  mi  veru 
vonkoncom  nepáči ..."  To  už  hovorila  veľmi  jedovato. 

„Ja  som  jej  tiež  dohováral,"  začal  som  ja. 

„No  však!"  zvolala  živo.  „A  mala  sa  na  koho  upriamiť  — 
veru  ten  Chovanov..." 

„A  nebanuje  za  Mailinom?"  pýtal  som  sa  ja. 

„Neviem  —  neviem...  Ale  kde  by!  Mlado,  nevie  si  ešte 
povážiť ..." 

Vyšiel  som  k  majstrovi,  ktorý  koval  kameň. 

„No  akože  —  pán  študent!"  zvolal  veselo,  prestanúc  kovať  a 
popľujúc  si  dlaň,  v  ktorej  držal  mlatček.  „Privykneš  na  kuľašu  — 
ha?"  A  žartoval  takto  dosf  dlho.  „No  už  i  ja  mám  syna  vo  svete, 
sám  sa  kdesi  zasial ..."  Prestal  hovoriť,  trochu  ako  by  sa  bol 
zachmúril.  Odišiel  som  domov. 

Doma  som  o  tejto  veci  mlčal.  Žoša  bola  mi  ešte  cudzejšia 
než  vlani.  Ja  som  sa  jej  nepritieral  a  ona  ani  nestála  velmi  o  mňa. 


Ž88 

Týchto  vakácií  pridružil  som  sa  k  otcovi.  Brával  ma  sebou,  ked 
išiel  na  jarmok,  alebo  po  inej  práci  do  mesta.  „  Aspoň  mi  porátaš, 
aby  ma  židia  nepocigánili",  to  býval  jeho  dôvod.  A  ja  som  vďačne 
s  ním  chodil,  lebo  som  ho  mal  velmi  rád.  Do  mlyna  som  prestal 
chodil,  lebo  čo  som  raz  ta  vošiel,  mlynárka  sa  vždy  rozplakala. 

Ked  som  mal  odchodif,  dva  dni  predtým  som  sa  šiel  odobraĹ 

Majster  ležal  na  posteli,  hlavu  mal  obviazanú  mokrými  obrusmi. 
Dostal  vraj  ružu  do  tváre. 

„No  vieš,  kde  je  môj  Martin?"  pýtal  sa  ma,  keď  zvedel,  že 
som  to  ja.  „V  Pešti!  A  mne  nepíše!  Keby  nie  mojej  sestry  —  ale 
tá  sa  s  ním  sišla.  Nepísal  ten  ľ"  žartoval  Brna.  „No  ale  ja  som 
vypravil  za  ním  list.  Ak  chce,  nech  príde  —  ale  on  nepríde,  keď 
je  raz  tam.  A  vieš  čo  robí?"  Majster  si  odhrnul  obrus  od  očí,  aby 
mohol  na  mňa  pozerat.  „Vo  mlyne  ti  je  I"  riekol  s  takou  radostou, 
že  som  sa  musel  zasmiat.  „Vo  mlyne,  braček!  No  reku,  keď  si  vo 
mlyne,  Boh  ti  pomáhaj,  synu!  Tak  som  mu  písal.  Tu  je  taký 
amerikán,  čo  nu'iku  na  tenko  mele.  Uč  sa  reku,  synku!  To  ti  ne- 
zaškodí. I  tvoj  otec  bol  vo  svete  —  i  ty  zkús.  Bez  toho  sa  tu 
dost  namlynáriš." 

Nedá  sa  opísať  Bmova  radosf,  s  akou  mi  toto  rozprával.  Nebolo 
na  ňom  badaC  choroby  —  bol  jarý,  veselý. 

„Prelial  mi  olovo,  hlavaj!"  začal  Brna  znovu.  „Kde  by  nie  — 
nočnou  hodinou  utečie!  Všakovak  mi  schodilo  na  um  —  ale  som 
nič  neriekol.  Stará  mi  k  hlave  letela:  ty  taký  a  taký...  Ale  vždy 
som  si  hútal:  Martin  má  rozum.  A  vidíš!  či  ho  nemá  dostatok? 
Podučí  sa,  príde  mi  remeselník  dokonalý.  Ja  som  hneď  vedel,  že 
pre  tú  si  on  nič  neurobí.  Múdry  človek!  Pomyslel  si:  keď  ma  ty 
nechceš,  rob  si  ako  vieš..."  Ale  tu  ho  čosi  zamrzelo.  „Ja  neho- 
vorím, ako  že  vaša  Žoša. . .  Ja  by  nedbal,  lebo  takto  by  bola  súca, 
nuž  ale  ked  nechce ..." 

„Dosť  sa  tá  ešte  nabanuje,"  riekol  som  ja. 

„No  —  ešte  môže  sa  i  prevrátiť,  ak  dožijeme,  ak  dožijeme." 
A  Brna  sa  chytil  za  hlavu  a  postenal.  „Neviem,  čo  toto  prišlo  na 
mňa.  Celý  som  omrzený.  Ťažko  takému,  čo  nikdy  nechorel!" 

Potešil  som  ho,   že  to  všetko  prejde,   a  vrátil  som  sa  domov. 

„Žofa,  či  vieš,  kde  je  Martin?**  pýtal  som  sa  sestry. 

„Neviem,"  odpovedala  koketné. 

„A  chceš  vedeC?" 

„A  čo  ma  doň?-*  vyšpúlila  ústa. 

„No  ty  si,  ty  si,"   zajaknul  som  sa  od  zlosti  a  vyšiel  z  izby. 

Práve  mi  kufor  nakladali  na  voz,  keď  vybehla  kováčka  zo  mlyna. 

„Ľudia  —  Brna  umrel!  Ci  ste  to  slýchali!" 

Všetkých  nás  predesilo.  Čul  som,  že  mu  je  horšie;  ale  toto 
nikto  nečakal.  Taký  chlap  ako  Brna  a  tak  naraz  podľahnúť! 

Nemohol  som  sa  zdržať  —  vbehol  som  do  mlyna.  Izba  bola 
prázdna,  len  mlynárka  nariekala,  oprúc  hlavu  o  kozub.  Ani  nečula, 
že  dakto  vošiel. 

Na  posteli  ležal  ústrety  Brna.  Usmievavá,  milá  tvár  bola  pre- 
menená.   Nikto  by  ho  takto  nepoznal.    Zastal  som,  nesmierny  žial 


284 

mi  lahol  na  dušu.  No  v  lom  som  pocítil,  že  som  tu  zbytočný; 
nemám  tu  čo  hladaf.  Vybehol  som  zas,  nepozorovaný  od  majstrovej. 
So  slzami  v  očiach  lúčil  som  sa  od  mojich.  Majster  mi  bol  na  ume. 

Keď  som  Žofe  podával  ruku,  pošepkal  som  jej:  „Vidíš,  ani 
syna  nevidel,  keď  umieral.  To  ty  budeš  mať  na  svedomí!" 

„Ja  som  ho  nevyhnala!" 

„Pre  teba  utiekol  z  domu.  Ej,  budeš  banovať!" 

Zaplakala  nahlas,  ale  to  iste  len,  že  som  sa  lúčil  od  nej. 

Tohto  roku  mi  mať  zase  dopisovala  pomocou  svojho  kancellára 
Ďura  Kacinu.  Bolo  to  od  nej  vela,  lebo  v  druhej  klasse  nedostal 
som  ani  jednoho  listu  od  nej.  Prečo,  netreba  mi  vysvetľovať.  Tieto 
listy  boly  mi  znamením,  že  i  mať  verí,  že  moje  pokánie  ide  byť 
trvalé.  A  Kacina  napredoval  v  svojom  umení,  čím  ďalej  obracal 
pero.  Jeho  listy  nezáležaly  zo  samých:  Pozdravuje  ťa  ten  a  ten  na 
stotisíckrát  a  tiétm  a  tam  ua  stotisíckrát...  Začal  do  nich  trúsiť 
i  veci  bežnejšie,  ktoré  ma  velmi  zaníraaly. 

Tak  v  pôste  som  dostal  dlhočizný  list  a  na  konci  stálo:  „Tak 
tu  nič  čo  by  bolo  nového.  Iba  že  sa  našej  Žoše  triafalo  šťastie  a 
tá  nechcela.  Lebo  Martin  je  už  doma  a  mele  velmi  dobre,  všetci 
ludia  ho  chvália,  že  je  dokonalý  majster  i  mýto  neberie  bez  po- 
riadku, ale  iba  koľko  načim.  Tak  bola  tu  ona  stará  i  s  Kováčkou, 
lebo  sa  pokladajú  za  rodinu,  ale  veru  Žofa  nechcela,  nuž  sme  ju 
nesilíli,  lebo  silená  robota  nebýva  vraj  spravodlivá.  Nuž  sa  to 
celkom  rozišlo,  neviem,  čo  Martin  urobí.  Pravda  je  i  pôst,  nuž  var 
nebude  teraz  konať,  iba  akby  potom  dakedy.  Ja  by  nebola  dbala, 
lebo  Chovauovie  bude  tak  i  tak  —  odobrali  ho  z  tretej  klasy  a 
musí  ísť  na  tri  roky.  Plačú  veľmi,  že  sa  mu  to  stalo,  keby  ho  boli 
aspoň  na  prvom  ráze  vzali,  už  by  mal  dva  roky  odslúžené.  Ale 
som  si  potom  i  tak  —  má  už  tie  čepce,  a  keby  sa  vydala  zaňho, 
musela  by  mať  majstrovské  a  tieto  by  neboly  na  nič.  Nuž  neviem, 
ako  bude,  ale  ako  Pán  Boh  dá,  lebo  ten  všetko  rídi  a  spravuje 
najlepšie,  len  sa  ho  nespúšťaj,  lebo  keď  sa  ho  spustíš..."  Tu  na- 
sledoval dlhý  odsek  nových  napomenutí  a  všakových  naučení. 

Ja  som  na  to  všetko  hodil  rukou  a  v  mojej  odpovedi  ani  ne- 
zaspomenul.  Vedel  som  už  dobre,  čo  by  Žoša  povedala. 

Keď  prišly  vakácie,  šiel  som  Martina  navštíviť.  Vyrástol  z  neho 
chlap  ani  buk  a  každý  mohol  poznať,  že  sa  udal  na  otca.  Srdce 
sa  mi  stislo  —  nevedel  som,  ako  ma  prijme,  keď  so  Žošou  tak 
pochodil.  Ale  obavy  zmizly.  Ako  ma  zazrel,  jeho  sivé  oči  zažiarily. 

„Pekne  vítam,  pán  Jožko,  kde  sa  tu  vzali?**  A  moja  ruka 
zmizla  y  jeho  obrovskej  dlani.  Usmieval  sa  mi  práve  tak,  ako  ino- 
kedy. Ústa  sa  mu  pritom  trochu  nakrívily. 

„Prišiel  som  nového  majstra  navštíviť.  Ale  viac  neprídem,  ak 
mi  nebudeš  tykať." 

Veru  tak.  Jediný  človek  začal  mi  onikať  a  ja  i  toho  tak  musel 
spražiť!  Musí  sa  uznať,  že  sebazaprenie  bolo  vo  mne  veliké. 

„Ja  som  zkúsil  sveta,"  riekol  Martin  hrdo  a  veľmi  vážne. 
„Viem,  komu  čo  patrí.  Oni  robotia  hlavou,  a  my  iba  rukama  — 
preto  zaslúžia  poctivosť..." 


285 

„Čo  tam  po  tom  I  My  sme  boli  kamaráti  a  budeme  kamaľáti! 
Vieš,  ako  sme  dolapili  Chovaná?" 

Martin  sa  rozosmial.  „Hej,  dobre  to  bolo.  Ale  ty  nevieš,  čo 
som  mal  so  žinkou!  Nemohol  som  ju  stiahnuť  za  humno,  zamotala 
sa  do  polien.  No  a  vo  vašom  dvore  —  to  som  nemohol  ju  nechat. 
Poď  ja  za  nou  do  dvora.  Ale  nazad !  Musel  som  si  nadstavit  stolec. 
A  čo  ešte!  Celý  som  bol  zakolomažený.  Musel  som  sa  naschvál 
múkou  posypať,  aby  sa  tato  nedozvedeli.  Ale  poď  dnu!" 

Tešil  som  sa,  že  Martin  je  zas  ako  bol  ku  mne.  I  na  onikanie 
zabudol. 

„Veď  vieš,  čo  sa  Chovanovi  stalo!" 

„Viem,  ostrihali  ho,"  odpovedal  som. 

Martin  pokyvoval  hlavou,  napchávajúc  si  peknú  drevienku  fajku. 

„Mňa  vyreklamovali,"  pokračoval.  „A  nebolo  by  ma  minulo. 
Ale  keď  je  mlyn  na  mne,  museli  ma  prepustiť.  Draho  mi  to  padlo! 
Radšej  by  sliížil  páf,  rokov,  ako  takto,  bez  tatu."  Zamlčal  sa.  „Naj- 
viac banujem,  že  mňa  tu  nebolo.  Ani  na  pohrab  som  nemohol  do- 
behnúť. Ale  to  všetko  taká  samopaš.  Teraz  mi  je  i  hanba,  že  som 
tak  utiekol ..." 

„Ale  on  sa  nehneval  na  teba,"  tešil  som  ho. 

„Čože  —  to  boli  človek  dobrý...*' 

Sedeli  sme  bez  slova  oddaní  myšlienkam  žialnym,  ale  milým. 
Ako  Martin,  tak  i  ja  vždy  som  sa  na  nebohého  Brnu  rozpomínal. 
A  keď  mi  prišiel  na  um,  bol  mi  i  žiaľ  nad  ním  i  milá  rozpomienka 
naňho.  Nič  nepríjemného  ju  nikdy  nezakalilo.  Aký  bol  cez  celý 
život,  taký  zostal  až  do  smrti.  Milý,  veselý. 

Keď  Martin  rozpálil  drevienku  a  belasý  dym  začal  mu  krúžiť 
nad  hlavou,  obrátil  sa  ku  mne  zase:  „Veď  vieš,  že  málo  chýbalo, 
že  sme  sa  nestali  švagry."  Prekvapilo  ma,  že  môže  o  tej  veci 
takto  chladno,  ba  akoby  veselé  hovoriť.  „Málo  veru  —  s  mojej 
strany  nič,  iba  s  jej.  Nuž  nechcela  ma,"  doložil  s  úsmevom  dobro- 
dušným. 

„A  ty  sa  nehneváš!"  podivil  som  sa. 

„To  by  bolo  treba!"  zasmial  sa.  „A  čo  by  sa  mi  nahradilo? 
Ja  nie.  Vidíš,  bolo  mi  vtedy  všakovak,  lebo  darmo  je,  srdce  ma 
k  nej  tiahlo.  Ale  teraz  som  spokojný.  Hnevom,  krikom,  zlosťou  — 
nič  si  nespomôžeš.  A  tak  mi  je,  že  to  ani  nemohlo  byť  ináč.  A 
keby  ona  sa  bola  dala  nakriatnuť,  možno  by  sme  teraz  oba  nemali 
pokoja.  Lebo  keď  nemala  vôle,  možno  by  ma  teraz  iba  preklínala, 
že  som  ju  prisilil.  A  takto  bude  nám  obom  lepšie.  Ja  azda  inde 
sa  zaopatrím  a  ona  tiež.  Ja  jej  žičím,  ani  nikdy  som  jej  zle  ne- 
zažicil." 

Zpoza  úsmevu  triaslo  sa  mu  srdce  bôlom.  Dalo  sa  to  zatajovať, 
ale  zatajiť  nie.  Tá  spokojnosť  —  tá  tiež  bola  len  násilná.  A  viem, 
vykúpená  bola  nejedným  okamihom,  presýteným  horkou  múkou. 
Nejednu  noc  sa  ten  premetal  na  posteli,  trápený  mukami  daromnej 
lásky.  No  vidno  bolo,  že  radšej  trpí,  ako  by  mal  sestru  zasypať 
výčitkami.    A  vidno,   že  láska  jeho  je  tak  tuhá,   že  ani  potom  ju 


286 

nepreklína,  keď  ona  ju  tak  surovo  pohrdla  To  všetko  som  už  vtedy 
pochopil  úplne  a  k  Martinovi  pocítil  ešie  hlbšiu  náklonnosC. 

Cez  vakácie  bol  som  vo  mlyne  pečený  varený.  Každý  den 
aspoň  raz  dostavil  som  sa  ta;  ťahal  ma  nielen  Martin,  ale  štiavnická, 
pekne  obíjaná,  s  dlhým  pipasárom.  Martin  ju  kúpil  mne,  akonáhle 
zbadal,  že  som  už  zasvätený  do  remesla ;  i  tabak  mi  držal  zvláštny, 
velmi  slabý,  že  sa  mi  nikdy  nič  zlého  neprihodilo  od  neho.  Naším 
salónom  bol  pôjdik,  na  ktorý  so  šlo  schodíkmi  od  koša.  Mali  sme 
tam  malý  stolík  a  dve  stoličky.  Moja  bola  upletená  na  spôsob  kresla. 
Takto  hrešiac  za  chrbtom  otcovým  a  menovite  materiným,  nejednu 
hodinu  som  strávil  v  rozhovore  s  mladým  majstrom. 

Raz  som  bol  so  Žošou  samotný.  Zahľadel  som  sa  na  ňu  a 
srdce  sa  mi  stislo.  „Taká  pekná  a  sebevolná!"  vzdychlo  sa  mi. 

„Žofa  —  Žofa,  čo  si  to  len  urobila!" 

„Čo  t"  pýtala  sa  ma  prelaknutá. 

„Takého  vohlača  odpraviť!" 

„Daj  mi  s  ním  pokoj!"  zvolala  náruživé,  začervenajúc  sa.  „Ja 
neviem,  čo  ma  s  ním  omŕzaš  tolko,  keď  vieš,  čo  je!" 

„Ja  ti  chcem  dobre." 

„Kebys'  mi  chcel  dobre,  žičil  bys'  mi  nie  jeho,  ale..."  od- 
vrátila sa. 

„Keby  Chovan  bol  iný  človek !  Ale  ja  viem,  že  ten  dnes  tu  a 
zajtra  inde." 

„To  je  nie  pravda.  Ondráš  je  nie  taký.  Veď  ho  ty  ani  neznáš. 
Keby  si  s  ním  hovoril  aspoň  —  ale  takto ..." 

„Jeho  oči  sa  mi  nelúbia.  Nehladí  z  nich  nič  dobrého.  Ja  viem, 
že  ťa  oklame." 

„A  ty  by  si  bol  rád!"  vykríkla  rozhorčená  a  slzy  jej  vypadly. 
„Veď  ja  viem,  že  mi  ho  ty  nežičíš.  Ale  nech  —  nech  ma  oklame," 
tu  sa  obrátila  rovno  ku  mne,  „ani  potom  nebudeš  mat  z  toho  osoh. 
Nech  si  ten  vo  mlyne  nesníva!" 

Ja  som  sa  nahneval.  Nie  preto,  že  mňa  tak  upodozrieva,  ako 
preto,  že  Martina  potvára  za  pôvodcu  mojich  rečí. 

„Ten  už  dávno  na  teba  nemyslí,"  riekol  som  jej. 

„Tak  čo  sa  nežení,  čo  ťa  ta  vábi!" 

„Ja  ta  chcem  chodiť  a  budem  chodiť.  A  odo  dneška  sa  ne- 
ozrem  o  teba.  Môžeš  sa  i  na  hlavu  postaviť  pre  mňa." 

„Azda  ešte  nezahyniem  preto!"  Zvrtla  sa  mi  a  hrdo  vyšla 
z  izby. 

Ja  som  viac  s  ňou  nehovoril  o  ničom  takto  dôverne.  Ostatne 
sa  mi  vyhýbala.  Bola  po  tieto  dni  velmi  smutná.  Nie  div.  Čas, 
kde  mal  Ondro  narukovať,  sa  blížil.  Mne  jej  žial  nešiel  k  srdcu, 
ba  tešil  som  sa.  Aspoň  trochu  zmudríe. 


V. 

Bolo  práve  po  semestrálnych  censúrach.  Vysvedčenie  som  zaslal 
domov  a  čakal  naň  odpoveď.  Nemohla  byť  iná,  iba  príjemná.  Tušiac, 


287 

Že  v  liste  nájdem  dva-tri  obrázky,   spríahol  som  8a  s  kamarátmi  a 
moja  gazdiná  navarila  nám  bryndzových  halušiek. 

V  takejto  pobryndzovej  nálade  našiel  ma  list  materin.  Z  neho 
skutočne  vypadly  tri  zlatky.  ,,  Predala  som  dve  siahy  súkna  ešte 
pred  hodmi  a  z  toho  som  to  utrhla."  Tak  mi  zvestoval  Kacina. 

Začiatok  bol  dosC  dobrý,  ale  konec  ma  nepotešil. 

„Žofa  len  tolko,  že  neumrela.  Pauovaly  kiahne,  nuž  i  jej  sa 
chytiíy,  iba  na  nitke  čo  jej  život  obstál.  Ale  bolo  by  var  i  lepšie, 
čo  by  ju  bol  Pán  Boh  povolal,  lebo  na  tvári  je  velmi  premenená, 
mala  ju  celú  sliatu,  ani  na  oči  nevidela.  Veru  na  dievča  je  to 
veliký  a  ťažký  kríž ..." 

Celý  list  bol  zaplnený  ťažkými  starosťami. 

Ja  som  až  teraz  videl,  že  Žošu  mám  rád.^  Poslal  som  dlhý  list 
a  potešoval  som  mater  ako  vedel.  Nešťastie  Žofino  ma  velmi  pre- 
jalo.  Na  rapavých  ludí  nemohol  som  pozreť,  lebo  mi  hneď  bola 
na  ume. 

Keď  som  prišiel  na  vakácie,  bol  som  prekvapený.  Tvár  mala 
celkom  zmenenú.  Nielen  že  bola  rapavá,  ale  i  akási  spuchnutá. 
Všetky  ťahy  boly  vyšinuté  zo  svojho  miesta.  Z  predošlej  krásy 
nezostalo  ani  pamiatky. 

Bol  by  ju  chcel  potešiť,  ale  ona  bočila  odo  mňa.  I  ked  som 
pozrel  na  ňu,  hneď  sa  hladela  ztratiť.  „Neborká,  hanbí  sa,"  ľutoval 
som  ju.  „Ale  čo  sa  má  hanbiť,  ked  si  je  nie  vina." 

„Ako  mi  je  teba  lúto!"  riekol  som  jej  raz,  keď  sme  boli  sami. 

Tvár  sa  jej  podliala  krvou  a  chcela  utiecť.  Ja  som  ju  dolapil. 

„Čo  utekáš  odo  mňa?  Veď  sa  ty  nemáš  prečo  hanbiť," 

„Keby  bola  radšej  umrela!"  zvolala  náruživé,  vymykajúc  svoju 
ruku  z  mojej.  „Aspoň  by  sa  nemusela  na  toto  dívať  —  mala  by 
som  pokoj."  Tu  si  zakryla  tvár  dlaňou  a  zaplakala. 

„A  na  čo  dívať,"  ja  na  to.  „Či  som  ti  ja  taký  protivný?" 

„Lebo  sa  všetci  radujete!" 

„Ale  ja?" 

„Všetci  ste  radi!  Len  do  očí  sa  takto  ukazujete.  Viem  ja  to 
dobre  —  a  pusť  ma!"  Vytrhla  sa  mi  z  ruky  a  odvrátila  sa. 

„Ja  sa  neradujem,"  začal  som  sa  brániť. 

„Vždy  si  mi  závidel,  kým  bolo  čo  —  teraz  sa  tešíš.  Neboj  sa, 
ja  tiež  mám  oči  —  vidím!" 

„Ale  čo  sa  ti  robí,  stvora!"  obkrikol  som  ju  už  nahnevaný. 
„Bolo  mi  ťa  lúto,  lebo  si  prišla  o  to,  na  čom  si. si  toTko  zakladala. 
Ale  teraz  ma  ľútosť  prešla.  Áno,  i*adujem  sa!  Ked  nemáš  krásu, 
nebudeš  aspoň  taká  pyšná.  Trochu  pokoiy  nahradí  všetku  tvoju 
krásu ..." 

Bol  by  jej  ešte  pohovoril  i  iné,  ale  odišla  s  plačom. 

Nesišli  sme  sa  od  tých  čias,  aby  sme  boli  mohli  ešte  pre- 
hovoriť. Z  počiatku  som  sa  na  ňu  naozaj  hneval,  že  mi  bez  príčiny 
ubližovala,  ale  pozdejšie  som  prehliadol  všetko.  Jej  chovanie  ku 
mne  dalo  sa  vysvetliť  z  okolností,  v  ktorých  žila.  Naozaj  málo  ľudí 
ju  úprimne  ľutovalo  —  skoro  všetci  sa  tešili.  I  jej  kamarátky  ne- 
mohly  utajiť  radosť.    Tak  je  prirodzené,  že  nechodila  medzi  mladú 


288 

čelaď,  ba  i  v  kostole  opustila  svoje  miesto  a  sadla  si  do  tmavého 
kúta  pod  chór.  Takáto  zmena  mohla  iba  rozhoľčit  dievča,  ktoré 
bolo  naučené  vývodit  medzi  ostatnými. 

Ale  to  by  vari  ešte  bola  zniesla.  Ale  že  ju  on  opustil  —  to 
ju  zničilo..  Bolo  to  na  Turice.  Prišiel  na  dva  dni  domov  a  hneď 
šiel  k  nám.  V  prvú  slávnost  mal  obedovaC  u  nás.  Mat  varila  mäso 
v  hracoch  po  kolená.  A  on  neprišiel.  Potom  nahotovila  po  večierni 
šišiek  a  fánok,  navarila  kávy,  že  príde  na  večer.  Neukázal  sa  ten 
viac  u  nás.  Ani  odobraf  sa  neprišiel.  Ku  železnici  šla  ho  vraj  od- 
prevadit  stará  Sleziačka  so  svojou  Dorkou.  Po  batohu  niesly  za  nim 
merindu. 

Kto  sa  bude  čudovať,  že  dievča  ztratilo  ku  všetkým  ľuďom 
dôveru  ? 

Preto  bočila  i  odo  mna.  Myslela,  že  ja  sa  teším,  že  na  moje 
vyšlo.  Snáď  i  výčitky  ju  trápily,  že  odpravila  Martina.  Lebo  Martin 
začal  v  dedine  vyvodiť.  Dievky  pozeraly  za  ním.  Čo  chcel,  všetko 
previedol.  Zaviedol  sbíerku  na  luster  do  kostola  a  za  oBem  mesiacov 
sa  nasbieralo  dosť.  Sám  pán  farár  mu  ďakoval  v  kostole  za  horli- 
vosť. Teraz  zase  reparoval  mlyn  a  spravil  ho  na  dva  kamene.  Preto 
i  nechodil  som  tolko  k  nemu,  lebo  mal  mnoho  roboty.  Ba  v  jednu 
nedelu  navštívily  mlyn  dve  panie  z  mesta.  Druhý  deň  sa  roznieslo, 
že  to  bola  pani  Kopanická,  kupcova  žena,  a  ponúkla  mu  dcéru  svojho 
brata,  bohatého  mlynára  z  Rybníka. 

To  všetko  ju  muselo  trápiť,  keď  si  pomyslela,  aké  šfastie  od- 
hodila od  seba. . . 

„No,  kedyže  bude  svadba?"  pýtal  som  sa  Martina,  kcd  som 
počul  o  návšteve. 

,,Ja  neviem,^  zasmial  sa  mi. 

„Ak  sa  máš,  žen  sa,  kým  som  ja  doma.  Chcem  na  tvojej  svadbe 
dačo  užiť." 

„Zavolám  f  a,  neboj  sa!"  slúbil  mi  s  veselým  smiechom.  „Ale 
hneď  to  nebude.  I  tak  mi  je  dobre.  Mama,  chvalabohu,  sú  pri 
vláde," 

^A  pred  dvoma  rokmi  tiež  boli  a  predsa  si  sa  chcel  ženiC," 
chytal  som  ho  ja. 

„Vieš,  to  je  iné!"  odpovedal  vážne.  „Vtedy  ma  malo  čo  ťahať 
do  ženenia.  Vtedy  mi  rozkazovalo  toto^  —  vložil  si  ruku  na  srdce. 
„A  teraz?"  pohol  oboma  plecami.  „Teraz  mi  rozkáže  iba  gazdov- 
stvo. A  na  to  mama  ešte  stačia." 

„Ty  si  šťastný  človek!"  zažartoval  som.  „Prvý  medzi  mládenci. 
Dievky  sa  len  tak  ti-hajú  o  teba." 

„Čo  mi  je  z  toho?"  A  z  hlasu  mu  zavznieval  žial.  „Čo  mi  je 
zo  všetkých,  keď  jedna,  tá  jedna. . ." 

Bol  som  ako  ohromený. 

„Tak  ty  myslíš  na  Zofu!"  zvolal  som. 

„Proboval  som  všakovak,  ale  nemôžem  to  ututlaf." 

„Teraz  by  si  ju  chcel!"  divil  som  sa. 

„A  čo  by  bolo  divného?  Ja  nemôžem  akosi  zabudnúť  na  ňu. 
I  dosť  sa  premáham  —  a  nemôžem ..." 


2S9 

„Tak  chod,  probuj  ešte  raz!" 

„To  nie!"  ohradil  sa.  „To  by  sa  nazdala,  že  jej  chcem  urobit 
posmech,  keď  ju  toto  potkaío." 

Zamlčali  sme  sa.  Ja  som  bo  obdivoval,  bol  by  ho  objal,  do 
vody  skočil  zaňho.  Ale  som  neurobil  nič,  ako  že  som  mu  ruku  stisol. 

„A  ja  myslím,  že  by  sa  nenazdala.  Možno  by  pristala,"  pre- 
hováral som  ho. 

„Možno  —  ale  to  by  bolo  na  silu,"   odpovedal   on  a  doložil 
sebavedome:  „Vieš,  i  ja  som  už  iný,  ako  som  bol  kedysi.   Už  ne- 
chcem sa  len  zenit  a  vziat  si,  ktorá  pôjde,  alebo  ktorú  ja  rád. 
I  mňa  musí  ona  maf  rada.    No  a  tvoja  sestra,  ako  tá  môže  mat 
rada  mňa,  ked  tolké  roky...  No,  dajme  tomu  pokoj!* 

A  tak  to  i  zostalo.  Ja  som  sa  už  do  toho  nemiešal. 

Minulo  pár  pekných  rokov.  Zo  mňa  vyrástol  šuhaj,  všetci  sa 
divili,  kde  som  sa  vzal.  Sami  it)dičia  boli  najviac  prekvapení.  Va- 
kácie  som  trávieval  po  supplikačkách,  doma  som  býval  obyčajne  dva 
tri  týždne.  To  bolo  málo,  aby  nadpriadol  staré  známosti.  A  i  tak 
nebolo  k  tomu  vôle. 

Po  matúre  som  hned  prišiel  domov  na  celé  vakácie.  Bolo  si 
treba  oddýchnuť.  Bol  by  býval  šťastný,  lebo  budúcnost  mi  kynula 
váblivá,  ale  ja  som  vyhľadával  najviac  samotu.  Túlal  som  sa  po 
lesoch  a  čítal  Sladko viča.  Nuž  bol  som  zaľúbený,  vyše  uší.  Dcéra 
advokáta  X.,  osadeného  neďaleko  lýcea,  sadla  mi  do  srdca.  Ob- 
známil  som  sa  s  ňou  na  lyceálnom  majálesi.  Vymastil  som  dve 
^katulky  pomády,  ale  nie  na  vlasy,  lež  na  tú  prázdnotu  pod  nosom. 
Zodral  som  dva  páry  topánok,  čo  som  za  ňou  pásol.  I  Sophokla 
som  zanedbal  pre  ňu.  A  ked  som  sa  jej  raz  prihovoril,  ona  mi  od- 
povedala: „Vy  ste  bezočiví!" 

Nuž  nešťastná  ľúbosť!  Čo  mi  bolo  z  toho,  že  Paula  môjho  su- 
seda, hodinára,  dávala  mi  cítiť,  že  oni  majú  peknú  záhradu  za  do- 
mom! Čo  mi  bolo  z  toho,  že  som  raz  našiel  nad  posteľou  zavesenú 
šumnú  papučku  s  vankúšikom!  „Netreba  mne  papučiek,  ani  vankú- 
šikov —  bez  toho  nemám  hodiniek!"  Tak  som  sa  ohradil  mojej 
gazdinej.  Ba  bol  som  taký  bezohľadný,  že  som  Paulu  ani  nepo- 
zdravil. I  vyhol  som  jej  na  ceste,  ked  sme  sa  mali  stretnúť.  Ne- 
vedel som,  či  Paula  prežila  moje  sikanerie,  ale  ja  som  bol  naozaj 
nešťastný. 

„Len  čo  mu  je,  keby  ja  vedeli^  trápil  sa  otec,  keď  ma  videl 
zadumaného. 

„A  ja  ti  nepoviem,"  odpovedala  mu  mat.  „To  sa  nesverl,  taký 
pán !« 

Idúc  raz  do  hory  so  Sládkovičom,  stretol  som  v  jednom  úvoze 
pána  farára. 

„No  —  kdeže,  pán  brat?"  zastavil  ma. 

„Na  prechádzku  trochu." 

„A  čo  to  máte?"  A  už  bezohladne  siahol  po  knihe.  Úsmev 
mu  preletel  po  tvári  a  ten  sa  objavil  ešte  raz,  keď  ja  začervenený 
stíll  som  pred  ním.  ;,No  —  to  sú  pekné  básne,  pekné  básne!"  A 
zahľadel  sa  na  mňa. 

19 


„Detvana  čítam,"  riekol  som  nevinne. 

„Mhm,"  prisvedčil.  „Detvan  je  krásny.  Hľa,  i  čistý  je"  —  pre- 
vracal karty  jednu  po  druhej.  „A  tuto  sa  vám  čosi  popácilo,  že  ste 
položili  znak?"*  A  nemilosrdný  pán  farár  už  otvoril  knihu,  kde  bol 
znak.  „No,  to  je  najkrajší  passus  z  Maríny:  Nemožno  mi  €a  ne- 
lúbif ..."  Ja  som  skoro  zamdlel,  už  preto,  že  tá  sloka  bola  pod- 
čiarnutá  červenou  tužkou.  „No  Marína  je  viac  zamazaná,  ako  Det- 
van" —  doložil  zlomyseľné  a  oddal  mi  knihu.  „Ja  som  ju  tiež 
vedel  kedysi  nazpamäC." 

Bol  som  ako  na  tŕnoch,  najradšej  by  bol  utiekol. 

„Ale,  pán  brat,  vlastne:  nastávajúci  pán  brat  —  či  vás  my  ne- 
máme počut  zarečnif?  Čakám,  čakám,  kedy  sa  prihlásite,  a  vy  sa 
nemáte  k  ničomu ..." 

„Práve  som  chcel,  velebný  pane"  —  zacigánil  som  si.  „Ale. . ." 

„Na  nedeľu  je  Fariseus  a  Publikán.  Vidíte,  vďačné  téma. 
Dobre.  Prídte,  dám  vám,  čo  bude  treba  a  na  nedeľu  tedy. . ." 

V  ten  istý  den  som  doniesol  hŕbu  kníh  z  fary.  Sestra  mi  vy- 
stúpila z  komory  a  ja  tam  robil  kázeň.  V  dome  panovala  neoby- 
čajná tichosť.  Iba  sliepka,  tá  jarabá,  nevedela,  čo  sa  v  komore 
chystá  a  zakotkodákala  pod  rezačkou.  Ale  nič  viac,  len  dva  ra^y. 
Otec  hodil  do  nej  triesku  i  umlčal  na  vždy. 

Veliký  deň  prišiel.  Pri  posteli  som  našiel  nové,  strieborné  cy- 
linderky.  Mať,  neborká,  pohýbala  tuho  zgazdované  rynštiaky. 

Čo  sa  robilo,  keď  som  vystúpil  na  kazateľnu,  čo  a  ako  som 
kázal  —  neviem  dodnes.  Vidiac  toľko  očí  na  seba  upriamených, 
zabudol  som  na  všetko.  Len  keď  som  sa  po  kázni  modlil,  videl 
som  ženu,  čo  si  utiera  oči.  Bola  to  moja  mať,  celú  kázeň  pre- 
plakala. 

Keď  som  chytil  knihy  a  bral  sa  dolu,  oči  mi  padlý  do  lavice 
strán  oltára.  Tam  sedel  otec,  červený,  natešený.  Požmurkal  na  mňa : 
znak,  že  je  spokojný. 

Po  večierni,  ktorú  som  tiež  ja  odbavil,  prišiel  som  domov. 
Našiel  som  všetkých  doma.  Mať  ledva  sa  prevládala. 

„Chlap  si,  Jožo!"  potľapkal  ma  otec.  „Dobre  si  nám  vyzrubil, 
bohuprisám.  I  hlas  bude,  nech  len  zhrubne.  A  počkaj"  —  šiel 
k  armarke  a  preberal  v  nej  dlho.  Konečne  mi  podal  britaniku. 
„Na  —  odo  mňa." 

,,A  kde  ste  ju  vzali?"  divil  som  sa. 

On  sa  usmieval. 

„Len  by  bolo  na  inšie,"  zatínala  ho  mať.  Nebola  rada,  že  sa 
mu  podarilo  tak  milo  ma  prekvapiť.  „Na  také  pletky  idú  naše  pe- 
niaze ! " 

„No  —  ja  aby  nič!"  napaprčil  sa  otec.  „Ona  môže  —  ale 
ja  nič!** 

Šomrúc  odišiel  nadurdený.  Zažiadalo  sa  mu  zájsť  medzi  ob- 
čanov a  počuť  úsudok  o  mne.  I  mat  šla  „si  posedet".  Tiež  to  isto 
ju  vyhnalo  z  domu. 

Mne  bolo  v  izbe  tesno.  Zažiadalo  sa  mi  ísť  do  prírody  a  po- 
dumať nad  všetkým,    čo  som   do  dneška  zažil.     V  tom   mi  pohľad 


padol  na  sestru.  Sedela  pod  pecou  samotná,  samotná.  Hľadela  na 
mňa,  a  v  tých  očiach  zračila  sa  nesmelosC  a  obdiv.  Prišlo  mi  jej 
veľmi  ľúto. 

„A  ty  len  doma,  Žofa?" 

„Len ..." 

Aká  smutná  odpoveď!  Prisadol  som  si  k  nej,  odložil  klobúk  a 
chytil  ju  za  ruku.  Bola  tvrdá,  upracovaná. 

„Čo  ti  je,  že  si  taká  smutná?" 

„Mne  nič.  Ved  som  ako  kedy  indy,"  vyhovárala  sa,  klopiac  oči. 

„A  čo  sa  mi  ty  nechceš  sverif?  Veď  máš  iba  mňa,  jediného 
brata.  1  pod  tvojou  rukou  som  vyrástol,  a  ty  si  mi  ako  cudzia. . ." 

„Ja  nie." 

„Vidíš,  smutná  si  a  nechceš  sa  mi  zdôveriť!" 

„Ako  by  ja  nebola  smutná!"  zašepla.  „Všetci  ti  podarujú  dačo, 
iba  ja  nie!"  Hlas  sa  jej  zlomil  a  hlava  s  bujnými  dosiaľ  vlasmi 
klesla  na  moje  prsia. 

„Ako  je  to  krásne,  ma£  sestru"  —  myslel  som  si,  hladiae  ju 
po  vlasoch. 

„Nie  —  neplač  ty  preto,"  odpovedal  som,  nemohúc  utlačií  po- 
hnutie. „Pozri  si  ruky.  Tie  mozolily,  keď  som  ja  sedel  v  tôni  a 
priprával  sa  k  pohodlnému  životu.  Nežiadam  od  teba  nič,  len  aby 
si  mi  bola,  ako  ked  sme  boli  deti." 

„  A  ty  sa  nehneváš,  ked  som  bola  taká ..."  Tu  sa  zasekla. 
„Sama  neviem,  čo  ma  to  vtedy  nadislo." 

Zaplakala  na  mojich  prsiach  a  mue  sa  slzy  tisly  do  očú.  Taká 
hrdá,  a  naraz  odokryje  predo  mnou  najskrytejšiu  ranu  srdca.  Bol 
som  hrdý,  že  môžem  byC  svedkom  týchto  sĺz. 

„Neplač  ty  pre  Chovaná!"  tešil  som  ju. 

„Oj,  za  tým  ja  neplačem. . ." 

„Vidíš,  krivdu  som  ti  robil.  Hneval  som  sa,  že  nechceš  iného, 
iba  jeho.  Čo  som  ja  vedel  vtedy?  Myslel  som  si,  že  to  je  ako  druhý 
kabát  preobliecť.  Dnes  už  viem,  čo  je  pravá  ľúbosť.  To  je  pohár 
plný  sladkosti,  ale  po  ňom  zostane  chuť,  ako  z  blenu.  A  dos£  sa 
chceš  vymotať  —  a  to  ťa  drží  za  srdce,  ako  kliešte." 

Sám  nechtiac  vyspovedal  som  sa  jej. 

„A  čo  je  tebe?"  naraz  sa  obrátila  ku  mne.  „Tebe  sa  čosi  stalo." 

„Vidíš  —  ja  ľúbim  a  ona  — "  hanbil  som  sa  dokončiť.  Žoša 
uhádla,  čo  chcem  povedať. 

„To  je  veľký  bôl?"  pýtala  sa  ma,  hľadiac  mi  do  tváre  so 
súcitom. 

„No  —  premôžeme  i  to  I"  chlapil  som  sa.  „Bude  nám  to  obom 
na  šťastie.  Ked  budem  mať  faru,  prídeš  ku  mne.  Budeme  zase  len 
spolu,  ako  kedysi.  Ja  stai7  mládenec,  ty  stará  panna.  I  taký  život 
má  svoje  radosti  a  poesiu ..." 

Ona  sklopila  hlavu  —  mlčala. 

Vyšiel  som  do  poľa.  Bol  som  celý  zaujatý  myšlienkou,  ako 
urobím  sestru  šťastnou.  Zabudne  na  Chovaná  i  na  potupu,  ktorá  sa 
jej  minulých  fašiangov  stala.  Muzikant  z  Lokce  pýtal  ju  za  ženu! 
No  a  do  Lokce  sa  vydávať  —  to  ešte  neurobila  ani  jedna  dievka, 

19* 


2Q2 

v 

a  k  tomu  za  muzikanta!  Pôjmeme  si  kravy,  ktoré  Zose  patria  a 
čakajú  na  nu,  kedy  ich  už  odvedie  mužovi.  Pôjmeme  a  bude  nám 
tri  svety. 

Na  druhý  deň  sa  mi  zažiadalo  vody  sa  napiť.  Sestra  skočila 
po  krčah  a  bežala  na  studňu.  Pozrem  —  ide  cezo  mlyn!  „Odkedyže 
tá  cez   mlyn  chodí  —  ved  vždy  obchádza vala  Plevovie  sadom!" 

akám,  smäd  ma  trápil,  Zoša  mi  nechodí.  I  smäd  ma  pomaly 
prešiel,  ked  konečne  prišla  Bola  uhriata.  Priložím  krčah  k  ústam, 
vody  v  ňom  ani  do  polonce. 

„Akosi  sa  ti  rozčrpkala,"  riekol  som. 

„Ja  neviem ..." 

Odvrátila  sa.  Mala  čierny  kabátik  a  na  chrbte  medzi  pleciami 
bola  dlaň.  No  nie  ozajstná,  a!e  odtisk  širokej  dlane  i  piatich  prstov, 
prevedený  múkou. 

Uhádol  som,  čia  je  to  ruka.  „Počkaj,  oprášim  fa,  Martin  fa 
zamúčil.  Vieš,  ako  otec  hromžil,  keď  fa  Chovan  zakolomažil  ?" 

„To  len  vymýšiaš!"  a  so  smiechom  odbehla  do  kuchyne. 

Ja  som  zostal  samotný.  Oči  sa  mi  otvorily  a  ja  videl  veci, 
ktoré  sa  mi  včera  nesnívaly.  Vzal  som  klobúk  a  šiel  rovno  do  mlyna. 

Martin  mal  plnú  mlynicu  mletia,  ako  v  prednovke  —  zamúčený 
stál  pri  múčnici  a  pohvizdoval  si. 

„Čo  robíš,  Martin?" 

Prekvapený  sa  obrátil  a  podal  mi  ruku.  „Idem  múku  naberať 
do  vreca." 

„Len  ma  nezamúč,  prosím  ía!" 

„Ja?  A  čo  by  ťa  mal  zamúčif?" 

„Pred  chvílou  som  tiež  musel  oprašovať  —  jednu  osobu ..." 

Zasmial  som  sa,  Martin  mi  pozrel  do  tváre  a  rozosmial  sa. 
Taký  srdečný  smiech  nepočul  som  ešte  od  neho.  V  dobrom  na- 
ladení, ako  bol,  tak  ma  tra|)ol  dlaňou  pomedzi  plecia. 

„A  ty  to  už  vieš?  No  na  moj'  pravdu!"  Ustavične  sa  smejúc 
vytiahol  ma  na  pôjdik,  kde  sme  kedysi  fajčievali  spolu.  „To  ti  je 
vefmi  smiešne  1"  začal  mi  rozkladať.  „Ona  mi  vždy  hovorila:  od 
teba  to  výnde,  od  teba.  To  ako  že  odo  mňa.  A  ja  som  sa  jej  za- 
prisahal, že  ti  nepoviem.  No  a  vyšlo  od  nej!"  A  tu  sa  znovu 
rozosmial. 

„Ja  neviem,  synku,  čo  ty  pletieš,"  ja  na  to. 

„Nuž  takto,"  začal  už  celkom  vážne.  „Ja  som  sa  jej  zaprisahal, 
že  ti  nepoviem,  že  sme  —  nuž  ved  už  vieš,  na  čom  sme.  Ona  sa 
teba  veľmi  hanbí,  že  vraj,  ako  ti  pozre  do  tváre.  Už  po  Velkej 
noci  sme  sa  mohli  sobrať:  a  ona  ma  odkladala,  že  sa  teba  hanbí. 
No  porád  si  s  ňou,  ked  ti  je. to  taká!" 

Ja  som  pochopil,  že  od  Zoši  i  toto  vystane. 

„Ale  teraz  už  len  nebudete  odkladať!" 

„Ked  už  i  ty  vieš  —  už  pôjde  ľahšie.  Pravda  po  Všechsvätých 
by  bolo  či  tak,  či  tak.  Iba  ty  by  si  nebol  zvedel,  len  ked  by  bolo 
po  všetkom.  Ja  som  jej  to  sľúbil." 

„A  rane  zase,   že  ma  zavoláš  na  svadbu  —  vieší'^vtedy ! " 

„  Veď  ťa  i  zavolám . . , " 


293 

„Ale  si  už  slúbil  nezavolaf  ma!^ 

„Ja,  braček  —  to  je  iuá  vec.  Ozaj,  človek  je  divný  tvor  na 
tom  svete,"  začal  rozjímaC  a  hladet  do  kiita.  „Nevieš  dakedy,  čo 
robíš.  Namyslíš  si,  že  budeš  starým  mládencom,  a  všetko  sa  ti  naraz 
zvrtne.  A  to  urobí  jeden  jediný  pohľad!  Raz  sme  sa  stretli,  ešte 
o  hodiech.  Pozrela  na  mňa  —  a  ja  hneď  iný  človek.  Hned  som  si 
dal  odmerať  nové  šaty." 

Kýval  hlavou  a  usmieval  sa. 

„A  vieš,  človek  na  všetko  privykne,"  pokračoval  v  svojej  pred- 
náške. „Ja  som  už  privykol  držať  sa  za  starého  mládenca.  Svoboda 
je  len  pekná,  tak  som  si  mysľieval.  I  ten  škrovánok  inakšie  spieva, 
keď  je  na  svobode  a  vyletí  nad  pole.  I  ten  slávik  baží  za  svobodou, 
i  statok  bučí,  keď  mu  do  stajne  udre  vôňa  z  čerstvej  paše.  Tiež 
tá  svoboda  ho  vábi ...  A  vidíš,  teraz  som  si  to  prevrátil.  Ani  ten 
slávik  je  nie  samotný,  i  tie  lastovičky  vybudujú  si,  lala,  hniezdo, 
aby  sa  malý  kde  uchýliť,  a  len  ja  by  mal  takto  sám  sa  potĺkať? 
Vidíš,  teký  ti  je  človek!" 

„No  ja  nebudem  taký,"  umienil  som  si  pevne.  „Keď  ma  raz 
ona  nechce  —  dobre,  budem  starým  mládencom!"  A  bolo  mi  akosi 
ľúto,  keď  som  videl  Martinovo  šťastie. 

Pred  Adventom  som  cestoval  z  Prešporku  domov,  ako  novo- 
pečený teológ.  Ja  som  bol  Martinovi  družbom. 

A  tak  Žoša  je  už  mlynárkou.  Chodí  po  dome  zamúčená,  ale 
takých  halušiek  nenavarí,  ako  jej  svokra. 


•M^ 


Pri  hre. 

llupnul  s  lavice  do  bôt  otcových, 
vliezol  do  jeho  šírej  haleny, 
a  už  krôchňa  ti  s  garabou  stisnutou 
a  prach  zametá  krýdlom  pridlhým, 
jak  by  v  ornáte  kráčal  královskoni. 

Rád  sa  čuduješ  dume  chlapcovej, 

čo  sa  sprobuje  smelo  vo  velkom, 

i  kecf  o  nohy  vlastné  potkne  sa 

a  jak  dlhý  je  na  zem  prestre  sa. 

Len  nech  sa  potom  v  brekot  nepustí, 

ked  ho  vysmejú  chlapci  zurvalci, 

ale  vytiahne  nôžky  zo  škôrní, 

s  pliecok  sošmykne  ťažkú  halenu, 

a  si  poskočí  jako  jelienok, 

a  sa  zavrtí  rezko  na  päte 

s  detským-  úsmevom  v  očiach  ziskrcných 

»Hehéj!  počkajte,  i  svet  preskočím  !<' 


294 


Potom  rád  si  ho  k  srdcu  privinieš, 

rád  mu  pohladíš  hlávku  okrúhlu 

a  rád  pohodíš  sladké  jabĺčko ; 

»I^n  tak,  na  svoje  nohy  stavaj  sa! 

Radšej  i  boso  skoč  si  a  dupni, 

len  nech  bude  vždy  svižno  a  krepko!« 


•*«•- 


/.  I>. 


Drobné  kvietky.  O 

Od  Somolického, 

7- 

v 

ouhajko  biely,  to  ti  povcdám, 
že  ťa  ja  lúbim,  rúčku  ti  nedám. 

Kecí  ma  ty  Fúbiš,  mojou  musíš  byť, 
zle  by  ti  bolo  v  svete  samej  žiť. 

Samotná  budem  ako  hrdlička, 
prekvitať  budú  ružičky  —  líčka. 

Never  ty,  never,  nebude  vzáy  máj, 
nečakaj  jaseň,  teraz  rúčku  daj! 

Šuhajko  biely,  lúbim  svobodu, 
jako  tie  rybky  striebristú  vodu. 

Uži  si,  uži  zlatej  svobody, 
ale  mi  uvi  pierko  na  hody. 

Uvijem  pierko  samé  klinčoky, 
ale  si  čakaj  ešte  dva  roky.  — 


8. 

Prečo  ti,  dcéruško, 

ruža  v  líci  vädne, 
prečo  ti  plamienok 

v  modrých  očkách  chladne? 

Prečo  mi,  mamička? 

To  sa  nespytujte, 
ale  vy  mne  venčok 

na  sobáš  hotujte. 

»)  Vidz  predošlý  sošit  Slovenských  Pohľadov,  U  e  d. 


295 

Načože  tí,  dieťa, 
sobášneho  venca, 

ved  ťa  ešte  pýtať 
nebolo  mládenca? 

Bol  on  pod  okienkom, 
srdce  mi  ukradol  — 

preto  mi  ružový 
púčok  v  lici  zvädol. 


Bože  s  vysokosti, 

čo  si  urobila, 
kcd  si  tak  zavčasu 

ľaliu  zlomila? 

Ja  som  ju  zlomila, 
štóla  mi  ju  vráti; 

už  idú  pytíiči  — 

chystaj  stoly,  mati!  — 


I  o. 


Spievam  si  ja,  spievam  podFa  srdca  nôty, 
že  mi  už  odpadla  vôIa  do  roboty. 

VôIa  do  roboty  —  ktože  mi  ju  vráti? 
Janko,  ked  na  fare  za  sobáš  zaplatí.  — 


II. 

Z  ktorej  že  studienky 
ti  mládenci  pijú, 

ked  si  tak  veselé 
ako  pstruhy  žijú? 

Z  ktorejže  studienky  - 
keby  ja  vedela, 

veru  bych  im,  veru 
všetkým  porobila. 

Ja  by  som  tej  vode 

veru  počarila, 
a  chcej-nechcej  lúbiť 

by  ich  prinútila.  — 


294^ 


12. 


Banuj,  dievča,  banuj, 
za  svojou  mladosťou, 

vcd  si  ma  mučila 
svojou  falošnosťou. 

Ved  si  ma  mučila, 
aj  ma  sužovala, 

ale  za  pokutu 
scdeť  si  ostala. 

Sedeť  si  ostala, 

venca  nedožila, 
však  si  mi,  falošná, 

život  otrávila. 

Banuj,  dievča,  banuj 
horkými  slzami, 

že  si  tiež  lietala 

na  jar  s  motýľami.  - 


13- 

Dva  hroby  máš,  ó  mati  moja  drahá: 
tam  v  cintoríne  a  tu  vo  mne  druhý; 

tam  mrtvá  driemeš,  ale  vo  mne  žiješ, 
tam  iba  dážď,  no  vo  mne  barvy  dúhy. 

Na  tvojom  hrobe  kvety  zavše  kvitnú, 
čo  nasadila  sestier  vdačná  ruka; 

na  jaseň  kvety  zvädnú,  opadajú, 

nad  hrobom  v  zime  desný  víchor  húka. 

Na  hrobe,  čo  som  v  duši  ustlal  tebe, 
vždy  kvitne  kvieťa  v  lete  ako  v  zime : 

dá  Boh,  že  kvietkam,  kým  sa  nesídemc, 
ni  víchor  žitia  krásu  neodníme. 


>»«*- 


Nesteň,  rod  môj! 

JNesteň,  rod  môj,  zataj  bôle  svoje, 
kecf  ti  krutá  rana  zadaná, 

tvoj  hlas  ruby  —  holubičie  Ikanic! 
nehne  tvrdým  srdcom  tyrana. 


297 


Nesteň,  rod  môj,  bárs  i  dvojmo  bolí, 

dvojmo  páli  rany  hlbokosť, 
ked  tú  tvoju  svätú  pravdu  muči 

tvoja  vlastná  zvrhlá  krv  a  kosť. 

Nesteň,  rod  môj,  hoj!  ved  prijde  doba, 

prestane  raz  krivda  veliká: 
slzy  tvoje  —  to  krv  Ábelova, 

volanie  ich  nebo  preniká. 

Nesteň,  rod  môj,  a  kecí  by  si  klesnúť 
mal  pod  ťarchou  krutých  lósu  rán, 

neboj!  potom  slávne  vzniknúť  musi 
na  Slovensku  Nový  Orleán! 


Damascéna* 


>»«*• 


Lipa. 

Lipka  naša,  hej  len  predsa 
dakedy  už  rozviješ  sa, 
ved  ťa  kropia  v  noci  vo  dne 
ubiedených  slzy  bôFne. 

Pukaj  sa  len,  pukaj  skorej, 
snád  stav  zmeníš  duše  chorej; 
príde  vetrík,  pozavíeva, 
s  teba  slzy  poutiera 

Povznesie  ich  hor'  do  výši 
k  Bohu,  a  ten  bôle  stíši; 
roznieti  raz  slnca  žiaru, 
spraví  konec  nášmu  žialu. 

Oči  uschnú,  zliskne  sa  Hron, 
však  už  dosť  sĺz  lialo  sa  doň. 
Zakvitneš  ty  lúbou  vôňou 
a  hlas  omdlie  Faraónov. 


Tatrin. 


•H- 


298 


Millennium. 

Napísal  J^.  F.  Sasinek. 
(Dokončenie.) 

V.  Mactari  sú  potomci  Pečencov  a  Kumánov. 

Dosa vadní  uhorskí  dejezpytci  uznávajú  síce,  že  Pečenci  (Be- 
senyôk)  a  ich  súkmeňovci  Plavci  (Palócok,  Kúnok),  nakolko  ich 
pozná  pozdejší  uhorský  dejepis,  bolí  a  sú  Maďarmi:  ale  v  tom  sa 
neshodujú,  zdaliž  boli  pôvodne  už  Maďarmi,  alebo  sa  odnárodnili  a 
pomadarili  až  v  Uhorsku. 

Prv  než  dám  sa  do  tejto  otázky,  držím  za  nevyhnutelne  po- 
trebné podotknúť,  aby  sme  si  to  drievne  Uhorsko  nepredstavovali 
v  takom  obraze,  jaké  je  teraz,  ale  jaké  bolo  aspoň  pred  r.  1791; 
poneváč  od  r.  1526  a  zvlášte  od  tohoto  práve  spomenutého  roku 
1791  Uhorsko  zčiastky  skutočne,  zčiastky  len  na  úradnom  papieri 
velmi  sa  pomaďarčilo. 

Najsnadnejšie  dala  by  sa  tá  nadhodená  otázka  rozlúštit,  keby 
sme  povedali,  že  Pečenci  a  Kumáni,  ktorí  mali  spoločný  jazyk  ^), 
boli  Maďari  a,  pristahovavše  sa  do  Uhorska,  živel  maďarský  roz- 
množili: ale  na  túto  cestu  rozlúštenia  otázky  kladie  nám  velký 
balvan  Bogerius,  ktorý  opisuje  nám  deje  Kumánov  a  Tatárov  o. 
r.  1240  a  vraví,  že  Uhri  šomrali  proti  královi  Belovi  IV.,  že  prijal 
do  Uhorska  Kumánov,  ktorí  prišli  ako  predvoj  Tatárov,  aby  si  osvo- 
jili mluvu  uhorskú'^):  teda  mali  mluvu  odchodnú  od  mluvy,  ktorá 
bola  toho  času  v  Uhorsku.  Panovala-li  v  Uhorsku  mluva  maďarská, 
tak  mluva  Kumánov  musela  byf  nemaďarská.  Bola-li  však  mluva 
Kumánov  maďarská,  tak  mluva,  ktorá  o.  r.  1240  panovala  v  Uhorsku, 
nemohla  byť  maďarská.  Ťažkosť  v  rozlúštení  tejto  záhady  cítili  tiež 
maďarskí  dejepisci  (Szabó  Károly  a  Szilágyi  Sándorj,  keď  vraveli: 
Dla  Rogeria  mali  sa  učiť  teprv  mluve  v  Uhorsku  pauujúcej,  mluve 
maďarskej,  polott  a  kún  és  magyar  hôst  a  legregibh  idôtôl  fogva 
kúlômbség  nem  létesett^  Icúlôn  kún  nyelv  soha  vem  volt,  s  a  kúnok 
besíséde,  mint  máig  az  utódaiké,  a  székélyek  és  palócoké,  csak  szó- 
járásilag  kúlômhôzôtt  a  magyarokétól?  Celá  zdanlivá  nerozlučitel- 
nosť  záhady  leží  na  tej  predpojatosti  dosavádnych  dejezpytcov,  že 
Arpád  priviedol  Maďarov  k  Dunaju;  že  Uhorsko  od  tej  doby  bolo 
a  je  maďarské.  My  z  predošlého  rozjímania  nadobudli  sme  pre- 
svedčenie, že  Arpád  uviedol  slovanských  Turkov  a  Kozarov  do  slo- 
vanského Uhorska;  že  oni  splynuli  vjedno  s  predošlými  slovanskými 
obyvateľmi;   že  Uhorsko  i  potom  bolo  slovanské,   kým  slovanská 


')  Parlamentär.  Wien,  1891.  Kr.  6.  S.  6.  Terram  Besernunorum ;  faii  erant 
Saraceni  et  comanicum  loquebantur.  Fejér:  Cod.  dipl.  IV.  1,  426  et  433. 

^)  Plus  quam  per  annum  eos  (Tataros)  predictus  Kuthen  cum  suis  (Ou- 
manis)  prevenerat,  ut  conditionem  terre  addiscerent,  et  linguam  (Ungarorum) 
faceret  sibi  notám.  Rogerii  Garmen  miserabile  p.  264. 


299 

tvárnost  Uhorska  nezačala  sa  temnif  maďarskými  Pečencami  a  Ku- 
mánmi.  Vysvitne  to  z  nasledujúceho: 

1.  Anonymus  B.  r.  n.  vraví,  že  tých  sedem  Maďarov  (Hetu- 
moger,  hét  magyar)  s  ludom  svojím  na  kožených  mechoch  prepla- 
vilo sa  prez  Volgu  (Etel)  a  tiahlo  k  ruskej  Susdalii  *).  Toto  však 
neplatí  o  Turkoch  Arpádových,  ktorí  bývali  na  západnej  strane 
Volgy,  ale  o  Pečencoch  a  Rumanoch,  ktorí  bývali  na  východnej 
strane  Volgy,  medzi  Volgou  a  Jajkom  ^) ;  a  je  pozoruhodne,  že  Uzov 
cili  Kumánov,  ich  súkmeňovcov,  nazýva  Mazarmu  Z  tohoto  labko 
mohlo  povstať  meno  Maďarov. 

2.  Šimon  de  Keza,  ktorý  o.  r.  1272  písal  svoju  kroniku^),  a 
za  ním  J.  Turótzi  hovoria,  že  Maďari  tiahli  prez  územie  Pečencov 
a  bielych  Kumánov*).  Toto  nepadá  na  Turkov  Arpádových,  ale  na 
Pečencov  a  Kumánov;  lebo  nie  Turci  hnali  pred  sebou  Pečencov 
a  Kumánov,  ale  naopak  utekali  pred  Pečencami  ku  Karpatom^). 
Poneváč  Šimon  de  Keza  a  J.  Turótzi  nielen  spomínajú  Pečencov, 
ale  i  bielych  čili  západných  Kumánov,  pod  Maďarmi  mohli  rozumef 
len  čiernych  čili  východných  Kumánov;  a  síce  prvší  (bieli)  boli  tí, 
ktorí  pod  SV.  Vladislavom  (o.  r.  1086),  pozdejší  (čierni)  boli  však 
tí,  ktorí  pod  Kolomanom  (o.  r.  1100)  pritiahli  do  Uhorska.  Tí 
prvší  boli  miešaní  s  Pečencami*^);  tí  pozdejší  nie.  Títo  pozdejší 
Kumáni  teda  skutočne  museli  tiahnut  cez  zeme  Pečencov  a  bielych 
Kumánov. 

3.  Anonymus  B.  r.  n.  a  iné  naše  domáce  kroniky  vyprávajú, 
že  Maďarov  viedol  Almus  cez  Karpaty  k  Užgorodu  (castrum  Hung). 
Toto  nijak  nepadá  na  Arpádových  Turkov  a  Kozarov,  ale  na  Ku- 
mánov, a  síce: 

a)  Turko-Kozarov  neviedol  žiaden  Almus,  ale  Arpád.  Dejepisné 
vieryhodnejšie  pramene  znajú  len  až  Almusa,  brata  Kolomanovho. 
Pod  Almusom  rozumet  sa  môže  len  Almus,  brat  krála  Kolomana 
(1095 — 1114),  ktorý  skutočne  viedol  Kumánov  a  Rusov  do  Uhorska '). 

b)  Anonymus  B.  r.  n.  výprava,  že  Maďari  pod  Almusom  do- 
bývali mesto  ruské  Kijev,   bojujúc  proti  Rusom  a  Kumánom;   že 


')  Venientes  autem  dies  plurimos  per  deserta  loca,  et  fluvium  Etyl,  super 
talbou  sedentes  ritu  paganismo  transnatauerunt . . .  donec  in  Rusciam,  quae 
SuBudal  vocatur,  venerunt. 

O  Sciendum  est^  Patzinacitos  a  principio  ad  Etel  e  t  Geech  (Jaj  k,  Ural) 
ílumiiia  habitasse,  iisque  conterminos  fuisse  populos  illos,  qui  Mazah  atque 
Uzi  (Kumani)  cognominantur.  Const.  Porph.  de  adm.  imp.  cap.  37. 

')  DCCCLXXII  anno  .  . .  Huni  sivé  Hungari . . .  transiverunt  per  regna 
BesBorum,  alborum  Cumanorum  et  civitatem  Kyo. 

**)  Anno  DCCCLXXIV  vulgariter  Mogori,  latine  vero  Hungari,  denuo  in- 
gressi  sunt  Pannoniam.  Transeuntes  per  regnum  Bessorum,  alborum  Cuma- 
norum, Susdaliam  et  civitatem  Kio. 

^)  Patzinatzitae,  qui  fúga  evaserant  (ex  proelio  cum  Cumanis) ...  ve- 
nientesque  in  terram,  qunm  nunc  incolunt,  inventis  illic  Turcis  incolis,  debel- 
latos  eiecerunt.  Const.  Porpb.  ib.  c.  37. 

^)  Sciendum  est,  quo  tempore  expulsi  sua  regióne  Patzinacitae  fuere, 
nonnullos  eorum  sponte  sua  illic  (medzi  Volgou  a  Uralom)  mansisse  et  Uzis 
cohabitosse.  Id.  ib. 

')  Chron.  Thuroteii  P.  H,  60—62. 


800 

AlmuB,  dobyv  vítazstvo,  spriatelil  sa  s  Rusmi  a  Kumánmi  a  tiahol 
s  nimi  prez  Karpaty  k  zaujatiu  Uhorska ;  že  prekročiv  Karpaty  do- 
byl Užgorod  (castrum  Hung)  a  tu  oddal  vládu  Arpádovi.  Porovnáme-li 
to  8  vojnami,  ktoré  od  r.  1096  vedené  boly  v  Rusku,  nahliadneme, 
že  sú  to  vojny,  ktoré  Anonymus  i  s  Almusom,  bratom  krála  Kolo- 
mana,  preniesol  do  9.  stoletia.  Kumáni  r.  1096  skutočne  dobývali 
Kijev  a  iné  mestá  ruské;  Svätopluk  a  Jaroslav,  kniežatá  ruské, 
povolali  krála  Kolomana  na  pomoc  proti  kniežaťu  Dávidovmu.  Tento 
r.  1097  spojený  s  Poliakmi  a  Polovcarai  porazil  Kolomana,  tak  že 
ledva  s  ostatkom  vojska  utiecf  mohol  nazpät  do  Uhorska*).  Niet 
pochybnosti,  že  Almus,  ktorý  vtedy  zdržoval  sa  v  Polsku  ^),  pripojil 
sa  k  Dávidovi  a  potom  s  jeho  Rusmi  a  Kumánmi  prenasledoval 
brata  svojho  Kolomana  cez  Karpaty.  Tu  však  postavil  sa  proti  nemu 
Koloman  a  zvíťazil.  Almus  dal  sa  na  útek,  Rusi  a  Kumáni  poddali 
sa  Kolomanovi  a  zostali  v  Uhorsku. 

c)  Dla  našich  kroník  Maďari  cez  Karpaty  prišli  do  Uhorska 
k  Užgorodu  (castrum  Hung).  To  podobne  padá  na  Kumánov,  a  to 
i  na  tých,  ktorí  pod  sv.  VÍadislavom  vtrhli  na  Potisie  a  podržaní 
boli  v  krajine,  i  na  tých,  ktorých  potom  Almus  priviedol  do  hor- 
ného Potisia:  Arpádovi  Turci  a  Kozari  však  tiahli  vedľa  dolného 
Dunaja  na  dolné  Potisie  a  osadili  sa  tu'). 

4.  Anonymus  B.  r.  n.  rozpráva,  že  Maďari,  skladajúc  prísahu 
Almusovi,  cedili  svoju  vlastnú  krv  do  nádoby.  Nemáme  žiadneho 
svedectva  iného,  že  by  to  boli  robievali  Arpádovi  Turci  a  Kozari; 
ale  je  isté,  že  tak  Kumáni  skladali  prísahu  cisárovi  Andronikovi  ^). 

5.  Tenže  Anonymus  tára,  že  Maďari  museli  na  Potisí  bojovať 
s  Kumánmi,  Bulharmi,  Kozarmi  a  Vlachmi.  Že  Arpád  bojoval  na 
Potisí  s  Ylachmi,  panujúcimi  nad  tamejšími  Slovanmi,  to  vieme 
z  Nestora  ^) :  ale  kdeže  sa  vzali  tí  Kumáni,  Kozari  a  Bulhari  ?  Jako 
mohli  tu  byť  predarpádski  Kumáni,  keď  prišli  teprv  s  Almusom  a 
Arpádom?  Jako  mohli  tu  byť  predarpádski  Kozari,  keď  ich  až  Ar- 
pád priviedol  na  Potisie  s  Turkami  ?  Ten  anachronismus  Anonymov 
dá  sa  vysvetliť  len  tak,  keď  jeho  blúznenie  vrhneme  až  do  doby 
krála  Kolomana  (1095 — 1114).  Tí  Kozari  a  Bulhari  (Turci)  prive- 
dení boli  pravým  Arpádom  o.  r.  893  na  Potisie.  Tí  Kumáni,  ktorých 
Pseudo-Arpád  Anonymov  našiel  na  Potisí,  boli  tí,  ktoi^ých  sv.  Vladi- 
sláv o.  r.  1086  prijal  na  Potisie. 

6.  Tenže  Anonymus  podobne  tára,  že  Arpád  zahnal  Nemcov 
z  Pannonie  za  rieku  Loponsu  čili  Lajtu;  že  jeho  syn  Zulta  ustálil 
hranicu  medzi  Nemcami  a  Pannoniou  most  Guncil  (Giius)  a  tam 
osadil  Rusov,  v  Mošohsku  však  Pečencov  k  ochrane  hraníc  Uhorska. 
I  toto  dokazuje,  že  opisuje  dobu  po  sv.  Štefanovi.  Kdeže  sa  vzali 
tí  Pečenci?  Pravý  Arpád  utekal  pred  Pečencami:  teda  neboli  jeho 
spoločníkmi,  aby  ich  bol  ešte  i  osadil  v  Uhorsku.    O  Pečeucoch, 


')  Nestor  ap.  Bielowski :  Mon.  Pol.  Hist  I,  779—803. 

')  Bielowski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  448. 

^)  Const.  Porph.  ap.  Migne  tomo  113.  pag.  323. 

*)  Joinvillei:  Histoire  de  St  Louis.  Paris,  1761,  pag   104. 

')  Bielowski:  Mon.  Pol.  Hist.  1^  568. 


301 

uderivších  na  Uhorsko,  prvú  zprávu  máme  až  v  Legende  o  sv.  Štefa- 
novi. Pravý  Arpád  r.  892  podmanil  si  nielen  Pannoniu,  ale  i  Nori- 
cum  až  po  rieku  Enžu,  Lajta  sta^a  sa  hraničnou  až  pori  kráľom 
Aba-Samiielom.  Tí  Rusi  v  Mošoňsku  (Oroszvár)  bez  pochyby  boli 
takí  Kusí,  ktorých  Almus  priviedol  cez  Karpaty  a  potom  jeho  brat 
kráľ  Koloman  osadil  v  Mošoňsku  *) ;  lebo  pravý  Arpád  uviedol  do 
Uhorska  len  Turkov  a  Kozarov,  nie  Rusov. 

7.  Tenže  Anonymus  tára  nielen,  že  Maďari  viedli  vojny  na 
Slovensku,  ale  že  za  hranicu  Uhorska  proti  Poliakom  ustanovili  na 
sever  Tatry,  na  východ  proti  Čechom  Moravu,  a  to  pod  tou  vý- 
mienkou,  aby  vojvoda  Čechov  (Slovákov?)  platil  ročnú  daii  voj- 
vodovi uhorskému  Je  to  nesmysel !  Za  doby  sv.  Štefana  ešte  Uhor- 
sjco  nesiahalo  k  Tatrám  *),  a  Rusov  podkarpatských  až  sv.  Vladisláv 
podrobil  korune  uhorskej ').  Pravý  Arpád  o.  r.  896  panoval  nad 
Potisíra,  a  tak  to  bolo  za  doby  cisára  Konštantína  Porph.  r.  950. 
Slovensko  od  r.  1000  náležalo  k  Polsku  a  prišlo  pod  korunu  uhorskú 
až  po  smrti  Boleslava  Chrabrého  (f  1025);  po  rieku  Moravu  až 
pod  sv.  Vladislavom  *).  Krém  toho,  jako  prijdú  k  tomu  Česi,  ako 
vládnuci  nad  Moravou  a  Nitrou,  že  s  nimi  už  pravý  Arpád  bojoval? 
Tento  bol  by  musel  o  Slovensko  bojovať  so  Svátoplukovicmi,  nie 
však  s  Boŕivojiémi.  Celá  Anonymusova  rozprávka  o  Pseudo- Arpádovi 
padá  do  doby  krála  Kolomana.  Tento  r.  1109  bojoval  proti  Čechom, 
ktorí  boli  zaujali  Nitru  ^).  Tento  Almusovi,  odbojnému  bratovi, 
odňal  Slovensko  a  potom  opäC  mu  ho  ponechal  ako  vojvodovi,  snáď 
i  pod  tou  výmieukou,  aby  síce  samostatne  vládol  slovenským  údel- 
ným  kniežatstvom,  ale  platil  ročnú  daň  královi. 

8.  Anonymus  tára,  že  už  Arpád  podmanil  Horvatsko  a  Dal- 
máciu :  ale  juhoslovanské  pramene  o  tom  nič  nevedia,  naše  diplomy 
tvrdia,  že  až  sv.  Vladisláv  bol  prvý,  ktorý  prekročil  Dravú  ^),  a 
naše  kroniky  (Simou  de  Keza,  Joan.  Turótzi  atrf.)  temer  tými  istými 
slovami  Anonyma  opisujú  válčenie  kráľa  Kolomana  v  Horvatsku  a 
Dalmácii,  ktoiými  Anonymus  opisuje  válčenie  Pseudo-Arpáda  nad 
a  pod  Savou  ^). 

Z  toho,    čo  sme  tu  rozobrali,   patrné  je,    že  Maďari,  ktorých 

*)  Oppidum  Ruthenonim,  qiiod  Orossfalyam  vocant . .  .  Colomanus,  rex 
Pannoniae,  deductis  (per  Almum)  e  Lodomeria  et  Galícia,  Russorum  provincia, 
colonis,  condiderat.  Istuanfi:  Hist.  Lib.  XVI.  Slovenský  Letopis  IF,  85. 

^)  Tennini  Polonoriim  ad  litus  Danubii  ad  civitatcm  Stríf^oniensem  ter- 
minabantur,  dein  in  Agriensem  civitatem  ibant,  demum  in  ilavium,  qui  Tizia 
nominatur,  cedentes,  regyrabant  iuxta  ňuvium,  qui  Cepla  (Topia)  nuncupatur, 
iisqne  ad  castrum  Galis  (Salis,  Sóvár),  ibiaue  inter  Ungaros,  Kuthenos  et  Po- 
lonos  finem  dabant.  Bielowski:  Mon.  Pol.  Hist.  I,  55. 

»)  Parlamentár  1890.  Nr.  46.  S.  6. 

*)  Pray:  Diatrib.  p.  34.  Dipl.  Ludovici  I. 

-')  Palacký:  Dejiny  I,  1,  378.  Seditione  ducis  Atha  Moraviensiani  sedata. 
Fejér:  Cod.  dipl.  II,  42.  an.  1103.  V.  1,  311.  an.  1249.  Fuxhofer:  Monastero- 
logia  má  r.  1113.  Bol  to  Otto  II.  (f  1126),  knieža  olomúcky. 

^)  Qnum  sanctus  rex  Ladislaus,  primus  transicrat  Drauae  fluvium.  Dipl. 
Andreae  II. 

^}  Tempore,  quo  Colomannas  rex  Vngarie  dominatns  est  Dalmatia,  Ar* 
benses  libere  possederunt  insulas  Arbe  et  Gallo.  Fejér:  Cod.  dipl.  1180.  Víl. 
1,  174.  Chron.  Bud.  ap.  Podbraczky,  pag.  181. 


302 

■t       --      ■  - 

Almus  priviedol  cez  Karpaty  do  Uhorska,  neboli  Turci  a  Kozari 
9.  stoletia,  ale  Mazari  čili  Kumáni,  ktorých  Älmus,  brat  krála  Kolo- 
mana,  o.  r. '  1 100  priviedol  cez  Karpaty. 

9.  Za  doby  sv.  Štefana  nenachádzame  žiadnej  stopy  ani  maho- 
medánstva,  ani  nejakej  maďarčiny');  je  to  dôkazom,  že  Arpádovi 
Turci  a  Kozari,  uakolko  boli  snáď  mahomedánmi,  pokresCanili  sa. 
Až  pod  SV.  Vladislavom  opát  prichádzajú  Maliomedáni  (Saraceni, 
Israaelitae)  čili  Magari^j;  a  v)'skytujá  sa  maďarské  slová  evrevk 
(ôrôk,  custodes,  strážnici)  a  székelyek  (osadenci),  poneváč  až  po 
dobe  SV.  Štefana  prisťahovali  sa  Pečenci,  za  doby  sv.  Vladislava 
však  začali  sa  sfahovat  Kumáni.  Oba  tieto  národy  priniesli  do 
Uhorska  i  niagarské  (mahomedánske)  náboženstvo  i  magarskú  mluvu. 

10.  Pečenci  a  Kumáni  nielen  predstavujú  sa  v  diplomoch  al^o 
národ  i  dla  mena  i  dla  mluvy  svojej  od  Uhrov  rozdielny'),  ale 
i  ako  Neuhri  *).  Darmo  v  tomto  hľadať  latinské  Neo-Ugri  alebo 
nemecké  Neu-Uuger;  je  to  čisto  slovenské  Ne-Ugri  (Non-Ungari, 
Nicht-Unger) ;  a  títo  nie  sú  iní,  leda  Kumáni,  jeho  miláčkovia,  tak 
že  pre  svoje  prílišné  obcovanie  s  nimi  sluje  i  „kumánskym**. 

11.  Turci  a  Kabari,  ktorých  Arpád  uviedol  na  Potisie,  náležali 
k  Bulharom  a  Kozarom  na  západnej  strane  Volgy;  Pečenci  a  Ku- 
máni, ktorí  v  XI — XIII.  století  ťahali  sa  do  Uhorska,  náležali 
k  Mongolom  na  východnej  strane  Volgy  a  boli  nepriatelmi,  nie 
súkmeňovcami  Pečencov  a  Kumánov,  tak  že  títo  pred  nimi  museli 
byt  ustavične  na  úteku.  Jako  teda  mysleť,  že  by  Uhri  (Turci  a 
Kozari)  boli  bývali  rovnakej  mluvy  s  Pečencami  a  Kumáumi? 

12  Ačkolvek  Kumáni  osadili  sa  i  v  rozličných  krajoch  Uhor- 
ska^),   predsa    hlavná  časť    obmedzená   bola  na   sídla  pred  i  za 


')  Dr.  Karácsonyi  János  (Szent  István  király  oklevelei  és  a  Szilveszter- 
Biilla.  Budapest,  189t.)  síce  .dokazuje,  že  jako  tá  buHa  Sylvestra  II.,  tak  temer 
▼setky  diplomy  z  doby  sv.  Štefana  sú  padelané,  ale  prijíma  diplom  montis 
ferrei  (PécBvárad  ?),  jaký  bol  r.  1150  od  krála  Gesu  II.  potvrdený,  tuším  len 
preto,  že  sú  v  ňom  i  maďarské  mená  osád.  Že  je  to  však  slátanina  z  rozlič- 
ných zaznamenaní,  nie  hodnoverný  priepis  (transumpt),  rukama  omataf  môže, 
kto  tú  listinu  vezme  pod  kritiku  a  porovná  ju  s  celou,  jr.ko  je  vo  Fejérovi: 
Cod.  dipl.  III.  2,  118—129. 

^)  Magarizare,  Saracenicam  impietatem  non  modo  profíteri,  sed  etiam 
post  desertam  religionem  Cbristianam.  Lexicon  mannale  ap.  Migne  pag.  1  >32. 

")  Kláštoru  Zasty  (1067)  boli  darované:  XXX  equites,  XX  Ungari  et  X 
Bisseni.  Cod.  Arp.  I,  25.  Terram  Biserminorum ;  hii  erant  Saraceni  et  Coma- 
nicum  loquebantur.  Fejér:  Cod.  dipl.  IV.  1,  426  et  433.  Donec  omnes  Sara- 
cenos  baptisatos,  baptisari  volentes  vel  baptisatorum  fílios,  sivé  sint  Ungari, 
sivé  Bulgari,  sivé  Cumani.  Fejér:  Cod.  dipl.  III.  2,  298.  In  bac  Ungarorum 
terra...  inveuit...  ouncium  ducis  Tartarorum,  qui  sciebat  Ungaricum,  Ruthc* 
nicum,  Cumanicum.  Theiner:  Mon.  Hung.  I,  151 — 153.  (Tartari)  mcliores  sunt 
sagittarii,  quam  Yngarii  et  Coroanii.  Fejér:  Cod.  dipl.  IV,  1,  234. 

*)  In  spolíatione  Ecclesiae  nostrae  per  regen  Ladislaum  et  suos  Ne- 
ngaros.  Lit  Capit.  Scep.  au.  1285.  Fejér:  Cod.  dipl.  V.  3,  306. 

■')  Principibus,  Baronibus,  Comitibus  et  Comanis  circa  monasterium  de 
de  Kew  circa  Ticiam  convocatis  sancitum:  quod  nobiles  Comanorum  cum  suis 
famulis  divisim  per  singulas  Ilungariae  provincias  mittcrentur,  et  ita,  cum 
multi  non  essent  simul,  gravamen  Hungaris  iníerre  non  valerent .  .  .  licet  Co- 
manis hoc,  quod  separan  deberent  plurimum  displiceret.  Rogerii  Miserabile 
carmon  c.  VIII. 


303 

Tisou  ^).  Predložme  si  už  Šafárikovu  národnostnú  mappu  a  uvidíme, 
že  Kumáni  zaujímajú  dosiaľ  to  isté  územie  a  sú  jadrom  maďarstva. 
Že  by  boli  mali  nejakú  mluvu  nemaďarskú,  tak  že  by  sa  boli  od- 
národnili  a  pomaďarčili,  to  prijať  nemožno;  lebo 

a)  Kumáni  mali  svoju  kumánsku  mluvu  ešte  za  času  kráľa 
Sigmunda  (f  1437)  ^;,  a  tak,  nebola-li  maďarčina  pôvodnou  mluvou 
Kumánov  a  Pečencov,  boli  by  sa  museli  pomaďarčiť  až  po  smrti 
tohože  kráľa  Sigmunda.  Kde  tohoto  dôkazy? 

b)  Že  za  tejže  doby  kumánska  mluva  nemohla  byt  iná,  než 
maďarská,  nasleduje  z  toho  svedectva,  že  kráľ  Sigmund  znal  mluvy : 
latinskú,  nemeckú,  českú,  slovanskú,  italskú  a  francúzsku  ^).  Jestli 
pod  spomenutou  mluvou  kumánskou  nerozumie  sa  maďarčina,  nutno 
by  bolo  o  ňom  povedať,  že  ako  kráľ  uhorský  ani  neznal  maďarčinu. 

c)  Je  pravda,  že  odvolávajú  sa  na  jakýsi  kumánsky  „Otčenáš" : 
ale  Dr.  Rôssler  vo  svojich  „Rumänische  Studien"  upozornil  ich  na 
to,  aby  sa  nedali  vysmiať,  keďže  ten  „Otčenáš"  je  vlastne  turecký  *). 

d)  Poneváč  kráľovské  diplomy  písané  boly  latinsky,  nachádzame 
v  nich  ovšem  málo  slov  kumánskych  alebo  pečenských;  ale  dosť 
ich  je  k  dokázaniu  toho,  že  mluva  Kumánov  a  Pečencov  bola  ma- 
ďarská. Nedbajúc  na  to,  že  v  staroruskom  speve  o  výprave  Igorovej 
spomína  sa  khan  Kumánov  Šarokán,  ktoré  meno  shoduje  sa  s  ma* 
ďai-ským  sárkány^),  pripomeniem  len  v  uhorských  diplomoch  pri- 
chodiace  mená:  1280  Aglazlo  čili  ag  László  (íilius  Teprez  cumani), 
1211  Ciquilo  čili  Csikóló  (agaso  in  villa  Beseneu),  1211  Fekete 
(iobagio  in  villa  Beseneu),  1211  Finta  (kuľhavý,  agaso  in  villa  Be- 
seneu), 1211  Vendeg  čili  Vendég  (iobagio  in  villa  Beseneu);  ďalej 
mená:  1211  Haja  (agaso  in  villa  Beseneu)  bez  pochyby  od  hajtani, 
1211  Heles  (arator  in  villa  Beseneu)  buď  od  helyes  alebo  hely,  1284 
Isok  (cumanus  chrístianus  de  Basnicha)  snáď  Istók  (Štefan),  1270 
Itce  (bissenus  testis),  1283  Ityk  a  Itek  (cumanus  in  Bohosnicha), 
1211  Keteiil  (agaso  in  villa  Beseneu)  podobné  sú  výrazom  itze 
(holba),  étek  (jedlo)  a  kotél  (povraz).  Sem  náležia  tiež  topografické 
mená  kumánske  s  prídavkom  szállás,  halma,  háza  a  telek,  jako  aj 
iné  vôbec  maďarské  (Ujszász,  Szarvas,  Árpás,  Jászberény,  Fénszaru, 
Madarász,  Magyarka,  Halas,  Mérges,  atď.). 

13.  Terajší  Kumáni  (Kúnok,  Palócok,  Ijászok)  sú  potomkovia 
drievnych  Kumánov,   poneváč  na  ich  dríevnom  mieste  stále  zostá- 

^)  Krajner:  Die  ursprUngliche  Staatsverfassung  Ungarns.  Wien,  1872. 
S.  68—72. 

^  Jubente  aliquando  Sigismundo  Irnperatore  secedere  paulalum  omnes, 
qui  Comanum  nescirent  (nam  cum  Comanis  ei  res  erat,  qui  suot  Hangariac 
populi),  non  paruit  imperio  (J.  Hammelburgensis).  Interrogantiqae  Caesarí,  cur 
non  exiisset:  Qiiia  solos^  inquit,  abire  iassisti,  ^ui  Gomanum  iguorent;  quae 
iussio  haiidquaquam  me  comprehendit,  nam  mentirí  et  furari,  quod  est  Goma- 
norum  proprium,  nemo  aeque  ignorat  atqiie  ego  calleo.  Aen.  Syl.  c.  IV.  n.  32. 

')  Scivit  multas  Hnguas,  primo  Latinám  et  Tentonicara,  (dein)  Bohemicam, 
Slavicam,  Italicam  et  Gallicam,  quibus  omnibus  congrue  loqni  pnterat.  Magn. 
Cbron.  Belg.  p.  856.  Gnf.  Guspín.  de  Gaes.  in  Sigisro.  —  Paul.  Lang:  Chron. 
Citiz.  ap.  Pist.  SS.  RR.  Germ.  I,  1228. 

*)  Korabinský:  Geogr.  Lex.  S.  254.  podáva  ten  „Otčenáš". 

••)  Dvé  zpévfi  Btaroruských.  V  Praze  1870,  str.  32. 


804 

vajú ;  ale  títo  sú  Maďari :  teda  i  tamtí  boli  Madari.  Jeatli  terajší 
maďarskí  Kumáni  nie  sú  potomstvom  maďarských  Kumánov  XI — XÚI. 
stoletia,  tak  buď  tí  drievni  Kumáni  zahynuli  alebo  potom  sa  po- 
maďarčili; nestojí  ani  jedno,  ani  druhé: 

a)  Drievni  Kumáni  nezahynuli,  lebo  keď  nezahynuli  iné  národy 
(Slováci,  Slovenci,  Valasi,  Srbi,  Nemci),  tým  menej  mohli  zahynúť 
Kumáni,  ktorí  kompaktne  bývali,  zemanom  rovné  privilégia  mali, 
od  iných  národov  oddelení  a  len  krajinskému  palatínovi  podriadení 
boli,  vôbec  milosť  králov  nad  iné  národy  požívali,  áno  v  istých 
dobách  temer  celou  krajinou  vládli,  ba  opanovať  chceli  i  sám  uhor- 
ský trón. 

b)  Keď  Slovania  od  Tatárov  strašne  kántrení  nezahynuli,  tým 
menej  mohli  zahynúť  Kumáni,  ktorí  s  Tatármi  spojení  vyhli  tomu 
kynoženiu,  áno  osadili  Tatármi  spustošené  kraje. 

c)  Keby  boli  Kumáni  zahynuli,  bolo  by  zahynulo  i  meno  ich; 
ktoré  však  doteraz  trvá,  a  len  niektorí  dostali  zvláštne  priezviská: 
Jasones,  Pliilistei,  Hajdones. 

d)  Že  by  boli  mali  pôvodne  nemaďarskú  mluvu,  tak  že  len 
časom  boli  sa  pomaďarčili,  nemožno  uveriť;  lebo  jaknáhle  rodina, 
obec  alebo  kraj  sa  odnárodní,  zanechá  tiež  svoje  predošlé  národ- 
nostné meno;  ale  Kumáni  a  Palóci  (Polovci)  dosial  podržali  svoje 
drievne  meno:  teda  sa  neodnárodnili. 

e)  Dejepis  svedčí  naopak,  že  mnohí,  i  sami  králi,  k  vôli  Ku- 
mánom  sa  odnárodnili,  pokumánčili,  pomaďarlli,  avšak  nie,  že  by 
sa  toho  boli  dopustili  Kumáni. 

f)  Keď  r.  1279  vyjednávalo  sa  s  Kumánmi,  aby  opustili  kočovný 
život,  bydleli  v  sriadených  obciach,  stavali  si  stále  príbytky  a  po- 
kresfanili  sa:  Kumáni  vyhradili  si,  aby  neboli  nútení  holiť  bradu, 
strihať  vlasy  a  odložiť  svoj  kroj  *);  o  tom,  aby  odriekli  sa  mluvy, 
nikde  nieto  reči,  áno  —  jako  sme  svrchu  pripomenuli  —  ich  mluva 
ešte  za  doby  kráľa  Sigmunda  bola  kumáuska  čili  maďarská. 

14.  Kdekoľvek  nachádzame  Maďarov  v  hustejšom  počte,  tam 
boli  kedysi  osadení  Kumáui;  a  síce  pod  sv.  Vladislavom  (1086) 
Palóci  okolo  Matry;  pod  Štefanom  II.  (1129)  medzi  Dunajom  a 
Tisou  Pharetrarii  (Ijászok,  Jasones);  pod  Belom  IV.  (1238)  pred 
Tisou  (Cumania  minor)  a  za  Tisou  (Cumania  major);  pod  Matejom 
Korvinom  (1470)  v  Csalókôzi.  Pečenci  prijatí  a  osadení  boli  v  Mo- 
šoňsku  pod  Salamonom  (1067),  potom  rozptýlení  po  krajine,  bez 
pochyby  pod  menom  Székelyek,  Besenyôk  a  Hajdúk  za  Tisou.  Na- 
koľko Anonymus  B.  r.  n.  opisuje  deje  kráľa  Kolomana  (1095 — 1114), 
osadení  boli  Kumáni  na  Csepeli  a  rozličných  stranách  Tisy,  Bo- 
drogu a  Hernádu')  Čím  podrobnejšie  by  sme  stopovali  osadenie 
Kumánov,  tým  jasnejšie  by  sme  videli,  že  tam  sú  Maďari,  kde 
osadení  boli  Kumáni,  a  tak  prišli  by  sme  tiež  k  tomu  presvedčeniu, 
že  Maďari  sú  potomci  Kumánov. 

*;  Praeter  abrasionem  barbarum,  et  abbreviationem  capiUorum,  et  habitum 
vestium.  Commentatio  de  ioitiis  ac  roajoríbus  Jazygum  et  Cumanorum.  ľetr. 
Horváth.  Pestini,  1801,  pag.  74. 

*)  J.  L.  Píô:  Der  nationale  Kampf.  Leipzig,  1882.  S.  28. 


306 

.15.  Maďarskí  etymologi  hladajú  príbuzenstvo  maďarčiny  s  6u- 
vasčiuou,  Yotiačinou,  parmiačinou,  vogulčinou,  nogajčinou  atď.,  teda 
s  mluvou  národov  za  Volgou,  ktorí  s  Kumánrai  a  Tatármi  súsedili, 
nie  však  s  Turkami  (Bulharmi)  a  Kozarmi  medzi  Donom  a  Volgou 
bývavšími.  Na  ich  príbuzenstvo  s  Nogay-Tatármi  menovite  po- 
ukazujú slová:  szakál,  balta,  bitschag,  tschalgo,  kapu,  ata,  ana, 
kitschik,  allascha  (nízky),  atau  (tó)  atď.  ^).  Pravdepodobným  toto 
činí  i  to,  že  Uhri  r.  1239  mali  ich  za  neuhorských  spojencov  Ta- 
tárov, bez  pochyby  aj  preto,  že  boli  ich  mongolskí  súkmeňovci. 
Z  toho  tiež  možno  vysvetliť,  že  osady  s  priezviskom  Tatár  sú  po- 
dobne maďarské'^). 

Oprava.  Na  strane  219.,  riadok  16.  miesto:  „ani  bielych  Uhrov,  ani  biele 
Uhorsko",  štát  má:  „ani  čiernych  Uhrov,  ani  čierne  Uhorsko". 


Po  roku  1849. 

Z  pozostalých  píšem  Štefana  M.  Ľaxnera, 

Všeobecne  tak  myslíme,  že  revolúcia  maďarská  skončila  sa  pod 
Világošom.  Áno,  skončil  sa  tam  odboj  so  zbraňou  v  rukách,  ale  nie 
revolúcia.  Jej  programm  —  prednesený  od  deputácie  piešporského 
snemu  vo  Viedni  dna  15.  marca  1848  —  v  hlavných  bodoch,  meno- 
vite dotyčné  ueodvislosti  Uhorska  od  viedenskej  vlády,  dotyčné 
osobitného  a  snemu  uhorskému  v  Pešti  zodpovedného  ministerstva, 
parlamentáruej  vládnej  formy,  repräsentatívneho  systému,  osobitných 
financií,  osobitného  vojska,  inkorporácie  Sedmohradska,  svobody 
tlače  atď.,  tedy  v  bodoch  tých,  ktoré  zrovna  protivily  sa  jednote 
monarchie  rakúskej,  uskutočnený  bol  vlastne  len  r.  1867  dna  23.  febr., 
keď  Jeho  Veličenstvom  vymenované  maďarské  ministerstvo  prejalo 
správu  krajiny.  A  kto  previedol  tieto  radikálne  zmeny,  túto  revo- 
lúciu, zvíťazivšiu  nad  princípom  jednoty  monarchie  rakúskej  (ein 
einiges  Oesterreich )  ?  —  Dopúštame,  že  vojny  italianské  a  vojna 
„Nemcov  proti  Nemcom"  malý  veliký  vliv  na  vnútorný  organismus 
a  prevrat  v  monarchii  rakúskej,  ale  hlavným  nosičom  revolúcie 
v  organisme  tom  od  r.  1849  po  1867  bola  predsa  len  aristokracia 
maďarská. 

Ona  hneď  po  Világoši  —  ba  i  skôr  —  v  krajoch  cisárskym 
vojskom  okkupovaných  vystupovala  ako  strana  starokonservatívna, 
vlastne  ako  hlavná  reserva  revolúcie,  vystupovala  nie  so  zbraňou 
v  rukách,  ale  s  hlbokými  poklonami  a  s  úsmevom  na  tvári,  ako 
strana  Košutom  prenasledovaná  a  lojálna,  ktorá,  tamhla  Gôrgeynj 
obeseného  gr.  Eugena  Zichyho  pokladajúc  za  svojho  martýra,  osvedčuje 
všíide  svoju  lojalitu  a  nezvratnú  vernost  trónu  a  osočuje  pritom 
každého,  kto  nebol  jej  politickej  viery. 

^)  Klaproth:  Reise  in  den  Kaukasus.  Ualle  ond  Berlín,  1812.  III,  274. 
^)  Parlamentár  1891,  Xr.  9,  S.  4. 

20 


80C 

Keď  v  auguste  1849  regulárny  dobrovolnícky  sbor  pod  vedením 
c.  kr.  majora  bar.  Lewartowského  bol  prišiel  do  Gemera  očistit 
stolicu  od  guerílly  maďarskej,  vtedajší  stoličný  magistrát  lamentá- 
ciami naklonil  kapitána,  v  Tomalje  a  Putnoku  s  dvoma  kompániami 
Cecco  Pierrov  ležiaceho,  aby  sa  zaujal  za  pokojných  a  lojálnych 
občanov  a  rozohnal  tú  sberbu.  Kapitán,  mladý  chlapík,  rodom 
Talian  (na  meno  už  nepamätám  sa),  sobral  svoje  dve  kompánie  a 
šiel  proti  nám.  V  ten  čas  Lewaitowski  držal  obsadenú  Rimavskú 
Sobotu  štyrmi  stotinami.  Ja  som  bol  s  druhými  štyrmi  stotinami 
v  Tisovci,  majúc  na  starosti  horný  Gemer.  Náhodou  bol  som  práve 
v  Rimavskej  Sobote  pre  úpravy,  keď  —  o  tomto  úklade  ničoho 
netušiacemu  —  Lewartowskému  oznámili,  že  blíži  sa  c.  kr.  vojsko 
ku  Rimavskej  Sobote.  Lewaitowski  hneď  poslal  svojho  adjutanta, 
poručíka  Samka  Kolényho,  aby  oznámil  veliteľovi  prichádzajúceho 
c.  kr.  vojska,  že  Rim.  Sobotu  drží  obsadenú  c.  kr.  regulárny  dobro- 
voľnícky sbor  s  hlavným  velitelstvom.  Tým  bol  úklad  zmarený, 
kapitán  Cecco  Pien-ov  prišiel  sám  do  Rim.  Soboty,  kde  sme  si 
všetci  dôstojníci  s  ním  potykali.  Ešte  v  ten  deň  Lewartowski  dal 
k  sebe  doviesť  prvého  viceišpána  stolice,  Antona  Szentraiklósyho, 
zodpovedať  sa  pre  falošné  zprávy  o  dobrovoľníctve.  Videl  som  člo- 
veka toho,  niekdajšieho  veliteľa  nemzetôrov  gemerských  pri  Muráni, 
kľačat  pi^d  Lewartowským,  —  plakať,  prosit,  rukami  zalamovať; 
pritom  všetkom  Lewartowski  poslal  ho  do  Košíc,  kde  vtedy  už  za- 
sedal  vojenský  súd.  Tam  zaujal  sa  za  neho  a  protegoval  ho  gróf 
Anton  Forgách,  známy  pod  menom  „muszka-vezetô"-va,  ktorý  v  ten 
čas  bol  už  c.  kr.  civilným  komisárom  pri  vojenskom  dištríktuál- 
nom  kommande  košickom. 

Toto  bola  prvá  afféra  naša  s  reservou  revolúcie,  so  stranou 
starokonservatívcov. 

Už  na  sklone  r.  1849  bolo  pozorovať  v  strane  tej  silné  hnutie, 
akoby  na  kommando.  Miniáterstvá  vo  Viedni,  gubernium  v  Budíne, 
dištríktuálne  kommandá  po  krajine  boly  ustavične  obklopené  anti- 
šambrujúcimi  starokonservatívcarai :  jedni  prichádzali,  druhí  od- 
chádzali, —  rozumie  sa.  že  všetko  samá  lojalita,  samí  „treu-erge- 
benste  Unterthanen".  Jedni  chceli  to  dokázať  tým,  že  odporúčali 
sami  seba  na  mastnejšie  úrady,  iní  odporúčali  svojich  ľudí;  bolo 
i  takých  dosť,  ktorí  upodozrievali  iných.  Obžaloby  z  panslavismu 
už  vtedy  prichádzaly  do  módy.  Patrné  bolo,  že  prvá  etapa  strany 
konservatívnej  je:  dostať  do  rúk  legálnu  moc,  zmocniť  sa  úradov, 
tak  kalkulujúc  pritom,  že  ostatné  poddá  sa  samo  sebou. 

Snahy  ich  vydarily  sa,  vyjmúc  tých  stolíc,  kde  okresné  poli- 
tické úrady  de  facto  (lebo  poverenia  nebolo  ku  tomu)  organisoval 
veliteľ  c.  kr.  dobrovoľníckeho  sboru,  bar.  Lewartowski.  Mojím  ve- 
domím boly  také  stolice  Gemer-Malohont  a  Zvolen. 

Poznamenať  zasluhuje  i  to,  že  dôstojníci  dobrovoľnícki,  ktorí 
v  certííikáte  mali  odporúčanie  na  civilné  úrady,  napospol  dostali 
applikáciu,  pravda  len  v  nižších  úradoch,  ktoré  i  bez  služby  dobro- 
voľníckej —  ako  nekompromittovaní  civilisti  —  boli  by,  obsiahli, 
lebo  veru  r.  1849  a  18.%  bola  núdza  o  nekompromittovaných  a 


307 

predsa  do  úradu  súcich  ludí.  Najlepšie  pochodili  tí,  ktorí  pred 
vzburou  utiahli  sa  do  Viedne  a  dostávali  ako  politickí  vysfahovalci 
od  štátu  podporu;  lebo  mnohí  z  nich  po  pacifikácii  boli  vyznačení 
za  dokázanú  vernost  k  trónu  rádom  Františka  Jozefa  a  podostávali 
vyššie  úrady.  Za  službu  dobrovoľnícku  nikto  nebol  vyznačený  ne- 
jakým rádom. 

Významnejšie  úrady,  kam  náležaly  aj  c.  kr.  stoličné  komisár- 
stva,  dostaly  sa  temer  výlučne  pánom  starokonservativcom  do  moci. 
Mužovia  meštianskeho  stavu,  ako  na  pr.  v  Trenčíne  Koreska, 
v  B.  Bystrici  Rarus,  boli  medzi  nimi  skutoční  „raií  nantes  in  gur- 
gite  vasto". 

Počiatkom  r.  1850,  tedy  po  návrate  mojom  od  dobro  volní  ctva, 
magistrát  Gemersko-Malohontskej  stolice  bol  nasledovne  sostavený: 
Severná  slovenská  polovica  župy  mala  týchto  osvedčených  náro- 
dovcov slovensl^ch  za  slúžnych  a  podslúžnych:  môjho  brata  Jura 
Daxnera,  Fridricha  Malatinského,  Samka  Vozára,  Michala  Baku- 
línyho,  Adolfa  Reussa,  Petra  Kellnera  (Hostinského),  Pavla  Lovčá- 
nyho  (zafa  Sam.  Reussa),  hlavným  notárom  stolice  a  spolu  tajom- 
níkom c.  kr.  stoličného  komisára  bol  Janko  Moravčík,  c.  kr.  komi- 
sárom však  Ján  Szilárdy,  predtým  Mumhardt.  Ako  Mumhardt  stal 
sa  on  povestným  v  Gemerskej  stolici,  lebo  pred  r.  1848  v  spoloč- 
nosti s  Dobošom,  fiškálom  biskupa  rožňavského,  bol  na  čele  stránky 
politickej  „nem  adózunkľ*  (neplatíme  dani).  Stránka  tá  bola  v  Ge- 
meri obmedzená  len  na  týchto  dvoch  intelligentných  mužov  a  na 
pár  katolíckych  kňazov;  ale  mala  za  sebou  pár  sto  bočkorošov  zo 
Suchej  doliny,  ktorí  pod  vodcovstvom  Mumhardtovým  niekolko  ráz 
rozohnali  kongregácie  a  volby  stoličné  násilníckym  útokom,  foko- 
šiami.  Okrem  tejto  zásluhy  mal  Mumhardt  ešte  i  tú,  že  bol  blízkou 
rodinou  rožňavského  biskupa. 

Zásluhy  tieto  cenily  sa  vyššie,  než  nežásluha  tá,  že  bol  členom 
toho  štatariálneho  stoličného  súdu,  ktorý  koncom  októbra  a  po- 
čiatkom novembra  1848  v  Plešivci  zasedal  nado  mnou,  Franciscim 
a  Bakulínym  a  ešte  dvadsiatimi  dvoma  súdruhmi  našimi  a  súdil 
nás  ako  politických  previnilcov,  chytených  pre  vernost  k  trónu  Jeho 
Veličenstva. 

Ostatne  bol  Mumhardt  pri  starokonservatisme  svojqpi  hlava 
dobrá,  človek  statočný  a  zámožný,  katolík  velmi  nábožný  a  pritom 
pre  svoj  zošlý  vek  Maďar  oduševnený.  Keď  po  revolúcii  náhodou 
po  prvý  raz  sišiel  som  sa  s  ním,  zdalo  sa  mi,  že  mojím  sebavedomým 
držaním  sa  očividne  prišiel  do  zmätku,  ale  hneď  spamätal  sa  a  bol 
oproti  mne  najprívetivejším,  najdôvernejším  a  vyznal,  že  on  c.  kr. 
komisariát  hlavne  len  preto  prijal,  aby  pomáhal  nazpät  uviest  starý 
poriadok  avitickej  konštitúcie  a  tým  preukázal  i  trónu  dobré  služby. 
O  svojom  stataríálnom  sudcovstve  poznamenal:  „Hneď  bol  by  som 
sa  zaujal  za  vás  celou  silou,  kadenáhle  boli  by  ste  povedali  na 
svoju  obranu,  že  vystúpenie  vaše,  pán  brat,  nemalo  iného  ciela, 
ako  uviest  nazpät  avitid^ú  konštitúciu.  Ale  vy,  pán  brat,  nechceli 
ste  ma  rozumet,   keď  pri  súde  v  takomto  duchu  dával  som  vám 

20* 


308 

otázky."  Nuž  starý  pán,  stelesnený  starokonservativismus,  bol  r.  1850 
prineohebný  za  c.  kr.  komisára. 

Jeho  slabou  stránkou  bolo,  že  nevedel  nemecky  a  musel  pod- 
pisovať nemecké  relácie,  ktoré  predkladal  mu  jeho  spiritus  fami- 
liaris  Janko  Moravčík,  upozoraovavší  ho  zakaždým,  aby  na  nemecké 
úradné  spisy  podpisoval  sa  nemecky :  Johann  von  Szilárdy.  To  von 
lúbilo  sa  starému,  ale  neľúbilo  sa  mu,  že  by  on,  „magyar  nemes", 
krstné  meno  mal  podpisovať  pred  menom  rodinným  —  to  mu  bolo 
veľmi  po  nemecky,  a  to  on  nechcel  mať,  preto  podpisoval  sa: 
Szilárdy  von  Johann. 

Pod  jeho  ägidou  shromaždili  sa  vo  februári  1850  páni  tabla- 
hiróvi  do  Rim.  Soboty  na  riadne  štvrťročné  fixa,  aby  pokračovali 
more  patrio  v  prerušenom  prisluhovaní  spravedlnosti.  Szilárdy  sám 
chcel  prásidovať  v  sedrii,  ale  Moravčík  dokázal  mu,  že  to  nemožno, 
že  on  je  šéfom  politickej  administrácie,  a  nemôže  miešať  sa  do 
súdnych  záležitostí,  lebo  že  kromerížska  konštitúcia  (dto  4.  marca) 
celkom  oddelila  pravosúdie  od  politickej  správy.  Neľúbilo  sa  sta- 
rému pánovi,  lebo  neznal  pochopiť  načo  je  to ;  konečne  predsa 
pristal. 

Páni  táblabiróvi  teda  zasadli  si  na  stoličnom  dome,  ako  stoličná 
sedria,  a  brali  hore  processy.  Medzi  týmito  bol  i  process  Jánošov- 
čanov  —  pre  zločin  verejnej  vzbury.  Species  facti  záležalo  v  tom, 
že  keď  v  septembri  1848  stolica  uzavrela  bola  mobilisovať  proti 
bánovi  Jelačicovi  čiastku  „národnej  gardy",  maďarská  obec  Jánosi 
za  príkladom  Tisovca  sprotivila  sa  mobilisácii,  odohnala  slúžneho 
i  nemzetôrskeho  majora  a  nedala  ani  jednoho  chlapa.  Roku  1849 
bolí  z  nich  mnohí  odsúdení  a  uväznení,  ale  Schlick,  keď  išiel  cez 
Rim.  Sobotu,  prepustil  všetkých  politických  previnilcov  tisovských, 
hnúšťanských,  jánošovských  a  iných.  Po  navrátení  pokoja  teda 
slávna  sedria  uznala  za  dobré  vziať  do  rúk  pretrhnutú  niť  sprave- 
dlnosti a  dala  skrze  slúžneho  Valenta  Toroka  dopraviť  do  Rim. 
Soboty  asi  dvadsiatich  Jánošovčanov. 

Náhodou  stalo  sa,  že  kapitán  P'eldek  *),  veliteľ  v  Rim.  Sobote 
ležiaceho  2.  hatal  lionu  strelcov,  prechádzal  sa  po  námestí  s  Jánom 
Moravčíkom,  keď  pred  stoličný  dom  vytiahli  dereš.    Hajdúsi  a  ka- 

')  Kapitán  Feldck  bol  nám  už  ako  dobrovotnikom  známy  dľa  mena;  ho- 
▼orilo  sa  o  ňom,  že^pocbodí  po  praslici  od  Žižku,  a  že  je  národne  smýšrajúci 
Čech.  Po  bitke  pri  Ácsi,  koncom  apríla  1849,  bol  som  od  sboni  officierskcho 
dobrovolníckeho  vyslaný  do  Viedne  ku  c.  kŕ.  ministerstvu  vojenskému  prosit 
o  to,  aby  nám  Feldeka  dali  za  hlavnébo  kommandanta.  Príčinu  ku  tomu  za- 
vdalo  zlé  zacbodenie  s  nami  so  strany  generála  Simuniča,  vlastne  jeho  ad- 
latusa  od  gener.  štábu,  kapitána  Adlerberga,  ktorý  dobrovolnikov  slovenských 
nenávidel  a  za  „kanonenfutter''  považoval.  Ja  pred  ministerstvom  predniesol 
som  prosbu  za  Feldeka.  No  nepovolili  nám  to.  Miesto  Feldeka  bol  menovaný 
k  nám  za  hlavného  velitefa  bar.  Lewartowski,  kapitán  od  gener.  štábu  Gôtzovho. 
Po  bitke  u  Vacova,  v  ktorej  generál-major  Gôtz  padol,  dostal  sa  bol  Lewar- 
towski  do  disponibility  a  čakal  na  ďalší  rozkaz  vo  Viedni,  kým  nestal  sa  na- 
ším velitelom,  Feldek  —  neznám,  akým  spôsobom  —  dozvedel  sa  o  tom,  že 
sme  ho  chceli  maC  za  hlavného  veliteFa.  Roku  1850  spomenul  mi  to  pri  prí- 
ležitosti a  bol  velmi  rád,  ked  som  mu  vyrozprával  priebeh  veci,  doložiac  so 
svojej   strany,   že  ľutuje  môj  nezdar,   lebo  že  by  úlohu  tú  ochotne  bol  pryal. 


809 

stellán  Markovič  vyšli  y  paráde  a  za  nimi  jeden  Jánošovčan,  kto- 
rého povalili  na  dereš.  „Čo  to  za  škandál?"  pýta  sa  Feldek  Mo- 
ra včíka.  Tento,  znajúc  species  facti,  vyrozpráva  mu  nakrátce,  v  čom 
je  vec.  „Patroll  her!"  zvolá  Feldek  na  blízku  hlavnú  stráž;  „die 
Menschen  dort  entwafifnen,  den  gebundenen  losbinden,  und  alle  auf 
die  Hauptwache  abfiihren!"  Kým  toto  na  rozkaz  vykonávalo  sa, 
poberal  sa  Feldek  hore  na  stoličný  dom  do  súdnej  dvorany.  Ne- 
bohý Samo  Vozár  rozprával  mi  ako  očitý  svedok  nasledujúci  výjav : 

Kaprál  hajdúsky  tichým  hlasom  oznamoval  slúžnemu  Tôrôkovi, 
že  tamvon  vojenská  patrolla  odviedla  hajdúchov  i  s  kastellánom  na 
hlavnú  stráž.  Kým  to  Tôrôk  ďalej  podával,  otvoria  sa  zrazu  na  dvo- 
rane hlavné  dvere,  pri  ktorých  dvaja  hajdúsi  s  vytiahnutými  šablami 
strážili,  a  v  dverách  zjaví  sa  vysoká  postava  Feldekova.  Zastane, 
poloprižmúrenými  očami  pozerá  po  dvorane,  ako  by  nás  chcel  pre- 
čítať. Po  krátkej  prestávke  Feldek  prehovorí :  „MeineHerrn  —  wer 
sind  sie?  und  was  fttr  eine  Vei-sammlung  halien  sie  da  ab,  ohne 
meinem  Wissen?**  —  Páni  poobzerali  sa  jeden  na  druhého,  a  starý 
Jozef  Bakovský,  najlepší  Nemec  medzi  nimi,  počne  explikovat  kapi- 
tánovi :  že  sú  oni  Comitats-sedria Comitats-Gerichtshof  a  že 

práve  teraz  držia  svoju  sessiu  cieľom  prisluhovania  spravedlnosti. 
,Ach,  was!"  povie  Feldek.  „Gerechtigkeit  kann  nur  im  Namen 
Seiner  Majestát  des  Kaisers  ausgeúbt  werden,  und  dazu  sind  sie 
—  meines  Wissens  nach  —  nicht  berufen.  Ich  gebe  ihnen  5  Minuten 
Zeit ;  wer  sich  von  ihnen  nach  Verlauf  dieser  Zeit  hier  finden  lässt, 
der  wird  sofort  nach  Kaschau  escortirt  werden."  Obrátil  sa  a  odišiel. 
A  z  tých  5  minút  postačovaly  2  núnúty  k  vyprázdneniu  dvorany. 
Vozár  posledný  zatvoril  za  sebou  dvere. 

Ešte  v  ten  deň  hlavná  vojenská  stráž  preložená  bola  do  stolič- 
ného domu,  o  pár  dní  pozdejšie  prišiel  generál-auditor  z  Košíc, 
poprebliadal  väzenia  a  politických  väzňov  rozpustil  domov.  Záleži- 
tosť táto  zle  poslúžila  starému  pánu  Szilárdymu,  lebo  v  ten  čas  už 
bola  v  práci  provisoiiiá  organisácia  politickej  administrácie  a  súdov. 
Ale  skôr,  ako  by  organisácia  tá  prevedená  bola  bývala,  museli  sme 
i  my  vystáť  prvú  väčšiu  inkvisíciu  pre  panslavismus. 

Delácie,  podané  ku  civilnému  dištriktuálnemu  komisariátu  (gr. 
Anton  Forgách),  boly  našpikované  všelijakými  frásami  a  vymysleni- 
nami,  ktoré  mňa  opisovaly  ako  demagóga  a  pansláva.  V  deklarácii 
svojej  podvrátil  som  luhauiny,  a  čo  týkalo  sa  môjho  politického 
smýšiania,  mal  som  za  sebou  fakta,  ktoré  dosvedčovaly,  že  mobili- 
sovanie  národnej  gardy  v  Gemeri  v  jaseni  r.  1848  bolo  zamedzené 
vlastne  mojím  a  súdruhov  mojich  vystúpením,  a  že  vystúpenie  toto 
malo  za  následok  štatariálne  pokračovanie  proti  nám;  mal  som  za 
sebou  jednoročnú  dobrovoľnícku  službu.  Mne  teda  snadno  bolo  pod- 
vrátit  denunciácie.  Ťažšie  to  išlo  s  mojím  bratom  Jurom,  hlavným 
slúžnym  malohontským,  lebo  bol  denunciovaný,  že  sfalšoval  štati- 
stický popis  obyvateľstva,  poneváč  mnohých  Maďarov  svevoľne  dal 
pozapisovat  za  Slovákov.  Formálna  iukvisícia,  pri  ktorej  aj  jeden 
poddôstojník  od  vojska  bol  prítomný,  dosvedčila  to,  že  na  Ďubakove, 
Soltýske  a  viac  lazoch  kokavských,   kde  katolícky  farár  kokavský 


310 

naviedol  svojich  farníkov,  ani  slova  maďarsky  neznajúcich,  aby  sa 
dali  pozapisovat  za  Maďarov:  brat  luhaniny  také  jednoducho  od- 
mrštil a  ludí  tých  za  Slovákov  —  čím  boli  vskutku  —  pozapisoval. 
Takto  denunciácie  minulý  sa  ciela  svojho,  protivníci  naši  presvedčili 
sa,  že  keď  nás  je  aj  málo  na  počet,  ale  posiela  naša  následkom 
minulosti  našej  je  pevná,  a  nesnadno  je  nás  znivočil  V  náhľadoch 
tých  potvrdila  ich  i  tá  okolnost,  že  Szilárdy  vtedajšou  vládou  uznaný 
bol  za  nedostatočného  ku  správe  stolice  a  postúpil  svoje  miesto 
pri  konci  r.  1850  Pavlovi  Gômôrymu,  ktorý  za  dva  roky  vladáril 
v  stolici  Gemerskej;  potom  prešiel  do  Sabolčskej  ako  comitats- 
vorstand. 

Gomôry  bol  muž  mladý,  vzdelaný,  výtečná  sila  na  poli  poli- 
tickej organisácie,  pochodil  zo  Štitníka  a  poznal  dobre  pomery  ak 
ludu,  tak  i  aristokracie  v  stolici.  Po  žene  svojej  bol  spriaznený 
s  prednejšími  rodinami  v  stolici,  po  sestre  však  bol  v  švagrovstve 
s  grófom  de  la  Motte,  provisomým  vice-miestodržitelom  v  Budíne 
a  adlatusom  Geringerovým.  V  slovách  nedal  sa  poznat,  kto  je,  no 
v  skutkoch  —  pravda,  opatrne  —  dosvedčil  sa  byť  rozhodným  prí- 
vržencom starokonservativismu  a  rozhodným  protivníkom  všetkého, 
čo  je  slovenské.  Prvým  jeho  dielom  bolo,  že  ako  predstata  stolice 
oprel  sa  rozhodne  vymenovaniu  brata  môjho  za  hlavného  slúžneho 
a  previedol,  že  môj  brat  pri  provisomej  organisácii  bol  präteriro- 
vaný.  Ďalší  vliv  jeho  javil  sa  pri  sostavení  stoličného  súdu  zo  sa- 
mých starokonservatívcov  (Ján  Abaffy  präses,  Jozef  Rakovský,  Karol 
Jeney,  Baltasár  Adorján,  Záhorský  atď.).  No  pri  sostavení  staats- 
anwaltstva  mienka  jeho  nevážila:  generál-prokurátor  Ján  Hlaváč 
v  Prešove  vybral  si  ľudí  sám,  dľa  vlastného  náhľadu  a  presvedčenia. 

Ja  som  sa  dostal  počiatkom  r.  1851  ako  námestný  štátny  zá- 
stupca ku  staatsanwaltstvu,  ktoré  v  ten  čas,  okrem  úlohy  verejného 
žalobníka  v  trestných  záležitosfach,  malo  aj  inú  úlohu,  t.  j.  bolo 
censorom  nielen  lojálneho  smýšľania,  ale  i  uspôsobilosti  všetkých 
úradníkov  štátnych,  advokátov  a  všetkých  vynikajúcich  osobností 
v  stolici.  Šéfom  staatsanwaltstva  stoličného  bol  Ján  Bokrányi,  Koši- 
čan (predtým  Strauch),  bývalý  professor  práv  na  akadémií  koši- 
ckej, muž  v  národnom  ohľade  nepredpojatý,  svobodnomyseľný,  hlava 
výtečná,  jurista  znamenitý.  Ako  zásadný  protivník  tendencií  aristo- 
kratických, klonil  sa  viacej  k  nám ;  viedly  ho  k  tomu  okrem  osob- 
ných sympatií  aj  manifesty  a  proklamácie  koruny  r.  1849  a  po- 
čiatkom r.  1850  menom  Jeho  c.  kr.  Vel.  všetkým  národom  Rakúska 
vydané  a  —  na  základe  konštitúcie  kromerížskej  dto  4.  marca  1849  — 
sľubujúce  svobodomyselné  ustanovizne,  menovite  i  rovnoprávnost 
osobnú  a  národnú. 

Trikrát  bola  konštitúcia  táto  v  Uhorsku  za  platnú  vyhlásená, 
a  síce :  po  prvý  raz  od  poľného  maršalla  Windischgrätza  príhlasom 
dto  20.  marca  1849;  po  druhý  raz  od  Jelačiča  dto  28.  júla  1849; 
po  tretí  raz  však  po  pacifikácii,  z  naloženia  Jeho  c.  kr.  Yel.,  skrze 
Haynaua  proklamáciou  dto  1.  nov.  1849.  (Vidz  Manifeste  und  Pro- 
klamationen,  str.  30  a  207.) 

Verili  sme  pevne,  že  zásady  v  ústave  tej  vyslovené,  menovite 


811 

jednota  ríše,  ktorej  progiamm  „viribus  unitis"  skvel  sa  i  na  no- 
vých peniazoch,  —  proviucionálne  snemy,  svoboda  a  rovnoprávnosť 
osobná,  národná  a  náboženská  menovite  i  nás  Slovákov,  ktorí  sme 
v  proklamácii  Jelačičovej  osobitne  boli  spomenutí  spolu  s  inými 
národami  slovanskými,  —  svoboda  tlače,  oddelenie  pravosúdia  od 
politickej  administrácie,  verejnost  pokonávaní  súdnych,  porotné  súdy 
atď.,  uskutočnia  sa  i  u  nás.  Veď  všetko  to  zaručene  bolo  slávnost- 
ným slovom  panovníckym.  —  Najväčšia  nesnádza  ukazovala  sa  pri 
praktickom  prevedení  porotných  súdov  v  stoliciach  s  mieäaným 
obyvateľstvom.  „Nebude  z  toho  ničí"  tešili  sa  starokonservatívci. 
„Akože  bude  Sobofan,  neznajúci  po  slovensky,  súdit  Hronca,  ktorý 
za  života  svojho  nepočul  madarské  slovo?"  —  „Ľahká  pomoc,* 
myslel  som  si;  „rozdelíme  stolicu  na  dvoje:  na  hornú,  t.  j.  slo- 
venskú, a  dolnú,  maďarskú  polovicu,  a  bude  po  fažkosti.  Tak  ne- 
bude Maďar-Sobofan  súdif  Hronca-Slováka,  ani  Hronec  Sobotana, 
vyjmúc  ked  na  nesvojskom  území  spácha  zločin,  a  v  takých  mimo- 
riadnych prípadoch  pomôže  i  tlumočník,"  No  prv  bolo  treba  starať 
sa  o  sídelné  mesto  pre  Hornú  Gemerskú  stolicu. 

Nebohý  Martin  Štefančok,  v  ten  čas  meštenosta  velko-revúcky, 
muž  pri  iných  výtečných  vlastnosfach  svojich  horlivé  zaujatý  i  za 
slávu  mesta  a  vlastnú  chválu,  rýchle  pochopil  výhody,  ktoré  obec, 
majúca  vlastný  regál  a  priemyselné  meštianstvo,  bude  mat  z  toho, 
ak  stane  sa  sídelným  mestom  stolice.  Matej  Nandrássy  zase  z  ná- 
rodného stanoviska  ponímal  vec.  Obidvaja  podujali  sa  na  to,  že 
kadenáhle  príde  na  pretras  utvorenie  Horno- Gemerskej  stolice, 
mesto  Yelká  Revúca  ponúkne  svoj  velký  mestský  dom  zdarma  pre 
stolicu. 

Y  takýchto  ružových  nádejach  mihal  sa  rok  1851.  My  tešili 
sme  sa,  že  zásady  v  oktroirke  kromerížskej  obsažené  a  v  korun- 
ných zemiach  zväčša  už  prevedené,  i  u  nás  vstúpia  do  života; 
protivníci  naši  však  nenávideli  oktroirku,  dokazovali  jej  škodlivost 
a  životaneschopnost,  argumentujúc,  že  veď  mnohé  z  tých  zásad 
obsažené  sú  v  zákonoch  krajinských  z  r.  1848,  lepšie  by  bolo  teda 
ponechat  zákony  tieto,  a  len  to,  čo  chybuje,  doložif  spôsobom  kon- 
štitucionálnym ;  no  tak  škoda  bolo  potlačiC  revolúciu,  a  keď  sa  to 
predsa  stalo,  nech  sa  navráti  stav  z  r.  1847,  nech  sa  reštaurujú 
municípia  stoličné,  dikasteria,  a  potrebné  reformy  pôjdu  starou  po- 
kojnou kolajou. 

Len  z  udalostí  pozdejšie  nasledovavších  dozvedeli  sme  sa,  že 
odpor  a  boj  proti  oktroirke  kromerížskej  bol  vedený  súčasne  i  v  kru- 
hoch oligarchických,  v  lone  ministerstva  a  v  blízkosti  samého  trónu, 
a  síce  ďaleko  intensívnejšie  než  dolu  u  nás.  V  ten  čas  nevedeli 
sme,  čo  to  znamená,  že  počiatkom  r.  1851  najskôr  Schmerling  a 
za  ním  onedlho  Bruck  vystúpili  z  ministerstva.  Obidvoch  mužov 
držali  sme  za  priatelev  a  zástupcov  svobodomyselných  reforiem,  — 
tamtoho  na  poli  pravosúdia  a  politickej  správy,  tohoto  na  poli 
uárodo-hospodárskom  a  finančnom.  Nevedeli  sme,  čo  znamená  patent 
od  20.  ang.  1851,  ktorým  bolo  vyslovene,  že  ministerstvo  má  byť 
napotom  jedine  panovníkovi  zodpovedné,   že  popri  ministerstve  a 


312 

neodvisle  od  neho  má  dejstvovať  i  ríšska  rada,  ako  rada  koruny 
v  záležitosfach  štátnych.  Netušili  sme,  čo  znamená  patent  ten,  kto- 
rým ministerstvo  bolo  upraveno  podať  korune  zprávu  o  konštitúcii 
marcovej,  a  vysvetľovali  sme  si  to  optimisticky,  že  vzťahuje  sa  to 
len  na  reformy  v  tejže  konštitúcii :  ked  tu  odrazu,  v  januári  1852, 
odvolaná  bola  Jeho  Veličenstvom  tá  konštitúcia,  marcová,  kromerížska. 

Radosť  v  Izraeli  starokonservatívnom  bola  veliká.  Pamätám 
jasne,  že  na  večierkoch  u  Jána  Abaífyho,  präsesa  stoličného  súdu, 
kde  okrem  úradňíctva  aj  dajedni  z  prednejších  aristokratov  stolice 
boli  prítomní,  starý  Jozef  Rakovský,  assessor  súdnej  stolice,  vy- 
niesol zdravicu  na  Jeho  Vel.,  prekypujúcu  výrazmi  lojality  a  naj- 
vrúcnejšej oddanosti;  koncil  ju  tým,  že  on  je  už  starý,  nebude 
dlho  žiť,  ale  spokojný  je  s  tým,  že  dožil  sa  vyzdvihnutia  oktrojo- 
vanej  ústavy,  —  dej  tento  mu  je  predznakom  toho,  že  tí,  ktorí 
veria  a  želajú  prinavrátenie  avitickej  konštitúcie  uhorskej,  neveria, 
neželajú  márno.  On  bude  umierať  vo  viere,  že  my  mladí  dožijeme 
sa  toho,  že  Jeho  Veličenstvo,  día  príkladu  vznešených  predkov 
svojich,  korunovaný  bude  korunou  sv.  Štefana  za  krála  uhorského. 

My  mladí  neverili  sme  to.  Jedni  z  nás  považovali  odstránenie 
oktrojovanej  ústavy  za  začiatok  novej  doby  Jozefa  IL,  ktorá  nám 
krátkou  cestou  donesie  želané  reformy;  iní  zas  videli  v  tom  len 
pretvorenie  sa  ríše  na  štát  absolutistický,  a  nerobili  si  žiadne  nádeje 
do  budúcnosti,  lebo,  ako  odvolali  národom  prisľúbenú  ústavu,  tak 
môžu  odvolať  i  osobnú  a  národnú  rovnoprávnosť  a  všetky  iné  očaká- 
vané inštitúcie.  „Hja"  —  hovoril  najstarší  praktikus  medzi  nami, 
Janko  Moravčík,  „panská  láska  visí  na  zajačom  chvoste,  a  kto  si 
ju  chceš  zabezpečiť,  drž  zajaca  za  uši!"  Ináče  povedané:  pravda  a 
práva  národov  —  bez  moci,  nemajú  garanciu  svojho  jestvovania. 
A  to  je  tok  oproti  každej  vláde,  neuznávajúcej  nad  sebou  svätosť 
a  svrchovanosť  zákona  mravného.  —  Všetkých  mrzelo  nás,  že 
starokonservatívci  radovali  sa,  že  nádeje  naše  na  reformy  oktroirkou 
prisľúbené  padlý  do  blata,  tak  že  sme  aspoň  na  čas  utratili  smer 
k  politickej  akcii  a  boli  sme  akoby  paralysovanf,  k  nečinnosti  od- 
súdení. 

Aj  tú  radosť  mali  ešte  starokonservatívci,  že  z  ich  stredu  bola 
svolaná  do  Viedne  anketná  komisia,  ktorá  mala  podať  ministerstvu 
mienku  o  náhrade  urbariálnej,  o  regulácii  urbariálnych  obcí  a  kom- 
massácii,  taktiež  i  o  sriadení  právneho  pokračovania  v  záležitosťach 
týchto.  Z  Gemera  bol  ta  povolaný  Ludvik  Szontagh  rožňavský, 
jednoho  času  právny  zástupca  Koburgovský  v  panstve  muráíiskom. 
Po  návrate  jeho  shováral  som  sa  s  ním  o  veciach  tých,  a  vyrozumel 
som  od  neho,  že  ustálili  sa  na  zásadách,  ktoré  pozdejšie  v  patente 
urbariálnom  dto  2.  marca  1853  boly  koditikované ;  pritom  bolo 
mi  nápadné  i  to,  ako  Szontagh  obdivoval  a  vychvaľoval  Bacha, 
v  ten  čas  ministra  vnútorných  diel,  jeho  geniálnosť,  jeho  juridické 
známosti,  vľúdnosť  a  spôsobnosť  pri  formulovaní  právnických  po- 
chopov.  „Veľmi  srdečné  a  dotklivé  bolo,"  hovoril  Szontogh,  „naše 
lúčenie  s  ním;  ono  skončilo  sa  tak,  že,  oduševnení  jeho  osobnosťou, 
prosili  sme  ho,   aby  stal  sa  veľkostatkárom  a  zemanom  uhorským, 


313 

Že  budeme  hrdí  na  neho,  a  on  nám  to,   až  k  slzám  pohnutý,   aj 
prisliibil/ 

Nuž  ja  verím,  že  slúbil;  ale  pochybujem,  že  by  mu  bolo  zá- 
ležalo niečo  na  vyplnení  toho  sľubu.  On,  ktorý  málo  predtým  vy- 
slovil sa  v  jednom  zo  svojich  obežníkov,  že  „Wir  brauchen  keine 
Popularität,  sondern  treu  ergebene  uud  fleíssige  Beamten'  und 
Unterthauen,"  —  on,  ktorý  v  inom  nariadení,  vydanom  nám  úrad- 
níkom, nakladal  pridŕžať  sa  pevne  „ôsterreichische  Nationalitätu," 
ktorý  je  prirodzeným  výsledkom  a  postulátom  „ein  einiges  Ôster- 
reichu  a  Reichseinheitu"  •)  —  on  sotva  mohol  videt  nejaké  avan- 
cementy  pre  seba  v  tom,  aby  bol  veľkostatkárom  a  zemanom  uhor- 
ským. Že  osobnosťou  svojou  okúzlil  členov  urbariáluej  ankety,  je 
vec  celkom  prirodzená.  Zdvorilý  Viedenčan,  mravov  veľkopanských, 
pritom  výtečný  advokát,  štátnik  a  diplomat  prevahou  duchovnou 
musel  imponovať  našim  „táblabiróvom^,  nazdávajúcim  sa,  že  extra 
Hungariam  non  est  vitá. 

I  ja  mal  som  česť  pri  jednej  príležitosti  predstaviť  sa  jeho 
exelencii  ministrovi  Alex.  Bachovi,  ktorý  práve  v  ten  čas  mal  na- 
stúpiť a  či  už  bol  nastúpil  miesto  gr.  Štadióna.  Bolo  to  počiatkom 
mája  1849,  ked  som  bol  vyslaný  do  Viedne  vyprostredkovať,  aby 
kapitána  Feldoka  menovali  za  hlavného  veliteľa  sboru  dobrovoľníkov 
slovenských.  Od  vojenského  ministra,  kde  som  sa  najprv  hlásil, 
bol  som  odprevadený  k  ministrovi  Bachovi.  Tam  som  referoval 
ako  očitý  svedok  priebeh  bitky  pri  Ácsi  a  ustúpenie  cisárskeho 
vojska  k  Rábu  a  Prešporku ;  odpovedal  som  i  o  iných  predmetoch. . . 
Nielen  našich  „táblabiróvov",  ale  i  mna  okúzlil  Bach  prívetivosťou 
svojou. 

Ked  teraz  pomyslím  si  na  onú  sronenosť  mysle,  do  ktorej  sme 
upadli  po  vyzdvihnutí  konštitúcie  marcovej,  a  na  exaltáciu  našich 
protivníkov,  diviť  sa  musím  nášmu  idealismu,  ale  ešte  viac  opti- 
mismu  tých  starokonservatívcov,  nazdávajúcich  sa,  že  pár  kompli- 
mentami  dostanú  Bacha  na  svoju  stranu.  A  predsa  —  Bachovi 
nemožno  upierať  samostatnosť,  energiu  a  dôslednosť  za  času  jeho 
ministerského  dejstvovania.  Už  r.  1848,  ako  mladý  advokát  a  pro- 
tivník metternichovského  polizei  staatu,  stal  sa  členom  provinciál- 
neho výbom  dolno-rakúskych  stavov  a  zastával  tam  zásady,  ktorých 
pozdejšie  ako  minister  pevne  sa  držal,  menovite:  centralisáciu  ra- 
kúskej monarchie,  zahrňujúc  do  toho  i  Uhorsko,  tedy  —  princíp 
jednoty  ríše.  On  bol  teda  protivníkom  osobitného  postavenia  Uhor- 
ska a  štátneho  práva  uhorského,  a  ked  i  rechtsvertvirkungsfheoriu 
nevyslovil  on,  ale  Schmerling,  predsa  pridŕžal  sa  jej  i  on  fakticky ; 
ďalej,  bol  rozhodným  protivníkom  toho,  aby  Rakúsko  dotyčné  svo- 


')  Z  toho  vidno,  že  maguar  állameszme  a  egy  egységes  magyar  nemzet 
nie  8Ú  vynálezom  ani  Deákovym  ani  Tifizovýin;  je  to  opičenie  takých  fikcií, 
ktoré  už  boly  pod  slnkom  a  minulý  sa  bez  znaku  a  stopy.  Reichseinheit  ustúpil 
dualismUf  Eín  einiges  Osterreich  zase  Osztrák-magyar  birodalnm,  a  oster- 
reichische  Nationalität  nemá  miesta  ani  len  v  Hornom  a  Dolnom  Rakúsku, 
lebo  i  tam  spievíyú  „Wacht  am  Rhein"  a  „Wo  ist  das  deutsche  Vaterland?"  — 
čert  poberie  fikcie,  ale  pravda  zostane! 


3U 

svojich  provincií,  náležavšfch  k  nemeckej  rfši,  splynulo  s  fôderatívnym 
štátom  nemeckým,  lebo,  ked  výbor  k  vypracovaniu  ústavy  vo  frank- 
furtskom parlamente  utvorený  vyslovil  zásadu:  »že  k  nemeckej 
ríši  náležajúce  zeme  nemôžu  byf  spojené  v  jeden  étát  so  zemiarai 
k  ríši  tej  nepatriacimi:  a  ked  predsa  takéto  zeme  majú  jednoho 
panovníka,  tedy  pomer  medzinárodný  medzi  nimi  má  byf  usporia- 
daný na  základe  personálnej  únie  (Programm  tento  nanovo  zohrie- 
vala opposfcia  maďarská  r.  1861  a  1866  v  debattách  o  sankcii  pragma- 
tickej) ;  ministerstvo  Schwarzenberg-Stadion  a  Bach  vydalo  27.  nov. 
1848  známy  kromerížsky  programm,  v  ktorom  íoderalistom  frank- 
furtským odpovedá:  „Nie  v  rozdrobení  rakúskej  monarchie,  ale 
v  jej  veľkosti  leží  zosilnenie  Nemecka:  sjednotené  Bakúsko  je  zá- 
ujmom tak  dobre  nemeckým,  ako  i  europejslrfm/  To  jest  Bach 
bol  rakúskym  Nemcom  a  centralistom.  Ostatne,  že  popri  bachov- 
skom  rakúsko-nemeckom  presvedčení  existovalo  medzi  Nemcami 
rakúskymi  aj  iné,  velkonemeckó  presvedčenie,  o  tom  svedčí  aj  vtip 
velkonemcov  viedenských,  známy  z  tých  časov:  „Oesterreich  steht 
am  Schwargen-berg,  unter  dem  Berg  fliesst  ein  Bach,  uber  den 
Bach  fíihrt  eine  Bruck,  in  dem  Bach  schwimmt  ein  SchmerUng, 
hinter  dem  Bach  ist  ein  Tienfeldt,  auf  dem  Tieufeld  sind  Oester- 
reichs  Vôlker  versamraelt  und  schreien:  Ó  Kraus!  Oesterreich, 
mit  dir  isťs  ausl" 

Snahou  Bacha  bolo  zabezpečit  nemectvu  panujúce  postavenie 
v  monarchii  rakúskej,  skrze  panovnícku  rodinu,  silnú  ústrednú  vládu 
a  rozvetvenú  birokraciu.  On  počítal  na  to,  že  pri  prostriedkoch 
týchto  sukcessívne  nasledovať  bude  ponemčenie  živlov  nenemeckých. 
Dľa  toho  svobodnomyselná  a  túžbam  národov  monarchie  vyhovujúca 
ústava  marcová  bola  len  dielom  opportunity  a  nie  dielom  úprimnej 
snahy.  Štátnici  rakúski  chceli  prelicitovaf  revolúciu  madarskú  a 
konštitucionálne  pokusy  frankfurtské,  čo  sa  im  aj  podarilo,  a  keď 
odboj  maďarský  pod  Yilágošom  skonal,  paroxismus  Nemcov  však 
ochladol  od  vojenských  exekúcií,  Rakúskom  a  Pruskom  prevádza- 
ných, ked  —  takým  činom  —  nastúpila  doba  previesť  systém  centrali- 
sácie  nemeckej  v  monarchii  rakúskej :  vtedy  oktroirka  kromerížska, 
ako  nepotrebná,  hodená  bola  do  koša.  Darmo  sme  ju  my  ľutovali  I 

Ale  ani  starokonservatívci  netešili  sa  dlho  jej  pádu.  Rok  1852 
vynaložený  bol  na  prevedenie  centralistických  organisácií  v  korun- 
ných zemiach  rakúskych ;  len  všeobecný  trestný  zákon  a  všeobecný 
civilný  kódex  vstúpily  do  života  i  v  Uhorsku,  tamten  patentom 
27.  mája  1852,  tento  patentom  27.  nov.  1852. 

Nasledovavšieho  1853.  a  54.  roku  prevedená  bola  centralistická 
organisácia  Uhorska,a  síce  hneď  v  januári  1853  vydaný  bol  patent 
o  administrácii  politickej  a  íinanciálnej,  žatým  vo  februári  nasledo- 
valo pravosúdie,  postupne  vo  všetkých  svojich  oddieloch.  Spolu 
vydané  boly  aj  nariadenia  ministeríálné  o  kvalifikácii  úradníkov: 
kto  nemal  a  nesložil  predpísané  politické,  finančné  a  sudcovské 
zkúšky,  nemohol  byt  upotrebený  pri  odbore  osnovnom  (concepts- 
fach).  I  advokáti  museli  sa  podrobiť  zkúškam  z  novouvedených 
zákonov.  My  mladí  poponáhľali  sme  sa  poskladať  predpísané  zkúšky; 


816 

starší  páni  boli  rozmrzení  nad  novými  poťiadky  a  paragrafmi,  — 
oni  boli  navyknutí  súdit  „birói  bôlcs  belátás  szerinť*  a  vtipkovali, 
ked  niekto  z  nás  odvolával  sa  na  straf- gesetzhuch  alebo  straf-pro- 
cessordnung.  Ešte  roku  1853  vstúpila  do  života  definitívna  organi- 
sácia  —  shora  nadol,  najskôr  pri  vyšších  fórach,  potom  1854  i  v  sto- 
liciach. Ustrnutie  bolo  všeobecné,  keď  námestná  rada  v  Budíne, 
pat  oddielov  námestných  rád  v  piatich  dištriktoch,  najvyšší  súd  a 
kassačný  dvor  vo  Viedni,  pat  appellacných  súdnych  dvorov  v  di- 
štriktoch boly  zaplnené  takmer  výlučne  inorodcami,  najviac  Nem- 
cami a  Čechmi,  len  kde-tu  nachodil  sa  domorodec  akoby  na  ukážku ; 
ked  pozdejšie  i  stoličné  politické  úrady  prešly  z  väčšej  čiastky  do 
rúk  inorodcov  a  k  stoličným  súdom  menovaní  boli  za  ňulcov  aspoň 
jeden  alebo  dvaja  inštruktori,  ktorých  úlohou  bolo  bdiet  nad  tým, 
aby  nové  zákony  a  pravidlá  pri  pokračovaní  súdnom  prísne  sa  za- 
chovávaly.  Taký  inštruktor,  ked  prišiel  v  určitú  hodinu  do  úradu, 
najsamprv  ponavštevoval  izby  referentov,  potom  kancelláriu,  či  je 
každý  na  svojom  mieste.  Ked  nebol  tam,  musel  sa  zodpovedaf.  On 
viedol  kontrolu  ohľadom  referády  vydelených  aktov,  a  aspoň  raz 
týždenne  skontroval  každého,  prečo  tá  alebo  iná  záležitosť  nie  je 
vybavená.  Kto  dokázal  sa  byt  nesúcim,  bol  jednoducho  inam  pre- 
ložený, alebo  —  prepustený.  Keď  stalo  sa  to  s  nejakým  synkom 
rodiny  aristokratickej, .  privyknutým  na  protekciu ,  bolože  potom 
škreku  a  apprehensií.  Žalobníci  chodili  k  ministerstvám,  ba  i  k  sa- 
mému trónu,  odvolávajúc  sa  na  svoju  lojalitu  a  na  utrpenú  krivdu ; 
no  to  všetko  málokedy  prospelo,  nový  poriadok  zakoreňoval  sa 
v  živote.  Starokonservatívci  videli,  že  moc  úradná,  tento  punkt 
Archimedesov,  s  ktorého  dúfali  vydobyť  avitickú  konštitúciu,  vy- 
mknutá je  z  ich  rúk.  Bach  stal  sa  najnenávidenejším  človekom,  jeho 
úradníci  neboli  úradníci,  ale  bachhusjsári,  pustošiaci  krajinu.  „Druhá 
pohroma  moháčska  znivočila  nás  !^  hovorili  starokonservatívci  a 
splynuli  v  živote  so  stránkou  revolucionárnou,  ktorej  heslom  bolo: 
„mégis  huncút  a  német!"  a  „Kossuth  Lajos  azt  izente"  atď.  Strana 
táto  čím  diaľ  tým  určitejšie  konsolidovala  sa  v  krajine,  a  jej  cen- 
trum i  orákulum  bolo  panské  kassíno  v  Pešti. 

(Pokraôovanie.) 
•M* 


Obraz. 

v 

v-^o  zjavuješ  sa  zase,  obraz  zaprášený, 
ked  dávno  ťa  už  do  tmy  znalci  zavesili? 

Ci  asnád  chceš  sa  chlúbiť,  že  si  vyššej  ceny, 
než  múdri  toho  sveta  prísne  rozsúdili? 

Na  roztúžených  očiach  pavúk  siete  snuje, 

—  nevládzeš  žiarou  zraku  spáliť  biedne  nite  — 

i  pernám  chybí  život  —  nik  ich  neceluje  — 
preč,  prisní  znalci  krásy,  tu  sa  zaprášite. 


316 

Len  rozpomienka  vdačná  zavše  zaletela 

do  tmavých  tvojich  siení,  kam  sa  svetlo  vkráda, 

by  svieži  venec  dala,  suchý  sňala  s  čela, 
čo  uvila  ti  z  ruži  duša  moja  mladá. 

Ja  vidím  ťa  zas  v  sláve  (ač  sa  vyriecť  bojím, 
že  sudcov  rozhneváme,  srdcia  poraníme), 

druh  snov  i  prvých  vzletov,  bud  len  druhom  mojim, 
ved  nádej  striasa  listie  —  zle  samému  v  zime  .  .  . 

Vy  súdte,  ako  chcete  obraz  zaprášený, 

rozhláste:  nemá  svetla,  nemá  pôvab  krásy; 

mne  jedno  je,  či  bude  v  hrobe  zatvorený  — 
pred  okom  duše  mojej  neskryjú  ho  časy. 

Len  hladte,  prísni  znalci,  na  ten  obraz  malý  — 
to  pavúk  Ľcom  kráča  pletúc  pavučiny  — 

nuž  súďte  svojím  okom  —  moje  slovo  chvály: 
mne  obraz  vzorom  krásy,  lúbim  jeho  stíny. 

I  to  je  veľká  vina!  —  kričia  realisti  — 

my  taký  divný  obraz  nikdy  nevideli  ,  .  . 
Vlo  vede  svojej  veru  nestojíte  istí, 

bo  odkryť  v  srdci  hviezdy  —  to  ste  zapomneli. 

Sotnolický. 


Slovenský  jazyk. 


Vola. 

Phil.  dr.  S.  Czambel  tvrdí  (Slov.  Pravopis,  str.  107),  že  vola- 
kto,  vola-káe  je  maďarsko-slovenská  slučenina,  maí.  vala-ki^  vnla- 
hol,  ktorú  vraj  uznal  aj  Miklosich  za  takú.  Dokázať  niktorý  to  ne- 
dokázal, a  tak  dovolená  je  o  tom  diškussia  i  bez  výčitky  neskrom- 
nosti a  ujmy  auktority.  Ani  sa  tak  nedivím  Miklosichovi  v  tej  veci, 
ktorý  slovenčinu  poznal  iba  len  zo  skromných  dát  literárnych,  a 
ktorému  na  taký  spôsob  nejedno  v  úkiyte  domácom  utajené  slovo 
zostalo  neznámym  M.    Viac  saje  diviť    na   Czamblovi,  ktorý  bez- 

')  Tak  na  pr.  jemu  je  maczkó  maďarské  meno  za  medvecfa,  somára, 
žrebca  (Sláv.  Elem.  im  Magy.  448),  jako  to  slovníky,  V.  Fogarasi,  udávajú. 
Maco,  Macko  je  špeciálne  slovenské  meno,  to  čo  Matej,  a  po  ňom  nazývajú 
Slováci  medveďa  i  zajaca  mackom,  a  mačka  (kocúra)  macom  i  mackom.  Pri 
slove  gánicza,  gáiicza  (945)  hovorí,  že  slovenské  ganec  je  maď.  pôvodu.  Toho 
slova  nikde  u  nás  nepočul  som,  ale  ovsem  džgance  i  žgance  =  púčky  z  kaše 
alebo  hrubej  múky,  Stopfkôchlein ;  taktiež  hovorí  sa  džgať,  žgat  do  seba  = 
pchat,  jest  (triviálne) ;  nadžgaf,  nažgaf,  nadegat  sa  =  napchaC  sa;  nadžganý, 
nadeganý;   nenadžganec  =  nenažranec,  nesyta.    Z  týchto   slov.  výrazov  nemá 


S17 


prostredné  tak  hlboko  nazrel  do  živého  prameňa  a  doziera  i  tých 
jemností  kapillárnych  osnovy  jazykovej,  že  on  to  tvrdí.  Ja  poznávam 
v  prvej  čiastke  složeného  slova  vola-kto  a  iných  tiež  tak  složených 


Mikl.  ani  vo  svojom  Etym.  Slovn.  pod  žeg-,  kde  podobné  inoslovanské  uvádza, 
ničoho.  Debella  (Í2ô),  miesty  dévla,  nagy,  magas  leány,  sostavuje  Mikl.  so 
sts.  debeli  hrubý.  Devla  povedajú  Slováci  1)  na  bodnú,  urastenú  dievku  žar- 
tovne a  v  dobrom  smysle:  už  kolká  devla  je  z  teba,  povedá  matka  dcéruske; 
2)  v  zlom  smysle  na  necudnú:  to  je  len  taká  devla,  devlisko;  3)  na  cigánku: 
cigánska  devla.  Treba  si  povšimnúť,  že  na  cig.  jazyku  Devla  znamená  Boh, 
srovn.  lat.  deus.  Slov.  devla,  jako  ani  devojná,  dievka,  dievča  nemá  Mikl.  pod 
de-  2.  Pákosz,  pákosztos  (548)  naschhaft  srovnáva  sčes.  pakost,  Verkehrtheit, 
i  pod  opaku.  To  zdá  sa  bližšie  štát  ku  slov.  pahostný,  pahostnik,  jako  pove- 
dajú na  toho,  kto  druhého  vyjedá,  z  druhého  žije,  ein  Schmarotzer.  Ani  pa- 
skrta,  paskrtný  nezná  Mikl.  O  póla,  polya  (646  a  pod  vi-  1.)  Windel,  hovorí^ 
že  je  to  nsl.  povijalo.  Slov.  polka  =  plachta  z  jednej  poly  plátna,  do  jakej 
sa  matka  s  dietafom  na  ruke  „odieva'',  Mikl.  nespomína.  Polka  je  dimin. 
z  póla  (tak  sa  ováem  nepovie  na  to  rúcho),  ináč  to  volajú  odedza,  odiedzka. 
Pri  tinnye  (879  a  tynú)  Pallisade  nemá  slov.  týnie  ==  Staket;  plot  z  týnia, 
týňový  plot.  Zádor  (924)  Stänker  sostavuje  s  ideálnym  zadoiV.  Slov.  záder 
je  vlastne  zadretá  za  nechty  kožka,  Kietnagel,  trop.  hovorí  sa  o  hašterivom  člo- 
veku: záder,  čo  sa  do  každého  zadiera.  Pod  der-  uvádza  Mikl.  luž.  zadora 
hader,  mr.  zador,  zwist,  br.  zador,  zank,  r.  zadori>  fúr  rospašb,  ale  si.  záder 
nemá,  a  skôr  je  predsa  úvcrné,  že  to  prijali  Maďari  od  blízkych  Slovákov, 
nežli  od  tamtých  obďalečných.  Zsirka  (949)  kisútôtt  szalonna-szelet  spojuje  ne- 
pravé 80  žír,  die  Mast,  to  je  slov.  žiarka  =:  žiarená  slaninka,  jako  si  to  oby- 
čajne pri  ohníku  robia.  No  dosf  z  takýchto.  Avšak  nemenší  je  počet  tých 
slovensko-madarských  slov,  ktoré  Mikl.  mlčaním  pominul.  Uvádzam  z  nich: 
bacza,  buczkó  —  buco,  bucko,  byco;  bárka,  bariska  —  bárky,  barušky,  ináč 
jahniatka,  púzalky,  kočičky  zz  kvetné  puky  rakyty;  csánk  —  čfanok,  členok 
na  nohe:  csapinós  voňal,  eine  schräge  Lime,  Fogar.  —  čapým  nosom  vedená 
čiara,  čapy  nos,  Storchschnabel,  prístroj  kresličky ;  cserbók  —  červík,  cerviak ; 
csiápol  —  čiape,  kurence  čiapú  =:  pištia ;  csipke  —  čipka*,  csukóka  —  čukavka, 
štukavka;  czedele  —  cedilo,  cedidlo,  valašské  nosivo;  geréncz,  hát-geréncz  — 

grúnec,  grúň,  chrbát,  patrilo  by  pod  granľ,  ale  ho  tam  Mikl.  neuvádza,  ač- 
kofvek  srovnáva  pof.  gron,  wyniosíy  brzeg  íožyska ;  gyegyepógyes,  unbehilflich, 
Fogar.  —  dľa  tohto:  kdeže  pôjdeš  (proti  noci);  (inas  —  inoš,  junoš,  bez  mala 
už  pozabudnuté,  Jánošík  je  iste  inošík,  junošík);  (kajsza  —  kosýO  poštkmý); 
karapol  —  kropí;  karicsal,  karicsol  —  kričí,  škrecí;  karincza  —  skornica,  ko- 
žená zástera,  srovn.  škorne,  bačkory;  (kobza  —  kobza,  starodávne  husle,  i  prie- 
zývka:  ty  kobza  stará);  koszorú  (Fliigelkrone,  Fogar.)  —  kosier,  kosierek,  kosé 
kohútie  perá  za  klobákom;  motol,  motikál  —  motá,  motkása;  motozik,  meg- 
motozik  —  zmotožit  sa  zz  otrávit  sa  (o  ovciach),  ovce  sa  zmotožia,  keď  po- 
žerú  motožku,  matonohu,  conium,  aethusa  cvnapium,  alebo  šmatlák,  opilec, 
lolium  temulentum,  a  inú  „zlú  zelinu'';  ocsúdik,  felocsúdik  —  očut  sa,  ocítiť 
sa;  (par,  pár  — par,  zapar,  záparka,  druh  kvasu);  (papulya,  papulyáz—  papuľa, 
papulovat) ;  paskorta  —  paškrta,  maškrta ;  pasztágy  —  postat ;  rapos  —  rapavý, 
škrapatý;  sáhos,  sávos  —  vyšívaný,  srovn.  švehla,  šivačka,  Nähnadel,  švalec, 
Pfriem;  susog  —  šuškať,  šeptať;  sivít,  stivít  —  šviští,  viští,  hviždí.  Príležitostne 
buď  pripomenuto,  že  Mikl.  pod  svist-  píše:  „In  welcher  verbindung  damit /?. 
swistun,  klr,  svystak,  svystuch,  svystun  wurmstichige  haselnuss  steh  t,  ist  dunkel.** 
Taký  ,deravý*  lieskovec  tiež  i  Slováci  volajú  bvizdák,  a  to  preto,  že  keď  na  tú 
červíkom  vyvŕtanú  dierku  poduješ,  zahvízda;  tézsla,  tézsolya  —  ťažalo,  tažadlo, 
volské  oje,  na  ktorom  je  založené  jarmo,  a  do  neho  zapriahnuté  ťahajú  voly; 
ťistok  —  štica  (kštika*;;  varczal  varr  —  vrbcom  šiť,  vrbcovať,  vrbČií,  endeln, 
srovn.  sts.  vr^vb,  s.  vrvca,  č.  obrv  a  pod.*  pod  ver-  2 ;  viskó  —  chýžka :  kdes' 
bol?  -ch  výžke,  m.  v  chýžke,  viskó  je  to  isté,  čo  hiska  ináč;  zavádzal  —  za- 
vádzať, vadiť;  zsába  —  žaba,  hniloba  úst,  rannla  ^iTpa^cv,  srovn.  ziabre  — 
zsébre  a  žabariny,  Froschlaich.  Y.  zemb-  1.  a  žabra. 


818 

partícipium  praesentís  activi  časoslova  volím:  —  vola,  jako:  chta, 
sCa,  choca,  hoďa,  íďa,  seďa,  leža,  veďa,  búda...  od  chcem,  hodfm, 
idem,  sedím,  ležím,  viem,  som. 

Pravda,  že  tvaru  toho  priechodníky  už  len  jako  vzácne  relikvie 
kde-tu  na  západe  ešte  sa  ozvú  zo  zapomenutia.  Slovenský  spisovný 
jazyk,  škoda  byf !  ani  sa  k  nim  nepriznal,  nieto  že  by  si  ich  bol 
osvojil,  jako  to  predsa  múdre  urobil  spisovný  jazyk  český,  vrátivší 
sa  po  letargii  XYII.  a  XVUI.  storočia  k  podobným,  tam  tiež  už 
zabudnutým  tvarom:  veda,  bije,  chvále. . .  (Vid  V.  J.  Dúška  „O  tvo- 
rení tvarú  participií*'  vo  Vestníku  kr.  české  spol.  náuk  1890) ;  a  čo 
sa  obecnej  reči  ludovej  dotýče,  i  u  nás  tiež  už  nadobro  dožíva  väzba 
priechod  níková  vôbec,  a  nastáva  adverbiálna  väzba.  I  povstaly 
z  jedných  tých  priechodníkov  adverbia:  zo  stoja  —  stojaci,  sto- 
jačky, postojačky,  z  leža  —  ležiaci,  ležiačky,  poležiačky...,  o  dru- 
hých dokonca  zabudlo  sa  na  ich  reálny  význam,  ba  zaniklo  i  po- 
vedomie, že  to  tvar  vlastne  slovesný,  i  poklesly  priechodníky  vola, 
chťa,  hoda,  da,  mei-avými  spojkami,  ktoré  i  s  inotvarmi  svojimi  — 
s(a,  chca,  choc,  choci,  chocaj,  hoďas,  hodza,  hodzaj,  hodz,  popri 
týchto  —  podá,  leda,  leci,  nie  (ne),  ponie  (pone),  -si,  -s',  tvoria 
súčiastky  slúčenín,  ktorých  smysel  čo  neurčitého,  jakoby  na  vôli, 
chuti,  náhode  závislého,  označuje,  tak:  vola-čo,  choci-čo,  hoďas-čo, 
da-čo,  leda-čo,  leci-čo,  nie-čo,  čo-si,  čo-s',  a  ostatné  tými  a  synonym- 
nými  spojkami  tvorené  slúčeniny. 

Že  spojky  vola  medzitým  i  samostatne  sa  užívalo  a  snáď  kde-tu 
aj  užíva,  to  dokazuje  formula  zariekania  vredu  (zrádnika),  sdeleuá 
z  Bošáckej  doliny  v  „SI.  Pohl."  1891,  str.  4,  kde  stojí:  „Vredu... 
z  čehos'  sa  zbúrel  ?  Vola  z  laku,  vôľa  z  smädu,  vôľa  z  úroku,  vôľa 
ze  zimy,  vôľa  z  jakejkoľvek  príčiuy?**  Kde  vôľa  stojí  namiesto  ta- 
kýchto: či,  buď,  buďto,  trebárs,  zda-li.  Zaslúžilo  by  veru  pátraf 
po  tom,  či  na  tých  stranách  užívajú  ešte  a  jako  toho  slova. 

Po  tomto  trvám,  nebolo  by  ani  dokazovať  a  contrario,  keď  sa 
to  už  samo  sebou  rozumie,  že  v  slúčeninách  vala-ki,  vala-mi  a  iných 
takých,  so  slovenskými  voľa-kto...  rovnobežných,  práve  to  „vala" 
nie  je  maď.  pôvodu,  než  slov.  vola,  ale  predsa  pokúsim  sa  aspoň 
bližšie  na  to  poukázať.  Nemôže  to  byt  3.  osoba  sing.  praeteriti 
časoslova  van  —  vala  ľ=  bol,  -a,  -o,  lebo  to  v  otáznych  slúčeninách 
bolo  by  nesmyselné,  práve  tak,  jako  keďby  miesto  vala  položil  tohto 
aequivalentné  volt:  volt-ki,  volt-mi  atď.,  a  iného  takého  maď.  slova 
niet,  ani  sa  toho  vala-,  okrem  v  složeninách,  nikde  neužíva.  Okrem 
s  vala-  tvoria  sa  podobné  složeniny  i  so  spojkou  ,akáť:  akár-ki, 
akár-mi,  a  hľa,  akár  je  preklad  slovenského  vola,  chťa.  Nápadné 
na  tom  je  predposledné  dlhé  á ;  kmeň  akar  a  vôbec  všetky  jeho 
sklony  a  odvodeniny  majú  ho  krátko,  to  vari  v  maď.  jazyku  nemá 
analogon.  Či  sa  reku  i  v  tom  neozýva  kúsok  cudziny?  Ba  veru 
zdá  sa  mi,  že  i  príslovka  valjon,  dávnej  valyon  (či,  azda)  bude  asi 
len  slov.  vôľa.  Naposledy  poznamenávam,  že  ani  Jungmann  vo 
svojom  Slovníku  nepodáva  slova  vôľa  a  s  ním  složených,  ačkolvek 
istotne  musel  vediet  o  takých,  keď  nie  z  inakade,  aspoň  z  Berno- 
lákovho Slovára,  ktorého  ináč  si  všíma,   znak  toho,   že  ani  Jung- 


819 

manu  neuznával  vola  slovenským,  zdržovaný  najskôr  i  tým,  že 
v  žiadnom  inom  slovanskom  jazyku  čo  takého  sa  nenachádza,  a  to 
nebohdaj  sviedlo  aj  iných  do  tej  mienky.  Teda  ono  predsa  „voľa- 
kedy volaco"  s  očú  kape. 

t892.  F.  Šujanshý. 

Cipka. 

Čipka,  maď.  csipke,  je  z  tých  slov,  o  ktorých  slovenskosti  sa 
pochybuje.  Pokúsim  sa  príst  mu  na  koreň.  Čipka  po  mojom  je  to 
samé,  CO  štipka,  t.  j.  niečo  uštipnutého,  od  slova  štípaf,  čo  znamená 
dačím  ostrým,  na  pr.  klieštami,  prstami  stískaf.  Odštipnuté,  t.  j. 
tým  činom  utrhnuté  kúsky,  jako  i  povstalé  za  tým  na  pr.  na  ne- 
jakej tkanine  strapce  alebo  zúbky  sú  teda  štipky.  Dialekticky  vedia 
štípat  hovorí  sa  i  ščípaf,  áno  v  detskej  najmä  vrave  i  čípaf,  čipanie, 
čiplavý  atď.  Príklady  na  to,  že  so  složky  šč  (=  šf)  odmetá  sa  po- 
dakedy  to  počiatočné  š,  budte  i  tieto :  čeklif  (čegliť),  čeklenie,  čeklivý, 
čeklivosC,  vedľa  ščeklit,  šteklif  atď.;  čkat,  čukat,  čikutať,  čkavka, 
čukavka,  čikutka,  čikutavka,  začknúf  sa,  vedľa  šČkaf,  šCkaf  atď.; 
čúber,  čúbrik,  satureia,  vedľa  ščúber,  štúbrik;  napospol  sa  hovorí 
čmeľ,  čmeľa,  kedysi  ščmeľ  (Jungm.  Slovn.),  v  Hor.  Trenč.  ešte 
i  teraz  ščela  (poľ.  pszczola),  ščelár,  ščelien,  inde  najviac  čela,  čelár 
atď.,  za  včela.  V  Hor.  Trenč.  počut  i  toto:  na  ččo  srco,  inde  na 
lačné  srdce,  t.  j.  na  prázdny  žalúdok;  tomuto  podobné  pokladá 
Mikl.  pod  túsk- :  č.  na  štítrovo,  na  ščútrovo,  leerer  magen,  nsl.  na 
tešče,  p.  tszczy,  na  czczo,  núchtern,  r.  čivyj,  tščivyj,  freigebig.  Pod 

štip-:  b.  čepkam,  zupfen,  nsl.  vščeknoti,  včeknoti,  r.  čknutB  sja 
deficere,  prijti  vb  uščerbi.  Tam  uviedol  Mikl.  i  m.  csíp,  doloživ :  das 
ugrisch  sein  soli.  Nuž  tak  i  čipka  za  sčipka  a  toto  za  štipka. 

Pod  tým  menom  —  čipka,  pi.  čipky,  č.  krajky,  maď.  csipke, 
n.  Spitzen,  fr.  dentelles,  angl.  laces,  rozumia  sa  dnes  užšie-širšie 
ozdobne  upletené,  utkané  alebo  vyšívané  pruhy  a  pásy,  jakými  ob- 
rubuje  sa  kraj  príslušného  rúcha  na  ozdobu.  Obyčaj  a  spôsob  rúcho 
strapciami,  zúbkami,  štipkami  ozdobovať  je  tak  dávny,  jako  samo 
ľudské  rúcho  vôbec;  prvé  zaiste  strapce,  zúbky  a  štipky  boly  tie, 
ktoré  draním  odevu  prirodzene  povstaly,  čo  sa  časom  ovšem  i  umele 
na  okrasu  prispôsobovalo. 

Nejde  tu  o  to  stopovať  vývin  a  dejiny  týchto  rúchových  ozdôb, 
mnohotvárnych  a  rozmanitých,  po  našský  čiplqr,  zúbky,  krajničky, 
strapce,  obrúsky,  úrosky,  výšivky,  prietky,  hájky,  priamy,  výložky, 
liemce,  obálky  a  jako  nie  ešte  menovaných,  len  to  je  čo  do  veci 
zvlááte  pripomenúť,  že  tie  vlastne  tak  rečené  čipky,  o  jakých  práve 
je  reč,  počali  robiť  ešte  len  v  druhej  polovici  XVI.  storočia  v  meste 
Annabergu  dľa  spôsobu,  ktorý  vynašla  Barbora  Uttmannová  to- 
tižto klepľovaním  (klôppeln)  či  prepletaním  niťou  navitými  po- 
četnými kyjaničkami  medzi  sebou,  odkiaľ  ten  priemysel  rozšíril  sa 
na  všetky  strany  (Slovn.  Nauč.  Krajky).  K  nám  do  Uhorska  dostal 
sa  s  nemeckými   kolonisty   menovite   do   banských   osád,   kde   sa 


320 

i  velmi  skoro  udomácnil.  S  priemyslom  čipkárskym  na  tých  stra- 
nách povzniesol  sa  spolu  ruka  v  ruke  i  obchod  s  čipkovým  tovarom, 
menovite  boli  a  sú  to  obyvatelia  viacero  obcí  na  Hore-Hroní  zvo- 
lenskom, čo  sa  na  to  dali,  a  odtiaľ  i  čipkármi  sa  zovii,  vedúci  ob* 
chod  pôvodne  s  čipkami,  ale  pritom  pozdejšie  i  s  iným  drobným 
tovarom  po  Dolnej  zemi,  zachádzajúci  časom  i  za  Dunaj.  Pozor  u 
je  hodno,  že,  ačkolvek  toto  čipkárstvo  od  Nemcov  k  nám  prišlo, 
neujalo  sa  s  vecou  i  jej  nemecké  meno  —  Spitzen  —  jako  to  ináč 
obyčajne  býva  s  novotným  importovaným  zbožím,  ale  len  pomeno- 
vanie spôsobu,  jakým  sa  také  čipky  robia,  totiž  že  ich  klepňujú, 
iste  že  preto  sa  tak  stalo,  že  čipky  jako  čipky  tu  bývalý  dávno 
známe,  len  že  iným  spôsobom,  vyšívaním,  druganím  (stricken)  hoto- 
vené,  a  len  ten  spôsob  —  klepíiovať  ich,  bol  neznámy  a  nový. 

Ale  pritom  všetkom,  ačkolvek  čipky,  jako  skutočnost  dokazuje, 
Slováci  k  Madarom,  a  nie  títo  k  tamtým  zaniesli,  naposledy  môže 
byt,  že  tvar  čipka  m.  štipka,  jako  vyše  ukázano,  aj  ináč  možný, 
utvrdil  sa  na  jazyku  slovenskom  spolu  s  pričinením  vzájomného  vlivu 
maď.  výslovnosti,  taký  príklad  podávajú  i  slovom  pitvor,  uspôsobe- 
nom vraj  po  maď.  pitvar,  ktoré  opäť  pošlo  od  pôvodného  si.  prí- 
tvor.  Totižto  ščipky  zvolenskými  obchodníkmi  vyslovované  ščipke  — 
jako  šatke,  ruke,  nohe  ;=  šatky,  ruky,  nohy)  —  mad.  sluchu  znelo 
čipke,  a  v  tom  znení  —  csipke  sa  tam  aj  ujalo;  slovenskí  zase 
ludia,  používajúci  v  obchode  s  maďarskými  luďmi  výrazu  čipka, 
čipkár,  sami  naň,  nebadajúc  pritom  hrubé  ani  premeny,  navykli,  a 
potom  i  medzi  svojimi  ho  udomácnili.  Dvojka  šf  (šč)  v  slovách  do 
maďarčiny  vniklých  prehlaskuje  sa  na  č,  na  pr.  šťava  —  csáva, 
štavica  —  csevice,  šťavisko  (kyslé,  plané  víno)  —  csáviszka,  šf ovík  — 
csávik,  šťuka  —  csuka,  a  tak  i  štípat  —  csíp,  shodne  i  vo  frásach : 
prstami,  kliešCami  štípať  —  ujjal,  fogával  csíp ;  včely,  muchy,  blchy, 
hady  štípu  —  csíp  a  méh,  a  lég)^  a  bolha,  a  kigyó ;  štípe  jako  pa- 
prika, chren,  ocot,  dym  (v  oči)  —  csíp  mint  a  paprika,  torma,  ecct, 
lust  (a  szemetj ;  odstipnúť  —  elcsíp ;  zaštipnúf,  prištipnút  —  csip- 
peszt;  zaštipnút  sa  —  bele-,  rá-csipeszkedik ;  štipkat  —  csipked, 
csipdel ;  štiplavý  —  csipôs ;  štípanie  v  bruchu  —  hascsipés ;  štipka 
(špetka,  čo  medzi  prsty  vezme)  csipet,  csipot.  Csipke,  csipkebokor  — 
šíp,  šípka,  šípkový  ker  sem  neprislúchajú. 

1S92.  F.  Šujanský. 


Bok  1892.  Sošit  6. 

Slovenské  Pohľady. 

Po  roku  1849. 

Z  pozostalých  píšem  Štefana  M,  Daxnera. 

(Pokračovanie.) 

Už  som  pripomenul,  že  odvolanie  marcovej  oktroirky  po- 
mutílo  koncepty  naše  do  budúcnosti  a  že  sme  boli  za  čas  bez 
orientácie.  My  boli  sme  roznietení  za  ideu  rovnoprávnosti  národnej, 
od  jej  uskutočnenia  slubovali  sme  si  zdarný  vývin  všetkých  síl  a 
schopností  slovenského  národa;  jej  uskutočnenie  však  sľubovalo  sa 
v  najvyšších  manifestoch  a  proklamáciách,  pravda  len  kým  bola 
potreba  na  obetivost  a  oduševnenosť  národov  cieľom  premoženia 
maďarského  odboja.  Keď  raz  dosiahnutý  bol  cieľ  tento,  vtedy  po- 
vodilo  sa  zásade  o  rovnoprávnosti  národnej  tak,  ako  murínovi, 
vykonavšiemu  službu  svoju.  Pri  uvádzaní  systému  centralisačného 
bola  síce  ponechaná  reč  ľudu  v  bezprostrednom  styku  so  stránkami, 
ale  do  úradov  zavedená  čím  prísnejšie  reč  nemecká;  kto  neznal 
po  nemecky,  nemal  kvalifikáciu  ku  štátnej,  čo  ak  podriadenej 
službe;  ešte  i  od  notárov  obcí  požadovaná  bola  reč  nemecká.  Vi- 
deli sme  teda  zjavne,  že  centralisácia  je  identičná  s  germanisáciou. 
Ale  Ind  náš  nevidel  to,  jemu  to  bolo  všetko  jedno,  aká  reč  panuje 
v  úradoch,  lensi  ho  pochválili  pán  slúžny  alebo  pán  kassír  pri  ber- 
nom úrade  za  poriadne  splatenú  daň.  Jemu  bol  ten  Maďar  z  dol- 
ného Gemera  bližší,  poneváč  bol  Gemerčan,  než  na  pr.  novohradský, 
zvolenský  alebo  liptovský  Slovák.  Lud  náš  nemal  ani  citu  spolu- 
patričnosti národnej,  nieto  žeby  bol  mal  nejakého  povedomia  ná- 
rodného. Na  ľud  teda  nebolo  možno  basirovat  žiadnu  manifestáciu, 
žiadnu  akciu  v  prospech  rovnoprávnosti  národnej.  On,  zvyknutý 
byf  nástrojom  v  rukách  mocnejšieho,  hľadel  len  na  moc,  a  keď 
medzi  tými,  čo  mali  v  rukách  moc,  strhla  sa  hádka  o  jeho  záujmy, 
ľud  už  vtedy  hovorieval  to  známe:  „nech  Pán  Boh  pomáha  tomu, 
kto  lepšie  chce,"  ale  sám  nevstúpil  do  akcie,  lebo  „mohlo  by  to 
aj  zle  vypadnúc,  a  potom  dávali  by  človeku  príčinu." 

V  takýchto  okolnosťach  človek  mimovoľne  pochopil  praktický 
reálny  smysel  poetickej  výpovede  Sládkovičovej:  „Národ  z  národa 
svojho  povstáva."  Ale  ako  povstáva?  Nuž,  pravda,  najsnadnejšie 
bojom  za  svoje  milé  ja  a  čo  s  tým  ja  úzko  je  spojené.  Kde  boj 
taicý  je  nemožný,   tam  len  vyučovaním,   rozmnožovaním  ľudí,  po- 

21 


822 

vedomých  svojho  ľudského  i  národného  práva,  rozmnožovaním  in- 
telligencie,  tedy  mravnej  sily  národnej,  je  možno  niečo  docieliť,  a 
prostriedok  k  tomu  vedúci  —  je  škola! 

Ministrom  osvety  bol  vtedy  od  júla  1849  gr.  Lev  Thun.  Muž 
dla  svojho  individuálneho  presvedčenia  Slovanstvu  rakúskemu  prajný, 
čo  dokázal  dielami  svojimi  „Uber  die  bôhmische  Literatúr.  Prag, 
1842**  a  „ťJber  die  Stellung  der  Slovaken  in  Ungarn.  Prag,  1843". 
Prvý  jeho  prihlás  o  školstve  vôbec  (vydaný  obežníkom  bar.  Ge- 
ringera  6.  nov.  1849.  Vidz  Manifeste  u.  Proklamationen,  str.  212) 
vystavuje  zásadu  a)  dozorstva  štátneho  nad  všetkými  školami  a 
vzdelávacími  ústavmi,  b)  podporu  štátnu  pre  neštátne  školy,  jestliže 
ich  udi*žovatelía  nie  sú  v  stave  tak  zariadiť  patričnú  školu,  ako 
zákon  požaduje,  c)  ohľadom  naukosdelnej  reči  školy  tak  majú  byf 
usporiadané,  aby  vyučovanie  dialo  sa  v  materinskej  reči  žiactva; 
tam,  kde  je  obyvateľstvo  viacrečové,  i  dve  reči  môžu  byt  nauko- 
sdeľnými  (§  8.);  natískanie  reči  musí  byť  odstránené  zo  všetkých 
vzdelávacích  ústavov ;  d)  dozor  nad  školami  vykonávajú  štátni  škôl- 
dozorcovia.  Roku  1852  vydaný  patent  školský  osnovaný  bol  na 
týchto  istých  zásadách,  menovite  dovoľoval  cirkvám,  obciam,  mrav- 
ným korporáciám  a  jednotlivcom  zakladať  školy,  určovať  reč  nauko- 
sdeľnú,  voliť  professorov  a  direktorov. 

V  ten  čas  štátnym  škôldozorcom  v  košickom  dištrikte  bol 
Pavel  Tomašik,  vlastný  brat  Sama  Tomášika,  predtým  professor  na 
ev.  lyceume  v  Levoči,  muž  za  vec  slovenskú  úprimne  zaujatý,  ste- 
lesnená slovenská  dobrota,  skromnosť,  pilnosť  a  svedomitosť. 

Tieto  prajné  okolnosti  bolo  treba  využitkovat  v  prospech  veci 
našej,  tým  viac,  lebo  v  malohontskom  a  gemerskom  senioráte  vzniklé 
hádky  o  tom:  aby  aj  slovenská  reč  uvedená  bola  za  reč  nauko- 
sdeľnú  na  gymnásiach  našich,  nesľubovaly  prajného  výsledku.  Vy- 
hotovil som  teda  prosbu  k  ministerstvu  kultu  v  tom  smysle,  aby 
na  štátne  útrovy  založená  bola  v  Tisovci  nižšia  gymnasiálna  škola 
pre  okolitý  čisto  slovenský  vidiek.  Prosbu  podplsaly  všetky  malo- 
hontské obce,  počitujúce  vyše  30.000  obyvateľov.  Ale  prosba  ostala 
bezvýslednou,  ako  dozvedel  som  sa  pozdejšie,  z  tej  príčiny,  poneváč 
vzrastajúce  peňažné  nesnádze  nedovoľovaly  štátu  taký  výdavok. 
Záležitosť  neprišla  ani  na  meritorné  pokonávanie,  ačpráve  Tisovec 
v  prosbe  osobitne  podanej  osvedčil  sa,  že  veľký  mestský  hostinec 
na  námestí  zdarma  prepustí  pre  ciele  školské. 

Poučený  touto  zkúsenosťou,  obrátil  som  sa  k  svojim  priateľom 
veľko- revúckym,  Matejovi  Nandrássymu  a  Martinovi  Štefančokovi. 
Cieľ  rozhovorov  našich  záležal  v  tom :  že  ked  v  okolnosťach  týchto 
nemožno  vykonať  osobitnú  Homo-Gemerskú  stolicu,  so  sídelným 
mestom  V.  Revúcou,  aby  mesto  obeť,  ktorú  chcelo  doniesť  darovaním 
mestského  domu  na  dom  stoličný,  prenieslo  teraz  na  založenie 
reálky  so  štyrmi  professormi,  od  mesta  platenými,  z  ktorých  jeden 
bol  by  spolu  i  direktorom  reálky.  Poznamenať  treba,  že  pôvodne 
banské  mesto  Veľká  Revúca  bolo  nielen  vlastníkom  výnosného  re- 
gálu, lesov  a  pozemkov  v  chotáre  svojom,  ale  malo  ešte  aj  iný 
značnejší  prameň  dôchodkov,   takzvanú  handelskú  Jcassu.    Bohatá 


8Ž8 

Železná  ruda  na  blízkom  Železníku  dala  za  starodávna  pôvod  ban- 
skému a  železiarskemu  priemyslu  na  doline  muránskej.  Z  primi- 
tívnych slovenských  pecí*)  povstávaly  maše  a  samokovy  (hámre)  a 
tieto  spojily  sa  pozdejšie  v  akciovú,  Úniou  nazvanú  železiarsku 
spoločnosť.  Tejto  spoločnosti  prevažnú  čiastku  tvorili  mešťania 
velko-revúcki  a  mesto  Velká  Revúca,  ktoré  postupom  času  od 
slabších  mešfanov  svojich  poodkupovalo  ich  čiastky.  Ale  i  na  doline 
rimavskej  v  čas  velkej  revolúcie  vysťahovavší  sa  Francúzi  založili 
podobnú  železiai*sku  spoločnosť,  známu  pod  menom  Koalície.  Spo- 
ločnosti konkurrovaly  jedna  s  dnihou,  to  ich  doviedlo  k  tomu,  že 
potom  spojily  sa  v  jednu,  pod  menom  Itimavsko-Mui*áňska  železiarska 
spoločnosť.  V  tejto  spojenej  a  z  500  účastín  záležajúcej  spoločnosti 
malo  mesto  Velká  Revúca  75  účastín,  na  ktoré  dostávalo  od  15 
do  30.000  zl.  ročnej  dividendy.  Toto  bola  tá  handelshá,  osobitným 
kassírom  administrovaná  kassa,  z  nej  zaokrývaly,  vlastne  odkupovaly 
sa  obecné,  na  mešťanov  pripadajúce  ťarchy,  na  pr.  obecné  práce. 
Často  platila  sa  z  kassy  tej  i  daň  krajinská  za  mestanov,  kdežto 
ostatné,  nemeštianske  obyvateľstvo  vytvorené  bolo  z  tých  dobrodení. 
Z  povahy  kassy  handelskej  vytekalo,  že  bolo  potrebne  utvoriť  medzi 
meštianstvom  stránku,  žiadajúcu  založiť  reálku  na  útrovy  mesta, 
poťažne  i  kassy  handelskej.  Stalo  sa  tak.  Na  základe  školského 
patentu  vypracovaný  návrh  o  sriadení  reálky  prijatý  bol  najskôr 
vo  výbore  mesta,  potom  v  shromaždení  meštianskom,  a  išiel  cestou 
stoličnej  vrchnosti  hore  ku  oddielu  námestnej  rady  košickej  na 
potvrdenie. 

Na  čele  vrchnosti  stoličnej  stál  v  ten  čas  Jozef  Koreska,  raešían 
a  r.  1848/9  mešťanosta  skalický,  potom  c.  kr.  komisár  v  Trenčíne, 
muž  a  úradník  výtečný,  majúci  však  pre  snahy  naše  tú  nedobrú 
vlastnosť,  že  bol  velmi  dostupný  istej  neprajnej  nám  stránke. 
V  Košiciach,  pri  námestnej  rade,  o  veci  napred  uvedomený  náš 
Pavel  Tomašik,  ako  školský  radca,  všetko  možné  podujal,  ba  pre- 
pracoval i  návrh  sriadenia  reálky,  len  aby  mohol  docieliť  potvrdenie 
jeho.  Nuž  docielil  to,  ale  len  s  tým  dodatkom,  „aby  právo  meno- 
vania direktora  patrilo  biskupovi  rožňavskému."  Prirodzená  vec,  že 
Revúčauia  na  tom  nepristali,  ale  žiadali  v  novej  repräsentácii,  aby 
zákon  školský,  ktorý  právo  menovania  a  volby  direktora  dáva  za- 
kladatelovi,  bol  zachovaný.  Už  neznám,  kto  potreboval  vystatovať 
sa  svojou  lojalitou,  —  dosť  na  tom,  že  niekto  upozornil  námestnú 
radu,  že  ja  som  vlastne  intellektuálnym  pôvodcom  uzavretí  a  reprä- 
sentácii velko-revúckych.  Následkom  toho  stalo  sa,  že  ma  neoča- 
kávane preložili,  v  „záujme  služby**  „zureinstweiligen  Dienstleistung", 
ku  staatsanwaltstvu  do  Košíc,  kde  nmoho  reštancií  bolo  nakopené. 
Týmto  spôsobom  pretrhlo  sa  osobné  spojenie  medzi  mnou  a  mojimi 
revúckymi  priateľmi,  čo  iste  neslúžilo  veci  ku  prospechu. 


')  Slovenské  pece  boly  obyčajné,  pod  holým  nebom  ustrojené  pece,  v  kto- 
rých tubým  ohňom  vytápali  rudu  a  dostávali  hneď  kt^né  železo,  ale  mnoho 
železa  ostávalo  v  troske.  Teraz  na  doline  muránskej  trosku  túto  zpod  čiernej, 
trávou  porastlej  prsti  vykopávajú  a  do  masí  odvážajú,  kde  ešte  vždy  dáva 
priemerne  40  percentov  liatiny  (suroviny). 

21* 


824 

Na  repräsentáciu  revúcku  oddiel  námestnej  rady  košickej  upustil 
síce  od  prvého  uzavretia  svojho,  ale  vystavil  podmienku,  aby  právo 
menovania  direktora  náležalo  košickému  oddeleniu  námestnej  rady. 
No  i  túto  kondíciu  a  s  ňou  celú  vec  Revúca  odložila  ad  acta. 
Príčinou  toho  boly  medzi  časom  vzniklé  svetové  udalosti,  ktoré 
v  následkoch  svojich  rušiacim  spôsobom  zasiahly  i  do  takých  mali- 
čkostí, ako  boly  námahy  naše. 

Udalosťou  touto  bola  východná  vojna  Ruska  s  Tureckom. 
Rusi  už  v  júli  1853  obsadili  Multansko  a  Valachiu.  Diplomacia 
ruská  počitovala  na  spojenstvo  Austrie,  ktorá  v  ten  čas  pre  Čiernu 
Horu  a  Sutorinu  bola  v  napnutom  pomere  s  Turkami.  Cár  Nikolaj 
navštívil  mladého  panovníka  nášho  v  Olomúci  počiatkom  októbra 
1853.  Illustrované  časopisy  vyobrazily  výjav,  keď  starý  a  hrdý  cár 
Nikolaj  na  čele  svojím  menom  zvaného  husárskeho  pluku  v  skoku 
defiluje  a  poctu  vzdáva  pred  panovníkom  naším.  No  všetko  po- 
korenie sa  a  námahy  Gorčakova  neviedly  ďalej,  len  ta,  že  Rakúsko 
vyslovilo  predbežne  neutralitu  svoju  vo  vojne  medzi  krížom  a  pol- 
mesiacom. Ale  už  9.  apríla  1854  proti  slubu  svojmu  podpísalo  vo 
Viedni  konferenčný  protokoll  s  Francúzskom,  Anglickom  a  Pruskom, 
že  budú  chránič  integritu  Turecka  a  donútia  Rusko  k  zanechaniu 
podunajských  kniežatství.  Výpoveď  kniežaťa  Felixa  Schwarzenberga 
(umrel  5.  apríla  1852),  rakúskeho  ministra  zahraničných  diel :  „Ich 
werde  die  Welt  durch  meiuen  Undank  in  Erstaunen  setzen,"  re- 
alisoval  jeho  nástupcu  gr.  Buol-Schauenstein.  Už  3.  júna  1854 
Rakúsko  vyzvalo  Rusov,  aby  zanechali  kniežatstvá.  Rusi  26.  júna 
odstúpili  od  dobýjania  Silistrie,  už  blízkej  k  pádu.  Gr.  Goronini, 
hlavný  velitel  vojsk  rakúskych,  21.  aug.  so  100.000  chlapmi  obsadil 
Valachiu.  Ale  okkupácia  išla  do  groša,  a  peňazí  nebolo;  úveru 
tiež  nie,  lebo  štátny  dlh  Rakúska,  ktorý  v  polovici  r.  1848  obnášal 
831  millionov,  koncom  r.  18r)3  už  prevyšoval  2000  millionov. 
Ministerstvo  teda  a  ríšska  rada  rozhodli  sa  vyzdvihnúť  500  millio- 
novú  dobrovolnú  pôžičku  od  svojich  vlastných  občanov.  Predstatovia 
stolíc  boli  uvedomení,  kolko  asi  z  toho  na  ich  stolicu  pripadá,  a 
že  čím  kto  väčšiu  dobrovolnú  pôžičku  nasbiera,  tým  zaslúžilejším 
bude  pred  vysokou  vládou.  Náš  predstata  Koreska  musel  sa  tedy 
náležité  obracať  s  celým  apparátom  podriadených  úradníkov.  Nám 
štátnym  úradníkom  brevi  manu  stiahli  plat  v  rátach  2-mesačných. 
Jednotlivci,  ktorí  chceli  slut  lojálnymi,  museli  tiež  otvoriť  vrecká, 
najviac  trpely  však  obce,  najmä  zámožnejšie.  Tak  i  Velká  Revúca 
musela  složiť  40.000  zl.,  tedy  asi  ten  kapitál,  ktorý  určený  bol 
na  zabezpečenie  platu  štyroch  professorov  zamýšľanej  reálky.  Na 
summu  tú  dostala  štátne  obligácie,  ktoré  však  bez  vrchnostenského 
dovolenia  nesmela  predať.  Kurs  týchto  obligácií  na  burse  menil  sa 
dla  obstojatelství  časových  medzi  60  a  75%. 

Po  tejto  afFére  našli  sa  v  Revúci  múdri  páni,  ktorí  hovorili: 
„Hľa,  keby  sme  sa  neboli  vystatovali  so  zakladaním  reálky,  mohli 
sme  lacnejšie  obísť  pri  dobrovoľnej  pôžičke."  Na  takéto  zlomyseľné 
rozumovanie  najlepšie  bolo  mlčať.  Kto  má  smolu,  nech  nedišputuje. 

Dosť  nadišputovalo  a  nakríčalo  sa  po  konventoch  seniorálnych, 


326 

najmä  potom,  keď  po  vyzdvížení  stavu  obloženia  vládni  komisári 
prestali  chodit  na  tieto  konventy.  Dišputovalo  sa  o  tom :  či  a  akým 
spôsobom  má  byC  zavedená  i  slovenská  reč  za  naukosdelnú  na  auto- 
nómnych gymnásiach  našich.  Návrhov  bolo  quantum  satis,  jedni 
chceli  školy  viacrečové,  iní  zase,  aby  jedno  alebo  druhé  gymnásium 
sriadilo  sa  s  naukosdeľnou  rečou  slovenskou.  Jedni  odvolávali  sa 
na  nariadenie  ministra  osvety  gr.  Thuna,  iní  —  a  síce  prísni  autono- 
niisti  —  zavrhovali  ho  a  tvrdili,  že  nariadenie  to  nevzťahuje  sa  na 
naše  cirkevné  ústavy.  Mladäl  farári  neznali  sa  ustáliC  ua  nejakom 
programme,  starší  zas  chceli  mat  pokoj  a  všetko  nešťastie  pripiso- 
vali tomu,  že  spustili  sme  sa  reči  latinskej,  ktorá  spojovala  nás 
všetkých.  Pritom,  ked  počítali  sme  svoje  sily,  ukázalo  sa,  že  ná- 
rodná slovenská  strana  len  v  malohontskom  senioráte,  i  to  len  pri 
istom  nátlaku,  má  numerickú  prevahu,  kdežto  už  v  gemerskom 
senioráte  bola  v  menšine.  A  konečne,  čože  vykonajú  na  dištriktuál- 
nom  konvente  tieto  dva  senioráty  oproti  ostatným  protivným  šiestim  ? 
Radikálnejšie  prostriedky,  ako  na  pr.  mnou  narádzané  utvorenie 
osobitnej  superintendencie  z  cirkví  slovenských  (ako  bolo  pred 
dobšinskou  konvenciou),  nenašly  súhlasu.  Ani  to  neľúbilo  sa,  aby 
sme  so  strany  cirkví  odopreli  dištriktuálnu  školskú  dan,  kým  strany 
naukosdelnej  reči  nevyhovie  sa  žiadosťam  našim.  Cirkev  tisovská 
i  doniesla  také  uzavretie,  ale  nenašla  nasledovníka.  Tomašik,  štátny 
škôldozorca,  mal  úradnú  povinnosť  uvádzať  nemeckú  reč  za  nauko- 
sdelnú, a  keď  popri  tom  odporúčal  i  slovenčinu,  nuž  obmedzovalo 
sa  to  najviac  na  prednášky  mluvnice  slovenskej.  Celé  hnutie  na 
poli  cirkevnom  záležalo  „z  mnoho  rečí  —  málo  činov". 

Ostatne  interpellácie  na  seniorálnych  a  dištriktuálnych  kon- 
ventoch za  naukosdelnú  reč  slovenskú  opakovaly  sa  vždy  až  po 
rok  1860,  a  boly  vždy  zavrhované  so  strany  protivníkov  s  tou  od- 
poveďou: „Založte  si  také  školy,  keď  sú  vám  treba,  a  dajte  nám 
pokoj."  - . 

Pri  definitívnej  organisácii  súdov  roku  1854  rekurroval  som 
o  staatsanwaltstvo  v  Gemersko-Malohontskej  stolici,  kde  poznal  som 
ludí  i  všetky  pomery  a  mal  som  ako-tak  pripravené  pole  k  účinko- 
vaniu národnému.  No  práve  to  nezdalo  sa  mojim  predstaveným,  a 
oni,  proti  žiadosti  mojej,  zase  len  „im  Interesse  des  Dienstes", 
vymenovali  ma  za  staatsanwalta  do  Sátoralja-Ujbelyu  v  Zemplínskej 
stolici,  údajne  preto,  že  posíciu  tú  považovali  v  celom  dištrikte  ko- 
šickom za  najdôležitejšiu. 

Nuž  pravda  je,  v  stolici  tej  narodil  sa  Kossuth.  ^)  Tam,  v  Sáros- 

')  Otec  Ludvika  Kossutha  bol  rodom  z  Koéát  v  Tarci  a  slúžil  v  xnonok- 
skom  panstve  grófov  Andrássych  ako  úradník;  tam  narodil  sa  ma  i  syn  Ladvik. 
Ludvik  Kossuth  skrze  sestru  svoju,  vydanú  za  Jozefom  Ruttkaym,  bol  v  dra- 
hom stupni  v  švagrovstve  s  našim  superintendentom  Pavlom  JozeíTym.  Jozefi^čka 
(moja  krstná  matka)  roku  1846,  keď  som  bol  jurátom  v  Pesti,  vracj^úc  sa 
z  Aboňu,  kde  bola  na  návšteve  u  svojho  bratanca  Jozefa  Ruttkaya,  išla  cez 
Pest  a  chcela  navátívit  matka  Kossuthovu;  ja  som  ja  doprevadil  k  nej.  Panie 
shováraly  sa  po  slovensky.  Matka  Kossuthova,  v  ten  čas  obstarná,  ale  ešte 
vždy  pekná  pani,  posledný  raz  videla  syna  svojho  v  Pesti,  keď  ako  gubernátor 
krajiny  ustupoval  smerom  ku  Segedinu  pred  približcgúcim  sa  Haynauom. 


Pataku,  skončil  juridický  kurs  a  ako  advokát  započal  svoju  politickú 
karriéru.  Zo  Zemplína  bol  vyslaný  ako  ablegatus  absentium  na  snem 
prešporský,  kde  započal  vydávať  v  100  exemplároch  svoj  písaný 
denník  snemový,  ktorý  vyvolal  také  velké  hnutie  opposicionálné 
v  krajine;  v  Zemplíne  vyvodil  jeho  duch;  tam  ostali  po  nom  jeho 
súdruhovia  a  učedlníci.  Okrem  toho  mal  Zemplín  i  bohatú  historickú 
minulost.  V  stolici  tej  najživšie  zachovalý  sa  tradície  a  pamiatky 
doby  Rákócovskej.  Ich  rodinné  sídla  v  Sáros-Pataku,  v  Borši,  Strop- 
kove,  v  Erdôbényi,  ich  početné  listiny,  opatrené  podpisom  „dátum 
Sztropko  —  sub  centum  tiliis",  ešte  vždy  hovoria  k  žijúcim  o  dobe 
dávno  zašlej.  Čo  týka  sa  ducha  opposicionálneho,  v  tom  vynikal 
Zemplín  nad  iné  župy  tak  dobre  za  časov  Jozefa  n.,  ako  i  za  pano- 
vania Františka  L,  a  Kossuth  bol  len  akoby  kontinuatívnym  vý- 
razom toho  ducha,  keď  roku  1832  išiel  na  snem  prešporský.  Nuž 
zvedavý  som  bol  poznať  mužov  zo  školy  Kossuthovej,  a  mal  som 
k  tomu  za  dva  i  pol  roka  dosť  príležitosti.  Čo  chce  medzi  nimi 
šéf  úradu  obávaného  a  nenávideného?  spytovali  sa  medzi  sebou,  a 
boli  chladní,  zdvorilí,  nedôverní.  Ale  keď  mnohým  kompromittova- 
ným  z  r.  1848/9  pomohol  som  k  advokácii,  od  ktorej  boli  odmrštení, 
iným  zase  k  úradu  a  chlebu;  keď  dozvedeli  sa  o  dobrovoľníctve 
mojom,  keď  videli,  že  aj  osamotnelý  medzi  nimi  držím  sa  pevne 
národného  presvedčenia  svojho,  keď  v  rozhovoroch  poznali,  že  slo- 
venské národné  smýšianie  moje  má  základ  nezištný,  prirodzený, 
mravný  a  tým  samým  nezvratný:  vtedy  stal  som  sa  im  človekom 
nepoňatným.  Nevideli  dotial  ešte  intelligentného,  národne  smýšla- 
júceho  Slováka  a  —  nazvali  ma  Hurbanom.  Predmetom  ich  ne- 
návisti —  následkom  národnej  ich  intolerantnosti  —  bolo  síce  všetko, 
čo  nie  je  maďarské,  hlavne  však  bolo  ním  nemectvo  a  systém  ceutrali- 
sačný,  poneváč  oboje  týkalo  sa  nielen  ich  duchovných,  ale  i  hmot- 
ných záujmov,  oboje  pozbavilo  ich  moci,  ktorú  predtým  neobmedzene 
vykonávali,  a  výhod,  ktoré  s  vykonávaním  onej  moci  spojené  boly. 
Oni  slepo  nenávideli  i  najlepšie  inštitúcie,  ako  na  pr.  civilný  kódex, 
len  preto,  že  to  pochodilo  od  Nemcov.  O  nich  platilo  to  francúzske : 
garda  umre,  no  nepoddá  sa.  Pravda,  že  platilo  ono  len  o  niekolkých 
vynikajúcich  jednotlivcoch,  veliká  väčšina,  v  ktorej  zmizli  tí  jedno- 
tlivci, bola  vždy  hotová  „paktovať  s  mocou  a  nejsť  čelom  do  múru*. 
Ale  objektívny  pozorovatel  mohol  poznať  už  vtedy,  že  v  rozhodnej 
dobe  tá  massa  nestrhne  so  sebou  tých  niekoľkých,  lež  naopak  že 
tí  niekoľkí  zachvátia  noiassu.  Je  to  zákon  prirodzený,  že  duch  im- 
ponuje massám,  a  to  i  vtedy,  keď  víchrom  slepej  náruživosti  na- 
pred hnaný  bez  kormidla  rozumu  rúti  sa  do  vlastnej  záhuby. 

Od  r.  1850  až  po  r.  1860  mal  som  príležitosť  okrem  Gemera 
bližšie  poznať  stolice  Abaujskú,  Zemplínsku  a  Saboičskú;  všade 
našiel  som  v  živle  maďarskom,  a  síce  v  intelligentných  aristokra- 
tických, ba  i  v  stredných  meštianskych  vrstvách,  tú  istú  intolerant- 
nosť  a  pýchu  národnú,  s  ktorou  spriateliť  sa  nemožno.  Ba  i  v  samom 
lude  maďarskom,  ktoiý  veru  nemá  príčiny  k  hrdosti  národnej,  na- 
šiel som  niečo  osobitného,  iný  živel  národný  odstrkujúceho.  Málo 
nájdete  medzi  Indom  maďarským  jednotlivcov,  ktorí  by  okrom  reči 


527 

svojej  znali  aj  inú  reč.  Maďar  je  na  to  priindolentný,  a  keď  i  zná 
reč  inú,  nehonosí  sa  tým,  nezakladá  si  na  tom.  Z  detinstva  svojho 
pamätám,  že  môj  otec  mával  kočišov  Maďarov;  jeden  z  nich  za  15 
rokov  slúžil  v  Tisovci  a  len  biedne  naučil  sa  slovensky  hovorif, 
kdežto  už  jeho   deti   nevedely   maďarsky  a  posmievaly  sa  otcovi 

svojmu,  chybne  slovensky  hovoriacemu. Veď  najdú  sa  i  u  nás 

ľudia  intolerantní,  ale  tí  tvoria  výnimku  v  humánnej  spoločnosti 
našej.  V  maďarstve  je  to  naopak:  v  národnom  ohlade  humánny 
jednotlivec  je  výnimkou  v  intolerantnej  ich  spoločnosti.  Len  dvoch 
čfrych  Maďarov  našiel  som,  ktorí  v  národnom  ohlade  uznávali  a 
zachovávali  pravidlo :  ako  chcete,  aby  vám  iní  činili,  tak  i  vy  čiňte 
im.  Obidvaja  boli  mi  kmotrovia. 

Nás  slovenský  ústupčivý,  mäkký,  šetrný  človek  musí  v  spoloč- 
nosti tej  zahynúť,  on  bude  tam  predmetom  útokov,  posmechu  a 
iných  nešetrností,  a  to  tým  viac,  čím  viac  bude  ustupovat.  Pri- 
rodzený boj  ten  má  niečo  elementárneho  v  sebe.  Ustupuj,  a  budeš 
znivočený  bez  milosti;  nedaj  sa,  a  ustúpia  oni  pred  tebou.  Vše- 
obecne myslí  sa,  že  Maďar  je  rodeným  najvýtečnejším  husárom,  no 
planým  infanteristom.  A  to  je  vskutku  tak.  Úloha  a  charakteristika 
husára  je  prenasledovať  slabšieho,  bit  utekajúceho ;  kadenáhle  však 
ten  utekajúci  zastane  si  pevne  k  obrane  svojej  a  nedá  sa,  hneď  je 
po  úlohe  husárovej.  Tak  som  to  zkúsil  za  mnohé  roky  v  spoločnosti 
maďarskej.  Ale  i  ten,  kto  pevne  stojí,  nech  si  dá  pozor  na  svoje 
slabé  sU'ánky,  aby  nebol  zaobídený  a  vykorístený. 

Sasinek  dokazuje  historicky,  že  terajší  Maďari  sú  vlastne  po- 
tomci tých  istých  Eumánov,  ktorí  počnúc  od  sv.  Ladislava  v  men- 
ších hordách  osadzovali  sa  vo  vlasti  našej,  pod  Belom  IV.  však, 
málo  pred  vpádom  tatárskym,  vo  veľkých  massách,  pod  siedmimi 
vodcami  prišli  sem  a  boli  od  kráľa  vďačne  prijatí  a  tu  osadení. 
O  Rumanoch  týchto  historici  zachovali  nám  svedectvo,  že  boli  ná- 
ročití,  osobliví,  nesnášanliví,  že  si  osobovali  viac  práva,  než  domáci ; 
tisli  sa  do  dvora  kráľovského,  a  zaujali  tam,  vytisnutím  starých  do- 
mácich dvoranov,  predné  miesta.  To  zavdalo  príčinu  k  tomu,  že 
ich  domáci  nenávideli,  a  keď  prišla  vesf  o  blížiacich  sa  Tatároch, 
že  považovali  ich  za  predvoj  tatársky  a  oborili  sa  na  nich.  Tu 
Kumáni  spojili  sa  s  Tatármi  a  pomáhali  im  plienit  krajinu  našu. 
Po  odchode  Tatárov  Kumáni  ostali  tu,  pozaujímali  spustošené  a 
obyvateľstva  zbavené  úrodné  kraje  stredného  Uhorska,  a  poneváč 
kráľ  Bela  synovi  svojmu  Štefanovi  bol  dal  Kumánku  za  ženu,  jej 
vlivom  tým  snadnejšie  opanovali  dvor  kráľovský  a  stali  sa  pánmi 
v  krajine,  najmä  pod  synom  Štefanovým,  Ladislavom  Kumánskym, 
ktorý  už  chcel  prestúpiť  i  na  ich  vieru  (mohamedánsku),  a  zane- 
dbávajúc vlastnú  ženu,  obcoval  so  súložniciami  kumánskymi.  Až 
potom,  príchodom  nuncia  pápežského  a  snemom  domorodcov  pri- 
nútený, odstránil  bol  Kumánky  s  dvora  svojho.  Z  toho  však  po- 
vstala vzbura  medzi  Kumánmi,  ktorú  kráľ  na  čele  domorodcov  po- 
tlačil síce,  no  tým  odcudzil  si  Kumánov,  a  keď  onedlho  miešaná 
jeho  krv  strhla  ho  do  predošlého  bujného  života,  pomstychtiví  Ku- 


máni  Árboc,  Turtul  a  Kemenche  použili  vhodnú  príležitosť  a  za- 
vraždili ho,  harujúceho  uprostred  nevestiek  kumánskych. 

Nech  sa  Túbi  komukolvek,  kto  pozná  bližšie  spoločnosť  maďar- 
skú, porovnať  jej  charakter  s  charakterom  niekdajších  Kuinánov,  a 
objavia  sa  mu  príbuzné  črty.  Kresťanstvo  a  prúd  všeobecnej  vzdela- 
nosti sbrúsily  síce  na  pôvodine  mnohé  krajnosti,  ale  patrno  pritom 
všetkom,  že  náturám  si  furca  expellas  tamen  usque  recurret.  Tá 
istá  vypínavosf,  osoblivosť  a  pýcha,  tá  istá  vládybažnosť  a  náchyl- 
nosť k  týraniu  slabšieho,  tá  istá  iutolerantnosf  a  nenávidenie  všetkého, 
čo  je  inorodé,  charakterísuje  i  teraz  spoločnosť  maďarskú,  ako  nám 
to  historici  o  Kumánoch  poznačili. 

Pri  týchto  prevažujúcich  vlastnosťach  nasledovalo  prirodzeným 
spôsobom  s  jednej  strany  to,  že  maďarstvo  ostalo  v  svojej  pôvod- 
nosti a  neamalgamisovalo  sa  so  žiadnym  iným  národným  živlom  a 
že  vôbec  amalgamisácia  rôznych  národov  v  jeden  národ,  ako  to 
stalo  sa  v  Itálii,  Francii,  Anglicku,  Španielsku,  u  nás  nebola  možná. 
S  druhej  strany  z  tých  istých  vlastností  vytekalo  i  to,  že  maďarstvo 
bona  fide  skonfiškovalo  celkom  pre  seba  históriu  Uhorska,  ako  by 
tu  ani  nebolo  bývalo  iných  spoludejstvujúcich  národov,  že  ono  ani 
nemá  výrazu  v  svojej  reči  pre  pochop  Úhor,  Hungarus,  Hungaria, 
Maďarovi  je  to  všetko  len  magyar^  Maggarország,  a  kto  v  Magyar- 
országu  býva,  to  všetko  maďarský  chlieb  jie  a  je  Maďarom.  Z  tých 
istých  vlastností  pochodí  aj  ich  programm:  „Kárpátoktól  Adriáig*', 
magyar  állameszme,  magyar  kultúra  a  ich  terajší  centralisačný  sy- 
stém maďarisácie,  v  ktorom  niet,  ani  nemôže  byť  miesta  pre  svo- 
bodný  vývin  nemaďarských  národných  živlov,  lebo  ich  intolerant- 
nosť  nestrpí  sebarovného. 

Genersich  v  svojom  Obelisk  des  XIX.  Jahrhundertcs  charakterí- 
suje Maďarov  klassickou  výpoveďou:  „jugi  impatiens,  —  libertatis 
incapax",  a  má  v  tom  úplnú  pravdu.  Menovite  poslednú  čiastku 
výpovede  živo  cítime  všetci,  ktorí  nie  sme  Maďari.  Či  premení  sa 
tento  charakter  maďarstva  hromadným  vlivom  odrodilcov?  Viere 
podobná  vec,  že  zmení  sa,  ale  nezošlachtí  sa,  lebo  chabosť,  íahko- 
myselnosť,  materiálny  egoismus,  lesť,  zrada,  zadávanie  princípov 
mravných  a  iné  etické  pramene  odrodilstva  môžu  len  zdemoralisovat, 
nie  však  zošlachťovať  človeka,  spoločnosť,  národ. 

Za  času  služby  mojej  v  Zemplíne,  do  jari  1857,  zraky  obecen- 
stva obrátené  boly  k  Sevastopolu  a  potom  k  vyjednávaniam  paríž- 
skym. Rusko  vojnou  tou  ničoho  neztratilo  na  existimácii  svojej; 
celý  izlam  s  najväčším  napnutím  svojich  síl  a  pritom  prvé  mocnosti 
sveta  stály  proti  nemu,  a  predsa  ztrata  Ruska  na  peniazoch  i  muž- 
stve bola  značne  menšia,  než  ztrata  nepriatelov  jeho. 

Medzitým  nastal  i  v  Uhorsku  obrat  v  držaní  sa  vlády  nemeckej 
naproti  kompromittovaným  z  r.  1848/9.  Značnejších  obvinených  a 
emigrantov  posúdily  vojenské  súdy,  —  honvédov,  ktorí  boli  súci 
k  službe  vojenskej,  assentovali  do  vojska.  Po  vyzdvihnutí  stavu 
obleženia  nasledovala  pre  politické  previnenie  všeobecná  amnestia 
pri  konci  r.  1852;  ale  ešte  i  potom  až  po  r.  1855  jestvovaly  prísne 
civilné  politické   nariadenia  ohľadom  tých,   ktorí  či  v  stoličných 


shromaždeniach  či  ako  úradníci  revolucionárnej  vlády,  alebo  ako 
vyslanci  na  sneme  peštiapskom,  alebo  práve  so  zbraňou  v  rukách 
mali  účast  na  revolúcii.  Účastník  ^ký  nemohol  byf  ani  advokátom, 
tým  menej  verejným  úradníkom.  Udavačstvo  bolo  v  kvete,  a  staats- 
anwaltstvu  náležala  tá  —  aspoň  pre  mňa  velmi  nemilá  —  povinnosť 
ex  oífo  presviedčaf  základnost  alebo  bezzákladnosC  všelijakých  delacií. 
Ale  už  počiatkom  r.  1855  vláda  obmedzila  známku  illojálnosti  len 
na  tých,  ktorí  ako  dôstojníci  slúžili  pri  honvédstve  alebo  na  poli 
politickom  vyznačili  sa  revolucionárnou  činnosťou;  pozdejšie  pre- 
staly  aj  tieto  známky  a  amnestia  z  r.  1852  dosiahla  úplnej  platnosti. 
Už  r.  1856  mnohí  z  nekdajších  kompromittovaných  prišli  nielen 
k  advokácii,  ale  i  do  štátnej  služby.  Vláda  sama  sotrela  rozdiel 
medzi  lojálnymi  a  illojálnymi. 

No  stav  tento  nemal  času  pôsobiť  na  mysle  ľudské,  lebo  hned 
po  východnej  vojne  množily  sa  na  politickom  obzore  znaky,  že 
pokoj  europejský  nepotrvá  dlho.  Bárs  jako  spierala  sa  Austria  pri- 
pustiť Sardínsko  ku  konferenciám  parížskym,  predsa  Sardínsko  bolo 
pripustené  a  minister  Cavour,  priatel  revolucionára  Mazziniho  a 
uskutočňovatel  jeho  myšlienok,  sedel  pri  uzavieraní  parížskeho 
mieru  pri  jednom  stole  so  zástupcami  velmocí  europejských,  žalujúc 
na  Rakúsko  pre  okkupáciu  kniežatství  italianských  a  cirkevného  štátu, 
pre  ukrutné,  s  konfiškáciami  majetkov  spojené  potlačovanie  národ- 
ného ducha  a  národných  snáh  italianských,  ktoré  snahy  —  mimo- 
chodom rečeno  —  už  vtedy  malý  za  programm  „Itália  fara  da  se." 
Už  v  marci  1857  pretrhnuté  bolo  diplomatické  spojenie  medzi 
Rakúskom  a  Sardíniou  a  v  rokoch  1857/1858  rozvadily  sa  obe 
vlády  tak,  že  na  smierenie  bez  vojny  nebolo  možno  mysleC.  Z  tých 
časov  pochodiace  diplomatické  nóty  a  žaloby  Cavoura  sú  unicum 
klassických  prác,  v  ktorých  tento  minister  na  základe  štátotvornej 
idei  národnej  a  na  základe  národných  záujmov  italianských  pod- 
vracia  a  poráža  historickým  právom  a  medzinárodnými  záväzky 
bránené  nároky  Rakúska  na  zeme  italské.  Práce  tie  s  velikým 
chvatom  čítané  boly  v  Uhorsku,  v  nich  videla  aristokracia  maďar- 
ská obranu  práv  svojich  národných  i  politických  proti  centralismu 
nemeckému ;  už  vtedy  pošuškávalo  sa,  že  Kossuth  v  Turíne  pracuje 
s  Cavourom  a  robí  prípravy  k  utvoveniu  légie  maďarskej  proti  Ra- 
kúsku, v  ktorom  diele  pomáhajú  mu  Klapka  a  Pulszky.  Chýry  tieto 
elektrisovaly  aristokraciu  maďarskú  a  vzbudily  vo  verejnej  mienke 
nádeju  na  vydobytie  národnej  i  politickej  neodvislosti  Uhorska  od 
vlády  nemeckej;  všade  bolo  pozorovať  i*adostné  hnutie  myslí  a 
škodoradosť  nad  neprajnými  pre  Rakúsko  konštelláciami  politickými. 

Konštellácie  tie  ukazovaly  na  úplné  osihotenie  Rakúska.  Rusko 
pripisovalo  zrade  austr^skej  svoj  nezdar  vo  východnej  vojne,  Prusko 
videlo  v  Austrii  svojho  soka  v  Nemecku  a  tešilo  sa  uesnádzam 
jeho,  Anglia  zjavne  podporovala  snahy  Itálie  po  sjednotení  národa. 
Medzi  Napoleonom  III.  a  Austriou  bol  vznikol  spor  o  sjednotenie 
Multanska  a  Yalachie  pod  jedným  kniežaťom  (Alexandrom  Couzom), 
čomu  Austria  a  Turecko  odporovaly.    Okrem  toho   Napoleon  zo 


5ŠÓ 

Strachu  pred  novými  bombami  Orsiuiho*)  pridal  sa  ku  Cavourovi 
a  napomáhal  jeho  diplomatickú  akciu,  namerenú  proti  Rakúsku. 

Ako  už  pripomenuto,  mna  v  ten  čas,  t.  j.  z  jari  1857,  pre- 
ložili do  Veľkého  Eállóva  v  Sabolčskej  stolici  za  radcu  tamejšieho 
stoličného  súdu  a  spolu  i  šéfa  súdu  okresného.  Poueváč  som 'bol 
jediným  znalcom  medzi  mojimi  kollegami  v  záležitos(ach  urbariál- 
nych,  a  regulácie  urbariálne  dialy  sa  práve  vtedy,  ja  bol  som  hľa- 
daným sudcom  a  viac  kompossessorátov  sabolčských  vyvolilo  ma 
za  sudcu  kompromissionálneho  vo  svojich  zastaralých  processoch 
proporcionálnych,  ktorých  konečné  vybavenie  bolo  podmienkou  re- 
gulácie a  kommassácie  majetkov.  'Tfmto  činom  stalo  sa,  že  som 
bol  v  bližšom  styku  a  tamejšou  aristokraciou,  nežli  kollegovia  moji, 
a  možno,  že  i  demokratické  a  čestné  smýšľanie  moje  dopomáhalo 
mi  k  tomu,  že  mal  som  príležitosf  bezprostredne  obznámit  sa  s  túž- 
bami, nádejami  a  politickými  náhľadmi  tamojších  aristokratických 
kruhov.  ^) 

^)  Ludv.  Napoleon  ešte  pred  r.  1848,  keď  jako  vyhnanec  zdržoval  sa  vo 
Švajčiarska,  stal  sa  člonom  spolku  Giovine  Itália,  založeného  revolucionárom 
Mazzinim  ciefom  osvobodenia  Itálie  od  cudzieho  jarma  a  utvorenia  jednotného 
italského  štátu.  Členovia  spolku  tohoto  boli  prísahou  zaviazaní  pracuvat  na 
uskutočnení  programmu.  Mladá  Itália  v  svojom  záujme  pomáhala  Napoleonovi 
pri  volbe  na  predsedníctvo  republiky  francúzskej.  Službu  túto  odplatil  Na- 
poleon tak,  že  v  júni  1849  vyhnal  Mazziniho,  správcu  republiky  rímskej, 
z  Ríma,  republiku  znivočil  a  pápeža  Pia  IX.  z  Gaéty  doviedol  nazpät  do  Ríma, 
vojskom  francúzskym  obsadeného.  Skutok  tento  vyhlásený  bol  za  zradu  na 
Giovin^.  Itálii.  Po  výčine  2.  dec.  1851,  keď  Napoleon  stal  sa  cisárom,  písal 
mu  Mazzini  z  Anglicka  medziiným  túto  hrozbu:  „Mužovia  práva  a  svobody 
premohli  inkvisíciu  i  prvé  cisárstvo:  majte  na  pamäti,  pane,  že  i  vy  budete 
premožení!^  —  Keď  r.  1867  minister  Gavour  vystúpil  na  poli  diplomatickom 
B  národnými  ašpiráciami  Itálie,  vtedy  gróf  Felice  Orsini,  člen  jednej  z  pred- 
nejších rodín  italianských  a  člen  mladej  Itálie,  odhodlal  sa  zavražd.f  Na()o- 
leona.  Attentát  previedol  14.  jan.  1858  hodením  treskavej  bomby  pod  kočiar 
Napoleona  do  opery  idúceho.  No  nedosiahol  cieľa.  Orsini  bol  lapený  a  od- 
súdený na  smrf  guillotinou.  Z  väzenia  pisal  Napoleonovi  list,  ktorého  obsah 
však  nevnikol  do  verejnosti;  v  čas  popravy,  pred  guillotinou,  obrátený  tvárou 
k  Louvru,  silným  hlasom  preriekol  slová:  „Nemysli,  že  zachrániš  sa  krvou 
mojou!  Tak,  ako  ja,  ešte  tisíc  iných  mladíkov  Itálie  prisahalo  ti  smrf  pre 
zradu  tvoju  na  Itálii.^  Po  odprave  Orsiniho  Napoleon  nielen  že  na  diploma- 
tickom poli  podporoval  snah^  Cavourove,  ale  o  rok  pozdejsie  odhodlal  sa 
i  k  vojne  proti  Austrii  za  Unitu  Itáliu. 

')  Samý  prvý  bol  kompossessorát  v  Eôre,  ktorý  vyvolil  ma  za  svojho 
kompromissionálneho  sudcu  v  urbariálnej  a  proporcionálnej  otázke.  Y  pro- 
porcionálnej pravote  bolo  interessované  i  susedné  panstvo  vajanské,  náležajúce 
grófskej  a  barónskej  rodine  Yayovcov.  Barón  Alois  Yay  chcel  da(  ocenit  svojn 
čiastku  v  panstve,  lebo  potreboval  zdvihnúť  pôžičku  od  Hypotekárnej  banky. 
Bol  v  tej  veci  u  mňa,  aby  posúril  sudcovské  cenitelské  práce. 

Po  rozhovore  o  úradnej  záležitosti  poznamenal  bar.  Yay,  že  „meno  moje 
pozná,"  lebo  že  „Daxnerovci  sú  známa  zemianska  rodina  v  Gemeri  —  jeden 
z  nich  bol  v  poslednom  čase  štátnym  zástupcom  v  Rimavskej  Sobote,  —  ko- 
vuria  o  ňom,  že  je  ináče  hodný  človek,  ale  veliký  pansláv."  —  „Mám  čest 
predstaviť  sa  ako  ten  istý-,  ja  som  bol  štátnym  zástupcom  v  Rimavskej  Sobote," 
odpovedal  som,  chcejúc  takým  činom  zamedzit  ďalšie  chvály.  —  „A,  teší  ma, 
že  nenadáte  našiel  som  svojho  zemka  v  Sabolči,"  hovoril  Yay,  a  podávajúc  mi 
niku  80  sarkastickým  úsmevom  na  tvári,  spýtal  sa  ma,  akoby  dôverne:  „No, 
a  kedyže  už  budeme  mať  to  slovenské  kráŕovstvo?"  —  „Yeru  nie  som  v  stave 
určite  udať  čas  ten;  ale  to  verím,  že  vás  vec  tá  velmi  zblízka  sa  dotýka."  — 


Jednu  z  prvých  prípravných  prác  urbariálnych  mal  som  v  blízkej 
ku  y.  Eállóvu  obci,  Bire,  majetku  terajšieho  bosenského  ministra 
Benjamína  Kállayho.  Obec,  obývaná  pomaďarčenými  Rumunmi, 
patrila  ako  fília  k  pravoslávnej  cirkvi  velko-kállóvskej,  kňaz  tejto 
cirkve,  starý  Karcub,  bol  tam  interessovaný,  a  keď  sme  po  prvý 
raz  ta  išli,  upozornil  ma,  že  mladý  zemský  pán  tej  obce  hovorí 
i  po  rusky.  Zadivený  nad  tým,  pýtal  som  sa  starého  Karcuba,  akú 
príčinu  má  ten  zvláštny  zjav?  Odpovedal  mi,  že  otec  Beujaminov, 
Ignác  Kállay,  jeden  z  prvých  dynastov  stolice,  bol  rozhodným  ne- 
priateľom snáh  Kossuthových,  a  síce  v  takej  miere,  že  keď  videl 
víťaziť  snahy  tieto,  keď  videl  pád  rodnej  aristokracie  v  Uhorsku, 
zauášal  sa  myšlienkou  vysťahovať  sa  do  Ruska ;  no  ochorel  a  umrel 
pred  časom.  Ale  na  smrteľnej  posteli  naložil  svojej  manželke,  aby 
po  jeho  smrti  speňažila  všetok  nepohnutelný  majetok  a  so  synom 
vysťahovala  sa  do  Ruska,  lebo,  dľa  jeho  mienky,  Rusko  je  jedinou 
krajinou  v  Európe,  kde  staré  tradície  požívajú  úctu,  kde  rodná 
aristoki*acia  má  ešte  budúcnosti.  Prvým  učiteľom  mladého  Benja- 
mína v  reči  ruskej  bol  starý  Karcub,  pozdejšie  stal  sa  jeho  in- 
štruktorom Ferenc,  známy  slavista  a  linguista  na  universite  v  Pešti. 
Nuž,  človek  mieni.  Pán  Boh  mení.  Starý  Ignác  Kállay  nevedel, 
k  čomu  poslúži  jeho  synovi  známosť  reči  ruskej.  I  tu  dosvedčilo 
sa,  že  „skutky  sú  naše,  výsledky  skutkov  však  spravuje  Pán  Boh". 

„Nuž  áno,  —  ale  prečo  práve  veľmi  zblízka?**  —  „Len  preto,  Že  Vayovci  sú 
pôvodom  Slovania. '^  —  „Nemám  o  tom  bližšieho  vedomia,  a  počujem  to  prvý 
raz."  —  „Ale  to  len  ráčite  znaf,  že  Tomáš  Voja  je  vašim  pradedom?"  — 
„Ano,  to  je  tak.  Vayovci  odvodzujú  sa  od  pradeda  Tomáša  Voju.**  —  „Ktorý 
pod  8v.  Štefanom  dostal  do  dnru  Vaju  a  okolie?**  —  „Od  toho  istého.  Vaja 
od  časov  SY.  Štefana  patrí  Vayovcom.**  —  „Dľa  starých  historikov  tento  Tomáš 
Voja  bol  veľmožom  slovanským  v  Pannonii,  teragšom  Zaduninsku,  a  poneváč 
v  cirkvi  vtedajšej  krestanskej  náležal  k  ohradu  latinskému,  Nemcami  rozširo- 
vanému, a  vlastne  držal  s  Nemcami,  z  tej  príčiny  znepriatelil  sa  s  Kupanom, 
vojvodom  šumežským,  ktorý  bol  zástupcom  pravoslávnej,  Nemcom  nepriateľ- 
skej, metodejskej  cirkve,  a  poneváč  iíupan  bol  mocnejší,  teda  Tomáš  Voja 
musel  utekat,  a  ušiel  ku  kráľovi  Štefanovi,  ktorý  daroval  mu,  ako  svojmu 
vernému,  Vaju  a  okolie.  Vlastne  Tomáš  Voja  nie  je  nič  iného,  len  Vojvoda 
Tomáš,  po  maďarsky  Tamás  hadvezér.  Keď  teda  bude  to  slovenské  kráľovstvo, 
my  musíme  všetkých  Vayovcov  reklamoval  ako  svojich."  —  „Oj,  veľmi  dobre, 
znamenite,**  odpovedal  Yay;  „pristanem  na  všetko,  len  to  jedno  neráčte  do- 
kázať, že  by  môj  praded  Dol  držal  s  Nemcami,  lebo  na  to  už  nepristanem.** 

Takýchto  rozhovorov  o  rodostromoch  mal  som  i  viac.  V  samom  Eôre 
holi  medzi  kompossessormi  aj  dvaja  bratia  Koraorócovci,  nápadné  typické  po- 
stavy, celkom  rozdielne  od  tamejšieho  obyvateľstva,  (ažkí,  mohutní,  širokoplecí 
chlapi  8  hrubým  krkom  a  hlavou,  tváre  širokej,  vypuklých  očí,  ako  by  len  te- 
raz z  Hanej  boli  ta  prišli.  Pri  dôvernej  večeri  spýtam  sa  ich:  „Ale,  páni,  od- 
kedy vládzete  vy,  vlastne  vaši  predkovia  v  Eôre?**  —  „Ak  je  pravda,  od  Ma- 
teja kráľa,**  odpovedal  starší  brat,  Peter  Komorócy.  —  „Nuž  tak  ste  vy  vlastne 
Komorovský,  nie  Komorócy,  a  pochodíte  od  toho  Komorovského,  ktorý  za  časov 
Jána  .Huňada  a  kráľa  Mateja  vládol  celým  Liptovom.**  —  „Náš  strýk,*"  pri- 
svedčil starší,  „ktorý  býva  v  Boršode  a  má  u  seba  familiárne  písma,  hovorí, 
že  v  starých  dokumentoch  píšeme  sa  Komorovský  a  nie  Komorócy,  a  že  po- 
chodíme zo  Slovenska.**  —  „Veru  tak,**  doložil  mladší  brat,  „most  is,  ha  szid- 
nak,  hát  tótoknak  szidnak  benntinket;  pedig  nem  szép  tôlúnk,  hogy  egy  szót 
sem  értank  ôseink  nyelvébôl.**  (-  i  teraz,  keď  nám  nadávajú,  nuž  nadávajú 
nám  do  Slovákov;  a  veru  nie  je  pekne  od  nás,  že  ani  slova  nerozumieme 
z  reči  svojich  predkov). 


Š3Ž 

Regulácie  urbaríálne  priviedly  ma  do  bližšieho  styku  i  s  Edmun- 
dom  Kállaym,  potomným  opposicionálnym  vyslancom  na  snemoch 
krajinských  1861,  1865—8  v  Pesti.  Býval  som  v  Kállóve  v  jeho 
bezprostrednom  susedstve  a  navštevoval  som  ho  častejšie.  Jeho 
považovali  za  najlepšiu  hlavu  v  celej  mnohočetnej  rodine  Kállayov- 
skej.  Ä  bol  vskutku  človekom  vzdelaným,  mnohopočítavším,  vedo- 
chtivým,  živá  encyklopádia  v  obore  historickom,  štatistickom  a  iných 
politických  vied ;  ináče  bol  hrdý,  plnokrvný  aristokrata,  v  rozhovo- 
roch často  pikantný,  no  v  skutkoch  dobrosrdečný  muž;  bol  členom 
panského  kassfna  v  Pešti,  ztadiaľ  čerpal  svoju  orientáciu  o  poli- 
tickom položení.  No  čerpal  ju  nielen  on,  ale  —  ako  to  bolo  vidno 
z  nosrín  —  čerpali  ju  aj  iní,  menovite  redakcia  Pesti  Naplúva,  kde 
neraz  čítal  som  súčasne  tie  isté  kombinácie,  ktoré  Kállay  z  Pešti 
doniesol.  Jeho  nenávisť  proti  panujúcemu  centralistickému  a  biro- 
kratickému  systému  nemeckému  zodpovedala  celkom  jeho  aristokra- 
tickej maďarskej  povahe;  keby  bol  žil  za  časov  Dobže  Ladislava, 
bol  by  úplne  súhlasil  so  Štefanom  Bátorym:  „talem  habere  volo 
regem,  ut  possim  ipsum  capere  per  comam".  Oproti  Slovanstvu 
neprezradzoval  tú  antipatiu,  ktorú  mal  oproti  Nemcom.  S  passiou 
študoval  parížske  prednášky  Mickiewicza  o  slovanskej  literatúre  a 
vyslovil  sa,  že  je  to  pre  neho  celkom  nový  a  cudzí  svet,  do  kto- 
rého nevedel  by  sa  vžit;  ,,ostatne,'*  hovoril  ďalej,  „my  tu  v  potis- 
ských  krajoch  sme  celkom  iná  fajta,  nie  tá,  čo  zadiiuajci  alebo  aj 
vy  hornozemci.  Pozrite  si  dejepis:  váš  Kolónie,  Koháry,  Pálffy, 
Esterházy,  Zichy  boli  vždy  schwarzgelbi  a  držali  s  Nemcami;  taká 
bola  aj  šľachta  vaša,  ktorej  repräsentantov  (Rakovského  a  Okoli- 
csáuyiho)  naučili  sme  moresu  na  sneme  onodskom;  ani  vy  nie  ste 
lepší  od  nich.  Naproti  tomu  naši  sú:  Rákócovci,  Mikuláš  Bercsényi, 
Bethlen,  Bqcskay,  Perényi,  aj  Imro  Tôkoli  aspoň  po  matke  je 
náš!"  —  „Áno,  áno,"  prisviedčal  som  na  to,  „i  Sándor  Károlyi  je 
váš!***)  —  „Nechceme  ho!"  odvetil  Kállay.  „Toho  vám  vďačne 
dáme. " 

'  Jedna  udalosť  pomohla  mi  k  lacnej  popularite.  Náš  präses 
stoličného  súdu,  Andrej  Sándor,  rodom  Sikul  zo  Sedmohradska, 
bývalý  audítor  pri  Haynauovi  v  Itálii,  človek  vojenský,  prísny,  obá- 
vaný, následkom  vyššej  inštancie  vydal  nariadenie,  aby  súdne  vý- 
roky boly  vydávané  stránkam  v  reči  nemeckej.  Ja,  ako  šéf  okres- 
ného súdu,  repräsentoval  som  proti  tomu  slovom  i  písomne,  dô- 
vodiac,   že  viac  advokátov  nezná  po  nemecky  a  že  pri  okresnom 

')  Prekvapilo  ma  to,  čo  som  v  Zemplíne  a  Sabolči  spozoroval,  že  ta- 
mejáia  gentry  ešte  i  teraz  s  istou  nenávisfoa  spomína  grófov  Károlyovcov, 
Že  za  zradu  na  RáJrócim  spáchanú  dostali  veliké  statky  ako  donácie.  Faktum 
je,  že  Alexander  Károlyi,  jeden  z  najlepších  vojevodcov  Fr.  Rákócyho  a  spolu 
i  jeho  plenipotenciár  r.  1710  a  1711  pri  vyjednávaniach  s  gr.  Jánom  Pálffym, 
palatínom  krajiny  a  veliteľom  cisárskym,  keď  videl,  že  veci  Rákócyho  zle 
stoja:  zanechal  Rákócyho,  staral  sa  o  seba  a  svoje  osobné  záigmy  a  priviedoL 
konfoderátov  najprv  k  porade  vo  V.  Károli,  potom  k  mieru  satmárskemu. 
Pozdejšie  vyzradil  i  diplomatické  tajnosti  Rákócyho  v  spise  svojom:  „Reve- 
latio  arcanonun  Rákocii",  per  Alex.  Károlyi  ŕacta.  (Pray,  Epist.  Regni  Hung. 
III.  pag.  681). 


833  ; 


súde  stránky  osobne  pokonávajú  svoje  záležitosti.  Repräsentácia 
mala  priaznivý  výsledok,  a  ked  o  tom  obecenstvo  dozvedelo  sa, 
ďakovali  mi  mnohí  za  obranu  svojho  práva ;  Kállay  však  vtipkoval : 
„Hát  mégis  csak  igaz,  hogy  a  tót  (tod)  a  németek  halálaľ* 

Medzi  rozhovormi  politickými  Kállay  zavdal  mi  raz  otázku,  ci 
lud  nás  ešte  pamätá  minulosC  svoju,  že  dakedy  na  zemi  svojej  mal 
osobitné  slovenské  královstvo,  —  či  spomína  si  ,ešte  Svätopluka, 
Rastislava,  Metodeja?"  —  Odpovedal  som  mu:  „Áno,  rozpomienky 
na  časy  tie  prechovávajú  sa  v  spevoch  národných,  lud  náš  pamätá 
dobre  slávu  Svätopluka,  „ked  tu  panovala  jeho  mocná  ruka".  A  po- 
tom, veď  vy  sami  postarali  ste  sa  o  to,  aby  lud  náš  nezapomenul 
na  dávnu  minulosť  svoju.  Či  neprekárate  ho,  že  Svätophík  za  bieleho 
koňa  predal  vám  krajinu?. . .  Nuž  a  teraz  —  pašol  kôň  i  s  krajinou 
pri  Világoši.  A  najlepšie  bolo  by  urobiť  z  celého  tabulu  rasu  a 
každému  dať,  čo  mu  patrí."  Neľúbilo  sa  to  Kállaymu;  krútiac 
hlavou,  zamyslený  odvetil :  „Integrita  krajiny  nadovšetko!**  —  „Zá- 
sadu integrity  prijímame  i  my,"  hovoril  som  ja;  „ale  v  rámci  in- 
tegrity nech  sú  uznané  aj  individuality  národov,  integritu  tú  tvoria- 
cich, ako  to  uznávajú  staršie  zákony  krajinské,  keď  hovoria  „de 
natione  slavica,  germaniea"  atď.  Or^auismus  kresťanského  (tedy  nie 
pohanského)  štátu  musí  uznať  a  prijať  do  seba  všetky  záujmy  ob- 
čianstva svojho,  založené  na  prirodzenom  a  mravnom  základe,  tedy 
uznať  a  zabezpečiť  nielen  svobodu  a  rovnoprávnosť  osobnú,  kam 
i  bezpečnosť  života  a  majetku  náleží,  ale  i  svobodu  a  rovnoprávnosť 
náboženskú  a  národnú,  so  všetkými,  integritu  krajinskú  nenarušujú- 
cimi konsekvenciami.  Y  čomže  záleží  najväčšia  chyba  terajšieho 
(rakúskeho)  štátneho  organismu?  Veď  máme  rovnoprávnosť  osobnú 
pred  zákonom  a  požívame  bezpečnosť  života  a  majetku  aspoň  v  takej, 
keď  nie  vo  väčšej  miere,  ako  pred  r.  1848.  No  svobody  občianskej, 
nakoľko  ona  vzťahuje  sa  na  politické  práva,  niet,  —  a  niet  ani 
svobody  a  rovnoprávnosti  v  náboženskom  a  národnom  ohľade.  Pre 
tieto  nedostatky  väčšina  občanov  nemôie  identifikovať  sa  s  terajším 
organismom  štátu.  Nuž  a  Uhorsko  samo  v  sebe  je  druhým  Ra- 
kúskom in  miniatúra."  — 

• 

Dosť  na  ukážku  z  diškursov  mojich  s  Kállaym,  vedených  roku 
1860,  tedy  v  dobe  tej,  keď  už  istotne  vedelo  sa,  že  nastane  pre- 
mena v  systéme  vládnom,  a  síce  premena  v  smysle  svobodomysel- 
nom.  Uznávam,  že  rozhovory  takéto  nútily  človeka  k  rozmýšľaniu 
a  zavdaly  podnet  k  mojim  úvodným  článkom,  ktoré  zjavily  sa  po- 
čiatkom r.  1861  v  Peštbudínskych  Vedomostach.  Pod  vlivom  roz- 
hovorov týchto  zrodilo  sa  vo  Kállóve  i  Memorandum  turčiansko- 
sv.-martinské,  i  myšlienka  svolania  národného  slovenského  shro- 
maždenia,  ktorú  vlastne  uskutočnil  Janko  Jesenský,  v  ten  čas  hlavný 
slúžny  v  Turčianskom  Sv.  Martine.  —  „Teraz  toľko  práva  máme, 
koľko  sme  v  stave  užiť,^  písal  som  Jankovi,  a  on  nedal  si  to  po- 
vedať i  druhý  raz.  Poznamenávam  i  to,  že  Edmund  Kállay  bol  prvý, 
ktorý  čítal  obsah  Memoranduma  v  krátkej  punktácii  maďarskej, 
a  vyslovil  sa  o  ňom,  že  na  tom  základe  možno  pokonávať  vec  n^ 


334 


sneme,  ak  budeme  mat  tam  dostatočnú  stránku.  A  ľaz  Kállay, 
prijdúc  domov  z  Pesti,  povedal  mi,  že  piogramm  môj  nájde  silného 
podporovateľa  v  grófovi  Ladislavovi  Telekym.  'j 

(Pokntäo  vanie.) 


■*%^- 


Lipa  na  púšti. 

Išla  šírom  poli  lipa  stojí 

bez  druhov,  družiek,  samučičká, 
len  púšť  a  vlkov  zavýjanie  .  .  . 

oj,  pusto  tebe,  pustovnícka! 

Deň  po  dni  slnko  páli  hlavu, 
pod  nohou  zem  sa  žĺžňou  puká, 

div,  plameň  z  hlavy  nevyletí. 
Ba  družku  má,  lež  menom  múka. 

Vše  nocou  hviezdam  biedu  svoju 
potišku,  šeptom  vyžaluje; 

veď  hlasno  plakať  nesvoboda, 
veď  sama  je  a  kto  ju  čuje? 

Pritúli  list  sa  k  listu  tesno 
a  kŕdel  očiek  hladí  k  nebu: 

či  príde  ešte  máj  i  Vesna, 
či  blízko  sme  už  od  pohrebu? 

O,  sestry-hviezdy,  majte  srdce, 
vyproste  rosy  —  žízeň  páli, 

vyschýna  pôda,  puká  kôra, 
ni  sĺz  už  nieto  v  našom  žiali! 


^)  Ladislav  Teleky  bol  r.  1849  zástupcom  revolucionárnej  vlády  v  Paríži 
a  ostal  tam  ako  emigrant.  Y  Paríži  a  Brusseli  obznámil  sa  s  mnobými  vý- 
tečníkmi  slovanskými.  O  Telekym  hovorilo  sa,  že  je  za  spojenie  madarstva 
s  národamí  slovanskými  proti  nemectvu.  Programm  ten  však  nenašiel  súhlasu 
ani  v  emigrácii,  ani  v  krajine;  pritom  všetkom  návrh  Kossuthov  o  konfôderácii 
podunajskej  osnovaný  bol  na  tomto  programme.  Na  sklone  r.  1860 ^Teleky 
meškal  v  Dražďanoch,  kde  ho  vláda  saská  uväznila  a  vydala  Rakúsku.  V  ten 
čas  už  Vay  bol  kancellárom  uhorským,  a  jemu  v  spojení  s  inými  faktormi 
podarilo  sa  vyprostredkovat  pre  Telekyho  u  cisára  milosf,  ktorá  udelená  mu 
bola  i  bez  jeho  prosby,  s  tým  dodatkom,  aby  pretrhol  spojenie  svoje  s  emi- 
gráciou a  zdržal  sa  nepriateľských  činov  naproti  štátu.  Roku  1861  Teleky  bol 
už  v  Pešti.  y  ten  čas  čítal  som  v  novinách,  že  jeden  z  magnátov  narádzal 
menovaC  Uhorsko  v  maďarskej  reči  Hungariou  a  národy  Uhorska  ich  vlastným 
menom:  magyarok,  szlovákok,  ruszok,  szerbek  atď.  kto  bol  tým  magnátom, 
neznám;  ale  nazdávam  sa,  že  bol  nim  Teleky.  Aj  hovorilo  sa  v  ten  čas,  že 
náhrady  grófa  Telekyho  stretajú  sa  v  Pešti  s  rozhodným  odporom  koryfeov 
maďarských,  čo  na  Telekyho  urobilo  hlboký  dojem,  poneváč  bol  velmi  ner- 
vósny  za  svoju  čest  a  za  svoje  presvedčenie.  Bôfny  ohlas  ozval  sa  v  krajine, 
keď  priala  vest,  že  gróf  Ladislav  Teleky  zastrelil  sa  v  Pešti  8.  mája  1861, 
lebo  bol  známy  ako  cnarakter  bez  úhony  a  duša  šfachetná. 


835 


No  mlčia  hviezdy,  nepočujú  .  .  . 

Na  prosbu  víchor  odpovedá: 
objíme  listie,  šklbe,  trhá, 

do  dialky  nesie  neposeda. 

Ruj,  víchre,  ruj  len  moju  hlavu, 
by  zhasly  zraky,  skrahly  líca; 

ty,  slnko,  spál  ma  bezmilostne, 
ved  milosť  pre  mňa  —  popolnica. 

Však  čo  to?  včelky  priletujú 
a  bzučiac  tešia  mater-lipu: 

preč  odlož,  matí,  rúcho  smútku, 
ked  včelky  tebe  bozky  sypú ! 


Na  žlté  listie  sadla  zeleň, 
mať  kvetom  vonným  zajasala; 

lež  netrvala  dlho  sláva: 

len  krátky  máj  a  —  opršala. 

A  znovu  kvíli  oklamaná: 

nač  tolko  trúdov  na  tom  svete? 

Tí  vzali  a  nič  nevrátili  — 

ó,  hanba,  že  som  stála  v  kvete! 

Na  výsmech  slnko  páli,  reže, 
na  výsmech  hladní  vlci  vyjú: 

nuž  čímže,  lipka  obnažená, 
zatieniš  hlavu,  biednu  šiju? 

Len  šíra  púšť  a  dusno,  sparno, 

ni  kvapka  rosy  nedoletí; 
len  víchrov  huk  a  zavýjanie 

a  smrtné  stony  počuť  detí  .  .  . 

Horúci  piesok,  dusno,  sparno: 
tvoj  život  biedny,  lipka  naša. 

Nuž  kde  ste,  mraky,  zaliať  žížcň? 

Blesk  skrytý  .  .  .  hrom  sa  neohláša  .  .  . 


Somolický. 


•♦•• 


en 


836 


Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavel  Kriiko. 

(Pokradovanie.) 

Nová  Baňa,  medzi  rokom  1330  a  1340  povstavšia  obec  „Nová 
Montana  Schewnych  vocata",  ktorý  názov  písavali  v  rokoch  1337 — 
íMTiSeunych,  Scheunych,  Sewniche,  Seunyche,  Schetvnycee,  Sceunich- 
banya,  Sebnichebania,  Schebeniczébach  a  Nemci  od  roku  1346  Kuns- 
perg,  Kuningsperg,  Kônigisperg,  konečne  Kônigsberg,  terajšie  svo- 
bodné,  královské  a  banské  mesto  Nová  Baňa  v  Tekove.  Latinský 
jeho  názov  Mons  Regis  použitý  je  v  listinách  po  prvý  raz  r.  1397 
a  maďarský  Wybavya  leii  roku  1437;  prvotný  slovenský  názov 
Štiavnica  obdržala  od  tamejších  dvoch  potôčkov,  už  roku  1075  v  zá- 
kladnej listine  sváto-benediktského  opátstva  nad  Hronom  v  Tekove 
bukovou  a  jedlovou  Štiavnicou  zvaných.  Túto  obec  založili  pukanskí 
baníci;  B.  o.  216—230. 

Nové  Mesto  nad  Váhom,  roku  1263  zove  král  Bela  IV.  túto 
nitriansku  obec  Vjhel  „alio  nomine  villa  regia  super  Vagh" ;  F.  IV, 
3,  117. 

Obručno,  roku  1264  zemiansky  majetok  Obruchno  v  Šariši; 
F.  IV,  3,  204. 

Orovnica,  už  pred  rokom  1525  jestvovavší  majer  Orownycha 
i  Oronychya  a  Oronycm  v  Tekove  pri  Breznici;  O.  k.  13,  1,  2  a 
B.  o.  176. 

Orolj  roku  1265  spomínaný  vrch  Orl  vedia  Almášu  v  Honte; 
F.  IV,  3,  279. 

Oslár,  roku  1244  obec  Ossslar  vedia  plachtinského  panstva 
v  Honte;  F.  IV,  1,  352. 

Ostrá,  už  roku  1075  majer  Ostrá  i  Vstro  vedia  Tisy  v  Corn- 
giade;  O.  k.  9,  3,  3 

Otročak,  roku  1294  obec  Otrochak  i  Utrochak  a  Utrochuk  v  Ge- 
meri; F.  VII,  2,  244. 

Parná,  roku  1244  územie  i  potôček  Parná,  dané  Belom  IV. 
Trnave  v  Požúnskej  župe;  F.  VII,  1,  285. 

Pastúchov,  roku  1273  obec  Pasztoh  v  Novohrade;  F.  Vil,  2,  29. 

Pečenice,  roku  1264  zemiansky  majetok  Pecheny  v  Tekove; 
F.  IV.  3,  256. 

Plešivec,  roku  1243  panstvo  Plesuck  i  Plesuch  v  Gemeri ;  F.  IV, 
1,  290. 

Plešivica,  už  roku  1075  spomínaný  vrch  PlesiuicBe,  pozdejšie 
písavaný  i  Plesyniche  a  Plesewycze  pri  Brajane  a  Kováčovciach 
v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Podluiany,  roku  1295  zemiansky  majetok  Pollusan,  patrivší 
k  uhrovskému  panstvu  v  Trenčíne;  F.  VII,  3,  109. 

Podolin  a  Podollnec,  roku  1244  zemiansky  majetok  Podolin  a 
roku  1256  obec  Podolincz  v  Spiši;  F.  IV,  1,  353  a  IV,  2,  382. 

Polerieka,  roku  1262  spomínané  územie  Polereka  v  Turci;  C. 
X;  95. 


337 

Polomnáj  roku  1244  riečka  Polomna  na  kysuckom  paustve 
v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  346. 

Poľana,  od  roku  1340  spomínaná  obec  Polun  i  Polon,  terajšie 
Čremošno  v  Turci;  K.  I,  12,  1,  1. 

PoloiníJc,  už  pred  rokom  1109  jestvovavéia  obec  ľolomik 
v  Nitre;  O.  2. 

Prámovce,  už  roku  1235  vedia  Topolčian  v  Nitre  jestvovavšia 
obec  Proznouch;  F.  IV,  1,  26. 

Prékupnáy  roku  1243  spomínaný  potôček  Precupna  na  chotáre 
plešivského  panstva  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  291. 

Prestavlk,  roku  1283  obec  Porostolnuh  „in  Susol  existens" 
v  Tekove;  M.  I,  412  a  II,  172.  Nedávno  „zpätzmadarčili"  názov 
tejto  obce  na  Majláth.  Verní  historici!  Rád  bych  videl  túto  obec 
len  jeden  jedinký  krát  takto  písanú  v  starších  od  roku  1889  li- 
stinách. 

Prevrátka,  r.  1254  spomínaný  potôček  Prevratka  i  Porouratka 
v  malo-čepčianskom  chotáre  v  Turci;  F.  IV,  2,  242. 

Prebor,  roku  1407  spomínané  údolie  Presor  i  Prosor  medzi 
Hornou  Štubňou  a  hájskym  panstvom  v  Turci;  K.  I,  12,  1,  1. 

Priekopa,  roku  1247  spomínaná  Priekopa  sfa  „fossatum",  teda 
skutočná  priekopa  čiže  prekopaná  hrádza,  jarok  na  libvorskom  pan- 
stve v  Trenčíne,  F.  IV,  1,  472  a  roku  1271  obec  Prekopa  v  Turci; 
Č.  X,  76. 

Prievidza,  roku  1358  spomínaná  obec  Príuidia  v  Nitre  vedia 
Bojníc;  K.  I,  17,  1,  7. 

Psiare,  už  roku  1209  jestvovavšia  obec  Pjzar  i  Pezer  a  Pezser 
pri  Sv.  Benediku  v  Tekove;  povstala  len  po  roku  1075,  lebo  ju 
král  Géza  v  základnej  listine  sváto-benediktského  opátstva  nad 
Hronom  ešte  nespomína;  B.  o.  180. 

Babice,  roku  1235  obec  Rachych,  ktorú  dal  spolu  s  topolčian- 
skym  panstvom  Bela  IV.  po  Tvrdo  vej  smrti  Divisov! ;  F.  IV,  1,  24. 

Eakin,  roku  1246  územie  Ragiavk  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  407. 

Rakov,  roku  1255  zemiansky  majetok  JKa/coticA  v  Turci ;  F.  IV, 

2,  361.  Listiny  z  rokov  1404  a  1412  spomínajú  Kisrakoch  (teraz 
Lehôtka),  Rakoch,  Rakovoch  a  Rakucz  tiež  v  Turci;  K.  I,  17,  1, 
20  a  B.  a.  6. 

Rakovice,  roku  1263  obec  Rakovicz  vedia  Váhu  v  Nitre;  F.  IV, 

3,  163  a  164. 

Rakovnica,  roku  1340  spomínaný  potôček  Rakolcha  na  chotáre 
hájskeho  panstva  v  Turci;  K.  I,  14,  1,  6. 

Rakovník,  roku  1438   potok  Rakoch  v  Turci;   K.  I,  51,  1,  7. 

Raztočnd,  roku  1508  obec  Raztovzne,  patriaca  ku  bojnickému 
panstvu  v  Nitre;  K.  limbus. 

Rohoénica,  roku  1284  spomínaná  obec  Rohoznicha  i  Rasnicha, 
Rohosniche,  Rosnyche,  Rosnycza,  Rohossnicza,  Rohoznicza,  a  roku 
1360  potôček  pri  Vozokanoch  v  Tekove;  O.  k.  8,  2,  5—9. 

Rozsošná,  roku  1243  spomínaný  vrch  Rososna  na  plesivskom 
panstve  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  291. 

Roztoka,    roku  1264   obec  Rozfoka  v  Liptove;  F.  IV,  3,  209. 

22 


388 

Rozvad,  v  rokoch  1238  a  1253  spomínané,  Zemplínskemu  hradu 
patrivšie  územie  Rozvad;  F.  IV,  1,  145  a  IV,  2,  452. 

Rúdno,  roku  1343  zemiansky  majetok  Rudno  v  Turci;  Č.  X,  96. 

Ryba,  roku  1244  územie  Riba  vedia  Čalomije  v  Honte;  F.  IV, 
1,  337, 

Ryháre,  roku  1254  obec  „Halasz,  in  qua  nostri  (totiž  kráľov- 
ské) piscatores  habitabant",  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  213.  Okolitý 
lud  nezná  názov  „Halasz",  ale  ovšem  Rybáre 

Rybník,  roku  1263  spomínaná  lúka  Rebenek  vedia  mesta  Zvo- 
lena; F.  IV,  3,  143, 

Sebechleby,  už  roku  1238  obec  Sebekleb  v  Honte;  F.  IV,  1,  146. 

Senica,  roku  1255  spomínaný  potok  Chdnice  na  bansko-bystri- 
ckom  území  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  298. 

Senné,  roku  1269  zemiansky  majetok  Sejna  v  Novohrade;  F. 
IV,  3,  520. 

Sielnica,  roku  12.50  obec  Zelnifz  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  60  a 
v  rokoch  1256  a  1297  obec  Zelnike  i  Szelnicze  „de  Liptoa",  ako 
i  potok  Zelinche  „in  prouincia  Liptouiensi",  v  Liptove;  F.  IV,  2, 
415  a  Vn,  2,  197  a  252. 

Siminja,  roku  1256  vrch  Siminja  vedia  Podolinca  v  Spiši;  F. 
IV,  2,  382. 

Skalka,  roku  1238  spomínaná  miestnosf  Skalka,  kde  trávil 
svätý  Benedikt  svoj  pustovnícky  život,  pozdejsie  kláštor  vedia  mesta 
Trenčína;  F.  IV,  1,  131. 

Skalica,  r.  1256  územie  Zakolcha,  „quae  castri  fuerat  nitrien- 
sis«,  v  Nifre;  F.  IV,  2,  391. 

Slama,  roku  1243  riečka  Zalmapataka  na  kävickom  panstve 
v  Gemeri;  F.  IV,  1,  292. 

Slatina,  roku  1263  potok  Zlathna  vo  Zvolene;  F.  IV,  3,  143 
a  v  rokoch  1265  i  1269  spomínaná  obec  Szlatna  i  potok  Zlaina 
vedia  Senného  v  Novohrade;  F.  IV,  3,  280  a  250. 

Smolnik,  roku  1243  v  Gemeri  spomínaný  potok  Somolnuk;  F. 
IV,  1,  290. 

Sokol,  roku  1267  obec  ibW-oZ  v  Abaujskej  župe;  F.  IV,  3,  411. 

Štiavnica,  už  roku  1075  spomínaný  tam,  kde  nachádza  sa  te- 
raz Nová  Baňa,  potok  Savnica,  písavaný  v  rokoch  1345  a  1346 
Fenyewseuniche,  Feyno-Sewnyche,  Feynosebnichpataka,  a  iný  Byk- 
seivnycze  i  Byk-Sebnichpataka ;  O.  k.  9,  3,  3  a  B.  o.  216 — 230, 
a  r.  1265  potok  Selnuche  i  Seunichus  a  lesiny  Setmicehe  v  Honte ; 
F.  IV,  3,  280. 

Suchá,  roku  1265  dolina  Stíha  vedia  Šiah  v  Honte;  F.  FV, 
3,  278. 

Tajná,  už  roku  1075  spomínaná  obec  Taina  a  pozdejsie  písa- 
vaná  i  Toyna  a  Tajná  v  Tekove;   O.  k.  9,  3,  3   a  F.  IV,  3,  275. 

Temný  kút,  roku  1281  spomínaná  a  takto  ešte  i  dnes  nazývaná 
hora  Tempnekut  v  hájskom  chotáre  v  Turci;  K.  I,  14,  1,  1. 

Teplá,  už  roku  1075  spomínaný  potôček  Tepla,  r.  1253  Tepla 
a  roku  1340  obec  Dojala  i  Tepla j  Thepla,  Theplafew,  Tepla fw  v  Te- 
kove pri  Sklených  Tepliciach;   O.  k.  9,  3,  3,  —  F.  IV,  2,  205  a 


339 


B.  O.  186,  —  okrem  toho  však  roku  1264  obec  Tepla  v  Liptove; 
F.  IV,  3,  209. 

Teplice,  roku  1243  obec  Tqplucha,  patrivšia  k  plešivskéinu 
panstvu  v  Gemeri,  F.  IV,  1,  290  a  potok  Toplacha  tamže,  F.  IV, 
!•  291:  —  roku  1247  voda  TepUcza  ua  libvorskom  panstve  v  Tren- 
číne, F.  IV,  1,  472:  —  roku  12r>4  potôček  Tapulcha  na  zvolen- 
skom panstve  vo  Zvolene,  F.  IV,  2,  214;  —  roku  1281  teplé  prúdy 
Toplucha  („calida  aqua")  a  roku  1340  územie  i  obec  Thapolcha, 
Tapóleha,  TopoJcha,  Teplica  (teraz  Malá  Vieska)  v  Turci,  K.  I,  14, 
1,  1  a  6;  —  roku  1340  obec  Doplicse,  pozdejsie  i  Teplý cze,  The- 
plycee,  Tkeplicze,  Thefúiche,  Teplyche,  Theplicza,  SzMenyk  aliier 
Teplicze  písavaná  (terajšie  Sklené  Teplice)  v  Tekove,  B.  o.  186  a 
konečne  roku  144>3  hrad  Thyplicz  v  Honte;  O.  k.  40,  6,  1. 

Tesáre,  už  roku  1075  spomínaná  obec  Tazzar  i  Thazar,  Tezer^ 
Tessar  nad  Žitvou  v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Topoľčany,  roku  1235  zemiansky  majetok  Tuptächan  v  Nitre, 

ktorý  dostal  po  Tvrdo  vej  smrti  Divis  v  dar  od  ki-ála;  F.  IV,  1,  24. 

Továrniky,  už  roku  1235  obec  Taaniahy  patrivšia  prv  Tvrdovi, 
v  Nitre;  F.  IV,  1,  24. 

Trnava,  už  roku  1075  spomínaná  obec  Tornoua  v  Požúnskej 
župe;  O.  k.  9,  3,  3  a  roku  1238  mesto  Tmatv,  sriadené  dcérou 
Belu  IV.,  českou  královnou  Konstanciou;  F.  IV,  1,  135. 

Tmavákora,  roku  1243  spomínaný  vrch  Temahora,  patri  vší 
ku  plešivskémn  panstvu  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  292. 

Trnávka,  roku  1424  spomínaná  obec  Thamoka  i  Themavka 
v  Tekove;  Magy.  tort.  tór  IX,  53  a  XII,  274,  277  a  278. 

Trnovee,  roku  1246  obec  Tumua  vedľa  filakovského  panstva 
v  Novohrade;  F.  IV,  L  407. 

TmovOj  roku  1262  riečka  Tornoua  a  obec  Tomouch  i  Trnouch, 
Tarnolch,  Tharnoce  a  Tharnoiv  v  Turci,  ktorú  dal  král  Bela  IV* 
Rusovi  Maladíkovi;  K.  16,  1,  3  a  F.  IV,  3,  59. 

Udvomá,  roku  1255  riečka  Vduma  na  bansko-bystrickom  území 
vo  Zvolene;  bansko-bystrický  mestský  archív,  fasc.  1,  číslo  1.  a  F 
IV,  1,  298. 

Uhlí  potok,  r.  1331  spomínaný  Uhlepatak  i  Whlopatak,  „más 
néven  Zenpatak",  v  Tekove  pri  Balvane;  B.  o.  137. 

Veliká,  roku  1256  potok  Veliká,  „qui  cadit  in  Moruaa"  nri 
Skalici  v  Nitre;  F.  IV,  2,  392.  '  * 

Veľký  hvozd,  roku  1426  hon  alebo  pole  Velkyhvozdech  v  malo- 
vesskom  chotáre  v  Turci;  K.  I,  17,  2,  37. 

Vetemik,  roku  1246  skalistý  vrch  Betemyk  v  Gemeri-  F  IV 
1,  291.  '     '       ' 

Vidrica,  roku  1244  potok  Vidricha  i  Vidricza  v  Požúnskei 
župe;  F.  IV,  1,  359.  ^ 

Vidrice,  pred  rokom  1340  obec  Wydricze  i  Vidricz,  Wydercz 
Widrice,  Wydrycze,  Wydriche  pri  Sklených  Tepliciach  v  Tekove- 
O.  k.  40,  5,  11  a  B.  o.  187.  Už  jej  niet. 

Vidričky,  už  roku  1075  spomínaný  vrch  Wydricki,   pozdejsie 

22* 


840 

píBavauý  i  Vidrízlcy  a  Vydrisky.  z  nehož  vyteká  potôček  Radmera, 
v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Vieska^  roku  1352  spomínaná  obec  Wezka  pri  Sv.  Kríži  v  Te- 
kove; B.  o.  186.  Roku  1511  preložil  kýsi  pisár  jej  názov  do  maďar- 
činy a  napísal  „Kysfalw" ;  od  roka  má  úradný  názov  Mindszent, 
lebo  mala  kostoí  všetkým  svätým  posvätený  a  v  rokoch  1352,  1404 
a  1413  „Mendzenth^  spomínaný.  Stetit  bacculus  in  angulo,  ergo 
pluet. 

Východná^  roku  126í)  lúka  Výhodná  pri  Hybiach  v  Liptove; 
F.  IV,  3,  544. 

Vysoká^  roku  1264  územie  Vizoka  vedia  Dravče  v  Spiši;  F.  IV, 
3,  195. 

VUún,  roku  1250  potok  Vlcunge  na  radvanskom  panstve  vo 
Zvolene;  F.  IV,  2,  60. 

Vodná,   roku  1236  majer  Vodná  vedia  Šajavy;   F.  IV,  1,  62. 

Volovec,  roku  1243  vrch  Bolcha  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290  a 
roku  1247  vrch  Volovec  i  Uolovec  na  libvorskom  panstve  v  Trenčíne ; 
F.  IV,  1,  472. 

Voznica,  už  roku  1075  obec  Goznucha  v  Tekove,  pozdejšie 
i  Boznucha^  Geznecha,  Gozencha,  Gonzoncza,  Goznucza,  Goznocza 
a  Goznycza  písavaná;  O.  k.  9,  3.  3. 

Vrie,  roku  1253  potôček  Vrks  i  Vrios  na  gímešskom  panstve 
v  Nitre;  F.  IV,  2,  208.  —  I  v  horno-štubnianskom  chotáre  v  Turci 
jestvuje  hon  Vríč. 

Vrch,  roku  1263  spomína  sa  Vrch  „mons"  i  Berch  vedia  obce 
Čerenčian  v  Nitre;  F.  IV,  3,  164.  Bez  pochyby  nie  miestny  názov, 
ale  iba  vrch  v  obecnom  smysle  tohoto  slova. 

Vrútok,  roku  1255  obec  Vrutk  v  Turci ;  F.  IV,  2,  296,  z  jejžto 
názvu  vypadla  náslovná  písmena  „v"  iba  počnúc  od  štrnásteho  veku, 
lebo  ho  len  roku  1357  po  prvý  raz  napísali  liuthk;  i  jej  páni, 
písavší  sa  ešte  v  druhej  polovici  šestnásteho  storočia  Vrútockými, 
zostali  iba  v  Bočkayových  časiech  Ruttkaymi. 

Žahokreky,  r.  1295  obec  Sabacrep  v  Trenčíne;  F.  VII,  3,  109. 

Záhorie,  roku  1263  obec  Zabor  v  Turci;  F.  IV,  3,  150. 

Zabrag  a  či  Zabreg;  roku  1243  zemiansky  majetok  Zabrag 
vedia  plešivského  panstva  v  Gemeri;  F.  IV,  I,  291. 

Zabrod,  roku  1256  obec  Zabrud  v  Honte;  F.  IV,  2,  413. 

Zadnice,  roku  1248  pole  Sathnice  v  Novohrade  pri  Ďarmotách; 
F.  IV,  2,  16. 

Zady,  roku  1527  pole  Zady  pri  Sv.  Benediku  v  Tekove;  O. 
k.  10,  1,  14. 

Zador,  roku  1265  zem  Zadur  v  Honte;  F.  IV,  3,  280. 

Zahorec,  roku  1263  územie  i  potok  Zahorec  „castri  nitriensis 
vltra  Vagh"  v  Nitre;  F.  IV,  3,  1(53. 

Zalej-potok^  r.  1269  riečka  Zalaypotoka  pri  Kežmarku  v  Spiši ; 
F.  VU,  3,  516. 

Žarnovica,  roku  1254  spomínaný  potok  Sernovicza,  jehožto 
názov  potom  písavali  i  Srrnovicha,  Semonchu,  Sumuncha,  Sarnocza, 
Sarnovca,  Semouka,  Sarmonicha,  Sarnocha,  Samoucha,  Sarnouxzhe, 


341 

Sísymownicha,  Sornovichaj  Sornoicha^  Sernounyce,  Zamocha^  Zar- 
nowcha,  Zernólcha^  Zernovach,  Zerot/cha,  a  roku  1353  po  prvý  raz 
vyskytujúca  sa  obec  Samouicha  i  Chemovca  a  Charnovca  (terajšie 
Bodovice)  v  Turci;  F.  IV,  2,  241.  —  B.  a  2  a  5  K.  limbus. 

ZasJcalica,  roku  1387  zemiansky  majetok  Zazkálicm  v  Orave ; 

Závada,  r.  1327  obec  Závad  i  Soway,  Zobay,  Zoway,  Zauoy 
a  Zonoy  písavaná  v  Tekove  pri  Valkoveiach  a  Kováčovciach ;  O.  k. 
5,  1,  1  a  2. 

Závoz,  roku  1243  hora  Zauz  na  plešivskom  panstve  v  Gemeri ; 
F.  IV,  1,  291. 

Zaturčie,  roku  1255  obec  Zuturcha,  majetok  Uzdov,  v  Turci ; 
F.  IV    2    359. 

ŽeM,  roku  1265  územie  Zeleň  v  Novohrade;  F.  VII,  1,  328 
a  v  tomže  roku  spomínané  pole  alebo  územie  Zeulen  vedia  Hronca 
pri  Kozmálovciach  v  Tekove,  jehožto  názov  písavali  i  Sceulen,  Scevlen, 
Seulen,  Zevlen,  Zewlen  a  Zulen;  M.  I,  522. 

Želiezovce,  roku  1209   obec  Seliche  i  Celiza  v  Tekove;   B.  o. 

Železný,  roku  1243  potok  Zelespataka  na  kävickom  panstve 
v  Gemeri;  F.  IV,  1,  292. 

Žíiňa,  ľoku  1295  k  uhrovskómu  panstvu  v  Trenčíne  patri  vší 
zemiansky  majetok  Sythna;  F..  VII,  3,  109. 

Zlatá,  r.  1265  obec  Slatha  vedia  Plachtiniec  v  Honte;  F.  IV, 
3,  281. 

Zlatník,  roku  1341  obec  Zalathnuk  i  Salatnok  vedia  Ebedcu 
v  Tekove;  O.  k.  i,  5,  U  a  6,  1,  1  i  B.  o.  199.  —  Už  jej  niet  od 
konca  štrnásteho  veku  a  v  pätnástom  storočí  zanikla  i  pamiatka 
po  jej  názve. 

Zlatovce,  roku  1244  zámocké  územie  Zlatovics  na  súčskom 
panstve  v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  347. 

VII.  Názvy  prastaré. 

Balatin,  roku  1263  v  Nitre  Balatin  vedia  ostrova  Kalianovho ; 
F.  IV,  3,  118. 

Baňa  alebo  Baňa;  roku  1241  spomína  sa  hrad  Baňa  sfa  „ca- 
strura  olim  regium"  a  roku  1263  píšu  jeho  názov  Banya,  v  Nitre; 
F.  VII,  1,  278  a  IV,  3,  164. 

Bancúch,  r.  1295  zemiansky  majetok  Bancuch  na  uhrovskom 
panstve  v  Trenčíne:  F.  VII,  3,  109. 

Barhata,  roku  1269  ešte  majer  Barhata  vedia  Kalnej  v  Te- 
kove; M.  I,  563,  teraz  už  zanikol  i  jeho  názov. 

BarakČa,  roku  1395  obec  Barakcha  v  Tekove;  B.  o.  139. 

Baralad,  roku  1256  obec  Baralad  v  Požúnskej  župe,  patri všia 
trnavským  mníškam;  F.  IV,  2,  373. 

Belik  už  roku  1075  jestvovavšia  obec  Bilegi  i  Bylegi,  Beler/ 
a  Belygh  v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Bereni,  roku  1244  územie  Berem  v  Trenčíne  vedia  moravskej 
hranice;  F.  IV,  1,  345. 


Berín,  roku  1246  obec  Berin  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 
Beč,  roku  1253  územie  Bech  v  Spiši;  F.  IV,  2,  452. 
Berlín  alebo  Verhín  {zz  Vrbín),   roku    1269   obec  i  potôček 
vedia  Kežmarku  v  Spiši;  F.  IV,  3,  515. 

Bilna  alebo  Vilna^  r.  1246  potok  Bilna  v  Novohrade;  F.  IV, 
1,  407. 

Bitia,  roku  1250  územie  Byucha  a  roku  1271  zemiansky  ma- 
jetok Bitte  v  Trenčíne;  F.  IV,  2,  65  a  VII,  2,  151. 

Bodrok,  roku  1254  spomínaná  rieka  Budrugh  v  Zemplíne; 
F.  IV,  2,  227. 

Brača,  roku  1238  územie  Brachu  medzi  Bzovíkom  a  Krupinou 
v  Honte;  F.  IV,  1,  137. 

Brajan,  už  roku  1075  obec  Braian  i  Brayan  v  Tekove ;  O.  k. 

V/,  «j,  o. 

Braika,  už  roku  1156  obec  BratJca  i  Bretka  a  Barathka  vedľa 
Levíc  v  Tekove;  M.  I. 

Bugenč  alebo  Buzenec,  roku  1254  žriedlo  Buzenth  i  Bueench 
na  zvolenskom  panstve  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  214. 

Beovtk,  už  roku  1238  spomínaný  kláštor  Bozouk  v  Honte ; 
F.  IV,  1,  137. 

Čalomija,  roku  1244  územie  Chalamia  a  roku  1265  obec 
Cholomia^  ktorú  pisár  naznačil  roku  1295  iba  Csal,  v  Honte ;  F.  IV, 
1,  336,  —  IV,  3,  280  a  VH,  2,  186. 

Čapor,  roku  1258  územie  Chapor  vedia  rieky  Nitiy  v  Nitre; 
F.  IV,  2,  458. 

Čarád,  už  roku  1209  spomínaná  obec  Charat,  pozdejšie  písa- 
vaná  i  Charad  a  Charag  pri  Závade  v  Tekove;  O.  k.  7,  1,  3. 
Vedia  tejto  obce  spomína  sa  Čertova  Studňa. 

Čavoj,  roku  1258  Nitrianskemu  hradu  patrivšie  územie  Chovoy 
vedia  rieky  Nitry;  F.  IV,  2,  460. 

Čepan,  roku  1258  spomínaný  vrch  Chepan  vedia  rieky  Nitry 
v  Nitre;  F.  IV,  2,  459. 

Čepčín,  roku  1260  spomínané  územie  Chepchin  a  roku  1262 
obec  Chepchyn  v  Turci;  K.  I,  16,  1,  2  a  3.  Roku  1254  spomínajú 
listiny  tože  územie  názvom  Kis  Mois;  F.  IV,  1,  241  a  súčasne 
zovú  terajší  Velký  Čepčín  i  Černákovom. 

Čereg,  roku  1258  vedia  rieky  Nitry  spomínané  územie  Czerego 
v  Nitre;  F.  IV,  2,  459. 

Úerien,  roku  1297  skala  čiže  bralisko  Cseren  pri  Sielnici 
v  Liptove;  F.  VII,  2,  253. 

Čerečany,  roku  1203  obec  Cserecsen  vedia  Brezovej  v  Nitre; 
F.  IV,  3,  164. 

Čermel,  roku  1264  obec  Chermel  v  Nitre;  F.  IV,  3,  241. 

Čermuľa,  roku  1269  územie  i  riečka  Cermule,  pozdejšie  písa- 
vaná  i  Cremle  a  Crumle  v  Liptove;  K.  I,  14,  1,  2. 

Černera,  r.  1353  spomínaná  obec  Chernere  v  Turci ;  K.  limbus. 

Četin,  roku  1258  potok  Cheten  v  Nitre;  F.  IV,  2,  459. 

Četena,  roku  1264  sta  opustené    územie   spomínané    Chetene 


843 

Y  Spiši  „sub  moute  Tortoi,  hoc  est  specificuin  vnius  ex  alpibus 
Tatur  nomen" ;  F.  IV,  3,  186. 

Čifár,  už  pred  rokom  1235  spolu  so  šiestimi  dedinami  Tvrdovi 
patrivší  zemiansky  majetok  Chyphar  v  Nitre;  F.  IV,  1,  25  a  roku 
1209  spomínaná  obec  Chefar  í  Chyfar  v  Tekove;  M.  I,  190. 

Čivna,  už  roku  1238  jestvovavšia  obec  Chivna  i  Chivchna, 
v  ktorej  nachodil  sa  i  mlyn,  v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  1,  138  a 
146  i  349. 

Čitar,  roku  1283  spomínaná  obec  Chitar.  pozdejšie  (-hytar 
i  Chythar  v  Tekove  medzi  Valkovciami  a  Kováčovciami ;  O.  9  a 
O.  k.  2,  12  —  2,  2,  2. 

Úitúk  alebo  Čitik,  roku  1265  vrch  Citug  neďaleko  Almášu 
v  Honte;  F.  IV,  3,  279. 

Čitín,  už  roku  1109  jestvovavšia  obec  Chitun  v  Nitre;  O.  2. 

Čitna,  roku  1309  obec  Chythna  v  Zemplíne;  O.  16. 

(Pokračovanie.) 
^«» 


Tá  pieseň  z  drumblenky . . . 

1  á  pieseň  z  drumblenky  Co  tíško  húta  si 

jako  šum  večera,  tá  myscT  dievčacia, 

ked  v  sádku  rozvitom  to  v  drobnej  drumble  sa 

lístkami  preberá;  na  hudbu  obracia; 

jako  snov  krýdelká  jak  srdce  zabúcha, 

bzučí  to  a  zvoni  tak  rytmus  vyráža; 

a  hlások  najtichší  jako  ten  čarodej 

rozplýva  sa  v  vôni.  púta  ťa  do  kráža. 

Hej,  čary  predivné 

panenská  má  krása 
jako  jar  milostná, 

čo  nový  svet  hlása, 
svet  znovuzrodenia 

zo  slnka  a  z  rosy, 
keď  hudbou  tajomnou 

o  lásku  sa  prosí. 

J.  D, 


■•*^- 


Stará  praktika. 

1  endenciu  prikry  Pravda  holá :  žena 

jako  ryba  ilô'y  pluha  obnažená; 

hravým  stinom  listov,  tajomstvo  len  vábi; 

aby  bola  istou.  svet  len  z  báje  strábi. 

/.  D, 


:U4 


Z  jarných  dúm. 

Ked  vesna  prijde  v  svet  náš  omrzelý 

v  sprievode  tisíc  krás,  a  sňahobiely 

ked  pokrov  s  matky-zeme  slúba  —  stiahne 

a  potom  k  nej  sa  samej  láskou  nahne, 

ju  bozkom  vrelým  vzbudí,  vraviac  milo: 

Vstaň,  milá,  čas  je,  už  sa  rozodnilo  — 

Ked  vesna  —  reku  —  už  sa  dostanoví 

a  vonku  vôkol  zavládne  ruch  nový 

a  nový  život,  slávne  obrodenie  — : 

mne  zavše  srdcom  zhmýri  zatúženie, 

isť  —  kamkoľvek,  no  nechať  nudné  steny 

a  maninou  bárs  v  milom  zapomnení 

velebným  chrámom  prírody  sa  nosiť, 

i  sebe  z  toho  obrodenia  prosiť  — 

Hej,  vyprosiť  si  trochu  harmónie 

v  disharmóniách  hrúd  keď  chorie,  nyje, 

hej,  vyprosiť  si  trochu  jasu,  svetla, 

ked  odkialkolvek  chmára  v  dušu  vzlietla. 

I  vždy  sa  duch  môj  obrodí  a  zmladnc, 

cit  nový,  duma  nová  v  hrúd  sa  vkradne, 

ked  shodím  všaké  so  srdca  tam  jarmo  — 

Nuž  chodievam  rád,  nechodím  veď  darmo  . 

Toť  nedávno  tiež  tavon  vyvábila 
ma  vesna-vesnulienka  roztomilá. 
Svod  neba  jagal  v  lučezárncj  kráse  — 
ja  rozkochal  sa  v  škorvánkovom  hlase: 

K  tebe  sa  vznášam, 

tebe  donášam 

pieseňku  vdaky 

nad  oblaky, 

Bože  náš.  Bože  náš! 

Ty  nás  chováš, 

všetkých  chováš, 

všetko  máš, 

vdačne  dáš  — 

Ty  chováš,  ty,  ty,  ty, 

veru  ty,  veru  ty, 

vdaka  ti,  vdaka  ti,  vdaka  ti!  — 

I  tá  vesna  od  teba 

zavítala  v  svet  s  neba: 

vdaka  ti,  vdaka  ti,  vdaka  ti: 

matičku-zem  zobudila, 

aby  darov  nadelila 

a  kojila  a  sýtila  — 


345 


O,  v  láske  bohatý, 

Hospodine  svätý, 

žehnaj  jej,  žehnaj  jej,  žehnaj  jej !  — 

K  tebe  sa  vznášam, 

tebe  donášam 

hymn  vdaky 

i  prosby  —  nad  oblaky  .  .  . 

Tak  asi  škorván  cestu  citkom  klíesni 

vo  svojej  rujnej,  neviazanej  piesni. 

Snáď  čudno,  smiešno  vyňať  také  hlasy 

z  pieseňky  prostej  škorvánka,  no  ja  si 

tak  vy'svetlujem  jeho  jaré  hlásky 

i  myslím:  snáď  mám  pravdu,  aspoň  zčiastky. 

I  zadumal  som  sa  nad  vecou  celou: 

nad  škorvánkovou  túžbou  tajnou,  vrelou, 

čo  hor*  ho  slnku  v  ústrety  pobáda 

tak  vysoko,  že  zrak  ho  darmo  hladá,  — 

nad  nadchnutím  tíež,  srdiečkom  čo  hmýri, 

nad  striebrom  tónov,  v  svet  čo  sype  šir>'   — 

Je  veru  —  reku  —  škorván  príklad  ludu: 

jak  povyšovať  sa  nad  zeme  hrudu, 

nie  Ipeť  na  nej  i  dušou  —  dosť  že  telom!  — 

no  \ozvýš,  voz  výš  v  plápolaní  vrelom, 

v  zbožnosti.  Má,  ach,  i  zem  svoje  práva: 

boj,  starosť  —  s  nimi  človek  líha,  vstáva, 

chlebová  trima  neúprosno  postať; 

no  časy  sú,  kde  zemeplazom  ostať 

je  špatno,  hriešno;  chvíle  sú,  kde  strhať 

a  zdrúzgať  treba  putá,  poodvŕhať 

a  —  človekom  byť  v  pravom  smysle  reči, 

žiť  vyšším  žitím,  jak  na  bytosť  svedčí, 

čo  obraz  Boží  v  sebe  skrjh^a,  chová, 

—  ó,  k  náuke  nám  zvyčaj  škorvánkova! 

i  jeho  domov  —  brázda,  ale  nechá 

ju  zavše,  opovrhne,  vozvýš  spiecha  — , 

hej,  vyšším  žitím  žiť,  sa  chápať  hore, 

kde  planú  jasné  ideálov  zore, 

hej,  zobjimať  vše  vidín  hravé  stíny, 

veď  preíesť  žitia  v  nich,  kvet,  rozmaríny: 

keď  prelesť  taká  žitie  ludské  zdobí, 

i  krušné  žitía  ľahšími  sú  doby. 

Hej,  v  škorvánkovi  obraz  vyšších  vzletov 

a  zbožnej  mysle  má  syn  zemských  svetov, 

i  ty,  môj  lude,  vzor  bez  klamu-mamu: 

nuž  vzletom,  hymnom  pripodobňuj  sa  mu  .  .  . 

I  ďalej  ešte  išly  dumy  moje  — 
(veď  vhodná  bola  chvíla:  nepokoje 


346 


dňa,  poIu  vlastné,  ešte  nedospelý 

v  rozvliekajúcu  ducha  smes,  i  celý, 

sosústrednený  snoval  um  bez  prieku)  — 

nuž  dalej  išly  dumy  moje  —  reku  — : 

Mne  prišiel  na  um  výbor  totých  ľudí, 

čo  pozačujúc  svätý  plameň  v  hrudi, 

zanechávajú  brázdy  zeme  sveta 

a  jedenkaždý  z  nich  do  výšin  vzlieta, 

výš  lebo  nižšie,  jako  peruť  stačí  — 

(ó,  niektorý  až  tamhor  v  nadoblači 

je  hviezdam  známym,  milým,  verným  druhom, 

k  nim  vzlietajúcim  v  spechu  rujnom,  tuhom 

im  k  oslave!)  —  a  odtial  pieseň  hravú 

vnímavým  sypú  srdciam  v  pochuť,  stravu, 

čo  strieborný  dážd,  nivám  v  požehnanie:  — 

nu,  poetov  mi  spôsob  myslou  tanie  .  .  . 

Tiež  liecu,  spievajú,  a  prečo,  načo? 

či  má  to  smyslu,  či  to  stojí  dačo? 

Ach,  nmoho  v  svete  svrabFavých  je  uši 

a  hnilých  sŕdc  a  ospanlivých  duši: 

im  poet-nepoet  —  im  darmo  spieva  — 

Zná  o  tom  poet,  predsa  neomdlieva, 

no  spieva  dalej,  vyčakáva  časy, 

kde  najdú  k  srdciam  priechod  jeho  hlasy 

a  vzbudia,  zošFachtia  ich,  skolko  možno  .  .  . 

Nie,  nespievajú  cele  bezosožno : 

ó,  mnohým  srdcom,  hrudou  strasú,  zvlnia, 

potiahnu  sebou  krásy  do  úslnia  — 

a  prvý  krok  už  k  svetlu  krásy  z  mraku, 

ba  úsmev  úst  už,  perleť  slzy  v  zraku, 

ba  súhlas,  ozvena  už  v  srdci,  v  hrudi 

je  pevcu  vzácnou  odmenou  za  trudy. 

No  ked  ni  takej  odmeny  by  nemal, 

ked  svet  by  celý  v  bezčujnosti  driemal: 

on  spieva  predsa,  jak  škorvánok  práve: 

von  musia,  musia  tóny  srdca  hravé, 

ni  nečaká,  či  za  pieseň  čo  dajú, 

ni  nedbá,  či  ho  Fudia  poslúchajú, 

neobzerá  sa,  či  sa  všetkým  páči,  — 

bez  naúk  prísnych,  srdieuko  jak  ráči, 

len  spieva,  spieva:  duša  káže,  žiada, 

vždy  spieva,  spieva,  v  piesni  hravej  hladá 

potechu  srdcu,  duši  osvieženie 

i  hrdých  túžob  slávy  opojenie, 

spokojne  hfadiac  s  výšin  na  zem  dolu, 

na  mizerný  kraj  čmudov,  hriecha,  bôtu  .  .  . 

Sla  dalej  ešte  duma  moja  smelá 
sfa  dopodrobna  vyčerpať  by  chcela 


S47 


začaté  téma:  srdce  zabúdalo 

nú  živsíc,  keď  som  vzdumal  nenadalo 

o  Scorvánkovi  jednom,  v  spediu  vrúcom 

z  otcovskej  brázdy  k  hviezdam  vzlietajúcom, 

im  k  oslave;  o  dumždi  zápaHstýcb, 

o  piesňach  jdio  nádhemýcii  a  astých 

čo  strieborný  zvon,  vôd  čo  horských  kry*^I  .  .  . 

A  ajhla,  práve  predo  mnou  sa  zblysfal 
potôčdc  kryštálový*  a  hneď  iný 
dal  dumám  smer  — 

On  s  vŕšku  do  doliny 
si  malým  svahom  hybko  poskakoval, 
a  cestou  (šibal!  inu,  podejstvoval 
i  naňho  príchod  vesny)  spieval  si  vám, 
i,  čo  som  poňal,  poviem,  nezakrývam: 

Tasia.  S  Pánom  Bohom! 
Chod  si  i  s  batohom, 
bábo  krutá, 
kdes'  do  kúta! 
O,  jak  bola  ma  spútala, 
tvrdo-knito  okovala, 
pozbavila  svobôdky  i  piesni  — 
nikam  hnúf  sa  v  tvrdej  okov  tiesni: 
miesto  piesni  hravých  v  okovách  boravých 
bzučaly  len  Ikani  temných  roje: 
óvy !  bočky,  ladvie  moje !  .  .  , 
Ale  prišla  s  výšin  jasných 
v  harmóniách  milých,  krásnych 
vesna- vesnulienka : 
patrónkou  mi  velkou, 
osvoboditelkou. 
Strhala  zlé  putá  —  (coky  tebe,  strigo  krutá!)  — 

zas  som  svoj,  zas  som  svoj  — 
piesne  moje  plynú  zas  priam  od  srdienka  -  - 
Hop  hop  hop, 
do  doliny  shora, 
do  rieky,  do  mora  — 
Hop  hop  hop! 

Tak  asi  jarček  plesal  v  svojej  piesni, 
že  zlámal  lado-putá  príchod  vesny. 

Bez  prepychu  riecť  môžem:  vnútri  svojom 
ja  často  čujem  žurčot  zdroja  dúm 
a  príboj  citov-vín  s  ich  nepokojom  — 
hned  búrny  šplechot,  hneď  zas  tajný  šum. 
Von  na  svet  Boži  rútiť  chcú  sa  toky 


348 


a  vôFa  dobrá  priechod  kliesni  im, 
no  väčšmi,  nežli  na  von,  tlčú  v  boky, 
stiesnené  putom  sudieb  ladovým. 

No  tu  i  tu,  keď  teplejších  chvíľ  lúče 

roztopia  trochu  nemilých  pút  lad, 

vše  trysknú  vlny  strujou  piesne  rúče. 

Je,  pravda,  ešte  chatrný  ich  spád: 

neprišla  ešte  tuším  s  priazňou  celou 

v  hrúd  moju  vesna,  a,  či  prijde  raz, 

sám  Roh  zná,  —  čakám  ju  však  s  túžbou  vrelou 

prijd,  krásna  moja,  prijd,  ó,  čas  už,  čas !  .  .  . 

Lež  dosť  o  sebe  —  nadovšetko  národ: 

ó,  kolko  síl  tu,  velkých  činov  zárod, 

ó,  kolko  síl!  no  —  žiaFno  —  stiesnené  sú, 

sú  spútané;  na  nás  sa  v  plnom  besu 

tiaž  ladov  valí,  dusí  každou  chvílou, 

náš  celý  život  stiesnenou  je  silou, 

pod  tiažou  hroznou  zmietame  sa,  lkáme, 

a  odkiaľ  tiaž  tá,  známe,  dobre  známe. 

Vše  oheň  snáh  a  túžob  veľkých,  čistých, 

topieval,  topí  ľady,  tak  že  v  istých 

vše  vidno  dobách,  jak  sa  sprúdi,  spení 

vín  životných  síl  príboj  uvoľnený, 

jak  zvíria  zdroje  dobra,  pravdy,  krásy 

i  vylievajú  kryštálové  pásy 

po  krajoch  rodných,  zúrodňujúc  nivy  — 

a  plesu  hlas  v  to:  tu  sme,  tu  sme  živí!   — 

No  sotva  prijdú  plesov  takých  doby, 

duch  neprajnosti,  bojazne  a  zloby 

už  ševelí  sa  —  fúknu  chlady  mrazné: 

prúd  tíchne  zas  a  sila  v  putách  viazne  .  .  . 

a  Ikania  hlas  v  to:  beda,  strasť,  ó,  tieseň: 

no  vše  aj :  hor !  hach  I  zavznej  zbranná  pieseň, 

sem,  sem  sa  k  práci,  sekeru  sem,  pílu  — 

zrúbame  ľady !  .  .  .  Zrubu  aj  na  chvíľu, 

že  zhrčia  prúdy,  zžurčí  struja  milá, 

no  v  celku  život  stiesnená  je  sila, 

pod  tiažou  hroznou  zmietame  sa,  lkáme, 

a  odkiaľ  tiaž  tá,  známe,  dobre  známe  .  .  . 

No  známe  i  to  k  svojmu  potešeniu 

i  k  zadosťučineniu,  k  posilneniu, 

že  prijde  vesna,  prijde,  musí,  musí: 

lúč  slnka,  dosiaľ  ešte  vždy  len  kusý, 

úplnou  žiahou  počne  stápať  ľady, 

a  sekera  a  píla  s  ňou  sa  sladi 

v  úsilnej  práci,  —  Matej  ľady  zláme  — 

—  ó,  nehovorím  v  snení,  v  mame-klame  — : 


S49 


stiesnená  sila  vymani  sa  rujno 

z  pút  drsných,  prúdy  živé  sk^'pia  bujno 

a  rozlejú  sa  sem  tam  v  svety  diaTne 

i  zdunia  plesy,  spevy  tríumfalne, 

a  mame  budú  hate  sdola-shora: 

j)otok>'  vplynú  vePfcého  do  mora  •  .  . 

O,  všetko  to  už  vidím  viery  zrakom; 

ba  vidím  viac  už:  nepriehladným  mrakom 

stáť  vidím  cudzie  národy  u  prúdov 

s  potreným  srdcom,  s  pokorenou  hrudou 

jak  shromažďujú  sa  ku  mora  kraju 

a  žízeň  duši  z  prúdov  ukájajú! 

A  s  lazúrovej  výši  slnko  svieti 

a  lúčmi  mieru,  lásky  zhrieva  svety  .  .  . 

» 

V  ten  asi  smer  sa  niesly  moje  dumy, 
ba  takrečeno  videnia  — 

A  tu  mi 
pred  nosom  háj.  I  znejú  z  neho  hlasy: 
»kukuk!«  —  Ó,  kukulienka,  koľké  časy 
nám  dáš  —  som  zvolal  v  duši  —  kým  do  svetov 
zavíta  našich  s  jasom,  s  dažďom  kvetov 
tá  vesnulienka  opravdová,  stála, 
čo  zláme  lady  —  — ? 

Pár  ráz  zakukala  .  .  . 

A  kerfže  už  tak  bol  som  ovládnutý 
slabosťou  naslúchanía  —  údel  krutý 
zvedavcov  — ,  dopĺňajúc  z  fantásie, 
čo  nepoňal  um  z  piesne,  z  melódie: 
ja  v  slabosti  tej  sadol  si  do  trávy 
a  poslúchal,  čo  asi  spieva,  vraví 
zmladený  háj.  A  —  odpustite  —  zaši 
som  počul  pieseň,  triumfálne  hlasy  — : 
(nu,  darmo:  Vesna  nový  život  vlieva: 
ožíva  všetko,  všetko  plesá,  spieva)  — 

K  dúhu  si  mi,  k  dúhu, 

druhú  hudiem,  druhú, 
nie  tú  temnú,  nie  tú  žialnu, 
ale  jasnú,  triumfálnu.  — 
Ach,  zlé,  smutné  mal  som  časy: 
Všetky  moje  skvosty,  krásy 
kruto  bola  so  mňa  strhla 
šuta  krutá,  baba  zvrhlá. 

Dúchala  prívalom, 

trhala  šakalom: 
všetky  šperky  zničila  a  zmietla, 

ostal  som  jak  metla; 


360 

až  do  živého  šla  kolom, 

až  som  zmieral  bôlom  . . . 
Darmo  som  sa  prosil, 
darmo  slzou  zem  poprosil  — 
Ó,  úbor  môj,  vestička  zelená, 

hlávka  poranená! 
I  chladno  mi,  chladno  bude . . . 

No  už  ináč  hudie 

moja  pieseň:  spievam  druhú: 
k  dúhu  si  mi,  k  dúhu, 

vesna  milá, 
radosť  moja,  krása  prespanilá! 

Co  tá  vzala, 

ty  zas  dala, 
kde  tá  poranila,  tam  ty  zahojila: 

mám  ho,  mám  ho  zaši, 
úbor  tisícorakej  mám  krásy, 

kožu  takoj  novú  telom, 

nový  život  v  bytu  celom  — 
Hej  haj,  svet  môj  maľovaný  — 
vitaj,  vitaj,  svitok  ranný! 
A  vy,  vtáčky,  podte,  poďte, 

sleťte  s  výšin  dolu: 
budeme  si  rojčiť,  dumať, 

prespevovať  spolu  — 
Hej  haj,  heja  huja ! . . . 

To  asi  z  jeho  vyrozumev  šumu, 

ja  mimovoľne  dialej  priadol  dumu: 

Má  život,  reku,  jasenné  tiež  doby. 

Hruď  svoju  človek  rád  vše  poozdobi 

zeleňou,  kvietim  nádeji  a  túžob, 

i  pestuje  ich,  často  slzou  súžob 

ich  polievajúc,  plamom  takoj  strasti 

ich  zhrievajúc,  až  radosť  oko  pásti 

v  ich  krásach  kyprých,  ked  tak  prekvitajú, 

v  nich,  s  nimi  človek  blízkym  mnie  sa  raju. 

Tu  prijde  jaseň  s  prívalmi  a  slotou 

a  s  víchrom  krutým,  sťaby  s  celou  rotou 

bol  diabol  krutý  povytiahol  v  pole, 

i  borí,  lomí,  trhá,  sdiera,  kole  — 

sklamanie,  bôI,  hrúd  ludská  lká  a  kvíli 

—  na  kraji  sťaby  bájočnej  mohyly  — 

na  rumoch,  ratoliestkach  odtrhnutých, 

zlou  nohou  podepčených,  uvädnutých  .  .  . 

A  človek  vesnu  novú  dovoláva, 

opätne  čaká,  čakať  neustáva,  — 

a  ona  slúcha,  prichádzava  rada, 


861 


a  srdce  ludské  silnie,  duša  zmláda. 

Hej,  po  jašení  vesna  premilená 

vše  skytá  obnov,  techu,  —  i,  že  zmena 

tá  prichádza  nám  s  výšin  nadoblačných, 

hor  vozvýš  vždy  sa  vznášaj  hymn  sŕdc  vďačných. 

Tu  podumal  som  i  o  sebe  málo: 
čo  moja  jaseň-vesna?  —  No  nestálo 
by  za  to,  tĺcť  o  sebe,  načo?  Skoda  — 
som  malou  čiastkou  velkého  národa, 
tak  veľkého,  čo  hviezd  na  nebosklone  — 
vdak  Bohu  !  —  tu  však  v  rodnom  lone 
má  mojad  užší  kruh,  —  nuž  tomu  skrovná 
plať  duma  moja,  plynúc  z  duše  zrovna. 

Počaly  boly  kypreť,  plnou  silou 
sa  k  žitiu  hlásiť,  jagať  krásou  milou 
tie  sady  naše  v  priazni  lúčov  jarných; 
kypela  sila  v  ratoliestkach  zdarných, 
šumela  miazga  mladučkou  pod  kôrou^ 
korunky  vozvýš  šibly  silou  sporou  — : 
hľa,  puk,  hla,  kvet,  hla,  ovocie  už  sladké, 
už  padá,  zralé  padá  v  lono  matke  — 

Ó,  radosť  neslýchaná,  vzácne  hody! 

Ach,  keby  nás  Bôh  chránil  len  od  škody  — 

tak  vzdychal  národ  —  Bôh  i  bránil,  chránil,  — 

no  ináč  živly  —  (a  Bôh  nezabránil: 

chcel  pocvičiť  nás  v  škole  utrpenia)  — 

hej,  ináč  živly  sveta:  zhubné  vrenia 

čul  národ  v  mračnách,  rozsypaných  nebom, 

hrom  burácal  už  dialnych  hôr  nad  lebom 

i  sbližoval  sa  s  víchrom  rozzúreným  — 

Zle  bude  —  šeptal  rod  so  zlým  tušenim  — 

i  nemýlil  sa:  s  víchricou  a  slotou 

hrom  spráskal,  príval,  sťaby  s  celou  rotou 

bol  povytiahol  diabol  krutý  v  pole  — 

ó,  pohoda  zlá:  hla,  jak  pára,  kole, 

jak  sdiera,  trhá,  borí,  lomí,  ničí  —   — 

Znie  v  spustu  kvilba,  nárek  holubičí, 

lká  na  rumoch  rod  —  v  sadoch  podepčených, 

na  srúbaniskách  hájov  znivočených  .  .  . 

Pod,  Jeremiáš,  na  rumoch  píš  pieseň  — 

Hfa,  rodu  nášho  skorá,  krutá  jeseň.  — 

A  obnov  kde?  kde  vesna,  sady  nové? 

Jej  zbraňujú,  ach,  živly  satanové: 

Nie,  nepôjdeš  k  nim  —  vravia  —  nie,  netreba 

ni  darov  tvojich  im,  ni  samej  teba. 

Ju  držia  za  lem  ľahučkého  rúcha, 

a  darmo  v  túžbach  po  nej  srdce  búcha; 


362 


zakliali  tušim  ju,  čo  pannu  bája, 

a  darmo  túžba  po  nej  dušu  krája  — 

Lúč  ovšem  prišle  časom  v  naše  diely, 

čo  záloh,  časom  sama  že  dotrieli: 

tu  i  tam  spuká  vrúblik,  zazelena 

sa  ratoliestka,  zjagá  rozmnožená 

tu  i  tam  zeleň  —  nádej  všade,  všade, 

moc  nádeje,  no  duše  stonu  —  v  hlade 

Neprišla  ešte  vesna  s  darmi  svojmi. 

No  iste  prijde:  So  svojimi  vojmi 

králevič  bája  pritiahne  a  pannu 

bájočnú,  rukou  drzou  opútanú, 

ba  zakliatu  snád,  vysvobodí,  vesnu, 

a  ona  prijde,  shodiac  okov  tesnú, 

hej,  prijde,  prijde,  rozdá  svoje  dary 

—  ó,  tolko  túžob  nenechá  vyjsť  v  zmary!  — 

hej,  prijde:  skvitnú,  obrodia  zas  sady 

a  proti  živlom  Boh  sám  ich  ohradí  — 

My  veríme  — 

O,  Bože,  daj  jej  tela, 
tej  viere!  ona  mocná,  vrúca,  vrelá 
jagavo  plá  na  našich  sŕdc  oltári  — 
nuž  tedy:  prv,  než  prišla  by  snád  v  zmary, 
ó,  stelesni  ju:  pošli,  pošli  vesnu 
do  svetov  našich,  slávnu,  prečudesnú !  .  ,  , 

V  ten  asi  smysel  som  si  tedy  dumal. 

A  možno:  duch  môj  dalej  bol  by  skúmal, 

čo  všetko  vesna  hlása,  veští  svetu, 

no  dostihol  som  dnešnej  púti  métu,  — 

postavy  ludskej  stín  sa  počal  krátiť: 

znak:  slnko  spiecha  —  musel  som  sa  vrátiť. 

Nuž  vrátil  som  sa;  no  i  cestou  zpiatky 

som  vpíjal  dušou  pohár  toten  sladký, 

v  ňomž  nastoluje  vesna  nasladenie, 

piť  z  nehož  tuším  nikdy  dosť  nám  nenie,  — 

ja  kochal  vždy  sa  ešte  v  obrodení, 

v  obnove,  v  harmóniách,  ruchu,  vrení, 

čo  chodí  s  vesnou  —  — 

V  pohon  v  srdci  svojom 
ja  vzdychol  si:  ó,  keby  v  lude  mojom 
tiež  bolo  vídať  plnosť  obrodenia, 
obnovu,  harmónií,  ruchu,  vrenia:  — 
ó,  keby  už  raz  povstal  z  ospalosti, 
sen  zahnal  z  očí,  povystieral  kosti, 
vysúkal  rukáv  v  šermot  nový,  jarý, 
vyhostil  zo  sŕdc  do  cela  kvas  starý, 
a  v  harmóniách  svornosti  a  lásky 


358 


za  spoločným  šiel  cierom,  svojej  čiastky 

konajúc  úkol  úsilno  a  hbite, 

jak  pilný  rolník  z  rána  už  na  svite,  — 

snáď  priskoril  by  zo  svojej  tak  strany 

i  príchod  vesny,  túžobne  čakaný, 

I  poneváč  ho  lúbim  preúprimne, 

hor,  k  Bohu  spiecham  v  hlučnom  prosbo-hymne : 

Dajžc  mu,  Bože,  k  tomu  vôle,  sily. 

Lúč  priazne  tvojej  svieť  mu,  vzácny,  milý, 

ním  zjasňuj  cesty  jeho,  často  tmavé, 

hej,  svieť  mu,  svieť,  čo  slnko  jará  hravé, 

nech  milosť  tvoja,  jako  slnko  mája, 

mu  svieti  v  púť  do  ztrateného  raja  — 

Ó,  pripusť  prosbu  v  milostivé  uši! 

Tak  vrátil  som  sa  domov  s  mierom  v  duši. 

Martin  Sládkovičov. 


•»«« 


Ozval  sa. 

Rozpráva  VaaUij  J,  Nemirovič-Dančenko, 

Bol  to  budúci  zločinec. 

Ako  sa  ním  stal,  to  je  iná  vec.  Sotva  by  mohol  kto  na  toto 
odpovedať. 

Počiatok  bol,  že  ho  nalezínec  vrhnul  do  čucbonskej  malej 
dediny.  Tam  miesto  mlieka  dávali  mu  v  skúpych  dávkach  Bsať 
zemiakovú  šťavu.  Nevidel  láskavého  úsmevu,  nepočul  krotkého 
hlasu.  Rástol,  svierajúc  sa  nevoľno  od  večných  krívd  a  cítiac,  že 
ho  celé  jeho  maličké  tielce  bolí  od  siniek.  Hladný  —  a  ou  vždy 
býval  hladný  —  odnímal  lákajúce  ho  kúsky  šťastlivejším  deťom 
i  trápil  sa,  dláviac  do  seba,  zadychčiavajúc  sa  a  kašlajúc,  čím  skôr 
prehltnúť  svoju  korisť.  Žuvať  nebolo  kedy,  v  pätách  za  priestupkom 
—  po  zákone  prísnej  spravedlivosti  —  nasledovala  pokuta  v  podobe 
rozjarenej  matere  úbohého  decka.  Obyčajne  kúsok  ešte  sedel  v  hrdle, 
a  tá  už  rútila  sa  k  uchvatitelovi,  zaberajúc,  čo  popadla:  skalku, 
rázgu,  paličku  a  zavše  i  opravdivý  kameň.  „Šteňa"  (týmto  nepekným 
menom  prezývali  úbohé  dieťa)  utekalo  na  podiv.  Utekal,  ako  len 
stačily  jeho  chudé,  tenké  nohy  s  uzlovatými,  hrubými  koliencami, 
v  šíre  priestranstvo.  Do  neho  lietaly  kamene,  polienka.  No  on  už 
nehľadel,  kde  ony  dopadajú :  do  hlavy,  do  chrbta  alebo  do  boku . . . 
Len  keby  ho  nesšibali  na  zem,  preto  že  tu  potom  nasledovalo  ne- 
zbytné „predĺženie"  v  spôsobe  nekonečnej  bitky.  Zkúsenosťou  prišiel 
k  tomu,  keď  trpel,  osvojovať  si  spôsob  myší  v  pazúroch  mačiek, 
t.  j.  zatajil  sa,  zakryl  tvár  i  hlavu  a  pretvaroval  sa  byť  mŕtvym, 
namáhal  sa  nedýchať,  ležať  nepohnute  alebo  obracať  sa  ta,  kam 
ho  naprávalo  kopanie  nohami.   Žatým  nasledoval  moment  ustmutia 

23 


864 

SO  strany  nepriatelovej  —  chlapec  vtedy  vyskakoval  v  okamihu  a 
letel,  sotva  dychu  popadajúc,  od  nerovnej  borby  i  zlosti ...  A  pri 
tých  všetkých  útrapách,  k  najväčšej  onirzlosti  prijavšej  ho  opatro- 
vateľky, inšpektora,  prichodivšieho  zavše  dovedat  sa  o  nom,  ako 
i  celej  dediny  —  on  len  dalej  rástol  a  žil  na  zlo  všetkým  i  kaž- 
dému. Hlušili  mu  hlavu,  šibali  rebrá,  vytkýnali  ruky,  nohy...  On 
krivil  sa,  hrbil  sa,  krvou  chrákal,  vylihoval  za  týždne  v  humne,  a 
po  dlhom  čase  zase  prichodil  k  sebe,  bárs  jeho  opatrovník  už 
sberal  sa  sofat  jedlu,  z  ktorej  by  mu  napílil  dosák  na  rakev.  Rástol 
i  žil,  ako  rastie  a  žije  šliapaná  tráva  vo  dvore.  Lejú  na  nu  pomyje, 
lúh,  \yhadzujú  kosti,  válajú  sa  po  nej,  šliapu  ju  i  svine  i  psi  a 
ona  v  prvý  slnečný  den  —  ako  vidíš  —  popravila  sa  i  povstala, 
rozcuchaná,  zgniavená,  s  obtrhanými  listami,  s  pokrčenými  steblami, 
zavše  zas  celá  a  napriek  všetkému  žiadajúc  pre  svoju  prírodu  vo- 
zduch  i  svetlo.  Keď  doplnil  desiaty  rok,  zadumala  sa  jeho  „opatro- 
vateľka". Mala  iné  deti. 

„Či  ho  opustiC?"  radila  sa  starešiny, 

„To  šteňa?. . .  nenásytné. . . "  protestovaly  baby,  otupené  oproti 
chlapcovi. 

„Nič...  podrastie,  stuhne  —  miesto  našich  dáme  ho  za  vo- 
jaka. Dobrovoľníkov  najímať  ueprichodí  nám." 

Podržali  ho.  Celá  dedina  znala,  že  bude  vojakom.  On  stal  sa 
ešte  biednejším.  V  dvanástich  rokoch  bol  svedkom  nasledujúceho 
prípadu.  Akýsi  zlodej  vylámal  pred  jeho  ocima  komoru  u  suseda 
a  ukradol  z  nej  polušubok*)  i  veci  potravné.  Prvý  obliekol  si, 
druhé  zjedol.  Chlapec  díval  sa  kľúčovou  dierkou  a  nemiešal  sa  do 
toho.  Jemu  sa  to  ľúbilo.  Zlodeja  lapili,  posadili  do  chládku,  potom 
zaviezli  k  okresnému  sudcovi.  Chlapec  počul,  ako  sa  zlodej  zastrájal 
spálit  dedinu.  Sedliaci  nesmeli  odvrávať,  mlčali,  báli  sa.  „Šteňa" 
zapamätalo  si  všetko.  Ku  javnej  a  drzej  hrabivosti  pripojilo  sa 
i  sliedenie  za  cudzími  vecmi.  Začal  sám  vlamovať  sa  do  komôr  a 
kradnúť  potraviny.  Za  dlhý  čas  nemohli  ho  dolapiť,  konečne  za- 
stihli ho  raz  celého  zamazaného  smotanou  s  kúskom  ražného  pirohu 
v  rukách.  Začali  ho  biť.  On  nesmel  hroziť,  ako  toť  jeho  učiteľ,  no 
pozde  v  noci  vstal,  vyšiel  z  humna,  v  ktorom  spal,  sobral  slamy, 
zápaliek,  zažal  triesku  a  podpálil  ovčiareň.  Ovčiaren  zhorela.  Du- 
mali, hádali,  kto  by  to  bol  urobil.  Na  neho  sa  rútili,  zaťal  sa,  mlčí. 
No  on  mlčal  i  prv.  Ale  to  ešte  nebolo  dovŕšené . . .  Leu  zpod 
obočia  hľadí  na  všetkých.  Chceli  z  neho  bitkou  vynútiť  vyznanie, 
ale  na  šťastie  bol  v  dedine  došlý  ta  kňaz. 

„Prečo  vy  to  dieťa  mučíte?  Že  sa  nehanbíte!  Pozriteže,  na 
ňom  niet  celého  miesta.  Štencom  je  lepšie,  než  jemu..." 

A  položil  ruku  na  hlavu  malému  vyhnancovi . . . 

Ten  neznal,  ako  sa  to  stalo.  Vstúpilo  mu  čosi  k  hrdlu,  v  oči, 
tak  že  ich  stiahlo,  premklo...  Slzy  rinuly  mu  tvárou... 

Ked  ho  vypustili  z  rúk,  on  šiel  za  popom.  Pop  po  dedine  a 
on  za  ním.    Vošiel  pop  do  izby,   on  zastavil  sa  na  ulici,  a  nepre- 


*)  Polušubok  =  polokožuch. 


366 

stajne  hladel  do  okna,  aby  neztratil  sa  mu  jeho  spasitel.  Vyšiel, 
chlapec  kradne  sa  za  ním.  Bezdomného  psa  pohladkáte  v  noci  na 
ulici,  a  on  poberie  sa  za  vami.  Tak,  vskutku  tak . . .  Ohliadnete 
sa  nan,  bojazlivé  pozdvihne  chvost,  natiahne  hrdlo  a  dá  pozor  na 
všetko;  idete  ďalej  —  on  zase  za  vami.  Zastavíte  sa,  sadne  si 
i  on,  a  hľadí  po  stranách,  ačpráve  to  všetko  vy  nerozkazujete. 
Vy  —  konáte  ako  sa  vám  páči,  dla  svojej  vôle,  i  on  po  svojom, 
dla  svojho  spôsobu . . .  Vyšiel  pop  za  dedinu,  ohliadol  sa  —  chlapec 
za  ním. . .  Asi  verstu  prešiel  —  eŠte  nezaostal.  Strašne  bolo  kňazovi 
okolo  srdca.  Privinie  chlapca  k  sebe,  a  samému  jemu  rozlúti  sa 
žena.  Ešteže  —  fara  biedna;  akože  tu  nakŕmif  cudzieho,  keď  ne- 
dostáva sa  ani  svojim?...  Duchovný  otec  zmiernil  krok  —  díva 
sa . . .  a.  chlapec  takže . . . 

„Co  chceš?"  opýtal  sa.  „No?..." 

Celkom  tak,  sfa  pes  v  noci  na  ulici  bez  domova . . .  Zastal, 
hladí  v  stranu . . .  dlho  hladí  —  len  srdce  mu  prudko  v  hrudi 
zvoní . . . 

„No...  čože  ty...  Prečo?..."  I  naložil  s  ním  pop,  ako  na- 
kladáme so  psom.  Pravda,  duša  ho  bolela,  ale  spomenúc  si  ženu 
a  svoje  vlastné  neveselé  žitie,  hneď  zachmúril  sa  a  osopil  sa  na 
chlapca : 

„Choď  nazad,  domoví  No  rezko!" 

Chlapec  obrátil  sa  a  vliekol  sa  opačným  smerom.  On  žialil 
ešte  väčšmi,  než  vtedy,  keď  ho  obkrúžilí  dedinskí  chlapi.  Tí  zlí  a 
tento  jemu  ukázal  sa  byť  dobrým.  Toto  teraz  nevedomky  cítil. 
Nemohol  by  povedať,  čo  znamená  dobro,  čo  znamená  zlo.  No  tí  ho 
bili,  mučili  a  tento  —  nič  mu  neurobil,  no  keď  mu  položil  na 
hlavu  svoju  niku,  to  od  neho  odstúpila  tlupa,  už  bola  ochraňujúcou 
ho  rukou . , . 

Prešlo  ešte  niekoľko  času. 

Nastala  všeobecná  vojenská  povinnosť.  Námestníci  a  ochotníci 
neboli  potrební.  Všetko  usilovanie  odpratať  „šteňa"  v  cudziu  zem 
stalo  sa  márnym.  Zabral  sa  jeho  gazda  do  nalezínca.  Ztade  ho 
vyhnali.  Sišla  sa  starešina.  Starešina  mnoho  sa  radila,  mnoho 
vodky  vypila  i  usúdila  mu  byť  pastierom. 

Chlapec  ocítil  sa  v  úplne  novom  položení. 

Celé  dni  je  len  samojediný.  Nikoho  z  ľudí  okolo ...  Ba  jest 
podriadených  u  neho  —  psi.  Čo  on  chce,  to  i  môže  robiť  s  nimi. 
Jeho  bili  v  dedine  —  i  on  dal  sa  biť  psov,  no  tí  krotko  dívali 
sa  mu  do  očí  i  lízali  mu  ruky . . .  Chlapec  ničoho  nepochopil  — 
no  biť  ich  prestal;  potom  s  nimi  bolo  mu  veselo.  Zaľúbil  si  psov. 
Akýsi  nový  svet  bol  okolo  neho,  aký  on  sám  ani  celkom  nepo- 
chopoval . . .  Zelené  luhy  mäkko  stlaly  sa  v  nekonečnú  diaľku  pod 
holubím  nebom ...  V  stranu,  na  samom  kraji,  kam  sotva  dočahoval 
jeho  zrak,  zdaly  sa  vyrastať  sinej  barvy  lesy...  A  on  znal  ich, 
on  dochodil  ta  i  so  stádom  a  zbadal,  ako  pod  vetrom  šeptaly  si 
stromy,  ticho  i  vážne  pokolisujúc  sa,  ako  po  zemi  behaly  zlaté 
slnečné  lúče,  aké  kvety  rástly  tam  v  chlarlu  tônistých  luhov  a  čo 
za  tajnostný  svet  rozkladal  sa  v  tráve  pod  týmito  kvetmi.  Chlapec, 

23* 


356 

mlčanlivý  v  dedine,  teraz  cele  zanemel.  On  skôľ  počul  mučanie 
kráv,  blačanie  baranov,  štekot  psov,  i  nepríjemný  a  prenikavý 
hvizdot  jastraba  v  povetrí,  než  ludskú  vravu.  On  dobre  znal  i  počul 
slová,  no  všetek  smysel  fras  skJzal  sa  na  ňom.  On  nebol  idiotom, 
ale  jeho  pozor  neutkvieval  celkom  na  nich;  ony  utratily  pre  neho 
každý  záujem  odvtedy,  čo  ušiel  do  lesa  a  do  pola.  Dlho,  za  celé 
hodiny  ležal  a  hľadel,  ako  vlní  sa  lúčna  tráva,  ako  po  nej  bežia, 
sfaby  po  rieke,  jedna  za  druhou  plávajúce  a  valiace  sa  široké  vlny. 
To  prevracal  sa  horeznačky,  hľadel  v  hlbinu  neba,  a  zdalo  sa  mu, 
že  odtľhuje  sa  od  zeme  a  že  padá  do  tej  hlbiny...  Zavše  sliedil 
za  letkom  holubov,  jastrabov,  za  kŕdľami  akýchisi  temných  vtákov, 
vznášajúcich  sa  ďaleko  jeden  za  druhým...  I  často  jeho  mozog 
začínal  lámať  sa  na  tom,  čo  takého  je  asi  tam,  kam  letia  tí  vtáci?. . . 
M6ž'  byť,  že  tam  vôbec  niet  ľudí ;  a  ak  niet  ľudí  —  tým  lepšie,  to 
znamená,  že  mu  žiaden  nemôže  ublížiť. . .  Ach,  keby  on  mohol 
za  nimi  sa  pobrať!...  On  začal  ľúbiť  prírodu,  nie  preto,  ako  by 
ponímal  krásu,  nie;  no  ona  bola  neprebernou  ohradou  toho  jeho 
položenia,  v  ktorom  jemu  nerobil  nikto  bolast,  nehrozil  mu,  ne- 
kiičal  na  neho.  On  si  zaľúbil  voľnosť,  bezstarostlivosf,  spokojnosť, 
a  spokojnosť  bola  celá  tá  okružujúca  ho  príroda... 

Stranou  v  dedine  vídal  matere  i  otcov  so  svojimi  deťmi;  ako 
mladý  zver,  bokom,  na  pol  oka  sliedil,  ako  rodičia  láskajú  svoje 
deti;  no  ostávajúc  teraz  sám,  vôbec  nemyslel  o  svojich.  Veď  oni 
jestvovali,  no  on  pevne  veril,  že  sú  oni  nadovšetko  podlí,  a  potom 
že  jemu  nádobno  hanbiť  sa  za  nich.  Veď  celá  dedina  húdla  mu 
o  prekot:  „Šteňa!  I  mat  ti  bola  planá...  Taká  dravica,  sťa  suka 
na  cudzí  dvor  ťa  vyhodila.  Bolo  by  ju  bývalo  treba  niekde  utopiť, 
i  teba  hodiť  do  vody."  V  hlave  jeho  utvrdilo  sa  presvedčenie,  že 
sú  mu  všetci  nepriateľmi,  hlavne  pre  akýsi  jemu  neznámy  hriech 
jeho  materin,  že  on  musí  sa  ich  stydit,  lepšie  keby  nikoho  a  ničoho 
ani  nebolo . . . 

Tak  on  ani  nemyslel  o  nich  nikdy. 

Dni  šly  za  dnami . . .  Vstával  so  slncom  a  vychodil,  keď  hmla 
z  luhov  voľno  vstávala,  vlnila  sa  i  zdvíhala  k  nebesám,  na  ktorých 
už  horely  jasné  pruhy  rannej  zory...  Počul  vtákov,  videl,  ako 
tráva  čistými,  rosnými  kvapkami  celkom  obsypaná,  zdvíhala  sa 
i  obracala  sa  oproti  slncu.  On  znal  prebúdzanie  sa  prírody,  úplnú 
silu  jej,  i  moc  vyvinujúcu  sa  a  stupňujúcu,  až  kým  nebolo  poludnie, 
kde  on  cítil  sa  byť  obliaty  znojom  a  videl  potom  postupne  klesa- 
júcu až  do  večerného  chladu.  Tušil  hodinu,  kde  celé  nebo  začalo 
sa  pokrývať  tieňmi,  ked  na  východe  už  stála  noc  na  skoku  a  slnce 
tichučko  zapadalo  ohnivou  žiarou  za  samým  krajom  zeme.  A  ked 
zostával  po  slnci  dlhý  zlatý  piníh,  on  hnal  stádo  domov,  načúval 
radostnému  mučaniu  kráv,  i  myslel  si:  „Vám  je  dobre!...  Vás 
radi  majú.  Vaše  gazdiné  vás  už  čakajú  u  dvorov... 

A  jemu  samému  srdce  sa  svieralo...  Bol  by  hotový  celú  noc 
zostať  na  poli,  len  aby  nevidel  zlých,  bezcitných  ľudí. 

Šťastie  jeho  netrvalo  dlho. 


867 

Jasenoa  doviedli  postrkom  z  Pitera  ^)  jednobo  šarvanca,  ktorý 
bol  rodom  z  tejže  dediny.  Oddali  bo  do  rúk  predstavenstvu  i  na- 
ručili  postaraC  sa  o  nebo.  On  bol  svojský.  Tu  pamätali  jeho  otca 
i  maf ,  spoločnýcb  s  celou  dedinou  poplatníkov  i  poddanýcb . . . 
Usniesli  sa,  aby  bol  pastierom. 

„A  so  štenafom  čo?** 

„Nuž,  stena  do  mesta  ** 

„Áno,  odviesť  bo  a  striasC  sa  bo.  Dat  bo  na  nejaké  remeslo . . . 
Veď  dedina  nie  je  ani  povinná...  Odkiaľ  sme  ho  vzali  —  ta  bo 
i  oddáme." 

Osud  riešil  sa  prosto  i  skoro.  Toho  priviezli  z  Pitera,  tohoto 
dajú  do  Pitera,  všetko  jedno. 

I  oddali  bo. 

V  sídelnom  meste  bol  ustrnutý !  Všetko  okolo  nebo  bolo  divné 
a  veliké.  Tak  veliké,  že  v  prvých  okamženiacb  celkom  zamíkol, 
ohromený  tou  strašnou  velikosfou.  Potom  po  niekoľkých  časiech 
spamätal  sa  a  prišiel  k  tomu  presvedčeniu,  že  je  to  tiež  taká  de- 
dina, len  nie  lepšia  a  pre  nebo  ľahšia,  a  hladovať  prichodí  mu 
jednako.  I  nenávidia  bo ;  ako  ho  tam  nenávideli,  tak  i  tu  —  všetko 
jedno.  Rozličnosť  sa  ukazovala,  no  on  nemohol  ešte  pochopiť,  v  čí 
prospech  —  mesta-li  a  či  dediny.  V  dedine  bili  bo  drúkami  i  ska- 
lami po  rebrách,  po  nohách  i  po  väzoch,  a  tu  majstri-obuvníci 
i  tovarišia  tlkli  ho  mlatkami  takže  po  hlave,  po  samom  temeni. 
Tovarišia  zväčsej  čiastky  tiež  takí  vyvrheli  ako  i  on,  zlostnejší  než 
ľudia  v  dedine,  tešili  sa  príležitosti  a  možnosti  vylievať  svoju  zlosť 
na  ňom,  sťa  na  slabšom,  bezpomocnom  a  hlúpom.  V  dedine  boli 
psi,  ktorí  ho  radi  mali,  kravy,  príroda,  —  tu  takého  ničoho  ne- 
ukázalo sa.  Pravda,  zjavil  sa  na  dvore  zvláštny  pes,  a  náš  chlapec, 
túžiac  poihrať  sa  s  ním,  privinul  sa  k  nemu;  no  ten  tak  otrepal 
nešťastného,  že  keby  nebol  vyskočil  dvorník,  bol  by  zostal  ležať 
mrtvým. 

Túto  vec  vyšetrili.  Chlapec  „dokázal  sa"  byť  vinným. 

«Ako  môžeš  ty  bez  všetkej  rozvahy  ku  blaborodému  psovi 
dochádzať?  Za  nebo,  za  tohoto  apportovať  znajúceho  psa  záslužnú 
zlatú  medailu  dali.  On,  tento  pes,  môže  celú  tisícku  stáť,  a  teba, 
ak  kto  povedie  ťa  na  koňský  trh  —  nikto  nekúpi  ani  za  desiatku. 
Ty  darebák  sedliacky!...  Ten  psík,  znáš  aký  je  —  zvláštny... 
On  je  taký,  že  na  poduškách  spáva,  i  jedlo  jemu  osobitne  varia. 
Sluhu  mu  držia,  aby  chodil  s  ním  na  svieži  vzduch  a  vodil  bo  pre 
zábavu,  a  ty  pacneš  bo  rukami,  práve  sťa  by  bol  tebe  roveň... 
Že  teba  ešte  zubami  za  hrdlo  nechmatol,  tak  je  to  ešte  dobrý  psík. 
Skutočne  dobrý.  Smiloval  sa  nad  tvojou  hlúposťou.  Z  nebo,  bratú, 
podobizne  snímali  a  po  rubli  predávali . . .  Tak  ver ... " 

Chlapec  prestenal  niekoľko  dní. 

Keď  vyzdravel,  doviedli  bo  ku  psovmu  pánovi. 

Srdce  nešťastného  ušlo  nielen  do  nôh,  lež  kdesi  až  do  obuve. 


*)  Takto  zovú  Rusi  skráteno  Petrohrad. 


i 


368 

gČože  ty,  bolvan,  zamýšľaš  si  s  mojím  psom  sa  ihrat?... 
Há?..." 

Chlapec  prižmuroval  oči.  On  nič  nepochopoval  v  tú  minútu. 
Nevfdaný  blesk  a  nádhera  oslepily  ho. 

„Ty  ničomník.  Odpovedaj ...  I  psovi  si  tolko  nepríjemnosti 
narobil.  Ešte  by  i  polícia  bola  mohla  prísť..." 

„Ty  ho  naučí"  prikázal  pán  obuvníkovi  po  krótkom  premýšľaní. 

„Buďte  pokojní...  Ktože  to  vídal,  aby  bolo  dovolene  akému- 
koľvek pobehaj  ovi  nevážif  si  panských  psov." 

„Dobreže  mu  ukáž!" 

„My  máličko  nevieme.  Ak  takémuto  dosf  zavčasu  nezlomíme 
róby,  tak  z  neho  bude  zaraz  väzeň.  To  nič  nechápe!  Panského  psa 
vyviedli  na  prechádzku  k  vôli  lepšiemu  vozduchu,  a  on  hneď  do 
neho ...  My  dobre  vieme,  že  ktorý  pes  má  medailu,  je  kavalierov. . . " 

„Veď  tak.  Vezmi  si ... "  I  podal  obuvníkovi  trojrublovú  ban- 
kovku. Obuvník  stal  sa  takmer  zverom  po  tejto  blahosklonnosti. 
Naskutku  lapil  „pobehaja"  za  ucho  a,  nevypúšťajúc  ho,  previedol 
ho  schodmi  i  dvorom,  prihovárajúc  sa  mu: 

„Ty  nevieš,  čo  sú  kavalierski  apportní  psi...  ktoré  sú  s  me- 
dailou ! . . . " 

Pritom  škrípal  zubami.  V  druhej  ruke  držal  trojrubľovú  ban- 
kovku, ktorej  vid  oduševňoval  ho  ku  ďalším  skutkom. 

Chlapec  zase  uľahol  hrozne  zničený  obuvníkom. 

Tak  rástol,  tak  priúčal  sa  remeslu.  Nadto,  povediac  pravdu, 
on  neučil  sa  žiadne  remeslo,  no  otupel  konečne,  tak  že  pocíťac 
svoju  silu,  obrobil  svojho  gazdu  náležité,  a  práve  tak,  ako  vtedy 
pred  majiteľom  onoho  psa,  len  prižmuroval  oči  pred  smierčím 
sudcom,  opytujúcim  sa  ho: 

„Či  sa  nehanbíš  —  svojho  dobrodincu  a  správcu... 

„Vskutku  tak..."  rozžaloval  sa  a  slzil  obuvník.  „Ja  za  nich, 
vaše  blahorodie,  ja  za  týchto  šelmov  sám  som  trpel,  hladoval,  a 
Oiii,  podliaci ..." 

Rozumie  sa,  že  by  obžalovaný  mohol  mnoho  predniesť  i)re 
svoje  ospravedlnenie,  keby  po  prvé  znal  mysleť  a  po  druhé  vysloviť 
svoju  myšlienku.  Ale  on  naučil  sa  len  zlorečiť,  ba  lepšie  rečeno 
len  chripeť  v  rozjatrenosti ;  z  čoho  bolo  možno  vyrozumeť  jasno 
len :   „ja  teba. . .   počkaj . . .    vvo ! . . .   Ty  mne. . . "  a  viac  ničoho. 

No  na  koho  vzťahovalo  sa  to  „teba"  a  čo  malo  sa  nasledovne 
tomu  „jemu"  stať  —  ostávalo  nejasným.  Predmetu  nebolo,  alebo 
lepšie  rečeno,  predmetom  bol  celý  tento  planý,  nemilosrdný  svet, 
všetka  nad  ním  vznášajúca  sa  zlobivosť,  hrnúca  sa  na  neho,  depta- 
tajúca  nešťastníka  každý  deň  i  každú  minútu.  A  tak  on  nemohol 
si  vysvetliť,  kto  je  to  ten  „on",  komu  on  ukáže  „vvo",  do  tých 
čias,  kým  rozpajedenému  nenamanul  sa  gazda  a  kým  nedostal  od 
neho  bitku.  Z  počiatku  zdal  sa  byť  bláznivým. 

„Tyže  čo?" 

„Nebesni  sa,  kanália!" 

Po  druhom  údere  potočil  sa  značne. 

,Čo— o— o?" 


859 

Keby  gazda  bol  porozumel  tomuto  zverskému  ručaniu,  bol  by 
usiel  eím  skôr;  no  on  sám  poznal  velikú  biedu  i  pretfkol  sa  ňou, 
preto  bol  zlobivý  a  v  každej  dobe  cítil  náchylnosf  a  tuhu  vyliaC 
na  kom-tom  žič,  nakopivšiu  sa  v  jeho  duši. 

„Ty  ešte  sa  opovažuješ  úsudok  prejavovaC  I . . . " 

No  tu  prihodilo  sa  niečo  neočakávaného. 

„Pobehaj"  zvriesknul  a  jeho  oči  gúlaly  sa  v  jamkách,  šfa  by 
malý  vyskočiť.  Šmaril  gazdu  pod  seba  a  vzdor  lomozu  mlatkov, 
zavznievajúceho  z  vedľajšej  miestnosti,  kde  pracovali  tovarišia,  bolo 
počuť  čosi  netvorného  a  nesúvislého. 

„A — a ! . . .  Medaila ? . . .  panských  psov  ? . . .  wo  I . . .  Ja . . . 
ja  už. . .  Mlatkom?. . .  Nie,  teraz  dostaneš! . . .  Á. . .  no. . .  no. . . 
Nože  teraz  probuj  biť...   No,  bi  do  zhynutia..." 

A  sám  dusil  gazdu  za  hrdlo,  tak  že  mu  aqi  chripeť  nedalo. 
Dobre,  že  počuli  v  dielni  a  vyskočili.  Ked  odorvali  „pobehaja"  od 
gazdu,  ešte  sipel  zlobou,  obzrel  sa  divoko  a  celkom  zarudlý,  s  očami 
krvou  podbehnutými  chripel. 

„PusC...  ja...  Vvo...  dokončím...  kavaliersky  psík . . . ! " 

Niekoľkým  luďom  ledva  podarilo  sa  udržat  jeho  tenké,  uzlovaté 
ruky,  po  ktorých  prebiehaly  teraz  akési  konvulsíe. 

„Uverte,  vaše  vysokoblahorodie,"  dotušoval  obuvník  smierčiemu 
sudcovi,  „seba  neželejúc,  učil  som  ich..." 

Smierčí  sudca  potriasal  hlavou  a  stále  hladel  na  bezvýznamnú 
tvár  obvineného. 

„Čo;  on  ubližoval  vám,  nie?"  obrátil  sa  k  nemu. 

Ten  len  pohnul  pleciami.  Roztvoril  ústa  sta  ryba  i  zatvoril  zase. 

„Ubližoval  som  ti?**  okríknul  ho  gazda. 

„Postojte,  mlčte!...  čo  vy  môžete  riecť  k  svojmu  osprave- 
dlneniu?" 

„Ja — o...  v — v — o!...  Som  velmi  spokojný!"  náhle  vyrvalo 
sa  nešťastnému  z  hrdla. 

„Čo?..." 

„Veľmi...  A  nie  to,  že  pre  akéhosi  panského  psa  —  mne 
vlasy  ježili. . .  Nech  si  je  on  i  apportér. . .  no  len. . .  Velmi  som 
spokojný ..." 

„Ach,  vmh  je. . .  i  stena  kamenná  by  sa  zježila. . ."  vzdychal 
gazda. 

„Ja  neopytujem  sa  vás  o  psovi . . .  Ako  ste  sa  vy  opovážili 
gazdu  za  krk  lapiť?" 

„Ved  neumrel  — jeden  Bôb..."   prekrižoval  sa  obžalovaný. 

„Uznávate  sa  byC  vinným?...  Vy,  vám  ja  hovorím." 

„Pre  toho,  čo  s  medailou...  No,  dotkni  sa  ma...  Ale  to... 
Veľmi  spokojný,  vaše...  vaše  vysokorod . . . " 

Vyvrheľ  bol  odvedený  do  väzenia,  aby  tam  vysedel  svoj  trest. 

Tu  bola  tisina  i  pokoj.  Možno  bolo  mysleť  a  on  začal  myslel 
Z  počiatku  tlačila  ho  vždy  myšlienka:  prečo?...  Prečo  všetci  a 
všetko  vrhá  sa  na  neho?  Čo  im  on  urobil?  S  jednej  strany  hro- 
mada prenasledovateľov,  s  druhej  —  on.  A  tá  hromada,  pozostáva- 
júca z  jeho  gazdu,   tovarišov,   sluhov,   panského   psa,   mestských 


3C0 

obyvateľov,  smierčieho  sudcu  —  kráča  —  všetci  proti  nemu.  Myslel, 
myslel  a  vrodeným  citom  samého  prvobytného  myslenia,  v  rovnej 
miere  i  žial  i  horkosť  v  ňom  vzbudzujúceho,  domyslel  sa:  „To 
znamená. . .  Ja  im  v — v — ol. . .  Už  ja  ich. . .  dolapím. . .  Vy  tak 
—  no,  dobre. . ." 

1  vzkypela  v  ňom  divoká  zloba,  zatopivšia  všetko,  čo  ešte  bolo 
celého  v  jeho  zmučenej  a  strápenej  duši. 

No  ako  „odplatiť",  akým  spôsobom  „pokázaf  im**  —  toto  uebol 
v  stave  predvidef.  Ou  smutno  pochopoval  len  to,  že  nemožno 
všetkých  zdrapiť  za  hrdlo,  všetkým  lámať  rebrá...  Veď  oni  všetci 
shrnú  sa  na  neho,  a  on  nič  nevykoná...  Treba. akosi  ináče,  ale 
ako  ináče  —  o  tom  nemal  jasného  poňatia.  Nebolo  príkladov  v  jeho 
minulosti...  Suďba  prišla  na  pomoc  jeho  nezkúsenosti.  E  nemu 
posadili  uličného  tuláka,  lapeného  teraz  za  výstupnosť,  vyrastnuv- 
šieho  ako  i  on.  Nový  druh  predstavil  sa  mu  sta  odchovanec  na- 
lezínca,  no  vycibrený  na  uliciach  sídelného  mesta. 

„Teba  ako  zvať?"  bez  okolkov  obrátil  sa  k  nemu  prišlý  dobro- 
druh. Náš  väzeň  vyskočil  pred  ním.  Tomu  bola  odporná  táto  pocta. 

„Sadni  si,  sadni!...  Tu,  bratku,  v  tomto  chládku,  my  všetci 
sme  rovní,"  nedajúc  sa  mýliť  objasňoval  pri  chôdzi.  „Akože  ťa  zovú?" 

„Vaňkom,"  odvrknul  náš  väzeň. 

„No  a  ja  som  Semen  Petrovič...  Počuješ?...  Prečo  teba  za- 
vreli?" 

„Gazdu...  ktorého...  za  toto  miesto..."  A  on  ukázal  na 
svoje  hrdlo  a  doplnil  posunkom,  stisuuv  strašnou  silou  ruku. 

Semen  Petrovič  znaleckým  zrakom  pozrel  na  neho. 

„Nože  ukáž...  Zatni  päste,  napni  ruky...  ukáž...  Aha!... 
No,  bratku,  ty  si  chlap.  S  tebou  možno  mnoho  dobrých  vecí  vy- 
konať. Ej,  bodaj  ta!...  Ja  som,  bratku,  takých  svalov  nevídaval." 

Vaňka,  po  prvý  raz,  náhle  vztýčil  hlavu  a  zarehotal  sa  —  um 
bol  nájdený.  Zjavil  sa  človek,  ktorý  mu  dal  to,  čoho  u  neho  nebolo. 
Myšlienku  a  smer,  ktorým  má  kráčať. 

'  „Ja  ich . . .  v — v — o ! . . .  Dolapím ! . . .  Ja  im,  čertom,  ukážem . . . 
Ty  len  rozkáž,  len  ukáž ..." 

Semenovi  Petrovičovi  nebolo  treba  objasňovať  vec.  On  po- 
chopil hneď. 

„Rozvahy  u  teba  niet...  ale  ty  mňa  poslúchaj..." 

„Budem...  Vvo!...  To  je!..."  s  vytržením  reval  Vaňka. 

A  skutočne  —  jeho  prišlý  súdruh  začal  kovať  plány.  Tak  na- 
strojil,  že,  dostavší  sa  na  svobodu,  Vaňka  zjavil  sa  u  svojho  gazdu, 
sobral  u  neho  svoje  veci,  a  ked  ho  tento  chcel  zastaviť,  on  obrátil 
sa  k  nemu  a  prehovoril: 

„Zabijem  ťa...  počuješ?  Veru  ťa  zabijem.  Všetko  jedno,  do 
temnice  pôjdem...  Jednaká  cesta...  My,  bratku,  teraz... 

Vaňkova  reč  bola  úplne  nová  pre  gazdu.  Prv  Vaňka  o  „chládku" 
tak  hovoriť  neznal. 

„Naučil  si  sa. . .  V  žalárnom  všeučilisku  si  dostal  úplné  vzde- 
lanie." 

„Naučil  som  sa,  buď  ubezpečený." 


361 

„Našiel,  ako  vídať,  svoj  úkol,"  dotušoval  obuvník. 

Yaňka  pozrel  zádumčivo  na  mlatok . . .  vzal  ho. 

„I  šedivý  kaftan  s  bubnovým  túzom  by  vára  velnii  pristal 
k  tvári,  krásny  človek!. . .  Obzvlášte  svedčily  by  vám  pritom  i  bra- 
zeletky  na  nohy ..." 

No  tu  Vanka  s  týmže  zádumčivým  pohľadom  máchnul  mlatkom 
a  gazda  potočil  sa  na  bok,  sťa  by  ho  bolo  niečo  podtalo.  Pozrel 
na  neho  Vaňka,  pozrel,  kopnul  ho  nohou  a  ticho  vyšiel  na  ulicu. 

Semen  Petrovič  mal  vyjst  z  väzenia  o  niekoľko  dní.  On  mu 
udal  miesto,  kde  sa  má  zatiaľ  pritúliť.  Semena  Petroviča,  prepuste- 
ného na  svobodu,  poslali  do  rodiska.  No  rodiskom  jeho  bola  Narva, 
a  on  ztadial  vrátil  sa  hneď  do  Pitera 

A  tým  samým  dnom  počaly  sa  ich  záležitosti.  Semen  Petrovič 
preobliekol  sa  za  panského  sluhu.  Yaňka  sprevádzal  ho  pod  menom 
brata,  alebo  známeho.  A  oni  zbíjali  príbytky  s  vraždou  alebo  bez 
vraždy  —  záviselo  od  toho,  či  bol  niekto  pri  tom,  alebo  nie... 
Vanka  bez  najmenšieho  váhania  dusil,  rezal,  dlávil ...  a  len  potom 
ustával,  keď  už  nemal  práce.  Dostavší  peniaze,  on  mlčal  a  stále 
pil  a  sedel  v  svojom  príbytku  za  stolom,  podopierajúc  hlavu  rukami. 
Niekedy  v  takom  položení  náhle  začínal  mäknúť,  pričom  Semen 
Petrovič  nijako  nemohol  si  vysvetliť,  čo  sa  s  ním  robí:  Či  je 
básnikom  a  či  plače ...  I  slzy  mu  vstupovaly  do  očí  —  i  smial  sa. 

«Ty,  čo  je  to,  baba?...  Za  tou  staruchou  plačeš?  Ach,  ty 
oplan  I  Ona,  bratku,  je  teraz  už  v  raji  1 . . . " 

„Ja?. . .  Nie. .  Kravičky. . .  psíky. . .  luhy  zelené. . .  zelené. . . 

„Ó,  zlodeji...  Ja  som  myslel,  že  ty  o  staruche..." 

No  ten  už  všetko  zabúdal,  i  bil  srdito  päsťou  o  stôl. 

„Ja  im,  čertom ...  Ja  im . . .  S  medaillami ! . . .  Semen,  či  im 
ukážeme  ?  Hovor !  Môžem  ja  im  ukázať  ?  A  ?  Môžem  ? . . .  Hovor 
hneď. . .  Môžem  ja  ich  —  Vvo ! . . . " 

„A  ešte  ako  im  ukážeme.  Ty  len  mna  počúvaj.  Ty  máš  ruky 
zlaté,  no  v  tvojej  hlave  niet  rozhľadu  a  umu." 

„Pochopu  mne  nie  dano!  Skutočne. . ."  súhlasil  úprimne  Vanka 
a  potriasal  hlúpo  strapatou  hlavou,  na  ktorej  trčaly  chlpy  vo  všetky 
strany.  „Pochopiť  ja  nemôžem...  No  len...  Oni  mňa,  takého 
maličkého,  skalami,  mlatkami,  všeličím . . .  Znám  ja  tiež,  čo  by  som 
im  mal  dokázať...  Úplným  právom?" 

„Ešteže...  Len  rob,  čo  ja  rozkážem." 

„Urobím!. . .  Semen  Petrovič,  všetko  urobím..  .  Veď  svieca  — 
pozri,  ja  za  teba ..." 

A  on  hneď  zaťal  päsť  tak,  že  Semen  Petrovič  vyskočil  a  odňal 
mu  sviecu. 

Vec  skončila  sa  tým,  čím  sa  musela  skončiť.  „Um"  i  „ruky" 
boly  lapené. 

Rozlúčili  ich.  Jednoho  do  veže,  Vaňku  do  takého  väzenia, 
aby  sa  nemohol  ushovoriť  so  svojím  radcom  a  vodcom.  Vaňka, 
rozlúčený  so  svojím  „umom",  celé  dni  ležal  na  posteli,  veľmi  žialil 
za  Bvobodou  i  za  Semenom  Petrovičom. 

Vyšetrujúci  sudca  darmo  boril  sa  s  ním. 


362 

„Velmi  som  spokojný.  Len  čo  som  bol  u  nich,  potom  tá  sta- 
rucha  žijúca ...  A  na  účet  dievčaťa,  ktoré  s  marmaládom  v  časke 
—  ja  neviem . . .  Devuška,  možno  riecC,  panská.  Skutočne,  delikátna 
devuska...  „Chceš,  vraví  mi,  sladkej  vodky?"  —  A  ja  neviem... 
Sta  besní  psi,  len  zubami  mňa  vtedy  ona  na  toto  miesto . . .  „To 
ti,  vraví,  na  pamiatku ...  No  mne  je  to  len  tak,  sta  by  dakto 
uaplul . . .  Len  sladkú  vodku  som  pil . . . 

Vyšetrujúci  sudca  nemohol  nič  pochopiť  z  tejto  žvatlaniny. 

„Čo  tu  máš  so  sladkou  vodkou?"  opytoval  sa  ho. 

„Dla  toho,  ktoré  dievčatá  kušu...  teraz  hovoria...  Chceš 
marmalád  ? . . .  Potúž  sa,  kolko  ti  srdce  ráči ..." 

No  tu  už  i  vázeu  i  vyšetrovateľ  vytreátili  oči  a  hľadeli  s  po- 
divením  jeden  na  druhého,  ničoho  nepochopujúc. 

Ležal,  ležal  Vaňka  na  posteli  vo  väzení  a  pocítil  svoju  bez- 
vládnosť. Svoboda  utiekla.  Keby  i  trpel  hlad,  bitku,  bol  bez  prí- 
strešia —  len  keby  mohol  odtiaľto.  Chyža  zamknutá  a  bezmluvná 
dlávila  nešťastníka.  On  cítil  sa  sťa  živý  v  hiobe.  Jemu  bolo  desno, 
tak  dusno,  sťa  by  povala  bola  sa  spustila  i  uložila  sa  zrovna  na 
jeho  prse  svojou  kamennou  ťarchou,  alebo  sťa  by  steny  zdvíhaly 
sa  so  všetkých  strán  a  nedovoľovaly  mu  ani  hnúť  sa. 

Často  chytal  sa  za  mreže  a  visel  na  nich  za  toľký  čas,  že  mu 
na  rukách  navrely  žily  uzlami  a  sedely  pod  kožou  sťa  motúzy. 
I  svaly  jeho  drevenely,  i  on  sám  umdlieval.  Visel,  aby  hľadel  na 
nebo,  i  aby  dýchal  voľným  vozduchom.  Ešte  ťažšie  mu  bolo,  že 
nevidel  dvor  ani  staviska.  Holubej  barvy  výšina  uvodila  mu  v  pamäť 
ten  ďaleký,  šťastlivý,  ale  krátky  čas,  keď,  ležiac  horeznak  na  lúke, 
zahľadieval  sa  do  takejže  hlbiny,  bezodnej  i  lazúrnej,  a  zdalo  sa 
mu,  že,  odorvavší  sa  od  zeme,  on  strmhlav  letí  do  nej,  k  tým  po- 
belavým oblakom ...  A  keď  na  nebi  ukazovaly  sa  holuby  —  on 
sliedil  za  nimi  vo  vytržení  a  nozdry  rozťahovaly  sa  mu  i  zdalo  sa 
mu,  že  cíti  zápach  sviežej  zeme,  vôňu  lúčnych  kvetín,  i  ľahký  zá- 
pach brezový,  donášajúci  sa  s  vetrom  z  ďalekých  strán. 

Raz  taktiež  div  neskostnatel  na  mreži.  Vrabec  priletel  na  karnfs 
a  začal  na  ňom  duriť  perie,  oprašovať  sa,  slrojiť  sa  čvirikať,  i  pod- 
skakovať. . .  I  perie  nadvihoval,  i  pištekom  v  ňom  brázdil,  i  hlavu 
si  o  perie  česal,  i  oral  pritom  tak  veselo,  že  Vaňkovi  v  duši  razom 
rozjasnil  sa  akýsi  veselší  cit.  Zdalo  sa,  že  celý  stal  sa  iba  okom, 
i  nespustil  zrak  s  malej  bytnosti .  .  .  Vrabec  za  mrežou,  nebadajúc 
túto  chlpatú,  *  ryšavú  hlavu,  bol  veselý  a  viedol  si,  ako  svedčí  sa 
každému  mladému,  kojacemu  sa  blahou  nádejou  vrabcovi,  znajúcemu, 
že  nemá  sa  o  čo  zvlášte  starať  a  že,  pokiaľ  izvozčícke  kone  po 
uliciach  behajú,  on  vyžije  . ,  .  Konečne  Vaňkovi  ruky  umdlely,  a 
celou  ťarchou  odpadol.  Vrabec  istotne  toto  nepočul,  i  predížal 
svoju  ľahkomyseľnú  hru.  Vaňka  sobral  nachodivšie  sa  u  neho  chle- 
bové omrvinky  a  začal  ich  hádzať  na  okennú  stenu.  Vrabec  nepodivil 
sa  tomu  ani  najmenej.  No  dobrému  vrabcovi  sa  ani  vôbec  nesvedčí 
diviť  alebo  zľaknúť  sa.  Ak  padajú  nevidomé  odkiaľ  chlebové  omrvinky, 
to  nedeje  sa  preto,  aby  vzbudzovaly  akékoľvek  udivenie,  ale  preto, 
aby  ich  zobal.  Keď  pozobal  si,  rozčviiikal  sa  do  diaľky,  sťa  by  sa 


363 

Staral  oznámiť  vrabcom  v  celom  meste,  aký  je  on  prekrásny  junoš 
a  aké  je  nebo  jemu  obzvlášte  blahosklooné,  posielajúc  mu  dážď 
z  ražných  mrvíu,  velmi  krásnych  a  pre  vrabčí  žalúdok  mimoriadne 
chutných  a  primeraných.  Ohlásivší  týra  spôsobom,  aby  ho  obdivovali, 
vrabec  pobrnkal,  pobrnkal  a  uletel,  no  Vankovi  utkvel  v  pamäti 
zvláštny  jeho  znak  —  zlomené  pierko  na  hlávke,  mimoriadne  trčiace 
do  hora.  Vrabec  následkom  toho  vyzeral  neobyčajne  fanfarónsky, 
chvastúňsky  a  každý  jeho  pohyb  pri  tejto  jeho  toilette  ukazoval 
sa  byt  krajne  smiešnym  i  domýšiavým.  Máličko  oddýchnuvôí  si 
väzeu  natrúsil  na  karnís  ešte  chleba,  a  vrabec,  so  znáčkom  na 
hlave,  zjavil  sa  okamžite,  sta  by  to  tak  muselo  byt 

Do  týždňa  vrabec  celkom  obznámil  sa  s  rusými,  rozcuchanými 
vlasmi  vývrhela,  zapretého  za  železnou  mrežkou.  Nenachodiac  omrvi- 
niek, on  ďobal  do  mrežky  pyštekom,  a  keď  za  ňou  zjavila  sa  milá 
vrabcovi  ruka  Vaňkova  a  omrvinky  sa  sypaly,  vrabec  neodlietal, 
len  máličko  stránil  sa  a  kosom,  jedným  očkom,  ponášajúcim  sa 
barvou  na  čiernu  hlavičku,  pozeral  na  dobročinnú  jemu  niku  a 
podskakoval  v  očakávaní,  kedy  ona  ustúpi,  prihotovivôia  jemu  po- 
travu. VaĎka  takže  badal,  že  vrabec  stučnel  na  jeho  krme,  i  ra- 
doval sa  tomu  preveľmi.  Jemu  snilo  sa  práve  i  v  noci  o  svojom 
operenom  priateľovi,  slietajúcom  mu  na  tvár  a  čistiacom  svoj  pysk 
na  jeho  hrubom  nose. 

Zdalo  sa,  že  v  tom  malinkom  a  hbitom  vtáčatku  sústrednilo 
sa  pre  neho  všetko  —  i  svoboda,  i  slnečné  svetlo,  i  letné  teplo, 
i  lúčna  zeleň,  i  sviežost  rastlín,  i  vodný  šum,  nesúci  sa  vedľa  ne- 
videných brehov. 

Keď  vrabec  odlietal,  Yaňku  svierala  tesknota  a  on  líhaval  na 
posteľ,  hľadel  na  pošmurnú  povalu  a  nemyslel  o  ničom.  Ťažko  mu 
bolo.  „No  zdláv,  zadláv...^  opätoval  visiacemu  nad  sebou  sklo- 
peniu. „Všetko  jedno..  .  Čože  mám  tu?''  Keď  obležat  stalo  samu 
nemožným,  schytil  sa  a  rútil  ku  dverám,  reval  sta  zver  v  klietke, 
i  bil  sa  do  nich,  snažiac  sa  ich  vystaviť.  No  dvere  boly  pevné, 
železné  spony  nerozborné  —  i  drevo  len  trešCalo  a  škripelo  pod 
jeho  údermi,  nepopúštajúc  ani  najmenej. 

„Čože  zas  robíš?"  hovoril  namrzený  strážnik,  strkajúc  tvár  do 
malého  žalárneho  okienka. 

„Vvo!...  Pusť  ma!. . ." 

„Kam?...  Do  temnice?  Braček,  do  temnice  vrabce  k  tebe 
lietať  nebudú." 

Tieto  slová  raaly  na  Vaňku  strašný  vliv.  V  okamihu  utíchol, 
ruval  si  chumáče,  hlúpo  hľadel  do  kúta  a  šomral:  „Buď,  dosť 
toho...  ja  tak...  Odpusti..." 

„Tak,  tak!"  krotil  ho  strážnik.  „Daj  pozor  na  seba. ..  Čomuže 
si  sa  tešil?  Dvere  tieto  pokazíš...  Veď  poviem  dozorcovi  —  a 
ostaneš  bez  vrabca." 

„Pomýlil  som  sa...  Prosím  úpenlivé...  Odpusť." 

A  bezsilne  krútil  strapatou  hlavou  a  usiloval  sa  po  tíšku  ľahnúť 
na  posteľ. 


364 

^ Ja  bych  mal  privolať  pomocníkov . , .  aby  urobili  poriadok 
s  tebou,  čertom.  Polepšíš  sa?"  ešte  vždy  sipel  vo  dverách  tonže 
hlas.  „Ešte  zabiješ  niekoho,  veď  si  ty  sfa  stroj  —  všetko  jedno. . . 
S  ním  uič  nevykonáš,  a  s  tebou  takže...  Ty,  pamätaj  na  svojho 
vrabca." 

No  Vanka  už  snažil  sa  zatajiť  dych.  Vrabec  ho  držal  na  uzde. 
Ja  myslím,  pre  neho  neboly  potrebné  zápoiy  na  dverách,  strážnici 
na  chodbe,  ked  ho  maličký  vtáčik  pripútal  k  veži. 

Po  niekoľkých  mesiacoch  začal  Vanka  kašlať  i  pluť  krvou. 
Poslali  k  nemu  lekára. 

„Tu  mu  je  velmi  nezdravo.  Treba  ho  previesť  do  inej  miest- 
nosti. „Tebe,  hrachu,"  obrátil  sa  k  Vaňkovi  —  „dajú  iné  väzenie, 
suchšie." 

No  Vaňka  hneď  hodil  sa  mu  k  nohám  a  modlíkal:  „Vaše 
blahorodie. . .  Umrem...  Nechajte  ma  tu...  Čože  je  na  tom .. . 
I  tu  je  dobre." 

„Čo  sa  robí  s  ním?"  zadivil  sa  lekár. 

^Má  vrabca,"  zasmial  sa  strážnik. 

„Akého  vrabca?" 

Rozpovedal  o  priateľstve  medzi  týmto  strapatým  čudákom  a 
krotkým  vtáčkom.  Lekár  sa  podivil.  Bol  ešte  mladý  —  a  jemu 
stislo  srdce.  On  znal,  že  je  Vanka  vrahom...  Vrahom,  akého  ne- 
hryzie  svedomie.  A  v  tomto  zločincovi  tolká  duševná  nežnosť... 
„On  ti  je  bratom!"  šeptalo  mu  srdce.  „On  je  vám  všetkým  bratom. 
Prečo  ste  ho  urobili  takým?  I  on  mohol  lúbiť  a  byť  šťastlivým. 
Prečo  ste  ho  vrhli  do  bahna?  Prečo?...  Ďalej...  vyvrheľ...  A 
ešte  viac,  tento  vyvrheľ  cíti,  hlboko  i  bôľno  cíti.  Len  je  to  všetko 
pokryté  kôrou,  hrubou,  neprenikateľnou ..." 

„Takto  nemôže  byť!"  hovoril  lekár.  „Teba  musia  každý  deň 
vodiť  prejsť  sa  na  sviežom  povetrí...  Robiť,  či  nie,  no  aspoň 
za  pol  hodinku...  Ja  prehovorím  s  vyšetrujúcim  sudcom. 

Výsledky  boly  neočakávané.    Na  druhý  deň  strážnik  otvoril 
jeho  komoru.  V  chodbe  stáli  žandári  s  nasadenými  bodákmi. 
„No,  či  chceš  drevo  rúbať?"  zasmial  sa  strážnik. 

Vanka,  visevší  na  mreži,  vyzerajúc  vrabca,  bol  umdlený,  zdráhal 
sa.  „Nie...  nie...  nechcem...  Bude...  Ja  som  tu."  Nazdal  sa, 
že,  bo  chcú  celkom  odviesť  odtiaľto. 

„Zlodeji...  Rozkaz  máme  každý  deň  vodiť  ta  na  prechádzku 
alebo  do  roboty,  čoho  sa  ti  len  zachce..." 

Vanka  nedôverčivo  pozrel  naň  bokom,  práve  tak,  ako  v  prvý 
čas  svojej  známosti  chytrácky  vrabec  hľadel  na  neho.  Potom  zá- 
dumčivé vstal  a  vyšiel.  Od  tých  čias  každý  deň  ho  vypúšťali  na 
dvor  a  dávali  mu  sekeru,  pravda  s  potrebnou  opaternosťou.  V  istej 
vzdialenosti  rozostavili  sa  strážnici,  hotoví,  akby  chcel  ujsť  alebo 
obrátiť  sekeru  sta  zbroj  proti  nim,  sraziť  Vaňku  na  mieste.  Vaňka 
si  toho  nevšímal.  On  s  napnutím  svojich  síl  rúbal  drevo.  Celé 
hrubé  kláty  rozletúvaly  sa  v  kusy  pod  jeho  mohutnými  údermi. 

Jeho  tvár  stala  sa  v  takýto  čas  nadšenou.    On  trafil  na  svoju 


365 

prácu.  Uzlovaté  ruky  robily  na  podiv.  Všetkého  bolo  mu  málo. 
Narúbal  —  iný  by  bol  už  ustal,  ä  on  volá  na  celý  dvor: 

„Dávaj  ešte,'  čože. . .  rane  je  jedno. . . " 

Rúbal  drevo  i  pre  súd,  i  pre  strážcov,  i  pre  všetky  miestnosti 
v  súdnom  dome . . .  Navaliv  hromadu  dreva  už  hotového,  odhadzoval 
sekeru  a  vzpriamil  sa . . . 

„No. ..  bude. .  .** 

Po  skončenej  práci  šiel  domov,  odprevádzaný  vojakir^i  i  stráž- 
nikom, vyzváňajúcim  veľkým  svázkom  klúčov. 

Vaňkovi  bolo  strašne  i  len  pomyslef,  že  skoro  sa  dokončí  vy- 
šetrovanie a  jeho  odvedú  kto  vie  kam,  odtiaľto.  Potom  bude  konec 
priateľstvu  s  vrabcom.  Táto  idylla  bude  sa  museC  pretrhnúť,  i  ne- 
vedno, kto  iný  tu  bude  vídavať  tohoto  vtáčka,  laskat  sa  s  ním, 
kŕmif  ho.  V  jeho  duši  prebúdzal  sa  cit  zvieracej  žiarlivosti  i  besnej 
zloby  oproti  tomu  ,,inénju^,  a  v  návale  bôľnych  citov  vrhal  sa  na 
stenu  a  strašnou  silou  zatínal  do  nej  nechty.  Stena  pravda  zo- 
stala necitnou,  prsty  mu  puchly  a  on  nevykonal  tým  nič...  Vanka 
bezvolne  padal  na  posteľ  a  zase  hľadel,  nemysliac  na  nič,  na  povalu, 
na  jej  tažký  krivolaký  sklep. 

„A  kdeže  je  on?''  obracal  sa  konečne  k  obloku  pouspokojivší 
sa  strapáň,  a  v  ten  čas  úsmev  ukazoval  sa  na  jeho  tvári ...  On 
si  predstavoval,  ako  sa  jeho  priateľ  kúpa  teraz  vo  vzduchu,  lietajúc 
8  kríčka  na  kríček,  bije  sa,  istotne  perie  sa  s  inými  vrabci,  „uka- 
zuje im",  tlčie  ich  a  zdvihnúc  svoj  chochoľček,  keď  rozohnal  ich 
všetkých,  silne  čviriká  na  opanovanom  mieste.  No  tu  obyčajne 
ozvalo  sa  šCukanie  malinkého  pyšteka  o  mrežu,  a  Vanka  vyskočil 
hneď  8  chlebom  na  malinké  omiTÍnky  podrobeným. 

„Nalietal  sa.. .  Ej!. .." 

I  jasaly  mu  oči,  a  poslúchajúc  veselé  čvirikanie,  vysvetľoval 
si  ho  tak,  že  mu  vrabec  rozpráva,  kde  všade  bol,  čo  videl,  koho 
nabil  zo  sebe  rovných. 

„Tak  im  treba,  čertom! . . .  tak  im  treba. . .  ^,  radoval  sa  Vanka. 
„Prečo  ich,  čertov,  šetriť...  Tys'  mal  k  tomu  právo...  0-ho-ho!" 

A  zadúšal  sa  samým  radostným  smiechom. 

„Znamenite...**,  pokračoval.  „Znamenite...  apportérov  s  me- 
dailami . . .  Panské  device . . .  Nech  si . . .  A  ty  ich  ešte  po  pa- 
puliach ..." 

V  daždivé  časy  bol  Vanka  ešte  spokojnejší.  Vrabec  neodletoval 
preč,  lež  použijúc  výhodu,  že  okno  hlboko  ležalo  v  tlstej  stene  a 
dažďové  kvapky  sem  nedopadaly,  túlil  sa  do  kútika,  nabuboril  sa 
i  sedel  tak,  že  mu  nôžky  videl  nebolo  i  zdalo  sa,  že  s  nabubleným 
bruškom  leží  na  karnísnom  železe.  Zaspával,  zatvárajúc  v  guľatej 
hlavičke  spočívajúce  očká  vlhkou  záclonkou  svojich  mihalníc.  Ino- 
kedy i  pyštek  pratal  kamsi  —  a  vtedy  z  vrabca  tvorila  sa  jedno- 
duchá pestrá  hrča,  z  ktorej  iba  nadlomené  pierce  trčalo  večne, 
sťa  by  bolo  lytierskym  znakom,  s  ktorým  sa  nerozlučoval. 

I  možno  bolo  vopred  sa  zaručiť,  že  akokoľvek  dlho  bol  by  spal 
vrabec,  Vanka  bude  viseť  na  mreži,  hľadiac  na  neho  a  usmievajúc 
sa,  ako  vtáča  smiešno  strháva  sa  a  v  strachu  durí  perie,  keď  ko- 


866 

nečne  i  naň  padlo  niekoľko  dažďových  kvapiek.  Raz  svitol  jarky 
slnečný  den.  Vaňka  ani  v  dedine,  za  krátky  čas  svojho  pastioro- 
vania,  nepamätal  taký.  Nebo  zdalo  sa  byť  tmavším.  V  jeho  hustej 
lazúrnej  barve  zamrel  i  doslovne  roztajel  pod  ohnivými  lúčami 
zemský  obláček.  Vrabec  hned  odlietal,  hneď  prilietal,  obveselujúc 
pošmurného  väzňa...  On  dla  obyčaje  visel  na  rukách  —  na  svojej 
mreži,  keď  na  dvere  zaštukli  a  malé  okienko  v  nich,  zavreté  malou 
okeníčkou,  sa  odkrylo. 

„Stúpaj  drevo  kálat!" 

Vrabec  odletel  v  tom  okamihu.  Bez  pochyby  sa  nalákal.  Vaňka 
obliekol  si  areštantský  chalát  a  vyšiel. 

Ešte  nikdy  nešla  mu  práca  tak  od  ruky.  Strašná  sila,  na- 
kopivšia sa  v  tom  divokom  organisme,  drala  sa  na  svobodu,  žiadala 
voľnosť.  Hrozne  bolo  hľadet,  ako  máchal  sekerou.  Zdalo  sn,  že 
keby  dostal  v  ruky  človeka,  jedným  úderom  by  ho  celého  rozťal. 
Polená  ďaleko  lietaly  po  dvore . . .  Rúbal  ich  s  akýmsi  ozelením, 
sta  by  ohcel  seba  samého  zničiť,  umoriť ...  Po  pol  hodine  pustil 
sekeru  z  rúk  a  celý  mokrý  narovnal  sa  i  stál. 

„Ach,  čertova  prašnica,  po  celom  dvore  rozhádzal.  Veď  Boh 
neznal,  komu  silu  datľ*  vrčal  starík-strážnik.  Vaňka  sa  samoľúbo 
usmieval. 

„Len  čo!..."  zadivil  sa  jeden  zo  sprievodčích,  obozretne  po- 
hliadajúc  na  sekeru.  „Hovoria,  že  sú  Tatári  tiež  silní,  no  takých 
niet!. . ." 

Väzeň  už  nepočul.  On  zazrel  nad  oknom  svojho  väzenia  mrvia- 
ceho  sa  vrabca.  Jeho  pernatý  druh  hneď  skákal  po  mreži,  hneď 
prelietal  na  krúžik,  hneď  zase  lietal  nad  Vánkom  a  čvirikal,  sťa  by 
mu  zasielal  svoje  veselé  „zdravstvuj". . .  Zlomené  pierečko  trčalo 
ustavične  chrabro  i  chvastavo  na  jeho  hlávočke...  Vaňka  sliedil 
zrakom  za  ním,  a  Čím  viac  vozil  sa  povetrím  vrabec,  tým  viac  roz- 
kladal sa  šťastlivý  úsmech  na  tvári  väzňovej. 

„Ajha!. . . "  mrmľal  on.  „Ajhal. . .  Len  čo. . .  no  práve. . . " 
Potom  zahľadel  sa  na  nebo.  „Svetlé  je,  svetlé...  U  nás,  no  nie, 
doma...  v  dedine...  niet  ani  toho,  ani  toho,"  obrátil  sa  ku  vo- 
jakom. 

Tí  mu  porozumeli. 

„Hej...  ľud  je  všetok  v  poli. .." 

„Pastierom...  ahal...  Pastierom,  hovorím,  dobre  je  pa- 
stierom ..." 

„Kravičky . . .  ktoré ..." 

„U  nás  teraz,"  hneď  ožil  vojak,  „dievky  niesly  pôdoj...  Naše 
dievky  sú  zdravé,  pijú  to. . .  Driečne  tiež. . .  Jedným  slovom  —  raj. 
Dobre  je  u  nás ...  ** 

„Ja  som  pastier. . .  Ja  všetko. . .  barančeky  takže. . .  psov. . . 
poľný  sprievod.  Sadneš  si...  hľaď...  ticho..." 

„Veru  čím  tichšie...  Zviera  bez  príčiny  sa  neprotiví.  Zviera 
tiež  rado  má  pokoj. . .  I  jemu  je  dobre,  i  tebe,  čože  viac. . ." 

Také  jasné  bolo  nebo  v  ten  deň,  že  i  šišaky  policajných  sluhov 
spolu  i  6  ich  trúbami  i  jagajúcou  sa  zbroj ou  odi^aly  sa  na  ňom ; 


367 

také  jasné,  že  obláček,  závislý  v  jeho  stredine,  ticho  umknul  preč, 
aby  svojou  belosťou  nenarušoval  sviatočnú  harnaoniu  hlbokého  i  či- 
stého lazúru.  Len  zavše  niesli  sa  ním  akísi  vtáci,  sfa  čierne  bodky. 
Teplo  bolo,  dobre  bolo,  severná  jar  zriedka  kedy  oblažuje  nás  ta- 
kými dňami. 

Jedna  z  tých  bodiek  závisia  nad  samou  Vaňkovou  hlavou.  On 
neprestajne  sliedil  za  iíou  a  sám  sebe  myslel: 

„On  je  tiež. . .  náš  brat. . .  o  živnosti  premýšľa. . .  Nože  pod. . . 
hladuje ..." 

Čierna  bodka  rástla  a  rástla.  Pomaly  priblížila  sa.  Vaňka  videl 
už  i  jeho  obrysy.  Rozoznať  bolo  široko  rozostreté  a  cele  nepohybné 
krýdla.  Zdá  sa,  že  sa  ani  neševelia,  len  rastú  a  rastú.  Hla,  i  hlávku 
už  vidno,  i  chvost  je  rozvejárený.  Javí  sa  byt  opravdovým,  opere- 
ným zbojníkom . . .  Bol  teraz  v  celej  svojej  divokej  prelesti  i  sile 
viditeľný.  Istotne  vyhladol,  čo  i  zahnalo  ho  do  mesta.  Neľúbia  ja- 
straby,  sta  dôslední  milovníci  tisiny  a  samotuosti,  mesťo. 

Vanka  náhle  zamrel . . .  Široko  rozprestrely  sa  krýdla,  strašne, 
na  neuverenie  strašne  vyrástly.  \  okamihu  bolo  vídaí  osobitne 
každé  ich  pero. . .  Ostrý  zahnutý  zobák. . .  Veľký  i  silný  chvost. . . 
Rýchle  mihla  sa  táto  čierna  massa  so  šumom  i  s  rachotom  a  pred 
očami  väzňovými  spustil  sa  jastrab  zrovna  k  jeho  oknu . . .  Divoký 
krik  splašil  celý  dvor.  Taký  úžasný,  prenikavý  krik,  že  zo  všetkých 
chodieb  vybehúvali  ľudia,  do  okien  tisly  sa  naplašené  kuchárky. 
Vojaci  stŕpli.  Strašný  bol  tento  krik  —  splašil  i  jastraba.  Súdiac 
dla  toho,  že  bystro,  sfa  kameň  z  praku,  povzniesol  sa  do  výšiny  a 
vypustil  z  drapov  uchvátenú  korisf.  Mihla  sa  vedľa  samej  Vaňkovej 
hlavy  a  mrštila  sa  ťažko  o  zem.  Väzeň  vrhnul  sa  k  nej,  podchvátil 
ju  v  okamihu,  k  očiam  podniesol. . .  teraz  on  už  ničoho  nehovoril. . . 
V  hrdle  mu  chripelo,  v  prsiach  zvírily  akési  neopísateľné  zvuky. 
On  stal  sa  iba  horiacim  a  osti*ým  zrakom,  sťa  by  celá  jeho  bytnost 
bola  prešla  do  rozpálených,  žalostne  zpod  ryšavých  mihalníc  teka- 
júcich  jeho  očí. . . 

„Oj . . .  oj . . .  oj ! . . . "  stenal  Vaňka,  istotne  ho  žral  veľký  bôľ. 

Stenal  a  s  úžasom  badal,  ako  v  jeho  hrsti  už  bezsilne  trepoce 
sa  a  strháva  malinké  tielce  jeho  súdruha...  On  je  to,  on,  ten 
samý  veselý  vrabec . . .  Veď  i  zlomené  pierecko  má  na  temeni . . . 
Veď  i  známe  čierne  okrúhlasté  oči,  sťa  okrúhlastá  hlavička,  veď 
i  tenké  ružové  nožičky,  sťahujúce  sa  teraz  od  boľasti,  veď  i  roz- 
drvené krýdelcia . . .  Zpod  jednoho  z  nich  zjavuje  sa  krv . . .  stále 
rastúcimi  kvapkami  vystupuje  i  padá,  barviac  na  červeno  sivé 
bruško...  I  srdiečko  sa  meče...  Či  ho  na  smrť  uďobal,  a  či 
nie?...  I  na  hrdielci  vídať  ranu.  Tu  je  krve  viac.  Istotne.  Tu  na 
hlavu  ďobnul  pernatý  dravec,  vrah. 

„Čo  ti  je,  Vaňka?"  naľakal  sa  strážnik. 

„Vo...  vo..."  Leu  to  mohol  prehovoriť. 

p  Aký  žiaľ  I  No  stúpaj...  Stúpaj  domov...  Choď,  choď..." 

A  sám  pomlhal  na  vojakov  —  bojac  sa,  aby  väzeň  neurobil 
niečo  mimoriadneho  v  rozžialenosti.  No  k  najväčšiemu  jeho  udi- 
veniu, Vaňka,  držiac  ustavične  v  otvorenej  hrsti  svojho  malinkého 


868 

druha,  ticho  a  poslušne  šiel  8  ním  do  svojej  komôrky,  8tai*ajúc  sa, 
len  aby  8a  vtáčik  nelákal ...  Na  jeho  palcoch  už  bola  krv  zra- 
neného vrabca.  A  on  s  úžasom  hľadel  na  ňu . . .  Pálila  ho. 

Doma  položil  na  stôl  hlavnicu,  urobil  v  nej  jamku  a  do  tej 
spustil  tíško  svojho  súdruha. . .  Vrabec  už  prestal  sa  trhaf.  No 
ešte  neskonal.  Yanka  videl  to  na  živom  blesku  jeho  oka,  ešte  nie 
zastretého  mútnou  ruskou.  Vanka  videl  toto  oko,  a  —  divná  vec  — 
čím  lepšie  hľadel  naň,  tým  známejším  sa  mu  byt  zdalo.  Kde  on 
prv  videl  také  oko?  Práve  také...  Celkom  tak,  jedným  okom, 
hľadel  na  neho  ktosi...  Ktože?...  Kto?...  On  cele  blízko  na- 
klonil sa  a,  zahrievajúc  vrabca  dýchaním,  neodvracal  od  neho 
svojho  zraku.  Zdalo  sa  mu,  že  umierajúci  vtáčik  hľadí  na  neho  so 
strachom.  Vskutku  so  strachom. . .  I  tá  hľadela  tiež  so  strachom. . . 
Ved  všetko  tielce  sta  by  sa  bôľom  trhalo ...  I  to  telo  tiež  tak  sa 
trhalo,  a  ako  sa  trhalo  I . . .  Zvíjalo  sa  v  svojich  predsmrtných 
konvulsiach,^  v  ten  samý  čas,  ked  jedno  oko  bolo  uprené  na  neho, 
na  Vaňku,  na  jastraba. . . 

Áno,  teraz  sa  on  rozpamätal,  a  vydrvila  ho  triaška. 

Celkom  tak . . .  Celkom  tak  hľadela  na  neho,  tá  ním  zavraždená 
devuška  s  marmaládom  i  so  sladkou  vodkou.  Celkom  tak,  jedným 
okom.  Druhé  celkom  vytieklo  od  úderu.  Telo  tiež  tak  sťahovalo 
sa  kŕčovite  a  jedna  noha  hneď  vyťahovala,  hneď  zase  shýbala  sa 
v  kolene,  ako  sťahuje  a  zase  vystiera  sa  tenušká,  biedna  nôžka 
vrabcova.  On  sám  nepochopoval,  prečo  tak  bedlivé  pozoruje  každý 
jeho  pohyb.  Sliedil  zrakom  a  teraz  prežíval  múky,  akých  prv  nikdy 
neznal,  len  teraz.  On  necítil,  ako  mu  nabehly  nohy  —  sťa  by  to 
boly  nohy  cudzie,  ako  ho  rozbolely  kríže  od  toho,  že  stál  dlho 
zohnutý,  i  kríže  sťa  by  boly  cudzie.  Od  nezná  i  nebadá  teraz  ani 
nôh  ani  krížov...  Ničoho.  On  celý  žije  v  tom  momente,  keď  tá 
„panská  devuška"  mrštila  sa  o  zem  a  zabila.  I  stenala,  skutočne 
stenala ...  A  potom  i  stenať  prestala . . .  Práve  tak,  ako  tento  vrabec 
otváral  a  znova  zavieral  pyštek,  tak  i  ona  otvárala  i  zavierala  rty 
bez  zvuku. 

Hospodine,  ako  veľmi  musí  teraz  trpeť  jeho  súdruh !  A  či  sa 
tá  tiež  tak  nemučila?  Či  aj  v  jej  pohľade  nebolo  toľko  prosiacej 
sily?  Vaňku  drvil  celého  mráz.  Očko  v  okrúhlastej  hlavičke  zastrelo 
sa  už  do  poly  zavlhlou  mihalnicou;  hľa,  veď  ho  už  celkom  ne- 
vi dat.  . .  nožičky  sa  výstrely,  rozcuchané  perie  viac  sa  neukladá. . . 
Vaňka  vzal  ho  na  iniku. . .  Nôžky  odvisly,  krýdelcia  takže. . .  Tielko 
je  ešte  teplé ...  On  sa  rozpomína,  ako  i  u  tej  onemely  a  zostaly 
zmeravenými  nohy  i  ruky;  jedna,  ktorou  zakryla  si  temeno,  za- 
štiťujúc  ho  pred  Vaňkora,  zdrevenela  v  tomže  položení...  i  srdce 
prestalo  sa  hýbať.  Semen  vtedy  naklonil  sa,  poslúchal  a  narovnavší 
sa  zas,  prehovoril: 

„Hotová!...^ 

A  sám  hľadel  kamsi  do  kúta,  neopovažujúc  sa  videt  v  tú  mi- 
nútu Vaňku . . .  Semen  Petrovič  bol  opatrný.  On  len  Vaňku  poučil 
o  diele  a  sám  bol  len  divákom,  neželajúc  „pačkať  sa.""  „Ja  som 
tvoja  hlava  a  ty  moje  ruky",   hovoril  on.    Vaňka  dejstvoval  sťa 


369 

ruky,  ale  ruky  nemôžu  zakusovať  takých  strašných  potrasov,  aké 
ou  pocitoval  v  túto  minútu. 

Áno. . .  či  práve  pri  tej,  pri  „sladkej  devuške",  pri  „delikátnej" 
nebolo  diiiha,  matere?  Eštežeby  1. . .  Len  teraz,  v  túto  minútu,  keď 
poznal  žiar  nái-amne  veliký,  on  sťaby  vo  hmle  vidí  šedivú  s  roz- 
cuchanými  vlasmi  starenku,  ktorú  pozval  vyšetrujúci  sudca  v  prí- 
tomnosti Vaňkovej  k  telu  dcérinmu.  Yed  ona  celá  prípnula  sa 
k  nej.  „Srdce  moje...  Dcéruška  milá"  —  a  neplakala,  prilipla 
k  jej  chladnej  i  zmeravenej  tváii  svojou  tvárou  a  nebolo  ju  možno 
odorvať. . .  Vaíika  vtedy  hladel  na  ňu  bezstarostne,  i  mlčalo  v  íiom 
všetko,  sťaby  v  kameni.  Na  všetky  otázky,  blýskajúc  zpod  obočia 
na  vyšetrujúceho  sudcu  pálčivým  zrakom,  odpovedal  jedno  a  tože: 

y,Znať  neznám...  My  sme  tomu  dielu,  vaše  blahorodie,  nie 
príčinou...  Sladkú  vodku  sme  pili,  marmaládom  sme  sa  hostili, 
len . . .  a  vôbec  prečo  —  vedieť  —  neviem. " 

A  náhle  mu  svitlo,  náhle  svitlo  jeho  zahmleuej  hlave  a  stalo 
sa  jasným  jeho  spustlému,  v  tvrdú  kôru  zapratavšiemu  sa  srdcu, 
že  tá  mrtvá,  zmučená  devuška  je  o  veľa  šťastlivejšia  od  neho,  od 
takého,  aký  je  teraz,  že  teraz  zavŕšilo  sa  čosi  takého  úžasného, 
nenavrátiteľného,  neočakávaného,  že  v  ňom  nikdy  viac  už  nebude 
ani  spokojnosti,  ani  tisiny.  Teraz  on  už  nevidel  pred  sebou  tohoto 
jastrabom  zabitého  vrabca,  ale  ju  —  zavraždenú  devušku. 

On  sám,  nepochopujúc,  čo  robí,  vrhnul  sa  na  postel  a  za- 
chvátil krvavými  palcami  svoje  ryšavé  vlasy.  Zachvátil  i  zamrel, 
rozpomínajúc  sa,  ako  on  tú  z  počiatku  dusil  za  hrdlo  a  potom, 
keď  ona  uhryzla  jeho,  vzal  drúk  a  drúkom  po  temeni  „tĺkol" . . . 
„TÍkol"  —  tak  povedal  Semen  Petrovič  jemu. 

„Znamenite  si  ju,  Vaňka,  tĺkol!** 

V  tú  minútu  bol  Vaňka  náramne  hrdý  na  pochvalu  svojej 
„hlavy". 

Dvere  sa  roztvorily.  Vošiel  strážnik  s  miskou  kaše.  Prv  Vaňka 
vrhával  sa  naň  sfa  vyhladnutý  zver  —  teraz  ani  uchom  nehnul. 

„Ej,  srrapáň,"  zval  ho  strážnik,  „sadni  si,  budeš  jesť..." 

Vaňka  nepohnul  sa. 

„Hla,  tuto. . ." 

Strážnik  pošiel  k  nemu  a  dotkol  sa  jeho  pleca. 

Väzeň  skočil  na  nohy,  zazrel  na  neho  zarudlými,  besnými 
očami,  zdvihol  ruku,  no  hneď  ju  i  spustil  sta  podrezanú. 

„Ujdil. . .  Zavraždím  ťal. . . "  A  zaškrípal  zubami. 

Strážnik  vyskočil,  hnaný  strachom.  A  Vaňka  čiahnul  rukou  na 
prse,  driapal  nechtami  i  stenal: 

„Oj!...  horí!...  horí!...  oj!..." 

Večer  strážnik  už  nevchádzal  k  nemu.  Otvoril  okienko,  po- 
zrel —  kaša  i  chlieb  stály  nedotknuté.  Zlaté,  do  väzenia  začahujúce 
slnečné  lúče,  začahujúce  Vaňkovu  hlavu,  zažíhaly  ohňom  jeho  ry- 
šavé vlasy.  Na  stole  ležala  hlavnica  a  na  nej  ešte  vždy  odpočíval 
mrtvý  vrabec.  Vaňkovo  telo  trhalo  sa  kŕčovite. 

Nastala  noc. 


370 

Strážnik,  netrúfajúc  si  už  vchodiť  samotný,  pozval  svojich  sú- 
druhov, otvoril  dvere  i  vkĺznul  do  komôrky. 

„Bolo  by  treba  zažať  lampu..." 

Ya&ka  sa  spamätal.  Zdvihol  sa  zpoly,  sadol  na  posteľ. 

„Lampu...  hovorím.  Ako  chceš...  Mne  je  všetko  jedno,  ja 
som  tebe  chcel  k  vôli  urobiť." 

„  Starucha  to ... " 

„Čo?"  podivil  sa  strážnik  i  cúvnul. 

„Starucha...  hovorím.  Zdá  sa,  neborká..." 

.No?...** 

Ako  si  hynula!...    Dcérka  moja...    Srdce...  Oj,  horí!..." 

Strážnik  chytro  podišiel  k  lampe,  trasúcimi  sa  rukami  zažal  ju 
a  zase  zavesil  ňa  stenu.  Do  okna  hľadela  tma;  ona  stála  i  v  kútoch. 
Slabý  priesvit  večernej  zory  ledva,  ledva  boril  sa  s  ňou.  V  polo- 
tme  ešte  hroznejšou  vyzerala  Vaňkova  krvou  zarudlá  tvár  so  straš- 
nými, nepohyblivými  oéami.  Zdalo  sa,  že  ony  vôbec  nevidia  stráž- 
nika a  jeho  druhov.  Ony  hľadely  cez  nich,  cez  stenu,  i  videly  tú 
chyžu,  tú  krvavú  mláku  na  podlahe,  to  telo . . . 

„Neborká...  hynula  si...  Po  samom  temeni  drúkom...  no- 
hami ona  len...  s  marmaládom,  ktorá..." 

Strážnik  na  palcoch  vyšiel,  zašramotil  zámkom  a  istotne  pre- 
žehnal  sa  niekoľko  ráz. 

Celú  noc  Vaňka  nezavrel  oči.  Hlava  jeho  neobyčajne  pracovala, 
srdce  bolelo.  V  hrdle  i  v  preiach  zamieraly  stony.  Ráno,  len  čo 
sluce  vstalo,  Vanka  zdvihol  sa  a  zašťukal  kľučkou. 

Nik  sa  neozval. 

„Ej!...  kto  tam?...  Otváraj!..." 

A  tak  zatrepal  päsťou  na  mocné  drevo,  že  stŕpnuvší  strážnik 
strmhlav  vbehol  na  chodbu. 

„Čo  sa  ti  robí?  Ohlásiť  ťa?...  ľudia  spia  ešte." 

„Veď  ma  k  vyšetrujúcemu  sudcovi." 

„Znamenite,  naďabíš." 

„Veď...  zabijem  ťal...  Diabli,  čerti...  veď!..." 

Strážnik  bežal  ku  dozorcovi,  bydlivšiemu  v  tom  oddelení.  Vy- 
šetrujúci sudca  býval  tiež  tu. 

Len  po  hodine  zjavil  sa  sprievod  i  odviedli  Vaňku. 

„Vy  ste  ma  chceli  videť?"  omrzlým  hlasom  začal  vyšetrujúci 
sudca. 

No  tu  Vaňka  zaraz  rútil  sa  mu  k  nohám. 

„Čo  je?. . ." 

„Ja  som  ju  zavraždil...  Môj  hriech,  moja  vina." 

Preložila  Drahotina  Krizkova. 


*M»- 


371 


Slovenský  jazyk. 


Jazj'^kovedecké  drobnosti. 

11.  Ako  menovať  nové  peniaze?  Bude-li  sa  menovať  nová 
jednotka  peňažná  maď.  koróna^  nem.  Krone,  logicky  odporučovalo 
by  sa:  koruna.  Ale  v  slovenskom  uchu  neprestane  zvučať  mužský 
rod  zapadajúceho  „zlatého*^  a  preto  nemožno  bude  diviť  sa,  keď  sa 
ujmú  názvy:  korunník,  dvojkorunník,  páťkorunník  atd. 

V  jazyku,  ktorý  je  zákonodarným,  ujme  sa  v  živote  to,  čo  je 
vyslovené  v  zákone.  V  jazykoch,  ktoré  nie  sú  zákonodarnými,  ujíma 
sa  všetko  vedia  seba,  čo  napadne  ľuďom  viac  menej  vlivným  a 
hlavne  to,  čo  samo  natíska  sa  tiažou  okolností.  V  našom  jazyku, 
ktorý  nenie  zákonodarným,  ktorý  je  pod  rôznymi  yplyvy,  poneváč 
niet  povolaného  ústavu,  malý  by  časopisy  naznačiť  ce^tu  v  jazyko- 
vom labyrinte ;  ináče  pod  tiažou  okolností . . .  povstáva  zmätok. 

Ale  čože  my  môžeme  čakať  od  našich  časopisov?  Odpusfte, 
pán  redaktor,  že  sa  tak  vyslovím,  ale  naše  časopisy  po  všestran- 
ných, dôkladných  úvahách  v  podobných  prípadoch  smerov  nenazna- 
čúvajú.  Ony  obyčajne  prijímaly  bez  kritiky  čokoľvek  od  auktorít 
sebe  najbližších  a  robievaly  z  toho  čestnú  otázku,  aby  hocijaký 
hračkový  nápad  silou-mocou  bránily  trebárs  proti  slušným  ná- 
mietkam. Na  stá  zákonov  navrhuje  sa  a  vychodí  bez  toho,  aby 
niektorému  časopisu  napadlo  zastaviť  sa  pri  tom,  že  je  treba  ustáliť 
pre  život  príslušnú  terminológiu.  Všetko  necháva  sa  na  Páaa  Boha. 
Je  on  ovšem  silným  činiteľom,  ale  nesmieme  zabúdzať,  že  „Kto  sám 
seba  opustíy  toho  i  Pánboh  opustí"! 

Znám  svojich  rodákov  veľmi  dobre,  znám  i  časopisecké  pomery 
slovenské,  a  preto  čakám,  že  pri  názvoch  pre  nové  peniaze  práve 
tak  nás  prekvapí  skutočnosť  nepríchystaných,  jako  pri  iných  veciach. 

Tieto  slová  chcú  byť  len  upomenutím. 

Čítal  som,  že  stotinky  koruny  majú  sa  nazývať  babkami.  Aj 
ja  viem,  že  na  pr.  pri  Nitre  bol  hostinec  ku  Trom  babkám,  ktorý 
po  maďarsky  menovali:  a  Három  fillérhez.  Viem  i  to,  že  staršie 
slovníky,  na  pr.  Bernolákov,  pod  halíf,  halUŕ  odprávajú  ku  babke. 
Slovenčina  má  aj  hodne  porekadiel,  v  ktorých  babka  prichodí.  A  ja 
by  som  nič  nemal  proti  babke  ani  so  stanoviska  jazyko-historického, 
ani  so  stanoviska  špeciálne  slovenského,  keby  bola  reč  slovenská  — 
rečou  úradnou  a  zákonodarnou.  Ale  že  je  ňou  nie,  za  povinnosť  si 
pokladám  oisvai  sa  proti  babke.  Tomu  nás  učia  príbehy  slovenského 
názvoslovia,  jako  na  to  bolo  už  inde  poukázané,  že  sa  len  tie  ter- 
míny ujaly,  ktoré  boly  šťastne  navrhnuté.  Za  honvéd,  landšturm  a 
pod.  nemáme  ujatého  výrazu  slovenského,  lebo  slovenské  časopisy 
v  tej  veci  nič  gáéivného  neodporučily. 

Ja  sa  obávam,  že  by  sa  babka  neujala . . . 

Prečo  ? 

Lebo  na  nej  napísane  bude  alebo  „fillér''  alebo  „Heller"  a  tieto 


372 

čitateíné  názvy  v  našej  dobe,  kde  temer  každý  človek  vie  čítať, 
budú  mat  účinok  rozhodujúci,  účinok  pre  babku  osudný . . . 

Dla  inôjho  skromného  náhladu,  chcerae-li  obsiahnut  jednotný 
názov  pre  všetkých  Slovákov  bez  ohladu  na  to,  či  čítajú  alebo  nie, 
musíme  počítať  s  okolnosťami. 

Ja  navrhujem:  Rozhodnime  sa  buď  za  fílier^  bud  za  halier. 

Obe  sú  nám  rovnako  cudzie  čo  do  látky.  Za  prvé  primlúva  sa 
to,  že  v  Uhrách  bude  úradným  názvom  fíllér.  Za  halier  medziiným 
primlúva  sa  to,  že  takto  budú  ho  menovať  Česi,  jazykom  nám  naj- 
bližší Slovattia,  mocní  v  mocnárstve,  ktorých  spisy  a  časopisy  zhusta 
vídať  u  nás. 

Babkou  odtrhneme  sa  cele  od  oboch  úradných  názvov  v  moc- 
nárstve a  dostaneme  dosť  nemotorné  slovo  pre  ďalšie  tvorenie: 

1  =  babka ; 

2  =  dvoj  babka,  dvojbabčík  (babočník)? 
10  =  desaťbabčík  (babočník)  ? 

20  =  dvadsaťbabčík  (babočník)  ? 

Maď.  fíllér  historický  slovník  jaz.  maďarského  uvádza  už  zo 
17.  stoletia,  a  síce  v  podobách:  fillér,  filyer^  foller,  fuller.  Nem. 
Heller,  ktoré  sa  prvotne  menovalo  Halle^-om,  je  „nach  der  gewiihn- 
licheu  Annahme  benannt  von  der  Reichstadt  Sckimhisch  Hall^  wo 
die  Miinze  zuerst  geprägt  wurde"  (Kluge:  Etym.  Wórterb.).  Dotial 
historickosť  maďarská  a  nemecká.  Opierajúc  sa  o  históriu,  my  Slo- 
váci museli  by  sme  si  tu  spomenúť  ešte  aj  iné  peňažné  názvy, 
menovite  iurák  a  polturák.  Prvý  zodpovedá  2  Hellerom  —  fillérom 
a  druhý  1  Helleru  —  fiUéru.  Znamená  totiž  turák  1=  vtorák,  teraz 
druhák :  dvojak ;  polturák  =  polovičku  dvojaka.  Tieto  historické 
názvy  sú  ešte  primeranejšie  od  babky! 

Ja  by  odporúčal  zo  dvoch  úradných  názvov  Heller  =  halier, 
nie  preto,  že  je  pôvodnejší,  ale  preto,  že  toho  mena  razeno  bude 
temer  dva  razy  tolko,  jako  mena  fiUér,  je  tedy  vliv  mohutnejší  na 
massu  ľudu,  ďalej  preto,  že  toho  názvu  užívať  budú  aj  Česi,  kto- 
rých knihy  vždy  majú  prístup  ku  slovenskému  ludu,  konečne  preto, 
lebo  halier  známy  je  jako-tak  aj  v  porekadlách :  „nestojí  ani  ha- 
liera", kdežto  filier  je  naskrze  nie  známy. 

V  takýchto  veciach  treba  rozhodnúť  zavčasu.  Preto  znova  vy- 
zývam príslušné  kruhy,  aby  rozhodly.  Lebo  ináč  korunu  bude  lud 
nazývať  novým  zlatým,  desaťkorunník  malým  (pol)  dukátom^  dvadsať- 
korunník  veľkým  (celým)  dukátom  a  t.  p. 

Uvádzam  svoj  návrh  priehľadne.  Navrhujem: 

pri  medených  (zákonný  návrh  ich  menuje  bronzovými): 
halier,  dvojhalier  (dvojhaliernik),  dľa  vlastnosti  živej  reči  slovenskej 
tento  posledný:  dvahaliemik; 

pri  niklových: 

desaťhaliernik,  dvadsaťhaliernik ; 

pri  strieborných'. 

korunník,  dvojkorunník  (dvakorunník) ; 

pri  zlatých: 

desaťkorunník,  dvadsaťkorunnlk. 


373 

Toto  uvádzam  teoreticky  a  pre  spisovný  správny  jazyk,  lebo 
som  si  toho  ináč  istý,  že  v  živote,  vo  smere  prijatom,  vytvoria  sa 
i  také  skratky,  aké  navrhnúf  bolo  by  predčasne. 

Ešte  by  mal  jednu  prosbu. 

Akže  za  dobré  uznajú  príslušné  kruhy  rozhodnúť  v  tejto  veci, 
žiadal  by  si,  aby  rozhodnutie  odôvodené  dostalo  sa  pred  verejnosť. 


12.  Zapričifiií.  Pod  5.  číslom  týchto  drobností  je  spomenutý 
germanismus  eaprííiniť  (verursachen)  a  receno,  že  českého  „spô- 
sobiť'' nezná  živá  slovenčina  v  tom  smysle  (aspoň  nie  v  strede  a 
na  východe).  Konečne  podotknuto  tam:  ^Ostatne  v  tejto  veci  musí 
mať  i  náš  ludový  jazyk  svoj  osobitý  výraz,  len  ho  treba  vypátrať." 

Poneváč  sa  nikto  nehlási  so  svojím  pozorovaním,  sám  pred- 
nesiem niekoľko  prípadov  z  ludovej  mluvy,  aby  vec  nezaspala. 

V  istom  časopise  čítam :  „  Včasné  sadenie  krumplí  ich  potomné 
hnitie  zapríčiňuje.  I^ominúc  to,  že  je  táto  veta  formálne  dvoj- 
smyselníí,  dokladám,  že  by  to,  čo  je  v  nej,  takto  vyslovil  dobrý, 
nezkazený  cudzou  rečou  Slovák: 

„Keď  sa  krumple  včasné  sadia,  hnijú,**  alebo  ešte  kratšie: 
„Včasné  sadené  krumple  hnijú.** 

Videť  z  tohoto,  jak  neskonalé  kazia  reč  ludia,  hoc  by  mali 
čestné  úmysly,  ktorí  chytajú  sa  písať  bez  počiatočných  známostí 
jazykových. 

Inde  som  čítal:  .,Čo  vlastne  oheň  zapríčinilo?**  Tu  by  Slovák 
pospolitý  riekol:  „Z  čoho  pošiel,  povstal  oheh?** 

Inde  zas:  „To  mi  veľkú  radosť  spôsobilo**.  Kdežto  nezkazený 
Slovák  povie:  Z  toho  som  mal  veľkú  radosť. 

.Jedine  jeho  dobročinnosť  zapríčinila  taký  úpadok**  =i  Jedine 
z  jeho  dobročinnosti  pošiel  taký  úpadok.  Jedine  svojon  dobro- 
činnosfou  tak  upadol. 

Oheň  zapríčinil  škodu  =:  Oheň  narobil  ákody,  urobil  škodu. 

Toto  sú  ovšem  len  ukážky,  v  akom  smere  treba  pátrať.  Ja 
mám  i  sám  viac  prípadov  zaznačených  o  zapríčinií  —  spôsobit,  na  pr. 
„obavy  spôsobuje**,  na  čo  som  počul  lepšie:  obavy  vzbudzuje,  ale 
nateraz  v  tej  veci  nemôžem  povedať  posledné  slovo. 

Z  tohoto  ide  na  javo,  že  Slovák  za  zapríčiniť  niekedy  hovorí 
robiť  a  zväčša  užíva  zaň  výrazov :  to  pošlo,  povstalo  z  toho.  Alebo, 
jako  prvý  príklad  ukazuje,  slovesu  zapríčiniť  (é,  spôsobiť)  vyhne 
sa  primerane  ustrojenou  vetou. 

13.  Lefózni  valakit,  K  tomu,  čo  je  povedané  na  strane  172. 
tohoročných  Pohľadov,  pridávam,  že  takýto  prípad  „a  lefôzôtt  város'^ 
povie  sa  po  slovensky:  „zahanbené  mesto**. 

14.  Mať  muchy.  Keď  poviem  obrazne:  „Sadla  muška  na  lep**, 
„Oslabol  ako  mucha  na  podzim**,  alebo  „Mušku  bys'  počul  pre- 
leteť**,  alebo  „Ľudí  jako  múch",  —  tu  každý  na  prvý  raz  pochopí, 
že  je  obrazný  ten  výraz  vzatý  zo  života  múch,  ale  zastať  musí, 
počuje-li  takýto  výraz:  Ten  človek  má  muchy.   Čo  je  to? 

To  nemôže  byť  iné,  jako  preklad  nemeckého  slova  Mucke,  pi. 
Mucketiy  ktoré  má  viac  významov,  medziiným  tieto: 


374 

1.  Úble  Laune,  besonders  so  fern  sie  sich  durch  miimsches 
tuckiscbes  Stillschweigen  an  Tag  legt:  Mucken  habm, 

2.  Ein  jeder  anderer  merklicher  Anfall  einer  verborgenen  íiblen 
oder  seltsamen  Gemuthsart:  Man  kennt  ihre  Mucken. 

Slovenské  „MaC  muchy"  formálne  srovnávalo  by  sa  s  nem. 
„Mucken  haben**,  v  poľštine  i  významom  kryjú  sa  „miec  muchy 
v  nosie"  8  „Mucken  haben".  Ale  dla  toho,  jako  ten  výraz  v  mojom 
rodisku  užívajú,  význam  slovenský  nekryje  sa  s  nemeckým.  Je  žiadúce, 
aby  naši  ludia  zo  živej  mluvy  presne  ustanovili  význam  výrazu 
„Mat  muchy".  Len  potom  sa  dá  prehovoriť  ďalšie  slovo.  Naproti 
tomu  významom  (1.  bod!)  kryje  sa  mucha  s  Mucke  vo  slovenskom 
obraze:  Mucha  mu  na  nos  sadla! 

S  významom  pod  2.  bodom  srovnáva  sa  slovenské :  Muchy  mu 
ožily. 

Výraz  „Mat  muchy  za  ušima"  bude  dla  môjho  domnenia  len 
ľubovolné  rozšírenie  výrazu  „Mat  muchy",  pričom  účinkovať  mohla 
analógia  výrazu  „Má  ten  za  ušima",  t.  j.  v  hlave.  —ský. 


Slovenské  mená  miest. 

II. 

O  tom  maďarčení  mien  topických  už  od  dost  dávna,  ale  najmä 
za  našej  doby  prevádzanom  poznamenávam,  že  si  naposledy  môžu 
síce,  keď  chcú,  ludia  i  vlastné  mená  reči  inej  na  svoj  jazyk  uspô- 
sobiť, a  chta  i  preložiť,  ale  či  tak,  leda  len  zo  šovinistických  chúťok, 
i  rozumne  a  slušno  je  robiť,  to  je  druhá  otázka.  Také  assimilovanie 
a  prepodobenie  cudzích  mien,  jako  Róma  —  Rím,  Constantinopolis  — 
Carihrad,  Adrianopolis  —  Drinopol,  Ankona  —  Jakín,  Genua  —  Ja- 
nov, Rheims  —  Remeš,  Regensburg  —  Ŕezno  a  pod.  dialo  sa  iba 
za  vekov,  kedy  ešte  poskrovná  bola  znalosť  písma  medzi  svetom,* 
dialo  sa  tak  po  sluchu  a  výslove,  každému  národu  vlastnej  a  zvlášt- 
nej, alebo  cudzie  mená  po  prípade  i  pretlumočené  bývalý.  I  po- 
teraz  ešte  obecní  neučení  ludia  tak  činia,  vyslovujúci  na  pr.  Szent- 
András  —  Senodráže,  Fôldvár  —  Folvarky,  Óvár  —  Ovarky,  Nádas  — 
Nadoše  alebo  Nadošany,  Grägerhain  —  Krikeháj  (Handlová),  Amster- 
dam—  Haštrdán,  ale  vzdelaní  ludia  vlastné  mená  jakejkolvek  reči 
teraz  už  nikde  vôbec  nemenia,  píšuc  ich  tak,  jako  sa  ony  na  pô- 
vodnom jazyku  píšu ;  a  to  je  už  prijatá  medzinárodná  zásada,  ktorú 
i  oproti  Zulu-Kaifrom  treba  šetriť. 

Že  sa  tým  maďarčením  mien  počet  cudzích,  a  to  zase  len 
najviac  slov.  živlov  v  reči  maďarskej,  bez  toho  tak  velký,  že  ich 
to  až  mrzí,  novými  centuriami  rozmnožuje,  a  teda  vlastne  maďari- 
sátori  tým  činom  práve  protivu  toho,  čo  chceli,  dosahujú,  to  je 
ich  vec,  nás  po  tom  nejest  ničoho  — :  ale  tie  tak  pomaďarčené 
alebo  bez  smyslu,  či  podfa  hláskoslovia  či  proti  nemu,  len  aby  pô- 
vodný slov.  ráz  na  nich  sotretý  bol,  zúmyselne  spotvorene  mená^) 

')  Na  pr.  Dúbravka  na  Hidegkút.  Devín  —  Leánvvár,  Oresany  —  Diós, 
Hrusovany,  Hrusovo,  Hrušovce  —  Kôrtvéljes,  Brezany  —  Bôlgyén,  Dobrá  voda — 
Jókô,  Ilmír  —  Úrmény,  Chalmova  —  Nyitraszeg,    Sielnica  —  Szeloce,   Červený 


376 

S  vytváraním  pôvodných,  genuinných,  vekami  potvrdených  mien, 
autentickými  dekretovaf,  a  jako  také  ešte  iným,  i  tým,  ktorým  tamtie 
pravé  mená  ich  vlastnými  sú,  natískať,  to  —  zdalo  by  sa  byť  ne- 
možným. Než  hla,  čo,  v  Európe  aspoň,  pokladalo  sa  nemožným,  na- 
sledovať totižto  príklad  cisára  čínskeho  Kieng-Longa,  ktorý  rozkázal 
s  5000  mandžurských  slov  namiesto  toľkých  povtedy  užívaných  slov 
čínskych  vniesť  do  slovníka,  zahroziac  sa  každému  telesným  trestom, 
kto  by  tých  novotných  „úradných"  výrazov  v  obcovaní  neužíval 
(Miklosich  Slav.  Elem.  im  Magy.  XI.)  —  to  hla  seriósne  celkom 
deje  sa  teraz  v  Uhorsku  za  „ústavnej  vlády**,  len  nech  si  nikto 
na  svete  nemysli,  že  i  ústavným  asnáď  činom,  rozumiem  po  vôli 
ludu,  ktorého  sa  tá  vec  práve  týka;  oh,  toho  vôbec  a  ani  patrič- 
nej obce,  ktorej  meno  idú  premeniť,  ani  sa  len  o  to  neopýtajú. 
Stoličná  klika  (u  nás  samí  odrodilci)  sa  na  tom  usrečie,  návrh  vo 
výbore  stoličnom,  záležajúcom  výlučne  z  ľudí  tej  samej  kliky,  sa 
príjme  a  vláde  na  potvrdenie  predostre,  to  vláda  maďarská  ochotne 
urobí  a  rozkaz  vydá,  aby  sa  tie  mená  odsaváď  vo  všetkých  úrad- 
ných i  súkromných  písemuosťach  upotrebúvaly,  zabraňujúc  prítom 
užívanie  starých  mien,  ešte  i  v  školách,  mocou  úradnou.  Ostatne 
z  najväčšej  sti*ánky  ani  tej  formality  sa  nezachováva :  kto-ten  ľubo- 
voľne pomaďarčí  meno  (to  je  tu  najsvobodnejšie  umenie)  a  sosta- 
vitelia  úradných  menoslovníkov,  šematismov  a  podobných  sbomíkov 
bez  okolkov  prijmajú  a  registrujú  ho,  leda  že  by  ktoré  kedy  boli, 
pre  dáku  snáď  veľmi  neonakvú  podobu,  prv  ešte  Maď.  veď.  akadémii 
do  opravy  d£di,  a  tu  máte:  pred  žasnúcim  zrakom  objaví  sa  vám 
zrazu  nový  svet  —  na  papieri;  cez  noc,  zázrakom,  na  stá  a  stá 
nových  miest  a  osád  povstalo,  ktorých  tu  ešte  včera  nebolo,  a  tie, 
čo  tam  na  ich  mieste  od  vekov  bývalý,  zmizly  s  povrchu  —  pa- 
piera. Nech  vezme  teraz  nestranuý  cudzinec  do  ruky  na  pr.  posledný 
Schematismus  biskupstva  baňsko-bystrického  a  porovná  ho  s  nie- 
ktorým dávnejším  jeho  predchodcom,  alebo  ešte  lepšie  in  facie  loci 

kameň  —  Vôrôskô,  Drieňové  —  Somfala,  Plevník  —  Pelvás,  Hlboké  -  Mélyesd, 
Teplá  kde  Hé?e,  kde  Lenge,  Tepljce  —  Héviz,  Konská  —  Kunfalva,  Varín  — 
Várna,  Srna  —  Szárnya,  Hrádok  —  Uj vár,  Nežitovce  —  Nezsidháza,  Trsteuá  — 
Nádas,  Zádiel  —  Bôlcsháza.  Biely  potok  —  Fehérpatak,  Štiavnická  —  Kis-Sel- 
mec,  Pareština  —  Paraszkafalva,  Turček  —  Tôrôk,  Kostiviarská  —  Élesd,  Du- 
bová —  Garam-Szent-Miklós,  Predajná  —  Péteri,  Zámostie  —  Hidvég,  Závodie  — 
Zavaros,  Bystrá  —  Sebesér,  Sielnica  —  Szélnye,  Jastrabie  —  kde  Karvaly,  kde 
Ólyved,  Kľak  —  Madarasalja  (Kľak  je  pod  vrchom  Vtáčnikom),  Slaská  ~ 
Mogyorómál,  Trabín  —  Garam-Ktirtôs,  Prestav]  k  —  Majláth,  Y eternik — Eôrmôc- 
liget,  Nevofno  —  Tormáskert,  Bzenica  —  Szénásfalu,  Stožky  —  Dombszôg,  PiešC  — 
Súlyok,  Klokoč  —  Hegyhát,  Poloma  —  Veszverés,  Jabloňové—  Almás,  Slavkov  — 
Szalók,  Lipany— Héthárs,  Slivník  —  Szilvás,  Obava  —  Dunkófalva,  Kvasy  — 
Borkút,  Zlatáre  — Ôtvôsfaiva,  Svor — Csôvár,  Zebanec  —  raz  Hidegfala,  raz 
Hideghegy,  Zásad  —  Gyttmolcsfalva  ...  Z  druhej  kategórie :  Laskár  —  Lakszár, 
Tekorany  —  Tôkôld,  Temátín  —  Temetvény,  Ostratice  —  Sztricze,  Medok^š  — 
Kis-Mádo,  Donovaly  —  Dóvál,  Dovodno  —  D6vó,  Lukovo  — Lokóca,  Lukavica  — 
Lukócsa,  Lučatín  —  LacatÔ,  Budiška  —  Budás,  Dúbrava  Kráľova  —  Dobró- 
Királyi,  Selce  —  Szelcse,  Skubín  —  Szakbén,  Kraviary  —  Kereplye,  Krivá  — 
Kirva,  Lom  —  Lám,  Podhorany  —  Podhering,  Hofa  Lomnica  —  Holíó-Lomnic, 
Čemá  mláka  —  Csernamlaka,  potom  Csernamlakói,  potom  Feketevíz,  potom 
Feketesármajor,  jedno  a  to  isté  len  od  desiaticli  rokov  —  atď.  sine  fíne, 
sine  gratia. 


376 

SO  skutočnou  pravdou:  nikdy  ten  nepovie,  že  je  to  jedna,  tá  samá 
diecésa,  ale  že  celkom  iná,  iná.  Nieto  tam  ani  stolného  mesta 
Banskej  Bystrice,  od  ktorého  sa  to,  s  výnimkou  niekoľkých  neme- 
ckých osád,  čisto  slovenské  biskupstvo  menuje,  darmo  hladaf,  niet 
toho  tam  so  sty  iných  miest !  Ba  či  ozaj  i  len  tušia  tf  páni,  ktorých 
sa  to  týka,  že  sa  oni  tým  činom  sami  seba  ztade  vyobcovali?  — 
Nuž  tak  je  pravda  lahko  —  škrabnutím  pera  —  prevádzať  koloni- 
sáciu,  oj  lahšie,  lahšie,  nežii  to  skutočne  prišlo  patričným;  tak  je 
pravda  lahko  nadobývaC:  obrat  druhého,  lenže  to  nevolno  a  ne- 
svobodno  nikomu. 

Ja  zdržujem  sa  kvalifikovať  ten  taký  čin,  čo  on  v  logickom, 
morálnom,  juridickom,  historickom  i  sociálnom  ohlade  v  sebe  in- 
volvuje:  avšak  i  slabým  hlasom  svojím,  s  čo  som,  ozývam  sa  proti 
nekonečnému  bezpráviu,  ktoré  sa  nám  vi  majore  činí.  Nech  súdi 
Boh.  Ničvšakmenej  aby  sme  si  mohli  úspešne  hájiť  a  chrániť  de- 
dictvo  svoje  ohrožené,  aby  sme  mohli  paralysovať  škodný  vliv  na- 
tískajúcej sa  cudzoty  a  u  varovať  sa  ťažkých  mýliek  v  obecnom 
živote  zo  zmätku  mien  neomylne  poplynúcich:  pilne  bolo  by  nám 
treba  chopiť  sa  do  sostavenia  slovenského  menoslovníka  miest  kra- 
jiny uhorskej,  alebo  aspoň  čiastočne  miest  tam  na  slovo  vzatých, 
tým  viac,  poneváč  menoslovníky  miest,  šematismy  a  raappy  úradné 
neudávajú  slovenské  mená  z  najväčšej  časti  už  ani  len  v  zátvorke 
a  ked  ktoré  udávajú,  nuž  to  chybne.  *) 

K  vytknutému  účelu  azda  by  i  postačilo  predbežne  viesť  len 
jednoduchý  alfabetický  soznam  púhych  mien  v  tej  i  v  tej  reči, 
s  jediným  iba  označením  stolice,  v  ktorej  sa  tie  tak  menované 
miesta  nachádzajú.  Kedby  tí,  čo  to  môžu,  chceli  posoznamovať 
mená  miest  jednotlivých  stolíc,  a  chceli  príspevky  svoje,  najpoho- 
dlejšie  hádam  redakcii  niektorého  z  našich  časopisov,  odvádzať,  my 
dosť  skoro  mohli  by  sme  mať  menoslovník  miest  tak  predôležitý 
i  potrebný.  Ja  podám  soznam  miest  v  stolici  Zvolenskej. 


Prostonárodné  povery.  *) 

17.  Prvá  košieľka,  do  ktorej  sa  oblečie  novonarodené  dievča, 
nech  je  zo  starého  plátna,  tak  bude  z  neho  dobrá  gazdiná. 

18.  Kto  prvý  raz  podkúri  novú  pec,  do  roka  zomre. 

O  V  post.  slovníkoch  miest  krajín  uh.  koruny  z  r.  1882  a  1885  slovenské 
mená  miest,  jako  také,  vedia  maďarských  kde -tu  pripustené,  vytlačené  sú 
takto,  na  pr.  Tebenska  Mes,  to  má  byť  Devínska  ,Ve8  -—  Dév'ény-Újfalu,  Dwa- 
kowska-Novejsza  m.  Diviacka  Nováves  —  Divék-Újfalu,  Dluhakola  m.  Dlhá 
Lúka  —  Hosszúrét,  Hrabeci  m.  Hrabičov,  Hrabun  stotožňujú  s  Háj niky,  takého 
mena  —  Hrabun  —  niet,  ale  Hrabiny  ovsem  je  meno  samoty  pri  Hájnikách, 
ďalej  Podhum  m.  Pod  horu,  Bodnice  m.  Dojnice  —  Bajmóc,  Home-Suca  m. 
Horná  Súca,  Hornj-Lowcyce  m.  Horné  Lovčice  —  Lóc  (Felsô-)  atď.  —  Medzi 
inými  k  mestu  Lubietovej  náležitými  samotami  sú  v  recených  slovníkoch  písané 
i  takto:  Bunovo,  má  byť  Beňovo,  Czeljenecz  m.  Včelienec,  Dankon  (Tursky-) 
m.  Dankov,  lebo  Turských  t.  majer,  Hardich  m.  Hrdých  lebo  Hrdinoviech  majer, 
Janekon  m.  Janekov,  Kmetan  m.  Kmeťov.  —  To  sú  potom  žriedla! 

*)  Vidz  2.  soiit  Slovettíkých  Pohľadov.  Red. 


877 

19.  Díefa,  ktoré  je  dlho  bez  krstu,  bude  ma(  velikánske  oči. 

20.  Ked  na  pohrabe  niektorý  člen  rodiny  zomretého  potkne  sa 
a  spadne,  z  tej  rodiny  niekto  do  roka  zomre. 

21 .  Ked  rodina  zomretého  príde  s  pohrabu  domov,  prv,  nežby 
vstúpili  do  domu,  musia  zaklepat  na  dvere  stajne  a  na  všetky  obloky 
izbené:  „či  je  gazda,  gazdiná  (podla  toho,  kto  zomrel)  doma?",  a 
len  potom  môžu  vojsť.  Ináče  by  im  véetek  statok  vyhynul. 

22.  Šváby  možno  vyničiC,  keď  dáme  kos(  z  koňa,  ktorú  sme 
náhodou  našli  na  ceste,  na  to  miesto,  kde  sa  šváby  zdržujú. 

23.  Na  nový  mesiac  nedívajme  sa  cez  oblok,  ale  zo  svobod- 
ného,  lebo  ináče  budeme  maí  po  celý  mesiac  bolenie  zubov  a  hlavy. 

24.  Ked  je  v  cintoríne  čerstvý  hrob  vykopaný  a  kým  doňho 
zomretého  nevložia,  do  tých  čias  nech  nie  je  žiaden  sobáš,  lebo 
jeden  z  páru  do  roka  by  zomrel. 

25.  Dieťa,  ktoré  mnoho  plače,  vynesme  na  cintorín,  a  keď  ho 
ponosíme  po  hroboch,  utíchne  nadobro. 

26.  Ktorý  zlodej  chce,  aby  bol  neviditeľným,  nech  zje  deväť 
šteniec ;  potom  môže  kde  chce  kedy  chce  kradnúť,  nikto  ho  nezbadá. 

27.  Keď  už  choré  dieťa  ani  apatéka  nemôže  vyliečiť,  okúpajme 
ho  vo  vode,  v  ktorej  sme  prv  starú  mačku  vykúpali;  mačka  ochorie, 
dieťa  ozdravie. 

28.  Aby  ovocné  stromy  dobre  rodily,  treba  ich  okolo  pňa  v  po- 
sledný večer  v  roku,  kým  sa  zvoní,  obviazať  povrieslom. 

29.  Žena  zbaví  sa  zimnice,  keď  šatku  s  hlavy  strhnutú,  ako- 
náhle ju  začne  triasť,  založí  za  víno  u  krčmái*a,   a  to  víno  vypije. 

30.  Aby  uhorky  dobre  rodily,  musí  sa  pod  ne  do  hrady  zakopať 
stará  metla. 

31.  Aby  otelená  krava  pri  dojení  pokojne  stála  a  teľa  od  seba 
neodbíjala,  vyrežme  hneď  po  otelení  nad  chrbtom  kravy  do  povaly 
tri  krížiky. 

32.  Aby  krava  po  otelení  zostala  zdravá,  dajme  sa  jej  napiť 
odvaru  zo  svätenej  trávy,  precedeného  cez  starú  metlu. 

33.  Ked  niekde  na  choleru  mnoho  ludí  umiera,  tak  sa  tomu 
dá  odpomôcť,  keď  jednoho  mŕtveho  na  brucho  položíme  do  rakve 
a  tak  pochováme. 

34.  Kto  zabije  lastovičku,  toho  krava  bude  krvavé  mlieko  dávať. 

35.  Aby  kamenec  (krúpy)  prestal  padať,  nech  sa  vyloží  omelo 
(alebo  pekárska  lopata)  predo  dvere. 

36.  Po  západe  slnka  izbu  neradno  vymetať. 

37.  Pes  vyje,  bude  oheň. 

38.  Keď  sa  nám  o  včelách  sníva,  bude  horef. 

39.  Keď  sa  človek  stretne  s  kňazom,  potká  ho  nešťastie. 

40.  Keď  zvoní  v  pravom  uchu,  dobrú  zvesť  počujeme,  keď 
v  lavom,  zlú. 

41.  Keď  svrbí  pravá  dlaň,  dostaneme  peniaze,  keď  ľavá,  vy- 
dáme peniaze  (i  opačne). 

42.  Keď  pri  spln  mesiaci  niet  peňazí  vo  vrecku,  ani  nebude  po 
celý  mesiac. 


378 

43.  Komu  niečo  skapalo^  a  chce  vypátrať  zlodeja,  nech  ide  na 
vežu  a  udre  tri  razy  srdcom  o  zvon. 

44.  Na  prvý  deň  v  roku  operencov  jesť,  nie  je  dobre,  lebo  by 
mohlo  šťastie  uleteť. 

45.  Na  deň  Lucie  na  žiaden  pád  nedajme  od  seba  mlieko,  ani 
za  peniaze;  v  protivnom  páde  alebo  onemocnie  krava,  alebo  utratí 
mlieko. 

46.  Aby  krava  mala  pekné  žlté  maslo,  dajme  jej  zožrať  podbel 
(tussilago  farfara). 

47.  Na  Vianoce  nepúšťajme  statok  von  zo  stajne;  tak  aj  čo 
do  zakázaného  pôjde  v  lete,  nikto  ho  neuvidí. 

48.  Ked  dievča  prvý  raz  miesi  cesto  na  chlieb,  nech  kvasni- 
ciami  potre  chlapcovi  pod  nosom  —  a  nikdy  mu  fúzy  nenarastú. 

49.  Večer  pred  svätým  Jánom  zapichnú  tolko  kvietkov  „králika" 
do  hnoja,  lioľko  je  údov  rodiny ;  ak  do  rana  niektorý  hlávku  skloní, 
zomre  do  roka  ten  člen  rodiny,  ktorého  označoval. 

50.  Kto  chce,  aby  sa  mu  jalovica  čím  skorej  otelila,  nech  jej 
dá  zožrať  prvé  vajce,  ktoré  znesie  mládka,  na  pahrabe  upečené. 


BESEDA. 


Z  básni  Ernesta  Bellaya. 

Oda. 

Odberná  1846. 

O  krag,  čo  tmawších  wlasť  si  milá  oliw, 
Očí  preďiwná  rozkoš  i  úťecha, 
Plodňik  ňemrúcích  w  lisCe  cyprow 

Erag  geďioí,  —  sa  mi  dobre  máwag!  — 

Zrem,  gak  predemnú  už  do  nebes  wrchi 
Rbetské  sa  kopčá  —  gak  sa  mi  próhladi 
S  každím  okamžeňim  čarowné 

Sfiskagú  —  gak  ti  milí  pomíňaš!  — 

Rbetské  smutného  ništ  ňeťešá  wrchi, 
Ništ  lúk  makučkícb  roztomilé  kweti, 
Na  sňete  ništ  wtáčkow  šťebotních 
Prespaňilí  neteší  tu  zwak  mňa!  — 

Ta  len,  ta,  tagná  moc  mi  srdce  ťabá, 
S  ťebú  kde  blažné  mizne  mi  též  nebo,  — 
Ta  len  nazírám  Časmi  okem 

Já  slzawím,  kďe  milú  opúsčam!  — 


879 

Tam  wSe  prewdačné!  —  Búžoraká  zora 
Rannú  na  dušnich  w  perli  meňi  rosu 
Kwitkoch  tam;  —  i  blesk  sa  traCiceg 
Hwezdi,  w  obem  oke  geg  sa  skriwá.  — 

Tam  báge  milší  w  borku  tabém  cbladfi 
Wetrík;  —  i  bistra  réka  zwnči  mnobo 
Tam  príwefiwegše ;  —  ňesliší 

Oblohi  tam  sa  hrmot  ňewďačni. 

Ta  wčúl  poslední-kráť  sa  wolí  ocom 
Ozret!  —  prešťastní,  gestliže  ag  ona 
Sem  nastrogené  swetla  držíc, 

Mňa  z  (felaka  do  domu  sprowádzá!  — 

Wšak  čo  sa  klamním  poznowu  obrazom 
Misií  predáwám?  —  SCín  čo  boňím  (ela 
Wlastnébo?  —  dáwno  keď  zabudla 
Snáď  bolawé  raní  mé  diwečka!  — 

W  smrtnég  kdo  s  ostrím  wálce  mečem  rani 
Druhému  wládní  spúsobuge,  skoro 
Na  wše  zabíwá  —  dlho  misií 
Naproti  wšak  ranení  na  bitku. 

Wšak  buď  že  twrdšé  od  skali  na  slzi 
Bezčas&e  díwá  ďiwča  sa  z  líc  dole 
Sa  mi  ceďícé  —  buď  že  nikdá 
Láski  aňiž  nemalo  ku  láske, 

Čož  wác?  —  či  werneg  láski  mogeg  preto 
Meňeg  ge  hodné?  —  guli,  či  sám  seba 
Úprimne  sčasní  som  dowčilku 

S  ňesmeňením  miluwal  srdenkom?  — 

Gú,  gú,  gedinkú  ze  sto  iních  duša 
Si  tagňe  šwamú  wibrala  w  nádegi 
Pri  žári  geg  očí  istotne 

W  zátoku  bezpečenú  ubehnúť!  — 

Ohled  poslední  tento  na  mladost  milú 
Még  rúžoličneg,  buď  teda  potwrda 
Ňezadusitelného  ohňa 

Láski  ku  neg  na  weki  tlegíceg!  — 

Ti  wšak  o  wlaská  kragna!  budiž  Ume 
Jak  ňekdi,  istá  utoka  ag  ňifii  —  — 
Ti  kwitňi,  rostňi,  ti  sinow  ploď,  — 

Národa  tak  wzňešeného  hodních!  —  — 

Bellay. 

Rukopis  Ody  zachoval  pán  dekan  Fr.  Šujanský.  Dostal  ho,  keď 
roku  1858  bol  kaplánom  v  Oslanoch,  od  Bellay  o  výcb  sestier  v  Ghal- 


380 


movej.  Pán  Šujanský  myslí,  že  Ernest  Bellay  napísal  Odu,  keď  od- 
chádzal z  Talianskej,  kde  bol  vojenským  kňazom.  Jazyk  Ody  už 
nie  je  taký  plný,  rýdzy,  ako  jazyk  básne  PastírJca,  podanej  v  3.  čísle 
tohoročných  Pohľadov;  básnik  trápi  sa  miesty  s  výrazom,  ako  by 
už  nevedel  tak  dobre  po  slovensky. 


■•^^- 


Literatúra. 

A  selmecbányai  ágrost.  hitv.  evang.  egyliáz  és  lý- 
ceum ttfrténete.  Irta  Breznyik  János,  a  lýceum  igazgató  tanára. 
Harmadik  fuzet.  Selmecbányán,  1889.  (Dejiny  baňsko-štiavnickej 
ev.  a.  v.  cirkve  a  lýcea.  Spísal  Ján  Breznyik,  direktor  lýcea.  Tretí 
sošit.  V  B.  Štiavnici,  1889.)  Str.  225—475. 

Kniha  maďarská,  ale  sú  v  nej  z  dvoch  tretín  slovenské  veci.  Kniha, 
ktorá  je  dôkazom,  ako  Slováci  stavali  Uhorsku  školy.  Bez  Severíniho 
(1716—1789),  Hamaljara,  Kanku  a  najmä  Szeberíňovcov  dnes  ne- 
bolo by  bansko-štiavnického  lýcea.  Ján  Szeberíny,  od  roku  1834 
superintendent  banského  okolia,  prišiel  do  Štiavnice  za  slovenského 
farára  roku  1819  z  trenčianskych  Kochanoviec.  Muža  jeho  ducha 
a  horlivosti  Štiavnica  potrebovala,  ako  hladný  kus  chleba.  Najmä 
školám  bolo  treba  súrne  pomáhať.  Lýceum,  ak  malo  trvať,  potrebo- 
valo novú  budovu;  no  cirkev  mala  len  dlžoby,  dištrikt  i  sluboval, 
ale  nedával  nič.  Szeberíny  takrečeno  z  ničoho,  svojou  apoštolskou 
horlivosťou  stvoril  všetky  prostriedky:  roku  1826  už  mohla  byť 
začatá  stavba,  dokončená  za  štyri  roky.  Budova,  na  dvoje  poschodí, 
roku  1830  bola  slávnostne  otváraná.  Na  slávnosť  dostavil  sa  i  gene- 
rálny inšpektor  barón  Alexander  Prónay;  z  dištriktu  prišlo  vyše 
dvadsať  kňazov.  Za  slávnostného  rečníka  cirkev  zavolala  si  z  Pešti 
Jána  KoUára.  „Slávnosť  —  píše  Breznyik  —  začala  sa  v  chráme, 
kde  zpred  oltára  Kollár  povedal  vzletnú  slovenskú  reč  (lendúletes 
tót  beszédet)."  O  Szeberínym  hovorí:  „A  nemožno  neobdivovať 
činnosť,  horlivosť,  vytrvalosť  muža,  ktorý  celého  podniku  bol  iniciá- 
torom, hýbatelom  a  šťastlivým  uskutočnitelom."  On  založil  v  Štiav- 
nici i  takzvanú  banícku  čiže  haviarsku  školu.  Zo  životopisu  dr. 
Jána  Szeberínyho,  podaného  v  knižke,  spomenieme,  že  (narodil  sa 
vo  Velkej  Vsi,  v  Orave,  roku  1780)  v  Rožňave,  ked  nenaučil  sa 
samú  prvú  lekciu  z  maďarského  Kistúkôru^  z  ktorého  nerozumel 
ani  slova,  professor  ubil  ho  tak  nemilosrdne,  že  Szeberíny  navždy 
ztratil  chuť  naučiť  sa  tento  jazyk.  Do  konca  svojho  života  nevedel  po 
maďarsky. 

V  päťdesiatych  rokoch  nemecká  vláda  žiadala  od  škôl  v  Uhorsku 
toľko,  že  tomu  mnohé  ťažko  vedely  za  dosť  urobiť.  Ak  neorganisuje 
sa  dľa  predpisov,  štiavnickému  lýceu  hrozilo  nebezpečenstvo,  že 
ztratí  názov  gymnásia,  nemôže  vydávať  platné  svedectvá  a  i  ako 
súkromný  ústav  bude  museť  zachovávať  nariadenie  z  roku  1850. 
Pád  lýcea  bol  považovaný  za  nevyhnutný.  A  predsa  zachránil  ho  — 


zase  Szeberíny,  syu  a  vo  fare  štiavnickej  (od  r.  1857)  nástupca 
superintendenta,  Ján.    „Zachránil  ho**  je  vlastný  výraz  Breznjrikov. 

V  meste,  v  senioráte  vyvinul  laku  činnosf,  po  Nemecku  konal  také 
cesty,  že  peňažné  prostriedky  boly  stvorené,  lýceum  mohlo  sa  orga- 
nisovaf  dla  predpisov  vlády  a  zostaf  i  dalej  díštriktuálnou  školou.  — 
Hodno  poznačiť,  ako  rozpadol  sa  dr.  Ján  Szeberíny  ml.  so  Štiav- 
nicou.  Bol  totiž  farárom  slovenským  i  nemeckým.  Nemci  —  roz- 
práva Breznyik  —  krivo  pozerali  na  to,  že  Szeberíny  častejšie 
kázaval  v  plnom  slovenskom,  než  zväčša  v  prázdnom  nemeckom 
chráme.  Žiadali  si  osobitného  farára,  už  či  Szeberínyho  či  iného, 
akby  on  chcel  zostať  pri  cirkvi  slovenskej.  Szeberíny  považoval  to 
za  nedôveru  oproti  svojej  osobe,  a  ked  cirkev  ešte  sprotivila  sa  mu 
prijať  patent,  vydaný  v  septembri  1859,  on  zriekol  sa  nemeckého 
kazateľstva.  Nakoľko  dôchodky  samej  slovenskej  fary  nedostačovaly 
vyživiť  v  meste  kňaza,  osvedčil,  že  bude  prinútený  zrieknuť  sa 
i  tejto,  ale  zostane  v  službe  Slovákov,  kým  nenájde  si  inde  povo- 
lanie. Zostal  do  júla  1860;  vtedy  odišiel  do  Viedne  za  vojenského 
kazatela. 

Ako  známo,  na  štiavnickom  lyceume  účinkoval  ako  professor 
i  Daniel  Lichard.  Stanicu  svoju  bol  zaujal  v  novembri  1838.  Na- 
sledujúceho roku  bol  jeho  žiakom  i  Alexander  Petôfi,  vtedy  ešte 
Petrovič,  ktorý  pozdejšie  práve  zo  svojich  štiavnických  zkúseuostí 
napísal  báseň: 

Diligenter  frequentáltam 

iskoláim  egykoron, 
secundába  ponált  mégis 

sok  szamár  professzorom. 

V  nej  ďalej  hovorí,  že  i  z  poesie  padol  do  sekundy.  O  tomto  Breznyik 
rozpráva:  „Lichard,  pri  klassifikovaní  prísnejší  než  Boleman,  jeho 
kollega  vo  vyšších  triedach,  dal  roku  1839  sekundu  i  Alexandrovi 
Petrovičovi  (Petôfimu),  no  nie  z  poetikj^  ktorú  učil  Boleman,  lež 
z  dejepisu  Uhorska,  prednášaného  vtedy  v  rétorike  a  po  latinsky; 
dal  mu  primae  ex  ultimis  i  z  náboženstva  a  z  gréckych  starožitností, 
ktorého  vyznačenia  ostatne  dostalo  sa  okrem  Petrovica  aj  iným, 
maďarským  a  slovenským  šuhajcom  jednako,  prečo  nemožno  povedať, 
že  by  Petrovičovi  bol  dal  sekundu  ako^ Maďarovi;  ačpráve  pravda 
je,  že  dotyčné  národnosti  smýšial  so  Šuhaydom  rovnako,  a  jestli 
zostane  tu  dlhšie,  tak  na  lyceun^e,  kde  schádzavalo  sa  hodne  slo* 
venskej  mládeže,  pri  priazni  takýchto  dvoch  professorov  lahko  boly 
by  sa  mohly  vyvinúť  pomery,  pre  aké  vtedy  bola  povestná  škola 
levočská ;  aspoň  pri  nich  velmi  boly  by  sa  obťažily  postavenie  a 
vliv  professora  reči  a  literatúry  maďarskej."  Breznyik  v  knihe  svojej 
viac  ráz  spomína  Licharda,  no  vždy  s  rešpektom.  „Jestli  široké 
vedomosti,  najmä  v  patričnom  odbore,  jasná,  poučná,  pútavá  pred- 
náška, svedomité,  dôkladné  vykonávanie  povinností,  prísna  disci- 
plína sú  také  podmienky,  ktoré  vyžadujú  sa  u  dobrého  professora: 
tak  Lichard  mal  tieto  všetky  vo  veľkej  miere."  Tedy  veru  nie  — 
„szamár*!  Pod  ním  žiaci  zvlášte  obľúbili  si  mateinatikr '— -^n^ 


38Ž 

vedy,  ktorým  učil  nie  diktujúc,  ako  jeho  predchodca,  lež  dla  naj- 
lepších návodných  kníh;  i  sám  sostavil  a  vydal  učebnú  knižku 
Mathematikai  elôcsamok^  „ktorú  znalci  ešte  i  teraz  chválne  spo- 
mínajú.*' Poneváč  stroje  a  sbierky  banskej  akadémie  nebolo  možno 
vždy  užívaC,  Lichard  založil  na  lyceume  museum.  Odišiel  roku 
1844  za  farára  do  Skalice,  dla  Breznyika  preto,  že  v  Štiavnici  ne- 
cítil sa  dobre. 

Za  učiteľa  v  donáte  roku  1850  prišiel  do  Štiavnice  Samuel 
Ormis,  „ktorý  tu  už  ako  žiak  bol  známy  pre  sv^oje  protimadarské 
smýšianie."  Na  počiatku  roku  1852  opísal  v  Lichardových  Sloven- 
ských Novinách,  že  ministeriálny  radca  Russegger,  následník  nekdaj- 
ších  komorských  grófov,  a  banský  radca  Landerer  vykonali  u  vlády 
pre  haviarov  dávno  čakané  povýšenie  mzdy,  no  ona  že  pritom 
všetkom  neplatí  sa  im.  Ormis  vyžiadal  si  od  redaktora  viac  výtiskov 
patričného  čísla  novín  a  rozdal  ich  medzi  haviarmi.  Vzburu  týmto 
spôsobenú  len  ťažko  vedeli  udusit.  Dna  17.  februára,  po  najväčšej 
vzbure  haviarov,  Ormisa  žandári  chytili  v  škole,  bol  odvedený 
najprv  na  Klopačku,  odtiaľ  pred  vojenský  súd  v  Prešporku,  Do 
Štiavnice  kommandovali  vojsko,  pochytali  mnohých  i  z  haviarov, 
Ormisa  priviedli  nazpáf,  aby  mohol  byí  s  nimi  konfrontovaný,  držali 
ho  vo  väzení,  kýmkoľvek  nebol  omilostený  od  cisára,  ktorý  8.  júla 
cestoval  cez  Štiavnicu.  Breznyik  vraví,  že  Ormis,  keď  písal  do  novín, 
neinformoval  sa  dobre  o  veci.  Starý  Szeberíny,  superintendent, 
opportunista  v  celom  svojom  živote,  iste  krivo  hľadel  na  mladého 
Slováka,  ktorý  čo  mal  v  duši,  to  usiloval  sa  robiť  i  v  živote ;  jemu 
Ormis  nebol  milý.  Na  svobodu  prepustený  Ormis  odišiel  k  svojim 
do  Veľkej  Revúcej;  Szeberíny  v  svojom  denníku  napísal  o  nom, 
že  v  Štiavnici  bolo  len  málo  ľudí,  ktorí  ho  ľutovali,  „quia  fuit  vír 
juvenis  insolens,  parum  cultus,  et  studiosorum  slavicae  nationis 
contra  magyaros,  saevus  instigator.  Habebatur  in  illis,  quos  bac 
aetate  panslavos  appellabant.  "*  V  školskom  roku  185V2  stalo  sa,  že 
pod  professorom  Kôvessym  (Kamenárom)  Slováci  žiadali  si,  aby 
rímskych  klassikov  mohli  prekladať  v  škole  po  slovensky;  Kôvessy 
nedovolil  im,  preto  šiesti  žiaci  (bratia  Mudronovci,  Michal  a  Pavel, 
Gustáv  Tomala,  Vendelín  Kutlík,  Ján  Izák  a  Ondrej  Broduiansky) 
prešli  s  lýcea  v  prostred  semestra  na  katolícke  gymnásium  štiavnické. 
V  svojom  denníku  Szeberíny  pripisoval  i  toto  popudzovaniu  Ormi- 
sovmu...  Pane  Bože!  Keby  len  viac  bolo  mohlo  byť  medzi  Slovákmi 
takých  instigatorov.  Superintendent  Szeberíny  mal  by  pokojnejší  sen 
v  svojom  štiavnickom  hrobe.  Jeho  dielo  bolo  by  požehnanejsie  účinkovalo. 

Zaznačím  ešte  niečo  i  o  Ľudovítovi  Šuhaydovi,  tomto  charakter- 
nom Slovákovi  do  konca  svojho  života  (1872j.  V  mladosti  svojej 
bol  farárom  na  Apoštagu.  Breznyik  rozpráva  o  ňom,  že  keď  tu 
niektorí  páni,  ktorí  ani  do  chrámu  nechodili,  žiadali  od  neho  i  ma- 
ďarské kázne,  Šuhajda  odišiel  za  farára  radšej  do  maďarskej  cirkve, 
do  Ceglédu.  Ak  po  maďarsky  kázať,  tak  Maďarom ;  ale  Slovákom  — 
to  Šuhaydovi  presvedčenie  nedopustilo.  Ako  professor  v  Štiavnici 
mal  neprestajné  boje  pre  duchovné  záujmy  slovenskej  mládeže.  Po 
jednej  takej  srážke,  ešte  roku  1854,  bol  sa  i  zriekol  úradu,  ale  po 


363 

dvoch  rokoch  prijal  ho  nanovo.  „Diela  jeho  —  píše  Breznyik  — 
ktoré  bol  vydal  ešte  pred  svojím  príchodom  do  Štiavnice,  ako: 
Der  Magyarismus  in  Ungam  (1834),  sú  dostatočným  svedectvom 
jeho  proti  maďarského  smeru,  ktorého,  trebárs  opatrnejšie,  držal  sa 
i  počas  svojho  professorovania,  a  že  na  žiakov  nemal  škodný  (I) 
vliv,  možno  dľakovať  len  tomu,  že  v  professorskom  sbore  vždy  boli 
takí,  ktorí  paralysovali  jeho  účinky.  Ináče  o  jeho  velkom  ume, 
širokých  a  základných  vedomostach  vo  filosofii  a  teológii,  o  jeho 
zbehlosti  v  rímskej  klassickej  literatúre,  o  jeho  klassicite  v  jazyku 
latinskom  nikto  nemohol  pochybovať.  Kto  chcel  sa  učif,  z  jeho 
prednášok  mohol  sa  mnoho  naučif.*' 

V  rokoch  1858 — 1861  účinkoval  v  Štiavnici  i  Pavel  Dobšinský, 
a  síce  ako  professor  slovenskej  reči  a  literatúry;  tu  založil  Sokola 
a  redigoval  jeho  dva  ročníky.  Po  jeho  odchode  vyučovanie  sloven- 
ského jazyka  na  štiavnickom  lyceume  začalo  sa  prepadovaf,  ako 
voda  v  piesku.  Na  slovenské  hodiny  chodiť  boli  povinní  len  Slováci ; 
ktorého  rodičia  žiadali  to,  i  z  týchto  každý  bol  sprostený  takej  po- 
vinnosti. Breznyik  hovorí,  že  šuhajci  radi  vykonali  si  osvobodeníe 
od  slovenských  hodín,  len  aby  neboli  Hurbanmi  prezývaní.  Ďalej 
nie  bez  posmechu  dokladá,  že  mnohí  farári,  ktorí  boli  známi,  nechce 
povedať,  že  ako  panslávi,  lež  podľa  novšieho  vraj  pomenovania  ako 
nacionalisti,  dali  si  osvobodiť  synov  od  navštevovania  slovenských 
hodín.  Posmech  je  veni  spravedlivý.  No  o  škole,  ktorá  také  po- 
riadky má,  tiež  všeličo  mohlo  by  sa  povedať.  Čert  už  v  tom  trčal, 
že  škola  dopúšťala  osvobodzovat  sa  od  navštevovania  slovenských 
hodín.  —  Po  Dobšinskom  vyučovanie  slovenskej  grammatiky  pre- 
jal  slovenský  farár  Karol  Hrenčík ;  keď  Šuhayda  odišiel  do  pensie, 
Hrenčík  prevzal  i  správu  slovenského  spolku,  v  ktorom  žiaci  vyš- 
šieho gymnásia  cvičili  sa  týždenne  za  hodinu  v  rečnení  a  posudzo- 
vaní svojich  písomných  prác.  Ale  keď  po  rozpustení  revúckeho 
gymnásia  niekoľko  žiakov  z  tohoto  bolo  prešlo  do  Štiavnice  a  Hren- 
čík bol  upodozrievaný,  že  rozduchuje  týchto  nacionálne  pletichy, 
nechcel  ďalej  ani  učiť  slovenskú  reč,  ani  predsedať  v  slovenskom 
spolku.  Breznyik  dokladá,  že  bol  upodozrievaný  cele  bezzákladne; 
ale  zato  svojou  direktorskou  mocou  nepríčiuil  sa,  aby,  čo  nemá  zá- 
kladu, nemalo  ani  následku.  Po  Hrenčikovi  riadenie  slovenského 
spolku  nechcel  nikto  prevziať;  vyučovať  slovenskej  reči  podigal  sa 
ešte  professor  Ján  Timko,  ale  onedlho  ochorel,  potom  umrel  a 
roku  1878/9  tento  predmet  cele  vystal  z  učebného  rozvrhu  na  štiav- 
nickom lyceume  Dokladám  ešte,  že  zakladateľom  slovenského  spolku 
roku  1838/9  bol  Lichard.  Breznyik  za  potrebné  uznal  prízvukovať, 
že  keď  po  odstúpení  Hrenčíka  nikto  nechcel  prevziať  správu  sloven- 
ského spolku,  ani  sami  slovenskí  žiaci  nie  veľmi  horlili  za  jeho 
oživotvorenie  (str.  454). 

Slovenský  spolok  má  i  knižnicu.  Po  smrti  Tablica  (1832),  tajom- 
níka zaniklej  Literárnej  spoločnosti  banskej,  Szeberíny  zachránil  jej 
knižnicu  a  oddal  ju  lyceumu,  akonáhle  tam  Lichard  založil  slovenský 
spolok.  Knižnica  potom  bola  rozmnožovaná  darmi  i  z  príspevkov 
mládeže,   zúčastnenej  v  spolku.    Teraz  pozostáva  z  1066  sväzkov; 


pravda,  je  zatvorená.  „Ako  nemecká,  tak  i  slovenská  knižnica  mlá- 
deže —  hovorí  Breznyik  (str.  444)  —  teraz  dočasne  neupotrebovaná 
leží.  Isté  národnostné  ašpirácie,  kde  nachodia  sa,  nechceme  pesto- 
vať, ale  ani  vyvolávať,  kde  ešte  ueprebudily  sa.  VeéC  príde  čas,  kde 
nevykričia  toho  za  pansláva  a  nepriateľa  vlasti,  kto  číta  slovenské  knihy 
a  zaoberá  sa  slovenskými  literárnymi  dielami.  Ľevečka  spí,  ona  ne- 
umrela." (Majd  jôn  idô,  hol  nem  fogják  pánszlávnak  s  a  hon  elle- 
nének  kikiáltani,  ki  tót  kônyveket  olvas,  tót  irodalmi  muvekkel 
foglalkozik.  A  leányzó  alszik,  nem  halt  meg.) 

Z  professorov  štiavnického  lýcea  v  knihe  Breznyikovej  ako  Slo- 
váka poznáme  ešte  Karia  Martiuka;  v  nižších  triedach  učil  už  za 
času  Licharda.  V  škole  baníckej  a  haviarskej  v  rokoch  1854 — 58 
učili  bratia  Kordošovci,  Gustáv  a  Ján;  zčiastky  v  tejto,  zčiastky 
ako  organisti  pri  cirkvi  účinkovali  Michal  Kútsky,  Ján  Slujka, 
Ľudovít  Izák.  V  rokoch  1847,  1848  na  lyceume  bol  professorom 
i  slovenský  zradca  Štefan  Launer.  O  nom  nachodíme  tu  (str.  332) 
tieto  dáta:  „Slovenskí  šuhajci,  zbožňovatelia  Ľudovíta  Štúra,  r.  1848 
počali  Ba  búriC  proti  nemu,  prečo  on,  nechcejúc  sa  ďalej  trápiť  sne- 
vďačníkmi,  opustil  ústav.  .  Po  revolúcii  uznal  za  dobré  utiecť 
s  horných  strán  na  dolniaky  (do  Sarvaša),  kde  od  nikoho  nepoznaný 
pod  cudzím  menom  našiel  zamestnanie  v  postrannej  pokútnej  škole 
a  onedlho  umrel."  —  O  Tablicovi,  pre  velikú  skúposť  i  od  KoUára 
odsúdenom  boháčovi,  čítame,  že  na  hárok  professora  Kanku,  sbiera- 
júceho  podpory  pre  štiavnické  lýceum,  podpísal  sa:  ,,Pauperrimus 
minister  Marothensis"  (kostolne  -  moravský) ;  a  dal  5  zl.,  tolko 
ako  i  sebechlebský  katolícky  farár.  —  Hodno  prepísať,  čo  o  staršom 
Szeberínym  poznačil  Breznyik.  Kým  totiž  nebol  superintendentom, 
držiaval  žiakov  na  hospode  a  koste.  Potom  táto  pomoc  bola  by  sa 
mu  práve  tak  zišla,  lebo  ako  superintendent  dostával  od  dištriktu 
len  400  a  na  kaplána  200  zlatých  v  šajnoch;  no  izbu,  v  ktorej 
držiaval  žiakov,  zaujal  kaplán,  a  svedomie  nedopustilo  mu,  aby 
dievčenskú  školu,  umiestenú  v  izbe  tejže  budovy,  preložil  inam  a 
pre  kaplána  vypratal  miesto.  —  Andrej  Sládkovič,  ako  žiak  štiavni- 
ckého lýcea,  spomínaný  je  na  dvoch  miestach:  raz,  že  na  trúchlivej 
slávnosti  lyceálnej,  vydržiavanej  roku  1839  za  generálnym  inšpekto- 
rom Alexandrom  Prónaym,  čítal  slovenskú  elégiu,  druhý  raz  medzi 
žiakmi  štiavnickej  školy,  ktorí  preslávili  sa  v  literatúrach. 

Kniha  predstavuje  svojho  spisovateľa  Breznyika  ako  celého 
muža.  On  vysloví  každú  vec  tak,  ako  ju  pochopil.  Je  maďaron,  ale 
z  tých  starších,  duchom  čistejších,  ktorí  oproti  svojej  krvi  majú  len 
tú  vinu,  že  nebola  im  daná  príležitosť  prebudiť  sa.  Kultúrny  historik 
slovenský  nájde  v  Breznyikovej  knihe  mnohé  zaujímavé  dáta. 

Šk, 

-M* 


Bok  1892.  Soiit  7. 

Slovenské  Pohlady. 


Po  roku  1849. 

Z  pozostalých  píšem  Štefana  M,  Daxnera, 

(Pokračovanie.) 

Vraciam  sa  ku  všeobecnej  situácii  y  krajine,  ako  tvorila  sa 
ona  pod  vlivom  konštellácií  europejských,  Rakúsku  nanajvýš  ne- 
prajných. Raz  —  bolo  to  hneď  po  novom  roku  1859  —  privítal 
ma  Edmund  Kállay  týra  pozdravom :  ;,Nuž  teda  —  dobre  je  pre 
nás,  ale  nie  pre  vás/  a  podal  mi  noviny,  v  ktorých  tlstými  literami 
vytlačená  bola  novoročná  reč  Napoleona  IIL,  povedaná  velposlancovi 
rakúskemu  pri  príležitosti  slávnostného  predstavenia  sa  (Uplomatov 
europejských  vlád.  „Ľutujem,  že  pomery  Francúzska  k  vašej  vláde 
nie  sú  viac  tak  priateľské,  ako  boly  predtým.  Ostatne  prosím  vás 
oznárait  jeho  veličenstvu  cisárovi,  že  moje  osobné  city  naproti  nemu 
nezmenily  sa."  Súčasne  noviny  donášaly  zprávu  i  o  tom,  že  princ 
Jérôme  Napoleon  berie  si  za  ženu  Clotildu,  dcéru  Viktora  Emanuela, 
a  už  i  vyjednáva  sa  medzi  Francúzskom  a  Sardiniou  o  smluvu  na 
obranu  a  výboj. 

„Toto  je,"  poznamenal  som,  „vyzvanie  na  súboj.  Že  Rakúsko 
dostaví  sa,  o  tom  niet  pochybnosti.  Ale  Francúzsko  a  Taliansko 
sekundujú  si:  kohože  bude  mat  Äustria  za  sekundantov?"  —  „Ni- 
koho. —  Ubijú  Austrijcov,  a  porážka  Austrie  je  víťazstvom  aj  naším,** 
znela  odpoveď  Kállaya,  a  stalo  sa  tak  Darmo  hladalo  Rakúsko 
v  nemeckom  bunde  spojencov :  Prusko  odoprelo  mu  to  zrovna,  menšie 
štáty,  menovite  Bavorsko  chcelo  pomáhaf  Rakúsku,  ale  v  tom  zja- 
vila sa  hrozivá  nóta  Gorčakova,  v  ktorej  vyhráža  intervenciou  vojen- 
skou tým  nemeckým  štátom,  ktoré  miešaly  by  sa  do  sporu  italsko- 
francúzsko-rakúskeho.  Rakúsko  ostalo  osihotené.  Dna  24.  apríla 
1859  poslalo  svoje  ultimátum  do  Turina,  ale  už  23.  apríla  pristaly 
boly  francúzske  lode  v  prístave  genuánskom  s  delostrelbou  a  mu- 
níciou; 29.  apríla  prekročil  Gyulay  hranice  Sardínska,  ale  maril 
drahý  Čas  daromným  manévrovaním.  Ubili  ho  19.  mája  pri  Monte- 
bello,  30.  mája  pri  Palästre,  4.  júna  pri  Magente;  Gyulay  složil 
hlavné  veliteľstvo  a  prejal  ho  dľa  mena  sám  cisár,  vskutku  však 
starý  Hesz,  bývalý  šéf  generálneho  štábu  Radeckého.  Spojenci  za- 
ujali Miláno  a  tlačili  Rakúšanov  až  ku  brehom  Mincia.  Tam  pri 
Solferine  ešte  raz  probovali   Rakúšania  vojenské  šťastie,   na  ich 

26 


386 

ľayom  krýdle  vyznačil  sa  generál  Benedek,  ktorý  odrazil  a  zatlačil 
Francúzov,  ale  v  centrume  a  na  pravom  krýdle  Rakúšania  boli  zbití, 
v  celku  prehrali  bitku.  Nasledovalo  prímerie  vo  Villafranke  11.  júla 
1859  a  potom  pokoj  v  Zurichu.  Bakúsko  muselo  odstúpiť  Lora- 
bardiu  Napoleonovi,  ktorý  ju  zamenil  Sardíucom  za  Nizzu  a  Savojské 
kniežatstvo.  Ztratou  Lombardie  a  ohromným  prírastkom  štátnych 
dlžôb  Rakúsko  zaplatilo  prvú  ratu  za  chybu,  ktorú  spáchalo  v  orien- 
tálnej vojne,  nepriatelstvom  svojím  proti  Rusku. 

Dosah  politický  porážky  tejto  v  Uhorsku  nedá  sa  vypočítať,  a 
to  tým  menej,  poneváč  držanie  sa  vlády  viedenskej  dosah  ten  po- 
tencirovalo  a  nespokojné  živly  posmeľovalo  prejavovať  nespokojnosť. 

Už  12.  júla  1859  zjavil  sa  manifest  cisársky,  v  ktorom  slubujú 
sa  národom  reformy  v  zákonodarstve  i  v  administrácii.  Tieto  re- 
formy boly  ponímané  v  tom  smysle,  že  Rakúsko  pretvorí  sa  v  štát 
konštitucionálny.  „A  veď  Uhorsko  malo  svoju  konštitúciu:  jemu 
len  to  treba  prinavrátiť,  čo  malo!"  znela  argumentácia  všeobecná, 
a  tým  samým  bol  daný  smer  živlom  nespokojným  k  akcii  politickej. 
A  akcia  táto  posmelená  bola  tým,  že  bar.  Alexander  Bach,  tvorca 
a  repräsentant  absolutismu,  centralismu  a  germanisácie,  odstúpil  od 
vlády.  Pod  jeho  nástupcom  Goluchowským  počala  verejná  tlač  vol- 
nejšie dýchať,  i  množily  sa  útoky  a  všetky  možné  hany  na  systém 
centralisačný,  na  birokraciu,  na  germanisáciu.  Isolovanosť  Rakúska, 
porážky  vojenské,  nesnádze  financiálne,  nespokojnosť  všeobecná, 
slovom  všetko  zlé  pripisovalo  sa  na  rováš  padajúceho  systému. 
Potom  pretriasaly  sa  v  novinách  otázky,  na  pr. :  ;,čo  je  u  nás  zá- 
konité ?**  či  dennícia  legálnosti  je  u  nás  tá  istá,  ako  vo  Francúzsku 
alebo  Anglii,  t.  j.  že  zákonitými  sú  všetky  mocou  štátnou  donesené 
pravidlá,  ktorých  platnosť  každý  občan  fakticky  uznaC  a  dla  nich 
sa  spravovať  musí,  —  a  či  u  nás  len  tie  pravidlá  sú  zákonitými, 
ktoré  snem  doniesol  a  panovník  potvrdil?  —  Prirodzená  odpoveď 
bola,  že  len  tieto  posledné  pravidlá  majú  u  nás  moc  zaväzujúcu 
zákona,  všetko  ostatné,  poneváč  pochodí  od  usurpácie  štátnej  moci, 
nemá  na  sebe  známku  zákonitosti.  S  týmto  odsúdením  systému 
absolutistického  rozpriadlo  sa  rokovanie  aj  o  iných  otázkach,  na  pr.: 
že  len  korunovaný  král  môže  dať  sankciu  zákonom,  že  korunáciu 
predchádza  ústavná  prísaha  krála,  a  táto  bez  snemu  že  je  nemožná ; 
no  snem,  aby  bol  úplný,  predpokladá  redintegráciu  krajiny,  pri- 
vtelením  odtrhnutých  čiastok,  t.  j.  Vojvodiny  srbskej,  Sedmohradska 
a  Horvatsko-Slavonska,  a  poneváč  sankcionované  zákony  z  r.  1848 
obsahujú  i  volebný  zákon  snemových  vyslancov,  tedy  snem  má  byť 
dla  zákonov  z  roku  1848  volený  a  konštituovaný,  rozumie  sa,  že 
s  parlamentárnou  zodpovednou  vládou  na  čele. 

Takéto  dišputy,  v  žurnalistike  viac-menej  objektívne  vedené, 
zapríčinily  v  spoločenskom  živote  silné  vrenie,  zo  zásad  v  novinách 
uverejnených  robil  si  každý  svoje  konsekvencie.  „Veď  náš  koruno- 
vaný král  Ferdinand  V.  ešte  žije,  jeho  abdikáciou  s  trónu  neprijal 
snem  uhorský,  my  sme  to  nie  povinní  uznať.  Cisár  rakúsky  tým 
samým  nie  je  už  i  kráľom  Uhorska;  my  nemáme  teraz  krála,  len 
nástupcu  trónu;   všetko,  čo  dialo  sa  pod  vládou  Bachovou,  je  ne- 


387 

zákonité,  a  to,  čo  nedá  sa  odčiniť,  ako  exekvované  súdne  sentencie, 
nadobudnuté  vecné  práva  delbou,  dedictvami,  kúpami,  vôbec  pre- 
náškami  majetkov,  taktiež  i  cestou  politickej  a  finančnej  administrácie 
v  život  uvedené  diela,  finančné  operácie,  peňažná  minca,  peiíažné 
závody,  železničné  záväzky  atď.,  len  potom  stanú  sa  zákonitými, 
keď  to  snem  zákonom  potvrdí. 

Stav  úradnictva  štátuebo  bol  v  ten  čas  ozaj  poľutovania  hodný. 
Nenávidenie  systému  prenášalo  sa  na  viditeľných  jeho  repräseu- 
tantov.  Nemci  medzi  nami,  ktorí  mali  nejakú  protekciu  pri  mini- 
sterstve, pousilovali  sa  ešte  v  roku  1859  da£  sa  preložil  do  iných 
korunných  zemí,  čo  hneď  na  podriadené  stanice;  ostatní,  nemajúc 
žiadneho  refugia,  znášali  s  resignáciou  a  stoicky  činené  im  sotísy, 
urážky,  vybíjanie  oblokov  atď.  Národná  ctnost  —  vŕáiť  sa  nad  bez- 
branným, dosvedčila  sa  i  v  tejto  maličkosti.  Ja,  ako  som  už  pri- 
pomenul, mal  som  v  Kállóve  a  okolí  mnoho  dobrých  ludí  a  priateľov, 
ktorým  pri  zavdanej  príležitosti  i  ja  preukázal  som  dobré  služby; 
no  všetka  uekdajšia  popularita  nezachráníla  ma  pred  všeobecným 
prúdom ;  jedno  ráno  našiel  som  si  na  úradnej  chyži  obloky  po- 
vybíjané. 

A  v  tomto  najnepríhodnejšom  čase  zjavil  sa  cirkevný  patent 
dto  1.  sept.  1859  i  s  ministeríálnym  nariadením  dto  2.  sept.  1859, 
vztahujúcím  sa  na  nutné  prevedenie  patentu.  Keby  zákon  ten  bol 
býval  vydaný  pár  rokami  predtým,  jeho  prevedenie  bolo  by  išlo 
ako  po  masle,  a  niet  pochybnosti  o  tom,  že  v  živote  i  bola  oy  sa 
ujala  inštitúcia  dobrá,  duchu  cirkve  ev.  zodpovedajúca.  Tak  cirkev 
bola  by  zachránená  bývala  od  demoralisácie,  ktorú  zapríčinity  v  nej 
unisticko-maďarisátorské  a  deštruktívne  pokusy  Zayho  a  jeho  ná- 
sledníkov. No  vydávaC  patent  po  manifeste  cisárskom  dto  12.  júla 
1859,  v  čase,  keď  následkom  popustenej  uzdy  systém  absolutistický 
a  všetky  jeho  nariadenia  boly  vyhlasované  verejne  a  s  vedomím 
vlády,  v  novinách  i  v  živote  spoločenskom,  za  nezákonité  a  za 
usurpáciu  moci:  v  takom  čase  vydávaí  rád  cirkevný  bolo  —  naj- 
miemejšie  rečeuo  —  krokom  netaktickým,  situáciu  v  krajine  za- 
znávajúcim. 

Ako  keďby  oleja  nalial  do  ohňa,  tak  rozplamenily  sa  všade 
náruživosti  a  agitácie  proti  tomuto  „novému  attentátu"  na  zákono- 
darnú moc  cirkve  evanjelickej.  „Či  nebolo  dost,  že  nám  natisli 
konkordát  a  s  ním  dogma  cirkve  rímsko-katolíckej  o  nerozlučiteľ- 
nosti manželstva,  že  vydali  nariadenie,  dľa  ktorého  miešané  manžel- 
stvá, i  keby  katolícka  sti*ánka  prestúpila  na  evanjelickú  vieru,  ne- 
môžu byt  konečne  rozvedené?  Teraz  už  siahajú  i  na  zákonodarnú 
moc  cirkve  I**  kričali  jedni.  Iní  zas  argumentovali,  že  „keď  je  raz 
sľúbená  reforma  v  zákonodarstve,  netreba  prijať  patent,  a  čo  by 
hneď  i  najlepšie  poriadky  obsahoval."  Všetko  —  neevanjelik  i  evan- 
jelik —  vrhalo  sa  na  patent,  ako  lační  vlci  na  hodenú  im  korist. 

Ale  vlastná  príčina  nenávisti  naproti  patentu  neležala  v  ohrozo- 
vaní zákonodarnej  moci  cirkve ;  veď  patent  práve  zabezpečoval  riadne 
vykonávanie  tejto  zákonodarnej  moci  v  synodách  cirkevných.  Vlastná 
príčina  nenávisti  ležala  inde.  Ležala  tam,  že  patent  dával  ev.  cirkvi 

26» 


388 

sriadenú  ústrojnost,  založenú  na  26.  zák.  článku  z  r.  1791  a  zod- 
povedajúcu pravému  duchu  cirkve  ev.,  a  práve  touto  ústrojnosfou 
znemožnil  v  cirkvi  tú  bezuzdnú  moc  a  svevolu,  ktorú  v  nej  pre- 
vodzovalo  zemianstvo.  Zemianstvu  teda  šlo  o  zachránenie  svojho 
faktického  privilegiátneho  postavenia  a  moci  v  cirkvi,  a  nie  o  cirkev 
samú.  Ono,  keď  pracovalo  proti  patentu,  pracovalo  za  udržanie 
svojej  nadvlády  v  cirkvi. 

A  čože  lud  cirkve  ev.?  Dokázal  sa  byt  i  v  tejto  jemu  tak 
prajnej  veci  massou  nedvižnou.  Ďaleká  väčšina  išla  za  zemianstvom, 
u  ktorého  videla  moc  avliv;  značná  čiastka  so  založenými  rukami 
vzdychala:  „Pán  Boh  nech  pomáha  tomu,  kto  dobre  chce.*'  A  ostalo 
pri  starom.  Len  málo  bolo  cirkví  takých,  v  ktorých  duchovná  pre- 
vaha a  odvaha  verných  vodcov  ľudu,  niekoľkých  výtečných  kňazov, 
víťazila  nad  úkladmi  a  terrorismom  protivníkov  a  previedla  summa 
summarum  asi  v  30.  cirkvách  organisáciu  dla  patentu. 

Jedinou  zárukou  prevedenia  patentu  bola  moc  a  —  auktorita 
vlády,  a  na  tú  spoliehať  sa  nebolo  radno.  Každý  bedlivejší  pozoro- 
vateľ vtedajších  dejov  mohol  predvídať,  že  tie  niekoľké  patentálne 
cirkve  onedlho  vydané  budú  od  vlády  na  milosť  a  nemilosť  svojim 
protivníkom. 

Veď  boly  aj  po  iné  doby  patenty,  na  pr.  patent  urbariálny 
alebo  toleranciálny  edikt;  ale  prevedenie  patentov  tých  garantovaly 
charaktery,  ako  bola  Maria  Terézia,  Kaunitz,  Jozef  II.,  Leopold  II  ; 
v  ten  čas  dôslednosť  bola  jednou  z  hlavoých  maxím  politiky.  Za 
časov  tohoto  patentu  však  zásadou  politiky  bola  opportunita,  t.  j. 
snaha  okamžite  koristiť  z  okolností,  čo  hneď  obetovaním  svojich 
najvernejších  prívržencov,  ak  tým  dal  sa  docieliť  nejaký  úspech. 
Opportunita  je  tedy  planou  zárukou. 

Intellektuelní  pôvodcovia  patentu  chybili  v  tom,  že  nevypro- 
stredkovali  si  od  vlády  do  každého  dištriktu  aspoň  po  jednom  in- 
štruktorovi. Takíto  štyria  inštruktori,  ako  orgány  vlády,  podporovaní 
auktoritou  moci  úradnej,  boli  by  pri  pomoci'  kňažstva  za  jeden 
mesiac  zorganisovali  celú  cirkev  evanjelickú  v  Uhrách  a  boli  by 
oddali  hotové  kľúče  od  prevedenej  organisácie  cirkve  do  rúk  pa- 
tričnej správy. 

No  nestalo  sa  tak.  Úlohu  inštruktorov  prejala  šľachta  a  pri- 
viedla patent  ku  pádu.  Prví  na  poli  verejnom  vystúpili  proti  patentu 
Eduard  Zsedényi  (Pfannschmidt)  a  Karol  Máday,  farár  cirkve  belian- 
skej  vo  Spiši ;  oni  na  konvente  kežmarskom  previedli  protest  proti 
patentu.  Ich  vystúpenie  bolo  považované  za  zločin  buričstva  proti 
najvyšším  nariadeniam  c.  kr.  vlády,  a  v  takýchto  prípadoch  bol  tu 
kompetentným  súdom  c.  kr.  súd  košický.  Präsesom  tohoto  súdu 
bol  Schweidler,  predtým  präses  krajského  súdu  v  Olomúci,  jurista 
dobrý,  človek  bezohľadnej  prísnosti  a  skrz -naskrz  schwarzgélh. 
Poznal  som  ho  ešte  r.  1854/5  pri  visitáciach  súdov.  Pri  takýchto 
príležitosťach,  aby  vyzdvihol  dôležitosť  svojej  osoby,  Schweidler 
vždy  pochválil  sa,  že  on  je  jeden  z  tých  svedkov,  ktorí  dna  2.  dec. 
1848  podpísali  trónim  listinu,  následkom  ktorej  cisár  Fr.  Jozef  I. 
dosadol  na  trón  svojich  predkov.     Pred  mužom  týmto  vystúpenie 


389 

Zsedényiho  a  Mádayho  bolo  „ein  an  Wahnsinn  gränzendes  Verbrechen" ; 
nie  div  teda,  že  po  skončenom  predbežnom  vyšetrovaní  oba  tí  páni 
dostali  sa  do  vyšetrovacej  väzby.  Ale  tu  odrazu  príde  s  najvyššieho 
miesta  rozkaz:  „Das  Verfahren  wird  niedergeschlagen,  die  beiden 
Inhaftirten  sind  freizulassen."  No  na  tom  nebolo  dosC.  Onedlho  bol 
Zsedényi  do  Viedne  povolaný  za  vicekancellára,  a  ostal  hofrathora. 
Máday  však  po  smrti  Pákhovej  bol  vyvolený  za  superintendenta 
tisského  okolia,  a  síce  proti  konvencii  dobšinskej,  dla  ktorej  za 
Pákhom  mal  nasledovať  slovenskej  cirkve  kňaz  za  superintendenta. 

Udalostou  touto  bol  rozhodnutý  osud  patentu,  a  nebolo  potreby 
na  nariadenie  ministeriálne  dto  15.  mája  1860,  ktorým  pristavilo 
sa  nútené  uvádzanie  patentu  a  ponechalo  sa  cirkvám  na  svobodnú 
volu,  či  chcú  sriadiť  sa  dla  patentu  alebo  nie.  O  boji,  ktorý  aj 
zatýra  ešte  viedol  sa  v  cirkvách  za  patent,  možno  bolo  povedať 
s  klassikom  latinským:  „tautum  de  funere  pugna  est." 

Takýchto  udalostí,  Zsedényiho  prípadu  viac-menej  podobných 
a  vtedajšiu  vládu  kompromittujúcich,  bolo  dosť.  Pripomeniem  ešte 
len  prípad  Virgíla  SziIág)iho,  zavdavší  sa  pri  záverečnom  pokoná- 
vaní  processu  zo  zločinu  velezrady  obvineného  Tancsicsa,  lebo  práve 
ten  illustruje  vtedajšiu  dobu.  Michal  Tancsics,  vlastne  Stančic, 
z  otca  Horvata  a  matky  Slovenky  pochodiaci  známy  demokrat  a 
socialista  maďarský,  preslávený  15.  marca  1848,  už  ako  remeselník 
oddal  sa  na  študovanie  a  išiel  do  gymnásia,  stal  sa  nčitelom,  ba 
navštevoval  po  jeden  čas  i  universitu.  Poznal  som  ho  osobne  pred 
rokom  1848,  na  mna  urobil  dojem  človeka  polovzdelaného  a  fan- 
tastu. Za  mladi  pilne  čítaval  diela  o  velkej  revolúcii  francúzskej, 
a  to  bolo  etickou  príčinou  jeho  odrodilstva  a  prehnaného  demokra- 
tismu,  quasi  jacobinismu.  Koncom  roku  1859  a  počiatkom  1860 
vydal  on  viac  pamfletov  politických.  V  jednom  z  nich  vyzýva  Ma- 
ďarov, aby  spojili  sa  s  inými  náľodami  vlasti  srútif  obsolutnú  vládu. 
On  si  to  tak  myslel,  že  keď  by  ich  vláda  zbrannou  mocou  napadla, 
vtedy  aj  oni  oprávnení  budú  bránit  sa  so  zbraňou  v  rukách ;  v  dru- 
hom takom  pamflete  vyzýva  občanov,  aby  odopreli  platil  daň  a  tak 
donútili  vládu  povolif  žiadostam  ľudu.  Keď  dozvedelo  sa,  že  pam- 
flety  pochodia  od  Tancsicsa,  vtedy  polícia  zlapala  ho,  a  s  ním  spolu 
zlapala  i  viac  mladých  ludí  ako  rozširovateľov  poburujúcich  spisov. 
Tak  prišiel  Tancsics  pred  budínsky  trestný  súd.  Vyšetrovanie  za- 
vedené bolo  pre  zlorin  velezrady,  a  trvalo  dost  dlho,  asi  do  pol 
leta  roku  1860,  lebo  inkvisítori  chceli  prísf  na  stopu  nejakému 
sprisahaniu,  akého  veru  v  kruhoch  tých,  v  ktorých  pohyboval  sa 
Tancsics,  nebolo. 

Niekoľkých  s  Tancsicsom  uväznených  a  žalovaných  mladíkov, 
medzi  týmito  i  teraz  ešte  žijúceho  Ivora  Kaasa,  v  čas  záverečného 
pokonávania  bránil  Rumun  Emanuel  Gozsdu;  jeho  obrana  pohybo- 
vala sa  v  medziach  vtedajšieho  trestného  zákona.  Tancsicsa  bránil 
Virgíl  Szilágyi.  A  poneváč  Tancsics  všetko  otvorene  vyznával, 
bil  —  aby  martýrstvo  jeho  bolo  úplnejšie  —  bral  na  seba  i  ne- 
spáchané hriechy,  Szilágyi  na  základe  vtedajšieho  trestného  zákona 
nevedel  výdatne  brániť  Tancsicsa  a  pomohol  si  tak,  že  vzal  za  základ 


390 

obrannej  reči  svojej  náš  starý  konštitucionálny  zákon  uhorský  a 
dokazoval,  že  skutok  Tancsicsov  netvorí  zločin  velezrady  a  tvoriť 
ani-  nemôže,  lebo  ved  Uhorsko  nemá  korunovaného  krála.  Niečo 
takého  predniest  verejne  pred  súdom,  ako  zákonitú  obranu,  nena- 
padlo ešte  nikomu.  Tancsicsa  síce  odsúdili,  ak  sa  dobre  pamätám, 
na  10  rokov,  ale  herosom  dňa  bol  Szilágyi;  lebo  on  prvý  pokúsil 
sa  o  to,  aby  opposiciouálnemu  stanovisku  aristokracie  maďarskej 
vydobyl  zákonité  uznanie.  Všeobecne  myslelo  sa,  že  Szilágyi  opo- 
vážlivosť svoju  zaplatí  osobnou  svobodou;  ale  viedenská  politika 
opportunity  to  donášala  so  sebou,  aby  Szilágyimu,  ked  ho  i  nespravia 
hofŕathom,  ako  Zsedényiho,  aspoň  dali  pokoj.  Ä  dali  mu  pokoj. 

„Magyarország  nem  volt,  hanem  lesz!"  (Uhorsko  ešte  nebolo, 
ono  bude)  ozývalo  sa  všade  v  novinách  i  pri  pohároch  na  oslavu 
Szilágyiho  a  jeho  obrannej  reči.  Táto  vjpoveď  Széchenyiho  ujala 
sa  ako  heslo  hneď  po  jeho  smrti  (umrel  v  Dôblingu  pri  Viedni 
8.  apríla  1860)  a  opakovala  sa  pri  každej  príležitosti  až  do  zunovania. 
Výpoveď  sama  v  sebe  krásna,  ideálna,  neobsahovala  v  sebe  nič 
podozrivého,  a  predsa  rozumený  bol  v  nej  celý  programm,  podvrá- 
tenie  absolútneho  centralistického  systému  a  reštitúcia  stavu  z  roku 
1 848  s  maďarským  zodpovedným  ministerstvom  na  čele.  Mnohí  rozumeli 
pod  heslom  tým  ešte  viac;  lebo  parlamentárna  vláda  už  bola,  a 
heslo  zneje:  „lesz,  a  mi  nem  volt,"  to  jest  „fíiggetlen  magyar  biro- 
dalora,'*  ačpráve  aj  také  už  bolo,  lenže  s  címerom  bez  koruny. 

Zdalo  sa,  že  s  takouto  viedenskou  politikou  opportunity  ne- 
súhlasil arcivojvoda  Albrecht,  civilný  a  vojenský  gubernátor  Uhorska. 
On  aspoň  zamedzil  demonštráciu,  hotovenú  na  Všechsvätých  1859 
k  slávnostnej  pamiatke  dňa  6.  okt.  1849  od  Haynaua  odsúdených 
obetí  revolúcie;  jeho  rozkazom  konsignované  bolo  vojsko  v  kasár- 
ňach dňa  15.  marca  1860,  a  keď  polícia  peštianska  nevládala  za- 
medziť demonštráciu,  zakročilo  vojsko  a  očistilo  ulice.  V  ten  čas 
stalo  sa,  že  medzi  slepými  výstrelmi  bolo  i  pár  ostrých  nábitkov, 
ktorým  —  okrem  viac  ranených  —  i  mladý  Gejza  Forinyák  padol 
za  obeť.  —  Takýto  nesúhlas  medzi  viedenskou  politikou  a  arci- 
vojvodom Albrechtom  nemohol  dlho  trvať.  Arcivojvoda  bol  odvolaný 
a  na  jeho  miesto  prišiel  generál  Benedek. 

Prvé  novinárske  zprávy  o  Benedekovi  rozprávaly  o  jeho  ná- 
vštevách, ktoré  porobil  v  Pešti,  Budíne  a  na  vidieku  u  oligarchov 
a  vynikajúcich  členov  opposicionálnej  aristokracie  maďarskej;  vy- 
chvalovaly  ho,  že  rád  hovorí  po  maďarsky  a  že  nielen  v  konversácii 
8  civilisty,  ale  i  v  úrade  užíva  reč  maďarskú.  Tým  viac  chválili 
ho,  že  navštívil  vdovu  Damjaničovu,  a  že  bol  na  poklone  i  u  vdovy 
grófa  Ludvika  Batthyányiho,  bývalého  ministrapredsedu  z  r.  1848  *).  — 


*)  Gróf  Ludvik  Batthyányi,  narodený  v  Presporku  1809,  ako  16-ročný 
šuhaj  bol  kadetom,  potom  za  čas  ofQcierom  pri  vojenskej  posádke  vo  Venecii ; 
vystúpil  však  z  vojska,  aby  prejal  a  spravoval  rozsiahle  majetkj',  ktoré  po 
otcovi  a  matke  boly  ma  pripadly.  Ako  mladý  muž  cestoval  mnoho  po  Európe, 
nigmft  po  oriente.  PrijdCic  domov,  oddal  sa  pod  vedením  Michala  Horvátha  na 
štúdium  reči  maďarskej  a  dejepisu  Uborska.  Už  r.  1840  vystupoval  na  sneme 
ako  opposicionálny  rečník,   pozdejsie  spriatelil  sa  s  Kossuthom  a  dopomohol 


391 

O  návšteve  u  grófky  Batthyáničky  kolovala  v  kruhoch  aristokrati- 
ckých nasledujúca  versia:  Keď  Benedek  dal  sa  spýtat,  kedy  je 
grófka  doma  a  kedy  možno  jej  urobiť  poklonu,  odkázala  mu  táto, 
že  „vdova  Ludvika  Batthyányiho  žije  utiahnutá  v  skromnosti  a  ne- 
prijíma visity";  pritom  všetkom  Benedek  išiel  ta,  a  poslal  komor- 
níka grófkinho  oznámiť  svoj  príchod.  Batthyáuyicka,  zbadajúc  Be- 
nedeka  v  predsieni,  silným  hlasom  zvolala  na  komorníka:  „Lassen 
sie  ihn  nicht  herein;  sagen  sie  ihm,  ich  sei  nicht  zu  Hause."  Be- 
nedek nedal  sa  odbit,  ale  vstúpil  v  plnej  paráde  ku  vdove  — 
s  hlbokou  poklonou. 

Z  takýchto  výjavov  a  vôbec  z  držauia  sa  Benedekovho  súdila 
aristokracia  maďarská,  že  pán  feldmarschall-lieutenant  a  militär"  und 
civilgouverneur  Uhorska  nekoná  z  vlastného  vnuknutia,  ale  plní  len 
vyššie  rozkazy.  Dla  toho  usporiadala  i  ona  taktiku  svoju. 

Taktika  táto  objavila  sa  pri  obosielaní  takzvanej  rozmnoženej 
ríšskej  rady  vo  Viedni. 

Ako  pripomenuté,  manifestom  cisárskym  dto  12.  júna  1859 
prisľúbené  boly  pre  celú  ríšu  reformy  v  zákonodarnom  a  administra- 
tívnom ohľade.  Reformy  tieto  ustanoviť  mala  rozmnožená  ríšska 
rada.  Vlastnú,  ministerstvu  koordinovanú  ríšsku  radu  tvorili  dla 
nariadenia  dto  14.  apr.  a  20.  aug.  1851  vysokí  štátni  úradníci  a 
hodnostári  pod  predsedníctvom  arcivojvodu  Raynera,  Ku  týmto  teda 
povolaní  boli  z  celej  dŕžavy  dôverou  panovníka  vyznačení  a  vynika- 
júci mužovia  z  oligarchie,  hierarchie  a  vyššej  intelligencie,  aby  ako 
, rozmnožený  reichsráth"  ustálili  rozpočet  pre  celú  ríšu,  a  tak 
v  ohlade  financiálnom  vykouávali  moc  zákonodarného  tela,  spolu 
však  aby  radili  sa  o  spôsobe  zavedeuia  sľúbených  reforiem.  Popri 
tejto  rozmnoženej  ríšskej  rade  vymenovaná  bola  i  kontrolná  ko: 
misia  pre  štátne  dlhy,  ktorá  účinkovaním  svojím  odokryla  značné 
defraudácie,  porobené  v  čas  ostatnej  italianskej  vojny.  Z  toho  na- 


mu  ku  abiegátstvu  stolice  Peátianskej  na  snem  j.  1847.  Batthyányi  stál  v  dô- 
vernejšom priateľskom  pomere  s  arcivojvodom  Štefanom,  pozdejsím  palatínom, 
a  to  nielen  že  dvíhalo  jeho  auktoritu  osobnú,  lež  bolo  i  hlavnou  príčinou 
toho,  že  dňa  17.  marca  1848  kráľ  Ferdinand  V.  menoval  ho  ministerpredsedom 
Uhorska.  Y  postavení  tom  Batthyányi  usiloval  sa  udržat  sväzok  medzi  dvorom 
a  parlamentárnou  vládou  uhorskou,  a  keď  nebolo  možno  toho  docieliC,  za- 
ďakoval  z  ministerstva  11.  sept.  1848  spolu  i  s  Deákom.  Po  zavraždení  grófa 
Lamberga  (28.  sept.  1848)  išiel  do  Viedne,  aby  oslabil  škodlivé  následky  tej 
udalosti  a  spolu  vyprostredkoval  menovanie  nového  ministerstva  pre  Uhorsko ; 
no  námahy  jeho  ostaly  bez  výsledku.  Žatým  bol  členom  peštianskeho  snemu. 
Ako  taký  išiel  na  počiatku  januára  1849  s  dvoma  M^láthovcmi,  arcibiskupom 
Lonovičom  a  Deákom  Windischgrätzovi  v  ústrety  vyjednávač  o  pokoj.  No 
Windischgrätz  odpovedal:  „Mit  Uebellen  kann  man  nicht  verhandeln.''  Deák 
odpratal  sa  z  Pesti  pred  prichádzajúcim  Windischgrätzom,  Batthyányi  ostal 
tam  pri  svojej  švagrinej  grófke  Károlyíčke.  Tam  bol  dna  8.  jan.  lapený  a  ako 
štátny  väzeň  do  Olomúca  poslauý;  v  auguste  1849  bol  nazpáC  do  Pešti  dopre- 
vadený  a  5.  októbra  od  Ilaynaua  odsúdený  na  smrf  povrazom.  Dňom  pred 
exekúciou,  údajne  malou  dýkou,  ktorú  doručila  mu  manželka,  dopichal  si  hrdlo, 
tak  že  musel  byt  zastrelený.  V  zahraničí  považovali  jeho  smrt  ako  politickú 
vraždu,  prevedenú  z  tei  príčiny,  aby  nespokojné  živly  v  krajine  nemalý  vy- 
nikajúcu osobnost,  okolo  ktorej  by  sa  sústredňovaly.  Jeho  vdova,  grófka  An- 
tónia Zichy,  žila  potom  najviac  v  Peáti,  v  skromnosti  utiahnutá. 


892 

sledovala  potom  samovražda  hlavného  viimíka  generála  Eynattena 
a  nevinného  síce,  ale  na  cti  urazeného  financministra  Brucka  O- 

Do  tohoto  rozmnoženého  reichsrathu  povolaní  boli  mnohí  vy- 
nikajúci mužovia  oligarchie  a  aristokracie  maďarskej;  ale  oni,  po- 
rozumejúc dvoreniu  Benedekovmu,  zdráhali  sa  íst,  pod  tou  zámienkou, 
„že  tým  utratili  by  popularitu  pred  verejnou  mienkou  v  Uhorsku  a 
stali  sa  nesúcimi  k  dalším  službám  v  záujme  Jeho  Veličenstva"; 
lebo  „že  verejná  mienka  v  Uhorsku  dr/í  sa  pevne  svojich  avitických 
zákonov,  dla  ktorých  je  Uhorsko  osobitným  kráľovstvom,  majúcim 
svoje  neodvislé  zákonodarstvo  a  svoju  osobitnú  konštitúciu,  proti 
ktorej  nevoľno  konat  žiadnemu  pravému  vlastencovi." 

A  v  takýchto  obstojateľstvách,  proti  takýmto  dôvodom  mal 
Benedek  v  Uhorsku  zaopatriť  stránku  pre  reichsrath!  On,  acpráve 
rodák  šopronský,  ale  vychovanec  viedeňsko-novomestskej  vojenskej 
akadémie,  starý  vojak,  haudegen  od  Curtatone,  Mortaiy  a  Novary 
(pod  Radeckým  v  Itálii),  za  osobnú  bravúru  rytier  rádu  Márie 
Terézie,  pod  Haynauom  v  Uhorsku  veliteľ  predvoja  a  víťaz,, pri 
Rábe  a  Ó-Szônye,  účastník  v  bitkách  pri  Novom  Szegedine  a  Osz- 
Iváne,  tam  dvakrát  jedno  za  druhým  ranený,  muž  ženským  dvoriť, 
mužom  však  rozkazovať  zvyklý,  mal  sa  stač  odrazu  obozretným 
politikom,  ohebným  diplomatom  a  zadovážiť  intenciám  dvoru  sym- 
patie aristokracie  maďarskej !  Pri  všetkých  výtečných  svojich  vlast- 
nosťach  bol  on  pre  túto  úlohu  nešťastne  vyvolený. 

Ale  nech  súdi  čitateľ  sám.  Ako  obrázok  z  vtedajších  časov 
opíšem  tu  episodu  z  dejstvovania  Benedekovho,  ktorej  i  sám  bol 
som  svedkom. 

Koncom  leta  1860  Benedek  cestoval  po  krajine,  fatinkujúc 
zámožnejšej  šľachte  a  kompromittujúc  c.  kr.  úradníkov,  najmä  poli- 
tických, lebo  to  vtedy  patrilo  k  magyar  hazafiságu  a  bolo  módnym. 
Od  Janka  Francisciho,  v  ten  čas  prvého  komisára  pri  stoličnej 
správe  v  Debrecíne,  znám,  že  vo  Veľkom  Varadíne  istý  z  Čiech  ta 
prišlý  úradník  uámestnej  rady  sťažoval  sa  pred  Benedekom,  že  vo 
vlasti  svojej  zanechal  dobrú   stanicu  a  prišiel   „im  Interesse  des 

'^  Bruck  bol  všeobecne  uznaná  finančná  kapacita.  Raz  mal  som  áfastie 
videC  DO  a  shovárat  sa  s  ním,  ako  dobrovoľník  slovenský  z  jari  1849.  Bol 
rodom  z  Elberfeldu,  z  rfnskych  pruských  provincií.  Študoval  v  Bonne  oa 
universite  národno-hospodárske  vedy,  roku  1821  vybral  sa  s  viac  súdruhmi  ako 
dobrovofník  Grékom  na  pomoc  proti  Turkom,  no  v  kupeckých  záležitosfacfa 
zabavil  sa  v  Tríeste,  a  ostal  potom  tam.  Šfastnými  operáciami  kupeckými  na- 
dobudol si  dobré  meno  a  dostal  za  manželku  dcéru  Buscheka,  v  Trieste  osa- 
deného českého  Tefkokupca.  Stal  sa  organisátorom  a  tvorcom  paroplavebnej 
a  kupeckej  spoločnosti  Rakúskeho  Lloydu  a  bol  jeho  prvým  direktorom,-  pre 
zásluhy  na  poli  kupectva  povýšený  bol  za  baróna  a  zastupoval  finančné  zá- 
ujmy Rakúska  vo  Frankfurte.  Povolaný  roku  1848  za  financministra  do  kabinetu 
Schwarzenberg-Stadion  a  Bach,  dfa  svojho  plánu  organisoval  svoj  departement 
a  konsulárne  zastupovanie  kupeckých  záujmov  Rakúska  v  cudzozemskú;  po- 
zakladal  kupecké  komory,  nanovo  usporiadal  pošty,  telegrafy  a  ich  správa; 
vypracoval  námorné  i  kupecké  právo,  dvíhal  industrieílné  podniky;  jeho  projekt 
jednoty  kupeckej  Rakúska  s  Nemeckom  urobil  vtedy  velikú  sensáciu.  Jemu 
má  ďakovaC  Viedeň,  že  stala  sa  mestom  svetovým,  kupectvo  medzi  Baltom  a 
Adriou  prostredkujúcim,  lebo  za  nemožnú  držaná  železnica  od  Viedne  cez 
Scmmeríng  na  Triest  je  Bruckovou  koncepciou  a  jeho  dielom. 


393 

allerhôch8tei>  Dienstes"  sem  do  Uhorska,  pričom  mu  ani  cestovné 
útrovy  neprinavrátili,  a  teraz  tak  stoja  veci,  že  s  nastávajúcim  vy- 
zdvihnutím oddelenia  námestuej  rady  musí  nazpäC  domov,  viere- 
podobne  na  podriadeuú  stanicu,  čo  je  pi^  neho,  za  jeho  verné 
shtžby  veľmi  citeľná  ztrata  a  krivda.  Neborák  radca  dúfal  počut  od 
Benedeka  aspoň  nejaké  slovo  sústrasti,  a  tu  mu  Benedek  povie: 
„Nun  es  geschieht  Ihnen  schon  recht  Warum  sind  sie  aufs'  Eis 
gegangen  ? " 

V  ten  čas  Fraucisci  z  Debrecína  a  ja  z  Veľkého  Kállóva  boli 
sme  povolaní  do  Nyiregyházu  pred  Benedeka  podať  mu  zprávu 
o  patentálnych  výtržnosrach  nyiregyházskych;  sišli  sme  sasFranciscim 
ua  nádraží  železničnom  v  Nyiregyháze,  kde  šéf  c.  kr.  úradníctva  a 
obecenstvo  očakávali  príchod  vysokého  cestujúceho.  Ked  vlak  zastal 
a  žlté  dvere  v  kupé  otvorily  sa,  zjavil  sa  v  nich  a  sostúpil  na 
prvý  stupeň  vaggóna  muž  v  generálskej  uniforme,  strednej  postavy, 
dost  úskoprsý,  s  malou  hlávkou  a  nevýznamnou  sedliackou  tváričkou, 
8  dost  vysokého  priedestalu,  obzerajúc  sa  po  obecenstve,  s  prihoto- 
venou  v  ústach  cigarkou,  prerečie  v  chybnej  maďarčine  tie  slová: 
„Ki  adni  nekem  túzet,  a  teremtésit?"  —  Pavel  Gômôry,  predstata 
Sabolčskej  stolice,  v  hrdej  uniforme,  hneď  priskočí  a  zažihá  zápalku, 
ale  súčasne  i  robotník  od  železnice,  bývalý  vojak,  o  čom  svedčila 
jeho  holizmiUza,  podával  horiacu  zápalku  Benedekovi.  Benedek  teda 
kývnutím  ruky  odmrštil  úslužnosC  Gômôryho  a  vzal  od  robotníka 
zápalku.  Obecenstvo  odmenilo  ho  zato  hlučným  éljenom.  Žatým 
Gomôry  držal  v  maďarskej  reči  krátku  vítanku,  na  ktorú  Benedek 
odpovedal  kývnutím  hlavy.  Po  tejto  ceremónii  nasledovalo  predsta- 
venie prednejších  prítomných,  s  ktorými  pán  gubernátor  pustil  sa 
do  rozhovoru.  Hovoril  plynné  síce,  ale  veľmi  chybne  maďarsky, 
8  výmluvou  ešte  chybnejšou,  vplietajúc  do  reči  kliatby  maďarské 
„a  teremtésit,"  „a  szentyit/  a  szuz  máriáját,"  ale  tam,  kde  to 
nebolo  na  mieste,  a  kde  to  nepovie  žiaden,  čo  ak  ohrešený  Maďar. 
Z  celého  vyzerala  nútená  aífektácia  a  nespôsobná  captatia  beuevo- 
lentiae.  Keď  mu  potom  Tregjar,  mešťanosta  nyiregyházsky,  oznámil, 
že  príležitosť  je  hotová,  pobral  sa  a  sadol  si  so  svojím  adjutantom 
do  mestského  koča,  v  ktorom  ^sapriahnuto  bolo  hrdých  päč  koni 
mestských,  a  uháňal  homočistou  prašnou  cestou  do  blízkeho  mesta,  — 
za  ním  ostatné  ekvipáže.  My  s  Franciscim  pohli  sme  sa  pešo,  ale 
na  šťastie  ešte  pri  nádraží  zdrapili  sme  jednoho  nyiregyházskeho 
taligáša  o  jednom  slepom  koňovi,  sadli  sme  si  do  taligy  a  hybaj 
v  galoppe  za  slávnostným  sprievodom! 

Nepokoje  patentálne,  pre  ktoré  sme  s  Franciscim  povolaní  boli 
pred  Benedeka,  záležaly  z  nasledujúcich  udalostí: 

Nyiregyháza  je  jediná  evanjelická  cirkev  v  Sabolči  a  počituje 
vyše  12*000  duší;  okrem  toho  náležia  ku  cirkvi  roztratene  po 
obciach  v  stolici  žijúci  evanjelici;  tak  i  ja  z  blízkeho,  asi  na  dve 
míle  cesty  vzdialeného  V.  Kállóva  chodieval  som  do  Nyiregyházu 
do  chrámu  Božieho.  V  ten  čas  dvaja  farári,  štyria  kapláni  a  dva- 
násti učitelia  odbavovali  vnútornú  službu  v  cirkvi.  Valné  cirkevné 
kouventy  neboly  v  obyčají ;  miesto  toho  početné,  asi  zo  šesťdesiatich 


894 

Členov  pozostávajúce  a  sarao  seba  doplňujúce  presbytérium  vykoná- 
valo všetky  pi-áva,  ktoré  v  iných  cirkvách  valným  cirkevným  shro- 
maždeniam  náležia.  Starší  kňaz,  Ladislav  Jesenský,  bol  priateľom 
ludu  a  nesúhlasil  s  privilegiátnym  postavením,  ktoré  takzvaná  in- 
telligencia,  t.  j.  páni  presbyteri,  osobovali  si  v  cirkvi ;  ou  to  na- 
zýval verejne  usurpáciou.  Mladší  kiiaz,  z  Peštianskej  stolice,  z  Pi- 
lišu  pochádzajúci  Elephant,  bol  zase  miláčkom  presbyterstva,  a 
a  tomuto  k  vôli  kázaval  i  maďarsky  na  výročité  slávnosti.  Keď 
zjavil  sa  cirkevný  patent,  presbytérium  zavrhlo  ho  uni  sono.  No 
Jesenský  nebol  s  tým  spokojný.  Niekolko  kázní  „o  pravej  cirkvi 
Kristovej",  k  tomu  illustrácie  zo  skutočných,  nesriadených  pomerov 
cirkve  a  zas  porovnanie  s  položením  tým,  ktoré  patent  predpisuje, 
postačovalo  k  tomu,  aby  massa  ludu  precitla.  Raz  v  nedeľu  osloví 
ma  Jesenský:  „Pane,  lud  môj  žiada  si  sriadenie  cirkve  dľa  pa- 
tentu,**  a  vysvetlil  mi,  v  čom  je  vec.  Z  vysvetlenia  videl  som,  že 
Jesenský  nemá  í  intelligencie  a  z  presbyterstva  po  svojej  strane 
ani  človeka.  Odrádzal  som  mu  teda  jeho  podujatie,  lebo  lud  bez 
intelligencie  je  nulla,  dnes  „hossanah!",  zajtra  „ukrižuj!'*  Osihotená 
cirkev  nyiregyházska  v  celom  dištrikte,  proti  vlastnému  presbyter- 
stvu,  vlastnej  intelligencii  a  proti  cirkevnej  a  politickej  vrchnosti 
neudrží  sa  pri  patente,  na  vyššiu  protekciu  však  nemôže  sa  spo- 
liehať; nech  teda  Jesenský  získa  si  aspoň  polovicu  presbyterstva 
a  potom  nech  vystúpi  s  otázkou  patentálnou.  „Z  presbyterov  ni- 
koho získat  nemožno,''  odvetil  Jesenský;  „je  to  u  nás  kasta  ne- 
smieriteľná.  Avšak  to  získanie  nie  je  potrebné.  Čože  je  tých  60 
ľudí  oproti  12  tisícom?  Ja  na  budúcu  nedeľu  oznámim  s  kaucia 
celocirkevný  konvent  v  záležitosti  sriadenia  cirkve  dľa  patentu,  kon- 
vent ten  budem  vydržiavat  od  dnes  na  dva  týždne,  prijdite  vtedy 
do  chnímu  Božieho  a  prehovorte  pár  slov."  Toto  bolo  jeho  ultimá- 
tum. Prisľúbil  som  mu,  že  prijdem,  odhŕňajúc  od  seba  zodpoved- 
nosť za  výsledky,  najmä  pre  jeho  osobu  povážlivé. 

V  určenú  nedeľu  prišiel  som  do  chrámu  Božieho.  Veliký  chrám 
preplnený  bol  cirkevníctvom,  z  mesta  i  z  blízkych  taní  podocho- 
divším.  Po  službách  Božích  Jesenský  zpopred  oltára  v  primeranej 
sviatočnej  reči  rozpovedal  cieľ  cirkevného  shromaždeuia,  vysvetlil 
nakrátce,  v  čom  záleží  oprava  dľa  patentu,  a  predložil  otázku:  či 
cirkev  chce  sriadit  sa  dľa  patentu  alebo  chce  ostaC  pri  doterajšom 
poriadku?  Prirodzená  vec,  že  celá  cirkev  jednohlasne  ozvala  sa: 
„Chceme  sriadenie  dľa  patentu!"  V  tom  však  povstal  Pavel  Tregjar, 
prvá  auktorita  mesta  a  cirkve,  predtým  učiteľ  ev.  školy,  v  ten  čas 
meštanosta  nyiregyházsky,  a  vyriekol  vážne  svoje  veto!  lebo  že  to 
ani  presbytérium,  ani  seniorát,  ani  dištrikt  nedovolí,  a  síce  preto 

a  preto a  tu  donášal  argumenty,   čerpané  z  agitacionálnych 

luhanín,  aké  vtedy  proti  patentu  boly  v  móde. 

Jesenský  bol  muž  náruživý  a  netrpezlivý,  skočil  Tregjarovi  do 
reči,  a  pekne-krásne  svadili  sa  pred  celou  cirkvou.  Aby  vý- 
stupu tomu  bol  urobený  konec,  prosil  som  o  slovo,  a  počal  som 
hovorit  o  tom,  že  cirkev  nemusí  sriadiC  sa  dľa  patentu,  keď  ne- 
chce,  lebo  najvyšším  nariadením  je  to  ponechané  jej  na  svobodnú 


vôľu.  Ale  keď  niekto  hovorí  o  patente,  najmä  keď  ten  „niekto''  je 
osobou  úradnou,  nesvobodno  mu  hovoriC  nepravdu  o  najvyššom 
c.  kŕ.  nariadení,  ale  povinný  je  držaf  sa  pravdy.  Nepravda  je  však, 
čo  pán  Tregjar  hovoril,  —  a  tu  rozberal  som  s  punkta  na  punkt 
jeho  tvrdenia  a  podvrátil  nepravdu  prečítaním  patričných  odsekov 
patentu.  Konec  veci  bol  ten,  že  celá  cirkev  jednohlasne  uzavrela 
sríadif  sa  dla  patentu.  Hneď  vyvolila  aj  inšpektora  v  osobe  pána 
Marku,  jednoho  zo  zámožnejších  cirkevníkov  nyiregyházskych,  tak- 
tiež i  presbytérium,  a  poneváč  už  bolo  po  2.  hodine  popoludní, 
z  tej  príčiny  najbližšia  nedela  bola  ustanovená  na  složenie  prísahy 
pre  nové  predstavenstvo  cirkve. 

Ale  ešte  v  teu  deň  sišlo  sa  i  staré  presbytérium  do  porady 
a  pod  predsedníctvom  svojho  inšpektora  a  farára  Elephanta  zažalo- 
valo Jesenského  pre  vydržiavaný  konventikul  a  pre  prevedenie  pa- 
tentu s  obídením  zákonitej  a  faktickej  vrchnosti  cirkevnej,  žiadajúc 
proti  nemu  konsistoriálné  zakročenie  a  vypovedanie  z  fary.  I  de- 
putácie išly  k  cirkevným  a  politickým  vrchnosfam  inštruovať  proti 
Jesenskému.  Následok  toho  bolo  konsistoriumom  nariadené  vyšetro- 
vanie proti  nemu  Ale  on  zoprel  sa  tomu,  dôvodiac,  že  ako 
ťarár  patentálne  sriadenej  cirkve  zodpovedný  je  len  svojej  vrch- 
nosti. Veci  preťahovaly  a  zostrovaly  sa,  v  samej  cirkvi  rástla  vzá- 
jomná nenávisť  stránok 

Je  to  stará  obyčaj  v  Nyiregyháze,  že  lud  mestský  a  s  taní 
schádza  sa  každú  nedelu  popoludní  na  námestí,  aby  tam  počul  publi- 
kácie politickej  vrchnosti  o  nastávajúcich  licitáciách,  exekúciách  a 
iných  verejných  nariadeniach.  Pritom  obecenstvo  shovára  sa  o  svo- 
jich denných  otázkach,  ku  ktorým  teraz  náležal  i  patent.  Niekto 
pripomenul,  že  páni  a  židia  v  kassíne  radia  sa  o  tom,  ako  by  mohli 
vyhnať  Jesenského  z  fary.  „Poďme  ta  a  rozdurme  ich!"  ozval  sa 
jeden  hlas.  „Veď  my  sme  patent!"  A  hneď  pohnul  sa  zástup  v  smere 
ku  kassínu,  vyvolávajúc  cestou:  „My  sme  patent  I"  Najviac  s  taní 
podochodivší  surovší  Tud  oboril  sa  na  kassíno,  tam  prítomných 
pánov,  ktorí  nestačili  oblokami  povyskakovať,  ponatahoval,  poudieral 
a  v  kassíne  všetko,  okrem  holýcli  stien,  dolámal  a  dodrúzgal.  Za 
niekolko  minút,  kým  s  blízkej  hlavnej  vojenskej  stráže  stačila  dôjsť 
patrolla,  bolo  kassíno  tatársky  doriadené.  Z  toho  povstaly  nové  ža- 
loby a  inkvisície  na  všetky  strany  a  prišlo  tak  ďaleko,  že  jeho  excel- 
lencia  pán  vojenský  a  civilný  gubernátor  za  dobré  uznal  presvedčiť 
sa  in  facie  loci,  v  čom  je  vec.  —  Toto  bola  príčina  nášho  pred- 
volania. 

Po  skončených  iných  predstaveuiach  a  výsluchoch  prišli  sme 
my  s  Franciscim,  ako  na  konci  kyjak.  Jeho  excellencia  prijal  nás 
sediac  vo  fauteili  a  kývnutím  ruky  poukázal  nám  na  prihotoveué 
stolice.  Prekvapilo  nás  to,  no  sadli  sme  si.  Na  otázky  o  patente 
odpovedali  sme  najprv  vo  všeobecnosti,  udajúc  príčiny,  prečo  spiera 
sa  a  protestuje  aristokracia  proti  patentu,  a  prečo  lud  a  s  ním 
vovedne  oddaná  trónu  intelligencía  chce  ho  mať  v  život  uvedený. 
Ľudu  ide  o  sríadené  pomery,  o  mier  a  pokoj  v  občianskom  i  cirkev- 
nom ohľade ;  aristokracii  záleží  na  nadvláde,  ona  má  sebecké  ciele. 


896 

pričom  hlavnou  teadendou  je  dostaC  do  ruky  legálnu  úradnú  moc 
a  vyúžitkovat  ju  vo  svoj  prospech.  Lud  všetko  dobré,  hlavne  pravdu 
a  spravedlnosf,  čaká  od  vlády  a  želie  nad  porážkami  sto  a  sto- 
tisícov  svojich  synov,  ktoré  sú  spolu  i  porážkami  monarchie;  ne- 
spokojná aristokracia  teší  sa  tým  porážkam,  lebo  dúfa  z  toho 
pre  seba  koncessie.  „/V  nespokojné  živly,"  poznamenal  Francisci, 
„vo  velkej  väčšine  len  tak  daly  by  sa  utíšif,  keby  im  niekto  po- 
vyplácal  dlhy."  (Tento  argument  proti  aristokracii  musel  sa  Bene- 
dekovi  zapáčte,  ako  to  dolu  nižšie  uvidíme.) 

Čo  týkalo  sa  špeciálne  otázky  pjitentálnej  v  Nyiregyháze,  vy- 
ložil som,  ako  očitý  svedok^  species  facti  a  odôvodnil  mienku  svoju 
v  tom  smysle,  že  Jesenský  stojí  na  pôde  zákonitej  a  pod  ochranou 
ministeriálneho  nariadenia,  dla  ktorého  cirkvi  je  na  svobodnú  volu 
ponechané  prijať  alebo  neprijaC  patent.  Ohľadom  vzbury  nyiregy- 
házskej  hovoril  som,  že  je  to  jednoduchý  policiálny  excess,  poneváč 
niet  žiadneho,  ani  ľahšieho  poranenia;  excess  ten  vyvolaný  je  ne- 
oprávneným útokom  autonómnych  cirkevných  vrchností  a  vôbec 
všetkých  nespokojných,  najmä  židovských,  živlov  na  patentálnu 
cirkev  nyiregyházsku,  a  niet  sa  čomu  divif,  že  dražený  lud  konečne 
surovým  spôsobom  dal  výraz  rozhorčenosti  svojej. 

Benedek  vypočúval  nás  trpezlivé,  robiac  vážnu  tvár  a  dvíhajúc 
často  obrvi,  ako  by  bol  v  otázke  priechod  celej  armády  prez  Alpy. 
A  predsa  vec  bola  celkom  jednoduchá.  Dosť  by  bolo  bývalo  vy- 
sloviť pred  politickou  a  cirkevnou  vrchnosťou,  „že  nariadenie  mini- 
steriálnó,  dla  ktorého  cirkvám  ponechaná  je  svoboda  prijať  patent 
alebo  nie,  je  v  platnosti  a  musí  byť  zachovávané  1"*  a  bol  by  býval 
pokoj  svätý.  No  miesto  toho  on  naložil  nám,  aby  sme  mu  reláciu 
svoju  podali  na  písme.  Stalo  sa.  A  aký  bol  toho  výsledok?  —  Pra- 
vola  pred  konsistoriumom  trvala  ďalej.  Októbrovým  diplomom 
vstúpila  do  života  municipálna  správa.  Vtedy  J.esenský  už  videl, 
že  je  zle;  chcel  sa  vyrovnať,  no  vysúdili  ho  z  cirkve,  a  cirkev  pod 
spróvou  staróho  autcmomného  presbyterstva  ostala  i  na  ďalej  auto- 
nómnou. —  Jesenský  za  čas  bol  redaktorom  Priateľa  ľudu  v  Pešti, 
ale  onedlho  umrel. 

Z  obrazca  toho  vidno,  ako  išly  veci  pod  gubernátorstvom  Bene- 
dekovým.  On  bol  vojakom,  a  konal  svoju  politickú  úlohu  dla  toho : 
„razkazano  i  pašol !"  No  na  nepochopenie  je,  že  tamhore  nevideli 
kixer  svoj  a  nebadali,  že  poklonami  a  dvorením  Benedekovým  len 
upevnia  opposicionálnu  šľachtu  v  tom,  aby  vytrvala  na  ceste  na- 
stúpenej, ba  že  posmelia  ju,  aby  na  ceste  tej  tým  rozhodnejšie  hnala 
sa  za  úspechom  svojím.  Tak  sa  i  stalo.  Pod  Benedekom  dozrel 
politický  programm  aristokracie  maďarskej  a  bol  potom  presento- 
vaný  dvoru  v  adressách  snemových  z  r.  1861. 

Že  Benedek  nebol  spokojný  s  úlohou  svojou,  to  dokázal  po- 
zdejšie,  keď  prestal  byť  gubernátorom;  vtedy  potom  vzal  si  satis- 
fakciu za  nezdarené  komplimenty  svoje.  V  marci  1861,  počas  volieb 
snemových,  dal  uverejniť  pod  svojím  menom  v  Militär-Zeilunf/u 
präsidiálny  rozkaz,  v  ktorom  vynadáva  protivníkom  ríše,  usilujúcim 
sa  prekaziť  jej  šťastlivé  organiso vanie.  „A  kto  sú  tí?  Zvonku  „ne- 


397 

priatelia  vlády  a  revolucionári,  ktorí  večitou  nenávisťou  vedení  proti 
Rakúsku,  chceli  by  podvrátit  pokojné  darenie  sa  našich  nových  in- 
štitúcií; a  doma  advokáti,  niektorí  bez  praxi  a  peňazí,  chválybažní 
žurnalisti,  nespokojní  professori  a  učitelia,  ktorí  všetci  chcú  brat 
prednú  úlohu  a  v  hodnostach  postupovať,  zadĺžené  malé  zemianstvo, 
ktorému  ústavu  po  vôli  stvoriť  nevedel  by  ani  Pán  Bôb,  aby  svoje 
dlžoby  vyplatilo  (Francisciho  dôvod),  naposledy  niekoľko  strachúň- 
skych  veľmožov,  ktorí  v  obávaní,  aby  neutratili  svoju  popularitu^ 
plávajú  8  prúdom  (ecce,  a  to  len  preto,  že  nechceli  do  reichsrathu 
ísť  aíco  vlastenci)  a  zabúdajú,  že  jestli  s  trónom  zmužile  držať  ne- 
budú, utratia  svoju  vlastnú  postať.  Teda  len  zradcovia,  ludia  ne- 
čistých úmyslov,  a  takí,  ktorým  na  zmužilosti  chybí,  a  čiastka  tak- 
zvaného proletariátu  intelligencie,  búria  proti  našej  ústave"  atd. 
(Vidz  Militär-Zeitung  dto.  24.  marca  1861  a  Pešťbudínske  Vedo- 
mosti č.  11.) 

A  čo  na  to  obecenstvo?  Smialo  sa,  že  pán  feldmarschall- 
lieutenant  ráčili  si  poapprehendovať  pre  nezdar  komplimentov  svo- 
jich. Len  gróf  Štefan  Károlyi,  ktorého  niekdajší  pán  gubernátor 
viackrát  poctili  svojou  návštevou,  shromaždil  vo  svojich  salónoch 
93  magnátov  a  uverejnil  v  novinách  ich  podpisami  opatrenú  odvetu 
za  strachúnskych  magnátov,  v  ktorej  po  rytiersky,  ale  v  rukavi- 
čkách, do  zradcov  vlasti  a  zločincov  uavolal  pánu  feldmarschall- 
lieutenantovi. 

Nuž  krásne  to  boly  pomery.  Obecenstvo  dištrahovalo  sa  na 
tom,  ako  vedia  si  vo  vyšších  sfarach  nadávať.  — 

Ale  vráfme  sa  ku  rozmnoženému  reichsrathu.  Svolaný  bol  na 
5.  marec,  ale  pre  neprítomnosť  z  Uhorska  povolaných  pairov  za- 
počal svoje  porady  len  1.  júna,  a  skončil  ich  29.  sept.  1860. 

Veru  nie  námahy  Benedekove,  ale  záujmy  politické  boly  prí- 
činou toho,  že  z  Uhorska  povolaní  členovia  reichsrathu  konečne 
odhodlali  sa  ísť  do  neho,  aby  tam  niečo  neuzavierali  „o  nás  bez 
nás".  Tak  to  chcel  mať  i  náš  „extra  reichsrath"  v  panskom  kassíne 
v  Pešti  každodenne  zasedajúci.  A  potom  —  politický  programm 
aristoJcrade  madarskej  hol  ué  dohotovený,  kdeito  ostatné  čiastky 
dŕiavy  takého .  programmu  ešte  nemalý  a  politická  obozretnosť  ra- 
dila^ aby  vystúpilo  sa  aspoň  s  hlavnými  devísami,  s  hlavnými  zá- 
sadami toho  programmu  a  takrečeno  otvorené  pole  rekonštrukcie 
dŕžavy  obsadilo  sa  skôr,  než  to  ostatné  čiastky  dŕSavy  urobia  s  pro- 
^grammami  svojimi. 

Tak  naproti  absolutistom  postavená  bola  pragmatická  sankcia, 
táto  bilaterálna,  medzi  Habsburgmi  a  snemom  uhorským  uzavrená 
smluva,  v  ktorej  zabezpečená  bola  pre  Uhorsko  jeho  osobitná  kon- 
štitúcia a  administrácia,  taktiež  i  všeobecne  vyslovená  únia  (perso- 
nálna a  či  reálna  ?  o  tom  bolo  možno  hádat  sa)  s  ostatnými  kráľov- 
stvami  a  dedičnými  zemiami  ríše.  Takúto  smluvu  uzavrela  dynastia 
i  s  ostatnými  krajinami  dŕžavy.  So  stanoviska  uhorských  politikov 
pragmatická  sankcia  mala  i  tú  velikú  cenu,  že  súvisela  so  staršími 
i  s  pozdnejšími  zákonami  krajinskými. 


898 

Ihroii  federalistom,  ktorí  na  základe  idei  národnej  a  rovno- 
právnosti  národnej  chceli  rekonštruovať  monarchiu  v  jeden  národný 
štát,  mali  na  pohotové  náuku  o  historicko-politických  individuali- 
tách, 8  ktorými  —  jedine  —  ako  $  činiteľmi  počítaí  treba  pri  re- 
konštrukcii monarchie.  Rozumie  sa,  ze  dľa  programmu  maďarského, 
Uhorsko,  majúce  len  jednu  historickú  minulosť,  tvorilo  len  jednu 
historicko-politickú  individualitu. 

Ako  prefíkane  mali  maďarskí  politikovia  preštudovanú  teóriu 
o  historicko-politických  individualitách,  to  ukázalo  sa  už  na  roz- 
množenom reichsrathe,  keď  jeden  federalista  v  nemeckej  reči  po- 
užil výrazu  „magyarische  Nation  und  andere  Nationen  Ungarns*'. 
Gróf  Ján  Barkóczy  zo  Zemplína  poapprehendoval  si  to  a  tvrdil,  že 
on  takýmto  výrazom  nerozumie,  že  je  to  zmätok  pocbopov.  „On 
pozná  v  nemeckej  reči  len  „Ungarn"  und  „ungarische  Natiou", 
was  in  der  ungarischen  Sprache  mit  „Magyarország",  „magyar 
nerozet"  ausgedriickt  wird,  und  weil  ausser  einem  Ungarn  kein 
zweites  Ungarn  besteht,  so  kann  auch  ausser  der  einen  „ungarischen 
Nation"  von  einer  zv^eiten  keine  Rede  sein."  Ostatne  rozmnožený 
reichsrath  viedenský  nepokonával  formálne  predmet  o  rekonštrukcii 
ríše;  reči  v  ohlade  tomto  hovorené  boly  viacej  len  vzájomnou  zá- 
menou  myšlienok  a  náhľadov  reformátorských,  boly  viacej  len  obo- 
známenie sa  s  jestvujúcimi  životnými  záujmami,  ktoré  malý  byt 
uspokojené  v  rámci  budúceho  ustrojenia  ríše.  Toto  vzájomné  ob- 
známenie  sa  politických  stránok  pamätné  je  hlavne  preto,  že  viedlo 
pozdejšie  k  vyrovnaniu  Nemcov  s  Madarmi,  na  úkor  Slovanov,  t,  j. 
ie  viedlo  k  dualistickému  systému.  Vlastnú  svoju  úlohu  romnožený 
reichsrath  vybavil  tak,  že  preskúmal  rozpočet  ríšsky  a  vyslovil  po- 
trebu zavedenia  foriem  konštitucionálnych  pre  všetky  čiastky  dŕžavy 
s  podržaním  princípu  jednoty  ríše,  nie  iuáče  i  potrebu  zachovania 
rečovej  rovnoprávnosti  pre  všetky  národy.  Jeho  porady  slúžily  za 
základ  diplomu,  vydanému  20.  okt.  1860,  o  čom  pozdejšie. 

(DokonCanie.) 


Ospanlivým. 

v^i  videli  ste  na  úsvite 
bez  zory  slnko  zajasať? 

Ci  slýchali  ste  chladný  oheň, 
v  ňom  nespáleno  muža  stáť? 

Lad  iste  máva  svoju  dobu 

—  i  palác  z  neho  vystavíš  — , 

no  teplo  slnka  —  beda  ladu!  — 
má  neopustiť  svoju  výš? 


^ 


899 


To  naše  srdce  na  úsvite 

má  svoju  zoru,  teplo  tiež, 
ba  často  požiar  búri  ludi, 

keď  vykukáva  zpoza  mriež. 

I  väzeň-zlosyn  (kyslá  pravda) 

má  svoju  zoru  —  nádeju; 
nuž,  vy  ste  nocou  okúzlení, 

na  vás  sa  zore  nesmejú. 

Vám  dostačuje  mrva  chleba, 

strach  vaším  hosťom  každý  deň, 
to,  čo  vy  ctnosťou  menujete, 

u  nás  sa  volá  sen  a  lien. 

My  na  vás  žlče  nevaríme 

—  my  chceme  sa  i  usmievať  — 
ba  prajeme  vám  šťastia,  zdravia, 

by  mohli  ste  i  za  nás  —  spať. 

Na  našich  čelách  odblesk  zory, 

hmlu  v  srdci  iste  spálime; 
pre  hrdzu  času  málo  máme, 

že  pokoj  sladký?  Nechceme! 

Vy  ctnostní?  a  my  máme  vieru 

a  hriešni  prsia  bijeme, 
vy  oheň  hriechov  nepoznáte, 

my  v  Božiu  lásku  dúfame. 

Po  sparne  býva  hrmavica, 

striel  vojna,  dážd  a  —  krásny  čas: 

my  v  biede  žalmy  zaspievame, 
do  vašich  domov  vchádza  c^s . . . 

Nuž"  dobrú  noc  vára,  bračekovci, 

už  pri  vás  sedia  driemoty! 
Vy  filisterstvom  plňte  duše. 

My  spálime  sa  z  ochoty. 

Somolický, 


••^ 


840 

Mne  milá  si . . . 

Mne  milá  si,  ač  znalci  vravia, 
že  krásou  ruži  neoplývaš, 

a  možno,  v  tvári  nemáš  skvosty, 
lež  v  srdci  vonné  ruže  skrývaš. 

Na  reči  tvojej  málo  barvy, 

však  z  oka  tvojho  čítam  básne; 

tam  vravia,  že  ťa  halia  mraky, 
ja  citim  lúč  a  nebo  jasné. 

Kto  zná,  čo  dušu  s  dušou  viaže, 
či  smrť,  či  život  hračku  hladá? 

Len  to  ti  zjavím,  keď  si  prišla, 
zamrela  lakom  duša  mladá. 

Mne  milá  si  a  prijmi  vdaku, 
žes'  mojej  mysli  krýdla  dala; 

tys'  oživila  vatru  citov  — 
plamienkov  smysel  nepoňala. 


•M* 


Vrstovníkom. 

O,  jak  je  krásna  príroda 

za  zroseného  rána . . . 
Krajina  svieža,  zjasncná 

jak  panna  vykúpaná. 
Čistučká  vôňa  zavicva 

z  rozkvitlých  lúk  a  polí, 
zo  svitajúcej  výšavy 

spev  vtáčí  zašveholí. 

Vie  ešte  cítiť  príroda 

moc  vernej  Božej  lásky 
a  spustiť  hymnus  velebný 

preradostnými  hlásky; 
tajomný  ruch  tu,  jako  by 

tisíce  srdci  bilo 
pocitom  jedným,  povdačným, 

až  dušu  stíska  milo. 

O,  že  sme  my  tak  otupli, 

zncmeli  jako  skaly, 
jak  by  sme  krivdou  ubití 

viac  žiť  si  netrúfali . . . 


Somolický. 


iOl 

A  preds'  nie  nebo  zavrené, 
deň  každý  rosa  padá, 

deň  každý  naše  siatiny 
žehnanie  Božie  hfadá. 

O,  hladá,  —  no  len  burina 

na  nezasiatej  nive, 
tá  bujnie,  dusí  čo  vzišlo 

po  otcov  našich  žnive. 
Cičkame  máme:  »Dônovie,  — 

Obžinky . . .  Len  strpenie !« 
Pluh  chytiť  najprv  do  ruky 

a  brány  v  Božom  mene . . . 

Hej,  potom  ráno  rozjari 

rosnatým  i  nás  vzduchom, 
vzpruži  sa  srdce  i  ruka 

posvätnej  práce  ruchom, 
a  bude  krajom  povievaf 

nádeji  lepších  vôňou 
a  ozývaf  sa  ku  nebu 

spev  vdačných  millionov. 


Rada. 

Ivuža,  ciperka 
patria  do  pierka, 
patria  do  pierka 
vedľa  kosierka. 

Kto  si  netrúfa 
zastať  sám  seba, 
tomu  nesveriť 
klúče  od  neba. 

•♦«• 


+ 


J.  D. 


Slepá  kura  a  zrno. 

(Rozpomiťnka  na  výstavu  českú  roku  1891.) 
Napísal  Martin  KúkuHn, 

L 

V  jednom  z  predmestí  Prahy  v  tej  a  tej  ulici  nachádza  sa 
sklep.  Ale  to  neníe  sklep,  ako  sklepy.  Tu  sa  skvie  nápis:  „PekaK 
ství  Pavla  Doležala.   TOkrát  denné  čerstvé  pečivo**.  Ostatne  každý 

26 


402 

pekár  má  „trikrát  denné  čerstvé  pečivo",  aspoň  ua  tabiilu  sa  to 
dá  napísať.  Lenže  tu  naozaj  vidíš,  že  to  pečivo  je  čerstvé.  Vša- 
kové  rožky,  tu  rascou  a  soTou,  tam  zas  makom  a  cukrom  posypané, 
inde  zas  žemle  a  pletenáky.  A  tie  poličky  sklenené  I  Na  nich  po- 
rozkladané buchty,  torty,  lívance,  koblihy,  bábovky  —  všetko  veci, 
nad  ktorými  odborník  a  znalec  nemôže  sa  neoduševnif.  No  a  via- 
nočky tiež  nechybejú. 

Čo  sú  vianočky  ?  Škoda,  že  mnohý  to  nezná  1  Pletenáky  s  hroz- 
nami  a  mandľami,  pomazané  medom,  pripečené,  až  kôi*a  na  nich 
chrumká.  Predávajú  sa  po  päť,  desať,  dvadsať  krajciarov  —  dla 
veľkosti.  O  Vianociach  ich  Praha  minie  iste  krásne  množstvo,  lebo 
bez  vianočky  nesmie  byt  na  Vianoce  náš  domovník  Houžvička,  ani 
pán  rada  zemského  súdu,  Svoboda.  No  sú  ľudia,  ktorí  ani  deň  ne- 
obídu sa  bez  vianočky. 

Vianočky  u  Doležala  sú  vychytené.  To  ochotne  dosvedčí  i  pán 
JUG.  Antonín  Komárek.  Každý  deň  okolo  štvrtej  po  obede  kúpi  si 
vianočku  a  hostí  sa  na  nej  v  svojom  mládeneckom  útulku  v  ulici 
Žerotínovej,  č.  18.  III.  p.  I  dnes  vchádza,  hľa,  do  skliepku,  a 
predavačka  víta  ho,  ako  starého  známeho. 

„I  pekné  vítam,  pane  doch...**  „Dochtor"  nestihla  vypovedať. 
„Tvár  je  tvár  pána  Komárka,  ale  šaty  nie  sú  jeho",  pomyslela  by 
si,  keby  stačila  mysleť.  „Ach!''  vzdychá  celá  vychytená,  obzerajúc 
si  ho  s  nesmiernou  hrdosťou.  Hľa  —  i  do  jej  sklepa  zatrúsi  sa 
jemnejší  človek  —  nie  iba  samé  slúžky,  panské  a  kuchárky.  Keby 
mala  knihu,  čo  by  sa  do  nej  zapisovaly  mená  významnejších  ná- 
vštevníkov, iste  by  ho  ta  vpísala  —  takto  bude  iba  rozprávať  i  det- 
ným  deťom,  že  od  nej  kupoval  vianočku  c.  a  kr.  poručík  Ostatne 
papier  je  mrtvý  a  jazyk  živý  —  ten  vie  šikovnejšie  dačo  rozhlásiť. 

Nuž  pravda  svätá,  pán  Komárek  je  nielen  JUC,  ale  i  c.  a  kr. 
poručík  v  reserve. 

Stará  strežie,  na  ktorú  vianočku  padne  jeho  oko:  že  mu  ju 
hneď  zabalí.  No  tu  nevie  sa  prenadivif,  že  jej  ukazuje  nie  za  päť, 
ale  inú,  za  dvadsať  krajciarov.  „Nuž  pán  je  väčší,  ako  bol  —  môže 
si  väčšiu  vianočku  povoliť",  húta  predavačka,  sypúc  oblaky  Učeného 
cukru  na  korku  a  baliac  vianočku  do  bieleho  papiera.  „Tá — ak, 
pane  —  tento",  vraví  mu  s  okúzľujúcim,  šťastným  úsmevom. 

On  vzal  balík,  zaštmgal  šabličkou,  zakosil  ľavou  nohou  jbl  po- 
zbavil skromný  skliepok  pána  Pavla  Doležala  svojej  vzácnej  prítom- 
nosti, vyjdúc  na  dlažbu,  júlovým  slnkom  dobre  rozohriatu. 

Je  pravda,  smutná  pravda,  že  literáta  všeobecne  majú  za  ci- 
gáňa. Neviem,  čím  literáti  to  zaslúžili  1  Tu  je  také  miesto,  že  i  pô- 
vodcu tejto  rozprávky,  bárs  nie  je  literátom,  dosť  ľahko  spravia 
cigáňom.  „Reservelajtnant  v  plnej  paráde,  o  štvrtej  po  obede,  v  lete, 
v  krásnom  počasí,  pôjde  ti  do  skliepku  čo  hneď  pána  Pavla  Dole- 
žala,^ kúpi  si  za  dva  šestáky  vianočku  a  bude  ju  teperit  mestom  až 
do  Žerotínovej  ulice  č.  18.  III.  p.  Čo  myslíš,  že  my  neznáme,  čo 
je  reglement?"  osopia  sa  starí,  zkúsení  vojaci.  A  predsa  je  tak. 
Pán  Komárek  sám  by  bol  v  rozpakoch,  keby  sa  ho  čestný  súd 
pýtal:  prečo,  ako  to  mohol  urobiť  I  Sám  nevie.  Idúc  z  kontrolného 


403 

shromaždenia  popri  sklepe  Doležalovom,  neodolal  vianočkám.  A  keď 
už  bol  dnu  a  pozeral  na  ne,  sišli  mu  na  um  krajania :  MUC.  Skala 
a  Jeŕábek,  technik,  ktorí  tu  neďaleko  v  ulici  Nejedlého,  č.  5.  IIL  p. 
bývajú.  Pohlo  sa  mu  srdce;  rozhodol,  že  ich  navštívi  a  potraktuje 
vianočkou.  Konec  mesiaca  tu.  Škála  a  Jerábek  vyskočia,  keď  zazrú 
vianočku,  a  on  zas  bude  potešený,  že  ho  raz  vidia  v  dôstojníckej 
uniforme.  Veď  známo,  ako  minister  vojenstva  barbarsky  obmedzil 
nosenie  uniformy  reservným  dôstojníkom.  Bát  sa  nemá  čoho.  V  pred- 
mestí garnisony   nieto,  nestretne  ho  tedy  ani  oberst,   ani  generál. 

I  skutočne  bez  prekážky  došiel  do  ulice  Nejedlého  č.  5.  a  vy- 
behol ako  strela  do  III.  poschodia.  Zaklopal  ua  dvere,  kde  sú  pri- 
bité visitky:  „MUC.  Josef  Škála"  a  „Filip  Jeŕábek,  technik**.  „Budú 
tí  radi!"*  húta  a  usmieva  sa,  s  akým  potleskom  ho  prijmú.  Majú 
tam  síce  bridlicovú  tabuľku,  na  ktorej  stojí:  „Návštevy  p.  t.  pp. 
c.  kr.  listonošú  kdykoli  vítány.  Ty  druhé  mohou  vystat!"  No  vie, 
že  jeho  návšteva,  keď  sa  i  nevyrovná  listonošovej,  nebude  im  cel- 
kom proti  vôli.  No  v  izbe  ticho,  nikto  sa  nehýbe. 

Postál  sklamaný  i  zahanbený,  i  píše  na  tabuľku :  „Pŕinesl  jsem 
vánočku.  Podruhé  také  čekejte,  potvory!**  i  ide  dolu  tými  istými 
schodmi.  „Darmo  je,**  myslí  si.  „Bude  celá  mne,  zostane  mi  i  na 
ráno.**  A  kráča  tuhým  krokom  do  Žerotínovej  ulice  č.  18.  Ako  zahol 
do  ulice  Yšehrdovej,  zastal  a  díva  sa  a  neverí  vlastným  očiam. 

Proti  nemu  kráča  pán  František  Beran  cum  gentibus,  t.  j. 
s  pahou,  dcérou  a  synom.  Ako  by  sa  nedivil,  keď  sa  ani  nenazdal ! 
Myslel,  že  sú  doma,  v  Kozoduboch,  a  dohliadajú,  ako  ženci  ukla- 
dajú snopy  do  krížov,  alebo  že  sú,  keď  i  nie  všetci,  ale  aspoň  pani 
Beranová  s  dcérou  Boženou  v  Sedmihorkách,  kúpeľoch,  kde  tak 
radi  leto  trávievajú.  Pán  Beran  môže  si  dovoliť  i  také  výdavky; 
iný  by  si  dovolil  i  inakšie,  keby  mal  jeho  žírne  polia,  a  nado- 
všetko: jeho  sporiteľňu  knižku  a  akcie.  Prekvapilo  ho  to.  Veď  len 
včera  bol  u  jeho  syna,  malého  Frantu,  ktorému  dáva  hodiny,  a  ten 
mu  nič  neriekol  o  návšteve  rodičov. 

„To  nás  teší,  veľmi  nás  teší!**  volá  pán  Beran,  stískajúc  mu 
ruku-  „Franta  bol  po  vás,  nenašiel  vás  doma.  A  tu  takáto  priaznivá 
náhoda!  No  —  poďte  s  nami.** 

Ale  nešlo  to  tak  snadno.  Musel  sa  zvítat  s  paňou  i  slečnou 
Boženou,  ktorá  dnes  kvitla,  ako  ruža.  I  vianočka  je  na  prekážke: 
musí  ju  všakovak  nenápadne  ukrývať. 

„Aký  statný  dôstojník!**  chváli  ho  pán  Beran,  kladúc  mu  ruku 
na  plece  a  obzerajúc  ho.  „Zmohutneli  ste  od  vlani,  vzdor  štátnym 
zkúškam.  ** 

Dôstojník  sa  zapálil  sťa  mladá  slečinka.  Šibe  okom  na  Boženu, 
čo  tá  na  to.  Ale  tá  napráva  si  široký  rukáv,  v  ktorom  tratí  sa  jej 
nežné  ramienko.  V  očiach  má  akýsi  vzdor,  ako  by  mu  chcela  po- 
vedať: „A  čo  si  i  generál,  neobzrem  ťa!** 

„Dosiaľ  taká  pyšná,  taká,  taká. . .  **  sám  nevie,  ako  by  to  bližšie 
označil. 

Minulé  vakácie  strávil  u  rodiny  Beranovskej.  Malému  Frantovi 
hrozila  neodvratná  katastrofa  z  gréčtiny  a  latiny,  treba  bolo  vziat 

26» 


40i 

inštruktora  k  nemu.  Professor  odporučil  pána  Komárka,  ktorý  do- 
sial udržoval  s  latinskou  a  gi*éckou  grammatikou  styky  dôverné, 
živiac  sa  v  Prahe  skoro  iba  hodinami.  Rodina  Beranovská  zapáčila 
sa  mu.  Zápalisté  srdce  jeho  Božena  podpálila,  i  prikladala  na  vatru 
polienko  za  polienkom.  Tak  sa  stalo,  že  keď  jachal  z  Kozodubov 
do  Prahy,  neplakal  Frauta  samotný.  I  inštruktor  sa  krčil  v  kúte 
vagóna  a  nejeden  vzdych  zaslal  do  toho  smutného,  jasenného  kraja, 
ktorý  ako  besný  letel  pred  oblokom  vozňa.  I  jedoval  sa,  že  vzdychá. 
Vedel,  že  ona  sa  teraz  smeje,  smeje;  naňho  ani  nemyslí.  Ukrutná! 

Od  vakácií  všeličo  vy  fučal  o  z  hlavy.  Prestal  na  ňu  my  sieť. 
Cesta  do  Prahy,  tie  vzdychy  —  to  mu  bolo  už  smiešne ...  No  tu 
zas,  ako  ju  videl,  srdce  zabúchalo,  sfaby  na  poplach.  Prvá  my- 
šlienka týkala  sa  jej.  Čo  povie,  ako  pozre  naň,  ako  sa  zadrží,  vi- 
diac už  nie  jednoduchého  inštruktora,  ale  c.  a  kr.  dôstojníka.  A 
hla,  ona  nič  —  ako  by  ho  tu  ani  nebolo. 

„Nás  plán  je  tento,"  vraví  pán  Beran.  „Dnes  večer  divadlo, 
zajtra  celý  deň  výstava.  Lóžu  už  máme  kúpenú,  starosti  nemáme. 
Poneváč  je  horúčosť  a  času  do  divadla  dosC:  uchýlme  sa  do  dákej 
poriadnej  záhrady,  kde  sa  čapuje  plzeňské,  ale  dobré!*' 

„Plán  nie  planý,"  usmieva  sa  pán  Komárek  a  myslí  si :  „Aspoň 
raz  budeš  sedeC  v  lóži,  šuhajko,  a  pri  nej,  pri  nej . . .  A  tá  záhrada  — 
aspoň  nebudeš  s  touto  vianočkou  chodiť." 

„Čo  by  sme  šli  k  Chodérovi,"  radí  pán  Beran. 

„To  je  ďaleko,"  odporuje  pán  Komárek. 

„A  čo:  vysadneme  na  rychlú  tramway,"  posmieva  sa  pán  Beran, 
i  skutočne  berie  sa  k  vozňu. 

Pán  Komárek  si  zúía.  Ved  má  pod  pazuchou  vianočku!  Nech 
si  sadne  do  tramwaye,  prídu  „na  čiaru",  na  hranicu  medzi  Prahou 
a  predmestím:  a  tam  stoja  bdelí  strážnici,  čo  vyberajú  clo.  I^ezrú 
každý  košík,  či  sa  v  ňom  dačo  nepasuje.  Nazrú  i  do  fiakra,  ba 
i  pohrabného  voza,  či  dáky  šikovný  pašerák  nešikuje  v  ňom  na  trh 
bažanty,  mladé  husi,  alebo  teliatka.  Známa  vec,  akí  sú  pašeráci  pre- 
šibaní! A  on  by  mal  prekĺznuť  s  vianočkou  cez  čiaru,  cez  ktorú 
ani  vrabec  bez  poplatku  nepreletí!  Chytia  ho,  rozbalia  vianočku 
pred  obecenstvom,  ale  čo  tam  obecenstvo:  pred  ňou,  pred  ňou  ju. 
rozbalia;  ukážu,  že  on  vianočky  prenáša.  Ako  sa  roztopí  jedným 
razom  celá  dôstojnícka  sláva! 

„Ja  viem  o  lepšom  pive,"  vraví  pán  Komárek  starému  pánovi. 
„A  Chodéra  už  umrel.  I  miesta  sotva  tam  dostaneme." 

„No  mne  konečne  kdekoľvek,  len  pivo  nech  je  na  dačo  " 

Tak  pán  Komárek  zaviedol  spoločnosť  do  svetochýrneho  Kra- 
vina. Nenačapovali  hosťom  síce  do  „súdkov" :  tú  výsadu  majú  iba 
denní  hostia  Ale  vzdor  tomu,  keď  pán  Beran  potiahol  z  pohára, 
zadýchal  sa  a  po  chvíli  riekol  priduseným  hlasom:    „Jako  kfen!" 

Komárek  sa  uklonil,  ako  by  pochvala  bola  jemu  patrila.  A  kým 
pán  Beran  pochvaluje  plzenčinu  —  a  to  nie  iba  rečou  —  za  ten 
čas  on  vynakladá  všetko,  aby  pripútal  pozornosť  nesmierne  roz- 
tržitej Boženy. 


406 


U. 


Všakové  záhady  padnú  do  oči  človeku  trochu  mysliacemu.  Tak 
i  pán  Komárek,  vtedy  ešte  nie  JUC,  ani  nie  poručík  v  reserve, 
neraz  sa  zadfval  na  sprievod  v  uliciach  pražských,  keď  pochovávali 
vyslúžilca  alebo  Irečitého  meštana  a  člena  „ozbrojených  sborov  praž- 
ských." Tie  chochole,  čákovy,  tie  portépée  a  hviezdičky,  tie  šnúry 
a  kystky  —  všetko  samá  pozlátka,  samý  blesk,  klam  a  mam!  Po- 
myslel si:  „Predsa  sú  tí  Tudia  len  detí!  Neodhodlá  hračiek,  ani 
keď  srieň  padne  na  brady  a  hlavy.  ^  Zastavil  sa  neraz  pod  večer 
i  na  Priekopách,  kde  sa  prechádzajú  mladí  lajtnantíci,  štrngajúc 
šabličkou  a  zakášajúc  ľavou  nohou.  Nemohol  sa  ubrániť,  nie  závisti, 
ale  úsmevu  polozlostnéniu,  poloironickému.  „KoTko  tu  prázdnej 
pýchy,**  myslieval  si.  „A  načo?  Na  uniformu!  Na  uniformu,  ktorú 
nestihli  sme  pokryť  slávou,  ako  Napoleonovi  granátnici.**  Tak  húta- 
val  vtedy  a  ešte  inakšie. 

Medzitým  stal  sa  dôstojníkom  v  reserve,  mal  tiež  uniformu! 
Nepovstala  ani  v  „ateliéri**  Chvapila  a  Vavrušku,  dvorných  kraj- 
čírov: povstávala  po  čiastkach,  skupovaná  u  pokútnych  tiriem,  je 
i  obšuchaná,  menovite  na  švíkoch  presvitujú  vybladnuté  nitky:  a 
predsa  je  hrdý  na  ňu,  teší  ho,  že  ho  v  nej  vidí  Božena,  i  nenávidí 
ministra,  že  mu  ju  zakazuje  stále  nosiť.  Také,  hla,  záhady  vynorujú 
sa  v  živote! 

O  pol  siedmej  vstala  spoločnosť  od  stola.  Pán  Komárek  má 
znamenitú  myšlienku.  Nechá  vianočku  tu,  „zabudne"  ju.  Vydýchol 
si,  keď  sa  trochu  vzdialili;  Umienil  si  veuovat  sa  Božene. 

Za  nimi  čuť  skoky.  Ano,  tak  skákať  môže  iba  sklepník  o  vy- 
čaptaných  nohách.  Pán  Komárek  cíti,  bárs  nevidí,  že  je  to  sklepník. 
A  nemýlil  sa. 

„Pri  stole  zostal  tento  balík,"  obrátil  sa  k  pánu  Beranovi, 
ukazujúc  vianočku,  pravda  zabalenú. 

„Ja  nie,"  odmieta  pán  Beran. 

„Odtajím  i  ja,"  myslí  si  pán  Komárek. 

„Vy  ste  niesli  čosi,"  dovtipuje  sa  pán'  Beran.  „Áno,  pamätám, 
že  ste^čosi  niesli." 

„Áno,  ja,"  priznáva  sa  pán  Komárek.  Oči  by  preborily  nešťast- 
ného sklepníka  za  velikú  ochotu  a  svedomitosť.  „Vidím,  že  sa  jej 
nesprostím  —  budem  mať  pre  nu  ešte  dáky  škandál ..."  No  musí 
pokračovat  ako  dôstojník.  Siaha  do  vrecka  a  podáva  sklepníkovi 
šesták.  Sklepník  sa  klania  hlboko  —  no  oči  sa  mu  smejú,  smejú. 
Vie,  čo  je  v  papieri.  „Viem,  že  najprv  prekutal,  čo  tam  bude  — 
sklepník  je  vždy  zvedavý,"  durdí  sa  pán  Komárek. 

„A  čo  to  vlastne  nesiete?"  pýta  sa  pán  Beran,  keď  sklepník 
odišiel. 

„To  sú...  No,  nič  takého!"  Je  zapálený  až  po  uši,  všetci 
hľadia  naň  zvedavo. 

„Aha!"  žartuje  pán  Beran,  veľmi  rozveselený  plzeňčinou.  „Ne- 
chcete povedať  —  nechcete!" 

Pán  Komárek  skutočne  nevie,  kam  sa  obrátiť. 


406 

„Ja  by  rada  vedef,  čo  to  ozaj  máte  ľ'  prekára  ho  už  i  Božena. 
„Ukážte!" 

„To  už  nie!"  vraví  ou  vážne.  „Ostatne  nie  je  tam  nič  zvlášt- 
neho. Také  pletky!" 

Božena  už  mlčí;  vidno,  že  sa  hnevá. 

„Ešte  toto  —  ešte  toto!"  zúfa  pán  Komárek. 

„A  nebude  vám  to  na  obtíž?**  pýta  sa  pán  Beran.  „Franta  by 
to  mohol  niesť." 

„Ach,  to  už  nie,  bolo  by  mu  ťažké,"  bráni  sa  pán  Komárek. 
A  v  týchto  úzkosťach  mal  naozaj  skvelý  nápad.  Obzerá  sa  po  ná- 
mestí, a  hla,  neďaleko  pod  bránou  stojí  dievčatko  asi  desaťročné; 
predáva  ruže.  „Idem  k  tomu  dievčaťu  tamto,"  vraví  ostatným,  „je 
z  nášho  domu,  ono  mi  zanesie  balík."  Rozumie  sa,  že  dievča  ne- 
bolo z  jeho  domu.  No  také  malé  cigáňstvo  neuškodí  tak  veľmi  ani 
uniforme. 

Pristúpil  k  dievčaťu  a  pýta  sa:  „Máš  mamiuku?" 

„Maminka  mi  zemŕela",  odpovedá  dievča  mechanicky.  „A  ta- 
tínek  taký." 

Zvláštne,  že  každému  takémuto  dievčaťu  „maminka  zemŕela  a 
tatínek  taký."  „Ozaj  zvláštne",  dumá  pán  Komárek.  „Len  či  je  to 
pravda  —  to!"  A  pokračuje:  „Tak  tu  máš  vianočku,  bude  ti  na 
večeru." 

Diefa  nevie,  čo  má  robiť.  Či  ďakovať,  či  sa  smiať,  či  plakať. 
Niečo  podobného  dosiaľ  sa  mu  nepritrafilo  —  nemá  na  to  formulku. 
Pán  Komárek  sa  ostatne  o  to  nestará.  Vybral  si  ružičku,  vlastne 
puk  a  vtisol  dievčaťu  šesták  do  ruky.  Je  úplne  šťastný.  Iba  si 
myslí:  „Tá  vianočka  bola  drahá.  Dal  som  za  ňu  dva  šestáky  —  a 
dva  šestáky  zas,  kým  som  sa  jej  sprostil.  A  ten  sklepník,  to  je 
bezočivec!"  Obzrel  sa  ešte  raz  k  bráne,  čo  dieťa  robí.  A  hľa,  nieje 
už  samo.  Stojí  pri  iiom  starý  pán,  v  ruke  má  paličku  striebrom 
okutú.  Vidno,  shovára  sa  so  sirotou. 

„Jest  Bože,  tých  pensistov  tu ! "  rozjíma  pán  Komárek.  „Stavím 
sa,  už  sa  vypytuje,  čo  som  jej  to  dal,  za  čo . . .  Roboty  to  nemá, 
musí  byť  všade,  kde  dačo  šuchne.  Nežije  to  z  pensie,  ale  z  klebiet 
a  chýrov.  Protivný  národ!" 

Ale  cíti  sa  vzdor  tomu  znamenite.  Idúc  popri  strážnikoch  nad 
clom,  usmieva  sa.  Tu  hľa  by  bol  musel  rozbaliť  viauočku  a«zaplatit 
taxu.  Ach,  bola  by  sa  Božena  smiala  I  Mráz  ho  prechádza  pri  tej 
myšlienke. 

V  divadle  bol  úplne  šťastný.  Sedí  síce  v  úzadí  lóže  s  malým 
Frantom  na  vyvýšenej  lavičke  —  no  vidí  dosf.  Ostatne  nepozerá 
na  javište.  Ani  nevie,  čo  sa  vlastne  hrá  —  dráma  lebo  opera,  alebo 
ballet.  Iné  dráma  hrá  v  jeho  prsiach!  Má  sa  on  na  čo  dívať.  Sedí 
pred  ním  ona  —  tváre  jej  nevidno:  len  účes,  ktorý  mu  pripomína 
vianočku,  ale  vianočku  veľmi  peknú,  čo  by  jej  sedela  na  vrch  hlave ; 
a  uško,  drobné  uško;  no  zdá  sa  mu,  že  v  ňom  plno  všakových 
záhad,  ako  v  Najtemnejšej  Afrike.  Vôbec  takého  uška  nikdy,  nikdy 
ešte  nevidel. 


407 

Medzi  jednaDfm  druhým  a  tretím  oznámená  ďalšia  prestávka. 
Šlo  Ra  do  foyeru.  Tam  už  našli  jednotlivcov  i  skupiny,  živo  besedu- 
júcich. Tí,  čo  príšH  z  loží,  sedadiel  a  fotelov,  prechádzajú  sa.  Tí, 
čo  cez  dva  akty  stáli,  rozložili  sa  na  mäkké  kanapy,  stopujúc  lenivo 
pohyb  a  šum  dookola.  Beranovci  obzerajú  obrazy,  Božena  študuje 
dámske  toalety,  či  v  dačom  nezaostala  za  módou. 

Práve  sa  chceli  pustil  foyerom,  keď  zastal  pred  nimi  akýsi 
starý  pán.  Pán  Komárek  ho  zná.  Ten  istý,  čo  stál  pri  sirote  s  ružami. 

nČo  ten  tu  hľadá!*'  zlobí  sa  pán  Komárek.  „Vidno,  že  nás 
naschvál  vyhľadal." 

»DovoIte,  aby  sa  vám  predstavil.  Ja  som  Václav  Nemec,  hospo- 
dársky správca  na  odpočinku." 

„Povedám,  pensista!"  zlostí  sa  pán  Komárek.  „Kto  iný  by  bol!" 

„Ja  som  František  Beran  z  Kozodub,  majiteľ  realít,"  odpovedá 
8  vidieckou  prostodušnosfou.  „Teší  ma  veľmi,  že  mám  tú  čest. . . 
Toto  je  moja  rodina." 

Poklony  a  podobné  formálnosti. 

No  pán  Nemec  nie  je  spokojný.  Hľadí  na  pána  Komárka  — 
ale  ten,  ako  by  nebadal,  čo  sa  robí,  blúdi  očima  po  ľuďoch. 

„Ja  vlastne  by  si  piial  soznámif  sa  s  pánom  dôstojníkom, 
ktorý,  ako  vidím,  patrí  tiež  do  ctenej  spoločnosti,"  vraví  starý  pán 
trochu  urazený. 

„Veľmi  zdvorilý!"  myslí  si  Božena.  „Tak  Čo  sa  nepredstavil 
jemu!" 

„Antonín  Komárek,"  predstavuje  sa  mu  tento  nechutne. 

„Skutočne  sa  teším.  Bol  som  totiž  mimovoľne  svedkom  vášho 
šľachetného  činu.  Ozaj  zdobí  vašu  rovnošatu!  Preto  som  si  do- 
volil ..." 

„Škoda  o  tom  hovorif!"  vraví  pán  Komárek  veľkodušne. 

„Viem  ceniť  vaše  city.  Nech  nevie  ľavica,  čo  robí  pravica.  No 
musel  som  sa  ich  dotknúť:  velí  povinnosť.  Ja  som  totiž  predsedom 
spolku  „Samaritán",  ktorý  v  tieto  dni  ztratil  jednateľa.  Musel  sa 
presfahovat  na  vidiek.  A  horlivý  jednateľ  je  dušou  spolku.  Šťastná 
náhoda  zaviedla  ma  na  stopu  jednateľa  takého.  Prosím  vás,  neboli 
by  ste  ochotní  venovať  sily  svoje  spolku  nášmu?" 

„A  čo  sa  vlastne  stalo  —  čo  za  skutok?"  pýta  sa  pán  Beran 
nesmieme  prekvapený.  Ostatní  tiež  nechápu,  o  čom  sa  vlastne 
hovorí. 

„Toto.  Ten  pán  daroval  chudobnej  sirote  via..." 

„Prosím!"  zahriakol  ho  pán  Komárek.  Pot  mu  vystúpil  na  čelo. 

„No  tak  mlčím,"  svolil  pán  Nemec.  „Prosím,  ráčte  sa  osvedčiť, 
či  prijímate  môj  návrh." 

„Nemožno  mi  prijať,"  vraví  pán  Komárek.  Zobudil  sa  v  ňom 
JUC.  „A  síce  z  týchto  príčin:  nie  som  členom  vášho  cteného  spolku, 
som  c.  a  kr.  dôstojníkom  a  ako  taký  podrobený  zákonom  a  vôli 
predstavených,  a  konečne,"  doložil  to  so  zvláštnym  dôrazom:  „boli 
ste  svedkom,  ako  vravíte,  šľachetného  skutku,  ale  nie  svedkom 
toho,  z  akej  pohnútky  sa  ten  čin  zrodil.  Ubezpečujem  vás,"  riekol 


408 

to  skoro  zlostne,  „vo  mne  ste  nenašli  človeka,  ktorého  ste  najst 
chceli/ 

Pán  Beran  je  ohlušený  tolkou  výrečnosťou.  „Bude  dobrý  ad- 
vokát,^ myslí  si.  No  na  pána  Nemca  reč  mladého  dôstojníka  ne- 
urobila dojem. 

„Dovoľte:  ja  vás  hneď  presvedčím.  Že  nie  ste  členom  spolku  — 
to  je  maličkosC:  môžete  sa  sta(  bárs  i  hneď.  Ja  vás  hneď  zapíšem. 
Ďalej,  vy  ste  síce  c.  a  kr.  dôstojník,  ale  nie  aktívny..." 

„A  ako  to  ráčite  zna(?"  pýta  sa  pán  Komárek  a  dumá:  „Zvláštny 
národ,  tí  pensisti!  Tí  vedia  všetko." 

„To  je  vec  veľmi  jednoduchá  1"  vraví  pán  Némee.  „Aktívny 
dôstojník  na  ulici  sa  iba  vlečie,  prsia  nemá  vypnuté.  A  nadovšetko : 
obzre  sa  za  každou  ženskou,  nekupuje  ruže,  uedarúva  sirotám  via. . . 
Pardon,  že  som  zas  v  tom!  Reservný  zas  drží  na  zákon,  ako  vy 
hneď  ste  sa  naĎ  odvolali.  Po  ulici  kráča,  ako  by  viedol  kompaniu. 
Za  ženskými  tiež  nepozerá  tak,  tak. . .  Vôbec  zkúsený  človek  vidí 
hneď:  ten  je  aktívny,  ten  je  reservný.  A  dôstojníka  v  reserve  ne- 
viažu zákony,  na  ktoré  sa  ráčite  odvolávať." 

Pán  Komárek  ovesil  hlavu.  Oh,  ťažko  sa  vybehať  zkúsenému 
pensistovi!  Vidí,  že  je  chytený. 

„Ostatne  náš  spolok  je  dobročinný:  na  taký  má  ohľad  i  vo- 
jenský zákon.  Má  mocných  priaznivcov.  Naša  vznešená  protektorka, 
jej  Osvietenosť  pani  hrabenka  Daumová,  nechybí  ani  na  jednej 
valnej  hromade.  My  dostávame  príspevky  zo  vznešených  domov  — 
čo  len  to.  Bože!" 

Pán  Komárek  začína  ináč  hľadeť  na  starého  pána.  I  Božena 
počúva  pozorne.  Jej  oko  s  obdivom  hľadí  na  Komárka,  o  ktorom 
myslela,  že  je  nič  a  naraz  sa  ukáže,  že  je  človek  slávny.  Pán  Ko- 
márek zastihol  ten  pohľad,  blahorečí  náhode,  ktorá  ho  s  pánom 
Nemcom  sviedla. 

„A  čo  hovoríte  o  akýchsi  pohnútkach:  dovoľte,  mne  je  to 
trochu  nejasné,"  pokračuje  pán  Nemec,  istý  už  víťazstva.  „My  ne- 
môžeme púšfať  sa  tak  ďaleko :  kto  a  z  akej  pohnútky  i  obil  to,  alebo 
to.  Spolok  má  stanovy,  cieľ  —  a  ten  sa  musí  uskutočňovat  Za 
najkrajšiu  pohnútku  ja  nedostanem  ani  deravé  čižmy  kúpiť  —  po- 
hnútka má  cenu,  iba  keď  ju  čin  sprevádza.  A  spolok  dľa  činov  sa 
posudzuje.  Bože,  koľko  že  by  sa  našlo  milosrdných,  z  čistej  po- 
hnútky milosrdných?  Pochvala  verejuá,  verejné  vďaky,  snaha  pre- 
výšiť dakoho  v  summe  —  to  sú  obyčajné  pohnútky.  Ja  to  viem 
zo  skúsenosti.  Keby  sme  nedávali  mená  našich  darcov  do  novín  — 
čerta  by  sme  mali  v  kasse !  To  nech  vás  nemýli ..." 

„Pravdu  má  ten  starý,"  dumá  pán  Komárek.  Ako  čul  meno 
grófky  Daumovej,  sám  cítil  v  sebe  čosi  samaritánskeho.  Dobre  to 
posudzuje  ten  starý  i  A  konečne  čo  by  on  nemohol  byť  Samaritánom  ? 
Veď  už  teraz  cíti  následky  samarltánstva.  Ako  hľa,  Božena  ináč 
hľadí  uanl  Nepremohla  ju  ani  uniforma  a  samaritánstvo  jej  zakrútilo 
hlavičku,  menovite  pani  grófka  Daumová  a  tí  darci  zo  vznešených 
domov.  A  čo  ešte,  keď  jeho  meno  bude  stáť  hneď  pri  gróíkinom 
v  novinách  —  a  roznesie  sa  po  šírej  ďalekej  vlasti . . . 


409 


Eed  zazvučal  vo  foyerí  elektrický  zvonec,  pán  JUG.  Komárek 
lúčil  sa  ako  skutočný  jednatel  s  pánom  Nemcom.  Vymenili  si  adressy. 
Pán  Beránek  oddal  horlivému  predsedovi  skronmý  dar  päť  zlatých 
v  prospech  spolku,  ktorého  má  byt  jednateľom  „j^bo*'  pán  Komárek. 


Druhý  den  šlo  sa  na  výstavu.  Pán  Beran  chcel  si  obzreC  hospo- 
dárske oddelenie.  Obdivuje,  čo  všetko  dáva  tá  dobrá  matka  zem  a 
príčinlivost  ludská.  Ostatní  idú  za  ním,  sta  metla  za  kométou. 
Paniu  ešte  tak  zanímajú  niektoré  predmety  —  je  gazdiná.  Ale 
Božena  nevidí  nič  takého,  na  čom  by  oko  mladej  slečny  mohlo 
spočiuút  Je  tu  surový  hodváb  a  z  neho  daktoré  hračky  spravené: 
no  hodváb  je  len  vtedy  hodvábom,  keď  sa  ušijú  šaty  z  neho.  Ne- 
mala kedy  naučit  sa  pozerať  s  iného  stanoviska  na  tento  skomolený 
svet.  Nudila  by  sa,  keby  nemala  sprievodcu.  Je  síce  zas  civilom  — 
ale. .. 

Pán  Komárek  i  v  civili  je  stratég  znamenitý.  Vykorisťuje  vče- 
rajší úspech  ako  možno ;  cíti,  že  nedobitná  pevnosť  čo  chvíľa  začne 
vyjednávať  o  čestnú  kapituláciu. 

Tamvon  je  tma,  na  výstave  jagá  sa  tisíc  a  tisíc  svetiel.  Bera- 
novci  sobrali  sa  z  Petzoldovho  reštaurantu,  idú  ta  pod  stromy,  kde 
tisíce  ľudu  stojí  a  čaká.  Zamiešali  sa  do  zástupu,  a  už  ich  drží 
akási  slávnostná  nálada ;  sami  nevedia,  kde  sa  vzala.  Fontána  chrlí 
vodu  a  oheň  do  výšky,  ľud  tlieska,  spieva,  jasá.  V  Božene  sa  tají 
dych  —  také  niečo  nikdy  nezažila  v  živote. 

„Ako  je  to  krásDol"  šepce  v  tichom  pozabudnutí. 

V  tom  jej  rúčka  našla  sa  v  čejsi  ruke.  Tá  ju  tiskne  srdečne, 
vrelé.  Božena  stojí,  neobzerá  sa,  kto  je  ten  opováilivec.  Vie,  že  by 
stretla  čiesi  usmievavé,  šťastím  očarované  oči.  Musela  by  svoje 
sklopiť  pred  nima.  Odtiahnuť  ruku?  Na  to  nieto  sily;  cíti,  že  je 
zajatou.  A  neželie,  že  sa  dala  zajať.  Nové  stisnutie:  naliehavé, 
prosebné  —  ako  by  prosilo  odpoved.  Zaťala  zuby,  aby  sa  nerozo- 
smiala  —  veď  všetko  sa  v  nej  smeje  a  búri.  A  oči  vlhnú  a  svetlá 
tak  divne  trblietajú . . . 

Sama  nevie,  ako  sa  to  stalo:  vie  iba  to,  že  i  jej  ruka  stisla 
ruku  šťastného  víťaza . . . 


-*♦«• 


„Čierni"  a  „Bieli". 

Orta  zo  stredovekého  života.  Od   F,  P.  Lebedeva. 

I. 

Letná  teplá  noc  blížila  sa  ku  koncu.  Nad  bohatou  florentín- 
skou  dolinou  brieždilo  sa.  No  ešte  všetko  spalo:  i  svetlé  vlny  by- 
strého Arno,  i  kvetúce  brehy  jeho,  zastavané  mramorovými  pahg' 
zatni  íiorentínskych  bankárov  a  nobilov,  konečne  i  sama  krásna  Flo- 


410 

reucia.  V  opisovanom  čase  Florencia  bola  už  velkým  mestom.  Na 
jej  tesných  uliciach  stály,  v  rade  s  biednymi  chatrčiami  prostého 
národa,  vysoké,  hrozné  zámky  barónov  a  bohatých  mešťanov.  Veľko- 
lepé chrámy  kráslily  mesto :  katedrálny  chrftn  sv.  Miniata,  vo  vkuse 
starokresfanskej  basíliky;  chrám  Maria  Novella  v  gotickom  štýle; 
chrám  Jána  Krstiteľa  v  (ažkom  kláštorskom  štýle;  katedrálny  chrám 
Santa  Maria  del  Fiore ;  —  všetky  tieto  staviská  pridávaly  Florencii 
krásny,  čo  i  niečo  príliš  pestrý  zovňajši  vid. 

Bolo  vždy  jasnejšie  a  jasnejšie.  Krik  nočného  strážcu  ozval  sa 
okolo  mestského  domu :  Palazzo  del  Gommune . . . 

Len  v  jednom  zo  všetkých  domov  mesta  svietilo  sa  v  tento 
čas.  Len  jeden  oblok  bol  osvietený . . . 

Úzka  sklopená  izba,  osvetlená  visiacou  lampou,  v  ktorej  horel 
olej,  bola  zavalená  rukopisnými  knihami.  Niektoré  z  nich  ligotaly 
sa  rozkošnými,  razenými,  okovanými  zlatom  a  striebrom  väzbami. 

No  veľkolepá  výstrojnost  kníh  nezodpovedala  ani  ostatnému  za- 
riadeniu izby,  ani  obleku  domáceho  pána,  sediaceho  za  velkým  ka- 
menným stolom.  Steny  boly  obložené  drevenými  panelmi,  obtiahnu- 
tými  remeňom,    drevená  lavica  zakiytá  prostým  tmavým  súknom. 

Prvý  lúč  sinka  padol  na  tvár  muža,  sediaceho  za  knihou,  a 
osvietil  ju.  Bola  to  mužná,  krásna  tvár.  Trochu  vpadlé  oči,  orlici 
nos,  pravidelné  záhyby  línie  rtov  a  vyčnievajúca  napred  zaostrená 
brada,  poukazovaly  na  povahu  silnú,  náruživú. 

Prostá  čierna  odev  uložila  sa  svobodnými  skládkami  okolo  tela 
čítajúceho. 

Tento  človek  bol  Dante  Alighierí,  budúci  znamenitý  tvorca  tri- 
lógie:  Vitá  nuova,  Convito  a  Divina  Commedia, 

Na  stole  pred  Dantom  ležaly  jeho  milí  auktory :  Platón,  Aristo- 
teles, Ptolomej,  Virgil,  Horác,  —  no  veliký  básnik  nečítal:  bol 
hlboko  zamyslený,  tažké  myšlienky  neopúštaly  ho  celú  túto  krátku 
letnú  noc. 

Dumy  o  rodisku,  o  prekrásnej,  no  bujnej,  obliatej  krvou,  Flo- 
rencii, nedávaly  pokoja  Alighierimu. 

—  Ty  hynieš,  drahé  rodisko  1  šeptal  veľký  poet.  —  Nesvor- 
nosť í  vraždy  1  krivoprísahy ! . . .  Chatrná  hŕstka  tvojich  verných 
synov  —  čo  ona  značí  v  tejto  vzteklej  tlupe  vrahov,  tyranov  a  vo- 
jakov 8  podkupným  svedomím  a  mečom ! . . .  Kde  východ  ?  kde 
spasenie  ? . . . 

A  skutočne,  položenie  Florencie  bolo  kritické  v  ten  čas.  Šľachta 
vyšla  na  mizinu,  pritiahla  si  nenávisC  celého  národa  svojimi  prie- 
stupkami; bohatí  mešťani,  bankári  a  kupci  upierali  moc  barónom 
a  nobilom.  Jedni  —  silní  vojenskou  zkúsenosCou,  zbrojou,  starým 
menom;  druhí  —  zlatom,  vrhali  sa  v  divé  zápasy.  Liala  sa  krv, 
horely  obydlia;  slabý  podesta,  bezsilná  mestská  rada,  signoria,  ne- 
robili nič,  ale  trpel  najviac  prostý  národ,  unížený,  biedny.  Úbohí 
mohli  len  biľagovať  nenávidiace  sa  stránky  opovržlivými  prezývkami, 
s  obyčajným  národným  humorom.  Národ  zval  bohatých  mešťanov 
stránky  „Bielych '^  mastnými  (popolani  grassi)  a  nobilov  stránky 
„čiernych*^  lačnými  (popolani  magri). 


411 

Zore  8a  zapálily,  no  Dante  sedel  nepohnute,  vždy  s  tými  sa- 
mými mučiacimi  dumami.  Predstavoval  si  bohatého,  nadutého  vodcu 
„Bielych**,  Vieri  Cerchiho,  a  ukrutného,  dravého,  vládychtivého 
baróna  Donatiho,   vodcu  „Čiernych**.  Ako  ich  smierit?! 

Položenie  Dantovo  bolo  výnimočné.  Dľa  stavu  bohatý  mešfan, 
mal  za  ženu  sestru  baróna  Donatiho,  Geinmu,  hrdú  krásavicu, 
ktorá  s  viedla  ho  svojou  krásnou  tvárou  na  jednej  hostine.  No  Dante 
nepripojil  sa  ani  k  jednej,  ani  k  druhej  strane,  —  čo  ho  to  stálo, 
vedela  len  jeho  mužná,  čestná  duša. . . 

Slnce  už  zalievalo  celú  izbu  Dantovu,  už  knôt  v  lampe  do- 
horel a  zhasol  s  treskom,  keď  na  ulici  ozvaly  sa  rýchle  kroky, 
potom  klopanie  na  dverách  a  mužské  hlasy.  Alighieri,  naslúchajúc, 
vstal  so  zadivením. 

Do  izby  nahlo  vošlo  niekolko  ludí. 

—  Alighieri  1  Donati  olúpil  kláštor  sv.  Kláry  a  uniesol  Pic- 
cardul  rýchlo  prehovoril  jeden  z  príchodzích,  širokoplecí,  vysoký 
mešfan. 

—  Áno!  Zlodej  zase  zmocnil  sa  svojej  sestry  I  Zase  chce  ju 
vydat  za  prekliateho,  prostopašného  Rosselinal  zvolal  druhý  host. 
Bol  to  vysoký  šuhaj  so  sviefacimi  sa  čiernymi  očami,  krásny,  strojný. 

Tretí  bol  starík  s  dlhou  bradou,  čo  i  opieral  sa  na  dlhú  pa- 
ličku, bol  ešte  bodľý  a  svieži.  Stojac  za  svojimi  prudkými  priatelmi, 
smutne  hladel  na  bľadú,  zádumčivú  tvár  Dantovu,  iste  ešte  nechápal 
a  nepoňal  ničoho  z  náhlych  výkrikov  hostí. 

—  A  čože  ty,  Alighieri  —  spíš?  chorý  si?  Počuješ,  čo  ti  my 
hovoríme?  netrpelivo  zvolal  šuhaj. 

—  Giotto!  prísne  zastavil  ho  starík:  —  len  jeden  je  Dante 
v  celej  Florencii  —  počuješ?  v  celej!  —  nespí,  ale  myslí  o  otčine. 
A  chorý  je  —  od  zármutku  nad  rodiskom . . . 

—  Ďakujem  ti,  otec  Cimabue,  povedal  Dante.  —  No  rozpovedz 
podrobnejšie,  čo  sa  stalo,  lebo  Giotto  hovorí  práve  tak  nejasne, 
ako  nadané  kreslí  a  lepí. . . 

Kým  starec  rozprával,  ako  Donati  uniesol  svoju  sestru  Pic- 
cardu  z  kláštora,  kam  pred  ním  sa  ukryla,  —  my  povieme,  kto 
boli  včasní  hostia  Dantovi . . . 

Šuhaja  zvali  Giotto.  Ešte  ako  biedny,  malý  pastierik  padol  do 
očí  znamenitému  florentínskemu  umelcovi  Cimabue,  keď  kreslil  pa- 
ličkou na  piesku  svoje  ovce.  Starý  umelec  zbadal  talent,  a  mladý 
maliar,  vyučený  ním,  bol  už  významným  v  opisovaný  čas.  Tento 
šuhaj  stvoril  pozdejšie  znamenité  fresky :  ^Manželstvo  sv.  Františka 
s  biedou**,  v  Assisi,  v  chráme  s  v.  Františka. 

Druhý  hosť,  niečo  starší,  mal  meno  Brunetto-Latini ;  bol  on  známy 
auktor  obšírneho  diela  II  Tresor  (poklad).  Toto  dielo  malo  3000 
veršov  a  predstavovalo  samo  sebou  peknú  na  ten  čas  encyklopädiu. 
Povestný  učenec  patril  medzi  najprvších  mešCanov  Florencie. 

Tretí  —  starec,  umelec  Cimabue,  tvorca  veľkolepých  madonu 
v  chráme  Maria  Novella,  učiteľ  Giottov,  bol  ľúbený  všetkými  Floren- 
tíncami.  On  bral  živú  účasť  v  snahách  Dantových  a  iných  —  smierit 
Florenciu. 


412 

Všetci  traja  odetí  boli  v  čiernych  kaftanoch  s  úzkou  obrubou 
a  úzkymi  rukávami,  v  čiernych  plášťoch  so  stiiebornou  sponkou  na 
hrudi.  Nevelká  čierna  čiapočka  s  úškami  skoro  zakrývala  vlasy, 
spustené  na  čelo  a  rovno  zastrihnuté.  To  bol  obyčajný  oblek  floren- 
tínskych  meštanov. 

—  čo  robiť,  druh  Alighieri?  spýtal  sa  Cimabue,  dokončiac  reč 
o  vzteklosťach  Donatiho. 

Dante  chvíľku  mlčal,  potom  vzpriamil  sa  a  hladiac  oknom  na 
prebúdzajúce  sa  mesto,  preriekol  spokojne  a  tvrdo: 

—  Čakať  I 

—  Dokiaľ  ?  í  rozzlobene  zvolal  Giotto.  —  Kým  nesty datí  nobili 
nevydusia  nás  všetkých?  Kým  Florencia  nebude  hniezdom  podkup- 
ných  condottierov  ? ! . . . 

—  Čakať!  seriósne  opakoval  Dante. 

—  To  hovorí  muž  Gemmy  Donati!  ostro  povedal  nahnevaný 
mladý  umelec. 

—  Pod  sem,  prchlivý  mládenec!  ani  najmenej  nehnevajúc  sa, 
prehovoril  Alighieri  a  priviedol  ho  k  oknu.  —  Hľad!  Vidíš  tieto 
pokojné  ulice?  Vidíš  remeselníkov,  ktorí  pribrali  sa  ku  svojej 
každodennej  práci?  Vidíš  tú  bohatú  meštianku,  v  nosilkách,  na- 
parfumovanú,  celú  ovešanú  zlatom?  Vidíš  tých  mladých  nobilov 
v  čipkách  a  aťase,  od  ktorých  prosí  almužnu  biedny?...  A  teraz 
poviem  ti  neveľkú  bájku.  Búrnej  rieke  postavili  hrádzu;  rieka  pe- 
nila  sa,  hučala,  no  nemohla  pretrhnúť  priehradu.  Prišly  dažde,  vody 
pribúdalo.  Konečne,  ked  spadla  malinká  kvapka,  posledná,  pre- 
plnivšia  všetko  kvapka  —  vtedy  hrádza  srútila  sa  a  neka  bola 
svobodná.  Počuj!  Keď  tieto  ulice  naplnia  sa  ozbrojeným  ľudom, 
títo  remeselníci  premenia  sa  na  hrozných  vojakov,  táto  premaznaná 
meštianka  a  šviháci-nobili  odpracú  sa,  —  vtedy  spadla  posledná 
kvapka  1 . . .  Porozumel  si  mi  ? 

Giotto  mlčky  podal  ruku  Alighierímu  a  sklopil  oči.  Zapálil  sa. 

—  Ty  si  múdry,  Dante  Alighieri,  ako  tí,  ktorí  písali  tieto  knihy  ! 
zvolal  starec  Cimabue,  ukazujúc  na  diela  filosofov,  ležiace  na  stole.  — 
No,  pokračoval  šedivý  umelec,  —  mne  je  ľúto  teba.  Akýsi  vnútorný 
hlas  hovorí  mi,  že  budeš  slávny,  budeš  povestný,  no  veľmi  ne- 
šťastný! Áno,  Alighieri:  neocení  teba  tvoja  ľahkomyseľná  Rorencia! 

Dante  zostával  spokojný. 

—  Ty,  možno,  predpovedáš  pravdu,  prehovoril,  —  no  ja  ho- 
tový som  na  všetko.  Ja  pôjdem  svojou  cestou. 

Včasní  hostia  začali  lúčiť  sa  s  domácim  pánom. 

—  Tak,  priatelia,  povedal  Alighieri :  —  moja  mienka  je :  čakať  í 
Hostia  odišli. 

II. 

Najkrajšia  izba  bohatého  domu  Dautovho  patrila  jeho  žene, 
krásnej  Gemroe  Douati. 

Alighieri  už  dávno  rozlúčil  sa  so  svojimi  hosťmi,  a  Gemma 
vždy  ešte  tuho  a  sladko  spala.    Krýdlovc  okná  jej  izby  zatiahnuté 


418 

boly  tažkými  hodvábnymi  záclonami,  ktoré  skoro  nepi*epúšfa]y  svetla. 
Konečne  jeden  dotieravý  lúč  slnca  predral  sa  predsa  cez  malinký 
otvor  a,  skiznuv  po  tvárí  mladej  Florentínky,  zobudil  ju. 

Gemma  vysvobodila  si  zpod  prikrývadla  bielu,  antickej  formy 
ruku  a  popravila  svoje  krásne  vlasy.  Ospalými  očiami  obzrela  izbu. 

Jej  nechcelo  sa  vstávaf.  Na  širokej  a,  dla  vtedajšej  módy, 
veľmi  dlhej  posteli,  s  vysokým  chrbtom,  bolo  tak  mäkko  a  teplo . . . 
Páperová  poduška,  dva  matrace,  jeden  na  druhom,  teplé,  hodvábne 
vyšívané  prikry  vädlo  —  všetko  maznalo  a  láskalo  atlasovú  kožu 
krásavice. 

Na  nádhernom  brusselskom  koberci  pri  posteli  stály  čríevice 
Gemmy,  pošité  perlami ;  baldachýn  na  štyroch  stĺpoch  skrýval  vlni- 
stými  skládkami  s  vodné  lóže  Florentínky. 

Vošla  komorná  Gemmina,  Giulia,  a  úctivé  navrhla  panej  obliekaf 
sa.  Odtiahla  záclony;  slnce  vlialo  sa  do  izby,  ktorá  zajasala  celá 
drahocenným  náradím...  Nenadarmo  dcéra  nobila,  Gemma  Donati, 
sostúpila  k  bohatému  roeštanovi  Alighierimu;  vo  všetkom  prezeral 
čisto-šlachtický  zbytok. 

Kamenné  steny  izby  boly  najprv  obité  drevenými,  vyrezávanými 
panelami,  obtiahnutými  razeným  vzorkovaným  remeňom  a  okrem 
toho  zavešané  drahými  kobercami  valencianskej,  turínskej  a  brussel- 
skej  práce. 

S  obitej  remeňom  povaly  spúšfaly  sa  kryštálové  lustre  o  šty- 
roch sviecach. 

Všemožných  spôsobov  stoličky  a  fotele  naplňovaly  izbu.  Tu 
boly  i  liate  nurubergské  cínové  stoličky,  i  francúzskej  rezbárskej 
práce  náradie,  i  nízke  skladacie  taburety  s  inkrustáciou  italianskej 
roboty.  Pri  posteli  stála  truhla  s  mnohohranným  vrchnákom,  okrášle- 
ným  rezbou  zo  slonovej  kosti. 

No  na  čo  Gemma  bola  najhrdšia,  hlavný  predmet  jej  neúnav- 
ných starostí,  —  to  bol  výklenok,  celý  zastavaný  nádhernými  ná- 
dobami. V  lúčach  shica  jagaly  sa  zlaté,  strieborné,  kryštálové,  bron- 
zové vásy ;  zrkadlá,  z  polírovaného  metallu  a  kryštálu,  horely  v  nád- 
herných rámoch.  Umelci  všetkých  krajov  okrášlili  výklenok  Gemmy 
svojimi  prácami . . .  Cašky  nemeckej  filigránskej  roboty ;  metallové 
veci  so  zvláštnou  rezbou,  takzvaná  intarsia,  veci  z  mramora,  z  pie- 
skovca, vzácne,  jasno  natrené  štátuetky  z  vosku,  italianskej  práce,  — 
všetko  to  blyšfalo  sa  a  pestrelo. 

Gemma,  zodvihnúc  sa  s  postele,  pozrela  sa  v  milé  svoje  zrkadlo, 
ktoré  držala  strieborná  siréna,  a  našla  líca  svoje  nedostatočne  ružo- 
vými. Giulia  podala  jej  malinkú  truhličku  v  remennom  zlátenom 
futrále,  kde  opatrovaly  sa  náterky  a  barvy. 

Žatým  krásavica  načala  obliekat  sa,  spytuj  úc  sa  shovorčivej 
slúžky  na  mestské  novinky. 

—  Lvica  v  klietke  pri  paláci  podestu  uliahla  tejto  noci 
mladé,  —  oznámila  Giulia  predovšetkým. 

—  Sláva  Bohu !  nábožne  zvolala  pani. 

Skutočne,  poverčiví  Taliani  považovali  za  dobrý  znak  plodnosť 
Ivov,  ktorých  držali  v  mestách  pre  vykonávanie  pplitických  výrokov. 


414 

—  Aké  šaty  oblečie  si  signora  na  zajtrajšiu  processiu?  Aká 
škoda,  že  processia  padne  na  sobotu :  to  je  zlý  den . . . 

—  Áno,  prehovorila,  bladnúc,  Gemma :  —  veru,  stane  sa  niečo ! 
Niekolko  veselých  milostných  intríg,  vynuchaných  Giuliou,  ro- 

zohualo  poverčivý  nepokoj  panej. 

Len  čo  pripla  Gemma  na  svoje  šaty  s  dlhou  vlečkou  zlatý 
opasok,  a  vezmúc  perlový  šperk,  začala  ho  probovaf,  vošiel  Daute. 
Bol  bľadý  a  mračný. 

—  Ty  vieš,  čo  vykonal  tvoj  brat?  ostro  spýtal  sa  ženy. 
Vypočujúc   históriu   unesenia   sestry,   Gemma,   nečakano   pi*e 

muža,  veselo  zasmiala  sa, 

—  To  je  krásne !  Junák  je  brat !  Ja  nikdy  neľúbila  som  ne- 
dotklivú  Piccardu . . .  Nech  si  požije  s  potvorou  Rosselinim ! . . . 

Danie  hladel  na  ženu  so  zadivením. 

—  Ty  si  ukrutné  stvorenie,  Gemma  I  povedal.  —  Tebe  nieje 
Into  sestry . . .  Taký  smutný  osud . . . 

—  Prečože  —  smutný?!  zvolala  ohnivá  Gemma.  —  Rosselino 
je  nobil;  Piccarda  bude  vznešenou  dámou.  Jej  nebude  treba  pre- 
dával sa  dákemu  vykŕmenému  bohatému  mešťanovi . . . 

Tu  Gemma  zastala,  no  už  bolo  pozde.  Dante  porozumel  jej 
poznámke.  Jestli  v  ňom  bola  ešte  nejaká  nádej,  že  Gemma  lúbi  ho, 
teraz  ztratila  sa. 

Mlčky  vyšiel  z  izby,  ešte  bľadší  a  mračnejší,  než  vošiel  do  nej. 
Gemma,  tiež  rozčúlená,  oháňala  vejárom  svoju  rozhorúčenú  tvár  a 
fažko  dýchala. 

No  skoro  sa  uspokojila  a  vzala  z  remenného  kufríka  knihu 
v  zamatovej  so  zlatom  väzbe.  To  boly  Cento  novélle  atUiche  —  sto 
dávnych  noviell  —  najmilšie  čítanie  dám  tej  doby. 

Zábavné  histórie  tak  vyrazily  krásavicu,  že  začala  sa  usmievat. 


III. 

Nastúpil  deň  processie  ku  chrámu  Jána  Krstiteľa. 

Ulice  Florencie,  vydlážené  ešte  1237.  roku  z  rozkazu  podestu 
Rubaconte,  kypely  národom.  Slnce  oblievalo  zlatom  obšírne  basiliky 
mestských  stavísk,  ostrouhlé  oblúky  a  vyčnievajúce  vežičky  chrámov. 

Reliéfy  na  chrámových  dverách  horely,  maľované  sklá  okien 
hádzaly  pestré  pruhy  na  kamene. 

Massa  mešfanov  obdivovala  processiu. 

Hľa,  prešiel  podesta  na  čele  mestskej  rady  —  signorie.  Mal 
zlatý,  brokátový,  podšitý  ranostajom  odev,  tmavočervenú  čiapku, 
biele  rukavice  s  červeným  zápästím.  V  ruke  držal  palicu  z  čierneho 
dreva  so  striebornou  čiapočkou.  Všetci  úctivé  klaňali  sa  podestovi : 
on  mal  právo  na  život  a  smrt  Florentfncov  medzi  stenami  mesta. 

Šiel  biskup  s  kapitulou  kanonikov.  Jeho  plná  tvár  bola  vážna. 
Biskupská  čiapka,  vyšitá  perlami,  jagala  sa  na  slnci.  Opieral  sa  na 
dlhú  berlu  s  nikoväCou  v  podobe  skrúteného  hada.  Na  prsiach  prä- 
látových  visela  zlatá  doštička  s  dvanástimi  kameňmi. 


416 

Za  duchovenstvom  išly  všetky  cechy  Florencie.  Bolo  ich  dvadsaf- 
jeden.  Vopred  prevaľovali  sa  tuční  súkenníci,  najbohatší  a  najsil- 
nejší cech. 

Ďalej  išiel  cech  bankárov,  ktorých  bolo  vo  Florencii  osemdesiat 
domov.  Bohatí  bankári:  Strozzi,  Frescobaldi,  Alberti,  Bardi  vážne 
hýbali  sa  na  čele  cecha. 

Zástup  ľudu  vyprevádzal  processiu.  Šli  vážni  meSCania;  ich 
ženy  a  dcéry  viezly  sa  v  palankinach.  Popri  nich  vrteli  sa  šviháci- 
nobili  a  žvatlali  vyhladanou  prídvomou  rečou  curiale.  V  oknách 
domov,  na  balkónoch  bolo  vidno  vznešené  dámy  s  vejárami  v  rukách. 

Vodca  strany  „Bielych**,  bachratý  Vieri  Cerchi,  niesol  sa  na 
mocnom  irskom  behúnovi  rovno  so  svojím  hrdým  synom  Nicolom. 

—  Divno,  povedal  otcovi  šuhaj:  —  že  nevideť  baróna  Dona- 
tiho...  A  vôbec  čiernych  akosi  málo. 

—  Tým  lepšie.  Ci  ti  nie  je  protivno  videC  tých  zbojníkov! 
vrčiac  hovoril  Vien  Cerchi.  —  Hla,  tamto  ich  hniezdo  —  zámok 
lúpežníka  Rosseliniho . . . 

Zámok  Rosselino-della-Tore,  popri  ktorom  viedla  cesta  pro- 
cessiu, pozostával  z  niekolkých  stavísk,  veľmi  vysokých,  mocných 
a  mračných.  Všetky  spojoval  jeden  pokrov.  Okolo  zámku  hrozne 
černely  sa  spiragli  (barrikády)  a  priekopy.  Všetko  stavané  bolo 
z  tvrdého  kameňa,  dobytého  so  dna  rieky  Arno,  a  spájané  tvrdým, 
ako  železo  cementom. 

Zámok  bol  bezľudný  a  mračný,  čo  vôbec  nesrovnávalo  sa  s  okráš- 
lením  mesta  a  vystrojenými  zástupmi.  Nediv,  že  všetci  zúčastnivší 
sa  na  processii  pozerali  na  zasmušilé  stavisko  s  istým  strachom. 

Processia  prišla  pred  zámok.  Vtedy  otvorily  sa  vráta  a  ukázal 
sa  vysoký  rytier,  na  čiernom  mantuánskom  koni. 

Za  ním  blysol  dlhý  rad  kopíj. 

Rytier  tento  bol  barón  Donati:  hrúza  Florencie,  ktorý  mnoho 
ráz  podujal  povstanie,  narušil  zákony,  smial  sa  nad  signoriou,  lúpil 
domy  mešíanov  a  odvádzal  ich  ženy  a  dcéry. 

Kedysi  barón  preukázal  veľkú  úsluhu  Florencii.  V  bitke  s  Are- 
tíncami  pri  Campaldine  mešCani  ztratili  hlavu,  začali  odstupovať. 
Hrozila  im  úplná  porážka,  no  barou  Donati,  udrúc  so  zúfalou  sme- 
losťou na  nepriateľa,  oduševnil  Florentíucov  a  víťazstvo  bolo  ich. 

Prešly  roky.  Meno  baróna  Donatiho  vo  Florencii  začali  všetci 
spomínať  s  kliatbou.  Jeho  neprávosti,  jeho  zúfalá  odvážlivosť  a  su- 
rovosť prekračovaly  všetky  hranice.  Nenávideli  ho  i  mešťania,  i  luza, 
ešte  i  mnohí  zo  strany  „Čiernych". 

No  taký  je  vliv  skvelého  zovňajška,  že  keď  statná  figúra  baróna 
v  blyštiacej  zbrani,  na  koni,  ktorý  stál  tisíc  zlatých,  prechodila  po 
meste,  ked  jeho,  hoc  hrdo-surové,  no  krásne  oči,  jeho  mužná  čísto- 
rímskeho  týpa  tvár  ukázala  sa  v  zástupe  —  všetci  vítali  ho  hlas- 
nými krikami  a  už  len  tí  najsmelší  odhodlali  sa  hádzať  na  neho 
hrozivé  pohľady  a  šeptať  kliatby. 

Barón,  mlčky  stojac  pred  svojimi  vojakmi,  hľadel  na  precho- 
diacu mimo  processiu.  Mal  brnenie,  vyložené  zlatom  v  záhyboch. 
Taká  práca  zbrane  volala  sa  tausia.   Malinký  štít  z  volovej  kože 


416 

bol  privesený  k  sedlu.  Za  pásom  trčal  veneciánsky  kindžal  s  vlnitou 
rukovátou,  vtedy  nazvaný :  langue  de  boeuf.  V  pravej  ruke  Donatiho 
blýska)  sa  meč. 

Jeho  oddiel  pozostával  z  divýcb,  privyknutých  k  boju  condot- 
tierov. 

Barón  prepustil  duchovenstvo,  signoriu  i  cechy,  no  keď  húf 
mešťanov  došiel  k  nemu  s  Vieri  Gerchim,  i^azom  udrel  ostrohami 
koňa  a  vrezal  sa  v  neozbrojené  rady,  rúbajúc  mečom  na  pravo  i  na 
lavo.  Nastal  krik...  Condottieri  hodili  sa  za  barónom,  škrtili  ženy, 
strhávali  drahocenné  veci,  zabíjali... 

Donati  pretisol  sa  k  Vieri  Gerchiijiu,  ktorý  ešte  nespamätal 
sa,  keď  už  meč  mal  nad  hlavou. 

Nicolo  Gerchi  hodil  sa  zachránit  otca,  ale  svalil  sa  na  zem  s  roz- 
seknutou hlavou . . . 

„Bieli^  konečne  odtisli  baróna.  So  všetkých  strán  sbehúval  sa 
národ,  schytil  sa  strašný  šum.  Donati,  spokojný  s  výsledkom  uá- 
pádu,  dal  znak  condottierom  a  „Čierni^,  postaviac  sa  do  pravi- 
delných radov,  vošli  do  zámku.  Vráta  sa  zatvorily. 

V  roztratenom  a  zakrvavenom  zástupe  „Bielych"  Vieri  Cerchi 
plakal  nad  mŕtvolou  syna.  Dookola  válaly  sa  mitvoly  žien,  matere 
hladaly  rozšliapané  kopytami  telá  svojich  detí. . .  A  celou  ulicou 
ozýval  sa  mračný,  hrozivý  hukot  národa. 

Z  temnej  basilíky  blízkeho  chrámu  vyšli  Cimabue  a  Giotto. 

—  Uéitel!  povedal  rozčúleným  hlasom  Giotto,  ukazujúc  na 
mŕtvoly:  —  či  nie  je  toto  tá  posledná  kvapka,  o  ktorej  hovoril 
Dante? 

Starec  mlčky  kývnul  hlavou . . . 


IV. 

Prešly  dva  dni. 

V  zámku  Rosseliniho  zase  sišli  sa  všetci  „Čierni**.  Domáci 
pán  —  vysoký,  nápadne-škaredý  nobil,  známy  svojimi  bohatstvami 
a  nešľachetnosfami,  pozval  rovnosmýšiajúcich  na  svadbu. 

Garlo  Donati,  bankár  Frescobaldi  a  massa  iných  hostí  sedeli 
okolo  hodovného  stola. 

Zariadenie  zámku  bolo  nádheiiié.  Feudálni  šlachtici,  ktorých 
kroniky  tých  časov  nazývajú  „zločincami,  prostopašníkmi,  vinníkmi 
všetkých  ludských  nešťastí,  luďmi,  ktorí  pokladali  sa  vyše  záko- 
nov" —  títo  šlachtici  neznali  hraníc  v  prepychu.  Rosselino  mal 
ešte  familiárne  bohatstvá  a  žil  široko ... 

Zlaté  súdky,  slanirky  a  ohromné  trojnohy  na  čaše  s  vínom  — 
blyšťaly  sa  na  stole.  Čaše,  okrúhle,  oválne,  mnohouholné,  vyznačo- 
valy  sa  jemnou  rezbou  a  inkrustáciou.  Krčahy  a  flaše,  v  podobe 
zverov,  podivne  osypané  kameňmi,  boly  plné  vínom.  Rozličné  po- 
kále  chodily  po  rukách  hostivších  sa:  zo  zlata,  striebra,  slonovej 
kosti,  drahého  dreva,  pštrosových  pier,  z  kokosových  orechov,  ra- 
kovín,  rohov. . . 

Hostia  jedli  umelecky  prihotovené  jedlá  rovno  palcami,  lebo 


417 

vidličiek  vtedy  ešte  nebolo.  Na  každého  kavaliera  a  na  každú  dámu 
podával  sa  jeden  spoločný  príbor.  Pili  tiež,  dla  zvyku,  z  jednobo 
pohára. 

Hostina  už  končila  sa.  Na  stole  stálo  pečivo,  paätéty  so  zla- 
tými a  striebornými  okrasami;  víno  lialo  sa,  ako  rieka. 

Barón  Donati,  rozpálený  vínom,  preklínal  „Bielych",  hrozil 
Florencii,  chvastal  sa.  Rosselino  vymieňal  si  zdvorilosti  s  bankárom 
Frescobaldim. 

—  Pieseň!  pieseň!  kričala  mládež. 

Jeden  z  mladých  nobilov  vzal  niekolko  akkordov  na  malej 
lutni,  podanej  mu,  a  zaspieval  pieseň,  obľúbenú  u  „Čiernych**. 

„Vínnou  vlahou  omráčený, 
Drieme  „biely"  mešťan, 
Ženu  jeho  bozkáva  si 
„Čierny"  kavalier." 

Razom  pri  dverách  sály  bolo  počut  sum.  Pieseň  pretrhla  sa. . . 

—  Čo  tam?l  zakričal  Rosselino. 

—  Posol  od  signorie  k  nobilom!  prehovoril  čísi  mužný  hlas. 
Nobiii  vzkočíli  zpoza  stola,  hodili  sa  ku  dverám,  k  oknám. 
Rosselino  prekh'nal  sluhov,  Donati  chytal  sa  meča.  No  už  bolo 

pozde . . .  Zámocká  stráž  ležala  na  barrikádach,  s  viazaná  a  odzbro- 
jena.    Zámok  bol  nenadále  zaujatý  niekoľkými  tísícmi  mešťanov . . . 

Vo  dverách  sály  stál  Dante  Alighieri  so  svojimi  priatelmi.  On 
s  hnusením  hladel  na  opilé  shromaždenie  nobilov.  Za  ním  blýskala 
sa  zbraň  mešťanov . . . 

—  Nobiii!  prehovoril  Alighieri:  —  ste  vyhnaní  z  Florencie! 
Vaše  boje  s  „Bielymi"  hubia  mesto.  Vien  Cerchi  a  jeho  strana  už 
poddali  sa  výroku  priorov  signorie  a  vzďaľujú  sa  z  mesta...  Ja, 
ako  novovyvolený  prior  signorie,  vyslaný  som  oznámiť  vára  váš 
osud.  Barón  Donati!  Rosselino!  Frescobaldil  všetci  ste  vyhnaní, 
protiviť  sa  je  daromná  vec.  Poslúchnitel 

Nastala  hrobová  tichosC.  Všetci,  ešte  i  sám  drzý  Donati, 
akosi  stráuili  sa  tohto  vysokého  človeka  s  bľadou  tvárou,  odetého 
v  čiernom 

Jeden  za  druhým  nobiii  pokorne  opúšťali  sálu ;  len  dupot  koň- 
ských kopýt  prerušoval  tisinu. 

Junák  Giotto  s  nadšením,  skoro  zbožne  hľadel  na  Alighieriho, 
na  jeho  energičný  profil. 

Možno,  v  tom  okamžení  v  ume  nadšeného  umelca  mihla  sa 
myšlienka  položiť  na  plátno  čity  velikého  poeta,  veľkého  trpiteľa 
za  rodisko. 

A  mladý  umelec  vykonal  svoj  úmysel :  vymaľoval  portrát  Danta 
na  jednej  z  fresiek  vo  dvorci  florentínskych  podestov.  Táto  freska 
prežila  mnohé  veky  a  dosiaľ  možno  súdiť  o  veľkom  nadaní  Giotta. 

Brunetto-Latini  a  Cimabue  tiež  obdivovali  Danta. 

—  Alighieri!  zvolal  šedivý  umelec:  —  ty  si  veľký! 

—  Dosť,  môj  druh,  odpovedal  ten  s  tichým  úsmevom:  —  to, 

27 


418 

ČO,  ako  zdá  sa,  urobil  som  ja,  —  chystalo  sa  v  skutočnosti  už 
dávno,  dávno . . . 

—  Dante"  Alighieri !  otčina  neocení  teba!  povedal  Cimabue  tra- 
súcim  sa  od  pohnutia  hlasom. 

Dante  horko  usmial  sa. 

Predpovedanie  Cimabua  splnilo  sa.  Skoro  Dante  Alighieri  bol 
vyhnaný  z  otčiny  tými  samými  Florentíncami,  ktorých  on  osvobodil 
od  nobilov . , .  Prel.  Ľ.  Š. 


Niečo  o  malinníkoch  BoŠáckej  doliny. 

Podáva  J.  L.  Holuby, 

Bod  malinnfkov  (Rubus)  je  i  v  našom  kraji  tak  bohatý  na 
druhy,  miešancov  a  formy,  že  temer  k  nemožnosťam  patrí  opanovaf 
ich  a  sústavne  dľa  príbuznosti  všetky  tak  opísať,  aby  sa  dla  toho 
opisu  kýmkoľvek  určiť  daly.  Viac  ráz  pokúsil  som  sa  i  ja  sostavit 
priehľadne  čiernoplodé  malinníky  aspoň  môjho  najbližšieho  okolia, 
v  ktorom  sa  nachodí  množstvo  takých  druhov  a  foriem,  ktoré  sa 
pod  klobúk  žiadneho,  mne  známeho  opisu  vpratať  nedaly,  a  tak, 
ako  nové  novým,  uznám  vďačne,  že  často  zbytočným  menom  a  opi 
som  opatrené  boly  a  byt  musely.  Spáchal  som  tedy  i  ja,  ako  predo 
mnou,  súčasne  so  mnou  a  po  mne  velmi  mnohí  iní  batografi  (opi- 
sovatelia  malinníkov)  hŕbu  takrečených  nových  diiihov,  miešancov 
a  foriem,  z  ktorých  však  len  čiastka  menšia  udržaná  byt  môže  a 
veliká  väčšina  degradovaná  je  na  púhe  synonyma:  a  tak  pri  naj- 
lepšej vôli,  prispet  k  objasneniu  mnohotvarnosti  tohoto  temer  do 
nekonečna  menivého  rodu,  prispel  som  mimovolne  k  rozmnoženiu 
konfúsie.  A  vyznal  som  to  úprimne  viac  ráz  svojim  cteným  dopiso- 
vateľom i  tu  v  hraniciach  vlasti  našej,  i  za  hraniciami;  ale  nedali 
mi  pokoja  a  ustavične  len  vypytovali  odo  mna  tunajšie  malinníky, 
nechtiac  dopustiť,  aby  som  tých  ostnáčov,  do  ktorých  som  sa  bol 
s  takou  chuťou  pustil,  ako  všetkým  opisom  vzdorujúcich  hlaváňov 
a  neposedov,  na  klin  zavesil  a  viac  o  nich  sa  nestaral.  I  minulého 
roku  išly,  na  naliehavú  žiadosť,  balíky  malinníkov  do  Budapešti, 
do  Viedne,  do  Westfalska  i  do  Švédska.  Som  zvedavý,  ako  si  tam 
8  nimi  poradia  a  kde  ich  v  rade  umiestia?  Na  monografii  uhorských 
malinníkov  pracuje  teraz  najpovolanejší  florista  uhorský,  Dr.  Vincenc 
Borbás  v  Budapeští,  ktorý  má  i  najväčšiu  čiastku  mojich  tunajších 
malinníkov  a  daktoré  mnou  perom  kreslené  a  čiastočne  kolorované 
druhy.  Nepochybujem,  že  jeho  práca  vyrovná  sa  najlepšiemu  dosiaľ 
dielu  dr.  Fockeho  v  Brémach  (Synopsis  deutscher  Brombeeren", 
1877),  ale  nemožno  očakávať,  že  by  dľa  nej  potom  bolo  možno  spo- 
lahlivo  určiť  všetky,  na  území  koruny  uhorskej  sa  nachodiace  druhy 
a  formy,  lebo  najväčšia  čiastka  Uhorska  je,  čo  do  malinníkov,  len 
povrchne  preskúmaná,  alebo  celkom  neznáma.  Bude  to  tedy  v  naj- 
lepšom prípade  len  smelý  pokus  jak-tak  do  poriadku  priviesť  to 


419 

thohú-vabhohú  kvetný  malinníkov  uhorských,  a  vystavenie  najroz- 
šírenejších a  najvýznamnejších  druhov,  s  obídením  menej  rozšíre- 
ných, lebo  len  sporadicky  sa  vyskytujúcich,  bárs  i  tie,  na  malom 
území,  lebo  sporadicky  rastúce  druhy,  nech  sa  len  dobrými  a  stá- 
lymi známkami  od  ostatných  delia  a  zo  semena  s  nezmenenými  pod- 
statnými známkami  sa  rozmnožujú,  zasluhujú,  aby  sa  s  nimi  tak 
zachádzalo,  ako  s  druhami  najrozšírenejšími.  Ale  kto  sa  na  to  smie 
odvážiť,  aby  všetky  tie  stá  rozličných  malinníkov  zo  semena  do- 
chovával  a  za  dlhé  roky  i  na  rozličnej  pôde  pozoroval?  Ja  som  len 
asi  desať  pekných  malinníkov  presadil  do  záhrady  a  niektoré  zo 
semena  dochoval,  abych  ich  mohol  pozorovať.  Pozorovanie  však 
musel  som  už  po  dvoch  rokoch  zastaviť,  lebo  sa  mi  tak  drzo  a 
bezočivé  rozrastaly  po  záhrade,  že  moji  domáci  rukami  zalamovali, 
že  im  už  miesta  ua  mrkvu  a  cibulu  nezostane! 

Malinníky  rastú  vo  velikom  množstve  zvlášť  po  horách.  V  sťíue 
hustých,  tmavých  lesov  ledakde  vidno  slabučké  prímerky;  ale  ako 
sa  les  sotne,  objavia  sa  malinníky  v  druhý,  tretí  rok  tak  hojne,  že 
šTahúnami  svojimi  pokrývajú  často  značné  plochy.  Kde  sa  tam  razom 
nabraly  ?  Niečo  narozsievali  vtáci  s  výtrusom,  lebo  im  puchor  tvrdé 
kôstky  malín  nestrovil;  ostatok  živoril  bol  v  stíne  hory,  bez  toho, 
aby  bol  plody  donášal  alebo  čo  len  kvitol,  až  keď  prekážka  zdar- 
ného vzrastu  —  husté,  listnaté  stromy  —  vyťatím  odstránená  bola, 
vzchopily  sa  velmi  húževnatou  silou  života  obdarené  malinníky  a 
doháňajú  rýchlym  a  bujným  vzrastom  v  svetle,  čo  v  stíne  boly  za- 
meškaly.  Ale  netešia  sa  tu  dlhému,  veselému  vzrastu;  lebo  vzmá- 
haním  listnatých  drevín  pribýva  stínu  a  ubýva  svetla,  a  o  6 — 7 
rokov  malinníky  zase  udusené  bývajú  a  musia  trpelive  čakať,  až  sa 
po  dlhých  rokoch  zase  hora  sotne.  Preto  sa  stáva,  že  mnohé  formy 
malinníkov,  ktoré  sme  v  sečiach  pohodlne  pozorovať  a  v  akomkoľ- 
vek množstve  počas  troch,  štyroch  rokov  sbierať  mohli,  so  stano- 
viska sa  ztratia,  t.  j.  ani  ku  kvetu  viac  neprichádzajú  a  inými  dre- 
vinami udusené  bývajú.  Omnoho  stálejšie  stanoviská  malinníkov 
nachodia  sa  krajom  lesov,  na  krovinatých,  slabo  drevinami  poraste- 
ných  vŕškoch,  pri  cestách,  po  valoch  rolí  a  skladoch  vinohradov. 
Aj  prielohy,  t.  j.  mnohoročné  nepreorávané  úhory,  skoro  sa  zaťahujú 
hniezdami  malinníkov  rozličných ;  ale  ani  tam  nemajú  stáleho  mie- 
sta, lebo  prielohy  predsa  dakedy  sa  posievajú,  a  pri  oraní  maliny 
sa  vyhadzujú.  Kde  sa  však  malinník  raz  zahniezdi,  nie  tak  snadno 
opustí  svoje  stanovisko;  lebo  ked  len  tenké  korene  jeho  v  zemi 
ostávajú,  i  tie  vyháňajú  do  šlahúnov,  na  velikú  mrzutosť  žencom. 
V  kopaniciach  i  po  rokoch  dobre  pozná  sa  rola,  s  ktorej  strany 
bola  zväčšená  priklčovaním  kusu  zeme  z  húštiny;  lebo  tam  malin- 
níky, vzdor  každoročnému  vyhadzovaniu  pri  oraní  a  žatve,  čo  len 
v  slabých  šlahúnoch,  urputne  znovu  z  koreňa  vyháňajú.  A  keď  po- 
vážime, že  čiemoplodé  malinníky  ešte  i  zakoreňovaním  koncov  toho- 
ročných šlahúnov  pod  jaseň  velmi  rýchle  a  výdatne  sa  rozmnožujú : 
uznáme,  že  nielen  floristovi  pre  mnohotvarnosť,  ale  aj  roľníkovi  pre 
tuhý  život,  sú  malinníky  crux  et  scandalum!  Podivil  som  sa,  keď 
mi  raz  vážený,  starý  a  zkúsený  botanik  bol  poslal  asi  v  sedmo'''^ 

27* 


420 

složeny  šlahún  plstnatého  malinníka  (Rubus  tomentosus  Borkh.)« 
y  pod  jaseň  špicom  zakorenený,  ako  by  to  bolo  niečo  mimoriadneho. 
Stalo  sa  to  tíäc,  že  predtým  málo  všímal  si  malinuíkov,  a  keď  sa 
dal  do  ich  pozorovania  a  sbierania,  zdalo  sa  mu  to  zakoreňovanie 
sa  koncov  šľahúnov  zriedkavým  zjavom.  Náš  slovenský  ľud  však 
o  tom  má  dobrú  vedomosť,  lebo  raz,  keď  som  sa  obstarného  kopa- 
ničiara opýtal,  ako  sa  má?  odpovedal  mi:  „Ako  ostružlina:  obema 
konci  v  zemi!^  Za  túto  odpoveď  by  som  mu  hneď  bol  dal  dukát, 
keby  sa  také  semeno  po  mojich  vreckách  potĺkalo.  Ostruilinou  alebo 
Ostruéinou  menujú  tu  malinník  ojínený  (Rubus  caesius  L.)  po  ro- 
lách a  pri  potokoch  často  rastúci.  Oéínie  menuje  sa  hniezdo  malin- 
nfka  ojíneného,  alebo  aj  tento  druh  sám;  kdežto  malínie  znamenáš 
väčšie  maliuníky,  ako  na  pr.  Rubus  candicans  Whe;  bifrons  Vest, 
Vestii  Focke  atď. 

Tu  výš  uvedenými  poznámkami  chcel  som  len  upozorniť  na 
zanímavosf  tohoto  velmi  rozšíreného  a  mnohotvárneho  rodu,  a  ne- 
budem čitateľov  unúvat  suchým  vypočítaním  u  nás  dosial  známych 
jeho  druhov,  miešancov  a  foriem,  alebo  zdĺhavými  a  pritom  oby- 
čajne nie  úplne  spoľahlivými  diagnosami.  Keď  sú  už  malinníky  i  čo 
do  tvaru,  i  čo  do  zázračnej  menivosti  svojej,  i  čo  do  mimoriadneho 
bohatstva  ešte  z  väčšej  čiastky  dostatočne  neohraničených  foriem, 
tak  zanímavé,  že  sa  už  môžu  vykázaf  bohatou,  výlučne  o  nich  po- 
jednávajúcou, literatúrou:  myslím,  nebude  od  veci,  keď  nie  s  ve- 
deckého, ale  s  pospolito-národného  stanoviska  pozreme  na  ne,  ako 
lud  potrebuje  malinníky  na  pokrm,  lieky  a  čary. 

Červené  maliny  (Rubus  Idaeus  L.)  vo  velikom  množstve  sa 
sbierajú  po  sečiach  i  pre  domácu  potrebu  i  na  predaj.  Najchutnejšie 
sú  čerstvo  naoberané  s  kra,  lebo  keď  za  čas  stoja,  domačkajú  sa, 
a  musia  len  pri  svetle  byt  jedené,  aby  sa  človek  s  malinami  ue- 
nahltal  aj  červíkov.  Hovorí  sa  síce,  že  človek  nevie,  od  čoho  stučnie ; 
ale  i  to  môže  sa  povedať,  že  vie,  od  čoho  nestučnie.  Zaváraná  mali- 
nová šťava  je  veľmi  chutný  a  občerstvujúci  nápoj.  Lekárne  spotre- 
bujú mnoho  centov  červených  malín  na  syrup.  V  záhradách  sa 
pestuje  kde-tu  odroda  so  žltými  plodami. 

Všetky  čiernoplodé  druhy  a  formy,  ktoré  dľa  mena  nepotre- 
bujem vyčitovaf,  dávajú  od  leta  až  do  jasene  veľmi  dobré  ovocie. 
Čím  žlazatejší  a  ostňatejší  je  druh,  tým  voňavejšie  a  sladšie  plody 
máva.  Najmenej  sladkosti  majú  plody  po  rolách  a  pri  potokoch 
rastúcich  foriem  ojíneného  malinníka  (Rubus  caesius  L.). a  tohoto 
najbližších  príbuzných.  Černice  sú  jakoby  pašou  detí  a  pasákov; 
ale  aj  starí  si  na  nich  radi  pochutnávajú.  Ovocie  malinníkov  čierno- 
plodých  zavára  sa  s  cukrom  a  dá  sa  dlho  držať;  ale  mne  nie  je 
to  žiadnou  maškrtou,  lebo  kôstky  bobuliek  veľmi  zavadzajú  zubom. 
Zakiaľ  si  smel  hockto  pálenku  páliť  doma  bez  platenia  dane  a  bez 
dozoru  financov,  pálievali  aj  v  tomto  kraji  silnú  malinovicu,  za 
ktorou  ešte  dnes  bývalým  kortešom  sliny  tečú.  Z  dobre  zralých 
černíc  môže  sa  prešovať  i  víno,  ktoré  bárs  nie  je  tokajčinou,  ale 
iste  je  zdravšie,  než  maštrancie,  ktoré  pod  menom  vína  veselo  a 
za  drahý  peniaz  sa  predávajú,  na  velikú  škodu  nielen  vačkov,  ale 


421 

i  zdravia  konsumentov !  I  teraz  nosím  vo  vrecku  výstrižky  z  Pester 
Ľloydn  a  Budipesti  Hirlapu,  v  ktorých  verejne  v  oznamoch  po- 
núkajú sa  na  .predaj  isté  extrakty,  z  ktorých  za  5  zl.  50  kr.  100 
litrov  vína  zhotoviť  sa  dá,  a  to  vína  „výtecného,  zdravého,  ktoré 
od  pravého,  prirodzeného  víua  nerozoznaí.**  (Pest  Lloyd  1892  č.  65. 
od  16.  marca).  Komu  takéto  oznamy  vačky  naplňujú  s  nevýslovnou 
škodou  na  zdraví  obecenstva,  najlepšie  sa  pozná  z  oznamu  tohože 
Pester  Ľloydu  vo  večernom  liste  od  11.  marca  1892.  Na  záhlaví 
tohoto  oznamu  stojí  hebrejskými  literami,  ale  nemecky:  „Wichtig 
fíir  Regalienpáchter",  a  potom  sa  bezočivé  vyratujú  tie  špirituósne 
nápoje,  ktoré  „na  studenej  ceste  bez  apparátov,  z  prämiovaných 
essencií  a  äterických  olejov  etc."  za  lacný  groš  zhotoviť  sa  dajú.  Po- 
dobné oznamy  mám  i  z  Budap.  Hirlapn.  To  je  hotové,  verejne 
prevádzané  travičstvo,  proti  ktorému  naše  kraje  sú  bez  obrany. 
Keď  asi  pred  rokom  ministerstvom  vyslaný  zdravotný  inšpektor 
navštevoval  školy,  riekol  som  mu:  že  je  to  velmi  dobre  a  múdre, 
keď  sa  pán  minister  o  to  stará,  aby  naše  deťúrence  do  čistých  a 
zdravých  škôl  ciiodily,  a  my  sme  mu  za  to  povďační;  len  by  sme 
si  žiadali,  aby  sa  nedovolilo  iným  spôsobom  podkopávať  a  nivočiť 
zdravie  Tudu,  jako  sa  to,  reku,  týmito  babraniciami  deje:  a  ukázal 
som  mu  takých  pár  oznamov,  jako  tie  výš  uvedené.  Zadivil  sa 
tomu  a  riekol,  že  o  tom  nemal  vedomosti,  a  vyžiadal  si  odo  mňa 
tie  výstrižky,  slúbiac  mi,  že  jaknáhle  sa  do  Budapešti  vráti,  na 
patričnom  mieste  to  ukáže.  Či  na  to  nezabudol,  neviem;  ale  oznamy 
také  možno  aj  teraz  ešte  po  novinách  a  kalendároch  zhusta  čítaĹ 
Tie  švindlerské,  travičské  baue  by  sa  zišlo  zasypať! 

Prosím  za  odpustenie,  že  mi  pero  z  kolaje  vyskočilo  a  že  som 
pri  mflliuníkoch  spomenul  i  tých  chemických  virluósov,  ktorí  z  pra- 
chov vedia  opojné  nápoje  robiť  a  za  drahý  peniaz  beztrestne  pre- 
dávať. 

Úplne  zralé  černice  sú  velmi  chutné,  a  daktorý  žalúdok  ich 
znesie  veliké  množstvo ;  ale  ľuďom  slabého  žalúdka  zapríčiňujú  dá- 
venie. Nejeden  sa  už  naľakal,  že  krvou  dávi,  keď  sa  mu  uestrovené 
černice  násilne  vrchom  von  hrnuly,  ale  kožky  bobúľ  a  jadrá  pre- 
svedčia každého,  že  červená  vydávenina  je  len  malinová  brečka. 
Kde-tu  vyvárajú  černice  aj  v  hustý,  lekváru  podobný  syrup,  a  po- 
tierajú ním  koláče. 

V  domácom  lekárstve  potrebujú  sa  len  čerstvé,  potlčené  listy  — 
na  rany,  „aby  ich  vyčistily  a  skoro  zahojily."  Vo  Veleslavínovom 
vydaní  Matthiolovho  Herbáru  z  r.  1596  nachodí  sa  na  strane  357 
b.  celý  rad  liekov,  ktoré  z  čiastok  malinníkových  toho  času  sa 
robievaly :  ale  tie  tu  u  nás  známe  nie  sú.  Za  to  ostružina  hrá  dosť 
dôležitú  úlohu  v  poverách  a  čaroch.  Pri  nasýpaní  peria  do  duchien 
nevesty  musí  byť  aj  ostružinový  šľahún,  cez  ktorý  sa  perie  sype: 
aby  nevesta  navždy  bola  chránená  pred  bosorstvami  a  počarovauím. 
Bez  pochyby  ostré  ostne  podávajú  signatúru  n\pcnej  ochrany,^  lebo 
do  živého  pichajú,  ako  nože  a  meče:  a  tak  bránia  prístup  čarom. 
Ale  ako  môže  vzbudiť  ľúbosť  tajne  do  postele  vložený  šľahún  ostru- 
žiny?  to  uhádnuť  bolo  by  veľmi  ťažkou  vecou.    A  predsa  mi  roz- 


422 

právala  jedna  žeoa  so  smiechom,  že  sama  tak  čarila,  aby  ju  muž 
lúbil.  Vložila  totiž  pod  plachtu  do  postele  hodne  ostnatý  kus  šľa- 
húna  ostružinovébo,  ale  beda !  sotva  muž  uložil  sa  do  postele,  hneď 
z  nej  vyskočil,  odhodil  plachtu,  aby  videl,  aký  kocúr  ho  to  tam 
tak  nemilosrdne  dodriapal.  A  keď  tam  našiel  ostružinu  a  ešt«  k  tomu 
aj  do  dlane  sa  popichal,  miesto  toho,  aby  bol  zahorel  lúbosťou 
k  žene,  dal  sa  ju  biť.  Žena,  dla  toho  porekadla:  „utekať  je  hanba, 
ale  osožné",  vybehla  na  ulicu  a  kričala  „na  retu-',  „Reta,  ludé! 
muž  ma  sce  zabití"  A  osožilo  to;  lebo  muž,  nechtiac  stvárať  nočné 
kravalle,  vrátil  sa  pod  krov.  A  žena  táto  už  mala  vydatú  dcéru, 
keď  sa  takých  ľúbostných  čarov,  čo  jej  to  tak  zle  poslúžily,  lapala  1 

O  jednom  Bošáčanovi  mi  rozprávali,  že  prvá  žena  jeho  po 
smrti  chodievala  ho  každú  noc  gniaviť.  Radil  sa  známych,  hladal 
pomoc,  dopytoval  sa  zkúsených  vedomníkov  a  vedomkýft,  až  mu 
konečne  poradili :  aby  v  jaseni  vyhľadal  oblúkovité  zohnutý  šlahún 
malinníka,  koncom  v  zemi  zakorenený,  a  pod  ten  oblúk  aby  sa  po 
tri  razy  prevliekol.  Ako  to  urobil,  mal  od  tej  doby  od  prvej  ženy 
pokoj,  a  druhá  ho  ešte  nechodí  strašiť,  lebo  žije. 

Na  rube  listov  malinníkových  býva  pod  jaseĎ  velmi  mnoho 
húb  z  rodu  Phragmidium,  tak  že  sú  cele  čierne.  Roku  1891  však 
tak  máličko  listov  touto  hubkou  bolo  napadnutých,  ako  som  to 
nikdy  predtým  nespozoroval.  Ešte  koncom  októbra  sbierai  som 
daktoré  malinníky  —  pravda,  že  už  s  prezretými  a  čiastočne  opa- 
danými plodami  —  s  listami  cele  čistými  a  tou  hubkou  nťzašpine- 
nými.  Za  to  však  včas  kvetu  málo  ktoré  malinníky,  blízko  ovocných 
sadov  rastúce,  malý  celé  a  neponišené  listy;  lebo  húseníc  bolo 
vlani  tak  úžasné  množstvo,  že  nám  nielen  ovocné  stromy  obžieraly, 
ale  i  vŕby,  topole,  lipy,  divé  ruže,  malinníky,  ba  aj  byliny  pod 
stromami  a  kríčkami  boly  od  húseníc  viac-menej  obhryzené. 


•*«• 


Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavel  Križko. 

(Pokračovanie.) 

Darna,  roku  1246  územie  Darna  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 

Dcber,  roku  1258  vedia  rieky  Nitry  ležavší  hon  Deber  v  Nitre ; 
F.  IV,  2,  458. 

Deberča,  roku  1331  spomínaný  potôček  Ľebrcfhe  i  Deberche  a 
Berchepatak  („Debercze  suo  idiomate,  qui  descendit  ex  montibus 
Prandoríf",  hovorí  listina  z  r.  1613)  pri  Balvane  v  Tekove;    B.  o. 

Ľebreta,  roku  1263  územie  Debreta,  patrivšie  Nitrianskemu 
hradu  a  ležavšie  medzi  Váhom  a  Dudváhom  v  Nitre;  F.  IV,  3, 
118  a  121. 

Dojčany,  roku  1258  územie  Deychen  vedia  rieky  Nitry  v  Nitre; 
F.  IV,  2.  458. 


428 

Drietoma,  roku  1244  spomínaný  potok  Dretoma  na  kysuckom 
panstve  y  Trenčíne;  F.  IV,  1,  347. 

Druha,  roku  1246  potok  Druha  na  fiľakovskom  panstve  v  Novo- 
hrade; F.  IV,  1,  407. 

Dravca,  roku  1264  obec  Drauch  v  Spiši;  F.  IV,  3,  195.  Spo- 
mína sa  i  obec  i  stotaík  „villa  et  centurio  Drauchiaríorum^. 

Ďun,  roku  1253  spomínané  územie  i  zámok  Diun  a  vrch  Dyun 
na  gýmešskom  panstve  v  Nitre ;  F,  IV,  2,  207  a  208.  Listiny  ho- 
voria, že  tenže  zámok  vystavil  Ondrej,  syn  Ivankov,  ktorý  Ivanka 
bol  zakladateľom  terajšej  Forgáčovskej  rodiny.  I  Srbi  majú  svoj 
„Djunis",  stavší  sa  známym  obzvlááte  v  poslednej  srbsko-tureckej 
vojne. 

Eburča,  roku  1250  potok  Eburcse  na  radvanskom  panstve  vo 
Zvolene;  F.  IV,  2,  61. 

Egur,  začiatok  jednoho  potôčka  tamže,  lebo  listina  z  r.  1250 
udáva  „Egur  caput  rivuli";  F.  IV,  2,  61. 

Galša,  roku  1246  územie  Galsa  na  fílakovskom  panstve  v  Novo- 
hrade; F.  IV,  1,  407. 

Gatoň,  roku  1245  pole  Gaton  v  Spisi;  F.  IV,  1,  399. 

Gemer,  roku  1294  obec  Gumur  v  Gemeri;  F.  VII,  2,  246. 

Gýmeš,  roku  1253   územie   Gymes  i  Gymus  v  Nitre;   F.  IV, 

2,  207. 

GirínČa,  roku  1267  územie  Girinch  vedľa  Trnavy  v  Požúnskej 
župe'  F.  IV    3   394. 

Goboča'  roku  1245  dolina  Goboche  v  Spiši ;  F.  IV,  1,  399. 

Grendúš  alebo  Grendiš,  roku  1265  vrch  (Srrendtís  vedľa  Al- 
máša  v  Honte;  F.  IV,  3,  279. 

Hasák,  roku  1250  spomínaný  hon  Uassagh  na  radvanskom 
panstve  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  61. 

Hessinka,  roku  1265  spomínaný  vrch  Hezinka  v  Honte ;  F.  IV, 

3,  280. 

Hodočin,  roku  1355  potok  Hodochin  v  Orave;  Č.  X,  81. 

Hory  ston,  roku  1263  potok  Horizthon  vedľa  Potvoríc  v  Nitre ; 
F.  IV,  3,  120. 

Hornát,  roku  1245  a  1250  spomínaná  rieka  Chonrad  i  Har- 
nad  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399  a  IV,  2,  64. 

Hron,  v  rokoch  1075,  1238,  1250  a  1253  spomínaná  rieka 
Gran,  Gron,  Goron,  Grana  v  Tekove,  pritekajúca  zo  Zvolena;  O. 
k.  9,  3,  3  a  F.  IV,  1,  144,  ako  i  IV,  2,  60  a  205. 

Hôznica,  roku  1250  spolu  s  Bytčou  od  Trenčianskeho  hradu 
odlúčené  územie  Hoznuclia  v  Trenčíne  pri  Považskej  Bystrici ;  F.  IV, 
2,  65. 

Hurty,  roku  1261  územie  Hurty,  ležavšie  vedľa  Hrona  v  Te- 
kove; F.  IV,  3,  54. 

Hulina,  už  roku  1235  spomínaný  potok  Huzina,  vlievajúci  sa 
do  Nitry;  F.  IV,  1,  26. 

Hýbe,  roku  1265  mesto  alebo  svobodná  obec  („civitas  seu 
libera  villa")  Gybe  a  roku  1269  potok  Gybe  v  Liptove;  F.  IV,  3, 
312  a  544. 


424 

Chus,  roku  1075  spomínaný  vrch  Chus  vedra  Pukanca  alebo 
Prandorfu  v  Honte;  O.  k.  9,  3,  3, 

Chynorany^  roku  1243  zemiansky  majetok  Hyrenon  v  Nitre; 
F.  IV,  1,  284 

Ilonč,  už  roku  123o  jestvovavšia  obec  Ylonch  vedia  Topoľčian 
v  Nitre;  F.  IV,  1,  24. 

//fíí,  roku  1244  obec  Iluz  na  rajčianskom  panstve  v  Nitre; 
F.  IV,  1,  348. 

Inomoray  roku  1258  vedia  rieky  Nitry  ležavšie  územie  Inmor 
v  Nitre;  F.  IV,  2,  458. 

Ipoľj  v  rokoch  1244  a  1246  spomínaná  rieka  Ipol  a  Ipul 
v  Honte  a  poťažne  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  337  a  407. 

Istebné,  roku  1382  obec  Istehnek  v  Orave;  Č.  X,  77. 

Jelkvuj  roku  1245  medza  Jelqua  v  Požúnskej  župe;  F.  IV, 
1,  381. 

Judrič  alebo  Judrice,  roku  1258  vedia  rieky  Nitry  ležavšie 
územie  Judrich;  F.  IV,  2,  458. 

Juvor,  roku  1261  dedina  Juver  vedia  Hurty  v  Tekove ;  F.  IV, 
3,  55. 

Karulesy,  roku  1243  spomínané  hory  Karulesy  na  plešivskora 
panstve  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Kaštry^  roku  1255  lúka  Castri  v  bansko-bystrickom  chotáre 
vo  Zvolene;  b.-bystr.  arch.  1,  1. 

Kevd,  roku  1269  spomínaná  dolina  Kfíwd  vedia  Kežmarku 
v  Spiši;  F.  IV,  3,  515. 

Ktačany,  už  roku  1209  jestvovavšia  obec  CheUcen  i  Kelechen 
v  Tekove  pri  Leviciach;  B.  o. 

Klerdk^  roku  1263  obec  Klenek  vedia  Brezovej  v  Nitre;  F.  IV, 
3,  164. 

Klobúk,  roku  1242  obec  Clobuk  pri  Váhu  („apud  aquam,  quae 
vocatur  Vaga");  F.  IV,  1,  247. 

Kočm,  roku  1263  potok  Kocsin  vedia  Lančiaru  a  Rakovíc 
v  Nitre;  F.  IV,  3,  163. 

Kolín,  roku  1253  obec  Kolun  na  gýmešskom  panstve  a  zobor- 
skému kostolu  patrivšie  územie  Colun  v  Nitre;  F.  IV,  2,  208. 

Konač,  roku  1256  studnička  čiže  žriedlo  Konach  na  haralád- 
skom  panstve  v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  2,  373. 

Konotopa,  roku  1248  králom  Belom  IV.  Namslávovi  a  jeho 
synom  dané  územie  Kanapota,  pozdejšie  písavané  i  Konattqm, 
Konotopa  a  Konothopa,  a  roku  1254  spomínaný  potôček  Conotopa 
(vedia  terajšej  Ivančinej)  v  Turci;  F.  IV,  2,  36  a  242. 

Koromnov,  roku  1244  dolina  Koromnov  na  podolínskom  pan- 
stve v  Spiši;  F.  IV,  1,  346. 

Krušovce,  roku  1271  zemiansky  majetok  Korus  v  Nitre;  F.  VII, 
2,  152. 

Košice,  roku  1267  obec  Cassa  v  Abauji;  F.  IV,  3»  411. 

Kozorič  alebo  Kozorice,  roku  1263  územie  Kozorkh  vedia  l)e- 
brety  v  Nitre;  F.  IV,  3,  121. 


426 

Krakovany,  roku  1258  územie  Korkov  (Fejér  dokladá  v  zá- 
tvorke „nunc  Krakovan"),  patri všie  ku  hradu  Baňa  v  Nitre;  F.  VII, 
1,  307. 

Kraskovany,  roku  1258  kráľovnej  patri  všie  územie  Keuresken 
a  iné,  mestu  Nitre  prislúchavšie  Kuruskin  i  Koresken  a  Kurusken 
vedia  rieky  Nitiy;  F.  IV,  2,  460  a  VII,  1,  153  i  VII,  2,  184  a  185. 

Krtany,  roku  1246  územie  Curtan  v  Novohrade:  F.  IV,  1,  407. 

Krtíš,  roku  1265  potôček  Kurtus  vedľa  Plachtiuiec  v  Honte; 
F.  IV,  3,  280. 

Krupina^  roku  1238  mesto  Kurpona  i  Corpona^  kde  už  vtedy 
sedeli  nemeckí  Sasi ;  F.  IV,  1,  137  a  329. 

Kuklív,  roku  1406  už  len  majer  Kivklen  medzi  Tlmačom  a 
Kozmáľovcarai  v  Tekove;  B.  o.  162.  —  Písavali  jeho  názov  zavše 
i  Kwklew,  Kykclo,  Kukuhy  Kyklyofelde. 

Kunimzany,  r.  1263  územie  Kunimzany  vedľa  Lubova  v  Nitre; 
F.  IV,  3,  120. 

Kurúš,  už  roku  1235  spomínaná  obec  Kurus,  do  nejžto  viedla 
cesta  vedľa  Topoľčian  v  Nitre;  F.  IV,  1,  26. 

Kuzmĺn,  roku  1267  potok  Cuzmend  vedľa  Košíc  a  Scinej  v  Aba- 
uji;  F.  IV,  3,  411. 

Kymník,  roku  1269  jazierce  Kymniktu  vedľa  Kežmarku  v  Spiši; 
F.  IV,  3,  516. 

Kysuca,  roku  1244  potok,  písaný  Kis  Zudcze  v  Trenčíne;  F. 
IV,  1,  346. 

Laborca,  už  roku  1200  spomínaný  potok  Laborcz  i  Loborch  a 
Laborch  „prope  ad  sepulturam  Ruthenorum"  v  Zemplíne;  F.  VII, 
1,  185  a  IV,  2,  226. 

Lančiar,  roku  1263  obec  Lancsar  vedľa  Váhu  v  Nitre;  F.  IV, 
3,  163. 

Lfidúch,  roku  1253  územie  Lmdoch  i  Leduch  na  gýmešskom 
panstve  v  Nitre;  F.  IV,  2,  208  a  209. 

Liborča,  roku  1244  a  1247  potok  Laborcza  i  Liborcza,  obec 
Libvorcza  a  zámok  Liborcza  na  libvorskom  panstve  v  Trenčíne; 
F.  IV,  1,  346  a  471  i  472. 

Liešno,  roku  1343  spomínaný  zemiansky  majetok  Lesno  v  Turci ; 
Č.  X,  96. 

Linca,  roku  1243  z  gemerákého  hradného  panstva  vylúčená 
obec  Lincha  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  293. 

Liptov,  roku  1260  a  1263  spomínané  okolie  —  nie  župa  — 
Liptov  i  Liptovia  a  Lyptou  ,  „prouiucia  Lyptou"),  terajšia  Liptovská 
župa;  F.  IV,  3,  9  a  125. 

Livka,  roku  1244  obec  Lyuke  na  rajčianskom  panstve  v  Nitre ; 
F.  IV,  1,  348. 

Lokin,  roku  1243  obec  Lokuna  na  plešivskom  panstve  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  290. 

Lubela,  v  rokoch  1262,  1269  a  1364  spomínaný  potôČek  Li- 
bele  a  Luhela  i  Jubte  v  Liptove;   F.  IV,  3,  66  a  K.  I,  14,  1,  2. 

Ľubica,  roku  1269  obec  Lubicha  vedľa  Kežmarku  v  Spiši;  F. 
IV,  3,  515. 


426 

Ludín^  roku  1254  potôček  Ludun  v  Zemplíne;  F.  IV,  2,  226. 

Lukoča,  roku  1250  potok  Lukocsa  na  radvaiiskom  panstve  vo 
Zvolene;  F.  IV,  2,  61. 

Lukva^  roku  1246  riečka  Lucua  na  ťilakovskom  panstve  v  Novo- 
hrade; F.  IV,  1,  407,  —  roku  1263  potok  Lukvapataka  vedia  mesta 
Zvolena:  F.  IV,  3,  143  a  roku  1629  majer  Lukaua  (teraz  Luková) 
pri  Valkovciach  v  Tekove;  O.  k.  5,  3,  8. 

LňApča,  roku  1250  obec  Lypcsa  vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  61  a 
roku  1260  obec  Lipcsche  i  Lipche  v  Liptove  („in  prouiucia  Lipto- 
uiensi-);  F.  IV,  3,  9  a  182. 

Mača,  ruku  1277  potok  Macza  i  Mácha,  počínajúci  sa  v  rak- 
šiansko- nedožerskom  chotáre  a  vlievajúci  svoje  vody  do  Žarnovice 
v  Turci;  K.  I,  14,  1,  2. 

Mačiuó,  roku  1233  spomínané  územie  Machiuch  tam,  kde  stojí 
terajší  starý  rad  v  Mošovciach  v  Turci;  Č.  X,  88. 

Mahola,  r.  1406  spomínaná  obec  Mahola  i  Mohola,  Machwlya, 
Mychwlya,  Machwla  v  Tekove;  O.  k.  7,  8,  6. 

Malatin,  roku  1260  potôček  Malatin  pri  Nemeckej  Lupči  v  Lip- 
tove; F.  IV,  3,  9. 

Mama,  už  pred  rokom  1109  obec  Mama  pri  Dunaji  v  Ko« 
márne;  O.  2. 

Maňa,  už  roku  1237  obec  Maňa  i  Manya  pri  Žitve  neďaleko 
Hlohovca  a  v  Nitre;  F.  IV,  1,  99 — 101.  —  Listina  hovorí:  „Villa 
Manya  sita  circa  fluuium  Sytva  in  Comitafcu  de  Golgouch" ;  F.  IV, 
2,  54. 

Mič,  okolo  roku  1285  jestvovavšia  obec  Mych  pri  Dunaji  v  Ko- 
márne; O.  10. 

Mletá,  roku  1243  dolina  Melete  na  linčskom  panstve  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  293. 

ModoČany,  už  pred  rokom  1109  dunajský  prístav  Modochan 
i  Modechen  v  Komárne;  O.  2. 

Modra,  roku  1256  obec  Modur  i  Modor  v  Požúnskej  župe  („vbi 
sunt  homines,  qui  castro  Posoniensi  quinque  poudera  soluere  te- 
nentur");  F.  IV,  2,  390. 

Morava,  roku  1256  potok  Moraua  vedľa  Skalice  v  Nitre  a  roku 
1273  spomínaná  rieka  Morava;  F.  IV,  2,  392  a  VII,  3,  80. 

Moravce,  roku  1265  obec  Morout  a  1295  obec  Morocz  v  Honte; 
F.  IV,  3,  280  a  VH,  2,  185. 

Muéla,  roku  1256  obec  Myde,  vedia  pezinského  panstva  v  Po- 
žúnskej župe;  F.  IV,  2,  389. 

Mušník,  roku  1246  územie  Musznik  na  filakovskom  panstve 
v  Novohrade;  F.  IV,  1,  407. 

Mušuna  alebo  Mičina,  okolo  roku  1285  obec  Musuna  v  Nitre ; 
O.  10. 

Nadašín,  roku  1263  potok  Nadassin  pri  Brezovej  v  Nitre;  F. 
IV.  3,  164. 

Nadrae,  roku  1243  riečka  Nadras  na  kävíckom  panstve  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  293. 


427 

Nasvod,  roku  1269  arcibiskupská  palota  Nasvod  v  Nitre;  F. 
IV,  3,  535. 

Necpaly,  v  rokoch  1351,  1391  a  1427  obec  Nachpal  í  Necpal 
a  Naspal  v  Turci;  K.  I,  20,  1,  22. 

Ntíšice^  roku  1295  zemiansky  majetok  Neeche  na  uhrovskom 
panstve  v  Trenčíne;  F.  VII,  3,  109. 

NezeZj  roku  1263  hora  Nezez  vedia  Nového  Mesta  nad  Váhom 
v  Nitre;  F.  IV,  3,  119. 

NifrOj  roku  1075  rieka  Nitra,  pozdejšie  písavaná  i  Nytra,  Nittra 
a  Intra;  O.  k.  9,  3,  3  a  F.  IV,  1,  26  a  roku  1253  obec  Niíria 
v  Nitrianskej  župe;  F.  IV,  2,  209. 

Obada,  už  pred  rokom  1109  názov  Obada  mavší  dunajský  ostrov 
v  Komárne;  O.  2. 

Obud,  roku  1255  spomínané  územie  Obud  na  jasenskom  pan- 
stve v  Turci;  F.  IV,  2,  361. 

Obušk,  roku  1255  Prejlovi,  Velegínovi  a  Jakubovi  patrivšie 
územie  Obušky  terajšie  Dolné  Jaseno  v  Turci;  F.  IV,  2,  359. 

Olčva^  roku  1263  potok  Olchua  vedia  Zvolena  vo  Zvolenskej 
župe;  F.  IV,  3,  143. 

Ološka,  roku  1258  potok  Olosca  vedia  Krakovian  v  Nitre;  F. 
VII    1    308. 

'  ohavJca,  roku  1245  potok  Olsavka  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399. 

Omtír,  roku  1244  obec  Omur  na  rajčianskom  panstve  v  Nitre ; 
F.  IV,  1,  348. 

Orčvan,  roku  1287  hora  Orchvan  pri  Necpaliech  v  Turci;  Č. 
X,  85. 

Ovca,  roku  1268  obec  Oucha,  súsedivšia  s  hradným  panstvom 
v  Komárne;  M.  I,  554. 

Ozna,  roku  1327  majer  Osna  i  Azna  vedia  potoka  Žitvy  pri 
Obediciach  v  Tekove,  B.  o. 

Ozora,  r.  1243  potok  Ozora  na  plesivskom  panstve  v  Gemeri ; 
F.  IV,  1,  291. 

Peliš,  roku   1246  územie  Pelis  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 

Penznec,  roku  1265  obec  Pensnech  vedia  Šiah,  ^in  capite  vallis, 
quae  dicitur  Suha"  v  Honte;  F.  IV,  3,  278. 

Petany,  roku  1263  hradu  Baňa  patrivšie  územie  Pethan  vedia 
Debrety  v  Nitre;  F.  IV,  3,  121. 

Petín,  roku  1217  obec  Peten,  ktorý  zovie  sa  ešte  i  roku  1378 
Petend,  terajší  Sv.  Benedik  v  Tekove;  M.  I,  212  a  B.  o.  208. 

Pezinok,  roku  1256  územie  Bozin^  patrivšie  prv  ku  Požún- 
skemu  hradu;  F.   IV,  2,  388. 

(Dokončenie.) 


428 


Drotár. 

Obrázok  z  trenčianskej  dediny. 

^a  dolnom  kouci  dediny  bývala  stará  Stánková.  Hovorilo  sa, 
že  jej  muž  je  najbohatším  sedliakom;  ona  bola  tiež  z  dobrého 
domu,  pyšno  a  hrdo  pozerala  na  druhé,  chudobnejšie  od  seba.  Jednu 
dcéru  vydala  za  dobrého  gazdu,  ešte  bola  v  dome  Hanka,  temer 
najkrajšie  dievča  v  dedine.  Zrazu  Stankovej  umrel  náhle  muž.  Po 
jeho  smrti  doznala  sa,  že  veru  jej  pekný  majetok  nie  je  čistý,  ale 
zavisnuto  na  íiom  400  zlatých  dlžoby,  ktorá  pre  vydaj  dcéry  splatif 
sa  nemohla.  Stánková  skrotla  v  pýche,  lebo  po  odumretí  muža  nešlo 
to  u  nich  ako  prv;  bolo  vidno,  že  chybuje  mužský  dozor  pri  ga- 
zdovstve. 

;,  Gazduj  ú  z  pece  na  hlavu,"  ozývaly  sa  hlasy  po  dedine. 

„Je  mi  to  teraz  za  bohatstvo!  Dnes-zajtra  ju  predajú,  ak  ne- 
bude mat  z  čoho  platit;  čo  chvíľa  bude  horšia  od  nás  ľ* 

Ináč  mysK'l  si  Ondrej  Jeleňovie.  On  už  od  dávna  pozeral  za 
Hankou,  ale  neodvážil  sa  k  jej  pyšnej  materi.  Čo,  keby  teraz  pred 
ôu  predstúpil  a  povedal:  že  on  už  má  tých  400  zlatých,  pritom 
niečo  rolí  a  tak  bude  majetok  Stankovský  čistý  od  dlhu.  A  on 
veru  tiež  by  bol  dobrý  stĺp  v  ňom,  lebo  je  pracovitý,  to  kažHý  vie. 

„Oprobujem,"  pomyslel  si  Ondrej  a  poslal  otca  na  pytačky. 

Ale  otec  nič  nevykonal.  Hanka,  akonáhle  počula,  čo  je  vo  veci, 
šuch  von  dvermi  a  čo  ako  sa  jej  mat  dovolávala,  Hanky  nebolo  a 
nebolo.  No,  čo  robiť? 

„Najlepšie,  ked  príde  Ondrej  sám,"  povie  mat;  „sami  sa  naj- 
lepšie dohodnú;  ja  nebudem  proti  tomu,  poznám  Ondreja  ako  sta- 
točného, pracovitého  mládenca.  Svoje  role,  bár  ich  zbytok  nemá, 
obrába  poriadne,  no  a  peniaze,  ktoré  každý  rok  donesie  si  z  dro- 
tovačky,  tiež  ukazujú,  že  bude  z  neho  človek.  Nech  príde  v  sobotu 
k  Hanke,  ja  s  nou  porozprávam." 

Ma  C  potom  v/ala  dcéru  na  kázeň,  čo  to  urobila,  prečo  schovala 
sa  pred  starým  Jelenom. 

,,Ja  nechcem  jeho  syna!"  hovorila  trucovite  Hanka. 

„Čože?  Podívajme  sa!  Ty  musíš  zaňho  ísf!  Čože  sa  nazdávaš? 
Naše  gazdovstvo  je  zadlžené,  z  čoho  budeš  splácať?  Ondrej  je  ešte 
mladý  a  už  dosť  zámožný." 

„Veď  keby  len,"  nadmietala  Hanka  a  hlasitý  plač  zatajil  jej 
ďalšiu  reč. 

„Čo  nkeby  len?"  Pôjdeš  a  dosť!  Poznáš  ma!  Zuza  poslúchla, 
vydala  sa  po  mojej  vôli  a  je  šťastná,  a  ty  tiež  urobíš  tak  I  —  Buď 
rozumná,"  pokračovala  nežnejšie;  „tebe  môže  byť  ešte  lepšie,  ak 
sa  znňho  vydáš;  on  prevezme  náš  majetok,  Zuzu  vyplatí  a  ty  časom 
budeš  gazdinou  na  „otcovskom".  Ondrej  donesie  každý  rok  za  tie 
tri  alebo  štyri  mesiace  pekný  groš,  v  Nemeckej  vydiotuje.  Neraz 
si  veru  počula,  ako  ho  v  dedine  chvália,  že  mu  dobre  ide." 

^Veď  ja  to  všetko  viem,   ale  keby  len "  vypukla  zase 

v  plač  Hanka. 


429 

„Keby  len,  keby  leuľ*  skríkla  nahnevane  Stánková.  „Čo  máš 
proti  nemu,  he?-* 

^Keby  len  nebol  taký  vysoký  a  taký  čierny!"  vybuchlo  to  ko- 
nečne z  Hanky.  „Vždy  sme  sa  dievčatá  z  neho  posmievaly,  že  nie 
je  taký,  ako  všetci  ostatní  mládenci  z  dediny;  on  vyzerá  ako  pán 
a  nie  ako  sedliak.''  A  už  jej  zase  potôčky  tiekly  po  lícach. 

„Láry-fáry  I  A  veď  si  ty  tiež  inakšia  ako  všetky  dievčatá  z  de- 
diny. Ktoráže  sa  ti  vyrovná  v  kráse?"  hovorila  mater,  hľadiac  na 
dcéru.  „A  potom,  vieš  dobre,  že  on  nebude  vždy  chodit  po  droto- 
vačke,  to  potrvá  ešte  so  päC  alebo  šest  rokov,  potom  shodí  ten 
cudzí  oblek  a  bude  sedliak,  ako  aj  my.^ 

„Ale  čierny  a  vysoký  predsa  •  zostane !  Sama  som  sa  neraz 
z  neho  vysmievala,  a  teraz ja  by  sa  za  svet  pred  kamarát- 
kami neukázala,  keby  sa  práve  mne  mal  dostať.^ 

„Aj  sa  ti  dostane!  Majetok  sa  očistit  musí,  a  takto  to  bude 
najlepšie.  Nevídali!  Vysmievať!  Nejedna  by  ho  s  radpstou  chcela, 
čo  sa  aj  vysmievala  z  neho.  Kto  haní,  ten  kúpi.  Ze  sa  mi  ho 
v  sobotu,  ked  príde,  vďačná  ukážeš  a  nebudeš  sa  protivit!"  po- 
hrozila mat  prísne  a  nechala  dcéru  o  samote. 

V  sobotu  prišiel  mladý  Jeleň  do  Stankov  na  zálety.  Hanka 
neslúchla  mater  a  bola  hodne  neprívetivá.  V  láske  zaslepený  Ondrej 
to  nevidel,  on  bol  celý  š'^astný,  že  mu  mat  sľúbila  dcéru  a  že  Hanka 
neodporovala. 

To  bola  divná  svadba.  Mladý  zať  žiaiil  radosťou  a  hrdo  po- 
prával si  hunku  na  pleci,  kráčajúc  vedľa  krásnej  mladuchy,  ktorá 
mala  hlavu  sveseuú,  tváričku  obľadnutú  a  netrúfala  si  pozreť  ua 
svojho  ženícha,  a  keď  sa  to  ukradomky  tu  i  tu  stalo,  zachvela  sa 
a:  „aký  čierny,  aký  vysoký!"  prelietlo  temno  jej  mysľou.  I^olo  jej 
do  plaču,  srdce  svieralo  sa  v  žiali,  ale  neplakala.  Nie,  chcela  tru- 
covať mater,  ktorá  ju  prinútila  ísť  za  Ondreja  a  teraz  naložila  zase, 
aby  hodne  pri  sobáši  plakala,  že  by  jej  vraj  kravy  dobre  dojily. 

„Práve  nie,  nech  nedoja;  nech  sa  naše  gazdovstvo  nevzmáha; 
ja  nebudem  plakať,  bár  by  som  si  tým  práve  obľahčila.** 

A  Hanka  neplakala.  Meravo  stála  sta  socha  pred  oltárom  a 
temne  odznelo  jej  „áno". 

„Pekný  pár  je  z  nich,"  hovorili  svatovia.  Všetko  bolo  dobrej 
vôle,  veselé  Ondrej  neľutoval  gi-oší  na  svadbu,  uhostil  každého  čo 
najlepšie.  I  tanec  nechybel.  Hanka  s  Ondrejom  boli  prví  v  kole, 
to  sa  tak  patrilo,  a  potom  už  vykrúcali  driečnu  nevestu  za  radom. 

Ale  mladej  žienke  nebolo  v  stave  nič  úsmev  vylákať.  Zostala 
tichá,  smutná,  v  očiach  jej  vždy  slzy  hraly.  A  keď  ju  čepčily,  keď 
ju  družičky  obstaly  a  prvá  z  uich,  jej  najlepšia  priateľka,  pošepla 
jej  s  úsmevom:  „Vidíš,  predsa  ťa  len  neminul,  čo  si  sa  ako  zdrá- 
hala," vyhŕkly  jej  slzy  a  padlý  na  vienok,  práve  odopátý  a  do  lona 
položený.  Šelma  družba,  vidiac,  ako  Hanka  rozmarín  slzami  kropí, 
schytil  venec  so  smiechom  a  hovoril: 

„Darmo  ho  polievaš,  ten  sa  ti  už  viac  nikdy  nerozzelená!  Tu 
máte,  družice,  vezmite  si  každá  b\ľku  z  neho,  aby  ste  sa  čím 
skorej  dostaly  pod  čepec.  Pozrite  len  Hanku,  aká  je  v  ňom  pekná!" 


430 

„Poď,  teraz  už  patríš  medzi  nás,**  ozvala  sa  svatka,  vzala  Hauku 
za  ruku  a  viedla  Ondrejovi. 

Pekná  bola  Hanka  ako  dievča,  pekná  bola  ako  žena.  Ondrej, 
hľadiac  na  ňu,  tonul  v  štastf,  hovoril  jej  samé  pekné  slová,  ale 
oči  driečnej  žienky  nechcely  a  nechcely  sa  vyjasniť. 

MíĎaly  sa  časy.  Ondrej  chodil,  ako  predtým,  každoročne  do 
Bavorska  drôtom  7arába(.  Zakaždým  doniesol  hodne  peĎazí.  Stará 
Stánková  mala  pravdu.  Ondrej  stal  sa  najzámožnejším  v  dedine. 
Ale  čože,  šťastným  neboli  Celá  dedina  ho  ľutovala,  že  tak  zle  sa 
oženil.  Hanka  videla,  aký  je  dobrý,  pmcovitý,  že  hľadí  jej  všetko 
vyplniť,  čo  jej  na  očiach  vidí,  a  predsa  nemohla  sa  premôcť.  Jej 
srdce  bolo  mu  cudzie. 

„Prečo,  ach,  prečo  ma  mať  prinútila!  Čo  mi  je  zo  všetkého 
pohodlia,  čo  je  aj  jemu  z  toho,  že  mňa  dostal,  keď  nie  som  mu 
tým,  čím  by  byť  mala!" 

Bolo  jej  Ondreja  ľúto  viac  než  seba.  Keď  prichádzaval  domov, 
obyčajne  zmizla  z  chyže,  aby  nemnčili  pohľadom  jeden  druhého. 

„Tí  by  sa  mali  radšej  rozísť,"  povrávalo  sa  dedinou. 

Starej  Stankovej  doniesly  sa  tie  chýry  do  uší.  Zhrozila  sa, 
lebo  myslela,  že  jej  mladšia  dcéra  privykne  tak,  ako  i  staršia. 
Cítila  sa  byt  vinnou  —  ona  ju  bola  prinútila. 

Ondrej  premenil  sa  veľmi.  Z  veselého  mládenca  stal  sa  človek 
zasmušilý.  On  zbadal  hneď  v  prvý  rok,  že  v  Hanke  nenašiel  to, 
čo  nájsť  dúfal.  Ona  bola  dobrá,  pilná,  ale  ich  srdcia  nevedely  sa 
sblížiť ;  ona  vždy  vyhla  nežnejším  výlevom  jeho  lásky,  vždy  hľadela 
znemožniť  dôvernejší  rozhovor.  Ondrej  ochladol  tiež  oproti  nej, 
navykol  vyhýbať  jej,  ako  mu  ona  vyhýbala;  manželia  stretali  sa 
v  dome  sfa  cudzí. 

Minulý  už  tri  roky,  a  len  neboli  si  bližší. 

„Jeleň  ide  zase  zajtra  do  Nemeckej,"  hovorilo  sa  po  dedine. 
„Aspoň  mu  tam  svitne,  doma  aj  tak  nemá  ho  čo  tešiŕ,  odkedy  mu 
otec  umrel.  Vtedy  aspoň  s  tým  sa  prehovoril." 

Stánková  prišla  vyprevadit  zaťa.  Srdce  sťa  by  jej  nožom  krájal, 
keď  videla,  ako  chladne  ľúčili  sa  manželia. 

„S  Bohom,  Hanka!"  povedal  studeno;  „o  tri  mesiace,  ak  dá 
Hospodin  šťastia,  vrátim  sa,  bude  treba  v  poli  robiť.  —  S  Pánom 
Bohom  zostaňte!"  obrátil  sa  k  testinej  a,  podajúc  ruku  žene  i  jej, 
poberal  sa  z  domu. 

Hanka  oprela  sa  o  plot  záhrady  a  hľadela  za  mužom.  Ani  raz 
sa  neobzrel!  „A  veď  aj  načo!**  pomyslela  si,  ale  bodlo  ju  to  v  srdce. 
„Veď  ani  nezaslubujem,  aby  bol  ku  mne  láskavejší;  ja  som  ho 
k  tomu  doviedla.  Ja  som  mohla  byť  šťastná,  on  tiež;  ale  takto. . . ! 

On  už  nedbá  o  mňa !"    Zodvihla  konec  zásterky  k  očiam  a 

sotrela  ňou  slzy,  tie  zradkyue  bola,  ktoré  tiekly  po  zbladlých  lícach 
a  snáď  levnily  ťažkosti  srdca. 

^Ty  plačeš?"  prihovárala  sa  mater.  „Za  Ondrejom  plačeš? 
Ľúto  ti  je,  že  ide  preč,  a  keď  je  doma,  trýzniš  ho.  Celá  dedina  ti 
to  zazlieva  a  ľutuje  Ondreja.    Mne  samej  ho  je  ľúto;  ale  ktože  sa 


431 

nazdal,  že  budeš  taká  lilavatá.  Svet  hovorí,  že  by  ste  sa  radšej 
mohli  rozviesť,  a  veru  bolo  by  to  vari  múdrejšie." 

„Nikdy!"  skríkla  strmo  Hanka    „To  bych  neprežila!* 
MaC  hľadela  na  ňu  zadivené.    „Prečo?   Lepšie  bude  tak;  veď 
ho  nenávidíš." 

„Kto  vám  povedal,  že  ho  nenávidím?" 

„Svet  to  hovorí,  a  nie  bez  príčiny!" 

„To  je  lož!  Ó,  Bože keby  vedel!" 

Siahla  rukou  k  srdcu  a  dívala  sa  zase  za  mužom.  Práve  stál 
na  kopci,  s  ktorého  sa  mal  spustiť,  aby  rodná  dedina  i  dom  zmizly 
zraku  jeho. 

„Snáď  sa  ešte  odtiaľ  obzre,"  pomyslela  si  Hanka  a  dychtivým 
pohľadom  pozerala  za  mužom.  Už  kročil  dolu  s  kopca  —  už  zmizol 

jej  zrakom  a  neobzrel  sa!  On  nestojí  o  ňu! Zakryla  si  tvár 

rukami  a  stála  tak,  dlho,  dlho ;  až  matka,  vidiac,  čo  deje  sa  s  dcérou, 
vzala  ju  za  ruku  a  zaviedla  do  domu. 

„Poď,  nech  súsedy  nevytriešfajú  oči  na  teba;  nezavdávaj  im 
príležitosť  k  novým  rečiam." 

Mater  odišla  a  dcéra  zostala  zase  sama  so  svojím  žiaľom.  Ona 
mala  Ondreja  veľmi  rada,  to  cítila,  a  odpudila  si  ho  sama,  svojou 
chladnosťou,  a  teraz,  keď  láska  vkĺzla  sa  sfa  zlodej  do  jej  srdca, 
keď  poznala  Oudreja  ako  muža  šľachetného,  dobrého;  keď  začala 
ináč  mysleť  o  ňom,  teraz  zase  stal  sa  jej  on  neprístupným.  Nevtieral 
sa;  chcel  ju  ušetriť,  ľúto  mu  bolo,  že  Hankin  mladý  život  hynul 
po  boku  jeho,  a  tak  myslel,  že  robí  dobre,  keď  vyhýba  jej.  A  ju 
to  bolelo,  ale  hrdosť  či  hlavatosť  nedovoľovala  jej  urobiť  prvý  krok 
k  sblíženiu . . . 

Už  dávno  minul  tretí  mesiac,  a  Ondrej  neprichádzal.  Na  Veľkú 
noc  mal  byť  doma,  a  už  sú  Turice  tu  a  o  ňom  ani  chýru.  Hanka 
bola  čo  deň  nepokojnejšia.  Písal  jej  bol  tri  razy,  i  to,  aíco  obyčajne, 
veľmi  chladuých,  odmeraných  pár  slov:  kde  sa  nachádza,  ako  mu 
ide  atď.  Len  posledný  lisr,  ktorý  došiel  ešte  pred  troma  týždňami, 
bol  dlhší,  kde  medzi  iným  podotkol: 

„Darí  sa  mi,  chvalabohu,  nad  očakávanie  dobre,  lepšie  než  po 
iné  roky.  O  týždeň,  najďalej  dva,  prídem  domov.  Ľutujem  Ťa,  že 
Ti  musím  zas  na  oči,  ale  čo  robiť;  práce  poľné,  ktoré  doma  na 
mňa  čakajú,  nemôžem  nechať  tebe  na  starosti.  Ale  neľakaj  sa  prí- 
chodu môjho,   buď  uistená,   že  vžil  som   sa  už  do  lósu  môjho  a 

budem  Ti  vyhýbať,  ak  možno  ešte  viac  než  predtým. Pozde 

mi  ľutovať,  že  som  Tvoj  mladý  život  tak  sviazall  Keby  to  bolo 
možno,  vrátil  by  ti  svobodu,  ale  čo  by  bolo  potom  z  Teba?  Takto 
máš  aspoň  pohodlie.  Keby  nemal  vieru  v  Boha,  snáď  by  sa  bolo 
niečo  so  urnou  stalo,   lebo  už  všelijaké  myšlienky   často  krížovaly 

mysľou  mojou ale  nie,  to  neurobím.  Svet  by  tebe  ubližoval, 

a  ja  som  vinný.  Preto  maj  len  trpelivosf,  možno,  sám  Hospodin 
urobí  prostriedok  medzi  nami  a  rozlúči  nás;  snáď  Ti  ešte  dakedy 
bude  lepšie!  Pozdravujem  ta,  aj  mamku  a  Zuzu  so  švagrom.  Tvoj 
Ondrej." 


432 

Hanku  ten  list  znepokojoval.  Za  tie  tri  týždne  čítala  ho  aj 
sto  ráz,  a  čo  jeden  deň  minul,  cítila  väčšiu  úzkost.  Desila  sa,  že 
snáď  myslí  na  samovraždu.  „Dáva  sebe  príčinu,  kdežto  na  mňa 
padá  celá  ťarcha  viny.  „Svet  by  snád  tebe  ubližoval  — ,"  nie,  ne- 
ubližoval by  mi,  lebo  jestli  by  sa  mu  dačo  zlého  prihodilo,  bola 
by  toho  vinou  ja. . .  On  hľadí  len  na  mňa,  a  nie  na  seba.'' 

Celé  noci  nespávala;  strašné  sny  rušilyjej  spánok.  Dnes  chcela 
si  ľahnúc  hneď  na  mraku  —  ved  veľmi  sa  ukonala.  Zajtra  Turice. 
Úfala,  že  Ondrej  azda  dnes,  k  sviatkom,  dôjde,  a  zase  nič!  Na- 
piekla koláčov,  nachystala  všeličoho  pre  neho,  vyriadila,  vybielila 
dom  ani  pred  svadbou,  ale  Ondrej  neprišiel.  Prv,  než  by  sa  bola 
uložila,  vzala  so  stolka  z  modlitebnej  knihy  jeho  list  a  čfŕAla,  čí* 
Ula  ho  jedno  za  druhým,  že  jej  až  tma  do  očí  prichodila;  potom 
pritisla  ho  k  srdcu  —  horúce  slzy  vypadly  naň.  Schovala  ho :  kľakla 
k  posteli  a  modlila  sa  dlho,  až  razom  prerušená  bola  hrkotom, 
ako  by  niekto  prudko  na  zem  niečo  hodil.  Zodvihla  sklonenú  hlavu 
a  pozrela  do  obloka,  kde  to  začula.  Oslepila  ju  akási  rudá  žiara; 
nevidela  nič  a  stála  ako  socha  oproti  obloku.  Počula  zvonenie  de- 
dinského zvonka  na  poplach,  strmé  kroky  ľudí,  hlučnú  vravu,  a  medzi 
to  vmiesily  sa  výkriky:  „horí,  horí  ľ*  Smysly  ju  chcely  opustif,  ale 
nie,  veď  musí  byť  silná;  horí  to  v  blízkosti,  treba  zachovať  ducha- 
prítomnosť, ak  by  sa  nešťastie  sblížilo. 

Vyskočila  a  vyšla  namáhavé  na  podstenie,  odkiaľ  mohla  byť 
svedkyňou  toho  strašného  divadla.  Horela  chalupa  chudobnej  že- 
liaľky,  ktorá,  zalamujúc  rukami,  behala  ako  bez  rozumu,  kričiac: 
„Zachráňte  mi  moje  dieťa!  Zachráňte  mi  moje  dieťa !^ 

„Kde  vám  je?!"  ozvaly  sa  hlasy. 

„V  komore Bože 1"  stenala  zostrašená  žena. 

„Hm,  ktože  pôjde  do  toho  ohňa?"  „Nik  si  život  nenadstaví!" 
„Ten  by  sa  už  veru  mohol  vopred  so  svetom  rozlúčiť!**  „Kto  by  sa 
na  to  dal,  spáchal  by  hotovú  samovraždu!"  „Každému  je  život 
milý!"  ozývaly  sa  hlasy. 

„Tú  plachtu  sem!"  bolo  počuť  silný  hlas  mužského,  ktorý 
schytil  z  ruky  jednej  ženy  hrubú  plachtu,  zamočil  do  potôčka,  pre- 
tekajúceho dedinu,  otočil  si  ju  okolo  seba  a  zmizol  v  horiacej 
chalupe.  To  všetko  bolo  činom  jednoho  okamžeuia.  Hrobová  tichosť 
nastúpila  razom  po  hroznom  hluku;  každý  s  hrúzou  díval  sa  na 
postavu,  miznúcu  v  plameňoch,  len  desný  výkrik  Hankin  rozliehal 
sa  večerným  tichom. 

„Ľudia,   smilujte  sa,  ochráňte  mi  muža!^  vykríkla  prenikavé. 

Klesla  na  zem,  smrteľná  bľadosť  poki7la  jej  tvár,  pery  osiualy, 
a  zatvoriac  oči,  padla  pod  oblokom  k  drôtovým  riadom  svojho  muža, 
ktoré  boly  ju  vyrušily  z  modlitby;  lebo  jej  muž,  ktorý  práve  bol 
došiel,  hľadel  na  ňu  oblokom,  ako  čítala  jeho  list;  videl,  ako  sa 
modlila,  a  nebol  by  ju  vyrušoval,  no  vidiac  vybúšiť  oheň  v  chalupe, 
hodil  drôty  na  zeui  a  bežal  pomáhať. 

„Dajte  skoro  i  sem  vody,  Jeleňovej  prišlo  zle!"  kričaly  ženy. 

Začaly  ju  kriesiť  a  trely  i  oblievaly  vodou.  Medzitým  zjavila 
sa  zase  oná  vysoká  postava  medzi  horiacimi  trámami  i  s  dieťaťom 
na  ruke.  Oddal  ho  materi. 


433 

„Boh  vám  odplát  yáš  anjelský  skutok!^  ďakovala  mat;  pre 
plač  nemohla  ďalej. 

Upozornený,  že  mu  žena  zamdlela,  Ondrej  jedným  skokom  bol 
pod  oblokom  svojho  domu.  Videl  Hanku  ležat  na  podstení,  kde  ju 
matka  a  súsedy  kriesily. 

Práve  prichádzala  k  sebe;  pery  sa  zvolna  pohybovaly  a  sla- 
bostou  umdletá  šeptala:  „Môj  dobrý  Ondrej,  on  tam  zhorí!" 

„Neboj  sa,  nič  sa  mi  nestalo/  ozval  sa  nežne  jeho  hlas,  a 
Jeleň,  odtisnúc  súsedy,  objal  ženu  kolo  drieku,  zodvihol  ľahko,  ako 
diéta,  a  niesol  do  chyže.  Tam  posadil  ju  na  lavicu  pod  pecou,  sám 
sadol  vedia  nej,  podporujúc  slabú  jednou  rukou. 

Tak  sedeli  malú  chvíľku  nemo,  no  nie  dlho;  Hanka  sa  zrazu 
strhla,  ovinula  ruky  kol  hrdla  mužovho,  sklonila  hlavu  na  jeho 
prsia  a  šeptala: 

„Ondrej,  môžeš  mi  odpustiť?" 

On  vzal  jej  ruky  do  svojej,  pridvihol  sklonenú  hlavu  a  hľadel 
jej  vrúcne  do  očí. 

J  A  ty  mne?"  spytoval  sa. 

jÓ,  Bože  I"  vzdychala.  „Akých  pár  rokov  som  nám  to  pri- 
pravila! Ale  teraz  bude  ináč,  sľubujem  ti!" 

Objala  ho  znovu  vrelo,  srdečne.  Y  tom  zhrkotalo  zase  niečo 
pod  oblokom. 

„Ach,  tvoje  drôty,^  strhla  sa  Hanka;  „a  ľudia  dívajú  sa  na 
nás!"  doložila  zahanbene,  hľadiac  k  oblolni,  a  červenost  zabarvila 
jej  bľadé  líca. 

„Nech  ta  to  nič  nemrzí,"  hovoril  on  blažené.  „Svet  to  môže 
videf." 

„Nechže  vie  o  vašom  štastí!"  ozvala  sa  uspokojená  matka, 
ktorú  manželia  ani  nespozorovali,  že  zarovno  s  nimi  bola  vošla  do 
chyže.  I  jej  odpadol  kameň  so  srdca. 

A  vonku  nastala  zase  tma  a  nočná  tichosL  Chalupa  osamelé 
stojacia  zhorela  bez  zapríčinenia  ďalšieho  neštastia. 

Marína. 

•»«• 


9' 

1 

n 


BESEDA. 


Z  poesie  Hviezdoslava.  Práve  vyšiel  1.  sväzok  sobraných 
spisov  Hviezdoslavových :  je  na  čase  oboznamovat  sa  s  naším  bá- 
snikom tak  vlastným  bádaním,  ako  návodom  iných,  i  všímat  si  každého 
umného  slova,  pomáhajúceho  tu  vnikat  do  hĺbky  nádherných  tvorieb 
Hviezdoslavových,  tu  dosahoval  ich  výšku,  tu  zas  poznávat  ich 
prosté  krásy.  V  Literárnych  Listoch  (prílohe  ku  KaBotetni^  číslo 
1 — 4)  Tichomír  Milkin  napísal  pekný  rozbor  ESa  Vlkolinského, 
básne  Hviezdoslavovej,  vytlačenej  najprv  v  Slovenských  Pohľadoch 
(1890)  a  potom  i  v  zvláštnej  knihe. 

S8 


484 

Dej  Eíov  —  píše  Tichoraír  Milkin,  kedT  už  v  krátkosti  ob- 
známil  s  obsahom  básne  —  je  viac- menej  každodenný,  vídame  ho 
v  mestách,  vídame  ho  po  dedinách;  dvaja  mladí  sa  lúbia,  rodičia 
brána,  nenie  v  nora  nič  napínajúceho  nervy,  otrasujúceho  celou 
ľudskou  prirodzenosťou,  a  predsa  je  dosf  zaujímavým.  Táto  zaujíma- 
vosť možno  že  pochádza  z  nedostižných  rázov  (charakterov),  akých 
tu  namaľoval  básnik  istou  rukou  a  vypuklými  črtami,  a  zo  psycho- 
logickej pravdivosti  deju.  Vidzme  toto  dvoje  lepšie. 

Hlavným  hrdinom  básne  je  Ežo  Vlkolinský,  chasník  zemiansky 
v  tých  rokoch,  ked  človek  cíti,  ako  Shakespeare  hovorí,  „zbytok 
síP ;  keď  srdce  túži,  omdlieva  a  trasie  sa  pri  videní  ideála  a  nevie 
prečo  a  za  cím,  keď  ešte  najbásnickejsí  náter  pozláti,  ozdobí  a 
jakoby  zduševní  najrealistickejší  a  najhmotnejší  pud;  keď  si  myslí, 
že  nemožno  mu  žiC  bez  devy,  ktorá  mu  so  srdcom  srástla  sa. 
K  tomuto  rozpoloženiu  ducha  pridruží  sa  ešte  i  zemianska  hrdosť, 
a  toto  dvoje  odtrhne  ináč  poslušného  a  dobrého  syna  od  milovanej 
a  milujúcej  matky,  ktorá  ho  práve  v  týchto  dvoch  bodoch  obrazila, 
zakážuc  mu  hlavný  cit  srdca  a  obraziac  ho  vypovedaním  z  domu. 
Ežo  je  ináč  tichý,  rozvažitý,  a  láska  ho  naučila  byť  i  spravodlivým 
a  múdrosmýšľajúcim,  tak  že  si  povšimne  už  i  Lichardových  slov, 
dľa  ktorých :  hodnosť  ľudská  nezáleží  v  jeho  rode,  ale  v  jeho  mrav- 
nej hodnote,  tak  že  sedliak  môže  byť  omnoho  hodnejší,  než  nejaký 
zeman.  No  ináč  trebárs  je  Ežov  ráz  podarený,  nie  je  on  najvy- 
puklejší. Najvypuklejším  je  ráz  Elov,  jeho  strýcov. 

Elo  je  prototyp  slovenských  obecných  zemanov,  je  pyšný,  za- 
ťatý, prepiaty  zeman,  no  jednoduchý,  nevzdelaný  sedliacky  človek, 
ktoiý  opovrhuje  sedľačou  a  pritom  odpľúva,  ako  najposlednejší  pa- 
holok. Smrteľne  nenávidí  svojho  brata  Bena  a  jeho  manželku  Esteru. 
Je  veľký  žgrloš,  trebárs  nemá  detí.  Dievčence-deti  si  neváži,  dľa 
starých  obyčajov,  ale  len  chlapcov,  preto  ani  si  nechce  vziať  za 
svoje  akési  dievča  vnúča.  A  tento  človek  pritúli  k  sebe  Eža,  syna 
Benovho  a  Esterinho;  a  tento  sediacou  opovrhujúci  človek  ide 
k  Bockom  sedliakom  pýtať  ich  dcéru  za  ženu  Ežovi  zemanovi;  on 
skupáň  mu  robí  svadbu,  a  to  skvelú  svadbu.  Ako  to  možno?  Ne- 
priateľ prijíma  k  sebe  syna  nepriateľovho,  aby  sa  takto  pomstil 
skrz  syna  nad  svoju  nepriatelkou  Esterou!  Preto  upevňuje  vnuka, 
aby  sa  nepodal  matke;  preto  mu  robí  po  vôli  i  v  jeho  láske,  tak 
že  zapre  svoju  hrdosť  a  prepiatosť  zemiansku,  bár  ona  tu  i  tu  vše 
vybuchne  a  dosť  neostražito  a  krikľavo  hrubiansky  obrážajúc  zdravo 
smýSľajúce  hlavy.  A  poneváč  Ežo  vie  znamenite  pracovať,  žgrloš 
strýc  si  ho  podrží  u  seba,  lebo  mu  za  darmo  a  verne  pracuje. 
Robí  mu  skvelú  svadbu,  lebo  mu  to  tak  káže  zemianska  pýcha, 
nech  vidí  svet,  že  je  zeman  a  snáď  chce  i  prevýšiť  majetných,  ale 
sedliackych  Bockovcov.  Na  Eliáša  nemožno  zabudnúť,  on  sa  nikdy 
nevytratí  z  pamäti  čitateľovej. 

Estera  je  tiež  dobre  kreslená.  Je  matka,  ktorá  vrelo  ľúbi  svojho 
jediného  syna;  je  v  tých  rokoch,  keď  už  ochladne  srdce  a  človek 
vytrezvie.  Ona  drží:  „v  noci  každá  krava  čierna",  a  nezkúseného 
syna  chce  oblažiť  i  proti  jeho  vôli,  tým  viac,  že  chce  dvoch  oblažiť. 


Ysak  sa  naTrkoú.  Preto  TTStapoje  tak  eii»gicne  na  Turice  a  za- 
príčiní i  sebe  tolké  nepríjemnosti  i  synoTi.  Rozlútostená  ta  i  tu  sa 
vyhráža  sjmoYÍ:  no  srdce  materinské  nemôže  seba  sapret*  ona 
žgrfacf  —  pre  S3ma.  A  ked  Tidf,  že  so  svadbon  všetky  jej  protesty 
sú  máme,  že  nž  vec  nemôže  zmenif,  ntiahne  sa  ďo  pozadia  a 
s  mádron  resignácioa  vžije  sa  do  nového  položenia  veci.  A  ketf 
vidí  chlapca,  vnuka,  potomka  svojho  manžela  Be&a,  tiež  Banka, 
ked  nevinná  jednodnchá  prostota  diefafa  z  jej  krve  dotkne  sa  jej 
srdca:  smerí  sa  so  synom,  smerí  sa  s  nevestoo,  ktorí  si  jn  vždy 
vážili  i  počas  jej  nenprosenosti,  čo  videt  z  chovania  sa  dietaŕa 
oproti  starej  matke. 

Žofka  (icDÄ  Ežova)  je  nie  takým  vvpnklfm  rázom,  no  nájdeme 
i  v  nej  peknú  črtu,  keď  vyjavuje  svoju  obavu  nad  tf  m,  že  ich 
snatku  nepožehná  Estera,  matka  Ežova.  «V  tom  z  hĺbky  vzdychla. 
A  on  postriehol,  ked  vzhliadla  k  mesiačku,  jak  zaleskla  sa  slza 
v  oku  jej  a  zpod  vĺčka. . .  jak  mykla. . .  hladkom  po  líčku,  sta  rosa 
ružou.  ,Co  ti?  pre  Boha  I"  sa  strhol  Ezech.  .Kto  tí  ublížil?"  — 
„Ach,  Ezech*  —  vetila  —  ,ten  záder  ja  už  dlho  v  srdci  nosím*  — 
„Aký?  čo?*  —  Tá  tvoja  matka,  tá  sa  nesmierí  ver  nikdy  s  nami, 
to  ma  trápi,  to  ma  nepokoji*  (41.  str.).  A  len  vtedy  sa  utíši,  ked 
£žo  ju  podozrieva,  že  nemá  k  nemu  lásky  a  uistí  ju,  že  sa  oua, 
matka,  dakedy  smieri  s  nimi.  A  keďby  ho  opustila,  že  by  tiež 
nevrátil  sa  k  matke,  ale  že  by  pošiel  svetom,  r  Ked  tak,  to  idem 
hneď  —  no  nikdy  zpät  k  materi  svojej !  nikdy  bez  teba.  Svet  veľký 
je,  dakde  ustrniem.* 

Bocko  (test  Ežov)  je  protivou  Elovou;  popri  predsudkoch  a 
prepiatej  pýche  Elovej  dobre  sa  robí  Bockova  pokornost,  iDzvaži- 
tosC  a  triezvosf.  V  Bockoví  vidíme  lepšiu  čiastku  uášho  pospolitého 
Tudu.  Mimo  týchto  sú  ešte  i  iné  osoby :  Judka,  manželka  Elova,  čo 
na  Eža  krivým  okom  pozerá,  ale  pred  mužom  sa  prevyáijge,  pán 
farár,  pán  rechtor,  niekoľko  chlapov  zemanov  a  žien.  No  darmo  je, 
toľko  je  všelijakých  osôb,  že  pobočné,  keď  sú  i  ináč  jednou  črtou 
vhodne  cbarakterisované,  predsa  sa  len  tratia  z  pamäti.  Povšimnutia 
hodné  sú  slová  Ghateaubriandove  (Duch  krest  Ulysses  a  Penelope), 
ktorý  o  Grékoch  vraví:  „Jeden  túžiaci  pastier,  jeden  rozprávajúci 
starček,  jeden  bojujúci  hrdina;  toto  je  všetko,  z  čoho  pozostáva 
ich  báseň ;  a  predsa  človek  ani  nevie  jako,  ale  táto  báseň,  v  ktorej 
nič  nenie,  je  premisa  úplnejšia  než  naše  dejmi  a  osobami  preplnené 
romány.  *  A  pravdu  má ;  i  u  Hviezdoslava  by  bolo  bývalo  dost  osôb 
tých  spomenutých;  načo  nimi  preplnit  palett? 

Z  rázov  tak  istou  a  umeleckou  rukou  nakreslených  zdroji 
i  psychologická  pravdivost  deju ;  pri  týchto  rázoch  celá  udalost  ne- 
mohla sa  iuáč  staf,  než  sa  stala,  ona  je  takmer  nevyhnutná.  Toto 
asi  musíme  poznamenat  o  kosti*e  básnického  diela ;  a  teraz  by  sme 
mohli  pristúpit  už  bližšie,  ku  krásam,  ktoré  hneď  na  prvý  pohľad 
b^ú  do  očú. 

Celá  historka  odohráva  sa  na  Vlkolíne,  teda  na  dedine  medzi 
pospolitým  naším  slovenským  ľudom,  a  preto  je  i  básnik  tu  omnoho 
naivnejší,   než  vo  svojich  ostatnýnb  háaňach,  naivnejší  než  v  Ud^- 

28* 


436 

nikavej  iene . . .  Táto  naivnost  a  pospolitost  sa  nám  javí  nž  i  v  pospo* 
litých  výrazoch,  ktoré  básnik  zhusta  užíva,  na  pr.  Sem  tam  brusit 
(21),  vyvalit  oči  (19),  mat  čosi  na  jazyku  (33),  s  niekým  sa  ráčif 
(17),  rukávy  vysúkať  (7),  na  raoj'  dušu  atd.  Tu  nepoznať  realistický 
smer  je  nemožno.  Každý  ťah  je  vzatý  rovná  zo  života  pospolitého 
ludu,  jeho  je  celý  dej,  jeho  sú  rázy ;  jeho  opravdivý  obraz  sú  opisy 
dedinských  zvyčajov,  a  k  tomuto  sa  druží,  aby  illúsia  bola  úplná, 
ešte  i  naivná  prednáška  a  najmä  ludové  dialógy  a  vtipy.  Darmo 
hladáte  tu  sentimentalitu,  nenájdete  jej.  Ežo,  bár  hlboko  miluje, 
bár  pre  svoju  lásku  opúšťa  matku,  predsa  sa  nikde  neoddá  senti- 
mentalite, vždy  smýšia  múdro,  ako  sú  všeobecne  pospolití  ludia  nie 
naklonení  snívať  v  bdení.  No  pritom  všetkom  nájdeme,  keď  i  nie« 
sentimentálne,  ale  nežné  výjavy,  ako  na  pr.  deva  rozžialená  nad 
tým,  že  matka  Ežova  ju  nenávidí: 

„Na  tráve  zastala  si  nad  medzou 

a  srpec  v  rake,  strnula;  jej  zrak 

sťa  sivý  holob  rozpial  perute 

a  letel  k  zorám,  ktoré  vznikaly 

čo  riadky  plamenného  písma  —  z  nich 

snád  úfala  sa  rady  dočítať 


z  nich  —  avšak  zbladly. 
Alebo  v  žatvu  naslúchala  vše 
šnmotu  klasov;  vznesla  stebiel  hrsť 
a  hádala  z  ich  reči  budúcnosť  — 
složila  na  snop;  riasa  znemela 
však  bez  toho,  by  šepla  útechu. 
A  pri  roztáčke?  žmurkal  mesiačik, 
no  skoro  zašiel  za  oblačnú  hrádz 
a  nechal  dievku  v  tiesňach  pochyby. 
Ba  v  komôrke,  kde  nevidel  ju  nik, 
len  oko  božie  padajúce  z  hviezd, 
i  slzy  ronila,  a  bolo  jej 
tak  krušno,  bôfno,  Ako?  vezme  ju? 
a  jeho  matka  nepožehná  im, 
ba  ani  nesmie  Ezech,  vlastný  syn, 
ju  ku  nej  priviesť,  ženu  nevestu?  — 
On  rozvadil  sa  s  matkou  pre  ňu  —  hriech! 
hriech  matku  nectiť,  mater  zarmútiť, 
hriech,  ktorý  pomstu . . .    „Bože  pomáhaj ! 
Ty  uprav  všetko  svoju  na  cestu  — 
a  jestli  nie?  . . .  och,  Bože,  Bože  môj!. .  ,^ 

(40—41.) 

Takáto  pochybujúca  deva  so  svojimi  šlachetnými  city  je  pekný 
básnický  obrázok  a  netratí  sa  tak  lahko.  A  čo  mám  povedať  o 
obrázku,  ktorý  sa  hneď  k  hore  udanému  druží?  Je  jaseň,  keď  listy 
po  stromoch  očervenajú,  keď  mesiačik  dostáva  nazpäť  svoje  svetlo. 
V  takýto  jasenný  večer  pri  mesiačku  ako  srp,   čo  z  oblohy  svieti, 


43? 


Stojí  mladá  deva  a  krásna,  ako  dáka  víla.  Mesiaca  lúče  jej  osvecigá 
tvár,  tYár  bhdú,  ktorou  sa  jasajú  dve  velké  slay,  ako  .rosa  Da 
mží."  Vedľa  nej  sedí  na  kláte  mládenec,  ktorý  ju  lúbi,  lúbi  nado- 
všetko na  svete.  Je  to  obraz  pre  Yčšína,  v  ktorom  krásu  komposfcie 
prevyšuje  iba  jej  jednoduchost !  ,Raz  t  jaseni  —  bol  večer  sobotný, 
na  hvieňsde  hviezda,  mesiačik  čo  srp  —  delila  práve  lan  a  Ezechiel 
jej  viazal  hrste,  sediac  na  kláte  a  tropiac  žarty  pritom:  pokrúti 
vraj  tak  ich,  že  ich  nerozuzlí  nik.  Už  zcbvíla,  čo  reč  sa  im  pretrhla, 
y  tom  zhíbky  vzdychla  A  on  postriehol,  ked  vzhliadla  k  mesiačku, 
jak  zaleskla  sa  slza  v  oku  jej  a  zpod  vĺčka,  čo  pokrylo  ju  vlák- 
nom hodvábnym,  jak   mykla  hrášky  hladkom  po  líčku,   sta  rosa 

ružové. A  po  chvíli  (mesiačik  práve  sedal  za  hole)  do 

noci  tichej,  ktorou  tiahol  vzdych  kej  s'  túžby  a  či  šelest  KsCata 
opadom,  obapolne  zavznelo  i  ozvalo  sa  znova  „dobrá  noc*.  A  tento 
obraz  je  nie  samotný,  jemu  vyrovná  sa  i  ten  obraz  .čepcenia", 
ktorý  je  bohatší  na  osoby,  na  rozmery,  no  práve  tak  jednoduchý, 
ako  onen.  Slyšme  básnika.  „Bo  už  k  polnoci,  ci  po  nej  bolo,  ked 
čas  čepčenia:  starejsie  v  tiahly  sa  do  zadnej.  Tam  Zofku  ihned  vzaly 
do  krúžku,  na  stolec  posadily ;  samy  však,  horiace  sviece  v  rukách, 
pri  speve  tých  prenikavých  piesní,  v  ktorých  sa  mladucha  lúä 
s  vencom  zeleným,  s  tou  krásnou  partou  z  perál  z  atlasu,  juž  ne- 
nosila iba  do  času  i  rada  by  ju  ešte  podržaC,  no  družba  náhli,  že 
ju  treba  sňaC  —  so  svobodienkou  zlatou,  na  kríelcach  jejž  sta  to 
vtáča  dosiaľ  lietala  po  dúbravine  —  takto  spievajúc,  sa  otáčaly  tíško 
kolo  nej.  Že  pohlo  ju  to  k  slzám,  lútostue  sa  rozplakala  —  nediv; 
okamih  to  predsa  veľavážny  pre  každú!  v  ňomž  zrazu  celá  panny 
minulost  sa  zjaví  v  svetle  a,  jidk  za  hoIu  by  mračnú  hviezda,  hned 
i  zapadne,  tmu  zvíriac  v  duši  mladej."  (Ho.) 

A  koľko  krásnych  protiv  môžeme  najst  v  básni,  ked  i  nie  tak 
v  rázoch,  ako  v  okolnostach.  Jak  krásna  je  proti va  hneď  na  začiatku 
medzi  opisom  slávnostnej  nálady  Turíc,  ked  duch  pokoja  sostupwe, 
a  medzi  opisom  svady  v  dome  Hesterinom!  Alebo  chceme  videt 
ešte  jednu  protivu?  Otvorme  si  Eia  a  čítajme  od  136 — 140  str. 
Celý  tento  kúsok  nemôžem  vypísat,  zaujal  by  prímnoho  miesta,  no 
kto  máte  Eéa,  otvorte  si  knihu  a  čítajte  ho.  Ja  nechcem  použit 
zodranú  frasu,  že  básnik  prevýšil  sám  seba,  to  nepoviem,  ale 
rieknem  len  toľko,  že  toto  na  jednej  úrovni  stojí  s  i^javom  Hqjni- 
kov^  imyy  keď  po  katastrofe  sa  všetky  múky  opakujú,  ba  zväčšujú 
v  dome  otcovom,  ktoré  tak  prepínajú  nervy,  že  tieto  oslabnú  a 
um  ztratí  rovnováhu.  (Hajn,  ž.  199—201).  Je  pravda,  že  sú  oba 
majstrovskými  kusmi,  kusmi  vyše  kritiky,  sebe  rovnými,  bár  v  inšom 
odbore.  Estera  „šla  s  poľa  práve**  pod  večer,  keď  „už  slnko  šikmo 
slalo  pablesky  na  strniská,  v  tom  osvietac  vše  záprah  so  zbožím**, 
a  ako  tak  kráča  „znaveným  krokom**  hlboko  zamyslená  „a  ku  do- 
movu doháňala  už  po  prašnej  ceste:  zrazu  šarvančok  tu  tmavo- 
vlasý**! —  „Nahlo  sa  vylúčil  z  detí",  ktoré  sa  pri  plote  hunčkaly 
a  bežal  jej  v  ústret  a  Ju  tak  prudko  zobjal  prez  jej  vetché  ko- 
lená, že  až  sa  našinula.**  Jak  krásny  kontrast,  unavená,  shrbená 
žena  a  malé  útle  dieťa;  tá  je  zamvnlAná.  ono  jasné;   ona  nepozná 


I 


438 

vnúča  a  malé  vnúča  pozná  ju.  Ona  bez  lásky  rykne  naň :  „Och 
pačrev,  och  bodaj ...  tak  mi  prebrat  driemoty !  len  tolko,  že  som 
neprepadla  prez  obavu...  ideš  zpod  nôh.  A  chlapčok  na  to?  ^Ja 
vás  rád,  rád  velmi.^  Nuž  a  ona?  „Iď,  kopnem  ta,  ty  žaba  1  Čie  si, 
potvora!?  há?"  Tá  detinská  nevinuost  a  naivná  láska,  tie  detinské 
odpovede,  to  detinské  chovanie  je  bez  páru  1  Človek  by  si  na  prvý 
pohfad  myslel,  že  to  rodičia  tak  nalácali  —  a  ono  horkáže;  diéta 
videlo  červené  jablká  u  starej  matky  i  prišla  mu  na  ne  chut,  pre 
tieto  sa  zalieča  starenke. 

^A  čo  chceš  predsa?  povedz!"  „Jabĺčko 

si  prosím,  stará  matka!  jabĺčko, 

tak  krásne  rasťú  u  vás  vo  dvore 

(tu  mfaskol),  videl  som  ich  škárou  vrát; 

z  tých,  stará  matka,  jedno.  —  Joj,  ja  vás 

rád  vidím  velrai,  veru." 

Hestera  vzala  chlapca  a  potríasla  konár,  on  si  posbieral  spadlé 
jabĺčka,  vyšiel  na  múrik  a  jedol  z  klobúčka:  „Čača!  pozrite  len, 
stará  matka,  akô  krásno  je!  hla!  To  tatovi  a  to  mame,  šak?"  — 
. . .  drobnými  len  chrustkal  zúbky,  hmkal.  —  „Nehmkaj,  to  mrzko!" 
riekla,  ^kdeže  predsa  si  už  polapil  to?"  —  „Už  viac  nebudem," 
odvetil  okúnave,  vzozrel  k  nej,  ^joj  (kríkol)  stará  matka!  —  čo 
vám  to  po  tvári  —  posberkanô?"  Išiel  za  nou  do  sypárue,  kde 
visel  rodostrom;  tam  sa  vypytuje,  či  z  toho  stromu  tiež  odpadujú 
jabĺčka?  „Do  izby  za  ^ou  vkĺzol  podobne.  „Joj  (klobúčik  sňal), 
ako  peknúčico  tu  máte,  stará  matka!  —  Obrázky  jak  krásne!  (rúčky 
složil)  Na  koňoch  to  páni,  šak  hej?"  —  „Oni."  —  „I  ja  ked  na- 
rastiem,  budem  pánom"  atď.  Zvečerilo  sa  a  stará  matka  ho  po- 
sielala domov,  no  nový  hosť  sa  pridobre  cítil  a,  ako  deti  vôbec, 
nechcelo  sa  mu  domov.  „Chod  už  domov,  choď,  noc  bude."  —  „Jaj, 
nie,  stará  matka!  nie,  len  trochu  ešte,  veď  som  doma,  šak?  Kra- 
vičky pozriet. . .  máte  teliatka?"  —  „No  hladaC  budú  ta."  —  „Nie, 
nebudú,  nebudú  "  Kolko  ráz  sme  i  my  opakovali  túto  odpoveď,  ne- 
budú nás  hladaC,  nebudú!  „Ja  nejdem,  s  vami,  s  vami  budem  spaC" 
Hla,  detinská  logika,  detinské  city.  Obraz  chlapcov,  i  čo  do  lo- 
gickej pravdivostí,  i  čo  do  plastičnosti,  i  čo  do  šťastného  umiest- 
nenia v  básni,  je  najdokonalejším  kúskom  Eéa  Vlkolinského. 

Pridlho  sa  rozpisujem  o  básni,  no  nemožno  mi  byt  kratším, 
musím  ešte  spomenúť,  neviem,  čím  mám  nazvať  ten  kúsok  na  10. 
strane.  Je  to  viac  než  personifikácia  (zosobňovanie),  je  to  smiešanie 
ludí  s  prírodou,  je  to,  čo  nás  tak  uchvacuje  v  našich  prostonárod- 
ných  bájkach  a  niektorých  piesňach.  „I  nie  div  tedy :  slnko  nastalé 
že  nemáličko  zarazilo  sa,  keď  stromky,  ktoré  v  bralách  vídalo  do 
nedávna  v  hrách  s  vrstvou  rozmilých,  mu  prišlo  razom  v  obci 
uvítať.  No  lúče  jeho  najskôr  uhádly,  jak  a  kym  cieľom  jedle  došlý 
ta :  bo  ani  vtáčky  priam  sa  rozlietly  i  sadly  na  chvoj ;  kaidý  ihličku 
si  vyzrel  za  korisí.  —  Hja,  vtáčky  to,  čo  miesto  zrnka  rosu  zob- 
kajú:  a  na  ihličkách  totých  najsladšie  jej  krôpky,  perly  lásky  vi- 


439 

sely.  I  malý  ozaj  pravú  hostinu  na  májoch  sviežich  —  Len  keí 
popod  ne  sa  mihol  devy  utešený  zjav,  čo  prišla  uviť  z  kvieťat  pe- 
rečko,  jej  čarné  rúcho,  čistý  tváre  pel  —  či  keď  sa  dvormi  zjagal 
partie  jas  u  neviest,  ktoré  zrejme  mienily  až  do  kostola  —  v  uli- 
čkách tiež  ruch :  len  vtedy  shiiečko  sa  ocitlo,  prebralo  z  onej  vnadnej 
rozkoše:  i  pospešilo  nebom,  zbadajúc,  jak  dlhú  ešte  pút  má  pred 
sebou." 

Konečne  musím  ešte  podotknúť,  čo  sa  u  Hviezdoslava  vše- 
obecne chváli,  že  on  vo  všetkých  svojich  dielach  stojí  na  stanovisku 
kresťanskom.  Keď  Goethe  povedal,  že  je  on  ako  básnik  polyteistom 
a  len  ako  mravný  tvor  deistom :  my  môžeme  povedať,  že  je  Hviezdo- 
slav ako  básnik  Jcresíanom.  A  touto  svojou  emancipáciou  zpod  vplyvu 
západno-europskej  spisby  Hviezdoslav  zrejmo  dokázal,  že  je  pô- 
vodný, silný,  geniálny  umelec.  Ani  viera,  ani  morálka  nemôže  nič 
zazlieť  v  jeho  Eéoviy  ba  áno  mnoho  nájdeme,  čo  zasluhuje  najväčšiu 
chválu.  Vplyv  nadprirodzeného  živlu  uznáva  sám  básnik  na  osudy 
ludí,  ked  vraví: 

poneváč  žili  v  láske,  svorDOSti 
a  bohabojné,  znajác,  modlitba 
že  vrúcna  zavše  nebo  preráža, 
i  čo  by  bolo  skryté  v  oblakoch 
tých  njy  hustejších  —  i  že  pokora 
je  onou  palicou,  čo  na  cestách 
života  najskôr  zdrží  od  pádn: 
Boh  požehnával  prácam,  úsilia 
ich,  vzmáhali  sa  očividne.  (134). 

Tak  sa  mi  vidí,  že  sa  tieto  slová  zo  srdca  básnikovho  s  celým 
ohňom  presvedčenia  vyronily.  Takéto  slová  na  vhodnom  mieste  pô- 
sobia dvojnásobne,  ako  i  na  pr.  naučenia  Beha  dané  Ežovi:  ^^Eze- 
chiel,  jak  ctil  si  dosial  oboch  rodičov,  cti  matku  nadalej  i  po- 
slúchaj a  šanuj,  synku,  otca  mozole;  no  nadovšetko  Boha  nespust 
sa."  Tieto  slová  z  úst  umierajúceho  otca  musia  pôsobiť,  ale  nielen 
na  syna,  lež  i  na  čitateľa.  Pekný  je  i  výkrik  v  pochybnosti  sa 
svíjajúcej  devy  „Bože  pomáhaj!  Ty  uprav  všetko  svoju  na  cestu, 
a  jestli  nie?  ach  Bože,  Bože  môj !"  Silná  je  reč  farárova,  s  hlbokým 
študiumom  biblie  a  hrubým  jej  náterom,  a  preto  tak  doráža  na 
srdce,  preto  ho  tak  rozkála,  rozdrobí  (45).  „Však  ale  srdce  mate- 
rinské! to  neznalo  hraníc  nikdy  v  láske  a  vždy  neprebrané  bolo 
v  obeťach!  Po  Bohu  kto  zná  najviac  odpustiť:  je  matka;  po  jeho 
kto  veltoku  ten  najbohatší  prameň  milostí  má  v  srdci  svojom:  iba 
matka  zas;  kto  požehnáva  plným  priehrštím,  so  sebazaprením  je 
hotový  za  svojeť  strádať,  trpieť,  pod  krýdla  ju  schovať  každým  pred 
nebezpečím,  na  oheň  súžby  celú  zásobu  slz  i^liať  drahých,  ba  v  bied 
najvyšších  horúcej  chvíli  hrúd  si  rozboriť  a  tekúcim  z  nej  krve  po- 
tokom ohradiť  svojeť:  voždy  matka  len!  Nuž  privolajte  tedy:  Synu 
môj!  oj,  vráť  sa  v  náruč  matky!  Predsa  si  nie  Kain!  nie  si  ani 
Absolon!  ba  ani  onen  márnotratný  syn,  čo  predsa  prijatý  bol  na 


44Ô 

mílost  —  príď!  srovnárae  sa."    Nie  div,  že  po  tejto  reči  „badať 
bolo  záchvev  pohnutia." 

Ale  dosf,  lebo  mi  poviete,  že  ja  miesto  kritiky  robím  výpisky 
z  Hviezdoslavovej  básne  ^-  a  s  jednej  strany  máte  i  pravdu: 
omnoho  viac  vypisujem,  než  som  si  bol  umienil;  no  „nemožno  nám 
mlčať  o  tom,  čo  sme  videli  a  počuli**.  (Skutky  apošt.).  —  (Tu  kritik 
zase  zmieňuje  sa  o  Ežovej  svadbe,  ktorej  už  na  počiatku  svojho 
rozboru  vytýkal,  že  básnik  rozšíril  ju  na  ujmu  súmernosti,  na  ujmu 
eeléhe  diela.  Záverečné  hovorí  o  jazyku  Hviezdoslavovej  poesie.) 
S  viac  strán  sa  ozývajú  ponosy  proti  Hviezdoslavovej  reči  v  jeho 
básňach;  vidzme,  čo  je  tu  správneho  a  čo  chybného.  Hviezdo- 
slavova reč  sa  síce  nevyrovná  v  mäkkosti  Sládkovičovej,  no  je  ona 
vzletnejáia,  pôvoduejšia,  rozmanitejšia.  Prvou  príčinou,  pre  ktorú  je 
Hviezdoslav  často  nesrozumitelný,  je,  ako  už  i  Vlček  múdro  po- 
značil, naša  neprichystanost,  uašia  zaostalosť  v  reči.  „No  či  tento 
král  slovenského  poetického  slova  môže  z  toho,  že  módny  požia- 
davok  pohodlného  čitatelstva  obchodí  potemnistú  hĺbku  slovesného 
umenia?**  („Dejiny  Lit**  Hviezdoslav.)  Hja,  niet  škôl  nižších,  stred- 
ných a  vyšších.  Kde  sa  môžeme  naučiť  tomuto  umeuiu? 

A  potom  u  veľkého  básnika  hneď  na  prvý  pohľad  zbadáš  geniál^ 
nosí,  odokryješ  krásy ;  ale  ich  nevyčerpáš ;  Čim  častejšie  čítaš  opravdu 
geniálne  básnické  výtvory,  tým  sú  ony  krajšie;  kdežto  groŠový  bá- 
snik len  prvý  raz  je  pekný,  druhý  raz  sa  ti  ho  sotva  chce  prečítat. 
Dobrý  básnik  je  živý  prameň,  z  neho  prúda  vždy  nové  vlny  krásy, 
a  to  i  také,  ktoré  ani  on  sám  netušil ;  kdežto  menší  básnik  je  zla- 
tým alebo  strieborným  pohárom,  z  ktorého  na  jeden  dúšok  vyčerpás 
všetky  obsahy.  A  toto  je  najväčším  znakom  umu.  Príčinou  ďalšou, 
pre  ktorú  Hviezdoslava  ťažko  je  rozumeť,  sú  hmlisté  narážky  (al- 
lusia),  nedokonané  vety,  jakých  viac  užíva,  než  to  poesia  dopustí, 
dramatická  rýchlosť  dialógu,  mnohé  vsuvky  a  medzivety  tiež  ob- 
ťažujú srozumitelnosť  jeho  slova.  Sem  patrí  i  rozrieďovanie  riadkov 
vo  vei*ši.  My  sme  už  naučení  na  konci  riadku  zastať  vo  verši, 
kdežto  u  Hviezdoslava  velmi  často  je  to  nedovolene,  bo  mluvničná 
skladba  požaduje,  aby  sme  zastali  niekde  v  prostriedku  druhého 
riadku,  čo  obťažuje  tiež  nemálo  srozumitelnosť. 

Na  otázku,  kto  je  väčší,  či  Sládkovič  a  či  Hviezdoslav?  od- 
poviem: v  záujme  slovenského  národa  je,  aby  Sládkovič  neostal 
najväčším  jeho  básnikom,  aby  bolo  ešte  mnoho  väčších  a  väčších. 
Ostatne  tuším  Goethe  dal  i  nám  odpoveď  na  túto  otázku,  keď 
Nemcom,  hádajúcim  sa,  kto  je  väčší,  či  Schiller  a  či  Goethe,  po- 
vedal, že  aby  sa  nehádali,  ale  aby  radšej  ďakovali  Bohu,  že  im  dal 
takých  dvoch  básnikov.  Sládkovič  je  už  celý,  je  nám  celkom  známy  — 
no  nie  Hviezdoslav,  on  ešte  nezavŕšil  svoj  beh. 


-♦«• 


441 


Literatúra. 

Sobrané  spisy  básnloké  Hviezdoslava.  Sväzok  1.  Od- 
diel epický.  Turčiansky  Sv.  Martin.  Vydanie  Kníhkupecko-nakladatel- 
ského  spolku.  1892.  S  podobizňou  básnikovou.  Strán  329.  Cena 
1  zl.  20  kr. 

Prvá  knižka  Hviezdoslavových  veršov  vyšla  ešte  roku  1868. 
Potom  skoro  rozvil  sa  v  hotového,  veľkého  básnika,  s  odpočítaním 
jednej  dlhšej  prestávky  stále  pracoval  na  rozmnožovaní  duchovného 
fondu  slovenského  národa,  všetkým  našim  vydaniam  jeho  tvorby 
dodávaly  krýdel,  my  čítavali  sme  ho  s  oduševnením,  v  pochybnostach 
duše  z  neho  čerpávali  sme  sily,  a  predsa  ešte  nevedeli  sme  vlastne, 
čo  máme  na  Hviezdoslavovi.  Koľko  novín,  periodických  vydaní  alebo 
almanachov  slovenských  bolo  za  posledných  dvadsaC  rokov,  v  toľké 
strany  rozsypané,  už  teraz  často  neprístupné  boly  jeho  diela.  I  rozvoj 
náš  duchovný,  i  česf  naša  národná  už  vyžadovaly  súborného  ich 
vydania.  Pravda,  toľko  je  tohoto  požehnania,  že  nie  div,  keď  my, 
obraní  o  všetky  prostriedky,  všemožne  stenčovani  na  počte  čítajúcich 
ľudí,  nedostávali  sme  odvahy  k  sobraniu  jeho.  Yed  u  nás  (ažko 
vydaf  i  knižku  inú,  pri  ktorej  počíta  sa  na  širšie  obecenstvo.  Ozaj 
tu  veľmi  vhod  prišiel  Kníhkupecko-nakladateľský  spolok. 

S  vážok  1.  sostavený  je  z  epických  diel.  Do  neho  vošly  Hájni- 
kova iena  (strana  15—212),  BtUora  a  Čutora  (213—231),  Na 
obnócke  (233—263),  Poludienok  (265—279),  F  iatvu  (281—320). 
Okrem  týchto  1.  sväzok  má  dlhšiu  úvodnú  báseň  {Venovanie,  Vajan- 
skómu)  i  epilóg  A  prvý  voz.  Poludienok  je  tu  po  prvý  raz  tla- 
čený, báseň  V  žatvu  skoro  o  polovicu  väčšia,  než  bola  v  Besedách 
Salvových. 

Vo  Venovaní  Hviezdoslav,  obrátený  k  Vajanskému,  milým 
tónom  začína,  že  roľa  jeho  je  ešte  vždy  nehájená  plotom  pred  škodou 
obecnou,  že  veru  zaostal,  i  kuká  v  nebo  a  vidí:  slniečko  klesá 
nižej-niže;  polia  zrakom  otočí:  číre  kopy,  kríže  a  stmiskami  vše 
clivý  zvlá  vetierok.  „Vskutku,  len  Boh  pomáhaj,  najvyšší  čas 
sbierok!^  Vajanský,  bodrý  ranostaj,  rušal,  leda  zore  zbronely;  čin^ 
nosti  napruženým  krýdlom  zoblietal  priam  „Tatry",  ba  preletel 
i  „more**.  Po  takomto  tichom  vstupe  o  chvíľku  už  zachváti  nás, 
rozprávajúc,  čo  je  tvorčia  sila,  čo  znamená  tvoriť. 

iba  to  ľudské  strvá  dieiOi 

čo,  jak  genij  pokynul  berlou  čaromoci: 
z  hlbín  duše  zjavením  prudkým  vyletelo, 
vyluplo  sa  ako  svit  hviezdny  z  oka  nocí, 
perlou  frsklo  z  morských  vôd,  pod  úsmevom  m^ja 
z  šípa  ružou  vybiklo...  Všetko  dejstvo  iné: 
pôrod  bôľu,  klopoty  krehký  zcivie,  zhyne; 
nieto  slávy  pečate  trápnej  na  žobrote: 
smidka  zoškre  skúposfou  abo  zhorkne  v  pote. 


ó,  veľrozkoS  tvorenia ! . . .  Pocítils'  ju,  verím  I 


442 

verím,  neraz  zakúsil.  Eed  tajomné  yreníe 

zhrá  ti  y  mysli  —  švižký  kľúč  zory  bezdnom  šerým, 

či  jak  miazgy  živný  mok  k^ď  k  vetviciam  tenie; 

nevieš,  zkadiaľ?  nevieš,  kam  nesie  £a  kás*  tuha? 

podrazivšia  delfinom  pod  tvoj  člnok  plachý: 

no  ni  nedbáš,  že  ťa  vín  sádže  prez  opachy 

silou  vichra:  požívaš  slasť  už  z  plavby,  leta, 

smysly  kúzlom  zamrely,  unikol  si  svetu ! . . . 

y  chvíľke  však  sa  ocitiš  vládcom,  zchvieš  sa  ztuha 

nepokojom  horúcim:  i  jak  perál  dúha 

osype  sa  dušou  ti  myšlienka  i  pieseň; 

si  strom  obrodený,  nimž  vďačná  striasla  jeseň... 

Pre  mňa  rozkošou  je  čítaí  to  v  slovenčine.  A  ešte  v  takejto 
slovenčine !  Duchovné  nasladenie  nezhorkne  mi,  trebárs  básnik 
v  nasledujúcej  sloke  udre  na  strunu  bôľne  znejúcu.  On  vie  vraj, 
že  pod  slnkom  svobody,  vo  vlasti,  čo  nenie  len  ploditeľkou  chleba, 
lež  kde  voľne  rozkladá  smelé  letorosty  každá  vôľa  dobrá  i  každá 
vyššia  snaha,  kde  na  výšinách  nesmrteľnej  paše  každý  duch  môž 
závodie  (nezvráťa  ho  kyje,  ani  nie  sú  pastiermi  vlci,  draci,  zmije), 
kde  na  pravdy  oltároch  ka/dá  obet  drahá:  on  vie,  že  tam  poesia 
v  let  vďačne  krýdla  spriaha.  U  nás?  Rabstvo,  krvavá  trýzeň,  Va- 
janskému  volá,  že  je  šťastný,  lebo  „bleskom  sprerážal  i  olovo 
mraku. '^  Potom  už  melaucholisuje,  že  posla  mu  mladosť,  odbíkal 
cit  plamenný,  pomyslov  roj  hravý  umdlel,  že  viac  sa  nesíde  s  prvým 
duše  bleskom,  i  kutá  príčinu  toho.  No  melanchólia  jeho  účinkuje, 
ako  pokora  boháča,  ktorý  aj  uprostred  požehnania  skromne  obracia 
zraky  k  nebu.  Báseň  končí  sa  slovami,  platiacimi  Vajanskému: 

„Rek  i  prorok  na  valoch,  patríš  k  sveta  víru, 
v  pravej  britký  strážcu  meč,  v  ľavej  zlatú  lýru." 

Ako  Venovanie  musí  zaujať  za  knihu  i  takého  čitateľa,  ktorý 
dosiaľ  neznal  Hviezdoslava,  tak  Pozdrav,  ktorým  otvára  sa  Hájni- 
kova žena,  mal  by  oduševniť  každého  k  prečítaniu  tohoto  veľkého 
diela  bez  popustenia  z  ruky. 

Pozdravujem  vás,  lesy,  hory, 
z  tej  duše  pozdravujem  vás! 


Len  okamih  tam  pobndnutia: 
už  mrtvie  bôľ,  už  slabnú  putá, 
zrak  čistí  sa,  tlak  voľnej  e, 
i  oživujú  nádeje; 
len  jeden  pokyn,  zašum  lesný, 
len  jeden  horskej  riavy  skok: 
a  duša  už  sa  ladí  k  piesni, 
tkne  sa  jej  bičík  prečudesný  — 
a  srdce  hupká  vozvysok; 


448 

len  jedno  orla  skolotanie, 
len  jeden  švihot  sokola, 
prez  horu  mužné  zabvizdanie, 
na  holiach  jeden  záblesk  vatry: 
a  nás  už  chváce  povoľa, 
duch  už  sa  zažal,  už  sa  jatrf, 
plamenným  krýdlom  šibe  hor, 
jak  v  nebo  nazpät  meteor; 
len  chvíľka,  ako  vzdušný  vlas 
čo  preletí  nám  ponad  hlavu  — 
a  už  ju  máme:  myseľ  hravú: 
zmladenej  duše  prez  dúbravu 
tak  stre  sa,  jako  dúhy  pás. . . 
...  Z  tej  duše  pozdravujem  vás ! 

Čítajte  a  čítajte,  kým  to  neviete  nazpamät.  Básnik  vyjadruje 
vám,  čo  iste  cítili  ste  a  usilovali  sa  vyslovit,  ak  len  i*az  boli  ste 
v  horách. 

Umeleckú  hodnotu  Hájnikovej  éeny  ukázal  Jaroslav  Vlček  v  svo- 
jich Dejinách  literatúry  slovenskej.  Podrobný  rozbor  diela  nemestil 
sa  do  rámca  jeho  knihy.  Ja  nepodoberám  sa  —  treba  na  to  všetkého 
viacej;  ale  chcel  by  som  nadátrknúf  aspoň  niektoré  krásy  básne, 
upozornít  i  z  tejto  príležitosti  peknoduché  obecenstvo  slovenské, 
čo  už  má  v  svojej  literatúre. 

Myšlienka,  ktorá  hrá  veľkú  rollu  v  celom  veľkom  diele,  je  silne 
prízvukovaná  hneď  na  samom  začiatku.  Rozumiem  protivu  medzi 
ľudom  a  tými,  čo  nad  ním  stoja,  protivu  medzi  chalupou  a  pan- 
ským obydlím.  V  tomto  niet  bezpečnosti,  pokoja;  chalupa  —  tá 
sa  neľaká  ničoho  takého,  bo  nezastala  si  vyzývavo  na  štít  brala. 
„Zem  sama  je,  nízky  jej  kút,"  no  zem  —  tá  je  verná,  stála,  tá  nejde 
zpod  nej  ubehnút.  Po  bleskoch  veru  nebaží,  pri  beláskach  a  kúsku 
chleba  nežiada  viacej.  „Veď  preto  ustúpila  z  cesty,  po  ktorej  búrou 
ženie  svet,  že  vyhnút  mu  ni  stihu  niet**  Chalupy  naše 

;,8Ú  pravda  hniezda,  iba  hniezda 
z  kostonkov,  uschlých  letorostov: 
no  vzácne  detvou  svojou  prostou  — 
nad  nimi  klenbou  samá  hviezda; 
nechajte  byt  ich  voľným  bytím: 
af  žijú  vlastným,  rýdzím  žitím  t" 

Nasleduje  opis  hory,  ako  záštity,  ochrancu  chalupy.  Opis  (str.  22) 
je  taký,  že  hora  ožije  nám  pred  očima.  Básnik  mimovoľne  pocítil, 
že  mu  hora  ožila,  lebo'  potom  v  pár  riadkoch  predstaví  nám  ju  ako 
zosobnenú.  „A  obadal-li  (to  jest  vrch)  zo  strážnice,  že  čos'  sa  kol 
chalupy  kutí:  priam  zkaboní  sa  jeho  líce,  pŕs  šírych  postriebrená 
broň  sa  zdme,  zrak  mrkne  na  pohon . . . 

a  aby  eŠte  prelstil  zášC, 
čo  spásu  hľadá  na  úteku: 


U4 

prez  more  smrečín  v  ťažkom  vlekn 
rozprestre  oblak,  svoj  to  plá&C." 

Potom  vidíme,  ako  robia  chalupu,  chalupu  v  lese,  namiesto 
starej,  z  ktorej  umrel  hájnik.  A  tu  zase  žije  všetko,  príroda  spolu 
s  pracujúcim  ludom.  Nevieme,  či  teäif  sa  slovenčine,  v  ktorej  možno 
tak  plasticky  písat,  a  či  obdivovať  Hviezdoslava,  majstra  v  našom 
rodnom  jazyku.  Na  konci  tohoto  prvého  spevu  básnik  robí  prvú 
narážku  na  zlobu,  ktorá  nájde  i  tento  skrytý  kút.  Ticho  v  lese, 
tam  niet  pohnutí,  niet  napnutí,  tam  hluku  sveta  naprosto  odumrela 
roysel  človeka;  niet  vášne,  ktorá  dopeká,  neznámy  zisku  pohonič, 
niet  ostňa,  ktorý  pára  v  duši.  Ale  —  z  doliny  vedie  krivolako  úzka 
ciestka  ku  chalupe.  Básnik  bojí  sa  tejto  krivej  cesty. 

V  druhom  speve  vidíme,  ako  umrel  hájnik,  osemdesiatročný 
Čajka,  obyvatel  onej  starej  chalupy.  O  Jane  zavčas  rána  vybral  sa 
do  lesa.  Napriek  svojim  velkým  rokom  vystrájal  sa  sviežo,  šuchol 
si  čosi  ešte  i  do  kožuška  —  snáď,  aby  mal  čím  ohňa  zakresat. 
Vzal  i  pušku,  ktorú  ženou  zval,  odkedy  vdovčil,  a  ktorá  bývala 
chválená,  že  ešte  nikdy  nezlyhala.  Len  čo  trošíčka  zastenal,  keď 
kapsu  i  pušku  prehodil  si  cez  plecia.  Dvere  za  sebou  tak  tíško  za- 
tváral, ako  by  bol  šianal  čísi  sen.  Na  dvore  v  rozvalenej  klade  na- 
šiel vCatú  valašku,  tú  vyvážil  a,  na  nu  sa  opierajúc,  uháňal  drobči- 
vým  krokom  hoť  porastenou  roýtinou  do  lesa,  striasajúc  rosu  po 
tráve.  Z  hôr  zavial  tuhý  dychot  zo  živice  —  starý  zakašľal;  alebo 
bol  to  snáď  nápad  dýchavice.  Došiel  na  poľanu,  a  tam  ešte  v  ten 
deň  našli  ho  mŕtveho  valasi.  Puška  pohodená,  kreš  jej  nedotknutý ; 
ľavá  ruka  ako  by  ešte  do  kožuška  bola  chcela  siahnuť.  Ale  čo  by 
ako  vypisoval,  bola  by  to  len  tona  tohoto  obrazu  —  to  treba  čítať ! 

Miesto  starého  Čajku  šiel  si  pýtať  od  panstva  jeho  syn  Michal, 
slúživší  dotiaľ  u  polesného.  Keď  slnce  stálo  na  poludní,  Michal, 
sviatočne  vyobliekaný,  už  tam  bol  v  diaľnej  dedine,  v  dvoroch  pan- 
ských. Aby  kľudný  sa  zjavil,  ako  sa  svedčí,  „u  brány  ešte  zašiel 
v  tiene  líp  a  dubiskov  košatých,  kde  striasol  prach,  pot  sotrel 
s  čela."  Tak  mšal  do  kaštieľa.  A  tu  z  duše  básnikovej  zas  vyronila 
sa  jedna  z  jeho  milých  reflexií.  Lud  vraj  u  dvier  i  len  stáť  sa  bojí. 

„Hej,  ťažký  prístup  do  tých  múrov, 
pre  ľad  ten  ťažký  ešte  vždy! 
Nečudo:  múry  sú  a  skaly, 
ohradili  sa,  zapratali  — 
vypreli  zvonka  nový  ruch 
a  pohrdli  ním;  že  však  žge 
vzdor  tomu,  i  prez  žalasie 
sa  predierajú  jeho  chóry, 
predsudkov  zariekcgúc  pach 
a  zeleň  novej,  sviežej  vesny 
metajúc  v  staré  korridóry:  — 
to  už  ich  zlobí,  už  sú  desní! 
na  víchor  sadli,  zúria  búroa  — 


446 

chceli  by  zdusif  chladom,  chmúrou, 

kde  aký  svit  sa  ahromaždí; 

no  OD  má  krýdla,  svoj  vzdnch  stály, 

krýdlami  ľahko  kúdol  pretne: 

i  ponad  múry  k  neba  vzlietne, 

a  tam  sa  slncom  pozapáli, 

či  požehnaním  zadaždí 

ten  Iživo  pomlúraný  dnch!"  (38.) 

Michal  obdržal  službu.  Vracajúc  sa  z  kaätiela,  ani  nevedel,  či 
stúpa  a  či  perute  dostal  —  taký  bol  natešený.  I  všetko,  kadial  letí, 
zdá  sa  jasaf  okolo  neho.  Jeho  radosť  na  dube  hlása  vtáča,  na  lipách 
tú  bzučí  včela,  kvet  nou  sa  chlúbi,  chodníkmi  ona  zláti  prach.  Znal 
on  i  povinnosti  novej  služby,  no  „na  horách  lahšie  sa  to  liece,^ 
tam  každá  haluz  jak  brko  perute  a  každé  dýchnutie  vetríka  prajná 
kási  sila:  keď  človek  už-už  nevláda,  hneď  oboje  sa  podkladá  na 
podnos.  Ináče  básnik  netrúfa  si  čítat  všetky  myšlienky  Michalove. 
Človek  nazdá  sa,  pozreMi  v  tvár  druhovi,  s  nímž  stretol  sa  v  žití, 
že  ho  už  spoznal :  „a  predsa  díval  sa  —  do  studne,  kopanej  v  zemi 
hlboko.^  Michal  nastúpil  službu  a  duril  dohotovenie  domu,  ktorý 
boli  začali  prerábať  po  smrti  jeho  otca.  Pomáhal  i  sám,  a  práca 
šla  poriadne.  K  množstvu  obrazov,  malovaných  Hviezdoslavom,  pri- 
náleží tiež,  ako  tu  Michal  pod  večer,  keď  už  stíchlo  kresanie,  klo- 
panie, škripot  píl  a  chrupot  nebožcov,  strihol  hore  pod  les  dívat 
sa,  nakolko  pomkla  sa  práca,  čo  pribudlo,  čo  ešte  zbýva. 

„A  ani  nešiel  do  koliby 
na  nocľah:  tam  si  nstlal  dnu 
v  tom  nehotovom  domčeka, 
jak  keby  sa  bol  toho  ľakal, 
že  v  noci  ktos*  sa  prikradne 
a  jeho  navždy  podsadne.** 

Dom  bol  hotový.  Michal  vystúpil  na  povlač,  pozrel  k  nebu, 
privolal:  chvalabohu!  a  myslel  ďalej.  Lebo  mal  myšlienku, 

„tú  kŕmil  horúcim  on  citom 
a  kojil  duše  nápojom, 
kdekoľvek  postál,  kadiaľ  chodil; 
jak  hviezda  pred  sebou  ju  vodil.** 

Keď  ešte  slúžil  a  polesného,  ba  prvej,  poznal  dievenku, 

„tak  rúču,  jako  kvietok  z  jará, 

jak  kvietok,  nie  však  makový, 

8  nímž  prvý  van  je  hotový, 

lež  čerstvý,  zdravý,  jak  vzduch  z  rána, 

tak  jak  ho  vychovala  stráňa. 

I  keď  šiel  k  panstvu  pýtat  si  službu  po  otcovi,  hneď  v  prvej 
dedine  pred  jedným  domom  zrazu  stíšil  krok  a  kradmo  pozrel  na 


446 

okno.  Ako  sa  poznali,  snáď  ani  samí  nevedeli.  „Bo  tak  sa  duše 
jaksi  schodia  v  tej  zemskej  šírej  oblasti,  jak  prášky  vzduchu,  v  morí 
voda."  Tu  po  druhý  raz  robí  básnik  narážku,  že  tieto  dve  duše,  ked 
sídu  sa,  zastihne  veTkó  neštastie.  Potom  nasleduje  krásne  zobrazenie 
známosti  Michalovej  8  Hankou,  dcérou  majetnou  a  jedinou.  Hanka 
odbíja  pytačov  jednoho  za  druhým,  rodičia  zle-nedobre  na  ňu,  ona 
sadne  si  u  dvier  na  prfpecok,  tvár  zakryje  zásterkou,  plače,  ale 
nezvolí.  Michala  vzali  i  za  vojaka  —  Hanka  čakala.  I  dočkala  ho, 
ale  čože!  on  má  urobit  ju  nádennicou? 

Za  láska  má-li  z  púhej  lásky 
jej  temné  zavčas  zbielíť  vlásky?'' 

No  teraz  už  mal  službu  istú  —  „tam  obsevok,  tu  bývaC  kde." 
Michal  začal  chodif  k  Hanke  do  domu. 

Nie  od  záhumnia,  od  záhrady, 

nie  presádzajúc  večer  plot, 

na  očiach  klobúk  pritlačený...** 

Rodičia  boli  zprvu  prekvapení,  ale  onedlho  mat  už  sama  po- 
náhľa sa  otvorif  mu  štipce  a  otec  už  len  v  tichu  podudre.  Keď 
večer  odchodí,  Hanku  vše  strasie,  no  dostačí,  aby  jej  on  privolal 
ešte  z  cesty,  že  príde  i  zajtra,  a  je  šťastná  zase. 

Svadba  je  odbavená  v  pár  riadkoch,  no  potrebujeme  videt  len 
matku,  keď  vyprevádza  z  domu  dcéru  a  stojí  na  prahu  „jak  jabloň 
v  jaseň  obronená,**  a  máme  pred  sebou  plastickú  scénu. 

Spev  štvrtý  začína  sa  hlbokou  reflexiou  o  blahu  v  žití.  Svet 
nazdá  sa  vraj,  že  k  žitia  blahu  je  treba  zbytok  všetkých  vecí: 
skvost,  prepych,  nádhera,  hojnosť,  dážď  zlata,  požehnaní  príval . . . 
„že  treba  vedieC  a  môcC  v  malej  chvíľočke  všetok  užiť  tuk,  čo  tisíc 
nastrádalo  rúk.""  A  veru  nie  moc  treba  k  žitia  blahu  —  len  „spo- 
kojnôstky  drobné  veci." 

„Kde  z  jednej  misky  berú,  jedia, 
z  jednoho  krčiažka  kde  p\jú: 
k  tým  ono  jako  vtáča  šedá 
čo  tretie  v  tichú  harmóniu.'' 

Tu  potom  vidíme,  akí  štastní  boli  mladí  Čajkovci.  Tak  milo, 
krásne  predstavujú  sa  nám,  taký  pel  šťastia  u  nich  na  každom 
kroku,  že  zamilujeme  si  ich,  aj  ich  život  a  všetko,  čo  je  okolo 
nich.  Michal  troška  zanedbal  horu,  i  neskôr  ide,  i  prv  príde,  ona 
beží  mu  oproti,  vedie  si  ho  hore  schodmi  a  vypytuje  sa,  ako  sa 
mu  tam  vodí,  čo  nového?  Večerom  sedávajú  na  schodoch,  potom 
keď  za  sebou  zamknú  dvere,  zvonku  zásvit  mesiaca  ako  by  sa 
krúžil  v  nápis:  „Tu  láska  má  svoj  príbytok. ** 

V  nedeľu,  vari  hneď  v  druhú  —  v  prvú  mali  ešte  hostí  — 
mladí  manželia  vybrali  sa  do  chrámu.  Celý  spev  (piaty)  to  nie  opis, 


447 

ale  predstavovanie  živej  prírody,  živých  jasavých  obrazov,  scén  dušu 
uchvacujúcich.  Obdivujeme  génia  Hviezdoslavovho,  veliké  prostriedky 
jeho  umenia.  Hneď  na  počiatku  (72)  nájdeme  sa  v  prírode,  v  ktorej 
osvežeje  nám  duch.  V&etko  je  slávnostné  v  tomto  predstavení.  Les 
zdá  sa  byC  smaragdovým  rámom,  v  ňomž  v  kúzle  božskom,  jak 
v  katedrále  na  oltári,  obraz  najvyššej  ceny  skvie  sa  v  barvách 
slávy  —  slnce.  Vzduchom  v/náša  sa  spev,  jak  organ  k  sviatku 
zuní  ríava,  odvšadial  zvonom  zve  a  volá,  dovôkola  smrekov  vzletné 
šije  jak  zástavy  by  processie,  i  na  listí  javora  pred  dvermi  Čaj- 
kovcov  teraz  drahšia  perla  sa  skveje.  Do  tejto  slávnostnej  prírody, 
zhotovená  na  cestu,  Hanka  Jako  sen  z  tmy  vylúpia  sa  z  cha^ 
taju."  Čítajte,  ako  je  oblečená,  vystrojená  (74);  tu  reč  nahradzuje 
všetky  možné  barvy  maliarovho  štetca.  Chrám  bol  v  diaľnej  dedine. 
Hanka  schádza  dolu  schodmi  —  „čižmičky  vrždia  z  kordovánu, 
vlek  sukieň  zase  jak  šum  vody.**  Michal  zápäť  za  nou.  Len  čo  zašli 
do  lesa,  tam  pažiť  hodne  zarosená  a  ešte  i  šmrečná  riasa  roní 
sklonky.  Hanka  urobila  pohyb,  ako  by  chcela  vyzut  kordovánky. 
Michal  ponúkol  sa,  že  on  ide  popredku,  on  rosu  pootriasa,  o  iné 
aby  sa  netrápila.  I  šii  ďalej  tak.  Ale  Hanka  predsa  rozprestrela 
obrúsok  a  zakiyla  sa,  že  vyzerala  ako  lesná  panna.  Muž  obzre  sa 
a  prehradí  ho,  lebo  on  chce  ju  mat  peknú,  „chcel  popýšit  sa  ňou 
i  v  lese."  Zakabonenie  obrátil  v  úsmev  a  tváril  sa,  že  ho  prestra- 
šila. No  tu  ešte  horšie.  Hanka  sa  usmieva,  ale  placho,  horko.  Na 
prehováranie  mužovo  vyznáva,  že  mala  strašný  sen;  i  rozpovie,  čo 
sa  jej  snívalo.  (Narážka  po  tretí  raz,  že  tomuto  šťastiu  hrozí  zkaza.) 

„Maf  moja  tiež  tak  kedys'  sniia, 
a  hneď  sa  otec  v  hoie  potal. 
O  teba  jedine  sa  bojím, 
o  teba,  Miško !«  (78.) 

On  chce  jej  rozptýlit  ťažký  dojem  sna,  i  hovorí: 

„Nevídali ! 
Veď  vieš  sa  predsa  pomodlif  ?  . . . 
Sen:  vidz  ho  tamhľa:  holub  divý  I 
sen:  vidz  ho:  horou  slnka  svit; 
sen:  inu,  motýľ  ponad  zbožím  — 
jak  môže  komu  poškodif?^ 

Krásna  Božia  príroda  mala  väčší  účinok,  než  umné,  milé  rťči 
Miškove.  Kde-tu  voda  roztekala  sa  na  cestu,  bŕdnuť  Michal  za- 
kázal —  bolo  treba  preskacovaf  so  skaly  na  skalu.  On  podával  jej 
zakaždým  ruku,  a  Hanke  vrótila  sa  dobrá  vôľa.  Prišli,  kde  cez 
riavu  bola  preložená  len  jedľa,  bez  operadla.  Hanke  už  nebolo 
treba  ani  ruky  mužovej;  „veď  není  decko,  je  predsa  dávuo  obutá,'' 
a  „prebrnkla  hravé  ani  vták,  nad  valiacim  sa  poľa  zbožím  sťa  vese- 
lého mráčka  tieň." 

A  čítajte  si,  ako  vstupovali  do  chrámu,  kde  už  „na  krýdlacb 


448 

spevu  celý  Bbor  sa  vznášal ...  On  efite  u  dvier  zvŕtnul  hor^  ku 
chóru;  ona  zrovna  stred  chrámom  stúpa  vpred,  tak  lahce  jako  pod- 
let  stuhy." 

„Ostydla  skoro  chrámu  chladom, 

knižočku  svoju  otvorila, 

a  modlitbičiek  rajským  sadom 

sa  berúc,  duša  čistá,  biela, 

v  tom  okamihu  bola  celá 

tam  —  v  sv&tom  kraji  nábožnosti, 

kde  slncom  svieti  boží  súd. 

Len  varhanov  ples  z  vjsokosti 

keď  zšumel  vše,  ten  zvukov  krst: 

sa  z  hlbín  duše  prebrala, 

do  spevu  tiež  sa  vmiešala; 

naproti  službám  u  oltáru, 

v  česC  beránka  a  jeho  dara, 

jak  chvela  klonila  sa  trsť, 

vzdychala,  ráňala  sa  v  hruď**  ...  (81.) 

Keď  z  nenazdania  zase  prišiel  jej  na  um  sen, 

„i  kľakla  v  dlažbu  studenú 
k  vrelšiemu  citov  prameňu, 
zkiaď  čerpá  znova,  čerpá  opä€ 
chvelými  ústy,  vznáša  v  obef, 
vzdych  k  vzdychu,  slzu  k  slzičke, 
obeťou  —  Bohorodičke*^ . . . 

Vstala,  urovnala  si  šaty  a  posadila  sa  spokojná,  potom 

«  „vžozrela  k  chóru,  ku  povlači: 

snáď  aby  videK  jak  sa  chová, 
že  nezabudla  jeho  slová, 
v  modlitbe  že  sa  vyrovná 
i  jemu  —  aby  súdil,  videl: 
že  veru  zdolá,  veru  stači, 
že  pôjde  s  nim  i  po  bodlači, 
že  viera  jej  je  orlích  krýdel." 

Cez  závoj  skrúšenosii  svojej  a  cez  kadidlo  k  stropu  sa  vinúce 
Hanka  nebadala,  nevidela,  že  zo  stolice  oddelenej  a  vyvýšenej 
húšfou  mreží  draly  sa  k  nej  —  oci  vlčie. 

(Dokončenie.) 


•w^ 


Bok  1802.  Sofiit  8. 

Slovenské  Pohľady. 

Po  roku  1849. 

Z  pozostalých  píšem  Štefana- M,  Ľaxnera, 

(Dokončenie.) 

Prichodí  mi  zaznačif,  ako  sa  chovali,  vlastne  akú  politiku  po- 
užili Maďari  proti  nemaďarským  národom  vlasli  nasej  v  rokoch  18Ô9 
a  1860.  Vám,  ktorí  ste  to  bezprostredne  pozorovali,  ako  ja,  nepo- 
viem nič  nového,  no  ktorí  to  nezkúsili,  nech  zapamätajú  si  aspoň 
zkúsenost  naša. 

Udaný  čas  obsahuje  dobu  platonickej  lásky  Maďarov  naproti 
nám.  V  ich  novinárstve  i  spoločenskom  živote  prízvukovala  sa  svo- 
boda,  rovnosť  a  bratstvo  v  občianskom  i  národnom  ohlade ;  o  rovno- 
právnosti národnej  hovorilo  sa,  ako  o  zásade  netrpiacej  žiadnej  po- 
chybnosti, ako  o  svätom  poručenstve  posledného  snemu  segedín- 
skeho,  ako  o  kardinálnom  zákone,  ktorý  na  najbližšom  sneme  hneď 
pri  počiatku  k  uspokojeniu  národov  donesený  a  inartikulovaný  byC 
má.  Poznal  som  mužov,  ako  na  pr.  Ladislava  Bôszôrményiho,  ad- 
vokáta vo  Veľkom  Kállóve  a  potom  snemového  vyslanca,  ktorí 
v  entusiasme  svojom  snívali  o  federatívnej  respublike  národov, 
v  ktorej  každý  národ  má  tvorit  osobitný  štátny  celok  dla  vzorky 
severo-amerikánskych  štátov  a  spravovať  vnútorné  svoje  záležitosti. 
(Bôszôrméuyi  pozdejšie,  t.  j.  r.  1867/8,  pre  velezradnó  spojenie 
8  Kossuthom  vydaný  bol  od  snemu  trestnému  súdu  a  umrel  vo 
väzení).  Noviny  maďarské  Pesti  Naplo,  Hirnôk,  Magyarország^ 
Idôh  ianúja,  ba  i  sám  vládny  Surgony  a  židovský  Pester  Ľloyd 
vysvetTovaly  rovnoprávnosť  národnú  ako  nutnú  konsekvenciu  svo- 
body  a  rovnoprávnosti  osobnej ;  dla  toho  ho vorievaly :  „Všetky  žia- 
dosti nemaďarských  národov  vlasti  našej  považujeme  za  slušné  a 
splniteľné,  ktoré  integritu  spoločnej  vlasti  nenarušujú  a  nečelia 
utvoriť  status  in  statu^ . . .  „Naša  sila  záleží  v  sympatiách  všetkých 
národov  vlasti,  len  tieto  sympatie  zabezpečujú  nám  i  sympatie 
Európy^.  Oni  uznávali  zjavne,  že  národné  potiačo vanie  bolo  osudnou 
chybou  r.  1848/9,  ale  že  chybu  tú  napravil  posledný  snem  sege- 
dínsky  27.  júla  1849,  keď  všetky  skrivodlivé  a  preduprávňujúce 
zákony  z  ohľadu  reči  a  národnosti  vyzdvihol  a  namiesto  toho  pro- 
klamoval úplnú  rovnoprávnosť  národnú;  ba  spomínaný  bol  i  pro- 
gramm  Kossuthov,  vydaný  v  Kintahii,  v  ktorom  exgubernátor  od- 

29 


460 

rieka  sa  mylných  zásad  svojich,  o  prednosti  maďarského  národa 
prechovávaných  a  priznáva  právo  úplnej  rovnosti  a  svobodný  ná- 
rodný vývin  všetkým  národom  vlasti,  slubujúc  menovite  Srbom 
právo  velenia  svojich  vojvodov  a  Horvatom,  aby  neboli  »pars  ad- 
nexa*',  ale  na  základe  parity  „regnum  confoederatum".  Koryfeji 
maďarskí,  jako  barón  Jozef  Eôtvôs,  barón  Žigmund  Kemény,  Móric 
Lukács,  Kecskeméthy  a  iní  osvedčovali  sa  verejne:  „My  nechceme 
a  nerozumieme  takú  rovnoprávnost  národnú,  ako  dal  Bach,  ale 
chceme,  aby  bola  v  živote  skutočnou,  aby  ju  cítil  a  požíval  každý 
občan,  aby  vedel  a  zkusoval,  že  v  svobodnej  ústavnej  vlasti  sám 
seba  spravuje  a  presvedčil  sa,  že  bratstvo  s  Maďarom  má  i  pre 
neho,  ako  Srba,  Slováka,  Rusína  a  Rumuna,  nenahraditeľnú  cenu.^ 

V  Pesii  Naplóve  č.  90  a  93  r.  1861  píše  redaktor  barón  Žig- 
mund Kemény:  „Snahy  po  rovnoprávnosti  národnej  ukazujú  sa  od 
vystúpenia  Napoleona  III.  v  podobe  demokratickej  a  stoja  pod  zá- 
stavou velikých  ideí  z  r.  1789  (revolúcia  francúzska).  Národnosti 
na  tom  nástoja,  aby,  ako  r.  1789,  k  sboreniu  predpráv  aristokra- 
tických vyslovila  sa  „rovuosí",  práve  tak  teraz  v  odpore  s  náro- 
dami,  na  historické  práva  sa  odvolávajúcimi,  každej  národnej  osob- 
nosti uznala  sa  úplná  a  neodcudzitelná  rovnoprávnosť.  Kto  priznáva 
sa  k  zásadám  z  r.  1789,  ten  nemôže  pochybovať  o  tom:  že  rovnosC 
osoby  a  právo  národnosti  sú  neodcudzitelné.  Tento  smer,  so  stano- 
viska ludomilstva  a  civilisácie,  formuluje  sa  takto :  nech  každá  osob- 
nosf  národná  zachráni  sa  pre  velikú  rodinu  človečenstva,  nech  vzdelá- 
vaním svojej  vlastnej  reči  vyvinuje  sa  a  pokračiye  vo  vzdelanosti." 

Tenže  Pesti  NapU  v  č.  277  r.  1860  písal,  že  ;rovnoprávnos£ 
nemaďarských  národov  musí  by(  taká,  aby,  porovnajúc  svoj  stav  so 
stavom  súkmeňovcov  svojich  za  hraniciam!  krajiny  uhorskej  žijú- 
cich, nemuseli  preklínať  svoj  osud,  že  ich  do  Uhorskej  postavil". 

V  podobnom  smysle  ozývaly  sa  i  hlasy  emigrácie  maďarskej. 
Pripomínam  tu  len  dopis  J.  G.  Horná  v  parížskom  časopise  Courier 
de  Demanche  1860.  roku  hneď  po  20.  októbri  uverejnený  a  v  Pester 
Lloyde  reprodukovaný.  Dopis  zneje:  „Hneď  po  svojom  konštituo- 
vaní a  skôr  než  začala  by  sa  diškussia  o  medzinárodných  pomeroch 
Uhorska  k  Austrii,  mal  by  najbližší  snem  Uhorska  do  povahy  brat 
vnútorné  preporodenie  sa  krajiny.  Štátoprávne  a  dynastické  otázky 
bez  pochyby  prekazia  uverejnenie  zákonov  piTého  snemu,  a  práve 
preto  musí  sa  parlament  poponáhľať  s  vyhlásením  pred  Európou 
takých  základných  ideí,  na  ktorých  hodlá  obnoviť  ústavu  krajiny. 
Snem  musí  prijať  veliké  zásady  terajšej  spoločnosti,  musí  vyslovit 
úplnú  svobodu  a  rovnoprávnosť  všetkých  národov,  všetkých  triedy 
všetkých  nábošenstvíf  svobodu  obchodu  a  priemyslu,  administratívnu 
autonómiu  stolíc  a  miest  atď.,  musí  uprávnit  každú  národnosť,  kaédú 
cirkev,  aby  svoje  vnútorné  záleéitosti  mohly  usporiadať  dľa  vlast- 
ného Selania.  Neznám,  aký  osud  zachváti  Uhorsko  v  najbližšej  bu- 
dúcností, či  sa  vyrovná  alebo  rozdvojí  s  Austriou,  ale  na  sympatie 
Európy  len  vtedy  môže  počítať,  jestlíže  heslom  jeho  bude:  svoboda 
a  pokrok!  jestliže  chce  prináležať  k  podporovateľom,  pracujúcim  na 
osvobodení  národov  a  na  znovuzrodení  Európy.    V  protivnom  pri- 


461 

páde  Uhorsko  pri  všetkých  Bákladoeh  a  tituhch  ffákonitosti  sotva 
nájde  ochrany  v  Európe^  najmä  ak  dosvedčí  sa  to,  čo  rozširujú 
o  ňom  protivníci,  t  j.  že  uhorská  záležitosC  je  len  záležitosťou  ná- 
rodnej neodvislosti  a  nie  spolu  i  všeobecnej  svobody.  Od  stanoviska 
toho,  ktoré  Uhorsko  zaujme,  závisí  nielen  jeho  budúcnost,  ale  i  roz- 
lúštenie najfažších,  na  západ  a  východ  vlívajúcich  problémov  euro- 
pejskýchl  —  Chceme  verít,  že  zástupcovia  Uhorska  neoklamú  ná- 
deje, ktoré  skladajú  v  nich  opravdoví  priatelia  idei  národnostný  a 
svobody  občianskej. '^ 

Takéto  enunciácie  svobody  pretiahly  sa  až  do  r.  1861.  Veď 
snem  krajinský  svolaný  bol  na  2.  apríl  1861,  a  hneď  po  Novom 
roku  prišli  do  prúdu  agitácie  volebné,  pri  ktorých  páni  kandidáti 
usilovali  sa  peknými  sľubami  o  svobode  a  rovnoprávnosti  národnej 
získat  si  popularitu  v  okresoch  slovenských.  Ešte  i  teraz  žijú  mnohí 
voličia  v  Brezne,  ktorí  počuli  a  rozpamätajú  sa  na  krásne  sluby 
vyslanca  svojho  Ludvika  Benického ;  žijú  ešte  mnohí  voličia  okresu 
sliačskeho,  ktorí  na  slávu  privolávali  Pavlovi  Kalauzovi,  keď  tento 
po  skončenej  volbe,  pri  nasledovavšej  hostine,  vyslovil  sa  v  tom 
smysle,  že  „kde  svoboda  opravdová,  tam  musí  byt  i  rovnoprávnost 
všetkých  národností,  tedy  aj  našej  slovenskej;  lebo  bez  tejto  svo- 
boda pre  nás  nie  je  svobodou,  ale  otroctvom  I*'  A  nájde  sa  ešte 
dosf  voličov  v  krupinskom  okrese,  ktorí  po  skončenej  voľbe  a  po 
slávnostnej  zápalistej  reči  krupinského  farára  Michala  Huľuka,  po- 
vedanej za  rovnoprávnost  národnú,  videli  pána  vyslanca  Ludvika 
Plachyho  zdvihnúc  tri  prsty  k  nebesám  a  počuli  ho  prísahat  „na 
Boha  a  večné  spasenie  svoje",  že  národ  slovenský,  vo  všetkých 
jeho  záujmoch  ústavných  a  právach  Bohom  a  prírodou  mu  daných, 
mužne  zastával  a  bránif  budel" 

Nie  ináče  išlo  to  i  v  miešaných  volebných  okresoch,  ba  i  v  okre- 
soch čisto  maďarských.  Tak  na  pr.  Karol  Vajay,  vyslanec  mesta 
Szathmár-Németi,  v  programmnej,  tiačou  uverejnenej  reči  svojej 
vyslovil  sa:  „Roku  1848/9  prepadli  sme,  lebo  národ  náš  maďarský 
chcel  byt  národom  privilegovaným,  nad  iné  národy  povýšeným; 
prepadli  sme,  lebo  sme  seba  za  všetko  a  iné  národy  za  málo  po- 
važovali, lebo  sme  svobodu,  rovnosC  a  bratstvo  hlásali  len  slovom 
a  neplnili  skutkom.  No  teraz  neprepadneme,  lebo  nechceme  byt 
národ  privilegovaný,  ale  chceme:  aby  každý  národ  v  Uhrách  pre- 
bývajúci bol  práve  tak  uprávneným  i  z  ohľadu  národnosti!  svojej, 
ako  my.  V  tomto  smysle  budem  brániC  ten  trojlístok  svobody,  rov- 
nosti a  bratstva. '^ 

Či  je  div,  že  mnohí  z  národnej  intelligencie  slovenskej,  omámení 
entusiasmom  všeobecnej,  ľudskej  svobody,  zavedení  poetickým  citom 
vlastenectva  a  zaprenia  seba  samého  (ako  na  pr.  Janko  Palárik), 
zaľúbili  sa  do  ducha  toho,  v  ktorom  objavovalo  sa  im  madárstvo, 
a  boli  hotoví  —  k  vôli  bratstvu  s  nimi  —  odštiepit  sa  od  rodných 
bratov  svojich.  No  precítii  aj  oni  zo  sna  sladkého  ku  reálnej  sku- 
točnosti vtedy,  keď  situáciu  opanovavší  Maďari  nepotrebovali  viacej 
zakiývat  úmysly  svoje  náličnicou  bratstva,  vtedy,  keď  porozumeli 
tej  argumentácii,  že  „poneváč  Uhorsko  má  len  jednu  historickú 


462 

minulost,  jedno  zákonodarstvo  a  ústavu,  mocou  ktorej  ono  len  jednu 
historícko'politickú  individualitu  tvorí,  že  teda  následkom  toho 
v  Uhorsku  môže  byť  len  jeden  národ,  t.  j.  jeden  „magyar  nemzet" ; 
precitli  ku  reálnej  skutočnosti,  keď  ich  orakulum  Deák  zjavne  vy^ 
povedal,  že  „čo  v  národnom  ohľade  v  „Magyarországu"  nie  je  ma- 
ďarské, to  môže  byt  len  „idegen  nemzetiség"". 

Posledná  štvrC  roku  1860  pamätná  je  zjavením  sa  c.  kŕ  di- 
plomu dto  20.  októbra  1860.  Nemám  síce  positívnych  dôkazov  na 
to,  ale  z  obsahu  a  z  okolností  kombinujem,  že  diplom  tento  je 
dielom  užšieho,  samým  panovníkom  povolaného  povereníctva  a  osno- 
vaný  na  základe  tých  diskussií,  ktoré  v  rozmnoženom  reichsrathe 
boly  vedené  o  rekonštrukcii  ríše. 

Diplom  októbrový  stavia  sa  na  pragmatickú  sankciu  a  vyslovuje 
ústavné  práva  pre  celú  dŕžavu,  s  princípom  jednoty  ríše  na  čele, 
stelesneným  v  ríšskom  sneme,  ku  ktorému  patria  záležitosti  všetkým 
krajinám  dŕžavy  spoločné  (Schmerling,  ktorý  na  októbrovom  diplome 
osnoval  ústavu  dto  26,  febr.  1861,  tento  majsterstiick  majorisovania 
slovanskej  väčšiny  skrze  menšinu  nemeckú,  bol  členom  i  toho  po- 
vereníctva, ktoré  sostavilo  októbrový  diplom);  ďalej:  prinavracia 
Uhorsku  jeho  ústavu  zpred  r.  1848  (avšak  s  vytvorením  finančných 
a  vojenských  záležitostí),  jeho  snemy,  dikasteria,  municipálnu  správu, 
a  konečne  udeluje  i  ostatným  korunným  zemiam  krajinské  ústavy 
8  osobitnýnú  krajinskými  snemami.  Okrem  toho  zabezpečuje  nie- 
ktoré ešte  r.  1848  dané,  ale  pod  absolútnym  systémom  uskutočnené 
práva,  ako  sú :  rovnoprávnosť  osobná  pred  zákonom,  rovnosť  v  zná- 
šaní tiarch  krajinských,  vyzdvihnutie  a  vymenenie  urbárnych  po- 
vinovatostí. 

V  smysle  diplomu  toho  utvorená  bola  pre  Uhorsko  najvyššia 
dvorská  kancellária  vo  Viedni,  s  barónom  Vaym  na  čele,  a  ná- 
mestná  rada  v  Budíne,  s  grófom  Jurom  Apponyim,  ako  krajinským 
sudcom,  na  čele;  taktiež  menovauí  boli  aj  velkí  župani  do  stolíc 
(avšak  z  mužov,  k  slovenskej  národnosti  priznávajúcich  sa,  ani  je- 
den), ktorých  predôležitou  úlohou  bolo  previesť  v  stoliciach  munici- 
pálnu správu,  t.  j.  stoličné  výbory  a  úraduíctvo,  od  ktorých  zas 
závisely  volby  do  snemu. 

Kto  nemal  belmo  na  očiach  a  vedel,  že  menovanie  najvyšších 
hodnostárov  administrácie  civilnej  je  aktom  bezprostrednej  dôvery 
na  najvyššom  mieste,  ten,  prečítajúc  si  menoslov  týchto  hodno- 
stárov, mohol  sa  hneď  oriente vaC  o  tom,  čo  nám  v  ohlade  národnom 
doniesol  októbrový  diplom. 

Cudzí,  pri  politickej  správe  applikovaní  úradníci,  ktorí  roku  1860 
nemohli  byť  v  korunných  zemiach  umiestení,  prišli  do  dišponibility 
a  hneď  po  20.  októbri  odsťahovali  sa  domov.  Naproti  tomu  tí,  ktorí 
sme  boli  pri  pravosúdí,  ostali  sme  na  svojich  staniciach,  lebo  sú- 
časne 8  20.  októbrom  prišlo  nariadenie  cis.-kráľovské  o  tom,  že 
civilný  a  trestný  codex  a  pokračovanie,  vôbec  prisluhovanie  spra- 
vedlnosti,  taktiež  i  zákony  z  ohľadu  pozemnej  knihy  ostávajú  i  na 
ďalej  v  svojej  platnosti.  No  netrvalo  to  dlho,  lebo  bneď  po  sriadení 
municipálnej  správy,  pri  konci  roku  1860,  prišlo  heslo  z  panského 


I 


453 

kassína  v  Pešti:  „Restitutio  in  iutegrum",  čo  municípia  stoličné 
tak  rozumely,  že  v  smysle  pri  navrátenej  ústavy  krajinskej  majú 
hneď  vziaC  do  rúk  i  prisluhovanie  spravedlnosti,  a  to,  bez  ohľadu 
na  c.  kr.  nariadenie,  via  facti  aj  previedlo  sa. 

Čakali  sme,  čo  povedia  na  to  na  najvyššom  mieste.  Tam  to 
prijali  ako  fait  accompli  a  vymenovali  takzvanú  krajinsko-sudcovskú 
konferenciu,  ktorá  bez  odkladu  vypracovala  krátku  predlohu  z  ohľadu 
dočasného  usporiadania  pravosúdia.  V  mesiaci  apríli  r.  1861  dostali 
sme  nariadenie:  že  Jeho  c.  kr.  ap.  Veličenstvo,  na  základe  mienky 
krajinsko-sudcovskou  konferenciou  podanej,  ráčilo  milostivé  nariadiť, 
aby  doterajšie  c.  kr.  súdy  rozpustené  a  zákonné  súdy  (tedy  my  sme 
boli  nezákonnými !)  v  život  uvedené  boly.  Následkom  toho  vstúpi 
do  života  ústavné  právo,  dľa  ktorého  spravedlnosC  prisluhovať  sa 
má  v  stoliciach,  skrze  súdy  a  sudcov  v  raunicípiach  vyvolených,  a 
c.  kr.  súdy  povinné  sú  úradovanie  svoje  zakončiť  a  bežné  akty 
i  s  archívami  oddať.  V  tom  istom  nariadení  urobený  bol  poriadok 
z  ohľadu  v  život  uvedenia  zmenkových  súdov,  dištríktuálnych  tabúl, 
tabule  kráľovskej  a  tabule  sedmipanskej,  ako  najvyššieho  súdneho 
dvoru. 

Takýmto  činom  zakončená  bola  moja  karriéra  vo  V.  Kállóve 
a  ja,  predbežne  s  dišponibilitou  na  1  rok,  vrátil  som  sa  s  famíliou 
do  svojho  rodného  hniezda,  do  Tisovca,  počiatkom  mája  1861. 

K  ďalším  následkom  diplomu  od  20.  októbra  náležalo  i  to,  že 
najvyšším  c.  kr.  nariadením  dto  27.  decembra  1860  a  5.  jan.  1861 
zrušená  bola  srbská  Vojvodina,  tri  stolice  banátske,  spolu  s  Báčkou 
a  s  okresom  Rumi  a  Iloku  privtelené  sú  nazpäť  k  Uhorsku.  Za 
dokázanú  vernosť  ku  trónu  a  donesené  obete  „um  den  nationalen 
und  historischen  Erinnerungen  der  Serben  ehrende  Anerkennung 
zu  gewähren"  (slová  c.  kr.  manifestu)  proklamovaná  bola  manifestom 
cisárskym  dto  18.  nov.  1849  srbská  Vojvodina  a  cisár  prijal  titul 
srbského  veľvojvodu;  po  jedenástich  rokoch  politika  opportunity 
doniesla  so  sebou  to,  aby  jednoduchým  ťahom  pera  vytretý  bol  akt 
tento  k  vôli  získať  sa  majúcim  sympatiám  aristokracie  maďarskej. 
Nuž  aristokracia  táto  plesala,  ale  Srbi  zlostili  sa,  zatínali  päste,  a 
aby  splnilo  sa  na  nich  porekadlo:  ;,kto  má  škodu,  má  aj  posmech", 
maďarsko-židovské  vitzblatty  posmievaly  sa  im  všelijakým  spôsobom, 
obnovujúc  i  ten  starý,  ešte  z  roku  1850  pochodiací  vtip:  „Cár  dáva 
mi  paktrazsimó"*  (číta  sa  od  pravej  ruky  nazpäť  s  litery  na  literu). 

Ešte  som  bol  vo  V.  Kállóve,  keď  svolané  bolo  prvé  valné  shro- 
maždenie  stolice  cieľom  vyvolenia  municipálneho  výboru  a  úrad- 
níctva;  ako  by  som  teraz  videl  už  dňom  predtým  podochodivšie 
alebo  z  bližších  obcí  dochodiace  veľké  zástupy  ľudu  pod  zástavami, 
pri  hudbe  cigánskej  a  s  ohromným  revom :  „éljen  a  szabadság !  — 
éljen  az  alkotmány!"  hrnúť  sa  na  námestie  pred  stoličný  dom, 
v  ktorom  hneď  ráno  o  8.  hodine  malo  byť  otvorené  valné  shroma- 
ždenie.  Doma  pred  r.  1848  chodieval  som  i  ja  na  takéto  shroma- 
ždenia,  a  bol  som  zvedavý,  ako  to  vypadne  v  Sabolci.  Svojim 
priateľom  a  dobrým  známym  mal  som  ďakovať,  že  som  prez  husto 
natlačenú  dvoranu  dostal  sa  blízko  ku  präsidiálnemu  stolcu.  Práve 


i 


464 

bola  odišla  deputácia  povolat  do  shromaždenia  veľkého  župana, 
ktorý  y  susednom  menšom  tereme  držal  konferenciu  s  prednejšími 
auktorítami  stolice.  O  niekoľko  minút  potom  doprevadený  bol  do 
dvorany  veľký  župan  Jármy,  muž  starý,  prívetivý,  vážny,  ešte 
z  latinskej  školy,  tedy  zo  starého  sveta;  uprostred  ohlušujúceho 
éljenovania  zaujal  predsednícky  stolec  a  po  vážnom  klaAam  na 
všetky  strany,  keď  na  jeho  opakované  pokynutie  konečne  nastalo 
ticho,  otvoril  shromaždenie  primeranou  rečou,  z  ktorej  de  stylo  ne- 
mohlo chybef  poukázanie  na  12-ročné  utrpenie  pod  vládou  abso- 
lútnou a  na  dnešný  dei^,  ako  nový  úsvit  pretrhnutého  ústavného 
života.  Za  tým  predniesol  cieľ  shromaždenia,  t.  j.  voľbu  municipál- 
neho  výboru  a  úradníctva,  a  menoval  notárov  ad  hoc,  z  ktorých 
jedoomu,  práve  predo  mnou  sediacemu,  oddal  k  prečítaniu  meno- 
slov výbomíkov,  z  r.  1848  pochodiaci.  Nazrel  som  do  menoslovu 
toho  a  videl  som,  že  dajedny  mená  poznačené  sú  krížikom.  Okolo 
notára,  menoslov  majúceho,  shromaždilo  sa  niekoľko  mladých  ľudí 
80  silnými  pľúcami  a  zdravými  hrdlami,  a  ked  notár  prečítal  prvé 
meno,  títo  zvolali:  „éljenl^  —  celá  dvorana  ako  verné  echo  ozvala 
sa:  „éljenl"  a  patričný  bol  tým  samým  už  zvolený.  —  „Ach  —  my- 
slím si  —  títo  niekoľkí  sú  na  to  tu,  aby  dávali  aviso,"*  lebo  keď 
prišlo  meno  krížikom  opatrené,  oni  zvolali:  „meghalt!*'  a  za  nimi 
celá  dvorana  opakovala:  „meghalt!"  čopríam  patričný  tam  sedel  za 
zeleným  stolom.  Z  toho  som  videl,  že  krížikom  poznačení  alebo 
boli  vskutku  mrtví  alebo  takí,  ktorí  pod  bachovskou  vládou  nejaký 
verejný  úrad  zastávali.  Tým  istým  spôsobom  prevedené  boly  aj 
voľby  úradníkov.  Celý  dej  netrval  za  viac  ako  za  2  hodinky.  Ža- 
tým nasledovaly  reči  —  rozumie  sa,  že  prekypujúce  vlasteneckým 
opposicionálnym  duchom. 

Pozdejšie,  ked  som  bol  už  doma,  dozvedel  som  sa,  že  i  na 
našich  horných  stranách  vo  všetkých  stoliciach  týra  istým  spôsobom 
prevedené  boly  voľby  municipálnych  výborov  a  úradníctva,  ne- 
chybovaly  ani  len  tie  osudné  krížiky  v  patričných  menoslovoch. 
Z  toho  bolo  vidno,  že  taktický  poriadok  pre  voľby  municipálné  vy- 
šiel z  jednoho  centra,  a  centrum  to  nemohlo  byC  inde,  len  v  pan- 
skom kassíne  v  Pešti. 

Aristokracia,  ako  v  Sabolči  tak  aj  inde,  v  pocite  vKazstva 
svojho  vystupovala  si  hrdo.  Jej  hlavná  snaha,  dostaC  do  ruky  le- 
gálnu moc,  zvláštnou  prajnostou  dvornej  politiky  vyplnila  sa.  Ona, 
skromná  na  počet,  prostriedkom  tejto  moci  tiahla  za  sebou  massy 
ľudu  a  bola  pánom  situácie,  majúc  to  povedomie,  že  čo  ešte  chybí 
k  prinavráteniu  stavu  z  r.  1848,  to  na  nastúpenej  ceste  istotne  do- 
siahne. Pritom  všetkom,  že  stalo  sa  to  len  s  privolením  panovníko- 
vým, v  shromaždeniach  stoličných  nebolo  počut  slova  vďačnosti 
naproti  panovníkovi.  Nuž  čože  je  panovník  ?  Dla  zákonitého,  z  pri- 
navrátenej  ústavy  vytekajúceho  pochopu,  je  on  len  nástupcom  trónu, 
kráľom  je  ešte  nie,  lebo  veď  korunovaný  kráľ  Ferdinad  V.  ešte 
žije.  A  čože  prinavrátil  krajine?  Len  to,  čo  nikdy  nemal  práva  jej 
odobrat,  —  a  ani  to  neprinavrátil  úplne!  Kdeže  je  parlamentáme 
ministerstvo,  kdeže  je  privtelenie  Sedmohradska,  Horvatska  a  Úhor- 


455 

ského  prímoria?  Či  snem  bez  týchto  čiastok  môže  byť  zákonodar- 
ným telom?  Ci  my  ako  veruí  vlastenci  v  takýchto  okolnosfach 
smieme  platiC  daň,  ktorú  snem  neodhlasoval?  Či  smieme  da(  vojsko, 
ktoré  krajina  nepovolila?  —  Nie!  nesmieme!  nemôžeme!  bez  ura- 
zenia  vlastných  povinností  našich.  Takto  znely  odpovede  aristokracie 
na  októbrový  diplom. 

A  pod  takýmito  dojmami  zasedala  panovníkom  s  volaná  a  pod 
predsedníctvom  prímasa  Scitovského  utvorená  krajinská  komisia, 
aby  ustálila  volebný  poriadok  pre  volby  snemových  vyslancov.  Pri- 
rodzená vec,  že  volebný  zákon  z  r.  1848  (art.  V.)  bol  en  bloc  pri- 
jatý, s  malými  opravami  (vynechaním  Sedmohradska,  Horvatska  a 
Prímoria)  a  snem  svolaný  bol  na  deň  2.  apríla  1861  do  Budína 
(kam  však  len  malá  čiastka  ustanovila  sa,  lebo  snem  dla  zákona 
z  r.  1848  mal  byť  svolaný  do  Pešti,  a  bol  vskutku  hneď  v  čas 
otvorenia  do  Pešti  aj  preložený). 

Pod  takýmito  dojmami  boli  volení  aj  vyslanci  snemoví.  Nikto, 
okrem  kompetentných,  nemôže  znať,  či  v  najvyšších  kruhoch  taký 
snem  žiadali  mat,  aký  vskutku  dostali;  ale  to  i  povrchný  pozoro- 
vateľ mohol  videť,  že  pri  tej  politike,  ktorú  na  najvyššom  mieste 
sledovali,  a  pri  tých  prípravách,  ktoré  poťahom  na  vofby  vyslancov 
porobené  boly,  snem  ani  nemohol  z  iných  živlov  pozostávať,  len 
z  tých,  z  ktorých  bol  vskutku  sostavený. 

Už  som  pripomenul,  že  od  bezprostrednej  najvyššej  dôvery 
panovníkovej  závislé,  najprednejšie  dikasteriálné  úrady  a  stanice 
velžupanské  obsadené  boly  mužmi  z  radu  opposicionálnej  maďarskej 
a  roaďarónskej  aristokracie  povolanými.  Žiaden  z  intelligencie  ná- 
rodnej slovenskej  nedostal  sa  na  Slovensku  našom  za  velžupana, 
ačpráve  bolo  medzi  touto  inteliigenciou  dosť  mužov,  ktorí  roku  1849 
vernosťou  k  trónu  Jeho  c.  kr.  Veličenstva  a  obetivostou  svojou 
vynikali,  a  mnohí  z  nich  aj  potom  v  štátnej  službe  spôsobilost  a 
spoTahlivosť  svoju  dokázali. 

Akí  boli  velžupani,  také  boly  aj  municipálne  výbory,  lebo  keď 
i  stalo  sa,  že  obecenstvo  vyvolilo  do  výboru  muža  velžupanovi  ne- 
milého, velžupan  pomohol  si  tak,  že  nevhodných  mu  výborníkov 
povytieral  a  nahradil  luďmi  svojimi,  ako  to  známy  borca  našich 
slovenských  škôl  Auton  Radvanský,  veľžupan  stolice  Zvolenskej, 
porobil  (Vidz  P.  B.  Ved.,  aprílové  čísla  1861).  Municipálny  výbor 
však,  skrze  komisie,  oprávnených  voličov  popisovať  vysielané,  tak- 
tiež i  skrze  komisie  volbu  vyslancov  spravujúce,  mal  dost  moci  a 
spôsobu  dať  vyvoliť  takých  vyslancov  snemových,  akých  práve  chcel. 

Národná  intelligencia  slovenská  videla  to  jasne,  že  proti  in- 
tenciám shora  pochádzajúcim  a  proti  legálnej  moci,  oddanej  do  rúk 
opposicionálnej  aristokracie  maďarskej  a  maďarónskej,  neprevedie 
80  svojej  strany  ani  jednoho  vyslanca  snemového.  Pokúsila  sa  síce 
o  to  na  viac  miestach,  ale  s  porážkou.  Len  tam.  Pánu  Bohu  za 
chrbtom,  v  okrese  makovickom  v  Šariši  vyvolilo  kňažstvo  ruské 
s  ludom  svojím  Adolfa  Ivanoviča  Dobrianskeho  za  svojho  vyslanca. 
Ale  s  akým  výsledkom?  S  takým,  že  ho  snem  neverifikoval,  ale 
na  základe  objednaných  proti  nemu  žalôb  dišputoval  sa  o  tom,   či 


466 

má  vyslať  proti  nemu  vyšetrujúcu  komisiu  a  či  volbu  jednoducho 
zrušiť,  poneváč  je  Dobriansky  zradcom  vlasti,  ktorý  Rusov  do  vlasti 
priviedol  a  absolútnemu  systému  slúžil.  Bolo  tam  i  viac  takých 
vlastizradcov,  ale  ti  neboli  Slovania  a  slúžili  Rusom  len  za  dobrú 
plácu,  kdežto  Adolf  Ivanovič  bol  Slovanom,  ergo  vlastizradcom, 
akého  predsa  verifikovať  nemožno. 

Počas  zasedania  snemu  bol  vydržiavaný  dňa  6.  a  7.  júna  18tíl 
národný  slovenský  kougress  v  Turčianskom  Sv  Martine,  Známe 
veci  nebudem  opisovať;  no  neškodilo  by  z  P.  J5.  Vedomostí  so- 
stavit  úvodné  články,  zprávy  a  dopisy,  ktoré  vzťahujú  sa  na  kou- 
gress ten,  lebo  Vedomosti  z  toho  času  málo  kto  má  a  doba  tá  je 
tak  dôležitá,  že  zasluhuje,  aby  ju  národ  vždy  mal  v  čestnej  pamäti. 

Už  som  pripomenul,  že  punktáciu  môjho  návrhu  (Memorau- 
duma)  ešte  koncom  r.  1860  vo  Velkom  Kállóve  poznal  Edmund 
Kállay  a  od  neho  aj  iní  maďarskí  mužovia,  a  že  Kállay  vyslovil  sa 
o  veci  tej,  ked  i  reservovane,  ale  dosť  prajné,  hovoriac:  že  všetko 
závisí  od  toho,  akú  budeme  mať  stránku  na  sneme. 

Prajnosť  tá  bola  ešte  následkom  tej  platonickej  —  vlastne  poli* 
tickej  lásky  Maďarov  k  Nemaďarom,  ktorú  som  hore  vyššie  opísal, 
a  viac  ešte  následkom  neistých  výhladov  do  budúcuosti.  Tieto  ne- 
isté výhlady  uvažovali  aj  na  sneme,  a  znal  som  vyslancov,  ktorí 
báli  sa  toho,  že  štátne  ministerstvo  (Schmerling)  licitovať  bude 
proti  snemu  peštianskemu  na  priazeň  nemaďarských  národov  v  Uhor- 
sku. No  mal  som  príliš  v  pamäti  kortešačku  Benedekovu,  revokáciu 
patentu  a  civilného  kódexu  s  pravosúdím,  hlavne  však  obsadenie 
staníc  velžupanských  mužmi  nám  neprajnými,  a  preto  ani  som  ne- 
myslel na  možnosť  takej  licitácie,  a  to  tým  menej,  poneváč  bolo 
vidno,  že  v  najvyšších  kruhoch  interessujú  sa  hlavne  o  štátoprávne 
vyrovnanie  a  o  diplom  inauguracionálny,  a  že  dosiahnutie  týchto 
cielov  nebudú  si  obťažovať  proposíciami  vyrovnanie  národných  otá- 
zok za  ciel  majúcimi.  S  druhej  strany  nesľuboval  som  si  mnoho 
od  snemu  maďarského.  To  som  vedel,  že  nepovolia  nám  osobitné 
územie,  lebo  veď  je  to  otázka  moci,  a  nie  otázka  idyllického  kon- 
gressu,  ako  bol  sväto-martinský.  Chcel  som  len  ta  doviesť  veci, 
aby  snem  krajinský  z  ohľadu  uznania  osobností  našej  národnej  vy- 
slovil svoje  „áno"  alebo  „nie".  V  jednom  i  v  druhom  prípade 
otázka  naša  národná  bola  by  prišla  do  takého  positívneho  štádia, 
z  ktorého  potom  možno  by  bolo  ďalej  kráčať.  Preto,  keď  v  kon- 
gresse  sväto-martinskom  v  druhý  den  rokovalo  sa  o  otázke,  kam 
predložif  žiadosti  nášho  národa:  či  Jeho  c.  kr.  Veličenstvu  a  čí 
snemu  krajinskému?  ja  som  bol  za  to,  aby  sme  ich  dľa  formy 
konštitucionálnej  predložili  len  snemu,  a  to  mi  mnohí  z  priateľov 
mojich  počítali  za  veľkú  chybu.  Nuž  dobre,  keď  bola  chyba,  dala 
sa  aspoň  napraviť;  lebo  od  snemu  možno  bolo  odvolávať  sa  k  Jeho 
Veličenstvu,  naopak  však  nebolo  by  to  išlo. 

Tých  priateľov  mojich,  ktorí  spomenutú  chybu  veľmi  prízvu- 
kujú, prosil  by  som  o  vysvetlenie:  prečo  uzavretie  srbského  karlo- 
vického  kongrfíssu  dto.  6.  apríla  1861  nikdy  neprišlo  ani  do  pro- 
posícií  kráľovských^  ani  ináče  nemálo  najmenšieho  výsledku?? 


467 

A  predsa  toto  uzavretie  bolo  podané  Jeho  c.  kr.  Veličenstvu  s  oso- 
bitnou petíciou  vo  Viedni  dna  8.  apríla  1861 1  —  Porovnajmeže 
postavenie  Srbov  a  naše  v  pár  významnejších  čitách.  Srbi  boli 
medzinárodným  aktom  Leopolda  I.  povolaní  do  Uhorska,  na  obranu 
južných  krajín  ríše  proti  Turkom,  a  boly  im  sľúbené  kraje,  ktoré 
od  Turkov  očistia  a  osvobodia.  Akt  tento  žiadna  kancellária  uhorská 
nepodpísala,  ako  nepodpisovala  ani  iné  medzinárodné  traktáty, 
urobené  od  panovníka  Jure  majestatico".  Pozdejšie  privilégia  Srbov 
boly  aj  kancelláríou  uhorskou  podpísané,  menovite  privilégium 
dto  20.  aug.  1691 :  „volumus  ut  sub  directione  et  dispositione  pro- 

príi  magistratus  eadem  gens  Basciana et  antiquis  prívilegiis 

eidem  a  majestáte  nostra  benígne  concessis  ejusque  consuetudinibus 
inperturbate  frui  valeat"  —  oni  mali  teda  zabezpečené  svoje  ná- 
rodno-politické  práva.  Oni  mali  svoju  osobitnú,  samosprávnu  ná- 
rodnú cirkev,  pod  náčelníctvom  neodvislého  patriarchu.  Oni  mali 
manifestom  cisárskym  utvorenú  osobitnú  Vojvodinu,  tedy  vlastné 
územie  a  osobitného  vojvodu,  a  ich  velvojvodom  bol  sám  panovník, 
ktorý  titul  velvojvodu  srbského  pridal  ku  svojim  panovníckym  ti- 
tulom. Ich  národný  kongress  karlovický  svolal  sám  panovník  na- 
riadením dto  5.  marca  1861  na  deň  2.  apríla,  a  tak  na  ten  istý 
deň  80  snemom  uhorským !  Uzavretie  kougressu  toho  ani  nemohlo 
byt  inam  predložené,  len  samému  panovníkovi...  A  predsa  nemalo 
výsledku,  lebo  neprišlo  ani  do  proposícií  královských,  ani  iným 
spôsobom  nebolo  vybavené.  A  my?  Nemali  sme  ani  osobitné  ná- 
rodno-politické  privilégia,  ani  vojvodinu,  ani  nás  nesvolal  do  kou- 
gressu panovník,  len  pán  rychtár  martinský  Koša:  a  predsa  po 
toľkých  zkúsenostach  mali  sme  zavrhnút  formu  konštitucionálnu 
z  ohľadu  podania  svojich  žiadostí  a  íst  do  Viedne?  Do  tej  Viedne, 
v  ktorej  tak  súdili :  že  niet  miesta  pre  našich  ludí  ani  pri  dvorskej 
kancelláríi,  ani  pri  námestnej  rade,  ani  pri  obsadení  staníc  vel- 
županských !  A  keď  pritom  všetkom  bolo  to  chybou,  že  sme  s  me- 
morandumom  naším  nešli  do  Viedne,  ale  do  Pešti,  nuž  dobre,  nech 
bolo  chybou;  ale  vo  mene  Božom,  v  ktorom  započali  sme  dielo, 
aj  trváme  v  ňom.  Jeho  c.  kr.  Veličenstvo  pri  viac  slávnostných 
výsluchoch  našich  deputácií  vyznačil  národ  náá  epitetonom  lojál- 
neho národa;  a  národ  náš  hoden  bol  pomenovania  toho  spolu  so 
svojou  národnou  intelligenciou,  a  nezaslúžil  si  to,  aby  mu  za  vel- 
županov,  a  tak  za  vicekrólov,  dauí  boli  úhlavní  nepriatelia  jeho  ná- 
rodného bytu.  Keby  miesto  týchto  boli  prišli  národní  mužovia  za 
velžupauov,  predvídateľný  následok  toho  bol  by  býval  ten,  že  v  14. 
stoliciach,  ktoré  národ  náš  čisto  alebo  v  prevažnom  počte  obýva, 
bolo  by  sa  utvorilo  14  lojálnych  municipálnych  výborov  a  že  by 
vlivom  týchto  bol  mal  národ  náš  aspoň  šestdesiatich  národných 
vyslancov  na  sneme  peštianskom:  že  to  nestalo  sa,  za  to  máme 
dakovat  Viedni.  Ale  pokoj  reflexiám  týmto  —  vráťme  sa  nazpáí 
k  holým  dejom. 

Ako  známe,  po  kongresse  sväto-martinskom  nasledovaly  pro- 
testy. O  ich  pôvode  znám  tolko,  že  keď  v  Sv.  Martine  byvší  čle- 
novia peštianskeho  snemu  referovali  v  panskom  kassíne  peštianskom 


k 


458 

O  obsahu  Memoranduma  nášho,  vtedy  viac  vyslancov  snemových 
z  horných  slovenských  stolfc  ponúklo  sa  k  tomu,  že  zavedú  proti- 
akciu medzi  ľudom  slovenským  a  jeho  protestami  podvrátia  Memo- 
randum. Návrh  bol  odobrený,  následkom  toho  velžupani  podžupanom 
a  títo  slúžnovcom  dali  potrebnú  úpravu,  a  slúžnovci  s  takou  ochotou 
vrhli  sa  po  obciach  na  sbieranie  protestov,  že  tieto  skôr  došlý  ku 
snemu,  než  naša  deputácia  podala  Memorandum  sväto-martinské 
Tiszovi,  v  ten  čas  podpredsedovi  snemu.  (Dna  27.  júna  1861.) 

Ešte  jednu  vec  pripomeniem.  Asi  v  polovici  augusta,  tedy  málo 
dňami  pred  rozpustením  snemu,  sišiel  som  sa  náhodou  na  želez- 
ničnom nádraží  peštianskom  s  Edmundom  Kállaym.  Po  krátkom 
pozdravení  oslovil  ma:  ,,Teda  silne  protestujú  Slováci  proti  turčiansko- 
sväto-martinskej  adresse."  —  „Darmo  protestujú,"  odpovedal  som, 
„lebo  je  to  už  ukončený  historický  fakt."  —  »Ano,"  hovoril  on, 
„ale  historický  fakt  je  i  to,  že  Ind  svoj  nemáte  pri  sebe,  a  to 
mnoho  značí !  Pritem  všetkom  snem  je  tak  disponovaný,  že  ak  len 
bude  mat  času,  vybaví  národnostnú  otázku.  Buďte  spokojní."  Y  ten 
istý  čas  i  Kecskeméthy  písal  v  Magyarországu  o  tom,  „aby  snem 
aspoň  v  zásadách  vybavil  otázku  národnú  a  nenechal  absolutismu 
vykoristit  vec  tak  dôležitú."  Následok  toho  bol,  že  snem  v  pred- 
posledný deň  svojho  zasedania,  t.  j.  21.  augusta,  prijal  návrh  Tiszov 
v  tom  smysle,  že  „snem  medzi  prvé  a  najvážnejšie  úlohy  počituje 
uspokojenie  všetkých  nárokov  v  krajine  bývajúcich  národuostí,  ktoré 
s  territoriálnou  a  politickou  celistvostou  vlasti  nestoja  v  protimluve." 
(Vidz  P.  B.  Ved.  č.  46.) 

Nuž  túto  „straku  na  kole"  Tisza  mohol  si  aj  podržaC 

Madari  mali  r.  1861  krásnu  príležitosť  riešiť  otázku  národnú 
na  základe  prirodzenom  a  skutočnom,  a  spolu  i  historickom  a  spra- 
vodlivom. Oni  mali  jednoducho  uznat  národy  vo  vlasti  jestvujúce 
za  národy,  lebo  veď  je  to  pravda  skutočná,  historická  a  neod- 
škriepiteľná; mali  im  dopriaf  a  zákonom  zabezpečit  svobodný  ná- 
rodný vývin,  v  občianskom,  cirkevnom,  školskom  a  kultúrnom  ohľade 
obmedzený  v  poťahu  jedných  ku  druhým  zásadou  reciprocity  a  zá- 
sadou integrity  a  dobra  spoločnej  vlasti.  Takýmto  spôsobom  boli 
by  integritu  vlasti  stotožnili  so  životnými  záujmami  jej  národov, 
boli  by  si  poistili  sympatie  týchže  národov  a  spolu  i  vďačnosť  dy- 
nastie, ktorá  činom  takým  bola  by  bývala  zachránená  od  chybnej, 
od  r.  1860  proti  Slovanom  sledovanej  politiky  a  jej  následkov. 

Ale  Maďari,  ako  piišli  ku  sláve  a  moci,  tak  zabudli  na  naj- 
svätejšie záujmy  vlasti,  t.  j.  na  to,  že  ona  je  vlasťou  všetkých  v  nej 
jestvujúcich  národov,  a  v  svojej  osudnej  —  kumánskej  —  pýche  a 
iutolerantnosti  privlastnili  si  ju  výlučne,  ako  by  ona  len  ich  výdo- 
bytkom, ich  výlučným  majetkom  bola.  Oni  zabudli  na  sľuby  ne- 
maďarským národom  činené  predtým,  keď  ešte  potreba  bola  na 
spoludejstvovanie  tých  národov.  Vtedy  bola  im  rovnoprávnosť  ná- 
rodná heslom  svätým,  potom,  keď  dosiahli  cieľa,  stala  sa  im  ona 
aesmyslom,  trhaním  krajiny,  statusom  in  statu,  snahou  protiústavnou, 
zkrátka:  vlastizradou,  dacoromanismom,  panslavismom.  Predtým 
uznávali  nemaďarské  národy  vlasti  za  národy,  potom  len  za  cudziu 


469 

&jta  (»idegen  faj^  —  slová  Deákove),  sa  národnosti  bez  byta  ná- 
rodného, tady  za  výsledok  bez  príčiny!  lebo  dľa  ich  vymyslenej  a 
lživej  náuky  „všetci  občania  v  Magyarországu  bez  ohladu  na  reč 
tvoria  v  politickom  ohľade  len  jeden  národ,  a  to  historickému 
pochopu  štátu  maďarského  zodpovedajúci  jediný  a  nerozdielny  ná- 
rod maďarský/  (Vidz  zprávu  povereníctva  snenoového  v  záležitbsti 
národností  vyslaného.  P.  B.  Ved.  č.  44.  1860.)  Touto  vrazedlnou 
náukou  a  fikciou  postavili  alternatívu,  že  alebo  nemaďarské  národy 
vlasti  tejto  musia  byt  mravne  vykynožené  a  pomaďarčené,  alebo 
vlasf  táto  musí  sa  rozpadnút  na  totko  vlastí,  koľko  jesto  v  nej 
národov  právo  života  majúcich.  Oni  teda  náukou  tou  inaugurovali 
vo  vlastí  našej  stálu  borbu  na  smrť  a  život  medzi  národami,  do- 
kým  alternatívy  tej  jeden  alebo  druhý  spôsob  nezakončí  borbu. 

Praví  priatelia  Uhorska  len  žalostit  môžu  nad  osudným  obra- 
tom týmto,  ktorým  tisícročný  základ  integrity  Uhorska,  t.  j.  spo- 
ločný záujem  jeho  národov  je  podvi*átený  a  na  to  miesto  založený 
„magyarországu,  s  panstvom  jednoho  národa  nad  ostatnými  a  s  in- 
tegritou na  násilenstve,  fikcii  a  krivde  spočívajúcou.  Aristokracia 
slovenská  mohla  vlivom  svojím  prekazit  deštruktívny  ten  process, 
ale  odrodilstvom  svojím  stala  sa  neschopnou  k  takému  dielu,  stala 
sa  bezsilným  povlekonosičom  aristokracii  maďarskej,  kynožíteľom 
živlu  toho,  z  ktorého  čerpat  mala  silu  svoju.  Národná  intelligencia 
slovenská  však  bola  prislabá  k  tomu,  aby  zdravý  a  patriotický  pro- 
gramm  svoj,  ustálený  na  kongresse  sväto-martinskom,  previedla 
oproti  úradnej  moci,  vláde  a  politike  dvora. 

Podvrátením  tisícročného  Uhorska  a  dosadením  na  jeho  miesto 
Magyarországu,  zavedená  je  borba  medzi  maďarstvom  a  nemaďar- 
skými národami  v  Uhorsku,  v  ktorej  týmto  posledným  ide  o  život, 
o  ich  národné  bytie.  A  borba  tá  čím  dial  tým  väčšmi  bude  prenikat 
do  všetkých  záhybov  občianskeho  i  spoločenského  života.  My  Slo- 
váci, keď  v  elementárnej  borbe  tejto  politikou  viedenskou  i  vydaní 
sme  na  milosť  a  nemilosC  protivníkom  našim,  keď  proti  vražedlným 
útokom  na  nás  čineným  i  darmo  budeme  hľadat  záštitu  v  positív- 
nom  zákone  alebo  v  najvyšších  kruhoch  trón  Jeho  c.  kr.  Veličen- 
stva obkľučujúcich,  keď  i  bezbranní  a  nahí  stojíme  oproti  ozbroje- 
ným obmencom,  pritom  všetkom  budeme  mat  i  my  svojich  spo- 
jencov, ktorých  borba  sama  stvorí  ku  pomoci  našej  a  ktorých  in- 
tensívna  sila  rás(  bude  s  borbou  čím  dial  tým  viac.  Nemyslím  ja 
na  nejakého  slovanského  —  ruského  Bismarcka,  ktorý  by,  ako  ne- 
mecký Bismarck,  keď  v  Pešti  boli  zničili  nemecké  divadlo,  inter- 
venciou diplomatickou  pohrozil  dejateľom  rytierskeho  národa,  — 
veď  známe,  že  slovanského  Bismarcka  niet;  ale  myslím  na  ten 
nezmeniteľný  zákon  Boží,  dľa  ktorého  každý  zločin  nesie  sám  so 
s^ou  pokutu  a  potažne  záhubu  svoju.  Už  míňajú  sa  sympatie, 
ktorými  Európa  sprevádzala  Maďarov  v  ich  boji  proti  absolutismu 
bachovskému,  lebo  z  vtedajších  potlačených  a  bojovníkov  svobody 
stali  sa  terajší  potlačovatelia  a  uičitelia  svobody.  Čím  diaľ,  tým 
viac  dosvedčuje  sa,  že  kto  napáda  národné  bytie  millionov,  ten  ne- 
môže šetrit  ani  ich  občiansku  svobodu,  a  keď  predsa  jest  positív- 


4(>0 

nych  zákonov,  práva  občanov  zabezpečujúcich,  napádatel  nútený  je 
zákony  tie  nezachovávať  a  robif  ich  illusórnyrai,  lživými,  nútený  je 
naproti  zákonu  pomáhat  si  svevoFou  a  násilím.  Táto  nutnost  však 
vedie  ho  k  ustrojeniu  ohromného  apparátu  birokratického,  aby  pre 
každý  záhyb  života  občianskeho,  cirkevného,  školského,  spoločen- 
ského mal  svoje  povolné  nástroje;  no  takýto  apparát  nielen  že  ob- 
ťažuje, ba  nivočí  každé,  čo  ak  zákonité  hnude  občanov,  nielen  že 
nesie  so  sebou  otroctvo,  lež  stojí  aj  ohromné  výdavky,  ďaleko  pre- 
sahujúce majetkový  stav  poplatníkov.  On  vedie  ku  všeobecnej  de- 
pauperisácii,  k  politickému  a  finančnému  krachu :  a  že  takýto  krach 
nie  je  spojeucom  potlačovatelov,  ale  potlačených  —  to  videli  sme 
pri  páde  germanísačného  systému  bach:)vského,  to  doista  uvidíme 
i  pri  páde  jeho  nástupcu,  maďarisačného  systému  terajšieho  I 

Nemôžem  zamlčaC  ešte  jednu  krátkozrakost  našu,  do  ktorej 
sme  pri  ponímaní  politickej  situácie  r.  1861  hyperlojálnosťou  svojou 
takmer  všetci  upadli.  Je  to  záležitost  školská,  ktorú  zanedbali  sme 
vtedy,  ked  bol  k  tomu  príhodný  čas,  na  denný  poriadok  doniest, 
a  —  via  facti  —  v  našom  záujme  riešiť,  spoliehajúc  sa  na  to,  že 
ona  dľa  hesla  Jeho  Veličenstva:  „gleiches  Recht  fiir  Alle*,  svojím 
časom  len  k  nášmu  prospechu  bude  riešená.  Medzitým  však  heslo 
zostalo  prázdnym  zvukom  a  diela  na  praktickom  poli  vyvinovaly  sa 
dalej  v  smere  započatom. 

Už  dostatočne  objasnené,  že  z  Viedne  neobmedzenou  mocou 
vystrojení  velžupani  organísovali  municipálne  výbory  na  Slovensku 
zo  živlu  slovenskému  národu  nepriateľského,  maďarského  a  maďarón- 
skeho,  ktorému  oni  sami  stáli  na  čele.  Následkom  toho  živel  tento 
sriadil  sa  v  celej  krajine  v  jednu  silnú,  úradnou  mocou  ozbrojenú 
politickú  stranu,  ktorá  v  záujme  maďarstva  imponovala  nahor  dvoru, 
vydávajúc  sa  za  repräsentanta  verejnej  mienky  krajiny,  nadol  však 
panovala  nad  občianstvom  mocou  zákona,  auktoritou  vlády,  a  kde 
bolo  treba,  i  menom  panovníkovým. 

Keď  i  v  municipálnych  výboroch  našiel  sa  kde-tu  daj  eden  slo- 
venský národný  človek  a  opovážil  sa  v  záujme  národnosti  slovenskej 
prehovoriť,  alebo  práve  v  reči  slovenskej  predniesť  mienku  svoju, 
zahriakli  ho  tým,  že  je  to  nelojálnosť,  lebo  keď  Jeho  Veličenstvo 
októbrovým  diplomom  prinavrátiť  ráčil  ústavu  krajinskú,  tým  pri- 
navrátil i  diplomatičnosť  reči  maďarekej,  a  lojálneho  občanova  po- 
vinnosť je  kloniť  sa  pred  vôlou  panovníkovou. 

Ten  istý  argument  upotrebil  sa  i  pri  sriadení  gymnasiálnych 
a  vyšších  škôl,  ktoré  pred  októbrovým  diplomom  boly  čo  do  na- 
ukosdelnej  reči  alebo  celkom  alebo  zčiastky  nemecké.  Najprv  evanje- 
lická školská  komisia,  vyslaná  generálnym  konventom,  za  príkladom 
generálneho  inšpektora  gr.  Zayho,  ktorý  na  sneme  rozhadzoval  frá- 
sami  vlasteneckými,  že  ;,radšej  chce  ísť  ako  Maďar  do  pekla,  než 
8  Nemci  do  neba",  uzavrela,  že  na  gymnásiach  evanjelických  má 
byť  výlučne  reč  maďarská  rečou  naukosdelnou ;  lebo  najvyššiu  vôIu 
panovníkovu,  ktorú  prinavrátením  ústavy  dal  na  javo,  nemožno 
v  inom,   len  v  tom  smysle  ponímať,  a  to  tým  viac,   poneváč  kým 


461 

bola  reč  latinská  diplomatickou  v  Uhorsku,  bola  i  uaukosdeľnou 
y  školách,  dedictvo  po  reči  latinskej  však  v  smysle  ústavných  zá- 
konov pripadlo  na  reč  maďarskú. 

To  isté  vyslovila  i  regnikolárna  komisia  pre  štátne  a  rímsko- 
katolícke školy  (vidz  P.  B.  Ved.  č.  55,  56,  66)  a  konečne  vyslo- 
vila to  aj  sama  uhorská  kráľovská  námestná  rada,  tedy  mužovia, 
ktorých  bezprostredne  dôvera  panovníkova  povolala  do  námestnej 
rady,  ktorí  teda  dla  najvyšších  úmyslov  panovníckych  mali  krajinu 
spravovať  a  riešit  najdôležitejšie  otázky  verejnej  správy.  Ba  čo 
viac,  konsilium  vydalo  nariadenie  všetkým  na  Slovensku  nacho- 
diacim  sa  direktorátom  gymnasiálnym,  „že  maďarská  reč  zavedená 
je  v  každej  triede  za  naukosdelnú  a  povinný  predmet^,  a  vymeno- 
valo na  bansko-bystrické  r.-kat.  gymnásium  takých  ludí  za  profes- 
sorov,  ktorí  slovensky  ani  nevedeli. 

A  toto  dialo  sa  v  ten  istý  čas,  keď  panovník  v  odpovedi  svojej 
21.  júla  1861  na  prvú  adressu  snemovú  danej,  v  tom  smysle  vy- 
slovil svoju  najvyššiu  vôľu,  aby  právo  národností  nemaďarských 
určilo  sa  i  ohľadom  objemu  i  ohľadom  vyvinovania  sa  reči  a  ná- 
rodnosti, jako  i  poťahom  na  ich  pomery  ku  verejnej  správe;  dialo 
sa  v  ten  čas,  keď  panovník  v  odkaze  ríšskej  rade  poslanom  roz- 
pustenie uhorského  snemu  odôvodňuje  tou  príčinou,  že  ,,snem  uhor- 
ský spečoval  sa  očistiC  ústavu  uhorskú  od  nebezpečných  článkov  a 
od  nariadení  naproti  nemaďarským  národom  nespravedlivých  a  ne- 
snášanlivých". 

Je  to  vskutku  záhadné,  že  keď  panovník  takto  hovorí  pred 
celým  svetom  v  svojich  najvyšších  odkazoch  a  diplomatických  li- 
stinách, vtedy  najvyšší  úradníci  štátni,  ktorí  len  z  osobnej  dôvery 
panovníkovej  existujú  a  jeho  najvyššie  úmysly  prevádzať  povolaní 
sú,  zrovna  proti  vysloveným  úmyslom  panovníkovým  všemožne  utla- 
čujú práva  nemaďarských  národností,  ich  reč  z  verejnosti  a  zo  škôl 
vytískajú,  mužov  ich  dôveiy  z  úradov  verejných  a  z  výborov  právo- 
mocenských  odstraňujú,  zkrátka  všetko  to  konajú,  aby  prejavené 
úmysly  panovníkove  v  protivnom  smysle  boly  v  život  uvedené. 

Vlastnú  príčinu  protiv  týchto  len  tí  môžu  znat  s  istotou,  ktorí 
v  ten  čas  v  politike  dvora  dejstvovali;  ale  i  obďalečný  pozorovateľ 
mohol  videC  toľko,  že  protivy  nie  sú  náhodné  a  že  nepochodia  zta- 
diaľ,  ako  by  snáď  slová  panovníkove  bezsilnými  boly  ostaly  na  jeho 
radcov  a  prvých  štátnych  úradníkov.  V  tom  ohľade  máme  už  fakta, 
dosvedčujúce,  že  úpravy  panovníkove  i  dvorská  kancellária  i  ná- 
mestná rada  musela  poslúchat. 

Faktum  také  je  repräsentácia  biskupa  Moysesa.  Aby  sme  však 
repräsentáciu  túto  náležité  ocenit  znali,  musíme  sa  nakrátce  ohliadnut 
po  vtedajšej  situácii. 

Rozpustenie  snemu  uhoi*ského  (22.  ang.  1861)  vzbudilo  nové 
nádeje,  že  žiadostam  nemaďarských  národov  bude  vyhovené.  Prvá 
i  druhá  adressa,  ale  hlavne  Deákov  protest,  ktorým  snem  bol  za- 
kľúčený,  podaly  dostatočný  dôkaz  toho,  že  jednota  ríše,  októbrový 
diplom,   ústava  februárová  —  slovom  úmysly  panovníka  o  rekon- 


46S 


štrukcii  ríše  nedajú  sa  vyrovnat  s  pretensiami  maďarstva,  menovite 
s  úplným  uznaním  zákonov  z  r.  1848,  s  neodvislým  parlamentár- 
nym  ministerstvom  v  Pešti  a  s  personálnou  úniou.'*') 


■^••• 


Banátski  Slováci. 

rlesiem  i  ja  obnôšku  do  úla  miestnych  názvov  slovenských; 
bude  ona  zároveň  malým  príspevkom  i  k  slovenskej  etnografii.  Keď 
vezmeme  do  ruky  dobré  staršie  mappy,  v  hornom  Banáte,  menovite 
v  krašovskom  a  severíuskom  pohorí,  nachádzame  premnoho  názvov 
(vrchov,  obcí,  jarkov,  potôčkov),  ukazujúcich,  že  bol  toto  pôvodne 
slovanský  kraj.  Banát  je  v  každom  ohlade  akoby  prarfmi  medz- 
níkmi ohraničená  malá  krajina ;  jej  história  je  veru  ešte  hodne  ne- 
známa. Tak  spomeniem  len  jedno  po  stjiínke  etnografickej.  Tam 
pri  Rešiciach,  okolo  Krasová,  nájdeme  v  rumunskom  morí  malý 
kompaktný  ostrov  slovanský.  Pozostáva  zo  siedmich  obcí,  živiacich 
sa  hlavne  ovocinárstvom.  Y  krajinskom  popise  o  obyvateľoch  týchto 
obcí  udáva  sa,  že  sú  horvatského  jazyka*  Ale  keď  na  vlastné  uši 
počujete  ich  shovárat  sa  medzi  sebou,  ste  presvedčení,  že  ich  jazyk 
je  bližší  slovenskému,  než  horvatskému. 

Predovšetkým  hľadajme  banátskych  Slovákov  v  stoliciach  po- 
dlá obcí. 

a)  Krasov skO'Severinska  stolica. 


Meno  obce  I  I  I         I  I  -  -S  .- 

CO  ^{2;p4ti]cgpqo 

Boklin  47  kat  —  —  1170  —  —  —  — 

Fttzes  71    „  —  —  1495  —  —  —  — 

Jerszeg  74    „  306  —       378  —  —  —  — 

Királyhegye  (Kônig8- 

mad)  —  736      —  .»  —  _  196 

Veíký  Surdak  46  —  —       667  —  —  -  — 

BogBia,  Nemecká  (Né- 

met-Bogsán)  16    „  197  902  1752  —  _  —  _ 

Bogšia,  Rumunská  (Ro- 

mán-Bogsán)  105  ey.  a  kat    —  —  2427  —  —  —  — 

Židovín  241  kat  —  —  1281  —  _  —  — 

Ferdinandsberg  (Nán- 

dorhegy)  383  ev,  a  kat    -—  468      228  —  —  —  — 

Ruskberg    a  Ruskyca 

(Ruszkabánya)  371       „  —  1113  1328  —  —  —  — 

Ohaba-Bystra  15       „  —  106      708  —  —  —  — 


*)  Tento  politický  testament  Štefana  M.  Daxnera  potiaľto  bol  napísaný  y  zime 
1886/6.  Roku  1890,  žiadajúc  si  ho  pre  Slovenské  Poklady,  zároveň  prosil  som 
drahého  nášho  pôvodcu  o  dokončenie.  V  odpovedi  svojej  sfúbil  dokončenie, 
ale  až  vted^,  keď  zmôže  práce,  ktorými  prívalily  ho  známe  cirkevné  processy. 
Onedlho  pnila  nemoc,  v  apríli  toho  roku  už  smrt  —  dôležité  dielo  ostalo  ne- 
dokončené, Red. 


4fiS 


Meno  obce 

> 
o 

1 

O 

B 

9 

•S 

s 

-S 

1 

^ 

S 

^ 

s 

» 

OQ 

m 

•o 

Skeuš 

616  kat 

^_ 

ii__ 

889 

^— 

•^ 

... 

— 

Yecaeháza 

98    „ 

^■^ 

796 

6 

<— . 

— 

— 

.1.. 

SokoUwáe 

13    „ 

— 

321 

69 

-^ 

— 

.^ 

— .. 

Nová  Moldova 

9          y, 

-~ 

422 

2843 

— 

— 

._ 

Oravica 

29  ev.a 

kat 

— 

2318 

1409 

— 

... 

.i— 

.. 

SteTerdorf-Anina 
Oriava 

1Ď68        „ 
16        » 

889 
714 

7397 
1472 

426 
986 

— 

— 

— 

— 

Euptore-Sekul 
Beéica  (Resicabánya) 

304         ^ 

— 

610 

649 

— 

— 

.^ 

^— 

895         „ 

715 

6844 

1419 

*- 

— 

— 

— 

Rumunská  Relica 

36         „ 

— 

1081 

1168 

— 

— 

— 

— 

Nadrag 

213         „ 

— 

796 

446 

— 

— 

— 

— 

Szilváshegy 

35  kat. 

— 

— 

686 

— 

— 

— 

Zgribešť 

93  ev.  a 

kat 

^^^ 

— 

918 

— 

— 

— 

— 

Svätá  Helena 

mm^ 

r 

*^* 

^■^ 

^^^ 

**"* 

757 

b)  Temešská  stolica. 

Temeivár 

815  ev.a  kat  10657  22301 

3618 

_ 

1646 

.^_ 

•_ 

Vriec 

«2        „ 

— 

12164 

469 

— 

7712 

— 

— 

BUižava 

20        n 

— . 

— 

480 

— 

— 

— 

Kádár 

22 



— 

603 

-^ 

— 

— 

— 

Bwfiái 

16         „ 

561 

1147 

860 

— • 

^ 

— 

— > 

Eepet 

28  kat 

548 

^ 

— 

— 

— 

MagA'ar-SzákoB 
Nitzkidorf 

44     „ 

_ 

~_ 

8898 

— 

.^ 

— 

8     „ 

— 

2018 

— 

.~- 

— 

— 

— 

Siláš 

22  ev.  a 

kat 

1934 

.-^ 

— 

— 

.— 

Vukova 

496  ev. 

^— 

.— 

697 

— 

'—. 

— 

~ 

Šipet 

16   „ 

—. 

■.— 

2286 

— » 

^^ 

_ 

_ 

Mdlý  šemlak 

12    n 

707 

^1,^ 

_ 

— . 

^^ 

.. 

Veľký  Šemlak  (Morava) 

83    „ 

— 

— 

707 

— 

— 

— 

— 

Skuľa 

10    » 

526 

104 

729 

— 

— 

— 

— 

Butin 

312 

— 

150 

161 

— 

— 

— 

-^ 

Ulma 

12  kat 

— 

259 

— 

.— 

2950 

— . 

— 

Giroda 

— 

242 

, — 

975 

— 

— 

— 

— 

Mehala 

17  ev.  a 

kat 

431 

1595 

1972 

— 

818 

'— 

— 

Mramorak 

16  ev. 

— . 

1922 

1259 

-^ 

1066 

-^ 

— 

Kizdia 

16  kat 

.^ 

— 

1608 

— 

— ► 

— 

— 

Lipa 

20 

961 

2608 

3300 

— 

-^ 

— 

— 

Brestováe 

284  kat 

— 

-.- 

3b^ 

— 

— 

— 

— 

Hemiaková  (Aranyág) 

67     „ 

— 

— 

770 

— 

— . 

— 

— 

Lukarec 

23  ev. 

— . 

~- 

— 

—— 

268 

— 

— 

BékáS 

10  ev.  a 

kat 

^— 

1969 

162 

— 

1816 

— 

— 

Téš 

119 

— 

— 

836 

—~ 

— 

— 

— 

Fônlak 

82 

— 

— 

1866 

^^ 

946 

— 

Schôndorf  (Szépfalu) 

11 

— 

— 

2287 

— 

— 

— 

— 

Klopodia 

-r- 

866 

— 

— 

.— 

— . 

484  ref. 

Moravica  (oravskí  plá- 

tenníci) 

10  kat 

— 

1628 

•  — 

— 

— 

— 

— 

Eétfél 

78     „ 

— 

832 

— 

— 

1196 

— 

Kokota  (Orcifalva) 

12  ev. 

— 

2729 

— 

0Z 

— 

— 

— 

Yaijaé 

7  ev.  a 

kat. 

— 

2829 

— 

2018 

— 

— 

• 

c)  Torontálska  stolica. 

Veľký  Bečkerek 

417  ev.a  kat  i 

5116 

7874 

382 

7969 

^^. 

... 

Veľká  Kykynda 

66       „ 

3519 

5719 

— 

— 

12866 

— 

— 

464 


Meno  obce  ^  •!         a         I         &       -     5      .^ 

Panéova  242  „  2055  7284  —  —  7713  —  — 

Alibunár  8  ev.  —  —  2624  —  1247  —  — 

Petrovoeelo  18    „  —  —  5699  —  —  —  — 

Ľanča  7  „  —  —  —  _  2765  —  — 

Sándor  (S&ndorfalya)  615  ev.  —  —  —  —  —  —  — 

Kovačica  (AntalfalTa)  3984  „  ___  —  —  —  —  — . 

Crepaja  26  „  —  -_  —  —  4666  —  — 

Padina  (Lajosfalva)  4030  ^  _  —  —  ^^— ._ 
Sakula    (Torontál-Szi- 

get)  28  „  —  —  —  —  2466  ~  — 
Ľébéliaéa     (Torontál- 

Vásárhely)  19  „  4757  —  —  —  —  _  — 

Grôrgybáza  18  „  373  668  ~  —  —  —  — 
Hajduiica     (István- 

vôlgy)  496    „  _  762  —  —  —  —  — 

Veľká  Margita  10  kat.  —  —  1072  —  626  —  — 

Zicbyfalva  17  ey.  a  kat.  —  —  2826  —  —  —  — 

Horv.  Boka  27         „  —  —  _  ggs  —  —  — 

Maď.  Sv.  Michal  41         „  692  —  —  ~  —  —  — 

Nem.  Elemír  10  ev.  —  1129  —  _  —  —  — 

Perlas  18  „  —  699  —  —  3341  —  — 

Srbský  Aradác  113  „  _  _  _  —  i673  —  — 

Líjsika  (Erzsébetlak)  668  „  426  263  ~  —  —  —  — 

Slovenský  Aradác  2164  ev.  —  -—  —  __  —  —  — 

Mokrin  9  „  613  1340  —  -^  6636  —  — 

Starý  Beienov  9  kat.  —  —  —  —  —  6868  — 
Srbský  VerkýSv.Miku- 

láá  22  ev.  1480  3601  4061  —  1248  —  — 

Franzfeld  18  „  —  3618  —  —  —  _  — 

Hertelendyfalva  694  „  939  594  —  —  —  —  — 

(ČADgOTCi) 

Starčevo  15    „  —  1000  —  1139  1331  —  — 

Ptrjamos  18    „  —  5388  —        —      _  —  — 

Turecká  Beča  11    „  6004  225  —        —     1971  —  — 

Csóka  Uev.akat.  2392  -—  —        —      862  —  — 

Tis8ký  Sv.  Mikuláš  146  ev.  1266  600  ~         —     1363  —  — 

V  Krašovsko-Severínskej  stolici,  v  obciach  a  mestách  tu  vy- 
počítaných, s  tými,  čo  ešte  kde-tu  v  menšom  počte  žijú,  i  dla  úrad- 
nej štatistiky  je  5723  Slovákov,  v  Temešskej  2598,  v  Torontálskej 
14031.  A  tak  v  celom  Banáte  (teraz:  Déhnagyarország)  i  dla  úrad- 
nej štatistiky  je  22352  Slovákov. 

Najviac  Slovákov  je  v  Torontálskej  stolici,  menej  v  Krašovsko- 
Severínskej  a  najmenej  v  Temešskej ;  v  Torontálskej  najviac  evanje- 
likov a  v  Krašovsko-Severínskej  najviac  katolíkov.  V  Krašovsko- 
Severínskej  majú  za  spoluobyvatelov  Rumunov  a  Nemcov,  v  Temeš- 
skej Rumunov,  Nemcov  a  Srbov,  v  Torontálskej  Srbov,  Nemcov  a 
Maďarov.  V  celom  Banáte  niet  jediného  slúžnovského  okresu,  aby 
v  ňom  nenachádzalo  sa  koľko-toľko  Slovákov.  Pravda,  nie  v  tej 
miere,  ako  Nemcov.  Títo,  dla  svojho  „Drang  nach  Oston",  tisnú 
sa  do  všetkých  kútov  jako  roľníci,  kde  čo  len  jedny  hony  dobrej 
ornej  pôdy  sa  najdú,  jako  kupci,  hutníci,  baníci,  remeselníci  a  krč- 
mári  do  všetkých  miest,  mestečiek,  kúpelov,  železiarskych  a  baní- 


466 

ckycb  závodov,  kde  s  pomocou  priemyslu  dobre  dá  sa  koristiĹ 
Kde  Nemci  sa  usalašia,  tam  Srbi,  Horvati  a  Rumuni  skoro  musia 
ustupovat.  Nad  mestami,  mestečkami  zväčša  už  dominujú,  a  i  tam, 
kde  ich  pred  štyridsiatimi  rokmi  len  za  hrs(  bolo,  hoc  ešte  ani 
nemajú  absolútnu  väčšinu,  sú  dnes  už  pánmi,  menovite:  v  Bečke- 
reku,  v  Pančove,  v  Temešváre,  vo  Vršci,  v  Bielych  Kostoloch, 
v  Lugoši,  v  Steyerdorfe  a  v  Oršove  (Rsave).  Opportňnni  sú  vzhľadom 
na  „állam-eszme"  až  príliš,  ale  zato  Nemci  zostávajú  i  dla  jazyka, 
i  dla  obyčajov.  A  kmeň  tento  v  tej  miere  sa  rozmnožiýe,  že  dnes- 
zajtra  Banát  nebude  ani  Krassó-Szôrény-,  Temes-,  Torontálmegye, 
ani  Délmagyarország,  ani  Temešský  Banát,  ale  v  malom  pravý 
Deutschland. 

Pod  názvom  Slovenské  mená  miest  šiesty  sošit  tohoročných 
Slovenských  Pohľadov  vyzýva  nás,  aby  sme  cielom  sostavenia  slo- 
venského menoslovníka  miest,  každý  dla  možnosti,  popísali  mená 
miest,  mestečiek,  dedín,  majerov  atd.  atď.,  kto  v  ktorej  stolici  je 
viac  doma.  Ja  sostavil  som  menoslov  tých  banátskych  miest  a  obcí, 
kde  Slováci  alebo  inými  národnosfami  ani  takmer  pomiešaní  nie  sú, 
alebo  hodnými  odstovkami  k  utvoreniu  obyvateľstva  prispievajú, 
alebo  aspoň  v  patrnom  počte  sa  nachádzajú.  Kursívou  sádzané  mená 
obcí  sú  našské  pomenovania.  O  obciach,  v  ktorých  je  Slovákov 
málo,  10 — 80  duší,  neviem,  ako  ich  oni  svojím  jazykom  vyslovujú, 
na  pr.  Fônlak,  Szépfalu,  Kétfél  atď. 

Teraz  podávam  menoslov  miest,  mestečiek  a  dedín;  ak  Pán 
Boh  dá  zdravia,  časom,  s  pomocou  tunajších  svojich  známych  a 
priatelov,  sostavím  menoslov  majerov,  záhonov,  čiastok  chotárov, 
jarkov,  lesov,  potokov,  rýtov,  močiarov,  prieplavov  atd.  tam,  kde 
Slováci  hodný  koreň  pustili. 

Nebude  od  veci  i  bližšie  poznat  niektoré  banátske  slovenské 
obce,  menovite  tie,  v  ktorých  náš  živel  je  silnejší;  tieto  sú,  dľa 
mojej  mienky:  F'erdinandsberg,  Heitelendyfalva,  Šándor,  Kovačica, 
Padina,  Aradác,  Lízika,  Hajdušica,  Vukova  a  Butín. 

1.  Ferdinandsberg  alebo  Fabrika  (úradné  jej  pomenovanie  je 
Nándorhegy)  v  kraji  utešenom,  medzi  samými  vrchy  ^  a  horami, 
slovenských  svojich  občanov  má  katolíkov  z  Oravy  a  evanjelikov 
z  Gemera.  Sú  to  napospol  hámomíci,  baníci,  zámočníci,  stolári, 
lejári,  voziarí,  lesníci  a  hutníci.  To  isté  aj  v  Ruskyci.  Potomstvo, 
majúc  za  spoluobčanov  Rumunov  a  Nemcov,  a  nepožívajúc  v  svojej 
reči  žiadneho  školského  vynaučovania,  až  na  nepoznanie  skomolilo 
pekný  jazyk  svojich  otcov.  Počujúc  ich,  prijde  človek  do  rozpakov, 
do  ktorého  pod-poddialektu  vriadit  ich  mluvu?  Ináče  sú  to  ľudia 
spôsobní;  rumunskú  reč,  práve  tak  ako  i  Butínci  a  Vukovčania, 
osvojili  si  vo  veľmi  krátkom  čase. 

2.  Hertélendyfálva^  preto  tak  pomenovaná,  poneváč  nebohý 
torontálsky  uadžupan  Hertelendy  úradnou  svojou  mocou  a  auktorítou 
mnoho  vykonal  za  to,  aby  obec  táto  od  nebezpečných  brehov  Du- 
naja, kde  jej  slovenskí  a  nemeckí  obyvatelia  boli  založili  v  ryte 
obec  Marienfeld  (v  rokoch  1868,  1869  a  1870),  bola  prenesená  na 
miesto  bezpečnejšie,  tri  kilometre  od  mesta  Pančova  a  k  ceste,  ve- 

80 


d^4cej  dp  Starcova.  Tu.  nielei?  že  pi:^d,QÍlý  avoj  qhotÁfi  ako  svgju, 
vlastnpst  podržali,  aJe  ioi  k  vôU,  aby  sa  i^ískalo  trošku  územia  pre 
osadu  a  cljiotáj:,  vlastne  ešte  viac  k  vôli  ich  noyým  spoluobčanom. 
Čango.ycom  (székely-magyarok)  padnúf  u^usel  i  krásny  raladý  les 
^ančovský,  bývalou  Vojenskou  hranicoi;  zalpžený  a  péčlive  pesto- 
vaný. Hertelendyfelvania  priniesli  ja^yk  svoj,  tiež  i  obyčaje  a  kroj, 
z  HJajdušice,  lebo  toto  je  ich  njatka,  Ci  to  í  podržia,  kto  uhádne? 
Štáiné  orgány,  založením  a  uydržiayaním  štátnych  škôl,  potom  aj 
týni^  že  icK  hmotná  budúcnosí  celkom  do  štátnych  nik  je  položená, 
n&  tom  pí;acujú,  aby  slovenský  spev  umjkol  a  slovenský  jazyk  can- 
govským  bol  zamenený,  Dla  dos^váďnej  zkúpenosti,  sloyenská  mládež 
nenaučí  sa  síce  po  slovensky  čítaf,  písať,  spievať,  ale  zato,  vykročiac 
zq  školy,  medzi  s^bou  len  slovensky  sa;  shovára. 

3.  Šándor  (maďarsky :  Sándorfalv^).  Malá  to  síce  obec  na  po- 
breží Terezinho  prieplayu  a  v  susedstve  starých,  takrečených  ali- 
bunárakych  rýtov,  ale  pret^,  nie  posledná  medzi,  svojimi  slovenskými 
sestraijii  y  Banáte*  Od  r.  1871,  či  v  hmotnom  a  či  v  duchovnom 
ohlade,  k  velkej  našej  radosti,  navidomoči  napreduje.  Šándor  je 
viac  v  susedných  chotároch  rozložený,  než  doma,  vďačne  slovenské 
spisy  odob^i^  a  číta,  jeho.  mravy  tiež  sú  chvalitebné.  Obyvatelia 
jeho;  väčším  dielom  Nitranci  a,  via  Brešť,  Hajdušičania,  prvé  časy 
nebárs  sa  mplili  dobrýni  zdravím  a  dlhším  vekom  pochválit;  ale 
odkedy  aj  oni  navŕtali  si  v  obci,  artéskycli,  síudien  a  záživnejšie 
a  pQdqebiu.  ^rírneranejšie  jedlá  požívajú  a  lepšie  sa  satia,  sú  ľudia 
zdravší,  barvy  lepšej,  duqha  veselšieho,  a  nebýva  medzi  nimi  vjíuc 
tolko  pohráboy,  ako  predtým.  Šándorci,  čo  snád  miestnej  svojej 
polohe  ^^  duševným  svojin]  darom  ďakovať  môžu,  sú  napospol  poly- 
glottovia,  vravia  takmer  plynné:  maďarsky,  rumunsky,  srbsky  a 
nanohí  aj  nemecky.  Viac-menej  to  isté  pozorovať  pri  všetkých  ba- 
uátskych  Slovákoch. 

4.  Kovačica.  Takto  menovala  sa  v  nemecko-banátskom  hrani- 
čiarskom pluku  rozsiahla  pustatina,  kde  r.  1803  osadili  sa  z  Pár- 
dapa  ta  prišli  éčkanskí  Slováci,  ktorí  aj  obci  toto  meno  dali.  Z  po- 
vdačúpsti  naproti  cisárovi  Františkovi  L,  ktorého  priazefi  pri  utv.o- 
rení  obce  bola  v^Irai.  patrná,  skoro  po  jej  osadení  Kovačicu  ku  cti 
cisárovmu  bratovi,  arcikniežaťu  Jozefovi  Antonovi,  prekrstili  Antal- 
íalvou.  Toto  je  od,  počiatku  úradné  jej  pomenovanie ;  ale  Ind  len. 
Kpvačici}  pozná,  a  tak  i  susedné  obce,  a  Antalfalvu  i  o  sto.  rokov 
len  Kovačicou  bude  volať,  trebárs  tomu  ani  v  škole,  ani  pri  cirkvi, 
ani  pri,  obci,  ani  v  žiadnom  úrade,  ani  predtým  pri  kompánii  a 
regimente  nikdy  nebol  sa  učil.  Tak  i  Padina  v  reči  ludu  len  Pa- 
dinou  alebo  Padinami  zostane  a  na  Ludwigsdorf  alebo  Lajosfalvu 
sa  uepreinačí,  ani  Hajdušica  nebude  nikdy  Istvánvolgy.  K  tým,  čo 
Kovačicu  založili,  pridružili  sa  pozdejšie  vysťahovalci  zo  stolíc 
Peštianskej,  Nitrianskej,  Vesprímskej  a  Békešskej,  obec  sa  vzmá- 
hala a  všetkým  dobrým  a  chvalitebným  vynikala,  či  hraničiarskou 
vrchnosťou,  či  superintendentmi  iným  bola  za  príklad  dávaná. 
(Škoda,  že  je  tomu  i  teraz  nie  tak!)  Nie  div,  že  stala  sa  skoro 
sídlom  kompánie  a  po  vyzdvihnutí  Hranice  r.  1872  sídlom  slúžnov- 


4m 

ského'  úr«da,  okresného  súdu  ^  skoro  sriadi  sa  tam  i  pozemokaižiiý 
úrad.  Eovačica  pod  ki^ýdlami  Vojenskej  hranice  narástla,  zkyiťlft,^ 
YZdelala  sa,  spevnela,  a  ked  Vojenská  hranica  padla,  i  to  jej  hmotne, 
ale  nie  spolu  i  mravne,  bolo  len  ku  prospechu.  Dovolieno  jej  totiž 
bolo  kupovaC  pozemky  po  blízkych  chotároch,  prvé  roky  za  ne- 
patrný peniaz  (50  zl.  za  katastr.  jutro,  čo  je  teraz  300  zl.  hodno), 
a  tak  svoje  panstvo  vždy  ďalej  a  ďalej  rozkladať.  Kovačičanov,  Pa- 
dincov,  Šándorcov  ako  majiteľov  vidíš  už  orat  v  chotároch:  Debe- 
liača,  Barandy,  Sakuly,  Idvora,  Uzdína,  Sáinoša,  Margiiice,  Neuzi- 
nej,  Dobrice,  Ferdína,  lianče,  Seleuša,  Svätého  Michala,  a  Aradá-' 
Čanov  váade  až  po  Tisu.  Kde  všetci  títo  dovedna  už  pluhom  za- 
preli, okolie  to  nebolo  by  v  Nemecku  posledným  kniežatstvom  a 
milý  náš  Turec  neviem  či  má  toľko  ornej  pôdy.  Len  to  chyba,  že 
všetci  tu  uvedení,  odpočítajúc  snáď  jediných  Šándorcov,  v  mravnom 
ohľade  nemálo  klesli  a  dali  sa,  či  chlapi  a  či  ženy,  predtým  pro- 
stých obyčajoT  a  jednoduchého  spôsobu  či  v  chove,  či  v  zábavách 
a  radovankách  a  či  v  odeve  a  domácnosti,  na  prepych,  panské 
obyčaje,  pyšné,  urtóajúce  chovanie  v  obcovaní  s  inými,  neveru  a 
materíalismus.  Pravda,  chvalitebných  výnimiek  je  zato  v  každej 
obci  dosf. 

5.  Padina.  Rozprestiera  sa  po  pahorkoch  a  stráäach,  od  Kova- 
Čice  na  východ.  Padina  a  Royačíca  sú  pravé  slovenské  dvojčence 
v  Banáte.  Vodu  má  znamenitú  a  zdravú,  ale  ju  z  dvadsafäiahovej 
hĺbky  musí  vážit,  a  poneváč  v  poli  žiadnej  studne  niet,  pri  poľ- 
ných prácach  v  sudoch  vodu  so  sebou  brat.  Rodilo  sa  tu  len  ešte 
nedávno  i  výborné  víno;  odkedy  však  fylloxera  napadla  i  tunajší 
vinič^  prestáva  sa  pestovat  a  po  viniciach  cestovateľ  o  pár  rokoV 
uvidí  samé  chmeľuičné  žrde  a  drôty.  A  to  dobre!  Prečo  by  sme 
nemali  vybrať  zo  zeme  čím  väčší  úžitok?  To  bude  časom  pekná 
pamiatka  pre  tamojšieho  nášho  rodáka,  pána  Martiša.  Padina,  popri 
tom,  že  počala  už  i  roje  púštaf,  je  nateraz  najväčšia  zo  všetkých 
svojich  banátskych  sestier:  počet  jej  obyvateľstva  vzrástol  už  na 
4030  duší. 

Pôvodne  bolo  ich  len  80  čeľadí,  keď  roku  1806  obec  túto 
utvorili ;  boli  reknitovaní  z  Novohradu,  Gemera  a  Nitrianska.  Prvý 
ich  farár  Martin  Hamaliar,  syn  superintendenta,  vyprostredkaval' 
u  arcikniežata  Ludvika,  veliteľa  Vojenskej  hranice,  aby  v  Padinách 
smelo  sa  osadit  nových  80  rodín.  Na  pamiatku  tohoto  dobrodenia 
obec  od  tohoto  času  na  počest  arcikniežata  figuruje  pod  menom 
Ludwigsdorf  a  v  novších  časiech  Lajosfalva  —  v  úradných  listinách 
a  na  chotárnych  tablách. 

Lud  pri  všetkých  svojich  módnych  pokleskoch  prechováva  úctu 
k  starým  veciam.  Tu  ešte  i  dnes  možno  najst  vyše  stopätdesiat- 
ročné  čbány,  čbánky,  taniere,  misy,  postele,  vahany,  skrine  atď., 
tiež  i  knihy,  ktoré  ich  predkovia  priniesli  so  sebou  zo  Sobotišťa  a 
z  iných  nitrianskych  obcí.  Padinci  od  20.  rokov  nemálo  sú  vy- 
sfahovalským  duchom  nabratí:  brali  sa  už  i  do  Ruska,  ale  cesta 
táto,  pre  známe  príčiny,  bola  prekazená ;  potom  v  Lfzike  sa  usadili 

80* 


468 

a  teraz  zas  radi  by  Daru  vár,   tam  pri  Lugoši,   novým  rojom  ob- 
sadnúť. 

6.  Slovenský  Aradác  (Tót-Aradác).  Vskutku  je  slovenský,  lebo 
iného  tam,  ako  Slováka,  ani  nenájdeme,  odpočítajúc  piatich- šiestich 
prišelcov.  Ako  Padina  najväčšia,  tak  je  toto  z  terajších  slovenských 
banátskych  obcí  najstaršia.  Mnohé  povstaly  už  pred  viac  sto  rokmi, 
menovite  však  po  premožení  a  vyhnaní  Turka,  potom  zase  rozišly 
sa  a  inde  iné  osady  pozakladaly  alebo  už  k  jestvujúcim  sa  pri- 
pojily;  ale  Aradác  trvá  od  svojho  vzniku.  Roku  1785  bol  založený 
cis.-královskýra  privolením  a  osadený  Novohradčanmi,  Pešfeínmi, 
Békešanmi,  Zvolenčanmi,  Nitranmi,  pozvanými  od  aradáckeho  zem- 
ského pána,  Izáka  Eissa.  Pozdejšie  pripojili  sa  k  Aradáčanom  ešte 
i  tí,  čo  boli  vysfahovali  sa  z  Párdáňa^  zo  Szôllôsu  a  zo  SI.  Stámora. 

Aradác  leží  hodinu  cesty  od  Tisy  a  má,  berúc  do  povahy  po- 
trebu svojho  početného  obyvateľstva,  pomerne  dost  malý  chotár; 
pomáha  si  hmotne  tým,  že  už  od  rokov  zakupuje  sa  v  srbsko- 
aradáckom  chotáre  a  v  aradáckych  rýtoch  a  močiaroch,  a  kde  sa 
čo  dá,  všetko  berie  do  prenájmu,  a  čo  je  na  odpredaj,  to  všetko 
nesie  do  blízkeho  Bečkereku.  Nadto  Aradáčan,  súc  usilovný,  v  mno- 
hom dobre  podkutý,  opatrný  a  precibrený,  po  zárobkoch  ide  až  po 
Titel;  v  Bečkereku  práve  tak  ho  všade  nájdeme,  ako  v  Pešti  Liptá- 
kov, a  má-li  sa  kde  jednoduchý  dom  stavat,  tam  je  on  naporúdzi 
aj  ako  podujímatel,  aj  ako  robotník.!  Že  pri  močiaroch  žije,  tak  je 
jeho  živel  pracovať  okolo  trstiny  a  rohože,  ktorým  tovarom  potom 
zásobuje  celé  bečkerekské  okolie.  On  je  obozretný  hospodár;  ale 
novoty  len  potom  uvádza  do  svojho  domu,  ked  týchto  velká  výhoda 
už  v  celoin  kraji  bola  sa  dokázala;  duchovným  pokrmom  ťažko 
k  nemu  pristúpiť,  je  materialista,  nemálo  si  zakladajúc  v  svoje  voly, 
šetriac  svoje  kone,  držiac  peniaze  nakopené  v  truhle  a  za  každú 
maličkosť  hneď  hfadá  sudcov  a  advokátov.  Keby  i  v  národnom 
ohlade  a  v  potyku  s  mocnými  sveta  tohoto  dokázal  tú  hrdosť,  húžev- 
natosť a  neústupnosť,  ktorú  pri  ňom  takto  znamenáme,  tak  mohol 
by  sa  stať  pokladom  pre  náš  národ;  ale  toto  velmi  ťažko  chápe 
a  zaštepené  z  hlavy,  zo  srdca  a  z  domu  ľahko  vyhadzuje.  Na  prvý 
pohlad  dla  obleku,  fysiognomie,  zčiastky  aj  reči  a  pohľadu  menej 
zasvätený  temer  ho  ani  nerozozná  od  aradáckeho  Srba,  s  ktorým 
tvorí  takmer  jednu  obec. 

7.  lAzika  (Erzsébetlak).  Táto  najnovšia  osada,  v  ktorej  i  pa- 
dinskí  Slováci  hľadajú  svoje  šťastie,  vlastne  len  teraz  sa  zakktdá. 
Ked  je  suchý  rok,  tak  výskajú,  lebo  vtedy  poľná  úroda  v  ich  rýtoch 
je  nadkananejská ;  ale  keď  sa  dostavia  pľušte  a  Tisa  sa  rozvodní, 
tak  vzdor  násypom,  ktorými  sú  ohradení,  musia  von  liezť,  ako  sysle. 

8.  Hajdušica,  preto  tak  pomenovaná,  poneváč  celý  tento  kraj, 
ktorý  nateraz  tvorí  hajdušický  chotár,  ba  ešte  i  za  Begu  siaha,  od 
dávna  volal  sa  Hajdušicou.  Ba  i  to  som  počul,  že  už  pred  200  rokmi 
poznali  tu  Hajdučkú  Grédu.  Grédy  máme  i  teraz  ešte,  t.  j.  také 
zeme,  ktoré  pred  povodňou  viac-menej  sú  zachránené  a  hodia  sa 
či  na  úrodné  role  a  či  na  mastné  pastviská.  Obec  naša  opatruje 
najstaršiu  svoju  pečiatku;   na  nej  vidíme  vyobrazený  malý  les  a 


469 

V  ňom  svätého,  a  lesík,  na  ozdobu  tohoto  kraja  a  k  napomoženiu 
zdravia,  až  podnes  máme  v  blízkosti  obce,  totiž  Malý  a  Velký  Gáj. 
Mnohí  obec  túto  menovali  aj  Istvánfalvou,  a  to  dobrým  právom, 
lebo  ju  bývalý  zemský  pán  Štefan  Némethy  Damaszkin  roku  1809 
založil  a  tohoto  syn  Anton  na  terajšie  jej  miesto  preniesol.  Ale 
pomenovanie  toto  nijak  nechcelo  sa  ujaf,  ani  len  pri  panstve,  až 
roku  1888  prišiel  na  pomoc  torontálsky  stoličný  administratívny 
výbor  a  poctil  Hajdušicu  žiadneho  základu  nemajúcim  úradným  a 
maďarským  menom  Istvánvôlgy,  aby  totiž  nepáchla  slovanskou  kon- 
covkou a  neprezradzovala,  že  jej  obyvatelia  hneď  od  počiatku,  čo 
aj  rozličnými  cudzími  živlami  popretkávaní,  hneď  tým  a  hneď  zas 
tým  (kat  Maďari,  kat.  Nemci  a  Francúzi,  Bulhari,  ev.  Nemci),  boli 
báôanskí,  aradácki,  padinskí  a  v  prevažnej  väčšine  nitrianski  Slo- 
váci. Ale  preto  Hajdušicu  nik  nestrhne  s  jazyka  a  nevytre  z  pamäti. 

Hajdušica,  so  všetkých  strán  otočená  rozsiahlymi  panstvami  a 
v  tomto  nadmier  úrodnom  kraji  majúca  nedostatok  v  robotných 
silách,  je  pravá  zlatá  baňa  pre  robotnícku  triedu.  Keby  tunajší 
slovenský  lud  tak  vedel  chránit  a  povážiť,  ako  vie  pracovať,  tak 
by  chudobného  tu  ani  nebolo.  Hajdušický  Slovák  je  do  roboty, 
ako  včela,  málo  ktorý  sa  mu  v  tom  vyrovná;  a  akoby  z  ocele 
sformovaný,  tak  znesie  každú  možnú,  i  najväčšiu  štrapáciu:  ale 
zarobené  zachrániť  a  povážiť  nevie.  Len  v  novšej  dobe  znamenať 
v  tomto  aký-taký  obrat  k  lepšiemu. 

9.  Od  Hajdušice  vyberieme  sa  na  severo  východ,  a  tam  nájdeme 
v  rumunskom  kraji  na  Vukovej  skromné  klbko  (akoby  ovce  do  tes- 
ného ovčínca  posháňané)  nášho  ludu,  ktorý,  na  vyzvanie  tamejšieho 
zemského  panstva,  na  počiatku  tohoto  stoletia  prisťahoval  sa  ta 
z  Novohradu.  Novohrad,  kolísku  ich  predkov,  podnes  prezradzujú: 
vukovský  stavebný  štýl,  vukovský  kroj  a  vukovská  mluva.  Mimo- 
chodom buď  rečeno,  že  novohradské  podnárečie,  s  nepatrnými  od- 
chýlkami, v  celom  dolnom  Banáte  je  udomácnené.  Aj  Vukovčania, 
ako  polní  hospodári,  chvalitebne  napredujú  a  nie  sú  ani  od  toho, 
aby  si  opatrili  či  našský  kalendár  a  či  našský  časopis;  so  svojmi 
súsedy  Rumunmi  zotrvávajú  v  priateľstve  a  jednomyselnosti,  ba 
v  porozumení  s  týmito  neraz  Slováka  postavia  i  na  čelo  obce.  Tu 
i  v  Butíne  Slovák  tak  nažíva  s  miestnym  Rumunom,  Srbom,  Hor- 
vatom,  Bulharom  i  Maďarom,  ako  by  mu  tento  bol  brat,  ešte  i  pod 
šiatrom  na  jarmoku;  ale  nie  tak  s  Nemcom. 

10.  Od  Vukovej  (zpoza  Božieho  chrbta)  dostaneme  sa,  smerom 
na  juh,  na  Butín.  Aj  tu  bývajú  Slováci;  ale,  poľutuj  Bože!  nie  tak 
svieži,  nie  tak  pekného  a  silného  vzrastu,  nie  tak  veselého  ducha 
a  otvoreného  srdca,  ako  naši  inde  po  Banáte.  Príčinu  toho  povie 
nám  pri  Šándore  učinené  poznamenáme.  Slováci  počali  sa  sem  valiť 
z  Hložian,  Petrovca,  z  Kovačice,  z  Padín,  z  Malého  Kýreša  už 
r.  1815  a  v  štyridsiatych  rokoch  boli  via  Brešť  i  Hajdušičaumi  roz- 
množení, tak  že  r.  1849  ich  počet  až  na  800  vystúpil.  Dnes  však 
štatistické  výkazy  len  312  Slovákov  tam  poznajú,  a  za  40  rokov 
vari  ani  po  týchto  nebude  viac  žiadnej   pamiatky.    To  isté  možno 


470 


pozDAioaiiat  i  o  Morave  (Nagy-S^alak).  Tak  je  to,  jedni  napredu- 
jeme a  iní  raékujeme.  Ale  všetko  a  všetkých  do  obladu  berác, 
o  bauátskych  Slovákov  netreba  sa  báf. 

Emä  Koleny. 


Kancionál  senický. 

Podáva  Ján  Moeko. 

Dlho  udržoval  sa  mýlny  náhlad,  ako  by  slovenský  Ind  od  prvo- 
počiatku bol  pohrúžený  býval  v  duchovný  sen,  z  nebož  ho  ani  novšia, 
čulá  doba  nevyburcovala ;  ba  často  potkávame  sa  ešte  s  mýlnejším 
tvrdením,  ktoré  predstavuje  náš  lud  len  ako  surovú,  k  robote  upo- 
trebiteľnú hmotu.  A  predsa  slovenský  lud  i  v  tých  časiech,  kde  si 
ho  málo  kto  povšímnul,  žil,  myslel,  pracoval,  tvoril.  To  skvele  do- 
kazuje jeho  prekrásna  reč,  poesia,  hudba,  ako  sa  objavuje  v  ná- 
pevoch národnej  piesne,  a  medzi  mnohým  iným  jeho  ornamenty, 
ktorými  si  zdobil  rúcho,  príbytky,  nástroje,  náradia  a  každý  pred- 
met, ním  užívaný. 

I  tu  možno  povedať  s  naším  básuikom :  Nehaňte  ľud  môj !  Má 
on  svoju  kultúru  a  zanechal  nám  on  pamiatky  kultúrnej  práce 
svojej.  Našou  úlohou  je  stopovať  počiatky  a  rozvoj  kultúry  ludu 
nášho.  Tak  zahanbíme  utrhačov,  zavrátime  mylne  pocbopy  a  ná- 
hľady a  na  svetlo  vyvedieme  tú  nepodvratnú  pravdu,  že  ľud  náš, 
napriek  neprajným  pomerom,  v  ktorých  od  nepamäti  žil,  dokázal 
sa  byť  ľudom  nadaným,  umným,  kultúrnym.  Tú  reč,  jejžto  krásy 
odhaľovať  povolaní  sú  učenci,  tú  poesiu,  tie  nápevy  i  vo  vzdelanom 
svete  obdiv  vzbudzujúce,  mohol  vytvoriť  len  národ  nadaný,  umný, 
kultúrny. 

Bedlivejšie  stopovanie  minulosti  slovenského  ľudu  značne  roz- 
šíri známosť  našu  o  jeho  kultúrnej  práci.  Veď  len  nedávno  prišli 
sme  k  povedomiu  toho,  na  jak  vysoký  stupeň  umenia  priviedly  to 
slovenské  ženy  s  výšivkovými  ornamentami.  Výšivková  výstavka 
v  Turčianskom  Sv.  Martine  r.  1887  usporiadaná  presvedčila  i  cudzí 
svet  o  vysokom  umeleckom  nadaní  slovenských  žien,  a  ich  práca 
stala  ^sa  vzácnym,  hľadaným  tovarom  i  v  zahraničí. 

Žiaľ,  neprajné  pomery  nedopúšťajú  náležité  vykoristenie  tej  vý- 
stavky. P.  B.  Sochán  podujal  ovšem  vydávať  Vzory  slovenského  nd- 
rodného  vyšívania ;  avšak  podnik  po  vydaní  prvého  sošitu  zaviazol. 
Je  to  smutný  zjav !  Len  touto  cestou  mohly  byť  na  ornamenty  pre- 
bohaté  výšivky  i  do  širších  kruhov  uvedené  a  ich  slovenský  pôvod 
zistený.  Takto,  keď  zase  vyjdú  z  módy,  utisnuté  budú  zase  len  na 
skromné  chyžky  dedinské ;  ba  je  sa  čo  obávať,  že  prúd  času  i  od- 
tiaľ ich  vytískať  bude. 

Ornamenty  výšivkové  tvoria  len  čiastku  výtvarného  umenia 
ľudového.  Iné  stránky,  ako  maľovanie  na  domoch,  nádobách,  ná- 
radí, rezby  na  vrátach,  dverách,  nábytku,  na  fujarách,  paliciach, 
prasliciach,  vretenách,   črpákoch  atď.  nik  si  doteraz  nepovšímuul. 


471 

Ä  predsa  i  z  týchto  predmetov  sosbieran'é  vzorky  značne  óbohatiíy 
by  pôvodné  slovenské  ludové  ornamenty.  Jô  svrchovaný  čas  po- 
vlímnttť  6í  všetkého  toho,  lebo  všeobecne  tvrdit  možno,  že  toto 
p'i'adávne  a  skvele  dosvedčené  nadanie  tud'u  nášho  k  ornamentom 
sám  rud  už  podceňuje,  zanedbáva,  opúšfa.  Treba  i  s  tejto  stránky 
udržat  ho  v  starých  tradíciách. 

Cieí  týchto  riadkov  je  upozorniť  ct.  obecenstvo  na  jedno  od- 
vetvie ľudového  maliarstva,  o  ňomž  sme  dosiaľ  ani  tušenia  nemali. 
Je  to  knihové  maliarstvo.  Ako  ua  výšivkové  ornamenty,  tak  i  ná 
knihové  maliarstvo  upozornili  tlás  bratia  naši  na  Morave.  Vzácne 
v  tomto  obore  dielo  vydal  vlastenecký  mušej ný  spolok  v  Oloíiiúci, 
pod  ttázvom:  „Moravské  Ornamenty.  III.  Vfdeň  1891."  Opisujú 
v  iiom  prof.  J.  Klvaňa  a  minist  sekretár  V.  Houdek  dosiaľ  ob- 
javené písané  a  maľované  kancionále  moravské.  Je  ich  šest.  Naj- 
starší z  nich  pochodi  asi  z  r.  1727—1733. 

Zvláštne,  že  tieto  kancionále  pochodia  napospol  z  ílornej  zeíne 
moravského  Slovenska,  s  ktorými  máme  my  veľa  spoločného.  tJhorské 
Slovensko,  aspoň  v  Nitrianskej  stolici,  bezprosti-edhe  prilieha  k  mo- 
ravskému Slovensku.  Jeden  kmeň,  len  hťaničnými  stlpami  oddelený, 
obýva  oboje.  Tak  nebude  divné,  že  pri  tejto  príbuznosti  tohožé 
charakteru  kancionále  nachodia  sa  na  Slovensku  nielen  morávskoiiá, 
ale  i  uhorskom.  Ba  na  ten  čas  najstaršie  dosiaľ  známe  námíátky 
tohoto  druhu  pochodia  z  uhorského  Slovenska,  potažné  Nitrianska. 

Zaoberajúc  sa  históriou  cirkevnej  piesne  slovenskej  a  menovite 
históriou  Tranovského  kancionálu,  skoro  som  áa  presvedčil,  žé  pri 
úplnom  nedostatku  seiii  spadajúcich  prameňov  treba  napred  shro- 
maždovat  staré  tlačené  a  písané  kancionále  a  vôbec  knihy,  piesne 
v  sebe  obsahujúce.  Hľadajúc  tieto  prostriedky,  dostal  sa  liii  do  Hk 
písaný  kancionál  Jána  Liborčena,  rektora  vrbovského,  ktorý  teňžé 
—  ako  pozdejšie  Juro  Valášek  na  jednom  liste  poznainenal  —  ná 
Turej  Lúke  napísal  r.  1685.  Ján  Liborčen  v  leopoldoVsko-sželep- 
csényovskom  prenasledovaní  vyhnatý  z  Vŕbového  —  nie  z  Vrboviec, 
ako  p.  Houdek  píše  —  zdržoval  sa,  suád  i  úradoval,  na  Turej  Lúke 
a  tam  napísal  tenže  kancionál.  Je  formátu  malého  štvorca,  mál  pô- 
vodne 380  strán,  zbudlo  z  nich  však  len  222,  i  to  V  stave  veľmi 
veľmi  žalostnom,  porúchanom.  Mnoho  iniciálok  (počiatočných  veľ- 
kých písmen)  je  následkom  zodraných  okrajov  listov  čiastočne  po- 
škodené, čo  je  tým  väčšia  ztiata,  že  pi-áve  tieto  iniciálky  majú 
veľkú  cenu. 

V  príspevkoch  k  dejinám  kancionálu  Tranovského,  v  Cirkev- 
ných Listoch  r.  1890  uverejňovaných,  na  str.  172  pod  hviezdičkou 
upozornil  som  na  tento  kancionál.  IVm  spôsobom  dozvedel  sa 
o  6om  prostredníctvom  p,  sen.  Jozefa  Holubyho  vydavateľ  Morav- 
ských Ornamentov,  V.  Houdek.  Jak  vysoko  cenil  p.  Houdek  túto 
starú  pamiatku  našu,  vidno  z  toho,  že  v  dodatku  k  3.  sväzku  Mor, 
Ornamentov  venoval  turo-lúckemu  kancionálu  obšírnu  úvahu  na  str. 
83 — 97,  že  prevzal  z  neho  25  iniciálok,  že  5  iniciálok  z  neho  umiestil 
na  titulnom  liste,  sostavenom  z  moravských  ornamentov,  ba  konečne, 
že  tnu  prisúdil  i  |)rvenstvo   medzi   opísanými  moravskými  kancio- 


472 

nálmi,  takto  sa  o  nom  vysloviac:  „Nerozpakujeme  se,  tento  po- 
slední nález  v  oboru  prostouárodního  knihového  malírství  sloven- 
ského prohlásiti  zároveň  mnohým  vzhledem  za  nejdňležitéjší  ze 
všech  dosud  objevených  toho  druhu  památek,  nejen  pro  stáŕí  této 
památky  (jesti  bezmála  o  50  let  starší  než  kancionál  boršický), 
nýbrž  také,  a  to  hlavné  pro  jej  í  umélecko-historickou  cenu." 

Toto  velmi  priaznivé  posúdenie  a  ocenenie  turo-láckeho  kancio- 
nálu tým  väčšmi  ma  povzbudilo,  abych  hľadal  podobné  staré,  otrhané, 
pohadzované  a  už-už  na  odhodenie  odsúdené  pamiatky  a  zachránil 
ich  pred  konečnou  zkazou.  Moje  námahy  boly  dosť  skoro  nad  oča- 
kávanie skvelým  výsledkom  korunované.  Našiel  som  druhý  písaný 
kancionál  s  maľovanými  iniciálkami,  ktorý  je  práve  tak  dôležitý, 
ba  povážiac,  že  je  to  dielo  dvoch  remeselníkov,  pre  túto  okolnosf 
ešte  dôležitejší,  než  kancionál  turo-lúcky. 

Opatroval  a  daroval  mi  ho  p.  Ján  Benža,  ševcovský  majster 
v  Senici ;  prináležal  niekdy  ševcovskému  cechu  senickému  a  uložený 
8ÚC  v  cechovej  truhlici,  nevzal  cele  zkazu.  Už  pred  r.  1821  bol 
rozpadnutý  a  jednotlivé  listy  odlúčené,  čo  pohnulo  vtedajšieho  cech- 
majstra  k  tomu,  že  ho  dal  zaviazaf,  a  túto  udalost  zaznačil  na- 
sledujúcimi, vtedajšieho  ducha  charakterisujúcími  slovy:  ^Renova- 
tum  est  Ano  1821.  Sub  Cehe  magistro  Adamo  Buze.  Die  10  Xbr." 
Neumelý  knihár  popodlepoval  jednotlivé  listy  na  vnútorných  okra- 
joch papierovými  prúžkami  tak  zlým  lepom,  že  dosť  skoro  listy 
zase  sa  poodlučovaly  a  po  18.  rokoch  zase  potreboval  opravu,  na  čo 
vzťahuje  sa  nasledujúci  zápis:  „Tehoto  roku  sem  ho  dal  spravit 
Rosa  P.  Mi  a  jiny  Majstrove  poctivého  remesla  sloveusko-ševcov- 
ského  Roku  1839.  V  rukách  neumelých  knihárov  kancionál  veľa 
utrpel,  nielen  že  stránkovanie  cele  zmizlo,  ale  i  text  tu  i  tu  po- 
škodený je.  No  najviac  ľutoval  treba  ztratu  titulného  a  mnohých 
iných  listov. 

Senický  kancionál  je  formátu  malého  štvorca,  tak  ako  i  turo- 
lúcky;  pri  utrpenej  ztrate  počíta  vždy  ešte  229  listov,  a  trebárs 
som  ho  našiel  v  neutešenom  stave,  predsa  je  lepšie  zachovaný,  než 
turo-lúcky.  Odhliadnuc  od  umelecko-historickej  ceny  jeho,  veľa- 
dôležitý  je  už  i  preto,  že  pôvodcovia  jeho  sú  dvaja  senickí  ševcovskí 
majstri,  totiž  Ján  Orel  a  Adam  Strezenický,  onen  odpisoval  piesne, 
tento  kreslil  a  maľoval  iniciálky  a  titulné  listy  jednotlivých  od- 
dielov. Máme  teda  v  senickom  kanciouáli  opravdu  ľudové  maliar- 
stvo 8  konca  XVII.  stoletia.  Práve  tohto  roku  je  tomu  200  rokov, 
čo  Orel  započal  písať  a  Strezenický  maľovať  tento  kancionál.  Za- 
slúžia oba,  aby  ich  pamiatka  po  200  rokoch  zo  zapomenutia  na 
svetlo  vyvedená  bola.  Tým  cieľom  podávam  tu  niektoré  dáta,  kto- 
rých som  sa  o  nich  dočítal  zčiastky  zo  samého  kancionálu,  zčiastky 
však  zo  súčasnej  knihy  zápisov  cechu  ševcovského. 

Ján  Orel  narodil  sa  —  ako  to  na  titulnom  liste  piesní  vianoč- 
ných sám  poznamenal  —  r.  P.  1666.  Otec  jeho  menoval  sa  Martin 
Orel  a  bol  v  Senici  ševcovským  majstrom.  K  torauže  remeslu  pri- 
povedal  si  r.  1674  staršieho  syna  Lukáša  a  r.  1681  mladšieho,  Jána, 
ktorého,  poneváč  mal  už  15  rokov,  hued  i  osvobodil,  t.  j.  ako  tova- 


473 

ríša  prepustil.  Útly  detský  vek  Jánov  spadá  do  tých  čias,  kde  Se- 
nica v  mnohom  ohlade  prekvitala.  Následkom  pristahovania  sa  če- 
ských a  moravských  evanjelikov  r.  1628  Senica  vzrástla  počtom 
obyvateľstva  natolko,  že  chrám  nepostačoval,  musel  byC  zväčšený. 
Ani  jeden  kňaz  nemohol  tak  rozmnoženú  cirkev  duchovne  zaopa- 
trovaf,  musel  byf  privolaný  kaplán  v  osobe  Jána  Stríbrského,  če- 
ského exulanta.  Následkom  tak  silného  prírastku,  menovite  remesel- 
níckej triedy,  boly  cechy  znovu  zorganisované.  Poprí  mäsiarskom 
a  hrnčiarskom  najpočetnejší  bol  súkennícky  a  ševcovský.  Vtedy 
ľudia  ešte  nehanbili  sa  za  sevcovské  remeslo.  Len  pozdejšie  za- 
korenivšia  sa  cudzota  v  lepších  triedach  potupila  ľud  i  remeselníka, 
ktorý  mu  odev  i  obuv  hotovil,  nazvúc  ho  slovenským  krajčírom, 
slovenským  ševcom.  V  jakej  povážnosti  bolo  v  tých  časoch  sevcovské 
remeslo,  súdit  možno  i  z  toho,  že  r.  16Ô5  pripo vedený  bol  za  učňa 
do  tohože  cechu  syn  spomenutého  už  Jána  Stríbrského,  farára  vrbov- 
čianskeho,  a  podobne  r.  1670  syn  Jána  Michalidesa,  taktiež  farára 
vrbovčianskeho.  Vtedy  mala  Senica  povestného  kňaza  Štefana  Pilá- 
ríka,  veršovníka,  spisovateľa  a  mučedlníka  jednak  slávneho,  jehož 
Pamétné  I¥íhody  o  tatárskom  zajatí  vo  veršoch  napísané  ľud  do 
nedávna  s  obľubou  čítaval.  Senická  škola  pripravovala  mladíkov  do 
vyšších  gymnasiálnych  tried  a  zbehlosť  v  panovavšej  latine  nebola 
zriedkavosfou  ani  medzi  remeselníckou  triedou. 

Ján  Orel  málo  zachytil  z  týchto  výhod.  Ako  známo,  r.  1673 
bol  chrám  evanjelikom  s  pomocou  horvatského  vojska  odňatý,  škola 
zničená,  rektor  Bojkovský  s  mnohými  inými  pred  chrámom  obesený, 
Senica  a  okolité  dediny  vypálené,  osvedčenejší  mešCania  uväznení, 
ako  o  tom  svedčí  i  pieseň,  ktorú  Ján  Orel  v  kancionáli  svojom  za- 
choval a  bez  pochyby  sám  složil.  Ked  cirkev  a  škola  senická  zni- 
čená bola,  mal  vtedy  Orel  sedem  rokov,  a  bola  mu  odňatá  príleži- 
tosť v  škole  sa  vzdelávať,  že  však  i  pekným  písmom  vynikal, 
i  v  latinskej  reči  dost  zbehlý  bol,  i  vo  veršovníctve  sa  pokúsil, 
z  toho  možno  zatvárat,  že  tým  usilovnejšie  súkromne  sa  vzdelával 
a  že  v  Senici  i  počas  zrušenej  svobody  náboženskej  museli  sa  zdržo- 
vať učení  mužovia,  ktorí  vedochtivých  mladíkov  súkromne  vyučovali. 

Roku  1689  bol  už  Ján  Orel  samostatným  majstrom,  lebo  v  ce- 
chovnej  knihe  stojí  poznamenane,  že  v  ten  rok  pripovedel  si  učňa. 
Roku  1693—1696  a  zase  pozdejšie  1711  a  1712  bol  cechmaj  strom 
a  od  r.  1722  do  1727  cechovným  zápisníkom. 

Ján  Orel  pokúsil  sa  i  vo  veršovníctve.  R.  1689  složil  pieseň: 
„I  proč  bych  nemel  dúfati,  v  Bohu  svém  nádeji  míti.''  Je  to  akrostich 
na  meno:  Johannes  Orel.  Druhá  jeho  pieseň  má  nápis:  „V  zarmú- 
ceném  vdovství  Anno  1699.**  Ospieval  v  nej  svoj  zármutok  nad  smrťou 
manželky  svojej,  ktorá  umrela  hneď  po  ťažkom  pôrode  synáčka. 
Škoda,  že  z  jeho  kancionálu  na  konci  veľa  listov  chybuje,  kde 
pravdepodobne  bolo  viac  piesní  jeho.  Ostatne  tri  cirkevno-historí- 
ckéhô  obsahu  piesne,  na  leopoldovské  prenasledovanie  sa  vzťahu- 
júce, sú  pravdepodobne  jeho  dielom. 

Druhý  muž,  ktorý  má  hlavnú  zásluhu  o  senický  kancionál,  je 
Adam  Strezenický,  z  Ilavy  pochodiaci.    Žiaľ,   že  o  tomto  umnom 


474 

prostMiärodnom  tnalÍErôvi  nedostáva  ^a  nám  bližších  zptáv.  Len  16 
vieme  o  Itom^  čo  Ján  Ot^  poznamenal  tia  titulnom  liste  piesní 
o  vzkriesení  Krista  Pána:  „Pinxit  Adamus  Ztreženiczky  Illaviensis'', 
Hm  )vo  označil  ako  pôvodcn  kreslených  a  maľovaných  iniciálok  a 
titulných  listov.  V  spomenutej  nž  knihe  cechu  ševcovského  nasledu- 
júci zápis  ž  r.  1721  je  poznačený:  „Pri  svačine  Jána  Oizmanského 
stal  se  svár.  Ján  Sitár  Martinovi  Laudovi  naht)dil,  že  v  cechmistrov- 
Btví  Jána  Oria  v  roce  1712  pod  fortelem  vydali  attestaciu  nebohému 
Adamovi  Sttezenickému.  Ale  to  se  vélmi  zmýlil,  nebo  zretedlne 
skrze  jisté  písmo  pohledával  to,  i  také  krásne  a  s  vedomím  pocti- 
vého cechu  spokojil  (t  j.  taxu  za  svedectvo  prislúchajúcu  zaplatil), 
CO  cechmístri  i  v  počte  ineli  a  to  težce  nešli,  kterí  jístú  vedomost 
toho  času  meli"*  atd. 

Z  tohoto  zápisu  zatváram,  že  Strezenitký  patril  k  ševcovskému 
cechu  senickému,  keďže  si  pýtal  od  neho  svedectvo,  a  že  umtiel 
medzi  rokom  1712  a  1721.  Že  Ilavan  Strezenický  octnul  sa  v  Senici, 
tomu  sa  nebudeme  dívif,  keď  povážime,  že  menovite  po  t.  1673 
viac  šuhajcov  z  Trenčianska,  a  to  až  z  Kysuckého  Nového  Mesta, 
ako  i  z  iných  strán  pripovedano  bolo  za  učňov  do  senického  šev- 
covského  cechu.  Po  prvé  v  Senici  v  ten  čas  prekvitaly  remeslá, 
tak  že  posielali  ta  šuhajcov  do  učenia  zďaleka,  i  z  Moravy;  po 
druhé,  že  v  Nitriansku  i  po  zrušení  svobody  náboženskej  evanjelici 
pomerne  vofnejSie  sa  pohybovali  než  v  Trenčiansku.  To  mohlo  po- 
hnú(  i  Strezenického,  že  v  Senici  sa  osadil. 

Ak  je  to  predpokladanie  správne,  že  Strezenický  bol  sevcom, 
i  vtedy  nebudeme  sa  tomu  divif,  že  poznávame  v  ňom  tak  umného 
a  menovite  čo  do  rastlinných  ornamentov  na  výške  dokonalosti 
stojacieho  prostonárodného  maliara.  Veď  Hava  bola  pred  r.  1673 
znamenitým  sti*ediskom  kultúrnym.  Svobodní  páni  Ostro&ičovci 
udržovali  tam  povestné  gymnásium,  na  Aomž  vždy  ná  slovo  vzatí 
učenci  účinkovali.  Zvláštneho  lesku  i  tá  okolnost  dodávala  Uave, 
že  tam  za  dlhý  rad  rokov  sídlil  slávny  biskup  Joachim  Kaliuka. 
Je  známo,  že  v  kultúrnych  strediskách  i  remeselníci  vynikajú  vyš- 
ším stupňom  vzdelanosti.  Tak  vzdelaného  remeselníka  poznávame 
i  v  Ilavanovl  Adamovi  Stťezenickom,  ktorý  je  popri  Jánovi  Libor- 
čenovi  najstarší  dosial  známy  predstaviteľ  prostonárodného  maliar- 
stva na  Slovensku. 

Senický  kancionál,  písaný  peknou,  kolmou  fraktúrou,  je  vlastne 
odpis  Tranovského  kancionálu,  jehož  oddelenia  sú  v  ňom  cele  po- 
držané.  No  Orel  odpisoval  i  odinakiaľ.  Sú  v  ňom  niektoré  piesne, 
ktoré,  nakoľko  mi  známo,  nikde  inde  tlačené  neboly.  Zanímavé  sú 
tri  cirkevno-historické  piesne,  vztahujúce  sa  na  smutné  udalostí 
z  r.  1670 — 16^0.  Prvá  ;,Ach  uherská  zeme  velmi  zavržená",  VzCa- 
hiye  sa  pravdepodobne  na  desné  udalosti  pii  zaujatí  senického  ko- 
stola. Aspoň  iniciálka  A  podoby  zvonice  so  zvonom,  na  ňomž  dvaja 
na  poplach  zvonia,  zdá  sa  na  to  poukazovaf.  Keď  totiž  r.  1673 
blížilo  sa  vojsko  cisárske,  ktoré  malo  odobraf  kostol  a  previesC 
exekúciu  v  Senici,  rektor  Bojkovský  spolu  s  inými  zvonili  na  po- 
plach.   Lud  sa  sbehol,  chcejúc  brániC  svätyňu  svoju,  ale  nemohol 


<76 

odolat  presile  Yojfifca,  Hrozný  trest  nevystal.  Velitel  dal  Bojkov- 
ského  spolu  8  inými  jaf  a  pred  kostolom  obesit.  Naráž^  na  ukra- 
lenstvá  vtedj  páchané  sú  zrejmé.  Deviata  sloka  tejže  piesne  znie: 
„Rozpálení  súce  tyranství  delají,  Hroby  v  nichž  sú  mrtrí,  smelé 
odvírají ;  Tela  z  truhel  vyhazujíc,  Divo  mrtvé  natrasujíc,  O  uherská 
zeme.^  Nápadne  sboduje  sa  s  tým,  čo  pred  niekoľkými  rokmi  zomrelý 
gróf  Jozef  Nyáry  rozprával  o  pradedovi  svojom,  Praňovi.  Fraňo 
Nyáry  umrel  pri  konci  XVI.  stoletia  a  pochovaný  bol  v  rodinnej 
krypte  v  Senici,  v  rúchu  vojenskom,  menovite  v  bielom  plášti, 
Luza  r.  1673,  pri  odberaní  kostola,  vrútila  sa  vi*aj  do  kiypty  a 
vytiahnuc  telo  jeho  z  rakve,  biely  plášť  jeho  roztrhala.  —  Podob- 
ného obsahu  je  i  druhá  pieseň,  dosial  neznáma :  Ách  uherská  zeme 
velmi  zarmúcená,  od  tých  cizozemcô  velíce  súžená  atd.  Z  tretej 
piesne:  Smutné,  neveselé,  zarmúcená  časy,  když  človek  zpomene 
pominulé  veci  atd.  zachoval  sa  len  zlomok  Tu  už  výslovne  v  osnove 
piesne  udaný  je  rok  1673. 

Zanímavá  je  pieseň  „O  výtezstvy  Krestanskem  nad  Turkem, 
které  se  stalo  mezy  Zentu  a  Malim  Kanižim  pry  Rece  Tybisku 
v  roce  1697  die  11  septembris/ 

Orel  započal  odpisovať  kancionál  pravdepodobne  s  Novým  ro- 
kom 1692;  tak  súdim  dla  udania  na  titulnom  liste  piesni  vianoč- 
ných, kde  udáva  16.  marec  1692,  na  titulnom  liste  pôstnych  piesní 
jednoducho  1692;  pokračoval  v  diele  r.  1693,  ako  vidno  z  titulných 
listov  o  vzkriesení,  na  nebovstúpení  a  o  Trojici  Svätej.  Píšuc  piesne, 
nechával  prázdne  miesto  pre  počiatočnú  písmenu,  na  ktorom  potom 
Strezenický  kreslil  a  maľoval  iniciálky.  Mnohý  priestor  zostal  ne- 
vyplnený, niekde  iniciálka  je  započatá,  avšak  nedokončená,  a  zase 
niektoré  priestory  zaplňoval  pozdejšie  buďto  sám  Orel,  alebo  niekto 
iný,  na  čo  poukazujú  menej  podarené,  alebo  cele  jednoduché  ini- 
ciálky. Veľká  škoda,  že  Orel  bol  tak  skúpy  pri  nechávaní  priestoru 
pre  iniciálku.  Najväčší  priestor  má  vo  výške  7,  v  šírke  nie  cele 
6  cmtrov,  no  zväčša  sú  o  veľa  menšie.  To  robilo  Strezenickému 
nesmierne  ťažkosti,  menovite  ked  iniciálka  skladala  sa  z  viac  figúr ; 
tu  musel  do  písaného  zasiahnuť,  krajné  figúry  nesymmetricky  zmen- 
šiť, stlačiť  a  už  nebolo  miesta  pre  rastlinný  ornament,  ktorý  je  pri 
figurálnom  sostavení  iniciálky  vhodnou  obrubou,  alebo  výplnkom 
zbylých  prázdnych  priestorov.  Práve  tak  skúpym  dokázal  sa  byť 
Orel  i  pri  oddeľovaní  piesní.  On  písal  piesne  bezprostredne  jednu 
za  drubou,  nenechajúc  len  toľko  miesta,  čo  medzi  piesňami  pre- 
tiahol jednoduchú  vodorovnú  čiarku.  To  malo  za  následok,  že 
Strezenický  nemal  príležitosti  vyzdobiť  kancionál  pruhovými  orna- 
menty, v  čom  práve  vyniká  kancionál  boršický  z  Moravy.  Pri 
pruhových  ornamentoch  má  maliar  vhodnú  príležitosť  upotrebit 
motívy  z  výšivkových  ornamentov,  ktoré  sú  tak  bohaté.  V  Ôrlovom 
kancionáli  nebolo  k  tomu  príležitosti;  ale  vzdor  tomu  nachodíme 
v  ňom  pár  prúžkov,  z  ktorých  vidno,  že  Strezenický  nemal  za- 
lúbenia  v  priamočiarych  geometrických  ornamentoch,  ako  ich  tak 
zhusta  a  prekrásne  nachodíme  na  výšivkách  práve  v  Nitriansku, 
okolo  Senice,  ale  dával  prednosť  vlnovke,   z  nejž  nahor  a  nadol 


476 

zákrutky  vybiehajú,  zakonŕené  ružiciami,  zvonkamí,  lístkami  atď. 
Konečne,  iné  vady  pominúc,  Orel  volil  pre  ornamenty  velmi  ne- 
vhodný formát,  totiž  malý  štvorec.  Strezenický  i  pri  titulných  li- 
stoch, kde  predsa  mohol  upotrebit  celú  stranu,  zápasil  s  nedostat- 
kom priestoru. 

Pritom  všetkom  sú  Stre/enického  kresby  a  malby  cenné  a  dô- 
ležité z  toho  ohľadu,  že  sú  rázu  čisto  ludového  a  slovenského,  ako 
stretáme  sa  s  nimi  všade,  kde  ľud  náš  bez  cudzích  vzorov  samo- 
statne tvoril  a  tvorí.  Prvky  jeho  ornamentov  sú  tie  samé,  ako  ich 
vídame  na  výšivkách  a  ornamentoch  slovenských. 

Najobyčajnejším  prvkom  kvetinovým  je  zvonok.  Náš  ľud  me- 
nuje ho  tulipánom.  Avšak,  poneváč  útvar  jeho,  menovite  v  zakon- 
čení tak  veľmi  sa  mení,  že  prestáva  byt  tulipánu  podobný,  po- 
držujeme  všeobecne  prijaté  pomenovanie  jeho  zvonkom.  Ako  všetci 
prostonárodní  maliari  na  Morave  i  u  nás,  tak  i  Strezenický  použil 
hojne  tohto  prvku  Niet  rastlinného  ornamentu,  aby  v  ňom  niekoľko 
zvonkov  vkusne  umiestené  nebolo.  Bez  tohoto  prvku  nedá  sa  my- 
slet  slovenská  výšivka  na  pomaľovanie,  a  konečne  tulipán  zaujíma 
význačné  miesto  i  v  prostonárodnej  piesni. 

Práve  tak  všeobecne  rozšíreným  prvkom  v  slovenských  orna- 
mentoch je  útvar  ružicovi'ý,  majúci  štyri  i  viac  lístkov  a  buífeo 
jednoducho,  alebo  složite  prevedený.  I  tohoto  prvku  upotrebuje 
zhusta  Strezenický,  a  síce  v  rozmanitých  [)odobách.  Prichodia  i  iné 
kvety,  ktorých  útvar  ponáša  sa  buď  na  zvonkový,  buď  na  ružico- 
vitý.  Prostonárodné  umenie  ponecháva  miesto  i  obrazotvornosti. 
Také  kvety,  listy  a  plody  v  skutočnosti  nenachodia  sa,  s  akými 
stretávame  sa  tak  často  na  ornamentoch  slovenských.  I  Strezenický 
upotrebuje  ich  v  takej  forme,  že  ťažko  by  ich  bolo  možno  náležité 
pomenovať. 

Z  plodov  použil  jablko,  malinu  a,  čo  je  v  slovenských  orna- 
mentoch neobyčajné,  i  žaluď.  Zato  sotva  kto  ho  obviní  z  napodobĎo- 
vania  cudzích  vzorov  —  je  on  v  svojom  maľovaní  cele  originálny, 
slovenský  —  ale  použil  ho,  ako  známy  a  snadný  prvok  ornamentu. 

Motívov  živočíšnych  málo  sa  uachodí.  Najobyčajnejší  je  had, 
upotrebený  pri  písmene  S,  ktorá  už  svojou  podobou  odporúča  jeho 
upotrebenie.  Krém  toho  upotrebil  hadov  k  sostaveniu  písmeny  JS, 
kde  miesto  hlavnej,  kolmej  čiary  stojí  Eva,  držiac  pozdvihnutou 
lavicou  u  hlavy  jednoho  a  ovisnutou  pravicou  druhého  hada,  ktorí 
v  polokruhu  vinúc  sa,  chvostmi  ku  hlavnej  čiare  zahnutými  sa 
spájajú.  Vnútorný  prázdny  priestor  vyplnený  je  menšou  mužskou 
postavou,  snáď  Adama  predstavujúcou,  a  kvetinovým  ornamentom. 
O  je  temer  riadne  kružidlové  a  k  vyplneniu  vnútorného  priestoru 
popri  iných  ornamentoch  veľmi  vhodne  použité  sú  ryby,  chvostmi 
k  stredobodu,  hlavami  k  periférii  obrátené.  Už  v  starokrestanskej 
symbolike  prichodí  lyba,  ako  symbol  Kristov,  lebo  v  jednotlivých 
písmenách  gréckeho  slova  ix^^j;  videli  označenú  myšlienku,  ktorú 
my  v  svojej  reči  nasledovne  tlmočíme:  Ježiš  Kristus,  Boží  Syn, 
Spasiteľ.  Dvakrát  použitý  je  vztýčený,  k  zápasu  hotový  lev,  s  tlamou 
roztvorenou  a  jazykom  vyplazeným,  ktorý  však,  majúc  nohy  kohútie, 


477 

predstavuje  diabla,  ktorý  obchádza,  ako  ley  revúci,  hľadajúc  koho 
by  pohltil.  —  V  moravských  kancionáloch  často  vyskytujú  sa  ini- 
ciálky, ktorých  kolmé  brvuo  hore  končí  sa  dračou  hlavou.  V  se- 
nickom kanciouáli  nachodíme  dračiu  hlavu  len  jedenkrát  pri  ini- 
ciálke K  v  piesni :  Kristus  príklad  pokory. 

Bariev  použil  maliar  náš  napospol  veselých  a  u  ludu  nášho 
obľúbených,  najčastejšie  červenej  a  zelenej,  potom  nasleduje  hnedá 
a  zriedka  žltá.  Niektorá  iniciálky  sú  len  černidlom  kreslené. 

Strezenický  bral  fraktúru  k  iniciálkam  a  len  v  málo  prípadoch 
latinu. 

Iniciálky,  pri  nichž  výlučne  rastlinný  ornament  je  upotrebený, 
prekvapujú  krásnym  slohom  a  bez  preháňania  možno  o  nich  po- 
vedat,  že  stoja  na  výške  dokonalosti.  Jedna  a  tá  istá  písmena  pri- 
chodí i  dvadsaťkrát,  na  pr.  P,  ale  vždy  ináč  štylisovaná  a  vy- 
zdobená. Mnohé  písmeny  sú  tak  krásne  prevedené,  že  sa  zadiví 
človek,  kde  sa  vzalo  toľko  vkusu  v  prostom  remeselníkovi. 

Menej  šťastný  bol  Strezenický  s  figúrami  ľudskými.  Ako  vy- 
nikajú rastlinné  jeho  ornamenty  lahodiacou  súmernosťou,  tak  práve 
tejto  vlastuosti  nedostáva  sa  figúram  ľudským.  Zato  však  sú  vždy 
dobre  upotrebené,  buď  ako  výzdoba,  alebo  podstatná  čiastka  ini- 
ciálky. Pozoruhodné  je,  že  pri  figúrach  upotrebil  rúcho  domáce  : 
vysoké  boty,  tu  i  tu  s  ostrohami,  nohavice  za  sáry,  kabát  na  be- 
drách  opásaný.  Pritom  neváhal,  keď  bol  kabát  hnedobarvený,  jeden 
rukáv  na  zeleno  namaľovať.  Ženské  maľuje  pravidelne  v  bohatom 
rúchu  národnom.  No,  aby  nik  nebral  v  pochybnosC  pôvodnosť  jeho 
malieb,  raz  do  iniciálky  O  namaľoval  gajdoša,  tak  originálneho,  ako 
bol  niekdy  Filúš,  známy  s  javorinských  výletov. 

Strezenického  možno  oprávnene  pomenovať  prostonárodným 
illustrátorom.  Väčšina  jeho  iniciálok  illustruje  obsah  piesne,  alebo 
aspoň  znázorňuje  bucTto  radostné,  alebo  žíalne  city,  ktoré  budí  pa- 
tričná pieseň.  Tak  na  pr.  v  iniciálke  Č  piesne :  Čas  radosti,  vese- 
losti atd.  namaľoval  mládenca  s  pannou  k  tancu  hotových;  alebo 
v  iniciálke  W  (Vesel  se  lidské  stvorení)  v  prázdnych  poliach  po- 
stavil jednoho  na  husle  hrajúceho,  druhého  trúbiaceho,  tretieho 
bubnujúceho  a  k  tomu  dievča  so  šuhajom  tancujúce.  V  iniciálke 
rannej  piesne  Hospodine  uslyš  hlas  mfij  namaľoval  spiaceho  Jakoba 
a  anjelov  po  rebríku  sostupujúcich.  Predivné  božské  opatrovanie, 
ktoré  je  obsahom  piesne:  U  tebeť  jest  daru  dosti.  Pane,  hojnosť 
nad  hojností,  Ze  dvou  ryb  a  z  péti  chleba  Nakrmils'  pét  tisíc  lidu, 
znázornil  v  iniciálke  U,  ako  Kristus  Pán  päťtisíc  ľudu  na  púšti 
nasýtil.  Obetovanie  Izáka  kroz  Abraháma  často  vídame  na  stai^ch 
slovenských  výšivkách :  Strezenický  vyobrazil  tento  dej  v  počiatočnej 
písmene  P  piesne  Pán  Bňh  opatrí,  niňj  synu,  tu  obét  sobé  zápalnou. 
Pominúc  mnohé  iné  illustrácie,  pripomeniem  ešte,  že  pieseň:  Cirkev 
jest  panna  mné  milá,  dala  podnet  Strezenickému,  aby  v  iniciálke  C 
vyobrazil  šumnú  devu  v  národnom  kroji,  držiacu  v  rukách  kvetové 
ornamenty.  —  Iniciálka  vianočnej  piesne  Syn  Boží  se  nám  narodil, 
na  spôsob  prehnutého  hada  tvorená,  pozostáva  zo  dvoch  priestorov. 
Y  spodnom  namaľovaní  sú  hudobníci  a  speváci,  vo  vrchnom  dvaja 


4Ta 

cUasi  stromček  ovocím  ozdobený  držiaci.  Tu  by  ase  teda  mali 
zrejmá  stopa  toho,  že  yiaaočoý  stromček  známy  bol  u  nás  už  pred 
200  rokmi 

Pán  Eoudek  končí  ú^shii  svoju  o  tnro^lúckom  kancionál!  tou 
vyslovenou  nádejou,  že  „nemflže  býti  o  tom  pochybnosti,  že  také 
uherské  Slovensko  ješté  mnohou  památku  pcostonárodního  malíŕství 
knihového  skrýva,  a  že  snad  do  pátraní  v  oné  krajine  ješté  nadítí 
se  Ize  žádoucího  objasnení  záhady  o  prvopočátcích  této  malíŕské 
školy.  ^  Senický  kancionál  dotvrdzuje  základnost  nádeje  jeho,  tým 
viac,  že  je  on  len  o  8  rokov  mladší  turo-lúckeho  a  asi  o  40  rokov 
staršft  než  najstarší  dosial  známy  moravský  kancionál.  Verím,  že 
kedi  obecenstvo  naše  upozorní  sa  na  dôležitost  malovaných  kancio- 
nalov,  bude  nejedna  stará  pamiatka  tohoto  druhu  objavená.  Nedá 
sa  myslet,  že  by  knihové  maliarstvo  u  nás  teprN^  pri  konci  XVIL 
stoletía  bolo  povstalo.  Jeho  počiatky  siahajú  do  dávnejšej  minulosti. 
Už  tlačené  kancionále  Jakuba  Kunvaldského  z  r.  Iô7ô  a  Tobiáša 
Závorku  z  r.  1602  obsahujú  v  sebe  iniciálky  so  skromným  rastlin- 
ným ornamentom.  Čo  je  prirodzenejšieho,  ako  to  predpokladanie, 
že  ony  daly  podnet  k  nasledovaniu.  Avšak  tu  prekvapige  nás  ten 
zjav,  že  keď  ornamenty  v  tlačených  knihách  sú  rázu  všeobecného, 
tedy  v  písaných  knihách  sú  ony  rázu  národného.  Ztadial  tá  zrejmá 
príbuznost  medzi  moravskými  a  slovenskými  kancionálmL 

Senický  kancionál  je  vzácna  pamiatka  prostonárodného  umenia, 
za  taký  počíta  ho  i  V.  Houdek,  ktorý  mal  príležitost  do  nebo  na* 
hliadnut  a  prislúbil,  že  z  neho  výber  iniciálok  uverejní  v  olomúckom 
mnsejnom  časopise.  Za  túto  vzácnu  pamiatku  povďační  sme  ševcov- 
skému  cechu  senickému  z  dvojho  ohladu,  po  prvé  tí,  čo  na  nej 
pracovali,  boli  členovia  tohože  cechu,  a  po  druhé,  že  ju  cech  se- 
nický, bez  pochyby  ako  dar  svojho  niekdajšieho  cechmajstra  a  cecho- 
v^o  notára  Jána  Orla,  v  truhle  cechovej  opatroval  a  i  pre  dalšie 
potomstvo  zachoval. 

Držiac  sa  výpovede  písma:  kto  hladá,  nalezá,  privolávam  ďal- 
ším objaveniam  na  tomto  poli  na  zdarí  I  Liborčen,  i  Strezenický 
mali  iste  svojich  predchodcov  a  nasledovníkov.  Shromaždené  tohto 
druhu  pamiatky  umožnia  nám  hlbšie  nahliadnut  do  prostonárodného 
knihového  maliarstva  na  Slovensku,  sledovaC  jeho  vývin  a  určit 
jeho  pomer  k  prostonárodnému  maliarstvu  na  moravskom  Slovensku. 


-«^i»< 


Bela. 

Od  M,  J.  Lermontova,  *) 

Viezol  som  sa  na  poštových  koňoch  z  Tiflisa.  Celý  náklad 
môjho  vozíka  pozostával  z  neveľkého  kufra,  ktorý  do  polovice  na^ 
bitý  bol  cestovnými  zápiskami  o  Gruzii.  Veľká  čast  z  nich,  na  vaše 

*)  z  Hrdinm  naš^  doby. 


m 

\ 

á^tie^  je  ztrate.Bá ;  aje  kíufor  s  ostatoými  vecmi)  na  siaje  StaRtie, 
zostal  celý. 

Už  sl.Bce  začaio  pratat  sa  za  s&ajio^ý  cfanbát,  keď  ^^el  soift 
do  Kojšaurskej  doliny.  Osetín-voziar  neustále  poháňal  kone,  aby 
ešte  do  noci  dostali  sme  sa  na  Eojšauľský  vrch,  a  plným  hrdlom 
vyspevoval  piesne.  Slávno  miesto  táto  dolina!'  So  všetký'cb  strán 
vrchu  neprístupné  červenkasté  skaly,  obvešané  zeleným  brečtanom 
a  ovenčené  skupinami  plajtánov,  žlté  trhliny,  poprerezávané  výmolmi, 
a  tam  vysoko  —  vysoko  zlatá  obruba  sňahov,  a  dolu  Aragva,  v  ob- 
jatí s  druhou  bezmennou  riečkou^  šumiace  rútťacou  sa  z  čiernej; 
rokliqy,  plnej  hmly,  tiahne  sa  stdebornou  niťou  a  blýska  sa,  ako 
zmija  svojou  šupinou. 

Podojdúc  k  podošve  Kojšaurského  vrchu,  zastali,  sme  vedia,  ho- 
spody.  Tu.  hemi^ilo  sa  so  dvadsat  Gruzínov  a  horských  obyvatelov: 
y  blízku  karavána  veľblúdov  zastavila  sa  na  nocľah.  Ja  bol  som 
prinútený  najat  býkpv  vytiahnuť  môj  vozík  na  tento  prekliaty  vrch, 
lebo  bola  už  jaseň  a  ľadovica,  —  a  vr<:b  má  okolo,  dvoch  v,exat 
dĺžky. 

Čože  robi£>  najal  som  šest  býkov  a  niekolkýob.  Osetínov«  Jeden 
z  nich  vzal  na  plecia  môj  kufor,  druhí  začali  pomáhat  býkom.  skoro 
samým  knkom. 

Za  mojím  yozíkom.  štvorka  býkov  tahala  druhý,  akoby  nič^. 
napriek  tomu,  že  bol  do  vrchu  naložený.  Táto  okolnost  mňa.  zas* 
divila.  Za  ním.  šiel  jeho  pán,  pokurujúc  z  malej  kabardtuskej  far 
jočky,  okutej  striebrom.  Mal  officiersky  kabát  bez  epolet  a  čerkes&ká 
chlpatú  ciapkup.  Zdal  sa  byX  päCdesíatnikom ;  smuhlá  barvAs  tváne 
jehp.  ukazovala,  že  je  dávno  známa  so  zakavJiazským  slncom^.  a 
predčasne  ošedivelo  fúzy  nezodpovedaly  jeho  tvrdej  chôdzi  a  bo- 
drému vidu.  Ja  prišiel  som  k  nemu  a  poklonil  sa;,  on  mlčky  od- 
povedal mi.  na  poklonu  a  pustil  ohromný  kotúč  dymu, 

—  My,  tak  sa  zdá,  sme  spolucestovatelia.?* 
On  mlčky  zase  poklonil  sa. 

—  Iste  veziete  sa.  do  Stavropola? 
-Tak...  särárnymi  vecmi. 

—  Povedzte,  prosím,  prečo  váš  fažký  voz  štyri  býky  tiahnú 
po  lahku,  a  môj,  prázdny,  šesť  hoviad  sotva  hýbu  s  pomocou  týchto 
Osetínov? 

Šelmovsky  usmial  sa  a  významne  pozrel  na  mňa. 

„Vy,  iste,  len  nedávno  ste  oa  Kavkaze?'' 

Usmial  sa  po  druhý  raz. 

—  A  čo? 

„Nuž  tak;  strašné  beštie  sú  títo  Asiati!  Vy  myslíte,  že  oni 
vtedy  pomáhajú,  keď  kričia?  Býky  ich  rozumejú;  zapríahnite  ich 
hoc  dvadsať,  akonáhle  oni  kríknu  po  svojom,  býky  ani  s  miesta. . . 
Strašní  šudieri!  A  čo  im  vezmeš?...  Ľúbia  peniaze  dra(  s  cestu- 
júcich... Zmaznali  podvodníkovi  Uvidíte,  oni  ešte  od  vás  budú 
žiadat  na  vodku.  Už  ja  ich  znám ;  mňa  neprevedú  !^ 

—  A  vy  dávno  tu  slúžite? 


480 

„Ja  slúžil  som  tu  už  za  Alexeja  Petroviča*  *),  odpovedal,  vy- 
rovuajúc  sa.  „Keď  prišiel  na  Líniu,  bol  som  poddôstojníkom,*  do- 
ložil, „a  pri  ňom  dostal  som  dva  činy  za  diela  proti  obyvateľom  hôr.'' 

—  A  teraz  vy?. . . 

„Teraz  nachodím  sa  v  tretom  linajnom  batallione.  A  vy,  smiem 
sa  spýtať?" 

Ja  povedal  som  mu. 

Rozhovor  týmto  bol  skončený,  a  my  išli  sme  mlčky  jeden  ve- 
dia druhého.  Na  samom  vrchu  našli  sme  snáh.  Slnce  zašlo,  a  noc 
nasledovala  za  dnom  bez  meškania,  ako  to  obyčajne  býva  na  juhu; 
no,  vďaka  trblietaniu  sňahov,  lahko  mohli  sme  rozoznať  cestu,  ktorá 
vždy  ešte  šla  hore,  keď  i  nie  tak  príkro.  Ja  kázal  som  položit  svoj 
kufor  do  vozíka,  zameniť  býkov  za  kone,  a  posledný  raz  obzrel  som 
sa  dolu  na  dolinu ;  no  hustá  tma,  ktorá  hrnula  sa  vlnami  z  roklín, 
zastierala  ju  úplne,  a  ani  jediný  zvuk  nedolietal  už  odtial  k  nášmu 
uchu.  Osetíni  hlučno  obstúpili  ma  a  žiadali  si  na  vodku ;  no  štábny 
kapitán  tak  hrozne  skríkol  na  nich,  že  sa  v  okaražení  rozbehali. 

„Veď  takýto  národ!"  povedal:  „ani  chlieb  po  rusky  pomenovať 
nevie,  ale  sa  vyučil:  officier,  daj  na  vodku!  Už  Tatári  sú  lepší: 
tí  aspoň  nepijú. .." 

Do  stanice  zostávala  ešte  versta.  Dovôkola  bolo  ticho,  tak 
ticho,  že  po  bzučaní  komára  možno  bolo  sliedit  za  jeho  poletom. 
Na  lavo  černela  sa  hlboká  roklina;  za  ňou  a  pred  nami  tmavo- 
modré vrcholce  hôr,  poprerývané  záhybami,  pokryté  vrstvanji  snahu, 
odrážaly  sa  na  bľadom  horizonte,  ktorý  ešte  podržal  posledný  od- 
blesk svetla.  Na  temnom  nebi  začínaly  kmitať  sa  hviezdy,  a  po- 
divne, mne  zdalo  sa,  že  sú  omnoho  vyššie,  než  u  nás  na  severe. 
Po  obidvoch  stranách  cesty  trčaly  holé,  čierne  skaly;  kde-tu  zpod 
snahu  vykukávaly  kríčky,  no  ani  jeden  suchý  lístok  nepohnul  sa, 
a  veselo  bolo  počuť  uprostred  tohto  mŕtveho  sna  prírody  hržanie 
ustatej  poštovej  trojky  a  nerovné  cenganie  ruského  zvončeka. 

—  Zajtra  bude  krásno  počasie!  hovoril  som.  —  Štábny  kapi- 
tán neodpovedal  ani  slova  a  ukázal  mi  palcom  vysoký  vrch,  dvíha- 
júci sa  rovno  oproti  nám. 

—  Čo  je  to?  —  spýtal  som  sa. 
„Gut-Hora." 

—  No,  tak  čože? 
„Pozrite,  ako  sa  kúri." 

A  vskutku,  Gut-Hora  kúrila  sa;  po  bokoch  plazily  sa  ľahké 
prúdy  oblakov,  a  na  vrchu  ležal  čierny  mrak,  taký  čierny,  že  na 
temnom  nebi  zdal  sa  byť  škvrnou. 

Už  rozoznali  sme  poštovú  stanicu,  strechy  okružujúcich  ju 
chalúp  a  pred  nami  mibaly  sa  vítacie  ohníky;  keď  zavial  surový, 
chladný  vietor,  roklina  zahučala  a  prišiel  drobný  dážď.  Sotva  stačil 
som  obliecť  si  búrku,  spustil  sa  sňah.  Ja  úctivé  pozrel  som  na 
štábneho  kapitána . . . 


')  Generála  Jermolova. 


48í 

„Budeme  muset  tu  nocovať,^  povedal  mrzuté;  „v  takú  chume- 
licu  cez  hory  neprejdeš.  Čo?  či  boly  záveje  na  Krestovej?*'  spýtal 
sa  voziara. 

—  Neboly,  pane,  —  odpovedal  Osetfn:  —  ale  visí  mnoho, 
mnoho. 

Že  nebolo  izby  pre  cestovateľov  na  stanici,  odviedli  nás  na  noc 
do  začadenej  chalupy.  Ja  pozval  som  svojho  spolucestovatela  vy  pif 
spolu  pohár  čaju,  lebo  mal  som  so  sebou  liaty  čajník  —  jediná 
potecha  moja  na  cestách  po  Kavkaze. 

Chalupa  prilepená  bola  jedným  bokom  ku  skale;  tri  klzké 
mokré  schodíky  viedly  ku  dverám.  Hmatkajúc  vošiel  som,  a  po- 
tkol som  sa  na  kravu.  Nevedel  som,  kam  sa  podief:  tu  blačia 
ovce,  tam  vrčí  pes.  Na  štastíe  stranou  hleslo  slabé  svetlo  a  po- 
mohlo mi  najsC  druhý  otvor  na  spôsob  dvier.  Tu  ukázal  sa  obraz 
dosf  zauímavý:  široká  chalupa,  ktorej  strecha  opierala  sa  na  dva 
vkopané  stipy,  bola  plná  ludu.  Na  prostriedku  pukal  ohník,  roz- 
ložený na  zemi,  a  dym,  vtĺskaný  nazpät  vetrom  cez  otvor  na 
streche,  stlal  sa  dovôkola  tak  husto,  že  dlho  nemohol  som  poob- 
zerať sa ;  pri  ohni  sedely  dve  stareny,  množstvo  detí  a  jeden  chudý 
Gruzín,  všetci  v  handrách.  Čo  bolo  robit!  my  pritiahli  sme  sa  ku 
ohňu,  zapálili  fajočky  a  skoro  čajník  zasipel  prívetivé. 

—  Úbohí  ludia  I  —  povedal  som  štábnemu  kapitánovi,  ukazu- 
júc na  našich  zafúľaných  gazdov,  ktorí  mlčky  hladeli  na  nás  v  akomsi 
ustrnutí. 

„Prehlúpy  národ!"  odpovedal.  „Či  uveríte?  ničomu  sa  neroz- 
umejú, nespôsobní  ku  žiadnemu  vzdelaniu!  Už  aspoň  naši  Kabar- 
dinci  alebo  Čečenci,  čo  sú  aj  zbojníci,  trhaní,  zato  sú  odhodlaní 
chlapi;  a  u  týchto  ani  ku  zbrani  niet  žiadnej  chuti:  poriadneho 
kindžala  ani  na  jednom  nevidíš.  Už  ozaj  Osetíniľ' 

— ;  Boli  ste  dlho  v  Cečni? 

„Áno,  desaC  rokov  stál  som  v  pevnosti  so  stotinou,  pri  Ka- 
mennom Brode,  —  viete?" 

—  Počul  som. 

„Hľa,  ba(uška,  zunovali  sa  nám  tí  zabijaci!  Teraz,  sláva  Bohu, 
je  pokojnejšie;  ale  bývalo,  na  sto  krokov  odídeš  za  val,  už  kdesi 
chlpatý  diabol  sedí  a  strežie :  len  čo  si  zívnul,  už  máš  alebo  slučku 
na  hrdle,  alebo  gulu  v  tyle.  Ale  sú  junáci ! . . . " 

—  A  mali  ste  mnoho  príhod?  hovoril  som,  pobádaný  zveda- 
vosťou. 

„Akoby  nie !  mal . . . "  - 

Tu  začal  štípať  ľavý  fúz,  opustil  hlavu  a  zamyslel  sa.  Mne 
veľmi  žiadalo  sa  vytiahnuť  z  neho  nejakú  historku,  —  žiadosť, 
vlastná  všetkým  cestujúcim  a  zapisujúcim  ľuďom.  Medzitým  čaj 
uvaril  sa;  ja  vybral  som  z  kufra  dva  poháriky,  nalial  a  postavil 
jeden  pred  ním.  On  odchlipol  a  povedal  akoby  pre  seba:  „áno, 
mal!"  Táto  poznámka  dávala  mi  veľkú  nádeju.  Ja  viem,  starí  Kav- 
kazci  ľúbia  pohovoriť,  porozprávať;  im  sa  to  tak  zriedka  trafí: 
niektorý  päť  rokov  sedí  niekde  na  osamelom  mieste  so  stotinou,  a 
za  celých  päť  rokov  nikto  mu  nepovie :  adravstvujte  (lebo  feldvebel 

81 


482 

hovorí :  zdravia  ielám).  A  pobesedovat  bolo  by  o  čom :  v  okolí  ná- 
rod divý,  zaujímavý ;  každý  deň  nebezpečie ;  prípady  bývajú  čudné, 
tu  neebtiac  poželieä,  že  u  nás  tak  málo  zapisujú. 

—  Nechcete  doliať  rumu?  —  hovoril  som  môjmu  spoločníkovi: 
mám  biely  z  Tiflisu;  teraz  je  chladno. 

„Nie,  ďakujem,  nepijem. '^ 

—  Prečo  tak? 

„Nuž  tak.  Zaprisahal  som  sa.  Keď  bol  som  ešte  poddôstoj- 
níkom, raz,  viete,  my  zabavili  sme  sa  medzi  sebou,  a  v  noci  stal 
sa  poplach;  vyšli  sme  pred  front  rozveselení;  ale  sa  nám  dostalo, 
keď  dozvedel  sa  Alexej  Petrovič:  nedaj  Pane,  ako  nahneval  sa! 
len-len  že  neoddal  nás  pred  súd.  Veď  skutočne:  niekedy  celý  rok 
žiješ,  nikoho  nevidíš,  ak  tomu  ešte  vodka  —  si  ztratený  človek!" 

Počujúc  toto,  ja  skoro  ztratil  som  nádeju. 

„Tu  hla,  hoc  Čerkesi,"  pokračoval:  „ako  napijú  sa  buzy ')  na 
svadbe  alebo  na  pohrabe,  už  je  hotová  bitka.  Ja  raz  sotva  som 
ušiel,  a  ešte  u  pokojného  kňaza  bol  som  hosfom.** 

—  Akože  sa  to  stalo? 

„Nuž  (napchal  fajku,  vypriamil  sa  a  začal  rozprávaC),  nuž  prosím 
vás,  vtedy  stál  som  v  pevnosti  za  Terekom  so  stotinou  —  tomu 
skoro  paf  rokov.  Raz,  v  jaseni,  prišiel  transport  s  proviantom; 
v  transporte  bol  officier,  mladý  človek,  dvadsaťpäťročný.  Predstavil 
sa  mi  v  parádnej  uniforme  a  oznámil,  že  má  rozkaz  ostať  u  mňa 
v  pevnosti.  Bol  taký  tenunký,  bielunký;  uniforma  jeho  bola  taká 
novulinká,  že  hneď  domyslel  som  sa,  že  na  Kavkaze  u  nás  je  len 
nedávno.  „Vy,  iste,"  spýtal  som  sa  ho,  „preložení  ste  sem  z  Ruska?'' 
—  Skutočne  tak,  pán  štábny  kapitán,  odpovedal.  —  Ja  vzal  som 
ho  za  ruku  a  povedal  som  mu:  „Veľmi  som  rád,  velmi  som  rád. 
Bude  vám  trochu  nudno ...  no,  ale  my  s  vami  budeme  žiť  po 
priateľsky.  A  buďte  takí  dobrí,  nazývajte  ma  prosto  Maxim  Maximič, 
a,  prosím  vás,  načo  táto  úplná  uniforma?  prichádzajte  ku  mne  vždy 
v  čiapke."  Dostal  byt  a  osadil  sa  v  pevnosti." 

—  A  ako  ho  volali?  —  spýtal  som  sa  Maxima  Maximiča. 
„Volali  ho...    Grigorom  Alexandre vičom   Pečorinym.    Hodný 

bol  šuhaj,  môžem  vás  ubezpečiť;  len  niečo  divný.  Veď,  napríklad, 
v  daždi,  v  zime,  celý  deň  bol  na  love;  všetci  zoziabnu,  ustanú  — 
a  jemu  je  nič.  A  druhý  raz  sedí  v  svojej  izbe,  vietor  poduje,  on 
hovorí,  že  sa  prestydol;  okenicou  buchne,  strhne  sa  a  zbladne,  — 
ale  išiel  na  diviaka  sám  a  sám ;  bývalo,  že  celé  hodiny  nedostaneš 
od  neho  slova,  no  zato  niekedy,  keď  začne  rozprávať,  nuž  brucho 
sa  ti  ti*asie  od  smiechu. . .  Áno,  veľmi  čudný  človek,  a  iste  bohatý: 
koľko  mal  rozličných  drahých  vecí ! . . . " 

—  A  dlho  s  vami  žil?  pýtal  som  sa  zase. 

„Asi  rok.  Ale  zato  pamätný  mi  je  ten  rok;  narobil  mi  starostí, 
no  nie  preto  ho  spomínam ! . . .  Veď  sú,  vskutku,  takí  ľudia,  ktorým 
už  pri  narodení  určeno  je,  že  s  nimi  stane  sa  mnoho  neobyčaj- 
ného!" 


')  Buza  =  nápoj  z  pohánčenej  múky. 


483 

—  Neobyčajného  ?  —  zvolal  som  ja,  akoby  zo  zvedavosti,  pri- 
lievajúc  mu  čaju. 

„Nuž  ja  vám  rozpoviem.  Verst  šesf  od  pevnosti  žil  jeden  po- 
kojný knieža.  Synček  jeho,  chlapec  pätnásťročný,  navykol  sa  k  nám 
chodif :  každý  doň  si  zašiel  to  pre  to,  to  pre  iné.  A  už  ozaj  roz- 
maznali sme  ho  s  Grigor^om  Alexandrovičom,  A  aký  bol  zabijak, 
hotový  na  všetko;  či  čiapku  zodvihnúť  v  letku,  či  z  flinty  strielat. 
Jedno  bolo  u  neho  špatné :  veľmi  upriamený  bol  za  peniazmi.  Kaz, 
zo  smiechu,  Grigoríj  Alexandrovič  slubil  mu  dukát,  ak  mu  ukradne 
najlepšieho  capa  z  otcovského  stáda;  a  čo  vy  myslíte?  na  druhú 
noc  privliekol  ho  za  rohy.  Niekedy  napadlo  nám  drážit  ho,  oči  ma 
hneď  zabehnú  krvou  a  chytá  sa  kindžala.  „Ej,  Azamat,  neznosíš 
ty  svoju  hlavu,*'  hovorieval  som  mu. 

„Raz  prichodí  sám  starý  kňaz  zvat  nás  na  svadbu:  vydával 
staršiu  dcéru,  a  my  boli  sme  s  ním  priatelia:  tak  nemožno,  viete, 
odpovedať,  hoc  je  i  Tatár.  Vybrali  sme  sa.  V  aule  množstvo  psov 
privítalo  nás  hlasným  brechom.  Ženy,  uvidiac  nás,  prataly  sa;  tie, 
ktoré  mohli  sme  videť  do  tváre,  boly  ďaleko  nie  krásne.  ,,Ja  mal 
som  omnoho  lepšiu  mienku  o  Čerkeskách/  povedal  mi  Grigoríj 
Alexandrovič.  —  Počkajte  1  —  odpovedal  som,  usmievajúc  sa.  Maí 
som  niečo  na  ume. 

„U  kniežaťa  v  chalupe  sišlo  sa  už  množstvo  národa.  U  Asiatov, 
viete,  je  obyčaj  každého,  koho  stretneš,  zvat  na  svadbu.  Nás  pri- 
jali so  všetkými  počesťami  a  zaviedli  do  priateľskej  izby.  Jednako 
nezabudol  som  pozorovať,  kam  postavili  naše  koue,  —  viete,  pre 
nepredvídaný  prípad." 

—  Akože  u  nich  odbavujú  svadbu?  spýtal  som  sa  štábneho 
kapitána. 

'  „Nuž  obyčajne.  Najprv  mulla  prečíta  im  čosi  z  korana;  potom 
obdarúvajú  mladých  a  všetku  ich  rodinu;  jedia,  pijú  buzu.  Potom 
začína  sa  džigitovka,  a  vždy  nejaký  trhan,  zamastený,  na  špatnom, 
krivom  koni  prelamuje  sa,  žartuje,  rozosmieva  čestnú  kompániu; 
potom,  keď  zmrkne  sa,  v  priateľskej  izbe  začína  sa,  ako  my  hovo- 
ríme, bál.  Biedny  starík  brnčí  na  trojstrunovej . . .  zabudol  som, 
ako  to  menujú. . .  nuž,  na  spôsob  našej  balalajky.  Dievky  a  mladí 
šuhaji  postavia  sa  vo  dva  rady,  jeden  proti  druhému,  tliapkajú 
dianiami  a  spievajú.  Tu  vyjdú  jedna  dievka  a  jeden  mužslr^  na 
prostred  izby,  a  spievajúc  hovoria  jeden  druhému  verše,  čo  príde, 
a  ostatní  pomáhajú  v  chóre.  My  s  Pečorinom  sedeli  sme  na  čest- 
ných miestach,  a  hľa,  k  nemu  podošla  mladšia  domáca  dcéra,  diev- 
čatko šestnásťročné,  a  zaspievala  mu...  akože  povedať?...  na 
spôsob  poklony  ? . . . " 

—  A  čože  spievala,  nepamätáte? 

„Ba,  zdá  sa  mi,  takto:  „Sirojní  sú  naši  džigiti,  i  kaftany  majú 
striebrom  vyložené,  ale  mladý  officier  je  strojnejší,  i  galôny  má 
zlaté.  Je  ako  topoľ  medzi  nimi ;  len  nemôže  on  rásť,  kvitnúť  v  na- 
šom sade."  Pečorín  vstal,  poklonil  sa  jej,  priložil  ruku  k  čelu  i  na 
srdce  a  prosil  mňa  odpovedať  jej;  ja  hovorím  dobre  p  ^  "  '*^. 
preložil  som  jeho  odpov<^ď. 


484 

„Keď  odišla  od  nás,  šepol  som  Grigorijovi  Alexandrovičovi :  no, 
čože,  aká  je?  —  Prelesťl  odpovedal;  —  a  ako  ju  volajú?  —  Bela, 
hovoril  som. 

„A  ozaj,  ona  bola  pekná:  vysoká,  tenunká,  oči  čierne,  ako 
hornej  smine,  tak  nazerajú  vám  do  duše.  Pečorin  v  zádumčivosti 
nespúšťal  očú  s  nej,  aj  ona  často  zpod  obočia  na  neho  pokukávala. 
Lenže  nie  sám  Pečorin  tešil  sa  krásou  kňažny :  z  kúta  izby  hľadely 
na  nu  druhé  oči,  nepohybné,  ohnivé.  Prizrel  som  sa  mu,  a  poznal 
som  svojho  starého  známeho  Kazbiča.  On,  viete,  bol  ani  pokojný, 
ani  nepokojný.  Upodozrievali  ho  z  mnohého,  napriek  tomu,  že 
v  ničom  nebol  dochytený.  Privádzal  nám  do  pevnosti  baranov  a 
predával  lacno,  len  nikdy  nejednal  sa:  čo  zaprosí,  dávaj,  —  čoby 
si  ho  rezal,  neustúpi.  Hovorili  o  ňom,  že  lúbi  vláčif  sa  za  Kubaň 
s  Abrekami,  a,  pravdu  povedať,  tvár  jeho  bola  velmi  zbojnícka; 
bol  malinký,  suchý,  plecnatý ...  A  už  obratný,  obratný  bol  ako 
besl  Kaftan  celý  roztrhaný,  zaplátaný,  ale  zbraň  v  striebre.  A  kôň 
jeho  bol  chýrny  v  celej  Kabarde,  —  a  ozaj  lepšieho  koňa  nemožno 
si  ani  myslet.  Nenadarmo  závideli  mu  všetci  lúpežníci,  a  nie  raz 
pokúsili  sa  ukradnúf  mu  toho  koňa,  lenže  sa  im  nedarilo.  Ako  te- 
raz hladím  na  toho  koňa :  vraný  ako  smola,  nohy  —  struny,  a  oči 
ani  Beline;  a  aká  sila!  môžeš  Ist  cvalom  hoc  ôO  verst;  a  už  vy- 
jazdený, ako  pes  ide  za  gazdom;  ešte  i  hlas  jeho  poznali  On  bo 
nikdy  nepriväzoval.  Taký  je  zbojnícky  kôň ! . . . 

„V  tento  večer  Kazbič  bol  mračnejší,  ako  inokedy,  a  ja  zbadal 
som,  že  pod  kaftanom  má  oblečený  pancier.  Nenadarmo  má  on 
pancier,  pomyslel  som  si:  už  on  iste  niečo  zamýšľa. 

„Spamo  bolo  v  chalupe,  i  vyšiel  som  na  povetrie  osviežiť  sa. 
Noc  už  zalahla  ua  hory  a  tma  začala  brodiť  po  útesoch. 

„Mne  prišlo  na  um  obrátiť  sa  pod  kôleň,  kde  stály  naše  kone, 
pozreť,  či  majú  krmu,  a  pritom  ostražitosť  nikdy  neškodí :  mal  som 
koňa  znamenitého,  a  už  nejeden  Kabardínec  zbožne  pokukával  na 
neho,  prihovárajúc  sa  mu:  jakši  tche,  ček  jakšil 

„Poberám  sa  pozdĺž  ohrady,  zrazu  počujem  hlasy;  jeden  hlas 
som  hneď  poznal:  bol  to  stonoha  Azamat,  syn  nášho  hospodára; 
druhý  hovoril  menej  a  tichšie.  O  čom  oni  tu  rozjímajú?  pomyslel 
som  si:  či  nie  o  mojom  koníkovi?  Prisadol  som  si  pod  ohradu  a 
začal  som  naslúchať,  namáhajúc  sa  neprepustiť  ani  jedno  slovo. 
Niekedy  šum  piesní  a  hovor  hlasov,  vyletujúc  z  chalupy,  prerážal 
zaujímavý  pre  mňa  rozhovor. 

„ —  Slávneho  ty  máš  koňa  I  hovoril  Azamat:  keby  som  ja  bol 
pánom  v  dome  a  mal  tabun  na  tristo  kobýl,  ja  dal  by  ich  polovicu 
za  tvojho  behiíňa,  Kazbič  ľ* 

„A!  Kazbič  I  pomyslel  som  si,  a  napadol  mi  pancier. 

„ —  Áno,  odpovedal  Kazbič  po  krátkom  mlčaní:  v  celej  Ka- 
barde nenájdeš  takého.  Raz,  —  bolo  to  za  Terekom,  —  jazdil  som 
s  Abrekami  odrážať  ruské  tabuny;  nepošfastilo  sa  nám,  a  my  roz- 
sypali sme  sa  kto  kam.  Mňa  naháňali  štyria  kozách;  už  počul  som 
za  sebou  kriky  giaurov  a  predo  mnou  bol  hustý  les.  Prilahol  som 
k  sedlu,   oddal  som  sa  Allahovi,   a  po  prvý  raz  v  živote   urazil 


486 

som  ko&a  úderom  biča.  Ako  vtáča  ynoríl  sa  medzi  vetve ;  ostré  tŕne 
trhaly  môj  odev,  saché  konáre  karagáča  bily  ma  po  tvári.  Eôn 
môj  skákal  cez  pne,  rozrýval  krovie  hrudou.  Lepšie  bolo  by  mi 
bývalo  nechaf  bo  na  kraji  lesa  a  skiyC  sa  v  kroví  peši,  ale  bolo 
mi  lúto  s  ním  rozlúčit  sa,  —  a  Prorok  nahradil  mi  to.  Niekolko 
gúl  prebehlo  ponad  moju  hlavu;  ja  už  počul  som,  ako  letiaci  ko- 
záci boli  mi  za  pätami . . .  Zrazu  predo  mnou  výmol  hlboký ;  behúň 
môj  zamyslel  sa  —  a  preskočil.  Zadné  jeho  kopytá  skizly  sa  s  protiv- 
ného brehu  a  on  visel  na  predných  nohách.  Ja  odhodil  som  opraty 
a  sletel  do  výmola;  to  zachránilo  môjho  koňa:  on  vyskočil.  Kozáci 
všetko  toto  videli,  ale  ani  jeden  nešiel  ma  hľadaf:  iste  mysleli  si, 
že  zabil  som  sa,  a  počul  som,  ako  oni  pustili  sa  lovit  môjho  koiia. 
Srdce  moje  zakrvácalo;  plazil  som  sa  po  hustej  tráve  dolu  vý- 
molom,  —  hľadím :  hora  končila  sa,  niekolko  kozákov  vychodí  z  nej 
na  poľanu,  a  hľa,  vyskakuje  priamo  k  ním  môj  Karagez;  všetci 
hodili  sa  za  ním  s  krikom;  dlho,  dlho  honili  sa  za  ním,  zvlášte 
jeden  dva  razy  len-len  že  nehodil  mu  na  šiju  osídlo:  mna  striaslo, 
zatvoril  som  oči  a  začal  modlit  sa.  Za  niekoľko  okamžení  otvorím 
ich  —  a  vidím :  môj  Karagez  letí,  rozvievajúc  chvostom,  voľný  ako 
vietor,  a  giauri  ďaleko  jeden  za  druhým  tiahnú  po  stepe  na  zmuče- 
ných koňoch.  Ällah!  to  je  pravda,  skutočná  pravda  1  Do  pozdnej 
noci  sedel  som  v  svojom  výmole.  Razom,  čo  myslíš,  Azamat? 
v  temnote  počujem,  behá  po  brehu  výmoľa  kôň,  hrží  a  bije  kopy- 
tami zem;  ja  poznal  som  hlas  svojho  Karageza,  to  bol  on,  môj 
priateľ ! . . .  Od  tých  čias  sme  sa  nerozlúčili.  — 

„A  počut  bolo,  ako  trepal  rukou  po  hladkej  šiji  svojho  be- 
húňa,  dávajúc  mu  rozličné  nežné  mená. 

„ —  Jestli  mal  by  som  tabun  na  tisíc  kobýl,  povedal  Azamat, 
tak  dal  by  som  celý  za  tvojho  Karageza. 

a —  Jok,  nechcem,  —  odpovedal  ľahostajne  Kazbič. 

„ —  Počuj,  Kazbič,  —  hovoril,  láskajúc  sa  k  nemu  Azamat: 
—  ty  si  dobrý  človek,  smelý  džigit,  a  môj  otec  bojí  sa  Rusov  a 
nepúšfa  ma  do  hôr;  daj  mi  svojho  koňa  a  ja  vykonám  všetko,  čo 
len  chceš:  ukradnem  pre  teba  otcovi  najlepšiu  jeho  flintu  alebo 
šabľu,  čo  si  len  zažiadaš,  —  a  šabľa  jeho  je  taká,  že  len  priložíš 
ju  ostrím  k  ruke,  sama  vpije  sa  do  tela,  a  pancier  —  taký,  ako 
tvoj,  je  márny. 

„Kazbič  mlčal. 

» —  Prvý  raz,  ked  videl  som  tvojho  koňa,  —  pokračoval  Aza- 
mat, —  ked  on  pod  tebou  krútil  sa  a  skákal  rozdúvajúc  nozdry, 
a  kremene  rozprskaly  sa  pod  kopytami  jeho,  v  mojej  duši  stalo  sa 
čosi  nepochopiteľné,  a  od  tých  čias  všetko  ma  omrzelo:  na  naj- 
lepších behúňov  môjho  otca  hľadel  som  s  opovržením,  hanbil  som 
sa  na  nich  ukázaf  sa,  bolo  mi  ťažko;  a  túžiac  presedával  som  na 
útese  celé  dni,  a  každý  okamih  zjavoval  sa  myšlienkam  mojim 
vraný  behúň  tvoj  so  svojím  strojným  krokom,  so  svojím  hladkým, 
rovným,  ako  strela,  chrbtom;  hľadel  mi  do  očí  svojimi  smelými 
očami,  ako  by  chcel  slovo  preriecĹ  Ja  umrem,  Kazbič,  jestli  mi  ho 
nepredáš!  —  povedal  Azamat  trasúcim  sa  hlasom. 


486 

„Mne  zdalo  sa,  že  zaplakal;  a  treba  vám  povedat,  že  Azamat 
bol  velmi  tvrdohlavý  chlapčisko,  a  niiíra  nevynútiš  mu  slzu,  eéte 
i  vtedy,  keď  bol  mladší. 

„y  odpoveď  na  jeho  slzy  bolo  počuť  čosi  ako  smiech. 

„Počuj,  —  povedal  tvrdým  hlasom  Azamat:  —  vidíš,  ja  na 
všetko  som  odhodlaný.  Chceš,  ja  ukradnem  pre  teba  moju  sestni? 
Ako  ona  tancuje!  ako  spieval  a  vyšíva  zlatom  —  že  diví  nebolo 
takej  žeuy  ani  u  tureckého  padišaha . . .  Chceš  ?  Čakaj  ma  zajtra 
v  noci  tam,  v  útese,  kade  tečie  potok:  ja  pôjdem  s  ňou  tade  do 
susedného  aula,  —  a  ona  je  tvoja.  Či  nie  je  hodna  Bela  tvojho 
behúňa  ? 

„Dlho,  dlho  mlčal  Kazbič;  konečne,  namiesto  odpovede,  za- 
tiahol starobylú  pieseň  polohlasne: 

Mnoho  krások  v  auloch  u  nás, 
hviezdy  máš  v  ich  čiernych  očiach. 
LúbiC  ženu  —  sladko,  radosf! 
no  to  nie  je  pre  junáka. 
Zlatom  kúpiš  i  tri  ženy, 
dobrý  kôň  —  ten  ceny  nemá: 
B  víchrom  ide  na  preteky, 
nezradí  Ca,  neoklame. 

„Nadarmo  prosil  ho  Azamat,  aby  privolil,  —  i  plakal,  i  li- 
chotil  mu,  i  prisahal  sa;  konečne  Eazbič  netrpelive  skočil  mu 
do  reči: 

„ —  Id  preč,  nerozumný  chlapec  I  Akože  ty  môžeš  jazdiť  na 
mojom  koni?  Na  prvých  troch  krokoch  fa  shodí,  a  ty  rozbiješ  si 
tylo  o  kamene. 

„ —  Mňal  —  skríkol  Azamat  v  zúrivosti,  a  železo  detského 
kindžala  zazvonilo  o  pancier.  Silná  ruka  odstrčila  ho  preČ,  a  on 
udrel  sa  o  plot  tak,  že  plot  striasol  sa.  Bude  zábava  I  pomyslel  som 
si,  vošiel  som  do  koniame,  zauzdil  kone  naše  a  vyviedol  ich  na 
zadný  dvor.  O  dve  minúty  už  v  chalupe  bol  úžasný  lomoz.  Čo  sa 
stalo :  Azamat  vbehol  ta  v  roztrhanom  kaftane,  hovoriac,  že  Kazbič 
chcel  ho  zaklať.  Všetci  vyskočili,  schytili  zbraň  —  a  bola  zábava! 
Krík,  šum,  výstrely ;  lenže  Kazbič  sedel  už  na  koni  a  vrtil  sa  medzi 
tlupou  na  ulici,  ako  bes,  brániac  sa  šabtou.  Zlé  je  na  cudzej  ho- 
stine opilosť,  —  povedal  som  Grigorijovi  Alexandrovičovi,  —  po- 
jmúc  ho  za  ruku:  nebolo  by  lepšie,  čím  skôr  pobrať  sa? 

„ —  Ale  počkajte,  ako  sa  skončí. 

„Veru,  iste,  zle  sa  skončí;  u  týchto  Asiatov  je  to  tak:  na* 
ťahajú  sa  buzy,  a  už  je  bitka!  —  Sadli  sme  na  kone  a  ušli  domov." 

—  A  čo  Kazbič?  pýtal  som  sa  netrpelive  štábneho  kapitána. 
„A  čo  sa  tomu  ľudu  stane!  odpovedal  on,  dopíjajúc  pohár  čaju: 

veď  u  vrzol  I" 

—  A  nebol  ranený?  —  spýtal  som  sa. 

,,Sám  Pán  Boh  zná!  Sú  húževnatí,  zbojníci  I  Vídal  som  ne- 
jednoho,   že  bol  celý  dopichaný,   ako  sito,   bodákmi,  a  vždy  ešte 


487 

rozháňa  šabľou/  Štábny  kapitán  po  krátkom  mlčaní  pokračoval, 
dupnuv  nohou  o  zem: 

„Nikdy  neodpustím  si  jedno:  čert  mi  posvietil,  príjduc  do 
pevnosti,  vyrozprávať  Grigorijovi  Alexandrovičovi  všetko,  čo  počul 
som,  sediac  pod  ohradou;  on  usmial  sa,  —  taký  Istivýl  —  a  sám 
u  mienil  si  čosi.** 

—  A  čo  takého?  Rozprávajte,  prosím. 

p  Nuž,  čože  robiť!  začal  som  rozprávať,  tak  už  len  pokračovať. 

„O  štyri  dni  prichodí  Azamat  do  pevnosti.  Ako  obyčajne,  išiel 
ku  Grigorijovi  Alexandrovičovi,  ktorý  ho  vždy  kŕmil  lahôdkami. 
Bol  som  tam.  Prešiel  rozhovor  na  kone,  a  Pečorln  začal  vychvaľo- 
vať koňa  Kazbičovho:  že  taký  je  prudký,  krásny,  ani  srna,  —  ta- 
kého vraj  v  celom  svete  niet. 

„Zablysly  očká  Tatárčaťa,  a  Pečorin,  ako  by  nebadal;  ja  za- 
hovorím o  druhom,  a  on  tí  hned  zavedie  rozhovor  na  koňa  Kaz- 
bičovho. Táto  história  opakovala  sa  každý  raz,  keď  príchodil  Aza- 
mat Po  troch  týždňoch  badal  som,  že  Azamat  bľadne  a  schnie, 
ako  to  býva  od  lásky  v  románoch.  Čo  za  zázrak  ? . . . 

„Nuž  vidíte,  pozdejšie  dozvedel  som  sa  o  tom  kúsku:  Grígorij 
Alexandrovič  tak  ho  rozdrážil,  že  by  bol  hotový  skočiť  do  vody. 
Raz  mu  i  povedal:  Vidím,  Azamat,  že  tebe  veľmi  zapáčil  sa  ten 
kôň,  ale  ho  ty  nevidíš,  ako  svoje  tylo!  Nuž,  povedz,  čo  by  si  dal 
tomu,  kto  by  ti  ho  daroval  ? . . . 

„ —  Všetko,  čo  len  zažiada,  —  odpovedal  Azamat. 

„ —  Tak  ti  ho  ja  opatrím,  lenže  s  podmienkou...  Zaprisahaj 
sa,  že  ju  splníš . . . 

jy —  Prísahám . . .  Prisahaj  i  ty ! 

„—  Dobre!  prísahám,  ty  dostaneš  koňa;  ale  za  neho  ty  po- 
vinný si  oddat  mi  sestru  Belu.  Myslím,  že  kúpa  je  pre  teba  vý- 
hodná. 

„Azamat  mlčal. 

„ —  Nechceš?  Nuž,  ako  chceš  I  Myslel  som,  že  si  muž,  a  ty 
si  ešte  dieťa:  pri  včas  ti  je  sadať  na  koňa. . . 

„Azamat  vzbĺkol.  —  A  môj  otec? 

„ —  A  či  on  nikdy  neodchodí? 

„ —  Pravda. . . 

„—  Súhlasíš?... 

„ —  Súhlasím,  —  zašeptal  Azamat,  bľadý  ako  smrť.  —  Kedyže? 

„ —  Na  prvom  ráze,  keď  Kazbič  príde  k  nám;  on  sľúbil  pri- 
hnať  desať  baranov;  —  ostatné  je  moja  vec.  Uľaďže,  Azamat! 

„Tak  hľa  oni  shodli  sa  v  tejto  veci . . .  pravdu  povedať,  ne* 
peknej  veci !  Pozdejšie  i  hovoril  som  to  Pečorinovi,  ale  on  mi  odpo- 
vedal, že  divá  Čerkeska  musí  byť  šťastná,  majúc  takého  milého  muža, 
ako  je  on,  lebo  že  on,  dľa  ich  obyčaje,  je  jednako  jej  mužom,  a  čo  je 
Kazbič  —  zbojník,  ktorého  treba  bolo  potrestať.  Sami  posúďte,  čo  som 
mal  odpovedať  na  to  ? . . .  No  vtedy  som  ja  nič  nevedel  o  ich  do  • 
hovore.  Nuž  raz  prišiel  Kazbič  a  spytuje  sa,  Či  netreba  nám  ba- 
ranov a  medu;  ja  kázal  som  mu  priviesť  na  druhý  deň.   Azamat! 


4S8 

povedal  Grigorij  Äle^candrovíč,  zajtra  je  Karagez  y  mojich  rukách ; 
jestli  tejto  noci  Bela  nebude  tu,  to  ty  nevidíš  koná... 

„ —  Dobre!  povedal  Azamat,  a  odišiel  do  aula.  Večerom  Gri- 
gorij Älexandrovič  ozbrojil  sa  a  vyšiel  z  pevnosti;  ako  oni  na- 
strojili  túto  vec,  neviem,  —  len  v  noci  obidvaja  sa  vrátili,  a  strážnik 
videl,  že  po  priečke  na  sedle  Azamatovom  ležala  ženská,  ktorej 
nohy  a  ruky  boly  sviazané  a  hlava  okutaná." 

•^  A  kôĎ?  —  pýtal  som  sa  štábneho  kapitána. 

„Hned,  hneď.  Na  druhý  den  ráno  prišiel  Kazbič  a  prihnal  desaf 
baranov  na  predaj.  Priviažuc  koňa  na  ohradu,  vošiel  ku  mne;  ja 
ponúkol  som  ho  čajom,  lebo  čo  je  on  aj  zbojník,  predsa  mi  bol 
kunakom  (priateľom). 

„Začali  sme  hovoriť  o  tom,  o  inom...  Zrazu  vidím,  Kazbič 
sa  strhol,  premenil  sa  v  tvári  —  ak  oknu ;  no  okno,  na  neštastie, 
bolo  na  zadný  dvor.  Čo  ti  je?  spýtam  sa. 

„ —  Môj  kou!...  kôň!  povedal,  celý  sa  trasúc. 

„Skutočne,  ja  počul  som  dupot  kopýt:  —  to,  iste,  nejaký 
kozák  prišiel . . . 

„ —  Nie!  Urus-jaman,  jaman!  zareval  on  a  náhle  vrhol  sa  von, 
ako  divý  pardal.  Na  dva  skoky  bol  už  na  dvore ;  vo  vrátach  pevností 
strážnik  zahradil  mu  cestu  flintou;  preskočil  flintu  a  dal  sa  do 
behu  cestou ...  V  diaľke  vidno  bolo  prach  —  Azamat  utekal  na 
odvážlivom  Karageze ;  v  behu  Kazbič  vychytil  z  pošvy  flintu  a  vy- 
strelil. Asi  za  minútu  stál  nepohnute,  kým  nepresvedčil  sa,  že  ne- 
trafil ;  potom  zvrieskol,  hodil  flintu  o  skalu,  rozdrúzgal  ju  na  kúsky, 
svalíl  sa  na  zem  a  hlasno  zaplakal  ako  diefa ...  Tu  vôkol  neho 
shŕkol  sa  svet  z  pevnosti  —  on  nikoho  nezbadal ;  postáli,  pohovorili 
a  rozišli  sa;  ja  kázal  som  k  nemu  položiť  peniaze  za  baranov  — 
on  sa  ich  nedotkol,  ležal  dolu  tvárou,  ako  mŕtvy.  Či  uveríte,  tak 
ležal  do  pozdnej  noci,  i  celú  noc  7 . . .  Len  na  druhý  deň  prišiel 
do  pevnosti  a  začal  prosiť,  aby  nazvali  mu  zlodeja.  Strážnik,  ktorý 
videl,  ako  Azamat  odviazal  koňa  a  utiekol  na  ňom,  neuznal  za 
potrebné  skrývať.  Pri  tomto  mene  oči  Kazbiča  zablysly  sa,  a  on 
odišiel  do  aula,  kde  žil  otec  Azamatov." 

—  Čože  otec? 

„Veď  v  tom  je  vec,  že  ho  Kazbič  nenašiel:  on  kamsi  odišiel 
na  šesť  dní,  ináče  či  bolo  by  sa  podarilo  Azamatovi  odviesť  sestru  ? 

„A  ked  otec  vrátil  sa,  ani  dcéry,  ani  syna  nebolo.  Taký  chy- 
trák: ved  pochopil,  že  prídem  hlavu,  jestli  ho  dopadnú.  Tak  od  tých 
čias  nebolo  ho:  iste  pripojil  sa  k  nejakej  tlupe  Abrekov,  a  i  složil 
bujnú  hlavu  za  Terekom,  alebo  zaKubaňou;  to  bolo  pre  neho!... 

,,Priznám  sa,  i  mne  bolo  toho  dosť.  Akonáhle  zvedel  som,  že 
Čerkeska  je  u  Grigorija  Alexandre viča,  vzal  som  epolety  a  šabľu  a 
išiel  k  nemu. 

„Ležal  v  prvej  izbe  na  posteli,  podložiac  jednu  ruku  pod  hlavu 
a  v  druhej  držiac  vyhasnutú  fajku;  dvere  do  druhej  izby  boly 
zamknuté,  ani  kľúča  v  zámke  nebolo.  Všetko  toto  hneď  som  zba- 
dal... Začal  som  kašľať  a  klopať  opätkami  o  prah,  —  lenže  on 
pretvaroval  sa,  že  nepočuje. 


„Pán  zástavnlk!  —  hovoril  som  ako  možno  prísne:  —  Čí  ne- 
vidíte, že  som  k  vám  prišiel? 

„ —  Ach,  vitajte,  Maxim  Maximičl  Nechcete  fajku?  odpovedal, 
nedvíhajúc  sa. 

„Odpusfte,  ja  nie  som  Maxim  Maximič:  ja  som  štábny  kapitán. 

„ —  Všetko  jedno.  Nechcete  čaju?  Keby  ste  vedeli,  cJcé  trá- 
penie mám! 

„Ja  všetko  viem,  —  odpovedal  som,  priblížiac  sa  ku  posteli.. 

„Tým  lepšie:  nemám  vôle  rozprávať. 

„Pán  zástavník,  vy  dopustili  ste  sa  priestupku,  za  ktorý  i  ja 
môžem  zodpovedať . . . 

„ —  No  veru,  jest  tam  veci!  Ved  sa  my  dávno  so  všetkým 
delíme. 

„Aké  žarty?  Oddajte  svoju  šablu! 

„—  Miťka,  šablu  1 . . . 

„Mifka  priniesol  šablu.  Vykonajúc  svoju  povinnost,  sadol  som 
si  k  nemu  na  posteľ  a  povedal:  Počuj,  Grigorij  Alexandrovíč,  pri- 
znaj sa,  že  je  to  nie  pekne. 

„ —  Čo  je  nie  pekne? 

„Nuž  to,  že  si  ty  odviedol  Belu...  Už  tá  beštia  Azamatl... 
No,  priznaj  sa,  povedal  som  mu. 

„Nuž  a  keď  sa  mi  ona  páči?. . . 

pNo,  čo  na  to  odpoviete,  prosím  vás?...  Zarazil  som  sa. 
Jednako  po  krátkom  mlčaní  povedal  som  mu,  že  jestli  otec  bude 
ju  žiadaf,  tak  treba  bude  ju  oddať. 

„ —  Naskrze  netreba! 

„Ale  on  dozvie  sa,  že  je  tu?. . . 

„ —  A  ako  sa  dozvie? 

„Zase  som  sa  zarazil.  —  Počujte,  Maxim  Maximič !  —  povedal 
Pečorin,  zodvihnúc  sa:  —  ved  ste  vy  dobrí  človek,  —  a  jestli  od- 
dáme dcéru  tomu  divochovi,  on  ju  zareže,  alebo  predá.  Vec  sa 
stala,  len  netreba  ju  dobrovoľne  kazit;  nechajte  ju  mne,  a  sebe 
moju  šablu . . . 

„Ale  ukážte  mi  ju,  hovoril  som. 

„ —  Je  za  týmito  dvermi;  lenže  ja  sám  teraz  nadarmo  chcel 
som  ju  videť :  sedí  v  kúte,  ukrútená  v  prikrývadlo,  nehovorí  a  ne- 
hľadí: je  bojazlivá,  ako  divá  srna.  Najal  som  našu  gazdinú:  ona 
vie  po  tatársky,  bude  chodiť  za  ňou,  a  priučí  ju  myšlienke,  že  je 
moja,  preto  že  ona  nikomu  nebude  prináležať  okrem  mňa!  —  do- 
ložil'on,  udrúc  päsťou  na  stôl.  .—  Ja^i  v  tomto  som  súhlasil... 
Čo  urobíte?  Sú  ľudia,  s  ktorými  stále  treba  súhlasiC." 

—  A  čo?  spýtal  som  sa  Maxima  Maximiča:  skutočne  priučil 
ju  k  sebe,  a  či  zvädla  v  zajatí,  od  túžby  za  domovom? 

„Dovoľte,  prečože  od  túžby  za  domovom?  Z  pevnosti  vidno 
bolo  tie  samé  vrchy,  ktoré  i  z  aula,  a  tým  divochom  viac  ničoho 
netreba.  A  pritom  Grigorij  Alexandrovič  každý  deň  daroval  jej 
niečo:  v  prvé  dni  ona  mlčky,  hrdo  odstrkovala  dary,  ktoré  vtedy 
dostávaly  sa  gazdinej  a  povzbudzovaly  jej  výrečnosť.  Ach,  dary! 
čo  neurobí  žena  za  kvetovú  handru!...  Ale  to  na  stranu...  Dlho 


490 

boríl  sa  s  ňou  Grígoríj  Alexandrovič ;  medzitým  učil  sa  po  tatársky, 
a  ona  začínala  roznmeC  po  našský.  Pomaly  navykla  na  neho  bľadet, 
z  počiatku  zpod  obočia,  bokom,  a  vždy  smútila,  spievala  svoje  piesne 
polohlasne,  tak  že  i  mne  bývalo  smutno,  keď  poslúchal  som  ju  zo 
susednej  izby.  Nikdy  nezabudnem  jednu  scénu :  šiel  som  vedia  a 
pozrel  do  obloka:  Bela  sedela  na  prípecku,  opustiac  hlavu  na  hruď, 
a  Grigorij  Alexandrovič  stál  pred  nou.  Počuj,  moja  peri,  hovoril: 
veď  ty  vieš,  že  včaššie  alebo  pozdejšie  budeš  mojou  —  prečože  ma 
tolko  mučíš?  Či  lúbiš  nejakého  Čečenca?  Jestli  je  tak,  ja  ta  hneď 
pustím  domov.  —  Ona  striasla  sa  sotva  patrne,  a  pokrútila  hlavou.  — 
Alebo,  pokračoval,  —  som  ti  úplne  protivný  ?  —  Ona  vzdychla.  — 
A  či  tvoja  viera  bráni  ti  lúbif  môa?  —  Ona  zbladla  a  mlčala.  — 
Uver  mi,  Allah  je  pre  všetky  plemená  jeden  a  ten  samý,  a  jestli 
on  mne  dovolí  lúbif  teba,  prečože  zakazuje  tebe  platit  mi  vzájom- 
nosťou ?  —  Ona  pozrela  mu  napnuté  do  tváre,  akoby  zarazená  touto 
novou  myšlienkou;  v  očiach  jej  vyrazila  sa  neúprimnosC  a  žiadosC 
presvedčiť  sa.  Aké  oči!  tak  sa  blýskaly,  akoby  dva  uhle. 

„ —  Počuj,  milá,  dobrá  Bela!  pokračoval  Pečorin:  ty  vidíš, 
ako  ta  ja  lúbim;  ja  hotový  som  všetko  oddaf,  aby  som  fa  roz- 
veselil: ja  chcem,  aby  bola  si  šťastlivá;  ale  jestli  ty  znova  budeš 
smutná,  tak  ja  umrem.  Povedz,  budeš  veselšia?  —  Ona  zamyslela 
sa,  nespúšťajúc  s  neho  čiernych  očú  svojich;  potom  usmiala  sa 
láskavé  a  kývla  hlavou  na  znak  súhlasu.  On  vzal  jej  ruku  a  začal 
ju  nahovárať,  aby  ho  bozkala;  ona  sa  slabo  bránila  a  len  opako- 
vala :  podžalusta,  podžalusta,  ne  nadá,  ne  nadá.  ^)  On  nástojil ;  ona 
sa  striasla,  zaplakala.  —  Ja  som  tvoja  zajatá,  tvoja  otrokyňa,  ho- 
vorila; —  ovšem  ty  môžeš  ma  prinútiť,  —  a  zase  slzy. 

„Grigorij  Alexandrovič  udrel  sa  päsťou  po  čele  a  vyskočil  do 
druhej  izby.  Ja  pristúpil  som  k  nemu :  on,  složiac  ruky,  prechádzal 
sa  mrzutý  hore-dolu.  „čo,  baťuška?"  hovoril  som  mu.  —  Diabol, 
ale  nie  žena!  odpovedal:  —  ale  dám  vám  čestné  slovo,  že  bude 
moja...  Pokrútil  som  hlavou.  —  Chcete  stávku?  hovoril:  za  týž- 
deň! —  Dobre!  —  Udreli  sme  si  v  ruky,  a  rozišli  sme  sa, 

(Dokontenie.) 
•»«. 


Na  jar. 

Zelené  hory,  Voňavé  brosky 

zelené  polia,  to  pre  mňa  bozky, 

to  moja  radosť  míkvosť:  tuch  desný 

a  milá  vôIá.  z  umrlčej  dosky. 

Hej,  hrejže  slnko, 
popŕchaj  rosa, 
bodaj  nám  všetko 
omladilo  sa. 

J.  D. 


')  Miesto:  Požalngsta,  požaluj  sta,  ne  nado,  ne  nado  —  pre  mňa,  pre  mňa, 
netreba,  netreba.  PrekL 


491 


Z  biblických  motívov. 

I. 

Y  Babylone. 

I.  Moji.  II,  4. 

i^a  pradávnych  čias  v  zemi  Babylona 
stavali  vežu,  —  svojou  mala  slávou 
i  Božiu  pozatemniť,  pyšnou  hlavou 
sa  tknúc  vo  hviezdnej  výši  nebosklona. 

Nelúbila  sa  Bohu  spupnosť  oná: 
jej  obfal  rohy  všemohúcou  pravou, 
jazyky  zmiatol  hnevu  svojho  lávou  — 
lud  rozpŕchol  sa  plevou  dopokona  .  .  • 

Z  materiálu  krívd  a  utiskania 

i  u  nás  spupnosť  stavať  započala, 

a  kopí,  kopí  — ,  darmo  však  sa  sháňa: 

Verf  zhrmí  veto  Božie  znenadála, 

On  zláme  rohy  pýchy  strelou  hnevu  — 

a  spupný  národ  rozptýli  jak  plevu  .  ,  . 


2. 

ZhrievaJ,  rozšíri . . . 

Mat  5,  44- 

J3ôh  lásky  káže  nám  i  nepríatela 
milovať  svätým  plamom  veľkých  duší 
vzdor  žiahe  rán,  čo  strašne  idú  z  kuši 
krivd,  zloby,  —  vždycky  milovať  a  zcela. 

Či  nežiadaš,  ó  Pane,  vela,  vela? 
Či  výnimka  tu  žiadna  nerozruši 
pravidlo  prísne  ?  .  .  .  Ponakloňže  uší  — 
len  jedno  spomneť  duša  pozachcela: 

Hla,  vrah  náš  dávny  tebou  dané  práva 
nám  hriešnou  nohou  šliape . . .  Herod  slúcha 
bez  citu  náŕkom  Ráchel  — :  Neprestáva 

pravidlo  ni  tu  ?  .  . . 

Odvet  tknul  sa  ucha: 
»Nie,  neprestáva !«...  Dobre,  lásko  večná, 
no  zhrievaj,  rozšír  hruď  do  nekonečna  I . , . 


49^ 


3. 

Yelkonoc. 

Mark  i6,  6. 

Zlosť  Pravdu  večnú  na  kríž  povesila, 
no  láska  sňala,  uložila  v  hrobe; 
vypočítavá  zlosť  však  hned  v  tej  dobe 
velela:  strážíž  ju  tam  zbranná  sila. 

No  nepomohlo:  Pravda  večná  snila 
len  krátkym  snom,  i  navzdor  stráži,  zlobe, 
zas  v  slávnej  vstala  podobe  a  zdobe  — 
)>Niet  Ho  tu«  —  znela  anjelská  reč  milá , . 

Je  dočasný  len  triumf  neprávosti 

a  úspech  krivdy:  —  pravda  pokorená 

čo  Fônix  vstáva  v  nepremoženosti. 

Hor',  dušo  ludu  môjho  zúbožená, 
vidz,  miznú  mraky  velikého  Piatku  — 
nuž  prichystaj  sa  k  velnočnému  sviatku ! . . 


4. 

Y  zajatí. 

žalm  137. 
v 

Ualeko  od  stien  Siona  v  zajatí 

nyl  Izrael;  v  šum  rieky  miešal  hlasy 

stých  kvilieb,  v  túžbach  rujných  čakav  časy, 

kde  v  kraje  rodné  zas  sa  —  dá  Boh  —  vráti. 

Hárf  zmĺknul  ozón  velebný  a  svätý, 
a  domorodec  darmo  zas  a  zaši 
vyzýva  k  spevu  —  on  sa  neohlási,  — 
na  vŕbach  visí  nástroj  zbožných  vzňati. 

»Jak  spievať  nám  tu  v  cudzej,  chladnej  zemi?« 

zajatec  izraelský  vravel  smutne 

i  zotrvával  chladný,  smutný,  nemý  .  .  . 

O,  v  dňoch  nevôle  niet  života  v  lutne  — 
rab  v  okovách  a  v  temných  putách  tiesni 
ni  vzletu  nemá,  vysokých  ni  piesní  .  .  . 

Martin  Sládkovičov. 


4$a 

v 

Koza. 

z  detských  rozpomienok  N.  S.  lÁeékova. 

Medzi  luďmi,  ktorí  mali  účast  pri  mojej  výchove,  bol  dlhý, 
vyziably  Nemec  Ivan  Jakovlevič,  po  priemení  Koza.  Jeho  pravé 
priezvisko  mi  je  neznáme,  svojím  zovňajškom  upomínal  na  kozu, 
preto  sme  ho  všetci  za  chrbtom  kozou  prezývali. 

Bolo  to  na  dedine,  v  Orlovskej  gubernii,  pri  mojej  bohatej 
rodine,  kde  som  rástol  a  sa  učil,  pokial  ma  nedali  do  mestskej 
školy.  Mali  sme  tam  na  dedine  viac  učiteľov:  ruského  —  Ivana 
Stepanoviča  Pticina  so  ženou,  i  Francúza,  mosié  Lui,  ten  mal  tiež 
ženu  a  syna  Albina,  ktorý  spolu  s  nami  sa  učil.  I  jeden  i  druhý 
žili  v  osobitnom  krýdle;  krém  nich  bol  ešte  Nemec  Kolberg,  svo- 
bodný,  svárlivý  a  často  opitý.  Toľko  sa  vadieval  so  sluhmi,  že  sa 
donul  strýkovi,  až  ho  i  odpravil:  na  jeho  miesto  prišiel  Koza, 
ktorý  už  predtým  bol  vo  viacerých  panských  domoch  v  okolí,  no 
všade  len  na  krátko.  Vraveli  o  ňom,  že  je  veľmi  tichý  a  poriadny 
človek,  ale  že  má  fanty.  Strýk  ho  najal  s  podmienkou,  že  bude 
s  nami  bývat,   po  nemecky  nás  učit,  a  fanty  svoje  nesmie  ukázaC. 

Za  tri  mesiace  sa  dobre  držal,  ale  razom  prejavil  svoju  fantu. 


Raz  v  lete  navštívila  strýka,  idúcky  na  svoj  statok,  guberná- 
torka  so  svojím  synom,  jedenásCročným,  veľmi  premaznaným,  roz- 
pustilým  chlapcom.  Šli  sme  do  ovocnej  záhrady,  a  tam  náš  host 
obskubal  nejakú  zvláštnu,  zriedkavú  slivu,  na  ktorej  strýk  mal 
slivky  spočítané.  Večer  šiel  strýk  do  záhrady  a  hneď  zbadal,  že  je 
stromok  obtrhaný.  Nahneval  sa,  dal  zavolaC  záhradníkovho  chlapca 
Kosfu  a  počal  sa  ho  vyptávat:  kto  obtrhal  slivky?  Kosta  nevedel 
odpovedat,  i  tak  padlo  podozrenie  na  neho,  a  že  teraz  tají.  Roz- 
kázali ho  vysekaf  prútom  z  poľčia,  on  sa  chudák  naľakal,  v  strachu 
povedal,  že  hádam  sám  obtrhal  slivku.  No,  vysekaf  ho  vysekali 
i  tak.  My  sme  dobre  vedeli,  kto  obtrhal  slivu,  ale  sme  mlčali,  ne- 
chceli sme  zahanbiť  hosfa;  k  večeru  nás  to  počalo  trápiC,  keď  sme 
si  líhali  spaf,  nemohol  som  sa  zdržat  i  rozpovedal  som  Ivanovi 
Jakovlevičovi,  že  je  Kosfa  nevinný,  že  ho  nespravodlivé  zbili,  — 
zlodej  že  bol  iný,  povedal  som  kto,  a  my  že  sme  zatajili.  Ivan 
Jakovlevič  razom  zbladoi,  pustil  sa  do  plaču  a  vybehol  z  izby.  My 
sme  usnuli,  nedočkali  sme  sa  jeho  návratu,  len  ráno,  keď  nám 
stará  slúžka  Vasilisa  priniesla  čisté  prádlo,  povedala,  že  Ivan  Jakov- 
levič k  nám  viac  nevráti  sa,  lebo  že  urobil  fantu  akúsi  a  za  to 
mu  vypovedali. 

Fanta  pozostávala  v  tom,  že  Koza  sišiel  dolu,  do  salónu,  a 
povedal  gubernátorke : 

—  Váš  syn  má  zlé  srdce:  vykonal  kúsok,  pre  ktorý  vybili 
biedneho  chlapca  a  prinútili  ho  luhaf  na  seba. . .  Váš  syn  prizeral 
sa  na  to.  Mne  je  ho  ľúto.  Dajte  si  záležať,  aby  sa  napravil,  ináče 
vyrastie  z  neho  zlý  človek* 


494 


Gubernátorke  prišlo  zle,  a  rozhnevaný  strýk  prikázal  naskutku 
vyplatiť  Nemca  a  zajtra  aby  bo  odviezli  z  dediny  do  Orla.  Tak  hla, 
vyhnali  ho  i  od  nás. 


Mne  bolo  Ivana  Jakovleviča  velmi  lúto,  Francúzov  syn  Albin 
prišiel  k  nám  do  izby,  všetek  uplakaný  ma  volal,  aby  sme  utiekli 
po  záhumní  cez  konope  za  dedinu,  že  tam  v  konopách  dočkáme, 
kým  povezú  Ivana  Jakovleviča  —  že  sa  rozlúčime  s  ním.  I  tak 
sme  urobili,  —  utiekli  sme  a  čakali  v  konopách,  ale  voz  akosi  ne- 
šiel. Ivan  Jakovlevíč  vybral  sa  pešo,  nechcejúc  unúvaC  gazdu,  ktorý 
ho  mal  odviezť.  Mal  na  sebe  svoj  zelený  frak,  červenkavý  plášť, 
v  ruke  niesol  malý  batôžtek  s  prádlom  a  belavý  dáždnik.  Šiel  si 
spokojne,  s  veselou  tvárou.  Keď  nás  zazrel,  zastal,  zvolajúc: 
— -  „Bože  ty  môj  I"  a  vystrel  proti  nám  ruky.  Vrhli  sme  sa  mu 
s  plačom  do  náručia,  opakujúc:  —  „Odpusťte  náml  Odpusťte!" 
Prečo  sme  pýtali  odpustenie,  nevedeli  sme  povedať,  ale  nám  on 
pomohol : 

—  Nedobre  ste  urobili,  že  ste  nepovedali  pravdu:  nevinného 
chlapca  považovali  za  zlodeja  a  zbili  ho.  Daj  Boh,  aby  vám  to 
ostalo  v  pamäti  navždy  a  aby  ste  boli  spravodliví  vo  všetícých  prí- 
hodách života.  Lož  kazí  človeka  a  uráža  Boha. 

—  Ó,  hej!  —  odpovedali  sme,  —  my  sa  hanbíme  teraz! 

—  Bôb  vám  odpustí.  Milujte  Kosťu  a  povedzte  i  druhým,  že 
je  on  nevinný,  —  že  sa  sám  od  strachu  vinil. 

—  Tak  urobíme;  ale  vy  čo,  Ivan  Jakovlevič . . .  kam  sa  po- 
dejete?... 

Pleciami  pokrčil  ja  veselo  odvetil: 

—  Ja  kam?. . .  Ó,  to  je  všetko  jedno,  kdekoľvek.  Žiť  sa  všade 
rovnako  žije  —  človek  len  nech  koná  dielo  Božie. 

My  sme  nerozumeli,  čo  znamená:  „konať  dielo  Božie **,  len 
s  plačom  sme  sa  túlili  k  nemu : 

—  Veď  vám  vypovedali  celkom  bez  viny:  vy  ste  sa  držali 
najčestnejšie  z  nás,  nič  zlého  ste  neurobili. 

—  Nuž  čo  tam ...  čo  tam  po  tom !  odpovedal  Koza  ešte  s  jas- 
nejším výrazom.  Vať  by  ste  chceli,  aby  som  bol  vinný? 

—  Oj,  nie! 

—  Teda,  cožel...  Všetko  je  v  poriadku,  ako  má  byť... 
Časom  tomu  porozumiete ...  Je  to  radosť . . .  šťastie  I . . . 

Celkom  sa  vyjasnila  jeho  tvár,  složil  ruky  krížom  a  odriekal 
po  nemecky  „Otčenáš**.  My  sme  sňali  s  hláv  čiapky  bez  napome- 
nutia a  modlili  sme  sa  s  ním.  Domodlil  sa,  položil  nám  na  hlavy 
svoje  ruky  a  očima  plnými  slz  zakončil  modlitbu  po  rusky: 

—  Otče  ty  náš,  —  hovoril,  —  ďakiyem  Ti,  že  si  mi  znovu 
poprial  radosti  byt  vyhnaným  za  plnenie  Tvojej  svätej  vôle.  — 
Zmäkči  Ty  srdcia  našich  nepriateľov  a  dopraj  týmto  deťom  zakúsiť 
dakedy  to  šťastie,  aké  ja  teraz  z  Tvojej  milosti  cítim.  Daj  im  roz- 
umu pochopiť,  že  v  tom  je  vôIa  Tvoja! 

Ešte  raz  nás  objal,  bozkal  a  šiel  do  mesta,  bez  prltulku,  cd* 


i96 


kom  štastný,  a  my,  ktorí  sme  všetkého  mali  bojnosC,  sme  kľačali 
Y  prachu  na  ceste  a  hľadeli  za  ním  placúc« 

Ako  by  sa  bol  v  nás  dotkol  čohosi  ostrého,  ale  pritom  radost- 
ného do  vytrženia.  Koza  v  nás  vyvolal  čosi,  nás  čosi  ovialo,  chceli 
sme  čosi  poňaC,  aby  sme  zakončili  modlitbou  o  zmäkčení  srdca. . . 

Preložil  A.  Škarvan. 


•*M»- 


Pieseň  Siládi  a  Hadmázi. 

V  4.  čísle  Slovenských  Pohľadov  (str.  255)  bola  reč  o  tom,  že 
V.  Houdek  našiel  v  turo-lúckom  kancionáli  z  roku  1684  starú  hi- 
storickú pieseň  slovenskú,  ktorú  slávny  Ján  Kollár  bol  dal  vytlačiť 
v  Zpiewankach  (I,  45 — 52)  pod  názvom  Michal  Siládi  a  Václav 
Hadmázi  a  pre  ktorú  literárnymi  historikmi  maďarskými  bol  na- 
padnutý po  svojej  smrti,  že  ju  preložil  z  maďarského  textu  a  tak 
vydal  za  pieseň  slovenskú,  to  jest  že  spáchal  mystifikáciu.  Text 
piesne,  ktorý  na  šiestich  starých,  cez  knihársku  dielňu  pi*ešlých 
listoch  Kollár  bol  dostal  od  Emericha  Laučeka  z  Píly,  nebol  úplný  : 
už  chybovaly  z  neho  dve  záverečné  sloky.  A  práve  tu,  v  samej 
poslednej  sloke,  bol  udaný  pôvod  piesne.  Text,  zachovaný  v  turo- 
lúckom  kancionáli,  má  i  túto  poslednú  sloku,  hovoriacu,  že  pieseň 
o  Siládim  a  Hadmázim  (o  dvuch  uherských  pánoch  a  tureckého 
cisare  dceri)  ,,roku  tisiciho  a  petisteho  a  šestdesateho  po  Svatem 
duchu  ten  první  tyden  do  kroniky  zepsal  jeden  mládenec^  a  „k  svej 
veselosti  sobe  prespevoval".  Naproti  tomu  posledná  sloka  maďar- 
ského textu  hovorí,  že  pieseň  utvoril  jeden  mladík  v  zámku  Se- 
mendrii  (Szendrô)  roku  1571  a  0  veršov  jednoho  poeta  („egy  poétá- 
nak  ô  verseibôr)  a  s  truchliacim  srdcom.  To  jest  maďarský  text 
povstal  o  jedenást  rokov  pozdejšie  než  slovenský  a  v  ňom  výslovne 
stojí,  že  nie  je  pôvodný.  Čo  je  to,  historikovia  literárni,  ktorí  tak 
pyšno,  tak  drzo  povedali  ste  o  Kollárovi,  že  on  slovenský  text 
spáchal  z  maďarského,  prekladom? 

Y  podstate  toľkoto  zreferovali  sme  v  rečenom  4.  čísle  Pohľadov ; 
od  tých  čias  vyšiel  tretí  sošit  Časopisu  Matice  Moravské,  v  ktorom 
V.  Houdek  končí  svoju  rozpravu  o  piesni  z  turo-lúckeho  kancionála. 
Keď  porovnal  text  piesne  v  Zpiewankach  s  textom  v  turo-lúckom 
kancionáli  zachovaným,  Houdek  spytuje  sa,  že  či  možno  si  mysleC, 
že  by  Kollár,  keby  bol  prekladal  slovenskú  pieseň  z  maďarskej, 
bol  uhodil  text  slovenský,  natoľko  srovnávajúci  sa  s  textom,  od- 
písaným do  kancionála  roku  1684  na  Turej  Lúke?  Text  v  Zpie- 
wankach a  text  turo-lúcky  ukazujú  síce  odchýlky,  no  srovnávajú  sa 
najmä  po  stránke  jazykovej  tak,  že  taká  možnost  je  skutočne  vy- 
tvorená. Maďarská  pieseň,  zachovaná  v  Csoma-kodexi,  v  poslednej 
svojej  sloke  sama  soznáva,  že  je  púhym  spracovaním  dľa  básne 
inej  (nOgy  poétának  ô  verseiboP).  Rok  toho  spracovania  je :  1571. 
Pieseň  slovenská  vtedy  už  mala  jedenást  rokov.    A  mýlka  v  let;o^ 


496 

počtoch  nie  je  možná,   poneváč  nie  sú  položené  v  číslicíach,  lež 
vypísané  slovami  a  k  tomu  v  rečí  viazanej. 

Porovnav  texty  slovenské  s  textom  maďarským,  Houdek  na- 
priek niektorým  odchýlkam  konštatuje  takú  totožnosf,  aká  možná 
je  len  vtedy,  ked  jeden  bol  preložený  z  druhého.  „A  ponévadž 
text  slovenský  je  o  11  let  starší  nežli  maďarský,  tedy  by  mohl  býti 
jenom  tento  prekladom  onoho,  nikoli  naopak,  jakož  tomu  ostatné 
nasvedčuje  poslední  sloka  samého  maďarského  textu...  Ale  ne*- 
ukvapme  se  ještč  s  úsudkom.  Snad  se  našel  ješté  jiný  text,  starší 
než  z  roku  1571  a  s  maďarským  tak  srovnalý,  že  dle  neho  báseň 
maďarská  upravená  býti  mohla?  Albert  Kardos  dokazoval,  že  prý 
byla  preložená  z  jakési  básne  latinské.  Dúvod  jeho  je  originelní: 
prekladatel  prý  praví,  že  prekladal  „z  veršu  jeduoho  poety*',  a 
v  XVl.  stôl.  prý  byl  „poetou"  pouze  ten,  kdo  veršoval  —  latin- 
sky! —  Ale  Me  je  tato  latinská  báseň  *i  nebo  aspoň  jaké  dôkazy 
máme  pro  to,  že  taková  báseň  vskutku  byla,  a  sice  pfed  r.  1571  ?  — 
Celá  tato  latinská  báseň  je  patrné  bájkou,  vymyslenou  za  tím  účelem, 
aby  se  vyvrátilo  tvrzení  Kollárovo,  že  maďarský  text  je  prekladom 
ze  slovenčiny."  Kollár  totiž  v  Zpiewankach  tH,  464)  hneď  bol  vy- 
slovil domnenie,  že  maďarský  text  je  preklad  slovenského  originálu. 

„Či  by  byl  ten  Semendrian  délal  novou  báseň  maďarskou  po- 
dlo jiné  starší  básne  maďarské?  Na  tuto  otázku  není  odpoveď  tak 
jednoduchá.  R.  1864  našel  Karel  Szabó  zlomok  maďarské  písnč 
lidové,  která  má  stojný  déj  s  písní  o  Siládim  a  Haďmášim.  Rok 
pozdéji  pak  zaznamenal  Samuel  Szabó  z  úst  lidu  zase  jiný  zlomek 
maďarské  ballady,  která  taktéž  o  téchto  dvou  uherských  junácích 
jedná."  Houdek  má  tieto  zlomky  v  nemeckom  preklade  prof.  6. 
Heinricha  (Ungarische  Revue,  1883).  Porovnal  ich  s  našimi  texty 
a  hovorí:  „Je  to  možné,  aby  byl  onen  nejmenovaný  Semendrian 
r.  1571  nékterou  z  téchto  maďarských  ballad  tak  upravil  a  toli- 
kými  podši afnými  zmenami  opatril,  aby  se  jeho  báseň  téraéŕ  do- 
slova srovnávala  s  písní  slovenskou,  11  let  pred  tím  složenou?** 
Národná  poesia  ostatných  kmeňov  uhorských  taktiež  nepodáva  ni- 
čoho, čím  podoprelo  by  sa  tvrdenie  literárnych  historikov  maďar- 
ských. Houdek  teda  končí  svoj  vývod:  „A  tak  vskutku  nezbývá' 
než  jediná  ona  píseň  slovenská,  která  se  s  textom  maďarakým  te- 
mer doslova  shoduje  a  docela  dobre  Semendrianu  r.  1571  sloužiti 
mohla  za  základ  jeho  básne,  ponévadž  je  o  U  let  starší.  Z  toho 
vidéti,  že  mél  Kollár  úplné  pravdu,  když  vyslovil  tušení,  že  ma- 
ďarský prekladač  mél  pred  sebou  text  slovenský;  jenom  že  Kollár 
tohoto  výroku  svého  dokázati  nemohl,  ponévadž  mu  scházel  konec 
slovenského  textu." 

„Uvážíme-li  tedy  všecky  ty  to  zde  uvedené  okolnosti  nepŕed- 
pojaté,  nemňže  náš  konečný  úsudok  o  osudoch  této  písnč  zníti 
jinak  nežli  takto:  Roku  1560  sepsal  slovenský  básnik  balladu  tu 
buď  podlo  skutočné  udalosti  buď  podlo  povesti,  a  tuto  slovenskou 
píseň  preložil  neznámy  Semendrian  r.  1571  na  maďarčinu.  Zda  lid 
maďarský  tuto  báseň  dle  svého  spfisobu  teprva  si  pozdéji  upravil, 
anebo  znal-li  tu  povést  již  dŕíve  a  zachoval  ji  v  podobe  lidové 


497 

ballady,  podlé  které  snad  básnik  slovenský  svou  píseô  r.  1560  slo- 
žil,  toho  nemôžeme  dnes  ješté  určité  rozhodnouti." 

Úsudok  je  umný  a  opatrný.  Pri  materiáloch,  teraz  známych, 
nemožno  viac  povedať.  Čo  ďalej  nasleduje,  to  netýka  sa  už  tak 
Slovákov,  ako  Madarov.  Co  pre  nás  bolo  hlavnou  vecou,  je  slávne 
rozhodnuté.  Kollár  nemystifikoval. 

Maďari  sami  uznávajú,  že  ich  text  je  preklad.  Žigmund  Bednár 
(A  magyar  irodalom  tôrténete,  1891,  I,  315),  uznávajúc  mienku 
Kardosovu  o  preklade  z  latinských  veršov,  hovorí  o  ľudovej  ballade, 
nájdenej  u  sedmohradských  Sikulov:  „Maďarský  básnik  (t.  j.  Se- 
mendrian  z  roku  1571)  sotva  poznal  pôvodnú  maďarskú  národnú 
balladu,  ináče  nebol  by  zaprel  jej  poetické  krásy,  milé  zvraty,  ne- 
bol by  rozšíril  a  vyplnil  jej  medzery,  nebol  by  vplietol  do  nej  ly- 
rické výlevy."  Dnes,  keď  je  už  známy  turo-lúcky  text  a  jeho  zá- 
verečná sloka,  tento  dôvod  hovorí  za  pôvodnosť  našej  piesne,  za 
jej  neodvislost  od  akejkoľvek  inej  osnovy.  Prího  da  Siládiho  a  Had- 
máziho  (dľa  turo-lúckeho  kancionála  Hadmáií)  v  tureckom  zajatí 
bola  iste  známa  v  krajine  ľuďom,  ktorých  interessovaly  také  hi- 
stórie :  Slovák  teda  poskladal  ju  do  veršov.  V  spevoch  našich  umelých, 
neľudových,  len  v  tých,  ktoré  z  Kollárových  Zpiewanôk  známe, 
koľkože  je  histórie  uhorskej!  Prosím  čítať  len  pieseň  O  Jágri 
(II,  421 — 424),  ktorú,  ako  posledný  verš  ukazuje,  složil  „Komodický 
Ištván,  onodský  kapitán",  koľko  v  nej  udalostí  historických!  Každý 
známy  príbeh  Slovák  hneď  skladal  do  veršov.  Veď  koľko  mohlo 
byť  týchto  spevov,  keď  Kollár  zo  dvoch-troch  starých  rukopisov 
(hlavne  Kolkových)  toľko  vedel  ich  vyniesť  na  svetlo ?  Koľko  mohlo 
by  sa  ich  ešte  nájsť,  keby  sme  sa  usilovali  hľadať  a  zachraňovať 
písomné  pamiatky  po  svojich  otcoch?  Ak  nie  prv,  umelá  pieseň 
slovenská  o  Siládim  a  Ha!dmázim  iste  povstala  tak  skoro  po  uda- 
losti, ako  národná  ballada  sikulsko-maďarská.  V  nej  prichodia  ma- 
ďarské slová  lovás^  lovásmešter,  ale  to  nič  neznamená;  skladatelia 
takýchto  veršov  boli  z  triedy,  ktorá  už  vtedy  mala  potyky  s  Ma- 
ďarmi. Hľa,  kapitán  onodského  zámku,  Štefan  Komodický. 

Ináče  jazyk  piesne  Siládi  a  Hadmázi  je  čistý,  bJadký,  oproti 
jazyku  maďarského  Semendriána  („a  csapkodásban  vitéz  Hajmásinak 
kezét  bokában  elcsapkodta  vala")  rozvitý.  Vôbec  formálne  náš  text 
piesne  je  ľahší,  krajší  —  čím  tiež  bolo  by  možno  dôvodiť  za  pô- 
vodnosť našej  piesne,  keby  sme  nemali  dôkazu  iného.  Okolnosť 
však,  že  bol  preložený  zo  slovenskej,  formálne  dokonalejšej  osnovy, 
maďarskému  Szílágyimu  és  Hajmásimu  slúžila  len  k  výhode.  Ver- 
šovníctvo  maďaraké  v  XVI.  století  bolo  veľmi  počiatočné.  „Lite- 
rárny jazyk  bol  temer  neznámy  veľmi  mnohému  veršovníkovi.  Že 
s  veršom  máme  do  činenia,  ukazuje  len  to,  že  riadky  sú  krátke 
alebo  že  na  konci  niekoľkých  riadkov  opakujú  sa  akési  refrénové 
myšlienky."  (Bodnár,  I,  294.)  Albert  Szenci  Molnár,  spisovateľ  zo 
XVII.  stoletia,  vyslovil  sa  o  prácach  svojich  predchodcov:  „V  sta- 
rých maďarských  piesňach  alebo  vôbec  nebolo  rovnakých  termi- 
nácií,  alebo  i  desať  veršov  jedno  za  druhým  končilo  sa  tým  samým 
slovesom,  z  čoho  je,  že  v  historických  piesňach  to  množstvo  •"■^^ 

8? 


498 

vala,  vola  neiná  ani  počtu,  na  čom  cudzie  národy,  ktoré  to  vidia, 
nevedia  sa  dosí  nasmiaC."  Szenci  radoval  8a,  že  „od  pár  rokov" 
jeho  rodáci  už  tiež  začínali  písat  foremnejšie  verše.  Ľudia,  ktorí 
v  XVI.  Btoletí  skladali  piesne  také,  ako  Siládi  a  Hadmázi,  veru  neboli 
poetmi ;  no  slovenským  takým  veršom  pomáhala  rozvitosf  jazyka- 
Kdeže  bola  maďarčina  za  slovenčinou!  U  nás,  kto  chcel,  v  druhej 
polovici  XYI.  stolctia  už  mohol  čítat  kralickú  Bibliu.  (Medzi  jej 
prekladateľmi  bol  i  Slovák  Pavel  Jeseuius.)  Maďarské  preklady 
]?Í8ma  SV.  ešte  i  v  století  XVII.  nevedia  si  rady  bez  vala,  vala. 
Jazykové  prednosti  slovenskej  piesne  o  Siládim  a  Hadmázim  boly 
teda  jej  maďarskému  prekladatelovi  iste  výhodou :  lahko  vyslovené 
ľahšie  sa  pretlumočí.  On  stvoril  pieseň,  ktorá  od  svojho  objavenia 
až  posial  je  veľmi  vážená  literárnou  históriou  maďarskou.  Povšimli 
si  jej  i  básnici.  Hneď  ako  po  prvý  raz  bola  vydaná  od  Toldiho, 
Vôrosmarty  spravil  z  nej  jednu  zo  svojich  krajších  ballád,  Szilágyi 
és  Hajmási.  V  poslednom  čase  spracovali  ju  Pavel  Gyulai  a  Ondrej 
Szabó.  Slovenská  pieseíi  priniesla  maďarskej  literatúre  hojný  úžitok. 
Mohli  si  páni  zvýšiť  len  process,   ktorý  pozdvihli  proti  Kollárovi. 

Pánu  V.  Houdkovi  my  ďakujeme,  že  vyhral  nám  tento  process. 

S  Maďarmi  máme  ešte  jeden  taký  —  pre  verše  Petra  Seni- 
ckého zo  XVII.  stoletia,  vyduné  Maticou  Slovenskou  roku  1873. 
Niet  pochybnosti,  že  ho  tiež  vyhráme. 

Joeef  ŠhuUéiy, 
•»«• 

Slovenský  jazyk. 


Ku  slovníku. 

1.  Braí  —  vzlaf.  Pri  týchto  slovesách  máme  veľa  germanismov 
v  jazyku.  Takým  je:  „ohľad  brať  na  koho".  Českí  brusicia  miesto 
toho  kážu  písaf:  ^hledéti,  zŕítí,  zrenímíti  k  čemu,  prohlédatí 
k  čemu".  Pre  slovenčinu  sú  nemožné  tieto  väzby  s  datívom.  Miesto 
„ohľad  brať  na  koho,  na  čo",  píš  a  hovor:  „ohľad  mať  na  koho, 
na  čo",  alebo  proste:  „hľadeť  na  koho,  na  čo".  V  živom  jazyku 
slovenskom  vedľa  germanismu  ešte  vždy  počuť  správne  výrazy: 
Nechže  majú  na  mňa  ohľad.  Keby  som  na  dačo  nehľadel,  veď  by 
ti  ja  ukázal . . . 

Germanismom  je  aj :  ,iivot  si  vziať".  Literárne  vzdelaní  radi 
tu  napíšu:  ^^zbavit  sa  života^.  Ale  v  zachovalých  krajoch  sloven- 
ských hovorí  sa  takto:  Pripravil,  doniesol  sa  o  život.  Pripravil 
niekoho  o  život 

Vziať,  brať  konec  alebo  počiatok,  hoc  sa  veľmi  ujalo,  neza- 
sluhuje  milosti  vo  spisovnej  reči  slovenskej.  Je  lepšie:  Ako  sa  to 
skončilo,  počalo?  Tak  sa  to  skončilo,  počalo  1  Tak  skončil,  tak 
skončil  svoj  život,  miesto :  taký  konec  vzal . . . 

Prevziať  reč,  slovo  je  nie  po  slovensky,  trebárs  ho  často  čí- 
tame aj  u  belletristov  (Kal.  pov.  I,  55,  84).  Česi  v  takomto  prí- 
pade píšu :  Ujal  sa  reči,  slova,  ale  to  je  nášmu  ľudu  cudzie.  Slovák 


499 

povie :  Po  X-ovi  počal  hovoriť,  rečniC  Y . . .  V  tej  veci  povedal  dlhu 
reč  X.  a  potom  počal  hovoriť^  rečnit  Y...  Miesto:  „Od  X-a  pre- 
vzal reč  Y."  =  Po  X-ovi  počal  hovorií  Y.  Ale  ovšem  dobré  je: 
„Neber  každé  slovo  na  vážku",  lebo  je  to  obraz.  Vziat  komu  slovo 
je  u  nás  nesmyselný  germanismus.  Povedat  a  písat  treba:  Zakázai 
komu  hovoriť.  Predseda  rečníkovi  zakázal  ďalej  hovoriť,  rečnit 
(Pre  objasnenie  veci  podávam  aj  opačnú  frasu:  Predseda,  ktorý  má 
právo  zakázat  hovoriť  (m.  vziať  slovo),  má  zároveň  právo  dovólit 
hovoriť  (m.  udeliť  slovo.) 

Slovies  brat — vziai  vôbec  často  užíva  sa  tam,  kde  ich  ne- 
treba, kde  sú  germanismami,  kde  Slovák  má  svoje  vlastné  výrazy. 
Také  prípady  sú: 

Za  zrnu  si  vzal  Marku  miesto  pravého:  Oienil  sa  s  Markou, 
za  ženu  pojal  Marku. 

Veľmi  si  to  na  srdce  vzal  m.  pravého:  Velmi  si  to  k  srdcu 
pripustil. 

Práve  mi  to  z  úst  vzal  (aus  dem  Munde  nehmen)  m.  pravého : 
Práve  mi  to  z  úst  vytrhol. 

Rozkaz  alebo  nariadenie  nazpak  vziat  m.  pravého:  Rozkaz  alebo 
nariadenie  odvolat. 

Tieto  peniaze  tu  neberú  (dieses  Geld  wird  hier  nicht  genoraraen) : 
Tieto  peniaze  tu  nejdú. 

Brať,  vziat  si  príklad  na  niečom  (ein  Beispiel  an  etwas  nehmen) : 
poučit  sa  z  čoho. 

Pánboh  ho  k  sebe  vzal  (Gott  hat  ihn  zu  sich  genommen) :  Pán- 
boh ho  k  sebe  povolal. 

V  inom  smysle  brat  slovo  (das  Wort  in  einem  andern  Verstande 
nehmen) :  Slovu  rozumeí  v  inom  smysle. 

Za  úžitok  brat  počuť  u  ľudu:  úžitok  mať:  Má  z  toho  poľa 
dobrý  úžitok.  X.  obrába  pole,  a  Y.  wá  z  toho  úžitok.  „  Uéitok  tahat" 
je  maďarské  hasznot  húZy  poťažne  nemecké  Nutzen  ziehen.  Úžitok 
donášať  zdá  sa  byt  tiež  z  maďarského  hasznot  hoz^  poťažne  z  ne- 
meckého Nutzen  tragen,  Yela  ráz  postačuje  m.  brat  úžitok  prosté 
„užívať*^ :  Tú  záhradu  ja  užívam. 

TjSl  brat  lieky  =  užívať  lieky. 

Za  zkazu  bratý  vziat,  (Schaden  nehmen)  =i  hynút :  Bohdaj  by  si 
zhynul  (vedľa  germ.  zkazu  vzal!).  Úroda  na  poli  pohynula  (vedľa 
germ.  zkazu  pobrala  1).  Zle  krytý  dom  hynie  (vedľa  germ.  zkazu  bere!) 

O  podiel  brat,  zdá  sa  mi,  pri  „účastniť  sa",  už  bola  inde  reč 
v  tomto  časopise  a  beztak  počína  rednúť  u  lep&ích  spisovateľov. 

Slovák  povie:  Bol  som  na  tej  zábave  m.  bral  som  podiel  na 
tej  zábave.  Bol  som  pri  porade  m.  bral  som  podiel  v  porade.  Mal 
som  účast  v  tých  rokovaniach,  v  tých  poradách  atd.  —  Ovšem  na 
mieste  je  podiel  tam,  kde  znamená  diel:  Podiel  dostať  z  čoho  a 
vziať  si  ho.  Len  ten  najzaostalejsí  spisovateľ  slovenský  píše  ešte 
podiel  brať,  podielubranie ! 

„Je  to  pekný  kraj,  keď  sa  tak  vezme**,  čítal  som  kdesi.  A  to 
je  veru  zle  po  slovensky.  Ja  som  počul  vždy:  „Je  to  pekný  kraj 
keď  sa  tak  pováži.*^ 

32* 


500 

Škaredý  barbarismus  je  hore  braf,  hore  vziať.  U  nás  dla  po- 
nemceného  štýlu  maďarského  hore  berú :  protokolly,  žaloby,  peniaze 
atď.,  až  sa  človek  skutočne  pohoršoval  musí  na  toľkej  nedbalosti 
niektorých  spisovateľov.  Protokolly  sa  píšu,  spisujú^  peniaze  pri- 
jímajú, žaloby  tiež  prijímajú  alebo  vypočúvajú,  —  Nateraz  pre- 
stávam na  tomto. 

V  slovenských  povesťach  prichodia:  Vzali  sa  na  to  (Proston. 
Pov.  IIL  88)  alebo  Že  si  sa  na  takú  veľkú  vec  podobral  (Slov.  Pov. 
254),  čo  sa  väzbou  veľmi  podobá  maďarskému  vállalkozil:  vmire, 
ale  to  predsa  nemá  nič  spoločného  s  maďarčinou,  lebo  aj  v  ruštine 
máme:  Vziať  čto  na  seba.  Obrazom  dostalo  sloveso  význam  ab- 
straktný. Pozoruhodné  je  aj  to,  že  v  ruštine  „Vziaťsä  za  čto" 
značí  to  isté,  čo  slovenské  Vziať  sa  alebo  podobrať  sa  na  čo. 

Nechcem  povedať  posledné  slovo  v  tej  veci,  ale  mi  je  veľmi 
podozrivé,  čo  čítam  v  Slov.  Pov.  419:  Vezmite  ma  do  služby.  Tre- 
bárs je  to  citát  z  ľudového  jazyka,  predsa  tuho  zaráža  cudzotou. 
Zachovalí  Slováci  hovoria  napospol :  najímať,  prijímať  do  služby, 
do  roboty.  Pravá  slovenčina  žiadala  by :  Najal  som  si  učiteľa  a  nie : 
vzaL  Práve  tak  najímame  oráčov,  koscov,  hrabáčky  atď.  I  tu  videt, 
ako  shora  šíri  sa  germanisácia :  v  hraniciach  ľudového  života  za- 
choval sa  pôvodný  výraz  najať,  najímať,  ale  v  živote  úradno-občian- 
skom  ujal  sa  výraz  nemecký  pod  vlivom  nemeckej  kultúry.  Teraz 
meštiansky  stav  cítil  by  sa  urazeným,  keby  ho  človek  dobre  po 
slovensky  oslovoval,  keby  riekol  ku  advokátovi :  Najmem  si  vás  za 
zástupcu,  alebo  k  učiteľovi:  Najmem  si  vás  za  učiteľa... 

2.  Vodif  je  tiež  často  prekladom  nemeckého  fúhren.  Nehľadiac 
na  to,  že  i  v  slovenských  prameňoch  jazykových  niekedy  nesprávne 
sa  viaže  toto  sloveso:  „vyrozprávala,  jako  sa  s  ŕiou  vodilo"  (Slov. 
Pov.  262)  m.  „jako  sa  jej  vodilo ''í  na  tento  čas  zaznamenávam  len 
toľko,  že  sa  nemajú  viesť  ani  knihy,  ani  protokolly,  ale  písať.  Je 
človeku  ťažko  rozsúdiť,  čo  väčšmi  bolí,  či  český  „knihvedoucí"  a 
či  ruský  „buchhalter"  ?  Citlivá  duša  ľahšie  unesie  toto  posledné, 
lebo  tu  nenie  zasekaná  cesta  k  náprave.  O  knihvedúcom  nateraz 
pomlčím,  len  toľko  pripomínam,  že  je  statočnejšie  riadiť  obchod, 
kancelláriu,  pravotu  atď.,  ako  viesť,  lebo  ani  obchod,  ani  kaucel- 
láría,  ani  pravota  neuie  teľaťom,  ktoré  na  povrázku  vedú  na  trh. 
Možno  riecť,  dľa  potreby,  aj  jednoducho:  mám  obchod,  mám  kan- 
celláriu, mám  pravotu.  Sloveso  riadiť  v  slovenčine  má  síce  viac 
významov,  ale  v  tých  prípadoch  žiaden  zdravý  človek  nebude  roz- 
umeť  inak,  než  ako  treba. 

Werkfúhrer  je  výborne  preložený  do  češtiny :  Dílovedoucí.  Ani 
prvotriedny  gymnasista  nepreložil  by  ho  inakšie.  A  vskutku,  čo 
uni  verši  tu  majú  bratia  Česi,  počínajú  sa  hanbiť  za  také  gymnasist- 
ské  preklady  a  počínajú  písať  a  vážni  odborní  ľudia  odporúčať: 
správcc  díhiy.  Toto  je  ovšem  výraz  dobrý,  ale  len  pokiaľ  ide  o  pred- 
ného robotníka,  zamestnaného  a  rozkazujúceho  —  v  dielni.  Lenže 
werkfuhrerov,  míívezetôvov  máme  aj  mimo  dielne,  na  pr.  pri  stav- 
bách domov,  mostov,  ciest  atď.,  ako  že  pomenovať  týchto?  Majúc 
ohľad  na  potrebný  rozdiel  ja  by  hovoril :  správca  v  dielni  a  —  správca 


501 

pri  práci,   správca  pracovný.    Týmto  zachoval  by  sa  rozdiel   od 
správcov,  akí  môžu  byt  snáď  v  centre  príslušného  podniku. 

Maschinenfuhrer  nenie  vyložené  po  česky  v  najlepšom  prakti- 
ckom slovníku  nemecko-českom  (Rank.  1879j.  Eottov  slovník  má 
však:  „Strojvedoucí  =  Maschinen-,  Lokomotiv-Fíihrer.  Étdié stroje' , 
Bank  nemá  ani  slova  „Zugfúhrer",  ale  čítal  som  kdesi  zaň:  Éídič 
vlaku. 

Nech  povolaní  čitatelia  uvažujú,  či  je  hodno  prijaf  tie  dva 
termíny.  Ján  Vlkolinský. 

••«• 


BESEDA. 


Z   ohlasov  na   1.  sväzok  Hviezdoslavových  diel. 

Pražský  Cas  vrelo  prehovoril  o  literárnej  udalosti  slovenskej,  o  vy- 
daní 1.  sväzku  Hviezdoslavových  sobrauých  spisov  básnických.  „Už 
pŕes  dvacet  let  —  vynímame  z  jeho  článku  —  Hviezdoslav  je  véren 
verši,  a  teprve  ted  bylo  mu  popŕáno  spattiti  výbor  svých  básní  po- 
hromade. To,  CO  zde  Hviezdoslav  podáva,  je  tak  individuálni  a  tak 
vyspelé,  že  se  svou  fysiognomií  i  jako  človek  i  jako  umelec  múze 
býti  spokojen.  Je  opravdu  s  podiveníra,  že  pfi  svém  prosaickém 
zamestnaní  až  do  mužného  veku  Hviezdoslav  (Pavel  Országh,  ad- 
vokát v  Námestove,  v  horní  Orave,  nar.  2.  února  1849)  uchoval 
si  tolik  pružnosti  ducha  i  svéžesti  srdce.  Jeho  reflexívni  lyrika, 
hlásiči  se  dosti  d&razué  i  z  básní  epických,  je  lyrika  básnika,  jeuž 
nestarne.  Vlastní  nitro,  v  kterém  stonásobne  obrážejí  se  zjevy  okol- 
ního  sveta,  príroda  ve  všech  částech  roku,  v  zjevech  nežných  i  velko- 
lepých,  a  človek,  zejmena  človek  pospolitý,  robotiyící,  človek  jeho 
oku  i  srdci  blízky  —  slovenský  —  to  jsou  motivy  jeho  veršov. 
Jakkoliv  verš  Hviezdoslavňv  je  plod  učeného,  knihového  človeka, 
pŕece  dýše  vúní  lesa  i  posečené  louky,  vôní  kyprou,  čerstvé  zoranou 
rodnou  zemí,  k  níž  básnik  opét  a  opét  se  vrací,  at  tékal  v  my- 
šlenkách  kdekoliv  pred  tím.  Hviezdoslav  je  dnes  na  Slovensku  nej-  * 
obsáhlejsí  a  nejplodnéjsí  básnický  duch;  jeho  práce  od  desítí  let 
jsou  nejpéknéjší  ozdobou  Slovenských  Pohladúv;  on  ze  všech  ny- 
néjších  poet&v  slovenských,  jichž  oväem  nemnoho,  nejvážnéji  klade 
si  otázku:  co  teď?  kam  uyní?  kde  naše  sila  a  náš  koŕen?  kterak 
ho  zachovat?  On  je  učitelem,  žalmistou,  prorokom  i  portretistou 
zároveň ;  ukazuje  život,  jaký  je,  v  kouzle  jeho  houževnaté  zachova- 
losti veské  i  v  téžkém  potu  na  čele  z  úmorné  práce;  volá,  kára, 
povzbuzuje. . . 

Edyž  roku  1884  Hviezdoslav  vystoupil  s  epickou  prací  a  to 
ješté  takového  rozsahu,  jako  je  Hájnikova  žena,  bylo  obecné  po- 
divení: Jakže,  ten  dumavý,  melancholický  lyrik  dovede  i  plastické 
obrázky  a  to  s  takovým  tennysonovským  klidem  i  zase  čistým  lido- 
vým  humorom?  Horní  Orava,  její  lesní  príroda  a  lidé  ožili  ve  ver- 
ších  Hájnikovy  ženy,  prostého  to  a  pravé  velikou  svoji  prostotou 


602 

Úchvatného  románu  z  oravského  zátiší.  Když  pak  Hviezdoslav  na- 
psal  své  idyllické  a  zároveň  burleskovité  kusy  Bútoru  a  Čutoru, 
Na  obnôcke  a  zejmena  Eža  Vlkolinského,  nejlepší  posud  svou  práci, 
bylo  jasno,  že  je  stejné  znamenitý  talent  epický  jako  lyrický.  Jeho 
prisní,  pokutující  otcove  i  starostlivé,  dobré  matičky,  jeho  švitoŕivá, 
zpévná  i  pri  práci  večné  čtveračící  dévčata  a  mladé  ženy,  jeho  selští 
hoši,  odrástající  i  odrostlí,  zbujní  i  zamilovaní,  originálni  postavy 
starozemanské,  kmeti  biblaŕi  i  opčt  žvatlající  milé  postavičky  det- 
ské —  jsou  tak  individuálne  živé  a  typicky  verné,  že  v  nich  je 
opravdu  kus  Slovenska.  Z  novéjších  českých  básníkfiv  jen  Äntalu 
Staškpvi  a  zosnulému  Jakubcovi  zdaŕily  se  nékdy  obrázky  tak  lyzí. 
Žel,  že  básnikovi  takového  nadaní  nedostáva  se  ani  doma  po- 
rozumení, jehož  by  zasluhoval.  Širšímu  obecenstvu,  zvyklému  rychlé 
a  snadné  četbé  módni,  je  príliš  téžký :  je  pravda,  zejmena  myšlen- 
kové  časti  jeho  veršň  Ize  čisti  jen  soustŕedénim  veškeré  pozornosti, 
krok  za  krokem;  vetná  skladba,  slovni  idiotismy,  vše  vzácne  pA- 
vodní,  lidové,  lokálne  barvité  a  pravé  proto  neobvyklé  a  nesnadné." 
Čas  zaklučuje  želaním,  aby  s  básnikom  slovenským  obznalo 
sa  i  české  obecenstvo. 


Trávnice.  100  slovenských  národních  piesni.  Na  klavír  pri- 
strojil  M.  Francisci.  Vydal  Ján  Francisci.  Vlastnosť  vydavateľa. 
Sklad  u  nehože  v  Turčianskom  Sv.  Martine  a  u  Štefana  Gala,  kníh- 
kupca v  Liptovskom  Sv.  Mikuláši. 

Od  prvého  nášho  prebudenia  proátonárodné  tvorby  slovenské 
boly  nám  vzácne.  Dve  velké  knihy  národných  piesni  sosbieral  a 
vydal  Ján  Kollár;  i  potom  najlepší  naši  ludia  sbierali  povesti  a 
piesne.  Matica  Slovenská  obrátila  svoj  zreteľ  i  na  muzikálnu  stránku: 
v  Sbornikoch  svojich  začala  vydávať  nápevy.  Toto  po  nej  daleko 
doviedlo  družstvo,  utvorivšie  sa  v  Martine :  ním  vydávané  Slovenské 
Speuy  dospelý  už  k  3.  sošitu  dielu  II.  Teraz  Trávniciami  zas  uro- 
bený je  veľký  krok  napred,  v  nich  dostávame  100  národných  piesní 
slovenských  harmonisovano,  na  piano  pristrojeno.  Vďační  sme  pánu 
Janu  Franciscimu,  že  umeleckej  práci  svojho  syna  umožnil  cestu 
do  sveta;  ako  mladý  človek  začal  vydávaním  národných  povestí, 
v  starobe  svojej  vynáša  na  svetlo  hudbu  našu. 

Máme  v  rukách  privátny  list  znalca,  z  ktorého  vynímame  úsu- 
dok o  harmonisovaní  Trávnici  „M.  Francisci  vedel  trafiť  všade 
pravý  spôsob  veci;  neharmonisoval  priCažko,  a  predsa  zase  tak,  že 
zvláštny  ráz  našich  piesni  všade  je  zachovaný.  Posiaľ  komponisti 
mordovali  sa  kadejakými  transskripciami  slovenských  piesní  a  robili 
z  toho  fantásie,  z  ktorých  vyšumel  slovenský  duch :  toto  je  bez 
zbytočnej  „koncertnosti",  no  tak,  že  ktoiýkoľvek  náš  človek  to 
zahrá,  počuje  v  piesni  všetko,  čo  nám  trávnice  naše  robí  milými,  — 
a  cudzinec,  ak  má  trochu  hudobného  ducha,  vycíti  tiež  ľahko  origi- 
nálnosť melódie.  Možno,  že  niekomu  niektoré  budú  sa  zdať  málo 
cifrovanými,  lebo  my  sme  už  veľmi  privykli  tomu  spôsobu,  ako 
trávnice  hrá  cigán ;  komu  je  málo  cifry,  nechže  si  pricifruje  sám : 
tak,  ako  sú,  sú  dobre  a  ušľachtilé  po  slovensky.^ 


503 


Trávnice  vyhotovil  v  Lipsku  litogrí^fický  ýstav  Engelraanna  a 
Mulilberga.  I  čo  do  vonkajšieho  vystrojenia,  hez  ostýchania  môžu 
fsf  do  sveta.  Na  titulnom  liste  okrem  sIoveQ3kého  štyri  jazyky 
hlásajú  obsah.  Cena  1  z).  50  kr.  Vydanie  druhých  100  piesní,  už 
hotových,  závisí  od  rozpredania  týchto  prvých. 


>ftCI* 


Literatúra. 

Sobrané  spisy  básnieké  Hviezdoslava.  Sväzok  1.  Od- 
diel epický.  Turčiansky  Sv.  Martin.  Vydanie  Kníhkupecko-nakladatel- 
ského  spolku.  1892.  S  podobizňou  básnikovou.  Strán  329.  Cena 
1  zl.  20  kr.  (Pokračovanie.) 

Piaty  spev  Hájnikovej  éeny,  pri  ktorom  prestali  sme  minulého 
mesiaca,  končí  sa  lyrickým  oddychom,  piesňou  mladých,  milujúcich 
sa  manželov.  Pieseň  je  ozaj  perlou  lyriky,  cit  v  nej  ako  by  za- 
žblnkotal. Nevieme,  čo  obdivovaC:  či  to,  že  ju  stvoril  básnik,  a  či 
že  ju  tu  umiestil  —  tu,  kde  duša  čitateľova  je  taká  omladnutá 
idyllou  v  hájnickom  domci  na  Podvrší. 

Ale  konec  idylly.  Akoby  omráčený  tým.  Čo  hrozilo  šfastiu 
mladých  Čajkovcov,  Hviezdoslav  pretrhne  dej  dlhou  reflexiou.  V  hneve, 
akým  môže  zahoret  len  hlboká  duša  velkého  básnika,  vyvolenca 
Božieho,  predstavuje  úpadok  tých,  ktorí  majú  na  svedomí  i  to,  že 
nemôže  napred  ani  ľud  slovenský.  Padajú,  hynú.  „A  mali  predsa 
zeme  postať  —  úvrati  ani  nedozrie!.'' 

,Na  veľkej  sveta  ulici, 

kým  ešte  v  rovnováhe  stáli, 

jak  mocne  jejich  slovo  znelo! 

jak  jasalo  sa  slávou  čelo 

pri  poradách  im,  na  snemoch . .  .** 

,^No  vietor  nepostihne  sobrat  tak  skoro  prášok  so  zeme,  j|ak  rýchlo 
kmitnul  karty  obrat;  jak,  čo  by  pavučinné  plachty,  sa  rozrusala 
prelesí  šľachty.**  A  „náuky  ešte  vždycky  málo.  Jak  keby  viac  už 
uesvitalo,  i  dial  sa  mrhá,  hrá  a  hýri."  Konečne  keď  dôjde  na  py- 
kanie,  vtedy  „sú  baby,  i  tu  zovú  lesC:  vír,  slučku  abo  durkot 
zbrane**  (t  j.  hodia  sa  do  vody,  alebo  sa  obesia,  alebo  zastrelia)^. 

„Kde  na  iné  sa  nehľadí, 

len  zkadiaľ  rozkoš,  koristenie, 

lien  dňa  a  noci  oslady; 

kde  srdca  k  citu,  rúk  niet  k  dielu, 

niet  ducha  vzletných  perutí, 

niet  rázov  tvrdších  nad  kremenie, 

ni  snahy  ka  šumnému  cieľu; 

kde  slova  nieto,  nieto  viery, 

krém  onej  zmeniek  na  papieri: 

tam  zásada  je  povrheľ, 

zaznané  ľudské  ohľady, 


504 

tam  výkruty  a  prekruty 

0  mrvu,  prachom  každý  pel, 
tam  neizä  nosit  šatu  bielu; 

tam  všetko  v  jed  do  bahno  tenie 

a  norí  sa  jak  na  povel, 

tam  zloreč,  kliatba,  zatratenie ! . . . 

1  jak  môž'  deň  tam  slávy  zkvitnúC 
a  jeho  slnce,  čo  jak  včera 

tak  i  dnes  rovno  delí,  meria  — 

jak  môže  slnce  pravdy  svitnúC!?"  (str.  90.) 

„A  potom  vzduch  náS  plný  je  viet  kadejakých  o  svobode..." 
„Nuž  žvasty,  šumy,  pomyje!"  To  tej  pravej  svobode  na  ujmu, 
zradu  a  škodu.  A  cesta  k  dobrej  hviezde  je  tak  blízka,  lenže  — 
zatmená.  Dalo  by  sa  spôsobit,  že  v  spinku  by  sa  zligotala. 

„Len  modlu  strhnúť  tamto  s  brala! 
prekotit  v  priepast  molocha, 
strašidlá  zahnať  do  ich  skrytú 


prevetriC  vozduch  víchra  prúdom*' 


a  v  zárodku  zdrtif  každú  lož.  No  k  tomu  treba  lásky  k  pravde, 
k  právu  citu,  a  týchto  nieto.  Rozhorčený  básnik  i  po  druhý  raz 
vraví :  „nieto !" . . .   „Hach, 

kde  i  len  právo  berú  žitia, 

i  právo  žitia  tají  lož, 

tvoj  krik  nad  krivdou  vetry  schytia, 

sĺz  tvojich  hrnot  marný  hrach; 

bárs  i  mreš,  s  tvárou  stoja  nemou, 

ba  neštífa  sa  zarechtit 

nad  bôlom " 

A  tieto  „zbŕkle  pokolenia"*  čo  hovoria  o  lude ?  Sám  hi  je  vina: 
nech  chápe  sa  a  rušia!  Básnik  dopúäfa,  že  lud  slovenský  nie  je 
bez  vady,  má  slabosti,  „čo  siahly  mu  až  do  kostí,  a  sprostif  sa 
ich  nenie  v  stave."  Ale  slovami,  derúcimi  sa  do  vnútra  ako  ostrá 
ocel,  opytuje  sa,  čo  oni  urobili  zaň?  „Krupaje  jeho  krve,  sĺz,  potu 
kde  poja  sa  s  vašimi? 

„Tiež  vstal  bol  novým  úsvitom 

a  vyšiel  jako  na  jar  dieCa 

na  podstenu,  na  úslnie . . . 

Už  krýdla  počal  vystierať 

na  podlet  k  ľudstva  výšinám, 

chcel  z  vyšších  žríedel  načierať, 

myšlienky,  čo  mu  napadly, 

chcel  rúchom  odiať  v  podiv  sveta... 

a  vy?...  snáď  chvatom  pomáhate, 

by  pemte  vzduch  ovládly? 

vy  spravujúci  na  člne?... 


605 

Nn,  pravda,  viac  ho  nepríahate . . . 

Yáš  príklad  tiež  nie  ku  osohu. 
Jak  vrávoráte,  vidí  vás; 
jak  mrete,  vidí  zas  a  zas  — 
ach,  vidí,  nemilo  však  Bohu. 
Ba  zazrete-li  krásu  panny 
a  neviest  rumeň  cudný,  ranný, 
hniezd  lastovičích  hlahý  jas: 
i  vtedy,  áno,  vidí  vás, 
jak  podrážate  jemu  nohu.** 

Básnikov  hnev   slabne,   horký,   ostrý  tón  jeho  mäkne  podla 
toho,  ako  zaujíma  mu  mysel  krásna  duša  ludu  slovenského. 

„Vy  znáte  ho  len  pohaniC. . . 

On  odpúšťa  vám  pohanenie . . . 

nepýta  v  pomoc  slamku  malú . . . 

len  keby  ste  ho  nebatili 

už  aspoň  v  púti,  ňouž  chcel  ísť 

hneď,  ako  ste  ho  odstrčili! 

ó,  on  má  srdce,  plné  tuhy 

po  krásnych  ducha  záletoch! 

má  myseľ  sedmo-barvej  dúhy, 

má  nevystihlej  hĺbky  cit; 

sprievodčí  do  duše  mu  list 

už  v  žití  matky  dobrý  Bôb 

sám  vlastnoručne  uložil; 

má  pevnej  vôle  osteň  tuhý... 

Z  tých  nesnádz  všakých,  ktoré  kruhy 

ho  železnými  otočily, 

keď  volno  sa  mu  napružif, 

jak  skoro  by  sa  vymanil, 

vymanil  z  vlastnej  svojej  sily! 

I  vlastné  osnoval  by  deje  — 

Niet  plesne,  hnitia  na  koreni, 

a  ruže  kvetú  na  doline.*' 

Na  dvanástich  stranách  básne,  ktoré  sme  tu  prebrali,  je  všetko 
súženie  Slovákov,  a  na  konci  —  svit  nádeje!  Z  básnika  vyrazilo 
ako  láva  všetko,  čo  nakopilo  sa  v  jeho  vnímavej  duši.  Iný  človek 
i  vidí  i  pocíti,  no  skoro  prejde  mu  tažký  dojem.  Hviezdoslavova 
duša  tu  nám  je  ako  na  dlani.  On  nie  z  vypočítinia  pretrhol  tu  dej 
svojej  tvorby,  nie  z  nejakej  zvláštnej  potreby  komposície  —  ešte 
tejto  na  ujmu.  On  v  deji  došiel  ta,  kde  pred  zrakom  duše  otváral 
sa  mu  slovenský  život  už  s  tým  bezdnom  súžení,  zastrel  teda  ja- 
savé svoje  obrazy  a  pustil  tento  horúci  potok.  Rozhorlenie  proroka 
Izaiáša  nad  podlosťami  a  hriechami.  Ak  niekde  v  svojich  dielach, 
Hviezdoslav  je  najmä  tu  svedomím  svojho  národa.  Ozaj,  keby  od 
času  slovenského  upovedomenia  po  tých  dvoch-troch  pokoleuiacZi 
nezostalo  nič  inšie,   keby  sa  im  dokázaly   velké,   tažké   hriechy: 


506 

táto  jedna  ich  ctnost,  láska  ]c  ľudu,  zachráni  ich  pamiatku.  Pokolenia 
naše  uežily  máme.  Táto  láska  k  ľudu  je  zlatou  nifou  v  doterajšej 
literatúre  slovenskej.  Čím  väčší  talent,  tým  silnejšie  ju  rozpriadal. 
Duše  Hollého,  Sládkoviča,  Bottu,  Vajanského  na  tejto  strune  vy- 
dávaly  najvzácnejšie  tóny.  A  Hviezdoslav  je  vrcholom.  (Alebo  čí- 
tajme si  reči  biskupa  Moysesa,  ktorými  otváral  shromaždenia  Ma- 
tice Slovenskej.)  Charakteristická  črta  slavianskej  duše!  My  v  sla- 
bých chvíľkach  svojich  možno  i  dopustíme  sa  hriechu  proti  svojmu 
ľudu,  no  pozrite  len,  pozrite,  čo  je  v  našej  duši! 

A  ešte  slovíčko.  Reflexia,  o  ktorej  tu  hovoríme  (str.  85 — 97), 
pokladaná  je  za  pochybený  punkt  Hviezdoslavovho  diela.  Ako  už 
i  podotknuto,  možno,  že  ona  neobstojí  pred  umeleckou  požiadavkou. 
Nechže  si  ju  kritisujú  štastlivejšie  pokolenia  slovenské,  ktoré  tejto 
^íľÁuke  Hájnikovej  zeny^  bohdá,  už  menej  budú  rozumet.  No  my, 
teraz  žijúci,  vem  môžeme  ju  odpustiť  básnikovi.  Že  ňou,  touto  re- 
flexiou, pretrhnutý  je  dej  ?  Kto  náležité  prečíta  prvých  šesf  spevov 
básne,  pochybujem,  že  odložil  by  ju  nedočítanú.  Začiatok  spevu 
siedmeho,  časf,  o  ktorej  je  reč,  bude  považovať  za  intermezzo,  za 
lepšiu  prípravu  k  poňatiu  ďalšieho  deju.  A  že  reflexia  táto  je  tažká? 
Nuž  kto  neporozumie  jej  na  prvom  ráze,  nech  číta  po  druhý  raz. 
Vôbec,  kto  Hviezdoslava  len  raz  chce  číta(,  nech  radšej  ani  ne- 
berie ho  do  ruky.  Taký  hlboký  básnik  nie  je  pre  nehol  Opisujúc 
kavkazské  hoiy,  Lermontov  hovorí  čitateľovi,  zvedavému  na  konec 
povesti:  „Ak  chcete,  prevráfte  niekoľko  strán;  lenže  vám  to  ne- 
radím, lebo  priechod  cez  Krestovú  horu  hoden  je  toho,  aby  ste  boli 
nan  zvedaví.^  Kto  nemá  trpeli vosti  prečítat  oných  dvanást  stránok, 
nech  ich  len  prevráti.  V  Hájnikovej  Sene,  keď  raz  dôjde  na  konec,  iste 
ešte  vráti  sa.  Vtedy  nájde  si  i  tie  preskočené  strany  a  bude  ich  čítat. 

Krásno  je,  ako  básnik  vysvetľuje  túto  odchýlku.  Počul  les  — 
nie  šumet,  ako  keď  v  ihličine  vánok  preberá,  horkýže!  on  počul 
ťažké  jeho  padanie.  A  čuli  ste  už  padať  les?  „Ó,  to  zjav  hrôzy  ne- 
skonalý, to  v  rozštiepení  sviatku  zvon,  to  nárek,  čo  ti  uberá  dych, 
v  tlukot  srdca  prieči  hate,  to  dusot,  kt.)i^  ducha  mätie!''  To  ľúte, 
kruté  plemä,  i  rúcho  svlieka  s  matky- zeme.  Nestačia  viac  hony, 
dvory  —  hajde  teda  v  horyl  Nadarmo  vzdychá,  tesklí  zem:  tnú, 
rúbu  bez  milosti.  Huk  duní  horou. 

„I  duma  zajala  ma  ťažká, 

akýsi  pocit  bolestný, 

ztiaď  to  ten  odchýl  vo  piesni; 

z  tej  hory,  čo  tam  strmohlav 

sa  rúti:  žitia  nášho  stav 

čo  obraz  vzlietnnl  v  barvách  dneška, 

i  rozvinul  sa  široko 

a  popred  obzor  rozkrýdlený, 

rán  ti8íc  kresliac  v  ro^atreni, 

mi  stanul  duée  pred  oko.^  (str.  99.) 

Michal  chodí  do  lesa.  Kupcom  prenajatá  chasa  paromaže  dbá 
ua  čiertaž,  na  línaj,  ktorú  panský  úrad  dľa  turnusu  vymeral.    Ou 


jj- 


607 

to  nemôže  dopustit:  „les  za  ním,  on  za  lesom  túži.''  Sliedi  ním 
sfa  vlkodlak,  je  všadebol.  Teraz  driapal  sa  v  Paratovie  laz  —  léii 
otčenáš,  už  je  na  druhej  strane,  jak  srnec  práši  do  Kýčery.  Tam 
chytá  zlodeja,  tu  učí  poriadku  kupcových  rubačov.  Žena  podstupuje 
strachy,  bojí  sa  o  muža.  Keď  prišla  prvá  búrka,  čo  ona  žila  v  ho- 
rách, triasla  sa  sfa  osika,  no  tiež  oňho  sa  len  sužila.  Dohovára 
mu,  aby  nebol  tak  náramný,  aby  si  šetril  zdravie.  Ale  Miško  ne- 
chcel len  tak  poroznášat  dni. 

1  po  búrke  Hanka  zostala  sama  doma.  Robotu,  rozumie  sa, 
našla  si;  lebo  žena  pospolitá  vždy  má  čo  robif. 

„Kút  každý  ua  ňu  volá,  vrčí: 
čo  neprijde?  kde  v  sitne  trčí? 
y  sopúcbn  sliepka  kotkodáče, 
v  kolíske  decko  frnká,  plače; 
zo  stajne  hlási  sa  zas  tefa, 
v  chlievika  burci-turci,  kvik; 
tu  kŕdeľ  gagotavých  husí, 
na  pôjde  kocúr  kurča  dusí, 
a  iných  hlasov  vefa,  veľa, 
hneď  žalostlvé,  hneď  zas  divé; 
a  ona  predsa  nezšedívíe, 
len  bzuká  pritom  ani  včela. '^ 

Po  búrke  vybralo  sa  na  krásny  deň.  Hanka  na  očistenej  riave 
šaty  perie.  Len  črta,  dve-tri  slová,  a  vidíme,  že  ako  v  prírode, 
tak  jasno  je  i  v  duši  mladej  ženy.  Básnik,  kuzédiník,  ešte  nemá 
toho  dost:  vplieta  piesne  a  tými  dodáva  obrazu  ešte  viac  jasavosti. 

Hanka  stojí  na  skalnom  pokraji  vody: 

„K  jej  nôžkam  hajno  vín  sa  derie 
pretekom,  jakby  na  korisC; 
piest  blýska  jako  hviezdy  let." 

V  piesni  prekára  sa  s  potokom,  ktorý  chváce-chyce  jej  šaty. 
Hovorí  mu: 

„ netraC  mi,  navráC  mi 

čepec  krumpovaný,  ručník  maľovaný! 
Ak  mi  nenavrátlš,  uvidíš,  čo  ztratíš! 
Ja  kosičku  tenkú,  ty  však  —  svobodienku. 
Prijde  ktosi,  prijde:  nebude  tí  smiechot; 
sekerienku  vezme,  pozatína  priechod. 
Priechod  pozatína,  pokáre  zlosyna; 
dve-tri  jedle  srazí,  tak  Ca  zareťazí.** 

Ten  „ktosi**,  rozumie  sa,  je  muž,  Miško.  Ona  vždy  na  neho  myslí. 

Ale  ako  tak  perie  a  potok  hučí  y  strminách,  tu  odrazu  na 
bujných  koňoch  dvaja  jazdci  vyronili  sa  z  hôr.  Artuš  Villáni,  syn 
pánov,  ktorému  slúžil  Michal  —  so  svojím  sluhom.  Myslíš  si,  že 
tajnosti  prírody,  ktoré  ti  tak  vie  odhaľovať,  básnik  vystihol  tam 
pod  Babou  horou,  v  blízkosti  Vysokých  Tatier,  kde  má  bydlo;  že 
človeka,  ktorého  tak  plasticky  vie  ti  predstavit,  do  ktorého  vnútra 


608 

otvára  ti  také  okná,  študoval  na  prífažlivom,  telesne  i  duchovne 
sviežom,  peknom  oravskom  lude:  ale  čo  je  s  paripou  Artuša  Vil- 
lániho,  ktorá  tu  tancuje  pred  nami  akoby  na  turnaji?...  Nuž  vy- 
volenec Boží  I  Jemu  v  chvíľach  tvorenia  odkrývajú  sa  tajnosti 
všetkého. 

Hanka,  Hanka!  Ona  cez  kadidlo  k  stropu  sa  vinúce  nebadala, 
nevidela  vlčie  o£i,  ktoré  z  oddelenej  a  zamreženej  stolice  draly  sa 
k  nej,  keď  to  prvý  raz  boli  v  chráme,  a  tu  predsa  zľakla  sa  temer 
do  umdlenia.  Nevládala  si  ani  len  vykasanú  sukňu  odopäL 

„A  prečo...?  Však  má  viery  svit, 
je  čistá,  vie  sa  prežehnať!. . . 
—  Hja,  moohé  neľzä  pochopiť," 
býva 

„kýs'  duše  mimovoľný  chvat..." 

No  už  nemohla  vyhnúť.  Aj  smiali  by  sa,  že  sa  bojí,  že  zdiveta. 
Preto  zastala  si  pevnejšie.   Ale  oči  klopí,  červená  sa  ako  pi  vonia. 

„Hneď  zásterôčky  chytia  lem, 
hneď  zas  ho  v  polet  popustila." 

„No  chválaž'  Bohu  za  svobodul"  vzdychla  si  Hanka,  keď  od- 
bití jazdci  vtrhli  do  lesa  akoby  víchor.  Odbila  prostopašuíka,  ale 
čo  ju  to  stálo  múk!  Krčiažok,  z  ktorého  musela  mu  dávať  vody, 
zdvihla  s  podstenia  a  vyliala  ho  do  kvapky  po  pažiti.  Tu  vykríkla 
zdesená,  lebo  „dm,  kade  zšumel  vody  tok,**  zažlknul  sa  peniažky 
pokrytý.  Svoditeľ  bol  jej  totiž  pustil  do  krčaha  zlatých  peňazí.  Na 
Hanku  valí  sa  sto  úzkostí.  „Nač?  Komu  on  to  všetko  platí?"  Kto 
jej  dá  rady?  „Šťav  búri  už-už  mrúca  fakľa,  tak  stojí,  v  duši  plná 
múk."  Beží  ku  ručaju,  kde  je  najväčšia  krútňava  —  tam  do  kotliny 
všetko  trepla.  „Tu,  diable,  máš  svoj  všetek  dar." 

Ale  mužovi,  ktorý  vrátil  sa  večer,  nepovedala  nič.  Len  spýtala 
sa  ho:  „A  videl  si  dvoch  na  koňoch?...  A  nevieš,  kto  tí  dvaja 
boli?"  Michal  „len  pukal,  časom  odkašlal,  zval  čutor  a  do  svetla 
hľadel. « 

Vo  vstupe  do  spevu  ôsmeho  básnik  učí  nás,  ako  beží  čas. 
Zdalo  by  sa  vraj,  že  kde-tu  udalosť  podrží  jeho  chod.  No  aké  liché 
zdanie ! 

„On  zastihne  sa  vyhatať! 

Jaknáhle  volička  mu  vzplane, 

vyhorí  žalár,  stuhy  pút 

—  či  z  železa  sú  a  či  z  ruží  — 

tak  prerve,  marnú  čoby  niť. 


Sám  zvíri  víry:  do  krútňavy 
pochytí  vetchý  ľudstva  čln, 
i  započne  ním  pometať, 
vzdor  kríku  pyšných  jeho  synov 
pometať  jakby  so  škrupinou . . . 

Že  zastavil  sa?  že  by  stál 


509 

jak  zvírený  tok?...  iba  zdanie! 

On  šomí  ďalej,  mizne  v  diaľ. 

Nezadrží  ho  zeleň  stráne, 

nie  kvetín  vôkol  milota, 

nie  jelšín  vábne  kyvotanie, 

ni  slávik,  čo  v  nich  klokotá; 

nie,  čo  mu  sadly  na  brezinu, 

rôj  bucliat  smavých,  rasovlasých, 

nie  šanty  trávnic  milohlasých  — 

Kaopak:  ony  za  ním  letia, 

j  ak.  obrazy  by  zamieňal, 

jak  fáťle  keby  vánok  bral; 

hej,  samy  letia  za  ním,  hynú . . . 

Hja:  deti,  ktoré  odchoval.**  (str.  128.) 

(Zastavil  som  sa  zase.  Ale  —  si  licet  componere  —  tak  som 
s  Hviezdoslavovou  poesiou,  ako  on  s  tvorením.  Ako  on  nevie  po- 
tlačit  v  sebe  žiaden  silnejší  dojem,  tak  mna  zachváti  každý  takýto 
tok  jeho  mysle.) 

Nedávno  kvítly  jahody,  tam  boť  rúbanisko  až  plávalo  v  mlieka 
brode  —  sihôfka  ledalen  na  pnisku.  Tu  náhle  zrudlo  bielo  more 
na  krvavý  šarlát  —  to  jest  dozrely  jahody.  Teraz  je  zase  už  malín 
čas.  čo  má  mladé  nohy,  všetko  ide  na  ne,  a  rúbanisko  ozýva  sa 
spevom.  „Tak  platí  ľud  ten  čudesný:  keď  berie,  na  vzájom  i  dáva, 
zadarmo  neprijíma  dar.  Jak  vtáča  tichý  za  konár,  kde  spočinula 
jeho  hlava,*"  tak  lud  tento  „dá  peniaz  duše  čudesný :  za  malinôčku 
po  piesni." 

Žijú,  žijú  tie  lesy,  tak  ako  ich  obyvatelia  mladí  Čajkovci. 
Básnik  predsravuje  nám  prírodu  rovnobežne  s  človekom.  I  tu  až 
cítime  vôňu  malín  a  pri  symfónii  z  hory  idúcej  je  nám  tak  sladko. 
Piesuí,  spievaných  maliniarkanii,  je  celý  venec,  a  každá  iný  tón, 
iný  motív,  iné  hnutie  citu. 

Slnce  stúpa  k  poludniu.  Les  je  všetok  sparnom  privalený, 
„tak  tupo  dýše,  ani  v  snu."  K  hájnikovej  chalupe  zablúdilo  s  malín 
dvoje  detí  —  dvaja  rozvadení  bratia.  Chutný  obrázok  detí  spestrí 
život  v  hájnickom  dvore.  Ako  ich  prijme  Hanka,  ako  ich  nachová, 
ako  ich  prepúšťa  („a  pozdravte  mi  vašu  mamu!")  —  to  je  virtuo- 
sita  umelecká.  No  v  tom  okamžení  jazdec  vyhupol  z  lesa.  „Ne- 
bodaj ten,  čo  oňahdy:  čo  urobil  jej  na  príekory.''  A  muža,  rozumie 
sa,  nemá  doma.  Artuš  priviazal  koňa  o  javorový  konár  na  dvore 
a  už  berie  sa  k  nej.  „Však  na  druhý  než  stupil  schod,  už  treskom 
pozapadly  dvere."  Nedal  sa  odstrašiť,  potýčky  také  mával  často. 
Šiel  smelo  na  dvere.  Y  položení  takom  on  zväčša  zvífazil, 

„bár  anjelských  sĺz  tiekly  brody, 

bár  kliatby  naň  sa  sypal  plam, 

i  neznal  často  ani  sám, 

čo  všetko  boríl,  otravoval . . . 

Bol  lepý  ani  letorost; 

i  kým  si  hrdé  vykračoval 

čo  dämon,  zhubnej  slávy  jun: 


510 

ostrôžok  zhral  mu  vírny  zon, 
sCa  Y  pokyn,  že  tam  istý  šľak.** 

No  dvere  zamknuté.  Chcel  vyvážiť  a  vyboriť,  ale  raárno  všetko : 
„v  čas  tvŕdze  tvŕdz  i  chalupa."  Liezf,  drať  sa  predsa  nie  je  pre 
neho.  Diel,  zkťišal  trápnu  za  hodinu.  Konečne  zahanbený  pobral  sa 
preč  a  už  sedel  na  koni.  V  izbe  za  celý  ten  čas  ticho,  Hanka  ako 
by  bola  skrytá  niekde  pod  korytom.  Ale  keď  nevolaný  hosť  hýbal 
sa  už  zo  dvora,  vtedy  z  izby  zarazil  ho  chichot,  smiech  uštepačný. 
Večer  Michal  našiel  na  milom  svojom  javore  konár  ulomený;  žena 
povedala  mu,  že  „iste  vietor.*' 

V  jaseni  ústredný  úrad  panstva  nariadil  honbu  na  roháčov. 
Bola  to  vola  dediča  a  budúceho  pána,  Artuša.  Spev  tento,  deviaty, 
začína  sa  piesňami,  poľovníckymi.  Ony  vtipne  a  milo  predstavujú 
poľovníkov  so  stránky  ich  známej  „pravdomluvnosti'*.  Lovec  zpod 
Kriváňa  spieva: 

„OĎabdy  ďas  kýsi  v  hory  — 

každý  smrek  ostrvou. 
Rypnem  —  že  doň?  Čerta!  —  Zory 
krýdlo  spadlo;  Kriváň  horí, 
pozaliaty  krvoa  .  .  . 

Prisám  krvou  I" 

Piesňami  týmito  výtečne  pripravená  je  nálada.  Posledná  konci  sa : 

„y  podobe  srdiečka  režem  sTub  svoj  tu  hfa: 

neustanem,  neostanem, 

kým  tú  srnku  nedostanem! 
Ľúbosť  strelca  nezná  hraníc,  sveta  uhla.^ 

Artuš  (už  musím  preskočiť  samú  poľovačku,  poprevracať  hodne 
strán,  tak  ako  Lerraontov  neradi)  —  Artuš  nechal  ukonaných  lovcov, 
medzi  nimi  i  Michala,  a  hybaj,  šiel  prepadnúť  Hanku.  Prvé  slová 
zdesenej  ženy  boly:  „Miško,  kde  si!?"  V  obrane  schytila  s  klina 
záražec  a  tak  udrela  bezbožníka,  že  mitvý  spadol.  Vtedy  zase 
volala:  „Pomoc,  Miško!...  Môj  Bože,  čo  som  urobila!"  a  kŕčovite 
skleslá  na  prah. 

Michal  celý  uzváraný  dobehol.  Na  prahu  krížom  žena  zbľadlá, 
v  pitvore  Artuš  leží  v  krvi,  záražec  vedľa  neho.  Skamenel.  Hanka 
precitne  a  bedáka:  „Ó,  že  som  ti  prv  zamlčala!  Šak  neľutuj  ma, 
nechcem,  nie  —  pošlíapaj  po  mne  po  ohave  za  mena  tvojho  stú- 
penie! Vedz  však,  ja  vernosť  zachovala ...  **  Michal  odpovedá:  „Cit, 
všetko  viem  í"  Zdvihol  ženu  k  sebe: 

„Sem! 

sem,.ženo  moja  — ",  pevne  riekol, 

„pod  k  svetla,  bár  aj  pri  pokore  — 

Tam  k  totým  žiaram,  v  boží  byt 

(prúd  pozdných  lúčov  nebom  tiekol), 

ta,  bábo,  ihneď  vzhliadni  hore! 

Dva  prsty  zdvihni  pekne  spolne, 

i  prisahaj  mi  v  božie  meno, 

na  blahú  Bohorodičku: 


511 

že  všetko,  čo  len  vykonám 
za  svoja  —  tvoju  dušičku, 
prikryješ  i  ty  sváto-sväte"  .  .  . 

Hanka  v  trapiech  nevedela  myslet,  kľakla  na  chvelé  koleno  a 
yyríekla  slovo:  ,prísaháin^  Len  keď  došli  poľovníci  a  Michal  uka- 
zoval im,  80  Sľdným  vzdorom  na  líci,  akú  poľovačka  chcel  ich  pán, 
„no  skolil  som  ho  pospolu  ľ"  biedna  žena  vtedy  z  vedela,  na  čo 
prisahala.  Kľušno  zhfkla,  a  k  operadlu  primrela.  Ráno  Michal  sám 
oznámil  sa  sudu. 

Nasledujúci  spev  básnik  začína  vzdychom:  „Ach,  zloba  dvere 
nájde  všade!"  I  k  Čajkovcom  prerobila  si  otvor  na  hustej  ohrade, 
bárs  hora  príclouila  ho  tmou.  Jak  ináč  razom  na  Podvrší!  Púst, 
mŕtvota:  na  okne  havrau  kráka,  dvermi  vietor  vrzgoce.  Lebo  po 
uväznení  Michala  čo  zbudlo  Hanke?  Šla  k  rodičom. 

Ale  ako  prišla  k  ním!  Výjavy,  aké  tu  nasledujú,  možno  najsC 
len  v  Shakespearových  tragédiách.  Večerom  kradla  sa  k  dedine,  a 
k  rodičovskému  domu  i  vtedy  len  záhumnim.  I  tam  mrela  y  úzko- 
sfach,  že  nk  tak  vidí  ju  niekto  zababušenú,  chviet  sa  jak  osikový 
list,  priam  ju  pozná,  siapá  a  skríkne:  sem  sa,  ľudia,  držím  zbojní- 
kovu ženu!  A  už  predstavovalo  sa  jej,  ako  sa  sbiehajú,  zatínajú 
päste,  hrozia,  súdia.  Až  odľahlo  jej,  keď  ocítila  sa  blízko  rodičov- 
ských vrát,  že  môže  sa  schovat.  Nie!  kamkoľvek  jej  ľahšie  vojst, 
nežli  sem.  čo  povie  otec?  Maf  ešte  snáď  utíši  sa,  ale  otec,  kt^rý 
za  Michala  nechcel  ju  ani  daf  I  Ó,  ten  zblčí  hnevom  ani  šarkan, 
pochytí  obuch  abo  kôl  a  zabije  ju,  co  by  ju  kto  bránil.  Pre  nu 
bol  by  to  krátky  bôľ:  ona  je  hotová  v  tomto  okamžení  skočiC  do 
vody  alebo  trepnúť  hlavou  hen  o  parkan.  Ale  Michal  1  Michal ! . . . 
A  otec  na  neho  sa  oborí,  zahreší,  až  ho  poldedina  počuje:  bodaj 
by  bol  zlámal  väzy,  keď  po  prvý  raz  mal  k  nim  kročitl  zbojník, 
mordár!  môže  zhniť  na  žalárnej  retazi!...  Ešte  horšie  veci  bude 
otec  stvárať,  a  ona  musí  mlčať,  nesmie  povedať:  „Môj  muž  je  jak 
ten  mladý  deň!"*  Ó,  ako  dlho  stála  v  humne,  až  odhodlala  sa 
vstúpiť  do  domu.  Mať  upustila  topárku  a  skríkla  divom:  „Hana! 
och  —  och,  dievka  moja  jediná!  Nuž  pravda  predsa,  od  súsedy  čo 
počula  som  na  mrku,  že  Mišo,  Mišo...  hrozný  pádl?"  Pred  otcom 
už-už  chcela  ju  ukryť  do  komory,  a  padlý  si  okolo  krku,  ako 
naposledy  malý  by  sa  videť.  „Veď  som  si  ťa  vydala!"  Dcéra  len: 
„Mamo  moja,  mamo. . .  ^ 

O  chvíľu  vtiahol  gazda  s  drevom  do  dvora.  A  už  obtátil  sa 
k  izbe  revom:  „Hej,  stará!  kde  si?  —  počuješ!?  Vieš  tvoj  zať  čo 
vyviedol  hlavný  ?  sto  bohov  v  jeho  materi ! . . .  Máš  kaše  na  čer- 
tovej pa*vni,  chlíp  teraz  i  s  tým  štencom  svojím!"  Pridrhol  sa  po- 
hnutím. „Nech  flochne  mi  len  do  dverí  ten  pačrev!  len  nech  — 
jak  tu  stojím,  tej  suke  hlavu  odkrútim!" 

Pre  obe  zúbožené  ženy  len  potom  nastúpily  dni  pravých  sú- 
žieb.  Ako  drak  v  povesti,  otec  klial,  hromžil,  drúzgal.  „Čo  den, 
to  nové  bolesti  —  a  nedochádzal  posledný" . . .  „Už  parsún  sa  mi 
neľúbil  s  pozorom  sťa  vlk  gánistým  —  hneď  znal  som,  zlý  duch 
že  v  uom  čuší!  Mám  zaťa  teraz!  Raf  doňho  jarabatá  strela!"  Udre^ 
na  stôl,  až  sa  uhnul  pod  jeho  f  u.    „Prac  sa  z  môf 


512 

domu  I"  Hauka,  so  skľúčenými  ponad  hlavou  rukami,  poberá  sa, 
zúfalá  mat  tíši  otca,  na  ulici  zastavujú  sa  Tudia* 

Mat  nevládala  ďalej  —  obľahla.  Slabá  hovorila  ešte  Hanke, 
že  otec  má  predsa  pravdu  v  mnohom,  veru  mali  odpravit  Michala ; 
teraz  „nemáä  ani  hniezda  ani  mena/'  Táto  mäkká  výčitka  pre  srdce 
Hankino  bola  ešte  horšia,  než  otcova  tvrdost.  Len  tolko,  že  sa 
nezradila,  že  nezlomila  prísahu  do  rúk  mužových  složenú. 

Na  úložnicu  matka  skoro  umrela.  Hanka  tak  rada  bola  by  sa 
vrhla  za  nou  do  jamy,  ale  „Michal,  Bože  I  chudák,  Michal  ľ* 

Otec,  Jak  keby  každá  spona  sa  i*azom  bola  prervala,  zanemel, 
stupel  na  cite."  Mlčky  chodí,  len  čo  dvere  plášti  silnejšie.  S  potom 
desným  na  čele,  dlaňou  slzu  mliaždiac,  raz  povedal  dcére  také 
slová,  že  Hlinka  vykríkla  a  padla  na  kolená.  Keď  prebrala  sa, 
schytila  so  žŕdky  plachetku  a  —  šla.  Dlho  nebolo  ju  vídat.  Keď 
zjavila  sa,  klakávala  pred  bránkou  u  Sedmíbolestnej.  Ale  pohlo  sa 
len  listíe,  už  vyskočila  a  poď  v  nohy!  Prišla  zima,  ona  mala  už 
i  z  plachetky  skoro  iba  strapy;  videli  ju  najviac  ak  v  lese.  Raz 
nocou  prišla  otcovi  pod  okno,  že  zaťuká:  ^ach,  milost,  otvor  — 
hlad  a  mráz!**  ale  v  tom  zadupkala,  zachechtala  sa  a  odbehla,  rá- 
ňajúc  ciagle. 

V  dedine  vyriekli  o  nej  strašné  s!ová:  „Podstúpila  z  roz- 
umu."   

Bolo  záverečné  pokonávanie  v  pravote  Michalovej.  Pi-áve  ho- 
voril jeho  hodný  mladý  obhajca  a  začal  sa  odvolávat  na  okolnost, 
svedčiacu  o  jeho  nevinnosti,  keď  vrazila  Hanka.  Rovno  k  zdesenému 
mužovi,  a  vrhla  sa  mu  na  šiju:  ,,Ty  mrcha,  mrcha,  mrcha  muž! 
ó,  kolká  v  duši  mojej  rana ! . , .  Miškovi  nerobte  mi  krivdy  —  ja 
pána  zklala..."  Odstrkla  muža,  tlieskla  v  dlane  a  tancujúc  začala 
spievat.  Brnkla  von  i  vbehla  zas  —  „od  úst  polet  peny." 

Michal  trnul,  súd  vyrkol:  Spor  Bôh  rozsúdil  I 

„ —  Šiel  Michal,  konec  po  väzneniu  — 
šiel,  pojmác  ženu  pomätenú...*' 

Básnik  mohol  týmto  zakončit.  Tvorba  jeho  s  umeleckej  stránky 
možno  bola  by  len  vyhrala.  No  jeho  duši  protivila  sa  taká  spra- 
vedlnosť.  Za  co  trpeť  Hanke?  Akú  ona  má  vinu?  Za  čo  trpeť  jej 
mužovi?  Lebo  len  čítajte  ďalej,  aké  múky  musí  prestat  muž  po- 
mätenej milovanej  ženy  I 

Michal,  práve  keď  v  zúfalstve  ušiel  od  pomätenej  ženy,  v  straš- 
nej noci  ratoval  život  starému  Villáuímu:  v  odmenu  dostal  od- 
pustenie, Hauka  ozdravela  a  v  materinskom  šťastí  vystrábila  sa  i  zo 
strašných  rozpomienok  (Dokončenie.) 

Detvan*  Výber  prác,  čítaných  v  spolku  roku  1891 — 2.  Vydal 
slovenský  spolok  „Detvan^  v  Prahe  z  príležitosti  desatročného  trvania. 
Turčiansky  Sv.  Martin.  Tlačou  kníhtl  úč.  spolku,  nákladom  spolku 
„Detvan".  1892.  Str.  222.  Cena  1  zl  —  KAPMÁHHHÔ  PyCCKO- 
CJIOBÉHCKffl  CJIOBÁPB.  CocráBHJiT.  JI.  A.  MHÍÁTEEI.  Va^kový 
Kusko-slovenský  slovník.  Sostavil  L.  A.  Mičátek.  Turč.  Sv. 
Martin.  Kníhtlačiarsko-účastinársky  spolok.  1892.  Budúcne  viacej 
o  týchto  dvoch  knižkách. 

••♦• 


Rok  1892.  Sofiit  9. 

Slovenské  Pohlady . 


--r^iv]|^- 


Poľská  otázka. 

Ako  tvorilo  sa  Polsko? 

Iilozličné  slavianske  plemená,  ktoré  žily  v  porieeí  Visly,  po- 
stupne sjednocovaly  sa  v  jeden  štát,  potom  v  jednu  národnosf; 
zmizol  rozdiel  medzi  Kujaviaumi,  Slezanmi,  Lenčicanmi,  zostali  len 
Velko-  a  Malopolani.  Štátna  moc  začína  potom  postupne  slabnúť 
pod  západno-europejským  vlivom;  duchovenstvo,  osvojac  si  mienku 
pápežov  Gregora  VII.  a  Innocencia  III.  o  svetskej  moci,  pri  po- 
moci aristokratov  a  údolných  kňazov  zmenšuje  význam  veľkého 
kňaza;  biskupi  v  prvej  polovici  XIII.  veku  vydobýjajú  si  mimo- 
riadne vážne  privilégia,  ktoré  stávajú  sa  vzormi  pre  privilégia 
aristokratov.  V  polovici  XIIL  veku  tvorí  sa  rytierstvo,  ako  osobitná 
trieda  s  istými  právami  a  povinnosťami;  v  rytierstvo  toto  začínajú 
prenikať  západno-europejské  ideály,  t.  j.  ono  premenuje  sa  zo  slú- 
žiaceho vojska  v  tľiedu,  majúcu  svoje  rytierske  názory  (vznešené 
poňatie  o  čestí,  kult  ženských,  hlboká  nábožnosč  atď.).  Už  na  po- 
čiatku XIIL  veku  letopisec  Kadlubek  vychvaľuje  volebnú  monarchiu, 
nazýva  aristokratov  svetlami,  osvetľujúcimi  štáty.  Doba  Kazimíra 
Veľkého  (1333—1370)  bola  ďobou  mimoriadne  silného  vlívania 
západno-europejských,  najmä  románskych  elementov.  Rím,  s  veľkou 
dôslednosťou  sledujúc  svoj  cieľ  —  sjednotenie  všetkých  kresťanov 
v  jednu  cirkev,  obracal  na  Poišu  oddávna  mimoriadnu  pozornosť, 
poneváč  táto  krajina  súsedila  s  pravoslávnym  svetom.  V  osem- 
desiatych rokoch  XIV.  stoletia,  pri  prostredníctve  malopoľských 
pánov,  urobil  tu  veľký  krok  napred  —  svadbou  Hadvigy  s  litov- 
ským Jagellom.  Celá  Litva,  dotiaľ  podliehavšia  vlivu  východno- 
europejskej  vzdelanosti,  týmto  otvára  sa  vlivu  katolicismu.  Pre 
Poľsu,  tak  sa  zdalo,  bolo  to  tiež  neobyčajným  výdobytkom:  po- 
kojnou cestou  pripojila  sa  k  nej  veľká  a  bohatá  krajina,  ktorej 
záujmy,  aspoň  v  obrane  proti  nemeckým  križiakom,  boly  totožné 
so  záujmami  poľskými.  Z  tohoto  spojenia  dvoch  sociálnych  grúpp 
vytekal  celý  ďalší  chod  poľskej  histórie,  ono  bolo  zauzlením  na- 
sledovavšej  historickej  drámy. 

Budúcnosť  závisela  od  toho,  ako  vyrovnajú  sa  protivy;  v  tom 
pozostávala  úloha  Poľši.  Stroj  stredovekej  Európy  opieral  sa  na 
katolicismus,  pri  ňom  na  aristokraciu,  poneváč  vzdelanie  len  po- 
maly prenikalo  do  dedín,   ktorých  obyvatelia  hliveli  v  hrubej   ne- 

33 


514 

vedomosti,  temer  v  polianstve.  Tak  prichodilo  presádzat  na  Litvu 
katolicismus  a  tie  privilégia,  ktoré  malý  aristokracia  a  rytier- 
stvo.  Takým  činom  možno  bolo  ocakávat,  že  ak  nie  v  celom 
litovsko-ruskom  národe,  tak  aspoň  v  katolíckom  duchovenstve  a 
vo  vývodiacich  vrstvách  nájde  sa  podpora  pre  sväzok,  spojujúci 
Poišu  s  Litvou.  Preto  je,  že  okrem  privilégií  katolíckemu  ducho- 
venstvu a  katolíkom  vôbec,  tu  robia  sa  poriadky  proti  husitom, 
potom  proti  protestantom,  snujú  sa  únie  pravoslávnych  s  katolíkmi, 
utvrdzujú  sa  jezuiti:  to  všetko  boly  prepotrebné,  s  historického 
stanoviska  nevyhnutné  prostriedky  dôjsf  cestou  náboženstva  k  utvo- 
reniu istého  psychického  sväzku  medzi  Liívou  a  Polšou,  nevyhnut- 
ného k  tomu,  aby  politický  celok  nerozpadol  sa. 

Jednako  bolo  toho  málo;  nevyhnutný  bol  reálnejší  sväzok.  Tu 
na  Litvu  prenáša  sa  snem,  snemíky,  t.  j.  mimoriadne  široká  miestna 
samospráva,  mestské  právo  nemecké,  konečne  volenie  kráľov,  a  tiež 
zväčšuje  sa  nevoľníctvo.  Výsledkom  toho  všetkého  bolo,  že  z  celej 
litovsko-ruskej  spoločnosti  vydelil  sa  neveľký  počet  ľudí,  zviičša 
majetných,  ktorých  sväzujú  s  Poľšou  viera  a  zemianske  privilégia. 
Poľsko  i  Litva  boly,  podľa  geograíických  podmienok,  štátmi  hospo- 
dárskymi; obchod  a  priemysel  nachodily  sa  v  rukách  elementu 
prišlého  alebo  zahraničného,  Nemcov  a  židov;  preto  záujmy  maji- 
teľov zeme  boly  postavené  vyše  všetkého;  hospodári  pri  pomoci 
snemu  a  snemíkov  exploatovali  všetko  ostatné  obyvateľstvo.  A  sku- 
točne tu  vyvinulo  sa  štátne  ústrojstvo  a  správa,  úphie  zodpoveda- 
júce želaniam  majiteľov  zeme.  My  sme  presvedčení,  že  keby  možno 
bolo  vydeliť  z  niektorej  spoločnosti  fabrikantov  a  kupcov  a  po- 
nechať im  najvyššiu  moc,  oni  dali  by  svojmu  štátu  formu  veneciáu- 
skej  republiky;  a  keby  bolo  možno  to  samé  urobiC  s  majiteľmi  po- 
zemkov, dostali  by  sme  štátny  stroj  Reči  pospolitej,  s  jej  volenými 
kráľmi,  zemianskym  snemom  a  takými  istými  snemíkami,  ktorým 
šlo  o  miestne  veci  a  hladely  na  celý  ostatný  svet  so  stanoviska 
miestnych  zemianskych  záujmov.  Nie  je  teda  div,  že  nemecké  ze- 
mianstvo v  majetkoch  križiakov  i  v  Kurlande  skoro  popoľštilo  sa, 
že  mnohí  ruskí  bojari  snívali  o  spojení  moskovského  štátu  s  Poľ- 
skom, že  ešte  za  Kataríny  IL  slovo  dvorianstvo  zamieňalo  sa  slovom 
šľachtictvo,  veľmoži  ochotne  vstupovali  do  rodinných  sväzkov  s  poľsko- 
litovskýmí  pánmi,  a  štátny  stroj  Poľska  nie  jednomu  ruskému  dvora- 
nínovi  predstavoval  sa  ako  vrchol  politickej  múdrosti,  posledným 
slovom  vzdelanej  a  progressívnej  Európy. 

Z  obrazu  tu  načrtaného  ukazuje  sa,  že  sjednotenie  Poľska  a 
Litvy  stalo  sa,  pri  daných  podmienkach,  jedine  možným  spôsobom. 
Preto  všetky  reči  o  páde  reformácie,  o  potlačení  sedliactva,  o  ko- 
záckych buntoch,  o  privedení  jezuitov  nemajú  miesta.  Exploatácia 
poľsko-litovskými  vlastníkmi  pozemkov  celého  ostatného  obyvateľ- 
stva potrebovala  však  isté  mravné  ospravedlnenie.  Ospravedlnenie 
vynašlo  sa,  PoIšu  temer  od  XIIL  stoletia  presvedčovali,  že  ona  je 
prednou  strážou  kresťanstva,  pozdejšie,  po  reformácii,  že  je  ohradou 
opravdovej,  západno-europejskej  vzdelanosti.  Aby  sa  udržala,  po- 
trebuje majetnú,  zabezpečenú  spoločnosf,  majúcu  možnosti  zaoberať 


615 

sa  vedou,  umením  a  rozličnými  politickými  otázkami.  Preto  nevol- 
DÍctvo  a  rozličné  tlačenie  meštianstva,  naplňujúce  vrecká  zemanov, 
zdalo  sa  byC  nevyhnutným  pre  vyššie  kultúrne  ciele.  Veď  sedliactvo 
je  hrubou  pracovnou  silou,  možno  ani  nespôsobné  prijať  vyššiu 
osvetu;  na  každý  spôsob  ono  môže  byf  kultivované  len  pričinením 
vyšších  tried  spoločnosti.  Sedliactvo  a  meštianstvo  —  to  je  svojho 
druhu  dobytok,  ktoi^ý  zdokonaľuje  sa  neúnavnou  starosfou  svojich 
pastierov;  nasledovne  zaopatrenie  pastierov  všetkým  potrebným  a 
príjemným  je  v  záujme  i  týchto  stád. 

Všestranné  rozvitie  takého  spoločenského  stroja,  kde  všetok 
dobrobyt  sústredňuje  sa  v  rukách  jednej  nevelkej  časti  spoločnosti, 
ukázalo  sa  jednako  záhubným  pre  štát ! . . .  Poľša  bola  rozdelená 
medzi  Pruskom,  Austriou  a  Ruskom.  Pomer  každého  z  týchto  troch 
štátov  k  bývalému  poľskému  územiu  závisel  tiež  od  historických 
podmienok,  účinkovavších  elementárnou  silou.  Prusko,  ktoré  do- 
stalo v  poľských  zemiach  bezprostredný  svázok  so  Západným  Pru- 
skom a  získalo  pomerne  značný  počet  čisto  poľského  obyvateľstva, 
prestávajúceho  neďaleko  od  Berlína,  muselo  všetkými  silami  vy- 
nasuažovaf  sa  k  jeho  ponemčeniu.  Cesta  k  tomu  bola  ukázaná  pred- 
chádzajúcou históriou.  Mestá  boly  v  Poľsku  temer  zcela  nemecké; 
nasledovne  bolo  treba  opret  sa  na  mestá.  No  process  tento  šiel 
pomerne  pomaly.  Po  sedemdesiatych  rokoch  terajšieho  stoletia  bolo 
možno  očakávat  spolok  Ruska  s  Francúzskom.  Pri  takých  okol- 
nosCach  i  malá  podpora  ukazovala  sa  žiadúcnou,  a  tu  Bismarck 
začína  energične  kolonisovat  bývalé  poľské  zeme,  lebo  len  pri 
úplnom  ponemčení  a  nasledovne  zrejmej  bezcieľnosti  poľských  ná- 
rokov na  Poznaň  možno  bolo  s  úspechom  presvedčovať  Poliakov 
o  tom,  že  záujmy  Nemecka  a  Poľska  sú  totožné,  že  Poľša  musí 
byt  obnovená  —  ovšem  bez  ponemčenej  Poznane,  bez  Sliezska  a 
Pniska  —  nemeckou  zbrojou.  Kolonisačná  politika  Bismarckova  je 
nevyhnutný  logický  vývod  z  daných  podmienok  Neuveria  Poliaci 
v  úprimnosť  pruskej  podpory,  kým  Poznaň,  Sliezske  a  Prusko  nie 
sú  navždy  ponemčené,  lebo  oživenie  poľského  elementu  v  utvorenom 
poľskom  štáte  hrozí  samému  Pruskú  1 

Äustria,  polonemecká  a  poloslavianska,  po  mnohoročných  ne- 
podarených pokusoch  ponemčiť  Halič,  mocou  samých  vecí  (nemala 
totiž  k  tomu  potrebného  elementu  nemeckého)  bola  prinútená  upustiť 
od  svojho  počínania  a  starať  sa  urobiť  z  Poliakov  aspoň  ochranný 
val  proti  Rusku.  K  tomu  cieľu  bolo  treba  len  ďalej  rozvíjať  prin- 
cípy, ktoré  priviedly  Reč  pospolitú  k  pádu.  A  hľa,  tu  preukazuje 
sa  silná  podpora  katolicismu,  hlásajú,  že  Poľša  je  ohradou  skutoč- 
ného kresťanstva  a  opravdovej  cívilisácie,  že  tých,  ktorí  stoja  na 
čele  spoločnosti,  ostatné  obyvateľstvo  musí  poslúchať.  Aby  dali  ve- 
deckú podkladku  podobným  učeniam,  hovoria,  že  Yeľkorusi  nie  sú 
Slovania,  ale  poslovančení  Mongoli,  že  v  ich  prírode  leží  preto 
asiatský  despotism,  ktorý  ešte  zväčšuje  sa  häresiou  (pravoslávna 
viera)  a  ohrozuje  celý  vzdelaný  svet.  Takto  dressirujú  sa  v  Ualiči 
noví  janičiari,  ktorí,  nafanatisovaní  a  rozvzteklení,  v  čas  potreby 
majú  byť  vypustení  na  obranu  záujmov  im  cele  cudzích.  Čím  viac 

33* 


51^6 

ich  pri  tom  zahynie,  tým  lepšie,  tým  výhodnejšie  pre  nemeckú  ná- 
rodnosť, za  ktorú  pôjdu  na  boj,  lebo  tým  menej  oni  budú  maf.  sily 
po  skončení  borby  podporovať  svoje  požiadavky  samostatného  ná- 
rodného jestvovania,  tým  viac  osvobodí  sa  v  Poiši  zemí  pre  ne- 
meckú kolonisáciu,  odňatých  tomuto  národu,  s  kultúrnej  stránky 
nesmierne  nižšiemu  Nemcov.  Smutná,  zahanbujúca  budúcnosť  pre 
víťazov  pod  Griinewaldom! 

Pomer  Ruska  k  zemiam,  pripojeným  od  Reči  pospolitej,  tiež 
cele  takto  závisel  od  historických  podmienok.  Už  bežný  pohlad  na 
mappu  vysvetľuje  nám  mnoho.  Vidíme,  že  Polské  kráľovstvo  klinom 
vrezáva  sa  do  západnej  Európy,  že  poľská  národnosť  je  značne 
vzdialená  od  Petrohradu  i  Moskvy,  no  že  cez  Litvu  ide  cesta,  že- 
leznica, najpohodlnejšie  sväzujúca  Čierno  more  s  Baltickým.  Tak 
pre  Rusko  má  veľký  význam  Litva  a  veľmi  malý  Poľša.  Litvu,  i  dľa 
mienky  najtendenclósnejších  a  nepriateľských  Rusku  poľských  spiso- 
vateľov, obývajú  Litvíni,  Bielorusi  a  Malorusi;  poľská  národnosť  je 
tu  elementom  prišlým.  Bielo-  a  Malorusi  sú  tiež  Rusi;  už  drievni 
spoľahliví  letopisci  oddeľujú  ľašské  plemená  od  plemien,  obývajúcich 
Rusko;  jedna  dynastia  Rurikovičov  panovala  v  ňom  všade,  malo 
vždy  jedno  cirkevné  ústrojstvo,  filológia  i  etnografia  bezsporne  do- 
kazujú jednotu  ruského  národa.  A  nepochybný  fakt  je,  že  poriadky 
k  oživeniu  elementov  ruského  a  litovského  na  Litve  a  k  ich  osvo- 
bodeniu  od  potlačujúceho  vlivu  poľskej  národnosti  nijakým  spôsobom 
nemôžu  byt  namerené  proti  Poliakom,  lebo  vôbec  netýkajú  sa  etno- 
grafického Poľska.  Pochopiteľná  vec,  že  v  Litve  samo  postavenie 
otázky  musí  byť  iné,  než  v  Poľsku.  Umele,  ako  sme  videli,  roz- 
víjal sa  katolicism  v  Litve,  umele  presádzaly  sa  sem  rozličné 
šľachtické  práva  a  privilégia,  ktoré  i  priviedly  potom  Reč  pospo- 
litú k  pádu.  Nová  vláda  všetkými  silami  povinná  je  vynasnažovať  sa 
k  vykoreneniu  takých  názorov,  ktoré  ukázaly  sa  záhubnýrai  pre 
spoločnosť,  ako  lekár  povinný  je  všemožne  ničiť  elementy,  o  kto- 
rých vedomo  je,  že  tvoria  chorobu.  To  jest  ide  o  ozdravenie  Litvy, 
lebo  šľachtické  privilégia,  prednosti  a  všetko,  čo  s  nimi  súvisí, 
nezodpovedajú  nielen  záujmom  ruského  štátu,  lež  ani  vzdelanosti 
XIX.  stoletia. 

Čo  týka  sa  samej  poľskej  národnosti,  jej  troma  ruskými  cármi 
(Alexandrom  L,  Nikolajom  a  Alexandrom  11)  ponechala  sa  najširšia 
autonómia,  zprvu  i  so  samostatnou  armádou  a  snemom.  Poľská 
samospráva,  skutočne,  neprotiví  sa  pri  normálnych  pomeroch  zá- 
ujmom Ruska.  Viac  alebo  menej  samostatná  Poľša  je  krajne  ne- 
bezpečná pre  Prusko,  lebo  oživením  poľského  elementu  v  Poznani 
a  Sliezsku  vbíja  sa  slaviansky  klin  medzi  Nemeckom  a  ponemče- 
ným  okolím  Kráľovca;  ona  je  nemenej  nebezpečná  i  Austrii,  lebo 
práva,  ponechané  Haliči,  budú  si  žiadať  i  ostatné  slavianske  zeme 
austrijské,  a  zosilnenie  slavianskeho  elementu  y  Austrii  nedá  sa 
mysleť  ani  k  vôli  maďarsko-nemeckému  vlivu.  Čo  týka  sa  Ruska, 
toto  mohlo  by  sa  báť  vzrastu  poľskej  národnosti  snád  len  v  Litve; 
no  i  toto  predstavuje  sa  ťažko  odstrániteľným  len  na  prvý  pohľad. 
Ved  jestli  dajú  sa  veľké  práva  Poliakom  v  Poľsku  a  nakoľko  možno 


617 

obmedzia  sa  im  v  Litve,  tak  následok  bude  dobrovolné  prestaho- 
vanie  Poliakov  z  Litvy  do  Polska,  t.  j.  dosiahnutie  práfe  toho,  za 
čím  ide,  a  pritom  úpine  racionálne,  Rusko. 

A  tak  len  Rusko  môže  zabezpečiť  Poliakom  národné  rozvitie; 
Nemecko  a  Austria  to  fakticky  urobiť  nemôžu,  lebo  obnovenie  Pol- 
ska je  pre  nich  velkým  nebezpečenstvom.  Jestli  pritom  všetkom 
nebadať  znamenia  rusko-polského  sblíženia,  príčina  toho  leží  len 
v  Poliakoch.  Žiaden  štát  nemôže  dať  dobrovolné  autonómiu  obyva- 
teľstvu, ktoré  upotrebí  všetky  svoje  sily  a  všetky  obdržané  práva 
proti  tomu  samému  štátu.  Ruský  štát  svojimi  repressívnymi  po- 
riadkami takrečeno  chce  vnuknúť  Poliakom:  preporoďte  sa  psy- 
chicky, prestaňte  byt  len  prostriedkom  dla  dostiženia  cudzích  cielov, 
nepriatelských  i  nám,  i  vám.  A  Poliaci  na  to  akoby  odpovedajú: 
My  chceme  byť  obrancami  cudzích  výhod :  my  osvobodili  sme  Viedeň 
od  Turkov  k  vôli  Austrii,  ktorá  ešte  s  Ivanom  Hrozným  chcela  sa 
dorozumeC  nám  na  zkazu;  my  drali  sme  sa  pod  Napoleonom  za 
Francúzsko;  my  i  teraz  hotoví  sme  vrhnúť  sa  do  boja  na  prvé  po- 
kynutie Nemecka  a  Austrie  k  vôli  nemeckým  záujmom;  naša  hi- 
storická missia  pozostáva  v  tom,  aby  sme  bránili  svojich  pánov, 
od  ktorých  dostali  sme  i  krestanstvo,  i  vzdelanosť. 

(Slavianskoje  Ohozrenie.)  F.  ZigeL 


♦WK- 


Z  biblických  motívov. 

5. 

Izaiás. 

O,  proroku,  ty  velký!  Dušou  smädnou 
ja  prerád  v  tvoje  proroctvá  sa  norim  — 
Som  uchvátený,  nadšenosťou  horím 
a  zbožnosť  vlni  dušou  mojou  biednou. 

Jak  dôstojne  a  smelo  rukou  jednou 

tneš  v  tvrdé  šije  ludu  bičom  sporým 

a  druhou  —  v  diaľ  čias  zrakom  vniknuv  skorým 

ta  pokazuješ,  spása  kde  nad  bezdnou: 

na  Krista,  jeho  múku,  smrť  i  slávu!  .  .  . 
Ja  obdivujem  zbožne  tvojho  ducha, 
zrak  veštecký  a  rečí  skvost  i  lávu. 

A  plesom  divným  srdce  moje  búcha, 

kecí  voláš :  Beda,  pleraä  hriešne,  zradné  — 

trest  prijde:  hriešny,  spupný  Babel  padne!  .  .  . 


•      1^ 


6. 

Ächab  a  Jezábel. 

I  Král.  21. 

K.rár  Achab  mrzí  sa,  že  Nábot  verný 

vinicu  svoju  predať  mu  sa  zdráha: 

je  zdedená  po  otcoch,  vzácna,  drahá, 

a  kupec?  —  raodlár,  hriešnik  prenesmierny. 

No  v  žene  kráFa,  v  Jezábel,  plán  čierny 
už  zreje  ...  —  Jako?  —  vetí  —  kráľ  môj  váha? 
nač  sila,  moc  ti  ?  .  .  .  Sama  k  zlej  Isti  siaha : 
i  píše  k  predným:  Nábotove  perný 

kráľovi,  Bohu,  klialy  —  zmámite  ho!  — 
Tak  stalo  sa  — 

No  prorok  zbožný  veští: 
Krá!  zvíťazil  síc,  vinica  je  jeho  — 

No  kára  Božia  hromom  nad  ním  streští : 
Bôh  vyplieni  ho;  —  budú  žrať  psi  z  tela 
Jezábel  medzi  múrmi  Jezreela  .  .  . 


7. 

Ka  mieste  svätom. 

Luk.  19,  45,  46. 

^  V  jeruzalemskom  skvostnom,  slávnom  chráme 

namiesto  ruchu  zbožných  bohoslužieb 
ruch  zvládol  hriešnych  mammonárskych  túžieb: 
ten  predáva,  ten  berie,  snácí  i  klame. 

Ta  prišiel  Bôhsyn.  Načo?  dobre  známe, 
i  spatril  peleš  mammonárskych  družieb: 
hrúd  Božská  zmrela  ostňom  žialo-sužieb ; 
v  nej,  ináč  kde  len  hnutia  lásky  samé, 

hnev  svätý  zvrel 

Hla,  korbáč  jak  sa  zhadil, 
jak  beží  z  chrámu  rota  satanová, 
jask  lotrov,  ajhľa,  jak  sa  v  chrám  zas  zmladil  .  .  . 

Ty  vidíš,  Pane,  za  našich  čias  znova 
ohavnosť  spustenia  na  mieste  svätom  — 
Kedyže  prijdcš  s  bičom,  v  hneve  vzňatom  ?  .  .  . 


510 


8. 

Skeptik. 

Mat  21,  8,  9. 

JL  Jeruzalema  tiahnú  ľudstva  davy 

po  gaĽlejskej  ceste  Kristu  v  strety  — 

Pán  ide:  pozdrav  hlučný  —  palmy  —  kvety  — : 

Hosannah!  žehnaný  bud,  králu  slávy!  .  .  . 

No  prítomný  tam  skeptik  pyšný  vraví 
posmešne:  Krá!  to?  ten  má  riadiť  svety  — 
druh  rybárov  a  čelných,  všiakej  smeti? 
Kde  sláva,  žezlo,  sprievod  krásohravý?  — 

Dnes  takže  smýšFa  prívrženec  verný  — 
No  medzitým  i  nad  ním  Bôhsyn  králi, 
svet  živí,  láskou  vrenie  živlov  mierni 

i  vedie  k  spáse,  ktorá  kynie  v  diah*. 

A  prijde  čas,  kde  spadnú  s  očí  šupy 

a  múdry  skeptik  spozná,  jak  bol  hlúpy  .  .  . 


9. 

Ston  Eliáša. 

I  Král.   19,  4. 

V  jalovca  tieni  zalkal  prorok  zbožný: 

Dosť,  Bože,  dosť  už,  zmdlel  som,  zmizly  sily  — 
vem  dušu  moju:  Tud  je  zatvrdilý, 
sŕdc  pôda  tvrdá,  rozsev  bezosožný!  — 

Sluch  čujný  čuje  i  dnes  ston  totožný 
zneť  polom  ducha  v  krušnej  zlých  dôb  chvíli  í 
Pot  stiera  delník,  —  zomdlenosťou  chýli 
sa  hlava  k  zemi  a  —  ní  chýru  o  žni  .  .  . 

No  čujem  s  výšin:  Vpred  do  práce,  boja! 

niet  mieru  vám,  —  no  ovoc  nevystane: 

ja  s  vami,  v  mdlobách  vašich  milosť  moja.  — 

V  prach  padám  čelom  —  Odpusť,  odpusť,  Pane. 
Hor*,  delnici,  a,  miesto  stonať,  plakať  — 

vpred,  cíalej :  orať,  siať  a  úfať,  čakať !  — 


1 


520 


10. 

Y  Haim. 

Luk.  7,  II. 

1  am  v  Naim  smútok :  padla  strojná  jedla, 
syn  jediný,  skvost,  chlúba  vdovy-matky, 
mládenec  —  umrel  .  .  .  Nesú  ho  už  zpiatky, 
zkiad  prišiel  —  v  zem  ...  A  Bôhsyn  ide  vedľa. 

»0,  neplač,  matko,  žialom  žravým  zbledla!  — 
Ty,  mládenče,  však  prervi  spánok  sladký  — 
vstaň  —  žiadam !«  . . .  Povstal . . .  Zmätok  nado  zmätky. 
Mať  splesala  —  a  tiekly  chýru  žriedla. 

O,  všemohúci,  všemocným  nás  slovom 
zobúdzaj,  snom  ked  lieni  hriešnej  spíme, 
a  vzbudeným  daj  skveť  sa  v  žití  novom, 

Nech  žitím  novým,  slávnym  velebíme 
ťa,  smrťou  kríža  za  nás  umrevšieho, 
až  dožijeme  života  večného. 


11. 

Žalm  129. 

v 

Žalm,  ajhľa,  náš.  Nás,  lud  čo  Izraela 
od  mladosti  už  velmi  sužovali  — 
Sme  mladí:  cieľ  náš  v  diafnej  ešte  diali 
a,  ajhľa,  strastí,  múk  už  veľa,  veľa. 

Po  chrbte  našom  oráči  Bábela 
prespupno  pluhom  krivdy  orávali. 
My  k  poteche  im  v  svojom  Ikaní,  žiali  - 
No  ruka  Božia  vždy  nad  nami  bdela, 

nás  chránila  i  chráni,  chrániť  bude. 

No  zahanbení,  nazpäť  obrátení 

tí  budú,  zlosť  čo  pášu  v  dobrom  ľude ; 

jak  tráva  budú,  ktorá  ešte  není 
odrastlá  a  už  schne  na  vrchovisku, 
z  nejž  gazda  nemá  pražiadneho  zisku. 


r 


521 
12. 

Blahoslavený . .  . 

Mat.  5,  I. 

Zasadli  v  tieň  pálm  velké  ľudstva  davy; 
opodial  Bôhsyn  sadol  si  na  hore, 
s  ním  učeníci.  Tichosť  zvládla  v  sbore. 
Otvoriac  ústa,  Bôhsyn  k  ludu  vraví. 

A  prúdom  preblahým  z  úst  Pána  slávy 
slad  rečí  žitia  plynie  v  horké  more: 

Blahoslavený,  v  srdečnej  pokore, 

v  chudobe  ducha  kto  svoj  život  trávi; 

kto  lká;  kto  tichý  je;  kto  lacnie,  žízni 
vždy  spravedlnosť ;  milosrdný  kto  je, 
čistého  srdca;  koho  trápi  blížny; 

kto  trpí  bez  viny;  kto  horič  pije, 
bezprávie  znáša,  darmo  prosiac:  nebi  — 
Ten  Boha  uzrie,  odplatu  má  v  nebi. 


Martin  Sládkovičov. 


Pozdrav. 

Nariekať,  stukať  Hej,  viera  v  prácu 

len  srdce  sžiera,  —  a  v  lásky  silu 

z  nás  svietiť  musí  i  v  slabom  srdci 

nádej  a  viera.  i  v  slabú  chvílu. 

A  nádej  tichá 

jak  hviezdy  jasné, 
že  slnko  zájde, 

no  nezahasne. 


J.  D, 


^^. 


Neznámej. 

Somolický, 

1  ríd,  tichá  chvífa  rozochvenia, 
nebudem  túžiť  ponad  hory; 

za  tichej  noci  oblaž  dušu, 
svit  privítame  rannej  zory. 


6^> 


Prícf,  tichá  chvíla,  objim  dušu, 

noc  bude  naša  družka  verná,  — 
(ač  mnohí  kľajú,  že  je  divá, 

vraj  velká  chyba,  že  je  čierna). 
Príd,  tichá  chvila,  lebo  tichej 

venujem  svoje  verše  deve; 
chcem  o  nej  snívať,  trebárs  tôňa 

javí  sa  Múzy  na  úsmeve. 

My,  čo  sa  srdcom  honosíme, 

sme  v  tomto  svete  ludia  malí; 
my,  čo  sme  našej  roli  dali, 

do  cudzích  sýpok  sosýpalí  ,  .  • 
Sme  malí  v  sláve,  v  blahobyte, 

na  nás  sa  zlodej  neopiera; 
do  vyše  u  nás  rastie  nádej, 

i  zlatá  láska,  silná  viera. 
My  malí  ludia  s  naším  srdcom 

pred  Goliášmi  nepadáme; 
a  čo  sa  báť,  ked  Boh  je  s  nami? 

My  srdcom  vefkosť  odchováme. 

Ja  ?^  Také  slovo  nepoznáme  .  .  . 

Co  jedna  kvapka  v  bezdnom  mori? 
Či  vidíš  iskru  drobulinkú,  -— 

keď  klope  v  okno  ruk^  zory  ?      I  ^ 
Ja  nezaplakať,  ked  sú  moji 

pod  jarmom  biedy  bití  k  zemi? 
Nie,  nesvobodno  nezaplakať, 

ač  vieme,  že  sme  ludia  nemí! 
Ja?  Drobný  mravec  v  mravenisku, 

svoj  úkol  mám  a  tomu  slúžinl; 
viem,  s  neba  hviezdu  nedonesiem, 

lež  —  ako  všetci  —  za  ňou  túžim. 

Ze  velkou  túžbou  seba  súžim, 

ked  rozkaz  sudby  večne  strádať? 
Ci  preto  nepriať  duši  kvetu, 

že  musia  kvety  v  jeseň  zvädať? 
Na  našich  súžbach  požehnanie, 

bo  ony  krajších  citov  vrenie; 
my  túžime  a  súžime  sa: 

to  vyšších  vzletov  potešenie. 
Od  krásy  nikdy  nebočíme, 

ač  známa  cesta  Herkulesa  .  .  . 
Pod  s  nami,  družka,  kým  je  leto, 

kým  neodletia  vtáčky  z  lesa! 


6žá 


Kecí  tvoje  srdce  slasťou  plesá, 

však  zamkneš  oči  v  rozochvení? 
Tak  tým,  čo  nosia  v  duši  svetlo, 

svet  často  býva  zatvorený. 
Kam  isť,  keď  v  sebe  nosíš  všetko: 

i  zem  i  svetlo,  krásy  neba? 
Nevystreš  ruku  —  kto  ju  prijme?  — 

Tak  vieme  žiť  a  —  s  mrvou  chleba. 
My  máme  v  dušiach  svety  krásne, 

v  nich  králom  srdce  večne  býva: 
poď,  družka,  nájdeš  raj  tam  iste, 

tam  mračno  obzor  nezakrýva! 

Ty  nevieš,  družka,  že  sa  súžim, 

ač  bôlna  struna  nedá  hlasu, 
tá  nemá  spí  —  ja  obdivujem 

sťa  hviezdy  neba  tvoju  krásu. 
Ty  mramorovou  bývaš  sochou, 

keď  vdýchnuť  chcem  ti  svoju  dušu. 
Nuž  nechceš,  by  sa  zjavil  víťaz, 

by  srdce  našlo  Popelušu  .  .  . 
Lež  neodoláš  mojej  tuhe, 

bárs  mramor  tvoje  srdce  tiesni : 
oživneš  ako  Galatea, 

oživneš,  družka  —  v  mojej  piesni. 

Ten  svet  je  pre  nás  malý,  tesný, 

a  tu  sa  volno  necítime, 
na  krýdlach  často  v  dialne  svety 

za  malou  iskrou  odletíme. 
Za  malou  iskrou  nad  oblaky 

orlim  sa  letom  povznášame: 
hlaďl  to  je  hviezdy  zlatá  dráha  .  .  . 

Nie,  zrak  ťa,  braček,  iste  klame. 
Klam  býva  často  naša  vášeň, 

klam  býva  citov  rozpálenie: 
ty  klameš  seba  —  svet  ťa  klame  — 

oj,  páli,  bolí  —  vytrezvenie. 

Ci  jesto  sväté  rozochvenie? 

Na  to  ti  srdce  odpovedá: 
ta  zaniesť  svojej  duše  dary, 

kde  slávi  triumf  krivda,  bieda. 
Ci  jesto  sväté  rozochvenie? 

Zanevreť  na  hriech,  zlobu  sveta, 
žiť  v  ideáloch  večne  mladým, 

bárs  jarmia  šiju  pozdné  letá. 


624 


Ci  jesto  sväté  rozochvenie? 

Cit  neuväzniť  nízkou  snahou.  — 
Ziť  starcom  v  krásnom  žitia  máji? 

Preč,  starci,  nejdem  vašou  dráhou!  - 

Mne  býva  súcit  sestrou  drahou, 

(ač  samé  slovo  prósou  dýše), 
ked  prázdnota  sa  vkráda  k  duši : 

na  pomoc  sieti  s  božskej  vý.še. 
Reťazou  viaže  dušu  k  duši, 

žobráka  viaže  k  boháčovi; 
pokým  sa  súcit  ku  mne  kloní, 

mňa  prosa  v  siete  neuloví. 
Rozdeliť  skyvu  s  biednym  bratom: 

pochvál  už  hviezdu  nosíš  v  sebe, 
dať  odev  —  duša  tiež  to  žiada  — 

oj,  na  to  vydá  rosu  nebe  .  .  . 

Je  mnoho  kliatby  v  našom  chlebe, 

preň  ludí  v  jarmo  zapriahajú, 
a  mnohí,  čo  sa  za  chlieb  modlia, 

nie  srdcom  prosia,  ale  Ihajú. 
Česť  obetujú,  pokoj  duše 

za  pozlátenú  chleba  skyvu  .  .  . 
Nám  sladšie  dýchať  v  skromnej  chate, 

než  Judášovu  orať  nivu. 
Je  mnoho  kliatby  v  našom  chlebe, 

zaň  predávajúc  ducha  práva; 
no  ktorí  skromnou  mrvou  žijú, 

pre  tých  sa  chystá  v  nebi  sláva. 

Len  u  nás  nájdeš  vodu  živú, 

ňou  hrdzu  s  duše  odmyjeme, 
len  ona  tvorí  divy  sveta: 

čím  nazvať  kvety  rodnej  zeme? 
Tak  málo  nás  a  predsa  stáli 

vzdor  moru,  čo  si  duchov  hladá, 
od  vekov  sparno  —  a  my  svieži  — 

vieš,  prečo  náš  kvet  neuvädá? 
Prúd  živej  vody  vlaží  pôdu: 

duch  pravdy  púšte  obživuje. 
Sme  stepný  ostrov,  ale  predsa 

vrah  lipku  našu  obdivuje. 

Vrah  dávno  na  nás  kliatbu  kuje, 
bo  že  vraj  lev  náš  pokoj  ruší. 

Vieš,  čo  to  značí?  To  je  kliatba 
ich  poplesnených  míkvych  duší. 


625 

Nás  neukroti  žiadna  nireža 

a  kúsok  chleba  nepríláka; 
i  strely  s^^)!!,  kopú  jamy  — 

lev  náš  sa  toho  nenaláka. 
Striel  príval  leva  nedostihne, 

bo  iba  v  svojom  žije  kraji; 
že  prečo  nápad  neodbija? 

on  ešte  níladý  —  v  žitia  máji. 

Som  žitia  rab  a  žijem  v  raji, 

sme  dvaja,  nie  som  opustený. 
Co  vatre  srdca  čierna  povál, 

čo  vzletom  ducha  štyri  steny? 
Ty  bývaš  so  mnou,  družka  moja, 

živiš  sa  medom  mojich  ruží; 
ja  mnohokrát  sa  stránim  teba, 

no  genij  môj  vždy  k  tebe  túži. 
Som  žitia  rab,  však  vdačne  strádam, 

ked  sebevoFne  lámeš  kvety; 
len  lám  a  bývaj  v  mojom  raji,  — 

nedám  za  štyri  šíre  svety! 

Ty  lámeš  citov  mojich  kvety, 

pripínaš  na  hrúd  na  ladovú, 
ach,  mýliš  sa,  ked  neuveríš: 

mne  berieš  —  dávaš  hrobitovu. 
Neroním  slzy,  nezaplačem, 

nespĺňam  ruky  kolenačky, 
ak  žiadaš  obeť,  obetujem: 

no  city  nie  sú  detské  hračky. 
Však  neskôr,  ked  sa  jaseň  sblíži, 

tiež  strádať  budeš  —  polutujcš, 
lež  pozde  bude  mŕtvych  budiť,  — 

zahrávaš  s  citom  —  obanuješ. 

Ty  krivdíš  mi  a  siete  snuješ  .  .  . 

Sny  tvoje  lživou  dúhou  hrajú: 
môj  sen  je  čistý  ako  hviezda, 

no  hviezdy  v  taj  sa  zakrývajú. 
Co  teba  blaží?  Blesky  zlata? 

Hra  nízkej  slávjy blbcov  chvály? 
Ver,  u  mňa  nieto  lichotenia, 

bez  šumu  vo  mne  city  vzplály. 
Ty  krivdíš  mi,  ked  srdca  bránu 

zatváraš  zámkou  pohrdlivo, 
sen  tvoj  sa  ztratí,  dúha  zhasne,  — 

noc  zastre  oboch  snášanlivo  .  .  . 


626 


Ci  šípiš,  prečo  v  hrudi  živo, 

kecl  slyším  dumné  svojské  spevy? 
Či  tušíš,  prečo  duša  ihrá, 

ked  zaspievajú  naše  devy? 
So  spevom  s  neba  letia  krásy, 

vo  speve  cítim  Božie  slová: 
neumreš,  lud  môj,  pokým  spievaš, 

kým  v  tebe  harfa  Dávidova! 
Tvoj  spev  mi,  drahá,  krýdla  dáva, 

zabúdam,  že  som  otrok  zeme; 
len  spievaj  v  slasti,  spievaj  v  žiali, 

hlas  skoro  zvädne  —  zanemieme. 

My  svoje  prsia  nekryjeme, 

nech  každý  vidí  obnažené  .  .  . 
I  čelá  naše  nosia  písmo, 

no  pravda,  chmárou  zastienené. 
Prichádzam  k  tebe  na  úsvite 

sťa  škovrán  spevom  v  letku  tichom, 
pohliadni  do  pŕs,  komu  spievam? 

Mrak  odžeň  s  čela  tichým  vzdychom. 
My  svoje  prsia  nekryjeme, 

sad  nájdeš  v  nich  a  kvety  mája, 
zasiahni  rukou  v  rozkoš  kvetov, 

ved  ony  seba  neutaja. 

Prichádzam  k  tebe  rovno  z  raja, 

tam  teba  dneska  velebili, 
tam  tvoju  hlavu  ľaliami 

pri  chválospeve  ovenčili. 
Tys'  bola  v  sláve,  ale  skromná, 

tys*  mala  oči  zatvorené, 
ctnosf  teba  viedla  kvetnou  bránou 

ta  medzi  družky  vyvolené. 
Ja  bol  som  v  raji  svedkom  slávy, 

tys*  dary  radom  rozdávala: 
na  každej  hrudi  boly  ruže 

a  mne  si  kytku  —  z  tŕňov  dala. 

Nehaňte,  bratia,  že  sa  chvála 

tymianom  k  mojej  deve  vznáša  .  .  . 
v  nej  vidím  záblesk  ideálu, 

nie  ona  moja,  ale  naša. 
To  nie  je  mladosť,  čo  sa  chráni 

hruď  plniť  tuhou  za  krásami, 
to  nie  je  mladosť,  čo  sa  pýši 

podlými  hmoty  záujmami. 


527 


Jej  obraz  býva  mojím  slncom, 

kecl  obzor  ducha  mračno  kalí  .  .  , 

Tak,  bratia  moji,  bodaj  by  sme 
vždy  také  chvály  pestovali. 


t^^ 


Bela. 

Od  M.  J,  Lermontova. 

(Dokončenie.) 

„^a  druhy  deň  Pečorin  hneď  vypravil  schválneho  posla  do  Kiz- 
laru  nakúpiť  rozličných  vecí ;  privezeno  bolo  množstvo  rôznych  per- 
sidských  látok,  —  všetky  nevypočítaš. 

;, —  Ako  myslíte,  Maxim  Maximič!  —  hovoril  my,  ukazujúc 
dai7:  či  vydrží  asiatská  krásavica  oproti  takej  batterii?  —  Vy 
Čerkesky  neznáte,  odpovedal  som ;  to  je  nie  to,  do  Gruzínky  alebo 
zakavkazské  Tatárky,  —  celkom  inšie.  Ony  majú  svoje  pravidlá; 
ony  sú  inak  vychované.  —  Grigorij  Alexandrovič  usmial  sa  a  začal 
hvízdaC  roarš. 

„A  ved  vyšlo,  že  som  ja  mal  pravdu:  dary  účinkovaly  len 
zpolovice;  stala  sa  láskavejšou,  dôverčivejšou  —  a  nič  viac;  tak 
že  on  odhodlal  sa  na  posledný  prostriedok.  Raz  za  rána  kázal  si 
osedlaf  koňa,  obliekol  sa  po  čerkessky,  ozbrojil  sa  a  vošiel  k  nej. 
Bela!  hovoril:  ty  vieš,  ako  fa  Túbim.  Odhodlal  som  sa  uniest  fa, 
mysliac,  že  ty,  keď  poznáš  ma,  budeš  ma  lúbif;  ja  zmýlil  som  sa: 
—  dobre  sa  maj!  zostaň  úplnou  paňou  všetkého,  čo  mám;  jestli 
chceš,  vrát  sa  k  otcovi,  —  si  svobodná.  Vinný  som  pred  tebou  a 
musím  sa  potrestať;  dobre  sa  maj,  ja  idem  —  kam?  ako  mi  ve- 
dieť! Možno,  nedlho  budem  sa  hnať  za  guTou  alebo  úderom  šable: 
spomni  si  na  mňa  a  odpusť  mi.  —  Odvrátil  sa  a  podával  jej  ruku 
na  rozlúčku.  Ona  nevzala  ruku,  mlčala.  Ale,  stojac  za  dvermi, 
mohol  som  cez  špáru  videť  jej  tvár;  a. mne  bolo  lúto  —  taká 
smrteľná  bladosť  pokryla  tú  milú  tváričku!  Nečujúc  odpovede,  Pe- 
čorin urobil  niekolko  krokov  ku  dverám;  triasol  sa  —  a  povedať 
vám?  ja  myslím,  on  bol  v  stave  vykonať  vskutku  to,  o  čom  ho- 
voril žartovne.  Taký  to  bol  človek,  Boh  ho  zná!  Lenže  sotva  do- 
tkol sa  dverí,  ona  skočila,  zaplakala  a  hodila  sa  mu  okolo  hrdla.  — 
Uveríte?  ja,  stojac  za  dvermi,  tiež  som  zaplakal,  to  jest,  viete,  nie 
že  by  som  bol  zaplakal,  ale  tak  —  hlúposť!..." 

Štábny  kapitán  zamíkol. 

„Áno,  priznám  sa,"  hovoril  potom,  krútiac  si  fúzy:  „bola  mi 
protiveň,  že  mňa  nikdy  žiadna  žena  tak  neľúbila. ** 

—  A  dlho  trvalo  ich  šťastie?  —  spýtal  som  sa. 

„Áno,  ona  sa  nám  priznala,  že  od  toho  dňa,  ako  videla  Pečo- 
riija,  on  často  zjavoval  sa  jej  vo  sne,  a  že  ani  jeden  mužský  ne* 
urobil  na  ňu  taký  dojem.  Áno,  oni  boli  šťastní!'' 


528 

—  Ako  je  to  zdĺhavo!  —  zvolal  som  nechtiac.  Vskutku,  ja 
čakal  som  tragické  rozuzlenie,  a  zi*azu  tak  neočakávane  sklamú  ma 
moje  nádeje!...  —  A  ozaj,  —  pokračoval  som,  otec  nedomyslel 
sa,  že  je  u  vás  v  pevnosti? 

„To  jest,  zdá  sa,  mal  podozrenie.  O  niekolko  dní  dozvedeli 
sme  sa,  že  je  starík  zabitý.  Nuž  ako  sa  to  stalo ..." 

Pozornost  moja  prebudila  sa  znovu. 

„Ti^eba  vám  povedať,  že  Kazbič  nazdal  sa,  že  Azamat  so  sú- 
hlasom svojho  otca  ukradol  mu  koná,  aspoň  ja  tak  myslím.  Tak 
on  raz  i  vycakával  pri  ceste  tri  versty  za  aulom;  starý  vracal  sa 
po  márnom  hľadaní  dcéry;  sluhovia  jeho  zaostali  —  bolo  to  cez 
mrak  —  on  šiel  zádumčivé  krokom,  ked  zrazu  Kazbič,  ako  mačka, 
vynoril  sa  zpoza  kra,  vyskočil  za  neho  na  koňa,  úderom  kindžala 
svalil  ho  na  zem,  schytil  opraty  —  a  hybaj;  niektorí  zo  sluhov 
videli  všetko  s  vŕšku;   hodili  sa  dohnaC  ho,   lenže  ho  nedohonili.^ 

—  Vynahradil  si  ztratii  koňa  a  pomstil  sa,  —  povedal  som, 
aby  vyzval  som  mienku  svojho  spoločníka. 

„Ovšem,  dTa  ich  poňatia,*"  povedal  štábny  kapitán,  „mal  úplnú 
pravdu." 

Mňa  mimovoľne  zarazila  vlastnost  ruského  človeka  príspôsobo- 
vat  sa  k  obyčajom  tých  národov,  medzi  ktorými  prichodí  mu  žiC. 
Neviem,  či  zaslúži  hauy  alebo  pochvaly  táto  vlastnosť  umu,  len 
dokazuje  neuveriteľnú  jeho  hybkost  a  prítomnost  toho  jasného  zdra- 
vého smyslu,  ktorý  odpúšťa  zlo  všade,  kde  vidí  jeho  nevyhnutnost 
alebo  nemožnosť  jeho  zničenia. 

Medzitým  čaj  bol  vypitý ;  dávno  zapriahnuté  kone  premrzly  na 
snahu;  mesiac  bľadol  na  západe  a  hotový  už  bol  zanoriť  sa  do 
čiernych  svojich  oblakov,  visiacich  na  ďalekých  výšavách  ako  zdrapy 
roztrhanej  opony.  Vyšli  sme  zo  sakle.  Napriek  predpovedaniu  môjho 
spoločníka  vyjasnilo  sa  a  sľubovalo  sa  nám  tiché  ráno;  chorovody 
hviezd  čudnými  vzorkami  spletaly  sa  na  ďalekom  horizonte  a  jedna 
za  druhou  hasly,  podľa  toho,  ako  bľadý  odblesk  východu  rozlieval 
sa  po  temno-lilavej  klenbe,  osvetľujúc  postupne  kruté  svahy  hôr, 
pokryté  panenskými  sňahmi.  Na  pravo  i  na  ľavo  černely  sa  mračné, 
tajnostné  priepasti,  a  hmly,  prevaľujúc  a  svíjajúc  sa  ako  zmije, 
spúšťaly  sa  ta  po  záhyboch  susedných  skál,  akoby  cítiac  a  ľakajúc 
sa  priblíženia  dňa. 

Ticho  bolo  všetko  na  nebi  i  na  zemi,  ako  v  srdci  človeka  v  čas 
rannej  modlitby;  len  zriedka  podúval  chladiaci  vietor  od  východu, 
podvihujúc  hrivu  koni,  pokrytú  inovaťou.  Pohli  sme  sa  do  cesty; 
ťažko  päť  chudých  koni  vlieklo  naše  vozy  po  krútiacej  sa  ceste  na 
Gud-horu:  my  vyšli  sme  peší,  podkladajúc  skaly  pod  kolesá,  keď 
kone  znevládaly;  zdalo  sa,  že  cesta  viedla  do  neba,  lebo  pokiaľ 
oko  mohlo  rozoznať,  vždy  sa  dvíhala  a  konečne  tratila  sa  v  oblaku, 
ktorý  ešte  z  večera  oddychoval  na  vrcholci  Gud-hory,  ako  jastrab, 
čakajúci  korisť;  sňah  vržďal  pod  nohami  našimi;  povetrie  stávalo 
sa  takým  riedkym,  že  ťažko  bolo  dýchať;  krv  každú  chvíľu  udie- 
rala do  hlavy,  no  so  všetkým  tým  akýsi  radostný  pocit  rozchodil 
sa  po  mojich  žilách,  a  bolo  mi  akosi  veselo,   že  som  tak  vysoko 


529 

Dad  svetom  —  pocit  detský,  nehádam  sa,  no,  vzdialujúc  sa  od  zá- 
konov spoločnosti  a  približujiic  sa  ku  prírode,  my  mimovolne  stá- 
vame sa  deťmi:  všetko  nadobudnuté  odpadá  s  duše,  a  ona  stáva  sa 
znovu  takou,  akou  bola  kedysi  a  iste  bude  niekedy  zase.  Ten, 
komu  prišlo,  ako  mne,  brodiC  po  horách  pustých  a  dlho-dlho  za- 
hladievat  sa  na  ich  podivné  tvai7  a  chtivo  hltAÍ  oživujúci  vzduch, 
rozliaty  po  ich  útesoch,  ten  ovšem  porozumie  môjmu  želaniu  po- 
dať, vyrozprávať,  načrtať  tieto  čarovné  obrazy.  Tak,  konečne,  vyšli 
sme  na  Gud  horu,  zastali  a  obzreli  sme  sa :  na  nej  visel  sivý  oblak, 
a  jeho  chladný  dych  hrozil  blízkou  búrkou;  no  na  východe  všetko 
bolo  tak  jasné  a  zlatisté,  že  my,  to  jest  ja  a  štábny  kapitán,  úplne 
sme  naň  zabudli . . .  Áno,  i  štábny  kapitán :  v  srdciach  prostých 
pocit  krásy  a  vznešenosť  prírody  je  silnejší,  živší  na  stokrát,  než 
v  nás,  oduševnelých  vyprávateloch  slovmi  i  na  papieri. 

—  Vy,  myslím,  i)rivykli  ste  k  týmto  veľkolepým  obrazom?  — 
povedal  som  mu. 

„Áno,  i  na  hvizd  gule  možno  privyknúť,  to  jest,  privyknúť 
skrývať  mimovoľne  bitie  srdca." 

—  Počul  som  opak  toho,  že  pre  niektorých  starých  vojakov 
tá  muzika  je  až  príjemná? 

„Rozumie  sa,  jestli  chcete,  ono  je  aj  príjemné;  lenže  vždy  len 
preto,  že  srdce  bije  silnejšie.  Pozrite,  doložil,  ukazujúc  na  východ: 
aký  kraji" 

A  vskutku,  takú  panorámu  sotva  viac  podarí  sa  mi  videť :  pod 
nami  ležala  Kojšaurská  dolina,  prerezávaná  Aragvou  a  druhou  rie- 
čkou, ako  dvoma  striebornými  niťami;  svetlastá  hmla  tiahla  sa  po 
nej,  ubehujúc  do  susedných  tesnín  pred  teplými  lúčami  rána;  na 
pravo  i  na  lavo  hrebene  hôr,  jeden  vyšší  než  druhý,  presekávaly, 
tiahly  sa,  pokryté  snahom,  krovím;  v  dialke  tie  samé  hory,  no  čo 
by  len  dve  skaly  podobné  jedna  druhej,  —  a  všetky  tieto  snahy 
horely  červeným  leskom  tak  veselo,  tak  jasno,  že,  zdá  sa,  tu  zostal 
by  si  žiť  na  veky;  slnce  len  co  sa  ukázalo  zpoza  temno-sivej  hory, 
ktorú  len  zvyknuté  oko  mohlo  by  rozoznať  od  oblaka,  donášajúceho 
búrku;  no  nad  slncom  bol  krvavý  pás,  na  ktorý  môj  spoločník 
obrátil  zvláštnu  pozoniosť.  „Hovoril  som  vám,"  zvolal,  „že  bude 
búrka;  treba  ponáhľať  sa,  lebo  zastihne  nás  na  Krestovej.  Pohnite!" 

Podložili  reťaze  pod  kolesá  na  miesto  hamovníkov,  jiby  sa  ne- 
rozbehly,  vzali  kone  za  uzdy  a  začali  spúšťať  sa;  na  pravo  bol 
svah,  na  ľavo  priepasť  taká,  že  celá  dedinka  Osetínov,  žijúcich  na 
jej  dne,  zdala  sa  byť  ako  hniezdo  lastovičky;  mňa  striaslo,  keď 
som  si  pomyslel,  že  často  tu,  v  hluchej  noci,  po  tejto  ceste,  kde 
dva  vozy  nemôžu  sa  stretnúť,  kuriér  i  desať  ráz  za  rok  prechodí, 
nevylezúc  zo  svojej  roztrasenej  ekipáži.  Jeden  z  našich  pohoničov 
bol  ruský  jaroslavský  mužík,  druhý  Osetín :  Osetín  viedol  prostred- 
ného koňa  za  uzdu  so  všetkou  možnou  ostražitosťou,  odpriahnuc 
zavčasu  pobočky,  —  a  náš  bezpečný  Rus  ani  nesišiel  s  voza !  Keď 
upozornil  som  bo,  že  mohol  by  sa  potrápiť  aspoň  pre  môj  kufor, 
za  ktorým  veini  nežiadalo  sa  mi  liezť  do  tej  priepasti,  on  odpo- 
vedal mi:    „I,  pane!  Boh  dá.  dôideme  tak,  ako  oni:  veď  nejdem'' 

34 


630 

po  prvý  raz,"  —  a  mal  pravdu:  my  skutočne  mohli  sme  nedôjsf, 
jednako  predsa  sme  došli;  a  keby  všetci  ludia  viacej  rozmýšľali, 
presvedčili  by  sa,  že  život  nie  je  hoden  tolko  starať  sa  on... 

No,  možno,  vy  chcete  znaf  dokončenie  histórie  Belinej?  — 
Po  prvé,  ja  píôem  nie  povesf,  ale  cestovné  zápisky:  nasledovne, 
nemôžem  prinútiť  štábneho  kapitána  rozprávať  prv,  než  začal  roz- 
právať v  skutočnosti.  Teda  počkajte,  alebo,  jestli  chcete,  obráťte 
niekolko  strán;  lenže  ja  vám  to  neradím,  preto  že  priechod  cez 
Krestovú  horu  (alebo,  ako  menuje  ju  učený  Gamba,  le  Mont  St.- 
Christophe)  hoden  je  vašej  pozornosti.  Teda  spúšťali  sme  sa  s  Gud- 
hory  do  Čertovej  doliny...  Hľa,  romantické  pomenovanie!  Vy  už 
vidíte  hniezdo  zlého  ducha  medzi  neprístupnými  svahmi,  —  uo  nie 
tak:  pomenovanie  Čertovej  doliny  pochodí  od  slova  „čerta"  (črta), 
ale  nie  „čert",  —  lel)o  tu  kedysi  bola  hranica  (iruzie.  Táto  dolina 
zavalená  bola  snahovými  hromadami,  pripomínajúcimi  dosť  živo 
Saratov,  Tambov  a  iné  milé  mestá  našej  otčiny. 

„Tu  je  Krestovál"  hovoril  mi  štábny  kapitán,  keď  sišli  sme 
do  Čeilovej  doliny,  ukazujúc  na  chlm,  pokrytý  plachtou  snahu;  na 
vrcholci  černel  sa  kamenný  kríž,  a  popri  íiom  viedla  sotva-sotva 
patrná  cesta,  po  ktorej  prechodia  len  vtedy,  keď  je  bočná  zavalená 
sňahom ;  naši  voziari  oznámili,  že  lavín  ešte  nebolo,  a,  šetriac  kone, 
viezli  nás  dovôkola.  Pri  zákrute  stretli  sme  piatich  Osetínov;  oni 
ponúkli  nám  svoje  úsluhy,  a,  zachytiac  sa  za  kolesá,  s  krikom  pri- 
brali sa  ťahať  a  pod  držať  náš  vozík.  A  vskutku,  cesta  je  nebez- 
pečná: na  pravo  visely  nad  našimi  hlavami  hŕby  síiahu,  hotové, 
zdá  sa,  pri  prvom  pohybe  vetra  odtrhnúť  sa  do  roklíuy;  úzka  cesta 
zčiastky  bola  pokiytá  sĎahom,  ktorý  na  niektorých  miestach  pre- 
báral  sa  pod  nohami,  na  iných  zase  obracal  sa  na  ľad  následkom 
slnečných  lúčov  a  nočných  mrazov,  tak  že  ťažko  my  sami  sme  pre- 
chodili;  kone  padaly;  —  na  ľavo  zívala  hlboká  rozsadlina,  kde 
bystro  bežal  potok,  to  skrývajúc  sa  pod  ľadovou  kôrou,  to  spenený 
skákajúc  po  čiernych  kameňoch.  Za  dve  hodiny  sotva  sme  mohli 
obísť  Krestovú  horu,  —  dve  versty  za  dve  hodiny !  Med/.itým  oblaky 
spustily  sa,  prišiel  kamenec,  sňah:  vietor,  vrývajúc  sa  do  roklín, 
reval,  hvízdal  ako  Slávik-Zbojník,  a  kamenný  kríž  skoro  skryl  sa 
v  hmle,  ktorej  vlny,  jedna  druhej  hustejšie  a  tesnejšie  valily  sa 
od  východu...  Ozaj,  o  tomto  kríži  je  podivná,  no  všeobecná  po- 
vesť, že  postavil  ho  cár  Peter  I.,  prechodiac  ce/  Kavkaz;  no,  po 
prvé,  Peter  bol  len  v  Dajíestaue,  a,  po  druhé,  na  kríži  bolo  napísane 
hrubými  literami,  že  postavený  je  z  rozkazu  generála  Jermolova, 
a  to  1824.  roku  No  povesť  napriek  nápisu  tak  sa  zakoreuila,  že 
skutočne  nevieš  čomu  veriť,  tým  viac,  že  my  nepri  vykli  sme  veriť 
nápisom. 

Prichodilo  nám  spúšťať  sa  ešte  päť  verst  po  ľadových  skalách 
a  krehkom  snahu,  aby  dostali  sme  sa  na  stanicu  Kobi.  Kone  sa 
zmučily  a  my  sme  premrzli;  metel  húdia  silnejšie  a  silnejšie,  cel- 
kom ako  naša  rodná,  severná;  len  jej  divé  nápevy  boly  smutnejšie, 
žalostnejšie.  „I  ty,  vyhnanica,  —  dumal  som,  —  plačeš  za  svojimi 
širokými,  bujnými  stepami !  Tam  jest  kde  rozopnúť  chladné  krýdla^ 


531 

ale  tu  ti  je  dusno  a  tesno,  ako  orlovi,  ktorý  s  kríkom  trepe  sa 
o  mreže  svojej  železnej  klietky.*' 

„Zle  je!"  hovoril  štábny  kapitán;  „pozrite,  dovôkola  ničoho 
nevidno,  len  hmlu  a  snáh:  ešte  svalíme  sa  do  priepasti  alebo  za- 
sadneme v  priehlbine;  a  tam  nižšie,  nebodaj,  Bajdara  tak  sa  roz- 
ihrala,  že  ju  ani  neprejdeš.  Už  táto  Asia!  ako  ludia,  ako  ríečky  — 
nemôžeš  sa  spoľahniit/ 

Yoziari  s  kríkom  a  nadávkami  mlátili  kone,  ktoré  fŕkaly,  spie- 
raly  sa  a  nechcely  za  nič  na  svete  pohnút  sa  s  miesta,  napriek  vý- 
mluvnosti  bičov.  „Vaše  blahorodie,"*  povedal  konečne  jeden:  „veď 
my  teraz  do  K  obi  nedôjdeme;  nerozkážete,  pc^ýmje  možno,  obrátiť 
na  ľavo?  Hla,  tam  čosi  na  stráni  černie  sa,  —  iste  sakle:  tam 
vždy  príechodzí  zastavujú  sa  v  špatuý  čas :  oni  hovoría,  že  prevedú, 
jestli  dáte  na  vodku,"  doložil,  ukazujúc  na  Osetína. 

„Viem,  bratec,  viem  bez  teba  I"  hovoril  štábny  kapitán:  „už 
tieto  beštie!  rady  sa  pritrú,  aby  vydraly  na  vodku." 

—  Príznajte  sa,  jednako,  —  hovoríl  som,  —  že  bez  nich  bolo 
by  nám  horšie. 

^Tak,  tak,"  dudral:  „už  títo  sprievodčí!  ňuchom  počujú,  kde 
možno  osoh  vziat,  ako  by  sme  bez  nich  nenašli  cestu." 

Obrátili  sme  na  lavo,  a  akosi,  po  mnohých  námahách,  dostali 
sme  sa  pod  biedne  prístrešie,  pozostávajúce  zo  dvoch  saklí,  slo- 
žených  zo  železných  platni  a  kremeňa  a  ohradených  takou  samou 
stenou.  Otrhaní  gazdovia  prijali  nás  ochotne.  Pozdejšie  dozvedel 
som  sa,  že  vláda  im  platí  a  chová  ich  s  podmienkou,  aby  prijímali 
cestujúcich,  ktorých  zastihne  metel.  —  Všetko  k  lepšiemu!  —  ho- 
voril som,  prisadnúc  k  ohňu:  teraz  vy  dorozprávate  mi  svoju  hi- 
stóriu o  Bele;  som  presvedčený,  že  tým  sa  neskončilo. 

„Ä  prečože  ste  tak  presvedčení?  odpovedal  mi  štábny  kapitán, 
žmurkajúc  s  podvodným  úsmevom. 

—  Preto,  že  je  to  nie  v  poriadku  vecí :  čo  začalo  sa  neobyčaj- 
ným spôsobom,  to  musí  sa  tak  i  skončit. 

„Ved  ste  vy  uhádli. . ." 

—  Som  velmi  rád. 

„Dobre  vám  radovať  sa;  ale  mne  je  tak  smutno,  ked  spome- 
niem si.  Znamenité  dievča  bola  tá  Bela.  Ja  som  k  nej,  konečne, 
tak  privykol,  ako  k  dcére,  i  ona  ma  lúbila.  Treba  vám  povedat, 
že  nemám  rodiny:  o  otcovi  a  materi  už  dvanást  rokov  nemám 
zprávy,  a  zaopatriť  sa  ženou  nedomyslel  som  sa  prv,  —  tak  teraz 
už,  viete,  ani  mi  nepristane!  bol  som  rád,  že  našiel  som  koho 
maznať.  Ona  spieva  nám  piesne  alebo  tancuje  lezginku ...  A  ako 
tancovala!  Vídal  som  naše  gubernské  slečny,  a  raz  bol  som  v  Moskve 
v  blahorodnej  spoločnosti,  je  tomu  dvadsat  rokov,  —  lenže  kamže 
im  1  celkom  nie  to  I . . .  Grigorij  Alexandrovič  cifroval  ju,  ako  bábku, 
stroj il  a  maznal,  a  ona  u  nás  tak  opeknela,  na  podiv;  s  tváre  a 
s  rúk  sišla  ohorenosC,  líca  sa  začervenaly. . .  Už  aká  bývala  veselá, 
a  vždy  so  mnou,  nezbednica,  robila  si  žarty. . .  Bôh  jej  odpusť!. . ." 

—  A  čo,  ked  oznámili  ste  jej  smrť  otcovu? 

34* 


532 

„Dlho  sme  to  pred  ňou  skrývali,  kým  neprivykla  k  svojmu 
položeniu;  ale  keď  sme  jej  povedali,  tak  ona  dva  dni  poplakala, 
a  potom  zabudla. 

„Štyri  mesiace  išlo  všetko  ako  nemožno  lepšie.  Grigorij  Alexan- 
drovič,  zdá  sa  mi  už  som  hovoril,  náruživé  Mbil  poľovačku:  neraz 
až  vlieklo  ho  do  lesa  za  diviakmi  alebo  kozami,  —  a  teraz  čo  by 
len  vyšiel  za  pevnostný  val.  No,  jednako,  hladím,  začal  znova  za- 
mýšlat  sa,  chodí  po  izbe,  preložiac  ruky  nazad;  potom  raz,  nepo- 
vediac  nikomu,  vybral  sa  strielať,  —  celé  ráno  neukázal  sa;  raz 
i  druhý,  vždy  častejšie  a  častejšie...  Nepekne,  pomyslel  som  si: 
iste  pomedzi  nich  čierna  mačka  preskočila. 

„V  jedno  ráno  prichodím  k  nim,  —  ako  teraz  mi  je  pred 
očima:  Bela  sedela  na  posteli  v  čiernom  hodvábnom  bešmete,  bladu- 
linká,  taká  smutná,  že  som  sa  nalákal. 

n  A  kde  je  Pečorin?  spýtal  som  sa. 

„ —  Na  poľovačke. 

„Dnes  odišiel?"  Ona  mlčala,  ako  by  jej  ťažko  bolo  vypovedat. 

„ —  Nie,  ešte  včera,  —  konečne  povedala,  ťažko  vzdychnúc. 

„Či  sa  nestalo  s  ním  niečo? 

„ —  Včera  som  celý  deň  myslela,  myslela,  —  odpovedala  cez 
slzy,  —  vymýšiala  rozličné  nešťastia:  to  zdalo  sa  mi,  že  ranil  ho 
divý  kanec,  to  Čečenec  odvliekol  do  hôr...  A  teraz  už  zdá  sa  mi, 
že  ma  neľúbi. 

„Vskutku,  milá,  nič  horšieho  nemohla  si  vymysleťl  —  Ona 
zaplakala,  potom  hrdo  podvihla  hlavu,  utrela  si  slzy  a  pokračovala : 

„ —  Jestli  ma  neľúbi,  tak  ktože  mu  zbraňuje  poslať  ma  domov? 
Ja  ho  neuútim.  Ale  jestli  to  tak  ďalej  pôjde,  ja  sama  ujdem :  ja 
nie  som  otrokyňa  jeho  —  ja  som  kniežacia  dcéra ! . . . 

„Začal  som  ju  prehovárať.  Počuj,  Bela,  veď  nemožno  jemu  na- 
veky tu  sedeť,  ako  prišitému  k  tvojej  sukni:  on  je  človek  mladý, 
ľúbi  honiť  zver,  —  pochodí  si  a  príde;  ale  jestli  ty  budeš  smutná, 
to  skorej  sa  mu  zunuješ. 

„ —  Pravda,  pravda!  —  odpovedala  ona:  budem  veselá.  —  A 
s  chichotom  schytila  svoj  bubon,  začala  spievať,  tancovať  a  skákať 
okolo  mňa;  lenže  ani  to  netrvalo  dlho:  zase  spadla  na  postel  a 
zakryla  si  tvár  rukami. 

„Čo  som  mal  s  ňou  robiť?  Ja,  viete,  nikdy  som  so  ženami 
neobcoval;  rozmýšľal  som,  rozmýšľal,  čím  ju  potešiť,  a  nič  som  ne- 
vymyslel; chvíľku  mlčali  sme  oba...  Prenepríjemné  položenie! 

„Konečne  povedal  som  jej :  chceš,  pôjdeme  prejsť  sa  na  val, 
čas  je  krásny  ?  Bolo  to  v  septembri.  A  vskutku,  deň  bol  prekrásny, 
jasný  a  nie  horúci;  všetky  hory  vidno  bolo  ako  na  mištičke.  Šli 
sme,  pochodili  po  pevnostnom  vale  nazad  i  napred,  mlčiac ;  konečue 
sadla  si  na  pažiť,  i  ja  sadol  som  si  k  nej.  Ozaj,  smiešne  spomenúť 
si:  behal  som  za  ňou,  ako  nejaká  pestúnka. 

„Pevnosť  naša  stála  na  vysokom  mieste,  a  výhľad  s  valu  bol 
prekrásny;  s  jednej  strany  široká  poľana,  poprerývaná  niekoľkými 
priekopami,  končila  sa  lesom,  ktorý  tiahol  sa  do  samého  chrbta 
vrchov ;  kde-tu  na  nej  dymilo  sa  z  aulov,  chodily  kŕdle  koni ;  s  druhej 


533 

bežala  plytká  riečka,  a  k  nej  túlilo  sa  zhusta  krovie,  pokrývajúce 
kremenisté  zvýšenosti,  ktoré  spájaly  sa  s  hlavnou  refazou  Kavkaza. 
Sedeli  sme  v  uhle  bašty,  tak  že  sme  na  obe  strany  mohli  videt 
všetko.  Pozerám:  z  lesa  vychodí  ktosi  na  sivom  koni,  vždy  bližšie 
a  bližšie,  a  konečne  zastal  na  tej  strane  riečky  na  sto  krokov  od 
nás,  a  zaoal  sa  krútiť  so  svojím  koňom,  ako  besný.  Čo  za  prízrak!.. . 
Pozri,  Bela,  povedal  som,  ty  máš  očí  mladé,  čo  je  to  za  džigit: 
koho  on  prišiel  zabávaC  ? . . . 

„Ona  pozrela,  a  skríkla :  to  je  Kazbič  I 

„Ach,  zbojník!  smiaC  sa,  či  čo,  prišiel  nad  nami?  Zahľadím 
sa,  vskutku  Kazbič :  jeho  oborená  tvár,  otrhaný,  zafúlaný,  ako  vždy. 
—  To  je  kou  môjho  otca,  —  povedala  Bela,  schytiac  ma  za  ruku ; 
triasla  sa  ako  list,  a  oči  svietily  sa  jej.  Aha!  pomyslel  som  si: 
i  v  tebe,  dušinka,  nemlčí  zbojnícka  krv ! 

„Poďže  sem,  povedal  som  strážnikovi:  pozri  si  ílintu  a  sosaď 
mi  toho  molodca,  —  dostaneš  rubel  v  striebre.  —  Počujem,  vaše 
vysokoblahorodie ;  lenže  nestojí  na  mieste...  —  Prikáž  mu!  po- 
vedal som  so  smiechom...  —  Ej,  lúbezný!"  zavolal  strážnik,  ký- 
vajúc rukou:  —  počkaj  trochu,  čo  sa  vrtíš  ako  víča?  —  Kazbič 
vskutku  zastal  a  začal  počúvat:  iste  mys!el,  že  začínajú  s  ním  vy- 
jednávať, —  ešteže!. . .  Môj  granadier  cielil. . .  bací. . .  pomimo;  — 
len  čo  prach  vybúšil  na  panvičke,  Kazbič  popchol  koňa,  a  ten  skočil 
na  stranu.  On  natiahol  sa  na  strmenoch,  zavolal  čosi  po  svojom, 
pohrozil  bičom  —  a  bol  preč. 

„Či  sa  nehanbíš!**  povedal  som  strážnikovi. 

—  „Vaše  vysokoblahorodie!  išiel  umierať,  —  odpovedal:  — 
taký  prekliaty  národ,  naraz  ho  nezabiješ. 

„O  štvrťhodinu  Pečorin  vrátil  sa  z  poľovačky.  Bela  hodila  sa 
mu  na  hrdlo,  a  ani  jednej  žaloby,  ani  jednej  výčitky  za  dlhú  ne- 
prítomnosť.. .  Ved  už  ja  nahneval  som  sa  na  neho.  —  Povážte, 
hovoril  som :  ved  teraz  tu  bol  za  riečkou  Kazbič,  a  my  sme  za  ním 
strieľali;  nuž,  či  nemohli  ste  ho  stretnúť?  Títo  horci  sú  národ  po- 
msti vý;  vy  myslíte,  že  on  nedomýšľa  sa,  že  vy  zčiastky  pomohli 
ste  Azamatovi?  A  ja  stavím  sa,  že  teraz  poznal  Belu.  Viem,  že 
pred  rokom  veľmi  sa  mu  páčila  —  on  mi  sám  hovoril,  —  a  jestli 
by  si  trúfal  sobrať  poriadny  kalym,  tak  iste  bol  by  sa  uchádzal 
o  Ďu . . .  Tu  Pečorin  zamyslel  sa.  —  Áno,  —  odpovedal :  treba  byt 
pozornejším . . .  Bela !  od  dnešného  dna  ty  nemôžeš  viac  chodiť  na 
pevnostný  val . . . 

„Večer  mal  som  s  ním  dlhý  rozhovor:  mal  som  proti veň,  že 
premenil  sa  oproti  biednemu  dievčaťu;  okrem  toho,  že  polovicu 
dna  trávil  na  poľovačke,  jeho  chovanie  sa  bolo  chladné,  láskal  ju 
zriedka,  a  ona  i)atrne  začínala  schnúť,  tvárička  jej  sa  vytiahla, 
velké  oči  ztratily  lesk.  Spýtaš  sa  jej:  čo  si  vzdychla,  Bela?  si 
smutná?  —  Nie.  —  Ty  túžiš  za  rodinou?  —  Nemám  rodiny.  — 
Stávalo  sa,  za  celé  dni  okrem  „áno**  a  „nie**  od  nej  ničoho  ne- 
vy tiahneš. 

„A  o  tomto  začal  som  mu  hovoriť.  —  Počujte,  Maxim  Maxi- 
mič,  —  odpovedal,  —  ja  mám  nešťastný  charakter;  či  výchova  ma 


634 

urobila  ÍÄkým,  či  Boh  tak  stvoril  ma,  neviem ;  viera  len  to,  že  jestli 
som  príčinou  nešťastia  iných,  tak  som  sám  nie  menej  neštastlivý. 
Rozumie  sa,  to  je  im  zlá  útecha,  —  lenže  vec  je  v  tom,  že  je  to 
tak.  V  prvej  mojej  mladosti,  od  tej  minúty,  ako  vyšiel  som  zpod 
dozoru  svojich,  začal  som  nasládzaf  sa  divo  všetkými  radosťami, 
ktoré  možno  dostat  za  peniaze,  a,  rozumie  sa,  radosti  tieto  sproti- 
vily  sa  mi.  Potom  pustil  som  sa  do  veľkého  sveta,  a  skoro  spoloč- 
nost  zunovala  sa  mi;  zamilúval  som  sa  do  svetských  krás,  a  bol 
som  milovaný,  —  no  ich  láska  len  rozčulovala  moju  obrazotvornost 
a  ctižiadosť,  ale  srdce  zostávalo  pusté. . .  Začal  som  čítať,  učiť  sa  — 
vedy  tiež  zunovaly  sa  mi;  videl  som,  že  ani  sláva,  ani  šťastie  od 
nich  nezávisí  ani  najmenej,  lebo  najšťastlivejší  ludia  sú  —  neve- 
domci, a  sláva  —  je  zdar,  a  dostať  sa  k  nej,  treba  byť  chytrým. 
Vtedy  začal  som  sa  nudiť...  Skoro  preložili  ma  na  Kavkaz:  to  je 
najšťastnejší  čas  môjho  života.  Ja  úfal  som  sa,  že  nuda  nežije  pod 
čečenskými  gulami;  —  darmo:  za  mesiac  tak  privykol  som  k  ich 
fičaniu  a  k  blízkosti  smrti,  že  vskutku  obracal  som  viac  pozornosti 
na  komárov,  —  i  začalo  mi  byť  nudnejšie  než  prv,  preto  že  som 
utratil  skoro  poslednú  nádej.  Keď  videl  som  Belu  v  svojom  dome, 
keď  prvý  raz,  držiac  ju  na  kolenách,  bozkával  som  jej  čierne  lokne, 
ja,  sprosták,  myslel  som,  že  ona  je  anjel,  poslaný  mne  sústrastným 
osudom...  Zase  zmýlil  som  sa:  láska  divočky  je  málo  lepšia  od 
lásky  znatnej  dámy ;  nevedomosť  a  prostosrdečuosť  jednej  práve  tak 
sprotivia  sa,  ako  koketstvo  druhej.  Jestli  chcete,  ja  ju  ešte  lúbim, 
som  jej  povďačný  za  niekoľko  minút  dosť  sladkých,  ja  za  ďu  po- 
ložím život,  lenže  mi  je  s  ňou  nudno . . .  Sprosták  som  alebo  zlo- 
činec, neviem;  no  je  istá  vec,  že  ja  tiež  zasluhujem  útrpnosti, 
možno  viac,  než  ona:  vo  mne  duša  zkazená  je  svetom,  obrazotvor- 
nosť nepokojná,  srdce  nenásytné;  mne  je  všetko  málo:  k  smútku 
ja  tak  ľahko  privykám,  ako  k  rozkoši,  a  život  môj  stáva  sa  pustej- 
ším so  dňa  na  deň ;  zostal  mi  jeden  prostriedok :  cestovať.  Akonáhle 
bude  možno,  vyberiem  sa,  —  len  nie  do  Európy,  Boh  chráň!  — 
pôjdem  do  Ameriky,  Arábie,  Indie,  —  azda  niekde  umrem  na  ceste! 
V  krajnom  prípade,  som  ubezpečený,  že  táto  posledná  útecha  nie 
skoro  vyčerpá  sa,  pri  pomoci  búrok  a  zlých  ciest.  —  Tak  hovoril 
dlho,  a  slová  jeho  vrezaly  sa  mi  v  pamäť,  preto  že  prvý  raz  počul 
som  také  veci  od  dvadsaťpäťročného  človeka,  a,  Bôh  dá,  i  posledný . . . 
Čo  je  to  len  I  Povedzteže,  prosím  vás,  —  pokračoval  štábny  kapitán, 
obrátiac  sa  ku  mne,  —  vy,  zdá  sa  mi,  boli  ste  v  hlavnom  meste, 
a  nedávno:  či  ozaj  tamojšia  mládež  je  všetka  taká?" 

Odpovedal  som,  že  mnoho  jest  ľudí,  ktorí  hovoria  to  samé; 
že  sú  bez  pochyby  i  takí,  ktorí  hovoria  pravdu;  že  ostatne  skla- 
manie, ako  všetky  módy,  začnúc  s  vyšších  vrství  spoločnosti,  spu- 
stilo sa  k  nižším,  ktorí  lio  donášajú,  a  že  teraz  tí,  ktorí  najväčšmi 
a  vskutku  nudia  sa,  usilujú  sa  skryť  toto  nešťastie,  ako  hanba.  — 
Štábny  kapitán  nerozumel  týmto  jemnosťam,  pokrútil  hlavou  a  usmial 
sa  potuleľne. 

„A  predsa  iste  Francúzi  uviedli  módu  nudiť  sa?^ 

—  Nie,  Angličania. 


535 

»Aha,  ešteže..."  odpovedal:  „ale  veď  oni  vždy  boli  povestní 
pijaci ! . . . " 

Mimovoľne  napadla  mi  jedna  moskovská  dáma,  ktorá  tvrdila, 
že  Byron  nebol  nič  inšie,  ako  pijak. 

Ostatne,  po/námka  štábneho  kapitána  dala  sa  odpustit:  aby 
zdržiaval  sa  od  vína,  on  asiloval  sa  presviedčat  sa,  že  všetky  ne- 
štastia  na  svete  pochodía  z  opilstva. 

Medzitým  pokračoval  v  svojej  rozprave  takto: 

„Kazbič  neukazoval  sa  viac.  Len  neviem  prečo,  nemohol  som 
vybit  si  z  hlavy  myšlienku,  že  nenadarmo  bol  prišiel  a  zaraýšia 
niečo  zlého. 

„Tak  raz  nahovára  ma  Pečorin,  aby  šiel  som  s  ním  na  di- 
viaka; dlho  som  sa  vyhováral;  veď,  akáže  mne  bola  zriedkavosť 
diviak  I  Jednako  odvliekol  ma  so  sebou.  Vzali  sme  piatich  vojakov 
a  vyšli  sme  zavčas  rána.  Do  desiatej  potĺkali  sme  sa  po  rákosí  a 
po  hore,  —  nič  zvera.  Hej,  či  sa  nevrátime?  hovoril  som.  Načo 
byť  hlavatým?  Už  iste  trafili  sme  na  nešťastný  deň!  Lenže  Grigorij 
Alexandrovič,  nehladiac  na  znoj  a  ustalosf,  nechcel  vrátiť  sa  bez 
koristi . . .  Taký  to  bol  človek :  čo  zamyslí  si  —  podávaj ;  vidno, 
z  detstva  bol  mamou  rozmaznaný...  Konečne  cez  poludnie  našli 
sme  prekliateho  diviaka:  —  paf!  paf!  —  ale  horký:  utiekol  do 
rákosia...  bol  nešťastný  deň!...  Tak  sme,  odpočiniic  málo,  odišli 
domov. 

„Šli  sme  v  rade,  ticho,  spustiac  opraty,  a  boli  sme  už  skoro 
pri  samej  pevnosti:  len  krovie  zakrývalo  nám  ju.  Zrazu  výstrel... 
Pozreli  sme  jeden  na  druhého :  rovnaké  podozrenie  vzniklo  v  nás. . . 
Nazlomkrky  utekali  sme  za  výotielom,  —  hladíme:  na  vale  vojaci 
shŕkli  sa  a  ukazujú  do  poľa,  a  tam  letí  pľiídko  jazdec  a  drží  čosi 
biele  na  sedle.  Grigorij  Alexandrovič  zpišťal  nie  horšie  od  hockto- 
rého Čeéenca;  flintu  z  pošvy  —  a  hybaj;  ja  za  ním. 

^Na  šfastie,  z  príčiuy  nevydarenej  poľovačky,  naše  kone  ne- 
boly  ustaté:  trhaly  sa  zpod  sedla  a  v  každom  okamžení  boli  sme 
bližšie  a  bližšie...  Konečne  poznal  som  Kazbiča,  len  nemohol  som 
rozoznať,  čo  držal  pred  sebou.  V^tedy  dohnal  som  Pečorina  a  kričím 
mu :  to  je  Kazbič ! . . .  On  pozrel  na  mňa,  kývnul  hlavou  a  udrel 
koňa  bičom. 

„Konečne  boli  sme  od  neho  na  výstrel;  či  ustatý  bol  kôň  pod 
Kazbičom,  či  horší  od  našich,  len  napriek  všetkému  jeho  namá- 
haniu ten  neveľmi  podával  sa  napred.  Myslím,  v  tomto  okamžení 
spomenul  si  svojho  Karageza... 

„Hladím:  Pečorin  na  skoku  cielil  z  flinty...  Nestrieľajte! 
kričím  mu:  chráňte  nábitok;  my  i  tak  dohoníme  ho.  —  Už  tá 
mládež!  večne  nevhod  rozpaľuje  sa...  No  výstrel  zahučal,  a  guľa 
prebila  zadnú  nohu  koňovi :  on  urobil  ešte  desať  skokov,  potkol  sa 
a  spadol  na  kolená.  Kazbič  soskočil,  a  vtedy  sme  videli,  že  držal 
na  rukách  ženskú,  ukrútenú  plachtou ...  to  bola  Bela . . .  biedna 
Bela!  —  On  čosi  zakričal  nám  po  svojom  a  zdvihol  nad  ňou  kin- 
žal...  Meškať  nebolo  možno:  vystrelil  som  na  zdarboh;  iste  guľa 
padla  mu  do  pleca,  lebo  razom  opustil  ruku . . .    Keď  dym  ztratil 


sa,  na  zemí  ležal  ranený  kôn  a  pri  ňom  Bela;  a  Kazbič,  odhodiac 
flintu,  po  kľoví,  ako  mačka,  škrabal  sa  na  útes;  zachcelo  sa  mi 
srazif  ho  odtial  —  ale  neb9lo  nábitka  hotového  I  Soskočili  sme 
s  koni  a  hodili  sa  k  Bele.  Úbohá,  ležala  nepohnute,  a  krv  liala  sa 
z  rany  potokom . . .  Taký  zločinec :  keby  aspoň  do  srdca  bol  trafil,  — 
no,  nechže,  razom  všetko  by  skončil,  ale  do  chrbta...  zbojnícky 
úder !  Bola  bez  pamäti.  Roztrhali  sme  plachtu  a  zaviazali  sme  ranu 
ako  možno  najtuhšie;  nadarmo  Pečoriu  bozkával  jej  chladné  pery,  — 
nič  nemohlo  ju  k  sebe  priviesť. 

„Pečorin  vysadol  na  koňa,  ja  zdvihol  som  ju  so  zeme  a  akosi 
posadil  k  nemu  na  sedlo;  on  objal  ju  rukou,  a  išli  sme  nazad.  Po 
niekoľkých  minútach  mlčania  Grigorij  Alexandrovič  hovoril  mi: 
—  počujte,  Maxim  Maximič,  takto  nedovedieme  ju  živú.  —  Pravda! 
povedal  som,  a  pustili  sme  kone  cvalom.  —  Pri  vrátach  pevnosti 
čakala  nás  tlupa  národa;  pozorne  preniesli  sme  ranenú  k  Pečori- 
novi  a  poslali  sme  pre  lekára.  Bol  hocaj  pijan,  ale  prišiel ;  prezrel 
ranu  a  oznámil,  že  dlhšie  ako  deň  žiť  nemôže;  lenže  pomýlil  sa. .  .** 

—  Vyzdravela?  spýtal  som  sa  štábneho  kapitána,  schytiac  ho 
za  ruku,  a  mimovoľne  zaradoval  som  sa. 

„Nie,"  odpovedal;  „ale  pomýlil  sa  lekár  tým,  že  ešte  dva  dni 
prežila," 

—  Ale  vysvetlite  mi,  akým  spôsobom  uchytil  ju  Kazbič? 
„Nuž  hľa  ako:  nedbajúc  na  zákaz  Pečorinov,  vyšla  z  pevnosti 

ku  riečke.  Bolo,  viete,  veľmi  horúce;  sadla  si  na  skalu  a  spustila 
nohy  do  vody.  Tu  Kazbič  prikradol  sa,  —  chvatol  ju,  zapchal  ústa 
a  zavliekol  do  krovia,  tam  vyskočil  na  koňa,  a  hybaj !  Ona  medzi- 
tým stačila  zakričať;  strážnici  splašili  sa,  vystrelili,  ale  pomimo,  a 
tu  sme  my  prišli." 

—  Ale  prečo  Kazbič  chcel  ju  uniesť? 

„Prosím!  veď  títo  Čerkesi  sú  známy  zlodejský  národ;  čo  krivo 
leží,  nemôže  nepotiahnuť;  niečo  ani  nepoá"ebuje,  a  predsa  ukradne. . . 
už  v  tomto  prosím  im  odpustiť!  A  pritom  sa  mu  ona  dávno  páčila." 

—  A  Bela  umrela? 

„Umrela;  len  sa  dlho  trápila,  a  my  s  ňou  vy  trápili  sme  sa 
rad-radom.  Okolo  desiatej  večer  prišla  k  sebe;  sedeli  sme  pri  po- 
steli; len  čo  otvorila  oči,  začala  volať  Pečorina.  —  Tu  som,  pri 
tebe,  moja  džanočka  (to  jest,  dušinka),  —  odpovedal,  berúc  ju  za 
ruku.  —  Ja  umrem !  —  povedala  Začali  sme  ju  tešiť,  hovorili,  že 
lekár  sľúbil  ju  vyliečiť  iste;  ona  pokrútila  hlávkou  a  odvrátila  sa 
ku  stene:  nechcelo  sa  jej  umierať!. .. 

„V  noci  začala  blúzniť;  hlava  jej  horela,  po  celom  tele  pre- 
chodila  ju  zimnica.  Ona  hovorila  nesúvislé  reči  o  otcovi,  bratovi ; 
žiadalo  sa  jej  do  hôr,  domov...  Potom  hovorila  o  Pečorinovi,  dá- 
vala mu  rozličné  nežné  mená,  alebo  vyčitovala  mu,  že  už  neľúbi 
svoju  džanočku. 

„Naslúchal  jej  mlčiac,  opusti  v  hlavu  na  ruky;  ale  som  za  celý 
čas  nezbadal  jedinkej  slzy  na  mihalniciach  jeho:  či  ozaj  nemohol 
plakať,  alebo  premohol  sa  —  neviem;  čo  sa  mňa  týka,  ja  nevídal 
som  nič  žialnejšieho. 


637 

„Nad  ránom  horúčosť  prešla;  asi  hodina  ležala  nepohnute, 
hľadá,  a  taká  slabá,  ze  sotva  možno  bolo  badať,  že  dýcha;  potom 
bolo  jej  lepšie,  a  ona  začala  hovoriť,  len  ako  myslíte,  o  čom  ? . . . 
Takáto  myšlienka  príde  len  umierajúcemu ! . . .  Začala  smútiť  sa 
preto,  že  nie  je  kresťanka,  a  že  na  druhom  svete  duša  jej  nikdy 
nesíde  sa  s  dušou  Grigorija  Alexandroviča,  a  že  iná  bude  v  raji 
jeho  družkou.  Mne  prišlo  na  um  pokrstiť  ju  pred  smrCou;  ja  som 
jej  to  predniesol ;  pozrela  na  mňa  nerozhodne  a  dlho  nemohla  slova 
vyhovoriť;  konečne  odpovedala,  že  umre  v  tej  viere,  v  ktorej  sa 
zrodila.  —  Tak  prešiel  celý  den.  Ako  premenila  sa  za  tento  den  ! 
Bfadé  líca  vpadly,  oči  spravily  sa  velkými,  —  pery  horely.  Cítila 
vnútornú  horúčosť,  ako  by  jej  v  prsiach  ležalo  rozpálené  železo. 

„Nastala  druhá  noc;  my  nezatvárali  sme  očú,  neodchodili  od 
jej  postele.  Strašne  sa  trápila,  stenala,  a  len  čo  bôI  začínal  stíchať, 
už  ubezpečovala  Grigorija  Alexandroviča,  že  jej  lepšie,  nahovárala 
ho,  aby  išiel  spať,  bozkávala  jeho  ruku,  nevypúšťala  ju  zo  svojich. 
Nad  ránom  začala  cítiť  úzkosť  smrti,  začala  hádzať  sa,  shodila  ob- 
väzok,  a  krv  Hala  sa  znova.  Keď  zaviazali  ranu,  na  minútu  uspo- 
kojila sa,  a  začala  prosiť  i^ečorina,  aby  ju  bozkal.  On  klakol  si 
k  posteli,  podvihol  jej  hlavu  s  vankúša  a  pritisol  svoje  pery  k  jej 
chladnúcim  perám;  ona  tuho  obvila  jeho  šiju  trasúcimi  sa  rukami, 
ako  by  v  tomto  bozku  chcela  mu  oddať  svoju  dušu.,.  Nie,  dobre 
urobila,  že  umrela!  čože  by  sa  stalo  s  ňou,  jestli  by  ju  Grigorij 
Alexandrovič  zanechal?  A  to  by  sa  bolo  stalo,  prv  alebo  neskôr... 

„Polovicu  druhého  dňa  bola  tichá,  mlčanlivá  a  poslušná,  čo 
ako  mučil  ju  náš  lekár  teplými  obkladkami  a  mixtúrou.  Smilujte 
sa !  hovoril  som  mu :  ved  sami  ste  povedali,  že  umre  iste,  tak  načo 
tu  všetky  vaše  präparáty?  —  Predsa  lepšie,  Maxim  Maximič,  — 
odpovedal,  —  aby  svedomie   bolo  spokojné.  —  Pekné   svedomie! 

„Popoludní  začal  trápiť  ju  smäd.  Otvorili  sme  obloky;  no  von 
bolo  horúcejšie,  než  v  izbe ;  postavili  ladu  okolo  postele  —  nič 
nepomáhalo.  Ja  vedel  som,  že  tento  neznesiteľný  smäd  je  znak  pri- 
blíženia konca,  a  povedal  som  to  Pečorinovi.  —  Vody,  vody ! . . . 
hovorila  chriplým  hlasom,  podvihnúc  sa  s  postele. 

On  zbladol  ako  plátno,  schytil  pohár,  nalial  a  podal  jej.  Ja  za- 
kryl som  si  oči  rukami  a  začal  odriekať  modlitbu,  nepamätám,  akú. . . 
Áno,  baťuška,  vídal  som  mnoho,  ako  ľudia  umierajú  v  nemocniciach 
i  na  polí  bitky,  len  je  to  všetko  nie  to,  celkom  nie  to ! . . .  Ešte, 
priznám  sa,  čo  rmúti  mňa:  ona  pred  smrťou  ani  raz  nerozpamätala 
sa  na  mňa;  a,  zdá  sa  mi,  ja  ľúbil  som  ju  ako  otec. . .  Nuž,  nech 
jej  Bôh  odpustí!. . .  A  pravdu  povedať:  čože  som  ja  takého,  že  by 
mňa  spomínali  pred  smrťou?... 

„Len  čo  napila  sa  vody,  bolo  jej  ľahšie,  a  o  tri  minúty  do- 
konala. Priložili  sme  zrkadlo  ku  perám  —  nezájde!...  Vyviedol 
som  Pečorina  z  izby,  išli  sme  na  pevnostný  val;  dlho  chodili  sme 
sem  a  tam,  nehovoriac  ani  slova,  založiac  ruky  na  chrbát;  jeho 
tvár  nevyrážala  ničoho  zvláštneho,  mal  som  protiveň:  ja  by  som 
umrel  od  žiaľu  na  jeho  mieste.  —  Konečne  sadol  si  na  zem,  v  tôni, 
a  začal  čosi  kresliť  paličkou  na  piesku.  Ja,  viete,  viac  zo  slušnosti, 


538 

chcel  som  potešiC  ho,  začal  som  hovoriť;  on  podvihol  hlavu  —  a 
zasmial  sa...  Mráz  mi  prebehol  po  koži  od  toho  smiechu...  Šiel 
som  opatriC  truhlu. 

„Priznám  sa,  ja  zčiastky  pre  vyrazenie  zaujal  som  sa  toho. 
Mal  som  kúsok  termalamy,  ďou  obil  som  truhlu  a  okrášlil  čerkes- 
ským  strieborným  pozamentom,  ktorý  Grigorij  Alexandrovič  kúpil 
pre  ňu.  0 

„Na  druhý  den  zavčas  rána  sme  ju  pochovali,  za  pevnosfou, 
pri  potôčku,  vedľa  toho  miesta,  kde  posledný  raz  sedela;  okolo  jej 
hrobu  teraz  rozrástly  sa  kríky  bielej  akácie  a  ba^y.  Chcel  som  po- 
staviť kríž,  ale,  viete,  nešlo  to:  predsa  nebola  kresfanka. . ." 

—  A  čo  Pečorin?"  spýtal  som  sa. 

„Pečorin  bol  dlho  nezdravý,  schudol,  úbohý;  ale  nikdy  od  tých 
čias  nehovorili  sme  o  Bele;  ja  videl  som,  že  bolo  by  mu  to 
nepríjemné,  tak  naéože!  —  l^o  troch  masiacoch  preložili  ho 
k  e — skómu  pluku,  a  odišiel  do  Gruzie.  Od  tých  čias  sme  sa  ne- 
stretli... Áno,  pamätám,  ktosi  nedávno  hovoril  mi,  že  vrátil  sa  do 
Ruska,  no  v  rozkazoch  pre  sbory  vydávaných  neprichodí.  Ostatne 
ľuďom,  ako  sme  my,  pozde  dochodia  vešti." 

Tu  pustil  sa  do  dlhej  dissertácie  o  tom,  ako  nepríjemné  je 
dozvedať  sa  novinky  o  rok  pozdejšie  —  iste  preto,  aby  zahlušil 
smutné  rozpomienky. 

Ja  nepretŕhal  som  ho,  ani  neposlúchal. 

O  hodinu  bolo  možno  ísf;  meteľ  utíchla,  nebo  vyjasnilo  sa,  a 
my  sobrali  sme  sa.  Cestou  mimovoľne  zase  zaviedol  som  rozhovor 
na  Belu  a  na  Pečorina. 

—  A  nepočuli  ste,  čo  sa  stalo  s  Kazbičom?  —  spýtal  som  sa. 
„S  Kazbičom?    A  ozaj,  neviem...     Počul  som,  že  na  pravom 

krýdle  u  Šapsugov  jest  akýsi  Kazbič,  odvážlivec,  ktorý  v  červenom 
bešmete  prechodí  sa  krokom  pod  našimi  výstrelmi  a  preúctive  klania 
sa,  ke J  guľa  preletí  blízko  ;  ale  sotva  je  to  ten  istý  1 . . . " 

V  Kobi  rozlúčili  sme  sa  s  Maximom  Maximičom:  ja  išiel  som 
na  poštových,  a  on  pre  ťažký  náklad  nemohol  ma  nasledovať.  My 
neufali  sme  ešte  raz  stretnúc  sa,  jednako  stretli  sme  sa,  a,  jestli 
chcete,  ja  rozpoviem :  to  je  celá  história. . .  Priznajte  sa,  že  Maxim 
Maximič  je  človek  hoden  úcty?...  Jestli  priznáte  sa,  ja  úplne  bu- 
dem odmenený  za  svoju,  možno,  pridlhú  rozprávku. 

PreL  B.  Š. 

Ked  starí  začnú  sa  hašterif. 

črta. 
Napísal  Anton  Bielek. 

L 

Starému  Chľupkovi  bolo  dobre.  Pán  Boh  mu  dal  všetkého, 
čo  človeku  k  spokojnému  a  dlhému  žitiu  treba:  podarené  deti, 
zdravia  a  vezdajšieho  do  sýtosti.    V  dome  nechybovalo  nič;  stajňa 


539 

plná,  súsky  podobne,  kone  jako  lasice,  masla,  mlieka,  zbožia  hoj- 
nosť celý  rok.  A  Ghľupek  vyhral  i  v  tom,  že  nemusel  mozolif,  aby 
zachoval,  čo  bol  zgazdoval.  Syn  Maitin  už  tri  roky  vedie  mu  ho- 
spodárstvo sám,  on  iba  čo  dozre,  tu-tam  porozkazuje,  potom  zapáli 
fajku,  chodí  sem  a  tam,  ide  na  roTu,  do  záhrady,  do  dediny,  ako 
sa  mu  páči. 

Ale  najradšej  chodí  on  do  susedov.  Jeho  suseda  volajú  Žídkom. 
Sú  známi  od  mala,  bývajú  vedľa  seba,  grunt  s  gruntom,  odkvap 
s  odkvapom  sa  im  schádza.  A  keď  počnú  sa  škriepit,  vyzerajú  jako 
dva  kohúti,  keď  im  hrebene  navrú.  Kričia,  rozhadzujú  rukami, 
hnevajú  sa.  Ale  nemyslite  si,  že  im  to  na  priatelstve  ujmu  robí. 
Chlupek  sa  dobre  vykašle,  tak  mu  odľahne  na  prsiach,  jako  by  sa 
lipového  odvaru  napil,  a  Zidek  —  keby  nie  hádok,  ani  by  sa  tak 
chutne  nevyspal. 

Sú  oni  priatelia  starí,  verní.  Pozrite  cez  plot  do  ich  záhrad 
(sú  vedia  seba,  jako  stavanie)  a  uvidíte,  že  v  plote,  ktorý  ich  delí, 
majú  dvierka,  aby,  keď  sa  chcú  poshovárať,  nemuseli  okolo.  Má 
to  svoju  históriu:  stalo  sa  mnoho  ráz,  že  jeden  alebo  druhý  lapil 
v  dedine  zaujímavú  novinku  a  tešiac  sa,  jako  bude  sused  vyvaľovať 
oči,  keď  mu  ju  rozpovie,  utekal  sfa  vetrom  podšitý  záhumním; 
ale  kým  obišiel,  novinka  fuk!  a  on  zostal  stáť,  spravil  tvár  jako 
by  plánku  prehltol,  sklonil  hlavu  jako  by  niečo  hladal,   a  hovoril : 

„Ale...  tento,  Ondrej,  chcel  som  ti  čosi  povedať,  ale  práve 
teraz  jako  by  mi  to  Mága  z  hlavy  vystrelila." 

Ondrej  sa  zadíval,  hádal,  potom  začali  o  inšom ;  ale  sused  ne- 
bol už  dobrej  vôle,  vždy  sa  vracal  na  svoje. 

„Veru  je  to  pravda,  že  keď  človek  starne,  tratí  pamäť.  Star- 
neme, staraeme! 

„Ale  kto,  snáď  ja!"  —  a  ChTupek  sa  vypnul  a  usmieval. 

„Hm,  ty^jako  ty,  máš  druhé  zuby  a  prvý  rozum.  Ale  vieš  čo? 
—  napadlo  Žídkovi  —  dajme  si  spraviť  tuto  v  plote  dvierka.  Kto 
by  to  tam  obchádzal." 

Chlupek  pozrel,  lúbilo  sa  mu  to,  a  onedlho  nechodil  nikto  zá- 
humním alebo  cestou  do  susedov,  ale  záhradou.  Tešili  sa  starí  a 
najradšej  boly  tomu  deti.  Keď  totiž  otcovia  prechádzali  cez  spo- 
ločné dvierka,  kto  mohol  zazliet  Chľupkovmu  Mailinovi,  že  on  tiež 
dvierkami  naučil  sa  do  Žídkov  a  že...  tento...  keď  mal  nejakú 
novinku,  aby  sa  mu  z  hlavy  nevytratila,  povedal  ju^  chytro,  koho 
najprv  stretol,  a  že  obyčajne  najprv  stretal  Hanču  Žídkovie,  a  že 
neskôr  toho  povedania  bolo  toľko,  že  Hanča  počala  sa  červenat, 
usmievať.    To  prišlo  všetko  tak  samo  sebou,  že  ani  nevedeli  jako. 

Konec  koncov  vyšlo  na  javo,  že  ani  tie  dvierka  nie  sú  v  tom 
plote  na  mieste.  AspoĎ  starí  boli  toho  náhľadu,  a  o  mladých  škoda 
hovoriť  —  i  ustanovili,  že  jakonáhle  bude  po  žatve,  plot  srútia, 
deťom  dajú  sa  sobrať  a  spravia  z  dvúch  záhradu  jednu. 

Bolo  to  asi,  keď  kvitnú  lipy.  Jako  známo,  vtedy  je  u  nás  naj- 
krajšia časť  roku.  V  nedeľu  odpoludnia  vyšiel  si  Chlupek  do  zá- 
hrady zdriemnut  si.  Ľahol  si  pod  lipu  do  trávy,  ruky  položil  pod 
hlavu,   díval  sa,  jako  to  v  korune  bzučí,  jako  sa  včeličky  pasú; 


S40 

potom  obišly  ho  mrákoty,  usnul.    Inokedy  shováľali  sa  tu  so  Žid- 
kom,  no  teraz  tento  musel  do  hory,  zostal  sám  a  zdriemnul  si. 

Slnko  skláňalo  sa  pomaly  nad  hory,  Chľupek  spal  jako  v  oleji. 
Nezobudlla  ho  na  tvár  mu  dopadajúca  žiara,  nie  muchy,  sadajúce 
na  neho.  Hodil  rukou,  skubol  tvárou,  driemal  dalej.  Po  chvíli  vy- 
trhlo ho  zo  spania  volanie: 

„Ondrej,  Ondrej!" 

Chľupek  sa  pohnul,  otvorí  oči,  díva  sa. 

Za  plotom  lakťami  opretý  stál  Žídek  a  díval  sa  na  neho. 

;,Tak,  čo  by  si  sa  mal  modliť,  takto  čas  kradneš.** 

„Nemal  som  éo  robiť,  pospal  som  si  trochu." 

„Ved  viem;  počuť  ťa  od  humna,  tak  chrápeä.** 

„Ozaj,  čože,  vrátil  si  sa  už  z  hoiy?" 

„Vrátil,  a  jako." 

„Nuž?" 

„Idem  puknúť  od  zlosti.  Pokradli  mi  jedle,  budem  mať  naj- 
skôr súd." 

Chlupek  vstal,  vzal  s  trávnika  klobúk,  pošiel  ku  plotu.  Chladivý 
vetrík  vial  im  do  tváre,  včiel  celé  roje  bzučaly  v  korune,  listy  hraly 
sa  a  šuchotaly  vospolok.  Dovôkol  šírila  sa  vôňa  lipového  kvetu, 
vôňa  rozkvetlej  trávy,  vôňa  zdravého,  sviežeho  povetria, 

„Ale  je  tu  dobre,**  začal  Chlupek,  dýchajúc  plnými  prsiami. 
„Je  to  radosť,  taký  strom!" 

„To  ja  viem.  Ale  čo  bys'  tak  počal,  keby  som  ju  stal?"  ho- 
voril Žídek,  jako  žaitom,  a  smial  sa. 

Chlupek,  jako  by  ho  nečakane  pretiahol  po  chrbte,  pozrel  na 
suseda  a  na  lipu.  Skutočne,  spoločný  plot  ukazoval,  že  lipa  je  na 
Žídkovskom,  ale  i  slepý  videl,  že  plot  ide  krivo,  že  ten,  kto  ho 
robil,  zašiel  na  cudzie,  a  lipa  že  musí  byť,  keď  i  nie  jeho,  tak 
aspoň  spoločná. 

Nevedel,  čo  povedať,  iba  hladel  na  Žídka  mrzuto.  Žídek  sa 
smial  ešte  vždy.  „Musím  ho  trochu  podpichnúť,"  myslel  si. 

„Nadarmo  cloní,  a  pod  stromom  tráva  nerastie." 

Ghľupkovi  už  bolo  dosť,  ale  miernil  sa.  „Čo  mu  búšilo  do 
hlavy,  ked  hladá  zádrapky?  Čo  chce  s  lipou,  ký  zlý  mu  šušká 
tieto  reči?" 

„Ale  neondej;  načo  tie  plané  reči.  Ani  nemáme  o  inšom  ho- 
voriť, čo?" 

„Hm,  no  a  čo  zlého  hovorím?  Vari  len  smiem  so  svojím  na- 
ložiť, jako  sa  mi  páči." 

„S  jakým  svojím?  Čo  hovoríš?  Nevidíš,  že  lipa  je  spoločná?" 

„Spoločná?  Ba  povedz  odrazu,  že  tvoja !^  zvolal  Žídek  a 
ukazoval  na  plot.  „Neukazuje  plot,  komu  patrí?" 

„Plot?  Veru  plot,  plot.   I  slepý  vidí,  že  je  cez  moje  vedený." 

„Ale  tento ?**  skríkol  Žídek  a  triasol  ho  celou  silou.  „Nuž  či 
sa  ja  na  tvoje  lakomím,  či  ja  nemám  dosť  svojho?  Ty  mi  to  do 
očí  hádžeš?" 

„A  čo  by  ti  nie,  ktože  si  ty?  Načo  sa  zadrapuješ  do  človeka? 
Čo  ti  tá  lipa  vrtá  v  hlave?" 


541 

„Mne?  A  čo  by  mi  vŕtala  I  Ale  načo  ty  hovoríš  takú  reč,  že 
som  ti  ja  plot  cez  tvoje  napravil?" 

„No  a  nevidíš,  jako  ide?  Veď  jak  chceš,  i  na  mappe  ti  ukážem, 
že  to  tak  nemá  byť.  A  nevieš,  že  si  ho  robil  sám?  Ja  som  bol 
vtedy  chorý." 

Ani  sám  nevedel,  jako  to  povedal.  Nemyslel  na  nič,  iba  že 
v  rozmrzení  povedal,  čo  mu  na  rozum  prišlo.  Pozrel  hore  a  vidiac 
Žídkovu  rozčúlenú  tvár,  sršivý  pohľad,  zhriakol  sa,  že  predsa  ne- 
mal mu  to  povedať. 

„Tak,  teda  ty  už  aj  mappy  spomínaš;  no  dobre,  buďsi,  veď  aj 
mna  bude  maC  kto  obránit.  Ja  som  ti  teda  viedol  plot  cez  tvoje, 
ja  som  ťa  ukrivdil,  čo  som  v  svojom  živote  nikomu  neurobil.  No 
dobre,  Ondrej,  dávaš  mi  pekuú  statočnosť,  zapamätaj  si  to." 

„A  tak,  ty  myslíš,  že  ti  ja  ubližujem;  ale  neuhádol  si,  kmo- 
trik,  neuhádol.  T^  ideš  nič  po  nič  na  mňa,  že  dáš  vyfať  lipu,  že 
je  tvoja,  že  ti  to  plot  ukazuje.  To  je,  jako  vieš,  velmi  múdra  reč. 
Tak  sa  to  robí  medzi  susedmi?  Neraz  si  ďakoval,  keď  ti  lipový 
kvet  odľahčil  na  prsiach  a  včeličky  medu  nanosily.  Ale  nenazdaj 
sa,  že  starý  Chľupek  dá  so  sebou  packať,  jako  chlapec.  Nie ;  vadiť, 
súdiť  sa  nebudeme,  cudzieho  mi  netreba,  nechcem.  Keď  je  lipa 
tvoja,  podrž  si  ju;  ale  čo  z  nej  visí  nad  mojím  sadom,  to  daj  odťať, 
lebo,  sám  uznáš,  to  stieni  a  tráva  nerastie.  Budeme  takto  rovní. 
Dobre  sa  maj!" 

Obrátil  sa  a  odišiel  zachmúrený.  Nikdy  nepočul  takej  reči 
od  človeka  s  dobrým  rozumom,  od  priateľa,  s^  ktorým  toľké  roky 
vo  svornosti  nažíva.  Ale  jako  to  len  prišlo?  Žídek  bol  namrzený, 
že  mu  v  hore  škodu  urobili,  a  preto  si  vylieval  zlosť  na  ňom.  A 
keby  to  stálo  za  to,  ale  pre  lipu.  To  je  rozum!  Veď  mu  ich  kúpi 
po  dedine  za  voz.  Keby  to  ešte  ovocný  strom,  ale  lipa! 

Zašiel  do  druhého  kúta  záhrady.  Tu  mal  utešené  štepy  naj- 
rozmanitejších druhov  ovocných.  So  Žídkom  neraz  pochodili  celé 
okolie,  aby  dostali  vrúblik  z  nejakého  ušľachtilého  stromu.  Aby  sa 
uspokojil,  obzeral,  jako  kladú  ročné  výhony,  jako  kvituú.  Kedy- 
tedy  hrabol  nohou  popri  pni,  či  sa  mravce  nedaly  do  koreňa,  obracal 
listy,  nezabudnúc  škaredý  pohľad  zaslaC  k  lipe,  kde  sa  so  Žídkom 
pohádal.  Potom  dal  si  ruku  nad  oči  a  zadíval  sa  na  stráne,  kde 
sa  kravy  pásly,  na  bujnú  čerňavú  horu  a  na  osenia,  jako  sa  vlnily 
po  planine  a  ukazovaly  šedavo-zelenú  barvu  rubu. 

„Hm,''  hovoril  si,  „myslel,  že  sa  ho  zľaknem  a  utečiem  do 
dieiy,  jako  myš  pred  kocúrom.  Počkaj,  dočkáš,  starý  Chľupek  nie  je 
syseľ."  Z  premýšľania  vytrhol  ho  pokrik  pastierov,  vyháňajúcich 
statok  z  osenia.  Stráň  len  tak  ozývala  sa  cengotom  spiežovcov  a 
pukaním  bičov.  Hodil  hlavou  a  hrozil  sa  im  rukou:  „Hé,  špaty, 
keď  je  to  z  očí,  nevie  si  rady.  Dočkajte,  veď  vás  ja  vyplatím,  keď 
poženiete  popred  obloky!" 

Potom  pobral  sa  von,  že  pozre  do  stajne,  na  sýpku  a  zájde 
do  dediny.  U  vchodu  obzrel  sa  ešte  raz.  Tá  lipa  tam  tak  pekne 
vyzerá,  že  radosť  bolo  pozret  na  ňu.  Jej  koruua  bola  obliata  žiarou 


642 

zapadajúceho  slnca,  druhé  stromy  boly  jej  iba  do  poly  a  niesly  sa 
jako  domky  popri  štíhlej  veži. 

„Hm,  ale  som  mu  len  nabnal  strachu,"  smial  sa.  „Takú  lipu 
Bofat.  Obtni  si  ju,  Žfdko,  obtni.  Veď  ani  čo  by  ti  dával  kravu. 
Ale  som  mu  len  nalial  vody  do  bôf 

Ale  Žídek  nebol  takej  lahkej  nátury,  aby  si  nepríjemnú  vec 
vybil  z  hlavy.  On  dusil  mrzutost  v  sebe  a  potom  bol  tým  horší. 
Prvá  zbadala  žena,  keď  prišiel  zamračený  zo  záhrady,  že  mu  niečo 
chybí.  Nepovedal  ani  slova.  Až  večer  zhíkli  domáci,  keď  rozkazoval 
paholkovi,  že  musí  obťať  všetky  haluze  na  lipe,  ktoré  visia  nad 
Chľupkovou  zíhradou.  MaC  i  dcéra  dopytovaly  sa,  až  konečne  po 
dlhom  dobíjaní  im  povedal,  čo  a  jako  sa  stalo,  nezapomenúc  pri- 
tom spomenúť  suseda  všelijakými  vyberanými  výrazmi. 

U  Chlupkov  nevedeli,  čo  sa  stalo.  Starý  chodil  po  dedine  až 
do  večera,  Martin  bol  za  vŕškom  u  rodiny  a  prišiel  tiež  len  večer 
domov.  Nemal  ani  času  shovárnf  sa  s  kým.  Iba  dobre  po  večeri 
išiel  von;  mesiačik  svietil  úplnkom,  na  predáomiach  bol  hovor, 
spev,  kde-tu  krik  a  shon  detí.  U  Žídkov  ticho,  iba  čo  Anička  stála 
tam  vedľa  plotka,  ruky  a  taktiky  majúc  záponkou  zakryté.  Martin 
doskočil  k  dievčaťu  a  o  chvíľočku  boli  už  v  živom  rozhovore. 

„Lala,  už  si  prišiel?  To  f  a  tam  málo  zdržiavali.^ 

„Veru  málo.  Musím  zavčas  ráno  na  lúky.'' 

„A  jako  sú  tam  vaši?"* 

„Dobre;  bude  toť  na  jaseň  veselie." 

„Veselie?  Jaké,  kto?**  pýtalo  sa  zvedavo  dievča  a  oČi  sa  mu 
usmialy. 

„Hm,  bratanec  sa  žení.  Tak  to  udrelo,  že  nikto  ani  nevedel.** 

„ . . .  Teda ;  a  koho  si  berie  V" 

„Hádaj." 

„Keby  som  uhádla,  nepýtala  by  sa  ťa.** 

„Nu,  Betu  Holikovie.  Keď  som  našim  rozprával,  vyvalovali  oči. 
Nikto  na  to  nemyslel.** 

„Ale  tú  vysmiatu?  Nehovor...** 

„Inak  nemáš,  tú..  ."^ 

Martin  urobil  krok  ku  deve  a  šepkal  jej  niečo  do  ucha.  Hanka 
sa  trochu  odvracala  v  bok,  kedy-tedy  kukla  na  Martina,  potom  sa 
smiala  a  protirečila.  Keď  sa  dorozumeli,  šuhaj  sa  pýtal: 

„Kde  sú  vaši?** 

„Doma;  strojíme  koscom  na  Polanu.** 

„A  otec?** 

Dievča  jako  by  sa  spamätalo.  Nadvihlo  hlavu  a  pýtalo  sa: 

„Ale  čo  to  zas  mali  otcovia  medzi  sebou?** 

„Nuž,  ja  neviem  nič.** 

pOtec  sú  celí  rozsrdení.  Paholkovi  rozkázali,  aby  ráno  obrúbal 
lipu,  čo  visí  nad  vašou  záhradou.*' 

„Ale  tú,  čo  je  v  plote  pri  dvierkach?** 

„Tú,  tú,  a  povedali,  že  musí  sa  to  stať  hneď  za  východu  slnka. ** 

„Neviem;  otec  nespomenuli,  ba  sú,  ani  čo  by  kominára  stretli, 
vysmiati.  Opýtam  sa  ich.** 


543 

A  mladí  ludia,  jakoby  nič,  zase  malí  si  riecf  niečo,  čo  sa 
šepká,  a  šepkali  by  boli  boh  vie  dokedy,  keby  Maitina  neboli 
volali  domov.  Keď  sa  vrátil,  otca  našiel  za  stolom  žartiyúceho, 
veselého,  pýtal  sa  ho,  co  je  to  s  tou  lipou,  a  ked  sa  dozvedel,  čo 
sa  stalo,  usmial  sa  a  myslel,  že  to  nový  žart,  aký  medzi  starými 
dosf  často  sa  prihodil. 

„A  keď  už  potom  ten  starý  blázon  duplikoval,  duplikoval,  aby 
som  mu  stupil  do  stremena,  povedal  som  mu:  keď  je  lipa  tvoja, 
teda  si  ju  drž,  ale  čo  mne  na  záhradu  stieni,  to  musíš  odfaf,  aby 
mi  škodu  nerobilo." 

Len  čo  stačil  dokončiť,  keď  paholok  Žídkov  bol  v  dverách. 
Všetci  obrátili  sa  k  nemu,  čo  nesie.  Sám  starý  popravil  si  okuliare 
a  díval  sa. 

„Gazda  vám  odkazujú,  že  dajú  zajtra  obrúbat  od  vašej  záhrady 
tú  lipu.  Aby  ste  si  sami  prišli  rozkázať,  čo  a  jako."" 

Martin  díval  sa  jako  vyjavený.  Keď  starý  Žídek  začne  už  takto, 
musí  byt  velmi  dopálený.  Pozeí-al  na  otca,  jako  by  čakal  vysvetlenie. 
Tento,  jako  by  ho  za  tú  chvíľu  vymenil,  pokjrvoval  hlavou,  smraštil 
sa  a  povedal: 

„Teda  tak?  Nu  dobre:  povedz  gazilovl,  že  prídem." 

II. 

Zidek  vstal  ešte  pred  východom  slnka.  Zobudil  sa  v  takom 
nemilom  pocite,  s  jakým  ukladal  sa  včera  na  lôžko.  Že  by  pre  vče- 
rajšiu hádku  musel  dať  pol  lipy  obťať,  to  sa  mu  nemohlo  zmestiť 
do  hlavy.  Jakoby  aj ;  taký  stai*ý  človek  a  neznat  žartu  I  A  čo  má 
s  tým  lipa?  Jak  mu  čo  pohodil,  nech  mu  vráti;  ale  do  lipy  nech 
nezabŕda.  Čo  mu  urobila?  A  taký  pekný  strom!  Kvetu  má  rok  po 
rok  až  radosť  a  včielky  len  si  tak  v  nej  hrajú.  Obliekol  sa.  Čakal 
iste,  že  keď  pôjde  do  záhrady,  nájde  tam  už  Chlupka,  že  sa  počuú 
vadiť,  potom,  keď  si  už  povedia,  čo  komu  na  srdci,  že  sa  smeria 
a  lipu  nechajú  na  pokoji. 

Paholka  nechal  doma.  Prešiel  cez  humno,  poobzeral  sa.  Musí 
najprv  nakuknúť,  či  Chlupek  čaká.  Prikrčil  sa  a  skoro  štvornožky 
išiel  ku  plotu.  Chľupek  nesmie  ho  zbadať,  že  číha,  vysmial  by  ho 
a  pokúšal  boh  vie  dokedy.  „Len  huncút,  keď  si  ja  preň  musím 
lámať  staré  kosti  !^  hrešil  mu  a  prehýíial  sa.  Vedia  dvierok  bol 
vypadnutý  suk  z  dosky.  V  Chlupkovej  záhrade  bolo  prázdno.  „Aha, 
starý  figliar,  oj  známe  sa,  bude  niekde  za  jabloňou.  Dočkaj,  však 
vytrčíš  rožky,  neprejdeš  ty  Žídkovi  cez  rozum.  Ach,  ale  ho  musí 
duť,  stiivíu)  sa,  že  celú  noc  nespal.  Tak  mu  treba,  jaký  pán!  A 
ono  by  sa  mu  to  ani  nemalo  jako  páčiť,  keď  by  som  mu  tak 
tú  jeho  lipu  (dnes  už  bola  Chlupkova)  obstrihal.*'  I  hodil  okom 
po  krásnom  strome,  lež  v  tom  vrzly  dvercia  od  Chlupkov  a  Žídek 
rýchle  skrnl  chrbát  a  piihnul  sa  až  k  zemi.  „Aha...  no  len  poď, 
poď,  veru  ma  nezazreš;  privítam  ťa  až  potom,  keď  prídeš  ku  plotu. 
Ale  som  mu  len  nahnal  strachu.  Ja,  poznáme  sa,  starý  Chlupek, 
poznáme;   dočkaj,   prikrčím  sa  ešte  lepšie,   nemusíš  ty  o  všetkom 


644 

vedieť.  Tak..."  Lež  kroku  nebolo  čuí.  S  najväčšou  opatrnosťou 
podvihol  sa,  pozrel:  nevidno  nikoho,  záhrada  prázdna. 

„Čo  je?  Ten  človek  myslí  to  naozaj?  Ked  tak,  i  tak  je  dobre. 
Ale  predsa  ešte  dočkám,  aby  nepovedal.  Hm,  nezaslúžim,  aby  mi 
aspoň  preriekol  takto,  ouako?"  I  chcel  sa  obrátiť  do  dvora  pre 
paholka.  Tvár  jeho  nemala  už  toho  dobráckeho,  smierlivého  výzoru. 
Ani  sa  už  nekrčil,  vstal  a  chodil  prudko.  Na  záhradných  dvierkach 
u  Chlupkov  znovu  vrzlo,  Žídek  sa  obrátil,  videl  vbehnúC  dievča. 
Zastalo,  obzeralo  sa.  Nevedel,  čo  má  robiť.  Volal: 

„Hej,  Zuzka,  pod  sem!" 

Dievča  sa  zľaklo,  chcelo  zutekať,  ale  vidiac,  že  to  hlas  su- 
sedov, postalo  a  išlo  k  nemu. 

„Doma  je  gazda?"  pýtal  sa  Žídek  hlasom  tvrdým,  prísnym. 

Zuzka  pozrela  naň  čudno.  Ešte  nepočula  Žídka  tak  nahnevane 
hovoriť.  Povedala: 

„Odišli  ešte  pred  svitom  na  lúky." 

„Teda  tak?  No  dobre"  —  a  Žídek  utekal  pre  paholka. 


„Veru  ho  nechám,  práve  ho  nechám,  čo  ho  tam  zduje,"  mudro- 
val Chľupek  včas  ráno,  zahodil  t^nisiru  na  plecia  a  sobral  sa  s  Marti- 
nom na  lúky. 

Cestou  nehovorili  ani  slova.  Starému  vŕtal  v  hlave  včerajší 
odkaz,  syn  mal  obavy,  aby  to  nemalo  následkov  pre  pomer  jeho 
k  Aničke.  Avšak  mlčal.  Možno,  že  prehánky  ukončia  sa  smiechom. 
Jakby  nie,  prehovorí  slovo  i  on. 

Ráno  bolo  pekné.  Na  oblohe  nebolo  obláčka.  Hora  i  rovina 
dýchaly  čerstvým  chladom.  Starý  kráčal  silno.  Tá  lipa  nedala  mu 
pokoja.  Skoro  by  sa  bol  vrátil.  „Ale  ved  len  nemá  o  kolečko  viac," 
dotvrdzoval  a  kráčal  ďalej.  Ale  ani  na  lúkách  nemohol  sa  striasť 
roztržitosti  Chytil  kosu,  zajal  rad  a  kosil,  že  len  tak  švihala  kosa. 
Zunovalo  sa  mu  i  to,  išiel  k  studienke,  lahol  si  pod  buka  a  utieral 
si  s  čela  pot.  Myšlienky  vracaly  sa  mu  vždy  na  včerajško  a  hne- 
valy  ho. 

„A  jakby  židáčkovi  (niekedy  i  takto  ho  volal)  pi*edsa  udrelo 
do  hlavy?  Ale  kde;  nie  je  dnešný,  aby  takú  hlúposť  vyviedol.  Ko- 
nečne kto  vie,  má  síce  dobré  srdce,  ale  je  sršeň."  Potom  zapálil 
si  fajku,  kývnul  hlavou  a  dokladal: 

„Ale  čo  si  ja  s  tým  hlavu  lámem?  Čo  ma  do  toho?  Čo  si 
urobí,  to  bude  mať,  čo  si  navarí,  to  zje."  A  znovu  išiel  kosiť,  a 
kosil  až  kosa  odskakovala  od  neho. 

Martin  pozoroval  nesnádze  otcove  a  mlčal.  Tu  i  tu  šibol  mu 
ústami  smiech,  vidiac  otca  chodiť  sem  a  tam,  frflať  a  hundiaC  pod 
nos.  Nemá  žiadnych  starostí,  a  taký  človek  má  vždy  niečo  za  lubom. 
Nemala  baba  roboty,  narobila  si  klopoty.  Nepovedal  nič  ani  vtedy, 
keď  sa  starý  sberal  domov;  nepýtal  sa  ho,  či  už  ide,  iba  prikývol 
hlavou,  keď  otec  zďaleka  volal  naň,  že  ide. 

Prišiel  večer,  ten  milý  a  krásny  večer,  ktorý  vídame  za  leta 
u  nás.    Na  holach  zažiarily  ohne,  hviezdy  vyskakovaly  na  modrú 


545 

oblohu,  lahká  mhla  sadala  na  lúky,  yenec  hôr  černal  sa  dovôkola 
a  spev  vtáctva  i  ludí  znel  hlbokým  i  nádherným  tichom.  Martin, 
majúc  na  dinihý  deň  vystrájaf  s  výžinkármi  kone,  sbehol  na  noc 
domov.  V  zamyslení  ani  nezbadal,  že  je  už  pri  mlyne.  Voda  prí- 
jemne šplechotala  na  úpuste,  vlhký  chlad  niesol  sa  od  jarku,  v  mly- 
nici hučalo  a  malé  ožiarené  okienka  púšfaly  široké  pásy  mdlého 
svetla  na  blízke  jelše,  topole  a  vŕby.  Obrátil  sa  chodníkom  k  de- 
dine. Doma  boli  ešte  hore.  Otec  sedel  za  stolom,  mal  na  nose  staré, 
k  hlave  nitkou  pripäté  okuliare,  a  čítal  zo  starej,  čiernej  knihy. 

„No,  jako  je?"*  pýtal  sa  Martina. 

„Záseky  sme  už  skosili.^ 

„A  močariny  od  hory?" 

„I  tie,  len  sa  musia  odnosit.  A  vy  kedy  ste  prišli?" 

„Tak  k  večeru." 

„A  voz  pristrojil  paholok?" 

^Neviem;  som  taký,  ani  na  fúru  by  ma  nesobral." 

„Nuž?" 

„Ale  pomysli  si,  ten  bezbožník  tú  lipu  obfal.  Ale  mu  to  ne- 
darujem. Na  truc  mu  dám  tam  spraviť  lavičku  a  budem  tam  vy- 
sedávať. Veď  mi  on  príde.  Taký  pekný  strom,  nenl  to  hanba?" 

Na  druhý  den  Chlupek  už  nešiel  do  hory.  Robil  v  záhrade 
lavičku.  Zavolal  tesára,  vybral  najpeknejšie  dasky,  dal  ich  ohoblovat 
a  nepohol  sa  od  neho,  kým  nebola  hotová.  Potom  si  na  ňu  sadol, 
potriasal  sa  na  nej,  či  je  dosť  pevná,  usmial  sa,  doniesol  kožuch 
a  prevalil  sa  na  lavičku  po  celej  dlžine.  Keby  nie  pekného  stromu, 
bol  by  sa  Žídkovi  smial.  Veď  neurobil  mu  vlastne  nič.  Popoludní 
má  chlad,  jako  predtým,  a  ráno  i  tak  je  málokedy  v  záhrade.  Ale 
predsa  by  mu  to  nerád  daroval.  Nič  inšie,  iba  tú  protiveň  musí 
mu  odplatiť.  I  pozeral  pozdĺž  plotu.  Aha,  tam  v  kúte  povedia  má 
jaseň,  bráni  mu  priam  od  slnka  nad  studienkou.  Ah,  ale  by  sa  ten 
sršeň  hneval,  keby  mu  ho  tak  ošmýkal  a  žida  by  muselo  lúh  stre- 
bat.  Ale  načo?  Budem  si  preň  škodu  robiť?  Bol  by  ja  blázon,  pod- 
leze  mi  on  aj  ináč. 

A  neminulo  dňa,  čo  by  bol  viac  záhradu  obišiel.  Ráno  chodil 
okolo  stromov,  popoludní  doniesol  kožuch  a  vylihoval  na  lavičke 
pod  lipou.  Rád  by  sa  bol  so  Žídkom  sísť,  no  ešte  nemal  jako.  Že 
sa  povadili,  nevadilo,  stalo  sa  to  už  neraz.  Oj,  keby  tak  prišiel 
popoludní  a  videl,  jako  si  on,  Chlupek,  v  chládku  odpočíva,  ale 
že  by  ho^pučilo! 

Ale  Žídek  mal  rozum.  Jak  í  nakukol  do  záhrady,  vytratil  sa 
hneď  z  nej.  Na  lipu  ani  nepozrel;  mrzela  ho.  Zdala  sa  mu  jako 
otrhaná  žobrácka  a  z  odťatých  haluzí  keď  padaly  tie  vtáčiky  z  hniezd, 
pišťaly,  otváraly  zobáčky,  to  mu  bolo  —  strach  na  to  pomysleť. 
A  keby  bol  ešte  čo  vyhral.  Ale  ten . . .  (tak  menoval  Chlupka)  vy- 
sedúva  si  tam  v  chládku  a  smeje  sa  mu.  Keď  inšie  nie,  ale  takého 
suseda  mat  je  hotový  kríž. 

A  tak  to  išlo  deň  po  dni.  Starým  chybovala  rozprávka,  hašte- 
renie; nuž  keď  inšie  nemohli,  obchádzali  a  hnevali  sa.  Chlupkovi 
bolo  ešte  jako  tak.   S  lavičkou,  ktorú  postavil  Žídkovi  zrovna  pod 

85 


546 

nos,  dostal  sa  navrch.  Žídkovi  nezostalo  inšie,  jako  zostaf  obďaleč 
a  dívaf  sa  na  roztrhanú  lipu.  Ale  robil  sa  jakoby  nič,  len  kedy- 
tedy  zaškúlil,  keď  mu  zpoza  ohrady  doletelo  do  ušú  „á. . .  áu"  alebo 
tiahle  „hm-hm^,  čím  si  Chlupek  odľahčoval  na  duši  prebudiac  sa 
alebo  hlasité  prikyvkujúc  si  na  nejaká  myšlienku. 

„Hej,  lenoch,  jako  chrápe.  Je  to  blázon  ten  Martin,  keď  zaĎ 
hrdlnje.  Rozumie  sa,  že  potom  robí  pokúšky,  keď  sa  mu  faží  muchu 
sohnaf  s  nosa.  Hovorím :  lenivosf  nikomu  nič  dobrého  nepriniesla," 
súdil  v  hneve  a  máchol  rukou  v  stranu,  kde  lipa  ukazovala  svetu 
obťaté  hnáty. 

Hnev  trval  ďalej,  lavička  zostala  ChTupkovi  vzácnou.  Smial  sa: 
„Ale  som  ho  vykúril,  blázna."  I  novinky  tu  čítaval,  zvábil  ry  ch  tára, 
aby  si  tu  s  ním  pohovoril,  alebo  zavolaj  známych  a  s  tými  sa  uve- 
lebil na  lavičke.  Rozumie  sa,  že  Žídka  hnevalo  to  tým  viac;  on 
nemohol  odplatiC  rovné  rovným.  Hundral,  čakal,  hneval  sa. 

Raz,  v  sparné  popoludnie,  Chlupek  zase  bol  na  lavičke.  Zrazu 
počuje  cenganie,  pozre  škárou,  vidí  Žídka  shrbeného  so  zvoncom 
sem-tam  behat  a  pred  včelínom  chomáč  lietajúcich  včiel.  „Aha, 
roj,  a  sadne  kdesi  pri  lipe.  Dočkaj,  schovám  sa,  čo  bude  ten  stary- 
gáň  robiC/  Povedané,  urobene,  Chľupek  stiahol  kožuch  a  fuk  pod 
lavičku.  Žídek  priviedol  včely  na  slivku,  zavolal  od  susedov  chlapca, 
vzal  riad,  pristrojil  klát  a  počal  sbierať  včely.  Nešlo  mu  to  od 
ruky.  Inokedy  robili  to  s  Chlupkom,  to  jest  on  ibajak  čo  podal, 
zadržal.  Konečne  po  dlhej  motanine  úl  bol  osadený.  Žídek  odniesol 
si  iba  pár  opuchlín,  medzi  iným  jednu  priam  na  konci  nosa.  Okrem 
toho  pokazil  sito,  podrúzgal  rámik  a  rozbil  kúr 

„Sprepadená  robota;  ale  mi  dala,"  hrešil,  hmatajúc  si  nos. 
„Chlapče,  utekaj  a  dones  sekeru,  klince  a  pár  šindliícov,  čo  to 
spravím...  Vedia  stajne,  v  komore;  otvorená  je,  len  bež." 

Chlapec  utekal,  Žídek  sadol  si  vedia  plota.  Chlupek  čušal  a 
s  vysmiatou  tvárou  díval  sa,  čo  sa  bude  robiť," 

Postípaniny  počaly  páliť.  Žídek  nestačil  rozštiepiť  šindelík,  už 
chodil  ^rukou  po  nose.  Protivník  pod  lavicou  žmurkal  očima. 

„Žaba!  ale  ma  doriadila." 

„Žaba  —  to  je  reč;  včelička  —  žaba,  to  je  rozum,"  šepkal 
si  Chlupek.  ;,Tak  ti  treba,  aspoň  si  budeš  vedieť  druhý  raz  vážiť 
dobrých  ludí."  Potom  pomaly  vyvliekol  sa  zpod  lavice,  prestrel 
ticho  kožuch  a  lahol  si.  Vyzeral  spokojne,  šťastne,  jako  by  mu 
boh  vie  čo  dal. 

Žídek  za  plotom  štiepal,  naprával,  potil  sa.  Práca  mu  nešla. 
Sitko  puklo  sa  mu  ďalej,  drievka  na  rámik  boly  krivé.  Rozmýšia, 
prikladá,  klepe,  hreší . . .  Odrazu  ním  trhlo,  rámik  padne  na  zem, 
on  zbladol.  Za  plotom  počuje  známy  hlas:  „á,.,  áu".  Chcel  vy- 
skočiť, hodiť  všetko  o  zem,  ale  nie  I  Načo?  Či  je  na  cudzom?  A 
práve  nie,  a  čo  by  ten  darndožráč  zíval  tam,  až  by  sa  ludia  sbehli. 
Nehovoril  nič,  pracoval  ďalej,  ale  kypelo  v  ňom  ani  vo  vriacom 
hrnci. 

„Ach,  ale  je  to  dobre  takto  v  tôni  si  hovetl"  znie  za  plotom 
a  nasleduje  zívnutie. 


,,Leňoši(,  leňošitl"  dokladá  Žídek  a  Bošíva,  klepká,  reže  jako 
by  bo  najal. 

„A  ono  by  sa  to  hovelo  i  drahému,  keby  sa  nebolo  jaéilo," 
počuC  zpoza  plota  hlasom  výsmešným,  že  Žídek  pustil  nôž  a  na- 
čúval, čo  bude  ďalej.  Paľa,  bolast  popchly  ho  už  beztoho  dost,  a 
tento  ho  ešte  dojedá.  Čo  sa  ho  bude  báf?  Tak,  to  by  bolo  ešte 
treba.  Obrátil  sa  k  plotu  a  riekol  jedovite: 

„Hovelo  by  sa,  keby  sa  chcelo  kradnúť  čas  Pána  Bohu,  jako 
komusi.  ** 

„Ba  nebolo  treba  lipu  zkazif." 

„Bláznif  sa  na  staré  dni!''  hrkol  Žídek  a  zas  klepkal. 

Na  posledné  slová  Chlupek  prikývol  hlavou,  pretiahol  sa  na 
lavičke  a  počal  húsf,  jako  z  dobrej  vole:  „Há,  há,  háháľ*  a  potom 
riekol:  „A  ono  sa  to  svet  rozumie  i  do  osádzania  rojov. ^ 

Žídek  za  plotom  sa  zaškaredil,  nehovoril  nič,  iba  obi*acal  rámik 
a  zatínal  zuby. 

„Vezme  sa  sito,  pokazí  sa,  vezme  sa  rámik,  podrúzga  sa,  slivka 
sa  obrana,  včeličky  sa  pomliaždia.  Potom  sa  klepká,  láta  a  slnko 
dopeká  na  šedivú  hlavu;  lebo  sa  zvidelo  lipu  ošarpat.  Ó,  rozumy, 
kde  ste  sa  mi  podely!" 

Žídka  bralo.  Kto  tu  bude  z  neho  posmech  robif?  čo  koho  do 
jeho  včiel,  do  jeho  plešivej  hlavy?  Toto  je  už  bezbožnosť.  I  riekol: 
„A  ono  sú  plešiví,  ktorým  zas  nedopeká  na  hlavu,  lebo  válajú  sa 
celý  deň  na  kožuchu  a  deti  vyháňajú  do  roboty.  Len  hlivief,  jako 
stojatá  voda.  Tých  darmo  učili  modlitbu  za  sedem  darov  Ducha 
svätého." 

Teraz  myklo  zase  Chlupka.  Nevedel,  čo  rýchle  poslaí  za  plot 

„Veru  tá  cibula  na  nose  a  hluzy  pod  rebrami,  to  sú  tiež  dary 
Ducha  svätóho.  Keby  nie  premúdrenosf,  cibule  by  rástly  tam,  kde 
Pán  Boh  prikázal,  ale  nie  na  nose.** 

Žídek  myslel,  že  Chlupek  začne  o  inšom.  Ale  on  nie  a  nie. 
Zadrapil  sa  doňho  z  najslabšej  strany  a  posmeškuje,  jako  by  ihly 
pichal  do  tela.  Chcel  vstat  a  povedaf,  čo  mu  slina  na  jazyk  do- 
nesie; ale  vzrušenie  jeho  bolo  prudšie.  Zdvihol  sa,  sobral  svoje 
veci  a  bez  slova  odišiel.  Velký  hnev  búril  v  ňom.  Prečo  mu  nedá 
pokoj?  Čo  chce?  Tomuto  musí  byt  konec.  Veď  naposledy  ani  do 
svojej  záhrady  ukázat  sa  nebude  môct.  Ale  on  tomu  urobí  konec, 
Chlupek  sa  poškrabe  za  uchom,  dá  mu  on  cibule  i  roja!  Načo  mu 
je  tá  lipa?  Aby  tam  Chlupek  sa  vypekal  a  posmechy  vystrájal? 
Dočkaj,  povylihuješ  si,  len  aby  ráno  prišlo,  povylihuješ.  Dám  ti 
ja  cibule,  ty  škaredá  tvár! 

A  jako  dozrelo  v  ňom  rozhodnutie,  vrátil  sa  ku  Chlupkovi  a 
povedal : 

„Zajtra  dám  lipu  sfaĹ  Jak  nejaká  škoda  sa  stane,  zaplatím. 
Aby  potom  zádrapky  neboly,  vrátil  som  sa  to  povedať  sám.** 

Chlupka  jako  by  bol  udrel.  Vstal,  no  Žídek  už  odišiel,  videl 
ho  už  Iba  v  prostred  záhrady,  jako  zachádza  za  stromy.  Vzal  ko- 
žuch a  išiel  i  on  domov. 

36* 


Večer,  keď  sa  dozvedel  o  tom  Martin,  zamiešal  sa  i  on  do  veci. 

„Tatko,  čo  robíte,  zle  robíte.  Načo  zabŕdate  do  Žídka,  keď  vára 
on  dá  pokoj.  Čo  budete  mat  z  toho,  keď  Žídek  vytne  lipu  a  po- 
hneváte sa  na  dlhé  časy.  Neviete,  že  sme  v  tom  i  my?  Martin 
položil  na  to  „my"  zvláštny  dôraz. 

„Ale  čo  by  ju  vytal.  To  sú  len  také  plané  reči." 

„Uvidíte.  Načo  by  mu  bola,  keď  strežiete  tam  na  neho, 
že  sa  nemôže  do  záhrady  ani  ukázať.^ 

„No  veď  nie  je  tak  zle,"  bránil  sa  starý.  „Žídek  frní,  kým  sa 
nevyspí.  Lipe  sa  nestane  nič.  Čo  by  sme  oba  išli  tam  zajtra 
pozref." 

Chlupek  hovoril  tichšie.  Mrzel  ho  synov  nepokoj.  Videl,  že 
mu  ide  o  inšie,  nie  o  lipu.  Nevídali  I  Pre  trochu  reči.  Babské 
strachy.  Ale  tak  treba  zájedníkovi,  načo  okaličil  taký  strom?  Po- 
tom, keď  si  ľahol,  rozmýšial,  tvár  sa  mu  zasvietila  uspokojením. 
„Nikdy  mi  ten  nepríde  pod  jazyk.  Ale  som  ho  len  trafil  tým 
rojom  a  tou  cibuľou,  len  ho  tak  nadhadzovalo  na  mitste!"  hútal 
si  a  spal  jako  v  oleji. 

Ráno  išli  8  Martinom  do  záhrady.  Chľupek  bol  jako  ryba,  ve- 
selý, svieži  kráčal  popredku.  Tvár,  pohyb  i  všetko  prezradzovalo, 
že  je  presvedčený,  jako  Martinovi  ukáže,  že  lipa  stojí.  A  skutočne 
stála. 

„No  vidíš,  reči  sa  hovoria  a  chlieb  sa  jie.  Čo  by  tam  pre 
takú  pletku ..."  Ale  nestačil  dohovoriť.  Martin  prudkým  pohybom 
ukazoval  za  plot,  kde  od  humua  zavznel  hlas  Žídkov. 

„S  tejto  strany  si  staňte,  aby  lipa  nepadla  do  susedov." 

„To  bude  fažko,  keď  sa  musí  odtiaľto  podrezať." 

„Len  dobre  podpílte,  podopreme  ju  alebo  zachytíme  povrazmi." 

Chlupkovci  stáli  onemení.  Starý  nevedel,  čo  počat.  ^  Hľadel 
sem-tam.  Na  syna  sa  bál  pozreC.  I  rozhodol  sa  a  povedal  Žídkovi : 

„Ale,  človeče,  čo  stváraš?" 

„Bránim  sa,  jako  viem.  Neváľam  sa  celé  dni  na  kožuchu, 
chcem  si  i  do  záhrady  pozref,  a  nemusím  trpet,  aby  kto  so  mna 
posmechy  strojil." 

A  píla  zaškripela,  zuby  sa  zadraly  do  bieleho  tela  pekného 
stromu,  zárez  každým  pretiahnutím  bol  hlbší. 

„Ty  bezbožník!"  vybuchlo  z  Chľupka,  trasúceho  sa  hnevom. 
Potom  obrátil  sa  k  synovi,  ktorý  chcel  domov. 

„Nechoď,  Martin,"  zdržal  otec.  „Zostaneme  tu,  aspoň  vidíme, 
jakí  sú  ľudia  smiešni,  keď  im  z  rozumu  ide." 

Zostali.  Zpoza  plota  ozýval  sa  šramot  píly,  poznámky  robot- 
níkov, a  nad  nimi  stál  Žídek  zachmúrený,  nahnevaný. 

„No,  teraz  si  tu  vylihuj,"  šoraral,  keď  sa  lipa  vo  vrcholci  po- 
triasala a  piliari  sa  obzerali,  kam  asi  padne. 

Rez  píly  dochádzal  ku  koncu,  cvendžal  tenšie  a  tenšie.  Piliari 
a  Žídek  každú  chvíľu  boli  nastrojení  odskočit.  Pen  začal  prásknt, 
konáre  triast  sa,  bolo  počut  „pozor I",  tupý  rachot  ozval  sa,  lipa 
rútila  sa  do  Chľupkov,  ťažký  pád  a  hneď  v  tom  výkrik:  „Ježiš, 
Maria!" 


64ft 

Žídkovci,  jako  by  ich  bróm  oslabol,  skočili  a  utekali  ta;  ale 
strach  im  podlamoval  nohy,  krv  zastala,  hlava  šla  kolom. 

I  Martin  i  starý  Chlupek  ležali  na  zemi,  povalení  bočným 
konárom.  Martinovi  krv  tiekla  z  hlavy,  starý  mal  priseknutú  nohu. 
Na  urobený  krik  sbehlí  sa  i  ostatní:  Hanica,  matka,  slúžka.  Zmä- 
tok, plač,  krik,  zalamovanie  rúk.  Iba  Žídek  stál  nad  ranenými  bez 
slova,  bladý,  s  lútosíou  v  srdci,  so  žialom  na  tvári. 

Nebolo  času  na  výčitky,  na  rady,  na  vypytovanie,  jako  sa  ne- 
šťastie pridalo.  Domáci  obstali  ranených,  Žídek  zapriahal  pre  le- 
kára. Doniesli  ich  pod  strechu  a  Martina  preberali  studenou  vodou. 
Po  čase  prebral  sa,  každý  vydýchol  lahšie,  to  najhoršie  bolo  pre- 
staté, strach  ustupoval  nádeji.  Prišiel  i  lekár,  obviazal  nohu  otcovi, 
sošil  Martinovi  ranu  na  hlave,  utvrdil  domácich,  že  niet  nebezpe- 
čenstva, dal  úpravu,  jako  treba  ošetrovať  nemocných,  a  odišiel. 
Žídková  zostala  ešte  dlho  u  susedov,  vedela,  že  vinu  nešťastia  nesie 
najviac  jej  muž  Trápilo  ju  to,  a  tu  dobrým  slovom,  tu  starostli- 
vosťou o  nemocných  hladela  napraviť  chybu.  Hanica  ani  nepohla 
sa  od  nemocných.  Jej  uniklo  všetko,  iba  Martin  boj  jej  pred  očima. 
Nestačila  hladiť  tú  horúcu  hlavu,  tú  bľadú  tvár.  Žídek,  dozvediac 
sa,  že  nebezpečenstva  niet,  vzdinlil  sa  od  Chlupkov.  Nechcel  im 
na  oči,  hrýzlo  ho,  že  trpia  pre  jeho  záchvat.  Bál  sa  hnevu  a  ne- 
priateľstva, ktoré  najskôr  zostrí  sa  a  predĺži  boh  vie  na  jak  dlho. 
Zostal  doma,  vyčkal,  kým  prvá  búrka  prejde.  Chytal  sa  do  práce, 
začal  to  i  to,  ale  ani  práca  nešla  mu  od  ruky,  ani  uspokojiť  sa 
nevedel.  Myšlienky  jeho  boly  u  susedov.  Striaslo  ním,  keď  pomyslel 
si,  čo  všetko  mohlo  povstať  z  tých  pletiek,  jak  lahko  mohlo  to  stáť 
jednoho  z  nich  i  život. 

Trápno  dočkal  sa  večera.  Hviezdičky  vyskakovaly  na  oblohu, 
mrak  otáčal  tichú  dedjnku.  Nemohol  sa  zdržať,  musel  db  Chlupkov. 
V  dome  bolo  pusto.  Žena  i  dcéra  bola  tam,  nevedel  nič,  jako  sú, 
nikto  mu  neprišiel  povedať.  V  pitvore  stretol  Chlupkovň. 

„Jako  sú?" 

„Chvalabohu,  lepšie.  Noha  otruula,  i  Maitinovi  prechádza 
horúčosť." 

V  komôrke  vedia  izby  ležali  nemocní.  Ked  vkročil  Žídek, 
starý  Chlupek  sa  pohol,  no  zazrúc  ho  odvrátil  hlavu  a  hľadel  do 
prázdna. 

Žídek  to  zbadal;  prikročil  k  Martinovi  a  pýtal  sa  hlasom 
mäkkým : 

„Martinko,  je  ti  už  ľahšie?" 

Nemocný  pokýval  hlavou.  Pri  hlave  sedela  Hanica  a  dívala  sa 
starostlivé,  čo  to  bude.  Žídek  potom  išiel  ku  Chľupkovi,  nahnul  sa 
nad  posteľ  a  pýtal  sa: 

„Ondrejko,  bolí  ťa  veľmi  tá  noha?" 

Starý  neodpovedal,  prižmúril  oči ;  ale  Žídek  chytil  ho  za  ruku 
a  držal ^ho.  I  Hanica  prišla  a  piihovárala  sa.  Chľupek  pozrel  na 
nich.  Žídkova  tvár  bola  strápená,  ľútostivá.  V  pohľade  jeho  bolo 
všetko :  uznanie,  boľasť,  dobrota  i  tuha  po  napravení  zlého.  Nebolo 
možno  hľadeť  na  nich  chladno,  nepriateľsky. 


r>r)0 

„Nehnevaj  sa,  kmotre  Ondrej,  stalo  sa,  lúto  mi  je,  sme  starí 
priatelia,  škoda  by  nás  bolo.** 

A  držal  jeho  ruku  ešte  vždy.  Jeho  pohlad  bol  taký  srdečný. 
Smierili  sa,  Žídek  si  sadol  vedia  starého  priateľa  a  zostal  tam 
dlho  do  noci. 

* 

A  stalo  sa.  Jakonáhle  Martin  ozdravel,  bola  svadba.  Nečakali 
ani  jasene.  Plot,  ktorý  delil  záhrady,  zmizol,  na  mieste  vyfatej  lipy 
zasadili  novú,  včely  daly  do  jednoho  včelína,  postavili  tam  lavičky, 
sedávali  na  nich,  obzerali  štepy  a  keď  im  vôTa  prišla,  starí  pustili 
sa  zase  do  seba,  rozumie  sa,  že  už  krotáím  spôsobom.  Žídek  zostal 
so  ženou  sám  v  dome,  bolo  mu  smutno,  role  obrábal  Martin,  nuž, 
nemajúc  čo  robif,  aj  dvadsaf  ráz  prišiel  do  Chlupkov  a  zízal  po 
kútoch. 

Statý  Chlupek  obyčajne  ho  vítal: 

„Ale,  človeče,  čo  sa  popletáš?" 

„Ja  že  sa  popletám ?^ Hádam  som  taký  lenoch,  jako  ty?" 

Inokedy  zas  prišiel  Žídek  a  volal: 

„Anica,  poď  trochu  k  nám,  mat  ti  chce  niečo  povedat." 

Chlupek  hneď  zamiešal  sa  do  toho. 

„A  čo  máte  8  Hanicou?" 

^A  čože?  či  nie  je  moja  dcéra?" 

„Pravda,  že  nie;  ona  je  naša.  A  samú  ju  veru  nepustíme. 
Poď,  Hanica,  pôjdeme  spolu."  A  Chlupek  vzal  potom  ešte  i  vnúča, 
išli,  až  mnoho  ráz  musel  sám  Martin  pre  nich. 

A  keď  už  prešly  roky  a  tých  vnúčat  bolo  viac,  starí  zas  do- 
háňali sa  o  deti.  Chodili  s  nimi  po  záhrade,  deti  vešaly  sa  im  na 
chrbáty,  fahaly  ich  za  ruky  a  rozkazovaly,  aby  im  nachytali  vtáčkov. 
A  keď  potom  ustatí  sadali  na  lavičku,  takýto  rozhovor  rozpriadol 
sa  medzi  nimi: 

„Pozri  len,  veď  mladý  Martin  je  celý  na  Hanču,"  hovoril  Žídek. 

„Ešteže  čo  I  Nevidíš,  že  je  jako  by  Martinovi  z  oka  vypadol?" 

„Ale  ten?  I  ruky,  i  vlasy,  krk  —  celá  mater." 

„To  som  tiež  ešte  nepočul.  Pozri  tvár,  líca." 

„A  oči?"  smial  sa  Žídek.  „Však  Martin  má  svetlé." 

„Oči,  čo  po  očiach ;  keď  vyrastie,  bude  mat  i  oči  po  Martinovi." 

;,Hneď;  myslíš,  že  sa  oči  liená,  jako  líščia  srst" 

A  škriepku  rozsudzovaly  obyčajne  deti.  Priskočily  k  starým 
rodičom  a  otázka,  na  koho  sú  podaté,  prestala:  videli  len,  že  ich 
radi  majú. 


^Mi 


551 


Slovenské  miestne  názvy. 

Podáva  Pavel  Kriiko. 

(Dokontenle.) 

Podrug,  už  pred  rokom  1109  jestvovavšia  obec  Podrug  v  Nitre; 
O.  2. 

Pogran,  roku  1075  obec  Pagran,  pozdejšie  pfsavaná  i  Paguran 
v  Nitre ;  O.  k.  9,  3,  3.  —  Roku  1209  spomína  sa  už  iba  sía  majer, 
no  roku  1345  bola  už  zase  obcou. 

Poltár,  roku  1246  ku  filakovskému  panstvu  v  Novohrade  pa- 
triväia  hora  Polta  i  potok  Poltal;  F.  IV,  1,  407. 

Potnáky  roku  1244  ku  hontianskemu  hradu  patrivšie  územie 
Pomogh  v  Honte  vedľa  Krupiny;  F.  IV,  1,  331. 

Poprad,  roku  1244  rieka  Poprad  v  Spiši;  F.  IV,  1.  354. 

Popuč,  roku  1482  spomínaný  potôček  Popuch  pri  Balvane  v  Te- 
kove; B.  o. 

Pordan,  roku  1263  územie  Pordan  vedia  obce  Lubov  v  Nitre; 
R  IV,  3,  120. 

Predín,  okolo  r.  1285  spomínaná  obec  Predyn  v  Nitre ;  O.  10. 

Preslín,  roku  1265  obec  Perezlen  vedia  Šiah  v  Honte;  F.  IV, 
3,  278. 

Prestúč,  roku  1075  potôček  Prestucgy  pozdejšie  i  Presttích  písa- 
vaný,  v  Tekove  alebo  v  Honte;  O.  k.  9,  3,  3. 

Pribtd,  roku  1265  obec  Prybul  vedia  Plachtiniec  v  Honte; 
F.  IV,  3,  281. 

Prim,  roku  1269  vrch  Prym  vedia  Kežmarku  v  Spiši;  F.  IV, 
3,  515. 

Pristúč,  roku  1489  riečka  PrystucB  „vulgo  perecz"  vedia  Bratky 
v  Tekove;  B.  o.  200. 

Prodeč,  roku  1245  pole  Prodech  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399. 

Prček,  roku  1297  riečka  Prcsek-Potok  pri  Sieluici  v  Liptove; 
F.  Vn,  2,  252  a  253. 

Purad,  roku  1252  obec  Purad  v  Nitre;  F.  IV,  2,  137. 

Puk,  roku  1295  obec  Puth  i  Puch  v  Tekove;  F.  VH,  3.  110. 

Badišy  roku  1296  zemiansky  majetok  Badis  na  uhrovskom 
panstve  v  Trenčíne;  F,  VII,  3,  109. 

Radmera,  roku  1075  potôček  Radmera,  delivší  kláštorské  zeme 
od  iných,  pri  Opatovciach  alebo  Sv.  Kríži  v  Tekove ;  O.  k.  9,  3,  3. 

itadvan,  roku  1267  vedia  Dunaja  ležavší  zemiansky  majetok 
Badovan  v  Komárne;  F.  IV,  3,  430. 

Rakša,  roku  1277  obec  Ŕoxa,  pozdejšie  písavaná  i  Raxa  a 
Raksa  v  Turci;  K.  I,  14,  1,  2  a  B.  6. 

Ra0,  roku  1294  zemiansky  majetok  Raz  pri  Hrkáči  v  Gemeri ; 
F.  vn,  2,  245. 

Reč,  roku  1245  vrch  Rech  a  medza  Recha  v  Požúnskej  župe ; 
F.  IV,  1,  381. 

Revišné,  roku  1272  územie  Revisna  a  Renche  v  Orave ;  Č.  X, 
81  a  98. 


Revište,  roku  1491  spomínaný,  teraz  už  v  rumoch  ležiaci  zámok 
Reviste  pri  Bzenici  v  Tekove;  O.  k.  7,  5,  14. 

Revúca,  roku  1260  potok  Reucza  v  Liptove  í  F.  IV,  3,  10. 

Rimava,  roku  1246  potok  Ríma  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 

Rimočj  roku  1246  územie  Rímoch  (Rimavec  alebo  Rimav^je?) 
v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 

Ronagoč,  roku  1243  vrch  Ronagocft^  na  plešivskom  panstve 
v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Šahy,  roku  1245  obec  Saagh  v  Honte;  F.  IV,  1,  376. 

Šajov,  roku  1236  rieka  Sajov  i  Sajou,  Sójou,  Soyo,  Seyo  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  62  a  291. 

Sala,  roku  1252  obec  Sála  i  Sallay  pri  Váhu  v  Nitre;  F. IV, 
2,  137  a  VII,  2,  152. 

Šálapsa  alebo  Šalapča,  roku  1254  územie  Sulapsa  v  Zemplíne, 
F.  IV,  2,  227. 

Sáliby,  roku  1238  zemiansky  majetok  Sála.  „quae  tempore 
Sanctorum  Stephani  et  Ladislai  regum  Vag  vocabatur",  v  Požúnskej 
župe,  F.  IV,  1,  139. 

Saracká,  roku  1075  potôček  Sarracka,  pozdejsie  písavaný  i  Sa- 
rnska  a  Seraska,  pri  Kiiažici  v  Tekove;  O.  k,  9,  3,  3. 

Šarkan,  roku  1256  vrch  Šarkan  na  baraládskom  panstve  v  Po- 
žúnskej župe,  F.  IV,  2,  373. 

Šarluhy,  už  r.   1109  jestvovavšia  obec  Sorlou  v  Tekove;  O.  2. 
Šariš,  roku  1254  spomínané  územie  Sarus  v  Zemplíne ;  F.  IV, 

2,  227. 

Scina,  roku  1267   obec  Scyna  vedia  Košíc  v  Abaiyi;   F.  IV, 

3,  411. 

Scince,   roku  1256  obec  Scincze  pri   Skalici  ^v  Nitre;   F.  IV, 

2,  392. 

SedUany,  roku  1244  obec  SzedeÁcsan  na  vajčianskom  panstve 
v  Nitre;  F.  IV,  1,  348. 

Selec,  roku  1260  obec  Szelecz  vedia  Nemeckej  Lupče  v  Liptove; 
F.  IV,  3,  9  a  roku  1662  spomínaná  lúka  Seelecz  v  chotáre  kováco- 
vickom  v  Tekove,  teraz  horáreň;  O,  k.  2,  2,  9. 

Selepčtn,  už  roku  1165  obec  Selepchen,  pozdejsie  písavaná 
Cepsen,  Zelepchen  a  Scylipche  v  Tekove;  B.  o. 

Semlár,  už  roku  1075  obec  Semlar  „super  Ripam  Gran",  po- 
zdejsie písavaná  i  Semeller,  Semler,  Sempler,  Semlyer  a  Zemler 
v  Tekove ;  O.  k.  9,  3,  3. 

Sigra,  roku  1245  potok  Sigra  v  Spiši,  F.  IV,  1,  398. 

Sigrica,  roku  1245  spomínaný  brod  Sigricha  tiež  v  Spiái; 
F.  IV,  1,  399. 

Simák,  roku  1265  vrch  Simug  vedia  Almáša  v  Honte;  F.  IV, 

3,  279. 

Širák,  roku  1246  územie  Sirque  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 
Syronoč,  roku  1245  vrch  Syronoch  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399. 
Skačany,  roku  1271  zemiansky   majetok  Scachan  v  Trenčíne; 
F.  VII,  2,  152. 


553 

Sklabina^  roku  1242  územie  Zklabonia  a  roku  125d  obec  Shla* 
hina  v  Turci;  F.  IV,  1,  271  a  IV,  2,  484. 

Sklovfiaré,  roku  1265  územie,  terajšie  Dražkovce  v  Turci; 
F.  IV,  3,  337. 

Slaíany,  roku  1268  územie  Szélechen  v  Nitre;  F.  VII,  1,  350. 

Sluhica,  roku  1245  vrch  Slubicha  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399. 

Spiš^   roku  1257   obec  Supse  vedia  Lomnice  v  Spiši;   F.  IV, 

2,  440. 

Šradník,  roku  1265  dolina  Schrodnik  vedia  Plachtiniec  v  Honte ; 
F.  IV,  3,  281. 

Štitník,  roku  1243  obec  Chitnek  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Steríš,  roku  1263  územie  i  potok  Sterus,  patrivšie  Nitrian- 
skemu hradu  „vltra  fluuium  Vagh"  v  Nitre;  F.  IV,  3,  163. 

Stojan,  roku  1294  obec  Stoyan  v  Spiši;  F.  VII,  2,  179. 

Štroch,  roku  1269  pole  Stroh  vedia  Sinej  v  Novohrade ;  F.  IV, 

3,  520. 

Strojia,  roku  1252  obec  Stroika,  patrivšia  pôvodne  k  Nitrian- 
skemu hradu,  v  Nitre;  F.  IV,  2,  137. 

Struhárej  roku  1247  územie  Strugar  i  Strogar  v  Novohrade; 
F.  IV,  1,  474  a  IV,  3,  12. 

Súéa,  roku  1244  územie  i  potok  Zudcsan  a  sokorec  alebo  bra- 
lisko  Zudcsa  v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  346. 

Sulko,  už  roku  1075  spomínaný  potôček  Sulko  pri  Tlmaci  v  Te- 
kove; O.  k.  9,  3,  3. 

Šula,  roku  1269  potok  Sulla  vedia  Sinej  v  Novohrade ;  F.  IV, 
3,  521. 

SurbiČ  alebo  Svrbice,  roku  1268  územie  Surbich  v  Nitre; 
F.  VII,  1,  350. 

Sušulany,  roku  1256  obec  Susulan  vedia  Pezinku  v  Požúnskej 
župe,  „vbi  sunt  iobbagiones  castri  Posoniensis" ;  F.  IV,  2,  390. 

Svedernik,  ľoku  1244  potok  Svedernik  na  kysuckom  panstve 
v  Trenčíne;  F.  VII,  1,  346. 

Tarian,  r.  1246  územie  Tarian  v  Novohrade;  F.  IV,  1,  408. 

Taréa,  roku  1264  obec  Ťarcha  v  Šariši;  F.  IV,  3,  204. 

Tatra,  roku  1086  spomínané  pohorie  Tritri  „in  limitibus  Vnga- 
rorum  versus  Cracouam" ;  F.  VII,  1,  132,  —  roku  1256  vrch  Tatra 
i  Tatur  „mons  niueus^  F.  IV,  2,  382  a  IV,  3,  516  a  roku  1264 
vrch  Tortoi  a  pohorie  Tatur  („sub  monte  Tortoi,  hoc  est  specifi- 
cum  vnius  ex  alpibus  Tatur  nomen"),  F.  IV,  3,  186. 

Tekov,  roku  1263  obec  Thekche  vedia  Nového  Mesta  nad  Vá- 
hom, patrivšia  ku  Nitrianskemu  hradu  v  Nitre;  F.  IV,  3,  119. 

Terbegoč,  roku  1260  územie  Terhegoch  v  Honte;  F.  IV,  3,  13 
a  roku  1295  obec  Terbegeca  tamže;  F.  VII,  2,  186. 

Teelín,  roku  1258  potok  Tezlen  v  Nitre;  F.  IV,  2,  458. 

Tlmač,  už  roku  1075  obec  Talmach  „super  ripam  Gran",  po- 
zdejšie  písavaná  i  Tholomach,  Tholmach,  Talmach,  Tolmacz  a  ToU 
mach,  v  Tekove:  O.  k.  9,  3,  3  a  F.  IV,  3,  97  i  VH,  3,  110. 

Toporec,  roku  1256  spomínaná  riečka  Toporcz  v  Spiši;  F.  IV, 
2,  382. 


56  i 


TopriÔy  Ť.  1244  potok  Toprich  na  podolínskom  panstve  v  Spiäí ; 

Tormuina^  roku  1243  riečka  Tormuma  na  plešivskom  panstve 
v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Toma  alebo  snáď  Túma,  roku  1243  spomínaný  majer  Torna 
na  plešivskom  panstve  v  Gemeri;  F.  IV,  1,  290. 

Toay,  r.  1256  hon  Tozy  vedia  Skalice  v  Nitre;  F.  IV,  2,  392. 

Trmaš^  nž  roku  1075  spomínaný  potôček  Tarmas  vedia  Žitvy 
v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3  a  roku  1271  obec  Tremes  pri  Nitre  v  Ni- 
trianskej župe;  F,  VII,  2,  153. 

Tremogosty  r.  1260  územie  Tremogost  v  Honte;  F.  IV,  3,  30. 

Trenčín,  roku  1238  hrad  Trinchin  a  roku  1271  mesto  Thren- 
cinium  v  Trenčianskej  župe;  F.  IV,  1,  131  a  VII,  2,  151. 

Uzdin,  roku  1279  hrad  Uzdin  v  Novohrade;  F.  VII,  3,  86. 

Ujvoľa,  roku  1264  zemiansky  majetok  Ujvola  vedia  obce  Tarče 
v  Šariši;  F.  IV,  3,  204. 

Vagroy  roku  1244  zámok  Vagro  vedia  Súce  v  Treučlne;  F,  IV, 

1,  346. 

Váh,  okolo  roku  1000  územie  i  obec  Vag,  pozdejšie  Saliby 
v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  1,  139,  —  r.  1086  okolie  („prouincia") 
Vug,  patrivšia  ku  Krakovu,  a  rieka  Vag;  F.  VII,  1,  132,  —  r.  1075 
rieka  Wag  a  jeho  ústie  v  Komárne  Wagetin,  Wagetuni,  Wagetum, 
Wagethwyny  Wagetothwen ;  O.  k.  9,  3,  3  a  roku  1240  voda  Vaga 
v  Nitre;  F.  IV,  1,  246  a  471. 

Valaray  roku  1294  obec  Valara  pri  Sielnici  v  Liptove;  F.  VII, 

2,  253. 

Vanič,  roku  1269  potôček  Vanych  pri  Hybiach  v  Liptove; 
F.  IV,  3,  544. 

Vanímiky  roku  1256  ku  Baraládu  patri  vší  vrch  Vanymik  pri 
Trnave  v  Požúnskej  župe;  F.  IV,  2,  373. 

Varanica,  roku  1250  potok  Varanicza  na  radvanskom  panstve 
vo  Zvolene;  F.  IV,  2,  61, 

Varín,  roku  1244  voda  Varín  v  Trenčíne;  F.  IV,  1,  346. 

Va6eCj  roku  1247  potok  Vazicz,  „qui  dimeatur  de  Vagh",  na 
libvorskom  panstve  v  'Ŕ-enčíne;  F.  IV,  1,  472. 

Vetvaňy  roku  1244  obec  Vetuon  vedia  Súce  v  Trenčíne ;  F,  IV, 

1,  346. 

Viceč,  roku  1244  potok  Vicecs  v  Spiši;  F.  IV,  1,  399. 
Vojšič,  roku  1256  močiar  Voysich  vedia  Skalice  v  Nitre ;  F.  IV, 

2,  392. 

Vozokany,  roku  1273  obec  Vezeken,  roku  1228  písaná  Vezekuin^ 
v  Tekove;  F.  VU,  2,  29  a  B.  o.  234. 

Vráble,  roku  1265  obec  Verebel  v  Tekove;  F.  IV,  3,  275. 

Zajraz,  roku  1243  potôček  Zairas  na  kävickom  panstve  v  Ge- 
meri; F.  IV,  1,  292. 

Zampor,  už  roku  1236  obec  Zampar  vo  Zvolene;  F.  IV,  1,  67. 

Zana,  roku  1335  obec  Zana  pri  Kováčovciach  v  Tekove;  O.  k. 
40,  2,  2. 

Zanoiany,  roku  1242  územie  Zanosan  i  Zanazan,  ba  i  Za- 
Iwsan  v  Turci;  F.  IV,  1,  271  a  Č-  X,  90. 


Zbik,  roku  1256  obec  Zhik  pri  Trnave  v  Požúnskej  župe; 
F.  IV,  2,  373. 

Žikva  alebo  Žikava,  roku  1075  územie  i  pot6ček  Siktia^  po- 
zdejšie  písavaný  i  Sykua^  Sichoua,  Skhoa,  Sy(mba,  Sykica,  Sikwa, 
Siqua,  SythkawQy  v  Tekove;  O.  k.  9,  3,  3. 

Žiritva  (či  nie  Žertva  ?  ;  roku  1200  obec  Ziritva  v  Zemplíne ; 
F.  Vn,  1,  185. 

Žitva,  roku  1075  potok  Zythwa  i  Sifoua,  pozdejšie  písavaný 
tiež  i  Sytoua,  Situa^  v  Tekove  pri  KĎažici;  O.  k.  9,  3,  3  a  F.  IV, 
3,  275  a  iný  potok  Sitva  pri  Hlohovci  v  Nitre,  spomínaný  r.  1249 ; 
F.  IV,  2,  54. 

Žitvatín,  roku  1075  obec  Sitouatuin  v  Komárne ;  O.  k.  9,  3,  3. 

Zotičy  roku  1256  vrch  Zotych  na  baraládskom  panstve  v  Po- 
žúnskej župe;  F.  IV,  2,  373. 

Zvolen^  roku  1250  obec  Zolyo  i  Zotdum,  Zolon  a  Zolium  vo 
Zvolene;  F.  IV,  2,  61  a  krém  toho  i  Zolumku,  totiž  kamea  alebo 
bralo  Zvolen  pri  Opatovciach  v  Tekove;  F,  IV,  2,  205. 

Týmto  by  bola  zakončená  moja  sbierka  miestnych  názvov,  spo- 
mínaných už  v  starodávnych  listinách. 

No  presvedčený  som,  že  je  ešte  daleko  nie  úplná,  a  bude-li 
mať  niekto  chuti  pokračovať  v  započatej  tejto  práci,  že  nájde  istotne 
ešte  mnoho  slovenských  miestnych  názvov,  ktoré  zostaly  mne  ne- 
známymi. 

Vzdor  tomu  dúfam,  že  moji  rodáci  prijmú  milo  i  túto  nedo- 
konalú sbieročku  a  uajdú  v  nej  to,  čo  som  našiel  a  videl  ja,  totiž 
vedia  slovnej  rozmanitosti  a  mluvničného  matenáln  i  jasný  dôkaz 
toho,  že  nesprávne  súdi,  kto  upiera  túto  dedovizeň  slovenskému 
národu.  Proti  takým  dôkazom,  aké  nám  podávajú  naše  miestne  ná- 
zvy už  v  šedej  dávnovekosti,  môže  bojovať  iba  človek  ani  iskierky 
zdravého  rozumu  nemajúci. 

Nemavší  žiadnych,  do  tohoto  odboru  zasahiyúcich  diel  napo- 
rúdzi, prinútený  som  bol  boriť  sa  so  všetkými  ťažkosťami,  aké  po- 
skytuje nevyšliapaná  cesta,  a  preto  i  znám,  že  je  táto  práca  i  nie 
dokonalá. 

Nuž  urobil  som  počiatok  v  nádeji,  že  povzbudím  vlastným  prí- 
kladom svojich  rodných  bratov  a  sestry  ku  sbieraniu  miestnych 
názvov,  ktoré  posial  žijú  v  ich  sídloviskách. 

Prácou  touto  zachovajú  potomstvu  nášmu  také  dedictvo,  po 
ktorom  siahajú  za  našej  doby  už  nejedny  kradmé  ruky. 


Pod  večer. 

L)edinkou  blúdim  sama,  sama, 
čo  útulno  sa  k  vŕšku  vinie; 
už  zašlo  slnko  —  nad  horama 
si  volho  jasná  luna  plynie, 


55é 


na  nebi  samá  hviezda  —  azda 

je  každá  diamant  drobulinký 

to  kedys'  rozsial  božský  Gazda 
z  vianočnej  plachty  omelinky!*) 

Mňa  túžba  kási  vyvábila 
do  tichej  noci  z  mojej  celly: 
snácf  osviežiť  som  zatúžila 
tých  citov  svojich  záchvev  vrelý, 
snáď  mienila  som  v  nočnom  tichu 
ukojiť  svoje  túžby  smelé  .  .  . 
či  žiadala  som  cele,  cele 
uvolniť  stiesnenému  vzdychu. 

Nad  potôčkom  sa  skláňam  dolu, 
on  žblnkotanim  tichosť  ruši, 
on  jasá,  vzdychá  —  sťaby  v  bôlu  — 
sťa  oná  sladkosť  v  mojej  duši. 
Sled  zory  bladne,  hasne,  hasne; 
noc  šerá  zvládla  v  celom  kraju, 
a  v  každej  vlnke  hviezdy  jasné 
sa  odbleskujú,  trblietajú. 

v 

Zas  divný  srdcom  mojím  zvládne  — : 
jak  hviezdny  odblesk  v  hlbočine, 
tak,  nádej !  tvoje  iskry  zradné 
sa  trblietajú  v  citov  plyne. 
Však  ked  chce  po  nich  siahnuť  ruka, 
tu  unikajú  márnej  snahe  .  .  . 
len  city  zvíria,  zvlníš'  múka  — 
ich  odblesk  zhynie  v  slznej  vlahe. 

Ľudmila  Poé^javorinskcL 
♦M* 


Drobné  kvety. 

I. 

iCed  sa  drobné  pieseňky 
v  moju  myse!  vkradnú, 
moje  líčka  pribladé 
ešte  viacej  zbladnú. 


•)  Ľud  veri,  že  keď  z  plachty,  ktorá  je  na  stole  od  Štedrého  večera  do 
Sylvestra,  vyseje  gazda  na  jar  semä|  zamierajúc  doh  vianočné  omelinky,  ono  bá- 
ječné rozmnoží  sa  —  vydá  hojnú  úrodu.  Iste  z  toho  povstala  báj,  že  Boh  rozosial 
so  svojho  stola  omelinky,  ktoré  zmenily  sa  v  zlaté  hviezdy. 


657 

Hlavenka  ma  rozbolí, 
v  oku  slza  zhrá  si  .  .  . 
ale  v  srdci  po  každej 
pláva  sladkosť  kási  .  .  . 

n. 

Našim  malým  oblôčkom 
slnka  pablesk  kuká; 
rád  by  cezeň  prekízol 
do  komôrky  dnuká. 

Ticho  I  neruš,  slniečko  I 
pritmy  harmónie: 
v  komôrke  tej  úzunkej 
mladé  srdce  snije, 

spletá  sničkov  nitôčky 
do  zlatého  krosna  — 
neradím  ti,  neradím 
prebudiť  ho  zo  sna! 

Akže  by  ho  vzbudila 
jasná  lúča  tvoja, 
všetky  tvoje  pablesky 
ho  viac  neukoja. 

m. 

Nesedaj  si,  slávičok, 
ku  našemu  oknu: 
rosička  tam  padáva, 
krýdelká  tí  zmoknú! 

Slzičky  tam  padajú 
v  tichú,  jasnú  nôcku, 
keď  má  prí^  ňom  Samota 
s  bladým  Zialom  schôdzku. 

IV. 

Vtedy  sa  mi  prisnijú 
najpeknejšíe  sničky, 
keď  si  pieseň  podložím 
miesto  poduštičky. 

Vtedy  sa  mi  najkrajší 
sníčok  v  srdce  vlúdi, 
ked  mi  myseľ  z  večera 
za  hviezdkami  blúdi .  .  . 


Ľudmila  JPúäiawr 


56S 


Bretónska  legrenda. 

Napísal  Jules  Lemaitre, 

r  arnosf  Saint-JeanHdu-Doigt  dostala  toto  nazvauie  od  toho,  že 
v  jej  chráme  chráni  sa  jedna  z  najdrahocennejších  relikvií  kresťan- 
ských :  vlastný  prst  sv.  Jána  Krstiteľa,  ten  samý,  ktoi;ým,  stojac  na 
brehu  Jordána,  ukazoval  na  božského  Vykupiteľa  človečenstva. 

I  dosial  prst  tento  robí  neraz  divy,  no  pred  troma  alebo  štyrmi 
stoletiami,  keď  viera  bola  vrelejšia,  divov  dialo  sa  viacej,  lenže  nie 
k  prospechu  silných  sveta  tohoto,  ako  uvidíme  z  nasledujúceho 
pravdivého  príbehu. 

y  tom  čase  kňahyna  Anna  Bretónska,  majúca  na  tele  veľmi 
zlú  ranu,  márne  utiekala  sa  o  radu  k  uajznamenitejším  lekárom 
Padui  a  Ravenny. 

Prišlo  jej  na  um,  že  prst  sv.  Jána  Krstiteľa  mohol  by  ju  vy- 
hojiC,  a  poneváč  ťažko  jej  bolo  unúvať  sa  samej,  rozkázala  duchov- 
ným priniesť  sväté  ostatky  do  Rennes,  na  svoj  zámok. 

A  zo  Saiut-Jean-du-Doigt  na  zámok  knahyne  Anny  bolo  desať 
dní  cesty. 

Prst  položili  do  bohatej  rakve,  ktorú  niesli  kláštorní  sluhovia, 
spievajúci  hymny;  veľký  zástup  veriacich  šiel  za  nimi. 

V  prvý  deň  stromy  vedľa  cesty  úctivé  klaňaly  sa  processii, 
no  k  večeru  prestaly  klaňať  sa,  nosičia  cítili  neodolateľnú  ustalost, 
tak  že  nemohli  íst  ďalej. 

Nazreli  do  rakve  a  videli,  že  prsta  tam  už  nebolo.  Vrátili  sa 
do  chrámu. 

Kňahyňa  Anna  pochopila,  že  keď  svätý  nechce  k  nej,  ona  musí 
ísť  za  ním.  Preto,  napriek  dlhej  ceste,  šla  do  Saint-Jean-du-Doigt 
a  vstúpila  do  chrámu,  bohato  odetá,  sprevádzaná  pažatmi  a  dvor- 
nými dámami.  Nábožne  kľakla  k  svätým  ostatkom  a  s  trúfalosfou 
čakala  vyhojenie  svoje. 

Ale  neduh  neopúšťal  ju.  * 

A  medzitým  videla,  ako  okolo  nej  remeselníci,  pospolitý  ľud, 
tuláci,  žobráci  a  bedári  boli  razom  uzdravení  mocou  divotvorného 
prsta. 

Pochopila  vtedy,  že  palec  je  priateľom  biednych.  Obliekla  si 
šaty  sedliacke  a  tak  prestrojená  vkradla  sa  medzi  pútnikov,  aby 
nespozorovaná  príkľakla  k  milosrdným  ostatkom  svätým. 

A  vtedy  skutočne  bola  vyhojená,  či  preto,  že  podarilo  sa  jej 
zamaskovať  sa,  alebo,  možno,  preto,  že  to  prestrojenie  dojalo  svä- 
tého tou  pokorou,  o  ktorej  svedčilo. 

Taká  je  legenda,  ktorú  ja  počul  som  raz  večerom  od  svojho 
učiteľa,  Renana. 


559 


Slovenský  jazyk. 


Príslovia,  idiomatické  výrazy  a  slová 

z  Bo$áckeJ  doliny.^) 
Zô  sbierky  Ľ.  Ricnera. 

Hvízda  si  jako  hlaoný  cigáň. 

Vtedy  c'  to  zaplací,  keď  sa  z  pekla  vrácf. 

Aj  dzedko  by  nám  žili,  keby  neboli  umreli. 

Čert  ani  vtedy  nespí,  keď  chrápe. 

Jellivý  (zlý)  pes  málo  ščeká,  ale  mnoho  kuše. 

Boli  eesobášeni  pod  vŕbtí,  vraví  sa  o  nezákonnom  manželstve. 

Ľze  (alebo  kam)  sa  dáte  ?  z=  kam  idete  ? 

Už  som  bol  natáhlý  (r=  vychystaný),  že  pôjdem,  ale  som  sa 
spákél  (=  ináč  si  premyslel). 

Chôdzi  po  dobrých  luďoch  (=r  žobre). 

Škarbály^  posmešne  o  rozodranej  obuvi.  V  Čechách,  dla  Hájka, 
hovorili  v  starých  časoch  črieviciam  „škarpaly",  čo  vraj  pochádza 
z  italského  scarpella.  (Vidz:  „Vesna"  z  r.  1887,  str.  193.) 

Prejdzite,  podfe  dal,  zve  Bošáčan  príchodzieho  do  izby,  a  tam 
ukazujúc  na  lavicu,  núka  ho:  oprite  sa  (=  sadnite),  aby  sme  mohli 
dobre  spávat. 

Ovca  sa  oplúščila^  kočka  okocila,  suka  osmradssila. 

Láska  z=  lasica. 

Sova,  sú'oák  (mužs.  r.);  sojka,  soják  (mužs.  r.). 

Čagan,  čagánek,  čakan,  palica  hore  v  oblúk  ohnutá.  V  Liptove 
cugaúa, 

Hrantom  zovie  sa  válov  (žlab),  z  ktorého  dobytok  žerie. 

Zahily  starazil,  zatúkol,  jsahlobil  klin  do  zeme  =  Padnul. 

Uš  sa  dzievčí^  vraví  sa  o  panne  na  vydaj  súcej. 

Psit  =  nemravné,  prostopašne  žif . 

Sviazaný  do  snopov  jačmeň  a  ovos  skladá  sa  do  mcMi,  raž  a 
pšenica  do  krížov. 

Obilie,  ktoré  sa  nevpratalo  do  stodoly,  skladá  sa  vonku  do 
kozia  alebo  koheliny^  kobyliny. 

Mlezivom  zovie  sa  prvé  mlieko  po  otelení;  z  druhého  alebo 
tretieho  pôdqju  dá  sa  mlieko  zvarif,  a  zovie  sa  kuruckou. 

Buľo  =  bujak. 

Lúkote  =  bahry. 

Už  má  dva  roky,  a  ešče  ždy  sa  mu  dáva  drhnút,  nadŕdat^ 
mlogat  =  Dojčí  ho,  nadája,  pri  prsiach  chová. 

Sliepka,  chtiac  na  vajciach  sedet,  chlopká  =  kvoče,  kvoká. 

Dze  s'  tolko  žbrilal  ?  =  behal,  túlal  sa. 

Dávno  teft  smrdzel  čertovinú,  hovorí  sa  o  človeku  zlého  sve- 
domia. 


')  Yids  Slov,  Pohtádov  č.  1. 


mm 


660 

Má  on  toho  dosci,  šeličoho  na  hlave.  (Starosf.) 

Chrápy  =  svinské  nozdry. 

Dala  mu  bohyni  porobiť  (učarovat),  nuž  ji  mosel  zát. 

Drigroš  =  skučko,  skúpaň. 

Dvorane^  jednoho  dvora,  domu  obyvatelia. 

Dučka  =  jamka. 

Zvesil  hlavu,  vraví  sa  o  človeku  predtým  pyšnom,  vypínavom. 

Podrezala  si  s  nim  hrdlo  z^  Je  nespokojná  v  manželskom  stave. 

Mosí  ué  raz  do  toho  zahrýzci  (zahryznúť)  =  Musí  to  započat 

F7Aa,  vták;  Oriolus  galbula. 

Míla  nie  je  široká,  ale  je  duhoká  =  dlhá. 

Malá  žaba  sa  velkej  vody  neľaká. 

Má  ho  tak  rád,  jako  holub  žitko.  V  protivnom  smysle:  jako 
koza  nôž. 

Uiica  =  lyžica. 

IJedáva  darmo  hube  jesd,  hovorí  sa  o  výrečnom. 

Ociera  (ukazuje)  zuby,  jako  pes  na  oti*uby. 

Nacicaná  búcha  (blcha)  menej  ščípe. 

Oba  sú  z  jetmého  smecisha  =  Jednak  zlí,  rovnakí. 

Ťaží,  ludzí  kazí.  (Lenivost.) 

Poznajú  si  zuby.  (Radi  sa  majú.) 

Sinohvet,  nevädza,  charpa;  Centaurea  cyanus  L. 

Šúľavá  práca  z=  dlhotrvajúca,  ktorá  nejde  chytro  od  ruky. 

Oŕiešik,  králik;  u  nás  najmenší  vtáčik  (Troglodytes  parvuius). 

Odvečerie  =  čas  predvečerný. 

Chôdzi  jako  otreščený  =  bezrozumný,  streštený,  bláznivý. 

Len  nedávno  sa  s  ňú  oznal,  a  už  ju  bere  (za  ženu). 

Tak  ho  polenom  ošinúl  (uderil),  že  sa  vyvalil,  jako  bol  duhý. 

Telivo  =  lenoch,  darebák. 

Šúlance,  súkance  =  dlhé,  úšúlané,  usúkané  slíže  (halušky). 
V  Gemeri,  dla  Dobšinského,  stružky. 

Rozčertený,  rozzlobený. 

Seč,  seča,  vyCatý,  vysekaný  a  potom  podrastený  les. 

Strýčný  brat  =  bratanec. 

Povázat  pozemok  =  hnojif ;  povoziť  z=z  ohnojit. 

Tak  mu  bolo  teplo,  až  sa  mu  zuby  pocily. 

Tancovali  na  hlucho  =  bez  hudby. 

Čo  by  som  sa  s  takým  ťalápom,  s  takým  nanisthodníkom  oškli- 
vila  (špinila,  špatnou  robila). 

Namascili  mu  rebrá  =  zbili  ho. 

Rárohy  =  nespratné  náradie. 

Ledváj  sa  to  trošku  vypelichalo  (odrástlo),  už  si  to  jako  vede 
(počína)  I 


5Ô1 


BESEDA. 


Zlato  a  striebro. 

Keď  tak  mnoho  hovorí  sa  o  valute,  o  množstve  zlata,  potreb- 
jiého  na  nové  korunníky,  nebude  snáď  od  veci  povedať  tu  niečo 
o  zlate  a  striebre,  o  ich  vyrábaní. 

Aby  zlato  a  striebro,  tieto  vzácne  kovy,  v  svojej  rýdzosti  mohly 
prísf  do  rúk  obecenstva,  buď  jako  hotový  peniaz  alebo  klenot,  pod- 
stúpit  musia  najprv  mnohú  procedúru  v  ohni  a  v  kyseline.  Ako 
dorábajú  sa  od  začiatku  z  rudy  v  peciach  hutníckych,  to  ponechá- 
vam stranou.  Môj  úmysel  je  podať  stručný  nástin  oddelovania  zlata 
od  striebra  kyselinami,  pri  pomoci  ohňa  a  pary. 

V  hutách  vyrobené  striebro,  takzvané  hutnícke,  obsahuje  v  sebe 
aj  istú  čiastku  zlata,  dľa  toho,  jak  bohatá  bola  ruda  na  zlato  a 
striebro.  U  nás,  v  Uhrách,  sú  rudy  pomerne  dosť  chudobné  na  zlato ; 
v  tom  prevyšujú  nás  bane  sedmohradské,  ktoré  sú  v  zlate  bohaté. 

Zlato  nemožno  spozorovať  aui  v  striebre  hutníckom,  lebo  je 
tak  spojené  so  striebrom,  že  ani  obyčajný  hutnícky  oheň  nie  je 
v  stave  odlúčiť  jedno  od  druhého.  Len  tam  možno  zbadať  zlato 
v  striebre,  kde  to  prvšie  je  vo  väčšine.  A  na  peniaze  i  klenotnícke 
články  potrebné  je  čisté  zlato  a  striebro.  Len  potom  k  týmto  či- 
stým kovom  pridávajú  potrebnú  čiastku  mede,  aby  kov  bol  tvrdší 
a  nepodliehal  tak  chytro  zodraniu. 

Hutnícke  striebro  prerába  sa  teda  na  čisté  zlato  a  striebro  nie 
v  hutách,  ale  v  iných,  odlučujúcich  dielňach  (Scheidegaden,  választó- 
intézet)  kyselinami,  jako  nižšie  o  tom  bude  zmienkn. 

Sirková  kyselina,  alebo  bárs  jaká  iná,  nie  je  v  stave  celé  kusy 
striebra  v  tekutinu  obrátiť,  aspoň  v  krátkom  čase  nie,  pri  pomoci 
ohňa.  Predovšetkým  teda  treba  takéto  hutnícke  striebro  znova  roz- 
topiť a  na  malé  kúsky  preliať,  aby  tak  kyseliny  malý  volný  prístup 
i  k  najmenšiemu  kúsku.  Za  dávnejších  časov,  keď  kamenné  uhlie 
a  z  neho  vypálený  kox  alebo  plyn  (gas)  neboly  známe,  pracovalo 
sa  po  hutách  a  iných  dielňach  pri  dreve  a  obyčajnom  uhlí.  No 
v  novšom  čase,  keď  voda  ustupuje  pare,  drevo  kamennému  uhliu 
a  koxu,  ktoré  hmoty  pravda  vyvinú  väčšiu  horúčosť  než  obyčajné 
drevo  a  uhlie,  trebárs  kox  alebo  kamenné  uhlie  na  našich  stranách 
draho  pride,  predsa  po  hutách  a  iných  dielňach  väčšinou  upotrebujú 
kamenné  uhlie  a  kox. 

y  dielňach  tedy,  kde  odlučuje  sa  zlato  od  striebra,  podobne 
pracujú  zväčša  koxom.  Tu  hutnícke  striebro  —  v  grafitových  tégloch 
rozličnej  velikosti  —  roztápa  sa  asi  pri  1000°  horúčosti,  ktorá  pro- 
cedúra trvá  obyčajne  5 — 6  hodín,  dla  toho,  jak  mnoho  bolo  striebra. 
V  tekúcom  spôsobe  roztopené  striebro  leje  sa  do  studenej  vody, 
pri  pomoci  silného  tlaku  vody,  následkom  čoho  ulejú  sa  rozličnej 
podoby  väčšie-menšie  kúsky  strieborné,  ktoré  jednoducho  graná- 
Uaroi  sa  menujú. 

86 


\ 


Granálie,  či  drobné  kúsky  tieto,  dávajú  sa  do  velkých,  liatych 
kotlov,  asi  po  220 — 250  kg.  na  raz,  ktoré  sú  v  peci  zamurované 
a  pokrývkou  opatreué,  aby  škodlivé  gázy,  ktoré  vyvinujú  sa  ná- 
sledkom varenia  sa  sirkovej  kyseliny  a  rozpúšíania  kovov,  len  je- 
dným, k  tomu  určeným  otvorom  odchádzaly.  Lebo  treba  nám  znaf, 
že  v  takom  hutníckom  striebre  je  nielen  zlato,  ale  ešte  i  iné  mnohé 
kovy  vo  väčšej-menšej  miere,  jako :  meď,  železo,  cink  a  iné,  ktoré 
sirková  kyselina,  66°  Beaumé  silná,  pri  pomoci  ohňa,  v  tekutinu 
obracia,  z  čoho  potom  vychádzajú  pre  ludské  telo  velmi  škodlivé 
plyny. 

Rozpúš(anie  granálif  v  kotle  sirkovou  kyselinou,  počítajúc  na 
1  kilo  striebra  so  zlatom  2  kilá  sirkovej  kyseliny  66°  silnej,  trvá 
obyčajne  8 — 9  hodín,  niekedy  i  menej;  závisí  od  toho,  jaké  buly 
granálie  a  čo  v  sebe  obsahovaly,  Sirková  kyselina  v  kotle  obráti 
tieto  kovy,  vyjmúc  zlata,  na  tmavo-bielu  hustú  tekutinu,  na  sirko- 
vaté  striebro,  zlato  však  ako  tmavo-žltý  piesok  zostane  sedef  na 
dne  kotla.  Keď  robotník  pracujúci  okolo  kotla  zbadá,  že  granálie 
v  kotle  sú  uz  úplne  rozpustené,  vtedy  vezme  dlhú  železnú  týku  a 
začne  pomaly  miešaf  v  kotle,  aby  snáď  niekde  na  boku  kotla  pri- 
lepená hrča  nerozpusteného  striebra  nezostala.  Ale  pred  rozpuste- 
ním granálií  nesvobodno  miešaf,  lebo  snaduo  sa  stat  môže,  že  roz- 
pustená hmota  vykypí  z  kotla,  čo  je  i  nebezpečné  i  škodu  zapríčiní. 

Keď  v  kotle  sirková  kyselina  nemá  viac  už  čo  rozpúštaf,  áu- 
štenie  úplne  zatíchne,  znak  toho,  že  striebro  je  celkom  rozpustené, 
a  tak  i  pod  kotol  kúriC  sa  prestane.  Rozpustená  hmota  zostane  stáf 
aspoň  12 — 15  hodín,  kým  zlato  náležité  usadne  sa  v  kotle  a  sirko- 
vaté  striebro  zachladne.  Po  náležitom  ustatí  striebra  vyberá  sa 
z  kotla  železnými  varechami,  ako  hustá,  tmavo-biela  tekutina,  do 
prichystanej  železnej  vane,  ktorej  celá  vnútornosC  je  olovom  vy- 
ložená, aby  železo  od  kyselín  rýchlo  zkazu  nebralo.  Vybraté  z  kotla 
striebro  mieša  sa  vo  vani  drevenými  lopatami;  miešanie  dotiaľ 
trvá,  kým  striebro  nie  je  úplne  srazené  pri  pomoci  pary.  Jestli 
lúh,  ktorý  obsahuje  v  sebe  sirkovaté  striebro,  je  prituhý,  rozriedi 
sa  vodou  na  25°  B-mé.  Srazenie  striebra  v  lúhu  deje  sa  pri  po- 
moci medi,  ktorá  má  tú  vlastnosť,  že  striebro  náležité  vylúči  z  lúhu, 
ona  sama  však  zkazu  vezme,  tak  že  z  nej  nezostane  len  svetlá, 
sirkovatá  tekutina,  z  ktorej  potom  po  viacerom  prevarení  dorába 
sa  svetlý  liadok,  ktorý  pod  menom  Kupfervitriol  je  známy. 

Poďme  ďalej  ku  striebru.  Toto  ustavičné  miešanie  striebra  vo 
vani  lopatami  trvá  5—7  hodín,  až  je  náležité  usadnuté  a  od  lúhu 
oddelené.  Či  lúh  obsahuje  ešte  striebro,  to  zkúšame  solným  roz- 
tokom. Keď  pustíme  ho  trochu  do  vane,  hneď  sa  srazí  so  striebrom 
a  ukáže  bielu  tekutinu,  na  znak  toho,  že  striebro  nie  je  ešte  od- 
delené; v  protivnom  prípade  je  táto  práca  hotová.  Vtedy  ďalšie 
varenie  parou  a  miešanie  lopatami  sa  zastaví  a  lúhu  dáme  sa  ustát, 
najmenej  za  hodinu.  Po  uplynutí  tohoto  času  lúh  zo  striebra  po- 
maly sa  odtiahne,  striebro  ako  biely  piesok  vyberie  sa  do  osobitnej, 
velkému  trichtáru  podobnej  nádoby,  ktorá  je  zvnútra  tiež  olovom 
vyložená,  dno  dierkami  opatrené,  aby  tekutina  mala  volný  odchod. 


m 

Tu  stríebľo  horúcou  vodou  premyje  sa  z  lúhu,  hydraulickým  predom 
vypresuje  z  vody  a  v  železných  rúrach  až  do  červená  suší.  Takto 
prichystané  môže  sa  poznove  v  grafitových  tégloch  topiť.  Až  na 
veľmi  nepatrnú  čiastku,  je  čisté  od  iných  kovov;  lebo  po  roztopení 
v  1000  čiastkach  obsahuje  v  sebe  997—999  čiastok  čistého  striebra. 
Týmto  spôsobom  prerobené  striebro  hodí  sa  ku  jakýmkolvek  prie- 
myselným predmetom  a  na  peniaze.  Na  peniaze  určenému  striebru, 
ako  i  klenotníci,  tevea  poznove  pridávajú  mede,  dľa  potreby,  a  ho 
8  uou  roztopia. 

So  striebrom  boli  by  sme  už  na  čistom ;  ostáva  nám  eäte  zlato, 
ktoré  sme  v  kotle  nechali  po  vybratí  striebra  ako  tmavo-žltý  piesok. 
Tu  zostáva  asi  6 — 7  hodín,  medzitým  zaleje  sa  čistou  sirkovou 
kyselinou  dva  razy.  Táto  procedúra  menuje  sa:  predbežným  kon- 
centrovaním  zlata. 

Po  uplynutí  toho  času  so  zlata  sberá  sa  poznove  sirková  kyse- 
lina, a  zlato,  surové,  prichádza  do  malej  železnej  vane,  kde  sa  vodou 
a  parou  varí.  Po  tomto  prevarení  zlato  znova  vyberajú,  tlcú  buď 
v  porcellánových  alebo  železných  nádobách  na  jemnejšie,  aby  pri 
premývaní  horúcou  vodou  s  hrčiek  v  podobe  tekutiny  odiély  kyse- 
lina, rozpustené  železo  a  iné  kovy.  Takto  prichystané  zlato  ako 
žltý  piesok  prichádza  ku  skutočnému  koncentrovaniu  sirkovou 
kyselinou. 

Koncentrovanie  zlata  robí  sa  v  malom,  liatom  kotlíku,  ktorý 
podobne  je  v  peci  zamurovaný,  pokrývkou  opatrený,  tak  jako  väčšie 
kotly,  z  tej  istej  príčiny.  V  kotlíku  tomto  zlato  aspoň  4 — 5  ráz 
zalejú  čistou  sirkovou  kyselinou,  čo  všetko  trvá  bezmála  dva  dni 
a  jednu  noc. 

Keď  koncentrovauie  zlata  chýli  sa  už  ku  koncu,  vtedy  znova 
sberajú  s  neho  kyselinu  a  vyberajú  ho  do  olovenej  misy,  kde  pre- 
my va  sa  najprv  studenou,  potom  horúcou  vodou.  Teraz  ešte  raz 
ho  tlčú  a  znova  horúcou  vodou  premyjú. 

Konečne  nasleduje  posledná  procedúra.  Ešte  raz  za  niekolko 
hodín  varí  sa  totiž  v  osobitaej  nádobe  na  otvorenom  hiarte  v  piesku 
so  sanitrovou  kyselinou.  Ešte  raz  premyjú  ho  z  kyseliny  a  inej 
nečistoty  horúcou  vodou  a  tak  pripravené  v  tégloch  sušia  a  roztopia. 

Po  roztopení  z'ato  dostáva  svoju  peknú,  ligotajúcu  sa  —  zlatú 
barvu;  lebo  je  čisté  od  iných  kovov,  ktoré  dosial  zatieňovaly  jeho 
opravdový  lesk. 

K  zlatu  na  10  a  20-írankovníky  určenému  —  jako  i  klenot- 
níci —  pridávajú  dla  potreby  istú  čiastku  mede,  z  tej  istej  príčiny, 
jako  pri  striebre.  Lebo  čisté  zlato  samo  v  sebe  je  mäkké,  a  z  ta- 
kého zhotovené  peniaze  alebo  šperky  rýchlo  by  sa  zodraly  medzi 
rukami. 

SlovcnsH  Pohľady  prijímajú  takéto  opisy  najmä  k  vôli  lexi- 
kálnemu materiálu.  V  článku  mojom  bude  toho  dosC  málo.  Baníctvo 
a  hutníctvo  bolo  u  nás  v  rukách  Nemcov,  lud  slovenský  osvojil  si 
názvy  zväčša  z  nemčiny  pofušované.  Ja  užíval  som  výrazov  tých, 
ako  ony  prichádzajú  v  obecnej  mluve  Kto  viac  vie  z  tohoto  prie- 
myslu, nech  doplní.  «  +  y- 

86* 


m 


Lieky  pospolitého  Tudu. 

V  pokročilých  našich  časoch  už  máme  učených  ludí,  ktorí  po- 
svätili sa  tomu,  aby  mnohonásobné  nemoce  ľudského  tela  liečili  a 
tak  porušené  zdravie  vedomosťou  svojou  nám  prinavrátit  pomáhali; 
no  za  dávnych  časov  vedomcov  týchto  len  tak  málo  bolo,  že  sám 
ľud  bol  nútený  hladat  lieky  proti  rozličným  nemociam  a  neduhom. 
Jednomu  pomohlo  toto,  inému  zas  to;  jednomu  bolo  to  osožné, 
inému  zas  škodné,  a  preto  neprekvapí  nás,  že  nachodíme  nielen 
tisíce  a  tisíce  liekov,  ale  medzi  tými  tisícami  i  viac  sto  takých, 
ktoré  proti  jednej  a  tejže  nemoci  slúžiť  majú.  Liečenie  toto  vy- 
konávalo sa  i  s  rozličuýiui  obradmi,  so  zaklínaním,  čarením,  uží- 
valy  sa  i  také  lieky,  ktoré  dnes  vzbudzujú  úsmech  alebo  zhnusenie. 
No  i  v  týchto  zrkadlí  sa  národný  život.  Sbieranie  teda  pospolitých 
liekov  je  tiež  kamenček  k  budove,  ktorá  v  pravom  svetle  má  nám 
pred  oči  postaviC  minulý  i  prítomný  život  nášho  národa  sloven- 
ského. —  Z  tejto  príčiny  i  podávam  sbierku  túto. 

1.  Béľmo.  Pod  beľmom  náš  ľud  rozumie  nemoc  oka,  ktorá  javí 
sa  tvorením  na  zrenici  či  paničke  malému  obláčku  podobnej  pla- 
chtičky.  Ona  je  potom  príčinou  čiastočného,  ba  i  celkovitého  oslep- 
nutia. Lekári  rozoznávajú  trojaké  beľmo,  a  síce  dla  toho,  či  sa  ono 
utvorí  na  očnej  šošovičke,  či  na  kožke  sietiny  a  či  zrenica  ozelenia 
Čiastočné  oslepnutie,  či  vlastne  čiastočné  utratenie  zraku  náš  ľud 
menuje  i  vlčou  tmou,  muškami,  —  „mžitky  sa  mi  robia  v  očiach". 

Pospolitý  liek  proti  beľmu  je:  Vezmi  na  konec  noža  potičeného 
ďumbieru  a  práve  toľkú  váhu  bieleho  cukru,  zaviaž  to  do  ľanovej 
handričky,  omáčaj  ju  do  rascovice  a  po  tri  kvapky  vpust  z  nej  do 
oka  ráno,  na  obed  a  večer. 

2.  Bolenie  očú,  ktoré  pochodí  od  prestydnutia,  liecif  treba  na- 
sledovne: omoč  lanovú,  čistú  handričku  do  kyslého  mlieka,  a  ked 
ideš  spaC,  polož  si  ju  na  oči. 

3.  Bolenie  hrdla,  Ked  je  hrtan  zapálený,  mandle  napuchnuté, 
hlas  temný,  glganie  s  bôľom  spojené  a  suchý  kašeľ  trápi  nemoc- 
ného, liečiť  ho  treba  takto:  a)  Uvar  zeleru  v  sladkom  mlieku,  vy- 
ber ho  horúci  na  handričku  a  teplý  prikladaj  na  hrdlo;  pritom 
treba  hrdlo  vyplakovať  (gargarisovať)  odvarkom  šalvie,  ku  ktorej 
pridá  sa  medu,  octu  a  cviklovej  vody.  b)  Vezmi  lastovičie  hniezdo, 
uvar  ho  v  sladkom  mlieku  a  teplým,  ako  len  môžeš  zdržať,  obloz 
si  hrdlo. 

4.  Bolenie  brucha.  Pod  bolením  brucha  nerozumie  sa  bôľ  v  ža- 
lúdku, ale  tie  nemoce,  ktoré  svoje  sídlo  majú  v  obličkách,  slzine 
a  pečeni.  Proti  tejto  nemoci  radia :  Roztlč  bieleho  ďumbieru  s  bielym 
cukrom,  vypi  to  vo  vode,  a  na  brucho  prikladaj  si  teplé  handry, 
vo  vrecúšku  zohriatú  soľ  alebo  múku,  ba  i  zbožia,  a  k  nohám  daj 
krpku  8  horúcou  vodou. 

5.  Bolenie  zuhov.  Jednomu  pomohla  studená  voda,  druhému 
ápiritus,  tretiemu  kadenie,  štvrt^^mu  kliešte;  ale  najistejší  spôsob 
je  vraj  tento :  Polož  surové  jedľové  drevo  na  oheň,  a  tú  vodu,  ktorá 
bude  z  neho  kvapkať,  chyť  do  bavlny  a  polož  na  boľavý  zub,  a 


566 

uvidíš,  Že  ti  pomôže.  Alebo:  jestU  ía  zuby  bolia,  vyčíšťaj  si  ne- 
čistotu zpomedzi  zubov  klincom,  ktorým  umrlčia  truhla  bola  zabitá. 

6.  Blchy.  Tieto  pijavice  zapúdiš,  a)  keď  nasbieraš  z  jelše  alebo 
z  vlašského  orecha  listia  a  porozsýpaš  ho  po  izbe  a  nakladieš  i  do 
postiel.  Ba  dobre  účinkuje  i  z  černobylu  uvitou  metlou  vymetať 
izbu.  b)  Vo  Velký  piatok  pred  východom  slnka  dones  do  izby  snahu 
alebo  ladu  a  roztrús  po  izbe. 

7.  Červienka.  Roztlč  kus  žabice  na  drobulinký  prášek  a  vo 
varenom  víne  daj  ho  nemocnému  vypiC.  b)  Vezmi  voňavý  orieštek 
(predávajú  ho  v  sklepe,  ako  korenie)  a  roztlč  ho  na  prach,  to 
smiešaj  s  dvoma  bielkami,  a  do  toho  daj  i  kúsok  roztlčenej  tehly. 
To  všetko  usuš,  a  ked  uschne,  roztlč  ho  znove,  a  z  toho  prachu 
asi  na  konec  noža  vsyp  do  kaliska  pálenky  a  daj   chorému  vypiC 

c)  Do  holby  čistej  vody  vsyp  asi  hrsť  popola  (najlepšie  bukového), 
a  keď  sa  ustojí,  tú  vodu  slej  a  daj  z  nej  nemocnému  piť,  kolko 
sa  mu  páči. 

8.  Dúl.  Keď  ti  statok  prechorie,  vlej  mu  hneď  do  pysku  dobre 
osolenej  pálenky. 

9.  Hlísty,  a)  Daj  deťom  piť  kobylie  mlieko,  alebo  odvarok 
z  n^ädze  vo  víne.  b)  Zo  zakvitnutej  paliny  otras  kvet,  smiešaj  ho 
s  medom,  natri  na  handru  a  prilož  dieťaťu  na  bruško,  d)  Zohrej 
kapustnice  bez  masti,  bez  soli,  a  daj  dieťaťu  dobre  sa  napiť;  pri- 
tom roztlč  cesnaku  a  prilož  mu  na  bruško. 

10.  Kašeľ,  Proti  kašiu  má  náš  lud  veľmi  mnoho  liekov.  Po- 
žaluj sa  len  starým  ženičkám,  a  každá  ti  poradí  iný  prostriedok 
proti  kašfu.  No  najprospešnejšie  sú :  a)  Var  pšenicu,  a  keď  tej  nemáš, 
môžeš  i  jarčenú  slamu  variť  a  tú  vodu  pif.  b)  Uvar  červenej  ka- 
pusty a  tú  vodu  pi.    c)  Odvarok  syrenčia  (malva  rotundifolia)  piť. 

d)  Upeč  bielu  cibulu  a  prilož  si  na  päty.  e)  Natri  chrenu,  smiešaj 
ho  8  medom  a  ráno  na  lačný  žalúdok,  hodiuu  po  obede  a  večer, 
keď  ideš  spať,  uži  z  neho  tri-štyri  razy,  čo  zmestí  sa  na  konec  noža. 

Jedna  stará  ženička  poradila  mi,  aby  som  si  dal  uvariť  „trank**, 
a  to  aby  som  pil.  Keď  som  sa  jej  pýtal,  čo  je  to  ten  trank,  od- 
povedala, že  to  také  zelinky  rastú  v  tom  a  v  tom  chotári.  Menovať 
mi  ich  neznala,  no  sľúbila,  že  mi  ich  donesie.  Ale  dosial  darmo 
čakám. 

11.  Kameň.  Proti  kameňu  je  dobrým  liekom  a)  čierna  či  zimná 
reďkev,  ktorú  treba  večer  užívať,  b)  Jedlové  puky  z  jari,  prv  než 
by  vyhnaly,  treba  sosbierať,  usušiť,  uvariť,  a  ten  odvarok  ráno 
i  večer  piť.  c)  Odvarok  z  materinej  dúšky  pi  každý  deň  ráno,  na 
obed  a  večer  po  hodnej  šálke,  d)  Jahody  usuš  v  tôni,  potom  ich 
utlč  na  prach,  a  z  toho  prášku  asi  na  nôž  vsyp  do  kaliska  boro- 
vičky a  vypi  ráno  i  večer. 

12.  Klopanie  srdca.  Vezmi  zúzik  z  kuiy,  poumývaj,  usuš  a 
utlč  ho  na  prach,  a  keď  dostávaš  klopanie  srdca,  vypi  ho  ako  prášok 
vo  vode. 

13.  Lámka,  a)  Nemocného  treba  uložiť  do  postele,  ku  hlave  a 
nohám  zastrkuúť  obiniče  a  na  ne  prevesiť  plachtu;  potom  vziať 
chabzdového  kvetu,   cukru  a  borievok,  a  tým  dobre  obkadiť  pod 


u>« .nA  J  I «ii 


566 

plachtou  ležiaceho;  no  nezabudnúť  nemocnému  pod  perinu  vložiC 
morča  či  morské  prasa,  lebo  toto  vezme  nemoc  do  seba.  bj  Za- 
dováž  si  divú  hus  alebo  kačku,  pokrájaj  ju  v  perí  na  kúsky,  po- 
stav do  hlineného  hrnca  a  var;  keď  vidíš,  že  už  mäso  odchodí 
s  kostí,  odstav  hrnec,  masf.  sober,  a  tou  polievkou  nech  si  nemocný 
umýva  boľavé  miesta  tela  ráno  i  večer,  a  tou  masťou  nech  sa  Da 
obed  pomastí. 

14.  NetroveniCf  vlastne  elé  trovenie  ialúdka,  Ked  ti  kyslé 
mlieko  alebo  kyslá  žinčica  nepomáha,  pi  odvarok  z  paliny  a  ruty 
ráuo  i  večer;  alebo  v  červenom  víne  užívaj  ráno  i  večer  utlčený 
biely  dumbier. 

15.  Pretrhnutie  sa.  Pi  raedovec  s  lanovým  olejom  na  lačný 
žalúdok  ráno,  na  obed  i  večer,  —  alebo  chyť  jezovca,  odri  ho, 
upeč,  zedz  —  a  vyzdravieš. 

16.  Prečistenie  íalúdka.  a)  Varená,  neomastená  a  neosolená 
kapustnica,  užitá  za  tepla,  dobre  robí.  b)  Nasbieraj  z  jari  mladej 
paliny,  usuš  ju,  potlč  a  namoč  do  vody,  a  tú  vodu  užívaj  po  ly- 
žičke ráno  i  večer,  c)  Vezmi  pŕhlavu  alebo  z  nej  koreň,  urob  z  toho 
viazaničku,  uvar  a  tú  vodu  pi.  d)  Púpava  z  jari  pripravená  na  šalát 
tiež  ťa  preženie. 

17.  Prehltnutie  vlasov.  Navar  si  jelsovák  a  celé  jedz. 

18.  Pokrivenie  rúk  alebo  nôh.  Nemocný  nech  dá  zarezať  ba- 
rana, vybrať  jeho  žalúdok,  prerezať  ho  a  hneď  do  teplého  nech 
vopchá  ruky  alebo  nohy. 

19.  Eanavé  nohy  a)  treba  močiť  v  syrenčí  a  bielym  púdrom 
posýpať,  alebo  čerstvé  syrenčie  potíct  a  prikladať  na  rany.  b)  Do 
hlineného  hrnčeka  nalej  vína  a  naklaď  brezových  lístkov,  na  to  za- 
lep hrnček  kôrkou  z  chleba  a  var;  po  odstavení  od  ohňa  dolož 
k  tomu  liadku  a  dreveného  oleja,  a  touto  tekutinou  vymývaj  rany 
a  prikladaj  brezové  lístky  alebo  skorocel  (plantago  major),  c)  Zabi 
ježa,  hlavu  mu  odrež  a  tak  neodretého  spál  na  prach  a  týmto  pra- 
chom posýpaj  si  rany.  Od  tohto  prachu  rana  nielen  vyhojí  sa,  ale 
narastie  i  nové  mäso.  d)  Var  vodu,  a  keď  vrie,  hádž  do  nej  žeravé 
uhlie  a  nechaj,  aby  s  ním  spolu  zovrela.  Potom  ju  odstav,  uhlie 
vyber  a  vodu  nechaj  ustať  sa.  Z  tejto  vody  vezmi  dve  lyžice  a 
jednu  lyžicu  dreveného  oleja,  to  smiešaj  a  pierkom  tri  razy  denne 
natieraj  rany,  a  nohy  vždy  čistou  handrou  obviaž,  e)  V  hore  rastie 
rastlinka  „o  jednej  jahode  lístok"  a  či  „vrannie  oko**  zvaná,  tej 
nasbieraj,  lístok  z  nej  oblizni,  prilep  ho  na  ranu  a  obviaž. 

20.  Pôrez.  Kto  sa  poreže  alebo  potné,  a)  nech  vezme  suchej 
šalvie,  potlčie  ju  dobre  a  pomieša  s  ľanovým  olejom,  z  toho  natre 
na  handru  a  priloží  na  boľavý  úd.  b)  Natlč  cibule  a  oblož  nou  ranu 
tri  razy;  potom  do  nádobky  nalej  vína,  nakvapkaj  doň  loja  a  zo 
zajačej  kože  vyrež  taký  kus,  jak  veľká  je  rana;  ten  kúsok  kože 
omoč  do  vína,  prilož  na  ranu,  popritískaj  a  dobre  obviaž. 

21.  Opucheľ  na  nohe.  Vezmi  červenej  hliny,  premoč  ju  sedem 
ráz  vo  vode,  nalej  na  ňu  precedeného  octu,  daj  k  nemu  dreveného 
oleja,  to  spolu  miešaj  do  tých  čias,  až  z  toho  utvorí  sa  cesto;  to 
natri  na  handru  a  prilož  na  opuchlinu. 


567 

22.  Obarenina,  opálenina.  To  isté,  čo  pri  predošlom;  k  tomu 
ešte  potierajú  ranu  mliekom,  petrolejom  a  príliepajú  na  nu  kožtičku 
z  vajca. 

23.  Bak,  Moč  železo  vo  vode,  do  ktorej  si  vlial  i  trochu  octu ; 
tou  vodou  vymývaj  ranu  ráno,  a  večer  ju  natieraj  lanovým  olejom. 

24.  Buia.  Gáfrovú  gulku  natieraj  na  červené  súkno,  vykäď  bo 
tymianom,  pivoniou,  orííčkom  (aquilegia)  a  krvavníkom  (lamium 
purpureum),  a  tak  prilož  na  boľavé  miesto. 

Pri  liečení  tejto  nemoci,  ako  i  pri  lámke  staré  ženičky  od- 
riekajú i  istú  zaklínaciu  formulku,  ktorú  však  necbcely  mi  vyzradiC. 

25.  Svrab.  Túto  pliagu  náš  lud  lieči  nasledovne:  a)  Najprv 
vykúpaj  sa  dobre  v  teplej  kapustnici,  aby  sa  svrab  vydal  na  vrch ; 
potom  natri  celé  telo  petrolejom  a  na  druhý  deň  vykúpaj  sa  zas 
v  letnej  vode.  To  opakuj  tri  razy.  b)  Okúpaj  sa,  potom  natri  sa 
dobre  masfou,  ktorá  pozostáva  z  rovných  čiastok  dreveného  oleja, 
švábľu  a  utlčených  orieškov.  Niekde  takto  vymasteného  vstrčia  i  do 
vykúrenej  pece,  ked  z  nej  vybrali  chlieb,  c)  Do  hlineného  hrnca 
nňher  z  jari  žabacích  vajíčok  (žabur(n),  zakiy  a  obviaž  ho  mocne. 
Ten  hrnec  nechaj  deváC  dní  stáf  a  potom  namoč  do  neho  handru 
a  potieraj  sa  ňou.  d)  Y  teplom  kúpeli  drhni  sa  za  hodinu  žltým 
mydlom,  na  to  v  druhom  kúpeli  dobre  sa  poumývaj;  potom  sa 
pomasf  masťou,  ktoiá  pozostáva  z  osem  čiastok  svinského  sala, 
dvoch  čiastok  sirky,  jednej  čiastky  loja  a  jednej  čiastky  čertového 
lajna,  —  a  zas  sa  dobre  vykúpaj. 

26.  Svrbľavosí.  a)  Vezmi  z  mraveniska  zeme  i  s  mravcami  a 
vajíčkami,  to  polej  tuhým  octom,  sprav  z  toho  cesto,  ktorým  natri 
handru  a  prilož  ju  na  svrblavý  úd.  b)  Potri  sa  dobre  masfou,  ktorá 
pozostáva  z  federweisu  a  lanového  oleja,  a  dobre  sa  vykúpaj. 

27.  Štichanie.  a)  Vezmi  z  dohánu  alebo  z  horkého  lopúcha 
list,  natri  ho  medom  a  prilep  na  to  miesto,  kde  ta  štichá.  No  ne- 
odtrhni  ho  s  tela,  dokiaľ  sám  neodpadne,  b)  Utlč  horký  lopúch, 
natri  na  handru  a  prikladaj  na  bok. 

28.  Suchoty,  a)  Usuš  izop  a  šalviu,  potlč  to  na  prach,  z  toho 
prachu  daj  do  žltka  z  vajca  asi  na  konec  noža  a  to  jedz  večer 
i  ráno  za  pätnásf  dní.  Jestli  by  ti  to  bolo  odporné,  zohrej  ho  a 
pridaj  k  nemu  potlčeného  žltého  cukru.  Pritom  zdržiavaj  sa  od 
tažkej  práce  a  mnoho  jedenia  i  pitia,  b)  Veľkú  žíhlavu  (uitica 
major)  a  nevädzu  (centaurea  cyanus)  var  a  pi,  ako  čaj. 

29.  Tok  krve  z  nosa  zastavíš,  a)  ked  si  na  krk  priložíš  kus 
teplého  svinského  lajna,  b)  Stisni  palce  rúk  do  dlaní  a  do  tyla  daj 
si  prikladať  vodu  c)  Vezmi  ratoliesiku  z  jaseňa  do  tej  ruky,  z  ktorej 
dierky  tečie  krv,  a  zodvihni  ju  hore. 

30.  Udretie  sa.   a)   Prikladaj  si   handiy  so   studenou  vodou. 

b)  Syreučia,   lopúch   a   podbeľ   potlč  a  prilož   na  boľavé   miesto. 

c)  Z  mladej  chabzdy  naškrab  kôry  a  prikladaj  na  boľačku. 

31.  Uhrymutie  hadom  vyhojíš,  a)  ked  budeš  varif  konopné 
semä  v  bielom  víne  a  do  neho  namočenou  handrou  častejšie  si  ob- 
vázovaC  ranu.  —  b)  Natlč  poľnej   chabzdy  a  to  priväzuj   na  nohu. 

32.  Vši.    Na  cínový  tanier  nalej  tuhej   pálenky,  daj  do  nej 


568 

bielka  dvoch  vajec  a  sfa  lieskovec  čertového  lajna,  to  smiesaj  dobre; 
potom  vezmi  taký  pás  súkna,  ktorým  sa  môžeš  opásať,  omoč  to 
súkno  do  tej  miešaniny  a  okrút  si  ho  na  brucho. 

33.  Vodnatieľka.  a)  Pi  odvarok  z  borievok,  pupavého  koreňa, 
žíhlavy  a  jačmeňa,  a  na  bmcho  prikladaj  flajster  z  lanového  se- 
mena a  borievok  (ktoré  sa  utlčú),  potom  z  upareného  zeleru  a  pera- 
šínu.  b)  Do  hlineného  hrnca  vlej  asi  dve  holby  bieleho  vína,  daj 
do  neho  pokrájaný  laliový  koreň,  pridaj  k  tomu  rozličného  korenia, 
urob  pokrývku  z  chlebovej  kôry,  zakiy  ňou  hrnec,  zamaž  ho  dobre 
cestom  a  var  tak  dlh ),  až  polovica  vína  vyvre.  Potom  odstav  od 
ohňa,  víno  preced  a  pi  ho  tri  razy  denne. 

34.  Záduch,  a)  Pi  odvarok  z  materinej  dúšky,  b)  Uvar  škrupinu 
zo  slimáka,  potlč  ju  a  zedz.  c)  Sndešaj  kúsok  čertového  lajna 
8  medom  a  to  jedz. 

35.  Zádumčivosť.  Vezmi  sedem  jadier  z  jedle,  sedem  šaJvio- 
vých  lístkov,  sedem  lístkov  z  veroniky,  tri  lístky  z  púpavy  a  jeden 
lístok  z  podbeľu,  smiešaj  a  uvar  to :  ten  odvarok  pi  každodenne  ráno. 

36.  Zajakanie.  Keď  sa  dieCa  zajaká  alebo  vôbec  zle  vraví,  nech 
matka  ide  mu  vyžobrať  chleba  a  ten  mu  dáva  jest. 

37.  Zapálenie  pľúcnej  blany.  Vezmi  jablko,  rozrež  ho  na  poly, 
jaderník  z  neho  vyber  a  na  jeho  miesto  polož  kúsok  tymianu,  žltého 
ďumbieru,  žltého  cukru,  pár  hrebíčkov,  muškátového  kvetu  a  tro- 
šíčku tlčeného  čierneho  korenia;  potom  slož  obe  polovice  dovedna, 
obviaž  ho  dobre  zrebami,  upeč  na  pahrabe  a  čím  najteplejšie  zedz. 

38.  Záškrt.  Vezmi  toľko  pušného  prachu,  koľko  treba  na  jeden 
nábitok,  polovicu  z  neho  preglgni  a  druhou  polovicou  tri  si  ďasna 
a  jazyk. 

39.  Závrat.  Tri  hlavu  a  zvlášte  sluchy  octom  a  prikladaj  na 
hlavu  mokré  handry. 

40.  Zdutie.  Pi  cukrovú  vodu,  alebo  dobre  osolené  prevái*ané 
mlieko  za  tepla. 

41.  Zimnica  studem,  a)  Kúsok  posvätnej  oblátky  zaviaž  do 
handričky  a  nos  to  na  krku.  b)  Hrubý  kaktus  alebo  citrón  zažmfkaj 
do  tuhej  čiernej  kávy  a  vypi.  c)  Holbu  vína  dobre  posoľ  a  po- 
troške  pi.  d)  Pi  dobre  teplú  vodu.  e)  Vezmi  poplevníka,  nevádze, 
makového  kvetu  a  bielej  paliny,  uvar  to  vo  víne,  a  keď  ta  nad- 
chodí  zimnica,  vypi  ho  za  tepla,  f)  Sotri  čerstvého  chrenu  na  misu, 
nalej  naň  tuhého  vína  tak,  aby  chren  dobre  zakrylo,  nechaj  to  stáť 
dvadsaťštyri  hodiny,  a  keď  badáš,  že  ťa  nadchodí  zimnica,  vyžmíkaj 
z  neho  za  pohár  a  vypi.  Vytrasie  ta  síce  mocne,  ale  posledný  raz. 

42.  Zimnica  horúca,  a)  Obklad  nemocného  listím  z  chabzdy, 
aby  sa  v  ňom  dobre  vypotil,  b)  V  smotánke  uvar  nakrájaného 
chrenu  a  tým  natri  telo  nemocného;  potom  slož  vo  dvoje  plachtu 
a  obaľ  ho  ňou,  aby  sa  vypotil.  No  razom  ho  neodokry,  ale  pomaly, 
a  zakry  ho  inou,  zohriatou  plachtou.  Piť  mu  nedaj ;  a  čo  by  ta 
pre  smilo vanie  Božie  prosil! 

43.  Zlomenina.  Kto  zlomí  ruku  alebo  nohu,  nech  vezme  kus 
slaniny,  nabáda  do  nej  ovsa,  jačmeňa  a  pšenice,  potom  nech  vezme 
tanier  s  vodou  a  slaninu  zapáli  tak,  aby  masf  z  nej  kvapkala  do 
taniera:  a  touto  masfou  nech  si  mastí  zlomený  úd. 


669 

44.  Zrádnih  Keď  diefa  pri  rezaní  sa  zúbko?  napadnú  kŕče, 
ytedy  treba  z  košiefky  diefafa  oddrapiC  kus  a  zavčas  rána,  prv 
než  by  kohút  zaspieval,  bežat  do  cmitera  a  ten  kúsok  košieľky 
priviazať  na  umučenie. 

45  Žrenie,  Obyčajná  nemoc  pri  malých  dietkach.  Predtým 
liečili  ju  tak,  že  z  kratiknôta  (puclíka)  vzali  zhoreného  knôtu,  roz- 
močili ho  na  lyžičke  vodou  a  dali  dietafu  vypif.  Dnes,  pravda, 
nepálime  lojovky  a  preto  tento  liek  použit  všade  nemožno;  miesto 
neho  porúčajú  nasledujúci  liek:  Nasbieraj  vrabčaciencov  (vrabčieho 
výkalu),  rozmiešaj  ich  vodou  na  lyžičke  a  daj  díefafu  vypit. 

Tolko  z  mojej  sbierky.  V  sbieraní  pokračujem,  a  prosím  cte- 
ných rodákov,  jestli  ktorý  má  niečo  podobnélio  v  stolíku,  aby  to 
na  tomto  mieste  uverejnil  alebo  podpísanému  láskavé  doručil.  Lieky 
sbierat  je  Tahko.  Len  požaluj  sa  niektorej  obstarnej  ženičke,  že  fa 
bolí  toto  alebo  to,  a  ona  má  bned  liek  naporúdzi.  —  Kto  mi  pošle 
niečo  v  tomto  obore,  alebo  moju  sbierku  porekadiel,  ktorá  už  ob- 
sahuje vyše  dvetisíc  päťsto,  rozmnoží  svojou  zásielkou,  tomu  už 
vopred  vyslovujem  srdečné  vďaky.  Podtatranský. 

K  životopisu  Ľudovíta  Žellu. 

Predkovia  tohoto  slovenského  básnika  pochádzali  z  Ostrolúky ; 
a  síce  Äudrej  Želo  s  manželkou  Zuzanou  Šurmai  splodil  Gregora, 
ktorý  pokrstený  bol  v  Ostrolúke  *),  z  poddanstva  potom  3L  marca 
1722  prepustený  ^j  osadil  sa  v  Banskej  Bystrici,  kde  20.  januára  1723 
stal  sa  mešfanom.  Do  soznamu  mešfanov  vnesený  je  pod  menom 
Georgius,  však  niet  pochybnosti,  že  to  ten  istý  a  len  chybne  písaný 
Gregorius.  Roku  1755  stal  sa  spoluúdom  zovnútornej  mestskej  rady 
bansko-bystrickej. 

Krém  neho  spomínajú  sa  za  mešťanov  zvolení: 

1747  dňa  25.  febr.  Zselo  Samuel, 

1775  dna  30.  júna  podobne  Zselo  Samuel,  ktoťý  prichádza  tiež 
r.  1787-— 1794,  a  r.  1798  ako  spoluúd  zovnútornej  mestskej  rady. 


M  Srov.  článok  „K  žiyotopisu  Andreja  Sládkoviča"  v  tohoročných  Slov. 
Pohtaaoéh,  a  síce  listinu  v  pozii    1.,  na  str.  123. 

^  Ya  niže  podepsana  známo  cziuim  komukoli  nalezi,  ze  pristúpil  ke  mne 
mug  poddaní  Ostrolucky  Želo  Andriss  rečenj  spolu  ze  svim  Sinem  Gregoriusora 
Želo,  zadagicze  ode  mne  sveg  Paneg,  abich  ga  geho  Siná  hore  gmenovanebo 
Gregoriusa  slobodného  ucziniti  račila  podlé  geho  Remesla  Czižmarskebo,  aby 
ae  kdekoly  se  gemu  bude  libitj  pri  mestech  neb  mestečkách  osadil  a  svug 
poctivý  kus  chleba  slobodne  vihledaval.  Kteružto  geho  zadost  ga  slisic  a  za 
spravodlivú  uznavagicze  gemu  v  tom  zadnim  spusohem  odpríti  nemohla,  nez 
podle  zadosti  geho  predgmenovaneho  Crrrgoriusa  Želo  slobodného  czinim  a 
uplnu  slobodu  gemu  dávam,  aby  slobodne,  kdekoly  se  chce  osaditj,  osadil  a 
svug  poctivý  kus  chleba,  neobavagicze  se  zadueg  prekážky  odemna  anebo  od 
mogich  dety,  abychom  geho  buduczne  rcpetovaly,  vihledaval.  Na  czo  pro  lepsy 
gistotu  gemu  toto  me  psanj  vlastnú  mogu  Ruku  podepsanim  a  pečety  po* 
tvrzenim  odevzdavam.  Actum  in  Ostroinka  die  ultima  Martii  Anno  1722.  Eva 
Catbarina  Reiffin  gebohrne  von  Wengrim  Grundfrau.  Johann  Jacob  von  Reiflf 
kongl.  adelicher  Leibquarde  erster  Gartschier  als  ehelicher  curator. 

Ex  Protocollo  praetoriali  Anni  17í3.  die  20.  Jannarii  Samuel  Bodorovský. 


570 

Konečne  v  protokole  mestskom  nachodi  sa  1791  testament  Anny 
Zselo,  ktorá  r.  1800  pripomína  sa  ako  vdova  po  Greichmanovi.  To- 
hože  roku  spomína  sa  Zello  Theophilus,  ako  pekár  a  mešfan,  ktorý 
žil  až  do  r.  1823.  Od  tohoto  pochádza  náš  slovenský  básnik,  Ľudovít 
ŽelIo.  Boku  1805  prichodí  Zello  Godefiidus,  1823  Zello  Samuel, 
1829  Sofia  Zello  a  1830  Zsello  Daniel.  S  týmto  rokom  prestal  rod 
Želovcov  v  Banskej  Bystrici,  vystahovavších  sa  na  Dolnú  zem. 

Fr.  V.  Sasinek. 
*^^ 

Literatúra. 

Sobrané  spisy  básnické  Hviezdoslava.  Sväzok  1.  Od- 
diel epický.  Turčiansky  Sv.  Maitin.  Vydanie  Kníhkupecko-nakladatel- 
ského  spolku.  1892.  S  podobizňou  básnikovou.  Strán  329.  Cena 
1  zl.  20  kr.  (Dokončefiie.) 

Od  literatúiy  požaduje  sa,  aby  v  dielach  svojich  predkladala 
otázky  a  záhady,  vážne  pre  človečenstvo ;  no  v  prvom  rade  úlohou 
každej  sú  predsa  len  špeciálne  otázky  svojho  vlastného  národa.  Čo 
by  to  bolo  s  literatúrou  slovenskou,  keby  tak  zamestnávala  sa  otáz- 
kami, od  kto]ých  očakávajú  pretvor^ie  alebo  aspoň  značný  pokrok 
človečenstva,  ale  neusilovala  sa  objasňovaf  záhady  položenia,  v  kto- 
rom hynie  náš  národ.  Človečenstvo  pôjde  svojou  cestou  —  raz  po- 
tkýnajúc sa,  raz  bystro  napred  —  i  bez  nášho  pričinenia.  Úloha 
naša  je  doma.  A  neboj  sa  nikto  o  svoj  význam.  Duchovný  fond, 
ktorý  složí  sa  v  literatúre,  zaujímajúcej  sa  predovšetkým  za  pálčivé 
otázky  svojho  vlastného  národa,  bude  vlastnosfou  i  šiiších  kruhov. 

V  svete  duchovnom  neztratí  sa  nič.  Ostatne  idea,  položená  v  zá- 
klade skoro  kpzdého  vzácnejšieho  diela  slovenskej  literatúry,  je  tá 
samá  idea,  ktorá  od  konca  minulého  stoletia  hýbe  duchovnou  prácou 
vývodiacich  národov  —  idea  politickej  svobody. 

Predmetom  Hájnikovej  ženy  je  život  mladého  manželského 
páru  —  život  uajpi*v  šťastný,  potom  potrasený  velikým  nešťastím. 

V  úzadie  tohoto  tlejú,  ktoiy  v  hlavných  svojich  črtóch  možný  je 
kdekolvek,  v  horách  hocktorého  národa,  postavená  je  však  bôlna 
otázka  slovenského  života:  rozčesnutie  nášho  pňa  na  dvoje.  Jedna 
polovica  odoberá  všetky  štuvy  druhej,  a  sama  predsa  hyuie,  väčšmi 
než  táto,  pozbavená  ňou  podmienok  vzrastu.  Hlavné  osoby  básne 
vzaté  sú  z  pospolitého  ľudu,  postavené  do  úkiytu  hôr,  a  život,  ktorý 
tu  básuik  vyčarí,  obsahuje  predsa  všetky  bôle,  i  všetky  nádeje  naše. 
Reflexívnymi  bleskami,  používanými  k  osvetleniu  deja,  Hviezdoslav 
zároveň  prispieva  i  k  prehĺbeniu  idei,  svietacej  z  úzadia  jeho  básne. 

Ako  podotknuto  už  na  počiatku,  nemám  v  úmysle  ästetický 
rozbor  Hájnikovej  éeny:  bol  by  som  úplne  spokojný,  keby  sa  mi 
bolo  podarilo  upozornit  širšie  obecenstvo  na  obsah,  to  jest  ukázat, 
čo  mu  treba  čítať,  čo  mu  treba  znať.  (Lebo  stáva  sa  i  u  veľkých 
národov,  pri  veľkých  massách  čítajúceho  a  vzdelaného  obecenstva, 
že  širšie  kruhy  len  pozde  upozornia  sa  na  najzvláštnejšie  diela 
literatúry.)  No  (ažko  mi  je  nezmienit  sa  aspoň  pár  slovami  o  rýdzosti, 


571 

slovetiskostí  tejto  tvorby  nášho  básnika.  Eýdzost  tá  podmienená  je 
i  jeho  zvláštnym  darom  plasticky  zobraziť  človeka,  vôbec  plasticky 
podat  čokoľvek  z  toho  množstva  (merítko  pre  básnika),  čo  on  i  na 
malom  mieste  videl  a  poňal.  Podmienená  je  ďalej  plnosťou,  sviežo- 
sťou, barvitosťou,  obraznosťou,  silou,  vôbec  veľkou  bohatosťou  jeho 
jazyka.  (Tiež  merítko!)  Akby  sme  ho  ešte  nemali,  iste  narodí  sa 
človek,  ktorý  vezme  si  za  štúdium  jazyk  Hviezdoslavových  spisov, 
V  jazyku  tomto  prichodí  niekde  zbytočný  provincialismus  (ačpráve 
my  hovorme  ešte  len  velmi  opatrne  o  tom,  čo  je  provincialismus 
a  čo  uzákonený  výraz  spisovnej  reči),  niekde  i  poľské,  v  nárečí 
horno-oravskom  užívané  slovo  (na  pr.  tra  ==  trza,  miesto  treba,  no 
toto  iste  len  k  vôli  svojej  krátkosti,  keďže  Hviezdoslavovi  v  návale 
myšlienok  vítané  sú  krátke  slová);  ale  tento  jazyk,  trebárs  jeho 
úloha  je  len  byť  prostriedkom  umenia,  je  už  sám  umením.  Čítajte 
]en,  skúmajte,  načúvajte,  čo  je  to  za  jazyk,  ako  vyjadruje  myšlienku, 
ako  závisí  od  ncg.  ako  sa  mení  podľa  nálady,  podľa  odtienkov  citu. 
Lahoduejšie  už  snáď  zavznela  slovenčina,  no  tak  plno,  tak  bohato 
a  tak  pôvodne  ešte  nikde,  ako  v  dielach  Hviezdoslavových.  Hovo- 
rím, rýdzosť  Hájnikovej  ieny  podmienená  je  i  plastikou  a  jazykom 
básnikovým,  ale  to  ešte  nie  je  všetko.  Rýdzosť,  slovenskosť  tá  tu 
veje  na  vás  zo  všetkého.  Z  ľudí  i  z  prírody.  Na  pr.  zauzlenie  deja 
(Artušova  smrť)  ide  z  motívu  toho  samého,  ako  v  množstve  poeti- 
ckých diel ;  no  okolnosti,  črty,  barva  sú  také,  že  to  len  u  nás  deje 
sa  tak.  A  toto  umenie  Hviezdoslavovo  je  u  prírody  ešte  pozoru- 
hodnejšie  než  u  ľudí ;  človeka  veiiie  zobraziť,  hoc  je  aký  kompliko- 
vaný, snáď  predsa  ľahšie  ide  než  zobraziť  prírodu,  ktorá  je  tým, 
čo  do  očí  bije,  všade  rovnaká,  ktorá  nehovorí  ani  nekoná,  ktorej 
psychológii  neučíme  sa  ani  v  školách.  Hviezdoslav  neopisuje  prí- 
rodu —  on  ju  predstavuje  živú.  Príroda  v  Hájnikov^  žene  žije 
tak,  ako  jej  ľudia  Michal  a  Hanka;  s  uimi  sa  raduje,  s  nimi  vzdychá. 
Tie  hory,  lesy !  V  nich  zvučia  všeobecné  charakteristické  tóny  lesa, 
no  krém  toho  v  nich  prichodí  všetko,  čím  vyznačujú  sa  hory  a 
lesy  slovenské.  To  je  v  celej  plnosti  svojej  príroda  nášho  obydlia. 
Otvorte  knihu  tam,  kde  nájdete  les  a  v  ňom  mladý  ženský  svet 
na  malinách.  To  je  obraz  rozkošný  nielen  z  Oravy,  nielen  z  Tatier 
alebo  z  Fatry,  lež  z  hocktorej  slovenskej  hory,  ktorá  len  rodí  ma- 
liny. Svetlý  punkt  zo  života  slovenského!  Pozrite  ďalej,  kde  po- 
padnete pred  hájnikovou  chalupou  dvoch  malých  chlapcov,  vtláča- 
júcich sa  tiež  s  jahôd.  Tie  deti  nemôžete  oddeliť  od  prírody:  obraz 
ztratil  by  svoj  pôvab  —  vytrhli  by  ste  rybu  z  vody.  Alebo  po- 
vážme, keď  po  svadbe  v  prvú  nedeľu  rodinka  ide  k  mladým  man- 
želom, týchto  prvú  cestu  do  Božieho  chrámu,  alebo  veľkú  poľo- 
vačku na  panstve:  príroda  všade  ako  by  bola  jeden  celok  s  člo- 
vekom v  nej  žijúcim.  V  tomto  ja  vidím  rýdzosť,  pôvodnosť,  v  ta- 
komto vystihnutí  pomeru  medzi  príro.lou  a  slovenským  ľudom 

Želám  si  vrelé,  aby  v  Slovenských  Pohľadoch  čím  častejšie 
bola  reč  o  Hájnikovej  žene.  Látky,  hodnej  uvažovania,  v  nej  nájdeme 
na  každej  strane. 

Kolko-toľko  ešte  o  menších  kusoch  knihy.    Bútora  a  Óúton 


672 

je  v  svojom  žánri  virtuósna  tvorba.  Bútora,  sedliak  pracovitý,  ne- 
únavný, má  chybku,  že  rád  odkosí,  odorie  svojmu  susedovi  Čútorovi. 
čo 'viac,  na  lúke,  zvanej  „Káčerovou",  vykonal,  že  preložil  skalu, 
ktorá,  bola  medzou,  a  prisvojil  si  zo  susedovho  o  celé  kosisko. 
Čutora  žaloval.  Nuž  nasledovala  reposícia.  Býva  často  po  dedinách. 
Ale  čo  z  toho  vyviedol  básnik,  spor  ten  aké  originálne  postavy 
odokryje  nám  I  Kontrast,  že  kým  starí  hašteria  a  nenávidia  sa,  ich 
deti  sa  milujú,  príjemne  účinkuje.  Bútoru,  keď  prehrá  svoju  skri- 
vodlivú  vec,  len  vlas  delí  od  smiešuosti;  no  básnik  pevne  drží  ten 
vlas,  Bútora,  len  zahanbený,  zostane  originálnym  človekom,  od  kto- 
rého neodvrátime  sa  pre  jednu  slabú  stránku  jeho.  Vydrží  i  zkúšku, 
keď  Čútorov  Ondrej  príde  k  nemu  pýtat  Zuzku.  Ako  praktický 
človek,  nerobil  velké  ceremónie.  Mládzu  s  oboch  lúk  sviezli  už  do 
jednej  stodoly,  metál  vyhodili,  aby  po  tom,  čo  bolo  medzi  nimi, 
nezostalo  znaku.  —  Báseň  prekypuje  zdravým,  príjemným  humorom. 

Bútora  a  Čutora  je  dedina  vo  dne,  báseň  nasledujúca.  Na 
obnôcke,  dedina  v  noci.  Tam  ju  predstavujú  mozolujúci,  silou-mocou 
nadobúdať  chcejúci  otcovia,  tu  bezstarostní,  svobodu  svoju  požíva- 
júci synovia.  Báseň  Na  obnôcke  dobre  bola  charakterísovaná  slo- 
vami: „Neobsahuje  líčení  pŕírodních  a  nočních,  za  to  však  celá 
báseň  je  príroda,  je  noc." 

Poludiefiok  je  v  Sobraných  spisoch  prvý  raz  tlačený.  Krásna 
idylla.  Básnik  ňou  ako  by  bol  chcel  ešte  doplnil  v  svojej  knihe 
už  i  tak  vzácny  obraz  slovenskej  dediny. 

Na  oráčinách  voňavo  ležalo  jarné  sparno:  vodzka,  bič  sú  po- 
hodené, pluh  zarytý  v  brázde,  volky  žujú  u  orného  vôzka.  Oráč 
posadil  sa  na  hriadeľ,  žena,  ktoi*á  prišla  za  ním  s  obedom,  chystá 
mu  stôl.  Sadla  si,  že  bude  mu  držaf  misu  na  svojich  rukách.  Tak 
nejedá  ani  král.  Ale  nežný  Ondrej  nechcel,  aby  Zuzka  ustala:  vzal 
si  misu  na  kolená.  Zuzka  zapprehendovala,  medzi  mladými  manželmi 
nasledovala  malá  potýčka.  No  v  tom  rozskočily  sa  voly  a  zacaly 
dorážať  rohami  jeden  na  druhého.  Zuzka  hupkom  bola  na  nohách, 
aby  muž  nemusel  vstávať  od  jedla;  on  zase  bojí  sa,  aby  voly  ne- 
poklaly  ženu.  Zuzka  poradila  si  s  volmi,  muž  dopoludňoval ;  na 
znak,  že  obed  bol  dobrý,  volá  ženu  za  pasy . . .  Týmto  spôsobom 
snuje  sa  svieži  obraz  ďalej  a  duša  čitateľova  okrieva,  mladne.  Aby 
svetlo  ešte  viac  oslňovalo,  príde  i  tôňa.  Na  roli  zjavil  sa  starý  Ja- 
jatka,  synom  a  nevestou  vypudený  z  domu.  Hľadá  si  pi*ácu.  Ondrej 
krúti  hlavou,  užasnutá  Zuzka  diví  sa  neveste,  že  môže  sa  dopustiť 
takého  hriechu,  otca  odohnať  z  domu!  Na  šťastie  ešte  mali  čím 
nachovaC  starého  človeka. 

Keď  zapriahol  voly,  Ondrej  zadržal  ženu,  že  mu  zapoháňa 
okolo  hrobliska,  kde  rohatá  chrasť  vadí.  A  orali  spolu  —  on  za 
pluhom,  ona  pri  voloch.  Zbadali  sa  len,  keď  zazreli  prichodiť  otca. 
Zuzka  strhla  sa,  koľko  vraj  dňa  zmrhala  s  mužom. 

Báseň  V  iatvu  (str.  281 — 320),  ktorú  znali  sme  z  ružomber- 
ského almanachu  (Besedy ),  je  tu  skoro  raz  tak  veľká,  ako  bola  v  tom 
prvom  vydaní.  Takýmito  náčrtkami  ťažko  je  pochopiteľným  urobiť, 
čo  všetko  obsahuje  táto  nádherná  tvorba  Hviezdoslavova.  Jasavé 
obrazy  žatevné  striedajú  sa  v  nej  s  hlbokými  dumami  básnikovými. 


čítaš,  a  očarovanému  myšlienkou  i  sladkým  jazykom,  dumy  tieto 
chvilami  prichodia  ti  ako  niečo  nadzemského,  aíco  zjavenie.  Alebo 
chcete  vediet,  ako  povstáva  slovenská  pieseň?  Hiabáčky  zaspievaly: 
„Nebanovala  by  ch...",  básnik  sa  ozve:  „Ó,  krásny  spev!  výron 
mysle  ludu  môjho  prostý,  srdečný!...  Jak  zdroj  vyvierajúci  tajne,  — 
kvet,  čo  zkvitol  nevedomky  v  prírode  volnej,  bez  líčidiel,  divom, 
nečakane, 

leda  tknutý  svitom  a  krôpkou  rosí  v  máji  — 

jako  šumot  —  kto  zná  čim?  vyrušaný  v  háji  .  .  . 

Kto  vyskúma,  uhádne:  kedy,  jak  sa  rodí? 

aké  vrstvy  pretečie,  aké  prejde  brody, 

akú  zvládze  fažkosC:  až  piesňou  vo  svet  zhudie!? 

Ale  najskôr  s  pôrodom  jeho  tak  to  bude: 

radosť  slietne  s  výšiny  daše,  zora  zlatá, 

žiaľ  podijde  z  hlboká,  horou  smútku  chváta  ~ 

i  kde  dmny  poľan,  kde  križujú  sa  cesty, 

stretnú  sa,  zasadnú  jak  ženích  u  nevesty: 

ona  smavo  zasvitne  v  obličaj  mu  čierny, 

on  zas  tklivým  zrakom  jej  všeteč  skrotí,  zmierni, 

až  si  porozumejú,  uvyknú  si  celky, 

ruka  v  ruke,  v  duši  duch  zamenia  sTub  veľký!  — 

i  nadpriada  žatým  reč  jaro  hneď,  hneď  jeseň: 

zuní  mluva  rozkošná,  zádumčivá  pieseň  .  .  . 

Niekdy  radosť  prerazí:  svet  podskočí  celý! 

niekdy  smútok  prevládne:  deň  zatmie  sa  hiely. 

—  Akokoľvek :  spievaj !  oj,  spievaj,  ľud  môj  milý ! 

Tvoje  piesne  tak  či  tak,  lež  sa  narodily 

z  tvojho  lona  jedine,  z  duše  tvojej  plná: 

za  vzdychnutím  vzdychnutie,  za  vlnôčkou  vlna  .  .  . 

Ó,  keby  ste  vedeli,  keby,  ľudia  moji! 

čo  tá  pieseň  znamená?  za  čo  ona  stojí? 

Nie  je  chleba  okiužkom,  pravda,  bunkou  je, 

človek  uezasýti  sa  ňou,  nezaodeje; 

predsa  keď  tak  zkvílite  poľom  prenikavé, 

rozpustíte  poletom  pieseň  po  dúbrave  — " 

Keď  povedal,  čo  všetko  je  v  piesni,  aké  sú  jej  účinky,  básnik 
vyznáva  o  sebe: 

„I  ja  spievam  od  mladi.  Ako?  čo  tam  po  tom? 

no  nemožno  nespievať.  Milo  či  nemilo, 

i  mňa  takhľa,  ako  vás,  razom  zachvátilo 

nepoznané  vanutie,  pudí  tajnou  mocou 

hneď  dňa  jasnou  oblasťou,  hneď  hviezdnatou  nocou, 

a  viem,  hnať  neustane,  pokým  s  hlasom  duše 

ostatným  neodletí  ostatný  šíp  z  kuše. 

Poesie  vonný 

dych  mi  plaší  únavu,  keď  sa  slnko  kloní, 

rozlad  upravuje  môj,  protivy  mi  mieri, 

nádej  zrosí,  obživí  i  kahanček  viery; 

ona,  áno,  zavládla  celým  mojím  bytím  I  .  .  . 

Len  ňou  som  dač;  bez  nej,  ach,  ničomné  nič  .  • .  cítim  I 


574 

Potom  vyzýva  spievať  —  matky,  kolísajúce  svoje  deti,  aby 
pieseň  jasotná  svietila  im  vo  snách,  aby  im  utkvela  v  úšku,  ako 
zvuk  v  zvone;  —  device,  aby  nemysleli  vrahovia,  že  umrel  rod, 
bo  zanemel. 

Aká  velebná  je  báseň  od  samého  počiatku,  tak  končí  sa, 
hymnický : 

„ Žehnaj,  ó,  Bože!  môjmu  ľudu. 

Chráň  ho  vlastnej  povole  i  svetského  bludu; 

zachovaj  ho  pri  onom,  čos'  mu  sám  dal,  byte, 

osvieť  v  ume,  usvedom  v  duchu,  prečisť  v  cite: 

že  jak  škorván  vzlietne  z  brázd,  vznesie  srdca  tieseň, 

uctí  i  svoj  skromný  šat,  i  zvelebí  pieseň  .  .  . 

Zobúdzaj  ho,  zobúdzaj  tak,  jak  svitáš.  Bože! 

obleč  denne  v  silu,  že  všetky  prieky  zmôže; 

a  keď  mrkáš,  odchádzaš  v  nebo  zahrnuté 

nocou,  postaraj  sa  oň  zavše,  pod  perute 

ushromažd  ho  anjelské,  uprav  svoje  hviezdy 

strážne:  každá  nad  jednou  chalúpkou  nech  hniezdi  .  .  . 

A  keď  živlom  uvoľnif  dáš  vše  na  čas  putá, 

prevetrievaš  sveta  sieň  —  lebo  zloba  krutá 

hnusne  trúsi,  kúdolí  diabol  dymom,  puchy, 

i  potrebne  často  zlé  povymietať  duchy  — 

vtedy,  Bože!  smiluj  sa,  pre  tú  mnohú  plevu 

nedíg  zrnko  uchvátif  prúdom  tvojho  hnevu! 

nech  obijdú  bydločko  jeho  jakby  sihoC, 

odraz  príval,  od  vej  plam,  odchýl  pohrôm  švihot!" 

A  prvý  voz  je  záverečná  báseň.  Hviezdoslav  tak  nazval  prvú 
knihu  svojich  sobraných  diel.  Sám  seba  zovie  mrcha  gazdom,  ktorý 
ľahkú  živuosf  složil  do  stodoly.  My  voláme  mu:  boháč!  Toľko  po- 
žehnania v  jeho  stodole,  tak  širokej,  ako  priestor  slovenského- 
slovanského  slova,  že  potrvá  na  veky.  V  epilógu  tomto  tichým  tó- 
nom podáva  silný  obsah.  Vykladá,  ako  rád  by  prevrtnúť  súdbu 
svojho  zbedovaného  rodu,  ako  rád  by  zrýchlit  starbavelý  chod  dejov. 
Mládeži  privoláva,  aby  neodnímala  rodu  svoje  talenty,  že  už  „dosť 
dane  ducha  vtieklo  do  pokladne  nespolnej."^ 

„Ó,  mládeži  Bár  by  ch  aspoň  naposled 
zaspievať  stačil  pieseň:  že  by  zory 
som  vylákal  tvár  a  z  brázd  dumných  v  let 
škorvánkov  jasné  vyduril  som  chóry !" 

Bolo  počuť,  že  diela  Hviezdoslavove,  ktoré  vošly  do  tejto  knihy, 
ešte  nachodia  sa  v  inikách  obecenstva,  že  Nakladateľský  spolok 
týmto  svojím  vydaním  prepína  vec.  Ja  hovorím,  že  to,  čo  v  knihe 
dostali  sme  li0^ého,  samo  preváži  jej  celý  náklad.  A  prosím  po- 
vážit  jednu  vec.  Čo  má  slovenská  literatúra  od  Hviezdoslava,  to 
vari  nepotrebne  vykladač.  Nie  odmeniť  —  to  ani  len  oceniť  ne- 
môžeme. Tu  len  ďakovať  Hospodinu,  /e  v  súžení  velikom  dal  ná- 
rodu slovenskému  poeta,  obväzujúceho  svojím  božským  slovom  jeho 
rany,  povznášajúceho  jeho   mdlého  ducha  a  ukazujúceho  mu  Ind- 


676 

skejáiu  budúcuosf.  A  čo  má  Uyiezdoslav  navzájom  za  to?  Dva 
väčšie,  dva  malé  odtisky  —  biedne  odtisky  svojich  diel.  To  bola 
všetka  zaujatosť  slovenského  obecenstva  oproti  nemu  Či  ono,  ktoré 
mu  tolko  ďakuje,  nemá  sa  usilovat  aspoň  obodrif  básnika  prímera 
nejšim  vydaním  jeho  diel?  On  nech  len  zapĺňa  časopisy  slovenské, 
ale  obecenstvo  nie  je  povinné  dokázať  ani  toTko,  že  váži  si  tieto 
kusy,  poodtŕhané  zo  srdca  básnikovho.  Sme  chudobní,  bez  pro- 
striedkov, ale  keby  tak  nemali  sme  Hviezdoslava  á  bola  by  možnosť 
kúpiť  si  ho,  čo  všetko  boli  by  sme  hotoví  zaplatiť !  Ked  je  tu,  keď 
požehnal  nám  ho  Bôh,  máme  hútať,  či  nemohli  by  sme  praktič- 
nejšie.  vynaložit  pár  desiatok,  ktoré  vyžaduje  vydanie  už  raz  tlače- 
ných jeho  diel? 

A  ktože  je  to,  čo  mal  dosial  Hviezdoslava?  Pohľady  a  iné 
vydania,  v  ktorých  tlačievaly  sa  jeho  diela,  sú  zväčša  roztratené; 
odtiskov,  obstaraných  z  jeho  niektorých  väčších  tvorieb,  bolo  všet- 
kého spolu  vari  po  200  exemplárov.  Ja  sbieram  slovenské  spisy, 
Hviezdoslav  je  dávno  rozkošou  mojej  duše,  a  ja  ueuiám  ho  celého. 
Ja  čítal  som  snáď  každú  jeho  literu,  a  ďaleko,  veľmi- velmi  ďaleko 
som  od  toho,  aby  som  ho  znal,  ako  znať  ho  patrí  sa  čítajúcemu 
Slovákovi.  Poznáme,  čo  máme  v  tomto  básnikovi,  len  keď  bude 
nám  bývať  na  stoloch,  stále  pod  rukou. 

Čo  cenného  vyšlo  v  časopisoch,  práve  to  treba  vydávať  v  kni- 
hách. Nám  ide  o  rozšírenie  Hviezdoslava.  Jeho  diela  sú  prameňom 
pre  obživenie,  obohatenie  nášho  ducha:  ten  prameň  prístupným 
urobiť  je  pre  nás  velmi  vážnou  vecou.  A  do  sveta  širšieho  netreba 
mu  ísť?  uím  môžeme  sa  my  predstaviť  svetu?  Jedine  literárnym, 
umeleckým  dielom.  Jozef  Š/cuUéty, 

Dr.  Johann  Kvacsala,  Johann  Ainos  Comenius.  Sein 
Leben  und  seine  Schriften.  Berlin,  Leipzig,  Wien.  Verlag  von  Július 
Klinkhardt.  1892.  Str.  480  a  90  v.  8^. 

K  tristoročnej  pamiatke  narodenia  velkého  učiteľa  národov, 
jednej  z  najväčších  osobností  XVII.  storočia,  vyšla  celá  literatúra 
oslavných,  život  i  účinkovanie  a  značenie  Komenského  rozoberajú- 
cich  spisov.  Najmä  v  Čechách  a  v  Nemecku  široko  zapodievali  sa 
touto  otázkou.  Vychodí  nové,  rozmnožené  vydanie  znamenitej  knihy 
Zoubkovej ;  počali  vydávať  usilovne  sostavenú  prácu  Šmahovu ;  vy- 
šiel rad  knižiek  populárnych  pre  najširšie  obecenstvo.  I  v  Nemecku 
Komenského  objasnili  so  stanoviska  pädagogického,  náboženského, 
filosofíckého  atď. 

Ale  žiadna  z  tých  mnohých  kníh  a  knižiek,  čo  ako  záslužných 
v  svojom  spôsobe,  ani  zďaleka  nemôže  rovnať  sa  dôkladnej,  ob- 
šírnej, predmet  doprosta  vyčerpávajúcej  práci  rodáka  nášho,  pro- 
fessora  ev.  lýcea  prešporského,  dr.  Jána  Kvacsalu,  ktorý  štúdium 
osudov  i  diel  Komenského  urobil  si  bol  cieľom  životným.  Od 
dvadsiatich  rokov  sbieral  po  svete  roztratené  vzácne  oríginále  i  celú 
evropskú  literatúru  predmetu,  kým  ju  úplne  nemal  pri  ruke;  sedal 
v  museách  a  knižniciach  v  Londýne,  Prahe,  Budapešti,  Lešne,  Ochra- 
nove,  Dražďanoch,  Viedni  i  Hanovru,  odkrývajúc  rukopisné  žriedla 
posiaľ  vôbec  neznáme  alebo  povedomé  iba  zčiastky;  pozeral  rodné 
kraje  i  miesta,  kde  Komenský  žil  a  účinkoval ;  študoval  dobu,  okol- 


nosti,  spoločnosť,  vynikajúce  osoby,  prúdy  myslenia  a  cítenia  v  epoche 
Komenského;  po  čiastkach  svedomité  a  umne  rozoberal  nepre- 
braté posiaľ  kusy  jeiio  učenia,  —  a  tak  pripravený  oddal  sa  písat 
celkový  obraz  Komenského  života  a  činnosti,  ktorý  vzhladom  na 
úplnost  spracovanej  látky  stojí  na  vrchole  dnešnej  vedy  a  poníma- 
ním predmetu  stavia  sa  k  najpokročilejším  tvorbám  svojho  oboru. 

Goethovými  slovami,  položenými  za  motto,  spisovatel  naznačil 
svoju  vysokú  úlohu:  človeka  predstavit  v  okolnosťach  jeho  doby, 
ukázat,  nakoľko  duch  času  ho  napomáha  a  nakoľko  hatí,  ako  z  toho 
všetkého  človek  tvorí  si  svoj  názor  sveta,  a  ako  tento  svoj  názor, 
ak  je  umelec,  básnik,  spisovatel,  zrkadlí  zase  na  vonok. 

A  takou  cestou  pokračujúc,  pôvodca  predstavil  nám  postava 
Komenského  takrečeno  v  životnej  velkosti,  s  jasným,  životne  pravdi- 
vým osvetlením.  Na  tej  postave  nieto  nič  mýtického,  nič  tradicio- 
nálneho :  hlboká  zbožnosť  a  nekonečná  dôvera  v  Boha,  tichá  pokora 
v  utrpení,  ale  i  neprestajná,  zimuičná  práca  vo  všetkých  dostup- 
ných nm  oboroch  k  utvrdeniu  viery,  k  povzneseniu  rodnej  zeme  a 
zveľadeniu  výchovy  i  vedy,  aby,  nakoľko  možno,  uskutočnil  kráľov- 
stvo Božie  na  zemi  a  ľudstvo  pripravil  na  nový  príchod  Kristov  a 
nové  jeho  zjavenie,  v  ktoré  s  mnohými  znamenitými  vrstovníkmi 
svojimi  pevne  veril.  Dr.  Kvacsala  sám  veľmi  dobre  vie,  v.  čom  je 
cena  a  novosí  jeho  práce.  Vedľa  stránok  uvedených  sú  to  menovite 
isté  partie,  ktoré  posial  boly  zanedbávané,  a  ktorým  on  venoval 
zvýšimú  pozornosť.  Bez  znalosti  pádagogických  jeho  predchodcov 
snahy  Komenského  v  tomto  obore  ostávajú  nepochopenými;  bez 
obšírneho  rozboru  jeho  fysiky  íilosoíický  názor  sveta  necelým ;  bez 
rozhľadu  po  všetkých  učených  snaženiach  a  najvyšších  cieľoch  vte- 
dajšej vedy  jeho  pansofická  činnosť  nejasno  poňatá.  Na  to  všetko 
jasné  lúče  svetla  a  základného  pochopenia  veci  hodil  autor,  nikde 
nič  nenechávajúc  bez  príčinnej  spojitosti,  všade  vysvetlujúc  ľahko, 
prírod/.eno,  a  preto  i  pravdivo.  Konečne  kniha  naša  veľmi  vyhrala 
tým,  že  ju  písal  teológ.  Posiaľ  Komenského  uvažovali  pädagogovia, 
básnici,  historikovia,  encyklopádisti  —  teológovia  ho  zväčša  ob- 
chádzali. V  knihe  Kvacsalovej  prvý  raz  nachodíme  i  túto  stránku 
účinkovania  Komenského  základne  pochop)enú  a  objasnenú  od  od- 
borníka, a  preto  i  všetko,  čo  v  tej  veci  hovorí,  je  pevné  a  bezpečné, 
bez  dilettantského  habkauia  a  bezbaiTých  fras 

Zasluhoval  by  veru  Kvacsalov  ,Johann  Amos  Comeuius',  aby 
mu  i  naše  odborné  sily  dopríaly  pozornosti,  akú  zasluhuje.  Že 
v  cudzine  bude  ocenený  podľa  zásluhy,  o  tom  nepochybujeme.  My 
týmto  neodborným  slovom  môžeme  iba  upozomit  na  vzácno  dielo, 
ozdobu  literatúry  vedeckej.  J.  V, 

Na  svite.  Verše  od  Somolkkého  V  Ružomberku.  Tlačou  a 
nákladom  Karia  Salvu.  1892.  16^  str   98.  Cena  60  kr. 

Pamiatka  na  šiyridsatroäp,  literárnej  činností  Franka 
Yífaz.  Sasinka,  kňaza  katolíckeho.  Sostivil  a  vydal  Zadumený. 
V  Ružomberku,  1892.  Tlačou  Karia  Salvu.  Nákladom  vydavateľovým. 
16°,  str.  53. 

-w* 


Bok  1802.  SoSit  10. 

Slovenské  Pohľady. 

Konec  a  začiatok. 

Povesť. 
Napísal  Martin  Kukuiin, 

L 

„Chvála  Tebe,  Hospodine  —  keď  som  len  tu!"  vzdychol  si 
Maitin  Kupec,  hľadiac  temeľ  zbožne  na  dedinku,  skrytú  v  stromoví. 
Zapadajúce  slnce  hádže  na  nu  svoje  svetlo,  zlátiac  i  celé  okolie. 
Je  jaseň,  listie  väčšinou  spŕchlo  —  ostatok  čaká  na  prvý  vetrík. 

Clivo  v  tej  prírode  Božej  1  I  to  slnce  ako  by  sa  íažko  lúčilo 
8  krajom,  ktorý  ohrievalo,  pokrylo  i-astlinstvom,  naplnilo  teplom, 
obCažilo  požehnaním.  Na  rozlúčku  sa  posoäí,  vykúzli  dakolko  jas- 
ných dní,  aby  tým  väčšmi  banovali  za  ním.  Vietor  duje,  piští  a 
kvíli  —  príroda  plače,  sta  diéta  pred  spaním. 

Martina  to  všetko  netrápi.  Je  veselý,  natešený.  Na  úpätí  kopca, 
na  ktorom  zastal,  leží  dedina,  v  ktorej  sa  narodil,  strávil  detský 
vek  —  z  ktorej  ho  po  skončení  školy  vypravili  „do  sveta",  na 
remeslo.  Je  mu  bezmála  štyriadvadsat  rokov  —  od  dvanásteho  roku 
nebol  doma.  So  zbožným  citom  pozerá  na  dedinu,  v  nej  sa  ukrýva 
všetko,  čo  ho  tešievalo . . . 

Len  čo  vrátil  muudúr,  zbraň  —  vôbec  čo  vojak  od  eráru  do- 
stáva, len  čo  sa  v  kasárni  odbavil  —  už  bežal  k  železnici,  v  túžbe 
za  vrchami  a  horami,  ktoré  strážia  nad  jeho  rodiskom.  Pred  rokom 
nebol  by  sa  nazdal,  že  ho  bude  rodná  obec  tak  mocne  vábit.  Mal 
jej  kedy  odvyknúť.  Privykol  sa  Miškovec  považovať  za  domovinu. 
V  nom  sa  vyučil  remeslo  u  statočného  majstra  Daniela  Mrvu  — 
ten  sa  mu  stal  druhým  otcom.  Z  jeho  dielne  šiel  rovno  do  kasárne. 
Dlhé  sú  tri  roky,  dlhé :  zvlášte  keď  plačú  za  tebou  tak  krásne  oči, 
ako  Marienky  Mrvovej . . .  Sľúbil  jej  na  dušu,  že  vráti  sa  do  Miš- 
kovca a  potom  —  potom ...  No  stalo  sa  inak.  Markine  oči  pie- 
staly  plakať,  začaly  sa  usmievať:  lenže  už  nie  jemu.  Nuž  zlomila 
slub,  vlani  sa  vydala  za  druhého. 

Preto  sa  mu  tretí  rok  zdal  najkratším.  Vojenčina  začala  ho 
tešif,  i  na  šaržu  začínal  byC  hrdým.  Bol  i  na  tom,  že  zostane  slúžiť 
„za  zupu".  Veď  konečne  kam  ísť?  No  na  manévroch  stretol  sa 
s  vrstovníkmi  z  dediny:  i  zmocnila  sa  ho  naraz  túžba  nakuknúť 
domov  —  alebo  usadiť  sa  tam  nadobre. 

87 


678 

„Ba  čo  povie  Mišo!"  dumá.  „Otvorí  ten  ústa,  kde  sa  tak  ne- 
nazdajky  beriem/  Naschvál  nepísal  bratovi.  „Nech  sa  zadiví,  keď 
tak  vhupnem  naraz."  I  celou  cestou  sa  teší,  čo  brat  povie,  „Nič 
ten  nepovie,  bude  štát  ako  stlp."  Tak  sa  teší  napred  nad  bratovým 
prekvapením. 

„Ale  čo  ako  —  bude  rád;  viem  —  bude  rád,"  zaklučuje roz- 
mýšľanie.. Mali  sa  radi,  i  tvrdo  sa  lúčili.  Ale  otec  nepopustil.  Roz* 
hodol :  „čo  si  budete  zavádzať  na  jeduej  ékvarke?  Jeden  na  pravo  — 
druhý  na  lavo,  ako  Lot  a  Abrahám.  Starší  zostane  —  mladší  vy- 
stúpi." A  tak  sa  i  stalo. 

V  dedine  zastal  pred  domom  cele  novým.  „Pochlapil  sa  ten 
Mišo  —  ani  by  k  nemu  netrafil!"  Vo  dvore  tiež  všetko  páchne 
noviznou.  Veru,  keby  starý  Kupec  dnes  tak  z  hrobu  vstal,  sám  by 
sa  začudoval  nad  tolkou  zmenou.  Nebohá  Kupcula  tiež  by  netrafila 
do  sypárne  —  stará  sypáreň  srúcaná  a  nová  stojí  medzi  stromovím 
za  potokom. 

Nie  div,  že  nesmelšie  klope  na  dvere.  „Všetko  cudzie  mozole, 
cudzia  zásluha  —  tvojho  nič,  ani  íverčeka.  Nepreložils'  tu  krížom 
slamy,"  máta  ho  čosi.  „Kdeže  ti  je  dom  —  kde?"  Hned  by  sa 
vrátil,  keby  mohol.  Nuž  tak  to  býva,  keď  máme  neistotu  pred  sebou. 

Premohol  rozpaky  a  srdnato  vstúpil  do  izby.  i- 

Pri  kozube  stojí  ženská,  mladá,  kvitnúca.  Pri  nej  dvoje  detí; 
ako  vidno,  oba  zurvalci.  Malý  drží  sa  materiných  sukieň  a  ne* 
šikovne  tiape  po  zemi.  Keby  nevedel,  že  to  gazdina,  nepoznal  by 
v  nej  Hanu  Mišovu.  Znal  ju  ako  útlo  dievčatko :  tu  tá  róba  je 
ženská  na  miesto. 

„No  —  či  ma  poznáte!"  prihovára  sa  jej  s  úsmevom  v  tvári. 

„Nuž  Mattin!"  odpovedá  ona  dost  spokojne.  Nebárs  badaC  na 
nej  prekvapenie,  alebo  rozpakov. 

„A  ako  si  ma  poznala?"  diví  sa. 

„Veď  sa  ponášate  velmi  na  tamten  obrázok,"  ukazuje  mu  po- 
dobizeň, medzi  oblokmi  zavesenú. 

„Tak  už  hej,"  dovtípil  sa  Martin.  Bol  zabudol,  že  sa  dal  sniaf, 
keď  postúpil  na  kaprála. 

„Sadnite  si  u  nás,"  núka  ho  Hana. 

„U  vás?"  Chcelo  sa  mu  rozosmiať,  no  smiech  mu  prischol  na 
ústach.  Miesto  toho  sa  pýta:  „Ako  sa  mávate?" 

„Ako  my.  Pri  robote  a  pri  biede...  Stavali  sme  lala,  všetko 
od  gruntu.  Dom  na  spadnutie.  Steny  sa  rozsypaly  —  iba  črvotoč. 
Moje  peniažky  tašly...  Moc  to  vynesie:  také  nakládky!  Aby  nie 
môj  výplatok,  boli  by  sme  v  dlhoch.  Ten  nás  vytrhol." 

Nevediet  prečo,  ale  jemu  to  prichodí  divne.  Osoba  cudzia  takto 
tu  rozprávať! 

„Keby  nie  tvoje  peniaze,  neboli  by  ste  hádam  toľko  stavali. 
Gazdovské  stavy  boly  by  ešte  poslúžily  za  čas ... " 

„Boly  by  už  na  hŕbe  —  horký!"  odpovedá  Hana.  „Nebohý 
otec  sa  tiež  neobzreli...  Zostali  sme  v  zhnitých  stavoch."  Riekla 
to  už  rázne  —  jemu  sa  zdá,  že  schválne  chcela  uraziť  nebohého  otca. 


579 

Líca  podlialy  sa  mu  krvou.  Slova  nevesty  ranily  ho  do  duše. 
„Niet  prečo  otca  takto  spomínať,"  ozval  sa  hneď,  s  iskriacim  okom. 
„Dlžôb  nezanechal  —  gazdovstvo  dobre  zaviedol.  I  v  hotovosti  dačo 
zostalo ..." 

„Tolko,  čo  vám  šlo  na  výplatok,"  odpovedá  Hana. 

Martin  mlčí.  Vo  vojne  naučil  sa  preglgnúf  všeličo.  No  toľko 
už  vie,  že  škoda  mu  bolo  sem  chodiť. 

„Kde  je  Mišo?"  pýta  sa  po  dlhej,  dlhej  chvíli,  celkom  chladno. 

„Šiel  iíhoriť,"  odpovedá  ona. 

Zanedlho  bolo  čuť,  ako  vyspevujú  orné  kolieska.  Vtiahol  gazda 
do  dvora.  Martin  ide  predo  dvere.  Privítanka  Hanina  ho  schladila  — 
no  zazrúc  Miša,  zabudol  na  nepríjemnosť.  Mišova  červená  tvár  ešte 
viac  sčervenela  a  vlúdne  oči  zažiarily  radosťou.  Ozaj  bratsky  mu 
stíska  ruku. 

„Vidíš,  dobres'  urobil,  keď  si  prišiel,"  vraví  mu.  „Tamtej  noci 
si  sa  mi  prisnil:  ja  že  fa  zašlo  dačo.  No,  keď  si  len  tu!"  odvráva 
si  vypriahajúc  voly.  „Ale  ta,  synku,  narástlo  kusí  Len  kde  sa  ta 
toľko  nabralo." 

Nuž  radosť  Miša  počúvať.  Martinovi  sa  zdá,  že  vrátily  sa  časy, 
keď  im  mat  rozlomila  kabáč  na  poly  a  oni  si  ujedali,  sediac  družne 
pod  prípeckom.  Mišo,  ako  vidno,  je  ten  istý. 

Vošli  teraz  už  do  izby  a  zasadli  za  stôl.  Zahovorili  sa,  že  ani 
nezbadali,  iba  keď  prišla  večera. 

Tu  sa  pýta  Mišo:  „No  a  teraz  akože?  Akože  v  tom  Miškovci? 
Pôjdeš  k  Mrvovi?" 

Táto  otázka  dotkla  sa  dosť  bôlne  Martina.  Brat  znal,  na  čom 
zostal  s  Mrvovou  dcérou  —  no  čo  sa  potom  stalo,  Martin  nedal 
mu  znat.  Mišo  tedy  nevdojak  dotkol  sa  boľavého  ešte  miesta. 

„Nie,  už  ta  nepôjdem,"  hľadí  vravet  hlasom  spokojným,  ale 
ťažko  utajiť  pohnutie.  „Tam  už  majú  druhého.  Už  sa  vydala..." 
Keď  podvihol  zrak  od  stola,  zastihol  Mišove  oči,  ako  so  súcitom 
pozerajú  naň.  Zahanbil  sa  —  no  i  teplota  akási  vlieva  sa  mu  z  tých 
očí  do  duše. 

„Najlepšie  bude  —  zostaň  u  nás,"  vraví  Mišo  úprimne.  „Dosť 
si  sa  naponevieral  po  cudzom  svete.  Čižmár  sa  i  v  dedine  zíde  a 
domu  dosť. . ." 

Tieto  slová  tlumočily  i  Martinove  city,  dosial  utajované.  Podal 
bratovi  ruku  a  stíska  mu  ju  vrelé.  „Ty,  Mišo,  si  dosial  taký,  ako 
si  býval.. ." 

„A  akýže  budem?"  A  v  rozpakoch  shŕna  trosky  so  stola.  „Či 
sme  takí,  lebo  takí  —  ale  bratia  sme." 

Po  tomto  osvedčení  sedia  zase  ticho  jeden  pri  druhom.  Iste 
rozpomienky  z  detských  čias  ich  zaoberajú.  Mišo  je  i  krém  toho 
spokojný.  Povedal  takú  vec,  čo  ešte  nikdy  nepovedal.  I  Hane  do- 
kázal, že  vie  hovoriť,  keď  treba.  Aspoň  nepovie,  že  má  tlka  muža. 

A  ono  keby  sa  obzrel,  videl  by,  s  akou  výčitkou  a  hrozbou 
naň  pozerá.  Sedí  za  to  ticho,  ohlásila  sa  až  vtedy,  keď  sa  jemu 
i  hosťovi  začalo  zívať. 

37* 


:-ď 


580 

„Poď,  donesieme  omlacok  slamy.  Musíte  spat  na  zemi;  neve- 
deli sme,  že  prídete.  Postele  nemáme,"  doložila  obrátená  k  Martinovi. 

Po  nich  vyšiel  i  Martin.  Rozhliada  sa  po  nebi,  posiatom  hvie- 
zdami. Živo  trblietajú,  sfa  by  ho  vítaly  pod  otcovskou  strechou. 
„Práve  takto  bývalo,  keď  maC  ešte  žila,"  pripomína  si  Martin,  čujúc 
ako  z  dediny  sa  ohlášajú  trepačky.  „Mat  trepala  pri  mesiacku, 
Mišo  buchka)  a  ja  driemal  pri  nej  na  pazdérí...''  Rozpomienka 
ožila  tak  sviežo,  že  zdá  sa  mu,  ako  by  čul  materin  hlas  od  humna. 
„Umretí  sa  vraj  tiež  ukazujú,"  presviedča  nedôverčivost  —  i  ide 
k  humnu  za  hlasom.  Zastal  a  načúva.  „To  je  Hana  -^  nie  mat," 
húta,  „a  lala,  meno  mi  spomína."  1  nadkladá  uši,  aby  lepšie  počul. 

„Ešte  sa  mu  ponúkne  —  zostaň  u  nás!"  čuf  Hanin  hlas  z  humna. 
„Čida  nezostane  I  Vďačne  ten.  A  o  rok  vypráši  mňa,  potom  teba 
i  s  defmi.  Vojačisko  k  tomu,  a  ty  taký,  taký. . .  Míia  sa  neporadí  — 
ja  som  nič,  v  mojom  vlastnom  dome.  Len  keď  on  tu  bude  —  žena 
sa  môže  ísC  pásf." 

„Ale  aká  si  ty!" 

„Aká  si  tyl"  skáče  mu  náruživo  do  reči.  „Do  mňa  zaraz:  aká 
si  ty!  Taká  som,  keď  je  muž  niktoš.  Nie  aby  si  hájil  svoje:  ešte 
sa  ponúkne  kadekomu.  A  toto  je  dom  môj !  Ja  si  nedopustím  do 
svojho.  Vyplatili  sme  ho  do  krajciara. . ." 

Martin,  bárs  je  tma,  vidí  jasne,  čo  pred  chvílou  nevidel.  Zná 
už,  prečo  ho  tak  privítala.  Zahanbený,  že  v  otcovom  dome  môže 
sa  dačo  takého  vravef,  vracia  sa  do  izby.  Chodí  hore- dolu,  neve- 
diac, čo  robit. 

Keď  tí  vošli  dnu,  už-už  vybúšil  hnev.  No  utíšil  sa,  hľadiac  na 
Miša.  Veď  i  jeho  tvár  dokazuje,  že  on  je  najnešťastnejší.  Oči  sa 
im  sňaly  a  Mišove  v  rozpakoch  a  zahanbení  unikajú  kamsi  do  kúta. 

„Mohli  ste  sa  neunúvat,"  preriekol  tu  Martin,  berúc  klobúk  a 
palicu.  „Ja  i  tak  tu  nejdem  nocovat." 

„Nuž!"  zvolala  Hana. 

Martin  ani  nehladí  na  ňu.  Obrátený  k  Mišovi  pokračuje:  „Ja 
viem,  že  máš  cit  bratský.  Ale  do  jej  domu  viac  nevkročí  noha 
moja.  Budem  ti  vždy,  ako  som  ti  bol;  ale  mrzko  od  teba,  že  si 
sa  dal  pod  moc  takej,  takej  —  stvore.    Ešte  i  otca  ti  hanobí..." 

Povedal  by  mu  ešte  mnoho,  ale  neborák  Mišo  stojí  pred  ním, 
ako  žiak  pred  virgasom.  Je  pokorený,  vďačne  by  sa  prepadol  do 
zeme.  „Načo  ho  bit  —  i  tak  je  dosf  bitý,"  myslí  si. 

Len  Hana  nechápe,  čo  sa  robí.  Urazená  je,  že  švagor  pohrdol 
nocľahom. 

„A  čože  nám  ubližujete?"  vyčíta  mu.  „Postele  nemáme,  ale 
toto  je  slama  čistá.  Nebojte  sa,  že  z  nej  odnesiete  dačo,  ako  tam 
po  malébroch,  či  ako  to  voláte." 

„Chceš  vediet?"  obracia  sa  k  nej,  Červený  v  tvári.  „Radšej 
pod  holým  nebom.  Nevieš,  čo  si  vravela  v  humne?"  I  hľadí  jej 
ostro  do  tváre.  Ona  nemôže  vydržať  jeho  pohľad,  klopí  oči.  „Myslíš, 
že  som  utisnutý  na  tvoj  dom?  Ale  škoda  sa  pŕliť..."  Tu  si  vy- 
dýchol od  rozčúlenia. 

„Aký  hrdý!"  posmieva  sa  mu. 


681 

„To  si  zachovaj,"  yravl  jej,  obrátiac  sa  pri  dverách.  „Zachovaj 
si,  že  viac  s  tebou  neztratím  slova.  A  ak  sa  mi  budeš  takto  stavat  — 
pozri!"  Tu  naddvihol  palicu.  „Soznámiš  sa  s  nou..." 

U. 

Vyjdúc  na  ulicu,  obzerá  sa  na  všetky  strany.  „A  teraz  kam?" 
pýta  sa.  „Pod  holým  nebom?" 

Cítit,  a  dokonale,  že  október  tu.  Zima  je,  matka-zem  vychlad- 
nutá. Kráča  bez  ciela  dolu  dedinou.  Došiel  až  ku  krčme,  tam  sa 
ešte  svieti.  Bez  všetkého  ide  dnu. 

Za  stolom  sedia  dvaja  občania:  Juro  Sivák  a  druhý  akýsi  ne- 
známy. Jura  zná  dobre.  Je  čosi  starší  od  neho.  Pamätá  sa  z  časov 
detských,  keď  Juro  sirota  bez  otca-matere  prišiel  zavše  k  nim,  po- 
slúžil pri  dome  a  v  poli,  popásol  statok  za  chovu  alebo  hábočku. 
Ked  odchádzal  na  remeslo,  Juro  —  už  mládenec  na  miesto  — 
slúžil  u  jednoho  gazdu.  Dnes  pravda  neznať  na  ňom  biedy.  Vidno, 
že  dobre  sa  mu  vodí.  I  oči  sa  mu  ligocú,  už  či  nápojom,  či  vese- 
losťou alebo  od  hádky,  lebo  so  susedom  beseduje  velmi  živo. 

„Nie  —  za  paf  a  sedemdesiat  nemôžem,  na  moj'  pravdu!" 
vraví  susedovi,  kladúc  si  dlaň  na  prse.  „Krava  z  dobrej  fajty  — 
môže  sa  priahaf." 

„Ale  ja  ju  priahaC  nebudem,"  odpovedá  druhý  hrdo.  „Keď 
priahaf  —  tak  voly  priahaf.  Na  to  sú  —  nech  sa  priahajú.  Ale 
krava  —  tá  nech  má  pokoj.  Viete,  ja  nejdem  klamat  Pána  Boha. . . 
Kravu  dal,  aby  bolo  mlieko  —  priahaf,  na  to  sú  voly." 

„Veď  už  ako  chcete:  ja  nedbám,"  spokojuje  sa  Juro.  „Môžete 
ju  ti*ebárs  za  sklo  postaviť.  Ale  ja  si  mívam,  že  Pána  Boha  ne- 
klamem. Hoviadko  ako  hoviadko.  I  kobylu  priahate  a  tá  dáva  i  iný 
osoh.  A  ja  vám  poviem:  ja  iba  na  kravách. . .  Čo  iný  dá  volu,  ja 
krave  —  robí  sťa  dobrý  vôl  i  na  mlieku  nepochybí ..." 

Tu  sa  obrátil  i  zazrel  nášho  Martina.  Skočil  na  rovné  nohy, 
tvár  sa  rozveselila.  „Nech  som  Kubo  —  Kupcovie  Martin !  Povedz 
mi,  synku,  kto  (a  sem  nasypal?"  I  podáva  mu  ruku  srdečne. 

„Veď  vieš  —  ako  prepustený  vojak,"  odpovedá  Martin. 

„Bodaj  ťal"  nato  Juro.  „No,  sadni  si  medzi  nás,"  i  pomkýna 
sa  mu  na  lavici.  „Tuto  je  Maťo  Húska  z  Lehoty.  Človek  hodný  — 
ale  v  jednačke  sta  ten  kremeň . . .  Jednáme  sa  na  kravu  a  nedaj 
Bože  pohnúť.  Dáva  päť  a  sedemdesiat,  a  ja  za  osem  a  sedemdesiat. 
Ja  skáčem  po  zlatkách  —  on  sa  vlečie  po  šestáčkoch  do  hora. 
Bodaj  ho  Pán  Boh  živil!"  Tu  udrel  Húsku  po  pleci  a  rozosmial 
sa,  ukážuc  dva  rady  zdravých  zubov. 

Jednačka  sa  pomaly,  ale  predsa  len  skončila.  Z  oldomášu  musel 
piť  i  Maitin.  Tak  zabudol  na  brata,  na  Hanu.  I  Húska  sa  pobral 
na  nocľah  ku  sestre,  vydatej  tu  v  dedine :  a  oni  zostali  sami,  pred 
nimi  fľaška  s  dvoma  pohárikmi,  na  stene  malá  lampka  a  za  mrež- 
kami  driemajúci  chlapec  krčmárov. 

„Nuž,  Martinko,  tys'  prišiel!"  prihovára  sa  mu  Juro,  tei*az  už 
vážne.  „Ako  sa  ti  vodilo?" 


„Braček,  len  tak. . ."  Táto  otázka  človeka  cudzieho,  ale  úprim- 
ného, pripomína  mu  nanovo,  aký  je  opustený  na  svete.  Nebyf 
strážmajstrom,  pustil  by  sa  vari  do  plaču.  Ale  za  to  otvoril  Jurovi 
srdce,  vyžaloval  sa  mu. 

„Klampa  —  klampa!"  povráva  Juro.  „Vieš,  ona  je  Hurtáňov- 
ská:  a  každý  z  toho  hniezda  horenos. . .  Majú  čosi  viac  od  iných  — 
už  vystrájajú  také  divy.  A  Mišo  pri  nej  taká  Katra. . .  Eh,  vsadil 
by  jej  piadlo  do  úst,  keby  mi  húdla  poza  uši.'* 

„Vieš,  keby  len  otca  nespomínala!  Že  vraj  stavy  na  spad- 
nutie —  že  taký  a  taký  gazda. . . " 

„Povedám,  Hurtáňovská!  Princezná  —  fufna!  A  tvoj  otec  — 
Pán  Boh  ho  oslávi  Nehodná  mu  do  koľaje  stupiC.  Aký  bol  mne! 
Vlastný  otec  nebol  by  lepší.  Vieš,  ked  som  to  v  Dohviezdny  večer 
chodil  po  dedine  —  sta  hoviadko  bez  gazdu.  Nebolo  sa  kde  uchýlit : 
ani  rodiny,  ani  známeho!  A  on  povie:  Juro,  hybaj  do  nás  —  budeš 
sviatkovat  s  nami.  Ej,  nik  nevie,  čo  to  bolo  1  A  vždy  poradil :  Juro, 
toto  takto  —  toto  takto,  a  vždy  dobre  vypadlo.  To  bol  človek! 
A  maťl" 

Dobre  padne  Martinovi  čuť  dnes  večer  také  úprimné  reči.  Ob- 
lapili sa  okolo  hrdla  a  tak  sedia  a  rozprávajú  o  starých  časoch. 
Až  ked  Martinovi  klesla  hlava,  otažená  snom,  ustatosfou  a  nápojom, 
vraví  mu  Juro: 

„No  a  teraz  poďme." 

„Ja  tu  budem  —  nemám  kde ..." 

„To  veru!"  odporuje  Juro.  „Pôjdeš  pekne  do  nás.  Mám  ja 
kde  prichýliť  pocestného.  Moja  Zuza  —  neboj  sa,  tá  je  inakšia. 
Doniesla  i  peňazí  i  čosi  poľa  —  ale  nikdy  nevyhodila  na  oči . .  • 
Vieš,  to  je  žena,  ako  svedčí.  Ja  ti  ukážem,  aká  je  moja  Zuza!" 

Pojal  Martina  popod  pazuchu  a  zaviedol  domov.  Martin  ani 
nevie,  kade  ide,  ani  kam  ide.  Ledva  sadol  na  lavicu,  oprel  sa 
o  pec  a  zaspal. 

Ráno  sa  našiel  na  posteli.  Slnko  svieti  rovno  do  izby,  Jura 
nevídať  nikde.  Iste  už  v  robote.  Po  izbe  chodí  ženská,  nie  velmi 
šumná  —  gazdina. 

„Nie  veľmi  sa  zmenila,  iba  čo  podrástla  a  zmohutnela.  Nikdy 
nič  zázračného  nebolo  na  nej.  Nuž  ale  každý  myslí,  že  má  perlu . . . ' 

„Už  ste  sa  prebudili?''  prihovára  sa  mu  gazdina,  zbadajúc,  že 
je  hore.  „Voz  zahurtoval  —  naši  išli  do  hory:  iste  vás  ten  zo- 
budil." 

„Ach  nie,"  odpovedá  Martin,  „ale  už  je  čas.  Vidím  —  slniečko 
vysoko."  Robí  pokus,  že  sa  zodvihne  —  no  hlava  odkväcla  na 
hlavnicu.  Je  ťažká,  k  tomu  hučí  v  nej,  sťa  pod  kolesom  mlynským, 
„ó  —  hlavička  moja,"  vzdychá,  „ide  sa  rozsypať..."  Prichodí  mu 
na  um,  čo  zažil  u  brata,  čo  v  krčme,  i  ako  sa  sem  dostal.  Vidí, 
prečo  hlava  treští ...  Je  síce  vojak  vyslúžený,  ale  nikdy  nebol 
pijiJi:  veľký.  I  v  kompánii  bola  trochu  nespokojnosť,  že  stal  sa 
strážmajstrom  človek,  čo  ledva  unesie  liter  vína... 

„Len  si  pospite  trochu,  alebo  vám  uvarím  čiernej  kávy,"  núka 
ho  gazdina. 


.Čiernej  kávy  —  hm,"  diví  sa  on.  „A  kde  vy  beriete  čiernu 
kávu?  V  našej  dedine  o  káve  nechyrovali.  Iba  kedysi  varila  ju 
vraj  stará  Klukanovie  —  i  to  tak,  ako  bôb,  nepražená ..." 

„Bola  som  za  kmotru,"  vysvetluje  gazdina,  „tak  jej  zvýUlo 
čosi.  A  povedajú,  že  káva  je  na  to  dobrá. . .  Lebo  šípim,  čo  vám 
chybí." 

„Čida  neáípitet  Pamätám,  ako  som  sa  redikal.  I  mrzí  ma. 
Ledva  som  prišiel  —  a  hneď  som  sa  tak  preukázal." 

„Nuž  nestarte  sa  —  len  ako  doma.  Môj  rozprával,  čo  sa  stalo. 
Nedivím  sa,  že  ste  šli  k  židovi,  keď  tí  tak . . .  A  vy  chlapi  bez 
toho,"  vraví  to  s  úsmevom,  „všetko  iba  zalievat  Keď  ratlosť  — 
nuž  zaliaC  ju;  ak  nešťastie  —  i  to  len  zaliať." 

„Hm,  osoba  je  toto  nie  sprostá,"  myslí  si  Martin.  „I  vie  ta 
zavrál.it,  i  nie  je  taká  ako  Hana. . ." 

Tak  sa  musel  chudák  Martin  liečiĹ  Popoludní  sa  mu  hlava 
ako  mak  prečistila.  Prišiel  i  Juro  z  hory.  Martin  mu  oznamuje,  že 
zajtra  ráno  ide  do  Miškovca. 

„Urob  si,  ako  vieš,"  odpovedá  Juro,  „ale  ja,  byvši  tebou  — 
ja  by  sa  nerušal.  Prišiel  si  domov,  že  doma  ostaneš:  tedy  ostaň." 

„Keby  nie  to,"  vzdychá  Martin.  „Ale  takto  sa  všetko  zmenilo. 
Čo  by  ja  tu  hladal?" 

„Tak  pre  ňu  ?  Hm . . .  Hana  veru  nie  hodna,  abys'  k  vôli  tu 
ostal,  alebo  odišiel.  Najlepšie  si  urobif,  ako  by  jej  nebolo.  Čo 
ti  je  Hana  a  naposledky  i  Mišo?" 

„A  predsa  sme  len  bratia:  a  čo  ja  bez  neho?"  Díva  sa  za- 
myslený a  smutný  do  zeme.  „Ja  som  si  rozmyslel,  že  keď  ma  už 
všetko  nechalo,  že  zostanem  u  nich.  I  Mišo  sa  ponúkol,  \ým  ho 
ona  nezahriakla . . .  Myslím  si,  u  nich  by  mi  bolo  najlepšie,  nič  by 
mi  nechybovalo ..." 

„Oženiť  sa  ty  nechceš?"  pýta  sa  Juro. 

„A  načo?  Ako?"  diví  sa  Martin. 

Juro  je  zamyslený,  i  sedí,  nerečúc  slova.    Konečne  preriekol: 

„Tak  by  si  ty  chcel  u  Miša,  že  by  si  uňho  zabudol  na  všetko. 
V  jeho  šťastí  chcel  by  si  sa  tešiť ..." 

„To  —  to,"  prisviedča  Martin,  potešený,  že  ho  Juro  tak  snadno 
pochopuje.  „Mne  iba  to  treba.  I  pomohol  by  mu  —  i  jeho  deti 
tak  mal,  ako  svoje." 

„Nože  nol"  diví  sa  Juro.  „A  myslíš  si,  že  by  ti  to  bolo  dosť? 
Synku,  neohríevaj  sa  ty  pri  cudzom  ohni!  I  cudzí  ohreje:  ale  svoj 
je  len  svoj.  Ono  i  tak  prišlo  by  na  teba,  že  by  sa  ti  zachcelo  na- 
klásť si  ohníka  na  vlastnom  ohnisku.  Zachcelo  ver'  —  a  Čo  by  (a 
u  brata  na  rukách  nosili.  Lebo  i  na  človeka  to  tak  príde,  ako  na 
vtáča:  príde  jar  a  stavia  si  hniezdo.  Máš  to  robiť  po  nečase  — 
na  jaseň:  urob  to  zaraz,  a  nemusíš  pre  Hanu  takto  opúšťať  hlavu. 
Ja  ti  len  to  radím,  ostaň.  Sťa  kde  ti  byt  na  svojom :  ale  tu  predsa 
najlepšie ..." 

„A  keď  nieto  vôle?  Tu  by  ma  to  vždy  mrzelo." 

„Tak  zostaň  aspoň  na  čas,  aspoň  do  Yšechsvätých.  Sídeš  sa 
s  rodinkou,  s  kamarátmi  —  uvidíš,  možno  iná  vôIa  ta  nadíte.  I  od- 


dýchneš  si  trochu.  Bývat  máš  kde.  Ak  chceš,  vyriadime  ti  komoru.^ 
I  vedie  ho  do  komory.  „Svetla  v  nej  dost;  i  robiC  môžeš,  ak  máš 
riad."  Badať  na  ňom  nerozhodnost. 

„No  už  vás  nepustíme,"  ozvala  sa  í  gazdina.  „Ked  už  dlhšie 
nie,  aspoň  do  tých  Všechsvätých." 

„A.  bude  hostina  —  tanec,"  rozosmial  sa  Juro. 

„Len  mi  povedzte,  prečo  vy  takto. . .  Rodina  sme  nie  —  čím 
sa  vám  odslúžim?^ 

„Nuž  tak  sme  sa  so  ženou  poradili,"  nato  Juro.  „A  tvoj  otec 
aký  boli  A  čože  je  toto?  Nič...  Tvoja  mať  mi  našila  lanových 
košiel,  keď  som  stál  v  ohláskach :  dodnes  ich  nosím.  A  ty  by  si 
nás  zohrdil  pre  takú  malú  veci" 

Martin  je  velrai  dojatý.  Vidno,  že  tu  niet  falše  —  tu  je  všetko 
úprimnost.  Slúbil  im,  že  zostane  za  čas  a  bude  bývaC  u  nich. 


.  m. 

„Keď  som  tu  tak  ustrnul,"  vraví  Martin  svojim  hostitelom  druhý 
deň  ráno,  „patrí  sa  íst  navštívit  pána  učiteľa." 

„Tí  budú  radi,"  poznamenáva  Siváčka. 

í  vybral  sa  do  školy,  i  našiel  doma  pána  učitela.  Vyrozprával 
mu  všetky  príbehy  staré  i  najnovšie.  Učitel  sa  zamyslel. 

„Sám  neviem,"  dokladá  Martin,  „prečo  to  tí  Sivákovci.  Naj- 
bližšia rodina  sa  odhodí  a  tí  takíto  vďační ..." 

„Hja,"  ozval  sa  učiteľ,  „Juro  prešiel  fažkú  školu  života:  a 
v  útlom  veku.  Niektorí  v  nej  zhynú  —  on  vydržal,  zvíťazil  a  dobre 
mu  poslúžila.  Je  štedrý  i  milosrdný,  a  divná  vec  —  nechudobnie, 
skorej  bohatne.  Boh  ho  požehnáva  a  často  predivne.  Nebohá  Ko- 
váčka  ochorela  na  raka.  Deti  vlastnej  sestry  odhodily  sa  jej.  Juro 
ju  prijal,  keď  bola  v  najhoršom  ki*íži;  i  dokonala  v  jeho  dome. 
Spravila  testament  —  všetko  dostal  Juro.  Teraz  zle-nedobre  naňho, 
že  ich  o  podiel  pripravil.  Ale  Juro  nevedel,  keď  ju  prijal,  že  ona 
má  toľké  peniaze;  a  nevedely  to  ani  deti.  Boly  by  hádam  inakšie 
sa  dľžaly ..." 

Ani  nezbadali,  iba  keď  sa  zvonilo  k  obedu.  Zdržali  ho  na  obed. 

Keď  odchádzal,  bolo  už  dobre  popoluduí.  Na  odchode  pýta  sa 
ho  učiiel:  „Máš  riad  do  remesla?" 

„Nemám  veru,"  odpovedá  Martin.  „Držal  som  sa  na  Mrvov- 
cov  —  ani  riadu  som  nenadobúdal." 

„Keby  bol  riad,  dal  by  ti  robotu.  Ale  takto  —  a  keď  nemieniš 
tu  nadobro  ostat . . . 

„Keby  bolo  požičať  —  ale  kto?  Škoda  1"  ľutuje  Martin. 

„Už  je  darmo,"  teší  ho  učiteľ. 

„Veru  darmo,"  myslí  si  Martin  idúcky.  nRi&du  ti  čižmár  ne- 
požičia. Nemáš  väčšieho  nepriateľa,  ako  čižmár  čižmárovi ...  A 
patrilo  by  sa  odslúžif...  Ale  ako  I  Požičat  ti  nepožičajú  —  a  kú- 
pil... Nie,  čo  hneď  do  Všechsvätých  zostaneš,  nevyplatí  sa.  Akože 
budeš  prevláčaf  toľkú ..." 


686 

„A  načo  som  tu?"  húta  ďalej.  „Obchodu  nemám,  roboty  ne- 
mám —  budem  zívať  od  dlhej  chvíle  a  zavadzat...  A  do  Všech- 
svátých  čakaC:  štyri  týždne  skoro!  A  čo  dočkám?  Zahálaf  —  za- 
hynúť od  dlhej  chvíle?  Nie  —  i  ohovoria  ťa:  po  nedeli  pôjdeš, 
hneď  v  pondelok. .  .^  Ale  tu  je  prekážka.  „Len  ako  sa  Siváícovcom 
vykrútit  ?  Tí  budú  len  do  Všechsvätých ...  Ale  čo  tu  budem  robiť 
do  Všechsvätých?  Akokolvek:  v  pondelok  musím  ísť..." 

Tu  sa  pretrhly  myšlienky,  ako  by  ich  prestrihol.  Krížom  cestou 
ide  dievča  s  krčahom.  „A  čože  toto  za  osoba ?^  pýta  sa  sám  seba. 
„A  s  plným  ma  prechodí. . .  Chôdzu  má,  lala,  peknú. . .  Ba  čia  je. 
S  dievčatmi  kríž !  Ešte  chlapca  poznáš,  ale  dievča . . .  Yyhúkne  ako 
púpava:  nenazdáš  sa,  iba  keď  je  dievka. .  .*^ 

Tu  sa  osoba  obzrela  —  len  chvíľka,  ale  obzrela  si  ho  dobre, 
neznámeho  človeka. 

„Nedali  by  ste  sa  mi  napiť?'^  prihovára  sa  jej,  ale  nie  od 
smädu,  viac  zo  všetečnosti.  Veď  v  škole  mohol  sa  dosť  napiť  — 
a  vody  chýrnej.  Nadišla  ho  samopaš  —  veď  vieme,  akí  sú  vojaci! 
„Aspoň  si  ju  obzrem,"  myslí  si. 

Ona  si  ho  obzerá  ešte  lepšie.  Neznať  na  nom,  že  by  šiel  z  ďa- 
leká, a  predsa  je  neznámy.  Nevidno,  že  by  bol  v  ceste  —  a  predsa 
ju  pristaví  pre  vodu. . .  „Hádam  sa  len  vysmieva,**  myslí  si  dievča; 
ale  za  to  podáva  mu  krčah  a  ešte  so  slovami :  „Nech  sa  páči . . .  ** 

„A  predsa  nebude  z  našej  dediny, **  rozumuje  Martin  s  krčahom 
pri  ústach.  „Tu  by  povedala:  nate!  A  táto:  nech  sa  páči.**  A  až 
teraz  sa  obadal,  že  vlastne  nenie  smädný,  ale  predsa  pije,  aspoh 
pre  meno...  Vracajúc  jej  krčah,  dobre  si  ju  prezerá,  či  ju  ozaj 
nezná.  „Šumná  tvár,  ozaj  švárna..." 

Dievča,  hádam  v  rozpakoch,  šuchlo  si  tvár  zásterkou  a  obzerá 
sa  na  bok. 

„Ďakujem  pekne,"  preriekol  on. 

„Prosím!"  odpovedá  ona  a  dokladá,  pozrúc  do  krčaha:  „Ani 
niet  velmí  za  čo:  mnoho  jej  neubudlo." 

Martin  sa  usmial  a  doložil:  „Sanoval  som  vás  —  museli  by 
ste  sa  vrátiť..."  A  sám  sebe  myslí:  „Áno,  áno  —  zbadala,  že  som 
len  tak...  A  ani  som  sa  jej  nespýtal,  čia  je..."  I  nehýbe  sa 
z  miesta,  hľadí  do  uličky,  ktorá  odbočuje  od  hlavnej  cesty.  Ta 
totiž  kráča  dievča.  Vidí  ju,  ako  podišla  k  domku  nevelikému,  pred 
ním  záhradka,  teraz  už  pravda  pustá:  ale  domec  biely  a  zelené 
obloky  veselo  kukajú  do  uličky.  Otvárajúc  dvere,  obzerá  sa,  pravda 
len  letkom  na  divného  pocestného  a  zmizla  vo  dvore. 

„I  smiala  sa,"  vraví  si  Maitin,  „trošíčku  sa  zasmiala...  Ale, 
Pane  Bože,  veď  je  to  dom  Dukátov  —  hej,  starý  krajčír,  čo  mi 
šil  šaty,  keď  ma  vyprávali  do  sveta ...  On  veru,  on !  Ale  kde  ten 
vypriadol  dcéru!  Starý  mládenec!  Či  je  to  jeho  žena?  Ale  čerta. . . " 
Nuž  zaľahla  mu  veľmi  táto  vec  do  hlavy.  Nemôže  predsa  takto  sa 
nechať.  „Ono  je  i  to  pravda,"  vyhovára  sa,  nevediac  sám  pred 
kým:  „tieto  šaty  už  nič  nestoja...  Tri  roky  v  magazíne!  A  ja 
potrebujem  poriadnejšie  šaty,  v  týchto  sa  už  neobídem ..." 

Tak  sa  rozhodol,  že  si  dá  odmerať  nové  šaty. 


Za  stolom  sedí  dedinský  pán  majster  v  okuliaroch  s  hrubým 
rámom.  Vysoké  čelo  svietilo  by  sta  slnce,  lebo  k  nemu  sa  pripojuje 
plešina  —  ale  váľajú  sa  po  ňom  kostruby  vlasov,  hen  z  tyla  za- 
česaných.  S(a  chmáry  na  širokánskej,  dlhej  poľane! 

„No  —  no...  Bohu  prisám  —  ľaľa!"  zvolal  pán  majster,  za- 
budnúc ruku  i  s  ihlou  na  kolene.  Veľmi  pozorne  hľadí  ku  dverám. 
„Nech  ma  čert  —  ak  neznám!  No  —  no. . .  Z  hlavy  fuk  —  mena 
neviem!^  Zjavou  štipkou  dlube  si  na  čele. 

„Martin,"  priznáva  sa  hosf,  némohúc  sa  zdržat  úsmevu. 

„Veď už  —  veď  už...  Aha!  Kupcovi  Vari  viem,  ako  dneska: 
šlo  ^—  takô  —  nevidno  od  zeme . . .  Nedávať  ho,  nie  reku,  na 
čižmárstvo  —  smola  ruky  fúľa,  robota  nečistá. . .  Ale  starý  nič  — 
poslal ...  čo  nabral  do  hlavy,  nedaj  bože  z  hlavy  —  ale  chlap 
dobrý:  Bože  ho  osláv!" 

Pozerá  na  Martina,  ako  by  čakal,  čo  ten.  Martin  stojí  a  nevie, 
čo  vlastne  povedať.  Keď  sem  šiel,  pozabudol,  že  Dukát  je  človek 
trochu  smiešny.  Skoro  dvanásC  rokov  ho  nevidel,  nie  div.  A  ko- 
nečne za  toľké  roky  i  majster  Dukát  sa  mohol  premeniC.  Ostatne 
idúcky  málo  myslel  naíi  —  myslel  na  šaty,  i  na  kadečo . . . 

„Nuž  ste  tul  Óvy  -—  óvy!"  kýva  Dukát  hlavou. 

„Zavčerom  pred  večerom,"  ohlásil  sa  Martin. 

„Rozprávali  —  rozprávali.  Dedina  iba  o  vás.  Veď  viete:  všetci 
ľudia,  všetko  vedia.  Prečo  býva  u  Siváka  —  prečo  nie  u  Kupca  — 
prečo  to,  prečo  to . . .  Bez  toho  jaseň  —  ženy  trepú  ľan :  trepú 
i  jazykom.  Pri  jednom  kelčíku  dve  roboty!  No  —  no,  keď  ste  tak 
prišli  !* 

„Ale,  pán  majster,  vy  ste  mi  vždy  hovorili:  ty.  A  teraz  vy 
a  vyl" 

„Hm  —  to  je  takto...  A  ste  prepustení?"  pýta  sa  razom. 
„Tovariš  —  tovariš,  čo?" 

^Áno,  tovariš." 

„Tak  komu  česť.  Tovariš  je  tovariš.  Není  učedlník  nad  mistra. 
Ale  tovariš  inô.  Za  pecou  neležíš,  nelúpaš  zemiaky  —  učíš  sa, 
zkusuješ...  Svet  širolrfl  Nuž  tak...  Kedy  prepustený  —  kedy?" 

„Pomaly  sedem  rokov  bude,"  odpovedá  Martin. 

„Tak  —  tak."  Ale  tu  mu  naskočily  vrásky  na  vyleštené  čelo. 
„Prepúšťajú  —  prepúšťajú:  majsterštuk  nič!  Poď  do  remesla,  ako 
sviňa  do  válova.  Poriadok  v  čertoch !  Ja  pol  roka  šil,  pichal . . . 
Bol  majstei*štuk,  boli  A  toto:  pochamce,  pobabre  —  a  majster! 
A  ani  primerať,  ani  pristrihnúť,  ani  prišiť:  všetko  tovariš!  Od- 
merať —  tovariš ;  strihať  —  tovariš ;  sošiť  —  tovariš :  takí  majstri ! 
Predchytávať  —  to  hej ;  lacnota  —  tobôž.  Prečo  ?  Preto,  lebo  všetko 
mašina.  Švík  mašina:  v  rozkroku  draps,  pod  pazuchou  draps  — 
takí  majstri,  takí ..." 

„To  sú  najviac  židia,"  ozval  sa  Martin.  „I  nám  pobabríli  re- 
meslo. Robia  lacno  a  my  nemôžeme.  Berú  materiál  lacný  a  horší, 
robota  z  mašine ..." 

0 Sadnite  —  saďte!"  ozval  sa  majster.  „Ja  vám  nie  ty  —  bárs 
znám  odtedy,"  a  snížil  dlaň  skoro  nad  samú  zem.  „Bolo  ako  žemle 


68? 

za  groš . . .  Ale  dnes  tovariš :  rozdiel !  Veru  židia :  i  v  meste  — 
Friedinaan  Ignác . . .  Osem  tovarišov  —  robota  fajn  —  štof  an- 
glický :  a  Dukát  —  prešívaj !  Dukát  páraj  —  prešivaj . . .  Ale  lac- 
nota !  Majster  šit  ?  Čerta !  Majster  rukavičky . . .  Majster  sliedit,  kde 
licitácia:  kúpit  štofov,  darmo  nabrat...  A  lacnota!  A  ty  ži,  plat 
porciu,  pichaj . . .  '^ 

,Čo  robit,  keď  je  taký  zákon  P"" 

, Planý  zákon  —  planý!*  skočil  mu  náruživo  do  reči.  „Keď 
majster  —  tak  sa  preukáž.  Majsterštuk,  cecha  celá  dovedna ...  A 
nie  brídit  na  posmech!  Ty  sa  uč,  ty  sa  trap:  a  on  pečienočku, 
rukavice,  prstene  —  pán  a  robota  —  smiech,  hanba !  Takí  majstri, 
takí..." 

„Mali  by  ich  dat  do  učenia,^  poznamenal  Maian.  „Ale  nie  na 
pol  roka  —  na  pä(  rokov.  A  potom  žiadaC  od  nich,  ako  od  nás. 
Tak  by  boli  majstri.  Darmo  je,  čižmár  je  nie  čižmárom,  kým  ne- 
koštuje  lápsik.  Lápsik  ta  naučí,  čo  je  remeslo." 

„To,  to,  tol"  prísviedča  Dukát  a  hádže  robotu  za  stôl.  „A 
šticu  vyprostiC !  Lala  moja  I  Šla  —  majster  vyskúbol ...  A  je  na 
osoh.  Štice  nič,  ale  tu  priemysel,  priemysel ' —  nie  sečka,'  i  ďube 
si  prstom  do  čela.  „A  tuto",  mädlí  prstami,  „tu  cit.  Bez  citu  nič! 
Ihla  sama  liece  —  s(a  žihadlo,  ako  živá...*" 

Tu  mu  oči  odskočí ly  od  Martina,  behajú  v  izbe  po  všetkých 
kútoch,  ako  by  dačo  hľadaly.  „Beta  —  Beta!"  volá  hlasom  hlbokým. 

Vošla  dievčina,  tá  istá,  čo  podala  Martinovi  vody.  Vidno,  diví 
sa,  že  je  tu  a  v  takom  živom  rozhovore  so  starým. 

„Človek  ako  človek,"  kríka  na  ňu  majster.  „Čo  hladief  na 
nom?** 

Tvár  jej  zblčala,  oči  sa  sklopily.  Martin  je  zdesený  a  roz- 
hnevaný. Veď  tým  urazil  i  jeho!  Oči  sa  jej  zalialy  slzami,  aspoň 
sa  teraz  väčšmi  ligocú. 

„No  —  plač  hotový  —  naporúdzi!  Ľahko  sadne  na  nos," 
durdí  sa  Dukát,  no  hlas  je  trochu  vľúdnejší.  „Hlava  prebitá?  Azda 
maková  —  lebo  kapustná!"  A  tu  si  vydýchol  trošíčka  a  pokračuje : 
„Skoč  k  Bobišovi  —  pol  litra  vína...  I  v  kuchyni  dačo:  labku, 
alebo  krýdlo . . .  Tuto  bosí,  majster  dokonalý  —  uctií  treba ..." 

Betka  skoro  pobožné  hľadí  na  Martina.  Obdivuje  na  ňom,  ako 
mohol  u  starého  toľkú  milost  najst. 

Keď  jej  nebolo  v  izbe,  Maiiin  naraz  udrel  na  majstra:  „A  čo 
vám  urobila,  že  ju  tak  obkrikujete?^ 

Dukát  s  podivením  hladí  naňho.  I  na  čele  chmára.  Na  jazyk 
sa  tisne  slovo,  za  aké  by  Maitin  neďakoval.  No  oči  starého  kutajú 
v  jeho  tvárí,  slieďa  v  nej  faloš,  smiech,  alebo  žart  Stretly  sa  s  jeho 
otvoreným,  smelým  pozorom,  a  skrotly.  „Tak  patrí,"  riekol  konečne 
starý,  udrúc  akoby  na  stvrdenie  hladidlom  na  stôl. 

„Ale  zahanboval  ju  tak  vari  nemusíte!"  ozval  sa  ešte  Martin. 

0 A  vy  sa  nepliesf,  do  čoho  vás  nič,^  odsekol  majster,  vy- 
dýchnuc  po  tak  dlhej,  nepreštiknutej  výpovedi. 

„Ale  keď  mne  bieda  sa  na  to  dívat,"  stavia  sa  mu  Martin* 


588 

Dukát  očervenel,  ako  rak ;  snáď  nestretol  sa  ešte  nikdy  s  toľ- 
kým odporom.  A  divno  —  práve  teraz  nápadne  ticho  odpovedá: 
;,No  —  pokoj,  pokoj!" 

Kto  je  tá.  Betka?  Prečo  tak  zachodí  s  Ďou?  Všeličo  by  sa 
pýtal,  ale  nemá  akosi  odvahy.  Ostatne  reč  prešla  na  vojnu  —  i  tu 
má  Dukát  svoje  staré,  vyprobované  náhľady.  Prišla  na  stôl  i  labka 
a  všetko,  čo  s  kuracou  labkou  súvisí  —  tak  pri  pohári  besedovali 
až  do  mraku. 

Keď  odchodil,  pásol  za  Betkou,  že  sa  odoberie  od  nej.  No  tej 
už  nevidno  nikde;  ukiyla  sa  iste,  bojac  sa  nového  zahanbenia. 


IV. 

„Kdeže  ste  boli?''  víta  ho  Siváčka.  „Ja  že  ste  nám  už  utiekli." 

„Bol  som  v  škole,"  odpovedá  Martin,  sadajúc  k  stolu.  A  už 
viac  nepovedal.  Sedí  ztratený  v  myšlienkach. 

„Nemôže  privyknúť,  smutno  mu  je,"  myslí  si  gazdina.  „Vojna 
mu  schodí  na  um,  kamaráti . . .  ^ 

„I^ečo  som  zatajil,  že  som  i  tam  bol?"  pýta  sa  sám  seba, 
i  mrzí  sa.  „Čo  jest  na  tom  čo  tajit?  Bol  som,  pohovoril  som  so 
starým  —  čo  na  tom?  A  predsa  nerečiem,  ako  keby  čerti  vedia 
čo . . .  A  tí  by  podchy távali . . .  Juro  by  hneď  pozi-el  lotrovsky . . . 
Ten  človek  má  okále,  ako  jazvec.  A  ja  starý  pes,  ja  by  sa  ešte 
zapálil  —  ja  hej!  Nešťastná  nátura.  A  ešte  len  potom  by  sa  smiali!" 

Pritom  má  ešte  čosi  na  srdci:  mal  by  čosi  povedat  a  vše  sa 
zhákne.  Juro  sa  konečne  rozzíval  a  riekol:  „Treba  vari  ľahnúť." 
Tu  sa  konečne  odhodlal  i  on  a  pýta  sa: 

„Akože  —  vyriadite  mi  tú  komoru?** 

Ani  čo  by  mu  cent  bol  spadol  so  srdca.  Cíti,  že  teraz  urobil 
čosi,  čo  rozhodlo  nad  celým  jeho  životom  a  budúcnosťou... 

„Veď  som  povedal:  komora  je  prázdna.  Zajti-a  sa  môže  vy- 
riadiC,"  odpovedá  Juro  milo  prekvapený.  „Predsa  len  zostaneš?" 

„Už  aspoú  len  do  Všechsvätých." 

„Zostaneš  i  dlhšie,"  vraví  Juro  akosi  veľmi  určite. 

„Prečo?"  pýta  sa  ho  živo.  „Prečo  to  vravíš?" 

„Lebo  proti  zime  škoda  sa  vyberať  do  sveta."  Riekol  to  tak 
úprimne,  že  v  Martinovi  utíchol  všetok  nepokoj. 

Druhý  den  ráno  najal  voz  a  vybral  sa  do  mesta.  Večer  sa 
vrátil  s  naloženým  vozom.  Bol  v  ňom  najpotrebnejší  čižmársky  riad. 
Chybí  ešte  mnoho,  menovite  kopýt:  predbežne  musí  vystačiť.  Deň 
na  to  komora  premenila  sa  v  čižmársku  dielňu.  Keď  sa  v  nej  roz- 
hliadol, spokojnosť  a  hrdosť  sa  rozmáha  v  ňom.  „Aspoň  polihovat 
nebudem  —  dosť  som  sa  nazaháľal :  robiť  treba ..."  Nikdy  necítil 
takú  chuC  do  roboty.  Zdá  sa  mu,  že  tri  roky  minulý  na  prázdno  — 
treba  nahradiť. 

Ide  rovno  do  školy,  už  v  robotných  šatách. 

„Ako?"  diví  sa  učiteľ,  čujúc,  čo  Martin  chce.  „Veď  si  vravel, 
že  nemáš  riadu..." 


íl 


689_ 

„Vtedy  som  nemal,  ale  už  inám,"  odpovedá  trochu  v  rozpakoch. 
Vidí,  že  predsa  len  chytro  prevrátil  svoje  úmysly  naopak. 
,Tedy  zostaneš  tu?"  pýta  sa  učitel. 

^Prezimujem  aspoň."  Tu  sa  zas  diví,  že  nie  do  Všechsvätých, 
ale  hneď  i  zimu  pribral. 

„No,  to  je  pekne,"  chváli  učitel.  „Ale  prečo  nie  navždy?  Do- 
brého remeselníka  treba  i  nám.  Ako  si  sa  tak  rozhodol?  Či  ta 
prehovorili  ?** 

„Len  tak  —  sám  som  si..."  A  skutočne  nevie  sám,  ako  sa 
mohol  tak  naraz  odhodlať. 

„Už  ako  je  kolvek:  ale  múdre  si  spravil,"  chváli  ho  učiteľ. 
„Nech  ti  Boh  pomáha!"  I  podáva  mu  ruku. 

Tak  sa  vracal  s  robotou.  Má  nielen  poprávať  starú  obuv,  ale 
i  nové  čižmy  ušiť.  „To  bude  môj  majsterštuk,"  myslí  si  rozčúlený. 
Tuší,  že  od  prvej  roboty  závisí  jeho  budúcnosť  tu.  „Alebo  zosta- 
nem —  alebo  musím  odísť."  A  čosi  mu  vraví:  „Zostaneš  —  zo- 
staneš. . ." 

I  divno  mu,  že  driapal  sa  preč.  Nech  v  krčme  nenájde  Jura, 
bol  by  dakde  v  Pešti,  alebo  v  Miškovci.  „Ako  by  to  bolo,  keby 
mna  nebolo  tu. . ." 

Pohvizduje  si  a  dudá  pri  robote,  ako  každý  čižmár,  ktorého 
ešte  čižmy  neomínajú . . .  Sedí  pri  nej  od  rána  do  noci.  Juro,  ak 
nemá  čo  robiť,  sedí  pri  ňom  a  prizerá  sa.  Dom  je  oživený  buchotom 
kladivka.  Juro  je  hrdý,  k  akej  sláve  prišla  jeho  komora.  Vôňa 
čerstvého  remeňa  zdá  sa  mu  veľmi  príjemnou. 

V  sobotu  večer  zaniesol  Martin  robotu  do  školy.  Nasledovalo 
prehliadanie,  hmkanie,  probúvanie.  Konečne  znel  úsudok:  „Sú 
dobré.  Neomínajú,  nie  sú  tesné,  ani  veľmi  veliké.  Nuž  vydarily  sa. 
A  ešte  jednu  vec  pri  tebe  chválim:  Ty  si  prvý  čižmár,  čo  robotu 
na  čas  doniesol."  Martin  sa  usmial.  „Nie  —  nehovorím  na  žart. 
Čižmári  sú  v  tom  hriechu  po  uši.  Sľubujú,  prisahajú  —  a  rušia 
slovo.  Hádam  preto  padlo  i  remeslo.  Ako  učitel  radím  ti  úprimne : 
slúb  iba  toľko,  čo  môžeš ..." 

„U  Mrvu  sa  všetko  dohotovilo  v  čas,"  vraví  Martin. 

„Tak  má  i  byť.  Lebo  tak  prestáva  i  druhé  zlo.  Ked  majster 
dodrží  slovo  —  dodržia  ho  i  jemu.  Remeselníkovi  sa  hned  riad- 
nojšie  platí,  ak  je  i  on  riadny."  Tu  pozrel  učiteľ  na  majstra,  ôi  ho 
neurazil.  nVari  sa  nehneváš!" 

„Nie,"  odpovedá  Martin.     „Prečo  by  sa  hneval  pre  pravdu?" 

Učiteľ  nevraví  nič,  ale  si  myslí:  „Zdá  sa,  že  nebude  lagan. 
Druhý  by  naučenie  odvrhol.  Niet  nikde  toľko  nadutosti,  ako  u  ne- 
vzdelaného remeselníka. . . " 

Ale  iba  teraz  nastala  pravá  robota:  jednačka.  Martin  nástojí, 
aby  mu  zaplatili  leu  za  materiál;  učitel  sa  spiera.  Dlho  musel  sa 
hádaf,  kým  učiteľ  ustúpil.  Veselý  sa  vracia  domov.  Tu  vidí,  že  ide 
brat  proti  nemu. 

„Striehol  ma,"  myslí  si  Martin.  No  Mišo  sa  ukazuje,  ako  by 
bol  prekvapený  týmto  stretnutím. 

„Kdes'  bol?"  pýta  sa  Mišo. 


i^ 


690 

„S  robotou,  vo  škole." 

„Tak  zostaneš  v  dedine?" 

„ZoBtanem  za  daktorý  čas." 

„O  nás  ani  netúmeš!" 

„Vieš,  čo  sa  stalo." 

„Ale  predsa  1  Či  sme  nie  bratia?" 

„Ja  sa  neodhŕnaro:  budem  ti  vždy  verný  brat,"  vraví  Martin 
úprimne.  „Ale  do  vás  —  ta  mi  ona  zasekala  cestu."  Mišo  nevraví 
nič,  len  hladí  do  zeme.  „Vidíš,  ty  sa  nedržíš  chlapsky,"  vyčituje 
mu  brat.  „Päsf  máš  mocnú,  hlavu  dobrú,  srdce  na  mieste:  čo  sa 
jej  dáš?  Muž  —  a  žena  (a  skrúca  ľ" 

„Kebys'  vedel,  aký  je  stav  manželský  ľ*  na  to  Mišo.  „Ale  ne- 
vieš. Ty  len  z  videnia...  A  to  už  tak  musí  byt.  I  ja  som  z  po- 
čiatku, ako  ty:  ale  teraz  nie.  Čo  som  raz  odporoval,  vždy  bolo 
zle  —  vždy  na  jej  vyšlo  —  vždy...  Ako  neslúchneš,  keď  dobre 
chce  a  má  pravdu?" 

p  A  vtedy  mala  pravdu?" 

„Vtedy  nevedela,  ako,  čo.  Myslela,  že  nám  ideš  do  gruntu 
stupiť.  Vieš,  aké  sú  ženy  —  a  ešte  vojak  I" 

„No  už  to  nevybieliš  —  už  ti  je  to  raz  ciemo.  Tys'  mal  po- 
vedat  po  chlapsky:  žena,  čuš  —  pán  som  ja...  Synku,  držal  si 
sa  babský.  Chcela  urobiť  hanbu  mne  —  hanbu  spravila  tebe... 
A  akú,  synku  1  Ja  sa  dodnes  hanbím  za  teba,  horím  od  hanby. 
Nikdy  som  nemyslel,  že  brat  mi  na  to  vyjde  —  nikdy!  Lebo 
i  druhí  sú  v  takom  jarme:  ale  tí  alebo  zaslúžili,  keď  sú  ľahko- 
myselní,  alebo  sú  naničhodní.  Ale  môj  brat:  chlap  súci,  muž 
dobrý  —  a  padnúC  do  takej  potupy!  To  mne  zasekalo  cestu  do 
vás..." 

Mišo  je  velmi  zronený.  Cíti,  že  vela  pravdy  v  bratových  slo- 
vách. „Ty  ju  neznáš.  Nie  je  ona,  ako  sa  ti  ukázala.  Kebys'  ju 
poznal,  tak  ako  ja. . .  Viem,  i  banuje. . ." 

„Nuž  dobre,  Mišo,  keď  ti  je  taká.  Bodaj  by  bola!  Ale  ľudia 
vravia,  že  človek  i  na  šibenici  privykne.  Tak  i  tys'  vari  privykol. 
Ja  len  to  vravím:  keby  bola  moja,  ja  by  jej  porúčal  rohy. . ." 

Rozišli  sa  nanovo.  Mišo  kráča  smutne  domov.  Martin  hľadí 
za  ním  a  myslí  si:  „Hľa,  tak  vyzerá  štastný  muž!"  I  búri  sa  mu 
krv.  „Čo  urobila  z  neho!  Takého  babráka  —  tonu  takúto!  Už  ani 
videC,  ani  myslet  bez  nej  nemôže :  má  ho  celého ..."  Zubami  škrípe 
pri  tom  výbuchu.  „Ale  čo  si  počneš  s  ním  —  s  takým  ničím? 
Postav  ho  sto  ráz  na  nohy  —  sto  ráz  ti  ho  podrazí,  takého  pa- 
náka. .." 

V. 

Ako  došiel  na  miesto,  kde  sa  začína  ulička,  v  ktorej  býva 
Dukát,  prešly  bo  trápne  myšlienky.  Miesto  domov,  zahol  do  uličky. 

„Fajront  už?  Ja  tiež,"  víta  ho  starý,  podávajúc  mu  ruku.  Po- 
zrel pritom  významne  ku  peci,  kde  sedí  Betka  a  pradie.    ;,Nechaj 


691 

í  ty,"  volá  na  nu.  „Sobota  —  dievocká  robota.  RiadiC  kuchyňu  — 
dvor:  všetko!" 

Betka  vyšla  ochotne  z  izby,  bez  šomrania.  Martinovi  sa  zdá, 
že  starý  nie  pre  riadenie  ju  poslal  preč.  Snáď  ju  len  chcel  znovu 
pokorít:  kto  to  vie?  Bol  by  sa  zamiešal  i  dnes  —  no  akým 
právom  ? 

„Nuž  ostanete  len  —  ostanete!"  pýta  sa  ho  Dukát  velmi  vlúdne. 
„Všetko  len  o  vás:  šustra  máme  —  šustra  máme. . .  Hej  —  i  obuv 
keby  darmo,  i  obuv...  Ale  coky!  To  nie  blázon  Dukát:  čakat  do 
vida...  Planý  svet  —  planý!''  vraví  hlasom  mäkším  a  oči  krotko, 
s  poľutovaním  hľadia  na  Martina.  „Len  čakat  nie  —  len  to  nie! 
Z  ruky  do  ruky :  v  tejto  práca,  v  druhej  pláca . . .  Lebo  remeselník : 
čo  na  nôž,  to  za  groš.  Skaly  neodhryzneš  —  kozy  neorú,  capi  ne- 
bránia ..." 

„Ja  myslím,  že  sa  naučia  platiC,"  vetf  Martin.  „Ja  vyhotovím 
na  čas,  oni  na  čas  zaplatia." 

Dukát  hodil  prudko  rukou.  „Ja  tiež  tak  kedysi . . .  Teraz  viem. 
Oj,  zmúdrieš  každý  —  zmúdrieš...  Sedliak  čert!  Remeselníka  za 
nič ;  remeselník  nikto  —  remeselník  pobehaj . . .  Dreva  z  hory  — 
ani  íver  —  remeselník  škrabni!  Trávy  z  chotára  —  ani  chĺpok. 
£j,  znám  ja,  znám!  Ale  keď  príde:  majsterko,  kabát  —  ale  peňazí 
nič;  neomlátil  som...  Vtedy  pokora,  vtedy  dobrota!"  To  riekol 
veľmi  podlízavo,  čo  s  jeho  tvárou  i  celým  chovaním  stojí  v  takej 
protive,  že  Martin  musí  sa  smiať.  „Taký  je  sedliak  —  taký !  A  ja, 
staiy  blázon  —  verím..." 

„Čo  má  Človek  robií?  Oni  nám  dávajú  zárobok,  bez  nich  ne- 
vyžijeme. 1  veriť  musíme." 

„Veriť?  Ani  bratovi!"  zvolal  prudko.  „Ani  vlastnej  sestre; 
po  vedám:  ani  sestre!" 

„Sestry  i  tak  nemám,"  smeje  sa  Maitin. 

„A  ja  hej!^  a  búšil  sa  do  prsú.  „Mal  som  —  viem!  Never 
ani  tej ... " 

„Žije  ešte?"  pýta  sa.  Čosi  pamätá,  že  sa  Dukátová  sestra 
kedysi  spomínala. 

„Nie,"  odpovedá  pevným  hlasom,  A  viac  o  tom  už  nepovedal, 
ani  nenaznačil  bližšie.  Sedí  ticho,  vidno,  pohrúžený  v  myšlienkach. 
A  rozhovor  zaviazol  úplne. 

Martin  sa  konečne  sobral. 

„Príďte  iným  časom.  Ustatý  akýsi,"  vyhovára  sa  Dukát.  „Spat 
treba." 

Vyprevadil  ho  iba  k  dverám.  Martin  zvolal  v  pitvore :  „Dobrú 
noc!"  No  z  kuchyne,  kam  poslal  tento  pozdrav,  nikto  sa  neohlásil. 
Vyšiel  na  ulicu.  Tu  ide  Betka,  iste  bola  v  dedine. 

„Ja  už  idem,"  prihovára  sa  Martin.  „Majster  je  vraj  ustatý. 
Či  čo  vára  je  on  —  ak  sa  smiem  pýtať?* 

„Ujec  mi  je.  Mamin  brat. . ." 

Chcela  popri  ňom  prejsť,  no  on  ju  zastavil.  „Chodievate  na 
zábavy?"  pýta  sa  jej  na  slepo. 


592 

Ona  hfadí  uau  udivená.  Čo  chce  touto  otázkou?  Čo  má  za 
ciof?" 

„Tu  ich  ani  nieto." 

„Na  Všechsvätých  bude." 

„To  ma  ujo  nepustí,"  vraví  otvorene  a  dokladá:  „Čo  by  tam 
i  robila!** 

„Rozveseliť  sa.  Vám  musí  byť  smutno,"  vraví  srdečne.  „A  on 
je  velmi  prísny,  c\iLedy  i  krutý." 

„Ja  sa  nemôžem  žalovaf.  Na  mna  je  dobrý." 

„Mal  by  byť  laskavejSí.  My  chlapi  ešte  strpíme  —  sme  pri- 
vyknutí. Ale  vy  —  vám  to  musí  byť  ťažko." 

„Nám?"  pozerá  nan  s  podivením.  „Prečo  nám?  Že  sme  nie 
privyknuté!  Ba  skôr  ako  vy.  Vám  celý  svet  otvorený;  ustrniete, 
kde  sa  najviac  páči.  Môžte  si  vyberať.  Vám  nemôže  byť  nikdy  zle. . . 
A  ak  zle  —  zle  do  tých  čias,  kým  sami  chcete. . .  Vy  práve  ne- 
máte kde  privyknúť.  Ale  myl"  Nakrívila  tak  posme&ne  ústka,  že 
sa  musel  usmiať. 

„A  čo  vy?" 

„My  máme  priestor  úzky  —  náš  svet  malý...  My  musíme 
tam  byť,  kde  nás  dajú.  Ako  moch:  i  skaly  sa  chytí,  bárs  je  stu- 
dená a  tvrdá..."  Naraz  sa  zobzerala  splašene  a  doložila:  ^Ale  ja 
už  musím  íst.  Dobrú  noc!" 

Podali  si  ruky  i  zmizla  vo  dvore.  Martin  kráča  domov,  vlastne 
do  Si  vakov,  hlava  preplnená... 

„Ako  moch  —  i  skaly  sa  chytí...  Povedám,  nespokojná.  Ale 
kde  by.  Ten  starý  je  ako  drak . . .  Ako  ju  vyháňa  z  izby ...  Se- 
strinu dcéru!  A  ako  vravel  o  nej:  never  sestre  —  never!  Čo  to 
má  byť?  A  prečo  ju  vyháňa...  Pre  mňa?  Smiešne!  Vari  som 
blázon?  Vari  neviem,  čo  je  dievča?  Dnes  nasľubovať,  zajtra  za- 
budnúť —  odtajit. . .  Nuž  ale  takto  nemôže  byť  spokojná  —  takto 
nie.  A  čo  to  mal  so  sestrou  —  čo ... " 

Rezko  zaberá  domov.  Snuje  plán,  ako  vyzvie  od  Jura.  Svetla 
nezapáli...  Potme  sa  dobre  hovorí.  A  čerti  vedia  — -  trafil  by  sa 
zapáliť.. .  Veď  i  minule  odtajil,  že  bol  u  Dukátov;  len  preto  od- 
tajil . . . 

U  Sivákov  sú  obloky  tmavé.  „Ach,  či  to  strach  s  tými  luďmi!* 
odvráva  si,  vchádzajúc  do  komory.  „Sedliak  vo  všetkom  bez  miery. . . 
Ked  piť,  nuž  piC  —  ked  hrdlovaf  —  nuž  hrdlovať:  a  keď  spať,  tak 
už  spať.  Vo  všetkom  preháňať !  Že  si  boky  neodloží  do  bieleho  rána. 
Nie  ten.  Ešte  zajtra  odpoludnia  lahne,  bude  spať  do  večera  a  večer 
zas  pôjde  spaC  s  kúrami.  Hrozný  národ!" 

A  závidí  tomu  „hroznému  národu".  Prečo  si  on  nelahne?  Ľahol 
by  si,  keby  zaspal. . .  „Ale  už  sa  nespí,  ako  vo  vojne.  Hodil  si  sa 
na  matrac,  už  si  spal.  Nemalý  kedy  nadchodiť  všakové  myšlienky. 
Ani  snívať  nebolo  kedy ...  A  tu !  Nemôžeš  sa  obohnať  pred  nimi : 
letia  na  teba  sťa  rôj.  Len  kde  sa  berú?  Ja  že  vlani  minulo  všetko  — 
ja  že  už  nebude  nad  čím  sa  trudiŕ.  Ja  že  pokoj ...  A  ono  hýbe 
sa  to  všetko.  Čo  bolo  vlani  minulo  —  iba  tŕň  zostal  v  srdci . . . 
A  ešte  báda  —  a  už  nový  tŕň.    Jest  nad  čím  premýšľať,  jest; 


i 


598 

i  trudit  sa  —  i  žialit. . .  Aký  to  žial,  keď  otcovský  dom  zayre  sa 
ti  pred  nosom!  I  všetlqf  plány  zlyhajú  —  po  cudzích  domoch  sa 
musíš  potĺkať ..." 

Rozberá,  prerýva  v  pamäti.  Akoby  naschvál  vyhľadáva  minulosf. 
Sú  v  nej  nemilé  rozpomienky  —  no  radšej  ich  má,  ako  to,  čo  sa 
mu  tisne  do  duše ...  Sú  trápne  a  predsa  fažko  s  nimi  sa  rozlúčiť  — 
vyhodit  ich  von,  vyčistiť  srdce  od  nich  a  také  prázdne  roztvoriť 
do  korán.  Nie,  radšej  ho  zavret,  radšej  tie  nové  city  odháňať  sta- 
rými, vybladuutými  rozpomienkami ...  To  staré  už  zná,  spiiatelil 
sa  s  ním :  a  toto  —  toto . . . 

„Ešte  nespíš?"  čuť  Jurov  hlas  vo  dverách. 

„Vari  so  sliepkami!"  smeje  sa  Martin. 

„Veď  i  ja  tak.  Naspíš  sa  na  tri  boky  do  rána.  Tak  som  vošiel. 
A  kde  si  bol  dosial?" 

„Vo  škole  a  u  starého  Dukáta,"  priznáva  sa  Martin. 

„Čože  ten  starý  mrkvot  —  hundre?" 

„Ako  obyčajne.  Ale  zlý  človek  je  nie." 

„Ktože  ho  haní?  Je  blázon  starý.  Na  sedliaka  špince  a  žije 
z  neho . . .  Keby  mi  bol  taký  protivný,  šiel  by  do  mesta :  bez  toho 
je  panský  krajčír.  Ale  on  nie.  Vyrediká  sa  do  dediny  a  špince  na 
všetko.  Čo  nebýva  v  meste?  Beztoho  jeho  robota  je  na  posmech. 
V  nohaviciach  sa  bojíš  pokročiť  —  všetko  panský  fazún..." 

„A  čo  prišiel  sem,  keď  —  povedáš  —  býval  v  meste?" 

„A  to  vari  nevieš?  Mal  sestru.  Pekná  vraj  bola.  Bývala  uňho. 
Silil  ju  za  kamaráta,  akéhosi  zámočníka.  Ale  tej  zámočník  bol 
čierny,  zaľúbila  si  pisára;  ten  sa  lepšie  šikoval  ku  nej.  A  starý 
mrkvot  sa  nazdal,  že  ju  prišili.  Preťahoval,  odkladal,  striehol  a 
sestra  mu  za  chrbtom  upiekla  pekný  koláč . . .  Ani  sa  nenazdal, 
iba  keď  zámočník  povedal,  že  ju  takú  nechce...  Potom  ju  už  dal 
za  pisára,  bárs  bol  chlapík  šťúply:  iba  do  truhly  vložiť.  Nabral  si 
na  srdce,  že  hanba  takáto  a  takáto  —  a  hybaj  z  mesta  do  nás ...  ** 

Martin  sa  nediví  starému.  Zná  jeho  povahu  a  prísne  smýšfanie. 
Chápe,  prečo  spomínal  sestru.  „A  kde  je  teraz  ona?"  Vie,  že  zo- 
mrela, no  chce  sa  dozvedet  podrobnosti. 

„Najprv  zomrel  on  a  vari  tri,  či  štyri  roky  ona.  To  dievča  je 
od  nej.  Veď  si  videl  Betku." 

„Áno." 

„Hodná  dievka,  šumná  tá  Betka  —  čo?"  zažmurkal  na  Martina; 
ten  si  pomyslel:  „starý  blázon"  —  a  neriekol  nič.  „No  šumnô  — 
šuranô,"  pokračuje  Juro.  „Ale  nezmúdrel  starý  cap  —  nie  ten! 
I  túto  tak  strežie,  nepustí  ani  na  piaď;  nuž  nebodaj,  nebodaj... ** 

„Čo!*'  skríkol  Martin  neobyčajne  živo. 

„Nuž  —  čert  nespí. *"  A  tu  odmlčal  sa  na  chvíľu. 

„To  bys'  mohol  o  každej  povedať :  čert  nespí  —  a  potom  múdre 
mlčať.   Ale  tu  si  čosi  len  nadštrkol,   že  nebodaj,   nebodaj...    To 

ako  že  i  ona  by  mohla  starého  do  hanby  priviesť Povedz  mi, 

z  čoho,  odkiaľ  to  vieš?" 

„Nuž  povedajú  —  čerti  ich  tam  vedia,"  odpovedá  Juro. 

Martin  vydýchol  ^-  no  nemá  akosi  pokoja, 

88 


594 

„A  to  je  už  dosť:  povedajú?  Čo  pohovoria  vSetko!  Ja  na  reči 
nič  nedám,  a  ešte  keď  dievča  otrepávajú..  .^ 

„Tu  nič  sa  nemôže  povedaf :  nik  nič  nevie.  Iba  to,  že  zabehúva 
za,  ňou  akýsi  z  Iiohoty.  I  do  kostola  chodieva.  Vidí  sa  takto  po- 
riadny čeladník  —  i  zeman..  ." 

„Nuž,**  núti  ho  Martin,  ked  Jurovi  reč  viazla. 

„Starý  bráni.  Že  vraj  lahkomyseľný !  Nuž  nenosí  on  kabát 
niže  kolien,  ani  čižmy  ako  vahany :  tak  to  sa  nepopáčilo  starému  — 
možno  preto  lahkomyselný . . .  Iste  bude  i  teraz  vykrúcaf,  kým. . ." 

„A  ona  čo?"  zahovára  Martin.  „Chce  ho  ona?** 

„Ako  by  nechcela?  I  toho  s  rožkami,  len  nech  by  sa  vysvo- 
bodila  z  takého  cviku ..." 

„To  už  neverím!**  ohlásil  sa  Martin.  Múka  mu  je  toto  počúvaC, 
a  predsa  sa  drží  toho  istého  predmetu.  „Tak  by  musela  byf  velmi 
ľahkomyseľná.  ** 

„Neviem,  ja  jej  neznám  takto:  iba  z  videnia,"  odpovedá  Juro. 
„Ty  ju  budeš  skôr  znaf.** 

„Ja?**  A  srdce  mu  strepotalo.  „Prečo  ja?  Z  jednoho  videnia?' 

„Ked  ju  tak  zastávaš!**  posmieva  sa  Juro. 

„Ja  by  zastal  každú,**  bráni  sa  s  rozhorčením;  „každú,  vieš! 
Taká  vec  nemôže  sa  len  tak  na  oslep  trúsit  medzi  svet :  treba  do- 
kázaf.  Čert  nespí  —  to  môžem  povedať  na  ktorúkoľvek  a  brodit 
sa  v  jej  dobrom  mene.  Pováž  si,  čo  by  bolo  potom!** 

„Ja  ju  neohováram :  ona  je  dievka  poriadna.  Ja  haním  iba 
starého,  že  ju  strežie.  Načo  ju  strežie?  Ak  je  taká  —  žaba  nájde 
mláku:  čerta  neustrežieš.  Či  je  nie  tak?** 

„To  vari  nie . . .  Ilodič  musí  bdiet . . .  ** 

„Vieš,  dobro  sa  strežie  samo!**  na  to  Juro  s  veľkým  ohňom. 
„To  by  tu  matere  a  otcovia  nič  nerobili,  iba  striehli...  A  tí  nie. 
Spustia  sa  na  svoje  deti,  spia  pokojne  pre  ne:  nebránia  im  sa 
schodiť,  ako  Pán  Boh  prikázal.  Tak  by  mal  i  on,  keby  sa  nebál . . . 
A  či  má  príčinu  báí  sa  alebo  nemá  —  ja  neviem ...  Iba  to  som  po- 
vedal —  viac  ani  slova.  OhováraC  nechcem  a  nebudem...** 

Martin  nie  veľmi  čuje,  čo  Juro  hovorí.  Jemu  zdá  sa,  ako  by 
čul  mumľanie,  sťa  ked  hrom  sa  z  diaľky  ohláša.  Čo  mu  do  Bety  — 
čo  do  starého?  A  predsa  je  rád,  že  starý  strežie.  Cíti  velikú  spo 
kojnosf,  že  strežie  aspoň  on.  Nehnevá  sa  už,  že  ju  posiela  z  izby, 
i  keď  on  príde.  „Moch  sa  chytí  skaly**,  tá  výpoveď  mu  vŕta  v  hlave. 
„Dobre  robí,  ked  strežie,  dobre...** 

VI. 

Ráno  na  tretom  zvonení  berie  sa  do  kostola. 

Sedí  v  lavici  remeselníckej.  Tam  sedáva  starý  Dukát,  obecný 
kováč  s  tovarišom.  Je  pohodlná  —  celým  kostolom  možno  sa  roz- 
hliadnuť 

Inými  citmi  bol  tu  naplnený  dnes  týždeň!  PiTý  raz  po  dva- 
nástich rokoch.  No  za  týždeň  veľa  sa  zmenilo  —  má  o  čom  pre- 
mýšľate i  nové  city  vkradly  sa  do  srdca.  Zapúšta  korene,  zapúšta  — 


595 

tak  mu  je,  ako  by  tu  už  bol  od  dávua.  ^Keby  mi  prišlo  odcbodit: 
či  by  ozaj  bolo  tak  ťažko,  ako  v  ten  večeri''  skúma  sám  seba.  A 
odpoveď  znie:  „Veru  nie  —  veru  nie...* 

„Čo  sa  tedy  stalo,"  rozkladá  si  ďalej,  „čo?  Veď  je  tu  život  taký 
jednaký,  tichý...  Čo  sa  mohlo  staf?"  Tu  nevie,  čo  odpovedať  — 
no  cíti,  že  všetko  je  iné  —  on  sám  ako  znovu  narodený . . . 

Starý  Dukát  zasadol  k  nemu.  Ťažko  opísal  tú  vážnosť,  keď 
kráčal  cez  kostol  v  svojom  dlhom  kabáte.  Nespieva,  ale  ani  ne- 
šepce.  Hľadí  najviac  na  dlažbu,  čisto  zametenú.  Martin  sa  obzerá, 
menovite  k  lavici,  na  kraji  ktorej  sedí  Betka.  Je  krásna.  Vlasy 
ovinuté  okolo  hlavy  sú  ako  by  rámec,  v  ktorom  je  zavretý  krásny, 
živý  obrázok  —  jej  svieža,  čistá  tvár.  I  šaty  si  vybrala  vkusné. 
Okolo  okrúhleho  hrdla  biele  čipky  živo  sa  odrážajú  od  tmavších  šiat 

Vela  očí  je  nan  obrátených.  Vidno,  ešte  dodnes  im  je  za- 
nímavým  cudzincom.  Ale  on  nevidí  nič.  Díva  sa  k  nej,  ak  ona 
sedí  a  spieva  z  knižky.  „Musíš  sa  obzreť  —  a  čo  kedy!**  nakazuje 
jej,  i  loví  ten  okamih  a  je  netrpelivý.  Konečne  pozrela,  ako  by  sa 
pýtala:  „Čo  chceš,  čo  mi  nedáš  pokoja?**  Zabudol,  že  sedí  v  chráme. 
„Krásne  sú  tie  oči  —  krásne  a  prenikavé...** 

Čosi  ho  drglo  do  ruky.  Dukát  mu  nadkladá  roztvorenú  taba- 
tierku. Bez  nej  do  kostola  nejde  —  preto  ju  má  ustavične  vo 
sviatočnom  deáku.  Martin  šnupol  očistom,  tabak  vysypal  na  zem. 
A  zase  hľadí  k  nej. 

„Čo  mne  vlastne  do  nej?  Ja  som  to  už  dávno  preskočil  — 
dávno . . .  **  Mariena  mu  prichodí  na  um,  a  zvláštne  —  necíti  ten 
tŕn,  ktor^  celý  rok  nosí  v  srdci . . .  Zdá  sa  mu,  že  to  bolo  dávno, 
veľmi  dávno.  Mariena  už  stará,  nahrbená  žena. . . 

Na  povlači  medzi  mládenci  akýsi  nepokoj.  Šuhaj  driečny,  vy- 
soký, s  vlasmi  k  uchu  pričesanými,  sadá  medzi  nich.  Ta,  kde  je 
stisk  najväčší.  Súsedi  sa  nepomkýňajú  —  musí  sa  vcvíkať  medzi 
nich.  A  sotva  sa  uhniezdil,  už  sliedi  očima  po  laviciach,  kde  sú 
dievky.  A  už  hľadí  na  jednu  —  na  Betku . . .  „To  je  on  —  to  je 
on!**  vraví  čosi  Martinovi  a  srdce  mu  bije  silno. 

Obracia  sa  k  Dukátoví.  „Kto  je  to  ten  mládenec,  čo  teraz 
prišiel?  Má  červenú  mašľu.** 

Dukát  sa  ani  neobzrel.  „Rybársky  z  Lehoty,**  odpovedá  sucho. 

„Z  Lehoty?  Čo  ten  tu  hľadá  —  veď  tam  majú  kostol.**  Vie, 
čo  tu  hľadá,  veď  mu  Juro  povedal  I  A  predsa  jeduje  starého . . . 

„Neviem.** 

„A  čo  je?  Gazda?** 

,Gazda,** 

„Vždy  hľadí  kdesi  dolu,**  dodieva  doň.  „Medzi  dievky  čajsi. . .  ** 

„Čo  ma  don,**  odsekol  Dukát  a  očima  —  v  nich  zloba  —  po- 
šibal  Martina.  „Keď  v  kostole  —  Bohu  slúžiť!  Nesliediť  po  ľuďoch ! ** 

Nemrzí  ho,  že  tak  dostal.  Smeje  sa  na  Dukátoví,  i  na  jeho 
hneve.  Tak  dobre  mu  padá,  ako  rozhorúčenému  str'*'*'^^  "'^^'^  Sedí 
už,  vešajúc  oči  do  knihy.    Ale  tie  odbehujú  od  r  ta, 

kde  ich  čosi  ťahá.    Už  nesedí  ona  na  kraji...  — 


696 

tu  zas  zamyslené  opierajú  sa  o  stolicu.  Raz  podletely  i  k  povlači, 
sňaly  sa  s  druhými  a  padajú  zase  k  zemi. 

A  Martinovo  srdce  ako  v  klieštacb.  Tak  ťažko  obsedieC !  Vstal 
by,  utekal  by  dakde  do  poIa,  kde  by  bol  samotný . . .  Hodil  by  sa 
na  zem . . . 

Popoludní  nadišla  ho  dlhá  chvíľa.  Nevie,  čo  robit.  Sedliak  jej 
nezná :  lahne  do  sena  a  odospáva,  čo  v  týždni  zmeškal.  No  on  ne- 
môže spaf,  jemu  sa  žiada  ísť  medzi  ludí,  poshovárať  sa.  I  vyšiel 
z  domu,  že  pôjde  do  mlyna. 

Došiel  k  známej  uličke  —  zapadol  do  nej.  Na  mlyn  zabudol. . . 

Nikoho  niet  doma,  iba  ona  sedí  za  stolom,  číta  z  akejsi  knihy. 
Martin  si  želá  jednu  vec :  „nedať  nič  znať  na  sebe" ...  „A  čo  vlastne 
nedať  znať?**  pýtal  by  sa,  keby  nebol  pomútený. 

„A  kde  je  ujček?**  ohlásil  sa  konečne. 

„Vybral  sa  do  dediny,  inkassovať,**  odpovedá  ona  tak  spokojne, 
že  Martin  jej  závidí.  Ruka  jej  leží  na  knihe,  aby  sa  hádam  karty 
neprevracaly.  „Každú  nedelu  chodieva,**  vraví  Betka  tým  istým 
spôsobom. 

„A  ja  som  sa  ohlásil,  trochu  pohovoriť...  Nevedel  som,  že 
je  nie  doma,**  vyhovára  sa.  I  on  je  akýsi  istejší,  rozum  prichodí 
do  poriadku.  „Nebude  dlho?** 

„Dakedy  dosť  skoro  príde.  Dneska,  neviem...**  Tu  badať  i  na 
nej  rozpaky.  Nevie,  čo  robiť.  Ponúknuť  ho,  aby  dočkal?  Čo  povie 
ujec...  A  ako  ho  odpraviť  —  ako?  „Ak  by  sa  vám  páčilo  po- 
čkať...**, začala  znovu,  len  aby  hovorila. 

„Chvílku  by  ho  počkal,*^  svoluje  Martin  i  šedá  si  skoro  ku  peci. 

Teraz  je  zmútená.  Čakala  naisto,  že  odíde.  Videla  mu  na  tvári 
sklamanie,  ked  našiel  ju  a  nie  ujca.  Čo  teraz?  Velmi  jej  je  nevoľno. 

„Dobre  padne,**  začal  on,  opanujúc  sa  úplne,  „dobre  padne 
pohovoriť  si  8  ľuďmi  sveta  zkúsenými,  ako  váš  ujec.  Ja  si  ho 
ctím.  Človek  je  on  statočný,  bárs  má  i  chyby . . .  ** 

„Chyby?**  pýta  sa  ona  živo,  nebadať  už  na'  nej  pomútenost 
„I  chyby  ste  už  zbadali  na  nom?** 

„Tie  on  neskrýva  —  nevie  sa  pretvarovať.  I  v  tom  je  úprimný. 
Nuž  nie  ťažko  ich  vynájsť." 

„A  aké?  Povedzte  mi...** 

„Včera  som  už  povedal.  Je  tvrdohlavý  a  prísny...  A  to  tam, 
kde  by  mal  byť  láskavý  a  povoľnejší  —  na  príklad  k  vám.  .,**  Za- 
budol už,  že  túto  chybu  včera  pred  Jurom  zastával.  On  zabudol 
teraz  na  všeličo  —  dívajúc  sa  na  nu, 

„Ja  sa  nemôžem  žalovaf,**  odpovedá  ona  tým  istým  hlasom, 
ako  včera. 

„Tým  horšie  preňho,  že  sa  nežalujete,**  pokračuje  Martin.  „Ne- 
jeden mlčí,  znáša,  nežaluje  sa  —  trpí. . .  Ale  žaloba  je  na  očiach, 
ak  nie  na  ústach :  tam  ju  treba  vedieť  vyčítať.  Nečakať  na  slovo  — 
priskočiť  hneď  ku  pomoci.  To  by  sa  mal  naučiť!** 

„Ja  myslím,**  vitiví  ona  s  trúchlym  úsmevom,  „to  môže  iba 
matka.  Môj  ujček,  chudák  —  kde  je  ten  od  toho!**  Ä  tu  sa  usmiala. 


697 

^Matka  —  tá  najskôr,  tá  najskôr/  prisviedča  on.  „Ale  nie 
iba  ona  —  to  nie...  Otec,  strýk,  ujec  —  i  cudzí  človek  môže  sa 
tak  vycibriť.  Uhádne  vám  na  očiach  každú  myšlienku,  lebo  túžbu: 
len  nech  má  na  to  spôsob!*' 

„Ä  čo  za  spôsob  ?**  pýta  sa  zvedavo,  zavierajúc  knihu.  Martin 
zaujal  už  celú  pozornost. 

„Láska..."  Zamlčal  sa  a  sklopil  oči. 

„To  je  lúbost  veliký  špehún,*  rozosmiala  sa. 

„Je  —  v  tom  jej  nič  nechybí.  Špehuje,  strežie,  či  sa  nejde 
stat  dačo  zlého...  Vynájde  napred:  toto  bude  na  osoh,  toto  na 
škodu;  vystríha,  bráni,  strežie.  To  je  lúbosť!  Stráži  nad  tým,  koho 
si  vyvolila ..." 

„Ale  je  to  ťažko,"  odporuje  ona.  „Dakto  sa  vie  tak  premeniť  — 
nič  nedá  znat  na  sebe ..." 

„A  práve  tam  jej  je  ľahko...  Vidí  do  srdca,  do  duše... 
Oklamať  sa  nedá,  ani  podviesť..." 

„Ale  to  je  strašlivé  I"  zvolala  tuho  sa  rozčervenajúc.  I  Martin 
sa  usmieva  na  jej  prestmšení.  „To  ako  o  mátohách!  A  človek  ne- 
môže mať  pokoja...  Keby  druhý  vedel,  čo  si  myslím,  alebo 
chcem ..." 

„Prečo?"  diví  sa  Martin.  „Človek  sa  skôr  cíti  istejší...  Ne- 
bojí sa  ničoho.  Oj,  taký  človek  vyvedie,  čo  by  sa  sám  nenazdal. 
A  nič  ho  nezroní. . .  Dôveruje  sebe,  dôveruje  svetu,  lebo  sa  nazdá, 
že  je  veľmi  mocný. . .  A  báť  sa,  že  viete,  čo  si  myslí,  alebo  chce! 
To  sa  nebojí:  to  mu  je  sila,  i  potecha...  Nieto  väčšej  rozkoše, 
ako  otvárať  srdce  —  záhyb  za  záhybom:  dať  doň  nazrieť  tomu, 
koho  máme  radi . . .  Tam  je  celkovitá  dôvera,  vo  všetkom  dôvera . . . 
Myšlienka  sa  nám  tiež  iba  vtedy  zapáči,  keď  sme  ju  jej  vyzradili. 
A  nemáme  pokoja,  kým  ju  nevyzradíme. . ." 

Tu  zamikol.  Diví  sa,  čo  ho  zavlieklo  do  týchto  končín ...  A 
cíti  v  sebe  akúsi  ľahkosť  —  čosi  ho  unáša,  ťahá,  vábi  ďalej  a  ďalej. 
Možno  by  slúchol,  no  jeho  poslucháčka,  vidno,  je  zarazená.  Vidno, 
že  sú  jej  to  veci  nové . . . 

„Vy  ste  museli  byt  zaľúbení,"  vraví  ona. 

Tu  sa  spamätal.  Jasne  vidí,  že  čo  bolo,  minulo...  To  všetko 
už  iba  sen,  sen,  ktoi^  vypadne  z  hlavy,  keď  slnce  zasvieti.  Miško- 
vec, Mariena  —  to  všetko  už  iba  sen,  rozpomienka...  A  bôľ,  a 
slzy,  a  vzdychy  —  kde  sa  to  podelo?  Tak  mu  je,  ako  by  bol  vy- 
hodený z  tmavej  komory  na  svetlo  Božie,  do  neznámeho  kraja . . . 

„Bol  som,"  odpovedá  celkom  spokojne. 

„A  už  ste  nie?" 

Pohol  pleciami.  „Už  nie,"  odpovedá  chladno.  Veď  skutočne  to 
už  minulo,  ako  keď  niť  prestrihne. 

„Ako  to  môže  byť?"  pýta  sa  ona  udivená.  „Raz  to,  čo  ste 
rozprávali :  také  zázraky  —  dôvera,  sila,  potecha  —  a  o  čas  nič . . . 
Kde  sa  to  tak  podeje  ?  A  ako :  veď  by  to  malo  pretrvať  celý  život, 
keď  je  to  také ..." 

„Ja  som  tiež  tak  myslel,  že  na  celý  život. . .  Nebol  by  veril 
nikomu,  že  nezostane  z  toho  nič,  iba  rozpomienka ...    I  zaviedol 


rrfi  ■    iJ^ 


69d 


som  to  na  dosmrti,  aby  to  potrvalo.  Kde  sa  to  podelo  —  sám  ne- 
viem: iba  keď  ho  nebolo.  Pán  Boh  vie,  kde  sa  podelo...  Ja  si 
myslím,  že  umrelo  samo  od  seba.  Ako  strom,  keď  nepríde  naň 
vlaha.  Živorí,  chápe  sa,  a  nakonec  predsa  len  uschne.  I  lúbost 
musí  mat  vlahu  —  musí  sa  ufaf . . .  Kým  som  ja  úfal,  že  ona  myslí 
na  mňa,  lúbosC  sa  držala.  Ale  keď  som  videl,  že  si  vyvolila  dra- 
hého :  tu  i  moja  lúbost  vymrela . . .  ^ 

„Ale  to  je  veľmi  smutné!*'  zvolala  Betka,  „že  to  tak  pominie!^ 

„Prečo?"  smeje  sa  Martin.  „Vidíte,  ja  sa  už  smejem...*  A 
naozaj,  jeho  smiech  je  jasný,  veselý. 

„A  v  prvé  časy?"  pýta  sa  ho. 

„To  bolo  všakovak.  Bolo  mi  tak,  ako  by  bol  pred  chvíľou 
veliký  boháč,  veľmi  veliký  —  a  teraz  nemal  ničoho . . .  Tak  mi 
bolo!  A  ako  som  banoval  za  svojím  pokladom  —  ako  sa  mi  ne- 
chcelo bez  neho  urobif  krok . . .  Bol  by  najradšej  zomrel . . .  Ale 
i  taký  boháč  sa  utíši.  Vidí,  že  na  svete  mnoho  chudobných  i  okrem 
nebo,  i  ľahšie  mu  je.  A  ešte  natrafí  na  dáku  vec,  čo  ho  začne 
tešit  —  tej  veci  sa  chytí  —  zabudne  na  bohatstvo.  I  štastným  sa 
bude  cítiíl" 

„Ale  to  je  predsa  smutné,  že  tak  to  môže  pominúf.  Prečo  je 
srdce  také  zábudlivé!" 

„Práve,  štastie  je  to!"  zvolal  tuho  presvedčený.  „Veliké  sfastie. 
Veď  každý  má  za  dačím  zabudnúť,  za  dačím,  čo  ho  tešilo.  Svet 
by  bol  samý  plač  —  samé  slzy. . .  Komu  by  sa  chcelo  v  ňom  žit? 
V  takej  mučiarni . . .  Takto  povzdycháš,  poplačeš,  požiališ  —  a  už 
natrafíš  na  dačo,  na  dáku  náhradu  —  a  zabudneš,  ako  diéta  roz- 
plakané ..." 

„Tak  vy  ste  sa  znovu  zaľúbili!"  zvolala  s  akousi  radostou  a 
dôverou. 

Martin  je  omámený  touto  jej  účastou.  Vidí,  že  ona  už  pasie 
za  každým  slovom  od  neho. 

„Nie,"  odpovedá  Martin. 

„Veď  ste  spomínali  náhradu.  Kdeže  inakšia  náhrada...  To  je 
vari  najlepšia!" 

„Vari  klin  klinom!"  rozosmial  sa  Martin  a  doložil  vážne:  „To 
nie.  Ja  som  sa  toho  nikdy  nedržal,  bárs  daktorí  veľmi  chvália,  že 
klin  klinom ..." 

„A  tá  náhrada?"  pýta  sa  chtivo.  Dala  by  neviem  čo,  keby  jej 
i  to  povedal . . . 

„Nuž  poviem  vám,"  rozhodol  sa  razom.  „Hľadal  som  ju  —  a 
pochytil  prvé,  čo  prišlo  pod  ruku . . .  Rodinu ..."  Zamlčal,  aby  si 
vydýchol,  alebo  sa  sosbieral.  „Pomyslel  som  si:  máš  ešte  koho 
ľúbiť  —  máš. . .  Tam  doma  je  brat  so  ženou  a  detmi  —  ľúb  tých. 
To  nebude  láska  z  príhody  —  tá  je  vštiepená  do  srdca,  s  ňou  srdce 
vyrástlo. . .  Štastný,  reku,  človek,  čo  nestojí  sám,  ale  má  sa  o  koho 
opriet ..."  Hlas  sa  mu  zatriasol  a  zadrhol  v  hrdle.  Udrel  zas  na 
boľavé  miesto  srdca  —  srdce  sa  ozvalo. 

Sedí  tak  vhĺbený  sám  do  seba.  Pozre  —  jeho  poslucháčka 
sedí,  mlčí,  hlavu  opretú  v  dlani...    Vidno,  slzy  jej  tečú.     „Co  si 


699 

to  spomenuli"  karhá  Bám  seba.  Až  teraz  badá,  že  siroba  je  i  u  nej 
bolavé  miesto...  „Čože  ty  —  ty  si  chlap,  mocný  —  vieš  si  po- 
radie:  ale  ona!" 

Beží  k  stolu  —  zabudol  na  rodinu,  na  žiale.  Vidí  iba  ju,  zlo- 
mený kvet...  Dvíha  jej  hlavu  —  tvár  ubolená,  zmučená;  tie  ča- 
rovné oči  slzami  zmočené. . .  Krotko  a  oddane  akosi  dívajú  sa  naň, 
i  ústa  sa  usmievajú,  bárs  trúchle. 

„Ach,  odpusCte,  odpustte,"  prosí  ju  vrele,  Ja  tu  rozkladám, 
do  čoho  vás  nič.  Ja,  muž,  vyslúžený  vojak . . .  Ako  smiesno  1  Už 
nikdy  nebudem  táraC  —  nikdy ..." 

„Mali  ste  radi  matku?"  pýta  sa  Betka,  nenačúvajúc  mnoho, 
CO  jej  vraví. 

„Rád!  Kto  by  ju  nemal  rád?" 

gA  mne  sa  vidí,  že  nikdy  som  jej  nemala  tak  rada,  ako  teraz, 
čo  jej  nemám. . .  To  je  žiaľ,  keď  dačo  ocenia,  iba  keď  ho  nemáš. . . 
Možno  i  plakala  neraz  nado  mnou,  keď  som  ju  nahnevala..." 
Hľadí  pred  seba,  ako  čo  by  na  dačo  tuho  myslela.  „Raz  takto 
v  nedeľu  bola  som  s.  ňou  sama.  Ležala.  —  Bojíš  sa?  —  pýtala  sa 
ma,  —  Ja  nie,  keď  si  ty  tu,  —  vravím  jej.  —  A  keby  ja  bola 
umretá?  —  Ja  som  sa  strhla  a  pustila  do  plaču.  —  Keď  ty  urareš, 
umrem  ti  i  ja ;  nehovor  mi  tak  —  kričala  som.  —  Neumreš,  dieCa, 
neumreš,  tu  mi  ostaneš:  samo  I  Ach,  či  to  strašné  I  —  A  zakryla 
tvár  a  dlho  tak  ležala.  Potom  ma  privinula  k  sebe  a  neriekla  ani 
slova.  Hladila  ma  suchou  rukou  po  hlave  —  ticho  sa  modlila... 
—  Choď,  moja  dievka,  po  tetku  Zuzanku  —  to  bola  stará  pani  a 
bývala  na  druhom  konci  mesta.  —  Choď,  poseď  si  u  nej  a  príď 
i  s  ňou,  keď  slniečko  zapadne . . .  Chcela  som  ísC,  ešte  raz  ma 
vrátila  a  vybozkávala,  —  Alebo  radšej  zostanem  pri  tebe  —  po- 
núkla som  sa  jej.  —  Nie  —  len  to  nie  I  Choď  —  a  iba  večer 
príď!  Choď  —  ja  si  zdriemnem...  Šla  som,  bárs  sa  mi  nechcelo. 
Večer,  keď  som  prišla  s  tetkou  Zuzankou,  mania  už  ležala  mrtvá . . . 
Prečo  ma  poslala  —  prečo?" 

Martin  je  hlboko  dojatý  jej  bôľom.  Počúva  napnuté.  „Ja  viem 
prečo,"  odpovedá  hlasom  pohnutým.  „Chcela  vám  usporiť  žiaľ.  Ne- 
chcela, aby  ste  videli  jej  múky  a  posledný  boj . . .  Radšej  zostala 
samotná  —  bárs  ako  túžila  hladeC  na  vás,  až  kým  oko  nezhasne . . . 
Radšej  sa  zriekla  i  tej  ostatnej  útechy ..." 

Betka  ho  pozorne  načúva.  Ona  to  tiež  myslela  —  tiež :  len  že 
nevedela  to  tak  určite,  až  teraz,  keď  jej  to  on  povedal. 

„Vaša  mama  bola  dobrá,  veľmi  dobrá,"  riekol  nakonec  určite, 
8  presvedčením. 

„Vy  ju  znáte?"  pýta  sa  ona. 

„Z  vašich  rečí  vidím...  Musela  byť  dobrá..." 

„Však  veťl"  zvolala  natešená,  s  radosťou  v  tvári.  „Ja  to  tiež 
viem.  A  ujo  ju  haníl" 

„To  by  nemal,  nie,"  krúti  Martin  hlavou.  „To  by  už  nemal. . ." 

„Ach,  keby  ste  ju  boli  znali  1"  zvolala,  obrátiac  k  nemu  odu- 
ševnenú tvár.  Oči  pozerajú  naň  dôverne  i  milo. 

„Viem,  bola  taká  dobrá,  taká  milá,  milá,  ako..." 


^aii^iPWWP^P^^^"-!BB 


nr 


GOO 

Tu  mu  velie  čosi  zastať.  Chcel  povedať:  „Vy,  Betka,  vy..." 
No  nepovedal.  Pi*ehliadol  jasne,  Čo  sa  stalo...  Vidí  pred  sebou  už 
nie  sirotu  —  vidí  dievča,  v  očiach  ktorého  hlboká  priepasť,  kam 
nesvobodno  sa  zahľadef,  lebo  sa  hlava  krúti...  A  tie  oči  hladia 
naň  dôverne,  nevinne. . .  Krv  sa  mu  valí  k  srdcu  —  to  bije  prudko. 
Tak  bolo,  keď  s  Marieuou  sa  dohovoril  v  záhrade  pod  orechom . . . 
„A  toto  nie  Mariena  —  toto  je  iná. . .  A  tak,  ako  keby  bola  oua, 
lenže  premenená...  Čože  je  toto?"  Odpoveďou  mu  je  tá  sladká 
rozkoš,  ktorá  prúdi  žilami.  Rád  by  bol,  aby  bolo  ustavične  takto . . . 
Aby  ona  vždy  takto  dôverne  hľadela  nan...  „A  dôvera  by  uletela, 
keby  povedal,  čo  sa  mi  tisne  na  jazyk.  Nikdy  by  sa  nevrátila  — 
nikdy ..."  I  tisne  to  slovo  nazpäť,  ta,  kde  sa  zrodilo  —  no  to  ne- 
chce, zaviazlo  v  hrdle,  zahatilo  myšlienky  v  hlave  —  a  on  sedí 
náhle  ticho,  onemený,  ztratený . . . 

Ona  sa  nevie  vynájsť,  čo  sa  mu  stalo.  Jeho  oko  zablúdilo 
kamsi  do  kúta.  Snáď  sa  hnevá...  Ale  ako  hnevá,  keď  na  tvári 
radosC  a  sfastie?  „Go  mu  je?"  pýta  sa.  S  detinskou  zvedavosCou 
pozoruje  tú  predivnú  hru  tváre  —  sliedi  za  premenou...  Je  to 
niečo  tak  nového,  krásneho  —  nikdy  to  nevidela... 

„Sme  tu  sami  —  ako  je  to,  tak  náhle!"  dumá  on.  I  sbiera 
celú  silu  duše. 

„Ja  už  idem,"  vraví  hlasom  zmeneným,  rozochveným.  Divne 
sa  on  robí  pri  takej  všednej  výpovedi.  „Ujec,  ako  vidno,  ne- 
príde ..." 

„Ale  už  —  nechoďte  ešte!"  zdržiava  ho  ona. 

Hľadí  mu  dosiaľ  do  tváre.  Tu  i  on  pozrel  na  nu.  Zakotvil  jej 
pozor  do  oka,  rovno  do  duše.  „Čo  je  to?"  pýta  sa  samej  seba, 
a  ľahký  mrázik  obchádza  údami...  Čo  to  vravia  tie  divné  oči? 
Nikdy  oči  sa  jej  takto  neprihováraly . . .  Vidí  už  —  cíti,  rozumie. . . 

Oči  sa  jej  privrely,  ustaté  tým  pohľadom,  sťa  by  ich  bolo  slnce 
tťafilo.  I  slzy  tisnú  sa  do  nich . . .  Tvár  horí  rumencom . . .  Si;dco 
sa  chveje  divným,  sladkým  nepokojom... 

„Nejsť?"  hovorí  jej  ktosi  pri  samom  uchu.  Aký  milý  je  ten 
hlas !  Divne  ju  dojíma  —  materin  hlas  by  ju  nedojal  väčšmi . . . 
Pri  líci  blízkosť  jeho  cíti,  jeho  dych.  Vie,  ie  pozerá  na  ňu,  vie  — 
bárs  oči  sú  privreté.  Nevie,  či  utekať,  utekať  ďaleko  —  či  skloniť 
hlavu  na  jeho  pi*sia. . . 

„Nejsť?"  čuje  to  ešte  naliehavejšie... 

S  posledným  namáhaním  zdvihla  iniku,  zopiera  sa,  odtíska 
ho. . .  Ale  i  ruka  je  premožená,  je  zajatá  v  jeho  tvrdej,  pevnej. .. 
A  nevládze  ju  vymôcť  —  odvisla  tam  zmožená.  I  trasie  sa,  trasie 
slabosťou . . . 

Čuje  ešte  silné  ruky  stisnutie,  hlboký  vzdych  a  slová:  „Tedy 
idem  —  slúchnem..."  Znejú  tak  smutne  —  žiaľ  ide  od  nich... 
No  niet  odvahy  proti  nim  niečo  povedať.  Po  izbe  prudké  kroky  — 
zapadnutie  dverí . . . 

A  je  zase  sama. 

Prikryla  tvár  dianiami  —  i  cíti  na  nich  horúce  slzy. 

(Pokračovanie.) 
^fr 


601 


Maxim  Maximič. 

Od  M.  J,  Lermontova,  *) 

Kozlúčiac  sa  8  Maximom  Maximičom,  chytro  prešiel  som  Te- 
rekskú  a  Daríjalskú  dolinu,  raňajkoval  som  v  Kazbeku,  čaj  pil  som 
y  Larae  a  na  večeru  došiel  som  do  Vladikavkaza.  Zbavujem  vás 
od  opisu  hôr,  od  slov,  ktoré  nič  nevyrážajú,  od  obrazov,  ktoré  nič 
nepredstavujú,  zvlášte  pre  tých,  ktorí  tam  neboli,  aj  od  štatisti- 
ckých poznámok,  ktoré  rozhodne  nik  čítaC  nebude. 

Stavil  som  sa  v  hostinci,  kde  zastavujú  sa  všetci  mimoidúci, 
kde  však  niet  komu  rozkázaC  upiecf  fazána  a  uvariC  šči  ^),  lebo 
traja  invalidi,  ktorí  majú  ho  na  starosti,  sú  tak  hlúpi  alebo  tak 
opití,  že  ód  nich  ničoho  nevyrozumieš. 

Mne  oznámili,  že  prinútený  som  strávit  tu  ešte  tri  dni,  lebo 
„okázia"  z  Jekaterinohradu  ešte  neprišla  a,  nasledovne,  vybraC  sa 
nazpät  nemôže.  Aká  okázia!...  No  planá  hra  slovami  nie  je  zá- 
bava pre  ruského  človeka,  a  ja  pre  vyrazenie  chcel  som  zapisovat 
rozprávku  Maxima  Maximoviča  o  Bele,  nepredpokladajúc,  že  ona 
bude  prvým  ohnivom  dlhej  refazi  povestí;  vidíte,  ako  niekedy  nič 
neznamenajúca  príhoda  má  strašné  následky ! . . .  Ale  vy,  možno, 
neviete,  čo  je  „okázia"  ?  To  je  sprievod,  pozostávajúci  z  pol  stotiny 
pechoty  a  dela,  s  ktorým  chodia  vozy  cez  Kabardu  z  Vladikavkaza 
do  Jekaterinohradu. 

Prvý  deň  bol  mi  velmi  zdĺhavý ;  na  druhý,  ráno  zavčasu  vchodí 
na  dvor  voz...  A!  Maxim  Maximič  t...  Uvítali  sme  sa  ako  starí 
priatelia.  Ponúkol  som  mu  svoju  izbu.  On  nerobil  okolky,  ešte 
udrel  ma  po  pleci  a  skrivil  ústa  na  spôsob  úsmevu.  Taký  čudák ! . . . 

Maxim  Maximič  mal  hlboké  známosti  v  kuchárakom  umení:  on 
na  podiv  znamenite  upiekol  fazána,  podarené  polial  ho  ugorkovým 
rôsolom,  a  ja  musím  vyznať,  že  bez  neho  prichodilo  by  zostaC  na 
suchu.  Biitelka  kachetinského  pomohla  nám  zabudnút  na  skromný 
počet  jedál,  ktorých  bolo  len  jedno,  a,  zapáliac  fajky,  usadli  sme 
si:  ja  pri  obloku,  on  pri  zakúrenej  peci,  —  lebo  den  bol  vlhký  a 
chladný.  Mlčali  sme.  O  čom  mali  sme  hovoriť?...  On  vyrozprával 
mi  o  sebe  všetko  zaujímavé,  a  ja  nemal  som  čo  rozprával.  Hladel 
som  do  obloka.  Množstvo  nízkych  domkov,  rozhodených  po  brehu 
Tereka,  ktorý  rozbehával  sa  vždy  širšie  a  širšie,  mihalo  sa  zpoza 
stromov,  a  ďalej  šerely  sa  ako  zubatá  stena  vrchy  a  zpoza  nich 
vykukával  Kazbek  v  svojej  bielej  kardinálskej  čiapke.  V  myšlien- 
kach lúčil  som  sa  s  nimi :  mne  bolo  ich  lúto . . . 

Tak  sedeli  sme  dlho.  Slnce  pratalo  sa  za  chladné  vrcholce,  a 
belavá  hmla  začala  rozchodiC  sa  na  dolinách,  ked  na  ulici  ozval  sa 
hlas  cestovného  zvončeka  a  krik  voziarov.  Niekoľko  vozov  so  za- 
fúlanými  Arménmi  vošlo  na  dvor  hostinca  a  za  nimi  prázdny  ce- 
stovný koč ;  jeho  lahký  chod,  pohodlné  vystrojenie  a  švihácka  tvár- 


')  Vidz  predošlých  dvoje  čísel  Slovenských  Pohľadov, 
')  Šči,  polievka  našej  kapustnici  podobná. 


nost  malý  akúsi  zahraničnú  známku.  Za  n(m  šiel  človek  s  veľkými 
fúzami,  vo  vengerke,  dost  dobre  odetý  na  lakaja ;  o  jeho  stave  ne- 
bola možná  mýlka,  vidiac  prehnanú  obyčaj,  ako  vytríasal  popol 
z  fajky  a  pokrikoval  na  vozku.  On  zjavne  bol  maznaný  sluha  leni- 
vého pána,  —  čosi  na  spôsob  ruského  Figara.  —  Povedz,  lúbezný,  — 
zavolal  som  mu  oblokom,  —  čo  je  to,  okázia  prišla,  či  čo?  —  Po- 
zrel dost  drzo,  napravil  si  šatku  na  hrdle  a  odvrátil  sa ;  idúci  popri 
fiom  Armén,  usmievajúc  sa,  odpovedal  za  neho,  že  skutočne  prišla 
okázia  a  zajtra  ráno  vráti  sa.  „Chvalabohu!"  povedal  Maxim  Maxi- 
mič,  priblížiac  sa  k  obloku  za  ten  čas.  „Aký  čudný  koč!"  doložil: 
„iste  dáky  úradník  ide  na  vyšetrovanie  do  Tiilisu.  Vidno,  nepozná 
naše  vŕšky!  Nie,  žartuješ,  lúbezný:  s  tými  to  nejde  tak,  roztrasú 
aj  anglický !  —  Ale  kto  mohol  by  to  byt,  poďme  prezvedieí  sa ...  * 
Vyšli  sme  na  korridor.  Na  konci  koiTidora  otvorené  boly  dvere  do 
bočnej  izby.  Ijakaj  e  voziarom  prenášali  do  nej  kufry. 

„Počuj,  brat,  spýtal  sa  ho  štábny  kapitán:  čí  je  ten  divný 
koč?...  há?...  Prekrásny  koč !... "  Lákaj,  neobrátiac  sa,  hundral 
čosi  sebe,  rozväzigúc  kufor.  Maxim  Maximič  nahneval  sa;  chytil 
neucti vca  za  plece  a  povedal:  „hovorím  ti,  lúbezný..." 

—  Čí  koč?...  Môjho  pána... 
„A  kto  je  tvoj  pán?" 

—  Pečorin. . . 

„Čo?  čo?  Pečorin?...  Ach,  Bože  môj!...  a  či  neslúžil  on 
na  Kavkaze?. . . "  zvolal  Maxim  Maximič,  trhnúc  ma  za  rukáv.  Z  očú 
žiarila  mu  radost. 

—  Slúžil,  zdá  sa  mi,  —  ale  ja  som  u  nich  nedávno. 

rNu,  tak  I. . .  takí. . .  Grigorij  Alexandrovič?. . .  Ved  tak  ho 
volajú?. . .  My  s  tvojím  pánom  boli  sme  priatelia,"  doložil,  uderiac 
priateľsky  po  pleci  lakaja,  tak  že  ten  potočil  sa... 

—  Dovoľte,  pane;  zabávate  ma,  hovoril,  nachmúriac  sa. 

„Aký  si  ty,  bratí...  ale  či  ty  vieš?  my  s  tvojím  pánom  boli 
sme  priatelia  úprimní,  žili  sme  spolu...  Ale  kdeže  on  sám  ostal?..." 

Sluha  oznámil,  že  Pečorin  ostal  večerať  a  nocovat  u  plukov- 
níka N. . . 

„A  či  nepríde  večer  sem?"  hovoril  Maxim  Maximič:  „alebo 
ty,  lúbezný,  nepôjdeš  k  nemu  pre  niečo?...  Jestli  pôjdeš,  tak  po- 
vedz mu,  že  je  tu  Maxim  Maximič;  tak  povedz. . .  už  on  vie.  Dám 
ti  osmigrivenný  na  vodku..." 

Lákaj  urobil  opovrhujúcu  grimasu,  počujúc  taký  skromný  slub, 
jednako  ubezpečil  Maxima  Maxímiča,  že  splní  jeho  rozkaz. 

„Veď  hneď  pribehne!. . ."  povedal  mi  Maxim  Maximič  so  sláv- 
nostnou tvárou:  „pôjdem  za  vráta  ho  čakat. . .  Ach,  škoda,  že  som 
neznámy  s  N . . . " 

Maxim  Maximič  sadol  si  za  vrátami  na  lavičku,  a  ja  odišiel 

som  do  svojej  izby.  Priznám  sa,  ja  som  tiež  s  akousi  netrpelivostou 

čakal  objavenie  toho  Pečorina ;  hoc,  dľa  rozprávania  štábneho  kapitána, 

utvoril  som  si  o  nom  nevelmi  výhodný  pochop,   jednako  niektoré 

.črty  v  jeho  charaktere  zdaly  sa  mi  zaujímavými.  O  hodinu  invalid 


60< 

priniesol  mi  kypiaci  samovar  a  čajník.  —  Maxim  Maximič,  či  ne- 
chcete čaju?  —  zavolal  som  mu  oknom. 
^Ďakujem;  akosi  nechce  sa  mi.^ 

—  £ji  vypite !  Hlaďte,  veď  je  už  neskoro,  chladno. 
bNíč  to;  ďakigem..." 

—  No,  ako  sa  páči  1  —  Začal  som  sám  pif  čaj ;  p  desat  minút 
vchodí  môj  starík.  „Ved  vy  máte  pravdu :  predsa  je  len  lepšie  vy- 
pit  čaju,  —  ale  som  len  čakal ...  Už  sluha  jeho  dávno  išiel  k  nemu, 
ale  iste  niečo  ho  zadržalo!" 

Chytro  vypil  šálku,  nechcel  druhú  a  odišiel  zase  za  vráta 
v  akomsi  nepokoji:  jasná  vec  bola,  že  staríka  hnevala  nevšímavost 
Pečorina,  tým  viac,  že  len  nedávno  hovoril  o  svojom  priatelstve 
s  ním,  a  ešte  pred  hodinou  bol  presvedčený,  že  pribehne,  akonáhle 
počuje  jeho  meno. 

Už  bolo  neskoro  a  tma,  keď  znovu  otvoril  som  oblok  a  volal 
Maxima  Maximiča,  hovoriac,  že  je  čas  spaf  isC;  čosi  zahundral  cez 
zuby;  opakoval  som  volanie,  —  nič  neodpovedal. 

Ľahol  som  si  na  diván,  okrútiac  sa  do  plášta  a  nechajúc 
sviecu  na  prípecku,  skoro  som  zadriemal  a  bol  by  som  pokojne 
spal,  keby,  už  velmi  neskoro,  Maxim  MaximiČ,  vojdúc  do  izby, 
nebol  ma  zobudil.  Hodil  fajku  na  stôl,  začal  chodif  po  izbe,  šmá- 
traf  v  peci,  konečne  lahol  si,  no  dlho  kašlal,  pluval,  prehadzoval 

sa.  •  • 

—  Ci  vás  ploštice  hryzú?  —  spýtal  som  sa. 
pÁno,  ploštice...**  odpovedal,  taiko  vzdychnúc. 

Na  druhý  deň  ráno  zobudil  som  sa  zavčasu ;  no  Maxim  Maxi- 
mič  predišiel  ma.  Našiel  som  ho  pri  vrátach  sediaceho  na  lavičke. 
„Treba  mi  íst  ku  kommandantovi,**  hovoril:  „tak  buďte  takí  dobrí, 
jestli  Pečorin  príde,  pošlite  po  mna...** 

STúbil  som  mu.  Pobehol,  ako  by  jeho  údy  dostaly  znovu  mla- 
distvú silu  a  hybkost. 

Ráno  bolo  svieže  a  prekrásne.  Zlaté  oblaky  hromadily  sa  na 
horách,  ako  nový  rad  povetrných  vrchov;  pred  vrátami  rozpre- 
stieralo sa  široké  námestie;  za  ním  bazár  kypel  od  ludstva,  lebo 
bola  nedeľa :  bosí  chlapci  osetfnski,  nesúc  na  pleciach  kapsy  s  plasto- 
vým medom,  vrteli  sa  okolo  mňa ;  preklínal  som  ich :  čo  mňa  bolo 
do  nich;  začal  som  sdielat  nepokoj  dobrého  štábneho  kapitána. 

Neprešlo  desaC  minút,  keď  na  konci  námestia  ukázal  sa  ten, 
ktorého  sme  očakávali.  Išiel  s  plukovníkom  N...,  ktorý,  privedúc 
ho  do  hostinca,  rozlúčil  sa  s  ním  a  vrátil  sa  do  pevnosti.  Hneď 
poslal  som  invalida  pre  Maxima  Maximiča. 

Oproti  Pečorinovi  vyšiel  jeho  lákaj  a  oznámil,  že  hneď  začnú 
príahaC;  podal  mu  škatuľku  s  cigarami  a,  obdržiac  niekoľko  prí- 
kazov, odišiel  obstarávat  Jeho  pán,  zapáliac  si  cigaru,  zívnul  dva 
i*azy  a  sadol  si  na  lavičku  s  druhej  sti^any  vrát.  Tei*az  musím  vám 
načrtat  jeho  poitrét 

Bol  stredného  vzrastu ;  strojný,  tenký  stan  jeho  a  široké  plecia 
ukazovaly  na  silné  složenie,  spôsobné  znásaC  všetky  (ažkosti  putu- 
júceho ävota  a  premeny  podnebia,  nepremožené  ani  zkazenostou 


_604_ 

hlavnomestského  života,  ani  búrami  duševDými ;  zaprášený  zamatový 
kabátik  jeho,  zapnutý  len  na  dve  nižné  gomby,  dovoľoval  obzreC 
oslepujúcej  čistoty  bielizeň,  dokazujúcu  obyčaje  poriadneho  človeka; 
jeho  zapackané  rukavice  zdaly  sa  byt  schválne  šité  na  jeho  ma- 
linkú aristokratickú  ruku,  a  ked  stiahol  jednu  rukavicu,  bol  som 
zadivený  nad  chudosfou  jeho  bľadých  palcov.  Chôdza  jeho  bola 
nedbalá  a  lenivá,  no  ja  zbadal  som,  že  nerozhadzoval  rukami  — 
istý  znak  akejsi  skrytosti  charaktera.  Ostatne,  sú  to  moje  vlastné 
poznámky,  založené  na  mojich  pozorovaniach,  a  ja  naskrze  nechcem 
prinútiC  vás  verif  na  ne  slepo.  Keď  sadol  si  na  lavičku,  to  rovný 
driek  jeho  zohnul  sa,  ako  by  v  chrbte  nemal  ani  jednej  kôstočky; 
položenie  celého  jeho  tela  zobrazovalo  akúsi  nervovú  slabosf ;  sedel, 
ako  sedí  Balzacova  tridsaťročná  koketka  na  svojich  mäkkých  fote- 
loch po  unavujúcom  bale.  S  prvého  pohľadu  na  tvár  jeho  nerátal 
by  som  mu  viac,  než  dvadsaťtri  roky,  hoc  pozdejšie  hotový  bol 
som  dať  mu  tridsať.  V  jeho  úsmeve  bolo  čosi  detského.  Jeho  koža 
mala  akúsi  ženskú  nežnosť;  biele  vlasy,  posvíjané  od  prírody,  tak 
malebne  otáčaly  jeho  bľadé,  blahorodné  čelo,  na  ktorom  len  po 
dlhom  pátraní  možno  bolo  pozorovať  stopy  vrások,  presekávajúcich 
jedna  druhú  a  bez  pochyby  zračiacich  sa  omnoho  patrnejšie  v  mi- 
núty hnevu  alebo  duševného  nepokoja.  Napriek  svetlej  barve  jeho 
vlasov,  fúzy  jeho  a  obočie  boly  čierae  —  znak  rasy  u  človeka,  ako 
čierna  hriva  a  čierny  chvost  u  bieleho  koňa.  Aby  dokončil  som 
portrét,  poviem,  že  mal  trochu  vyhrnutý  nos,  zuby  oslepujúcej  be- 
losti  a  gaštanové  oči ;  o  očiach  musím  prehovoriť  ešte  niekoľko  slov. 

Po  prvé  ony  sa  nesmialy,  keď  on  smial  sa.  —  Nepozoro- 
vali ste  nikdy  takú  zvláštnosť  u  niektorých  ľudí?...  To  je  znak  — 
alebo  zlých  mravov,  alebo  hlbokého,  stáleho  žialii.  Zpod  poloopuste- 
ných  mihalníc  ony  žiaríly  akýmsi  fosforným  leskom,  jestli  možno 
tak  vysloviť  sa.  To  nebolo  odrazenie  zápalu  duševného  alebo  hravej 
fantásie:  to  bol  lesk,  podobný  lesku  hladkej  ocele,  oslepujúci,  no 
chladný ;  pohľad  jeho  —  netrváci,  no  vniká vý  a  ťažký  —  zanechá- 
val po  sebe  nepríjemný  dojem  neskromnej  otázky,  a  mohol  by  zdať 
sa  drzým,  jestli  nebol  by  natoľko  ľahostajno-spokojný.  Všetky  tieto 
pozorovania  príšly  mi  na  um,  možno,  len  preto,  že  známe  mi  boly 
niektoré  podrobnosti  jeho  života,  a  možno  na  iného  zovňajšok  jeho 
urobil  by  úplne  rozdielny  dojem ;  no  poneváč  vy  o  ňom  nepočujete 
od  iného,  okrem  mňa,  tak  voľky-nevoľky  musíte  uspokojiť  sa  s  týmto 
vyobrazením.  Poviem  nakonec,  že  bol  vôbec  nešpatný  a  mal  z  tých 
originálnych  fysiouomií,  ktoré  zvlášte  páčia  sa  ženám. 

Kone  boly  už  zapriahnuté ;  zvonček  časom  ozýval  sa  pod  dúhou, 
a  sluha  už  dva  razy  prichodil  k  Pečorinovi  so  zprávou,  že  všetko 
je  hotové,  ale  Maxim  Maximié  ešte  neukazoval  sa.  Na  šťastie,  Pe- 
čoriu  bol  pohrúžený  v  zádumčivosti,  hľadiac  na  belavé  obi7sy  Kav- 
kaza,  a,  zdá  sa,  neponáhľal  sa  do  cesty.  Sblížil  som  sa  k  nemu. 
—  Jestli  chcete  ešte  nedlho  počkať,  —  hovoril  som,  —  budete 
mať  radosť  videť  starého  priateľa. . . 

—  Ach,  ozajl  —  rýchlo  odpovedal:  —  včera  mi  hovorili;  no 
kdeže  je  ?  —  Obrátil  som  sa  k  námestiu  a  videl  Maxima  Maximiča, 


606 

bežiaceho  ako  len  vládal...  O  niekoíko  mioút  bol  už  pľi  nás; 
sotva  mohol  dýchať;  pot  lial  sa  mu  dolu  tvárou;  mokré  chvisty 
šedivých  vlasov,  vyrvúc  sa  zpod  riapky,  prilepily  sa  mu  na  čelo; 
kolená  jeho  triasly  sa...  chcel  sa  hoďit  okolo  hrdla  Pecorinovi, 
no  ten  dost  chladno,  hoc  s  prívetivým  úsmevom,  podával  mu  ruku. 
Štábny  kapitán  na  minútu  zmeravel,  no  potom  chtivo  schytil  jeho 
ruku  oboma  rukami:  ešte  nemohol  hovoríC. 

—  Aký  som  rád,  drahý  Maxim  Maximič.  Nuž,  ako  sa  máte?-  — 
povedal  Pečorin. 

„A...  ty?  a  vy?..."  zadrkotal  so  slzami  v  očiach  starík... 
„kolko  rokov. . .  kolko  dní. . .  ale  kam?. . . " 

—  Idem  do  Persie  —  i  ďalej. 

„Snáď  hneď?...  Veď  počkajte,  môj  drahý  I...  Či  ozaj  hneď 
sa  rozlúčime?...  Koiké  časy  nevideli  sme  sa..." 

—  Už  musím,  Maxim  Maximič,  —  bola  odpoveď. 

„Bože  môj,  Bože  môj!  ale  kamže  sa  tak  ponáhľate?...  Mal 
by  som  vám  tolko  rozprávať...  tolko  povy spytovať  sa...  Nuž, 
čože?  v  pensii?...  ako?...  čo  sťe  porábali?..." 

—  Nudil  som  sa!  —  odpovedal  Pečorin,  usmievajúc  sa. 

„A  pamätáte  nás  život  v  pevnosti ?.. .  Znamenitý  kraj  na 
poľovačky!. . .  Veď  vy  boli  ste  náruživým  strelcom. . .  A  Bela?. . ." 

Pečorin  niečo  zbladol  a  odvrátil  sa . . . 

—  Áno,  pamätám !  —  povedal,  a  temer  v  tom  núteno  zívnul . . . 
Maxim  Maximič  začal  prosiC  ho,  aby  zostal  s  ním  ešte  za  dve 

hodiny.  „My  znamenite  zaobedujeme  si,"  hovoril:  „mám  dvoch 
fazánov;  a  kachetinské  je  tu  výtečné...  rozumie  sa  nie  to,  čo 
v  Gruzii,  ale  z  lepšej  sorty...  Pohovoríme  si...  Vy  rozpo viete 
mi  o  svojom  žití  v  Petrohrade . . .  Áno?.  .." 

—  Vskutku,  nemám  čo  rozprávať,  drahý  Maxim  Maximič... 
Jednako,  dobre  sa  majte,,  už  je  čas,  ponáhľam  sa...  Ďakujem,  že 
ste  nezabudli  na  mňa...  —  doložil,  berúc  ho  za  ruku. 

Starík  nachmúril  obočie...  Bol  smutný  a  hneval  sa,  hoc  usilo- 
val sa  skryť  to.  „Zabudnúť!"  —  zavrčal:  „ja  nezabudol  som  nič... 
Nuž,  Pán  Boh  s  vami. . .  Nie  tak  myslel  som  stretnúť  sa  s  vami. . ." 

—  No,  prestaňte,  prestaňte!  —  povedal  Pečorin,  objímuc  ho 
priateľsky,  —  či  nie  som  ten  samý?  Čo  robiť?. . .  Každý  má  svoju 
cestu...  Či  stretneme  sa  ešte  —  Boh  viel...  —  Hovoriac  toto, 
už  sedel  v  koči,  a  pohonič  začal  chytať  opraty. 

„Postoj,  postoj!"  zakričal  zrazu  Maxim  Maximič,  chytiac  sa 
dveriec  koča:  „skoro  by  som  bol  zabudol...  U  mňa  zostaly  vaše 
písma,  Grigorij  Alexandrovič. . .  ja  vláčim  ich  so  sebou...  myslel 
som,  že  nájdem  vás  v  Gruzii,  a  hla,  kde  Pán  Boh  dal  videť  sa. . . 
Čo  mám  s  nimi  robiť?..." 

—  Čo  chcete!  —  odpovedal   Pečorin.  —  Dobre  sa  majte... 
„Tak  vy  idete  do  Persie?...  a  kedy  sa  vrátite?..."  volal  za 

ním  Maxim  Maximič. 

Koč  bol  už  ďaleko ;  no  Pečorin  urobil  znak  rukou,  ktorý  značil 
asi  toľko:  sotva!  ale  ani  nemám  prečo! 


} 


Dávno  už  nebolo  počut  zvuky  zvonca,  ani  hrmot  kolies  po 
kamenistej  ceste,  —  a  úbohý  starlk  eSte  stál  na  tom  samom  mieste 
v  hlbokej  zádumčivosti. 

„Áno,^  povedal  konečne,  namáhajúc  sa  byt  lahostajným,  ac- 
práve  slzy  mrzutosti  chvíľkami  zablysly  na  jeho  mihalniciach :  „ovšem, 
boli  sme  priateľmi,  —  nuž,  ale  čože  sú  priatelia  v  terajšom  čase!. . . 
Čo  on  má  zo  mňa?  Nie  som  bohatý,  nemám  hodností,  ale  ani 
v  rokoch  nie  som  mu  rovný. . .  Hľa,  akým  švihákom  sa  stal,  ako 
bol  zase  v  Petrohrade. . .  Aký  koč!. . .  koľko  batožiny. . .  i  sluha 
aký  hrdý ! . . .  „Tieto  slová  povedané  boly  s  ironickým  úsmevom. 
^Povedzte,"  pokračoval,  obrátiac  sa  ku  mne:  „čo  vy  o  tomto  my- 
slíte?. . .  aký  diabol  nesie  ho  teraz  do  Persie?. . .  Smiešne,  prisám 
Bohu,  smieSno  I . . .  Ale  veď  vždy  som  vedel,  že  je  nestály  človek, 
ktorému  nemáš  sa  čo  úfat...  Ale,  ozaj,  škoda,  že  zlým  koncom 
síde  so  sveta :  no  nemožno  ináče ! . . .  Už  ja  som  vždy  hovoril,  že 
málo  osohu  z  toho,  kto  starých  priateľov  zabúda ! . . . '  Tu  odvrátil 
sa,  aby  skryl  svoje  rozčúlenie,  a  išiel  chodiC  po  dvore  okolo  svojho 
voza,  stavajúc  sa,  ako  by  obzeral  kolesá,  a  oči  jeho  každú  chvíľu 
plnily  sa  slzami. 

—  Maxim  Maximič,  —  povedal  som,  podojdúc  k  nemu,  —  a 
akéže  vám  to  písma  nechal  Pečorin? 

„Ale  Pán  Boh  vie!  akési  zápisky...** 

—  Čo  vy  s  nimi  urobíte? 

„Čo?  Rozkážem  narobit  patrónov. ** 

—  Dajte  ich  radšej  mne. 

Pohliadol  na  mňa  so  zadivením,  zavrčal  čosi  pomedzi  zuby  a 
začal  prehŕňaf  v  kufre;  tu  vybral  jeden  sošitfk  a  hodil  ho  s  opo- 
vržením na  zem;  potom  druhý,  tretí  i  desiaty  potkal  ten  samý 
osud :  v  jeho  Imeve  bolo  čosi  detského ;  mne  bolo  do  smiechu 
i  ľúto  jeho. 

„Tu  sú  všetky,"  povedal:  „gratulujem  vám  k  nálezu...* 

—  A  ja  môžem  ualožit  s  nimi  podľa  ľúbosti? 

„Trebárs  v  novinách  dajte  ich  ^lačiC.  Čo  m&a  do  toho?... 
Čo,  ä  som  ja  dáky  priateľ  jeho,  a  či  príbuzný  ? . . .  Pravda,  žili 
sme  dlho  pod  jednou  strechou. . .  S  kýmže  som  ja  nežil?. . ." 

Schytil  som  papiere  a  skorej  odniesol  som  ich,  bojac  sa,  aby 
štábny  kapitán  nerozmyslel  si.  Skoro  prišli  nám  oznámiC,  že  o  ho- 
dinu pohne  sa  okázia;  ja  kázal  som  zapriahaf.  Štábny  kapitán  vo- 
šiel do  izby  v  tom  okamžení,  keď  som  už  čiapku  chytal ;  on,  zdalo 
sa,  nehotuje  sa  k  odchodu:  bol  akýsi  nútený,  chladný. 

—  A  vy,  Maxim  Maximič,  či  nejdete? 
„Nie." 

—  A  čo  tak? 

„Veď  som  ešte  kommandanta  nevidel,  a  musím  oddat  niektoré 
äráme  veci ..." 

—  Ale  veď  boli  ste  u  neho? 

„Bol,  ovšem,"  povedal  zmäteno,  „ale  ho  doma  nebolo...  a  ja 
nedočkal  som  ho ... " 

Porozumel  som  mu:   úbohý  starík  prvý  raz  v  živote,  možno, 


60? 

zanedbal  povinností  pre  osobnú  potrebu^  hovoriac  jazykom  spisov- 
ným, —  a  akože  bol  odmenený? 

—  Velmi  lutujem,  —  povedal  som  mu,  —  velmi  latiýem,  Ma- 
xim Maximič,  že  pred  časom  musíme  sa  rozlúiif. 

„Kde  nám,  nevzdelaným  starým  luďom,  za  vami  sa  sháňaC  I . . . 
Vy  ste  mládež  svetská,  hrdá:  ešte  pokým  ste  pod  čerkesskými  gu- 
ľami, vtedy  ste  ešte  ako- tak...  ale  potom  keď  stretnete,  hanbite 
sa  i  ruku  podat  takémuto  človeku . . .  '^ 

—  Nezaslúžil  som  týchto  výčitiek,  Maxim  Maximič. 

„Veď  ja,  viete,  tak,  z  reči  hovorím;  ostatne,  prajem  vám 
všetkého  štastia  a  veselú  cestu." 

Rozlúčili  sme  sa  dost  sucho.  Dobrý  Maxim  Maximič  stal  sa 
zanovitým,  svárlivým  štábnym  kapitánom.  A  prečo?  Preto,  že  Pe- 
čorín  v  roztržitosti,  alebo  z  druhej  príčiny,  podával  mu  ruku,  keď 
on  chcel  hodif  sa  mu  okolo  hrdla.  Smutno  je  videC,  keď  mládenec 
tratí  svoje  najkrajšie  nádeje  a  sny,  keď  zpred  neho  padá  ružový 
závoj,  cez  ktorý  hladel  na  veci  a  city  ludské,  ačpráve  jest  nádeja 
že  zamení  staré  poblúdenia  novými,  nie  menej  pominutelnými,  no 
za  to  nie  menej  sladkými . . . 

No  čím  ich  zameniť  v  rokoch  Maxima  Maximiča?  Mimovolne 
srdce  osurovie  a  duša  zatvorí  sa . . . 

Odišiel  som  sám.  Pr  i    R   <5 

.»«• 

Argentína. 

Na  južnom  kontinente  Ameriky  rozvíja  sa  mohutný  štát.  Ar- 
gentínska republika,  a  má  ten  samý  charakter,  tie  samé  tendencie, 
hlavne  národo-hospodárske,  ako  na  severnej  pevnine  amerikánskej 
Spojené  Štáty.  Známy  ruský  diplomat  A.  Jonin,  ktorý  je  posledné 
roky  poslom  v  Rio  Janeire,  vydal  knihu  o  Južnej  Amerike  (Po 
juinoj  Amerike.  S.-Peterburg,  1892).  V  nej  o  Argentínskej  repu- 
blike, záležajúcej  z  viac  štátov,  utvorených  z  bývalej  španielskej 
Laplaty,  maľuje  obrazy,  o  ktorých  nemali  sme  ani  približný  pochop, 
keď  slýchali  sme  o  južno-amerikánskych  štátoch.  Táto  ohromná 
pevnina  len  nedávno  prebudila  sa  k  vážnemu  ekonomickému  životu, 
a  už  teraz  začína  mat  s  tejto  stránky  taký  vliv  na  Európu,  že 
štátom  tejto  veru  prichodí  počítat  s  ňou.  Europejská  kolonisácia 
širokým  potokom  valí  sa  do  Argentíny,  ešte  nedávno  pusté  pampy, 
takzvané  široké  roviny,  začínajú  tak  ožfvat,  život  vôbec  tak  rast, 
že  ani  krachy,  ako  bol  minuloročný,  ani  revolúcie,  ako  bola  len 
nedávna,  nemôžu  prekaziť  veľký  rozvoj  týchto  krajov. 

Južné  amerikánske  republiky  vôbec  nepodobajú  sa  Brasflii  s  jej 
armádou  birokratov-úradníkov ;  spurní  a  žiarliví  Brasílci  neradi 
púštajú  cudzincov  k  sebe,  a  Europejci  i  tažko  privykajú  k  horú- 
cemu a  často  škodnému  klimatu  tejto  krajiny.  Naproti  tomu  pod- 
nebie, inštitúcie  a  obyčaje  v  Argentíne  i  v  susedných  menších  re- 
publikách sú  priaznivé  pre  europejských  kolonistov.    Obyvaleľst^ 


g08 

V  nich  je  už  dávno  smieäané  s  Europejcami;  španielska  rasa,  pre- 
vládajúca tu,  vôbec  nieje  podobná  smieäanine  Portugalcov  s  Negrami, 
tvoriacej  Brasílca.  Y  týchto  republikách  obyvateľstvo  donedávna  žilo 
len  z  dobytka  a  europejská  podujímavosf  obmedzovala  sa  len  na 
dorábanie  Liebigovho  extraktu;  celá  Južná  Amerika,  vyjmúc  Chile, 
nemala  ani  chleba  doma  urodeného,  bola  odkázaná  na  dovoz  zčíastky 
zo  Spojených  Štátov,  zčiastky  z  Európy.  Od  sedemdesiatych  rokov 
všetko  sa  zmenilo.  Jonin  videl  Argentínu  po  prvý  raz  roku  1886, 
a  už  od  toho  času  badá  bájočné  pokroky  najmä  v  technickom  ohľade. 
Okrem  emigi*antov-roľníkov  ukázala  sa  potreba  vôbec  najrozličnej- 
ších robotných  rúk.  „Za  päť-šesť  rokov  —  hovorí  Jonin  —  emi- 
grácia spôsobila  taký  pohyb,  že  vo  Francúzsku,  Anglii  a  Itálii,  ešte 
i  v  Nemecku  a  v  samom  Španielsku,  utvorilo  sa  vyše  desiatich 
paroplavebných  spoločností,"  ktoré  sú  určené  slúžit  spojeniu  so 
samou  Argentínou.  Do  prístavu  v  Buenos  Ayres  príde  mesačne  do 
60  veľkých  lodí  z  Európy,  na  každej  jest  vysťahovalcov  priemerne 
1500  osôb.  Roku  1869  Argentína  mala  1,812.490  obyvateľov,  roku 
1882  už  2,942.000,  a  síce  okrem  neodvislých  Indiánov,  počitujúcich 
asi  90.000  duší.  Ako  vidno  z  toho,  čo  Jonin  rozpráva,  za  posled- 
ných desat  rokov  obyvateľstvo  ešte  väčšmi  rástlo.  Domáci  element 
ostáva  zväčša  kočovným,  prisfahovalý  osádza  sa,  bohatne,  mocnie. 
Za  predošlých  časov  hrsC  dobrodruhov  z  Furopy  robila  v  týchto 
republikách,  čo  chcela,  svet  ostával  ľahostajným  oproti  tomu,  čo 
sa  tam  dialo:  teraz  z  Európy  hrnú  sa  energiční  robotníci,  od  ka- 
pitalistov a  peňažných  inštitúcií  ohromné  summy  na  všelijaké  pod- 
niky, a  poneváč  prišlé  elementy  ľahko  dostanú  právo  občianstva, 
osvojujú  si  španielsky  jazyk  a  zabúdajú  svoj  materinský,  tak  zrejmá 
vec  je,  že  v  neďalekej  budúcnosti  v  Južnej  Amerike  utvorí  sa  moc, 
podobná  Spojeným  Štátom  severo-amerikánskym. 

Argentína,  pomerne  neveľká  republika,  nebojí  sa  žiadnych  vý- 
davkov, vydáva  kolossálne  summy  (a  vie  ich  najsCI)  na  stavbu 
nielen  železníc  v  pampách  dosial  ešte  pustých,  na  prístavy,  stavané 
temer  jeden  pri  druhom,  z  ktorých  každý  stojí  dobrých  sto  milliouov, 
ešte  i  na  taký  luxus,  ako  je  vystavenie  druhého  sídelného  mesta, 
Laplaty.  Čo  Jonin  rozpráva  o  tomto  druhom  sídelnom  meste,  le- 
žiacom v  samej  blízkosti  prvého  (Buenos  Ayres),  to  zdá  sa  byt 
skutočne  báječným,  no  je  cele  možné  v  Amerike.  Mesto,  dosiaľ 
predstavujúce  rozplanirovaný  kus  stepi,  vypočítané  je  už  teraz,  zrazu, 
na  300  tisíc  obyvateľov ;  rastie  možno  riect  od  večera  do  rána,  ako 
mestá  Severnej  Ameriky.  No  je  i  rozdiel  medzi  južným  a  severným 
kontinentom.  V  mestách  na  severe  založia  najprv  chrám,  školu, 
tlačiareň,  noviny;  v  Južnej  Amerike,  kde  ľúbia  rozkoš  a  blesk, 
stavajú  najprv  monumentálne  paláce  pre  rozličné  inštitúcie,  paláce 
z  mramora,  privezeného  z  Európy,  so  zrkadlovými  sklami,  ozdobami 
vnútornými,  ktoré  samy  v  sebe  stoja  i  po  200  tisíc  frankov.  V  La- 
plate  ešte  nikto  nebýva,  úradníci  prídu  len  vo  dne  železnicou  (tri 
hodiny  od  Buenos  Ayres),  na  noc  vráťa  sa :  a  mesto  predsa  osvetluje 
sa  elektricky,  má  parky,  v  ktorých  ešte  nemá  sa  kto  prechádzat, 
a  za  mestom  je  villa  pre  gubernátora.    Argentíncov  nemýlia  vý- 


609 

dávky,  ktoré  v  Európe  zdaly  by  sa  divnými.  Odí  sriaďujú  prístav 
v  Laplate,  počítajúc,  že  i  do  tohoto  nového  mesta  lode  budú  pri- 
cbodit,  ako  príchodía  do  Buenos  Ayres.  Poneváč  prístav  tohoto  je 
plytký,  na  jeho  prispôsobenie  assignovali  180  millionov  frankov. 
Nielen  výdavok  tento  bude  iste  výdatný,  lebo  okeánskym  lodiam 
nebude  treba  vykladal  svoj  tovar  na  20  kilometrov  od  mesta,  ako 
dosial,  lež  výdavky  sú  už  temer  teraz  nahradené.  Spoločnost  an- 
glických kapitalistov  totiž  už  ponúkla  vláde  75  millionov  za  zem, 
vydobytú  od  rieky,  ale  präsident  odoprel,  očakávajúc  o  2 — 3  roky 
dostať  za  nu  nemenej  100 — 120  millionov. 

Aby  sme  si  ešte  lepšie  mohli  predstaviť  poduj  ímavost  argen- 
tínskej vlády,  pripomeňme  si  trebárs  vlastnosC  rieky  Laplaty,  kde 
stavajú  tieto  dva  prístavy.  Ako  všetky  južno-amerikánske  rieky, 
ona  vyznameuáva  sa  neobyčajnou  hlbinou  na  veľkej  dĺžke;  po  nej, 
ako  i  po  iných  riekach,  ďaleko  do  vnútra  krajiny  môžu  chodit 
hlboko  sediace  lode  a  naberal  zbožie  priamo,  bez  výdavkov  s  do- 
vozom spojených.  Tak  by  sa  videlo,  že  tu  netreba  stavat  prístavy, 
netreba  troviť  na  poprávanie  riek.  No  vláda  argentínska  díva  sa 
do  budúcnosti,  stará  sa  uie  o  samú  prítomnosť.  Za  nejakých  5 — 6 
rokov  Argentína  poprerezávala  svoje  územie  železniciami  vo  všetky 
smery,  pozdĺž  i  priekom.  RozsiahlosC  týchto  železníc  už  prevyšuje 
20  tisíc  kilometrov.  Pred  niekolkými  rokmi  nebolo  ich  ani  na  sto 
kilometrov,  ludia  chodili  len  na  býkoch.  Jonin  skepticky  hladí  na 
progress  Argentíny,  pritom  všetkom  robí  i  takéto  poznámky:  .Či 
ešte  dlho  budeme  môcť  pri  našej  šesťmesačnej  zime  boriť  sa  v  ob- 
chode plodín  s  takými  stranami,  kde  zimy  neznajú  a  ktoré  sú  tak 
široké,  ako  i  naše  stepi.  ** 

Napriek  tomu,  že  dvere  Argentínskej  republiky  sú  široko  roz- 
tvorené pre  každého,  ta  nevpúšťajú  židov.  Vchod  otvorený  je  ži- 
dovi, majúcemu  istý  kapitál,  opravdovému  kupcovi,  technikovi, 
umelcovi,  slovom  celkom  tak,  ako  v  Rusku.  Skutočnosť,  hovorí 
Jonin,  ospravedlňuje  tieto  poriadky.  V  Buenos  Ayres  „hlavná  časť 
židov,  votrevších  sa  na  územie  Argentíny  (pravdepodobne  pod  zá- 
mienkou kapitalistov  alebo  technikov,  ako  žiada  zákon),  zamestnáva 
sa  jediným  odvetvím  obchodu,  ktoré  so  všetkým  nachodí  sa  v  ich 
rukách,  a  to  je  —  prostitúcia.  Židia  ustrojili  z  nej  organisovaný 
obchod.  Vývoz  ženských  ako  tovaru  zo  Starého  sveta  oni  sriadili 
tak,  ako  trebárs  vývoz  bavlnených  tkanín  alebo  relsov.  Obchod 
tento  má  tu  kancellárie,  svoju  administráciu.  Kancellárie  zdejšie 
majú  agentov  v  Európe  a  množstvo  commis  voyageurov.  Tohoto 
živého  tovaru  najviac  vyváža  sa  z  Austrie. . .  Prečože  sa  týmto  ob- 
chodom nezaníma  ani  jeden  kresťan?  A  akých  tu  niet  dobrodruhov 
zpomedzi  kresťanov,  ktorým  dvere  Argentíny  sú  otvorené  bez  pod- 
mienky?" 

Kramárski  Portugalci,  ktorí  majú  v  svojich  žilách  nemálo  z  krve 
drievnych  semitických  Fôničanov,  ani  na  pôde  Nového  sveta,  v  Bra- 
sílii,  nedokázali  ničoho,  čo  mohlo  by  byť  zálohom  budúceho  roz- 
vitia  krajiny.  Títo  polosemiti  zakmeli  v  svojej  namyslenosti,  v  svojom 
nadutom  ponímaní  života.  Výsledok  je  jasný:  napriek  velkým  pri- 

39 


m^^^^^rt^'^^z^w  I         -  J  - 


610 

Todzeným  svojim  bobatstvám  Brasílía  je  biedny  štát,  pre  ktorý  Í8te 
BÍe  skoro  nastane  obrat  k  lepšiemu.  A  aké  barbarstva  vykonávali 
Portugalci  zprvu  na  novej  podel  V  plnom  smysle  slova  vyničili 
obyvateľstvo  celých  krajov.  Ich  dedičia,  Brasílci,  šli  tými  samými 
cestami.  Ako  spustošili  Paraguajskú  republiku,  jej  staré,  jezuitmi 
pozakladané  kolónie,  a  to  už  za  našej  doby,  v  druhej  polovici  šesf- 
desiatych  rokov  —  toho  obraz  v  knihe  Joninovej  je  až  úžasný.  Tým 
úžasnejší,  že  z  tohoto  barbarského  zničenia  celej  krajiny  Brasllci 
nemali  nijakej  výhody.  Ako  známo,  Španieli  líšia  sa  rasovými  vlast- 
nosťami od  svojich  susedov  na  Pyrenejskom  polostrove.  Pravde- 
podobne preto  vidíme  zcela  iné  výsledky  ich  práce  z  materiálu, 
ktorý  prerábali  i  Portugalci.  Pravda,  že  i  Španieli  po  svojom  prí- 
chode do  Ameriky  počínali  si  divoko,  no  konečným  koncom  oni  ne- 
vyničili  nájdené  tam  národnosti,  len  ich  pretvorili. 


M.  B. 


■«#«r. 


Povesti. 

Od  F.  Ší^anského.  *) 

1.  Vlk  v  ovčom  mne. 

Jahnence  v  útulí  domácom  ukryté  úpelivým  hlasom  za  matkou, 
ktorá  sa  im  zrazu  kamsi  podela,  volaly,  žalostne  nariekajúce. 

—  Kde  jest  biednych  a  slabých,  tam  sa  i  uháňajú  o  korisf 
násilníci. 

Za  humny  ohlásil  sa  vlk-;  nebolo  strážnikov,  priblížil  sa,  avšak 
bránila  mu  prístupu  ohrada  pevná. 

—  Vrah,  ked  mu  sila  nestačí,  bere  sa  v  podvody. 

I  obliekol  vlk  na  seba  ruuo  ovčie  a  vábil  jahnence  úlisnými 
slovnú:  Poďte,  podte  von,  moje,  moje!  Ved  ja  som  vaša  maf,  ja! 
poďte,  poďte  sem,  ku  mne,  až  vás  na  srdce  privinem!  Ach,  jtúco 
po  Y&s  túžia  vnútornosti  moje!  Poďte  von  z  toho  kúta,  sem  na 
svobodu,  tu  vám  sveta  bude!  Dám  vám  všeličo,  aj  nové  šaty,  aj 
vás  naučím  inej  vrave,  nebudete  tak,  jako  sprosté  ovce,  ale  takto 
ny...!  (Zavýjal  vlk.) 

Na  ten  hlas  jahniatka  strhly  sa  preľaknuté.  Braček  baranček, 
pozdvihnuv  hlávku  a  nakuknuv  cez  škáru,  zarazený  zvolal  hlasom 
neistým:  Ah  —  lala  —  mati  —  jaká! 

Ale  sestrička  jahnička  riekla:  Teba,  braček,  nebohdaj  zrak 
klame.  —  Počuješ?!  —  To  nie  reč  našej  rodnej  matičky,  to  je 
jakási  cudzia,  desná  reŕ.  Ach,  ja  sa  bojím! 

A  keď  sa  cez  škáru  lepšie  poprizeraly,  poznaly  na  ňom  biele 
matkino  runo,  krvou  pokalené,  a  zpod  runa,  videly,  ccrily  sa  zuby 
a  vystŕčaly  sa  pazúry  vlčie.  I  pritúlily  sa,  strachy  trnúce,  tesnejšie 
k  sebe. 

Chúďatká  jahniatka! 

O  Na  ukážka  zo  sbierky  do  tlače  chystanej. 


611 


Beda  yám,  jak  sa  dáte  vylákaf  z  toho  úkrytu  svojho! 
—  Len  kde  tolko  mešká  pastier,  ktorý  ich,  sám  Boh  yie  prečo, 
od  stáda  odlúčil?! 


2.  Čert  sluha,  a  čert  pán. 

Za  prvá  sveta,  kedy  ešte  po  svete  chodili  čerti,  neraavši  vtedy 
roboty  v  pekle,  prišiel  čert  k  sedliakovi,  núkajúc  sa  mu  do  služby. 
Čože?!  čuduje  sa  sedliak  v  nedorozumení.  Nuž  či  ty,  povedá,  ne- 
máš doma  pri  čom  robiť,  že  sa  svetom  táraš  po  službách?  Lebo 
vtedy,  viete,  nebývalo  ešte  sluhov,  ani  pánov,  a  boli  len  gazdovia 
a  čelaď,  samí  svojskí;  tí  všetci  robili  a  žili  vospolok  na  jednom 
chlebe,  na  svojej  dedine. 

Keď  však  ten  prišlý  vysvetlil  sedliakovi,  že  ho  on  bude  za 
mzdu  do  roka  slúžif,  naposledy  najal  ho  sedliak  na  kopanicu,  kde 
prichodilo  v  to  leto  sadit  kapustu;  i  zjednali  sa  tak  o  mzdu,  že 
sa  s  úrodou  napoly  rozdelia;  a  pristal  čert  u  sedliaka  paholkom. 

V  jaseň,  keď  narástla,  pošiel  gazda  s  paholkom  vytínat  kapustu ; 
i  sobral  sedliak  hlavy  kapustné  na  voz  a  hlúby  nechal  čertovi ;  mne 
vraj  vrch,  a  tebe  spodok. 

Nevidela  sa  taká  delba  čertovi;  aby  sebe  vynáhradu  spravil, 
ostal  opäf  na  rok  u  toho  gazdu,  ale  jednal  sa  s  ním  tak,  aby  te- 
raz gazdovi  bol  spodok,  a  jemu,  sluhovi,  vrch.  Nechže  ti  vraj 
bude  vrch,  privolil  gazda. 

Y  to  druhé  leto  dal  sadif  sedliak  kvaku;  v  jaseň,  keď  na- 
rástla, pošli  ju  kopať,  spodok  —  kvaku  sobral  sedliak,  a  vrch  — 
vnaf  nechal  čertovi.  Krútil  čert  nad  tým  hlavu,  no  odhodlal  sa 
ešte  i  na  tretí  rok  toho  gazdu  slúžit,  i  stal  teraz  za  mlatca. 

Keď  zbožie  bolo  vymlátené  a  mlatec  čakal  s  vrecom  výmlatok, 
uchopil  sedliak  lopatu  —  vojačku,  napísal  ňou,  jako  sa  patrí,  na 
humne  kríž  a  dal  sa  viat.  Rúče  sa  nad  krížom  delilo  zrno  od  pliev, 
zrno  svojou  váhou  padalo  dolu,  plevy  —  po  vetre.  No  ber  si,  čerte, 
čo  je  tvoje,  tú  väčšiu  hŕbu!  zavolal  naň  sedliak,  vyhadzuja  plnou 
lopatou,  lebo  už  ho  bol  poznal,  kto  je,  čo  je,  toho  sluhu.  A  čert 
bral  plevu  len  sa  tak  v  povetrí  kudlilo;  lebo  čert  čo  lahšie,  to 
bere,  a  do  zrna  jednako  on  ani  práva  nemá,  že  ono  Božie,  a  Boh 
ľuďom  žičí  ho  na  živnosC. 

Po  tretie  zkúsil  čert  sám  na  sebe,  že  sedliak,  jako  sa  hovorí, 
i  čerta  prevedie. 

Ale  nebárs,  čert  nespí  a  na  zlom  hlavu  si  láme,  i  zle  každý, 
kto  sa  s  ním  zapodieva,  obíde.  Nepredarmo  varovali  starí:  Nedaj 
čertu  do  dediny!  —  Počkaj,  sedliak,  veď  ta  ja  kedysi  dostanem! 
ešte  ho  ty  prídeš  na  čertovo  koleso!  vyhrážal  sa  čert  bývalému 
gazdovi  svojmu,  keď  sa  tento  z  celej  chuti  s  neho,  s  plevami  do 
pekla  letiaceho,  vysmieval. 

Takto,  prehútal  čert,  krúfa  koleso  v  pekle,  sedliaka  slúžit, 
za  neho  robiC,  takto  ja  nikdy  neprídem  k  ničomu.  Narobíš  sa  pri 
Ďom,  aj  sa  zodereš,  a  ní  neužiješ,   ni  nemáš  za  to  ničoho.  A  vraj 

39* 


612 

Že  aby  ja  vzal,  jako  mi  ludia  odkazujú,  takú  robotu!  Ďakujem 
pekne,  ale,  odpytujem,  to  nie  je  ani  pre  mňa. 

A  odnechcelo  sa  čertu  byt  chudobným;  zkúsil  na  svete,  že 
chudoba  všade  trpí,  jednako  ani  tvrdo  robiť  sa  mu  nechcelo.  Eh!  — 
poskočiv  a  zvrtnuv  sa  na  kopyte  —  čob'  ja  tam  psotu  trel:  za- 
hrám si  na  pána!  ^ech  on,  sedliak,  slúži  mne!  zvolal. 

Hej,  tak,  budem  si  lahko  žit  a  nič  nerobif,  jako  pán,  robit 
bude  za  mňa  sedliak,  bude  odbývaf  panštinu,  a  naposledy  ešte 
i  o  tú  jeho  zem  dedičnú  ho  privedem.  Už  som  ho  naučil  spúšfat 
sa  na  iného,  ostatné  pôjde.  —  Krúťte  sa,  kolesá!  — 


Kde  sa  vzali,  tam  sa  vzali,  naraz  bolo  v  krajine  plno  cudzincov. 
Zprvu  boli  oni  skromní,  pokorní,  len  prítulok  si  pýtali  a  ponúkali 
služby  svoje;  no  čím  dial,  tým  drzšíe  a  panovitejšie  si  počínali 
proti  domácim,  ktorí  poslední  zčiastky  síce  i  pre  svoju  dobrotu, 
hlavne  však  preto,  že  o  svoje  nestáli,  že  spolu  svorne  nedržali,  lež 
že  sa  ešte  medzi  sebou  hašterili,  ba  že  sa  i  zradne  zapredávali 
cudzincom,  týmto  konečne  do  moci  sa  dostali.  Prišelci,  cudzozemci 
stali  sa  pánmi  v  zemi,  a  ľud  na  svojej  dedine  upadol  do  poddan- 
stva, robotoval  nesebe,  cudziemu.  Naposledy,  a  to  je,  čo  už  na- 
dobro nohy  podráža  sedliactvu,  začali  sedliaci  delit  a  drobit  ga- 
zdovstva. S  trhaním  dedovského  pozemku  trhaly  sa  spolu  i  sväzky 
rodinské,  uchodilo  šťastie  z  domu.  Pokým  ešte  čelad  na  jednom 
chlebe  žila,  pokým  vedno  spolu,  jako  refaz,  držala,  bývalo  gazdov- 
stvo pevnost  nedobytná,  bývalo  v  dome  dobre  všetkým,  bývalo  tam 
všetkého  dostatku;  ale  beda,  prebeda!  už  sa  aj  ich  chytila  čertova 
pýcha,  už  hla  nechce  sa  čeladi  vedno  spolu  bývať,  každý  čert  chce 
byt  pánom  v  dome,  a  každá  vraj  sviiia  chce  mat  osobitný  chliev, 
jako  sa  starí  žalujú,  a  hla,  žiaľ!  hynú  starodávne  domáce  obyčaje, 
strojný  kroj  národný  sa  tratí,  aj  tá  premilá  spevná  vrava,  čo 
sa  tak  hory,  doly  ňou  ozývaly,  začúcha,  —  a  všade  vo  všetkom 
pytvorí  sa  cudzota,  a  hľa,  čert  bere  gazdovstvo  jedno  po  druhom. 

A  či  nie? 


3.  Svetlice. 

V  širom  poli,  ďaleko  od  sveta,  osame,  bývalý  dve  dievky; 
jednu  prezývali  múdrou,  a  druhú  sprostou.  Pridalo  sa,  že  im 
v  dome  oheň  vyhasnul.  Vtedy  ešte,  dávno,  predávno  to  bolo,  ne- 
znali ľudia  tých  všelijakých  kresív  a  zápaliek,  čo  ich  je  teraz,  vtedy 
opatrovali  a  chránili,  jako  svätú  vec,  v  dome  oheň,  a  ked  sa  daraz 
pridalo,  že  oheň  na  ohništi,  tiež  posvätnom  mieste,  nenazdajky 
utuchnul,  chodievali  do  susied  (stai*í  ľudia  snáď  sa  na  to  ešte  roz- 
pamätajú) ohňa  si  požičať.  Keď  teda  ohňa  v  dome  nebolo,  kázala 
múdra  tej  druhej  íst  a  doniesť. 

Išla  a  chodila  ona  tým  pustým  poľom,  od  svitu  do  mraku,  a 
nikde  žiadneho  ľudského  príbytku  nedochodila;  až  konečne,  na 
samom  mraku,  zrazu,  ani  čo  by  priam  bolo  s  neba  spadlo,  svetlo 


618 

V  očú  jej  zasvietilo,  a  —  už  tam  stála  pred  jasnou  vatrou,  obstatou 
dvanástimi  paholky,  a  to  boli  dvanásti  mesiacovia,  strážcovia  a 
ochrancovia  nebeského  svetla. 

Svietil  až  milá  vec,  a  hrial  až  radost  ten  ohník. 

I  poklonila  sa  dievčina  dvanástim  a  —  Pán  Boh  vám  pomáhaj  I 
pozdraviac  ich,  pýtala  si  ohňa. 

Tí  láskavé  vzhliadli  na  prislú  a  —  Pán  Boh  aj  tebe,  sestra, 
pomáhaj !  —  ďaki^úci  odpovedali :  Ej,  dáme  tí,  dáme,  len  či  uhádneš, 
jako  sa  voláme? 

Ach,  pomilujte,  bratkovia,  vyhovára  sa  nesmelá,  —  keď  som 
ja  len  taká  sprostá,  neviem  inak,  len  jako  som  sa  od  svojej  mamičky 
naučila:  Velký  Sečeň,  Malý  Sečen,  Brezeň,  Dubeň...,  pomenovala 
všetkých  našskými  menami,  veď  vraj  jednako  sú  všetky  mená  od 
Boha  posvätené. 

Prisviedčali  jasoni,  hlavami  pokyvujúci,  a  najstarší  riekol  jej: 
Dobrým  dobrý  oheň,  hodnas'  ty  Božieho  daru,  —  na,  ber  si !  I  na- 
dávali jej  do  zásterky  z  pahraby,  a  —  nestojte,  prenestojtel  — 
ohňom  žiarilo  a  nepálilo !  bolo  to  samé  rýdze  zlato,  a  do  ruky  po- 
dali jej  zažatú  triesku,  aby  si  ňou  na  ceste  svietila. 

Poďakujúc  vrátila  sa  obdarovaná  domov;  so  svetlom  i  bohat- 
stvo doniesla. 

Od  divu  oči  na  tom  zlate  mala  nechat  tá  druhá,  i  poď!  roz- 
behla sa  ta  do  zápolia  k  tej  vatre.  Nazdávala  sa,  že  keď  sprostáčka 
tak  dobre  obišla,  ona,  múdra  (sama  seba  múdrou  vydávala),  že  musí 
ešte  lepšie. 

Nablúdivšia  sa  celý  Boží  deň,  konečne,  ani  nevedela  jako,  len 
keď  sa,  na  mraku,  od  rázu  našla  pred  jasnou  vatrou,  obstúpenou 
dvanástimi  paholky. 

Svietil  až  radosť,  a  hrial  až  milá  vec  ten  ohník. 

Ani  nepozdraviac  prítomných,  pyšno  si  rozkazovala.  —  Dajte 
mi,  povedá,  z  toho  — 

Prísno  zazreli  jasoni  po  opovážlivej  i  riekli:  Ej,  dáme,  dáme, 
len  či  uhádneš,  jako  sa  voláme? 

No,  nevídali,  —  odvrkla,  —  velké  veci,  mala  bych  čo  ne- 
vedet!  nuž:  Január,  Február...  Ale  ani  jej  dohovoriť  nedali,  než 
rozhnevaní,  že  ich  vraj  prezýva :  —  Zlým  zlý  oheň !  —  skríknuvše, 
hodili  ju  do  ohňa. 

— '- — «»«* 

Hostiny  u  starých  Čechov. 

z  knižky  dr.  Zikmunda  Wintera.*) 

blabosf,  nemierne  jest  a  pit,  je  tak  stará  nectuosC,  ako  sám 
človek.  V  Bamseione  na  stene  dosial  možno  videf,  ako  Egyptčania, 
národ  na  svete  skoro  najstaršej  kultúry,  nemierni  bývali  pri  stole. 


O  Kuchyne  a  stftl  našich  predka.  V  Fráze,  189S.    Nakladatel  dr.  Frant 
BaékovBký. 


VymatoTaný  je  tam  ctihodný  Egytčan,  trápiaci  sa  v  nemoci  — 
morskej.  Médski  králi  opíjali  sa  verejne  a  slávnostne  so  svojim 
dvorom,  čo  im  už  prostoreký  chlapec  Kyros  vyčítal.  Gréci  a  Ri- 
mania boli  v  tej  veci  práve  takí  majstri,  ako  v  umení  alebo  vo 
vojne.  Cirkev  kresfauská  hneď  od  počiatku  oborila  sa  na  ožranstvo 
a  bojuje  proti  nemu  po  všetky  časy.  Už  Pavel  apoštol  zahrmel 
na  bruchopasnikov :  „Chodia  tu  svetom  ľudia,  ktoiých  Bohom  je 
brucho/  Zahynul  antický  svet,  s  ním  prestaly  mnohé  rozkoše,  no 
v  hrubších  formách  zostalo  všetko.  S  postupom  času  vracala  sa 
i  jemnosť.  S  kuchyňou  talianskou  a  francúzskou  v  XV.  století  mohol 
byC  spokojný  i  rímsky  Apicius. 

Cirkev  krestanská,  ako  i  krajší  duchovia  zo  svetského  stavu 
v  každom  čase  a  u  všetkých  národov  neustávali  napomínať  k  mier- 
nosti. V  Čechách  po  husitských  vojuách  a  potom  ďalej  v  XVI.  sto- 
letí zmenilo  sa  všeličo,  ale  táto  nemiernost  ostala,  áno  ešte  sa  roz- 
mohla. Kňaz  Tomáš  Bavorovský  (r.  1557)  dokazuje  to  na  mnohých 
miestach  v  svojej  Postille.  KresCanské  hodovanie  je  vraj  obrátené 
v  nestydaté  ožranstvo,  umohí  preplňujú  sa  tak,  že  z  toho  dostáva 
sa  i  psom.  Kňaz  Martin  Zámrskýradí:  „Hleďmež  dary  Božími  ne- 
plýtvati,  ale  stŕedmé  jich  užívati  podlé  ouoho  starého  prísloví,  ne 
pojednou  pic  a  podruhé  nic.^  Nepomáhalo  ani  drastickejšie  na- 
učenie. Cirkev  kázala  márne,  čiastočne  i  preto  máme,  že  premnohí 
jej  kazatelia,  a  to  všetkých  vyznaní,  sami  neboli  príkladní.  Volá 
Zámrský:  „Jaký  život  vedou,  ó.  Bože,  Bože,  ty  znáš,  i  dobrým 
lidem  jest  povedomé.''  Ľudia  verejne  sa  žalovali,  že  v  kláštoroch 
„kolace**  ide  jedna  za  druhou.  Každý  videl  na  vlastné  oči,  že  klá- 
štoiy  sú  ako  velké  hospodárstva,  majúce  svoju  „volárnu*'  a  svoju 
jatku,  svoj  pivovar  a  iné  veci  tohoto  sveta  síce  pomiň utelné,  ale 
takto  dobré.  Naproti  tomu  katolíci  radi  písali  o  tom,  keď  protestant- 
ského kňaza,  odchádzajúceho  od  stola,  zrádzaly  nohy  i  jazyk.  Z  ludí 
svetského  stavu,  horlivších  proti  nemiernosti,  spomenieme  len  Vele- 
slavína,  ktorý  v  PolHii  žaluje  sa:  ^ Videl  jsem  nékteré,  že  jsou 
sobé  jistý  počet  chlebu,  žemlí  aneb  plnou  misu  ovoce  pŕijídali  a 
k  tomu  jistý  počet  sklenic  pŕipíjeli,  kdežto  jeden  tak  mnoho  strávil, 
snédl  a  vypil,  na  čeníž  nékdy  o  plný  stňl  hostí  poctivé  a  dobre 
dosti  míti  mohli.  Znal  jsem  nékteré,  že  se  tak  hrubé  pŕelili,  až 
ze  sebe  duši  jako  sysla  z  díry  vytopili.  Již  pak  povez  mi  nékdo, 
takoví  žráči  sviné-li  jsou  či  lidé?** 

I  takéto  hlasy  odznely,  ako  v  púšti.  Že  prísne  snemové  i  úradné 
karhanie  nemalo  účinku,  vidno  z  toho,  že  často  sa  opakuje.  Ináče 
ľuďom  bolo  zrejmo,  že  páni  všetkých  privilegovaných  stavov  a  z  nich 
i  tí,  ktorí  vydávali  prísne  zákony,  sú  veľkými  milovníkmi  bohatých 
stolov.  Rešel  hovorí:  ^Jaká  vrchuost,  taková  i  poddanosti'  On  čo 
do  nemiernosti  v  jedlách  stavia  nad  kresťanov  i  Turka.  „Na  národu 
českém  a  némeckém  —  tak  žaluje  sa  tento  kňaz  —  nejvíce  se 
ukazuje,  že  množí  za  jeden  den  hanebné  propijí  a  ztratí,  uežli  za 
celý  tejden  mohou  vydélati.**  Inštrukcia  Hauuša  zo  Švorcperka, 
roku  1538  tlačená,  hovorí:  „Summa  summarum,  každý  chce  žráU 
a  píti;   hned  z  mladí  k  tomu  díté  vedou,  ješté  v  kolébce  do  nich 


víno  leji :  i  což  se  treba  diviti,  že  židé  bohatí  jsou,  u  nich  pracujf, 
u  nás  žerou  a  popíjejf.  Každý  chce  od  kopy  sedmdesát  grošúv 
utratiti . . .  Méšténín  hoduje,  že  mu  ledva  kníže  postačiti  múze,  tuf 
potom  nelze  než  či8té  chudinu  dŕíti  a  lidu  pracovitému  nátisky 
činiti;  páni  Hkají,  však:  to  chlap  zaplatí,  jezme,  pijmel...  Svet 
horší  nebyll  Soudný  den  jisté  pfed  vraty  jest."  Tá  istá  inštrukcia 
o  sedliakoch  hovorí,  že  im  kaša  tak  chutná,  ako  pánom  pstruhy  a 
zverina,  že  každý  stav  svojím  spôsobom  preplňuje  si  žalúdok.  „Ne 
pro  páva  ani  ŕeŕábka  první  človek  smrC  našel,  a  Ezau  prodal  právo 
svého  prvorozenství  ne  za  kapouna,  ale  za  kaši  jahelnou." 

Toto  nemierne  požívanie  jedla  a  nápoja,  táto  nectnosC  XVI.  sto- 
letia,  prišla  do  Čiech  od  Nemcov.  Taký  svedok,  ako  Guarinoni, 
slávny  lekár  Kudolfa  II.,  píše:  „Nemci  myslia  si,  že  by  ani  zdraví 
neboli,  keby  poriadne  nehltali  a  nechlastali/  K  pitiu  nemiernemu 
svádzali  sa  hodovaíci  takzvaným  „pHpíjeaím*'  a  či  „vilkumom". 
Kto  podal,  tomu  bolo  vypi  Č  z  pohára  všetko  za  zdravie  a  pocti  vosC. 
„Jen  toč,  nalij  ho,  nerozlévaj!  Vypij  v.secko  a  polib  dno!"  tak  volá- 
vali.  Rešel  a  Štelcar  vravia:  „Jináč  dobrého  pHtele  pfivítati  ne- 
uméjí,  aniž  ho  za  vzácneho  hosté  míti,  než  ažt  na  privítanou  vy- 
pije villkhum,  sklenici  neb  stŕíbrnici  vína,  do  kteróž  se  nékolik 
žejdlíkň  vína  vleje,  ježto  by  se  tím  deset  nebo  patnáct  poctivé 
podéliti  mohlo."  Toto  pripíjanie  bude  asi  tak  staré,  ako  samy 
hostiny.  Už  klassickí  Gréci  píjali  „do  dna",  a  koho  premohlo  tak, 
že  pri  hodovaní  zaspal,  toho  poliali.  Ako  to  robili  Nemci,  je  známo 
dostatočne.  Ich  vlastní  historikovia  vyznávajú,  že  nemierne  pitie  je 
národná  povaha  Nemcov  a  že  tiahne  sa,  ako  červená  nif,  celou  ich 
kultúrnou  históriou.  Svojím  silným  spôsobom  to  povedal  i  Luther: 
„Kážeme  proti  tomu  a  kričíme,  ale  nič  nespomáha,  je  to  odveký 
zvyk  v  nemeckej  zemi.  Každá  krajina  musí  mat  svojho  diabla:  náš 
nemecký  diabol  je  opilstvo."  (Výklad  žalmu  101.) 

V  Čechách  ujal  sa  nemecký  mrav,  tak  že  marné  bolo  kázanie, 
mame  boly  zákazy  snemové.  Roku  1556  snem  zakázal  pripíjanie 
pod  pokutou  10  kôp  českých  groši,  Ind  remeselnícky  a  dedinský 
poddaný  mal  byf  preto  sádzaný  pri  chrámoch  do  trlíc.  Ferdinand  L 
hrozil  svojim  dvoranom  ztratou  mesačného  platu,  ba  vyhnaním  od 
dvom;  cisár  Maximilian  hrozil  na  ríšskych  snemoch,  magistráty  a 
úrady  všetky  všade  zakazovaly,  no  pripíjalo  sa  ďalej,  lebo,  dľa  slov 
Hanuša  zo  Svorcperka,  „úrady,  kteié  zápovédi  ustanovují,  první 
jsou,  které  je  samy  ruší,  a  protož  já  nedržím,  aby  již  kdo  ve  svété 
tomu  spomoci  mohl:  musili  by  se  všickni  znova  zroditi,  musil  by 
svet  jiný  býti,  a  to  s  téžkem  bude,  a  protož  myslím,  že  toho  žádný 
nevypleje,  leč  souduý  den:  dajž  Pánbúh,  aby  jen  tím  spíše  bylo." 
Málo  bolo  tak  opatrných  ludí,  ako  Guarinoni,  ktorý  v  Čechách  a 
v  Nemecku,  kdekoľvek  bol  pozvaný  na  hody,  nikomu  neodoprel 
nikdy  čaše  „villikumom"  podávanej,  od  každého  prijal  ju  srdečne 
a  postavil  pred  seba,  hovoriac,  že  vypije  hneď,  akonáhle  bude  môct. 
A  keď  tak  shromaždil  pred  seba  kanvíc  a  pohárov,  a  nikomu  ne- 
vracal, „priatelia''  odpustili  mu  prípitok,  len  aby  sa  dostali  zase 
k  svojim  nádobám.  A  ako  to  šlo  i  v  najlepších  spoločnostach,  keď 


dá  páni  spili !  Najprv  odstraňovali  slušné  čaše  a  vyťahovali  neslušné, 
dotial  pečlive  ukryté.  Štelcar  rozpráva:  „Naposledy  když  se  zpijí, 
již  potom  ze  sklenic,  z  koflíkú  pití  nechtéjí,  ale  berou  ke  svému 
kvasu  štandy,  kotlíky,  škopky,  necky  (korýtka),  pantofle,  stŕevice, 
misy  a  jiné  ohyzdné  veci."  A  čo  všetko  vídal  na  stoloch  Guarinoni. 
Píjali  vraj  na  hostinách,  keď  už  rozveselili  sa,  „z  klobúkov,  rukavíc 
a  z  nádob  od  zlatníkov  schválne  na  to  prístrojených,  ktoré  malý 
podobu  zvierat:  medveďov,  Ivov,  sov,  mačiek,  bravov,  ba  i  podobu 
takú,  že  poctivá  tvár  musela  sa  zapálite  Zvyk  pi(  zo  zvierat, 
zvlášte  z  opíc  a  bravov,  nebol  len  v  Nemecku  a  Čechách.  V  Anglii 
pili  toho  času  „z  lodí,  mlynov,  kalamárov,  rohov,  opíc,  mníchov, 
sedliakov,  medveďov,  bravov  a  iných  neobyčajných  nádob,  ktoré 
vymyslel  si  čert,"  —  a  kolko  pili,  o  tom  vieme  i  od  Shakespearovho 
Jaga. 

Inštrukcia  Svorcperkova  rozpráva,  čo  to  bývalo,  keď  už  popili 
sa  pri  hostinách.  Najprv  klesávalo  slabšie  pohlavie.  „Mnohá  pani 
obličej  sväj  proti  mládenci  obráti  a  své  srdce  otevŕe,  kteróžto 
stŕízliva  jsouc  oči  pekné  stydlivé  skloní,  zardí  se  a  veliké  sumy 
penéz  nevzala  by,  aby  svobodné  na  cizího  muže  pohledéti  méla." 
Potom  dochádzalo  na  silnejšie  pohlavie.  „Jeden  zpívá,  jiný  plače; 
nékterý  nábožný  chce  se  modliti,  onen  o  postu  káže,  nékte^  vy- 
číta své  bohatství,  ale  má  ďaleko  domú."  Y  zbožňovaní  žien  mnohí 
tak  ďaleko  idú,  že  sviece  jedia  ako  vzteklí,  sklenice  trepú,  šnúrky 
prežierajú  —  všetko  pre  svoju  milú.  Najporiadnejší  sú  tí,  ktorí 
hneď  pri  stole  zaspia.  Oni  nespôsobia  aspoň  pračky.  Lebo,  keď 
„nemôž  jeden  druhému  k  väli  pokročiti,  vezme  sobé  pHčinu  proti 
nemu,  byt  ji  pak  z  plotu  mél  ulomiti" . . .  „Mordovali  se,  až  mnoho- 
kľáte  néktei*ý  na  plaču  zňstal." 

Ale  predsa  z  akých  príležitostí  vydržiavaly  sa  v  XVI.  století 
hostiny  ? 

Najprv  treba  pripomenúc  rodinné  slávnosti.  A  tu  prvé  miesto 
patrilo  svadbám.  V  kronikách  sú  zapísané  kráľovské  a  panské 
svadby,  pri  ktorých  hodovalo  celé  mesto.  Kuchyne  pre  lud  bývalý 
na  uliciach,  piekli  celé  voly  na  ohromných  ražnoch,  víno  tieklo 
rúrami.  Čítame,  že  už  v  XIII.  století  Otakar,  vydávajúc  svoju  neter 
za  Belu,  tolko  vína  dal  prepiC,  že  bolo  by  stačilo  pre  dve  krajiny ; 
zveriny  pernatej  minulo  sa  tolko,  ako  čo  by  vraj  všetci  moravskí 
a  rakúski  vrabci  boli  sa  stali  zverinou.  Za  kráľmi  robili  svadobný 
prepych  páni.  Český  Krôsus  na  Krumlove,  Vilém  Rožmberský,  je 
zvláštnym  príkladom.  Z  Balbíua  až  do  omrzenia  často  vypisovano, 
koľko  strovil  tento  pán  na  svoju  svadbu.  Túlavý  žrút  nemecký 
Hans  von  Schweinichen  vypisuje,  že  svadba  na  Krumlove  stála 
100.000  toliarov,  že  zjedli  113  jeleňov,  srn  162,  zajacov  2292, 
jarabíc  3910,  volov,  škopov  na  stá  a  tisíce,  indiánov  600,  kapúnov 
3000,  kuriat  12.000,  vajec  40.837  atď.,  spolu  zvierat  štvornohých 
8541,  vtákov  49.680  a  rýb  24.600.  Piva  vypili  170  sudov,  vína 
všelijakého  uhorského,  moravského,  českého,  rakúskeho  230  sudov. 
Mešťania  tiež  nechceli  sa  dat  zahanbiť,  vystrájali  svadby  nad  svoju 
možnost,  „Každý  se  o  to  snaží  —  písal  Veleslavín  —  aby  co  nej^ 


617 

slavnéji  svatbu  pristrojil  a  eo  nejpoctivéji  hosti  s?é  uctil,  byt  pak 
skrze  to  i  škodu  vziti  a  netoliko  o  däm,  dvär  pŕijftí,  ale  časetu 
tíŕebas  i  svatební  šaty  své  nasaditi  mél"  Zo  svojich  zkúseností 
v  Čechách  i  t  Nemecku  Guarínoni  rozpráva:  „Žranice  pii  svadbách 
už  ani  nemožno  doviest  na  vysáí  stupeň.  Najjednoduchejší  remesel- 
ník povolá  si  ľudí  na  6,  7  i  8  tabuli.  Z  toho  predstav  si,  ôo  vy- 
strájajú mešťania,  obchodníci  bohatší,  čo  potom  páni!  Ale  načo 
ukazovat  hore?  Veď  i  hlbšie  pod  remeselníkom,  u  sedliakov,  vy- 
konáva sa  práve  tak  hrozné  žrútstvo/ 

Guarínoni  vypočituje,  kolko  zmárni  sa  pri  takých  svadbách. 
„Pri  onakvejšej  svadbe  dáva  sa  na  stôl  všetkého  spolu  asi  20 
veľkých  jedál.  Teraz  počítaj,  jestli  do  roka  v  niektorom  meste  do 
sto  svadieb,  koľko  sa  to  stroví?"  Ale  Guarinoni  poučí  i  o  tom,  čo 
zovie  sa  veľkým  jedlom.  „Pod  pečienkou  pri  meštianskych  svadbách 
rozumejú  štvrf  teľa(a,  pol  kozľafa  alebo  jahňatá,  k  tomu  dva  alebo 
tri  divé  vtáky,  dve  kurčatá  a  tučného  kapúna:  to  všetko  pchá  sa 
na  jednu  misu,  a  blázniví  žrúti  pokladajú  to  za  jedno  jedlo."  Ta- 
kých jediel  bývalo  štvoro  na  jedno  podanie,  a  prí  vvbornejších 
svadbách  podávali  paf  ráz. 

Od  všetkých  mravokárcov  XVI.  stoletia  najviac  dostáva  sa  po- 
hlaviu ženskému  Ono  nehľadelo  na  svoju  prirodzenú  slabosť,  preto, 
ked  od  stola  šlo  sa  k  tancu,  ono  držalo  áa  špatnejšie,  než  mužskí. 
Niekdy  ovšem  ženské  i  mužskí  mali  rovnako  zbytkom;  Guarinoni 
neraz  videl  v  spoločnosti  na  svadobný  tanec  idúcej,  že  žena  klátila 
sa  na  východ  slnca,  muž  na  západ. 

Po  svadbe  asi  na  prvom  stupni  bolo  krstenie.  Schweinichen 
opisuje  krstenie  panské,  prí  ktorom  mužských  kmotrov  bolo  22, 
ženslrfch  8 ;  tí  „duchovní  otcovia**  malého  občana  za  jeho  zdravie 
zjedli  celého  vola,  dva  bravy,  pät  teliec,  paf  prasiec,  30  kuriat, 
deväť  zajacov,  pol  kopy  šfúk,  mandeľ  kaprov  atď.  afď.  O  obyčajnom 
krstení  hovorí  Rešel:  „Díté  nemúž  se  tak  brzy  naroditi  ani  tak 
rýchle  kŕtíti,  musímef  pH  pôrodu  i  kŕtinách  vopilí  býti  a  svátost 
kŕestní  korbely,  sklenicemi,  žejdlfky,  koflíky  a  truňky  hanebnými 
dosvécovati  a  pro  zdraví  dítéte  čisté  píti.  Když  potom  díté  po  dvou 
nedélích  do  koupele  nesou  a  šestinedélku  očišCují,  stroji  se  hody 
šestinedčlní,  na  koláče  se  sousedé  zvou.  Nelze  jináč:  musejí  víno 
míti,  až  by  se  milé  babičky  dobre  napily,  potom  jedna  dinihé  stŕe- 
vice  aby  zouvala  a  roušky  z  hláv  dolfl  stáhla." 

Hody  šestinedieľok,  odsudzované  od  lekárov  i  kňazov,  sú  nám 
najkrikľavejším  dôkazom  vtedajšej  nemiernosti.  Hodovanie,  keď 
rozum  káže  miernosť  a  zdržanlivosť  I  Negalantný  Štelcar  všeobecne 
hovorí:  „Sejdouce  se  na  radovánky  a  šestinedéle,  tu  sobé  napekou 
koláčúv  a  starým  pivem  nebo  vínem  tak  se  uzdravují,  že  sebe  po- 
znati  nemohou,  jsou-H  ženy  či  čerti."  Guarínoni  ostro  rozpráva,  že 
zo  šestinedieľok  sotva  dve  umierajú  inou  príčinou,  ako  že  sa  ob- 
jedly.  Druhý  raz  obšírne  vykladá,  že  z  tých  šestinedeľných  hodov 
vznikajú  ak  nie  smrť,  aspoň  vždy  klebety  a  nepriateľstvo. 

Rodinné  hody  bývalý  i  vtedy,  keď  otec  alebo  priateľ  strojil  sa 
na  cestu.    Tomu  nedivme  sa.    Cestovanie  bolo  nebezpečné:  tatík, 


vyťahuj  úc  z  kôlne  fasungový  voz,  aby  na  nom  z  Moravy  alebo 
z  Uhorska  doviezol  vína  alebo  z  Norimbergu  tovaru,  veru  nevedel, 
či  vráti  sa  ku  svojim.  A  cesta  trvala  dlho;  stalo  sa  neraz  i  to,  že 
otec,  ked  vrátil  sa  domov,  už  nenašiel  milého  člena  svojej  rodiny. 
Tak  sa  stalo  i  dedovi  slávneho  maliara  Škretu.  Pani  manželka 
vyprevádzala  ho  k  vozu,  majúc  v  jednej  ruke  dieťa,  v  druhej  pohár 
vína  na  rozlučnii.  „Pane  táto,  pŕipíjím  vám  na  dobrou  cestu  a 
šťastné  navrácení!"  Šiel  do  Uhorska  pre  víno.  Kým  vrátil  sa  s  ďa- 
lekej cesty,  bola  žena*  pochovaná.  Pri  Horskej  bráne  mu  to  povedali, 
keď  vstupoval  do  mesta,  ale  neveril,  „nadéjíc  se,  že  šprýmují" 
(žartujú);  v  Celetnej  ulici  počul  to  od  rychtára,  a  druhý  den  bol 
zažalovaný,  že  „ženu  svou  bijíval",  že  preto  umrela.  Ale  uznali  ho 
za  nevinného,  poneváé  z  Tokaja  do  Prahy  muž  nemôže  „bijívati* 
ženu. 

Pre  priateľské  hostinky,  ku  ktorým  staročeské  dámy  rady  našly 
si  príležitosť,  Rvačovský  žaloval  sa,  že  ženským  „zahálka  a  ožíráuí 
nedá  doma  sedéti,  než  bode  je,  aby  dúm  od  domu  béhaly,  kleve- 
taly,  hodovaly,  ožíraly  se." 

Rodinné  hody  v  krajšom  smysle  bývalý  v  rozličné  sviatky,  naj- 
dôkladnejšie  o  Vianociach  a  Veľkej  noci.  Rodiny  na  vzájom  darú- 
valy  si  jedlá.  V  tie  dni  rodinný  ráz  dokazovaly  i  úrady  tým,  že 
svojim  sluhom,  kňazom,  učiteľom,  pisárom  dávaly  do  daru  ^húsce, 
calty,  chleby  olejné",  mazance,  ryby  a  mäso,  ako  vydávajú  o  tom 
svedectvo  všetky  účetné  knihy  mestské.  Na  pr.  berúnsky  farár  do- 
stával na  Veľkú  noc  v  prvých  rokoch  XVI.  stoletia  štvrť  teľaťa, 
baranča,  mazance  a  71  groši;  na  Štedrý  večer  húsci,  chleba,  šál 
mäsa  alebo  zajaca.  Pražskí  farári  k  mäsu  a  húsci  dostávali  ešte  na 
korenie. 

Všeobecné  hody  nastíily  každoročne  na  fašangy.  Priatelia  po- 
sielali si  na  vzájom  koblihy  (šišky,  pampúchy,  Krapfen) ;  potom  na- 
sledovaly  verejné  maškarády  „v  laiTách,  v  putvoŕilých  časech,  beha- 
ním a  kŕikem."  Muziky  hraly,  ľudia  výskali,  tančili,  bláznili  sa, 
veľmi  mnoho  jedli  a  pili.  Tak  bývalo  už  na  historické  fašangy 
Boleslava  Ryšavého  v  X.  století.  Štítny  v  rečiach  nedeľných  a 
sviatočných  v  XIV.  století  hnevá  sa,  že  ľudia  nad  mieru  jedia,  pijú 
a  bláznia  sa.  Na  ospravedlnenie  vtedajších  kresťanov,  rozpustilých 
na  fašangy,  možno  uviesť,  že  u  opatrných  židov  nebývalo  ináče. 
Karchesius  hovorí  v  Biči  éidovskom:  „Po  svojich  Vianociach  židia 
mávajú  sviatok,  zvaný  Purim.  To  sú  ich  fašangy,  pri  čom  množstvo 
bláznivých  ceremónií  robia:  celý  deň  pred  tým  majú  pôst,  potom 
bez  mieiy  pijú,  jedia,  hodujú  so  ženami,  deťmi,  starými,  mladými, 
čo  toho  dna  pokladajú  za  veľmi  chvalitebný  skutok." 

Fašangom  temer  rovnalo  sa  „posvícení".  Ešte  roku  1427  obec 
oboch  predných  miest  pražských,  v  porozumení  s  duchovenstvom, 
dala  vyhlásiť:  „Znaraenavše,  kterak  obec  tato  skrze  častá  posvécení, 
náklady  na  né  nemalé  činíc,  chudne,  v  nichž  také  hŕfchové  zjevní 
jakožto  obžerství,  opilstva  a  jiní  neŕádové  svobodu  mají,  nalezli 
jsme,  aby  na  jeden  den,  totiž  tu  nedeli  po  sv.  Václavé  po  vší  Praze 
takové   posvécení   ode   všech   stavu   duchovních  i  svetských   bylo 


svéceno.*'  To  jest,  hodovanie,  ktoré  trvávalo  iste  pekuých  pár  dní, 
yrchnosC  chcela  obmedzit  na  jeden  deň.  Pri  „posvícení*"  staročeskom 
prvým  jedlom  bývalý  koláče,  ktoré  dedinské  kuchárky  pekávaly  také 
znamenité,  že  celý  zámok  čakal,  kedy  ich  už  prinesie  rychtár  do 
daru.  Po  jedlách  pečených  nalievali  pálenky,  vína,  piva.  Hostia 
volali:  „Hospodári,  opatiŕ  to,  aby  vína  a  piva  dostatek  mél;  na  tom 
dosti  nebude,  aby  nás  chtél  jedním  truňkem  poctiti ;  a(  jsou  konve, 
štaudle,  ilaáe  a  sklenice  plné ;  pričiníme  se,  abychom  jích  vyprázd- 
nili!" V  krčmách  končila  sa  slávnost  prečasto  bitkami. 

I  púte  prislúchaly  k  príležitosťam,  pri  ktorých  jedávalo  a  píjalo 
sa  nad  mieru.  Z  rozličných  iných  treba  však  ešte  zmieniC  sa  o  ho- 
stinách úradných  a  cechových.  Za  našej  doby  úradné  hody  v  takej 
miere  nie  sú  možné  už  i  preto,  že  kontrola  verejného  života  je 
väčšia.  Z  úradných  hostín  v  Čechách  za  onej  doby  prvé  miesto 
patrilo  tabuli,  ktorú  dávali  mešCania  i  chudobných  miest,  keď  ročne 
prišiel  podkomoŕi  (Unterkämmerer)  alebo  hofŕyclitéŕ,  v  Prahe  krát 
alebo  jeho  zástupcovia  vo  väčšom  počte,  v  mestách  poddaných  pán 
alebo  jeho  hejtman,  „sadit  nových  konšelfiv**  (radných).  Okrem  toho 
jedlo  a  pilo  sa,  kedykoľvek  sišli  sa  páni  v  radnej  sieni  alebo  v  sú- 
kromnom dome  niektorého  z  purkmistrov.  Hojnejšie  hostiny  bývalý, 
keď  purkmistľ  oddával  účty  zo  svojho  mesiaca  purkmistrovi  mesiaca 
nasledujúceho.  A  ešte  veselšie  to  išlo,  keď  celý  úrad  skladal  účty 
konšelom  novopostaveným.  Ďalej,  keď  komisia  mestská  šla  na  oku- 
látu  —  jedlo  sa ;  keď  kto  umrel  a  páni  šli  popisovaf  pozostalost  — 
jedlo  sa;  keď  vychádzali  páni  na  medzníky  —  jedlo  sa;  keď  lovili 
v  obecnom  rybníku,  jedlo  sa  a  pisár  zapisoval  i  „bibales".  Guari- 
noni  trpko  volá:  ,^Yšetko  súdne  pokračovanie  obžerstvom  sa  začína, 
trvá  a  dokonáva/  Od  svedka  žiadalo  sa,  aby  prisahal  na  lačný 
žalúdok,  a  páni,  rozhodujúci  o  cti,  majetku,  ba  i  o  hrdle  človeka, 
do  sýta  najedli  sa  na  účet  obce  alebo  stránok  ešte  pred  zasadnutím. 
Velnii  nepekné  bývalý  hody  poručníkov,  keď  konali  niečo  za  siroty 
alebo  skladaly  účty  zo  sirotského  majetku  pred  radnými  pánmi. 
Hostiny  tu,  dla  Guarinoniho,  neraz  začínaly  sa  už  pri  popisovaní 
majetku  po  nebohom.  „Videl  som  sám  —  hovorí  tento  svedok  onej 
doby  —  ako,  popisujúc  majetoček  obyčajného  meštana,  štrnásC  dní 
sedeli  a  jedli  sudcovia,  znalci,  poručníci,  pisári  na  účet  sirôt.* 

Vypočítat  hody  cechové  nebola  by  lahká  úloha.  Od  hodov 
akademických  až  po  schôdzku  tovarišskú  najposlednejšieho  remesla 
je  velmi  dlhý  rad.  Guarinoni  žaloval  sa,  že  mnohý  chudobný  štu- 
dent len  preto  nedostal  akademický  grád,  že  nestačilo  mu  na  aka- 
demickú hostinu.  V  cechu  remeselníckom  najväčšie  hostiny  bývalý 
štyri  razy  ročne,  keď  všetci  majstri  a  čelaď  mávali  valné  shroma- 
ždeuie.  Nie  menšiu  hostinu  dával  tovariš,  keď  mal  sa  staC  majstrom. 
Tieto  gastronomické  útraty  spolu  s  taxou  majstrovskou  bývalý  na 
prekážke,  že  mnohý  dobrý  tovariš  nikdy  nestal  sa  majstrom.  Skrom- 
nejšia bola  hostina,  keď  prijímali  učňa  alebo  vyučeného  prepúštali. 
Tovarišia  mávali  hody  dva  razy  mesačne ;  tu  zakazovalo  sa  len  vy- 
nášať jedlo  iným  na  ulicu  a  rozlieval  pivo  po  stole. 


620 

V  obyčají  bývalý  i  hody  pohrabné  —  pozostatok  pohanskej 
doby. 

Guarínoni  píše,  že  mnoho  vídal  ludf,-  ktorí,  ako  onen  panák 
z  vlašskej  komédie,  hladiac  si  brucho,  hovorievali:  „O,  panza,  mia 
panza  —  quarda  mi  di  febre,  ti  quardaro  di  lanza!"  To  jest: 
ó,  bruško,  bruško  moje,  chráň  ma  zimnice,  nemoce,  a  ja  ochránim 
Ca  od  rán!  Tými  zimniciami  a  inými  nemociami  hrozil  bruchopas- 
níkom  Rešel,  ked  hovoril:  „Dobrí  a  zbytoční  truhkové.a  preplňo- 
vaní a  pŕecpávání  bŕicha  pŕinášeji  dlouho  trvalé  neduhy,  jako  po- 
dagru,  dnu,  lámaní,  bolení  hlavy,  žalúdku,  zimnice,  žloutenice,  vodná- 
telnost,  hryzení,  ve  stŕevách  kousání,  klaní,  zacpání  Bohatí  jsou 
obyčejné  stále  nemocni,  mají  neduhy  na  játrách,  na  plícech,  usta- 
vičné leží,  na  podagru  stoní,  dna  (hostec)  je  trápi,  kterýchžto  ne- 
mocí chudí  lidé  málo  a  zHdka  mívají,  neb  se  z  toho  práci  vypotí." 

VýstupnosC  v  jedle  a  nápoji  miernila  sa  pôstom,  ktorý  cirkev, 
i  snemy  a  úrady  predpísovaly  na  piatok  a  sobotu  v  týždni  a  kreni 
toho  i  k  vigiliam  pred  velkými  hodmi  a  v  dni  iné,  čo  do  roka, 
dla  Guarinona,  obnášalo  160  dní.  Pravda,  vtedy  dostatočným  pô- 
stom bolo  zdržať  sa  mäsa;  ináče  zväčša  nikto  neujímal  si  nič.  Ako 
vyčítaC  zo  spisov  kňazských,  ludia  spierali  sa  pôstom.  Vrchnosti 
podporovaly  kňazov  —  hrozily  trestom.  Snemy  roku  1421  a  1575 
vykladaly,  prečo  je  pôst  dobrý. 

Ale  desnou  protivou  vtedajšej  nemiernosti  bývalý  časté  hlady. 
O  velkosti  a  všeobecnosti  týchto  naša  doba  nemá  ani  pochopu. 
Dnes  na  svete  niet  vzdialenosti:  ak  neurodí  sa  v  jednej  krajine, 
predá  druhá;  ak  neurodí  sa  v  Európe,  dovezú  z  Ameriky.  Za  sta- 
rých časov  temer  nebolo  pomoci.  I  v  Čechách  neraz  i  snemy  za- 
kazovaly,  aby  „zadného  obilí  ani  muk,  ani  chleba  ven  ze  zeme  vý- 
voze vati  dopoušténo  nebylo,^  a  hlad  predsa  nastal.  Yeleslavín  roz- 
práva v  Politii:  „Jsem  sám  povédom,  že  jsou  lidé  ani  za  penize 
obilí  dostati  nemohli,  ale  pŕinuceni  byli  sobé  chléb  peci  z  hrachu, 
žaludfl,  tŕíšték  a  jiných  vecí,  trávu  s  mlékem  vaHti,  čehož  uejedni 
zažití  nemohli,  ale  když  jim  takový  pokrm  v  hrdle  uvázl,  mreli. ** 
i*odobne  hovorí  kniha  zápisov  v  Dvore  Královej,  ked  roku  1570 
„korec  žita  stál  tri  kopy,  korec  hrachu  predával  se  za  4  kopy,  tu 
prý  jiní  hladem,  jiní  pokrmy  hovädskými  jsúc  naplnéni  v  domech 
a  po  cestách  mreli.** 

Vek  náš  tiež  má  svoje  bolasti,  i  o  nemiernosti  v  jedle  a  ná- 
poji za  našich  časov  bolo  by  možno  podaC  dosC  nepekný  obraz 
z  ktorejkolvek  krajiny  a  z  ktoréhokolvek  národa;  no  v  celku  vari 
predsa  nemajú  pravdu  tí,  ktorí  upierajú  pokrok  človečenstva  a  vo 
všetkom  chvália  staré  dobré  časy. 


»M^ 


621 


Slovenský  jazyk. 


Ku  slovníku. 

3.  Yynímat  sa.  Pri  istej  príležitosti  Joz.  Škultéty  poukázal  na 
to,  že  je  „vyvímaf  sa  dobre,  pekne*'  gernianismoni :  sich  gut,  schôn 
ausnehmen  (Slov.  Pohľ.  1891,  516)  a  doložil,  že  Slovák  povie  v  ta- 
kých prípadoch:  „Dobre  vyzerá,  dobre  sa  robí".  Že  je  „vynímaf 
sa**  germanismom,  o  tom  niet  žiadnej  pochyby.  Ide  len  o  to,  aby 
sa  ono  jako  náleží  po  slovensky  vykladalo. 

Dobre,  pekne  „vyzerať",  po  maďarsky  jól,  szépen  „kinézni", 
je  nemecké  aussehen,  ausschauen.  Tedy  \, vyzerať"  je  práve  taký 
germanismus,  ako  aj  „vynímať  sa". 

Ruština  nemá  podobného  prekladu  ^xe  aussehen;  naproti  tomu 
polätina  vedia  druhých  domácich  má  wygl^dač,  a  češtiua  vyhlédati, 
lebo  i  polstina  i  čeština  silne  podliehajú  vlivu  nemeckému.    ^ 

Ostáva  tedy  z  návrhu  p.  Škultétyho  rohii  sa.  Ale  ani  tento 
výraz  nezdá  sa  byt  správnym  a  dosť  slovenským.  Už  preto,  lebo 
z  neho  povstávajú  dvojsmysly.  Uvediem  niektoré  príklady: 

Ten  kvet  o  samote  dobre  sa  robí  (ci  umelý  kvet  od  kvetinárky 
dobre  sa  robí  o  samote  a  či  je  ten  kvet  o  samote  pekný?) 

Na  daske  vystrená  ležala  panna  a  v  slabo  osvetlenej,  temnej 
izbe  pekne  sa  robily  z  bielych  ruží  vence  od  priateliek  (či  sa  vence 
robily  rukami  priateliek  a  či  bol  pekný  pohlad  na  hotové  vence 
v  temnej  izbe  tmavo  osvetlenej?) 

V  „Pohľadoch"  nie  každý  verš  dobre  sa  ro6»  (sa  hotuje,  alebo 
nie  každý  verš  je  na  mieste  ?) 

Dla  môjho  náhľadu  tedy  germanismus  „vynímať  sa"  nedá  sa 
tak  ľahko  nahradiť  ani  slovesom  vyzeraí  ani  robit  sa.  A  dlho  sa 
nebudeme  smieť  diviť,  keď  sa  on  vkizne  do  reči  aj  bedlivejším 
spisovateľom. 

Germanismami  obsypaná  čeština  bráni  sa  ovšem  i  cudzote 
„vyjímati  se",  a  my,  ktorým  je  čeština  literámo-historíckým  ja- 
zykom, povinní  sme  vypočuť,  čo  hovoria  českí  brusičia  v  tejto  veci 
a  čo  odporúčajú  k  náprave.  Kottov  Slovník  v  tomto  shrnuje  históriu 
brusičskú : 

„Nemecké  es  nimmt  sich  aus  prekladá  se  z  pravidla  špatné 
vyjímá  se,  ale  tento  preklad  se  nehodí ;  správne  prekladáme  jej : 
Odtud  se  hudba  príjemné  poslouchá  (ne:  vyjímá!),  Krajina  jest 
krásna  ku  pohledu  (ne:  krásne  se  vyjímá)...  atď.  Čo  potom  na- 
sleduje, vôbec  sa  nehodí  pie  slovenčinu  (S  mojím  vedomím  u  nás 
na  pr.  nezuajú  výrazu:  To  sa  pekne  nese,  hoc  je  v  poľštine:  To 
s§  dobr/e  wydaje.  A  miesto  z  piesne :  „Ty  mošténský  dvorku,  svedčí 
ti  dvorkem  být",  je  vôbec  násilne  k  veci  privlečené). 

Kedykoľvek  chce  tedy  češtiua  tlumočiť  „es  nimmt  sich  aus", 
zakaždým  si  vyhľadáva  primeraný  výraz  z  domácej  mluvy. 

V  ruštine  m.  „vynimaí  sa**  povedia  vlastne   „iméetB  chorošij 


vid ;  v  poľštine  vedia  wygl^dac :  To  czyni  pi^kny  widok,  a  tíež  má 
popri  tom  dla  potreby  svojej   ešte  iné  výrazy  i  ruština  i  poľština. 

Zo  všetkého  toho  nasleduje,  že  nem.  „vynímať  sa"  v  slovan- 
ských jazykoch  tlumočí  sa  rozličnými  výrazy  domácimi.  A  tak  ani 
nám  inšie  nezbýva,  jako,  poznajúc  skutočnosť,  s  prípadu  na  prípad 
vyhľadávať  a  užívať  primerané  iné  a  iné  výrazy  domáce.  Ale  toto 
je  vec  veľmi  ťažká,  tak  len  dobrý  znateľ  jazyka  môže  postupovať 
a  preto,  jako  som  riekol,  môžeme  byť  prichystaní,  že  ten  germa- 
nismus  nie  tak  ľahko  vyhynie  zo  slovenskej  reči. 

Zo  svojej  látky  slovensko-jazykovej  vybral  som  niektoré  ná- 
hradky germanismu  „vynímať  sa". 

I.  Ten  kvet  sa  aj  o  samote  pekne  vyníma  =  je  aj  o  samote 
pekný. 

To  mesto  s  toho  vršku  pekne  sa  vyníma  =  s  toho  vršku  je 
pekné. 

Odtiaľto  ten  kraj  pekne  sa  vyníma  =  je  pekný. 

Ten  verš  i  v  Pohľadoch  sa  pekne  vyníma  =  je  pekný. 

Spev  (hudba)  odtiaľ  sa  pekne  vyníma  =  je  pekným  (pekná)  atd. 

Poznamenať  treba,  že  sú  v  národnej  mluve  bežné  aj  inakšie 
výrazy;  voliť  ich  ponecháva  sa  súdnemu  spisovateľovi.  Tak  na  pr. 
hoc  je  pekného  protiva  nepekný,  môžem  predsa  povedať  vedia  „ten. 
verš  je  i  v  Hlásniku  nepekný" :  „ten  verš  i  v  Hlásniku  vrčí  (m.  zle 
sa  vyníma). 

Tam,  kde  za  „pekne  sa  vyníma"  kladie  ľudový  jazyk  „je  pekný", 
tento  istý  ľudový  jazyk  rád  stupňuje  takto: 

Ten  kvet  je  aj  o  samote  pekný  aS  milá  vec,  až  radosť,  ai  krása^ 
aS  milo  na  to  pozret. 

To  mesto  s  toho  vršku  je  pekné  aé  milá  vec^  ai  radost,  ai 
krása^  ai  milo  na  to  pozret. 

II.  Za  vynímať  sa  často  sa  dá  použiť  pristane:  Jemu  ten  kabát, 
klobúk  dobre  pristane  m.  na  ňom  sa  dobre  vyníma  atd. 

VUcolinský. 


Niečo  zo  slovenskej  stariny. 

Podáva  F.  Šiýanský, 

V  stati  ,Slovenské  mená  miesť  (SI.  Pohľ.'  t.  r.  soš.  3.)  pri- 
pomnel  som,  že  v  maďarčine,  viac  nežli  v  ktorej  inej  reči,  zacho- 
valo sa  takých  slovanských  výrazov,  pomiestnych  i  povecných,  jaké 
v  pôvodine  svojej  viac-menej  už  boly  vymizly,  a  na  príklad  uviedol 
som  tam  geografické  mená  Bazín  a  Hana.  Teraz  idem  v  tom  po- 
kračovať. 

Dusíiok,  v  Pešť.  a  Boršod.,  Duzsnak,  v  Zalauskej,  mená  miest.  — 
Dušník.  V  historických  pamiatkach  uhorských  prichodia  mená  du- 
sinicus,  dussenicus,  dushenici,  nie  vždy  určitého  významu.  Dusi- 
nicus  exequialis  zval  sa  sriadenec  cirkevný,  ktorému  závetom  bol 
poručený  majetok  s  povinnosťou  pečovat  o  ročité  podušie,  ináč  kar, 
okar  za  nebohého.   Slovenský  výraz  podušie,  srovn.  č.  záduší,  srb. 


623 

zadužbina,  pripúšťa,  že  i  u  Slovákov,  zarovno  jako  u  Čechov  a 
Srbov,  beínf  bfm}  rýna  áaánik,  duiiiíei,  ve  aiBysle  prive  uvedenom. 
Starosrbské  dušBnik  značí  úradského,  ktorý  na  prísahu  bral  a  súdil, 
u  nás  zachovalý  sa  toho  synonymy  v  menách  prísažný  a  boženík, 
a  snáď  povedia  týchto  bežný  býval  i  na  Slovensku  v  tomže  smysle 
názov  dusník,  keďže  sú  nám  tiež  synonymy  duáit  sa,  božiť  sa,  prí- 
sabaC  sa.  Teda  prísažník,  boženík,  rlušník  —  tí  traja  jedno  sú. 
U  Čechov  dusník  v  stredoveku  znamenal  1)  poddaný,  ne  voľný,  Leib- 
eigener,  med.  lat  animator;  2)  cirke vník  —  nekňaz,  ktorý  za  svoju 
službu  pri  cirkvi  kostolné  zeme  dedičným  právom  užíval.  I  potomci 
jeho  bývali  dušníci.  Kde  sa  taký  dusník  pristavil  a  osadil,  prešlo 
meno  potom  i  na  povstalú  tam  osadu.  Okrem  s  vrchu  označených 
Dusnok,  Duzsnak  sú  ešte  topické  názvy  Dusník,  Dušníci  v  Čechách 
a  Dušbnici  v  Srbsku.  Na  Slovensku  o  takých  neznám.  V  Trenč. 
dusník,  pi.  dušníky  volajú  obecné  biele  záhradné  hrebičky,  dianthus 
caryophyllus,  preto,  že  o  Duchu  =  o  Turiciach,  kvitnú,  a  v  Turci : 
turíčky.  Zádušník  je  tiež  meno  zeliny,  ináč  kundi*áeek,  poddašník, 
u  Bemoláka  nádaáník,  oponka  nazývanej,  glecoma. 

Eperjes  —  Frasov^  Prešov,  dali  tomu  mestu  i  latinské  meno 
Fragopolis.  Maď.  eper,  eperj  =  jahoda,  a  pmšnice  sú  druh  jahôd. 
Niekde,  i  vo  Zvolene,  zovú  prašniciami  brusnice,  vaccinium  vitis 
idaea,  Preiselbeere,  v  Orave  prašnice :  vaccinium  oxicoccus,  r.  klukva, 
Moosbeere.  lYašivá,  hora  na  pomedzí  zvolensko-Iuptovskom,  a  Praš- 
nica,  osada  pod  touže  horou,  majú  tiež  meno  od  jahôd  prašníc,  ktoré 
tam  rastú  a  v  tom  okolí  tak  sa  i  volajú,  a  nie  tot  od  prachu,  alebo 
prašiviny,  čo  tam  nijako  nepristáva.  Základné  slovce  je  tu  teda 
pirB,  v  mad.  eper,  eperj  vyrazené.  Eperjes  je  prídavné  meno  i  pod- 
statným užívané  v  smysle:  jahodník,  miesto,  kde  jahody  rastú. 
Prašov  a  Epeijes  tak  stoja  proti  sebe,  jako  Malínec  a  Málnás, 
Slivník  a  Szilvás. 

Prácsa,  ináč  SzôUôs,  n.  Weinem,  Vajnory,  slovenská  obec 
v  Prešporskej.  Práca  okrem  toho  topického  pomenovania  v  maďar- 
čine ináč  neznamená  ničoho.  Slovne  najbližšie  stojí  k  tomu  srb. 
prača,  to  čo  prak,  funda,  balista,  maď.  parittya.  Zo  stsl.  prašta 
prehlasovaním  št  na  šč  a  posledného  na  č  vyjde  na  slovensky  — 
prašča,  prača,  jako  po  analógii  zo  stsl.  bašta  =  hlava  rodiny  — 
bača  =  starší  valach,  maď.  bátya  =  starší  rodný ;  z  l^šta  =  kopija, 
pika,  1.  lancea  —  ianča,  maď.  láncsa,  lándža ;  z  l^šta  =  čočka,  čočo- 
vica  (Sušoviťa)  —  lenča,  m.  lencse.  V  priezvisku  Babašta  —  valaský 
rod  vo  Zvolene  —  ozýva  sa  ešte  stsl.  bašta.  Uvedením  strelného 
prachu  zanikly  prace  a  s  nimi  aj  meno;  upomínajú  naň  leda  ešte 
pračka  =  bitka,  a  praštiC  =  mrštiť.  Po  česky  prace,  n.  pi.  pračata, 
volal  sa  v  stredoveku  1)  bojovník,  ktorý  z  praku  lúčal,  fundibula- 
rius;  2)  prút  na  šibanie,  srovn.  prútom  vyprať,  vypráskať;  3)  tvrdé 
pokánie,  tiež  i  bieda,  pliaga,  na  pr.  výroky:  Boží  pračata;  pračata 
tohoto  sveta.  Jungra.  Slovn.  Pri  úzkom  vtedajšom  spojení  Slovákov 
s  Čechmi  dá  sa  slušne  domýšľať,  že  slovo  prača,  tvarom  českému 
prace  odpovedné,  malo  tiež  i  v  slovenčine  ten  samý  význam,    Dla 


624 

ktorého  vlastne  obdržala  tá  obec  meuo  Prača,  cestou  púhej  etymo* 
logíe  nedá  sa  určite  dokázať,  ale  inde  ono  nemôže  mat  koreňa. 

Bákos  je  tei*az  maďarským  byt  majúce  meno  viacerých  obcí, 
samôt  a  poľných  dielov;  avšak  vyjma  tých,  ktoré  sa  po  adjektíve 
rákos  =  račí,  tak  zovú,  ostatné  sú  naokŕrojované  za  takéto,  na  pr. 
Rakovec,  Raková,  Rakošín,  Rakíš,  Rakúsy  (Kroisbach  v  Šopron.), 
Horbky  (Rákospatak  v  Ugoč.);  Rákos,  Rákosie.  Rákošom  menuje 
sa  í  historické  pole  pri  Pešti,  bývalými  tam  za  dávnejších  čias 
krajinskými  snemy  —  tiež  rákošmi  zvanými  —  pamätné.  Rákoš, 
pol.  rokoš  —  asi  rokovanie,  srok,  etymologicky  posial  neustanovené 
slovo.  Ale  v  žiadnej  reči  s  ním  toľko  fras,  jako  v  slovenskej.  Lud 
slovenský  posial  hovorí:  Šli,  alebo  sišli  sa,  páni  do  rákosa.  Po 
rákoši  múdri  páni;  i  páni  po  rákoši  múdrejší  bývajú.  Porek.  No 
jaký  má  lud  rešpekt  pred  tými  panskými  rákošmi,  vysvitá  z  ďal- 
ších fras  ľudových.  Nielen  deti,  ale  i  mačky,  psi,  vrabce,  žaby  robia 
rákoš,  t.  j.  kriky,  shony,  šantu.  Tiež  i  strigy,  bosorky  —  dľa  po- 
vesti —  schádzajú  sa  na  tokajskom,  buď  na  filakovskom  vrchu  do 
rákoša.  Husi  v  zime  schádzajú  sa  do  rákoša.  Rákoše  (kŕdle)  hydu. 
Deti,  keď  jarné  slniečko  zahreje,  neobsedia  doma,  utekajú  hneď  do 
rákoša,  povedajú  matky.  Tam  ich  je  vraj  celý  rákoš,  t  j.  celá 
hromada.  Čo,  alebo  o  čom  ste  tam  rákošilí?  D^  vôle  sa  narákošili. 
Keď  prišli  do  nás  (do  Priechodu)  pán  kaplán,  najprv  si  s  nami  na 
dedine  (na  návsi)  porákošili  (pobesedovali),  a  potom  sme  šli  do 
kostolíka. 

Vértes,  meno  obcí  v  Belehrad.,  Bihar.  a  Komárňanskej ;  Vértes- 
hegység,  meno  pohoria  na  pomedzí  Belehr.  a  Komárňanskej.  — 
Vrtule  sú  kľukaté  dráhy,  seipentíny,  cez  strmé  hory,  od  toho,  že 
úvratky  idú,  tak  zvané.  Tvaroslovne  podobný  je  názov  črfaže  alebo 
čerfaže,  tiež  topický  horopisný  názov,  v  smysle:  hraničné  čiary  — 
črty  — ,  sú  i  po  tom  pomenované  obce,  na  pr.  Csertés,  rum.  Cer- 
tage  v  Sedmohradskej,  Cseitész  v  Užhorodskej  a  Zemplínskej, 
Cseityáz,  samota  v  Novohradskej. 

Zátony  —  ssátoú^  zátona^  znamená  plytké  miesto  na  vode,  prúd, 
námeľ,  mlín,  čo  býva  „za  tonou",  t.  j.  za  hlbočinou.  Tona,  tona, 
č.  tfiné,  srovn.  tonúť,  v  smysle  hlbina,  hlbočina,  pleso  —  u  nás 
nebohdaj  už  vyšlo  z  úžitku,  dnes  tona,  tôňa  berie  sa  v  smysle: 
stien,  stín,  miesto  zastínené.  S  čes.  täné  Miklosich  srovnáva  maď. 
tanya,  znamenajúce  —  okrem  stanie,  stanica  —  i  miesto  na  lapanie 
rýb,  v  tomto  poslednejšom  smysle.  Täné  morská,  kdež  se  veliké 
morské  ryby  chytají.  Jungm.  Slovn.  Snáď  sa  nemýlim,  tvrdím-li, 
že  české  slová  do  maďarčiny  žľabom  slovenčiny  sa  dostaly,  čo  z  od- 
vekého kultúrneho  spojenia  Slovákov  s  Čechmi  prirodzene  plyne, 
nasledovne  tie  také  slová  musely  byt  kedysi  tiež  i  Slovákom  známe, 
alebo  práve  spoločné  s  Čechmi,  a  preto  sa  im  i,  trebárs  medzitým 
z  obecnej  už  pamäti  sišly,  opäf  jako  svojim  môžeme  priznával. 
Nech  stoja  na  príklad:  brada  (sekera  s  bradou)  —  bard;  druž,  m. 
i  f.  —  druzsa,  drusza ;  dýbtí,  sln.  tvarom  dýbrie  —  debre,  debrô  = 
yýmola,  srovn.  top.  Debrecín,  Debrek,  Debren,  Debrô;  jitrocel, 
jatrociel  (kolocier)  —  atraczél,   plantago;   karas  —  kárász,   ryba, 


626 

cyprinus  carassius  (srovn.  hru:  „u  Karasa,  u  Marasa  —  kde  je 
moje  zlaté  prasa  ?^);  koba  —  kaba,  druh  jastrabov,  myšiar;  ko- 
blihy  —  hablegény,  cestené  jedlo;  kosmatky  —  kôszméte,  srstky, 
Stachelbeere ;  motrcha  —  motring,  matring,  pomotaná  priadza; 
opačina  —  apacsin  =  páka,  veslo;  pavéza  —  pajzs,  štít;  pýr,  pýŕiti 
se  —  pir,  pirul,  sln.  zaprhlit  sa ;  skoba  —  eszkába,  iszkába,  Klammer ; 
slídnik,  sliednik  —  szelindek,  Spiirhund ;  talov  a  talovina  —  tályog 
a  televény,  hnis,  hnilotina. 

Toľkoto  aspoň  na  ukážku  z  topických  názvov  maďarských, 
z  ktorých  sa  tam  zachované  staré  slovanské  slovo  ozýva.  A  kolko 
ich  je  takých,  čakajúcich  na  riešiteľa,  jako  na  pr.  Aba,  Bihar,  Eger 
(Agria),  Gyôr  (Jaurinum,  Javarinum,  Arabo  Raab),  Igló,  Mosony, 
Pozsony,  Pilis,  Zsolt,  Zabolcs,  Zemplén  ati 

Za  týmto  nasledovaly  by  podobné  zo  záplavy  vynorené  vecné 
mená,  vôbec  slová,  jestliže  sa  im  dopraje  miesta. 


Facies  ioci. 

V  zápisnici,  v  108.  čísle  tohoročných  Národnich  Novín  uve- 
rejnenej, opätovne  užíva  sa  výrazu:  „na  mieste  tvári*.  Zrejmo  je, 
že  to  má  byť  preklad  latinského  termínu  „facies  Ioci".  Je  to  roz- 
hodne zlý  preklad.  Komu  neznámy  je  pojem  latinského  termínu, 
ten  sa  ho  z  tohto  prekladu  nikdy  nedoháda.  Ale  odhliadnuc  aj  od 
zlého  prekladu,  je  to  frasa  nespôsobná  na  technický  termín.  V  po- 
spolitej, bežnej  mluve,  dosf  je  povedať  „na  miestisku",  alebo  ešte 
kratšie  „na  mieste'',  „na  samom  mieste\  Ale  v  mluve  juridickej, 
v  tak  reéenom  stylus  curialis,  sú  podobné  termíny  nielen  v  úžitku, 
ale  zväčša  aj  velmi,  mnohé  nevyhnutne  potrebné.  Ide  teda  o  našský 
výraz,  ktorý  by  úplne  zodpovedal  latinskému  „facies  Ioci",  bol  pri- 
tom rúči,  t.  j.  dal  sa  lahko  upotrebiť  vo  všetkých  tvaroch  a  flexiach, 
a  nestál  aspoň  v  protive  s  duchom  a  strojom  reči  našej.  Treba  by 
bolo  ozvať  sa  tu  znalcom.  Rozumiem  slavistov-filologov.  Znalcov 
právnikov  —  kedže  sú  to  chytrí  síce  v  prekrucovaní  slov,  ale  zväčša 
mrcha  filologi  —  prial  bych  si  natoľko,  nakoľko  sa  zanášajú  štú- 
diami o  starom  slovanskom  práve  a  jeho  vývine.  Či  by  sa  asnád 
tam  nenašiel  výraz  úplne  zodpovedajúci  latinskému  facies  Ioci,  ktorý 
by  sa  zas  reponovať  mohol  aj  u  nás.  Ale  dokiaľ  vec  takýmto  spô- 
sobom riešená  nebude,  narádzal  bych:  aby  sa  užívalo,  nie  „na  mieste 
tvári",  ale  naopak:  „na  tvárnosti  miesta'^.  Tak  to  podajedni  i  do- 
teraz užívali. 

Gavril  Osipovič. 


•^^ 


40 


626 


BESEDA. 


Z  ohlasov  na  1.   sväzok  Hviezdoslavových  diel. 

Horvatský  Vienac  s  bratskou  radosťou  píše  o  knihe  Hviezdoslavovej : 

„Čítajúci  po  novinách,  ako  Maďari  postnpujú  so  slovenským 
národom,  ako  mu  odoberajú  deti  a  vychovávajú  z  nich  nepriateľov 
vlastnej  krve,  ako  mu  zatvárajú  kultúrne  ústavy  (na  pr.  Maticu, 
gymnásia,  vzdelávatelné  spolky  slovenskej  mládeže),  ako  zabraňujú 
Slovákom  i  schôdzky  (na  pr.  odhalenie  Hurbanovho  pomníka)  — 
čítajúci  tieto  a  podobné  yesti  pomyslia  si  mnohí:  „Odzvonili  Slo- 
vákom!" Ved  prvý  slovenský  básnik  Hollý  povedal,  že  zahynie  ná- 
rod, ktorý  spreneveril  sa  sám  sebe.  A  Slováci  predsa  nielen  žijú, 
lež  i  napredujú  napriek  svojmu  fažkému  položeniu.  Pred  nami  je 
spomenutá  kniha;  —  také  knihy  nepíšu  umierajúce  národy. 

Pod  menom  Hviezdoslava  kiyje  sa  najväčší  terajší  slovenský 
básnik  Pavel  Országh,  advokát  v  Námestove,  meste  Oravskej  sto- 
lice, ležiacej  pod  samou  Tatrou.  Iste  divif  sa  môžeme  Országhovi, 
že  v  tomto  väzení  svojho  suchopárneho  povolania  tak  verne  slúži 
poésii.  Lebo  toto  nie  sú  jeho  prvé  diela:  už  roku  1868  vydal 
knižku  veršov,  a  od  toho  času  jeho  básne,  zväčša  lyrické,  bývalý 
ozdobou  všetlrfch  slovenských  časopisov.  No  v  najnovšej  dobe  dal 
sa  na  epiku,  a  spomenutá  kniha  obsahuje  sedem  epických  básní, 
z  ktorých  je  najznamenitejšia  prvá,  Hájnikova  Sena  (od  strany  15— 
213).  Nie  je  to  len  naša  mienka:  české  i  slovenské  noviny  chvália 
tento  velký  epos,  —  je  to  ozaj  originálne  dielo.  Epos  obyčajne 
hovorí  o  junáckych  skutkoch,  o  krvavých  bojoch,  o  vojenských 
hrúzach,  —  toho  všetkého  niet  u  Hviezdoslava;  on  čerpá  svoju 
látku  z  pokojného  života  svojho  národa  a  svojej  domoviny.  Ale 
nemyslite  si,  že  domovina  jeho  je  neobyčajnými  daiy  prírody  ob- 
darená ;  Orava  je  hornatá,  neúrodná,  preto  chudobná.  Pravý  básnik 
vie  i  to  idealisovať,  čo  iným  zdá  sa  byt  suchopárnym,  prosaičnýra. 
Hviezdoslav  je  pravý  majster:  on  zná  i  výjavy  každodenného  života 
i  obyčajné  zjavy  prírody  tak  divno  zobraziť,  že  mimovoľne  obľúbiš 
si  ich  a  čítaš  zachvátený.  S  tejto  stránky  je  Hviezdoslav  cele  reali- 
stický. No  dobre  rozumeť  tomuto  slovu.  On  opisuje,  čo  je  krásne. 
U  neho  nenájdeš  ani  frivolných  a  mrzkých  rečí ;  no  zase  on  nie  je 
moralistom,  ačpráve  jeho  tvorby  zakladajú  sa  na  kresťanskom  mo- 
ráli.  A  jazyk  jeho  je  až  podivuhodný.  Ale  keby  nemal  natoľko 
v  moci  jazyk,  ani  nemohol  by  tak  pochopitelno  načrtat  všetky 
nuance  ľudských  citov,  všetky  jemnosti  prírodných  zjavov.  Zato 
diela  jeho  nepatria  do  radu  tých,  ktoré  keď  prečítaš  raz,  nemáš 
vôle  čítaf  po  druhý  raz . . . 

Hviezdoslavovi  k  srdcu  prírástla  oravská  príroda,  najmä  hora 
a  les.  Ako  úchvatne  ju  ospevuje,  na  dôkaz  uvedieme  aspoň  pozdrav 
lesom,  ako  vstup  do  básne  Hájnikova  ima.*^ 

Cituje  Pozdrav  a  vysvetľuje  Horvatovi  nesrozumiteľné  slová 
slovenské. 


627 


Historické  piesne. 

o  Tltezatvl  krestanském  nad  Turkem,  které  se  stalo  mezi  Zentou 
a  Maiym  Kanižiin  (Malá  Kaniža)  pri  reoe  Tybisku  (Tisa)  v  rooe 

1607  die  11  septembrís. 


Plesej  svätá  rfše, 
Plesejte  dedičné  zeme, 
Plesejte  tým  spíše, 
Diky  vzdávejte  Bohu  svému, 
Divotvorci  premocnému 
Prozpevajic  tíše! 

Bnh  metlu  dopúátí 
Na  kresťanj,  však  verících 
Nikdy  neopustí. 
Dokazuje  své  prísnosti, 
Neodjímaje  milosti. 
Prosby  ich  pripustí. 

Bludní  národové, 

Lid  vzteklý,  pesský,  turecký 

Vždycky  veci  nové 

Na  krestany  vymýšlejí, 

Je  podskočiti  hledejí, 

Súc  naši  zhubcové. 

Príklad  toho  máme, 
Co  se  letos  prihodilo. 
To  brzce  seznáme; 
Turci  naSe  obklíčili. 
Tri  lezení  zhotovili, 
Spády  máje  známe. 

Pri  Kaniži  Malé 

Mezi  Zentou  u  Tybisku 

Turci  nenadalo 

NaSe  zachvátiti  chteli, 

O  své  zkáze  nevedeli 

Ušlo  ich  na  mále. 

Než  k  potkání  prišlo, 
Neco  husárú  srdnatých 
Na  base  jest  prišlo. 
Toho  se  zbrojné  chytili, 
Do  lezení  provodili, 
Ach,  co  z  toho  pošlo! 

Útrpne  tázaný 
Turecké  mínení  zjevil, 
Úzkostmi  sevrený. 


Kresťané  v  radu  vstúpili, 
Čeho  by  se  chopit  meli, 
Vzavše  v  povážení. 

Tak  se  často  stáva, 
Kdo  inému  jamu  kopa, 
Sám  do  ní  padává. 
Naši  sebe  príspíšili, 
Alarmo  hned  uderili, 
By  la  rada  zdravá. 

Turci  súc  zmámení, 
Aniž  veda,  co  se  deje, 
Byli  porazení. 
Prez  Tybisku  pospiehali. 
Množí  v  rece  konec  vzali, 
Od  vody  stopení. 

Co  mniš,  jaké  množstvl 
Turkuv  zmordovaných  bylo? 
Podivné  vítezství! 
Dvaceti  štyri  tisíce 
Janičárú  padlo, 
Zbitých  bez  lítosti. 

Špahuv  nechybilo, 
I  tech  do  šesti  tisícuv 
Zmordovano  bylo. 
Jedni  od  stŕelby  padali, 
Druzí  v  rece  konec  vzali, 
Nemnoho  ich  zbylo. 

Sultán  v  svém  lezení, 
Které  za  Tibiskú  bylo. 
Na  vše  máje  zrení 
Hned  zigečí  zmužilostí 
S  ôsmi  tisíci  v  rýchlosti 
Opustil  své  jmení. 

Tak  Buh  pyšné  stíha 
Malým  vojskom  neprátely, 
Když  ráči  sám  švihá, 
Kterí  v  svém  Iídu  dúfají, 
Božské  mocnosti  neznají, 
KresCany  vystríha. 

40* 


628 


Edyž  strelba  šla  z  kusu, 
Turci  na  moste  sklíčení 
Vzali  mnoho  štusú. 
Z  mostu  po  hlave  padali, 
Rybám  se  v  pokrm  dostali, 
Prostí  tež  i  z  času. 

Rytín  Eresťané 
Turecká  rúcha  oblekše, 
Hned  ve  j  menu  Pane 
Srdnatosti  sú  nabyli, 
A  strašlivé  Turky  bili, 
Šla  rana  po  rane. 

Po  šťastném  zahnaní 
Neprestali  sú  honiti 
Turkuv  do  ustání. 
Šest  tisíc  ich  v  lese  zbili, 
I  tí  Janičárí  bili, 
A  to  na  svitaní. 

Vezír  SYijg  konec  vzal, 
Též  i  janičarský  aga 
Odplatu  svú  dostal; 
K  tomu  dve  paäata  iní, 
I  ofícírové  8  nimi, 
Mnohý  hrdla  nechal. 

Tu  dvoje  lezení. 

Pred  i  za  reku  Tibiskú, 

Naším  privlastnení. 

Kdo  vyčte  všecky  koristi 

Pri  té  turecké  neresti? 

Ach,  divné  promeny! 


Sultán  tyran  lítý, 

Pro  veliké  pospíchání 

Musel  opustiti 

Stan  sviiý  i  nekteré  ženy, 

Které  byvše  postíženy, 

Prišly  sú  v  zcgetí. 

Eassa  penežitá 
Našim  se  y  ruce  dostala, 
Jsa  tolikéž  vzatá 
Zlato,  stríbro,  iné  zboží, 
Z  nesmime  dobroty  Boží, 
Hrozná  Turkuv  ztrata. 

Nadto  sultanský  vuz 
Šesti  koňmi  zaprežený 
Co  muže  býti  húr 
Stríbrera,  zlatem  okovaný, 
Velmi  draze  šacovaný, 
Edo  vše  vyslovit  múž? 

Velbluduv  šestnácte 
Stríbrem,  zlatem  nakladených 
Dostali  k  památce: 
Slovem  všeho  hojnost  bylo, 
Vojsko  koristi  nabylo, 
Eaždý  prišel  k  částce. 

Vítezství  velikost 

Edo  žádá  v  pameti  miti, 

Mej  túto  vedomost 


Viac  než  za  pol  druha  sto  rokov  lúpil  a  týral  Turek  obyvateľ- 
stvo Uhorska  a  okolných  krajín  a  bol  mu  postrachom.  Jednotlivé 
oddelenia  tureckého  vojska  priletúvaly  do  Nitrianska,  Trenčianska, 
ba  až  na  Moravu,  a  obyčajne  s  bohatou  korisCou  vracaly  sa  nazpäC. 
No  r.  1683,  keď  prispením  Jána  Sobieskeho,  krála  polského,  Turek 
utrpel  velkú  porážku  pri  Viedni,  nastal  túžený  obrat  Moc  turecká 
bola  navždy  zlomená.  Erestanstvo  nabylo  zmužilosti  a  neminul  rok 
bez  váčšieho-menšieho  vííazstva  nad  Turkom.  V  týchto  bojoch  vy- 
značoval sa  princ  Eugen  Savojský.  Leopold  L  s  veril  mu  velenie 
cisárskeho  vojska  proti  Turkovi. 

Bolo  v  júli  r.  1697,  ked  ako  najvyšší  veliteľ  viedol  vojská 
proti  veľkej  armáde  tureckej,  ktorá  mala  na  čele  samého  sultána, 
Mustafu  II.  Turecká  armáda  tiahla  od  juhu  po  oboch  brehoch  Du- 
naja k  Segedínu;  avšak  poneváč  tu  bola  silná  posádka  a  cisárske 
vojsko  blízko  sa  nachodilo,  zmenila  svoj  úmysel.  Zastaviac  sa  u  Zenty, 


S  pomocou  mostu  napochytro  postaveného,  sultán  prešiel  s  niekoľko 
tísícmi  jazdy^  cez  Tisu,  poručiac,  aby  ho  s  delami  a  zásobami  na- 
sledovali. Úmysel  jeho  bol  dostat  sa  na  sever  do  horných  strán 
Uhorska  a  do  Sedmohradska. 

Eugen  videl,  že  je  príhodný  čas  napadnút  Turka  pri  priechode 
jeho  cez  Tisu.  Zrýchlil  teda  pochod  vojska  a  dorazil  11.  septembra 
asi  štyrmi  hodinami  pred  nocou  do  Zenty.  Tu  našiel  tureckú  pe- 
chotu ošancQvanú,  jazda  a  delostrelci  prechodili  nedbalé  a  v  ne- 
poriadku cez  rieku.  Eugen  už  práve  vydával  rozkazy  k  napadnutiu 
Turka,  ked  doletel  zvláštny  kurír  z  Viedne  s  rozkazom  od  samého 
cisára  Leopolda  vyhotoveným,  že  nesmie  sa  púštat  do  bitky  s  Tur- 
kom. Cisár  súdil  tak,  že  v  prípade  porážky  jeho  vojska  celé  Uhorsko 
otvorené  by  stálo  Turkom;  lebo  Rakúsko  bolo  v  boji  i  s  Fran- 
cúzskom. 

Eugen  predvidel  nebezpečenstvo,  ktorému  by  bol  vystavil  vojsko 
svoje  v  prípade  odstúpenia.  Zadržiac  tedy  v  tajnosti  rozkaz  cisárov, 
dvoma  hodinami  pred  večerom  napadol  Turkov  a  dobyl  skvelého 
vífazstva  nad  nimi.  Nastavšia  noc  učinila  konec  prelievaniu  krve 
a  len  na  druhý  deň  ráno  presvedčili  sa  o  veľkom  dosahu  víťazstva. 
Sultán,  opustiac  tábor  s  množstvom  válečných  zásob,  ponáhľal  sa 
so  zbytkami  vojska  svojho  do  Temešváru.  22.000  padlých  Turkov 
pokrývalo  bojište.  Zajatých  a  potopených  počítalo  sa  do  15.000. 

Eugen  mal  v  úmysle  prenasledoval  Turkov  a  Temešvár  ob- 
liehat.  avšak  nastavšie  pŕšky  a  neschodné  cesty  zmarily  úmysel  jeho. 

Skvelé  víťazstvo  Eugenovo  nad  Turkom  ospievali  i  na  Slo- 
vensku. V  senickom  kancionáli  zachovala  sa  nám  o  tom  tu  podaná 
a  doteraz  neznáma  historická  pieseň,  ňouž  rozmnožený  je  počet  zo 
zapomenutia  na  svetlo  vyvedených  pamiatok  starého  veršovníctva 
našeho.  Že  neznámy  veršovník  užíva  miestopisné  názvy  v  latinskej 
podobe,  píšuc,  miesto  Tisa,  Tibiskus,  je  pre  nás  poučné.  Vidíme 
z  toho,  že  panovavšia  vtedy  latina  práve  tak  humpľovala  miestopis, 
ako  teraz  maďarčina.  Tri  posledné  riadky  ostatnej  sloky  sú  v  se- 
nickom kancionáli  nečitateľné.  Jif^  Mocko. 


Piesne  z  Dohióho  Nitrianska. 

L 

Bola  vojna  skázaná,  Šurančan  sa  zastaral, 

Bola  vojna  skázaná,  Šarančan  sa  zastaral, 

Hej  y  od  Ferdinanda  kráľa.  Hej,  sadol  za  stôl,  zaplakal. 

Každý  zeman,  každý  pán,  ;,  Nemám  synka  takého, 

Každý  zeman,  každý  pán,  Nemám  synka  takého, 

Hej,  proti  Turkom  cbytig  zbraň.      Hej,  za  vojaka  súceho. 

Tiež  aj  každý  poddaný.  Mám  dve  dcéry  k  vydajú, 

Tiež  aj  každý  poddaný,  Mám  dve  dcéry  k  vydajú. 

Hej,  pošli  synka  do  vojny.  Hej,  z  tých  dám  jednu  do  boja. 


630 


Ty  dcérečka,  ty  staršia, 
Ty  dcérečka,  ty  staršia, 
Hej,  bojovati  idz  za  mňa.^ 

„Já,  tatfčko,  nepôjdem, 
Já,  tatičko,  nepôjdem, 
Ilej,  bojovať  ja  nebudem.*' 

Ale  mladšia  povstala. 
Ale  mladšia  povstala, 
Hej,  tatička  potešila. 

„Já,  tatičko,  já  pôjdem, 
Já,  tatičko,  já  pôjdem, 
HcJ,  7.a  vás  bojovať  budem.** 

Kcd  sa  k  boju  strojila, 
Keď  sa  k  boju  strojila. 
Hej,  Pána  Boha  prosila: 

„Ach,  Bože  moj,  pomôž  mi, 
Ach,  Bože  moj,  pomôž  mi. 
Hej,  zviťazit  nad  Turkami.** 

Jak  do  boja  vkročUa, 
Jak  do  boja  vkročila. 
Hej,  hnedf  sto  Turkov  srazila. 

Keď  sa  z  boja  vrátila, 
Keď  sa  z  boja  vrátila, 
Hej,  tatička  potešila, 

Že  sú  Turci  pobiti, 
Že  sú  Turci  pobití, 
Hej,  preč  od  Šurán  zahnatí. 

Už  nebudú  rabovať, 
Už  nebudú  rabovať, 
Hej,  Uhrov  prenasledovať. 

Boh  nám  bol  na  pomoci, 
Boh  nám  bol  na  pomoci, 
Hej,  zviťaziti  nad  Turci. 

Už  je  milá  krajina, 
Už  je  milá  krajina, 
Hej,  celá  oslobodená. 

Prosíme  Ťa,  Boée  náš, 
Prosíme  Ťa,  Bože  náš, 
H(j,  Mchráíí  Uhrov  každý  čas 


Nech  e  Tvej  svateá  pomoci, 
Nech  z  Tv^  svat^  pomoci, 
H^,  vidy  zvíiazd  nad  Turci. 


n. 

Nebudem  v  Šuranoch, 
Lež  pôjdem  bojovať; 
Hej,  až  bude  Šákóci 
Pod  zástavu  volať. 

Nedám  sa  prinútiť. 
Sám  pôjdem  do  boja, 
Hej,  s  Uhry,  husárami 
Oddám  sa  do  zbroja. 

Vy  Uhri,  husári. 

Pekné  kone  máte; 

Hej,  keď  som  stal  medzi  vás, 

Ktorého  mi  dáte? 

Dáme  ti  konička, 
Tohoto  vraného, 
Hej,  ten  ťa  bude  nosiť 
Viťaza  švárneho. 

Keď  som  naňho  sadol, 
V  radoch  sa  postavil. 
Hej,  Berčéni  generál 
Takto  mňa  oslovil: 

Ty  šuránský  vitaz, 
Moje  milé  dieťa, 
Hej,  keď  si  vlastibrancc, 
Vlasť  ti  uí  rozkvitá. 

Ľa)  to,  milý  Bože, 
Aj  Panna  Maria, 
Hoj,  aby  mi  rozkvitla 
Uherská  kitgina! 


Hl. 

Šurany,  Šurany, 
Banujem  za  vami; 
Hej,  nie  tak  za  Šurany, 
Jako  za  šuhigi. 


631 


Šahaji  šaránskf, 
Kde  ste  sa  podeli, 
Hej,  bádam  ste  s  ytáČenci 
Do  póla  leteli? 

Vyleteli  sme  my 
S  vtáčenci  do  póla. 
Hej,  lebo  nás  vyvolal 
Rákóci  do  boja. 

Poďme  bratri,  Uhri, 
Nitranskú  dolinu, 
Hej,  tam  budeme  brániť 
Uberskú  krajina. 

Nitranská  dolina 
Uhry  naplnená. 
Hej,  tam  sa  Berčéniho 
Zástava  previjá. 

Pod  túto  zástava 
Uhrí  sa  schádzali, 
Hej,  uherskú  krajinu 
Brániť  sa  cbystali. 

Nebojme  sa,  bratri, 
Uhrí  aj  Slováci, 
Hej,  ukážme  labancom, 
Jakí  sme  vojaci. 

Nebojme  sa,  bratrí. 
Však  je  Pán  Boh  s  nami. 
Hej,  ten  nás  neopustí 
V  našom  bojovaní. 


IV. 

Rákóci,  Berčéni 
Boli  veľkí  páni. 
Od  východu  slnca 
Vojnu  započali. 
Keď  ju  započali, 
Na  Boha  volali: 
Pomôž  nám,  Bože  náš, 
V  našom  bojovaní! 

Pomôž  nám,  Bože  náš, 
Aj  Panna  Mária, 
Aby  nezhynula 
Uherská  krajina. 
Uherská  krajina, 
Bolas'  vyvýšená, 
Za  zlaté  jabĺčko 
Bolas'  vyložená. 

Už  sa  nenachádza 
Len  stopka  ohnila, 
Neb  sa  naplnila 
Labanci  krajina. 
Uherská  krajina, 
Ty  zlaté  jablko. 
Kto  ťa  obhajoval, 
Už  leží  hlboko! 


Piesne  tieto  dal  vytlačiť  Michal  Matunák  vo  F,  H.  Udáva,  že 
ich  sosbieral  v  okolí  šurianskom.  Upozorňujem  ctených  rodákov, 
na  tých  stranách  žijúcich,  že  bolo  by  hodno  zistiť  text  týchto  piesní, 
aby  sme  si  ich  hodnoverne  mohli  zachrániť.  Predovšetkým  pýtalo 
by  sa  zistiť,  prípadne  opraviť  slová  a  verše,  ktoré  sú  tu  kursívou, 
nakloneným  písmom  vytlačené.  V  prvej  také  slovo  je  kráľ.  Ono 
prichodí  i  v  historických  piesňach  slovenských,  v  Kollárovej  sbierke 
obsažených;  no  lud,  ako  známo,  hovoril  a  hovorí  u  nás  cisár,  a 
pieseň  táto  zdá  sa  byť  ludovou.  Týmto,  pravda,  nechcem  povedať, 
že  nemohol  ju  složiť  človek,  ktorý  robil  rozdiel  medzi  kráľom  a 
cisárom;  žiadam  si  len,  aby  sa  zistilo.  V  druhej  sú  velmi  podo- 
zrivé slová :  » . . .  heď  si  vlastibranec  —  vlast  ti  už  rozkvitá,"  I  krém 
toho  posledné  tri  sloky  tejto  piesne  sú  klapancie  oproti  pekným 
prvým  štyrom  slokám. 

Taktiež  velmi  dobrá  vec  bola  by  napísať  tieto  piesne  verne 
v  nárečí  okolia  šurianskeho.  — 


Pieseň,  podaná  pánom  Mockom  z  kancionála  senického,  je 
veršovačka  nezáživná,  suchá,  bez  ducha,  ale  pritom  všetkom  hodná 
je  toho,  aby  sme  ju  zachovali.  V  tejto  veci  celé  pokolenia  naše 
obťažuje  veľká  vina.  Kollár  ukázal  nám  taký  skvelý  príklad,  a 
predsa  nikto  nechcel  ho  nasledovať.  Prestali  sme  sbierať  tieto  pa- 
miatky slovenské.  ^ 

.       Joísef  SkuUéty. 

Guldo  Beni  a  Beatrice  Cenci. 

Guido  Reni,  jeden  z  najznamenitejších  italianských  maliarov 
bolohskej  školy  (nar.  1575,  uinr.  1642),  pamiatka  ktorého  slávi  sa 
teraz  z  príležitosti  250-letia  jeho  smrti,  zaujíma  popredné  miesto 
v  histórii  náboženskej  malby.  Jeho  diela  nachodia  sa  vo  všetkých 
velkých  sbierkach  Európy.  Za  hlavné  jeho  diela  pokladané  sú 
Ukrižovanie  Petra  vo  Vatikáne,  Pustovníci  Pavel  a  Äntonius  na 
púšti  (v  berlínskom  museume),  Triumfálny  chod  Aurory  v  rímskom 
palazzo  Rospigliosi.  Ešte  povestuejšia  je  výrazná  hlava  Krista  Ecce 
homo,  ktorej  rozličné  exempláry  nachodia  sa  v  Londýne,  Viedni  a 
Ríme,  potom  portrét  Beatrice  Cenci  (Čenči)  v  rímskom  paláci  Bar- 
berini.  S  menom  Reniho  nerozlučne  spojená  je  pamäť  tohoto 
majstrovského  portrétu  krásnej  mladej  devy,  o  ktorej  povstal  celý 
rad  legend  a  ktorú  zvečnil  umelec  v  najskvelejšej  perióde  svojho 
tvorenia,  keď  roku  1599  bola  odsúdená  na  smrč,  obžalovaná  pre 
zavraždenie  svojho  otca. 

Kde  obznámil  sa  umelec  s  Beatricou,  či  ju  maľoval  vo  väzení, 
alebo  krásnu  jej  tvár  zachoval  si  z  toho  okaraženia,  keď  bola  ve- 
dená na  popravište,  alebo  snáď  ešte  prv  nežný  sväzok  spojoval  ho 
8  rímskou  krásou  —  o  tom  pramene  rozlične  svedčia.  Istá  vec  je 
len  to,  že  Guido  Reni  zvečnil  okúzľujúcu  priestupnicu,  zachvátený 
silnou  náruživosťou,  a  pracoval  na  tomto  obraze  s  celým  plameňom 
svojej  duše. 

Milostné  svä/.ky  medzi  umelcami  a  dámami  z  vyššej  italian- 
skej  spoločnosti,  ktorá  nevyznamenávala  sa  veľmi  prísnymi  mravmi, 
v  tom  čase  neboly  zriedkavé.  Najväčší  maliar  veneciánskej  školy, 
Tician,  milácek  Karia  V.,  majstrovský  porfrétist,  bol  opravdove 
okrúžený  dámami  z  vyššej  aristokracie.  Podobizne  niektorých  na- 
chodia sa  v  Louvre,  v  palazzo  Pitti  a  vo  Florencii  v  Ufficiach. 
Beatrice  Cenci  bola  dcérou  rímskeho  patricia  Franceska  Cenci.  Na- 
rodila sa  12.  februára  1577.  Že  jej  otec  bol  strašným  človekom, 
ide  na  javo  z  rozličných  prameňov,  jednohlasne  svedčiacich  o  ňom, 
ako  o  nemravnom,  surovom  skupáňovi,  nemilosrdnom  ližerníkovi. 
S  deťnii  svojimi  zachodil  neľudsky,  možno  povedať  po  zverský. 
Dcéru  svoju  pritom  prenasledoval  pre  jej  nezákonné  dieťa.  Beatrice 
vyrástla  uprostred  záhubnej  nemravnosti,  mladá  jej  duša  bola  otrá- 
vená i  mukarai,  ktoré  robil  jej  otec.  Strach,  že  otec  vydá  ju  súdu 
pre  jej  priestupok  a  že  najmenší  trest,  aký  jej  nastáva,  bude  za- 
šitie  do  vreca  a  hodenie  do  rieky  Tiberi,  potom  ten  večný  nepokoj 
v  rodine,  ktorej  tyranom  bol  Francesko  Cenci,  priviedly  vec  k  tomu, 


68S 

Že  rodinná  rada  uzavrela  probovaf  proti  tyranovi  prostriedok,  veltni 
obyčajný  v  tom  čase  v  rímskej  spoločnosti. 

V  tej  rodinnej  rade  boli  Beatríce,  jej  macocha  Lukrecia  a 
starší  brat  Diacomo.  Uzavreli  zabit  hlavu  rodiny.  Pravda,  usilovali 
sa  porobiC  si  poriadok,  aby  podozrenie  nepadlo  na  člena  rodiny. 
Najali  si  vraha.  Mnohí  toho  času  v  Itálii  žili  z  vraždenia,  predá- 
vali svoje  služby  tomu,  kto  viac  zaplatil.  Najatý  vrah  chladno- 
krvne vykonal  svoju  úlohu  —  bolo  to  jeho  remeslo,  za  ktoré 
platili. 

Rodina  vedela,  že  Francesko  odíde  na  svoje  panstvo,  na  zámok 
Petrella,  v  neapolitánskom  královstve.  Lepšieho  miesta  pre  ich  zá- 
mysly  nemohlo  byt.  Beatríce,  v  porozumení  s  macochou  a  bratom, 
najala  lotra,  ktorý  v  noci  na  zámku  vodral  sa  do  spalne  Fran- 
ceskovej  a  zaklal  ho  spiaceho.  Množstvo  znatných  mužov  i  dám 
zhynulo  pod  rukou  takých  vrahov,  a  nikdy  nepodarilo  sa  odokryt 
zločin.  No  vrah,  ktorého  Beatrice  najala,  dfa  všetkej  pravdepodob- 
nosti, nebol  opravdovým  majstrom  v  svojom  remesle,  lebo  celá 
rodina  Cencich  prišla  do  žalára.  Beatrice  bola  i  mučená,  aby  vy- 
znala vec. 

Dňa  11.  septembra  1599  krásna  Beatrice,  spolu  s  macochou 
Lukreciou  a  so  svojím  starším  bratom,  umrela  na  popraviéti.  Živý 
ostal  len  mladší  brat  Bemardo,  vtedy  ešte  diéta.  Stávalo  sa,  že 
i  pre  väčšie  zločiny  odsúdení  boli  omilostení.  No  v  tomto  processe, 
napriek  tomu,  že  Beatricin  obranca,  Farinacci,  strašné  viny  do- 
kazoval Franceskovi,  pápež  Klement  VIII.  rozkázal  previesť  výrok  — 
pre  výstrahu  iným.  Len  krátko  pred  týmto  i  Constancia  Santa  Croce 
bola  zavraždená  vlastným  synom. 


Bastlinná  potrava. 

Z  moskovskej  Nedele^  blízkej  grófovi  L.  N.  Tolstému,  podá- 
vame nasledujúce  odôvodňovanie  vegetariánstva: 

V  učebných  knihách  hygieny  stojí,  že  stredný  človek  potrebuje 
k  výžive  denne  300  grammov  mäsa.  Lekári  hovoria,  že  mäso  lahko 
troví  sa,  že  je  záživné  a  čo  do  složenia  analogické  s  naším  telom ; 
že  Liebigovský  mäsový  exktrakt  preukazuje  neocenitelné  služby; 
chudokrvní  ľudia,  vďaka  jemu,  zmocneli  a  ozdraveli  atd.  No  jestli 
obrancovia  mäsitej  potravy  radi  odvolávajú  sa  na  vedu,  nuž  na 
štastie  aj  protivníkom  mäsa  je  veda  na  dobrej  pomoci. 

Také  autority  srovnávacej  anatómie,  ako  Hassendi,  Linné,  Do- 
benton,  Cuvier,  Bell,  Oweu  a  iní  počítajú  človeka  ku  fructiforom 
(zvieratom  žijúcim  z  rastlín  a  plodín),  rozoznávajúc  mnoho  urči- 
tých a  charakteristických  rozdielov  oJ  carnivorov  (mäsožravých 
zvierat).  Všetky  trávožravé,  ako  aj  človek,  majú  slepé  črevo ;  mäso- 
žravé ho  nemajú.  Človek  takým  spôsobom  jie  ako  trávožravé  zvie- 
ratá; človek  pije  pemami,  ako  trávožravé,  a  mäsožravé  lokajú 
(chlebcú)  vodu  jazykom.  Človek  ako  trávožravé  žuje  potravu,  a 
mäsožravé  hltajú  ju  po  kúskoch,   žujúc  len  natoľko,  ntúcoľko  je 


634 

treba,  aby  kúsky  mohly  prekíznut  cez  pažerák.  Človek,  ako  trávo- 
žravé,  potí  sa  cez  pory  kožné;  mäsožravé  zvieratá  vôbec  nemajú 
potných  pórov.  Človek  nemá  ani  bystroty,  že  by  dohonil  zvera,  ani 
pazúrov,  ani  zubov,  že  by  ho  chytil,  zadržal  a  roztrhal  na  čiastky ; 
ani  sa  mu  toho  nežiada.  Žalúdok  síce  trávi  mäso,  ale  následkom 
toho  podlieha  mnohým  chorobám.  Naša  čehisf  je  podobnejšia  ie- 
lusti  opice,  než  čeľusti  všežravých  —  svine,  medveďa.  V  porovnaní 
s  tými  nedostáva  sa  nám  klovov  (4  klovy  u  človeka  už  prestaly 
byť  nimi)  ani  sekajúcich  mäso  zubov.  Na&a  čelust  líši  sa  od  ich  če- 
lusti  ešte  väčšmi,  než  čeľust  gorílly;  keďže  gorilia  a  druhé  opice 
živia  sa  zmámi,  orechami,  plodinami,  to  je  človeku  tým  prirodze- 
nejšia neostrá  potrava. 

Nieto  nijakého  dôvodu  pripisoval  človeku  náchylnosf  k  mäsu. 
Od  pŕs  odstavené  deti  radšej  kašu  než  všetky  mäsové  polievky, 
potom  ich  tiahne  za  ovocím,  pečivom  a  odvracajú  sa  od  mäsitej 
potravy,  na  ktorú  ich  prichodí  priúčaC  skoro  nasilu.  Človek,  ktorý 
sa  živí  dlho  rastlinnou  potravou,  tak  odvykne  od  mäsa,  že  sa  mu 
sprotiví.  Povedomie  nemravnosti  požívania  živých  tvorov  a  nepri- 
rodzenosf  takej  potravy  pre  človeka  prináleží  dávnemu  veku.  Zoro- 
aster,  Buddhn,  Pythagoras,  Sokrates  a  mnohí  iní  veľkí  humanisti 
nejedli  mäsa.  Keď  Bôh  stvoril  prvých  ľudí,  riekol  im:  n  Hľa,  dal 
som  vám  všelijakú  bylinu,  sejúcu  semená,  aká  len  jest  na  zemi, 
i  všelijaké  stromy,  ktoré  dávajú  ovocie,  sejúce  semená;  vám  toto 
bude  potravou."  (Prvá  kniha  Mojžišova,  kap.  L  verš  29.) 

Smrt  od  požierania  sa  —  je  v  prírode  ešte  aj  medzi  nižšími 
zvieratmi  výnimkou.  Mäsožravých  druhov  je  nepomeme  menej,  než 
trávožravých,  a  počet  indivíduí  v  každom  mäsožravom  druhu  je 
npznačný.  Tieň,  hodená  dravými  zvermi  na  obraz  sveta,  je  ďaleko 
nie  tak  široká,  že  by  zaclonila  človeku  možnosť  inakšieho  poriadku. 
Príroda  dala  človeku  smysly;  spýtajte  sa  ich,  čo  sa  hodí  za  po- 
travu? Ovocný  sad  lahodí  očiam,  láka  svojou  krásou;  ale  hrúzu 
v  bijárňach  nevydržia  ani  najzatatejší  mäsožrúti.  Akože  nám  má 
príroda  jasnejšie  ukázať,  že  sa  nám  hocičo  nehodí  za  potravu,  ako 
tak,  že  mu  dá  protivný  výzor  a  nepríjemný  zápach? 

Fysiologovia  učia,  že  normálnemu  človeku  pri  normálnej  práci 
treba  300  grammov  mäsa  na  deň.  Tristo  grauímov  vôbec  riedko 
kto  jie :  Samojedi  a  tí,  ktorí  na  samý  obed  kupujú  päť  štvrtí  funta 
mäsa.  V  Anglicku,  kde  najviac  mäsa  jedia,  príde  sotva  100  gr.  na 
človeka  denne;  vo  Francúzsku  len  35  grammov.  Vo  veľkých  me- 
stách pripadá  denne  na  človeka:  v  Londýne  250  grammov,  v  Petro- 
brade  a  Moskve  —  210  gr.,  v  Paríži  200  gr.  V  menších  mestách 
sú  číslice  menšie.  Podľa  mienky  učencov  nášmu  sedliakovi  by  bolo 
denne  treba  ^/^  funta  mäsa  a  poldruha  funta  chleba.  Však  jedno- 
duchý výpočet  ukazuje,  že  na  obyvateľa  Ruska  prichodí  na  rok  20 
funtov  mäsa  a  400  funtov  chleba.  Teda  chybí  240  funtov  mäsa  a 
150  funtov  chleba.  Štatistika  tu  pomiešala  ešte  pánov  so  sedliakmi. 
Keby  ich  osobitne  počítali,  nuž  by  pripadlo  ešte  menej  na  sedliaka. 
Náš  sedliak  zriedka  jedáva  mäso.  V  postné  dni  ho  nevidí.  Rybaciny 
tiež  málo,  všetku  stroví  mesto ;  aj  v  meste,  pre  vysokú  cenu,  fažko 


636 

ju  dostat.  A  čo  jedáva  sedliak  v  pôst  pred  Petrom  Pavlom  ?  Chlieb, 
cibulu,  kvas,  —  a  to  v  namáhavú  dobu,  ked  kosí,  sváža  a  nevy- 
spáva  sa.  Náš  sedliak  níeloD  že  nejie  300  gr.,  ale  dlhé  časy  ani 
nevída  mäsa;  a  predsa  sú  sedliaci  zdravší  než  obyvatelia  mestskí. 
Ak  chcete  videt  sviežich  starcov,  nájdete  ich  v  dedinách.  Desiatky 
millionov  buddhistov  žijú  výlučne  na  rastlinnej  potrave;  daktorí 
naši  rozkolníci  tiež  nejedia  mäsa.  Známa  je  ^datnost  práce  čín- 
skeho hulif  živiaceho  sa  hrsCou  ryže  denne. 

'  Určitých  a  nepodvratných  vývodov  vo  vede  o  výžive  niet  Fysío- 
logia  i  hygiena  nerozriešily  dosaváď  ani  najobyčignejšie  otázky;  to 
priznávajú  aj  sami  učenci.  To,  čo  vyskúmal  Liebig,  a  čo  sa  po- 
važovalo nad  všetku  pochybnosť,  ukazige  sa  celkom  nesprávnym, 
O  jednom,  tak  sa  zdá,  niet  sporu,  a  síce  o  tom,  že  v  rastlinných 
produktoch  jesto  všetko,  čo  je  potrebné  rudskému  organismu. 

Mnohí  majú  celkom  prevrátené  pochopy  o  záživnosti  a  strovitel- 
nosti  mäsa;  požité  mäso  ani  zďaleka  nezažije  sa  všetko.  O  tomto 
hovorí  Virchow  v  svojej  knihe  ^0  potravných  Článkoch**  nasledovne: 
„Takých  zvieracích  látok,  ktoré  v  žalúdku  celkom  sa  rozpustia, 
jesto  velmi  málo.  Tým,  že  isté  sústavné  čiastky  mäsa  lepšie  sa  po- 
žujú, pokrájajú,  uvaria,  nestávajú  sa  záživnejsfmi,  ale  len  neškod- 
nejšími.  Velké  kúsky  mäsa  do  prostriedka  zažívajúcimi  štavami 
nepresiaknu,  len  povrch  sa  im  rozmočí  a  rozpustí.  Ale  hlavná  ich 
massa  vychodí  nezažitou.  ** 

Čože  možno  varíf  zo  samých  rastlinných  produktov?  Rastlinné 
jedlá  sa  dajú  z  tých  produktov,  ktoré  máme,  do  nekonečna  kombi- 
nova{.  Možno  ich  varit  podla  hocktorej  kuchárske]  knihy;  lahko 
je  varif  všelijaké  polievky  a  boršči;  len  treba  klást  miesto  mäsa 
maslo  alebo  olej. 

Nenie  ťažko  vyrátaf,  že  zem  nemôže  poskytovat  všetkým  luďom 
po  300  gr.  mäsanaden.  Liebig  riekol:  „Človeku,  jediacemu  mäso, 
je  potrebná  na  vyžitie  väčšia  povrchnost  zeme,  než  Ivovi  alebo 
tigix)vi.  Polovnícky  národ  nemôže  sa  na  ohraničenej  ploche  roz- 
množovať.** Dľa  výroku  Humboldta  „kúsok  zeme,  ktorý  posiaty 
pšenicou  vyživí  desat  ľudí,  ledva  bude  dostatočný  jednomu  človeku, 
jestli  sa  bude  živiC  mäsom;  na  tomže  kúsku  v  Mexiku  by  vyžilo 
250  ľudí,  keby  na  ňom  sadili  banány.** 

V  západnej  Európe  jesto  desiatky  tisícov  vegetariánov ;  umelej 
starcovskej  chorlavosti  medzi  nimi  nebadat:  všetci  tvrdia,  že  od- 
kedy sa  živia  rastlinnou  potravou,  cítia  sa  zdmvšími  a  menej  cho- 
rejú. Pri  vegetariánstve  príjemnosti,  ktoré  poskytuje  nám  chutnanie 
jedál,  neztrácigú  sa,  lebo  pribúdajú  dotial  nezníáme  chuti.  Pri  po- 
hlade  na  mäso  nieto  žiadnych  tantalských  múk ;  ba  hovoria,  že  je 
neskoršie  protivné. 

Vo  veľkých  mestách  pozavádzali  bijáme  so  zdravotným  do- 
zorom. Do  nich  doháňajú  čo  lepší  dobytok,  a  i  z  neho  pre  choroby 
mnoho  konfiškujú.  Roku  1890  v  odesskej  bijárni  bolo  skonfiškované 
celých  hoviad  alebo  po  časťach  23%  zabitého  rožného  dobytka.  A 
chorý  statok  sa  neodpláca  priháňaC  do  mestskej  bijáme;  za  s^^ 
fiškovaný  chorý  statok  mesto  vypláca  ^/^  jeho  ceny.    Možno 


ose 

pokladať,  že  vzdor  prísnemu  dozoru  obecenstvo  poje  moc  finnós- 
nych  (cudzopasníky  obsahujúcich),  tuberkulósnych  atd.  hoviad.  Vo 
velkých  mestách  potajomky  zabíjajú  na  stá  hoviad.  Akýže  statok 
zabíjajú  po  okresných  mestách  na  bijárnach,  kde  nikto  nedozerá? 
Krava,  ktorá  prestane  mlieko  dávat  alebo  ochorie,  najskorej  ta  sa 
dostane;  ba  možno  riecf,  že  vždy. 

Vegetariáni  žijú  dlhšie.  U  Arabov,  živiacich  sa  len  samou 
rastlinnou  potravou,  ludia  vraj  dožijú  do  200  rokov;  u  národov, 
živiacich  sa  miešanou  potravou,  do  100  rokov ;  u  Eskymov,  Lapov, 
jediacich  samé  mäso,  vysoký  vek  je  50  rokov.  Od  rastlinnej  po- 
travy ludia  stávajú  sa  nielen  zdravšími,  ale  aj  krajšími,  celým 
telom  i  tvárou.  Rodenie  stáva  sa  lahším. 

Prechod  k  vegetariánstvu  privádza  so  sebou  isté  mravné  pre- 
porodenie.  Priznávajúc  zvieraťom  právo  žiť,  nemožno  dopustiC  trý- 
zniť ich  neprimeranou  robotou;  ked  súcit  a  humánnosť  stúpajú  na 
vyšší  stupeň,  to  má  vliv  aj  na  vzájomné  pomery  spoločenské. 

Rastlinná  potrava  je  omnoho  lacnejšia;  to  je  tiež  vážna  okol- 
nosť. Zjednodušenie  a  zlacnenie  potravy  privádza  so  sebou  roz- 
víjanie sa  umierenosti  vo  všetkom.  /).  M. 


Literatúra. 

Na  svite.  Verše  od  Somolického.  V  Ružomberku.  Tlačou  a 
nákladom  Karia  Salvu.  1892.  V  16"  strán  98,  cena  60  kr. 

Pôvodca  je  dobre  známy  čitateľom  Slovenských  Pohladov.  Tu 
v  knižnom  formáte  podáva  zčiastky  už  tlačené,  zčiastky  nové  svoje 
básne.  Na  titulnej  strane,  ako  by  chcel  ospravedlniť,  prečo  pred- 
stupuje s  knižkou,  umiestil  Sládkovičovu  výpoveď:  „Beda  nám 
v  hrobe  —  otcom  —  nemých  detí!  (Lepšia  je  interpunkcia  samého 
Sladko viča:  „Beda  nám  v  hrobe,  otcom  —  nemých  detíl)  Nuž 
skromnosť  pri  takýchto  príležitosťach  iste  nevadí,  no  Somolického 
možno  len  vítať,  pozdraviť.  Knižka  jeho  nám,  čítajúcemu  obecen- 
stvu slovenskému,  je  milá. 

Silnou  stránkou  Somolického  je  lahodné  vyslovovanie  mySlienky : 
verš  jeho  zazvoní  nám  v  uchu  a  už  utkvel  i  v  pamäti.  Najmä 
v  piesňach  daria  sa  mu  pointy.  Niekedy  v  jeho  verši  ozve  sa 
i  akýsi  nepokojný,  žravý  tón,  no  hned  dalej  ide  to  sviežo,  zdravo, 
čo  zostane  v  duši  čitateľovej,  je  harmónia.  On  je  iste  vzácny  ly- 
rický talent,  čo  by  sme  mu  odporúčali,  to  je:  väčšia  prísnosť  pri 
tvorení.  Kde  je  vo  verši  Somolického  tvrdosť,  menej  výrazné,  ne- 
jasné alebo  ináče  nepríhodné  slovo,  všade  cítiť,  že  je  to  z  nedo- 
patrenia, že  mohol  ho  lahko  premeniť,  opraviť.  Na  pr.  (Túžby,  40) : 

Naž  le(te,  túžby,  neste  duša 

do  výšin,  nížin  —  kam  vám  určené; 

len  krásno,  dobro  neobíďte  — 


637 

•  _ 

pekne,  výrazne  povedané;  no  sloka,  akoby  z  nepozornosti,  zaviera 
sa  prosaicky: 

bárs  rýchlo  bnde  telo  zničené. 

Balladístické  básne,  ktoré  Somolický  tiež  ľúbi,  nedaria  sa  mu 
ešte  tak,  ako  čisto  lyrické.  V  druhu  fomto  tvorby  prostonárodnej 
poésie  sú  lepším  vzorom  i  od  najväčších  básnikov.  V  slovenskej 
národnej  poésii  tiež  jest  kusov,  ukazujúcich,  v  čom  je  podstatný 
element  ballady.  No  čo  môže  naša  literatúra  očakávaf  i  v  tomto 
druhu  od  Somolického,  už  ukazuje  jeho  romanca  Zronefiý  (49). 
V  tej  sú  tragické  momenty  tak  jadrne  v)Tazené,  že  cítim,  ako  by 
som  oproti  básnikovi,  ktorý  takú  romancu  stvorí,  zbytočne  sa  bol 
odvolával  na  vzoiy  národnej  poésie. 

Knižka  venovaná  je  peknoduchému,  horlivému  Jozefovi  Martin- 
čekovi.  Šk. 

Český  Lid.  Sborník  venovaný  studiu  lidu  českého  v  Čechách, 
na  Morave,  ve  Slezsku  a  na  Slovensku.  Vychází  jednou  za  dva 
mésíce  ve  svazku  o  6 — 7  arších  velkého  8®  formátu.  Redaktor  časti 
anthropologické  a  archäologické  dr.  Lubor  Níederle,  redaktor  časti 
kulturné-historické  a  ethnografické  dr.  Čenék  Zíbrt.  Predplatné  (na 
celý  rok  4  zl.,  na  číslo  80  ki\)  prijíma  každé  ŕádné  knihkupectví, 
hlavné  nakladatelé:  F.  Šimáček  v  Praze,  Jerusalemská  ul.  U. 

Začína  sa  už  druhý  ročník  tohoto  pekného,  neobyčajne  pilne 
riadeného  sbornika.  Číslo  1.  má  nasledujúci  obsah:  O  složení  né- 
kolika  hradišf  jihočeských.  Píše  Dr.  Jan  N.  Woldŕich.  —  Kout  dle 
obyčejíiv  a  pover  lidu  moravského.  Popsal  F.  Bartoš.  Aký  to  „kout", 
pochopíme  z  týchto  úvodných  riadkov  Bartošových:  „Nedélce  (kout- 
nici,  položnici)  jest  celých  šest  nedél  vybyti  v  kouté  za  plachtou. 
Okolo  postele,  kteráž  stojí  v  kouté  j  izby,  zavesí  se  „putirarai" 
(pŕeskami  ze  šňfkrek)  na  hŕebíky  v  trámech  plachta,  dole  krajkami 
vroubená  a  prostŕedkem  žlutýin  (nékde  červeným)  hedvábím  bohaté 
vyšívaná,  tak  zvaná  koutnica.  Kdyby  té  plachty  neméla,  pŕišly  by 
divé  ženy  a  zaménily  by  jí  díté."  O  tomto  obyčají  a  s  ním  súvi- 
siacich poverách  ludu  nášho  slovenského  v  Bošáckej  doline  známe 
z  článkov  J.  L.  Holubyho;  moravské  obyčaje  a  povery  sú  temer 
totožné  s  týmito  bošácko-slovenskými.  Ešte  vzácnejšia  je  pre  nás 
štúdia  professora  Jozefa  Klvaňu :  O  lidových  krojích  na  moravském 
Slovensku,  dotýkajúca  sa  v  mnohom  i  kroia  uhorsko-slovenského. 
Ale  i  kreni  toho  cítiš,  vidíš,  že  hraničné  stĺpy  nič  neplatia  —  národ 
jeden!  Opisujúc  mužský  kroj  kunovický,  Klvana  hovorí:  „Nohavice 
mužské  jsou  nyní  vesmés  ze  sukua  černého  a  bývají  svetle  modrými 
hodvábnymi  nebo  drsnými  „kamrhólovými^  (Kameelhaar)  šnúrami 
drobné  „malovány"  kolem  „kapec**,  t  j.  pfednlch  dvou  rozporkftv, 
a  tak  husté,  že  „malování''  na  vétší  vzdálenost  činí  dojem  jeduo- 
litého  svetlomodrého  kosníkovitého  (deltoidického)  obrazce,  ľo  bo- 
cích  nohavíc  táhne  se  širší  svetle  modrá  hodvábna  kamrhólová  a 
pletená  (krejčí  si  ji  obyčejné  sami  pletou)  šnúra  na  IV2  cm.  široká, 
v  kloubech  obrací  se  na  zad  a  tvorí  v  kŕížícb  zvláštni  zákrutku 


rozmanitých  foreni.  Tím,  že  šnúry  jsou  ploché,  Uší  se  velice  typicky 
i  v  ornamentálni  své  konstrukci,  interessantní  v  detailech,  od  šndro- 
vání,  jaké  oblibeno  jest  u  Maďarú.  Ti  mají  šnúry  tlusté  kulaté  a 
tím  šä&rování  nedociluje  té  ohebnosti  a  tudíž  i  bohatosti,  jako 
šňťkrování  slovenské,  kteréi  beztoho  jest  tak  jako  kroj  celý  podkla- 
dem  maäarskífnu,*'  V  poznámke  dokladá:  „Srovnání  názvft  krojo- 
vých maďarských  s  názvy  slovenskými  je  v  tó  príčine  velice  in- 
štruktívni, ua  príklad:  szúr  (širíca),  gúnya  (huňka),  gat}  a  (gate)  atd/ 
Nasleduje  slovenčinou  napísaný  a  vytlačený  článok  J.  L.  Holu- 
bvho :  Slovenský  ^)ev  vtákov.  Spisovateľ  vykladá,  presiaknuté  svojím 
cnutným  humorom,  okoreneno  svojimi  milými  pointami,  ako  Slováci 
ešte  i  dnes  rozumejú  spevu  a  hlasu  vtáčiemu.  Prepelica  na  jar 
„volá":  „Podte  pleť!  poďte  pleť!"  V  lete,  keď  obilie  dozrieva: 
„Poďte  žať!  poďte  žať!"*  liaz  v  lete  prišiel  sedliak  v  nedeľu  po- 
poludní i  so  synom  k  žitu  a  riekol:  „Synku!  žito  je  zralé;  choď 
k  susedovi,  aby  nám  ho  zajti-a  sožal."  Ale  v  žite  bola  aj  prepelica 
s  kuriatkami.  Tieto  sa  sedliakovej  reči  naľakaly  a  riekly :  „Mamko! 
utečme.  Sedliak  dá  žito  sožať,  aby  nás  tu  nenašli  a  nepobili." 
Prepelica  riekla  mladým:  „Nebojte  sa;  ešte  nás  nevyženú."  Na 
druhý  deň  pred  večerom  prišiel  zase  sedliak  k  žitu,  a  vidiac  ho 
nesožaté,  riekol  synovi:  „Synku,  choď  k  strýcovi,  aby  nám  to  žito 
zajtra  sožal."  Mladé  prepelice  hneď  chcely  zo  žita  utekať,  ale  im 
stará  riekla:  „Neutekajte!  Ešte  máme  dosť  času."  Na  tretí  den 
zase  prišiel  sedliak  i  so  synom,  a  že  bolo  žito  ešte  hore  koncom, 
riekol:  „Synku!  ráno  sa  dáme  do  žita,  lebo  by  nám  prezrelo  a 
vypršalo."  Až  temz  riekla  prepelica:  „Deti!  už  sa  musíme  ohliadnuť 
o  iné  miesto,  lebo  keď  sa  sedliak  stroji  sám  do  žatvy,  aj  pr^de." 
A  tak  sa  ukryly  prepelice  v  inom  hone  do  zeleného  ovsa.  —  Od 
Holubyho  tu  dozvedáme  sa,  prečo  niet  na  Boci  vrabcov.  Za  staro- 
dávna vrabec  na  Boci  bol  sa  vraj  dopustil  toho  hriechu,  že  lasto- 
vičku svíedol  a  o  poctivosť  pripravil:  preto,  bojac  sa  zaslúženej 
pomsty,  viac  na  svojich  potulkách  do  toho  chotáru  ani  nepáchae. 
Vrabcov  niet  vraj  ani  v  bošáckych  kopaniciach,  v  honoch  Novej 
Hory.  Či  mal  kedy  vrabec  aj  na  Novej  Hore  ľúbostné  dobrodruž- 
stvo, spisovateľ  nezná,  lebo  tamojší  kopaničiari  vraj  tak  špatné  ne- 
ohovárajú vrabcov,  ako  Liptáci...  „Jsdco  známo,  má  vrabec,  kde 
mu  žiadne  nebezpečenstvo  nehrozí,  mnoho  smelosti  a  počína  si 
veľmi  hrdo.  Len  ich  pozorujme  v  rákoši,  keď  sa  ich  celý  kŕdeľ 
usadí  na  plot!  Ale  keď  zbadajú  zďaleka  letiaceho  kršiaka,  hneď  sa 
všetci  popchajú  do  plota  medzi  tŕnie  a  utíchnu,  jako  by  všetci  ra- 
zom boli  zanemeli.  Po  hodnej  chvíli  vytrpených  úzkostí,  keď  myslia, 
že  ich  kršiak  nespozoroval  a  ďalej  odletel,  ohlási  sa  najprv  naj- 
smelší z  plota:  „Živýs'?"  »„Živ,  živ!""  odpovie  mu  iný  veselo. 
„Byl  tu  čert?"  „„Byl,  byli  len  včil.""  Ubezpečení,  že  im  zkaza 
nehrozí,  povyletujú  zase  na  plot,  aby  sa  vo  veselej  vrave  jeden 
druhému  pochválili,  jakí  smelí  a  srdnatí  boli  I  Z  tejto  vrabčacej 
rozpravy  poznať,  že  nečvirikajú  čisto  slovensky,  ale  slovenčinu  tuho 
miešajú  s  češtinou.  Nie  div;  lebo  Bošácka  dolina  na  Slovensku 
vychádza  svojím  počiatkom  do  Moravy,  a  síce  jedným  ramenom 


6S9 

k  Brezovej  pod  Lopeníkoin  a  druhým  k  Vyškovcu,  a  tak  sa  vrabci 
na  svojich  potulkách  ľahko  mohli  priučiť  češtine.^ 

Ďalšie  články  sú:  O  malovaném  nábytku  na  Polabf.  Napsal 
V.  Smutný.  —  Relace  lékahká  z  roku  1749  o  blouznivém  písmáku 
z  kacírství  podezŕelém.  Z  archívu  turnovského  vypsal  J.  V.  Šimák.  — 
Statek  i  chalupa  na  Chodsku.  Podlé  skutočnosti  a  podlé  zpráv 
hodnoverných  pamétníkô  napsal  Jan  Fr.  Hruška.  —  Komédie  o  Fran- 
tisce,  dceŕi  krále  anglického,  též  o  Honzíčkovi,  synu  kupce  londýn- 
skeho. Prostouárodní  divadlo.  Podáva  J.  Karásek.  —  Vo  diblikoji. 
Z  vypravovaní  mé  matky.  Píše  JUC.  Alois  Jakubec.  —  Obraty 
melodické  v  lidové  písni.  Píše  Leoš  Janáček.  —  Konečne  v  čísle 
je  zajímavý  národopisný  materiál  pod  záhlavím:  O  masopusté. 
V  Referáte  o  spisoch  čítame  sympatičnú  zmienku  o  Trdvniciach 
M.  Francisciho;  v  Referátoch  o  časopisoch  zrejmá  je  snaha  obo- 
znamovať so  slavianskyini  etnografickými  orgánmi  (Kwartalnik  hi- 
storyczny,  Wisla,  XHBafl  CTapHHa,  bulharský  CôopHHiTfc  sa  napo^HH 
yMoTBopeHia).  Vôbec,  všímať  si  slavianskej  literatúry  je  silnou 
stránkou  Českého  Lidu,  V  Časových  zprávach  čítame  o  výstavke 
česko-slovanských  výšiviek  v  Paríži.  Výbor  pro  šírení  národního 
vyšívaní  v  Prahe  oboslal  výstavku  ženského  umenia  v  Paríži  ako 
pôvodnými  ludovými  výšivkami,  tak  výšivkami,  prevedenými  podla 
vzorov  ludového  umenia  na  pražských  mestských  školách.  Pražská 
obec  udelila  výboru  subvenciu,  ktorou  boly  zaokryté  trovy,  spojené 
8  oboslaním  výstavky  v  Paríži.  Česko- slovanské  výšivky  sú  umiestené 
v  prvom  poschodí  v  piTej  sieni  pri  vchode,  v  prostriedku  sály 
rakúsko-uhorskej.  Miesto  je  velmi  výhodné,  svedčiace  o  zvláštnej 
ochote  Francúzov.  Výstavka  česko-slovanská  tvorí  pavillonik,  po- 
zostávajúci zo  šiestich  skrini,  nad  ktorými  na  vysokých  tyčkách 
vlajú  slavianské  zástavky.  „Aby  výšivky  lidu  slovenského  —  refe- 
ruje znamenitý  dr.  Zíbrt  —  nebyly  pokladaný  za  výtvory  lidového 
umení  maďarského,  hlasá  nápis  nad  výšivkami  slovenskými,  že 
Slováci  j  SOU  „vete  v  národa  českoslovanského,  jazykom  a  kultúrou 
s  ním  spojená,  pŕebývající  v  Uhrách."  Pŕes  to  však,  jak  se  do- 
vídáme,  Maďari,  majíce  spousty  pekných  národních  výšivek  sloven- 
ských, snaží  se  tyto  si  pŕivlastniti  na  vrub  lidového  umení  svého, 
a  částečné  snad  se  jim  podarí  pokus,  aby  tím  omámili  návštévníky 
výstavy.  Výstava  z  Pešti  poslaná  má  podporu  od  šlechty  a  silné 
konkurruje  s  výstavou  naši."  Dr.  Zíbrt  túžobne  čaká  úsudky  od- 
borných  časopisov   francúzskych  o  výšivkách   Česko-slovanských." 

V  zpráve  o  senickom  kancionáli,  podanej  z  článku  pána  Mocku 
v  Slovenských  Pohľadoch,  redakcia  vyslovuje  nádeju,  že  bude  jej 
poskytnutá  možnosť  podať  ukážky  vyobrazení  z  tejto  pamiatky  našej. 
(Tak  vieme,  že  pán  Mocko,  ako  majitel  kancionála,  už  vyhovel,  a 
velmi  ochotne,  tejto  žiadosti.) 

Český  Lid  vydáva  resumé  svojich  článkov  i  po  francúzsky. 
Číslo  1.  má  25  illustrácií.  Šk. 

Kuchyne  a  Btiil  iiaňich  pŕedkú.  Líčení  dejepisné  ze 
XVL  století.  Napsal  Dr.  Zikmund  Winter.  Všeobecné  zajfmavč  po- 


640 

učné  knihovny  číslo  III.    Cena  90  kŕ.  V  Praze  1892.    Nakladatel 
Dr.  Fr.  Backovský,  kníhkupec.  16®  str.  192. 

Svétem  slovanským.  Cesty  L.  Kuby.  S  vlastními  kres- 
bami a  hudebními  príklady.  Díl  I.  Na  Čemé  Hore,  Sesit  5.  V  Praze. 
Tiskem  i  nákladem  Edvarda  Boauforta.  1892.  Cena  30  kr. 

Časopis  Matice  moravské.  Redaktori:  Vincenc  Brandl, 
Frant.  Bartoš.  Hlavní  spolupracovníci:  F.  A.  Slávik,  dr.  František 
Kamenícek.  Ročník  šestnáctý,  sešit  čtvrtý.  Ročník  tento  vénován 
jest  památce  véhlasného  Moravana  Jana  Amosa  Komenského. 

Obsah  4.  sošitu :  Fr.  Bílý :  Jan  Amos  Komenský.  —  Fr.  Bartoš : 
Drobné  povery  lidu  moravského.  —  Aug.  Sedláček :  Rozletíte  kapi- 
toly ze  starého  místopisu  a  déjin  rodfiv.  —  Vavŕ.  Jos.  Dušek:  Ŕeč 
lidová  a  feč  knižná.  —  Josef  Pekaŕ:  Kandidatúry  krále  Pŕemysla 
Otakara  II.  na  nemecký  trňn.  —  K.  Koŕínek :  Františka  Stránecká.  — 
Josef  Cvrček :  Príspevok  k  dejinám  roboty  v  Bzenci.  —  Fr.  Kame- 
nícek: Archivuí  rozhled.  —  Umelecké  a  vedecké  zprávy:  Kostel 
v  Adamove.  (Slávik.)  —  Historické  písné  Slovenské  v  kane.  Turo- 
luckém.  (V.  Houdek.)  —  Nékteré  zaniklé  osady  na  Hodonínsku. 
(Václ.  Oharek.)  —  O  spravení  plavby  na  ŕece  Morave.  —  Kolik 
daní  platila  Morava  r.  1792.  —  Která  mesta  na  Morave  zmenila 
národnost  v  poslední  ch  200  letech  nejvíce?  (Slávik.)  —  TŤebická 
famí  kronika  Matlociova  a  Dvoŕeckého.  (Fr.  J.  Rypáček.)  —  Litera- 
túra :  Dr.  Ant.  Rezek :  Dejiny  Čech  a  Moravy  nové  doby.  —  Frant 
Bartoš:  Moravská  svadba.  —  Dr.  Frant.  Brdlík:  Prúvodce  po  deji- 
nách veku  starého,  stŕednfho  a  nového.  —  Časopis  Musea  kiíl. 
Českého.  1891.  Redaktor  A.  Truhlár.  —  Časopis  vlasten.  Muzej- 
ního  spolku  Olomouckého.  1891.  Redaktor  V.  Houdek.  —  Dr.  Fr. 
Pastrnek:  Bibliographische  Uebersicht  uber  die  slav.  Philologie. 
1876  až  1891.  —  Seznam  nových  členft  Matice  Mor.  —  Opravy. 

Nákladom  Matice  Moravskej  vyšlý  a  možno  u  nej  dostaf  na- 
sledujúce spisy: 

Fr,  Sušil:  Smíšené  básne,  v  Brne  1870,  232  str.,  malý  8^ 
cena  70  kr. 

Dr.  Frant  Mathon:  Listy  z  vedy  hospodárske,  (Čítanka  pro 
pokračovací  vyučovaní  v  hospodáŕství"),  v  Brne  1871,  119  str., 
veľký  8°,  cena  40  kr. 

Ruské  národní  pohádky,  Ze  sbirky  A.  J.  Afanasjeva  vybral  a 
preložil  Fr.  Vymazal,  v  Bnié  1883,  190  sti\,  8^  cena  90  kr. 

F.  Brandl:  Život  Josefa  Dobrovského,  v  Brne  1883,  293  str., 
velký  8°,  cena  2  zl. 

Fr.  Bartoš:  Dialektologie  moravská.  L  díl.  Nárečí  slovenské, 
dolské,  valašské  a  lašské;  v  Bmé  1886,  368  str.  velkého  8^  cena 
2  zl.  60  kr. 

V.  Brandl:  Život  Pavla  Jos.  Šafárika,  v  Bmé  1887,  velký  8^, 
143  str.,  cena  1  zl.  50  kr. 

F.  Brandl:  Život  Karia  Jar.  Erbena,  v  Bmé  1887,  velký  8®, 
98  str.,  cena  1  zl. 

Fr.  Bartoš:  Národní  písné  moravské,  v  Bmé  1888—1889, 
653  strán  a  GLIL  strán  predmluvy,  cena  8  zl. 

»••■ 


Hok  1882.  Softit  U. 

Slovenské  Pohlady. 


^^^  ^^u-^^t^jT^  Aľ'ynKa^  ^  ,-  ^  -       r 


Povesti. 

Od  jP.  ŠHJanského. 

4.  BDásnikova  rada. 

Keď  dlhé  dažde  prechodily  a  pršaf  neprestávalo,  sišli  sa  Kre- 
kánci^)  do  obce  a  držali  proti  tomu  radu.  I  vydali  teda  prísny 
zákaz,  aby  nepršalo.  Ale  keď  si  dážď  zo  všetkých  zákazov  nerobil 
ničoho,  a  len  pršal  a  pršal,  jakoby  na  vzdory  ešte  väčší,  opät  radili 
sa:  čo  8  tým  dažďom  počaf? 

Jedni  radili,  aby  sa  dažďu  zapchaly  všetky  diery,  ktorými  ide ; 
dmhí  kázali,  aby  sa  postavil  tak  veliký  širák  (dáždnik),  čo  by.  sa 
všetci  pod  ním  skryli;  iní  zas  mudrovali:  predovšetkým  príčinu 
treba  odstránit,  keď  tá  prestane,  i  dážď  sám  od  seba  prestane.  A 
čože  je  vraj  vlastne  príčina,  že  dážď  padá?  to,  nie-li  pravda,  že 
mu  je  nadol,  aby  teda  nepadal,  treba  svet  naopak,  hore  nohami, 
obráti  f. 

No  keď  z  toho  všetkého  hlúpstva  (a  o  to  vraj  všetko  sa  po- 
kúsili,) nič  nemohlo  byť,  a  ni  vrchnárí,  ni  ostatní  starší  ničoho 
múdrejšieho  nevedeli  naradif,  naposledy  prišiel  rad  na  obecného 
hlásnika;  bol  teda  i  on  vyzvauý,  aby  poradil,  čo  vie. 

—  Ja,  poctivá  obec,  ozval  sa  hlásnik,  ja  som  ostatná  litera 
z  abecedy,  a  mám  vediet,  čo  nikto  nevie,  ani  nemôže.  Ale  ja  po 
svojom  sprostom  rozume  -len  to  vám  povedám :  nechajte  ho  dnes 
tak,  ten  dážď,  nech  prší  keď  prší,  ale  zajtra,  jak  neprestane,  po- 
tom —  nech  si  urobí  jako  chce. 

Tá  rada  ukázala  sa  byt  ešte  najmúdrejšou,  konečne  na  to  pri- 
stali a  toho  hlásnika  naskutku  povýšili  na  rychtára. 

To  je  ponáška  na  tých,   čo  sa  prirodzenému  poriadku 

vecí,  samým  Stvoritelom  ustanovenému,  stavajú  na  odpor,  na  príklad 
i  tí,  čo  zabraňujú  Slovákom  žit  svojím  vlastným  národným  životom, 


')  Krekánci  8Ú  národ  negentický.  vravia  zvláštny  idiom  neurčitého  pA* 
vodu.    Poneváč  sú  od  prírody  len  malý  národy  a  chceli  by  nasilu  byt  veľkým, 
y  posledné  časy  nabrali  si  do  hlavy,  že  pretvoria  okolité  s  nimi  prebývtgúce 
gentické  národy  na  Krekáncov.    Jakých  posetilých  skutkov  sa  oni  * 
mere  dopúáCi^ú,  nikto  by  neuverí!,  kto  to  nezkúsil. 


642 


a  tisnú  ich  pod  jeden  rečový  klobúk,  zapchávajú  a  zatvárajú  im 
žriedla  osvety,  a  slušnosť  i  spravedlivost  proti  nim  na  ruby  obra- 
cajú. Avšak  vyndú  aj  oni  s  tou  svojou  múdrosťou  na  posmech. 


5.  Odmena  (premien). 

Je  všade  rozšírená  povera,  že  nad  ženou  porodivšou  majú  moc 
zlé,  tajné  bytnosti,  ktoré  jej  i  narodeniatku,  kým  je  ono  nekrstené 
a  ona  nevádzaná,  preškodiC  môžu.  Preto  počas  polohu  (šestinedelia) 
nesmie  rodička  opustiť  ložnicu,  kde  za  plachtou  svojou  svadobnou 
zastretá  a  od  sveta  odlúčená,  prinajmenej  do  týždňa,  ale  obyčajne 
niečo  dlžšej,  pod  menom  postelkyne,  sa  zdržuje.  Prvý,  po  minutí 
zvykom  uzákoneného  času,  jej  východ  z  domu  do  sveta,  v  sprievode 
kmotry,  je  púť  do  kostola  s  dieťaťom  na  náručí,  kde  slávnostne 
privítaná  a  uvádzaná  býva.  Za  nevádzanou,  od  odkvapu  (podstrešia) 
ďalej  sa  odváživšou,  ide  vraj  nešťastie,  v  obci  oheň,  v  poli  krupo- 
bitie. 

Stáva  sa  vraj,  že  keď  matka  po  pôrode  zaspí,  príde  striga, 
alebo  ký  čert,  ukradne  materi  dieťa  a  podstrčí  iué  jakési.  To  vela 
jie,  neraste,  len  hlava  a  brucho  mu  velké,  ani  chodiť,  ani  vraveť 
neumie,  ostáva  nemé,  chromé,  zlostné.  To  je  tá  odmena,  premien, 
podvržťok,  znachor,  potvora,  čudák,  skrčeň,  kuklis,  a  jako  ešte  ináč 
takých  úbohých  nezdarkov  prezývajú. 

Rozprávajú  (v  okolí  baňsko-bystrickom) :  Jednej  sa  tiež  tak 
povodilo;  mala  decko,  už  bolo  mu  na  deviaty  rok,  a  ešte  ani  ne- 
vravelo, ani  nechodilo ;  musela  ho  tá  nevoľná  mater  na  chrbte  nosiť, 
takého  corgoňa,  a  neprestajne  kŕmiť  nenasytého  žrúta.  Už  bola  celá 
od  neho  vycivená.  Čože  ja  už  s  tebou  počnem  ? !  vzdychala,  keď  sa 
nič  nepoprávalo  a  nič  mu,  čo  ludia  radili,  neosožilo.  Oprobujem 
ešte  a  pôjdem  na  púť  s  tebou,  snáď  sa  Matka  božská  smíluje  a 
pomôže,  rekla  a  poď,  vzala  ho  do  koša  na  chrbát  i  putovala. 

Jako  tak  putuje,  doputuje  k  mostu.  Tu  zpod  mostu  čosi  vy- 
zizne  a  „Vuhyn  kuklis?-'  zavolá.  To  z  koša,  natiahnuvši  krky,  sa 
ohlási:  „Fárty  pútyl" 

I,  ty  potvora  čiasi!  skríkne  žena,  —  keď  sa  ty  vieš  s  čertom 
shovárať,  hybaj  v  čerty!  —  shodila  ho  s  mostu. 

Lebo  keď  ona  nikdy  slova  od  neho  nedostala,  a  teraz  počula 
ho  cudzou  jakousi  rečou,  s  tajnou  jakousi  obludou,  zahovoriť,  už 
ho  viac  neuznávala  svojím,  ale  takou  hľa  odmenou,  rovnou  tej 
oblude  podmostnej. 

Však  jej  predsa  ľúto  prišlo,  lej  materí,  išla  si  hľadať  pod 
mostom  decko  —  a  hľa,  nastojte !  našla  si  tam  svoje  milé,  prvotné, 
spravodlivé,  krásne  dieťa  —  miesto  zmizlej  odmeny-potvory. 

Tak  povest  Nuž  čože  je  v  tom  pravda?  —  veď  každá  povesť 
drží  v  sebe  pravdu,  len  ju  treba  poznať. 

To  nie  je  pravda,  že  by  strigy,  ktorých  niet,  vládu  a  moc  mali 
nad  rodičkami,  a  detí  im  kradly  i  potvorami  zamieňaly,  ani  to  nie  je 
pravda,  že  by  nešťastie  chodilo  za  nevádzanými ;   to  je  povera,  to 


verif  bolo  by  pošetilostou,  rúhaním  sa  rozumu,  ubližovaním  matkám 
a  znectením  dôstojnosti  ľudskej,  —  ale  to  je  ovšem  celkom  rozumné 
a  primerané,  áno  potrebné,  aby,  čo  je  vlastne  i  účelom  tej  povery, 
aby  sa  také,  vo  velmi  povážlivom  stave  sa  nachádzajúce  osoby  pred 
všetkým,  čo  by  im  a  ich  nemluvniatkam  škodít  mohlo,  čo  najpečli- 
vejšie  chránily  a  chránené  boly. 

Preto,  hľa,  nemajú  rodičky  chýžku  svoju  pred  časom  opúšfaf 
a  do  namáhavej  práce  sa  chytať,  bo  prehrešením  sa  proti  tomu  a 
všakou  prevrátenosCou  a  neopatmostou  jak  samé,  tak  aj  ich  útle 
mláďatká  najskôr  do  nejakej  pohromy  nadbehnúť  môžu,  a  potom 
hriešna  mati  vinu  na  kadejaké  strigy  skladá. 

Keď  je  však  diefa  od  narodzenia  takou  úbohou  kalikou,  tým 
väčšmi  potrebuje  opateru,  tým  väčšiu  šetrnosf  majú  nielen  rodičia, 
ale  aj  iní  ludia  takému  nevoluémn  bedárovi  preukazovať  a  bože- 
chráň ubližovať  mu. 

No  pritom  všetkom  nech  si  nikto  nemyslí,  že  sú  to  prázdne 
a  darobné  reči  o  tých  odmenách-potvorách ;  oj,  nie,  neklame  ná- 
rodná povesť,  neklame!  Nože  sa  len  dobre  prizrime  a  —  začudujme 
sa  nad  vešteckým  duchom  povesti  národnej.  Nuž  či  tá  odmena- 
potvora  v  povesti  nie  je  pravý  typ  a  verný  obraz  odrodilca  — 
človeka  zvrhlého,  ktorý  odrieka  sa  svojho  rodu,  zapiera  svoju  rodnú 
reč,  nenávidí  svoj  národ,  zapredáva  svoju  vlasť  a  sa  k  cudzine, 
k  inému  plemenu  pridáva?  A  či  nie  sú  jako  tie  strigy  a  strigoni 
ošemetiiíci  tí,  čo  národu  jeho  synov  a  dcéry  odcudzujú,  ich  od- 
národňujú a  spotvorujú  mravne?  —  Takých,  hla,  odmien  odrodilých 
mal  by  sa  národ  zbaviť  —  odkázav  ich  v  čerty,  jako  tá  žena  v  po- 
vesti. Azda  by  sa  uakarhaní  navrátili,  jako  i  tej  žene  to  ztratené 
diefa. 


6.  Komár  a  medveď. 

Hneval  sa  na  medveďa  komár,  že  on  tak  malý,  a  ten  tak  velký. 

Veď  zmiznem  pred  tým  obrom!  zakvílil  povše  v  nevôli,  keď 
pozrel  na  seba,  primeriavaja  sa  k  medveďovi. 

Som  síce  z  lepšieho  rodu  nežli  on,  povrával  si  komár,  čistá 
zemianska  krv  prúdi  v  žilách  mojich,  ale  čože?  keď  jej  tak  málo! 
z  tej  veru-bože  nezhrubnem,  ba  čo  deň  to  viac,   vidím,   chudnem. 

Tej  krvi  obrovej,  trebárs  bola  sprostá,  červená,  tej  do  suchých 
žíl  mojich  napustiť  1  z  tej  bych  sa  ja  zvelatil !  bol  bycb  tak  velkým 
jako  on,  ba  iste  ešte  omnoho  väčším. 

Vysokomyselnost,  ktorá  sa  do  vlastnej  kožky  nemôže  spratať, 
zášt  nepriateľská  a  ňou  podpálená  žízeň  po  krvi  rástla  každým 
dňom  v  komárovi,  a  najmä  keď  nastaly  psie  dni,  vtedy  srdy  jeho 
nezíialy  hraníc. 

Prisahal  boj  na  život  a  na  smrť  sokovi  nenávidenému. 

A  hneď  vyskočil  na  krýdlatého  tátoša,  však  bol  kavallerista, 
zahúkol  hukom  >)  válečným  až  sa  celý  zatriasol,  a  s  nastaveným 
bodákom  hnal  sa  na  nepriateľa. 


O  Huk  =  trťiba.  41^ 


Ten,  niedved  totižto,  na  svojom  brlohu  nedbalo  sa  vystierajúci, 
snáď  ani  nezbadal  útočníka,  alebo  si  ho  ani  nechcel  povsimnút; 
zažmúril  oči,  zíval  ospalé,  drichmal. 

Ale  komár  dobre  namierenou  ranou  zaťal  mu  do  živého  a  zo 
zadanej  rany  sosal  čerstvú  krv,  kolko  sa  len  zmestilo  v  ňom. 

Potom  lebo  dobrovolne  vzdialil  sa  v  povedomí  dobytého  víťaz- 
stva, alebo  z  rešpektu  pred  pazúrom,  keď  macko,  tam  kde  ho 
stĺpa]  o,  škrabal  sa. 

—  Ani  strom  na  jednu  ranu  nespadne  —  dumal  komár,  po- 
zoruja  medveďa,  že  ešte  žije,  a  množil  drzé  nápady  na  slabé, 
kožušnou  bronou  nechránené  miesta. 

Kolossálna  drzosť  toho  drobného  hydu  konečne  i  lenivého  macka 
z  flegmy  vyhodila;  prinútený  bol  oháňať  sa  pred  dojedavým  ne- 
zbedníkom. Veľa  ráz  síce  šťastlivé  on  umknul  hroznej  dlahe  med- 
veďovej,  no  raz,  keď  mu  komár  rovno  bol  na  nos  sadol,  mlasknul 
medveď  tlamou  a  —  bolo  po  komárovi. 

Ani  vrana  nad  ním  nezakvákalal 


7.  Všetkým  iiikto  neuhovie. 

Kde  sa  stalo,  tam  sa  stalo,  volili  kňaza,  a  neboli  tam  ľudia 
spokojní  s  časy,  jaké  Boh  dával,  teda  takého  si  kňaza  vyvolili, 
ktorý,  sľuboval,  že  taký  čas  vy  modlí,  jaký  si  ludia  sami  budú  žiadaf. 

Žiadali  —  každý  ináč,  ale  všetci  naraz:  slnko,  dážď,  teplo, 
chladno,  vietor,  ticho . . .  jako  komu  treba  bolo. 

Kňaz  len  počúval  tie  sebe  vospolok  odporujúce  žiadosti,  a  čas 
nechal  byť  časom,  jaký  bol,  takým. 

Čas  komu  ulahodil,  komu  nie. 

Ktorým  ulahodil,  chválili  kňaza,  ale  ktorým  nestalo  sa  po  vôli, 
a  tých  vždy  bývalo  najviac,  tí  sa  hnevali  na  neho  a  vytýkali  mu, 
že  im  nevyhovuje. 

Bude  i  po  vašom,  odpovedal  im  kňaz,  len  lebo  dočkajte  každý 
svojho  času,  alebo  shodnite  sa  všetci,  jaký  má  byť  čas. 

To  prvé  nechceli. 

To  posledné  nemohli. 

Nemohli  sa  nijako  shodnúť,  každý  stál  na  svojom,  nik  nechcel 
popustiť.  Z  toho  povstaly  svady  a  nepriateľstvá  medzi  ľuďmi,  a  bolo 
nespokojnosti  viac  než  predtým. 

Vidiace  teda  tí  ľudia,  že  sa  nemôžu  srovnať  ľudské  žiadosti, 
zbavili  kňaza  povinnosti  starať  sa  o  čas,  nech  vraj  len,  poručeno 
Bohu,  jako  predtým  bývalo,  aj  potom  tak  bude,  lebo  že  tak  predsa 
vraj  lepšie  bývalo. 

8.  Dvaja  roliiíci. 

Sberal  sa  chudobný  človek  siať.  Úzko  mu  bolo  o  sevo,  veď  tá 
troška  úrody  lanskej  nestačila  dol)rc  ani  na  živnosť,  kdeže  bolo 
vziať  z  toho  ešte  na  siatie? 


646 

Povymetal  on  susáček,  čo  ešte  na  dne  zbývalo,  poshľadúval 
k  tomu  čo  kde  jaké  smetky,  preciidil,  naoberal  z  toho  na  siatie, 
vzal  na  seba  a  šiel  na  pole. 

Tam  na  roli  pozdravil,  ho  pocestný,  jako  u  nás  obyčaj:  Pán 
Boh  pomáhaj:  Čože  sejete,  súsedko?  —  Pán  Boh  i  vám  pomáhaj! 
ďakoval  rolník.  Nuž  žitko  sejem,  také  hla  biedne  len.  —  A  či 
z  toho  dačo  bude  ?  spytoval  sa  pocestný.  —  Jak  Boh  dá,  nuž  bude, 
bude  i  z  tej  chudoby  dobré,  odpovedal.  —  No  s  Bohom  ostávajte 
a  Boh  vám  požehnaj!  —  Pán  Boh  uslyš!    Choďte  i  vy  s  Bohom! 

Začínaja  siaf,  rozhodil  človek  za  hrsť  na  kríž  v  mene  Otca 
i  Syna  i  Ducha  svätého,  posial,  pobránil  a  tak  Bohu,  jako  sa  vraví, 
do  rukú  odovzdal.  — 

Vybral  sa  i  druhý  rolník  na  nivu  siať;  lahko  tomu  bolo  — 
bohatému  gazdovi  z  plných  susákov  na  siatie.  Nabral,  zaviezol. 

Tam  na  roli,  keď  počínal  siať,  pozdravil  i  tohto  pocestný:  Pán 

Boh  pomáhaj!  —  Čože  sejete?  —  Či  z  toho  dačo  bude? A 

boli  by  všetci  čerti,  aby  nebolo  z  takého  hla  krásneho'),  odvetil 
naduté.  Zasial,  zabránil,  na  Boha  ani  nespomenuv.  — 

Nerovno  na  poli  zastavily  sa  siatiny.  Na  chudobného  človeka 
roli  riedko  poschodilo.  Vzdychal  i  slzy  púšťal,  choďa  plejúci  a  po- 
právajúci siatinou. 

Ale  to  Božie  slniečko  milo  hľadelo  dolu,  ono  vzalo  na  svoje 
lúče  tie  vzdychy  a  nieslo  ich  pred  Otca  nebeského;  a  ten  vetrík 
šepotal,  že  on  priveje  brata  dáždika  na  pomoc,  i  vyslyšal  Otec 
nebeský,  a  s  tými  vzdychami  a  s  tými  slzami  ronenými  spúšťalo 
sa  na  zem  Božie  požehnanie. 

Na  boháčovom  vzišlo  husto,  jako  štet,  a  zhúklo,  že  bolo  jako 
jedna  perina  nivou  sa  stelúca.  Usmieval  sa  a  mnul  si  on  spokojne 
ruky  nad  bujným  stavom  osenia. 

Ale  všetko  sa  mení  na  svete. 

Prechodily  teplé  dažde,  na  to  striedavé  pekný  jasný  čas  na- 
stával —  pohoda  velmi  prajná  rastlinstvu,  následok:  riedke  siatie 
sa  rozkorenilo,  husté  polahlo.  Prišla  žatva.  Na  chudobného  človeka 
roli  —  zázrak!  žito  jako  múr  stálo,  klasy  visely  jako  cepíky,  len 
tak  dražalo  zlaté  zrno  na  očiach,  že  radosť  bolo  na  to  hľadeť. 

Než  čo  sa  to  stalo  s  nivou  boháčovou?  Kam  sa  podelo  to  bujné 
zbožie?  Jako  by  sa  bolo  do  zeme  prepadlo  —  zmizlo,  a  namiesto 
neho  zjavily  sa  kúkoľ,  nevädza,  ohnica,  bodliak,  škríp,  štrkáč,  opilec, 
šmatlák,  ovsiha,  metlica,  väz,  slepý  mak,  stračia  nôžka,  vranie  oko, 
psí  jazyk,  kozia  brada,   myší  chvostík,   žabie  očká,   konský  štial, 

volove  chvost,   medvedie  ucho,    vlčia  dlaba,    čertovo  rebro 

samá  číra  zlá  zelina,  ani  čo  by  jej  bol  ten  pekelník  natrúsil.  Len 
sa  to  tak  jarabilo  I  Jedno  blčalo  ohnivými  farbami,  druhé  bezličné 
a  škvrnou  zajdeté  sa  chmúrilo,  jedno  pyšne  hore  hlavu  nieslo,  iné 
plazilo  sa  po  zemi  a  zas  nadúvalo  sa  —  ozajst  jako  opravdivé 
čertove  kvietky  z  jeho  vlastnej  záhrady! 


')  Krásne  =  pšenica  čisttfT 


646 


Stala  sa  tak  tá  premena,  že  prílišne  bujné  osenie  polahlo, 
potom  prerástla  a  zadusila  ho  udrevšia  doň  všetka  tá  burina. 

—  Dobre  je  vraj  s  Bohom  kupčiť*),  hovoria  roľníci,  tomu 
prvsiemu  podobní. 


9.  Znevážený  dar  Boží. 

Za  prvá  sveta  rástlo  vraj  zbožie  samým  klasom  hneď  od  koreňa; 
čo  teraz  slama,  to  prv  býval  číry  klas,  od  spodku  až  do  vrchu. 
Avéak  hojného  daru  Božieho  nevážili  si  ludia  hriešni.  Plútvali 
chlebom,  keď  sa  ho  najedli,  pohadzovali  ním  zo  samopaše,  a  z  ne- 
šetrnosti šliapali  nohami  po  ňom.  I  nahneval  sa  na  to  Otec  nebeský, 
a  v  prchlivosti  hnevu  Svojho  poslal  anjela  zhubcu  s  rozkazom  na 
svet,  aby  sošmýkaP)  všetok  klas  chlebonosný,  a  tak  odňal  luďom 
zneuctený  dar  Boží. 

Prívalom  spustil  sa  zhubca  na  zem.  Jako  biče  ohnivé  šlahaly 
perute  jeho,  bily  hromom,  ráňaly  víchrom,  sršaly  lejakom. 

Nemilosrdne  šmýkal  zhubca  klasovie,  a  nebol  by  nechal  ničoho 
krém  holej  slamy,  keby  v  tom  Matka  Božia  nebola  zachytila  ešte 
vršok  do  hrsti:  Toto,  rekúc,  nech  zostane  aspoň  pre  psíčka  a  ma- 
čičku, bo  tie  vraj  neprevinily. 

Pokiaľ  zhubca  sošmýkal,  ostala  holá  slama,  a  klas  od  tých  čias 
roste  už  len  s  vyše  hrsti,  za  koľko  totižto  zachránila  Panna  Mária 
pred  záhubou.  —  Ludia  vraj  žijú  len  zo  psíčkovej  a  mačičkínej 
čiastky. 

—  Váž  si,  človeče,  daru  Božieho,  a  neuťahuj  zvieratkám 
živnosti. 


10.  Svätá  Lucia. 

Na  Luciu  (13. .  december)  prevádzajú  všelijaké  čary  poverčiví 
ľudia;  a  to  veru  si  tá  ušľachtilá  panna  a  mučedelnica  Božia  ne- 
zaslúžila, aby  jej  meno  hoďajakými  bezbožnými  obyčajmi  zneuctené 
bývalo.  Než  priasť  na  Luciu  —  to  je  už  vraj  zle;  Lucia  príde  a 
zmámi  priadku. 

Proti  takej  domnienke  svedčí  aj  nasledujúca  povesť. 

E  dievke,  ktorá  na  Luciu  priadla,  skutočne  prišla  „zlá  žena' 
s  plným  košíkom  vretien,  podala  ich  priadke  s  príkazom,  aby  všetky 
v  ten  večer  napríadla,  že  jak  nebudú  všetky  vretená  do  jedného 
napradené,  hrozila  jej,  že  ju  v  tú  noc  zmámi. 

To  však  bola  holá  nemožnosť  toľkú  silu  vretien  za  jeden  večer 
napriasť,  i  pustila  sa  strachy  do  plaču,  a  modlila  sa  Pánu  Bohu 
za  ochranu.  Zrazu,  keď  si  pretrela  oči,  vidí  pred  sebou  prekrásnu 


')  S  Bohom  kapčit  znamená  role  obrábat 

'}  Hovorí  Ba,  že  povíchrica,  liärkA  sošmýkala  žitá  na  poli.  Pokým  eáta 
nezačali  mlátit,  šmýkali  zbožie.  Šmyk,  česky  šmyk,  bol  starodávny  stroj  ne 
vymrvenie  obilia. 


647 

„bielu",  a  tá  jej  prívetivé  —  Neboj  sa,  sestra  moja,  rekla,  naprad 
len  koikú-toikú  bylku  oa  každé  vreteno,  aby  čo  len  aspoň  za  mak 
bolo  na  každom,  tak  zbavíš.  Aj  tak  ona  podľa  rady  urobila,  na 
každé  vreteno  trošku  napríadla.  A  prišla  tá  „zlá  žena'',  no  keď 
videla  na  každom  vretene  priadzu,  krútivši  hlavou  rekla :  Máá  čas, 
žes'  tak  spravila,  lebo  ináč  bola  bych  ta,  pozri,  takto  roztrhala. 
Roztrhala  to  hovoriac  priadzu. 

Čo  tej  priadke  poradila,  to  bola  svätá  Lucia. 


11.  Kováč  a  smrt. 

Prišla  smrť  po  kováča.  To  bol  ešte  ten  starý  otec  všetkých 
kováčov.  Poď  —  volá  smrť  —  kováču,  už  ti  je  čas,  dosí  si  sa  ty 
už  na  svete  nahrešil. 

Nechcelo  sa  kováčovi  so  sveta  sísf,  oklamal  smrf.  Hneď,  od- 
povedá, hneď,  len  si  tuto,  tetka,  kým  sa  soberem,  sadnite. 

Jako  smrf  na  lavicu  sadala,  omnula  sa  na  orech,  ktorý  tam 
kováč  podložil  nástrahou;  a  bol  deravý  ten  orech.  Vliezla  smrť  do 
deravého  orecha  (ona  sa  pchá  do  každej  diery),  tu  chytro  ukul 
kováč  klinec,  a  zabil  vranku  (dierku)  na  orechu.  Zakovaná  nemohla 
sa  smrť  na  svobodu  dostať,  nikto  potom  nemohol  umreť,  a  bolo 
horšie,  jako  predtým,  na  svete.  Sveta  pribývalo  ustavične,  ludia  sa 
nemestili,  mladší  vytískali  starších ;  veď  každé  narodené  dieťa  volá : 
Ta  sa,  svete,  ja  som  tu!  A  veruže  neboj  sa  toho,  jako  starí  po- 
vedajú,  kto  sa  pred  tebou  narodil,  ale  toho,  kto  sa  po  tebe.  I  bolo 
beda,  prebeda  starým  luďom  vtedy ;  z  domu  ich  vyháňali,  za  vlasy 
vyvlačovali,  sužovali,  že  niet  vypovedanej  veci;  nemali  sa  nešCast- 
níci  kde  podet,  a  darme  oni,  že  načo  sú  na  svete,  nariekali,  a 
darme  oni  na  smrt,  aby  po  nich  prišla  a  ich  vysvobodila,  volali, 
smrť  v  orechu  zabitá  nemohla,  nemohla  von.  Konečne  i  kováča 
zunoval  život,  nevodilo  sa  ani  jemu  na  starosť  chýrne,  zatúžil  po 
tom  svätom  pokoji,  nuž  vypustil  zakutú  smrd,  ktorá,  rozpajedená 
pre  tolké  väzenie,  prvého  toho  kováča  sdrapila,  a  potom  hrúzu 
sveta  pomerila.  Ale  už  nikdy  jakživ  nedá  sa  nikomu  chytiť. 


12.  Kováč  na  dnihoín  svete. 

Podkoval  kováč  oslicu,  na  ktorej  sa  bol  Kristus  Pán  v  Kvetnú 
nedeľu  do  Jeruzalema  niesol.  Za  tú  robotu  kováčovi  sluboval  svätý 
Peter,  ktorý  bol  od  Krista  Pána  poslaný,  večnú  odplatu  v  kráľov- 
stve nebeskom,  ale  kováč  o  tom  ani  počut,  že  on  vraj  len  za 
hotové.  Dostal. 

Po  smrti  chcel  sa  kováč  do  neba  dostať.  Bolo  zavrené.  Do- 
máhal sa  kováč,  búchal  na  bránu  kladivom,  že  by  mu  otvorili.  Na- 
hnevaný vyšiel  svätý  Peter  a  odháňal  kováča.  —  Ty^  reka,  nechcel 
si  kráľovstvo  nebeské,  keď  sa  ti  podávalo  —  odídi,  tu  niet  miesta 


648 

tebe,  tu  prebýva  pokoj  svätý,  a  ty  iba  len  buchot  a  hrmot  večný 
robíš;  odídi! 

Odišiel  od  neba  odbitý  kováč  a  tašiel  na  druhú  bránu;  tá 
viedla  do  pekla.  Zabúši  kováč  kladivom  raz  po  raz  na  železná 
bránu  —  bola  i  tá  zaprená  —  až  sa  to  hromom  ozývalo.  Pre- 
strašení povyskacovali  z  pekla  čerti,  že  ký  parom  sa  to  robí,  ale 
jako  shliadli  kováča  s  kladivom  —  hegli  nazad,  začapli  pred  ním 
dvere,  a  zaprevši  sa  do  nich:  —  Nepusf. !  Nedaj  I  to  je  ten,  čo 
Kristovho  koňa  okúval,  kričali,  ten  by  nám  dal  tým  kladivom! 

Nemal  sa  kde  kováč  podeť,  chodil  on  tam  od  jedných  dverí 
do  druhých,  od  konca  do  konca  sveta,  ale  nikam  nechceli  ho  pustif . 
Nikde  nemohol  odpočinku  najsf. 

Konečne  po  dlhom,  po  dlhom  blúdení  na  tom  druhom  svete, 
celý  zunovaný  a  vysilený  svalil  sa  tam  na  prahu  pred  nebom. 

Prišla  dušička  (ktosi  bol  na  svete  umrel)  a  pýtala  sa  do  neba. 
Keď  ju  svätý  Peter  vpúštal,  nemohla  ona  pre  rozvaleného  na  prahu 
kováča;  i  posotil  svätý  Peter,  ale  tadnu,  kováča,  nuž  tam  sa  ou 
potom  do  kúta  utiahol  na  pokoj. 

*M» 


Z  básní  Somolického. 


Iiudu. 

v 

C/O  bieda  nám  a  marné  kvíľby  ludu? 
Na  biednu  hrudu  blaho  nestaviame! 
Ľiud  plače  a  my  jeho  zemské  biedy 
sfa  ostne  v  srdciach  zabodnuté  máme. 

Zem  orie  lud,  my  za  zdar  modlíme  sa: 
Daj,  Bože,  rosy,  roli  požehnania! 
Ech!  i  to  marné,  škoda  bolo  prosby: 
klas  plný  —  hanba!  —  vrahovi  sa  klania. 

Mať  naša  bieda,  otec?  Nedopraje 
ni  vzletu  ducha,  obstrihal  mu  krýdla; 
zamĺkla  česf  a  k  vrahom  zaletela, 
i  radosť  z  deti  z  rodinného  bydla. 

Preč,  tvrdé  hrudy,  nestojíte  slova, 
ni  nádej  do  vás  semä  nepoloží; 
vo  vás  sa  sklamal  génius  i  bedár, 
ved  ubúdate  —  klam,  ó,  ten  sa  množí! 

Čo  bieda  nám,  ked  nežijeme  z  hrudy, 
lež  z  blesku  ducha,  čo  nám  nebo  dáva? 
Ó,  lud  môj,  Fud  môj!  zakvílil  bych  búrkou, 
však  ako  plakať?  Sĺz  už  vyschla  riava. 


649 


Nebúrte  lud!  tak  páni  sveta  vravia, 

(lud  člnok:  vesla  páni  majú  v  rukách), 

dno  ztrati  čln,  ba  prevalit  sa  môže, 

a  páni  —  nono !  —  zhynú  v  hrozných  mukách. 

Hej,  vlny  mora,  kde  vám  drieme  duša? 

o  duchu  vašom  šepcú  iba  rieky; 

či  nevidíte,  ako  treba  člnu 

boj  vašich  Sirén,  tanec  na  preteky? 

Len  tíško,  tíško,  driemu  páni  vesla, 
nech  more  člnok  nesie  hravo,  snivo, 
čln  musí  kráčať  s  pánmi  vefmi  ticho  .  .  . 
Keď  zoderie  sa  —  nech  si  plače  divo! 

Mlč,  hrudy  syn  a  biedna  kvapka  mora: 
tvoj  osud  hniť  a  život  —  kvety  hrobu! 
Nuž,  lud  môj  drahý,  otvor  aspoň  oči, 
ked  jedom  sipím  tvoju  na  porobu ! 


Žravý-  tón. 

(Šk— mu,) 

Nie  tón  je  žravý  —  on  je  chudák  — , 
on  sluhom  býva  mojim  citom; 
je  verným  sluhom,  dávno  slúži, 
tam  ešte  ducha  pred  úsvitom. 

On  iba  tôňa  z  krajších  svetov, 
vzal  svoje  právo  od  prírody; 
ved  nielen  v  noci,  lež  i  vo  dne 
stín  stíha  nás  a  —  bez  všej  módy. 

Nie  žravý  tón,  lež  struna  vinou, 
že  sladkosť  býva  korenená: 
čím  struna  zvučí,  dobre  čujem, 
a  tón  —  ten  vera  nemá  mena. 

Ja  viem,  že  žiť  je  radosť  v  svete 
a  škoda  budiť  nepokoje! 
Nech  driemu  tíško,  my  sa  tešme, 
že  v  hrdzi  meče,  v  mračnách  boje. 

Rád  spievam  vám,  čo  v  šťastí  máte 
i  svit,  i  deň,  i  pozdnú  jeseň, 
lež  v  žiare  ducha!  (Nenávidím 
i  seba,  tušiac  v  sebe  pieseň.) 


á 


650 


Co  žravý  tón?  To  lichá  tôňa, 
tak  stará,  jako  rodná  chata  .  .  . 
Len  tôňou  nech  je  v  malovani 
a  nesmie  vadif  handra-šata! 

Nie  Músa  vinou,  azdaj  život 
natíska  svoje  biedne  tóny,  — 
tak  ako  stolár  bije  učňov, 
keď .  .  .  kuknimeže  za  opony  .  .  . 

Nie  žravý  tón!  Ved  nepristane, 
a  strune  mlčať  prikazujem. 
Však  nechce  slúchať;  čo  si  počať? 
O  stenu  harfu?  nesprobujem! 


Upokojenie. 

1  y  nenašla  si  v  chválach  mojich  chvály, 
ja  neokúzlil  citom  srdce  tvoje; 
snád  očaria  ťa  strádania  a  boje, 
čo  svodné  oči  v  moju  dušu  sialy. 

Nie,  neokúzli  teba  taká  sláva, 

jejž  peruť  ducha  a  nie  heslom  hruda,    — 

to  teba  mučí,  tebe  lichá  nuda, 

viem,  polet  ducha  hmota  neuznáva. 

v 

Cas  poukáže:  tamto  cesta  pravá, 

tu  biednych  vášní  plytký  potok  letí; 

lež  pozde  bude  —  sňahom  zkvitne  hlava. 

Ty  obanuješ  v  slzách  zašlé  krásy, 

môj  duch  sa  dúhou  v  mračnách  nerozsvicti 

a  oplačeme  oba  —  jarné  časy. 


neznámej. 

1  ak  krátka  bola  jarná  doba, 
i  leto  pošlo  stinom  preč; 
zas  sedím  ticho,  chladno,  hlucho, 
aj  barvy  stráda  moja  reč. 

Reč  moja  v  sídle  rozumkárstva 
začína  srdce  jarmiť,  bit: 
či  jazyk  bude  jarmiť  tóny 
a  city  musia  na  dne  hniť? 


Nie!  žiale  moje  musia  zvoniť, 
tak,  ako  káže  ideál, 
reč  musí  barviť  obraz  lásky 
dla  tónu  srdca,  mojich  chvál! 

Čo  moja  chvála?  Liché  slová, 
a  koho  mal  bych  chváliť  ja? 
Tá  nenávisťou  tleje,  horí, 
juž  myslel  ja,  že  lalia. 

Potíšku,  vidim,  svety  horia, 
i  ludia  horia,  stlievajú, 
potišku  srdce  vyhasína  — 
a  ludia  predsa  —  spievajú. 

Ja  tiež  si  spevom  sladiť  budem 
ten  plný  kalich  strádaní; 
vypijem  do  dna,  nezaklajem, 
keď  stretneme  sa  —  v  jaseni. 


Nuž,  tíško  teda  . . . 

-Nuž,  tíško  teda,  zatichnite,  spevy, 
tak  káže  múdrosť,  jej  sa  korí  svet; 
nad  múdrosť  v  svete  vysočiny  niet. 
A  srdce  čože?  Ze  vraj  hračka  devy. 

I  srdce  mlč,  a  nerúhaj  sa  sláve, 
bo  múdrosť  káže  mlčať  a  viac  nič; 
máš  času  v  hrobe,  tam  už  potom  krič, 
voj  pomsty  vyšli  proti  múdrej  hlave. 

Mlč,  pieseň  srdca,  mlčte,  biedne  struny, 

ked  rozum  káže  cesty  zametať: 

voz  múdrosti  nech  hladkou  cestou  duní! 

No  tíško,  lebo  steny  majú  uši: 

rozídu  sa  a  pôjdu  žalovať  — 

a  potom  príde  rozum  —  beda  duši! 


^#«* 


662 


Drobnosti  z  Bošáckej  doliny. 

Podáva  Jo8.  L,  Holuby, 

My  dedinári  a  kopaničiari,  ktorí  nemáme  príležitosti,  spôsobu 
a  chuti  na  velkomestských  radovankách  a  hlučných  zábavách,  na 
velikú  ujmu  vlastného  vrecka  a  zdravia,  a  cudzej  kassy,  podiel 
brávaf,  používame  svoj  svobodný  čas  len  našským  spôsobom,  bez 
obtaženia,  alebo  lepšie  rečeno,  vyprázdnenia  vrecka,  potulkami  po 
najbližšom  kraji,  pozorujúc  náš  lud,  jeho  život,  zvyky,  obyčaje, 
práce  a  —  biedy,  a  vedľa  toho  kochajúc  sa  i  na  krásach  prírody, 
ktorá  od  nás  žiadne  vstupné  nevyberá,  a  pritom  milé  vyrazenie 
nám  pôsobí  a  zdravie  naše  otužuje.  Bošácka  dolina  síce  nevyniká 
žiadnou  zvláštnou  romantičnosCou ;  a  dobre  tak :  lebo  ktosi  povedal, 
že  čím  romantickejší  je  ktorý  kraj,  ^týra  je  biednejší,  a  čím  viac 
skalín  má,  tým  menej  chleba  dáva.  Že  však  aj  v  tomto  kraji  kde-tu 
bieda  sa  zahniezdi,  tomu  sa  nemáme  čo  divit;  lebo  aj  vo  Viedni 
India  biedni,  a  v  Budapešti  tiež  často  bieda  vrestí,  a  to  bieda  nielen 
v  handry  odetá  a  hladom  vysušená,  ale  aj  bieda  na  hypertrofiu 
trpiaca  a  vyšnurovaná,  v  skvostných  salónoch  sa  pohybujúca.  Ex- 
trémy biedy  a  nádhery  stýkajú  sa  všade  a  vždy ;  ale  keď  vidíš  ľud 
Bošáckej  doliny  s  mravenčou  pilnosťou  a  s  oceľovou  vytrvalosťou 
konaf  poľné  a  pridomové  práce,  a  pritom  viest  veselé  rozhovory, 
doliny  spevom  obživovat  a  žartom  starosti  zaháňať:  poteší  ťa  to 
povedomie,  že  si  aj  ty  kosť  z  kostí  a  krv  z  krve  tohoto  bodrého 
slovenského  ľudu.  A  kto  má  smysel  pre  krásy  prírody,  toho  ne- 
zunujú nikdy  vychádzky  do  poľa,  bár  by  ho  už  mnoho  ráz  každým 
smerom  bol  pochodil ;  lebo  predmety,  očiam  sa  predstavujúce,  milo 
bavia  ustavične  bedlivého  pozorovateľa,  ktorý  nebrúsi  len  tak  vo- 
spust  sveta  leda  áliapal  zem  a  čas  zabil,  ale  chodí  aby  videl,  zkúsil, 
poznal  kraj  svoj  so  všetkým,  čo  na  ňom  je  a  žije,  a  aby  sa  čítaním 
v  ži\ej  knihe  prírody  občerstvoval,  zabával  a  poučoval. 

V  sparnom  lete  vybral  som  sa  na  bujné  horské  lúky  pod  Lope- 
nik  a  dohonil  som  starého  kopaničiara  z  Predpolomy,  u  samej  hra- 
nice moravskej.  Jako  obyčajne,  dal  som  sa  s  ním  do  reči.  Neďaleko 
Predbošáčky,  kde  sa  dolina  vidličkato  na  dvoje  delí,  ukazoval  mi 
pri  potoku  pažiť,  kde  sa  Vodný  muž  zjavováva.  Vlani  vraj  jeden 
žobrák  cez  poludnie  na  tej  pažiti  si  rozložil  ohník  a  dal  sa  do 
varenia  polievky,  kapsu  majúc  cez  plece  prehodenú.  Už  sa  mu 
polievka  práve  dovárala,  keď  spozoroval  malého  Vodného  mužíka 
v  zelenom  kabátku  z  potoka  na  breh  sa  driapať  a  oči  naňho  vy- 
vaľovať. Na  šťastie  mal  žobrák  „strúček""  cesnaku  v  kapse,  ten 
rýchlo  vytiahol  a  hodil  do  Vodného  mužíka,  ktorý  sa  hneď  svalil 
„horeznak**  do  hlbočiny,  žobrák  však  sobral  nedovarenú  polievku, 
ušiel  do  neďalekej  chalupy,  a  tam  si  ju  dovaril  a  zjedol.  Cesnak 
je  vraj  vždy  dobre  pri  sebe  nosiť,  lebo  sa  ním  možno  zachránil 
pred  Jakýmkoľvek  preškodením. 

Že  nielen  po  starých  hradoch,  kaštieľoch,  srúcaninách,  cinto- 
roch,  ale  aj  v  bošáckych  kopaniciach  po  mnohých  miestach  stra- 


65d 


šieva,  o  tom  sa  z  rozhovoru  s  tunajším  ludom  snadno  dozvieme. 
Kopaničiar,  mnoho  po  furmankách  chodiaci,  rozprával  mi,  jako  ho 
strašilo  pri  Bánovčeku  vyše  Zem.  Podhradia.  Ale  jako  mi  to  roz- 
práva)!? Počal,  jak  sa  hovorí,  od  Adama,  a  rozkladal  sa  široko, 
ďaleko,  jako  sa  o  furmanku  jednal.  Čo  sa  pritom  hovorilo,  jedlo  a 
pilo;  jako  a  kde  tovar  nakladal,  jako  sa  z  domu  vystrájal,  čo  ho 
všetko  cestou  cez  Nové  Mesto,  Piešťany,  Mestečko...  až  po  Ga- 
lantu  potkalo;  jako  tam  tovar  odovzdával,  kde  si  čo  upil  a  za- 
hryzol, s  kým  a  o  čom  sa  shováral,  jako  zpiatočnú  cestu  nastúpil 
atď.  atd.  až  sa  konečne  vrátil  domov,  a  neďaleko  domu  v  Bánov- 
čeku zastaly  mu  v  potoku  kone,  a  nedajbože  z  miesta!  Či  ua  ne 
kričal,  či  do  nich  bičom  sekal,  —  všetko  jedno:  kone  splašené, 
upotené,  temer  všetky  remene  a  štrangy  dotrhaly,  ale  prázdneho 
voza  s  miesta  pohnút  nemohly.  Môj  kopaničiar  síce  strašidla  ne- 
videl, ale  sa  velmi  božil,  že  sa  mu  „ten  zlý^  zoprel  do  osí  a  kolies, 
a  až  keď  zvonili  v  dedine  na  poludnie,  obľahčilo  sa  koňom,  že  voz 
bez  namáhania  fahaly  ďalej.  Počas  jeho  zázračne  rozvláčnej  roz- 
právky až  mrie  ma  jedlý,  čo  som  sa  nevedel  dočkat  udania,  kde 
a  čo  ho  to  vlastne  strašilo? 

Chodiac  po  krásnych,  rozmanitými  kvetami  jako  vyšívaných 
lúkách  Bestínneho  (ktorý  grúň  hádam  preto  také  meno  dostal,  že 
je  hrebeň  jeho  holý,  bez  lesa,  tedy  i  bez  stínu,  a  tak  by  sa  vlastne 
mal  písať  a  vyslovovať  Bezstínne),  —  zablúdil  som  do  domku  pa- 
tentálneho  invalida  Adama  O.  Tu  mi  medzi  iným  rozprávali,  že 
na  neďalekých  kopaniciach  lieskovských  bývala  velmi  zajikavá  žena, 
ktorá  ťažko  a  nesrozumiteľne  hovorila,  a  často  na  počiatku  slov 
„hi-hi-hí"  s  velikým  krikom  vyslovovala.  U  neďalekých  susedov 
mali  mnoho  detí,  „jako  v  hrnci  krúpov",  a  keď  raz  tá  zajikavá 
žena  podvečer  do  domu  vkročila  a  miesto  pozdravu  počala  kričať: 
„Hi-hi-hí!"  za  tým  čosi  nesrozumitelného  hovoriac,  nalákal  sa  jej 
už  na  peci  rozvalený  kopaničiar  a  skríkol  na  ženu:  „Ženo!  ber 
dzeci,  čo  lepšie,  a  utekaj  kam  najďaliej  môžeš,  a  ty  ostatné  nech 
si  bár  aj  „to  zlé"  pobere!"  Žena  však  bola  srdnatejšia,  lebo  po- 
znala tú  zajikavú  Lieskovanku,  a  muža  vysmiala. 

Daktoré  rodiny  kopanické  sú  bohaté  na  deti.  Není  to  nič  ne- 
obyčajného videť  v  lete  okolo  chalupy  7 — 8  detí  poskakovať.  V  Bo- 
šáci  je  čeľadný  otec,  ktorý  mal  19  detí,  z  ktorých  asi  15  ešte  žije. 
Ale  v  Lubine  u  Majtázov  ich  ešte  viac  byť  muselo,  keď  istý  sobo- 
tišťský  halenár,  tam  prenocovavší,  rozprával:  „Tam  je  detí,  jako 
čmýru!  Keď  hlásnik  trúbil  v  noci  druhú  hodinu,  čuplo  prvé  dieťa 
s  pece,  a  tak  cupotaly  jedno  za  druhým,  až  keď  zvonili  ráno  na 
modlenie,  čuplo  s  pece  posledné!"  Dakedy  to  není  radno  takéto 
žarty  rozprávat,  lebo  si  človek  lahko  môže  tých,  ktorých  sa  týkajú, 
proti  sebe  napaprčiť,  jako  sa  to  aj  mne  bolo  pred  pár  rokami  pri- 
hodilo, keď  som  bol  v  Národmch  Novinách  podal  ukážky  z  archívu 
bývalých  haluzických  zemanov  a  pritom  pospomínal  som  bol  aj 
žartovné  prekárania  obyvateľov  tej  maličkej,  ale  aj  dla  povesti  na 
okolí  najstaršej  dedinky.  Jakýmsi  spôsobom  dostalo  sa  to  číslo 
Nár.  Novín  aj  do  Haluzíc  a  chodilo  z  ruky  do  ruky.  Jedni  sa  na 


656 

nikdy  ju  banovať  nemusíš.  —  Nie  tak  častý,  ale  predsa  dosf  roz- 
šírený po  vyšších  lúkách,  je  mečík  (Gladiolus  imbiicatus  L.),  vy- 
nikajúci eleganciou  v  jednu  stranu  uklonených,  veľkých,  červených 
kvetov. 

Baz,  klačiac  na  zemi  v  tráve,  babral  som  sa  s  vykopávaním 
maličkej  ostrice  (Carex  ornithopoda  WUd.),  preto  tak  zvanej,  že 
má  klásky  na  spôsob  vtáčej  šlapy  rozložené,  —  keď  sa  mi  čosi 
jako  žítok  z  vajca  pred  očima  mihlo.  Prizrúc  sa  bližej,  poznal  som 
v  tom  žltom  flaku  jako  papuču  nafúkaný  spodný  pysk  kvetu  stre- 
vičníka  (Gypripedium  Galceolus  L.).  Že  som  tento  krásny  kvet  ešte 
nikdy  predtým  sám  uebol  sbieral,  a  na  tomto  stanovisku  nebol  by 
som  ho  ani  tušil,  nechal  som  moju  drobnú  ostricu  na  mieste  a  dal 
som  sa  do  vykopávania  strevičníka,  zakial  nebolo  40  prímerkov 
v  mappe.  I  do  záhrady  som  si  ho  presadil,  kde  mi  každoročne 
koncom  mája  ukazuje  svoje  žlté  papučky,  od  nichž  tmavo-purpurové 
remienky  koketné  odstávajú,  jako  by  schválne  boly  rozviazané,  aby 
sa  bruchatá  papučka  celá  videla.  Lud  náš  nemusel  tento  kvet  spo- 
zorovať, lebo  som  sa  nadarmo  po  jeho  mene  dopytoval.  Koncom 
mája  málo  kto  chodí  po  lúkách,  a  o  Jane,  kde  každá  na  čo  súca 
zelina  na  sberačky  Jánskych  zelín '^  povoláva:  „Vezmi  mal  aj  mňa, 
aj  mňa!"  je  strevičník  už  dávno  odkvitnutý  a  vyššími  bylinami 
prerastený,  a  tak  lahko  ujde  pozornosti  sberačiek. 

Minulého  leta  som  zo  zdravotných  ohľadov  častejšie  chodieval 
po  horách  a  po  lúkách,  než  v  predošlých  7 — 8.  rokoch ;  a  aby  som 
sa  nadarmo  poľom  nezarážal,  bral  som  vždy  so  sebou  tú,  spomenu- 
tým ohnivým  Haluzičauom  mi  vytýkanú  motyčku  (vlastne  úzky 
rýlik)  a  kapsičku  (hodnú  to,  pijacím  papierom  naplnenú,  a  cez 
plece  prevesenú,  mappu),  a  z  každej,  čo  jak  krátkej  prechádzky, 
dovliekol  som  si  toho  Ghamissového  sena  väčšiu- menšiu  hŕbu  domov. 
Že  sme  mali  leto  mimoriadne  pálčivé  a  suché,  sušily  sa  mi  rast- 
liny, i  tie,  s  ktorými  treba  háklivo  zachádzať,  veľmi  rýchlo  a  pekne. 
Malinníkom  vystrčil  som  z  preša  drevká  šľahúnov  na  slnko,  a  za 
dva  dni  boly  dokonale  usušené.  Ubierajúc  sa  v  auguste  Ivanovskou 
dolinou  do  vzdialenejších  bošáckych  hôr,  videl  som  pri  salaši  Ostro- 
luckovskom  vápnom  natreté  dosky  medzi  zemiaky  na  roli  popchané. 
Hájnik  mi  riekol,  že  mu  ta  divé  svine  šarapatit  chodia,  a  tie  dosky 
sú  strašiakmi  proti  nim  nastrojenými.  To  bude,  reku,  pekná  zábava, 
jak  sa  tam  v  hore  dajaký  diviak  do  mňa  rozbehne  a  mi  pulidery 
dostrihá!  Motyčkou  by  som  sa  mu  neobránil,  flintu  s  sebou  neno- 
sievam,  lebo  sa  jej  bojím,  jako  žid,  a  ani  „vochonpasu*^  na  držanie 
takého  mordárskeho  inštrumentu  nemám.  Toľko  však  znám  zo 
zoológie,  že  divá  sviňa  není  ani  medveďom,  ani  rysom,  ktorí,  bárs 
sa  v  žiadnej  škole  gymnastike  neučili,  výtečne  sa  vedia  po  stro- 
moch driapat,  —  držal  som  sa  len  hory,  na  všetky  strany  sa  ob- 
zerajúc,  kde  by  bol  príhodný,  nie  veľmi  hrubý  buk,  na  ktorý  by 
som  sa  v  prípade  potreby  i  so  svojimi  starými  hnáty,  i  s  motyčkou, 
i  s  kapsičkou  —  lebo  ani  tú  by  som  nebol  rád  prenechal  zubom 
diviakovým  —  mohol  za  možno  najkratší  cas  vyhrabať,  a  ztadíal 
z  celej  pary  hvízdať  na  hájnika,  aby  si  šiel  mnou  s  vysoká  pozoro- 


657 

yaného  divého  brava  zastrelit  Na  moje  veliké  šfastie  neprišiel  som 
do  takého  fatálneho  položenia,  že  by  som  bol  musel  s  vysokého 
buka,  obliehaný  zuby  vyškerujúčim  diviakom,  v  smrteľných  úzko- 
stach  hvízdaním  koncertovať.  Za  to  však  mal  som  netušené  štastie, 
lebo  som  v  hustej,  tmavej  hore,  na  cele  zhnitom  bukovom  dreve 
našiel  najvzácnejší  druh  vstavačovitý,  ktorý  náš  Reuss  v  Kvetné 
Slovenska  „bIudolyzník"-om  menuje  (Epipogum  aphyllum  GmeL)* 
Od  radosti  kotrmelce  robiť,  dubov  váfať,  kolesá  lámaf  alebo  na- 
pochytre od  zeme  si  zaskočiť  nebolo  však  radno,  jednak  pre  prí- 
krosC  svahu,  potom,  a  to  hlavne,  pre  starobu  a  tak  väčšiu  krehkost 
hnátov.  Ale  zabudol  som  i  na  diviaka,  i  na  všetku  inštrumentáciu 
obmýšianého  solo-konceitu  na  ratu,  pričupil  som  sa  k  zemi  a  opa- 
trne prstami  vyhrabával  som  rastlinky  s  korallodobnými  korienkami, 
aby  sa  mi  nedolámaly.  Slávny  botanik  Reichenbach  píše  jako  u  vy- 
tržení o  tejto  utešenej,  bezlistej,  článkovitej,  jako  vosk  žltej,  krehkej, 
a  celým  tvarom  nápadnej  rastlinke  (vo  Flóra  Germán,  excurs.  p.  135) : 
„Genus  maxime  memorabile,  exoticarum  formarum  quasi  umbram 
uobis  relinquens,  solum  nobis  verum  dendrobium,  solum  genus  arti- 
culatum;  quasi  impatiens  clímatis  nostrí  raríter  dispersum,  cadu- 
cum,  parasiticum,  clarissimo  Friesio  meteoricum."  V  celku  našiel 
som  len  8  prímerkov.  Pozdejšie,  namaškrtený  týmto  nálezom,  vy- 
bral som  sa  zase  ta:  ale  nadarmo;  zato  na  protivnom  svahu  toho 
vrchu  so  strany  bošáckej  našiel  som  zase  dva  prímerky.  Veď  si 
ja  naň  budúceho  leta  postriežim!  Vracajúc  sa  domov  z  hory  Bo- 
háčova rečenej,  videl  som  množstvo  šupinatého  a  tiež  jako  vešte- 
ného samovratca  (Monotropa  Hypopitys  L.),  tu  s  klasy  oblúkovité 
naklonenými,  tu  po  odkvitnutí  vzpriamenými,  a  medzi  ním  jeden 
veliký  prímerok  s  rozvetveným  kvetostanom,  ktorý  je  teraz  zvláštnou 
ozdobou  môjho  herbáru.  Zabočiac  trošku  k  Špániemu,  kde  sú  ešte 
mnohé  staré  buky  a  pod  nimi  hnijúce  klady,  darmo  som  sa  ohliadal 
po  druhom  takom  prímerku,  a  nezbývalo  mi  iného,  jako,  že  bolo 
už  „slnko  nízko,  šábes  blízko",  uhánaC  krížom  horou  smerom  k  do- 
line Lovichovcu.  Šiel  som  kus  výbornou  horskou  cestou,  a  tam 
som  natrafil  na  iný  vzácny  vstavačovitý  druh,  menom  Epipactis 
violacea  Dur.  Ducq.,  z  ktorého  som  asi  30  prímerkov  poshiadúval, 
ostatné  nerozkvitnuté  tam  som  nechal.  Pár  pekných  kusov  poslal 
som  výtečnému  znatelovi  europejských  orchideí,  Dr.  Leimbachovi 
do  Arnstadtu  v  Turingách,  a  vyslovil  som,  ale  len  tak  bojazlivo, 
svoje  domnenie,  že  by  táto  rastlina  mohla  byt  miešancom  (bastar- 
dom) z  Epipactis  latifolia  All.  a  E.  microphylla  Ehrh.  povstalým, 
lebo  známky  obidvoch  domnelých  nezákonných  rodičov  na  sebe 
nosí,  a  vždy  len  v  ich  spoločnosti,  i  to  zriedka,  rastie.  Tešilo  ma, 
že  Dr.  Leimbach  je  tiež  toho  náhľadu.  Asi  pred  33.  rokami  bol 
som  jeden  jediný  prímerok  tejto  vzácnej  rastliny  našiel  na  Javorine 
nad  Lubinou,  vo  výške  asi  28(X)';  pozdejšie  nahabol  som  na  dva 
prímerky  v  hôrke  „Jarolinka"  vyše  Zem.  Podhradia,  a  potom  zase 
našiel  som  jeden  kus  na  Lopeníku.  Teraz  však  náhodou  štastnou 
prišiel  som  na  také  miesto,  kde  na  ploche  sotva  dve  jutra  pokrýva- 
júcej  iste  do  60,  pravda  že  roztrúsených,  kusov  som  pozoroval,  a 

42 


668 

aby  radost  moja  tým  väčšia  bola,  naäíel  som  jeden  prímerok  s  kvetx)- 
stanom  na  dvoje  rozdeleným,  a  5  kusov  s  listami  bielo  a  červeno 
páskovanými.  Není  mi  známo,  lebo  od  viac  rokov  nedržím  v  evi- 
dencii íloristickú  literatúru  Uhorska,  či  tento  druh,  alebo  lepšie 
rečeno,  miešanec  (bastard),  iný  dakto  v  Uhrách  bol  našiel,  lebo 
v  literatúre,  mne  do  r.  1884  známej  a  prístupnej,  nenachodím  ho 
nikde  spomenutý.  To  sa  aj  tak  starému  zelinárovi,  ktorý  svoje 
územie  od  31  rokov  mnoho  ráz  krí/om-krážom  pochodil  a  popre- 
kutával,  a  stanoviská  všetkých  vzácnejších  druhov,  miešancov,  vý- 
druží  a  foriem  v  pamäti  nosí,  málo  kedy  prihodí,  aby  tak  na  jednu 
ranu  razom  dve  muchy  zabil,  a  dve  tak  zriedkavé  a  vzácne  rast- 
liny našiel,  jako  sa  to  mne  poštastilo  s  týmito  dvoma  orchideami. 
Na  oidomáš  zapil  som  si,  až  mi  za  uchom  puklo,  hneď  pri  naj- 
bližšom prameni  jako  kryštál  čistej  vody,  v  ktorej  by  ani  náš  de- 
dinský, za  commabacillom  sa  shánajúci  Aeskulap,  ani  stopy  bacillov 
nenašiel.  Domov  prišiel  som  už  potme,  svojim  nálezom  ustlal  som 
pekne  rúče  hneď  v  šedých,  mäkkých  papieroch,  a  fuk  s  nimi,  miesto 
do  postele,  do  preša  I 

Že  sa  pri  takých  potulkách  aj  zkúsenému  zelinárovi  kedy-tedy 
galiba  prihodiť  môže,  zakúsil  som  tohoto  leta  sám.  Vyšiel  som  za 
jasného  rána  na  Novú  Horu  pre  daktoré,  dosial  len  tam  spozoro- 
vané  rastliny.  Okolo  hodiny  desiatej  počalo  sa  od  „hnilého  kúta*' 
(od  západu)  mračiC,  čomu  som  sa  ešte  tešil,  lebo  aspoň  slnko  tak 
nedopekalo  na  mňa,  keď  som  chodil  v  stíne  oblaku.  Okolo  2.  ho- 
diny popoludní  zatiahnutá  bola  už  celá  obloha  dažďovým  kepenom 
kundoliacich  sa  oblakov,  len  kde-tu  deravým.  Nad  Lopeníkom  pa- 
daly  krúpy,  a  ja,  sediac  na  tráve,  díval  som  sa  na  menenie  podoby 
oblakov,  na  krúpové  mračná,  jako  sa  sikmo  tiahnú  k  Morave,  a 
načúval  som  na  hukot  padajúcich  krúp.  Za  seba  však  neobzeral 
som  sa,  až  začaly  na  mňa  dopadať  dažďové  kvapky,  jako  varechy 
veliké.  Až  potom  pozrel  som  dookola,  a  vidiac,  že  mi  je  hodný 
lejak  za  pätami,  sobrnl  som  nohy  na  plece  a  hybaj  cvalom  do 
doliny;  ale  pozde,  milý  drozde!  Napršalo  mi  za  golier,  do  mappy, 
do  krpcov !  Na  chvíľku  ukryl  som  sa  síce  pod  hustú  hrušku ;  v  tom 
sa  zablysklo,  a  sotva  som  načítal  paf,  už  hrmelo,  až  by  mi  boly 
vlasy  dubkom  vstávaly,  keby  neboly  bývalý  jako  čírišom  dohromady 
vodou  polepené.  To  som  sa  bol  však  ešte  sfa  chlapec  v  lubinskej 
škole  od  nebohého  Černáka  naučil,  že  v  hrmavici  pod  stromom 
neradno  stávat,  lebo  hrom  dakedy  zablúdi  do  stromu  a  môže  šib- 
núc aj  pod  ním  stojacieho  človeka:  a  preto  nedalo  ani  mne  viac 
pod  hruškou  miesta,  a  bárs  sa  dážď  lial  šnúrami,  volky-nevolky 
pustil  som  sa  v  blate  a  vode  do  doliny,  až  som  jako  zmok  do- 
šlapkal  do  školy  kopanickej.  Len  čo  som  ta  došiel  a  sa  zväčša  po- 
utieral, počalo  sa  slniečko  zase  usmievať,  jako  by  mi  bolo  chcelo 
povedať:  Vidíš,  starý  1  bolo  ti  toho  treba?  V  dedine  však  nič  ne- 
pršalo; a  keď  som  celý  umazaný  a  zacafraný,  poza  humná,  aby  sa 
ma  v  dedine  deti  nenalakaly,  domov  dorazil,  vítala  ma  žena,  za- 
lomiac ruky:  „Ale,  človeče!  kde  si  sa  tak  zamazal,  keď  blata  nikde 
není?"    „„Paroma  —  reku  —  není!    Len  ho  hladať  treba!**"  Vy- 


659 

smiala  ma.    Tak  to  býva,  že  kto  má  škodu,  o  posmech  nech  sa 
nestará. 

Kedykolvek  sa  na  Lopeník,  bájami  jako  posvätený,  podívam, 
vždy  ma  to  rmúti  a  zlostí,  že  v  posledných  rokoch  hodne  vyše 
200"  jutier  hoiy  na  nom  vykléovali.  Za  dva-tri  roky  rodí  sa  tam 
pri  prajnom  počasí  raž,  jačmeň,  ovos,  ale  že  s  príkrych  svahov 
sňahová  a  dažďová  voda  úrodnú  pi*st  smýva,  a  pre  vzdialenosť  od 
domov  klčoviská  hnojit  sa  nemôžu,  pôda  splanieva,  robota  sa  ne- 
vypláca, a  klčovisko  sa  stane  neúrodnou  pláňavou,  po  ktorej  sa 
leda  tŕnie  a  bodlačie  rozrastá,  a  rebrá  hôr,  skaly  sa  ukazujú.  To 
je  opravdu  barbarské  kynoženie  hôr,  ktoré  by  nemalo  byť  dovolené 
nikomu.  Z  tých  70.  a  kolkosí  kompossessorov  Beckovského  panstva, 
ktorí  tu  dostali  podiele  hôr,  menší  majitelia  svoje  škvarky  popre- 
dali  zväčša  židom,  a  títo  nevedia  horu  lepšie  zužitkovať,  jako  tak, 
že  ju  dávajú  po  kuse  kopaničiarom  na  viac  rokov  do  prenájmu, 
aby  si  to  vyklčovali  a  poslali.  Väčší  majitelia,  ktorí  hoiy  šanujú, 
majú  hojnosť  pekného  bukového  dreva,  a  rúbaniská  skoro  zarastajú 
zase  bučinou,  zo  semena  bez  všetkej  práce,  len  pri  šanobe  sečí, 
po  vyrastanou. 

Do  nedávna  býval  v  kopaniciach  velmi  robotný,  schránlivý, 
pálenky  nikdy  nepijúci  gazda,  ktorý  si  svoje  roličky  s  velikou 
pečlivosťou  opatroval,  pri  celtách,  chodníkoch  a  po  krajoch  rolí 
mnoho  ovocuého  stromu  nasadil,  a  že  mal  potreby  skrovné,  sporil, 
babku  k  babke  a  zlatku  k  zlatke  prikladal,  majetok  nadobýval,  stal 
sa  zámožným.  O  tomto  si  spískali  kopaničiari  túto  povesť:  Raz 
kosili  tomu  gazdovi  najatí  kosci  lúky,  a  jeden  z  nich  riekol,  že 
pod  tamtou  hruškou  videl  peniaze  sa  presúšať,  a  vyzýval  ostatných, 
aby  cez  poludnie  tie  peniaze  zpod  hrušky  vykopali.  Toto  dopočul 
aj  spolu  s  uimi  kosiaci  gazda,  a  so  smiechom  riekol:  „Eh,  čo  vás 
tam  po  takých  pletkách  a  bobonách;  len  vy  radšej  koste!"  Na 
zmrku  sa  kosci  porozchádzali  domov,  gazda  však  vybral  sa  pod 
hrušku,  kopal  a  dokopal  sa  pokladu.  Ale  v  tom  zjavil  sa  „ten  zlý*" 
(čert),  a  riekol:  Čo  mi  dáš,  keď  ti  dovolím  poklad  vziať?  Ženu! 
odpovedal  gazda.  Čert  sa  uspokojil  a  zmizol.  Gazda  vyzdvihol  po- 
klad a  zbohatol,  ale  žena  jeho  upadla  do  ťažkej  choroby,  vyschla 
na  triesku,  a  bárs  sa  presťahovali  bývať  do  dediny,  nezadlho  zo- 
mrela. Na  svojom  predošlom  kopauickom  dome  gazda  nechal  bývať 
ženatého  syna.  Jak  gazdova  žena  v  dedine  zomrela,  „pošinula  sa 
na  rozume"  synova  žena  v  kopaniciach;  lebo  keď  gazda  „tomu 
zlému"  za  poklad  slúbíl  ženu,  vždy  musí  jedna  žena  z  jeho  rodiny 
v  moci  „toho  zlého"  ostávať.  Tak  hovorí  povesť,  iste  dajakým  zá- 
vistlivým pletkárom  vymyslená,  ale  skoro  sa  ujavšia.  čerti  sa  aj 
po  kopaniciach  zjavujú,  na  smolu  sa  rozlievajú,  s  necudnými  že- 
nami „psia",  a  ked  nemôžu  ľudom,  jako  by  chceli,  uškodiť,  aspoň 
zasmradia,  jako  tchorí.  Čert  aj  v  kopaniciach  za  čas  slúži  tomu, 
kto  sa  mu  vlastnou  krvou  podpíše,  ale  naposledy  svojho  pána 
predsa  uchytí,  jestli  sa  mu  krížom  nebráni.  Čert  ani  v  kopaniciach 
nespí,  a  vtedy  sa  vždy  aj  anjel  obzerá.  Sú  to  mystéria,  o  ustavič- 
nom zápase  dobra  i  zla,  života  a  smrti,  svetla  a  tmy,  pravdy  a  lži, 


660 

pobádajúce  k  neprestajnej  ostražitosti  a  pozornosti,   aby  sa  človek 
zlému  podviest  a  premôct  nedal. 

Pred  pár  rokami  chodieval  malý  žobráčik  z  kopaníc  „po  pý- 
taní" a  vyspevoval  mnoho  chutných  pesničiek.  Za  to  ho  všade  radi 
mali  i  dobrú  večeru  a  nocľah  mu  dávali,  kde  im  potom  do  vôle 
spievaval.  Nech  tu  stojí  jedna  z  jeho  pesničiek,  ktorú  som  si  za 
ním  poznačil. 

Pesnička  o  vínku. 

Nechod,  krajčír,  do  pivnice. 
Zle  postrihás  nohavice! 

Vínko  hreje,  vínko  páli. 

Vínko  múdre  hlavy  šálí. 

Vy,  mládenci,  vy  nepite, 
Lebo  pierká  potratíte; 
Vínko  hreje  atď. 

Vy,  panenky,  vy  nepite. 
Lebo  vienky  potratíte; 
Vínko  hreje  atď. 

Vy,  Seniihy,  vy  nepite. 
Lebo  čepce  potratíte; 
Vínko  hreje  atd. 

Vy,  úrady,  tiež  nepite, 
Lebo  kňvo  odsúdite; 
Vínko  hreje  atď. 

Ty,  notáru,  pokoj  vínu! 
Zle  napíšeš  inštanciu! 
Vínko  hreje  atď. 

A  vy,  kňazia,  vy  nepite. 
Lebo  rozum  potratíte; 
Vínko  hreje  atď. 

Ale  kňazia  musia  slúchaC, 
Musia  často  do  kníh  kukat; 
Vínko  hreje  atď. 

Organista  musí  píti, 
Musí  dobré  hrdlo  míti; 

Vínko  hreje,  vínko  páli: 

Organistu  neošálí. 

Teraz  banujem,  že  som  si  viac  jeho  pesničiek  nepoznačil. 
V  uvedenej  tu  pesničke  je  predposledná  sloka  nesrozumiteloá ;  ale 
na  konci  je  chutná  apológia  starého  narečenia:  Cantores  amant 
humores. 

Z  každej  zavedenej  rozprávky  s  kopaničiarmi  dá  sa  nám  otvorít 
okienko  do  duše  ludu,  a  keď  fa  kopaničiar  zná,   že  mu  nevieš  a 


661 

nechceš  škodit  a  ubližovaf,  ale  s  ním  poctivé  smýšias  a  zaobchodíä, 
otvorí  ti  srdce  a  s  detinskou  prostorekostou  povie  ti  všetko,  čo 
mu  na  srdci  leží.  Keď  však  v  ňom  nedôveru  vzbudíš,  ne  vytiahneš 
z  neho  ničoho.  Na  zpiatočnej  ceste  zpod  Lopeníka  sišiel  som  sa 
8  mužom  mladým,  statočným,  od  ktorého  som  sa  mnoho  povier 
dozvedel.  Sadli  sme  si  na  kraj  lúky  blízko  vlhkej  kroviny,  ob- 
rúbenej bujnými  prímerkami  orličieho  kapradia  (Pteris  aquilina  L.). 
Aby  som  mu  ukázal,  že  aj  ja  niečo  o  zelinách  viem,  kázal  som  mu 
vytrbnút  čo  najväčší  prímerok  toho  kapradia  (tu  ho  menujú  „pa- 
prúdzie"*),  a  keď  mi  ho  doniesol,  riekol  som  mu,  že  mu  na  spodnej, 
barnavej  čiastke  toho  kapradia  ukážem  dvojhlavého  orla,  a  roz- 
režúc šikmo  býl,  podal  som  mu  ho.  Zadivený  riekol:  „Ach,  ozaj 
orel!  Toť  sú  dve  hlavy,  tot  krýdla,  tu  zas  nohyl"  Že  však  dvoj- 
hlaví orli  teraz  u  nás  z  módy  vyšli,  malo  by  po  pravde  aj  to  ka- 
pradie  iný  címer  ukazoval.  Ja  sa  len  divím,  že  tí,  ktorí  pri  spa- 
trení  znaku  orla  až  triašku  dostávajú,  ešte  agitáciu  nezapočali,  aby 
tento  druh  kapradia  bol  vykynožený.  Môj  kopaničiar,  keď  sme  sa 
rozchádzali,  navytahoval  si  za  hrsf  toho  kapradia,  aby  aj  iným 
ukázal  ten  zázrak.  A  keď  som  ušiel  hodný  kus  cesty  a  obzrel  som 
sa  za  ním,  videl  som  ho  štát  a  nad  prerezaným  kapradím  hlavou 
krútit. 

Iný  kopaničiar  rozprával  mi  túto  povesC.  Neznat,  zkadial  do- 
vandrovali  dvaja  tovariši,  ktorí  sa  vždy  od  30.  rokov  spolu  držali 
i  v  práci  i  na  vandrovke,  do  kopaníc  Pred  Polomu,  a  tam  si  na 
trávniku  pod  starým  stromom  odpočívali  v  chládku.  Jeden  vstal  a 
zpod  kríčka  vytrhol  jakúsi  zelinku,  v  rukách  ju  požmolil  a  tými 
rukami  tvár  kamarátovu  popohládzal.  Tomu  však  celá  tvár  pre- 
menila sa  v  cele  mäsitú  plochu,  tak  že  ani  znamienka  očí,  nosa  a 
úst  vídaf  nebolo  na  nej,  a  málo  chýbalo,  že  sa  nezadusil.  Na  to 
zase  vzal  ten  prvý  inú  zelinku,  požmolil  aj  tú  v  rukách,  a  zase 
kamarátovu  tvár  nou  pouhládzal.  Sotva  to  urobil,  počali  sa  na  za- 
rastenej  tvári  ukazovaC  čiary  tam,  kde  sú  oči,  nos  a  ústa,  ktoré 
sa  na  vidomoči  viac  a  viac  rozchádzaly,  až  naposledy  tvár  sa  stala 
zase  takou,  jako  bola  pred  prvým  čarodejným  pohladením.  Taký 
experiment  na  svojej  tvári  pretrpevší  tovariš  prosil  kamai*áta,  aby 
mu  povedal,  jaké  sú  to  zeliny,  ktorými  možno  také  divné  veci 
stvárat;  ale  ten  mu  odpovedal:  Vidíš,  braté  kamarátel  ja  som  ti 
tak  verný  kamarát,  že  bych  za  teba  aj  život  dal,  ale  to  ti  predsa 
povedaf  nemôžem;  lebo  keby  o  tých  zelinách  aj  iní  ludia  vedeli, 
narobili  by  mnoho  uešfastia  na  svete.  Môj  rozprávač  pozrel  tázavo 
na  mňa  a  riekol:  Ba,  či  je  to  pravda,  že  sú  aj  také  divné  zeliny 
Pred  Polomou?  lebo  že  však  ja  každú  zelinu  a  jej  moci  a  účinky 
znám.  To,  reku,  čo  táto  povesť  hovorí,  žiadne  zeliny  nevykonajú, 
ale  ovšem  máme  zeliuy,  ktorými  možno  rany,  bolest,  bláznenie,  až 
aj  smrf  zapríčiniť,  a  máme  aj  také,  ktoré  sú  liečivé  a  osožné.  Na- 
oko sa  uspokojil,  ale  tak  sa  mi  vidí,  že  som  mu  z  tváre  vyčítal, 
jako  by  si  bol  myslel :  Čo  by  teba  hus  kopla !  ty  mi  to  len  nechceš 
povedať. 

S  hrebeňa  Novej  Hory,   už  blízko  moravskej  hranice,   r 


662 

8  jednej  strany  prvú  moravskú  dedinu  Brezovú,  jako  dlhú  stonohu, 
cez  dolinu  roztiahnutú,  —  s  druhej  však  Strany,  tiež  už  v  Morave, 
s  výborne  zariadenou  sklenou  hutou.  Obe  tieto  dediny  mali  by  sme 
reklamovať  pre  Uhry,  lebo  obe  ležia  s  tejto  strany  Karpatov  a  Mo- 
ravu majú  za  chrbtom.  Stránanským  priesmykom  vedie  strmo  hore 
vrchom  dobrá  cesta  do  Moravy.  Raz  vraj  zatáral  sa  kolomažník 
z  Búrov  až  sem,  a  vezúc  na  káre  sud  kolomaže  dolu  vrchom,  ha- 
movuík  sa  mu  pretrhol,  a  tátoš  s  károu  jako  vietor  letel  dolu 
cestou,  až  sa  kára  prekotila,  koňa  zabilo,  kára  sa  rozlámala,  sud 
sa  roztrepal  a  kolomaž  rozliala,  kolomažník  zlomil  si  ruku  a  nohu, 
a  keď  sa  v  jarku  spamätal  a  horko-ťažko  sa  posadiac,  videl  a  cítil, 
do  sa  stalo,  riekol:  „Chvála  Bohu,  ked  je  len  tak!"  Preto  sa  v  Bo- 
šáckej  doline  hovorieva  o  takom  človeku,  ktorý  sa  v  nehode  tým 
potešuje,  že  však  ešte  horšie  s  ním  mohlo  byť:  „To  je  tiež  taký 
kolomažník  I"  Netajím,  že  sa  aj  mne  toho  titulu  už  dostalo,  a  po- 
viem hneď,  pri  akej  príležitosti.  V  pridomovej  záhradke  mávame 
nielen  kvety,  ale  aj  kuchynské  zeliny,  a  jako  sa  samo  sebou  roz- 
umie, aj  cibuľu ;  lebo  kuchárka  by  si  radšej  dala  rebro  zlomiť  alebo 
nechty  do  jednoho  vytrhať,  než  by  mala  variť  bez  cibule.  Ja  cibuľu 
veľmi  rád  vidím  v  záhrade  na  pekne  upravenej  hriadke,  vypletú, 
okopanú  a  jako  v  červenej  sukni  na  zemi  pričapenú ;  ale  v  žiadnom 
jedle  nie  som  milovníkom  tejto  egyptsko-židovskej  maškrty.  Sralo 
sa,  že  nám  po  viac  rokov  cibuľu  zo  záhradky  jakísi  loptosi  vytrhali 
a  odvláčili.  Nad  ztratou  cibule  lamentujúcu  ženu  tešil  som  tým, 
že  som  riekol :  Ale,  čo  ťa  tam  po  cibuli,  len  keď  ti  kravu  zo  stajne 
neukradli!  „Ty  si  taký  opravdový  kolomažník!"  odvrklo  mi  moje 
rebro.  Jako  chlapec,  pamätám  to  dobre,  bol  som  zvláštnym  milov- 
níkom cibuľových  cíbikov,  lebo  som  sa  na  nich  cvičieval  vo  vy- 
trubovaní,  až  to  tak  po  lubinskej  farskej  záhrade  hučalo!  Ale  že 
ma  od  takého  cvičenia  honievali,  nedoviedol  som  to  v  muzike  k  ni- 
čomu, leda  že  viem  hvízdať,  zvoniť  a  pri  organe  mechy  ťahať.  Teraz 
je  mládeži  hudby  milovnej  opravdovou  hračkou  za  ô  minút  naučiť 
sa  aj  bez  nôt  zahrať  na  verklík,  alebo  s  nôtami  na  ariston,  nech 
len  má  na  zakúpenie  týchto  samohráčov  potrebné  groše. 

Na  Mravcových  pod  Lopeníkom  býva  rodina,  jejž  mladí  mužovia 
živo  upomínajú  na  Sládkovičovho  Martinka  v  „Detvanovi".  Tí  všetci 
vedia  s  ílintami-škrabliciami  dobre  zachádzať.  Ale  minulej  jari  pri- 
hodila sa  jednomu  z  nich  pri  poľovke  na  divého  brava  galiba,  že 
brokom  strelil  do  diviaka,  a  ten  nelenivý  obrátil  sa  proti  strelcovi 
a  pochytil  ho  za  stehno.  Na  šťastie  dobehol  druhý  mladý  strelec 
v  tom  okamžení,  oprel  opache  cievu  flinty  do  boku  a  vypálil,  tak 
že  brav  popustil  a  držiac  kus  vytrhnutý  stehna  strelcovho  v  papuli, 
spadol  a  bol  dorazený.  Ranený  strelec  sa  dlho  liečil,  a  ranu  si  za- 
sypal natlčeuým  prachom  z  kla  zabitého  brava.  Pred  pár  rokami, 
keď  bolo  mnoho  snahu  v  zime  napadlo,  naháňali  Bošáčania  tri  kusy 
divých  sviň  za  humnami;  dve  zastrelili  a  tretia  vbehla  do  dvora 
a  tam  do  otvoreného  chlieva,  kde  ju  zapreli  a  cez  škáry  zastrelili. 
To  bola  tak  ľahká  poľovka,  jako  raz  u  mojich  susedov  lapili  na 
dvore  pod  slepačiu  klouu  zajaca.    Toho  zajačka  chudiaka  psi  tak 


668 

naháňali,  že  by  tuším  zrovna  aj  na  pekáč  bol  vyskočil,  len  aby  od 
psov  mal  pokoj. 

Stálo  by  za  prácu  posbierat  aj  nezávadné,  žartovné  pesničky, 
jaké  slýchavame  kedy-tedy  aj  v  tomto  kraji.  Ubierajúc  sa  s  pre- 
chádzky po  horách  domov,  dohonila  ma  na  doline  kopaničiarka, 
žena  bystrého  rozumu,  veselého  ducha,  ale  jazyčnica  trinástej  próby. 
O  chviľu  sme  postretli  výskajúcich  a  spievajúcich  svadobníkov, 
s  veselosťou  sa  ubierajúcich  od  sobášu  domov.  Na  moju  otázku: 
kto  sa  to  žení  a  vydáva?  odpovedala  mi  tá  kopanická  „drakyňa**: 
„Veru  je  to  též  len  taký  pár,  o  kerém  sa  môže  povedať:  že  aby 
nevestu  čert  nežal,  zal  si  ju  račej  ženích,  a  hodzí  sa  nich  na  obe- 
júch  tá  pesnička: 

Ženila  sa  Psota, 

Brala  Mizériu, 

Kázala  si  variť 

Polievku  syrovú. 

Ženich  otrhaný. 

Družba  chôdzi  bosý. 

Nevesta  chudobná 

V  čepci  vodu  nosí." 

0 

V  Beckove  počul  som  variant  tejto  pesničky,  takto  znejúci: 

Ženila  sa  Psota, 
Brala  Mizériu, 
Dala  si  uvariť 
Ze  strnádky  nohu. 
Družba  otrhaný 
A  starý  svat  bosý, 
Žebrák  okolo  nich 
Prázdnu  kapsu  nosí. 

V  doline  pri  Bánovčeku  sedela  tlupa  kopaničiarov,  ubierajúcich 
sa  do  žatvy  a  mlatby.  I  tam  uvítala  moja  kopaničiarka  známeho, 
ktorý  lúbi  z  ffašky  pofahovať,  týmto  veršíkom: 

Keí  ty  pôjdeš  na  Záhorie, 
Len  tam  hrubé  nepil 
Aby  ti  tam  nepredali 
Tvoje  meohy,  cepy. 

Koho  lud  podchytí  či  pre  farbavosť,  či  pre  lenivosť,  či  pre  inú 
smiešnu  vadu,  nepopustí  ho  tak  ľahko,  ale  pri  každej  zavdanej 
príležitosti  ho  prekára,  domŕza,  dráži  a  svojím  vtipom  pichá.  Za 
Budišovou  zomrel  nedávno  sUirec  podivín,  tu  na  okolí  všade  pod 
menom  Rechtor  známy.  Bol  to  človek  dobrosrdečný,  statočný,  ale 
až  na  nepochopenie  nedbalý,  opravdový  Oblomov.  Na  voze  a  pluhu 
mával  miesto  reťazí  a  štran^ov  samé  húžvy,  z  lieskových  alebo 
hrabových  prútov  ukrútené;  v  zime  v  lete  chodieval  vždy  v  papu- 
čiach,  zázračne  velikých  rozmerov,  jako  by  mal  nie  onuce,  a^ 
plachty  na  nohách  omotané;   na  strapatej    hlave   nosil   b 


664 

Z  ktorej  na  všetky  strany  trčaly  oddrapené  kusy;  záplatami  po- 
yykladanú  halenu  mával  povrieslom  opásanú,  a  nohavice  ukazovaly 
pestrá  mozaiku  záplat,  jedna  na  druhej  v  mohutných  vrstvách  po- 
prišívaných.  Keby  ho  bol  dajaký  veľkomestský  „Salon-Tyroler"  lebo 
turista  v  hore  postretol,  mohol  bych  sa  o  čokoľvek  stavit,  že  by 
sa  bol  dal  pred  ním  na  útek,  čo  by  mu  para  stačila,  jako  by  di- 
vého troglodyta  bol  stretol.  Sám  mi  hovoril,  jako  k  titulu  rechtor- 
skému  prišiel.  Rodičia  ho  boli  dali  na  jednu  zimu  do  školy,  kde 
sa  pri  výdatnej  pomoci  švihkej  lieskovice  horko-tažko  naučil  abe- 
cedu poznávaC,  potom  pásaval  ovce,  voly,  mládenčil  a  oženil  sa. 
Jako  ženatý,  majúc  ženu  znalú  písma,  učieval  cez  zimu  pár  detí 
z  okolitých  chalúp  —  aspoň  abecedu  poznávať.  Jeho  žena  mala 
výbornú  pamät  a  znala  mnoho  žalmov  a  temer  celý  Ti*anov8kého 
kancionál  nazpamät,  vedela  pekne  vyšívat,  v  hospodárstve  však  bola 
práve  tak  nedbalá,  jako  jej  muž.  Že  mnoho  šíjavala  v  tmavej  ku- 
tierke,  a  v  zime  pri  slabom  svetielku  kahanca,  cele  oslepla  a  vo 
vysokom  veku  zomrela. 

V  Bošáci  bol  jeden  chudý,  vysoký  muž,  ktorého  prezývali 
Farárom.  Baz  prišiel  za  kmotra,  a  že  som  bol  v  poli  na  roli,  museli 
asi  za  hodinu  na  mňa  čakať.  Keď  som  prišiel  domov,  riekol  mi  teu 
kmotor:  „Však  bych  hádam  aj  já  bol  mohel  oki*scit,  keby  neboli 
prišli,  lebo  ved  aj  já  som  farár."  Podíval  som  sa  naňho,  a  ukážuc 
prstom  na  jeho  oko,  riekol  som  so  smiechom:  „Ale  vy  ste  mali 
kdesi  škaredú  inštalláciu!"  Bol  sa  totiž  v  tie  dni  kdesi  do  bitky 
zamiešal,  a  v  tej  trme-vrme  ho  zarazili  po  oku,  tak  že  mal  okolo 
oka  všetko  krvou  podbehnuté,  až  očemeté.  Zamrzelo  ho  to,  ale 
nepovedal  viac  nič. 

Kdežto  v  Moravskom  Lieskovom  ženské  meno  Dóra  často  pri- 
chodí, tu  v  Bošáckej  doline  je  ono  neobľúbené,  a  tých  pár  Dor, 
ktoré  tu  žijú,  pochádzajú  temer  všetky  z  Lieskového.  Prečo  je  to 
meno  tu  neobľúbené?  Iste  preto,  že  každú  Dom  prekárajú: 

Doi*al 

Zjedla  tchora. 
Povedala  na  rechtora, 
A  rechtor  na  ňu, 
Že  zjedla  vranu! 

„Čaká,  jako  Dóra  jalita,"  je  tu  bežný  výraz,  pre  ktorý  sa  po- 
vadily  dve  ženy,  jedna  Dóra,  rodom  z  Lieskového,  tu  dávno  vy- 
datá, a  druhá  tunajšia  rodáčka,  ktorá  ten  výraz  použila,  zabudnúc 
sa,  že  je  Dóra  na  blízku.  Ale  keď  som  tej  Dore  vysvetlil,  čo  zna- 
mená meno  Dorothea  po  slovensky,  vyjasnila  sa  jej  tvár,  a  bola 
s  ním  spokojná. 

Až  zase  stihnem  a  budem  mat  pokoj  s  očami,  nastolím  láska- 
vému čitateľstvu,  s  povolením  pána  redaktora,  zase  iné  drobnosti 
z  Bošáckej  doliny;  na  dnes  toho  už  bude  dosfl 


•w» 


Konec  a  začiatok. 

Povesť. 
Napísal  Martin  Kúkučin. 

(FoknUSovanle.) 

VIL 

Martin  na  ulici  obzerá  sa  hore-dolu.  Ako  keby  bol  prvý  raz 
v  nej.  pKde  íst,  kde?  Nikde  —  kdeže  pôjdeš.  Ztraf  sa  čím  skorej  — 
schovaj  sa,  ako  sysel  do  dieiy." 

Ako  by  sa  šla  dedina  naň  srútif,  tak  ho  z  nej  čosi  vyháňa. 
Ani  sa  neobzerá,  či  nestretá  dákeho  známeho,  či  sa  mu  dakto  ne- 
prihovára. 

„Preč,  preč  —  ďaleko,  kde  ma  nik  nevidí!" 

Dedinu  už  dávno  prešiel,  obklučuje  ho  pole.  Šedivé,  nemé, 
zbavené  žiyota  a  krásy.  Iba  kŕdle  polných  vrabcov  a  konôpok  lietajú 
po  udepčenom  scmisku  a  preoraných  úhoroch.  A  nad  týmto  chu- 
dobným, jasenným  obrazom  usmieva  sa  slnko,  ale  akosi  bôlne. 

Je  zas  na  kopci,  kde  bol  zastal  vracajúc  sa  z  vojny.  „A  ne- 
bolo to  tak  dávno  —  dakolko  dní  —  a  aká  premena  1  Vtedy  plný 
nádeje,  bez  viny  —  a  dnes!  Nádeje  dolu  vodou  —  ja  samotný. . . 
A  ani  toho  pokoja  niet.  A  keby  len  to,  ale  i  hanbiť  sa  prichodí . .." 

Ano,  hanbí  sa  sám  seba,  čo  urobil.  Dieťa  —  ved  Betka  je 
ozaj  ešte  iba  diéta!  —  to  sklonilo  sa  k  nemu  v  dôvere,  otvorilo 
srdce,  hľadalo  súcit:  a  on  čo?  Dôveru  zneužil.  Ako  užaslo  nad 
jeho  divným  chovaním!  Nechápalo,  čo  sa  robí  —  keď  pochopilo, 
odvrátilo  sa  od  neho  a  zaplakalo.  Slabá  rúčka  odtisla  dotieravca. 
Áno,  tá  hanba  sa  mu  stala,  že  nevinné  diefa  zahanbilo  sa  zaň. 

„A  tá  hotovosť  rozkladať  zaraz  o  láske!  Ledva  starý  nohu  vy- 
tiahol, už  som  sa  pritrel  sťa  ten  diabol,  čo  sial  kúkoI  do  čistej 
pšenice.  Zrovna  ako  diabol!  Keby  vyrozprávala  starému!" 

Zaberá  hore  vrchom,  čo  nohy  vládzu,  sťa  by  hladal  toho  sta- 
rého Martina,  toho  včerajšieho,  statočného.  Sťa  by  tohto  dnešného 
chcel  tu  nechať  v  šírom  poli,  aby  sa  kajal  a  zavýjal  s  divými 
zvermi. 

„Slabosť  to  bola,  slabosť, **  šepce  mu  kýsi  hlas. 

„Všetko  slabosť,  akože!"  vysmieva  sa  on.  „Slabosť  je  cele 
iné...  Slabosť  prichádza  nenazdajky,  sám  nevieš  ako.  A  toto  ne- 
prišlo nenazdajky,  ale  že  sme  sami  chceli.  Nie  slabosť  —  prostopaš 
to  bola."  A  skúma  sa,  čo  by  urobil  druhý  raz,  keby  sa  zase  tak 
sklonila  k  nemu.  Čosi  mu  prorokuje,  že  nebol  by  ani  vtedy  iný. 
Neodolal  by  jej  oku,  ktoré  je  tak  hlboké,  prenikavé. 

„To  je  hrozné !  Ani  brániť  sa  mi  už  nechce  —  napred  sa  pod- 
dávam. Kde  moja  sila  —  kde?" 

Kde  ju  nájsť?  Miesto  sily  mätie  sa  mu  pred  očima  jej  lepá 
postava,  tvár  skúpaná  studom  panenským  a  tých  dvoje  očí  naň 
dôverne  obrátených.  „Kde  tu  sila,  keď  toľký  poklad  pred  tebou?" 
vysmieva  sa  mu  ten  istý  hlas. 


„Bože,  Bože,  nedopusf  —  daj  sily,  tej  pravej  sily!"  Čaká, 
čaká,  kedy  spadne  s  neba,  zaoceluje  srdce.  No  nebo  vysoko  — 
vzdychy  odznievajú  na  hlucho... 

„Už  som  zahubený.  Už  nieto  ani  mak  pevnosti.  Už  vidím,  že 
som  človek  ničomný!"  A  plače  sám  nad  sebou,  nad  tým,  čo  pod- 
ľahlo v  tejto  borbe,  čo  sa  nedá  vzpružiC  a  vzkriesiť. 

„A  čo  ti  je  vlastne?"  pýta  sa  ho  ten  známy  hias.  „Co  sa 
svíjaš,  ako  pripučený  červík  ?  Čomu  sa  tolme  brániš  ?  Ved  sa  vlastne 
nič  nestalo.  Žes'  pozrel  dievčaťu  do  oči?  Nato  sú,  abys'  sa  za- 
hľadel do  nich,  aby  sa  ti  hlava  zakrútila  nad  ich  hĺbkou...  Že 
ťa  uchvátila  jej  reč,  duša,  postava  a  milota  v  tvári?  Ved  načo  je 
žena  tak  vystrojená  —  povedz,  načo?  Či  nie,  aby  ťa  to  dojalo, 
uchvátilo  ?  Tu  hovorí  sám  Tvorca  k  srdcu  —  darmo  zavieraš  ho 
pred  tak  mohutnou  rečou,  darmo...  Načo  sa  protiviť,  čo  je  tak 
prirodzené?  Prírody  nenapravíš!  Ved  načo  je  vlastne  žena?  Čí 
nie,  aby  vzbudila  v  tebe  lásku  a  v  nej  žila?  A  toto  diéta,  táto 
Betka  kam  sa  vrhne,  ak  nenájde  lásky?  Nuž,  čo  sa  spieras?  Či 
ty  jediný  chcel  bys'  sa  vyňať  zpod  zákona?  Načo  toto  smíešno 
zúfanie,  ked  je  bez  základu?" 

Srdcu  lahodí  tento  hlas,  otvára  sa  mu  do  korán.  Ved  to  vlastne 
je  pravda. . .  On  podľahol  razom,  nečakane.  A  vtedy  sa  ani  ne- 
bránil, nebál  sa  ničoho.    Tak  ozaj  by  to  bol  hriech  alebo  zločin? 

„Nuž  tak,**  smeje  sa  sám  sebe,  „ešte  si  uverím,  že  to  bola 
zásluha!  Hľa,  kde  je  hanba:  už  i  hriech  si  viem  vykrásliť...  A  či 
nie  hriech?  Pováž,  kto  si  ty?  Jednej  si  sa  už  zunoval  —  odhodila 
ťa.  Sotva  jej  miesto  vychladlo  v  srdci  —  už  ho  otváraš  druhej. 
A  to  akej?  Čistej,  nezkúsenej,  ktorá  za  tým  nejde...  Ona  hľadala 
brata,  priateľa:  a  ty,  ty  —  hanbi  sa!  Mrzký  si,  mrzký,  sťa  ten, 
čo  všetko  poje,  čo  vidí,  kým  sa  žalúdok  nezkazí:  a  ešte  i  potom 
by  jedol  do  úrihu...  Srdce  ti  je  kasáreň:  jedna  sotva  odíde,  už 
v  ňom  sedí  druhá.  Po  chvíli  bude  ich  tam  celá  kompánia  razom. 
A  že  to  príroda  žiada?  Nie  —  nie..  .** 

Okolité  vrchy  hádžu  dlhé  tône  na  chotár;  od  hôr  poťahuje 
rezký  jasenný  vetrík.  Na  lúke  v  doline  rozložil  sa  kŕdeľ  vrán, 
kváču,  podletujú,  hašteria  sa.  Tichým,  lenivým  skoro  krokom  berie 
sa  domov.  Je  uspokojený.  Svedomie  sa  utíšilo  trochu. 

„A  čo  teraz,  ako  sa  držať  ?"* 

„Čo?  Slaboch  si.  Nevydržíš  nič  —  podľahneš  pri  prvej  prí- 
ležitosti. Tu  zbýva  jediná  cesta:  nebudeš  k  nim  chodiť,  nebudeš 
ju  vídať,  kým  nepozabudneš.  Inej  cesty  niet..." 

S  týmto  úmyslom  vrátil  sa  i  domov.  Vyvalil  sa  na  posteľ  a 
hľadí  do  povaly.  Vrzly  dvere,  v  nich  stojí  Mišo. 

„Len  takto  samotný  —  potme?** 

„Vitaj,  Mišo,  vitaj  1  Sadni  si.*'  Beží  rozsvietiť  uradovaný,  že 
brat  predsa  nezabúda  naň. 

„Nechaj,  synku,  poshovárame  sa  i  potme.**  A  vydýchnuc  po- 
kračuje: „Veru  samotný,  samotný. . .  A  nemusel  bys',  kebys*  nechcel, 
A  mňa  srdce  bolí.  Neraz  si  pomyslím,  čo  by  otec,  lebo  mať,  keby 
toto  videli.   Ani  pokoja  nemám,  čo  ma  tak  mrzí.    Moja:  čo  ti  je  V 


667 

Nevieš,  reku,  čo  mi  je?  Má  mne  čo  byť!  Ej,  veru  ma  bolí  srdce, 
bdif :  lebo  ja  mám  srdce,  mám . . .  '^  I  udiera  sa  do  pŕs. 

„Keby  ti  ho  len  neboli  tak  poviazalil"  zvolal  Martin.  „Ale  čo 
je  zo  srdca,  keď  nemôžeš  robiť,  ako  ti  káže?" 

„Ty,  synku,  nevieš:  ale  zvieš,  keď  sa  oženíš.  Ja  nemôžem  od- 
vrhnúť ženu  i  deti.  Krv  nie  vodal  A  nebola  nikdy  taká  —  iba 
ten  jeden  raz.  Medzi  nami  býval  pokoj.  Iba  v  tejto  veci  neviem, 
čo  ju  preletelo.  Keď  jej  dohováram,  nuž  ona:  ja  som  iba  tebe 
prisahala,  čo  chceš?  Nuž  čo  jej  urobíš?  Žena  starostlivá,  verná, 
opatrná...  Ale  ja  sa  nedám  prevrátiť.  Ja  mám,  reku,  i  brata... 
Nuž  keď  už  do  nás  nechceš,  poď  do  Pekárov.  Krstná  mat  nás  volá. 
Hana  je  už  tam,  azda  sa  pomeríte. .  .^ 

Martin  je  hotový.  Zdá  sa  mu,  že  snadnejšie  zabudne  na  Betku, 
keď  sa  prikloní  k  bratovi.  Nech  je  s  bratom  za  jedno,  bolo  by  ho 
minulo  hádam  i  to,  čo  sa  dnes  stalo.  Veď  preto  chodil  do  Du- 
kátov, že  nemal  kde  inde  ísť. 

Krstná  mat  prijala  ich  velmi  srdečne.  Hana  sedí  za  stolom, 
chlapci  šantujú  po  izbe.  Aby  bola  lepšia  vôľa,  Pekárka  prihotovila 
hostinku. 

Vidno,  že  Martin  i  Hana  sú  zastrojení  —  ani  jeden  nechce 
urobiť  prvý  krok.  No  Mišo  je  istý,  že  dnes  večer  prestane  roztržka. 
S  krstnou  materou  nastrojil  všetko  tak,  aby  ani  jedna  strana  ne- 
bola ukrivdená.  Preto  je  velmi  dobrej  vôle.  Po  večeri  začala  krstná 
mať  takto: 

„Čože  budete  ťahať,  dietky  moje,  jedno  čihí  a  druhé  hota.  Ja 
som  vám  krstná  mať  obom  a  velmi  ma  to  zamrzelo.  V  Kupcovskom 
dome  nebývalo  takýchto  divov.  A  čo  sa  i  stalo  dačo,  aspoií  sa  to 
nerozvláčalo  po  dedine.  Ľudské  jazyky  pachtia  za  takouto  pašou. 
A  veru  sama  neviem,  čo  máte  takého  proti  sebe.  Veď  laľa  Martin 
je  nie  čeľadník  potáraný,  bár  bol  v  svete  a  potom  vo  vojne.  Čože 
špriháš  doňho,  ty  Hana?  Hádam  sa  nazdávaš,  že  tvoj  si  srdce  roz- 
krojí  —  kus  dá  tebe  a  kus  bratovi?  Už  čo  ako,  ale  rozkrojiť  ho 
nemôže.  Čože  mu  ho  trháš  na  kusy?" 

„I  vy  do  mna,  krstná  mať,  i  vyl"  zvolala  Hana  s  plačom  na 
konci  nosa.  „Ja  som  nie  taká,  akou  ma  robíte.  Ale  ja  viem,  čo 
švagor  chce  Ide  mi  muža  naprávať  proti  mne.  Chce,  aby  moje 
slovo  nebolo  nič  v  dome...** 

„Ono  i  Martinovi  sa  dostane, "^  tíši  ju  krstná  mať,  „on  je  nie 
bez  viny.  Už  by  mohol  vedieť,  že  mužovo  srdce  ťahá  k  žene.  To 
je  od  Boha,  lebo  sú  za  jedno.  Ak  dobre  chceš  mužovi,  chci  dobre 
i  žene.  Tebe  by  bolo  tiež  všakovak,  keby  ťa  chcel  brat  odlúčiť  od 
ženy  a  tá  by  bola  dobrá." 

„Verte  mi,"  začal  Martin,  „keď  som  šiel  domov,  úfal  som  sa, 
že  žiť  budeme  v  svornosti  a  láske.  I  brat  i  jeho  žena  —  oba  mi 
bo!i  milí.  Túžil  som  žiť  s  oboma  pod  strechou  jednou  —  veď  som 
druhého  nikoho  nemal. . .  A  čo  doma?  Len  vyhnať  a  vyhnať.  I  otca 
mi  spomenuli  mrzko. . .  A  to  vlastná  nevesta!  Ja  myslím,  že  dobrá 
žena  ctí  otca  mužovho  ako  vlastného  svojho.  Má  ona  prečo  si  naňho 
íažkať?  Či  nevedela,  že  je  to  dom  starý,  do  ktorého  sa  vydáva?  Čo 


668 

8i  nero2vážila,  keď  bol  tomu  čas?  A  tie  pohanské  reči  v  tej  re- 
začke! Nie,  všakovak  sa  premáham,  ale  vždy  mi  hučia  v  hlave... 
Veď  tá  si  myslela,  že  sa  im  tisnem  do  čiastky!  Že  ja  som  utis- 
nutý...^  Tu  sa  zasekol  od  jedu,  tvár  sčervenela.  „To  je  za  moju 
lásku!  Ja  neviem,  ako  by  sa  táto  vec  mohla  skončit  —  neviem. 
Ja  nemám  čo  banovaC,  nemám  čo  odpytovat.  To  ona  sa  musí  po- 
koriť. . ." 

Sám  netušil,  že  zaorie  takto  do  hlboká.  Darmo  —  žič  sa 
vzbúrila  a  rozliala,  srdcu  je  lahäie.  Teraz  by  už  bol  hotový  smierit 
sa. . .  Statočnost  ohájil  na  všetky  strany.  Ani  by  uenástojil  na  od- 
pytačke,  len  keby  videl  tieu  dákej  smierlivosti. 

„Tak  na  toto  ste  ma  zavolali  —  na  toto!"  ozvala  sa  Hana 
rozhnevaná.  „O  to  som  nestála.  Ešte  nerečiem,  keby  sa  v  dačom 
cítila.  Ale  ak  sa  povedalo  dačo,  inakšie  sa  povedalo,  ako  sa  tu  roz- 
ložilo . . .  Ďakujem  i  vám,  krstná  mat,  za  túto  úctu.  Deti,  poďme  !^ 

„Vidíte,  kto  je  aký!"  zvolal  Martin.  „Ani  počuť  pravdu!  A  ja 
sa  ti,  Hana,  osvedčujem,  že  prosiC  sa  nepôjdem  —  nie,  nikdy!  A 
miisíá  najprv  uznaf,  že  čo  si  urobila,  bolo  mrzko... ** 

„Nemám  čo  uznávať  a  o  lásku  nestojím.  No  poďte  už  raz, 
deti!" 

„Idem  ja.  Vy  nemusíte,"  núka  sa  Martin. 

„A  čo  by  ja  nešla?  Idem  ja." 

Tak  odišli  spolu.  Na  ulici  Mišo  proboval  ešte  prekaziť  roz- 
tržku. „Ale,  Martin,  maj  rozum..." 

„Ja?  Ja  som  vždy  hotový.  Ale  vieš,  takto  je  ťažko..." 

„Čoby  ťažko!  Len  vola  aby  bola.  Ale  tej  nieto." 

„U  mna  jej  bolo,  synku,  dosť.  Ale  ja  ponížiť  tak  velmi  sa  ne- 
môžem. Ešte  by  povedala,  že  som  len  preto,  aby  vás  o  grunt  pri- 
pravil. Alebo  že  sa  nemám  kde  hodiť..." 

„Daj  si  už  s  ním  pokoj!"  zahriakla  Hana  muža  zlostne.  „Akosi 
spyšnel,  čo  ho  tí  Sivákovci  pritúlili..." 

„Vidíš,  aká  je  —  vidíš!"  Martin  ukazuje  bratovi.  „Obzri  si 
ju  teraz,  obzri ..."  Mišo  hľadí  smutno  do  zeme ;  nevie,  komu  daí 
za  pravdu. 

Martin  rozjedovaný  vrátil  sa  domov.  Povstal  v  nom  úmysel, 
že  odíde  od  Sivákov  a  odíde  i  z  dediny. 

„Bol  by  si  vinovatý,"  prehovára  ho  Juro,  doz vediac  sa,  čo  sa 
stalo.  „Veď  ona  iba  to  chce,  iba  to.  Nič  lepšieho  si  nežiada.  Ja 
by  jej  tu  ostal,  na  protiven ..." 

„Nie,  nie.  Ona  má  trochu  pravdy.  Čo  ja  hladám  u  teba?  Ale 
z  dediny  by  sa  nerád  odpratat  —  to  je  pravda,  nerád."  Tu  mu 
kmitlo  pred  očima  dvoje  krásnych,  výrazných  očí;  i  biele,  rumen- 
com skúpané  líca. . .  Zamračil  sa,  sta  by  chcel  odohnať  ten  vlúdny 
zjav.  „Nerád  preto,  že  ozaj  by  jej  to  bolo  veími  po  vôli:  a  ja  jej 
odteraz  budem  robiť  čo  najhoršie  môžem.  Keby  tak  dostal  hospodu 
dakde  —  za  peniaze. . . " 

Juro  sa  zamyslel  hlboko  a  po  chvíli  preriekol:  „Radšej  si  ty 
kúp  dom.  Budeš  bývať  vo  vlastnom  a  ju  rozpučí."  Vidiac,  že  Martin 
je  veľmi  zaujatý  za  radu,  pokračuje :  „Euchárikovský  je  na  predaj. 


669 

Ako  tebe  stavaný.  Dvor  priestranný,  záhrada,  kapustná  brada, 
i  obsevok ...  A  pustili  by  ho  lacno ,  keby  nešípili ,  žes'  naň 
upriamený." 

Martin  sedf  zamyslený,  preratuje,  kolko  to  má  peňazí.  A  do 
tých  počtov  čertovsky  sa  miešajú  tie  čarodejné  oči,  teraz  akési 
vysmiate. 

^Vieš  ty  čo:  probuj  ho  jednaf  ty,  akoby  sebe,"  pýta  Jura. 
„Uvidíme,  akú  založia  cenu..." 

„Už  vidím,  že  bude  tvoj  —  vidím!"  raduje  sa  Juro, 

I  tie  oči  sa  radujú,  i  tie  líčka  sa  mu  smejú.  Martin,  aby  mu 
daly  pokoj,  takto  vraví  Jurovi:  „Kúpim  ho,  ak  len  bude  slušná 
cena;  kúpim...  Len  aby  ju  najedoval,  pre  nič  iné:  vieš?" 

VUI. 

Betka  sama  nevie,  ako  dlho  sedela  pri  stole  tak  v  slzách.  Slzy 
oschly,  myšlienky  sa  roja.  Sú  i  divné,  i  akési  nové,  o  akých  nikdy 
nechyrovala...  Tu  zdá  sa  jej,  že  ktosi  ide.  Skočila  splašená,  na- 
čúva na  prostred  izby  —  hľadí  do  oblokov.  Bojí  sa,  aby  ju  niekto 
nedolapil.  Sú  také  hlúpe,  také  smiešne!  A  keby  tak  ujo!  No  ticho 
už  všade  —  nikto  nejde. . . 

Beží  k  zrkadlu  a  pozerá,  či  nepoznať,  že  plakala.  I  jej  tvár 
patrí  k  tým  požehnaným :  slzy  jej  neuškodia.  Je  svieža,  čistá  — 
oči  jasné,  ligotavé . . .  Urovnáva  si  vlasy  nad  čelom,  uchlpené  leža- 
ním. Obzerá,  čo  a  ako  drží  sa  účes,  či  sa  vrkoče  nepopustily. 

„Ba  či  som  ja  naozaj  pekná  !**  pýta  sa  samej  seba.  „Dobo 
vždy  tára,  že  taká  a  taká.  Ale  Dobo  má  vela  prázdnych  rečí . . . 
Iný  nepovie.  Vari  ujo!"  Tu  sa  chutne  rozosmiala.  „Ten  by  bol 
hádam  radšej,  keby  bola  krivá,  lebo  zubatá...  Ako  mi  vyhadzuje 
na  oči :  —  Myslí,  že  je  pekná  —  princezná !  Počkaj :  pekné  boly  — 
prekysly!  krása  v  čertoch  —  a  tu  máš:  stará  drnda  —  omelo!" 
Zas  sa  smeje,  prekvapená,  že  uja  vie  tak  napodobniť.  „Tetka  Zu- 
zanka  tiež  nepovie.  Dobo  —  ten  je  šalo,  verit  nehodne.  Kupec  — 
ten  už  hej,  ale  ten  nepovie.  A  pozeraf  vie  čudne :  ako  čo  by  strelil 
do  srdca.  Prečo  tak  pozeral  ?  Divný  veru  človek,  divný ...  A  tak 
pekne  vykladal,  že  mi  prišlo  do  plaču,  a  nai*az  zatíchol . . .  Ešte 
chcel  čosi  povedat  —  videla  som  mu  na  ústach,  a  zatíchol,  a  tak 
hurtom  odišiel ..." 

„A  dobre,  že  odišiel . . .  Ako  čo  by  sa  išlo  staf  dačo,  strach 
prechodil :  ako  by  dačo  nad  hlavou  viselo ...  A  zase  plač,  že  od- 
išiel —  a  smutno ...  A  čo  to  chcel  povedat,  čo . . .  A  či  mi  to 
dakedy  dopovie!  Možno  zabudne  —  zabudne  i  na  mňa...  Tá  mu 
príde  na  um,  tá. . ."  Na  riase  odvisla  jej  slza.  „A  čo  ja  plačem  — 
čo  je?"  pýta  sa  prekvapená.  „A  čo  mňa  doň. . .  Dnes  je  tu,  zajtra 
v  Miškovci,  pozajtre  inde ...  Čo  si  myslíš,  bláznivá,  bláznivá  Beta ! 
Oh,  ty  blázon  —  majú  koho  ludia  spomínat..." 

Ako  by  šibol,  jej  tvár  stala  sa  razom  vážnou.  Naskočil  na  ňu 
výraz  tichej  pokoiy.  Čo  sa  stalo?  V  zrkadle  za  usmiatou  tvárou 
zazrela  dlhú,   oholenú  tvár  ujovu  a  celú  vážnu  postavu  v  dlhom 


670 

deáku.  Obráti  sa  —  pri  dverách  skutočne  stojí  ujo  a  prísne  hladí 
ua  ňu. 

„Čože  to!"  vykríkol  konečne.  „Ako  opica  na  kohlcu,  zuby  vy- 
tŕčať, uákieraťsa:  pekuá  som,  pekná  som.  Ta  medzi  komediantov! 
Nevídaná  krása  —  nevídaná:  zrkadla  treba  veru!  Sta  húsatá  na 
pažiti:  pekná  som,  pekná  som.  A  stará  im  z  mláky:  i  ja  som  bola 
taká  —  i  ja  som  bola  taká. . .  Škrupina  hladká  —  jadro  nahnité: 
červík  načal!  Pred  dušu  zrkadlo,  pred  dušu  —  uvidíš:  máfnost, 
blato,  červotoč,  hniľat...  Taká  duša,  taká...  A  srdce:  tobôž  na- 
kazené. Rozkoš,  nádhera,  šaty!  Naučenie,  slovo  Božie  —  jedným 
uchom  dnu,  druhým  von ..."  Vydýchol  si ;  pozerá,  čo  za  dojem 
urobila  kázeň.  Betka  je  zostrašená,  zmýlená.  No  jemu  to  ešte 
nestačí. 

„Teraz  pokora,  pobožnosť  —  mne  sa  iba  zvrtnúť,  nohu  vy- 
tiahnuť :  už  besy !  Myšlienky  za  čertami  slieda ..." 

„Veď  ja  som  nič  nerobila,"  vyhovára  sa  ona. 

„Nič!"  zvolal  ujo,  spínajúc  ruky  s  úžasom.  „Nič!  A  zrkadlo 
čo!  Ešte  cigániť  —  ha?" 

„Iba  vlasy  čo  som  si  napravila." 

„Ešte  —  ešte !  A  oblok  tamto  čo,"  ukazuje  naň,  na  oblok  odo 
dvora.  „Pol  hodiny  pozerám  —  ona  v  zrkadle.  Po  vedám  opica! 
Krúti  sa,  vyškiera  sa...  Hanba,  fuj!" 

Betka  stojí  ticho,  utajená,  ani  nedýchne.  —  Hanba,  fiij!  — 
to  znamená  uňho  konec  kázne:  sf réžie  sa  podať  príčinu  k  novému 
výbuchu.  A  ujo,  ochladiac  hnev,  stavia  palicu  do  kúta  a  soblieka 
deák.  Funí  pritom  ukrutecne,  sťa  ten  drak,  keď  zreval :  —  človečina 
smrdí!  Sadnúc  si  za  stôl  na  obvyklé  miesto,  je  zas  utíšený. 

„Nebol  tu  dakto?  Nehľadal  ma?"  pýta  sa  hlasom  obyčajným. 

Betke  je,  ako  by  sa  rútila  na  ňu  hora.  Čo  povedať? 

„Nikto,"  odpovedá  skoro  šepkom.  Čo  by  ju  na  škripec  ťahali  — 
nie,  nevyzradila  by. 

^No  —  no,"  dudre,  pozrúc  tu  i  tu  na  ňu,  či  neplače.  Ľúto 
mu  je,  že  robil  tolký  div  pre  márnu  vec.  „Treba  prísnosť  —  matere 
nemáš,  otca  nemáš.  Sama  daj  merk  na  seba...  Vieš,  ako  býva: 
za  mladi  hriech  —  na  starosť  pokuta...  Pokuta  kulhá,  nohy  má 
krivé  —  ale  dohoní,  čo  kedy,  dohoní..." 

V  Betke  sa  pohlo  svedomie.  Hľa,  obťažila  ho  takou  zjavnou 
lžou.  Kam  to  povedie?  „Pán  Boh  ma  potresce!"  myslí  si,  skloniac 
hlavu. 

Ujo  Dukát,  ako  vidno,  úplne  uspokojený,  berie  bibliu  a  chytá 
sa  čítať,  čo  už  toľko  rokov  čítava  —  knihy  Macbabejských. 

Betka  nemá  chvíľky  pokojnej.  Keby  tak  nadišiel  Kupec  a  vy- 
zradil  ujovi,  že  tu  bol!  Čo  by  sa  stalo?  Vybehuje  pred  dom,  že 
ho  azda  zazre.  Bežala  by  k  nemu  —  a  čo  ako  ťažko,  ale  prosila 
by  ho,  aby  mlčal . . .  Vybehuje,  i  keď  mrak  sadol  na  dedinu.  Na 
studňu  beží,  čo  nohy  stačia,  len  aby  ho  nepiepásla.  Vracajúc  sa 
s  vodou  zazre,  že  oddelila  sa  tmavá  postava  od  tmavého  plota. 

„Betka,  Betulienka  moja!"  šepce  tmavá  postava,  chvácuc  ju 
za  ruku. 


671 

,Čo  tu  chceš!"  skríkla  ona  dosf  nevlúdne. 

„Ja  prídem  z  Lehoty,  a  ona:  čo  tu  chceš  I"  vytýka  jej  polo- 
mužský  hlas.    „Vidíš,  vidíš,  aká  si  ty,  Betka!   Co  sa  ti  len  robí!** 

„Daj  rai  pokoj!  Nemám  kedy...  Ujo  čaká." 

„Veru  čaká!  Nevie  ani,  kde  si.  Sedí  za  stolom,  ako  dudok  — 
číta." 

p  A  je  sám?  Pozrel  si  oblokom?" 

„Čida!  Ako  palec.  Ktože  by  šiel  k  nemu,  keď  každého  vy- 
ženie.  Taký  hundraj!" 

„Ozaj  sám?" 

,,Pravdaže.  Ztade  idem." 

Betke  je  volnejšie.  Nepremeškala  nič. 

^Čo  sa  hneváš,  Betka?  Povedz." 

„Ja  sa  nehnevám," 

„Ba  sa  hneváš." 

„Ty  len  vždy,  že  sa  hnevám!  A  potom  sa  merit  —  a  mernô 
si  brat...  Aspoň  kebys'  dačo  iné  vymyslel.  Dobo!" 

Dobo  vela  nevymýšľa.  Zostáva  pri  starom  priemysle.  Ani  sa 
Betka  nenazdala,  len  keď  jej  zahorelo  na  ústach  mernô  Dobovo. 

„To  je  mrzko,  vieš!  Tý  si  surovec!  Nechoď  viac  do  nás.  Ja 
už  nikdy  nepozrem  na  teba.  Nikdy!  Pakuj  domov!" 

„Nehnevaj  sa,  Betulienka.  Ak  ho  nechceš  —  vrát  mi  ho. 
Prijmem ..." 

„Taký,  taký  surovec!  Už  mi  nechoď,  nikdy!" 

„Ale,  Betka,  ale. . .  Vieš,  čo  si  sľúbila?  Prídeš  na  dnes  týždeň 
na  Lehotu?" 

„Ale  ja?"  A  už  smeje  sa  mu. 

„No  —  hostina  bude!  I  muziku  sme  zjednali.  Tanec  bude 
veliký. .  .** 

Betka  sa  zamyslela.  Sľúbila  sa»  že  pôjde  —  ale  to  bolo  dávno. . . 
Dnes  by  už  nešla.  Dobo  jej  je  protivný.  Niet  v  ňom  vážnosti :  všetko 
do  vetra.  Ani  nehovorí,  ako  svedčí :  pletie  a  skoro  vždy  len  to  isté. 
Dakedy  zas  vyzvedá,  vystília  a  dotláča  sa  k  nej.  Prílipá  sfa  ovad. 
Hľa,  i  dnes !  Nič  uerečie,  priskočí,  bozká.  A  iní  stoja  tíško,  čakajú, 
a  keď  ich  odtisneš,  idú  —  nedotláčajú  sa... 

„No,  prídeš?^  nástojí  Dobo. 

„Prídem,  iste  prídem,  ak  — '*',  a  tu  sa  Betka  rozosmiala:  „ak 
ma  vypýtaš  od  uja..." 

„Nevieš,  čo  mi  povedal  ?  Že  mi  nohy  polárne.  Nevieš,  aký  je  ? 
A  ešte  by  mu  šiel  na  oči !  Veď  by  ma  zabil.  No,  však  ver'  prídeš  ?" 

„Tak  ako  som  povedala." 

„Ale  ako  ja  pôjdem  k  nemu.  Veď  len  pováž!" 

„A  ja  sa  mám  pýtať!  Ako?  A  i  tak  sa  mi  nechce.  Tancujte 
si. . .  Mne  to  netreba." 

„Veď  ja  viem,  že  sa  udobríš." 

„Nemysli,  že  sa  hnevám!  Už  sa  merif  nebudeme...  Ale  ani 
nepôjdem.  Len  si  ty  choď  do  svojej  Lehoty." 

„Keď  budeš  taká,  pôjdem  do  vojny.  Zverbujem  sa!  Nech  ma 
zabijú  —  nech!"* 


672 


mores." 


„Oj  nie.    Tam  ta  nezabijú.    Naučia  (a  písat,   čítat  a  trochu 


„Betka,  nerob!" 

„A  čo  si  myslíš,  že  sa  ja  tvojej  vojny  bojím?  1  druhí  boli  vo 
vojne...  Potrápili  sa  a  sú  ludia  poriadni.  Choď  len,  chod!** 

„Ved  ja  nič  —  čo  tam  po  vojne!  Ale  prídeš." 

„Výhod  si  z  hlavy!" 

A  už  je  vo  dverciach.  Dobo  si  nevie  vysvetliť,  čo  je  toto.  Po- 
hnevať sa  pohnevali  neraz,  i  sám  ju  prekáraval,  len  aby  bolo  mernô. 
Ale  takto  sa  nerozišli.  Ako  sa  vše  naľakala  vojny!  A  dnes  —  ešte 
ho  posiela ... 

Krížom  pólami  kráča  do  Lehoty.  Čím  je  bližšie  dedine,  tým 
je  veselší.  „Veď  ona  príde,**  teší  sa  —  a  vie  i  to,  že  mládenci 
sedia  v  krčme  a  pijú  na  rad . . . 

Betka,  vidiac  ujovu  prísnu  tvár,  myslí  si:  „Nemala  som  ho 
tak  odohnaf..."  Ale  iné  všakové  myšlienky  ohlušujú  i  túto  vý- 
čitku. „Čože  je  on?  Dobo  Rybársky  z  Lehoty..." 

I  zdá  sa  jej,  že  predsa  urobila  dobre.  „Uja  treba  slúchaf... 
Nemáš  otca,  nemáš  matere  —  uja  treba  slúchat..." 

IX. 

Martin  slúchol  Jura.  Odkúpil  dom  Kuchárikovský.  Kým  sa 
záležitosť  usporiadala,  skoro  štyri  dni  bol  temer  ustavične  zaujatý. 
Kuchárik  má  vystúpiť  z  domu  na  budúceho  Ďura.  Do  tých  čias 
Martin  zostane  u  Jura. 

Je  omnoho  spokojnejší.  Kynie  mu  nový,  usadlý  život  Konec 
blúdeniu  i  dobrodružným  plánom.  Strediskom  ďalších  plánov  môže 
byť  už  nie  celý  svet,  ale  iba  tesný  priestor  jednoho  domu. 

Keď  vstúpil  po  kúpe  doňho,  keď  sa  rozhliadol  v  ňom  a  vo 
dvore,  cíti  v  sebe  hodne  hrdosti.  „Toto  je  tvoje"  —  vraví  mu 
čosi  —  a  v  tom  sa  skrýva  vela  bezpeku  a  istoty.  Život  bude  účel- 
nejší a  obsažnejší.  Hľa,  už  vie,  čo  ho  budúci  rok  čaká  —  základná 
reparácia  domu.  Pred  dakoľko  dňami  ešte  netušil,  kde  ustrnie. 

Kúpa  vzbudila  všeobecné  podivenie.  Prečo,  načo,  začo ...  Na 
takých  otázkach  lámaly  si  ženičky  hlavu.  Vedia  i  to,  že  sa  žení; 
len  nevedia,  knho  si  berie.  I  chvály  veliké  roztrubujú  o  ňom:  je 
boháč,  je  šanovlivý  —  kupoval  za  hotový  groš.  Hana  je  potrestaná: 
ženičky  ju  pichajú,  vypytujú  sa  na  Martina. 

Keď  rozčúlenie  minulo,  myšlienky  Martinove  vrátily  sa  zase 
k  Betke. 

„Či  už  vie,  čo  povedala,  čo  si  pomyslela..."  Polovic  domu 
by  dal  za  to,  keby  ho  dakto  uvedomil.  Ta  ísť?  „Nie,  sľub  je  sľub," 
myslí  si,  „a  človek  je  človekom,  kým  stojí  v  slove. . .  Ťažko  v  slove 
stáť,  ťažko  —  ale  ako  ho  i  rušiť!"  Inokedy  zas  si  vyčíta:  „Vidíš, 
mohol  si  ta  v  nedeľu  nejst  —  bola  by  ti  cesta  otvorená!"  Ale  zas 
sa  opraví:  „Keby  som  tam  nebol  býval,  nebolo  by  sa  to  stalo,  a 
tak  nemalo  by  ma  čo  ťahať. . ."  I  takto  Je  zle,  i  tak  by  bolo  zle: 
%alebo  dobre  je  tak  i  tak.  Aspoň  má  peknú  rozpomienku! 


673 

Idúc  odpoludnia  s  robotou,  stretol  Dukáta. 

^No  —  DO.  Nepríde  sa  pochváliť  1"  hreší  ho  starý. 

Nevidno  na  ňom  hnevu,  ani  premeny. 

„Odkedy  —  lala,  od  soboty  ste  neboli  u  nás!** 

„Nepovedala  —  nepovedala!"  plesá  Martin.  Tak  sladko  mať 
tajomstvo  s  krásnym  dievčaťom!  Vidno,  ona  udalosti  privlastňuje 
veliký  význam.  Preto,  hla,  nesverila  sa  nikomu . . . 

„Večer  neprídete?"  volá  ho  starý.  „Večery  dlhé  —  treba  krátiť. 
A  z  roboty  nič  —  oči  neslúžia.'* 

„Nech  sa  robí,  čo  chce,"  myslí  si  Martin.  „Nepôjdem  —  musím 
mu  zjaviť,  prečo:  ale  ako  zjaviť?  A  či  ho  oklamať?  Ale  oklamať 
staršieho  je  hriech."  Tak  hla  vychádza  Martinovi  vždy  len  na  to, 
že  treba  skutočne  ísf. 

„Tedy  prídete  —  prídete,"  odpovedá  zan  starý  a  Martin  ne- 
odporuje. 

Martin  doma  sa  netrápi,  že  sluby  sa  tak  porúcaly.  Svedomie 
ho  nehryzie.  ísť  musí  —  a  nutnosť  ruší  sluby  i  zákony...  Zostal 
až  do  noci  pri  robote  a  potme  ide  do  Dukátov.  Aspoň  svedomie 
bude  lahšie,  keď  cestu  nevidí. 

Vstupoval  do  dveriec,  ked  sa  ho  dotkla  kási  ruka. 

„To  som  ja,"  čuje  tichý,  nežný  hlások.  Kit  mu  búšila  do 
tváre,  radosC  veliká  zaujíma  dušu.  „Čakala  som  vás..."  I  jej  hlas 
trasie  sa  čudným  nepokojom.  „Prosím  vás,  nerecte  ujovi"  —  tu 
sa  hlas  zasekol  rozčúlením  —  „nerecte,  že  ste  boli  v  nedelu ..." 

„Ako  by  ja  riekol!  Tu  je  to  pochované. . ."  Držiac  ju  za  ruku, 
pritisol  jej  ju  k  srdcu.  „Nik  sa  nedozvie...  Ako  sa  musíte  starať 
pre  mňa,  áno,  pre  mňa...  Lebo,  verte,  ja  by  rozpomienku  na 
minulú  nedelu  nedal  za  svet...  Ja  nikdy,  nikdy  nezabudnem  na 
ňu...  A  vy,  Betka,  čo...  Pomyslíte  dakedy  na  to  —  pomyslite?" 

Stíska  jej  vrelo  ruku,  čaká,  čo  ona  na  to . . .  Ona  stojí  one- 
mená —  ani  sa  nehýbe . . . 

„Betka,  neodpoviete  mi?  Len  slovo  —  len  to,  že:  áno!" 

„Prosím  vás,  pusfte  —  ja  musím  ísť  —  musím!"  Vydobyla 
ruku  z  ruky  jeho  a  lahkým  krokom  vošla  do  domu. 

Vkročil  do  izby  s  nevolou.  Mrzí  ho,  že  šiel  o  veliký  krok 
dalej.     Šiel  vtedy,  keď  mal  úmysel  zastať  a  či  skôr  —  vrátiť  sa. 

0  jeden  hriech  viac  —  a  čo  horšie:  nič  nezískal.  Ani  slovom  sa 
neprezradila.  Áno,  nevolá  by  hneď  minula,  hneď,  keby  mu  bola  šla 
v  ústrety ... 

„Chlap,  keď  máte  dom,^  začal  starý,  ked  si  Martin  sadol. 
„Tobôž  remeselník!    Arenda  ako  arenda,  ešte  nezabije:  ale  úcta! 

1  sedliak  uctí.  Sedliakovi  iba  dom,  voly,  kravy  —  iba  na  to  hladí. 
Šikovnosť,  rozum  —  to  nič !  Nemáš  domu,  sedliak  zaraz :  odkundes, 
pobehaj . . .  Máš  dom,  čo  v  hlave  i  otruby,  sedliak  uctí.  Svetu  iba 
dudky,  iba  dudky,"  pokyvuje  hlavou  sťa  veliký  filosof.  „My  vieme, 
čo  remeslo:  remeslo  ťažká  vec,  vážna  vec.  Bez  remesla  nič,  ako 
bez  sedliaka  nič.  Bez  domu  vyžije  —  lebo  remeslo  živí...  Ale 
mať  i  remeslo,  i  dom:  duplovaná  dobrota!  Veru  tak.  I  remeselník 
inakší.  Sedí  na  mieste  —  nepremáva  sa,  opre  sa,  má  sa  o  čo ... " 

43 


^I  ja  sa  citlm  akosi  inakšie,"  priznáva  sa  Martín.  „Ako  — 
nehodno  primerať  —  zaputnaný  kôň...  Volnosti  už  nemáš  takej, 
nepozeróš  do  daleka. . .  Ale  to  je  dobre,  že  co  máé,  v  tom  je  ve- 
liká istota.  Nezaputnauý  kôn  zbrúsi  celý  chotár,  brodí  sa  vo  vysokej 
tráve,  vyberá,  hladá  vždy  lepšiu  a  zostane  nenapasený.  Zaputnaný 
uspokojí  sa  8  málom,  ale  vypasie  všetko,  čo  môže...^ 

V  tie  časy  vošla  i  Betka.  Zasadla  k  stolíku,  ku  práci.  Keď 
pozrel  na  nu,  bola  červená,  ako  ruža.  Ale  čo  ako  si  žiadal,  ani 
raz  nepozrela  nan. 

„Len  reparácie  bude  vela,"  začína  Martin  znovu,  akoby  sta- 
rému. No  rozpráva  to  preto,  že  sa  mu  zdá,  že  to  ju  zaníma.  „Nový 
dach  treba . . .  Dookola  bude  povláčka  —  dobre,  keď  si  človek  má 
kde  večer  posedeC  pri  mesiačku. . .  I  obloky  treba  zväčšiť.  A  dnuká 
nová  dlažba.  Vela  roboty!"  Zas  pozrel  k  Betke,  ale  tá  šije  velmi 
pilne.  „Dvor  tiež  treba  vyriadiť:  musí  byť  suchý  a  čistý.  Stavy  sú 
dobré  a  nové.  Hneď  na  rok  zaprem  do  stajne  Švajčiarku.  Záhrada 
by  vyniesla  velký  osoh,  ale  ja  sa  do  toho  nerozumiem.  Na  to  už 
treba  ženská  ruka ..." 

Ani  teraz  sa  neozrela.  Tak  krákoril  dlho  so  starým,  ona  nemo 
počúva,  alebo  kto  vie,  na  čo  myslí . . . 

„No  ja  už  idem  —  treba  ísť  spať,"  riekol  konečne  v  nevôli, 
že  vlastne  darmo  chodil.  „Ešte  Betka  o  oči  príde,"  doložil  s  vý- 
čitkou. 

Tu  sa  ona  strhla. a  splašene  pozrela  naňho.  „Prečo?"  a  už 
obracia  oči  k  robote. 

„Lebo  tak  pilne  šije.  A  to  je  vraj  večer  nezdravé,"  odpo- 
vedá on. 

„Och  —  haraburdy,"  na  to  starý.  „Mlado  —  oči  ako  ocel.  To 
nie  jal" 

Cestou  do  domu  rozmýšia,  čo  všetko  sa  stalo.  Úsudok  jeho 
znie:  „Mal  si  sedet  doma.  Vidíš  aspoň,  že  čerta  stojí  o  teba... 
Druhý  raz  nebudeš  sa  dríapat." 

X. 

Zas  obnovený  je  slub  a  teraz  už  stojí  pevne.  Čím  ďalej  viac 
vidí,  že  darmo  chodil  do  Dukátov.  „Jedna  ako  druhá  —  všetky 
z  jednoho  brda.  Navdať  človeka,  pošaliet  a  potom  sa  smiaĹ  I  ona 
taká.  A  ja,  že  ona  čerti  vedia  čo!  Ako  druhé,  ako  druhé...  A  ja 
si  takých  pleták  napchám  plnú  hlavu  —  starý  blázon!" 

V  nedelu  po  obede  prikvačila  ho  desná  nuda.  I  na  posteľ  sa 
vyvalil  i  hrady  na  povale  tisíc  ráz  prečítal:  a  nie  —  sen  nechce 
sadnúť  na  oči.  Na  západe  slnka  odišiel  z  domu. 

„Teraz  už  nie  k  Dukátovcom !  "^  chlapi  sa  a  naozaj  ide  rovno 
záhumniami  do  pola. 

Ale  i  tu  myšlienky  letia  za  ňou.  Všakovak  ich  rozháňa,  ale 
vždy  sa  len  vracajú  k  nej.  Na  zpiatočnej  ceste  ani  sám  sa  ne- 
obadal,  iba  keď  bol  na  chodníku  ku  humnu  Dukátovmu. 

«Tak  zase  som  tu.  Kde  sa  tu  beriem  ?** 


676 

Sľdce  mu  dáva  jasnú  odpoveď  vrelým  tlkotom.  Ono  domáha 
sa  svojho  práva.  Ťahá,  núti... 

„A  čo!  Ja  by  mal  začat,  ale  už  naozajst. . .  Čo  sa  nazdržíavam, 
keď  nikdy  uesplním?  Nech  sa  to  skončí  —  odrezať  na  tú  stranu, 
lebo  na  tú.  Aspoň  probovaf.  Veď  som  človek  nie  najhorší  a  naj- 
podlejší... Iné  šťastie  zaslúžila  ona  —  iné.  Takého,  čo  Ma  ešte 
nepopálil.  Alebo  skôr  takého,  čo  inú  nechal  pre  ňu...  Ale  kde  sa 
dieme  my?  I  my  ideme  za  šťastím...  Koľko  ich  prišlo  k  nemu 
takouto  zákrutou!  A  inakšie  okluky  boly  v  ich  ceste.  Veď  vraj 
šťastie  nerado  po  rovnej  ceste.  Nuž,  poručené  Bohu  —  probujmel" 

Práve  prišiel  pod  stromy  na  záhumní,  ktorých  tu  celá  húšfava, 
keď  zazrel  Betku.  Stojí  v  otvorených  vrátach  —  pri  nej  Dobo. 

Myšlienky  sekly,  srdce  zatíchlo.  Ako  by  sa  malo  stať  čosi 
hrozného.  No  srdce  sa  rozbúrilo,  krv  vrie.  Hnev  mu  tlačil  hrdlo 
kŕčovite.  To  neprestal  ani  vtedy,  keď  ho  Mariena  nechala. . .  To 
bolo  dosť  prirodzené,  nedalo  sa  iné  ani  očakávať  Dievča  rozmaznané, 
samopašné,  ako  Mariena!  Ale  toto  sirota.  Len  pred  týždňom  ako 
pozrela!  Čo  ten  pohľad  sľuboval!  Nosil  ho  dnom  nocou  v  srdci. 
A  ona!  Hádam  dávno  zabudla.  Hádam  ani  nevie,  že  ho  hodila... 
A  keby  s  kým,  ale  s  Dobom  Rybárskym! 

„Tu  počkám,  a  keď  pôjde,  zbijem  ho  na  mäkko.  Naučím  ho 
na  chodníky  do  cudzích  dedín!"  Má  silu  velikú.  Zmohol  by  nie 
lehotského  zemančeka,  ale  i  býka.  Pritrel  sa  k  stromu  a  čaká,  čaká. 
Aká  to  večnosť,  keď  ani  nečuje,  čo  hovoria  1 

„Aha,  tu  sme!"  čuť  z  humna  známy  hlas.  Zo  tmy  vystúpil  na 
svetlo  mesiaca  starý  Dukát  a  postavil  sa  za  nimi.  No  sotva  vy- 
kríkol, už  Dobo  odskočil  a  troma  skokmi  presadil  plot.  Starý  ani 
nemyslel  dolapiť  ho.    Sám  Martin  je  prekvapený  takou  sibkostou. 

„Vieš,  čo  som  sľúbil!**  kričí  starý  na  Betku.  A  tu  pripojil  pre- 
zývku, že  sám  Martin  je  pobúrený. 

„Veď  ja"  —  chcela  sa  ohlásiť,  ohromená  —  no  v  tom  dopadla 
jeho  dlaň  na  jej  biele  líce . . . 

„Nie,  ujo  —  nerobte!  Bude  vám  lúto!"  zvolala,  spínajúc  ruky. 
„Nebite,  ujo,  ja  som  nevinná." 

„Rozdrapím  ťal"  zúri  on,  dvíhajúc  pásť. 

„Ujo,  nie  —  prosím...**  A  hodila  sa  mu  k  nohám. 

Martin  zabudol  na  Doba,  na  pomstu.  On  čuje  iba  jej  hlas, 
trasúci  sa  strachom.  Vďačne  by  nadložil  seba  —  nech  jeho  bijú  za 
nu . . .  Pár  skokmi  bol  v  humne  a  drží  starého  popod  pazuchy. 
Starf  ako  by  bol  ztratil  všetku  vládu.  Nachýlil  sa  naňho  a  dáva 
sa  odvádzať  do  izby,  sťa  malé  decko. 

Ani  po  hneve  nezostalo  pamiatky.  Skôr  ako  by  sa  okúňal. 
Hádam  už  banuje,  že  zdvihol  na  ňu  ruku. 

„Boli  by  ste  robili  také  divy!"  vytýka  mu  Martin  hlasom, po- 
hnutým. „Zajtra  by  vás  v  dedine  roznášali:  a  pre  také  nič!"  Ústa 
sa  mu  stiahly  k  bôľnemu  úsmevu,  keď  doložil:  „Veď  je  to  nič, 
keď  sa  dievča  sníme  s  mládencom ..." 

„No,  pokoj!"  tíši  ho  starý.  „Nevedelo  sa,  s  kým...  Ja  že 
8  tým  z  Lehoty!   Na  toho  ja  pásol  —  na  tohol    Znám  čeladníka. 


676 

Maznaf  sa,   ošialif,  a  keď  zle  —  uskočit.    Znám!    Ja  že  ou  —  a 
to  vyl" 

Martin  je  ľozčulený,  ale  badá,  čo  sa  stalo.  Starý  si  myslí,  že 
s  Betkou  pristihol  jeho.  A  ten  omyl,  ako  vidno,  ho  skrotil... 

„Mám  mu  liecC  pravdu,  ako  bolo  V  Čo  bude  s  ňou?  Ako  sa 
ho  bála  —  ako  sa  triasla . .  .^ 

Aký  to  zápas!  Keby  oklamal  starého,  naraz  by  bol  udobrený. 
Nestane  sa  jej  nič.  I  starý  bude  bez  trápenia...  Má  ho  ovalič 
pravdou?  Pozbaviť  ho  pokoja? 

Ale  na  druhej  strane  hrozí  možno  väčšie  zlo.  Čo,  keby  sa 
Betka  i  potom  schodila  s  Dobom?  Čo  keby  ju  potom  s  ním  do- 
stihol? A  keby  schôdzky  neboly  celkom  nevinné?  Na  kom  bude 
vina?. . . 

A  čo  získa  on?  On  ztratí  všetko.  Za  jej  pokoj  predá  ju  Do- 
boví. Ako  by  mu  riekol:  „Na,  vezmi  —  neboj  sa.  Ja  strežiem  za 
vás..."  Aký  by  bol  ničomný  podliak!  I  hrešil  by,  i  trpel  by... 
Má  trpeC  bez  viny  a  bez  osohu !  On  vyšiel  z  pomeru  s  Maríenou 
predsa  len  čistý:   a  tu,  nemajúc  pomeru,  čest  by  si  poškvrnil... 

Vstúpila  do  izby  Betka,  vyplakaná.  Na  uja  hľadí  ako  dieťa, 
ktoré  čaká  bitku.  Tvár  pod  pohladom  Martinovým  sa  červenie,  oči 
sa  klonia  k  zemi . . . 

„Aká  nešťastná  —  ako  sa  hanbí!"  dumá  Maitiu.  ^Tá  že  by 
sa  poškvrnila!  Ako  —  tá?"  Hotový  je  podstúpiť  ohnivú  próbu. 
„Nie  —  na  jej  česť  prísahám,  hockedy..." 

„No,  neplač,"  prihovára  sa  jej  starý.  „Čo  sa  stalo  —  darmo, 
stalo  sa.  Nevedel  som ..." 

Betka  naň  hladí  s  úžasom.  Nechápe  tú  zmenu. 

„Ja  že  to  ten  z  Lehoty!  A  ono  majster  tuto.  Bolelo  ťa?" 

Pozrela  s  uja  na  Martina.  Úžas  i  otázka  tkvie  v  jej  pohľade. 
Ako  by  mu  chcela  do  srdca  nazreC:  vyskúmať,  čo  to  urobil.  Snáď 
sa  i  bojí  nástrahy...  Jej  oči  sňaly  sa  s  úprimným,  otvoreným  po- 
hľadom jeho...  Hodila  sa  na  hruď  ujovu  a  zaplakala  usedavo. 

„No  nič...  No,  blázon!  Veď  ja  ťa  rád!"  Hlas  sa  mu  láme 
pohnutím.  „Ty,  sirota  moja!  Nikdy,  už  nikdy  nebude  krivdy... 
To  z  lásky.  Ja  otec,  ja  mať  i  všetko . . .  Ale  poriadok !  Poriadok 
nadovšetko!"  To  už  vraví  obrátený  i  k  Martinovi.  „Ja  nebránim  — 
načo  brániť?  Vec  spravedlivá.  Ale  poriadok!  Tu  sú  vráta  —  vrátmi 
do  domu:  rovno  —  načo  poza  humná?  I  svet  ohovorí..." 

„Hľa,  tvoje  krivé  cesty!"  vytýka  si  Martin.  „Dnes  si  stupil 
na  ňu  —  kam  viedla!  Ani  nevieš  ako,  kade..." 

Je  nešťastný.  Utratil  naraz  všetko,  i  zašiel,  sám  nevie  kam. 
Betka  vymkla  sa  z  ujovho  objatia  a  dumo  pozerá  naň.  Ako  by 
vravela:  .Čo  ťa  do  toho?  Čo  sa  miešaš?  A  či  myslíš,  že  jest  co 
na  mne  zakrývať  —  hádam  škvrnu  dáku?"  Kam  sa  dela  tá  mäkkosť 
z  očí,  ktorá  tak  silne  ho  dojala?  Kde  jeho  nádeje? 

„Utiecť,  utiecť  preč!"  volá  v  ňom  všetko.  I  pobral  sa.  Starý 
mu  schvátil  niku  a  drží  vo  svojej. 

„I  sen  bude  spokojnejší,"  vraví  hlasom  láskavým.     „Nuž  od- 


677 

ľahlo  mi  —  odľahlo.  Ruka  Božia  premocná  I  Žial  obráti  v  radost  — 
strach  v  bezpečnosť.  Ďakovať  Bohu  —  ďakovať..." 

Na  ulici  mu  je  volnejšie.  Tamdnu  každé  slovo  sta  balvan 
kinišilo  dušu.  Ä  v  dielni  mu  je  dobre,  ozaj  sfa  doma. 

„Teraz  už  čo!"  A  hlava  klesá  medzi  dlane.  V  nej  motanina 
myšlienok.  „Jedno  už  viem  iste;  šťastie  už  pochované...  trvalo 
krátko  —  skončilo  smutne.  Ako  pozrela!  Myslí,  že  som  nepriatel, 
zhubca.  Pred  starým  som  sa  poškvrnil  —  ale  pred  ňou  chcem  byť 
čistý.  Nech  vie,  čo  sa  stalo ..." 

Myšlienky  sa  urovnávajú,  nepreskakujú  jedna  druhú.  Musí  jej 
rozložiť,  vyrozprávať  všetko.  Ale  kde  —  ako? 

„Písať  jej  budem,  písať... "* 

XI. 

Dukát  si  ľahol  a  zaspal,   ako  človek  zbavený  velikej   ťarchy 
Betka  tiež  leží,  ale  nespí.  Oči  má  obrátené  k  obloku,  ktorom  kuká 
kus  modrého  neba  do  komôrky  —  na  noín  trepoce  sa  jasná  hviezda. 

r  Či  si  vysoko  ~  vysoko!  Čistá,  nepoškvrnená..."  Zdá  sa  jej, 
že  hviezda  jej  kyvká,  že  na  ňu  žmurká.  Sťa  by  matka  hľadela  na 
ňu.  „Mamička,  mamička:  vidíš,  čo  sa  robí  s  tvojou  dcérou?  Kebys' 
videla!  Nevedela  som  vtedy,  prečo  plačeš  nado  mnou.  Už  viem, 
oj,  už  viem...  Mala  si  sa  prečo  tak  lúčiť,  mala."  A  žiaľ,  ktorý 
dusil  prsia,  tlačil  srdce,  roztápa  sa  v  horúcich  slzách.  Ale  sladko 
sa  plače  potajomky,  na  širokých  prsiach  čiernej  noci!  Slzy  mierna 
bolesť,  krivdu  omývajú,  trpkosť  vyháňajú  zo  srdca.  Nezostáva  v  ňom 
ničoho,  iba  lichá  ponosa,  ktorú  nik  nevidí,  nečuje. 

Iba  teraz  vidí,  Čo  sa  stalo.  Potupa,  ukrutná  potupa!  A  náhle, 
a  bez  viny. 

Po  veéierni  prišiel  Dobo  zavolať  ju  na  tanec.  Odoprela  mu 
i  teraz,  on  odišiel.  Myslela,  že  už  je  pokoj.  No  Dobo  zastavil  sa 
u  Bobiša,  potúžený  vrátil  sa  večerom.  Hotový  bol  ísť  pred  uja  — 
bol  besný.  Musela  ho  tíšiť  a  odviesť  do  humna. 

„Tak  ty  nejdeš?"  doliehal  na  ňu. 

„Nejdem,"  odpovedá  mu  teraz  už  vážne. 

„Prečo  nejdeš?" 

„Lebo  nemôžem." 

-Nechceš  —  vidím,  nechceš.  Povedz  príčinu." 

Co  sa  natrápila,  aby  vyhla  odpovedi.  Príčinu!  Čo  ona  vie? 
Vie  iba  to,  že  nemá  čo  hľadať  v  Lehote. . .  Čo  jej  do  Doba?  A 
čo  celá  známosť  s  ním?  „Hračky,  kratochvíle  daromné...  Či  to 
má  byť  dačo  ozajstnô?  Či  také  prekáranie  je  život?  Veď  život  je 
čosi  cele  iného...  Moja  cesta  celkom  iná..."  I  vidí  tú  cestu.  Nie 
ihrať  sa,  šalieť  s  bláznivým  chlapcom,  nie  nadháňať  ujovi  strach  — 
i  ona  chce  mať  podiel  v  dielach  muža  zrelého,  vážneho,  ktorý  vie, 
čo  chce. . .  Ako  to  rozložiť  chlapcovi,  upriamenému  za  muzikou, 
za  zábavou?  Ved  čo  on  cení  u  nej?  Krásu,  vonkajšok  a  jej  vrtochy. . . 
Bavil  sa  škrupinou  —  jadra  nepohádal.  Na  dušu  nikdy  nesiahol  — 
nerozihral  v  nej  struny,  ktoré  najsladšie  znejú ;  nenačúval  ich  hlasu. 


678 


„Ty  ma  nechceš;  vidím,  už  ma  nechceš!'  dobíjal  do  nej. 

„A  kedy  som  povedala,  že  hej?"  zastala  si  udatné. 

„Ale  si  ukázala!  Oči  —  ústa...  Vieš,  ako  si  sa  šalela?  Veď 
tak  si  robila,  ako  druhé,  keď  sa  im  dakto  Iiibi.  Celkom  tak.  A  te- 
raz, keď  sa  natrafil  druhý...  Viem  ja  dobre,  viem,  počo  chodí! 
To  sa  nerozišlo  samo  od  seba.  To  on  —  ja  viem!** 

„A  kto!  Povedz  len  smelo.  Myslíš,  že  sa  bojím?" 

„Veď  cliodí  do  vás!  Svätúchl  Prečo  kúpil  dom,  keď  ho  brat 
vyprásil?  To  ťa  prevrátilo,  ten  dom,  ten!" 

„Choď!  Nechoď  mi  už  na  oči.  Teiuz  ta  už  celkom  nechcem. 
Ty  si  nie  hoden !  Ty  nevieš,  čo  je . . .  Ty  si  človek  mrzký.  Ty  ne- 
vieš, čo  je  lúbost,  ozajstná  ľúbosť.  Choď  —  ta,  preč!" 

A  v  tom  ich  dolapil  starý.  Preto  ju  ovalil  takou  urážkou.  A 
k  tomu  sa  nadhodil  práve  on!  Aká  bola  biedna,  keď  ho  zazrela. 
Načo  prišiel?  Starý  bol  by  ju  ubil  —  možno  i  zabil:  ale  čo  je 
bitka?  Pretrpí  sa  razom,  toto  bude  boleť  naveky... 

„A  čo  si  pomyslel  on!  Hádam,  že  lúbim  Doba.  Či  sa  hnevá? 
Snáď  ľutuje  —  ale  ľutuje  mna...  Ako  ľútostivé  pozeral  na  mňa!" 

Nové  slzy  zinočily  jej  líce,  no  nieto  v  nich  úľavy. 

„Ako  toto  napraviť?  Kto  ma  očistí?"  Premýšľa,  kto  by  tu  po- 
mohol —  nemá  nikoho.  „Ach,  mamička,  mamička:  čo  si  tak  vysoko!" 
A  znovu  pozerá  na  ten  kus  neba  i  na  tú  jagavú  hviezdu,  sta  by 
odtiaľ  čakala  spásu. 

Akýsi  pokoj  rozkladá  sa  v  duši,  tíši  rozbúrené  city,  nesie  sen 
na  uplakané  oči. 

No  ani  sen  nedoniesol  úľavy.  I  v  ňom  žilo  tupé  vedomie  ne- 
šťastia. Sotva  sa  vzbudila,  včerajšie  udalosti  stoja  zas  v  celej  kru- 
tosti pred  ňou. 

„Ako  sa  to  skončí!"  A  hneď  dostáva  i  odpoveď:  „Veď  je  už 
všetkému  konec  —  nemá  sa  už  čo  končiť."  Žiaľ  je,  žiaľ,  že  sen 
trval  tak  krátko  a  minul  tak  nenazdajky. 

Keď  šla  po  vodu,  nadbehol  jej  Sivákov  chlapec.  Vidno,  striehol 
na  ňu.  Srdce  jej  zabúchalo,  keď  jej  oddal  lístok.  Vie,  že  v  ňom 
je  rozhodnutie.  Zabehla  do  komory,  zamkla  dvere  a  rozbalila  lístok. 
Znel  takto: 

„Myslím,  že  by  vám  nebolo  po  vôli,  keby  som  ústne  Vám  povedal, 
čo  povedať  musím :  preto  sa  chytám  pera.  A  kto  vie,  či  i  ja  vedel 
by  z  oči  v  oči  tak  rozložiť  vec,  ako  je  to  potreba ;  veď  i  listovne  mi 
je  to  úloha  dosť  ťažká.  Tisnú  sa  mi  na  jazyk  slová,  ktoré  teraz  už 
najlepšie  čím  najhlbšie  pochovať  a  podržať  u  seba  naveky...  Len 
to  musím  povedať,  že  čo  sa  stalo  v  predminulú  nedeľu,  to  mi  i  teraz 
bude  najkrajšou  rozpomienkou.  S  mojej  strany  bol  to  iba  klam, 
ale  i  ten  mi  je  milý  a  nechcel  by  ho  odhodiť. 

Včerajšia  príhoda  ma  nesmieme  zamrzela.  Bolo  by  mi  lepšie 
bývalo,  keby  bol  býval  na  druhom  konci  sveta.  Viem,  i  Vás  hnevá, 
že  bol  som  svedkom  urážky,  ktorá  sa  Vám  stala.  Bola  to  číro-čistá 
náhoda:  ja  som  bol  práve  na  ceste  do  Vás,  keď  sa  to  stalo.  My- 
slím, že  i  bez  sľubu  mi  uveríte,  že  u  mňa  bude  včerajšia  príhoda 
do  smrti  pochovaná. 


679 

Včerajšok  mi  priniesol  i  druhé  nešťastie.  Pred  ujcom  musel 
som  na  seba  vziaC,  že  ja  som  bol  v  humne.  Ja  z  vlastnej  náuky 
by  to  nebol  urobil.  To  by  bolo,  ako  by  ja  chcel  Vám  dať  cítiť,  že 
jesto  čo  zakrývať  vo  Vašicli  skutkoch.  To  som  nikdy  nemyslel. 
Vaša  česť  bola  a  je  mi  svätá.  Ujovo  podozrenie  som  nevyvrátil 
iba  preto,  že  jemu  slúžilo  k  uspokojeniu.  Vás  sprostilo  jeho  ďalšej 
krutosti. 

Toto  som  Vám  chcel  oznámiť,  aby  som  nepadol  do  podozrenia. 
Rady  Vám  dávať  nechcem,  ani  nemôžem.  Jediná  rada  je  tu :  robte, 
ako  srdce  káže.  Ja  Vám  iba  želám:  nájdite  skutočné  šťastie,  kde 
ho  hľadáte.  Nech  Vás  ono  stále  a  verne  sprevádza  a  nikdy  ne- 
sklame. Od  sklamania  nech  Vás  chráni  Boh!  Ten  horký  kalich 
nech  odníme  od  Vás...  K  tomuto  šfastiu  som  hotový  i  ja  Vám 
dopomáhať,  čo  sily  stačia.  Myslím,  že  i  ujca  by  mohol  nakloniť, 
aby  nekládol  Vašim  túžbam  prekážok...  Urobím  vôbec  všetko,  čo 
k  Vášmu  šťastiu  môže  slúžiť,  lebo  šťastie  Vaše  bude  naveky  i  šťastím 
mojím . . . 

Praje  Vám  zo  srdca  všetko  dobré  Váš  úprimný  priateľ,  Martin 
Kupec. " 

Nad  listom  sa  zamyslela.  Niektoré  miesta  hovoria  priamo 
k  srdcu;  hrejú,  tešia.  Iné  ho  oblievajú  chladom.  Aký  divný  list  t 
Niet  v  nom  toho,  čo  povedaC  chcel  —  nieto.  Vidno,  to  hlavné  je 
ututlané . . .  Prikryté  je  všetko  pokrývkou  akejsi  chladnosti  a  šľa- 
chetnosti. A  konec  —  ten  je  najdivnejší!  Ona  by  mala  jeho  prosiť, 
aby  orodoval  u  ujca  za  Dobu  I 

V  návale  zlosti  roztrhala  ten  škaredý  list  na  kusy. 

XII. 

Mišo  Kupec  v  kútiku  srdca  je  predsa  len  trochu  nespokojný. 
Má  ono  pekný  dom,  i  nové  staviská  —  má  i  ženu,  ktorá  múdrosťou 
Šalamúnovi  sa  protiví,  majúc  vo  všetkom  pravdu;  má  všetko.  A 
včerajší  deň  radšej  keby  nebol  svitol.  Vyrovnanie  sa  mrzko  zkazilo, 
i  myšlienka  nan  je  nemožná:  hľa,  načo  vyšla  jeho  rada  zase!  A 
keby  aspoň  svet  sa  nemiešal:  ale  už  i  stranní  ľudia  pchajú  prsty 
medzi  dvere. 

Dnes  ráno  niesol  ostatnú  ratu  rychtárovi.  Rychtár,  človek  po- 
smešný, vracajúc  mu  porcíovú  knižku,  pýta  sa  ho  vážne:  „A  kdeže 
je  Hana?  Vari  je  chorá!**  A  okolo  úst  hrá  mu  úsmešok. 

„Doma  je,^  odpovedá  Mišo,  nič  netušiaci.  ^Nuž?*^ 

„Nuž  čo  reku  ona  neprišla.^ 

„A  prečo  ona?"  diví  sa  Mišo. 

„Ved  vraj  ona  má  kľúče  i  —  všetko..." 

Rychtár  viac  nepovedal,  ale  i  to  bolo  dosť.  Úradských  plná 
izba  —  všetci  hľadia  naň  a  smejú  sa. 

„A  ktože  to?-*  pýta  sa  nahnevaný,  s  rumencom  v  tvári.  „Čože 
to  zas  ?  Ja  neviem,  čo  tí  ľudia . . .  '^ 

^Ale  ho,  hľaďže  —  našlo!"  smeje  sa  starý  boženík.  „Ako  sa 
odhrýzal    Ono  sa  ti  ani  jeden  neprizná,  keď  je  raz  v  tom...  Ale 


680 

ty,  synku,  sa  postav  I  Prichlopí  ta  sopúchom,  sta  kvočku.  Žeuu  len 
zazubadlit  dokonale,  a  ešte  ak  je  tvrdopyská!" 

Nevie,  ako  vyšiel  od  rychtára.  Bojí  sa  pozref  ludom  rovno  do 
očí.  Ono  nie  radosť,  ked  prídeš  do  takých  rečí...  Pamätá,  ako 
i  on  prekáraval  kedysi  starého  Skoknu,  že  ho  drží  žena  pod  fe- 
rulou.  To  bolo,  keď  nocoval  pri  voloch.  Tak  zapárali  doň,  že  ne- 
mohol starý  Skokna  obspat  prí  pahrabe  —  musel  sa  vtiahnuť  do 
húátinky. 

„Nuž  i  ja !  Ale  naozaj  ?  Veď  ja  sa  v  ničom  necítim !  Robím, 
ako  prichodí...  Iba  ak  sa  ona  chváli."  A  tu  vošiel  doň  ozajstný 
hnev.  „Ešteže  by  I  Hádam  nie!  Ale  prečo  ma  potvárajú?  Vy- 
mysleli, a  ja  nič  neviem ..."  Hľadá,  kto  by  ho  tak  naozaj  poučil, 
čo  je  vo  veci.  „Krstná  mat  bude  najlepšie  vediet..." 

Tak  miesto  domov,  vybral  sa  do  Pekárov. 

„Ja,  synku,  to  tak  svet,"  tíši  ho  Pekárka.  „Vychytí,  priloží  — 
ohovorí,  urobí  posmech . . .  ** 

„Ale  prečo,  krstná  mat!  Čo  majú  proti  mne?  Ja  sa  nestariem 
do  nikoho . . .  Ale  by  naozaj  bolo  dačo  vo  veci  ?  Povedzte  mi,  po- 
vedzte —  tak  celkom  úprimne." 

„I  nehodne  dakedy,"  vraví  krstná  mat  v  rozpakoch;  „povieš 
dačo  —  on  ta  prezradí:  hriech  si  nadobudneš." 

„Ale  ja,  krstná  mat!"  zhrozil  sa  Mišo. 

„To  je  už  tak  medzi  mužom  a  ženou.  Neobstojí,  aby  nevy- 
zradil... Ja  v  tejto  veci  neviem,  neviem...  Iba,  že  je]  hádam 
popúštaš." 

„Iba  ked  dobre  chce,"  vraví  Mišo  hrdo. 

,»Môj  syn,  tá  tí  vždy  chce  dobre,  vždy.  Iba  že  dakedy  naopak 
vypadne.  A  ty  si  na  to:  rozvážit  kaž«iú  vec,  rozsúdit...  A  ked 
nemá  pravdu,  tam  sa  postav!  Vidíš,  i  môj  slúchne  radu!  Ale  da- 
ktorej je  to  nie  dosf.  Len  aby  každý  videl,  ako  ju  muž  slúcha:  a 
vždy  probúva,  či  ma  i  tu  slúchne,  i  tu. . .  A  bude  žiadaC  takú  vec, 
čo  by  človek  nepomyslel,  len  aby  ho  videli,  ako  ju  slúcha.  A  tam 
by  sa  mal  muž  pošta vit:  coky  žena!  Len  raz  jej  zlomiť  vôIu,  či 
zlotky,  či  dobrôtky  —  tak  si  už  ty  na  vrchu,  a  sedem  diablov  je 
hneď  von  z  nej ... " 

Mišo  je  trochu  poučený.  Vie,  čo  robif.  „Tá  sa  musí  pomerit 
8  Martinom :  a  čo  by  sa  čert  na  čerte  nosil ..."  I  robí  si  všakové 
plány,  ako  ju  primusí.  „Najprv  pekne,  dobrôtky  —  potom  najedovaí 
sa.  .*."  Ale  ako,  keď  nevie,  ako  sa  to  najedovat?  „Laľa,  strýk  Ďuro 
raz  pohádzal  hrnce  o  zem  a  posekal  periny.  Čo  by  vať  i  ja.  . 
Ale  hrncov  škoda!  Nie  —  ja  hodím  misu  o  zem,  bez  toho  je 
puknutá...  Len  či  to  spomôže!  A  ak  ani  to  —  čo  potom  V"  Tu 
už  rozum  vypovedá  službu.  „A  remeň  od  čoho  je  —  lebo  povraz! 
Remeňom  ju  pozatínat,  remeňom ..." 

„Ach,  či  je  ten  svet  mrcha!"  dumá  Mišo,  vstupujúc  do  dvora. 
Nadchádza  ho  veliká  pokojamilovnosC.  „Mám  rozbroj  robiC  v  dome ! 
Ako?  Ako  začneš?"  Plán  celý  sa  mu  pomúril,  nevie  ani  zkade  za- 
ča(,  vidiac  Hanu  pred  sebou.  „Bolo  by  si  najprv  vypit  —  na  sucho 


681 

je  ťažko ...  Ale  ako  ?  Vypiješ  si,  na  druhý  deň  treští  hlava  a  žena 
varí  tromfaliu.  Ako  sa  f  a  bude  takého  báť?" 

,,Ako8i  dlho  si  bol/  prihovára  sa  mu  ona. 

Mišo  neodpovedá.  Rozmýäfa,  z  ktorej  strany  by  mal  začať. 

„A  CO  je  tebe?"  pýta  sa  ho  žena.  „Nestalo  sa  ti  dačo?" 

„Vieš,  staíá:  keby  si  mi  chcela  čosi  urobiť  po  vôli..." 

„Nuž!"  pýta  sa  velmi  ochotne. 

„Nuž,  keby  si  — ",  tu  mu  už  ďalej  nedá. 

„No  —  čože  takého!" 

Mišovi  pot  sa  sperlil  na  cele.  „Keby  si  sa  —  pomerila  s  Mar- 
tinom ..." 

„Tak?"  zvolala  ostrým  hlasom.  Ochota  a  hotovosť  ztratila  sa 
razom.  „Čo  nepovieš!  Hádam  nevieš,  čo  si  sliíbil  včera,  keď  sme 
šli  do  Pekárov.  Musím  ti  napomenúť,  ak  si  zabudol:  že  ak  sa  ne- 
bude chceť,  že  už  dáš  pokoj.  Nuž,  čo  chceš  ešte?" 

„Ešte  raz,  co  by  si  —  popustila ..." 

„A  ako?  Povedz  mi  len,  ako!" 

„Ved  mi  je  Martin  brat!" 

„To  mi  už  dáš  skáta  tĺcť  na  hlave,  čo!  Ja  som  sa  dosť  na- 
podkladala  komu ..." 

Mišo  už  myslí,  že  je  čas  začať  „zlotky^.  Stiahol  obočie  a  strúha 
divnú  tvár,  ktorá  má  byt  prísna.  Hana  sa  rozchichotala . . . 

„Len  sa  rob  maškarou  —  rob!" 

Len-len  že  sa  nepomýlil.  Namáha  sa  udržať  hnev  nenarušený. 
Dvíha  päsť  a  hrozí  jej:  „Ja  tebe  dám  maškary  —  tritisíc  centov!" 
Nevediac  doložiť,  čoho  toľko  centov  si  žiada,  pričapil  dvere,  až 
obloky  shrkotaly. 

Vonku  obliekol  prirodzenú  tvár  i  vydýchol  si:  „Ach,  ťažko, 
ťažko,  keď  sa  prichodí  jedovať.  A  ešte  iba  začiatok!  Daj,  Pane 
Bože,  aby  pristala!  Akože  ju  budeš  biť  —  ako!"  Utiera  si  znoj 
s  čela,  sťa  po  ťažkej  robote  —  predstavuje  si,  ako  by  ju  bil :  ale 
divno  mu  prichádza  —  divno.  „Ved  mne  je  i  takáto  dobrá  — 
načo  ten  hriech  ?  A  komu  sa  nepáči ..."  Chcel  tomu  odkázať  velikú 
neúctu,  komu  sa  to  nepáči  —  ale  pomyslel,  že  sú  to  osoby  vážne : 
rychtár  a  krstná  mať.  ;,  Už  čo  ako,  len  musím . . .  "^ 

Vošiel  do  stajne  celý  umučený,  nasypal  statku  sečky.  Ako  šiel 
popri  krave,  začala  ho  chvostom,  a  to  po  tvári. 

„Iď  ty,  iď!"  tlapol  ju  dlaúou  po  ladviech.  „Ozaj,  veď  je  Ha- 
nina  —  hej,  ona  ju  došikovala. . ."  Predstavil  si,  že  by  to  bola 
ona  —  jeho  žena,  a  prišlo  by  mu  ju  biť. . .  „Počkaj,  musím  ťa 
takto..."  I  udrel  ju  tieskom  po  lýtku.  Krava,  nezvyknutá  na  také 
žarty,  vypočinutá,  pustí  sa  do  skoku.  „Ako  skáče,  nebožiatkol"  A 
bije  tieskom,  ale  nie  ju,  ale  popri  nej  pomostinu.  Krava  robí  väčšie 
ešte  divy,  ba  i  voly  a  jalovizeň,  všetko  dvíha  hlavy,  strihá  ušima, 
čo  sa  to  robí . . . 

Hana  zostala  na  prostred  izby  ,  keď  on  buchol  dvermi.  „čo 
mu  je  —  ký  čert  ho  preletel...  Či  to  len  tak,  či  uaozajst?  Toto 
sa  ešte  nikdy  nestalo!  Slúchal,  zlého  slova  nedal...  A  tu  ani  ne- 
sadlo, ani  nepadlo,  takto:  ký  to  čert?""  Ide  von,  že  sa  dačo  dozvie. 


682 

„Možno  už  banuje  —  musím  ho  vyctiť. . ."  Tu  čuje  zo  stajne  ne- 
obyčajný hurt.  Zastala  si  vo  dverách  a  díva  sa,  čo  robí. 

„Nuž  ale  sa  ti  rozum  čistí?  Čo  robíš?" 

Mišo  už  bol  pobádal,  že  sa  Hana  díva.  Zdá  sa  mu,  že  ju  naj- 
skôr ohne,  keď  jej  kravu  pred  očima  udre.  Nepočúva,  čo  vraví, 
ale  búcha  tieskom  okolo  zjašenej  kravy. 

„Sto  striel  ti  v  materi!"  kričí,  čo  mu  hrdlo  stačí.  „I  ty  si 
z  toho  domu!  Ja  ťa  naučím  švihat.  Mazna!'' 

Hanu  už  omrzelo  divat  sa  na  to.  Priskočila  k  nemu,  chytila 
ho  poza  päste  za  ruky. 

„Čo  to  robíš  —  čo  ti  urobila?" 

„Ja  ju  naučím!  Ja. . ." 

„To  je  krava  moja!"  Hladí  mu  prísne  do  tváre. 

Ale  on  jej  nepozre  do  očí.  Ztratil  by  všetku  odvahu.  Preto 
len  kričí :  „Keď  je  tvoja  —  ja  ju  prekolem !  Alebo  von  ju  —  von 
z  mojej  stajne!" 

„To  je  moja  stajna!" 

Divno,  že  Hana  nečuší.  Keby  videl,  že  nič  ju  nepohol,  za- 
hanbil by  sa  a  nevedel,  ako  začat  hádku.  No  i  osoba  rozumná, 
ako  Hana,  máva  slabšie  okamihy,  kde  potratí  taktiku.  Sama  mu 
šla  veími  na  ruku. 

„Ale  grunt  je  môj !"  skričal  Mišo  už  s  troškou  ozajstného 
hnevu.  „Môj!"  A  búšil  sa  ukrutne  v  prsia.  „Tu  stála  otcova 
stajna..."  I  pozrel  jej  po  chlapsky  do  očí,  rovno,  bez  rozpakov  a 
strachu.  Prvý  raz  v  živote!  A  srdce  mu  strepotalo  akýmsi  novým 
návalom  udatnosti.  „Tu  stála  —  tu!"  A  dupoce  nohama.  „A  keď 
je  tvoja  —  ta,  pakuj  mi  s  ňou  s  môjho  gruntu!  Ja  si  vystavím, 
ja  mám  za  čo ...  "^ 

„Nuž  a  čo  si  ty  smyslel?  Čo  sa  ti  robí?"  pýta  sa  ho  zase 
celkom  ticho. 

„Ja  som  tu  gazda!  A  musí  ísf,  ako  ja  chcem.  Ja  uvidím!" 

„Veď  si  buď!"  vraví  ona  skoro  pokorne.  „Ktože  ti  odberá..." 

„A  čo  sa  kto  chváli,  moja  krava!  Ja  ju  prekolem. . ."  Skríkol 
tuho,  bárs  hnev  usadoval.  pA  abys'  vedela:  ty  sa  musíš  pomeríf 
s  Martinom."  Doložil  to  hneď  teraz,  kým  jest  ešte  troška  toho 
hnevu. 

„Ale  čo  zas  chce?"  rozpalovala  sa  Hana. 

„To,  že  sa  pomeríš ..." 

Už  sa  mu  zdalo,  že  ak  ona  začne  takto,  že  azda  predsa  sa 
povadia.  No  a  tu  už  bude  ľahšie  šibnút  ju  dačím :  už  či  remeňom 
alebo  číro.  Ale  jeho  ufnosC  netrvala  dlho.  Hana  skrútila. 

„Ale  ja  môžem?"  Zalomila  rukama  a  oprela  sa  o  dvere.  „Ach, 
Bože,  Bože  —  čo  mi  robí!  Za  moje  dobro!  Var'  som  mu  dačo 
premárnila !  Vať  ma  dakto  prichytil  s  dakým  na  dačom . . .  Ale 
som  mu  nie  žena  verná  a  úprimná?  Vari  mu  zo  stoka  do  krčmy 
odvláčam!  Var'  ma  dakto  opitú  doviedol!  A  či  po  šope  vylihujem 
v  tvrdú  robotu?  Za  moju  vernú  prácu!" 

„Pravdu  má  —  svätú  pravdu!  Takej  ženy  druhej  nemáš!  čo 
ja  to  len  robím ..." 


683 

Utrela  si  slzy,  ktorých  celé  potoky  tečú  dolu  tvárou,  a  znalecké 
oko  i  Y  tomto  nesmieruoui  zármutku  stihne  skúmaf  a  sliedif,  čo  sa 
Y  mužovi  robí.  Vidí,  že  nastáva  uňho  odmäk. 

„Ako  ma  prosil!''  narieka  ďalej,  „a  ja  mu  verila!  Mladost  som 
si  s  ním  zavážila  —  svoj  mlady  vek,  najkrajšie  roky  I  Ako  sľuboval ! 
A  ja  mu  verila,  nešťastná  stvora  I  Teraz  už  vyháňa,  keď  ma  pri- 
pravil o  moju  mladost,  o  všetko  —  teraz  by  už  nedbal . . .  Ach, 
kde  sa  ja  obrátim,  hriešna  stvora!" 

Dakoľkými  slovami  a  čo  všetko  mu  povedala  I  I  ako  chodieval 
za  ňou,  ako  sa  prepadúval  —  aký  bol  šťastný,  ked  si  jeho  vy- 
volila ...  A  mala  ich  dos(  na  výber,  a  ona  si  vybrala  jeho !  I  ako 
štastne  preletely  prvé  roky  manželstva.  Ako  sa  mu  vtedy  zdalo,  že 
pri  nich  to  šťastie  nikdy  neuletí,  že  ho  majú  pričarované. . .  I  vtedy 
sľuboval  všetko,  dušu  by  jej  bol  podpísal . . .  Ako  by  ho  nedojalo, 
keď  ona  sa  na  to  odvoláva? 

„Predsa  som  ja  len  planý  človek!*'  myslí  si,  „a  ona  nebožiatko! 
Ej,  potrvá  to,  kým  sa  tá  udobrí.  Nejeden  týždeň  minie!" 

Pozrel  na  ňu  úprimne,  už  jej  chcel  chytiť  tvár  medzi  dlane. . . 
Ona  v  tom  pozrela  zpoza  zásterky  uaňho.  V  jej  očiach  nieto  žialu, 
skôr  radosť  nad  víťazstvom.  Ako  by  čakala,  kedy  ju  už  začne  od- 
pytovať,  kedy.  Zdá  sa  mu,  že  z  jej  oka  hrozí  mu  krstná  mat  Pe- 
kárka  prstom  —  dáva  výstrahu... 

„A  čo  zvíťazím,  ked  ju  odpýtam?  I  tak  sa  neudobrí  zaraz... 
Hriech  som  už  nadobudol  —  na  jednej  ceste  dokončím.  Nech  sa 
to  naraz  premele.  Bude  pokoj." 

Vidí  určite,  že  tu  jediný  liek  je  remeň  Leu  od  toho  môže 
prísť  pomoc.  Ale  ako  ho  odpásať!  Veď  je  to  tak  smiešne... 

Prižmúril  oči,  zaťal  zuby  a  poriskom  z  tieska  udrel  ju  po 
chrbte . . . 

Zdalo  sa  mu,  že  sa  stajňa  borí,  že  väzba  na  nej  sprašťala.  Že 
hrom  udre  z  neba  a  zabije  ho.  I  to  sa  mu  zdalo,  že  ju  do  smrti 
zabil  a  ona  padla  na  zem...  Strach,  zúfalstvo,  zbabelosť  naskočily 
naň.  Zahodil  tiesk,  beží  do  komory  a  zamkol  za  sebou  dvere,  aby 
ho  nenašli,  keď  ho  budú  lapať. 

Hana  cnvíľku  poležala  na  zemi,  čakajúc,  že  ju  budú  kriesiť, 
dvíhať  —  no  keď  nič,  zrepetila  sa  a  voSla  tiež  do  domu . . . 

xin. 

Krásna  jaseň  minula,  sniažik  padol  na  dedinu.  Vianoce  už 
kukajú  z  diaľky. 

Martin  pracuje  svedomité.  Roboty  vyše  práva.  A  práca  sama 
v  sebe  už  aké  veliké  požehnanie!  Čo  by  bol  bez  nej?  Kde  by  sa 
podel?  Načo  by  bol  tu? 

Veď  už  nemá  ničoho.  Iba  čo  tie  rozpomienky , . . 

„Takto,  hľa,  to  bude  celý  život,  takto, **  uspokojuje  sa.  „Slúžiť 
druhým,  vstávajúc-líhajúc.  Druhým...  I  to  je  pekne.  Nemusíme 
vždy  na  seba  my  sieť."  Takto  tíši,  prehovára  srdce,  ale  to  nechce 
pristať  na  také  dôvody.  Spiera  sa  dobrovoľnej  smrti. 


684 

I  Dukát  pracuje ;  a  je  celkom  spokojný.  „Bude  pokoj  —  predsa 
kedysi!  Soznámili  sa  —  soberii  sa.  Budem  ako  palec,  ale  bez  sta- 
rosti ..."  On  už  celkom  je  pripravený  na  to,  že  zanedlho  Betka 
odíde.  Ináč  už  nezaoberá  sa  s  ňou.  Veď  už  väčšia  polovica  starosti 
pripadá  Martinovi.  Nech  si  už  on  robí,  ako  vie . . .  Badal  síce,  že 
je  Betka  akási  zronená,  ale  myslel  si:  „Nuž,  dievča  —  nevie,  čo 
chybí . . .  Možno,  od  radosti !  Hádam  sa  poharkali.  Kto  ich  tam 
vie!"...  Martin  mu  chybel  velmi,  že  si  nepríde  posedef.  Ale  si 
myslí:  „Čo  bude  pri  mne?  Inde  jeho  ťahá  —  inde...  Nech  si 
ide !  Zunuje  kedysi  —  veď  sa  on  vráti ..."  Je  presvedčený,  že 
zase  dakde  sa  schádzajú.  I  teší  sa,  keď  zima  prihrmí,  ako  zas 
Martin  bude  chodit  k  nemu.  Prišla  i  zima  a  Martina  nič.  To  ho 
už  mrzí.  Ale  zas  sa  teší:  „Predsa  sa  neschodili.  Vidno  statočnosf. 
Nechce  pred  časom  reči  trúsif . . .  Bude  dom,  bude  všetko  —  príde, 
odrežeme  právo ..." 

Dnes  ráno  vošiel  po  čosi  do  kuchyne,  šuchol  tichučko  v  pa- 
pučiach.  Našiel  Betku  opretú  o  ohnisko. 

„Čože  ty?  Čo  tu?  Čo  nie  do  izby?^ 

Dievča  sa  strhlo  a  šuchlo  dlaňou  po  očiach.  Viac  zo  žartu 
podvihne  jej  hlavu,  hladí  do  tváre.  Je  červená,  oči  vyplakané  vy- 
hýbajú jeho  pohľadu. 

„Plačeš?  Čože?  No?" 

Betka  sa  už  nemohla  ovládat  Zaplakala  nahlas. 

„Tak  —  tak  I  Zase  sa  nadúvať,  mazuiC  —  starý,  počúvaj !  Ne- 
vieš prečo,  nevieš  za  čo  —  počúvaj !  Vari  povie :  ujo  toto  —  lebo 
toto !  Čerta  —  oduje  sa,  ani  moriak,  tu  máš !  Konca  kraja  nieto  — 
samý  plač ..."  Čaká,  že  ona  povie,  ale  tá  nič.  „  Plačom  uapravíš, 
čo  je  zle  —  ha?  Čo  zdýmaš,  sťa  mechy,  ha?"  A  keď  tá  nič,  nadišla 
ho  akási  nežnosf.  Sklonil  sa  nad  ňou  i  šepká  jej  s  furtáckyro 
úsmevom:  „Preňho  —  preňho,  čo?" 

Nedostal  odpovede.  Iba  ho  chytila  okolo  hrdla  a  tisne  roz- 
horúčenú  tvár  k  jeho  tvári.  Cíti,  ako  mu  tečú  horúce  slzy  po  nej. . . 

„No  —  no,  dievča:  nič.  No,  neplač  —  nie..." 

Vi*átil  sa  napochytre  do  izby  a  sadnúc  k  robote,  vytieral  si 
pastou  oči...  Akousi  hmlou  mu  zachodia... 

„Fuj,  starý  pes:  i  ty  začni  zavýjať,  i  ty!  Iba  to  chybí..." 
To  si  opakoval  do  tých  čias,  kým  mu  oči  nezačatý  slúžiť  lepšie. 
Aby  sa  utvrdil  v  dobrom,  dudre  si  ďalej:  „Nevieš  prečo  —  nevieš 
za  čo. . .  A  teraz  rob  dačo!  Vari  povie  —  vari  sa  sdôverí. . .  A  čo 
by  s'  rúbal  do  nej!  Zanovit!  Vyber  si  z  toho  —  vyber,  čo  chceš... 
Rob,  keď  nevieš  —  rob!  Slepý  slepého  vodiť!" 

Tak  sa  i  upokojil.  Ale  to  netrvalo  dlho.  Pri  obede  pozrel 
ukradomky  na  ňu  a  zadivil  sa.  „Hm  —  bladá  —  plakala..."  To 
ho  tak  pomýlilo,  že  obed  mu  nechutil.  I  po  obede  už  nedudral. 

Miesto  toho  urobil  si  krkolomný  plán...  Pôjde  k  Martinovi, 
nahovorí  ho  k  Betke . . . 

I  vybral  sa  na  mraku  k  nemu.  I  chôdza  mu  je  akási  neistá. 
Darmo  je,  nebol  nikdy  na  takejto  ceste.    Bol  mladý  i  ostarel,  ale 


nikdy  ho  osud  na  toto  Denakríatol . . .  Hľa,  čo  neurobil  za  seba, 
musí  urobit  za  sestrino  dievča. 

Martin  iba  oči  vyvalil,  ked  do  izby  mu  vstúpil.  A  aký  je  inakší ! 
Samé  rozpaky.  Ani  sedet  nevie,  ako  svedčí... 

„Ked  vy  nič  —  idem  ja,"  začal  konečne  hlasom  neistým,  „čo 
robí,  čo  nenakukne,  reku.  I  večery  dlhé,  iba  zívať..." 

„Roboty  vela!  I  večerom  treba  nadkladaC.  A  to  už  bude  tak 
do  Vianoc,"  vyhovára  sa  Martin,  vyhýbajúc  sa  jeho  pohladu. 

Starý  to  badá  a  neľúbi  sa  mu  to.  U  Martina  vidí  to  dnes  prvý 
raz.  Ale  nevraví  nič,  len  pre  seba  si  šepce:  „Hra  —  hm...  Ký 
to  zase  čert?" 

„A  ja  chorý  akýsi,"  šudí  starý  Martina  s  pretvárkou,  akej  by 
v  ňom  nikto  nehľadal.  „Ustávame.  I  starosti!  Nie  dosC  svojich  — 
ešte  cudzie!  Zunovaly  sa,  hej,  veru:  dosť  ich  bolo  dosial.  Bolo  by 
zavŕšit  dákym  činom..."  Čaká,  čo  Marti  u  riekne  takému  majstrov- 
skému obratu.  Snáď  príde  na  pol  cesty  oproti  —  nenechá  jeho 
samého  štveraf  sa  po  nej.  Beztoho  cesta  fažká,  nerovná,  neznáma. . . 
Ale  Maitin,  ako  vidno,  nechápe.  „Rozum  zamuroval!"  durdí  sa 
starý.  I  pokračuje:  „Dost  sa  nakvasilo  —  čo  sa  bude  kvasit?  Dal 
by  ju  človeku  statočnému  —  bárs  i  dnes."  Vydýchol  si  —  táto 
dlhá  výpoveď  ho  ukonala.  „Taký  tovar  najlepšie  preč...  Chlap, 
ako  opatríš?  To  už  iba  mať...  Mľandravý  tovar  —  načo  držat?" 
I  usmial  sa  tomuto  šikovnému  vtipu.  „Mľandravý,  nech  som  Kubo ! 
Pozeráš  takto  —  smeje  sa.  Obzreš  sa  —  plače.  No,  chlap  —  vy- 
znaj  sa  —  hádaj  I  Čerta  uhádneš :  nemáš  priemysel  na  to . . .  MaC 
hej:  pozre,  už  vie!  Ale  ty  —  čerta!  Sošívaj  hodváb  dratvou,  so- 
šívaj  1" 

Martin  sedí  so  sklonenou  hlavou.  Ťažko  mu  počúvať  —  a 
musí. . . 

„Dnes  som  pobádal,"  pokračuje  starý,  „plakala.  To  je  už 
moc  —  ja  som  pobádal!"  A  kladie  si  prst  na  čelo,  tvár  plná  sta- 
rosti. „Čo,  reku  —  prečo  —  za  čo. . .  Nuž  preňho,"  riekol  s  akýmsi 
hnevom  —  „preňho!"  A  i  ruky  rozložil,  dívajúc  sa  šelmovsky  na 
Martina.  „Pre  mna  veť  nie!"  A  rozosmial  sa. 

Martin  kloní  hlavu  ešte  hlbšie.  V,  tvári  cíti  raz  horúčosť,  raz 
chlad.  V  prsiach  ostrý,  kŕčový  bôľ.  Ó,  keby  vedel  starý,  ako  ho 
mučí! 

„Čo  neprídete?"  pýta  sa  ho  doprosta.  „Už  sa  odnechcelo?  Či 
čo?"  A  v  hlase  už  znie  hrozba,  ale  i  strach,  zle  utajený.  „Ja  som 
povedal :  nebránim ...  Ja  vďačne.  Ale  rovno  do  domu !  Nie  poza 
humná. . ." 

Podviedol  starého,  nechal  ho  v  blude,  nevedomosti.  Hľa,  tu 
je  pomsta  —  aká  ukrutná!  Núkajú  mu,  čo  on  nesmie  prijať  —  a 
čo  by  starý  ako  núkal . . .  Nesmie,  čo  by  srdce  ako  túžilo !  A  keby 
sa  vedel  aspoň  vymotať! 

Tu  mu  prišla  veľmi  dobrá  myšlienka.  „Viete  čo,"  vraví  hlasom 
ticliým,  ale  odhodlane,  ,.ja  to  zariadim,  úplne,  čím  najskôr.  Vaša 
chovanica  bude  úplne  šťastná.  Na  večné  časy  vám  bude  ďftWnvÄf. 
Ale  musíte  mi  prisľúbiť  čosi." 


686 

,,Nuž?"  pýta  sa  Dukát  v  nemilom  očakávaní. 

„Že  sa  v  ničom  nebudete  protivif.  Ale  v  ničom,  viete?"  do- 
ložil s  veľkým  dôrazom. 

„Čo  protivif?  V  tej  veci  niel  Čo  sa  naprotivíš?"  A  smeje  sa 
srdečne.  „Nech  má...* 

„Ja  by  chcel,  aby  ste  jej  dali  celkom  na  vôľu.  Nech  si  ona 
zariadi  sama  túto  vec.  Veď  čo  vás  do  nej  ?  A  zlého  nič  sa  nebude 
robif,  aby  ste  sa  museli  báť.  Tak  sľúbite,  že  jej  nebudete  vôľu 
rušiť?" 

„Načo  rušiť?"  diví  sa  starý.  „Chce  dobre  —  načo  rušiť? 
Sľubujem,  veľmi  vďačne." 

Podali  si  ruky  —  starý  odišiel  potešený.  I  pohvizduje  si  cestou. 

Maitiu  vyhasil  svetlo  a  zahrabal  hlavu  do  dlaní.  Ťažké  vzdychy 
derú  sa  mu  z  hrdla.  Je  odhodlaný  k  najväčšej  obeti:  že  Bete  pri- 
vedie ženícha.  „Ešte  toto!"  zúfa,  tlačiac  ruku  na  čelo.  „Ešte  toto! 
Tak  ja  im  musím  byť  pytačom!  Prečo  sa  to  hrnie  na  mňa?-*  Roz- 
kladá si  celú  minulosť  —  nie  je  dáka  zvláštna.  Nieto  v  nej  ani 
velikých  radostí,  ani  rozkoše,  ani  prostopaše.  Prečo  tedy  trpí  viac, 
ako  kto  iný?  Ba  najdú  sa  i  takí,  čo  oplývajú  šťastím,  brodia  sa 
v  ňom,  prenasleduje  ich  na  každom  kroku,  rozmaznáva  ich.  Da- 
ktorí ho  náročky  odháňajú  od  seba,  odbíjajú,  odkopávajú:  a  ono 
sta  verný  pes  vláči  sa  za  nimi . . . 

Vošiel  k  nemu  brat.  Martin  zapálil  lampu.  Mišo  utrápený, 
zronený  sadol  k  peci  a  hľadí  smutno  do  zeme. 

;, Akože  je?**  pýta  sa  ho  Martin  skoro  veselo. 

pZle,  synku,  zle.  Deti  som  uložil  —  dom  pozavieral.  Pusto!" 
Hlboký  vzdych  vykradol  sa  mu  z  pŕs.  „Všakovak  sa  premáham, 
ale  predsa  je  to  ťažko.  A  keby  si  aspoň  videl  konec  —  ale  toto 
nie,  nikda  sa  už  neskončí.  Vy,  že  o  týždeň  príde  —  čakám  týždeň, 
dva,  tri:  ona  nič.  Odkáže  mi  ešte,  že  u  matere  jej  je  dobre.  Ani 
videt  ma  vraj  nechce!  Nuž,  čo  z  toho  mám?  Na  veľa,  na  veľa  som 
ju  hlobuul  tým  porískom:  ja  že  bude  hneď  dobre.  A  ona  mne 
takto!  Odíde,  nechá  dom  i  deti.  A  ty  var,  zaprážaj,  zametaj !  I  háby 
už  treba  prať :  prichodí  mi  zastať  si  s  piestom  do  potoka.  Ale  ešte 
to  ako  to;  vzal  by  sa  ja  po  troche  i  na  ženskú  robotu:  ale  ona 
nič,  že  by  myslela  na  dom,  na  deti,  že  by  sa  jej  srdce  pohlo,  že 
ja  takto  sám  v  dome.  Ešte  odkáže,  ako  jej  je  doma  dobre!" 

„Odkazuje  ti,  odkazuje?*"  pýta  sa  Martin  trochu  rozveselený. 
„A  že  jej  je  dobre?" 

„Veru!  Vždy  príde  dáka  žena." 

„A  ty  sa  ženičkám  požaluješ,  vytúžiš,  ako  tu  mne!  No  nie?" 
V  hlase  jeho  ozýva  sa  výsmech. 

„Tebe  sa  dobre  posmievať.  Najprv  náradia:  ubi  čeita,  ubi!  A 
keď  slúclmeš,  prídeš  do  kiepca  —  potom  smiech.  Takí  ste  vyl" 

„Ty  si  blázon,  Mišo,"  vraví  mu  brat  už  celkom  vážne,  „či 
nevidíš,  že  ťa  iba  zkusuje?  Odkazuje  ti  od  ženičiek!  To  je  znak, 
že  čaká,  čaká,  kedy  začneš  prosif.  Ak  ti  je  tak  fažko,  dobre.  Pošli 
dakoho  po  ňu,  lebo  choď  sám.  Uvidíš,  ako  slúchne,  a  srdce  ti 
bude  na  mieste.  Ale  ti  sľubujem,  že  ak  sa  teraz  podložíš,  do  smrti 


fta  už  Devyplanceš.  Vždy  (a  zatne:  Bolo  mi  dobre  u  matere,  čos' 
ma  vyvábil!  Ä  to  bude  horšie,  ako  táto  pustota,  čo  ti  je  dneska/ 

„A  čo  mám  robiť?" 

„Nič.  Ako  by  sa  nič  nebolo  stalo  A  keď  ženička  príde  s  od- 
kazom, alebo  vyzvedaf  —  chyC  čerta,  vyhoď  predo  dvere.  Taká 
babizeň  pomýli  i  čerta,  nieto  teba!" 

Mišovi  tieto  rady  sa  už  nezdajú.  On  uveril,  že  bitka  je  liek 
zázračný;  oklamal  sa.  To  ho  zronuje.  Už  neverí  v  nič.  Nechal  by 
všetky  rady,  šiel  by  zaraz  po  ďu,  len  sa  brata  bojí. . . 

„Myslíš,  že  druhí  nevedia,  čo  je  súžba?"  pokračuje  Martin 
smutne.  „Ty  len  na  čas:  na  týždeň,  na  mesiac  musíš  sa  stanovať, 
že  ju  nechceš.  A  čo,  kebys'  jej  už  nikdy,  nikííy  nevidel  v  svojom 
dome  ?« 

„A  kdeže. by  bola?"  A  Mišo  sa  díva  splašene  na  Martina. 

„Šla  by  za  druhého." 

„Ako  pôjde  za  druhého,  keď  sme  sobášení!"  pýta  sa  so  smie- 
chom, ale  tvár  má  bladú. 

„Ale  na  príklad,  keby  ste  boli  svobodní.  Ty  bys'  ju  mal  rád 
a  ona  šla  by  za  druhého." 

„No,  to  je  iná  vec."  Vidno,  že  ho  to  nedojíma.  „Veď  moja 
Hana  nemôže  sa  vydat  za  druhého.  A  rozsobáš  jej  nepodpíšem. 
Radšej  ruku  odtnem,"  myslí  si  Mišo. 

„A  keby  ti  tak  prišlo,  že  by  si  musel  ísf  prehovárať  toho, 
ktorého  ona  chce:  aby  už  len  prišiel,  že  vďačne  mu  ju   dajú..." 

„Hm,"  krúti  Mišo  hlavou.  „Taký  blázon  nebudem!  Čo  rád  vi- 
dím ja,  to  nebudem  tytlať  druhému...  Halušky  sú  halušky:  a  už 
vždy  len  hrabneš  za  škvarkou,  čo  i  nepadne  ti  pod  lyžku.  Kafavnú 
vec  každý  vezme  sebe  najradšej  a  nebude  žičiť  inému.  Tak  i  ženu." 

„Ale  keby  ona  nechcela  teba,  a  lúbila  toho  druhého.  A  čakala 
by,  plakala  —  a  tomu  druhému  by  jej  nedali,  iba  ak  bys'  ty  oro- 
doval za  nu.  Čo  bys'  urobil?  Dal  bys'  sa  jej  súžiť?" 

„A  načo  súžiť?  Ja  by  ju  vzal,  keby  mi  ju  dávali.  Veď  by  ona 
privykla  po  troške.  Skala  je  skala  a  rozmrví  sa  —  a  žena  je  mäkšia, 
ako  skala:  bárs  Hana  veru  nie  je  z  najmäkších.  A  takého  blázna 
tiež  by  ťažko  našiel!" 

Martina  rozčulily  tieto  slová.  Veje  z  nich  zkúsenost  života  a 
nahá  pravda.  Ako  blízko  je  šťastie !  Iba  chceť . . .  Vari  by  sa  proti- 
vila?  Nie,  toľko  sily  nemá.  Vari  by  nepri vykla?  Privykla  by.  Veď 
by  ju  lúbil,  na  rukách  nosil:  musela  by  časom  nahliadnuť.  „Tak 
rob,  ako  rozum  káže  —  ber,  keď  ti  dávajú,"  navádza  ho  čosi. 

„A  ja  by  to  urobil  —  ja  jej  takú  bolesť!  Ako  by  jej  pozrel 
do  očú?  Veď  by  to  bolo,  ako  by  ju  zabil. . .  Nie,  zabiť  je  menej : 
keď  zabiješ,  tam  je  po  trápení  hneď.  Tu  to  trvá  celý  život.  A  ja 
by  sa  na  to  díval ..." 

„Vidíš,  nie  je  to  tak,"  obracia  sa  k  bratovi.  „Ty  voláš  takého 
blázuom :  a  to  nie  je  blázon.  Ten  má  v  srdci  tú  ozajstnú  lúbosť, 
aká  má  byt.  Ja  keď  naozaj  ľúbim,  dám  všetko:  majetok,  peniaze, 
i  život  I  ty  bys'  dal,  keby  na  to  prišlo.  Ja  dám  i  svoje  najväč^'* 


688 

štastie,  len  nech  ona  bude  äCastná.  Veď  i  inue  je  potecha,  keď  ona 
je  šfastná  a  to  šťastie  pochodí  odo  mňa." 

„Veď  len  či  bude!"  zvolal  Mišo.  „A  ak  je  ten  dáky  potáraný 
človek?" 

Martin  sa  podivil,  kde  sa  to  v  Mišovi  berie.  Hla,  na  toto  za- 
budol !  Zná  on  Doba  ?  Iba  z  videnia.  A  jemu  sa  nezdá.  Ak  je  ozaj 
nehodný?  „Nie  —  nie,"  podvracia  pochybnosti;  „ako  by  chcela 
takého?  Ona  by  ho  nemohla  chceť..." 

„Vieš,  to  je  tak,"  odpovedá  Mišovi,  „ak  je  i  potáraný,  predsa 
sa  napraví.  A  ani  vtedy  nesvobodno  jej  vôIu  rušiC..." 

„No  vidíš,  a  mne  sa  posmievaš,  keď  ja  chcem  urobif  žene  po 
vôli,  keď  ju  chcem  zavolaC  domov  a  popustif.  Ja  tiež  chcem,  aby 
jej  bolo  lepšie!"  Čaká  napnuté,  čo  zas  Martin  na  to. 

„Oj,  ty  sa  sklameš,  synku!"  zvolal  Martin  prekvapený  týmto 
novým  obratom.  „Tvoja  vec  je  iná!  Ty  nechceš  robif  po  vôli  jej, 
ale  sebe.  Sebe  ty  chceš  robit  tú  radost.  Áno,  sebe,"  opakuje  mu, 
vidiac,  že  Mišo  krúti  hlavou.  „Leu  prvej  si  povedal,  ako  ti  je 
clivo  bez  nej.  Chceš  ustúpiť,  aby  ti  prestalo  byt  clivo.  A  to  je, 
synku,  rozdiel.  Ja  chcem  urobit  iba  ju  štastnou,  ty  zase  iba  seba: 
ju  iba  popri  sebe.  Teraz  ti  poviem  inú  vec.  Prečo  si  ju  ubil? 
Preto,  aby  sa  napravila.  I  ju  si  zarmútil,  i  seba  piivalil  ťarchou, 
len  aby  ona  bola  lepšia.  I  seba  súžiš  za  to.  A  povinnosť  ti  je  ne- 
zastať na  pol  ceste.  Keby  ja  začal  reparovať  dom,  sňal  by  dach, 
rozhádzal  ho,  tak  nechal:  bola  by  to  reparácia?  Nie,  treba  do- 
končiť. I  ty  musíš  dokončiť,  čo  si  raz  započal " 

„Veď  už  ty  všetko  nabiješ  na  svoje  kopyto.  Nie  darmo  si 
čižmár.  Ale  povedz  mi  teraz:  kto  to  má  tú  takú  divnú  lúbosť,  čo 
si  rozprával?  Či  je  to  iba  taký  príklad?" 

„Ja/  riekol  Martin  pohnutým  hlasom.  I  vyrozprával  Mišovi 
všetko. 

(Dokončenie.) 


>»«< 


Martin  Derr. 

Príspevok  ku  dejinám  súdnictva  počiatkom  XVII.  veku. 

Napísal  Pavel  Kriéko, 

li2L  našich  čias  vidíme  pod  heslom  humauismu  nakladať  i  s  naj  • 
väčšími  zločincami  čím  najšetrnejšie  a  trestať  dakoho  šibenicou, 
mečom  alebo  guľkou  je  velikou  zríedkavostou,  no  v  starších  pasiech 
bolo  tomu  inak  a  kati  i  ich  holomci  (pomocníci)  mávali  zhusta  prácu 
i  s  takými  úbožiakmi,  ktorým  terajšie  súdnictvo  pokladá  byt  I — 5- 
ročný  žalár  trestom  dostatočným. 

Už  sama  tá  okolnosť,  že  začasto  pomerne  dost  malá  vina  bý- 
vala trestaná  smrťou,  vrhá  smutné  svetlo  na  prešlé  časy,  avšak 
čítajúcemu   staršie   súdobnó   zápisnice    prechodí    mnohokrát   mráz 


'     689 

telom,  keď  dôjde  na  body,  y  nichžto  je  reč  o  mučení,  bez  Čoho 
nenechali  onodobnf  sudcovia  ani  jednoho  človeka,  zdajúceho  sa  im 
byt  „úbohým  hriešnikom",  alebo  dTa  terajšej  reči  zločincom. 

O  jednom  z  početných  takých  prípadov  chcem  teraz  rozprával 
na  základe  kremnickej  mestskej  zápisnice  z  roku  1605. 

V  tých  časiech  —  ako  známo  —  bolo  Bočkayovské  povstanie 
v  Uhorsku  už  v  plnom  prúde;  Banská  Bystrica  bola  už  zničená 
(spálili  ju  dňa  16.  apríla  1604  Bočkayovi  vojaci  tak,  že  okrem 
zámku  a  Hornej  ulice  ani  jednoho  celého  domu  nezostalo)  a  celý 
Zvolen,  Turec,  Hont  i  Tekov  povstalcami  preplnený.  Iba  mestá 
Kremnica  a  Štiavnica,  majúce  nemecké  posádky,  boly  ešte  vernými 
zákonitému  svojmu  panovníkovi,  bárs  i  ich  meštianstvo  tŕplo,  že 
stane  sa  i  s  týmito  mestami  to  isté,  čo  s  Bystricou,  a  bolo  by  sa 
tiež  už  dávno  Bočkayovi  poddalo,  keby  ho  neboli  od  toho  zdržia- 
vali cisárski  kapitáni,  Ehrenberger  v  Štiavnici  a  Sichardt  v  Kremnici. 

Menšie-väčšie  srážky  medzi  kremnickými  a  štiavnickými  oby- 
vateľmi a  posádkami  s  jednej  a  medzi  povstalcami  s  druhej  strany 
udávaly  sa  častejšie  a  v  nich  dostávaly  obe  bojujúce  strany  zaja- 
tých, ba  zajímaly  na  vzájom  i  pocestných  z  obcí  ku  protivnému 
táboru  patriacich  a  žiadal  y  za  nich  značné  výkupné. 

Mesto  Kremnica  malo  roku  1605  tiež  väčší  počet  zajatých 
bočkayovských  hajdukov  a  medzi  nimi  i  jednoho  Turka. 

Že  v  tých  časiech  kvitlo  udavačstvo  hojne  a  že  bol  všeobecný 
strach  pred  zvedmi,  to  bolo  plodom  všeobecného  položenia.  A  ne- 
jeden človek  stal  sa  zo  samého  podozrenia  o  hlavu  kratším. 

Tak  tomu  bolo,  keď  dňa  12.  septembra  1605  šlo  z  Banskej 
Bystrice  dakoľko  blaufusských  žien  a  s  nimi  i  jedna  Kremničianka 
cez  vrchy,  deliace  Zvolen  od  Tekova,  do  Kremnice.  V  horách  do- 
honilo  ich  píit  bočkayovských  hajdukov  a  spolu  s  tými  i  Martin 
Derr.  Po  koristi  bažiaci  hajduci  chceli  obrat  úbohé  ženy,  avšak 
Derr  zaujal  sa  blaufusských  sedliaček,  hovoriac  hajdukom,  že  sú 
jeho  známe,  no  Kremničianku  vytvoril  zo  svojej  protekcie.  O  tej 
povedal,  že  ju  nezná,  a  Maria  Burem  —  tak  sa  zvala  —  bola  pri- 
nútená vykúpit  sa  hajdukom  dvoma  zlatými.  Nadto  odobral  jej 
Derr  i  listy,  ktoré  niesla  z  Bystrice  so  sebou. 

A  tým  spečatil  svoj  osud. 

Sotva  došla  Maria  Burem  do  Kremnice,  už  ihneď  bežala  so 
žalobou  ku  mestskému  rychtárovi  a  v  druhý  deň  ráno  bol  Martin 
Derr  v  Blaufusse,  s  Kremnicou  susediacej  a  tomuto  mestu  pod- 
danej dedine,  lapený,  do  mesta  dovedený  a  do  takzvanej  červenej 
veže  vsadený. 

Červenou  vežou  menovali  Kremničania  a  i  teraz  tak  zovú  vy- 
sokú, okrúhlu,  v  j uho- východnom  uhle  mestských  hradieb  stojaciu 
baštu,  kde  býval  kat  a  boly  i  žaláre,  v  ktorých  čakali  na  svoj  osud 
i  spomenutí  zajatci.  Toto  stavisko  slúži  ešte  i  teraz  väzňom  za 
príbytok. 

No  právo  nevlieklo  sa  za  tých  čias  takým  slimačím  krokom, 
ako  dnes.  Obzvlášte  hrdelné  pravoty  bývalý  v  krátkej  dobe  skon- 
čené, ak  bol  obžalovaný  len  obyčajným  človekom  a  nie  zemanom 

44 


690 

alebo  práve  velkým  pánom.    I  vtedy  už  radi  malých  vešali  a  veľ- 
kých zlodejov  púštali  na  svobodu. 

Derra  vzal  mestský  súd  hneď  v  ten  istý  den  popoludní  do 
roboty,  a  síce  najprv  do  dobrovolného  výsluchu  z  oči  v  oci  so 
žalobníkmi.  Okrem  spomenutej  Márie  Burem  zaiste  našlo  sa  i  viac 
ludí,  ktorí  lámali  palicu  nad  Martinom,  viniac  ho,  že  je  v  poroz- 
umení s  Bočkayovci  a  tak  teda  zradcom. 

Pri  tejto  príležitosti  udal  Derr,  že  je  rodom  z  obce  „Proche- 
czey"  zvanej,  že  bol  v  Bukovine  neďaleko  Čemoviec  ženatým  a 
Dóczyho  poddaným,  potom  že  zanechavší  ženu,  poôiel  svetom  a 
slúžil  v  Uhorsku  na  viac  miestach,  až  prišiel  konečne  do  Blau- 
fussa,  kde  sa  zase  oženil  a  živil  korytárstvom  až  do  včerajšieho  dňa. 

Tolko  vyznal. 

No  jeho  sudcovia  neboli  s  tým  spokojní.  Oni  žiadali  viac; 
žiadali,  aby  sa  sám  udal,  že  je  zradcom,  lúpežníkom  a  zvedom, 
i  aby  toho  dosiahli,  určili,  že  má  byt  k  tomu  predne  palicovaním 
prinútený.  Kázali  ho  teda  drábom  zaviesC  nazpät  do  Červenej  veže 
a  povolali  ku  druhému  výsluchu  i  komorských  pánov,  ktorí  sa  ku 
tomuto  divadlu  skutočne  i  dostavili. 

Tu  —  v  prítomnosti  mestskej  elity  —  začali  Deira  bit  i  bili 
—  píše  notár  doslovne  —  čo  najlepšie  a  po  viackrát,  aby  vyznal. 
No  on  nechcel  sa  priznat  k  inému,  ako  povedal  pri  dobrovoľnom 
výsluchu ;  ba  ku  nemalej  omrzlosti  svojim  sudcom  ani  len  nemuknul 
bolastou.  Jeho  mlčanie  pripisovali  sudcovia  zatvrdilosti  i  určili,  že 
má  byt  vzatý  kroz  zajatého  Turka  „na  prísnu  otázku'',  alebo  — 
ako  teraz  hovoríme  —  mučený. 

Toto  uzavretie  znelo  doslovne:  „Lapený  Martin  Derr  má  byt 
večer  prísnou  otázkou  kroz  Turka  napadnutý.^ 

E  oddychu  po  hroznej  bitke  povolili  mu  tri  dni. 

V  tých  časiech  bol  mestským  domom  teraz  číslom  7  poznačený 
dom  na  kremnickom  námestí.  Pod  týmto  domom  rozprestiera  sa 
pivnica  a  tá  má  na  prostriedku  v  dlážke  mocné  padacie  dvere. 
Otvoríš-li  ich,  stojíš  práve  nad  schodmi  a  po  24.  stupňoch  môžeš 
síst  do  priestorov  pod  pivnicou  v  živej  skale  vyrúbaných  a  mocnými, 
samorostlými,  kamennými  stlpami  na  viac  predielov,  sta  by  komôr, 
rozdelených.  Zo  severo-západného  uhla  týchto  priestorov  vedie  sme- 
rom oproti  terajšiemu  kláštoru  úzka,  tiež  v  živej  skale,  asi  8 — 10 
metrov  hlboko  pod  zemou  vyki*esaná  chodba  —  dla  starých  zá- 
piskov  —  až  ku  „šachte^,  totiž  kolmo  do  zeme,  čiže  vlastne  do 
skaly  vyrúbanej  jame.  Nad  začiatkom  tejto  chodby  je  na  površie 
zemské  vyrúbaná,  dymníku  podobná  a  na  vrchnom  konci  v  úzky, 
dobre  zamrežovaný  oblôček  končiaca  sa  diera,  ktorou  vniká  do 
podzemia  čerstvý  vzduch  a  slabulinké  svetlo. 

Tieto  priestory  boly  za  dlhé,  velmi  dlhé  časy  mučiarňou.  Tu 
škrípal  v  bolasfach  nejeden  úbožiak  zubami,  keď  ho  „na  rebre*^ 
(teraz  škripce)  tahali,  alebo  žeravými  klieštami  telo  za  živa  po 
kuse  z  neho  trhali,  a  spomenutá  šachta  pohltila  nejeden  ľudský 
úd,  vytrhnutý  v  mučení,  a  stala  sa  nesväteným  hrobom  nejednomu 


691 

a 

Človeku,  ktorý  budto  v  mukách  dušu  vypustil,  alebo  ktorého  od- 
súdili, aby  bol  za  živa  do  nej  hodený. 

No  „úbohých  hrieSnikov^  nevodievali  do  mučiarne  pivnicou. 
Tých  zaviedli  z  radnej  chyže  najprv  do  kaplnky,  nachodiacej  sa 
v  prízemí  v  lavo  vedia  dverí  do  dvora  vedúcich.  ^)  Tu  ich  očakával 
kňaz,  ktorému  sa  pred  mučením  spovedali.  Po  odbavenej  spovedi 
otvoríly  sa  v  dlážke  dvere  a  slimačej  podoby  schodmi,  točiacimi  sa 
v  hrubizných  zďach,  sviedli  súdobnú  obeC  do  hroznej  mučiarne 
zrovna  ku  tomu  miestu,  kde  horel  oheň  a  v  ňom  ležaly  do  červená 
rozpálené  katanské  nástroje. 

.  Sem  zaviedli  i  Martina  Derra  dňa  16.  septembra  večer  a  spolu 
s  ním  doprevadili  i  zajatého  Turka,  lebo  nebolo  v  tom  čase  kata 
v  Kremnici. 

Ku  nastávajúcemu  hroznému  divadlu  dostavili  sa:  kremnický 
mestský  rychtár  Dávid  Schôtz,  radní  páni  Wolfgang  Giirtler,  Za- 
charíaä  Poschler,  Baltazár  Mickenaw,  Peter  Offenloch,  Valentín  Puff, 
Andrej  Schix  a  Baltazár  Lilkho  a  okrem  týchto  i  velitel  miestnej 
posádky,  knpitán  Sichardt,  ktorý  dával  Turkovi  návod,  ako  má 
Martina  Derra  poviazaí  a  mučit. 

Turek  spieral  sa  síce  byf  katom,  či  z  lútosti  a  spoluútrpuosti 
s  neštastným  spoluväzňom  a  či  sa  mu  s(a  vojakovi  také  remeslo 
bridilo  alebo  za  hanbu  videlo,  nevedno,  no  konečne  poddal  sa  pre- 
močí a  robil,  čo  mu  kázali. 

O  tom,  čo  sa  teraz  dialo  v  mučiarni,  rozpráva  súdny  notár 
Eliaá  Budnes  doslovne  toto: 

„Martin  Derr  bol  opätovne  napomenutý,  aby  radšej  dobrovoľne 
soznal,  že  bol  medzi  odbojníkmi  a  akých  má  i  koho  iných  súdruhov, 
ale  on  povedal,  že  nezná  nič  iného  soznaf,  ako  to,  čo  už  sozoal. 
Na  to  bol  na  reber  priviazaný,  mocne  vytiahnutý  a  potom  i  svie- 
cami tvrdo  a  hodne  dlho  pálený  na  bokoch,  na  chrbte,  pod  nohami, 
na  prirodzení,  i  vlasy  na  hlave  mu  boly  spálené  a  dľa  návodu  kapi- 
tánovho bol  nad  mieru  mučený,  avšak  v  týchto  svojich  mukách  ne- 
vyznal nič  iného,  ako  že  povedal,  že  len  to  zle  urobil: 

1.  že  si  vzal  druhú  ženu, 

2.  že  odobral  listy  v  hore  ženám, 

3.  a  že  ušiel  svojmu  pánovi. 

Že  by  bol  tovarišil  s  odbojníkmi,  alebo  že  by  bol  zbíjal,  to 
stále  tajil.  Listy  že  vzal  ženám  v  opilom  stave  a  že  ich  nedal  ni- 
komu. Desiatnik  zvolenského  veliteľov,  menom  Tomáš,  sviedol  ho, 
aby  si  sadol  v  hore  vedľa  chodníka. 

4.  Že  však  povedal  hajdukom,  že  nezná  Máriu  Burmen,  to 
soznáva. 

Že  vzal  druhú  ženu,  k  tomu  ho  sviedol  zlý  duch. 

Nota.  Keí  v  mukách  už  nič  viac  nesoznával,  povedal  konečne : 


')  Túto  kaplnku  som  i  sám  ešte  videl,  pravda  bez  stolíc  a  i  ináč  prázdnu, 
a  len  roku  1871  postavil  žid  Schramm  do  nej  sporák  a  pre  dymnú  cievu  vy- 
dlabal  v  oltárnom,  na  ju£nej  stene  pekne  namaľovanom  obraze  dieru  i  obrátil 
bývalú  kaplnku  v  kuchyňu.  Teraz  bývajú  v  nej  sluhovia. 

44* 


692 

Ej,  mučte!   Aby  vás  Bôb  potupili  Avšak  konečne  poručil  sa  Páuu 
Bôbu." 

Takto  opísal  notár  celý  priebeb  tobo  mučenia. 

Sudcovia  nevynútili  ani  týmito,  vskutku  broznými  prostried- 
kami také  vyznanie,  aké  mat  chceli,  a  keď  potom  hneď  v  druhý 
deň  sišli  sa  do  rady,  aby  nad  Derrom  súdili,  sami  uznali,  že  naj- 
väčšou jeho  vinou  je  bigamia,  a  odsúdili  bo  pre  cudzoložstvo  ku 
státiu. 

Sicbardt  vstal  už  včasné  ráno  a  požiadal  rycbtára,  aby  bol 
Martin  Derr  za  živa  na  kôl  napchnutý,  a  súc  istým,  že  súd  bude 
robit  po  jeho  vôli,  kázal  ihneď  zapravif  pevný  kôl  do  zeme. 

Čujme  však  samého  notára,  sko  rozpráva  o  ďalšom  priebehu 
súdneho  rokovania.  On  píše  doslovne: 

,,Pán  rychtár  predniesol,  póneváč  bol  Martin  Derr  na  prísnu 
otázku  včera  večer  vzatý  a  jeho  výpoveď  vypočutá,  ráčiž  ctená  rada 
hlasovaním  určif,  akú  smrt  ten  úbohý  hriešnik  zavinil  a  ako  má 
hyt  odsúdený.  Oznamuje  spolu  pán  rychtár,  že  pán  kapitán  Si- 
cbardt myslí  na  kôl  ho  napchnút,  ako  je  kôl  už  i  hotový. 

Potom  radní  páni  oznámili  a  určili:  poneváč  Martin  vytrpel 
dvoje  veľkých  mučení,  totiž  palicovanie  a  múky,  a  predsa  nevyznal, 
že  by  bol  mal  spoločnosť  a  tovarišstvo  s  odbojnými  hajdukmi,  alebo 
že  by  bol  chodil  po  zboji,  ačpráve  sa  velmi  podozrivým  urobil  tým, 
že  povedal  hajdukom,  že  ostatné  ženy  zná,  ale  Máriu  Burem  nie, 
a  ju  tým  zradil,  predsa  má  byt  len  dla  soznania  v  mukách  urobe- 
ného hlavne  preto,  že  mal  dve  ženy,  sta  cudzoložník  mečom  od- 
pravený. Ak  je  však  vinným  i  iného  zločinu  a  nechce,  alebo  snáď 
nemôže  preto,  že  má  porobené,  viac  sozuat,  teda  treba  to  nechat 
na  Pána  Boha,  ktorý  môže  len  sám  znaC  všetky  veci. 

Ku  páuu  Michalovi  Nartikovi  sú  vyslaní  pán  Baltazár  Lilkho 
s  mestským  notárom  a  tam  sa  dopytovali,  či  úbohý  hriešnik  pri 
spovedi  nevyznal  viac,  obzvlášte  o  odbojníkoch  a  o  zboji.  Tu  od- 
povedala jeho  velebnost,  že  tieto  lotrovstvá  nesoznal  a  len  to  vy- 
znal, že  sa  po  druhýkrát  oženil  a  že  tie  listy  vzal.  I  že  prosí  tento 
úbohý  hriešnik,  aby  ho  ráčili  milostivé  sprostit  tvrdej  smrti. 

Pán  Ján  Leirer  bol  od  pánov  Baltazára  Lilkhu  a  Jura  Ehopa 
tiež  o  mienku  požiadaný  a  vypočutý,  ktorý  odpovedal,  že  je  tiež 
tej  mienky,  aby  bol  úbohý  hriešnik  dla  výroku  ctenej  rady  len 
mečom  odpravený. 

Keď  bol  tázaný  pán  rychtár  o  votum,  oznámil,  že,  ponevác 
Martin  Derr  s  odbojníkmi  obcoval  a  ženy  hovoria,  že  ich  zradil, 
on  myslí,  že  by  síce  bol  tvrdšiu  smrt  zaslúžil,  no  i  on  je  spokojný 
8  výrokom  ctenej  rady.  Tu  bola  vyrečená  sentencia: 

Poneváč  sa  Martin  Derr  dla  vlastného  soznania  dal  zlému 
duchu  ako  i  hajdukom  sviesf,  keď  totiž  proti  Božiemu  prikázaniu 
svoju  opravdovú  manželku  lahkomyseľne  opustil  a  s  druhou  sa 
osobášil;  potom  že  i  jednu  ženu,  menom  Máriu  Burmen,  ktorá 
patrila  ku  tomuto  mestu  a  šla  s  blaufusskými  ženami  do  Banskej 
Bystrice,  bajdukom  proti  kresťanskej  láske  zradil,  tak,  že  iba  táto 
zpomedzi  všetkých  žien  bola  hajdukmi  v  hore  napadnutá  a  pri- 


693 

nútená  zaručit  sa  im  za  požadované  peniaze,  nadto  i  niektoré  listy 
u  tých  žien  hľadal  a  tieže  od  nich  i  vzal,  tf  m  svoj  život  dostatočne 
prehra],  a  bárs  zaslúžil  o  vela  tvrdšiu  a  potupnejšiu  smrf,  nežli  je 
tá,  ktorú  predpisuje  cisárske  právo  pre  cudzoložníkov,  predsa  sa 
mu  táže  smrf  z  milosrdenstva  uľavuje  a  rychtárom  i  radou  určuje, 
aby  bol  spomenutý  Martin  Derr  pre  jeho  zločiny,  totiž  cudzoložstvo 
a  zradu,  mečom  zo  života  do  smrti  odpravený.  Akby  však  jeho 
priatelia,  alebo  ktokoľvek  iný,  chceli  jeho  smrt  pomstit,  alebo  budto 
mestu,  buďže  i  komukoľvek  najmenšiemu  škodif,  ten  a  takí  majú 
byt  tiež  na  živote  trestaní.  A  to  právom. 

Potom  bol  úbohý  hriešnik  Martin  Derr  predvedený  a  kroz  pána 
lychtára  opýtaný  po  prvý,  druhý  i  tretí  raz,  či  sa  ešte  k  tomu 
priznáva,  čo  vyznal  včera  v  dobrovoľnom  výsluchu  i  v  mukách, 
na  čo  za  každým  razom  prisvedčil.  Jeho  soznanie  sa  mu  i  prečítalo 
a  potom  bol  výrok  verejne  vyhlásený. 

Po  tomto  bol  Turkom  a  jasom  odvedený  a  súdnym  mečom  kroz 
Turka  pred  Dolnou  bránou  sťatý." 

Tak  píše  notár.  Dej  je  jasný  a  osvetľuje  celkom  jasne  a  vy- 
puklo drsné,  ba  surové  mravy  onodobných  v  baňskýcť  mestách 
bydlivších  Nemcov. 

Nebola  zaiste  Kremnica  len  sama,  v  ktorej  sa  dialy  takéto  veci. 
I  Štiavnica,  Banská  Bystrica,  Nová  Baňa,  Pukanec,  Bela  a  Lubie- 
tova  bývalý  častejšie  svedkami  podobných,  ba  dielom  práve  ešte 
i  hroznejších  súdnych  výkonov,  a  ich  nemeckí  obyvatelia,  honosivší 
sa  svojou  vzdelanosťou  a  pyšní  na  svoju  národnosť,  dívavali  sa 
na  skutky,  urážajúce  všetky  ľudské  city. 

V  tom  istom  roku,  asi  o  mesiac  po  Derrovora  odpravení,  usku- 
točnil bansko-bystrický  mestský  súd  svoj  hrozný  výrok  ešte  i  na 
mrtvole  jeduoho  takého  „úbohého  hriešnika",  ktorý  v  strachu  pred 
hroznou  a  nad  mieru  potupnou  smrťou  vo  väzení  na  svoj  vlastný 
pás  sa  obesil  a  tým  osvobodil  i  ušiel  mukám  jemu  súdobne  na- 
deleným. 

Jeden  jediný  človek  —  Marthius  —  protestoval  proti  tomu 
barbarstvu,  no  všetky  banské  mestá  schválily  a  odobrily  pokračo- 
vanie baňsko-bystrického  súdu,  ba  dopustily,  aby  ešte  i  žena  a  deti 
toho  nešťastníka  boly  trestané  pre  domnelú  alebo  skutočnú  jeho  vinu. 

A  ktože  boli  tí,  ktorí  mali  moc  nad  životom  i  smrťou  a  ktorí 
súdili  nešťastného  Martina  Den'a  v  Kremnici? 

Onodobný  kremnický  rychtár  Dávid  Schôtz  bol  dla  svojho  po- 
volania majiteľom  bane  (urburarius)  a  radní  páni  Baltazár  Mickenaw 
bol  zlatníkom,  Zachariaš  Poschler  dočasným  banským  majstrom  čiže 
banským  sudcom,  Peter  Offenloch  baníkom  (monticola),  Valentín  Pufif 
kupcom,  Wolfgang  Gúrtler  topičom  kovov  (conflator  minerarum) 
v  mincovni,  Andrej  Schix  stupným  dozorcom,  Baltazár  Lilkho  krs- 
nárom,  Jur  Khop  krajčírom  a  Ján  Leirer  hlavným  razičom  peňazí. 
Ani  jeden  z  nich  nebol  právnikom. 

A  práve  takí  ľudia  vykonávali  i  v  ostatných  banských  mestách 
sudcovské  práva  a  povinnosti. 

Y  Derrovej  pravote  častejšie  spomínaný  Turek  necítil  sa  tie^ 


694 

hyt  bezpečným  v  kremnickom  v&zení  i  pokúsil  sa  utiect  z  neho 
kanálom.  Snažil  sa  však  pobúriť  i  iných  spoluväzňov  a  primát 
k  úteku.  No  bol  v  tom  dolapený  a  prekazený.  Vedel,  aký  osud  ho 
očakáva  a  v  strachu  pred  mukami  a  potupnou  smrfou  chcel  sa 
najprv  zarezaf,  i  pichnul  si  nožom  do  hrdla,  a  potom  obesif.  Ani 
to  sa  mu  nepodarilo. 

Mestský  lychtár  žiadal  dňa  30.  októbra  v  radnom  shromaždenf, 
aby  bol  tenže  Turek  za  to  buďto  statý  alebo  do  šachty  hodený, 
avšak  radní  páni  odložili  súd  nad  ním  na  pozdejšiu  dobu. 

Či  by  sa  ešte  i  teraz  našiel  dakde  sudca,  ktorý  by  nad  Derrom 
tak  bol  súdil,  ako  súdili  kremnickí  páni  za  jeho  priestupky?  Ne- 
verím. 

"M- 


Slovenský  jazyk. 


z  advokátskej  kancellárie. 

V  západných  krajinách  v  občiansko-právnych  pravotách  —  pri 
prisluhovaní  spravedlnosti  —  rozoznávajú:  čast  prípravnú  a  čast 
rozhodujúcu.  U  nás,  keď  utkvie  sa  v  stránke  pocit  ten,  že  právo 
osoby  je  urazené,  alebo  skrz  nevyplnenie  záväzku  má  sa  v  platnosť 
uviest,  vôbec  súdom  sa  riešit  má  prislúženie  pravdy,  prvá  prípravná 
fása  odohráva  sa  pri  predostrení  stavu  veci.  To  stáva  sa  alebo  pri 
súde  —  v  prípade  ústnych  žalôb,  alebo  —  keď  ako  zväčša  — 
obracajú  sa  k  advokátom,  v  kancelláriach  týchto,  tak  rečenými  in- 
formáciami. Stránky  prídu  obyčajne  pripravené,  informáciu  podávajú 
obšírne,  ale  v  istú,  premyslenú  podobu  v  mysli  spracovanú.  Začasto 
predostretie  veci  zdá  sa  advokátovi  zdĺhavé,  tým  viac,  keď  hneď 
z  prvých  rečí  zvie  temer  vývin  celého  deju,  no  stránka  nedá  sa 
mýlif  —  a  zo  zkúsenosti  prichodí  sa  na  ten  resultát,  že  snaha 
skrátiť  informáciu  robí  túže  tým  dlhšou.  Najlepšie  je  stránku  po- 
kojne vypočúvaf.  V  tých  informáciách  jest  mnoho  originality,  a 
linguisticky,  idiomaticky  mnoho  pokladu,  lebo  v  každej  informácii 
zrkadlí  sa  život  v  rozmanitých  zvratoch  svojho  rozvoju.  Chceme 
tu  podať  —  na  príklad  —  jeduu  informáciu  a  v  nej  obsažené 
rečové  zvláštnosti,  výrazy,  príslovia  k  upozorneniu,  aby  naši  ad- 
vokáti v  svojom  povolaní  i  na  túto  stránku  obracali  svoju  pozor- 
nosť a  sbierali  k  zachovaniu  zvláštnosti  reči,  linguistické  poklady. 

Madlena  Semejova  z  O.  v  Zvolenskej  stolici  prišla  so  synom 
Maitinom  Semejom  v  meste  Z.  k  advokátovi  X.  a  predniesla  mu 
nasledovnú  iuformáciu: 

,,  Prišli  sme  so  synom  k  pánu  fiškálovi  na  prosbu  i  poradu. 
Snáď  nás  už  ani  nepoznajú,  minulo  tomu  už  pár  rokov,  ako  sme 
k  ním  chodievali,  čo  sme  si  pri  vernej  práci  shanohíli,  a  zúbožený, 
mozoľný  náš  groš  do  j)oľa  strčili^  na  to  nám  pán  fiškál  priepisy 
rúče  poprevádzali.     Neboli  sme  navyknutí  panské  kľučky  otvárate 


695 

neperešieváli  sme  sa,  žiU  sme  ako  Boh  prikázal  8  mojím  starým 
teraz  nás  ale  k  ním,  pán  fiškál,  velká  bieda  dohnala.  Minul  sa  mj 
ten  môj  gazda  a  ešte  ani  pažitou  nezarostol  hrob  jeho,  už  viem  a; 
ja,  že:  vdovica  —  cez  vodu  lavica.  Ach,  veruže  mi  ho  je  lúto 
toho  môjho  gazdu ;  bol  on  chudák  predtým  —  Pán  Boh  ho  osláv  — * 
pomýlený,  menovite  s  tým  nešfastným  trungoín,  ale  som  ja  toho 
skrotila,  a  keď  nešlo  podobrotky,  muselo  ísC  aj  pozlotky;  keď  ma 
dopálil,  aj  kotúčka  mala  práce,  tak  som  ho  vytala  a  to  kápkoa,  že 
sa  mu  prebratý  driemoty,  že  sa  až  hanbil,  a  to  osožilo.  Celé  ga- 
zdovstvo i  za  života  jeho  na  mne  viselo,  a  dúíe  sme  sa  zmáhtäi; 
teraz  ako  mi  zomrel  ten  gazdík  môj,  každý  kút  mi  je  prázdny  — 
samá  sa  cítim  sirotou.  A  v  tom  mojom  žiali  najväčšmi  mi  hlavu 
píli:  zat  Mimo  tohoto  syna  nášho,  Martina,  ktorého  sme  pred 
rokom  na  fašiangy  do  spôsobu  doniesli,  vychovali  sme  i  dcéru 
Katu  —  a  tú  sme  pred  šiestimi  rokmi  vydali.  Veruže  sa  jej  mnoho 
štastia  triafalo,  ale  ona  dríapala  sa  len  za  Palom  Juhaniakom  — 
a  vydala  sa  nám  na  druhú  dedinu.  Dostala  vydaj  na  chýr.  Ale 
i  po  výdaji  vždy  sme  im  pomáhali,  a  čím  viac  sme  im  boli  na 
pomoci,  tým  viac  zatko  vyžadoval.  No  veď  ja  už  do  sýtosti  viem, 
že :  zať  len  brat.  A  ako  mal  ten  zatko  nás  dobre  od  nás,  so  všetkým 
sa  len  k  nám  utiekal.  Dobre  tomu  gazdoval,  kto  má  hotovú  pomoc, 
ľahko  je  okolo  kopy  klasy  sbierat  A  chvastúň  bol  ten  zaC  náš,  — 
hľa:  chvála  vyše  štóla  —  a  v  stále  nič.  No  nič  ako  nič,  veď  aj 
on  bol  z  dobrého  prameňa,  mal  čo  mal,  ale  sa  najviac  z  nás  zmáhal. 
A  ja  sa  len  obávam,  že  bude  lahkomyslný,  a  ľahkomyslný  človek 
vidy  hladí,  ako  by  z  groša  na  krajciar  jmšiel.  To  zavše  popýtal 
či  pár  mrliakov,  či  100 — 200  zlatých;  dalo  sa  mu,  a  tento  môj 
čeladník  bol  vždy  taký  prajný,  keď  som  chomrala,  veď  u  starého 
človeka  rozum  ako  polievka  (hneď  zovre),  vždy  ma  utišoval :  ale, 
mamo  moja,  mamo,  len  im  dajte,  veď  svojemu  dáme,  a  veď  sa  nám 
môžu  aj  oni  ešte  zísf.  Nadostával  ten  zatko  náš  mnoho  z  nášho 
gazdovstva,  nebolo  roku,  kde  by  sa  mu  i  so  statkom  nebolo  po- 
máhalo. A  keď  som  ho  upomínala,  aby  sa  na  nás  tak  neopieral, 
povedal  mi  neraz:  aký  kroj,  tak  sa  stroj.  A  teraz,  po  smrti  nášho 
gazdu,  nič  nechce  uznat,  do  všetkého  chce  čiahaC,  tohoto  mojeho 
úbohého  čeladníka  by  i  o  tú  poslednú  smidu,  o  tú  poslednú  kaba- 
nicu  nedbal  pripraviť.  Mna  nectil  —  ej,  máme  sa  my  teraz  ako  tá 
lipa,  keď  sa  na  jar  k  nej  čižmár  priplichtí.  A  tá  dcéra  moja  — 
u  tej  tiež  žiadnej  uznalosti,  tá  stvora  je  ako  to  nevoľno  drevo '),  čo 
sa  okolo  stromu  vinie.  Mimo  vydajú  nadostávali  tí  zatkovci  vyše 
500  zlatých  hodnoty,  nedbal  by  ten  chamtlivec,  čo  by  mu  švagor 
aj  na  kap  vyšiel,  všetko,  čo  v  gazdovstve,  chce  delit  na  dvoje,  nič 
nechce  zarátaf,  nechce  ani  to  povážit,  že  nás  syn  kolo  gazdovstva, 
ako  do  rozumu  prišiel,  vyše  12  rokov  hrdlovál.  To  im  je  taký,  pán 
fiškál,  ten  môj  zatko,  že:  na  misu  mi  dajte,  v  hrnci  mi  nahajte, 
a  s  vami  budem  jest! 

No  ale  prešla  som  mu  ja  cez  rozum!  Počkaj  —  reku  —  veď 

*)  NevohU  drevo  —  v  reči  ľudu  enamená  tolko,  čo  Schiingpflanze. 


ty  zmúdrieš,  kecC  sa  udrieš.  Dávno  som  ja  to  šípila,  že  ten  zafko 
náš  elým  dýcha  a  u  mnohého  skorej  sedlo  skáče,  ako  kôň,  —  svet 
viac,  reku,  vie  o  tebe,  ako  ty  o  sebe. 

Nuž  ako  sa  ten  gazda  náš  zle  počal  cítíf,  a  len  polihoval  a 
krahnul,  a  chodil  po  dome  bez  vôli  —  ako  tôňa,  keď  sme  prišli 
jednu  nedelu  z  chrámu  Božieho,  pripomnela  som  mu  po  obede, 
ako  sme  sami  ostali,  že  veru  dobre  bude,  keď  spraví  „písmo",  aby 
sa  deti  po  smrti  nehašterili,  pristal  —  a  ja  som  zavolala,  keďže 
do  mesta  ďaleko  a  notár  tiež  až  na  tretej  dedine,  suseda  Ondra 
Hlaváčovie,  čo  ho  aj  fiškálom  prezývajú,  a  ten  napísal  to  písmo 
tak,  ako  mu  starý  môj  naložil,  —  a  tam  stálo,  že  dcére  sa  má  za- 
rátať, čo  už  dostala,  a  že  majetok  otcovský  obdrží  syn  a  povinný 
bude  ešte  dat  na  výplatu  sestre  500  zlatých." 

„Nuž  ktože  vám  to  tak  naradil?''  pretrhnul  advokát  Madlenu 
Semejovú. 

—  Pre  milosť  Božiu  —  sloví  táto  —  vari  je  všetko  zle  urobeno? 
Doniesli  sme  aj  to  písmo;  dosial  sme  mlčali  s  ním,  lebo  vraj  ga- 
mlčanô  hockde  schováš.^ 

„O  tom  —  potom!  Len  kto  vám  to  naradil?" 

—  Pred  drahným  časom  bola  som,  keď  nám  priepis  na  tú  rolu 
^Batovú  jamu""  prevádzali,  u  nich,  pán  fiškál,  a  počula  som,  ako 
jednomu  človeku,  na  dotaz,  tú  radu  dávali,  že  jestli  chce  majetok 
synovi  zachrániť  a  zabezpečiť,  aby  urobil  poručenstvo  a  tam  dcéram 
určil  výplatu,  že  to  môže  na  polovičatú  čiastku  toho  urobiť,  čo  by 
dcéry  bez  poručenstva  dostaly  v  hodnote  pri  rovných  dieloch." 

„To  ste  si  dobre  zachovali,  ale  či  to  „písmo"  bolo  prečítané 
skrz  Ondra  Hlaváčovie  vašemu  stai*ému,  či  bol  pri  dobrej  pamäti, 
či  boli  svedkovia  pospolu,  a  či  podpísali  závet?" 

—  My  so  synom  sme  neboli  v  izbe,  keď  sa  to  všetko  stalo,  boli 
mimo  Ondra  Hlaváčovie  hen  štyria  susedi  prítomní  a  môj  starý 
ešte  3  dni  žil  a  vždy  pri  sebe;  ale  prosím,  tu  to  písmo,  nech  po- 
zrú: či  všetko  dobre  porobené  v  písme?" 

Advokát  prezrel  poručenstvo,  čo  Ondrej  Hlaváčovie  sostavil, 
tými  slovami  biblickými  začnúc :  „Sriaď  dom  svoj,  lebo-umreš!"  a 
našiel,  že  všetko,  ač  primitívne,  ale  zákonným  požiadavkám  zod- 
povedajúce bolo  učíneno,  niekoľkými  otázkami  o  čase  umretia  a 
iných  okolnosťach  doplnil  informáciu  a  prevzal  záležitosť  k  zachrá- 
neniu starootcovského  i  otcovského  majetku  synovi,  s  výplatou 
dcéry,  uisťujúc  ustarostenú  matku  o  dobrom  výsledku. 

Madlena  Semejová  zakončila  informáciu  tým:  „No,  pán  fiškál, 
nech  mi  len  ratujú  tohoto  mojeho  čeladníka.  Nechceme  krivdu  ani 
dcére,  len  aby  sa  nevrchaloval  na  nás  ten  zaCko  náš,  lebo  ten 
je  velmi  proti  nám  namadarovaný.  *)  x. 


*)   Namaďaravať  znamená:    navdat,    nabadúrkať;    výraz    ten   menovite 
T  Detve  zhusta  nžívajú. 


697 


Príslovia,  idiomatické  výrazy  a  slová 

z  BošáckeJ  doliny.  >) 
Zo  sbierky  Ľ.  R  i  z  n  e  r  a. 

Vydral  hu,  čo  sa  leu  do  nej  smescilo. 

Fujazdil  (lebo  uháňal),  jako  zajac  do  húšča. 

Penka^  penčička,  zove  sa  zo  silného  dreva  odrezaný  klát  alebo 
i  murovaný  podstavok  pod  lavicou,  jaké  vídavame  v  ntiäich  sedlia- 
ckych svetliciach. 

Nech  sa  vám  lúbi  kapustu  s  hlúby. 

Žebronil  doful,  kým  mu  to  nedal. 

Vynda  z  krčmy,  kotŕcgl  sa. 

Urodzilo  sa  nám  také  krásne  žito,  až  milá  vec. 

Srkallo  =  zrkadlo.  Ždy  by  sa  len  v  srkalle  shládzala. 

Každý  bohovitý  den  sa  s  ňú  vadzieva,  alebo:  Každý  oslávený 
den  mosí  lei  do  krčmy  =  deň  jak  deň. 

Čo  neseš?  Čo  nemôže  samo  íci. 

Moje  kone  dosci  tuho  chodzá,  ale  susedove  esce  tužjej. 

Nebudem  já  tebe  vyše  lahodzit  (=  viacej). 

Oclála  sa  plachtu  a  hajde  za  ním. 

Na  malém  rovienci  povyše  dzedziny  sú  role  najúronnejsie, 

Sedzí  pod  pečú  a  éundre  (hundre,  frfle). 

Tolko  má  na  sebe  šúchóv  (šiat),  jak  by  najvác  treščálo. 

O  silnom  pálení,  octe  atď.  hovorí  sa,  že  to  túeavina. 

Netreba  c'  klásci  pod  ten  kotel  bezpusc  sveta. 

Keď  si  sedáš,  pozoruj,  aby  sis'  siiknu  nesešmacholila^  napomína 
dcéru  matka. 

Ssáha  =  siaha. 

U  susedov  mávajú  vráta  aj  v  noci  roBčapené, 

Tatko  sdsM  (gazduje)  a  syn  výska  (márni). 

Čaká  jako  pavúk  v  dziere  na  muchu. 

Už  bych  si  tú  záhradku  bol  aj  ohradzil,  ale  nemám  húsek 
hradziva. 

Nevideí,  chuďák,  ani  za  máčny  mak,  lutujú  temného. 

Tak  ho  oráčil  (=  uderil),  že  sa  mu  v  očách  zaiskrilo. 

Nenije  hnusuejšieho  vtáka  nad  toho,   čo  si  do  hniezda  fáká. 

Oči  by  mu  ešče  jelli,  ale  brucho  už  nikam  nestačí. 

Ze  šeckých  dzievék  tá  mu  palla  do  očú,  tá  sa  mu  vrezála  do 
srdca. 

Kerá  prallena  sce  mnoho  naprásci,  mosí  netak  oH  na  klinek 
zavesit  (=  Nesmie  driemaf.) 

Tolko  mi  za  ušima  klábocil,  až  mi  v  hlave  zuňálo. 

Netreba  o  dážd  prosiC,  príde,  čím  začnú  kosit. 

Ani  ho  nenije  slyšno,  ani  ho  nenge  vinno. 

Zomrelí  sú  už  na  pravde,  živí  ešce  na  krivde. 

Bujná  alebo  zlostná  lichva  (=  dobytok)  sa  iŕdie  (=  kole). 

Chycil  sa  do  ilopca  (klepca). 

Ešce  o  poslenních  fašangoch  si  to  dzesi  omkél  (uderil  sa,  odrel 

>)  Yidz  9.  číslo  Shv.  FM, 


698 

si  kožu),  a  dosúl  sa  mu  to  slimačt  (=  jatrí  sa),  hovorila  y  lete 
žena  o  boláčke  mužovej. 

Šmochtat  sa  =  dlho  vyberať  sa  niekam,  dlho  sem-tam  cbodit; 
vyšmochtat  sa  =  vymočiť. 

Ani  ho  len  neponúkli  sasci  si  (=  sadnút). 

Ešte  ani  nebolo  dobre  gvečerené,  už  sa  rozspravil  (sobliekol) 
a  išiel  drichmat 


BESEDA. 


I 


Zo  sporu  o  učení  g^ófa  Lva  N.  Tolstého. 

Gróf  Lev  N.  Tolstoj  napísal  článok  „Prvý  krok".  V  ňom  dô- 
vodí proti  rozkoši  a  rozvinuje  svoju  myšlienku,  že  zdržanlivosť 
v  jedle  je  prvým  krokom  na  ceste  k  ctnosti  a  možnej  mravnej 
dokonalosti  kresťana.  Článok  vyšiel  i  po  francúzsky  v  Revue  Scien- 
tifique,  a  redaktor  Ch.  Richet  konštatoval  v  nasledujúcom  čísle,  že 
vývody  Tolstého  urobily  vo  Francúzsku  veľký  dojem.  No  Richet 
predsa  odpovedal  Tolstému  článkom  „Ľ  nlimentation  et  le  luxe', 
v  ktorom  hovorí,  že  pochop  o  rozkoši  je  velmi  relatívny  a  že  po- 
kladať za  rozkoš  istú  usporiadanosť,  nevyhnutnú  ako  s  etického, 
tak  ani  s  hygienického  stanoviska,  nebola  by  spravedlivá  vec ;  upo- 
zorňuje grófa  Tolstého  na  to,  že  všemožné  materiálne  polepšenie, 
zavedené  v  našom  živote  terajšou  civilisácion,  robí  tento  život 
zdravším,  spokojnejším  a  krajším  nielen  pre  jednotlivé  osoby  alebo 
triedy  spoločnosti,  lež  vôbec  pre  každého.  Všeobecné  povznesenie 
dobrobytu  môže  len  dobročinné  účinkovať,  ono  hodno  je  spojeného 
úsilia  celého  človečenstva  —  no  podelenie  práce  je  priamou  nevy- 
hnutnosťou. A  podelenie  práce  má  za  následok  rozdielnosť  v  dobro- 
byte,  podla  toho,  ako  je  kto  obdarený  a  ako  vynakladá  svoje  dary. 
On  myslí,  že  umenšením  rozkoše  nemožno  povzuiesť  dobrobyt 
biednych  tried,  práve  tak  vraj,  ako  opovrhovaním  vedy  nemožno 
rozširovať  osvetu.  „Rozkoš  je  progress  —  hovorí  francúzsky  učený,  — 
rozkoš  je  dobrodenie,  a  škodnou  stane  sa  len  vtedy,  keď  prekročí 
hranicu  a  je  imaním  ludí,  ktorí  nevydobyli  si  ju  svojou  prácou . . .  '^ 
„Náš  ideál  je  pred  nami,  a  nie  za  nami.  My  každého  chceme  za- 
opatriť tou  rozkošou  a  tým  dobrobytom,  ktorý  naSa  civilisácia  dala 
dosial  nemnohým.** 

Pozoruhodná  je  odpoveď,  ktorej  dostalo  sa  Francúzovi  v  Novom 
Vremeni,  Pisateľ,  K.  K.  T.,  hovorí: 

Dla  mienky  Richeta  ľudia  rozkošné  žijúci  teda  neškodia  člove- 
čenstvu, naopak,  napomáhajú  progress  tej  samej  civilisácie,  ktorej 
konečný  cieľ  je  „čím  najväčšie  blaho  čím  najväčšieho  počtu  ľudí." 
No  ako  zamedziť,  aby  rozkoš  neprekročila  hranicu,  alebo  ako  zve- 
dieť,  kedy  a  v  čom  je  to  prekročenie?  Ako  odstrániť  od  požívania 
rozkoše  tých  ľudí,  ktorí  nezaslúžili  si  ju  svojou  prácou  ?  A  konečne, 


699 

Či  ozaj  rozkoš  alebo,  ío  je  všetko  jedno,  rozvítie  čím  úplnejšieho 
zovnútorného  dobrobjtu  je  jediný  ideál,  za  ktorým  treba  snažit  sa 
človečenstvu,  a  jestli  sú  i  iné,  či  rozkoá  neprekáža  ich  dostiženiu  ? 
Či  je  ozaj  dobrá  formula:  „čím  najväčšie  blaho  čím  väčšieho  počtu 
ludí,"  a  čo  rozumie  sa  v  nej  pod  menom  blaha?  L.  N.  Tolstoj, 
nakolko  pochopil  som  ho  ja,  práve  o  tom  hovorí,  že  zovnútomý, 
materiálny  dobrobyt  ešte  ďaleko  nie  je  blaho  vôbec. 

V  pozemskom  smysle  bolo  by  pretvárkou  a  vo  filosofickom 
jednostranuosCou  (v  ktorú,  poznamenal  treba,  vpadá  i  Tolstoj)  tvrdiť, 
že  zovnútorný  dobrobyt  vôbec  nie  je  hoden  ničoho,  že  ani  dobívat 
sa  ho  netreba.  Celý  historický  život  človečenstva,  ako  i  život  každého 
indivídua  (i  samého  grófa  Tolstého,  akokoľvek  sjednodušil  si  život), 
jednou  svojou  stranou  predstavuje  nepretrženú  borbu  s  prírodou  za 
zemské  blahá  —  za  pokrm,  odev,  bydlo,  pokoj,  vôbec  komfort 
Človek,  od  prvého  dha  svojho  života  na  zemi,  usiloval  sa  a  musel 
sa  usilovať  pochopiť  prírodu  a  podrobiť  jej  sily  svojim  záujmom, 
nakoľko  to  dopúšťaly  jeho  vnútorné  sily  a  spôsobnosti.  Majúc  ude- 
lené tieto  spôsobnosti  a  tieto  potreby,  človek  obdržal  i  rečenú  úlohu. 
Toho  nedostalo  sa  žiadnemu  inému  tvoru.  Človek  je  ua  zemi  nosi- 
čom zvláštnej  sily.  On  nakladá  so  silami  prírody  dľa  svojej  vôle, 
dľa  svojich  dobre  povedomých  cieľov. 

Richet  teda  má  úplnú  pravdu.  Vynasnažovať  sa  k  uspokojeniu 
svojich  želaní  a  medziiným  k  zlepšeniu  vonkajšej  obstanovky  nielen 
že  nie  je  hriech,  lež  prosto  povinnosť  človečenstva,  krásne  vyjadrená 
v  podobenstve  o  talentoch.  No  zlepšenie  vonkajšej  obstanovky  nie  je 
jedinou,  ani  nie  hlavnou  zo  snáh,  vštepených  človeku.  Okrem  po- 
krmu, odeve,  bydla,  pokoja  a  komfortu  človek  snaží  sa  ešte  k  pravde, 
dobru  a  kráse.  Duša  jeho  —  tá  sila,  pri  pomoci  ktorej  on  podrobuje 
si  prírodu,  môže  pravidelne  funkciou  o  vat  a  rozvíjať  sa  len  pri  istých 
podmienkach.  K  podmienkam  týmto,  okrem  zdravého  tela,  zabez- 
pečovaného rečenými  zovnútornými  blahami,  prináleží  ešte  súhlas 
rozličnej  duševnej  činnosti  so  zákonami,  o  ktorých  pôvode  vedie  sa 
síce  spor,  no  ktoré  človek  jasne  soznáva.  Čímkoľvek  je  podmienený 
Kantov  kategorický  imperatív  a  akékoľvek  teoríe  vymýšľal  by  člo- 
vek, aby  striasol  so  seba  jeho  jarmo,  no  ten  neprestajne  dáva  seba 
cítiť  a  pri  najmenšom  odklonení  od  svojich  zákonov,  i  nepovedomom 
a  neschválnom,  tresce  vinnú  dušu  bezsilím.  Preto  podrobenie  mrav- 
ným zákonom  vždy  bolo,  je  a  bude  pre  Človeka  vážnejšou  pod- 
mienkou života  a  rozvitia  i  od  borby  za  zovnútomé  pohodlie.  Preto 
i  požívanie  rozkoše,  ako  maximuma  pohodlia,  je  dobrodením  len 
vtedy,  keď  ono  neprotiví  sa  mravným  zákonom,  neprekáža  človeku 
konať  v  súhlase  s  nimi.  Preto  i  vo  formule:  ,čím  najväčšie  blaho 
čím  väčšieho  počtu  ľudí"  pod  slovom  blaho  treba  rozumeť  hlavne 
tento  súhlas. 

Nuž  kedyže  a  na  akom  stupni  požívanie-  pozemského  pohodlia 
srovnáva  sa  s  mravným  zákonom?  Gróf  Tolstoj  iste  chce  povedať, 
že  nikdy  a  nikde,  Richet  naproti  tomu  hovorí,  že  vždy  a  všade. 
Výnimku  robí   Richet  len  pri  rozkoši  bláznivej,   ktorej  za  príklad 


700 

uvád2a  kúpanie  sa  v  mlieku  vtedy,   keď  tohoto  nedostáva  sa  ani 
luďom.  Na  čiej  strane  je  pravda? 

Naslúchajúc  hlasu  svedomia,  to  jest  spôsobnosti  rozlišovať 
dobré  od  zlého,  každý  z  nás  pre  seba  samého  môže  riešit  tieto 
otázky  dosC  lahko.  No  riešif  ich  objektívne,  pre  všetky  prípady, 
je  nanajvýš  (ažko,  jestli  vôbec  možno. 

Riešenie  grófa  Tolstého  nemôže  s^a  prijaC  po  prvé  preto,  že 
ono  prieči  sa  vyšeprivedenénm  uváženiu,  dokazujúcemu  povinoost 
pre  človečenstvo  zlepšovať  zovnútornú  obstanovku  svojho  života,  a 
po  druhé  i  preto,  že  ono  protirečí  zrejmosti  —  my  na  každom 
kroku  vidíme,  že  istý,  často  veími  vysoký  stupeň  zovnútorného  po- 
hodlia nielen  neprekáža  luďom  byt  príkladnými  s  mravnej  stránky, 
áno  pomáha  im  vykonávat  mravné  skutky.  A  naopak,  vídame,  že 
úplný  nedostatok  pozemského  blaha  nehatí  ľudí  byt  ničomníkmi. 
Táto  posledná  okolnosť  v  niektoré  časy  môže  byť  uznaná  i  pra- 
vidlom (trebárs  dopúštajúcim  velký  počet  šťastlivých  výnimôk),  čo 
je  i  pochopitelno,  poneváč  zovnútorné  pohodlie  je,  trebárs  i  nie 
hlavnou,  predsa  však  podmienkou  pravidelného  účinkovania  duše. 
(Hovorím,  že  v  niektoré  časy,  lebo  človečenstvo,  tak  sa  zdá,  perio- 
dicky ženie  sa  za  uspokojením  rozličných  podmienok  pravidelného 
účinkovania  svojej  duše  —  to  za  zlepšením  zovnútomej  obstanovky, 
to  za  vypracovaním  mravných  ideálov.  A  tu,  jestli  človek  žije  v  prvej 
z  týchto  periód,  tak  materiálne  nedostatky  nevyhnutne  privedú  ho 
až  k  idejnému  nepriatelstvu  oproti  mravným  ideálom,  jestli  však 
v  druhej,  tak  až  k  idejnému  nepriatelstvu  oproti  pohodliu.  My, 
ako  sa  mne  vidí,  žijeme  na  hranici  týchto  dvúch  periód,  čím  ob- 
jasňuje sa  i  možuosť  za  nášho  času  takých  dvúch  krajných  mienok, 
ako  mienky  Riclieta  a  Tolstého.) 

Riešenie,  predkladané  francúzskym  publicistom,  tiež  nemôže  sa 
prijať,  z  príčiny  svojej  zrejmej  jednostrannosti.  No  prehovoriť  o  nora 
hodno  je  podrobnejšie,  preto  že  ono  za  nášho  času  má  omnoho 
viac  výhľadov  byť  všeobecne  prijatým,  než  riešenie  grófa  Tolstého. 

Vec  je  v  tom,  že  žijeme  na  konci  veku,  zaoberavšieho  sa  hlavne 
borbou  s  prírodou  za  zovnútornú  obstanovku  a  vykonavšieho  za 
zlepšenie  tejto  obstanovky  tolko,  kolko  nevykonalo  posledných 
desať  století.  Nie  div  preto,  že  my  sklonili  sme  sa  pred  tou  stranou 
ľudskej  duše,  ktorá  vykonala  takú  gigantickú  prácu.  Nie  div,  že 
za  našich  časov  sú  celé  krajiny,  kde  človek  priamo  cení  sa  dla 
koľkosti  peňazí,  ktoré  má,  to  jest  dľa  koľkosti  fysickej  a  umnej 
práce,  vynaloženej  na  vydobytie  týchto  peňazí.  Nie  je  div  ani  to, 
že  mať  peniaze,  alebo,  čo  je  všetko  jedno,  možnosC  požívať  maximum 
pozemského  pohodlia,  pokladá  sa  za  jediné  blaho,  a  väčšina  pracoje 
len  preto,  aby  si  ho  zadovážila. 

No  nie  vždy  bolo  tak  a  nie  vždy  tak  bude.  Rovnováha  pod- 
mienok pravidelného  účinkovania  našej  duše  je  narušená.  Už  cttif^ 
6e  úplne  roepadly  sa  staré  mravné  ideály  a  nových  niet.  Ľudia, 
dostihnuvši  všetkého,  čoho,  dľa  ich  mienky,  bolo  treba  dostihnúc, 
ľudia  bohatí  a  požívajúci  maximum  pozemského  pohodlia,  začínajú 
už  badať,  že  tohoto  je  málo,  že  nedobre  sa  im  žye.  Cestovanie  po 


701 

Železniciach  8  rýchlosťou  sto  kilometrov  za  hodinu,  alebo  húpanie 
sa  na  elastičných  šínach  po  parketnej  dlážke,  pri  elektrickom 
osvetlení,  nezachráni  nás  od  úzkosti,  ktorej  nevieme  príčinu,  od 
nespokojnosti,  od  nemilosrdného  márnenia  života  a  samovrážd,  ktoré 
neznal  nešťastný,  dla  našich  pochopov,  stredoveký  človek,  bosý  cho- 
divší  z  Paríža  do  Jeruzalema,  vydobýjať  tento  z  rúk  mohamedánov. 
A  tak  ďaleko  došla  táto  naša  úzkostlivost,  že  vtedy,  keď  jedna  časť 
spoločnosti  (dosial  ešte  neveľká)  usiluje  sa  od  nej  zbavit  sa  cestou 
oddania  „bláh*,  spríkrených  jej  samej,  „väčšine",  dla  receptu  Bel- 
lamiho  a  Richeta,  —  druhá,  s  grófom  Tolstým  na  čele,  otvorene 
shodila  80  seba  jarmo  tých  bláh  a,  napodobňujúc  stredovekého  člo- 
veka, vyzula  sa  už...  trebárs  Jeruzalema  svojho  ešte  ani  nenašla. 

Možno,  príde  čas  (daj  Boh,  aby  skorej  prišiel  I),  keď  i  všetci 
my  hotoví  budeme  vyzuť  sa,  a  v  tejto  hotovosti  je,  dla  mojej 
mienky,  všetka  sila.  Len  ten  môže  zákonne  požívať  maximum  po- 
zemského pohodlia,  vydobytého  celým  človečenstvom  (sám  nado- 
budnúť nemohol  si  ho  nikto,  a  Richet  márne  bude  hľadať  takého, 
ktorý  by  si  ho  nadobudol),  kto  vôbec  nezakladá  si  na  tom  pohodlí, 
kto  hľadí  naú  len  ako  na  prostriedok^  ako  na  stupeň  k  dostiSeniu 
bláha  vyššieho  —  dobra^  pravdy  u  krásy.  A  dobro,  pravda  a  krása 
nezáležia  len  v  samom  zaopatrení  „väčšiny"  zovnútornými  blahami 
(ani  sám  L.  N  Tolstoj,  ani  jeho  Akim  ^),  ani  jeho  Earatajev  ^),  ale 
ani  jeden  poriadny  človek  ani  neprijme  tie  blahá  k  vôli  nim  samým)^ 
lež  v  jej  zaopatrení  Jeruzalemom,  —  ideálmi,  ktorým  bolo  by  hodno 
iit  a  za  ktoré  moino  by  bolo  i  vmreť  v  čas  potreby. 

Ja  chápem,  že  človeku,  prinútenému  celý  deň  chodiť  po  meste, 
za  vážnymi  a  poctivými  i  s  ideálnej  stránky  cíelmi,  potrebné  sú 
i  elastičné  šíny,  i  elektrické  osvetlenie,  i  hladká  dlážka  —  veď  na 
vrchových  koňoch  nosili  sa  i  stredovekí  ludia,  ktorí  to  mohli,  a 
oni  iste  skorej  dochodili  k  cieľu,  než  vyzutí  pešiaci ;  no  keď  vidím, 
že  po  tej  dlážke,  na  tých  šínach  a  pri  tom  osvetlení  človek  húpa 
sa  do  hostinca  vypiť  si  a  zajesť  si,  ačpráve  už  i  tak  ťažko  mu  je 
od  presýtenia,  vtedy  prestávam  chápať,  načo  človečenstvo  pracovalo. 
Keď  vidím,  že  človek  kupuje  štátuu  alebo  obraz  veľkého  majstra, 
aby  ho  postavil  do  musea  alebo  chrámu,  kde  bude  odvracať  dušu 
ľudí  od  malicherných  každodenností  a  obracať  ju  k  vyšším  cieľom, 
vtedy  úplne  chápem  i  odobrujem  pohnútku  kupujúceho ;  no  keď  ten 
obraz  alebo  štátua  kupuje  sa  z  márnomyseľnosti  a  onedlho  má  sa 
dostať  na  povalu,  vtedy  nevoľky  začínam  súhlasiť  s  Pisarevom, 
že  umelec  mal  by  radšej  šiť  čižmy. 

Nuž  kým  faktov  posledného  druhu  u  nás  bude  viac,  než  prvých 
(ovšem  jedných  i  druhých  bude  vždy),  dotial  rozkoš  je  nie  previ- 
nením, lež  jednoducho  hlúposťou.  Lebo  kúpiť  si  sto  červených  kol- 
pakov  s  brkalkami  a  k  nim  štátuu  Canovu,  za  peniaze  od  strýca 
zdedené,  nie  je  previnenie,  ale  hlúposť.  Z  toho,  že  sú  na  svete 
hlúpi  ľudia,  nevediaci  použiť  trudu  predchádzajúcich  pokolení,  vôbec 
nenasleduje,  že  trudiť  sa  nebolo  by  treba  a  výsledky  oných  trudov 


')  Mužík  z  Moci  tmy,  *)  muiík  z  Vqjny  a  mieru. 


702 

Že  boly  by  neužitočné.  Vec  je  v  tom,  aby  sme  mali  svoj  Jeruzalem 
a  z  celej  duše  usilovali  sa  dôjsf  do  neho  —  peši,  na  koni,  bosí, 
po  železnici,  všetko  jedno,  len  by  skorej  a  iste.  A  keď  zjaví  sa 
v  nás  táto  snaha,  keď  nájdeme  to.  Čím  ešte  okrem  chleba  žije  človek, 
keď  pochopíme,  ž%  borba  s  prírodou  ^  pozemské  blahá  je  len  malou 
(trebárs  i  vážnou)  častou  úlohy,  sverenej  človečenstvu,  vtedy  pre 
nás  každá  rozkoš  bude  zákonná,  vtedy  nebude  treba  ani  vyzúvat 
sa  nám  —  obutí  pôjdeme  do  Jeruzalema.  Vtedy  rozkoš  bude  nám 
len  prostriedkom,  a  nie  cieľom.  Ona  i  teraz  je  zákonná  pre  každého, 
kto  ju  takto  považuje  a  pracuje  pri  jej  pomoci  za  blaho  bližného 
a  človečenstva. 

V  otázke  o  pokrmoch  fŕapcúzsky  spisovatel  omnoho  viac  srov- 
náva  sa  s  grófom  Tolstým.  Úplne  súhlasí  s  tým,  že  príliš  mnoho 
jem^  a  príliš  mnoho  zaoberáme  sa  otázkou  o  jedle,  že,  jedným  slo- 
'vom,  „žijeme,  aby  sme  jedli",  a  nie  Jeme,  aby  sme  žili".  Ako 
hovorí,  toto  velmi  bije  do  očí,  keď  porovnáme  svoje  jedlá  s  jedlami 
Indov,  Číňanov  (?),  Japoncov  a  Arabov.  Títo  potrebujú  pomerne 
málo,  hlavne  (a  často  výlučne)  rastlinných  pokrmov,  pritom  nielen 
že  nechorejú,  lež  sú  zdravší  od  nás.  Cestujúc  na  východe,  Richet 
bol  veľmi  skonfundovaný,  keď  Arab,  jeho  sprievodca,  uspokojivší  sa 
kúskom  sviežeho  chleba  a  ďatľami,  temer  s  opovržením  hľadel  na 
jeho  zásoby  pokrmu.  Vôbec,  dľa  cele  správnej  mienky  Richeta,  naše 
mnohojedenie  nie  je  potreba,  len  zlý  zvyk,  pochodiaji  z  toho,  že 
sme  si  vydobyli  veľkú  hojnost  zemských  plodov.  Dvoje,  najviac 
troje  jediel,  pozostávajúcich  zo  125  grammov  mäsa,  30  )  gr.  chleba, 
300  gr.  zemiakov  a  50  gr.  tvarohu,  syra,  masla  a  p.  úplne  dostačí 
pre  vyrasteného  človeka  na  24  hodiny.  Všetko  ostatné  jeme  na 
ujmu  svojfnu  zdraviu  a  svojim  duchovným  silám.  Probujme  mier- 
nejšie ži(  a  uvidíme,  že  dostaneme  lepší  appetít,  žalúdok  bude  pra- 
videlnejšie trovif,  pečeĎa  stane  sa  zdravšou,  i  budeme  sa  lepšie 
cítiC  a  k  práci  viac  chuti  mávat 

Dotyčné  živočíšneho  pokrmu  predsa  nie  celkom  súhlasí  s  grófom 
Tolstým.  Že  mäso  vôbec  nie  je  potrebné  pre  človeka,  o  tom  je 
úplne  presvedčený,  poneváč,  ani  nehovoriac  o  vajciach  a  mliečnych 
produld;och,  azotistých  látok  je  celkom  dosC  i  v  rastlinnom  pokriiie. 
Ale  v  ňom  sú  menej  koncentrované.  Aby  dostal  koľkost  azotu,  zod- 
povedajúcu 125  gr.  mäsa,  človeku  bolo  by  treba  zjest  chleba  o  375 
grammov  viac,  než  ukázano  v  predchádzajúcom  výpočte,  a  takú  massa 
žalúdok  sotva  mohol  by  náležité  prevarit.  Vzhľadom  na  túto  fažkost 
trovenia  Richet  dopúšťa  neveľký  prídavok  mäsa  k  dennému  pokrmu, 
čo  týka  sa  sentimentálnej  stránky  tejto  otázky,  že  totiž  prinútení 
sme  zabíjaf  zverí,  aby  sme  mohli  jest  ich  mäso,  tú  Richet  obchodí 
trochu  po  sofisticky.  Hovorí,  že  smrt  vlastne  nie  je  nikomu  strašná. 
Strašné  sú  len  bôle,  s  ktorými  je  spojená.  Preto  človek,  zabíjajúci 
zveri  s  menšími  boľastami,  než  prv  alebo  pozdejsie  urobila  by  to 
príroda,  preukazuje  im  ešte  dobrodenie.  Ďalej  on  myslí,  že  človek, 
vynakladajúci  prácu  a  starosti  na  vy  chovanie  býka,  musí  mat  za 
to  i  nejakú  náhradu. 


708 

Toto  je  velmi  urane  povedano  (acpráve  ním  mohlo  by  sa  ospra- 
vedlnit  i  ludožrútstvo),  ale  dla  mojej  mienky  toho  nepotrebujeme. 
Po  prvé  nemôžeme  určiť  teoreticky,  či  človeku  ozaj  potrebné  je 
mäso  alebo  nie  Azotické  látky  skutočne  môže  braf  z  rastlín,  no 
rastlinný  bielok  značne  líši  sa  od  živočíšneho,  a  ktorý  z  nich  je 
primeranejší  nášmu  organismu  —  nevieme.  Sú  však  isté  príčiny 
mysleC  si,  že  živočíšny  bielok  je  primeranejší.  Prechodiac  od  ve- 
deckej teórie  k  púhemu  zdravému  smyslu  a  k  životnej  zkúseuosti, 
vidíme,  že  zuby  človeka  sú  ustrojené  tak,  aby  mohol  jest  medzi- 
iným i  mäso.  Vieme  taktiež,  že  vedia  národov,  od  prvopočiatku 
žijúcich  temer  výlučne  z  rastlinného  pokrmu,  sú  národy,  živiace  sa 
práve  tak  dávno  temer  výlučne  látkami  živočišuými,  ako  na  príklad 
všetci  nomádi*  Prizrúc  sa  lepšie  dietetike  jednotlivých  národov  samej 
Európy,  i  medzi  nimi  nájdeme  velký  rozdiel.  Angličan  na  príklad 
jie  mnoho  mäsa  a  múky,  ale  málo  ovocia ;  Francúz  jie  hlavne  plo- 
diny, chleba  a  mäsa  málo;  Rus  jie  hlavne  z  múky  a  plodiny.  Ko- 
nečne povážiac  dietetiku  individuálnu,  vidíme,  že  medzi  nami  sú 
ludia,  ktorí,  ?.c  nie  sú  chorí,  neznesú  mäso,  a  zase  sú  takí,  ktorým 
je  ono  m  .šie  od  všetkého;  väčšina  jie  ho  mierne,  totiž  tak,  ako 
radí  Richet,  ba  veru  ešte  miernejšie.  Richet  vypočituje  dfa  Yoita, 
a  novejší  skúmatelia  udávajú  koľkosC  mäsa,  potrebnú  človeku  denne, 
nie  125  grammov,  lež  len  42  grammy. 

Od  čoho  závisí  taký  rozdiel  medzi  celými  národami  á  indiví- 
duami, zovrubne  zas  len  nevieme,  no  domýšľame  sa,  že  príčina  jeho 
leží  ako  v  okolnostach  národov  a  osôb,  tak  i  v  ich  prirodzených 
i  osvojených  vlastnostach.  Vidíme  na  pr.,  že  nemluvňa  chová  sa 
všade  len  mliekom,  starec  má  najradšej  pokrm  rastlinný,  alebo  tre- 
bárs i  živočíšny,  no  nie  mäso.  Čo  týka  sa  dospelého,  ten  ako  by 
tým  väčšmi  lúbil  mäso,  čím  väčšiu  fysickú  prácu  koná  a  čím  sever- 
nejšie býva.  Ale  toto  pravidlo  dopúšťa  bezčíselné  množstvo  výni- 
miek, tak  že  sostavif  präcisné  formuly  pre  výživu  osôb,  žijúcich 
pri  rôznych  podmienkach,  nemôžeme. 

Nemajúc  možnosti  teoreticky  ustanovil  normu,  ktorá  bola  by 
pre  každého,  nevoľky  musíme  sa  obmedziť  na  pozorovanie  toho,  čo 
ustanovuje  sama  príroda,  to  jest  inštinkt,  vštepený  ňou  človeku, 
tým  viac,  že  práve  tento  inštinkt  pomohol  prvotnému  človeku  najst 
pre  seba  primeraný  pokrm.  Ľudia  začali  živit  sa,  nemajúc  pochopu 
o  tom,  aké  látky  sú  im  príhodné,  aké  nie,  a  predsa  vybrali  si  len 
príhodné,  čo  teraz  potvrdzuje  i  veda.  Povedzme,  že  k  prvotnému 
inštinktu  pridala  sa  už  muohoveková  prívyčka,  ktorá  zmenila  ho 
v  dobrú  alebo  v  zlú  stranu,  no  my  predsa  nemôžeme  riešif,  okrem 
veľmi  krajných  prípadov,  čo  je  následkom  škodnej  prívyčky  a  čo 
prirodzeného  inštinktu.  Toto  povážiac  a  vidiac,  že  niektoré  národy 
a  indivídua  ochotne  jedia  mäso  a  temer  ži(  bez  neho  nemôžu  (medzi 
indivíduami  sú  i  také,  že  chorľavejú,  ak  zbavíme  ich  mäsa),  na- 
proti tomu  iné  vôbec  nejedia  ho  a  chorejú  i  od  malej  jeho  koľkosti, 
my  nemáme  nijakého  základu  povedať  prvým:  „nejedzte*",  alebo 
druhým :  Jedzte".  Môžeme  len  zdržovať  krajnosti  a  konštatovať, 
že  zdravie  človeka  môže  prekvitať  i  s  mäsom  i  bez  nebo.   A  tak 


704 

otázka  o  tom,  ci  treba  jest  mäso,  môže  byt  riešená  len  svedomím 
a  inštinktom  každého  individuuma. 

Čo  týka  sa  sentimentálnej  stránky  veci,  gróf  Tolstoj  ovšem  má 
pravdu.  Potreba  zabíjat  zverí  je  pohoršlivá  a  nemôže  sa  ospra- 
vedlnif  tou  schytralosfou,  ku  ktorej  utieka  sa  Rícbet.  Ale  ona 
ospravedlňuje  sa  nevyhnutnostou.  Záujmy  človeka,  podTa  toho,  na 
čo  poukázali  sme  na  počiatku,  budú  nám  vždy  bližšie,  než  záujmy 
ostatnej  prírody.  A  čože  robit,  ked  záujmy  tie  vo  veci  tejto  skrižiúú  sa? 

Toľko  z  výkladu  K.  K.  T,  V  prvej  svojej  časti  obsahuje  my- 
šlienky, ktoré  sú  neoceniteľné  pre  tupé,  bezídeálne  časy  naše  — 
trebárs  veriaceho  človeka  celkom  neuspokoja.  Večná  škoda  pre 
literatúru  ruskú  i  svetovú,  že  Lev  Tolstoj  odvrátil  sa  od  umeleckého 
tvorenia  a  oddal  sa  výlučne  na  spisy  mravoučné  a  nábožensko- 
filosofické.  A  tu  bezohľadnosťou  svojou  je  až  strašný.  Často  borí, 
rúca,  kde  nanovo  stavaf  je  i  on  prislabý.  No  i  tým,  ktorí  ľutujú, 
že  odvrátil  sa  od  tvorenia  umeleckého,  i  tým,  ktorým  je  strašná 
terajšia  jeho  činnosC  literárna,  uznaí  prichodí,  že  —  najmenej  re- 
čeno  —  zúrodňuje  mysle  veľmi  širokých  kruhov.  Myšlienka,  ním 
pustená  do  sveta,  ani  jedna  neodzneje  na  hlucho.  Ako  by  striasla 
sa  zem  pod  nohami,  skoro  tak  účinkuje  každé  jeho  slovo  na  my- 
sliacich ľudí.  Duchovné  vydania  ruské  teraz  neprestajne  boria  sa 
s  Tolstým,  ale  o  článku  Prvý  krok  (podľa  ruského  textu,  vyšlého 
v  moskovskom  orgáne  Voprosy  filosofii,  vlastne  Prvý  stupeň,  IlepBax 
cryneHK),  Stranniky  vydávaný  professormi  duchovnej  akadémie  petro- 
hradskej,  hovorí,  že,  vyjmúc  snád  niektorých  myšlienok  o  vege- 
tariánstve, môže  ho  podpísat  ktorýkoľvek  bohoslov,  ktorýkoľvek 
pastier  cirkve.  S  učením  niektorých  učiteľov  cirkve  tu  vraj  na  po- 
div srovuávajú  sa  myšlienky  Tolstého.  Šk. 


Oprava.   V  9.  č.  Slov.  Pohí.  na  str.  576  od  spodku  v  6.  riadku  miesto 
dvadsiatich  rokov  čítaj :  desiatich  rokov. 


•»«• 


Eok  1892.  SoSit  12. 

Slovenské  Pohľady. 

Konec  a  začiatok. 

PoYesl 
Napísal  Martin  KúkuUn, 

(Dokonania.) 

XIV. 

Martin  neodkladal  dlho.  ^Načo  odkladal ?**  pomyslel  si.  .Nech 
sa  stane,  čo  sa  má.^ 

V  nasledujúce  ráno  vybral  sa  do  Lehoty.  Vošiel  velmi  nesmelo 
k  Dobovi. 

Dobo  sa  nesmieme  zadivil,  trochu  i  zTakol.  Vie,  že  Martin  bol 
tiež  prí  humne,  možno  i  vypočdval  jeho  rozhovor  s  Betkou.  On 
neutekal  zpoza  plota  do  Lehoty,  ale  oklukami  vrátil  sa  pod  oblok 
Dukátov.  Videl  v  izbe  Martina,  Betku,  i  starého.  Bolo  vidno  na 
nich  shodu,  aspoň  starý  bol  už  udobrený.  A  tu  príde  k  nemu, 
Martin  príde,  ktorý  ho  vyhodil  zo  sedla.  Čo  chce?  Vypomstít  sa, 
že  ho  vyhodil  Betke  na  oči  ?  A  ešte  najhoršie,  že  je  doma  samotný. 
Tato  a  mama  sú  na  trhu. 

Nevdojak  obzrel  sa  k  dverám,  či  sú  voľné.  Martin  chlapisko, 
a  čerti  vedia,  na  čom  hlavu  láme !  Martin  porozumel  jeho  pohladu  — 
usmial  sa  trochu,  bárs  i  smutne. 

„Nie  tak,  nie/  upokojuje  ho.  „Pokončíme  sa  azda  po  dobrom. 
Ja  som  sa  len  prišiel  opýtať:  čo  zamýšiate  s  Betkou?" 

Dobo  sa  zapálil  a  to  ho  najedovido.  „Ešte  ma  vysmeje  I*'  Toho 
sa  bojí  väčšmi,  ako  bitky.  I  jeduje  sa,  čo  si  Martin  dovolil.  Príde 
ho  examenovat,  sta  chlapca.  Veď  by  mu  on  povedal,  ale  predsa  sa 
len  bojí. 

„Nuž  ako  mládenec  s  dievčafom,**  odpovedá  celkom  skromne, 
alebo  skôr  pokorne. 

Martin  chápe,  aké  je  to  poníženie,  muset  sa  akoby  spovedat. 
Chcel  by  ho  predsa  zašianat.  „Ja  sa  to  nespytujem  z  vlastnej  ná- 
uky. Mne  do  toho  nič.^  Ledva  utlumil  ťažký  vzdych  a  slzy  prí 
tomto  vyznaní.  „Ktosi  druhý  rád  by  vediet  vaše  úmysly.  Ten  sa 
pýta." 

„A  čo  nepríde  sám  ten  ktosi ?**  chcel  Dobo  na  to,  ale  sa 
zmiernil.    To  by  bol  odpor  zjavný  a  odporovať  nemôže.   Ale  zase, 

46 


I 


706 

ako  Ba  prejaviC  človeku  cudziemu,  vlastne  skôr  sokovi?  A  kto  vie, 
prečo  sa  ten  vyzvedá.  Možno  ho  chce  zahubiť.  Nie  je  ináč  bárs 
obozretný,  ale  tu  napína  dôvtip,  aby  si  nezahodil  kosílku  na  hrdlo. 

„Keby  som  vedel,  kto  je  to  ten  ktosi?"*  pýta  sa  Martina  po- 
korne. 

„To  vám  vďačne  poviem.  Starý  Dukát  bol  u  mna:  ten  by  rád 
vedieť." 

a  Vie  on,  na  čom  je.  Ako  by  nevedel?  Veď  on  bránil,  striehol. 
Už  nemusí. "*  Riekol  to  hlasom  plným  rozhorčenia.  „Stalo  sa  mu 
celkom  po  vôli." 

„Ako  po  vôli?"  pýta  sa  Martin. 

„Že  už  viac  tam  nebudem." 

„A  prečo  nie?  Pre  starého?" 

Dobo  hodil  naň  skúmavý  pohľad.  Vie,  Či  nevie  ?  Vidí  statočnú 
tvár,  oči  plné  úprimnosti,  otvorenosti.  Tedy  nieto  pretvárky,  ani 
falše.  Martin  skutočne  nevie,  čo  sa  stalo  medzi  ním  a  Betkoa. 
Betka  tedy  nevyjavila.  Ako  je  to  dobre!  Bola  by  to  hanba,  keby 
sa  tu  musel  priznať  sokovi,  že  ho  Betka  nechce.  Prisvedčil,  že  pre 
starého. 

„Pre  toho  vy  môžte.  Už  dovolí..." 

Tu  končí  dôvera  Dobová.  Už  neverí  Martinovi.  „Chcú  ma  do- 
stal Banujú,  že  som  vtedy  umkol.  Ako  vábi  I" 

Je  natešený,  že  prehliadol  ich  lesť.  Čosi  ho  núka,  aby  ho  i  on 
vodil  ďalej  za  nos.  S  tvárou  veľmi  vážnou, preriekol:  „Už  je  ne- 
skoro." 

„A  to  prečo?" 

„Ona  vie,  prečo."  A  pohol  p]ecom  ľahtikársky.  „My  sme  sa 
celkom  rozišli." 

„Tak?"  diví  sa  Martin.  „Tak  tedy!"  A  myslí  si:  preto  tedy 
plače,  preto  je  bľadál  ^A  nemohlo  by  sa  to  napraviť?"  pýta  sa. 

„Už  to  najlepšie  tak  nechať."  Zamyslel  sa  na  chvíľku  a  po- 
hľadel  do  zeme.  Zachcelo  sa  mu  pred  Martinom  ešte  povystatovať 
sa.  Vidno,  ten  málo  vie  a  všetko  uverí.  Doložil  tedy :  „Ja  veru  ne- 
začnem. Ja  som  nie  vina." 

„Hľa,  i  toho  obletuje  šťastie,"  dumá  Martin,  „a  on  ho  od- 
kopáva!^ 

„Ale  ak  bola  príčina  malá,"  prehovára  ho.  „Pre  pletku  ne- 
trhajte vernú  ľúbosť.  Veď  je  tó  veliká  vec :  ľúbosť  ozajstná.  A  ona 
nezačne  —  vy  musíte  ustúpiť.  Ako  to  žiadať  od  nej  ?  Keď  ustúpite, 
uvidíte,  ako  zmocnie  jej  ľúbosť.  Bude  vám  za  to  ďakovať." 

Nebadá  chudák,  že  tu  zašiel  do  končín,  z  ktorých  včera  brata 
vyháňal. 

„Pletka  to  nebola  —  veliká  veci"  To  vraví  veľmi  tajomne. 
Sťa  by  za  slovami  sa  skrývalo  boh  vie  čo. 

„Ale  predsa:  ona  vás  rada,  čaká  vás,  plače. . ." 

Dobo  hľadí  naň  ostro,  či  to  pravda,  lebo  žart.  Na  Martinovi 
vidno,  že  hovorí  vážne.  A  veriť  predsa  nemožno.  Veď  ako  zachodila 
s  ním,  menovite  k  ostatku.  „To  starý  ho  nabaláchal  —  chce  ma 
privábiť."    Ako  by  mohol  veriť?  Taká  premena  razom!    Veď  keby 


707 

to  U  nej  bol  býval  iba  vrtoch,  lebo  žart.  Ale  ona  bola  vážna,  a  aká 
vážna!  Tak  sa  nežartúva.  „Oklamat  ma  chcú,  zvábif,  potom  vy- 
smiaf,  alebo  ubiť.  A  čerti  vedia,  či  i  tento  pravdu  hovorí!^  A  verit 
tu  ozaj  tažko.  Aby  ich  sok  šiel  meritl  Skôr  by  ich  rozdvojil.  A 
Martin  je  predsa  sok.  Iba  sa  zjavil,  už  na  nej  ukázala  sa  zmena. 
Nie,  neplakala  tá  za  ním . . . 

No  nedal  znat,  že  vycítil  ich  zámer.  Miesto  odpovedi  pohol 
plecom,  ako  by  chcel  riecC :  nech  čaká,  nech  plače,  čo  ma  do  nej  ? 

Martin  stojí  pred  záhadou,  ktorú  nezdolie  rozlúätiĹ  Iba  cíti 
radosf,  akúsi  velmi  tajnú,  že  Dobo  nechce  sa  daC  prehovoriC.  Ra- 
doval by  sa  —  lenže  aká  to  radosC  sebecká  I  Betka  ju  zaplatí 
horkými  slzami  a  starý  trápením...  Čo  mu  povie?  Ako  ho  uspo- 
kojí? Ťažko  mu  padá,  ťažko  —  a  predsa  sa  ponáhla  ešte  prec- 
hováme Doba. 

^ A  čo  sa  vám  nepáči  na  nej?  Nie  je  varí  hodna,  aby  mládenec 
zatúžil  za  ňou?  Ja  myslím,  nič  je  nie  horšia  od  druhých.  Ved 
i  ako  by  bolo,  že  by  vám  chut  tak  naraz  odpadla  od  nej.  Čo  je 
za  príčina?" 

„Veď  ona  vie,"  odpovedá  Dobo. 

„Ale  chcem  vediet  ja  —  chce  vediet  on,**  rozohnil  sa  Martin. 

„A  ja  nepoviem.  Čo  vás  do  toho?" 

„Čo  mňa  do  toho?"  Na  čele  navrela  mu  žila.  „To,  že  ju  lúbim. 
To,  načo  si  chodil  za  ňou,  čos'  ju  zavádzal.  Takto  sa  opovážitl 
Nevieš,  čo  je  to?" 

Dobo  sa  chytil  klučky.  SmelosC  sa  mu  vrátila. 

„Ak  nepôjdete,  zavolám  paholkov." 

Martin  pokročil  k  nemu  rozjedovaný.  Dobo  zmizol  kdesi  vo 
dvore. 

S  ťažkým  srdcom  berie  sa  domov.  Nevykonal,  čo  mal;  nevy- 
zvedel  nič.  Zápletka,  že  ju  nemožno  rozmotaC.  Prečo  ju  zohrdil? 
Iste  má  príčinu  a  velikú.  Taký  poklad  neodhodí  pre  maličkosť. 
Čosi  velkého  muselo  sa  stať.  Len  čo!  Skúma,  prevracia  vec  na 
všetky  strany.  Tisne  sa  mu  myšlienka,  od  ktorej  znoj  sa  rúti  na 
čelo.  čo,  keby  sa  bolo  stalo,  čo  jej  materi?  I  tá  sa  splietla  s  pi- 
sárom za  bratovým  chrbtom ...  Čo,  ak  sa  i  tu  dačo  takého  I 

A  už  ho  nepopúšťa  tá  mátoha.  Ved  iba  takto  sa  dá  vyložiť 
všetko  prirodzene  a  jednoducho.  I  prečo  hladne  a  plače,  i  prečo 
ju  nechce  bývalý  milenec. 

V  hlave  mu  hučí,  oči  sa  zalievajú  slzami . . . 

„Čo  starému  —  čo  tomu  povieš!  Čo  sa  bude  robiť?"  Tu  už 
nemyslí  na  seba,  zabudnuté  sú  všetky  bôle.  Myslí  na  ňu,  i  na  to, 
čo  hrozí. 

Betka  medzitým  je  veselá. 

Rozveselila  sa  včera  večer,  ako  prišiel  ujo  domov.  Videla  na 
nom,  že  ho  čosi  potešilo.  Bol  veselý,  ako  málo  kedy.  Mal  prečo. 
Previedol,  na  čo  sa  podobral.  Spríahol  dvoch  mladých  ludí.  Za- 
opatril sestrino  dievča  dla  svojho  srdca  i  jej  srdca.  Veliká  starosť 
spadla  mu  s  hlavy. 


708 

Nesadol  k  stolu,  ako  obyčajne.  Nečíta  knihy  Machabejských : 
prechodí  sa  dlhými  kroky  po  izbe.  Tu  i  tu  šibne  okom  na  Betku, 
i  usmeje  sa  pod  fúz.  Ona  si  nevie  vysvetliť,  čo  mu  je.  Tu  zastal 
pred  ňou,  podoprel  bedry  a  díva  sa,  díva . . .  Ona  tiež  hľadí  do  tej 
záhadnej  tváre,  ktorá  je  vážna,  ba  chce  byť  prísna  —  a  predsa 
okolo  úst  akási  mäkkosť  a  vľúdnosť. 

„Akože  —  čepec  hotový?**  ozval  sa  z  nezrady.  „Hotový,  čo? 
Zíde  sa,  zíde  —  onedlho.^  Nahol  sa  nad  ňu  a  štipol  ju  ukrutne 
do  líca.  „Už  príde  —  checheche,  už  príde." 

Betka  nevie,  čo  to  značí,  iba  sa  díva.  Smiech  ujov  je  straáný, 
nepočula  ho  nikdy  takto  sa  smiať. 

,BoI  som  uňho  —  bol,  u  Martina,"  rozpráva  teraz  už  veľmi 
vážne.  Sklonila  tvár  hlboko  nad  šitie,  bojí  sa,  že  jej  srdce  vyskočí. 
„Bol  doma.  Rozpoviem  —  takto  a  takto:  čo  je,  ako  je.  On  pri- 
topil:  veru!  Checheche!"  A  znovu  ju  štipol  do  tváre.  Jej  sa  to 
zišlo  —  prišla  k  sebe.  „Neochotný  svet  —  tisnúť,  ako  mechúr  do 
vody,"  pokračuje  pokyvujúc  hlavou.  „Jakob  sedem  liet  slúžil,  kým 
vyslúžil.  A  ja  —  ja  tri  roky  sa  vláčil  —  tri,  nech  som  Kubo! 
Každé  Turice  jubka  z  kanafasu.  Jakob  vyslúžil,  ten  hej.  Ja  hada! 
Šla  za  druhého,  tak!"  Tu  ako  by  sa  bol  trochu  zamyslel.  „Tak 
veru!  A  teraz  —  Pane  Bože!  Mládenec  —  a  doma  čupí,  neozve 
sa,  kde  by,  čo  by...  Čaká  na  hotovo.  I  to  pečenô  do  úst!  Bohu 
prisám:  pečené  holuby!  Tým  iba  také.  ísť  k  nemu,  vyšturkat  ho. 
Ako  sysel  v  diere.  Sedí,  kým  ho  nepodlejú...  Sedel  by  —  ani 
nohu  z  izby!  J[a  musím  poň,  ja...  No,  aspoň  je.  Chvalabohu! 
Teraz  už  ty  —  na  tebe  rad,  dievča.  Hotuj  čepec!" 

Betka  vyskočila,  hodila  sa  mu  na  prsia,  tisne  mu  hlavu  k  svojej. 
Slzy  jej  tečú. 

„Zase  zdýma  —  a  musí  zdýmaťl"  hundre  ujo,  ale  za  to  hladí 
ju  po  hlave.  „No  dobre,  dobre.  Tý  pôjdeš,  ta  —  za  ním.  Ja  sám. . . " 
Tu  sa  ona  silnejšie  pritúlila  k  nemu.  „Veru  lúčiť  —  no  i  to  musí 
byť;  bez  toho  nikam.  Zákon  je  taký:  žena  za  mužom...  A  my  — 
my  ďakovať  Bohu.  Pomohol!  On  —  iba  on.  I  ochránil.  Ja  ďa- 
kujem. .." 

Tu  mu  hlas  udrel  do  fistuly,  i  musel  čosi  preglgnúť.  Odvrátil 
sa  a  chytro  si  šuchol  po  očiach. 

„Akí  ste,  ujko,  dobrí  —  ako  vás  ja  rada!"  vyznáva  mu  Betka, 
i  diví  sa,  kde  nabrala  smelosti  takto  hovoriť.  „Najprv  som  sa  vás 
bála,  a  veľmi,  že  ste  ukrutní...  Čím  ďalej,  to  väčšmi  vás  rada. 
čo  by  bola  dala  prvej  za  to,  keby  to  bola  mohla  vysloviť!  Ale 
smelosti  nebolo.  Vždy  ste  ma  zahriakli.  Ale  teraz  vás  inakšie  rada  — 
už  sa  nebojím  povedať.  Len  sa  bojím,  že  sa  nahneváte  na  mňa. . ." 


XV. 

Minulo  dakoľko  dní,  Martin  sedí  doma,  sto  v  žalári.  Bojí  sa, 
že  ak  vyjde,  naďapí  sa  Dukát,  a  toho  stretnutia  sa  nesmierne  bojí. 
Odkladá  ho,  kým  sa  odkladať  dá.   Vie,  že  sa  vec  konečne  musí 


I 


709 

rozríešit,  tak  alebo^  tak  —  no  on  aspoň  hľadí  ju  oddialiť,  ako  vôetci 
nerozhodní  ludia.  Ž^e  teda  v  ustavičnom  napnutí  a  strachu. 

Chudák  Miäo  tiež  sa  nemá  skvele.  Prorokovali  mu  všeobecne, 
že  Hana  sa  bude  vraj  driapat  domov,  prosit,  ruky  spínaf.  Nevy- 
plnilo  sa,  a  tí  istí  sa  mu  teraz  smejú. 

Hana  sedí  u  Hurtáňov,  v  dome  rodičovskom.  Prijali  ju  s  otvo- 
renou náručou.  Hurtáňka  hneď  postavila  vodu  na  ohnisko,  aby  bola 
ustavične  vriaca  naporúdzi,  že  ho  obarí  „ako  besného  psa**,  keď 
príde  odpytovaf,  prosit.  Keď  dost  dlho  nechodil  a  dreva  sa  moc 
minulo,  pomyslela  si:  „Nie  je  hoden  ani  tých  triesok. '^  Namočila 
metlu  do  takej  veci,  ktorú  gazda  vo  dvore  trpieva  iba  do  jašení  a 
potom  na  kapustnú  hradu  vyváža.  Namočila,  že  ho  dokonale  po- 
obháňa  „a  poctivost,  ako  svedčí,  mu  ohradí.  ** 

I  metla  čakala  dost  dlho,  ai  sa  Hurtánke  zunovalo  hladet  na 
ňu.  Zahodila  ju  tajne  kamsi  do  medzierky.  Za  to  už  i  starého  do- 
šiel hnev,  vytiahol  z  plota  kolík,  že  ho  „dokonale  ochladí, **  keď 
vstúpi  do  dvora. 

Míso  vzdor  takýmto  prípravám  nechodil  a  nechodil. 

,Čo  je  to  za  divoch,^  ponosuje  sa  stará.  „Iný  by  už  tu  bol,  a 
ty  si  vravievala,  že  ho  okrútiš  okolo  palca. ** 

„Veď  on  príde, **  teší  sa  Hana.  „Bude  treba  prat  šaty.* 

Verí  pevne,  že  Mišo  si  so  všetkým  poradí,  iba  pri  praní  nie. 
Ale  Mišo  ukázal,  že  ani  prania  sa  nebojí.  Najal  ženičky,  dal  na- 
varíC  hriatej,  pračka  bola  veselá  a  skvelá. 

Tento  čin  podlomil  hrdosť  Haninu.  I  stará  vyslovila  sa  roz- 
hodne: „Táto  vec  sa  už  musí  pokončit  Odkladat  nebudeme.^ 

Tak  nasledovaly  známe  návštevy  ženičiek.  Mišo  už-už  popúšfal, 
ale  i  v  tom  slúchol  Martina.  K  úžasu  Hurtáňovcov  takého  posla 
mieru  vyhodil  predo  dvere. 

Blížilo  sa  Všechsvätých.  V  každom  poriadnom  dome  sa  umýva, 
maže,  líči,  aby  dom  bol  čisfý  proti  zime.  Práca,  ktorej  muž  sa 
hrozí  a  pomerí  sa  i  so  satanom,  aby  ju  obišiel  Na  ten  čas  padá 
1  hostina,  treba  piect  koláče  —  zase  vec,  kde  muž  si  neporadí.  Tu 
je  istá,  že  Mišov  vzdor  poláme  sa  na  omrviny.  Má  už  i  podmienky, 
akými  ho  poviaže  na  ďalej. 

No  Mišo,  sta  ten  hrdina,  prestal  i  túto  próbu  a  to  skvele.  Dom 
dal  vyriadit,  koláčov  napiecť.  Sama  ich  koštovala.  Eva  Brculovie, 
tá  dobrá  duša!  sama  jej  doniesla  kus  kapustníka.  Eva,  to  je  tá 
istá,  čo  sa  tak  za  Misa  držala,  a  keď  si  bral  Hanu,  robila  také  divy. 

„No  —  nie  je  dobrý?"  pýta  sa  Hany.  „Však  ver'  dobrý!  Ako 
si  to  vie  taký  chlap  poradiť!*' 

Hana  neodpovedá,  ale  hnevá  sa  na  ňu.  A  čo  horšie,  sama  musí 
uznať,  že  kapustník  je  znamenitý.  Biely,  lahký,  plnienka  podarená. 
Trpkými  slzami  vdovstva  ho  zmáčala. 

Sama  jej  mať  sa  rozhorčila  nad  kapustníkom. 

„Veď  je  to  ako  strigôň!"  zvolala.  „Kde  sa  to  v  ňom  nabralo! 
Ani  vody  zamútit  —  a  tu  vypeká  koláče,  an^  •*-**  ***4rka!  Pod- 
učil sa,  podučil.  Takto  je  už  nič,  keď  sa  raz  '  robotu. 
Musíš  ho  ty  postrašiť,  fltarŕ.  žes'  mu  vysti^  ky." 


„Veru  to  I"  vysmieva  sa  Hurtáň.  „Najeduje  sa,  vyplatí  do  kraj- 
ciara.  Čeit  ho  vie,  čo  ten  má  v  armarii  1  Kupcovci  sú  národ !  Starý 
sky vrazil,  nababal  groši,  neukázal,  kolko  má...  I  tento  čižmár: 
kúpi  dom,  vysádže  zaň  —  a  ani  neznat  na  ňom.  Možno  má  groši 
ako  pliev  ešte,  chytro  napomôže  brata.  A  potom  čo !  Čoho  sa  chytíte  ? 
Povedal  som  hned:  ženy,  zle  robíte.  Čo  robíte!" 

Hana  sa  pustila  do  hrozného  plaču,  jej  mať  do  hroznej  svady 
s  mužom.  Starý  sa  napaprčil,  dokončil  reč  slubom,  že  im  „hlavy 
poodtína"  a  vyhádže  „tú  fufnu'*  so  všetkým  činom  predo  dvere.  On 
sa  nebude  oškliviC  ^^s  takým  prekliatym  hydom*". 

Od  toho  dňa  vrčí  každý  v  inom  kúte. 

Na  Všechsvätých  bola  muzika,  na  ktorú  Hana  nemohla  ísC. 
Prvý  raz,  čo  sa  vydala.  Tu  jej  príde  Eva  Brculovie  rozprávať,  že 
Mišo  tam  bol,  i  tancoval,  až  do  bicieho  rána. 

Odbehla  do  komory,  v  ktorej  za  dievoctva  spávala,  kam  i  on 
zabehúval  kedysi.  Žiale  svoje  predkladá  Hospodiuu,  aby  mu  ob- 
mäkčil srdce,  sfa  kedysi  Faraónovi,  obmäkčil,  no  nie  tak,  aby  bola 
prepustená,  ale  nazad  priata.  Veď  či  je  to  život  toto  tuto?  Žena 
je  nie,  dievka  je  nie,  vdova  je  nie.  Sama  nevie,  čo  je!  Aký  tam 
bol  raji  Ona  gazdina  vo  všetkom,  žena  na  rukách  noseuá!  Všetko 
po  vôli.  A  tu  musí  sa  utiahnuť...  A  to  všetko  pre  také  nič.  Ved 
čože  bolo?  Nahnevala  ho  a  on  ju  trochu  „ šuchol **. 

„Keby  prišiel.  Bože,  keby  prišiel!"  vzdychá  k  Bohu. 

„Ved  ono  by  prišiel,"  dumá  ďalej,  „prišiel,  keby  ho  dačo  ťa- 
halo. Hádam  je  rád.  Možno  flochnul  na  druhú. . .  Vykoná  rozsobáš, 
nechá  ma  a  potom..."  Nad  tým  „potom"  nestihne  ani  rozmýšľať, 
iba  sa  trasie.  „Vari  nie?  Bohatý  je,  mladý  je,  hodný  je:  a  všako- 
vých  fľandier  všade  dosť.  HTa,  i  také  sa  najdú,  čo  ho  operu,  okiepa. 
Ja,  všaková  je  na  svete  čeliadkal" 

Nie  div,  že  Hana  takto  smýšia  o  svojich  protivuiciach.  Žena 
nemôže  protivníci  nikdy  odpustiť. 

Idúc  raz  z  večieme,  lebo  pred  obedom  sa  už  okúňa  do  kostola 
chodiť,  sňala  sa  s  Evou  Brculovie. 

„No,  dievčička,  keď  tak  nechodí!  No!  Kto  by  sa  bol  nazdal. 
Tolké  časy  kunírovať!  Už  by  veru  mohol  prísť.  Môj  Juro  by  ani 
deň  neobstál ..." 

„Len  by  chcela,"  chváli  sa  Hana.  „Príde  i  o  polnoci!" 

„Ja  by  to  tak  nenechávala.  Ja  by  šla.  Vieš,  aký  je  chlap: 
nepomyslí  na  dobro,  len  kde  by,  čo  by.  Pôjde  ti  do  zahájeného. . ." 

„Tedy  i  druhé  —  i  druhé  už  vedia!"  šklbe  sa  za  čepec  v  ko- 
more. „Bože,  ak  by  tak  naozaj!  Čo  ja  hriešna  stvora,  čo!  A  ja  sa 
na  to  dívať...  Ja  jej  odstrihnem  vrkoč,  sebe  konec  sveta  urobím. 
A  keby  to  prečo:  ale  že  chcel  u  nás  prenocovať.  Kde  bol  môj 
rozum!  Keby  mne  brat  prišiel,  či  by  ma  nebolelo  srdce,  akby  bo 
on  vyhnal?  A  má  svojho  dosť  —  chcel  možno  iba  dakolko  dní.  A 
keby  i  navždy?  Varí  by  sa  nesniesol,  keď  sa  snesie  v  cudzom 
dome  V  Všade  ho  chvália  —  a  on  ma  všade  baní.  I  toto  on,  i  toto . . . 
Mišo  by  už  bol  tu,  aby  nie  on!" 


711 

A  zvláštnu,  už  sa  nehnevá  naňho,  na  Martina.  Iba  sa  ho  ne- 
smierne bojí. 

Začaly  sa  i  priadky.  Hana  nejde  medzi  nevesty,  pridružila  sa 
k  starým  ženám.  Z  dvojakej  príčiny.  Medzi  nevestami  by  sa  jej 
nesladilo,  bolo  by  jej  ľúto.  Medzi  starými  sa  jej  tiež  nesladí,  ale 
aspoň  nemôžu  robit  reči  na  ňu,  keď  je  medzi  nimi. 

Idúc  raz  z  priadok,  okolo  pol  jedenástej,  vidí,  ako  sa  odráža 
na  bielom  snahu  statná  postava  muža.  Bola  sama,  dych  jej  zasekol, 
srdce  zabúchalo.  Celkom  ako  za  dievoctva,  keď  sadol  v  komore 
k  nej . . .  „To  je  on  —  on  má  takú  peknú  chôdzu  I  Sfa  mládenec . .  .^^ 
myslí  si.  Vôbec  na  Mišovi  sa  jej  všetko  začína  páéiC. 

Prišlo  sa  im  vyhnúť.  Chcela  stupiť  do  snahu,  lebo  chodník  je 
úzky.  V  tom  ju  lapil  okolo  drieku,  naddvihol,  pritisol  k  sebe. 
Zvrtol  sa  a  položil  pekne  na  chodník.  Skoro  zamdlela,  je  omá- 
mená. Kužel  i  s  vretenom  padol  do  snahu.  I  ona,  aby  nepadla, 
drží  ho  tuho  okolo  hrdla  a  šepká:  „Mišo,  Mišo..." 

Mišo  sa  zahanbil.  Čo  by  riekol  Martin,  keby  toto  videl  1  A  ešte 
keby  zvedel,  že  skoro  hodinu  striehol  na  ňu  tam  zpoza  toho  uhla. 
Tak  tedy  stretol  sa  s  ňou  celkom  „nenazdajky".  Čo  by  riekol  I 
Aký  smiech  1  I  ona  ho  bude  hádam  vysmievať. 

Chce  predísť  podozreniu  i  s  velkým  podivením  vraví:  „A  si 
to  ty?  Ja  že  to  dáka  dievka!*' 

Hana,  ako  by  ju  bodnul  do  srdca.  „Čakal  druhú  —  nazdal 
sa,  že  som  druhá  I"  I  vidí  sa  jej,  že  sa  nebo  rúca,  po  kusoch  padá 
na  túto  nesličnú  zem. 

„To  ty  i  druhým  takto !'  zvolala  konečne ;  ledva  zdolie  utajiť  plač. 

„Prečo  nie?^  odpovedá  šelmovsky.  Je  dobrej  vôle,  i  do  žartu 
mu  ide.  „Sňah  vyše  kolien  —  vám  ženským  bieda.  Načiera  sa  za 
sáry." 

„Ale  toto  bolo  trochu  viac  I  Preložiť  a  preložiť  je  rozdiel... ' 

„Nuž  trochu  som  pritisol,  hej.  Nuž  ale  vy  to  rady.  No  vari 
nie  I  Ako  si  sa  ovalila . . .  ** 

Mišo  si  len  žartuje,  netušiac,  čo  sa  s  ňou  robí.  „Už  sa  ani 
nehanbí  —  Boha  nebojí.  Povie  do  prostá!^  Strašný  hnev  v  nej 
búri.  Bez  slova  sa  berie  preč.  No  tu  jej  huplo  do  hlavy:  „Toto 
je  možno  ostatný  raz.  Teraz  je  čas,  budeš  banovať,  žes'  to  pre- 
pásla. *" 

Vrátila  sa  k  nemu  prudkým  krokom.  ^Nuž  ty  tak!"*  dohovára 
mu,  sršiac  hnevom.  „To  je  tvoja  vernosť  ?•*  Tu  jej  už  slzy  vypadly. 
„Tak  chytro  si  zabudol  na  všetko,  na  našu  lúbosC  —  i  na  prísahu. 
Nevieš,  čos'  mi  prisahal  pred  oltárom?^ 

„Kde  by  nevedel,'  odpovedá  tiež  rozochvený.  „Viem,  akože! 
Vernosť  až  do  smrti . . .  Ale  i  tys'  prisahala,  že  budeš  nasledovať 
muža.  Opustíš  otca  i  mater  a  všade  za  mnou.  Čos'  to  smyslela  — 
ha?**  Vraví  to  hlasom,  že  lad  by  sa  roztopil.  I  v  jej  srdci  mizne 
trpkosť  a  hnev.  Skoro  vykríkla  od  šťastia,  keď  jej  ovinul  rameno 
okolo  drieku,  tisne  ju  k  sebe  a  šepoce  predivným  hlasom:  „Čože 
si  mi  utiekla?  Čo  sa  prekrývaš?  Čo  potuluješ  po  cudzích  kútoch? 
Veď  ty  máš  svoj  dom  —  a  mne  tak  clivo  za  tebou  1    Nie,  keb^ 


?12 

nebolo  detf ,  už  by  si  bol  dačo  urobil !  čože  to  robíš  ?  Ale  sa  chceS 
nadobre  rozísť?^  Tak  hľa  šepoce  Mišo  svojej  Hane,  slová  idú  rovno 
zo  srdca.  Zabudol  na  Martina,  na  smiech,  na  všetko.  Ľúbosť  vstala 
zmrtvých,  mocná,  mohutná,  porúčala  okúňavosf,  všetky  prekážky. 

.     „Ach,  Miško,  ako  som  obanovala!    Nejednu  noc  preplakala.^ 

I  jej  tečie  z  úst  vyznanie,  aké  by  nikdy  nebolo  sišlo  s  jazyka. 
Nehanbí  sa  zaň.  Vraví  úprimne,  čo  sa  ukrýva  v  srdci.  Odokrýva 
mu  poklady  zakliate.  I  túli  sa  k  nemu,  ako  ani  v  prvé  dni  man- 
želstva. 

Došli  pred  Hurtánovský  dom.  Stoja  na  môstku.  Ťažko  sa  roz- 
lúčil Takto,  hla,  bývalo  kedysi! 

„Najradšej  by  ta  pojal  hneď,"  vraví  on  hlasom  roztúženým, 
„ale  ludia  by  ohovorili.  Dočkáme  už  do  zajtra.  Zajtra  popoludní 
si  prídem.  Nech  celý  svet  vidí,  nech  sa  čuduje!  Tú  vec  musíme 
už  raz  vyporiadať.  Nech  nebude  už  medzi  nami.  Ved  vieš,  Martin. 
Ved  on  je  nie  taký,  ako  sa  vidí.  Beta  Dukátová  sedí  mu  v  hlave  — 
nechce  jeho,  ale  Doba  z  Lehoty.  Preto  je  taký  ako  sršeň  do  teba. 
Mrzí  ho  celý  svet.  Ved  vieš,  ako  býva  v  takom  kríži.* 

„A  čože  ona  smýšľa!*'  ozvala  sa  Hana  dávnym,  rozhodným 
hlasom.     „Ďakovať  môž'  Pánu  Bohu  za  také  šťastie  —  ďakovať!*' 

„Naozaj  ?"  zvolal  Mišo  prekvapený,  neveriac  vlastnému  sluchu 
„Naozaj?  Ty  si  predsa  len  dobrá  ženička!"  Tisne  ju  k  sebe  vrelo- 
n  Vidíš,  aká  si  ty  ženička:  zlatom  ťa  neodváži!  I  jemu  to  poviem* 
nech  zvie,  čo  si  za.  Počkaj  len,  ako  sa  zahanbí,  že  ťa  držal  za 
takú ..." 

Boli  by  prestali  varí  do  bieleho  ráua^  bárs  mrázik  dobre 
priťahoval. 

Ona  vbehla  do  komory.  Klakla  k  posteli,  ďakuje  Bohu  za  ve- 
liký dar.  Navrátil  jej  muža,  šťastie,  pokoj.  Čo  môže  žiadať  ešte? 
Má  všetko,  všetko.  Bola  opovi-žená,  potupená  —  a  hľa,  už  sa  ne- 
musí okúňať. 

„To  sám  Pán  Boh  tak  dáva.  Iný  nemá  tej  moci  a  dobroty...* 

A  nielen  navrátil  všetko.  I  odmenil  za  utrpenie.  Naučil  ju 
oceniť  šťastie.  Vážiť  si  ho.  Ona  nikdy  netušila,  čo  je  to  za  bohat- 
stvo !  Dnes  už  vie.  Veď  sotva  bude  druhej  na  svete,  takej  šťastnej. 
Ona  ako  by  vyvolená  z  tisícich. 

Srdce  ju  núti  vykonať  niečo  zvláštneho.  Niečo  takého,  čo  by 
sa  i^ama  nebola  nazdala.  Dáku  Cažkú  obeť  priniesť,  takú,  čo  by  stála 
moc  premáhania. 

pPomerím  sa  s  ním  —  zo  srdca  pomerím.  Odpýtam  ho,  čo  na 
kolenách ..." 

A  to  jej  už  nie  obeť :  veď  je  to  samo  v  sebe  už  nové  šťastie. 
Oddiali  to,  čo  ju  delilo  od  muža.  Pritiahne  si  ho  bližšie.  Nie, 
to  je  nie  obeť  —  to  je  zabezpečenie  šťastia.  Ale  obeť  dáku,  na- 
ozajstnú . . . 

Prišlo  jej  na  um,  že  Betka  nechce  Martina.  Keby  ju  tak  mohla 
prehovoriť!  Ako  by  sa  Mišo  tešil! 

„Pôjdem  k  nej,  hneď  zajtra  ráno.  Pôjdem...*' 


tu 

A  i  v  tejto  obeti  sa  jej  ukazuje  zárodok  vlastného  štastia. 
Martin  sa  utíši,  uspokojí,  bude  mat  vlastnú  domácuost:  nebude  sa 
miešat  medzi  ňu  a  muža.  Ešte  iba  úmysel  dobrý,  a  už  v  ňom 
ukrytá  odmena,  a  bohatá  1 

Spokojnosť  a  radost  rozmáha  sa  v  duši.  Dobré  úmysly,  šľa- 
chetné city  povstávajú  v  nej  a  sú  mäkkou  poduškou,  na  ktorej 
sladko  sa  spí. 

XVI. 

U  Dukátov  zase  smutno.  Minul  deň,  minul  druhý,  tretí :  Martin 
neprichádza.  Dukát  je  udivený,  čo  to  má  byt.  I  trápi  sa  pre  Betku. 
Aká  bola  vtedy  spokojná!  Ako  osmutnela  teraz.  Vidí  dobre,  aké  je 
líce  bladé,  ale  mlčí.  Hnevá  sa  na  Martina. 

Včera  večer  idúc  spať,  šiel  von.  Tu  čuje  z  komory  Betkinej 
ako  vzdychanie.  Vstúpil  dnu.  Sedela  na  posteli,  zlakla  sa  a  ako  by 
rozpletala  vlasy. 

„ Nespíš  ?**  hlesol  nežne  a  starostlivé.  Ona  sa  odvracia,  ako 
môže,  aby  jej  nebolo  vidno  tvár.  „Ja  tiež  —  ako  myš  na  vreci. 
Ani  noci,  ani  dňa.  Kríž,  trápenia  1  £šte  ja  ako  ja...  Hm,  plačeš?"* 
pýta  sa  otcovsky.  „Neplač.  Čo  spomôžeš?  Nič.  Za  vlasy  ťahať? 
Ako  ho  prisilís?  Darmo  je  —  nechce. . .  Poručiť  Bohul  Čo  urobíš  — 
kto  poradí ?''  I  kloní  hlavu  v  ťažkých  myšlienkach.  „Aspoň  vedieť, 
prečo  —  aspoň  to !  Nebolo  by  lúto.  Ale  slúbi  i  to,  i  to :  čakáš  — 
spraví  fa  bláznom ...  To  hriech !  Posmech  zo  starého  človeka ! 
Veru,  posmech  —  a  veliký!  Ja  že  človek  inakší  —  vážny,  hodný. 
Smeti!  Pobehaj,  posmevačl  Chodí  —  líška  sa,  potom  takto!  A  ešte 
poza  humna,  potme!  Nestatočný!   Sedať  na  lavici  posmevačov. . ." 

Betka  sedí  na  posteli,  ruky  složené  v  lone,  hlava  nachýlená. 
Každé  slovo  ju  bolí,  páli.  Ziera  na  život  i  minulosť  s  inej  strany, 
s  tej,  čo  jej  bieda  ukázala.  Povedomie  viny  stojí  jej  pred  očima. 
Oplakáva  vlastnú  vinu:  ale  to  nie  dosť.  Čosi  ju  núti,  aby  sa  vy- 
znala. . . 

„Ach,  ujko,  vy  neviete  všetko,"  vraví  pokorne,  chytiac  ho  za 
kostnatú  ruku.  „Ja  sa  musím  sdôveríť.  Mala  som  sa  dávno,  kým 
bol  čas  —  ale  som  sa  zhákla;  bála  som  sa.  Teraz  sa  už  nebojím. 
I  čo  potrestáte,  trest  bude  sladký.  Aspoň  srdcu  odlahne ...  V  ten 
večer  nebol  na  humne  on :  tam  bol  Rybársky.  To  bola  naša  ostatná 
schôdzka  —  tam  som  ho  odpravila.  Už  som  videla,  že  darmo 
chodí  —  odpravila  som  ho.  I  hrozil,  i  prehováral  —  srdce  už  ne- 
dopustilo sa  vracať. . .  Tak  ste  nás  dostihli.  Dobo  utiekol,  on  sa 
nadaní.  To  bol  môj  trest:  videl  ma  s  druhým,  videl  váš  hnev... 
Vďačne  by  bola  umrela  —  vďačne!  A  ako  šľachetné  sa  zadržal. 
Nechal  podozrenie  na  sebe,  len  aby  utíšil  vás.  A  ja  som  mlčala. 
Nebolo  smelosti  povedať..." 

Čaká,  čo  ujec  na  to.  Ale  ten  sedí,  smútok  na  tvárí.  Je  na- 
písaná na  nej  jej  vina,  osud,  i  odsúdenie...  No  ústa,  vždy  hotové 
ku  karh&niu,  sú  ako  nemé. 

„Ach,  ubite  ma,  ubite!"  prosí  Betka. 


714 

Dosf  fa  bije  bieda  —  dosť,"  odpovedá  hlasom  tichým.  „Toto 
už  inô  —  celkom  inô. . .  Najlepšie  to  pochovať  —  naveky  pochovať. 
Chceš  zostať  u  mňa?  Kým  som  tu  —  chceš?  Nebude  ti  to  ukrutný 
trest?" 

„Oj,  u  vás,  ujko  —  u  vás!"  A  bozkáva  mu  ruky  náruživo. 
„Vďačne,  ak  ma  nevyženiete.  Vďačne!" 

„Nemáš  -na  srdci  dačo?"  pýta  sa  skoro  šepky.  „Veď  vieš, 
dievča  s  mládencom !  Nemáš  sa  pre  dačo  hanbiť  ?  Vieš,  pridáva 
sa. . .  I  druhé  sa  pomýlily  —  i  druhé,  bárs  sa  nemalý. . .  Nuz,  čo?" 
Hladí  sa  premôcť,  ale  hlas  sa  mu  chveje.  Oči  sú  k  nej  obrátené 
starostlivé,  ale  i  s  bázňou,  akej  uňho  nevídala.  „Povedz  pravdu  — 
ako  materi:  čistú,  svätú...  Neodvrhnem  ani  takú  —  nie..." 

Tvár  ukryla  na  jeho  prsiHch,  plače  lútostivo,  usedavo.  On  ju 
k  sebe  vinie,  čaká  trpelive,   bárs  duša  sa  mu  trasie  sti-achom . . . 

„Ja  som  povedala  všetko  —  vidí  Boh!    Tajiť  nemám  čo..." 

A  on  verí  pevne.  Taká  lož  je  nemožná. 

„No,  pokoj.  Ľahni  si.  Neplač.  Nemáš  prečo.  Si  dievča  sta- 
točné,.. Choď  spať  —  teraz  si  už  moja!^ 

Pohladil  ju  s  materskou  nežnosťou  a  odišiel. 

Ľahla  si,  usušila  slzy,  zaspala  pokojne. 

Po  vela  trápnych  nociach  dnes  piTý  raz  prebudila  sa  uspo- 
kojená. Nič  ju  netlačí  na  duši,  žiadna  vina.  Veď  ujec  odpustil, 
i  k  sebe  privinul.  Cení  v  ňom  vysoko  tú  dobrotu.  Vidí  jeho  snahu, 
prítúliť  ju  v  ťažké  dni.  Keby  nie  toto  nešťastie,  nebola  by  nikdy 
zvedela,  aké  má  srdce  pre  ňu.  Ako  ten  dobrý  hospodár:  dobré  víno 
zachoval  ku  koncu ;  predložil  ho,  keď  je  najväčší  smäd. 

Priučila  sa  už  trochu  odriekať  sa,  spokojíť  sa  s  malom.  Láska 
ju  niesla  vysoko  —  už  toho  ciela  nedosiahne.  Bolí  to,  túžba  žije, 
ozýva  sa,  ale  srdce  poddáva  sa  železnej  nutnosti.  Je  v  ňom  trochu 
pokory,  vypestovanej  sirobou,  i  krutým  životom :  tá  ju  učí  pristávať 
na  mále. 

Ešte  včera  sa  jej  zdalo,  že  tu  nevydrží.  Trímal  ju  veliký  ne- 
pokoj, strach  pred  čímsi  neurčitým,  čo  ju  neminie.  Večer  sa  všetko 
prevrátilo.  Ujec  sa  objavil,  odokryl  pred  ňou  —  pritúlila  sa  k  nemu. 
A  hla,  už  cíti  pokoj,  istotu. 

Život  stojí  v  novom  svetle  pred  ňou.  Budúcnosť  sa  kreslievala 
čarovná,  skvelá . . .  Cifry  opadaly,  klamy  i  šaľby.  Obraz  ani  takto 
nie  je  protivný.  Je  jednoduchý,  ale  tichý,  milý. 

Takú  ju  našla  Hana. 

V  Betke  sa  vzbúrilo,  čo  bolo  utíšené,  keď  ju  zazrela.  Veď  je 
to  jeho  švagrina,  na  ktorú  sa  žaloval.  Nemá  ju  rada.  A  predsa  je 
rada,  že  ju  tu  vidí. . . 

„Ušiješ  mi  vizitku,"  vraví  Hana.  Betka  čakala  snáď  dačo  iné. 
Sklamaná  berie  mieru.  „Ani  jednej  nemám  súcej  do  kostola.  Co 
treba  súkno,  v  nedeľu  donesiem." 

Vec  je  vybavená,  ale  Hana  sa  nehýbe.  Sedí  v  komore  Betkinej. 
Betka  klopí  oči  pred  jej  skúmavým,  smelým  zrakom. 

„Akože  sa  mávaš  ?^  pýta  sa  Hana. 

.Nuž  tak." 


716 

„Kehotujes  sa  k  vydajú?  Ideš  vraj  mat  ohlášky  na  fašiangy.^ 

„A  8  kým?" 

a  Vraj  8  tým  z  Lehoty." 

„To  je  nie  pravda!**  zvolala  8  hnevom.  „Kto  to  vymýšľa?" 

„Ide  chýr  taký,"  pokračuje  Hana  a  zdá  sa  jej,  že  Mišo  nevie 
dobre,  čo  vie.  „Vraj  sa  máte  radi." 

„To  je  nie  pravda!"  odpovedá  nahnevaná.  „Ani  mi  nevravte..." 

„A  prečo  nie?"  zkúša  ju  Hana  ďalej.  „Dobo  je  človek  hodný, 
statočný.  Ťažko  takého  druhého  nájsť..." 

Betka  sa  na  polo  odvrátila  od  nej.  „Dajte  mi  pokoj." 

„Ved  ja  nič,"  pokúša  ju  Hana.  „Ale  povedat  musím,  že  je 
inakší,  ako  môj  hlavný  švagor."  Zostrila  zrak,  pripäla  jej  ho  na 
tvár  —  tá  je  poliata  rumencom.  Hana  sa  trochu,  ale  len  trochu, 
usmiala.  „Pomysli  si,  aký  človek  je  to!  Pyšný,  nedaj  Paue  Bože! 
I  v  dome  mi  chcel  rozkazovať.   Ale  ja  som  ho  chytro  vypratala!" 

Tu  sa  rozosmiala,  radostne,  srdečne.  Ale  nie  na  tom,  čo  vra- 
vela, ale  na  Betke.  Tú  trhá  od  jedu. 

„Myslíte,  že  to  bolo  pekne?"  okríkla  ju  Betka.  „To  vám  je 
hanba  —  vám!"  A  hlas  sa  jej  zatiiasol  rozhorčením  a  žialom. 

„No  veď  ja  viem,"  mierni  sa  Hana.  „I  pomerila  som  sa  s  ním." 
Tu  Betka  pozrela  vľúdnejšie  na  ňu.  „Pomerila  ver\  čo  sa  máme 
hrýzC?  Radšej  ustúpim  ja.  Ale  by  sa  nebola,  nie. . .  Ale  keď  i  tak 
ide  preč.. ." 

„Ako?"  pýta  sa  Betka,  obrátac  sa  k  nej. 

„Preč  ide,  čosi  ho  vábi  do  toho  Miškovca." 

Betka  zbľadla  a  sadla  si  na  posteľ.  Obe  zatíchly.  Hana  vidí, 
čo  chcela  videt.  Tu  už  netreba  ďalších  slov. 

„Co  ti  je,  dievča?"  Chytila  jej  hlavu  a  dvíha  proti  svetlu.  Oči 
sú  zarmútené,  zaliate  slzami.  „Čo  ti  je?  Veď  ty  plačeš..." 

„Keď  ma  lyo  vždy  hreší..." 

Hana  sa  šelmovsky  usmiala  a  rediká  sa  z  komory.  Betka  ju 
vyprevadila  pred  vráta  —  a  rúti  sa  nazad  do  domu. 

XVIL 

Martin  sedí  doma  samotný.  Večerom  vstúpil  k  nemu  Mišo. 

Martin  privykol  týmto  nudným  návštevám.  Vie  ako  iste,  že 
Mišo  začne  sa  žalovat  a  výčitky  mu  robif.  Ani  nebadá,  že  na  tvári 
mu  sedí  radost  a  uspokojenie.  Zaujatý  je  sám  sebou. 

„Martin,  ty  si  mi  predsa  poradil  dobre,  že  hlobnúf  ju  dačím," 
začína  Mišo  zďaleka;  „dobre,  ale  iba  v  tej  jednej  veci.  Na  ženu 
dakedy  i  kríknuí  —  i  porisko.  To  je  pravda." 

„No  —  chvalabohu,  keď  len  uznáš.  Predsa  kedysi!"  posmieva 
sa  mu  Martin.  „Už  azda  ma  nebudeš  unúvat,  kedy  ti  príde  a  či 
príde.. ." 

„Veru  nie.  Hana  je  už  doma " 

„U  teba?"  pýta  sa  skoro  zdesený. 

„U  mňa  —  povedám,  doma.  Doviedol  som  si  ju.  Sám  som 
bol  po  ňu." 


7l6 

„No  —  a  ti  je  duša  na  mieste?  Vidíš,  ja  som  to  dávno  čakal, 
dávno.  Tys'  ju  veť  čertovsky  potrucoval.  Bude  tá  pamätať!  Akože: 
prosils'  ju?  Dlho  sa  tí  dala  prosiť?''  A  rozosmial  sa  od  jedu. 

„Len  posmeákuj,  synku,  posmeškuj.^  A  Mišo  je  celkom  spo- 
kojný. „Múdiy  si  človek,  ale  iba  v  tej  jednej  veci.  V  tejto  druhej 
by  ta  už  prekabátil  každý  papľuh.  Ty,  že  čakať,  kým  sama  príde, 
pokorná...  Synku,  len  si  počkaj,  len!  Ty  musíš  ísť  proti  nej  — 
ty !  Ale  ty  to  nechceš  uzuať.  Preto  sedíš  tu  taký  zamosúrený.  Radšej 
sedí,  prišíva  príštípky,  ako  by  povedal  slovo,  ako  zákon  Boží  káže, 
čo  mu  už  pol  roka  trčí  v  gágore.  Taký  si  ty  mudrák.  Ja  nie.  Šiel 
som,  povedal  som  —  Hana  uzuala:  čo  sa,  reku,  budeme  trápiť? 
Hybaj  ty,  reku,  žena,  domov.  "* 

„A  ona?  Nevysmiala  ťa?  No  —  možno  poshovie  dva,  tri  dni. 
Kým  sa  aspoň  zohreje  v  dome!** 

„Veru  poshovie  —  a  dobre!  Synku,  moja  Hana  je  žena  — 
ako  kus  chleba:  ale  nie  suchého,  s  maslom.  Takú  ti  žičím,  takú. ..' 

„Myslel  som,  že  si  mi  lepší  brat!**  smeje  sa  Martin. 

„Čo  —  ani  bratovi  lepšej !  A  ešte  tebe!  Ty  nezaslúžiš  nijakej. . . 
Alebo  takú,  čo  by  ťa  preberala.  Ved  ty  prirastieš  na  tú  tvoju  pan- 
vičku, či  čo  je.  Takú,  čo  by  ťa  papekom  dakedy  pošteklila  po  re- 
brách. Takú  tebe!  Ale  moja  Hana...  Vieš,  že  sa  ide  pomeriť 
s  tebou?  Len  či  sa  nepobijete!  Ty  si  veluú  súci..." 

„No  —  už  vopred  neveríš,  že  to  bude  smierenie...  Dobre 
máš!"  A  doložil  už  hlasom  vážnym:  „Vieš,  ak  to  má  byt  tak,  ako 
u  krstnej  matere  —  lepšie,  nechajme  to  tak." 

Sedeli  takto  do  mraku  a  pichali  sa  bratsky.  Tu  vstúpila  Hana. 
Mišo  sa  smial  sám  sebe,  keď  videl  udivenie  bratovo. 

„Prišla  som  vás  pozret,  ako  sa  vám  tu  býva,"  prihovára  sa 
hlasom  neistým. 

„Veru  ťažko  ti  muselo  padnúť!"  šibe  ju  Martin. 

„Nuž  ťažko  trochu . . .  Človek  nevie,  čo  vy  poviete.  Ale  už 
musí  byť,  čo  ako.  Mňa  samú  to  domŕzalo:  hneď  v  ten  večer,  ked 
ste  odišli.  Ja  som  to  nemyslela  tak,  ako  mi  vypadlo.  I  lúto  mi 
bolo.  Ved  ja  viem,  že  ja  som  na  vine,  ale. . ." 

Martin  je  hlboko  dojatý.  Vstal  a  chytil  ju  za  ruku.  „Naozaj, 
premena  veliká!"  díva  sa  na  ňu  vľúdne,  s  usmiatou  tvárou.  „Vidíš, 
takú  som  si  ťa  vždy  myslel  vo  vojne  —  takúto  driečnu  švagrinu! 
Bude  to  radosť!  Budem  už  mať  kde  zájsť,  vše  takto  večerom." 

„Do  nás  vy  moc  nebudete,"  rozosmiala  sa  Hana.  „Keby  ste 
vedeli  —  ako  vás  inde  čakajú!" 

„Kde?" 

„U  Dukátov,  Betka  —  ani  neviete!" 

„Tá?"  A  Martin  sa  trpko  rozosmial. 

„Tá!"  vraví  mu  určite  a  pevne  mu  hladí  do  očí. 

„A  kto  ti  povedal?-* 

„Čo  oči  vidia,  srdce  uverí...  Na  vlastné  oči  som  videla  Ved 
to  hneď  poznať  —  iba  pozreť,  iba  raz!" 

^A  ma  neklameš?" 

Ruku  vložila  na  srdce,  hľadí  mu  úprimne  do  očí. 


717 

„Hana  —  Hana!*'  zvolal  hlasom  rozochveným.  „Ak  je  to 
pravda,  ja. . ." 

Nedopovedal.  Začal  sa  riadit,  ale  všetko  mu  letf  z  rúk.  Trasú 
sa,  ako  libačka.  A  hneď  i  odišiel  do  Dukátov. 

Mesiac  zasvietil,  na  nebi  skvie  sa  tisíce  a  tisíce  hviezd.  Tak 
ako  v  ňom  tisíce  túžob  a  nádejí... 

Nazrel  oblokom  do  izby.  Starý  sedí  a  číta,  iste  knihy  Machabej- 
ských.  Jej  tam  nevidno:  Zakráda  sa  ku  komore,  odchyľuje  dvere. 
Dlhý  pás  mesačného  svetla  padá  na  truhlu,  na  ktorej  sedí  ona. 

„Ako  sama  sedí!**  dumá  Martin  a  díva  sa  na  ten  čarovný  zjav. 
„Ani  čo  by  to  bolo  vo  sne,  tak  to  prichodí.  A  ja  tu  I  Čo  ja  tu 
hladám?  Ak  ma  podviedli?  Teraz  by  už  bolo  fažšie,  tažšie  sa  pre- 
môcť. Nech  Pán  Boh  chránil" 

Zastal  pri  dverách,  ani  sa  nehýbe. 

„Ujo?"  pýta  sa  ona  tichým  hlasom. 

„Ja,"  odpovedá  on.  Priblížil  sa,  že  svetlo  padlo  i  naň.  Ona 
sa  díva  ako  zanemená.  Myslí  hádam,  že  to  zjavenie.  Martin  sa  ne- 
môže spamätaf.  Pripadá  mu  ona  ako  bytost  vyššia.  Mesiac  jej  ob- 
lieva hlavu  svetlom  magickým,  tvorí  okolo  nej  akoby  žiaru.  „Ne- 
bojte sa,  ja  som  to  —  Kupec." 

„Ešte  vidno,  že  sa  nespamätala.  Jej  zdá  sa  to  všetko  velmi 
podivné.  Ako  by  sa  zjavil  duch.  Myslela  práve  naňho  —  tu  pred 
nou  on,  sfa  vtelená  myšlienka. 

„Ujo  bude  v  izbe,"  vraví  hlasom  zamierajúcim,  povstávajúc. 
^Ak  sa  chcete  odobraf..." 

„Ja?"  diví  sa  on.  „Ja  sa  odobraf?" 

„Idete  vraj  preč  —  do  Miškovca."  A  v  jej  hlase  znie  žial  a 
v  Martinovej  duši  kvitnú  nádeje. 

„A  kto  to  zas?" 

„Vaša  Hana." 

„Ešte  čo!"  A  tu  sa  už  rozosmial.  Šípi,  čo  Hana  vyviedla.  Vy- 
bozkával by  ju  za  to.  „Ja  tam  nemám  čo  hľadaC.  Inde  sú  moje 
korene.  Iba  tak  by  šiel,  keby  ste  ma  vy  poslali ..."  Tu  si  vzdychol, 
ako  po  (ažkej  práci,  i  pokračuje:  „Ale  ak  vy  poviete,  čo  len  slovo, 
ak  dáte  znak,  čo  aký  malý ..." 

„Tedy  zostaňte!"  zvolala  veselo.  Slepý  by  bol  zbadal,  ako  sa 
zmenila. 

A  jemu  ako  znejú  také  slová!  Tolko  v  nich  prostoty  a  srdeč- 
nosti. Prišla  naň  odhodlanosf  slepá.  Samota,  jej  úprimnosf,  krása 
večera  —  všetko  podporuje  v  Ďom  tú  odhodlanosC.  Sám  sa  nena- 
zdal, iba  keď  ju  mal  na  prsiach.  Tisne  ju  vrelé  k  srdcu.  Cíti  ne- 
konečné blaho  —  ona  sa  nevymký&a,  v  nemom  pozabudnutí  kladie 
hlávku  na  jeho  plece. 

Ale  to  trvalo  krátko.  Zas  sa  mu  chce  vytrhňúf,  chce  ho  od- 
dialil Jemu  sa  zdá,  že  ak  sa  mu  vymkne,  že  ztratí  ju  navždy. 
Drží  ju  pevne. 

„Prečo,  prečo!"  dohovára  jej  hlasom  strhaným.  ,^Nie  som 
hoden,  nie.  Ale  vás  tak  rád,  tak...  Neodhá&ajte  ma." 


718 

I, A  2o  jal"  zaplakala  na  jeho  prsiach.  „Vy  to  možno  iba  tak. . . 
Ak  vám  Hana  povedala  dačo.  Chcete  ma  z  milosrdenstva. . .  Ja  to 
nemôžem...  Ja  by  sa  hanbila!" 

„Čo  to  —  čo  to  zas?" 

„Že  ma  iba  ponúkli. . ." 

„A  kto  vás  núkal?" 

.Ujo..." 

„Tedy  to  bolo  mne?  Naozaj  mne?  Keby  ja  to  bol  vedel!" 

Betka  sa  trasie  na  jeho  prsiach  s(a  list  osikový.  Sklonila  hlavu 
na  jeho  široké  prsia  a  už  sa  nevymkýňa.  Tak  sladký  tento  okamih 
po  dlhom  utrpení;  i  duši  sa  zíde  pookriať  na  úslní  šfastia. 

„A  cit  vám  nezjavil?"  šepce  mu  hlasom  rozochveným.  , Viete, 
čo  ste  povedali:  že  ľúbosf  uhádne  všetko,  tej  že  sa  niČ  nezatají. .." 

„Dosf  sa  ozýval,  dosť!  Ale  ja,  blázon  —  ja  mu  neveril.  Ako 
sa  ozýval!" 

Starý  pričapil  knihu,  keď  ich  videl  vchádzaf  jedným  vrzom 
do  izby.  Najprv  podivenie,  potom  radosf.  Je  nesmieme  smieäny, 
chudák.  Nevie  sa  pretvarovať. 

„Čo  to?  Predsa  prišiel  —  no!  Pandúr  doSikoval?  Tys'  ho  vy- 
poCkala  —  sama?" 

„Sám  som  prišiel.  Prosím,  ak  prosbu  moju  prijmete." 

Starý  mu  podal  ruku  a  úprimne  stisol. 

„Ale  za  posla  nie  ste  vy  súci,"  smeje  sa  mu  Martin.  „Vy 
ste  nás  iba  pomútili." 

„Veru  tak  —  najlepšie!  Starý  vina!  Druhý  raz  choďte  sami!" 

„Ved  tak  som  i  urobil." 

„Chvalabohu!  Dosť  od  vás  —  dosť,  že  nie  pandúri..." 

Po  Ďure  bola  svadba,  už  v  zreparovanom  dome. 

Hane  ušila  Betka  divotvornú  vizitku  a  Martin  krásne  kordo- 
vánky.  Na  svadbe  bola  nesmieme  vyparádená,  tak  že  Eva  Brcuľovie 
celkom  ožlkla  od  závisti. 


»w^ 


Pozdrav  B. 

Aavidim  Ti,  zavidim 

tatranské  tie  hory, 
kde  šum  stromov,  vtáčat  spev 

dušu  rozhovorí; 


kde  na  krýdlach  mohutných 
orol  k  slncu  vzlieta, 

jak  duch  mocný  k  vidinám 
priúzkeho  sveta; 


719 

kde  tie  búrne  bystrice 

hučia  vodopády 
rezko,  rujno  jak  mysle 

smelej,  voľnej  mladi; 

kde  sa  dumno  ozýva 
drumbla  i  fujara, 

tajomná  jak  veštica 
odkliateho  jará; 

búrka  kde  tak  velebne 
hrôzou  blýska,  pára 

jako  súdu  Božieho 
svätosvätá  kára; 

kde  pred  nízkou  kolibou 
v  noci  kol  ohnika 

vyčkávajú  valasi 
príchod  Jánošíka. 

Dajže  mi  skôr  ohlasu, 
čo  šumia  tie  hory: 

prijde-li  už  ten  víťaz 
krivde  na  úmory?  — 


J.  D. 


Povesti. 

Od  F.  Št^anského, 

13.  Psota. 

Mal  psotár  psotu  y  dome,  nevedel  sa  jej  zbavif.  Z  každého 
kúta  kukala  na  neho.  Vypadal  už  sám  jako  tá  psota,  lebo,  aby  ste 
vedeli,  psota  má  tú  vlastnost,  že  u  koho  sa  zdržuje,  ten  ihneď  jej 
podobu  na  seba  bere.  Myslel  človek,  že  ona  v  tom  otrhanom  dome 
má  koreň  a  milé  hniezdo,  ktoré  sa  jej  nechce  opustit,  i  pomyslel 
si :  Nebudem  ja  tu  teba  opatrovať  —  aby  si  ty  zhorela  aj  so  psotou ! 
S  tým  pobral  a  popchal  do  vreca,  Čo  ešte  málo,  neveľa  mal,  pod- 
pálil dom  a  zutekal  svetom. 

Eed  už  bol  dosf  ďaleko,  a  ustatý  od  cesty  odpočívaja  smutno 
sa  díval  na  dohárajúcu  svoju  chalupu,  len  s  tým  sa  aspoň  v  srdci 
tešil,  že  tá  nešfastná  psota,  čo  ho  tak  prenasledovala,  zhorela  v  tom 
ohni,  a  poneváč  už  bol  i  hladný,  otvorí,  aby  dačo  pod  zuby  vy- 
hladal,  vrece,  a  tu  z  vreca  vykukne  na  neho  psota,  reka :  Tu  som ! 

Psota  nedrží  sa  miesta,  ale,  jako  všetok  hyd,  človeka. 


720 

Bola  sa  tiež  aj  u  kováča  zabniezdila  psota.  Stalo  sa  to  vtedy, 
keď  kováč  ležal  za  dlhšf  čas  chorý.  Mrzelo  kováča,  nemohol  vystáC 
smutného  jej  pobladu,  i  umienil  si  pevne,  že  ju  vydurí  z  domu. 
Počkaj  vraj,  veď  ťa  ja  pohnem  1  sa  jej  zastrojil.  Kadenáhle  teda 
ozdravel,  pochytil  kováč  kladivo,  a  kul  a  kul,  len  tak  zvonilo.  Taký 
buchot  a  cvengot  nemohla  zniesC  psota,  lebo  ooa,  však  viete,  nado- 
všetko len  tichost  a  pokoj  pre  svoju  lenivosC  miluje,  i  ušla  od 
kováča. 

Yyhnatá  chodí  psota  popod  obloky  a  nakukáva,  u  koho  by 
príhodnú  hospodu  pre  seba  našla. 


14.  Komár,  lev  a  človek. 

Poštípal  komár  leva,  zareval  lev,  nie  tak  od  bolasti,  jako  od 
zlosti,  že  kto  jemu  medzi  zvermi  najmocnejšiemu  opováží  sa  blížil 

Zočiac  komára,  čo  ho  to  poštípal,  začudoval  sa  nad  ním  a 
zvolal:  Jak  malá  potvora,  a  jak  velká  jeho  opovážlivosti  Povedz, 
muška,  z  čoho  máš  tú  silu,  že  sa  ešte  do  mňa,  do  kráľa  zverov, 
dávaš  ?  —  Z  krvi  človeka,  vetí  komár.  —  No  poďže  mi  teda  ukázat 
človeka,  až  sa  ešte  aj  ja  potúžim  jeho  krvou. 

Davší  sa  na  cestu  hladaf  človeka^  stretli  najprv  malého  chlapca. 
—  To-li  človek  ?  táže  sa  lev.  —  To  ešte  len  bude,  dostal  odpoveď. 

Putujúci  ďalej,  dohonili  shrbeného  starca,  o  barlách  biedne  hapka- 
júceho.  —  Či  to  on?  opytuje  sa  lev.  —  Bol  kedysi,  bol  to  človek, 
ale  už  je  z  neho  len  žobrák,  znela  odpoveď. 

Konečne  sišli  sa  s  vojakom.  —  No,  to  je  on,  ukáže  naňho  komár 
a  uhne  sa  na  stranu. 

Lev  pustil  sa  na  junáka,  ale  ten  ho  privítal  najprv  streľbou, 
a  potom  šabľou,  a  tak  ťal  do  leva,  že  milý  levko  celý  dokrvavený, 
uemoha  prevládať,  dal  sa  na  útek. 

Na  úteku  vyznával  pred  komárom,  že  je  veru  chlap  ten  člo- 
vek. —  Keď  mi  —  vykladal  ďalej  —  do  očú  napľul,  len  sa  mi  tak 
ziskrilo,  no  ale  to  ešte  nič  proti  jeho  jazyku,  hí  —  ten  je  ostrý! 
tak  ma  ním  lízal,  že  nebolo  možnej  veci  proti  nemu  obstát  Už 
nedivím  sa  tomu,  že  z  jeho  krvi  máš  tej  sily,  ale  tomu  sa  ja  pre- 
veľmi divím,  jako  sa  ty  do  jeho  krvi  dobiješ,  keď  som  sa  ja  ne- 
mohol ? 

—  Nie  silou,  vetí  komár,  tej  ja  mám,  pravdu  rečeno,  veľmi 
málo,  ale  Isťou.  Nezbadané,  jako  i  teba,  napadnem  človeka,  a  vre* 
žem  sa  mu  do  krvi. 

To  reknúc  rozletel  sa  s  krikom  velikým  oznámiť  celej  hore, 
jaký  je  on,  komár,  víťaz,  že  i  leva  i  človeka  prevládze.  Celý  bez 
seba  jako  slepý  leťa  zavadil  o  pavučinu  a  uviaznul  v  nej ;  tu  pavúk 
náhle  urobil  konec  jeho  hriešnemu  životu. 


721 


15.  Ylk  a  líška. 

Emotrili  sa,  a  keď  sa  i  časom  kedy  rozkmotrili,  to  sa  oni  zase 
znova  pokmotríli  ^);  zo  samej  lásky  boli  by  sa  i  zjedli. 

Raz,  keď  išli  na  hody  (oni  radi  chodievali  na  hody),  kmotor- 
vlk  tak  vrúcne  počal  objímat  kmotrulíšku,  že  mala  skoro  dušu  vy- 
pustiť; ledvou  núdzou  vydrela  sa  mu  z  náručia,  a  sotva  dych  po* 
padajúc.  —  Rozum,  kmotre,  nerobte  parády !  vykríkla,  —  hybajrae, 
povedá,  radšie  na  veselie  do  dediny,  tam  je  svadba.  A  už  bežali 
behom. 

Prijduvái  do  svadobného  domu,  zaujali,  jako  nezvaní  hosti,  na 
peci  miesto^).  Tu  líška,  nečakajúc  až  ich  ponúknu,  pobrala  do  kapsy 
na  peci  prichystané  koláče.  Keď  bolo  na  stôl  klásf,  nebolo  koláčov. 
Podozrenie  hneď  na  tých  dvoch  padlo.  —  I  bysfubohu,  to  len  hla 
tí  zurvalci  z  hory!  Sto  sa  tým  bohov  — !  skríkli  svati,  a  —  do 
nich!  Líška,  svižká,  stihla  ešte  zavčasu  von  sopúchom,  ale  vlka, 
toho  špatné  nabili,  ledva  preledva  so  životom  ušiel. 

Líška,  šelma  prebitá,  potom,  keď  sa  uchvátených  koláčov  na 
bezpečnom  mieste  dobre  najedia,  robila  si  dobrú  volu,  i  vyvaľovala 
sa  na  pazderí ;  toho  sa  jej  do  kožucha  nastýkalo.  Sijdúc  sa  potom 
s  dochrámaným  vlkom,  stavala  sa  pred  ním,  jako  by  bola  i  ona 
sama,  boh  vie  jako,  dotrýznená,  dokatovaná.  Schúlená,  žalostivým 
hlasom  vykladala,  že  jako  ju  tam  na  tom  nešťastnom  veselí  do- 
mlátili,  až  z  nej  vraj  —  ukazovala  na  nastokané  po  sebe  pazdere  — 
polámané  kosti  trčia.  Ach,  nevládzem  sa,  povedá,  ani  pohnúf,  ne- 
vládzem! Nože,  kmotorko,  vy  ste  mocnejší,  hej,  vezmite  ma  na 
seba.  A  už  mu  bola  na  chrbte. 

Nesúc  sa  pohodlne  na  viku  (jazdci,  čo  nepohodlne  jazdia,  tí 
dostávajú  vlka),  porúhala  sa  mu  líška:  „Nese  bitý  nebitého,  nese 
nesytý  sytého.''  Neporozumel  vlk,  čo  vraví  líška,  od  hladu  ani  nedal 
pozor  na  slová,  ale  hútal  v  sebe,  že  tú  líšku  shodí  so  seba,  a  nech 
sa  robí  čo  chce,  hlad  svoj  utíšit  musí. 

Medzitým  i  líška,  neveriac  zubatému  kmotrovi,  opäC  na  novú 
lesC  myslela.  —  Ny,  ny!  kmotre,  hlaďteže  toho  koňa,  čo  tamhľa 
na  lúke  vylihuje!  zvolala  a  ukazovala  naň;  —  ej,  čiže  by  nám  ho 
bolo  na  pospas  I  Viete  čo,  kmotre,  hovorí  ďalej,  ja  ho  s  vami  sput- 
nám, chvost  o  chvost,  i  zavlečeme  ho  do  hory;  tam  je  náš.  I  tak 
učinila.    Ale  kôň,  zo  sna  zdurený,  schytil  sa  na  nohy  a  hil  pálil, 


')  Kmotrif,  kmotrat  sa «»  kmotrom,  kmotrou  sa  nazývať,  pokmotríf  sa  a* 
do  kmotrovstva  vstúpif ,  i  pomerit  sa ;  rozkmotrif  sa  =  zrusif  priateľstvo^  po- 
hnevať sa.  Kmotrovia  si  obyčajne  „dvoja''  či  „vyks^ú",  čo  by  si  predtým  boli 
flg  tykali. 

')  Na  veselie,  po  dedinách,  majú  právo  i  nezvaní  hostia;  ktokoľvek 
príjde,  je  hostom.  To  bývajú  jakíkoľvek  chudobní  ľudia  a  mladá  chasa  z  obce ; 
tí  nechybia  na  žiadnej  svadbe.  Zaigímajú  obyčajne  na  peci  alebo  pri  dverách 
miesto,  ztade  i  porekadlo:  Nevolaných  hostí  za  dvere  sádžu.  Tam  čakajú,  či 
sa  im  dačo  z  hostiny  dostane.  Na  sva'ibu  u  zámožných  gazdov  naženie  sa  toľko 
sveta,  Že  nielen  izby  sú  preplnené,  ale  i  pitvor  i  okná  zvonku  obsadené;  a 
božechráň!  dakoho  preč  odbáňat 

46 


722 


Yle£a  za  sebou  vlka,  máme  sa  spierajúceho,   prosto  do  dediny. 

—  Do  hory,  kmotre,  do  hory !  volala  za  ním  sa  uškliebajúci  líška, 

—  a  nie  do  dediny !  —  A  už  ja  vidím,  kmotrička,  zavýjal  vlk  ne- 
volný,  už  vidím,  že  ja  zas  neminem  dediny! 

Nemáš  nad  úprimné  priatelstvo! 


16.  Ylk  krčmárom,  a  kačka  krčmárkou. 

Za  dávnych  dávien  ^),  kedy  ešte  pomenej  sveta  bývalo,  stal  vlk 
krčmárom,  a  pojal  si  za  spoločnlcu  kačku,  bo  tá  vraj  vedela  dobre 
merat,  to  jest,  vedela  vodu  miešat  Dával  krčmár  ludom,  keď  pe- 
ňazí nemali,  aj  na  veru;  krčmárka  len  za  hotové  dávala,  ale  utržené 
peniaze  potatme  pre  seba  schovávala.  Že  sa  potom  gazdovstvo  pri 
takom  gazdovaní  nemohlo  vzmáhaC,  to  každý  uzná,  aj  že  z  toho 
večný  hriech  v  dome  býval;  žena  sa  s  mužom  vadila  každý  den, 
že  nemá  čo  variC  ani  čo  piecC  ani  čokoľvek  v  dome  treba,  a  len 
ho,  ledva  bol  s  koristou  zo  sveta  prišiel  domov,  opät  durila,  aby 
šiel  sháňat. 

Po  čase,  keď  už  mala  za  plný  mešec  peňazí,  a  krčmár  bol  zase 
do  sveta  odišiel,  v  jednu  tichú  noc  sobrala  milá  krčmárka  svoje 
háby  í  schované  peniaze,  zavesila  si  batoh  na  krky,  a  hybaj !  v  úteky 
sa  dala.  Vida  vlk  domov  sa  navrátivší,  čo  sa  stalo,  poďl  pustil  sa 
za  odbehlicou.  Uzrel  ju,  niesla  sa  na  hrone*).  Nemoha  od  brehu 
ďalej,  volal  za  ňou,  a  keď  sa  kačica  ozrela  po  ňom,  tu  sa  jej,  po- 
hybom hlavy,  sosul  zavesený  batoh,  a  člup!  spadol  pod  vodu.  Ne- 
mal už  ani  vlk  z  toho,  čo  nazbíjal,  ani  lakomá  kačica,  čo  naskrý- 
vala,  ničoho.  —  Od  tých  čias  hrúži  sa  kačica  do  vody  dolu  hlavou, 
hľadajúci  mešec  s  peniazmi,  čo  jej  to  vtedy  na  úteku  do  vody 
spadnul,  a  vynorivší  dáky  zdrap,  natriasa  ho  v  pysku,  či  varí  nie 
sú  tam  jej  ztratené  peuiaze,  nuž  a  vlk,  ten  teraz  po  salašiech  chodí 
vyberal  zálohy,  čo  bol,  keď  krčmáríl,  valachom  na  bradu  dával. 


17.  Králik. 

Králik,  ináč  cárašník,  to  je  ten  najmenší  vtáček  (u  nás).  Zcela 
nepatrný,  nevyznamenáva  sa  ničím,  ani  perím,  ani  spevom,  ani  letom. 
Gárašníkom  ho  zovú  po  cárachu,  to  jest  samorostlom  plote,  v  jakom 
sa  drží,  čo  patrne  ukazuje  na  jeho  nízky  pôvod.  K  hrdému  kráľov- 
skému menu  len  úskokom  prišiel,  a  síce  takým,  že  keď  sa  vtáci 
pretekali  o  kráľovskú  hodnost  —  bo  po  veštbe  tomu  bolo  byt  krá- 
ľom, kto  medzi  všetkými  vyletí  naj^vyššie  —  vtedy  on,  ten  ctoišník, 
ukryvší  sa  orlovi  pod  krýdlo,   keď  tento  už  bol  v  najvyššej  výike 


^)  Slyino  i  takto  cačínaf:  Za  kriaha  sveta. 

*)  Hron  aj  jako  apellatívum  za  potok  sa  ožÍTa  na  HorehronĹ 


723 

a  vtáctvo  pod  ním  v  hlbokej  pokore  králom  ho  vítalo,  vtedy  teda 
na  orlovi  nesený  vtáček  ešte  kúštek  vyššie  nad  neho  vyletel,  a  tak 
milého  orla  o  víťazstvo  prípraviL 

Lenže  mu  ono  to  slávne  meno  kráľovské  ani  mak  neosoží; 
vtáci  pritom  všetkom  ním  opovrhujú,  i  stíhajú  a  obháňajú  ošemet- 
níka,  a  on  splašený  schováva  sa  i  do  myšej  dieiy,  ďalej  od  plota 
ani  sa  neodvažujúc. 

Tak,  hla,  nejeden  chatrný  Človieček  —  prázdna  hlava,  podlá 
duša,  na  krýdiach  priazne  povznesený,  ošemetné  predchytuje  zá- 
sluhu a  dôstoj  hodným  ľuďom!  Avšak  dôstoje  a  titule  bez  príčiny 
ctnosti  a  moci  sú  leda  zvučné,  prázdne  slová;  kdežto  opravdivá 
veľkost  ducha  v  ríši  duchov  i  bez  tamtých  svrchovanou  mocou,  jak 
orol  vo  výšinách,  panuje. 


18.  Nátcha  a  lámka. 

Sišly  sa,  nátcha  s  lámkou. 

—  Vitaj,  chuchňavá! 

—  Bohdaj  i  ty,  kulhavá! 

—  Jako  sa  máš? 

—  Zle. 

—  A  ty? 

—  I  ja  nedobre.  Kde  sa  i  mat  u  sedliaka  dobre?!  Surovec, 
stisne  ma,  mňa  útlu,  slabú  osobu  medzi  tvrdé  prsty,  jednako  jako 
by  do.  klieští,  a  pľask  I  mňa  nemilosrdne  o  zem.  Nie,  nebudem  ja 
u  sedliaka  bývat,  nie  je  ten  hoden  toho,  pôm  ja  radšej  do  pánov, 
tam  mne  bude  hodina,  tam  mi  bude  sveta  žit,  tam  sa  budú  so 
mnou  maznaf,  budú  mi  voňačky  podávať,  do  šatiek  ma  zakrúcat  a 
pri  sebe,  jako  poklad,  vo  vačku  nosit. 

—  Počkaj  ma,  sestra,  pôjdeme  spolu,  rekla  druhá.  —  Ani  ja 
už  nemôžem  vydržať  u  sedliaka.  Čo  jako  rada  bych  si  pohovef, 
nemôžem!  Ustavične  vláči  ma  po  poli,  po  hore,  nedbá,  či  v  daždi 
či  v  zime,  a  kdekade  po  jarkoch  ma  tratí.  ^)  Aj  mne  bude  dobre 
u  pánov,  nedajú  na  mna  ani  vetríku  zaviať,  budú  ma  v  teple  a  na 
pokoji  držať,  na  mäkkú  posteľ  ukladať,  i  na  koči  do  teplíc  voziť. 

PoSly. 


19.  Zimnica  a  osýpky. 

Na  moste  sišly  sa  dve  smrťky,  každá  s  batohom  na  chrbte. 

—  Čo  neseš,  sestra?  táže  sa  jedna  druhej. 

—  Nesem  do  dediny  osýpky  (kiahne,  neštovice)  na  deti,  do 
nich  ich  hodím. 

—  A  tyže  čo,  sestra? 


^)  Lad  choroby  ig  chodením  lieči;  to  Tol^jú:  „tratiC*. 

46' 


724 

—  Ja  zimnicu  do  mlyna.  Mám  zlosf  na  paholka,  skočím  mn, 
keď  bude  jest,  do  kaše,  a  budem  ho  triasC,  pokým  z  neho  duiu 
nevytrasem. 

Počúval  ten  rozhovor  práve  vtedy  pod  mostom  ukrytý  paholok. 

Na  večeru  dala  mlynárka  paholkovi,  keď  domov  prišiel,  kaše  jesl 

Jako  niesol  lyžicu  do  úst  paholok,  na  pamät  mu  prišlo,  čo 
hovorila  smrtka,  hneď  odtrhaul  lyžicu  od  úst,  kašu  do  obročnice 
vykydal  a  zavesil  na  kvačke. 

Ráno,  keď  vstali,  videli,  triaslo  tú  obročnicu  ^).  Paholok  vedel, 
čo  je  vo  veci,  a  on  to  i  vyrozprával. 

Ale  i  deti  v  dedine,  včera  ešte  zdravé,  ráno  už  boly  osýpkami 
zarútené. 


20.  Kňazské  vrece. 

Nalapal  čert  hriešnych  duši  a  niesol  ich  vo  vreci  do  pekla. 
Na  ceste  predstal  ho  kňaz,,  a  s  pomocou  žiaka  (diakona,  rechtora) 
odňal  mu  korisf.  Duše,  rozhrešiv  ich,  vyprostil,  tie  uletely  do  neba. 
Ale  o  prázdne  vrece  sa  oba,  khaz  i  žiak,  preli,  každý  ho  chcel  mal 
Naťahovali  sa  s  ním,  mykali,  trhali,  až  sa  vrece  na  dvoje  roztrhlo. 
Spodná  polovica  so  dnom  ostala  v  rukách  žíakových,  vrchná  v  kňazo- 
vých rukách.  —  Preto,  hla,  vrece  kňazovo  je  vraj  nenasyté,  ne- 
náberné  —  nemá  dna. 

(Aspoň  má  kde  klásf  urážky,  čo  namiesto  kňazských  desiatkov, 
ktoré  čert  vzal  z  pomsty  za  odňatú  mu  korist,  od  sveta  dostáva.) 


21.  Matuzalemský  plot. 

Tým  volajú  vetchý,  slabý  plot.  Rozpráva  sa,  že  keď  starý 
Matuzalem  oprával  plot,  len  tak  leda  bolo  z  paprutiny,  dohováral 
mu  Boh  pre  plané  dielo,  ktoré  nemôže  mat  trvácnosti.  —  Mne  ono 
dos(  vytrvá,  odvrkal  Matuzalem,  som  starý,  nebudem  už  dlho  žit 
na  svete,  a  pre  druhého  čo  bych  sa  mal  trápit.  —  Žatým  žil  on 
najdlžšie  medzi  všetkými  luďmi,  i  mal  sa  čo  po  toľké  veky  každo- 
ročne naplácat  planého  plota. 


')  Netreba  spustiC  s  urna,  že  to  vo  mlyne  bolo. 


*»«*• 


m 


Orava  a  Turec. 

Príspevok  Ini  slovenským  starožitnosťam. 
Napísal  Pavel  Kriško. 


Terajšie 


horao-uhorské  župy  Orava  (po  latinsky,  maďarsky 
i  nemecky  Arva)  a  Turec  (v  latine,  maďarčine  i  nemčine  Túrócz), 
ležiace  na  južnom  svahu  karpatského  pohoria,  sú  istotne  každému 
Slovákovi  dobre  známe. 

Nie  ich  poloha,  priestranstvo,  zvláštnosti  a  iné  všeobecné  vlast- 
nosti a  ich  skúmanie  a  opis  sú  cieľom  týchto  riadkov :  prehovoríme 
si  nateraz  o  ich  posial  živej  starine,  o  dobe,  v  ktorej  sa  v  písmach 
po  najsamprv  spomínajú. 

Naše  domáce  pramene  znajú  a  spomínajú  Oravu  názvami  Oroua, 
Aroua,  Oraua,  Araua  i  Arua,  a  Turec  sta  Turucb,  Turch,  Thuroch 
i  Thurch  už  v  tých  dobách,  keď  ešte  panovali  nad  Uhorskom  králi 
z  Árpádovho  rodu,  a  menovite  Turec  je  spomenutý  už  v  listine, 
pochodiacej  z  čias  sv.  Štefanových,  teda  už  v  jedenástom  storočí. 

Dla  týchto  prameĎov  patrily  obe  tieto  terajšie  župy  spolu 
8  Liptovom  a  severným  Tekovom,  Hontom  a  Nuvohrarlom,  sCa  oso- 
bitné okolia  —  provincie  —  ku  Zvolenskej  velžupe  a  ich  najvyšším 
občianskym  i  vojenským  náčelníkom  bol  župan  a  veliteľ  teraz  už 
v  rumoch  ležiaceho  starého  zvolenského.  Pustým  hradom  menova- 
ného zámku. 

No  o  vela  prv  stretáme  sa  s  Oravou  a  Turcom  v  cudzozemských 
spisoch. 

Náš  veleumný  a  v  staro-slovanskom  dejezpyte  posial  nikým  ne- 
prevýšený Šafárik  píše  vo  svojich  Slovanských  Starožitnostach  ^)  toto : 
„b)  Arsietae,  'ApaiiíTai,  podlé  položení  a  jména,  pošlého  snad  od  ŕeky 
R' s,  Ras  vždy  za  Slovany  pfijatí  býti  mohou,  ačkoli  bytování  je- 
jich  v  pozdejších  časích  s  j  istotou  vypátrati  nesnadno.^ 

Nepodarilo  sa  mu  teda  určit,  ktorý  by  to  bol  slovanský  národ, 
Ptolemäom  Arsietmi  menovaný,  bárs  jeho  domnienka  o  rieke,  ma- 
júcej hlas  „r*"  základným  hlasom,  bola  úplne  pravá  a  veľmi  blízko 
ho  doviedla  k  menu  tohoto  záhadného  „národa^. 

Príčinou  Šafárikovho  nezdaru  v  tomto  ohľade  je  a  bol  výlučne 
iba  zkazený  text,  v  ktorom  ležala  pred  ním  práca  l^tolemäova.  On 
dobre  znal  a  žaloval  sa  trpko,  že  niet  správneho  a  spoľahlivého 
vydania  z  diela  Ptolemäovho  ^),  no  tomuto  nedostatku  nemohol  on 
sám  odpomôct  i  musel  sa  uspokojiť  i  s  tým,  čo  znal  a  povedal 
o  Arsietoch. 

V  najnovších  časiech  zahryznul  do  tohoto  orieška  medzi  inými 
mužmi  i  slovutný  nemecký  spisovateľ  a  bývalý  professor  na  berlín- 
skej universite,  Karol  Miillenhoff.  Tento  pojednáva  v  druhom  sväzku 
svojho  diela   „Deutsche  Alterthumskunde'' ')  hlavne  o  východnom 


')  Vydanie  pražské  z  roka  1862,  diel  L,  Btr.  238. 

'  Slovanské  Starožitoosti,  1862.  diel  L,  Btr.  2S3,  lit.  e. 

*)  Vydané  v  Berlíne,  Weidmannsche  Buchhandlungi  1887, 


rozhraní  dríevnej  Germanie  i  uvodí  všetkých  dávDycb,  gréckych, 
rímskych  i  nemeckých  spisovateľov  (v  zriedkavejších  pádoch  i  slo- 
vanské pramene  a  odborné  diela),  hovoriacich  o  týchže  územiach 
a  o  národoch  v  povislianskych  krajoch  a  na  duešnom  uhorskom 
i  moravskom  Slovensku  obydlených. 

Dla  MuUenhoffových  naúk  tvorila  rieka  Visia  v  celom  svojom 
toku  a  počnúc  od  jej  žriedla  až  po  ten  bod,  kde  Dunaj  nad  Va- 
covom  svoj  východný  smer  razom  v  beh  poludňajší  mení,  v  rovnej 
čiare  hranicu  medzi  Nemcami  a  inými  nenemeckými  kmeňmi. 

Mullenhoff  síce  zaberá  všetko,  čo  len  možno,  pre  Nemcov  a 
patrí  medzi  tých,  ktorí  vzdor  četným  a  jasným  svedectvám  silou 
mocou  zapierajú,  že  by  Slovania  pred  piatym  storočím  po  Eristu 
Pánu  dakedy  v  dnešnom  Uhorsku  boli  bývali,  no  pritom  všetkom 
nepočituje  Šafárikových  A  i  sietov  k  Nemcom,  ale  dopúsCa,  že  patrili 
ku  inému  národnému  kmeňu. 

Vynasnažujúc  sa  určit  bydliská  všetkým  v  Ptolemäovom  zeme- 
pisnom diele  vypočítaným  národom,  dôvodí  Míillenhoff  celkom  lo- 
gicky, že  Arsieti  nemohli  bývaf  nikde  inde,  ako  poniže  prameňov 
rieky  Visly  v  Tatrách,  a  síce  v  ich  južnom  svahu. 

Avšak  v  osnove  ním  upotrebenej  písané  je  meno  tohoto  ná- 
roda nie  ako  v  Šafárikovom,  totiž  'Ápcvfjfzai  (Arsietai),  lež  Apsu^ai 
(Arsyetai)  a  poneváč  grécke  malé  sigma  (s)  veľmi  je  podobné  ma- 
lému omikľon  (o),  teda  Miillenhoff  opravuje  prepisovateľmi  pokazené 
slovo  'AfxjuYjrai  (Arsyetai)  na  'Apou^tai  (Aruetai)  a  v  tojto  podobe  mu 
už  potom  úplne  rozumie  i  hovorí,  že  Ptolemäoví  Arueti  boli  ľudom, 
bývajúcim  na  rieke  Arue  ^),  našej  to  Orave,  ktorá  i  latinským,  i  ma- 
ďarským i  nemeckým  spisovateľom  bola  vždy  a  je  až  posiaľ  sta 
„Arva**  známa. 

S  iným,  u  Ptolemäa  menom  TcupioKot  (Teyriskoi  alebo  Turískoi, 
lebo  starí  Gréci  často  píšu  )>eu((  tam,  kde  v  slovanských  menách 
a  slovách  ))U((  sa  užíva)  označeným  národom  nevie  si  ani  Miillenhoff 
da(  rady,  bárs  tuší,  že  by  malý  byt  jeho  sídla  tiež  dakde  v  tatran- 
skom pohorí,  a  v  svojom  pomykove  vykazuje  mu  bydlisko  vo  vý- 
chodných Karpatoch,  až  hen  v  Marmaroši  alebo  Sedmohradsku. 

Keby  bol  znal  naše  Slovensko  a  jeho  župy,  istotne  by  bol  inam 
položil  Ptolemäových  Teuriskov  a  nebol  by  sa  namáhal  hľadaC  pre 
nich  kraje  ešte  i  v  ďalekom  Norikume. 

Šafárik  o  Teurískoch  úplne  mlčí. 

No  známo  je  všetkým  deje-  a  zemezpytcom,  mavším  prácu 
s  Ptolemäovým  dielom,  že  tento  učený  Grék  neznal  drievnu  Ger- 
mániu a  Sarmatiu  z  vlastného  názoru,  ale  že  použil  ku  svojej  práci 
zčiastky  starších  zeme-  a  dejepisných  diel  a  zčiastky  i  zpráv  iných, 
Rimanmi  a  Grékmi  mu  dodatých,  a  následkom  toho  že  síce  po- 
usiloval sa  všetko  pilne  zaznačit,  čo  čítal,  alebo  dopočul  o  týchto 
stranách,  ale  pri  tejto  svojej  práci  že  i  narobil  dost  chýb,  vyká- 
zavší daktorým  národom  sídla  tam,  kde  ich  istotne  nikdy  nebolo. 
Veď  dobre  vieme,  že  sa  naše  kraje  cudzincom  takrečeno  iba  od 


*)  Spomenuté  dielo,  str.  81. 


tých  čias  stály  zoámejšími,  odkedy  ich  počaly  krížit  železnice;  za 
časov  starších,  kde  boly  preinávkové  pomery  neprirovnatelno  horšie, 
veruže  sa  nechcelo  cestovať  inostrancom  po  krkolomných  cestách 
úzkymi  našimi  dolioami. 

A  čože  riecC  v  tomto  ohlade  o  časoch  Ptolemäových  ? 

Y  celej  a  veru  pomerne  bohatej  rímskej  i  gréckej  literatúre 
niet  ani  najmenšej  stopy,  že  by  v  západnom  tatranskom  pohorí 
buďto  Rimania,  buďže  Gréci  volakedy  boli  bývali  a  všetky  —  i  to 
sporé  —  zprávy  o  týchto  krajoch  dostaly  sa  ku  nim  iba  snád  kroz 
Celtov  a  pozdejšie  kroz  Nemcov,  a  i  to  tiež  sotva  z  bezprostrednej 
zkúseuosti,  ale  iba  z  tretej  alebo  štvrtej  ruky,  lebo  i  Celtovia  a 
Nemci  neboli  tunajšími  obyvatelmi. 

Ptolemaus  len  to  znal,  že  neďaleko  od  jeho  Arvetov  žije  i  druhý 
negermánsky  národ,  Turískovia. 

Tak  myslím,  že  každému,  porovnavšiemu  nepredpojate  všetky 
kroz  početných  učencov  a  skúmatelov  o  Ptolemäových  Teuriskoch 
uverejnené  zprávy  a  uváživšiemu  chladnokrvne  hore  spomenuté 
okolnosti,  samo  sebou  napadne  s  Oravou  bezprostredne  susediaci 
Turec  a  že  po  bedlivom  skúmaní  uzná,  že  Ptolemäovi  Teurisci  ne- 
mohli byt  iní,  ako  naši  Turčania. 

Nasvedčujú  tomu  i  kmeny  oboch  národných  mien,  totiž  ^Arv^ 
a  gTeur'',  alebo  naše  ^^Or*" ')  a  „Tur"^  a  nasvedčuje  jasne  i  sused- 
stvo oboch  terajších  žúp,  Oravy  i  Turca,  ktoré  veru  bolo  od  akživa 
tak  blízke,  ako  i  za  našich  čias. 

PocbybnosC  o  tom,  či  Ptolemaus  mienil  svojimi  Arvetmi  a 
Turískmi  skutočne  Oravcov  a  Turčanov,  mohla  by  vzbudit  v  súd- 
nom skúmatelovi  len  tá  okolnost,  že  on  menoval  v  svojom  diele 
národy,  kdežto  sú  ani  Oravci,  ani  Turčania  nie  národom  alebo  ná- 
rodmi, ale  iba  čiastkami  terajšieho  slovenského  národa. 

To  je  ovšem  pravda  neodškriepna,  že  ani  Oravci,  ani  Turčania 
netvoria  osobitné  národy  a  bez  všetkej  pochyby  ani  nikdy  netvorili, 
ale  i  to  je  každtmu  priateľovi  starodávnych  dejepiscov  známe,  že 
Ptolemaus  vypočítal  a  popísal  tolko  národných  mieii,  že  keby  to 
všetko  boly  skutočne  malý  byt  osobitnými  nfirodmi,  teda  by  sa 
mnohému  takému  národu  nebola  ušla  ani  len  štvoročná  míla  za 
bydlisko;  a  to  je  —  tuším  —  predsa  trošku  primálo.  Práve  pre 
túto  príčinu  všetci  s  Ptolemäovým  dielom  zaoberavší  b  zaoberajúci 
sa  dejezpytci,  nevynímajúc  ani  nášho  výtečného  Šafárika  a  najnov- 
šieho Ptolemäovho  zpytatela  a  kritika  Mlillenho£fa,  uznali  a  uzná- 
vajú, že  starý  ten  alexandrínsky  zemepisec  vyhlásil  čiastočne  i  oby- 
vateľov pojediných  okolí  a  žúp  mylne  za  národy. 

Toto  prihodilo  sa  mu  s  našimi  Oravci  a  Turčanmi. 


')  Tenže  kmeň  je  základom  i  ?  názve  „Ornak**,  ktorým  označujú  s  Ora?oa 
sáflediaci  Poliaci  jeden  tatranský  vrch  ▼  chotári  kostoliátskom  pri  Zakopanom. 
Rozdiel  medzi  názTami  Orava  a  Ornak  záleží  len  v  príponách  atxi  a  nak.  Po- 
chybigem,  ie  by  prípona  €tva  v  slove  Orava  vyznamenávala  vodu,  ako  to  nie- 
ktorí vysvetlila,  lebo  tú  istú  prípona  nachodíme  i  v  takých  slovách,  ktoré 
nemigú  s  vodon  niČ  spoločného,  ako  na  pr.  púpava,  žihľava,  pŕhľava,  čierňava, 
výfiava  a  mnohé  hié. 


?2ý 

A  nie  je  div,  že  sa  tak  sIäIo.  Veď  hla  i  za  nasej  doby  je  zvy- 
kom všeobecným,  že  ua  otázku,  čo  je  za  rodáka,  nepočut  odpovede, 
ze  Slovák,  ale  ov^em  o  vela  častejšie  odpovedá  patričný,  že  je 
Oravec,  Turčan,  Lipták,  Spišiak,  Saríšan,  Trenčan,  Nitrau,  alebo 
Honfan.  Len  obyvatelia  pohronskej  doliny  a  Poiplia  nehovoria  oby- 
čajne, že  sú  Zvolenčania,  Tekovania,  alebo  Novohradčania  (tuším, 
že  do  tejto  triedy  patria  i  naši  rodťlci  v  župách  Gemerskej,  Preš- 
porskej  a  Abauj-tornianskej),  ale  udávajú  v  odpovedi  hneď  menšie 
okolie,  alebo  i  obec,  kde  bývajú,  ako  na  pr.  Horehronec,  Detvan, 
Krížan  atď. 

A  keď  tento  zvyk  až  posial  trvá,  kde  nepomerne  proti  starej 
dobe  pokročivšie  premávkové  pomery  dakedajšie,  sťa  čínsky  múr 
jednotlivé  župy  od  seba  deliace  vrchy  úplne  schodnými  urobily  a 
deliace  tie  múry  odstránily,  keď  —  hovorím  —  tento  zvyk  posial 
nevyhynul,  či  snáď  to  zdá  sa  byf  pravde  nepodobným,  že  i  naši 
pradávni  predkovia  dľa  neho  sa  spravovali  a  svoje  rodáctvo  nie  tak 
ohľadom  na  rsč,  bo  veď  tá  beztoho  nemala  v  tých  časiech  ešte 
žiadnych  povedomých  pestitelov,  ale  ohfadom  na  bydlisko  označo- 
vali? Veľkou  je  vôbec  otázkou,  či  sa  naši  praotcovia  už  za  časov 
Ptolemäových  cítili  byť  členmi  väčšieho  —  slovenskél  o  —  národa ; 
mne  zdá  sa  byf  o  veľa  pravdepodobnejším,  že  im  úplne  dostačoval 
župný  partikularismus  a  ten  bol  i  vlastnou  a  jedinou  príčinou,  že 
Ptolemäus  vyhlásil  Oravcov  a  Turčanov  za  osobitné  národy. 

V  tomto  ohľade  je  ešte  i  to  a  síce  veľmi  pozoruhodné,  že 
v  homo-uhorských  župách  už  od  trinásteho  storočia  obydlení,  meno- 
vite však  kremnickí  Nemci,  odkedy  len  siahajú  ich  písomné  zprávy, 
menovali  Turec  v  písme  Thurzlendl,  Teurgländl,  zkrátka  Teurs 
aleoo  TA wr;?  a  Turčanov  Teurzvólkl  alebo  zkrátka  Teurzer^)^  a  tak 
menujú  až  posial  i  v  živej  reči.  Prírodou  ostro  ohraničená  Tur- 
čianska župa  bola  pti  mnohé  storočia  ešte  i  kremnickej  vrchnosti 
krajinkou  (lendl)  *)  a  ľud  v  nej  bývajúci  národkom  (vôlkl).  No  keď 
tomu  bolo  tak  ešte  v  sedemnástom  storočí  a  keď  je  tomu  u  obec- 
ného nemeckého  ľudu  v  Kremnici  a  jej  okolí  tak  ešte  i  teraz,  sotva 
sa  mýlime,  tvrdiac,  že  bolo  tomu  tak  i  u  Ptolemäových  nemeckých 
rovesníkov  a  že  títo  jeho  zpravodajcom  rozprávali  o  TeurBer  zva- 
nom národku. 

I  kmeny  v  názvoch  národných  Arv-etai  a  Teur-iskoi  u  Ptolemäa 
a  Arv-aer  i  Teur-zer  u  Nemcov  sú  úplne  totožné. 

Pre  tú  čiastku  čítajúceho  slovenského  obecenstva,  ktorá,  ne- 
zabývajúc sa  dejezpytom,   nezná  nič  alebo  snáď  len  veľmi  málo 


')  Písomných  dôkazov  o  tom  poskytuje  v  hojnosti  kremnický  mestský 
archí?. 

')  To  isté  hovorili  i  o  sv&to-krížskom,  pohronskom,  tie{  asi  sfa  Tarec 
80  všetkých  strán  vrchami  ohradenom  vidieku,  zovúc  ho  i  v  úradných  listinách 
i  v  živej  mluve  Kreudendly  kdežto  južnejšiu,  asi  Žarnovicou  počínajúcu  sa 
čiastku  z  tekovského  Pohronia  zvali  Peraenburger  alebo  Beraenhurgtr  Šiuhl  n 
Baršskon  stolicou,  bárs  ku  Tekovu  i  križske  okolie  uŽ  od  vefmi  dávnych  čiaa 
patrilo. 


o  ŕtoiemäovi,  v  jehožto  spisoch  sa  Oiava  a  Turec  —  nakoľko 
známo  —  po  prvý  raz  prípomfnajú,  nebude  snáď  od  veci,  keď 
spomneme,  že  tenže  rtoleinäup  žil  v  druhom  storočí  po  Eristu 
Pánu  v  egyptskom  meste  Alexandrii  a  písal  svoje  povestné  zeme- 
pisné dielo  okolo  roku  175  po  národ  jní  Kristovom. 

Z  tohoto  vídať,  že  Orava  a  Turec  boly  už  v  tejto  drievnej  dobe 
župami  čiže  krajmi  pod  týmito  a  nie  inými  menami  známymi. 


"•M^ 


Večera.') 

OD  HVIEZDOSLAVA. 

Jak  O  pol  večier  prítrielila  s  poIa 

bez  duše  takmer  domov:  svokruša 

už  dávno  chlebík  vysádzala  bola. 

(Pod  odchýleným  oknom  v  komôrke 

na  štočku  sedel  si  už  rúče  v  riadku, 

si  hovel  V  čerstvom  prúde  ovzdušia: 

ten  s  kuklou  dúžou  ani  mäsiar-boháč 

s  podhrdlim  žírnym,  vo  trojakú  hriadku 

zahnutým  čudne;  iný  o  kôrke 

len  hladkej  síce,  zato  podkasaný 

však  vzrastom,  hruboš,  s  tylom  valistým, 

sťa  mesiac  v  splni . . .  inu,  pýcha !  roháč 

tiež,  bárs  aj  prv,  než  vpálil  čelustím 

v  pec:  na  lopate  takoj  pokore 

bol  priučený,  zbožne  prežehnaný 

krížikom,  ba  i  ciaškou  skromnosti 

od  prsta,  priam  po  —  dlaňou  —  pomazaní, 

stred  na  temeno  každý  dostal  badku). 

Pach  jeho  dobrý,  vábnej  šmačnosti, 

čuch  dražiac,  chutne  nastrojujúc  dasná 

zaváňal  tuho  ešte  po  dvore, 

vše  z  kútov  jeho,  od  budúnkov  kryva 

sa  odbiv:  vlna  vzduchu  cudzopasná, 

polykajúca  korisť  na  skoré; 

prerazil  svieži  dychot  toť!  i  sádku: 

kde  ( —  Za  vrátmi  hneď  vchod  doň  nizuiký 

z  lesiny  bielej,  napochytrej  správy, 

a  odklopený;  práve  starostlivá 

hus  previedla  ním  žvavé  babulky, 

poskubkať  trávku...)  spríečnom  vo  vetvoví 

už  svitalo  to  značne,  v  jabloniach 

rozkonárených  ponad  zadné  stavy 


^)  Súvisí  8  básňou  Púludienok,  Vidz  Sohrané  spisy  hásnkké  Hviezdoslaya. 
8?äzok  L  Turčiansky  Sv.  fiiartin,  1S92. 


m 


si  húďa  túžba  vzkvetu  nesmelá, 
kypelo  šťavou  z  pukov  sťaby  hrach, 
vtač  budila  ich  čvirku  čaroslovy,  — 
a  pôdou  pažiť  jasná  vzbujnela, 
krúč  kašky  tu-tam  utŕčajúc  nový 
naproti  slnku . . . 

VTúdny  zápach  ten 
i  Zuzku  ovial,  ako  vo  fortni 
sa  objavila,  len  tak  od  únavy 
zdýmajúc,  faklou  zapálených  lic; 
složila  uzol,  šatku  strhla  s  hlavy, 
i  pod  pristrešim  uchýliac  sa  v  tieň, 
odfukovala. . .  Máčik  lakotný 
čajs'  ovoňal  tiež,  čo  tam  chlebík  stydol: 
bo  zrazu  (k  žiaTu  myši-tanečnic 
bezmála  —  nediv!  tolkou  nad  obidou 
ak  osteň  zadrel  v  srdiec  priehlbeň.  • .) 
zohrdil  všetky  plesy-besy  v  humne 
či  v  šope,  sfrňal  dolu  rebríkom 
čo  klbko  a  či  kúdel  čiernej  priadze, 
a  hačnul  priam  si  podeň,  chvostíkom 
ovinúc  šteblik  —  I  ked  umne  skumne 
pookaloval  najprv,  zmeral  hrádze, 
noštikom  zfnukal,  zmrdkal  fúzikom, 
tak  asi  zhádol  smer,  kde  bobáň  stydol: 
za  ňuchom  vlahce  šuch-šuch  dvorom...  a 
hop!  skočil,  i  hor'  steny  brvnami 
komornej  šibal,  sťa  by  preňho  práve 
ich  zukladal  bol  tesár  schodkami^ 
sa  redikal  už  drzo,  škrabcoval  sa 
zlodejský  prosto  v  okno,  —  no  že  v  tom 
ho  Zuzka  shliadla  (skorá  pohroma!), 
zdupkala,  ,všic-všicl'  krikla  na  urvalca 
i  šľahla  šatkou:  strnul,  ligotavé 
mu  blyskol  zrak  —  i  s  clivým  mravkotom 
prv  prevesil  sa,  celembal  —  a  skydol. 
(Hus  zagágala  ostro  za  plotom). 

»No,  kolkô  šťastie !«  s  tými  slovami 

vkročila  Zuzka  prez  prah  pitvora: 

»že  dobehla  som;  vy  tu,  za  vami 

však  cigáň  pášme  —  Kocúr  potvora 

už  sa  vám  pratal  do  komory,  vskutku!  — 

hja,  vôňa  zvláštna,  plná  komora  — 

obluda  jedna!...  Ale  pohnala 

som  paškrtnika!  hegla:  v  strachu,  zmutku 

že  člapnul  na  zem  I  —  Peľal  s  prázdnym  vrecom  — << 

Testiná  mračno  po  nej  zflochala; 

no  strmo  iba  podrmala  plecom, 


tsl 


a  nič. .  •  Lež  fažko  neprikročit  k  utkul 
zvlášf,  keď  tak  dlho  boly  snovala 
v  nej  drgTovaly:  mrcha  neveste 
čo  všetko  rečie?  akú  kapitolu 
vyčita  ten  raz  iste,  neodbytne 
jej  za  to,  že,  hla,  pol  dňa  zmrhala! 
do  mrku  skoro  trčala  kdes'  v  sitne 
po  daromnicil  ani  nerobiac 
si  svedomia...  Bo  čože  robila? 
A  či  var'  žrádlo  niesla  za  vrch-holu? 
tam!  —  Skok'dva,  i  to  rovnej  po  ceste 
na  Lány,  tolko!  ani  piade  viac: 
pre  toho,  pravda,  kto  nôh  užiť  hladi, 
netrati  šiky,  nezabíja  čas, 
nechytá  lelky,  o  kra  nezavadi... 
Och,  čo  moc,  to  moci  To  jej  neodpusti 
( —  bárs  dcéra  Marka  dosť  ju  tíšila, 
jak  vybúšilo  to  z  nej  zas  a  zas...), 
nie !  —  Kerf  ju  mať  tak  málo  cvičila, 
nechala  vyrásť  len  tak  vo  rôzpusty: 
tu  pritisne  ju  ona  ku  práci, 
zapriahne  veru!  doloží  i  siahu, 
za  uzdu  lapsne  a  či  za  povraz!  -^ 
A  potom:  či  ju  nevydali  nahú? 
veď  slubujú  len  podnes,  laptácil. 
a  kapsa  na  psa. . .  Tedy  ani  len 
pomoci  nemať  od  nej,  od  dôpusty? 
ni  roboty  len,  ako  svedči,  mockom...? 
Ej,  dopadla  dnes  kosa  na  kameň! 
dopadla  —  krčah  hodne  črepká,  hodne  ; 
Čas!  by  jej  šanty  kúpel  zochládzal; 
i  blázon!  kto  len  hladká  po  čeladi... 
—  Nuž  jazyk  sa  jej  skoro  rozviazal; 
vyhla  sa,  jak  keď  jazdec  koňa  bodne, 
nos  opakom  si  šuchla  od  päste, 
i  zasprihala  len  tak  kydom,  hodzkom: 
»nič  nestar  sa  ty!  —  Ja  vždy  na  mieste 
som  mala  rozum,  vieš  ho?  Tvojej  rady 
či  opatery  —  by  ju  parom  vzal!  — 
nepotrebujem,  zachovaj  si!  —  Máčik 
mne  nepokváril  nikdy  ničoho, 
vieš?  nikdy!  Ani  dnes  tam  hostina 
preň,  žiadna  husia  —  skorej  rúči  sláčik, 
to!  Lebo,  neboj,  príprela  som  klockom 
zavčasu  oblok...  hodným,  takým  hla  f 
(rameno  zdvihla,  i  nim  zápät  vlasy 
postrkla,  čo  jej  sbehly  do  čela), 
dosť,  vidíš!  súcim  všehdy  na  poapasy, 
dosť  (stisla  zuby,  pozatíahla  kútky 


m 


úst),  medzi  väzy  hlobnúf  zlosyna, 

oj,  súcim!  súcim...  Každej  veci  báčik 

znám  iste  netak!  ani  hockoho 

sa  neopýtam,  kedy  ho  mám  zapäf, 

vieš,  Zuza?  —  No,  ty  hlavná  gazdiná, 

recI  jak  si  mohla  dosel  v  poli  klapäf 

nič  po  nič!?  čisto  prečečúrať  sa, 

leňošiť?  Hanba!  —  Lebo  probuj  skutky 

mi  porátaf...  no,  čos'  tam  robila, 

há?  —  Sadilas'  var'  zrno?  V  sebevoli 

dosf  chytro  i  to;  palcom  bránila 

ho  potom,  ašak?  drvila  si  hrudky 

toť  päsťou,  či  tak?  Juj,  ty  obryňal 

či  bohyňa  —  ty  neviest  okrasa! 

čertovská!...  Á  čis'  muža  kŕmila? 

ved  chudák  nemá  zúbät  —  iba  kolyl 

Či  miesto  kráv,  čo  prišly  do  vena, 

nu,  tvojho!  —  biela,  čierna,  zelená... 

var',  Bože  odpusť!  —  dojila  si  voly!? 

Cha-cha-chal  posmech !...«  V  peru  zakúsia; 

vytrhla  z  vody,  žmikla  oplecko 

v  tom,  až  to  streklo  z  neho  do  povaly, 

po  stenách  dúhou  svetlo  zablesklo. 

»Joj,  mamo,  koIme  ste  ma  o{Tusla!« 

vyjakla  Marka,  »hrúza !  oči  moje . . . 

(a  začala  si  ich  aj  utierať; 

snád  skôr,  že  slzy  boly  jej  v  nich  zhraly: 

musela  čajsi  želieť,  lutovať 

bratovu  —  prímoc  hnevu  prudkého 

ju  stihlo  a  za  priestupok  tak  malý). 

Po  Veľkej  noci!  a  som  celá  mokrá  — 

a  oplecko!  Veď  poskubiete  ho, 

pre  Boha!  mamo  I  —  šak  nie  klkovô  je, 

je  riedko,  perkál,  vyšivani  rad . . . 

to  škoda  !<r  »Mlčl«(  mať  na  to,  )>nie  je  tvoje  1« 

i  šúFok  voslep  kamsi  pod  schod  prasla. 

^A  čie  je  koľvek,  treba  šanovať,« 

jej  dcéra;  zdvihla  svitok,  poroztriasla, 

povzdychla:  )>milá  moja  odiedzko...« 

Nevesta,  trebárs  ozaj  plné  žiaby 

výčitiek  šustly  na  ňu,  i  ver'  zmokla 

bez  dážda  náležité:  na  všecko 

nemala  predsa  slovca  márneho. 

O  vela  viac  ju  tá  vec  zarazila, 

jak,  vojdúc,  zrela  v  pitvore:  že  svokra 

a  zolvica  už  odmínaly  háby; 

aj,  dôkaz!  jak  sa  velmi  zapozdila, 

ach,  velmi. . . 

Hupkom  do  kuchyne  skokla. 


788 


Pomyla,  s  poIa  čo  priniesla,  riad 
v  tej  chvilke,  frisko  spratla  do  police, 
do  lyžičnika,  kam  čo  patrilo, 
bez  hrku-štrku,  len  tak  šuchom-hmjn'om  — 
a  upnúc  sukňu,  rukávce  však  zpät 
zahrnúc  spešne,  rovno  do  prania 
sa  brala,  miestko  hnedky  u  zolvice 
zaujať  mysliac.  Avšak:  }^eštežel. .  •« 
už  okríkla  ju  svokra  nemilo ; 
i  nedbajúc  ni  prosieb  dcériných: 
znevidíš,  že  tu  tesno  ?  slepaňa ! . . . « 
pokračovala  spume,  »ani  chýrom! 
Či  tri  sa  vovalime  do  dieže? 
preč  I  (ešte  ju  aj  odstrčila  lakfom). 
Teraz  ti  prijde,  keď  už  štipka  ich, 
ta  I  pakuj.  •.«  Zuzke  v  slychoch  zvírilo, 
no  vyrieida  preds'  tíško:  )>ale,  mamo, 
veo  vám  chcem  pomôcť  —  Alebo  toť  Marka 
nech . . . «  »Iha !«  vrieskla,  »však  ty  pomáhaš ! 
pomáhaš,  kopa!  —  To  sme  za  ledaktom 
var'  malý  čakať,  kým  mu  začne  zhárať . . . 
šak?  —  pokušiteľ!  pravý  satanáš  — 
Oj,  po  celej  už  dedine  je  známo, 
po  celej !  —  fi-fi  I  —  jak  ma  odmieňaš . . . 
Nuž  vydám  túto:  hyjol  vopred,  starká... « 
»Veď  chcem  —  chcem.  Bože,  neraz  urobiť,« 
tak  Zuzka  znova,  )»chcem  čokoľvek...  (žarká 
jej  bíkla  páľa  v  lici).  I  dnes  ráno 
som  chcela,  no  vy...4(  Svokra  však  v  to:  y>idl 
mi  s  očí. . .  To  var'  bez  príčiny  kárať 
ťa  budem?  —  Prečo?  Lebo  nevieš  nič, 
nič!  súce  robiť  —  to  je!  prekonanô!« 
Jak  keby  ju  bol  zaťal  prez  ne  bič, 
tak  v  očiach  Zuzke  mrklo:  strpia,  zbledla, 
pocítila  vraz  celú  hryzotu 
okolo  srdca;  ani  hláska  viac 
nebola  v  stave  vydať;  hnedky  vedľa 
o  kuchynské  sa  dvere  oprela, 
a  ruky  skľúčiac  tuho,  upustiac, 
sťa  načúvajúc  bôľu  v  sebe  —  párať, 
zrak  prižmurujúc  chvele,  v  skubotu 
úzkostnom  pery,  stála,  dumela... 
»Nuž...?«  testíná  v  tom,  »čože  dmčíš  tu 
sťa  stĺp?...  Nebadáš,  slnce  zájde  priam? 
a  nevieš,  že  aj  plátno  treba  zvárať, 
dnes  napopoliť. . .?  Rušaj  zaraz  poň!« 
)>Ach,  pravda, «  hlesla,  »pravda...«  prebrala  sa 
jak  zo  sna  prudko,  švihla,  plachticu 
so  schoda  chvatne  strhla  za  motúzky; 


784 


zolvica  jej  v  tom:  n^tsm  máš  podplamka. . .« 

)>Nie,  Marka«  (šeptla),  potom... «  »Istá  vec! 

(mat  k  tomu),  dosť  sa  večer  nahamká; 

má  pravdu  sama!  Neprímeríavam : 

no  áovek  nie  je  —  Dubovcov  var'  kôň! 

alebo. . .  totl  jak  kvika  hladoš  zasa. . .« 

Z  pitvora  mihnúc,  zžibôtkaly  húsky 

jej  v  ústrety,  už  nesú  pre  ne  von, 

trúfalý  svorne,  lakôtkové  kúsky: 

i  kopŕckaly  vedia,  yža-ža-žam' 

lichotíac,  pritom  uldáňajúc  hlávky, 

stará  i  skubla  plachtu  za  konec; 

no  Zuzke  bolo  nahlo,  podstenou 

prebmkla,  slúbiac  im  len:  »hej,  i  vám. ..« 

Po  hradskej  mohla  rovno  na  Jelšavky 

(lúky,  kde  plátno  zvykli  bielevať 

od  nepamäti:  lebo  odrazená 

povyše  voda  čiarou  zhadenou 

preteká  nimi,  priekopou  to  k  mlynu  —), 

tak  mohla;  no  že  s  luďmi  postretať 

sa  nechcela  snáď,  vyhnút  pribavenia 

príčinám  chcela  možným:  cez  dedinu 

kde  aký  priechod,  spády,  uličky, 

za  tými  posla,  mizla  pokryjome 

čo  adodej  tu  v  striech  tam  zas  v  záhrad  stinu, 

sťa  srnka  prebehujúc  lavičky, 

visiace  hybko  ponad  potokom. 

Jak  mala  popri  rodičovskom  dome 

(stál  chrbtom  k  ciestke),  pevne  mivala: 

tí  budú  v  poli  —  alebo  kde  v  dvore 

pri  práci ...  no  už  klučka  zhrkala  I 

a  kuchynským  aj  zápät  oblokom 

zvolala  mať  jej:  i^kdeže,  dievča!  kdeže ?...4C 

(i  bola  by  ver'  vyhla  hlavu,  kej 

nie  kosierky  dva  vsadenej  tam  mreže). 

^ —  A  veru  idem  plátno  sobrať  hore; 

treba  ho  zvárať,  nuž  sa  náhlim,  hej*..« 

)>Ila<í!  s  buka  spadol,  oddýchnu*  si  —  Ani 

len  nenazreš  k  nám,  mrzko  od  teba, 

dievčička...   Či  ti  príchod  zakázaný? 

A  nebývaš  var'  na  tri  míle  zeme...« 

»Ve<í  prijdem,  mamko..,«  )>Kedy?«  »V  nedeFu 

naiste  —  a  či,  ked  už  dooríeme  — « 

»Nuž?  pri  oračke  teba  potreba, 

čo  ?  Poháňaš  var*  ?  kvietim  podbelu ... 

či  s  kužia  sňalas'  na  bič  galúny? 

ťaj!  —  Orieš?  (kývla  hlavou),  povedzže  mi!« 

»\Jz  máme  málo  — «  » Vskutku,  behúni ! . . . 


786 


A  ČO  tam  u  vás?«  »Dobre...«  )^Dobre  tí? 

sta  v  raji., .?  (Zuzka  sklopfla  zrak  k  zemi). 

Viem»  slýcham . . . «  »I  čo  ?  —  Iste  klebety  I« 

zapýríla  sa  dcéra.  »VecI  ja  nič, 

Zuzanka  —  kto  je  nemý,  nechže  nemý  — 

Však  darmo  ani  vetrík  nezfuni; 

bez  vetra  ani  kvet  sa  nehne  maku  — « 

»Už  musim  — «  »Verim»  lebo  pohonič, 

ten. . .  Naši  sta  dnes  oba  na  jarmaku; 

len  keby  šťastne  dokúpili  —  To^ 

jak  obstál  ujčekl  Dohnal  jalovicu 

za  otelečku,  kozu  ledajakú  — « 

^Oklamali  ho..,«  »Šuknú'  po  stovku, 

kto  vie,  kde  pujlár...«  »Všakove  sa  stáva. 

Nuž  s  Bohom,  mati. . .«  »2^dravá  že  mi  choď.4c 

Tým  sporšie  žatým  bzikla  cez  meziericy. 

Preds'  zazrela-li  niekde  žihlavku 

(u  plotov  z  jará  bystro  porastáva), 

vše  zkmásala  ju,  šupla  do  zásterlg^: 

súc  památlivá,  že  aj  potravku 

má  priniesť  húskam,  a  to  je  im  strava 

tá  najmilšia  — 

Tak  dôjduc  ku  mlynu: 
dosť  tŕpla,  že  ju  totka  mlynárka 
nevdojak  zoči,  staví,  pozabáva. 
Na  šťastie  dverká  boly  priklopené, 
na  dvorci  len  hyd  —  celým  staviskom 
však  otriasalo  hukotavé  chvenie, 
až  ťažko  uchu:  najskôr  v  hlbinu 
žleb  chrlil  prúdy  —  I  ku  rázštubni 
prekízla;  jarok  zpod  tej  rozzlobene 
sa  vymanivši,  bezdným  ložiskom 
vdol  valiaci  sa  —  v  ktorom  dudnie,  ločká, 
jak  udieral  by  stále  na  bubny, 
či  za  bočkou  sa  kotúlala  bočka  — 
v  tom  presadila  —  vtrhla  v  húštinu 
krov  všakých  (zväčša  jelša,  košiarka, . .): 
i  popri  žliebku,  cvrkajúcom  vodu 
na  valec  kola,  jakby  z  poharká 
nachýleného,  napájanom  z  žriela 
na  hrobli  ( —  Vravia:  nedostať  mu  dna, 
vrie  z  hĺbky  tajnej,  luny  hádže  valom 
a  predsa  čisté,  kryštálu  čo  svit; 
aj  mnohá  už  vraj  stvora  vyzdravela, 
ked  chlipla  z  neho  —  studeň  zázračná, 
ni  nezamŕza,  o  Troch  králoch  briežkom 
jej  svieža  zeleň,  leda  zrosená 
tým,  že  ju  metď  pofrkala  sniežkomi 


786 


a  v  oku  blankyt. . .  Chodia  aj  z  nej  piť, 
s  krčiažky  deti  pribiehajú  cvalom: 
bárs  mlynár  bráni,  že  mu  robia  škodu, 
cez  lúku  krížom-krážom  chodníky...), 
popri  tom  žliebku,  cvrkajúcom  vodu, 
hor'  brehom,  kde  sa  treba  posošiť, 
napružif  stavce  ani  hore  bralom, 
tak  príkrym  —  nado  všetky  rebríky  — 
za  okamženie  dostala  sa  k  žlebom. 
Ztiad  potom  vedia  priekopy,  kde  vŕb 
rad  stával  (zdá  sa:  všetko  staré  róby, 
bo  nakrívené,  vetché,  v  pleciach  hrb: 
a  predsa  nové  obliekaly  zdoby!); 
ich  ovislými  krytá  vetvami, 
pelala . . . 

Slnko  nadhôlnym  už  nebom 
žiarilo,  ako  rozjatrený  krb. 
A  jeho  lúče,  v  svetového  domu 
štit  zasielané  (totiž  k  siným  srazom 
východnej  steny),  sťa  by  iskrami 
bývalý  boly:  aspoň  sršaly, 
i  zligocúc  sa  i  žanôťac  razom 
(či  škorvánky  že  zaspievaly  k  tomu?), 
tak  vzduchom  vôkol,  padaly  tak  cele, 
jak  preberala  nima  pospolu, 
i  na  Zuzkine  nôžky  pekné  biele, 
na  války  ramien,  jak  sa  hýbaly 
pri  chôdzi,  lakťa  mihotavé  jabko .  • . 
a  tak  i  hasly  i  zas  ožily; 
vŕb  ale  v  zmladi  súce  halúzky, 
kde  riasno  kde  len  operené  slabko, 
tak  zasypaly,  kvietim  plápolu 
tak  obsadily  —  kŕdlom,  ani  vrabce  — , 
že  listky  drahokamy  svietily 
a  maňušky  zas  sťaby  zlaté  strapce. 
ČFupkala  voda,  ako  popri  nej 
stúpala  Zuzka:  zžblnkala  hneď  plesne, 
za  svitom  behnúc  v  ihre  nevinnej,  — 
hneď  opäť  tupo,  jakby  z  mohyly, 
z  hlbiny  čiernej  vydrala  sa  vlna. 
Tej  prívety  však  márne  pokusky: 
jej  radosť,  plesot  jak  zvuk  diafnej  piesne 
zmĺkaly  v  púšti  nikým  nevšímané, 
sluch  nevedel  ich  žiaden  zachytiť  — 
Skôr  zamlúval  sa  smútok  u  Zuzky, 
stesk  vlny  druhej,  až  i  ozval  zplna; 
bo  čo  raz  zvrela,  opustiac  svoj  byt, 
zablbotala  trúchlo-citedlná : 


73í 


v  ženinej  hrudi  nové  zotriasanie  — 
jej  srdce  mäklo,  rozpúšťal  sa  cit. . . 

S  tým  došla  k  cieFu.  Zodpinala  kusy 
nachytre.  (S  desať-dvanásť  bolo  ich, 
rozličnej  priadze,  širky;  medzi  nimi 
i  tenkých,  vyše  dvadsaťpásemných 
viac,  ktoré  už-už  čerstvo  padlému 
sa  podobaly  snahu,  plášťu  zimy 
zeleným  luhom . . . ).  Kľakla  k  prvému, 
a  poťahuje,  sberá  —  merajúc 
plátenko  okom,  prihládzajúc  dlaňou 
záhyby:  lebo  vrstva  rovná  musí 
byť,  skladná  —  ináč  čo  si  pomyslia 
zas  doma?...   Zrazu,   jak  keď  koho  zdusi 
náramne:  zvlykla;  k  srdcu  pritisla 
pravicu,  jak  by  prehnal  ho  bol  ranou 
nôž  —  zdýmla  súžbou,  mdlobou  ovisla, 
i  na  lakte  sa  vrhnúc,  spierajúc, 
začala  horko  plakať . . .   Nariekala, 
až  trhalo  ňou;  žalostila  tak: 
že  od  ľútosti  pohla  by  sa  skala, 
nech  s  cesty  čuje  jej  plač,  spatri  boj . . . 
Bo  nezkvilila  nahlas  ani  raz, 
žalobe  ťažkej  slovka  nepridala, 
zadŕhala  sa,  lkala,  fikajúc  — 
len  včude  čo  vše  z  úst  jej  ,Bože  môj ...  * 
stesk  umknul,  i  to  pritlumený,  chrapký  — 
No  slzy  tiekly  volným  prúdom,  jak 
dážd  z  pošarpanej  chmáry;  na  plátne 
tie  šmúžky ;  to  ich  rozídené  kapky . . . 
V  tom,  jak  by  ju  bol  zajal  hrôzy  žas, 
sa  strhla  divo,  zarosený  zrak 
uprela  v  pole...  (Iste:  že  by  videť 
ju  Ondrej  mohol,  preto  náhly  strach  — 
ved  čo  mu  ?  luhať  znova  a  sa  stydeť  ?...). 
I  vzmužila  sa;  svoj  bôI  údatne 
premohla,  s  oči  spŕchol  slzí  hrach  — 
a  sberala  zas,  sberá  rezko,  chvatno  — 

Kecf  posberala:  takoj  na  briežok 

pod  chrastou,  ktorá  varovala  lúčku 

od  cesty  ( —  Dobrá  hrádza  pre  statok: 

tú  neprebrodí  ani  nevyvráti 

—  býk  rohom  — ,  z  tmin,  živá,  odveká...), 

tam  rozprestrela  plachtu,  snesla  plátno, 

sviazala  v  batoh  ozaj  vrchovatý  — 

Ktos'  (bolo  v  tom  čuť)  kríkol  z  daleka: 

,hej,  počkaj,  Zuzka!  zadvihnem  ti,  hned. ,.' 

47 


78d 


(i  z  hlasu  bolo  znať,  že  uteká). 

Snád  nedočula  —  blízko  na  úpuste 

prúd  šumel  —  a  či  v  práce  šuchom; 

prisadla,  lahla,  zatúžila  slučku 

pod  hrdlom,  pravej  prsty  vnorila, 

na  podopretie,  v  trávy  medze  husté, 

a  navalila  batoh  na  chrbet, 

ba  vstanúc,  zbočiac  k  hradskej,  po  lahúčku 

i  prekročila  ešte  prievoru. 

Na  ceste  zaraz  postretla  sa  s  Markou; 

bo  ona  bola,  čo  prv  volala. 

»No,  vidíš !«  zhíkla  zrejmou  dohovárkou: 

»ja  bežím,  letím ...  i  prst  srazila 

toť !  som  si . . .  kričím,  jačím  dúžim  hlasom : 

a  darmo  —  preds'  len  mocuješ  sa  sama! 

Co  myslíš?  veď  to  ťarcha  nemalá... 

Veru  sa  hnevám... «  )»Prečo?...  Nečula  som,« 

istila  Zuzka.  y^A  to  ani  slama, 

tak  uschlo,  opáč:  lupká;  dobielif 

ho  už  len...«  )>Ničl  sem  z  neho  polovicu! 

Nepôjdem  azdaj  prázdna... ?«  šomrala 

dievčica  —  »Co  by  rekli  v  dedine ?...« 

I  musela  jej  z  nose  oddelif. 

Šly  vedno  — 

)»Zuzka,«  riekla  zolvica 
(aj  obzrela  sa,  či  kto  neposlúcha?), 
»šak  plakala  si?  —  Vyznaj  úprimne; 
veď  (citnel  jej  hlas)  zradily  ťa  oči . . . 
a  nemáš  var'  čo  trizniť  na  zolvicu?« 
Tu  Zuzke  plameň  siahol  do  líca, 
počula,  jak  jej  srdce  silno  búcha; 
no  pery  stisla,  k  ústam  vzniesla  dlaň... 
)>Veď  príčiny  dosť,  verím,  jakby  nie? 
(zas  Marka,  galún  stužiac  na  vrkoči). 
Mať  naša,  ach,  je  prudká  ani  drak; 
dnes  zvlášť . . .   Však  uver,  priam  aj  pominie 
ju  prchkosť,  skoro  ponastúpi  skrucha; 
hej,  oželie  vše  a  sa  vytúži . . . 
Nuž  neťažkaj  si;  za  dáku  ju  zlicu 
nepováž,  Zuzka. . .  neželej,  ťa  prosím. « 
)^Och!  (nevesta  už  bodré),  božechráň! 
Už  preniesla  som,  hla!  len  plátno  nosím... 
Ten  (pokázala  zrsikom  vpravo  v  stráň, 
kde  smiešanina  svetla,  tône  hrala), 
hej.  Marka:  Ondrej  viacej  zaslúži, 
viac!  ako  že  tam  chĺpok  trávy  zrosim, 
viac,  ako  čo  bych  stále  trpeť  mala 
i  trpela  vždy  rada,  vďačne... «  »Tak?...« 
ztákala  Marka,  podivená  milé. 


»Ve(í  i  ty  —  ale  neprajem  tí,  vieš, 
ba  žiadnej  by  som  toho  nedopríala, 
tým  menej  tebe,  Marienka  —  ty  tiež, 
ked  raz  sa  vydáš,  môžeš  zažif  chvile, 
chvíľočky,  ktoré  v  kútku  preplačeš...* 
Zolvica  na  to,  povzdychnúc  si:  »šak?...« 

A  domov  prijdúc  spešne:  ponajatá 

jak,  zapriahla  sa  Zuzka  do  práce. 

Sfa  na  zvrtliku  obracia  sa,  chváta 

po  dvore,  v  dome;  kde  čo  patrilo: 

pokoná,  mravcom  snáša,  uprace, 

nejedno,  pravda,  pri  pomoci  Marky. 

(Hej,  táto  vidiac,  jak  sa  namáha 

nevesta,  hmýri,  napred  seba  vláči: 

vše  na  pomoc  jej  bzikla  od  topárky, 

bárs  Zuzke  bolo  aj  dosf  nemilo 

i  rekla  všehdy :  že  veď  sama  stačí, 

že  bolo  to  tam  f  archy,  ejha-ha!... 

Lež  nedala  si  nijak  povedať; 

vraj  mlieko  i  tak  sa  jej  vzbúrilo 

zas...  či  to  nie  pád?  kási  nástraha?... 

nech  odbúri  sa!  —  Len  by  vriaca  smola 

či  voda  bola :  šustnúť  na  smotánku ! . . . 

Až  dopočujúc,  ozvala  sa  mať: 

,tototo!  ti  dám  I' —  Len  mu  zastydnúf 

daj  znovek . . .   Chytro  pochyť !  ponos  dbanku, 

a  potom  rušaj!  neprestávaj,  múf...' 

(Patrne  ešte  omrzela  bola). 

A  čokolvek  keď  urobila  Zuzka, 

nech  mimo  prešla,  starostlivé  vše 

sa  opýtala  svokry:  či  sa  lúbi 

tak...?  U  nich,  môž'  byt,  robia  inakšie; 

ved  kolko  domov,  tolká  zvyčaj  ľudská... 

(Odvrkla  jej  však  leda  cez  zuby, 

ba  raz,  udretú  cmuľkajúc  si  hánku, 

i  spurné:  ,nač  tíe  večné  pochluby. .  .?*). 

I  zanedlho:  pod  schodom  už  trúby 

tyčaly  plátna,  v  zvárku  hotové; 

v  kuchyni  v  rohu,  skrytá  pod  obrusom, 

zas  dieža  s  prádlom...  Húsky  po  chove, 

až  ťažko  ktormu  vliecť  sa  pod  pondusom 

hrvolca,  šly  spať:  v  cárček  u  ovčiame, 

ich  čučuľkanie  ešte  počuť;  chliev 

však  jak  by  spustnú! . . .  nedre,  negrúli 

viac  hlvoš  —  Čbary  naplnené,  párne 

u  studne...  ešte  badať  vody  chvev 

v  nich,  obracanie  neba  lučezáme ; 

k  nim  majú  statky,  bažné  za  nápojom, 

♦7* 


no 


čí  ony  v  stajeň  hybkých  na  nosidlách  — 
Rysula  chrústa  si  tam  pred  pôdojom 
( —  čo  bola  staršia:  v  svadbu  minuli  — 
i  kone  pošly,  no  už  v  slabších  silách...) í 
len  jalovätá,  jako  občuly 
krok  dači  vedia,  zavše  s  nepokojom 
sa  skubly,  mrnkom  dalej  dudaly  — 
I  ohník  v  konec  sprašťai  v  kuchyni, 
jak  chasnik  ztančiac  bystro  na  ohnisku, 
snád  od  radosti,  že  čas  k  večeri; 
tiež  nevesta  ho  skládla,  v  náručisku 
pred  chvíľkou  z  ciene  nesúc  ráždiny 
chlp,  kresanice,  stružlie,  ívery . . . 

I  slnce  zašlo;  povyhlásil  mier 

v  tom  večerný  zvon  —  Na  zoristých  krýdlach, 

ichž  brko  v  barvách  hrá  sťa  cingelier, 

sa  spúšťala  noc  na  svet  pomaly: 

i  v  prenesmiernom  jakby  stodolčisku 

snop  shadzovaný  na  snop,  líhaly 

do  vrstvy  tobôž  stíny  na  stíny. 

Zcengaly  ovce;  zrejme  domov  s  poIa 
prichádzaly  už,  s  hlukom,  blakotom  — 
Hned  bližej  sídu;  Zuzka  však  už  bola 
v  ich  kŕdli!  chcejúc  zavčas  vylúčiť 
im  vlastné,  pokým  neprejde  shon  dolu, 
(nu,  z  jará  zas  ich  treba  priučiť: 
ináčej,  ako  deti  poza  školu, 
to  beží  voslep  — ).  Kŕdla  hrnotom 
sa  premávala,  bŕdla,  prehŕňala; 
vábila :  podse-bŕ,  na !  šuta,  na, 
kornútka...   Umklo  bydfa:  jednoducho 
ho  lapsla,  kade  stihla,  napotom, 
stoj!  salo  —  rekla,  pomackala  ucho, 
ba  naše!  hla  ,o',  naša  písmena... 
I  —  luče-luč!  —  ich  pozajala  v  tom 
a  kŕdlík  prútkom  k  dverciam  zaháňala. 
Medzitým  jahňa  schytla  na  ramená, 
bľačiace  žialne,  cele  strápenô, 
pritúlila  mu  hlávku,  uprímkala  — 
tam  (složila  ho),  hta,  máš  matičku! 
Qak  žúžeľ  bolo  čierne,  postručená 
ním  vlnka;  iba  čielcom  hviezdičku 
čo  malo,  sťa  tá,  nad  hoľou  čo  vzplála). 

Hned  žatým  biča  prásk,  vrzg,  zunot  spieže 
sa  hlásil  —  zápät  u  vrát  rázne  ,hô!' 
)>Priam  otvorím  vám!«  kríkla  Zuzka  svieže, 


741 


vybrnknúc  z  domu  takmer  zjašeno, 

i  otvorila  letkom  do  korán, 

až  zakvílily  krivou  nôtou  vráta. 

»No,  ked  si  len  tu ! . . . «  vrkla  Ondrejovi. 

»Nuž?«  otázal  sa.  »Variže  už  máta? 

čo  ?  povedz  — «  Zmrzla ;  »len  tak,  rada  som . . . « 

však  dodala  aj  hned.  »Ved  tak  —  Boh  chráň 

aj,  že  by  inak . . .  Ihej !  doriadili 

sme,  chvalabohu!  var*  i  pred  časom  — « 

»Nie!«  protirečil  otec.  »Vážny  pán, 

nu,  Firpataky!  mal  to  tými  slovy 

—  i  nezvyknul  on  pletky  posbierať  —  : 

vraj  na  Vincenta  —  hĺbkou  fundamenta 

zakorení  sa,  vzbujnie  ani  menta; 

však  na  Kallista  —  ešte  žatva  istá . . . 

Len  teraz  Pánboh  sám  nech  vzrastu  sily 

dá!  dobré  časy,  chvíle  príhodné, 

bez  mrazov...  pšenka  začne  prezerať, 

rásť:  sťa  by  denne  na  ňu  pristavili, 

šak,  Zuzka  ?«  )>Iste,  ňaňo,  k  zázraku . . . « 

a  pomohla  i  vypriahnuť  —  A  voly, 

bárs  odrazu  sa  octly  svobodné: 

preds'  —  snád,  že  kričal  Ondrej:  ,do  maštale! 

na  miesto ! . . .  *  či  že  sťahaly  sa  verne  — 

stúpaly  prosto:  v  pláni  súmraku, 

sťa  veľryby  by  biele  tiahly  boly, 

tak  činiace  sa  —  bmy-býky  ale 

zas,  jak  by  hnaly  dva  velpíže  čierne, 

tak  pozdaly  sa,  rezko  zaberať . . . 

A  z  pitvora  či  z  kuchyne  čim  diaľ 
(bo  z  otvorených),  tým  jasnejSi  plameň 
či  záblesk  jeho  na  dvor  vylietal, 
i  brnkal  rajským  vtákom  hore,  nadol: 
až  na  chvilku  vše  utkvel  na  štíte 
cienice  —  Či  tam  vetvi  rozvité 
snád  palmy  noci,  i  na  jednu  sadol? 
bo  vidno,  v  oddych  kolíše  sa  rád . . . 
I  nespieval  bár,  aspoň  trblietal 
sa,  vôňu  i  svit  razom  dýchajúc; 
krýdlama  bavil:  hneď  ich  rozpína, 
hneď  opäť  skladá  do  vctvových  ramien . . . 
V  tom  splašila  ho  bezdak  gazdiná: 
uletel  —  či  že  zodvihla  naň  kameň? 
Nie;  do  dvier  len  čo  stala,  zvolajúc: 
,hej!  kde  ste,  chlapi?  poďte  večerať!' 

A  v  izbe  samej  tichej  medzitým 

nad  jedným  z  okien  štítnych  na  poličke 


u^ 


už  kahanček  si  svitkal,  zbíkajúc 

vše  trepotave,  v  letku  motýlova 

sťa  peniť:  jak  by  kyvkal  k  večeričke. . . 

Bo  naproti  stál  stôl,  i  príkrytim 

už  hotovým  sa  honosil  a  belel  ; 

už  na  ňom'  misy  diely  ( —  Kúpa  nová 

i  pekná,  videf,  kumštu  mošovského; 

nezcvendžia  ovšem  teraz,  plné  súc): 

na  jednej  bocpor  žmurká,  jak  by  želel 

a  plakal  žime  slzy,  kudli  z  neho 

sa  kúr  sťa  zápach  z  kvetu  —  na  druhej 

sic'  švábka  len,  no  darmo  sa  kto  smiešká 

a  znevažuje  darmo  úbohú: 

je  jedlo  našské,  sypká  ako  múka 

i  skvúca  ani  srieň;  a  na  rohu 

sám  chlieb . . .  jak  sboru  celému  by  velel, 

u  boku  kord,  i  nie  viac  v  pošve  dnuká  — 

I  vstúpili  dnu.  Sadli  k  večeri. 

Za  vrch-stôl  otec  čeladný,  kde  mešká 

vždy  hodnosť  domu,  —  pod  svetíelce.  (Nim 

až  zblýskala  mu  stred  temena  pleška 

jak  usádzal  sa  na  štít;  ináčej 

prúd  hojný  včude  sivých  kaderí 

mu  zalahoval  k  pleciam  mohutným, 

bol  chlapom  ešte  —  z  oči  bodrost  kuká, 

žil  striedme,  chápal  gazdy  úlohu, 

tvár  pivonia,  plná  dôvery . . . ). 

Po  pravom  boku  prisadol  mu  syn, 

toť  Ondrej  —  Marka  chvatom  na  mištičku 

si  oddelila  a  pod  pecou  v  stin 

s  tým  utiahla  sa,  čupnúc  na  lavičku; 

(taíc  robia  dievky).  Matka  konečne, 

tá,  ako  mala  povždy  v  obyčaji, 

i  teraz  k  stolu  len  tak  po  stojačky 

sa  primkla  —  »Pánboh  nám  daj  k  osohu . . . « 

Í>režehnal  gazda;  a  už  bezpečne 
no  nemysli  nik:  na  ruvačky-mačky 
že  —  rúče-pekne!  svorne  ani  v  raji) 
začali  chrániť  hneď  z  tej,   hneď  z  tej  misy, 
načierali  si  vážne,  bezrečne. 
)> —  Ej,  mamko!«  Ondrej  mienil,  »prituhej 
ste  navarili. «  »Nepleť!  ani  plačky  — 
veď  leda  mlsne,«  vrkla.  )>Či  nie,  ňaňo? 
rozsúďte  vy ... «  »Ba  (zákal),  veru  hej ! 
je  kvasná,  žihá...«  »Ešte  i  ty,  Jano  U 
na  muža  ziapla;  »tento  —  priebernik, 
nu,  vojačisko ! . . .  kto  mu  vyhovie  ? 
čo  bude  sám  med,  ešte  povie  ,kvik^ . . 


748 


no  ty,  tyl...«  ^Ja-hlal  kecf  je  taká,  áno; 

však  nestrachuj  sa,  nedur  —  zjesf  sa  zje, 

chlap  stroví  klince ! . . . «  pokojíl  ju.  Vzal 

nôž,  načiaral  kríž  spodným  stredkom  chleba, 

i  nakrojS  ho.  )>A  tu  —  zadudal, 

len  pozri,  stará,  kocúr!  —  on,  a  koHcý! 

lad. . .  (vzozrel  švižkým  očkom,  i 

utiahlo  v  tom  mu  kútky).  Ký  to...?  Z  gň$y 

si  ho  var'  pekla?  —  Človek  ulomí, 

zas  zákal ...  Už  v  tom  čosi  väzeC  misi ! 

Čo  sa  ti  svedlo?  povedz  — ^  Na  okolky 

nemala  času,  ešte  menej  vôle, 

(tiež  stojí,  že  i  trúfala  si  v  seba) ; 

i  zazrúc,  že  ver'  manžel  pravdu  má, 

a  vediac  aj,  že  tá  vždy  oči  kole: 

odmlčala  sa  —  tvár  len  smraštila, 

zfrungala  lyžkou  v  prstoch,  v  stolovinu 

chtiac-nechtiac  nohou  durkla  v  prestupu  — 

»Ech!  jedzže,  synku,«  trkla  vposled,  )>ja 

už  dobre  viem,  kde,  v  kom  mám  hladať  vinu!« 

a  (priliaf  snád. . .)  sa  zvrtla  ku  almare. 

Muž  avšak  ďalej :  »ale  tak  ti  treba  1 

Podistým  si  sa  hodne  zlostila  — 

A  kde  hnev  —  to  vie  každá  rozunmá 

gazdiná  — :  tam  hned  po  božom  je  dare ! 

a  nasledujú  iné  pohromy. 

Nie  chlieb  len  zkazí  —  srazí  chalupu 

on!  ba  ním  celé  pokrevenstvá  hynú... 

Tak  zakladá  sa  všetko  v  svedomí; 

i  nestrovís  zlô  —  jestli  povysinie 

sa  od  žalúdka,  v  hrdle  presedá...« 

»A  kde  je  Zuzka  ?«  naraz  zadivil  sa 

syn,  rušal  s  miesta  —  »prečo  nejde  jesť?« 

Však  v  tom  už  sestra  mykla  do  kuchyne; 

že  po  ňu,  mival  iste  —  posadil  sa, 

(len  myslel:  či  je  k  stolu  posledná?). 

»Veď  (začala  mať)  vskutku!  rada  bych 

zvedela:  čo  tá  dneska  robila 

tak  dlho  v  poli,  idúc  s  poludienkom? 

To  do  rozpuku  už  s  ňou  1 . . .   (Ťažký  vzdych 

sa  vydral  jej  z  pŕs).  I  to  ešte  niesť 

mám  sama?  hrúza  1  —  Doma  práce  sila, 

že  nevieš,  čo  bys'  prvej  schopila  — 

čas  nestojí,  je  drahá  každá  chvíra; 

no  ona  ciepka  sťaby  ku  hostine, 

a^volká,  mešká  si  tam  z  rozkoša  — « 

»Ze  mešká  ?«  zdúpnel  Ondrej.  »Poháňala 

mi !  svedok  otec . . .   Však  vy  chytroša, 

vám  (hnul  sa)  lietať!  či  má  či  nie  krýú. 


L 


744 


kto  iba  kráča,  ten  už  lenivec. . .« 

»No  (pretrhla  ho),  neobloži  vienkom, 

nie !  ako  som  ju  potom  vyctila . . . « 

»Vyctilal«  zjaknul  syn  i  zhíkol  celý, 

pohodil  lyžku.  )>Veru  pekná  veci  — 

Bez  príčiny ...  (tu  pery  sa  mu  zchvely ). 

Vyctila?  prečo ?«  »Prečo,  synku?  —  Preto: 

že  v  zime  mali  ste  ver*  času  dosť, 

až  moc,  sa  denne  láskať,  oblizovať, 

i  mohli  ste  —  krv  krv  je  a  nie  kosť  — ; 

no  teraz,  ked  je  jar  tu,  dôjde  leto : 

do  jarma!  lasicu  do  priečinka  schovať! 

vieš?...  I  mám  právo  var'  na  tvoju  ženu!? 

Som  mať,  som  posial  v  dome  gazdiná; 

či  zopriete  sa?  —  Dobre:  budem  hosť, 

budete  starých  čo  pavúkov  chovať ! . . . « 

»Ja,  nieže,  stará,  nie  tak...«  gazda  v  to, 

(nemohol  dfalej  mlčať  vzdor  jedeniu). 

»Znáš  predsa  sama:  i  Boh  láska  je! 

a  táto  trvá,  nepodliha  zmene, 

čo  v  zime,  taká  je  i  prez  leto; 

nuž  k  mužovi  keď  tiahne  žena,  k  žene 

však  muž  zas  —  a  ty,  Ondrej,  nono!  jedz  — , 

kto  múdry  zato  ktorho  vyklaje? 

Nik!  (kýchnul)  kto  má  srdce  mäsité, 

toť,  pravda!  isti  kmotor  Rozumec  — 

A  potom  —  len  ju  vidz!  —  Ty  nevinná! 

nepamätáš  sa?  už  si  pozabudla, 

jak  —  verím,  dávno  tomu!  —  na  Lánoch: 

tam  práve,  kde  dnes  pre  tých  hostina  — 

tam,  pomysli  len!  kde  ten  starý  lôh, 

pod  medzou  si  mi  hrkútala,  húdia, 

sťa  holubička  (tlosknul),  čačane . . . « 

»Netáraj ! . . . «  sekla.    »Nužhra,  vidite  W 

jej  Ondrej,  »vy  tiež  podobne  ste  s  otcom . , . 

nič  lepšia  mojej . . . «  Vztýčil  sa  čo  jedla, 

»len  kde  je...?«  pošiel        S  prívetom  však:  »toť  somí^í 

už  z  kuchynských  dvier  vbehla.  (Ziarny  plam 

sa  zjagal  v  dverách ;  z  dieže  šurdžanie 

však  bolo  počuť  — ).  »Co  sa  trápiteV 

(tu  usmiaty  zrak  vznesla  k  Ondrejovi). 

Ja  predsa  už  tam  v  kuchyni  som  jedla, 

hej  —  lebo  zváram  tam,  lúh  prelievam , . . « 

Jajatka  vošiel  —  Jemu  riekla:  />to  v>'! 

no  sadnite . . . «  i  už  zas  zmizla  tam. 

Ten  počal,  pod  pec  prisadujúc  aj: 

>>ved  rozmýšľal  som,  či  vojsť  či  nie  dnuká? 

Ci,  reku,  búriť  mám  váš  pravý  raj 

ja  nešťastlivý  ? . , .  (Vypadla  mu  kľuka). 


745 


Tofl  že  len  búrim,  tresk-plesk  robím  iba, 

ech . . . «  horko-ťažko  kvačku  zodvihnul. 

»No,  nič  to!  švagre,<(  gazda  riekol.  »Chyba 

v  tom  žiadna.  Práve,  že  si  nakuknul, 

to  dobre,  Juro!  Ondrej  vyrozprával 

mi  v  poli  ešte:  čo  ťa  potkalo 

za  nešťastie?  —  Ej,  neresť!  neúcta 

od  detí  strašná!. . .«(  »Veru  potkalo 

nemalo . . . «  zhorekoval  starec ;  nával 

ho  citov  zvládol,  že  i  rukávom 

si  vytrel  oči.  »Dožil  som  sa:  ani 

čo  bych  bol  býval  pijan !  márnotratný . . . 

Z  všetkého  mám,  hla,  kvaku  žobráctva . . . « 

»Nič  neželej!«  mu  Jano.  »V  prikázaní 

čo  stojí  štvrtom,  že  sa  neplní: 

ten  skutok  spury,  nevdačnosti  špatný 

dovidí  ten,  čo  zdolal  pekla  brány! 

i  zhrmí  károu  a  či  rozvlní 

—  bo  všaková  je  jeho  pomsty  leja  — , 
a  po  vinníku  siahne  rúhavom . . . 

A  nezahynieš,  neboj!  Nám  Boh  dával 

pomoci  —  vdfaka  bud  mu  horúca!  — 

podistým  za  to  aj  až  posavád: 

by  zas  my  sme  tiež^  svojej  udelili, 

jak  komu  pilno  —  mieru  abo  štipku .  . . 

Nuž  budeš  u  nás!  —  Budeš  pracovať, 

čo  budeš  stačiť  — «  »Ach,  rád!<c  živo  stvrdil, 

»rád,  Jano...  Pánboh  mi  len  popraj  sily!« 

»Nu,«  gazdiná  v  tom,  »aspoň  poháňať 

nemusí  žena!  na  to  nesúca, « 

a  s  uškrnutím  šmihla  na  Ondreja. 

(Ten  plecom  kývnul,  napchávajúc  pípku, 

najskorej  zapiecť  si  ju  v  kuchyni. . . 

a  pritom  iste  koho  pomáňať  — ). 

»Pod  ale  s  nami!«  gazda  zas.  »Tu  síce 

už  ostatky  len  —  Stará,  prídajže . . . « 

A  starec  ani  teraz  nezohrdil; 

prikulhal  k  stolu,  šuchol  šediny  — 

i  zabral  sa  jesť.  . .   až  mu  vetché  líce 

oživlo,  zhrala  ním  sieť  čierťaže 

pri  svetle:  kde  prv  jasno,  zápät  tieň    — 

—  V  tom  bac!  na  oblok.  Všetci  ustrnuli, 
že  čo  sa  robí?  —  Dupot  u  okien 

priam  na  to  —  Ondrej  vpálil:  »čo  je?  Či  tu. . .? 
Hurt!  —  Okno?  vari  skalu  praskli  veň?  — « 
Vybehla  Marka  —  »Viem  ja!  kto  tam  škúli,« 
Jajatka  naraz,  »nezdobí  kto,  viem ! . . . 
(i  odkväcla  mu  k  ústam  pošlá  ruka, 
zachvel  sa  celý,  oči  vyplaštil . . , 


746 


Spuchaly  žily  prez  tvár  vráskovitú 

mu,  zhrubly  v  mžíku  —  tak  sa  velmi  srdil). 

Hej,  závidi  mi,  že  som  pod  strechou! 

Závidí!  že  tú  večieročku  žvem... 

nu,  nevestisko!  —  ona,  besná  suka! 

Juj,  zlapajte  ju!  Ondrej!  chlapských  síl  — 

s  obuchom  na  ňu!  —  S  metlou,  varechou, 

len  chytro!  chytro  —  Trepnúť  o  uhol 

ňou!  medzi  väzy  hlobnúť,  opariť  ju!  — 

tá...«  »Citže!  (Jano  v  to),  mlč!  Nerob  divy; 

ved  kto  zná,  kto  bol?  I  už  utiekol  — 

Ba  divím  sa  ti,  žes'  tak  popudlivýl 

starygáň  —  chrúst,  by  i  len  oddrhol... 

Jedz  radšej!  — «  Stíchol.  Slúchnul.  —  Preriekol: 

)>zabudnú'  som  sa  —  Ale  odpusťte! 

Ej,  ved  vám  ináč!  —  Skoro  závidím  vám, 

ba  žičil  by  som:  nože  okúste... 

Nie!  nie  som  tak  zlý,  žiaden  nekresfan; 

i  v  tichu  sa  len,  bez  závisti  dívam 

na  vašu  svornosť,  pokoj  prehojný,  - 

na  lásku,  z  nejž,  hľa,  jem  tiež,  starý  jež  — 

Nevesta  jak  med  vonia  na  okolo . . . « 

»Oj!  (vyrkol  gazda),  ja  som  spokojný 

s  ňoul«  —  Ondrej:  »pri  mne  že  by  ináč  bolo?. . .« 

)>Nuž  a  ty,  stará,  jakže  mudruješ? 

sme  jedno  telo !  —  že  i  duch,  sa  mivam . . . 

hned  povedz,  ale  srdce  do  korán  í  — « 

»Nu,  poviem,  poviem  —  nechže  bude  ticž!« 

Tu  statok  zmučal  u  vrát  —  Počuť  vravu 

í  zápät  vrzgot,  vchádzanie  dnu  vráty. 

A  Marka  vbehla  s  chýrom  na  skoré: 

)>brat  Zuzkin  nám  to  došikoval  kravu, 

ba  dve  až !  už  je  s  nima  vo  dvore . . . « 

Šli  obzerať  ich  takoj,  umiestiť 

do  stajne  —  pomknúť  inam  s  jaloväty; 

i  gazdiná,  bárs  kývla  nedôveme. 

Len  kahanček  čo  7.ostaI  sám  a  sám, 

ba  s  Jajatkom!  —  však  pod  pecou  už  sedel, 

a  jak  ten  vzpriamil  sa  vše  čo  červ  zlatý, 

jak  keby  bol  chcel  pootočiť  trám: 

on  pukol  z  fajky,  hútal,  o  čom  vedel. 

—  A  prišli  zpät.  »Nuž,  stará,  páča  sa  ti?« 

sa  spýtal  gazda  ženy.  »Dobrý  chytia 

])redišiel  Ondrej.  Tá  však  vetila: 

Ävieš  predsi:  v  noci  všetky  kravy  čierne  — « 

)>Ná !«  dlane  spľasol  v  smiechu,  )»našla  žilu ! . . . 

Šak  lampášom  si  sama  svietila?  — « 

)>Ved  hej,  hej  —  Zuzka!  chod  si  podojiť. . .« 


747 


A  rozjímali  ešte  o  nich  s  chviľu, 

syn  s  otcom.  Vtiahli  v  prúd  i  Jajatku. 

Hádali  cenu ...  až  gazdiná  milú 

im  prevrtla  reč  na  tú  obrátku: 

»Dosť  toho  na  dnes!  —  spať!  —  včas  ráno  vstať! 

vy  do  oračky  —  my  zas  šaty  pťať.« 

» —  Prv  ale  ešte,«  riekol  hospodár, 

»pomodlime  sa.«  Vzal  s  poličky  knihu; 

roztvoril  —  vážne  zbelela  mu  tvár  — 

S  tým  prežehnal  sa  —  klakli  v  náhlom  stíhu, 

mať,  čelo  oprúc  domu  o  oltár; 

a  jak  predriekal:  zavznel  vzdych  i  šepot, 

hneď  tu  hneď  tam  zas  zašumejúc  v  švihu: 

sťa  krýdel  mieru  nadzemského  trepot 


.._i. 


Nedokončená  podobizeň. 

Poviedka  od  M,  U,  Volkonalcého. 

I. 

Akokoľvek  usiloval  sa  Alexej  Vasilievič  presvedčiť  sa,  že  teraz 
pôjde  všetko  znamenite,  a  že  práve  teraz,  svobodný  od  každého 
útisku  a  konavší,  ako  svedčilo  sa  konať  mužovi  charakternému, 
môže  80  spokojným  srd  'om  zasadnúť  k  robote,  v  ktorej  nik  ho  ne- 
pomýli,  no,  predsa,  na  duši  bolo  mu  ťažko,  a  prsia  tlačil  akýsi  do- 
tieravý, svojhlavy,  ťažk)  pocit  úzkosti,  či  povedomia  vlastnej  ne- 
právosti a  či  kajania . . . 

No  véetko,  len  čo  sa  stab,  bolo  ešte  tak  sviežo,  tak  bôlne 
pichaLi  ctižiadosť  Alexeja  Vasilieviča,  že  zúmyselne  odháňal  od  seba 
všetko,  čo  mohlo  napomáhať  skutočné  uspokojenie,  a  naopak,  hladel 
budiť  v  sebe  chladnosC  a  fahostajuosť.  Jemu  zdalo  sa  ostatne,  že 
je  spokojný,  že  konal  úplne  rozmyslené,  a  že  tak  aj  malo  byť,  a 
on  je  teraz  velmi,  vermi  uspokojený  a  nič  lepšieho  nežiada  si... 

Sedel  v  svojom  ateliéri,  zastavanom  drahými  vecmi  a  náradím, 
pred  započatým  obrazom  a,  nastrčiac  palettu  na  palec,  začal  roz- 
tierať akoby  s  opravdovým  prílivom  oduševnenia  len  čo  vytlačenú 
štiavnatú  olejovú  farbu.  No  robil  to,  sám  nezbadajúc,  s  omnoho 
väčšou,  nežli  treba,  pozornosťou  a  napnutím . . .  Konečne  vychytil 
štetec,  nervno  prešiel  ním  po  palette  a  podniesol  k  obrazu . . . 

gHľa,''  pomyslel  si,  vidiac,  že  spravená  farba  práve  to  podá- 
vala, čo  treba,  „hneď  pôjde  všetko  dobre...  keď  si  spokojný... 
svobodný ..." 

A  ubezpečil  sa,  že  všetko  prešlo,  ako  on  očakával,  cítil  a  po* 
tajmo,  ako  zdalo  sa  mu,  i  žiadal  si . . , 


748 


II. 


Začalo  sa  včera,  v  podstate,  ako  to  skoro  vždy  bývalo,  pre 
I)letku . . . 

Bol  jednoducho  nie  svoj  a,  tuho  stisuúc  zubami  cigaretku, 
chodil  z  kúra  do  kúta  dlhými  krokami.  PracovaC  nechcelo  sa  mu. 
Paletty  dávno  ležaly  so  zaschnutými  farbami.  Netýkal  sa  ich. 

Léna  vošla,  zastala  vo  dverách  a  ohliadla  izbu  zdĺhavým  a 
smutným  pohľadom.  Alexej  Vasilievič  velmi  dobre  videl  i  tento  jej 
pohľad  i  výčitku  jej  tváre,  no  len  chodil,  akoby  nebadajúc  ničoho. 

Oženil  sa  pred  dvoma  rokmi.  Zdá  sa,  že  ľúbili  jeden  druhého. 
Aspoň  také  poryvy  šťastia  dostávaly  sa  im  za  podiel,  že  lepšie  ani 
žiadat  ani  »7mysleť  nemožno.  No  časom  zrazu  ako  by  ju  niekto 
premenil,  a  ona  stávala  sa  celkom  druhou . . .  Alexej  Vasilievič  tratil 
sa  vtedy  v  predsta* ách  a  —  čo  ako  divno  to  bolo  —  sám  cítil  roz- 
dráženost  a  nemohol  pochopit  svoj  duševný  stav ...  Či  oduševňo- 
vala ho,  ale  keď  oduševnenie  prechodilo,  videl  ju  v  opravdovom 
svetle,  a  či  naopak.  Léna  vždy,  ako  prv,  zostávala  duševne  krásna, 
a  on  sám  menil  sa  oproti  nej,  tratiac  povedomie  toho  krásneho. . . 
Alebo  ona  sklamala  sa  v  ňom ...  no  on  nemohol  zniest  jej  chladný, 
„nie  živý"  výi-az  tváre  a  zlých  očú,  s  akými  ona  i  včera  prišla  a 
zastala  vo  dverách...  On  ďalej  chodil. 

—  LeSa !  zvoL  la. 
On  obrátil  sa. 

—  Lesa,  ty  zase . . .  začala  Léna. 

On  zastal,  smraštil  tvár  a  pohliadol  na  ňu.  Vedel  prv,  čo  ona 
povie  teraz,  a  preto  rozdráženým  už,  nie  svojím,  kaprízn>m  hlasom 
spýtal  sa: 

—  Čo,  čo . . .  zase  V 

—  Nič  nepracuješ...  ticho  dohovorila. 

Alexej  Vasilievič  netrpelivr  pohnul  plecmi  a  prešiel  niekoľko 
krokov  napred,  no  znova  obzrel  sa. 

Ona  mlčky  a  nepohnute  stála  i  ďalej  vo  dverách,  pritisnúc  sa 
k  nim.  Pohľad  jej  vyiážal  vždy  tú  istú  tichú  výčitku... 

Alexej  Vasilievič  zrazu  piikročil  k  nej  blízko  a  tichým,  od 
veľmi  silného  pohnutia  hlasom,  preriekol: 

—  Povedz,  čo  chceš  odo  mňa  V   ty  ma  umučit  chceš,   ha?  . . 

—  Lesa,  ja  chcem,  aby  si  p/acoval . . .  veď  je  potrebne !  od- 
povedala nasilu,  ako  by  od  nej  vynútily  tie  slová. 

—  Viem,  to  všetko  viem  lepšie  než  ty!  Teda  čože?  i  urobím... 
všetko  urobím,  ale  teraz  nemôžem,  rozumieš,  nemôžem  a  nebu- 
dem ...  ty  zahubíš  ma,  a  ja  predsa  nebudem  —  na  protiveň . . . 

—  Ale  čože  sa  zlostíš?  spokojne  pretrhla  ho. 

Ale  táto  sfiOkojLOsC  len  rozpálila  jeho  hnev.  On  videl  jasne, 
že  v  jej  slovách  zvučal  posmech,  ešte  i  opovrženie. 

—  Ty  chceš  povedať,  hlasnejšie  začal  on,  —  že  sa  hnevám, 
a  že  nemám  pravdu,  keď  sa  hnovám,  a  teba  že  nemožno  pobúriť 
ji  si  nevinná. . .  to  ladšej,  než  podúrat  ma,  mala  si  prísť  a  povedať 


mi,  ako  sa  patrí...  aíe  ua  taký  spôsob,   dko  by  si  ma  šibala... 
—  tak  nejde. . .  hlaďže  rob,  hlíufžj  rob. . . 

—  Lesa,  čo  je  s  tebou,  prestaň,  nemyslela  som . . . 

—  Čo  si  nemyslela,  čo,  čo?...  pristúpil  k  nej. 

Na  tvári  Leny  vyrazil  sa  mimoletný  strach.  Pery  jej  potrhly  sa. 
Ona  nevoľky  ustúpila. 

„Čože  to  ona  zmyslela  bát  sa  mna,  ha?"  zlostne,  zúrivé  po- 
myslel si  Alexej  Yasilievič.  No  zrazu  ona,  akoby  soberúc  sily, 
stisnúc  pravú  ruku  a  urobiac  ňou  pohyb,  ako  by  obcela  odtrhuúf 
niečo,  sama  pristúpila  k  nemu  s  tvárou,  že  do  týchto  čias  nechcela 
hovoriť,  no  prehovorí  teraz. 

—  Počuj,  Lesa,  veď  ja  tiež  strpím,  no  viac,  než  sily  stačia, 
nemôžem  trpef,  —  čo  je  to. . .  dost. . .  akéže  ty  máš  právo  kričať 
na  mňa. . .  Ak  nedaria  sa  ti  obrazy,  ak  nevieš  malovat. . .  Ja  som 
tomu  nie  príčina...  a  vyliaf  na  seba  tvoju  zlosC  ja  nechce.n  do- 
volií . . . 

Zo  všetkého  toho,  čo  hovorila,  on  počul,  zachytil  a  rozumel 
len  jedno,  že  „nevie  maľovať!"  a  zastavilo  mu  dych  pri  týchto 
slovách. 

—  Čo,  čo?!  kričai,  neposlúchajúc  a  ničonm  nerozumejúc,  —  ja 
neviem  malovat?  a  z  čohože  žijeme?  z  čoho  máme  hlavnýf  dôcho- 
dok. . .  jestli  ja  neviem. . . 

—  Ty  držíš  sa  horšie,  ako  neviem  kto. . .  či  je  toto  život. . . 
či  taký  bol  si  oproti  mne . . . 

—  Ujdite,  nechajte  ma...  kričal  ďalej  Alexej  Yasilievič. 
Konečne  porozumela  tomu  kríku. 

—  A...  jestli  tak!  zastaviac  sa  prehovorila,  —  dobre... 
A,  prudko  obráCac  sa,  vyšla  z  izby. 

III. 

Ostanúc  sám,  Alexej  Yasilievič  začal  chodiť  bystrejšie  nežli 
prv.  On  cítil,  ako  nohy  a  ruky  trasú  sa  mu,  ako  silne  bije  mu 
srdce  a  ako  ťažko  dýchajú  prsia.  A  napríek  tomu,  že  všetko  toto 
bolo  trápno,  ono  nielen  že  zdalo  sa  byť  vítaným,  no  práve  zodpo- 
vedalo tomu,  čoho  chcelo  sa  teraz  Alexejovi  Vasilievičovi.  Keby 
mohol  sa  zjaviť  nový  ešte  nepokoj  dáky,  on  schválne  šiel  by  mu 
v  ústrety,  aby  rozmohol,  zväčšil  svoj  duševný  bôI. 

„Ja  neviem  maľovať!...^  opakoval  si,  stískajúc  zuby  a  pri- 
chodiac  znovu  do  zúrivosti.  No,  dobre ! . . . " 

Cítil  sa  byt  najneštastnejším,  naj  urazenej  ším  človekom  na  svete. 

„...A  ako  ľúbil  som  ju,  ako  lúbil  som  ju!"^  myslel  a  zase 
a  zase  chodil  po  ateliéri,  usilujúc  sa  uajst  útechu  v  tom,  že  teraz 
Léna  zbavila  sa  navždy  jeho  lásky,  a  preto  velmi  mnoho  utratila, 
ba  všetko  utratila,  lebo  niečo  vyššie  než  jeho  láska  k  nej  —  ne- 
bolo na  svete,  a  nik  nikdy  na  svete  neľúbil  ju  tak,  a  toto  ona 
utratila  I . . . 

Potom  hneď  príbral  sa  premýšľať  o  výrazoch,  s  ktorými  on 
obráti  sa  k  Léne,   keď  bude  hovoríf  jej  o  tom,   že  už  neľúbi  ju, 


že  teraz  môže  robiť,  čo  chce;  no  už  tak^  lásky,  ako  pr?,  on  viac 
nikdy  nepocíti,  a  že  tento  poklad  utratila,  nevedela  si  ho  zachránK 
a  neporozumela  mu. 

A  Alexejovi  Vasilievičovi  zachcelo  sa  hneď,  neodkladajúc,  íst 
povedať  všetko  Léne,  a  bystrým  krokom  pobral  sa  k  nej. 

V  hosťovskej  jej  nebolo.  Ani  v  spálni.  Prediel  do  stolovej  — 
ani  tam  nikoho. 

Alexej  Vasilievič  zazvonil  na  sluhu. 

—  Nevieš,  kde  je  pani?  spýtal  sa,  pridávajúc  svojej  otázke 
ako  možno  najviac  prirodzenosti  a  prostoty. 

—  Elena  Michajlovna  ráčili  odísť  k  mamičke,  oznamoval  sluha, 
—  tak  i  povedať  rozkázali,  jestli  sa  spýtate. 


IV. 

Všetko  toto  jasne,  so  všetkými  podrobnosťami  prišlo  na  um 
Alexejovi  Vasilievičovi. 

Dochytiac  sa,  jednako,  pri  týchto  rozpomienkach,  striasol 
hlavou,  akoby  za  to,  aby  pozbavil  sa  svojich  myšlienok,  a  znovu 
podvihol  štetec  ku  obrazu,  no  odtiahol  sa,  prižmúril  oči  a  rozhodol, 
že  strom  v  pravom  uhle  celkom  sa  mu  nepáči. 

Složil  palettu  a  štetec  a  išiel  ku  kasni,  kde  mal  schované  etudy. 

Lepenky,  etudy  a  kartóny  boly  akurátne  složené  v  škatulkách 
od  Leny,  ktorá  privádzala  do  poriadku  ateliér,  na  čo  ostatne  Alexej 
Vasilievič  vždy  velmi  sa  hneval,  preto  že  nikdy  nemohol  nájsť  ni- 
čoho v  tomto  poriadku. 

Vytrhol  zo  škatulky  lepenky  a  začiU  hladat,  schválne  ich  roz- 
hadzoval a  rozmetával,  aby  pokazil  tento  poriadok,  ktorý  živo  pri- 
pomínal mu  ženu  a  včerajší  deň... 

V  predsieni  ozval  sa  hlasno  a  ostro  zvonec. 

Alexej  Vasilievič  naslúchal.  Nik  nešiel  otvoriť.  Ale  on  ani  ne- 
chcel, aby  sa  náhlili. 

Vedel  velmi  dobre,  že  tak  so  ženou  nemohlo  sa  skončiť.  No 
prišla  tu,  rozumie  sa,  nie  ona!  Iste  Anna  Stepanovna  prišla  vy- 
jednávať.. . 

Vedel  ešte  včera,  že  tak  bude,  preto  bol  hotový . . . 

Vonkajšie  dvere  vrzly.  Do  predsiene  ktosi  vošiel  a  iste  skladal 
vrchnú  odev.  Bolo  počuť  zvuk  ostrôh. 

O  niekoľko  minút  sluha  podal  návštevenku.  Na  nej  stálo: 

„Barón  Andrej  Andrejevič  Šildhorn"  a  za  tým  meno  gardového 
prvého  pluku . . . 

—  Je  sám?  opýtal  sa  Alexej  Vasilievič. 

—  Nie,  s  dámou. 

—  S  Annou  Stepanovnou?  zase  pýtal  sa  celkom  neočakávane 
pre  seba  Alexej  Vasilievič,  a  znepokojilo  ho:  —  Pre  akú  príčinu 
ozaj  matka  jeho  ženy,  jestli  by  ona  prišla  k  nemu  —  vzala  so 
sebou  akéhosi  chrabrého  dôstojníka?... 

Kázal  jednako  „prosiť" . . . 


Dôstojník  ukázal  sa  najobyčajnejším  dôstojníkom.  Tuhý,  pevný, 
kypiaci  zdravím  a  radosfou  života,  vycibrený  i  vo  fronte,  i  v  ho- 
sťovskej, držal  prsia  von,  hotový  byť  vládnym  oproti  tomu,  kto  je 
oproti  nemu  vľúdny,  a  prísne  pokonať  sa  s  každým,  kto  by  si 
toho  zaslúžil...  Viac  niČ  nedalo  sa  vyčítať  s  jeho  nepohyblivej, 
peknej,  červenej  a  fúzatej  tváre . . . 

No  tá,  ktorá  prišla  s  ním  a  ktorú  sluha  nazval  pre  čosi  dámou, 
celá  svietila  sa  živou  radosťou  šťastia.  I  v  očiach,  i  v  úsmeve  až 
tak  bolo  jej  cítiť  oduševnenie  mladosti  a  povedomie  svojho  práva 
na  neho,  i  lásku,  i  prívetivosť... 

—  Moja  nevesta,  začal  barón,  —  kňažná  Turovská  —  chcela 
by  mať  svoju  podobizňu. 

Alexej  Vasilievič  poklonil  sa  a,  prepustiac  svojich  hostí  vo- 
pred, doviedol  ich  do  vnútra  ateliéru. 

—  Ako  skoro  môže  byt  hotová  podobizňa?  spýtal  sa  barón. 

—  To  závisí,  zatiahol  Alexej  Vasilievič,  —  akú  chcete? 

—  Po  pás...  objasnil  barón,  —  len  hlava... 

—  Jestli  popáSf  to  už  nemôže  byť  len  hlava. . .  popravil  Alexej 
Vasilievič.  Razom  stal  sa  mu  nepríjemným  tento  dôstojník,  a  rád 
by  bol  zadrapit  sa  do  neho. 

Barón  ľahostajne  pozrel  na  neho. 

—  No,  ja  neviem . . .  povedal,  —  nám  treba  obyčajná  podo- 
bizňa, dobrá,  ktorú  možno  by  bolo  zavesiť  na  stenu. 

Alexejovi  Vasilievičovi  lichotilo,  že  objednať  „dobrú**  podo- 
bizňu prišli  práve  k  nemu. 

—  Jestli  kňažná,  mäkšie  prehovoril,  —  bude  mi  sedet  päť  ráz, 
to  úplne  dostačí ;  potom  podobizňa  ošpatnie  —  treba  bude  vyčkať. . . 

Barón  smraštil  sa  pri  slove  „ošpatnie" . . . 

—  Kedyže  predsa  bude  hotová  podobizňa? 

—  Jestíi  začneme  dnes,  tak  za  tri  týždne. . . 

—  Nov  týchto  šatách,  či  bude  dobre,  tak,  ako  som  ? . . .  pýtala 
sa  kňažná. 

„Čo  za  milý  hlas  ľ*  nevdojak  pomyslel  si  Alexej  Vasilievič,  „aká 
prelesť,  a  ona  môže  sa  ešte  spytovať,  či  pekná  je  tak,  ako  je!...^ 

—  Ovšem,  kňažná,  prehovoril,  —  či  nie  je  všetko  jedno,  aké 
šaty,  a  tak,  ako  ste,  v  tejto  sobolovej  čiapočke  a  s  boa  —  nechajte, 
nesberajte  ho  —  všetko  bude  dobre. . .  dovoľte  —  sadnite  si  sem. . . 
hľa,  tak . . .  sadnite  si  svobodne  a  môžete  hýbať  sa,  koľko  sa  vám 
páči...  mňa  si  nevšímajte...  a  hlavná  vec,  nemyslite,  že  mi  se- 
díte . . .  Zostaňte  tak,  ako  vám  príhodné . . . 

Hovoril  a  usádzal  za  ten  čas  kňažnú,  podával  jej  stolec,  za- 
kryl jeden  oblok  záclonou,  pritiahol  skučiaci  svojimi  kolieskami 
podstavec,  postavil  naň  rám  s  plátnom  tuho,  ako  bubon,  natiahnu- 
tým (toto  plátno  bolo  už  od  dávna  prichystané  na  podobizňu  Leny), 
vezmúc  palettu  a  štetec  a  bystro  vytlačiac  niekoľko  farieb,  začal 
s  akousi  chtivou,  horúcou  náhlostou,  bez  kontúr,  rovno  maľovaf  na 
plátno . . . 

—  Odpusťte . . .  nehovorili  sme  ešte  o  cene  podobizne,  povedal 
barón,  no  Alexej  Vasilievič  len  maľoval,  neposlúchajúc. 


Há 


v. 


Kňažua  odišla,  ked  posedela  asi  hodinu. 

Vyprevadiac  ju,  Alexej  Vasilievič,  s  oživenou,  usmievajúcou  sa 
tvái'ou,  pristúpil  k  podmaľovaniu  podobizne,  ktoré  len  čo  bol  urobil, 
pozrel  ešte  raz  a  ešte  raz  bol  veľmi  spokojný  s  ním. 

Cítil  sa  teraz  veľmi  dobre  a  ľahko.  Či  bolo  to  len  uspokojenie,  | 

vyzvané  tým,  že  vyrazil  sa,  alebo  radosť  z  podarenej  práce,  alebo  \ 

kňažná  vskutku  urobila  na  neho  taký  nenadály,  mocný  dojem,  ne-  ' 

mohol  rozoznaf. 

Chytil  zase  farby  a  pokračoval  nazpamäf.  Maľoval,  o  ničom 
nerozmýšľajúc  teraz,  ako  by  nič  už  dovôkola  nebolo  vážneho  na 
svete.  Len  jednoho  sa  bál,  aby  ho  nevytrhovali . . . 

No  nik  neprišiel  a  nik  mu  neprekážal. 

Len  súmrak,  spustiac  sa,  donútil  ho  odfst  od  podstavca. 

Čas  prešiel  veľmi  skoro.  Alexejovi  Vasilievičovi  bolo  ľúto,  že 
musí  pretrhnúť  prácu.  No  ako  položil  palettu  na  miesto,  čisto  fysická 
ustalost  prevládala  ho. 

Ľavá  ruka  mu  nabehla  a  ustala.  Nohy  od  jednotvárnej  polohy 
ofažely,  a  hlava  ako  by  sa  naplnila  olovom.  Bol  hladný. 

Hodiny  ukazovaly  ua  piatu.  Alexej  Vasilievič  rozpomenul  sa, 
že  včera  nerozkazoval  obed,  a  okrem  neho  teraz  nemal  to  kto 
urobif . . . 

—  Hostinec,  tak  —  hostinec,  povedal  sám  sebe,  —  i  v  ho- 
stincoch ľudia  obedúvajú,  a  ešte  ako  veselo . . . 

A  on  »j  v  tomto  pousiloval  sa  presvedčiť  sa,  že  všetko  toto 
je  znamenite  a  práve  tak,  ako  si  on  žiada. . . 

Dal  si  sľub,  že  čo  by  čo  bolo,  strávi  dnešný  den  veľmi  veselo, 
a  preto  sobral  sa  do  najprvšieho  hostinca. 

Odhliadnuc  jednako  od  toho,  že  hostinec  bol  vskutku  prvý, 
to  jest  najdrahší,  obed  vynikal  jemnosťou  kuchyne,  šampanské,  pol 
fľaše  ktorého  pýtal  si  Alexej  Vasilievič,  šumelo  a  peuiio  sa,  a 
v  divadle,  kam  išiel  po  obede  —  dávali  veľmi  smiešny  kus,  jemu 
predsa  po  celý  čas  ako  by  chybelo  niečo,  a  nepretržene  cítil  vôkol 
seba  akúsi  pustotu,  naliehavo  dávajúcu  sa  zuať...  a,  nevyčkajúc 
konca,  Alexej  Vasilievič  vrátil  sa  domov. 


VL 

—  Nič  mi  nepriniesli  ?  spýtal  sa  Alexej  Vasilievič,  vchádzajúc, 
sluhu. 

—  Nič,  odpovedal  ten. 

—  Ani  list,  ani  zápisku?...  a  nik  nebol?...  A  Anna  Stepa- 
novna  neprišli? 

—  Nie. 

—  Dobre.  (Alexej  Vasilievič  zase  usiloval  sa  ukázaf,  že  všetko 
ide  celkom  tak,  ako  on  vypočítal  a  predvidel.)   Prines  mi  čaju... 

—  Cukru  niet,  oznámil  sluha,  ráčte  dať  peňazí  na  cukor. . . 


753 

Alexej  Vasilievič  urobil  netrpelivý  pohyb.    Od  neho  žiadali, 
o  čom  prv  nevedel  a  teraz  nechcel  vedief. 
Vytiahol  rublový  papier  a  podal  sluhovi. 

—  Na,  vezmi  si...  postačí?  —  samovar  je  hotový? 

—  Nie,  ticho  odpovedal  sluha. 
Alexej  Vasilievič  nahneval  sa. 

—  Nie  je  hotový?  prečože  je  nie  hotový?. . . 

—  Cukru  nebolo . . . 

—  Sprosták,  či  cukrom  samovar  rozohrievajú?  —  cukru  niet, 
tak  samovar  nie  je  potrebný. . . 

—  Vy  nič  ste  nerozkázali . . .  zastával  sa  sluha. 

—  Nerozkázali  I  —  prvý  deň  si  u  mňa,  či  čo  —  prečože  do- 
sial toho  nebolo?. . . 

Sluha  odišiel,  a  Alexej  Vasilievič,  ostanúc  sám,  hned  zabudol 
na  neho,  i  na  čaj.  Zapálil  velkú,  s  veľkým  reflektorom  lampu  a, 
osvieťac  ňou  podobizeň,  odstúpil  a  sadol  si  na  nízunkú,  širokú  sto- 
licu, ktorá  mu  v  ceste  bola. 

Oblapil  rukami  kolená,  vydvihnuv  ich  skoro  ku  brade,  a  v  tomto 
položení,  nepohodlnom,  no  zdajúcom  sa  jednako  velmi  príhodným, 
oprel  oči  na  podobizeň  a  prizeral  sa  jej. 

Bola  to,  pravda,  nie  podobizeň  —  len  začiatok,  no  pre  Alexeja 
Vasilieviča  už  jasná  bola  celá  tvár,  oči,  pery,  ako  by  boly  nielen 
úplne  dokončené,  no  živé  zastydly  pred  ním.  Predsa  čím  dlhšie 
hľadel  —  tým  menej  nachodil  podoby  v  tvári,  ktorú  videl  na  plátne, 
s  tou,  ktorú  predstavoval  si  v  mysli,  teraz ...  a  on  pozastavil  sa 
na  podrobuostach,  začal  prezeraf  a  pripomínať  si,  či  všetko  bolo 
tak  v  prírode,  ako  má  na  plátne . . . 

„Ved,  zdá  sa,  ústa  nie  sú  také. . .  ovšem. . .  akéže  sú  to  ústa?  — 
u  mňa  sú  veľmi  nepravidelné . . .  treba  bude  zajtra  zistiC.  Ona  nemá 
také  ústa...  ale  ako  zachytit?  Veď  až  tak  chce  sa,  až  tak  vidím, 
ale  nemôžem...  oči  tiež...  Spodok  treba  bude  urobiť  vrúcim..." 

Alexej  Vasilievič  popravil  sa  na  stoličke  a,  vytiahnuc  cigaretu, 
8  radosťou  pomyslel  si  na  to,  ako  zapáli  si  ju  teraz...  i  zapálil, 
no,  proti  obycaji,  celý  deň  kúril  veľmi  mnoho,  a  cigareta  nepriniesla 
mu  očakávanej  radosti . . .  odložil  ju  a  znovu  zamyslel  sa,  hľadiac 
na  podobizeň. 

Priniesli  mu  č{\j,  pripravili  posteľ  ako  včera,  tu  v  ateliéri,  na 
širokom  diváni.  Nepozoroval  nič... 


vn. 

Na  druhý  deň  zavčas  rána  vyskočil,  trebárs  zaspal  neskoro,  už 
na  svitaní,  a  sen  jeho  bol  ťažký  a  nepokojný. 

Podúral  sluhu,  aby  skorej  vyriadil  ateliér,  a  sám  pomáhal  mu 
prestavovať  veci,  schovávať  etudy,  dla  jeho  zdania  nevydarené,  a 
vystaviť  tie,  ktoré  sa  mu  zvlášte  páčily,  prekladal  obrazy,  aby  do- 
staly  čím  najvýhodnejšie  osvetlenie,  a  celý  čas  pozeral  často  na 
začatú  podobizeň,  no  netýkal  sa  jej  štetcom . . . 

48 


754 

V  ustálenú  hodinu,  ako  slúbili  včera,  prišli  kňažná  a  jej  že- 
ních. On  celkom  tak,  ako  včera,  podával  ruku,  tak  štrngol  ostro- 
hami, i  ten  samý  výraz  bol  na  jeho  tvárí.  Ako  by  vôbec  nebol 
prežil  tie  dvadsaťštyri  hodiny,  ktoré  sa  minulý  od  včerajšieho  dňa, 
ale  prosto  zostával  ako  prv  milým  a  zdravým  dôstojníkom,  ako  by 
vykonával  týmto  svedomité  a  čestne  naloženú  mu  kýmsi  povinnosť. , . 

Alexej  Vasilievič  naproti  tomu  iste  hodne  premenil  sa,  aspoň 
kňažná  zadivené  a  sústrastne  pozrela  na  neho. 

Ona,  lahko  stúpajúc  po  koberci  svojimi  malinkými  nôžkami 
vo  vysokých  remenných  topánkach,  prišla  k  podobizni  a  s  radosťou 
sa  jej  usmiala. 

—  A  práca  sa  pomkla,  —  vy  bez  nás  mnoho  ste  priložili,  po- 
vedala, —  jestli  tak  pôjde,  to  azda  podobizeň  bude  hotová  prv, 
než  čakáme,  pravda  ? . . . 

—  Áno,  no  musí  ešte  ošpatniet,  povedal  barón  cez  zuby  a  pri- 
šiel tiež  k  podobizni . . . 

Alexej  Vasilievič,  už  ozbrojený,  s  palettou  a  štetcami  v  rukách, 
netrpeli ve  čakal,  kedy  kňažná  sadne  si  na  stolicu . . . 

Ona,  zbadajúc  jeho  netrpelivosť,  usmiala  sa  ešte  raz  a  išla  na 
miesto. 

Alexej  Vasilievič,  akonáhle  si  sadla,  rýchlo  pozrel  najprv  na 
plátno,  potom  na  kňažnú. 

Divuý  pocit  zadivenia  a  spolu  s  tým  uspokojenia  uchvátil  ho. 
To,  čo  on  očakával,  nepotvrdilo  sa. 

V  celku  črty,  hodené  včera  na  plátno,  na  podiv  akurátne  a 
verne  podávaly  tvár,  ktorá  živá  bola  teraz  pred  ním.  Tie  samé  oči, 
tie  samé  pery,  tie  samé  ústa,  ktoré  tak  nepáčily  sa  tnu  včera. 

—  Čo  je  to?  blyslo  Alexejovi  Vasilievičovi  —  a  on  prvý 
raz  v  živote  ztratil  sa,  stojac  s  palettou  v  rukách. 

Priveľmi  bol  presvedčený,  že  podmalovka  nie  je  dôkladná.  Tvár 
kňažny,  ktorú  utvorila  si  včera  večer  jeho  obrazotvornosť,  ne  vy  hla- 
dila sa  z  pamäti. 

Skoro  celú  noc  a  celé  ráno  hotovil  sa  začať  dôkladné  pre- 
pracovanie všetkého  namalovanéhe,  a  zrazu  teraz  ukazi^e  sa,  že 
nič  premieňať  netreba. 

Pretrel  si  čelo.  Zakryl  oči.  Otvoril  ich  —  bolo  to  samé  — 
premieňať  na  podmalovke  ničoho  uepríchodilo . . . 

—  Odpusťte,  kňažná. . .  povedal,  —  hlaďte  v  pravo. . .  Tak. . . 
nie,  obráťte  hlavu . . .  ešte . . . 

Prešiel  k  obloku,  odtiahol  záclonu.  Tvár  kňažny  sa  osvetlila 
a  ztratila  predošlé  výhodné  tiene.  Zase  zatiahol  oblok. 

Barón  ľahostajne  chodil,  zriedka  pobrnkávajúc  ostrohami,  a 
prezeral  bez  všetkej  zaujatosti  obrazy  a  veci. 

Alexej  Vasilievič  nestaral  sa  o  baróna.  Priblížil  sa  zase  k  pod- 
stavcu, vzal  veľký  štetec  a  začal  širokými  ťahmi  natierať  spodok. 
Nechal  úplnú  vôľu  ruke,  nesliedil  za  ňou  očima  a  uprene  zahľadel 
sa  na  kňažnú,  darmo  usilujúc  sa  uloviť  tú  tajnosť  tváre,  ktorá  zdala 
sa  mu  včera  tak  jasná  a  prostá  —  bolo  treba  dnes  len  zistiť  ju  na 
originále. 


756 

Zrazu  odhodil  veľký  štetec,  rýchlo  schytil  tenunký,  zo  sibírskej 
kuny,  a  začal  ho  vodit  okolo  úst  podobizne.  Dlho  a  starostlivé  to 
robil,  neobracajúc  sa  ku  kňažne.  Len,  náhodou  pozrúc  na  ňu,  za- 
stal, opustil  bezpomocne  ruku  a  znova  prichytil  sa  k  spodku . . . 

Videl,  že  pery  boly  napravené,  to  jest  ony  lepšie  zodpovedaly 
torau,  čo  chcelo  sa  Alexejovi  Vasilievičovi,  no  boly  menej  podobné. 

Spodok  bol  už  celkom  natretý,  a  Alexej  Vasilievič  vždy  ešte 
nebral  tenký  štetec  do  rúk. 

—  Nie,  tento  nos  nesmie  tak  zostat,  myslel  si,  zahľadiac  sa 
na  prácu,  —  nemôže...  apremeniac  znovu  štetec,  sám  nebadajúc, 
čo  robí,  začal  tušovaf  dolnú  čast  nosa,  vyrovnávať  ho,  potom  tiež 
tak,  že  sám  nezbadal,  prešiel  ku  očiam,  dotkol  sa  niekoľko  ráz  líc 
a  vpracoval  sa. 

Prešlo  asi  pol  hodiny.  Alexej  Vasilievič  maľoval  ticho,  opierajúc 
sa  skoro  na  samé  plátno,  len  zriedka  odkloniac  sa  nazad,  no  ne- 
odtrhujúc  očú  od  práce  a  neohliadajúc  sa  po  stranách. 

Barón  trpelivo  prechádzal  sa  ďalej.  Kňažná  z  počiatku  sedela, 
veselo  obzerajúc  sa  a  očakávajúc,  kedy  prihovoria  sa  jej.  ŕotom 
sa  jej  zunovalo.  Nachmúrila  sa,  ľahko  pohla  sebou  a  konečne  za- 
kasľala,  aby  obrátila  na  seba  pozomost. 

Alexej  Vasilievič  strhol  sa.  Veľkými  rozpačitými  očami  pozrel 
na  ňu  a  nie  hneď  spamätíd  sa,  že  pred  nfm  sedí  „nátura^,  s  ktorej 
maľuje  podobizeň. 

Spamätav  sa,  prižmúril  oči,  prizrel  sa  a  znova  videl  tvár  kňažny 
takou,  aká  bola  v  skutočnosti. 

Preniesol  oči  na  podobizeň  —  bolo  to  teraz  čosi  stredné,  ne- 
podobné kňažne,  no  omnoho  podobnejšie  obrazu,  o  ktorom  snilo  sa 
Alexejovi  Vasilievičovi. 

—  Odpusťte,  kňažná,  prehovoril  (hlas  jeho  ponížil  sa),  —  ne- 
môžem dnes  pokračovať,  som  nezdravý .  . .  dnes  nejde  mi .  . . 

Kňažná,  zaradujúc  sa,  že  môže  vstať,  a  už  dávno  netrpelivá 
pozret,  ako  pokročila  jej  podobizeň,  bystro  vskočila  so  svojho  miesta 
a  pristúpila  k  podstavcu. 

—  Čo  hovoríte,  že  nejde  vám  1  zvolala,  —  čo  za  reč,  veď  je 
to  prelest .  .  .  práve  to,  čo  ja  chcem  . . .  André,  pravda,  prekrásne, 
čože  žiadať  lepšie? 

„André^  priblížil  sa  a  vyrazil  celou  bytnosfou  svojou  úplnú 
ochotu  podrobif  sa  neveste. 

Kňažná  pohnute  pozrela  na  Alexeja  Vasilieviča,  no  on  stál 
srditý,  zamračený,  ako  by  čakal,  či  skoro  odídu. 

Kňažná  nerozhodne  usmiala  sa. 

—  Teda,  do  videnia,  povedala,  —  do  zajtra? 

—  Odpustte,  kňažná,  zajtra  nemôžem  —  deň  mám  zaujatý . . . 
zlyhal  Alexej  Vasilievič. 

VIII. 

Keď,  vyprevadiac  kňažnú  a  baróna  a  rýchlym  krokom  vrátac 
sa  z  predsiene  do  ateliéru,  poobzeral  sa  a  presvedčil  sa,  že  viac 

4S* 


756 

nikoho  niet  —  znovu  schytil  farby  a  štetce  a  začal  malovat  náhlo^ 
nervno,  ako  by  sa  bál,  že  nedožije  dokončenia  práce. 

Teraz  už  nemyslel  ani  na  kňažnú,  ani  na  nikoho,  —  len  ma 
loval,  vypracúval,   vyrovnával  a  dokončieval  črty  predstavujúcej  sa 
tváre,  usilujúc  sa  vdýchnuf  do  nich  dušu  a  život. 

Zase  súmrak  našiel  ho  pri  práci  a  prekážal  mu.  Vtedy  odišiel 
od  podstavca,  nie  hneď  prichodiac  k  sebe  z  toho  zvláštneho  stavu, 
ktorý  vždy  cítil  počas  práce,  zvlášte  jestli  bola  podarená. 

Konečne  zďaleka  už  pozrel  „triezvymi"  očami  na  černejúcu  sa 
podobizeň  a  nemohol  sa  rozhľadef.  Oči  jeho  velmi  ustily. 

—  Či  zapáliť  lampu  a  pozret?  pomyslel  si  Alexej  Vasilievič, 

—  eh,  všetko  jedno,  netreba  —  potom ...  a  rozpamätajúc  sa,  ako 
včera  o  tomto  čase  išiel  do  hostinca,  a  vediac,  že  ani  dnes  doma 
nechystali,  vyšiel  do  predsiene,  obliekol  si  svrchník  a  spustil  sa 
dolu  schodmi,  zazvoniac  za  sebou,  aby  zatvorili  za  ním  dvere. 

Vyšiel  na  ulicu.  Sviežo  povetrie  dotklo  sa  jeho  tváre.  Izvozčíci 
hodili  sa  na  neho  pri  východe,  ponúkajúc  svoje  úsluhy.  Vôkol  neho 
mihali  sa  mimoidúci  a  ekipáže  .  .  .  Všetko  hýbalo  sa  a  šumelo . . . 
Zrazu  ponoril  sa  do  nepokojného  mestského  života  po  tichosti  svojho 
ateliéru,  i  bolo  mu  ľúto  tej  tichosti,  a  ľúto,  že  musel  nechat  svoju 
prácu.  Potom,  skoro  od  rázu,  tá  ľútosC  prešla  na  neho  samého. 

A  ako  prv,  ešte  nedávno,  všetko  to  krásne  bolo,  začal  myslef 
si,  prečo  stalo  sa  to  všetko  ...  a  kto  to  potreboval,  aby  všetko 
toto  sa  stalo?  ...  A  či  ozaj  predošlé  nemožno  už  vrátit,  a  teraz 
začne  sa  čosi  nové,  neznáme?...  A  aké  sú  to  predsa  daromnosti. .. 
poharkali  sa,  lebo  sú  „živí  ľudia",  a  živému  človeku  práve  tak  vro- 
dené je  huevat  sa,  ako  i  radovat  sa  .  .  .  no  čože  z  toho  . .  .  prítok 
a  odtok  ...  v  živote  je  vždy  tak  . .  .  len  aby  človek  sám  na  svoju 
hlavu  nepriťahoval  tie  odtoky  ...  ale  podobizeň  . . .  spomenul  si, 

—  čože  to  bolo  a  prečo  tu  zjavila  sa  kňažná  .  .  .  ostatne,  je  to 
hlúposf ...  tak !  .  .  .  práve  tak  ,  .  ,  či  ísť  ku  domu,  kde  býva  Anna 
Stepanovna,  pozret  len  .  .  .  ta  nevojdem  ...  no  mimo  prejsť .  . . 
rozhodol  sa  a  najal  izvozčíka  .  .  . 

Obrátili  sa  do  jednej  ulice,  druhej,  tretej  a  konečne  išli  rovno. 
Alexej  Vasilievič,  približujúc  sa  k  domu,  kde  žila  Anna  Stepanovna, 
kázal  ísť  po  druhej  strane  ulice  a  podvihol  hlavu,  hľadiac  na  obloky. 
V  stolovej  bolo  svetlo.  V  spálni  tiež.  Hosťovská  bola  tmavá. 

—  Či  nie  je  chorá?  znepokojil  sa  Alexej  Vasilievič...  Hospo- 
dine !  . . .  keby  sa  to  čím  skôr  skončilo  . .  . 

No  ako  sa  to  všetko  skončí,  rozumie  sa,  nevedel,  či  má  ísť 
on  sám  k  nej,  a  či  čakaf,  aby  ona  prišla  ...  no  predovšetkým  treba 
bolo  vrátit  sa  domov  a  zničiť  podobizeň ...  To  bude  začiatok 
konca  .  .  . 

IX. 

Veľkými,  širokými  skokmi  cez  dva  i  tri  schody  vybehol  Alexej 
Vasilievič  domov,  tak  že  vrátnik  s  výčitkou  a  zadivením  pozeral 
za  ním. 


767 

Ostro,  netrpelive  zazvonil  a,  odhodiac  svrchník  na  ruky  sluhovi, 
išiel  do  ateliera. 

Znovu  našiel  sa  v  jeho  tichosti,  znovu  okrúžila  ho  známa  do 
najmenších  podrobností  obstanovka. 

—  Čože  teraz  robif . .  .  áno,  podobizeň,  pomyslel  si  a  sblfžil 
sa  k  nej. 

A  tu  pri  tejto  podobizni,  nejasno  odrážajúcej  sa  pri  slabom 
odblesku  uličných  lámp,  dochodiacom  sdola,  prišiel  mu  na  um  ten 
pocit  vytrženia  a  nežnosti  dušu  zmäkčujúcej,  ktorý  cítil  pii  svojej 
robote  . .  . 

—  Všetko  to  je  hlúposť,  jednako,  —  pozrem  ešte  raz  —  po- 
tom všetko  toto  zničí  sa . .  .  a  ja  zase  budem  ako  prv  s  ňou  . .  . 
predsa  ona  je  lepšia  od  všetkých  ostatných  . . . 

Teraz  len  pochopil,  že  nikdy  neprestal  lúbif  ju! . .  . 

Lampa  bola  zapálená,  a  Alexej  Vasilievič  pozorne  priniesol  ju 
k  podobizni. 

Obrátil  reflektor,  a  plátno  zrazu  sa  osvietilo. 

Známa,  milá,  drahá  a  milovaná  tvár  Leny  pozrela  s  neho  na 
Alexeja  Vasilieviča. 

Ten  obraz,  ktorý  utvorila,  ako  sa  zdalo,  jeho  obi*azotvomos(, 
ten  obraz,  ktorý  darmo  usiloval  sa  vystihuút  v  oživených  črtách 
kňažny,  obraz,  ktorý  mučil  Alexeja  Vasilieviča  a  poskytol  mu  za 
tieto  posledné  dva  dni  toľko  radostného  nadšenia  —  bol  ničím 
iným,  ako  obrazom  jeho  ženy,  jeho  Leny  . .  . 

Alexej  Vasilievič  postavil  lampu  na  stôl,  tak  že  celý  snop 
svojich  lúčov  hádzala  na  podobizeň,  a,  tuho  stisnúc  iniky  na  prsiach, 
znovu  zastal  pred  ňou  . .  . 

X. 

Myšlienky  jeho  už  cele  pomútily  sa.  Prsia  uerovno  dýchaly. 
Obočie  zľahka  striasalo  sa.  Nemohol  sústrednif  sa  na  ničom.  Zdalo 
sa,  jestli  by  si  urobil  násilie  predstavil  si  niečo,  jesUi  by,  potlačiac 
svoje  rozochvenie,  vyzval  v  svojom  rozume  logický  a  dôsledný  chod 
rozsudkov  —  ony  predsa  by  sa  zaplietly  a  zaplietly  by  sa  na  dlho . . . 

Čiasi  ruka  spustila  sa  ua  jeho  plece.  Nepočul,  ako  vosly,  a 
strhol  sa  od  prekvapenia.  Pri  ňom  stála  Anna  Stepanovna. 

Hneď  poznal  jej  dobrú,  usmiatu  tvár  a  čierne  kašmírové  šaty 
a  založenie  so  strapcami. 

—  Nuž,  Alexej  Vasilievič,  dost,  povedala,  —  ved  vidím  a 
viem  —  no  dosf  toho ...  za  dva  dni  vy  oba  ste  sa  potrápili,  ale 
obraz  je  podobný,  veľmi  podobný... 

Alexej  Vasilievič,  pristihnutý  neočakávane,  nemotorne  dvíhal 
sa  so  stolice  (nepamätal,  ako  a  kedy  si  sadol)  a  radostne  pozrel 
na  Annu  Stepanovnu. 

—  No,  čo,  pravdu  hovorím?  pýtala  sa  zase. 
Alexej  Vasilievič  zahanbene  sklonil  hlavu. 

—  Čo,  priateľke,  vidno,  pravda  oči  kole  ...  ha  ? .  .  .  hovorit 
nemám  čo  . .  .  ale  ty  povedz,  za  čo  si  ju  utrápil,  povadil  sa,  po- 


758 

hneval  sa . . .  a  sedí  si  a  podobizeň  maluje  —  ani  sa  netrápi,  a 
ona  tam  ide  sa  umorít .  . . 

„Aha  —  ide  sa  umorií!*  pomyslel  si  Alexej  Vasilievič,  no  nie 
s  radosfou,  ako  žiadal  si  to  prv,  ale  s  úzkosťou  a  zúfalstvom. 

—  Kdeže  je?  spýtal  sa  konečne,  sotva  slyšno. 

—  Kde !  —  hneď  kde  . . .  sám  vidíš,  že  si  vinný,  povedz  mi  — 
odpustenie  prosiť  budeš  ? . . . 

—  Kde  je  Léna,   čo  je  s  nou  ?  opakoval  Alexej  Vasilievič . . . 

—  Čo  už!  —  natrápil  si  sa  za  dva  dni,  i  teraz  potrpíš  mi- 
nútku —  odpovedaj  na  to,  čo  sa  ía  spytujú  —  budeš  prosit  za 
odpustenie  ? . . . 

—  Budem  . . .  zašeptal  Alexej  Vasilievič . . . 

Rád  prisvedčil  na  čokolvek,  len  aby  skorej  videl  Lénu. 

—  HTa,  to  je  mrzko,  poznamenala  Anna  Stepanovna,  —  žiadne 
odpustenie  prosit  netreba  —  to  je  len  komédia  —  ani  ona  od  teba, 
ani  ty  od  nej  —  muž  so  ženou  sa  pohnevali,  pomerili  sa  —  kto 
má  pravdu,  kto  je  vinný  —  netreba  vedieĹ  Začnete  za  odpustenie 
prosiť  —  budete  rozoberať  minulé  a  znovu  sa  povadíte  —  nesmysel 
všetko . . ,  Veď  cítite,  že  o  sebe  nie  vám  je  dobre  —  hla,  ty  si 
ožlkol  celý,  schudol . . .  podobiznu  maľuješ ...  no,  to  je  síce  pekne . . . 
veď  si  dávno  slúbil  —  a  ona  sa  neponáša  sama  na  seba . . . 

Anna  Stepanovna  hovorila,  nahlo  preberajúc  slová,  a  v  hlase 
jej  zvučala  i  láska  i  seríósnost  pretváranej  prísnosti  i  vážnosti . . . 

—  Ale  čo  Léna,  u  vás  je?  prerušil  ju  konečne  Alexej  Va- 
silievič . . . 

—  Tu  'e  tvoja  Léna,  nepotrebujem  ju  ja,  tebe  je  potrebnejšia. . . 
nahlas  zvolala  Anna  Stepanovna  —  hla,  vezmi  si  ju . . . 

V  tom  okamžení  vo  dverách  ukázala  sa  Léna  v  svojej  sobo- 
lovej  čiapočke  a  boa,  skoro  celkom  v  takých,  aké  mala  kňažná  a 
úplne  takých,  aké  boly  namaľované  na  podobizni . .  . 

Chytro,  chytro  podošla  k  mužovi  a,  usilujúc  sa  skryť  svoju 
rozochvenú,  no  šťastlivú  tvár,  vyhodila  ruky  na  jeho  plecia  a  spu- 
stila hlavu  jemu  na  prsia. 

—  Ty  si  myslíš,  začala  zase  Anna  Stepanovna,  že  odo  mňa 
nedostala,  akože,  braček!  ...  —  ja  som  ju  tak  obrobila,  keď  sa 
u  míia  zjavila  —  až  radosť .  . .  chcela  som  ju  hneď  a  hneď  vy- 
praviť k  tebe,  ale  i  teba,  pane  môj,  maznaC  niet  prečo.  Treba 
bolo  naučiť  ťa . . . 

Alexej  Vasilievič  stál,  objav  túliacu  sa  k  nemu  Lénu,  a  cítil, 
že  je  zničený,  ale  spolu  šťastlivý.  Konečne  podvihla  hlavu,  a,  ne- 
hľadiac mu  do  očú,  pozrela  pouad  jeho  plece  na  podobizeň. 

—  čože  si  to,  prehovorila,  —  z  pamäti  a  či  s  fotografie?. .. 
Alexej  Vasilievič  hľadel  na  ňu,  namáhajúc  sa  rozumeť  to,  čo 

sa  spytuje. 

—  Hovorím  o  podobizni,  objasnila  mu. 

—  Ano  . . .  podobizeň  .  . .  akosi  roztržité  prehovoril,  —  to  je 
tvoja .  . . 

A  zabudnúc  na  hľadiacu  na  nich  Annu  Stepanovnu,  Alexej 
Vasilievič  začal  bozkávať  Lénu  . .  . 


759 

Na  jarnej  výstavke  obrazov  vzbudila  pozoroost  velká  podobizeň 
baronessy  Schildhomovej ,  rodenej  kňažny  Turovskej,  podobizeň 
práce  Alexeja  Yasilieviča.  Baronessa  vyobrazená  bola  v  bálovej 
bielej  hodvábnej  toalette,  v  čipkách  a  briliantoch.  Výstroj,  blesk 
hodvábu  a  samat  spúštajúcej  sa  na  spodku  drapérie  zvláSte  do- 
kázaly  sa  podarené  prevedenými,  a  všetko  obdivovalo  ich  . . . 

Podobizeň  svojej  ženy  Alexej  Yasilievič  nechcel  vypustiC  z  ate- 
liera  na  výstavku.  p^^,   ^  ^ 


Slovenský  jazyk. 


Jazj'^kovedecké  drobnosti. 

Priaf  —  želat.  Slovies  priať,  iélat  neužíva  lud  slovenský, 
to  je  zaiste  každému  známo,  kto  ludový  jazyk  skúmal.  Prvé  je 
české,  druhé  ruské.  Slovák  tu  často  hovorí  po  nemecky  vinšovaty 
to  je  pravda.  Ale  nepotrebujeme  nahradzoval  tento  germanismus 
ani  českým  ani  ruským  výrazom,  lebo  má  Slovák  tiež  svoje  vlastné. 
Dobrý  Slovák  tak  ako  Poliak  povie  iičií:  Nedožičí  mu  groáa;  Sebe 
žičí,  druhému  nie;  Žičím  ti,  aby  sa  ti  dobre  vodilo.  Vedľa  toho, 
dla  potreby,  hovorí:  chceí,  rád,  íiadat:  Prajel  by  si  bol  videí  = 
Rád  by  bol  videt ;  Prajel  by  si  čím  skorej  dokončil  tú  báseň  = 
Rád  by  čím  skorej  dokončif  tú  báseii ;  (V  hostinci:)  „Akú  pečienku 
si  prajete?"  =  „Akú  pečienku  chcete?" ;  Prial  som  si  prijst  na  tú 
zábavu  =  Chcel  som  prijst  na  tú  zábavu ;  Nič  si  tak  teraz  ne- 
prajem,  ako  mat  teraz  tisíc  zlatých  =  Nič  si  tak  nežiadam... 
Znatel  jazyka  ľudového  nikdy  neprijde  do  zmutku,  jako  sa  má 
v  takom  prípade  dobre  po  slovensky  vysloviť.  Že  je  prianie  — 
prajenie  a  ielanie  nie  obohacovaním  slovenského  jazyka,  ale  jeho 
zatemňovaním,  o  tom  ľahko  môže  sa  ktokoľvek  presvedčiť,  kto  sa 
s  ľudom  rozhovára.  Možno,  že  niekto  nadhodí,  že  vo  vete  ,Nič  si 
tak  nežiadam...^  nenie  vyslovená  tá  túžba,  čo  v  „Nič  si  tak  ne- 
prajem...".  Nuž  tx)rou  je  ľahká  odpomoc,  kladiem-li  tu  váhu  na 
túžbu.  Poviem :  Po  ničom  tak  netúiim,  ako  mat  teraz  tisíc  zlatých. 

Podľa  českého  „Dobrý  den  pŕeji"  a  za  vulgárne  slovenské 
„Dobrý  deň  vinšujem"  ujíma  sa,  —  ovšem  len  u  čítajúcej  intelli- 
gencie,  —  „Dobrý  deň  prajem".  Ale  v  živej  reči  slovenskej  aksi 
veľmi  odporne  a  cudzo  znie  to  „Dobrý  deň  prajem!"  Nijak  sa  ne- 
chcem zastávať  germanismu  „Dobrý  deň  vinšujem",  ani  nechcem 
odporúčať  v  tomto  prípade  výš  uvedené  výrazy  slovenské,  ale  si 
dovoľujem  pripomenúť,  že  my  na  svoje  vlastné  nohy  smieme  sa  po- 
staviť aj  pri  pozdľavovacích  germanismoch.  Nikto  nám  nerozk&že, 
aby  sme  hovorili  s  Nemci :  Dobrá  noc  (Gute  Nacht)  miesto :  Dobrú 
noc.  Dobrú  noc  ti  dávam ...  A  keď  nám  to  nikto  nerozkáže,  ne- 
rozkáže nám  nikto  ani  to,  aby  sme  pri  potkaní  dobrý  deň  vinšovali. 
Povedzme  prosto:  Dobrý  deňl  Pánboh  ti  daj  dobrý  deň! 


t60 

Čo  je  rečeno  o  priat,  to  potiahni  aj  ua  Mat. 

Všetko,  čo  je  dosial  rečeno,  je  v  praxi  prezkúsené  a  dá  sa 
tedy  v  živote  okamžite  uvádzaf.  Ovšem  odporúča  sa  to  hlavne  tým 
spisovateľom,  ktorí  píšu  pre  lud.  A  títo  by  si  to  mali  k  srdcu 
pripustit. 

Za  bJahopranie — hlahopriat  2l  blahoželanie  —  blahoželať,  aspoň 
na  čas,  radil  by  ponechávať  gratulácia  —  gratulovať  ako  všeobecne 
srozumitelné.  A  za  tento  čas  môžu  sa  robiť  pokusy.  Pri  týchto  prijdú 
v  uváženie  ruské  pozdravlenie  — pozdravľat  a  maďarské  údvôzlet  — 
údvôzôlnL  Rusi  povedia:  Pozdravil  koho  s  čím.  Že  náš  ľud  zná 
sloveso  pozdraviť,  o  tom  vie  každý.  A  novoročný  pozdrav  je  sotva 
monštrum ! 

K  názvosloviu.  Neviem,  že  by  Česi  mali  výrazu  pre  inkom- 
patibilita, maď.  ôsszeférhetlenség,  A  tento  výraz  je  často  potrebný. 
Odporúčam  pre  slovenčinu  k  uváženiu:  nesmiestiteľnosť  podla  r. 
nesovméstitelnost :   Vyslanectvo  a  nadžupanstvo  sú  nesmiestitelné. 

Äbweisen  —  visszautasítani  prekladáva  sa  u  nás  českým  za- 
mttnouti:  Jeho  prosbu,  žiadosť  zamietli,  odmietli.  Tento  čechismus 
je  nie  na  mieste  už  preto,  lebo  zamiesť,  odraiest  v  slovenčine  značí 
výlučne  výkon  s  metlou  v  ruke.  Ani  odf}yť  prosbu,  odpraviť  s  prosbou 
nezodpovedá.  Slovák  vraví,  že  mu  prosbu,  žiadosť  zavrhli. 

K  riečici.  „Rozvinujeme"  v  našu  dobu  vela  takého,  čo  sa 
rozvinúť  vôbec  nedá.  On  vraj  rozvinul  velkú  pilnosť,  rozvinuje 
pompu.  Povedz:  On  preukázal,  prejavil  velkú  pilnosť,  vystrája 
pompu.  Miesto  rozvinul  tú  otázku:  Rozložil  tú  otázku.  Zvlášte  zlí 
prekladatelia  kazia  jazyk.  To  „rozvinutie*^  veľa  ráz  ani  sa  nemá 
prekladal  Tak  stačí  za  mad.  vetu  „megtortént  a  bevonulás  a  szo- 
kásos  iinnepélyesség  kifejtése  mellett"  položiť  tolkoto:  Vjazd  od- 
budol  sa  pri  obvyklých  slávnostach.  — ský. 


■*^%» 


Literatúra. 

Slovenské  kalendáre.  Každý  mi  prisvedčí,  že  kalendár 
je  najpotrebnejšou  a  tomu  primerane  aj  najrozšírenejšou  knihou. 
Dnes  jednotlivec,  hnaný  žitia  nevolou,  nenájde  času,  by  pozornosťou 
sprevádzal  beh  hviezd  a  tak  utvoril  si  sám  pre  seba  istú  mieru 
času  —  kúpi  si  za  pár  krajciarov  kalendár  a  ten  stane  sa  mu 
svedomitým  vodičom  v  jeho  plavbe  po  mori  času.  No  keď  za- 
platíme toho  vodiča,  musí  byť  on  aj  dobrý  —  núka  sa  ich  hrúza, 
prizrime  sa  tedy,  čo  ktorý  hoden,  aby  tým  lahšie  sme  si  mohli 
vybrať  súci  pre  svoju  potrebu. 

Toho  roku  môžeme  byť  spokojní  s  našimi  kalendármi  —  máme 
ich  na  výber,  čo  pri  našich  neblahých  literárnych  pomeroch  mnoho 
značí.  V  mojich  rukách  nachodí  sa  šesť  slovenských  kalendárov, 
ktoré  dla  skromnej  mienky  mojej  —  pravda  do  ohľadu  berúc  naše 
pomery,   kde  ej  s  relatívne   slabším   musíme  sa  uspokojiť  —  sú 


t61 

všetko  dosť  dobré.  Na  prvé  miesto  nechcem  postaviť  však  ani  jeden 
a  vypočítam  ich  len  dTa  času,  ako  som  ich  obdržd. 

Slovenský  obrázkový  kalendár,  ročník  XXII.  Turčiansky  Sv. 
Martin,  strán  94,  cena  20  kr.,  (Martinský). 

Pútnik  SV,  Vojtešský.  Vydáva  Spolok  sv.  Adalberta  (Vojtecha), 
roč.  XXII.,  redaktor:  F.  Otto  Matzenauer,  v  Trnave,  strán  128,  LVII 
a  inseráty,  cena  30  kr.  (Pútnik.) 

Slovenský  domový  kalendár,  ročník  X.,  v  Ružomberku,  ná- 
kladom kníhtlačiarne  Karia  Salvu,  strán  172  a  inseráty,  cena  30  kr. 
(Salvov.) 

Nový  domový  kalendár^  vydáva  Uhorsko-krajinský  vzdelávací 
spolok  slovenský,  ročník  VIII.,  Budapeňt,  strán  72  a  jarmoky,  cena 
30  kr.  (Nový  domový.) 

Viliama  Méhnera  Obrázkový  kalendár  rodinný,  sestavil  Ján  A. 
Ferienčík,  Budapešť,  strán  64  mimo  kalendáría,  jarmokov  a  inse- 
rátov,  cena?  (Méhnerov  väčší.) 

Viliama  Méhnera  Nový  malý  obrázkový  kalendár,  sostavil  Ján 
A.  Feríenčík,  Budapešť,  strán  16  mimo  kalendária,  jarmokov  a 
inserátov,  cena?  (Méhnerov  malý.) 

Národný  Kalendár,  vydal  Národný  Slovenský  Spolok  v  Ame- 
rike, redaktor  P.  V.  Rovniauek,  roŕ.  L,  Pittsburgh,  Pa.,  strán  231, 
cena  35  centov.  (Americký.) 

Prizrime  sa  predovšetkým  chronologickej  časti  týchto  kalen* 
darov.  Dľa  mojej  mienky,  kalendár  dobrý  má  podať  všetko  možné, 
čo  súvisí  s  časom,  v  priečinkoch  jednotlivých  mesiacov.  V  tomto 
ohľade  má  byť  bohatosť  a  z  tohoto  ohľadu  kalendár  Salvov  položiť 
by  sme  mohli  na  prvé  miesto,  poneváč  v  fiom  pre  každý  mesiac 
vykázané  sú  štyri  strany.  V  Martinskom  každý  Inesiac  obsažený  je, 
v  pomere  na  objem  kalendára,  dosť  podrobne,  na  dvoch,  taktiež 
v  Americkom  na  dvoch  stranách.  V  Pútniku  venovane  každému 
mesiacu  len  po  jednej  strane,  čo,  do  ohladu  berúc,  že  nachodí  sa 
tam  len  jeden  priečinok  mien  (rímsko-katolícky),  tiež  postačí.  V  pešť- 
budínskych  kalendároch  vykázané  každému  mesiacu  tiež  len  po  je- 
dnej strane. 

Starú  poveru  o  nastať  majúcom  počasí  nájdeme  všade,  vyní- 
majúc kalendár  americký.  Praktický  Amerikán  nepotrebuje  také 
nesmysly,  pomyslel  som  si,  keď  som  ho  sostivoval,  —  no  uznám, 
že  smelosť  by  bola  ku  tomu  potrebná,  vykoreniť  ten  blud  jedným 
ťahom  z  našich  kalendárov.  Aj  obchodný  záujem  padá  na  váhu, 
ale  pomaly,  z  roka  na  rok,  dobre  by  bolo  utrhnúť  z  občiauskeho 
práva  tej  povery.  Obchodný  záujem  má  pre  nakladateľa  veľkého 
významu  a  preto  zase  nemožno  schvaľovať,  že  v  Salvovom  kalen- 
dári nenajiiodíme  červenej  tlače.  Je  to  len  formalita,  pochodiaca 
z  dávnych  časov,  no  ľud  na  ňu  drží. 

Ostatne,  keď  prognosa  počasia  na  čas  má  sa  ešte  aj  udržať 
v  kalendároch  našich,  dobre  by  bolo  aj  iné  veci  pridať  ku  dňom. 
Veľmi  chvályhodné  je,  že  dľa  príkladu  Lichardových  kalendárov 
v  Salvovom  nájdeme  priečinok  pod  názvom:  „Kalendár  z  behu  prí- 
rody a  života  ľudského."  S  mojej  strany  snažne  odporúčal  by  som 


7et 

pri  každom  dni  urobiť  spomienku  na  dáku  pamäti]  odnú  udalosť 
8  udaním  roku,  zvláéte  z  našeho  života  národnéhp.  \  tomto  smere 
chcel  som  sám  urobiť  počiatok,  keď  v  Americkom  priložil  som  ku 
každému  mesiacu  tabuíku  niekolkých  pamätihodnýcb  dni. 

V  astronomickej  časti  kládol  by  som  najväčšiu  váhu  na  východ 
a  západ  slnka  Východ  a  západ  mesiaca  pre  kalendár  nemá  tak 
veľký  význam,  tu  postačilo  by  udanie  hodiny,  a  aj  to  len  pre  noc: 
vo  dne  laik  nikdy  nepozoruje,  kedy  vyjde  mesiac  alebo  zapadne, 
ba  to  ani  nemôže  urobiť.  Východ  a  západ  slnka  udaný  má  byť 
Y  hodinách  stredného  času.  Toto  sledujú  všetky  kalendáre,  jediný 
Salvov  robí  výnimku,  ktorý  udáva  všetky  dáta  v  čase  slnečnom, 
čo  pre  kalendár,  spracovaný  pre  dennú  potrebu,  nijako  sa  nehodí. 
Východ  a  západ  slnka  závisí  od  šírky  miesta,  pre  ktoré  je  kalendár 
robený.  Ked  vypočítame  si  dĺžku  dňa  v  čas  letného  slnovratu,  tedy 
pre  21  jún  1893,  nájdeme  dla  jednotlivých  kalendárov: 

Martinský      16  hod.    7  min. 
Pútnik  15    „     46    „ 

Méhnerove  15  „  53  „ 
Nový  domový  15  „  52  „ 
Salvov  16    „      —  min. 

Americký       15    „        3    , 

Maitinský  osnovaný  je  na  šírku  Turčianskeho  Sv.  Martina, 
pešťbudínske  pre  šírku  Peštbudína,  Americký  pre  šírku  Pittsburgu. 
Dla  Connaissance  des  Temps""  je  šírka 

Peéťbudína  47«  29'  12"  (Budín), 

Trnavy  48«  23'  44", 
deň  dňa  21.  júna,  •a  vôbec  v  lete,  je  v  Trnave  dlhší  než  v  Pešti, 
Pútnik  založený  je  tedy  pre  šírku  ešte  omnoho  nižšiu  než  Pešt. 
So  svojej  strany  odporúčal  by  som,  aby  kalendáre,  určené  pre  Slo- 
vensko, spracované  boly  pre  jednu  a  tú  istú  šírku  —  najlepšie  pre 
parallelný  kruh  šírky  48°  45*,  ktorý  takmer  na  dve  rovné  polovice 
delí  Slovensko.  Aj  v  udaniach,  týkajúcich  sa  času,  závisiaceho  od 
dižky  geografickej,  ukazuje  sa  veľká  rôznosť  v  týchto  pár  kalen- 
dároch. Ako  príklad  uvediem  tu  len  čas  letného  slnovratu.  Tento 
nastane  dla  kalendára 

Méhnerovho      21.  júna  6  hod.  2  min.  ráno. 
Nového  domov.  21.     „     6     „     2     „        „ 
Martinského      21.     „      6    „   26    ,        „ 
Pútnika             21.     „      6     ,   26     „        „ 
Salvovho           21.     „      O    „   39     „        „     (??) 

Dľa  pešťbudínskych  kalendárov  nastane  letný  slnovrat  prv,  než 
dla  Martinského  a  Pútnika,  ponevílč  je  Pešťbudín  východnejšie  než 
MartiD  a  Trnava.  Dáta  čiastok  roka,  udané  v  Salvovom,  nie  sú 
správne,  aspoň  nemohol  som  vypátrať,  pre  ktorý  merídian  a  v  akom 
čase  sú  udané.  Tu  odporúčal  by  som  tiež,  aby  všetky  kalendáre 
slovenské  zhotovené  boly  pre  jeden  a  ten  istý  merí<tian,  najlepšie 
1^  15m  Q  j  Greenwícha,  čo  by  bolo  15  minút  rozdielu  so  zonovým 
pasom.    Časom  mohly  by  sa  všetky  udania  času  podať  v  čase  zo- 


novom;  nateraz  bola  by  to  Tďmi  opapríkovaná  reforma,  hlavne 
oh?adom  na  východ  a  západ  sfaika.  V  Novom  Domovom  prepisuje 
sa  priečinok  vvchodn  a  západn  slnka  z  roka  na  rok  —  podozrenie 
toto  čerpám  z  porovnania  predošlých  ročníkov;  a  to  je  tiež  nie 
správne.  Východ  a  západ  slnka  závisí  od  dĺžky  slnca,  a  táto  nie  je 
tak  jednoduchá  veličina,  že  by  sa  tie  mohly  z  roka  na  rok  pre- 
pisovaC.  Načože  sú  ephemeridy  astronomické  V 

Čo  týka  sa  zábavno-pončnej  časti  našich  kaIendái*ov,  dovoliyem 
si  tiež  niekolko  poznámok.  Hlavnou  častou  kalendára  je  síce  jeho 
kalendámieká  časŕ,  ale  poneváč  už  od  dávna  prípojuie  sa  vlastnému 
kalendáru  aj  zvláštny  prívesok,  keďže  kalendár  je  knihou  veľmi 
rozšírenou,  musíme  sa  prizrel  aj  prívesku,  ktorý  so  sebou  vnáša 
do  všetkých  vrstiev  spoločnosti  ľudiskej  —  prívesok  tento  stáva  sa 
dla  obyčaje  mierou  kvality  kalendára. 

U  nás  čast  tá  má  byť  osnovaná  z  ohfadu  toho,  že  každý  kalen- 
dár slovenský  má  svoje  občianske  právo  tak  na  stole  boháča,  ako 
aj  v  chudobnej  chate  —  každý  slovenský  kalendár  písaný  je  edému 
národu,  celému  ludu  slovenskému.  V  literatúre  slovenskej  nestre- 
táme sa  ešte  s  kalendármi  špeciálne  odbornými.  Y  našom  kalendári 
majú  najst  tedy  miesta  všeobecné  články  ľudové,  hlavne  také,  ktoré 
sú  časové.  Pravda,  aj  u  nás  sú  kalendáre  rozličného  smeru,  jeden 
slúži  zámerom  takým,  druhý  iným  —  no  všetky,  ktoré  chcú  byt 
aj  duchom  slovenské  a  nie  len  tou  mŕtvou  literou,  malý  by  maC 
krásnu  úlohu  poučovat  ľud  a  malý  by  v  nom  vzbudzovať  ducha 
národného.  Dľa  skromnej  mienky  mojej  nepln(  v  ohľade  tomto  ani 
jeden  z  našich  kalendárov  úplne  sv(»ju  povinnosf  —  vynímam  ka- 
lendár americký,  ktorý  skr/-voskrz  je  tendenciósny,  národný.  A  nie 
je  to  zjav  potešiteľný  po  znamenitých,  skutočne  ľudovo-národných 
kalendároch  slávneho  nášho  Licharda.  Že  výjavy  národného  života 
nášho,  ako' jubileum  Sasinka,  Jána  Amosa  Komenského  a  podobné 
nasly  ozveny  v  jednotlivých  kalendároch,  to  nepostačí  ešte  —  veľká 
škoda,  že  ani  jeden  kalendár  neberie  si  za  vzor  kalendáre  Lichar- 
dove.  Aspoň  v  jeduoín  druhom  chceli  by  sme  najsC  úplnú  chroniku 
nášho  života  národného.  Kalendár  dostane  sa  do  rúk  aj  najnižšej 
vrstvy  nášho  ľudu,  a  ten  ľud,  tea  by  už  tiež  raz  mal  vediet  o  slo- 
venskom národnom  žití  a  bytí.  Ak  máme  z  našich,  slovensky  písa- 
ných kalendárov  daktorý  pomenovať  národným^  tak  môžeme  epiteton 
tento  daC  aj  Novému  domovtniu  kalendáru,  bo  positívne  ani  tento 
neuráža  náš  národný  cit.  Skutočne  národný  kalendár  musí  aj  roz- 
necovaC  ten  cit  —  a  toto  robia  duchom  naše  kalendáre  len  v  malej 
miere.  Vyzvanie,  ktoré  upravuje  neúnavný  redaktor  Literárnych 
Listov  na  redaktorov  našich  kalendárov:  „V  našich  kalendároch 
žiadali  by  sme  si  videť  nielen  rad  slovenských  časopisov,  lež 
i  soznam  dobrého  čítania,  názvy  dobrých  kníh  a  spisov,  ktoré  vy- 
šlý roku  minulého.  Nám  Slovákom  treba  použiť  každej  veci,  ktorá 
by  poslúžila  k  rozšíreniu  našich  plodov  literárnych.  Služba,  ktorú 
by  v  tomto  ohľade  vykonaly  naše  kalendáre,  bola  by  vzácna"  — 
vyzvanie  toto  podpisujem  i  ja.  —  Ostatne  zábavno-poučné  časté 
kalendárov  našich  sú  dosť  zajímavé.  Prizrime  sa  však  jednotlivým : 


1H 

Martinský  kalendár,  v  rúchu  už  známom,  obsahuje  36  stráa 
zébavno-poučnej  časti  a  zdobí  ho  12  obrázkov.  Keď  si  už  vzal 
firmu  Lichardových  kalendárov,  mal  by  aj  za  tými  kráčal  Y  tomto 
ohľade  je  však  ešte  ďaleko.  Drobné  sú  síce  článočky  Ján  Kóllár 
(str.  38)  a  Ján  Amos  Komenský  (39),  ale  v  pomere  k  objemu 
kalendára  dostatočné  a  dobré.  Skôr  takých  by  malo  viac  byt,  než 
prejať  odrazu  hneď  dve  humoresky  zCemokňalnika,  ktoré  zaují- 
majú temer  tretinu  kalendára.  Keby  kalendár  bol  dvakrát  tak  ob- 
jemný, ušlo  by  to,  ale  takto  radšej  mohla  by  redakcia  prevziat 
menšie  poučno-zábavné  veci,  na  pr.  z  Nár.  Hlásnika  alebo  z  06- 
gora.  Ostatne  obsah  dobrý  a  kalendár  pre  ľud  už  aj  pre  nízku  cenu 
velmi  vhodný. 

Pútnikom  sv,  vojtcšským  previeva  duch  krestansko-katolícky, 
náboženský,  na  jaký  v  našej  dobe  lud  náš  má  najvyššiu  potrebu. 
Bohatý  obsah  jeho  riadi  sa  dľa  toho.  Že  je  on  duchom  celkom 
náš,  toho  dôkazom  sú  články  z  našeho  života  národného,  ako  životo- 
pis František  Viktor  Sasinek  (str.  104  s  obrazom).  Prvá  kniha  uče- 
ného slovenského  tovarišstva  (Fándliho  Hospodár  z  roku  1792)  (str. 
108),  a  iné.  Z  časových  článkov  spomnem:  Jubilárne  slávnosH 
korunovania  J.  V.  kráľa  Františka  Jozefa  L  (str.  70),  Objavenie 
Ameriky  (str.  92)  a  iné.  Pútnik  nemal  by  chybovať  v  žiadnej  kato- 
líckej slovenskej  rodine  už  pre  bohatosť  obsahu  zábavno-pouČnej 
časti  jeho. 

Salvov  Slovenský  domový  kalendár  zavítal  toho  roku  v  novom 
rúchu,  zdobí  ho  krásny,  vo  farbách  prevedený  titulný  obraz,  pošlý 
myslím  z  daktorej  českej  umeleckej  dielne  a  zhotovený  akiste  dla 
motívov  titulného  obrazu  Ottovho  Veľkého  slovanského  kalendára. 
Tento  je  však  slovenský:  duch  času  vznáša  sa  nad  Ružomberkom. 
Kalendár  ozdobený  je  mimo  toho  12  obrazmi.  Z  časových  článkov 
spomnem :  Rozpomienka  na  pôsobenie  Jána  Amosa  komenského 
(str.  56),  Štyridsatročie  literárnej  činnosti  Franka  Vifaz.  Sasinka 
(str.  77),  Hrome  neštastie  v  baúach  pŕibramských  (str.  94),  Nové 
peniaze  (str.  106),  atď.  Vôbec  obsah  tiež  bohatý  a  dobrý,  a  len 
ľutovať  treba,  že  redakcia  ešte  podrobnejšie  nepodala  nám  obraz 
našeho  národného  života  z  minulého  roku,  ako  bolo  to  v  prvých 
ročníkoch  Salvových  kalendárov.  Tento  ročník  je  potešiteľným  po- 
krokom alebo  lepšie  preporodením  tohoto  kalendára. 

Nový  domový  kalendár  opatrený  je  tiež  známym  už  farbistým 
titulným  a  15  obrázkami  v  texte.  Z  obsahu  vo  všeobecnosti  zajíma- 
vého  vynímam :  Slávnosti  z  príležitosti  korunovačného  jubiläuma 
(str.  20),  životopisy:  Gabriel  Baross  f  (str.  26),  Dr.  Alexander 
Wekerle  (str.  63),  Životopis  Krištofa  Kolumbusa  (str.  31),  potom 
Nové  peniaze  (str.  65)  a  iné. 

Méhnerove  kalendáre  chcú  byť  hlavne  ľudovými.  Väčšia  opa- 
trený dosť  vhodným  obrazom  titulným,  prevedeným  vo  farbách, 
ktorý  predstavuje  sedliacku  rodinu  slovenskú  okolo  stola.  Mimo 
toho  zdobí  ho  45  rozličných  obrazov.  Veľmi  dobre  padne  videt 
v  ňom  obrazy  z  nášho  života,  zvlášte  povďační  môžeme  byt  za  re- 
produkciu Véšínovho  obrazu,  no  dobre  by  bolo  bývalo,  čo  len  akú 


?66 

malú  poznámku  urobiť  o  pôvode  toho  obrazu.  K  nemu  napísaná 
báseĎ  Za  rána  (str.  53)  nepostačí.  Obrázky  ku  článku  Hlad  v  Orave 
(str.  52)  hodia  sa  tiež  dobre  do  kalendára.  Milo  účinkuje  velký 
obraz  „Slovenský  drotárik  zabáva  mladé  devy",  reprodukovaný, 
myslím,  dľa  fotografie.  Z  časových  článkov  vynímam  životopisy 
Gabriel  Baross  (str.  17),  Klausius  Vaseary  (str.  49),  Slávnosti  pri 
korunovačnom  jubiläume  (str.  33)  a  iné.  Obsah  je  zábavný  a  po- 
učný —  dobre  je,  že  podáva  plody  našich  prvých  básnikov,  ako 
Sládkoviča,  Bottu,  Hviezdoslava,  a  málo  len  chybí  a  mohli  by  sme 
viadif  kalendár  ten  medzi  naše  aj  duchom.  Méhnerov  menší  je  len 
akoby  výfah  väčšieho. 

Národný  Kalendár  americký  je,  ako  som  už  spomnel,  skutočný 
národný  kalendár  a  zaslúžil  by  najväčšieho  rozšírenia  aj  pod  Ta- 
trami. Obsah  jeho  je  bohatý ')  a  roznuinitý  —  vo  všetkom  tendencia 
národná.  Skoro  by  som  povedal,  je  to  —  pravda  pôvodné  —  ame- 
rické vydanie  slávnych  Pokladníc  Lichardových.  Hovorím  .,8koro**, 
aby  nepoložil  som  hranicu  zdokonaľovania  sa  tohoto  výborného 
dielca  amerícko-slovenskej  literatúry.  Že  zastúpení  sú  tam  zväčša 
^^staro-krajskí**  spisovatelia,  nerobí  nič  —  naši  rodáci  za  okeánom 
naučia  sa  tiež  písaf,  keď  dostávaC  sa  im  bude  takého  duševnélio 
pokrmu,  ako  je  prítomný  kalendár,  a  potom  pomáhat  budú  aj  nám 
pri  obrábaní  národa  roli  dodičnej.  Len  tak  napred !  RozberaC  obsah 
jeho  nejdem,  istotne  stane  sa  to  so  strany  povolanejšej,  vynímam 
len  niektoré  články :  K  novému  roku,  báseň  od  Hviezdoslava,  Z  dôb 
utrpenia,  Franko  Macvejda,  Pomery  slovenské  v  posledných  dvoch 
desaťročiach,  zasielateľ  Štefan  Daxner,  Dvaja  králi  v  Uhorsku,  od 
Fr.  V.  Sasinka,  Úvaha  o  príčinách  vysťahovania  sa  ľudu  sloven 
ského  a  vplývania  na  slovenské  i  krajinské  pomery  od  Hradeckého, 
Romanca,  veselohra  od  J.  Graichmana,  Ako  mui  svoju  ženu  z  vy- 
pluenci  vyliečil?  od  Št.  Bellu,  Za  súmraku,  od  známeho  priateľa 
amerických  Slovákov,  Čecha  Jičínskeho,  a  mnoho  iných.  Sú  tu 
životopisy  Sasinka,  Mudroíia,  Slovenského,  Washingtona,  Franklina, 
Kolumbusa,  Kollára,  viacej  básničiek  Leštinského  atď.  atď.  Kalen- 
dár možno  dostat  u  redaktora:  P.  V.  Rovňanek,  Pittsburgh,  Pa. 
P.  O.  Box  124.  pre  Európu  za  45  centov.     Dr.  Ján  A.  Wagncr. 

Čítanka  pro  školy  rolničke  a  zimní  hospodárske. 
Péčí  velesl.  zemského  výboru  království  Českého  sestavili:  Jan 
Tomeš,  ŕedítel  chmelaŕsko-hospodáŕské  školy  v  Rakovníku,  Václav 
Pláuský,  professor  vyšších  reálnych  škôl  v  Rakovníku,  Earel  Šatra, 
katechét  na  méšt.  a  zimní  hospodárske  škole  v  Hoŕovicích,  Alois 
Mollenda,  professor  na  strední  škole  hospodárske  v  Hracholuskách, 
Josef  Frána,  professor  na  c.  kr.  gymnasii  v  Ném.  Brode  a  bývalý 
učitel  na  rolničke  škole  v  Ml.  Boleslavi.  Se  tromi  mapami  a  obrazy 
v  textu.  V  Praze.  Nakladatel  J.  Otto,  1892.  V  8°  str.  318.  Cena 
viazaného  výtisku  1  zl.  60  kr. 

Sostavenie  tejto  Čítanky  ukazuje,  že  ľudia,  ktorí  sú  povolaním 
svojím  bližší  prírode,  zachovajú  sviežost  ducha,  neotupejú.    Sosta- 


^)  Len  veršami  je  Kalendár  straéne  pokvárený.  Red« 


76é 

yitelia  nechceli  len  poučovať,  známosCami  hospodárskymi,  fysikál- 
nymi,  zemepisnými  a  dejepisnými  napchávať  žiakov,  oni  mali  na 
zreteli  i  osviežovanie  mysle  a  uáľachťovanie  citu.  Táto  časť  Čítanky, 
slúžiaca  k  povznáäaniu  ducha,  budeniu  a  utvrdzovaniu  národného 
povedomia,  bude  zároveň  i  dobrým  uvedením  do  literatúry.  Tým 
istejšie,  že  kusy  sú  zväčša  velmi  umne  volené.  Ako  je  dobre  vštepiť 
budúcemu  hospodárovi  do  mladej  duše  na  pr.  túto  báseň  Sládkovu : 

Na  poli,  roli  Smáčený  krvi, 

oráč  oŕe,  slzou  z  oka  — 

na  potí,  roli  oráči,  orej 

na  úhoŕe.  do  hlaboka! 

Oráči,  zorej  Oráči,  orej 

nám  to  pole,  pevnou  péstí: 

velký  tam  poklad  vyorej  nám  to 

leží  dole.  české  štéstíl 

Vzácpý  a  dávno  Vyorej  nám  je, 

nevídaný,  jako  bylo, 

už  po  staletí  by  se  zas  v  Čechách 

zakopaný.  vyjasnilo ! 

Šk. 
Učené  slovenské  tovariSstvo  z  roku  1793.  Spolok 
SV.  Adalberta  (Vojtecha)  vo  svojom  výborovom  zasadnutí  dňa  25. 
augusta  t.  r.  uzavrel  zasvätiť  storočnú  pamiatku  „Učenéha  sloven- 
siého  tovarišstva'^,  založeného  v  Trnave  n  1793,  jako  predchodcu 
a  mravného  pôvodcu  svojho,  a  prevedením  tohoto  uzavretia  poveril 
trojčlenový  odbor,  pozostávajúci  z  pp  Jozefa  Kohútha,  dekana- 
farára  v  Dolnom  Kubíne,  Jozefa  Kačku,  kaplána  v  Balogu  (Fekete 
Balog,  Zvol.  stôl.)  a  Fr.  Richarda  Osvalda,  redaktora  „Kazateľne** 
na  Teplej  (o.  p.  Bélabánya). 

Za  popredný  bod  programmu  schválil  výbor  sobranie  a  za* 
chovanie  všetkých  tých  diel,  ktoré  toto  tovarišstvo  vydalo,  a  ruko- 
pisov, ktoré  hlavne  jeho  vlivom  a  pôsobením  povstaly.  A  to  je  pod- 
jedným  i  najfažšia  práca  odboru. 

Z  kníh  Učeným  slovenským  tovarišstvom  vydaných  spomíname: 
Fándlyho:  Film  domajší  a  point  hospodár  v  štyroch  dieloch  (1793 
v  Prešporku) ;  Compendiata  História  Geniis  Slavae  (1793) ;  Zelinkár 
(1793);  Príhodné  a  svátečné  kázne,  v  2  svázkoch  (1795;  odBajzy: 
O  Epigrammatech  v  2  dieloch  (1794  v  Žiline);  Veselé  účinky  a 
rečeni  k  strávení  trúchlivých  hodin;  atď.  a  Príklady  ze  sv.  písma 
starého  a  nového  zákona  vo  2  dieloch  (182  );  Cvičení  poboinosti; 
Práto  o  íivení  farárov;  Obrana  blahosl.  P.  Márie;  Kresíansko^ 
katolícke  náboienství  v  5  dieloch  (1796);  od  M.  Eiselého:  Dôverné 
a  spasitelné  rozmlúvání  (1795);  od  Adalb.  Ga/dy,  františkána:  Zrelé 
ovocé  slova  boiího  vo  2  dieloch  (1796);  Záhrada  kvetná  v  2  die- 
loch (1798);  Dvanáctero  kázaní  (1796  v  Skalici);  Kázne:  Bolestné 
síaSování  Krista  Pána  v  2  knihách  (1799—1801  v  Trnave;  od  P. 
p.  Opáta  Petra  Metestasio  duchovné  divadlo  (1801  v  Trnave);  od