(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

Google 



This is a digital copy of a book that was prcscrvod for gcncrations on library shclvcs bcforc it was carcfully scannod by Google as part of a projcct 

to make the worlďs books discoverablc onlinc. 

It has survived long enough for the copyright to cxpirc and tbc book to cntcr tbc public domain. A public domain book is one that was never subjcct 

to copyright or whose legal copyright term has expircd. Wbcthcr a book is in tbc public domain may vary country to country. Public domain books 

are our gateways to the pást, representing a wealth of history, cultuie and knowledge thaťs often difficult to discovcr. 

Marks, notations and other maiginalia present in the originál volume will appear in this flle - a reminder of this book's long journcy from tbc 

publisbcr to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner witb libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to tbe 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commcrcial parties, including placing technical restrictions on automatcd qucrying. 
We also ask that you: 

+ Make non-commercial use ofthefiles We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do nol send aulomated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a laige amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ A/íJí/iííJí/i íJíírí&Hííon The Google "watermark" you see on each flle is essential for informingpeopleabout this projcct andhelping them lind 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are lesponsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can'l offer guidance on whelher any speciflc use of 
any speciflc book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search mcans it can bc used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liabili^ can be quite severe. 

Äbout Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps rcaders 
discovcr the worlďs books while hclping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full icxi of ibis book on tbe web 

at |http : //books . google . com/| 



y^ m rROPERTT OF ym 




Muríes, 



• 81 7 




ARTES SCIENTIA VERITAS 



I 



i 



Slovenské Pohlady. 



ČASOPIS 



zábavno-poTičný. 



Redaktor: 



Mi^itel: Nakladater: 

SYETOZÁR HURBAN. ANDREJ HALAŠA. 



ROČNÍK XM. 




"•■^r ^- ^^ ^ ^ w*-^^ 



V TURČIANSKOM SV. MARTINE. 

TLAÔOU KNÍHTLACIABSKO-ÚCABTIKABSKBHO SPOLKU. 

1892. 



AP 
S8 




^.lál 



OBSAH. 



Básne. Strň na 

Dobryňa a Zlatovláska, od Svetozára Hurbana-Vajanského, str. 16. 
Už opadalo . . ., od Ľudmily Podjavorinskej, 52. Do pamätníka, od 
Damascény, 63. Zradca, od Somolického, 63. Slovenské milleu- 
ninm, od Jozefa Podhradského, 89. Zo zimných dúm, Martin Sládko- 
vičov, 100. Na cmiterl, od A. B., 103. To žitie moje . . ., od Ľud- 
mily Podjavorinskej, 143. Mojim §údrnliom, od Stráňaaa, 143. A 
e6te pôst! Hviezdosav, 160. Sftažky. Ľudmila Podjavorínská. 213. 
Jak zkvitly!... ludmila PodjaYorinská, 214. Moja lipka. Martin 
Sládkovičov, 214. Prolog k slávnosti J. A. Komenského^ od Hviezdo- 
slava, 227. Drobné kvietky, od Soraolického, 243, 294. Tým dnes 
milosrdným, od Hviezdoslava, 267. Pri hre, od J. D., 293. Nesteh, 
rod môj! od Damascény, 296. Lipa, od Tatrína, 297. Obraz, od 
Somolického, 316. Lipa na púšti, od Somolického, 334. Tá pieseň 
z drumblenkv, od J. D., 343. Stará praktika, od J. D., 343. Z Jar- 
ných dúm, Martin Sládkovičov, 344. 0«panlivým, od Somolickébo, 
398. Mne milá si . . ., od Somolickébo, 400. Vrstovníkom, od 4-, 
400. Rada, od J. D., 401. Na Jar, od J. D., 490. Z biblických mo- 
tívov, Martin Sládkovičov, 491, 617. Pozdrav, od J. D., 621. Ne- 
známej, od Somolického, 621. Pod večer, od Ľudmily Podjavorínskej, 
666. Drobné kvety, od Ľudmily Podjavorínskej, 666. Z básni Somo- 
lickébo. (Ľudu. — Žravý tón. — Upokojenie. — Neznámej. — Nuž, 
tíško teda...) 618. Pozdrav B., od J. D., 718. Večera, od Hviezdo- 
slava, 729. 

Novelly, poviedky. 

Mis^o, od Martina Kukučina ^ . . . 1, 76 

Kristus hosťom n mužíka, od N. S. Liesková, prelož. B* Š. ... 46 

Tučná pani, B— y , 64 

Podivná príhoda, od A. S. Suvorína, prelož. B. S ^.104 

Smrf kirgizského spevca ll^enbiua, od A. Ivanovskébo, prelož. B. Š. 109 

Ohlášky, od Terézie vansovej . . ^ 129 

Nasta, od Zasodimského, preložil A. S 162 

Strach, Guy de Maupassant 167 

Tichá voda, od Martina Kukučina . 198, 281 

Vzkriesenie Krista Pána, od D. V. Grigoroviča, prelož. B. S. . . . 231 

Za neistými túžbami, od Ľudmily Podjavorínskej 262 

Ozval sa, od L Nemiroviča-Dančenku, preložila Drahotina Križkova 353 

Slepá kura a zrno, od Martina Kukučina • • v ^^^ 

„íiemi** a „Bieli", od V. P. Lebedeva, prelož. B. S 409 

Drotár, od Maríny ^ 428 

Bela, od M. J. Lermontova, prelož. B. S 478, 627 

Koza, od N. S. Liesková, preložil A. Skarvan ' . . . 493 

Keď starí začnú sa ha^terif, Anton Bielek 638 

Bretónska legenda, Jules Lemaitre 568 

Konec a začiatok, od Martina Kukučina . . . .^ . . . 677, 665, 705 

Maxim Maximíč, od M. J. Lermontova, prelož. B. Š 601 

Povesti, od F. Sujanského 610, 641, 719 

Nedokončená podobizeň, od M. N. Volkonského, prelož. B. Š. . . 747 



Bozpravy, ôlánky. 

Floristom slovenským, od Andreja Kmefa 26 

Magické recepty z Bo^áckei doliny a okolia, od J. L. Holubyho 31 

Skalka, od Alexandra Lombardintho 41, 94 

Slovenské miestne názvy, ud Pavla Križku 66, 163, 246, 336, 422, 661 

Millennium, od Fr. V. Sasinka 146, 218. 298 

O VUaeh a Vodnýcl| mužoch v BošáckeJ doline, od J. L. Holubyho 208 

Po roku 1849, od Štefana M. Daxnera 306, 321, 385, 449 



Strana 

Xiečo o malinnikoch BošáekeJ doliny, od J. L. Holubyho . . . 418 

Banátski Slováci, od Emila Kolenyho 462 

Kancionál senický, od Jána Mocku . ^ 470 

Pieseň Siládi a Hadmázi, od Jozefa Skultétyho 496 

Poľská otázka. F. Zigef 613 

Argentína, M. B 607 

Hostiny u starých Čechov. Z knižky dr. Z. Wintera 613 

Drobnosti z Bo6áckeJ doliny, od Joz. L. Holubyho 662 

Martin Derr, od Pavla Križku 688 

Orava a Turec, od Pavla Križku 725 

Slovenský jazyk. 

Príslovia, idiomatieké výrazy a slová z BoSáckej doliny. Zo 

sbierky Ľ. V. Kiznera , 66, 669, 697 

Jazykovedecké drobnosti, — ský. 1, 2, 3 114 

4, 5 170 

6, 7. 8, 9, 10 268 

n, 12, 13, 14 371 

Prostonárodné povery , 117, 376 

Krátke poznámky, F. Sujauského 172 

Slovenské mená miest. I. II., od F. Sujanského 176, 374 

Vola, od F. Šyjanského 816 

Čipka, od F. Sujanského 319 

Brať — vziať. Vodiť. Vynímať sa. Ján Vlkolinaký 498, 621 

Nie6o zo slovenskej stariny. F. Sujanský 622 

Facies loci. Gavril Osipovič 625 

Z advokátske;] kancellárie. X 694 

Priať — želat. K názvosloviu. K rieéici, -ský 769 

Beseda. 

Rok 1891, od Šk. . . . . .^ 57 

Niet plemena maďarského Sk ^ 69 

Uhorskí Knsi a Vedecká akadémia maďarská, Sk 62 

Hynúca ratolesť Sloveneov v Uhorsku, od P. M 118 

K životopisu Andreja Sládkoviča, od Fr. Y. Sasinka 121 

Videnia a ich vedecké vysvetlenie, od Kamilla Flammariona . . . 180 

Dosiaf neznámy básnik Bernolákovej školy 187 

Z básní Ernesta Bellaya 378 

Z poesie Hviezdoslava 433 

.Z ohlasov na 1. sväzok Hviezdoslavových diel 6ni, 626 

Trávnice M. Francisciho 502 

Zlato a striebro, a + y ô6l 

Lieky pospolitého ľudu, od Podtatranského 664 

K životopisu Eudovíta Žellu, od Fr. V. Sasinka .669 

Historické piesne. O vitezaM kresfanshém nad Turkem,.., od Jána Mocku 627 

— Pieme z Dolného Nitrianska, Jozef Škultéty . . . 629 

Guido Keni a Beatrice Cenei 632 

Rastlinná potrava. D. M 638 

Zo sporu o učení grófa Lva N. Tolstého 698 

Literatúra. 
Živa, strana 63. Český lid, 63, 637. Slavianskoje Obozrénie, 64, 768. 
OômecjiaBflHCKiit asuiTb, bi* pn^y xp^vvxh oômifX'b flauKOBi* ApoBHoä h 
BOBOä EBponu. ABTOHa ByjmioBuna, Šk., 123. Dr. J. Kaizla Finanční 
veda, 128. Dr. Zfbrta Kultúrni Histórie, 128. Skabičevskij — Stín : 
Histórie literatúry ruské XIX. stoleti, 128. Parom u Slovákov, 
191. Pieseň „Siládi a Hadmázi**, 256. A selmecbányai ágost. 
hitv. ev. egyház és lýceum tôrté|iete, Sk., 38o. Sobrané spisy 
básnické miezdoslavn, od Jozefa Skultétyho, 441, 503, 670. Dr. Jo- 
hann Kvacsala: J.ohann Amos ťomenius, od J. V., 575. SomoH- 
ckého Na svite, Sk., 636. Slovenské kalendáre. Dr. Ján A. Wagner, 
760. Čítanka pro školy rolničke a zimuí hospodárske, ^k., 766. 
Učené slovenské tovarišstvo z roku 1793^ 766. Z časopisov, Sk., 767. 



Bok 1892. Sofiit 1. 

Slovenské Pohľady. 



crp^^ 



Mišo. 

Kresba. Napísal Martin Kukf*éin, 

L 
»FJjemy pil som a pit budem I<x 

Veru Mišo. Priezviska mu nepoviem. Tí, čo ho znajú, znajú 
ho len pod týmto menom. Ba ja myslím, že Mišo môže byf len 
jediný na svete — totiž on. Tí, čo nosia toto meno, pripadajú mi 
ako usurpátori, ktorí by sa mali potrestať, že sa opovážili privlastniť 
8i ho. '^ch, čo ho znajú, . bude zanímať i bez priezviska. Tí, čo 
ho neznajú, nectili by ho ani potom, keby mu priezvisko zvedeli. 
Veď Mišo nenie človek svetodejný, ani znamenitý. Sluha jabloni- 
ckého pána farára, Drozdíka! Ba odhodia snáď knihu, keď zvedia, 
že Mišo bol kedysi drotárom a neskoršie valachom u Drozdíkovho 
pána otca. No keby boli v Jablonicíach, iste by tak nízko necenili 
Miša. Videli by, ako je tam vážený, ba skoro za írečitého považo- 
vaný, čo v Jablonicíach pre vstahovalca znamená veľmi mnoho. 

Je muž dosť vysoký, plecitý. Tvár má širokú; širšou sa zdá 
preto, že boky si nebolí, ale zapúšťa bradou velmi hustou. Sivé 
oči, často sa zužujúce, dodávaly by jej snáď výraz falše a úskočnosti, 
keby ho mocné obočia a raarcialné fúzy, vymastené do klinca, do- 
konale nemiernily. Nos je trochu na spôsob sedla v prostriedku 
prehnutý, medzi očima úzky, v nozdrách značne široký. Tieto nozdry 
Bú najhybnejšou čiastkou tváre. Nech Mišo hovorí, alebo smeje sa, 
tie večne hrajú. Tu sa šíria, alebo spľasnú ani vetrilá na plachto- 
vej lodi. 

Ide z Blatoviec, okresného mestečka, ktoré statočne zasluhuje 
toto význačné meno. Oplýva blatom. No dnes je sucho, lebo dávno 
nepršalo ; preto náš hrdina nejde hradskou. Vybral si kratšiu cestu, 
viniciami. Sú rozložené na kopcoch, deliacich chotáre blatovský od 
jablonického. Chodník je veľmi príjemný pre pešieho, menovite 
v jar a v lete po viniciach a medziach, po kríkoch a stromoch 
ozýva sa večný spev vtáctva. A i preto je dobre ísť, že sblíži cestu 
do Jabloníc o dobrú tretinu. My by sme ho nemohli upotrebiť; 
v pravo v ľavo vysiela odbočky pomedzi vinice, po všakových me- 
dziach a múroch, ktorými vinice sú podmurované, tak že sa terrasso- 



vite dvíhajú. Popri chyžkácb, ktoré vyzerajú ako kŕdel roztrate- 
ných^ oviec, niektorá v stromoví učupená, druhá na úsluí sa vypeká 
a bielotou stien slepí ti oči. 

Došiel na rozcestie. V pravo chodník sa nedelí, ide chrastiuou 
a poľom do Jábloníc, ako by šnúru vystrel. V la vo pomedzi vinice 
a cíiyžky sa prepletá a vypúšfa ozajstnú sief bočných chodníkov a 
cestičiek. Neznámy by lahko poblúdil v takom labyrinte i omrkol 
pod daktorou chyžkou a musel sa dakde do sena utiahnuť. No Mišo 
zná polohu viníc, ani čo by ju mal na dlani. Preto sa pustil po 
krátkom okúňaní v ľavo. 

Nešiel ani sto krokov, ked zpred jednej chyžky začul: „Kde 
ste boli, Miško?** 

„V Blatovciach," odpovedá, vľúdne sa usmejúc. „A vy čo ro- 
bíte, Teliar?" 

„Nuž len tak." S tým vysvetlením pripojil sa k nemu. „Idete 
do chyžky?" Tým narážal Teliar na to, že Mišo sa neodrazil hned 
v pravo, ale si vybral tento chodník. 

„Nie do chyžky, nemám kľúča. Ale popri vinici. Pozrem, či 
vtáčence nesedajú na hrozno. Lebo ich je veľa a oborily sa mi na 
vinicu." Mišo hovorí pomaly a nie jablonickýra prízvukom. Bárs 
je tu roky, nevedel si ho osvojiť. No to už napadne len cudziemu. 
Jabloničan je na to privyknutý u Miša. 

Z odpovedi by ste súdili, že Mišo je majiteľom viníc v Jablo- 
niciach. Daktorý hostinský by snád i Víno chcel objednať u neho. 
To je mýlka. Mišo svojou nazýva pána farárovu vinicu. Vôbec všetko, 
čo je pánovo, považuje za svoje. 

„A čo neoberajú?" pýta sa Teliar, mysliac pána farára. „Ľudia 
už skoro pooberali. . . " 

„Ja ešte nedám," odpovedá Mišo. „Časy sú pekné, teplo — 
nech ešte dôjde." 

„A čo ste robili v Blatovciach?" 

„Nuž všakovô kupoval. Najviac u pána Nitkaya, lobo majú 
dobrý tovar; i človek sú hodní. Čo takto treba do domu, i cigarky 
pánu faráru." 

„Pán farár boli tiež?" 

„Nie, tí sú doma. Šiel som sám," odpovedá hrdo. „Tí sa spustia 
na mna vo všetkom." 

„Nuž môžu sa, môžu," lichotí Teliar. 

„Dosť sa wev nakonám — dosť! Minulý týždeň mali sme pak 
na počte. Vydali mi ho a recept nebol podpísaný. Leu tak na moje 
slovo a na podpis pána Nitkaya. Inému by ho nevydali. I dnes 
máme list rekomando — a dali ho bez podpisu!" 

Teliar počúva úctivé. Mnoho nerozumie z tých fajnovostí; no 
vie, že je to čosi neslýchaného. Závidí mu. „Aký pán! Robí si, čo 
chce, a všade má poctivosť." 

„Vy ste túto cestu premerali neraz!" 

.,To už pravdu vravíte!^ prisviedča Mišo. „To hej! Znám 
každú chyžku i každú skalku tuná. Chodil som, vo dne i v noci, 



' 



3 

V Čase i daždi, i v chujave. Všakovak! A nikdy som nezblúdil. 
I zajtra pôjdem. Pošikujem ošípanú do jarmoku." 

^Idú vari predávať?" mienil zas pána farára, 

„Musím. Vykŕmená je dosf a mám ešte dve. Jedna sa zapichne 
v Advente, druhá dakedy o fašiangoch. Tých nám bude dosf, i na 
omastu i na mäso. Túto predáme. I peniaze sa zídu; treba ich 
drahne," doložil ustaraný. 

„A pôjdete sami?" 

„No a 8 kým by mal?^ 

„Nuž pán farári" 

Mišo sa rozosmial. „Čo by tam hľadali pán farár, keď som tam 
ja! Ja ich neoklamem — a pán farár ani nemôžu ísť medzi ošípané.^ 

„Ah, či mu je tri svety!" závidí mu Teliar. ~/ 

„Máte dobrého pána, Miško!" 

„Ale i oni majú dobrého mňa!" 

„Takého kraj sveta nenájdete." 

„Ale oni tiež veru nie." 

„Vidíte, Miško: ja som zakazáč, ale ja sa s vami hoďaskedy 
čarám . . ." 

„A ja ani s lychtárom!" smeje sa Mišo. „Lebo rychtár musí 
každého mamlasa slúchat a ja iba seba ..." 

„Bohuprisám, svätú pravdu vravíte!" 

Do takých rečí zabratí prišli k chyžke, ktorá nič nebola od- 
chodná od iných. To je chyžka kurátora Korbelu. Kurátor väčšinu 
dňa v nej trávi. Ráno príde jarý, veselý — večer sa vracia smutný ; 
akýsi velmi, velmi ustatý. Na nej nič zvláštneho, iba ak to, že sa 
opiera o strmú úbočinu. Fronta je vysoká, že zostávajú v nej i dvere 
do pivnice, zadná časť je akoby vrazená do sluje. Pivnica je otvo- 
rená, znak, že Korbela je v chyžke. Mišo nad čímsi húta. 

„Ja že je kurátor tu," ukazuje do pivnice, „a ono nebude tam. 
Bude v chyžke. Musím sa uňho ohlásiť." 

„Ja by sa tiež mal," škrabe sa Teliar za uchom, ako by ho 
čakala dáka nemilá úloha. 

„Ja mám ozajst robotu u Korbelu," vyhovára sa Mišo. 

„Ja tiež, ja tiež!" 

„Ja mu chcem rozkázať válov. Ošípané ho pokálaly. Ak ne- 
rozkážem, on sa nedomyslí. Ani v nedeľu sa nehlásil vo fare. A 
kurátor by sa mal! Tak musím ísť k nemu." 

„A ja mu idem povedať, aby slamu odpratal od pajty. Ilyclitár 
ho chcú poštrôfaf. Lebo na olieň sa musí merkovať, ked je jaseň." 

Vedeli tedy, prečo sa unúvajú do chyžky. Ale každý si myslel 
všakovak. 

Mišo: „Ako by mu to nemohol v dedine povedať! Viem ja, 
čo ho ťahá. .." 

Teliar: „Dobrá výhovorka — válov! Viem ja, za akým ty ideš 
válovom ..." 

Vstúpili do chyžky. Je pekne vybielená, nado dvermi polička 
s krčiažkom a pohármi. V kúte veliká hlinená pec. Na štíte stôl, 
popri stenách lavice. Povala vonkoncom ovešaná hroznom ; neďaleko 

1* 



pece visí celý ppík i s^ koreňmi. Na ňom tolko strapcov, že sa ledva 
pracú. 

Gazda ležal na lavici pri stole. Steperil sa, ako čul, že ktosi 
ide. Korbela nie je vysoký, gate má za sárami obrovských čižiera 
zatisnuté a naduté, ako by v nich bolo dve niece bôbu. Hlava 
trcchu nachýlená napred; vlasy vo dvoch pradenách padajú na plecia 
a jirse. Oči sivé sú krotké, tiché, vlúdné. Na ústach večný úsmev, 
ale akýsi trúchlivý. Tvár je chudorlavá, roziytá vráskami; ale až 
velrai rozčervenená. Snád od toho spania. 

„Sadnite si!" núka hostí, usmievajúc sa. Vstáva, chytajúc sa 
stola. Kročí, ale ako by mal údy roztrasené. Nohy akosi nechcú 
slúžiť. Natiahol sa nado dvere, sňal krčah a vymotlal sa z chyžky. 

„Už je poriadne chytený," vraví Mišo, oči sa mu úžia a nozdry 
pohrávajú. 

„Má z čoho!" odpovedá Teliar. „Lanská úroda skoro celá 
v lochu." 

Korbela sa vrátil, krčah postavil na stôl. 

„Počkajte, ja som mladší," núka sa Mišo. „Opláknem pohár." 

„Poslúžte len, poslúžte," zvoluje Korbeľa, sadnúc za stôl a 
oprúc sa oň laktum. „A nalejte — ah, ja som už starý!** hodil 
ťažkou rukou. „I vypite, Mišo, vypite." 

„Nie — tuto zakazáč." 

„Eh — v rukách je dobrých. Vypite!" núti ho zakazáč. 

Mišo nenie obyčajný pijak: prevrátiť pohár a vydúchnuť! On 
požíva víno všetkými smysly. Uchom čuje, ako bublinky naskakujú 
a šuštia, sťa keby štebotaly prastarú báj o večnom šťastí. Okom sa 
pasie na jeho zlato-žltej barve ; na tom ohni, ktorým ihrá ; na tých 
iskrách, aké sype. Rukou cíti chlad. Nosom čuje tú vôňu, ktorú 
nenahradí žiadna špecia z apatéky. No a jazyk — ten postaví na 
všetko korunu. 

„Ah!" vydýchol, vykrúcajúc si fúzy, keď dopil. „Kurátor, ta- 
kého vína ani barón v Behuniciach nepije. Mrtvý by ožil od neho!"* 

„Nuž chvalabohu," usmieva sa Korbela, pokyvujúc oveseuou 
hlavou. „Pán Boh požehnal!" 

Mišovi oči svieťa, celá tvár preniknutá je akýmsi zbožným 
citom. Nalial Teliarovi. 

Tak šiel pohár za pohárom, až krčah zostal prázdny. 

„Eh, viete: ja mám štvrtku," hlási sa Mišo. 

„Ba kýho!" diví sa Teliar. „Čože ju nedáte?" 

„Zabudol som na ňu. Iba teraz mi prišla na um. V Blato vciach 
som ju kúpil." 

„No — tam sú dobré štvrtky," chváli Korbela, nakloniac hlavu. 

Mišo vyňal z koša, ktorý bol na chrbte niesol, štvrtku zabalenú 
v zamastenom papieri. Rozbalil ju a ono nebola to štvrtka, bola to 
úplná polovica husi. 

„Bohuprisám dobrá!" pochvaľuje Toliar, driapuc mäso so stehna. 
„Ej, dobrá!" 

„Nate, kurátor, veď joj je dosť." Mišo odtrhol celú pazuchu 
s bielym mäsom a položil pred neho. 






štvrtka sa minula, neostaly iba kôstky. Tie šly do papiera a 
s papierom pod pec. 

„Doneste ešte za krčah," vraví Korbela, utierajúc ústa rukávom, 
„Štvrtku treba zapiť. A ja som ustatý ..." 

Mišo vzal krčah. 

„Ten prvý od kraja!" volá za ním kurátor. „Tekvička je pri 
ňom. A zabite ho špuntom!" 

Mišo vošiel do pivnice, vlastne do lochu, ako to tam volajú. 
Nalákal by si sa, že chodíš v katakombách. Nič ako chodba, ktorá 
sa níži a níži. Na jednom mieste je priestranná — to je nádržka 
na vodu, ktorá tvorí malé jazierko. Pritom je tu chladno. Mišo ^' 
našiel sud, pri nom tekvičku. Zanoril jej dlhú rúrku do útrob suda. 
Ťahá — ťahá . . . Tekvička je malá, prsia mocné, zvyknuté vťahovať 
víno do tekvičiek väčších: nie div, že moc glgov mu vbehlo, kým 
sa krčah naplnil. 

Keď vyšiel pred chyžku, celý svet sa mu smial. „Eh, či sú 
pekné tie Blatovce — ej, pekné!" A ozaj vyzerajú ztadiaítp utešene. 
Evanjelický chrám sťa dáka basilika stráži nad nimi. Škoda, že 
niet ešte veže. „I všetko je to pekné," dumá, hľadiac na kraj, 
zvlnený drobnými kopcami; kraj oplývajúci pšenicou, vínom a ovocím. 
„A zajtra zas pôjdem na jarmok!" Akosi to pomyslel, vybehol do 
chyžky, lebo nohy mu dáko šly do skoku. 

„Mišo, povedzte mi, ale tak — viete, sfa vlastnému bratovi," 
začal Teliar, položiac mu dlaň na ruku, žmurkajúc i oblizujúc sa. 
„Povedzte mi na svoju spasenú dušu, viete: kde ste vzali tú štvrtku?" 

Miša čosi núti, aby mu povedal takú vec, nad ktorou by Teliar 
ústa otvoril. No rozum ináče káže. „Nuž kúpil som. Ved viete, 
Fitka ich na rynku predáva. . ." 

„Ved už — to ja viem! Hm," zašermoval rukou a pustil ju 
na stôl. „Ale peniaze!"^ 

„Mal som." 

„Ale kde ste vzali!" 

Zas by čosi povedal, ale rozum ináč rozkazuje. „Povedám — 
mal som." 

Teliar mu hrozí rukou. „Mišo — vy ste politika!" A žmurká 
naň. „Vy máte frajerku tam kdesi." 

„To už nie, Bohuprisám nie!" kladie si dlaň na prse. „Preto 
sa ja nedurím — oj nie. Ja nemám ... A čože by povedali pán 
farár!" 

„Vy ste pes!" hrozí mu Teliar a žmurká. 

„Čo nás doň," ozval sa kurátor. „Ale ked je dobré, nuž pite. 
Pán Boh požehnal ..." 

I^ilo sa, shováralo sa, krčah sa prázdnil, do chyžky sa vkrádala 
tma a rozkladala sa najprv po kútoch. Korbela sedí, vlastne už len 
visí na rohu stola, hlava sa mu kníše, ani zrelá hruška. Teliar 
žmurká čím dalej to väčšmi. Mišovi už oči málo vidno a nos usta- 
vične hrá. Nadišla ho už i sdielnosť. 

„Poviem vám, kde som vzal tie peniaze," vraví nachýlený 
k Teíiarovi. 



„óh — či som ustal," vzdychá Korbela. 

„No/ posmeľuje Miša Teliar. „Povedzte." 

„Hm — a kedf vyzradítel" 

„No — ved som tu. U mna ako v hrobe. . ." 

Mišo siahol do pazuchy a vyňal z nej lístok. „Čítajte, komu je." 

„Ved — ved Ale čerta prečítaš 1" Teliar všelijak obracia 

písmo k svetlu, ale litery tancujú, ako besné. 

„Pánu faráru," vraví Mišo. „A poviem, od koho. Od jednej 
z Blato viec. . ." 

;,Ba kýhol Nože, nože!" drží prst na nose a žmurká velmi 
bystro. „Od ktorej?" 

„Od Ninky s Fúrie." 

„Lala — lala! Vari toto — dačo čujete!" 

Mišo urobil tvár hrozne vážnu. Nedá sa z nej nič vybrať. 

„Nuž — čože!" dobíja Teliar. 

„Nič. Pechorí sa všakovak, ale my sa neženime. To mi verte. 
My ju nechceme. . . Ale pst!" A tu sa Mišo velmi rozchichotal pre 
čosi. ;,A ona ma volá, ked som tam. I vínom častuje. Teraz mi 
dala štyridsať krajciarov. To už ako závdavok na pána farára." 

Teliar sa rozosmial. Korbel pokyvuje hlavou. „Ked je dobré, 
pite; mám ho dosť. Pán Boh požehnal .. ."* 

^Dost ver'!" prisviedča Mišo. „Len aby ho bola stiha vypiť!" 

„Ach, či som ustatý!" 

Ked bol krčah vyprázdnený, pobrali sa domov. Korbelu usta- 
tého vzali medzi seba. Do hora šlo ťažko, nohy boly ťažké. Ked 
sa prevalili na druhú stranu, nadol šlo až prilahko. Ale i na bok 
ich socalo. No šťastie, že chodník vedie cez hustú dubinu. Ked 
padneš, padneš na ňu; tá ťa drží sťa dáky vankúš. 

Ozaj múdre, že na tej Vinckej rastie dubina! Jabloničania by 
sa ináč krbáľali až do Behuníc, barónovi do parku. 



U. 
r^lňj sme, ôo sme!« 

Pán farár Drozdík sedí za stolom, pohrúžený v práci. Do izby 
vošla žena už stará, v jablonickom kroji, s tvárou vo vrásky sferco- 
vanou. Chôdza nemotorná, akási kolísavá. Utrela prach na jednom 
kraji stola. Vidno, nie preto prišla ; je v rozpakoch. Konečne obrátila 
tvár k pánovi, otvorila ústa a pošuchala nos. Čosi dôležitého chce 
povedať. 

„Pán farár — a čo budú večeraf?" riekla po tolkom okúňaní. 

V izbe ticho, pán farár ako by nečul. 

„Lebo neviem, čo sa im bude páciC." 

„Ale už máte vediet!" ozval sa prísne, nepozrúc na ňu. 

Podvihla oči nad pult, nad ním visí obraz „Morgengebet". 
Tyrolka sedí na skale, drží ruky složené. Pred ňou sedí dunčo a 
hladí na ňu. 



7 

„Zostalo čosi bôbu, ale to neradi. Krumple pečené s maslom — 
ale toho roku sú nie sypké." 

Pán sa hniezdi na stoličke. Nebavia ho vývody gazdinej. 

„I mlieko jest sadnuté — ale na mlieko je zima ..." 

Obrátil sa k nej a riekol: „Už som vám povedal: dajte mi 
pokoji Či sa nemôžte už raz odučiť?" Obrátil sa zas k stolu a 
pohrúžil do čítania. 

Gazdiná poodstúpila na krok, zaknísala sa na nohách, zadívala 
sa na stenu nad diván. Tam visí obraz „Abendgebet". Pánik s rohom 
^ pri boku. Iste ide s polovačky. Pošuchala sa po nose a riekla: 

„Tak im uvarím halušiek s bryndzou." 

„Ako chcete," znie dlho čakaná odpoveď. 

Na gazdinú pôsobí zázračne. Rozpaky zmizly, radosť naskočila 
na ich miesto. 

„A ten zázrak nechodí z tých Blato viec," vraví, utierajúc dlane 
o zásteru. ^A povedala som mu, aby sa poberal. Dakde sedí v chyžke. _v 
Príde zas ako rúra ..." ' 

Čaká, čo pán na to. No ten ani slova. Pozrela na jeden obraz, 
pozrela na druhý, napravila si na hlave šatku a vykývala sa, sťa 
cestujúci perpendikel, do pitvora. 

„Ani prísnosti v dome. Môže robiC, čo chce," šomre, chodiac 
po kuchyni. „To je nie dobre!" 

Kata Ločmauka slúži tu, čo Drozdík prišiel za farára. Slúži 
vrrne, berie nielen plácu, ale chcela by ujaS trochu kommanda. / 
Menovite iMiša by vzala na krátko a dokonale by ho pokunírovala. " ' 
Lebo Mišo je lahkomyseľný a pán mu prepáči mnoho, že slúžil 
u ich pána otca. Čo sú tu spolu, vedú boj, tu otvorený, tu skrytý. 
A Mišo je obyčajne vífaz, čo hned len morálne. Zadrží chladnosť 
a veselosť. Ločmanku hned schytí hnev a svedie k rečiam, ktoré 
pána iba rozhnevajú. 

Je medzi nimi skoro vo všetkom rozdiel. Ona je katolíčka, 
• Mišo pravoslávny. Ona je z Oravy, Mišo zo Spiša. On je sveta 

zkúsený, ako drotár nmoho videl a zkúsil. Ona od malička tu v okolí 
slúži. On je vlúdny k občanom a priateľský. Ona uzavrená, lebo 
sa bojí, že ju obkradnú, alebo ocigánia. On sa s chlapmi kamaráti, 
tí ho skoro za občana považujú: ona sa utahuje od žien a nerada 
klebety. Nie div, že sympatie ludí sú na Mišovej strane. Ločmanka 
je rozkričaná, ako veliká zlostnica. 

A pán čo ? Vydáva rozkazy, sedí doma, alebo odchádza po po- 
vinnosti. Netuší, čo za kruté, tvrdošijné boje sa mu odohrávajú za 
chrbtom. A možno tuší. Ale prižmúri oko a dakedy oboje. Nerád 
si kazí pohodlie diplomatickým zakročením. Iba keď vojna sa udá 
v otvorenom poli, ked príliš bije do očí i uší: tu zakročí menom 
pokoja. Ale vždy tak, aby i jedna, i druhá strana odniesla i dačo 
víťazstva, ale i z porážky. To znamená toľko, že vojna sa nikdy 
nerozhodne — nastane isté dočasné prímerie. Tento ozbrojený mier 
trvá kratší, dlhší čas, kým sa nenakopí hŕba horľaviny, ktorá zaraz 
blčí plameňom, akonáhle iskra do nej padne. 



8 

Bárs pán to opatrne tají. myslím, že tajne viac sympatisuje 
s Mišom, než s Ločmankou. Mišo je elegantný. Hrešenie berie s po- 
korou, a keď nad Katou zvíťazí, vie byf velkodušný. Z vítazstva 
nekoristí nikdy do ostatných krajností. Ločmanka tiež vypočuje 
hrešenie, no nemôže v sebe ututlať hnev. Ked sa vráti do kuchyne, 
tu hundre velmi dlho a hnev vyleje na prvom človeku, ktorý jej 
príde do cesty. 

Už sa skoro zmrklo, ked Mišo vstúpil do priestranného dvora. 
Ločmanka práve kŕmila ošípané. Poneváč dlho čakaly, velmi sa 
dobíjaly k válovu. To ju nahnevalo. Traktuje ich na sucho, pa- 
pekom po rypákoch. 

„No, čo ich bijete?" napomína ju Mišo, rozkročiac sa a usmie- 
vajúc. „Ved vám nič nerobia!" 

„Môžu čakaí! Zázraky!" 

„Ale tie nebudú čakaf, lebo nemajú rozumu. Tak ich darmo 
bijete." 

^Ale choďte mi ho! Čo sa tu postavil, ako stĺp!" 

„Lebo ich bijete — a to nemáte. Ošípaná nemá rozumu . . ." 

„Radšej spravte válov!" zahriakla ho ona. 

Mišovi sa marí, že zas bol u Korbelu pre ten válov. Zas za- 
budol ho pripomenúť! 

„To nemôž' len tak sfúknuť," bráni sa. „Kurátor sa neukáže, 
a ja čo som bez kurátora? Ja som nič tuná. Ale keď sa dočká, 
i kurátor bude môcť. Ja — to nie len tak." 

„Vari nechodíte popri ňom. Ja vari neviem !" 

„No chodím — čo by nechodil! Ale teraz nemôž'. Viete, čo 
je, i že sú oberačky!" 

„Oberačky — oberačky!" zlostí sa Kata. 

„Zas ju čerti podsadli!" myslí si Mišo a ide do kuchyne. 

Vošla i ona a, pozrúc naňho prenikavým okom, usúdila: „Zas 
je ako rúra! Ako sa kníše." Bolo v tom mnoho škodoradosti. Keby 
mu to riekla do očí, Mišo by sa nahneval, to je pravda. Ale predsa 
by uznal, že takto je nesúci pred pána. No ju práve teší, že i tam- 
dnu raz uvidia, čo majú za sluhu. 

Mišo zavrel pekne dvere, nezostal pri nich. Vyhliadol si čiaru 
medzi dvoma forštami a podla nej kladie nohu popri nohe. Iba dva 
razy sa ukázala noha neposlušnou. Tak došiel k stolu a položil naň, 
čo mal. 

„Proskám pekne, dvojictihodná milosť pán farár — ja som už 
tu," vraví neobyčajne zdvorilé, stavajúc sa do najkrajšej positúry. 

Pán farár vstal od stolíka a prehrebá sa v donesenom. Sú tu 
noviny i listy. Jeden z nich rekommandovaný. 

„Nechceli ho vydať, že musia recept podpísať. Tak som šiel 
k pánu rechtoru blato vskérau a tí ho podpísali. Na počte povedali, 
že druhý raz tak už nedajú, kým oni neráča podpísať. Ale oni 
dajú — to len tak hovoria pán počtár." 

Nozdiy mu nesmierne ihraly. Bol tak blažený, ^že si chcel 
i fúzy pošuchať. No tá ruka mala len držať ten stôl ! Že na to za- 



9 

budia, Mišo sa potočil. A to bolo jeho nešfastie. Pán pozrel mu 
ostro do tváre. Mišo ako by cítil, že ide byC zle. 

„Vy ste sa zas doriadili!" vraví mu prísne. 

„Ale, proskára pekne, ja sa necítim." Mišo je naozaj hotový 
umret, že je triezvy. 

„A či nevidím!** kreše ho pán. „Ved ste obelasení. Celá tvár 
vám je belasá." 

„Ja nie, proskám pekne. Iba ak som zafúlaný." I šuchol sa 
po tvári a obzeral dlaň, či na nej dačo nezostalo. „Ja sa nikdy 
I neopijem; lebo viem, že nemám pit v ceste." 

„A kde ste sa stavili?" 

„Nuž bol som u pána rechtora ten recept podpísať a s počty 
rovno domov. V Blato vciach som sa ja nestavil. Ani na minútu." 

„A v chyžkách?" 

Mišo mlčí, no konečne rozviazal sa mu jazyk. „Ja som musel 
ísf cez vinice. Lebo vtáčence mi sadajú na hrozno. I strielam na 
ne, i uletia a zas len priletia. Tak sa oborily, lebo okolité nemajú 
sa ako obžívit, čo už ľudia pooberali. Tak som ich šiel splašiť." 

„Povedal som vám sto ráz, že máte ísť rovno domov. A vy 
taký korheľ!" 

„Ja som hoden prijaC všetko od nich, lebo som sluha. Ale 
korheľ som nie, proskám pekne." 

„Ba ste korheľ, iba pití" 

To bolo trochu hlasnejšie povedané. Pri tých slovách otvorily 
sa dvere a Ločmanka shrkala riadom. Ide prikry vat, a len teraz 
čo postavila vodu na halušky. No ťahá ju sem. Chce počut, čo sa 
s Mišom robí. 

„Ja som len šiel popri Korbeľovej chyžke, tak som mu chcel 
rozkázať ten válov spraviť. Lebo ja bez válova byť nemôžem." 

„To už nie! Máte pravdu!" prisviedča mu pán, ani v zlosti 
nemohúc utejiť úsmev. „Vás ozaj iba k válovu!" 

„Nuž lebo ošípaným i na tri razy sa musí lievať. Do válova 
* sa všetko neprace. I rozlieva sa moc.*' 

„Chichichi!" vypukla Ločmanka v búrlivý smiech. Pán na iiu 
pozrel prísne, čo sa smeje. „Veru k válovu!" hovorí, naznačujúc, 
na čom sa musela zasmiať. Pánov vtip až teraz ju došiel. 

„No, povedzte, gazdiné, či je ten válov dobrý. I teraz ste sa 
hnevali, že je nie dobrý." 

„Čušte mi!" zahriakol ho pán. „Ja takého korheľa trpeť ne- 
budem. Sto ráz som vám povedal, aby ste mi nešli na oči takýto. 
Pakujte!" Prudkým pohybom ruky ukázal mu dvere. 

„Ved ak ma nechcú, nech len povedia. Ved bude Všechsvätých ! 
Ja si službu nájdem. Ale ja som nie opilý. Iba u Korbeľu čo som 
sa stavil." 

„Nájdite si službu, nájdite Ja budem rád." 

„Veď i ja tak: ked sa nepáčim, nuž darmo je. Ale ja som 
v krčme nebol, iba čo som sa u Korbeľu pre ten válov ..." 

„Nejdete už raz?^ 



10 

Mišo dosf šikovne sa zvrtol. No sotva urobil dva ki'oky, ešte 
sa obrátil. 

„Ešte mám lístok tuto. Dali mi ho Ninka s Fúrie." 

„Čo ste hladali na Fúrii?" rozhneval sa pán nanovo. 

„Vybehli za mnou kišasonka. Akosi ma videli. Nate, Miško, toto 
pánu faráru. A pozdravte ich. Že ich dávam pekne pozdraviť. Hej, tak 
mi povedali — rúče! Tak som ho vzal. Ale na Fúrii som ja nebol." 

Pán odhodil lístok na pult. „I vtedy ste museli byť opití!" 

„Ja som nie opitý — veď sa nekrbálam!" S tým vybral sa 
von. Pri dverách sa potočil; bol by iste padol, nech sa nechytí 
pece. „Lebo človek si musí merkovať, ked je v ceste." Konečne 
zavrely sa za ním dvere. 

Pán prechodí rozčúlený po izbe. I jeduje sa, i smiešne mu je, 
že Mišo iba vtedy je opitý, keď sa krbála. Ločmanka urobila polo- 
smutnú, polohnevlivú tvár a stala si k stolu. 

„Zázrak I Vždy musí prísť takýto. Chodí, hladá po tých chyž- 
kách, kým neustrne v daktorej." 

„Ak sa nepopraví, musí íst preč!** 

„Ten sa nepopraví. Bude prosit." Chce kut železo, kým je ho- 
rúce. Výhlady sú, že Mišo konečne vyfrkne. 

„A vám som tiež povedal, nepúšťajte mi ho sem takého!" zaťal 
ju pán, keď sa najmenej nazdala. 

„A ja ho môžem, pán farár?" ozvala sa nosovým hlasom. Ľúto 
jej prišlo, že i ona vyhorí. „Mne už kolko ráz povedal, že mňa 
nemusí slúchať. Ja mu nemôžem rozkázať." 

Čaká, čo pán na to. Či nevydá rozkaz, že Mišo ju má slúchať. 
No pán mlčí a chodí po izbe. 

Mišo sedí pri večeri, Ločmanka sa nemôže zdržať, aby ho ne- 
potrápila 

„Už pôjdete. Pán farár povedali na isto, že vás nebudú trpeť. 
Takto ustavične!" 

pAko chce. Ja si službu ešte nájdem. Však je teraz tomu čas. 
Hoďaskto ma vezme. Pôjdem raz do Mečeníc, pán fanír mi dajú 
závdavok. I radili sa ma, či neviem o dakom. Všade len hladajú. 
O sluhov je veliký stisk. Toho sa ja nedurím , . ." 

„Ale tam majú pole. Musíte v poli hlušiť! Tam je nie s pleca 
na plece. "* 

„I pán Heidenfrost ma príjmu. ^Minulý týždeň boli na polovačke 
pod viniciami. Hneď ma poznali. Ďurko, nemáte ohňa? Ba mám, 
pán veľkomožný, ale ja som nie Ďuro, ja som Mišo. No veď Miško, 
Veď vás znám. Vy slúžite vo fare. Hej, reku. A keď som im dal 
ohňa, povedali : ďakujem vám, Miško, i cigarku mi dali. Taká velmi 
dlhá bola. A pozdravte pána farára. Bohuprisám, i to mi povedali. 
Nuž, reku, vďačne poslúžim hoďaskedy, pán velkomožný. A cigarku 
som dal rychtárovi. Nevedel sa jej prenachváliť, čo bola velmi 
chutná. Čida že taký pán fajčia i cigarky inakšie. Keď ma raz 
vidia, poviem, že idem — hneď ma vezmú." 

,,1 tam sa musí robiť. Nie piť" 

„A tu nerobím? Statok riadim. I v poli všetko len ja I" 



11 

„A občania nič?" 

„Držte sa len na občanov! Kto vám pôjde, keby nemal kto 
rychtára duriť. A ako by robili ! Len tak v rukavičkách. Však je 
to faráru! Hej, tak povedia. Ale ja im dostúpam na päty: takto 
robte a takto robte, a musia I I do Blatoviec sa nedurím, i všetko 
vykonám. Lebo mňa zná každý. I pán Nitkay volajú: Miško, kde 
idete? Prídte nás navštíviť! I pán rechtor: Miško, ako sa majú 
pán farár? I na počte: Miško, nikto nenosí tolko listov, ako vy. 
I pán slúžny, bohuprisám, tí tiež: Miško, a ste zase tu? Kedy prídu 
pán farár? I Ninka s Fúrie vybehnú za mnou: Miško, podte sem, 
odveziete sa. Jabloničania sú tu. I nalejú mi vina takého — no! 
A pláce neprijmú. Len pozdravte pekne pána farára! Bohuprisám 
tak!** 

„Tá viem, že tá hej. I na hostinu sa dovalila do kostola. 
Myslela, že Pán Boh vie čo, keď ju pán farár vidia. Trlica taká ! 
A viete, že vám zakázali na Fúriu chodiť?" 

„Ja nechodím, ale keď ma volajú!'' 

Ločmanka vyšla von. Mišo ledva čaká, kedy sa vráti. Má jej 
ešte moc čo povedať. 

„To sa nebojím," začal znovu, keď sa vrátila. „I v izbe po- 
riadim, i kočišov obslúžim, keď hostia prídu.'' 

„To už hej. Lebo vy najviac užijete. I na hostinu ste boli ako 
rúra. . ." 

„Darmo je. Každý ma núkal! Ja tiež nezdržím viac, iba koľko 
vládzem. I vôl keď moc na rohy vezme, zlomia sa mu. Ale každý 'ť 
kociš rád si u nás posedí. Nepočujete ani jedného: kedyže už 
pôjdu tí páni! To nie len tak, ako si myslíte! I cirkvi poslúžim. 
Ktože zvoní, čo nemáme mendíka; kto ťahá mechy pánu rechtoru, 
kto zakladá pesničky na tabulku! To by hockto nevedel. I pán 
rechtor povedali : Miško, z vás všetko vystane. Pravda, že vystane, 
ale to každý neuzná. Len si pozrite, aký je starý Barborčík, čo 
slúži vo Vrženiciach u pána farára! Ten nevie nič, iba v kuchyni 
sa vypekat: a vypiť gazdinej všetku pálenku, keď ju pozabudne na 
obloku. I pán farár ma na hostinu potlapkali a povedali: Miško, 
Miško, keby. ste vy prišli medzi sprostejších ludí, vy by ste boli 
samí prví medzi nimi. A pán farár z Vrženíc nepovedia márneho 
slova, lebo ja viem, akí sú! Čože vy viete, ako je medzi svetom! 
Vy iba v kuchyni. I pán notár poľovali pod Vinckou a netrafili 
zajaca. Šiel som ztade a spýtali sa: Miško, či ste nevideli tam 
dakde zajaca? No, myslím sebe, ten je už Adamčíkov, ak bežal 
pod cmiter. Lebo Adamčík ho hneď má, ten veru trafí doň. Ale 
ja som im povedal: Ba ver' videl, tam sedí pri obecnej pajte. A 
CO ste ho nelapili? A načo mi je, pán notár, povedám ja. Nech 
len idú, azda ich dočká. A šli, a tam našli starého Zajaca, čo oší- 
pané pasie. No, Miško, vy ste pes, povedajú pán notár." 

Ločmanka je ohlušená Mišovými úspechami. 

„Veď hej, ale nepamätáte na staré dni! Všetko potrovíte. I vy- 
drotujete hodný groš, i diškrecií vám nadávajú hostia: čo nešporu- 
jete? Všetko ide tomu Dornu!" 



t 



12 

„Dorn sii tiež dobrý človek. I žiť musia. Ked šli pán farár na 
konvent, potreboval som vozík, lebo náš je trochu mrcha do cesty. 
Šiel som k Doruu. Miško, pánu faráru by požičal nie vozíka, ale 
koča. Ale zajtra i moja ide do Blatoviec. Tak nemôžem. Ale kedy- 
koľvek i o polnoci. Vidíte, druhý žid by nepožičal. A čože ja stro- 
vím? Iba čo kmotra počastujem dakedy. A toho musím, lebo i mňa 
zavolajú neraz do chyžky..." 

„Výhovorka sa vždy nájde 1" 

„No a pozrite: vari sa musím hanbiť V Pozrite, ako sa nosím. 
Mám dvoje čižiem. Sviatočné celkom nové ! Zajtra si kúpim kožuch, 
ak mi dajú pán farár. I šubu by si kúpil, ale sa mi nepáči taká 
bez rukávov; lebo kurátor v nej vyzerá ako kopa sena. Ja veru 
šporovať nebudem, lebo nemám na koho. Ženy nemám, detí ne- 
mám ..." 

„Keby ste boli iní, mohli ste mat i ženu!" 

„Keby chcel, i dnes. I desat! Ale ja nechcem. Vy ste mi nie 
ani žena, a čo sa mám! Takú svorku si ja nezaložím." 

„Vari sa vám núkam!" 

„Bože chráň! To ste už preskočili! Vás si pojme už iba smrf. 
I tá bude banovať, že sa opletala s vami. Len mi recte, čo vy máte 
z tých peňazí! Ja užijem — nuž to mám. Ale vy! Šporujete, 
gporujete a čerti vedia, kto sa raduje. Sperú sa na vašich peniazoch. 
A turáky pôjdu kotúl... Mňa aspoň ludia zaspomenú: veru bol 
hodný človek!" 

Ločmanka alebo už nemá čo povedať, alebo sa jej chce spať. 
Chytila sa odprávať postel. „Ved vy zajtra budete inakší!" doložila 
prorockým hlasom. 

„Ja som vždy jednaký!" odpovedal a vytratil sa do dvora. 
Chvílku pozeral na hviezdy a vošiel do stajne, kde je jeho postel. 

Nad jablonickou farou rozložila sa posvätuá tichosť. 



m. 

»Či je ten svet zmotaný !« 

Oženiť sa musí byť vec dobrá, lebo, treba uznať, moc rozum- 
ných a opatrných ľudí ju vykonalo a — ako tí sami ubezpečujú — 
neobanovali. Dá sa mysleť, že rozšafná žena mnoho blaha i radosti, 
áno i pohodlia spôsobí mužovi. A že je ten život i plný poesie, 
o tom svedčí utešená Schillerova „Pieseň o zvone", a mnoho iných 
plodov básnických. 

No i vy, ženáči, mali by ste pripustiť, že mládenčenie nenie 
taká otupná pustyňa bez krásy a poesie, za akú ste ho rozkričali. 
Je moc umných ludí, ktorí v tom stave považujú sa za šťastných. 
Príklad: náš Mišo. Moc ďalej takých, čo sú považovaní všeobecne 
za šťastných. Pán farár jablonický. Drozdík. Nestará sa oň nežná 
rúčka krásnej žienky — za to s velkou opatrnosťou vedie kuchyňu 
spomenutá Kata Ločmanka. Ministrom dvora, stajne a trochu 



13 

i vnútorných vecí je sám Mišo. Ostatok obstaráva si on sám. No 
kto vyráta valný počet tých, ktorí skryte, alebo anonymne starajú 
sa oňho? Kolko zvedavých i starostlivých očí sprevádza každý jeho 
krok a čin ; kolko dychtivých uší chytá každé slovíčko ! To už prí- 
roda dala ten súcit do ludského srdca: staraj sa o vdovy a siroty 
a krém toho o mládencov! Áno, moc je takých, čo na vdovy a 
siroty zabudnú : všetku starosť venujú mládencom. Lebo mládenecký 
stav každému je čosi záhadného, tajomného . . . 

To vám je, ako keď sa dom stavia. Pozeráme, skúmame, há- 
dame, premýšľame, aký bude krásny, i aký by mohol byť krásny. 
Ten ornament tam, tento zas tam; tamto balkón a všade dačo 
pekného. Keď sa nám po vôli stalo, očakávanie splnilo, pozreme 
naň a povieme: „No — dom šumný!" A to je všetko! Dom je už 
hotový — nemá čo budiť náš záujem. I mládenec je čosi tak ne- 
celého, nehotového — každý by naň ovesil ten ornament, či v po- 
dobe Tinky, či Linky, či Fánky, či Nánky ... A čo po tom, keď 
dom nevypadol dla nášho vkusu! „Fuj, ako ho zbabrill! Ja by bol 
dal toto tam a toto tam: celkom ináč by vyzeral!" No, pridá sa, 
že o vás ženáčoch i takto hovoria. O Bože, keby ste vy všetko 
počuli, čo sa o vás hovorí. Ale verejne nie, len po kútoch. O mlá- 
dencovi len slovo povedz: už všetci načúvajú. Každý chce vedieť, 
kde bol, s kým hovoril, ako hovoril, s kým dopiBuje, čo má za 
lubon^. 

— neviete, aký šťastný je mládenec! 

No nie každý má smysel pre to šťastie. Daktorého omrzí dosť 
skoro. Zatúži za premenou. Tak i jablonický pán farár necíti sa 
šťastným. Lebo i mládenčenie má líce i opak. Líce ste videli; 
opak, ten uvidíte. Dá sa povedaC na krátko: starosť o všetko leží 
na jednej hlave. Starosti domáce sú často malé, drobné : ale verte, 
muža, ako Drozdík, unavia väčšmi, ako Herkulove roboty. 

1 dnes, keď sa prebudil vo svojej izbičke, do ktorej sa vchodí 
dvenni, kde načim byť velmi pokorným, t. j. zohnúť sa čím naj- 
hlbšie — ako sa prebudil, jeho stav predstúpil mu pred oči v naj- 
černejších barvách. 

„Ó — Ó — Ó!" zažíval, hladiac na hodinky. „Sedem — 
treba vstávať!** A medzitým si myslí: „Zas budem mať s tým 
Mišom patáliu — i Ločmanka mi bude húst poza uši . . ." Takéto 
výhlady pohly ho, aby sa neobliekal prichytro. Ostatne nebola 
rýchlosť jeho náturou. 

Ako Ločmanka zbadala, že pán sa už obliekli, ako ranná víla 
doniesla na tácni raňajky. Tie varí najradšej: nemusí sa chodiť 
k pánovi radiť, čo rozkážu. Káva býva každý deň. I pánovi sú 
raňajky najmilšie. Ločmanka sa neradi o ne a po káve chutí fajčivo ! 
I sotva vychlipol ostatnú kvapku, už berie cigarku. Kúri si a díva 
sa do novla. 

Medzitým, čo pán takto požíva, jeho sluha triidí sa vo dvore. 

„Veď vy budete zajtra inakší!" prorokovala mu Kata. A ako 
sa jej splnilo! „Či je to ten istý Mišo?" pýtali by ste sa užasnutí, 
že človek sa môže takto premeuif cez jednu jedinú noc. 



14 

Ale známo, že fazké okolnosti skrušia i najsilnejších duchov. 
A to sú okolnosti kruté. Keď vstal, ešte nevedel nič určite, iba sa 
mu marilo, že si včera prelial. No ako sa obliekol, všakové po- 
drobnosti hupkajú mu jedna po druhej do pamäti. „Nebudem trpef 
korhela." „Vezmite si závdavok..." To sú výpovede také, ktoré 
sa nedajú len tak preskočiť. Keď dával za drabinu, zdalo sa mu, 
že Ruža ľútostivé pozerá naň. Ako by mu vravela: „Nebudeš mňa 
ty dlho kŕmiť!" 

„Čo si to zas urobil, čo si urobil!" vytýka mu akýsi vnútorný 
hlas. „Nevedel si, že sa na to hnevajú, že si taký prišiel!** 

„Veď ja som nechcel, ale keď ma Korbela núkali!" vyhovára sa. 

„Žaba mláku nájde!" karhá ho ten istý hlas. „Čo si myslíš, 
že takej služby nájdeš? Kraj sveta jej nenájdeš. Kto ťa tu poháňa ? 
A že f a mečenický pán pleban vezmú! Opýtajú sa pána farára: 
prečo ťa prepustili. A keď tí rozpo vedia? A pán Heidenfrost! Tí 
majú sluhov na vyberaných. Tí nevezmú, kto sa im ponúkne. A ak 
ta vezmú: myslíš, že budeš do Blatoviec chodiť s ošípanou? Tam 
majú na to úradníkov. Tam budeš v stajni, okolo statku: do 
ničoho, ničoho sa nemiešať! A že ťa budú ludia ctiť? Kto sa pri- 
hovorí HeidenfroBtovmn paholkovi? Jablonický rychtár nepozre na 
teba. I Teliar sa ti ski7Je dakde za uhol, keď ťa uvidí v Blatov- 
ciach. A ako sa budú občania diviť, vypytovať, domýšiať, ľutovať 
i smiať nad tebou! Čo im povieš, ako im pozreš do očí?. .." 

Mišova ubolená duša svíja sa v trapiech pod týmito výčitkami, 
sťa červiačik, keď stupíš naň. To nemožno zniesť ; aspoň zabudnúť, 
zabudnúť dáko I Pri chlievoch vidí pohodený brúsik. Stojak i kľučka 
dávno sa zkazily, zostal z neho iba kameň, ktorý sa tam povaľuje 
nič po nič. Ten brúsik je kotva, ktorej sa chytil v zúfalstvo. Vy- 
niesol si hianec i oberučný nôž. „Brúsik sa vždy zíde v dome!" 
húta, shladávajúc súce drevo. „A pán farár po fruštiku výndu, 
najdú ma v robote..." Nedomyslel, no tvár ukazuje, že neztratií 
všetku nádej. 

Teraz len vidno, aký je Mišo zručný robotník ! Narába drotár- 
skymi klieštikami: a práve tak zručne i oberučnýra nožom, pílkou 
a dlátom. Ani tešlice a kopačky sa nezľakne: myslel by si, že to 
nie náš Mišo, ale ozajstný korytár. V pilnosti ide až priďaleko. 
Neobzerá sa o nikoho, bárs každú chvíľu prichádzajú tu chlapi, tu 
ženy, tu neeesty, alebo dievky (ahať vodu z hlbokánskej farskej 
studne. Chodí sem celý horný konec po vodu, čo sa hriadeľ na 
obecnej studni pred školou polámal. 

„Co robíte?" pýta sa ho každý a každá. 

„Bi-úsik potrebujem", odpovedá celkom sucho. 

Kázdá ide sklamaná zo dvora. Aký je indy! Urobí žart, povie 
pekné slovo, i pošušká do ucha íigliarstvo, že nevesta ho udre 
dlaňou po klobúku. Daktorým i vody naťahá, lebo reťaz je ne- 
smierne dlhá. Ženičky si povrávajú: „No, aspoň pre toho Miša 
hodno chodiť na farskú studňu, keď už nie pre vodu. . ." A dnes! 

A ako na posmech krochká i tá ošípaná, ktorú mal viesť na 
jarmok ! 



1 6 

„Či nejdete do jarinolui?" pýta sa siiseda Adamčíčka. V otázke 
je trochu vypočítavosti. Prihovára sa mu, aby jej natahal vody, 
lebo Adamčíčka je dýchavičná. 

„Neviem — ale sotva! odpovedá a myslí si: „Mám ja inakší 
jarmok!" Ani sa nedomyslel ísC pomôcC súsede Adamčíčke. 

„Miškovi je čosi — taký je akýsi !"* húta suseda, ťahajúc horko- 
tažko vodu. 

„Poďte už jesť!" čuje známy hlas za sebou. Ločmanka! 1 hla- 
som mu dáva znať, že jeho postavenie drží za otrasené. Ináč by 
neznel tak drsne, sťa rozkaz. A on by inokedy nešiel na také vo- 
lanie, alebo aspoň nie zaraz. Dnes bezodkladne odložil kopačku a 
ide do kuchyne. 

Jesť sa mu vôbec dnes nechce. Krumplovú polievku vôbec 
nerád. Inokedy by mu ju sotva predložila. Ach, dnes by si chlipol 
dačo poriadneho, dokonale kyslého, čo gágor sťahuje. No mlčí, silí 
sa jesť, len aby Ločmanku nenahneval. Vie dobre, ako ho môže 
popodtínať u pána. 

„Prečo nejete?" vyčituje mu, keď lyžicu skladal. 

„Veď som jedol!" 

„čo je to chlapovi! To je dieťaťu málo. Ale tak je to: žalúdok 
j o preplakaný ..." 

v 

Čuší na túto zrejmú narážku. 

„Či vám treba tak robiť? O službu sa pripraviť. Tolké roky 
tu byť a o službu sa doniesť!" 

„Ani mi nespomínajte, prosím vás!" vraví skoro s plačom. 

Chce ju pohnúť k veľkodušnosti. Ale ona nevie, čo je to. Je 
ukrutná. Rada sa pasie na jeho mukách. 

„Veď dostanete závdavkov, kolko chcete. Čože sa opúšťate ?"* 
posmieva sa mu. 

Hodil smutne rukou. 

„A čo sa nedržíte, čo ncslúchate múdrych ludí!" Pod múdrymi 
myslí seba. 

„Vecf by sa ja už držal!" 

„Takýto sebevolník!" 

Vyšiel k robote. Stav jeho ukázal sa mu ešte horším. Ločmanka 
mu podťala všetky nádeje. Ani pán farár nevyšli z izby. „Hnevajú 
sa, ani videť ma nechcú ..." 

(Dokončenie.) 



•*«♦- 



16 



Dobryňa a Zlatovláska. 

Syl vestro vská polnočná scéna. 

1891—1892. 

Od Svetosára Hurbana Vajanského, 

OSOBY. 

Dobrvúaj vyhnanec a čarodej. 
Znachar, jeho famulus. 
Kráľovič. 

Snaina Zlatovláska, 
Prvá dvorná dáma. 
Druhá dvorná dáma. 
Tretia dvorná dáma, 
Dvoranfnovia, dámy, murín, pážatá atď. 

Hora pred vchodom do jaskyne Dobryuovej. Nad ňou a okolo fantastické em- 
blémy, lebky, kostry zo zverov, medvedie a vlčie kože atď. Úzadie hlboké. Pritma. 

Scéna z počiatku prázdna. 

Dobryňa, 

(Vychádza z jaskyne. Starec-pustovnik s odznakmi čarodejníckymi, s bielou bradou. 
Podopiera sa na vysokú palicu so zlatým jablkom. Z jaskyne sa za ním blysne. 

V ruke drží list.) 

Môj havran, posol verný, čo mi slúži, 

a časom donáša i kúsok mäsa, 

hla, doniesol mi lístok tam zo sveta, 

na ktorý hladím už len z velkej dialky. 

A v liste čudná zvesť: syn nášho kráía, 

(ó, toho krála, ktorý v pýche svojej 

rodnému kraju môjmu úklad strojil 

a synov jeho v biednych zmenil rabov, — ) 

vraj s komonstvom sa k mojej sluji blíži! 

y púšť horskú chváta z palôt pozlátistých. 

Co zve ho z šumu sveta v smutnú tichosť? 

Jak vítať královiča? Znachor, kde si? 

To moje chlapča voždy kdesi blúdi! 

Ja našiel som ho pod bukom, ked búra 

striasala lesom, až sa pôda chvela, 

pritúlil, kŕmil, napomínal, učil, 

a vychoval som predsa darebáka. 

Kdeže len trčí, zbrklý zahrajnoha? 

Hé! Znachor, Znachor! 

Znachor. 

(Pribehne z ľavá. Oblečený pestro, super-malebno, polo-furtácky. ľohyblivy, ko- 
mický, ale nie krikľavo, viac burlesk. Ukazuje pravo na nebo.) 

Hla, pane môj a majster! Nevidíte? 
Tam malý punktik na pošmurnom nebi . . . 



_17_ 

jak giilka z pušky . . . hah ! už jako vrabec . . . 
nie ! už sa bliži ... je to holubica, 
v zobáčku nesie čosi . . . lístok, listok ! 

(Z pravá, s vyše padne list.) 

Dobryňa. 

Ty tulák neposlušný, královič sám 
dnes ku mne príde, a ty pasieš lelky, 
už vidím, dávno vystal hodný výprask. 

(Chyti ho za ucho a potriasa. Znachor robi grimassy.) 

Znachor, 

Oj, oj, oj ! Ale, premilený pane ... že sa vám chce babrať 
s takou mizernou maličkosťou, jako som ja! Ze si špiníte blaho- 
rode černokiíažnícke ruky na takých ušiach! Oj, oj, oj! S neba 
vám pršia noviny, a vy len výprask a výprask! (Podáva mu list.) 
Tu list, per holubicam, po.ste restante medvedia diera. (Ukáže na 
jaskyňu.) 

Dobryňa. 

(Otvorí list, nasadí báječné veľké okuliare a Číta:) 

»0, mužu múdry, stoletia pol žiješ 
lem dumám hlbokým a učenosti! 
Nič tajného pred tebou, čo na zemi, 
čo pod zemou sa skrýva v hlbokosti. 

Znachor 

(hľadí mu ponad chrbát do pisma). 

Tisíc klaníc a jeden barani chvost! To píše ženská! Tá sa 
vie líškať. A môj starý medved verí. Nie je div, »učenosti«, »hlbo- 
kosti«, to sa akurátno rýmuje, teda, je to svätá pravda! 

Ľobryňa (číta). 

»Mňa srdcolomná prikvačila bieda, 
a preto idem k tvojim tichým skalám, 
kam radila mi naša dobrá Vedma . . . 

Znachor (k sebe). 
Vedma! To bude asi pekná stará bosorka! Hi!! 

Ľobryňa (číta). 

»Ach, dobrá Vedma riekla: v tichej sluji 
pol veku býva Dobryňa, môj známy, 
on čarodejník mocný, ale dobrý, 
hnev síce pjanie v jeho starej hrudi, 
hnev na krára, čo jeho národ tlačí! 
No láske praje, ked on svojou holou, 
na ktorej jabĺčko sa zlaté blýska, 



18 

tri razy stočí, všetky hrádze padnú, 
čo rozdeľujú milujúce srdcia! 
Vedz, mužu múdry, i mňa trápi láska, 
už letím k tebe: kňažná Zlatovláska !« 

(Pausa.) 

Znachor, 

To že je všetko? Nemožno, hladajte, musí byť post scriptum. 
Ženština a bez post scriptum, na moj* hriešnu dušu, to je nemožno ! 
Pane a majster môj, veliký a slávny Dobryňa, to je nemožno! 

Dobryňa 

(popráva si okuliare). 

Bah! skutočne, tu v uhle čosi vází. 

Znachor. 

To bude iste hlavná vec ! To prvé bolo len prcambulum. U žien 
je vždy hlavná vec — post scriptum! 

Ľohryňa, 

»0, nevyzrad ma, veľký čarodeju, 
no vyznať musím, Dobryňa môj milý, 
ja ľúbim nekonečne kráľoviča, 
no hrádza láske: kráľ sa tomu prieči, 
by Hymen spojil naše ruky večne !« 

ZlWLChOY 

(spľasne rukami a vyskočí). 

No, tu to máme! Pekný olovrant! Ďakujem pekne, ponížene. 
Jako sa tu invituje na soaré celý kráľovský dvor ! Pekné soaré pre 
princa a utešenú kňažnú Zlatovlásku, kecf nemáme sami čo hrýzť ! 
Ostatne, jestli má kráľovič, Jeho Jasnosť, tú samú pravotu pred 
vaším vysokým súdom, jako zaľúbená kňažná Zlatovláska, ľahko 
odbavíme termín, bez repliky a dupliky! Hurrah priateľským po- 
konaniam ! 

Ľohryňa. 

Mlč, pobehaj, a zariad moju jaskýň, 
a pozor, aby ani práška nezostalo 
na skalných stenách, pavučiny vymeť, 
krb zahrej, ústroj pustovnícky obed! 

Znachor. 

Oprášiť oprášim — ale obed ! ? Pekné menii im nastolím : po- 
lievku z púpavy, servus, miesto mäsa: korienky — ponížený slu- 
žobník — miesto šalátu : lopúch na kyslo — gehorsamster Diencr — 
na pospas: trnky, borievky a zajačiu kapustičku — alasolgája! A 
na to tri litre čerstvej tatranskej vodičky . . . salem alejkum ! Krá- 
ľovský obed, to je už svätá pravda! 



19 

Dobryňa. 

Boh postará sa o stôl pustovníka, 
a ja sa postarám zas o zaucho 
pre teba za tú trkotavú hubu. 

(Zaženie sa naftho.) 

Znachor (plačlivo). 

Veru peknú to mám službu u vás. Vo dne v noci čisti tie 
veliké bachanty, snášaj dríeva, nos vodu, bež do dediny pre kus 
ovseného chleba, a vy, pane Dobryňa — pardon Zlyňa — len 
zaucho a zaucho! 

Dobryňa. 

A netropíš mi samé hlúpe kúsky? 

Znachor 

(vídy plačlivé, crescendo). 

Pekná služba! Ráno hubová polievka, osolená zauchom — na 
obed zaucho, okorenené hubovou polievkou — (rumádzga) — na 
večeru zas hubová polievka, opaprikovaná fackou! Oh, to je svet 
v tejto čarovnej hore! Že vraj mudrc! Jestli je v tom múdrosť, 
tak chcem zostať hlúpy jako peň! Zostanem doktorom lilúposti, 
ale bez zaúch a faciek! A sem sa ešte princi tisnú! Ó, to sú 
hlúpi princi! Kebych ja bol princom, ušiel bych od vás na tisíc 
kilometrov ! 

Dobryňa, 

Mlč! ktosi ide. Skry sa, zlostný škriatku! 

Znachor 

(pre seba, hroziac päsťou). 

No počkaj, medveď! Príde na oplátku! 

(Odide do jaskú.) 

Kráľomč, 

(Odev renaíssance, na barete veliké pštrosie pero, dlhy rovný kord.) 

Tys' Dobryňa, to vidím z tvojej tváre — 
tu sídlo dobroty a smilovania . . . 
O tebe chýr mi prišiel zblažujúci, 
a letím lesom! Ohnivý môj koník 
predbehol všetkých mojich dvoranínov! 

Dobryňa 

(vážne sa klania). 

O, vitaj, vitaj ! Co ťa, jasný pane, 
v kút divoký a pustý privolalo? 

2* 



20 



Kráľovič, 

Mňa Vecfma naša poslala ku tebe, 
že ty vieš lieky na hlbokú ranu, 
na ranu môjho boľavého srdca. 
Pri dvorných slávnosťach a pri turnaji, 
tam v kútku lóže zazrel som raz devu, 
a nespim od tej chvíle bôlnoblahej! 
Jak slnko Božie svieti devy krása, 
jak more v lunnej noci planú oči! 
Krá! dozvedel sa, že ku Zlatovláske 
som zaplál láskou ohnivou jak láva, 
hnev jeho vzbúril sa, a v cudzie kraje 
mňa poslať káže, jestli neochladi 
žiar moju cesta, do väzenia vsadi, 
mňa, syna svojho, rozlútený otecl 
No Vedma riekla, že tys' lásky vernej 
patrónom blahým, póFutuj a pomôž! 

Ľohryna (k sebe). 

Ach, Vedma vdačná! Jak to ustrojila, 
sem posiela mi zalúbený párik, 
čo vdaku, že som ju bol vysvobodil, 
keď mladá bola, z drapov Cernomora! 

(Ku Kráľovičovi.) 

To divná prosba syna, jehož otec 
lud môj si podmanil, a škorpionmi 
tie biedne, nahé chrbty denne šlahá! 

Kráľovič. 

r 

O, žiadaj odmenu, bárs jakú velkú! 

Ľohryna, 

Mne zlata netreba, a to mi núkaš — 
za rovný peniaz rovný nazad žiadam, 
ty lásku chceš, ja lásku nazad želám; 
dáš svobodu zas mojim rodným bratom? 

Kráľovič. 

Ty skrotíš srdce otca — a ja sväté 
vyplním túžbu, osvobodím rabov! 

DobryM. 

No, teraz rýchlo v moju biednu skrýšu, 
na machovú sa polož posteF, usni — 
už dávno sen ťa neosviežil . . . Dielo 
sám vykonám, len zadrž dané sluby. 

Kráľovič 

(odchádza s posunkom vďaky do jaskyne). 



ŽI 

Knaina Zlatovláska 

(s pestrým a bohatým sprievodom, dievčence v krojoch, päžatá, tri dvorné dámy 
vo fantastických, staromódnych oblekoch, dfa možnosti excentrických. Idú pro- 
cessiou; nad kftažnou držia muríni veliké pávové stinidlá. Ticho. Potom počnú 
spievať »Hoja í)unďa, hoja«, dva verše; hru napodobnia tanečnými posunkami, 

pričom tri staré dvorné d&my robia komické pósy). 

Zlatovláska 

(po tichom gruppovanl sprievodu k Dobryôovi^. 

Už sme u cieľa! Tento krásny starec 

je Dobryňa! To srdce moje vraví, 

je priate! dobrej Vedmy! Zdrav bud^ kmeťu! 

Ľobryňa. 

A moje srdce vraví: tys' to, kňažná, 
tys' holubicu poslala jak zoru, 
a samas' zavítala jako slnko! 

Prvá dvorná dáma 

(vonia flakon kolínskej vody). 

Pfi! Jaký žobrák! Pre toho sme toľko 

blúdili neschodnými prahorami, 

pre toho som si šlep svoj rozdriapala? 

Druhá dvorná dáma 

(s nepomerne verkým vejárom). 

Len počkaj! To je velký čarodejník; 
nám špás ukáže, lebo tančiť bude! 

Frvá dvorná dáma (uštepačne). 
A s vášho chrbta uberie pár rôčkov! 

Druhá dvorná dáma. 
To by vám, moja milá, neškodilo! 

Tretia dvorná dáma (s lorgnetom). 

Už našej biednej kňažnej nepomôže 
nič pod čepec, jak na tam toho ráta! 

(Ukáže na Dobryftu.) 

Prvá dvorná dáma. 
Nie pod čepec chce — ale pod korunu! 

Druhá dvorná dáma. 
A vy jej závidíte, moja milá! 

Tretia dvorná dáma. 
Och, jak sa staré harfy milo škádlia! 



22 

(Meilzi veľmi rýchlo vedeným rozhovorom dvorných, dám 7Aatovláska ticho ho- 
vorila s Dobrynom.) 

Ziatovláska. 

Nuž povedz, starče! Daj mi tvoju radu, 
ó, ver mi, nie blesk koruny ma slepi, 
ni nádej moci! Čistá, velká láska 
a srdca tajná bolasť! Ty máš v moci 
len čistú lásku napomáhať! Pomôž! 
nech nepukne to srdce v mojej hrudi! 

Dóbryňa. 

A budeš ludu matkou milujúcou? 

Ziatovláska, 
Kto lásku pozná, môže kruto vládnuť? 

Dohryňa, 

Vedz, láska blaží, v blaženosti lahko 
zabudnú Fudia, jako iných boli! 

Ziatovláska, 

Ja strachom trniem, zem podo mnou horí, 
na mňa sa nebo s jasných výšin borí! 
Ci vieš, čo značí v ženských ňadrách láska? 
To vnútro vulkána, ked lávou práska. 

(Kľakne.) 

Hla, pred tebou sa v zemnom prachu korí 

tá hrdá, slávna, velká Ziatovláska, 

ó, pokyň berlou, múdry starče z hory! 

Dohryňa 

(veľmi slávnostne zamächa trikrát palicou so zlatým jablkom, za každým vzma 

chom trikrát sa blysne). 

Tvoj královič je blízko ! Vstaň a čakaj ! 

(Do jaskyne.) 

Hoj, horeže sa, pútnik ukonaný, 

pod, jasný synu kráľa — raj tvoj kvitne! 

Ziatovláska, 
Ci je to možno? On je v tvojom jaskú? 

(Z jaskú vystúpi ZnachoTj preoblečený do šiat Kráľoviča, na hlave baret s pštrosím 

perom, kord atď Dámy a sprievod tvoria gruppu.) 

Ziatovláska 

(leti mu do náručia). 

O, drahý môj! Ty obsah môjho žitia, 
z tvých ramien, čo by vztekalo sa peklo, 
mňa žiadne, žiadne moci nevychytia! 



Zvachor 

(odvracajúc a zakry vajóc tvár, k sebe). 

U všetkých čertov, tá tiskne jako klepetami ! Ale je ohnivá ! 
Nikdy bych nebol pomyslel, že ma tak rada vidi! 

Zlatovláska, 
O, holúbok môj, srdce moje zlaté! 

Znacho7' (k sebe). 

Len perie z holúbka! Ú! Ale vonia, jako ruža na kvadrát 
zdvihnutá! Bože môj, má tá mäkké paprčky! Je to blaženosť!! 

Zlatovláska 

(chce ho bozkať, zľakne sa a odskočí). 

Huj ! Matko Božia — To nie môj princ milý ! 

(K Dobryftovi.) 

Co so mnou tropíš, zlosyn v svätom rúchu? 

(Ovlvráti sa od scény.) 

Ľobryňa 

(chytí Znachora. Ten kľakne). 

Môj sluha Znachor! Ó, ty ničomnikul 

Znachor 

(vyskoči a odchodí, za nim Dobryúa). 

Kráľovič 

(vybehne z jaskyne v rúchu Znacborovom, naplašený, ospalý). 

Co sa to stalo ? Moje šaty zmizly . . . 

hlas Dobryňu ma vzbudil, beriem iné — 

kde starec... (pretiera si oči, rozhľadí sa) Bože! Moja Zlatovláska! 

O, vdaka, vdaka, starče čarodejný! 

Pod, drahá moja, nech ťa sovrem v náruč, 

jak more sviera ostrov palmohojný! 

Zlatovláska 

(ešte vždy odvrátená). 

Preč, hnusný prelud! hlasom napodobníš 
tú milú hudbu miláčkovej reči, 
lež obluda si, príšera a klamár! 

Frvá dvorná dáma. 

Ach! odkoloň — to pekná história, 

ja som sa vždycky všetkých čarov bála! (Vonia.) 

Druhá dvorná dáma 

(silno vejáruje). 

Pfuj! Ani ja bych veru itevolila 
takého šašu! Ved to číry pajác! 



u 

Tretia dvorná dáma, 

O, velitelka, to je všetko mýlka! 
Ved je to on, to on, váš najniflejší ! 

Kráľovič 

(kľaká pred kňažnoa). 

Nuž, obráť jasnú tvár na tvojho sluhu! 

Zlatovláska 

(skloní sa k nemu, pozná, chytí ho oboma rukama za hlavu). 

O, milý môj! O, jaká desná mýlka, 
a jaký šat ťa hyzdí — odpusť, odpusť! 

jRrvá dvorná dáma (radostne). 
Ja hned som šípila — že on to bude! 

Druhá dvorná dáma. 
A jaký krásny je vzdor hlúpym šatám! 

(Dobrý na privádza Znachora za ucho, ktorý hrozne pisti.) 

Ľobryňa. 

Tu vediem zlodeja — no nesiem zprávu, 
za ktorú iste, trebárs velmi zhrešil, 
sluhovi môjmu všetko odpustíme! 
Môj havran práve list mi zvláštny oddal — 

(číta.) 

»Krár syna svojho nazad úpenlivo 
a s plným odpustením povoláva, 
on za ženu mu Zlatovlásku dáva 
a láme jarmo, ktoré hnietlo väzy 
rodiny tvojej ! Vdaka tvojej berle, 
že ona lásku šíri na vše strany !« 

Kráľovič a Zlatovláska 

(kľaknú z dvoch strán k Dobrynovi — on vznáša nad nimi ruky. Chór sprie- 
vodu nôti pianissimo ostatné verše wHoja Ďunďa«, ale tak ticho, že možno počuť 

nasledujúce slová). 

Ľobryňa. 

Tak našli sa zas verne milujúci, 
í vôIu silnú krála pokorili, 
i pikle môjho nezdarného sluhu. 
Nuž budte šťastní! Zvíťazila vernosť, 
a láska vaša bude požehnaním, 
kam zasiahla dnes milosť panovníka! 
O, verte, napokon len duša vyhrá, 
a srdca vrúci záchvev, opravdivý I 

(Spev utíchne. Bije dvanásť, líengál.) 



25 



Už srok sa blíži . . . naša hra u konca, 
i počína sa život, plný dejov, 
tu radostných, tu smutných, Boh jak velí. 
Ten rudý plameň zhasne, žart sa ztratí, 
a vážna prosa žitia objíme nás! 

(K obecenstvu.) 

A jestli naša ihra milosť našla, 

zvolajte s nami: Daj Boh šťastia v roku I 

(Tri razy zainácba svojou berlou.) 



■♦M*- 



Floristom slovenským. 

Od Andrea Kmeťa. 

Zelel som velmi, a želiem dosial, že svojho času, keď započal 
som botanisovaC, nemal ma kto upozorniť na zamieňacie spolky, 
s pomocou ktorých mohol som bol dávno rozmnožiť a doplniť herbár 
svoj. Až roku 1881 dozvedel som sa o spôsobe zamieňania čili ča- 
rania rastlín; no od toho času putuje každoročite pár sto, ba nie- 
kedy i pár tisíc našich rastlín do šíreho sveta, a každý rok rozmnoží 
sa môj herbár o niekoľko sto nových rastlín cudzozemských, áno 
aj z iných čiastok sveta. Y mojom herbáre dobre zastúpená je flóra 
Ameriky, Asie, ba aj Austrálie a Afriky. Výslovne hovorím o nových 
rastlinách, to jest o takých, ktoré nemal som ešte; a koľko pri- 
budne takých, čo už síce mám, či z nášho kraja, či aj z cudzieho, 
ktoré teda takto tvoria síce takrečené duplikáty, avšak hodnoty sú 
tej, jako i nové, lebo značne napomáhajú štúdium. Keď totiž v her* 
bare nachodí sa rastlina len v jednom prímorku, môže byt aj chybne 
určená; ale keď nachodí sa vo viac prímerkoch z rozličných krajov 
a z rozličných rúk, a keď shoduje sa tvar i názov: človek je istý. 
Takrečený materiál ku porovnaniu (Vergleichsmaterial) má velmi 
veľkú ceuu, a to najmä v terajších časoch, kde dôkladného po- 
všimnutia nachodia nielen rody a druhy, ale i padruhy, odchýlky, 
podoby a miešance (subspecies, varietas, forma, hybridae), natoľko, 
že samé autority botanické v kritických prípadoch ncopovážia sa vy- 
sloviť náhľad svoj, poťažne určiť kritickú rastlinu, kým nevidia 
originál (t. j. tú samoprvú rastlinu alebo halúzku z nej, slovom ten 
prvoprvý prímerok, ktorý dostal pofažnc meno), s nímž chcú po- 
rovnať rastlinu, ktorá má sa určiC, a toto porovnanie pokladajú za 
nevyhnutne potrebné, aby mohli sa spoľahuúť. V kritických prí- 
padoch nesveria sa na púhy opis (descriptio), ale chcú porovnať 
s originálom, alebo aspoň s prímerkom dobre určeným^ Preto pre 
určitbu (detenninatio) majú velikú cenu takrečené exsiccata, t. j. vy- 
sušené, a často i präparované prímerky. Velikej hodnoty peňažnej 
dochádzajú potom ta!ké herbáre, v ktorých nachodia sa originále 
(originalia) vehlasných autorov. Autor je ten botanik, ktorý dá meno 



26 

rastline, a jeho meno prikladá sa za menom druhu, na pr. Salix 
fragilis L(iune), Melampyrum fallax Čel(akovský). 

Kritických rastlín medzi Phanerogamami jesto, dla znameni- 
tého pokroku terajšej vedy, veliké množstvo, a nachodí sa v kruhu 
tých rodov, ktoré rady sa paria, čili ktoré tvoria miešance. Takéto 
sú rody: Rosa, Rubus, Salix, Mentha, Potentilla, Epilobium, Na- 
sturtium, Cirsium, Hieracium, Tilia atď. Dakolko odchyliek a foriem 
nachodí sa skoro u každého rodu, avšak najviac medzi Šípami, 
Maliníkmi, Vŕbami, Jastrabníkmi a Metkami. V mojom herbáre na- 
chodí sa Šípov do osemsto foriem (a to je velmi málo), Maliníkov 
dobre vyše pol štvrtá sto, Jastrabníkov 277, Vŕb 200, Metiek vyše 
80. Je to všetko málo, pramálo pre Iíuropu ; a kdeže sií iné čiastky 
sveta! 

Tieto poznámky predoslal som len na to, aby som vzbudil po- 
zornosť, jak potrebné je daf sa do spojenia s botanikmi a floristaini 
iných krajov, a menovite so zamieňacími spolkami. Najväčšie takéto 
spolky, nakolko ich ja znám, sú : sliezsky botanický zamieňací spolok 
(schlesicher botanischer Tauschverein). Správca oddielu phanero- 
gamového na tento čas je MDr. E. Kugler (in Planegg, Bayern) ; 
správca oddielu kryptogamového W. Schôpke (Lehrer, Schweidnitz, 
Schlesien, Bolkostrassej, Soznam rastlín tohoto spolku, ponúknutých 
na čaru, činí celú dosC velkú brošúru. Druhý podobný velký spolok 
zamieňací je Linnaea (Lund vo Švédsku). Tohočasný správca pre 
Európu je Jozef Žitko, učitel v Chrudimi v Češku. Od tohoto spolku 
možno dostaí najviac rastlín z iných čiastok sveta. — Velmi zna- 
menitý a spoľahlivý spolok je berlínsky (bot Tauschverein, Berlin) ; 
správca P. Sydow, Berlin, Goltzstrasse 3. — Najrýchlejšie vybavuje 
zámenu výborný spolok „Herbarium Europaeum" — Dr. C. Baenitz, 
Kônigsberg in Preussen (Sackheimer Hinterstr. 27.) — Ja uvádzam 
len tie íirmy, ktoré samy vyzvaly ma o zamieňanie, a ktoré z vlast- 
nej zkúseuosti čo najvrelejšie odporúčať môžem. Všetky trvajú už 
vyše 20 — 30 rokov. Mimo týchto každá redakcia bot. novín má 
svoj zamieňací spolok, tak „Oesterr. bot. Zeitschrift", D r. Skofitz 
(Wien, IV., Heugasse Nro 48); „Deutsche bot. Monatschrift", Pro- 
fessor Dr. G. Leimbach, Director d. Realschule in Arnstadt, Sonders- 
hausen. Kde-tu povstávajú a zanikajú podobné spolky, u ktorých 
prepadúvajú potom rastliny, dané na čaru, a za ne nedostane človek 
nič. Kto z ctených rodákov mienil by sa prihlásiť ku daktorému 
z týchto spolkov, na požiadanie dostane od správcov stanovy, z kto- 
17ch poučí sa o podmienkach a spôsobe zamieňania. 

Drahí rodáci! Botanika odjakživa má meno scientia amabilis, 
jako veda viac pre zábavu, než pre úžitok, ačpráve v terajšom veku 
žiadno štúdim nedá sa pomenovať neužitočným. Aj botanika má 
velkú cenu pre vlasť, alebo pre jednotlivý kraj, ked sosbierame a 
sostavíme flóru jeho a porovnáme s krajmi inými. Dla toho potom 
hovoríme, že ten alebo onen kraj má flóru bohatú alebo chudobnú, 
zajímavú alebo len obyčajnú. Botanika zná už i „klassickú pôdu'* 
v tom alebo v inom olilade. Pre Rakúsko, ba vôbec pre Nemecko 



27 

klassickoii pôdou je Tyrolsko, Švajčiarsko, a menovite velebné Alpy. 
Ináč pôdou klassickou (locus classicus) pre istú rastlinu menuje sa 
ten kraj, z ktorého jej originál pochádza. Sliezske menuje sa už 
vlasíou botanikov, lebo splodilo najviac botanikov, a podFa toho 
nielen že je v každom ohľade najdôkladnejšie preskúmané, ale vy- 
dalo* aj epochálne diela botanické, a má i najväčší zamieňací spolok. 

Botanika, jakožto scientia amabilis, podáva velice milý pôžitok 
a vyrazenie jak botanikovi, tak i íloristovi, lebo nikde nenie sa- 
motný, ale všade stretáva sa so svojmi malými priateľmi, s najroz- 
manitejšími totižto rastlinkami; napusti, na bralách a v priepastach 
nachodí svojich starodávnych známych alebo robí nové známosti, 
a neraz zatrepoce mu srdce radosťou, jako keďby stisol ruku sta- 
rému kamarátovi. S každej vychádzky spiecha s radosťou domov, 
aby jak starým tak novým hosfom vykázal miestečko v herbáre 
svojom. — Botanika oboznamuje nás so vzácnymi luďmi. Také 
priateľstvo obľahčuje najmä počiatočníkora a dilettantom aj určo- 
vanie rastlín. Zkúsenejší usporí menej zkúsenému pomocou svojou 
mnoho práce, ba mnoho múk. Zvláste chybné určenia, zo škôl do- 
nesené, veľmi hatia počiatočníka. Na pr. my v gymnásiume meno- 
vali sme každú Knautiu Scabiosou Columbariou; a čo to mne po- 
zdejšie dalo práce, kým som sa presvedčil, že my Scabiosy Colum- 
barie ani nemáme. Scientiou amabilis je botanika i z toho ohľadu, 
že je prívetivá, uznanlivá a slušná ku každému, nech by patril na 
pr. ku ktorémukoľvek malému národu: jeho reč, jeho náleziská 
najdú úcty. Tak v nemeckých botanických dielach (a Nemci sú ináč 
dost netolerantní) mená a náleziská tlačené sú príslušným pravo- 
pisom. Jako napíše Čech, Poliak alebo Slovák, tak vytlačia, a ne- 
žiadajú officiósné mená, jako inde. Neraz robia si sami Nemci 
medzi sebou výčitky, že sú náleziská slovanské v nemeckých dielach 
chybne tlačené, a nakladajú kníhtlačiarom, aby si zaopatrili na pr. 
mäkké písmeny slovanské. Ó, keby sme všade našli toľko úprim- 
nosti a amability! 

No botanika nenie jedine milou zábavkou, ona je aj užitočná; 
laľa, veď na rastlinstve záleží hospodárstvo; a na rastlinstve ešte 
i teraz spočíva z veľkej čiastky lekárstvo. Ked ja čítam o daktorej 
rastline, že je užitočná jako liek pre človeka alebo pre dobytok; 
alebo čítam, jaká je znamenitá na krm : ked ju nepoznám, čo mi 
prijde z toho, že ju kniha chváli a odporúča? Ale ked ju po mene 
botanickom poznám, len vtedy mám z knihy osoh, lebo poťažnú 
rastlinu vyhľadám si a upotrebím jako krm alebo liek. Jestli sám 
nepoznám, idem k botanikovi alebo k florístovi, a ten povie mi, či 
nachodí sa v našom kraji, alebo mi ju aj ukáže. Mňa stálo by to 
veľa práce, zistiC si tú alebo onú rastlinu, kdežto jemu je to hračkou, 
keď je on v tej vede ako doma. Jako zle je človeku, keď má v noci 
niekam ísf a nemá lampáša pri ruke: tak zle cíti sa neraz človek 
v pospolitom živote, keďby sa rád na niečo opýtať, a nemá sa 
koho. Jak dobre je človeku, keď lampáš visí vždy na porúdzi a 
môže ho kedykoľvek sosňať: tak dobi*e padne neučenému, alebo 
jedným slovom, neodborníkovi, keď má pri ruke botanika alebo 



floristu a toho môže sa opýtaC Vtedy uzná, že i botanika má cenu, 
cenu sprostredkujúcu. Za čo by si nedal neraz, ked ti je dobytča 
choré, a treba mu rýchle pomáhať, keby ti mal kto naponáhle po- 
vedaf , čo sú to za byliny, ktoré kniha lekárska udáva jako istý liek. 
Tuto bude na mieste zaznamenať, že mnohí mylne myslia, jako 
by botanika bola už hotovým lekárstvom. Mne samému prihodilo 
sa už kolko ráz, že nielen pospolití a neučení ludia, ale i učení 
páni opýtali sa ma, že či aj liečim ; alebo že či ja všetkým zelinám 
viem aj úžitok? Týmto odpovedal som, že nie; lebo ved lekárstvo 
je osobitná veda. Botanika a lekárstvo sú tak rozdielne a tak roz- 
siahle dve vedy, že jeden človek, a čo by bol jak geniálny, ne- 
vládze ich obsiahnuť. Jeden jedno, druhý druhé, jako sa hovorí, 
že všetci ľudia všetko vedia. Ludia svojimi učenosťami a zná- 
mosťami doplňujú sa tak, jako remeselníci. Beda tomu, kto si sám 
všetko zhotoviť musí! Ten sa zje a zoderie velmi skoro. Lekári, 
a zvláštne lekárnici, ktorí sú doplňujúcou čiastkou lekára, učia sa 
botaniku, ale z nej len toľko, čo je im potrebné; učia sa poznať 
asi dvesto rastlín officiellných ; lež každá jedna z týchto liečivých 
rastlín môže mať dvadsať, tridsať úplne podobných; a keď oni ne- 
poznajú tieto podobné, nevládzu zpomedzi nich ani tú pravú vy- 
brať. Pre potvrdenie odvolávam sa na nášho vehlasného Holubyho, 
ktorý vo svojich príspevkoch ku ilore nitrianskej spomína lekár- 
nika, ktorý po lúkách sbieral udajne Arniku; no len botanik (Ho- 
luby) vládal ho osvietiť, že sbiera rastlinu úplne obojetnú, Cine- 
rariu arvensis, ktorá pravda trochu nanáša sa na Arnicu. Sám do- 
stal som zpoza Hrona Inulu britanniku, s tým doložením, že z nej 
istý učiteľ robí Tinktúru Arnicae. Iný, farár, horaôopata, chválil sa 
mi, že si sára robí Tinktúru Arnicae. A kde reku berieš Arniku? 
Mám jej vraj dosť vo dvore! Bolo to Vlčie jablko (Aristolochia 
Cleraatitis L.). Nedivme sa potom, že sami tí, čo predávajú Tinktúru 
Arnicae, ked sa porania, neupotrebujú jej pre seba, lebo vedia, že 
nemá sily liečivej, ba v podaktorých prípadoch môže byť i nebez- 
pečná. A to všetko preto, že patriční dorábatelia neporadia sa bo- 
tanika. Vo všetkých veciach je to potrebné, ruka v ruke a plece 
k plecu. Netreba za malicherné považovať dosť nič, lebo i veľké 
veci pozostávajú z atómov! 

Naše prostonárodné príslovie hovorí, že „babka k babce, budú 
nohavice, aj kapce". Zakladáme si museum, my slabí, chudobní, 
odsotení, potlačení a olúpení; pre to musem je obetovaná, jako 
známo, moja sbierka, ktorá však, bohužiaľ, neobsahuje v sebe všetky 
rastliny z nášho milého Slovenska, tým menej každú rastlinu zo 
všetkých kútov užšej domoviny našej, našich chudobných, ale krás- 
nych planín, vrchov, hôl a dolín. V týchto nepočetných záhyboch 
skrýva sa nepočetné množstvo ľúbezných dietok Flóry, ktoré po- 
sbierat sluší nám Slovákom. Skoro zodratá je výpoveď, že naše 
Tatry kryjú veliké poklady, za to však sosbieraného nieto dosť nič 
či z- oboru botaniky, či zoológie, či geológie. Znalcov v každom 
ohľade málo, ku ktorým v daných potrebách o svetlo mohol by si 



29 

sa utiekať, kdežto piedsa teraz najpopulárnejšími predmetami sú 
vedy prírodné. Nebude nám to hanba, keď od cudzozemcov musíme 
sa dozvedať, čo nachodt sa u nás? A tým väčšmi musíme sa za- 
pálif, čítajúc prekrútené mená vrchov, riek, dolín a dahov po cho- 
tároch. Tak roku 1868 prešiel našimi krajmi istý lise, a „in silva, 
quam dicunt Wisloukts, ad Hradek vallis Vagi flnminis" našiel šíp, 
ktorý známy je pod menom Rosa Ilseana Crép. Nech mi tei-az 
povie dakto, či to meno Wisloukts môže byf správne udané? Slovák 
takéto mená netvorí, a tu nebodaj Vysloky (P. Križko) spotvoril 
cudzozemec na nepoznanie. A takýchto nestvor môžeme mat hned 
dosť, nech len oboria sa cudzozemci vo väčšom počte k nám, čo 
v krátkom čase môžeme očakávať, poneváč tí, nazdávajúc sa, že sú 
doma už hotoví, pôjdu vedecké výboje robiť a vedeckú slávu hla- 
dat do susedov. Dôkladne oni síce žiaden kraj náš preskúmať ne- 
môžu, lebo preskúmať kraj, to nedá sa ani mysleť jedným „výletom**, 
ani nie za jeden rok ; tu treba roky a roky, a každý rok 50 — 100 
väčších-menších vychádzok; alebo, poneváč „vela očí vela vidí**, 
treba viac sberateľov a pozorovatelov, ktorí spojenými • silami aj 
pri menšom (menej intensívnom) namáhaní môžu jeden kraj dosť 
dôkladne preskúmať i za niekoľko rokov, ačpráve i po rokoch vy- 
skytne sa ešte vždy niečo nového, čoho človek alebo dosial si ne- 
všimnul, alebo čo nespatruje každoročite na tom istom mieste. 

Pri prírodovedeckom skúmaní nielen že doplňuje sa jedno od- 
vetvie druhým, ale často možno dosiahnuť i takého ciela, o ktorom 
sa ani nesnívalo. Že jedno odvetvie doplňuje sa druhým, to môžem 
z vlastnej zkúsenosti potvrdiť. Neraz, sbierajúc byliny a huby, a 
zazrúc brúka alebo slimáka neobyčajného, vzdychol som : Keby som 
ťa mal pre koho vziať! Zoológ sotva nájde ťa tak snadno alebo 
v tolkomto počte, lebo ten neprizerá sa tam, kde florista; a naopak, 
zoológ mohol by botanikovi zavše poradiť rastlinu, ukrytú tam, 
kde on hladal živočichy. To isté platí aj v geológovi. Naši ludia, 
jako nádenníci, oberajú sa vela lámaním kamenia, pričom musia 
odsádzať zem. Nemenujem icli ja za to geológmi, ani neprirovnávam 
ich k nim; len toľko poznamenávam, že práca takáto neomylne 
zaujíma geológa, ale nie botanika; botanik ta ani nejde, a predsa 
mal by po čo ; a preto geológ môže ho tam nahradif . Ja upozorňujem 
našich ludí, aby pozorovali pri kopaní či na staré nástroje, či na 
huby podzemné : a tak prišiel som v našom ki*aji k hubám, Rhizo- 
pogon niveum, na meter pod zemou rastúcim. Že pri kutaní prí- 
rodovedeckom možno hapnúť i na starožitnosti, rozumie sa samo 
sebou. Avšak na iný predmet ešte upozorniť chcem. Žiadame si 
mať posbierané názvy vrchov, dolín, brál, kotlín, priepastí, áno 
všetkých možných dahov a kútov po chotároch, lebo v týchto staro- 
žitných menách ukiyté sú perly etymológie a dôkazy autochtonie. 
Takým mechanickým spôsobom to posbierať, aby nám dakto jedno- 
ducho diktoval: i tak možno nakolko nalolko docieliť. No prí- 
rodoskúmatel, ktorý musí si značiť náleziská, prinútený je spytovať 
sa ludí, jako volajú ta alebo ta; pritom pozná i chotár, a ked by 
vyzval dakoho, aby mu mená diktoval, môže ho sám vodiť takrečeno 



80 

po chotáre, vypýtajúc sa mená jednotlivých menších krajov Jedným 
slovom, ale čímkolvek zaoberal by sa človek, už toho aj k inému 
odvetviu lahšie možno upotrebiC, nežli ktorý nič neštuduje. Takýto 
zväčša pre nič nemá smyslu, 

„Z pilnej ruky nádeje kvitnú," hovorí náš pevec; a my potre- 
bujeme vela pilných rukú, veľa pilných nohú, vela pilných očú, 
vela pilných umov, lebo máme si vela usporiadaC vo vlastnom 
dome, ktorý rozbúrali nám, jako keď včeličkám medveď zje med 
i s — kráľovnou. Ja tuto mluvím, pravda, lep o botanike, aby tí, 
ktorí zaoberajú sa ňou, pracovali k jednomu spoločnému cielu, že 
by naše museum dostalo v krátkom čase herbár taký, v ktorom 
bola by zastúpená a znázornená kvetná slovenská čo možno naj- 
lepšie a najúplnejsie. Spojenými silami teda ku jednotnému cielu; 
rozdelenými úlohami pre všetky kraje, v ktorých vykázal nám Boh 
pole účinkovania. V slobodných hodinách i pri inom zaneprázdnení 
veľa možno vykonat. Dobrá vôľa prispeje všade. Aj z maličkých, 
skrovnučkých dôchodkov, jako sú naše, možno vykonať veľa, keď 
človek chce. A keď je už dosvedčené, že zamíeňanie, čilí čaranie 
rastlín veľmi napomáha a obľahčuje určovanie našich vlastných 
nálezov: ja ponúkam čaru všetkým bratom, ktorí mali by duplikáty, 
či phanerogamov či kryptogamov. Phanerogamov síce teraz nemám 
veľkú zásobu, ale tým väčšiu kryptogamov, menovite húb, kto- 
rými oberám sa na tento čas intensívnejšie. Týchto mám zásobu 
ohromnú. Ináče, môj kraj ani nemôže sa honosiť zriedkavými alebo 
krásnymi bylinami, jako na pr. Hole bystrické, alebo vápence tur- 
čianske; a keďby sme nemali také množstvo a tak prekrásnych 
rozmanitých šípov, jakých nenachádza sa snáď nikde inde v jednom 
neveľkom kraji (do tristo foriem!): tak by sme s phanerogamami 
slabo revusovali. K tomu, čo týka sa kiyptogamov, a menovite 
húb, jak veľkých tak mikroskopických: bohatosť a rozmanitosť na- 
plňuje podiveuím mojich priateľov botanických, a sbieram ich snáď 
len od troch rokov, a toho roku najmenej. Ja prijmem, áno prosím, 
jak phaiierogamy, tak aj kryptogamy, a nahradím zo svojich zásob, 
pokiaľ postačia. Prijmem jak určené, tak neurčené, a podľa svojich 
síl a známostí budem sa usilovať aj určiť. 

Povie snáď niekto, že toto vyzvanie je už opozdené, keďže 
teraz nikto botanisovať nemôže ; no ja držím ho za predčasné, lebo 
ľaľa ani sa neobzreme, môžeme botanisovať i na phanerogamy; či 
je marec tak ďaleko? Ak ho totiž dožijeme! Na kryptogamy však 
možno vychádzky menšie robií aj v zime; mochy, huby na hnilom 
dreve, lišajníky na bralách a na stromocli: možno sbierať časom 
a miesty aj v zime. Či nezatúži usedený človek prejsť sa aj v zime 
a nassať sa zdravého povetria? A tu na prechádzke hodzte skú- 
mavým okom po stromoch a po bralách pri hradských a chodníkoch. 
Lišajníky a mochy práve vo vlhkej povetrnosti jasennej a jarnej 
najlepšie rastú a plody ukazujú. Ale hovorím, že treba skúmavým 
okom prizreť sa dôkladne ; treba hladeť na jedno miesto, kde dačo 
jesto, dlho a pilne, aby sa človek rozhľadel, a aby oko privyklo. 
V pivniciach rastú aj útle huby aj v zime na hnilom dreve a na 



31 

hnilých zeleninách; to isté platí o jaskyňach a o baňach. Na jar 
však každý, kto má náklonnosť ku scientii amabilis, môže pre 
dištrakciu započat sbierat phanerogamy, obyčajné, najbližšie okolo 
domu, aby nezavadzaly v tobole, keď zďaleka níesC musí také, ktoré 
nerastú v záhradách alebo na blízkych lúkách. Malú zásobu môže 
človek doniesC i v ruke alebo vo vačku; väčšie zásoby potrebujú 
tobolu botanickú, záležajúcu z dvoch dasiek lepeukových, medzi 
ktoré vezme sa väčšia alebo menšia zásoba obyčajného novinkového 
papieru. Plechovice, jaké predtým potrebovali botanici, nie sú 
praktické, lebo či prázdne či plné, sú rovnak veliké a nespratné, a 
rastliny v nich pohúžvajú a polárnu sa. Medzi papierami však za- 
chovajú sa rastliny svieže i do tretieho dňa, natoľko, že puky 
vykvitnú; lebo listy pustia rosu a občerstvujú rastlinu. Pre po- 
hodlnejšie nosenie musí byC tobola opatrená remeňami. 

Botanisovanie spojené býva i s namáhaním, najmä keď človek 
ďaleko sa vyberie, alebo vrchy a bralá a priepasti skúma. Ale či 
jesto „koláče bez práce''? Také ustávanie odmení nielen potrebná 
komocia, ale i mnoho iných pôžitkov. Turisti navštevujú vysoké 
vrchy jedine pohybovaniu k vôli, pričom kochajú sa i v peknom 
výhľade na pekné romantické partie. Tých zaujímavých romantických 
paitií vidí florísta snáď najviac, a dosiahne ešte o jeden cieľ viac, 
než turista. 

Od botanisovania, viac než namáhanie, odstrašuje to, že sbierky 
kazia mole. Ačpráve i proti moľom už jesto prostriedky: predsa, 
koho odstrašily by tieto, ten v obore prírodných vied a paläonto- 
logie môže si nájsť aj taký predmet (staré mince, lastúry, skamene- 
liny, kamene atd), ktoré „mole nekazia". K ochrane húb, najmä 
väčších, odporúčam jednoduchý prostriedok, ktorý každý pri ruke 
má, totižto petrolej. Ja natrovil som sa mnoho na otravu „Mercurius 
corrosiom", a bez výsledku, až chytil som sa sám od seba petroleja. 
Hubu, či v zime či v lete, donesie človek už domov nakazenú 
alebo vajíčkami alebo červíčkami, alebo doma nakladú do nej va- 
jíčka malé motýiiky, psotami menované, ktoré aj v zime lietajú do 
svetla. Kde jedna taká psota sa zjaví, tam je už zle, a i jednej 
treba predísf, lebo jedna nanesie vajíčok i do päťdesiat. Ona príde 
síce aj zvonku, ale hubu natretú petrolejom nenavštívi. Daktoré 
huby nivočia chrobáčiky; i tieto usmrtí petrolej. 



>»«• 



Magické recepty z Bošáckej doliny a okolia. 

Podáva J, L. Holuby. 

Keď nedávno prezeral som vo Štvrtku na Považí u daktorých 
hospodárov opatrované stnré rukopisy, našiel som medzi inými aj 
desať receptov včelárskych, z minulého storočia pochodiacich. Ale 
len rukopis pochodí s konca XVIII. storočia, recepty obsahom svo- 
jím ukazujú do časov omnoho dávnejších, v ktorých včelárstvo, 



8Ž 

teraz v tomto kraji len veluii nedbalo prevádzané, v kvete a velmi 
rozšírené bolo. Na dôkaz toho, že počiatkom XVII. storočia včelár- 
stvo v okolí Trenčína velmi pilne prevádzané byt muselo, služiž 
visitačný protokoll prvého ev. superintendenta trenčiansko-oravsko- 
liptovského, Eliáša Laniho, ktorý r. 1611 v inventári soblahovskej 
cirkve pri Trenčíne uvádza 56 parcell lúk a roličiek ku kostolu 
soblahovskému patriacich a vyárendovaných, od ktorých prenájora- 
níci neplatili peniazmi, ale voskom. Velikost tých parcell sa ne- 
udáva; ale že nemohly byt veliké, poznáme už z toho, že od da- 
ktorej len pol funta, a len málo od ktorej dva funty vosku sa 
platievalo. Z takto došlého vosku „šúlavali" vo fare alebo na inom 
príhodnom mieste sviece pre kostolnú potrebu, a zbývajúci vosk 
predávali do Trenčína pernikárom, ktorí robievali nielen perníky, 
ale aj^ voskové sviece. 

Že ešte aj teraz včelári pri imelách rozličné čary robia, je vše- 
obecne známo. Nedávno len počul som s celou určitostou tvrdit, 
že kto dostane z vlka hrtan, ho usuší a cezeň daktoré svoje včely 
z úla vyletieC pustí, včely celého úla pôjdu na cudzie včely, aby 
im pobraly med. Komu sa včely daria, o tom sa za isto má, že im 
počaroval; jak sa nedaria, i tak majú počarovano. To si lud náš 
nijako z hlavy vyrazit nedá. 

Pisateľ štvrťanský oných desiatich receptov magických pre vče- 
lárov dozaista nevymyslel ich sám, ale sobral z ústneho podania 
včelárov na konci minulého storočia. Reč je miešanina češtiny so 
slovenčinou. Podávam rukopis ten celý tu. 

„Tato knižka jest ke včelám. 

1. Na Vánoce natreš česnekom a medvedím sadlora letáčky, a 
nepňjdau na ne ludské (t. j. cudzie) včely. 

2. Na Vánoce si kúpiš po groši červeného vína starého, hre- 
bíčková matku, muškátový kvet, škorice, muškátový orech: a to 
všecko stlčeš do toho vína. To všetko maj na svatky na stole. 
Ked včely podrežeš, dávaj jim z toho pomádičky s medom. 

3. Ked budeš na jar včely púšfať, čím najvčasjej alebo pred 
svätým Jozefom: natri najprv česnekom vánočným a medvedím 
sadlom; na tretí aneb na čtvrtý den budeš jim pristavuvovať medu 
a toho vyše doloženého vína. Tak budú dobré a silné. 

4. Aby ludské včely na naše neišly. Nalapaj rakov a rýb, a 
a to stlč a daj do medu; ale jim prv daj čistého medu a potom 
to daj, do kterých pújdau na úl ty ludské, ale své dobre poob- 
mazuj a zatkaj. Tak aj dávaj tým ludským kvasnice s medom, tak 
jích zkynožíš. Též keďby išly ludské na naše včely, nakopaj naháču 
a stlč, daj do medu: tak všetky zkynožíš.*) 

o. Kedby naše včely na druhé išly, a poznáš které na které 
idú : do tých, které idú, uhodíš do letáka múku ; alebo na noc otvor 
jim zdúškuj tak z tých napotom nepújdau. 



') Kvasnice zapriéinia skysnutie medu; naháč však (Colchicam autum- 
nale, aj jasienka zvaný) je otrava: a tak tento recept nie sú žiadne čary, ale 
travičstvo a zúmyselné nivočenie včiel! 



3.^ 

fi. Aby ti roj neušel. Vezmi na vánoce povalovej múky^ a ked 
budeš podrezúvaf, vezmi sito a zpátek ho obráť ked máš podrezú- 
yat, tú múku na to sito daj a tri razy osievaj okolo, tak ti neujde 
roj. Ked nájdeš pred Jurom puto, daj ho pod úl : neujde roj. 

7. Keby roj utekal, naber hliny z Jcrčačiny, a tú hlinu hádž 
pred včely, anebo vodu prskaj : tak jich pristavíš. 

8. Ked budeš roj osádzať, vezmi rojovníka a materinu dúšku 
a sporiška, vytri tým a medom úl: bude jim vonat. 

9. Kedbys včely kupoval na chovanie, vezmi z pod kúpeného 
úlu hliny, a daj tú hlinu na to miesto, kam úl postavíš. 

10. Chceš li, aby včely moc medu malý, na Vánoce v štedrý 
deíi, z koláča najprv uválaného a upečeného, uchyť polovíc, a z tej 
polovice daj na každý úl po kúsku, aby to tam bolo cez svatky, 
bárby to potom i myši zedly, lebo vtáci uchytili: ale včely sa ne- 
budú rojiť." 

V 8. recepte spomenutý rojovník (Melissa officinalis) je južná 
rastlina, ale zhusta pestuje sa v záhradách, hlavne v takých kra- 
joch, kde včelái*stvo sa prevádzalo a prevádza. Často nájde sa aj 
zdivočilá a cele udomácnená pri plotoch a pri cestách. Po kopa- 
niciach miestami rastúci rojovník nám ukazuje stopy, že tam ke- 
dysi chalupa stála alebo aspoň včelín býval. 

Včely sú aj teraz u ludu nášho vo vážnosti a nazývajú sa často, 
jakoby maznavo, „muškami". Včely ludu našemu nikdy „nedochnú", 
ale „umierajú^. Zomre-li gazda, domáci bežia oznámiť to hneď 
včelám zaklopaním po tii razy na každý úl a rieknutím: „Gazda 
vám zomrel". Za gazdom obyčajne vymrú aj včely. Aby sa včely 
hojne rojily, obieha včelár na Velký piatok nahý okolo včelína. 

Iný rukopis, tiež z predošlého storočia pochádzajúci a magické 
recepty obsahujúci, dostal som tohoto roku z Podlužian od p. farára 
Bučka. Písaný je rukou veľmi vypísanou, tak že s istotou môžem 
tvrdiť, že ho písal človek študovaný a s perom mnoho sa obraca- 
júci. Podávam aj tento vo vernom odpise. Titulu nemá, a recepty 
magické poznačené sú bežnými číslami. 

1. Aby te žaden nevidel. 

Zslecž ze zajaca losje (vlásie?) hned ho s voskem smíšaj, z toho 
sprav knôt a zapál. 

2. Aby se ty (t. j. ti) peníze navratily. 

Koreň Vraticéovy polož pod Oltár, nechaj ho tam po tri Ne- 
dele, polož potom medzi peníze. 

3. Aby psy na teba neštekaly. 
CSernohilovy koreň polož do cžižmy. 

4. Abis zlodeje našel. 

Jaknáhle zvíš, že ty nečzo chiba, vitahni z gaci motús, bež do 
Mlina a polož do mlinskeho kameňa, a doma nájdeš zlodeja. 

5. Abis vedel cžo kdo o tebe mluvy. 

Vezmi Drozdove Srdce, a polož si ho na noc pod hlavu, snije 
se ty* 

6. Abis zajaca snadno zastrelil. 
Žič ze zajaca umaž sy na cžižmu. 

3 



7. Kdiž ta neco knavy (gniavi). 

Nech sa položí ku dverom liore koncom metla: do rána do- 
čkáš, čo ta gnavilo. 

8. Äbis lacno kúpil. 
Nos hlavu dudkovu pri sebe. 

9. Äbis bol moczui. 

Z kohúta ostrohu pri sebe nos. 

10. Abi ta neprítel rád mal. 

V nedelu pred Víchodom Slunce vezmi Šalfiu, a di (jdi) k nemu : 
musí te rád mat, Item: Nos pri sobe Vlcší zub, 

11. Abi sa žaden s tebu nevadil. 
Nos pri sobe Vlcií koreň. 

12. Abi ty žaden flintu neškodil. 

Z ucha sveho s tu mastu namasC sve ruky : a neuškodí ty žaden. 

13. Abi sy chlapa zrazil. 

Hleď dostat strelu^ vlož do prsteňa místo Ocžka, cžasto obráC 
k dlany, a tak bi. 

14. Kdibi ti na veselý pištol nechcela vistrelit. 
S klinem na gaczech vitri panvicu a riílu. 

15. Staré a žite gombíki obnoviti. 
Var jich v hrachu alebo ve vode. 

IG. Kdibi si dostal na šatu špljach (fľak?). 
Pomaž ten špljach s hlinu a pri teple drž. 

17. Abi ty flintu nezkazili. 

Vezmi teple Svinske Lejno, obzlaštne kdi nájdeš, a pomaž 
svečku i stroj, a domu (?) do ruky vtiskni cžo mužeš vtlačit z neho 
cez šatku. 

18. Abi sy bil mocni a silný. 

Vezmi zadek z vína do sklenicze a obtáhni s lemom dobre, 
tak zahrab do mraveniska; potom pravé kdi bude rok, v ten den, 
v tu hodinu, vezmi a na dúšek hned vypi ; jestli nemôžeš to vypit, 
cez hlavu vilej. 

19. Abi sa ta zbroj nechitila. 

Vikopaj Macíi chvostík na den S. Marka, a nos pri sebe. 

20. Abis mnoho rib do vrše chitil. 

Vezmi drevo hnilé, ktere v noczy sviti, vlož do sklenice a do 
vršky, ale sklenicu dobre zaváž s voskem. 

21. Abi si sa ze Žalára vislobodil. 

Vezmi stracie vajco, a zas ho polož do hnízda, a straka pii- 
nese kamenček, a ten kamenček zapravic do prsteňa : kde sa zámku 
dotkneš, hned sa otvorí. 

22. Abis nebol premožen. 
Ze zelini zvonce pri sebe nos. 

23. Abis premohel neprateluv. 

Napiš na bukovem liste tito slova: Gabriel, Ilafael, — a ne- 
bude hnev. 

24. Abi ta ludje milovali. 

Chic jednu lastovicu, odrež ji hlavu, v žalúdku nájdeš kamen- 
ček: a nos pri sebe. 



:<5 

25. Aby z druhého ty prinesly. (čo to?) 

Zabailuj Lastoviče vajco, abi tvrdé bilo, vlož opet do hniezda ; 
a kdiž príde lastovica, prínese sobe zelinku, drž medzy provazmi, 
a nebude se prejimat. (Nemá žiadneho smyslu.) 

26. Abi sa všelijakej barvi kurence a húsence láhly. 
Pomaluj vajca takovu barvu, jakovej barvi chceš miri, potom 

pomasC z drevenfm olejem, nech to uschne: a polož pod Slípku. 

27. Abisi mohel bilu (?) dostat, ktera sa ti lúbi. 

Vezmi Černohilu a nechaj na sluuci cez den, až bude bili a 
černý, a potom ťozetri ; ten jeden bili vrhni na nu, a ten černi daj 
do napoja, a bude te líbit. (Nevedome, čo pod tou „bllou" roz- 
umeC sa má.) 

28. Abi kôu druhého pretahel. 

Dej jemu zesti tri kveti Rozmarinove, a obes mu tito slova 
na hrdlo: Juxta X Romam X Patrná X Malé. 

29. Abi si na všetki hri vihral. 

Napíš tito Slova : X Morti XX Charta X Ladamas X, 

vezmi tri vrabcove jaziki a tri srdca, zaváž do papíru: a vihraš. 
Item : Oči dudkove nos pri sebe, a tito slova : X fel X tale X mala 
X: a budeš mat ščesti. 

30. Aby si uikdi neustal. 

Hadovu kožu si opáš na nohu pravú: môžeš git daleko. 

31. Aby si všecko uhadel, co chceš. 

Vezmi hadovu kožu, usuš na prach , a ten prach polož sobe na 
hlavu. " 

Od čísla 27. sú tieto recepty písané inou, menej zbehlou rukou, 
a už veími vybladlým a fažko čitateíným písmom. V týchto re- 
ceptoch nachodíme spomínané rastliny : vrátyč (Tanacetum vulgare), 
cemobýľ (Arteraisia vulgaris), šalfiu (Šalvia officinalis), vlčí koreň 
(snáď Aconitum Lycoctonum), hrach (Pisum arvense, sativum), mačí 
chvostik (snáď myší chvostík, Achillea Millefolium), hnilé, fosfo- 
i^skujúce drevo, zvonček (Gampanula), bukový list (Fagus silvatica), 
magickú zelinku, lastovičkou prinesenú, neznámeho druhu, rozmarín 
(Rosmarinus officinalis), ktoré v poveróch, čaroch a domácich lie- 
koch ludu našeho často sa užívajú. Že vosk od starodávna v ča- 
roch velikú úlohu hráva na všetky strany, je známo, a v bosor- 
ských processoch ešte minulého storočia nejedna bosorka bola mu- 
čená, aby sa priznala, kde komu jako „cerae transfusione^ uško- 
dila? a jak sa jej to svedkami dokázalo, alebo sama sa na mukách 
k všetkému priznala, čo len hlúpi sudcovia si žiadali, bola ad ma- 
jorem justitiae glóriám upálená. Kto však kedy mohol na tú komickú 
myšlienku príst, že by motúz z giat do mlynského kameňa vhodený 
robil dajaké zázraky, jako vyjavenie zlodeja, alebo že by vytieranie 
panvice a cievy pištolnej klinom z giat malo urobit túto zbroj vý- 
tečne strielajúcou? Bol to iste dajaký prešibaný a prefíkaný furták, 
ktorý si z poverčivých ľudí bláznov robil. Srdce z dudka, drozda, 
kohútia ostroha, vlčí zub a podobné veci boly tiež od dávna aj 
u iných národov v čaroch a lekárstve užívané, a to nielen od sta- 
rých báb, pastierov a bosorákov a bosoriek, vedomníkov a vedomkýň 



30 

t professie, ale aj od graduovaných doktorov lekárstva, jako nám 
to mnohé spisy ešte z minulého storočia dokazujú. 

Ked teraz jako na ukážku podaC mienim daktoré magické re- 
cepty z Bošáckej doliny, nechcem tým toíko povedaf, jako by to 
boly tunajšie špeciality; lebo ved tie isté, alebo aspoň podobné 
im, na celom Slovensku sa uachodia. Ktokolvek požíva dôveru ľudu 
jako jeho úprimný priateľ a nie jako nenásytný vydrigroš, ten 
v každom kraji dopočuje a dozvie sa najkuriósnejších vecí z oboru 
povery a starobylých zvykov. A čím dalej ktorá dedinka od mesta 
alebo mestečka, od hradskej cesty a teraz od železnice po úboči- 
nách dolín sa rozkladá: tým je ľud pôverčivejší. 

Kto chce v kartách vyhrať, nech sa dá cigánkinou papučou 
okadiť. Tento recept zachovávajú nielen dedinskí karbaníci, ale taj 
veľkomestskí, lebo že v hre na karty veselo na vzájom sa cigánia 
a oklamávajú, o tom často môžeme sa dočítať po novinách. 

Kto chce mat v dome Škriatka^ aby mu peniaze nosil, nesmie 
sa za deväť dní ani umývať, aui česať, ani modliť, na deviaty deň 
musí cez deväť prielazov na plotoch zadkom preliezť: tam ho po- 
tom bude cakaf Škriatok v podobe čieinej sliepky a opýta sa ho: 
„Čo žiadaš?" Ked žiadosť svoju vyjaví, musí Šícriatkovi vlastnou 
krvou podpísať svoju dušu alebo „ťažkej svojej ženy" ešte nenaro- 
dené dieťa, a žiadosť jeho bude vyplnená. Škriatok chodieva vo 
dne v podobe čiernej sliepky alebo „zašubraného" kuraťa po dome, 
v noci lieta v podobe ohnivej reťaze dolu komínom do domu. Kto 
od čiernej sliepky vajce za deväť dní pod pazuchou nosí a za ten 
čas ani sa neumýva, ani nečeše, ani nemodlí, a potom to vajce ne- 
cháva za deväť dní uložené v konskom hnoji : vyliahne sa mu z neho 
Škriatok. Škriatka aj Zmokom zovú. Znal som tu v Zem. Podhradí 
pilného hospodára, o ktorom všeobecne sa rozprávalo, že mu Škrátek 
dolu komínom peniaze nosí. Upískané, strapaté a nedbalo zaodeté 
deti Škriatkami prezývajú. Je to tu tak bežný výraz, jako ked 
vlastný otec alebo matka z prílišnej rodičovskej lásky detváky svoje 
„hýlmi" nazýva. 

Aby dakomu pričarovali neuhasiteľný smäd, dajú mu jesť, čo 
on o tom nevie, kus dajakého pokrmu cez husací gágor pretiahnutý : 
tak potom čo najprv piť bude, musí to ustavične pif, jako hus. 
Znám starého kopaničiara, ktorý sám rozprával, že mu suseda dala 
z pomsty husací puchor a nohu, cez husací gágor pretiahnuté, zjesť, 
a ked si na to vody zapil, dostal taký hrozný, pálčivý smäd, že 
musel vo dne v noci ustavične piť vodu, naraz vraj štyri alebo päť 
holbí. Všetky užívané lieky nič neosožily, až mu jakýsi ovčiak po- 
radil: aby pil pivo, ale čo by ho jak kto prosil, aby mu z toho 
piva zavdal, jak sa chce vyliečiť, nesmie mu dať ani kvapky. Piť 
však má takýmto poriadkom: jednu holbu neslanú, dinihú slanú, a 
zase neslanú, tak dlho, zakiaľ len bude v jednom kuse stačiť. Môj 
kopaničiar si tú radu dobre zapamätal, a že bol práve na trh do 
Nového Mesta vystrojený, i dľa nej sa zadržal, lebo prijdúc do 
N. Mesta, zasadol si k pivu a dľa predpísaného poriadku vypil na 
jedno posedenie sedem holbí piva bez toho, že by bol komu, ač ho 



37 

O to Žiadali, čo len kvapku z toho piva zavdal. V ten deň vraj 
neuiočil len raz, kalným niočom, a ua druhý deň už necítil smädu 
a moč bol čistý, kdežto predtým ustavične na moč ho hnalo, pre 
množstvo vypitej vody. O jednej žene mi rozprávali, že dostala 
zjest kus puchora cez husací hrtan pretiahnutý, a keď si na to 
upila pálenky, stala sa korhelkyňou a v tom aj umrela. Preto 
v takom dome, kde šípia dajakú zášC proti sebe, neradi prijímajú 
niečo na zjedenie, zo strachu, že by to mohlo byť pretiahnutím cez 
husací hrtan počarované. 

Keď spadne na nový štvrtok (t. j. v najbližší štvrtok po nov- 
mesiaci) s putne drevená obruč a tá sa na prach spáli, možno tým 
prachom urobiC dievčafu velikú hanbu; lebo keď tancujúcu tým 
prachom dakto z nenazdania posype, hneď s nej všetky šaty spadnú. 

Nielen Albertus Magnus v XIII. storočí znal recept, dfa kto- 
rého človek môže sa urobit neviditeľným, ale spomína aj ľud náš, 
že prsty z nenarodeného diefaCa tomu, kto ich pri sebe má, i po- 
tme svieCa a ho neviditeľným robia. O prešibaných kmfnoch, ktorí 
s neobyčajnou zručnosCou i v najtmavšej noci páchajú krádeže, 
hovorí sa : že majú pri sebe prsty z nenarodeného dieíaCa, t. j. vy- 
rezané zo života zomrelej tehotnej matky. 

Komu nedostačí, že sa môže poshovárat, poradiť a pobaviť so 
statočnými luďmi, a aj nestatoční a planí ľudia sú mu ešte pri- 
dobrí, hľadá spôsob a príležitosť, jako by mohol dostať audienciu 
u čerta, Čarodejstvo má k tomu nasledujúci magický recept: Choď 
cez polnoc na krížne cesty, sprav okolo seba trikráľovou kriedou 
kolo, ale maj pri sebe svätenú trikrálovú vodu. Z toho kruhu uvidíš 
čerta a zlých duchov, môžeš sa s nimi shovárať, a jak sa čertovi 
podpíšeš krvou z malíčka ľavej ruky, dá ti všetko, čo k časnému 
šťastiu si zažiadaš. Ale beda bolo by tomu, kto by z toho kola 
vykročil, lebo by ho čert v tom okamžení uchytil. 

Kto chce videť a poznať bosorky, nech od Lucie do Štedrého 
večera každý deň, čo len za chvíľku, robí stolček tak, aby bol do 
Štedrého večera hotový. Keď si tento stolček po Štedrom večeri 
na polnočnú utiereň vezme do kostola a tam si naň sadne: vidí 
všetky bosorky, chrbtom k oltáru obrátené; ale nesmie čakať kňa- 
zovho požehnania, lebo po požehnaní vychytily by mu bosorky ton 
stolec a zle by ho doriadily. Bárs ľud ua túto poveru veľmi drží, 
predsa nikto takých stolcov tu nefabrikuje a nimi takú poveru ne- 
prevádza. 

Vyčitovanie zlého ducha rozličnými zaklínacími formulami je 
vždy ešte v behu. S tvárou celkom vážnou, z ktorej sa dalo po- 
znať, že rozprávač pevne voií na ním rozprávanú udalosť, rozprával 
mi jeden muž: že jemu známa žena, keď pila z prameňa vodu, pri- 
ľahnúc na zem, schytená bola „zlým duchom" za jazyk, a ten „zlý'* 
ju zatiaľ nechcel popustiť, zakiaľ mu nesľúbi, čo má v sebe. Sľúbila. 
Na to porodila po čase chlapca. Tento, keď vyrástol na švárneho 
šuhaja, šiel s matkou na Kolincovú (kopanice medzi Zem. Pod- 
hradím a Mor. Lieskovým), a shliadnuc pekný dub, riekol: „Ej, 
ale by bolo dobre na tom dube viseť!** Matka sa toho naľakala a 



S8 

pľijdúc domov riekla o tom mužovi. Ten hneď na dľuhý den sobral 
sa, dub sota], a keď stodolu poprávali, dal z neho ukresaf hradu. 
Ale chlapec, už švárny mládenec, raz vytratil sa im z izby a večer 
ho našli na tej dubovej hrade obeseného. 

Zatopenému, keď je ešte nádeja, že „k sebe prijde", otvoria 
varechou ústa a vlejú mu do úst z diery klúča železného vody; 
jak je ešte „duša v ňom"' precitne a začne hovoriť. 

Šľakom porazmému a reč ztrativšiemu mužovi potierajú jazyk 
kľvtu čierneho kohúta alebo kocúra, žene krvou čiernej sliepky 
alebo kočky. Videl som raz mladú ženičku niesf čiernu sliepku, 
ručníkom zakiytú, do takého domu, kde ležala žena, v ten deň ráno 
na celý ľavý bok tela šlakom porazená a zanemená, ktorá na tretí 
deň umrela. 

Proti eaneniiíniu, aby pacient zase hovorif mohol, dáva sa mu 
jest niečo zabudnutého. Pri pečení chleba spraví sa malý „po- 
struhen", ktorý pri vyberaní chleba schválne v peci sa jakoby za- 
budne, a, jako by sa gazdiná nan razom rozpomenula, vytiahne ho 
z pece a dá ho na zjedenie zanemenému. Iný recept zase pred- 
pisuje: naškrabaf z kacheľných vidiel niečo železa a to varit s majo- 
ránom (Origanum Majorana) a odvarok daf vypit zanemenému. 

Krištofovým sklom možno videt do vnútra zeme a tak najst 
poklady. Len sa nemôžem dozvedieť, čo Ind náš pod tým Krištofo- 
vým sklom rozumie, jehož pomocou možno aj duchov zomrelých 
vycitovat, jako to vraj jeden insurgent podhradský, menom Kozie, 
ktorý, stá husársky obšitoš, z Napoleonovských vojen domov bol sa 
vrátil, vykonal, keď si ducha svojej zomrelej matky docitoval! 

Odvarok umrlčej hlavy má byť prostriedkom proti choromysel- 
uosti a nočnému gniaveniu (Alpdriicken). V bošáckych kopaniciach 
chodievalo vraj čosi vo dne i v noci jednu dievku gniaviť. Vydala 
sa. Po výdaji sa stav jej zhoršil, tak že bývala aj vo dne za dlhé 
chvíle jako „bez seba", lebo ju ustavične mátalo. Zavolaná cigánka 
liečila ju odvarkom ľudskej umrlčej hlavy, nad ktorou mne ne- 
známe zaklínacie formule šomrala a tým odvarkom na hallucinácie 
trpiacu mladú ženu zmývala. Nezadlho žena tá umrela, a keď 
mŕtvolu viezli na pohrab do Bošáce, nemohli ju kone z doliny vy- 
viezť, lebo „ten zlý" aj furmanovi na bič sadol. Museli tedy chlapi 
do voza sa zoprieť a z doliny ho vytisnúť až na rovnú cestu. 

Na „preékodenie*' berú hlinu zpod zdochlého psa a zeme z troch 
hrobov, a medzi odriekaním istej kliatby obsýpajú dokola dom: 
aby tam nebolo šťastia. 

Keď sa na jar lichva (kravy, voly) po prvý raz do jarma za- 
priaha, zvlášť bujná a dobre chovaná, potierajú jej šije nastrieka- 
ným ženským mliekom : aby dobre a pokojne na jarme ťahala. Po- 
čul som rozprávať, že na jarmoku v Novom Meste jedny bujné 
junce nikto nechcel kúpiť, až ich jedna žena chytila a, nastriekajúc 
si na dlaň mlieka, tým im krky pomazala, čepcom s hlavy strhnu- 
tým ich po šiji počapkala: a junce skrotly. 

Gazdinej kravy krvavé mlieko dávaly. Zašla si tedy k bohyni, 
ktorá jej poradila: aby na ceste nájdenú konskú podkovu na že- 



39 

ravo rozpálili, do hi'otka položili a na to kravu dojili; na to že 
prijde bosorka, čo tej krave počarovala: ale ked čokoľvek bude 
požičiavať, aby jej nedali ničoho, lebo by tým požičaným všetky 
proti nej robené čaiy odčarovala. Keď tak urobili, prišla žena po- 
žičiavať všeličoho, a ked ju odpravili, vrátila sa zase, rukama za- 
lamujúc a úzkostlivé volajúc: „Pre Boha, čo robíte? Nerobte!" 
Na to jej odpovedali: „Nech sa stane, čo chce", a bosorke sa do 
rána krava rozpučila. 

Aby lichva bola zdravá a darila sa, vezmú dvoje slepých šteniec 
do nového hrnca, poki7Jú ich novou škrydlou, vložia do pece, keď 
v nej horí, a škrydlu držia vidlami. Y hrnci tom štence zahlova- 
tejú, zuhlovatené potlčú sa na prach a z toho prachu sa dáva 
rožnej lichve po špetke do nápoja, alebo sa prach smiesi s cestom 
a v podobe guliek sa dáva lichve prežriet. To mi rozprával Bošá- 
čan, ktorý sám dla tohoto mrzkého receptu pokračuje, ač dobi*ý a 
záživný krm viac prispieva k zdaru lichvy, než všetky zo šteniec, 
ukrutne za živa na prach upálených, naplackané kravské pilule! 

Nekouečný je rad magických receptov k vybudeniu ľúbosti ! 
I poetické, i naivné, i smiešne, i pluhavé a hnusné nachodia sa 
medzi nimi na výber, dľa toho, jak nahlo je komu s dočarovaním 
dajakého toho záletníka a hlavne ženícha. 

Znal som dievča, o ktorom som sa nazdával, že nevie „ani do 
pat načítat", a predsa čarovať a magickými kunštami záletníkov 
vábit vedelo! Keď frajer u frajerky zaspí dakde pod pecou na la- 
vici, vyškrabe mu frajerka opatrne, tak aby to nezbadal a sa ne- 
zobudil, z opätku pravej čižmy blato a hodí to na ohe&, keď oheň 
rozkladá, tak potom „bárs by sa nebe so zemou styklo, nikdo ne- 
bude môcť zabrániť, aby si ju za ženu vzal*'. — Bez jednania kú- 
pený cukor nevážený devy dávajú si pod pazuchu, aby sa tak 
deväť ráz vytancovaly. Takto präparovaný cukor jakýmkolvek spô- 
sobom, či vo víne, či v inom nápoji, či s pokrmom dajakým, hladia 
dať záletníkovi požiť, aby bol v láske veraý, a, čo je hlavná vec, 
aby si inú za ženu nevzal. 

Podari-li sa frajerovi nepozorovane s temena hlavy odstrihnúť 
„svítek" vlasov: už je lapený! Lebo keď dievča tie vlasy zapraví 
nad čeľusťami pece: jako plameň čeľuste šľahá, tak bude aj frajer 
za tým dievčaťom páliť. 

O jednom mlynárovi sa rozpráva, jako sa chválil, že istej dievke 
vystrihol s temena vlasy a ich nad čeľuste zamuroval, a ona po- 
tom všade za ním behala. 

Vojak ubytovaný v dome, kde mali peknú dcéru, keď s plukom 
odchádzal z toho domu, pýtal si od toho dievčaťa, aby mu dalo 
na pamiatku jeden vlas s hlavy. Toto sa poradilo s matkou, a na 
jej radu vytiahlo vlas zo sita v kuchyni na klinku visiaceho, a po- 
dalo ho v papierku zakrútený vojakovi. V tom bolo počuť bubnovať 
a vojak sa vybral z domu. Ale sotva zo dverí vykročil, skočilo sito 
s klinka a kotúľalo sa na odiv, na potupu a posmech sveta samo 
od seba za vojakom! I túto fabulu rozprávali mi jako p^"*'*^^*'" 
udalosť. 



40 

Istý mládenec dostal magickým spôsobom narobených pagáčov, 
ale šípil neplechu, nejedol z nich a hodil ich psovi zožrat Tak 
pes potom za tou dievkou, ktorá bola uchystala tie pagáče, usta- 
vične behal, zakial ho konečne horko-ťažko neodčarovali. Je to 
tedy veľmi nebezpečná vec s tými magickými pagáčmi, lebo dievča 
mó/e si uloviC nimi miesto poriadneho šuhaja nehanebného psa. 
Myslím, že to je smysel tohoto mystéria. 

R-edavači berú s sebou osie hniezdo do jarmoku : aby sa okolo 
nich tolko kupcov sbehlo, koíko je v hniezde dierok. 

Keď sa nechce smotana za dlho zmútif, kladú pod mútovník 
hrebe^. Hrebeň s mútením masla stojí asi v takom spojení, jako 
lopata 8 krúpami (ladovcom). Pamätám dobre, keď som raz i s bra- 
tom prišiel jako modriansky žiak k našej babke do Vŕbového a po- 
čaly husto krúpy padaf, naša babička vyskočila od stola a volala 
na rapavú slúžku: „Dóra, chytro vyhoď lopatu na strechu, aby 
chotár nesbilo!" A keď sme sa my birdáši na takútu assekuráciu 
pustili do smiechu, dostali sme od babky náležitú kapitolu. 

Keď idú ženíchovi nahovárať nevestu a nahovorenie dakto chce 
prekaziť, roztiahne prsty lavej ruky a cez ne, jako cez mreže, na 
nahovárača sa podíva a potom cez praty fukne : tak sa za isté drží, 
že nahovárač darmo sa ustávať bude pri námluvách. Už hodne 
starého muža jeho vlastná žena za to po hube vyplieskala, že cez 
prsty hladel a fúkal na jej brata, na námluvy idúceho. Jak to da- 
kedy podivne prejavuje sa tá sesterská láska! 

Aby vdovec po druhý raz sa neoženil, jeho prvej žene, keď 
ju vkladajú do rakve, nerozviažu nohy, ruky, ani ručníčka, ktorým 
brada bola podviazaná, neodkladajú. Jestli vdovec čertom smrdí a 
na ženbu novú pomýsla prv ešte, než by mu prvú ženu pochovali, 
dá dobrý pozor, aby mu ženu nepochovali so zaviazanými rukami, 
nohami a s podviazanou bradou. Keď chce vraj Pán Boh z muža 
blázna spraviť, vezme mu ženu, hovorí príslovie. Iné zase: Vdov- 
covi čert mydla požičiava. Spozoroval som to sám mnoho ráz, že 
muž, zakial mu žena žila, chodil jako Pecivál ; ale jaknáhle po- 
choval ženu, netrpel na brade strniska, pečlive sa holil, česal a 
chodil vyfrčkárený a vyšnurkovaný, vycickaný a vylízaný. Ale kúsavý 
vtip ludn neodpustí ani neposedným, vydajuchtivým vdovám, a čím 
sú staršie, tým viac ich šlahá. „Aj stará koza rada soI líže" ; „stará 
stodola dobre horí", a že „zakial si trúfa kyšu prehryznúť, zatiaľ 
sa vdova drží za vydaj u schopnú" — sú bežné výrazy. Ostrejšie 
radšej zamlčím, aby mi daktorá z púhej uznalosti nevydriapala oči. 

Od hodnoverného svedka som počul, že keď roku 1866 okolo 
Vrábľan cholera zúrila, v jednej tekovskej dedinke rychtár dal do 
pluha zapriahnuC 12 dvanásťročných nahých dievčat a nimi chotár 
dokola oboral: aby do tej maďarskej dediny cholera nemala prí- 
stupu. Na Slovensku som nikde nepočul o takom ochrannom pro- 
striedku. 

Pred nedávnymi rokami dosta.1 som k môjmu nemalému pre- 
kvapeniu písomný dotaz od správy jednej železnice z Viedne: že 
či je to pravda, že keď chce dakto upomenúť iného na splnenie 



41 

daného slubu, pošle mu na Velký piatok v liste kus povrázka? 
lebo že to má byť obyčajou na Slovensku. Odpovedal som : že mne, 
aspoň z nášho kraja, o takom upomínaní nič nenie známo. Tu po- 
núkanie povrázka iné znamená. 

Ale vráfme sa ešte raz k našim gazdinkám. Dakedy sa im 
v mútovníku nijako nechce maslo „sraziC", čo jak ohnivo smetanu 
topárkou narábajú. Tu je potom dobrá rada drahá. Jeden recept 
káže: mútovnik postaviť do močidla a tam mútiť; iný zase: vezmi 
mútovník do plachty na plecia a behaj s ním, čo môžeš, tak dlho, 
zakial sa nezmúti. Zase iný, trošku poetickejší, káže odriekať do 
taktu tieto veršíky: 

„Chodí žobrák po dedine, 

Hľadá maslo kúpiC: 
Pomôž nám ty. Bože Kriste, 
Toto maslo zmútiť." 
Alobo : 

Sedí sojka u sopúcha. 
Pýta masla do ošúcha: 
Daj nám. Bože, zmútiť, 
Aby mohla sojka masla na osúšek kúpiť. 
Múti mutek, múti, 
V tom zeleném prútí: 
Daj nám. Bože, zmútiť. 
Aby mohol mutek masla kúpiť." 

Kecf už mútiace dievčatá trúfajú, že sa skoro zmúti, vtedy ne- 
rady dávajú topárku z ruky ; lebo ktorej prv vyskočí čo len kúštik 
masla na lub, tá sa prv vydá. 

Mohol by som ešte ďalej nadpriadať podobm' magické, vždy 
ešte u ludu našeho bežné, predpisy a ich zachovávanie. Ale že ne- 
mal som v úmysle podať všetko to, čoho som sa dozvedel a čo 
bez ladu a skladu zaznačené mám, ale len ukážku, vybranú z mno- 
hých magických kunštov: dostačí toto málo na dôkaz, že mágia 
vždy ešte prevádza sa u ludu slovenského, a ani tak lahko neza- 
nikne vzdor šíreniu sa „osvety" so všetkými jej jasnými, ale i velmi 
tmavými stránkami. 

- — •fr^ 

Skalka. 

Opis historicko-topogratický. Podáva Alexander LombardinL 

Y lone Trenčianskej stolice, ku- polnoci od mesta Trenčína asi 
hodinu cesty, na pravom brale ližiny, ktorú Váh prerobil si krátko 
pred týra, jako mal prísť ku Trenčínu, visia zázračne prilepené stavby 
día názvu ešte teraz jestvujúceho, kedysi skutočného benediktín- 
skeho opátstva Skalky — de rupibus. Meno dostalo od brala alebo 
slcalj/j kiyjúcej pätu vrchu. Na prostriedku skaly rastú košaté stromy, 
pod ňou rozprestierajú sa ovocné záhrady a lúky až ku Váhu. Rumy 



42 

viae poschodí obsah ovavšieho starého opátstva visia na tejto roz- 
siahlej skale, jako lastovičie hniezdo na dome ; dovôkola je vysoký 
les, kryjúci vrch a podnožie, ale i každú cestu, každé spojenie 
s ostatným svetom. Stavby malý komory a pivnice do skaly vy- 
tesané. Minulo už pol tisícročia, odkedy tu pobožnost začala si 
sklepit prvý kameň ; ale jako dávno bolo, čo v tej tvrdej skale prí- 
roda vystavila hlboké klenutie, ktoré ubytovalo jednoho z krestan- 
ských apoštolov tohoto kraja a dalo podnet i k neskoi*ším stavbám ! 

Medzi týmito krásami prírody a umenia najviac pozornosti za- 
sluhuje vnútri skaly nachodiaca sa dvojitá jaskyňa. Do prvej je 
vchod cez úzke gotické dvere. Táto je 10 Ví siahy dlhá, na 1 siahu 
široká a vedie do kaplnky Z nej na pravo novým otvorom možno 
príst do druhej, 10 siah dlhej a 4 stopy širokej dutiny; v najkraj- 
nejšej čiastJíe tejto dutiny, mokrej pre kvapkajúcu vodu, nachádza 
sa kamenná socha sv. Benedika s lampou pred ním visiacou. K bráne 
tejto jaskyne, vytesanej do skaly, možno príst po 180 schodoch, 
len zčiastky kiytých, neďaleko niekdajšieho kláštorského majera; 
k bráne tejto cez chrbát vixhu krúti sa strmá cesta, ktorá je vcho- 
dom do malého dvora. Na pravo stojacie stavy, ešte v prvých desaC- 
ročiach tohoto stoletia komorským prenajatelom obydlené, sú ná- 
sledkom zanedbania tak spustošené, jako by od viac generácií len 
vietor bol pelešil v týchto svetliciach. Cez úzky, sotva 4 stopy 
vysoký otvor možno vstúpiť do tmavej chodby, ktorá však skoro 
rozšíri sa v rozsiahly terem; chodba ku poludniu je múrom za- 
tvorená a na kaplnku obecaná. Pozostatky oltára a schodov uka- 
zujú určenie tejto druhej miestnosti; v jej pôde, v čas stavebných 
premien, jezuiti mali najst rakve so znakom i*ádu templárov, — 
no toto nie je dokázano. Chodba siaha ešte i ďalej v pravom uhle 
a je, ako už podotknuto, mokrá a zamazauá, lebo kvapkajúca voda 
prináša hnedú, miestami tmavo-popolavú zem, od ktorej zamazané 
sú pôda i steny a ňou zatiahnutá je už zčiastky i rečená socha, 
predstavujúca s v. Benedika sediaceho. 

Túto jaskyňu za času sv. Štefana kráía obývali, podľa sv. Maurica, 
SV. Zoerard (Svorad) a sv. Benedik; prvý okolo roku 998 — 1010 
(podľa SV. Maurica a Dlugoša, polského spisovateľa z XII. storočia), 
prijdúc z Poľska alebo lepšie povedané z hornej provincie Váhu; 
prijatý do zoborského kláštora Filipom opátom, nosil meno Andreja. 

Na základe dejepisného poznačenia Ludvik Stárek („Cyrill a 
Method", 1852, č. 19.) píše: „Oblekuúce tu (na Zobore) svätý muž 
tento (Svorad) rúcho reholnícke, pracovitý, pobožný, svätý život 
viedol. Častejšie, nadevšetko ale v pôste do samotnosti k TVenčínu 
pospiechal a tam v jaskyni skalnatej nad Váhom pústevnický život 
viedol, v mrtvení tela, v postoch a na modlitbách zotrvával, skon- 
čiac bohumilý život svoj v kláštore zoborskom, obklíčený od sú- 
druhov a bratov svojich, ktorých prosil pri smrti svojej, aby ho 
nevyzliekli, pokým nepríde opát. Po smrti jeho až zvedel opát spolu 
i s ostatnými reholníkmi, že sv. Svorad reťazou, ktorá už temer 
celkom do tela bola zarostnutá, stále opásaný bol. Polovicu refaze 
tejto vyžiadal si o veci tejto upovedomený Gejza, vodca na ten čas. 



43 



Telo 8V. Ondreja Svorada složené bolo v chráme nitraiiskom b?. Em- 



memroa." 



„Aj SV. Benedik (Bendik, Beneš, Beno, Beuko, Ben, Benák, 

Beniač, Benata) sa stal ua Zobore reholníkom No z toho, čo 

SV. Maurus o sv. Benedikovi výprava, skorej sa zavierat môže, že 
až na Zobore sa so s v. Svoradom oboznal, lebo o predošlom jeho 
živote SV. Benedik nič vyprávat nevedel. Svätý život a tichá po- 
božná smrf SV. Svorada tak dojímavé na sv. Benedika pôsobila, tak 
velmi ho zaujala, že za príkladom jeho i on na to isté miesto, kde 
sv. Svorad často Bohu v samotnosti slúži), k Trenčínu totižto do 
spomenutej skalnatej jaskyne pospieehal, a tam podobne v pôstoch, 
v mrtvení tela a na modlitbách zotrvával. Tretí rok tu už vykonával 
pobožnosti svoje, keď ho razom zbojníci napadli, zabili, a zabitého 
do Váhu hodili. Orol celý rok nad Váhom sa točiaci prezradil 
Trenčanom miesto, na ktorom svätý muž odpočíval ; spustili sa tedy 
niektorí do Váhu, a vskutku telo sv. Benedika tak neporušené, 
jako by len dňom predtým do Váhu hodené bolo, z neho vytiahli. 
Prenesené bolo telo jeho do Nitry a tam v hlavnom chráme s v. Em- 
merama k sv. Svoradovi priložené, tak že chrám sv. Emmerama 
učinený je hrobom sv. Ondreja Svorada a Benedika" '). 

„Od tej doby ctili veriaci svätých krajanov svojich a za pa- 
trónov a zástupcov svojich sebe jich vyvolili. Obzvláštne ale slávili 
ročite pamiatku jejich dňa 17. juliusa, ktorý deii nielen po biskup- 
stve nitranskom, ale za niektorý čas, jako to 'svedčí kalendár Bre- 
viára r. 1424 a 1484, po celej krajne bol sviatkom zasväteným. 
Teraz od velmi dávna už, ačkolvek snem nitranský r. 1494 držaný 
nariadil, aby 17. julius sa svätil, vynímajúc Nitru a Opatovce^j, 
deň ten sa u nás nesvätí viacej, ale prekladá sa slávnosť na ne- 
deľu pod oktávou, a vtedy všetci duchovní pastieri biskupstva ni- 
tranského ovečkám svojim život svätých krajanov a zástupcov na- 
šich predkladajú, a jich k nasledovaniu jejich pobožnosti, horlivosti 
a pracovitosti povzbudzujú." 

Jakub Rupp („Magyarország helyrajzi tôrténete* I. sv., druhá 
polovica, 620. str.) na základe života svätých, písanom Frant. Zsiho- 
vicsom (III., 9. str.), hovorí, že tunajšie jaskyne čili pustovnícke 
byty za Času vodcu Gejzu, otca sv. Štefana, obýval do našej vlasti 
z Polska prišlý Ondrej, ináč Zoerard menovaný pustovník a jeho 
učedluík, dalmátskeho pôvodu Benedik, a tohoto posledného po- 
hanskí zbojníci, predpokladajúci u neho mnoho peňazí, r. 1012 za- 
bili a z jaskyne vyvlečúc do Váhu hodili s tej skaly, na ktorej 
neskôr románskeho slohu, dvoma vežiami opatrený malý kostol vy- 
stavený bol na pamiatku svätého pustovníka. 

Cielom zvečnenia tohoto mučedlníctva na tom mieste, kde 
SV. Benedik zavraždený a do Váhu hodený bol, roku 1224, dla 
iných už roku 1222, nitriansky biskup Jakub od sv. Benedika a 
všetkých svätých pre benediktínsku reholu s vrchu Casino s krá- 



') Takto udáva i František Drahotitský v ;,IstváQbácsi naptára** na r. 1871. 
^) Skôr O patovú pri Trenčíne. 



44 

lovským privolením založil opátstvo a pozemkarai ho zaopatril, a 
dla svedectva listín v archíve barónov Medňanských jestvujúcich, 
na srúcaninách stavania teraplárov, tu r. 1198 usadených a za 26 
rokov raansiu majúcich. Chatrné dôchodky opátstva neskôr roz- 
množili král Bela IV., gróf Sebus, gróf Sraaragdus a nitriansky 
biskup Piisky. 

Barón Alojs Mednyánszky (Malerische Reise) mimo opisu miest- 
ností týchto jaskýň poznamenáva, že jedna z nich je na rozsiahlejšiu 
kaplnu pretvorená diera, kde možno videf pozostatky oltára s maľ- 
bami; odtiaľto príde sa po schodoch do otvorenej kiypty, z tejto 
na pravo cez dost dlhú, mokrú a klzkú chodbu do tej jaskyne, 
v jejž pozadí je kamenná socha niekedajšieho obyvateľa tejto jaskyne, 
SV. Benedika. Zoerard však, priateľ sv. Benedika, keď za čas oba 
v prednej jaskyni by dieli a spolu hlásali v tomto kraji Äovo Božie, 
rozlúčil sa s Benedikom a šiel na vrch Zobor, pri Nitre, kde r. 1010 
umrel. Na tom mieste, s ktorého zbojníci do Váhu hodili mŕtvolu 
SV. pustovníka, gróf Jur Thurzo r. 1520 dal obnovif už prv stojaciu, 
k pamäti sv. Doroty v románskom slohu vyhotovenú kaplnu a vy- 
svätit k pamäti Panny Márie. Tejto kaplny už len nimy jestvujú. 

Čo týka sa založenia opátstva, nitriansky biskup Jakub vy- 
stavil dve fundacionálne listiny: jednu r. 1220, je v komorskom 
archíve a na prosbu opáta Badetiusa prešporská kapitula r. 1563 
vydala ju v priepise a v podobe zákonne vernej; druhú r. 1224. 

V tejto poslednej listine zakladajúci biskup vyslovuje, že k úcte 
všemohúceho Boha a na pamiatku blahoslaveného Benedika muče- 
dlníka, ku tej jaskyni, ktorú ľud Skalkou menuje a kde na múre 
jaskyne krv svätého bola viditeľná, utvoril sv. Benedikovi a všetkým 
svätým zasvätený kostol a opátstvo; k živnosti rehoľníkov daroval 
kedysi ku Magosu náležavšiu zem Vyez (Ujezd), ktorú zakladajúci 
biskup prv nitrianskemu kostolu bol daroval, so 7 volmi a dvoma, 
Martin a Zamhoch menovanými výmerníkmi; v Nitre dve vinice 
s dvoma vincúimi, synmi vincúra Mikuláša, Mikowom a Joicahimom ; 
40 oviec s toľkými ošípanými ; 100 krížov zbožia, totižto päťdesiatu 
čiastku biskupského desiatku, a ten skalský opatrený majer, ktorý 
mal kňaz prvsej fary, teraz rehoľník Vihorlaus, mimo tohoto ka- 
ždému, reholníkov almužnou napomáhajúcemu kresťanovi z dosti- 
učinenia za jeho hriechy na neho naloženého 40 dní odpustil, ko- 
nečne oprávnil reholníkov kázaním a spovedaním. 

• R. 1220 vydaná prvá listina je rozsiahlejšieho obsahu a znie: 
„Nos Jacobus, Dei gratia Episcopus, et Capitulum Ecclesie Ni- 
triensis, omnibus, ad quos praesentes pervenerint litere salutem 
et oratíones in Domino devotas. Notum facimus dilectionibus vestris. 
Quod ad honorom orauipotentis Dei et Sancti Benedicti martyris 
in spelunca, quae vulgo Skalka dicitur. Ubi etiam Corpus (sanguis?) 
eiusdem Beati martyris usque ad hodiernum diem in pariete spe- 
luuce dínoscitur esse et idem sanctus Martýr veneratur, Ecclesiam 
ad titulum beati Benedicti et omnium Sanctorum edilicatam, volentes 
consilio et consensu fratrura nostrorum aut Capituli, Abbatiam se- 
cuudura regulám s, Benedicti constítuere, prout et constituimus 



_45_ 

Deo sic largíente, ad sustentatíoneín eomin fratrum in eadeni 
ecclesia Deo servientium, villas nostras Vyozd et Fekko (Peicho) 
vocatas in Comitatu Trenchiníensí olim ad Magos pertinen, eidem 
Eccleslae nostris sumptibus pailiin emptas, et iure etiani heredi- 
tario concernent, ac aliuín, quae ecclesie Nitríensis est, Skalka 
pľaedium vocatum, eidem ecclesie ad sustentationem ftatrum et 
ecclesie constitutionem dederimus et donaverímus, iure perpetuo, 
et iiTevoeabiiiter tenend et possidend vil iuris nobis et proprietatis 
in his reservand, sed totum ius nostrum eidem Ecclesie conferend 
perpetuis duraturís temporibus; adjiciendo et hoc, quod singulis 
annís ex arcé nosŕra Nitriensi ad usum fratrum, et Ecclesie sex 
Boves, duodecim Larda, oves quadraginta, ac vigesimam capeciam 
omnium decimarum frugum, et bladorum Ecclesie nostre Nitríensis 
et quaitam partem de proventibus decimarum, vinorum de Betzko, 
de arendar autem decimarum nostrarum Ecclesie nostre Nitríensis 
singulos per anoos curentis monetae florenos ducentos eidem Ecclesie 
decemimus, et in futurum ex bonis nostre atque dicte Ecclesie 
nostre, ad honorom Dei omnipotentis donavimus, dandas et per- 
solvendas decernimus, delegamusque ob refrigerium animarum nos- 
trarum et parentum. Ut autem hec sancta donatio rata et in po- 
sterum permaneat, et quod expressam ad notitiam perveniat sin- 
^ulorum eam fecimus quietari, et sigilli nostri ac Capituli Nitrien. 
munimine roborari. Nitrie anno ab Incarnatione Domini millesimo 
Ducentesimo vigesimo.^ — R. 1228 zakladáte! rozmnožil svoje na- 
danie štvrtinou dežmy. 

R. 1238 král Bela IV., zastaviac sa v Skalke, spozoroval, že 
opátstvo toto trpí velkú núdzu ; z lútosti daroval mu polovicu zeme 
Gesetes zvanej, ku trenčianskemu zámku náležiacej a zčiastky zá- 
mockým kolonistom assignovanej, zčiastky v borkovom majeri by- 
dliacim zámockým poddaným ponechanej, a donáciu túto potvrdil 
i krár Karol I. r. 1328. Fr. Drahotuský a Fl. Rómer spomínajú 
majer, vlastne majetok Geszte\ tamten stotožňuje ho s Ujezdom, 
tento s Opatovou, ktorá ležala medzi susednými horami. 

Roku 1297 Paskáz, nitriansky biskup, jako potvrdil biskupom 
Jakubom pre skalčianskeho opáta roku 1224 učinenú základinu, tak 
i tú zmenu, v smysle ktorej on miesto päťdesiatej čiastky biskup- 
ského desiatku skalčiauskemu opátovi Pavlovi a jeho kláštoru na- 
vždy ponechal desiatok ludu kláštorského. (Listina s visiacou pe- 
čaťou.) K tomu prispela králom Karlom r. 1328 vydaná potvrdzu- 
júca listina. 

(Dokončenie.) 



•^4>» 



4C 



Kristus hosťom u mužíka. 

Povesf N. S, Liesková, 

Povesť túto o tom, ako Sám Kristus prišiel na Vianoce k mu- 
žíkovi za hosta a čomu ho naučil, ja počul som od starého Sibi- 
riaka, ktorému táto udalost bola dobre známa. Čo on mne rozprával, 
to ja podám jeho slovami. 

Naša osada pozostáva zo samých vypovedaných na Sibír, ale 
je živá obchodná osada. Otec môj prišiel sem v čas nevoľníctva 
v Kúsku, a ja som sa tu narodil. Všetkého mali sme dosf, ani 
teraz biedu netrpíme. Viery sme prostej, ruskej. Otec bol načítaný 
i mne k čítaniu dodával chuti. Ktorý človek náuku ľúbil, ten bol 
mi najlepším priateľom, a ja bol som hotový skočiť za neho do 
ohua i do vody. A hľa, poslal mi raz Hospodin na radost priateľa 
Timofeja Osipoviča, o ktorom chcem vám rozprávať, aký sa s ním 
div stal. 

Timofej Osipovié prišiel k nám mladý. Ja mal som vtedy osem- 
násť rokov, a on, možno, niečo vyše dvadsať. Držania bol Timoša 
veľmi slušného. Za čo bol vypovedaný — o tom v jiašom položení, 
šetriac človeka, nespytujú sa, no bolo počuť, že ho strýko ukrivdil. 
Tútorom mu bol, sirote, a premárnil alebo prisvojil si celé jeho 
dedictvo. A Timofej Osipovič v tie časy, ako mladý človek, bol 
prudký ; vzniknul medzi ním a strýkom spor, a on schytil na strýka 
zbraň. Z milosrdenstva Božieho, hriech tejto šialenosti nedovŕšil 
sa, — Timofej len rauil strýka na ruke. Pre mladosť Timofej ne- 
dostal veľkého trestu; ako kupec prvej triedy bol vypovedaný k nám. 

Majetok Timofejov z deviatich častí bol rozkradnutý, jednako 
ešte i z desiatej časti dalo sa žiť. Vystavil si dom a začal život, no 
v duši jeho kypela krivda, a dlho stránil sa každého. Sedával vždy 
doma, len nádenník a nádenníčka ho videli, a doma vždy knihy 
čítal a samé nábožné. Konečne sme sa obzuámili, práve pre knihy, 
ja začal som k nemu chodiť a on prijímal ma ochotne Boli sme 
jeden druhému po srdci. 



Rodičia moji z počiatku neveľmi ma k nemu púšťali. On zdal 
sa im podivným. Hovorili: — „Neznáme, čo je za človeka a prečo 
každému vyhýba. Aby ťa niečomu zlému nenaučil." — Ja rodičov- 
skej vôli bol som pokorný, ale pravdu som im povedal, otcovi 
i materi, že nič zlého od Timofeja nepočujem, zamestnávame sa 
len tým, že spolu knihy čítame a o viere hovoríme, ako dľa svätej 
vôle Božej žiť treba, aby neztratili sme obraz Stvoriteľa v sebe a 
nezneuctili ho. Mňa začali púšfať k Timofej ovi posedieť si, koľko 
sa mi páčilo, otec môj i sám začal chodiť k nemu a potom i Timofej 
Osipov k nám prišiel. Videli moji rodičia, že je on človek dobrý, 
i zamilovali si ho a veľmi želeli, že často býva zamračený. Ak 



4? 

spomnie si krivdu, alebo zvlášte ked počuje slovo o strýkovi, celý 
zbladne a potom chodí smutný, i ruky opustí. Vtedy ani čítať ne- 
chce, ešte í v očiach namiesto obyčajnej láskavosti hnev horí. Čest- 
nosti on bol príkladnej -a rozumný, ale do práce pre svoje trápenie 
nepoberal sa. No nude jeho Hospodin skoro odpomohol : prišla mu 
po srdci moja sestra; vzal si ju a prestal nudiC sa, začal žiť, ma- 
jetok honobit a za desať rokov ukázal sa velmi majetným človekom. 
Dom popravil na velký stav; všetkým je plný, všetkého hojnosť, 
všetci ho ctia, i ženu má dobrú a deti zdravé. Čože ešte treba? 
Zdá sa, všetko predošlé ti*ápenie zabudnúť možno, no on predsa 
len pamätal na svQJu krivdu a raz, keď sme s ním spolu na vozíčku 
išli a hovorili zcela úprimne, opýtal som sa ho: 

— Akože, brat Timoša, či si so všetkým spokojný? 

— V akom, — spytuje sa, — smysle? 

— Či máš všetko to, čo odňali ti doma? 

A on hneď celý zbľadnul a ani slova neodpovedal, len mlčky 
koňa poháňal. 

I^osil som ho za odpustenie. 

— Ty, — hovorím, — brat, odpusť mi, že som sa ta tak 
opýtal. . . Ja myslel som, že zlé už dávno. . . minulo a zabudlo sa. 

— Biedy niet, — odpovedá, — že ono dávno . . . minulo, — 
ono minulo, no predsa pamätať ho . . . 

Mne bolo ho lúto, no nie s tej strany, že kedysi mal viac, ale 
že je v takom zaslepení : sväté písmo zná, i pekne hovoriť o viere 
zná, a krivdu tak ťažko zabúda. To znamená, že mu je ani sväté 
slovo nie na osoh. 

Ja zamyslel som sa, lebo som vo všetkom jeho za múdrejšieho 
držal a myslel som, že od neho dobrému sa naučím, a on zlo pa- 
mätá si . . . On to zbadal i hovorí : 

— Čo ty teraz myslíš? 

— Nuž tak, — hovorím, — myslím, čo príde. 

— Nie, ty o mne myslíš. 

— I o tebe myslím. 

— Čože o mne, ako myslíš? 

— Prosím ta, nehnevaj sa, čo som ja o tebe myslel. Písmo 
sväté ty znáš, ale srdce tvoje je hnevivé. Bohu nechce sa pokoriť. 
Aký potom prospech máš zo svätého písma? 

Timofej nenahneval sa, len sa mu tvár smutne zamračila a 
odpovedá : 

— Ty nevieš zo svätého písma poučovať. 

— Máš pravdu, — hovorím, — ja neviem. 

— Nevieš, — hovorí, — ty ani to, aké sú krivdy na svete. 
Ja i v tomto súhlasil som s ním a on začal hovoriť, že sú 

také urážky, ktoré strpeť nemožno, — a rozprával mi, že on nie 
pre peniaze nahneval sa na strýka svojho, ale pre niečo iné, — 
čo zabudnúť nemožno. 

— Naveky bol by som chcel o tom mlčať, no teraz te])e, — 
hovorí, — ako priateľovi môjmu, vyznám sa. 

Ja hovorím: — Jestli ti to pomôže, rozpovedz. 



46 

A on vyznal ini, že strýko na smrí nahneval jeho otca, vohnal 
trápením do hrobu jeho mat, očierníl jeho samého a na svoje staré 
kolená oklamal a hrozbami donútil istých ľudí vydat za neho, sta- 
rého, mladé dievča, ktoré Timoša od detinstva lúbil a vždy mal 
úmysel vziať si ju za ženu. 

— Či, — hovorí, — všetko toto možno odpustiť? Kým žijem, 
jemu to neodpustím. 

— Nuž tak je, — odpovedám, — krivda tvoja je velká, to 
je pravda, ale že ty zo svätého písma nemáš prospechu, ani to 
nie je lož. 

A on mi zase hovorí, že som ja slabší od neho v písme, a 
privádza dôvody, ako v starom zákone svätí mužovía sami nešetrili 
bezzákonníkov a ich vlastnoručne i zabili. Chcel, chudák, tým sve- 
domie svoje predo mnou ospravedlniť. A ja v svojej úprimnosti 
odpovedal som mu proste: 

— Timoša, — hovorím, — ty si múdry, mnoho si čítal a 
všetko vieš, ja v písme nemôžem sa ti priečiť. Ja čo som i čítal, 
vyznám ti, nie všetko ix)zumiem, lebo som ja človek hriešny a rozum 
mám obmedzený. Ale poviem ti : v starom zákone je všetko staré 
a akosi dvojako sa predstavuje, ale v novom je jasno. Tam nad 
všetkým svieti: miluj, odpusť, a to je najdrahšie, ako zlatý kľúč, 
ktorý každý zámok otvára. A čože odpustiť, snáď nejaké malé 
previnenie, a nie najväčšiu vinu? 

On mlčí. 

Vtedy pomyslel som si : — Bože ! nie je vôľa Tvoja skrze mňa 
povedať slovo duši brata môjho? — I hovorím mu, ako Krista 
írili, urážali, opľúvali a tak ustrojili, že pre Neho nikde nebolo 
miesta, a On každému odpustil. 

— Nasleduj, — hovorím, — radšej toto, a nie obyčaj pomsty. 
On začal široko vykladať, ako kto písal, že niektorú vinu od- 
pustiť je toľko, ako zlo množiť. 

PodvľátiC som to nemohol, povedal som len: „Ja bojím sa, že 
tie mnohé knihy mútia ti rozum." 

— Ty, — hovorím, — ozbroj sa proti sebe. Kým zlo pamätáš, 
zlo žije, ale ono nech umre, potom i duša tvoja bude žiť v pokoji. 

Timofej vypočul ma a silne stisnul mi ruku, no obšírne hovoriť 
nezačal, len krátko povedal: 

— Nemôžem, — nechaj ma, — mne je ťažko. 

Ja som ho nechal. Vedel som, čo ho tlačí, i mlčal som, a čas 
letel, i prešlo ešte šesť rokov, a za celý ten čas ja pozoroval som 
ho, i videl som, čo všetko trpí, a že keby bol svobodný a dostal 
by niekde svojho strýka, on zabudne na sv. písmo a zavďačí sa 
diablu pomstivému. No v srdci svojom bol som pokojný, preto že 
videl som v tomto prst Boží. Keď už pomaly začal sa ukazovať, no, 
reku, iste uvidíme celú ruku. Spasí Hospodin môjho priateľa od 
hriechu a hnevu. No stalo sa toto veľmi divne. 



49 

Teraz Timofej bol u uás vypovedaný šestnásty rok, a prešlo už 
pätnásC rokov, ako sa oženil. Bol trídsafsedem- alebo tridsatosem- 
ročný, mal troje detí a žil pekne. Ľúbil zvlášte kvety — ruže, a 
mal ich mnoho i v oknách, i v záhradke. Preddomie bolo celé ru- 
žami vysadené, dom plný lúbeznej vône. 

Mal Timofej takú obyčaj, ako slnko zapadá, bezodkladne vyšiel 
do svojej záhradky, sám okrašfoval svoje ruže a čítal na lavičke 
knihu. Ako mi je známo, tu často i modlieval sa. 

Takým činom prišiel on raz ta a mal so sebou evanjelium. 
Poprezeral ruže, sadnul si, otvoril knihu a čítal. Číta, ako Kristus 
prišiel k farizejovi a nepodali Mu ani len vody, aby si nohy umyt 
mohol. Timofeja to strašne urážalo, bolo mu lúto Krista. Tak lúto, 
že zaplakal, ako tento bohatý gazda obchodil so svätým HosCom. 
A v tú samú minútu i stal sa div, o ktorom Timoša takto mi 
hovoril : 

— Hľadím, — hovorí, — vôkol seba, a myslím: akú mám 
hojnost a dostatok všetkého, a Pán môj bol v takej biede a uní- 
žení ... I naplnily sa oči moje slzami a nikam ich privret ne- 
môžem ; a všetko vôkol mňa zružovelo, ešte i moje slzy. — Tak — 
v akomsi zabudnutí či mdlobe ja zvolal som : Pane ! jestli by si Ty 
ku mne prišiel, ja by som Tebe i seba samého oddal. 

A tu jemu odpoveď odkialsi, ako by vo vetierku ružovom, 
dýchlo : 

— Prídem! 



Timofej v rozochvení pribehnul ku mne a spytuje sa: 

— Ako ty o tom myslíš: či ozaj Páu ku mne môže za hosCa 
príst? 

Ja odpovedám : — To, brat, presahuje moje chápanie. Ci o tom 
možno najst niečo v písme? 
A Timofej hovorí: 

— V písme stojí: „vždy ten samý Kristus odsavád až na 
veky," — ja nesmiem neverit. 

— Čože, — hovorím, — ver! 

— Rozkážem každý den na stole Mu prikryt. 
Ja stisnul som pleciami a odpovedám: 

— Ty sa mna neopytuj, — daj sám pozor, čo jeho vôli môže 
byť milé ; ostatne ja ani v prikrytí stola nevidím neslušnú vec, len 
či je to nie pýcha? 

— V Písme svätom stojí, — hovorí: „hriešnikov prijme a 
8 colníkmi jie." 

— Ale, — odpovedám, — i to: „Hospodine! ja nie som hoden, 
aby si Ty vstúpil do môjho domu." Mne lúbi sa i toto. 

Timofej hovorí: — Ty nevieš. 

— Dobre, nech je po tvojom. 






50 

Počnúc od druhého dňa, Timofej kázal svojej žene«nechávat 
za stolom ešte jeduo miesto. Ako posadajú za stôl piati — un, 
žena a troje detí — zakaždým zostáva šiesto miesto zavrch stolom 
a pred ním stojí veľké * kreslo. 

Žena bola zvedavá: čo je to, načo a pre koho? ale Timofej 
nezjavil jej všetko. Žene aj iným hovorieval len, že tak treba po- 
dlá jeho srdečného slubu „pre prvého hosfaí ; ale čo bolo vo veci, 
o tom, krém neho a mna, nikto neznal. 

Čakal Timofej Spasiteľa na druhý deň po slove v ružovej zá- 
> hradke, . čakal v tretí deň, potom v prvú nedeľu ; no očakávania 
tieto neboly splnené. I potom ešte v každý sviatok Timofej čakal 
Krista za hošfa, utrápil sa nepokojom, no netratil nádeju, že Kristus 
zadrží Svoj sľub — príde. Zdôveril sa mi Timofej, že každý den 
modlí sa : príď, Pane I a čaká, no neslyší želanej odvety : ó, príď 
skoro 1 

Nevedel som, čo odpovedať Timofejovi; často som si myslel, 
že môj priateľ zpyšnel a teraz preto tak zblúdil. Jednako Božia 
ProzreteľnosC chcela ináče. 



Nastalo Narodenie Krista Pána. Bola krutá zima. Timofej príde 
ku nme pred Dohviezdnym dňom a hovorí; 

— Braček drahý, zajtra ja dočkám sa Krista Pána. 

Dávno privyknul som na tieto reči, preto pýtal som sa len: 

— Ako to vieš? 

— Teraz, — odpovedá, — len čo som sa pomodlil: ó, príď, 
Paoe ! a celá duša rozvlnila sa mi a v nej ako by trúbou zatrúbilo : 
„Ó, prídem skoro 1" — Zajtra je Jeho Sväté Narodenie — nepríde 
v tento den? Príď ku mne s celou rodinou, duša moja strachom 
sa chveje! 

Ja hovorím: — Timoša! či vieš, že ja o ničom tomto súdiť 
neviem, a Krista Pána uvideť neočakávam, preto že som hriešny 
človek ; ale ty si náš, my prídeme k tebe. A ty, jestli dúfaš dočkať 
takého veľkého hosťa, povolaj nie svojich priateľov, ale sprav Jemu 
milú spoločnosť. 

— Rozumiem, — odpovedá, — a hneď pošlem posluhujúcich 
u mňa i syna môjho obísť osady a pozvať všetkých vypovedaných — 
každého, kto je v núdzi a biede. Ak preukáže Kristus Páu divnú 
milosť, tak nájde všetko podľa prikázania. 

Mne neľúbilo sa ani toto slovo jeho. 

— Timofej, — hovorím, — kto môže ustrojiť všetko podľa 
prikázania? Jedno nerozumieš, druhé zabudneš a tretie splniť ne- 
môžeš. Jednako, ak toto všetko tak veľmi „trúbi" v duši tvojej, 
nuž nech je tak, ako sa ti zdá. Ak Kristus Pán príde. On všetko, 
čo nenájde, doplní, a jestli ty, koho on potrebige, zabudneš, on 
chybujúceho i Sám privedie. 






51- 

Prišli ,sme v Štedrý večer k Timofejovi s celou rodinou po- 
zdejšie, ako chodia pozvaní hostia. Tak on zval, aby dočkal sa 
všetkých. Našli sme velké stavy jeho plné ludí, všelijakého druhu 
sibírskych vypovedaných. Mužskí, ženské i deti, všelijakého po- 
volania a z rozličných miest, i RuSi, i Poliaci, i čuchonskej viery. 
Tiraofej sobral všetkých biednych osadníkov, ktorí ešte nestihli 
vzmôct sa na svojom hospodárstve. Stoly velké, kryté obrusmi a 
všetkým^ čoho treba. Obsluha behá, rozostavuje kvas a nfiisy s piro- 
hami. A tamvon už zmrklo sa, iile ani čakat viac nebolo koho : 
všetci pošli povracali sa domov a viac hostí už nemohlo príst, lebo 
tamvon strhla sa metel a chumeiica, ako by mal byt konec sveta.. 

Len jednoho hosta niet a niet — ktorý je od všetkých drahší. 

Bolo treba už i svetlo zapalovaf i za stôl sadat, lebo zotmelo 
sa velmi, a my všetci čakáme v súmraku, pri malom svetle, horia- 
com pred ikonami M* 

Timofej chodil i sedel a bol velmi znepokojený. Všetka nádeja 
jeho oslabla, — teraz už jasná vec, že nebude „veľkého hosťa". 

Prešla ešte minúta, a Timofej vzdychnul, pozrel na mňa smutne 
a hovorí: 

— No, brat milý, vidím, že alebo lúbi sa Pánu nechat ma 
v posmechu, alebo máš pravdu ty, že nevedel som sobral každého, 
koho treba, aby On bol privítaný. Bud vo všetkom vôIa Božia, po- 
modlíme sa a sadneme za stôl. 

Ja odpovedám: — Začni modlitbu. 

Zastal pred ikonou a začal predriekať: „Otče náš, ktorý si na 
nebesách"", a potom: „Kristus rodí sa, slávte, Kristus s nebies, 
zvestujte, Kristus na zemi . . . "* 

Len čo povedal toto slovo, keď nenadalo čosi tak strašne ude- 
rilo zvonku do steny, že všetko sa striaslo, potom zrazu zašumelo 
po širokom stavaní a razom dvere do izby samy otvorily sa do 
korán. 



Všetci India, kolko ich tu bolo, v neopísateľnom strachu stisli 
sa do jednoho kúta, muohí popadali a len najsmelší pozreli na dvere. 
A v dverách na prahu stál starý-prestarý človek, celý v handrách, 
trasie sa a, aby nespadnul, oboma rukami drží sa steny ; zpo/a neho 
zo siene, kde tma bola, neopísateľné ružové svetlo svieti a cez plece 
starca- do izby vychodí biela ako zo snahu ruka, v nej dlhý hlinený 
kahanec so svetlom, taká, ako maľuje sa v naučení Nikodemovom. . . 
Vietor s chumelicou so dvora ťahá, ale svetla nepohne... I svieti 
to svetlo starcovi na tvár i na ruku, a na ruke do očí bije za- 
rastený starý šrám, — celý obelel od mrazu. 

Timofej, ako to videl, zvolal: 

— Pí^ne! vidím a prijmem ho v mene Tvojom, a Ty sám ne- 
vchoď ku mne: ja som človek zlý a hriešny, — a s tým klaknul 

'} IkoDj, sväté obrazy. 



52 



na zem. S ním i ja padnul som na zem od radosti, že trhlo v Ďom 
pravou kresťanskou pokorou, i zvolal som, že mohol každý počuť: 

— Kristus je medzi nami! 
Všetci odpovedali: 

— Ameô, — to je pravda. 



Tu priniesli svetlo, ja i Timofej vstali sme zo zeme, a bielej 
ruky už nevídať, — ostal len sám starec. 

Timofej vzal ho za obe ruky a posadil na prvé miesto A kto 
bol tento starec, možno i sami domyslíte si, — to bol Timofejov 
nepriatel, strýk, ktorý ho zničil. V krátkych slovách povedal, že 
všetko obrátilo sa u neho v prach, ztratii i rodinu i majetok a 
chodí dávno, aby našiel bratanca a vyprosil si jeho odpustenie. 
I dychtil za týmto, i bál sa Tiraofejovho hnevu, a v túto chumelicu 
zablúdil a, mrznúc, žiadal si len smrti. 

— No zrazu, — hovorí, — ktosi neviditeľný ožiaril ma a 
riekol: „Iď, zohreješ sa na Mojom mieste a naješ sa z Mojej misy," 
vzal ma za obe ruky a ja našiel som sa tu, sám neviem odkial. 

Timofej pred všetkými odpovedal: 

— Ja, strýko, viem o tvojom Sprievodcovi : to je Kristus Pán, 
ktorý povedal : „Ak je hladný nepriatel tvoj — nachovaj ho, ak 
žízni — napoj ho.** Sadni si u múa na prvom mieste, jedz a pi 
podla slov Jeho, a buď v dome mojom v dostatku všetkého do 
konca života. 

Od tých čias starec žil u Timofeja, umierajúc požehnal ho, a 
Timofej mal navždy pokoj v srdci svojom. 



H^- 



Už opadalo . . . 

Už opadalo listie s lipy, 
svedkyne mojich letných dúm; 
už viacej nôckou nezakypí 
listočkov tajno-snivý šum; 

je pustá v korunke len hore 

sa ešte lístok zelenie . . . 
jak nádej osamelá v duši, 
jejž zmocnilo sa súženie. 

Hoj! nesmúť, lipka moja milá, 
že jaseň pôsobí ti žiaF: 
mne taktiež nádej uchvátila 
a zanáša ju v hmlistú dial; 
mne taktiež moje túžby svieže 
— sťa listie tvoje — urvala . . . 
Ach, lipka, s nami s obidvoma 
jednako jaseň zahrala! 



63 



Hra, už sa tamto od severa 
sňahový, šedý nesie mrak. 
Koľ teba chlad sa rozostíera, 
mne slzou bôľu vlhne zrak. 
Ty vieš, že tieto tvoje žiale 
mladistvá Vesna odveje, 
ach, a ja v smútku duše tuším, 
že nevráti mi nádeje! 

Ľudmila PoédavarinsJcá. 

•»«• 



Do pamätníka. 

— N . . . . tikovi. — 

1 á duša Tvoja plná ideálov 
a srdce kypí city vrelýma; 
ved mladosf s svojou poésiou stálou 
jak aureola Teba objíma . . . 
Tvoj rojčivý zrak hladá dobro, krásu 
a život sa mu javí v dúho-jasu. 

Nuž zachovajže ideále jasné, 
kým nadšenosti plameň v duši plá, 
kým poésie iskra nevyhasne, 
kým barvy nehali Ti prósy hmla. 
Pozeraj k hviezdam v citov roztúžení 
a miluj, miluj — lud náš ubolený! 

Damaaeéna. 

*^^ 



Zradca. 

rlla, svätá nevinnosť a oči zaviazané, 

nač videť tých, čo bijú ctnosť? 
Nech radšej zatopia sa v slzách blesky očú, 
než videť hanu, bratov zlosť. 
Ja k tebe, zradca rodu, slovo mám — 
»ja verím, verím, ale nepoznám.^ 

Vidz krivdu: tupia, bijú tvoje krásne plemä, 

tvoj otec v slzách, kvíli mať; 
až dokiaľ tvoje bozky, Judáš zatratený, 
sa budú pravde posmievať? 

Či nevieš, že je s nami Pán Boh sám? 
»Ja otca, mater — Boha nepoznám.« 



54 



Hla, Peter zaprel Krista, velká jeho vina, 

preds' našiel milosC v kajaní; 
nech tečú slzy tvoje veľkou žialu riekou, 
nech lútosť srdce poraní! 

Že nájdeš milosť, v obeť hlavu dám — 
»ja verím — tamtých mužov nepoznám. « 

A svitne deň a národ bude zradcov súdiť, 

i ty si staneš do radu ; 
či šípiš, jaký súd ti vopred vynesený, 
čo národ platí za zradu? 

Ó, ľutuj, vráť sa, brat môj, vráť sa k nám! 
»Ja národ, teba bratom nepoznám.« 

Somolický, 



Tučná pani. 

Frostonárodná poviedka.') 

išli raz furmani do sveta, do velkébo mesta, s fúrou. Na cestu 
gazdiná napakovala im chleba, slaniny — aj ešte za hrnec rezancov 
8 bryndzou im navarila. 

Cesta do toho veľkého mesta viedla popri hustej hore. A tu 
si furmani oddychovali, a každý ujedal si, čo jnal — i na bryndzové 
rezance prišiel rad. 

Ako si tak ujedajú tí furmani — kde sa vzala, tu sa vzala, 
prišla veľká žaba k nim, a len tak preglgávala, čo by bola žrala. 

„Zabime hu I Aké má velké oči a aká je hnusná," hovorí gazdov 
mladší brat. Ale gazda nechcel na žiaden spôsob k tomu privoliť, 
a pohodil žabe tu i tu chleba a slaniny, paholok zase z tých re- 
zancov — a to všetko požrala. Len ten gazdov mladší brat do nej 
kamienky hádzal. 

Keď tak boli sa najedli a vozy do poriadku si pripravili, pohli 
sa ďalej na cestu; a žaba sa bola už skôr ztratila. 

Ako tak idú, idú, prídu do veľkého mesta. Tu boly samé vy- 
soké domy a široké ulice. A ako idú po tých uliciach toho meste, 
z jednoho veľkého domu z obloka volá ua nich jedna tuCná pani: 
„Nože — vraj — ty maličký,** volá na paholka, „poď hore. Ale 
i vy, gazda; — nuž ale i vy poďte!" volá tiež gazdovho brata. 

Prídu dnu, všetko tam veľmi hrdo, sluhov veľa, div je s nôh 
nespadli. 

Posadila ich pani za stôl, a sluhovia nosili od bohsveta roz- 
ličné jedlá a nápoje, a núkali ich, aby len jedli a pili. Hovorí im 
tá tučná pani: „To je vraj za to, čo ste ma v tej hore nachovali." 



') Zvolenská. 



66 

Títo teraz začali tŕpnuť a strachovaC sa, a najviac gazdov brat, 
čo do nej tie kamienky hádzal; ale ona ich len posmeľovala, aby 
sa nič nebáli a nestrachovali. 

Keď takto do chuti bolí sa najedli a napili, kázala im tá tučná 
pani — a to bola striga — aby, čo majú na vozoch, poskladali, a 
aby si, kolko vládzu naložit na vozy zbožia, naložili, ktorô tam mala. 

Furmani naplnili si vozy zbožím, a gazdovmu bratovi darovala 
ešte zlatý pás. „Tu máte, vi*aj, dačo na pamiatku,*^ hovorí mu, „a 
keď prídete za mesto, ním sa opášte." 

Tým druhým kázala, že keď prídu i druhý raz, aby sa u nej 
zase ohlásili. 

Hrdí navracali sa domov s plnými vozami, a gazdov brat, ten 
hrdo niesol si v ruke zlatý pás. Skoro mu ho tí druhí závideli, a 
vďačne boli by zan začarovali zbožie — čo bol taký pekný! 

Keď boli vyšli hodný kus za mesto, kde sa vzal, tu sa vzal 
starý šedivý človek, a pýta sa toho gazdovho brata, že kde vraj 
vzal ten zlatý pás? 

Tento mu všetko vyrozprával, ako Čo a za čo mu to tá tučná 
pani dala. „Aleže sa neopováž ním opásať!" hovorí mu staričký. 
„Nože, vraj, povie mu ďalej, probuj tam ten strom ním opásať." 
A sotva že obkrútil tým pásom strom, už tento celý blkom horel, 
len taký prásk sa ozýval. 

„Vidíš!" hovorí starý, „tak by si bol i ty zhorel. To tá tučná 
striga za to, čo si do nej, do tej žaby, tie kamienky hádzal, lebo 
to bola ona, — chcela sa ti odslúžiť." A v tom zmizol. 

Tí so zbožím šťastne a zdraví domov sa navrátili. 

B-y. 



Slovenský jazyk. 



Príslovia, idiomatické výrazy a slová 

z Bošáťkej doliny. 

Zo sbierky Ľ. R i z n e r a. 

Dziv ho nerozhodgilo, taký bol roejédeený, nakatavaný z= na- 
hnevaný. 

Hladzel na mna z rojsjavenú hubu. 
Rozprášil sa mu pod koleny svrablavý výsyp. 
Patoliščo, patočina = mokrina, močarina, mláka. 
Môže smelé nad tým Ani urobit, t. j. vec za ztratenú považovať. 
Zmokuul jako myš, tak že sa mosel do iných šuchov prevléci. 
Je na vylietaní. Hovorí sa o dievčaťoch, ktoré sú už na vydaj. 
Má povázané ruky = Nemôže robiť dla svojej vôle. 
--Dať mu to pod rttAtí i^ľ tajne. 
- Trafil prstom = uhádnul. 
' Už je celý tú besnicú (pálenkou) prebratý, presáklý. 



56 



- Šutá krava = bezrohá. 

Ešče ho pri tóm aj spôsobili = ohovorili. 
-Ale ho usporádali! = Hmotne znivočili; telesne poškodili. 
U nejakej nezdarenej veci vravieva sa, že to nemá ani rúL 
atii nohu, ' 

^ -Hmyz hromadným názvom zove sa ííSal. Tolko sa šeliiakej ží- 
-zale naprášilo, že šetko požehnanie skynožila. 
Má supáky, dudkf/ = peniaze. 
Zdy k tomu tisa = dotýka sa toho. 
ZadáviC niečo =1 zahrdúsiť ; vydávif sa = vyvracat. 
O hrbatom vraví sa žartovne, že nosí éivú nošu. 
Má v bruse kosci = nerád sa zoh^ba; leňoch. 
O dobrom človeku hovorí sa, že ani kuratu neublíii. 
lys taká varecha I (= Do všetkého sa mieša.) 
Hašačert = nejaký domový diabol. 

yj^^^f— očistiť. Už sa len trochu okiep, abys' nevyzieral jako 
strašidlo v konopáchl i> j j j 

Umrel dávno, čo dával darmo. 
Varí trúd = Bojí sa. 
\ -^Vycokoli ho z domu = vyhnali. 

Do každého sa zahryzuje = zvadlivý, nespokojný. 
Zlý pes, kerý vrčí, horší, kerý mlčí. 
Žena z periska zedla by čerciska, a chlap z hôr ešče skôr. 
iMištukuj, keď staneš, obeduj, keds' hlanní, a večer príde ani 
sa nenadáš. 

Taký je pevný (silný), jako z hnilého syra čakan. 
Ohto sa hnevá, hnevá sa, na pazdzerí kubása! 
Nestaraj sa, ženo má, už som dúhy splacil, od kmotra som 
vyposcal, židovi som vrácil. 

- Dávno ty hrable skapaly, keré od seba hrabaly I 

- Masár keď nevyščeká, veru nevysoká. 
Dlábco = dlátce. 

Piukavka = pinka (Fringilla). 
Setky zuby sa mu heglú = kníšu. 
Ukoláš, škvor, ucholaz (?). 

To je také utešené dzievča, jako keby bolo na šípe vyrôslo! 
busedé sa spráhli (spojili) a dovážili si společnú zápraž. 
Sliepky sedávajú v kuríne na hambalku = posade, pánte. 
Chodzil k nemu dochtor každý bohovitý dzen, a predsaj mu 
nevedzel spomoci. ^ r j 

Tak ho namascili (stúkli, zbili), že sa hnút nevládzal. 
Lepšie malú krivdu nésci, jako duhý proces vésci. 

- Na muchu netreba íci s kyjanicú! 

- Chto chôdzi po noci, hľadá palicovej nemoci. 
'Boldoš = mámik. V Gemeri, dla Dobšinského, goldoš. 
- Grtííí í = krochkať. Sviňa grúli. 

1, i/^^^^ ^^ ^^^^ ^^^^^^ nagindMa (nadrobila), že to bolo jako 
Kassa nuste. 

-Koštrnky sú odpadky z peria po drápaní (páraní) pozostalé. 



57 



Len ščera si britvu (nožík) kúpil, a už hu odpásél =z: ztratil. 
Čapušfiatá hus =r s velkými tlapkami. 
S niečím plahočH sa = bez úžitku, výsledku pracovať. 
.léla domov na pol ceste omrhel. (Noc ho prikvačila.) 



^^ 



BESEDA. 

Bok 1891. 

Rok 1891 nebol taký výdatný pre literatúru slovenskú, ako 
jeho predchodca ; teraz nemôžeme sa chváliť dielami, ako vlani boly 
Vlčkove Dejiny literatúry slovenskej a Czamblov Slovenský pravo- 
pis. Rozvoj literárny u nás hatí suáď ešte najviac tá okolnost, že 
nevieme predávať — rozširovať. Keby pracovníkov i bolo, niet vy- 
davateľov : peniaze do kníh nevdačne sa dávajú, keď niet nádeje, 
že budú prínavrátené. Slovenská literatúra už mala i mäcénov 
(Palkoviča, Sčasného), nezjavuje sa dosial len človek, ktorý vedel 
by priniesť jej produkty na trh. V tomto, nie v politickom ne- 
priaznivom položení je príčina neúspechu. Lebo národ slovenský, 
napriek véetkej maďarisácii, je tu ; treba len porobiť cesty, ktorými 
dostala by sa k nemu knižka. 

Okrem tinidov v časopisoch uložených, literárne snaženie slo- 
venské . tohoto roku predstavuje sa nasledovne: 

Vo vydávaní Slovenských Spevov^ sbierky národných našich 
piesní s melódiami, pokračovalo sa a vyšiel u Kníhtlačiarskeho 
účast spolku v Turčianskom Sv. Martine 2. sošít U. dielu. Juraj 
Bánik vydal historicko-topografický spis Slobodné a kráľ. mesto 
Zvolen. Salvom vydávaného slovenského zábavníka, Besedy, vyšiel 
sošit 2. a 3. (spolu, v jednej knihe) ; ten samý majiteľ kníhtlačiarne 
podujal druhé vydanie Slovenských povesti A. H. Škultétyho a Pavla 
Dobšinského — dosiaľ vyšlo 8 sošitov. Výsledkom j azyko vedeckých 
trudov dr. S. Czambla boly spisy: K reči o slovenskom pravopise 
a Potreba nového slovníka slovenského a maďarského. Lacného čí- 
tania, vydávaného M. Benovským u Horovitza v Trnave, vyšlý 
svázky XXL a XXIL : v tomto je Slovenský anekdotár, čili sbierka 
anekdot, žartov a vtipov, v tamtom Klásky, drobnejšie rozprávky 
rozličných spisovateľov. V Senici Béžovej Kniinice zábavného a 
užitočného čítania vydano osem sošitov. Vlani zazlievali sme vy- 
davateľovi, že nedá si záležať na správnom jazyku svojich knižti- 
čiek; teraz jazyk je už značne lepší, ale obsah niektorých sošitov 
nešťastne volený. Horlivosť vydavateľská nám je veľmi vzácna, 
no dovolávame sa možnej dôkladnosti. Mladý spisovateľ Znachor 
(pseudonym) vydal v Pešti v preklade dva divadelné kusy: Za živa 
mŕtvi manželia a Dievča na vydaj alebo Prvé vohľady ; druhý (od 
Scribea a Mélesvillea) vyšiel nákladom Slovenského spolku peštian- 
skeho. Na vianočné sviatky Horovitz vydal Radosti maľučkých 



58 

V 24. obrazoch s veršíkaroí a Malé náhorné vyučovanie, Salva 
v Ružomberku Nezáhudky, poučno-zábavnú knihu pre deti, od Sláva 
Čebradského. 

Od Spolku SV. Vojtecha toho roku nedostali sme knižky. Fr. 
Richard Osvald vydal II. diel Pokladu kazateľského, obsahujúceho 
kázne Fr. V. Sasinka, a, ako druhý sväzok Knižnice katechetskej, 
svoju prácu: Praktická rukovät k vysvetľovaniu Malého katechismu] 
od tohože spisovateľa vyšla modlitebná knižka Anjelíčok, 

Cirkevnú literatúru evanjelikov osviežily dva momenty: synoda, 
otvorená 5. decembra, a SOOročná pamiatka narodenia cirkevného 
spevca Tranovského. Z obrany Slovákov proti synode vzniklý spis, 
vydaný v Turč. Sv. Martine: Čo sa robí v cirkvi evanjelickej dľa 
augsb. vyznania v Uhorsku ? i broáúra Uzavretia dištriktu ev. a. v. 
preddunajského v otázke synodálnej ; u Salvu v preklade vyšiel grófa 
L. N. Tolstého Ján Hus, venovaný vyslancom slovenským na sy- 
node, a Modlitby za cirkev, zvlášte z príležitosti shromaédenia sy- 
nody 1891 — 1892, Ján Mocko dielom svojim. Život Jura Tranov- 
ského, vydaným v Senici u Bežu, stal sa velmi vzácnym historikom 
literárnym ; o slávnosti v Liptovskom Sv. Mikuláái dňa 26. augusta 
Jur Janoška vydal: Tristoročná pamiatka narodenia Jura Tranov- 
ského. U Bežu vyšlý pre potrebu školskú dva Zpévníky — jeden 
je výfah z Tranosciusa, druhý zo Zpévníka. Michal Bodický vydal 
u Salvu v Ružomberku knihu kázní: Svédectví víry. 

V časopisectve slovenskom stala sa zmena, že Kazateľňa, vy- 
dávaná Fr R. Osvaldom, pretvorila svoju prílohu v Literárne lÁsiy, 
Na samom konci roka ludový orgán sv.-vojtešského spolku, Pútnik 
Sv. Vojtešský, ztratil svojho doterajšieho redaktora; bola by ujma 
pre literatúru slovenskú, keby pán Andrej Kubina, vzácny básnik 
a znamenitý populárny spisovatel, odvrátil sa od nej na svojej novej 
postatí. 

Z úspechov slovenskej literatúry za hraniciami slovenčiny pri- 
pomíname, že najväčšia novella Vajanského, Letiace tiene, vyšla 
v ruskom časopise petrohradskom, Syn Otečestva. 

Na naše pomery velká udalosC literárna pripadne novému roku. 
Kníhkupecko-nakladatelský spolok v Turc. Sv. Martine započne svoju 
činnosť vydaním sobraných diel veľkého básnika slovenského Hviezdo- 
slava. Nakoľko spolok prikročil k dielu ešte tejto jasene, oprávnení 
sme spomínať to už tu. 

Z amerikánskych časopisov slovenských zanikly Katolícke No- 
viny, a povstala Jednota ; vychodily teda koncom roka v Pittsburgu 
Anierikánsko'Slovenské Noviny, v Clevelande Jednota a v New Yorku 
Slovák v Amerike. Dôkaz, ako tratí sa slovenský národ zo svojej 
starej \lasti. Strašné svedectvo proti uhorskej vláde! 

Vládna akcia, namorená k maďarčeniu slovenského národa, toho 
roku viedla k uzákoneniu takzvaných óvod, detských opatrovnf, 
v ktorých slovenská mlaď už od svojho tretieho roku má byť vy- 
učovaná maďarskému jazyku. Kultúrne snaženie Slovákov javilo sa 
i tvorením musea a knižnice v Dome v Turčianskom Sv. Martine. 
Sbierky na základinu slovenského gymnásia v druhej polovici roka 



69 

temer prestaly, ako by možnosf už bola vyčerpaná. Spoločenská 
činnosť naša najživšie tiekla v Turč. Sv. Martine: horlivý Spevácky 
spolok neustával v sríaďovaní divadelných predstavení ochotníckych. 
Divadlu nášmu dostalo sa vzácneho daru od Umeleckej besedy praž- 
skej v opone pre javište, práci to českého maliara Y. Maska. Okrem 
Sv. Martina divadelné ochotnícke predsta^renia boly v Hornom Jasene 
(v Turci) a v Petrovci. Duch Slovákov znamenite bol povznesený 
navštevovaním pražskej výstavky. Nepríatelstvo, v ktoré evanjelická 
cirkev uhorská postavila sa proti slovenskému národu, vyrazilo sa 
najmä v prenasledovaní a pokutovaní Štefana M. Daxnera, tohoto 
neohroženého borcu za slovenskú národnosC. Následkom ešte minulo- 
ročnej volby biskupa Baltíka bol prešporský process dr. Miloša 
Štefanoviča. Ako z toho, čo predchádzalo tomuto processu, tak 
i zo samého deju v dvorane súdu, dobre padlo videf Slovákom, že 
v mladom advokátovi prešporskom vyvinul sa pre ich vec muž ne- 
ohrožený, dejatel národný, na ktorého, čo by čo bolo, možno sa 
spolahnút. 

Pozostáva nám odobrat sa od drahých našich zosnulých. V Hor- 
nom Trenčiansku umrel v eminentnom smysle slova príkladný kňaz 
Pavel Valiasek. Kto vedel vytrhnúc z biedy jednu celú obec a za- 
bezpečit jej dobrobyt, ten nežil darmo. Farár a dekan Valiasek má 
zvláštny pomník v Nesluši ; len spisba slovenská je ešte povinná, 
pre poučenie iným, zvečnií jeho účinkovanie v prospech ludu, ktorý 
bol mu sverený. Toho roku ztratili sme skladateľa najkrajšej slo- 
venskej piesne (Hqjže, Bože), Augusta H. Krčméryho, ev. farára 
v Badíne, s úspechom pracovavšieho i literárne. Umreli ďalej verní 
národovci slovenskí, katolícki faráií Franko Tóth, Anton Enopp, 
Vojtech Sásik, Eduard Špaček, na Spiši Eduard Korponay, dobro- 
dinca ľudu i ako zakladateľ spolkov miernosti, i ako spisovateľ 
svojimi knižkami protipálenéenými. Z duchovenstva evanjelického 
pominuli sa Ľudovít Semian, vrstovník, sused a verný priateľ sláv- 
neho Jozefa M. Hurbana, Michal Boor, bývalý redaktor Korouhve, 
a Gustáv Černák. Umreli Samuel Bodorovský, bývalý hlavný notár 
mesta B. Bystrice, podporovateľ slovenských národných podnikov, 
Michal Valášek a na gemersko-malohontskom ohrozovanom brehu 
slovenskom Ján Jerem a Ján Zvára. Za A. H. Krčmérym odobrali 
sa i jeho mladší bratia, Eugen, bývalý kníhkupec Matice Slovenskej, 
a Viliam v Ružomberku. V amerikánskom vyhnanstve skonal Bohu- 
slav Laciak, najprv pomocný professor na slovenskom gymnásiume 
vo Veľkej Revúci, potom farár na Mičinej pri B. Bystrici Nech 
odpočívajú v pokoji! Šk. 

Niet plemena maďarského. ÚprimnosC. ktorej vôbec ne- 
bolo v historickej literatúre maďarskej, začína sa javiť v prácach 
dr. Ladislava Réthyho. V Pohľadoch (1890) zmienili sme sa o jeho 
rozprave, v ktorej dokazoval, ako bol maďarský element zveladený 
Arménmi; teraz tlačí knihu {A magyar nemzet s a nemgetiségek *) — 

*) Vydavateľ Leo Révai, v Peáti, ceoa 1-60 kr, 



eo 

Maďarský národ a nemaďarské národnosti), ktorej základná my- 
šlienka je, že Maďari podľa plemena už neprislúchajú k národom, 
s ktorými spojoval by ich jazyk. 

Dotyčné po vodu a histórie maďarského jazyka — hovorí Réthy ^) — 
veda rozhodla, že prislúcha k uralsko-altajskej vetvi, ktorá, roz- 
delená na mnoho jazykov a nárečí, rozprestiera sa od Oby a Volgy 
po Finsko a norvéžske brehy, ale nachodil sa v potyku s tureckými 
plemenami východnej Európy a Asie. Tomu, čo vystúpili sme zo 
sväzku týchto národov, je už tisíc rokov: náš národ odvtedy pre- 
tvoril sa snáď natoľko, že podľa plemena už ani nepatríme ku 
kmeňom, s ktorými spojuje nás jazyk. Keď Maďari a k nim pri- 
stúpivší Eabari zaujali Pannoniu, okolo Dunaja a Tisy našli sla- 
vianske národy a zlomky Avarov. Chceli sa hnát ďalej na západ, 
ale postavily im medze najprv dve porážky, potom prijatie kresťan- 
skej viery. Spojenie so západnou cirkvou priviedlo k nim mnoho 
kolonistov so západu Európy. Medzitým od východu ešte tisli sa 
národy : Kumánmi vytlačení zo svojich moldavských sídel prišli do 
Uhorska Pečenegi a boli prijatí. Za časov Gejzu I. do Spiša pri- 
sťahovali sa Nemci; Sasi osadili sa v Sedraohradsku. V XIIL sto- 
letí. Mongolmi vytisnutí, prišli Kuraáni. Po mongolskej pohrome, 
ktorá zastihla i Uhorsko, boli vítaní kolonisti zo západných ná- 
rodov. Na východe Uhorska rozložili sa Rumuni, na severo-východ 
prišli Rusi. Už po nešťastí na Košovom poli zjavil sa prvý roj 
Srbov. Nastúpilo turecké panstvo ; po jeho zlomení viedenská vláda 
kolonisovala : odtiaľ sú v dolných čiastkach krajiny i v Zadunajskú 
Nemci a popri nich zlomky rozličných národov. V Sedmohradsku 
udomácnili sa Arméni. 

Že takéto prúdy toľkých národov nezadusily maďarstvo, spiso- 
vateľ to vysvetľuje nasledovne: 

Uhorsko je dobre vyvinutým geografickým celkom. Srdce našej 
krajiny tvoria dolné zeme, pretekané Dunajom a Tisou ; tieto veľké 
rieky spájajú v sebe celý vodný S}Stém Uhorska. Na hraniciach 
severnej a východnej tento vodný systém obkľúčený je ozrutnou 
reťazou hôr, od juhu a západu však priliehajú k nemu hory, ktoré 
Uhorsku, ako hlbokému bassinu, sú hraničnou ohradou. Na takomto 
území panujúcim plemenom stane sa to, ktoré drží v svojich rukách 
nížiny. Obyvateľ hôr ide za smerom riek: • všetky jeho snahy na- 
morené sú ta, kam valia sa jeho vody. Horno-uhorský Slavian 
i obyvateľ sedmohradských hôr odkázaný je prírodou na to, aby 
pozeral na dolnú zem. Na takomto území, ako je Uhorsko, v oby- 
vateľstve vyvinie sa podobnosť, trebárs ono bolo by rozličného pô- 
vodu a malo rozličnú kultúru. Tak utvorilo sa a tak tvorí sa dnešné 
maďarstvo. Keď začneme ho rozoberať, od najvyšších kruhov až po 
najnižší ľud, v maďarstve nájdeme všetky národy tejto krajiny. 

Pečenegi, Kumáni a dolnozemskí Slaviani z doby Arpáda po- 
maďarčili sa tak, ako nemecké a vlašské mestá : Satmár, Debreciu, 



') Máme pred sebou čast jeho diela, prečítanú toho leta v Etnografickom 
spolku peátianskom* 



61 

Tata, Segedín, Koložvár, Torda, Stolný Belehrad. Z aiistokracie sú 
pôvodom nemecké rodiny: Báthory, Amadé, Szentgyôrgyi, Bánfify, 
Forgách, Halier, Wenkheim, Hadik, Splényi; vlašské: Lorántfy, 
Ráday, Cibak, Deméndy, Eorda, Odeskalchi, Pallavicini, Bolza, 
Baldácsi. Zo Švajčiarska pochodia Degenfeld-Schomburg, Migazzi; 
francúzskej alebo normanskej krve sú rodiny : Bethlen, Apafy, Dru- 
geth, de la Motte, Dezasse, Aspremont. Juhosláviám sú Zriňovci, 
z ktorých je jeden sihofský hrdina a druhý veľký básnik maďarský, 
ďalej rodiny Gara, Grassalkovich, Csekonich, Festetich, Széchen, 
Keglevich, Hugonnay. Slováci sú Podmanickí, Badvauskí, Jesená- 
kovci a množstvo rodín vysokej šfachty. Slávni Rákócovci sú haluzou 
českej rodiny Radvan, ktorá v Arpádovskej dobe prišla do Uhorska. 
Poliaci sú Thôkôli, Luzsénszky, Zselinszky. Z rumunsko-bulharskej 
krve pochodili Ján Hunady a jeho syn král Matiaš, podobne rodiny 
Majláth, Jósika, Dragfí. Rodina grófov Earácsonyich je arménska. 

Stredné zemianstvo je ešte rozmanitejšie, v ňom veľkými mas- 
sami zastúpené sú všetky uhorské národnosti. A v cirkvi, na poli- 
tickom poli, vo vede a umení predstavuje sa nám nie menej pesti*ý 
obraz. Z biskupov našich nemaďarského pôvodu boli : Mikuláš Oláh, 
Ján Vitéz, Ďorď Draskovich, A. Dudich, Peter Beriszló, G. Pata- 
chich, Ján Scitovský, Bela Bartakovich, Arnold Ipolyi, Haynald. 
I dnes sú na čele katolicismu: Samassa, Schlauch, Homig, Lôn- 
hard. (Dokladáme : Császka, Roskoványi, Zalka, Dulánszky, Schuster, 
Steiner.) Y politike Slavian Kossuth spôsobil epochu; o pol sto- 
letia včaššie vykrvácal ako martýr za idey uhorskej svobody Ignác 
Martinovič. Vo vede popri maďarských starých menách vyznačujú 
sa Nemci, Slaviani, Židia: Bél, Pray, Schwartner, Rómer, Hun- 
falvovci, Vámbéry, Lenhossék, Wenzel, Herman, Pulszky. V novi- 
nárstve maďarskom prvý pokus urobil Matej Rath ; v básnictve len 
od Gvadányiho po Petôfiho (Petrovič) koľko je Nemaďarov.. V ume- 
niach a belletristickej literatúre: Arménka Kornélia Hollósi, Me- 
gyeri (Stand), Kornélia Prielle; Fr. Liszt, Erkel, Volkmann, Re- 
ményi, Munkácsy, Vas Gereben, Adolf Ágai, Gregor Csiky. ' 

Ako príval snosí prst s hôr, tak ľud hrnie sa na nížiny. V prie- 
behu našej histórie milliony obnáša počet tých, ktorí rozmnožili, 
zveľadili maďarský národ, v ňom nahromadili majetku, intelligencie 
a, srastení s maďarským elementom, prevzali jeho tradície, ducha 
jeho neprestajne osvežovali, chybujúcimi črtami doplňovali. Pochop 
maäarstva nie je totožný s pochopom plemena. Maďari nie sú al- 
tajský ľud, dávno-pi*adávno nie sú ním. S etnologického stanoviska 
maďarstvo nemožno a nesvobodno považovať tak, ako ostatné ná- 
rodnosti tejto krajiny, Maďar, Nemec, Slovák, Rumun nie je jednaký 
etnologický pochop. Slováci, Nemci, Rumuni atď. sú plemená (race), 
8 jednotnými vlastuosfami, totožným temperamentom, celistvým cha* 
rakterom demosu, tvoria samy v sebe zatvorené, ustálené, určité 
celky, naproti tomu maďarstvo je výsledkom splynutia všetkých ná- 
rodov tejto krajiny. 

Réthy pokladá to za útvar akýsi vyšší — vyšší než sú ostatné 
národy. Tohoto jeho vkusu nedotýkame sa. Nech len teší sa s Vám- 



62 



bérym, ktorý pfsal mu po prednáške v Etnografickom spolku : „V ta- 
kom maďarskom národe, aký Vy predstavujete, každý nájde si miesto, 
a túto svätú zem každý môže pokladať za svoju ''. Šk. 



Tlhorski Kusi a Vedecká akadémia maďarská. Y ru- 
skom Zemepisnom spolku v Petrohrade (reorpa«Hqec£oe o6mficrBo) 
1. decembra Alexej L. Petrov mal prednášku o uhorských Rusoch. 
V prednáške svojej spomínal, že — ako oni hovoria — uhorská 
Rus predstavuje mnoho interessantného, ale je vôbec málo pre- 
študovaná ako s historickej, tak i s etnografickej stránky. Zpráva, 
ktorú čítali sme o tejto prednáške (v Nov. Vremeni), ícončí tým, 
že Zemepisný spolok ruský, hotoviaci sa podniknúť historické i etno- 
grafické preštudovanie uhorskej Rusi, hodlá použiť pomoci Vedeckej 
akadémie maďarskej. 

Zpráva je málomluvná, no tak sa zdá, že spolok riešil tak na 
návrh samého A. L. Petrova. Alexej L. Petrov chodil v Uhorsku, 
bol i v Pešti; tu poznal sa s učenými luďmi maďarskými, ktorí 
spoločensky sú snáď i ľúbezní. Hútajúc potom o zanedbanom po- 
ložení uhorskej Rusi, hneď mal plán hotový. S pomocou maďar- 
ských učených — myslel si — lahko bude tu pracovať ! No pomýlili 
ste sa, Alexej Leonidovič; dívajúc sa na uhorskú Rus a na Ma- 
ďarov, zabudli ste si na nose ruské okuliare. To nie ako u vás. 
U vás učení študujú jazyk a vôbec byt na pr. vašich mohamedánov ; 
máte na to celé inštitúcie, katedry. Fo vašich ďalekých východných 
mestách sú bibliotéky a musea, predstavujúce byt a život takzva- 
ných vašich inorodcov. (Vy pre biedne, nekultúrne národíky Vogu- 
lov, Votiakov, Čuvašov, kočovných Tungusov a Jukagirov máte po- 
menovanie inorodcov — my, hoc boli sme vždy vážnym faktorom 
pre túto krajinu, v jazyku Maďarov voláme sa cudzí.) Vo vašej 
literatúre sú celé malé literatúiy o duchovnom živote inorodcov 
vašich. Váš minister vnútorných diel, nebohý D. A. Tolstoj, dal 
sprievodný list dvom Maďarom, Munkácsimu a Pápaimu, keď šli na 
Ural študovať svojich súplemenníkov; v sprievodnom liste nakladalo 
sa miestnym vrchnosťam, aby im vo všetkom šly na ruku. Predstavte 
si, Alexej Leonidovič, vás ako boli by privítali len v Užgorode, 
keby ste boli povedali, že idete študovať svojich bratovi 

Maďarská akadémia a maďarskí učení, či k nej prislúchajúci 
či mimo nej stojací, vedia o uhorských Rusoch len tolko, o kolko 
ich je menej od jeduoho sčítania obyvateľstva do druhého, na pr. 
od r. 1880 do 1890. Na akej ona pomoci môže byť ruskému Zemepis- 
nému spolku v diele preštudovania uhorských Rusov? Maďarská veda 
môže sa usilovať poznať psa alebo neviem akého zvera, no podkarpat- 
ského Rusa alebo Slováka vzala by si za predmet len vtedy, keby už 
bol pod zemou, v hrobe. Nás Slovákov je značne viac než podkarpat- 
ských Rusov, a celá maďarská učenosť zná o nás len to, že sme — 
panslávi. Nezná o našom duchovnom živote ničoho; temer nezná, 
že okrem politických novín máme literatúry. A to vtedy, v takom 
čase, keď najväčší poetický talent v tejto krajine patrí našej litera- 
túre. Keby slovenskí poeti Hviezdoslav a Vajanský žili niekde na 



63 

Sumatre a písali jazykom malajským, maďarskí učení iste aspoň 
z nejakej nemeckej knihy boli by ich už ^odokryli a boli by sa 
sponáhlali pochvastat sa svojou učenosťou. Že poeti naši tvorbami 
svojimi hlásajú neuhasiteľnosf slovenského ducha, maďarská učenost 
nechce radšej ani počut o nich. U Slovákov treba všetko ignorovať, 
aby nikto nevedel, že v krajine tejto jest čo len iskierky iného, 
ako maďarského ducha. Takí sú maďarskí učení ludia, mnohovážny 
Alexej Leonidovič. A keď sú takí oproti Slovákom, veru oproti 
podkarpatským Bušom nie sú lepší. Lebo títo sú ešte bližší vám, 
než my Slováci. Veď viete, ako to hovorí váš Ťutčev o iuostran- 
ných Slavianoch: 

Bam — He npo^aeTca Pocdfl, 

Poccíh — He npon^iiOTib Bacb! ŠL 



-•W 



Literatúra. 

Živa. Časopis pŕírodnický. Redaktori dr Boh. Baýman, pro* 
fesor chémie na české université, a dr. Fr. Mareš, profesor fysio- 
logie na české université. Majetník, vydavatel a nakladatel J. Otto. 
V Praze. Ročník II., číslo 1. 

Žive, ktorú bol vydával slávny Purkyné a ktorá svojím časom 
dobre známa bola i na Slovensku, so vzrastom českej vedy dostalo 
sa pokračovania. Dvaja professori českej university vlani u Ottu 
začali vydávať pod tým samým názvom prírodnícky časopis, ktorý 
usiluje sa byt dôstojným pokračovaním Živý, založenej Purkynom. 
Obsah tohoročného 1. čísla: Chémie v biológii. Od Bohuslava Raý- 
mana. — Novéjší práce Machový v akustice. Podáva assistent Boh. 
Mašek. 1) O akustických vlnách explosivných. 2) Mechanické zjevy 
ve vzduchu kolem letícího projektilu. — Rozhledy : O Vernebvském 
popularisování pŕíroduích véd vúbec a u nás zvlášt. Od dr. F. J. 
Studničky. — Čo jest pivo? Od Fr. Chodounského. — Črty z no- 
véjší literatúry žlázy štítne. Od L. H. — Povodeň v Čechách r. 1890, 
od prof. dr. Augustína. — Fysiologicko-psychologické studie o vý- 
voji zraku u detí a u operovaných od narození slepých. — O ce- 
stách afrického cestovateľa dr. A. Steckera. — Smés: Človek a 
človečenstvo. Svítící žížaly. Živa vychodí 15. každého mesiaca 
(vyjmúc júla a aug.), predpl. cena na pol roka 2 zl. 50 kr., na 
celý rok 5 zl. 

Český lid. Sborník venovaný studiu lidu českého v Čechách, 
na Morave, ve Slezsku a na Slovensku. Redaktori dr. Lubor Niederle 
a dr. Čenék Zíbrt. Vychádza každé dva mesiace vo sväzkoch 6-hárko- 
vých; predplatné 4 zi. na celý rok. Nakladatel F. Šimáček v Prahe. 
Sošit 1. a 2. 

U bratov Čechov v obore kultúrnej histórie slavianskej vynikol 
za posledných rokov svojimi vážnymi trudami mladý učený, dr. Čenék 
Zibrt. Činnosť jeho prirodzene viedla k založeniu orgánu, na ktorý 
tu ideme upozorniť. V knižkách Českého Lidu bude vzdelávaná 
antropológia, archäologia, folkloristika a kultúrna história česko- 
slovenská. (Redaktorom antropologickej a archäologickej časti i e 
dr. Lubor Niederle.) V Pohľadoch často bude reč o tomto sb^ 



6i 

teraz ukážeme len podla nápisov obsah vyšlých dvoch sošitov. V 1. : 
České lidové vyšívaní na zemské jubilejní výstave. Referuje B. 
Tyršová. — Povéiy a zvyky lidu moravského pri hospodáŕství. Na- 
psal F. Bartos. — O kroji lidu slovenského. Píše Jan Koula. — 
O nasí svetské písni lidové. Napsal O. Hostinský- — Sbor českých 
bratŕí v Náchodé. — Hroby se skrčenými kostrami v Čechách. — 
Ze selské kuchyne, obrázok z Českobrodska. — Vodník v podaní 
lidu českého. — Zprávy o nálezech Whaeologických. — Z pozft- 
statkft Berounské knihy svedomí. — Ze žďárských hor. — Staré 
zvyky v okolí Domažlic. — Rozhled po lužické folkloristice. — 
Relací v príčine obnovení a vsazení mezníkAv mezi rolími nad Po- 
lepy. Lidové podaní české o škytavce. Referáty o spisoch. Referáty 
o časopisoch. Literatúra. Časové zprávy. Otázky a odpovedi. — 
Sošit 2. : Hroby se skrčenými kostrami v Čechách. (Pokr.) — Li- 
dové povídky o panovníkovi, povolaném od železného stolu. — 
Povery a zvyky lidu moravského pri hospodáŕství. (Pokr.) — České 
tance. — Ze selské kuchyne. (Pokr.) — Svédectví mŕtveho. — 
České lidové vyšívaní na zemské jubilejní výstave. (Dokonč.) — 
O naši svetské písni lidové. (Pokr.) — O kroji lidu slovenského. 
(Pokr.) — Zpráva o skŕítkovi z r. 1382. Zprávy o nálezech ar- 
chaeolegíckých. Slovo o úkoloch našeho pŕíslovnictví. Atď. V každom 
sošite pekné vyobrazenia. 

Slavianskoje Obozrenie (CjtaBancKoe Oôoaptme). Do- 
terajšie Slavianskija Igvestia, vydávané v Petrohrade pri podpore 
Dobročinného slavianskeho spolku, prestanú a na ich miesto bude 
vychodiť od januára 1892 v Petrohrade mesačný historicko-literárny 
a politický časopis Slavianskoje Obozrenie, pod redakciou známeho 
slavistu Antona S. Budiloviča, professora varšavskej university. Pro- 
gram časopisu je nasledujúci : 1) Články o slavianskych literatúrach, 
slavianskej etnografii, histórii a politike. 2) Dopisy. 3) Letopis 
udalostí slavianskeho života v oboroch: politickom, náboženskom, 
spoločenskom a literáruom. 4) Kritika a bibliografia. 5) Zprávy 
o účinkovaní slavianskych spolkov a iných podobných inštitúcií. 
6) Všeličo. 7) Prílohy: preklady z diel slavianskej belletristiky. 
8) JPodobizne slavianskych dejateľov. 9) Oznamy. 

Primerane tomuto programu Slavianskoje Obozrenie stavia si 
za úlohu spracovať vo forme všeobecne prístupnej otázky o súčas- 
nom položení a historickej minulosti Slavianov východných, južných 
a západných, v súvise s bytom a históriou iných, historicky sviaza- 
ných s nimi národov kresťanského východu. Základnou myšlienkou 
časopisu bude idea duchovného bratstva týchto národov, ponímaná 
v širokom kultúrno-historickom značení. Otázky slavianskej litera- 
túry, etnografie, histórie budú v časopise na prvom mieste. Sla- 
vianskoje Obozrenie bude vychodiť mesačne na 8 — 10 hárkoch, vždy 
v druhej polovici mesiaca; predplatná cena na rok 8 rublov alebo 
10 zl. r. č., na pol roka 4 rub. alebo 5 zl. r. č., na štvrť roka 
2 rub. alebo 3 zl. r. č. Predplatné prijíma redaktor-vydavatel prof. 
A. S. BudíÄvič vo Varšave (Kručaja uL, 13), mimo Ruska medzi 
inými kníhkupectvá: Librairie Russo-Slave H. Roskoschny v Lipsku, 
Eduard Valečka v Prahe, G. Szelinski vo Viedni. 

-M* 



Bok 1892. SoSit 2. 

Slovenské Pohľady. 

Slovenské miestne názvy. 

Podáva Pavd Križko. 

r 

Úhlavní odporníci a nepriatelia všetkého, čo je slovenské, — 
ľudia to krótkozrakí, chytili sa pred krátkym časom s mravenčou 
pilnosfou do práce, aby pomaďarčili na území slovenskom miestne 
názvy, tvrdiac, že chcejú iba nazpäf uviest názvy pôvodné, ktoré 
časom vraj vytratily sa boly zo života a postúpily miesta svoje 
názvom iným, názvom slovenským. 

S ľuďmi tohoto kalibru hádaf sa znamenalo by myt černocha, 
aby stal sa bielym, a preto ani nepíšem im k vôli tieto riadky. 

Miestne názvy nie sú ustrúhané rozkazom podžupanským, ani 
nie vytokárené nápadmi spáleného a prepiateho mozgu, ale sú zro- 
dené potrebou životnou a utvorené ľudom slovenským pred mno- 
hými vekmi a uprávnené mnohostoročnýra, ba niektoré z nich asnáď 
i viac než dvetisícročným nepretržitým užívaním prežijú — o tom 
som pevne presvedčený — i všetkých tých, ktorí by ich mileradi 
chceli vykoreniť. 

Slovenské miestne názvy nepotrebujú moju obranu. 

No majú ony i svojich priateľov a verných prechovávatelov 
i u vzdelancov, ale obzvlášte u pospolitých synov a dcér sloven- 
ských, a ku týmto prehovorit dakoľko slov o miestnych slovenských 
názvoch: to je mojím cieľom. 

Mnohému snáď bude zdaf sa práca táto prácou zbytočnou a 
mnohému malichernou, no istý som, že neodsúdi ju žiaden roz- 
umný človek, ktorý neuspokojí sa iba s povrchným obzretím miest- 
nych názvov, ale vhĺbi sa spolu so mnou do nich a obzre si ich 
bližšie a dokonalejšie. 

A zasluhujú toho plným právom! 

Niet kraja a okresu, niet obce, niet honu, vrchu, doliny, úbočia, 
niet rieky, potoka, žriedla, ba snáď ani studničky, slovom niet 
kúska a kútka zeme na celom šírom Slovensku, ktorý by nemal 
svojho vlastného názvu, a kamkoľvek pohne a obráti sa noha naša, 
všade stretáme sa s kroka na krok s miestnymi názvami. Ony 
okružľujú nás na všetkých stranách a tvoria velikánsky lexikálny 
materiál a historický archív, ktorý môže nám podaf mnoho svetla 
ohľadom našej národnej minulosti, ak budeme v stave náležité ho 
upotrebiť a vykoristit 



66 

Pohľad na miestne názvy a rozhlad v ich nesúladnom zdanlivé 
množstve prichodí mi sťa prechádzka po kvitnúcej lúke. Ako pasie 
sa tu ľudské oko na najrozmanitejších barvách a ako tu nevídaf. 
pri povrchnom pohľade žiadneho radu a skladu, tak i vo velikom 
množstve miestnych názvov panuje veliká rozmanitost a zdá sa, že 
sú i ony bez všetkého radu a skladu a že netvoria harmonický 
celok. 

Pre svoje množstvo a takrečeno všadeprítomnost stály sa nám 
miestne názvy naše každodennými v tom smysle, že si ich takmer 
zhola nič nevšímame a za vec nič ueznamenajúcu a ľahostajnú ich 
považujeme. 

Ä predsa sú mnohé z nich najstaršou, bez všetkej pochyby 
ešte hlboko do predkresfanských dôb siahajúcou, živou našou starinou. 

Dôkaz a známku svojho veku, alebo — lepšie rečeno — ob- 
dobia nosia premnohé miestne názvy samy v sebe, no pri iných, 
tiež veľmi značných počtom, možno dokázať i listinami, kedy po- 
vstaly, a koľko-toľko systematicky sostavené a kriticky prebrané 
soznamy miestnych názvov v stave sú dať nám vývod i o posial 
ešte netušených veciach a odpoveď neklamnú na mnohé, pradávnej 
našej minulosti týkajúce sa otázky. 

Toto moje tvrdenie budú istotne mnohí považovať nie-Ii za 
prehnané a bláznivé, teda aspoň za prílišne smelé, no dúfam, že 
podarí sa mi nedôverčivých Tomášov presvedčiť o tom, že ma 
oprávňujú k nemu plnou mierou samy naše miestne názvy. — 

Žiadúcnym, veľmi žiadúcnym by bolo, keby sme už mali hotovú 
úplnú sbierku nielen slovenských, ale vôbec všetkých slovanských 
miestnych názvov, lebo tak mohli by sme o nich vyniesť lepší a 
základuejší úsudok i nadobudnúť mnohé, na minulosť Slovenstva a 
Slovanstva vzťahujúce sa dáta Potreba toho sta'a sa už od dlhšieho 
času — povedal bych inštinktívne — citeľnou, lebo ved zavše ho- 
vorieva sa o miestnych názvoch a ich sbieraní i v súkromných 
kruhoch i vo verejných listoch, predsa však nemáme posiaľ hotovej 
sbierky ani slovenskej, tým menej všeslovanskej. 

Jednoduchý pohľad na zemevid poučuje nás, že mnohé miestne 
názvy sú bud v totožnej, bud vo viac-menej zmenenej forme roz- 
šírené všade, kde Slovanstvo žilo a žije. Z toho možno zatvárať, 
že také názvy buďto pod vplyvom totožných pomerov a okolností 
u rozličných slovanských národov samobytne povstaly, budto že 
daktorou slovanskou vetvou utvorené potom inými kmeňmi boly 
postupne prejaté a na ich území nimi udomácnené. 

Pravde podobným je, že niektoré z miestnych názvov patria 
až hen tej dobe, kde Slovanstvo ešte tvorilo jeden celok a nebolo 
rozdrobené na vetve a národy. 

Ktože by nevidel hned na prvý pohľad blízku príbuznosť a 
rodinný sväzok na príklad medzi naším Dunajom a Dunajcom s je- 
dnej a ruským Donom s druhej strany? Komuže nie je známo, že 
na území slovenskom tečie Morava a v bulharsko-srbských údeloch 
iná rieka tiež tak menovaná? Ktože by mohol tajiť, že miestne 
názvy Orava a Oravce v Hornouhorskú sú totožné a tenže kmeň 






67 

ako i Oravica v najjužnejších končinách tejže zeme? A Praha česká 
s Prahou poľskou pri Varšave, slovenské Krakovany a poľský Krakov, 
náš Novohrad a ruský Novgorod nie sú totožné názvy? 

A takýchto i týra podobných príkladov mohli by sme sosbierať 
značné množstvo. 

No len mimochodom chcel som poukázať na toto príbuzenstvo 
slovanských miestnych názvov, predmetom naším budtež na teraz 
výlučne miestne názvy slovenské. 

Tvorenie miestnych názvov zdá sa byt na prvý pohľad čisto 
náhodným, žiadnym okolnosfam a žiadnym zákonom nepodlieha- 
júcim, človek by myslel, že naši predkovia, dávajúc mená čiže 
vlastne názvy svojim obciam a krajom, nepodliehali zhola žiadnym 
vlivom a názvy nimi utvorené že sú iba jednoduchým výtvorom 
okamžitých nápadov a čfročistej fantásie. A predsa, prizreme-li sa 
bližšie ku veci, vidíme, že je tomu nie tak, íile že i tvorenie miest- 
nych názvov dialo sa dľa istých pravidiel a bolo podrobené istým 
okolnostam a rozličným vplyvom. Mohli by sme riecC plným právom, 
že i tvorenie miestnych názvov podliehalo móde. 

Móda v dnešnom smysle tohoto slova bola síce našim praotcom 
a pramatkám vecou neznámou, no nemožno odtajif, že menily sa 
ich zvyky a obyčaje z času na čas dľa toho, ako menil sa svet a 
životné i spoločenské pomery spolu s nimi a že zavládnul vše novší 
prúd, v ktorom zrodil sa i nový a novší druh miestnych názvov, 
A práve tento občasne meniaci sa zvyk bol a je pravým starším 
bratom terajšej módy, bárs nerodil sa ani v Paríži, ani v žiadnom 
inom meste razom, ale tvoril sa postupne a nebadane dľa toho, 
ako vrelo a varilo sa v hlbinách národnej bytnosti. 

Prizrime sa tejto veci trochu bližšie. 

Po tatárskom plene stály i v našej domovine mnohé kraje 
pusté a ich majitelia snažili sa ich zaľudnatiť i privolávali zo su- 
sedných zemí osadníkov a tým dávali okrem istých výhod, výsad 
a nadpráv i pusté kraje a lesy, aby zakladali v nich osady. 

Tak povstaly na území slovenskom početné Lehoty, Lehôtky, 
Poruby, Porúbky, Opatové a Opatovce a Nemcami pozakladané 
„Häu"-e. 

Obdobie, v ktorom bolo zvykom tvoriť takéto miestne názvy, 
možno určiť dľa hodnoverných, v hojnom počte zachovavších sa 
listín na čas od polovice trinásteho storočia až do polovice pät- 
násteho. 

Lehota = terminus v priestore, totiž nie zemianske ani nie 
poddanské a pritom celkn u určite ohraničené územie, a lehota = 
terminus v čase, totiž úplná svoboda od akéhokoľvek poplatku a 
dane obyčajne na úplných 16 až do 20 rokov, to bolo za dve sto- 
ročia prostriedkom u zemských pánov, ktorí snažili sa užitočnými 
urobiť mŕtvo ležiace čiastky zo svojich majetkov týmto spôsobom, 
a túžbou u cudzincov — dosťahovalcov a tuzemcov — poddaných, 
ktorí dychtili za domovom a koľkou-toľkou svobodou a neodvislosťou. 
A táto okolnosť stala sa matkou pre celý i"--^-— -'—^ slovenských 
miestnych názvov. 

5* 



Pred tatárskym plenom a po roku 1450 nezrodil sa ani jeden 
jediný taký názov, lebo nepovstala ani jedna jediná taká obec, a 
tak teda móda, čiže zvyk a obyčaj tvorit do tohoto odrodu patriace 
miestne názvy trvala asi za dve storočia a o obciach takéto názvy 
nosiacich môžeme byť presvedčení, že povstaly len v tomto určitom 
období. 

Pre lepšie roztriedenie a rozoznávanie označme tento druh 
miestnych názvov názvami lehotskými. 

Celkom iný druh tvoria názvy takých obcí, zemí a vôd, ktoré 
boly a zostaly majetkom priamo zemianskym. Ony obdržaly názvy 
svoje v najmnožších prípadoch po svojich majiteľoch, lebo im ich 
dali čiastočne títo sami a čiastočne i ich susedia a lud bydliaci 
v tom okolí, kde povstávala daktorá nová kúria, majer alebo obec. 

Stávalo sa síce niekedy, že prvší majiteľ nazval svoju obec dľa 
svojho vlastného mena, no i v tom prípade, ak pôvodný tohoto 
druhu názov časom zamenený bol názvom iným, zachovalo sa v nov- 
šom názve meno novšieho a pozdejšieho majiteľovo. 

Tak povstaly miestne názvy Bušice, Čajkov, Ebedec, Fiľakov, 
Holovec, Ivančiná, Kalamenová, Kävice, Lublov, Mošovce, Ozdiná, 
Šašov, Sebeslavce, Šútovce, Vacov a mnohé iné 

Rozumie sa, že nie všetky z osobných mien pochodiace miestne 
názvy sú staby na jedno kopyto vybité a len pomocou jednej alebo 
dvoch prípon utvorené. Niektoré z nich, ako na príklad Radvan a 
• Laskár, zachovalý nám osobné mená čisté v pôvodnej ich podobe 
a bez ktoréhokoľvek prívesku. Avšak takéto názvy tvoria predsa 
len výnimky a z pravidla poznaC miestne názvy tohoto druhu po 
príponách ec, ce, iwa, ka, or, ova. 

Čo majú vyjadrovať prípony ec sl ce y slovenských miestnych 
názvoch, o tom teraz — dľa mojej skromnej mienky — ešte ťažko 
riecf posledné slovo; ľahšie to snácľ bude urobiť potom, keď bu- 
deii e mať celú slovenskú topografiu hotovú. 

Zdá sa, že prípona ec i v miestnych názvoch je príponou zmenšu- 
júcou a názov Moškovec že znamená asi toľko, ako Moškov malý 
majetok alebo Moškov domec (majer), prípona ce však že je i tu 
príponou súhrnnou (kollektívnou), a takže miestny názov Mošovce 
znamenať má Mošove majetky, alebo zeme, alebo snád domce, ak 
totiž Moš mal viacej poddaných alebo sluhov, ktorí vystavili sú- 
časne so svojím pánom tiež svoje domy a utvorili razom obec nie 
z jednoho — ako Paraštiná — ale z viac stavísk, domov pozostáva- 
júcu. Na toto zdá sa poukazovať i výraz „vicus" (= malá obec, 
dedinka, alebo osádka), použitý v listine z roku 1258, v ktorej 
Mošovce po prvý raz sa spomínajú. 

Že sú prípony ina, ka, ov, ova i v miestnych názvoch prípo- 
nami privlastňujúcimi, teda že Ivančiná, MaJužiná, Apka, Holeška, 
Budilov, Šašov, Peíová, Batková znamená toľko, ako obec alebo 
zem, poťažne kúria, alebo hrad, patriaca čiže patriaci Ivankovi, 
Malužovi, Apkovi, Holešovi, Budilovi, Šašovi, Peťovi, Ratkovi, 
o tom sotva možno pochybovať. 



Povstávanie pojediných tohoto druhu miestnych názvov sloven- 
ských možno jasno stopovat v drievnych listinách a pri četných 
takýmito názvami obdarených obciach snadno je í udaf budto cel- 
kom určite a správne, budto aspou približne a velmi pravdepodobne 
i rok, alebo prinajmenej desaťročie, v ktorom povstaly tieže obce. 

Obyčaj tvorif tohoto druhu miestne názvy trvala tiež asi tak 
dlho, ako pri názvoch lehotských, teda asi do polovice pätnásteho 
veku, a kvitla obzvlášte po tatárskom plene, keď zemianske rodiny 
počaly drobiť po otcoch zdedené majetky a pojediní ich členovia 
zakladat vše nové majere a kurie, ktoré potom vzróstly pomaly v celé 
väčšie-menšie obce. 

Kedy však začalo byt módnym, alebo po našský rečeno, kedy 
prišlo do zvyku tvoriť názvy do tohoto druhu patriace, to ovšem 
nemožno dokázať listinami, lebo tie u nás tak ďaleko nesiahajú, 
ale z prirodzenosti a podstaty samej tejto veci vysvitá, že mohol 
tento zvyk povstať iba potom, keď začaly udomácňovať sa i v našej 
vlastí feudálne pomery a následkom tých keď s postupným miznutím 
rovnosti medzi občanmi začaly povstávať zemianske majetky. A toto 
začalo sa asi pod prvým uhorským králom Štefanom, teda i po- 
čiatok týchto miestnych názvov sotva možno klásť do staršej doby. 

Obdobie, v ktorom povstávaly tohoto druhu miestne názvy, 
rozprestiera sa asi na pol piata storočia. 

Tieto a takéto názvy pomenujme k vôli lepšiemu rozhľadu ná- 
zvami zemianskymi. 

Pozdejšie než zemianske, avšak o niečo prv než lehotské, vy- 
skytujú sa také miestne názvy, ktoré označujú neslovenskú národ- 
nosť prisťahovalcov, založivších osobitné obce na slovenskom území. 

Takými sú Uherec a Uhrovec, všetky Nemce, Nemčany, Ne- 
mecké a Nemčice, Vlachy a Ylašky, České Brezovo a podobné. 

Najstaršie takéto názvy zjavujú sa v dvanástom, najmladšie 
však v pätnástnom storočí, a tak by bolo trvalo ich obdobie asi 
za 400 rokov; no ony vyskytujú sa veľmi poriedku. 

Sú to miestne názvy národné. 

Prv než zemianske, dávali naši predkovia svojim kostolom a 
okolo nich postupne povstávajúcim obciam mená svätých a poťažne 
názvy s kresťanstvom v súvislosti sa nachodiace. 

Do tohto odrodu patria nielen Svätý iMartin, Svätý Mikuláš, 
Peter, Michal, Anna, Helena, Maria a podobné, ale i všetky Pon- 
delky, Stredy, Štvrtky a Soboty a okrem tých snáď i mnohé iné, 
mne teraz ešte neznáme miestne názvy. 

či medzi kresťanské miestne názvy možno vriadiť po pi*avde 
a práve i tie četné Čierťaže, Čertovice, Čertove Vrchy a Studne, 
Peklá a Pekelníky, s ktorými stretáme sa na Slovensku, na to bolo 
by možno dať správnu odpoveď len potom, keby sme nad vFOtku 
pochybnosť určili, či slová peklo a čert stály sa známymi n. ^im 
praotcom len po prijatí kresťanského náboženstva. Náš ľud zná 
ovšem i čerta, ale pri tom spomína i diabla v tej istej jakovosti, 
a mne sa zdá, že toto posledné slovo k nám kresťanstvo donieslo, 
a pochop i názov čert že bol už našim pohanským praotcom známy. 



7Ô 

Svedčí za to jeho rýdzo slovanský kinen, a peklo tiež nemožno od- 
vodiť ani z latinskej, ani z gréckej, ani z hebrejskej reči. 

Po tatárskom vpáde nebolo viac obyčajou dávaC obciam kre- 
sťanské názvy^ i pred tou dobou sú v listinách už len zriedka na 
to príklady, a tak teda táto móda neudržala sa ani do konca, ba 
sotva do polovice dvanásteho veku. Jej počiatok možno hladaC naj- 
ďalej v dnihej polovici desiateho storočia, lebo len vtedy zavítalo 
kresťanstvo v tieto strany, alebo snáď lepšie receno len od tých 
čias pustilo tu hlbšie korene a bez neho boly by miestne tohoto 
druhu názvy ludu slovenskému vecne zostaly neznámymi. 

Obdobie pre kresťanské miestne názvy občahuje teda asi tri 
storočia. 

Že s pohanstvom a jeho obradmi v užšom styku a spojení 
nachodiace sa miestne názvy, ako četné Žiare a Žiarce, Turovo, 
Turová, Turopole, Turec, Turčeky, Velestúr, Nákle, Pravná, Sitna 
a Háje a iné tým podobné, sú výtvormi staršej a plodmi ešte našej 
predkresťanskej doby, to netreba, tuším, dokazovať. 

Obyčaj — móda — stvorivšia ku tomuto druhu patriace miestne 
názvy, zanikla spolu s pohanstvom, a tým bola by určená i hranica, 
až dokial mohly byť také názvy tvorené. Kam však vradiť počiatok 
z tejto obyčaje, to vec nielen velmi nesnadná, ale dla môjho ná- 
hľadu i vec celkom nemožná. 

Naši predkovia zajiste nepadli razom sťa zralé žalude s duba 
na toto územie, ani ich nedohual kýsi vietor sťa hajno kobyliek 
v tieto strany, a tak ani nezaludnatili šmahom všetky doliny a 
vrchy v terajšej našej dedovizni, ale zaujímali pusté priestranstvá 
krok za krokom, ako požadoval počet množiacich sa duší, a zakla- 
dali postupne svoje osady, počnúc od väčších riek a ich údolí až 
po najodľahlejšie doliny a vrchy. A ako šírili svoje osady (Selce a 
Sielnice), tak množili a tvorili i svoje bohoslužobné miesta a šírili 
spolu s nimi i svoje zvyky, teda i miestne názvy, čo mohlo diať 
sa i za mnohé storočia a snáď i za dlhšie časy, nežli tušíme. — 

Celkom rozdielne od všetkých posiaľ spomenutých sú také 
miestne názvy, ktoré naši predkovia utvorili na základe prídavných 
mien a v nichžto zračí sa daktorá vlastnosť a zvláštnosť patričného 
topografičného predmetu. 

Také sú všetky Bystré, Bystrice a Bystričky, Štiavnice a Štiav- 
nický, Kremnice a Kremničky, Slatiny a Slatinky, Teplé, Teplice 
a Tepličky, Vŕbové, Vrbovce a Vrbovky, Kameňauy, Senné a Senice, 
Brezna, Brezové, Brezince a Breznice, Nedozery a Nedozory, Žabo- 
kreky, Topoľčany, Tisovec, Rakytince, Rakytovce a tým podobné. 

V názvoch ku tomuto druhu patriacich niet ani najmenšieho 
šľaku po vplyve feudálnom alebo náboženskom ; z nich vyznieva len 
sama príroda a jej úkazy, i niet divu, že národ náš, zabývajúci sa 
tak rád prírodou, práve tohoto druhu názvy v toľkom množstve vy- 
tvoril a nimi posial tak husto svoju domovinu. 

Otázkou je, v ktorých časiech mal ľud slovenský obyčaj tvoriť 
názvy do tohoto druhu patriace. Či tvoril ich súčasne s pohan- 
skými, alebo prv, a či vo väčšom množstve ešte i pozdejšie? 



n 

Hovorím : vo väčšom množstve, vedený a spravovaný panujúcim 
práve zvykom, lebo pojediné takéto názvy povstávaly istotne eéte 
i v období zemianskych miestnych názvov. 

Edvard Windakiewicz pokúsil sa určit počiatok kremnického 
baníctva na základe samých kremnických baní, totiž ich rozsiahlosti 
a ústroja, majúc na zreteli s jednej strany vyhotovenú prácu a 
8 druhej strany pokrok v samej práci, nakoľko bol možný pred 
upotrebovaním pušného prachu pri banských dielach, ked totižto 
ludia iba ohňom a železom v skahiých útrobách zemských razili si 
cestu (Vidz Jahrbuch der k. k. geologischen Reichs-Anstalt. Jahr- 
gang 1860, 16. Bánd, II. Heft „Gold- und Silber-Bergbau in 
Kremnitz", menovite strany 219 — 224), a výsledok jeho práce bol, 
že počiatky kremnického baníctva možno a treba hladat v deviatom 
storočí po Kristu Pánu. 

Windakiewiczove výpočty zakladajú sa výlučne na kombinácii, 
ktorú bolo možno mu utvoriť z toho, ako znal kremnické bane a 
nakoľko mohol pravdepodobne súdif o pokroku v práci za starých 
čias. Jenm neboly známe listiny a zprávy, vzťahujúce sa na krem- 
nické staré baníctvo vôbec a na obe staršie kremnické erbštoUne 
obzvlášte, no počtoval správne, lebo jeho výpočet srovnáva sa 
v mnohých čiastkach nápadne s časom, ktorý možno celkom bez- 
pečne určit na základe listín a dát v kremnickom mestskom ar- 
chíve obsažených, o čom tu ostatne nemiestne by bolo obšírnejšie 
hovoriť. Ale Windakiewicz bral pri svojej práci do povahy iba tie 
bane, ktoré vidno ešte i teraz. O tých, ktoré rozkladaly sa tam, 
kde teraz, a to už od viac než piatich storočí, samé mesto leží, zdá 
sa, že sa mu ani nesnívalo. A predsa tieto bane boly o vela staršie 
a zabývaly prvotných kremnických obyvateľov istotne po mnohé 
storočia prácou. Počiatky kremnického baníctva a tak i Kremnice 
môžme teda bezpečne hľadať nie v deviatom, ale snáď prinajmenej 
v treťom storočí po Kristu Pánu. 

Nuž a precože som tak zabočil od vyznačeného predmetu? 

Jednoducho preto, aby sme videli aspoň na tomto príklade, 
v ktorých asi časiech už bolo u našich praotcov obyčajou tvoriť 
vlastnostné miestne názvy. 

Miestny názov Kremnica je neodškriepnym dôkazom, že miestne 
názvy tohoto druhu siahajú hlboko, veľmi hlboko do starobylosti. 

Nuž a či možno rozumne zatvárať, že by naši praotcovia boli 
len tento jediný taký názov utvorili? Či iné a menovite bližšie 
alebo práve vedľa samých väčších riek ležiace obce, potoky, vrchy, 
kopce, doliny, majúce tiež názvy vlastnostné, majú byť po pravidle 
mladšími od Kremnice, ktorá je i od Hrona i od Váhu dosť značne 
vzdialená a kam istotne — kým ešte pralesy kryly tieto kraje — 
pozdejšie došli ľudia, než ku susedným väčším riekam, vedľa kto- 
rých, idúc od Dunaja, tiahli? 

Užívanie vlastnostných miestnych názvov je v národe sloven- 
skom istotne veľmi starodávnym a sotva podarí sa dakedy i naj- 
bystrejšiemu umu vyskúmať počiatky a určit aspoň približne ob- 
dobie, v ktorom boly tieto názvy utvorené. 



Tá 

Obciam nôvopovstávajúcim dávali ich naši predkovia už v tri- 
nástom storočí len vo veľmi zriedkavých prípadoch a z pozdejších 
čias neznám ani jednoho jediného prípadu, kde by boli novu osadu 
vlastnostným názvom pokrstili. Z toho možno zatvárat, že vlasl- 
nostné miestne názvy vyšlý už velmi včasné z obyčaje. — 

Lež za najstaršie pokladám tie a také miestne názvy, ktoré 
každému slovenskému uchu znejú síce rýdzo slovensky, ale ktorých 
smysel nám je nejasný, ba práve celkom neznámy. 

Posavádne pokusy vysvetliť takéto názvy pomocou sanskritu a 
premieňaním i premetávaním hlások, čo deje sa zavše v toľkých 
rozmeroch, až kým nezostane z a úplné Zy nemožno nazvat prísnou 
prácou, lež iba detinskou hračkou, a ja bych si prajel, aby u nás 
takéto pokusy úplne vystaly, lebo ináč môže sa i našim nešťastným 
vysvetľovateľom prihodiť, ako tomu, ktorý tvrdil, že slovo Nabu- 
chodonozor znamená napba koiorázó, a ktorému za túto jeho mú- 
drosť iný, rozumnejší človek rieknul, že je Nabuchodonozor = ne 
bolondozzon az úr! 

Ku najstaršiemu druhu patria miestne názvy: Nitra, Trenčín, 
Orava, Liptov, Spiš, Zvolen, Tekov, Šariš, Zemplín, Ostrihom, 
Dunaj, Hron, Váh, Ipoľ, Tatra, Fatra, Matra a ešte iné. 

Tieto a takéto miestne názvy označujú budto hlavné rieky, 
buďže po ich brehoch rozprestierajúce sa kraje a pohoria, teda 
práve tie vidieky, ktoré dľa prirodzeného vývinu a postupu samej 
veci musely stať sa našim pradedom najsamprv známymi a musely 
byť nimi prv zaludnatené, než vedľajšie doliny a vzdialenejšie i ne- 
dostupnej šie územia. 

Pozrime si kolonisáciu amerikánskych, afrikánskych a austrál- 
skych pralesov a pustín, či nedeje sa týmže spôsobom, A to ešte 
i za našich čias, kde človek má stonásobne, rozličné, starým celkom 
neznáme pomôcky, nimiž snadno premáha všetky prekážky, ktoré 
stavajú sa mu v cestu a hatia jeho napredovanie. 

I naši predkovia nesostúpili s Tatier alebo s iných končiarov, 
aby zaujali túto dedovizeh, ale postupovali hore vedľa riek a za- 
ľudiíovali postupne a krok za krokom najprv riečne brehy a na 
nich rozprestierajúce sa roviny a len potom vypúšťali svoje roje, 
aby — riedac pralesy — zaujímali i bočné doliny a vzdialenejšie 
končiny. 

A kedyže sa to stalo? 

Určitá odpoveď na túto otózku objasnila by nám i obdobie, 
v ktorom boly ku tomuto druhu patriace miestne názvy utvorené. 
No takej odpovede sotva sa kedy dožijeme. 

Rímski spisovatelia menujú národ za ich časov tu bydlivší 
Kvádmi a jeho západných susedov Markomanmi. Nemeckí učenci 
vyhlasujú oba tieto národy za nemecké kmeny a v tom im venie 
prízvukujú i maďarskí spisovatelia. Dľa ich jednosvorného učenia 
zmizli oba tieto národy s okršleku zemského bez všetkej stopy 
— vraj — v tých časiech, keď sťahovali sa národy, a prázdnu 
obyvateľstva zem zaujali vraj potom ukradornky a nezbadané — dľa 
Nemcov — Slovania. Maďari — pravda — ani toto Nemcami veľko- 



1s 

dušne dožičené „vki-ádanie sa" neprajú Slovákom a rozhlasujú do 
sveta s učenou tvárou, že Slováci sú iba potomkami Žižkovýcli a 
Jiskrových vojov. Habeant sibi! Svet chce byt klamaným, nuž 
nechže sa klame. 

Každý zdravo mysliaci a rozsudný človek pozná snadno v spo- 
menutých nemeckých a maďarských náukách jednoduché fantásie a 
tvrdenia, protiviace sa holej skutočnosti, kadeuáhle zahĺbi sa do 
slovenských miestnych názvov a sprítomní si jasno ich počiatky, 
nepretržitosf a postupný vývin. 

Kremnické bane (Srovnaj i starobylé nápisy v kremnickom po- 
horí) sú neodškriepnym dôkazom, že asi už vtedy boly našimi 
predkami užívané vlastnostné názvy, keď tu bývali rímskym spiso- 
vateľom známi Kvádi. A názvy ku tomuto druhu patriace sú nám 
čo do významu nie temnými, ani nie záhadnými, ale úplne jasnými 
a srozumiteTnými ; myslím teda, že dľa všetkej a každej zdravej 
logiky musia o veľa staršej dobe patrit tie miestne názvy, ktorých 
význam a smysel stal sa nám už nejasným a záhadným. 

Týmto je ovšem nie určená dla rokov alebo dla storočí doba, 
v ktorej tieže názvy prestaly, ale predsa možno riecť s vellcou 
pravdepodobnosčou, že ony patria ešte predkresfanskej dobe. 

Ak dožijeme sa dakedy úplnej sbierky slovenských miestnych 
názvov, možno, že stane sa nám i smysel teraz ešte záhadných mien 
jasným, i že budeme môct lahšie a určitejšie súdit o dobe, ktorej 
sú deCmi. 

Nemožno pochybovať ani najmenej, že mnohé z prastarých slo- 
venských názvov zraizly zo života a úplne zakapaly, lebo veď na 
tomto svete nič netrvá večne a i miestne názvy podliehajú vše- 
obecnej suďbe, ako i všetky iné veci. 

Menovite na rovinách a na pobrežiach väčšícii riek a vôd za- 
nikly mnohé, niekdy tam ležavšlc obce a s nimi i ich názvy, lebo 
hlavne tadial prehánaiy sa nepriateľské hordy a hlavne tam boly 
bité bitvy a zúrily častejšie boje, obracajúce v púšť kvetúce prv 
kraje. Hornejšie, užšie doliny a vrchovaté kraje netrpely v toľkej 
miere, lebo sú a boly nepriateľským vojom i neprístupnejšími i ku 
väčším bitvám menej súcimi, a preto zachovalo sa tu pomerne viac 
prastarých názvov. 

Na mieste vojnami, alebo ohiiom a vodou a inými živelnými 
pohromami spustošených obcí povstaly síce časom zase iné osady, 
no ak stalo sa to len po dlhších časiech, teda zkrsly spolu s nimi 
i iné názvy a pôvodné, prastaré ztratily sa bez zuaku a šľaku. 

Keby sme mali a znali všetky miestne názvy, ktoré už boly 
na území slovenskom užívané, teda by sme mohli zreteľnejšie si 
predstaviť prvotné zaľudnenie týchto krajov našimi pradedmi. 

No vzdor nájezdom hunským, avarským, maďarským, kumán- 
skym, tatárskym a tureckým, nehovoriac ani o Markovej Aureliovej 
hroznej légii a iných rímskych vojoch, zachovalo sa až posiaľ 
toľko prastarých slovenských miestnych názvov, že môžeme aspoň 
v celku a veľkú súdiť o smeroch, ktorými pohybovala sa starodávna 
slovenská kolonisácia. 



Ako dla porekadla všetky cesty vedú do Ríma, tak vedú nás 
prastaré slovenské miestne názvy ku Dunaju sta tomu bodu, od- 
kial poberali sa naši piedkovia polnočným smerom. 

Už na juhozápadných hraniciach našej vlasti, ako sú teraz 
právoplatné, máme Devín a vedia neho Pošún — mesto i kraj — 
a rieku Moravu. Okrem týchto spomínajú sa v starých listinách 
na území terajšej požúnskej župy i nasledujúce miestne názvy, a 
síce: Baralad, Čivna, Girínča, Jelkva, Modra, Muéla, Obada, 

€ t M 9 ^^ / 9 9 9 

Pezinok, Reč, Reča, Sáliby^ Šarkan, Sušulany^ Vanírnik^ Zbik a 
Žotič. 

K východu a severu od tohoto územia leží Nitra — mesto 
i župa — , ktorú preteká Váh. Na jej rovinách a považských bre- 
hoch sú a boly kedysi (dla starých listín); Balatín, BUna, Bokvič, 
Čapor, Čavoj, Čepan, Čerego, Čerečany, Čemtel, Četín^ Čifár, Čitúk, 
Čitún, Deber, Debreta, Dejčany, Emejka^ Gimeš, Huzina, Chyno- 
rany^ Ilonč, Ilue, Inomora, Judričy Klenik^ Klobúk, Krakovany, 
Kraskovany, Kunimzany, Kurúš, Lančiar, Lcdúch, Livka, Mama^ 
Maňa, Míč, Modočany, Mt^šuna, Nadašin, Nazvod, Nezez, Ološka, 
Omur, (hwa, Pefany^ Podrug, Pogran, Pordan, Predin, Proznouch, 
Purady Sala, Scince, Sedléany, Slaéany, Sterúš, Strojka, Surbičy 
Tekov (vedia Nového Mesta nad Váhom), Terlin, Tozy^ Trmaš, 
Vojšič, Žitva a Žitvatín. 

Idúc hore Váhom, vkročíme najprv do Trenčína, kde tiež mesto 
s hradom a župa majú, ako i u predošlých, totožný názov, ä 
tu nachodíme dla starých listín názvy Bancúch, Biiča, Drietoma, 
Geztiš, Kysuca, Liborča, Nezča, Radíš^ Skačany, Súča^ Svedemík, 
Vagro, Varín, Važec a Vetvon. 

Vyššie na Váhu leží Turec (teraz župa, kedysi i hrad tak 
zvaný), kde staré listiny spomínajú sťa jestvujúce: Čepčin^ Černera, 
Liešno, Mača, Mačiuč, Necpaly, Obud, Obušk, Orčvan, Rakša^ 
Sklabina, Sklovnarch, Sučany, Valca a Zarošany. 

Konečne na hornom konci považského riečišťa máme Liptov a 
v tomto boly dla týchže starých listín Čerený, Čermula, Hýbe, 
Lubela, Málatin, Prček, Revúca, Selec, Šeremna^ Sielnica, Valara, 
Vanie. 

Seveine od Liptova leží, tiež ku považskému územiu patriaca 
Orava, kde spomína sa v starých listinách Hodočín a Revišna. 

Druhá zo slovenských krajov príchodiaca a podunajskú rovinu 
pretekajúc, do Dunaja vlievajúca sa rieka je Hron, pri jehožto 
vtoku leží Ostrihom a na proťajšej strane Tekov, župa i hrad, Ma- 
ďarmi pozdejšie na Borš a Barš prekrstený. Na území tekovskom 
staré listiny vypočitojú nasledujúce miestne názvy: BarbcUa, Ba- 
rakča, Belik, Brajan, Bratka, Čarád, Citár, DcberČa, Hurty ^ Ju- 
vor, Klačany^ Kuklin, Ĺudanice, Mahola, Nažal, Ozna, Petin^Soď 
lužany, Popuč, Prestúč, Pristúč, Puk^ Radmera, Revište, Saracka^ 
Šarluhy, Selec, Selepčtn, Semlár, Šulko, Tlmač, Trmaš^ Vozokany, 
Vráble, Zana, Žikava^ Žitva, Žitvatín. 

Severnejšie ležiaci Zvolen — župa i hrad a mesto — má za- 
chované v týchže listinách z prastarých názvov tieto : Buzenč, 



?5 

Ehurča, Egur, Sasák, LuJcoča^ Lukva^ LupČa^ Olčava, Zampor, 
Okrem týchto sú tam známe z diela p. Bánikovho Mačiny JRákoš. 

Tretia zo Slovenska do Dunaja vtekajúca rieka je Ipoľ. Územie, 
na ktorom sa rodí a ktoré preteká, menuje sa teraz Novohradom 
a pod týmto menom bolo už pred ôsmimi storočiami známo. No 
už sám tento názov svedčí, že pred hradom novým musel tam byt 
iný, starý hrad, jehož meno celkom zahynulo a velmi je pravde 
podobné, že spolu s ním zahynul i prastarý názov terajšej Novo- 
hradskej župy. ^) Avšak nie všetky tamojšie prastaré názvy potkal 
ten istý osud, lebo staré listiny poznačily nám z nich nasledovné: 
Dartiay Druha, Galša, Kutany, Lukva, Muiník^ Fdíš, Poltár^ 
Bimava, Rimoč^ Širáky Štroch^ Šula, Tarian. 

Medzi Hronom a Ipľom opiera sa o dunajskú rovinu Hont, 
ktorý tiež zamenil svoj prastarý názov, je~li kronikárova zpráva 
o Huntovi a Pazmanovi pravdivá, novším menom, lebo nemožno 
mysleť, že by naši praotcovia, keď zaujali podunajskú rovinu v Po- 
žúne, na Považí, Pohroní a Poiplí, boli obišli a nechali nezaludna- 
tenými zeme a kraje medzi Hronom a Iplom až do čias pi*vého kráfa 
uhorského. A keď ich zaujali, nuž istotne dali i tomuto územiu tak, 
ako iným, i osobitný názov. 

Dôkazom toho, že i terajšia Hontianska stolica mala súčasne 
s Tekovom svojich slovenských obyvateľov, sú naslediyúce, zo sta- 
rých listín ferpané názvy: Brača, Bnovik, Čalomija, Gerendúš^ 
Hezinka, Chus alebo Čus, Krtiš. Krupina, Pensnec, Pomák, Pre- 
sZíw, Príbulj Šahy, Simák, Sradník, TerhegeCs Terhegoč, Tremogost 

Kolonisačné roje, postupujúc hore Považím a Pohroním, sišly 
sa tam, kde tieto rieky majú svoje žriedla a nemohúc vrátif sa na 
dol, kde boly kraje už zaludnatené, prekročily pohorie a zaludnatiiy 
Spiš, kde z prastarých miestnych názvov zachovalý sa v starých 
listinách : Bojan, Čttena, Dravca, Dunajec, Gaton, Goboča, Hornatý 
Kevd, Kymník, Lubiča, Olšavka, Poprad, Prim, Prodeč, Sigra, Si- 
grica, Sironoč, Slubiča, Stojan, Tatra, Toporec, Toprič, Viceč. 

Z Novohradu prešli naši praotcovia a zaujali susedný Gemer 
dolinou rimavskou a zanechali tam stopy po svojom bývaní v pra- 
starých názvoch, posbieraných tiež iba zo starých listín: Durusk, 
Kaétry, Linca, Lokán, Nadráz, Ozora, Baz, lionagoč, Šajov, Štiť 
nik, Tordas, Tormtiéna, Torna (a či Tuma?), Zajraz. 

Ostatne velmi je pravde podobné, že Gemer bol zaludnateným 
nielen z Novohradu po rimavskom riečišti, ale i z potisských rovín 
hore Šajavou, lebo ešte v trinástom storočí dosť husto sú pokryté 
západné potisské roviny slovenskými miestnymi názvami a i dnes 
vidí každý rozumný a nepredpojatý človek celkom zretelne, že 
v názvoch Pastúchov, Žitva, Solnok a podobných sú i kmeny i prí- 
pony slovenské. Veď na území terajšej Hevešskej župy leží i Matra, 
jejžto sestry po mene. Tatru a Fatru, ešte i dnes okružujú dediny 
čisto slovenské. 



') Modrý Kameň (maďarsky KékkÓ) lud novohradský zovie Hradom. 
Modrý Kameň spáchala len literatára podľa maďarského, iste nového názvu. 
Tento Hrad iste súvisí s názvom župy. 



Ako z podunajských hore Moravou, Váhom, Hronom a Iplom, 
tak i z potísských rovín hore Šajavou a Bodrogom a ich prítokmi 
idúc, zaTudnatili naši praotcovia okrem východnej časti Gemera 
i župy Zemplínsku, Abauj-Torniansku a Šarišskú a i na týchto 
územiach zanechali po pradávnej svojej kolonisácii neklamué stopy 
v prastarých slovenských miestnych názvoch. 

Sem patria — podobne iba dla starých listín sostavené — 
miestne názvy: Zemplín a na jeho území Bodrog, Čitna, Laborca, 
Salapča, Šarúš alebo Šariš, Žiritva; v Abauj-Tornianskej župe 
Kussmín^ Scina a v Šarišskej župe Šariš, Tarča a Ujvola. 

Viem dobre, že je týmto vypočítaním soznam prastarých slo- 
venských miestnych názvov ešte daleko nie vyčerpaný a budú-li 
rodáci moji mat chuti a vôle ku sbieraniu a zaznačovauiu miest- 
nych názvov, že vzrastie ešte i tento soznam znamenite; no už 
i z neho vídať hlavne dvoje, a síce predne to, že vzdor spomenu- 
tým náporom nepriateľských vojsk a ich pustošeniu nachodíme 
v južnom Slovensku alebo v pridunajskej rovine o vela viac pra- 
starých miestnych názvov, než v severnejších, hornatých krajoch, 
čo zdá sa mi byt dôkazom, že boly tieto kraje už v onej pradobe 
hustejšie obydlené a tak prinútené občasne vysielat kolonisačné 
roje, a po druhé i to, že diala a diaf sa musela táto kolonisácia 
ešte pred Kristovým narodením, lebo, bárs i v menšom počte, 
predsa nachodíme tohoto druhu názvy až po vysoké Tatry rozšírené 
už v tej dobe, z ktorej stály sa nám mnohé výrazy nezuámymi a 
záhadnými. Aby však nikto nemohol riecf, že dosial spomenuté 
miestne názvy sú iba výplodom mojej fantásie, alebo, ako stáva sa 
to za našich čias Častejšie, len výtvormi pozdejšej, husitskej doby, 
i aby každý mohol správne súdit o bezzákladnosti a neoprávnenosti 
zpätmadarčenia názvov našich, sdelím celý soznam miestnych ná- 
zvov, spomínaných už pred mnohými storočiami, a udám i pramene, 
z ktorých som ich čerpal. 

(Pokračovanie.) 



Mišo. 

Ejresba. Napísal Martin Kuktičin, 

(Dokončenie.) 

JNadišiel Miša akýsi strach a nekonečná túžba za pokáním. 
Chce počut prísny hlas svojho pána, jeho hnevlivé slová. Chce po- 
zreť do jeho rozhnevanej tváre. Ach, keby chcel chytiC palicu a 
dobre, dobre ho ubiť! Tak by mu dokonale odlahlo. Zabral sa do 
izby a v pitvore dlho, dlho prihládzal si vlasy. 

„Dobré ráno vinšujem ..." 

Pán čosi odpovedal, no nezdvihol oči z novín. Pristúpil- k stolu 
a zastal držiac oboma rukama klobúk. Už neopieral sa o stôl. 



77 

„Pán farár — akože: ísf k tomu rychtáru, aby vypravil zorat 
pod tú oziminu? Na dážď sa darmo držíme. V Blatovciach rad- 
radom orú/ Čaká na odpoveď, ki*ýdla nosové sa ani nehýbajú. 

jTreba dočkať. Nemám času. Na druhý týždeň." 

„Ani nepozrú — ani „vy" mi nerečú!" zúfa Mišo. Vidí, že 
pán nechce sa s ním ani pustif do reči. 

„Ale ak sprgí, potom nebudú chcet ísť. Pôjdu sebe. A teraz 
by šli. Ľudia všetko orú všade ..." 

Žiadna odpoveď. 

Stojí pri stole vo velikých rozpakoch. Chcel by dačo povedať, 
ale cbuf prešla, i smelosti niet. Kdeže, keď sú tu páni 

Naraz pán sa vychytil a pozrel naňho. „Chcete ísť do jarmoku 1" 
vraví chladno. 

„Chcel by, proskám ..." 

„Tak čo nepoviete!" okríkol ho. Vytiahol pôdstolie, vylovil 
zpomedzi všakových papierov knižočku v modrej väzbe. Mišo ju 
zná. V nej stojí, kolko kedy dostal zo svojej konvencie. „Máte 
u mna ešte štrnásť zlatých!" vraví pán. „Či tak?" 

„Nuž ako oni ráča, proskám pekne! Ja sa už na nich dám.. .^ 

„To sa má vedeť!" učí ho pán. Vytiahol tobolku a vyložil z nej 
desiatku i štjrri zlatky. „Tu máte!" 

„Ale to nebude tofko, proskám pekne. Príde strhnúť z kon- 
vencie za flašu s petriolom, čo som zabil." 

„Ja nestrhúvam. Berte si !" I kladie mu na konec stola peniaze. 

Mišo ich sberá trasúcou rukou. Vyplatený je do babky, nemá 
tu čo pohladávať — konec! 

„Chcel by si kúpiť kožuch — ale toto mi je vela. Ja nepo- 
trebujem tolko," prihovára sa. 

„Peniaze sú vaše; kúpte si, čo chcete," odpovedá pán velmi 
chladno. 

Mišo je už pri dverách. Ale vložiac ruku na kľučku, zastavil 
sa. „Ak odídem, už som vyfrknutý zo služby," to mu napadlo. „Už 
ta tu nebude, možno nikdy sem už neprídeš, ani pána neuvidíš, 
ani Ločmanky ..." Áno, i Ločraanka mu prišla na um. A prišlo mu 
za tým všetkým lúto. „Vyháňajú ťa, ako psa. Chcú už druhého..." 
Ako pomyslel, že druhý tu bude chodiť, bol by sa pánovi hodil 
k nohám. 

„Pán farár — akože: proskám pekne ..." Tu sa zasekol, ne- 
môže ani slova vypovedať. 

„Čo máte ešte?" pýta sa pán, nepozrúc naňho. 

„Keby aspoň pozreli!" vzdychá Mišo a krúti klobúk medzi 
rukami. „Akože ráča... Čo včera povedali?" 

„Viete, čo som povedal. Keď ste nie, ako treba: bude naj- 
lepšie, keď si službu nájdete dakde inde." 

Po týchto slovách vošla Kata do izby a šla k stolu sberať riaď 
Mišo by ju najradšej vysotiť; vie, že pri dverách počúvala a vošla 
zúrayselne teraz. Hnevá sa, že vošla; lebo keď pozre na jej tvár: 
tu všetky pekné slová a myšlienky i úmysly akosi sa sháknu a ne- 



78 

chcú ísť na jazyk. Ako by sa ostýchaly jej úsmevu, ktoi-ý hlása: 
„Neverím vám. Bárs ste vy pekné — ale predsa ste iba slová!" 
„Ja by sa ešte zdržal, proskám pekne: ale keď dakde prídem, 
tak ma núkajú. A ked dačo vypijem — ani veía nezdržím . . .** 

Pán, nerečúc nič, ide k obloku a hľadí na ulicu. 

„Ked ste preplakaní trungom/ vraví gazdiná, vidiac, že pán 
mlčí. „Žmíkaf ho môže z vás I Ani jest, len piC aby bolo ľ' 

„Čože vy viete I" bráni sa Mišo. „Ja viem, že vám zavadziam!" 
A z Mišovho oka, pokorného od pokánia, siahol pohľad plný zloby 
na Katu. 

„Ba viem," odporuje ona. „Vy idete za trungom, ako osa za 
ovocím. Ja to celkom viem . . .* 

„Čo by to tak hovoril!" vyčíta jej. „Ja si spravím každú 
robotu. Pán farár pre mňa neplatia šichníkov. Ale vy máte každý 
týždeň i dve šichty. A čo máte za robotu? Jedna si s ňou poradí." 
Kata opustila gambu a mlčí, knísajúc sa okolo stola. Mišo obrátil 
sa k pánovi. „Včera som prišiel do viníc celkom triezvy. Ale som 
šiel ku Korbelu pre ten válov. Keby nebol šiel, bol by prišiel na 
triezvo. Ale válov ja potrebujem. Ošípané nemôžu byt bez válova 
A Korbeľa veľmi núkal: bol tam zakazáč, i ten núkal. Ja neviem, 
že to tak chytro potom prišlo. Bol som až do íary pri dobrom 
rozume. A tu som už zostal celkom pri mrcha poriadku!" 

„Keby to bolo raz — to by sa prehliadlo!" vraví pán veľmi 
trpko. „Ale to je zakaždým, ked k vínu prídete. Všetky rady ne- 
máte za nič. Ani hostí nešetríte. Na hostinu, hľa, ako ste sa 
spili. Fukanský kočiš vás bez mala zapučil. Ja som čakal, že sa 
popravíte. Ale už nemám úfnosti. Preto som vám povedal: keď sa 
vám inde triafa, vezmite si závdavok. Inde, možno, sa popravíte." 

Už nehovorí prísne, ani chladno. Skôr s výčitkou. Mišovi sa 
zdá, ako by počul radu od najlepšieho priateľa. I vidí, že pán mu 
hľadí rovno do tváre, no nemôže vydižat pohľadu. Klopí oči k zemi. 

„Ale, pán farár, ja som bol vždy verný. Nikdy v ničom ma 
nechytili. Iba ten trúnok že tak ..." 

„To vám uznávam. Inej ponosy ani nemám na vás." 

Pán sa zas odvrátil k obloku a pozerajúc na ulicu premýšľa 
nad Mišom. Sú zákony pre sluhov a pánov. Zákonodarca sa usiloval, 
aby čím najúplnejšie bol riešený pomer medzi sluhom a pánom. A 
predsa: môžeš všetky paragrafy dodržať a budeš mrcha pánom 
i mrcha sluhom. Jest čosi, čo sa neprace do paragrafu; kde zákon 
tratí svoju vládu ; na čo nenachodí formulu, pod ktorou by to vriadil 
do paragrafov. Ostatne nie iba tento, všetky zákony za istou medzou 
sú bezvládne. Dakto zachováva zákon; nemôžeš mu pristúpiť — 
je bezúhonný občan. A predsa vidíš, cítiš, že je mrcha občan. Tá 
bezúhonnosť je passívna, t. j. chráni sa priestupku. 

„Čo je to, v čom to pozostáva?" húta pán. „Mišo je dľa zá- 
kona mrcha sluha, mám ho právo odohnať. A predsa cítim, že by 
to bola krivda; lebo je sluha dobrý. . . A tak i občania daktorí sú 
llobrí a dla zákona predsa sú odsúdení. Čo je to?" 



79 

„A ja som si hútal," pokračuje Mišo, snížiac hlas, „že im 
budem slúžif až do smrti. Že už len u nich zomrem/ Odmlčal 
sa, utrel slzy, ktoré mu vypadly. „Lebo, pán farár, ja ich rád!" 

„To je to, čo som nevedeli" myslí si farár. „Láskal To ne- 
prišlo do zákona I A ako môže i prísf do zákona, ked v nom nemá 
miesta. Zákon hľadí na pomer sluhu a pána, ako na obchod. Berieš 
plácu — dávaš plácu. Zákon sa plní a aké žaloby idú na sluhov! 
I časopisy zahryzly do otázky. Sluhovia sú na nič, nedbalí, ne- 
ochotní. Robia iba, čo musia. Pánov zamieňajú, nie ročne, ale 
každý mesiac. Aby sluha vydržal dakde dvadsat rokov, to je už 
zázrak, a indy predsa akí boli sluhovia! Ako by patrili k rodine. 
Pánov záujem urobili svojím záujmom. Dnešní — naopak ... A 
predsa nehnú otázkou, čo sa spriahnu všetky časopisy na svete. 
Nehnú dotial, kým spoločnosť nepostaví sa na zásady kresťanskej 
náuky. Ved dnešná spoločnost ich neuznáva, je nekresťanská, ba 
rovno protikresfanská, bárs väčšina nás je, čo sme a chceme byt 
kresťanmi. No kde ukazujeme, že sme kresfani? Či vo verejnom 
živote, či v domácnosti? či to ukazujeme s takou otvorenostou, 
ako ukazujú židia, že sú židmi a mohamedáni, že sú mohamedánmi ! 
Nie! My držíme za smiešne vnášat krestanské zásady do života. 
Dostačí, keď ich vraj v srdci, ako by tajne uznávam. Tak ich mám 
utajovať, ako kedysi prví kresťania, ak nechceli padnúť do rúk 
prenasledovníkom. A kto to zaviedol? Tie isté časopisy, ktoré 
žasnú nad poklesnutím mravnosti medzi sluhami. Ved posmeškujú 
si z kresťanstva, kde môžu ; cynicky sa smejú jeho zásadám. Pri- 
ložily sekeru na samé korene, aby ho vyvrátily do základov. Aká 
zmútenosť logická: volajú, hromžia, že spoločnosť je nemravná. Tú 
nezreformuješ prv, kým neskloníš šije pred veľkosťou kresťanskej 
pravdy. Do tých čias darmo túžiš, aby pomer medzi sluhom a 
pánom zostal taký, akým bol, kým kresťanstvo vyvodilo i v rodine, 
i v spoločnosti, ba i v štáte." 

Takéto myšlienky zaujaly pána farára a osvetlily jasno pomer 
medzi ním a Mišom. To je už nie sluha, ale čosi viac: núka pánovi 
okrem práce i srdce. To je viac, než čo on môže zaplatiť. Musí 
mu byt tedy nie iba pánom — musí mu byť vodcom, čeľadným 
otcom... Má povinnosť pracovať na jeho polepšení a to najlepšie 
tým, že ho neodoženie. 

„A si trúfate, že budete inakší?" Povedal to v bývalom tóne; 
ale Mišo cíti, že v pánovi sa čosi pohlo, čo prevrátilo v ňom všetky 
zámery. 

Ločmanka tiež cíti obrat. Ona vie iba to, že Mišo je zachrá- 
nený. „Ani nesľubujte!" vraví mu. „I sľúbite a nesplníte." 

„A vy teraz čušte!" zahriakol ju pán. Ovesila gambu, sobrala 
riad a vyícývala sa do kuchyne. 

„Ja som to už veľa ráz sľúbil, ale keď sa len bojím. Ja by^ 
pán farár, chcel ; ale keď ma ponúknu ..." Stál v nesmiernych roz" 
pakoch, bárs vidí, že ľad je prelomený. No hovorí mu čosi, že te' 
raz je chvíľa vážna, aby odpovedal vážne. Preto i nesľubuje . . , 

jTreba chceť, ale naozaj; tak budete i môcť," 



80 

Mišo bol prepustený, ale nie zo služby, lež na jarmok. Keď 
odchádzal, chcel ruku bozkaf pánovi, no ten rau ju utiahol. Vrátil 
sa s vyjasnenou tvárou a oblahčeným srdcom do čeladnej. 

„No už je dobre, už som níd!" chváli sa Kate. 

„Zas sa dali oklamaC!" odpovedá ona. Nemôže sa prevládať, 
že sa vec takto obrátila. Vyvŕšila sa už na cigánke ; nedala jej nič, 
iba jej nadala do zázrakov. Teraz chodí po kuchyni utierajúc slzy. 

„Pán farár mi veria. A uvidíte," to Mišo vraví už slávnostným 
hlasom: „Uvidíte, že prídem triezvy. A pozrite," roztvoril dlaň, 
„mám tu štmásf zlatých. Ani za ten petriol nechceli strhnúť!" 

„Nech si robia, ako chcú," vetí Kata rozplakaná. 

Mišovi jej prišlo lúto; hladí na nu, no nevraví jej nič. 

Farár chodí zamyslený po izbe. „Zákon ma vysmeje, ludia ma 
vysmejú, že som slabý," je konec rozmýšlania. Ale to ho netrápi. 
Čosi mu povedá: „Dobre si vykonal..." 



IV. 
»Ó, milá stHzlivoBti . . .« 

„Nebudem piť, nebudem. Bohuprisám nebudem!" To je slub, 
ktorý si opakuje Mišo, idúc do Blatoviec. „Nebudem, ja už vidím, 
že vonkoncom nebudem. Poznajú ma, čo smrknem iba z nápršťoka. 
A to by bolo mrzko 1 Čo som už mal opletačiek. Ako mi začalo 
byť dobre. Hneď mi prestalo, keď som začal piť. A či musím piC? 
Nie ver'! I v dedine vela chlapov nepije — prečo by ja musel? 
Nie — ja už nebudem!" 

„Ba dokedy!" vysmieva ho kýsi hlas. Sťa keby to Ločmanka 
vravela. 

„Hm — dokedy," odpovedá mu, „ja ti to nepoviem ..." 

Už-už mu bolo na jazyku: „Nikdy!" „Eh — nezariekajme sa. 
Nevieš, čo sa stane. Ale dobre — do tých čias nie, kým pán farár 
nedovolia..." S tou podmienkou bol celkom spokojný. 

„A možno, nebude to velmi dlho. Pritrafí sa kadečo. Pán farár 
sa zaradujú na dačom; zavolajú: Mišo, doneste vína! A ja do- 
nesiem a tí mi povedia: Mišo, držíte sa dobre: vypite si I A ja 
vypijem. A keby sa zariekol, už by nemohol piť. Alebo sa pritrafí, 
že sa budú ženiť. Pani matka si pomyslia: Aby Mišo na mna pri- 
vykol! Dajú mi vína, možno plnú flašu. Keby sa zariekol, nemohol 
by ani od pani matky prijať. Alebo hostia poodchádzajú. Pau farár 
budú v dobrej vôli. Vezmú fľašu, čo je v nej vyše poly vína. Nate, 
Mišo — dopite! A ja vypijem, lebo som nie zarečený." 

Tak hla húta Mišo, a dobre má. Všakové veci sa stávajú v do- 
mácnosti. Sluha nevystihne nikdy vrtochy pánove. Pán pozre na 
sluliu a pomyslí si: „Eh — keď je mne dobre, pamätaj i ty!" A 
urobí mu dačo velmi príjemného. Sluha nevie, zkadial to padlo, 
no prijme A druhý raz príde pán zdakadial. Nevodilo sa mu dobre. 
Vidí siluhu; nakričí nan, čo nedaj Pane Bože! Sluha zas nevie, 



81 

prečo, začo. Pán možno tiež nevie, no myslí si: „Eh, trpím ja — 
trp, čerte, aj ty!** 

Hej veru, raz tak a raz naopak. A rozumný človek hladí, aby 
žil, ako vedel. A keď žiješ, ako môžeš, nesmieš sa ničoho zariect. 
Ani Popper sa nemôže zariect, že nebude už handiy vláčiť. 

„Ale dnes nebudem -— ej, veť nebudem," tuží sa Mišo. „A 
čo by flaša bola zo zlata a víno v nej od Korbelu — nebudem ! 
Iba ak by ma pán farár ponúkli. Ale viem, dnes ma už neponúknu. 
Čo by prišiel sám vicišpán — nebudem. Slovo je slovo!" 

Pôvodca mohol by složiC pero a pomysleť si: ^Dost. Písaf 
nebudem. Daktorých čitatelov si už dost ponudil. Krém toho tvoj 
hrdina vykročil na vrcholec slávy. Vyššie mu už stúpať nemožno. 
A ak ho budeš ďalej sprevádzat — hm, kto vie, či nepadne ta, 
kde včera bol." Sú to reči rozumné. No pisateľ ich neslúcha — 
píše ďalej. Zná svojho hrdinu, ba miluje ho, bárs je to iba sluha 
jablouického farára a bol kedysi drotárom a potom valachom. Ľúbi 
ho, i bojí sa oňho. Nie, samotného nesmie ho pustit na veľmi klzkú 
pôdu blatovskú. Mišovi sa ľahko môže krpec ušmyknúf, ak nebude 
pri Ďom ruky priateľskej, ktorá ho podchytí. Preto ho už len do- 
prevadí do Blatoviec. Kto už ustal, môže sa vrátiť. Lebo v Blatov- 
ciach nenájdeš nič zvláštneho, hoc na ryuku kypí jarmočný život. 
Ani príjemne je tam nie. Celé mesto leží ako by v hmle. Ale to 
nie je hmla, to je prach, ktorý odpočíval na i7nku, kým ho jarmoč- 
níci nepohýbali čižmami. 

Bolo by zbytočné opisovať, ako Mišo kúpil kožuch. Práve tak 
ho probúval, ohováral, chyby na ňom nachádzal ; práve tak sa jednal 
o každý šesták a pozdejšie krajciar, ako to už u nás býva a musí 
byt. Ľudia nemajú roboty, myslia, že pracujú, keď trúsia mnoho 
zbytočných rečí. Mišo naozaj nemal inej roboty, iba kožuch kúpiť. 
Previedol ju svedomité. 

Má ho prevesený cez plece ; červený, čiernou, brčkavou baran- 
činou prámovaný. Chodí pomedzi šiatre a pozoruje ľudí. Zvýšilo 
mu šesť zlatých; láme si hlavu, čo s nimi? „Prepiť ich nepre- 
pijem — čo urobím? Dačo poriadneho, to ich je málo. Keby to 
bola stovka, dal by ju Červenákovi na interes. I tak behá za pe- 
niazmi. Keby bol šesták, dal by ho dakomu len tak. Nech by si 
vypil, aspoň raz za života. Ale toto nevieš, čo s nimi urobiť. Na 
interes ich je málo — rozdať ich je veľa." 

„Kde ste boli, Miško?" začul za sebou hlas. To je Grnáčova 
dcéra, mladá Uanusovie. Ani ju nezbadal. Ostatne je tenká, nie 
ťažko sa jej skryť za dakoho. 

„Laľa — toto som kr povál." Nadstrčil plece s preveseným na 
ňom kožuchom. 

Taká mladá ženská je veľmi zvedavá, buchá kožuch, pohládza 
ho po práme, i ruku dáva do rukáva. „Bude teplý — dokonalý 
kožuch! I pekný — môžte sa ženiť." 

„Keď ste sa vy, čo krajšie, povydávaly," spláca jej kompliment. 
„A tie ohryzky — tie sa nechce brať." 

„No — no!" smeje sa nevesta. 

c 



82 

Mišo velmi podlieha ženskému vlivu. Menovite mladá nevesta 
um poraúti hlavu. I teraz mu napadlo sa jej opýtaí: „A si tu len 
sama?" 

„Ah — mať šli do sklepa, sď tiež tuná." 

„A neboja sa, že sa im dakde zataras?" 

„A kde by sa mala?" 

„Nuž len. Človek poblúdi, ani sa nenazdá, a ešte, ked je ta- 
kýto, takýto — nuž pekný!" Tu mu nos velmi zaihral. 

„Ej, Mišo, vy ste akísi. Nebola by sa ver nazdala!" 

Stáli pri šiatri s kadeakými maličkosCami z lacných kovov. 
Mišo si umienil, že jej kúpi čo len gombíky na vizitku. 

„A za čo mi to kúpite?" pýta sa ho prekvapená. 

„Za peniaze. Ked sme sa takto sĎali, aby si nepovedala...*' 

Neveste sa oči smejú. Mišo vybral pekné gombíky. 

„Čože to kupuješ?" ozvala sa stará Grnáčka. 

„To ja," odpovedá Mišo. „Sňali sme sa, nuž reku, aspoíi gom- 
bíky jej kúpim." 

„No — akí ste vy!" smeje sa Grnáčka. 

Shovárali sa ešte žartovne i vážne. Naraz povie Grnáčka: „No 
a teraz podme. Ked ste sa vy preukázali, musíme sa i my." 

„A kdeže?" 

„Nuž do hostinca. I my vám kúpime dačo." 

Chudák Mišo zostal, ako by ho podťal. Ťažko nm je Grnáčke 
odopreť. On nemôže, nemá kedy, indy — však dosť sa nachodí do 
(irnáčov i Hanusov. Všakovak sa vypletá — no Grnáčka len krúti 
hlavou. 

„A kedy ste tak spyšneli?" pýta sa ho s výčitkou. 

„Keby mohol, ja by šiel." 

„Už vidím, že nechcete. Veď nevypijete okov!" 

„No už teraz nijakovsky nemôžem." 

Grnáčka odišla i s dcérou. Je velmi urazená, že ju ohrdil. 

„A mohol som vari len ísť Ešte je pred poludním. Do večera 
by vyvetrelo. . ." Cíti na sebe ako ťažké putá. „Ej, ťažko je to, 
ťažko — sám som nemyslel. Ale slovo je slovo..." 

Idúc popri sklepe pána Nitkaya, vidí cigánov. Pijú pálenku a 
zajedajú akýmsi pečivom. Sú tam i starí, i mladí, i ženy i dievky. 
Shovárajú sa živo, hádžu rukama, sťa keby sa vadili. 

„Čo to len trepe, keby ja vedel! Čo to len rozpráva?" dumá 
Mišo. „Ale uezvieš, lebo nerozumieš po cigáíisky. Ani do školy 
nechodili a naučili sa inú reč, aby sme nevedeli, čo si budú vraveť. 
Ale Grnáč by vedel. Ten vie po cigánsky, ani cigán ..." 

Stojí obdaleč a díva sa na nich. Nič to nie zvláštneho. Ci- 
gáňov všade dosť, i v Jabloniciacli. Tí tiež takto pijú a vadia sa. 
Ale bárs ich vidíš na každom kroku, predsa ťa akosi vábia. Darmo 
je, usadlý človek obdivuje v nich kus tej starej Asie. 

„Keby mali moje peniaze! Eh, bola by to pijatika! Bolo by 
sa na čo dívať. I mlatkami by sa prali po hlavách. Lebo cigán iba 
do hlavy! No — dostali by dosť pálenky za ne. Ale ako im ich 
dám? Ke(f sú to nioje peniaze! Ach, Pane Bože, ako to ustavične 



83 

pije. Len za čo, keby ja vedel. Nemá poIa, ani remesla; vylihuje, 
nie nerobí — a na každom jarmoku pije. Len za čo to pije! A ako 
môže toíko piť? Ved musí by f celý prepláknutý tým trungom... 
A just mne povedala gazdiná, že som preplakaný..." 

,.Ej,-,máš pekný kožuch!" volá nan cigánska dievéica, sotva 
dvadsaťročná. Sedí pri mladom cigáňovi; vidno, že si rozumejú. 

„Bolo by ho ukrasť!" odpovedá jej Mišo, ale len v myšlien- 
kach. Nechce sa s ňou pustiť do reči, znajiic porekadlo: inedzi 
židov a cigáňov sa nemiešaj. Hladí iba na ňu a myslí si: „Že sa 
to neogabe! Dievčica ešte rúca — a ako lipa otrhaná. A nehanbí 
sa nič!" 

Cigánka vstala a ide rovno k nemu. „I fúzy máš pekné, ako 
vajda." Usmieva sa mu, až krásne zuby sa jej ligotajú. ^Ako si 
ich vymastil." 

Šuchol si ich rukou. 

„I chlap si hodný, hocktorá by ťa chcela." 

„Choď mi, ty ohava!" riekol jej Mišo a bral sa preč. Ľudia 
sa už začali obzerať, kto sa to shovára s cigánkou. 

^A čože si ty, kričí cigánka za ním. „Varí sa nazdáš, že ta 
chcem? Škamravec! I nos máš rozčíapnutý . . . " 

Mišo zamiešal sa chytro medzi ľudí a dosial čuje, ako mu ci- 
gánka nadáva. 

„Ako prídeš do opletačky — sám nevieš, ako! Iba čo na ňu 
pozreš. Veď keby si bol lebo pán — to by už mohla všakovak 
stupiť do poctivosti. Ale ani s cigáňmi nedržíš, ani sa im do rodiny 
nedávaš: a takto ťa zneváži pred svetom!" 

Podobnými myšlienkami zaujatý ani nezbadal, že dosť (faleko 
odbehol od cigáňov. Len sa pretieral pomedzi ľudí; lebo sa bál, 
že ho daktorý Jabloničan pozoroval a vysmeje, keď sa domov vráti. 
V tej náhlosti búšil sa do akéhosi chlapa, že mu klobúk odfrkol. 
„Ešte toto ťa potká!" šomre bežiac za klobúkom. 

„Ale ste to vy! človek sa ani nenazdá — kdeže idete V" Mišo 
pozr« — Teliar zakazáč! Usmieva sa velmi figliarsky i žmurká 
veľmi usilovne Musel už navštíviť hostinec. „Či ste už predali tú 
ošípanú?" 

„Tá je donm. Ncpojal som ju do jarmoku," odpovedá veľmi 
sucho. Neteší ho veľmi, že sa sišiel s ním. Jemu privlastňuje vče- 
rajší poklesok: on aspoň by nebol toľko vypil, keby nie zakazáč. 
A potom nepríjemne mu je, že sa musí pre ošípanú vyhovárať. 
Pravdu povedať mu nemôže, lebo zakazáč by ju po dedine roz- 
hlásil. To už ho zná. 

„Ved ste včera spomínali!" chytá ho zakazáč. 

„Nuž, viete, v noci som si porozkladal. Viete, kŕmené nie sú 
v cene. Iba abys' ju darmo ta dal. Kým je takto teplo, do ceny 
tie neprídu. A peňazí — tie nepotrebujem. Ošípaná ešte žerie, no 
a kukurica — tá je ešte lacná. Tak som si porozkladal..." 

„Hej — hej!" prisviedca zakazáč žmurkajúc. „Ono i to je 
pravda. A keď peňazí netreba... Pekný kožuch, veľmi pekný! I ja 

6* 



som si už povykonával. Čo by sme vari sem dolu šli pozreť, aký 
je jarmok. I rychtára mám pohladat." 

Prišli k najvyššiemu stavisku v Blatovciach. Je na poschodie, 
stojí v prostred rynku, vidno ho so všetkých strán. V bráne sa 
premielajú ľudia, strkajú sem i tam, hovoria i vadia sa. Iba vtedy 
to utichne, ked bránou vchádza alebo vychádza vozík, brička alebo 
kočiar. To je tá Fúria, blatovský traktír. Blatovce sú naň pyšné, 
že takého traktíra málo nájdeš. Nuž, v každom ohľade Blatovce vy- 
niHjú — áno, v každom. 

„Co by sme vari vošli," navrhuje Teliar. 

„Po čo?" odpovedá mu chladne. 

„Vypijeme po pol litre a pôjdeme. I toho rychtára musím po- 
hľadal." 

„Ja nie," vraví Mišo celkom rozhodne. 

„Ako?" diví sa Teliar. „Tu skapem, že nejdete! A čo by ste 
nešli? Vypiť si môžeš, ked si v jarmoku!" 

„Ako kto. Ja nie." 

„Hm," krúti Teliar hlavou „Čože vás preletelo? Vám je čosi. 
Zakázali vám pán farár.'* Žmurká veľmi falošne a usmieva sa. Mi- 
šovi je to odporné. Musí klopiť oči. „No už vidím, že vám zakázali. 
Ale vy urobte takto : týmto uchom dnu a týmto von ! Viete, pánovi 
sa to povie: Mišo, nepi, ja tiež nepijem! Pán je pán a ty si ty. 
Pán chodí po hostinách, po baloch, po kassínach : ľahko tomu nepiC. 
Ale ty čo máš, ked si nevypiješ? Bohuprisám nič — nič, ani 
toľko!" ukazuje za nechef veľmi obdraný. „Ani toľko! A už ked 
si ja vinicu obrobím, bol by to čert, aby z nej neužil 1 Ono i ja 
spievam na tej večierni : Ó, milá stŕízlivosti . . . hej, spievam. Ale 
po večierni idem do chyžky, lebo kdeže mám ísC? Nemám balu, 
ani kassína!" Vidno, že nad tým Teliar dávno rozmýšľal a je pre- 
svedčený o pravde všetkého, čo vraví. „Keíf zakázali, nech za- 
kázali ! Kým vy prídete domov, do tých čias váin sto ráz vy vetrie. 
Bez toho pri jarmoku a svadbe to víno krstia!" 

Mišovi sa zdá, že Teliar predsa len čosi hovorí, Teliar vôbec 
nie je človek mechom udretý. Má skoro vždy pravdu. No kde by 
bola Mišova vážnosť, keby dopustil na seba, že mu zakázali dačo 
urobiC ? 

„Mne nezakázali. Náš pán farár nie sú takí. Môžem bárs ce- 
lého... Nuž môžem robiť, čo chcem." 

pNo vidíte — a nešli by ste! Podte — ved len pol litra!" 

„Viete, akú mám náturu. Alebo nič, alebo veľa. Ked ja raz 
sedím a pri mne fľaša r- ja už nerátam, či pol litra, či celý." To 
zas bola taká pravda, že sám Teliar musel prikývnut. 

„Nech ho čert vezme — opijeme sa! Aspoň raz do roka. Kto 
vie, kedy budeme takto spolu. A keď budeme opití, ved nás ne- 
nechajú. Ilychtár sú na koňoch. Odvezú nás až k fare. Vyspíme sa, 
ani čert vás nepozná." 

„Ak čert nie, ale pán farár hej. A Ločmanka!" Ako si toto 
pomyslel, váby Teliarove ztratily svoju moc nad ním. 

„Nie, naozaj nemôžem. Keby mohol, už by len šiel," 



^5 

„Veí mi už aspoň povedzte, prečo, prečo! Lebo ked neza- 
kázali — ja neviem už, prečo ! " 

„Viete, zakazáč, ja som preplakaný trungom." Bolo mu i smiešne, 
že musí užiť Ločmankino slovo. „Ani jest už nemôžem. Vidíte, 
včera som bol celý večer na nič. I teraz mi je fažoba taká akási. '^ 
Mišo už vidí, že sa mu nevypletie, ak takto nie. 

i,To je najlepšie znova sa napit. Bohuprisám, tol Ja som* sa 
bol tak na svadbe zkazil. Nič nebolo zo mna. A ako som vypil pol 
litra — človek ako druhý. Ani čo by bol siial so mňal Uvidíte, 
i vás napraví. Budete spomínať. Ani neviete, ako to napravil^ 

„Veď ja viem — viem," prisviedča Mišo. „Ale človek by sa opil. 
A ja sa nemôžem. Viete — nechcel som vám povedať, ale teraz už 
poviem: ja ponesiem veľké peniaze. Tak sa bojím, že mi vypadnú, 
alebo čo." 

Táto výhovorka pohla Teliara k rozmýšianiu. „Hm," žmurká, 
a naraz akási nová myšlienka šľahne mu v hlave. „Čo vás čert 
vezme — vy cigánite! Ja už vidím — haha. . . Nemyslite, že ja. . . 
No ukážte, ukážte mi ich. No ukážte, kde ich máte!" 

„Už sa ho nestrasiem!" zúfa Mišo. „Ten vie všakové spády!" 
Ale v tej úzkosti prišiel na novú výhovorku. 

„Viete, ja ich u seba nemám, lebo mi ich ešte nedali. Keby 
ich mal, vari by sa túlal tu pomedzi svet! Ale čakám na ne. Po- 
poludní idem k pánu notáru blatovskému. Kázali mi popoludní 
príst Viete, dlžni sú pánu faráru — ale nerecte ani slova. Ved 
viete, ako medzi pány — tým lahko požičiavať! Tak mám ísť na 
mestský dom za pánom notárom ..." 

Teliar tuho žmurká, všelijako hľadí na Miša, ale ten sa už 
drží. „Vidím už, že nechcete. Dneska ste akísi... Nuž ja idem." 

Keď Teliar zapadol v hostinci, na Miša prišiel veliký žiaľ. Bolo 
mu clivo, ako koho vysotia z teplej izby von do chujavice. Ozaj, 
ozaj, čo má človek za potechu na tom svete! Mám vari ženu, alebo 
deti? Načo som ja na svele — i ten červiak je dačo, iba ja ne- 
viem, načo som tu. A či ja ozaj nikda nebudem v tom hostinci? 
Len ako to môže byť?" Život sa mu zdá nesmierne pustým — 
nikde stromka, nikde studničky, nikde odpočinku. Púšť a púšť. . . 

„Eh, slovo je slovo...", teší sa No i to už pobledlo v jeho 
očiach. „Len prečo mi zakazujú? Ved by ja len trochu — iba čo 
by sedel a na druhých pozeral. Ozaj!" zarazil sa veľmi nad svojou 
myšlienkou. „Akoby to bolo! Keď už toľko povymýšľali, prečo ne- 
vymyslia vytrezveť! Tak by sa už nebál. Pán Nitkay by nevyzradili, 
kto kupoval u nich špeciu. A ja by ju vždy sebou nosil! Šiel by 
z Korbeľovej chyžky a kým by prišiel k svojej, bol by triezvy. Pán 
farár by ani nevedeli, kde som bol. Alebo i tak by sa mohlo: ja 
by ju rovno sypal do vína. Víno by už nebolo ani ako víno, iba 
taká, taká vodička, ale dobrá . . . Pane na nebi I Čo by sa mohlo 
vymysleťl Ako by to bolo! Opitých by nebolo na svete — samí 
triezvi iba ... " 

Mišo sa zaľúbil do svojej myšlienky. Bol by ju rozpriadal do 
nekonečna, keby ho nebol pomýlil veľmi hlasný vrzgot topánok. 



_ 8G 

Ide k nemu velmi, ale velmi dlhý kabát. No a v tom kabáte trochu 
vidno, hej veru, to sú vržeuický pán farár. Oni ver , druhý nikto 
nechodí v takom dlhočiznom kabáte. Krém neho majú i klobúk, 
dosť vysoký a na nose belasý škripec — to proti tomu prachu. 
Na maličkých, nežných, velmi krásnych rúčkach, ktoré im ktorá- 
koľvek dáma môže závidet, sú tesné, čierne rukavice. Tie rúčku 
robia ešte menšou, ešte tlstejšou. V pravej nesú čierny dáždnik, 
lebo vždy chodia s dáždnikom. Mišo sa im z ďaleká usmieva. Ved 
i do Jabloníc sa vždy takto oblečú. Lenže v Jabloniciach i do 
izby vôjdu. No a to vstúpenie do izby — ešte len to je neobyčajné ! 
Otvoria sa dvere, najprv vojde klobúk s pravou rukou, potom 
dáždnik s lavou rukou, konečne skočí škripec s nosa a len potom — 
nie, už prvej skočia jabloni cký pán tatík a kričia: „Servus, Šándor, 
vitaj!" 

No tu nemožno vám videt, ako pán tatík vchádzajú do izby. 
Len preto, že izby niet. To je iba trotuár a na ňom stojí Mišo, 
vlastne kráča oproti pánu titíkovi, usmievajúc sa. Áno, vždy som 
žiarlil na pána tatíka. Videl som, že je on Mišovou láskou. 

„I vy ste tu, Miško?" A pán farár podáva mu svoju malú 
ruku. „Kde sú pán farár?" 

„Neprišli veť. Majú..." 

„Škodu. Pozdravte ich. A ako sa máte?" 

„Dobre, pán farár, dobre," i kladie im na rameno ruku a hladí 
ich. Nuž má ich rád -r- a ako! Ale kdeby nie. Osoba posvätená, 
a keď prídu do Jabloníc, obzrú i ošípané i kravičky: všetko po- 
chvália i na všetko sa povypytujú a Mišo o všetkom dáva vývod. 
A potom ide pravý opak všetkého. Mišo sa vypýta ich na ošípané, 
na kravičky, na úrodu i na starého Barborčíka. 

„Vy sa už na zimu zaodievate, ako vidím!" 

„No tak, proskám pekne, dvojictihodná milosť..." 

„Vy ste už človek! A môj Barborčík všetko prepije. I v krčme 
urobil mi dlh; vybral, čo mal u mna — i žida musím vyplácať, 
ľrišiel mi i sem, a Pažitka mi vraví, že už o svete nevie. Leží 
vraj kdesi vo vozíku. Takú ja mám s ním biedu. Keby i vypil, 
ale aspoň toto nerobil !** 

„Tak, tak," prisviedča Mišo. „Človek si má merkovať, keď je 
v ceste . . ." 

„Ale ja musím ísť. Tak pozdravte pána farára, že tento týždeň 
prídem. Zajtra mám slievku v Lemberovciach. Budem mať málo 
vína: ludia nechcú priliať. Vody by priliali!" 

„To i nám tak, proskám pekne, pán farár! I nám. Ale my už 
máme na to takú správu. Tadnu sa zamočí, a keď je moc vody, 
tak neukazuje grády. Ľudí velmi sháklo! Jedného tak dolapili pán 
farár, tak ten behal po chyžkách : Ludia, uelievajte vodu ! Pán farár 
zvedia, lebo majú čerta... Hej, tak bolo veru!" A Mišo sa rozo- 
smial srdečne. 

Pán farár už urobili krok a obrátili sa. „A vy si nevypijete? 
Vypite si, keď je jarmok!" S velikým vrzgotom ta idú dolu ryn- 
kom, pozdravujúc ludí na všetky strany i ďakujúc za pozdravy. 



8? 

„Slovo je slovo... Ale lala!" udrel sa Mišo do cela. „Veď 
som si tak dal slovo, že keJ pán farár dovolia! A teraz mi do- 
volili, ešte sami zaspomneli: ani som nič nepovedal. No — co 
preto, že sú nie náš? Sú oni z Vrženíc, to ja pravda, ale posvätení 
sú just ako náš... Ja myslím, čo povie jeden, to uzná i druhý; 
lebo oni sú rovnakí. Ba nie — pán Vrženický sú väčší — 1 '^a, 
i na examenty chodia, sú pán dekan. Už by ich nezvolili na cakú 
službu, keby neboli súci ..." 

Ako videl, že pán farár zašiel, šibol do brány. Je veselý, že 
si i vypije, i zákaz neprestúpi, ani svedomie si nepoškvrní. Po- 
náhla sa, len aby čím skôr tam bol, žiada sa mu zasadnút si 
k Teliarovi a rychtárovi a poshováraC sa už raz i srdečnejšie. I takto 
sa necíti akosi, čo dnes ešte nič neužil. „Darmo je — fundament 
je, ked si vypiješ," hovorí si. 

Vystúpil na schodky, ktoré sa mu zdajú, že vedú do raja. 
Obzrel sa ešte raz do brány, ako by chcel videt to dnešné utrpenie, 
ktoré v nej prestal. Pozre do dvora, kde je mnoho, mnoho vozíkov. 
V jednom stojí vrženický kostolník Pažítka a kýva naň. 

^Ja?" ukazuje Mišo na seba. Pažítka prikyvuje hlavou a kýva 
ho k sebe. „Čože je?" 

„Pomočte mi tohto starygáúa!" ukazuje na chlapa, ktorý leží 
na dne vozíka ako snop, dolu bruchom. „Pomočte — lebo sa za- 
dusí — ja neviem, ako lahoU" A bolo šťastie, že ho prevrátili 
hore značky. Bol by sa vari zadusil, lebo mal hlavu zahrabanú 
,12 2^ne, i celá tvár obelasela. Ale tvár, ako tvári Ale nos, ohromný, 
liabubrený, ten je modrý ani šata. „Korheí!" odpľul si Pažítka. 

„No už je," vraví Mišo, vracajúc sa pod bránu. ;;A mňa by 
tiež takého doviezli do Jabloníc," myslí dalej pre seba. „A keď by 
ma složili vo dvore, pán farár by vyšli, videli... A Ločmanka!" 
Osud sa mu predstavil v takých hrozných barvách, že mu vlasy 
dupkom vstávaly. ,,A ja by bol šiel, ja blázon I Zajtra by ma boli 
odpravili, ale celkom na isto..." 

„Nejdete dnu?" volá ho Pažítka. 

„Ja som už bol, nemám kedy." Prace sa pomedzi ludí, ako by 
mu pod nohami horelo. 

„Miško — Miško! VráCte mi tam toho — toho!" 

To kričí s tých istých schodkov, na ktorých už Mišo dneska 
stál, dievča nie celkom mladé, ale ani nie tak staré. Bola možno 
kedysi pekná; no že je teraz už nie, musí to i sama cítiť. Preto 
tak zasypala si tvár tuším škrobom a líce natrela akousi barvou; 
možno cviklou. Ináč je velmi pekne oblečená, má napred seba bielu 
zásterku, z ktorej strapce visia po čiernej sukni. 

„Ešte ta i tá pokúša!" šomre si Mišo, stúpajúc hore schody 
nie velmi ochotne. 

„Oddali ste lístok?" pýta sa ho, položiac mu malú, chudorlavú 
mčku na plece. 

„Oddal ver' — hneď včera." 

„Čo povedali?" 

„Co povedali," durdí sa Mišo. „Čože jej už povieš!" 



Celá táto vec zdá sa mu akási nedobrá. Má jej vôľu rozpo- 
vedať, čo páa farár už sto ráz prezradili. „Ale ako jej povieš — 
ako!" zúfa si. Vidí ju, ako číha na jeho slovo, ako sa jej tá ruka 
trasie na jeho pleci. Vidí shon všakových pocitov, ktoré sa pre- 
zrádzajú v očiach i na tvári. „No, čože jej povieš — vari pravdu?" 
A nechcelo mu to slovo nijako príst na jazyk. „Hla, už je i v ro- 
koch a takto sa blaznie. Pane Bože, keď si to len nerozváži: veď 
pán farár nikdy neboli u nich..." 

„Že dajú jpozdravovaC," riekol po čase. „Eh, čo — to je nie 
tolko: pozdravovať ešte dajú každého. To je nie tolko. I pán farár 
z Vrženíc dali nás pozdraviť." 

„Naozaj?" vykríkla krásavica. „A čo povedali ešte? Prídu?" 

„Čo sa ta bude spytovať! Ako by ja vedel, kde oni pôjdu." 
A skutočne netušil, že jeho pán má dakde ísť. Ani lístku nečítal ; 
nevie, či bol a kde bol pozvaný. 

„Apa ich invitovali na mena — bude Vendelína," vysvetľuje 
krásavica. „Tak som im to odpísala. Čo povedali ?" Zas vidno, ako 
chtivé čaká na jeho slovo. 

„Ja si hútam, že neprídu," odpovedá Mišo. 

„Nuž?" 

„Teraz sú chorí, ani na jarmok nešli." 

^A sú veľmi — veľmi?" Celá je preľaknutá. „Čo im je? 
Ležia?" 

;,Nuž, polihujú oni, polihujú." A dokladá pre seba: „V noci 
každý polihuje ..." 

„Tak neprídu!" volá sklamaná. Vidno, že i slzy jej v očiach 
hrajú. „A ja som myslela, že prídu!" 

„Veru ťažko, ťažko! Nech sa ani nedržia na nich..." 

„Lebo nechcú — preto neprídu. Len pravdu recte: nechcú!*' 

„Ja — ja neviem, ako si rozhútajú. Ale ja hútam, že neprídu!" 

„No, povedzte im, že sa budem veľmi, veľmi huevaf, ak ne- 
prídu. Ale nezabudnite. Viete? A teraz poďte dnu: nalejú vám do 
pol litra ..." 

Mišo sa bráni, ako môže; vyhovára sa na všetky strany. 

„Tak nate, kúpte si indy dačo," strká mu čosi do ruky. „No, 
čo nechcete?" vraví už s hnevom. „Vezmite si, zíde sa vám..." 

„Ja mám peňazí dosť — ja nemôžem." 

Hladí mu do očí a tuší čosi, čoho sama sa bojí. Vidí v tých 
očiach veliké rozpaky. 

„Nechcete?" 

„Nemôžem," odpovedá Mišo. „Pán farár mi zakázali . . ." 

Sám sa zľakol, čo to povedal. Ona stojí na tom istom mieste, 
ako ohlušená." 

„Eh, čo sa budem toľko zapodievať," myslí si Mišo. „Teraz 
mi už dáš pokoj azda." 

Pretrel sa pomedzi ľudí a voľnejšie si vydýchol, keď zazrel 
pred sebou zase rýnok. 



S9 _ 

v. 

Koneo, ale bez kyjaka. 

Mišo rozostrel kožuch na stôl. Čaká, čo Ločmanka povie. 

„To nič nepotrvá — to je veru na nič.** 

Ód ľána je ešte nie na mieste. Mišo vidí, že dlho bude takáto 
neslaná, nemastná. 

„Ako chce," odpovedá jej celkom neurazené. A medzitým vy- 
ťahuje čosi z vrecka na novom kožuchu. ^Toto som vám kúpil. 
Aby vás v ruky neoziabalo, keď pôjdete do kostola. ** 

Ležia pred ňou rukavice velmi pestré. Hrajú vo všetkých bar- 
vách, iba sú bez prstov. Také ich mávajú kofy po trhoch. 

„Ba čo si nelanujete svoj groš!" vytýka mu Ločmanka. No 
v tvári je vidno, že ťažko premáha v sebe radosť. „Rozdáte si 
všetko, vám nič nezostane." V tých slovách sa už zračí, že jej 
osud Mišov zas zaľahol na duši. 

i»0 jój — ja mám peňazí dosf," búšil sa po vrecku. „Keď 
budem mať stovku, dám ich na interes." 

„Na interes!" diví sa, postaviac sa pred neho. Zas pootvorila 
ústa a suchá sa po nose. „Ale Dornu," dokladá s úsmevom. 

„Ja už nebudem piť." 

„Nebudete?" Zakuísala sa na nohách a utiera dlane o zásteru. 
„Nebudete, naozaj?" 

„Naozaj!" riekol rozhodne. 

^Dneska!" doložila s hlasitým smiechom. 

„Nikdy!" zdvihol Mišo ruku slávnostne, ako k prísahe. „Nikdy, 
iba keď mi pán farár dovolia." 

Ločmanka sa velmi rozosmiala. „Joj — choďte! To ste už 
sto ráz povedali." 

„Ale teraz už naozaj," riekol Mišo velmi vážne. 

Ločmanka otvorila ústa a napráva si šatku na hlave. Hľadí 
veľmi posmešne naňho. 

„Veď sa nahladíme — nahľadírae." 

•M* 



Zlomky 

zo smutnohry: Sloveíishé millpnnium, v piatich dejstvách, s národným 

chórom. 

Od Jozefa Podhradského. 

I. 

(Dej II. V'ýjav 3.) 

Mars vyhodených študentov. 

Nad Nitrou orol leti, 

Svoje háji si detí ; 

Z výšky krúti kolesá, 

Žehná Dunaj, Váh, Moravu, aj nebesá. 



90 

Sestra Svätoplukova, 

Iludmilka, stihla s lova, 

Koňmo prišiel princ mladý, 

Princ Borivoj, od Vltavy, na vohľady. 

Otec Metod z oltára 
Brány Božie otvára 
Deťom Tatry . . . 

(Spev zasekne. — Pausa. — — Vojenská trúba zahučí silne z pravá, z ľavá. 
3 minúty pausa. — Vojenská trúba zďaleka slabunko. — Malá paufa.) 

Nevidného dievčatka spev. 

»Bože môj, Otče môj, už som dolietala. 
Už: som moje drobné deti dochovala. « 

Študenti (živo). 

Zialné prestaňte piesne. 
Nuž veď v Božom svete sme; 
Hučí Tatrou viery zvon, 
Prelomi sa až ku Bohu i jej ston. 

Neplač, junák, večne tu 

Že tie krivdy nás hnetú, 

Rabstva reťaz ty prelom, 

Ked z oblaku slzy letia, trieska i hrom. 

Žiari slnce, nehasne, 

S Bohom, dievčatká krásne, 

Golgotou už naša vlasť. 

Nám opustiť raj devušky, aj lásky slasť. 



Šabla ducha naša zbroj, 

S jedným Bohom na sto vrahov stúpame v boj. 

Hory, hory, hory zelené. 
Prečo ste tak šumné, veselé; 
Aj slávičok vás už napustí — 
A siroty — na Pusty. 

Zialné prestaňte piesne, 

Nuž ved v Božom svete sme; 

Hučí Tatrou viery zvon, 

Prelomí sa až ku Bohu i jej ston! 

Stúpaj smelo vopred, vopred! 

Bojuj v Božom svete dobrý boj ; 

Na Boha sa môžeš opreť, 

Lžitriumfu vrahov sa neboj — juju, juj u! 



dl 



Stúpaj smelo vopred, vopred! 
Na Boha sa môžeš opreť. 



n. 

(Dej IV. Výjav 6. - — Pieseň vysťahovalcov. Predvodi drotár.) 

Chór panien. 

Hory, hory, čierne hory, 
Jak nad vami smutno stoji. 
Nás odnesie brod veliký 

V baňach hynúť Ameriky. 

Slávičok tiež opúšťa kraj, 
Inde v svete hladá si háj: 
Kto tu spievať bude pieseň? 
Hluchá bez nás bude jeseň. 

Od vekov sme sa tu v háji 
So slávičkom pretekaly. 
Zore, zore, zore sporé, 
Zenú nás za siedme more. 

Aj otcovia hladúvali. 
Predsa sa nesťahúvaíi; 
Svet z Uhorska preč sa rojí, 
Nik sa Boha v ňom nebojí. 

V cudzom svete chladno v srdci, 
Nezahrajú k tancu hudci. 
Gajdy, husle mlčia v lone, 

Jako harfy v Babylone. 

S Bohom, Tatry, Tatry milé. 
Rodné naše kalvárie! 
Potupený videv chotár. 
Nový svet nám našiel drotár. 

V Ameriku nás odvedie. 
On časom nás zas dovedie; 
Počuť túži i my i on 

Svej dedinky večerný zvon. 

S deťmi sme preč zutekali, 
Ze by nám ich nepobrali. 

(Matky objimajú si deti.) 



Do fažkej sme prišli próby. 
S Bohom, otcov našich hroby I 
S Bohom, lipy kol cintora, 
S Bohom, vŕšky dookola! 

Bukovinou potok buble. 

Tu sa rodil, inde umre; 

S Bohom, sestry, s Bohom, bratrí! 

S Bohom! — s Bohom! — sktdké Tatr>-! 

Jedna ma f. 
S Bohom! 
Dieía (druhej matke na rukách). 
S Bo — hom! . . , 

ni. 

<l>íj v. Výjav 13. — Sol.äš n.i SylnMm.i 

Hlásnik. 

ChváT každý duch Hospodina, 
Polnoc už sa prevalila. 
KTakni zbožne, duchu každý, 

(Svadba krakuo.) 
Stoletie .sa lúči navždy ! 
Million slzí noi-ý vek vitá, 
Vyšší sa Adam k životu pýta, — 
Kosciuška mrt\é pluky, 
Cifte povel Božej rukj-: 
Devätnástj- vek skoncuje, 
V síaviansky sa prelamuje. 
Vek, Kristovj-m slovom veden. 
Sa Sínne pastýr jeden ! 
Posväfme sa v fiom v živý' chnini, 
Ježiš KrLstus, pomáhaj nám ! I — — 
Pozdravte: Slovanstva vetví, 
I>jnaj, Drinu, obrov Detxy; 
Nevy, Drávj", Sáiy snahu, 
Srbstva perlu, Bosnu drahú! 
Aj po Pustách tie sirot\- — 
Všetko katolícke deti! 
I tých, ktor\-ch zore sporé 
Odhnaly za siedme more! — 
Spomni, Tatra, na Metoda! 
Jemu vdaki nášho roda. 
\'šcm blahoslov od Sylvestra, 
Zlatej hviezdy čioveéestva. 
Pochválen bucf Ježiš Kristas. 



93 



IV. 

(Dej 11. Výjav 7.) 

Pieseň lobrákov 

(pri umierajúcom Ľudovítovi, vyhodenom študentovi). 

»V rumích Slovensko, nikdo ho nckvíU, 
Osiralá mať, hyneš každou chvíli !« 
Pieseň ti hladne, háje tvoje hynú, — 
Ach, čí ťa nenie lúto Hospodinu? 

Hynie Uhorsko, vela národov sklon, 
Slávnych tu vekov zahučal vefký zvon; - 
A zem posvätnú, kresťania kde žili. 
Ozdobiť majú národov mohyly. 

Už vlny Váhu, potôčky aj melné, 
Zvyklé len slávy, cudziny sú želné. 
Kratučký všetko zo slávy obral vek, 
Spustlý len kaštiel vín šumu dá odjek. *) 
Vtáčkovia plachí obletujú kraje. 
Kdeže sa dely tie zelené háje? 
Dediny pustnú, žid krajiny pánom, — 
Ostaňte, bratia, tam za Okeánom 

Ten, ktorý bodol Krista v jeho mdlobách, 
Zahospodáril v krajiny útrobách; 
Golgotou skončil svoju históriu, 
Po Poľsku Vengrom tvorí kalváriu. 

Biskupi naši tiež sejú nám žialc, 
Ztratili z vidu Golgoty signále. 
Trhujete len s nami, jako s robom, 
Vyhýbať budú ludia vašim hrobom. 

Surovstva všetky prešli sme už brázdy, 

Kšte máme len pri mučiarňach dietok, 
Žrať pri cymbaloch v náš Veliký piatok. 

Tisícku sme im tichí boli bratia, 
A oni teraz tak nám za to platia. 
Čierni sú, žltí, jako v duši rana, 
Jak kalich vdaky Jelačiča bána. 

O, bratia chladu, my trpíme pre vás, 
Jeden Otčenáš odriekajte za nás. 

•• >•• 

• . . . ( 

*) Ohlas; srbské slovo. 



94 

(Dej V. Výjav u.) , 

Učiteľská vdova 

(vysadne ka/dú noc o ii. hodine v hrobe a takto tú?no zaspieva za svojimi deťmi, 

ktoré odviedli jej pod číslami 14. a 15. na Pustu:) 

»Nad mnou zvädly kvietky, 
Kde sú moje dietky? 
Na Pustu ich hnali, 
Oj ! . . . . rode môj ! 

Pod svoje ich berú. 
Živé — červi žerú, 
Nik hábočky neopere, 
Oj ! . . . . rode môj ! 

Kliatbou fa zaklínam, 
Radosť s teba snímam, 
Kým ich z Pusty nevymaniš, 
Oj I ... . rode môj ! 

Z hrobu sa nesmiem hnúť, 
Nesmiem pred Boží súd, 
Pokým sa ty nevykúpiš. 
Oj ! . . . . rode môj ! 

Panenskosť — zlomená. 
Národnosť — ztratená, 
Nikdy sa viac nenavrátia, 
Oj ! . . , . rode môj !« 

•»«• 

Skalka. 

Opis h istoricko- topografický. Podáva Alexander LombardinL 

(Dokončenie.) 

K majetkom opátstva zčiastky v čas jeho založenia obdržaným, 
zčiastky neskôr nadobudnutým náležaly aj Opátová a Zliechov 
s pustou Hrabová v Trenčianskej stolici. Dedine Zliechovu král 
Ludvik roku 1354 dal i tú výsadu, že jej obyvatelia na 10 rokov 
osvobodenl boli od všetkej krajinskej práce a platenia patričností, 
drevo rúbať mohli kdekoľvek a v chotáre svojej dediny na jednu 
mílu svobodne mohli pást dobytok. 

Vedomo je zo slovnej tradície, že nad dnešnou Opátovou stála 
kedysi dedina Hrachová čili Rachová spolu i s kostolom (ktorého 
rumy sú i teraz viditeľné). Túto z trenčianskeho zámockého di- 
štriktu vydelenú Rachovú kráľ Ondrej H. daroval grófovi Sebnsovi, 
tento však, vráťac sa z Palestíny, následkom sľubu preniesol ju na 
skalčiauske opátstvo; pravdepodobné je teda, že dedinu túto opáti 



95 

Časom Opátovou (Apátfalva) nazvali, — Obec Zliechov okolo r. 1272, 
(Iľa Flór. Rómera 1290, pán Košíc, gróf Smaragdus, prepustil opát- 
stvu. V archíve mesta Žiliny možno čítať listinu, dla ktorej skal- 
čiansky opát r. 1418 vyslal rychtára a prísažných zliechovského 
majera (obce?) v obchodných záležitosfach do Žiliny na porady. 
K opátskym stavaniam blí^o ležiace lúky daroval biskup Ptisky 
r. 1645, tu neskôr za jezuitov stál majer. Tento majer spustošilo 
sem vtrhuuvšie moravské ludové povstanie; keď Rákócovcarai r. 1704 
pri Trenčíne zpáttisuutí Moravani vracali sa domov, zapálili obce pri 
ceste ležiace a z kostolov zvony a omšové šaty pobrali; ich vodca 
Rišan bol lapený a zavesený. (Trenčiansky archív. — Dubniczay.) 

Opátstvo toto malo podobný osud so stolicou Trenčianskou. 
Matúš Trenčiansky, ktorý pre svoje politické vyznanie proti Kar- 
lovi Róbertovi pridŕžal sa českého Václava, tak bol aj nepriateľom 
nitrianskeho biskupa Jána neapolského, tohoto majetky v susedstve 
opátstva spustošil, ale s opátom Štefanom predsa žil v priateľstve. 
R. 1315 do susednej Moravy vtrhnuvší český král Ján prešiel i do 
Uhorska, kraj za Váhom spustošil a i skalčianskemu opátstvu veľké 
škody narobil. (Pešina toto vtrhnutie menuje trenčianskou vojnou.) 
Opátstvo aj od husitov mnoho trpelo r. 1431 a 1433. 

V smysle donacionálskeho listu kráľa Ferdinanda L r. 1528 
vydaného, poneváč po moháčskej bitke rehoľníci sa rozišli, Zá- 
poľovcami privlastnené majetky po zaujatí (r. 1528) trenčianskeho 
zámku obrátené boly k udržaniu Ferdinandovho vojska, patronátske 
a tútorské právo opátskeho kostola však dal nitrianskemu biskupovi 
Štefanovi Podmanickému a jeho nápadníkom, a túto donáciu r. 1553 
potvrdil aj pre Františka Thurzu, nitrianskeho biskupa. R. 1540 
kráľ Ján Zápoľa celkom spustošenú dedinu Zliechov daroval Jánovi 
Podmanickému a jeho bratovi Rafaelovi. 

Opáti povolili rychtárom tejto dediny rozličné výsady, zvlášte 
opát Basán r. 1337 rychtárovi Pakald zvanému; Ján opát r. 1423 
rychtárovi Gregorovi dal výsady; Pavel opát r. 1429 tamojším 
rychtárom ponechal kráľovské úžitko-branie ; konečne r. 1G55 opát 
František Lippay uzavrel s rychtármi takú smluvu, že sú povinní 
20 okovov vína do kláštora odvádzať a od mlyna ročite kŕmené 
ošípané alebo 5 zlatých platiť; mlynár však dovtedy, tak aj potom 
vlastnými nástrojmi nech koná potrebnú prácu; od oviec a medu 
podľa obyčaje majú platiť desiatok, konečne bárs kedy ich páni 
alebo týchto sluhovia do dediny prídu, spolu aj s ostatnými oby- 
vateľmi majú ich za tri dni pokrmom a nápojom hostiť. 

Skalčianski rehoľníci pre svoje majetky so zemskými pánmi 
susedných obcí, pre urazenie chotára, zálohovanie dobytka, rúbanie 
dreva a s oboch strán vykonané násilenstvá zaplietli sa do veľmi 
mnoho pravôt, ktoré zapríčinily početné ohliadanie medzí a naprá- 
vania medzi majetkami opátstva a susedov. 

Zpomedzi týchto na príklad spomeniem len niektoré. R. 1424 
daný donaciouálsky list palatína Mikuláša Garu, dľa ktorého pre 
Jána Zlehu, skalčianskeho opáUi, a saniarovských kompossessorov 



96 

bola Skalka oddelená od dediny Samarovce. Túto výsaduú listinu 
r, 1563 vydala prešporská kapitula opátovi Radeciusovi. 

R. 1559 opát Tomáš Vizkelety uzavrel smluvu s členmi rodiny 
Boršických ku vyrovnaniu chotárnych zmätkov a obyvatelmi Boršíc 
a ku opátstvu náležiacej dediny Piecho vzájomne previnených ná- 
silenství. E. 1608 zas medzi grófom Illésházym a Valentom Lé- 
pesom, gubernátorom skalčianskeho opátstva, tak tiež medzi Va- 
lentom Lépesom, administrátorom opátstva, Mikulášom Bogadym 
a Štefanom Bakolubským stalo sa pokonanie straniva vyrovnania 
protivenstva na chotároch. 

R. 1586 Štefan Radecius, jágerský biskup (prv skalčiansky 
opát), ponechal toto opátstvo spolu i s pozemkami k nemu náležia- 
cimi Jánovi Zaluzkému, svojmu tajomníkovi, pod tou podmienkou, 
aby vstúpil do kňazského stavu, v opátstve bydlel, tam nič ne- 
odcudzil, ale aby sa usiloval odcudzené nazpät dostať. 

R. 1626 gróf Gašpar lUésházy jako majitel trenčianskeho zámku 
a panstva vydal obyvateľom dediny Ujezd ochranný list, aby im 
Bethlenovi prívrženci neurobili ujmu. 

R. 1644 nitriansky biskup Ján Piisky svojím donacionálnym 
právom daroval skalčiauske opátstvo i s pozemkami k nemu ná- 
ležiacimi s pi volení m kra la Ferdinanda trenčianskemu kollegiumu 
jezuitov, čo potvrdil aj jeho nástupca Jur Szelepcsényi pod tou 
podmienkou, že v prípade vysťahovania jezuitov z Uhorska opátstvo 
nazpáť pripadne na nitrianskych biskupov, ktorá podmienka však, 
trebárs aj Leopoldom I. bola potvrdená, neskôr do povahy vzatá 
nebola, lebo opátske majetky pod Máriou Teréziou pripadly študij- 
nému fondu a nitrianskemu biskupovi nebolo ponechané ani len 
čestné vymenovanie. Opátske stavania trenčianski jezuiti držali za 
letolirádok. Po roku Piisky celú základinu opátstva preniesol na 
ostrihomského arcibiskupa, ktorý sliibil, že túto základinu zo svojho 
majetku rozmnoží 50.000 zlatými. Následkom tohoto opátstvo, sta 
vyňaté zpod jurisdikcie nitrianskeho biskupa, podnes patrí pod 
jurisdikciu ostrihomského arcibiskupa. Konečne r. 1648 následkom 
fassie, pred palatínom spravenej, menovaný biskup prinavrátil opát- 
stvu od dávna k nemu náležiace, ale biskupstvom privlastnené a 
medzi poddaných podelené oráce zeme, s lúkami ta patriacimi, 
spolu i s čiastkou ostrova a vrchu pri ovocnej záhrade skalčian- 
skeho kláštora ležiacou, ktoré fahaly sa až po breh Váhu. 

Pre opátstvo a kostol na Skalke, posvätený sv. Ondrejovi a 
Beuedikovi, následkom prosby opáta Radecíusa, kardináli povolili 
r. 1560 stodnový odpustok každému tam v deii sv. Štefana muče- 
dlníka, vo sviatok velkonočný, sväto-jurský a sväto-dušný vyspove- 
danému a SV. telo prijavšiemu kresťanovi. R. 1682 pápež Július 
na deň sv. Alexiusa povolil na 8 rokov odpustok pod tými istými 
podmienkami. (Pôvodina je rybárskym prsteňom pečatená.) 

Po vypovedanom zrušení jezuitov r. 1773 majetok skalčian- 
skeho opátstva bol král, áráru, r. 1780 študijnému fondu odovzdaný, 
a tento aj teraz ho manipuluje. 

Zpomedzi skalčianskych opátov sú známi nasledujúci; 



t « 



97 

1272 Damian. 

1291—1297 Pavel. 

1318 Štefan, stranník Matúša Čáka; preto bol exkommuniko- 
vaný; Matúšovi omšu slúžil a roku 1319 mu udelil posledné po- 
mazanie. 

1328—1337 Basán. 

1364 Damian. 

1381—1424 Ján Zliechovský (prepošt). 

1429 Pavel. 

1527 Jur Bordath. 

1553 Pavel Dávid, spolu pätikostolský biskup. 

1556—1559 Tomáš Vizkelety. 

1560—1578 Štefan Badecz, jágerský biskup, ktorého dla FL 
Rómera až r. 1565 vymenoval primáš Mikuláš Oláh. 

1586 Ján Zaluzky, a keď sa vzdal, 

Zacharíáš Mosóczy, nitriansky biskup ; keď tento sa vzdal, dla 
Ruppa 

Mikuláš Csermánszky, dla Stareka však 

Černanský z Malej Černej, ktorý r. 1586 dna 21. septembra 
od nitrianskeho biskupa Zachariáša Mosóczyho v žilinskom farskom 
kostole obdržal menšie rády. 

1590—1593 Pavel Baranay. 

1598. 1600 Marcel Nagy, nasledovník Lutherov. (Podla Draho- 
tuského len usurpátor tohoto opátstva.) 

1608 Valent Lépes. 

Peter Radovit. 

Štefan Rényes. 

1611 — 1630 Pavel Dávid z Felistálu, vacovský biskup, spišský 
prepošt, ktorý dla Fl. Rómera už r. 1586 bol opátom (f r. 1630). 

1630—1643 Ján Pušky, ostrihomský kanonik, od r. 1644 ni- 
triansky biskup, Jurom Lippaym vymenovaný. 

Ostatní opáti, ktorí po roku 1644 boli rektormi trenčianskeho 
kollegia jezuitov, sú: 

1648 — 1658 František Lippay zo Zomboru. 

1658—1664 Ladislav Vid. 

1665-1668 Jakub Hahula. . 

1668—1670 Mikuláš Ruttkay. 

1672—1674 Gašpar Szarka. 

1675—1677 Ján Csemyánszky. 

1680—1681 Michal Skerlecz. 

1682 — 1686 Ladislav Permay, spolu predstavený žilinskej re- 
sideucie. 

1690—1699 Imrich Csákány. 

1700—1703 Henrik Berzeviczy. 

1710—1712 Gabriel Kapy. 

1713—1715 Ondrej Horváth. 

1714 Mikuláš Szádeczky. 

1718. 1719. 1721 František Kiris. 

1723 Jur Vanovics. 



98 

1723—1728 František Csepeléuyi. 

1729—1734 Anton Vánosy. 

1742 František Kazy. 

1743—1747 Jur Imrikovics. 

1745 Matej Deller. 

1752—1761 Michal Fodor. 

1761—1763 Martin Preindl. 

1763—1768 Ondrej Jaszlinszky. 

1769—1773 Martin Preindl. 

Fr. Drahotuský ešte udáva sfa skalčianskeho opáta Diáka, ten 
istý s Fl. Rómerom nitrianskeho biskupa Jána Telegdyho, od Petra 
Pázmánya r. 1630 vymenovaného. Od sotrenia jezuitov rozdáva sa 
len titul tohoto opátstva; v novšom čase čestní opáti boli: Anton 
Krainer, kňaz na Budínskom hrade, Ján Rácsek, veľko-varadínsky 
kanonik, gróf Augustín Forgách, veľký prepošt kapitule ostrihomskej. 

Pre strmé vystúpenie a vysokú polohu opátstva, jeho starú 
zámockú podobu znázorňujúce stavania pred r. 1224 zdá sa že obý- 
vali templári, ktorí mohli byt filiálkou ilavských. — Mednyánszky 
a Karol Szász sa domnievajú, že Matúš Trenčiansky, pre Karia 
Koberta veľký nepriateľ pápeža Klementa V., mohol dat tcmplárom 
po ich zrušení r. 1312 útočište v jednej čiastke opátstva, ale pri- 
tom benediktínov, s opátom ktorých v priateľstve žil, nevytvoril 
z ich sídla. 

Stavania opátstva, ku ktorým viedlo 180 krytých schodov, od 
Radecíusa, Puskyho a jezuitov viac ráz, ale piekdy aj nesprávne 
pretvorené, naposledy na počiatku nášho storočia útratami študij- 
ného fondu obnovené, celkom ztratily starú podobu, vynímajúc skal- 
nými múrmi od ostatného stavania oddelenú kaplnu, do ktorej je 
vchod cez úzke gotické dvere, vystavené na spomenutú prirodzenú 
skalnú puklinu. Pred týmito stoja dve obrovské lipy, pod ktorými 
kedysi hlásalo sa slovo Božie. Od prvej diery na ľavo je na skalu 
vystavená kaplna s kryptou, kde vedie 8 schodov. Horná kaplna 
je 4® 4' dlhá a 3° 4' široká a svetlo dostáva cez tri malé pôvodne 
gotickej podoby okná; sklopenie je novšieho veku, zo XVI. sto- 
ročia; nad ním kedysi pyramidálnou strechou opatrená vežička a 
sakristia už dávno spadly do priepasti, nad ktorú boly umelecky 
vystavené. 

Túto kaplnu, spustnutú, všetkej okrasy pozbavenú, vzhľadom 
na pobožnosť veriacich nebohý trenčiansky farár a čestný nitriansky 
kanonik Ludvik Starek z nasbieraných milodarov okrášlil a dal 
urobit upotrebiteľnou. Aby tento jej stav fcol trvanlivý, zjavil sa 
dobrodinca v osobe Jána Krajčíka, nitrianskeho veľprepošta, ktorý 
složil istinu pre tento cieľ a kaplne daroval centový zvon i cirkevné 
rúcho. 

Od stavania opátstva na vzdialenosť štvrť hodiny, proti Tren- 
čínu na tej skale, pod ktorou telo sv. Benedika vo Váhu nájdené 
bolo, na veľmi milom mieste, odkiaľ je na dolné Považie utešený 
a široký výhľad, totožného mena starý otec i>alatína grófa Jura 
Thurzu roku 1520 vystaviť dal na 11° dlhý a i^l»^ široký kostol 



9d 

k česti bi. Panny Márie, ktorý neskôr jezuiti opatrili dvoma ve- 
žiami. Vo sviatok bi. Panny bývalý tu kedysi velkolepé cirkevné 
pochody, ale po zrušení jezuitov prestaly; teraz sú len zádumčivé 
rumy kostola víditelué. — Florián Rómer udáva, že tento kostol 
8 okrúhlym apsisom je pravdepodobne so založením opátstva sú- 
veký, že knažište je na 4^2® dlhé a skoro tak široké a že loď má 
8** dĺžky a 5° šírky. Ten istý archäolog myslí, že gróf Thurzo len 
obnovil kostol tento a nie vystavil, lebo že kedby ho bol zo zá- 
kladov vystavil, priSli by sme dla vkusu vtedajšieho veku na po- 
zostatky modlitebnice polygonálneho apsisa. Kamene tohoto stavania 
riaditel študijného fondu dal do predaju v tretej desatine tohoto 
storočia, ale nebohý Ignác Springer, král. hlavný polesný, vyplatil 
komore 16 zlatých šajnových, aby tieto pre starobylosC ctihodné 
rumy nikdy nikomu pohnút nebolo svobodno. R. 1803 gróf Pavel 
Szapáry, jako arendátor skalčianskeho paastva, obýval nekdajší 
kláštor. 

O tom, že by v jaskyni nekdajšie ležisko menovaných svätých 
viditelné bolo, „visuntur hic vestigia dura in saxo ubi cubuisse 
traditione continua sancti nostri perhibentur^ (Czinar Monast L 259), 
Kerekes nerobí žiadnej spomienky. V jaskyni od r. 1790 nedržala 
sa bohoslužba, až Ludvik Starek r. 1856 zase slúžil tam sv. omšu. 

Ku skalčianskemu panstvu teraz náležia: 

1. C!pa^ot;á (Apátfalu), dedina. Obsahuje 614 jutár 283 siah 
rolí, 219 jutár 300 siah pasienku, 319 jutár 816 siah lúk, 1518 
jutár 364 siahy lesa a 47 jutár 314 siah neplodného. Počíta 558 
obyvateľov, z ktorých je 534 katolíkov, a 87 domov. R. 1789 tu 
bola fara založená, odkedy vedú sa i matriky. Kostol je pomeno' 
vaný od sv. Stanislava, biskupa a mučedlníka. Patrónom fary je 
študijný fond. Farská filiálka je Veľká Kubra, kde stojí kaplna 
sv. Jána Nepom. Jako farári v Opatovej pôsobili: Ján Mihálovič, 
Štefan Heszterényi, Andrej Haan, Ján Dualsky, Folkman ^ Ján 
Zárjecky. Opatová bola prv filiálkou tepliaoskej fary. 

2. Ujezdo (Ujezdov), dedina, ktorej meno v spomenutých listi- 
nách prichádza písané Vyez a Vyossd. V jej chotáre je 213 jutár 
261 siah rolí, 30 jutár 759 siah pasienku, 103 jutra a 165 siah 
lúčiny, 68 jutár 39 siah hory a 107 jutár 544 siahy neužitočného. 
Počíta 178 obyvateľov a 26 domov. 

3. Liborča, dedina, ktorej meno utvorené je z osobného mena 
Libor. Jej chotár pozostáva z 379 jutár 1171 siahy rolí, 127 jutár 
1440 siah pasienku, 176 iutár 1388 siah lúk, 167 jutár 100 siah 
hory. Počíta 405 obyvateľov a 83 domy. Je filiálkou nemšovskej 
fai7; je tu i židovská synagóga. 

4. Zliechov, dedina, má 739 jutár 724 siahy rolí, 271 jutro 
294 siahy pasienku, 430 jutár 1400 siah lúčiny, 4631 jutro 415 
siah hory a 221 jutro 1225 siah neužitočného. Počíta 1310 oby- 
vateľov a 24 domy. Má hutu na sklo, Gápel rečenú. Fara tu po- 
vstala okolo r. 1608, jejž matriky vedené sú od r. 1731. Kostol 
je od SV. Vavrinca menovaný. Patrónom fary je študijný fond. Fara 
má filiálku : Rovné, so 756 obyvateľmi. Farári tu boli : Jur Kaňovič, 



100 



Pavel Galgóczy, Štefan Jakubek, Martin Alexius Veltsey, Pavel 
Klenovič, Adam Matuškovič, Gašpai* Vinczy, Ján Valášek, Andrej 
Kalozray, Jozef Balgha, Ján Lipták, Jur Zermegli, Pavel Polányi. 

5. Skalka^ pusta, patriaca ku dedine Skala. Má 7 obyvateľov. 

Kedysi k opátstvu náležavšia dedina IHechov, prichádzajúca 
v uvedenej listine písaná Pekho (Pecho), počíta 543 obyvateľov a 
07 domov. Obsahuje 543 jutra 826 siah rolí, 76 jutár 894 siahy 
))asienku, 236 jutár 67 siah lúčiny, 930 jutár 1069 siah hoiy a 
122 jutra 666 siah neužitočného. Je filiálkou fary bolešovskej. 
Piechov je k Bolešovu pristavený. 



Zo zimných dúm. 

oýtila, kojila, k spánku sa složila 

matička-zemička, 

dobrá, štedrá mati, ktorá neukráti 

ani len červíčka. 

V láske .stála zvala, v lono sypávala 
hojnosť darov vzácnych ; 
trudy odmenila, takoj zahojila 
mozole rúk prácnych. 

Nehľadala zisku navzdor hryzovisku, 
ktoré mala biedna, ^ 

kým jej ňadra kojné vyssávala zbojnc 
chasa neposedná. 

Navzdor hryzovisku nehľadala zisku 
ani za pol mierky : — 
Strhala jej šuta jaseň, sestra krutá, 
i posledné šperky. 

Ustala zdriemala — snom tuhým zaspala, 
anjeli sleteli, 

na telo bolavé prestreli láskavé 
pokrov sňahobiely. 

Spi tedy, zemička, milená matička — 

Dobrá noc ti budi! 

Sladké spočívanie po nové shliadanie, 

až ťa vesna vzbudí — 

Dobrá noc! Dobrá noc! 



101 



Spí, odpočíva príroda po trude 
vždy dobrodejnom — 

Byt tvoj, môj ty lude, 
tak srastený s ňou, že keď v spočiň ona, 
i ty s ňou padáš spočinku do lona. 
S ňou, vôkol nej chlopotíš v tváre znoji, 
i právom s ňou aj okrievaš v pokoji. 
Ach, mnoho prác ťa stojí chleba skyva, 
moc námah: zorať — ach, zem tvrdá, krivá, 
jak vyššia ti jej moc nasúdiť chcela — 
ó, vše strieš znoj s líc rudých, tyla, s čela! 
Za orbou sejba-kosba: znoj. len zaši — 
No neželej: to perleť zvláštnej krásy 
i ceny, — i ved po dňoch práce strastných 
máš spočiň sladký. Toť tiež: s výšin jasných, 
hla, slietol anjel mieru, darca mieru, 
mozole zhojil, námahu sňal sterú. 
Spočíva rolník, — i bárs dobrý gazda 
vždy prácu má, i viac snád než sa nazdá: 
však v celku predsa — spočiň prozatýmne — 
I prajem ti ho, lud môj, preúprimne . . . 

Spí matka zem, čerpajúc novú silu . . . 
I človek robí tak, Ved nôcku milú 
sám Bôh premúdre sporiadal: od svetla 
tmu oddelil, by nôcka v svet vše vzlietla, 
so sebou nesúc poklud, osvieženie 
v odplatu dňa za bremä, chlopotenie. 
Za bremä, horko dňa — čuj, pováž dobre : 
zahalač zle spi, i naposled žobre — 
O, chráň sa záhalky, ničomnej lieni : 
len pilnému sa trud v sen sladký mení, — 
Hla, stvrdzuje to príklad zeme matky: 
jak pracovala! — i má spočiň sladký. — 
Sen priate! ľudstva, téšitel je pravý 
i lekár, ktorý nechybne uzdraví: 
Kde prez deň bieda, neresť, strasť i múka, 
i kríža tiaž, kde srdce bôľom puká, 
vo snách to všetko mizne i ho nenie 
spoň na čas — sen, ó, veľké dobrodenie ! 
Si blahý, ked on vždy ti druh je verný — 
nes Bohu zaň vdak srdca prenesmierny : 
jak príroda, ked vzbudí bozk ju vesny, 
vše zvýskne hlaholom oslavných piesní 
na slávu Bohu, — a jak včasné z rána 
do výšin spiechať vidíš z brázd škorvána, 
hymn zvučnej chvály nesúceho Bohu : 
i ty tak vznes sa k Bohu nad oblohu, 
ta obeť srdca k nadohviezdnej výši 



10Í> 



nes vrelú : »Diky činím, ň Nej vyšší . . .« 
Tak zmladený zas postaťou chod chleba — 
i uvidíš: Boh žehnať bude teba. — 

Spí zem — 

Mne temná duma myslou vrtí: 
Ó, čuj, človeče: v tom aj' obraz — smrti . . 
Sen, smrť: dve sestry; tamtá vždy jednako 
každému milá; táto — komu ako. 
Smrť tiež sen, pravda dlhý, — iný cele — 
— ach, iné spalne, okolie, postele! 
no v celku predsa tiež len spánok, snenie, 
i, tiež má potom časom — prebudenie. 
O, sladká viera, blažený, kto verí, 
smrť sen že je — , 

Ó, prispor, Bože, viery: 
vlej svetla s výšin v temno, otvor, otvor 
zrak duše, zreť daj zmožitela potvôr 
pekelných, diabla, sveta, tela, smrti, 
zreť knieža života, — pochybnosť zdrti, — 
nech v príehlbeň sa pekla bázeň lichá, 
strach smrti zrúti, — miesto toho tichá 
nech srdcom zvlní viera, nádej, radosť 
i rujná po bezsmrtí túžba, žiadosť . . . 
Tak lkaj, človeče, Bôh ťa povyslyší, 
i spoznáš: smrť je sen, čo bôle tíši 
i rany hojí, slzy stiera s líca, — 
niet drzkých ciest viac, stíchla povíchrica 
i padla kríža tiaž s pliec; hrobu sluja 
pla v svetle lučezárnom — Hallelujah! — 
Pohltená je smrť: je sladké snenie — 
i prijde vesna večná — prebudenie ! . . . 
Do tých čias ale, človeče, ó, synu, 
svoj úkol konaj k sláve Hospodinu 
i k spáse svojej. Chráň sa hriešnej lieni. 
Zvlášť pôdu srdca, duše nezomdlený 
obrábaj, pestuj. Horšie, než smrť sama, 
je bezčuvstvo, bezdejstvo. Panoráma 
to hrozné, vídať našou nivou ducha 
lud bezcitný, bezdejný, i do ucha 
mu darmo volať: precíť, povstaň, nebud 
jak leňoch spitý, k činnosti sa prebud . . . 
Lien hrozná jednak chleba, ducha nivou, 
ňou obe Akeldámou sú ošklivou — 
O, pováž, chráň sa jej, — hla, prirodíčka 
jak pracovala, kým jej bolo dníčka: 
ňou Bôh ti volá: pracuj, deň kým svieti — 
noc prijde, i viac času k práci niet ti . . . 



loa 



O, prijrf po prácach, bojoch, strasťach časných, 

anjelu mieru, s lístkom olivovým . . . 

O, slietni, večná vesna, s výšin jasných, 

i vzburf *nás k hodom velkým, slávnym, novým ! . . . 



Martin Sládkovičov, 



Na cmiteri. 

V samote smutnej hrobitova stojím, 
i dychom rušiť tichý mier sa bojím. 

Stromovým listím vetrík snivo šumí, 
večerné slnko zlato vôkol leje, 

a dušu zastrel mráček tajnej dumy, 
že sama bdejúc v kole spiacich dleje . . . 

Nejeden prešiel cestou tohto prahu 
a vložil tudnu svoju obeť drahú. 

Nejeden ešte vrelou slzou kropí 
miestečko, ktoré poklad jeho kryje. 

Však máme, márne. Slza bôle topí, 
no nezobudí viacej, čo tu nyje. 

Tu tíško tak. Ved útulok tu stály: 
tie srdcia, čo tam v boji povystaly, 

tu v mieri sladkom tíško spočívajú. 
Zial, neresť pokoj viac im ncukráti, 

len vetrík šumí, vtáčky zaspievajú 
a trávu hrobov žiara slnka zláti. 

I mne, ked smrti pokynieš stín bledý, 
či privinieš ma k sebe, pokoj, vtedy, 

a dáš mi miesta v tvojej tajnej ríši? 
Ved v žití mojom bodlačie tiež, tŕnie, 
^ a tu tak volno v tvojich stínov tíši. 
Ci dáš mi? povedz . . . Duša moja trnie. 

Hoj, trnie ver'. Ved vôkol zmrklo, schladlo, 
za blízke hory dávno slnko sadlo 

a ja tu ešte večerným hla šerom, 
ja živá ruším tieto tiché kráže. 

Nuž driemte sladko velkým, večným mierom: 
ja musím preč, bo ísť mi žitie káže. 

A. B. 

-« «- . 



104 



Podivná príhoda. 

z detských rozpomienok A. Suvorina, 

I. 

^a samom vrchu, nad riekou Bifukom, v osade, kde som ja 
žil, bol starý cmiter, kde už nepochovávali. Zostala stará drevená 
kaplnka, kloniaca sa na jeden bok, s dreveným krížom. Oproti 
cmiteru už tiahla sa nová ulica a s boku začali tiež stavať sedliaci, 
odorávajúc zem mŕtvym. Súsedi cmitera, ovšera, skoro privykali 
k nemu a vo dne v noci deti prechádzavaly sa po ňom a hraly 
sa tam. 

Oproti cmiteru stála chalupa kostolníka Ilija Petroviča. Bol 
on červenolíci, s krátkym nosom a kučeravý kostolník. Zil o sa- 
mote. Velký dvor zarástol burianom, a okrem chalupy žiadnych 
stavov nebolo na tomto dvore. V chalupe učilo sa niekoľko chlapcov, 
medzi nimi i ja s bratom. Učenie išlo ako po masle, podľa slavian- 
skej azbuky : az, buki, viedi, glagoľ do fity a ižice, a potom buki- 
az-ba — ba, viedi-az-va — va a do buki-arcy-onto-bro, dobro-arcy-onto- 
dro atd. Potom : az — anjel, anjelský, archanjel, archanjelský, buki — 
Boh, božstvo, Bohorodica, viedi — vladyka atd. Všetko toto nazpamäf, 
bez všetkého vysvetlenia. Keby vošiel terajší človek do vtedajšej 
školy Ilija Petroviča, užasol by len od samých tých zvukov, po- 
divných i nesmyselných, ktorými plnili sme vozduch izby, hľadiac 
do azbuky a vodiac po knihe dreveným ukazovateľom, aby nepo- 
trebovali sme k tomu palec, ktorý obyčajne bol zamazaný a obrátil 
by azbuku za niekoľko dní v čiernu handru. Ukazovateľmi boly 
alebo odlomené z lučiny tenké paličky, na spôsob dlhých zápaliek, 
alebo vystrúhali sme si ich my sami na formu lopatôček. Napriek 
tejto jednoduchej pádagogii, ja skoro začal som čítať „Blahoslavený 
muž*' a učiť sa žalmy nazpamät, ani najmenej nevnikajúc do smyslu. 
Ked spomenieš si, ako učili nás na počiatku štyridsiatych rokov, 
nás, chudobu zemiansku, nemajúcu poddaných, a porovnáš s terajšou 
pädagogiou, tak je až smiešne . . . 

Ilya Petrovič bol pädagog dobrý a bezpečný. On len za kečku 
trhal, no nikdy nikoho nešibal, a my sme ho ľúbili nielen preto, 
že nás nebil, ale preto, že robil nám háčky na udice z ihličiek a 
špendlíkov. Rozdúchal uhlie, rozkálal ihlu, rozšíril konce a nožíčkom 
spravil štrbinu. Robil on toto bystro a zručne. Po hodine plietli 
sme šnúry z konského chvosta, pripravili udičky a pod vodcovstvom 
Ilija Petroviča, niekdy, no zväčša sami, behom spúšťali sme sa 
s vrchu ku krásnemu Biťuku, porostlému rozkošným dubovým lesom 
na druhom brehu na celé desiatky verst. Vždy bosí, vyhrnuli sme 
si nohavičky a ustrojili sa okolo žien a dievok-práček, lebo tu oby- 
čajne bolo množstvo drobných rýb. Na týchto požehnaných brehoch 
Biťuka sme my, chlapci, v sviatky presedeli niekedy celé dni, do 
pozdného večera. 



105 



11. 



Raz, pod jaseň, s niekoľkými chlapci (mal som osem rokov) 
pripojil som sa k sedliakom, ktorí večer chytali do siete ryby. Bolo 
celkom temno, keď vracali sme sa domov. Sedliaci boli zpod vrchu, 
taktiež i chlapci, a mne s bratom a sedliackym chlapčekom Fe- 
dotkom prichodilo ísf na vrch, popri cmiteri, a my sme sa veími 
báli, veriac, že mŕtvi vstanú z hrobov. Pošli sme z počiatku chrabro, 
potom stíšili sme kroky a hovorili šepotom. 

Zrazu, pred nami bolo počuf hlas, jasný a silný, spievajúci: 
„So svätými upokojenie". Nohy sa nám podlomily. Tieto zvuky, 
rozliehajúce sa v tichom povetrí, odobraly nám poslednú odvahu . . . 

„Dušu zosnulého služobníka — aTvo^-o — ^je — ehoi — i— i — i..." 

Hlas razom pretrhol sa. My pozreli sme jeden na druhého mlčky 
a nôžky naše zase pokročilý, no tak, ako by sme sa prikrádali k nie- 
komu. Neprešli sme ani desat krokov, ked ten samý hlas zaspieval : 
„Y prostred doliny, na hladkej výšine". . . 

— To Ilija Petrovič spieva, povedal brat. — Podme skorej. 
Iste bol kúpat sa . . . 

SponáhTali sme sa a skutočne dohonili sme Ilija Petroviča. 

— A, detičky, povedal: čo tak pozde? Skoro mŕtvi z hrobov 
začnú vychodif . . . Včera sedím na schodíku a hladím na cmiter. 
A tam vstáva čosi bielo a plamienky vzbikly. Oni majú, mŕtvi, oči 
ohnivé. 

— Nalákali ste sa? spýtal som sa, túliac sa k Hijovi Petrovičovi. 

— Čoho by som sa lakal? Ja privykol som k mŕtvym Len 
strígôni vstávajú z hrobov, a drahí spokojne ležia. Ale so mnou sa 
nebojte. Ja doprevadím vás domov. Nedávno, pokračoval svojím 
bezpečným tónom, otec diakon, Alexej Ivanovič, stavil sa so mnou, 
že ja cez polnoc nepôjdem na cmiter a nedonesiem z kaplnky skle- 
nicu dreveného oleja, ktorú on vo dne ta postaví. Ja som vyhral 
rubeľ, ale mi ho nedal . . . 

My zadivili sme sa, ako on mohol ís( na cmiter . . . 

— A posiel som rovno, idem vedia krížov, prišiel som ku ka- 
plnke, nahnul som sa a vliezol. Nie mi je strašne. Hmatám zem, 
skleničku hladám, zrazu ktosi chmat ma za ruku . . . 

V tom došli sme ku cmiteru. V temnote belela sa kaplnka 
i nakrívené kríže. V strachu usiloval som sa nehladet ta, ale od 
zadku ako by ma niekto podháňal, a ja nechtiac prehyboval som 
chrbátik. Ilija Petrovič ticho zaspieval: „V prostred doliny", bez 
pochyby preto, aby nás obodril. 

Prešli sme cmiter. 

— Ilija Petrovič, kto . . . kto vás za ruku potiahol ? ticho 
spytoval som sa, chytajúc sa jeho kabáta, a horiac želaním počut 
ďalej rozprávku. 

„Vysoký dub v mohutnej kráse", dospieval on tiahle a, do- 
spievajúc, prehovoril: — kto ma za ruku vzal? — Agaška!... 

— Agaška ! skríkli sme bojazlivo. Agaška bola bláznivá. V lete 
v zime chodila len v košeli a šibala sa po chrbte alebo žinkou al^f^n 



lOC 



paličkou, a nám hovorili, že jej chrbát je samá rana a krv. Zmizla 
z dediny a poznove sa zjavila, a keď išla po ulici, kričala: ^Agaška 
ide, hriechy nesie, rozstup sa, národ!"... Ona hlasno vykrikovala 
tieto slová a údery jej po chrbte a pleciach bolo počut zďaleka. 
Zazrúc ju, sme obyčajne utiekli s ulice a cez špáry vi*át hľadeli 
sme na ňu . . . 

— Áno, bláznivá Agaška, pokračoval Ilija Petrovič. — Ona 
nocovala v kaplnke. Leží si tam a spí. Ako som hmatal — zachytil 
som ju. Ona sa prebudila a z ľaku chvat mna za ruku ... Ja som 
ju vytrhal za vrkoče a vyvliekol z kaplnky, preto že ona, hlúpa, 
vypila všetok drevený olej zo sklenice otca diakona. Prišla do ka- 
plnky a navečerala sa oleja. Prinášam prázdnu sklenicu otcovi 
diakonovi, a on mi: to nie je tá; moja bola s olejom. Ja mu roz- 
povedám, ako bolo: hovorím, Agaäka vypila, a on mne: viem ja 
vraj aká je to Agaška! Ty si vôbec nebol v kaplnke. Tak ani ne- 
dal .. . „Rastie, kvitne, vysoký dub v mohutnej kráse", začal znova 
a ešte tichšie, nežným hrdelným hlasom . . . 

Neviem prečo, no neveril som Ilijovi Petrovičovi. Tak sa mi 
videlo, že keby v kaplnke Agaška schytila ho za ruku, on umrel 
by od strachu, a on je živý, nasledovne, on nepravdu hovorí. 

m. 

Keď lahnul som si do postele s mamou (ja som s ňou v jednej 
posteli spával), myslel som ustavične o cmiteri a o Agaške, a vždy 
bolo mi strašnejšie a strašnejšie : cmiter, hroby, z ktorých vychodia 
mátohy s plamennými očami, a Agaška medzi nimi, rozháňajúc 
čiernou žrďou. Mátohy tančia, krčia sa, chichocú sa, chytajú sa 
žrde, lietajú v povetrí, chytajú Agašku za vlasy a vlasy sa dĺžia, 
dižia a miešajú sa s oblakami . . . Zakrútil som si hlavu do pri- 
kiývadla; zdalo sa mi, ktosi berie ma za ruku, ja pracem ruky na 
prsia a konečne kričím: 

— Mama, mne je strašne, drahá . . . 
Mat moja zobudila sa v ľaku. 

— Spi, synček, spi. Boh s tebou ! Snívalo sa ti ? . . . 

A ja šepcem jej trasúcim sa hlasom, že Ilija Petrovič rozprával 
o Agaške, ako ho za ruku chvatla a ako olej drevený vypila . . . 
Mama hovorila, že Ilija Petrovič to vymyslel, schválne nás postrašil, 
aby sme sa tak pozde nevracali domov, a prežehnala ma, objala a 
ticho hovorila: „spi, milý, spi, synček. Anjel Boží nikoho k tebe 
nepripustí". Pri jej šepote zasnul som, no i v spaní prenasledovala 
ma bláznivá. Ona sa hlasno smiala, roztváľala ústa, hrkotala zu- 
bami, a ja cítil som, ako pália ma jej oči . . . 

Keď som sa prebudil, malá lampa, ktorá horela pod obrazom, 
už zhasla. Mama vstávala obyčajne včas, hodne pred svitom, a ja 
nepamätal som, že by som sa niekedy prv zobudil. No tento raz, 
keď som sa prebudil, mama spala ešte, obrátená ku mne chrbtom. 
Ja zaradoval som sa veľmi, že môžem sa pomaznat s ňou, pritúlil 
som sa k nej a zadriemal znova. No ona prebudila sa hneď a 



107 

obrátila ku mne a objímuc ma inikou, bradou pritisla moju hlavu k svo- 
jej hrudi. Ja poležal som tak niekolko minút, uo bolo mi sparno. 

— Mama, tažko mi je, zašeptal som, usilujúc sa osvobodif. 

— Spi, chlapčiatko, spi, môj . . . 

To bol cudzí hlas, nie hlas mamin. Ja strhnul som sa zo vsetkej 
sily, no darmo : stískaly ma čiesi objatia a nedovolovaly pohnút sa ; 
ja cítil som, že ústa moje týkajú sa horúceho tela a dýchat mi je 
(ažko. Bol som slabý chlapec a bojazlivý, a čo cítil som v tomto 
okamženf, rozumie sa, nepamätám. Viem len tolko, že počul som 
fažké kroky, poznal v nich kroky mamine a, uvidiac svetlo, skríkol 
som, ako mi len sily stačily . . . 

— Čo ti je? prelaknuto zvolala mama, hodiac sa k posteli, a 
v tú minútu pocítil som, že ma nikto nedrží a čosi bielo vskočilo 
z postele a stalo rovno s matkou, celkom skamenelou. Pamätám 
bielu koáelu, čierne vlasy, chumáčmi padajúce s pliec, a behajúce, 
ohromné oči. To bola Agaska: ja poznal som ju a ako začarovaný 
hladel som na ňu meravo. Ona čosi hovorila, usmiala sa a rýchlo 
vybehla z izby, zohnúc sa a prevalujúc . . . Mama spadla na posteľ 
a, oblapiac ma rukami, zastenala . . . 

Yoäla Agaska v našu spálňu bez pochyby tiež náhodou, ako 
do kaplnky. Vráta boly roztvorené, sluha išiel zavčasu do hory a 
nezatvoril ich. Slúžka chodila čosi do sýpky. Keď vrátila sa do 
kuchyne, hovorí mame: 

— livovna, nebola si teraz na dvore? 

— Nie, nebola som. A čo? 

— Zazdalo sa mi, ako by niekto vošiel do domu. 

Mama vzala sviecu, prezrela pitvor a vošla do izby v svrcho- 
vanom čase. Pamätám, v ten deň bola u nás verejná modlitba a 
kropili svätou vodou dom; otec Ivan povedal mojim rodičom, že 
bláznivá priniesla mi šťastie, a preto znepokojovat sa im netreba. 
Večer, jednako, mama zaviedla ma k čarodejnici Michejevne, a tá 
umyla ma čímsi. Dozvediac sa o tomto, kostolník Ilija Petrovič bol 
velmi znepokojený a povedal: „No, ešte som ju málo vytrepal 
vtedy. Nech ju len popadnem!..." 

IV. 

Minulo osem rokov. Mňa zaviezli ďaleko, do ústavu. Domov 
prišiel som len dva razy. Stalo sa akosi tak, že ani raz nevidel 
som bláznivú počas môjho príchodu, ani reči o nej nebolo. Tretí 
raz prišiel som už 16-ročný na Božie narodenie. V Dohviezdny deň 
nejedol som, kým nevyšla hviezda, ako všetci v našej dedine, potom 
lahnul som si spat. 

Sníva sa mi, že učím sa u kostolníka Ilija Petroviča a on núti 
ma prečítaC slovo „ Agaska "*, po slabikách. Ja vidím to slovo a viem, 
čo znamená, no prečítať nikam nemôžem. Ilija Petrovič hnevá sa, 
búcha na stôl a kričí: „čítaj, hovorím ti!"* Ja do plaču. On väčšmi 
kričí, oči nabehly mu krvou, tvár má srditú. Cítim, že h * 
sa bitka, no v tom okamžení, kde sa vzala, tu sa v? 



108 

Agaška, v mušlinovej košeli a v červenom ručnfcku. Jej tvár je 
dobrá, tichá. Zazrúc mna, sadla si vedia a hovorí: 

— Čo ty, Ilija Petrovič, diefa mučíš v taký veliký sviatok? 
Veď je to hriech 1 

— Nie je to tvoja vec, kričí Ilija Petrovič ... či si už za- 
budla kaplnku na cmiteri? 

Agaška pozrela na neho a začala sa amiaC; oddýchne si trochu 
a zase: „Umieram 1" kričí; „umieram.** A Ilija Petrovič schjtil 
topor a zahnal sa na ňu. „Prestaň, hovorí, zabijem ta!** Ja skríknul 
som v strachu a prebudil som sa. Mama pri obede hovorí mi: 

— Ty si vo sne plakal a kričal. 

Ja rozpovedal som jej môj sen. Ona akosi tajnostne usmiala 
sa a prehovorila: 

— Sviatočný sen do obeda. 

Po obede išiel som brúsit po dedine a sám neviem, ako pri- 
šiel som k domu Ilija Petroviča. Namiesto osamelej izby stál dvor. 
ohradený plotom, s dvoma izbami, spojenými krytým pitvorom. 
Dve okienka na ulicu malý stavne na svetlo zabarvené. Vošiel som 
do pitvora. Zastal som nerozhodnutý, vojst či nie ? . . . Zrazu po- 
čujem silný mužský hlas: 

— Čítajže, hovorím ti! No! 

— Dosť už, nemuč to diéta! povedal ženský hlas. — Teraz 
je sviatok . . . 

— No, ty, poučoyatelka ! Chod zatvoriť dvere: fučí, povedal 
mužský hlas. 

Otvoril som dvere a vošiel. Pri stole stál Ilija Petrovič v čer- 
venej košeli, a za stolom sedel chlapec osemročný, s velkými očami 
a kučeravý, tiež v červenej košeli. Pred ním ležala knižka. Sediaca 
pri chlapcovi žena, v perkálovej košeli, s červeným ručníčkom na 
hlave, vstala pri mojom príchode a sklopila oči . . . 

— Poznáte ma, Ilija Petrovič? povedal som ja. 

— Poznať by nepoznal, ale v kostole mi vás ukázali. Vitajte. 
Odveď ho, doložil žene, ukazujúc na chlapca. Tá vzala ho za ruku 
a odviedla za priehradu. 

Nesmelo a roztržité odpovedal som na otázky Ilija Petroviča, 
lebo trápila ma podobnosť môjho sna s touto skutočnosťou. Skoro 
tie samé tváre i slová, ako vo sne. Zpoza priehrady bolo [počuť 
smiech chlapca, bez pochyby ženština šteklila ho. 

— Dosť, Agaša, povedal Ilija Petrovič dobrodušne. 

— My len tak, smejeme sa, odpovedala Agaša. 

— To je moja žena, podľa svojej bezstarostnej obyčaje doložil 
Ilija Petrovič. A chlapec — náš chovanec. Ja som zanechal duchovné 
povolanie a pristúpil som k sedliactvu. Ono je lepšie. Mám vyhňu 
i všetko . . . Žijeme, sláva Bohu. Daj Bože všetkým . , . 

On zrazu sklonil hlavu, ako by mu niečo napadlo, a rýchlo 
premenil rozhovor. A mne chcelo sa spytovať sa o žene jeho, ale 
som nesmel . . . Vyprevadiť ma vyšla i ona. Ja pozrel som na ňu 
a poznal Agašku, tú Agašku, ktorú videl som vo sne . . . 

Navráťac sa domov, rozpovedal som všetko mame. 



109 

— Áno, to je tá samá Agaška, povedala mama zádnračivo. 
Skoro za tým, ako, pamätáš, nás rak nalákala, o nej dva roky ne- 
bolo počut, ani nikto nevidel ju v dedine. Potom prišla s chlapcom 
a celkom iná ; hovorí, že ho našla kdesi na ceste . . . Nuž tak 
alebo nie, nie je naša vec. Ale, vidno, Hospodin „odpustil" jej, 
teraz je pokorná, tichá a dobrá. Potom skoro vzal si ju Ilija Pe- 

trovič za ženu a žijú dobre . . • n. i - 7> ^ 

•' Preloz. Ľ. S, 



Smrf kirgizského spevca Ulgenbaja. 

Po rusky napísal Á, Ivanavskij, 

^ Pošli, Yerký Allah, každéma 
taká smrf, akú poslal si spev- 
covi Ulgenbajovi.*' 

Kirgizské porekadlo. 

Kýchlo obletela zatarbagatajských Kirgizov smutná vesf o ne- 
moci ich znamenitého spevca, staríka Ulgeubaja. Bol ešte len tretí 
deň, ako nepozorovane prikradla sa k nemu akási nemoc, razom 
uložiac ho na posteľ, a k starému, biednemu šiatru jeho, malebue 
prilepivšiemu sa nad jednou z tichých rozpuklín skalných majestát- 
neho Tarbagataja, sišly sa s rozličných strán stá a stá jeho zvelebo- 
vatelov-krajanov. Tesným kruhom obstali oni biednu, deravú ki- 
bitku svojho miláčka-spevca Hlboká tisina panovala medzi shro- 
maždenými, nikto nesmel hlasným slovom narušiC pokoj nemocného 
starca. Dlho sedeli, opustiac hlavy, neztratiac ani jednoho slova; 
len chrapot koni a pretrhovaný štekot psov zriedka prerušoval túto 
hrobovú tichost. 

No už prichodila noc; sluce už skrylo sa za horizontom, do- 
háraly posledné lúče jeho^ slabo osvetľujúc siiažné, akoby okrútené 
bielymi turbánami, končiare Tarbagataja; na čistom, bezoblačnom 
nebi jedna za druhou začaly zjavovať sa jasné hviezdy, — a živý 
zástup zostával práve tak nepohnuteľným, ako i pred niekoľkými 
hodinami. Všetci ako by čakali čohosi, nedočkajúc nik nechcel odísť. 
Razom zástup sa pohnul a všetci bystro vskočili na nohy. „Amanl^ 
(buď zdravý), hlasno a razom vyrvalo sa z úst celej tejto veľkej a 
rôznej tlupy, a ďaleko rozliehalo sa. „Äman!'' — kdesi ďaleko, 
ďaleko v horách opakovalo slabé echo. Radostný krik tento vítal 
starca, zjavivšieho sa vo dverách šiatra, šedivého, zohnutého s vpád- 
nutými lícami, podopierajúceho sa na dvoch Kirgizov. To bol sám 
Ulgenbaj. Tichým, trasúcim sa hlasom, so slzami v očiach, ďakoval 
spevec svojim krajanom, že tak milo rozpomínajú sa na neho, a, 
opierajúc sa na tých samých Kirgizov, ťažko spustil sa na pre- 
stretú košmu 0. Posadali si dovôkola i všetci shromaždení. V kruhu 
zjavil sa tursuk ^) s kumysom, a drevená nádoba s týmto najmilším 

') Košma, tenká plsf. 

-) 2\Hr8uk, nádoba z brezovej kôry. 



kirgizským nápojom prechodila z ruk do rúk. Vypijúc uevelkú cašu 
z neho, i sám nemocný ako by ožil. Zrazu, k velikému podiveniu 
všetkých, prosí, aby mu podali znášavšiu s ním i žalosf i radosf 
vernú družku — dvojstrunnú dombru '). 

Spomenul si, vidno, starec nenavrátitelnú minulost, pripomenul 
si, iste, tie tiché, jasné letné noci, ked on načrtával v svojich po- 
vesfach obraz za obrazom, jeden od druhého malebnejší, jeden od 
druhého jasnejší a effektnejší, a, úplne pripútajúc pozornost po- 
slucháčov, nútil ich prechodiť spolu s ním z jednoho sveta do dru- 
hého, žiC tým samým životom, cítiC tú samú rozkoš, ktorá v minúty 
nadchnutia vzrušila jeho samého, — spomenul si, iste, všetko toto 
dokonávajúci poet-spevec a v ňom, nemocnom starcovi, zahrala krv, 
a zase, ako v minulosti, žiadaly sa na svetlo drahé, závetné dumy 
a myšlienky ... 

Ožil starec. Rýchlo schytil podanú mu dvojstrunnú dombruy 
a v nočnej tisine ďaleko niesly sa šumné, búrlivé akkordy... Ču- 
dujú sa nemocnému starcovi „ kozáci "-Kirgizi, čudujú sa a nemôžu 
pochopiť, odkial berie sa tá veliká sila, ktorá tak rýchlo živí člo- 
veka, od akého ohňa je tá iskra, ktorá tak lahko sa rozplamení . . . 
A šumné akkordy ozývajú sa vždy hlasnejšie a hlasnejšie, kostlivé 
palce starca preberajú tuho natiahnuté struny dombry vždy rýchlejšie 
a rýchlejšie . . . Ozval sa, konečne, posledný búrny akkord, a všetko 
stíchlo. Zase hlboká, mŕtva, ničím nepretrhnutá tisina . . . Pohľady 
všetkých chtivo oprely sa na vráskovitú tvár poeta-spevca. Všetci 
skameneli v napnutom očakávaní, ani sa nepohnú... A zase po- 
dvihla sa oslabnutá ruka starca, zase dotkla sa strún dombry^ 
i plynulý z nej tiché, nežué, žalobno-lichotiace zvuky... Zdalo sa, 
lúčiaci sa so svetom starík-spevec chcel povedať všetko, všetko, čo 
za dlhé roky nabolelo na jeho ti*piacej duši. Ticho-ticho trasú sa 
struny dombry. Nízko opustiac hlavu, pohrúžený v dumu, prítomným 
nevedomú, ako by nechtiac preberá na nich Ulgenbaj. Pritajili dych 
Kirgizi, strežú každý pohyb Ulgenbaja a trpelivo čakajú veštiace 
slová svojho miláčka spevca. Slová tie sú: 

„Starý som, priatelia. Ku koncu chýlia sa dni môjho dlhého 
a fažkého života. Neďaleká je hodina, keď čierna zem skryje moje 
mdlé telo... Tak nech ešte čo len raz ozve sa pieseň moja — 
môj posledný závet vám, tamyri (priatelia)! — tak začal svoju 
pieseň poet Ulgenbaj. „Nie o starých, zašlých časoch — pokračo- 
val — budem vám spievať, tamyri, nie o chánoch a sultánoch, 
ktorí preslávili sa svojimi velkými skutkami, nie o slávnych boha- 
tieroch, zadivivších svojím junáctvom celý kirgizský národ. Ne- 
budem spievať vám ani o tých znamenitých baigach -), povesti 
o ktorých prechodia s pokolenia na pokolenie. Zamlčím i hrdosť 
našu — a/rynov-spevcov, ktorých naslúchajúc, stíchalo všetko živé, 
strnula celá príroda. Nie, nie o nich ja dnes idem skladať pieseň 
svoju, — nech vám o tomto spievajú iní spevci." 



') Ľombra, hudobný nástroj, balalajke podobný. 
*) Kirgizské olympické hry. 



in 

Takýto vstup Ulgeubaja ešte väčämi zosilnil zaujatosC a pozor- 
nosC poslucháčov. Všetci očakávali počuf od neho dnes čosi zvláštne, 
predtým nikdy neslýchané. A Ulgenbaj nesklamal ich očakávanie. 
Takým, akým bol v túto pamätnú noc, Kirgizi nikdy ho nevideli. 
Pred nimi, zdalo sa im, bol nie šesťdesiatročný, zoälý, oslabený 
starec, ktorý sotva mohol sa z postele pohnúC, ale ohnivý, náruživý, 
zabúdajúci na seba mladík, plný samých jasných, čistých nádejí na 
budúcnosť, a smelo, nehľadiac na žiadne prekážky, idúci jej v ústrety. 
Ulgenbaj celkom oddal sa opanovavšiemu ho nadchnutiu, a pieseň 
za piesňou, s krásnym sprievodom na dvojstrunnej dombre, liala sa 
zo starcových úst I prv vždy radi počúvali piesne jeho, — po- 
vesti, plné hlbokého smyslu a životnej pravdy, — no tak... nie, 
tak nikdy nespieval Ulgenbaj 1 Kolko duše, opravdivého citu, kolko 
neohraničenej lásky k svojmu národu bolo dnes v piesni jeho! A 
aký silný, hlboký, nezahladiteľný dojem zanechával v srdciach svo- 
jich poslucháčov! Veď všetko to, čo počujú dnes od Ulgenbaja, 
počujú po prvý raz v živote svojom a, možno, nikdy a nič podob- 
ného nepočujú viac. Ulgenbaj prvý zaspieval v týchto horách také 
piesne. On prvý v svojich zvučných veršoch povedal dnes týmto 
divým obyvateľom stepi tie veliké pravdy, ktoré ľudia majú sväté 
chrániť, ako najvyššie, najdrahocennejšie blaho, dané človeku. On 
spieval im dnes o láske k bratom, o čestnosti, o spravodlivosti . . . 
„Blažený, opravdu blažený bude ten, — neraz opakoval v svojej 
piesni, — kto naučí sa pevne veriť \ dobro, horúco ľúbiť, plakať 
nad cudzím nešťastím a opravdove opovrhujúc všetky slasti sveta, 
bude horeť želaním vniesť v národný život čestnosť, spravedlivosť 
a všetky lepšie snahy svojej nadšenej duše I... Divno -krásnymi 
zdaly sa Kirgizom piesne Ulgenbaja 1 . . . 

Dlho spieval Ulgenbaj. Ňo ani za miuútu neoslabia pozornosť 
jeho poslucháčov, ale, naopak, vždy rástla a silnela a došla konečne 
do najvyššieho napnutia, ked zaspieval im jednu z tých svojich 
čudných povestí, ktorými tridsať rokov ozývaly sa tieto divé hory 
a pusté stepi. 

Tak, pamätám, začínala sa povesť jeho: „Ešte za starých, sta- 
rých čias, ked kovyl-tráva bola belasou trávičkou, ked velikán Tar- 
bagataj bol ešte malinkou hromádkou, keď snahy neboly hlboké, 
ked lieky neznalý širokého priestora, keď dvojhrbý veľblúd bol 
ešte nialiukým zvieratkom, — vtedy žil na zemi chán Džamanbaj, 
najhorší zo všetkých ľudí, horší od Iva krvežížnivého, tigra dra- 
vého, vlka nenásytného. A bolo vtedy kráľovstvo zla a nepravdy, 
krívd a nespravodlivostí, ťažkého potlačovania a pekelných ukrut- 
ností ..." 

No Ulgenbaj neopisoval to „kráľovstvo zla a nepravdy", preto 
nie, že dľa jeho slov „nestačilo by života ľudského vyrozprávať 
všetko, čo robilo sa za oných „staiých čias", nenašiel by sa človek 
8 takým zosuroveným srdcom, ktoré nepuklo by od tých obrazov, 
jeden od druhého úžasnejsích, ktoré otvorily by sa pred ním". ;, Ne- 
chcem, — doložil ďalej, — že by v túto noc, možno moju po- 
slednú noc s vami, tamyri, vy nepočuli ste odo mňa jediného slova 



112 

Útechy, nechcem, že by ten malinký plamienok, ktorý teraz čo aj 
len zriedka, ale svieti vám, zhasnul na celkom, a nepriehľadná, 
smutná tma okutala by vás. Nie, nech rozhára sa, nech svetlo jeho 
ide ďalej a ďalej a rozširuje sa do tých čias, kým neožiari svojimi 
čistými lúčami celú našu Bohom zabudnutú a ľuďmi urážanú kra- 
jinu ! . . . " A Ulgenbaj unáša svojich poslucháčov v iný svet, v inú 
krajinu, a iné obrazy stavajú sa pred nimi. 

Teraz nadchnú^ spevec vedie ich v krajinu chladu a mraku. 
Jednu za druhou prechodia oni s ním skované mrazom rieky, vni- 
kajú v panenské lesy, ozývajúce sa len žalosti vým zavýjaním vlkov 
a revom medveďa. Ani jednej ľudskej duše, ani jednej ľudskej 
stopy. Na všetkom leží odznak bezživotnosti, všade — mítve krá- 
ľovstvo. Strašne, clivo, chladno je tu, uprostred tejto surovej, za- 
smušilej prírody. Či ozaj môžu byt tu ľudia? Áno, oni sú, hľa 
tu, — a očiam poslucháčov odkrýva sa široká, nedohľadná rovina, 
pokrytá sňažným rubášom. Nesčíselné gruppy šiatrov rozhodené sú 
na nej v rozličných smeroch. Tu i tam černejú sa ľudské figúry. 
Áno, tu žijú ľudia. No aký nežalostný osud hodil ich sem ? Či ozaj 
maf-zem nemohla udelit im lepšieho kútika? Či ozaj oni tak roz- 
hnevali Veľkého Allaha a tak fažké sú hriechy ich, že musia trpet 
taký hrozný trest? A prečo Ulgenbaj ukazuje zase tie smutné, 
mraziace dušu obrazy? Kdeže sú sľúbené slová útechy? 

Ako by uhádol spevec myšlienky, vzrušujúce jeho poslucháčov. 
„Tu, práve tu, . — spieval, — v tomto mračnom a chladnom kraji 
vašu dušu, tamyri, zohrejú najteplejšie, najlepšie ľudské city. Ne- 
preniknuteľný mrak tento, ktorý zahaľuje vás teraz, rozoženie luče- 
záraé svetlo. Toto trápenie a slzy premenia sa vo všeobecnú radosť, 
a vy budete svedkami velikého víťazstva, ktoré s chvením srdca 
očakáva človečenstvo, — víťazstva dobra nad všade panujúcim 
zlom ..." 

A znova leje sa nadšená pieseň jeho, znova všetci chtivo za- 
chytávajú každé slovo. Znova hlasno rozliehajú sa trasúce sa akkordy 
dombry^ znova ďaleko nesie sa zvučný, plný srdečnosti hlas spevca. 

On spieval o osude zamietnutých v tieto neprechodné rokliny, 
vyhnaných zo svojeho rodného kraja chánom Džamanbajom, vyhna- 
ných za to, že „nechceli prelievať krv bratov svojich, nemohli dvíhať 
ruku na nich", za to, že „srdce ich spôsobné je ako vrúcne ľúbiť, 
tak i silne nenávideť", za to, že „v duši svojej chránia Božiu 
iskru ..." I vidia poslucháči život tých vyhnancov, keď len čo boli 
ta prišli. „Jasné lúče jarného slnca, dľa slov Ulgenbaja, ešte ne- 
sohnaly so snažných hôr toľko vody, koľko sĺz preliali oni, osadiac 
sa tu. Bujné vetry, huľajúc po priestranstve, nespievaly také ža- 
lostivé, ťažkomyselné piesne, akými ozývala sa teraz táto pustá, 
mŕtva rovina. Zavýjanie kŕdľa hladných vlkov nezaletelo ešte tak 
ďaleko, ako ich strašné výkriky a stenania." 

No minie niekoľko rokov a smutný obraz mení sa. „Slnce, 
ako by bojac sa prv pohliadnuť v tento neprívetivý, chladom vejúci 
kraj, častejšie a dlhšie začalo pristavovať sa nad ním. Jasné lúče 
jeho vždy viac a silnejšie začaly prihrievať ho ; konečne prišiel čas. 



113 

a ony Bohnaly so zeme jej zimné rúcho a odely ju baršonovými 
trávami a rozdielno-barevnými kobercami kvetov. Ožili nešťastní, 
prebudili sa zo svojho dlhého sna, vydýchli konečne z plnej hrudi. 
Rodnými, drahými zvukami ozvala sa táto kedysi mŕtva rovina: 
zablačaly ovce, zabučaly kravy, roznášal sa rehot koni, bolo počut 
trúchlivo-tiahle kriky velblúdov. Všetko minulé, všetky biedy a 
neresti boly zabudnuté. Iný život začal sa im — život volný, svo- 
bodný, pohodlný ..." 

Ani nezbadali, ako znova sbierala sa nad nimi čierna, hrozná 
mrákava, a nie po nebi šla, ale tou samou cestou, ktorou oni prišli 
sem. Mrákavou touto bol sám chán Džamanbaj. Kozľútil sa, keď 
počul, že tí „nehodní psi", ktorých vyhnal on zo svojej krajiny a 
ktorí, myslel si, dávno zahynuli tam, nielen že sú živí, no i na- 
sládzajú sa lepším životom, než mali v jeho chánstve. Divo, ne- 
milosrdne chcel im to odplatit. „Nikoho nenechám na žive, nad 
nikým nesmilujem sa, všetkým smrť!" — s penou v pysku kričal, 
sbierajúc svojich verných bohatierov." 

Počujmeže Ulgenbaja, ako boli potrestaní neľudským chánom 
tí „nehodní psí". Akosi veselo bručí jeho dvojstrunná domhra^ 
akosi rezkejšie a zvučnejšle ozýva sa hlas jeho, akási utajená silná 
radosC čuje sa v ňom . . . 

„Nie nečakaným hosCom zjavi) sa k vyhnancom chán Džaman- 
baj. Všetci, starí i mladí, mužovia i ženy, synovia i dcéry, — všetci 
hodlali brániť svpbodu svoju, do poslednej kvapky krve. Všetci 
hovorili: „Lepšie čestne umreí v boji, než hanebne složiť svoje 
hlavy pod ostrý topor nenávideného chána" ... A už začali schodiC 
sa vrahovia. Ticho, pomaly hýbu sa. Nepočuf ani kriku, ani šumu, 
ani rozhovoru. Všetko zamrelo. Len, ako tiene, hýbu sa so dvoch 
strán ozbrojené ludské postavy. Vždy menší a menší priestor medzi 
nimi. Hľa, konečne zastali. Chán Džamanbaj vyšiel napred. Hneď 
ozve sa povel jeho, — a začne sa strašná, zverská bitka..." 

Zamiknul na chvíľku Ulgenbaj. Všetci očakávali počuC od neho 
úžasný opis bitky. 

„Nie, — ešte hlasnejšie zaspieval, — nie, nie krvavá bitka 
súdená bola na tento veliký, všetkým Kirgizom pamätný deň 1 Veľký 
je Allah a jeho prorok Mahomed I Nechceli oni, aby liala sa ne- 
vinná ľudská krv, nechceli, aby sa zarosila ňou rovina, ktorá ešte 
nevidela krve, i poslali na zem nebeského peršte (posla), mladého 
dhgita (junáka). Neblysne sa tak rýchlo, ako on sletel s neba a 
zjavil sa medzi nepriateľmi, hotovými vztekle vrhnúť sa jeden na 
druhého. Všetci zastali, ako vkopaní, všetci v nedorozumení hľadia 
na neho. A veliký, nevídaný a neslýchaný zázrak stal sa tul 

Déigit zrazu zaspieval pieseň, ale ako zaspieval! Veľký Allah! 
Čo sme my, úbohí spevci, v porovnaní s ním, božským spevcoml 
Nik a nikdy ešte nespieval, ale ani nemôže tak spievať, ako on. 
Ako žeravým uhlím pálil srdcia svojich poslucháčov, ako ostrým 
nožom rezaly slová jeho dušu ich, ako kvapky usmrcujúceho jedu 
vnikaly ony v najtajnejšie, tiché jej kútiky... A spieval im on 
o tej samej láske k bratom, o ktorej i ja spieval som vám dnfts. 



114 

tumyri, svojím starým hlasom. Všetci strnuli, naslúchajúc divnej 
piesni jeho, všetko zararelo, nič nehýbe sa... A on len spieva a 
spieva... A dlho, dlho spieval. Konečne zamĺkla pieseň jeho. 
A'šetci, ako jeden, zodvihli oči, aby videli očarovavšieho ich spevca, 
110... jeho už nebolo. Pozreli potom jeden na druhého: po lícach 
všetkým nezdržatelno tečú vrúcne slzy . . . Ešte okamih — a tými 
rukami, ktorými hodinu pred týmto všetci hotoví boli biť a dusiC 
jeden druhého, teraz stískali sa v bratskom objatí... A nebolo od 
tých čias na zemi temného královstva zla, ale odmenilo bo jasné, 
čisté, tak dávno želané kráľovstvo dobra i pravdy ! . . . " 

. . . „Odspievaná je, tamyri^ povesC moja. Či bolo to niekedy, 
o čom spieval som vám, či bude niekedy — neviem. Ešte potečie 
krv. No znajte a verte, úprimne, hlboko verte, že semä pre toto 
kráľovstvo dobra je už zasiate . . . Chráňte, opatrujte, s nežnou, 
vrúcnou, bezzá vetnou láskou pestujte ho, a potom... potom..." 
Posledné slová ako by sa roztopily v povetrí v pološepote Ulgen- 
baja. On zrazu, íaleko odhodiac domhru, široko otvoril oči a spadnul 
na zem. Čosi ticho zachripelo ... a pred okružujúcimi ho ležala už 
slávnostne vážna, ako socha, mlčanlivá, nehybná a dojemná mŕtvola. 

Dotklivé kriky ozývaly sa v okolí: to „diví synovia stepi" 
oplakávali drahú pre nich ztratu, svojho railáčka-spevca Ulgen- 

^^J* • • Prel. B. Š. 



Slovenský jazyk. 



Jaz3'^kovedecké drobnosli. 

1. K pravopisu. Niet oprávnenosti pre zdvojené spoluhlásky 
vo slovách banke^ovať (banke/f), tarifa, koritroZ/a, kontroWór, a 
z tej príčiny nikto nemal by v týchto prípadoch zdvojovať tie spolu- 
hlásky. Nemci vedľa bankeí píšu síce aj banke^í, ale toto v stredku 
16. stoletia požičané je od francúzskeho banquet (Kluge. Etym. 
Wôiterb.), ostatne novšie i Nemci prestávajú písať bankeť^. Slovo 
tariffu v str. lat. písalo sa i s jedným f\ s dvoma ff, toto striedanie 
javí sa ešte aj teraz v nemeckom pravopise. Pochod í z arabského 
ta'rif = ohlásenie (Matz. Cizí si., Wedgwood Dictionary of Engl. 
Etym.). S jedným I píšu sa: kontroZa, kontroZór; čitateľ, ktorý to, 
čo sa robí v literatúre, pozornosťou sprevádza, vie, že je to už 
inde odôvodnené. 

V časopisoch zamieňajú sa formy : Brazília — Bra.<»ília, Persia — 
Per^ria, íJína — ÍJAína. Vo vyšlom naposledy diele pravopisnom niet 
zmienky o týchto slovách. Pravdepodobne preto, lebo ich pravopis 
tesne súvisí s riešením druhej, nepravopisnej otázky. 

V čísle 7. jednoho slovenského časopisu čítal som nominatív 
influenza a hneď potom datív influonz/. Pravopisný zlotvar vždy 
vedie k nedôslednosfam grammatickým. Slovo influenífa, tvrdo za- 



končené, skloňovalo by sa dľa ryba. Ale slovo to je mäkko za- 
končené, čó pisatel sám uznáva tým, že ho skloňuje dľa duša. 
Toto slovo je talianske a vyslovuje sa pôvodne influenca (dla vý- 
slovnosti takto sa píše aj v ruštine). V nemčine ovšem píšu ho so 
z, lebo tam c týmto znakom sa označuje. 

2. O niektorých názvoch zemepisných. Pre niektoré krajiny 
máme viac názvov. Zamieňajú sa: Itália — Taliansko, Romania — 
Rumunsko. Ktorej forme dávat prednosť? Človek, ktorému predo- 
všetkým ide o zdvorilosC naproti patričným národom, odporučí nám : 
Itália, Romania, lebo takto volajú svoju vlasí obyvatelia domorodí. 
I v rečenom diele pravopisnom vyslovená je zásada takáto, pokial 
ide o pravopis. Tam sa odporúča písat: I^eka a nie Rieka, Kyjov 
(na Morave) a Kíjev (v Rusku), Koszeg atp., — ale z mnohých vecí 
vysvitá, že pôvodca onoho diela čo do cudzích mien nemá tolko 
úcty naproti inostrannej výslovnosti, jako naproti inostrannémupravo- 
pisu; zaiste odtial sa dá odvodiť, že neriešený nechal pravopis prí 
takých, aké sú (5ína — C^Aína, Perzia — Per^ria, Brazília — Braj^ília. 
I z rozložených ním pravopisných zásad pravopiseckých dá sa za- 
tvárať, že má viac miesta v srdci pre formy skutočne slovenské 
Eumunsko, Taliansko, než pre Romániu, Itáliu. V tejto veci bolo 
by skutočne žiadúcno dôjsť k istému určitému presvedčeniu, aby 
razom odstránila sa strakatost foriem a aby nečítali sme hneď 
Habeš, hned Abyssínia, hneď Írsko, Finnsko, Nórsko a hneď /r- 
land, Finnland, Norvégia atď. 

Zdá sa, jako by náš spisovný jazyk nedovoľoval v tejto veci 
vyriecť pre všetky rovnaké pády jednotnú zásadu. My už máme 
niektoré poslovenčené ujaté formy, jako Rumunsko, Taliansko, iné 
pod vlivom nemeckým prijaté : Irland, Finnland, Norvégia, Bukarešt 
atď. K čomu sa tu odhodlať? Prijať nenašské Romania, Itália a 
novomódné: Írsko, Itália, Nórsko, Bukwrešt? 

Nepokúšam sa o konečné riešenie veci, ale bez toho, aby za- 
sekával cestu svojmu lepšiemu presvedčeniu, nadobudnutému z uvá- 
ženia ďalších obdobných prípadov, i do času, navrhujem: 

1. Aby sme sa nehanbili za svoje formy: Rumunsko, Taliansko, 
ktorým každý Slovák zaraz rozumie. 

2. Aby sme, hlavne za terajších kultúrnych pomerov, neod- 
stupovali od názvov všeobecne známych (Abyssínia) v prospech ne- 
známych (Habeš), 

3. Aby sme nakoľko možno chránili pôvodnú výslovnosť názvov 
slovanských, na pr. /Sarajevo, nie ííerajevo, Sibíria, nie Sibéria. 

4. Aby sme písali pre jednotnosť: Bra^srilia (tamojším úradným 
jazykom BtslzíI), Perzia, per^ký, a nie Perm, per;?ský. — Ja vlastne 
žiadnej námietky nemám ani proti „Čína^, „čínsky^m. Chĺna, 
chĺnsky. Ale naskrze neradím opičiť Čechov pri takých názvoch, 
ako Japonsko m. Japonsko. Keď Rus, ktorý, hraničiac s Japon- 
skom, osobne stýka sa s Japonci, nestydí sa za osvojenú slovanskú 
výslovnosť, flnoHia, veru neviem, prečo sa má za ňu stydeť — Čech. 

Konečne pripomeniem toto. 

Odopreť nemožno, že je prípona ic ma, Anglia 

8* 



ne 

a t. p. cudzia, a že prípona slovanská -sko: Francúz^io, knglicko 
viac šetrenia zasluhuje, — ale tým nepriate! prípony ia nechce túto 
vyobcovať cele, dobre vediac, že bez nej nebedlivostou pisateľovou 
často by mohly povstať dvojsmysly, jako na pr. vo vete: Fran- 
cúzsko nabilo Anglicko. V takom prípade možno riecC: Francúzsko 
nabilo Anglm, alebo Anglicko nabilo Franciu. Ostatne v takýchto 
prípadoch možno vyhnúc dvojsmyslu zmenou vety. Poviem: Anglicko 
nabili Francúzi, alebo naopak. Takým dvojsmyslom často sa príde 
vyhýbať aj okrem uvedených prípadov, všade, kde je nominatív 
rovný akkusatívu, na pr. : Predstavenstvo kedykoľvek môže svolať 
valné shromaždenie" atp. A tu spomáha sa tiež len zmenou vety. 

3. K názvosloviu. Na str. 111. minuloročných (jestli nie pred- 
minuloročných !) Kat novín som čítal : „a prítomní draébovci (lici- 
tanti) sa rozchádzali''. Za licitáciu stojí tam dražba. Slovo dražba 
je tvorené príponou -ha ort slovesa dražiť (v ľudovom jazyku slo- 
venskom neužívaného) a od toho slovesa treba utvoriť aj licitanta. 
Písať tedy, nakoľko neužijeme cudzieho slova, — dražiteľ a nie 
dražbovec. V borvatštine majú podobne tvorený výraz aj pre limi- 
táciu: j*c/ľ/m6<i. Tvorené príponou -ba od slovesa jeftiniti, čo od 
jeftiui = lacný. Obdobne pre slovenské názvoslovie jeftiniti = lacniť ; 
jeftimba = lacnitba ; lacniteľ = limitant. 

S názvoslovím sme vôbec veľmi zaostali. U nás je zvykom, že 
jeden-druhý vynikavejší vo svojom kruhu osvojí si isté výrazy a 
odeje ich v rúcho nedotknuteľnosti. „Ty nevieš po slovensky!" za- 
kríkue na človeka z inej školy, ktorý náhodou osvojil si výraz 
inakší. Tu je uezbytno historicky a kriticky prebrať všetky názvy, 
ktoré objavily sa u slovenských spisovateľov tohoto stoletia, prí- 
padne pribrať na pomoc i názvy, zachované v rôznych uverejnených 
listinách zo století predošlých, tu je potrebno sobrať všetku látku 
pre všetky odbory a voliť z nej, čo je najjirihodnejšie. Veľa názvov 
už len ovšem dejinám náleží, tak mluvnica premohla slovnicu a 
hovoiTiicu; ale i teraz nesčislný je počet tých, u ktorých dosial 
nedošlo k ustáleniu Kolíšeme sa nielen v dôležitých názvoch ve- 
deckých a prepotrebných iných názvoch verejného života, ale aj 
v tých najprostejších názvoch. Nesiahnem hlboko do minulosti, len 
na pr. do tohoto časopisu. V Slov. Pohľ. (1881., 250): vačkový 
r«cn?7f = sacktuch, zsebkendô, pozdejšie (1883., 521): nosový ruč- 
ník = HOCOBOft HJiaTorb. V prvom prípade koríme sa vlivu ne- 
jnecko-madarskému, v druhom ruskému. A čože život? Slovák ho- 
vorí: šatka, šatka do vrecka, ručník atd. Máme tedy na výber vý- 
razov . . . a jest ich ešte viac, nehľadiac na „Šarišanov", východných 
Slovákov, ktorí majú svoje vlastné výrazy (na pr. chustka). Tu 
máme zápas rozličných vlivov s hotovými názvy ujatými, so sebou 
nesrovnanými, kriticky neuváženými. 

O koľko je horšie tam, kde jazyk ľudový vôbec nedostačuje! 

Zastavme sa pri slove „ablegát", ktoré je teraz časové. Čo tu 
nájdeme? Nájdeme lo, že sa nezdravo rozvíja spisovný jazyk 
íilovenský. 

Česi ablegáta menujú „poslancom", a tak ho má ešte aj V. 



117 

Pauliny-Tóth v Besiedkach (IV, 20, 23), ale už vedía vyslanca 
(vyslanectvo, IV. 98. v toraže smysle). Oľa maďarského jazyka, na 
tento čas úradného, dla „képviselô"* raali by sme ho však menovať 
„zastupitelora". A z tohoto vyplývajú dve smutné pravdy, že sme 
jednotnosC česko-slovenskej terminológie porušili bes všetkého dô- 
vodu a pritom, nesbližujúc sa k úradnému názvu maďarskému, že 
sme praktické potreby národa nenapomohli. Áno, z tohoto vyplývajú 
dve smutné pravdy: 

Od češtiny sme sa odtrhli, lebo náš zovšeobecnelý za „ablegáta'' 
výraz „vyslanec" značí v nej „gesandter**, a český „ablegát" je = 
poslanec, čo u nás novšie (dla ruského: posol) značí: ;,gesaudter". 

K úradnému jazyku sme sa nesbliéili, lebo „vyslanec" nenie 
„képviselô", ale skorej „kikuldôtť*. 

A takáto bezdô vodnosť, nepremyslenosC, nahodilosť charakteri- 
sujú naše názvoslovie. Jedou sa drží češtiny, jako rečeno, druhý 
ruštiny, tretí nemčiny a maďarčiny, štvrtý sám od seba vymýšia . . . 
a zmätok rastie. 

Je nezbytne kritike podrobiť a sústavne spracovať všetku látku 
terminologickú. 

Ja by sa neodvážil upevňovať našu terminológiu takýmto spô- 
sobom nesystematickým, sebanevedomým, lebo ním národ slovenský 
stavia babylonskú vežu a isoluje sa na všetky strany, 

— ský. 

Prostoná rodné povery. 

1. Pod hlavu zomretého do rakve sa nesmie dať hlavnica s pá- 
perím, lebo by gazdinej všetky husi podochly. 

2. Hus od cigánky kúpená sa veľmi dobre drží. 

3. Na šaty, keď ich má človek oblečené, nie je dobre prišívať 
gombičku, lebo by sa mu mohol rozum tam prišiť. 

4. Kto sa na zabitého hada podíva, bude celé leto ospanlivý. 

5. Keď dom horí, nesvobodno vyniesť najprv periny, lebo by 
ostatné veci už nebolo možno uchrániť — taká slabosť by prišla 
na človeka. 

6. Z horiaceho domu vytrhnuté periny nesvobodno niesť cez 
dedinu; až pokial ich donesieme, potiaľ každý dom vyhorí. -^ 

7. Aby šuhaja nevzali za vojaka, nech robí toto: Prv, než by 
šiel k odvodu, nech si obstará košeľu z mŕtveho a nech ju dá do 
chleba, ktorý sa má piecť. Keď je upečený, nech ho zje, košeľu 
však z neho vyňatú nech si oblečie. Tak môže ísC smelo k assen- 
tírke: iste ho nevezmú. 

8. Zimnica prestane, keď človek zje kus chleba, ktorý našiel 
na prostred cesty. 

9. Ktorá matka má nemého syna, keď ide ku spovedi, nech 
ani slovíčka neprerečie, čo by sa jej akokoľvek tázali; taktiež nech 
robí, keď ide z kostola domov. Ako>^^^*^ '''^ '^oma, nech hneď uteká 
k nemému, vdýchne mu tri raz ^emý onedlho bude 
hovoriť. 



. f^ 



118 

10. Kto zadlávi pavúka, tomu zdochne krava. 

11. Ktoré dievča pradie v sobotu, stane sa ueštastným. 

12. Keď straka rapoce, prídu hostia. 

13. Pod hus alebo sliepku nie je dobre klást vajcia v páre, 
lebo z takých sa alebo nič nevyľažie, alebo len zakrpatence. 

14. Aby repa hrubá narástla, musí sa sadiť len po obede o 1. 
hodine. 

15. Keď sa statok prvý raz na jar vyháňa, prút nesmie sa chytiť 
do holej ruky, ale jeden konec sa musí do zástery zavinúC, a tak 
sa má ním hnaC. 

16. Novonarodené diefa zabaľme do kožuchn, aby malo pekné 
kučeravé vlasy. 



BESEDA. 



Hynúca ratolesť Slovencov v Uhorsku. Nešťastím pre 
národ je rozdrobenosť, jeho, či politická, či náboženská, či literárna. 
Nešťastie také je ešte väčšie pre národ malinký, ako na pr. náš 
slovinský. *) Nás oslabuje rozdrobenie, okrem náboženského, v ka- 
ždom inom ohlade. Náš lud býva v šiestich krajinách. Tak dve 
ratolesti nášho kmeňa už odumierajú pre Slavianstvo. Rozumiem 
Rezianov v Itálii a Prekmurcov v Uhorsku. Rezianov, dla štatistiky 
slovinskej, je okolo 30.000 duší; Slovencov v Uhorsku madarskv 
štatistik Keleti (roku 1882) udáva 83.150. ''j Týchto, bývajúcich 
s tamtej strany rieky Múry, my nazývame Prekmurcami; z nich 
asi tretina je náboženstva protestantského, ostatní náboženstva 
rímsko-katolíckeho. Pri politike maďarskej Prekraurci sú hynúcou 
ratolesťou našou; záhuba ich je tým väčšia, že nevedeli sa spojiť 
s ostatnými Slovencami ani literárne. 

Úlohou týchto riadkov je ukázať, v čom pozostávaly literárne 
pokusy Prekmurcov. 

Prvou knižkou, vydanou v ich nárečí, je Nový zákon, pre- 
ložený Štefanom Kuzmičom, a síce pod názvom: Novi zakon^ zdaj 
oprvič z grékoga na stári slovenskí jezík obrnjeni po Števan Kúz- 
miči Šurdanskom, Prvé vydanie vyšlo roku 1771, druhé v Preš- 
porku 1817. Hoc toho času už bol preklad Písma sv. v literárnom 
jazyku slovinskom, z jazyka Kiizmičovho prekladu vidno, že on 
nepoužíval ho, ani neznal. Ináče dokladáme, že Kiizmičov Novi 
zákon bol pre protestantov prekmurských. Pre potreby ludu kato- 
líckeho Nikolaj Kuzmič preložil a v Subotici (Steinamanger, Szombat- 
hely) vydal Sv. evanjelie na všetky nedele a sviatky celého roku. 
Vydanie prvé vyšlo bez letopočtu (tak robili temer všetci spiso- 
vatelia prekmurskí) ; na druhom vydaní je rok 1804. Nikolaj Kuzmič 



*) Pán pôvodca je Slovenec. Red. 

') Dla posledného spočítania obyvateľstva v Uhorsku vykázali Slovencov 
70.658. Red. 



119 

dalej vydal knižku: Staroga i novoga ieštamentoma svete histórie 
krátka šumma (133 strany). V jazyku prekinurskom vyšla r. 1813 
Kniga molitvena staroslovenská, v šteroj se nahajajo rozločne po- 
niéne molitvi z dvojim pridavékom. Na hasek slovenskoga národa 
na svetlost dana. Pre potreby katolíckeho vyznania knižka bola 
pozdejšie viac ráz vydaná, na nej pôvodca nie je podpísaný, ale 
poneváč po prvý raz vyšla roku 1813, z toho možno súdiť, že je 
taktiež dielom Nikolaja Kuzmiča. 

Okolo rokov 1816—20 boly tlačené Pesemske knjige (456 strán), 
npotrebované protestantmi pri službách Božích; kto je pôvodcom, 
nevedome. V tomto čase vyšla učebná knižka (30 strán), v ktorej 
sú články z prírodných vied i Písma sv., ale v školách katolíckych 
neprišla do úžitku. Roku '1823 v Šoprone obstarali nové vydanie 
Pesemskej knjigi, pod názvom: Krščanske nove pesmene knjige. 
Tu nájdeme už i meno pôvodcu: „Barla Mihal, Kóvágó-Oerške 
fara diichovni Pastér" ; lež všetky okolnosti ukazujú na to, že on 
len opravil a rozmnožil prvé vydanie. V Subotici r. 1829 Cipot 
Gyiirji vydal tiež pre protestantov Diihovni aldovi áli molitvene 
knjige. 

Spomenutia zasluhuje Jp;jef Kosič, narodený 1788 v Bialotyn- 
ciach nad Murou ; štúdia Bvôje skončil v Subotici, kde stal sa i fa- 
rárom roku 1811. Košič pilne čítaval spisy, vydávané v literárnom 
jazyku slovinskom, a to nezostalo bez vlivu na jeho literárno účinko- 
vanie. Okrem menších svojich diel, napísal a vydal v Hradci Krátki 
návuk vogrskoga jceika, roku 1833, str. 185. Vtedy Košič ešte ne- 
mal národného povedomia, spisom svojím chcel snáď pomáhať ma- 
ďarisácii, nárečie prekmurské nazýval jazykom vandalským. No 
skoro vymohol sa z bludu, ako^ ukazuje nasledujúce jeho dielo: 
Zobrisani Sloven med Múrov i Rabov. V tejto knižke Košič opi- 
suje niektoré obyčaje Slovencov preknmrských a poučuje svojich 
rodákov, ako bolo by im hospodáriť, aby sa dobre mali. V treťom 
svojom diele, nadpísanom : Zgodbe vogrskoga kraljestva (História 
uhorského kráľovstva) a vydanom v Subotici 1848, Košič hovorí 
o Maďaroch, že „zavolaní od nemeckého Arnulfa na pomoc proti 
Svätoplukovi, kráľovi velko-moravskému, našli cestu i do Pannonie; 
pri tej príležitosti oňuchali dobrobyt tejto zeme a viac ani nedali 
sa z nej vypudiť ... V terajšej otčine Maďari našli zväčša sla- 
vianske obyvateľstvo, jeho zem si prisvojili, jeho jazykom obohatili 
svoj jazyk, ktorý bol bohatý len v slovách na kliatie a šudierstvo. 
Od pekných Hen slavianskych dostali krajších synov a dcéry.** 
Roku 1861 svätil svoju zlatú omšu v Sinikách, kde i umrel r. 1867. 
Takých ludí potrebovali by sme i dnes medzi Slovencami v Uhorsku. 

Ivan Kardoš, protestantský farár v Hodoší, vydal r. 1837 kate- 
chismus v jazyku prekmurskom, roku 1808: 1867. leta vogrskoga 
orsačkoga spravišča posvečeno prnvdesklenje, t. j. o ústave uhorskej. 
Jazyk jeho je presiakly slovami maďarskými, preto knižka zostala 
nečítaná. Vest, že Kardoš zabýva sa prekladaním Písma sv. starého 
zákona, po tomto jeho vystúpení nepotešila nikoho; preklad, hoc 
i ukončený, pravdepodobne zostal nevydaný. Ďaleko čistejším ja- 



120 

zykom písal Alexander Trpljan, katolícky kňaz, narodený r. 1817. 
Vydal v Kôszegu roku 1848 žalmy : Knige éoltarske, ďalej napísal 
Leje písma sv. a Krešcanski silabikar] on obstaral tretie vydanie 
Kuzmičovho Nového zákona. Umrel ešte mladý, roku 1858. Zná- 
mejší spisovateľ je ešte Jozef Borovujak, katolícky dekan, ktorý 
preložil z jazyka literárneho slovinského na prekmurský, a síce 
pravopisom madarským, knižku : Pokrm duchovný ; jeho Katechigm, 
vydaný roku 1864, písaný je čistejšiu) jazykom. Činnejší a národ- 
nej ši je Jozef Žemljič, tiež kat. kňaz, a síce v Dolnej Lendave. 
Vydal Deje písma sv, a Slovenskí silabikar, pravopisom slovinským. 
Učinlivosťou jeho Prekmurci oboznamujú sa s literatúrou slovinskou, 
čoho je veru velká potreba, lebo na pr. náš rozšírený Spolok 
SV. Hermagora, zaopatrujúci lud lacným čítaním, medzi svojimi 
46.000 členmi dosial má len 124 Prekmurcov. 

Po roku 1870 vždy menej slýchaf o spisovateloch prekmur- 
ských. V Pešti Augustich Imre začal vydávať plátok Prijátel Zna- 
mosst razszerjevajúcze novine, Augustichov plátok vychodil za viac 
rokov, ako vidno, pravopisom maďarským a s tendenciou maďarón- 
skou; ale udržať ho tolké časy bolo možno iste len pri subvencii 
vládnej. Noviny, ktoré chcely by priviesť Slo vencov nad Murou 
k národnému povedomiu, boly by v Uhorsku vyhlásené za pansla- 
vistické, ako boly vyhlásené za panslavismus literárne sväzky medzi 
niekoľkými patriotmi prekmurskýnii a slovinskými, vzájomne po- 
sielavšínai si knižky a časopisy. Slovenci takýmto činom chceli 
účinkovať na svojich opustených bratov v Uhorsku, budiť v nich 
národné povedomie, ale uhorské vrchnosti policiálne zakázaly také 
svázky, ako agitácie, nebezpečné pre štát. A z tohoto vidno, akým 
„priatelom" boly prekmurskému ludu Augustichove noviny, vydá- 
vané pri podpore vlády. V takom duchu Augustich napísal i nie- 
koľko školských kníh. 

Ale na čo neodvážil sa ešte ani redaktor a ^davateľ Príjátela, 
podujal to roku 1884 Margitai József. Tento v Cakove založil týž- 
denník MurakôZ'Medjimurje, v jazyku maďarskom a „horvatskom", 
t. j. prekmurskom, a v ňom vychvaľuje frajmaurerstvo a učí, kde 
aké lóže sú v Uhorsku. Nuž maďarisátori mohli by už nechať sla- 
vianskemu ľudu aspoň vieru. Nemajú dosť na tom, že pozbavujú 
biedny ľud o národnosť, chcejú mu zatratiC súčasne i dušu? 

Ako ukážku z jazyka slovinského nad Murou podávame dva 
žalmy z knihy Alexandra Trpljana. Žalm XI.: 

„Vu Gospodni se jaz vupam. Iíakda pravite dtiši mojoj, naj 
letí na goré vaše, liki ftiček? — Az ovo ti neverui nategttjejo lok 
i strele svoje nalekiijejo na tetivo, skivoma strôlajo te pravične. 
Oni razvržejo i grunt; ka tak more pravičen opraviti? — Gospod 
je vu svétoj cérkvi svojoj. Gospodna thron je na nebi: njegove 
oči vidijo : i njega ozmice vardévajo sini človeče. — Gospod skúsi 
tóga pravičnoga, tóga nevemoga i krivice liibca odihjava díih nje- 
gov. — On na te neverné dá deždžiti žarjo, ogen i žveplo ; i vihór 
slápov, za tal pehára njegovoga ..." 



121 

Psalm XIX. „Nebésa jílásijo diko Božo, i krcpkost nebe na- 
zvesčava rôk njegovi delo . . . i^ji(h) rftin tó letí po vse deželaj, 
i reči ujihove na.kouce svôta. On je suuci stánek zgotovo vu nji. — 
I ono vôzhája, liki ženin z kamre svoje: veselí se, kak junák na 
bôžanje po potí svojoj. — Pravda Gospodna je popolná, črstvo čini 
dušo: Gospodua svedostvo je stanovíte, i modre činí te proste. 
Skončaiýa Gospodna so práva í razveselijo srce : zapovedi Gospodne 
so svetle, í prosvôtijo očí. — Bojazen Gospodna je čísta, i ostane 
na veke: sodbe Gospodna so ínstinske i praviéne vsegavéč. — 
Dragša od zláta, i vnogo čistoga zláta; í slajša od méda i satovja 
méda. — I sluga tvoj se po nji presvéti; v nji zdržavanji je velikí 
najem." P. M. 

K životopisu Andreja Sládkoviča. Jeden z predkov 
nebohého Andreja Braxatorísa (Sládkoviča), podobne Andrej, s man- 
želkou svojou Zuzanou býval vo Zvolene, kde sa mu 6. nov. 1663 
narodil syn, taktiež menom Andrej. ^) Tento potom prešiel do Ban- 
skej Bystrice, kde 15. dec. 1690 stal sa mešťanom a ako taký spo- 
mína sa 1715^ bývajúci v dolnom predmestí. R. 1728 pokonali sa 
jeho dedičia s Jurajom Balthasaridesom vzhľadom na dom nebohého. '-) 
R. 1785 pripomína sa Braxatoris ako mečník (macharopegus), 1799 
Ján Braxatoris, ako spolučlen vonkajšej mestskej rady (commembrum 
selectae Communítatis). Jeho dom, jako asi i predošlý, bol za dolnou 
bránou, nateraz Kellnerovský. 

Druhý, a síce Ján Braxatoris, býval v Radvani ; r. 1673 v Dačo- 
lome padol do zajatia tureckého a odvedený bol do Seéian. Pre- 
pustený bol na svobodu, keď sa bol zaviazal k 100 dukátom a 71 



') Nos Judexy Senatus, tota denique Communitas Liberae Regiaeque Ci- 
vitatis Yeterizoliensis. Notum facimas universis ac singutis cuiuscuDque atatuB, 
gradns, honoris, dignitatis, officii ac praeeminentiae honiioibus, praesertim vero 
Judici prímarío, Senatui, Ceharumque Directoribus seu. Árchimagistrís, to ti 
denique Communitati Liberae Regiaeque montanae Civitatis Neozoliensis. Quod 
anno e t die datarum praesentium prudens et circumspectus Andreas Braxatoris 
nustram veniens in praesentiam, decenter cum submissione instítit: qualiter 
eidem Litteras natalitias testimoniales sub autheníico Civitatis nostrae usu- 
alique sigiUo extradare non dedignaremur. Ob hoc jnstae et decenti Instantiae 
ejnsdem annuentes fatemur et recognoscimus, specifícatum Andreám Braxatoris 
hic in praenotata Civitate Kostra Yeterizoliensi ex honesto thoro matrimo- 
niali, parente nimirum prudente et circurnspecto Andrea Braxatoris, matre 
vero Osanna dicta fuisse susceptum et progenitum, atque ita in Ecclesia hacce 
Yeterizoliensi per sacrum Baptismum renatum fuisse, nomenque suum Andreas. 
Compatribus Egregiis Dominis Andrea Kapyri et Joanne Sculteti, Commatribus 
vero honestís matronis Elisabetha, consorte condam Joannis Csiszár, et I)o- 
rotbea, circumspecti Joannis Logko conthorali, in Anno 1663 die 6 Novembris 
praesto existentibus adstantibusque hora quinta diei accepisse. Quare nos quo- 
que praenotato Andreae Braxatoris Literas hos uostras natalitias testimoniales 
sub usuali et authentico sigillo nostro futuram Ejusdem ad cautelam neces- 
sarias extradandas esse duximus et concedendas. Dátum in praespecifícata 
Civitate nostra Yeterozoliensi ... die Februarii Anno Domini 1690. Lectura, 
correctum et jussu Amplissimi Magistratus extradatum per me Thomam 
Ebeczky, juratum praenotatae civitatis Notarium m. p. 

Ex Protocollo praetoriali anni 1690 Neosoliensi Samuel Bodorovský, no- 
taríns. 

O Exctractus ex Judice fasc. 9U. Nr. 1—14; fasc. 991. Nr. 187. 



122 

toliarom výkupného. Beda bolo takým prepiistencom, nesolinali-li 
a nesiožili-li obuos výkupného : Turci pomstili sa buď na ňom, buď 
na rodine alebo na domovine jeho. Braxatoris, poneváč nebol v stave 
složit tolkú summu, žiadal od mesta Banskej Bystrice dovolenie, 
aby k tomu cielu smel po meste sbíerať milodary '). 

Tretí bol Mikuláš, narodený v Banskej Bystrici. Po vykona- 
ných štúdiách, poneváč trpel na zrádnik (padúcu nemoc), nemohol 
sa k ničomu dostať a preto schudobnel, tak že bol prinútený žiadat 
mesto, aby ho prijalo do chudobinca; čo asi aj stalo sa r. 1776, 
dna 1. septembra. '-) 



') £gregie ac ConBultissime Domine JudeK confídentissime humillimorum 
servitiorum meorum debitam subjecdonem. 

Anno evoluto i673 aduersa fortuna in diram Turcarum in pago Docso 
Luom dicto incidenB captivitatem, Szacsinium abductus faeram. Unde post 
multifarios barbaricae Tyranidis Gruciatus, verbera afflictionesque intoUerabiles, 
non secus quam Lytro centum aureorum et septuaginta unum Tallerorum im- 
perialium mulctatus, caput meum pacisci coactus sum. Quam quidem summam, 
quia ex propriis facultatibus meis praestare uequeam, bonorum et piorum 
Čhristianorum auxilium et subsidium implorare cogor. Quapropter Egregíam 
et Consultissimam Dominationem Yestram humillime supplico, ut habíto hu- 
manae vicissitudinis respectu dígnetur mihi iu Civitate Vestra ostiatim de- 
ambulari permittere, ut eo citius ad portum et statum pristinae libertatis re- 
dine posBim et valeam. Pro qua liberalitate Egregia ac Consultissima Domí- 
natio una cum omnibns ciuibus suis a D£0 ter optimo maximo accipient re- 
compensationem. In spem venio Egregiam et Consaltissimam Dominationem 
Yestram esse facturam. Egregiae ac Consultissimae Dominationis Vestrae hu- 
millimuB et subjectissimus cliens Joannes Braxatoris, Radvanensis subditus. 

Ad Egregium ac Consultissimum Dominum N. N. Dominum Judicem Re- 
giae, Liberae Montanaeque ciuitatis Neozoliensis, Dominum Coofidentissimum, 
humiliima supplicatio introscripti Captivi. Fasc. 268. Nr. 26. 

-') Generosi et Amplissimi Domini, Domini Patróni et Benefactorcs muni- 
ticentissimi 1 Uaud incogrue inpervestigabilium consiliorum Deus Páter cum 
viatore equite conferri poterit. Aeque enim sicut eques viator equum, etsi sit 
cursor pernix, tamen ad velocius gradieudum calcaribus exstimulat et concitat: 
ita DEUS ter optimus maximus nos homiiies in hoc mundi Amphiteatro et 
hac mortalitatis periodo calcaribus morborum, aliisque adversitatibus exstimu- 
lat, ob id potissimum, ne debitum patriae supernae ardorem exstinguant. Ex 
hornm cohorte ego quoque miser et inops, ut veritatem fatear, utroque pa- 
rente destitutus, orbus gemo, miserrimamque duco vitam 1 Etenim morbus ca- 
ducus me tantopere excruciat, ut per integrura mensem vix mihi vires recol- 
ligere liceat; et si vellem laboribus et sudore panem acquirere, vel Domino 
cuidam seruire, probibeor tamen ab omnibus, praecipue vero a modo prae- 
mentionato morbo. Quodsi quispiam dubitare vellet, uti merito posset, de 
morbo meo, in testimonium iide digtios homines, me hactenus benevoie su- 
stentantes, item bujus loci Doctorem et Apathecarios, opem mihi ferentes, 
adduco. Itaque cum nibil opis mihi supersit, hoc Hbello supplice G. et A. 
Dominationes adeo ac humillime impetro, rogítans, ut me olim, quantum per 
morbum licnit, humanioribus studiis incumbentem, nuuc vero hic loci omni 
ope destitutum et iteratos morbi caduci (et quidem a 14 Annis) cruciatus fre- 
quentius persentiscentem, aut inter Xenodochialum Eleemosynariorum consor- 
tium recipere, aut literis testimonialibus, ut precarium stipe meliorem Busten- 
tandi modum habere queam, donare dignentur. In hoc gravi vehementique 
morbo si mihi aliquod auxilium (ut spero) praestiterint : Deum, ut hoc in me 
collatum Benefícentiae insignis specimen largissime remuneret. Spero admis- 
suras, lecturas et impleturas G. et. A. Dominationes hanc meam demissam pe- 
fitionem. In reliquo Generosissimas et Amplissimas Vestras Dominationes di- 
uinae Protectioni et Tutelae commendo nianeoque GG. et. AA. DD. VV. de- 
misBus Cultor ac humillinius cliens Kicolaus Braxatoris manu propria. 



123 



Štvrtý je Ján, ktorý 19. marca 1714 bol za kmotra pri krste 
Gregoria (Georgia?) Želo v Ostrolúke*). 

Jako dostala 8a rodina Braxatoris do Krupiny, o tom by nás 
mohol poučiť bohatý archív mesta Krupiny. ^ 

Fr. V. Sasinek, 



♦»«• 



Literatúra. 

OBIUECJIABHHCKIÍt S13UK% vh pH;^y ApyrHXi o6muxi fldUKOB'b 
ApeBuefl H HOBoS £bpouh. Co^UHeme ÁHTOua ByAHJiOBMMa. (Vše- 
slaviansky jazyk v rade iných všeobecných jazykov drievnej i novej 
Európy. Spísal Anton BuáiloviL) ToMi L, II. BapuiaBa, 1892. Cena 
4 ruble. 

Dielo toto, venčané prvou cyrillo-metodejskou prémiou a vy- 
dané nákladom petrohradského Slavianskeho dobročinného spolku, 
obsahuje v dvoch sväzkoch vyše päťdesiat hárkov. V prvom sväzku 
učený pôvodca vykladá, ako tvoriíy sa literárne jazyky grécky, latin- 
ský, italianský, španielsky, francúzsky, anglický a nemecký. Keď 
tak prebral tvorenie sa týchto siedmich jazykov drievnej a novej 
Európy a ustanovil základné podmienky, pri ktorých ony obyčajne 
vznikajú a rozvíjajú sa, v druhom sväzku predstavuje ten samý 
historický úkaz u Slavianov. Tento sväzok pozostáva z nasledujúcich 



Demissa Supplicatio ad Generosum et Amplissimum Magistratam Regiae 
ac Liberac Montanae Civitatis NovÍBoliensis. 

Anno 1676 die 1. Septembris in Congregatione Arapl. Senatas exhibita 
et publicata. Fasc. 919. Nro 3. 

') Salutem cum ofôcio nostrorum humillimorum senritiorum paratissimam 
coinmeodationem. Signifícamus tenore praesentium omnibns cuiuscunque status, 
gradus, honorís, dignitatis aut praeeminentiae, accessisse frequentem pagi 
nostri univerBÍtatem virum providum ac circumspectum Andreám Želo cauga 
filii 8ui Gregorii Želo, petiitque igenue natalitias literas praememorato fílio 
8U0 et suae apud nos transactae vitae testimonium per nos exhiberi, ut tam 
apud nos, quam peregre inter omnes honestum nomen favoremque habendo, 
vocationem suam rite agere possit. Cognita igitur convenientissima ejus peti- 
tione, judicavimus minus aequum fóre, si tam justae, honestae necessariaeque 
ipsius petitioni refragati fnissemus. Quapropter omnes unanimi consensu testa- 
mur praelibatum fílium suprafati víri Andreae Želo ex parentibas honestissimis, 
videlicet Andrea Želo, matre vero Susanna Ssurmaiana processisse et per la- 
vacrum s. Baptismi regeneratum in praesentia honestorum virorum et honesta- 
rum matronarum, utpote Tboma Késs, Joanne Braxatoris^ et Anna Matiaska, 
Susanna Baknik, esse, a primisque annis tam domi, quam in scholis causa 
cognitionis Literarum, pie educasse, proinde universis et singulis Eundeni ut 
dicitur de meliori nota commendantes, oratos voluimus, ut intuitu honestissi- 
mae ipsius generationis, spectateque probitatis eum centra detractores booi 
nominis ubique defendere, locum honestum, sicubi eidem commoda inbabita- 
tionis occasio affulserit, in medio sui concedere, omnique benevolentia ac ho- 
nore, partim ob respectum probitatis eius, partim nostrae intercessionis et 
communis justitiae causa eum prosequi ac promovere dignentur. Nos quoquc 
in aiiis occurrentiis omni occasione demereri adnitemur. In cuius rei testi- 
monium nostrae Commonitatis sigillo hasce praesentes jam dicto juveni robo- 
ratas dedimus et concessimus. Kaptissime in Ostroluka die 19 Martii 1714. 
Judex, Jurati totaque Communitas Ostroluka. 

£x Protocollo praetoriali Anni 1723 die 20 Januarii Samael Bodorovský. 



124 

hláv: 1) Dialektické pomery Slavianov, 2) utvorenie a osudy vše- 
obecného cirkevno-slavianskeho jazyka, 3) rozšíi^nie jazykov srb- 
ského, českého a polského na priestranstve susedných slaviauskych 
nárečí, 4) vystúpenie ruského jazyka ako všeobecného na slavian- 
skom východe, 5) teoretické spracovanie otázky o všeslavianskora 
jazyku. 

Vážka, postavená v prvej hlave, ukazuje velké ztraty západ 
neho Slavianstva. Z územia západno-slavianskeho, temer tesuo sú- 
vislého v IX. století od Rujany po Olymp a od hornej Dravý po 
dolný Dunaj, zostaly na naše časy len dva polostrovy: českomoravský 
a bulharsko-srbsko-slovinský, rozrezané hlbokým inoplemenným zá- 
livom v dolinách uhorskej a valašskej, okolo stredného i nižného 
Dunaja, a od severa obmývané nepokojným pruským morom. No 
akokoľvek velké sú ztraty — hovorí ďalej pôvodca — ktoré mal 
slaviansky jazyk na západných a južných stranách, ony nahradzujú 
sa po istý stupeň tým, že šíri sa priestranstvo ruského jazyka 
(Budilovié menuje ho nárečím). Tento zvlášte preto predstavuje sa 
ako peň ostatných nárečí a ich opora v borbe s inorodými jazykami, 
najmä s mocným a oflFensívnym jazykom nemeckým ... Tu už jasne 
ukazuje sa základná myšlienka Budílovičovho diela. 

V hlave o cirkevno-slavianskom jazyku kniha učí nás, že miesto, 
čas a okolnosti jeho zrodenia predstavujú mnoho sporného ešte i te- 
raz, po množstve starých i nových výskumov; no to isté vidíme 
v embriologii mnohých iných všeobecných jazykov, na pr. gréckeho, 
italianského, nemeckého. Hľadat pôvod cirkevno-slavianskeho jazyka 
je ťažko menovite preto, že nezachovaly sa pôvodné a nepochybné 
pamiatky z prvej doby jeho života — temer z dvesto prvých rokov ; 
o stave tohoto jazyka v IX. století súdime len z pamiatok jeho, 
zachovaných s konca X. alebo až XI. stoletia. No Cyrill a Metod 
boli rodáci soluňskí, a poneváč Soluň bol vtedy, ako i teraz, me- 
stom rôznoplemennýra, utvoreným z poslaviančených Grékov a po- 
gréčtených Slavianov v smysle dvojjazyčia, tak základne možno 
tvrdit, že naši apoštolovia už za detinstva výtečne znali miestny 
slaviansky jazyk. I cisár Michal povedal: „Selunjane vBsi čisto slo- 
vénBsky beséduj^tB." Pred rokom 863 (pozvanie do Veľkej Mo- 
ravy) Metod bol igumenom polyclironevského monastyra v Malej 
Asii (vnútorné Opsicium, kde tiež žili Slaviani); Cyrill tu bývaval 
u svojho brata, tu mohol najst i slavianske rukopisy, gréckymi 
písmenami písané, o ktorých je zmienka u Chrabrá. Tieto mohly 
mu slúžiť — hovorí Budilovič — za základ pri ustrojení písma a 
prvých prekladoch bohoslužebných kníh. Povolaní od Rastislava, 
Cyrill a Metod založili na Velehrade prvú národno-slaviansku školu; 
Rastislav, dla slov pannonského Žitia, sobral učeníkov a dal ich 
učiť. No aký bol jazyk tejto školy? Iste ten, ktorý učitelia pri- 
niesli na Velehrad. V prekladaní, spisovaní a rozširovaní kníh apo- 
štolovia pokračovali i vo Velkej Morave, s prispievaním pomoc- 
níkov, dovedených z Carihradu. Toto nebol počiatok, lež ďalšie 
rozvitie cyrillo-metodejského jazyka, na predošlom dialektickom zá- 
klade a v predošlom smere, v ktorej práci miestni rodáci, už preto. 



125 

Že neznali grécky jazyk, mohli vraj raaC leu velmi druhostupňovú 
a viac pisársku než spisovateľskú účasf. 

Takto vykladajúc vznik cirkevno-slavianskeho jazyka, professor 
Budilovič podvracia takzvanú pannonskú hypotésu Kopitara, Miklo- 
sicha a Jagica (že by totiž cirksl. jazyk bol povstal v Pannonii). 
Čítame, ako šíril sa z Moravy a zo Slovenska do krajov českých, 
srbsko-lužických a polských. „Ani madarská pohroma nemohla za- 
hlušiť vo Velkej Morave modlitby a piesne v cirkevne slavianskom 
jazyku, tým menej, že Madari, prijfivší do seba už mnoho elementov 
slavianskych počas prebývania v krajoch ponto-azovských a potom 
dunajských, v stoletiach X. a XI. vôbec neboli nepriatelmi cirkve 
slavianskej (barát [mních], kereszt, szerda, csiitôrtôk, .péntek, szent 
[sv^t], pokol, hala [chvála], vecsernye atd.)." Opisujúc pozdejsie 
osudy cirkevno-slavianskeho jazyka, pôvodca usiluje sa stopovať, dla, 
prístupných mu dokumentov, kde a pokial zachoval sa i v Uhorsku. *) 

Po predstavení osudov cirkevno-slavianskeho jazyka na celom 
priestranstve slavianskeho sveta kniha naša v záverke dotýka sa 
účinkovania biskupa Strossmayera v prospech tohoto jazyka pri 
bohoslužbe katolíckych Slavianov. Vlivom Strossmayera v otázke 
tejto zmenila trochu svoj vzhľad i rímska kúria; to ukázalo sa 
medziiným i v jej konkordáte r. 1887 s Čiernou Horou, podľa kto- 
rého katolíkom barského biskupstva dovolene užívanie cirkevno- 
slavianskeho jazyka v bohoslužbe. Tento ústupok — hovorí pô- 
vodca — pravda nepredstavuje ničoho nového v letopisoch južného 
a západného Slavianstva ; on neraz bol urobený pápežmi predošlých 
vekov, na pr. Hadrianom II, Jánom VIII. i IX., lunocentom IV. 
i X., Klementom VL, Urbanom VIII., Benediktom XIV. No za 
našich časov ústupok tento má väčší význam preto, že bol urobený- 
súčasne s prebudením povedomia a inštinktov života v najoslabe- 
nejších vetvách slavianskeho plemena. Už je nepochybná vec, že 
cirkevno-slaviansky jazyk účinkuje u katolíckych Slavianov ako 
skrytá sila, majúca vážne značenie v nastávajúcom vymeriavaní 
hraníc, plemenných i kultúrnych, medzi teutonstvom a slaviaustvom. 

V hlave nasledujúcej, o rozšírení jazykov srbského, českého 
a poľského, vykladá moc srbského jazyka za Nemaničov, jeho vý- 
hody v perióde tureckého jarma — výhody najmä oproti nárečiu 
horvatskému (čakavskému, kajkavskému). Medzinárodné položenie 
srbského jazyka pozdvihlo sa tým, že sama porta za panovania 
Murada II., Mohameda II., Bajazeta II., Selima L, Solimana II. do- 
pisovala si s dubrovníckou republikou, Uhorskom, Moskvou nie po 
turecky alebo arabsky, lež po srbsky, lebo temer všetci sultáni 
v stoletiach XV. a XVI. boli Srbi po matkách. Väčšina vezírov a 
pasov tej doby bola tiež slavianskeho, hlavne srbského pôvodu. 
Príklad carihradských kancellárií našiel nasledovníkov v Uhorsku, 



M Návodom ruského učenca Pomälovského, o cirkevDo-slavianBkom ná- 
pise na mešci bt. Štefana Budilovič hovorí, že dla znamení archäo logických 
pochodí zo stoletia XUI. alebo XIV. To jest v Uhorsku eéte v XIII. alebo 
v XIV. Btoletí tak živo rozpomínali sa na roUu cirkevno-slavianskeho jazyka 
za kráľa Štefana, Že mešec jeho opatrili nápisom cirkevno-slavianskym. 



126 

V Moldavii; a keď to sultáni robili, potom už neštftili sa vydať 
srbskú listinu ani austrijskí cisári. Časf túto, o juhoslavianskych 
nárečiach, Budilovič končí: „Idea juhoslavianskej národnej jednoty 
nie je uskutočnená, ale i sotva možno ju uskutočniť, ked dialekt 
štokavský (srbština), ktorý mal by byť cementom tej jednoty, ne- 
chcú prijať ani Slovenci, ani Bulhari. Jestli národ srbsko-horvatský 
nestačil zabezpečiť panstvo svojej reči v Makedonii a Albánii, na 
pôde bulharskej, cincarskej; jestli rozšírenie tejto reči medzi Slo- 
vencami zastavilo sa na prvých krokoch, nepodvihlo sa po Save a 
Dravé dalej od hraníc Trojjediného kráľovstva; jestli i na severe 
priestranstvo srbsko-horvatské je značne zúžené Maďarmi, ktorí ve- 
deli dať svojmu jazyku panujúce položenie v Barani, Báčke, Ba- 
ňaté: vinou toľkých smutných sklamaní, ztrát a ponížení bol ne- 
dostatok nie dobrej vôle Srbo-Horvatov, lež materiálnych a mrav- 
ných síl. I ťažko predvideť podmienky, pri ktorých sily tieto vzrástly 
by natoľko, že paralysovaly by antagonisni i rovnej temer počtom 
bul haitskej národnosti, i bojovných, neukrotiteľných Albáncov, i plod- 
ných Rumunov, i zmaznaných Nemcami Maďarov, nehovoriac už 
o takých svetových silách, ako jazyky i taliansky a nemecký, do- 
rážajúce na srbsko-horvatské územie so strany Adriatiky a krajín 
podalpských. ** Východ z toho? 

Položenie západno-slavianskych nárečí, rozumie sa, je ešte 
ťafiie. Jazyk český ztratil svoju rozšírenosť, ktorej bolo sa mu 
dostalo pohybmi husitskými; už od druhej polovice XVII. stoletia 
i jazyk poľský začal sa tratiť v susedných krajoch, do ktorých bol 
sa rozšíril. Dnes už veľké sú jeho ztraty i v korenných poľských 
zemiach. 

„Čo do času posledným vyrazením centripetálneho pohybu 
v Slavianstve je jazyk ruský. Ostatní štyria konkurrenti, t. j. ja- 
zyky cirkevno-slaviansky, srbský, český a poľský, už dávno dokonali 
beh svojho rozvitia v rolli všeobecných de facto alebo in spe ja- 
zykov či už celého Slavianstva, či niekoľkých jeho grúpp. Jazyky 
tieto už dávno prešly zenit svojho historického dna: jazyk cirkevno- 
slaviansky v epoche cára Simeona bulharského, jazyk srbský za 
času Štefana Dušana, český za času Husa, poľský v dobe Sigmundov. 
Medzitým jazyk ruský len od času Petra Veľkého a Lomonosova 
vystupuje ako samostatný dejateľ ruskej vzdelanosti." (Štvrtá hlava 
knihy.) No úspechy jeho sú od XVIII. stoletia veľmi bystré. 
A'šeobecný ruský jazyk zvíťazil nad ostatnými dialekty ruskými, 
vyjmúc Rusi haličskej, bukovinskej a uhorskej; Budilovič vypoči- 
tuje úspechy jeho u inorodcov ruskej dŕžavy, ďalej u inostrauných 
Slavianov : Bulharov, Srbov, Horvatov, Slovencov, Slovákov, Čecho- 
Moravanov, Srbo-Lužičanov, Kašubov, Poliakov a poukazuje na 
jeho úspechy u cudzích národov východných, najnovšie už i u zá- 
padných. 

V poslednej hlave knihy vidíme, ako vyvíjala sa teória vše- 
obecného slavianskeho jazyka, počnúc od Ilorvata Križaniča až i^o 
Slováka Štúra. O Štúrovom programe, rozvinutom v jeho diele 
.,C.iaBflHCTB0 H Mipx 6y;^y^^a^o*^ v súvise s programom A. I, Do- 



127 

brianskeho, Budilovič hovorí, že „nechže ostane pre nás posvätným 
závetom, ktorého splnenie skryté je v temnom lone budúcnosti." 
V doslove knihy potom ešte objasňuje : „Viac a viac ujíma sa pre- 
svedčenie, že ruský jazyk nie je nepriaznivcom ostatných slavian- 
skych, nie súperníkom ich v borbe za život, lež naopak, mocným 
a spoíahlivým spojencom. Každý jasne začína videf, že ani polský, 
ani český, ani slovinský jazyk neobstojí v borbe s nemeckým, ani 
slovenský v borbe s madarským, ani srbsko-horvatský v borbe s ne- 
meckým, italiauským, maďarským a rumunským, ani bulharský 
v borbe s rumunským, tureck}m, gréckym a opäť nemeckým, jestli 
neposlúži im oporou a štítom jazyk ruský.*' 

„Už len jeden predsudok stojí v ceste tejto pravde: nechápanie 
normálnych pomerov medzi dialektami, jazykami jednotlivými a 
jazykami všeobecnými. Mnohí myslia si, že prvé nemôžu jestvovaf, 
keď upevnia sa tieto druhé, že medzi nimi je borba nie za prevahu, 
lež za jestvovanie. Skutočne, boly jazyky, podobné sultánom sta- 
rého Ttarecka, ktorí netrpeli bratov vedľa trónu, v strachu pred 
vzburou. Taký bol najmä latinský jazyk, systematične ničiaci súper- 
níkov, vyjmúc gréckeho, ktorého prestíž cítil sa v Ríme. Po istú 
mieru to treba povedaC i o jazyku francúzskom. No v histórii 
ostatných všeobecných jazykov, na pr. španielskeho a anglického, 
ešte viac gréckeho, italianského a nemeckého, vôbec nevidíme taký 
nesmierítelný antagonismus medzi jazykmi všeobecnými a jedno- 
tlivými čiže dialektami, naopak, celé periódy družného ich vzájom- 
ného dejstvia, so svorným vymeraním zákonných kruhov každého. 
Tak hegemonická rolla attického dialektu dosf dlho znášala sa so 
vzdelávaním dorického, ktoré trvalo i v perióde alexandrijskej, pri 
panovaní jazyka všeobecného ()coľ;f,(;) na celom helleuskom a helle- 
nistickom východe. Parallelne s týmto všeobecným rozvíjaly sa 
tam, najmä od byzantínskej periódy, i jazyky židovský, chaldejský, 
perský, arabský, arnjénsky, etiópsky, gótsky, konečne cirkevno- 
slaviansky. Nie menej svobodné boly pomeiy dolno-italianských a 
horno-italianských dialektov k iliustre vulgare Danteho a jeho na- 
sledovníkov. Dosial v Palerme, Neapoli, Genui, Turíne, Milane, 
Venecii a iných provinciálnych sídlach Itálie držia sa jednotlivé 
dialekty a provinciálne literatúiy, rozvíjajúce sa parallelne so vše- 
obecnou italianskou. To isté vidíme v katalonskej literatúre v Špa- 
nielsku, v provencalskej vo Francúzsku atď." 

„Prijmúc ruský jazyk dobrovolne, ako ludia svobodní, a nie 
ako rabi, Slaviani západní a južní budú mať úplnú možnosf sami 
určiť hranice všeobecného jazyka vo vedeckej i belletristickej litera- 
túre, medzinárodných i domášnych potykoch, jeho upotrebenia v štáte 
i škole. Oni sami určia mieru samostatnosti i kruh účinkovania 
svojich jednotlivých jazykov, spravujúc sa pri tom závetom blaho- 
slaveného Jeronyma: in necessariis unitas, in dubiis libeitas, in 
omníbus autem caritas. Iniciatíva tu prináleží im, nie nám, ešte 
i preto, že tam naliehavejšie cíti sa potreba všeobecného slavian- 
skeho jazyka, ako protiváha nemeckému. My i teraz môžeme sa 
nazvať beati possidentes, lebo máme už úplne zodpovedá' ' 



12Ô 

cielom orgáu pre vyjadrenie všetkých zjavov nášho života a všetkých 
dvižení mysle. Čím najplnšie uskutočnenie jazykového sjednotenia 
Slavianov pre nás vážno je len v tom, že ono slúžilo by najlepšou 
garanciou zachránenia našich bratov od ponemčenia. Zároveň za- 
bezpečilo by nám kultúrne spolubojovanie tridsiatich millionov 
plemena, rodného nám po krvi a čiastočne i po duchu. Postavené 
na rozhraní svetov nášho a nemeckého, tieto milliony Slavianov 
svojím priechodom na tú alebo druhú stmnu môžu podstatne zmeniť 
šansy nastávajúcej velkej borby." 

„Moment uskutočnenia snov Križaniča, dúm Jungmanna a plánov 
Štúra môže byt i blízkym, i dalekým, podla behu politického, 
spoločenského i literárneho života v Rusku. „Pod náporom vážnych 
udalostí" — vyjadriac sa slovami Štúra — on môže nastúpit veľmi 
skoro. Ale možno je i to, že pri známom tradicionálnom umení 
Nemcov štvať Slavianov jednoho proti druhému, niektorí z nich 
velmi dlho alebo ani vôbec neuspejú pripojiť sa k nášmu duchovnému 
životu, spolupracovníctvom na slovesnom poli. A vtedy im príde 
uznať nad sebou všeobecný jazyk, no už nie slaviansky, ale ne- 
mecký, italianský alebo druhý z inoplemennných.** 

Ešte vrátime sa k veľkému dielu professora Budiloviča. ŠL 

Finanční veda. Vykladá dr. J. Kaizl, professor polit. eko- 
nómie pri c. k. české université v Praze a poslanec na ríšske radé. 
Část I. Kniha L Hospodáŕství verejné a finanční veda. Kniha II. 
Druhy a vývoj financí. V Praze. Tiskem a nákladem Jos. R. Vi- 
límka. 1892. Vydaní druhé. Strán 159. Cena 1.40 kr. 

Znamenitá príručná knižka. Odporúča ju pre nás menovite to, 
že prof. Kaizl pilne stopuje i slavianske literatúry svojho predmetu, 
najmä ruskú. 

Kultúrni Histórie. Její vznik, rozvoj a posavadní literatúru 
cizí i českou stručné popisuje Dr. Čenék Zihrt. V Praze. Tiskem 
a nákladem Jos. R. Vilímka. 1892. — Kultúnia história mala by 
byt milým predmetom zvlášte nám Slovákom. Prítomná knižka dr. 
Č. Zíbrta môže slúžiť za rukoväť: v nej sú celé katalógy literatúry 
kultúrno-historickej, menovite i slavianskej. Pôvodca je nám vôbec 
veľmi sympatickým zjavom v literatúre bratov Čechov. 

Histórie literatúry ruské XIX. stoletL Dle A. M. Ska- 
bičevského, A. N. Pypina, V. Bélinského, P. Polového, A. Gala- 
cliova, E. Garšina, V. Vodo vozová, Al. Reinholda a j. upravil A. 
(t. s f in. Ve Velkém Meziŕíčí. Tiskem a nákladem J, F. Šaška. 
1891. Sešit 1 — 2, po 30 kr. — Dovoľujeme si upozorniť pána spi- 
sovateľa, aby pri Skabičevskom bol opatniý a kritický. Skabičev- 
ského knihu (HcTopiÄ HOBtflniefl pyccKoíl JíHTepaTypH, 1848 — 1890) 
ruská kritika v mnohom odsudzuje ; vytýka jej najmä nedôslednosti 

v mienkach. 

•w* 

Oprava. V prcdoálom čísle, v článku Floristom slovefiskýmj na strane 
28. 0(1 sp. 24. riadok čítaj: Cineraria campestris; na str. 31. od sp. 15. r.: 
Mercnrius corrosivus, 

H^ 



Bok 1892. SoMt 8. 

Slovenské Pohlady. 



.jcp!^. 



Ohlášky. 

Novella. 

(Z kresieb Z fary a zo školy.) 

Napísala Terégia Vansavá, 

„Duša moja, vstaň/ Týmito slovami, mdlým hlasom prednese- 
nými, budila račkovská pani farárka svojho muža. „Duša,*^ opako- 
vala, keď zbadala, že prvé jej slová minulý sa ciela, „vstaň, je 
sedem hodín, — zo mňa je dnes nič, — ach, hlava!" a prekonaná 
bôlom sadla na stoličku. 

Vyrušený z najmilšieho sna, predesený neobyčajným hlasom a 
ešte neobyčajnejším oslovením, pán farár roztvoril oči a videl svoju 
manželku utrápenú, videl jej hlavu na bok sklonenú, cez čelo ruč* 
nikom previazanú, zacítil akýsi silný, kýchať dražiaci zápach octa, 
chrenu a kto zná čoho — a vedel, že je zle. A čo by nič inšie, 
len to „duša^, už by dostačilo dat mu na známost, že nie je všetko, 
ako má byt. V riadnych pomeroch volá ho ona „otcom, oteckom^, 
alebo povie „muž môj", „môj starý". 

„Čo — čože je, hlava? A od čoho?" Spytuje sa pán farár a 
zdvihnúc sa, oprel sa na loket. 

„Od čoho? Ako môžeš sa spýtaC, od čoho bolí hlava?" hodila 
mu trochu nervósna a trochu nahnevaná žena. „Ostatne, má mňa 
od čoho bolef hlava — mám starostí dosf, všetko je len na mojej 
biednej hlave. I dnes, neviem, ako dostaneme ovos domov; aj tak 
je náš ostatný tam von." 

„Hja, maminka, to je kňazova robota," riekol pán farár, oblieka- 
júc sa s istou vážnosťou. 

„Čo som sa naprosila, nabojovala zaň, kým ho sožali, čo som 
naodkazovala kurátorovi, kostolníkom, ale nič, oni sa ani nehnú, 
všetko je opozdené ; august u konca — zajtra nedeľa, ak ho dnes 
nesvezú, bude zase do týždňa na roli. Ah, bieda je to, bieda." 

„Divím sa ti, maminka, že ty, ako kňazovka, a čo viac, ako 
kňazovská dcéra, pozastavuješ sa nad tým. Choď kam chceš, po 
celom našom milom Uhorsku, a spýtaj sa, všade dostaneš odpoveď, 
že kňazovi na ostatok. Ešte je u nás s Bohom, inde je ani tak, 
buď rada, že nám je tak, maminka I Náš lud je biedny, ale dobrý." 

„Dobrý je tebe, lebo ty si taký „mäkký posuch !" napolo po- 
dobrotky, napolo pozlotky riekla „kňazovka". 

9 



180 

„Dobrý," pokračovala, „i ja milujem ho a vďačne poslúžim mu, 
iile daj mu tv znat, že si slabý, nuž využitkuje fa — dôkaz naše 
)>oIné práce. Áno, dnes má byt ovos doma, a preto postaraj sa už 
aj ty raz, rozkáž prísne, aby svážali.*' 

„A — maminka, ak je ovos nie dosť suchý? Veď znáš, že 
pršiavalo. Ešte mu snáď nezaškodí tam von/ 

„A — videl si ho ty?" zahriakla chudáka pani farárka. „Keďby 
aj nebol, domov prísť musí, lebo do večera, najdiaľ v noci, príde 
dážď" 

„Čože hovorí Boríháj?" pýtal sa pán farár tei-az už v čižmách 
a v plnej výške svojho tela vyprostený. Pravda, hlava jeho bola 
už starobou napred naklonená, ale charakteristické bolo jej držanie 
a celého tela vôbec. On bol krásny starec, 

Boríháj bol neďaleký strmý vrch a obyčajne barometer pána 
farára. Z oblokov bolo práve zhliadno nan. Teraz závislý na ňom 
hmly. 

„Pravdu máš, maminka, nebude dlho bez dažďa; pôjdem na 
pole, usporiadam vec — a ty si lahni. Rozkáž Eve, čo má robiť, 
aj Helenka nech pracuje. Vari ešte spí?" S týmito slovami obzrel 
sa na diván, kde spalo asi trinásťročné dievčatko s úsmevom na 
tváričke, s anjelským pokojom na čele. 

„Helena!" skríkol otec, omočil ruku do vody, ktorou práve 
chcel sa umývať, a striekol na devušku. „Vstaneš, tylenoch!" „„Už 
slniečko nad krajinou dosť vysoko stálo"". . . 

„Nooó, otec," volalo dievčatko, hodilo sebou ako rybka, keď 
mrští sa nad vodu, a skrylo sa pod paplón, odkial kukalo, či nái*az 
nebude opätovať sa. 

„Či to tak pozde vstávajú, slečna?" volal na nu otec. 

„To zdedila po otcovi," riekla pani farárka, priblížiac sa k di- 
vánu, sadnúc naň a hladiac dieťa po strapatej hlávke. 

„Vstaň, Helenka, hoť sa, mamu bolí hlava." 

„Vari naozaj, mamička? Čo sa ti stalo, či si sa snáď objedla 
včera?'' A to ona objedávala sa a potom ležiavala za hodinku „na 
hlavu", ako Eva farská hovorievala. 

„Ty blázonko!" karhala matka dcérušku, najmladšie dieťa svoje. 
Zastenala a položila hlavu na podušku dieťaťa. Toto hneď hotové 
postúpiť mame miesto, sadlo si a naprávalo vankúš. 

„Lahni si, mama, neboj sa, ja ti uvarím harmančoku. Veď ti 
to prejde. Aj kávu uvarím — či si vari kávu uvarila ty?" Matka 
kývla hlavou, že áno. „Škoda," prehodilo dievčatko, vyťahujúc sa, 
„ja by som bola navarila aj s Evou." 

Vzdor prudkému bôlu usmiala sa pani farárka. Nedávno uká- 
zala Eva s Helenkou, čo vedia: varily spolu kávu — ale tá mala 
všetky iné vlastnosti, len tie nie, ktoré mala mať. Ešte i pán farár, 
ináče velmi trpelivý ohladom kuchynských výrobkov, smraštil tvár 
a nazval tú kávu „kočvardinou". 

„Helenka, zobuď Števa, toho leňocha," napomínala mama. „Ten 
tiež nevstane, len keď bo zobudíš," 



13 1 

Dievčatko, opásané krátkou sukničkou, ramienka holé, bežalo 
do bočnej izby. Hneď žatým bolo počuf smiech, Helenkin hlások 
y najvyšších tónoch a druhý hlas, o ktorom nedá sa povedat, či 
náleží mužovi, alebo chlapcovi. Žatým pribehla Helenka s heslom, 
že Števo „len šteklí sa". Matka zavolala prísne cez otvoreaé dvere 
a zápät žatým buchnul stolec, istotne s celým nákladom na zem 
povalený; konečne objavil sa vo dverách Števo, siahodlhý mladík 
so svalovitými ramenami, ale s ^tvárou ešte velmi chlapeckou. Na 
predku roztvorená košela ukázala mohutne vyvinuté prsia. Dýchal 
zdravím a sviežosťou. Yo dverách zastal, povedal „dobré ráno" a 
chvíľku díval sa na rodičov i sestru. Len po chvíli priknísal sa 
k matke a bozkal jej ruku. 

„Chorá si, mamička?" pýtal sa hlasom mäkkým. 

Ona pozrela nežno a prekvapene na neho. O jeho dobrom 
srdci nepochybovala, ale nebola zvyknutá u neho, menovite odkedy 
odišiel prvý raz z domu, nežných slov. On i tak považoval nežnost 
za slabost. Toto bol druhý syn pána farára, niekolko rokov starší 
od Helenky. Najstarší, nám ešte neznámy, je už doktorom medicíny, 
čo viac okresným lekárom. Medzi Štefanom a najstarším. Samom, 
bolo ešte viac detí, ale tie pomrely: to na záškrt, to na sypanice. 
Len tieto tri ostaly. 

Helenka pomodlila sa a s nou všetci domáci. 

Takto začal sa ten deň na fare račkovskej. 

Po raňajkách pán farár vybral sa skutočne na pole s tým váž- 
nym úmyslom, že obzre, ako to tam vyzerá a potom ohlási sa 
u rychtára, aby tento porobil potrebné poriadky a prísne naložil 
každému, aby poriadku nezameškal. 

Na roli nebolo živej duše. Dookola len pusté strniská a na 
nich pasúci sa statok. A hoviadko rozumu nemá: zabehúvalo tu 
i tu do farského ovsa. Ešte ho dosC ležalo i na kurafoch. Uznal 
pán farár, že je to nie v poriadku, poprechodil sa po zemi, pre- 
čítal hŕbky a vrátil sa domov s tým úmyslom, oznámil tento ne- 
riad rychtárovi. 

„Áno, náš je už tu jediný, ostatný. Moja má pravdu, ale v kom 
je vina? Dačí len musí byf posledný; nuž prečo by nebol môj! 
Pán Boh pomôže i tu, tak ako pomohol iné.^ 

Domov idúc, zastavil sa pri jednej záhrade na samom vyšnom 
konci dediny. Odtiaľ zavznieval nábožný spev, pretrhávaný boľast- 
nými vzdychami a volaním k Bohu o pomoc. Hlas tento bol pri- 
tlumeuý i pochádzal od ženy pod stromom sediacej. 

Pán farár zastal a pozrel cez nízku ohradu do záhrady, p Chu- 
derka, to je Žofia. Istotne má veľkú boľasf. Žofia 1" zvolal na ňu. 

Zavolaná obrátila hlavu v tú stranu, ale tvár jej ostala za- 
halená. 

„Kto volá — kto je to?" opytuje sa biednym, trasľavým hlasom. 

„Ja, Žofia — nepoznáš ma? Či už i zrak tvoj je napadnutý? 
Úbohá žena!" 

„Veru úbohá, pán otec. Ach, složte ruky a pomodlite sa za 

9* 



132 

rana ku Hospodinu, aby už vysvobodil ma, lebo už mi je nemožno 
(Talej niesf tieto múky. Ach, On už iste zabudol na mňa, nehodnú. ** 

„Chráň sa rúhavých slov, Žofia. Pochybovať v milosť Božiu je 
hriech. Tvoja hrozná nemoc zožiera len telo, ale hriech ničí dušu 
a pripravuje o večné spasenie." 

„Ach, pán otec, rada poslúcham vaše slová, lebo ony sú bal- 
sam na moje rany; viem ja, viem, že som ja hriešna žena,^ plakala 
biednica. 

Farár tešil ju — a oua utíšila sa a znovu okriala vo viere, 
ktorá už ju bola opúšťala. Potom opustil ju pán farár a šiel domov 
vo vážne myšlienky pohrúžený. Slnce už bolo hodne vysoko a hrialo 
neobyčajne pálčivo. Dedinou nevídať človeka, domky akoby vy- 
mreté. 

Doma našiel Helenku v kuchyni, kde s Evou práve chystaly 
obed. Dievčatko celkom vyhriato vybehlo otcovi naproti. 

„Ticho, otec, tíško, mama zaspala; ale jej bolo zle, velmi zle, 
otecko, len harmančok jej pomohol.^ 

;,Tak, chuderka — nech si len pospí. Vynes mi, dieťa moje, 
bibliu a kázeň, i olovko, do včelína; ale nezabudni vyniesť aj fa- 
jočku a tabak.'' 

Devuška odbehla vykonať, čo jej bolo rozkázané — a poskla- 
dala to všetko vo včelíne na lavičku. Ona bola oteckova pravá 
ruka. Znala každú knihu po mene spisovateľovom, a pri tejto prí- 
ležitosti podotknúť musíme, že skoro každá kniha niesla istú známku 
jej rúčky. Kde aká prázdna karta, tam jej meno a pod ním leto- 
počet i to skromné želanie: „Kto túto knihu ukradne, tomu hneď 
ruka odpadne". 

A otecko, pohrúžiac sa do krásneho textu zajtrajšieho, zcela 
zapomnel na ovos. Že zapomnel takéto vedľajšie veci a že bol k tomu 
i roztržitý, vedel každý, kto ho znal bližšie. On necítil sa dobre 
tam, kde bola reČ o veciach svetských. Kňazské povinnosti, ich 
plnenie, starosť o duševné blaho jemu sverených duší zaujaly ducha 
jeho. O hmotné a každodenné potreby starať sa neumel. To sveril 
úplne pani farárke — a vedel, že ona to dobre spravuje. 

Tak nebol ani div, že kolovaly o ňom anekdoty rozličné, ktoré 
mohly sa prihodiť i druhému, ale na nom ich vychytili. Tak že 
vraj, raz sediac na lavičke pred farou, obklúčený deťmi, s milou 
fajočkou v ruke, hladel spokojným zrakom do diaľky. K nemu pri- 
družil sa pán veľkomožný, pán inšpektor. Ako to býva, začal pán 
škádliť farára, chtiac ho nahnevať, a rozprával o veciach nábožen- 
ských po ľahtikársky. Ale dobrého človeka ťažko nahnevať, meno- 
vite nášho pána farára. To bolo pod večer, ked domáce zveri berú 
sa s poľa domov. Pred farou stála hromada detí, robily krik a naj- 
mladšie volalo hlasom ešte veľmi detinským: „Idú svine s poľa" . . . 
V tom dieťa zľaklo sa starej ošípanej a spadlo do kaluže vedľa 
mostíka. Krik bol väčší, diefa posbieralo sa a bežalo do dvora. Za 
ním, ale len obďaleč, tie druhé. 

„Čieže to dieťa spadlo, pán farár?" 



1B3 

Opýtaný obzrel sa — detí už tam nebolo. „Neznám, pán veľko- 
možný." 

Zase povykukávaly deti, a bolo ich vtedy ešte, kým Pán Boh 
nepodelil sa s nimi, hodne. Ä pán inšpektor len doráža: 

„Koľkože ich je, pán farár?" 

„Nech sa opýtajú mojej, domine spectabilis, tá to lepšie zná." 

Išly domov kravy. Pekná, mladá kravička, hrdo nesúc hlavu, 
zastala pred farskými vráty. Ä pokušiteľ znovu pýta sa: 

„Ale to už len vedia, či je to ich krava 'ŕ 

„Možno, že je naša; ja ju nepoznám." 

Na tô pán inšpektor chcel poškádlit aj pani farárku, ale tá 
nebola obdarená tou trpelívostou, čo jej muž, i zastala si muža a 
zahanbila posmešufka. 

Ešte aj to rozprávali o ňom, že prechodiac sa jednoho dňa po 
izbe, rozmýšľal o kázni. Na poduške, na stole, ležalo malé diéta. 
Matka odbehla do kuchyne i prosila ho, aby prizrel trošku diefatko. 
On chodil, diéta pohybovalo sa tiež a blížilo sa povážlivé ku kraju 
stola. I pohliadne otec na diefa a volá: 

„Maminka, diefa ti spadne!" 

„Veď ho len ešte trošku prizri, prídem priam," odpovedala 
ona z kuchyne. 

Zase len prechodí sa pán farár á dieťa tiež postupuje ku kraju 
stola. Strachom premožeuý beží ku dverám a volá opät: 

„Maminka, dieťa ti spadne 1" 

„HneJ — hneď, už bežím!" 

Medzitým dieťa uspelo pomyknút sa na samý kraj — a spadlo, 
chúďa, na zem. 

„Maminka," kričí utrápený otec, „dieťa ti spadlo!" 

Ale potom poberal sa von, lebo dieťa rozplakalo sa i^ maminka 
tiež neostala tichá. — 

Obed minul sa pri tichosti. V pani farárkinej izbe boly obloky 
zaclonené, a ona, opýtaná, či bude obedovať, povedala, že nie, aby 
jej dali pokoj. Tak jedol pán farár sám so svojimi deťmi. 

Števo nudil sa, chodil s udicou lapať pstruhy, a dnes doniesol 
niekoľko, ako na nedeľu. Spomínali, že zajtra príde Samo, veď 
i tak už dávno nebol doma. 

Večierkom utíšilo sa bolenie hlavy a maminka vstala. „Čože 
je 8 ovsom?" pýtala sa hneď. „Prečo ho nevozia ?** 

Hej, prečo? Len teraz prišiel pánu farárovi ovos na rozum. 
A čo prísť malo, ne vystalo: tam von dážď a dnu hrmavica nie bez 
hojného prelievania sĺz. 

„Už je to pravda, že som ja potrestaná stvora!" horekovala 
pani farárka. „Všetko musím sama, všetko obstarať. A keby som 
aspoň dnes nebola ochorela, toto bolenie hlavy je do nestqieniá. 
Ani Samo nevie mi pomôcť." 

„Keď ho neposlúchaš," podotkol pán farár. 

„Keby len prišiel v taký čas, však by mi on spomohol," uisťo- 
vala matka; „ale vtedy, keď je tu, som vždy zdravá, ba, tuším, 
že vtedy nemohla by ani ochorieť." Z jej hlasu znela veliká než- 



134 

Hofií k tomuto spomínanému synovi. Akoby nie 1 Ved nielen že bol 
on jej prvorodzený, jej Sarauel, ale bol jej aj vždy dobiy, poslušný. 
Učil sa dobre, napredoval vo všetkom. Medzi matkou a synom bol 
pomer taký krásny, že do istého času ona bolgi jeho dôvernicou. 
Až zrazu prihodilo sa čosi zvláštneho, čo otriaslo túto dôveru. 

V škole žilo krásne dievčatko, menom Želka. Deti farské a 
školské rástly spolu. Želka bývala miláčkom na fare a skoro ideálom 
Samkovým. Matka nepomyslela na žiadne nebezpečie, len ke(f raz 
zastihla ho pri veršoch, ktoré páchal k pocte modrookej Želky. 
I začala mu dohovárat a poslala ho preč, úfajúc sa, že na rok, keď 
príde domov ako medik, bude ^múdrejší. Ale Samo nie, on len 
i ďalej robil verše a ospevoval Želku. Matka ho karhala a hladela 
mu vybiť z hlavy tento „nesmysel". Lebo ona bála sa len jednoho: 
sľubu. Každoročne bojpvala tento istý boj. 

^Ty,** hovorila starostlivá matka, „ty si ešte ďaleko od ciela 
a nemôžeš vedieť, kedy ti bude možno oženiť sa ; ale dievča je na 
vydaj — dnes-zajtra môže sa jej nadhodiC „šťastie", a dané slovo 
bude jej zavádzal Nemúť jej tedy hlavu, nesľubuj ničoho.^ 

„Ale, mama, čoho sa ty bojíš? My nemyslíme na také veci." 

„No veď to! Hovorím ti preto, aby som teba a Želku zachrá- 
nila pred možným nešťastím. Aj tak si ju vziať nemôžeš nikdy!'' 

Syn pozrel na matku prekvapene. „Prečo, mama?" spýtal sa 
a uprel jasné oči svoje na matku. 

Táto prišla do rozpakov, či mu má povedať doprosta, prečo? 
Vlastne ani sama nevie toho dostatočnú príčinu. Keby bola chcela 
byť úprimnou, bola by riekla hneď doprosta: „Nechcem ju, lebo mi 
je pre teba nízka, chudobná. Nechcem ju, lebo ja chcem pre teba 
dcéru z „dobrej famílie". Nie, preto, lebo ja držím mnoho na ro- 
dinu, lebo som sama zo starej šľachtickej a kňazskej rodiny, ktorá 
dala nám jednoho biskupa a viac preslávnych kňazov." To všetko 
by musela povedať synovi svojmu a viac ešte, ale nepovedala, len to : 

„Ty nevedel by si ma pochopiť, keby tí aj povedala. Keď budeš 
starší, uznáš moju dobrú radu, i budeš mi ďakovať. Teraz sľúb mi, 
že poslúchneš ma v tom, že dievčaťu nesľúbiš ničoho a že nebudeš 
ju udržiavať v tom domnení, že si ju vezmeš. Vybi si to z hlavy, 
syn môj!" 

„Ale, mamička, keď ju ja tak veľmi rád mám," prosil syn. 

„Verím, syn môj, ale kto zná, či bude to trvaC dlho? Nepo- 
múti i tebe does-zajtra dinihá kráska hlavu ? Potom zabudneš Želku, 
ako Radúz Ľudmilu." Skoro by si to vari priala... 

„Nie, mama, ja ju nezabudnem; ale slúbim ti, že sa jej ničím 
nezaviažem. Ona môže sa vydaf, keď chce, ale ja jej dovtedy verným 
ostanem. Uvidíme. Ak je i jej láska tak pevná, ako moja: i bez 
sľubu vernosti zostaneme stáli. Ale i ty sľúb mi niečo, mama; vieš, 
dar za dar." 

Matka, týmto úspechom uspokojená, povedala: „sľúbim". 

„Tak, mama, sľúb mi, že jej neublížiš; ale že ju budeš chrániť 
a brániť pred krivdou. Ona je taká nešťastná, že nemá už vlastnej 



13Ŕ 

matky, a táto, mama moja, je naozaj žena celkom obyčajná, ne- 
majúca ku Želke ani dost máio pravej lásky a nežností/ 

„Znám ju, znám; no myslím, že je ona nie tak zlá — táto 
pani učitelka. Pravda, s ňou neschodlm sa tak, ako s tou prvou.** 
Pri tom ostalo. Odvtedy minulý tri roky, Želka nevydala sa a Samko 
nehovoril nič. Zakaždým, keď prichodil domov na sviatky, ledva 
zohnal sa doma, už bežal do školy, matka vzdychla tajne, ba po- 
radila sa s mužom; pred tým povedala všetko, prečo nechce to 
mat. A on jej na to: 

„Ale, maminka! Čudujem sa tí, že si múdra a rozšafná osoba, 
a dáš sa opanovat vysokomyseľnosti.** 

„Vysokomyselností — nie, nie, ale — **, spierala sa ooa. 

„Ba áno, lebo ty zakladáš si mnoho na stave svojom, ačkolvek 
vieš, že len z milosti Božej sme, čo sme. Hodnost naša nie je naša 
zásluha a neoprávňuje nás k nespravedlnosti naproti druhým. A čo 
inšie máš proti tomu dievčatu? Že je chudobné? Že z tých päC 
P jej chybí len to najchatrnejšie, najlichejSie : peniaze? Ach, veru, 
na peniazoch ešte nikdy nezaložilo sa šťastlivé manželstvo.** Tak 
starý pán, a Števo, ten ešte len zastával Želku, hovoriac, že ak si 
ju nevezme Samo, tak že musí Želka počkat za m'm a že predsa 
bude maminkinou nevestou. 

„Teba?** presekla matka, „teba ona sotva by chcela.** 

„A to prečo, mama?** hovoril urazený mladík. 

„Preto, že si ty ešte len chlapec.** 

Nič na svete nemohlo rozbolel Števa tak velmi, ako keď mu 
niekto povedal: chlapec. 

Pani farárka zdôverila sa í svojej sestre a kmotre. A táto, 
osoba zkúsená, povedala jej : „Ba tešit sa môžeš, že tvoj syn za- 
lúbil sa do malej rechtoi*skej dcéry, lebo táto ideálna i romantická 
prvá láska jeho ochráni ho pred láskou inou, menej šľachetnou. 
On ti odíde, ty ztratíš ho s očú a nemôžeš ho chrániť dostatočne ; 
ale takáto čistá láska zachráni ho pred hriechom.*' 

Tak nechala pani farárka všetko, ako bolo, a čakala, čo z toho 
bude. 

v 

Aj Zelka čakala. Raz, zamyslenej pri práci, spytoval sa pred 
časom zostarlý otec: „Čo je tebe, diéta moje? Niečo dostalo sa 
mi do ušú a to naplňuje ma obavou i starosťou o štastie tvoje. 
Dieťa moje, daj si pozor, dobrá povesť dievčaťa je vec velmi chú- 
lostivá, raz utratená je navždy, navždy preč.** 

„Otecko, čo si vy myslíte o mne!** zvolalo dievčatko smutne. 
Jej bľadá tvárička rozpálila sa a znovu zbladla. „Z vašich slov 
zvučí kásí obžaloba, podozrenie : vám istotne nahovorili čosi, a vy, 
otecko, neveríte viac mne, dcére svojej.** 

„Verím tí, verím, ale bojím sa za teba. Pomysli si, že ja som 
tu, aby strážil ťa i za nebohú matku a miloval ťa i za ňu. Pomyslí 
si, že teraz ona hovorí ti: „otvor, otvor mi, dieťa, srdce svoje.** 

„Otvorím!** zvolala dcéra, vstala a prudko hodila sa na prsia 
otcovi. „Nemám mnoho povedať, ale tí poviem, tebe, otecko, tak, 



i8é 

ako by tu bola matička moja, že milujem Samka, milujem ho vefmi, 
ale znám aj to, čo delí nás, a znám i povinnosť moju/ 

„Tak, dieía moje," hovoril otec, dojatý dcériným vyznaním. 
„Za city svoje nemôžeme: láska prichodí ako sen, ba ako milosC 

Božia ale povinnosť nad všetko! Na fare nás nechcú — 

predtým bolo ináč; z toho nasleduje, aby sme sa nenatískalí/ 

„Nenatískam sa ja, otecko, nie. Keď Samko bude chcet: nech 
ožení sa; ale ja mu aspoň dovtedy vernou ostanem. Však, milý, 
drahý otecko, nehneváte sa na mna a nebudete viac pochybovať 
o mne?" 

„Nebudem," sľúbil otec, a pobozkajúc krásne dieťa svoje, vy- 
šiel do záhrady. 

Ako z toho vídať, oba mladí ludia, bez toho, aby sa usroz- 
umeli, chceli si ostať vernými. Nezadlho za týmto slubom, otcovi 
urobeným, Želka mala príležitosť dokázať stálosť svoju. Železničný 
úradník z blízkeho mestečka zaľúbil sa do šumného dievčatka a 
pýtal ho. Ale Želka zkrátka odpovedala, že nemiluje ho a nepôjde 
zan. Otec by bol rád býval tomuto snatku, macocha bála sa ho, 
lebo musela by chystať výbavu, ale dievča rozhodlo sa po svojom. 

Pani farárka s utajenou zvedavosťou sledovala vývin týchto 
vecí. Bola by si priala, aby Želka vydala sa čím skorej. Ale veru 
nestalo sa. A už štvrtý toto rok — a tej lásky neubýva. 

„Aká to hlúposť!" myslela si i ďalej. „Mrzí ma to, mrzi. Samo 
by mohol spraviť cele inú partiu, dostať sa do rodiny veľkej a 
vplyvnej, mohol by spraviť kameru. Ale takto, kto si ho povšimne?" 
A starosť jej vzrástla, keď prišiel jej Samo konečne ako doktor 
domov. Nepovedal nič o svojej láske, ale za to matka videla to, 
áno cítila, že je teraz práve tak, ak nie väčšmi zaľúbený do Želky 
„školovie". On chodil ta i sára, i v sprievode Števa a Helenky, 
ale nikdy nezmienil sa ani slovom o svojich úmysloch. A to bolelo 
matku tak veľmi, keď videla, že je smutný, alebo nesdieľny, že je 
roztržitý a konečne, že už i menej chodí domov, odkedy býva 
v blízkom mestečku. Teraz začalo sa v srdci matkinom hýbať čosi, 
čo prosilo za syna; ale ona chce počkať, kým jej tento sám ne- 
príde v ústrety a nepovie rozhodné slovo, tak alebo tak. — 

V túto sobotu však všetci vedeli, že Samo príde zajtra. Tešili 
sa tomu všetci. Akoby nie, veď každý mal právo na jeho osobu. 
Matka nedočkavá len o tom myslela, či je úplne zdravý, či nie je 
tažkorayseľný, alebo či, nedaj Pane Bože — nepoblúdil na zlé cesty I 
Veď vravia, že láska nešťastlivá zavedie človeka na bludné chod- 
níky, odkiaľ potom vraj návratu k dobrému niet! Ach, ako trápilo 
to matku. Raidšej by mu už dala zvolenie a požehnanie svoje, len 
aby už videla ho šťastného. 

Všetko toto preletelo jej mysľou zvlášte v tú noc, ktorá na- 
sledovala za spomínanou sobotou. Nemohla spať, lebo hojný dážď 
čľapkal tamvon a bubnoval v podstavenej nádobe. I myslela, my- 
slela všeličo. Aj ovos, ten neštestný ovos, prišiel jej na um. „Ach, 
škoda ho, škoda. Áno, ak ja nie som za každou vecou, nič nevy- 
darí sa — a to predsa pre ženskú priveľa!" 



ísr 

S?itlo uedelné ráno, i bolo tak pekue, tak, ako si to len naj- 
rozmaznanejší výletníci želajú. Nebo vjjasnilo sa, chladný vetrík 
vial od vrchov, vzduch bol čistý a priezračný. V záhrade spievali 
ešte vtáčky. Helenka hneď za rosy bežala do záhrady a poobzerala 
všetko — i natrhala kvetov do pohára a do kostola pre seba i pre 
Evu. Po raňajkách i pán farár šiel do milého svojho tuskulum: do 
včelína Tam ešte učil sa kázeň nazpamäf. Nechodil ešte dlho po- 
pred včelín, už hladal ho kostolník, ktorý medzitým dostal už 
„suchý fruštik" od pani farárky za ten ovos. On chlácholil a vy- 
hováral sa: „Ale, pani matka, prosím ponížene, veď to Pán Boh 
i pomočí i vysuší/ Tak išiel vyhladat pána farára, lebo prišli mu 
oznámit, že Žofia Trnkovie chce byt ospovedaná, poneváč neúfa sa 
dožit do Adventu. 

Starý pán vypočúval kostolníka a pobral sa do fary. Tam bolo 
prichystané, čo potreboval : kalich i alba. Helenka doniesla i agendu. 
Z nej vypadly staré o hlásky. Vyložila ich na stôl. 

Ako tí odišli, devuška začala upratúvat po stole. Vidí ona tie 
ohlášky, písané rukou svojho učitela. Ona celkom to isté písmo 
mala a často hrdila sa ním, keď zvečňovala sa v knihách otco- 
vých. I teraz zachcelo sa jej zkúsit svoje „litemé umenie^. Obráti 
kartu na sošite pre „kazateíské oznamy ** a píše: „V nedeľu 13. po 
SV. Trojici ..." 

Vojde Števo. 

„Čo robíš, Hela?* 

„Nič, píšem,** a chcela zákryt papier mkou. Ale on zazrel. 
„Aha, zase čarbeš; či ťa už dosf otec nehrešil pre to? Ukáž I** 
Podala mu sošit. On usmial sa. 

„Dobre, znamenite! Nikto by nepovedal, že je to nie pána 
učiteľovo písmo. V tebe väzí pokazený falšovateľ banknôt.** 

Dievčatko nevedelo, či to má brat za poklonu, Či za karhanie, 
a preto hľadelo na brata veľmi tázave. 

„A Čo tým chceš?** pýtal sa brat ďalej. 

^^Nič, len tak som písala.** 

„Tak, bez plánu, áno, ako ženské vôbec — všetko do sveta, 
bez plánu. Tak už aspoň napíš poriadne ohlášky, aspoň budeme 
maC z toho žart.** 

„Ale — čo povie otec?** 

„Otec — veď vidíš, že sú to oznamy z minulého roku. On 
nepodbá na to — ani ho nevidí. Ale, vieš čo? Prekvapíme Sama.** 

Helenka otvorila ústka do korán, aby lepšie rozumela. „A čo 
potom ?** 

„Čo potom? Počkaj, poviem ti. Ale nie; ty si na to trošku 
nasprostastá. Poslúchaj.** 

A sestrička poslúchala, čo jej brat rozkázal ... Po chvíli oba, 
smejúc sa potajomne, opustili izbu. 

Zvonili po tretí raz. Helenka, vystrojená a vyfintená, odišla do 
kostola. Mama nemohla odíst, dnes mala viac varenia, keď príde 
i Samo. Vyprevadila dcérušku so slovami: „Pomodli sa i za mňa, 
diéta moje.** 



v kostole už bola i Želka. Ona chodila často a zavčasu, za to 
ju pán farár velmi chválil a Heknke ukazoval ako vzor pilnej a 
nábožnej devy. Želka mala hlások čistý a jasný, ako zvuk striebor- 
ného zvončeka, a pomáhala spievať tak vrúcne, že nadchla ku spevu 
aj iných. 

Ku Zelke sadla si Helenka a pozdravila ju úsmevom. Chcela 
i čosi pošepnúc, ale Želka nebola náklonná rusit svoju nábožnosť, 
preto i Helenka oddala sa vrúcnemu spievaniu, tak vyfahujúc, čo 
jej len hrdielko stačilo. 

Služby Božie odbavené boly obvyklým spôsobom. Nábožnost 
nebola rušená, vyjmúc tým, že poniektoré ženy sladko poápaly, tu 
i tu hlasité vydýchnuc, za čo dostalo sa im nežného pokynutia 
laktom súsedkiným. 

Po kázni, keď už pomodlil sa, pán farár napravil si okuliare, 
lebo oči padlý mu na stranu „kazateľské oznamy". Hľadí za chvíľku, 
ako by vlastným očiam neveril. Ale ako blesk preletelo mu hlavou : 
„Istotne zabudol som — zabudol. Ale nie, nemožno. Čo sa stalo? 
Predsa jej otec napísal: neohlásim — obrazím ho. Veru, ja som 
zabudol.** Všetky zraky obrátené boly ku kančiu. Pán farár utrel 
si pot s čela — bolo sparno v kostole. Ale potom začal hlasom 
slávnostným ohlašovat: „Oznamuje sa láskam vašim kresťanským..." 

Ohlášky! Aké prekvapenie. Kto sa žení teraz, keď sú poľné 
práce nedokončené? mysleli a spytovali sa ľudia. „Kto?** spytovala 
sa Želka tiež zvedavá. Ale — aké ustrnutie, ked počula vyvolávať 
meno Samkovol Nemyslela inak, ako že on už zcela zapomnel na 
nu a berie si nejakú pyšnú slečnu z mesta. No hneď žatým na- 
sledovalo jej meno. Čo? Či divy a zázraky sa robia dnes? Je to 
posmech? To nie je, lebo posmech je nemožný u toho, u otca. 
Zelka myslela, že za týmto divom strasie sa zem, otvorí sa, alebo 
že stane sa ešte niečo hrozného. Ale nič nestalo sa, len zraky ludí 
od kancľa obrátily sa k nej. Ona cítila, že jej slzy vystupujú do 
očí, no nezaplakala — ale bľadla a chvela sa rozčúlením. 

Za to Helenka vypukla v usedavý plač. Ona nevedela, načo to 
chcel mať Števo, a on tiež nemyslel asnáď, že taký účinok budú 
mať ohlášky ... 

S kančia slietly slová pokoj udeľujúce — a Želka zdvihla pál- 
čivý pohľad k otcovi Samka milého. Ten v pravý ten okamžik po- 
hliadol na nu, i videla, že on s tým, čo povedal, súhlasí. Videla 
na jeho čele trôniť pokoj, ktorý prevyšuje rozum ľudský, videla 
z jasného oka žiariť dobrotu a lásku, a kvílba mladého srdca pre- 
menila sa v radostný úžas. 

Keď potom, po požehnaní, dievčatá vyšlý z kostola, ľudia za* 
stávali a hrnuli sa okolo Želky. Ale ona, ťahajúc za sebou Helenku, 
rýchlo vbehla do školskej, s farskou hraničiacej záhrady. Helenka, 
ešte vždy plačúc, hodila sa družke okolo hrdla a v plači vyrozprá- 
vala, čo spáchala. Želka, vyznaním týmto zdesená, bála sa o malú 
hriešnicu. I tešila ju, ako tešiť mohla ona. 

Ale aj pán učiteľ, urazený v otcovských právach svojich, za- 
stavil pána farára. I ten i onen — oba boli prekvapení. Konečne 



189 

presvedčili sa, že nad nimi spáchaná hra samopašníka. Pán farár 
sám stiahol obočie a jeho tvár zbladla. Prezradzovala veľké pohnutie. 

Doma darmo čakala pani farárka Helenku, že príde skokom do 
kuchyne a zvolá: „Tu som ti, mama moja; pomodlila som sa i za 
teba. Či ma chceš? Ale ja som ti lačná..." Tak robievala za- 
každým, keď prišla z kostola. 

Teraz vrátila sa len Eva a, preobliekajúc sa, chichotala sa 
pod nos. 

„Nó, kde je Helenka?*' opytuje sa pani. 

-Neviem. Videla som ich, ked ich Želka školovie viedli z kostola.^ 

„Koho viedla Zelka?" zvolala preľaknutá pani farárka. 

„Helenku, keď tak veľmi plakali.^ 

„Plakala — v kostole? Za čo? Čo sa jej stalo? Alebo sa ty 
šalieš, vedže vraví" 

„Ako pán otec ohlásky povedali, tak Helenka začali plakať." 

„Ohlášky?" Nové prekvapenie. „Čo za ohlášky?" 

n Veď som ja sama mala od divu skapaf," hovorila Eva; „lebo 
ja bývam na fare a nič neviem." Že ani pani farárka o tom ne- 
vedeli, ešte menej pratalo sa jej do hlavy. Pani nespytovala sa, 
lebo cítila, že muselo sa stat niečo veľkého, nečakaného. Trasúcou 
sa rukou odtiahla kypiacu polievku, do ktorej mala zavárat cesto. 

Popod obloky ide domov pán farár a za ním knísajúc sa Števo. 
I vybehla pani farárka naproti nim a chcela ich už prepadnúť ; ale 
shliadla na mužovi svojom veľkú premenu. Nikdy nevidela ho ta- 
kého. Veď on bol rozhnevaný I Ani nepozrel na nu, ani neprihovoríl 
sa jej. Čo sa robí? Zalomila rukami, za chvíľu nevedela preriecť 
slova, a šla za mužom do izby. 

„Ale, ľudia, čo sa to stalo? Čo ti je, muž môj?" 

Pán farár sobliekol si luterák, odložil tabličky a chodil mlčky 
za chvíľku po izbe. Dych jeho bol krátky — bojoval s hnevom. 
Raz zastal a povedal nie svojim hlasom: 

„Čo sa stalo? Vy ohlasoval som ti syna!" 

„Sama!" skríkla ona a, obávajúc sa, že toto potrasenie pri- 
vedie ju o rovnováta, sadla si na stoličku. Zase na chvíľku pausa. 
Z tvári staríka bolo možno vyčítať silné vzrušenie citov a duševné 
utrpenie. 

„Kto, čo, s kým?" opýtala sa pani farárka. 

„Spýtaj sa svojich detí — kto a čo a s kým? So Želkou zo 
školy. Chúďa, dosť mala utrpenia od nás, a teraz sme ich ešte 
v posmech uviedli, a to ja, ja ! Moje vlastné deti zneuctily kňazský 
stav môj, spravily posmech z rúcha tohoto pred svetom veriacim, 
ponížily ma — slabosť moju vyúžitkovaly, vlastného otca pohanily ! 
Áno — to vykonali: tam jeden vinník a druhý ukryl sa. To ne- 
čakal som od nich, od vlastných detí mojich I Viac ducha kresťan- 
ského, viery, nábožnosti — to čakal som od vás; ale dom môj stal 
sa javištom pleták a svetských starostí. Deti moje páchajú samo- 
paš. Čia vina? Čia? Snáď moja? Áno, nedal som pozor na ne — 
moja vina!" 



140 

A nedbajúc na skormútených domácich, chodil po izbe, vážny, 
smutný. 

A len teraz napadlo domácim, že Helenky niet medzi nimi. 
^ „Kde je?" spýtali sa jeduo druhého. Števo, i tak už celkom 
zničený, stál ako opravdový hriešnik, a ešte teraz, keď Helenka 
zmizla, sviezla sa všetka vina na jeho hlavu. Hľadali dievča — 
dievčatá nikde, aui na dvore, ani na miestach, kde skrývala sa. 
keď mala kamarátky. Konečne našli ju v záhrade, ukrytú pod rí- 
bezle vými krami, z ktorých, ešte vždy fikajúc, oberala sosk varené 
hrozienka a kládla do úst. 

Pohnutá nezkazeným citom, vrhla sa otcovi v náručie a plačúc 
prosila za odpustenie. Otec ju pokarhal a prísne zakázal jej po- 
dobné pokusy, ako i Števovi, ktorý „mal mat viac rozumu", do- 
ložila matka. 

„Áno, všetko svezie sa na mňa,*^ pomyslel si Števo, ale nie 
nahlas. „Pre Helenu strhla sa trojánska vojna, pre Helenu stalo 
sa toto — vždy len ona a ona ! " 

Helenku temer ani uspokojiť nemohli, tak bola rozžialená; 
sľubovala, odprosovala dobrého otca, a keď konečne odpustil jej, 
bola jej radost veliká. Aj Števo odprosil otca a matku, lebo hlavne 
proti tejto prehrešil sa, uistujúc, že on osudné ohlášky len tak na 
zdarbôh položil na stôl, ale že ich musel kostolník na kancel vy- 
niest, ako to inokedy robieval. 

Konečne riekol pán farár: „To vára budiž naučenie, že s ta- 
kými vecmi nesvobodno žarty vystrájat." 

„Ale už dost toho. Čo sa stalo, neodstane sa. Čo som ja raz 
s kancľa povedal, to viac neod volám. Je to iste vôľa Božia ! . . . 
A teraz, maminka, daj jest; aj Samo už sotva príde." 

Počas obeda bola nálada obstojná. Deti zprvu zazeraly jedno 
na druhé, ale potom aj usmievaly sa. Paui farárka bola dojatá — 
bolo jej aj do plaču, aj do smiechu. Zatúžila po milom synovi: 
videt na ňom, čo povie na to prekvapenie. A či teraz on nebude 
protestovať? A pomyslela si i na mladuchu. Snáď mali jednu my- 
šlienku 8 pánom farárom, lebo ku koncu obeda navrhol sám od 
seba: „Maminka, svedčí sa ísť do školy. Oni sú urazení, nám ná- 
dobno podať im vysvetlenie i zadosťučinenie." 

„Dobre, otecko; urob, ako ty myslíš. Ja myslím — že — 
Samo bude spokojný." 

„Bude, maminka; ako by nebol!" A keď teraz pozrel na svoju 
manželku, malý oči jeho zase ten dobrý, nežný výraz. Jej bolo do 
plaču, áao do plaču, ale radostného. 

„Potešíme sa ešte z našich detí, maminka." 

S otcom išiel aj Števo, a išla aj Helenka do školy. Ta idúc 
Števo vše len zapáral, ale čo otec nepočul: „Ty, Helena, ty si 
všetkému príčina." 

Doma ostala len matka. Upratúvala, a zamyslená ukladala 
zbytky jedla do komory. Čo povedia v škole? Naostatok oni snáď 
spierať sa budú? To by bolo! A čo povie Samko? Čomu tak dávno 
protivila sa, to teraz stane sa skutkom. Cíti radosC, aspoň niečo 



141 

podobné radosti. Dobre tak, myslí si ďalej, dobre. „Ona, útlocitná, 
pokorná, bude milovaC i nás rodičov a uctí si nás. Lebo mohlo 
by sa sta(, že vzal by si druhú, hrdú, a tá nevedela by sa vynajst 
medzi nami. Áno, dobre tak, dobre; len by už raz prišli domov 
všetci — i Samo — a, nuž áno, i Želka." 

A skutočne, v tom okamženf prichodili tí zo školy na faru. 
Števo viedol Želku. Teraz už hovoril tejto: „Vidíš, to máš mne 
dakovaC, ale ty neďakuješ, ani sa netešíš.^ 

Pani farárke veľmi dobre padlo videt toto krásne dievča s pro- 
sebným pohľadom, pokorné stáf pred ňou. Nebolo medzi nimi vela 
slov: hneď pritiahnuté mohutným citom, sblížily sa. Matka sovrela 
v náručie sirotu a budúce dieťa svoje. 

S nemalými obavami prišla Želka na faru. Čo povie Samkova 
matka ? Či odsúdi ju pre jej lásku, či odsotí ju od seba, alebo 
urazí chladnostou, kde ona vrúci cit nesie v ústrety. A hľa, ona 
neodsotila ľúbiacu devu, ale privinula ju v náručie materinské. 

Všetci mali radosť z toho. Helenka naporad objímala matku, 
otca, brata i Želku, tú usmiatu, ale nie všetkých obáv sprostenú 
Želku. Chúďa, Želka, matkinu priazeň už má, milostou Božou ju 
dosiahla, ale ak Samko namyslel sa inakšie? Veď jej on vlastne 
nikdy nepovedal niečo určitého, na čo by pevne stavaC mohla bu- 
dovu svojej lásky; len kedy-tedy hovoril pohľad, stisknutie niky 
alebo ukradený bozk: milujem ta! Jeho listy boly milé, ale písané 
tónom, akým hovoria anjeli medzi sebou. Nebolo v nich mnoho 
podstatného a mužské srdce je nestále, ono cíti celkom ináč, nežli 
naše. Ono prejavuje svoje náklonnosti iným spôsobom, a často ne- 
rozumie nám. Ak ochladol a — zabudol na ňu? Tak hútalo diev- 
čatko, mladucha í nie mladucha. 

Helenka vykríkla, behajúc od obloka k obloku: 

„Samko ide, Samko ľ* a skokom bola pri dverách, otvorila 
ich, vybehla na dvor, zavše potknúc sa v spechu svojom. Vo vrá- 
tach vyskočila na stúpaj koča — za čo inokedy bola by dostala 
hodný výprask od matky — a jednostaj volala: 

„Samo náš, ^Samko, Samíčko, hádaj, čo sa stalo t Ohlasovali 
ta; áno! teba i Želku.^ 

Samko, mladý strojný muž, hľadel na sestričku s nemalým po- 
divením. Snáď bál sa o jej rozumčok. Ale ona neustala bozkávaC 
ho, kým prišli pred dvere. Tam stál otec s fajočkou v ruke, matka 
8 výrazom radosti na tvári, Štefan a Želka. Ako túto shliadol, bolo 
mu jasnejšie, čo mu Helenka kričala, a vyskočil z koča. Išiel 
k matke. Bozkával jej ruky i objal ju vrelé. Ona, pozrúc na mi- 
lenú tvár syna, videla v očiach jeho skvieť sa najkrajšie draho- 
kamy: slzy synovskej lásky a vďačnosti. 

„Mamička, je to pravda? Povedz, mamuška, nemáš ty naozaj 
nič proti nej?" 

„ííou" myslel Želku. 

„Nemám, ale ona?** I obrátila sa ku Želke. vzala ju za ruku 
a vložila ruku dievčatka do ruky synovej. 



14Ž 

Išli do izby. Tam Samo zvedel, ako sa to stalo. ^Tí samopaš- 
ulci!" smial sa a hrozil Elenke jednou rukou, kým druhou držal 
ešte vždy Želkinu. Števo, hneí hotový, chlúbil sa, že vykonal to 
on, Helenka že bola len nástrojom. 

Pani farárka spytovala sa syna, prečo tak pozde prišiel; on 
odvetil, že mal moc chorých. 

„Tak ich más. No, chvalabohu, on má aj chorých!" tešila sa 
matka. Pán farár zavolal syna na bok a žiadal, aby prispel niečím 
k ulaveniu bolastf Žofiiných. „Nedá sa tam pomôcť, otecko, — 
viem o nej — už je pozde. Ulavií? snáď, — áno, zkúsime to." 

Prišiel i pán učiteľ. „Všetko naopak," hovorí, usmievajúc sa, 
Želkin otec: „mladý za( prichodí, už keď je po všetkom. Ale, 
vitajte, vitajte!" Starík rozcítil sa, požehnal deti svoje v pekne 
prednesenej reči, aby aspoň čiastočne bolo forme vyhovené, za- 
klúčiac svoje slová dôrazným Ameú. 

„A teraz, milí páni susedia i vy, mládež naša drahá, nesťažujte 
si poctiť svojou návštevou môj skromný príbytok. Takáto slávnosť 
musí sa svätiť svojím spôsobom. Moja žena čaká vás na malú 
večeru." 

„Ale, pán brat a pán sused, najprv na večiereň," podotkol pán 
farár, lebo už videl kostolníka na dvore vyčkávať. „Dajte zazvoniť, 
i tak sa prípozdilo." 

Mládež i stárež išly na večiereň a ztade do školy, prejsť sa 
po záhrade. A pani farárka zase len rozjíma, že dobre tak, dobre. 
„Chudobná? Ach, veď Pán Boh neprestal dávať dary. Predbežne, 
čo im bude v dome chybovať, dá im matka, dá i z Helenkinho. 
Zato ešte i tejto dosť ostane. A," doložila, s úsmevom pozerajúc 
na svoje deti, „pekné sú, krásny pár. Otec má pravdu, z tých 
piatich P nechybia len peniaze. Ale Samo nepotrebuje, chvalabohu, 
on môže si vziať chudobnú ženu, on môže byt i bez toho šťastný." 

Pani učiteľka, k pocte dňa a čí večera, vystrojíla veľkú hostinu. 
Nič zlého netušiace kačky a kuratá padly v obeť jej nožu. Prišla 
pomáhať i kováčka, kf orá bola známa ako výtečná kuchárka. Prišiel 
í kostolník, ale len tak, ako by nič netušiac. Že ho zadržali, roz- 
umie sa — a za ním prišiel aj kurátor, ba samý večer aj pán rychtár. 
Krútili hlavami na znamenie veľkej spokojností; pri stole sadli si 
len na samý kraj stoličky a koštialíky pekne, ako sa patrí, hodili 
pod stôl. Keď všetci rpzchodili sa, prišiel rychtár k pani farárke 
a veľmi tajomstvenne začal hovoriť: 

„A — ten ovos — pani matka — ej, ten ovos, teu ma mrzí! 
Na môj ... ma mrzí — veru že ma mrzí. Ale," tu položil ruku 
na prsia, „zajtra ho majú doma. Ej, toto sa mi páči — že veru — 
naša škola oslávená." 

Prv ešte bola reč o tom, že keď je už zasnúbenie a nemajú 
prsteňov. No pani farárka vedela rady. Darovala Želke, v mene 
Samovom, pekný, starý brilliantový prsteň. „Ten môžeš nosiť : nosily 
ho ženy šťastné. Dostala som ho od matky, a tá tiež od svojej 
jnatky. Keď prišla som sem, ako mladá žena, ním napísala som 



143 

veršík na pamiatku na sklo obloka. I dnes ešte tam svieti. Buďte 
šťastné, deti mojeľ^ 

Eed farárovci odišli, bola už noc. Samko dostal i bozk i ru- 
žičku od Želky ; keď prišiel domov, položil si ružu do pohára, aby 
ešte dlho svieža ostala. Rodičom ďakoval ešte i doma. 

Keď už všetci utíšili sa, keď už i štebotná Helenka zaspala 
spánkom zdravých detí, keď už i Števo prestal robit vtipy a po- 
známky, keď i otecko oddychoval zhlboka — ešte matka modlila sa. 
Modlila sa obvyklé nedelné modlitby svoje, ale modlila sa i tie, 
ktoré nadpovedá srdce vďačné, vinúce sa v túžbach i chválorečiach 
k Bohu. Potom ešte vzdychla: „Ďakujem Ti, Hospodine, za dnešný 
den — za všetko dobrodenie, preukázané mne nehodnej — a, ó, Ho- 
spodine, odpusf naše viny!** 



To žitie moje . . . 

1 o žitie moje plynie ticho, tise, 
jak potôčik, čo v hĺbke lesa snije; 
srdienko chradne, túžbou nyje, nyje 
a každý jeho tlkot bôlom dýše. 

Len zriedka že sa pieseň rozkoUše 
na krýdlach citu v chvilku harmónie: 
mňa ona budi z hluchej letargie, 
len ona vábi v éterové vyše. 

Nuž za ňou, duch môj! rozpni slabé kríedla, 
tam mluvy ludu tvojho sladké žriedla, 
ta nech ťa volá každá krivdy rana, 

zadaná rodu tvojmu zbolenému! . . . 
A k cielu privedie ta jasavému 
nitôčka z hviezdnej krásy usúkaná. 

Ľudmila Podjavorinská, 

•M* 



Mojim súdruhom. 

Ja spieval piesne, vylieval ja city, 

odhalil srdca tajný dych; 

bôr krušný v hĺbke duše mojej skrytý, 

i túžob vrelých trápny vzdych; 

roztvoril náruč, vinul k bratskej hrudi 

vás, druhov mojich mladých liet; 

vám v žertvu dával, čo slasť v srdci budí, 

i duše zbožnej vrúci vzlet. 



144 



A vdáčne vzali ste vy žertvu duše, 

plam srdca, i sĺz bôlnych tok; 

tak zdalo sa mi, že vás bôF môj kuše, 

jak kúsal i mňa v lavo, v bok; 

a radost moja zažiarila plamom 

i v tvári vašej, — chvel sa ret: 

no všetko toto bolo, ach, len klamom! 

Kdeže ste, milí? — Ved vás niet! 

Keď zjasal duch môj slasťou blahobytu, 

že hnusné rabstva okovy 

rozdrúzgal národ, — aj hneď boli vy tu 

ste spievať slávu hotovi; 

í život, dušu za národ ste darom 

daf v žertvu chceli, a to hneď: 

no ale všetko bolo to len klamom! 

Ved kde ste teraz? — Niet vás, niet! 

Blesk zášti hnusnej za bleskom ked siahal 

v posvätné naše ústavy 

a ničil, boril nám, čo národ staval 

za svoj groš prácny, krvavý: 

ja slzil, — a vy tiež v tom žiali samom 

ste stŕpli v jarme našich bied; 

no toto všetko bolo, ach, len klamom! 

Ved kde ste teraz? — Niet vás, niet! 

Rozpŕchli ste sa: hladom hnané včelky, 

opustiac biedne svoju maf, 

nedbajúc, že bôI matky lúbej velký, 

že musi žialom umierať; 

a ona predsa k srdcu chce vás vinúť 

a volá v pustý, dialny svet: 

»0, prečo, Fubé, dáte matke hynúť? 

Ó, podte!« — Kde ste? — Niet vás, niet! 

Tak čujte hlas ten! Hor' sa znovu k činu! 

Nech kropaj brázdi čela stráň! 

Sem plece k plecu — a bôI, strasti minú, 

osvieti slnce rodu stan! 

Sem, duša, ktorá prácu trudnú rada, 

sem, kto za národ chce žiť, mreť; 

no preč, kto v tieni svoje blaho hladá: 

sem zrno čisté, — plevy het!! 

StráHan, 



♦♦ 



145 



Millennium. 

Napísal Fr. V. Sasinek. 

Mnoho sa hovorí a ešte viac bude sa hovoriť o tisícročí prí- 
chodu Ai*páda k strednému Dunaju. Sám snem krajinský chce určiť 
dobu a spôsob oslávenia jeho Vec táto tyče sa i nás Slovákov, 
ako praobyvatelov Uhorska čilí územia medzi Dunajom a Karpa- 
tami, a preto musíme byť vzhľadom na to slávenie na čistom. Keď 
so strany maďarskej neurobily sa potrebné a uspokojujúce objas- 
nenia, chcem sa pokúsiť o to ja. 

Príchod Arpáda k strednému Dunaju je historický skutok, 
o jakom nemôže rozhodovať politická chúťka, ale historická kritika. 

Príchod Arpáda k strednému Dunaju neberie sa v pochybnosť ; 
sú však iné otázky s tým spojené, ktoré dosaváď nie sú dostatočne 
a opravdivé rozlúštené. Školský a úradný dejepis Uhorska, ačkolvek 
je obyčajný, pravdu hľadajúceho a nestranného historika neuspo- 
kojuje; lebo pokrok vo vede historickej nachádza, že v mnohom 
ohľade pohybuje sa na bludnom a chybnom poli. Ja nechcem ni- 
komu natískať svoje presvedčenie; ale za vlasteneckú a historio- 
grafskú povinnosť si pokladám podať v tej veci mienku svoju, ktorá 
snáď len predsa u pravdymilovných nájde uváženia a ocenenia, 
snáď i opravenia. Pri tomto poslednom však upozorňujem protiv- 
níkov, že ani odvolaním sa na verejnú prijatú mienku, ani pred- 
stieraním dejepisných diel Katonu, Fesslera, Praya, Horvátha atď. 
nedám sa zavrátiť, ale svedectvami z hodnoverných prameňov 
čerpanými. 

Dosavádni dejepisci tvrdili, že názvy Úhor a Uhorsko sú to- 
tožné s názvami Maďar a Maďarorság, a síce tak, že názov Úhor 
a Uhorsko priniesol až Arpád k strednému Dunaju. Proti tomuto 
tvrdeniu staviam toto: 

L Názvy Úhor a Uhorsko sú predarpádske. 

Ze názvy Úhor (Ou^op, Ou^Yop, Ungor) a Uhorsko (Ou^pia, Ou^- 
Yopia, Ungoria) slyšané boly na Dunaji pred Arpádom, o tom ma 
poučujú nasledujúce historické svedectvá: 

1. Bonfin píše: Vuni bello asperrimi traiecta ad Cimmerium 
Bosphorum palude Moeoti, non modo sedibus Gothos reiecerunt, sed 
universam Europae Scythiam domitaruut, in repetitisque Pannoniis 
quieverunt, quas a se Vngarias appellarunt. *) Ačkoľvek to, čo tu 
Bonfin píše, nestojí, predsa aspoň to z Bonfínovho presvedčenia 
vyrozumieť, že názov „Uugaria" nepovstal na Dunaji až s prícho- 
dom Arpádovým, ale že bol tu už za doby Hunnov na konci 4. 
stoletia. 

2. V. p. Július ,Sándory, farár v Jastrabí (pomaďarčenom na 
Karvalyj, konav cestu po hlavných mestách západnej Európy, dňa 
14. dec. 1891 sdelil mi toto: „Tu (v Soľnohrade) prezerajúc staro- 



'} Rerum Yngar. Decades. Hanoviae, 1606, pag. 89. 

10 



146 

žitnosti, našiel som v tak zranej ^Maximuskapelle^ na epitaphii 
vyrytý nápis, ktoľý som si, domnievajúc sa, že Vás bude ako hi- 
stoľika zaujímať, odpísal; znie takto: „Anno Domini CCCCLXXVU 
Odoacer rex Ruthenorum, Geppidi, Gothi, Ungari et Henili contra 
ecclesiam Dei sevientes beatum Maximum cum sociis suis quinqua- 
ginta in hoc speieo latitantíbus ob confessionem fidei trucidatos 
precipitaruut, Norícoiiim quoque provinciám ferro et igne demoliti 
sunt." Kaplnka táto je podzemná jaskyňa, v ktorej, jako cicerone 
mi hovoril, v čas prenasledovania kresťania odbavovali služby Božie. 
Ide sa do nej strmými úzkymi, v skale vykresanými schodami.*^ 
Nesdelil mi síce nič nového, poneváč mi nápis bol známy '), som 
však mu za to povďačný, lebo potvrdzuje zprávy, ktoré o tom boly 
už uverejnené. Nápis ten, vypísaný z knihy r. 1661 vydanej, uve- 
rejnil menovite M. Hausiz '^). Zastavuje sa on síce, predsudkom 
vedený, na menách Rutheni a Ungari, ale bezzákladne. Nápis sho* 
duje sa úplne s vtedajšou dobou: Gothi bývali v Pannonii. Gepidi 
v Dacii (Sedmohradsku a dolnom Potisí), Heruli (Horali, Horniaci) 
medzi Karpatami, Ungari medzi Karpatami a Dunajom, Rhuteni na 
Morave a v naddunajskom Rakúsku. Odoaker bol rex Rhutenorum 
čili Rugorum ; lebo mená Rugi, Rusci, Ruži, Rusi, Ruzeni a Ruteni 
boly totožné staré pomenovania Moravy*). Stoja-li správne v tom 
nápise: Gothi, Gepidi, Heruli a Rhuteni čili Rhugi, podobne správne 
tam stoja i Ungari : teda meno Ungar bolo dávno na Dunajom pred 
Arpádom. 

3. Leo Grammaticus a Georgius Hamartolus vyprávajú, že Bul- 
hari Macedooov vo vojne zajatých zavliekli do krajín naddunajských. 
Keď cisár Theophil vyslal po Čiernom mori lode, ktoré malý tých 
zajatých vysvobodiC, Bulhari požiadali Uhrov (Oj^TPoOi aby prekazili 
ich vysvobodenie. Dialo sa to r. 836, tak že nemožno to rozumiet 
o luďoch Lebediových alebo Arpádových, poneváč Leo Grammaticus 
a Georgius Hamartolus, jak aj iní Byzantínci týchto Turkami, nie 
Uhrami nazývajú*). Je síce pravdepodobné, že Leo Grammaticus a 
Georgius Hamartolus tu rozumeli Gepidov (Vlachov), ktorí predtým 
tiež Uhrami sa menovali^), poneváč pauovaii nielen nad Sedmo- 
hradskom, ale i nad dolným Potisím : veď aspoň to z toho vysvitá, 
že meno Ungari bolo na Dunaji už pred Arpádom. 

4. Starožitná „Kniga Stepennaja" vraví: „Ungari albi, Czehi, 
Poloni . . . olira uno nomine Slavoni dicebantur, et a Rurici tem- 
pere Russi dici ceperunt ^). Tak teda Ungari albi v susedstve s Če- 

») Slovenský Letopis. VI, 128. 

*) Germaniae Sacrae Tomus I. Augustae Vindelicorum, 1727, pag. 87. 

») Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 247. 347, 506, 513, 514. Letopis Matice 
Slovenskej. Hoc. VIL, sv. 2., str. 55. Thomas, archidiaconus Spalatensis ap. 
Scbwaodtner: SS. RR. Hung. Vindobonae, 1748, pag. 537. 

*) J. L. Píô: „Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. S. 60. Pray: Annales 
veteres. Vindobonae, 1761, pag. 320. Časopis Ausland 1878. S. 369. Parlament&r 
1890. N. 51. S. 6. 

'') Qaondam vero Hnngarí (Ou^YP^O vocabantur Gepides. Migne: Patro- 
iogiae tomo 107, pag. 395, tomo 113, pag. 82. 

') Geographia Kussiae yicinarumqne regiónom c. a. 948. Ex SS. septemt. 



147 

chami a Poliakami boli už pred dobou Ruríka (f 879). Že tu spo- 
mínaní Ungari albi znamenajú Slovákov a Moravanov, na to po- 
ukazuje : 

a) ich susedstvo s Poliakmi a Čechmi; 

b) Nestor, keď píše, že bieli Uhri podrobili si Slovanov, ktorí 
v Potisi poddaní boli Vlachom (Gallom, Gepidom) ; a že v tom Čase 
objavili sa i Obri *). Kto nie je cudzinec v histórii, ten zná, že to 
boli Longobardovia (Česi), ktorí podmanivše si bielych Uhrov (Mora- 
vanov a Slovákov), s Avarmi spojení bojovali proti Gepidom (Gal- 
lom, Vlachom). 

c) Ten istý názov Ungaria alba podržalo Slovensko, keď už 
Arpádovi Turci a Kozari bývali v Potisi (Ungaria nigra) ; jako o tom 
svedčí Ademar: „Brunus episcopus... abiit in provinciám Ungriam, 
quae dicitur alba Ungría ad differentiam alteri Ungríae Nigrae, pro 
eo, quod populus est colore fusco velut Etiopes'). 

d) Cisár Konštantín Porph. r. 949., keď Arpádovi Turci bývali 
na Ťavej strane Dunaja ešte len na Potisi^), spomína nad Potisím 
Považinu (Bo^i^apeia) a nad ňou bielu Chrobaciu^), ktorá opát nič 
iného nie je než biela Horvacia (biele Uhorsko, Ungaria alba). 

5. Bavorský zemepisec (866—890), opisujúc hrady na severe 
Dunaja, v jednom poradí udáva: Ungare, Vuislane. Sleenzane čili 
Uhri, Poliaci a Slezania *) ; z čoho nielen to vysvitá, že názov Un- 
gare bolo na Dunaji už pred Arpádom, ale i to, že Uhri súsedili 
s Poliakmi a Slezákmi, jako i teraz. 

6. Spomenutý už Ademarus ďalej píše : Sanctus autem Brunus 
convertit ad fídem Ungriam pŕovintiam, aliam, quae vocatur Russia. 
Toto ruské Uhorsko dosavádni dejezpytci chybne prenášali na Rusko, 
poneváč tu hovorí sa o zemi poľského Boleslava Chrabrého, kto- 
rému od r. 1000 náležalo i Slovensko, čili Buzia^). Už sám výraz 
Ungaria Rušia na to poukazuje, že tu nerozumie sa Rusko, ale 
horné čili biele Uhorsko (Ungaria alba). Dokazujú to i samé pa- 
rallelné miesta v tomže Ademarovi: na jednom stojí: Rex Scla- 
vaniae nomine Bolesclavus . . . datis magnis muneribus, caput et 
cadaver (sancti Bruni) excepit cum honore ; na druhom však : Corpus 
eius Russorum gens magno pretio redemit et in Russia monasterium 
eius nomini construxenint. Potvrdzuje tože i to, že aj potom svútý 
Imrich, syn s v. Štefana, ako vojevoda Slovenska, menuje sa dux 



aactore S. Bayer. T. IX. Comm. Acad. scient imp. Petropoli, 1747 pag. 371. 
Auctor Knigae Stepennajae ad aD. m. 6476 sea ad an. Ghr. 967. 

>) Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 567. 

^) Ademari hist. lib. B ap. Pertz: Mon. Germ. SS. lY, 129. 

') Ulteriora vero, quae omnia Turcis habitantur, cognomina nanc habent 
a flamioibus traDscurrentibus. Eorum prímum Timeses est, alteram Tutes, ter- 
tium Moreses, qnartum Crisns, qaintam Titza. De adm. imp. cap. 40. 

*) Cbrobati vero tunc habitabant ultra Bagibaream (Yagibaream), ubi 
nuuc 8unt Belochrobati. Ib. cap. 80. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 23. n. 

*) Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 1!. 

•) Srov. bod :'. tejto rozpravy a „Slovenský Letopis^ VI, 273. Bielovski: 
Mon. Pol. Hist. I, 856. 

10* 



148 

Ruizorum a dux Sclavoniae ^). Konečne Ján XIII. r. 967 prívolujúc 
k založeniu biskupstva v Prahe, vraví, že nemá byt secundum rí- 
tus... Ruziae aut Sclavonicae liuguae^), t j. dľa obradu slovan- 
ského, ktorý za doby ss. Cyrilla a Metoda prišiel do rozkvetu^), 

7. Galia kronika vraví o Boleslavovi Chrabrom*): Numquid 
nou ipse Hungaros fŕequentius in ceitamine superavit, totamque 
terram eoinim usque Danubium suo dominio mancipavit? Áno, lenže 
tých Uhrov neodorval sv. Štefanovi, ktorý r. 1000 panoval len nad 
Pannoniou, ale českému Boleslavovi *) ; boli to bieli Uhri čili Slo- 
váci, ktorých si podrobil. 

8. V diplome opátstva s. Mariae de Sexto in Foro Júlii z r., 770 
čita sa toto: Curtem de Medeja et quidquid habere videtur nostri 
juris inter aquas defluentes hoc est inter Tiliamentum et Liquen- 
tiam, et sicut via Ungarorum cemitur, et paludes maríš ^). Štefan 
Horvát, majúc pred sebou len listiny až z r. 967 a nasledujúce ^), 
poCahuje to na Maďarov: ale jako myslef o Maďaroch r. 770 nad 
morom Adríatickým? Tí tu spomenutí Ungarí sú slovanskí obyvatelia 
Gorice. Sú to bez pochyby tá „impia gens Hungarorum", ktorá 
r. 750 až do Graubundenu vtrhla a tam kláštor, s v. Siegbertom 
založený, rozmetala % Títo Ungari čili Goričania nenáležia síce pod 
Karpaty, ale aspoň potvrdzujú odvodzovanie názvu Úhor od „u gory". 

9. Chazdaj Ibn-Saprut (r. 960), posielajúc z Kordový list ku 
kráfovi Kozarov, oddal ho poslom krála Gebalim al-Sekalab, ubez- 
pečujúc ho, že tento ich král pošle list k židom do zeme Agarenov 
(Hangryn), ktorí ho pošlú k Byzantíncom (Rum); a títo pošlú ho 
prez Bulharsko do Kozai*ska ^). Gebalim pochádza z arabského gibal 
alebo gebel, hora; Sekalab je Sklab cili Sláv: teda kráľ Gebalim- 
Sklab značí kráľa uhorských Slovanov. Bielovski mieni, že tu roz- 
umie sa polský král Mečislav: ale rozumie sa bez pochyby český 
král Boleslav ÍL, ktorého vtedajšia dŕžava obsahovala v sebe nielen 
Čechy, ale i Moravu a Slovensko (Ungaria alba) a siahala až k Po- 
tisiu *®), kde boli sa osadili Arpádovi Turci (Agareni, Hagrim). 



') BieloTski: Mod. Pol. Hist. I, 508 cum n. 

■) Cosmas. Prameny déjin českých. U, 36. 

') Tu držím za potrebné podotknúf;^ že Slovania, ktorí prijali obrad slo- 
vanský, majúci hlavné stredisko v Ruzii (Slovensku), od doby ss. Cyrilla a 
Metoda, dfa svrchuspomenutej ;,Knigy Stepennoj** od doby Rurika nazvaní 
boli Rusmi a Ruthenmi: teda Rus a Ruthenus nieje meno národné, ale cir- 
kevné. 

*) Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 399. 

*) Cosmas. Prameny déjin českých. II, 49 

^) Migne: Patrôl, lat. tomo 99. pag. 632. Liutprandi Autapodos II, 7. 
Forschungen zur deutschen Geschichte IX, 427. Listina bola potvrdená Beren- 
garom 21. marca r. 888. 

^) Urgeschichte der Slaven. Pesth 1844. S. 76 usw. 

") Slovník Náučný III, 447. I pozdejáie menovala sa marchia Uungaríca, 
ackolvek nemala nič spoločného s Uhorskom. Acta SS. Placidi e Sigisberti de 
11. Jnnii. 

•) Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 66. 

^°) Srov. zákl. listinu biskupstva pražského a hranice uhorsko-pofské 
r. 1000. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 147 a 505. 



149 

10. Sú dejepisci, ktorí píšu, že Svätopluk panoval nad Uhrami, 
v cirkevnom ohľade však VichingM. Ačkolvek sú novejfeí, predsa 
prezradzujú to svoje presvedčenie, že názov Ungari je predarpádsky. 

11. V životopise SV. Cyrilla a Metoda Čítame: Qui swatopliik 
rex procuravit pro agnito fidei christiane (lumine), quod sedes 
archiepiscopalis in weldegitíd (construeretur ad) ecclesiam . quam 
idem fieri ordinauit . et sedes ubi regni sui ei*at et VII episcopi 
suffraganei erant sub ipsa sede ordinati . in polenia et vngaria^). 
V 15. století teda boli tiež toho presvedčenia, že názov Uhorsko 
je predarpádsky. 

S Arpádom prišlo na Potisie ovšem nové meno, a síce Turcia ^), 
a názov tento prešiel potom (po r. 1025) i na Slovensko, jako je 
toho svedkom i nápis na korune kráľovskej z r. 1072. 

Ačkolvek s Arpádom prišli na Dunaj nielen Turci, ale i Ko- 
zarí, predsa, poneváč väčšina bola Turkov, ludia Arpádovi — dla 
toho: „a potiori fit denominatio"* — v dejepise Byzantíncov menujú 
sa Turcae, Potisie však Turcia. 

S Arpádom neprišli Maďari, ale slovanskí Turci a slovanskí 
Kozaii, jako to dokážem v nasledujúcom. 

IL Arpádovi Turci a Kozari boli Slovanmi. 

Zásada, že domáci dejepisci majú prednosC pred cudzozem- 
skými, v dejepisectve uhorskom neplatí. Anonymus Belae regis no- 
tarius, Iv. Thurotzius, Šimon de Keza a podobní sú príliš pozdní 
a samú vec buď neznajúci alebo schválne spotvorujúci dejepisci, 
tak že by sme po bludnej ceste a tme habkali, keby sme za nimi 
šli. Šťastie, že máme dosť obšírne a vieryhodné zprávy o Arpádovi 
u cisára Konštantína Porph. a v iných cudzozemských prameňoch, 
z ktorých vysvitá, že Turci a Kozarí, ktorí pod Arpádom prišli na 
Dunaj, neboli Maďari, ale Slovania. 

1. Konštantín Porph. tam, kde rozpráva o národoch slovan- 
ských, používa tiež výrazov slovanských*). Tak to učinil i pri 
Turkoch a Kozaroch. Dla neho mluva Turkov bola totožná s mluvou 
Kozarov a rôznila sa len nárečím, . tak že Turci priučili sa i ná- 
rečiu kozarskému *). O Turkoch hovorí, že mali „vojevodov" *j; a 
pri ustanovení Arpáda za velvojvodu, že bol dla „zákona" Kozarov 
na štíte vyzdvihnutý ^). Máme teda slovanské slovo „vojevoda* na 



') Santepoluch . . . Ungaris imperavit. Mich. Ritii Neap. de R Ung. L. I. 
A. Bonflnii Rer. Hung. Decades. Hannoviae, 160<f. p. 840. 

») Slovenský Letopis I, 118. 

*) Qai (Cbrobati Albi) sane altra Turciam prope Franciám incolunt Conat. 
Porph. de adm. imp. cap. 31. 

*) Na pr. parakladion, prekladiáte ; skalosantes, po skalách sa driapajúci ; 
Nespatie a iné mená prahov na Dnicpre. Parlamentár 1888. Nr. 6. 

'') Cabari a Chazarorum gente descendunt . . . unde et Chazarorum lin- 
guam ipsos Turcas docuenint, habentque etiam hodie eamdem dialectum, alia- 
que item Turcarum lingua utuutur. Const. Porph. de adm. imp. c. S9. 

^) Erant inter ipsos voevodi (^oe^sSoi) quidam. Id. c. 38. 

*) Chazarorum more ac consuetudine (^[(xyiavov) in scato erectum prínci- 
pem fecemnt. Id. c. 88. 



16Ô 

strane Turkov, podobne slovanské slovo „zákon" na strane Kozarov: 
teda tieto slová nedajú nám pochyboval o tom, že jako Turci, tak 
tiež Kozari boli Slovanmi. 

2. O SV. Cyríllovi, ktorý bol rodák Slovan, a síce bulharský 
Slovan z Tesaloniky, čítame, že bol pozvaný (o. r. 855) ku Kozarom, 
aby tam bránil náuku kresťanskú proti židom a mahomedánom ; že 
nad čiernym morom prehovoril vodcu kozarského, aby odstúpil od 
obliehania jakéhosi mesta ; že tamže sisiel sa s Turkami, ku ktorým 
s dobrým výsledkom rečnil V; že potom našiel v Ghersone človeka, 
majúceho slovanské sv. Písmo ^) ; že za niektorý čas učil sa hebrej- 
čine, aby mohol zavrátit židovské námietky textom pôvodným. Ktože 
o tom pochybuje, že sv. Cyrill poučoval Turkov a Kozarov po slo- 
vansky? Keď Turci a Kozari porozumeli slovanskej mluve sv. Cy- 
rilla, musel byt ich jazyk podobne slovanský. 

3. V životopise SV. Metoda čítame toto: Ked (884) prišiel do 
zemi dunajských, kráf uhorský') chcel ho videt; a ačkolvek nie- 
ktorí sa domnievali, že neobíde bez múky, šiel k nemu. On však, 
jak sa svedčí na pána, tak ho prijal úctivé a slávne s veselím; a 
pobesedovav s ním, jako sa slusalo obom takým mužom mat roz- 
mluvy, oblúbiv si a zlúbav ho, prepustil ho s veľkými darmi a 
riekol mu: „Pomni na uina, ctihodný otče, voždy vo svätých mo- 
dlitbách 1" Bozmluva táto mohla sa viest len po slovansky: teda 
nielen sv. Metod, ale i Arpád a jeho národ bol mluvy slovanskej. 

4. S v. Cyrill s bratom svojím Metodom preto bol určený 
k missionárstvu v dŕžave moravskej, aby i tu to a tak konal, jako 
to bol konal v Kozarsku; poneváč na Morave apoštoloval po slo- 
vansky, musel to i v Kozarsku konať po slovansky : teda Kozari a 
im stejnomluvní Turci mali jazyk slovanský. 

5. Na korune uhorskej, ktorú i s názvom ki*áfa Gesa (Jesa, 
Jesaslav), ako vojevoda Slovenska, r. 1072 obdržal z Carihradu, je 
nápis: ľe^o^iTCo; mcrcof KpaXYjq Toupxis^. Z toho nielen vysvitá, že 
Byzantínci menovali Uhorsko Turciou, poneváč vládla nad ním dy- 
nastia turecká, ale i to, že Turkov mali za Slovanov, poneváč názov 
KpaXiQ(; dávali kráľom a názov KpaXeva kráľovuám slovanským. 

6. Ibrahim Ibn-Jakub (965) píše: „Väčšina kmeňov severných 
(ktorí boli sa usadili medzi Slovanmi), následkom svojho smiešania 
sa s nimi, mluví po slovansky. Prední z nich sú Trsjkín, Ongliin 
(Ugliči v Bessarabii ?), Rusi a Chazari." *) Ked Kozari mali jazyk 
slovanský, museli ho mat i Arpádovi Turci, ktorí rôznili sa od nich 



') Nazývajú sa síce Uhrami: ale životopisec sv. Cyrílla preniesol názov 
Uhri, ktorým pozdejšie menovani boli Turci a Kozari, na Turkov. 

') V osnove stojí, že bolo písané ruskými literami. Naši učenci darmo sa 
hádali o tom písme ; bolo to glagolské písmo „secundum ritus . . . Kuziae ant 
Sclavonicae linguae^. Cosmas ad an. 967. Neprišli na to, že Ruziou bola Mo- 
rava a Slovensko. 

*) Bol to Arpád, veľvojvoda Turkov a Kozarov. Že ho životopisec menuje 
pkráfom uhorským**, musel písat po r. lOOo, keď už velvojvodstvo premenilo 
sa na kráľovstvo, a Turci i Kozari od západných dejepiscov nazývaní boli 
Uhrami, preto, že boli sa osadili v čiernom Uhorsku (na Potisí). 

^) Slovenský Letopis I, 106. 



151 

len nárečím. Potvrdzuje to i samé spojenie a vjednosplynutie Turkov 
s Kozanni, jaké o rôznojazykových národoch nedá sa predpokladať. 
Slovanskosf Turkov Arpádových vysvitne prostredné i z toho, 
že meno Turkov neoznačuje národtiosf, ale náboženstvo mahome- 
dánske^); je ono totožné s menami Agarenov a Saracenov, ktoré 
im kroniky prikladaly ^). Povstáva teda otázka : jaké bolo ich meno 
národné? Na túto otázlni odpovedám: 

///. Turci Arpádovi boli slovanskými Bulharmi, 

Že Turci, ktorých Arpád priviedol k Dunaju, boli slovanskými 
Bulharmi, o tom presvedčujú ma nasledujúce dôvody: 

1. Turci Arpádovi boli čo do národných obyčaje v rovní slo* 
vanským Bulharom poddunajským, lebo 

a) Cisár Leo (f 911) vraví, že naddunajskí Turci, vynímajúc 
náboženstvo, krotkejäie mravy a stále bydlo, v ostatnom (teda 
i v mluve) rovní sú poddunajským Bulharom •'*}. 

b) Poddunajskí Bulhari pri vykonávaní prísahy rozsekávali 
psa, na znamenie, že tak sa má staC tomu, kto zruší prísahu^); a 
to isté vytýkali r. 900 bavorskí biskupi Turkom naddunajským ^). 

c) Luitprand píše, že videl v Carihrade posla poddunajských 
Bulharov tak ostrihaného a na sebe okrasnú retiazku majúceho, 
jako sa nosia naddunajskí Uhri ^), pod ktorými rozumief mohol len 
Turkov Arpádskych: teda Turci mali kroj a, o čom nemožno po- 
chybovať, i jazyk bulharský. 

2. Ten istý Luitprand rozpráva, že pápež Ján XII. (f 964) 
poslal Saleka, dla národnosti Bulhara, dľa rodnej zeme U hra, 
k Uhrom, aby, chopili sa zbrane proti cisárovi Ottovi ^). Čo iného 
z toho nasleduje, než to, že v geografickom Uhoi*sku boli tiež etno- 
grafickí Bulhari? 



^) Turcare, quempiam ad Mahumetanam saperstitionem traducere, Tar- 
cum facere. Lexicon manuale ap. Migoe. Paris, 1S58. pag. 2231). 

') Annales Weingarteases ad an. 899: Ungri Itaham invaserant et Longo- 
bardos bello vicerunt. — Anaales Sangallenses ad an. 899: Agareni Itáliám 
intraTerant et LongobardoB bello vicerunt. Srov. Tudományos gyttjteméDy 1828. 
XII, 103—124. Slovenský Letopis I, 10; atd. 

') Atqui hi sunt Turcornm mores, qui a Bulgarorum (moríbus) eateous 
solum differunt, quod hi, Cbristianorum fídem amplexi et in Romanum {= Grae- 
cum) vitae cultuín nonnibil traducti, et asperitatem morurn et vagum atque 
instabile rivendi genus unacum idolis (?) suis abiecere. Ad. Fr. Kollarii: 
Amoenitates V. 1. p. 4, 43. 

*) Šafárik : Starožitnosti II, 179. 

^} Nos praefati Sclavi cnminabantar, cum Ungaris per canem seu lupám... 
sacramenta et pacem egisse. 

*) In citeriorí margine mensae, quae erat sine latitudine longa, Bulga- 
rorum nuntium, Ungarico more tonsum, aenea (?) catena cinctum et, ut mena 
mihi suggerit, catechumenum (?) mihi praeponit. Luitprandus ap. Migne: Pa- 
trôl, gr. tomo 112. pag. 1358 n. H7. Ipsi (ScUyí) Ungarorum non modicara multi* 
tndinem ad se sumpserunt et more eorum capita suorum pseudochrístianorum 
penitus detonderunt. Epist. Epp. Bavariae ad an. 900. 

*) Saleccum. natione Bulgarum, educatione Ungarum, Domini Papae ťa- 
miliarissimnm, et Zacbaenm . . . episcopum noviter consecratum et Ungaris ad 
praedicandum, ut super nos (Teutonicos) irruant, destinatum, eodem captos 
6886 loco (Capuae) audivimus. 



162 

á. Arpád priviedol na Potisie Turkov a Kozarov. Týchto na- 
chádzame tu pod ich menom 0) nie však Turkov; nachádzame však 
Agarenov, Saraceuov, a síce bulharských Saracenov ^) : teda s Arpá- 
dom prišli Bulhari, ktorí dľa mahomedánskeho náboženstva u By- 
zantíncov zvaní boli Turkami, v západných prameňoch však Aga- 
renmi a Saracenmi. 

4. Ademarus píše na r. 1002, že sv. Štefan vtrhol do Čierneho 
Uhorska^). K tomu kronika hildesheimská na r. 1003 dodala, že 
viedol válku proti vnukovi svojmu, královi Julovi. Ačkolvek patrné 
je, že obe tieto kroniky dotýkajú sa tej istej vojny, naši domáci 
kronikári urobili z toho dve vojny: jednu r. 1002 proti Gyulovi 
v Sedmohradsku, a druhú proti Keanovi, vojvodovi Bulharov a Slo- 
vanov opäť v Sedmohradsku, nebadajúc, že Achtum, proti ktorému 
potom SV. Štefan až r. 1030 bojoval, vládol nielen Sedmohradskom, 
ale i horným Potisím nad riekou Marošou. Celá zpráva vlastne 
mala povedať: Sv. Štefan r. 1002 podujal válku proti Julovi*), 
khanovi Bulharov a Slovanov na Potisí (Ungaria nigra). Čo to boli 
za Bulhari? Boli to Turci, Arpádom privedení, ktorí, vyhnavšeVla- 
chov z Potisia, bydleli tu s pozostalými Slovanmi *). 

ô. Anonymus Belae regis nx)tarius tára, že Arpád našiel a po- 
drobil si na Potisí dvoje kniežatství: bulharské a kozai*ské. Jako 
to? Keď dla Konštantína Porph. Kozarov ešte len Arpád priviedol 
na Potisie, jako mohli byť na Potisí už pred Arpádom? Anonymus 
deje Almusa a jeho brata Kolomana, kráľa uhorského, s počiatku 
12. stoletia preniesol na Almusa a syna jeho Arpáda do 9. stoletia. 
Almusa, ktorý by bol splodil syna, nebolo žiadneho; a Anonymus 
v královi Kolomanovi (f 1114) vyobrazil si Arpáda: tak deje 12. sto- 
letia splietol 8 dejami 9. stoletia^). Majúc toto pred očima, už 
chápeme, že Anouymusov Pseudo-Arpád (vlastne král Koloman), 
keď porazil brata svojho Almusa a, vzav jeho rusko-kumánske po- 
mocné vojsko do svojej služby, tiahol s týmto po krajine, mohol 
nájsť tu Kozarov, ktorých bol opravdový Arpád v 9. století osadil 



') Nad Malým Samoáom je dosiaľ Kozarvár. Srov. Cbasar. Fejér: Cod. 
dipl. 1876. IX. 6, 70. Chazar. Ib. 1408. X. 4, 681. Kazar. Ib. 1315. VIII. 1, 
696. Kazard. Ib. VII. 8, 54. Kozara. Ib.,1412. X. 5, 385. Kozarivár. Ib. 1316. 
VIII. 1, 657. Kazaar, Kazar. Wenzel: Árp. Okmánytár 1283. IV, 251; 1292. 
X, 108. Kazavar, Kazarvár. Id. 1242. II, 2-8. VII, 284; 1261. VIIÍ, 10. Vo 
vojne Andreja III. proti Albertovi Rakúskemu spomínajú sa Cosiones. Biderman : 
Die ung. Ruthenen. Innsbruck. 1867. II, 87. Snáď sú to Kozaril 1882-ki „Szá- 
zadok" 826. lap. 

') Et 111i iJuIgarí sunt pessimi Saraceni, fortius tenentes legem Mahometi, 
qaam aliqui alii. Fejér: Cod. dip. IV. 2, 276. 

'} Stepbanus etiam rex Ungrie (vlastne Pannoniae) bello appetens Un- 
griam Nigram, tam vi quam timore et amore ad fidem verítatis totam illam 
terram convertere meruit. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 131. 

*) Super avunculum suum, regem Julum. Chron. Hildesheim. ad an. 1003. 

'•) Nestor ap. Bielovski: Mon. PoL Hist. I, 668. Kestor menuje týchže 
Turkov čili Bulharov čiernymi Uhrami, prenášajúc názov tento zo svojej doby 
(t 1116) na r. 898. 

•) ParlamenUr 1890. Nr. 11. S. 6. usw. 



I5d 



na Potisí. Poneváč však Arpád osadil nielen Kozarov, ale vedľa 
nich i Turkov, z toho je zrejmé, že lí Bulhari, ktorí začiatkom 
12. stoletía súsedili s Kozarmi, boli potomci tých Turkov, ktorých 
tam bol osadil Arpád v 9. století. 

(Dokončenie.) 



■*9^- 



Slovenské miestne názvy. 

Podáva Pavel KriiJco. 
(Pokračovanie.) 

Ohľadom na to, čo posial bolo povedané o miestnych názvoch, 
rozdelíme si ich na sedem tried a k vôli krátkostí poznačím žriedla 
nasledovne: Fejérov codex diplomaticus = F., kremnický mestský 
archív = K., ostrihomský kapitulský archív = O. k., sváto-bene- 
diktský archív = B., Bodov archív = B. a., čepčínsky archív = Č., 
Monumenta dioecesis strigoniensis = M , Knauzov spis o sväto-bene- 
diktskom opátstve = B. o., Oklevél-hasonmások gyíljteménye = O. 

L Názvy lehotské. 

Lehota horná a dolná, teraz veľká a malá, v Tekove pri Kne- 
žici, spomína sa roku 1406; O. k. kapsa 18, sväzok 1, číslo 12. 

Lehôtka, v listinách zavše i llhota, Hlotka, dnes Podbrehy- 
Lehota v Tekove pri Hliníku, spomínaná roku 1352 ; B. o. strana 186. 

Očkova Lehota, dľa listiny z roku 1390 ešte pustá zem Ochk- 
lehota, daná v zámenu za Belú Hrčútovmu synovi Tomášovi; Č. 
kniha X, strana 71. ^ 

Opatovce v Tekove pri Sv. Kríži, spomínané po prvý raz roku 
1253 sta pustá zem Apathy, F. tomus IV, volumen 2, strana 205, 
a roku 1352 už sta obec ópatowcee, B. o. 186. 

Opatová v Komárne, spomína sa sta rybník Apathowa roku 
1374; B. o. 200. 

Názvy ku tomuto druhu patriace považujem za také, ktoré už 
svojím menom ukazujú, kam patria, a preto dosf bude uvedených 
päť na ukážku. V úplnej topografickej sbierke pravda bude treba 
všetky lehotské názvy do podrobná vypočítať. 

n. Xázvy zemianske. 

Ápka v Nitre vedľa Váhu, spomína sa roku 1271 ; F. VII, 2, 152. 

Badušov alebo Badov potok, známy už roku 1243 v Gemeri 
na panstve keviskom; F. IV, 1, 292. 

Baktíšov potok podobne v Gemeri na panstve linčskom roku 
1243; F. IV, 1, 292. 



154 

Bánovce, k uhrovskérau panstvu v Trenčíne už roku 1295 pa- 
triaca osada Baan\ F. VII, 3, 109. 

Bečkov potok; roku 1243 spomínaná riečka Bechkepataha v Ge- 
meri; F. IV, 1, 292. 

Bobovnik, y listinách i Bobonaky Bobonuk, Bobonik, Bobounok, 
Bobonok písavaný, spomína sa už roku 1381 sta obec v Turci ; K. 
tomus I, fons 51, fasc. 2, číslo 51. 

Bodorová, obec v Turci medzi Mpšovciami a Malým Čepčínom, 
založená Bodorom, synom Yidasovým, na konci trinásteho storočia; 
K. I, 23, 1, 5. 

Bodovice, turčianska obec, v listinách Bodo í Boda-falys. v ro- 
koch 1437 a 1491 zvaná, založená tiež v trinástom storočí; K. I, 
17, 2, 38. 

Bodok^ už roku 1228 jestvujúca obec v Nitre; B. o. 147. 

Bohunice, obec z Požunskej župe, roku 1307 sta Bagana spo- 
mínaná; O. č. 15. 

Bojnice, zámok v Nitre vedia Prievidze, v listinách hned Boymice 
(r. 1368), hneď zas Boynicz (r. 1403) a hneď BaymocB (r. 1404) 
písaný; K. I, 17, 1, 11. 

Borcova, obec v Turci, založená okolo roku 1300 Borcom a 
v listinách z rokov 1365, 1394 a 1412 písaná Borczfolua, Borth- 
falu a Borcfalva] K. limbus. 

Boroč, zem v Nitrianskej župe, spomínaná roku 1269 a písaná 
Boroch; F. IV, 3, 535. 

Budilovy zem Budilo v Zemplínskej župe roku 1254; F. IV, 
2, 214. 

Bušice alebo Bušič v Tekove pri potoku Žitve ležaváia a už 
pred rokom 1210 jestvovavšia obec Busi€\ M. tomus II, str. 476 
a B. o. 147. 

Čajkov, pred rokom 1240 v Tekove spomínaná obec i zem, 
jejžto názov nachodíme v listinách písai^ i Cheuke, Cheykw, Chey- 
keWj Chekuy Chelcw, Chetvkew, Chavko, Cheko, Chezco, Cheke; M. 
n, 169. 

Čekerec^ roku 1265 spomíuaný vrštek v Honte asi neďaleko od 
Almášu, v listinách Chekercz; F. IV, 3, 280. 

Cepov i Čapov, ostrov čiže sihot hronská v Tekove pri Sv. Bene- 
diku, takto zvaná v listiue z roku 1524; O. k. 10, 1, 12. 

Černákov, v Turci zem, riečka i obec v listinách z rokov 1258, 
1262 a 1292 (tu už obec) výrazmi Chomokov, Ckemekov označená 
a v iných, pozdejších písaná i Chernocov, Chernokew, Cherneche, 
Chumuk, Chemeuke, Chemekou, Chomeko\ K. I, 16, 1, 3; — B. 
a, c. 2; F. VII, 3, 99. 

Čipkov, roku 1258 spomínaný potok Chykov v Nitre vedia 
Krakovian a Dudváhu; F. VII, 1, 308. 

Čirec, osada v Šariši Csircg vedia Tarče, spomínaná roku 1264; 
F. IV, 3, 204. 

Dedislavov potok, roku 1269 spomínaný Dedislopotoka v Spiši 
u Kežmarku; F. IV, 3, 515. 



166 

Katušav, potok KatvspaiaJcy spomínaný roku 1243 na panstve 
liučskom v Gemeri; F. IV, 1, 293. 

Kävicej obec v Gemeri, odobratá roku 1243 gemerskému hradu 
a daná županom Filipovi a Ditrichovi, synom Matejovým; písali ju 
Kevy\ a iná obec v Turci, ktorú nachodíme roku 1494 zaznačenú 
Kewycz\ F. a K. I, 14, 1, 55. 

Krušic alebo Kruzice, potok, v listinách písaný Krazicz a Krw- 
zicee a spomínaný roku 1244 v Trenčíne na kysuckom panstve vedľa 
Polskej; F. IV, 1, 346. 

Kueov-Potok, obec v Turci vedia Rakova, z listiny z roku 1255 
odpisovatelom Fejérovým chybne odpísanf sťa Euzpaíak: F. IV, 

2, 361. 

Kyseľov, obec v Tekove Kiszelwj spomínaná roku 1264 ; F. IV, 

3, 256. 

LaclavQy obec v Turci, spomínaná roku 1430; E. I, 51, 2, 60. 

LaskoveCy obec v Turci, spomínaná roku 1248 ešte iba sta zem 
Lazkouchk; jej názov premenili pozdejšie na Kalamenovú; Č. X, 90. 

Lenartov, obec už r. 1264 v Šariši jestvovaváia; F. IV, 3, 204. 

Levice, obec v Tekove, už roku 1156 spomínaná sta villa Leua 
a patrivšia v cirkevnom ohľade sfa filia ku Bratke; M. I, 109. 

LiskoVf potok, spomínaný roku 1247 Liskopotoka v Trenčíne 
na libvorskom panstve; F. IV, 1, 472. 

Lipavec, obec Lypovecz v Turci, spomínaná roku 1392 tam, 
kde sú teraz Požehy ; listiny zovú ju i Lipolch a Lypnyk ; K. I, 
17, 1, 15. 

Lipov, potok Lipoupataka i Lipouchothaua, spomínaný r. 1243 
na kävicskom panstve v Gemeri; F. IV, 1, 292, 

Lublov, potok Lublow v Spiši, spomínaný roku 1256; F. IV, 

2, 382. 

Ludanice, obec v Nitre, spomínaná roku 1247 Ludan vedľa 
rieky Niti7; F. IV, 1, 471 a IV, 2, 458 — a v Tekove už r. 1075 
jestvovavšia obec Ladan, Lwdan a Ludan; O. k. 9, 3, 3. 

Lukovo, r. 1264 v Šariši spomínaná obec Luko\ F. IV, 3, 204. 

Madunice, roku 1262 v Nitre vedľa Nového Mesta nad Váhom 
ležavsia obec Moduna\ F. IV, 3, 119. 

Malacky, obec vedľa plešivského panstva v Gemeri, už roku 
1243 jestvujúca a v listinách hneď Malach a hned zase Malacky 
menovaná; F. IV, I, 291. 

Malcov^ roku 1264 v Šariši spomínaná osada Maltzow ; F. IV, 

3, 204. 

Markovice, turčianska obec, roku 1489 Markovycz v listinách 
písaná; K. I, 14, 1, 48. 

Mikola, už roku 1075 v Tekove jestvovavšia obec Mikolafalu 
i Mykolafalu a Mikola písavaná, ležavsia vedia Želiezovioa; O. k. 
9, 3, 3. 

Mirkov, obec Mirk, patrivšia roku 1243 ku plešivskému pan- 
stvu v Gemeri; F. IV, 1, 290. 

Močalov, obec v Požúnskej župe vedľa baraládskeho panstva, 
Mockalou, roku 1256 už jestvovavšia; F. IV, 2, 373. 



i 



166 

Ebedec, už pred rokom 1075 jestvovavšia, i Edeci, Ebeydyz, 
Ebeduch, Ebedwch, Ebedech a Ebedecz v listinách písaná obec v Te- 
kove pri Žitve; O. k. 9, 3, 3. 

Eneéka, roku 1267 už jestvovavšia obec v Abauji vedia Košíc ; 
F. IV, 3, 413. 

Emejka, roku 1258 nitrianskemu biskupovi patriaca, vedia 
rieky Nitry ležiaca zem Emeyka: F. IV, 2, 460. 

Fiľakov, zámok v Novohrade, Filek, spomínaný roku 1246; 
F. IV, 1, 406. 

Folkušová, obec v Turci vedia Necpál, udaná v listine z roku 
1412 sfa Folkusfalva a z r. 1500 Folkosfalva; B. a 6. 

Fričková, obec v Spisi, udaná roku 1335 sfa villa Frichkonis ; 
F. VIII, 4, 128. 

Hcmovka a či HrnovkUj zem Hernouuk v Požúne, spomínaná 
roku 1260; F. IV, 3, 12. 

Henovce, roku 1272 majer v Tekove, v listinách písaný sta 
Heneuch^ Henyewcz; O. k. 9, 4, 1. 

Hirnovce alebo Chyrnovce, podobne majer ležiaci vedia Šajavy 
v Gemeri a spomínaný roku 1230 sta Himovch; F. IV, 1, 62. 

Holeška, roku 1263 spomínaná obec Uoleska v Nitre vedia 
Rakovíc u Váhu a iná vedia Brezovej; F. IV, 3, 164. 

Holovec alebo Holúch, roku 1209 ešte obec Golluch, Góloch 
i Goloh v Tekove, ktorej už niet, lebo na jej území je dla Knauza 
teraz majer Dolina zvaný; B. o. 153. 

Hričov. Roku 1254 spomína sa zem Uirichou i Chinicho, od- 
lúčená spolu 8 Bitčou od trenčianskeho hradu; F. IV, 2, 241, — 
a roku 1346 sfa ešte pred tatárskym vpádom jestvovavší hrad a 
obec Hricho, Reriche, Heryche, Rychou a Bychou; K. limbus. 

Hmčiarovcc, už pred rokom 1109 v Nitre jestvovavšia obec 
Girinchar\ O. 2. 

Istevec, roku 1263 v Nitre spomínaná zem Iztewecz; F. IV, 
3, 177. 

Ivančiná, obec v Turci, v listine z roku 1338 zvaná Ivanche; 
K. I, 51, 1, 2. Jej starší názov Konotopa udržal sa posial iba sfa 
názov jednoho tamejšieho honu. 

Ivanka, už roku 1253 spomínaná obec Ivanck a Ivanch na 
gímesskom panstve v Nitre; F. IV, 2, 209. 

Izov, potok v dolno-stubnianskom chotáre v Turci, vlievajúci 
sa do Mútnej a spomínaný r. 1364 sfa Isowpothaka\ K. I, 22, 1, 4. 

Jordánovka, maličká obec v Turci, zvaná v listinách Jordán 
a Jordanfelde i spomínaná už r. 1255 ; F. IV, 2, 359 a IV, 3, 64. 

Juretína, obec v Nitre, jestvovavšia už pred r. 1285; O. 10. 

Kalamenová, roku 1264 v Liptove spomínaná obec Ŕelemen- 
falua] F. IV, 3, 209. I v Turci jestvuje obec Kalamenova, prv 
Laskovcom zvaná a len od štrnásteho storočia terajší názov nosiaca. 

Kahanov, ostrov čiže sihoť v Nitre vedia Balatíua, spomínaný 
roku 1263; F. IV, 3, 118. 

Karlova, obec v Turci, ktorú našiel som v listine z roku 1405 
písanú Carulhaza] K. I, 51, 1, 17. 



157 

« 

Moškovec, obec v Turci, roku 1277 ešte len územie Moys\ 
K. I, 14, 1, 2, — no roku 1412 už sfa obec Moskfalua^ susediaca 
so zemou Utemírovou, spomínaná; B. a. 6. 

Mošovce, obec v Turci, známe to rodisko Jána Kollára, r. 1255 
ešte sfa „vicus" = malá dedinka Mosocb, pozdejšie však sfa svo- 
bodná královská obec jHíd^u^, Moys, MoyoSy Mossowecz SfomiXiBJiÁ\ 
F. IV, 2, 359 a četné listiny v kremnickom mestskom archíve. 
Inú obec Mossowcss spomínajú listiny už roku 1262 v Nitre vedia 
Mrtvého Vábu; F. IV, 3, 119. 

Nemšová, obec v Trenčíne, patri všia roku 1247 ku libvorskému 
panstvu a v listinách písavaná Nemissova i Nemisora; F. IV, 1, 472. 

Ozciovy alebo Ociov^ potok, spomínaný roku 1244 na plachtin- 
skom panstve v Honte, Ozczyupatak, F. IV, 1, 352. 

Plachtince, obec v Honte, spomínaná roku 1244 ešte len sťa 
pusté územie Palahta, no už roku 1265 sfa obec Palachta ; F. IV, 
1, 351 a IV, 3, 280. 

Potvorice, obec v Nitre, patrívšia r. 1263 ku Novému Mestu; 
listiny zovú ju Potvoriek a Fejér dokladá v zátvorke „alias Pod- 
horicz"; no obecný lud zove túže obec Potvorice\ F. IV., 3, 117. 

Pribovce, obec v Turci, teraz iba jedna, ale roku 1273 spomí- 
najú sa dve obce Pribouch rečené, vedia seba ležiace a roku 1235 
Prebouch písané ; F. VH, 2, 133 a Č. X, 78. 

Pukanec, roku 1075 obec Bak<i v Honte ; O. k. 9, 3, 3. Knauz 
hovorí, že jej terajší názov je „Praudorf** ; B. o. 135. 

Pusov, roku J 245 pole alebo územný údel Pasov v Spiši; F. 
IV, 1, 399. 

Radošin, roku 1295 spomínaný potok Radosnya v Nitre; F. 
VII, 184. 

Šašov, roku 1075 spomína sa sfa okres Susolgi; v pozdejších 
časiech a menovite už od roku 1246 sfa hrad SusaL r. 1328 Su- 
solgy, r. 1407 Susoldy, r. 1427 Susul, ešte i loku 1466 spomínajú 
listiny „districtus SusoV a prv vše hrad a zavše jeho okolie píšu 
i Zusol, Sosold, Susaldy, Susohy, pravda všetko takí pisári, ktorí 
šašovské okolie a hrad a k tomu i slovenskú reč sotva znali a 
preto písali, ako práve vedeli; no vrchnosť sväto-krížska, znajúca 
sfa sused iste celkom správne a dobre názov blízkeho hradu, ne- 
skaličila, ale ho napísala už roku 1336 celkom verne Sasson\ a 
Jiskra vo svojej smluve o pokoj, uzavrenej so sväto-mikulášskym 
Pankrácom roku 1499 tiež píše, že prijíma k sebe v ten pravý a 
večný mier i Petra Kollára s jeho hradmi Ssassowení a s Re- 
wissczem, ba ešte i roku 1466 zovú ho Sväto-Krížania vo svojej 
listine Šašov'Om. No dosf o tom na teraz ; komu lúbo skúmať ob- 
šírnejšie, ten nech pozre: F. IV, 1, 440 a 441, — M. I, 412, — 
O. k. 7, 1, 7 a 9, 3, 3 ako i 40, 5, 40, — K I, 18, 1, 11 a 
Knauzovo dielo o sväto-benediktskom opátstve str. 183 a nasl. 
Osobné meno Šašo zachovalo sa posial v slovenskej reči, pravda 
teraz už iba sfa meno posmešné, ako i niektoré iné staroslovenské 
mená, a ani Nemec-Sas, ani madarský „šas** nestaval ten hrad a 
nepokrstil ho svojím menom. O tomto si ešte prehovoríme budúcne. 



15S 

Sebeslavce, roku 1271 v Turci spomínaná obec Zohcglo i Za- 
bo£lo, teraz iba majer pod b]atnick;^in >ámkom; Č. X, 101. 

Sestercc, roku 1297 spomfnaný potok Szeszterec pri Sielnici 
v Liptove; F. VII, 2, 253. 

Socovce, roku 1258 ešte iba pustá zem Sochotich v Turci, no 
ešte y trinástom storočí povstala na nej rovnomenná obec; F. IV, 
2, 482. 

Sonkov, obec Sonko v Trenčíne, patrivSia roku 1295 k uhrov- 
skému panstvu; F. VII, 3, 109. 

Stenôcova, zem čiže vlastne územie vedľa Širáku v Novohrade, 
v listine z r. 1246 pochodiacej Stefiuoczoust písaná; F. IV, 1, 408. 

Strehová, potok, roku 1269 vedia Sejnej v Novohrade spomí- 
naný a Setorgoua písaný; F. IV, 3, 521. 

Sudice. roku 1256 ešte iba územie Zud v Honte, odlúčená od 
Hontianskeho hradu; F. IV, 2, 394. 

Šútovce, roku 1430 spomínaná obec KysstUoicch (= Malé Šú- 
tovce) v Nitre; v K. I, 51, 2, 59. 

Tobiaslesy, roku 1243 na kávicskom panstve v Gemeri ; F. IV, 
1, 293. 

Utošov potok, roku 1246 spomínaný Utospatak v Novohrade; 
F. IV, 1, 408. 

Vacav^ už roku 1075 spomína sa „Waciensis civitas" a roku 
1209 Waz; O. k. 9, 3, 3. 

Valkovce, už pred rokom 1327 v Tekove jestvovavšia obec 
Valkouch i Bálkawcz, Wolkouch, Walkoch, Volkoch, Welchoch písa- 
vaná; O. k. 5, 1, 1 a 2. 

Večislavice^ roku 1243 ku Trenčianskemu hradu patriaca obec 
Vecislou v Trenčíne; F. IV, 1, 296. 

Vidasavo územie na pravom brehu žarnovického potoka v Turci, 
počnúc od Bodorovej až po dolný konec kävicského chotára, 
v štrnástom a pätnástom storočí v listinách Wydasfeulde, Vydas- 
telki, Wydastelek, Vadazteleky, Vidastelke, Vidaztelke, Vidastelk, 
Vydasfalua, Samouczamélleke^ Sarnouchmelleke, Sarnochamelleke, 
Semovlchmellekyj Sernolchmelleky, ZernochamelUke písavané; K. I, 
16, 1, 24 a 27. 

Vzirovj údel alebo pozemok r. 1263 vedia obce Lubov v Nitre 
spomínaný; F. IV, 3, 120. 

ZorkovcBy obec v Turci, po prvý raz roku 1372 sta Zorkfalua 
spomínaná, pozdejšie i Zork^ Zorkowez, Zorkolcz, Zarkovycz písa- 
vaná; B. a. 5. 

III. Názvy národné. 

Český potok, spomínaný roku 1294 Csehpatak v Gemeri pri 
Hrkáci; F. VII, 2, 249. 

Nemce, roku 1256 ešte len sťa pustá zem spomínaná Nempthy, 
teraz obec Nemce v Honte; F. IV, 2, 413, a roku 1274 podobne 
iba územie v Tekove Nimthi, pozdejšie písavané i Nempti, Nemti, 



159 

Nemphtjf, Netnpty, teraz obec Nemce (Németi) za Hronom; F. V, 
2. 208. 

Nemce, r. 1235 územie Nemchey v Nitre; F. IV, 1, 26. 

Nemäce, už roku 1253 nitrianska obec Nytnchich na gímeš- 
skom panstve, a iné územie Nemedich v Nitre, ktorým vládnal 
roku 1264 Kumán Koncha; F. IV, 3, 183. 

Nemčín, roku 1284 ešte pusté územie Nimchin v Tekove pri 
Vozokanoch a Rohožnici, i Nemche, Nempchetij Nempczen, Nemehen 
písavané; M. II, 180. 

Uhrovecy roku 1295 spomínaný zámok Ugrog v Trenčíne; F. 
VII, 3, 109, a obec Vgroch v Tekove, o nejž deje sa zmienka 
v rokoch 1356 a 1397; O. k. 3, 1, 10 a 13. 

Vlaéky, roku 1262 po prvý raz spomenutá obec Olazy v Liptove, 
o nejžto iná listina z roku 1264 hovorí, že Olaszi je „villa latina**, 
£o zdá sa svedčif, že mala toho času obyvateľstvo talianske alebo 
rumunské; F. IV, 3, 65 a 209. 

Že je takýchto národných názvov o vela ^iac na Slovensku, 
a nie iba mnou spomenuté, to je všeobecne známo; ja som našiel 
len tieto v listinách mnou čítaných a preto nepúšťam sa do ďal- 
šieho vypočitovania ostatných takých názvov, lebo ich ani neznám 
všetky. 

IV. Xázvy krestanské. 

Knaíec, už roku 1075 pri Zlatých Moravciach v Tekove jestvo- 
vavsia obec Knesecz i Chenesis. Knesechy Knesich, Knessecz, Kene- 
sechy Kenesych, Keneseoz^ Knesycz, Knesych, Knesicz v rozličných 
z trinásteho až do šestnásteho storočia pochodiacich listinách písa- 
vaná; mala už roku 1075 svoj kostol, posvätený blahoslavenej Panne 
Mani ; O. k, 9, 3, 3. 

Kňažica, roku 1253 spomínaná zemplínska obec Genes i Gencs\ 
F. IV, 2, 452. 

Knaíice, v Nitre ležavšia a už roku 1109 spomínaná obec 
Kensa\ O. 2. 

Kríiy už roku 1075 v Tekove jestvovavšia obec Kereztur, te- 
rajší Svätý Kríž, roku 1264 písaný Sancta Crux de Susal] vtedy 
bol už mestečkom, ktoré obdaril ostrihomský arcibiskup Štefan roz- 
ličnými výsadami, udavší zreteľne, že majú byt platné „incolis et 
hospitibus, qui ad teiram in villa S. Grucis de Susal venire vo- 
luerint". Bez pochyby bola táto obec Tatármi o svoje obyvatelstvo 
pripravená a preto snažil sa spomenutý arcibiskup poznovu ju za- 
ludniť; O. k 9, 3, 3 a F. IV, 1, 441. 

Kršteňany, roku 1271 obec Keresnya pri Skačanoch v Nitre; 
F. VII, 2, 152. 

KostoleCy r. 1075 obec Kestelci i Kestelcy a KeziheUz v Ostri- 
home; O. k. 9, 3, 3. 

Kostolany, roku 1253 územie Koztulan v Nitre; F. IV, 2, 208. 

Rajčapy, roku 1244 zem a panstvo Bajcsan v Nitre; F. IV. 
1, 348. 



160 

SoboTy r. 1258 spomínaný vrch Zobur v Nitre; F. Vil, 1, 307. 

Sobotište, roku 1241 ešte len územie Zobodycha v Nitrianskej 
župe; F. VII, 1, 278. 

Streda^ už roku 1263 spomínaná obec v Nitre a písavaná 
i Zerdahel\ F. IV, 3, 117. 

Čí názvy Knažec, Knažica a Kňažice patria skutočne do tohoto 
a či do druhého, pohanského druhu miestnych názvov, to (ažko 
rozsúdiC, lebo i naši pohanskí predkovia mali a znali kňazov. 

I kresťanských názvov je o vela viac na Slovensku, no i pri 
tých obmedzil som sa schválne len na svoju listinnú sbierku. 

(PokraôoTanie.) 



•••«•• 



A ešte pôst! — 

(Žalm 74.) 

A ešte pôst! — Už kolké prešly veky 
so zášťou nehôd, všetkých diablov vzteky! 
Noc zaľahla — len včude blesky sporé; 
pod satou jej však šire strasti more 
si hukotalo búrlivými valy. 
Pobrežie morské tvrdé, holé skaly. 
Tam odsúdený sedal národ celý, 
a jeho deti rabstvom, hladom mrely . . . 
A ešte pôst! 

A ešte pôst! — Och, kolko ponížení 
a úrazov čo — až im počtu není — 
zniesť musela tá jeho biedna hlava! 
tvár kotko hany mrzkej z pravá, z lava! 
Co strádaní mu prišlo horko prežiť, 
tmy stroviť v duši! — lepšie nebyť, nežiť! 
A nad všetkým tým reptu nečujete, 
zaspieval leda o zmotanom svete — 
A ešte pôst! 

A ešte pôst! — Z tmí vekovitých siahlo 
raz predsa svetlo a jak v búri nahlo 
sa roznietilo ligotnými plamy. 
»Deň! vzkriesenia deň!« znelo dolinami. 
Sám genij vzlietal chalúp nad ohnisky — 
No zradná závisť už tam! Zdula pysky: 
vychrlila žič, akú vari dnuká; 
i zas len neresť, prometejská múka . . . 
A ešte pôst! 



161 



A ešte pôst! — Ó, Bože dobrotivý! 
čo nadefujes zemským deťom skyvy 
milosti svojej bez rozdielu zplna: 
jak? že nám môž* ich spláknuť mrcha vlna 
s niv vlastných? čo sme podvihali, i to 
že muselo ísť plenu pod kopyto? 
Jak? že smú svliekať tebou dané rúcha? 
i dusiť tebou vdýchnutého ducha? — 
A ešte pôst! 

A ešte pôst! — O, Bože všemohúci! 
Nie obchádza len, ale čo lev rvúci 
už krížom-krážom volne diabol znorí. 
Máš moc: i prečo nezavališ hory 
mu v temä? Žihadlami šprihá, láka — 
máš hromy: prečo nepodrazíš draka? 
Máš tepny zemské, mora, sopiek ohne — 
ba oka mih, nimž, jak chceš, svet sa pohne . . . 
A ešte pôst! 

A ešte pôst! — O, Bože, velký sudca! 
prijd — s oblačného loža povstaň, vzbud sa! 
čuj žalobníkov ponos neslýchaný — 
Zasadni na trón; knihu prikázaní 
vem a súd! — Dosť už čakali sme stanie: 
sieň súdu otvor, pozvi k právu. Pane! 
Sme pokorní vždy, ústupčiví boli; 
nám krivdil každý — tu sme k tvojej vôli! — 
A ešte pôst! 

A ešte pôst! — Ó, Bože, sudca pravý! 
súd — Preber srdcia naše, precúd hlavy: 
v nich špiny nenájdeš; ich snahy, tuhy 
vždy boly čisté, čo svit tvojej dúhy — 
Súd a plať! — Tá zem, posial bied len bydlo, 
to zo stínov, to z lúčov majúc krýdlo, 
tiež ako hviezda tvojim nebom letí: 
ó, pod to jasné preved smútku deti! 
a zavri pôst . . • 

Hej, ešte pôst! No hody naše v nebi! 
Nadarmo núkaš, diable, svoje chleby; 
sú skálim, vieme — Iná strava naša; 
Bôh slnca dá, dá rosy: zkvitne paša! 
I darmo budeš dvoriť, mámiť, moriť: 
nie tebe — Bohu budeme sa koriť, 
len jeho pravde! — Ustúp, čierny hyde! 
hlásatel pravdy, prorok s púšte ide . . . 
On skonči pôst! 
1889. Hviezdoslav. 

11 



162 

Nasfa. 

Rozprávka, od Zasodimského, 

L 

Leto som trávil na dedine, u tetky. Raz večierkom prišiel som 
neskoršie než obyčajne s poľa; vchádzam do izby, tu vidím s tetkou 
spolu sedeC neznámeho mi starého sedliaka, — pili čaj. Starček 
bol čisto oblečený — cez poly prepásaný; obuté mal namastené 
čižmy, na kolenách mu ležala čiapka. Husté, našedivelé vlasy mal 
po dedinský dookola pristrihnuté, hladko — na pútec rozčesané. 
K tetke často chodievali okolití sedliaci, to po knižku, to po ne- 
jaký liek, to po čo inšie, tak že som sa nepozastavil nad jej ho- 
sfom. Čudným mi len to predchádzalo, že tento sedliak nemal ani 
bajúzov, ani brady, a že som ho posial ešte nebol videl. 

Starec sedel, prekladal jednu nohu na druhú, — ked som vo- 
šiel, nikou potieral si popod nos, ako by bol chcel napravit bajúzy. 
Pozdravil som sa mu, a prisadol som tiež k samovaru. Starček 
obrátil ku mne svoju vráskavú, žltú, chudorlavú tvár, a dobrodušne 
hladel na mna svojimi sivými očami. 

— To je on, tvoja rodina — z Pitera ? *) ticho spýtal sa mojej 
tetky, kývnuc na mňa hlavou. 

— Hej, on je! odpovedala tetka. 

— Hla, to je ver' pekne . . . povedal starček, — že príde na 
dedinu, navštíviť ta... veru pekne! 

— A ty ešte nepoznáš Nastazju Prochorovnu? spýtala sa ma 
tetka. 

— Akú — reku — Nastazju Prochorovnu? 

— Nuž túto, čo pred tebou sedí ! povedala mi tetka a ukázala 
na starca. 

Musím pravdu povedať, že som sa zarazil . . . 

— Ty ju iste za muža považuješ, však hej? — Mnohí si tak 
myslia, ktorí ju po prvý raz vidia. 

— Nie som ja veť muž, holúbok môj úprimný ... No nie, 
ale som — stará dievka... povedala mi Nastazja; — lenže už 
oddávna-dávna chodím v mužských bábach . . . 

Obznámil som sa s Nastazjou, často som sa vídal s ňou, a 
čiastočne z jej vlastných, čiastočne z cudzích rečí poznal som celú 
jej minulost. Čudná starká, čo chodila v mužských bábach. Roz- 
poviem vám jej život, ako som ho sám počul, ni nepríložím, ani 
ho neprikrášlim. 

n. 

Nasfa pochádzala z Pohorelova. Po matkinej smrti ostala s otcom 
ona s dvoma sestrami a malým bračekom, ktorému bolo ešte len pol 
roka. Nasfa bola najstaršia z detí, bolo jej 12 rokov. Ona stala sa 

O Piter « Petrohrad. 



168 

teda gazdinkou: upratúvala y izbe, deti varovala, varila, chlieb 
piekla, kravu dojila; otec jej len na chlieb zamiesil a dreva na- 
rábal, lebo to ešte sama nevládala. Dakedy zas i opa pomohla 
otcovi : menovite pri poľných prácach, či s hrablarai, či s kosákom ; 
v zime chodievala s ním do hory po drevo. Šif tiež naučila sa včas, 
lebo bieda je majster. Obšívala otca i deti . . . 

— „Aké som ja to stehy po prvý raz robila — nedaj Bože!" 
vravievala pri spomienke na svoje detstvo. „Neraz som si prst do 
krve pobodala, ale čo počneš... Také pršteky som vtedy mala, že 
mi bol každý náprstok priveľký . . . Večer v zime som uložila deti, 
otec tiež rozložil sa pod pecou, lebo dost umoril sa cez celý deň, 
a ja som si zažla smoliačik, bližšie ku peci prisadla, aby mi te- 
plejšie bolo, a šišlem svoju robotičku . . . ** 

Neraz tak presedela prez polnoc, všetky smoliaky popálila; 
vietor len tak hvižďal vonka, vlci zavýjali poza dedinu, psi bre- 
chali; Často sa jej i spaf zachcelo: hlavu klonila v driemotách, 
ale jej deti na um prišly — nechalo ju spanie. Vo dne nestačila 
šit, to tam, to zas tam treba odbehnút — pri gazdovstve a pri 
defoch aby štyri ruky mal. A v noci jej bolo dobre, nik jej ne- 
zavádzal. Tak sedávala, šíjavala, lebo veď nemohly deti, chúdátá, 
chodiť holé. 

V tých rokoch, keď panské deti ešte s hračkami bavia sa a 
starší nad nimi dozerajú, — v tých rokoch už bola Nasta oprav- 
dovou gazdinou, mala moc na svojej hlave, a len kedy-tedy mohla 
odbehnúc pobavit sa so svojimi kamarátkami. 

Často volávali na ňu: Nasťa, Nasťa, poď medzi nás — ba- 
víme sal 

A NasCa nemala kedy, to mladšie sestry dohadovaly sa pre 
nejaký prútik, bolo ich treba smierif; to zas najmenší braček kričal, 
čo mu hrdlo stačilo, jest si pýtal, to treba riad poumývat, to obed 
prihotoviC, aby otec nečakal, keď z roboty príde. Tak bývala Nasfa 
po celé dni v práci zapriahnutá, často i v noci. Len v sviatok 
vyšla na ulicu s detmi, bračeka usadila na prieddomí, pobehala si, 
pobavila, zaspievala s ostatnými dievčaty... Tak uletel Nastin 
mladý vek pri práci. 

Raz koncom zimy jej otec bol sa vybral po seno, ďaleko na 
lúky, a pri tej príležitosti nastydol, polihúval, polihúval — až na 
jar konečne umrel. 

Vtedy bolo Naste osemnást rokov. V tom veku dedinské dievky 
pomýšľajú na parobkov, starajú sa čím skôr dostat sa pod čepec 
a založiť si svoje vlastné hniezdo . . . Naste neboli parobci na mysli. 
Mala svoje rodné hniezdočko, rodinku tiež, mala i „svoje" deti — 
sestry a brata. Hniezdočko bolo staré, vetry ho ošarpaly — len ho 
bolo treba napraviť. Potom bolo treba deti do poriadku doniesť, 
vychovať, zaopatriť ; bolo treba o hospodárstvo pečovať. Nasta bola 
robotná dievka, sama obrábala zem, daň platila na termín; jej 
Btrýk, gazda zo susednej dediny, prišiel jej pomôcť len na jar a 
v jaseň — poorať a posvážat. Nasťa mu to vynahradila aj dvoj- 
násobne pri sene a žatve. 



164 

Ostatok si ?&etko sama zariadila: chodila po drevo do hory, 
seno y zime svážala zo stodôl, so sekerou si tiež vedela rady, keď 
bolo treba niečo otesaC. Peňazí mala milo, a to, čo mala, odkla- 
dala sestrám. „Dorastajú — myslela si — povydávajú sa, lebo veď 
nebudú chcef tak vek svoj prežif, ako ja, — nuž nech sa potešia, 
zíde sa im groš!^ 

Čo mala svojich šiat, všetko dodrala: ani kožúška, ani kabá- 
tika, — samá záplata všetko, ku koncu i záplaty vypovedaly službu. 
A po nebožkom otcovi bolo ostalo všelijakého šatstva: kožuch, 
skoro nový, suknica, dvoje nohavíc, dva páry čižiem, baranica, klo- 
búk, hŕba košiel a giat. Všelijako premýšľala NasCa, čo počaf; na- 
konec si takto pomyslela: 

— „Čo budem nadarmo peniaze vyhadzovať, veď ja môžem 
pekne-rúče v otcových bábach chodiť — jednak ich len mole žerú ; 
a za staré mi moc nedajú, čo by som to predala. . .** 

Z prvoti nosila len kožuch a čižmy; ani jej veFmi neprístaly, 
ale si ona z toho nič nerobila. Pomaly poshadzovala so seba jedno 
za druhým ženské šaty a obliekla otcove košele a nohavice, vlasy 
si dookola obstrihla, ako chlapi nosia, a položila si čiapku. Z po- 
čiatku ľudia čudovali sa po dedine na nej, ale skoro privykli a 
dali jej pokoj, lebo bola ku každému veľmi dobrá, prívetivá, láskavá, 
či k starému, či k mladému. 

Tak privykla Nasfa k mužskému obleku, že už nezamenila ho 
viacej. Keď otcovský dodrala, zas len ušila si mužský. 

— „Tak mi je lepšie, voľnejšie 1" vravievala. 

Za otca nebožtíka mala dosť roboty, a teraz jej mala dva razy 
toľko, ale za to nikdy nikomu sa nežalovala — vždy bola milej 
tváre a spokojnej mysle. 

— Nasťuška, akože si vieš rady, samotná? spytovali sa jej 
ľudia. 

— Čo by som nevedela — daj sa mi svete! odpovedala. 

— Ale je len predsa zle v dome bez chlapa! hovorili jej 
ľudia. 

— Prečo zle? Sama som si gazdom! Urobím si, ako 

chcem ! 

Tak míňal sa rok za rokom . . . 

Povydávala Nasfa sestry, brata oženila, odovzdala mu chalupu 
a gazdovstvo v takom poriadku, čo — nech Bôh vyslyší — aby 
ho každý gazda tak zachoval. 

m. 

Zostarela Nasťa, ale i v starosti bola bodrá, zdravá, nikomu 
na ťarchu. Cez leto bývala tu u jednej, tu u druhej sestry, to zas 
u brata, pomáhala im v poli, deti opatrovala, po daždivých dňoch 
sbierala hríby alebo jahody. Každý kriačik znala v okolí, vedela, 
kde aké hríby rastú, kedy ich treba sbierat. čo nasbierala po hore, 
to dávala vdovám alebo starcom, ktorí pre svoju starobu nemohli 
chodiť do hory. 



166 

Cez zimu Nasfa zapodievala sa krajč/rstvom, raz y jednom, 
raz y druhom dome pobudla týždeň, dya, pošila, poplátala, každému 
od najmenäiebo do najväčšieho, čo mal. Ked bola s prácou hotová, 
äla zas ďalej do iného domu; tak vandrovala cez celučičkú zimu, 
z dom na dom, z dediny do dediny. Celé okolie ju znalo. Y ne- 
jednej rodine tak na ňu navykli, že ju nechceli preč pustiC, na- 
hovárali ju, aby u nich ostala. 

— Dosť si sa natúlala! vravievali jej dobrí ludia. — Ešte 
zamrzneš raz niekde, zaduje ta cestou ... u nás ostaň ! Dobre ti 
bude pri teplej peci . . . zjesf ti dáme, neošemráme ti, a kútik sa 
ti tiež nájde v izbe, pomestfme sa... Robotičky tiež bude pre 
teba ... a ak si dakedy len tak posedíš bez práce — nič ti preto 
nebude. Zaslúžila si si na staré dui údy povystierat pod pecou... 
Nie je to hriech, tetka! 

— Veru hriech, holúbky moje, velký hriech, bez roboty se- 
det. . . duše mojel odpovedala na také reči Nasfa. — Človek nemá 
sa pod pecou bez práce povaTovat ani jedinkého pol dňa I Dokial 
stačíš, len rob . . . DosČ sa náležíš po smrti . . . 

— Aspoň si oddýchni, ostaň ešte u nás! nahovárali ju. 

— Dosf som si oddýchla, moji drahí. . . ďakujem vám I Opatruj 
vás Pán Boh . . . odoberala sa Nasta. Musím dalej ísf , i tam i tam 
na mňa čakajú, — všade jest práce I . . . 

A vskutku všade bola vítaným hosCom. 

Za prácu ju prechovali, často jej i niečo groša vtisli. Povahy 
bola tichej, krotkej, so všetkým bola spokojná, každú hartovnicu 
pochválila, za každú plácu sa poďakovala. Pmvda, že nešila tak 
pekne a hladko, ako mestskí krajčíri šijú, ale za to akú aj plácu 
brala! Probuj to daC krajčírovi, ako ti pozre do oču... Na dedine 
netreba parády, len bodaj by bolo mocne, aby potrvalo. A mocne 
veru vedela šíC Nasfa . . . Tí, čo si jej dali ušit niečo, nevedeli 
prenachválit jej robotu. Parádnice dievky a ženy nosíly si šitie 
do mesta ku krajčírke, — nech tam nosilyl 

Nasta peniaze neukladala, ale kofko mala, všetky pri sebe 
nosila, vo vrecúšku, — spolu s všelijakými záplatami, gombíkami 
a svojím „štrumentom* — nožniciami totiž. Vo vrecúšku mala vše- 
tek svoj „riaď*. Cez zimu nasbieialo sa jej 12 až 16 zlatých, a 
ona to všetko rozdala po troche raz tomu, raz inému, kto bol 
v núdzi. Keď z jej rodiny počuli, že peniaze rozdáva, robily jej 
výčitky. 

— Prečože ty cudzím rozdávaš?... Radšej daj nám! 

— Načože sú vám? Vy ste sýti a odetí i beztak, — vám 
netreba... A nejeden nemá často čo do úst vložitl 

Dakedy jej zas tak vyvrávali starostliví ludia: 

— Prečože ty, Nasfuška, na staré dni nepomýšľaš? Ako len 
tak žit môžeš? 

— A hla, žijem, — vidíte! Mám i čo do úst vložit, i čo na 
seba zahodit, čo mi viac treba? 

— Akože? Všetko svoje svetu rozdáš a samej ti nič nezvýši 
na zajtrajší deň . . . 



166 

— Príde zajtrajší den, bude i chleba, — načo sa vopred 
Btarat?! 

— Ba ozaj, ci ešte narodí sa takej druhej vo svete! vravie- 
vali o nej dedinci. 

A vskutku bola ona dobrá duša, každý ju mal rád, i oua 
všetkých rarta mala. Nadovšetkých rada videla nešCastných — či 
sirôtky, či kaliky, či starcov samotných, či osamotelé deti. 

— Múdreho, pekného alebo milého nie je ťažko milovať, to 
každý vykáže... vravievala Nasta. Ale ty pritúl toho, od ktoi^ho 
ostatní bočia... To je treba! Múdrym a pekným je i bez nás 
dobre. . . 

A NasCa tak navykla žiť pre druhých, že jej ani na um ne- 
prišlo, že by mohla žiť inakšie. Ona celkom zabudla na seba, a 
divno jej bolo, keď niekto opýtal sa jej, ako sa má. 

Poobzerala sa vôkol seba, ako by čosi hladala. — Ako sa ja 
mám? Žijem!... odpovedala. 

— „Nuž žijem — chvalabohu!" — Z toho pozostávala celá 
jej rozprávka o sebe. Divným sa jej zdalo premýšľať nad svojím 
životom . . . 

Keď som ju po prvý raz videl, jej bolo šesťdesiat rokov. Dcéry 
jej sestár už boly povydávané, ba malý už i deti ; taktiež mal i brat 
rodinku . . . Neraz im ludia vraveli : 

— „Nebolo by vás na Božom svete, keby nie tetka Nasťa! 
Ako mať vám bola, vyvarovala, vychovala vás, boli by ste zahynuli 
bez nej," 

IV. 

Minulej zimy prechorela Nasťa, dusilo ju. Pred Velkou nocou 
jej bolo horšie, musela ľahnúť; neležala dlho, len dva dni — ni- 
komu sa neprínula. . . 

Celý posledný den preležala mlčky so zavrenými očami, ako 
bez seba; len k večeru pred samým západom slnca prišla k sebe. 

— Nastala smrtná hodina! povedala ticho. Vzdychla si, po- 
zrela do oblôčka — na jasné slnce. Ktosi z domácich začul jej 
slová, šiel k nej: „Ale, tetka, ešte si požijete, čo by ste mali 
umrieť" . . . povedal jej. 

— Nie, moji drahí, odpovedala celkom ticho. — Tak sa stane, 
umrem!... Našila som sa medzi vami, narobila... teraz na od- 
počinok . . . 

Ako by posledný raz, vystrela svoje chudé, kostnaté údy na 
lavici a zase si vzdychla: 

— Čo po mne ostane, to dajte Nilovne, Trofimovi dajte ko- 
žuch. . . ešte je dobrý. . . môže ho ponosiť. . . mňa uložte do hrobu 
akokoľvek... nik ma tam nebude obzerať! 

— Ale, čo sa trápite, tetka! Požite si ešte! vraveli jej. 

Starena mlčala a dlho hľadela do červeného slnca... Už ne- 
bolo vidno len práve okraj z neho zpoza susednej strechy svietiť, — 
a ona ustavične hľadela doň. 



167 

— A to Škovránok spieva na poli? pýtala sa. 

— Hej, tetka, škovránok! odvetili jej. 

— Nech spieva, ľuďom na radosť. . . šeptala stará. 

Slnce zašlo za strechu, ale nebo ešte vždy červenalo sa nad 
ňou . . . 

— Ostaňte s Bohom. . • odpusťte mi. . . všetci. . . šepky povedala 
Nasía, pohybujúc svojimi vyschnutými ústami. 

Zašlo slnce; umrela Nasta. 

Všetci plakali za ňou — starí i mladí, — mužovia plakali . . . 
Ja som si pomyslel: „Pekne, kto po sebe takú pamiatku nechá, akú 
nechala táto starká." 

Preložil A. Š. 



■•»«• 



Strach- 

Poviedka. Napísal Chiy de Maupassant 

x O obede všetci vyšli na palubu. Stredozemné more, celé za- 
liate mesačným svetlom, predstavovalo podivuhodný obraz. Ohromná 
loď kĺzala sa po hladkom, ako zrkadlo, povrchu vody, a dym širokou 
stuhou rozťahoval sa po nebi, posiatom hviezdami. Za naaii voda, 
spenená na bielo, búríla a šumela, blýskajúc myriadami kvapiek. 
Zdalo sa, že celé velké pruhy mesačného svetla zakypely vo vode, 
zhasly v jednom mieste a zažihaly sa v druhom. 

Všetci, bolo nás šesť alebo osem, hľadeli sme nadšene smerom 
k ďalekým brehom Afriky, kam viedla nás cesta. Sediaci tu ka- 
pitán zapálil si cigaru a začal obyčajný popoludňajší rozhovor. 

— Áno, nie málo strachu vystál som v ten pamätný deň. 
Moja loď šesť hodín strávila na podvodných skalách. Na šťastie, 
už pod večer zbadali nás s anglickej lode a zachránili. 

V tom^o okaražení prišiel k nám pán so silno oborenou tvárou, 
z ktorého celej postavy viala akási tvrdá spokojnosť: jeden z tých 
ludí, o ktorých s prvého pohladu možno povedať, že obišiel dobrú 
polovicu sveta a navykol na nepretržené nebezpečenstvá. Spokojný, 
hlboký pohľad takých ľudí, zdá sa, zachoval čosi neznámeho a 
tajnostného. 

— Hovoríte, kapitán, že vy zkúsili ste strach? — začal on, 
keď sme sa už boli obznámili. — Ja neverím. Vy mýlite sa i v slove, 
i v pocite, ktorý mali ste v tú minútu. Energičný človek nikdy 
nemôže pocítiť strach pred nebezpečenstvom. On môže cítiť po- 
hnutie, nepokoj ; no strach — to je úplne iná vec. 

— Čert ho vezmi! — prehodil kapitán, smejúc sa. — Ubez* 
pečujem vás, že v tú minútu ja skutočne cítil som strach. 

— Dovoľte mi vysvetliť moje slová, — hovoril spokojne obo- 
rený neznámy. — Strach, — ale treba poznamenať, že i najodvážli- 
vejší ľudia môžu ho cítiť, — strach, to je úžasný a nevysvetliteľný 
pocit; to je, jestli možno tak vysloviť sa, akoby rozklad duše, 
úžasný kŕč mysle a srdca, len spomienka o ňom vyzýva v nás 



l6g 

triašku. No tento pocit je nemožný ani pri akomkolvek nápade, 
ani pred smrťou, ani v iných nebezpečných prípadoch, jestli, ovšem, 
človek nie je zbabelý. Pocit strachu možno cítiť len v prípadoch 
nenormálnych, pod dojmom nejakého tajomného vlivu, pred ne- 
určitým nebezpečenstvom. Opravdový strach — je iste ohlas a 
spomienka prešlých fantastických úžasov. Na príklad, človek, ktorý 
myslí o mŕtvych a čaká v noci videť ducha, musí cítiť strach v ce- 
lom jeho úžase. . . Ja, hla, pocítil som taký strach minulého roku, 
v jednu decembrovú noc... Ale medzitým, poznamenám, mne v ži- 
vote prišlo zkúsiť nie málo príhod a nebezpečenství. Viac ráz bol 
som pod guľami. Zbojníci raz nechali ma ako mŕtveho. Mna, ako 
insurgenta, odsúdili na šibenicu v Amerike, konečne v Čine chodili 
ma do mora s paluby... No strach — je niečo celkom iné... 
Ostatne, počujte a súďte sami. Bolo to minulej zimy, v hore, 
v jednej časti severo-východuého Francúzska. Noc všetko okutala 
o dve hodiny pi-v, nežli obyčajne, tak temné bolo nebo. Môj vodič, 
tamojší sedliak, išiel popri mne chodníkom, ktorý sotva bolo badať. 
Vietor ohýbal vrcholce ohromných svrčiu a nad našimi hlavami 
ozývalo sa stonanie. V riedkych čistinkách hustého lesa videl som 
oblaky, opozdené oblaky, ktoré, zdalo sa, bežaly v akomsi úžase. 
S času na čas, pod silným tlakom vetra, celý les temer zohýňal 
sa a stenal. Mráz prechodil ma až do kostí, ačpráve mal som teplý 
oblek. Boli sme prinútení večerať a nocovať u horára. Jeho domček 
bol už neďaleko. Išiel som ta na polovačku. 

Môj sprievodca chvíľkami pozeral na nebo a šeptal: „Aký čas!" 

Potom rozprával mi o rodine horárovej, ku ktorému sme šli. 
Horár pred dvoma rokmi zastrelil pytláka, a od tých čias bol 
mračný, mučiac sa hryzením svedomia. S ním spolu žili jeho dvaja 
ženatí synovia. 

Tma bola nepriehľadná. V lese stenanie od vetra. Konečne, ja 
zbadal som v diali svetlo a o minútu môj sprievodca zaklopal na 
dvere chyžky horárovej. Na jeho klopanie ohlásil sa ostrý ženský 
hlas, a o sekundu ozval sa hlas mužský, spytujúc sa: „Kto tam?" 
Môj sprievodca povedal svoje meno. Vošli sme a očiam mojim 
predstavil sa obraz, ktorý nezabudnem nikdy. 

Starík horár, celkom šedivý, s blyštiacirai akor uhli očami, 
čakal nás naprosti*ed kuchyne s nabitou flintou a dvaja jeho sy- 
novia so sekerami v rukách strážili dvere. V kúte izby zbadal 
som dve ženské postavy, ktoré kľačaly na kolenách, obrátené tvárou 
ku stene. 

Povedali sme, čo chceme. Starík postavil flintu ku stene a 
rozkázal prichystať izbu. Ženy, jednako, nedvíhaly sa s miesta. 
Horár hovoril, vrčiac: 

— Vidíte, pane, pred dvoma rokmi, v túto samú noc, ja zabil 
som človeka. Predošlý rok prišiel volať ma, dnes tiež ho čakám . . . 
To nás hrozne nepokoji, — doložil takým tónom, že nechtiac usmial 
som sa. 

Chcel som ho upokojiť, nakoľko možno. Zčiastky bol som rád, 
že prišiel som práve v tento den a mohol som byť svedkom takého 



169 

pôverčivé|io strachu. Rozprával som im rozličné histórie, a pomaly, 
zdalo sa, uspokojil som celú rodinu. 

Pri kozube, vopchajúc nos do chlpatých láb, spal starý, skoro 
slepý pes, jeden z tých psov, ktorí ponášajú sa na ludí. 

Zmáhajúca sa búrka hučala nad domom, a ja videl som cez 
okrúhly oblôček v dverách, ako sa stromy zohýnaly pod tlakom 
vetra. 



Napriek všetkým mojim námahám cítil som, že panický strach 
prevládal mojich súbesedníkov, a že každý raz, ako prestával som 
hovoriC, všetci pozorne načúvali, čo robilo sa za dvermi. Bol 
som ustatý, už nechcelo sa mi ďalej dívať sa na ten čisto zverský 
strach; odobral som sa, že pôjdem spaf, keď razom starík skočil 
so stoličky, schytil flintu a zakričal neľudským hlasom: 

— Tu je! Tu je! Ja počujem ho. 

Obe ženy padlý na kolená, tvárou ku stene, a synovia schytili 
sekeiy. Ja znova začal som ich uspokojovat. Zrazu spiaci pokojne 
do tých čias pes zobudil sa, uprel oči na oheň a hlucho zavyl a 
zavrčal. Oči všetkých uprely sa na neho. Pes len vrčal a vyl, hla- 
diac na čosi, čo sme my nevideli, no čosi úžasné, lebo celá jeho 
srsC stala dubkom. Horár zrazu zakričal: 

— On ho čuje! On bol práve tu, keď som ho zabil. 
Naľakané ženy zaplakaly. 

Nevoľná triaška prebehla mi celým telom. Pohľad na to zviera, 
na tomto mieste, v tú hodinu a medzi naľakanými ľuďmi — bol 
úžasný. 

Pes zavýjal a vrčal, nepohnúc sa s miesta, dobrú pol hodinu. 
Zavýjal ako by vo sne, a strach, nepremožiteľný strach okoval 
všetky moje údy. Strach čoho? Či ja viem? To bol strach, to 
je všetko. 

My stáli sme nepohnute, červení od očakávania čohosi úžas- 
ného, so silno bijúcimi srdciami, naostriac uši, strhávajúc sa pri 
najmenšom šume. 

Zrazu pes podnal sa na nohy a pošiel po izbe, obňuchávajúc 
steny a žalostne zavýjal. Tento pes privádzal nás do šialenstva! 
Konečne môj sprievodca hodil sa na neho a, otvoriv bočné dvierka, 
vystrčil ho do komory. 

Pes v tom okamžení umfkol. V izbe bola tichosC, ktorá nás 
ešte väčšmi tlačila. Zrazu počuli sme všetci, že ktosi ako by skJzol 
sa po vonkajšej stene domu s vrchu nadol, potom, že ktosi prišiel 
ku vonkajším dverám, ako by ohmatávajúc ich trasúcou sa rukou; 
potom všetko utíchlo, a asi dve minúty, ktoré zdaly sa nám byt 
večnosťou, nepočuli sme ničoho; no potom znova sme počuli, že 
ktosi škrabe nechtami na dvere, škrabe zľahka, ako dieCa. Razom 
v okrúhlom otvore na dverách mihla sa biela hlava, s blyštiacimi 
očami, a ozval sa nejasný žalostný ston. 

V tomto okamžení v izbe zahučal strašný buch. Horár spustil 
kohútik. Synovia schytili sa zastaviť oblok stolom a kasňou. 



170 

Ubezpečujem vás, že v tú minútu, ked zahučal výstrel, ktorý 
som nečakal, moje srdce a moju dušu zachvátila taká úzkost, že 
mne zdalo sa, ako by som umieral od strachu. 

Celú noc, do svitania, prestali sme v kuchyni, nemajúc sily 
pohnúc sa, tratiac povedomie od strachu. Ani neodhodlali sme sa 
odtiahnuC od obloka barrikádu do toho okamženia, kým cez špáru 
v streche nekmitol konečne slabý lúč denného svetla. 

Keď vyšli sme na dvor, videli sme pri dverách zabitého psa 
s prestrelenou hlavou. 

Vyšiel z komory, keď vyhrabal si, ako sa ukázalo, jamu pod 
drevenou stenou, a škrabal v noci na dvere. 



Oborený muž zamíkol. 

— V túto noc, doložil po chvíli, — žiadne nešťastie, žiadne 
nebezpečenstvo nezastihlo ma, ani mi nehrozilo. No ja radšej ho- 
tový som preniest niekoľko hodín v najúžasnejšom nebezpečenstve, 
než jednu minútu takú, ako tú, keď zahučal výstrel. 



•w 



Slovenský jazyk. 



Jazj'^kovedecké drobnosti. 

4. Ku pravopisu. Keď bol uvažovaný pravopisný návrh zná- 
meho diela o slovenskom pravopise, ozvaly sa hlasy, aby vydaná 
bola pravopisná rukováC. Rukoväť je bez odporu potrebná. Ale je 
cele iná otázka, či by to prospelo dobrej veci, keby ona vyšla prv, 
uežli sa uvidí, jako sa v praxi zadržali poprední spisovatelia na- 
proti konkrétnym návrhom. Dalo sa očakávaf, je prirodzené, že 
návrhy alebo námietky, ktoré urobí jedon, zavrhne druhý alebo 
tretí a miesto nich položí tiež vlastné návrhy alebo námietky. Ja 
myslím, že je užitočne ešte pred vydaním praktickej rukoväti pre- 
triasf a rozriešiť prípady všeobecne neschválené alebo v rečenom 
návrhu neriešené. Týmto spôsobom docielime toho, že praktická 
rukoväť nebude sa meniť dla rôznych náhľadov rôznych vydavateľov 
a že nezasejú sa zárodky pre nedôslednosti pmvopisné. 

Dúfam, že som sa dosť jasne vyslovil. 

Takto hľadiac na vec, pri tejto príležitosti podám zase niekoľko 
pravopisných poznámok. 

V praxi užíva sa u niektorých: prímas, u iných primáš. Obe 
slová sú i podstatou i formou rovnako cudzie nášmu jazyku. Obe 
slová sú i v obecnom živote, majú tedy rovnakú oprávnenosť. Ne- 
znám dôvodov, ktoré by z podstatných príčin vyvyšovaly formu 
jednu nad formu druhú. Predsa však uznať sluší, že najpovolanejší 
spisovatelia v tejto veci, katolícki, prednosť dávajú forme prímas. 
A jedine z toho dôvodu, a zároveň z toho, že prímas zjavíme sa 



171 

aj u mnohých nekatolíckych spisovateľov, lepšie sa hodí forma pri* 
mas pre zovšeobecnenie pravopisné, A preto ustúpia-li tí, ktorí 
ostrihomského arcibiskupa jprímá^om nazývajú, vykonajú tým službu 
jednotnosti pravopisnej. 

Dávam k uváženiu, či by nebolo v tomto prípade príhodnejšie 
písať prfmas, keďže sa v živej reči skutočne dlži prvá slabika 
slova? 

Praxou ustanovia spisovatelia, čo sa bude mat z toho príjaf 
do rukoväti. 

Týmto spôsobom budú sa rozlišovať prímas (= najvyšší hodno- 
stár cirkve katolíckej v Uhrách) a prífnáš (= prvý hudobník v hu- 
dobnom sbore na husle). — 

Smerodajní spisovatelia v cudzích slovách počínajú dôsledne 
vypisovať zdvojené spoluhlásky: summa, qpposícia atď. Iba na 
konci nie : program, dueZ atď. Dľa môjho náhladu niet k tomu po- 
slednému kroku dostatočných dôvodov. Takýmto polovičatým po- 
riadkom povzbudzujeme čitateľov priamo k pravopisnej nedôsled- 
nosti. Lebo to, čo v nominatíve bolo písané s dvoma dvojhláskami 
(summa), v inom páde musí sa písať s jednou spoluhláskou (pi. g. 
súm), a čo sa písalo v nominatíve s jednou (program), v inom musí 
sa s dvoma (gen. progi*ammu). Dla takého poriadku mal by som 
písať „dueJ"*, ale „dueZ/ovať^ atp. — Ja som toho presvedčenia, že 
takou polovičatosťou neosožíme, ale škodíme pravopisu. Uznávajú-li 
smerodajné kruhy oprávnenosť zdvojených spoluhlások v cudzích 
slovách vôbec, o čom svedčia všetky osnovy z posledného ročného 
obdobia, pre dôslednosť mohly by sa odhodlať postúpiť o ten po- 
sledný krok. — 

Pod českým vlivom ešte i teraz často píšu Slováci slúčeninu 
pretoSe, čo je taký jazykový nesmysel, aký sa prepáčiť môže ozaj 
len Cechom, u ktorých „vzdelávaním" jazyka pomaly celkovite vy- 
hynie cit pre jemné rozdiely jazykové. Inde sú tie slová odôvodnené. 
Tu kladiem ešte tento zjavný príklad: „Preto, že nechcela ísť za 
vás, je príčinou vášho úpadku?** „Preto že" nielen že sa nemajú 
spolu písať, ba práve čiarkou by malý bývať oddelené od seba, čo 
je ovšem nie treba, stojf-li vo vete čiarka už pred „preto". 

5. Biečica. Nemecké eurúck a maď. vissea hlboko vniklo i do 
živého nášho jazyka. V Slov. Pov. 428. čítame „s tým sa nagpäí 
vrátila" m. „s tým sa vi^átila". Kde v slovese slovenskom obsažený 
je už pochop toho „nazpäí**, tam užívať treba čisté sloveso. Nikdy 
nepíšme: požičané peniaze nazpák (nazpäť) vrátil, ale len tolkoto: 
požičané peniaze vi^til. Nazpäť a nazpak je v takom prípade veľký 
barbarismus. — V Slov. Pov. na str. 481. je: „tu od veDcej radosti 
naepäí zamdlela". Tiež zle; treba zase. 

Citujúc slová jednoho spisovateľa slovenského prof. Fr. Pastrnek 
typografickým označením vyčitoval tomuže spisovateľovi germanis- 
mus vo slove „zapríčiniť" (verursachen). Nechcem výčitku oslabovať, 
len konštatujem, že to „verursachen" českým sp&sobiti nemôžeme 
nahradiť; lebo spôsobovať je slovo neznáme v slovenčine živej (vo 
strede a na východe; s istotou neviem, či aj na úzkom páse zá- 



pádnom). Keí smieme povedať „Príčinou jeho úpadku bolo to. . .", 
myslím, že smieme povedať aj „zapríčinilo jeho úpadok to..." — 
Ostatne v tejto veci musí mať i náš ludový jazyk svoj osobitý vý- 
raz, len ho treba vypátrať. 

Madarský výraz „lefôzni válakit*' v konversácii prekladá slo- 
venská intelligencia takto: svarít^ odvarít: ale som ho sváril, od- 
varil. Mne sa to zdá byť doslovným prekladom z maďarčiny. Je 
pozoruhodné, že Bartoš vo svojej Dialektologii Moravskej uvodí aj 
výraz : odvarený vo smysle odbyty =: už je odbyty ! Ale ani to ma 
nezviklá v presvedčení, že Slovák má tu iné výrazy. Slovák v ta- 
kom prípade hovorí: Ale ti daly ale sme mu dali, ale si dostal, 
škaredé dostali. Príbuzné je aj sloveso „opariť" v porekadle: ale 
šiel odtial ako oparený. — 

„Kojií sa nádejou*' je velmi nepotrebná cifra za jednoduché 
a srozumiteTné : Úfať sa čomu, dúfať v dačo. Kojím sa sladkou ná- 
dejou = Sladko, milo mi je úfať, dúfať. — 

„ Účastný a účastnit sa^ sú vo väčšine prípadov nepotrebné 
germano-madarismy. Miesto: on bol účastný pochvaly = Jeho po- 
chválili ; m. aj ja som bol účastným velenia = aj ja som volil ; 
m. zúčastnil * a na zábave = bol na zábave. Tento germano-maďa- 
rismus hlboko sa vpíja, aj v Slov. Pov. na str. 298. čítaš: ^Keby 
sa tohoto štestia účastným stať mohol", m. „keby sa mi toho šťastia 
dostalo", „keby bol taký šťastný'*. — 

Porekadlo „to je nie s kostolným riadom" neviem si inakšie 
vysvetliť, ako takto: „to je nie kostolným riadom =: poriadkom". 
Snáď je toto výklad mylný preto, že jednostranne rozumiem po- 
rekadlu; odporúčam tú vec slovenským spisovatefom k uváženiu. 

— ský. 

Krátke poznámky. 

1. Meno výmerkár (SI. P. XI. 8.), jako Sasinek nazval po slo- 
vensky bíreša, patrne preto, že mzda tohoto pozostáva hlavne z vý- 
meru zbožia a inej strovy, nie je bežné v živej mluve. Vlastne 
z výmeru robia, výmer dostávajú mlatci, ktorí sa najali mlátiť „do 
úkola^ alebo „na úkol", to jest na celok, nie na deň, za plácu. 
Z vymláteného zrna pri „odmierke" dostávajú mlatci 10. lebo 11. 
mieru, jako sa spravili, mzdou. To je „ výmer "*. Pravda že cudzin- 
ské bíreš, a už i prehláskované bíroš, ujma sa — v nízkej reči, 
ale to je také, jakokolvek fíušpáu, cembistoš alebo pedinter, frajci- 
merka; to sa musí vycúdiť. A načo hladať nové slovo, keď máme 
dobré staré na maď béres, totižto: nájomník? Oboje znamená: za 
plácu najatý t. sluha hospodársky = raercenarius, Miethling, Acker- 
knecht Ostatne vedia toho bežný je výraz: sluha, pi. sluhovia 
i sluhovci, a medzi nimi konkrétne: voliar, kraviar, koniar (pri 
iharských koňoch), kočiš (pri panských koňoch), bravčiar (kanász) 
atď. Bíreši či nájomníci, sluhovci, bývajú na panských dvoroch; 
sedliak-gazda má paholka alebo parobka, nežeuatého, tento jedá 
s gazdom z jednej misy, a počituje sa medzi čeľaď. 



178 

2. Málo počuC bitúnok, najviac len jatha a pi. jathy. Zdá sa 
ustalovat usuš : čes. masný ki*ám, jatka = Fleischbank, a jatky = 
Schlachthaus, Schlachtbriicke. Bitúnok pre svoju neslovenskú po- 
dobu nezasluhuje, aby sa zaň zvláštne zaujímali. Keby záioj ne- 
bolo už ustálené za Oelkelter, Oelpresse, zbavilo by varí aj za 
Schlachthaus, alebo snáď i za jedno i za druhé mohlo by zbavif, 
alebo odvodené z toho, na pr. zábojna ; jednako hovorí sa : hovädá 
zabíjat a semiačko (na olej) a klince zabíjať. Ale prečo neprístávaf 
na bežnom, znamenitom slove jatka, jatky? Ono vyhovie, hovorí sa: 
vedú, ženu na jatku, alebo na jatky, zabíjajú na jatkách, statok, 
dobytok pre jatku = Schlachtvieh, a zas: sekajú, vážia, t. j. na 
drobno predávajú na jatku, ísf na jatku po mäso, mesto postavilo 
nové jatky (Schlaghaus) a mäsiar svoju jatku (Fleischbauk). 

3. V Trenčianskej vedia mihalnica užíva sa i vičko (nie vĺčko 
ani viečko). Vičká zatlačiť (tomu, kto umrel), ťažké sú mu vičká, 
padajú mu, zatvárajú sa mu = idú na neho driemoty. — Inde veko, 
dimin. véčko, v Trenčianskej vedia týchto i viko, znamená pokrývku, 
vrchnák na vrat sa otvárajúce a zatvárajúce. Veko zachlopif, od- 
chlopiť = zatvoriť, otvoriť. Nádoba s vekom, hodinky s vekom, 
veko na studni, na súsku, na truhle, veko na jatke, na krámci, na 
ňom vykladajú, čo tam predávajú. 

4. Idiomatický výraz z Bošáckej doliny (SI. P. XI, 2, 5, 10.) : 
„Až sa najem, poščám c' užice", pravopisné: ... požičiam ti ly- 
žice — znamená, prepustím ti, o čo žiadaš, keď mi ho nebude 
treba, — pripomínam zvlášte preto, že v slove užica náslovné u je 
dôkazom toho, že v pravopisnom lyžica — lížica — náslovné I je 
tvrdé, h totižto dialekticky mení sa na m: pol — pou, dolu, doú, 
na dol — na dou, chlap — chuap, pluh — puch, bol, bola, boly — 
bou, bova, bovy. 

5. Táíe priesadu (trhá kapustnú plantu). Táže, dialekticky 
miesto &že, od fažat, ťahaf, jako laže od lažaf, liazt, ležat. Volajú 
na psa: Ulaž! (couche!). 

6. Sotona zdá sa byt femininum od satan. Ja som počul to 
meno len ženským dávať, vo Zvolenskej i sotonica; tak prezvaná 
odvrkne chlapovi: ty si sotoniah Tomu dôstojný pár je hasačert, 
nie chfajaký čert, ale iste úd vyššej pekelnej aristokracie. Dávajú 
to meno ruvačom a iným i-ujným, zlobivým luďom. 

7. Na postaí zai — na postali žať — . Každý žnec má svoju 
postaí, kde žne, t. j. miesto v rade medzi ostatnými ženci. „Žia- 
igal širokú, alebo úzku, postať "*. Nezáleží na tom, či sa žne po 
brázde a či oprek „krížom", postať je postať. 

8. Ľólipat, 8 dlhým í, ale i s krátkym: dolipať, doKpovat — 
od základného lipnúť (= chlipným byť). „Muchy dolipajú** n: do- 
jedajú, dožierajú. „Dolipavý jako mucha". 

0. Brost, puky na listnatých stromoch, — ale len puky na 
kvet, na „zárod", a nie puky jalové, na list Stromy sú samý brost, 
budú kvitnúť. Srovn. nem. Brut. 

lu. PÍie v Bošáckej doline sú vraj podzemné diery, vo Zvo^- 



l^kn^k 



174 

píže, plžike sú slizské, bezšupinaté rybky, v Trenč. slíže, hrúze 
(hrúz), mrdofúze, Grandling. 

11. Parút, parútka, toľko čo by ľ, byľka, Parútka rozmarínu. 
Oboje, i parútka i bylka sú symbolickým menom mala, trošky. Za 
parútku, za bylku, s-bla na pr. soli, múky tolko čo za špetku, za 
štipku, čo medzi prsty chytí. 

12. Podzemný bes, iste dialekticky miesto pozemný bez, maď. 
fôldi bodza, ináč chabza, chabzda. 

13. Zuby váľaí (o telcocb) neznamená : zuby dostávat, ale na- 
opak: tratil Ovšemže, keď junec, jalovica „zvalí'' zub, tak rečený 
teľací, náraste na to miesto zub volský, kravský, a tak dostáva 
tieto, zvaliac prvšie. U ludí prvé zuby volajú mliečne, detské, druhé 
múdre. Už mu narástly múdre zuby. 

14. Okolky (kasanky) — bodaj len chybou tlače*), miesto 
odólhy. 

15. V článku ,Hospodárstvo* (SI. P. XI. 10, 11.) prichodí ho- 
lomnica alebo mlatoveň. Holmnica v tom smysle užíva sa vôbec 
v spisovnom jazyku, i Juugm. Slovn. má: Holomnice, slc. = holo- 
humnice, Scheuerplatz, humno, mlat. V tom je mýlka, vlastne ho- 
lomnica je — neslovo, vzniklé z pomätenia holovnice s holohum- 
nicou, ktoré však každé iného je smyslu. Bernolákov Slovár ešte 
nemá slova holomnica, ani ľud obecný nikde nehovorí: holomnica^), 
holoťnica ovšem, lenže toto posledné neznamená to miesto na zemi, 
kde sa mláti, ale miestnosť hore nad ním pripravenú, kde snopy 
a iné skladajú, ináč ešte, podla krajov, menovanú i petrov (= patro), 
vôdor (čes. odry, maď. odor), lešenie, tak od holoviny, odriny (vo- 
dria), lesiny, čo všetko je tenšie drevo, jako žrde, hrady, jakým 
oná miestnosť — patro, holovnica, vôdor, lešenie hradená je. Miest- 
nost, kde sa mlátieva, volá sa humno, mlat, mlatoveň, holohumnica. 
Humno, srov. lat. humus, je vlastne to, čo zem holá, prázdne miesto 
za stavaním; hum-no, jakoby zem-no, prázd-no. Keď časom humno, 
na ktorom mlátili, pod strechu sa dostalo, prešlo meno i na to 
stavanie; ináč ho volajú stodola, pajta (stsl. pojatá), a nepokiyté 
miesto, kde pod holým nebom mlátievajú, teraz sa volá holohum- 
nica, poľ. goľogumno. Humnom, jako i ct pisateľ článku , Hospo- 
dárstvo' svedčí, nazýva sa tiež i záhrada prídvomá, rovne u Vendov 
gumno = záhrada, a humenicou prídvomý pozemok. Hunmá, hume- 
nice = fundi intravillani, záhumnie = fundus extravillanus, avšak 
záhumnie ešte vždy prislúcha k domu, a s ním ide; býva predné 
i zadné záhumnie. Tak je to po našský. Jako krásne 1 Kde sú proti 
tomu netrebné a na cudzie kopyto nabíjané „vnútorné a zo vnútorné 
pozemky" ? 

16.. „. . . ponáhľa sa s ploikom (hlinená nádoba na vodu)". — 
Či nie chybou tlače*) miesto s ploskom? Plosek v Trenčianskej 
hrnčená nádoba, v Zvolenskej krbka. Plosek, srovn. maď. palaszk, 
nem. Flasche. 



') Nie. Red. 

^) V Tarci je holomnica. Red. 

') Áno, chybou tlače. Malo BtáC b ploskom, Red. 



176 

17. Poddima, recte: podima, ináč podojna, oboje od slova 
podjat. 

18. Lievč, Y Trenč. ten, v Zvolen, tá lievč. Spodná toho čiastka 
kovaná má skutočne podobu lieva (liev, lievik = Trichter), do kto* 
rého nasadené je vlastne lievčisko, ale celé spolu to obyčajne len 
lievč sa menuje ; v Bernol. a Jungm. Slovn. : luš&a, lušnica, maď. 
lôcs, nem. Wagenleiste. 

19. Mlynársky názov hajzovaí (SI. P. XI. 12.), lad prebfjat na 
zamrzlom potoku, aby voda mala volnú cestu na mlyn — je po 
nemecky eisen; lahko ho poslovenčiť: ladovaf, a jakby sa to ne- 
páčilo, máme ua to starý výraz: ľad lámat. 

20. V článku „Magické recepty z Bošáckej doliny" (SI. P. 
XII. 1.) čítame: „Zslecž ze zajaca losje (vlasie?)." Áno, to nemôže 
byť inšie, jako zajačie chlpy. Ost, ostie, ostina, dialekticky vy- 
slovujú sa ôst, lebo vosC, vostie, vostina, aj losť, lostie, lostina; 
miesty opäť vysúvajú z toho stredoslovné ŕ, vyslovujúci : osie, osína, 
osnačka (fuzačka = pšenica s ostnatým klasom), teda — losie =r 
ostie. Medzi rozličnými významy tých slov, o ktorých tu nejest čo 
slova šíriť, pripomeniem do veci len toto z Jungm. Slovníka: „Osť 
u vlasu neb chlupu, Haarspitze". Teda „ze zajaca losje" sú zajačie 
chlpy. Quod erat demonstrandum. No i na tomto pozorovať, že osť, 
vôsť, losť, los, vlas, vús, fús, pús, baús sú si blízka rodina. 

21. Tam 27. recept začína: „Abisi mohel bilu (?) dostat, ktera 
sa ti lúbi". Čo vraj pod tou „bflou" rozumeť sa má? Nuž ženskú. 
Tak — hieláy biele volá lud v Trenčianskej ženské osoby vôbec. 
Pod menom žena rozumie sa vždy vydatá, manželka. Hovorí sa 
i bielť pohlavie, bielcí osoba (i maď. fehér személy). Slovo ženština, 
jako sa píše, lud neužíva, bolo by mu s pohoršením zvať tak jeho 
„bielu". Pod menom ženština náš prostý lud myslel by si čosi ta- 
kého, jako chlapština, človečina Biela! — candida — 

jaké ideálne meno na ženskú! Krásnejšieho a prístojnejšieho ne- 
môže byť. Tak hovorí ten lud. (Mne korrigoval istý časopis výraz 
„biela", keď som ho bol v jednej ľudovej poviedke v tomto smysle 
napísal. Tak málo sa my ešte vo svojom vlastnom poznáme). 

V Selciach, 3. febr. 1892. 

F. Sujanský. 

Slovenské mená miest. 

Slovo za ich ochranu, od F. Švjanského. 

I. 

O samých počiatkoch a ďalšom postupnom rozvoji občianskeho 
života, tak rečenej civilisácie, kde u ktorého národa v jeho pra- 
veku, dôkazy snáď jediné, ale zato najistejšie, podáva sám ja/yk 
toho-ktorého národa, menovite topické a kultúrne názvy. 

Reč ludská je zaiste najstarším pamätníkom, archívom, dejfn 
ludských vôbec, a každého národa jeho jazyk zvláste je archívom 



176 

jeho vlastného individuálne národného dejstva; čo slovo to akt, 
z ktorého na tú predávnu, predhistorickú dobu, kde o nejakých 
píäaných dokumentoch ani reči byt nemôže, vyčíta pozorný skúmatel 
drievuu dejinu, jako geológ, no neprirovnane zreteľnejšie, zo skal- 
ných čŕt predveké útvary zemské. 

Kdežto však mená kultúrnych, obyčajne exotických, rastlín, 
dobytka a čoho iného z cudziny importovaného zbožia, jehožto 
udomácňovaním bezsporne rozširovala sa po svete vzdelanosf, podnet 
dávajúc zemedelstvu, hospodárstvu, remeslám, také hovorím mená 
bývajú z pravidla cudzieho pôvodu, z mluvy totižto národa toho, 
od ktorého tie veci pochádzajú, s nimi spolu piijaté, ^) sú naproti 
tomu topické — miesto označujúce — názvy napospol domáceho 
pôvodu, svojské, národné, preto i po stránke slovesnej nad iné 
vzácne, a historicky tiež nie menej dôležité, nežli kultúrne, vypo- 
žičané názvy, a sú krém toho pravidelne ešte i starobylejšíe po 
sledných; tieto sú svedkami cudzej, prijatej, a oné svojskej, samo- 
rodnej, národnej kultúry. 

Áno pôvodné topické mená lepšie než listiny, ba neraz i proti 
týmto, dokazujú: jaký to národ bol, čo tie selá, hrady, mestá, 
zakladal, čo tú časf sveta, pustatinu predtým, obdelal, oživotvoril, 
čo tu prvým bol osadníkom. Ony, tie mená, sú tak staré, jako 
sama kolouisácia, s ňou naraz povstávaly ; kam zaiste pevnou nohou 
stúpil osadník, tam i udeiil s meuom peča( svoju na miesto, čo 
na majetok svoj, nebyvšie dovtedy niéie — res nullius. Nomenklatúra 
miest, jako ju sám tam žijúci autochtónny národ utvoril, to je tá 
prvá „gruntovná kniha" na svete, to sú „zemské desky" per emi- 
nentiam. 

My v reči našej máme skolkoro mien obecných (appellativa) 



*) Na pr. semeno, seinft, lat. semen, nem. Samé; ?an, len, ^in, linum; 
konopa, canapa, cannabis, Canevas; repa, maď. repa, rapa, Riibe, kef, Kohl, 
caulis; kapusta, káposzta, Kappus, caputium; cil)uľa, Zwiebel, cepe; cvikla, 
czékla, nis. svekla, gréc. seutlon; vika, Wicke, vicia; ogorka, maď. uborka, 
Garke, med. lat. unguria, paprika slov. i maď., pepŕ, Pfeflfer, peperone, piper; 
kmin, kômény, Kttmmel, cnminum; kukurica, tur. kuknru; víno, vinum, Wein, 
oinos; čerešňa, kerasion, Kirsche; broskva, baraczk, Ptírsich, persica; orech, 
persky aragh; tulipán, ital. tulipáne, Tulpe, tulipa; pivoňa, paenonia; — ovca, 
ovis; jahňa, agnus, agna; kôň, equus; kobola, Kobel, Gaul, caballus, paripa, 
gr. parippos; osel, Esel, asellus; tur, taurus, Stier; koza, kamzík, Gemse, 
Geisz, gazelie, chald. ghizza; kura, pers. churuh; hus, húser (= gunár, gagan), 
Gans, anser; holub, pol gofgb, maď. galamb, columba; netopier, maď. netevér, 
denevér, gr. nyktikorax; — dom, domus; chyža, Haus, ház, casa; komora, 
kamara, kammer; kuchyňa, konyha, Kttche, culina; mlyn, malom, Mtthle, móla; 
tehla, tégla, tegula, čes. cíhla, nem. Ziegel; malta, Malter, mortarium; — 
fánt, font, Pfund, pondo; cent, Zenter, centenarius; — kostel a kafitieT, ca- 
stéllia a castellam (castrum), Kastell; cirkev, Kirche, kyriakon; — kápka, 
čiapka, čapec, maď. šípka, sapka, Kappe, chappot, caputium; kabaňa, kabát, 
Kapôt, cabanus, pers. kaba; dolomán, dolomány, dalmatica; mentieka, rus. 
mantija, maď. mente, Mantel, mantille, tunica manicata; čižma, csizma, tur. 
čiznu. >- Po Tatároch zostala nám kasa tatarka, inak pohanka, po Mongoloch 
mongolica, vyslovovano mangulica, druh to ošípaných. — Novšie sú cukor, 
káva, čaj (tea), tabak, meter, liter, kilo, telegraf, telefón a nepočetný všelijaký 
módny tovar. 



177 

na pochop hromadných bydlísk, jako hrad, selo, selce, osada, de- 
dina, ves, mesto, obec, — valal, ako proviucialismus, a lehotu, 
ako zvláštnosť, do toho nepojmajúc; vlastných (propria) mien obcí 
jednotlivých máme na legióny, a chotárnych mien bez počtu, keďže 
na tých šírych priestranstvách, kde sa nás rodný jazyk ozýva, 
každý hon a kút zeme, každý vrch a kopec, každé žriedlo a prameň 
má svoje príslušné meno — našské, slovenské. 

Všetky tie mená posial dosC málo, ba posledne spomenutej 
kategórie literárne ani toľko nepovšimnuté, čo jednako platí aj o me- 
nách a priezviskách osobných i rodinných'), po jakých tiež vela 
miest sa menuje, — všetky povedám tie mená prislúchajú do slov- 
ného pokladu národného, sú svedkami kultúry národnej, sú svätým 
dedictvom po predkoch, a poskytujú tak filológovi jako kultúrnemu 
historikovi vzácny a prehojný materiál. Len niečo na príklad. 
Ortute, vieska vo Zvolenskej. Meno preukazuje, že v tamojších, 
dávno zapadlých, ale ešte znateľných doliech, jako o tom ešte 
udržuje sa povesť medzi okolitým ľudom, rtuC (mercuríus) dobývali, 
a že tak, tým menom, už vtedy dávno volal sa po slovensky oný 
metali, ktorý teraz v obecnej mluve nazýva sa živým striebrom, 
argentum vivum, vifargent, argento vivo. 0-Rtute, jako 0-Rdzovany, 
0-Bšavce, 0-Ršava'), s predložením hlásky O ku korenným od 
rudý, rdza, ryšavý. — Tajov, obec vo Zvolenskej. Čože to meno 
tajov, jakého slova nejest v slovníkoch, znamená? — Nuž roz- 
hodae: miesto i dielňu, kde taje, taví sa = topí, rozpúšfa sa v ohni 
np. ruda. A skutočne je tam od nepamäti huta na topenie rudy, 
teda Schmeizhíitte dobre po slovensky, jako predkovia naši me- 
novali — tajov, ktoré meno od dielne potom prešlo na celú osadu; 
tak i Huty, Bane, Píly (obce) po prvotných tam hutách, baniach a 
pílach. Miesta i niená: Ortute, Tajov a mnohočetné Bane, Rudná, 
Zlatná, Medené, Železné, popri hojných baníckych (horníckych) 
výrazoch našských, dôkazom sú veľmi dávno už tu bývalého samo- 
statného banského (horníckeho) priemyslu slovenského. — Solivar 
v Šarišskej, od solivarov, v jakých zo slanej vody, tam pod zemou 
dobývanej, vyvára sa soľ. Taká soľ volá sa varienkou, na rozdiel 
od kamennej — krušcovej — zvánovej — soli. Miesta toho mena 
maďarsky nazvaly Sóvár. — Žarnov^ dedina v Abaujskej, a Žar- 
novica, mesto v Tekovskej, Žarnovica okrem toho a tiež i Žmovka 
sú mená s koľkorých potokov. Tie mená sú dôkazom, že kedysi 
tiež i u nás bežné boly slová: zrna, žama miesto mlyn, a žarnov, 
žarnovec miesto mlynský kameň, i samo to hovorí, že potoky, 
vôbec Žarnovica, žrnovka zvané, sú tie, na ktoi*ých stavali žamy 
t. j. mlyny, vodou hnané '). Ináč žerná, žarny, žarnice, srovn. maď. 
rezsnice, menovaly sa pešie t. j. ručné mlynce; žernovec, to mažiar, 



*) Počiatok Y tom urobený v lanskom ročníku „Slov. Pohf." a hneď so 
dvúch strán. ^ P ô v. 

') Ordzovjany, Ragyócz vo Spisi, Oráavce, Orsócz v Šariši, Orsava v Hra- 
nici. 

•) Známe sú mi: Žarnovica potok v Tekove i v T"*"*' » ^-movka jarok 
i dolina pri Miáútoch vo Zvolene. 



178 

V ktorom zrno tJkli, tiež i zub čreňový, dens molaris v. maxillaris. 
Vidz JuDgm. SIovD. Obeené tie mená zostaly už len niektorým 
potokom a dolinám, čo ich zachovalý. Po potoku prezvano mesto 
Žarnovica, jako Bystrice, Revúce, Kalníky, Koloče a podobné po 
súmenných potokoch. Hodno si ešte povšimnúť, že v okolí mesta 
Žarnovice sú lomy, a síce s tej strany od Hliníka na žarnov-kameň 
(trachyt) a s tej od Novej Bane na kremen-kamen, z ktorého obo- 
jeho mlynské kamene vyrábajú. Konečne chýrečný bol od starodávna 
chlieb žarvovický, z múky totižto tam namletej napečený, čo všetko 
shoduje sa s menom miesta. — Mená miest: Tur, Tura, Turo, 
Turec, Turica, Turilc, TurifM, Turany, Turolúka, Turopole, Turava, 
Turovce a ešte iné také, potom tieto: Zubrec, Zubrica, Zubra, 
Zubrohlava, taktiež: Bobrové, Bobrovec, Bobrovček, Bobrovník — 
nielen na to ukazujú, že tak zovú sa po tuini (zveru) alebo po 
Turovi (bytnosti báječnej), patrične po zubru, lebo po bobru, ale 
zároveň i na to, že na tých stranách v tie veky, kedy zakladali 
menované obce, bývalo ešte tura či zubra (urus, bos primigenius, 
Urochs) i bobra (castor, Biber), zveriny to v tých krajoch už dávno, 
predávno vyhynutej ; Tur pomimo toho má ešte i mytologické zna- 
čenie. — Dúbrava, Dumbrava, Dubová a podobné, znamenité sú 
charakteristikou doby, do ktorej ich vznik padá. Dúbrava zaiste 
ukazige na dobu pradávnu, kedy ešte dub znel dubr, Dumbrava 
okrem toho rhinesmom na dialektickú rozliku, a konečne Dubová 
narážaná dobu pozdejšiu. — Mená týchto zvolenských dedín: Pe- 
íova^), Šalkova, Vlkanova odnášajú sa na PeCa, Šálka, Ylkana, 
jakožto po ktorých tak prezvané sú, zajedno i napovedajú, že Peter 
u nás tiež volal sa ináč Pefo (teraz to krstné meno i jeho varianty : 
PeCko, Petiau, Petúch, Piťo, slýchaf viac už len jako rodné mená — 
priezviská; Šalko je diminutív Šavel, a Vlkan poslovenčený Wolf- 
gang). — Medohýš, tak volajú po Luptove i po Zvolenskej kyslú 
vodu, jej pramene i tie pozemky, kde sa také pramene nachádzajú, 
a tak teda je to i geografický názov, znamenitý sostavením svojím. 
Medokýš, rozložené: medená kýš (počut síce i ten medokyš, ale 
obecný lud, kde sa práve tá vec nachodí, hovorí: tá medokýš, a 
takto je rozhodne lepšie), je práve to samé, čo inými slovy mine- 
rálna kyslá voda. Meď je tu za kov a mineralie vôbec, a to má 
svoj kultúrno-historický základ; meď totižto, jako známo, je naj- 
starší kov, preto meno meď pobolo za čas, a za drahný, obecným 
menom aj iným kovom, keď ony poznenáhla sa objavovaly, srovu. 
lat aes, nem. Erz, o ktorých tiež to isté platí. A keď ani nijako 
nechceui tvrdif, žeby vznik mena medokýš siahal suáď až ta do 
medenej a či bronzovej doby, no ono tu od nepamäti sa ozývajúce 
predsa len upomína na tú dávnu dobu, tak jako i výrazy prosto- 
národnej kliatby: „medená, okuvaná (ukovaná) strela ho zabila, 
strela jasná okuvaná — sto medených striel — meden' bohov do 



O Nie PeCoYá, lebo odpovedá na otázku: čia to dedina? Dlhý — ad- 
jektívny — východ msgú, ktoré odpovedigú na otázku jaká, na pr. Dubová, 
Konéka, Vysokd. 



179 

neho** ; jako ďalej na to upomína i názov medeuica, čo bol názov 
najprv len medenej nádoby, poneváč zprvu len takých, medených, 
nádob bolo, ale za dlho ešte tak menovali nádoby vôbec, i keď ich 
už robili z iného kovu; v Brat. biblii spomínajú sa gmedenice 
zlaté", vidz Jungm. Slovn., „mčdénice a nálevka stŕíbruá'* tamtiež. 
Tomu zodpovedne i odtiaľ pošle maď. medencze znamená nádobu, 
bez ohľadu na látku, z jakej je, nieinak synonym edeny — (m)edénB — 
znamená tiež nádobu vôbec. Nech nemýli, že v slove medokýš vy- 
slovuje sa d tvrdo, kdežto v základnom slove meď je ď mäkké; 
i v českej vedľa tvaru méď javí sa tiež i tvar méd, i v podotkuu- 
tom tu citáte biblickom i kde-inde prichodí, rozumej v češtine, 
medenice m. médénice ; zaroveií i maď. medencze, a nie megyencze. 
Pravda slyšat i mädokyš i madokyš, avšak v tom prvšom ä ozýva 
sa jakási ešte pamiatka na prvobytné 'e, a v tom druhom je a ne- 
slovenský vyslovené za d, jako mad za mäd, mäso za mäso; no 
medokýš sostavovaf s mädom či medom bolo by smiešne. Staro- 
dávny, v národe zakorenený názov medokýš zasluhuje zvláštneho 
povšimnutia, keď adaequátné moderné výrazy na iných jazykoch: 
aqua mineralis. Minerál- Wasser, Mineral-Sauerling , ásványviz... 
nenachodia sa ešte v lexikónoch, od tohto storočia starších, než 
takéto : acidulae, Sauerbrunnen, savanyúvíz. — Povšimnime si ešte 
Presélany^ v Hontianskej i Nitrianskej, na poslednom mieste vulgo 
vyslovované Preserany, zamenením totižto 7 za r^). Samo meno 



^) y maďarskej podobe toho mena, Pereszlény, zachované I je dôkazom 
toho. Súhlasku 2 niekdy mení obecná výmluva na r, na pr. VrČižer m. Vlčižer, 
Vrcindol m. VlČindol, Záružie m. ZáluŽie, vrkolak m. vlkolak, popolvár m. 
popolvál, mrynál m. mlynár, torial m. toliar. 

Je to zvlástnv, ale prirodzený zjav, že vniklé do kde-ktorej reči cudzie 
Živly v nej sa zachovajú, keď medzitým nejedny z nich v pôvodnom jazyku 
budfto premenu podstupigá, boďto sa vekom i tratia. Je to zjav podobný čiysi 
tomu, jako keď v horách (Hochmoore, Torfmoore) nachodíme tam zaborené 
rastlinv, kry a stromy, zotlené síce, ale predsa tým činom jakotak zachovalé, 
ktoré by ináč vo svojom ži vie organicky ďalej boly sa vyvinovaly, alebo poály 
časom. A práve v maďarčine, viac nežfi ▼ ktorej inej reči, zachovalo sa ta- 
kých slovanských výrazov, pomiestnych i povecných, jaké v pôvodine svojej 
viac-menej už boly vymizly, na pr. Bazin — Slováci dnes zovú Pezinek, a 
predsa je Bazin od koreňa slovenské meno, a Pezinek, Pezinok je nemecké 
Bôsing, poálé opakv z pôvodného Bazin, Bzin. Po bzu (bez, baza, maď. bodza, 
sambucus) a chabzde (sambucus ebulus, fôldi bodza) moc miest sa menuje, 
jako: Bezy, Bzence, Bzenice, Bzenóv, Bzfnce^ Bziné, Bzová, Bzovík, Bzdince, 
Chabodice (Cha-bzdice, Bodzice, Bodice. Odtial priezviská: Beznák, Chaboda, 
Ghabodický, Bodický a pod.}. Sem sa nanášaj á ďalej: Bizuša, novotne po maď. 
Bttdôspataka i Révkôrtvéiyes, rumun. Puturosa, Boz nem. Holling, Bnzu, Bu- 
zinka, Buzincsák, Buzo«ec =» Csáktornya, Bodza, Buzd, Bôzôd a podobné. 
Maď. btiz = smrad, a biizôs i bttdôs (úplne by bolo z -j- d » bttzdôr) smrad- 
ľavý, ukazuje na slov. koreň biizi a zosilnené biizd, od ktorého odvodzigú sa 
i bez, baza, chabzda — čes. chebd, morat. chbez i chebz, pre svoj tažký pach 
tak prezvané. Vraví sa: Smrdi jako bzdôch. Nápadné je, že zo spomenutého 
tu chebdu vypadlo g a chebzu zas ď, priam jako je to i s tamtým btlzôs a 
búdôs vzhradom na koreň bitzd, čo všetko na ten samý pôvod ukazuje. — 
JSanna, Hany v Zalanskej, Hanság v Mošoňskej. Slovo hany, hanság prekla- 
dajú slovníky na bahno, slatina, morava — eine morastige oder sumpflge Ge- 
gend. Fogarassi. Vlastne Hanság je meno bahnistého, trstím, rákosím a sa- 
rinou zarastlého kraja konca južného chobotu Plesa (starých Pejsa, Pelsa) 



180 

hovorí, že je to miesto tých, čo selá svoje premenili, že tam bý- 
vajú preselaní — presídlení — metanastae, jakokolvek Oslany, na 
tejže Nitran-doliue, sú miestom tam oselaných — osadlených, sy- 
nonymným s osadou, selom, selcami. Zvláštne! Ptolomäovi Jazygí 
Metanasti historikmi kladú sa do Horných Uhár, medzi Tisu a 
Dunaj, teda pravo ta, kde sú i naše Preselany. Tá shoda miesta 
i mien je, prinajmenej rečeno, nápadná, a neviem ani kde by inde 
podobného mena miest bolo ešte. 

Ajhľa, jak významné a dôležité sú i s literárneho stanoviska 
mená topické, jak osvetľujúcimi ony byt môžu práve v tých naj- 
temnejších stránkach národopisu a občianskeho dejepisu: o prvých 
začiatkoch osadníctva, o ktorých nejest žiadnej písanej zprávy, dáv- 
nejších nad písmo, najmä ked nielen tak rôzno, jako maninou 
prijde, lež jako načim v organickej spojitosti svojej uvažované, 
medzi sebou a i s inými historickými pamiatkami budú porovná- 
vané. V organickej, riekol som, spojitosti, lebo kde sa kolvek or- 
ganicky — od koreňa vyvinoval občiansky život, tam i odráža sa 
na menách miest sám ten organismus v istej, či dejinnej, či vec- 
nej, či už tvaroslovnej článkovitosti. A v tomto ohlade práve naše 
slovenské kraje honosia sa takým bohatstvom a rozmanitosfou, 
takou výraznostou a utríedenostou, takou rýdzosťou a originalitou 
zeme- a miestopisných názvov, že tomu podobného málo kde na 
svete nájdeš. Rozumie sa, že takými, jako povyše spomenuté, dô- 
ležitými a vzácnymi, môžu byt len tie pôvodné a pravé mená, ktoré 
sám ten národ, ktorý tie selá, obce, založil a žije v nich, dal im, 
a naskrze nie oné, o celé veky pozdejšie na úkor autochtónneho 
národa na cudzí jazyk popremieňané mená; tieto môžu len o pro- 
tivnom svedčiť, a nie o kultúrnom vývoji. Je teda už i v záujme 
vedy a kultúiy všeľudskej i pravdy historickej záslužne a dôležito : 
chrániť a registrovať našské, pôvodné to mená miest; no nám to 
teraz, keď poctivé, odvecné mená obcí našich zápustom „úradne" 
madarisujú, je to najnutnejšou potrebou a priamym príkazom seba- 
obrany; ide tu o najdrahšie naše dedictvo. 



••w* 



BESEDA. 

Videnia a ich vedecké vysvetlenie. 

Napísal KamiU Flammarwn. 

Konec nášho stoletia má podobnosť s koncom predošlého. Um 
unavil sa určitými rozsudkami íilosofie, nazývajúcej sa pošití vnou. 
Zjavily sa trapné domnienky, že ona blúdi. Po Voltairovi a 

t. j. jazera, neziderského. V slove hanság koncovka 'ság je prípona zodpove> 
digúca nasej -stvo. To nás privodi na pôvodné meno han, hana, z koreňa 
hi>nii, bni(, jaké je Hana na Morave. Z toho i to vychodí, že baňa a mora^a, 



181 

Škole XVIIL stoletia zachvacovali umy Mesmer, Lavater, Sveden- 
borg, Saint-Martin (neznámy filosoO, D. Nemour a iní myslitelia 
mystického smeru ; ostatne oni všetci malí vážnejší vedecký význam, 
než myslí sa všeobecne. Mesmer na pr. vedel omnoho viac než 
celá vedecká akadémia o teórii vJn étera, t. j. o základe terajšej 
fysiky. No najviac dychtili zvediet niečo nového o silách prírody, 
nad kolískou zvieracieho magnetismu povstávaly rozličné fantásie 
o budúcnosti, akési nádeje na fysické preporodenie človečenstva. 
To samé je i za našej doby. Tak sa zdalo, že August Comte a 
Littré definitívne označili cestu pre vedu, menovite že ukázali jej 
smer positívny. Dopustiť len to, čo vidíme, pocítime, slyšíme, slo- 
vom to, o čom bezprosti*edne môžeme sa presvedčiť svojimi smy- 
slami — to je pravidlo vedy za posledných 30 — 40 rokov. 

A čo je vo veci. Analysujúc svedectvo svojich smyslov, pre- 
svedčíme sa, že ony klamú nás na každom kroku. My vidíme, že 
slnce, mesiac a hviezdy točia sa okolo nás: to nie je pravda. Vi- 
díme, že zem je nepohuutelná : opäC nepravda. Vidíme, že slnce 
vychodí nad horizontom, a ono je ešte pod nim. My dotýkame sa 
tvrdých telies: ich niet. Počujeme harmonické zvuky, no to nie je 
tak : vo vzduchu sú len vlnité otrasy, ktoré samy v sebe sú nemé. 
Kocháme sa effektami svetla a bariev, oživujúcich v našich očiach 
veľkolepé divadlo prírody: v podstate niet ani svetla, ani bariev, 
je len bezbarevné pohybovanie sa éteru, ktoré, porážajúc náš zra- 
kový nerv, dá nám dojem svetla. Popálime si nohu na ohni: ale 
veď len v modzgu našom odráža sa pocit popálenia. Hovorí sa 
o horúčosti a o chladnosti: v celom vesmíre niet ani horúčosti, 
ani chladnosti — sú len pohyby. Teda smysly naše klamú nás 
strany skutočnosti. Pocit a skutočnosť sú dve rôzne veci. 

No to ešte nie je všetko. Naše smysly, ktorých máme päť, sú 
velmi nedostatočné. Dovolujú nám ponímať len najobmedzenejší 
počet pohybov, tvoriacich život vesmíra. Aby som urobil toto po- 
chopitelným, zopakujem tu, čo nepísal som v Lumeti pred dvadsia- 
timi rokmi: „Medzi posledným akustickým pocitom, poňatým naším 
uchom následkom 38.850 otrasov za sekundu, a prvým optickým 
dojmom, poňatým naším zrakom, následkom 458,000.000,000.000 
otrasov v rovuú jednotku času, my nemôžeme nič poňať. Tu je 
velký intervall, pre ktorý my nemáme smyslu. Keby v našej lýre 
bolo iných strún — desať, sto, tisíc, tak harmóniu prírody zachy- 
távali by sme úplnejšie.'^' S jednej strany naše smysly klamú nás; 
s druhej ony nezachytia všetko, čo deje sa okolo nás. Nasledovne 
niet čím sa pýšiť a niet príčiny dvíhať za princíp domnelú posi- 
tívnu filosofiu. 

Rozumie sa, treba nám držať sa toho, čo máme. Uznajme 
v princípe, že rozum alebo, jestli tak sa lúbi, rozsudok vždy a vo 



čo do slovného smyslu, sú synonymy. Sem patria i maď. haacsik, hancsok, 
haadsék, haot, znamenaiúce: pažitný máček, suplata — Saumplatte, eine 
wasige oder toríige Scholle. Nuž či sú to nie slovenské — zabudnuté: haočík, 
hančok, hanček, han (hanec)? 

Palsie toho doklady pre obsírnost ztadeto vynechávam. 



182 

všetkom musia byt našimi vodičmi, no nezatvárajme vedu do tes- 
n/ch rámov. Vrátim sa ešte raz k Augustoví Comtovi, lebo je 
zakladateľom novej školy a jedným z najväčších umov nášho veku. 
On obmedzuje sfaru astronómie tým, čo bolo známo za jeho času. 
To je absurdum. „My ešte chápeme možnost vyskúmat formu ne- 
beských svetiel — hovorí on — ich vzdialenosť, ich pohyby, no 
my nikdy nijakými prostriedkami nemôžeme vyskúmat ich chemické 
složenie." Znamenitý filosof umrel roku 1857. O päť rokov, vdaka 
spektrálnej analyse, my mali sme možnost poznávať chemické slo- 
ženie nebeských svetiel a klassifikovaf hviezdy dla ich chemického 
složenia. Čo \čera ešte neznali sme, zaiste stane sa známym. 



Na príklad zjavenie sa umierajúcich ľudom, ktorí sú od nich 
viac alebo menej vzdialení, ľositivisti pokrčia plecami, keď počujú 
o takom nesmysle ; zapodievať sa tým čo len minútu, znamená, dla 
ich mienky, tratit darmo čas a k tomu ešte vrátiť sa k poverám 
dávno minulých vekov. Nemožno, tvrdia oni, aby jedna bytuosť 
zjavila sa druhej vo videní, alebo dala jej znat akýmkoľvek spô- 
sobom, že ona prechodí zo života do iného sveta. Slovo „nemožno" 
už prestalo jestvovať vo francúzskom jazyku od času Napoleona L 
Ono už zmizlo z filosoíického slovníka od času prekvapujúceho a 
neočakávaného rozvitia terajšej fysiky. Po vynájdení fotografie, paiy, 
telegrafu, telefona, spektrálnej analysy svetiel, vnuknutia myšlienok 
a hypnotismu, každý, kto chcel by vyznačiť hranicu možnému, za- 
ostal by najmenej o pol stoletia za najmenším žiakom elementárnej 
školy. 

Na to povedia: ako si objasniť také styky? My môžeme do- 
pustiť len to, čo vieme si vysvetliť. 

No to je veľký omyl. Môžete si vysvetliť, prečo kameň padá? 
Ved vy neznáte podstatu príťažlivosti. Tak teda buďte skromnejší 
a neodsudzujte tých, ktorí o tomto chcú vedieť trochu viacej, či 
bývajú videnia? To je otázka. Ak bývajú, treba ich dopustiť. 

O, ony jestvujú nie od včerajšieho dna, alebo aspoň hovoria 
o nich od prvopočiatku. Najstaršia kniha, Biblia, je plná toho; 
medziiným v nej zvláštnej pozornosti zasluhuje, ako zjaví sa Samuel 
Saulovi u veštice endorskej (I. Samuela XXIII). Svetskí spisovatelia 
drievnej doby tiež neraz dotkli sa tejto otázky. Zaujímavý je prí- 
klad, uvedený Ciceronom v jeho traktáte De' Divinatione (1, 27). 
„Dvaja priatelia prišli spolu z Megary a složili sa v osobitných 
bytoch. Jeden z nich sotva zasnul, vidí pred sebou svojho spolu- 
cestovateľa, ktorý oznamuje mu smutne, že majiteľ hostinca chce 
ho zabiť; prosí teda svojho priateľa, aby mu šiel na pomoc. Ten 
prebudil sa, no presvedčený, že to len sen, zaspí poznove. Priatel 
zjaví sa mu po druhý raz a prosí, aby sa ponáhľal, lebo vrahovia 
už hneď vojdú mu do izby. Znepokojený a podivený dôslednosťou 
tohoto sna, už sobral sa, že pôjde k svojmu priateľovi. No rozvaha 
a unavenosť zvíťazily: ľahol si poznove. Vtedy priateľ zjaví sa mu 
po tretí raz — bľadý, zakrvavený, zohavený. „NešCastný**, hovorí 



188 

inu, ,,nepríšiel si, keď som sa ti prosili Konec všetkému: teraz 
pomsti ma. Pri východe slnca popadneš v mestkej bráne naložený 
voz, zastav bo a rozkáž mu složit náklad — nájdeš moju mŕtvolu, 
skrytú na spodku ; postaraj sa, aby som bol pochovaný a prenasledíg 
mojich vrahov. 

„Taká nástojčivosf sna, taká dôslednost v podrobnostach ne- 
dopúštajú váhat ďalej ; priateľ vstane, beží k mestskej bráne, dohoní 
voz, zastaví pohoniča a nájde mŕtvolu svojho priateľa. 

Tak rozpráva Cicero. Príklad tento možno vysvetľoval rozlič- 
nými hypotésami. Možno povedať, že príklad udal sa nie tak, ako 
rozpráva ho Cicero, že je okrášlený, prehnaný, že dvaja priatelia, 
keď prídu do cudzieho mesta, vždy môžu sa obávat nebezpečenstva ; 
že jestli strachuješ sa o život blízkeho človeka, a ešte po tažkej 
ceste a uprostred^ nočnej tichosti, môže sa ti prisnit, že on je 
obetou vraždy. Áno, možno priviesť všetky tieto hypotésy na vy- 
svetlenie; no sú to len hypotésy, nič viac. Dopustiť, že skutočne 
bol styk medzi rartvým a živým, je tiež hypotésa. Ale možno, že 
táto posledná hypotésa je menej záhadná, než všetky ostatné, lestli 
súdime podla množstva hodnoverných faktov, ktoré teraz konštatujú 
sa vedeckým spôsobom. Máme pod rukou niekoľko takých £aktov 
a môžeme ich predložiť súdu čitateľov. Začneme nasledujúcou prí- 
hodou, ktorá bola vytlačená s priložením dokumentov, garantujúcich 
jej nepochybnú pravdivosť, v špeciálnom časopise, založenom práve 
pre takéto úkazy, — v Annaloch psychických vied doktora Darieksa. 
Fakt je totiž tento : 

V prvé dni novembra 1869 šiel som zo svojho rodiska Perpi- 
gnana do Montpellieru študovať ďalej farmaceutiku. Rodina moja 
pozostávala vtedy z matky a štyroch sestier. Nechal som ich všetky 
zdravé a šťastlivé. Dňa 22. novembra moja mladšia sestra, Elena, 
kvetúca 18. ročná deva, môj miláček, pozvala si niekoľko priateľkýň. 
Okolo 3. hodiny popoludní ony všetky, sprevádzané mojou matkou, 
vyšlý prechádzať sa na boulevard. Čas bol veľmi krásny. O pol ho- 
diny mojej sestre predsa prišlo zle, cítila zimnicu v celom tele a 
silný bôľ v hrdle. Hneď vrátily sa domov. A o dvanásť hodín moja 
milovaná sestra dokonala na inikách matkiných, zadusená záškrtom, 
s ktorým dvaja lekári nevedeli si rady. Dostával som telegramm za 
telegrammom do Montpellieru, poneváč bol som len sám, ktorý mohol 
som byt mužským predstaviteľom rodiny na pohrabe. No akousi 
osudnou náhodou ani jedna depeša nebola mi doručená na čas. A 
tu v noci s 23. na 24. november, o 18 hodín po sestrinej smrti, 
bol som obeťou strašnej ballucinácie. Prišiel som domov pozde, 
o 2. hodine popolnoci, bezstarostný a v radostnej nálade, po veselej 
vychádzke, trvavšej celé dva dni. Ľahol som si a o päť minút 
zaspal som tuho. Okolo 4. hodiny razom zjavil sa mi obraz sestiy, 
bľadej, zmučenej, zakrvavenej, a počujem prenikavé, žalobné vo- 
lanie, opakujúce sa niekoľko ráz: „Prečo nejdeš, Louis? Poďže, 
poď ku mne skorej!" Y nepokojnom sne tak sa mi videlo, že 
skočil som do ekipáže, no napriek mojim strašným námahám tá 
nehýbala sa nijako. A sestrin obraz bol vždy predo mnou — bľadý, 
krvavý, bez dychu, v ušiach ozývalo ra mi prenikavé, žalobné ví^ 



184 

lanie: „Prečo nejdeš, Louis? Poďže ku mne, pod skorej!" Razom 
piebudil som sa, celý spotený, s rozpálenou hlavou a vyschnutým 
hrdlom; dych mal som krátky a trhaný. Vyskočil som z postele, 
chcejúc precítnut a príst k sebe. O hodinu lahol som si zase, no 
nemohol som najst pokoja. O 11. hodine predpoludním utrápený 
prišiel som do nášho ústavu. Na otázky priateľov, čo mi je, roz- 
povedal som im svoju príhodu. Vysmiali ma. O 2. hodine šiel som 
na uni verši tu, dúfajúc v práci najst vyrazenie. Po prednáške, vyjdúc 
na ulicu, vidím ženskú v hlbokom smútku, idúcu mi v ústrety. 
Na dva kroky odo mňa zodvihla si závoj. Poznal som svoju staršiu 
sestru: v trápení, že čo je so mnou, prišla do Montpellieru. Roz- 
povedala mi o velkom neštastí, na ktoré ja predsa nebol som pri- 
pravený, lebo ešte 22. novembra ráno dostal som z domu samé 
dobré zprávy. 

Toto je moja príhoda. Za úplnú hodnovernosf rozpovedaného 
ručím svojou cťou. Mienku nevyslovujem žiadnu — ja len rozpo- 
vedám. Od tých čias prešlo dvadsaf rokov, no dojem ostal takým 
hlbokým, ak nie ešte hlbším, a hoc črty mojej Eleny už nepred- 
stavujú sa mi s tou jasnosťou, ale jej volanie počujem ešte vždy 
dokonale, žalobné, zúfalé: „Prečo nejdeš, Louis? Poďže ku mne, 
pod skorej!" Louis Noelle, apatekár v Cette. 

Z dokumentov, potvrdzujúcich hodnovernosf rozpovedanej prí- 
hody, uvedieme tu list Noellovej sestiy. 

„Môj brat požiadal ma, aby som vám opísala, ako siála som 
sa 8 ním v Montpelliere po smrti našej sestry Eleny. Akokolvek 
tažko mi je dotýkat sa týchto bôlnych rozpomienok, pousilujem sa 
povedaC všetko podrobne. Keď stretla som brata na ulici, hneď 
som pochopila, že on ešte nevie o smrti Eleninej, napriek môjmu 
smútočnému rúchu. „Aké nešťastie nás zastihlo?" zvolal on. Po- 
čujúc odo mna, že Elena umrela, stisol mi ruky s takou silou, že 
som temer spadla. Prijdúc na jeho byt, bolo mi zniesť strašnú 
scénu. V hneve ztratlac hlavu, môj brat, pravda, velmi nervósny 
a prchký, ale zároveň dobrý — len-len že ma nezabil. „Aké ne- 
šťastie! To akýsi osud!" kričal. „Ó, tie depeše, prečo som ich 
nedostal?" A bil päsťami na stôl. Vo vytržení vypil celé tri poháre 
vody. Bolo okamženie, v ktorom myslela som, že je pomätený. Keď 
prišiel k sebe, už o niekoľko hodín, povedal mi: „Ó, ja som vedel, 
že zastihne ma veľké nešťastie!" Vtedy rozpovedal mi hallucináciu, 
ktorú mal v noci s 23. na 24. — Terézia Noelle." 

Tento prípad videnia prináleží k tomu druhu, čo i Ciceronom 
opísaný. Pripisujú ich hallucináciam, ktoré náhodou padnú na ten 
samý čas, čo i skutočné udalosti. Rozumie sa, bývajú niekedy po- 
divné prípady ; no či je rozunme, či je logicky povedať, že halluci- 
nácia náhodou bola v jednom čase so skutočnou udalosťou? Nemyslím. 
Podoprem svoju mienku ešte inými príkladmi. 



V septembri roku 1857 istý G. V., kapitán anglických dra- 
gónov, odišiel do Indie k svojmu pluku. Žena ostala mu v Anglii; 
žila v Kambridge. V noci so 14. na 15. novembra 1857 k ránu 



186 

videla vo sne svojho muža chorého a znepokojeného. Prebudila sa 
zdesená. Otvoriac oči, opäť vidí muža, stojacieho pri svojej posteli. 
Zjavil sa jej v uniforme, s rukami pritisnutými k prsiam. Vlasy 
mal rozčuchrané, tvár na smrf bladú; velké jeho čierne oči napnuto 
hladely na n u. í^Ústa mu boly skrivené, ako vždy, ked býval zne- 
pokojený. Ona videla ho so všetkými podrobnosťami obleku, tak 
dôkladne, ako by bol deň; zbadala, že obidvoma rukami držal si 
košelu, ktorá však nebola zakrvavená. Zľahka naklonil sa napred, 
umučený a namáhal sa prehovoríf; no hlasu nebolo počut. Videnie 
trvalo asi za minútu, potom zmizlo. — Prvou myšlienkou ženy 
bolo presvedčil sa, či skutočne nespf. Pretrela si oči príkrývadlom 
a bolo jej jasné, že cíti to. Malý bratanec spal vedia nej : naklonila 
sa nad spiace decko a počúvala mu dych. Dokonale počula, že 
dýcha, a vtedy presvedčila sa, že co videla, to nebol sen. V tú 
noc viac nezaspala. Ráno rozpovedala všetko svojej matke a hneď 
vyslovila, že jej muž je alebo zabitý alebo ranený. Videnie bolo 
také jasné a reálne, že urobilo na ňu hlboký dojem, ona začala 
smútif, hovoriac, že bude sa pokladať za vdovr, kým nedostane 
list od muža, písaný po 14. novembri. — Telegramm, oznamujúci 
skončenie kapitána V., došiel do Londýna v decembri; v ňom 
stálo, že kapitán bol zabitý pri Luknove 15. novembra. Ves/, vy- 
tlačenú v anglických novinách, čítal i advokát Wilkinson, právny 
zástupca kapitána V. Keď pozdejšie sišiel sa s vdovou, ona po- 
vedala mu, že bola pripravená na tú smutnú vesť; no bola pre- 
svedčená, že jej muž umrel nie 15. novembra, poneváč zjavil sa 
jej v noci so 14. na 15. *) Vysvedčenie námorného ministerstva 
potvrdilo dátum telegrammu. Ďalej nebolo možno nič vyhladávat 
No zrazu v marci 1858 rodina kapitána V. dostala list z LUknova 
od 15. novembra 1857. V ňom oznamovalo sa, že kapitán V. bol 
zabitý na čele svojej eskadrony pod Liiknovom, no nie 15. no- 
vembra, ako hovorila depeša, lež 14-ho, popoludní. Pisateľ listu 
bol pri ňom v okamžení smrteľného poranenia. Trafil ho odlomok 
granáty, viac nepovedal ani slova. Pochovali ho v Dilkaosku, nad 
hrobom postavili mu drevený kríž s počiatočnými literami mena — 
G. V., pri nich dátum smrti: 14. nov. 1857. 



Ešte jeden prípad, potvrdený plukovníkom Wikhemom a za- 
značený jeho ženou : 

„Jeden z mojich známych, oíficier škótskeho pluku, bol ne- 
bezpečne ranený v koleno pri Tel-el-Kebire. MaC jeho bola moja 
blízka priateľka a keď špitálska loď „Kartagen'' doplavila raneného 
na Maltu, mať jeho prosila ma navštíviť ho a postarať sa o jeho 



^) Rozdiel Y dĺžke medzi Londýnom a Ltiknovom približne rovná sa 
piatim faodinm; nasledovne ranná tretia alebo štvrtá hodina v Londýne zod- 
povedá 8. alebo 9. hodine v Líiknove. No kapitán bol zabitý popoludní, nie 
ráno, ako uvidíme nižšie. Z toho nasleduje, že jestli on padol 15. novembra, 
tak žena jebo mala videnie o niekoľko hodín pred bitkou, v ktorej prišiel 
o život, t. j. v tom momente, keď on bol ešte živý a zdravý. Skutočne ^ 
smrteľne ranený 10. alebo 12. hodinami pred videním. 



186 

ďalšie prevezenie. Na lodi povedali mi, že je on jeden z tých, 
ktorí sú najtažšie chorí, že nebezpečne bolo by previest ho do 
vojenskej nemocnice, preto lepšie bude nechaC ho na lodi. Po 
dlhých prosbách predsa dovolili nám, mne a jeho matke, že mô- 
žeme navštevovat raneného. Príatel môj bol veľmi zle, v nohe už 
mal snet (gangrana), lekári neodvážili sa k amputácii pre jeho 
slabost. No poneváč nemoc pretiahla sa a bývalo mu raz horšie 
raz lepšie, začali dúfat, že snáď popraví sa po istú mieru, hoc 
hrozia mu i suchoty. Y noci na 4. januára 1886 nebolo podstatnej 
premeny v jeho položení : mat jeho nahovorila ma odíst domov, 
odpočinúc si. Chorý bol v stave letargie, lekár myslel, že pod 
vlivom morfia prespí do rána. Ja privolila som a umienila som si, 
že ráno vrátim sa k nemu. — Okolo 3. hodiny po polnoci môj 
starší syn, ktorý spal v jednej izbe so mnou, zobudil ma volaním : 
„Mama, mama, pozri, pán B.!" Skočila som, a skutočne vidím 
obraz B., vznááujúci sa po izbe na pol stopy od dlážky; o niekolko 
minút zmizol, usmievajúc sa mi. Bol v nočnom obleku, no chorá 
noha, prsty ktorej už boly opadaly, predstavovala sa mi cele zdravou. 
Zbadali sme to razom — môj syn i ja. O pol hodiny príšly po- 
vedal mi, že B. umrel o 3. hodine. Šla som k jeho matka a tá 
rozprávala mi, že pred smrfou povedomie zpolovice vrátilo sa mu 
a predstavoval si, že stíska moju ruku v svojej. Nikdy neodpustím 
si, že v tú noc odišla som domov. — Eugénia Wikhem. 

Syn pani Wikhemovej, devätročný chlapec, potvrdil, že všetko 
tak bolo. Za pravdivosť rozpovedanej príhody ručil i muž tejto 
dámy, delostrelecký plukovník Wikhem. 



Možno bolo by uviesf ešte mnoho takýchto faktov, no ich 
množstvo nepridá ničoho veci. Celá otázka je v tom, či treba do- 
pustiť také fakty? Ale ako ich nedopustit? Pochybovat o svedomi- 
tosti, o spolahlivosti ludí, ktorí ich rozprávajú? Nemáme na to 
práva, povážiac, že sú to všetko osoby ctihodné; ale i vyšetro- 
vaním, oprobovaným vo väčšine prípadov, potvrdilo sa všetko. Po- 
kladaC takú vec za púhu náhodu je ľahkomyselnost A tých prípadov 
je príliš mnoho. Pravda, bývajú divné príhody, no uspakojit sa 
takým vysvetlením nemožno. Nám tak sa vidí, že bolo by rozum- 
nejšie a vedeckejšie usilovať sa počítať s takýmito zjavmi, a nie 
upierať ich bez všetkého rozsudzovania. 

Vysvetliť ich je ťažšie. Ako už povedali sme na počiatku, 
smysly naše nie sú dokonalé a klamú nás, i možno, že nikdy ne- 
odkryjú nám opravdovú skutočnosť, tu ešte menej, než kdekolvek 
inde. Všetko, čo môžeme predpokladať, srovnávajúc rozličné fakty 
jednakého poriadku, je to, že umierajúci alebo umrevší vôbec ne- 
prenáša sa bezprostredne k tomu druhému, živému (hovoríme nie 
o tele, samo sebou rozumie sa, lež o duši, o psychickom princípe) 
a že to tu účinok jednoho ducha na druhého zo vzdialenosti. Možno 
dopustiť, že každý náš krok, pomyslenie sprevádza sa pohybom 
mozgového atoma, čo ostatne fysiologi už dopúšťajú. Naša psychická 
9ila rodí pohyb v étere, ktorý pohyb ide do dialky, ako všetky 



167 

otrasy étem, a pocíti sa mozgom iných bytností, nachodiacich sa 
Y harmónii s našou. Premenenie psychického účinku v pohyb éteru 
môže byť analogičué s tým, čo pozorujeme v telefóne, kde stena 
prijímajúca, totožná so stenou sdelovacou, spôsobí vibráciu zvuku. 
Taký účinok jednoho ducha na druhého javí sa veľmi rozlične; 
niekedy zjaví sa celý obraz, niekedy počuf len známy hlas, nie- 
kedy zase počut neobyčajné zvuky, ako by sa prekladalo náradie, 
alebo dejú sa iné viac-menej divné zjavy. Duch účinki^e na dru- 
hého ducha, ako v prípadoch vnuknutia myšlienky zo vzdialenosti. 
Účinok jednoho ducha na druhého zo vzdialenosti v okolnosfach 
tak vážnych, ako smrf, najmä smrC nenadala, je zjav nič nie div- 
nejší, než účinok magnéta na železo, pritahovanie mesiaca k zemi, 
sdelenie ludského hlasu elektrikou, rozoznávanie chemického slo- 
ženia hviezdy prostriedkom analysy svetla a ostatné divy terajšej 
vedy. Lenže ono prináleží k povýšenejšiemu druhn zjavov a môže 
nás priviesť na cestu psychického skúmania ľudskej bytností. 

Iste nemožno jednako si vysvetliC zjavenie sa umierajúceho a 
zjavenie sa umrevšieho. No my o tomto nevieme nič. Nemožno je 
len upieraf, nedopúšťať. ZaČDime pozorovat, skúmať, analysovat. 

Každý prisvedčí, že v celom stvorení sveta pre nás najinteres- 
santnejším predmetom — sme my sami. „Poznaj sám seba I" ho- 
vorí Sokrates. Za mnohé tisícročia poznali sme ohromné množstvo 
rozličných vecí : nepoznáme len to, čo nám je najbližšie. No terajší 
smer ľudského umu konečne kloní sa k študovaniu samého človeka, 
dľa pravidla Sokratovho. Preto my upozorňujeme tu čitateľov na 
jednu stranu velikej úlohy, a pritom na jednu z najzajímavejších. 

«N. Vr.« 



Dosial neznámy básnik Bernolákovej fikoly. 

Rukopis tu nasledujúcej básne Pastirky p. Dominik Kessereô 
našiel v archíve kat. faiy v Novom Meste nad Váhom, kde pôvodca 
Ernest Bellay, ako matrika ukazuje, roku 1837 bol kaplánom. Ruko- 
pis básne je pôvodný, básnikov, totožný s písmom jeho, ktorý za- 
chovala novomestská matrika. Pastírka predstavuje nám hotového 
básnika, idúceho za svojím majstrom Jánom Hollým: ona nebola 
prvou — a možno — ani poslednou prácou jeho. Fraseologia bá^e 
(„skôr bi sa bol náhlej smrti nazdal"*) je taká pevná a rýdza, že 
môže slúžif ku cti bernolákovskej slovenčine. 

V tlači držíme sa verne pravopisu básnikovho. Rukopis dáme 
do musea Domu. 

Pastírka. 

PalémoD. Licidás. 

Palémon, 

Kamže sa tak veselí, prám včil Licidási ponáhľaš, 

Ked indá bradaté dojivati píino kozíčki 

Ždicki čo len pamätám običaj Čas tento si mával? 



188 



Licidás. 

Do krásnej Dolini; — visoké kde oblahi Dubce 

Libaju; a široké do Potočka sa dívajú jalše. 

Kde (jako víš) jasné bár z ritka Slnéčko nakakňe 

Však, i rostomilícb Paši na volu je dosti, 

Nikdi domov lačné že sa ešte nevrátili ovce 

odtád; — aj s nich len (Boh vi) i to Mléko je sladšé 

Aj Sír roasnejší, aj zdravše šetke jahence. 

Ta teda včil pilná ma potiski]ge Práca za Rána 

Ta včil ja veselí Paléraon schopne sa náhlim. 

Paléman, 

Bez Pochibi tvoja tam zadá Ťa obimati Ester, 
Ester vác Ti milá ranná než Kvítku Rosička? — 

Licidás. 

Dost si uš povedal! — nevíš jak hrozne ma trápiš 
Ked mi na Úm Ester to falesné Dívča donášaš — 
Ešte si snad nepočul, že je už više Tídna čp som ju 
(Bár bi ju nikdi nebol aj predtím) márnu neuzrel? — 

PcUémon. 

Čo sliším? — jeli Sen? — si to Ti Licidási? — aneb snad 
Sám Pán zestúpil ke mne z visokého Olimpa? — 
Ti teda bis^ spanilú bol opustil Esteru blázen, 
Esteru peknejšú, nad tuto Rúžu na Trni? — 

Licidás. 

Táto že Ruža voná, že je ig spolu krásna 

Víra, — ale aj Tmím že pichá svím tež mi je známo. 

Černooká Ester, nad šetke Rúže milej šá 

Šetke i zas bolavím tenkrát prevíšila Tŕním 

Ked (jako mi Koridou povedal) Licidása zabudnúc 

Lásku Tirsisovi pred ním zaslúbila večnú. 

PcUémon. 

Ver Licidási milí! Reč táto Že vác mi je divná 
Jak Strela ked bi včil bez Mrákot! tam toho Dubca 
Na Sto Kusov z visokého Neba roztréskala jasná. 

Licidás. 

Já sám jak zrazení téš som počujice to zostal! 

Však skoro (bár bi nebol) Koridon ma o Pravde uistil 

Tak; že jasnejšú mám jej nad Slnko Falešnost. 

Palémon. 

Láska horúca (očig) v Každem Slovičku Nevernost, 
Y Každem Smíchu Faleš, i Nestálost hnetki nachádza. 
Však čo prv i Faleš, i Nevernost zdalo sa, neskôr 
Pravda neni; jak Pravda neni čo zdalo sa ve Sne. 

Licidás. 
Ked by si šetko vedel Palémon ináč bi si mislel! 



lôd 



Palémon. 

Sadni si hnet teda sem bližej a pospolu začni 
Šetko čo tíš, Korídon čo Ti mlavil verne yiprávat. 
Snad Teba on veselí minil len blázna ošálit? — 

Licidás. 

Ked teda dichtivi, len chceš ma pilno očuvat 
Šetko očuj teda včil, i hnetki za Pravda mi uznái 
Že nezadarmo sa mi Trpkú zalívalo Srdce 
Od protivosti Slzu, že som Ester ešte nepoznal. 
Pod hinten vršek, prám som bol vihnal ovečki 
Dnes Tíden veselí, a na Esteru som sebe mislel, 
Den bol peknejší jak dnes, ba i Pálčivost Slnka 
Tak veliká, mokré že mi až bolo od Potu Rúcho. 

Palémon, 

Začni čo skôr ked máš hovorít lebo Obvila sa blíži 
Uš k Dojeňú, i konec bi radnej pilno očuval! 

Licidás. 

Jak teda tak v studenem som piskal Fujaru Chládku 

Jak sebe rozmĺšlal Ester, a ju často spomínal — 

Jak jej Meno volal, a z oču Slzi často utíral — 

(Boh sám vi odkád) Koridou to šetko pozorne 

Teš počul; lebo hnet ke mne pnstúpil a takto 

„Réknul: „Bratku milí! hintam na Tráve sedicí'' 

„Som tvoje Pisne očul, po nich hnet i som Teba poznal,^ 

;,£steru jak miluješ, miluje zas i jak Teba Ester^ 

„Si spival blázen! — ba čo vác si hu ešte za vernú*' 

„Hlásil, — však nevíš, že Ta márna dávno zabudla'' 

„A Teba už vácej ani uzret nechce neverná!?** — 

„Sám ju timto Uchem som očul jak Prísahu večnú" 

„Dávala Tirsisovi; a jemu jak slúbila Lásku.** 

„„Nech tuto hned na Kameň sa obrátim mlúvila, Tirsis!**** 

„„Tirsis moj jediní! moje Šetko! až Ta opustím — **** 

„„Vác Teba já milujem Zelenú než Trávu Ovečki**** 

„„Vác než žižnivé milujú v Lete Lúki Potočki — **** 

„„Vác než Pán milcge Pastírov ja Teba lúbim,**** 

„„Tis' Duša má, i budeš, Tis' Svet moj I. Tis' Nebe krásne**** 

„„Tirsis moj jediní, Ti si Šetko čo na Svete tomto**** 

„pMá, — lebo mat nazatím Ester tvoja zácného môže!**** 

„Tak teda Ester tvá hovoril prislúbila Lásku** 

„Tirsisovi; i danú Tebe Prísahu zrušila večnú.** — 

Palémon, 
Až Tebe ništ inšé nemluvil o Esteri, blázen 
Len čo si včil povedal; neni ešte Príčina zúfat! — 
Snad to iné nebolo tukšé krém Divčáta žarti? 
Krém Reči tak prázné, jak prázná táto je Vŕba. 

Licidás, 
Ešte si Šetko nečul! (poneváč ždi ma v mej Reči míliš) 
Sliš len i dál, a potom nedbám, čo sa zdá Tebe rekni — 



190 



Já sám e$te toto bi tichí bol áetko^ ot^cival 
Jak ticho hinta Dole sa potiskige tento Potoček 
Kedbi len Eoridon evoje vác nebol otvoril Ústa! — 
(Neb Reči Divčata vím, običajňe že bivaju sladšé 
Aj len hnet nemoBÍ bit áetko čo Ústami mlúvi 
Pravda; o tom mislet že ináč nš nikdo bi nesmel!) 
Ach! ale jak povedal: že dalej sa i libali! ver mi 
Od protiyostí že som zelení jak Lúka na jarnem 
Slnku, na ráz zostal; lepšé neb nikdo nemobel 
(Dávno čo som žádal) rázom ma o Pravde uístít! 
Včil len vím, nazatím zadnému Divčatu nikdá 
(Som povedal) že nedám na jakú bár Prísahu viru! 
Blázen až posavád som bol, že som Esteru mislel 
Tak ma ždi miluvat, jak mi hovorívala často — 
Včil len Yím, že dotál len každé Dívča je verné 
Inde dokádf Oči jej Chlapa zas druhého neuzrú! — 

Pálémon. 
KeäCasní Licidási si bol, takovú sebe vibrat 
Nešťasní takovej, večnú prislubiti Lásku! 
Sám uš poznávam Teba včil jak ošálila v Skutku! 

Licidáa. 
Skôr bi sa bol náhlej Smrti nazdal jak že ma E^er 
Ester ždi mne milá na veki tak lachko zabudne! 
Kedbi Ti snad moja len známa bola bivala Láska 
Jak Teba som miloval! — Ester! — jak ešte Ta lúbim 
Jak Teba mé miluvat na Veki npprestane Srdce — 
Ach ver! — bár kamene bi sa snad bolo hĺbalo Srdce 

V líbežnem Tele tvém — bolo bi nad Trávu omaklo! — 
Kikdi bi Tirsisovi neboli Tvoje slúbili ústa 

Lásku! aniž „Svet moj'' aniž „Nebe mluvili Krásne^! 

Palémon, 
Skôr bi si bol mislel, jasné že prestane Slnko 
Svítit; a jarní čas Slávik že nedá Hlasá svého, 
Skôr že budú pekné po jalšách Narcise kvltnut — 
Než žebi Ester tvá. Tebe zostala nekdi neverná! 

Licidás, 
Skôr hipkích jeleňov že opustá Stáda Studénki 

V Horkú tuhém; i své že zanedbajú ovce, jahence — 
Skôr títo pod Vlčicu Smäd svoj, že zahášati pôjdu 

A v Zime skôr voňavé že rodit bude Breskiňe Vŕba — 
Som mislel, — jak snad že ma Ester nekdi zabudne! 

Palémon. 
Jak v Zime odpornej rozličnej Barvi Fialki 

V čirom ked bi Poli vikúkali ze Snahu čerstvé — 
Tak mi je vec divná, — čo si včil o Esteri mluvil! — 
Však Licidási milí! — poneváč ništ na Svete tomto 
Matka má že neni stáleho mi do Hlavi často 
Vrážala; — (aj ked len običaj Múdreho nebíva 
Darmo si Mozgi kazit na tom, čo nikdi nemôže 



191 

Uš bit ináč;) preto ráz len Estera aj Ti opostit 
NešCasní Licidási mosíš! — neb (darmo je) bratkal 
Velmi si k Srdca bereš — pritom aj tvé Stáda zabiváš — 
Neb jako Vlk jabnicám škodní je; a Prívale Sátám 
Tak Licidási, a vác škodná nám ešte je Láska! 

Licidás. 
Lachko sa v oyčinci Vlkom vysmívajú ovce! 
Lacbko kozički malé seberolňe Tikúksgú odtád 
Naňho! lachko i Ti Palémon včil mi zabúdnat 
Ester ždi mňe milú kážeš! -^ však predca nemôže 
(odpast) bár bolavé moje Srdce Ester opastit! — 
Ester ždi mňe milá! Tis Svet moj, — Tis nebe krásne! 

Palémon, 
Uš na Dnes Licidási mili! bolo dosti Bolesti 
Dost bolo aj Rečí; — dost Žala, — dost bolo Smútkal — 
Aj bĺch uš skoro bol zabadnal Ghvila že prišla 
Nám k Dojeňú, — i malé že račá pre Krma Bajáčki! — 
Jak chceš Bratka mili, zostat na mléko sladanké 
Zostaň, — aj Sír mám — aj Mad, — %j Zinčica sladkú. 
Čo ale Ester tvú sa dotíče? ked skoro príndeš 
'Zas ke mňe, — Ti povím čo si ešte dočilka nemisleil — 

Emeai BMay. 
•^^^ 

Literatúra. 

Parom u Slovákov. Pod názvom Čert- Hrom' Perún 

Y Zlatej Prahe Lev Solc píše pekný príspevok k báj oslo viu slavian- 
skemu. O Perúnovi (ZL Praha, č. 12) hovorí: 

„Josef Jireček, jehož „Studia z jnythologie české" pokládají 
se posud za nejvážnéjší český spis o českém bájesloví, praví na 
str. 155.: „Pocta Peruoova vyniká u Rusft a to sice v desátém sto- 
letí, po príchodu Varjah&v. Velice se podobá, že Rusftm nebyl nie 
jiného než poslovanéním škandinávskeho Thôrra.^ A dále na str. 162. : 
pPerun p&vodné znamenalo jen hrom, i jest proti veškerému duchu, 
jenžto v mythologii slovanské vládne, aby Slované z hromu, jehož 
p&vod oni nejvyššímu bohu svému pričítali, samí ze sebe byli vy- 
tvorili zvláštni božstvo. A nazváno*Ii nicméné zvláštni božstvo Pe- 
runem, stalo se to jisté jen podlé vzoru cizího, germánskeho. Pore- 
kadla slovenská o paromu ničeho nedokazují, jelikož se vesmés 
rovnají českým o hromu.** 

Tato slova chovají v sobé nékolik sporäv a nepravá Na str. 154 
Jireček praví: „U Slovákú se parom vyskytá ne co obecný název 
hromu, jako u Rusú a PolákA, nýbrž výhradné jen v poŕekadlech : 
paromova strela..." Tato veta odporuje poslední vétč Jirečkové, 
nami hned pred tím položené, že „porekadla slovenská o paromu 
ničeho nedokazuj!, jelikož se vesmés rovnají českým o hromu.** 
Není-lí u Slovákft parom obecným nazvem hromu, nýbrž vyskýtá-Ii 
se výhradné jen v poŕekadlech, nemúže se pŕece o téch poŕekadlech 
ŕíci, že by ničeho nedokazovala hledô ke slovu perun. Naopak, 



idii 



t 



práve porekadla slovenská, ačkoli v nich parom = českému hromu, 
dokazuj í Dáramné mnoho; nebof pravé porekadla zachovala nám 
slova v púvodním, starém, konkrétném a obrazném významu, jenž 
mnohdy k bájí co zdroji svému ukazuje. V našem pŕfpadé zvlásté 
vyjde na jevo, že Slováci tvorí jaksi stred všeho Slovanstva, jsouce 
svými sídly nejbližší onomu raístu, kam Nestor, nejstarší ze slo- 
vanských letopiscA slovansky píšících, klade prvoí sedliska vsech 
Slovanft, totiž Dunaji. Tomu reč jejich i v našem prípade na- 
svédčm'e. U Slovákú máme obé slova pro ném. donner, lat tonitm, 
fec. Kspauvo; vedie sebe: totiž parom i hrom, ale tak, že parom, 
jež nékterým Slovanom schází, není nazvem obecným, appellativem, 
jako strom, ŕeka, mesto a p., nýbrž vyskytuje se jako jméno vlastní 
boha hromu: 

Buoh Parom za oblakami 

uvidí to nahnevaný. (Kollár. Zp. I. str. 5.) 

Za oných časov, 

za starých bohov, 

za boha Paroma. (Eollár. Zp. I. str. 6.) 

Daže teba šuhaj, 

daže Pemn trestau. (KoIIár. Zp. I. str. 6.) 

V prvých dvou místech Parom je zrejmé jménem vlastním, 
majíc vedie sebe jméno obecné: buoh, jako bychom ŕekli: bäb 
Apollon ; ve tfetím jest Perún o sobé sice, ale patrné jako jméno 
vlastní. 

Co se poŕekadel slovenských tyče, pravé to, že „parom* jen 
v nich se vyskytuje, svedčí o tom, že to néco více, než jméno 
obecné, ač celkem rovnají se českým poŕekadläm o hromu, na 
príklad: Paromova strela fa zabila! Parom fa vzali Bol by to pa- 
rom ; hybaj do paroma ; paromská robota ; paromský človek ; u Pa- 
roma ; kýho paroma si urobil ? — Však i kde Slovák ueŕíká parom, 
dobre cíti boha osobného, t. boha hromu : Bodaj ti sto hromoví tých 
bohov do duše udrelo I Od hromu pochází též hrmavica, hrmená 
strela (= paromova hromová strela) a j. Slovák tedy zná boha 
Paroma (jméno vlasní); parom v poŕekadlech prozrazuje silné ve- 
domí osobní bytnosti božské, jež ani v nejotrelejších, jako „parom- 
ský človek**, „kýho paroma h úplné nemizí... V Čechách už nevi 
se niéeho o Jasné strele Paromové^, ale Morava ji ješté zná: 
„Choč by strely s nebe praly." (Sušil, 594.) „Uderila strela do 
jeho srdečka." „Uder, strelo, uder — En om ho nezabi." (Sušil, 274.)" 

U Poliakov piorun znamená strelu hromovú, blesk i hrom. U Ru- 
sov bohoslužba Perunova bola naj vyvinutejšia; u nich nepyffb zna- 
mená blesk, strelu hromovú, rpoirb hrmenie. Priechod od sloven- 
ského paroma k ruskému a poľskému perunovi je maloruské parun. 
Vývod spisovateľov je tento : „Predstava a vedomí boha hromového 
u všech SlovanAv ode dávna se vyskytují: uejmocnéjšími ukázaly 
se u tech kmenň, na než cizota nejménč účinkovala, nej více pak 
pobledly tam, kde kŕesCanství nejdŕíve se ujalo, t. j. u jižních 
Slovanúv, a kde cizí rády nejráznéji podlamovaly zpúsoby domáci, 
jako u nás v Čechách a na Morave." 



Bok 1892. SoSit 4. 

Slovenské PoMady. 



^rp^ 



' ^--^ ^^-'^.c.4r">r jLrr>o^-'^-' -• .--' ' 



Tichá voda. 

Poviedka. Od Martina Kukučina. 

L 

Do mlyna som velmi často chodieval. Menovite v zime. Keď 
som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá 
vrždala medzi zubami sta remeň na kordovánkach — ja hybaj do 
mlyna, ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom : mlynár, 
majstrova a syn Martin a jedli vždy dačo múčneho. Ej, dobré 
halušky s vaječnicou varievala pani majstrova! Boh jej daj zdravia! 
Celý mlyn voíial od nich; samo palečné koleso muselo dostat chut 
na ne, bo sa mi zdalo, že volá na majstrovu: „Daj i mne — daj 
i mne!" 

Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a 
položila ju pod pec na lavicu. Ja pravda jedol, bárs mat neraz mi 
povedala: „Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť! Ale ty nevieš, že je to 
mrzko oči na nich vyvalovaC a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že 
ťa hladom morím!" 

Čo som mal robiť? keď som ta prišiel, skoro vždy som ich 
zastihol pri stole. A keď mi dali — čo by nejedol? 

Raz som tak dusil halušky, keď — málo veru chybelo, že mi 
daktorá nezabehla! — keď vošla mať moja do izby. 

„Poďte s nami!" núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe 
miesto. 

Ale mať nešla. Odpovedala chladno: „No len zdravil" A zaraz 
do mna: „Čože tu hľadáš, pačrev kadejaký! Pakuješ ho domov?" 

Ústa sa mi rozšírily, slzy vypadly na líce a halušky na kahanu 
z úst. Večná ich škoda! 

„Ale, Katruška, dajte mu pokoj — nebožiatku!" 

„Ale sa nenajedo), či čo!" hromžila mať. 

„Veď viete, Katrenka, aké sú deti I V cudzom dome by i čeita 
zjedly. . ." 

„Nuž ale toto je už moc!" nedala sa utíšiť mat. 

Od toho dňa som vo mlyne ani uepáchol. Mať ešte ako mať. 
Ale otec mi prikrútol, že mi „hlavu na kláte odtne," ak len jednou 
Dohou stupím do mlyna, A čo ešte, keby oboma! 

13 



i 



104 

Majster Brna pod yečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, 
čo sa v dedine robí. Ja vždy si stal pred neho a díval sa mu do 
očí. Bol chlapisko ako jedla, plecitý, že by horu pohol, zdravý ani 
orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. 
Iste od tých halušiek. Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. 
Ja som ho mal velmi rád, lebo vždy na fígle myslel Keď sa dve 
kmotry sišly a trkotaly : nezvedely, iba ked im zalupkala za chrbtom 
jeho zástera. 

„Joj, bodaj vás, majster — ako som sa nalákala!" 

Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašily. 

„A už ste vy čert konopatý!" potvrdila druhá. „Pravého kroka 
vy neurobíte!** 

A pri tom ho malý všetky ženičky rady. Každá bola rada, 
keď jej prišlo mleC, to jest vo mlyne čakať. 

Ani statok nemal pred ním pokoja, keď šiel s poIa, neraz 
zalupkal Brna zásterou a junce hybaj strečkom hore dedinou, rovno 
do stajne. 

A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa. 

„No — čože! Páči sa ti, belko?" Nahol sa ku mne a smiešne 
vykrivil tvár. Ja som mu hľadel do tváre a on v tie časy lusk — 
dal mi frčku do nosa. 

Slzy mi vypadly, ako hrachy ; ale nebol by dal za svet, že ja 
som „jeho" belko. 

No i toto sa minulo. Po Všechsvátých ma mať učesala, obliekla 
do giat a tmavého kabátka. Ja plakal ako mladucha, ked ju oblie- 
kajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva papierové 
šestáky a oddala ma pod krutovládu feruly. 

Počiatky literného umenia neboly tak ťažké, ani rechtor taký 
ukrutný, ako mi prorokovali od rokov. „Dá tebe rechtor — počkaj!" 
Tak i mňa, ako vari všetkých, odkazovali na rechtora. Udomácnil 
som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideále, ako sú halušky 
s vaječnicou. 

„Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď len na ma- 
ličkom!" Dosiahol som i to. Zvonieval som na strednom i na 
velkom, že mi nabehly na dlaniach mozole. 

„Ach, keby ja mohol byť kustošom!" Stalo sa. Zapisoval som 
svedomité tých, „čo kričali." Pravda seba som vždy vynechal, bárs 
ja som kričal najväčšmi. 

Kto zná ludskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideály 
iné. Vyššie, ťažšie. Lebo človek skladá sa vlastne zo samej cti- 
žiadosti, ktorá mu kladie vždy nové mety a nedá užívať ovocie. 
A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu, i na všetko. 

Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú 
sestru. A Žofka mala ma rada. Nič nezjedia, aby i mne nedala. 
A veru neviem, čo si ma tak oblúbila. Ja som jej vlastne otrávil 
celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som 
vraj velikánsky zapliak. Koľko ráz dostala pre mna! Ba i ja som 
ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola už dievka ako kopa, a 
nikdy ma nezavrátila. 



195 

„Čože ho nepozatínaš!" vytýkal jej otec, keď plakala, dostani'ic 
odo mna. ,,Iba raz ho zatni, veď on zmúdrie!" 

No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej ne- 
urvalej sile. Darmo je, mal ma rád, Žofe ako by bol otcimom . . . 

Keď som vychodil dedinskú školu — tu stál už predo mnou 
ciel nový, ďaleký. Farárstvo ! Maí mi ho vštepovala do srdca, až sa 
v nom ujal. Pod jaseň vypravili ma s plačom a s plnou tanistrou 
koláčmi „do škôl". . . 

Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cielu, 
ktorý mať predo mňa vztýčila! „Vždy sa, moje diefa, za Teba mo- 
dlievam," písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro Kacina. „Vždy 
sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby ti dal rozumu dobrého, 
dar Ducha Svätého ..." 

Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa 
taký, ani čo by nebol prišiel zo škôl, ale rovno so šibenice. Ideály 
a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale čižmami, na 
ktorých boly vyvalené opätky a chybovaly podoávy. Dokonalý fa- 
rár ! Všetkých som sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len 
Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý kamarát, nechcel prijať kúska 
chleba odo mňa.. Iba zavrčal, keď som sa mu sblížil a obišiel ma, 
ako choleru. 

A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovat za všetky krivdy. Keď 
som sa k nej pritieral, odstrčila ma. ;,Choď ta, ty trhan!" To bol 
môj úradný titul. 

Raz bolo spršalo, prišla velká voda. Brna vyrazil jaz a prestal 
mleť. Mladá čeliadka sme šli pod mlyn a chytali hláče, podustvy 
a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo Ondrovi 
Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja 
aký dlhý, tak som sa prestrel vo vode. Všetko sa smialo, bo nik 
ma už nemal za svojského, ale ako za cudzieho. Ja som nemohol 
ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do 
mlyna. 

Brna pracoval na jaze, majstrova bola v trhu — v izbe bol 
Martin samotný. 

Nevysmial ma, keď som mu predostrel moju žiadosť; tak ho- 
rúcu, že pri nej mohly šaty obschnúf. Doniesol svoje cajgové, za- 
múčené šaty — a ja, farár, premenil sa na mlynára. Prikladal som 
po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušily, vlastne údily: 
a čo jedna triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi 
v srdci oproti Brnovmu Martinovi. 

Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov. 

„Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem" — zastavil ma Martin. 
• Čujúc to „Jožko", zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. 
Týchto vakácií prvý raz teraz som ho počul. 

„A čo?" pýtam sa úslužne. 

„Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne," začal Martin 
a krv mu skočila do tváre. Videl som to jasne, bárs tvár bola 
múkou zanesená. 

„A akože! Len mi povedz, ako!" 



196 

^Počkaj, veď ti rozpoviem.". 

Miesto odpovedi prehŕňal sa na varštati v hoblíkoch a dlátach. 
„Vieš — vaša Žofka ma nechce," riekol na konci, šibnúc okom 
na mňa. Ja som vypTaštil naň oči, ako plánky, čakajúc, čo bade 
ďalej. Maitin sa prehrebal medzi hoblíkmi a dlátami. „A dost sa 
mám okolo nej, a — nechce ma," doložil ticho a vzdychol si* 

„Hm," pokrútil som ja v odpoveď hlavou. Lebo som nevedel, 
čo na to povedaC. 

„Keby ma chcela, ja by si ju vzal. Ale ona ma nechce, von- 
konečným koncom ..." Založil si dlane na prsia pod zásteru a 
díval sa na mňa velmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, bárs ne- 
vedel som, prečo. „Na fašangy bol tanec — nešla tancovat. Na 
priadkach nepozrela na mňa. Na Trojicu som jej kúpil srdce. 
V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je 
vonkoncom ..." Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíky. 
„I keď sa ideme stretnúť, nuž ma na strelenie obíde..." 

„Taká je to, taká ver!" pokýval som hlavou velmi rozmrzený. 
„Ale ty sa neozri — nech si tam robí, čo chce." 

„Veď ja som tiež tak, že sa neozrera: ale tuto!" Položil si 
dlaň na prse. „To ti rozkazuje 1 Ja vonkoncom nemôžem — i pro- 
boval som ..." 

Nerozumel som dokonale, čo má byt to „tuto", iba som šípil, 
že to bude čosi velikého. A opytovať som sa nemohol. Okamih 
bol pri vážny k takým otázkam. 

„Nuž vieš ty, čo urobíš?" pokračoval veselšie. „Tu je táto 
stužka.^ Dal som za ňu toliar na jánskom jarmoku. Ty ju položíš 
vašej Žofe do spevníka. Ale k pargamienam, aby ju našla 1 A potom 
mi povieš, čo ona. . ." 

Nechápal som, načo jej dáva tú stužku. Snáď aby od matere 
dostala, že ju ukradla dakde. Ale Žofe uverí, že ju neukradla. Mne 
by neuverila ... 

„A nepovedz nikomu, od koho je. Iba Žofe, ale iba na vela, 
na vela. A povieš mi, čo povie. Či hej? 

„Vezme si ju!" rozhodol som ja. 

„Naozaj?" zvolal Martin a tvár mu bola vysmiata. „Bár by si 
nezlyhal! A čo povie, dobre si zachovaj. To mi prídeš povedať!'' 

Teraz sa mi rozjasnilo, že stužku jej dáva len tak. Ja sám 
som sa neraz zavďačil tým, lebo tým, koho som mal rád. Tak ci- 
gáňovi nášmu, keď mi povedal „mladý pán", daroval som otcovu 
drevienku. Dosť sa jej uahladal, no nemohol nájsť. Tak i Martin 
chce Žošu podplatiť, aby sa ozrela oň, aby ho nekärovala, keď sa 
má s ním stretnúť. A mala veru za čo! Stužka, o akej sa Žoše 
nikda nesnívalo. Barvy ohnivá červená, žltá a belasá len tak z nej 
kričaly. Niet takej lásky v našej dedine, aby sa nedala takou stuž- 
kou priviazať. Martin sám to musel tušiť. Oči mu horely túžbou 
a nádejou. 

„A môžeš jej i na oči vyhodiť, prečo ma nechce," pokračoval 
Martin. „A príď mi povedať, čo povie..." 



Í97 



II. 



Bolo ini akosi veselšie. Vrúduejší na mňa neboli, ale aspoň 
jednomu človeku bol som užitočný, Brnovmu Martinovi. Život mi 
nebol taký prázdny. 

V nedelu sestra nemálo sa podivila, ked vo spevníku našla 
stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený ; ale za to som. strlehol, 
čo sa ide robif. 

„Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!" volala na mater do 
kuchyne. 

Mat vošla do izby a usmievala sa zo stužky na dcéni. Ver 
tak! kým som sa ja učil „rosa — rosae*, za ten čas Žoša vpratala 
sa materi do srdca. Mat otrela si dlane o zásteru a vzala stužku 
do ruky. 

„Nová, celkom nová," riekla. „A pekná veru — no! Len kde 
si ju, dievčička, vypriadla!" 

„Tuto bola, lala — tu som ju našla." 

„Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložili" 

„Ja neviem," odpovedala určite. 

„Už to ty budeš najskôr vedeť." 

„Ja veru nie. . ." 

„Ja tobôž a tam ten", ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú 
stranu, kde som ja sedel, „ten ani tak! A otec", vzdyclila si, „ten 
by ti ju ver nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša." 

„Tak nevieme, leto!" zvolala Žofa a zasmiala sa. 

„A ani nešípiš?" To sa maf opýtala šepky, presvedčiac sa, či 
ja nečujem. No ja som hladel do nemeckej čítanky, ako by mi bol 
oči do nej prišil. 

„Iba ak Ondráš Chovanovie. . ." Tu sa Žoša zajakla. Bola 
červená, ani pivonia. Tvár jej i ináč sa ligotala, lebo ju šuchla 
umastcnou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy: no teraz ako by 
bola osvietená, tak jej žiarila. 

Mat neodpovedala nič; no jej tvár dokonale prezradila, že je 
spokojná. 

Mne išlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, 
ako hovorí s ňou a so mnou ! A jej všetko po vôli 1 A iba jej žičí, 
a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že 
Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeladník. Len 
pred dvoma tjždnami vy pásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vylahal 
zemiaky, že ho rychtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u žida 
kŕmili, vy ťahal -všetky lôniky, tak že im kolesá pospadúvaly, sotva 
že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa velmi 
lahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo 
by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mat nič ne- 
povie ! Ešte sa usmeje . . . 

A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to 
všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodie- 
vala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch 
spolu chodievaly a volaly sa „chmotrička moja úprimná. ** Snáď 



l9á 

í rozóliš píjaly, ako už na oldoináš... To som ja nevedel, ako 
nevedela Žoša ani Ondľo Chovanovie. Sišli sa a sami od seba za- 
čali a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami. 

Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla^ doii stužku. Ja som sedel 
za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som 
ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala! Vlasy mávala krátke, 
že mať vždy šomrala, že „ich var myši obhrýzly,** postavu trochu 
prihrbenú, i tvár celkom bezvýrazná, barvy trochu tmavej. A teraz 
aká dievčica rúca! No šumná je, šumná. Ba kedy tá tak opeknela, 
ved včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. 
Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hla, ako ide 
izbou — ani pávica! 

Cítil som sa ponížený, opovržený pri nej. Nie div, že mať len 
ju cifruje, len ju rada vidí. 

„Ako chce," tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý 
za jeho rukávom. „Ako chce, veď i ja budem kedysi velký a tiež 
budem pyšný ..." 

Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci. Ondro Chovan 
má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mlá- 
denec I Ale čo z toho, keď neprestajne šautuje. I teraz sa roztĺska 
na obe strany, neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom, sťa 
kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí 
na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoc dosť 
sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. So- 
stúpil B lavice za ich chrbát a jedovaté dohavára Ondrovi. Tvár 
jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosCo- 
vým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tiská sa, 
mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. 
A Chovan sa rechtí, ako by bol neviem čo vyviedol. 

„Len čo sa im páči na ňom!" hútal som za otcovým rukávom. 
„Ja by ho zaraz otrovil. . ." 

Maitin Brna tiež sedel medzi mládenci, ale sadol si medzi 
mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli, ako Jana 
Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do 
dievockých lavíc. Tam na to miesto, kde sa mu pestrela stužka 
mojej sestiy. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len 
v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu 
bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel 
o nu. Dosť bolo iných! Hocktorá by bola hotová. Ved Martin bol 
šuhaj hodný, urastený. Jeho svotlo-modré šaty stály mu krásne, 
mušlienové rukávy boly nafúkané aui pytel a robily ho ešte pleci- 
tejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veliké? Len nech 
nevypúšťa z nich všakové márne reči. 

„A ty nevieš, kto ti dal tú stužku", prihovoril som sa Zoši, 
keJ si po večierni ukladala šaty. 

„A čo fa do toho?" odvetila hrdo. 

„Ja viem, od koho je. . . " 

Čušala. Iba mrdla plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Míia 
to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá. 



199 

„Teba Chovan nechce," zaťal soín ju s druhej strany. 

„Teba sa bule radif!" okríkla ma. Ako vidno, udrel som na 
citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke. 

„Ale ja viem, že nie. . ." 

„Opätky si pozri, ty — pán farári" Rozosmiala sa mi, ale 
v tom smiechu sa triasla zlosť. 

Sčervenal som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a 
začať ju biť dla starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa 
bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia, ako strach. Akýsi iný cit 
mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala. 

„Viem, viem," začal som tĺcť pravou päsťou na lavú dlaň a 
smial som sa škodoradostne. „Ten takej nechce, čo smotanu kvári. . ." 

Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme 
smotanu spolu a ona pre ďu vyhorela. Vtedy to tak bývalo. 

„Počkaj ty trhan, poviem ti materi!" pustila sa do plaču. Ja 
sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mat vchádza 
do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. „Počkaj, tá 
ti dá, čo ty skladáš na mna!" 

Ak ju mať počuje 1 Bál som sa nesmierne. 

„Neplač, Žofka, prosím tal" 

„Just budem — justík!" riekla ticho, bez plaču. Ale hneď 
začala nanovo. 

„Dám ti pány — lala, mám ich plnú knihu. . ." 

„Počkaj, čo ty budeš na mňa vymýšiati" nariekala teraz už 
plným hlasom, lebo mať už bola v izbe. 

Nebudem vypisovať, čo sa robilo. Môj chrbát na tú scénu do 
dnes nezabudol. 

„A just ju nechce!" kričal som ja, nevediac, čo robiť od zlosti. 
Pokladal som za velikú krivdu, že sa mať do hádky zamiešala a 
mŕia na krátko odbavila. „Ani stužky jej nedal, nedal, nedal..." 

„Čo ty papľuhl" pokročila ku mne mat naozaj nahnevaná. 

„Nechce, nechce!" kričal som ja. ^To jej dal Martin zo 
mlyna. . ." 

„Kto? Povedz ešte raz!" zvolala mať zvedavo. Moja reč ju 
veľmi zanímala. 

„Martin mi ju dal. Ja som ju ta vložil, do spevníka..." 

Žofa začala nariekať. Videl som, že som sa dokonale pomstil. 
Mňa bolel iba chrbát, ale ju, vidno, bolí srdce. 

„To je iba ten príčina!" štekla do mňa. Zlosť veliká -spo- 
tvorila jej tvár. I tie slzy tiekly iba od zlosti. Mne prišlo veselo 
akosi. Zasmial som sa jej. „Vidíte, vždy sa posmeškuje!" 

Mater to tiež nahnevalo, že som taký zlostný. 

„Ja teba naučím, či budeš dobrý? Budeš — budeš — budeš ?^ 
A pri každom „budeš" zdudnel môj chrbát, a hlava mi buchla 
o stenu. 

Keď odstúpila odo mňa, nevedel som, čo urobiť od jedu. 

„Budeš mlynárkou — pani majsti^ová!" 

Môj plač sa premenil v kŕčovitý smiech, pri ktorom slzy mi 
tiekly dolu tvárou. 



Mať stála, stála. Nevedela si už rady. Videl som, ako rozraýšía, 
čo už teraz robif. Roztržité pozrela na mňa a ja som cítil, že som 
zvíťazil ... 

^No neplač," tešila Žošu, neozrúc sa o mna. „Ved i mlynárstvo 
je dobrý chlieb ..." 

„Ja ho nechcem — nechcem," dupkala Žoša. „Ten smrdí 
múkou!" 

„To je hriech!" zavrátila ju mať. „Múka je dar božf. .." 

„Nechcem, nechcem!" 

Ja som šiel rovnou cestou do mlyna. Bol som rozhorčený. 
MaC ma nielen bila, no zjavne mi ukazovala nelásku. Inokedy by 
ma to bolo bolelo — týchto vakácií už nie. Srdce mi zatvrdlo, ja 
som cítil, že pásky medzi mnou a domom sa pretŕhajú. Dáky cit 
samostatnosti zkrsol vo mne, k nemu sa pripojila hrdost, že nad 
materou som zvíťazil. Veď som jasne videl, ako nahliadla, že ztra- 
tila moc nado mnou. Odo dneška dá mi ísť mojou cestou... 

Za to našiel som náhradu v Martinovi. Ľúbil som ho ako 
brata, i ctil, ako by mi bol otec. Moja detská duša naučila sa 
cítit jeho múky; ja som chápal, čo sa s ním robí. 

Ked som mu rozpovedal, čo sa u nás stalo, on neriekol nič. 
Len gamba sa mu potrhávala a tvár očervenela. Po chvíli vzdychol, 
ako by mu kameň bol srdce privalil. Videl som, že vynakladá 
všetku silu, aby ututlal svoje city. Keby nie mna, iste by sa roz- 
plakal. No zazrel môj detský, zvedavý pohľad a premohol pohnutie. 

Vybehol hore schodmi a tmolil sa okolo koša, ako by niečo 
naprával. No to nebolo naozaj. Chcel sa sprostif môjho zvedavého 
pohladu. Ked sišiel ku mne, už bol uspokojený. Akási tvrdá, pevná 
odhodlanosť sedela mu na tvári. Zamieril rovno do izby, ja za ním. 

„Tata, ja im mlynárom nebudem," riekol, stanúc si na prostred 
izby. 

Brna sedel za stolom, pred ním biblia. Pozrel do hora, ako by 
nebol počul, čo sa pred chvílou rieklo. Složil okuliare a zastrčil 
do čierneho futrála. Pretrel oči a riekol: „Už si nasypal Rozkuli?" 

„Ja nebudem mlynárom ..." 

Prnovou tvárou prelietol úsmev. No nie ten, ktorý ma tak 
vábil k nemu: dobrý, milý. Moc výsmechu sa ukrývalo za ním. 

„A čím? pýtal sa ho s tým istým úsmevom. „Vari kolomaž- 
níkom!" 

„Ja budem gazdom!" rozhodol Martin. „Ale mlynárstvo, to 
nemôžem ..." 

„Gazdom — hm, gazdom!" kýval Brna hlavou, usmievajúc sa. 
„Len kde ho máš — to gazdovstvo! Kde ho máš, rád by vedet!" 
A tu už bol celkom vážny. 

Martin by bol chcel odpovedať — no ústa sa mu skrívily a 
a hlas mu v hrdle zašiel. 

Brna pozeral nan pozorne. Vidno, že je prekvapený synovou 
rečou. Ale väčšmi ho prekvapovalo, ako sa Martin držal. 

„Ja, synku, gazdovstva nemám," riekol vážne a doložil hrdo: 
„a vyžil som bez neho. Lebo mlynárstvo je peknó remeslo a dobré. 



Kik nemôže sa obísC bez mlynára. Keby nie my, ľudia by žili, ako 
— nerozumné tvory. Jedli by zrno na sucho. A to si zachovaj, 
naše remeslo je preto dobré, že nám sa vždy urodí. Čo by bola 
na celom svete neúroda, mlynár má vždy mýto ; lebo ľudia melú a 
bez múky nemôžu byť." 

Brna hovoril s hlbokým presvedčením. A každé slovo bolp 
premyslené a precítené. Jeho dôvodom nebolo možno odolať. Martin 
stál smutný. Áno smutný bol, že tato takto ho podvracia a on ne- 
môže sa obrániť. 

„A prečo ti tak chuť odpadla od remesla?" pýtal sa Brna 
lilasom obyčajným. Už bol bezpečný, že syn sa poddal. Chcel ho 
utvrdiť ešte lepšie. „Čo sa ti na nom nepáči — há?" 

Martin ako by sa bol prebral z dákej dumy. Na tvár mu sadol 
výraz bôľu, jeho beznádejnosť stala mu pred oči. 

„Nebudem! Mlynár smrdí múkou!" riekol to hlasno, ako by 
tým chcel striasť silu otcových naučení. 

„Čo — ty papluh, čo?" 

Brna stál a jeho tvár bola taká, akej som jej ešte nevidel. 
Pokročil k synovi a chytil ho za šticu. Keď mu ju sdrmal, zuby 
mu hrkotaly ani orechy. 

„Budeš ty mne remeslo bridit? Maršl" Hodil ho do dverí, 
že div sa nevyrútily i s rámom. Maitin sa potočil, v hlave sa mu 
všetko pomiešalo — i padol k varštati. 

Stál som, ako by ma do zeme vkopal. Bolo mi tak, ako by 
sa bol našiel medzi luďmi celkom cudzími, od ktorých bočíme, 
s ktorými sa neradi púšťame do reči. Aspoň Brna bol mi takto 
ozaj cudzí. Bál som sa ho, bolo mi pri ňom nesmierne úzko. 

On tiež sa nevedel vynájsť. V tomto sotva kedy bol. Nevedel, 
čo urobiť — lebo vidno, že hnev sa usadil. Ako videl syna ležať 
na zemi, už bol iný. Nevie, čo si počať: syna ratovať, či sa nútiť 
do hnevu V Už-už by sa bol nahol nad neho — no, Martina začalo 
trhať. Plakal, vlastne reval tam na zemi, svíjajúc sa od žiaľu, jedu 
a hanby. 

„Mars nasýpať Rozkuli 1 volal naň otec. Snažil sa byť prísnym, 
ale nešlo mu, nešlo. 

Martin sa sosbieral a vytackal ako opitý do pitvora. O chvíľu 
zatíchol zvonec — znamenie, že do koša je nasypané. 

Brna sadol si za stôl, zavrel bibliu a odložil na armarku. „Ked 
ťa to pohorší, v božiu nedeľu!" V tom bolo obsažené, že banuje, 
čo sa prihodilo. Bol by nedbal nadpríasť rozhovor o dačom, no 
nevedel ako skärovať do koľaje. I okúňal sa ma, ani len nepozrel 
na mňa. 

Prišlo mi ho ľúto. Zdalo sa mi, že treba niečo povedať, ale 
nevedel som, čo. Chvíľu som postál, potom prikradol sa k dverám 
a vyšmykol som sa von ani mačka. 

Martin stál hore pri koši, ja som vybehol k nemu hore scho- 
díkmi. Neplakal už, iba oci mal červené. 

„A ťa bolí? pýtal som sa ho. 

„Ja mu tu nebudem, čo ma zabije!" odpovedal mi on. 



Vrátil som sa domov. Ale horký domí Bolo mi, ani čo by 
bol y cudzom dome. Mat sa durdila a sesta ma urážala. Nepovedala 
mi nič, ale každý pohyb, každý krok ma urážal. Videl som na nej, 
že ju teší, ako som pre ňu pochodil. Ja som sedel pri ohniska 
v kuchyni a oddal sa svojim myšlienkam. 

A tie všetky krútily sa okolo veci jedinej. Pomsta! 

V noci na sobotu som nespal. Plán bol rozmyslený. Vyňal 
som materi zpod hlavnice klúče, ktoré vždy so sebou nosievala. Ako 
zlodej vykradol som sa ponad slák za humno, kde bola naša sy- 
páreň. Otvoril som známu truhlu a pri svieci, ktorú som si zapálil, 
previedol som,' nad čím som skoro celý týždeň hútal. 

Usporiadal som všetko, aby nik nepozoroval, že tu malý prácu 
cudzie ruky. Sviecu som vyhasil, sypáreíi zamkol a ponad slák 
vkradol sa do dvora. 

Práve som šiel popod stajne, keď mi srdce tuho zabúchalo. 
Pritisol som sa ku síram, ktoré na kline visely. Pod komorným 
oblokom vidím stáť kohosi. Keby to otec! Zimomriavky mi naskocily 
na chrbát. . . Pod ovčiarňou boly rozostavené omiacky. Boly na- 
hote vene, že sa nimi budú stajne pošívaf. Prešiel som ta a po- 
stavil sa za omlacok a vytrčil hlavu. Stál som veľmi dlho, ča- 
kajúc, kedy sa tá postava pohne. Čím ďalej, väčší strach nabehoval 
na mňa. „Otec ma čaká — otec!^ 

V ruke neznámeho zapálilo sa svetlo. „Iste si fajku pripáli," 
myslel som si. Svetlo zmizlo, zakryté dlaňami. Priložil ho k ústam — 
ja zazrel tvár nie otcovu, ale Chovanovu, Ondix) Chovan stál pod 
oblokom, pripalujúc si cigaru. V obloku som spáčil tvár našej 
Zoši. . . 

„Ej keby otec vedel, dal by ti ten vohľačov!" pomyslel som si. 

Videl som síce, že otec si nebárs láme hlavu nad Žošou, spii- 
šíajúc sa vo všetkom na mater. Ale viem, že keby takto Cho- 
vaná videl, že ten by sa zariekol chodiť pod Zoši n oblôček. Veď 
som neraz počul, čo porobili otcovia s vohlačrai svojich dcér! Kým 
je dakto mládenec, rád chodí po takých chodníčkoch, ale keď je 
raz otcom, považuje to za zločin. Ja sám som bol rozhorčený nad 
tým; ani nie preto, že to bol Chovan. Čosi ma nútilo vykríknuť a 
vzbúriť celý dom. . . 

Takto som sa neopovážil ani hnúf. Chovaná by zamočil, to je 
pravda, ale najväčšmi seba. 

„Prídem zajtra!^ začul som Chovaná, keď už odstúpil od obloka. 
Bolo počuť, ako Žoša zavrela oblok. Chovan tou istou cestou, ako 
ja, prešiel na záhumnie. 

Oblôčkom som sa vtiahol do pitvora a vošmykol sa do izby. 
Čakal som, či sa dakto neohlási. Čul som len dýchanie. Kľúče som 
vložil materi pod hlavnicu a ľahol. 

Nezaspal som iba na svitaní. 



2Ôá 



III. 

Keď som sa prebudil, otca a Žofy už doma nebolo. Šli žaf. 
Ma€ si poriadila, čo bolo treba, a odišla za nimi s raňajkami. 

V takýto čas cítieval som sa vorne. Mne nikto nezavádzal a 
ja nikomu. 

Vyšiel som do dvora a prezeral ho dokonale, ako by ho nebol 
nikdy videl. Bol priestranný, keby ho otec nebol zastaval všakovými 
cieňami a cieničkarai. Ale to už bola jeho choroba. Cez zimu vždy 
si rozhútal a v jar a po jari postavil dačo vo dvore, o čom ne- 
vedel nikti, načo to bude. Otec sám to často nevedel. Tejto ná- 
ruživosti vyhla jediná strana od susedovho sadu. Ani otec nevedel, 
čo tam postaviť. Pravda ťažko by bolo dačo vyhútať; tam bolo totiž 
hnojisko. Ale aby dvor bol úplne závristý, vystavil medzí hnojiskom 
a susedovým sadom slák, jednoduchú drevenú stenu bez striešky 
s vyše na dobrého chlapa. No dvor, ako vieme, nebol celkom zá- 
vristý. Ja i Chovan prelazili sme slak velmi ľahko : medzi brvnami 
boly veliké špáry, po ktorých kráčal človek ani po schodíkoch. 

Pri sestrinej komore bola veliká cieňa, v nej kolesá, kurivo a 
palivo už viacročné. V cieni boly vozy i kolesá v pestrom nepo- 
riadku, tam zas kopa raždiny, inde kopa triesok, v kúte bol hore 
dnom vyvrátený ohromuý stok, v ktorom sa cez zimu držiavala 
sečka statku. Steny boly ovešané drabinami a všakovým riadom, 
i police boly kadečím preplnené i všaké poleuá pokladené na kli- 
noch. Bukové, dubové, jaseňové; našly sa i hrab, klen a podobné 
vzácne drevá, ktoré otec Boh vie zkadial nasnášal a na čo upotrebiť 
mieni. Možno í tie polená snášať bola uňho zábava, ako je to zá- 
bavou botanika, keď môže svoj herbár obohatiť dákou nezvyčajnou 
rastlinou. 

„Eh, či by to bolo, či by to bolol" tešil som sa v myšlienkach. 

Bežal som do mlyna uvedomiť Martina, čo sa v noci stalo. 

„A tej noci zas príde," doložil som. „Ale mu prelejeme olovo, 
počkaj len!" 

„Príde, ozaj príde ?^ zvolal Martin velmi rozjarený. „Počkaj, 
ja budem naň stríezť za humny a nabijem ho. Ja toho naučím!" 

„Nie — nie! My urobíme tak, že ho otec chytí. To bude 
lepšie — uvidíš!" 

Martinovi sa to nezdalo, „čo tvoj otec — ten ho nedolapíl 
Kým sa ten steperí s postele, kdeže Chovan už bude!" 

„Počkaj — rozpoviem ti. Ten bude vo dvore." 

„Prelazí ponad slak!" 

„Neprelazí. Špáry poupchávame mochom a zapáckame hlinou..." 

„Tak ti neprejde ani do dvora!" smial sa on. 

„Prejde. Zvonku, od záhumnia, nebudeme špáry hýbať, iba 
zdnuícá. Do dvora vojde ako nič, ale zo dvora nie. A akby chcel 
predsa preskočiť, alebo keby si nadstavil stolec: ty budeš tam 
vartovať. Zakaždým ho môžeš sotit nazad do dvora." 

„Tak už hej!" začalo sa Martinovi páčiť. „Ja, ale čo!" naraz 



žol 

ôa shackoval, „Ako sa otec dozvie, že je ten vo dvorel Ty ho var* 
budeš zobúdzať, či ja?" 

„I to bude. Vystavíme vysoký stôs dreva a ten sa srúti na 
stok — stane sa veliký hurt, otec vybehne, Ondra chytí ..." 

Martin sa rozosmial. 

„Máš dlhú, dlhú zinku?" pýtal som sa. 

„Máme — počkaj, hned ju donesiem." 

Doniesol zinku, na ktorú majstrova rozvešiavala bielizeň. 

„Ty budeš zinku držat za jeden kouec, druhým koncom pri- 
viažeme ju o stôs. Ty trhneš a polená hybaj ..." 

Bežali sme k nám a chytili sa do roboty. Slák sme upchávali 
a zapáckali hlinou. Vyhriali sme sa v tej robote a boli sme za- 
mazaní hlinou. No pred obedom sme sa omyli a Martin šiel domov. 

Mat navarila obed a v tom krútení a v náhlosti ani nezbadala, 
čo sa so slákom stalo. Ostatne našla ma za stolom s nemeckou 
čítankou. Po obede prišiel Martin. 

Probúvali sme prelazit slák, ale nemohli sme. Ten bol tedy 
hotový. 

„Vieš ty čo!" zvolal Martin velmi veselý. „Namažeme slák 
zvonku kolomažou. Vieš, ked sa bude štverať — — bude mat 
pamiatku!" 

Martin doniesol ich kolomažnicu, vyliali sme i z nasej, čo sa 
v nej našlo, a kolomažnica Martinova šla na záhumnie, kde sme ju 
pii sláku zahrabali pod zem. 

„To sa ty už nestar. Ja prídem večer sem a nakolomažím 
slák dokonale," zastrájal sa Martin. „Ked jej smrdí múka — kolo- 
maž jej bude voňať 1" doložil, zachmúriac tvár. 

Keď sme sa takto postarali, aby nám Ondro neumykol, šli sme 
pod cieňu. Zbývalo nám urobiť signál, ktorý mal otca vyburcovať 
zo sna. Stok a polená dávaly nám k tomu súci materiál. Na stok 
postavili sme dva tenké, dubové klátiky, a na ne dosku po zdlžino 
stoka. Na túto dosku naukladali sme vysoký stôs polien. No pre- 
svedčili sme sa, že táto stavba je velmi kláti vá: pri najmenšom 
náraze mohlo by sa všetko srútif, a to pred časom, ľreto sme pod 
jeden konec podložili ešte jeden klátik . . . 

„Ty — a ueubije otec aj ju?" pýtal sa ma Martin, keď sme 
už boli hotoví. 

„Ja neviem," odpovedal som. 

„Počuješ — dajme my tomu pokoj. Trafí ju ubiť, ja vonkon- 
com..." Stál predo mnou v rozpakoch. „Vieš ty čo: budem naň 
striezC za humnom, a keď sem pôjde, tak ho nabijem. To bude 
lepšie. " 

„Utečie ti, alebo ťa prevládze," ja na to. „Už nech to len tak 
bude. Veď on otec sa jej nedotkne, keď si na ňom schladí hnev. 
Ja viem, že sa jej prepečie ..." Tak iste som to nevedel. No bolo 
mi lúto zriecť sa naraz plánu, ktorý bol takrečeno už prevedený. 
„Ono by jej nezaškodilo, keby dostala," myslel som si. „Dosť som 
vytrpel od nej." 
L „Ale ak ju ubije!" trápil sa Martin. 



205 

„Ani inať by ju nedala. A náš otec sa nezastarie do Žofy. Ved 
vieš, že sa neozre o ňu." 

A to som pravdu hovoril. U nás bolo gazdovstvo delené. Pod 
rukou materinou boly kravy a Žoša, pod otcovou kone, voly a ja. 
Málo kedy sa stalo, aby otec zamiešal sa do materiných a ona do 
otcových vecí. No dlho, dlho som musel Martina prehovárať, kým 
sa uspokojil. 

Keď sa zvečerilo, prišli moji domov a našli ma zahrúženého 
v nemeckej čítanke. Otec, ako v sobotu, upratúval po dvore a ja 
tŕpol v izbe. Menovite som sa triasol, keď som ho začul, že rúba 
triesky. Keby sa tak teraz srútilo, čo sme postavili! Alebo keby sa 
tak poobzeral po cieni a našiel, čo je na stoku ! Každú chvílu som 
čakal, že otec Aojde so slovami: „A čože je to zase v tej cieni 
za výmysel!" Ale zostalo iba pri strachu. 

Navečerali sme sa. Otec si sadol na komorný prah a pozerajúc 
do ohiía kúril zapekačku, čo som mu ja zapiekol. Mat sa kutila 
po dome, upratúvajúc a dudajúc si pieseň : „Dokonavše ten týden..." 
Sestra umývala riad a zabila pritom širanicu, kde sa držiavalo mlieko. 

„Čo ti je, dievčička — taká nemotorná!" hrešila ju maf, ale 
iba očistom. Ej, ja by už bol dostal! 

A aká bola premenená ! NetrpelivosC, rozorvauost hľadela z kaž- 
dého pohybu. Nehladela na nikoho, i keď sa jej prihovorili — oni 
o voze a ona o koze. Ja, hľadiac takto na ňu, som si len myslel: 
„Ach, či si švarná!" A bolo mi ľúto, že sa neozre o mňa, že sme 
si ako cudzí. Čosi ma vábilo k nej, aby ju oblapil, ako ona, kým 
som bol malý, a vybozkávaval, vybozkával. Ale ona ma hneď schla- 
dila, keď som jej prišiel do cesty, obkríknuc ma: „Nezavádzaj — 
sadni dakde!" 

Otec vytriasol popol zo zapekačky, zažíval a riekol: „Poďme 
spaf!" Dlho som čul, ako sa pri stole pološeptom modlí a vzdychá. 

Ja som zostal pri ohnisku, kým plameň nevyhasol. Sestra už 
bola v komore a spustila na dvere zatvor zdnuká. Šla spat. 

Vyšiel som na dvor. Maf práve zatvárala dvere na istajni. 
Ja som obzeral oblohu, ktorá bola zatiahnutá chmárami. Ani jedna 
hviezdka sa neukazovala. 

„Čo sa nepoberáš!" riekla mi maf. „Zas budeš vylihovať do 
tretieho zvonenia!" 

„Veď ja už idem — zamknem pitvor, nebojte sa." 

„Ale abys" zas nezabudol!" 

„Veď!" odpovedal som. „Zas — zas! kedyže som zabudol!" 
odvrával som jej, ale len v duchu. 

Sotva vošla do pitvora, už som bol pri sláku. 

„Tu si?" volám na Martina. 

„Tu." 

V tom ma udrelo čosi po chrbáte. 2^chytím to rukou: bol to 
uzol z mlynárkinej zinky. 

„Dobre uviaž!" kázal mi Martin. 

„A ty nepotrhui prvej, iba keď..." 

„Len ma ty neuč!" 



206 

„k kolomaž?" 

„Všetko je — len chod a podviaž dobre!" 

Držiac konec zinky vošiel som pod cieňii a priviazal som 
zinku o dosku. Zamkol som pitvor a o chvíľu som už ležal. 

Ach, noc je nekonečná, keď nechce sen na oči sadnúf! A 
k tomu strach, pochyba, obavy, neistota... V tej tme, jediné, čo 
ma bavilo, bolo chrápanie otcovo. Nebolo jednotvárne. Tu mocnelo, 
tu slablo. Tu jedným fahom, zas trhano, sfa by ho dakto šepkal. 
Tu ako hučanie včiel, zas ako krochkanie. Tu ako keď koleso 
píska, zas ako keď dakto umiera. Bolo mi dusno. Vlasy mi prí- 
liply na sluchy, znoj stekal na hlavnicu. Tu mi stala pred oči 
ohnivá gula, zavrtela sa, tancovala, dvíhala sa a padala. Tu sa 
rozrastá, zase spľaskýňa. Rastie na nej stopka — rastie, rastie. . . 
To sú galúuy. A predsa je to stužka! Áno, tá istá, čo som Zoši 
od Martina doniesol. Ale dlhá — dlhá. — Bnmstl Gula sa roz- 
trhla, ja sa strhol. 

„Zlodeji, ňano, zbojníci!" skríkol som, zaraz sa spamätuúc. 

„Ký to čert máta!" ozval sa otec, sadnúc si na posteli. „Čosi 
zhurtovalo." 

Načúvali sme chvílu. 

„Nebodaj sliepka padla s pántu," ohlásila sa mat. 

„Ale kde ti sliepka! To bol hurt!" A otec vyšiel na dvor. 

Ja za ním. O slák čosi búchalo. „To nás Martíu vábi," myslel 
som si. 

„Čože je?" kríkol otec. Nastalo ticho. „Veď tam čosi búcha, 
pod slákom!" obrátil sa ku mne. 

„Tam kdesi, ale keď je tma!" 

„Idem po lampáš — stoj tu, chlapče, a krič, akby dačo 
bolo..." 

Pod ovčiarňou zošuchotaly oralacky, videl som tmavú postavu 
bežaf ku sláku. 

„ŇaĎo, hybajte, tu je!^ kričal som, ako by ma na nože bral. 

Tu ma chytil ktosi od chrbta za golier. Hrozne som sa pre- 
lakol. 

„Čuš — nekrič!" tíšil ma hlas Žošin. Z obloka bola nachýlená 
a držala ma. 

„Ňaňo!" kričal som plným hlasom. 

„Jožko — Jožíčko, prosím fa!" horúca dlaň Zelinami zakryla 
nos a ústa. 

Ja som sa jej vy mykol a hybaj k sláku. Tam sa drapcoval 
ktosi na hor, ale zakaždým odpadol. 

Pod stenou sa ukázal lampáš. Postava sa učupila a štvor- 
nožky zmizla kamsi. Stál som a načúval. Pod ovčiarňou zošuchotala 
slama. Hodil som sa ta. 

„Ňaňo, tu je! Držím ho za krpec!" 

V tom ma čosi čapilo po tvári. Pred očima mi bolo, ako by 
horel bengálsky oheň. Iskričky ohnivé mi tancovaly. Keď som sa 
-v steperil so zeme a šuchol si tvár, vlhká teplota mi zahiiala dlaň. 

^\ ;,Môj nos!" reval som. „Odrazil mi nos!'* 



207 

Ked som j rehliadol, videl som otca, že klačí kornnsi na prsiach. 

„Zasvieť, ký je to čert!** rozkázal mi. 

Svetlo lampáša padlo na Ghovanovu tvár. 

„Čože tu hladáš — ha? Pod ty do izby, pod!" A otec chytil 
ho za dlhú, pevnú šticu. „Pod, ved sa ía ja spýtam, čo hladás tu 
v čertovej materi!" 

„Ach, strýku, nerobte mi toto. Ved ja som neprišiel krasí,** 
prosil Ondráš ticho, ale vrúcne. „Ja len toto... Ach, nožička 
moja drahá. . ." 

Otec ho voviedol do izby. 

„Čože duluješ po cudzích dvoroch, čo tu hladáš — strela ti 
v pečeni!" A triasol ho za šticu. 

„Ach, strýku môj drahý! Nerobte! Ved viete, že som nie 
zlodej. Vať ste ma v sypárni napopáckali, či som vám dačo ukradol ?" 

„Čidali, žes' tu čertov lapal! No povedz, čo tu hladáš, povedz!" 

„Ja-ja som prišiel na ved viete, ako mládenci, kde 

majú dievku !" Povedal to skoro s plačom. Ja som sa škodoradostne 
rozrehotal. 

„Čuš, pačrev!" zatal ma otec, pozrúc prísne na mna. Naraz 
ma pritiahol k lampášu. „Ved si ty zakrvavený, ani mäsiar!** 

„Ked ma ten kopol!" 

„Ale tento?" A na tvár Ondrášovu dopadla ruka otcova. „Ale 
ten?" zúril otec. „Ved je ten nie hoden, aby môjmu diefafu vody 
podal!" 

Toto slovo otcovo mi nahradilo všetku bolesť i všetko, čo som 
týchto vakácií vytrpel. „Predsa ma len rád!" jasal som a bol by 
sa mu hodil k nohám, vybozkával ruky, keby on také veci nedržal 
aa hrozne smiešne. 

Ondro by bol dostal viac, nech nepríde mat Ale tá postavila 
lampu na stôl a riekla: „Pre Boha, čo robíš za div, starý! Ale 
chceš na šibenici odvisnúí? Ale sa ty bojíš Pána Boha — v božiu 
nedelu takto ..." 

„Čo tu hľadá? Ved je to smelosť, do cudzieho dvora!" 

„Nevieš, že i druhí takto chodia?" krotila ho maf. »Ved on 
len šiel, ako druhí.. ." 

Za materiný^ra chrbtom ozval sa plač žalostný. Otec pozrel v tú 
stranu a videl Žošu. Bola v krátkej tlačenici a mala cez plecia 
prehodenú šatku. 

„Ale tento? chytil ho otec za plece. A poneváč sa trochu po- 
odstúpil, svetlo lampy padlo na Ondra. Nik by v nom nehľadal 
toho roztopašníka. Stál pokorne, ani ovečka. Pravda nie biela: 
ruky, košeľa, tvár — vôbec všetko bolo zakolomažené. „Ved to 
akýsi kolomažník!" rozosmial sa otec a ja za ním. „No a teraz sa 
poberaj. Noc má svoju moc! Aby ta ešte raz nedolapil, lebo živý 
nevýndeš!" 

Mat a Žoša vyprevadily ho na ulicu a zavrely dvere. 

Políhali sme si, a teraz už som zaspal. 

V nedeľu otec vstával iba na druhé zvonenie. 



208 

obzrel si ruky. „No i ja som samá kolomaž! Kde len bolo pri 
kolomaži ! " 

„Ba či ti bolo treba takú sodomu robiť I" začala maf. Vedela, 
že teraz každé jej slovo uváži, preto začala hiied za rána mu do- 
hovárať. „Ani čo by bol sto zbojníkov zlapal!" 

(D o k o n č e ni e.) 



O Vílach a Vodných mužoch v BošáckeJ doline. 

Podáva J, L, Holuby. 

Ačkolvek už v VIII. ročn. Pohľadov na str. 32. v krátkosti som 
spomenul, že. ľudu Bošáckej doliny na rozličných miestach Víly ^ sa 
zjavujú, ba že istého Podhradana pred nedávnymi rokami rozkrútily 
v tanci na márne zdrapy, a že si ľud náš povstanie Víl tak pred- 
stavuje, jako by sľúbenice medzi ohláškami pred sobášom zomrelé 
a so sľúbenci nesmierené vo Víly sa premenily : predsa nebude zby- 
točné, keď ešte raz o tunajších Vílach prehovorím a pri tej príleži- 
tosti spomeniem aj Vodných mužov. 

Vily sa považujú za bytnosti ženské, mladé, pekné, ale ľudom 
nebezpečné, lebo vábia spevom, výskaním a húkaním, jak vo dne, 
tak zvlášte v noci, a koho do tanca scliytia, tak dlho sa s ním vrtia, 
zakial ho na samé kusy, alebo aspoň v páse neroztočia. Že by 
dievky alebo ženy Vílami boly bývalý roztočené, o tom neslýchal 
som; ale že Víly aj ženám škodit môžu, toho dôkazy niže uvediem. 
Najnebezpečnejšie sú mužom, obzvlášte, jako sa to samo sebou 
rozumie, mladým. Ked som sa raz jednoho starého muža dopytoval : 
kde sa, dľa udania, Víly najčastejšie zjavujú? menoval mi viac 
miest i tu na doline, i na vrchoch, i na svahoch do dolín spada- 
júcich, a hovoril, že jaknáhle sa jar otvorí, počuf každý večer „na 
Hájoch", „v Stráži", „pod Lysicami" a na mnohých iných miestach 
Víly húkat a spievať; a toto mi rozprával s taícým výrazom tváre 
a takým tónom, jako by sa tomu divil, že som ja, ač v tomto kraji 
už vyše 30 rokov bývam, ešte nikdy nepočul Víly spievať, a na 
tak všeobecne známu vec sa dopytujem. 

O Jure otvára sa jar, čo pri pálení jurských ohňov večer 

23. apríla v Bošáckej doline zhusta vyspevované piesne označujú 

aj „otváraním sa poľa^, „otváraním sa zeme" a „príchodom leta*, 

na príklad: 

Svätý Juríčko! 

Otvor políčko. 

Kde môj milý pôjde orať 

Zajtra ránečko . . . 

Svätý Jur volá: 
Zem sa otvára . , . 



') V Bošáckej doline lud vyslovuje Vila — krátko. 



209 

Svätý Jur ide, 
Leto nám nese; 
Leto, leto nám, 
Poctivým pannám . . . 

V taký čas tedy počínajú sa ludu aj Víly zjavovaf, jako by aj 
ony bývalý cez zimu pod zamrzlou kôroq zeme zatvorené, a až na 
jar, keď sa zem otvára, vysvobodené. Aspoň nepočul som nikdy tu 
u nás, že by sa Víly v zime zjavovaly a svoje vírivé tance a spevy 
prevádzaly. 

Grécke Sirény, krásne panny s vtáčími krýdiami, ale aj s ostrými 
pazúrarai, ktoré lúbezným spevom vábily plavcov a svábených po- 
žraly, tak že na ostrove Sireaúsai kvetnatá lúka celá bola posiata 
bielymi kosťami roztrhaných ludí, — upomínajú na slovenské Víly 
spevom a nebezpečuosCou svojou luďom. Slovák nemá však okrýdiené 
a driapami ozbrojené Víly; jemu sú nebezpečné len tancom, lebo 
koho schytia, dajú sa s ním do divého točivého tanca tak dlho, 
zakia! ho nerozkrútia. Len tak je možno zachrániť sa pred Vílami, 
keď si človek každý kus rúcha na ruby oblečie, alebo keď pri sebe 
nosí ;, biele neto". Dosial neviem, ktorú to rastlinu „netom** menujú. 

Kedykoľvek je reč o zjavení sa Víl, vždy ich je viac spolu; 
že by kto bol jednu samotnú videl tancovať, o tom neslýchal som. 
Opisujú sa v bielom, riasnatom, dlhom rúchu, s dlhými, volno 
splývajúcimi vlasami. Výskanie, chechtanie a húkanie Víl dalo by 
sa snadno vysvetliť spevom kuvičím a sovím húkaním; ba dakedy 
aj kočky zanôtia si v noci takú melódiu, jako by to boly paäkálne 
ľudské hlasy, alebo nariekanie malých detí. Len nedávno uastraäily 
v mojej komoro koncertujúce kočky moju slúžku, ktorej sa zdalo, 
jako by z toho kocacieho tutti a forte vyznievalo úzkostlivé „An-nál" 
Na moju otázku: prečo ten rákoš metlou nerozohnala? odpovedala 
mi, že sa bála; lebo vraj keby to boly bývalý v kočky premenené 
bosorky, boly by ju nemilosrdne dodriapaly alebo aj zmámily. Keď 
si dakde v blízkosti cintera v noci kočka takú erotickú nôtu za- 
tiahne solOy to sa poverčivým luďom zdá byt plačom pochovaných 
nedokršteniec, t. j. detí bez krstu zomrelých. Keď tedy mravčanie 
kočiek k takým poverám zavdáva príčinu, mohol aj neborák kuvik 
svojím nie veľmi melodickým spevom zavdať príčinu k poverám 
o výskaní a húkaní Víl. 

Znal som kopaničiara, o ktorom mi rozprávali, že ho raz Víly 
nahánaly dolu Budisovou. Videl ich zvŕtať sa a počul ich výskať, 
a chtiac ich poškádliť, posmešne sa im ohlásil. Ale Víly to nebraly 
za žart: rozsrdené pustily sa s velikou rýchlosťou za ním sme- 
rom k dedine, a len-len čo ho za pačesy nepochytily. V tom kohút 
zaspieval a Víly sa ztratily. Môjho kopaničiara počiatočný prílišný 
kuráž našiel si však tade cestu, kade si ju na velikú ostudu strach 
robieva. Jeho vdova a deti by na to aj dnes prísahaly, že je to 
pravda, lebo že boly doma, keď ten naháňaný jako bez duše vrazil 
do izby, a potom ho ledva prebraly a — očistily. 

Ešte žijúca, veľmi poverčivá a v predošlých rokoch veľmi mnoho 

U 



210 

S ľúbostnými čary a zvaiy sa zanášavšia babka mi rozprávala: že 
idúc do kopaníc cez pravé poludnie k známym na návštevu, videla 
zretelne, jako sa Víly krútily, a riekla: „Ach, jako sa tie bosorky 
vrtia!" Ani to dobre nevypovedala, už sa dostala do toho víru, nič 
nevidela, len húkanie počula, a so všetkých strán ju čosi oflinko- 
valo, tak že zostala jako bez seba, a keď sa spamätala, nebolo po 
Vílach ani slychu, ani stopy. Táto babička patrne konfunduje Víly 
s bosorkami, a krútňavu vetrov drží za vrtenie sa Víl. — Podobnú 
fabulu rozprával mi asi 60-ročný Štefan M. z Podhradia, že keď 
jako chasník pod Hradiskami pri JBašte pásol ovce, počul z neďalekej 
hôrky húkanie a výskanie, a sotva obrátil sa v tú stranu, čosi, 
jako biely stĺp, valilo sa cez kroviny na vršek Baštu, on sa na- 
lákal, rozbehané ovce odbehol a utekal kade ľahšie domov, kde od 
ľaku a unavenia ani hovorit nemohol, a až keď si oddýchol, riekol 
otcovi, že ho Víly nahánaly. I tu tedy vír vetrov, stĺp prachu so 
sebou unášajúci a cez kroviny lomoziaci, prestrašenému chlapcovi 
priviedol Víly na pamäť. 

Často sa stáva, že človek zamyslený alebo opojným nápojom 
omámený aj po známej ceste poblúdi nielen v noci, ale aj vo dne, 
O takom sa hovorí, že ho povodilo, a takéto povodenie pripisuje 
sa dakedy Vílam. Znám človeka triezveho, k intelligencii sa počitu- 
júceho, ktorého, dľa udania, na skalnatom vŕšku medzi Beckovom 
a Kálnicou vo dne povodilo, tak že miesto, aby sa bol chodníkom 
ubieral, dostal sa do hlbokej výmoli, z ktorej len horko-fažko celý 
dodriapaný sa vyhrabal. O tom mieste sa hovorí, že tam i na po- 
ludnie „vodieva" ľudí. Na tom, nízkou trávičkou a krovinami po- 
rastenom vŕšku, vyčnievajú všade väčšie-menšie vápenné skaly, jako 
rozlezené ovce, a že sa chodníčky krížom-krážom prepletajú po- 
medzi tie skaly, ľahko prihodí sa aj triezvemu, že aj vo dne, keď 
je hmla, poblúdif môže. Minulej jaseni šiel ku mne na návštevu 
ktosi, neznajúci cesty od Štvrtku z Považia do Podhradia. V Štvrtku 
ho upravili cestou na Haluzice, ale on, miesto toho, aby pri ústí 
haluzickej výmoli bol prešiel krížom cez plytkú tam výmoľu na 
cestu, že videl vychodené koľaje hore výmolou, pustil sa tým sme- 
rom, až sa dostal do úzkej, strmými skalami ohraničenej skuliny, 
a ač ženy shora naňho kričaly, aby sa vrátil, pri samom vodopáde 
sa predsa jakosi na cestu v}Tedikal zamazaný, jako by bol na tehly 
blato miesil. O krátky čas jedna z tých žien bola u rana a rozprá- 
vala mi, že v haluzickom jarku jakéhosi pána „povodilo". Neraz sa 
mňa pýtali moji farníci, že či sa nebojím tak samotný po horách 
chodiť? Prečo, reku. Nuž, že ma povodí. Veď ma, reku, ani v hu- 
stej hore slnko nepustí, a po tme nechodievam nikam. A že ma 
ešte nikdy nepovodilo, to zdá sa byt mnohým divné; ale dobre- 
prajúci mi predsa dávali výstrahu, lebo že aj N. N. len sa vy- 
smieval, keď počul reči o povedení, a predsa ho raz špatné po- 
vodilo, keď šiel večer z Považia domov a dostal sa o polnoci miesto 
do dediny, pod Lopeuík na kopanice. Veď to, reku, z hostiny idú- 
cich ľahko povodí; ja na hostiny nechodievam, a na mojich zelinár- 
skych potulkách po horách a chrastinách, že som už starý vrabec, 



211 

Víly nň dajú pokoj. Povodenia sa nebojím, ale mám sa na pozore 
pred divými sviniami, aby mi tie pulidery nedostrihaly. 

Vily sú aj šestínedieľkam nebezpečné. Zakial rodička nebola 
pri úvode, nesmie zpod odklapu strechy vykročiť, lebo by ju Víly 
schytily, a kto zná kam zavliekly. Pred dakolko rokami našli jednu 
ešte neuvádzanú kútnicu zpoza Váhu bez seba ležal na mnešickom 
moste, lebo bola na tretí den po pôrode vykročila z domu, a tam 
ju Víly schytily a za Váh odvliekly. Žena, ktoťá mi to rozprávala, 
božila sa, že je to pravda. Mohlo sa to celkom prirodzene staf, 
lebo tá kútnica mohla v puerperálnej mánii utiecd z domu, a keď 
na Víly verila, zvalila viuu svojho úteku na ne. 

Zakial kútnica z úvodu — jaký mávajú v tomto kraji po dvoch 
alebo troch týždňoch po pôrode — domov sa nevráti, nesmie svoje 
duchny a postelnc plachty vonku na dvore vysúšat, lebo by sa po 
nich Víly pogúlaly, a kútnicu by chodila Morena gniaviť. Tejto po- 
very zdravé jadro je : že je neslušné a nesvedčné verejne, na otvo- 
renom dvore, vysúšať zanečistené duchny a bielizeň, a to tým viac, 
že, jako o tom vedomosť mám, takou nečistotou rozličné čary sa 
prevádzaly a prevádzajú dosial. I povera, že Víly schytia a odvlečú 
kútnicu ešte neuvádzanú, jaknáhle vykročí zpod odklapu domu, je 
mystérium, a znamená toTko: aby si rodička pozor dala na seba a 
šanovala sa, lebo ,,druhé kúty horšie sú, než prvé**. Mnohá chu- 
dobná rodička to už životom, alebo aspoň fažkou nemocou zaplatila, 
že skoro po pôrode opustila lóže („kúty**) a prácou si zaškodila. 

Ján J. z Bošáce mi rozprával, že keď s kamarátom na Grúni 
voly pásol a v noci pri vatre sa zohrieval, ozvaly sa s protivnej 
strany doliny Víly, výskajúce „Ihuhúl*' Kamarát jeho sa im po- 
smieval a /avýsknul tiež. V tom zalomozíly im stromy za chrbtom, 
a z toho lomozu bolo počuC chechtanie a výskanie Víl. Šuhajom 
spadlo srdce za sáru, ale obišli s púhym strachom. 

Juro U. z Bošáce pásol v kopaniciach na Hajdarových voly, 
kde cez pravé poludnie počul Víly húkať; on ohlásil sa im, Víly 
sa pustily po ňom, tak že sa len s ťažkou núdzou zachránil útekom 
do najbližšej chalupy. I dolu Budišovou videli ludia Víly tancovať, 
ktoré hrozily prstom. 

Spomínali mi istého Bošáčana, ktorého Víly schytily do tanca 
pri bošáckom kostole Musel sa im sobliect, a len meštek s pe- 
niazmi nechal si viseť na krku. Keď chytily ho do tanca, spie- 
valy mu: 

Točia sa Vily 

Okolo Slivy; 

£j, pane kmotre ešte 

Na ruby meštek! 

Na veliké jeho šťastie zaspieval v blízkom dome kohút, a Víly sa 
ztratily. Iná versia zase hovorí, že istý kopaničiar chcel sa pred 
Vílami zabezpečiť, a všetky šaty na ruby si poobliekal, len peňažný 
meštek si nechal neprevrátený. Víly ho chytily a so spevom 

14* 



212 

Pane kmotre ešte 
Na ruby meštekl 

toeily ho v tanci, až i toho kohútí spev osvobodil. — Nebohý starý 
Juro Ch. počul vraj, ked v noci strážil ua zelnici kapustu, spievaf 
Yíly, i tú pieseň si zapamätal; ale mi jej obsah teraz nikto ne- 
vedel povedať. 

Jako známo, vídaf na plachtách úvodniciach krásne povyšíva- 
ných kohútov. Také vyšívané plachty teraz tu nerobievajú, ale ešte 
kde-tu najdú sa sŕaré. Keď povážime, že Víly ua kohútí spev sa 
ztratia a viac nad človekom moci nemajú, potom pochopíme, prečo 
za starodávna práve kohútov vyšívali na tie plachty; iste že na 
magickú ochranu pred Vílami, bosorkami a jakýmikoľvek čarami. 

Myslím, že aj Biele panny, o ktorých sa hovorí, že cez leto po 
nociach v humnách spievavajú, len Víly byť môžu. 

Spomínajú sa aj Vodné panny, ktoré zdržujú sa pri potokoch 
a spevom uspávajú poslucháčov. Či komu ubližujú? o tom nedo- 
vedel som sa ničoho. 

Za to o Vodných muSoch, ktorých tu zriedka zovú Hastrmanom 
(patrne spotvorene z nemeckého Wassermann), rozpráva sa mnoho. 
Vodný muž zdržuje sa vo vodách, ale vychádza aj medzi ludí, ba 
chodieva aj na trhy a na jarmoky do Nového Mesta, a rúchom i vý- 
zorom nelíši sa od iných ludí ; len po tom poznal ho, že mu vždy, 
a čo by jak jasno a horúco bolo, z lavého ki*ýdla haleny alebo 
kabáta voda oteká. Vyše Podhradia na „Sbehovej" pristavuje Vodný 
muž kopaničiarov, v noci domov idúcich. Nebohého Frahu z Grúňa 
(ktorého som dobre znal) pochytil vraj vyše dediny pri mlyne 
Bánovčeku Vodný muž a pasoval sa s ním, halenu mu strhol a 
stiahol ho so sebou do hlbokého potoka, kde sa po vode hvúžali, 
len tak to člapotalol Až keď sa kopaničiarovi aj kapsa odtrhla, 
jakosi sa vysvobodil z objatia Vodného muža a dobehol domov celý 
umáčaný, bez haleny a bez kapsy. 

Mnohí ľudia mi hovorili, že niže môjho bytu na stave počut 
v noci silné čľapotanie vo vode, a miesta toho sa boja, lebo že ta 
chodieva Vodný muž. Dakedy zablúdia ta z Považia divé kačice, a 
ked sa vo vode perú, bojazlivým ludom hned strašidlo uvedú na 
pamäf. 

Dla povesti pochytil Vodný muž ženu za jazyk, keď, priľahnúc 
k studničke, z nej vodu pila, a nepustil ju prv, zakial mu nesľúbila, 
čo v sebe nosí. Aby sa osvobodila, sľúbila. Potom narodil sa jej 
syn, a ten, keď vyi*ástol, zatopil sa. Iné podanie ináče to rozpráva. 

Z týchto, ovšem že len zlomkovitých zpráv o Vílach a Vodných 
mužoch, s určitostou možno zatvárať, že aj pohanskí predkovia tu- 
najšieho ľudu predstavovali si hory, lesy, polia a vody rozličnými 
nadľudskými bytnostami obydlené ; a je to veľmi pamätihodné, že 
ešte po celom tisícročí zachovalo sa toľko zbytkov pohanských 
u ľudu. Parom ešte vždy metá strely, Víly vždy ešte spievajú a 
tancujú, Vodní muži po vodách sa brodia, Škriatok nosí poklady a 
peniaze, Svetlonosi, v plamienky premenené duše zlodejských ľudí, 



ktorí za živa medze prenášavali, vždy ešte po močarinách blúdia, 
Morena delom životné sily vyssáva a spiacich gniavi, a Smrť zo- 
sobnená sa zjavuje. Ktorá žena večer ručník s hlavy si nedbalo 
shodí, bez toho, aby uzol rozviazala: do toho ručnikasajej nanosí 
Smrt. I táto povera má jadro zdravé: aby ženy neshadzovaly so 
seba nedbalo rúcho, ale ho poriadne odkladaly, lebo nedbalost a 
nečistota je hotová smrt pre ženu a jej domácnosĹ 

Dopodrobna vypisovať, kde, komu, kedy a jako sa ukázaly Víly? 
kde, kto videl Vodného muža, a čo o ňom počul, — bolo by pri- 
zdihavé ; vybral som tedy len to, čo sa mi zdalo, že dostačí na do- 
kázanie, že ľud nás, od tisícročia krestanský, ešte vždy o jestvo- 
vaní týchto bytností nepochybuje, ale o nich rozpráva, ich sa bojí 
a pred nimi ochranné prostriedky, zase len v čaroch, hladá. 



••«• 



Sňažky. 

Jrlra! jako zkvitly drobné sňažky krajom lesa, 
na útlych stonkoch kalíšťočky skromných vniadl 
Ač Vesna strojná hravým letom sbližuje sa, 
preds' ešte vôkol nich zem kryje sňah a lad, 

že sotva znať ich zpopod zimy prikrývadla — 
jak chvejú sa, keď dotkne sa ich slnka svit 
Ver' nimi iste túžba velmi mocná zvládla, 
že k životu sa odhodlaly preboriť! 

Mňa kvietok sňažky vždycky púta v zadumanie 
a snivým smerom vábi mojej mysle tok. 
»To srdce moje« — vše mi pritom myslou tanie — 
»tak žije, ako tento kvetný kališfok.<( 

To srdce moje: sudby chladom schvelá sňažka. 
Ač hrubou vrstvou sadla nad nim inovať, 
preds' prebilo sa citom ku životu — zfažka, 
preds' podarilo sa mu kvety zachovať! — 

Mne suďba neľútostná dlátom chladným vryla 
veľkého utrpenia znamä v bladú tvár, 
mňa plačom uspávala, bôľom vypestila, 
v slz fáťol zahnila môjho blaha žiar 

Však výkvet mojej sňažky, hravý tónik piesne, 
preds' preboril tú sucíby mraznú, chladnú pláň: 
to znamä bôľu, slzy, snivej duše tiesne 
mne zmenily sa v šťastia mocný talisman! 

LudmUa Púétjavorinská, 



m 



Jak zkvitly! . . . 

Jak zkvitly moje sny a ideále! 
Ked predtým v duši túženie a smútok, 
dnes zakvitnutý každý srdca kútok — 
sfa blažená bych bola neskonalé! 

Ked predtým ťažké poryvy a žiale, 
dnes, sťa by žitia tkol sa čarný prútok, 
strún srdca každý jemný, tajný skrutok 
mi zvučí jará piesňou, stále, stále . . . 

Však jedna struna, keď aj iné zvučia, 
preds' nezavznieva v mojom šťastí mladom: 
slasi! zabudla ju pojať do náručia. 

Tú neprebudia duše snivé plesy; 

veď ovinul ju osud večným chladom 

O, kde si, Vesna, čarná víla! kde si?! 

Ľudmila Patj^avorinská, 



Moja lipka. 

iíuď pozdravená na stokráť, 
ty lipka strojná v dvore milom, 
kde prekonal ja milú' trať 
liet detských v snení ušlachtilom, 
trať, ktorej viac sa netkne krok, 
bárs pukalo by srdce túžbou — 
vždy ďalej rve ma každý rok 
so sladkou rozpomienok súžbou. 

Nuž dobre tak; chcem smelo vpred 

po rôznych kráčať cestách žitia, 

spomienok v srdci amulet, 

čo časy snáď mi neuchytia. 

No neraz zpät sa ohliadam, 

bo duša káže, srdce žiada, 

a pokým dumu nadpriadam: 

Ó, zdravstvuj — volám — lipka mladá! 

Nech kto chce lýry svojej zvuk 
posváti pyšnej, štíhlej palme, — 
nech kto chce chváli dub i buk, 
i jedlicu bárs, v skvostnom žalme, — 



nb 



Libana cedru vinšujem 

hymn slávy: no ja z hĺbky duše 

si lipku rúbim, celujem, 

1 spievam o nej prostoduše! 

Mne milá lipka, svätý strom 

stariny našej dávnej, slávnej ; 

mne milo vonným pod šiatrom 

čuť bzukot včelky neúnavnej, 

ked kradmo siaha v kvietkov slad 

— bárs vetev v zákaz vánkom šumí — ; 

tam vlny srdca tichnu v hlad 

a ožívajú, rastú dumy. 

Ja ospievať by lipku rád, 
prizdobiť jako matka dieťa, 
no ťažko, — inu v cudzí sad 
zabočím natrhať si kvieťa — 
Nuž lipku vzácnou robí nám, 
jak pamäť čias, čo slávou zvonia, 
tak — jak od pevca ponímam — 
jej zeleň, vôňa, slasť i tôňa. 

Jej zeleň vraj je potrebná 

pre smútkom zašlé oko naše, 

a vôňa jej, ked netrebná 

zlosť kazí vozduch, neriad páše; 

i slasťou hovie milý strom 

vždy našim mladým rojom 

a tôňa gladiátorom, 

ztúžívšim v bojoch za pokojom. — 

I nečudo : prirástol mne 
ku srdcu strômok milý 
a oči vše sa kúzelné 
v korunku strojnú vpily. 
Mne zavždy srdcom zhmýri bôI, 
ked jaseň krutá kmáše, holí, 
na lipku však keď zdvihne kôl, 
ó, sto ráz väčšmi v srdci bolí. 

No medzi nimi mnohými 
zvlášť jedna lipka mi je milá, 
na prestol medzi inými 
ju láska moja postavila. 
Snáď riekneš : brachu, prehovor : 
čo viaže tebaže s lipicou? — 
Po prvé: milý známy dvor, 
po druhé: je mi — rovesnicou. 



Hej, rovesnicou, neinak. 

Nuž: nebolo to včera, vlani, 

od tých čias neraz »tikitak« 

hodiny siply; maľovaný 

zjav Vesny jagal prírodou: 

tu dômkom zavznel nárek jemný — 

— no, privátna vec — : náhodou 
ja kvílil, škorec drobný, temný. 

A v tenže čas, snád v tenže deň 

— zárukou prameň vier/ hodný — 
lipôčka — (útly ešte peň: 

týk sekiruje závan škodný) — 
sa vonku zazelenala, 
na mieste tom skôr nevídaná, 
1 pozdrav v okno vsielala 
vetievka, vánkom kolimbaná. 

Ja rástol, lipka podobne, 

bo časy išly nevozvratno. 

Odkedy známy význam mne 

tej lipky, riecť mi ťažko, matno, — 

dosť znať: raz láska rodinná 

— ked priznávať sa svetu, sebe 
syn počal — ho upomína: 

Hľa, chlapče, lipka, v počesť — tebe. 

Snád zprvu vec tú pramálo 
som rozväzoval, — neskôr zaši 
s reservou chlapa brávalo 
tie o počešti padlé hlasy — 
dumalo: sotva, kdeby aj — ? — 
to láska milých šiali hejska, 
a lipka bude, nebodaj, 
ver hej, cyrillo-metodejská. 

No akokoľvek, vzrastali 
sme spolu s lipkou v dobrej shode, 
jak vták vo vzdušnom kryštáli, 
jak rybky v bystrej, čistej vode. 
Cím dalej, s väčšou hľadieval 
som láskou, chlúbou strom na strojný, 
sa v blízku jeho bavieval 
i trávil v celku vek spokojný. 

A časy šly. — I konečne 
čas priblížil sa rozlúčenia, 
bo pani Temis výrečne 
ma zvala cieľom poučenia. 



si: 



Od lipky som sa oá-±xrhL 

i odišic} som v dialss čikl^ 
opQStiv lip^"^ croT i čiyi^^ 



Som teraz ui i« r:>5ti*m 
nie, viac 53ec: blížsytsi, sv-Dom, brat:»ni, 
i rád sa vše ta navraciam 
9 oddychn-rf aa lásk:>u vzišáljm 
vše srdd mHych, n2vi^íi\-if 
pantMatir^ ' blahvch zašlýcb časov — 
Ó, miiv kra\ kde ihia svit 
ffám svital Ijčezára:?^ krás:*ii ! — 

Vždy lipka padá pn-á v zrak. — 
Ej, lipka, lipka, nech s Dm — , veru 
ty vclmi hríbneš, vcm tak, 
rapídne rasties, nado mieru : 
hla, sused slivon: do za peň? 
len trd-firci proti tebe, 
korunka t\'OJa poaadeň — 
faj! — jako \y5tiera sa v nebe! 

Hej, veru ide, ide čas, 

den za dňom jako vetra vanie — 

nadarmo zdržať — márny hlas, 

nie, nezastane, nezastane : — 

Ty, lipka, mnes' na zármutok, 

bo v pamáf voláš negalantne, 

že vskočí v plece — k rôčku rok — 

kríž tretí, namôj' — , neženantne. 

I nechže vskočí, — prepáčim. 

Len, Bože, čas daj v>'kupovaC 

jak náleží; nie ledačím 

ho kántríť, ale konať, snovať, 

byť užitočným vždy tu-tam — , 

— (ó, každá chvíla volá: neleň!) — 

jak v tebe, lipka, príklad mám: 

ty tôňa, vôňa, slasť i zeleň . . . 

Vše teba, lipka, jaseň zlá 
ošarpc, zeleností zbaví, — 
no nič to: Vesna zase dá, 
príodie od päty do hlavy — 
Ked túžob mojich, nádeji 
kvet, zeleň v obeť sudby padá, 
vše lkám u vesny verejí — 
nedarmo: duša silnie, zmláda. 



2id 



Nad hlavou tvojou, lipka, vše 

aj víchor zlobnv spišťal, zbystrel — 

Nič, — koreň stuhnul tým lepšie, 

tým strojnejšie sa konár vystrel, 

a víchor s hanbou odtiahol 

zkiarf prišiel: — si i bud mi vzorom, 

ked zúri víchor — súžba — bôI 

a zvisnú mrákavy obzorom. 

I rasťme dalej pospolu, 

kým svätá vôIa Božia velie . . . 

Ty prežiješ ma, — odpolu 

som presvedčený o tom cele; 

na druhej pole nemálo 

však pomyslenie toto hlodá: 

sekera vraha — , živlov zlo, 

mráz, oheň, červiak zhubný, voda . . . 

Sme smrteľní, tak ty, jak ja, 

vec avšak predsa takto stojí: 

ak prirodzená smrť čaká 

nás oboch — skôr ja padnem v boji 

na poliach sveta . . . prežiješ , . • 

Tvoj sused, slivoň kostrbatý, 

tiež predíde ťa, — strom tys' — vieš — 

dlhovekosťou priodiaty. 

I dobre tak, i preži len . . . 

Ráč poslať synka — vrúblik potom, 

môj dlhý, večný strážiť sen, 

o druhu vetríčka šepotom 

i pozdným vekom vyprávať, 

ked vlnou ľahnem v mohýl more — 

Pozdravujem ťa na stokráť, 

ty, lipka strojná v známom dvore. 

Martin Sládkovičov. 



Millennium. 

Napísal Fr, V, Sasinék. 

(PokračOTanie.) 



6. Arpádovi Turci, jako ich Byzantínci obyčajne menujú, u nich 
a tiež v západných kronikách prichádzajú i pod menom Hunov ^). 

*) Turcarum genus Hunoicum est, circa Caucasum montem gena maxima 
atque libera . . . Deprehendimus, inquit Scilix, Hunnos, qui Pannoniam coepc* 



ž 10 

Pod týmto menoin v našich diplomoch a prameňoch neprichodia, 
ale pod menom Bulharov, ktorých podobne s Hunmi Btotožňúvali ^). 

7. V maďarčine sú mnohé slovanské výrazy, ktoré poukazujú 
na to, že sú prijaté z bulharčiny, na pr. agár, polyva, csorba, csôbôr, 
csusza, kalpak, tepsi, kila, parouk, paplan, szappan, szoba, ponyva 
atd.; potom gomba, harang, rend, abľoncs, galamb, dorong, szom- 
bat, parancs, szent, péntek, bolond, gerenda a iné nasalia (am, 
om, an, on). I niektoré výrazy maďarské shodujú sa so smyslom 
bulharského významu; na pr. elházasítani zadomef atď. Maďari 
(Kumáni) teda, osadivše sa časom na Potisí medzi pozostatkami 
Bulharov (Turkov), od nich prevzali bulharo-slovanské výrazy. 

8. Spomenutá Kniga Stepennaja na r. 967 píše: Kosari, Bul- 
gari ad Danubium, Vngari albi, Czechi, Poloni . . . olim uno nomine 
Slauoni dicebantuľ, at a Rurici tempere Russi dici coeperunt. Bieli 
Uhri predpokladajú čiernych Uhrov čili obyvateľov čierneho Uhorska. 
Nemenuje síce ani bielych Uhrov ani biele Uhorsko, ale kladie ta 
Kozarov a Bulharov, ako Slovanov, ktorí po dobe Ŕurika (f 879) 
preto, že boli obradu slovanského (ritus ruziae linguae), menovaní 
boli Rusami čili Rutenami '). Tí slovanskí Bulhari, ktorí v čiernom 
Uhorsku súsedili s Kozarmi, neboli iní než oní Turci, ktorých Ar- 
pád bol s Kozarmi priviedol do čierneho Uhorska. 

9. Šafárik mesto PeäC, poneváč toto meno je bulharo-slovanské, 
drží za založené od Bulharov; domnieva sa však, že Bulhari pod- 
dunajskí až sem sa rozšírili a bulharské mesto PešC založili. No 
pred Arpádom nikde nieto stopy Bulharov na ľavom brehu Dunaja : 
teda založenie Pešti treba pripísať Turkom Arpádovým, ktorí tiež 
Bulharmi sa menovali. Anonymus zachoval podanie, že za doby 
Točúna (asi r. 944—955) prešli zo zeme Bular (BouVap, Bulhar) 
Billa a Boču s Ismaelitami (Turkami) na pravý breh Dunaja, kde 
tenže dal im hrad menom Pesf. Terajší hrad Budínsky pôvodne 
menoval sa Novým vrchom pestianskym (Novus mons Pestiensis) a 
novou Pešfou: teda na ľavej strane Dunaja bola tá „terra Bular" 
a v nej stará Pešť, založená skrze Arpádových Bulharov (Turkov), 
ktorí mali svoje vinice na pravej strane Dunaja, tak že z budov 
tam potom od nich založených povstala časom nová Pešt^). 

10. V diplome r. 1295 čítam : Item si de Bulgan, quae dicitur 
Marchia, cives Strígonium portent vinum, sivé in carínis sivé in 
curríbus, de qualibet tunella solvunt duo pondera ^). Tato „Marchia 
Bulgan** je bez pochyby tá Anonymusova ;,terra Bul(h)ar** na ľavej 
strane Dunaja. Pravdepodobné je, že je to tiež niekdajšie kniežat- 
stvo Byhorské (ducatus Byhoriensis), ktorým okolo roku 1072 vládol 



runt Earopaeos fuisse . . . hosque simul eandem esse gentem cam Tarcis. Vola- 
terrani Geogr. lib. 7. pag. 89. Gnf. Nicetas lib. 2. Hanni Ostericham irruptto- 
nibas et rapinis semper vexantes. Notae Aloldi ad an. 937. 

') Cum Hunnis, quos Bulgaros vocant Theoph. Cont. Corp. Hist. Byzant. 
SS. XXXIII., 31. 

') Biderman: die nng. Ruthenen. Innsbruck, 1867. S. 36. 

') Slovesnosf r. 186il, str. 206 atď. 

*) Fejér: Cod. dipl. VII. 2, 188. 



Ž2Ô 

SV. Vladisláv. Auonymus (o. r. 1104) podobne ho zná ako kniežat- 
stvo Marota. Ešte i pozdejäie provincia Byhoriensis obsahovala 
v sebe viac nežli stolicu Byhorskú ^). Meno BľArOP zaiste snadno 
bolo premenene na BrrOP. 

11. Jest a predtým bolo ešte viac na Potisf Maďarov (Kumá- 
nov) pravoslávnych, kyrillskú liturgiu majúcich; čo je svedkom, že 
Maďari (Kumáni) osadili sa medzi Slovanmi s pravoslávnou litur- 
giou. Za doby Svätopluka (f 894), keď Arpád s Turkami (Bulharmi) 
a Kozarmi už osadil sa na Potisí, nebolo tu pravoslávia. Toto do- 
stalo sa sem až z poddunajského Bulharska, kde utvorilo sa pod 
Klimentom (f 916), učeníkom sv. Metoda. Stalo sa to bez pochyby 
o. r. 967, keď ruský veľknieža Svätoslav panoval i nad Kozapmi 
a Bulharmi (Turkami) na Potisí (Ungaria nigra) ; jako nás o tom 
poučuje Kniga Stepennaja, áno i Nestor^). Potvrdzuje to i pápež 
Ján XIII., keď r. 967 nechcel, aby v Prahe založené bolo biskupstvo 
„secundum rítus aut sectam Bulgariae gentis". Z tohoto prvého 
pravoslávia nemohli čerpaf Maďari (Kumáni), poneváč sv. Štefan 
r. 1002 potlačil Bulharov a s nimi tiež pravoslávie v čiernom Uhor- 
sku, ^j Obnovilo sa ono po smrti sv. Štefana (f 1038), a to bez 
pochyby agitáciou carihradského patriarchu, Michala Cerulara(1043 — 
1059). 

12. Jeden životopis sv. Ľudmily hovorí, že kyrillská liturgia 
„usque hodie in Ungaria et in pluribus Sclauonorum regionibus 
obseruatur''. Iný: »Quod et usque hodie in partibus Sclauorum a 
pluribus agitur, maxime in Bulgariis"* ^). Jestli toto stotožňovanie 
Uhorska a Bulharska nie je chybou pera, tak potvrdzuje to udanie, 
že Arpád v čiernom Uhorsku osadil Bulharov. Je-li to „in Bul- 
gariis'' chybou pera, ešte i tak nie je to žiadnou anomáliou, po- 
neváč dolné Uhorsko (Ungaria nigra) skutočne bolo osadené Tur- 
kami čili Bulharmi Arpádovými. 

13. Kto by ešte pochyboval, že uhoi*skí Bulhari boli totožní 
s Arpádovými Turkami, ten nech dokáže : kam sa podeli títo Turci, 
a kde sa vzali tu po dobe Svätopluka tí Bulhari? Títo nielen 
v obyvateľstve a vojenstve početne zastúpení boli^), ale i miery 
ich boly po krajine v úžitku ^). 

Že Turci a Kozari boli Slovania, poznať i z toho, že ich osa- 
denie sa v Potisí a panovanie nad Uhorskom a Pannoniou nepre- 
menilo slovanskú povahu Uhorska a Pannonie; splynuvše v jedno 
s domácimi Slovanmi, dostali tiež spoločné geografické meno Uhri. 



\ 



') J. L. Piô: Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. S. 214. asw. 

^) £o tempere (967) tributarii ŕaerunt . . . Kosari, Balgari ad Danabiam, 
Vngari albi, Gzecbi, Poloni. Nestor ap. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 690. 

*) Stephanus etiam rex Ungrie (vlastne Pannoniae) béílo appetens Un- 
griam Nigram, tau vi quam timore et amore ad fídem veritatis totam illam 
terram convertere meruit. Ademaras ap. Pertz: Mon. Gerni. SS. IV, 131. 

*) Prameny déjin Českých I, 191 a 200. 

^) Srov. matatis mutandis môj spis: Arpád a Uhorsko. Turč. Sv. Martin, 
1885. Prameny déjin Českých III, 569. IV, 88, 366, 463. 

*) Comiti Jauríensi viginti Cubulos bulgaricos devino. Fcjér: Cod. dipl. 
1240. IV, 1, 196. 



221 

Názov Úhor a Uhorsko prenesený bol tiež na Pannoniu, keď ju 
Uhri (Turci, Kozarí a Slovania) dolného Uhorska (899 — 902) opano- 
vali ; čo dokážem v nasledujúcom. 

IV. Uhri boli Slovanmi a Uhorsko gemou slovanskou. 

Spoločné geografické meno buď domácich (Slovanov) alebo pri- 
sfahovalých (Turkov a Kozarov) obyvatelov Uhorska bolo Uhri, 
ktoré r. 896 prenesene i na Pannoniu. Pod menom Uhri rozumeli 
sa Slovania, pod menom Uhorako slovanská zem; lebo za doby 
Svätopluka Uhorsko na Ťavom brehu Dunaja, a Pannonia na pravom 
obývané boly Slovanmi. Poneváč Arpádovi Turci (Bulhari) a Kozari 
boli Slovanmi, ani Uhorsko, ani Pannonia neutratily svoj slovanský 
ráz. Slovanská tvárnost Uhorska, obsahujúceho v sebe už i Pannoniu, 
začala sa meniť vtierauím sa Nemcov do Uhorska. Sv. Imrich ne- 
rád videl tento „Drang nach Osteň" : preto sv. Štefan o. r. 1030 
kládol mu skrze svoje „Monita" na srdce, aby neodporoval staho- 
vaníu sa Nemcov do krajiny, a odôvodňoval to tým: „Nam unius 
linguae uniusque moris regnum imbecille et fragile est". Dľa toho 
bolo Uhorsko pred prisfahovaním sa Nemcov regnum unius linguae, 
čili kráľovstvom jednoho jazyka, a to jazyka slovanského. O tom 
presvedčujú ma ešte nasledujúce dôvody: 

1. Keď Arnulf r. 896 s pomocou Braclava a Arpáda odňal Moj- 
mírovi dolnú Pannoniu, postavil ju pod správu Braclava, tak že 
Arpád vrátif sa musel na Potisie, ale čakal na príhodnú dobu, aby 
sa pomstil. Slovania dolno-pannonskí tiež neboli s Braclavom, ako 
vasallom nemeckým, spokojní a, jaknáhle umrel Amulf (899), po- 
volali si na pomoc Arpáda; lebo bavorskí biskupi r. 900 žalovali 
na nich pápežovi : „Ipsi non modicam multitudinem Ungarorum ad 
se sumserunt et more eonim capita suorum Pseudochristianorum 
penitus detonderunť*. Slovania dolno-pannonskí prijali teda od 
Uhrov (Turkov, Kozarov) len strih vlasov, ale nie i mluvu nejakú 
neslovanskú. 

2. Keď Arpád r. 902 uderil na Mojmíra II., aby mu odňal 
hornú Pannoniu, to sa podáva takto: Hungari Myšia eversa ^), Mara- 
hensiumque, licet gentilium^), convulsis tabernaculis, suam olim 
Pannoniam irruperunt '), t. j. Uhri, podvrátivše Mošohsko a sbo- 
rivše stany Moravanov, ačkolvek súkmeňovcov svojich, vtrhli do 
ich Pannonie*), ktorou predtým vládli Boli-li Uhri (Turci, Kozari) 
súkmeňovci slovanských Moravanov, teda boli Slovanmi. 

3. O SV. Wikbertovi, opátovi gemblacenskom, píše sa, že keď 
Uhri r. 954 sem i ta tiahnuvší bavili sa v Gemblaku, poučoval ich 
o kresťanskom náboženstve, a to s takým výsledkom, že mnohí 



*) Myšia (Moesia pannoaica, Coroitatus MosonieDsis). Slovenské Pohľady 
1886, str. 276. 

^) Gentilis, qai ex eadem gente est. Lexicon manuale ap. Migne. Paris, 
1868, pag. 1038. Const. Porph. cle adm. imp. ap. Migne tomo 113, pag. 260, 

») Pertz: Mon. Gpim. SS. IV, 617. 

^) IÍQznix)ie sa hornii Pannonia, terajáiar poddunajské Rak^isko, 



222 

skutočne sa obrátili. Jakože s nimi hovoril? Maďarsky iste nie; 
kde by sa bol naučil. Hovoril s nimi slovansky ^). 

4. Keď Uhri r. 925 pritiahli do kláštora sv. Havla, našli tam 
jediného mnícha Heribalda, ktorý odŕial s ostatnými mníchmi nebol 
utiekol ; ale Uhri mali medzi sebou kňaza, znajúceho i mluvu Uhrov 
(slovanskú), i mluvu toho Heribalda (latinskú?). Ked Uhri pod- 
napití s veľkým krikom sa modlili, ich kňaz modlil sa s nimi, po- 
tom však zaspieval (latinskú) antifonu o sv. Kríži, ktorú s ním 
spieval tiež Heribald. Medzitým z hrádku učinili výpad na Uhrov, 
a porazivše mnohých, jednoho z nich zajali a odviedli so sebou na 
hrádok. Keď potom Heribald s kňazom Uhrov prišiel k hrádku a 
žiadal, aby boli oba vpustení, vojaci, ktorí boli posádkou, prijali 
ich, a to i z lásky ku Kristu i z lásky k tamtomu zajatému, kto- 
rého mluvu znali (cuius linguam noverant). Tedy uhorský vojak 
mluvil takú mluvu, ktorej posádka neuhorská rozumela. Táto vzá- 
jomná mluva medzi vojakmi posádky hi*ádockej a medzi zajatým 
Uhrom mohla byt len slovanská ^). Nepochybujem, že i ostatní Uhri 
hovorili tú istú reč, ktorú hovoril ich súdruh do toho zajatia upadlý. 

5. Keď Bavori odňali Uhrom hornú Pannoniu medzi riekou 
Enžou a horami viedenskými, Pilgrim, biskup pasovský, ktorý, na 
základe falošnej listiny Vichingovej ^), pokladal sa za dediča niekdaj- 
šieho (glagolského) arcibiskupstva laureacenského, rozprestrel ihneď 
svoju biskupskú právomocnosf na túže hornú Pannoniu a začal 
obracaf. tam pozostalých Uhrov k latinskému obradu *). Následkom 
toho prosil pápeža Benedikta VH., aby mu, jakožto dedičovi arci- 
biskupstva laureacenského, udelil arcibiskupské pallium. V liste 
svojom podotýka, že nielen Uhri, ale aj iné slovanské provincie 
hotovo sú prijať krestanstvo *). To „sed et aliae* zrejme podáva 
ten smysel: jako slovanská provincia Uhrov, tak aj iné slovanské 
provincie sú hotové prijaC kresťanstvo (latinského obradu). Ešte 
lepšie to vysvitá zo slov pápežových: „Hungarorum atque Morava- 
norum (in Pannonia), sivé etiam aliis mulíis provinciis Slavorum." 
Krém toho, keď Pilgrim — jako sa chvastá — obrátil na katolícku 
vieru asi 5000 Uhrov, mohol to vykonať len mluvou slovanskou, 
ktorá ešte toho času bola vedia nemeckej v Bavorsku. 

6. Manželka Gesova nebola žiadna sedmohradská Šarolta, jako 
tára Anonymus B. r, n., ale polská Adelhaida; a táto na dvore 
Gesovom nosila hodnostný slovanský názov Velekňagina čili Vele- 
kňažna. To je svedkom, že jej manžel Gesa podobne nosil názov 



») Migne: Patrôl, lat. tomo 160, pag. 67 ». Parlamentär 1888. Nr. 20. S. 4. 

'^) SIovesDOsC 1864, Btr. 402—405. Stoji tam ovšeni, že pohlavári uhorskí 
hovorili s Heríbaldom skrze tlumočníka (iste prostredníctvo m toho kňaza uhor- 
ského) : ale vojaci neuhorskej posádky nepotrebovali tlumočníka, aby rozumeli 
zajatému. 

') Cuncta Hungarorum natio si t prona ad percipiendam íidem sanctam; 
sed et aliae Slavorum provincíae ad credendum promptae. Epist. Pilgrirai ad 
Benedictum VIL R. P. an. 976. 

*) Parlamentär. 

'') Také obracanie (vr i iacich slovanského obradu) menovalo sa vtedy obra* 
c&ním ku krestanstvul 



223 

Veleknaz čili Yeleknieža (fôherceg, Grossfiirst), a že dvor Gesov 
bol slovanský. 

7. I samé meno Gesa poukazuje na slovanskost jeho. Nie je 
to ani Gyôzô, ani novofabrikované Gecsel Meno Gesa je kresťanské 
krstné, lebo Točún (Taxis) mal troch synov : Michala, Gesu a Vladi- 
slava. Jako o menách Michal a Vladisláv nemožno pochybovať, že 
sú kresťanské krstné mená, tak nemožno pochybovať ani o mene 
Gesa. Gesa v latinských prameňoch menuje sa i Jesse; čo na to 
poukazuje, že ®efa čili Jesa nie je nič iného, než v tej dobe oby- 
čajné slovanské krstné meno Jesaskv, s odseknutím poslednej sla- 
biky Jesa. Jakože aj môžu hovoriť o pohanskosti mena Gesa tí, 
ktorí vedia, že r. 1075 — 1077 sedel na uhorskom tróne král kre- 
sťanský pod menom Gesa. 

8. Syn Gesov menuje sa u Ditmara Waic. To „i" je v nom 
tak miesto predižkového znaku (acccntu), jako v nemeckom mene 
mesta Waitzen, čili Vác, Vácz. Mesto Vác (Waitzen) pomenované 
bolo dla pustovníka, ktorý tam býval, menom Vác (Vacius): teda 
Waic čili Vác je kresťanské krstné meno Vácslav, a s odseknutím 
poslednej slabiky Vác 0. Načo teda prekračovať meno Waic (Vác) 
na Vayk, Voyk, ba i Bajnok? 

9. Na mešci almužnovom sv. Štefana sú perlami vyšité kyrillské 
nápisy, a síce jeden: „Budi Gospodi milosť tvoja na nás nynia 
i v' vieki"*; druliý: „Bože^ uSčedri ny i blagoslovi ny i prosviti 
liče svoje na ny i omiluj" (Žalm 66, 1). Vyšiel o tom maďarský spis, 
tak že nikto nebude tvrdiť, že to výmysel slovenský *). Nápisy tieto 
hlasité hovoria, že sv. Štefan bol Slovan a prináležal cirkvi kyrillo- 
slovanskej. 

10. Sv. Štefan toto napomenutie dal synovi svojmu, sv. Imri- 
chovi: „Grave enim tibi est huius climatis tenere regnum, nisi 
imitátor consuetudinis ante regnantium extiteris regum ^j. Quis 
Gruecus regeret Latinos graecis moribus? aut quis Latinus Grciecos 
latinis regeret moribus? Nullus" *;• Že to nie je prázdna frasa, to 
dokazuje celý (ovšem len ten nefalšovaný) cirkevný dejepis Uhorska ^). 
Na území Uhorska bola dvojaká slovanská hierarchia a liturgia: 
grécka, t. j. kyríllská, ktorá preto sa nazývala gréckou, poneváč 



') Vácslav je totožné s Venceslav ; oboje je tofko, ako Stephanus, poneváč 
grécke aief avov znamená vence. V tej že dobe i u Rusov bolo obyčajné krstné 
meno Vjaceslav. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 942. 

*) Slovenský Letopis I, 34—37^ 

') Teda i predchodcovia sv. Štefana boli kráľmi. Szent István király 
oklevelei. Dr. Karácsonyi János. Budapesf, 189', 150 1. 

*) Monita 8. Stepbani c. VIII. 

^) Ďaleko by ch musel prekročiť stručnosť tohoto pojednania, kebych sa 
pustil do objasňovania cirkevného dejepisu Uhorska, jaký je tu obyčajný, ale 
spotvorený, len preto, aby sa larvou latinskou prikryla slovanská tvár driev- 
neho Uhorska; upozorňujem leu na to, že nemožno spoliehať sa ani na pod- 
vrženú bullu Sylvestra II., ani na padelané diplomy sv. Štefana, ani na domáce 
legendy a kroniky, jako to dokazuje spomenutý Karácsonyi v rečenon) diele 
a v „Századok" 1892. 



224 

bola spojená s gréckym Carihradom *) ; latinská, t. j. glagolská, 
ktorá preto sa nazývala latinskou, poneváč spojená bola s la- 
tinským Rímom ^). y takom svetle predstavuje sa nám Uhorsko 
v kráľovských diplomoch a pápežských buUách, v ktorých spomínajú 
sa početné kláštory mníchov kyrillských (monachi gi*aeci) a mníchov 
glagolských (monachi uigri). Boli-li už obyvatelia uhorskí obradu 
slovanského, iste boli tiež jazyka slovanského. 

11. Ki*ál Koloman, potvrdzuj úc r. 1109 základnú listinu kyrill- 
ských mníšek v doline vesprímskej, vraví: „Vetus autem privilé- 
gium iuxta linguam auctoris monasterii Graece scriptum ideo ad^ 
notavimuSy ut ex concordia veteris et novi cognosceretur certitudo 
veritatis". Na to už Hostinský poznamenal, že listina táto bola 
pôvodne písaná po kyrillsky^). Dr. Karácsonyi, silou-mocou zazná- 
vajúc slovanskost drievneho Uhorska, hľadá tie kyrillské mníšky až 
v Ríme, kdežto bez nich sotva bola kyrillská cirkev v Uhorsku*). 
On pri výraze Graece myslí na grécku mluvu, nepamätajúc na to, 
že kyrillský obrad menoval a menuje sa ritus graecus. I samé uve- 
dené slová iuxta linguam auctoris monasterii poukazujú na to, že 
sa tu nerozumie gi*écka, ale slovanská mluva sv. Štefana, jakú sme 
videli na jeho almužnovom mešci. Erál Koloman nehovorí o pô- 
vodnej listine transscripsimus, ale adnotavimus ; čo neznamená verný 
prepis (transsumpt) pôvodiny. Erem toho spomína srovnalosf ve- 
teris privilegii a novi privilegii, kdežto prepis nemožno pomenovaC 
novým privilegiumom. Kráľ Koloman nebol priateľom kyrillskej 
cirkve; z tej príčiny dal kyríllskú pôvodinu preložiť do gréčtiny. 
Potvrdzuje túto mienku i to, že potom bol požiadaný Šimon, biskup 
pätikostolský, aby nové privilégium (grécke) porovnal so starým 
privilegiumom (kyríllským) a podal zprávu o tom, či obsah tohoto 
shoduje sa s obsahom tamtoho. 

12. Že SV. Štefan náležal krstom i vierou cirkvi kyrillskej, 
dokazujú to nielen spomenuté kyrillské nápisy na jeho almužnovom 
mešci, ale i samé jeho Monita k synovi svojmu Imrichovi. V týchto 
— jako dobre pozoroval' Píč — slová: „Ty si Peter" berie vo 
smysle východnej, nie západnej cirkve; majúc „skalu" nie za Petra, 
ale za Krista *). V týchže Monitách napomína sv. Imricha, aby ne- 
odporoval sťahovaniu sa Nemcov do Uhorska a šetrne sa držal 
nielen ku kyrillským (graeci) veriacim, ale i ku glagolským (latini). 
Čo bolo toho príčinou? Sv. Imrich považoval kyrillských „staro- 



*) Dosaváď sa menuje ecclesia graeca, ecclesía graeci ritus. 

^) Keď ST. Romuald šiel do Pannonie r. 1010 so svojimi mníchmi latin- 
ského obradu, títo zle bolí prijatí. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 361. Kŕ. Peter 
začal stavať kláštor latinského obradu, ale nedokončil. Id. pag. 414. Sy. Vladi- 
sláv bol prvý, ktorý v Šumadii (^Sumigii, Somogy) založil kláštor latinského 
obradu. Id. pag. 427 et 481. 

*) Slovesnosť. V Skalici, 1864. II, 19. 

*) Szent István király oklevelei. Budapest, 1891. 26—39 11. 

'') Ipse enim Dominus (Jesus) dizit Petro, quem custodem magistrumque 
eidem posuit sanctae ecclesiae : „Tu es Petrus, et super hanc petram aedificabo 
ecclesiam meam**. Sc ippctram. Píč: Abstammung der RumÄnen. Leipzig, 1880. 
S. 208. 



225 

vercov" za domácu národnú stranu, áno na prsiach svojich nosil 
i východný dvojramenný krížik, ktorý bol sv. Štefan obdržal od 
cisára gréckeho *) ; veriacich glagolského obradu, menovite prisfaho- 
valých Nemcov latinského obradu, nevidel rád a obával sa nebez- 
pečenstva pre krajinu s ich strany *). Dla legend boli to tiež ky- 
rillskí (graeci) biskupi, ktorí zvláštnym vnuknutím Božím poučení 
boli o umretí sv. Imricha a sv. Štefana. 

13. Sv. Vladisláv ^), jako už toto jeho slovanské krstné meno 
značí, náležal slovanskému národu a slovanskej cirkvi. V Polsku 
narodený a na dvore krála Boleslava vychovaný, stal sa čo do po- 
vahy a mravov úplne Poliakom. Za to, že ho Boleslav vychoval a 
na trón uhorský posadil*), preukázal k nemu tú vďačnosť, že, ked 
po zavraždení sv. Stanislava z cirkve vyobcovaný a z Poľska vy- 
hnaný bol, prijal ho na svoj uhorský kráľovský dvor, potom jelio 
syna Mečislava na svojom dvore s uhorskými a poľskými mladíkmi 
vychoval •'). Samo sebou sa rozumie, že toto vychovávauie jeho 
s uhorskými a poľskými mladíkmi dialo sa slovansky, poneváč Meči- 
slava pripravoval pre trón poľský. Poneváč jeho otec Bela I. a jeho 
brat Gesa (Jesaslav) L, ako kráľovia Slovenska, prijali korunu od 
gréckeho cisára *^), pápež Gregor VII. mal pravovernosf jeho v podo- 
zrení a naliehiil na neho, aby osvedčil svoju oddanost k Rímu '). 
Sv. Vladisláv síce toto učinil, ale kyrillský, v Uhorsku obvyklý 
obrad nepremenil; áno i glagolitov k zachovávaniu pôstu dľa oby- 
čaje kyrillskej prinucoval ^). Až r. 1091, nasledujúc príklad Vladi- 
slava, kráľa poľského, založil prvý kláštor latinského obradu v Šu- 
madii ®). 

14. Uhorsko-polská kronika, pochádzajúca so začiatku XII. sto- 



*) Crucem biťurcatam, portionem notabilem Dominici ligni continentem, 
modico argento obductain, parcnti suo Stepliano, HuDgarorum regi, a Graeco* 
rum Caesare ex Constantinopoli pro magno muaere traDsmissam, quam vir Dei 
(Emericus) in pectore ex patris largitione gestare consueacrat Dlugoá lib II. 
coll. 149. 

') Že obava nebola bczzákladná, dokázalo sa hned po jebo smrti, zvlááte 
Ysak po smrti s v. Štefana. 

') V najstarsícb prameňocb tak sa piáe, nie okyptené Ladislaus, tým 
menej Lászió. Stalo sa toto nasledujúcou metamorfosou : Wladisla?u8, Uladíslaus, 
Yladslavy Ladslav, Ladszló, Lászió. Ten nesmysel, rozdefovaf mená Dladislaus 
a Ladislaus, je možný len v Uhorsku I 

*) Yladislaus ab infantia nutritus in Polonia fuerat, et quasi moribus et 
víta Polonus factus . . . Hunc alumnum in Polonia educavi. Gali. Chron. ap. 
Bielovski: Mon. Pol. Ilist. I, 422 et 423. Ilunc regem in Ungaria collocavi. 
Ib. Alnmnus Poloniae Yladislaus nomine Holeslai sufíicitur. Maleus II, 19. Le- 
level : Polska II, 193. 

•') Ipse (Mečislav) nimirum puer coaetaneos omnes, et Ungaros et Polo- 
no8, bonestis moribus et pulcritudine superavat. Chron. Galii ap. Bielovski : 
Mon. Pol. Hist I, 423 ac 424. 

«) Parlamentár 1888. Nr. 23. S. 4—7. 1889. Nr. 40 etc. — „Národnie 
Noviny" 1890, č. 14. 

^) Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 369; 486. 

•*) Srov. Slovesnosť. V Skalici, 1863. I, 823—326. 

') Bielovski: Mon. fol. Hist. I, 427 et 481. 

10 



226 

letia, končí korunovaním sv. Vladislava^) a vraví o Uhorsku jeho 
doby (1077 — 1095) toto: Quos (Ungaros) Jesus Christus . . , non 
in propria regióne, (sed) in aliena, quae Sclavonia nominatur . . . 
ad fidem catholicara . . . vocare dignatus est*). To „nominatur" 
zrejme hovorí teda, že Uhorsko, kde boli sa osadili Arpádovi Turci 
a Kozari, bolo v XII. století zemou slovanskou. 

15. Otec sv. Vladislava, ktorý držal s východom, dal raziť 
i peniaze byzantínske zlaté, ktoré maly hodnotu 40 strieborných 
denárov a menovaly sa „zlatý". K tomu Turóczi dodáva: Unde et 
nunc (1473) denarii quadraginta Aurum appellantur; non quod sint 
aurei, sed quod tot denarii Bisantium (aureum) valere illo tempere 
videbantur. V žiadnej inej mluve uhorskej, len v slovenskej udržal 
sa výraz „glatý", ktoi^ vzal pôvod pod otcom sv. Vladislava, to- 
tižto Belom I. (1061—1063). V ostatných mluvách uhorských je 
florenus, forint. Z toho je zrejmé, že tenže byzantínsky zlatý peniaz 
nosil slovanský názov: zlatý. 

16. Helmold (o. r. 1168), vypočítav zeme medzi Baltom a 
Karpatmi, vraví: Quod si adjeceris Ungariam in partem Slavoniae, 
ut quidam volunt, quia uec habitu nec lingua discrepat, eo usque 
latitudo Slavicae linguae succrescit, ut pene careat aestimatione . . . 
Quibus autem doctoribus ad iidem veueríot, minime compertum 
habeo, nisi quod in omnibus observantiis suis Graecos magis quam 
Latiuos imitari videntur. Ačkolvek za tej doby boli v Uhorsku už 
i maďarskí Pečenci a Kumáni, predsa bol ešte ich počet tak ne- 
patrný, že Uhorsko ich prisfahovaním neutratilo ani politickú, ani 
cirkevnú slovanskosf. 

17. Keď pod králom Imrichom vyhnaní boli mnísi latinského 
obradu z kláštora v Šumadii (Sumigii, Somogy), a namiesto ich 
uvedení boli ta glagolskí uhorskí, pápež Innocent r. 1204 robil 
výčitky kráľovi, že tamtí mnísi boli vyhnaní; že ačkolvek vedľa 
glagolských mníchov (Monachi nigri) trpia sa v Uhorsku mnohé 
kláštory kyrillské (Monachi graeci), netrpí sa predsa ani ten jeden 
kláštor latinského obradu v Šumadii ^), Boly teda r. 1204 ešte len 
slovanské (kyrillské a glagolské) kláštory, a tak i slovanská cirkev 
i slovanskí veriaci v Uhoi*sku. 

18. Už za drievnej doby bol robený rozdiel medzi Severo- a 
Juho-Slovanmi v strednej Európe. Celé to územie od Baltu až po 
Dalmáciu počítalo sa k severnej Slavonii. Jej čast k Dalmácii meno- 



') Ruziae civitatem Galíciám properaverunt et beatam priocipem Ladis- 
lauro in regem Ungariae acceperunt atque in Albam civitatem regiam propera- 
verunt et in regem coronaverunt, Salomone fratre (fratruele) eius in eum con- 
sentiente. Chr. ang. pol. ap. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 615. 

^) Bielovski: Mon. Pol. Hist I, 495. 

') Monachos Ungaros pro sua instituit voluntate . . . Quia vero nec nó- 
vum est nec absurdum, ut in regno tuo diversarum nationum conventus uni 
Domino sub regulari habitu famulentur, licet unum sit ibi Latinorum coeno- 
bium, cum tamen ibidem sint multa Graecorum. Innocentius R. P. an. 1204« 
pobner: Monum. II, 347. 



227 

vala sa velkou, časf k Baltu malou Slavoniou '), K velkej Slavonii 
patrilo tiež Uhorsko^). 

19. Z bodu práve predchádzajúceho možno porozumel kronike 
Galia, ktorý vraví, že horná zem Slovanská (ahá sa od Poľska (od 
Yisly) k Danii a (starému) Sasku nad horami Turingskými; dolná 
od Trácie (od dolného Dunaja) rozprestiera sa prez Uhorsko a 
Korutánsko až k Bavorsku^). 

20. Eed Uhorsko pokladalo sa za zem slovanskú, i Uhri po- 
kladaní boli za Slovanov. Tak Bogufal (f 1252), biskup pozniansky, 
ktorý i ako učenec i ako sused Uhrov týchto musel dobre poznat, 
vraví : „Item de Hungaris, qui et ipsi Slávi sunt" *). 

21. Konečne i sám dvor uhorských kráľov musel byt slovanský, 
keď Konstancia, dcém Belu III. (1174—1196), bola „eine Wendin" ^). 

Z uvedených dôkazov tomu, kto hľadá objektívnu pravdu, je 
zrejmé, že slovanskost Uhorska po páde Svätoplukovičov nebola 
zmenená Arpádovýmí Turkami a Kozarmi; po prvé preto, že sami 
v sebe boli Slovanmi ; po druhé preto, že splynuli v jedno so Slo- 
vanmi, tu od pradoby bývavšími, ktorých si boli podrobili. Slo- 
vanská tvárnosť Uhorska začala sa zatemňovať až skrze maďarekých 
Pečencov a Kumánov. 

(Dokončenie.) 



■•d4H 



Prolog 

(k slávnosti J. A. Komenského).*) 

Ived človečenstva vážni členovia, 

vo vzdelanosti prední a či aspoň 

si prednosť hlasno osobujúci: 

vraj oni nesú blkotavú fakľu 

osvety, jasnú ducha pochodeň 

pred národami zemskej na púti 

a tieto potom, z vlastných všakých mrákot 



') Sclavia sivé bclavonia duplex est, scilicet miýor, quae est circa Dal- 
matiam, et minor, qaae est in fíaibus Saxoniae, versus mare Balticum. Ghro- 
Díca Slavica ap. Erp. Lindenbrog: SS. RR. Germ. septemtr. Ilambargí, 1706. c. 1. 

') Mare (Balticum) ... ad Htas aastrale habet SclaTorom nationes . . . 
Bohemos, qui dicuntur Moravi et Carinthi (Gorinci, Xopporoi?), atque Unga- 
ro8, qui et(iam) in Sclavia sivé Sclavonla jacent. Ih. 

') Polenia septemtrionalis pars est Sclayoniae . . . Igitur terra Sclavonica 
ad aquiionem hiis regionibus suis partialiter diuisurís sivé constitutarís exis- 
tens, a Sarmaticis, qai et Getae vocantur, in Daciajji (= Daniam) et Saxoniam 
terminatur; a Trácia autem per Ungariam, Htmis, qui et Ungari dicuntur, 
quondam occupatam, descendendo per Carintbiam in Bavaríam diffinitur. Ghron. 
Galii ap. Bielovski: Mon. Pol. Hist. I, 395. 

*) Siles. RR. SS. ap. Sommersberg. Lipsiae, 1730, pag. 20. 

^) Sachsenspiegel in Mittbeil. des Instítuts fUr oest. Gescb. III, 396. 
Palacký: Dejiny I, 2, 111. 

*) Vydržiavanej v Tisovcit 

15* 



228 



vylezúc, rezko šibú za nimi — 
ked toti, skvostom slávnostného rúcha 
odetí, v ten čas zasedajú v sieň 
vznešenej dumy, v zbožných hromadu 
vo službe ducha, a bárs srdcom cudzí 
i myslením, ba na dni robotnom 
i nepriazniví, strovou predsudkov 
kŕmení, vínom napájaní zášte, 
nevrlí, vôbec nenáklonní pravde 
včul — zabúdajúc vášne na všetky, 
na závisť žltú, čiernu pomluvu — 
zvestujú svorne slávu Komenského, 
snáď po prvý raz behom všetkých vekov 
sa koriac družne, schválne, úprimne 
zásluhe, juž si Slavian vydobyl 
o fudstva prospech: — ako? vtedy my 
potomci jeho, my krv z jeho krve, 
kosť z kostí jeho, jeho stúpenci 
dla reči, mysle, celučkého bytu, 
my by sme mali mlčať? v hluku práce, 
klopoty dennej nechať zmierať smysly 
a prachu sedať duše na odev? 
nevzdychnúť z hlbín ňadier, nevyroniť 
za perlou perlu vdaky, nezapláť 
túžením svätým, svojmu veleduchu 
neukloniť sa slušne? . . . 

Nemožno ! 

Bárs niet nám miesta šírej na zemi 

(niet v domovine! . . .), ktoré primerané 

by bolo velesviatku rozmerom 

i velebnosti slávo-výkonu ; 

nemáme dómu, hrdej katedrále 

(a obzor boží nejasní sa, ach, 

je zachmúrený k velikému pôstu); 

chrám vlastných umien avšak podlahol 

záhube, zradnej iskre Herostrata 

(a naše lesy ešte nerozvily 

svoj baldachýn, ni vlahy plný brost 

nezapálily, nesriadily chorál, 

len jarné prúdy hučia svevolne, 

podlahu myjúc ku slávnosti vesny — 

ačpráve niet nám ani prostriedkov 

ku službe iných, svätonáčinia, 

opony hviezdnej, zlatej obetníce 

(a pod zátvorom truhla úmluvy . . .) : 

nu, odeli sme svoje skromné hunky, 

však poctivosti oblek, naplnili 



ä2d 



sŕdc kahančeky vzácnym olejom, 

kadidlo duše rozkúrili v oblak, 

a sišli sme sa pod krov tichej chyžky, 

húfoček avšak jednomyselnosti, 

rozliční, avšak tuho sbratreni, 

uštvaní, ale nezroneni predsa, 

vo viere silní, plní nádeje; 

kol stola sme sa shromaždili, ktorý 

však oltárom je svätým ničmenej, 

bo složili sme každý žertvu lásky 

naň, ktorá sála plamom milujúcim, 

objímajúcim vykúpenú pravdu 

i nehasnúcim v búrach života . . . 

Ved za rímskej raz doby pohanskej 

a krutovlády z tajných úkrytov 

sa vznášal povzdych vyznavačov Krista, 

žalm zunel z temníc, z hlbín katakomb: 

a predsa dobyl vysokých sa nebies! 

vanutím jeho skleslý pýchy stolce, 

rozptýlily sa broje pekelné, 

nástroje diabla rozpadly sa v prach . . . 

a nad zemou sa jasno rozostrel 

priezračný blankyt svetla, smilovania . . . 

Nuž, hore srdcia! jejich vdačný plam 
nech mihoce sa žiarnym plápolanim — 
Na krýdla duše! v šíre priestranstvo 
nech zaberú sa prudko všehomíra . . . 
na stánku blahých tíško zaklepú, 
i vyzvú, pozvú otca Amosa: 
by shliadol z výšin k našej obeti . . . 

O, otče milý! mudrcu a veštče! 
i učitelu plemien ľudských, zvlášte 
však velnároda, z nehož pošiel si 
čo obor ducha z obra, plamenný stĺp 
z mohutnej vatr>', a ktorému závet 
si zručil v knihách, jichžto zlatý obsah 
nezbladne, pokým nepomine svet . . . 
ó, počuj vdačne sŕdc detinských tluk! 
a myslí našich oceň holdovaníe, 
spev chvály, šepot dakujúcich slov . . . 

Tys* rozbil chladné formy latiny, 
pravidiel putá svierajúce ducha, 
väziace život, — zdrvil starý Fad, 
zimošnú kôru, ktorá zbraňovala, 
by vánkom jarným, pod pozorom slnka 
otajel, vzkvitol človek prírody. 



m 



jak vyšiel z tvorčich Hospodina rúk, — 

i odvalil si kameň hrobový 

znad myšlienky, čo v svojich peruti 

svlek zabalená, pochovaná v temno 

čakala dávno úsvit vzkriesenia . . . 

Bo otvoril si školu živých žiakov, 

nie mŕtvych stínov, — ústav života! 

pre život skrze život pracujúci; 

svet skutočný si pojal do kruhu 

vedenia, predviedol ho názornému 

zrkadlu, a jak tam sa odblesknul, 

ho pochopiť dal udiveným smyslom 

i vyobraziť reči materskej ; 

a touto cestou, ktorú vyznačil 

sám Bôh, ked v ústa vložil človeku 

skvost mluvy, — touto cestou vnikols* potom 

i do hlbiny srdiec, v komôrku 

zavretých umov: utlumoval vášne 

zlé, porozvíjal dobré vlastnosti 

v kvet plný, ducha s pravdou spriatelil, 

šperk pravej krásy poukázal túžbe, 

zapálil srdce láskou predne k Bohu, 

hned žatým k bližným, velel ctiť si otca 

i matku povždy, vážiť si ich mrav 

i milostnú reč, zobjať ramenama 

veškerú krve, duše rodinu ! . . . 

A tvojej čistej, zbožnej náuke 

sám naslúchal Bôh, patril s úlubou 

na dielo tvoje, požehnal mu hojne . . . 

O, (íakujeme, učitelu, ti 

za preliatie sa tvojho ducha v nášho ! 

za upomienky tvoje, pokyny, 

za prút tvoj rezký, poháňanie vpravo 

i vodiaci svit . . . Chceme poslúchať 

ťa, nasledovať bárs i odrastení, 

vo škole žitia, právd sa pridŕžať 

hlásaných tebou verne, neodvratne, 

do posledného dychu, tluku srdca! 

v čom — prosíme ťa zase pokorne — 

ty skvúca hviezdo z dialnej minulosti, 

do budúcnosti ty nám pomáhaj I 

plaj vo tmách, v borbe svitaj víťazstvom . . . 

Hviezdoslav. 



SÔl 



Vzkriesenie Krista Pána. 

Národná povesť. 
Spísal D, F. Origorovič, 

L 

Bolo okolo desiatej hodiny večer, zavznel prvý úder zvona . . . 
Zvuk tento, rozliehajúc sa vlnitými kruhami v nočnej tisine, ne- 
zameškal preniknúc v chalúpky, k úplnej radosti stareniek i dedov, 
dávno čakavších nočné služby Božie. Nebolo ostatne človeka, ktorý 
neradoval by sa blahovesti. V túto minútu, na pat verst dookola, 
v najďalších chatrčiach všetko razom zachvelo a prežehnalo sa. . . 
To samé urobil oráč Andrej vo Výselkách, ležiaci v akomsi poza- 
budnutí na pecí. Počujúc hlasy susedov, schádzajúcich sa na ulici, 
shodil ovčiu kožu, spustil sa na zem, sadol si na lavičku a začal 
hotovif sa na cestu. 

Zhasínajúce svetlo lučiny vrhalo slabý blesk na steny a lavice 
izby. Dookola bolo mračno a chladno. Čierna zem, holé zaplesneié 
steny, podopreté kde-tu osikovými klátmi, kde-tu zamazané hlinou, 
nedostatok tepla, ktoré mužíček tak miluje, nedostatok hrnčíčkov, 
domácich potrebných vecí, i všetkého toho, čo svedčí o prítomnosti 
starostlivej gazdiny alebo vôbec ženy, poukazovaly na to, že Andrej 
ani zďaleka nepatrí k počtu mužíkov zámožných. Vonkajšok samého 
gazdu, dlhého, chudého, prikrytého stai*ým kožuchom, shrbeno na- 
hnutého k lučine, ešte výmluvnejšie potvrdzoval takú domnienku. 
Všetko toto bolo úplne tak; no ťažký pocit, vzbudený touto biedou, 
okamžite zmizol, akonáhle oráč zdvihol hlavu. Bladá, podlhovatá 
tvár jeho dýchala takou dobrotou, takým tichým, rozhodným po- 
kojom, že nechtiac odfahlo na srdci. Pohyby mužíka, celkom tak, 
ako i oči jeho, spokojne obracajúce sa dookola, svedčily o povahe 
tichej a trpelivej. Jasný vjraz, s akým počúval zvonenie, zdalo sa, 
zreteľne ukazoval stav mäkkej a krotkej duše a ešte väčšmi pii- 
hováral sa v jeho prospech. 

TichosC v izbičke, prerušovaná rozhovorom ludu, ponáhľajúceho 
sa do chrámu, pomaly rozprestrela sa nad celou dedinou. Zrazu 
bolo tak ticho, že možno bolo počut, ako vietor šumel slamou na 
vrchole strechy. Chvíľami zvuky zvona, tu zatichujúce a akoby 
tratiace sa v diaľke, tu zreteľne zvučiace, ako stiieborná struna, 
prenášaly sa nad chalúpkou . . . 

Andrej vstal, prešiel si dlaňou po čele a pozorne priblížil sa 
k peci. Mierne, ľahké dýchanie, ktoré ozývalo sa s pece, vylúdilo 
úsmev na perách jeho; vrátil sa ku svetielku, vzal luČinu a, za- 
cloniac svetlo rukou, tichučko podvihoval sa. Oslepujúci blesk 
lučinky padol priamo na dievčatko štyriročné, skrčené v klbko 
medzi komínom a priečnym trámom ; podložiac obe rúčky pod líčko, 
zlahka zarumenelé, zohnúc chudulinké, dlhé nôžky ku laktom, ono 
zdalo sa spanilým i pod handrami. Podlhovatá tvárička, ktorej 



ŽŠŽ 

jasué, kučeravé a pocLlpené vlasy prídávaly ešte viac chudosti, 
podobala sa vo všetkom tvári Andreja. Každý ťah dievčatka pri- 
pomínal oráča. Zbadav, že svetlo znepokojuje spánok dietata, Andrej 
rýchlo odtiahol ruku s lučínou za uhol, potom nahnul sa k tvá- 
ričke dievčatka a, dotknúc sa zľahka jeho pliecka, povedal neod- 
hodlané : 

— Zobud sa, Lastočka. . . počuj, zvonia. . . čas do chrámu. . . 

Ona pomaly vystrela nôžky a vzdychla; hneď žatým, neroz- 
tvárajúc oči, obrátila sa na chrbát, založila tenunké svoje rúčky 
za hlavu a znovu vzdychla. O sekundu, pravideln^'í dýchanie dieCata 
oznamovalo Andrejovi, že Lastočka zaspala ešte tuhšie. Bolo mu 
Túto budiť ju. Spustiac sa na zem, Andrej ukrútil sa lepšie do 
kožucha, vzal s klina starú halenu, vyliezol na pec, zakrútil do nej 
dievčatko a, uloživ ju medzi svojím kožuchom a prsiami, sisiel 
dolu. Zahasil lučinu a vyšiel na ulicu, pevne zaprúc za sebou 
dvierka. 

Dedinka, ku ktorej prináležal Andrej, bola nič iného, ako roj 
velkej osady, ležiacej päť verst ďaleko. Výselky pozostávaly len 
z desiatich chatrč, hodených na hromadu, vprostred nedohľadného 
poľa a močiarov, pustých, bez znaku kríčka alebo stromu. Len 
zľava, cestou k dedine, dvíhal sa vysoký vrch, posiaty riedkymi 
steblami biedneho chrastia a predelený výmoľami. No vrch tento 
len zvyšoval opustenosť rovín, tiahnucich sa k osade. Mrtvé v každý 
čas roku, okrem snáď leta, keď oživily ich chóry moČiarových žiab, 
kriky chriašteľov a divých kačíc, alebo dlhé štihlé volavky, zjavu- 
júce sa kde-tu na kopcoch, roviny nepredstavovaly žiaden život 

Andrej nepotreboval mnoho času nechať za sebou dedinu : cha- 
lúpka jeho stála druhá od kraja. Prejdúc po kolísavej doske, pre- 
loženej ako niôstok cez priekopu, ktorá viedla okolo humien, on 
skoro octnul sa v poli, rozprestierajúcom sa smerom ku vrchu. Noc 
bola jasná. Mesiac ešte neukazoval sa, no namiesto neho myriady 
hviezd trblietaly sa na temno-modrom, bezoblačnom nebi. Hoc, 
podľa všetkých znakov, čakali teplú jar, mráz jednako bol poriadny. 
Výmoľky a koľaje, obrátené cez den na veselé, ručiace potôčky, 
boly naplnené ľadovými ihlami, zvučno chruštiacimi pod nohami. 
Bolo tak ticho, že kroky Andreja, stúpajúceho po zamrznutej ceste, 
ozývaly sa na celú verstu. 

11. 

Ako Andrej blížil sa ku vrchu, krok jeho zrejmo tíšil sa; 
jasný výraz tváre menil sa na smútok — cit, súhlasiaci ako ne- 
možno lepšie s pustou miestnosťou. Zdalo sa, že i zvuky zvona, 
ktoré načúval s takou radosťou, ztratily pre neho svoju prelesf. 
Áno, ťažké rozpomienky musel vzbudiť v ňom tento večer. 

Pred rokom, nie viac, išiel na tieto modlitby do chrámu po 
tej samej ceste, a všetko usmievalo sa mu. On, pravda, bol práve 
taký chudobný : chudobnejšieho človeka nebolo vtedy v celom okolí ; 
no čože! Biedu svoju premáhal trpelive a bez šomrania. Vedel, že 



ináče nemohlo byC; tažko bolo rovnať sa susedom, V ktorom doule 
neoajdeš, krém gazdu, gazdiuej a malých detí, pomoc? Kde brat, 
kde starík so starenkou, kde nájomník; u Andreja — ani toho, 
ani toho; on a žena na všetko pre všetko. Ani jeden z nich nerád 
sedel so složenými rukami alebo prihrlevat sa pri peci, Andrej a 
nebohá žena jeho pracovali svedomité každý Boží deň, rovno v ničom 
neupúštajúc, ani v poli, ani v dome. On spokojný bol s malom: 
pár krížov raži, dva vozy sena pre koníka a sláva Tebe, Hospodinel 
A keď príde s poIa domov, vezme na ruky triročnú Lastočku, 
zdravú a tuhú, sadne si s ňou za stôl k teplému jedlu, ktoré pri- 
chystala gazdiná, — tak čol i veselý je náš Andrej, teší sa! Bol 
krotký. Ľahšie bolo mu ztratif chlp slamy alebo raždia, než vziaC 
si nazad jedno i druhé násilím a urobiC krík na ulici. „Eh, s Pánom 
Bohom 1 mojím majetkom si nepomôžu ! . . . " povie, kývne rukou a 
vráti sa do izby s lahkým srdcom. Krotkej duši jeho primeranejšie 
boly ťažké práce okolo hospodárstva, nepokoruý pluh u koník, než 
obecné spory a pitie, hoc v sedliackom stave, práve tak ako i v každom 
druhom (jestli ešte nie viac), ťažko je pokornému... ak raz spo- 
znajú ťa, budú sa voziť po tebe, no s Andrejom žili jednako v shode 
a v pokoji. Málokto nebol mu dlžen: tomu pomohol os podvihnúť, 
druhému vystrúhal, všetkým na podiv, koníka na štít strechy, alebo 
priložil okrasu pod oblok, tretiemu vyliečil koňa. Na všetko bol 
spôsobný, a keby bola pomoc, nemal by sa horšie od druhých. 

Tak Andrej žil šťastne, keď razom, nenazdajky, potkal ho 
strašný zármutok: on ovdovel. Bezpečný a veselý, celkom upadol 
duchom ; ztratiac ženu, prvý raz pocítil celú svoju biedu. Na šťastie, 
čas bol taký, že nedlho dovolil smútiť: bolo leto, roboty dosť; čo 
deň — nový snop do kríža, ale zameškáš — ako by ho ani nebolo 
bývalo. (Nie sekera chová mužíka — júlová práca I) Andrej vzal 
na ruky dievčatko svoje, vyprevadil nebohú na cmiter, a skorej 
kosák a kosu do ruky; nemal kedy, chudák, päsťou si slzy utrieť. 
Kloní on hlavu, blížiac sa večierkom ku chatŕčke. Už nepočuje 
známy šum vretena, neletia mu v ústrety láskavé slová, alebo ve- 
selá pieseň, nekrúti sa nad komínom beláskavý kotúč dymu . . . 
nie! už nezohreje mu dušu prívetivé svetielko lučiny, keď, vracajúc 
sa v pozdný zimn) večer, pokrytý sňahom a inovaťou, upre oči 
na mihajúcu sa v dialke chalúpku! Zostal sám, opustená sirota; 
a hlbšie ešte kloní svoju hlavu, vojdúc v pustý príbytok. Aký život 
má mužík bez gazdinej!... to je to samé, ako keď jedna lučina 
horí v izbe — či dá mnoho svetla?.. . Ktože by nevedel: keď 
máš teplú odev, naješ sa dobre, koník sýty — máš dušu pokojnú 
a urobíš viac; bez tohto je človek bez ducha, ako víno bez sily; 
ohadzuj sa ako chceš, všetko ide nesporo. 

Minulo leto, minula i jaseň. Nestačil Andrej ani žial svoj vy- 
plakať, hľadí, už i Matrena zimná prišla — zavítala zima. Zaduly 
vetry severné, priniesly so sebou chlad a metelice. Divý víchor 
krúti opadalé šuštiace listie, sipí a vyje, obehujúc zmeravené polia 
a výmoli, vrývajúc sa do vrát a potriasajúc do základov namoknutý 
domec. Ešte ťažší smútok zalahol na dušu Andreja, keď chatrč 



Žž4 

jeho zanieslo zánetami snahu, keď prišla zima so svojimi treskúcimi 
mrazami. 

y taký čas všetci osadníci shľomažďujú sa pod jednou strechou, 
do jednoho hniezdočka, pod jeden kožuch, na jednu pec. A keď 
hora, zanesená sňahom, treští pod bremenom inovate, na poli je 
temno a chladno, v teplých chyžkách každá rodinka — deti, starci, 
otcovia a matere — pousedajú si okolo lučiuy, začínajú sa dlhé 
rozprávky, — Andrej samotný, ako vrabček, utiahnul sa do temného 
kúta na chladnej zemi, a sedí si nadurdený. K tomu ešte ku žialu 
prišla i bieda. Košieľka sa obnosila, kaftanček vetcbý; Lastočku 
nebolo do čoho okrútiC ; a i sám hanbí sa ľuďom na očí sa ukázaf . 
I vidí Andrej blízku svoju záhubu, vidí, že prichodí mu tret psotu 
a prosiC almužnu . . . 

Bola, pravda, v tých samých Výselkách jedna dobrá bytnosť, 
ktorá starala sa, a často nie bez úspechu, potešif Andreja. Darja 
(tak volali túto bytnosf) bola biedno dievča, sirota opustená, žijúca 
ako nádenníčka u zámožného mužíka v dedine. Skoro rovný osud, 
blízke súselstvo (ich domy boly oddelené leu plotom) akosi ne- 
chtiac sblížily ju s Andrejom. Oba pokorní, robotní, ľahko pozdali 
sa jeden druhému. Hoc do týchto čias nebolo reči o tom medzi 
nimi, Andrej vedel, jednako, že devuška nepriečila by sa vydaf sa 
za neho, a sám veľmi často o tom premýšľal. No ako zaríadit túto 
vec? On jasno videl nemožnosť takých zámyslov. A skutočne, či 
ženiť sa takým ľuďom, ktorí, ako sa hovorí, sú vždy na vetre, keď 
obom prichodilo mysleť len o tom, ako prežiť Boží denl... 

Tak vždy myslel Andrej, tak myslel i teraz, blížiac sa ku 
vrchu, ktorý delil farskú dedinu od poľa výselského. To blúdiac 
v minulosti, to prechodiac k prítomnosti, myšlienky jeho zastaly 
konečne pri Darji; táto okolnosť len zväčšila trápenie orácovo. 
Oddaný celkom svojim myšlienkam, ani nezbadal, že ide už hore 
vrchom. Zima, jednako, stávala sa citeľnejšou, na zákrute z výmoľa 
na rovný svah vietor fúknul s takou silou do tváre Andrejovi, že 
mimovoľne zastal popraviť si čiapku. Ohmatav Lastočku, ktorá 
spala tuhým snom, a presvedčiac sa, že jej je teplo, pohliadol na 
miestnosť, popretŕhanú tmavými koľajami a výmoľmi; premerav 
v mysli to, čo zostávalo mu ešte po vrch, znova pustil sa na cestu, 
keď o ucho nenazdajky zavadily mu kroky, zvučne ozývajúce sa 
v tisine nočnej. Andrej obrátil sa nazad. Nezadlho, zpoza zákruty, 
ktorú nedávno prešiel, ukázal sa biely punkt, vyrastajúci na temnej 
ceste. Mysliac, že to nejaká žena z osady, ktorá opozdila sa do 
chrámu, Andrej odhodlal sa dočkať ju. Žena tiež zbadala mužíka 
a bez pochyby naradovaná náhode, že dostane spoločníka v taký 
pozdný čas, ponáhľala sa za ním. 

m. 

Andrej nemálo zadivil sa, keď žena dohonila ho a on poznal 
T)arju. Dievča, tak sa zdalo, nie menej bolo zadivené nenadálym 
stretnutím sa. 



— Nečakal som, netušili — zvolal Andrej, mimovoíne vyrá- 
žajúc radost v hlase í v pohybe, ktorým ponáhlal sa podvihnúc 
čiapku : — hladím ... kto by, myslím, mohol by t ? . . . a to si 
ty . . . Nuž pozdrav ťa Pán Boh . . . 

— Zdravstvuj, Andrej! — veselo odpovedalo dievča. 

Dýchanie, stiesnené v hrudi od rýchlej chôdze hore vrchom, 
prinútilo ju ua chvíľku zastaf; podvihla dost plný batôžok, visiaci 
jej na chrbte, a pozorne postavila ho na zem. Potom pozrela na 
oráča a, priložiac ruku ku hrudi, povedala: 

— A ja som veru nemyslela, že sa s tebou stretnem; idem: 
akosi strašne mi bolo samej . . . zodvihnem hlavu, vidím — ide 
človek : možno, z našich starcov niektorí opozdil sa, myslím, hladím, 
a to si ty. .. 

— Či som ja mladý?... — zašepkal, usmievajúc sa, mužík. 
Položil si čiapku, pozrel na dievča a doložil: 

— Čo si sa tak neskoro vybrala? 

— Sama som nie rada, ale čo más robit! včaššie nemožno. 
Gazdovia kázali mi doniest do kostola kulič^), paschu*-) a vajcia, 
kázali a odišli... Čakala som, kým sa kulič upečie. 

— No, dobre, pôjdeme spolu . . . predsa bude nám veselšie ! 

— Podme! 

Dievča pomaly podvihlo batôžtek, Andrej popravil si čiapku, 
a oba, radom, šli ďalej hore vrchom. Príkrosf cesty, alebo ťarcha 
nose na hrudi Andreja tomu dopomáhaly, no srdce jeho bilo pre 
čosi silnejšie ; smutné myšlienky, ktoré zatienily tvár jeho, razom 
zmizly; jasnejšie a jasnejšie bolo v duši oráča. 

— Čo to nesieš? — spýtala sa po chvílke Darja, kývnuc 
hlavou na hruď svojho spolupútnika, nadvihnutú spiacim na nej 
dieťaťom. 

Andrej pozrel na dievča a zasmial sa. 

— Čo sa smeješ?. . . 

— Uhádni! — prehodil, dotknúc sa zlahka kožucha. 
Dievča zastalo, pokročilo k mužíkovi a zvedavé nahlo sa ku 

kožuchu: v tom okanižení dieťa sa zobudilo, otvorilo oči, vytiahlo 
nôžky a pozrúc na tvár Darji, mlčky chytilo ju okolo hrdla. Andrej 
mimovoľne musel nachýliť sa k Darji. 

— Ah! hľa, kto to! — povedala Darja, hladkajúc jednou 
rukou vlásky dievčatka, kým druhou usilovala sa, no márne, od- 
tiahnuť rúčky dieťaťa : — No, Lastočka, pusť ma... Počuj, Andrej, 
doložila, cítiac sa na svobode: — daj mi ju, ja ju ponesiem... 

Diefa potiahlo sa k dievčaťu a povedalo, že chce k nej na ruky. 

— A či je tebe tetušky Darji nie ľúto, povedal otec s pre- 
svedčením : — teraz do akého vrchu ideme, i bez teba jej je ťažko, 
s tebou — celkom ustane. . . Keď pôjdeme dolu vrchom, choď k nej, 
nepoviem nič. 



') Kalič :=» vericonočný koláč. 
') Pascha - = verkonočný baránok. 



Lastočka skrčila sa ako prv pod kožuchom, no tak, jednako* 
aby mohla hľadet na cestu. 

Prešlo niekolko minút mlčania, za ten čas Andrej rozmýšial, 
čo by mal povedať svojej spoločníci. Darja tiež nehovorila ani 
slova, mysliac bez pochyby o tom samom. Obom, vidno, bolo pre 
čosi nepohodlne. 

— Oo to nesieš, Darja? — pýtal sa konečne nie celkom istým 
hlasom. 

— Kulič, paschu a vajcia nesiem svätiť, — odpovedala, po- 
dvihnúc hlavu. — A kdeže je tvoja pascha? spýtala sa, obzerajúc 
Andreja. 

— Kde je moja pascha?... odvetil, vzdychajúc, oráč. 

— Čože, či ty nemáš ? . . . Aký si ty ! čože si neprišiel k nám, 
nepoprosil moju gazdinú... Ona by sa nezdráhala. Zostalo nám 
mnoho tvarohu. 

— Nie, Darja, ťažko chodiť po luďoclr, ja i beztak, zdá sa, 
všetkým zunoval som sa pre svoju biedu: teraz poprosíš, zajtra 
poprosíš, a naposledy neprestaneš prosiť. . . Ťažko takto modlikať, 
keď boly časy, že neznal si biedy ! . . . čože hovoriť, svoj osud 
nepremôžeš ; tak, iste, lúbi sa Stvoriteľovi ... A či dávno, či dávno, 
hla šiel som, ako teraz idem s tebou, na tieto sväté modlitby? 
mal som i kulič i paschu, čo aj nie veľmi veľké, ale predsa nešiel 
som bez nich, bolo s čím čakať sviatok Boží! Šla so mnou vtedy 
i gazdiná... Pamätáš? dobrá bola, daj jej Boh kráľovstvo nebeské 1 
A teraz všetko odišlo odo mňa, zostal som opustená sirota... 
Ťažko, čo hovoriť! a predsa, zdá sa, je akosi ľahšie, keď sa pre- 
máhaš... Horký je cudzí chlieb! ty vari sama vieš? — doložil, 
pozrúc na dievča, ktoré išlo popri ňom mlčiac, s ovesenou hlavou. 
— Hľa, či uveríš, do čoho som došiel, — pokračoval Andrej, pri- 
dŕžajúc Lastočku, ktorá nespúšťala tmavé očká s bľadej tváre 
oráča: — do toho som došiel, že nemal som čím zakúrit; ráždie 
sa minulo, slama takže, a kúpiť niet za čo . . . Ešte viac ! gi*oša 
niet na sviečku ; keď vrátim sa domov z chrámu, nebudem mat čo 
postaviť pred obrazom . . . 

Ruka Darji rýchlo spustila sa za pazuchu a o sekundu vy- 
tiahla kúsok plátna, tuho sviazančbo na uzlík; chytro rozviazala 
zubami uzlíček, v ktorom boly dva groše a, podávajúc jeden z nich 
Andrejovi, povedala: 

— Vezmi. . . ja mám dva. . . 

— Prečo?... — hovoril Andrej, zastanúc v nedorozumní. 

— Zíde sa na sviečku, — odpovedala Darja, vložiac groš do 
ruky Andrejovi a poprávajúc si batôžtek na pleciach. 

Andrej chcel čosi povedať, pozrel na sirôtku, zmiatol sa, hodil 
rukou a stisnúc groš v dlani, išiel ďalej. 

O chvíľku boli už na vrchu, odkiaľ otváraly sa nedohľadné 
polia, medzi ktorými ako čierny, nejasný fľak rozkladala sa osada. 
Chalúpky, záhrady a vŕby, s ktorých padala na ne tieň, slievaly 
sa v temnú neprenikateľnú massu, a len v malinkých oblokoch 
dreveného chrámu, ktorého ostrá strecha zreteľne vyrezávala sa 



237 

na jasnom nebi, mihalo sa a behalo nesmieme množstvo svetielok. 
Keď Andrej a Darja zastali, prvý oddať sirote svoju dcérku, druhá 
prijaf ju, — zvuky zvona, ktoré boly utíchly na čas, znova objaly 
okolie. 

IV. 

Skoro došli do osady, obišli po záhumní, aby sa zbavili psov, 
a našli sa na tenkom moste z prútia. Na pravo od mosta, za zá- 
krutou riečky, blýskajúcej sa, ako ostré kosy, v príkrych brehoch, 
dvíhal sa mlyn, ktorý zdal sa so svojimi vŕbami akousi Čiernou 
hromadou; na lavo, zpoza neveľkého svahu vykukávaly kríže de- 
dinského cmitem; rovno tiahla sa cesta na vŕštek, na ktorom stál 
chrám, mračný a staiý; okružovaly ho so všetkých strán striešky 
a výklenky, zpod ktorých jasno svietily sa obloky. Darja oddala 
Andrejovi Lastočku, vzala svoj uzlíček a, chvílku počkajúc, oba 
pohli sa do predsiene, a odtial prešli do kostola. 

Chrám delil sa na poly, na dva oddiely; druhá polovica, 
v ktorej odbavovaly sa služby Božie, zaliata oslepujúcim bleskom 
sviec a kadidla, ostré delila sa od prvej, zostavšej v polomraku. 
Ľudu sišlo sa toľké množstvo, že nebolo ani pomyslenia dostaf sa 
do druhého oddelenia. Oddelený zástupom od Darji, Andrej akosi 
pretisol sa jednako medzí radami prichodiacich kúpiť za groš te« 
nunkú, žltú sviečku, a dostal sa do kúta, odkial možno bolo videť 
časC oltára a klenby, zavešané obrazamí. Nemálo práce stálo Andreja 
vyhovieť Lastočke; obvinúc rúčky okolo otcovho hrdla a oprúc 
očká na jasno osvetlenú časť chrámu, ona neprestávala zasypať ho 
otázkami. „Čo je to?... čo je to?..." spytovala sa každé oka- 
mženie, láskavo obracajúc hlavu za bradu otcovu. Pomaly, jednako, 
hlávka dievčatka opustila sa na otcovské plece, a sladký sen okoval 
jej údy. Andrej opatrne spustil dcérečku na zem, oprel ju do kúta, 
zažal sviečku, prežehnal sa a načúval čítaniu Ľvanjeliuma. 

Tichosť, panovavšia v prvom oddelení, pripravila ako najlepšie 
k modlitbe. Zriedka len pretrhovala Andreja starenka susedka, 
ktorá, poklopúc mu sviecou po pleci, prosila ho podať ju susedovi 
a postaviť ju k obrazu. Andrej bral sviečku, klopal týra samým 
poriadkom na plece suseda, podával nm prosbu starenky a znova 
zahĺbil sa v modlitbu. Spustiac sa na kolená a opiníc zrak na tra- 
tiacu sa hlbinu chrámovej klenby, Andrej, zdalo sa, za čas zabadol 
všetko okružujúce ho. Horlivé modlil sa biedny oiáč. Prosil Boha, 
aby mu dal sily duchovnej prenášať trpelivo a bez reptania biedu 
a trápenie, ktoré ho zastihly, prosil Ho, aby mu poslal útechu a 
radosť v svojom dieťati, prosil neopustiť ho, biedneho, v úzkosti a 
trápení srdečnom . . . 

Zrazu radostný, slávnostný spev ozval sa s chóru ; sviece v ru- 
kách príchodzích zhasly, akoby jedným fúknutím, a dym od nich, 
miešajúc sa s dymom kadidla, tiahol ako ľahký, fialkový oblak do 
temnej diaľky klenby. Lud pohnul sa ako vlny. Veselosť hľadela 
S tváre každého ; slávnostný spev, miešajúc sa s radostnými výkri- 



kanii „Christos voskresl"*) ozýval sa so všetkých stráu á naplnil 
celý chrám. Všetci bozkávali sa a objímali jeden druhého. Nemálo 
bozkov dostalo sa i Andrejovi. Sotva-sotva stačil odpovedať tým 
samým. Všetci pre čosi tisli sa okolo neho. Poznajúc jeho biedu, 
každý skoro natískal mu kúsok kuliča, paschy, alebo červené vajce. 
Bolo tei-az čím razgovief ^) sa bedárovi ! . . . 

Andrej prešiel si dlaňou cez oČí, vzal na ruky dcérku, pre- 
žehnal ju, vyšiel z chrámu a bol skoro na ceste. Všade stretával 
veselé tváre susedov, vracajúcich sa s celými rodinami domov; so 
všetkých strán ozývaly sa radostné, prívetivé kriky brata bratovi, 
muža žene, otca alebo deda k dcére, alebo synovi. . . Spúšťajúc sa 
s vrchu k Výselkám, Andrej videl celé rady svetielok, blýskajúcich 
sa v chalúpkach; obrátil zrak na okolie: len jeho cbatŕčka bola 
tmavá. . . 

V. 

Keď prišiel domov, vnútro chalúpky videlo sa mu ešte nepríve- 
tivejším, než jej zvonkajšok. Mračno a chladno ! Andrej sobliekol 
kožuch, ukľútil doňho spiacu Lastočku a uložil ju na lavičku. Zá- 
kladne stôl kúskami kuliča a paschy, ktoré dostal v chráme, na- 
hmatal ohorček žltej voskovej sviečky, pečlive opatrenej po mo- 
dlitbách a, utlumiac vzdych, pošiel k peci. Odtiahol kameň a začal 
hrabat v mhnetke (tak volajú ľavý kút v peci, kam obyčajne za- 
hrabúvajú uhlie). Len tu mu napadlo, že nekúril už niekoľko dní 
a že nebolo čím zapálit sviečku pred obraz. Žiaľ ho premohol. 
Niekoľko minút stál v akejsi ťažkej nerozhodnosti a konečne za- 
nechal izbu. 

Ulica, poprerezávaná svetlom, ktoré vychodilo z oblokov, jasno 
vystupovala z mraku ; rozhovor a výkriky, ozývajúce sa v chalupách, 
dodávaly Výselkám čosi sviatočného. Vyjdúc na ulicu, Andrej obrátil 
sa rovno k susednej chalúpke. Priblížil sa k podsteniu a zaklopal 
na oblok. 

— Kto tam? — ozval sa chríply, slabý hlas. 

— Ja. . . Andrej. . 

— Čo chceš? 

— Požičaj mi ohňa, tetuška Anna: nemám čím lučinu roz- 
dúchať . . . 

Oblok sa otvoril; z neho vykukla vráskavá tvár starenky. 

— Hľaď, našiel čas ohňa prosiť! Či nevieš, aký je deň dnes V. . . 
Sám si nezakúríš, ale ideš po ľuďoch ! . . . 

— Čože, tetuška Anna, neodbudne ti: — máš dosť, — povedal 
Andrej, kývnuc hlavou. 

— To-to neodbudne, neodbudne ! — podchytila starenka polo- 
žartovne, polohundrúc; — len choď k susedom, čo ti povedia... 
Ako by si bol nový človek, nevieš... 



^) Kristas vstal z mŕtvych. 

') Bazgoveiiie := prró jedenie mt^sa po pôste, 



— No, Pán Boh s tebou, keď tak! — odpovedal Andrej, obrátil 
sa a šiel na druhú stranu — klopaC na druhý oblok. 

No z tohto obloka dostal práve takú odpoveď. Zaklopal na 
tretí, štvrtý — nik neodhodlal sa vyplniť jeho prosbu, každý po- 
sielal ho k susedovi \). 

Opusti v hlavu, so stiesneným srdcom vracal sa Andrej domov; 
už príchodil ku vrátam, keď, zodvihnúc hlavu, zastal a zahľadel sa 
na okolie. 

Tam, ďaleko — ďaleko, v temnej, pustej rovine trblietal sa 
ohník. 

„Iste nejakí voziari sišli sa prenocovať," pomyslel si Andrej. 
— „A CO, pôjdem k nim: azda ma ueodduria!" dodal, idúc k sviefa- 
ciemu sa punktu, ktoiý medzitým rozháral sa a zväčšoval. 

Dve desiatky povozov, s prihnutými nahor ojami, obstaly v polo- 
kruhu oheň zo stromových konárov, nad ktorým visel kotál. Pri 
vozoch i uiečo ďalej ležaly voly, zdajúce sa ohromnými hromadami 
kriedovými v hlbokej tôni, ktorá padala na ne s vozov a chrbtov 
voziarov, zacláňajúcich plameň. Voziari sedeli v rade a, skrčiac nohy 
pod seba, tesno obklúčili oheň. Počerní, fúzatí, oborení a zamazaní 
dehtom, nehýbali ani jedným údom, neprehovorili ani jednoho slova, 
a len pohyby plameňa, hádžuc striedavo svetlo alebo čierne tiene, 
oživovaly ich tváre s mračno ovislými obrvami. Zamyslení, zdalo 
sa, nezbadali cudziu tvár. 

— Zdravstvujte, bratia! — povedal Andrej, podojdúc bližšie. 

— Zdravstvuj i ty! — ozvali sa jedným hlasom sediaci. 

— Chlieb a soI, bratia ! — Christos voskres ! — doložil Andrej, 
nahnúc sa k prvému, šedivému ako jabíoň, starcovi s bielymi ako 
sňah fúzami. 

Starec pomaly zodvihol sa so svojho miesta, prežehnal sa, po- 
vedal: — „Voistinu voskres!"'), prešiel si dlaňou po fúzoch a po- 
bozkal sa s Andrejom. Tak Andrej obišiel celý krúžik a, pobozkajúc 
sa s každým, vrátil sa znova k starcovi, ktorý sedel už pred ohňom. 

— A ja, bratia, hla, čo chcem, začal, obzerajúc ich, ktorí, ako 
prv, nehýbali sa: — ja, hla, čo chcem: či nedali by ste mi uhlia? .. . 

— Vďačne! — tiahle povedal starec. 

Hneď žatým vysúkal po lakeť obdraté rukávy košele, zapustil 
žilovaté, holé ruky v samý prostriedok ohňa, ktorý vztekle pukal, 
metajúc zlaté iskry v tmavo-modré nebo, a naberúc plné priehrštie 
žeravého uhlia, podal ho Andrejovi, prehovoriac: 

— Drž pólu! 

»Cože", pomyslel si Andrej: — keď Kristov človek svojimi 
rukami, ktorými sa prežehnal, uhlia hrebie a nepopáli sa, niet sa 
čoho báť: ani moja hriešna póla neprehorí ! " . . . " 



O Vo Telké sviatky a zvlááte v predvečer Vzkriesenia máloktorý dedinčan 
odhodlá sa dat susedovi ohňa, z bázne, aby to, čo sa požičiava, neodviedlo sa 
z doma. To zachováva sa i v tie dni, keď v poli prvý raz sejú. Jestli niekomu 
chybí čo len štvrtáčka semena, čo by bol vlastný brat, druhý nepožičia roii 
zm&j bojac sa, aby nevyšiel u neho chlieb a neprešie) k drubéo^t^ 

'} Opravdu vstal z mŕtvych, 



240 

Nadložil pólu pod ruky starca; starík vsypal do nej žeravé 
uhlie a obrátil sa k ohňu. 

— Ďakujem vára, bratia, za dobrotu vašu! — povedal Andrej, 
klaňajúc sa. 

— S Bohom! — odpovedal starec. 

— S Bohom I — opakovali jedným hlasom ostatní. 

Andrej poklonil sa ešte raz a behom, bez obzretia, pustil sa 
domov. 



VI. 

Vojdúc do izby, Andrej vysypal uhlie na ohnisko a presvedčiac 
sa, že póla jeho je celá, vzdúchal lučinu. O chvíľku ohorček žltej 
voskovej sviece svietil v červenom kúte pred obrazom a, smiešajúc 
sa so svetlom lučinky, ožiaril izbičku jasným svetlom. Dookola ako 
by sa všetko bolo usmialo a rozveselilo. Ešte i Andrejovi odlahlo 
so srdca. Veťný svätému obradu, zobudil Lastočku, usadil ju na 
lavičku oproti kúskom kuliča a paschy, prežehnal dieťa, prežehnal 
i seba, a oba pribrali sa jesf. Hostina blížila sa ku koncu, keď 
ktosi neočakávane zaklopal na dvere. 

— Kto tam? — spýtal sa Andrej. 

— Ja, ja, synku! — odpovedal slabý hlas. 

Dvere vrzly a do izby vošla shrbená, smŕštená starenka. 

— To si ty, tetuška Anna!.. . vitaj!... No, tetuška: „Chiistos 
voskres!" — veselo povedal Andrej, blížiac sa k susedke a začnúc 
ju objímať. 

— „Voistinu voskres!" synku: — och, duša moja!... a ja 
som čakala, že sa budeš hnevať. . . 

„Čože sa mám hnevať: každý má právo v svojom šafáriť podla 
vôle, tetuška Anna ; tebe lúto bolo dať mi ohňa — dali druhí . . . 
Vidí Boh, nehnevám sa na teba... Povedz, čo si prišla? 

— Holúbok! — začala stará, preložiac ruky krížom na prse 
a nakloniac hlavu na bok. — Holúbok, — pokračovala vtieravým 
hlasom: požičaj ohrebla, dušička: deti kamsi zavliekly naše; hla- 
dali sme, — nenašli; chlieb dopečený a vybrať ho niet čím . . . 

— Čo len to! ... eh! .. . nestojí za reč!. . . ber si. . . 

— Och, holúbok ty môj! a kdeže je? 

— Nuž tam hla, pri peci. 

Stará žena prišla k peci a začala hľadať. Zrazu splesla rukami, 
nahla sa nad ohnisko, skríkla, zase splesla rukami a hádzala sa, 
ako popálená. 

— Ľudia! holúbky mojel... Och, Andrej! pod sem: pozri, 
čo to máš ! . . . Och, dušičky ! . . . Ach ! . . . Pane Bože ! . . . 

— Čo ty, tetuška?... čo ti je? — prehovoril Andrej, pri- 
behnúc ku susedke. 

— Pozri sem, — pokračovala, ukazujúc ua to miesto, kam 
Andrej vysypal uhlie. 

— No, čože? uhlie! ... Čo ty? 



241 

— Aké uhlie ! , . . Ach ty, sprostý ! . . . ved len pozri, pozri . . . 
peniaze ! Ľudia ! holúbky ! . . . hromada . . . celá hromada peňazí ! 

Andrej pristúpil bližšie a zastal, ako vkopaný. Namiesto popola 
a uhlia blyštalo sa dobré dve priehrštia zlata! 

— Ja, tetuška, neviem ... — zašeptal oráč, prežehnajúc sa 
a odstupuj úc : — vidí Boh, neviem . . . 

— Ako nevieš?... a odkiaľže ich máš? počuj... och! — 
ZYolala starenka, znova splesnúc rukami. 

— Vidí Bolí, neviem, tetuška Anna!. . . išiel som za ohňom. . . 
voziari stoja u nás v poli... oni mi nasypali... dvoje priehrštia 
nasypali. . . 

— Voziari! ludia! dvoje priehrštia!... ach, Pane Bože!... 
deti moje! — volala stará žena a, nedohovoriac ostatné, hodila 
ohreblo a vybehla ako jej nohy stačily z izby. 

Andrej niekoľko minút stál ako prikovaný k zemi; konečne 
priblížil sa peci, prežehnal sa a dotkol sa blyštiacej sa hŕbky, ktorá 
zacvendžala mu pod rukami: skutočne pred ním ležaly celé dve 
priehi-štia dukátov, jedon od druhého krajší a lepší! Chladný pot 
vystúpil na bladej tvári oráča; kriky a šum, rozliehajúce sa na 
ulici, prinútily ho jednako skoro spamátat sa ; strachom preniknutý 
zatvoril za sebou dvere a vybehol pred vráta. 

Na ulici bol akýsi zmätok ; India behali s jednoho konca na 
druhý ako blázniví; všetci kričali a shánali sa. Medzi všeobecným 
šumom bolo počuť prenikavé výkriky Anny: — „Baťušky, svetlá 
moje ! Voziaii sú u nás v poli ! oh ! . , . voziari peniazmi obdarú- 
vajú . . . Andrejovi . . . sama som videla . . . dve priehrštia nasypali !...** 
Len to bolo počut: — „Kde? akí voziari? skutočne? poďme ta!. . . 
skorej ! . . . ber kôš ! ber vedro ! . . . ber hrnce ! . . . skorej, tu sú ! . . . 
tam ! tam ! . . . " 

Andrej prešiel si rukou po hlave, potom pretrel si oči a ohliadol 
sa po okolí. Na temnej rovine vždy ešte horel oheň. 

— Čo je, Andrej? čo to stvárajú? — ozval sa tichý hlas za 
chrbtom oráča. 

Andrej obrátil sa. Pred ním stála Daija. 

— Kam to utekajú ludia? — hovorila sirota: — čo je s nimi?. . . 
počuj, počuj... tvoje meno spomínajú... hla, všetci utekajú!... 

— Voziari! — mohol len prehovoriť Andrej, ukazujúc tra- 
súcou sa rukou na oheň, ktorý plápolal v diali : — išiel som k nim 
za ohňom... oni nasypali mi dve priehrštia uhlia, prídem domov, 
hľadím: peniaze!. . . 

— Co? aké peniaze? 

— Peniaze... všetky do jednoho zlaté... Poď, pozri sama, 
keď neveríš . . . 

Sirota obzrela sa na všetky strany a, sprevádzaná Andrejom, 
vošla do izby. 

— A skutočne!... hľa divná vec, koľko ich! — zvolalo 
dievča : a kde je Lastocka ? . . . Lastočka, Lastočka ! poď sem skorej, — 
pokračovala, vydvihnúc na ruky diéta a prichodiac s ním pred pec : 
— pozri, pozri, čo má otec ! . . . Ludia, ani ich neprečítaš ! . . . Plakal 

16 



242 

si, Andrej, ua svoju biBdu: a tu Boh poslal ti. . . teraz si bohatý !. . . 
Bohatší u nás nebude nik! — doložila, uprúc svieťacie od radosti 
oči na tvár oráca. 

Srdce silne zabilo v hrudi Andreja ; pozrel na zlato, potom na 
dievča, odstúpil na krok a prehovoril nie celkom istým hlasom: 

— A pôjdeš za mna, Darja?... 

— Pôjdem! — odpovedala, opustiac hlavu a začala preberať 
s neobyčajnou rýchlosťou kraj zásterky. 

Ľudia z Výselôk medzitým dobehli ku ohňu. 

— Baťušky, roduí naši, drahí! — volalo na preteky dvadsat 
ludí, tisnúc sa jeden pred druhého a obstupujúc voziarov, ktorí 
sedeli ako prv, tak nehybne: — neopusfte nás, podarujte ohňa, 
rodní naši ! . . . 

— Dobre I — prehovoril konečne najstarší z voziarov, ten samý, 
ku ktorému obrátil sa Andrej. 

— Batušky, drahí naši! zvolali jedným hlasom Výselčania, 
hrnúc sa ako popálení jedon nad druhého a podstavujúc kto ruky, 
kto kôš, kto vedro. 

Starík vyhrnul si rukáv a, neobrátiac hlavu k obstúpivším ho 
luďom, doložil: 

— Mnoho vás. . . nevystane po mnoho, my sme mysleli, že len 
jeden . . . 

— Zlatý ty môj, čo len za priehrštie! — zavolala Anna, po- 
strkávajúc zúfale pomedzi ruky a hlavy susedov okrajok novej la- 
novej sukne. 

— Co len uhlíček, holúbok ! — kričala druhá, podkladajúc kôš. 

— Sem, sem, dedko ! . . . 

— Och, mne sa nedostalo! prepustite ma!... oj, deti, pre- 
pusfte ! . . . 

— Drž pólu! — povedal starý voziar, zapúšťajúc ruky do ohňa 
a vyhrabujúc ostatok žeravého uhlia v nadstavené haleny, podolky 
a čiapky. 

Takým spôsobom dostalo sa všetkým. 

— S Bohom ! — prehovoril trhano starý voziar, stiahnuc obrvi 
a obrátiac sa k ohňu. 

— S Bohom! — povedali druhí voziari. 

No Výselčania už nič nepočuli. Leteli voslep, pridŕžajúc rukami 
l)oly halien a vrecák. Ked octli sa na ulici, stíšili krok. 

— Oj, deti ! — skríkla neočakávane tetka Anna, zastanúc medzi 
tisnúcimi sa okolo nej susedov. 

— Och, holúbky ! nenadále ozvalo sa s druhej strany bežiaceho 
zástupu. 

— Čo tam? 

— Uch! — prenikavé spištal ktosi na druhom konci. 

— Oklamali, zbojníci! — žalostila zrazu Anna, spúšťajúc pólu, 
z ktorej valil sa dym a sypalo sa uhlie. 

— Ľudia, horím! — kríkla dinihá žena. 

-— Haste, haste! sukňa mi horí! . . . oj, halena! nová halena! 



243 

oklamali ! . . . has ! has 1 ach ! — volali jedným hlasom na ulici 
Výselôk. 

A všetci, kolkokolvek bolo ludí, spustili podolky, pohádzali 
čiapky a dupkali jeden popri druhom* 

Akonáhle prešiel prvý strach, všetci obzreli sa po kraji. No 
ohňa už nebolo. Len v diaľke, na temnej rovine, bolo počuf vrzgot 
vozov a mierny dupot volov, ktorý postupne umlkal a tratil sa . . . 

— Zastav ich! — zvolal ktosi z hromady. 

No nik nevšimnul si tohto výkriku. Ohmatávajúc poly pre- 
boreného odevu a ovesiac hlavy, Výselčania smutne rozchodili sa 
po domoch. 

Možno smelo tvrdiť, že jediný Andrej bol šťastlivý a veselý 
v tento večer. Nezažmúril oka celú noc, nikdy neuvítal tak ra- 
dostne slávnosť Vzkriesenia! Sotva blesnul deň, Andrej nevydržal 
a vyšiel pred vráta. Ráno bolo čisté a jasné. Lud schodil sa na 
ulici. Dlhý rad šuhajov a dievčat, vopred ktorých šla Darja, vy- 
chodil za osadu zvať jaro. Hlučná pieseň ozvala sa po okolf: 

Vesna, vesna prekrásna! 

Prídi, vesna, s radosťou! 

Vesna krásna 

Na čom ku nám prišla? 

Na plúžiku, 

Na bráničke! 

A nikdy ešte ani jedna pieseň nebudila ozvenu tak radostnú 
v krotkej duši Andreja! Prel. B, Š. 



••»«< 



Drobné kvietky. 

Od Somolického. 

I. 

^imnc kvety na okienku 
čosi- kamsi uvädnete, — 

divno, tu ste rok po roku, 
a ni semä nesejete. 

Opadáte, uvädnete, 

v slzách krásu roztopíte, 

jako kvety prvej lásky 
žitia nášho na úsvite. 

Nezasiate zakvitly ste 

— nádeje kmit vo väzení — 
ale márne prekvitáte: 

väznia volnost mokré steny. 



244 



Kvety moje, známe klamy, 
čo si zima s nami stvára, 

vieme: v plači zahym'ete 
len čo zahrá slnka žiara. 

Prvej lásky pestré kvety, 
prvé srdca vyrojenie — 

tašly k sudbe, zaplakaly, 
zostalo nám — iba snenie. 

Kvety moje, zinmé kvety, 

či sa slnka nebojíte? 
Zajtra príde s mladou Vesnou . . . 

No do rána dobre spite! — 



2. 



Ty nesmieš ešte vyzradiť, 

čo srdce tvoje skrýva, 
ty ani nevieš vysloviť, 

čo pekná duša sníva. 

Ty sbieraš ešte poklady, 

čo hrajú krásou dúhy, 
a čakáš, kedy odklaje 

ten junák tvojej tuhy. 

On iste príde, odklaje: 

ty poznáš leta krásy; 
však, možno, v šťastí povzdychneš 

ó, kde ste jarné časy? — 



Za jeden kalich omámenia 
zabúdaš na svet, jeho vrenie, 

zabúdaš, že sa strasti penia, 
podáva ruku vytrezvenie. 

V jar večnú veríš, nemudruješ, 
že príde zima záhradníčka, — 

len škovránkove spevy čuješ 
a usmievavé vidíš líčka. 

O, mladosť, mladosť — duša jará 
ty dávaš blahé opojenie, 

kecí ty nie — poklad nevyhára . . 
A život čože? snenie — mrenie. 



246 



Už zašlý naše sladké túžby, 

sťa okná rosou v chladnej chvíli; 
čo zbudlo ešte? Rozpomienka — 

a kolko sme sa nasúžili! . . . 
Hej, nasúžili, nažialili 

sfa väzeň mrežou zamrežený. 
Ked svitol nám deň svobodienky, 

hneď osud velel: nemá ceny. 
Už zašlý rosou sladké túžby, 

už mráz sa ku nám prihovára, — 
ja tvoje kvety nechcem videC: 

ó, kde ste vonné kvety jará? — 



S. 

Zvon iba zvonu . porozumie, 
kvet s kvetom krásne žije, 

a hvezdár umnv nerozsídli 
na hviezdach harmónie. 

Reč srdca srdcu hovorieva, 

má čarodejné slová; 
tou rečou Adam hovorieval — 

a nám by bola nová? 

So srdcom nájdeš kútik v raji, 
sám rozum zhynii v blate; 

oj, žobrák rozum v pyšnom hrade 
a králom srdce v chate! — 



6. 



Za sny a báje, krásne chvíle 
len tebe vdaky vzdávam, 

za pestré kvety, čo mi kvitly, 
i dnes ťa požehnávam. 

v 

Minútu drahú, keď si prišla, 

ni roky nesotrely; 
i slzy ešte neostydly, 

čo vypil ručník biely. 

Za sny a báje vdaky vzdávam, 

pre tŕne nemám slova. 
Nám obom kmitla hviezda šťastia 

a žitiu dráha nová. 



•M- 



Ô4Ô 



Slovenské miestne názvy. 

Podáva Pavel Krizko, 
(Pokračovanie.) 

V. Tíázvy pohanské. 

Baba, roku 1246 spomínaný potok i územie Baba v Novohrade 
na filakovskom panstve; F. IV, 1, 407 a 408. 

Bábina, obec pri Dobrejnive vo Zvolene, spomínaná v listine 
z roku 1270 sfa Babascehj] F. VII, 2, 9. Patrila sfa královská 
svobodná obec ku Zvolenskému hradu. 

Babindol, nitrianska obec, v listinách písavaná Babyndal a 
jestvovavšia už roku 1270; O. 6 a F. VII, 3, 69. 

Božút, obec v Požúnskej župe Bozhud, jestvovavšia už r. 123G; 
F. IV, 1, 68. 

Čertova studňa, v Tekove medzi Čoratom a Ebedecom, po- 
tôček roku 1581 Gerthova Sludnicza zvaný; O. k. 15, 1, 10 a 11. 

Čertovo blato, už roku 1075 spomínaná barina Orduksara v Te- 
kove medzi Tlmačom a Tekovským hradom; O. k. 9, 3, 3. 

Háj; obec v Turci, spomínaná najprv roku 1264 sfa Hai; Y. 
IV, 3, 255, pozdejšie písavaná Gay až do konca pätnásteho sto- 
ročia, a v šestnástom storočí obyčajne Gat/ alias Hay, K. I, 14, 
1, NB. 7io Ä v pŕepočetných iných listinách; podobne spomínajú 
listiny v Požúnskej župe už roku 1268 územie Gaay, F. VII, 1, 
350, a roku 1075 v Tekove pri Tlraači potok Gai, v štrnástom 
storočí tiež Gayom písavaný; O. k. 9, 3, 3. 

Harman-Žiar, bez pochyby Harmanov Žiar; roku 1277 spo- 
mínaný vrch Harman Ssar v Turci ; s druhej strany pohoria, Turec 
od Zvolena deliaceho, ležia obce Harmancami zvané ; K. I, 14, 1, 2. 

Lelov, obec v Komárne s tejto strany Dunaja, písaná r. 1075 
Lelu; O. k. 9, 3, 3. 

Lelovce, obec v Turci, spomínaná ešte roku 1353 sfa Leleuch; 
K. limbus. 

Modly, roku 1255 spomínaná obec Modly v Turci „ubi cadit 
fluuius Biztritae in Thuruch"; F. IV, 2, 296. 

Pohanský Žiar, roku 1264 spomínaný vrštek Paganser vedia 
Plachtiniec v Honte; F. IV, 3, 244. 

Pravno, obec v Turci, písavaná obyčajne — tak i roku 1343 — 
Prona, pozdejšie Thotprona; K. I, 51, 2, 67. 

Turčck, dve obce v hornom Turci, za starodávna Thwrczek 
pfsavané; K. I, 10, 1, 3. 

Turíčka, roku 1279 spomínaný hrad Turích v Novohrade; F. 
VU, 3, 86. 

Turec; roku 1243 spomínaný potok Thurucz na kávickom 
panstve v Gemeri; F. IV, 1, 292, a roku 1238 značne rozšírený 
Turčiansky hrad Thurucz i Twruch, terajší Zniov; F. IV, 2, 13(). 

Turňa, roku 1256 spomínaná obec Torduna i Thurne vedia 
Pezinku v Požúnskej župe; F. IV, 2, 389. 



Turopoľa, lúka Turopoľa v Liptove pri Hybiach, spomínaná 
r. 1269; F. IV, 3, 544. 

Veles, roku 1262 majer Bclez v Nitre; F. IV, 3, 66. 

Žiarov, roku 1245 obec Sarov vedia Šiah v Hontianskej župe; 
F. IV, 1, 376. 

Žiarovce, už roku 1075 spomínaná obec Saroufalu v Tekove 
pri Želiezovcach, ktorú už prvý uhorský král sv. Štefan bol daroval 
ostrihomskému arcibiskupovi; O. k. 9, 3, 3. I jej názov písavali 
všelijako, tak na príklad Sárou, Saroi\ Saaro, Saron, Saroy, no 
obecný lud znal a zval iba Žiarovce. 

Žiary^ obec vedia Tajný v Tekove, písavaná Sari i Sáry 
a jestvovavšia už roku 1075; O. k. 9, 3, 3. 

VI. Názvy vlastnostné. 

Ážnadáídpotok, roku 1360 spomínaný potok Adnadastpatak 
v sklenárskom chotáre v Turci; K. I, 11, 1, 1. 

Balvan, kamenný medzník Baluan neďaleko Dunaja v Nitre, 
spomínaný už roku 1109; O. 2, — potom v Tekove obec Balwan, 
jestvovavšia už roku 1075 a pozdejšie i Balvan písavaná; O. k. 9, 
3, 3, — ďalej iná, roku 1245 v Honte spomínaná obec Baluan, 
F. IV, 1, 376 a konečne roku 1267 v Abauji vedia Košíc nacho- 
divšia sa kamenná socha („statua lapidea^, hovorí listina) Balvan- 
kew; F. IV 3 412. 

*jBeZá, roku 1263 obec Bela v Spiši ; F. IV, 3, 129 a r. 1287 
hora Biala, terajšia Bela, v Turci; C. X, 85. 

Belík, roku 1271 obec Beluk pri Skačanoch v Nitre; F. VII, 

2, 152. 

Beloš, roku 1256 potôček Belose na pezinskom panstve v Po- 
žúnskej župe; F. IV, 2, 389. 

Belula, roku 1261 územie Bellula pri Bardijove v Šariši; F. IV, 

3, 55. 

Bitá, roku 1261 obec Beyta v Tekove; F. IV, 3, 55. 

Blisk, roku 1253 vrch Plysku na gímešskom panstve v Nitre ; 
F. IV, 2, 208. 

Bojan, roku 1245 pole Bojan v Spiši, F. IV, 1, 399. 

Bôry, roku 1263 spomínané územie Bori vedia Rakovfc u Váhu 
v Nitre; F. IV, 3, 164. 

Brehy, obec v Trenčíne Berck a roku 1244 Ber ech, patri všia 
roku 1238 ku súčskemu panstvu; F. IV, 1, 132 a 347. 

Brečina, roku 1246 králom Belom IV. bzovíckemu kláštoru 
odňatá a Krupine darovaná zem Brechina; F. IV, 1, 331. 

Breznica, už pred rokom 1240 jestvovavšia obec a hrad Bre- 
ginche, po roku 1240, teda pó tatárskom pustošení iba hrad Ber- 
zenche v Tekove; M. I, 612 a B. o. 143. Tento spolu i s obcou 
Tatármi spustošený hrad vystavil poznovu arcibiskup ostrihomský 
Filip, avšak trenčiansky Matúš Čák ho zase podkopal a znivočil. 
Pozdejšie ho zase vystavili, no už r. 1411 spomína sa sta „castrum 
fraclum", totiž porúchaný hrad, ale vzdor tomu stál až do r. 1475 



248 

a roku 1472 stal sa majetkom kráľovským. Teraz ho už pravda 
niet; len nepatrné pozostatky z jeho zdĺ označujú miesto, na ňomžto 
niekdy stál. 

Brezováy obec v Nitre, spomínaná už roku 1263 sfa taká a 
písaná Brezoua; F. IV, 3, 164. 

Brodošia-lúka, roku 1244 v Trenčíne na kysuckom panstve 
spomínaná BrodoschaloJca ; F. IV, 1, 346. 

Brodnik, roku 1252 už jestvovavšia obec Brodnuk v Nitre; 
F. IV, 2, 137. 

Buéa, roku 1254 spomínané územie J?ttcAa vo Zvolene ; F. IV, 

2, 214 a roku 1261 malé panstvo Búcha i Bucsa v Honte; F. IV, 

3, 47. 

Bučky, roku 1243 v Gemeri na kävickom panstve spomínaný 
vrch Buchky; F. IV, I, 292. 

Buk, hora, patrivšia roku 1243 ku plešivskému panstvu v Ge- 
meri, Buk; F. IV, 1, 292. 

Bukvice, roku 1263 územie Bokvych vedia Debrety v Nitre; 
F. IV, 3, 127. 

Bukovina, potôček v Turci Bukuyna, spomínaný roku 1281 
v hájskom panstve; K. I, 14, 1, 1. 

Bunoš, potok na panstve gímešskom v Nitre, takto písaný 
roku 1253; F. IV, 2, 209, 

Búracá, potoky v Turci vedia Bodorovej a Malého Čepčína 
(jedna čiastka zo Žarnovice), písaný roku 1381 Buráca, no po- 
zdejšie i Buraia a Buracca; K. I, 51, 2, 51. 

Bystrá, potok v Turci, tečúci z Hornej Štubne a písaný r. 134() 
Bystrá i Byztra; K. I, 14, 1, 6. I dnes zná dobre okolitý lud, 
kde je „Pod Bystrým". 

Bystrica, týmto názvom spomína sa roku 1255 potok Bisztricze 
v Turci, F. IV, 2, 296; podobne roku 1256 potok Bistrich v Po- 
žúnskej župe; F. IV, 2, 389; roku 1269 potok Bisztricze v Spiši 
vedľa terajšieho Kežmarku; F. IV, 3, 516; r. 1255 obec Bystrice, 
terajšie mesto Banská Bystrica vo Zvolene („uova villa Bystrice, 
prope lypcham**); baňsko-bystrický mestský archív, fasciculus 1, 
číslo 1; a konečne roku 1281 potok Bystricjia vo Zvolene; K. I, 
14, 1, 1. 

Bystrička, obec v Turci, spomínaná roku 1258 Bisztricze a 
roku 1284 Kus Bystricze; F. IV, 2, 484 a Č. X, 94. 

Čemerná, roku 1254 územie Chcmernya v Zemplíne, F. IV, 2, 
225; — roku 1262 potok Chemerna í Seremnepotaka v Liptove; 
F. IV, 3, 66 a 209 ; — roku 1263 lúka Chemerna v Turci ; K. I, 
17, 1, 4 a roku 1360 potok Chemama i roku 1368 Chamarna 
v sklenárskom chotáre v Turci; F. I, 17, 1, 4 a K, I, 11, 1, I. 
Teraz je tento názov v Sklenom už neznámy. 

ÚentníU roku 1254 spomínaný potôček Chcmna v Zemplíne; 
F. IV, 2, 226. 

Čierny, roku 1263 spomínaný vrch Czerni v Nitre vedia Bre- 
zovej; F. IV, 3, 164 a roku 1407 potok Sarnipotok, teraz Čierna 
Voda, v Turci; K. I, 12, 1, 1. 



24§ 

CŕemošnOy obec v Turci, pôvodne Poľanou zvaná a letí koncom 
štrnásteho storočia Strzemossna^ Chremosno i Chermosna písavaná ; 
K. I, 14, 1, 23 a v iných četných listinách. 

Diviaky^ roku 1260 územie Ľyuak a už roku 1264 spomínaná 
obec Divek v Turci; F. IV, 3, 256 a roku 1295 obec Divek v Tren- 
číne, patri všia k uhrovskému panstvu; F. IV, 3, 109. Tento názov 
písavaný je v listinách i Ľiuek^ Diveg, Givek a Gyvek; K. I, 16, 
1, 2, - I, 14, 1, NB. 7io- 

Divina^ r. 1244 potok Divina na kysuckom panstve v Tren- 
číne; F. IV, 1, 346. 

Ľobroč, roku 1391 spomenutá obec Dohroch v Novohrade ; F. 
IV, 3, 429. 

Ďobroniva, roku 1270 spomínaná svobodná kráľovská obec 
Dohruna vo Zvolene; F. VII, 2, 9. 

Dolina^ roku 1327 majer Dolina pri Závade v Tekove; O. k. 
7, ], 3 a roku 1500 obec Ddina v Turci; K. I, 18, 1, 27. 

Drahušf roku 1246 územie Draus i Dragus na filakovskom 
panstve v Novohrade: F. IV, 1, 407. 

Dubnica, roku 1244 územie Dubnice v Nitre; F. VII, 1, 285. 

Dubodiel, roku 1243 na plešivskom panstve v Gemeri spomí- 
naný háj Dubodel; F. IV, 1, 290. 

Dubov, roku 1263 potok Dubow vedia obce Lubovej v Nitre; 
F. IV, 3, 120. 

Dubovo, roku 1262 ešte Rečkovo územie Dohoa, pozdejšie obec 
Dubová, Diiboua a Duboa v Turci; K. I, 16, 1, 3. 

Dvorčapy, roku 1258 územie na nitrianskom panstve DeMor- 
chán; F. IV, 2, 459. 

Dvorec, roku 1437 spomínaná obec Dvorec i Konceekfalua, 
roku 1381 Udvard a roku 1494 Dvoracz v Turci; K. I, 17, 1, 38. 

Dvorište, r. 1538 územie Dworychya a roku 1552 Dworysgye 
na čitárskom majeri v Tekove; B. o. 149. 

Dvorniky, r. 1075 obec Hudwordiensium bissenorum v Tekove. 
O. k. 9, 3,' 3 a roku 1252 obec Uduorch v Nitre; F. IV, 2, 137, 

Ľájnica, r. 1256 malé jazierce Haynica v Nitre pri Skalici, 
„ubi cadit in fluuium Moraua; F. IV, 2, 392. 

Hlená, roku 1254 spomínaný potôček Hlenna v Zemplíne; 
F.. I V, 2, 226. 

Hliník, už roku 1075 spomínaná obec Gelednuk v Tekove; 

0. k. 9, 3, 3 a roku 1256 potok Hilinuk na pezinskom panstve 
v Požúnskej župe; F. IV, 2, 389. 

Hlboká, roku 1243 potok Hulbaka na plešivskom panstve v Ge- 
meri; F. IV, 1, 291; a r. 1244 vodná krútňava (gurges) Hluboka 
na súčskom panstve v Trenčíne; F. IV, 1, 346. 

Hlohovec, roku 1258 spomínaný hrad Galgoucz i Gálgouch 
v Nitre; F. IV, 2, 460. 

Hnilec, roku 1243 potok Gulnych v Gemeri spomínaný; F. IV, 

1, 290. 

Hnqjnik, roku 1296 zem Gnaynek („sub lapide Cmiti Nicolao 
Stoyano vendita pro 60 marcis argenti") v Spiši; F. VII, 2, 180. 



250 

Bóta, roku 1269 spomínaný vrch Gula vedia Kežmarku v Spiši ; 
F. IV, 3, 516. 

Holúchy už roku 1209 spomínaná obec Golluch i Góloch a 
Goloh v Tekove; B. o. 153. 

Hraby roku 1246 spomínané územie Grab na filakovskom pan- 
stve v Novohrade; F. IV, 1, 407. 

Hradištej r. 1244 hrad Haradissa neďaleko Calomije v Honte ; 
F. IV, 1, 337 ; a r. 1247 llradissa na libvorskom panstve v Tren- 
číne; F. IV, 1, 472. 

Hradná, roku 1264 obec Gradna v Nitie; F. IV, 3, 241. 

Hrádok, r. 1263 vrch Haraduk vedia Zvolena; F. IV, 3, 143. 

Hrkáč, roku 1294 zemiansky majetok Harkacs po oboch bre- 
hoch potoka Turca v Gemeri; F, VII, 2, 225. 

Chliev, r. 1258 územie Clew vedia rieky Nitry, patrivšie Sebe- 
slavovi; F. IV, 2, 459. 

Chmelínec, roku 1287 potok Chmelincze na necpalskom panstve 
v Turci ; Č. X, 85. 

Chrasty roku 1264 spomínané zeme Horoszih v Nitre („terra 
campestris, que vulgo Horoszth dicitur"); F. IV, 3, 242. 

Chrenovec, r. 1393 spomína. sa obec Hrenovcz v Nitre; K. I, 
17, 1, 17. 

Jabloň^ roku 1256 obec Jablan vedia Pezinku v Požúnskej 
župe; F. IV, 2, 389. 

Jahodnik, r. 1413 spomínaná obec Jahodník vedia Sv. Martina 
v Turci; K. I, 16, 1, 27. 

Jama, roku 1355 spomínaný potok Jama v Orave; C. X, 81. 

Jaseň, r. 1255 spomínaný Jeszen „alias terra Obusk" v Turci ; 
F. IV, 2, 359. 

Jasenov, r. 1244 potok Jasenou na súčskom panstve v Tren- 
číne; F. IV, 1, 346. 

Javor, roku 1244 spomínaný vrch Jauor na podolínskom pan- 
stve v Spiši; F. IV, 1, 354. 

Jelšava, roku 1243 hrad v Gemeri, Hstva; F. IV, 1, 291. 

Jesená, roku 1254 potok čiže malá riečka Jezenen v Zemplíne ; 
F. IV, 2, 226. 

Jesenica, roku 1257 spomínaný potok Jeszenicze na radvan- 
skom panstve vo Zvolene; F. IV, 2, 61; a roku 1269 i 1271 spo- 
mínaná obec a malé panstvo Jezencha a Jezencze v Trenčíne ; F. IV, 
3, 533 a VI, 2, 151. 

Jeseník, roku 1247 potok J essenek- potoka na libvorskom pan- 
stve v Trenčíne; F. IV, 1, 472. 

Jezemá lúčka, roku 1266 spomínané územie Jeszernaluchka 
v Liptove; F. IV, 3, 384. 

Jezernica, v rokoch 1240, 1248 a 1254 spomínaný potok Jer- 
niche^ Jezernicze, Jezernicza, Jcsernicha a roku 1410 už obec Je- 
zerniche, Zernicze, Yczernicze y Tuľci; F. IV, 1, 202, IV, 2, 241, — 
B, a. 2, — K. I, 17, 1, 31. 

Kálastá, roku 1265 spomínaná dolina Kalaszta vedia Ahnášu 
v Honte; F. IV, 3, 279. 



šál 

• - 

Kalnáy roku 1209 ohec Kalom spomíuaná v listiue pápežom 
Innocentom III. vydanej a roku 1417 majer Kaina v Tekove; O. 
k. 40, 4, 34. 

KomárnOy roku 1075 obec Camarun i Camaron a Camaran 
v Komárňanskej župe; O. k. 9, 3, 3. 

Kováčova, r. 1254 obec a potok Koachou vo Zvolene; F. IV, 
2, 214, — roku 1246 územie Cuach na filakovskom panstve v Novo- 
hrade; F. IV, 1, 407, — a roku 1256 opustená hora Kouachan 
v Liptove „super villam Zelnike"; F, IV, 2, 415. 

Kováčovice, už roku 1075 spomínaná obec Kouachi, pozdejšie 
písavaná i Kouachy, Kowachtfy Coachy Cuaha, Koachy, Kwaohy, 
Kowachi, v Tekove; O. k. 9, 3, 3. 

Kozinec, roku 1505 hora Koeence v Čremošnianskom chotáre 
v Turci; K. I, 12, 1, 12. 

Krátka, roku 1565 spomínaný jarok Kratkad vel Stwbnawoda 
v Honte pri Prandorfe; tamže. 

Krúžna, roku 1236 spomínaná obec Crusan pri Kováčovcach 
v Tekove; M. I, 319. 

Kúty, r. 1258 spomínaná obec Kuth vedia rieky Nitry; F. IV, 
2, 458. 

Kutina, roku 1550 spomínaná lúka v kováčovskom chotáre 
v Tekove; O. k. 2, 1, 2 a 69, 3, 15. 

Kútka, r. 1261 spomínané územie Kutka v Honte; F. IV, 3, 45. 

Laskár, roku 1255 dedinka Laszkur v Turci, majetok Lati- 
borov; F. IV, 2, 359. 

Ladomer, r. 1335 obec Ladomer i Ladatner a Hladomer vedia 
tekovského Sv. Kríža; O. k. 40, 2, 2. 

Lazy, roku 1260 obec Lazy vedia Nemeckej Lupče v Liptove ; 
F. IV, 3, 10. 

Lesná alebo Ležná, roku 1254 územie v Zemplíne, Lezna; 
F. IV, 2, 225. 

Lieskovec, roku 1240 územie Lazkouch medzi potokmi Jezer- 
nicou a Turcom v Turci; F. IV, 1, 202. 

Lipen, roku 1244 vrch Lippen na súčskom panstve v Ti-enčíne ; 
F. IV, 1, 346. 

Lipová, r. 1358 potôček Lipová v dolno-štubnianskom chotáre 
v Turci; K. I, 17, 1, 7. 

Lipovmk, roku 1244 obec Liponouk na rajčianskom panstve 
v Nitre; F. IV, 1, 348. 

Líšna, už r. 1075 spomínaný potôček Lisna i Lysna s druhej 
strany Hrona oproti Kňažiciam, totiž na lavom brehu ; O. k. 9, 3, 3. 

Lomnica, roku 1244 spomínaný potôček Lompnich i Lompnicha 
na podolínskom panstve v Spiôi; F. IV, 1, 354 a IV, 2, 382; — 
roku 1257 obec Lomnica tiež v Spisi ; F. IV, 2, 440 a roku 1294 
háj Lomnicza takže v Spiši; F. VII, 2, 180. 

Lovca, roku 1283 obec Loucha „in Susol existens" v Tekove; 
M. n, 172. 

Liibna, roku 1358 potok Lubna medzi Dubovom a Požehami 
v Turci; K. I, 17, 1, 7. 



Lučen, roku 1251 územie Lucen v Novohrade, snáí terajší 
Lučenec; F. IV, 2, 118. 

Lúcka^ roku 1346 malý zemiansky majetok Luzhka v Šariši, 
O. 19 a r. 1368 potôček Luchka na mutnianskom panstve v Turci ; 
K. I, 17, 1, 11. 

Lúčna, roku 1263 potôček Luchna v Turci; K. I, 17, 1, 4, — 
snáí totožný s vyššie spomenutým, na mutnianskom panstve tečúcim. 

Lúčnik^ roku 1256 potôček Luchinik na pezinskom panstve 
v Požúnskej župe; F. IV, 2, 389. 

Luéek, r. 1527 spomínaná hora Lwsek, ležaväia medzi Psiarom 
a Kováčovcami v Tekove; O. k. 10, 1, 14, 

ímííA, roku 1263 spomínaný háj Lustvch vedia Mošoviec a 
Nového Mesta nad Váhom v Nitre; F. IV, 3, 119. Teraz má byf 
tam pole čiže hon Lusc zvaný. 

Močiar, roku 1600 spomínaná obec Mochar v Tekove; O. k. 
7, 8, 6. 

Močiarnik, roku 1295 obec Mocharnuk v Trenčíne, „sub castro 
Ugroy" ; F. VII, 3, 109. 

Močenok, roku 1258 obec Mwchwnuk v Nitre vedia rieky Niti7; 
F. IV, 2, 458. 

Močelnica, roku 1250 potôček Mochelnitza na radvanskom pan- 
stve vo Zvolene; F. IV, 2, 60. 

Mrtvý Váh, roku 1262 spomínané staré riečisko Holthvagk, 
„in quo prius aqua Vagh in magna parte defluebat"; F. IV, 3, 119. 

Muchy, roku 1295 obec Muhy v Tekove; F. VII, 3, 110. 

Mutná, roku 1230 panstvo Muthna a roku 1340 i obec Muthna 
a Mivthna i Moina v hornom Turci; K. I, 17, 1, 56 a I, 14, 1, 6. 

NadáííTpotok, roku 1294 riečka NadasďPotok v Liptove pri 
Sielnici; F. VII, 2, 252. 

Nadej, už pred rokom 1300 jestvovavšia obec Nade, i Nade- 
falva, Nadefolua, Nadcifalwa, Nadeyffalwa, Nadryfalwa, Nadas- 
fálwa pri Opatovciach v Tekove; B. o. 186. 

Nedozor, roku 1 264 obec Nedozer i Nutnsyr, Nodser, Nuduser, 
Nadaser^ Nadeser, Nadosyr v Turci; K. I, 14, 1, NB. ^/jo a F. IV, 
3, 255. — Počul som už celkom seriosne tvrdiť, že táto obec má 
byf neodškriepnym dôkazom toho, že volakedy i v Turci Maďari 
bývali, lebo jej názov Nadaser je — vraj — Nádas ér, totiž trsti- 
nová žila a tak čisto maďarské slovo. Či tu nevyzerá tiež Nabu- 
chodonozor : napba kotorázó ? Moja námietka, že je toto iba pisárova 
chyba, lebo obecný lud v Turci ani neznal, ani nezná žiadneho 
„nádas ér"-u, a krém toho že je teuže názov i vo viac skomole- 
ných tvaroch písaný a jedine ten názov môže byt správnym, ktorý 
zachoval sa v živej reči, sklátila patričných pánov v ich výklade 
a pokazila im radost nad turčianskou madarskosfou ; no či predsa 
nebude svojím časom i Nedozor úradne zpätzmaďarčený na Nádas- 
ér, to ukáže budúcnost. 

(Pokračovanie.) 
> *9 9 * 



263 



Slovenský jazyk. 



Jazykovedecké drobnosti. 

6. DrSat Jedno z tých slovies, o ktorých dalo by sa vela po- 
písat Tu len so stanoviska slovníkového niekoľko poznámok. Ma- 
ďarísmami (prípadne geľinanismami) zdajú sa mi: niekoho na uzde 
driaí = vkit féken tartaui ; kebys' vedel, jako na teba PotocJcý drSi 
(Kal. pov. L 57.) = Er hält viel auf ihn; disciplínu dršať, doma 
nos dréat Rád by tomu bol, keby ich slovanskosf niekto obráuil. 
I v Čechách majú „držať jazyk za zubami*' ^ ale to sa mi zdá byt 
podozrivým germanismom ; mne lepšie znie : ^maŕ jazyk za zubami". 
Podozrivá je aj frasa: „či vysoko držite to obilie?" Slovensky po- 
čul som vždy v takom prípade: j,Či draho dávate to obilie?" 
Ovšem správne je rečeno: „Čo si kúpil, to si dri.'" Pochybná je 
slovanskost frasy: „Držali sa za múdrych" (Slov. Pov. 257.), je 
lepšie : Pokladali sa za múdrych, a ešte lepšie : Mysleli, že sú múdri. 
„Má ženu, ale s druhou drží*' zdá sa mi by C maďarismom: tartani 
vkivel. Za: „stranu držať dakomu", alebo: „po strane byt dakomu" 
je lepšie: „byC za dakoho". 

„Držaf sa" a „držanie" je nemeckost, je lepšie: „chovaC sa", 
„chovanie" ; m. pekne sa dri v kostole : pekne sa chovaj v kostole. 

Vela germanismov sa tak vžilo do živého jazyka, že ich sotva 
bude možno vykoreniť. Miesto držat kone, voly, ovce atd. mali by 
sme hovoriť: waí, cÄovaŕkone, voly, ovce atd. ; mám, chovám vela 
koni, volov, oviec atd. Českí ,bru8ičia* od dávna bojujú proti : dréat 
ŕec, poradu, odporučujúc za tieto: iiniti^ mlti reč, poradu. Ani 
„činiť", ktoré je české, ani jemu odpovedavé sloveso domáce „robiť" 
v slovenčine použiť nemožno. U nás pod „robiť reč" každý by 
myslel „hotoviC, sostavovať reč". Môžeme však riec€: Mal reč, 
alebo mali sme poradu. Miesto: tam držali, vydržiavali poradu, 
Slovák riekne* Tam mali poradu (tí alebo iní), alebo: Tam bola 
porada (,akási', keď sa chceme neurčite vysloviť). Vedia „waZ som 
reč" dobré je „povedal som reč" alebo proste hovoril som, pre- 
hovoril som, re&nil som". 

O tom, čo mysleť o úsloví držat koho na reči, prerečiem ino- 
kedy. 

Ináče odporúčajú sa české opravy, jako tieto: Píš za: držat 
slávnosť, sviatok = svätit, za: držat hostinu = dávat hostinu; za: 
držat slovo = štát v slove. 

Sloveso držat viaže sa pravidelne s genitívom : drž sa chod- 
níka, mojich šlapajov ; prvsieho sa drž, jako môžeš, hovoria dievča- 
tám na vydaj súcim atd., a s akkusatívom. 

Zo svojej sbierky podávam tieto obrazné výrazy: 

drží jako hluchý dvere (kto niečo drží bez rozumnosti), 

drží jako pes ježa (kto niečo len tak leda bolo drží), 

drží kravu za rohy a iný ju doj í (kto sa dá k prospechu iného 
použiť, pri spoločnej práci), 



254 

držia spolu jako repič i ktorí v pevnej shode žijú). 

7. Zriecť, odriecť sa niečoho, hlboko je u ludu zakorenené, kto- 
rému slovu však vždy viac a viac vyhybujú spisovatelia na prospech 
nezdomácnelých v našom jazyku „upustit", „odstúpif" od niečoho, 
„vzdaC sa" niečoho. Čítal som: „Otec môj chcel odcestovať, ale 
upustil (!) od toho úmyslu." Slovák to ináč povie: „Otec môj 
chcel odcestovať, ale sa toho zriekol". Alebo čítaš: „Odstúpil 
z úradu", kdežto Slovák povie: „Zriekol sa úradu". Čítaš: „Vzdal 
sa budúcnosti", Slovák po\ie:.„ Zriekol sa budúcnosti". 

Poneváč sloveso zriecť sa niečoho v tomto smysle Jungmann 
vo svojom slovníku nezná, ba ani Kott nemá preň citátov z češtiny, 
poznamenávajúc len toľko, že smyslom odpovedá slovesu „vzdat sa", 
z toho zavierat možno, že je ono u Čechov nie bežné, 

Nenie-li tedy madarismom? Ono odpovedá maďarskému slovesu 
„leraond" vmirôl, tým by sa táto domnienka podoprela, — ale predsa 
je tomu nie tak: „Zriecf" sa čoho, hoc ho Česi málo znajú, je 
dobré slovo slovenské, lebo v obú podobách obsahujú ho i veľké 
jazyky slovanské. Poliaci povedia v tom istom smysle: zrzec si§ 
czego, Rusi: 0Tpcii>ca ot^ qero. Je teda hodno úcty v našom 
jazyku ! 

Maďarské lemond samo nezdá sa byf veľmi starým, lebo ;,Nyelv- 
tôrténeti Szótár", dielo vydávané maďarskou akadémiou, má preň 
samojediný doklad, aj to nie príliš starý. 

8. Robiť — robota. Na „robií — robota" má Slovák nesčislný 
počet krajových výrazov. S tým bude poslúžené jazyku, keď ich 
niekto posbiera takým spôsobom, ako posbieral bol Ignác V. Slušný 
v starých Slov. Pohľadoch (Diel II., sv. 1., str. 51.) krajové výrazy 
o biti a uderení (spolu ich udáva 70). Ja tu spomnem jedine obraz- 
nosti nadpísaných slov „robit", „robota". 

Kto robí tuho, o tom hovorí národ: robí o pretrhnutie. 

Kto robí fažko a tvrdo : robí jako v gápli (nem. Gôpel). 

Kto robí z radosti: robí o milých päť. 

Kto robí ľahúčko : robota mu ide zpod ruky jako voda, alebo 
jako po masle. 

Kto robí s chvatnou záľubou: robí o dušu. 

Kto je bystrý : je do roboty jako osa. 

Kto robí den i noc: nemá ani dňa ani noci. 

Kto nerád robí, o tom povie národ: robota mu smrdí. 

Kto nič nerobí: tet^ krížom slamy nepreložil. 

Kto je ťarbavý : je do roboty jako olovený vták. 

Kto miesto toho, aby robil, len sem-tam pobeháva: den na 
pätách rôznosti. 

V jednej sbierke porekadiel som čítal, že v Gemeri hovoria: 
„Ulial medveďa" vo smysle: Zle spravil (urobil). Čo to má byť? 
Viac očí viac čítalo a viac očí viac počulo: pre vec osožné budú 
všetky poznámky a prípadne všetky opravy. 

Tu zúmyslne neuvodím prísloví (Darebák má vždy nedeľu ; Kde 
je robota, tam je i dobrota; Kto zle robí, bár ho nikto nehoní, 
uteká, a pod.). 



256 

9. Plalat — plač. „Plakať" je v slovenčine zriedkavé s prostým 
pádom. U Sama Chalúpku (Spevy) prichodí s akk.: Plakaly Uonku, 
ale mne je takáto väzba zo živej mluvy málo známa, až na niektoré 
úslovia, menovite: slzy plakaf, horké slzy plakať, ale i tu je bež- 
nejšie: horké slzy rowiY, liať, vylievať. „Oplakávaí" má však vždy 
prostý akkusatív. 

Najbežnejší je predložkový inštrumentál : plakaf nad kým, za 
kým ; a predložkový akkusatív : plakaf za niečo, na niečo, pre niečo : 
Za čo, načo, prečo plačeš? 

Kottov Slovník z češtiny uvádza vela prípadov s prostým gen. 
i akk., ináče článok nenie kriticky spracovaný, lebo medzi pred- 
ložkovými pády uvodí i také citáty („díté v kolébce plače; a ta 
tvoje poctivost na kolébce pláce ; budú plakati v tesklivosti veliké ; 
plakati do bílého rána; plakala bys' celou uqc se mnou; plakala 
pŕes celou noc atď.), ktoré tam nemajú miesta. 

Zo slovenskýcli obrazných výrazov uvodí; 

plakal, až mu srdečko usedalo, 

plače, narieka, jako malý chlapec, 

plakal, ai ho oči bolely. 

K týmto ja prikladám zo svojej sbierky: 

naplakal sa, neboráčik, 

dobre 5Í oči nevyplakal (Slov. Pov. 374), 

poplakal sa jako dieťa (Pov. Prostou. II., 71), 

plakal, ai sa tak v slzách zachodil, 

neborák, od plaču temer mu oči vytiekly (Slov. Pov. 354), 

uplakaná sedí, jako by jej boly kury chlieb pojedly (Slov. 
Pov. 352.). 

Zvláštne obrazy, ktorými sa vyslovuje rozličná miera plaču: 

F očiach mu slzy zaihrály (= bolo mu na zaplakanie). 

Neboráka, neraz ho slzy zalialy (= neraz mu prišlo zaplakaf). 

Oči mu neobschýnaly od sĺz (Slov. Pov. 206 ; plakal a opätovne 
len plakal). 

Oči červené jako pečene (Slov. Pov. 354; celé dni preplakal). 

10. Dovtedy (k pravopisu). Dla navrhnutého pravopisu by sme 
mali písat dovtedy a nie dotedy. Príčina je zjavná: Slúčime-li do 
s príslovkou vtedy, obdržíme vyšnú formu. „Tedy" je spojkou v slo- 
venčine. Predsa však niet dosial zaujatosti pre správnu formu. Ktosi 
mi riekol: Bolo by nešikovne písat: „Dovtedy sa okolo nej obracal, 
pokial jej pekne-krásne nepovedal, čo chce''. Ten ktosi mal ovšem 
pravdu, ale tá veta i tak je nešikovná, keď na miesto „dovtedy^ 
položím „dotedy". Tam sa totiž vyžaduje „dotiar a nie „dovtedy**. 
Dovtedy písaf sa má len na svojom mieste (na otázku: dokedy?) 
a v tOŤHto prípade sotva sa pozdá nešikovným? — ský, 

•»«♦ 

Literatúra. 

Pieseň ,,8ilácli a Hadmázi/* Pieseň Michal Siládi a 
Václav Hadmázi Kollár v svojich Zpievankach (I, 45) dal vytlačif 
s týmto pozuamenaním : ^Nasledující dvé drahocenné, ač necelé 
epické básne (^druhá je : Mikuláš Zríni pfi obleiení Sigoté od Turkú) 



25G 

nalezol Dvojct. p. Emerich Lauček, ev. knéz na Píle v Malom 
Honte, ve vazbé jedné staré knihy : napsáuy jsau na 6, knihárskym 
papem potŕených, avšak dosti čítanlivých listech, místy néco ostŕi- 
žených, néco porauchaných, které nám nálezce v originálu poslal. 
O by se časem poštéstilo nékomn to, co tu zchází, v bibliothekách 
aneb na pergamenoch knih najíti. Co v závorkách stojf, jest naše 
domnelé doplnení." V II. diele Zpievanôk^ vydanom r. 1835 (str. 
463, 464), Kollár poznamenal : „Píseň o Siládim a Hadmázim nalezá 
se i ve starém madarském a némeckém preložení, tišténém pod 
nazvem: „Magyar Koltui régiségek, kiadta Toldy Ferenc 1828." 
Tam se nacházejí i poslední dvé, nám chybujícŕ, strofy. (Pre úplnosf 
slovenskej piesne Kollár z tohoto textu preložil a tu podal tie dve 
strofy.) Pod tauto maďarskau balladau tišténá jest ješté následující, 
od textu však oddelená, doslovné takto znéjícf strofa: 

Tisícého pétistého a nad sedcmdesát paali prvého, 
Jeden mladík utvoril ve svém sídle v zámku Semendrii 
Z veršu jeflnoho básnire, s tnicblícím srdcem. 

Z tohoto prívesku vidéti, že tento maďarský prekladač udélal to 
podlé jiného originálu, ncpochybné našeho slovenského..." Tak 
Kollár, vydavateľ slovenského textu. 

Toldy, zakiádatel literárnej histórie maďarskej, našiel maďarský 
text v sbierke rukopisov, v takzvanom Csoma-codexi ; neznámy 
prekladateľ odtiaľto preložil pieseň do nemčiny a dal vytlačiť v Hor- 
mayrovom Taschenbuchu (1822). Toldy myslel, že maďarský text 
v Csoma-codexi bol spracovaný dľa piesne pôvodne srbskej. Se- 
mendria (Smederovo, maďarsky Szendrô) leží totiž v Srbsku. Ne- 
skoršie odvolal túto svoju mienku, lebo hrad Szendrô leží vraj 
i v maďarskom kraji, v stolici Boršodskej. Z pozdejších maďarských 
vykladateľov záhadnej otázky Albert Kardos (Nemzet, 29. okt 1884)* 
rozhodne vyslovil, že pieseň táto je pôvodu maďarského; nemeno- 
vaný Maďar v zámku semendrijskom spracoval vraj po maďarsky 
báseň latinskú, ktorej látka však bola vzatá zo starších povestí 
maďarských. Slovenský text v Zpievankach vyhlásil za ptíhy preklad 
z maďarčiny a Kollára obvinil z mystifíkácie. 

Vďační sme pánu V. Houdkovi, ktorý v Časopise Matice mo* 
ravsJcé (XVI, sešit 2.) teraz vykladá, že v turo-lúckom kanciouáli 
Jána Liborčena, medzi inými svetskými piesňami slovenskými, našiel 
i pieseň O dvúch uherských pánoch a tureckého cisare dcérin ktorá 
je identická s piesňou Michal Siládi a Václav Hadmázi v Kolláro- 
vých Zpievankach. Ako známo z Moravských Ornamentov, vydáva- 
ných musejným spolkom v Olomúci, turo-lúcHy kancionál s orna- 
mentálnej stránky je najvzácnejší /o všetkých rukopisných pamiatok 
česko-slovenských. Písal a maľoval ho roAti 166á turo-lúcky učiteľ 
Ján Liborčen. O mystifikácii, z ktorej Maďari naduto obvinili Jána 
Kollára, viac nemôže byt reči. Houdek uverejňuje celý text Libor- 
čenov a pod čiarou ukazuje i odchýlky textu Kollárovho. Na konci 
privesená strofa dľa kancionála turo-Iúckeho je nasledujúca: 

Roku tisiciho a petisteho a iestdcsateho 

po Svatem Duchu ten první týden do kroniky zepsal 

jeden mládenec k 8vej veselosti sobe prospevovál. Amen. 



Bok 1892. Sofiit 6. 

Slovenské Pohlady. 



c^p:^- 



Tým dnes milosrdným. 

,JVlrie hladom Slovač!* — toto desné heslo, 

jak kvíliacich rôj rackov z rozpukľm 

u mora skalných, ked sa blíži búrka, 

sa vznieslo z kutín Tatier hlbokých, 

z ich nevšímaných chalúp . . . Skolotalo 

švihotom ostrým, vzlyku podobným 

i zase vzdychu, stonu; skolotalo 

nad sivých jedlín trúchlou oborou, 

nad temenami grúňov plešivými, 

nad zšarpanými lazmi, chumelíc 

to stanicami ku divokým tancom, 

nad siným čelom holí, na márach 

jak ustretých by panien; skolotalo 

nad svahmi sťaby bokmi mohyly 

ohromnej, svahmi hrubo pripadlými 

ladovým krovom zimy sverepej: 

až poletu kruh vždy viac rozšíriac, 

tieň mračných krýdel, obrovský čo havran, 

vták velesmútku, zhusta rozstrelo 

po šírej rovni, ktorej skvostné cípy 

— sťa okraje by stuhy drahocennej, 

zálohu lásky šťastní snúbenci — 

tam hrdý Dunaj v hrsti mohutnej, 

tam v pravici zas drží šumná Tisa . . . 

Nevyšlo avšak, nie! z úst Slovače 

bárs ako biednej, ako hladujúcej 

(tá trpí, trpí veky bez toho, 

by žalovala — hrdlačí vždy kruto 

bez toho, aby zvykla na prospech, 

i znáša ťarchy pilne bez toho, 

by výhod spomla . . .) I ^1^ akokoľvek 

sa zmohlo, strhlo: očuli ho ludia, 

cit chovajúci v sluchu, v zrelniciach 

nosiaci sústrasť, silne ľakli sa, 

zhrozili, kto zná, z aŔých pohnútok 

^snád: že veď Slovák človekom je tobôž, 

17 



268 



je bližným var* tiež, spoluobčanom 

tíež akým-takým — chudas bár, bol dobrák 

vždy, beznáročný, nevystihajúci 

ni svojho, svojho . . . skorej podajný 

až k samožertve — že var* jeho ramien 

by škoda bolo, aby poklesly, 

kým vládzu dvíhať ťažké balvany 

ku pyšnej stavbe, škoda potu, krve, 

kým stačí sliepať rímsy cudzej slávy — 

že hladová smrť preds* je strašný obraz! 

jak vidno ho, toť, prez hmly seVeru 

i všetky diaľky uškierať sa nám, 

a hekatomby takto zomrelých, 

skosených radom, umorených kŕdľom 

nu, lahko mohly nakaziť by vozduch . . . ), 

i zchvely sa im srdcia, lútostive 

sa rozplynuly: a ich žírny tok, 

milosrdenstva veľkolepá rieka 

opačne prúdom našich bystrých vôd 

(vôd: s vlnami ichž posiaľ stále nadol 

sa valil, hrnul zemín našich tuk, 

hôr svieži venec, vrchov zlatý plod, 

drahokam znojný čela s perlou námah, 

ba i tých duší jasný lunot, blankyt 

vysokých umov, myslí nádhera, 

skvost myšlienky, šum citov kypiacich, 

žblnk čarovný — aj! pieseň Petroviča . . . ), 

ich umilenia preplnená rieka 

oproti totým našim bystriciam, 

na šiji lode s lásky nákladom, 

hľa, zdvihla sa a — pravý sveta zázrak! — 

sa prúdi, plynie, tečie, šumí nahor . . . 

a v každom ústí dolín, v prístave 

jakoby biedy nechá jednu lod: 

z nejž potom plachým stínom na pobreží, 

stydlivým stvorám čupne v podolok 

tu vdovin groš, tu krajec boháča, 

a striebro zrna, zlato kukuričné , . . 

Skutočne vzácne, krásne, zajímavé 

to v dnešnom zmutku, víre, hurhaji! 

v sebectva, šaľby ryku trhovom — 

i Slovač má vziať štedrý chleba kus? 

ni ona nemá biediť, nesmie hynúť? — 

nu, dakujeme, dakujeme pekne, 

jak hladujúce ústa dakovať 

len stačia; Pánboh stonásobne zaplať! — 

Lež od drahného času iný hlad, 

pôst veľký ja zriem pásť sa na Slováci, 



869 



jej jatrá skubať supom kavkazským . . . 

i čakám, kedy o tom vzlietne zpráva, 

zjburáca kedy poplach do sveta? 

Ci viete, vy, dnes schopní almužien, 

dnes - priznávame — krotkí, starostliví 

i dobročinní, viete, aký to 

jej nedostatok ? — Ducha hladomor ! . . . 

Ba ozval sa už neraz výkrik súžby 

tej, srdcolomný nárek; dorazil 

i k vašim ušiam. No vy leda plecma 

ste stisli, abo ,to vresk zradcov...* vrkli 

a k ohlušeniu stesku obeti 

páchali svoje, pášete až podnes. . . 

Tu otvorte raz uši súcitné! 

otvorte oči, dovidiace krivdu! 

prst vložte v ranu . . . srdcom zmäknite, 

znežnejte dušou . . . vôbec všetky smysly 

napojte príazňou (nie, jak posaváď 

ste zamáčali šípy v zášte jed), 

i pochopíte... Áno, pochopte! 

doznajte už raz: proti prírode, 

jak na vyzvanie tvorčie stala sa, 

jej prejaveniam v tvare, barve, zvuku, 

jej podstate i rýdzej skladnosti 

že bojujete máme, najmárnejšie 

však proti dychu z Boha! proti duchu, 

v deň päťdesiaty zchvátivšiemu telá. . . 

Nie samým chlebom žije človek, ale 

aj duše stravou. Tedy dáte-li 

Slováci chleba, a tá požijúc 

ho, zdužie zdravím: nenazdajte sa: 

tak nakŕmiť že môžte aj jej ducha, 

i popudiť ho k vzrastu, k rozkvetu. 

Nie! jeho zbožia nemá vaše pole 

čo jako tučné, nieto zásoby 

mu v umoch vašich čo jak vzdelaných ; 

v ňom samom tkvejú jeho bytu prvky, 

podmienky dúhu, zpruhy zvelatku, 

semena zlato, Bohom zasiate 

už pri počatí v žití materinskom — 

v ňom samom! a len jeho vlastné slnko, 

len súrodé mu, milé podnebie, 

vzduch plný sladkých hnutí, spevavý 

dážď jeho mráčkov môže vyčariť 

ich z tajných hlbín otrasenej mysle: 

že vzbudený, sám sebou obživený, 

za lístkom lístok, vetva za vetvou 

zbujneje, vzkvitne, zťažie ovocím . . . 

Co jemu suchá sečka vokabúl? 



260 



í jaká známosť: že tu tento stôl, 

len skromný síce, ale pravý oltár, 

je dla vás ,asztaľ? a váš, možno, aj 

nádherný, skvostný, naložený hojne? 

(nie, na tomto niet božej manny preň...); 

že Slovač, chcejúc zrakom zobjímať 

nádejné svoje stráne, abo k nebu 

vzniesť oka pablesk, vyzre oblokom, 

kým vy zas k svojim cielom máte ,ablak'? 

(nie, týmto pre ňu k vyšším stanoviskám 

niet výhladu . . . ) i ^ ^^ ^^^ človiečik 

hoviadka svoje zvykol obročiť, 

vy ale mu včul podávate ,abrak* ? . . . 

Čo za múdrosť to? aká potrava 

i duševná žeň ? . . . v ríši vidín tolko, 

jak v lese u nôh smrečín črtenie . . . 

— Nuž jestli ste tak sdieľni s bedákom 

toť, že ho záhon sklamal, sdeliví 

na mlátenisku, kde vám rastú bochny, 

na trhu, kde sa peniaz kotúľa: 

pošiňte vyšej, vyšej svojho tepla 

rtuť, žičlivosti; lahody prúd . . . áno, 

odchýlte širšie srdca komoru, 

do korán! áno! Nie, aby ste dali 

mu další pokrm, ale dovolte! 

len dovoľte (len o to žiada vás): 

nech vybehne sám do dúbravy ducha, 

tam na výslní obrázdi svoj hon 

i zájme osve postať s napiatím 

vlôh a síl vlastných celým . . . Národy, 

čo spojil osud, ako sdružil množstvo 

tam členov v háj, tam stebiel v zlatú rolu, 

nech voľne vztýčia svoje koruny 

vo svetla obzor! vystrú perute 

i v kŕdľocli — var* len netušíte posmech, 

že prestihnú vás ? — letia o závod . . . 

Veď pravda, keďže všehomíra priestor 

je nekonečný, ešte nesmiernej ši 

ten cárstva ducha: možno, koľaje 

ich letku budú krížne, rozmanité, 

ich slávo-púte osypú sa jak 

by šnúry s klbka, v diaľach rozkudlia : 

ten vichro-silou svojho génia 

zatočí kolo slncom, ku najvyššej 

sa švihne hviezde za suseda, ten 

priepaste spojí mostom dúhy, pokým 

zas onen druhom zory vzplápolá, 

a iný opäť blyskne meteorom . . . 

no že by kedy v svet sa rozptýlili 



261 



a nevrátili viacej, daromný 

strach! hlúpa mienka — oná príťažlivá 

moc: láska k hniezdu, k zdroju, k stredisku 

ich zavše svolá, jako pod večer 

kuriatka zvykla slúčiť slepica, 

v kruh rodinný; i jako prácne včely, 

v pyštekoch blaho, na krielach pel slávy, 

sa spoločnému sbehnú ku krbu 

i složia skvosty matke na lono, 

a ona zplesá: milé moje deti! 

ste všetky mi tu! každé so snôškou! 

bujaré každé, zdravé, plné túžob 

i predsavzatí, slávnych Činov chtivé . . . 

ó, bohatá ja! ó, ja šťastlivá! 

ó, detí moje, podte! nech si vás 

priviniem všetky k ňádram radostným! — 

Dnes ? — turnaj duchov pretiahnutý sieťou . . 

Hej : od dlhého času iný hlad, 

pôst velký ja zriem pásť sa na Slováci, 

jej život hlodať supom kavkazským ... 

Pri biede dneška, ktorú prežije 

dosť snadno Slovač, tedy túto väčšiu, 

hroznejšiu neresť jej uvážte raz! 

tú zmerajte jej núdzu, vystihnite 

do hĺbkj^! ľudsky zceňte svedomím — 

a ked ste z Boha, odpomocte hurtom ! 

Ved krákoríte denne o svobodc: 

nuž ukrojte z nej tejto nevoFnej ! 

rozviažte slučky, odomknite závor. . . 

Ved zisťujete rovnosť: nože tedy 

postúpte miesta i jej poníženej ! 

nech plnoprávna vojde v radnú sieň . . . 

Ved dušiate sa na horúce bratstvo: 

nuž dokážte ho totej služobnici! 

priviňte k hrudi toho popelvála! 

nech rovno s vami kráča v slávy chrám, 

deň smieru svätiac ducha veselím . . . 

A oni, ktorí večne o svoj fud 

sa trasú bázňou nevysloviteľnou, 

o jeho poklad slova, mysle, duše, 

o celý obsah jeho poslania, 

no ktorých za to vy nenávidíte 

až do krve a hanobíte, — tí, 

zabudnúc razom všetky príkory 

a utŕhania nesčíselné strely, 

vám veľkodušným, vám rytierom pravdy 

po onom skutku spravedlnosti, 

po zahájení doby veľkej vesny. 



262 



po obnovení žatvy nádejí, 

(nie tedy za tie zbytky, omrviny, 

almužien skyvy, dárky milosti, 

čo s vašich stolov dneska padajú; 

preds' nad žobračou smiluje sa každý . . . ), 

tí, za kameň sa odplácajúc chlebom, 

ti sami prví ztlieskajú vám v počesť! 



Hviezdoslav. 



•*€•■ 



Za neistými túžbami. 

Poviedka z dediny. 
Od Ľudmily Podjavorinskej. 

L 

— Zuza! čo sa tak pomaly vlečieš? 

Mladé dievča, ktorému tieto slová platily, nič neodvetilo, len 
zrýchlilo krok, až dostihlo dvojkolesovú rozvrzanú káru, ťahanú 
velikým, čiernym, huňatým psom. Popri nom kráčal Mišo Mikula 
a pomáhal mu fahat za tlstý, cez plece prevesený motúz. Za károu, 
rozličnou batožinou naloženou, kráčala jeho žena, sklonená, bez 
slova pozerajúc na prašnatú cestu, vinúcu sa dolu vŕškom k dedine, 
roztratenej v neveľkej kotline; kráčala so sklopeným zrakom, ne- * 
pozorujúc krásu okolia. Zato dcéra Zuzka všímala si jej tým viac. 
Jej tmavé oči bystro tekaly po zelenom poli, po vŕškoch, otáčajú- 
cich so všetkých strán dedinku, k nejž sa práve poberali. Kráčala 
už teraz zároveň s rodičmi, pridržujúc lavou rukou káru. Chvíľami 
podniesla oborenú a až po lakeC obnaženú ruku k očiam, chrániac 
ich tak proti bleskom zapadajúceho slnka Jeho posledné lúče pa- 
daly na vŕšok, pod ktorým belely sa čistunké domčeky mrázovské, 
všetky kryté slamenými strechami. Z komínov vystupoval modrastý 
dym a stlal sa ponad dolinku, napomáhajúc v nej nastávajúci 
súmrak. Na tvári Zuzkinej, slnkom do barnava opálenej, zjavil sa 
pri spatrení toho obrazu radostný úsmev. Jej plné červené pery 
zostaly máličko otvorené, odhaliac dva rady drobných bielych zúbkov. 
Krátka sukienka a modrá zástera, na boku vy[)ätá, opálaly sa okolo 
zaprášených bosých nožiek. 

„Či ma poznajú doma?" dumala Zuzka, kráčajúc, rukou o re- 
brinu opretá, s uemluviiými rodičmi; „a jako asi vyzerá naša 
chalupa? Nebol by div, keby bola spadla za tie dva roky, čo sme 
neboli doma... Ba ozaj: čo povie Samko, keď ma zase uvidí? 
Oh — ten sa už iste aj oženil ..." rozmýšlala ďalej, a mimovolne 
sklonila hlavu, „oženil sa a na rana si viac ani nesmyslel — — 
a predsa kedysi povedal, že by ma rád..." 

Zasmiala sa potuteľne a hrdé vztýčila hlavu. Jej oči divno sa 
zaleskly. „Nech I hodila hlávkou, zahalenou v kartuuový, neveľmi 



263 

Čistý ročník. „Čo ma po nom ! Nenie ani trochu pekný : taký malý, 
nahrbený a dlhé vlasy. Ten lajdák Ištván je inakší I...** 

— Čo sa vždy smeješ, Zuzka? spýtala sa jej matka, podvihnúc 
k nej tvár, tienenú červenkastou šatkou. Bola to tvár samá vráska, 
s nízkym čelom a širokými ústami, ač nemala ešte viacej než šty- 
ridsať rokov. No vyzerala o vela staršia v ušpinených šatách, 
nedbalé visiacich na jej chudom tele. 

— A nič, mamička! len tak mi čosi prišlo, odvetila Zuzka 
stručne; som rada, že príjdenie dnes na noc do svojho, a že si 
trochu odpočinieme. 

— No veď! — prisviedčal Mikula už teraz mäkším hlasom, 
a pošinul si obšúchaný klobúk na ľavé ucho. — Hneď zajtra pôjdem 
nakúpit javoria, a budeme robiC riad. Na žatvy pôjdeme zas dolu 
za Pešt. 

— Ja bych myslela, aby sme išli preč až na jaseň, hovorila 
Mikulová, — dosf sa natúlame od roka do roka po svete, až to 
človeka už počína mizet. Ja bych radšej zostala navždy doma! 
riekla živšie a, usmejúc sa mdlo, zahľadela sa na dedinku. 

— Doma! — A kde? Snáď v tej roztrhanej búde? rozhorlil 
sa Mikula. — Čo chvíľa srúti sa ti ostatný došok na hlavu, ak 
ešte jaký zostal. Ani okna dobrého, ani dvier — no nič! 

— Dobrá bola tá chalupa, starý, dobrá! vzdychla žena; — 
škoda ju bolo nechať tak zapustnúC a dvor trávou zarást Keby 
nie tej nešťastlivej myšlienky: ísť do sveta, mohlo nám v nej byt 
ani v teplom hniezde! 

— A — čo! Ja som doma, kde prijdem; však každý kúsok 
zeme je Boží. Už som zvykol na túto káru, a ťažko by mi bolo 
sedet na jednom mieste. A, chvalabohu! vyživíme sa i takto po- 
riadne; aj teraz máme pár grošov usporených. 

— A veď by ste vy, mamička, mohli doma ostaŕ, a ja s ta- 
tíčkom by som išla do sveta, ohlásila sa Zuzka, ktorá až doteraz 
mlčky naslúchala rozhovoru rodičov a začínala rozumieť túžbe 
matkinej po tichom domove. — Ja som mladá, urobila bych aj za 
vás, a vy by ste si odpočinuli . . . 

— Čo by som si počala bez vás? hovorila smutne — bolo by 
mi clivo za vami, a ešte bych sa sama pustila do sveta... 

Mikulová utíchla, a sklonila hlavu, v ktorej mihaly sa roz- 
pomienky na minulosť. Už od dvanástich rokov vracajú sa raz-dva 
do roka touto cestou do dedinky Mrázovcé zo svojich potuliek 
„svetom."- Pobudnú dva-tri týždne v malej svojej chalupe, za ten 
čas nastrúhajú varešiek, napletú opálok, a keď začne sa Mikulovi 
a dcére čnieť za ^svetom,** pustia sa s výrobkami svojich rúk do 
ďalekého kraja. Už viac ráz prešli tak Rakúsko; — ba chodia cg 
dolu za Pesť, k Tise. Pred šestnástimi rokami prisťahovali sa do 
Mrázoviec z Považia, kú])ili si od obce kúsok pasienku a vystavili 
si — ako cigáni — za dedinou malú chalupu. Prečo sa vysťahovali 
z drievnejšieho bydla, odkiaľ sú, nikto neznal. Mrázovčania chovali 
sa k nim zprvu pekne, blížili sa im — zo zvedavosti. Ale 
8 nemluvným Mikulom a jeho tichou ženou nebolo žiadnych stykov. 



264 

Zato prenasledovali ich posmechom; a keď o pár rokov Mikulovie 
počali svetárif, mienka spoluobyvatelov stala sa im velmí neprajnou. 
Obzvlášte odkedy počala preskakovať povesť, že Mikula kedysi túlal 
sa s komedianty. Už to dostacilo, aby Mrázovčanom objavili sa 
v divnom svetle. Boh zná, čo to za ľudia, keď nežijú ako iní doma, 
ale túlajú sa svetom za neistým chlebom, a boh zná aké „vedmá^ 
a bosoráctva naučili sa pri komediantoch 1 Preto, keď Mikulovie 
na čas vysťahovali sa do sveta s károu a psom, nikto nebol by sa 
za nič sblížil k slabo zamknutej chalupe. Mikula so Zuzkou smiali 
sa predsudkom dedinčanov, ktoré proti nim prechovávali; ale Mi- 
kulová niesla to veľmi ťažko, a časom stala sa ešte zádumčivej šou. 
Ale čo by aj boli doma robili ? Statku nemali ani chvosta, ani rolky, 
a vo svete predsa vždy vyrobil sa groš. Žili skrovno; Mikula 
časom nedoprial si ani pálenky, shŕiiajúc krajciare do hodného 
vymasteného mieška. Ten niiešok nosil na lírdle uviazaný, a jeho 
žena zase opatrovala kľúč od chalupy. Jeho povzbudzoval miešok 
k ďalšiemu svetáreniu a v nej kľúč budil ustavičnú túžbu po domove. 

Medzitým už došli k prvým domcom mrázovským. Z dedinskej 
veže zavznel vážne zvon. Mikula rýchle sual klobúk, jeho žena 
zopiala ruky, šeptajúc modlitbu. I Zuzka zvážnela. Všetkým zdalo 
sa, ako by zvuk zvona hovoril k nim hlasom dobrého priateľa. 
Samého Mikulu, ináč neprístupného, ovanuly príjemné pocity. — 
V dedine bolo živo: ľudia vracali sa s poľa domov, i pastieri pri- 
hánali statok s paše. Malé deti, boso, v krátkych košieľkach, behaly 
s výskotom po prašnatej ceste a hádzaly prach jedno po druhom. 
Zuzka zvedavé hľadela na známe domky — zvlášte zostrila sa jej 
pozornosť pri veľkom dome, nachádzajúcom sa pri obecnej studni, 
z jehož komína vystupoval dym. Vráta boly otvorené — na dvore 
stálo hospodárske náradie; ktosi tam vypriahal pár sivých volkov 
a, nôtiac si pritom akúsi pieseuku; odvádzal ich do stajne. Zuzka 
zastala na okamih a zahľadela sa naňho, ale vo večernom súmraku 
ho nemohla poznať. „To je iste Samo", pomyslela si, obzerajúc sa 
ešte na dom, „alebo to bude nejaký paholok; Samo, ak je ženatý, 
by si nespieval . . . "* 

Tri studni stál hlúčok žien a dievčat, naberajúcich vodu do 
čisto vydrhuutých putieň. Smialy sa, štebotaly, no keď uzrely divný 
povoz, razom zmĺkly a sostrŕily hlavy dovedna, nedôverivo obzerajúc 
si rodinu Mikulovie. „Pozrite, to sú Mikulovie!" zvolala ktorási 
z nich. — „Aha, to tí tuláci!" 

Mikula nevšimol si poznámky žien, jeho žena vzdychla, ne- 
opovážiac sa ani hlavy pozdvihnúť, Zuzka vzpriamila sa hrdo a 
usmiala sa. Teraz zabočili do úzkej postrannej uličky, pomedzi 
stodoly v humuách postavené. Tu zatáčala sa dedinka okolo hodného 
vrchu. Pod ním, ba trochu na jeho svahu, túlila sa chalupa Mi- 
kulovie. Bola malá, s dvoma na juh obrátenými okienkami, s níz- 
kymi dveiami a strapatou rozvláčenou strechou, na nejž mach a 
netresk trochu udržovaly spráchnivelé dosky. Pred oknami bola 
kedysi záhradka; teraz tam rástla pŕhľava a bodľačie. Z plota po- 
zostalý iba dva-tri koly latou spojené, a trochu ráždia. Mikula 



265 

zatiahol káru ku dverám a zastal. Zuzka hneď vybehla k oblokom 
a odpratala z nich suroyú tehlu, ňouž boly zastavené. Mikulová 
zaža'.a kúsok sviečky, ktorú snáď schválne kúpila k tejto chvíľke, 
a vytiahnuc zo záňadria kľúč, odomkla ťažký zámok na dverách. 
V pitvore zapáchalo potuchlinou, bolo v ňom chladno a najväčší 
neporiadok. Po zemi roztrúsená slama, v jednom kúte stálo pár 
otiepok, v druhom stará, črvotočinou prežraná skriňa „žiglou" zvaná. 
Zpod nej trčala zodrauá metla a sáry starých čižiem. Na ohništi 
složeno bolo trochu riadu, paven s odrazenou nohou a hrnec s bielou 
hlinkou a štetkou, ktorou uebielilo sa už pár rokov. V izbe tiež 
nebolo žiadneho náradia, iba s pár dosiek sbitá postel, lavice okolo 
stien a skriňa, slúžiaca za stôl. Na jednej stene viselo pár čbánkov, 
prachom zapadlých. Celé siete pavučíu rozpriadli pilní pavúci, po 
tie „rošte" a „fogaše." Hneď schytili sa do uspoiadovania; Zuzka 
vyn)ietla izbu, vynášala slamu z pitvora pred dvere, a Mikulová 
celá oživená zvŕtala sa po izbe a ukladala s káry mužom donášanú 
batožinu do skrine. Bol to celý ich majetok: niečo vrchných šiat, 
bielizne, v mechu dve podhlavuice. kuchynský riad, pozostávajúci 
z hrnca, pavne, misy a troch lyžíc. Viacej nepotrebovali; vo „svete" 
viedli život celkom kočovnícky: kde prišli, hoc i pod holým nebom, 
uvarili si trochu jedla, spali často i v poli, alebo v stodole, pod 
šopou. Za nocfah zriedka kedy platili — to prierilo sa Mikulovým 
gazdovským zásadám. On vždy hľadel sfrovit čo najmenej, tvoriac 
v tom zvláštnu výnimku medzi „svetármi," k orí väčšinou žijú len 
pdeň ku dňu." On pilne shŕnal do koženého mieška, ním odôvod- 
ňujúc pred ženou svoju záľubu svetárenia. 

Po skromnej večeri, pozostávavšej z chleba, upravili si spoločné 
lôžko, v pitvore na zemi, a uložili sa na odpočinok. Zuzka nemohla 
usnúc — vstala s lôžka, sadla si na vysoký prah pitvora a, objímuc 
kolená rukami, zahľadela sa do šerej nocí. Zamyslela sa o svojom 
živote, ktorý strávila zväčša vo svete. Od desiatich rokov, čo môže 
sa pamätať, chodí s rodičmi, navracajúc sa len na pár týždňov do 
tejto chalupy, na veľké naliehanie matkino. Tu necítila sa tak dobre, 
ako vo svete: ač nikomu tu neublížila, predsa dievčatá bocily od 
nej a všetci ľudia ako by nou opovrhovali. Kdežto vo svete ju 
všade mali radi. Vedela, že ju prezývajú tuláckou, ba i „bohyňou", 
a preto uenatískala sa im. Mimo kostola nechodila nikde. Iba po- 
sledný raz keď bola doma, zašla raz na muziku, vyzvaná Samkom, 
ale zariekla sa toho : matka Samkova, za to, že on s ňou tancoval, 
verejne jej nadala, zapovediac jej ^svádzaí*' svojho syna. Ale on 
vzdor tomu predsa zastavil sa raz pod ich oblôčky. Zuzka usmiala 
sa ešte i teraz, keď pomyslela si, ako zlobily sa dievčatá v dedine, 
keď sa prezvedelo, že ju Samko Melanovie, dosC majetný mládenec, 

a čo viac samotný gazda, rád vidí. Bolo to síce len pár dní 

ona odišla s rodičmi do sveta, bez rozlúčenia, odvtedy ho nevidela, 
a vo svete, v dojmoch nových a nových, temer zabudla naňho. 
Len dakedy obnovila sa rozpomienka naňho, keď matka pripomenula 
malú chalupu, alebo keď napadlo jej porovnat Štefana so Samkom. 
So Štefanom poznala sa v Rakúsach, on tiež „svetáril" — predával 



266 

kuchynské a vačkové nože, a tak ich cesty často a nie púhou ná- 
hodou stretaly sa. Zuzke páčil sa driečny šuhaj, ale viacej lúbila 
svobodu, než by sa bola viazala k nemu. To zdedila po otcovi. 
Bola nestálej povahy, tekavej mysle, ustavične žiadajúc si nové 
dojmy, nové vzrušenie, ktorým zaoberala by sa jej myseľ. Matku 
to často rmútilo, že v tom tak velmi podala sa na otca. Kým ona 
priala si tichý kútik chalupy, teplé ohnisko, zatial otec s dcérou 
hnali sa za akýmisi neistými túžbami 

Zuzka v myšlienkach pohrúžená položila hlávku na zopiate 
ruky a ani nezbadala matku, ktorá meď/itým vstala a priblížila sa 
k nej. Až ked si sadla povedia, ustrašene pozrela na ňu. 

— A čo vy nespíte, mamička? spýtala sa jej ticho, nechtiac 
vzbudiť otca. 

— Nechce sa mi spaf; som rada, že som doma, a preto ne- 
môžem usnúf. Rozmýšľam si, ako by nám bolo dobre tu doma, 
keby tatícko chceli ostať! Vidíš, Zuzka: svoje jeleň svoje, a moja 
mamička vždy hovorievali, že ten človek je šťastlivý, ktorý v pokoji 
tam môže umreť, kde sa zrodil. Chudiatkol keby boli vedeli, ako 
to so mnou bude ! . . . 

— A dávno už, čo umreli? pýtala sa Zuzka, leda čosi riekla. 

— - Veru dávno — hned ako si sa ty narodila ; potom sme sa 
sem prisťahovali z našej dediny. Vtedy sme mali v Okružnom 
pekný statoŕek aj domec, ale po ich smrti ako by to všetko na 
vietor uhodil. Role pobral žid za dlhy, dom spustol, lebo suie ne- 
znali s tvojím tatíčkom hospodáriť, keď on bol vždy „len do sveta." 
Tak sme sa sem presťahovali, lebo sme taui nemali od ľudí pokoja. . . 
Mamička už vtedy boli dva roky v zemi: umreli, chudera! od žialu, 
keď videli, že začína sa na mne vyplňovať tá kliatba... 

Mikulová umíkla a složila ruky. Zuzkine temné oči zväčšily 
sa divným úžasom. Nikdy ešte nevidela svoju matku takú rozžialenú, 
ako po týchto slovách, a ani takú sdieľnu, čo sa týkalo jej mi- 
nulosti. 

— Veru tak, pokračovala Mikulová, zakrývajúc sklonenú tvár 
rukami. — Ony tuším vedeli, ako to bude so mnou, a predsa ne- 
poslúchla som ich, keď chceli, abych sa za iného vydala... Ešte 
pred smrťou mi povedali: „Vidíš, dieťa moje! ty nikdy nebudeš 
mať život pokojný, lebo tá kliatba starej opustenej matky, ktorú 
v zúfalstve vyriekla, nikdy nedá ti pokoja." A mali pravdu: od ich 
smrti blúdime po svete ako tuláci, nemajúc stáleho miesta, lebo 
tá kliatba prešla i na tvojho otca i na teba . . . 

Zuzka striasla sa a prestrašene hľadela na matku, schúlenú 
na prahu a rozsmútenú spomienkami. 

— Poznala si starú Králikovu? opýtala sa zrazu Mikulová, 
živo podvihnúc zrak k dcére, a keď tá pokrútila záporne hlavou, 
pokračovala: — Veď ozaj, zabudla som, že si ty tu vyrástla. Bola 
vdovou, a bývala v Okružnom hneď blízko nášho domu. Nemala 
nikoho, iba syna, Janka, ktorý bol jej pravou rukou, jej podporou. 
Bol poslušným, poriadnym synom, a bol aj pekný, veľmi pekný 



267 

Mikulová zastala, nevediac ako pokračovať, a nahla sa stranou 
do pitvora, naslúchajúc za chvíľu pravidelnému oddychovaniu spia- 
ceho Mikulu. 

— Ja bola som o niečo mladšia, ako ty teraz, keď sme sa 
s ním zasľúbili. Od chodieval už predtým často k nám; moja ma- 
mička boli tiež vdovou, ale nám bolo dobre. Janko ma mal rád 
— tak rád, že ani žiC nemohol bezo mna. A iste by sme boli bývali 
šťastní spolu, keby som nebola poznala tvojho otca. Prišiel do našej 
dediny — boh zná odkiaľ — s komediantmi, s ktorými sa túlal 
svetom. Dosial neviem, ako dostal sa k nim I Komedianti bavili sa 
tu za týždeň, a za ten čas sme sa poznali. A to bolo moje i Jan- 
kovo nešťastie. Ja bola som vždy veselá, živá, Janko tichý, nemluvný, 
a preto sme sa častejšie nepohodli. Mikula bol ťiký, akého som 
si vždy v mysli predstavovala: veselý, žartovný, laliký, ľúbiaci tanec 
a zábavy. Sotva som ho videla, hnecf mi napadlo, že nemám Janka 
tak rada, a že som ho ani nikdy opravdivé neľúbila. Vyznala som 
sa mamičke, že ak ma budú zaňho nútif, že utečiem s Mikulom a 
s komediantmi. Tá, chudera, plakali — Janko zúfal; ale nemohli 
si pomôcť. Komedianti odišli, Mikula zostfli u nás, a o tri týždne 
sme mali svadbu. Janko zmizol . . . Ked išli sme od sobáša, stretli 
sme ľudí, ktorí ho niesli: našli ho vo Váhu utopeného... A jeho 
matka vtedy ma prekliala, abych neníala nikdy pokoja, ani ja ani 
moje deti ; lebo len ja bola som príčinou jeho smrti, ja vzala som 
mu ľahkomyseľne život, a ju pripravila o jedinú podporu v starobe. 
A jej kliatba sa vyplnila, lebo s týmto na svedomí šťastná som 
nikdy nemohla byť! Mamička umreli, ľudia ma nenávideli, a muž, 
ten nemal chvíle pokoja^ až privolila som na tento život. Ked sme 
vo svete, žiada sa mi domov, a ked som pár dní tu, už zase rada 
by ch ])reč, lebo tie slová, tie nii ustavične hučia v ušiach. 

Mikulová zastrela tvár rukami a pustila sa do kŕčovitého plaču. 
Zuzka ju objala a pritúlila sa úzko k nej. Až teraz si porozumely — 
a po prvý raz v živote zaplakaly spolu. Dlho tak sedely v objatí, 
až Zuzka temer násilne uložila matku na lôžko. Sama znovu sadla 
si na prah a rozmýšľala o matkiných slovách, o kliatbe, ktorá, 
dľa mienky matkinej, ich prenasledovala. „Kto zná," podumala po 
jnnohom rozmýšľaní, „či mohly by mať ľudské slová taký účinok! 

To iste prišlo len tak, že chodíme do sveta však aj iní 

ľudia chodia A tatíčko uz za svobodna boli navyknutí, nuž preto 
teraz nemôžu zabudnúť . . . '* 

A to ju uspokojilo. Zopiala ruky a, hľadiac hore k zatemnelému 
nebu, počala sa modliť. Bola tichá, vlažná májová noc — dovôkola 
ticho, len dolu od cesty znelo chvíľami hlasnejšie glgotanie potôéka. 
Na nebi kde-tu trblietala sa hviezda. Mikula spal tuho, chrápajúc, 
a jeho žena chvíľami strhávala sa zo sua, slabo postonávajúc. 
V dedine hlásnik hlásil jedeuástu, zaťahujúc trasľavým mekotavým 
hlasom. Kdesi nedaleko ozýval sa vravot a rozpustilý smiech, a 
hned vznikla ozvena blížiacich sa krokov. Zuzka zatajila dych — 
poznala, že sú to mládenci, idúci z vohľadov a santujúci po ulici, 
a tušila, že zo žartu blížia sa až sem. A skutočne, smejúc sa a 



268 

Šeptajúc, zastalo si viacej postáv pod oblok. Zuzka vstala, priložila 
pravý ukazovák k ústam — nocou ozval sa ostrý prenikavý hvizd ; 
v tom okamihu srútilo sa čosi náramne velké a čierne s povaly a 
vrhlo sa medzi zvedavcov. Tí, na smrC polakaní, rozpŕchli sa na 
všetky strany, sprevádzaní zlostným smiechom Zuzkiuým. Mikula 
sa vzchopil, no uspokojil ho výklad dcérin. Velký čierny pes pri- 
túlil sa k nej. „Tak, Pozor," šeptala, hladiac ho lichotivé po dlhej 
srsti, „už môžeš ísť spat!^ Pes, ako by bol porozumel, vyskočil 
na káru, s nej na nízku povalu a uložil sa tam do slamy. 

„Chudera mamička!" zašeptala Zuzka, ukladajúc sa na slamu 
vedia rodičov, a zaborila hlávku do plachetky. 

II. 

Na druhý den, hned z rána, celá dedina už vedela, že Miku- 
lovie sú doma; mnohí boli zvedaví na nich, obzvlášte na Zuzku, 
lebo vzdor neprajnej mienke predsa prinútení boli uznaC, že je pekná, 
ale ani najbližší susedia nešli ich privítat. Chceli vo všetkom ukázat, 
že nedbajú o nich. 

Zuzka hned z rána chytila sa do usporadovania a zametania, 
ale ani to nedalo chyži príjemnejšieho vzozrenia, kedže nemali 
náradie a steny boly vyválané a neobielené. Mikulová prebudila sa 
s prudkým blavybôlom, a preto jej Zuzka ustlala vonku pod stenou 
a uvarila jej rascovej polievky. Mikula odišiel hned z rána do ko- 
paníc obzriet sa po dreve na kurivo a spracovanie, a mal sa vrátiC 
až večer. Nemohol sa už ani dočkať strúhania varešiek á habariek. 

Popoludní Zuzka obliekla si najkrajšie šaty, že zájde do de- 
diny; ale potom odhodlala sa zostat doma, a zastala si k polo- 
vyválanej záhradke, snivé dívajúc sa do dialky Slnko milo hrialo 
na zem, odetú v svieže rúcho vesny. Z dedinskej krčmy, v nedeľnom 
tichu, niesly sa až k nej neurčité zvuky hudby, ako bzučanie včiel. 
Ju opanovala kási clivá nálada. ,. Tam je veselo," rozmýšľala, kloniac 
strojnú hlávku, otočenú modrým hodvábnym ručníkom; „škoda, že 
ja ta nemôžem ísť!" A zase napadol jej svetácky život, hluk velmiest, 
ktoré poznala, a dolnozemské pustatiny a čárdy, kam boli sa za- 
túlali len tak, bez tovaru. Zvuky slovenského krakoviaka pripome- 
nuly jej škrekľavé tóny viedenských verkľov. „Tam je to všetko 
ináč," rozmýšľala, usmievajúc sa mdlo. 

Cestou, pod ich chalupou sa vinúcou, ktorá viedla z hôr a 
mlyna, kráčalo mladé dievča, sviatočne nastrojené, s vonačkou 
v ruke. Bola to dcéra zo mlyna, a jediná, ktorá bola predtým ku 
Zuzke trochu priľnula. I teraz pribehla za ňou a vítala ju. 

— Idem na muziku, vravela hned, žiariacim zrakom netrpezlivé 
hladiac k dedine, — ty nejdeš? 

— Nie; čo by som tam robila? odvetila Zuzka, zatajujúc pred 
družkou túžbu po zábave. 

— Že čo? To, čo ja, alebo iná: tancovala by si! Či sa bojíš, 
že fa nevyvedú? 

-- A, čoby; vyviedli by ma, keby som chcela! 



269 

— Kto vie ? keď nemáš frajera I zasmiala sa a odbehla. Zuzka 
chcela ešte čosi povedat, ale stisla pery a odvrátila sa prudko 
stranou „čo ma do nich!' podumala o chvŕlu s pohrdlivým úsmeš- 
kom, s akým pomýšiavala na všetkých ňou pohŕdajúcich dedinčanov. 
„Idem radšej pozref, či už kvitnú pri potôčkn nezábudky!" Sišla 
úzkym chodníčkom na cestu ; povedľa nej tiekol malý potôčik 
v úzkom bahnatom koryte, /atáčajúc sa stranou k dedine. Nad ním 
sklánaly sa staré pokrivené, väčšinou bútľavé vŕby a na briežkoch 
celé leto kvitly drobné nezábudky, medzi „podbielom" a „balsamom." 
Zuzka natrhala si z nich kytôčku, a zahľadela sa na jasné vlnky, 
veselo hrkotajúce a potriasajúce tokom svojím hlávky nezábudiek. 
Bolo tu tak milo, že razom zabudla na muziku a tanec. Napadlo 
jej niečo; v okamihu vyzula cižmy-kordo vánky a, sadnúc na zem, 
zanorila bosé nôžky dôvody. Jaj I ako to postudenilol Vlnky, roz- 
rážajúc sa o jej nôžky, sypaly drobné iskrice, ktorŕ, zase vo vlnky 
pretvorené, ubiehaly dalej, štveracivo buhlajúc. Zahľadela sa do 
nich, až jej zrak prešiel. Na vode objavila sa zrazu dlhá tôňa, a 
v tom okamihu ktosi zakryl jej oči tvrdými rukami. Zuzka mrštila 
sebou ako rybka a jedným skokom bola na druhej strane, udivene 
zierajúc na nevhodného rušiteľa. No hned zmenila sa jej prestra- 
šenosť v milé udivenie: bol to Samko — ten Sarako, na ktorého 
si pred dvoma rokami a i pozdejšie často spomínala, a jehož tvár, 
večne usmiata, podobajúca sa tvárí dievčaťa, s jasno-modrými očami 
a malými ústami, v jednom pre oboch milom okamihu obapolného 
bozku, pritkla sa bola k jej tvári. Teraz stáli tu proti sebe po 
prvý raz od toho času, oba v rozpakoch. Zdalo sa, že Samko nebol 
pripravený ju tu spatrif, lebo nevedel v prvej chvíli, čo má riecť. 

— Jaj ! ako si ma naľakal ! preriekla konečne Zuzka, zbadajúc 
rozpačitosf, s ktorou ju pozoroval, a sama prv sa spamätajúc. 

— A, vitaj, Zuzka! ja som veru nemyslel, že si to ty! riekol 
tichým mäkkým hlasom, a prejdúc na tú stranu, kde ona stála, 
podal jej ruku, doložiac: a kde si sa tu tak náhle vzala? 

— No, prišla som — aj naši prišli. Už bolo sa zmrklo, keď 
dotiahli sme do dediny... 

— A večer ste nesvietili, preinisil ju náhle. — Boli sme pozreC 
s kamarátmi, čo robíte; ale sme potom odišli, priznával sa šuhaj 
proti svojej vôli. Zuzka sa zasmiala, hlasne, veselé, ukazujúc pritom 
dva rady^ zdravých zúbkov, 

— Áno, utiekli ste, kcd ste sa ľakli ! Teda aj ty si bol medzi 
nimi? Ej ha! si ty za chlapa, ked si sa ľakol nášho Pozora! 

— Čo by som sa ľakol? odvrával neistým hlasom, nespúšťajúc 
zraku s jej plnej vyvinutej postavy. Ten jej zdravý, bezohľadný 
smiech ho jakosi pomiatol. — Ale to si ty tak zahvízdala včera 
večer? Až sa hora ozvala! Ale ja som sa neľakol — veru nie! 

— No viac nepôjdeš na zvedy pod naše obloky, pravda? pre- 
kárala ho posmešne, ale nie bez istého úmyslu, a dodala: dobre 
ti tak: aspoň budeš odteraz o))chádzat! náš dom. 

— A čo by som obchádzal? Vari sa ozaj bojím? hovoril roz- 
pačité, pofahujúc svinutý konárik blízkej vŕby. No Zuzka ho už 



270 

nepočúva — niečo vážnejšieho jej tanie na mysli. Sklopila oči, a 
chvíľami podvihujúc ich k začervenelej tvári Samkovej, žmolila 
prstami rožtek mušlíenovej zásterky. V celom jej zjave bolo v tú 
chvíľu trošíčku jemnej koketterie. 

— Dosť, že si ma poznal, Samko, keď sme sa už tak dávno 
nevideli. Ja som myslela, že si ma už celkom zabudol, a — že si 
sa už aj oženil, doložila rýchle, s pohľadom na klobúk Samkov, 
okrášlený sviežim „perom.** 

— Mám dost času na to ; snáď až na jaseň. „Na vojnu" ma 
síce aj tak nevezmú, keď som len sám s mamičkou pri gazdovstve ; 
ale povolenie ženby ešte som nedostal . . 

Uplynula chvíľka trápneho mlčania. Oba zabudli sa v svojich 
myšlienkach a oba spomínajú si na ten predvečer, v ktorý odohrala 
sa medzi nimi, po tanci a zábave, prvá i posledná lúbostná scéna. 
Samkovi teraz pri pohľade na im prišly na um výčitky matkine a 
posmešky kamarátov — a zahanbil sa. Pomäteno zdvihol klobúk a 
chcel odísť. 

— Počkaj, zastavila ho Zuzka, — ideš do krčmy. Choď, ktosi 
ta tam čaká! 

— Nie, nečaká ma nikto! zalhal neisto, — ale preto pôjdem. 
Ty nejdeš? 

Zavrtela záporne hlavou a úsmev zmizol s jej tváre. Zastala 
napruženo, so stisnutými perami zierajúc za odchádzajúcim. Potom 
zohla sa pre pohodené čižmy, a keď zase zdvihla hlavu, zazrela 
Samka, ako díva sa na nu. Ich zraky sa na okamih stretly, no 
šuhaj hneď aa obrátil a znepokojený kráčal k dedine. 

„Poznal ma," dumala Zuzka po jeho odchode, „poznal ma, 
ale je už inakší ako vtedy bol: je pyšný, preto že je bohatý," 
Zasmútila sa na chvíľu, ale hneď posmešne pokrčila okrúhlymi 
plieckami: „Čo ma po ňom? On je i tak akýsi divný — taký 
tichý, ako ovca jojha! veru bych ho ani nemohla mať rada. . . " 

O chvíľu už veselo skackala hore briežkom k ich domku, ule- 
penému k vŕšku ako lastovičie hniezdo — pravda rozcuchané. Vošla 
do izby, temer prázdnej, chladnej a neútulnej, a počala sobliekať 
sviatočné šaty. S priečinka skrine vytiahla malé zrkadielko v okrúh- 
lom plechovom rámci a pozerala sa, uchylujúc hlavu na bok, usmie- 
vajúc sa a privierajúc oči. Potom zašla k mamke na podstenu, 
kde jej bola ráno ustlala. O chvíľu prišiel i Mikula, s radostnou 
zvesťou, že podarilo sa mu nakúpiC javoria na varešky. Bol celý 
vytešený: sivé malé očká svietily a ihraly mu. Zuzka tušila, že 
bol kdesi na javorie oldomáš. 

Keď pozde večer Zuzka vyšla von, zbadala pri obloku akúsi 
postavu. Udivene posla blíž a poznala v nej Samka, Pri svetle, 
ktoré z izby oblokom padalo, videla, že sa usmieva a že jeho oči 
sviefa radostným, ale divným leskom. 

— Prišiel som, Zuzka, aby si videla, že neobchádzam, aui že 
sa nebojím vášho Pozora! smial sa celou tvárou Zuzka podivila 
sa jeho slovám, ale viacej tomu, že prišiel. 



271 

— Záležalo ti niečo na tom, abych nemyslela o tebe, že sa 
bojíš? opýtala sa ho, upierajúc naňho svoje čierne oči. — Tebe je 
vari všetko jedno, čo si ja myslím — čo ty dbáš o to! 

Samko sa zmiatol. Neznal, čo na to odvetil Počal sa mrzeC 
sám na seba, kde sa tu vzal a čo vlastne hľadá? V rozpakoch 
mlčal, dočahujúc rukou slamky z nízkej strechy. 

— Prečo si vtedy tak náhle odišla, Zuzka? Vidíš, ja som ťa 
tu hladal, ale ste už boli vo svete a ty si ani nepísala. 

— Čo som ti mala písaC? Však si sa ty obišiel bez toho — 
a snád si ani nepomyslel na mňa za tie dva roky, podnecovala ho, 
s radosfou pozorujúc obrat jeho myšlienok. 

— Veru pomyslel, a bolo mi tak lúto! Prečo si odišla? Vidíš, 
ja som ťa mal taíc rád! vyznával sa naivný šuhaj z citov, ktoré 
mu ani nenapadlo tajiť pred Zuzkou. Prichádzal od muziky, veselý, 
rozjarený a vo ^zvláštnej sdielnej nálade. Zuzka trhla sa na po- 
sledné slová. Šuhajovo vyznanie prišlo tnk náiile, tak nečakane, 
že zatriasla sa akýmsi horúcim citom, čo, keby si ju tak teraz, 
ale naozaj, zaTúbil?!... 

— Nehovor mi to, Samko! vzdychla akosi žialne, veď viem, 
že cigániš! Ty si bohatý — ja chudobná, a nikto ma nemá rád... 
Dievčatá mi vyhybujú, a mládenci, tí ešte aj vysmejú sa... 

— Čo tí vedia — takí blázni ! Nerob si z toho nič, nedbaj 
na nich, Zuzka! Ale ja sa nesmejem — veď ma poznáš! Sto ráz 
radšej shováral bych sa s tebou ako s Dorkou, keby sme sa na 
jaseň nemali soberať. 

— Kto je to? pýtala sa Zuzka prudko. 

— A toť dievka Kalíškovie; vieš, ona je mamičkina krstná a 
má pár stoviek po sestre. Však toť mám od nej pero za klobúkom, 
rozkladal Samko. 

— No vidíš: Dorka ti dáva perá, a ty sa shováraš s inými. 
Nahnevá sal 

— Ejha! veru nedbám, nech sa nahnevá, roztáčal sa Samko, 

— však to by si bola len ty na príčine: prišiel bych k vám. 

Zu7.ka zasmiala sa hlasne a sblížila sa k nemu, nespúšťajúc 
pritom s jeho tváre svoje čierne magnetické oči. Samko sa strhol 
pod vlivom toho pohľadu ; obrátil sa k nej, chcel čosi povedať, ale 
v tom okno prudko sa otvorilo a v ňom objavila sa strapatá hlava 
Mikulova. 

— Kto je to tu, Zuza ? zvolal prísne, snažiac sa rozhíadet v tme ; 

— abych ho neopálil?! 

Zuzka so smiechom kývla na Samka hlavou a zmizla v nízkych 
dverách pitvora. 

— Spať, Zuza! kade sa túlaš? Chráň sa po druhý raz, aby 
som nevyšiel pre teba. 

Zuzka ustielala v pitvore lóže a nedbala velmi na otcove príkre 
slová. Bola im zvyknutá. Otec i vo svete držal ju na pozore a 
karhal často. 

„Och, ten blázon!" usmievala sa ešte i vtedy, keď už tma 
zvládla v malom domci; „on ma veru rád má — on ma bude rád 



272 

mat — a taký je smiešny! Nech; keby len prišiel aj druhý raz, 
aspoň tá Dóra a jeho matka hodne by sa hiievaly.*" 

V jej nerozvážlivej hlávke počaly sa rojit myšlienky a mihaly 
sa v nej jedna za drahou ako jakési pozlatisté body, z nichž utvo- 
rovaly sa obrázky. Bol medzi nimi i obrázok, predstavujúci uožikára 
Štefana, toho „lajdáka", s ktorým tak dobre bolo tancovať čardáš 
kdesi v dolnozemskej Čárde, pri rozihraných zvukoch husiel 

III. 

Príjemné jarné dni zmenily sa v horúce letné. Tráva na holom 
vŕšku nad chalupou Mikulovie ožlkla pod páTou slnka a vŕšok vy- 
zeral ešte pustejšie. Ale na domku pod nim sa nachádzajúcom ne- 
zmenilo sa nič za tie dva mesiace : steny boly práve tak ošarpané, 
ako na jar, i strecha tak rozvláčená. Len netresk že vzrástol buj- 
nejšie na nej. Veď nikomu nenapadlo opravit tú chalupu: Mikula 
nedbal, čo by hneď bola spadla. Len jeho žene zavše zarosily sa 
oči slzami pri pohľade na chalupu. „Nedbáme o ňu; a predsa ju 
bolo škoda nechať spustuúf. Pri dobrej opatere ešte i Zuzka mohla 
mat v nej útulok. Aj tak, ked my, starí, umreme, nebude mať, 
úboža, kde hlavu skloniť. *" 

— Eh, čo sa len tolko prestarávaš! ohlásil sa obyčajne Mikula; 
— však na kpho robíme, keď nie na ňu? Zuza bude mat dve-tri 
stovky, a za peniaze kúpi si inakší dom, ako táto chajda. 

Ale Mikulovú neuspokojily ani tieto slová. Ona predsa radšej 
by bola videla dcéru svoju v stálom domove, než túlať sa po svete 
a nemať ani vlastného prístrešia. Už prehlo sa jej na jedenadvadsiaty 
rok, a bol by čas, aby sa vydala. Ale Zuzke to ani na um nejde. 
Zprvu síce zdalo sa, ako by s radosťou prijímala Samkovu lásku, 
ako by si bola žiadala byť jeho ženou, ale od nejakého času zase 
zdá sa, ako by ju jeho návštevy omŕzaly, sama mu vyhýba. Jej 
rodičia, vediac, ako smýšiajú o nich v dedine, tušili, že ťažko bolo 
by Samkovi nahovoriť matku svoju k nenávidenej neveste. Preto 
ani nenahovárali Zuzku, aby hľadela dostať sa do domu Melanovie, 
ač oba tajne priali si to vrúcne. A veď Zuzka sama bola pritom 
taká divná: zprvu pôsobil jej príchod Samkov radosť, a teraz od- 
bíja ho tak chladne. 

Izba Mikulovie premenená je v dielňu. Na peci, prípecku a 
pod posteľou naukladano je plno variech väčších-menších a habariek. 
Na prostried izby je strúhacia stolica, po zemi medzi trieskami a 
stružlinami nože a dláta Bolo by to síce lepšie robiť niekde pud 
šopou, ale chalupa stojí sama, bez hospodárskych stavísk, a niet 
ani toľko ako dlaň pri nej strechou pokrvtóho. No veď im ten ne- 
riad v cliyži ani neprekáža: spia v pitvore na zemi a jedia obyčajne 
na prahu. Nie sú zvyklí na pohodlie : ač bavia sa už osem týždňov 
doma, predsa majú príbytok i zvnútra ako stodola. Mikula nedrží 
na poriadnu domácnosť, Mikulová jej odvykla a Zuzke ani nena- 
padne, že by to malo byt ináč. A načo by im aj bolo to náradie? 
Dnes sú tu, a zajtra možno budú už i v treťom chotáre. 



273 

Zuzka sama sedí na pitvornom prahu a pozerá do dialky. Už 
chýli sa k pohidniu, vrelé pablesky slnečné padajú zrovna na cha- 
lupu, len malé miestko, kde ona sedí, je v tieni, a jej tvár javí sa 
tak viacej pošrournou. Hlavu podopiera rukami a díva sa pred seba, 
ale jej myšlienky dlejú iste ďaleko vzdialené od romantickej krásy 
okolia. Takto dívat sa a pritom pohrúžit sa v akési túžobné du- 
manie, stalo sa jej od istého času každodenným zvykom. Zvážnela 
za ten čas, čo je doma ; jej pekná, ba možno riecf krásna tvár zjem- 
nela prídechom melanchólie, a to dodáva jej pravidelným črtám 
krásy zvláštneho rázu. Na obočí usadil sa akýsi tiefi, a oči, predtým 
veselé, usmievavé, zmenily sa v zádumčivé, hlboké. Ba kecT tak 
sedí, hlavu rukou podopierajúc, zrak upierajúc ponad modravú reťaz 
hôr do dialky, podobá sa celkom stelesnenej túžbe. 

V domku je ticho, rodičia odišli do mesta nakúpit potravín, 
a tak je sama. Je práve poludnie a na poli mrtvé ticho, vyvolané 
letnou horúčosfou. Ľudia navrátili sa so strniska a odpočívajú v svo- 
jich domoch. Všetko je akoby unylé horúčosfou — len dolu na 
ceste, vinúcej sa pod vŕškom, čvirikajú vrabce a popelia sa v prachu, 
na strništi s druhej strany potôčka neúnavné svrčky hudú svoje 
melancholické jednotvárne piesne. Tôňa mizne už i s prahu a slnko 
žiari na obnažené ruky Zuzkine. 

Cestou od dediny blížil sa práve mladý šuhaj, nízkej, trochu 
nachýlenej postavy a tváre od slnka osmahlej. Zazrúc Zuzku, pobral 
sa úzkym chodníčkom hore k chalupe a zastal pred ňou. Ona sa 
strhla, ale nevstala, len tázave uprela zrak na príchodzíeho. 

— Čo robíš, Zuzka? spýtal sa mladík neistým hlasom. 

— Nič, — odvetila deva na krátko, híadiac k dedine. — čo 
chceš, Samko, prečo si zase prišiel? Vedľ som ti už povedala, aby 
si nechodil, a neposlúchneš ! Veru by si už mohol mat aj rozum: 
vieš dobre, že sú už aj naši proti tomu, — vravela chladne, temer 
prísne šuhajovi zarazenému. Stál pred ňou celý skrúšený, so sklo- 
peným zrakom, pohrávajúc žitným kláskom, ktorý náhodou mal 
v ruke. 

— Hej! veď bych ja neprišiel, keby som sa mohol zdržaí! 
vzdychol smutne. — Ale keby si vedela, ako mi je, keď fa počujem 
takto hovoriC! A veď si nebola predtým taká divná: keď si prišla, 
bola si celkom inakšia, a ja — ja som myslel, že ma máš aspoň 
len ti*08íčku rada. . . 

— No, vidíš, Samko, ja veru ináče nemôžem, ozvala sa trochu 
nežnejšie, dojatá bolastným hlasom šuhajovým; — vidíš, tvoja ma- 
mička mi zase naodkazovali, a ja som im predsa v ničom neublížila. 
Už ma aj za bohyňu vyhlásily, že som (a očarovala. . . Ani na mu- 
ziku už nepôjdem — každý sa ma stráni, ako zlého. Nedovolia ti 
nikdy, aby si ma vzal, nuž s Pánom Bohom! musíme sa rozísť. 
Vezmi si ty len Doru, a bude dobre. 

V tvári Samkovej zaihral trpký úsmev. 

— Ľahko ti tak hovoriť. Ale ja veru ani pomyslef nemôžem 
na to, že by si nemala byť mojou. Hej! Zuzka, keby si vedela, 
jako ťa rád mám, nehovorila by si tak . . . 

18 



274 

Zuzka zaclonila si nikou oči a vyzrela do dialky. Len pred 
nedávnom takéto slová Sarakove naplňovaly jej srdce blaženostou, 
a dnes — dnes ony odznejú, bez toho, aby len akú-takú ozvenu 
vzbudily v ňom. Premáha sa, aby sa nenudila pri nich. Neteší ju 
jeho láskavý pohlad, ani nežné, prosté vyznanie lásky — všetko to 
prevládla, zahluéila kási neurčitá, jej samej nejasná túžba. Cuie sa 
jej za „svetom" a za všetkým, čo v jej mysli spojené je s tým 
slovom. Už zvykla tomu nestálemu, dobrodružnému životu práve 
tak, ako otec a čiastočne i matka. A túžba po svete rastie každým 
dnom; ale jej ani nenapadne brániť sa jej: od času svojho pobytu 
v Mrázovciach náchylná je veriť, že túlanie svetom je ich osud, je 
tá kliatba ! A divno ! kým bola vo svete, ani nepomyslela na Štefana, 
a teraz má ho ustavične na mysli. Odkedy ho nevidela, stal sa jej 
tak drahým, tak zajímavým, že hotová by bola pustiť sa s ním bárs 
aj šírym svetom, sto ráz radšej, než so Samkom, s tým mäkkým, 
prostým, povolným Samkom pripútať sa k pohodliu. Kým bola vo 
svete, ani nenapadlo jej spomenúť meno Štefanovo, a teraz zavše 
šepce ho s bolastnou tuhou v duši . . . 

Po tuho-modrom nebi tíško, voľno plynie biely mráčok, ako by 
myšlienka vznášala sa v čistých hlbinách duše. Zuzka zdvihne zrak 
a rojčivo sleduje jeho krásny let. 

— Pozri, Samko, keby som mala krýdla, ako tam ten obláčok, 
nesedela by som teraz tu, — vraví šuhajovi, nespúšťajúc oči 
s oblaka. I on pozrel hore, no hneď sklesol zrak jeho na tvár devy 
a s udivením spočinul na nej. Divno mu je, že ona všíma si nie- 
čoho takého, čo jemu ani nenapadne. 

— A kde by si bola, Zuzka? 

— Letela bych preč odtialto, ta, kde by ma duša ťahala. Le- 
tela bych snáď až na konec sveta . . . 

— A nemyslela by si na mna nebolo by ti íúto mňa 

tu nechať? vraví šuhaj žiatne. 

— Ooby; však si ty tu zvyknutý, a budeš šťastný s Dorkou; 
ale ja — ja bych tu nechcela byť ; bolo by mi tu smutno. 

— Ani 80 mnou, Zuzka? Ach, Bože môj! a ja som sa tak te- 
šil, že budeme spolu gazdovať... a ty nechceš, duša moja? Veru 
nemáš ani kúsok srdca. . . V očiach úprimného šuhaja zaihraly slzy 
a, vyroniac sa, padlý, ako dve rQsné kvapky, Zuzke k nohám. Tá 
udivene vzhliadla hore a — pustila sa do veselého smiechu, ktorý 
Samka vždy očaroval. 

— Lala, chlap! nehanbíš sa plakať? Veru priam ako malý 
chlapec, keď nemôže z vŕbového prútka píšťalku ukrútiť. Snád len 
nebudeš smútiť pre dačo také, čo nemôže byť? Však vieš, — po- 
kračovala, a na jej tvári objavil sa tieň vážnosti, ktorý jej práve 
tak dobre pristal, ako tie dve malé jamôčky, ktoré pri blaženom 
úsmeve tvorievaly sa na jej lícach; — však vieš, že nielen tvoja 
mamička, ale celá rodina by nedovolila, aby sme sa sobrali, preto 

že som ja chudobná, a že no, že sme my len takí tuláci. 

Trpeli by sme oba ; — ty si už i tak dosť vystál pre mna . . . 



276 

— Och, Čože, ja bych nedbal pre teba bárs čo vytrpef, vraví 
radostne a jeho postava sa vzpriamuje; — len mi povedz, duša 
moja : keby mamička privolili, mala by si ma zase rada, išla by si 
za mňa? 

Deva prišla do rozpakov: nemá smelosti klamať jeho vernú 
lásku. Sklopila oči, šúchajúc bosými nohami po horúcej zemi; no 
Samko z tej rozpačitej tváre číta sladkú nádej. 

— Neboj sa, Zuzka, ešte to všetko dobre bude ! teší ju a, po- 
chytiac iej ruku, díva sa tak úprimne do jej tváre, že jej je až 
akosi divno pri tom — ako by tým pohľadom dotkol sa najbolav- 
šieho miestečka v jej srdci. Lútost, opravdivá IťitosC ju zaujala. 
„Ó, Pane Ježiši Kriste! on ma tak lúbi, a ja — nemôžem ho rada 
mat! A ^predsa svádzala som ho od Dory, a to len aby ch sa po- 
bavila! Ó, on bude teraz pre mňa nesCastlivý a nechá Doru." 

— No vidíš, Zuzka, to si mi už mala dávno povedať, že len 
preto odťahuješ sa odo mňa, keď ťa mamička nechcú. Ja, chmuľo 
akýsi ! som už myslel, že ma nemáš rada! Počkaj, ešte sa my predsa 
neminieme 1 

— Čože, keď naši už chcú ísť preč — dolu za Pešť, a ja 
musím tiež s nimi. Tatíčko už nemajú pokoja, a mamička, chu- 
dera! tiež. 

— No, však oni môžu — ale až po svadbe, až keď budeme 
svoji . . . 

Dolu na ceste zahrčal ťažký voz, ťahaný párom sivých volkov. 
To Melanovie pasák hnal za Samkom, ktorý bol vystrojený „do 
Skladov" pre raž. Samko, rozradostnený namysleným štastím, sbehol 
na cestu, vyskočil na voz a veselo zaplieskal bičom. 

Zuzka po jeho odchode volnejšie vydýchla, a tá podivná ľútosť 
pomaly počala sa tratiť z jej duše. Vstala, vzbííl hrnec a zašla 
k jarčeku na vodu. Ona pre tie myšlienky zabudla i na prácu: 
hrnce ešte od rána stoja neumyté. Vyliala vodu na misu a počala 
umývať hrnce hrachovým vechťom. Tým zamestnaná, spamätala sa 
celkom z divnej nálady, do ktorej priviedly ju slová Samkove. Na- 
padlo jej, aký smiešny bol, keď začal plakať. ^To ho iste preto 
nemôžem milovať, keď je taký divný: okolo prsta by sa mi dal 
okrútiť !" — Počala si dudlať akúsi pieseňku, ktorú bola počula od 
Štefana. To už celkom vyjasnilo jej tvár. 

Keď rodičia vrátili sa o chvíľku z mesta, Zuzka zastala pri 
otcovi : 

— Čo myslíte, tatíčko, bude už dosť tých variech? 

— Jojojó ! ani ich snáď neuvezieme I A čo ty, dievča, rada bys' ? 
Zuzka kývla hlavou. 

— A skoro? 

— Čo ja viem? Keď chudera mamička — 
— No, čo tá! keď my, aj ona! 

O chvíľu vyšiel Mikula na povalu a dlho shľadával čosi. Potom 
spúšťal kus po kuse káru dolu, skladal ju dohromady a hojne mastil 
vyschnuté osi. Pes Pozor umným okom sprevádzal každý jeho pohyb 
a radostne ševelil chvostom. 

18* 



276 

— Ó, Bože môj! chalúpka moja! mamička Dioja dobrá! za- 
plakala Mikulová, zastanúc na prahu neladnej chyže; uo rýchle 
utrela rukávcami slzy z očú, lebo práve vstupovali Mikula s vy- 
jasnenou tvárou a Zuzka šfastná, usmiata. 

IV. 

V druhý deň po rozhovore so Zuzkou Samko bol samý žart a 
smiech, k matke pozorný až radosť. Celý deň svážal raž do stodoly 
a zavše pribehol za matkou. Bol k nej taký nežný, taký pozorný, 
že Melanová až omladla. „Dá Boh, že sa to napraví, — " rozmý- 
šľala veselé, hľadiac láskavým okom za Samkom, „ešte ho tá tu- 
lácka, tá bohyňa, nepokazila celkom. A veď ono, chúďa, za to ne- 
môže, že mu počaríla!^ 

Melanovie náležali pred pár rokmi k najlepším gazdom v de- 
dine : pod rukou opatrného Melana a jeho schránlivej ženy len tak 
všetko rástlo. A veď mali pre koho gazdovat; najstaršie ich deti, 
Martin a dcéra Betka, boly už dosť hodné, keď narodil sa Samko. 
Melan žil jedine v svojich deťach, a ochraňoval, shŕňal temer do 
skúposti, len aby boly zaopatrené, až vyrastú. No Pán Boh ináče 
usúdil: horúčka, strašne zúrivšia, sronila štihlú jedľu, dvadsaťroč- 
ného Martina, skosila i útly kvet, šestnásíročnú Betku. Melan 
zúfal — ani úsmev malého Samka, ani pevná viera ženy, ktorú 
mu vštepovala, neraohly ho potešiC. Smrť dietok zlomila jeho du- 
ševné sily : chtiac utopiť svoj žiaľ, chopil sa sklenice. A utopil ho ; 
o dva roky, telesne zničený touto otravou, zomrel, strhnúc za sebou 
hodnú čiastku majetku. Ťažko zkúšaná Melanová zostala sama, a 
všetku svoju lásku preniesla na Samka. Ten, sotva dvanásťročný, 
chopil sa gazdovstva, a stal sa jej pravou rukou. Ťažká práca za- 
hatila trochu jeho telesný vývin, ale tvár jeho zostala hladká, temer 
dievčenská, príjemného, dobrodušného výzoru. I čiastka matkinej 
tichej, krotkej povahy prešla naňho. Matka dosť skoro vyhľadala si 
nevestu: svoju krstnú, Dorku Kalíškovie; ale museli so svadbou 
čakať, lebo Samko nemal ešte povolenie k ženbe. Tu príchod Zuzkin 
razom zmiatol všetky plány. Samko zostal ako vymenený; Dorku 
obchádzal, zato častejšie zabiehal k Mikulovie chajde. Melanová 
nestačila počúvať žaloby tetiek na syna. Odchod Zuzkin síce šťastne 
urobil konec ich krátkej známosti, ale keď vrátila sa, po dvoch 
rokoch, opakovalo sa to isté, a teraz už pomýšľal celkom vážne na 
svadbu s dcérou Mikulovie. Melanová plakala, Zuzke naodkazovala, 
ako jej len urazené materinské srdce diktovalo, ale tá len smiala 
sa, a Samko zostal neústupný. On sám nevedel, prečo sa zaľúbil 
do devy, jejž povaha bola pravým opakom jeho. Priťahovala ho 
kousi neznámou čarovnou mocou, v nejž, pravda, hlavný úkol hrala 
jej zvláštna krása, ktorá napadla každému hneď na prvý pohľad. 
Však ono by Melanová — najviac k vôli tejto jej vlastností — ne- 
bola tak veľmi odporovala Zuzke, keby jej rodičia, bárs chudobní, 
tak žili, ako iní ľudia v dedine. Ale ako by to mohla zniesť, aby 
meno jej syna ohlasovalo sa s kancľa s menom dcéry Mikulovie, 



277 

tých tulákov a dobrodruhov?! Veď nikto népriatelí sa 8 nimi — 
nikto nevie, odkial prišli a prečo sa tu usadili. A Boh zná, kade 
chodia, ked idú „do sveta", či zase netúlajú sa s komediantmi? 
Všetko možno čakať pri takých Indoch, ktorí ešte i bydlom odlúčili 
sa od iných. Že znajú akési vedmá a bosoráctva, je svätá pravda: 
toho nepopierateľným dôkazom je Samkova láska . . . 

Samko neodišiel po večeri „za chasou*', ale priniesol si jarmo 
do chyže a počal na ňom opravovať niečo. Matka, potešená i touto 
zmenou, sadla si za stôl a, složiac ruky do lona, pozorovala každý 
jeho pohyb. To nestalo sa už dávno, aby on večer, okrem piatku, 
posedel doma; obyčajne šiel za súdruhmi, alebo pod oblôčky Mi- 
kulovie. No dnes ho nič nevábi : Zuzka sama zakazuje mu od je- 
dného času, aby nevláčil sa darmo, a i sám zbadal, že neteší sa 
z jeho návštev. Ale to len preto, ked nechce, aby ho mamička pre 

nu hrešili No veď to už nebude takto dlho trvať. Čo najskôr 

pekne prednesie mamičke, ako má Zuzku rád, že nemôže a nemôže 
žiť bez nej, a ony veru potom neodoprú jej svoju lásku, ale prijmú 
ju za nevestu a budú ju mať rady, ako jeho samého rady majú. . . 

— Vidíš, syn môj, ako by to bolo pekne, keby si vždy večer 
doma sedával, tak ako dnes, — preriekla Melanová, — A veru tebe 
sa to ani nesvedčí, túlať sa večer po dedine s chasou, keď si ty 
gazda. 

— No, usmial sa Samko, ktorého matkine slová vytrhly z mi- 
lých dúm na šťastnú budúcnosť — však vám ja tu budem vysedávať 
ustavične, nech sa len ožením !'. . . 

„Ach, chvalabohu!" vzdychla Melanová. „Tuším, už zase na- 
dobúda rozumu a Dorka, chúďa! už bola celá nalákaná." 

— Som rada, Samuško, že zase tak smýšiaš, ako ja. Som už 
narobená, a veru je čas, aby ma nevesta odmenila. Však ono tú 
svadbu môžme vystrojiť aj prv, ako až v jaseň, načo s ňou odkladať ! 
Dorka je už dávno hotová s výstrojom — 

Samkovi srdce prudko zabúchalo, a nôž, ktorým pristruhoval 
ihlicu do jarma, vypadol mu z ruky na zem. Zohol sa preň, ale, 
ako by ho nemohol zdvihnúť, zostal hodnú chvílu sklonený. 

— A keď sa ona na mna hnevá — snáď by ani nešla za mňa, 
vypravil prácne zo stiesneného hrdla. Toť schovala sa mi, keď som 
išiel okolo nich, a vždy sa robí, ako by ma nevidela. 

— To si leu ty príčina: načo vystrájaš také hlúposti, ako 
v posledné časy? Však sa znáte od malička; ba už pár rokov ako 
by ste boli zasľúbení. Dorka je driečne, pracovité dievča, a bude 
vám dobre, keď len budete nažívať v bázni Božej. 

— Ja neviem, prečo, ale sa mi zdá, že bych, tuším, nikdy 
8 ňou nebol šťastný, — zašeptal nesmelé, ovesiac hlavu, a jeho 
trasúce sa ruky so zimničným chvatom obracaly nôž a ihlicu. — 
Mne sa všetko zdá, že sa mi dvaja nešikujeme spolu, a že by bolo 
lepšie, keby sme nestáli jeden druhému v ceste. Však ona si nájde 
ženíchov dosť — aj inakších, ako som ja. 

Melanová náhlym pohybom zopiala na stôl ruky. Jej tvár 



278 

zbladla, a vyzerala velmi prestrašená z jemnej obruby čipiek čepco- 
výcb. Pozrela úzkostné na syna a pokúsila sa usmiaC sa. 

— Čo to hovoríš, syn môj? Že sa nešikujete spolu? Ba veru 
k nám by ani iná nepristala. Neviem, čo ti napadá hovoriť také 
reči — ako by to už bol s vami konec! 

— Veru, tuším, je to tak, mamička, vzdychol Samko. — Darmo 
je, ale ja ju nemôžem vziať — radšej inú, bárs chudobnú. Však aj 
chudobné dievčence sú hodné, aj pracovité, a tuším bol by som 
tak sto ráz štastlivejši. 

Pery Melanovcj potriasly sa dávno tajeným hnevom. Jej tvár 
zbľadla ešte viac, a zase začervenala sa do temná. Vedela, koho 
Samko myslí pod tým „chudobným dievčaťom." 

— A myslíš, že ja dovolím sem doviesť tú tulácku? Myslíš, 
že ju prijmem do môjho domu? Nikdy, ani keby som si mala ruky 
po lakte zodrať! vybúšil z Melanovej hnev a nenávisť proti dcére 
Mikulovie. — Myslíš, že bych sa pokojne dívala, ako sa tu roz- 
ťahuje a roznáša mi majetok kus po kuse po svete? Toho sa ne- 
dožiješ ani ty ani ona, aby som k nej svolila! 

— Nehnevajte sa, mamička, ale ja ináče nemôžem, prehovoril 

Samko, — ja ju mám tak rád, že ani žiť nemôžem bez nej 

darmo mi ju chcete rozháňať ! 

— Veru, dobre ti počarovala, plemeno nepodarené ! zasmiala 
sa Melanová srdito. — Dala ti suád niečo zjesť, aby si sa šialil 
za nou — a podarilo sa jej ! Odviedla ťa, bezb»»žnica, od Boha aj 
od vlastnej matere — aby jej to Pán Boh odplatil . . . ! 

V izbe nastalo ticho, rušené iba stružlikanim Samkovým a 
kŕčovitým plačom Melanovej. V duši šuhajovej odhrával sa tuhý 
boj lásky synovskej s ľúbosťou. Cítil sa na okamih slabým oproti 
bolasti matkinej, ale hned zase ozval sa v srdci kýsi vzdor, ktorý 
podnecoval k ďalšiemu zápasu. V duchu zazrel svižnú postavu 
Zuzkinu, záblesk jej uhlistých očí — a vidmo to posilnilo ho. 

— To nenie pravda, že by ma od vás odvádzala, alebo že by 
som vás nemal tak rád, ako prv. Ale Dorku predsa nechcem — 
len za to, že mi ju natískate. A ked by som ju aj vzal, nebudem 
ju nikdy rád mať, a potom bude v našom dome pie mňa hotové 
peklo — a to budete len vy na príčine. 

Samko ustal po týchto slovách vášnivé prerečených, a zastrel 
tvár rukami. Melanová prestala plakať a, udivene vzhliadnuc naiiho, 
zazrela, ako vefké slzy tisnú sa pomedzi upracované prsty Samkove. 
Kási lútosť a ešte akýsi nežný pocit počal sa rodiť v jej srdci ; 
akýsi nežný pocit oproti synovej lúbosti a — Zuzke. Posledné 
slová Samkove vzbudily v jej duši driemajúcu bolastnú upomienku: 
za Melana vydala sa jedine z prinútenia rodičov, a nejednu slzu 
vyliala, kým mohla sa sblížiť k nemu s láskou. Prišly jej na um 
teraz tie múky a nesváre, ktoré pretrpeli oba, kým nenastala medzi 
nimi shoda. Tú priniesol nevinný úsmev dieťaťa: v rodičovskom 
šťastí sblížili sa konečne, po dvojročných neshodách a nepokojoch. 
Čo, keby tak i Samko — jej vinou? 



279 

■ - ■ ■ ■ ■ 

A v tieto trápne spomienky zavznel hlas Samkov, plný bôlu, 
výčitky i prosby, ktorý ako britký meč zarýva sa jej do srdca: 

— Vy ma chcete na veky urobit nešťastným?! 

Zachvátená obavou o blaho jediného dietafa a mohutným citom 
materinskej lásky, vrhla sa k nemu a kŕčovite pritisla jeho hlavu 
— hlavu neposlušného a predsa drahého sjna — na svoju hruď. 
Vinie ho k sebe, bozkáva jeho mäkké gaštanové vlasy, bladé čelo, 
a z jej hlasu, tlumeného rozčulenosťou, šuhaj ien to vyrozumieva, 
že bude ju maf rada, tú, ktorú si jeho srdce vyvolilo, tak rada, 
ako jeho rada má. 

Vykríkol blaženosťou, a vyvinúc sa z náručia matkinho, bez 
klobúka vyletel do tmavej noci. Povedomie blízkeho túžeuého šťastia 
ho opojilo. Zabudol na rozvahu a vďačnosť, nasledujúc hlas srdca, 
ktorý silne vábi k domku Mikulovie, v ňomž čaká ho celá blaže- 
nosť jeho života. ,,Zuzka! duša moja!'' ozvalo sa jasavé v jeho 
duši; „neboj sa, už idem pre teba, už vymohol som ti miestečko 
v našom dome, aj v srdci mamičkinom. . . !" 

Vyšiel na pustú ulicu a dal sa do behu známou cestou hore 
dedinou. Všetky obloky v dedine boly tmavé, nesvietili už ani 
v jednom domci. Nebo bolo zatiahnuté mračnami, z ktorých počínal 
padať hustý drobný dážd, kropiac Samkove rozcuchané vlasy. No 
nedbal na to : v jeho srdci bolo teplúnko, jasno, krásno, a to všetko 
šírilo, rástlo a rozlievalo sa zo srdca celou jeho bytnosťou. 

Chôdza po neschodnej ceste, teraz dažďom navlhlej, bola dosť 
obťažná: potýkal sa ustavične na kamene a v hlbokej kolaji. Ne- 
ďaleký hájik a koruny stromov v prídomových sadoch šumely, roz- 
rývané vetrom. Kdesi na záhumní zavznel hlas kuvika, naháňajúci 
mnohým poverčivý strach. Samko, počujúc ho, striasol sa v tom 
okamihu divným pocitom, a ako by sa bol prebudil z blaženej 
opojenosti, napadla ho kási clivosť, za ktorou nasledoval okamih 
chladnej rozvahy. Ako asi prijme Zuzka jeho radostnú zvesť — 
čo mu asi povie? Veď včera predsa bola len akási velmi chladná 
k nemu a on tak mnoho vytrpel, kým vydobyl si ju u ma- 
mičky... a mamička, chudera! tak plakaly... 

V hlave Samkovej počaly sa rojiť predstavy jedua za druhou, 
a zo všetkých zierala ustrašená, bôlom a vráskami rozomná tvár 
mamičkina, a hneď vedia nich druhá, s ružovým nádychom na 
lícach, mladá usmievavá, s modrýma očima, teraz však zakalenýma 
slzami — tvár Dorkina. Zarazený zastal, ľane Bože! či bude mať 
odvahy vídať mamičku denne so slzami v očiach, nemo obchádzajúcu 
nemilú nevestu? Či nespraví si ich týmto krokom nešťastnými, a 
nielen ich — ale i tú druhú, tú tichú, nežnú, oddanú Dorku? 

„Nemôžem ináčel" zvolal temer hlasne a dal sa znovu do 
behu. „Mamička odpustia, smieria sa s nemilou nevestou a nepo- 
slušným synom — a Dorka, tá pomvslí si, že nebol hoden jej 
úprimnej lásky, lebo ju neznal dostatočne oceniť — a zabudne. '^ 

Už rozoznať v tme chalupu Mikulovie: stena ku ceste obrá- 
tená šereje sa trochu, ale rozcuchaná strecha zdá sa len temnejšou 
škvrnou v nočnej tme. Oblôčky neznat. „Čo nesvieťa?" žasne Samkó. 



280 

Ale teraz mu napadá, že je už snáď velmi pozde. Rýchle vybehol 
hore k chalupe a zastal pri dverách. Ohliadol sa ešte dookola, 
prv než položil ruku na klučku: je tma ako v hrobe, a ticho, 
úzkostné ticho, ruší len šum padajúceho dažďa. Srdce mu prudko 
zabúchalo. Prešiel rukou po rozcuchaných mokrých vlasoch, tichučko, 
neisto položil ruku na kľučku a potriasol ňou. 

V chalupe to isté úzkostné ticho — nepočuť odtial ani naj- 
menšieho šumu, a Mikulovie predsa spávajú hned pri dverách 
v pitvore. Zatajil dych a načúva — a zase klope na dvere. „Snád 
sú v izbe, nuž nepočujú!" blyslo mu hlavou, ale akési tušenie 
prechod! ho ako zimomriavka. Prebehol k stene, v ktorej nachádzajú 
sa obloky. Zaklepe na oblok, skôr mu vyjde Zuzka otvoriť. Áno — 
vyjde! veď prináša jej radostnú zvesť a srdce plné lásky. 

Ale čo je to? Ci zabudol snáď, kde sú obloky? Veď tu stena 
hladká, rovná, bez priehlbín obločných. A predsa nemôže sa mýliť, 
veď neraz stál tu, pozerajúc do osvetlenej chyže na Zuzku, tými 
malými oblôčkami, ktoré teraz . . . ktoré teraz čerstvo zastavené 
sú tehlou! 

Ako zúrivý prebehol znovu ku dverám, a zalomcoval nimi 
celou silou svalnatých rúk. Tie povolily a on prepadol cez vysoký 
prah do pitvora, chladného, tmavého a strašlivého ako stará krypta, 
v nejž pochované je šťastie života. 

Padol rozhorúčenou hlavou na roh steny, že zostal na chvílu 
ako v mrákotách. No fysický bol aspoň zahlušil na chvílu duševnú 
bolast, ktorá ho sovrela. Rýchle sa sobral a hrúzou jatý vybehol 
z chalupy, kde zažil také kruté sklamanie s tej strany, čo nenazdal 
sa nikdy. 

Nezastavil sa až v dedine, a nevediac, kade blúdi, zastal na 
brehu potoka, vážne žblnkotajúceho. Tam vrhol sa na zem, zvlhnutú 
dažďom, a zaťal prsty do vlastných pŕs, necítiac, že nechty bolastne 
zarývajú sa až do mäsa. Z hrdla draly sa mu neurčité zvuky, 
v hrudi cítil hroznú ťarchu, ktorá zastavovala dych, vzmáhala sa, 
šírila výš a výš . . . 

Vtedy pomyslel si na mamičku, a z horúcich očí vyhrnul sa 
mu pri tej spomienke prúd vrelých sĺz a miešajúc sa s vlahou 
letného dažďa, stekal na sporú trávu. 

O chvílku vzchopil sa a, potácajúc sa ako opilý, kráčal k do- 
movu. Prijdúc k záhradke, zavadil jeho pohľad o osvetlené okno 

— a srdce mu znovu prudko zabúchalo. Na lavičke pri peci sedia 
mamička, sklonená, tvár rukou zakrývajúc, a až sem doznieva ich 
bolastné kŕčovité štkanie. Pred nimi stojí útla, štihlá mladá diev- 
čina, drží ruku mamičkinu vo svojej, hladí ju, a jako by im do- 
dávala útechy, neprestajne hovorí čosi nežným mäkkým hlasom, 
odvracajúc chvíľami hlávku stranou, aby mamička uevidely to, čo 
vidí ich syn zvonku: ako veľké slzy rinú z jej modrých očí a 
padajú dolu zbľadlymi líčkami jedna za druhou, ustavične, ako by 
ani nikdy nemalý prestať. 

„Ó, Pane Ježiši Kriste! Pane Ježiši Kriste! veď je to — 

— Dorka!" 



281 

— Vidíš, blázonko! vraví Dorka, vyprosťujúc rúčku svoju 
z ruky Sarakovej, aby ňou sotrela si neposlušné slzy, ktoré ešte 
vždy len rinú a ririú po jej líčkach, teraz už blaženým úsmevom 
ožiarených, — vidíš blázonko: bolo ti to treba! — — — 

— No, už mi len povedz, Zuzka! prečo si si toľko žiadala 
a do sveta?" 

Zuzka neodvetila nič, len sa usmiala a, podložiac rukávcami 
nedostatočne kryté rameno pod hlavu, oprela sa ešte pohodlnejšie 
o nízku rebrinu káry. Dookola panovala tichosC a tma nočná; boli 
v šírom poli. Nad nimi skláňalo pár zakrpatelých vŕb tenké vetve, 
ktorým na lístky s tichým šumom padaly kvapky letného dažďa, 
a odtial na plachtu, ktorú cestujúci boli rozstreli nad káru a na 
najbližšiu vŕbu. U nôh Zuzkiných ležal velký čierny pes^Jozor, 
a, hlavu majúc položenú medzi dlapami, ani okom nérnihôT — 
práve ako ona — keď naňho pri náraze vetra sletela s plachty 
sprcha dažďových kvapôk. Mikula so ženou sedeli proti nim — a 
tú malebnú skupinu, hodnú bariev Véšínovho štetca, ožiaroval 
malý polouhaslý ohník, zfažka udržovaný ráždim a surovými ve- 
tvami vŕbovými, na ktorých ešte pred večerom vrabce čvirikaly. 

— A, nechaj ju, ženo! odvetil za dcéru Mikula, celý zahalený 
v kotúč štiplavého dymu, znemožňujúceho mu dýchanie, ale pritom 
ani brvou nepohnúc, — nechaj ju: vieš, že ona má vždy akési 
„politiky" O v hlave! 

Zuzka zase neodvetila, len sa usmiala úsmevom, z nehož (ažko 
by bolo hádat, čo značí, a s rojčivou spokojnosfou zahľadela sa do 
daždivej, ale tichej letnej noci. 



•M* 



Tichá voda. 

Poviedka. Od Martina Kuhuóma. 
(Dokončenie.) 

IV. 

Mne bolo ako tak. Nos mi bol nabehnutý, to je pravda — 
i keď sa zah9Jil, neukazoval do prostá, ale kdesi na pravo. Čože 
mne — ale Žošal Dostala od matere, preto, že otec materi tak 
zahromžil i preto, že rukáv na najnovšom oplecku mala roztrhaný, 
čipky aké najparádnejšie starohorské, ktorými bol rukáv obšitý, 
boly rozdriapané. Žofa sa dost verala, že ona nie, ale mat ju 
zahriakla: „A vari ja! A či heno ten ti chodieva do trahly!" 

Ukázala ako na mňa. Ja som sa učupil nad nemeckou čítankou, 
keď som počul pravdu tak blízko popri uchu švihnúf . . . 



') Pod politikami ľud rozomie daromnice, hlúposti. 



282 

A zas minul celý rok! 

Na druhé vakácie vrátil som sa hrdo. Na štvorke. Mal som 
totiž štyri eminencie. 

To bolo na mňa dobre. Zachodili, menovite z počiatku, so 
mnou ani s princom. No mat, tá mi vari odvykla a či čo. Neza- 
chodila predsa len tak so mnou, ako so Žoáou. 

Hneď prvé ráno som zašiel do mlyqa. Majstrova ma ponúkla 
haluškami s vaječnicou, ale ja som skrivil nos — i tak dosť krivý. 
Ani čo by už nepamätal na ne. Majster vyšiel na mlynicu; zostal 
som 8 nou samotný. Pritiahla ma k sebe a začala ma objímať a 
bozkávať. 

„Ach, ako mi odfahlo, keď som ťa zazrela, moje dieťa! Sťa 
keby toho môjho videla. Nevidel si ho tam dakde, keď si bol 
v tom svete?* 

Trochu som sa hanbil, že ma tak bozkáva. Keby to videli 
moji kamaráti — či by sa smiali ! No nehol som sa, lebo mlyuárky 
mi bolo naozaj lúto. I slzy by mi boly vypadly, keby sa to bolo 
svedčilo na treťoklasnfka. 

Pokrútil som hlavou, že veru nie. 

„Keby aspoň vedela, kde .sa podelo, srdce by ma vari tak 
nebolelo. Ale možno sa tlčie pomedzi cudzí svet. Dakedy si mívam, 
že ho nikdy nevidia oôi moje! Keby si vedel, čo sa ja naplačem!'' 
Sklonila hlavu a dlho dlho plakala. „A pred nim nesmiem, '^ riekla 
šeptom, ukážuc k dverám. „Hneď ma zahriakne, co sa toľko maznim. 
Tak ho prosilo: „Tato, pre Boha ich prosím, kúpia mi gazdovstvo!" 
A on nič. Ale teraz viem, že ho už mrzí," doložila bez plaču 
s akousi útechou. ^ Neraz ho nájdem stáť pri koši — ale on sa 
tají. Oj, krv nie voda: to sa nezatajil" 

Utrela si tvár a pokračovala: „Ale i on je na otca. Čo si 
vezme do hlavy, nedaj Bože! Ja som mu dosť: „Neboj sa, dočkaj. 
Veď i Žofa príde k rozumu." Ale ten nie... „A čo mala proti 
nemu?" pýtala sa ma hrdo. „Co mala? Ten sa pred hocktorým 
nezahanbí. A my tiež máme, chvalabohu, všetkého. Či tá nemohla 
tak v priateľstve? Aspoň pekuú tvár ukázať! No — to sa mi veru 
vonkoncom nepáči ..." To už hovorila veľmi jedovato. 

„Ja som jej tiež dohováral," začal som ja. 

„No však!" zvolala živo. „A mala sa na koho upriamiť — 
veru ten Chovanov..." 

„A nebanuje za Mailinom?" pýtal som sa ja. 

„Neviem — neviem... Ale kde by! Mlado, nevie si ešte 
povážiť ..." 

Vyšiel som k majstrovi, ktorý koval kameň. 

„No akože — pán študent!" zvolal veselo, prestanúc kovať a 
popľujúc si dlaň, v ktorej držal mlatček. „Privykneš na kuľašu — 
ha?" A žartoval takto dosf dlho. „No už i ja mám syna vo svete, 
sám sa kdesi zasial ..." Prestal hovoriť, trochu ako by sa bol 
zachmúril. Odišiel som domov. 

Doma som o tejto veci mlčal. Žoša bola mi ešte cudzejšia 
než vlani. Ja som sa jej nepritieral a ona ani nestála velmi o mňa. 



Ž88 

Týchto vakácií pridružil som sa k otcovi. Brával ma sebou, ked 
išiel na jarmok, alebo po inej práci do mesta. „ Aspoň mi porátaš, 
aby ma židia nepocigánili", to býval jeho dôvod. A ja som vďačne 
s ním chodil, lebo som ho mal velmi rád. Do mlyna som prestal 
chodil, lebo čo som raz ta vošiel, mlynárka sa vždy rozplakala. 

Ked som mal odchodif, dva dni predtým som sa šiel odobraĹ 

Majster ležal na posteli, hlavu mal obviazanú mokrými obrusmi. 
Dostal vraj ružu do tváre. 

„No vieš, kde je môj Martin?" pýtal sa ma, keď zvedel, že 
som to ja. „V Pešti! A mne nepíše! Keby nie mojej sestry — ale 
tá sa s ním sišla. Nepísal ten ľ" žartoval Brna. „No ale ja som 
vypravil za ním list. Ak chce, nech príde — ale on nepríde, keď 
je raz tam. A vieš čo robí?" Majster si odhrnul obrus od očí, aby 
mohol na mňa pozerat. „Vo mlyne ti je I" riekol s takou radostou, 
že som sa musel zasmiat. „Vo mlyne, braček! No reku, keď si vo 
mlyne, Boh ti pomáhaj, synu! Tak som mu písal. Tu je taký 
amerikán, čo nu'iku na tenko mele. Uč sa reku, synku! To ti ne- 
zaškodí. I tvoj otec bol vo svete — i ty zkús. Bez toho sa tu 
dost namlynáriš." 

Nedá sa opísať Bmova radosf, s akou mi toto rozprával. Nebolo 
na ňom badaC choroby — bol jarý, veselý. 

„Prelial mi olovo, hlavaj!" začal Brna znovu. „Kde by nie — 
nočnou hodinou utečie! Všakovak mi schodilo na um — ale som 
nič neriekol. Stará mi k hlave letela: ty taký a taký... Ale vždy 
som si hútal: Martin má rozum. A vidíš! či ho nemá dostatok? 
Podučí sa, príde mi remeselník dokonalý. Ja som hneď vedel, že 
pre tú si on nič neurobí. Múdry človek! Pomyslel si: keď ma ty 
nechceš, rob si ako vieš..." Ale tu ho čosi zamrzelo. „Ja neho- 
vorím, ako že vaša Žoša. . . Ja by nedbal, lebo takto by bola súca, 
nuž ale ked nechce ..." 

„Dosť sa tá ešte nabanuje," riekol som ja. 

„No — ešte môže sa i prevrátiť, ak dožijeme, ak dožijeme." 
A Brna sa chytil za hlavu a postenal. „Neviem, čo toto prišlo na 
mňa. Celý som omrzený. Ťažko takému, čo nikdy nechorel!" 

Potešil som ho, že to všetko prejde, a vrátil som sa domov. 

„Žofa, či vieš, kde je Martin?** pýtal som sa sestry. 

„Neviem," odpovedala koketné. 

„A chceš vedeC?" 

„A čo ma doň?-* vyšpúlila ústa. 

„No ty si, ty si," zajaknul som sa od zlosti a vyšiel z izby. 

Práve mi kufor nakladali na voz, keď vybehla kováčka zo mlyna. 

„Ľudia — Brna umrel! Ci ste to slýchali!" 

Všetkých nás predesilo. Čul som, že mu je horšie; ale toto 
nikto nečakal. Taký chlap ako Brna a tak naraz podľahnúť! 

Nemohol som sa zdržať — vbehol som do mlyna. Izba bola 
prázdna, len mlynárka nariekala, oprúc hlavu o kozub. Ani nečula, 
že dakto vošiel. 

Na posteli ležal ústrety Brna. Usmievavá, milá tvár bola pre- 
menená. Nikto by ho takto nepoznal. Zastal som, nesmierny žial 



284 

mi lahol na dušu. No v lom som pocítil, že som tu zbytočný; 
nemám tu čo hladaf. Vybehol som zas, nepozorovaný od majstrovej. 
So slzami v očiach lúčil som sa od mojich. Majster mi bol na ume. 

Keď som Žofe podával ruku, pošepkal som jej: „Vidíš, ani 
syna nevidel, keď umieral. To ty budeš mať na svedomí!" 

„Ja som ho nevyhnala!" 

„Pre teba utiekol z domu. Ej, budeš banovať!" 

Zaplakala nahlas, ale to iste len, že som sa lúčil od nej. 

Tohto roku mi mať zase dopisovala pomocou svojho kancellára 
Ďura Kacinu. Bolo to od nej vela, lebo v druhej klasse nedostal 
som ani jednoho listu od nej. Prečo, netreba mi vysvetľovať. Tieto 
listy boly mi znamením, že i mať verí, že moje pokánie ide byť 
trvalé. A Kacina napredoval v svojom umení, čím ďalej obracal 
pero. Jeho listy nezáležaly zo samých: Pozdravuje ťa ten a ten na 
stotisíckrát a tiétm a tam ua stotisíckrát... Začal do nich trúsiť 
i veci bežnejšie, ktoré ma velmi zaníraaly. 

Tak v pôste som dostal dlhočizný list a na konci stálo: „Tak 
tu nič čo by bolo nového. Iba že sa našej Žoše triafalo šťastie a 
tá nechcela. Lebo Martin je už doma a mele velmi dobre, všetci 
ludia ho chvália, že je dokonalý majster i mýto neberie bez po- 
riadku, ale iba koľko načim. Tak bola tu ona stará i s Kováčkou, 
lebo sa pokladajú za rodinu, ale veru Žofa nechcela, nuž sme ju 
nesilíli, lebo silená robota nebýva vraj spravodlivá. Nuž sa to 
celkom rozišlo, neviem, čo Martin urobí. Pravda je i pôst, nuž var 
nebude teraz konať, iba akby potom dakedy. Ja by nebola dbala, 
lebo Chovauovie bude tak i tak — odobrali ho z tretej klasy a 
musí ísť na tri roky. Plačú veľmi, že sa mu to stalo, keby ho boli 
aspoň na prvom ráze vzali, už by mal dva roky odslúžené. Ale 
som si potom i tak — má už tie čepce, a keby sa vydala zaňho, 
musela by mať majstrovské a tieto by neboly na nič. Nuž neviem, 
ako bude, ale ako Pán Boh dá, lebo ten všetko rídi a spravuje 
najlepšie, len sa ho nespúšťaj, lebo keď sa ho spustíš..." Tu na- 
sledoval dlhý odsek nových napomenutí a všakových naučení. 

Ja som na to všetko hodil rukou a v mojej odpovedi ani ne- 
zaspomenul. Vedel som už dobre, čo by Žoša povedala. 

Keď prišly vakácie, šiel som Martina navštíviť. Vyrástol z neho 
chlap ani buk a každý mohol poznať, že sa udal na otca. Srdce 
sa mi stislo — nevedel som, ako ma prijme, keď so Žošou tak 
pochodil. Ale obavy zmizly. Ako ma zazrel, jeho sivé oči zažiarily. 

„Pekne vítam, pán Jožko, kde sa tu vzali?** A moja ruka 
zmizla y jeho obrovskej dlani. Usmieval sa mi práve tak, ako ino- 
kedy. Ústa sa mu pritom trochu nakrívily. 

„Prišiel som nového majstra navštíviť. Ale viac neprídem, ak 
mi nebudeš tykať." 

Veru tak. Jediný človek začal mi onikať a ja i toho tak musel 
spražiť! Musí sa uznať, že sebazaprenie bolo vo mne veliké. 

„Ja som zkúsil sveta," riekol Martin hrdo a veľmi vážne. 
„Viem, komu čo patrí. Oni robotia hlavou, a my iba rukama — 
preto zaslúžia poctivosť..." 



285 

„Čo tam po tom I My sme boli kamaráti a budeme kamaľáti! 
Vieš, ako sme dolapili Chovaná?" 

Martin sa rozosmial. „Hej, dobre to bolo. Ale ty nevieš, čo 
som mal so žinkou! Nemohol som ju stiahnuť za humno, zamotala 
sa do polien. No a vo vašom dvore — to som nemohol ju nechat. 
Poď ja za nou do dvora. Ale nazad ! Musel som si nadstavit stolec. 
A čo ešte! Celý som bol zakolomažený. Musel som sa naschvál 
múkou posypať, aby sa tato nedozvedeli. Ale poď dnu!" 

Tešil som sa, že Martin je zas ako bol ku mne. I na onikanie 
zabudol. 

„Veď vieš, čo sa Chovanovi stalo!" 

„Viem, ostrihali ho," odpovedal som. 

Martin pokyvoval hlavou, napchávajúc si peknú drevienku fajku. 

„Mňa vyreklamovali," pokračoval. „A nebolo by ma minulo. 
Ale keď je mlyn na mne, museli ma prepustiť. Draho mi to padlo! 
Radšej by sliížil páf, rokov, ako takto, bez tatu." Zamlčal sa. „Naj- 
viac banujem, že mňa tu nebolo. Ani na pohrab som nemohol do- 
behnúť. Ale to všetko taká samopaš. Teraz mi je i hanba, že som 
tak utiekol ..." 

„Ale on sa nehneval na teba," tešil som ho. 

„Čože — to boli človek dobrý...*' 

Sedeli sme bez slova oddaní myšlienkam žialnym, ale milým. 
Ako Martin, tak i ja vždy som sa na nebohého Brnu rozpomínal. 
A keď mi prišiel na um, bol mi i žiaľ nad ním i milá rozpomienka 
naňho. Nič nepríjemného ju nikdy nezakalilo. Aký bol cez celý 
život, taký zostal až do smrti. Milý, veselý. 

Keď Martin rozpálil drevienku a belasý dym začal mu krúžiť 
nad hlavou, obrátil sa ku mne zase: „Veď vieš, že málo chýbalo, 
že sme sa nestali švagry." Prekvapilo ma, že môže o tej veci 
takto chladno, ba akoby veselé hovoriť. „Málo veru — s mojej 
strany nič, iba s jej. Nuž nechcela ma," doložil s úsmevom dobro- 
dušným. 

„A ty sa nehneváš!" podivil som sa. 

„To by bolo treba!" zasmial sa. „A čo by sa mi nahradilo? 
Ja nie. Vidíš, bolo mi vtedy všakovak, lebo darmo je, srdce ma 
k nej tiahlo. Ale teraz som spokojný. Hnevom, krikom, zlosťou — 
nič si nespomôžeš. A tak mi je, že to ani nemohlo byť ináč. A 
keby ona sa bola dala nakriatnuť, možno by sme teraz oba nemali 
pokoja. Lebo keď nemala vôle, možno by ma teraz iba preklínala, 
že som ju prisilil. A takto bude nám obom lepšie. Ja azda inde 
sa zaopatrím a ona tiež. Ja jej žičím, ani nikdy som jej zle ne- 
zažicil." 

Zpoza úsmevu triaslo sa mu srdce bôlom. Dalo sa to zatajovať, 
ale zatajiť nie. Tá spokojnosť — tá tiež bola len násilná. A viem, 
vykúpená bola nejedným okamihom, presýteným horkou múkou. 
Nejednu noc sa ten premetal na posteli, trápený mukami daromnej 
lásky. No vidno bolo, že radšej trpí, ako by mal sestru zasypať 
výčitkami. A vidno, že láska jeho je tak tuhá, že ani potom ju 



286 

nepreklína, keď ona ju tak surovo pohrdla To všetko som už vtedy 
pochopil úplne a k Martinovi pocítil ešie hlbšiu náklonnosC. 

Cez vakácie bol som vo mlyne pečený varený. Každý den 
aspoň raz dostavil som sa ta; ťahal ma nielen Martin, ale štiavnická, 
pekne obíjaná, s dlhým pipasárom. Martin ju kúpil mne, akonáhle 
zbadal, že som už zasvätený do remesla ; i tabak mi držal zvláštny, 
velmi slabý, že sa mi nikdy nič zlého neprihodilo od neho. Naším 
salónom bol pôjdik, na ktorý so šlo schodíkmi od koša. Mali sme 
tam malý stolík a dve stoličky. Moja bola upletená na spôsob kresla. 
Takto hrešiac za chrbtom otcovým a menovite materiným, nejednu 
hodinu som strávil v rozhovore s mladým majstrom. 

Raz som bol so Žošou samotný. Zahľadel som sa na ňu a 
srdce sa mi stislo. „Taká pekná a sebevolná!" vzdychlo sa mi. 

„Žofa — Žofa, čo si to len urobila!" 

„Čo t" pýtala sa ma prelaknutá. 

„Takého vohlača odpraviť!" 

„Daj mi s ním pokoj!" zvolala náruživé, začervenajúc sa. „Ja 
neviem, čo ma s ním omŕzaš tolko, keď vieš, čo je!" 

„Ja ti chcem dobre." 

„Kebys' mi chcel dobre, žičil bys' mi nie jeho, ale..." od- 
vrátila sa. 

„Keby Chovan bol iný človek ! Ale ja viem, že ten dnes tu a 
zajtra inde." 

„To je nie pravda. Ondráš je nie taký. Veď ho ty ani neznáš. 
Keby si s ním hovoril aspoň — ale takto ..." 

„Jeho oči sa mi nelúbia. Nehladí z nich nič dobrého. Ja viem, 
že ťa oklame." 

„A ty by si bol rád!" vykríkla rozhorčená a slzy jej vypadly. 
„Veď ja viem, že mi ho ty nežičíš. Ale nech — nech ma oklame," 
tu sa obrátila rovno ku mne, „ani potom nebudeš mat z toho osoh. 
Nech si ten vo mlyne nesníva!" 

Ja som sa nahneval. Nie preto, že mňa tak upodozrieva, ako 
preto, že Martina potvára za pôvodcu mojich rečí. 

„Ten už dávno na teba nemyslí," riekol som jej. 

„Tak čo sa nežení, čo ťa ta vábi!" 

„Ja ta chcem chodiť a budem chodiť. A odo dneška sa ne- 
ozrem o teba. Môžeš sa i na hlavu postaviť pre mňa." 

„Azda ešte nezahyniem preto!" Zvrtla sa mi a hrdo vyšla 
z izby. 

Ja som viac s ňou nehovoril o ničom takto dôverne. Ostatne 
sa mi vyhýbala. Bola po tieto dni velmi smutná. Nie div. Čas, 
kde mal Ondro narukovať, sa blížil. Mne jej žial nešiel k srdcu, 
ba tešil som sa. Aspoň trochu zmudríe. 



V. 

Bolo práve po semestrálnych censúrach. Vysvedčenie som zaslal 
domov a čakal naň odpoveď. Nemohla byť iná, iba príjemná. Tušiac, 



287 

Že v liste nájdem dva-tri obrázky, spríahol som 8a s kamarátmi a 
moja gazdiná navarila nám bryndzových halušiek. 

V takejto pobryndzovej nálade našiel ma list materin. Z neho 
skutočne vypadly tri zlatky. ,, Predala som dve siahy súkna ešte 
pred hodmi a z toho som to utrhla." Tak mi zvestoval Kacina. 

Začiatok bol dosC dobrý, ale konec ma nepotešil. 

„Žofa len tolko, že neumrela. Pauovaly kiahne, nuž i jej sa 
chytiíy, iba na nitke čo jej život obstál. Ale bolo by var i lepšie, 
čo by ju bol Pán Boh povolal, lebo na tvári je velmi premenená, 
mala ju celú sliatu, ani na oči nevidela. Veru na dievča je to 
veliký a ťažký kríž ..." 

Celý list bol zaplnený ťažkými starosťami. 

Ja som až teraz videl, že Žošu mám rád.^ Poslal som dlhý list 
a potešoval som mater ako vedel. Nešťastie Žofino ma velmi pre- 
jalo. Na rapavých ludí nemohol som pozreť, lebo mi hneď bola 
na ume. 

Keď som prišiel na vakácie, bol som prekvapený. Tvár mala 
celkom zmenenú. Nielen že bola rapavá, ale i akási spuchnutá. 
Všetky ťahy boly vyšinuté zo svojho miesta. Z predošlej krásy 
nezostalo ani pamiatky. 

Bol by ju chcel potešiť, ale ona bočila odo mňa. I ked som 
pozrel na ňu, hneď sa hladela ztratiť. „Neborká, hanbí sa," ľutoval 
som ju. „Ale čo sa má hanbiť, ked si je nie vina." 

„Ako mi je teba lúto!" riekol som jej raz, keď sme boli sami. 

Tvár sa jej podliala krvou a chcela utiecť. Ja som ju dolapil. 

„Čo utekáš odo mňa? Veď sa ty nemáš prečo hanbiť," 

„Keby bola radšej umrela!" zvolala náruživé, vymykajúc svoju 
ruku z mojej. „Aspoň by sa nemusela na toto dívať — mala by 
som pokoj." Tu si zakryla tvár dlaňou a zaplakala. 

„A na čo dívať," ja na to. „Či som ti ja taký protivný?" 

„Lebo sa všetci radujete!" 

„Ale ja?" 

„Všetci ste radi! Len do očí sa takto ukazujete. Viem ja to 
dobre — a pusť ma!" Vytrhla sa mi z ruky a odvrátila sa. 

„Ja sa neradujem," začal som sa brániť. 

„Vždy si mi závidel, kým bolo čo — teraz sa tešíš. Neboj sa, 
ja tiež mám oči — vidím!" 

„Ale čo sa ti robí, stvora!" obkrikol som ju už nahnevaný. 
„Bolo mi ťa lúto, lebo si prišla o to, na čom si. si toTko zakladala. 
Ale teraz ma ľútosť prešla. Áno, i*adujem sa! Ked nemáš krásu, 
nebudeš aspoň taká pyšná. Trochu pokoiy nahradí všetku tvoju 
krásu ..." 

Bol by jej ešte pohovoril i iné, ale odišla s plačom. 

Nesišli sme sa od tých čias, aby sme boli mohli ešte pre- 
hovoriť. Z počiatku som sa na ňu naozaj hneval, že mi bez príčiny 
ubližovala, ale pozdejšie som prehliadol všetko. Jej chovanie ku 
mne dalo sa vysvetliť z okolností, v ktorých žila. Naozaj málo ľudí 
ju úprimne ľutovalo — skoro všetci sa tešili. I jej kamarátky ne- 
mohly utajiť radosť. Tak je prirodzené, že nechodila medzi mladú 



288 

čelaď, ba i v kostole opustila svoje miesto a sadla si do tmavého 
kúta pod chór. Takáto zmena mohla iba rozhoľčit dievča, ktoré 
bolo naučené vývodit medzi ostatnými. 

Ale to by vari ešte bola zniesla. Ale že ju on opustil — to 
ju zničilo.. Bolo to na Turice. Prišiel na dva dni domov a hneď 
šiel k nám. V prvú slávnost mal obedovaC u nás. Mat varila mäso 
v hracoch po kolená. A on neprišiel. Potom nahotovila po večierni 
šišiek a fánok, navarila kávy, že príde na večer. Neukázal sa ten 
viac u nás. Ani odobraf sa neprišiel. Ku železnici šla ho vraj od- 
prevadit stará Sleziačka so svojou Dorkou. Po batohu niesly za nim 
merindu. 

Kto sa bude čudovať, že dievča ztratilo ku všetkým ľuďom 
dôveru ? 

Preto bočila i odo mna. Myslela, že ja sa teším, že na moje 
vyšlo. Snáď i výčitky ju trápily, že odpravila Martina. Lebo Martin 
začal v dedine vyvodiť. Dievky pozeraly za ním. Čo chcel, všetko 
previedol. Zaviedol sbíerku na luster do kostola a za oBem mesiacov 
sa nasbieralo dosť. Sám pán farár mu ďakoval v kostole za horli- 
vosť. Teraz zase reparoval mlyn a spravil ho na dva kamene. Preto 
i nechodil som tolko k nemu, lebo mal mnoho roboty. Ba v jednu 
nedelu navštívily mlyn dve panie z mesta. Druhý deň sa roznieslo, 
že to bola pani Kopanická, kupcova žena, a ponúkla mu dcéru svojho 
brata, bohatého mlynára z Rybníka. 

To všetko ju muselo trápiť, keď si pomyslela, aké šfastie od- 
hodila od seba. . . 

„No, kedyže bude svadba?" pýtal som sa Martina, kcd som 
počul o návšteve. 

,,Ja neviem,^ zasmial sa mi. 

„Ak sa máš, žen sa, kým som ja doma. Chcem na tvojej svadbe 
dačo užiť." 

„Zavolám f a, neboj sa!" slúbil mi s veselým smiechom. „Ale 
hneď to nebude. I tak mi je dobre. Mama, chvalabohu, sú pri 
vláde," 

^A pred dvoma rokmi tiež boli a predsa si sa chcel ženiC," 
chytal som ho ja. 

„Vieš, to je iné!" odpovedal vážne. „Vtedy ma malo čo ťahať 
do ženenia. Vtedy mi rozkazovalo toto^ — vložil si ruku na srdce. 
„A teraz?" pohol oboma plecami. „Teraz mi rozkáže iba gazdov- 
stvo. A na to mama ešte stačia." 

„Ty si šťastný človek!" zažartoval som. „Prvý medzi mládenci. 
Dievky sa len tak ti-hajú o teba." 

„Čo mi je z toho?" A z hlasu mu zavznieval žial. „Čo mi je 
zo všetkých, keď jedna, tá jedna. . ." 

Bol som ako ohromený. 

„Tak ty myslíš na Zofu!" zvolal som. 

„Proboval som všakovak, ale nemôžem to ututlaf." 

„Teraz by si ju chcel!" divil som sa. 

„A čo by bolo divného? Ja nemôžem akosi zabudnúť na ňu. 
I dosť sa premáham — a nemôžem ..." 



2S9 

„Tak chod, probuj ešte raz!" 

„To nie!" ohradil sa. „To by sa nazdala, že jej chcem urobit 
posmech, keď ju toto potkaío." 

Zamlčali sme sa. Ja som bo obdivoval, bol by ho objal, do 
vody skočil zaňho. Ale som neurobil nič, ako že som mu ruku stisol. 

„A ja myslím, že by sa nenazdala. Možno by pristala," pre- 
hováral som ho. 

„Možno — ale to by bolo na silu," odpovedal on a doložil 
sebavedome: „Vieš, i ja som už iný, ako som bol kedysi. Už ne- 
chcem sa len zenit a vziat si, ktorá pôjde, alebo ktorú ja rád. 
I mňa musí ona maf rada. No a tvoja sestra, ako tá môže mat 
rada mňa, ked tolké roky... No, dajme tomu pokoj!* 

A tak to i zostalo. Ja som sa už do toho nemiešal. 

Minulo pár pekných rokov. Zo mňa vyrástol šuhaj, všetci sa 
divili, kde som sa vzal. Sami it)dičia boli najviac prekvapení. Va- 
kácie som trávieval po supplikačkách, doma som býval obyčajne dva 
tri týždne. To bolo málo, aby nadpriadol staré známosti. A i tak 
nebolo k tomu vôle. 

Po matúre som hned prišiel domov na celé vakácie. Bolo si 
treba oddýchnuť. Bol by býval šťastný, lebo budúcnost mi kynula 
váblivá, ale ja som vyhľadával najviac samotu. Túlal som sa po 
lesoch a čítal Sladko viča. Nuž bol som zaľúbený, vyše uší. Dcéra 
advokáta X., osadeného neďaleko lýcea, sadla mi do srdca. Ob- 
známil som sa s ňou na lyceálnom majálesi. Vymastil som dve 
^katulky pomády, ale nie na vlasy, lež na tú prázdnotu pod nosom. 
Zodral som dva páry topánok, čo som za ňou pásol. I Sophokla 
som zanedbal pre ňu. A ked som sa jej raz prihovoril, ona mi od- 
povedala: „Vy ste bezočiví!" 

Nuž nešťastná ľúbosť! Čo mi bolo z toho, že Paula môjho su- 
seda, hodinára, dávala mi cítiť, že oni majú peknú záhradu za do- 
mom! Čo mi bolo z toho, že som raz našiel nad posteľou zavesenú 
šumnú papučku s vankúšikom! „Netreba mne papučiek, ani vankú- 
šikov — bez toho nemám hodiniek!" Tak som sa ohradil mojej 
gazdinej. Ba bol som taký bezohľadný, že som Paulu ani nepo- 
zdravil. I vyhol som jej na ceste, ked sme sa mali stretnúť. Ne- 
vedel som, či Paula prežila moje sikanerie, ale ja som bol naozaj 
nešťastný. 

„Len čo mu je, keby ja vedeli^ trápil sa otec, keď ma videl 
zadumaného. 

„A ja ti nepoviem," odpovedala mu mat. „To sa nesverl, taký 
pán !« 

Idúc raz do hory so Sládkovičom, stretol som v jednom úvoze 
pána farára. 

„No — kdeže, pán brat?" zastavil ma. 

„Na prechádzku trochu." 

„A čo to máte?" A už bezohladne siahol po knihe. Úsmev 
mu preletel po tvári a ten sa objavil ešte raz, keď ja začervenený 
stíll som pred ním. ;,No — to sú pekné básne, pekné básne!" A 
zahľadel sa na mňa. 

19 



„Detvana čítam," riekol som nevinne. 

„Mhm," prisvedčil. „Detvan je krásny. Hľa, i čistý je" — pre- 
vracal karty jednu po druhej. „A tuto sa vám čosi popácilo, že ste 
položili znak?"* A nemilosrdný pán farár už otvoril knihu, kde bol 
znak. „No, to je najkrajší passus z Maríny: Nemožno mi €a ne- 
lúbif ..." Ja som skoro zamdlel, už preto, že tá sloka bola pod- 
čiarnutá červenou tužkou. „No Marína je viac zamazaná, ako Det- 
van" — doložil zlomyseľné a oddal mi knihu. „Ja som ju tiež 
vedel kedysi nazpamäC." 

Bol som ako na tŕnoch, najradšej by bol utiekol. 

„Ale, pán brat, vlastne: nastávajúci pán brat — či vás my ne- 
máme počut zarečnif? Čakám, čakám, kedy sa prihlásite, a vy sa 
nemáte k ničomu ..." 

„Práve som chcel, velebný pane" — zacigánil som si. „Ale. . ." 

„Na nedeľu je Fariseus a Publikán. Vidíte, vďačné téma. 
Dobre. Prídte, dám vám, čo bude treba a na nedeľu tedy. . ." 

V ten istý den som doniesol hŕbu kníh z fary. Sestra mi vy- 
stúpila z komory a ja tam robil kázeň. V dome panovala neoby- 
čajná tichosť. Iba sliepka, tá jarabá, nevedela, čo sa v komore 
chystá a zakotkodákala pod rezačkou. Ale nič viac, len dva ra^y. 
Otec hodil do nej triesku i umlčal na vždy. 

Veliký deň prišiel. Pri posteli som našiel nové, strieborné cy- 
linderky. Mať, neborká, pohýbala tuho zgazdované rynštiaky. 

Čo sa robilo, keď som vystúpil na kazateľnu, čo a ako som 
kázal — neviem dodnes. Vidiac toľko očí na seba upriamených, 
zabudol som na všetko. Len keď som sa po kázni modlil, videl 
som ženu, čo si utiera oči. Bola to moja mať, celú kázeň pre- 
plakala. 

Keď som chytil knihy a bral sa dolu, oči mi padlý do lavice 
strán oltára. Tam sedel otec, červený, natešený. Požmurkal na mňa : 
znak, že je spokojný. 

Po večierni, ktorú som tiež ja odbavil, prišiel som domov. 
Našiel som všetkých doma. Mať ledva sa prevládala. 

„Chlap si, Jožo!" potľapkal ma otec. „Dobre si nám vyzrubil, 
bohuprisám. I hlas bude, nech len zhrubne. A počkaj" — šiel 
k armarke a preberal v nej dlho. Konečne mi podal britaniku. 
„Na — odo mňa." 

,,A kde ste ju vzali?" divil som sa. 

On sa usmieval. 

„Len by bolo na inšie," zatínala ho mať. Nebola rada, že sa 
mu podarilo tak milo ma prekvapiť. „Na také pletky idú naše pe- 
niaze ! " 

„No — ja aby nič!" napaprčil sa otec. „Ona môže — ale 
ja nič!** 

Šomrúc odišiel nadurdený. Zažiadalo sa mu zájsť medzi ob- 
čanov a počuť úsudok o mne. I mat šla „si posedet". Tiež to isto 
ju vyhnalo z domu. 

Mne bolo v izbe tesno. Zažiadalo sa mi ísť do prírody a po- 
dumať nad všetkým, čo som do dneška zažil. V tom mi pohľad 



padol na sestru. Sedela pod pecou samotná, samotná. Hľadela na 
mňa, a v tých očiach zračila sa nesmelosC a obdiv. Prišlo mi jej 
veľmi ľúto. 

„A ty len doma, Žofa?" 

„Len ..." 

Aká smutná odpoveď! Prisadol som si k nej, odložil klobúk a 
chytil ju za ruku. Bola tvrdá, upracovaná. 

„Čo ti je, že si taká smutná?" 

„Mne nič. Ved som ako kedy indy," vyhovárala sa, klopiac oči. 

„A čo sa mi ty nechceš sverif? Veď máš iba mňa, jediného 
brata. 1 pod tvojou rukou som vyrástol, a ty si mi ako cudzia. . ." 

„Ja nie." 

„Vidíš, smutná si a nechceš sa mi zdôveriť!" 

„Ako by ja nebola smutná!" zašepla. „Všetci ti podarujú dačo, 
iba ja nie!" Hlas sa jej zlomil a hlava s bujnými dosiaľ vlasmi 
klesla na moje prsia. 

„Ako je to krásne, ma£ sestru" — myslel som si, hladiae ju 
po vlasoch. 

„Nie — neplač ty preto," odpovedal som, nemohúc utlačií po- 
hnutie. „Pozri si ruky. Tie mozolily, keď som ja sedel v tôni a 
priprával sa k pohodlnému životu. Nežiadam od teba nič, len aby 
si mi bola, ako ked sme boli deti." 

„ A ty sa nehneváš, ked som bola taká ..." Tu sa zasekla. 
„Sama neviem, čo ma to vtedy nadislo." 

Zaplakala na mojich prsiach a mue sa slzy tisly do očú. Taká 
hrdá, a naraz odokryje predo mnou najskrytejšiu ranu srdca. Bol 
som hrdý, že môžem byC svedkom týchto sĺz. 

„Neplač ty pre Chovaná!" tešil som ju. 

„Oj, za tým ja neplačem. . ." 

„Vidíš, krivdu som ti robil. Hneval som sa, že nechceš iného, 
iba jeho. Čo som ja vedel vtedy? Myslel som si, že to je ako druhý 
kabát preobliecť. Dnes už viem, čo je pravá ľúbosť. To je pohár 
plný sladkosti, ale po ňom zostane chuť, ako z blenu. A dos£ sa 
chceš vymotať — a to ťa drží za srdce, ako kliešte." 

Sám nechtiac vyspovedal som sa jej. 

„A čo je tebe?" naraz sa obrátila ku mne. „Tebe sa čosi stalo." 

„Vidíš — ja ľúbim a ona — " hanbil som sa dokončiť. Žoša 
uhádla, čo chcem povedať. 

„To je veľký bôl?" pýtala sa ma, hľadiac mi do tváre so 
súcitom. 

„No — premôžeme i to I" chlapil som sa. „Bude nám to obom 
na šťastie. Ked budem mať faru, prídeš ku mne. Budeme zase len 
spolu, ako kedysi. Ja stai7 mládenec, ty stará panna. I taký život 
má svoje radosti a poesiu ..." 

Ona sklopila hlavu — mlčala. 

Vyšiel som do poľa. Bol som celý zaujatý myšlienkou, ako 
urobím sestru šťastnou. Zabudne na Chovaná i na potupu, ktorá sa 
jej minulých fašiangov stala. Muzikant z Lokce pýtal ju za ženu! 
No a do Lokce sa vydávať — to ešte neurobila ani jedna dievka, 

19* 



2Q2 

v 

a k tomu za muzikanta! Pôjmeme si kravy, ktoré Zose patria a 
čakajú na nu, kedy ich už odvedie mužovi. Pôjmeme a bude nám 
tri svety. 

Na druhý deň sa mi zažiadalo vody sa napiť. Sestra skočila 
po krčah a bežala na studňu. Pozrem — ide cezo mlyn! „Odkedyže 
tá cez mlyn chodí — ved vždy obchádza vala Plevovie sadom!" 

akám, smäd ma trápil, Zoša mi nechodí. I smäd ma pomaly 
prešiel, ked konečne prišla Bola uhriata. Priložím krčah k ústam, 
vody v ňom ani do polonce. 

„Akosi sa ti rozčrpkala," riekol som. 

„Ja neviem ..." 

Odvrátila sa. Mala čierny kabátik a na chrbte medzi pleciami 
bola dlaň. No nie ozajstná, a!e odtisk širokej dlane i piatich prstov, 
prevedený múkou. 

Uhádol som, čia je to ruka. „Počkaj, oprášim fa, Martin fa 
zamúčil. Vieš, ako otec hromžil, keď fa Chovan zakolomažil ?" 

„To len vymýšiaš!" a so smiechom odbehla do kuchyne. 

Ja som zostal samotný. Oči sa mi otvorily a ja videl veci, 
ktoré sa mi včera nesnívaly. Vzal som klobúk a šiel rovno do mlyna. 

Martin mal plnú mlynicu mletia, ako v prednovke — zamúčený 
stál pri múčnici a pohvizdoval si. 

„Čo robíš, Martin?" 

Prekvapený sa obrátil a podal mi ruku. „Idem múku naberať 
do vreca." 

„Len ma nezamúč, prosím ía!" 

„Ja? A čo by ťa mal zamúčif?" 

„Pred chvílou som tiež musel oprašovať — jednu osobu ..." 

Zasmial som sa, Martin mi pozrel do tváre a rozosmial sa. 
Taký srdečný smiech nepočul som ešte od neho. V dobrom na- 
ladení, ako bol, tak ma tra|)ol dlaňou pomedzi plecia. 

„A ty to už vieš? No na moj' pravdu!" Ustavične sa smejúc 
vytiahol ma na pôjdik, kde sme kedysi fajčievali spolu. „To ti je 
vefmi smiešne 1" začal mi rozkladať. „Ona mi vždy hovorila: od 
teba to výnde, od teba. To ako že odo mňa. A ja som sa jej za- 
prisahal, že ti nepoviem. No a vyšlo od nej!" A tu sa znovu 
rozosmial. 

„Ja neviem, synku, čo ty pletieš," ja na to. 

„Nuž takto," začal už celkom vážne. „Ja som sa jej zaprisahal, 
že ti nepoviem, že sme — nuž ved už vieš, na čom sme. Ona sa 
teba veľmi hanbí, že vraj, ako ti pozre do tváre. Už po Velkej 
noci sme sa mohli sobrať: a ona ma odkladala, že sa teba hanbí. 
No porád si s ňou, ked ti je. to taká!" 

Ja som pochopil, že od Zoši i toto vystane. 

„Ale teraz už len nebudete odkladať!" 

„Ked už i ty vieš — už pôjde ľahšie. Pravda po Všechsvätých 
by bolo či tak, či tak. Iba ty by si nebol zvedel, len ked by bolo 
po všetkom. Ja som jej to sľúbil." 

„A rane zase, že ma zavoláš na svadbu — vieší'^vtedy ! " 

„ Veď ťa i zavolám . . , " 



293 

„Ale si už slúbil nezavolaf ma!^ 

„Ja, braček — to je iuá vec. Ozaj, človek je divný tvor na 
tom svete," začal rozjímaC a hladet do kiita. „Nevieš dakedy, čo 
robíš. Namyslíš si, že budeš starým mládencom, a všetko sa ti naraz 
zvrtne. A to urobí jeden jediný pohľad! Raz sme sa stretli, ešte 
o hodiech. Pozrela na mňa — a ja hneď iný človek. Hned som si 
dal odmerať nové šaty." 

Kýval hlavou a usmieval sa. 

„A vieš, človek na všetko privykne," pokračoval v svojej pred- 
náške. „Ja som už privykol držať sa za starého mládenca. Svoboda 
je len pekná, tak som si mysľieval. I ten škrovánok inakšie spieva, 
keď je na svobode a vyletí nad pole. I ten slávik baží za svobodou, 
i statok bučí, keď mu do stajne udre vôňa z čerstvej paše. Tiež 
tá svoboda ho vábi ... A vidíš, teraz som si to prevrátil. Ani ten 
slávik je nie samotný, i tie lastovičky vybudujú si, lala, hniezdo, 
aby sa malý kde uchýliť, a len ja by mal takto sám sa potĺkať? 
Vidíš, teký ti je človek!" 

„No ja nebudem taký," umienil som si pevne. „Keď ma raz 
ona nechce — dobre, budem starým mládencom!" A bolo mi akosi 
ľúto, keď som videl Martinovo šťastie. 

Pred Adventom som cestoval z Prešporku domov, ako novo- 
pečený teológ. Ja som bol Martinovi družbom. 

A tak Žoša je už mlynárkou. Chodí po dome zamúčená, ale 
takých halušiek nenavarí, ako jej svokra. 



•M^ 



Pri hre. 

llupnul s lavice do bôt otcových, 
vliezol do jeho šírej haleny, 
a už krôchňa ti s garabou stisnutou 
a prach zametá krýdlom pridlhým, 
jak by v ornáte kráčal královskoni. 

Rád sa čuduješ dume chlapcovej, 

čo sa sprobuje smelo vo velkom, 

i kecf o nohy vlastné potkne sa 

a jak dlhý je na zem prestre sa. 

Len nech sa potom v brekot nepustí, 

ked ho vysmejú chlapci zurvalci, 

ale vytiahne nôžky zo škôrní, 

s pliecok sošmykne ťažkú halenu, 

a si poskočí jako jelienok, 

a sa zavrtí rezko na päte 

s detským- úsmevom v očiach ziskrcných 

»Hehéj! počkajte, i svet preskočím !<' 



294 



Potom rád si ho k srdcu privinieš, 

rád mu pohladíš hlávku okrúhlu 

a rád pohodíš sladké jabĺčko ; 

»I^n tak, na svoje nohy stavaj sa! 

Radšej i boso skoč si a dupni, 

len nech bude vždy svižno a krepko!« 



•*«•- 



/. I>. 



Drobné kvietky. O 

Od Somolického, 

7- 

v 

ouhajko biely, to ti povcdám, 
že ťa ja lúbim, rúčku ti nedám. 

Kecí ma ty Fúbiš, mojou musíš byť, 
zle by ti bolo v svete samej žiť. 

Samotná budem ako hrdlička, 
prekvitať budú ružičky — líčka. 

Never ty, never, nebude vzáy máj, 
nečakaj jaseň, teraz rúčku daj! 

Šuhajko biely, lúbim svobodu, 
jako tie rybky striebristú vodu. 

Uži si, uži zlatej svobody, 
ale mi uvi pierko na hody. 

Uvijem pierko samé klinčoky, 
ale si čakaj ešte dva roky. — 



8. 

Prečo ti, dcéruško, 

ruža v líci vädne, 
prečo ti plamienok 

v modrých očkách chladne? 

Prečo mi, mamička? 

To sa nespytujte, 
ale vy mne venčok 

na sobáš hotujte. 

») Vidz predošlý sošit Slovenských Pohľadov, U e d. 



295 

Načože tí, dieťa, 
sobášneho venca, 

ved ťa ešte pýtať 
nebolo mládenca? 

Bol on pod okienkom, 
srdce mi ukradol — 

preto mi ružový 
púčok v lici zvädol. 



Bože s vysokosti, 

čo si urobila, 
kcd si tak zavčasu 

ľaliu zlomila? 

Ja som ju zlomila, 
štóla mi ju vráti; 

už idú pytíiči — 

chystaj stoly, mati! — 



I o. 



Spievam si ja, spievam podFa srdca nôty, 
že mi už odpadla vôIa do roboty. 

VôIa do roboty — ktože mi ju vráti? 
Janko, ked na fare za sobáš zaplatí. — 



II. 

Z ktorej že studienky 
ti mládenci pijú, 

ked si tak veselé 
ako pstruhy žijú? 

Z ktorejže studienky - 
keby ja vedela, 

veru bych im, veru 
všetkým porobila. 

Ja by som tej vode 

veru počarila, 
a chcej-nechcej lúbiť 

by ich prinútila. — 



294^ 



12. 



Banuj, dievča, banuj, 
za svojou mladosťou, 

vcd si ma mučila 
svojou falošnosťou. 

Ved si ma mučila, 
aj ma sužovala, 

ale za pokutu 
scdeť si ostala. 

Sedeť si ostala, 

venca nedožila, 
však si mi, falošná, 

život otrávila. 

Banuj, dievča, banuj 
horkými slzami, 

že si tiež lietala 

na jar s motýľami. - 



13- 

Dva hroby máš, ó mati moja drahá: 
tam v cintoríne a tu vo mne druhý; 

tam mrtvá driemeš, ale vo mne žiješ, 
tam iba dážď, no vo mne barvy dúhy. 

Na tvojom hrobe kvety zavše kvitnú, 
čo nasadila sestier vdačná ruka; 

na jaseň kvety zvädnú, opadajú, 

nad hrobom v zime desný víchor húka. 

Na hrobe, čo som v duši ustlal tebe, 
vždy kvitne kvieťa v lete ako v zime : 

dá Boh, že kvietkam, kým sa nesídemc, 
ni víchor žitia krásu neodníme. 



>»«*- 



Nesteň, rod môj! 

JNesteň, rod môj, zataj bôle svoje, 
kecf ti krutá rana zadaná, 

tvoj hlas ruby — holubičie Ikanic! 
nehne tvrdým srdcom tyrana. 



297 



Nesteň, rod môj, bárs i dvojmo bolí, 

dvojmo páli rany hlbokosť, 
ked tú tvoju svätú pravdu muči 

tvoja vlastná zvrhlá krv a kosť. 

Nesteň, rod môj, hoj! ved prijde doba, 

prestane raz krivda veliká: 
slzy tvoje — to krv Ábelova, 

volanie ich nebo preniká. 

Nesteň, rod môj, a kecí by si klesnúť 
mal pod ťarchou krutých lósu rán, 

neboj! potom slávne vzniknúť musi 
na Slovensku Nový Orleán! 



Damascéna* 



>»«*• 



Lipa. 

Lipka naša, hej len predsa 
dakedy už rozviješ sa, 
ved ťa kropia v noci vo dne 
ubiedených slzy bôFne. 

Pukaj sa len, pukaj skorej, 
snád stav zmeníš duše chorej; 
príde vetrík, pozavíeva, 
s teba slzy poutiera 

Povznesie ich hor' do výši 
k Bohu, a ten bôle stíši; 
roznieti raz slnca žiaru, 
spraví konec nášmu žialu. 

Oči uschnú, zliskne sa Hron, 
však už dosť sĺz lialo sa doň. 
Zakvitneš ty lúbou vôňou 
a hlas omdlie Faraónov. 



Tatrin. 



•H- 



298 



Millennium. 

Napísal J^. F. Sasinek. 
(Dokončenie.) 

V. Mactari sú potomci Pečencov a Kumánov. 

Dosa vadní uhorskí dejezpytci uznávajú síce, že Pečenci (Be- 
senyôk) a ich súkmeňovci Plavci (Palócok, Kúnok), nakolko ich 
pozná pozdejší uhorský dejepis, bolí a sú Maďarmi: ale v tom sa 
neshodujú, zdaliž boli pôvodne už Maďarmi, alebo sa odnárodnili a 
pomadarili až v Uhorsku. 

Prv než dám sa do tejto otázky, držím za nevyhnutelne po- 
trebné podotknúť, aby sme si to drievne Uhorsko nepredstavovali 
v takom obraze, jaké je teraz, ale jaké bolo aspoň pred r. 1791; 
poneváč od r. 1526 a zvlášte od tohoto práve spomenutého roku 
1791 Uhorsko zčiastky skutočne, zčiastky len na úradnom papieri 
velmi sa pomaďarčilo. 

Najsnadnejšie dala by sa tá nadhodená otázka rozlúštit, keby 
sme povedali, že Pečenci a Kumáni, ktorí mali spoločný jazyk ^), 
boli Maďari a, pristahovavše sa do Uhorska, živel maďarský roz- 
množili: ale na túto cestu rozlúštenia otázky kladie nám velký 
balvan Bogerius, ktorý opisuje nám deje Kumánov a Tatárov o. 
r. 1240 a vraví, že Uhri šomrali proti královi Belovi IV., že prijal 
do Uhorska Kumánov, ktorí prišli ako predvoj Tatárov, aby si osvo- 
jili mluvu uhorskú'^): teda mali mluvu odchodnú od mluvy, ktorá 
bola toho času v Uhorsku. Panovala-li v Uhorsku mluva maďarská, 
tak mluva Kumánov musela byf nemaďarská. Bola-li však mluva 
Kumánov maďarská, tak mluva, ktorá o. r. 1240 panovala v Uhorsku, 
nemohla byť maďarská. Ťažkosť v rozlúštení tejto záhady cítili tiež 
maďarskí dejepisci (Szabó Károly a Szilágyi Sándorj, keď vraveli: 
Dla Rogeria mali sa učiť teprv mluve v Uhorsku pauujúcej, mluve 
maďarskej, polott a kún és magyar hôst a legregibh idôtôl fogva 
kúlômbség nem létesett^ Icúlôn kún nyelv soha vem volt, s a kúnok 
besíséde, mint máig az utódaiké, a székélyek és palócoké, csak szó- 
járásilag kúlômhôzôtt a magyarokétól? Celá zdanlivá nerozlučitel- 
nosť záhady leží na tej predpojatosti dosavádnych dejezpytcov, že 
Arpád priviedol Maďarov k Dunaju; že Uhorsko od tej doby bolo 
a je maďarské. My z predošlého rozjímania nadobudli sme pre- 
svedčenie, že Arpád uviedol slovanských Turkov a Kozarov do slo- 
vanského Uhorska; že oni splynuli vjedno s predošlými slovanskými 
obyvateľmi; že Uhorsko i potom bolo slovanské, kým slovanská 



') Parlamentär. Wien, 1891. Kr. 6. S. 6. Terram Besernunorum ; faii erant 
Saraceni et comanicum loquebantur. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 426 et 433. 

^) Plus quam per annum eos (Tataros) predictus Kuthen cum suis (Ou- 
manis) prevenerat, ut conditionem terre addiscerent, et linguam (Ungarorum) 
faceret sibi notám. Rogerii Garmen miserabile p. 264. 



299 

tvárnost Uhorska nezačala sa temnif maďarskými Pečencami a Ku- 
mánmi. Vysvitne to z nasledujúceho: 

1. Anonymus B. r. n. vraví, že tých sedem Maďarov (Hetu- 
moger, hét magyar) s ludom svojím na kožených mechoch prepla- 
vilo sa prez Volgu (Etel) a tiahlo k ruskej Susdalii *). Toto však 
neplatí o Turkoch Arpádových, ktorí bývali na západnej strane 
Volgy, ale o Pečencoch a Rumanoch, ktorí bývali na východnej 
strane Volgy, medzi Volgou a Jajkom ^) ; a je pozoruhodne, že Uzov 
cili Kumánov, ich súkmeňovcov, nazýva Mazarmu Z tohoto labko 
mohlo povstať meno Maďarov. 

2. Šimon de Keza, ktorý o. r. 1272 písal svoju kroniku^), a 
za ním J. Turótzi hovoria, že Maďari tiahli prez územie Pečencov 
a bielych Kumánov*). Toto nepadá na Turkov Arpádových, ale na 
Pečencov a Kumánov; lebo nie Turci hnali pred sebou Pečencov 
a Kumánov, ale naopak utekali pred Pečencami ku Karpatom^). 
Poneváč Šimon de Keza a J. Turótzi nielen spomínajú Pečencov, 
ale i bielych čili západných Kumánov, pod Maďarmi mohli rozumef 
len čiernych čili východných Kumánov; a síce prvší (bieli) boli tí, 
ktorí pod SV. Vladislavom (o. r. 1086), pozdejší (čierni) boli však 
tí, ktorí pod Kolomanom (o. r. 1100) pritiahli do Uhorska. Tí 
prvší boli miešaní s Pečencami*^); tí pozdejší nie. Títo pozdejší 
Kumáni teda skutočne museli tiahnut cez zeme Pečencov a bielych 
Kumánov. 

3. Anonymus B. r. n. a iné naše domáce kroniky vyprávajú, 
že Maďarov viedol Almus cez Karpaty k Užgorodu (castrum Hung). 
Toto nijak nepadá na Arpádových Turkov a Kozarov, ale na Ku- 
mánov, a síce: 

a) Turko-Kozarov neviedol žiaden Almus, ale Arpád. Dejepisné 
vieryhodnejšie pramene znajú len až Almusa, brata Kolomanovho. 
Pod Almusom rozumet sa môže len Almus, brat krála Kolomana 
(1095 — 1114), ktorý skutočne viedol Kumánov a Rusov do Uhorska '). 

b) Anonymus B. r. n. výprava, že Maďari pod Almusom do- 
bývali mesto ruské Kijev, bojujúc proti Rusom a Kumánom; že 



') Venientes autem dies plurimos per deserta loca, et fluvium Etyl, super 
talbou sedentes ritu paganismo transnatauerunt . . . donec in Rusciam, quae 
SuBudal vocatur, venerunt. 

O Sciendum est^ Patzinacitos a principio ad Etel e t Geech (Jaj k, Ural) 
ílumiiia habitasse, iisque conterminos fuisse populos illos, qui Mazah atque 
Uzi (Kumani) cognominantur. Const. Porph. de adm. imp. cap. 37. 

') DCCCLXXII anno . . . Huni sivé Hungari . . . transiverunt per regna 
BesBorum, alborum Cumanorum et civitatem Kyo. 

**) Anno DCCCLXXIV vulgariter Mogori, latine vero Hungari, denuo in- 
gressi sunt Pannoniam. Transeuntes per regnum Bessorum, alborum Cuma- 
norum, Susdaliam et civitatem Kio. 

^) Patzinatzitae, qui fúga evaserant (ex proelio cum Cumanis) ... ve- 
nientesque in terram, qunm nunc incolunt, inventis illic Turcis incolis, debel- 
latos eiecerunt. Const. Porpb. ib. c. 37. 

^) Sciendum est, quo tempore expulsi sua regióne Patzinacitae fuere, 
nonnullos eorum sponte sua illic (medzi Volgou a Uralom) mansisse et Uzis 
cohabitosse. Id. ib. 

') Chron. Thuroteii P. H, 60—62. 



800 

AlmuB, dobyv vítazstvo, spriatelil sa s Rusmi a Kumánmi a tiahol 
s nimi prez Karpaty k zaujatiu Uhorska ; že prekročiv Karpaty do- 
byl Užgorod (castrum Hung) a tu oddal vládu Arpádovi. Porovnáme-li 
to 8 vojnami, ktoré od r. 1096 vedené boly v Rusku, nahliadneme, 
že sú to vojny, ktoré Anonymus i s Almusom, bratom krála Kolo- 
mana, preniesol do 9. stoletia. Kumáni r. 1096 skutočne dobývali 
Kijev a iné mestá ruské; Svätopluk a Jaroslav, kniežatá ruské, 
povolali krála Kolomana na pomoc proti kniežaťu Dávidovmu. Tento 
r. 1097 spojený s Poliakmi a Polovcarai porazil Kolomana, tak že 
ledva s ostatkom vojska utiecf mohol nazpät do Uhorska*). Niet 
pochybnosti, že Almus, ktorý vtedy zdržoval sa v Polsku ^), pripojil 
sa k Dávidovi a potom s jeho Rusmi a Kumánmi prenasledoval 
brata svojho Kolomana cez Karpaty. Tu však postavil sa proti nemu 
Koloman a zvíťazil. Almus dal sa na útek, Rusi a Kumáni poddali 
sa Kolomanovi a zostali v Uhorsku. 

c) Dla našich kroník Maďari cez Karpaty prišli do Uhorska 
k Užgorodu (castrum Hung). To podobne padá na Kumánov, a to 
i na tých, ktorí pod sv. VÍadislavom vtrhli na Potisie a podržaní 
boli v krajine, i na tých, ktorých potom Almus priviedol do hor- 
ného Potisia: Arpádovi Turci a Kozari však tiahli vedľa dolného 
Dunaja na dolné Potisie a osadili sa tu'). 

4. Anonymus B. r. n. rozpráva, že Maďari, skladajúc prísahu 
Almusovi, cedili svoju vlastnú krv do nádoby. Nemáme žiadneho 
svedectva iného, že by to boli robievali Arpádovi Turci a Kozari; 
ale je isté, že tak Kumáni skladali prísahu cisárovi Andronikovi ^). 

5. Tenže Anonymus tára, že Maďari museli na Potisí bojovať 
s Kumánmi, Bulharmi, Kozarmi a Vlachmi. Že Arpád bojoval na 
Potisí s Ylachmi, panujúcimi nad tamejšími Slovanmi, to vieme 
z Nestora ^) : ale kdeže sa vzali tí Kumáni, Kozari a Bulhari ? Jako 
mohli tu byť predarpádski Kumáni, keď prišli teprv s Almusom a 
Arpádom? Jako mohli tu byť predarpádski Kozari, keď ich až Ar- 
pád priviedol na Potisie s Turkami ? Ten anachronismus Anonymov 
dá sa vysvetliť len tak, keď jeho blúznenie vrhneme až do doby 
krála Kolomana (1095 — 1114). Tí Kozari a Bulhari (Turci) prive- 
dení boli pravým Arpádom o. r. 893 na Potisie. Tí Kumáni, ktorých 
Pseudo-Arpád Anonymov našiel na Potisí, boli tí, ktoi^ých sv. Vladi- 
sláv o. r. 1086 prijal na Potisie. 

6. Tenže Anonymus podobne tára, že Arpád zahnal Nemcov 
z Pannonie za rieku Loponsu čili Lajtu; že jeho syn Zulta ustálil 
hranicu medzi Nemcami a Pannoniou most Guncil (Giius) a tam 
osadil Rusov, v Mošohsku však Pečencov k ochrane hraníc Uhorska. 
I toto dokazuje, že opisuje dobu po sv. Štefanovi. Kdeže sa vzali 
tí Pečenci? Pravý Arpád utekal pred Pečencami: teda neboli jeho 
spoločníkmi, aby ich bol ešte i osadil v Uhorsku. O Pečeucoch, 



') Nestor ap. Bielowski : Mon. Pol. Hist I, 779—803. 

') Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 448. 

^) Const. Porph. ap. Migne tomo 113. pag. 323. 

*) Joinvillei: Histoire de St Louis. Paris, 1761, pag 104. 

') Bielowski: Mon. Pol. Hist. 1^ 568. 



301 

uderivších na Uhorsko, prvú zprávu máme až v Legende o sv. Štefa- 
novi. Pravý Arpád r. 892 podmanil si nielen Pannoniu, ale i Nori- 
cum až po rieku Enžu, Lajta sta^a sa hraničnou až pori kráľom 
Aba-Samiielom. Tí Rusi v Mošoňsku (Oroszvár) bez pochyby boli 
takí Kusí, ktorých Almus priviedol cez Karpaty a potom jeho brat 
kráľ Koloman osadil v Mošoňsku *) ; lebo pravý Arpád uviedol do 
Uhorska len Turkov a Kozarov, nie Rusov. 

7. Tenže Anonymus tára nielen, že Maďari viedli vojny na 
Slovensku, ale že za hranicu Uhorska proti Poliakom ustanovili na 
sever Tatry, na východ proti Čechom Moravu, a to pod tou vý- 
mienkou, aby vojvoda Čechov (Slovákov?) platil ročnú daii voj- 
vodovi uhorskému Je to nesmysel ! Za doby sv. Štefana ešte Uhor- 
sjco nesiahalo k Tatrám *), a Rusov podkarpatských až sv. Vladisláv 
podrobil korune uhorskej '). Pravý Arpád o. r. 896 panoval nad 
Potisíra, a tak to bolo za doby cisára Konštantína Porph. r. 950. 
Slovensko od r. 1000 náležalo k Polsku a prišlo pod korunu uhorskú 
až po smrti Boleslava Chrabrého (f 1025); po rieku Moravu až 
pod sv. Vladislavom *). Krém toho, jako prijdú k tomu Česi, ako 
vládnuci nad Moravou a Nitrou, že s nimi už pravý Arpád bojoval? 
Tento bol by musel o Slovensko bojovať so Svátoplukovicmi, nie 
však s Boŕivojiémi. Celá Anonymusova rozprávka o Pseudo- Arpádovi 
padá do doby krála Kolomana. Tento r. 1109 bojoval proti Čechom, 
ktorí boli zaujali Nitru ^). Tento Almusovi, odbojnému bratovi, 
odňal Slovensko a potom opäC mu ho ponechal ako vojvodovi, snáď 
i pod tou výmieukou, aby síce samostatne vládol slovenským údel- 
ným kniežatstvom, ale platil ročnú daň královi. 

8. Anonymus tára, že už Arpád podmanil Horvatsko a Dal- 
máciu : ale juhoslovanské pramene o tom nič nevedia, naše diplomy 
tvrdia, že až sv. Vladisláv bol prvý, ktorý prekročil Dravú ^), a 
naše kroniky (Simou de Keza, Joan. Turótzi atrf.) temer tými istými 
slovami Anonyma opisujú válčenie kráľa Kolomana v Horvatsku a 
Dalmácii, ktoiými Anonymus opisuje válčenie Pseudo-Arpáda nad 
a pod Savou ^). 

Z toho, čo sme tu rozobrali, patrné je, že Maďari, ktorých 

*) Oppidum Ruthenonim, qiiod Orossfalyam vocant . . . Colomanus, rex 
Pannoniae, deductis (per Almum) e Lodomeria et Galícia, Russorum provincia, 
colonis, condiderat. Istuanfi: Hist. Lib. XVI. Slovenský Letopis IF, 85. 

^) Tennini Polonoriim ad litus Danubii ad civitatcm Stríf^oniensem ter- 
minabantur, dein in Agriensem civitatem ibant, demum in ilavium, qui Tizia 
nominatur, cedentes, regyrabant iuxta ňuvium, qui Cepla (Topia) nuncupatur, 
iisqne ad castrum Galis (Salis, Sóvár), ibiaue inter Ungaros, Kuthenos et Po- 
lonos finem dabant. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 55. 

») Parlamentár 1890. Nr. 46. S. 6. 

*) Pray: Diatrib. p. 34. Dipl. Ludovici I. 

-') Palacký: Dejiny I, 1, 378. Seditione ducis Atha Moraviensiani sedata. 
Fejér: Cod. dipl. II, 42. an. 1103. V. 1, 311. an. 1249. Fuxhofer: Monastero- 
logia má r. 1113. Bol to Otto II. (f 1126), knieža olomúcky. 

^) Qnum sanctus rex Ladislaus, primus transicrat Drauae fluvium. Dipl. 
Andreae II. 

^} Tempore, quo Colomannas rex Vngarie dominatns est Dalmatia, Ar* 
benses libere possederunt insulas Arbe et Gallo. Fejér: Cod. dipl. 1180. Víl. 
1, 174. Chron. Bud. ap. Podbraczky, pag. 181. 



302 

■t -- ■ - 

Almus priviedol cez Karpaty do Uhorska, neboli Turci a Kozari 
9. stoletia, ale Mazari čili Kumáni, ktorých Älmus, brat krála Kolo- 
mana, o. r. ' 1 100 priviedol cez Karpaty. 

9. Za doby sv. Štefana nenachádzame žiadnej stopy ani maho- 
medánstva, ani nejakej maďarčiny'); je to dôkazom, že Arpádovi 
Turci a Kozari, uakolko boli snáď mahomedánmi, pokresCanili sa. 
Až pod SV. Vladislavom opát prichádzajú Maliomedáni (Saraceni, 
Israaelitae) čili Magari^j; a v)'skytujá sa maďarské slová evrevk 
(ôrôk, custodes, strážnici) a székelyek (osadenci), poneváč až po 
dobe SV. Štefana prisťahovali sa Pečenci, za doby sv. Vladislava 
však začali sa sfahovat Kumáni. Oba tieto národy priniesli do 
Uhorska i niagarské (mahomedánske) náboženstvo i magarskú mluvu. 

10. Pečenci a Kumáni nielen predstavujú sa v diplomoch al^o 
národ i dla mena i dla mluvy svojej od Uhrov rozdielny'), ale 
i ako Neuhri *). Darmo v tomto hľadať latinské Neo-Ugri alebo 
nemecké Neu-Uuger; je to čisto slovenské Ne-Ugri (Non-Ungari, 
Nicht-Unger) ; a títo nie sú iní, leda Kumáni, jeho miláčkovia, tak 
že pre svoje prílišné obcovanie s nimi sluje i „kumánskym**. 

11. Turci a Kabari, ktorých Arpád uviedol na Potisie, náležali 
k Bulharom a Kozarom na západnej strane Volgy; Pečenci a Ku- 
máni, ktorí v XI — XIII. století ťahali sa do Uhorska, náležali 
k Mongolom na východnej strane Volgy a boli nepriatelmi, nie 
súkmeňovcami Pečencov a Kumánov, tak že títo pred nimi museli 
byt ustavične na úteku. Jako teda mysleť, že by Uhri (Turci a 
Kozari) boli bývali rovnakej mluvy s Pečencami a Kumáumi? 

12 Ačkolvek Kumáni osadili sa i v rozličných krajoch Uhor- 
ska^), predsa hlavná časť obmedzená bola na sídla pred i za 



') Dr. Karácsonyi János (Szent István király oklevelei és a Szilveszter- 
Biilla. Budapest, 189t.) síce .dokazuje, že jako tá buHa Sylvestra II., tak temer 
▼setky diplomy z doby sv. Štefana sú padelané, ale prijíma diplom montis 
ferrei (PécBvárad ?), jaký bol r. 1150 od krála Gesu II. potvrdený, tuším len 
preto, že sú v ňom i maďarské mená osád. Že je to však slátanina z rozlič- 
ných zaznamenaní, nie hodnoverný priepis (transumpt), rukama omataf môže, 
kto tú listinu vezme pod kritiku a porovná ju s celou, jr.ko je vo Fejérovi: 
Cod. dipl. III. 2, 118—129. 

^) Magarizare, Saracenicam impietatem non modo profíteri, sed etiam 
post desertam religionem Cbristianam. Lexicon mannale ap. Migne pag. 1 >32. 

") Kláštoru Zasty (1067) boli darované: XXX equites, XX Ungari et X 
Bisseni. Cod. Arp. I, 25. Terram Biserminorum ; hii erant Saraceni et Coma- 
nicum loquebantur. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 426 et 433. Donec omnes Sara- 
cenos baptisatos, baptisari volentes vel baptisatorum fílios, sivé sint Ungari, 
sivé Bulgari, sivé Cumani. Fejér: Cod. dipl. III. 2, 298. In bac Ungarorum 
terra... inveuit... ouncium ducis Tartarorum, qui sciebat Ungaricum, Ruthc* 
nicum, Cumanicum. Theiner: Mon. Hung. I, 151 — 153. (Tartari) mcliores sunt 
sagittarii, quam Yngarii et Coroanii. Fejér: Cod. dipl. IV, 1, 234. 

*) In spolíatione Ecclesiae nostrae per regen Ladislaum et suos Ne- 
ngaros. Lit Capit. Scep. au. 1285. Fejér: Cod. dipl. V. 3, 306. 

■') Principibus, Baronibus, Comitibus et Comanis circa monasterium de 
de Kew circa Ticiam convocatis sancitum: quod nobiles Comanorum cum suis 
famulis divisim per singulas Ilungariae provincias mittcrentur, et ita, cum 
multi non essent simul, gravamen Hungaris iníerre non valerent . . . licet Co- 
manis hoc, quod separan deberent plurimum displiceret. Rogerii Miserabile 
carmon c. VIII. 



303 

Tisou ^). Predložme si už Šafárikovu národnostnú mappu a uvidíme, 
že Kumáni zaujímajú dosiaľ to isté územie a sú jadrom maďarstva. 
Že by boli mali nejakú mluvu nemaďarskú, tak že by sa boli od- 
národnili a pomaďarčili, to prijať nemožno; lebo 

a) Kumáni mali svoju kumánsku mluvu ešte za času kráľa 
Sigmunda (f 1437) ^;, a tak, nebola-li maďarčina pôvodnou mluvou 
Kumánov a Pečencov, boli by sa museli pomaďarčiť až po smrti 
tohože kráľa Sigmunda. Kde tohoto dôkazy? 

b) Že za tejže doby kumánska mluva nemohla byt iná, než 
maďarská, nasleduje z toho svedectva, že kráľ Sigmund znal mluvy : 
latinskú, nemeckú, českú, slovanskú, italskú a francúzsku ^). Jestli 
pod spomenutou mluvou kumánskou nerozumie sa maďarčina, nutno 
by bolo o ňom povedať, že ako kráľ uhorský ani neznal maďarčinu. 

c) Je pravda, že odvolávajú sa na jakýsi kumánsky „Otčenáš" : 
ale Dr. Rôssler vo svojich „Rumänische Studien" upozornil ich na 
to, aby sa nedali vysmiať, keďže ten „Otčenáš" je vlastne turecký *). 

d) Poneváč kráľovské diplomy písané boly latinsky, nachádzame 
v nich ovšem málo slov kumánskych alebo pečenských; ale dosť 
ich je k dokázaniu toho, že mluva Kumánov a Pečencov bola ma- 
ďarská. Nedbajúc na to, že v staroruskom speve o výprave Igorovej 
spomína sa khan Kumánov Šarokán, ktoré meno shoduje sa s ma* 
ďai-ským sárkány^), pripomeniem len v uhorských diplomoch pri- 
chodiace mená: 1280 Aglazlo čili ag László (íilius Teprez cumani), 
1211 Ciquilo čili Csikóló (agaso in villa Beseneu), 1211 Fekete 
(iobagio in villa Beseneu), 1211 Finta (kuľhavý, agaso in villa Be- 
seneu), 1211 Vendeg čili Vendég (iobagio in villa Beseneu); ďalej 
mená: 1211 Haja (agaso in villa Beseneu) bez pochyby od hajtani, 
1211 Heles (arator in villa Beseneu) buď od helyes alebo hely, 1284 
Isok (cumanus chrístianus de Basnicha) snáď Istók (Štefan), 1270 
Itce (bissenus testis), 1283 Ityk a Itek (cumanus in Bohosnicha), 
1211 Keteiil (agaso in villa Beseneu) podobné sú výrazom itze 
(holba), étek (jedlo) a kotél (povraz). Sem náležia tiež topografické 
mená kumánske s prídavkom szállás, halma, háza a telek, jako aj 
iné vôbec maďarské (Ujszász, Szarvas, Árpás, Jászberény, Fénszaru, 
Madarász, Magyarka, Halas, Mérges, atď.). 

13. Terajší Kumáni (Kúnok, Palócok, Ijászok) sú potomkovia 
drievnych Kumánov, poneváč na ich dríevnom mieste stále zostá- 

^) Krajner: Die ursprUngliche Staatsverfassung Ungarns. Wien, 1872. 
S. 68—72. 

^ Jubente aliquando Sigismundo Irnperatore secedere paulalum omnes, 
qui Comanum nescirent (nam cum Comanis ei res erat, qui suot Hangariac 
populi), non paruit imperio (J. Hammelburgensis). Interrogantiqae Caesarí, cur 
non exiisset: Qiiia solos^ inquit, abire iassisti, ^ui Gomanum iguorent; quae 
iussio haiidquaquam me comprehendit, nam mentirí et furari, quod est Goma- 
norum proprium, nemo aeque ignorat atqiie ego calleo. Aen. Syl. c. IV. n. 32. 

') Scivit multas Hnguas, primo Latinám et Tentonicara, (dein) Bohemicam, 
Slavicam, Italicam et Gallicam, quibus omnibus congrue loqni pnterat. Magn. 
Cbron. Belg. p. 856. Gnf. Guspín. de Gaes. in Sigisro. — Paul. Lang: Chron. 
Citiz. ap. Pist. SS. RR. Germ. I, 1228. 

*) Korabinský: Geogr. Lex. S. 254. podáva ten „Otčenáš". 

••) Dvé zpévfi Btaroruských. V Praze 1870, str. 32. 



804 

vajú ; ale títo sú Maďari : teda i tamtí boli Madari. Jeatli terajší 
maďarskí Kumáni nie sú potomstvom maďarských Kumánov XI — XÚI. 
stoletia, tak buď tí drievni Kumáni zahynuli alebo potom sa po- 
maďarčili; nestojí ani jedno, ani druhé: 

a) Drievni Kumáni nezahynuli, lebo keď nezahynuli iné národy 
(Slováci, Slovenci, Valasi, Srbi, Nemci), tým menej mohli zahynúť 
Kumáni, ktorí kompaktne bývali, zemanom rovné privilégia mali, 
od iných národov oddelení a len krajinskému palatínovi podriadení 
boli, vôbec milosť králov nad iné národy požívali, áno v istých 
dobách temer celou krajinou vládli, ba opanovať chceli i sám uhor- 
ský trón. 

b) Keď Slovania od Tatárov strašne kántrení nezahynuli, tým 
menej mohli zahynúť Kumáni, ktorí s Tatármi spojení vyhli tomu 
kynoženiu, áno osadili Tatármi spustošené kraje. 

c) Keby boli Kumáni zahynuli, bolo by zahynulo i meno ich; 
ktoré však doteraz trvá, a len niektorí dostali zvláštne priezviská: 
Jasones, Pliilistei, Hajdones. 

d) Že by boli mali pôvodne nemaďarskú mluvu, tak že len 
časom boli sa pomaďarčili, nemožno uveriť; lebo jaknáhle rodina, 
obec alebo kraj sa odnárodní, zanechá tiež svoje predošlé národ- 
nostné meno; ale Kumáni a Palóci (Polovci) dosial podržali svoje 
drievne meno: teda sa neodnárodnili. 

e) Dejepis svedčí naopak, že mnohí, i sami králi, k vôli Ku- 
mánom sa odnárodnili, pokumánčili, pomaďarlli, avšak nie, že by 
sa toho boli dopustili Kumáni. 

f) Keď r. 1279 vyjednávalo sa s Kumánmi, aby opustili kočovný 
život, bydleli v sriadených obciach, stavali si stále príbytky a po- 
kresfanili sa: Kumáni vyhradili si, aby neboli nútení holiť bradu, 
strihať vlasy a odložiť svoj kroj *); o tom, aby odriekli sa mluvy, 
nikde nieto reči, áno — jako sme svrchu pripomenuli — ich mluva 
ešte za doby kráľa Sigmunda bola kumáuska čili maďarská. 

14. Kdekoľvek nachádzame Maďarov v hustejšom počte, tam 
boli kedysi osadení Kumáui; a síce pod sv. Vladislavom (1086) 
Palóci okolo Matry; pod Štefanom II. (1129) medzi Dunajom a 
Tisou Pharetrarii (Ijászok, Jasones); pod Belom IV. (1238) pred 
Tisou (Cumania minor) a za Tisou (Cumania major); pod Matejom 
Korvinom (1470) v Csalókôzi. Pečenci prijatí a osadení boli v Mo- 
šoňsku pod Salamonom (1067), potom rozptýlení po krajine, bez 
pochyby pod menom Székelyek, Besenyôk a Hajdúk za Tisou. Na- 
koľko Anonymus B. r. n. opisuje deje kráľa Kolomana (1095 — 1114), 
osadení boli Kumáni na Csepeli a rozličných stranách Tisy, Bo- 
drogu a Hernádu') Čím podrobnejšie by sme stopovali osadenie 
Kumánov, tým jasnejšie by sme videli, že tam sú Maďari, kde 
osadení boli Kumáni, a tak prišli by sme tiež k tomu presvedčeniu, 
že Maďari sú potomci Kumánov. 

*; Praeter abrasionem barbarum, et abbreviationem capiUorum, et habitum 
vestium. Commentatio de ioitiis ac roajoríbus Jazygum et Cumanorum. ľetr. 
Horváth. Pestini, 1801, pag. 74. 

*) J. L. Píô: Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. S. 28. 



306 

.15. Maďarskí etymologi hladajú príbuzenstvo maďarčiny s 6u- 
vasčiuou, Yotiačinou, parmiačinou, vogulčinou, nogajčinou atď., teda 
s mluvou národov za Volgou, ktorí s Kumánrai a Tatármi súsedili, 
nie však s Turkami (Bulharmi) a Kozarmi medzi Donom a Volgou 
bývavšími. Na ich príbuzenstvo s Nogay-Tatármi menovite po- 
ukazujú slová: szakál, balta, bitschag, tschalgo, kapu, ata, ana, 
kitschik, allascha (nízky), atau (tó) atď. ^). Pravdepodobným toto 
činí i to, že Uhri r. 1239 mali ich za neuhorských spojencov Ta- 
tárov, bez pochyby aj preto, že boli ich mongolskí súkmeňovci. 
Z toho tiež možno vysvetliť, že osady s priezviskom Tatár sú po- 
dobne maďarské'^). 

Oprava. Na strane 219., riadok 16. miesto: „ani bielych Uhrov, ani biele 
Uhorsko", štát má: „ani čiernych Uhrov, ani čierne Uhorsko". 



Po roku 1849. 

Z pozostalých píšem Štefana M. Ľaxnera, 

Všeobecne tak myslíme, že revolúcia maďarská skončila sa pod 
Világošom. Áno, skončil sa tam odboj so zbraňou v rukách, ale nie 
revolúcia. Jej programm — prednesený od deputácie piešporského 
snemu vo Viedni dna 15. marca 1848 — v hlavných bodoch, meno- 
vite dotyčné ueodvislosti Uhorska od viedenskej vlády, dotyčné 
osobitného a snemu uhorskému v Pešti zodpovedného ministerstva, 
parlamentáruej vládnej formy, repräsentatívneho systému, osobitných 
financií, osobitného vojska, inkorporácie Sedmohradska, svobody 
tlače atď., tedy v bodoch tých, ktoré zrovna protivily sa jednote 
monarchie rakúskej, uskutočnený bol vlastne len r. 1867 dna 23. febr., 
keď Jeho Veličenstvom vymenované maďarské ministerstvo prejalo 
správu krajiny. A kto previedol tieto radikálne zmeny, túto revo- 
lúciu, zvíťazivšiu nad princípom jednoty monarchie rakúskej (ein 
einiges Oesterreich ) ? — Dopúštame, že vojny italianské a vojna 
„Nemcov proti Nemcom" malý veliký vliv na vnútorný organismus 
a prevrat v monarchii rakúskej, ale hlavným nosičom revolúcie 
v organisme tom od r. 1849 po 1867 bola predsa len aristokracia 
maďarská. 

Ona hneď po Világoši — ba i skôr — v krajoch cisárskym 
vojskom okkupovaných vystupovala ako strana starokonservatívna, 
vlastne ako hlavná reserva revolúcie, vystupovala nie so zbraňou 
v rukách, ale s hlbokými poklonami a s úsmevom na tvári, ako 
strana Košutom prenasledovaná a lojálna, ktorá, tamhla Gôrgeynj 
obeseného gr. Eugena Zichyho pokladajúc za svojho martýra, osvedčuje 
všíide svoju lojalitu a nezvratnú vernost trónu a osočuje pritom 
každého, kto nebol jej politickej viery. 

^) Klaproth: Reise in den Kaukasus. Ualle ond Berlín, 1812. III, 274. 
^) Parlamentár 1891, Xr. 9, S. 4. 

20 



80C 

Keď v auguste 1849 regulárny dobrovolnícky sbor pod vedením 
c. kr. majora bar. Lewartowského bol prišiel do Gemera očistit 
stolicu od guerílly maďarskej, vtedajší stoličný magistrát lamentá- 
ciami naklonil kapitána, v Tomalje a Putnoku s dvoma kompániami 
Cecco Pierrov ležiaceho, aby sa zaujal za pokojných a lojálnych 
občanov a rozohnal tú sberbu. Kapitán, mladý chlapík, rodom 
Talian (na meno už nepamätám sa), sobral svoje dve kompánie a 
šiel proti nám. V ten čas Lewaitowski držal obsadenú Rimavskú 
Sobotu štyrmi stotinami. Ja som bol s druhými štyrmi stotinami 
v Tisovci, majúc na starosti horný Gemer. Náhodou bol som práve 
v Rimavskej Sobote pre úpravy, keď — o tomto úklade ničoho 
netušiacemu — Lewartowskému oznámili, že blíži sa c. kr. vojsko 
ku Rimavskej Sobote. Lewaitowski hneď poslal svojho adjutanta, 
poručíka Samka Kolényho, aby oznámil veliteľovi prichádzajúceho 
c. kr. vojska, že Rim. Sobotu drží obsadenú c. kr. regulárny dobro- 
voľnícky sbor s hlavným velitelstvom. Tým bol úklad zmarený, 
kapitán Cecco Pien-ov prišiel sám do Rim. Soboty, kde sme si 
všetci dôstojníci s ním potykali. Ešte v ten deň Lewartowski dal 
k sebe doviesť prvého viceišpána stolice, Antona Szentraiklósyho, 
zodpovedať sa pre falošné zprávy o dobrovoľníctve. Videl som člo- 
veka toho, niekdajšieho veliteľa nemzetôrov gemerských pri Muráni, 
kľačat pi^d Lewartowským, — plakať, prosit, rukami zalamovať; 
pritom všetkom Lewartowski poslal ho do Košíc, kde vtedy už za- 
sedal vojenský súd. Tam zaujal sa za neho a protegoval ho gróf 
Anton Forgách, známy pod menom „muszka-vezetô"-va, ktorý v ten 
čas bol už c. kr. civilným komisárom pri vojenskom dištríktuál- 
nom kommande košickom. 

Toto bola prvá afféra naša s reservou revolúcie, so stranou 
starokonservatívcov. 

Už na sklone r. 1849 bolo pozorovať v strane tej silné hnutie, 
akoby na kommando. Miniáterstvá vo Viedni, gubernium v Budíne, 
dištríktuálne kommandá po krajine boly ustavične obklopené anti- 
šambrujúcimi starokonservatívcarai : jedni prichádzali, druhí od- 
chádzali, — rozumie sa. že všetko samá lojalita, samí „treu-erge- 
benste Unterthanen". Jedni chceli to dokázať tým, že odporúčali 
sami seba na mastnejšie úrady, iní odporúčali svojich ľudí; bolo 
i takých dosť, ktorí upodozrievali iných. Obžaloby z panslavismu 
už vtedy prichádzaly do módy. Patrné bolo, že prvá etapa strany 
konservatívnej je: dostať do rúk legálnu moc, zmocniť sa úradov, 
tak kalkulujúc pritom, že ostatné poddá sa samo sebou. 

Snahy ich vydarily sa, vyjmúc tých stolíc, kde okresné poli- 
tické úrady de facto (lebo poverenia nebolo ku tomu) organisoval 
veliteľ c. kr. dobrovoľníckeho sboru, bar. Lewartowski. Mojím ve- 
domím boly také stolice Gemer-Malohont a Zvolen. 

Poznamenať zasluhuje i to, že dôstojníci dobrovoľnícki, ktorí 
v certííikáte mali odporúčanie na civilné úrady, napospol dostali 
applikáciu, pravda len v nižších úradoch, ktoré i bez služby dobro- 
voľníckej — ako nekompromittovaní civilisti — boli by, obsiahli, 
lebo veru r. 1849 a 18.% bola núdza o nekompromittovaných a 



307 

predsa do úradu súcich ludí. Najlepšie pochodili tí, ktorí pred 
vzburou utiahli sa do Viedne a dostávali ako politickí vysfahovalci 
od štátu podporu; lebo mnohí z nich po pacifikácii boli vyznačení 
za dokázanú vernost k trónu rádom Františka Jozefa a podostávali 
vyššie úrady. Za službu dobrovoľnícku nikto nebol vyznačený ne- 
jakým rádom. 

Významnejšie úrady, kam náležaly aj c. kr. stoličné komisár- 
stva, dostaly sa temer výlučne pánom starokonservativcom do moci. 
Mužovia meštianskeho stavu, ako na pr. v Trenčíne Koreska, 
v B. Bystrici Rarus, boli medzi nimi skutoční „raií nantes in gur- 
gite vasto". 

Počiatkom r. 1850, tedy po návrate mojom od dobro volní ctva, 
magistrát Gemersko-Malohontskej stolice bol nasledovne sostavený: 
Severná slovenská polovica župy mala týchto osvedčených náro- 
dovcov slovensl^ch za slúžnych a podslúžnych: môjho brata Jura 
Daxnera, Fridricha Malatinského, Samka Vozára, Michala Baku- 
línyho, Adolfa Reussa, Petra Kellnera (Hostinského), Pavla Lovčá- 
nyho (zafa Sam. Reussa), hlavným notárom stolice a spolu tajom- 
níkom c. kr. stoličného komisára bol Janko Moravčík, c. kr. komi- 
sárom však Ján Szilárdy, predtým Mumhardt. Ako Mumhardt stal 
sa on povestným v Gemerskej stolici, lebo pred r. 1848 v spoloč- 
nosti s Dobošom, fiškálom biskupa rožňavského, bol na čele stránky 
politickej „nem adózunkľ* (neplatíme dani). Stránka tá bola v Ge- 
meri obmedzená len na týchto dvoch intelligentných mužov a na 
pár katolíckych kňazov; ale mala za sebou pár sto bočkorošov zo 
Suchej doliny, ktorí pod vodcovstvom Mumhardtovým niekolko ráz 
rozohnali kongregácie a volby stoličné násilníckym útokom, foko- 
šiami. Okrem tejto zásluhy mal Mumhardt ešte i tú, že bol blízkou 
rodinou rožňavského biskupa. 

Zásluhy tieto cenily sa vyššie, než nežásluha tá, že bol členom 
toho štatariálneho stoličného súdu, ktorý koncom októbra a po- 
čiatkom novembra 1848 v Plešivci zasedal nado mnou, Franciscim 
a Bakulínym a ešte dvadsiatimi dvoma súdruhmi našimi a súdil 
nás ako politických previnilcov, chytených pre vernost k trónu Jeho 
Veličenstva. 

Ostatne bol Mumhardt pri starokonservatisme svojqpi hlava 
dobrá, človek statočný a zámožný, katolík velmi nábožný a pritom 
pre svoj zošlý vek Maďar oduševnený. Keď po revolúcii náhodou 
po prvý raz sišiel som sa s ním, zdalo sa mi, že mojím sebavedomým 
držaním sa očividne prišiel do zmätku, ale hneď spamätal sa a bol 
oproti mne najprívetivejším, najdôvernejším a vyznal, že on c. kr. 
komisariát hlavne len preto prijal, aby pomáhal nazpät uviest starý 
poriadok avitickej konštitúcie a tým preukázal i trónu dobré služby. 
O svojom stataríálnom sudcovstve poznamenal: „Hneď bol by som 
sa zaujal za vás celou silou, kadenáhle boli by ste povedali na 
svoju obranu, že vystúpenie vaše, pán brat, nemalo iného ciela, 
ako uviest nazpät avitid^ú konštitúciu. Ale vy, pán brat, nechceli 
ste ma rozumet, keď pri súde v takomto duchu dával som vám 

20* 



308 

otázky." Nuž starý pán, stelesnený starokonservativismus, bol r. 1850 
prineohebný za c. kr. komisára. 

Jeho slabou stránkou bolo, že nevedel nemecky a musel pod- 
pisovať nemecké relácie, ktoré predkladal mu jeho spiritus fami- 
liaris Janko Moravčík, upozoraovavší ho zakaždým, aby na nemecké 
úradné spisy podpisoval sa nemecky : Johann von Szilárdy. To von 
lúbilo sa starému, ale neľúbilo sa mu, že by on, „magyar nemes", 
krstné meno mal podpisovať pred menom rodinným — to mu bolo 
veľmi po nemecky, a to on nechcel mať, preto podpisoval sa: 
Szilárdy von Johann. 

Pod jeho ägidou shromaždili sa vo februári 1850 páni tabla- 
hiróvi do Rim. Soboty na riadne štvrťročné fixa, aby pokračovali 
more patrio v prerušenom prisluhovaní spravedlnosti. Szilárdy sám 
chcel prásidovať v sedrii, ale Moravčík dokázal mu, že to nemožno, 
že on je šéfom politickej administrácie, a nemôže miešať sa do 
súdnych záležitostí, lebo že kromerížska konštitúcia (dto 4. marca) 
celkom oddelila pravosúdie od politickej správy. Neľúbilo sa sta- 
rému pánovi, lebo neznal pochopiť načo je to ; konečne predsa 
pristal. 

Páni táblabiróvi teda zasadli si na stoličnom dome, ako stoličná 
sedria, a brali hore processy. Medzi týmito bol i process Jánošov- 
čanov — pre zločin verejnej vzbury. Species facti záležalo v tom, 
že keď v septembri 1848 stolica uzavrela bola mobilisovať proti 
bánovi Jelačicovi čiastku „národnej gardy", maďarská obec Jánosi 
za príkladom Tisovca sprotivila sa mobilisácii, odohnala slúžneho 
i nemzetôrskeho majora a nedala ani jednoho chlapa. Roku 1849 
bolí z nich mnohí odsúdení a uväznení, ale Schlick, keď išiel cez 
Rim. Sobotu, prepustil všetkých politických previnilcov tisovských, 
hnúšťanských, jánošovských a iných. Po navrátení pokoja teda 
slávna sedria uznala za dobré vziať do rúk pretrhnutú niť sprave- 
dlnosti a dala skrze slúžneho Valenta Toroka dopraviť do Rim. 
Soboty asi dvadsiatich Jánošovčanov. 

Náhodou stalo sa, že kapitán P'eldek *), veliteľ v Rim. Sobote 
ležiaceho 2. hatal lionu strelcov, prechádzal sa po námestí s Jánom 
Moravčíkom, keď pred stoličný dom vytiahli dereš. Hajdúsi a ka- 

') Kapitán Feldck bol nám už ako dobrovotnikom známy dľa mena; ho- 
▼orilo sa o ňom, že^pocbodí po praslici od Žižku, a že je národne smýšrajúci 
Čech. Po bitke pri Ácsi, koncom apríla 1849, bol som od sboni officierskcho 
dobrovolníckeho vyslaný do Viedne ku c. kŕ. ministerstvu vojenskému prosit 
o to, aby nám Feldeka dali za hlavnébo kommandanta. Príčinu ku tomu za- 
vdalo zlé zacbodenie s nami so strany generála Simuniča, vlastne jeho ad- 
latusa od gener. štábu, kapitána Adlerberga, ktorý dobrovolnikov slovenských 
nenávidel a za „kanonenfutter'' považoval. Ja pred ministerstvom predniesol 
som prosbu za Feldeka. No nepovolili nám to. Miesto Feldeka bol menovaný 
k nám za hlavného velitefa bar. Lewartowski, kapitán od gener. štábu Gôtzovho. 
Po bitke u Vacova, v ktorej generál-major Gôtz padol, dostal sa bol Lewar- 
towski do disponibility a čakal na ďalší rozkaz vo Viedni, kým nestal sa na- 
ším velitelom, Feldek — neznám, akým spôsobom — dozvedel sa o tom, že 
sme ho chceli maC za hlavného veliteFa. Roku 1850 spomenul mi to pri prí- 
ležitosti a bol velmi rád, ked som mu vyrozprával priebeh veci, doložiac so 
svojej strany, že ľutuje môj nezdar, lebo že by úlohu tú ochotne bol pryal. 



809 

stellán Markovič vyšli y paráde a za nimi jeden Jánošovčan, kto- 
rého povalili na dereš. „Čo to za škandál?" pýta sa Feldek Mo- 
ra včíka. Tento, znajúc species facti, vyrozpráva mu nakrátce, v čom 
je vec. „Patroll her!" zvolá Feldek na blízku hlavnú stráž; „die 
Menschen dort entwafifnen, den gebundenen losbinden, und alle auf 
die Hauptwache abfiihren!" Kým toto na rozkaz vykonávalo sa, 
poberal sa Feldek hore na stoličný dom do súdnej dvorany. Ne- 
bohý Samo Vozár rozprával mi ako očitý svedok nasledujúci výjav : 

Kaprál hajdúsky tichým hlasom oznamoval slúžnemu Tôrôkovi, 
že tamvon vojenská patrolla odviedla hajdúchov i s kastellánom na 
hlavnú stráž. Kým to Tôrôk ďalej podával, otvoria sa zrazu na dvo- 
rane hlavné dvere, pri ktorých dvaja hajdúsi s vytiahnutými šablami 
strážili, a v dverách zjaví sa vysoká postava Feldekova. Zastane, 
poloprižmúrenými očami pozerá po dvorane, ako by nás chcel pre- 
čítať. Po krátkej prestávke Feldek prehovorí : „MeineHerrn — wer 
sind sie? und was fttr eine Vei-sammlung halien sie da ab, ohne 
meinem Wissen?** — Páni poobzerali sa jeden na druhého, a starý 
Jozef Bakovský, najlepší Nemec medzi nimi, počne explikovat kapi- 
tánovi : že sú oni Comitats-sedria Comitats-Gerichtshof a že 

práve teraz držia svoju sessiu cieľom prisluhovania spravedlnosti. 
,Ach, was!" povie Feldek. „Gerechtigkeit kann nur im Namen 
Seiner Majestát des Kaisers ausgeúbt werden, und dazu sind sie 
— meines Wissens nach — nicht berufen. Ich gebe ihnen 5 Minuten 
Zeit ; wer sich von ihnen nach Verlauf dieser Zeit hier finden lässt, 
der wird sofort nach Kaschau escortirt werden." Obrátil sa a odišiel. 
A z tých 5 minút postačovaly 2 núnúty k vyprázdneniu dvorany. 
Vozár posledný zatvoril za sebou dvere. 

Ešte v ten deň hlavná vojenská stráž preložená bola do stolič- 
ného domu, o pár dní pozdejšie prišiel generál-auditor z Košíc, 
poprebliadal väzenia a politických väzňov rozpustil domov. Záleži- 
tosť táto zle poslúžila starému pánu Szilárdymu, lebo v ten čas už 
bola v práci provisoiiiá organisácia politickej administrácie a súdov. 
Ale skôr, ako by organisácia tá prevedená bola bývala, museli sme 
i my vystáť prvú väčšiu inkvisíciu pre panslavismus. 

Delácie, podané ku civilnému dištriktuálnemu komisariátu (gr. 
Anton Forgách), boly našpikované všelijakými frásami a vymysleni- 
nami, ktoré mňa opisovaly ako demagóga a pansláva. V deklarácii 
svojej podvrátil som luhauiny, a čo týkalo sa môjho politického 
smýšiania, mal som za sebou fakta, ktoré dosvedčovaly, že mobili- 
sovanie národnej gardy v Gemeri v jaseni r. 1848 bolo zamedzené 
vlastne mojím a súdruhov mojich vystúpením, a že vystúpenie toto 
malo za následok štatariálne pokračovanie proti nám; mal som za 
sebou jednoročnú dobrovoľnícku službu. Mne teda snadno bolo pod- 
vrátit denunciácie. Ťažšie to išlo s mojím bratom Jurom, hlavným 
slúžnym malohontským, lebo bol denunciovaný, že sfalšoval štati- 
stický popis obyvateľstva, poneváč mnohých Maďarov svevoľne dal 
pozapisovat za Slovákov. Formálna iukvisícia, pri ktorej aj jeden 
poddôstojník od vojska bol prítomný, dosvedčila to, že na Ďubakove, 
Soltýske a viac lazoch kokavských, kde katolícky farár kokavský 



310 

naviedol svojich farníkov, ani slova maďarsky neznajúcich, aby sa 
dali pozapisovat za Maďarov: brat luhaniny také jednoducho od- 
mrštil a ludí tých za Slovákov — čím boli vskutku — pozapisoval. 
Takto denunciácie minulý sa ciela svojho, protivníci naši presvedčili 
sa, že keď nás je aj málo na počet, ale posiela naša následkom 
minulosti našej je pevná, a nesnadno je nás znivočil V náhľadoch 
tých potvrdila ich i tá okolnost, že Szilárdy vtedajšou vládou uznaný 
bol za nedostatočného ku správe stolice a postúpil svoje miesto 
pri konci r. 1850 Pavlovi Gômôrymu, ktorý za dva roky vladáril 
v stolici Gemerskej; potom prešiel do Sabolčskej ako comitats- 
vorstand. 

Gomôry bol muž mladý, vzdelaný, výtečná sila na poli poli- 
tickej organisácie, pochodil zo Štitníka a poznal dobre pomery ak 
ludu, tak i aristokracie v stolici. Po žene svojej bol spriaznený 
s prednejšími rodinami v stolici, po sestre však bol v švagrovstve 
s grófom de la Motte, provisomým vice-miestodržitelom v Budíne 
a adlatusom Geringerovým. V slovách nedal sa poznat, kto je, no 
v skutkoch — pravda, opatrne — dosvedčil sa byť rozhodným prí- 
vržencom starokonservativismu a rozhodným protivníkom všetkého, 
čo je slovenské. Prvým jeho dielom bolo, že ako predstata stolice 
oprel sa rozhodne vymenovaniu brata môjho za hlavného slúžneho 
a previedol, že môj brat pri provisomej organisácii bol präteriro- 
vaný. Ďalší vliv jeho javil sa pri sostavení stoličného súdu zo sa- 
mých starokonservatívcov (Ján Abaffy präses, Jozef Rakovský, Karol 
Jeney, Baltasár Adorján, Záhorský atď.). No pri sostavení staats- 
anwaltstva mienka jeho nevážila: generál-prokurátor Ján Hlaváč 
v Prešove vybral si ľudí sám, dľa vlastného náhľadu a presvedčenia. 

Ja som sa dostal počiatkom r. 1851 ako námestný štátny zá- 
stupca ku staatsanwaltstvu, ktoré v ten čas, okrem úlohy verejného 
žalobníka v trestných záležitosfach, malo aj inú úlohu, t. j. bolo 
censorom nielen lojálneho smýšľania, ale i uspôsobilosti všetkých 
úradníkov štátnych, advokátov a všetkých vynikajúcich osobností 
v stolici. Šéfom staatsanwaltstva stoličného bol Ján Bokrányi, Koši- 
čan (predtým Strauch), bývalý professor práv na akadémií koši- 
ckej, muž v národnom ohľade nepredpojatý, svobodnomyseľný, hlava 
výtečná, jurista znamenitý. Ako zásadný protivník tendencií aristo- 
kratických, klonil sa viacej k nám ; viedly ho k tomu okrem osob- 
ných sympatií aj manifesty a proklamácie koruny r. 1849 a po- 
čiatkom r. 1850 menom Jeho c. kr. Vel. všetkým národom Rakúska 
vydané a — na základe konštitúcie kromerížskej dto 4. marca 1849 — 
sľubujúce svobodomyselné ustanovizne, menovite i rovnoprávnost 
osobnú a národnú. 

Trikrát bola konštitúcia táto v Uhorsku za platnú vyhlásená, 
a síce : po prvý raz od poľného maršalla Windischgrätza príhlasom 
dto 20. marca 1849; po druhý raz od Jelačiča dto 28. júla 1849; 
po tretí raz však po pacifikácii, z naloženia Jeho c. kr. Yel., skrze 
Haynaua proklamáciou dto 1. nov. 1849. (Vidz Manifeste und Pro- 
klamationen, str. 30 a 207.) 

Verili sme pevne, že zásady v ústave tej vyslovené, menovite 



811 

jednota ríše, ktorej progiamm „viribus unitis" skvel sa i na no- 
vých peniazoch, — proviucionálne snemy, svoboda a rovnoprávnosť 
osobná, národná a náboženská menovite i nás Slovákov, ktorí sme 
v proklamácii Jelačičovej osobitne boli spomenutí spolu s inými 
národami slovanskými, — svoboda tlače, oddelenie pravosúdia od 
politickej administrácie, verejnost pokonávaní súdnych, porotné súdy 
atď., uskutočnia sa i u nás. Veď všetko to zaručene bolo slávnost- 
ným slovom panovníckym. — Najväčšia nesnádza ukazovala sa pri 
praktickom prevedení porotných súdov v stoliciach s mieäaným 
obyvateľstvom. „Nebude z toho ničí" tešili sa starokonservatívci. 
„Akože bude Sobofan, neznajúci po slovensky, súdit Hronca, ktorý 
za života svojho nepočul madarské slovo?" — „Ľahká pomoc,* 
myslel som si; „rozdelíme stolicu na dvoje: na hornú, t. j. slo- 
venskú, a dolnú, maďarskú polovicu, a bude po fažkosti. Tak ne- 
bude Maďar-Sobofan súdif Hronca-Slováka, ani Hronec Sobotana, 
vyjmúc ked na nesvojskom území spácha zločin, a v takých mimo- 
riadnych prípadoch pomôže i tlumočník," No prv bolo treba starať 
sa o sídelné mesto pre Hornú Gemerskú stolicu. 

Nebohý Martin Štefančok, v ten čas meštenosta velko-revúcky, 
muž pri iných výtečných vlastnosfach svojich horlivé zaujatý i za 
slávu mesta a vlastnú chválu, rýchle pochopil výhody, ktoré obec, 
majúca vlastný regál a priemyselné meštianstvo, bude mat z toho, 
ak stane sa sídelným mestom stolice. Matej Nandrássy zase z ná- 
rodného stanoviska ponímal vec. Obidvaja podujali sa na to, že 
kadenáhle príde na pretras utvorenie Horno- Gemerskej stolice, 
mesto Yelká Revúca ponúkne svoj velký mestský dom zdarma pre 
stolicu. 

Y takýchto ružových nádejach mihal sa rok 1851. My tešili 
sme sa, že zásady v oktroirke kromerížskej obsažené a v korun- 
ných zemiach zväčša už prevedené, i u nás vstúpia do života; 
protivníci naši však nenávideli oktroirku, dokazovali jej škodlivost 
a životaneschopnost, argumentujúc, že veď mnohé z tých zásad 
obsažené sú v zákonoch krajinských z r. 1848, lepšie by bolo teda 
ponechat zákony tieto, a len to, čo chybuje, doložif spôsobom kon- 
štitucionálnym ; no tak škoda bolo potlačiC revolúciu, a keď sa to 
predsa stalo, nech sa navráti stav z r. 1847, nech sa reštaurujú 
municípia stoličné, dikasteria, a potrebné reformy pôjdu starou po- 
kojnou kolajou. 

Len z udalostí pozdejšie nasledovavších dozvedeli sme sa, že 
odpor a boj proti oktroirke kromerížskej bol vedený súčasne i v kru- 
hoch oligarchických, v lone ministerstva a v blízkosti samého trónu, 
a síce ďaleko intensívnejšie než dolu u nás. V ten čas nevedeli 
sme, čo to znamená, že počiatkom r. 1851 najskôr Schmerling a 
za ním onedlho Bruck vystúpili z ministerstva. Obidvoch mužov 
držali sme za priatelev a zástupcov svobodomyselných reforiem, — 
tamtoho na poli pravosúdia a politickej správy, tohoto na poli 
uárodo-hospodárskom a finančnom. Nevedeli sme, čo znamená patent 
od 20. ang. 1851, ktorým bolo vyslovene, že ministerstvo má byť 
napotom jedine panovníkovi zodpovedné, že popri ministerstve a 



312 

neodvisle od neho má dejstvovať i ríšska rada, ako rada koruny 
v záležitosfach štátnych. Netušili sme, čo znamená patent ten, kto- 
rým ministerstvo bolo upraveno podať korune zprávu o konštitúcii 
marcovej, a vysvetľovali sme si to optimisticky, že vzťahuje sa to 
len na reformy v tejže konštitúcii : ked tu odrazu, v januári 1852, 
odvolaná bola Jeho Veličenstvom tá konštitúcia, marcová, kromerížska. 

Radosť v Izraeli starokonservatívnom bola veliká. Pamätám 
jasne, že na večierkoch u Jána Abaífyho, präsesa stoličného súdu, 
kde okrem úradňíctva aj dajedni z prednejších aristokratov stolice 
boli prítomní, starý Jozef Rakovský, assessor súdnej stolice, vy- 
niesol zdravicu na Jeho Vel., prekypujúcu výrazmi lojality a naj- 
vrúcnejšej oddanosti; koncil ju tým, že on je už starý, nebude 
dlho žiť, ale spokojný je s tým, že dožil sa vyzdvihnutia oktrojo- 
vanej ústavy, — dej tento mu je predznakom toho, že tí, ktorí 
veria a želajú prinavrátenie avitickej konštitúcie uhorskej, neveria, 
neželajú márno. On bude umierať vo viere, že my mladí dožijeme 
sa toho, že Jeho Veličenstvo, día príkladu vznešených predkov 
svojich, korunovaný bude korunou sv. Štefana za krála uhorského. 

My mladí neverili sme to. Jedni z nás považovali odstránenie 
oktrojovanej ústavy za začiatok novej doby Jozefa IL, ktorá nám 
krátkou cestou donesie želané reformy; iní zas videli v tom len 
pretvorenie sa ríše na štát absolutistický, a nerobili si žiadne nádeje 
do budúcnosti, lebo, ako odvolali národom prisľúbenú ústavu, tak 
môžu odvolať i osobnú a národnú rovnoprávnosť a všetky iné očaká- 
vané inštitúcie. „Hja" — hovoril najstarší praktikus medzi nami, 
Janko Moravčík, „panská láska visí na zajačom chvoste, a kto si 
ju chceš zabezpečiť, drž zajaca za uši!" Ináče povedané: pravda a 
práva národov — bez moci, nemajú garanciu svojho jestvovania. 
A to je tok oproti každej vláde, neuznávajúcej nad sebou svätosť 
a svrchovanosť zákona mravného. — Všetkých mrzelo nás, že 
starokonservatívci radovali sa, že nádeje naše na reformy oktroirkou 
prisľúbené padlý do blata, tak že sme aspoň na čas utratili smer 
k politickej akcii a boli sme akoby paralysovanf, k nečinnosti od- 
súdení. 

Aj tú radosť mali ešte starokonservatívci, že z ich stredu bola 
svolaná do Viedne anketná komisia, ktorá mala podať ministerstvu 
mienku o náhrade urbariálnej, o regulácii urbariálnych obcí a kom- 
massácii, taktiež i o sriadení právneho pokračovania v záležitosťach 
týchto. Z Gemera bol ta povolaný Ludvik Szontagh rožňavský, 
jednoho času právny zástupca Koburgovský v panstve muráíiskom. 
Po návrate jeho shováral som sa s ním o veciach tých, a vyrozumel 
som od neho, že ustálili sa na zásadách, ktoré pozdejšie v patente 
urbariálnom dto 2. marca 1853 boly koditikované ; pritom bolo 
mi nápadné i to, ako Szontagh obdivoval a vychvaľoval Bacha, 
v ten čas ministra vnútorných diel, jeho geniálnosť, jeho juridické 
známosti, vľúdnosť a spôsobnosť pri formulovaní právnických po- 
chopov. „Veľmi srdečné a dotklivé bolo," hovoril Szontogh, „naše 
lúčenie s ním; ono skončilo sa tak, že, oduševnení jeho osobnosťou, 
prosili sme ho, aby stal sa veľkostatkárom a zemanom uhorským, 



313 

Že budeme hrdí na neho, a on nám to, až k slzám pohnutý, aj 
prisliibil/ 

Nuž ja verím, že slúbil; ale pochybujem, že by mu bolo zá- 
ležalo niečo na vyplnení toho sľubu. On, ktorý málo predtým vy- 
slovil sa v jednom zo svojich obežníkov, že „Wir brauchen keine 
Popularität, sondern treu ergebene uud fleíssige Beamten' und 
Unterthauen," — on, ktorý v inom nariadení, vydanom nám úrad- 
níkom, nakladal pridŕžať sa pevne „ôsterreichische Nationalitätu," 
ktorý je prirodzeným výsledkom a postulátom „ein einiges Ôster- 
reichu a Reichseinheitu" •) — on sotva mohol videt nejaké avan- 
cementy pre seba v tom, aby bol veľkostatkárom a zemanom uhor- 
ským. Že osobnosťou svojou okúzlil členov urbariáluej ankety, je 
vec celkom prirodzená. Zdvorilý Viedenčan, mravov veľkopanských, 
pritom výtečný advokát, štátnik a diplomat prevahou duchovnou 
musel imponovať našim „táblabiróvom^, nazdávajúcim sa, že extra 
Hungariam non est vitá. 

I ja mal som česť pri jednej príležitosti predstaviť sa jeho 
exelencii ministrovi Alex. Bachovi, ktorý práve v ten čas mal na- 
stúpiť a či už bol nastúpil miesto gr. Štadióna. Bolo to počiatkom 
mája 1849, ked som bol vyslaný do Viedne vyprostredkovať, aby 
kapitána Feldoka menovali za hlavného veliteľa sboru dobrovoľníkov 
slovenských. Od vojenského ministra, kde som sa najprv hlásil, 
bol som odprevadený k ministrovi Bachovi. Tam som referoval 
ako očitý svedok priebeh bitky pri Ácsi a ustúpenie cisárskeho 
vojska k Rábu a Prešporku ; odpovedal som i o iných predmetoch. . . 
Nielen našich „táblabiróvov", ale i mna okúzlil Bach prívetivosťou 
svojou. 

Ked teraz pomyslím si na onú sronenosť mysle, do ktorej sme 
upadli po vyzdvihnutí konštitúcie marcovej, a na exaltáciu našich 
protivníkov, diviť sa musím nášmu idealismu, ale ešte viac opti- 
mismu tých starokonservatívcov, nazdávajúcich sa, že pár kompli- 
mentami dostanú Bacha na svoju stranu. A predsa — Bachovi 
nemožno upierať samostatnosť, energiu a dôslednosť za času jeho 
ministerského dejstvovania. Už r. 1848, ako mladý advokát a pro- 
tivník metternichovského polizei staatu, stal sa členom provinciál- 
neho výbom dolno-rakúskych stavov a zastával tam zásady, ktorých 
pozdejšie ako minister pevne sa držal, menovite: centralisáciu ra- 
kúskej monarchie, zahrňujúc do toho i Uhorsko, tedy — princíp 
jednoty ríše. On bol teda protivníkom osobitného postavenia Uhor- 
ska a štátneho práva uhorského, a ked i rechtsvertvirkungsfheoriu 
nevyslovil on, ale Schmerling, predsa pridŕžal sa jej i on fakticky ; 
ďalej, bol rozhodným protivníkom toho, aby Rakúsko dotyčné svo- 



') Z toho vidno, že maguar állameszme a egy egységes magyar nemzet 
nie 8Ú vynálezom ani Deákovym ani Tifizovýin; je to opičenie takých fikcií, 
ktoré už boly pod slnkom a minulý sa bez znaku a stopy. Reichseinheit ustúpil 
dualismUf Eín einiges Osterreich zase Osztrák-magyar birodalnm, a oster- 
reichische Nationalität nemá miesta ani len v Hornom a Dolnom Rakúsku, 
lebo i tam spievíyú „Wacht am Rhein" a „Wo ist das deutsche Vaterland?" — 
čert poberie fikcie, ale pravda zostane! 



3U 

svojich provincií, náležavšfch k nemeckej rfši, splynulo s fôderatívnym 
štátom nemeckým, lebo, ked výbor k vypracovaniu ústavy vo frank- 
furtskom parlamente utvorený vyslovil zásadu: »že k nemeckej 
ríši náležajúce zeme nemôžu byf spojené v jeden étát so zemiarai 
k ríši tej nepatriacimi: a ked predsa takéto zeme majú jednoho 
panovníka, tedy pomer medzinárodný medzi nimi má byf usporia- 
daný na základe personálnej únie (Programm tento nanovo zohrie- 
vala opposfcia maďarská r. 1861 a 1866 v debattách o sankcii pragma- 
tickej) ; ministerstvo Schwarzenberg-Stadion a Bach vydalo 27. nov. 
1848 známy kromerížsky programm, v ktorom íoderalistom frank- 
furtským odpovedá: „Nie v rozdrobení rakúskej monarchie, ale 
v jej veľkosti leží zosilnenie Nemecka: sjednotené Bakúsko je zá- 
ujmom tak dobre nemeckým, ako i europejslrfm/ To jest Bach 
bol rakúskym Nemcom a centralistom. Ostatne, že popri bachov- 
skom rakúsko-nemeckom presvedčení existovalo medzi Nemcami 
rakúskymi aj iné, velkonemeckó presvedčenie, o tom svedčí aj vtip 
velkonemcov viedenských, známy z tých časov: „Oesterreich steht 
am Schwargen-berg, unter dem Berg fliesst ein Bach, uber den 
Bach fíihrt eine Bruck, in dem Bach schwimmt ein SchmerUng, 
hinter dem Bach ist ein Tienfeldt, auf dem Tieufeld sind Oester- 
reichs Vôlker versamraelt und schreien: Ó Kraus! Oesterreich, 
mit dir isťs ausl" 

Snahou Bacha bolo zabezpečit nemectvu panujúce postavenie 
v monarchii rakúskej, skrze panovnícku rodinu, silnú ústrednú vládu 
a rozvetvenú birokraciu. On počítal na to, že pri prostriedkoch 
týchto sukcessívne nasledovať bude ponemčenie živlov nenemeckých. 
Dľa toho svobodnomyselná a túžbam národov monarchie vyhovujúca 
ústava marcová bola len dielom opportunity a nie dielom úprimnej 
snahy. Štátnici rakúski chceli prelicitovaf revolúciu madarskú a 
konštitucionálne pokusy frankfurtské, čo sa im aj podarilo, a keď 
odboj maďarský pod Yilágošom skonal, paroxismus Nemcov však 
ochladol od vojenských exekúcií, Rakúskom a Pruskom prevádza- 
ných, ked — takým činom — nastúpila doba previesť systém centrali- 
sácie nemeckej v monarchii rakúskej : vtedy oktroirka kromerížska, 
ako nepotrebná, hodená bola do koša. Darmo sme ju my ľutovali I 

Ale ani starokonservatívci netešili sa dlho jej pádu. Rok 1852 
vynaložený bol na prevedenie centralistických organisácií v korun- 
ných zemiach rakúskych ; len všeobecný trestný zákon a všeobecný 
civilný kódex vstúpily do života i v Uhorsku, tamten patentom 
27. mája 1852, tento patentom 27. nov. 1852. 

Nasledovavšieho 1853. a 54. roku prevedená bola centralistická 
organisácia Uhorska,a síce hneď v januári 1853 vydaný bol patent 
o administrácii politickej a íinanciálnej, žatým vo februári nasledo- 
valo pravosúdie, postupne vo všetkých svojich oddieloch. Spolu 
vydané boly aj nariadenia ministeríálné o kvalifikácii úradníkov: 
kto nemal a nesložil predpísané politické, finančné a sudcovské 
zkúšky, nemohol byt upotrebený pri odbore osnovnom (concepts- 
fach). I advokáti museli sa podrobiť zkúškam z novouvedených 
zákonov. My mladí poponáhľali sme sa poskladať predpísané zkúšky; 



816 

starší páni boli rozmrzení nad novými poťiadky a paragrafmi, — 
oni boli navyknutí súdit „birói bôlcs belátás szerinť* a vtipkovali, 
ked niekto z nás odvolával sa na straf- gesetzhuch alebo straf-pro- 
cessordnung. Ešte roku 1853 vstúpila do života definitívna organi- 
sácia — shora nadol, najskôr pri vyšších fórach, potom 1854 i v sto- 
liciach. Ustrnutie bolo všeobecné, keď námestná rada v Budíne, 
pat oddielov námestných rád v piatich dištriktoch, najvyšší súd a 
kassačný dvor vo Viedni, pat appellacných súdnych dvorov v di- 
štriktoch boly zaplnené takmer výlučne inorodcami, najviac Nem- 
cami a Čechmi, len kde-tu nachodil sa domorodec akoby na ukážku ; 
ked pozdejšie i stoličné politické úrady prešly z väčšej čiastky do 
rúk inorodcov a k stoličným súdom menovaní boli za ňulcov aspoň 
jeden alebo dvaja inštruktori, ktorých úlohou bolo bdiet nad tým, 
aby nové zákony a pravidlá pri pokračovaní súdnom prísne sa za- 
chovávaly. Taký inštruktor, ked prišiel v určitú hodinu do úradu, 
najsamprv ponavštevoval izby referentov, potom kancelláriu, či je 
každý na svojom mieste. Ked nebol tam, musel sa zodpovedaf. On 
viedol kontrolu ohľadom referády vydelených aktov, a aspoň raz 
týždenne skontroval každého, prečo tá alebo iná záležitosť nie je 
vybavená. Kto dokázal sa byt nesúcim, bol jednoducho inam pre- 
ložený, alebo — prepustený. Keď stalo sa to s nejakým synkom 
rodiny aristokratickej, . privyknutým na protekciu , bolože potom 
škreku a apprehensií. Žalobníci chodili k ministerstvám, ba i k sa- 
mému trónu, odvolávajúc sa na svoju lojalitu a na utrpenú krivdu ; 
no to všetko málokedy prospelo, nový poriadok zakoreňoval sa 
v živote. Starokonservatívci videli, že moc úradná, tento punkt 
Archimedesov, s ktorého dúfali vydobyť avitickú konštitúciu, vy- 
mknutá je z ich rúk. Bach stal sa najnenávidenejším človekom, jeho 
úradníci neboli úradníci, ale bachhusjsári, pustošiaci krajinu. „Druhá 
pohroma moháčska znivočila nás !^ hovorili starokonservatívci a 
splynuli v živote so stránkou revolucionárnou, ktorej heslom bolo: 
„mégis huncút a német!" a „Kossuth Lajos azt izente" atď. Strana 
táto čím diaľ tým určitejšie konsolidovala sa v krajine, a jej cen- 
trum i orákulum bolo panské kassíno v Pešti. 

(Pokraôovanie.) 
•M* 



Obraz. 

v 

v-^o zjavuješ sa zase, obraz zaprášený, 
ked dávno ťa už do tmy znalci zavesili? 

Ci asnád chceš sa chlúbiť, že si vyššej ceny, 
než múdri toho sveta prísne rozsúdili? 

Na roztúžených očiach pavúk siete snuje, 

— nevládzeš žiarou zraku spáliť biedne nite — 

i pernám chybí život — nik ich neceluje — 
preč, prisní znalci krásy, tu sa zaprášite. 



316 

Len rozpomienka vdačná zavše zaletela 

do tmavých tvojich siení, kam sa svetlo vkráda, 

by svieži venec dala, suchý sňala s čela, 
čo uvila ti z ruži duša moja mladá. 

Ja vidím ťa zas v sláve (ač sa vyriecť bojím, 
že sudcov rozhneváme, srdcia poraníme), 

druh snov i prvých vzletov, bud len druhom mojim, 
ved nádej striasa listie — zle samému v zime . . . 

Vy súdte, ako chcete obraz zaprášený, 

rozhláste: nemá svetla, nemá pôvab krásy; 

mne jedno je, či bude v hrobe zatvorený — 
pred okom duše mojej neskryjú ho časy. 

Len hladte, prísni znalci, na ten obraz malý — 
to pavúk Ľcom kráča pletúc pavučiny — 

nuž súďte svojím okom — moje slovo chvály: 
mne obraz vzorom krásy, lúbim jeho stíny. 

I to je veľká vina! — kričia realisti — 

my taký divný obraz nikdy nevideli , . . 
Vlo vede svojej veru nestojíte istí, 

bo odkryť v srdci hviezdy — to ste zapomneli. 

Sotnolický. 



Slovenský jazyk. 



Vola. 

Phil. dr. S. Czambel tvrdí (Slov. Pravopis, str. 107), že vola- 
kto, vola-káe je maďarsko-slovenská slučenina, maí. vala-ki^ vnla- 
hol, ktorú vraj uznal aj Miklosich za takú. Dokázať niktorý to ne- 
dokázal, a tak dovolená je o tom diškussia i bez výčitky neskrom- 
nosti a ujmy auktority. Ani sa tak nedivím Miklosichovi v tej veci, 
ktorý slovenčinu poznal iba len zo skromných dát literárnych, a 
ktorému na taký spôsob nejedno v úkiyte domácom utajené slovo 
zostalo neznámym M. Viac saje diviť na Czamblovi, ktorý bez- 

') Tak na pr. jemu je maczkó maďarské meno za medvecfa, somára, 
žrebca (Sláv. Elem. im Magy. 448), jako to slovníky, V. Fogarasi, udávajú. 
Maco, Macko je špeciálne slovenské meno, to čo Matej, a po ňom nazývajú 
Slováci medveďa i zajaca mackom, a mačka (kocúra) macom i mackom. Pri 
slove gánicza, gáiicza (945) hovorí, že slovenské ganec je maď. pôvodu. Toho 
slova nikde u nás nepočul som, ale ovsem džgance i žgance = púčky z kaše 
alebo hrubej múky, Stopfkôchlein ; taktiež hovorí sa džgať, žgat do seba = 
pchat, jest (triviálne) ; nadžgaf, nažgaf, nadegat sa = napchaC sa; nadžganý, 
nadeganý; nenadžganec = nenažranec, nesyta. Z týchto slov. výrazov nemá 



S17 



prostredné tak hlboko nazrel do živého prameňa a doziera i tých 
jemností kapillárnych osnovy jazykovej, že on to tvrdí. Ja poznávam 
v prvej čiastke složeného slova vola-kto a iných tiež tak složených 



Mikl. ani vo svojom Etym. Slovn. pod žeg-, kde podobné inoslovanské uvádza, 
ničoho. Debella (Í2ô), miesty dévla, nagy, magas leány, sostavuje Mikl. so 
sts. debeli hrubý. Devla povedajú Slováci 1) na bodnú, urastenú dievku žar- 
tovne a v dobrom smysle: už kolká devla je z teba, povedá matka dcéruske; 
2) v zlom smysle na necudnú: to je len taká devla, devlisko; 3) na cigánku: 
cigánska devla. Treba si povšimnúť, že na cig. jazyku Devla znamená Boh, 
srovn. lat. deus. Slov. devla, jako ani devojná, dievka, dievča nemá Mikl. pod 
de- 2. Pákosz, pákosztos (548) naschhaft srovnáva sčes. pakost, Verkehrtheit, 
i pod opaku. To zdá sa bližšie štát ku slov. pahostný, pahostnik, jako pove- 
dajú na toho, kto druhého vyjedá, z druhého žije, ein Schmarotzer. Ani pa- 
skrta, paskrtný nezná Mikl. O póla, polya (646 a pod vi- 1.) Windel, hovorí^ 
že je to nsl. povijalo. Slov. polka = plachta z jednej poly plátna, do jakej 
sa matka s dietafom na ruke „odieva'', Mikl. nespomína. Polka je dimin. 
z póla (tak sa ováem nepovie na to rúcho), ináč to volajú odedza, odiedzka. 
Pri tinnye (879 a tynú) Pallisade nemá slov. týnie == Staket; plot z týnia, 
týňový plot. Zádor (924) Stänker sostavuje s ideálnym zadoiV. Slov. záder 
je vlastne zadretá za nechty kožka, Kietnagel, trop. hovorí sa o hašterivom člo- 
veku: záder, čo sa do každého zadiera. Pod der- uvádza Mikl. luž. zadora 
hader, mr. zador, zwist, br. zador, zank, r. zadori> fúr rospašb, ale si. záder 
nemá, a skôr je predsa úvcrné, že to prijali Maďari od blízkych Slovákov, 
nežli od tamtých obďalečných. Zsirka (949) kisútôtt szalonna-szelet spojuje ne- 
pravé 80 žír, die Mast, to je slov. žiarka =: žiarená slaninka, jako si to oby- 
čajne pri ohníku robia. No dosf z takýchto. Avšak nemenší je počet tých 
slovensko-madarských slov, ktoré Mikl. mlčaním pominul. Uvádzam z nich: 
bacza, buczkó — buco, bucko, byco; bárka, bariska — bárky, barušky, ináč 
jahniatka, púzalky, kočičky zz kvetné puky rakyty; csánk — čfanok, členok 
na nohe: csapinós voňal, eine schräge Lime, Fogar. — čapým nosom vedená 
čiara, čapy nos, Storchschnabel, prístroj kresličky ; cserbók — červík, cerviak ; 
csiápol — čiape, kurence čiapú =: pištia ; csipke — čipka*, csukóka — čukavka, 
štukavka; czedele — cedilo, cedidlo, valašské nosivo; geréncz, hát-geréncz — 

grúnec, grúň, chrbát, patrilo by pod granľ, ale ho tam Mikl. neuvádza, ač- 
kofvek srovnáva pof. gron, wyniosíy brzeg íožyska ; gyegyepógyes, unbehilflich, 
Fogar. — dľa tohto: kdeže pôjdeš (proti noci); (inas — inoš, junoš, bez mala 
už pozabudnuté, Jánošík je iste inošík, junošík); (kajsza — kosýO poštkmý); 
karapol — kropí; karicsal, karicsol — kričí, škrecí; karincza — skornica, ko- 
žená zástera, srovn. škorne, bačkory; (kobza — kobza, starodávne husle, i prie- 
zývka: ty kobza stará); koszorú (Fliigelkrone, Fogar.) — kosier, kosierek, kosé 
kohútie perá za klobákom; motol, motikál — motá, motkása; motozik, meg- 
motozik — zmotožit sa zz otrávit sa (o ovciach), ovce sa zmotožia, keď po- 
žerú motožku, matonohu, conium, aethusa cvnapium, alebo šmatlák, opilec, 
lolium temulentum, a inú „zlú zelinu''; ocsúdik, felocsúdik — očut sa, ocítiť 
sa; (par, pár — par, zapar, záparka, druh kvasu); (papulya, papulyáz— papuľa, 
papulovat) ; paskorta — paškrta, maškrta ; pasztágy — postat ; rapos — rapavý, 
škrapatý; sáhos, sávos — vyšívaný, srovn. švehla, šivačka, Nähnadel, švalec, 
Pfriem; susog — šuškať, šeptať; sivít, stivít — šviští, viští, hviždí. Príležitostne 
buď pripomenuto, že Mikl. pod svist- píše: „In welcher verbindung damit /?. 
swistun, klr, svystak, svystuch, svystun wurmstichige haselnuss steh t, ist dunkel.** 
Taký ,deravý* lieskovec tiež i Slováci volajú bvizdák, a to preto, že keď na tú 
červíkom vyvŕtanú dierku poduješ, zahvízda; tézsla, tézsolya — ťažalo, tažadlo, 
volské oje, na ktorom je založené jarmo, a do neho zapriahnuté ťahajú voly; 
ťistok — štica (kštika*;; varczal varr — vrbcom šiť, vrbcovať, vrbČií, endeln, 
srovn. sts. vr^vb, s. vrvca, č. obrv a pod.* pod ver- 2 ; viskó — chýžka : kdes' 
bol? -ch výžke, m. v chýžke, viskó je to isté, čo hiska ináč; zavádzal — za- 
vádzať, vadiť; zsába — žaba, hniloba úst, rannla ^iTpa^cv, srovn. ziabre — 
zsébre a žabariny, Froschlaich. Y. zemb- 1. a žabra. 



818 

partícipium praesentís activi časoslova volím: — vola, jako: chta, 
sCa, choca, hoďa, íďa, seďa, leža, veďa, búda... od chcem, hodfm, 
idem, sedím, ležím, viem, som. 

Pravda, že tvaru toho priechodníky už len jako vzácne relikvie 
kde-tu na západe ešte sa ozvú zo zapomenutia. Slovenský spisovný 
jazyk, škoda byf ! ani sa k nim nepriznal, nieto že by si ich bol 
osvojil, jako to predsa múdre urobil spisovný jazyk český, vrátivší 
sa po letargii XYII. a XVUI. storočia k podobným, tam tiež už 
zabudnutým tvarom: veda, bije, chvále. . . (Vid V. J. Dúška „O tvo- 
rení tvarú participií*' vo Vestníku kr. české spol. náuk 1890) ; a čo 
sa obecnej reči ludovej dotýče, i u nás tiež už nadobro dožíva väzba 
priechod níková vôbec, a nastáva adverbiálna väzba. I povstaly 
z jedných tých priechodníkov adverbia: zo stoja — stojaci, sto- 
jačky, postojačky, z leža — ležiaci, ležiačky, poležiačky..., o dru- 
hých dokonca zabudlo sa na ich reálny význam, ba zaniklo i po- 
vedomie, že to tvar vlastne slovesný, i poklesly priechodníky vola, 
chťa, hoda, da, mei-avými spojkami, ktoré i s inotvarmi svojimi — 
s(a, chca, choc, choci, chocaj, hoďas, hodza, hodzaj, hodz, popri 
týchto — podá, leda, leci, nie (ne), ponie (pone), -si, -s', tvoria 
súčiastky slúčenín, ktorých smysel čo neurčitého, jakoby na vôli, 
chuti, náhode závislého, označuje, tak: vola-čo, choci-čo, hoďas-čo, 
da-čo, leda-čo, leci-čo, nie-čo, čo-si, čo-s', a ostatné tými a synonym- 
nými spojkami tvorené slúčeniny. 

Že spojky vola medzitým i samostatne sa užívalo a snáď kde-tu 
aj užíva, to dokazuje formula zariekania vredu (zrádnika), sdeleuá 
z Bošáckej doliny v „SI. Pohl." 1891, str. 4, kde stojí: „Vredu... 
z čehos' sa zbúrel ? Vola z laku, vôľa z smädu, vôľa z úroku, vôľa 
ze zimy, vôľa z jakejkoľvek príčiuy?** Kde vôľa stojí namiesto ta- 
kýchto: či, buď, buďto, trebárs, zda-li. Zaslúžilo by veru pátraf 
po tom, či na tých stranách užívajú ešte a jako toho slova. 

Po tomto trvám, nebolo by ani dokazovať a contrario, keď sa 
to už samo sebou rozumie, že v slúčeninách vala-ki, vala-mi a iných 
takých, so slovenskými voľa-kto... rovnobežných, práve to „vala" 
nie je maď. pôvodu, než slov. vola, ale predsa pokúsim sa aspoň 
bližšie na to poukázať. Nemôže to byt 3. osoba sing. praeteriti 
časoslova van — vala ľ= bol, -a, -o, lebo to v otáznych slúčeninách 
bolo by nesmyselné, práve tak, jako keďby miesto vala položil tohto 
aequivalentné volt: volt-ki, volt-mi atď., a iného takého maď. slova 
niet, ani sa toho vala-, okrem v složeninách, nikde neužíva. Okrem 
s vala- tvoria sa podobné složeniny i so spojkou ,akáť: akár-ki, 
akár-mi, a hľa, akár je preklad slovenského vola, chťa. Nápadné 
na tom je predposledné dlhé á ; kmeň akar a vôbec všetky jeho 
sklony a odvodeniny majú ho krátko, to vari v maď. jazyku nemá 
analogon. Či sa reku i v tom neozýva kúsok cudziny? Ba veru 
zdá sa mi, že i príslovka valjon, dávnej valyon (či, azda) bude asi 
len slov. vôľa. Naposledy poznamenávam, že ani Jungmann vo 
svojom Slovníku nepodáva slova vôľa a s ním složených, ačkolvek 
istotne musel vediet o takých, keď nie z inakade, aspoň z Berno- 
lákovho Slovára, ktorého ináč si všíma, znak toho, že ani Jung- 



819 

manu neuznával vola slovenským, zdržovaný najskôr i tým, že 
v žiadnom inom slovanskom jazyku čo takého sa nenachádza, a to 
nebohdaj sviedlo aj iných do tej mienky. Teda ono predsa „voľa- 
kedy volaco" s očú kape. 

t892. F. Šujanshý. 

Cipka. 

Čipka, maď. csipke, je z tých slov, o ktorých slovenskosti sa 
pochybuje. Pokúsim sa príst mu na koreň. Čipka po mojom je to 
samé, CO štipka, t. j. niečo uštipnutého, od slova štípaf, čo znamená 
dačím ostrým, na pr. klieštami, prstami stískaf. Odštipnuté, t. j. 
tým činom utrhnuté kúsky, jako i povstalé za tým na pr. na ne- 
jakej tkanine strapce alebo zúbky sú teda štipky. Dialekticky vedia 
štípat hovorí sa i ščípaf, áno v detskej najmä vrave i čípaf, čipanie, 
čiplavý atď. Príklady na to, že so složky šč (= šf) odmetá sa po- 
dakedy to počiatočné š, budte i tieto : čeklif (čegliť), čeklenie, čeklivý, 
čeklivosC, vedľa ščeklit, šteklif atď.; čkat, čukat, čikutať, čkavka, 
čukavka, čikutka, čikutavka, začknúf sa, vedľa šČkaf, šCkaf atď.; 
čúber, čúbrik, satureia, vedľa ščúber, štúbrik; napospol sa hovorí 
čmeľ, čmeľa, kedysi ščmeľ (Jungm. Slovn.), v Hor. Trenč. ešte 
i teraz ščela (poľ. pszczola), ščelár, ščelien, inde najviac čela, čelár 
atď., za včela. V Hor. Trenč. počut i toto: na ččo srco, inde na 
lačné srdce, t. j. na prázdny žalúdok; tomuto podobné pokladá 
Mikl. pod túsk- : č. na štítrovo, na ščútrovo, leerer magen, nsl. na 
tešče, p. tszczy, na czczo, núchtern, r. čivyj, tščivyj, freigebig. Pod 

štip-: b. čepkam, zupfen, nsl. vščeknoti, včeknoti, r. čknutB sja 
deficere, prijti vb uščerbi. Tam uviedol Mikl. i m. csíp, doloživ : das 
ugrisch sein soli. Nuž tak i čipka za sčipka a toto za štipka. 

Pod tým menom — čipka, pi. čipky, č. krajky, maď. csipke, 
n. Spitzen, fr. dentelles, angl. laces, rozumia sa dnes užšie-širšie 
ozdobne upletené, utkané alebo vyšívané pruhy a pásy, jakými ob- 
rubuje sa kraj príslušného rúcha na ozdobu. Obyčaj a spôsob rúcho 
strapciami, zúbkami, štipkami ozdobovať je tak dávny, jako samo 
ľudské rúcho vôbec; prvé zaiste strapce, zúbky a štipky boly tie, 
ktoré draním odevu prirodzene povstaly, čo sa časom ovšem i umele 
na okrasu prispôsobovalo. 

Nejde tu o to stopovať vývin a dejiny týchto rúchových ozdôb, 
mnohotvárnych a rozmanitých, po našský čiplqr, zúbky, krajničky, 
strapce, obrúsky, úrosky, výšivky, prietky, hájky, priamy, výložky, 
liemce, obálky a jako nie ešte menovaných, len to je čo do veci 
zvlááte pripomenúť, že tie vlastne tak rečené čipky, o jakých práve 
je reč, počali robiť ešte len v druhej polovici XVI. storočia v meste 
Annabergu dľa spôsobu, ktorý vynašla Barbora Uttmannová to- 
tižto klepľovaním (klôppeln) či prepletaním niťou navitými po- 
četnými kyjaničkami medzi sebou, odkiaľ ten priemysel rozšíril sa 
na všetky strany (Slovn. Nauč. Krajky). K nám do Uhorska dostal 
sa s nemeckými kolonisty menovite do banských osád, kde sa 



320 

i velmi skoro udomácnil. S priemyslom čipkárskym na tých stra- 
nách povzniesol sa spolu ruka v ruke i obchod s čipkovým tovarom, 
menovite boli a sú to obyvatelia viacero obcí na Hore-Hroní zvo- 
lenskom, čo sa na to dali, a odtiaľ i čipkármi sa zovii, vedúci ob* 
chod pôvodne s čipkami, ale pritom pozdejšie i s iným drobným 
tovarom po Dolnej zemi, zachádzajúci časom i za Dunaj. Pozor u 
je hodno, že, ačkolvek toto čipkárstvo od Nemcov k nám prišlo, 
neujalo sa s vecou i jej nemecké meno — Spitzen — jako to ináč 
obyčajne býva s novotným importovaným zbožím, ale len pomeno- 
vanie spôsobu, jakým sa také čipky robia, totiž že ich klepňujú, 
iste že preto sa tak stalo, že čipky jako čipky tu bývalý dávno 
známe, len že iným spôsobom, vyšívaním, druganím (stricken) hoto- 
vené, a len ten spôsob — klepíiovať ich, bol neznámy a nový. 

Ale pritom všetkom, ačkolvek čipky, jako skutočnost dokazuje, 
Slováci k Madarom, a nie títo k tamtým zaniesli, naposledy môže 
byt, že tvar čipka m. štipka, jako vyše ukázano, aj ináč možný, 
utvrdil sa na jazyku slovenskom spolu s pričinením vzájomného vlivu 
maď. výslovnosti, taký príklad podávajú i slovom pitvor, uspôsobe- 
nom vraj po maď. pitvar, ktoré opäť pošlo od pôvodného si. prí- 
tvor. Totižto ščipky zvolenskými obchodníkmi vyslovované ščipke — 
jako šatke, ruke, nohe ;= šatky, ruky, nohy) — mad. sluchu znelo 
čipke, a v tom znení — csipke sa tam aj ujalo; slovenskí zase 
ludia, používajúci v obchode s maďarskými luďmi výrazu čipka, 
čipkár, sami naň, nebadajúc pritom hrubé ani premeny, navykli, a 
potom i medzi svojimi ho udomácnili. Dvojka šf (šč) v slovách do 
maďarčiny vniklých prehlaskuje sa na č, na pr. šťava — csáva, 
štavica — csevice, šťavisko (kyslé, plané víno) — csáviszka, šf ovík — 
csávik, šťuka — csuka, a tak i štípat — csíp, shodne i vo frásach : 
prstami, kliešCami štípať — ujjal, fogával csíp ; včely, muchy, blchy, 
hady štípu — csíp a méh, a lég)^ a bolha, a kigyó ; štípe jako pa- 
prika, chren, ocot, dym (v oči) — csíp mint a paprika, torma, ecct, 
lust (a szemetj ; odstipnúť — elcsíp ; zaštipnúf, prištipnút — csip- 
peszt; zaštipnút sa — bele-, rá-csipeszkedik ; štipkat — csipked, 
csipdel ; štiplavý — csipôs ; štípanie v bruchu — hascsipés ; štipka 
(špetka, čo medzi prsty vezme) csipet, csipot. Csipke, csipkebokor — 
šíp, šípka, šípkový ker sem neprislúchajú. 

1S92. F. Šujanský. 



Bok 1892. Sošit 6. 

Slovenské Pohľady. 

Po roku 1849. 

Z pozostalých píšem Štefana M, Daxnera. 

(Pokračovanie.) 

Už som pripomenul, že odvolanie marcovej oktroirky po- 
mutílo koncepty naše do budúcnosti a že sme boli za čas bez 
orientácie. My boli sme roznietení za ideu rovnoprávnosti národnej, 
od jej uskutočnenia slubovali sme si zdarný vývin všetkých síl a 
schopností slovenského národa; jej uskutočnenie však sľubovalo sa 
v najvyšších manifestoch a proklamáciách, pravda len kým bola 
potreba na obetivost a oduševnenosť národov cieľom premoženia 
maďarského odboja. Keď raz dosiahnutý bol cieľ tento, vtedy po- 
vodilo sa zásade o rovnoprávnosti národnej tak, ako murínovi, 
vykonavšiemu službu svoju. Pri uvádzaní systému centralisačného 
bola síce ponechaná reč ľudu v bezprostrednom styku so stránkami, 
ale do úradov zavedená čím prísnejšie reč nemecká; kto neznal 
po nemecky, nemal kvalifikáciu ku štátnej, čo ak podriadenej 
službe; ešte i od notárov obcí požadovaná bola reč nemecká. Vi- 
deli sme teda zjavne, že centralisácia je identičná s germanisáciou. 
Ale Ind náš nevidel to, jemu to bolo všetko jedno, aká reč panuje 
v úradoch, lensi ho pochválili pán slúžny alebo pán kassír pri ber- 
nom úrade za poriadne splatenú daň. Jemu bol ten Maďar z dol- 
ného Gemera bližší, poneváč bol Gemerčan, než na pr. novohradský, 
zvolenský alebo liptovský Slovák. Lud náš nemal ani citu spolu- 
patričnosti národnej, nieto žeby bol mal nejakého povedomia ná- 
rodného. Na ľud teda nebolo možno basirovat žiadnu manifestáciu, 
žiadnu akciu v prospech rovnoprávnosti národnej. On, zvyknutý 
byf nástrojom v rukách mocnejšieho, hľadel len na moc, a keď 
medzi tými, čo mali v rukách moc, strhla sa hádka o jeho záujmy, 
ľud už vtedy hovorieval to známe: „nech Pán Boh pomáha tomu, 
kto lepšie chce," ale sám nevstúpil do akcie, lebo „mohlo by to 
aj zle vypadnúc, a potom dávali by človeku príčinu." 

V takýchto okolnosťach človek mimovoľne pochopil praktický 
reálny smysel poetickej výpovede Sládkovičovej: „Národ z národa 
svojho povstáva." Ale ako povstáva? Nuž, pravda, najsnadnejšie 
bojom za svoje milé ja a čo s tým ja úzko je spojené. Kde boj 
taicý je nemožný, tam len vyučovaním, rozmnožovaním ľudí, po- 

21 



822 

vedomých svojho ľudského i národného práva, rozmnožovaním in- 
telligencie, tedy mravnej sily národnej, je možno niečo docieliť, a 
prostriedok k tomu vedúci — je škola! 

Ministrom osvety bol vtedy od júla 1849 gr. Lev Thun. Muž 
dla svojho individuálneho presvedčenia Slovanstvu rakúskemu prajný, 
čo dokázal dielami svojimi „Uber die bôhmische Literatúr. Prag, 
1842** a „ťJber die Stellung der Slovaken in Ungarn. Prag, 1843". 
Prvý jeho prihlás o školstve vôbec (vydaný obežníkom bar. Ge- 
ringera 6. nov. 1849. Vidz Manifeste u. Proklamationen, str. 212) 
vystavuje zásadu a) dozorstva štátneho nad všetkými školami a 
vzdelávacími ústavmi, b) podporu štátnu pre neštátne školy, jestliže 
ich udi*žovatelía nie sú v stave tak zariadiť patričnú školu, ako 
zákon požaduje, c) ohľadom naukosdelnej reči školy tak majú byf 
usporiadané, aby vyučovanie dialo sa v materinskej reči žiactva; 
tam, kde je obyvateľstvo viacrečové, i dve reči môžu byt nauko- 
sdeľnými (§ 8.); natískanie reči musí byť odstránené zo všetkých 
vzdelávacích ústavov ; d) dozor nad školami vykonávajú štátni škôl- 
dozorcovia. Roku 1852 vydaný patent školský osnovaný bol na 
týchto istých zásadách, menovite dovoľoval cirkvám, obciam, mrav- 
ným korporáciám a jednotlivcom zakladať školy, určovať reč nauko- 
sdeľnú, voliť professorov a direktorov. 

V ten čas štátnym škôldozorcom v košickom dištrikte bol 
Pavel Tomašik, vlastný brat Sama Tomášika, predtým professor na 
ev. lyceume v Levoči, muž za vec slovenskú úprimne zaujatý, ste- 
lesnená slovenská dobrota, skromnosť, pilnosť a svedomitosť. 

Tieto prajné okolnosti bolo treba využitkovat v prospech veci 
našej, tým viac, lebo v malohontskom a gemerskom senioráte vzniklé 
hádky o tom: aby aj slovenská reč uvedená bola za reč nauko- 
sdeľnú na gymnásiach našich, nesľubovaly prajného výsledku. Vy- 
hotovil som teda prosbu k ministerstvu kultu v tom smysle, aby 
na štátne útrovy založená bola v Tisovci nižšia gymnasiálna škola 
pre okolitý čisto slovenský vidiek. Prosbu podplsaly všetky malo- 
hontské obce, počitujúce vyše 30.000 obyvateľov. Ale prosba ostala 
bezvýslednou, ako dozvedel som sa pozdejšie, z tej príčiny, poneváč 
vzrastajúce peňažné nesnádze nedovoľovaly štátu taký výdavok. 
Záležitosť neprišla ani na meritorné pokonávanie, ačpráve Tisovec 
v prosbe osobitne podanej osvedčil sa, že veľký mestský hostinec 
na námestí zdarma prepustí pre ciele školské. 

Poučený touto zkúsenosťou, obrátil som sa k svojim priateľom 
veľko- revúckym, Matejovi Nandrássymu a Martinovi Štefančokovi. 
Cieľ rozhovorov našich záležal v tom : že ked v okolnosťach týchto 
nemožno vykonať osobitnú Homo-Gemerskú stolicu, so sídelným 
mestom V. Revúcou, aby mesto obeť, ktorú chcelo doniesť darovaním 
mestského domu na dom stoličný, prenieslo teraz na založenie 
reálky so štyrmi professormi, od mesta platenými, z ktorých jeden 
bol by spolu i direktorom reálky. Poznamenať treba, že pôvodne 
banské mesto Veľká Revúca bolo nielen vlastníkom výnosného re- 
gálu, lesov a pozemkov v chotáre svojom, ale malo ešte aj iný 
značnejší prameň dôchodkov, takzvanú handelskú Jcassu. Bohatá 



8Ž8 

Železná ruda na blízkom Železníku dala za starodávna pôvod ban- 
skému a železiarskemu priemyslu na doline muránskej. Z primi- 
tívnych slovenských pecí*) povstávaly maše a samokovy (hámre) a 
tieto spojily sa pozdejšie v akciovú, Úniou nazvanú železiarsku 
spoločnosť. Tejto spoločnosti prevažnú čiastku tvorili mešťania 
velko-revúcki a mesto Velká Revúca, ktoré postupom času od 
slabších mešfanov svojich poodkupovalo ich čiastky. Ale i na doline 
rimavskej v čas velkej revolúcie vysťahovavší sa Francúzi založili 
podobnú železiai*sku spoločnosť, známu pod menom Koalície. Spo- 
ločnosti konkurrovaly jedna s dnihou, to ich doviedlo k tomu, že 
potom spojily sa v jednu, pod menom Itimavsko-Mui*áňska železiarska 
spoločnosť. V tejto spojenej a z 500 účastín záležajúcej spoločnosti 
malo mesto Velká Revúca 75 účastín, na ktoré dostávalo od 15 
do 30.000 zl. ročnej dividendy. Toto bola tá handelshá, osobitným 
kassírom administrovaná kassa, z nej zaokrývaly, vlastne odkupovaly 
sa obecné, na mešťanov pripadajúce ťarchy, na pr. obecné práce. 
Často platila sa z kassy tej i daň krajinská za mestanov, kdežto 
ostatné, nemeštianske obyvateľstvo vytvorené bolo z tých dobrodení. 
Z povahy kassy handelskej vytekalo, že bolo potrebne utvoriť medzi 
meštianstvom stránku, žiadajúcu založiť reálku na útrovy mesta, 
poťažne i kassy handelskej. Stalo sa tak. Na základe školského 
patentu vypracovaný návrh o sriadení reálky prijatý bol najskôr 
vo výbore mesta, potom v shromaždení meštianskom, a išiel cestou 
stoličnej vrchnosti hore ku oddielu námestnej rady košickej na 
potvrdenie. 

Na čele vrchnosti stoličnej stál v ten čas Jozef Koreska, raešían 
a r. 1848/9 mešťanosta skalický, potom c. kr. komisár v Trenčíne, 
muž a úradník výtečný, majúci však pre snahy naše tú nedobrú 
vlastnosť, že bol velmi dostupný istej neprajnej nám stránke. 
V Košiciach, pri námestnej rade, o veci napred uvedomený náš 
Pavel Tomašik, ako školský radca, všetko možné podujal, ba pre- 
pracoval i návrh sriadenia reálky, len aby mohol docieliť potvrdenie 
jeho. Nuž docielil to, ale len s tým dodatkom, „aby právo meno- 
vania direktora patrilo biskupovi rožňavskému." Prirodzená vec, že 
Revúčauia na tom nepristali, ale žiadali v novej repräsentácii, aby 
zákon školský, ktorý právo menovania a volby direktora dáva za- 
kladatelovi, bol zachovaný. Už neznám, kto potreboval vystatovať 
sa svojou lojalitou, — dosť na tom, že niekto upozornil námestnú 
radu, že ja som vlastne intellektuálnym pôvodcom uzavretí a reprä- 
sentácii velko-revúckych. Následkom toho stalo sa, že ma neoča- 
kávane preložili, v „záujme služby** „zureinstweiligen Dienstleistung", 
ku staatsanwaltstvu do Košíc, kde nmoho reštancií bolo nakopené. 
Týmto spôsobom pretrhlo sa osobné spojenie medzi mnou a mojimi 
revúckymi priateľmi, čo iste neslúžilo veci ku prospechu. 



') Slovenské pece boly obyčajné, pod holým nebom ustrojené pece, v kto- 
rých tubým ohňom vytápali rudu a dostávali hneď kt^né železo, ale mnoho 
železa ostávalo v troske. Teraz na doline muránskej trosku túto zpod čiernej, 
trávou porastlej prsti vykopávajú a do masí odvážajú, kde ešte vždy dáva 
priemerne 40 percentov liatiny (suroviny). 

21* 



824 

Na repräsentáciu revúcku oddiel námestnej rady košickej upustil 
síce od prvého uzavretia svojho, ale vystavil podmienku, aby právo 
menovania direktora náležalo košickému oddeleniu námestnej rady. 
No i túto kondíciu a s ňou celú vec Revúca odložila ad acta. 
Príčinou toho boly medzi časom vzniklé svetové udalosti, ktoré 
v následkoch svojich rušiacim spôsobom zasiahly i do takých mali- 
čkostí, ako boly námahy naše. 

Udalosťou touto bola východná vojna Ruska s Tureckom. 
Rusi už v júli 1853 obsadili Multansko a Valachiu. Diplomacia 
ruská počitovala na spojenstvo Austrie, ktorá v ten čas pre Čiernu 
Horu a Sutorinu bola v napnutom pomere s Turkami. Cár Nikolaj 
navštívil mladého panovníka nášho v Olomúci počiatkom októbra 
1853. Illustrované časopisy vyobrazily výjav, keď starý a hrdý cár 
Nikolaj na čele svojím menom zvaného husárskeho pluku v skoku 
defiluje a poctu vzdáva pred panovníkom naším. No všetko po- 
korenie sa a námahy Gorčakova neviedly ďalej, len ta, že Rakúsko 
vyslovilo predbežne neutralitu svoju vo vojne medzi krížom a pol- 
mesiacom. Ale už 9. apríla 1854 proti slubu svojmu podpísalo vo 
Viedni konferenčný protokoll s Francúzskom, Anglickom a Pruskom, 
že budú chránič integritu Turecka a donútia Rusko k zanechaniu 
podunajských kniežatství. Výpoveď kniežaťa Felixa Schwarzenberga 
(umrel 5. apríla 1852), rakúskeho ministra zahraničných diel : „Ich 
werde die Welt durch meiuen Undank in Erstaunen setzen," re- 
alisoval jeho nástupcu gr. Buol-Schauenstein. Už 3. júna 1854 
Rakúsko vyzvalo Rusov, aby zanechali kniežatstvá. Rusi 26. júna 
odstúpili od dobýjania Silistrie, už blízkej k pádu. Gr. Goronini, 
hlavný velitel vojsk rakúskych, 21. aug. so 100.000 chlapmi obsadil 
Valachiu. Ale okkupácia išla do groša, a peňazí nebolo; úveru 
tiež nie, lebo štátny dlh Rakúska, ktorý v polovici r. 1848 obnášal 
831 millionov, koncom r. 18r)3 už prevyšoval 2000 millionov. 
Ministerstvo teda a ríšska rada rozhodli sa vyzdvihnúť 500 millio- 
novú dobrovolnú pôžičku od svojich vlastných občanov. Predstatovia 
stolíc boli uvedomení, kolko asi z toho na ich stolicu pripadá, a 
že čím kto väčšiu dobrovolnú pôžičku nasbiera, tým zaslúžilejším 
bude pred vysokou vládou. Náš predstata Koreska musel sa tedy 
náležité obracať s celým apparátom podriadených úradníkov. Nám 
štátnym úradníkom brevi manu stiahli plat v rátach 2-mesačných. 
Jednotlivci, ktorí chceli slut lojálnymi, museli tiež otvoriť vrecká, 
najviac trpely však obce, najmä zámožnejšie. Tak i Velká Revúca 
musela složiť 40.000 zl., tedy asi ten kapitál, ktorý určený bol 
na zabezpečenie platu štyroch professorov zamýšľanej reálky. Na 
summu tú dostala štátne obligácie, ktoré však bez vrchnostenského 
dovolenia nesmela predať. Kurs týchto obligácií na burse menil sa 
dla obstojatelství časových medzi 60 a 75%. 

Po tejto afFére našli sa v Revúci múdri páni, ktorí hovorili: 
„Hľa, keby sme sa neboli vystatovali so zakladaním reálky, mohli 
sme lacnejšie obísť pri dobrovoľnej pôžičke." Na takéto zlomyseľné 
rozumovanie najlepšie bolo mlčať. Kto má smolu, nech nedišputuje. 

Dosť nadišputovalo a nakríčalo sa po konventoch seniorálnych, 



326 

najmä potom, keď po vyzdvížení stavu obloženia vládni komisári 
prestali chodit na tieto konventy. Dišputovalo sa o tom : či a akým 
spôsobom má byC zavedená i slovenská reč za naukosdelnú na auto- 
nómnych gymnásiach našich. Návrhov bolo quantum satis, jedni 
chceli školy viacrečové, iní zase, aby jedno alebo druhé gymnásium 
sriadilo sa s naukosdeľnou rečou slovenskou. Jedni odvolávali sa 
na nariadenie ministra osvety gr. Thuna, iní — a síce prísni autono- 
niisti — zavrhovali ho a tvrdili, že nariadenie to nevzťahuje sa na 
naše cirkevné ústavy. Mladäl farári neznali sa ustáliC ua nejakom 
programme, starší zas chceli mat pokoj a všetko nešťastie pripiso- 
vali tomu, že spustili sme sa reči latinskej, ktorá spojovala nás 
všetkých. Pritom, ked počítali sme svoje sily, ukázalo sa, že ná- 
rodná slovenská strana len v malohontskom senioráte, i to len pri 
istom nátlaku, má numerickú prevahu, kdežto už v gemerskom 
senioráte bola v menšine. A konečne, čože vykonajú na dištriktuál- 
nom konvente tieto dva senioráty oproti ostatným protivným šiestim ? 
Radikálnejšie prostriedky, ako na pr. mnou narádzané utvorenie 
osobitnej superintendencie z cirkví slovenských (ako bolo pred 
dobšinskou konvenciou), nenašly súhlasu. Ani to neľúbilo sa, aby 
sme so strany cirkví odopreli dištriktuálnu školskú dan, kým strany 
naukosdelnej reči nevyhovie sa žiadosťam našim. Cirkev tisovská 
i doniesla také uzavretie, ale nenašla nasledovníka. Tomašik, štátny 
škôldozorca, mal úradnú povinnosť uvádzať nemeckú reč za nauko- 
sdelnú, a keď popri tom odporúčal i slovenčinu, nuž obmedzovalo 
sa to najviac na prednášky mluvnice slovenskej. Celé hnutie na 
poli cirkevnom záležalo „z mnoho rečí — málo činov". 

Ostatne interpellácie na seniorálnych a dištriktuálnych kon- 
ventoch za naukosdelnú reč slovenskú opakovaly sa vždy až po 
rok 1860, a boly vždy zavrhované so strany protivníkov s tou od- 
poveďou: „Založte si také školy, keď sú vám treba, a dajte nám 
pokoj." - . 

Pri definitívnej organisácii súdov roku 1854 rekurroval som 
o staatsanwaltstvo v Gemersko-Malohontskej stolici, kde poznal som 
ludí i všetky pomery a mal som ako-tak pripravené pole k účinko- 
vaniu národnému. No práve to nezdalo sa mojim predstaveným, a 
oni, proti žiadosti mojej, zase len „im Interesse des Dienstes", 
vymenovali ma za staatsanwalta do Sátoralja-Ujbelyu v Zemplínskej 
stolici, údajne preto, že posíciu tú považovali v celom dištrikte ko- 
šickom za najdôležitejšiu. 

Nuž pravda je, v stolici tej narodil sa Kossuth. ^) Tam, v Sáros- 

') Otec Ludvika Kossutha bol rodom z Koéát v Tarci a slúžil v xnonok- 
skom panstve grófov Andrássych ako úradník; tam narodil sa ma i syn Ladvik. 
Ludvik Kossuth skrze sestru svoju, vydanú za Jozefom Ruttkaym, bol v dra- 
hom stupni v švagrovstve s našim superintendentom Pavlom JozeíTym. Jozefi^čka 
(moja krstná matka) roku 1846, keď som bol jurátom v Pesti, vracj^úc sa 
z Aboňu, kde bola na návšteve u svojho bratanca Jozefa Ruttkaya, išla cez 
Pest a chcela navátívit matka Kossuthovu; ja som ja doprevadil k nej. Panie 
shováraly sa po slovensky. Matka Kossuthova, v ten čas obstarná, ale ešte 
vždy pekná pani, posledný raz videla syna svojho v Pesti, keď ako gubernátor 
krajiny ustupoval smerom ku Segedinu pred približcgúcim sa Haynauom. 



Pataku, skončil juridický kurs a ako advokát započal svoju politickú 
karriéru. Zo Zemplína bol vyslaný ako ablegatus absentium na snem 
prešporský, kde započal vydávať v 100 exemplároch svoj písaný 
denník snemový, ktorý vyvolal také velké hnutie opposicionálné 
v krajine; v Zemplíne vyvodil jeho duch; tam ostali po nom jeho 
súdruhovia a učedlníci. Okrem toho mal Zemplín i bohatú historickú 
minulost. V stolici tej najživšie zachovalý sa tradície a pamiatky 
doby Rákócovskej. Ich rodinné sídla v Sáros-Pataku, v Borši, Strop- 
kove, v Erdôbényi, ich početné listiny, opatrené podpisom „dátum 
Sztropko — sub centum tiliis", ešte vždy hovoria k žijúcim o dobe 
dávno zašlej. Čo týka sa ducha opposicionálneho, v tom vynikal 
Zemplín nad iné župy tak dobre za časov Jozefa n., ako i za pano- 
vania Františka L, a Kossuth bol len akoby kontinuatívnym vý- 
razom toho ducha, keď roku 1832 išiel na snem prešporský. Nuž 
zvedavý som bol poznať mužov zo školy Kossuthovej, a mal som 
k tomu za dva i pol roka dosť príležitosti. Čo chce medzi nimi 
šéf úradu obávaného a nenávideného? spytovali sa medzi sebou, a 
boli chladní, zdvorilí, nedôverní. Ale keď mnohým kompromittova- 
ným z r. 1848/9 pomohol som k advokácii, od ktorej boli odmrštení, 
iným zase k úradu a chlebu; keď dozvedeli sa o dobrovoľníctve 
mojom, keď videli, že aj osamotnelý medzi nimi držím sa pevne 
národného presvedčenia svojho, keď v rozhovoroch poznali, že slo- 
venské národné smýšianie moje má základ nezištný, prirodzený, 
mravný a tým samým nezvratný: vtedy stal som sa im človekom 
nepoňatným. Nevideli dotial ešte intelligentného, národne smýšla- 
júceho Slováka a — nazvali ma Hurbanom. Predmetom ich ne- 
návisti — následkom národnej ich intolerantnosti — bolo síce všetko, 
čo nie je maďarské, hlavne však bolo ním nemectvo a systém ceutrali- 
sačný, poneváč oboje týkalo sa nielen ich duchovných, ale i hmot- 
ných záujmov, oboje pozbavilo ich moci, ktorú predtým neobmedzene 
vykonávali, a výhod, ktoré s vykonávaním onej moci spojené boly. 
Oni slepo nenávideli i najlepšie inštitúcie, ako na pr. civilný kódex, 
len preto, že to pochodilo od Nemcov. O nich platilo to francúzske : 
garda umre, no nepoddá sa. Pravda, že platilo ono len o niekolkých 
vynikajúcich jednotlivcoch, veliká väčšina, v ktorej zmizli tí jedno- 
tlivci, bola vždy hotová „paktovať s mocou a nejsť čelom do múru*. 
Ale objektívny pozorovatel mohol poznať už vtedy, že v rozhodnej 
dobe tá massa nestrhne so sebou tých niekoľkých, lež naopak že 
tí niekoľkí zachvátia noiassu. Je to zákon prirodzený, že duch im- 
ponuje massám, a to i vtedy, keď víchrom slepej náruživosti na- 
pred hnaný bez kormidla rozumu rúti sa do vlastnej záhuby. 

Od r. 1850 až po r. 1860 mal som príležitosť okrem Gemera 
bližšie poznať stolice Abaujskú, Zemplínsku a Saboičskú; všade 
našiel som v živle maďarskom, a síce v intelligentných aristokra- 
tických, ba i v stredných meštianskych vrstvách, tú istú intolerant- 
nosť a pýchu národnú, s ktorou spriateliť sa nemožno. Ba i v samom 
lude maďarskom, ktoiý veru nemá príčiny k hrdosti národnej, na- 
šiel som niečo osobitného, iný živel národný odstrkujúceho. Málo 
nájdete medzi Indom maďarským jednotlivcov, ktorí by okrom reči 



527 

svojej znali aj inú reč. Maďar je na to priindolentný, a keď i zná 
reč inú, nehonosí sa tým, nezakladá si na tom. Z detinstva svojho 
pamätám, že môj otec mával kočišov Maďarov; jeden z nich za 15 
rokov slúžil v Tisovci a len biedne naučil sa slovensky hovorif, 
kdežto už jeho deti nevedely maďarsky a posmievaly sa otcovi 

svojmu, chybne slovensky hovoriacemu. Veď najdú sa i u nás 

ľudia intolerantní, ale tí tvoria výnimku v humánnej spoločnosti 
našej. V maďarstve je to naopak: v národnom ohlade humánny 
jednotlivec je výnimkou v intolerantnej ich spoločnosti. Len dvoch 
čfrych Maďarov našiel som, ktorí v národnom ohlade uznávali a 
zachovávali pravidlo : ako chcete, aby vám iní činili, tak i vy čiňte 
im. Obidvaja boli mi kmotrovia. 

Nás slovenský ústupčivý, mäkký, šetrný človek musí v spoloč- 
nosti tej zahynúť, on bude tam predmetom útokov, posmechu a 
iných nešetrností, a to tým viac, čím viac bude ustupovat. Pri- 
rodzený boj ten má niečo elementárneho v sebe. Ustupuj, a budeš 
znivočený bez milosti; nedaj sa, a ustúpia oni pred tebou. Vše- 
obecne myslí sa, že Maďar je rodeným najvýtečnejším husárom, no 
planým infanteristom. A to je vskutku tak. Úloha a charakteristika 
husára je prenasledovať slabšieho, bit utekajúceho ; kadenáhle však 
ten utekajúci zastane si pevne k obrane svojej a nedá sa, hneď je 
po úlohe husárovej. Tak som to zkúsil za mnohé roky v spoločnosti 
maďarskej. Ale i ten, kto pevne stojí, nech si dá pozor na svoje 
slabé sU'ánky, aby nebol zaobídený a vykorístený. 

Sasinek dokazuje historicky, že terajší Maďari sú vlastne po- 
tomci tých istých Eumánov, ktorí počnúc od sv. Ladislava v men- 
ších hordách osadzovali sa vo vlasti našej, pod Belom IV. však, 
málo pred vpádom tatárskym, vo veľkých massách, pod siedmimi 
vodcami prišli sem a boli od kráľa vďačne prijatí a tu osadení. 
O Rumanoch týchto historici zachovali nám svedectvo, že boli ná- 
ročití, osobliví, nesnášanliví, že si osobovali viac práva, než domáci ; 
tisli sa do dvora kráľovského, a zaujali tam, vytisnutím starých do- 
mácich dvoranov, predné miesta. To zavdalo príčinu k tomu, že 
ich domáci nenávideli, a keď prišla vesf o blížiacich sa Tatároch, 
že považovali ich za predvoj tatársky a oborili sa na nich. Tu 
Kumáni spojili sa s Tatármi a pomáhali im plienit krajinu našu. 
Po odchode Tatárov Kumáni ostali tu, pozaujímali spustošené a 
obyvateľstva zbavené úrodné kraje stredného Uhorska, a poneváč 
kráľ Bela synovi svojmu Štefanovi bol dal Kumánku za ženu, jej 
vlivom tým snadnejšie opanovali dvor kráľovský a stali sa pánmi 
v krajine, najmä pod synom Štefanovým, Ladislavom Kumánskym, 
ktorý už chcel prestúpiť i na ich vieru (mohamedánsku), a zane- 
dbávajúc vlastnú ženu, obcoval so súložniciami kumánskymi. Až 
potom, príchodom nuncia pápežského a snemom domorodcov pri- 
nútený, odstránil bol Kumánky s dvora svojho. Z toho však po- 
vstala vzbura medzi Kumánmi, ktorú kráľ na čele domorodcov po- 
tlačil síce, no tým odcudzil si Kumánov, a keď onedlho miešaná 
jeho krv strhla ho do predošlého bujného života, pomstychtiví Ku- 



máni Árboc, Turtul a Kemenche použili vhodnú príležitosť a za- 
vraždili ho, harujúceho uprostred nevestiek kumánskych. 

Nech sa Túbi komukolvek, kto pozná bližšie spoločnosť maďar- 
skú, porovnať jej charakter s charakterom niekdajších Kuinánov, a 
objavia sa mu príbuzné črty. Kresťanstvo a prúd všeobecnej vzdela- 
nosti sbrúsily síce na pôvodine mnohé krajnosti, ale patrno pritom 
všetkom, že náturám si furca expellas tamen usque recurret. Tá 
istá vypínavosf, osoblivosť a pýcha, tá istá vládybažnosť a náchyl- 
nosť k týraniu slabšieho, tá istá iutolerantnosf a nenávidenie všetkého, 
čo je inorodé, charakterísuje i teraz spoločnosť maďarskú, ako nám 
to historici o Kumánoch poznačili. 

Pri týchto prevažujúcich vlastnosťach nasledovalo prirodzeným 
spôsobom s jednej strany to, že maďarstvo ostalo v svojej pôvod- 
nosti a neamalgamisovalo sa so žiadnym iným národným živlom a 
že vôbec amalgamisácia rôznych národov v jeden národ, ako to 
stalo sa v Itálii, Francii, Anglicku, Španielsku, u nás nebola možná. 
S druhej strany z tých istých vlastností vytekalo i to, že maďarstvo 
bona fide skonfiškovalo celkom pre seba históriu Uhorska, ako by 
tu ani nebolo bývalo iných spoludejstvujúcich národov, že ono ani 
nemá výrazu v svojej reči pre pochop Úhor, Hungarus, Hungaria, 
Maďarovi je to všetko len magyar^ Maggarország, a kto v Magyar- 
országu býva, to všetko maďarský chlieb jie a je Maďarom. Z tých 
istých vlastností pochodí aj ich programm: „Kárpátoktól Adriáig*', 
magyar állameszme, magyar kultúra a ich terajší centralisačný sy- 
stém maďarisácie, v ktorom niet, ani nemôže byť miesta pre svo- 
bodný vývin nemaďarských národných živlov, lebo ich intolerant- 
nosť nestrpí sebarovného. 

Genersich v svojom Obelisk des XIX. Jahrhundertcs charakterí- 
suje Maďarov klassickou výpoveďou: „jugi impatiens, — libertatis 
incapax", a má v tom úplnú pravdu. Menovite poslednú čiastku 
výpovede živo cítime všetci, ktorí nie sme Maďari. Či premení sa 
tento charakter maďarstva hromadným vlivom odrodilcov? Viere 
podobná vec, že zmení sa, ale nezošlachtí sa, lebo chabosť, íahko- 
myselnosť, materiálny egoismus, lesť, zrada, zadávanie princípov 
mravných a iné etické pramene odrodilstva môžu len zdemoralisovat, 
nie však zošlachťovať človeka, spoločnosť, národ. 

Za času služby mojej v Zemplíne, do jari 1857, zraky obecen- 
stva obrátené boly k Sevastopolu a potom k vyjednávaniam paríž- 
skym. Rusko vojnou tou ničoho neztratilo na existimácii svojej; 
celý izlam s najväčším napnutím svojich síl a pritom prvé mocnosti 
sveta stály proti nemu, a predsa ztrata Ruska na peniazoch i muž- 
stve bola značne menšia, než ztrata nepriatelov jeho. 

Medzitým nastal i v Uhorsku obrat v držaní sa vlády nemeckej 
naproti kompromittovaným z r. 1848/9. Značnejších obvinených a 
emigrantov posúdily vojenské súdy, — honvédov, ktorí boli súci 
k službe vojenskej, assentovali do vojska. Po vyzdvihnutí stavu 
obleženia nasledovala pre politické previnenie všeobecná amnestia 
pri konci r. 1852; ale ešte i potom až po r. 1855 jestvovaly prísne 
civilné politické nariadenia ohľadom tých, ktorí či v stoličných 



shromaždeniach či ako úradníci revolucionárnej vlády, alebo ako 
vyslanci na sneme peštiapskom, alebo práve so zbraňou v rukách 
mali účast na revolúcii. Účastník ^ký nemohol byf ani advokátom, 
tým menej verejným úradníkom. Udavačstvo bolo v kvete, a staats- 
anwaltstvu náležala tá — aspoň pre mňa velmi nemilá — povinnosť 
ex oífo presviedčaf základnost alebo bezzákladnosC všelijakých delacií. 
Ale už počiatkom r. 1855 vláda obmedzila známku illojálnosti len 
na tých, ktorí ako dôstojníci slúžili pri honvédstve alebo na poli 
politickom vyznačili sa revolucionárnou činnosťou; pozdejšie pre- 
staly aj tieto známky a amnestia z r. 1852 dosiahla úplnej platnosti. 
Už r. 1856 mnohí z nekdajších kompromittovaných prišli nielen 
k advokácii, ale i do štátnej služby. Vláda sama sotrela rozdiel 
medzi lojálnymi a illojálnymi. 

No stav tento nemal času pôsobiť na mysle ľudské, lebo hned 
po východnej vojne množily sa na politickom obzore znaky, že 
pokoj europejský nepotrvá dlho. Bárs jako spierala sa Austria pri- 
pustiť Sardínsko ku konferenciám parížskym, predsa Sardínsko bolo 
pripustené a minister Cavour, priatel revolucionára Mazziniho a 
uskutočňovatel jeho myšlienok, sedel pri uzavieraní parížskeho 
mieru pri jednom stole so zástupcami velmocí europejských, žalujúc 
na Rakúsko pre okkupáciu kniežatství italianských a cirkevného štátu, 
pre ukrutné, s konfiškáciami majetkov spojené potlačovanie národ- 
ného ducha a národných snáh italianských, ktoré snahy — mimo- 
chodom rečeno — už vtedy malý za programm „Itália fara da se." 
Už v marci 1857 pretrhnuté bolo diplomatické spojenie medzi 
Rakúskom a Sardíniou a v rokoch 1857/1858 rozvadily sa obe 
vlády tak, že na smierenie bez vojny nebolo možno mysleC. Z tých 
časov pochodiace diplomatické nóty a žaloby Cavoura sú unicum 
klassických prác, v ktorých tento minister na základe štátotvornej 
idei národnej a na základe národných záujmov italianských pod- 
vracia a poráža historickým právom a medzinárodnými záväzky 
bránené nároky Rakúska na zeme italské. Práce tie s velikým 
chvatom čítané boly v Uhorsku, v nich videla aristokracia maďar- 
ská obranu práv svojich národných i politických proti centralismu 
nemeckému ; už vtedy pošuškávalo sa, že Kossuth v Turíne pracuje 
s Cavourom a robí prípravy k utvoveniu légie maďarskej proti Ra- 
kúsku, v ktorom diele pomáhajú mu Klapka a Pulszky. Chýry tieto 
elektrisovaly aristokraciu maďarskú a vzbudily vo verejnej mienke 
nádeju na vydobytie národnej i politickej neodvislosti Uhorska od 
vlády nemeckej; všade bolo pozorovať i*adostné hnutie myslí a 
škodoradosť nad neprajnými pre Rakúsko konštelláciami politickými. 

Konštellácie tie ukazovaly na úplné osihotenie Rakúska. Rusko 
pripisovalo zrade austr^skej svoj nezdar vo východnej vojne, Prusko 
videlo v Austrii svojho soka v Nemecku a tešilo sa uesnádzam 
jeho, Anglia zjavne podporovala snahy Itálie po sjednotení národa. 
Medzi Napoleonom III. a Austriou bol vznikol spor o sjednotenie 
Multanska a Yalachie pod jedným kniežaťom (Alexandrom Couzom), 
čomu Austria a Turecko odporovaly. Okrem toho Napoleon zo 



5ŠÓ 

Strachu pred novými bombami Orsiuiho*) pridal sa ku Cavourovi 
a napomáhal jeho diplomatickú akciu, namerenú proti Rakúsku. 

Ako už pripomenuto, mna v ten čas, t. j. z jari 1857, pre- 
ložili do Veľkého Eállóva v Sabolčskej stolici za radcu tamejšieho 
stoličného súdu a spolu i šéfa súdu okresného. Poueváč som 'bol 
jediným znalcom medzi mojimi kollegami v záležitos(ach urbariál- 
nych, a regulácie urbariálne dialy sa práve vtedy, ja bol som hľa- 
daným sudcom a viac kompossessorátov sabolčských vyvolilo ma 
za sudcu kompromissionálneho vo svojich zastaralých processoch 
proporcionálnych, ktorých konečné vybavenie bolo podmienkou re- 
gulácie a kommassácie majetkov. 'Tfmto činom stalo sa, že som 
bol v bližšom styku a tamejšou aristokraciou, nežli kollegovia moji, 
a možno, že i demokratické a čestné smýšľanie moje dopomáhalo 
mi k tomu, že mal som príležitosf bezprostredne obznámit sa s túž- 
bami, nádejami a politickými náhľadmi tamojších aristokratických 
kruhov. ^) 

^) Ludv. Napoleon ešte pred r. 1848, keď jako vyhnanec zdržoval sa vo 
Švajčiarska, stal sa člonom spolku Giovine Itália, založeného revolucionárom 
Mazzinim ciefom osvobodenia Itálie od cudzieho jarma a utvorenia jednotného 
italského štátu. Členovia spolku tohoto boli prísahou zaviazaní pracuvat na 
uskutočnení programmu. Mladá Itália v svojom záujme pomáhala Napoleonovi 
pri volbe na predsedníctvo republiky francúzskej. Službu túto odplatil Na- 
poleon tak, že v júni 1849 vyhnal Mazziniho, správcu republiky rímskej, 
z Ríma, republiku znivočil a pápeža Pia IX. z Gaéty doviedol nazpät do Ríma, 
vojskom francúzskym obsadeného. Skutok tento vyhlásený bol za zradu na 
Giovin^. Itálii. Po výčine 2. dec. 1851, keď Napoleon stal sa cisárom, písal 
mu Mazzini z Anglicka medziiným túto hrozbu: „Mužovia práva a svobody 
premohli inkvisíciu i prvé cisárstvo: majte na pamäti, pane, že i vy budete 
premožení!^ — Keď r. 1867 minister Gavour vystúpil na poli diplomatickom 
B národnými ašpiráciami Itálie, vtedy gróf Felice Orsini, člen jednej z pred- 
nejších rodín italianských a člen mladej Itálie, odhodlal sa zavražd.f Na()o- 
leona. Attentát previedol 14. jan. 1858 hodením treskavej bomby pod kočiar 
Napoleona do opery idúceho. No nedosiahol cieľa. Orsini bol lapený a od- 
súdený na smrf guillotinou. Z väzenia pisal Napoleonovi list, ktorého obsah 
však nevnikol do verejnosti; v čas popravy, pred guillotinou, obrátený tvárou 
k Louvru, silným hlasom preriekol slová: „Nemysli, že zachrániš sa krvou 
mojou! Tak, ako ja, ešte tisíc iných mladíkov Itálie prisahalo ti smrf pre 
zradu tvoju na Itálii.^ Po odprave Orsiniho Napoleon nielen že na diploma- 
tickom poli podporoval snah^ Cavourove, ale o rok pozdejsie odhodlal sa 
i k vojne proti Austrii za Unitu Itáliu. 

') Samý prvý bol kompossessorát v Eôre, ktorý vyvolil ma za svojho 
kompromissionálneho sudcu v urbariálnej a proporcionálnej otázke. Y pro- 
porcionálnej pravote bolo interessované i susedné panstvo vajanské, náležajúce 
grófskej a barónskej rodine Yayovcov. Barón Alois Yay chcel da( ocenit svojn 
čiastku v panstve, lebo potreboval zdvihnúť pôžičku od Hypotekárnej banky. 
Bol v tej veci u mňa, aby posúril sudcovské cenitelské práce. 

Po rozhovore o úradnej záležitosti poznamenal bar. Yay, že „meno moje 
pozná," lebo že „Daxnerovci sú známa zemianska rodina v Gemeri — jeden 
z nich bol v poslednom čase štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote, — ko- 
vuria o ňom, že je ináče hodný človek, ale veliký pansláv." — „Mám čest 
predstaviť sa ako ten istý-, ja som bol štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote," 
odpovedal som, chcejúc takým činom zamedzit ďalšie chvály. — „A, teší ma, 
že nenadáte našiel som svojho zemka v Sabolči," hovoril Yay, a podávajúc mi 
niku 80 sarkastickým úsmevom na tvári, spýtal sa ma, akoby dôverne: „No, 
a kedyže už budeme mať to slovenské kráŕovstvo?" — „Yeru nie som v stave 
určite udať čas ten; ale to verím, že vás vec tá velmi zblízka sa dotýka." — 



Jednu z prvých prípravných prác urbariálnych mal som v blízkej 
ku y. Eállóvu obci, Bire, majetku terajšieho bosenského ministra 
Benjamína Kállayho. Obec, obývaná pomaďarčenými Rumunmi, 
patrila ako fília k pravoslávnej cirkvi velko-kállóvskej, kňaz tejto 
cirkve, starý Karcub, bol tam interessovaný, a keď sme po prvý 
raz ta išli, upozornil ma, že mladý zemský pán tej obce hovorí 
i po rusky. Zadivený nad tým, pýtal som sa starého Karcuba, akú 
príčinu má ten zvláštny zjav? Odpovedal mi, že otec Beujaminov, 
Ignác Kállay, jeden z prvých dynastov stolice, bol rozhodným ne- 
priateľom snáh Kossuthových, a síce v takej miere, že keď videl 
víťaziť snahy tieto, keď videl pád rodnej aristokracie v Uhorsku, 
zauášal sa myšlienkou vysťahovať sa do Ruska ; no ochorel a umrel 
pred časom. Ale na smrteľnej posteli naložil svojej manželke, aby 
po jeho smrti speňažila všetok nepohnutelný majetok a so synom 
vysťahovala sa do Ruska, lebo, dľa jeho mienky, Rusko je jedinou 
krajinou v Európe, kde staré tradície požívajú úctu, kde rodná 
aristoki*acia má ešte budúcnosti. Prvým učiteľom mladého Benja- 
mína v reči ruskej bol starý Karcub, pozdejšie stal sa jeho in- 
štruktorom Ferenc, známy slavista a linguista na universite v Pešti. 
Nuž, človek mieni. Pán Boh mení. Starý Ignác Kállay nevedel, 
k čomu poslúži jeho synovi známosť reči ruskej. I tu dosvedčilo 
sa, že „skutky sú naše, výsledky skutkov však spravuje Pán Boh". 

„Nuž áno, — ale prečo práve veľmi zblízka?** — „Len preto, Že Vayovci sú 
pôvodom Slovania. '^ — „Nemám o tom bližšieho vedomia, a počujem to prvý 
raz." — „Ale to len ráčite znaf, že Tomáš Voja je vašim pradedom?" — 
„Ano, to je tak. Vayovci odvodzujú sa od pradeda Tomáša Voju.** — „Ktorý 
pod 8v. Štefanom dostal do dnru Vaju a okolie?** — „Od toho istého. Vaja 
od časov SY. Štefana patrí Vayovcom.** — „Dľa starých historikov tento Tomáš 
Voja bol veľmožom slovanským v Pannonii, teragšom Zaduninsku, a poneváč 
v cirkvi vtedajšej krestanskej náležal k ohradu latinskému, Nemcami rozširo- 
vanému, a vlastne držal s Nemcami, z tej príčiny znepriatelil sa s Kupanom, 
vojvodom šumežským, ktorý bol zástupcom pravoslávnej, Nemcom nepriateľ- 
skej, metodejskej cirkve, a poneváč iíupan bol mocnejší, teda Tomáš Voja 
musel utekat, a ušiel ku kráľovi Štefanovi, ktorý daroval mu, ako svojmu 
vernému, Vaju a okolie. Vlastne Tomáš Voja nie je nič iného, len Vojvoda 
Tomáš, po maďarsky Tamás hadvezér. Keď teda bude to slovenské kráľovstvo, 
my musíme všetkých Vayovcov reklamoval ako svojich." — „Oj, veľmi dobre, 
znamenite,** odpovedal Yay; „pristanem na všetko, len to jedno neráčte do- 
kázať, že by môj praded Dol držal s Nemcami, lebo na to už nepristanem.** 

Takýchto rozhovorov o rodostromoch mal som i viac. V samom Eôre 
holi medzi kompossessormi aj dvaja bratia Koraorócovci, nápadné typické po- 
stavy, celkom rozdielne od tamejšieho obyvateľstva, (ažkí, mohutní, širokoplecí 
chlapi 8 hrubým krkom a hlavou, tváre širokej, vypuklých očí, ako by len te- 
raz z Hanej boli ta prišli. Pri dôvernej večeri spýtam sa ich: „Ale, páni, od- 
kedy vládzete vy, vlastne vaši predkovia v Eôre?** — „Ak je pravda, od Ma- 
teja kráľa,** odpovedal starší brat, Peter Komorócy. — „Nuž tak ste vy vlastne 
Komorovský, nie Komorócy, a pochodíte od toho Komorovského, ktorý za časov 
Jána .Huňada a kráľa Mateja vládol celým Liptovom.** — „Náš strýk,*" pri- 
svedčil starší, „ktorý býva v Boršode a má u seba familiárne písma, hovorí, 
že v starých dokumentoch píšeme sa Komorovský a nie Komorócy, a že po- 
chodíme zo Slovenska.** — „Veru tak,** doložil mladší brat, „most is, ha szid- 
nak, hát tótoknak szidnak benntinket; pedig nem szép tôlúnk, hogy egy szót 
sem értank ôseink nyelvébôl.** (- i teraz, keď nám nadávajú, nuž nadávajú 
nám do Slovákov; a veru nie je pekne od nás, že ani slova nerozumieme 
z reči svojich predkov). 



Š3Ž 

Regulácie urbaríálne priviedly ma do bližšieho styku i s Edmun- 
dom Kállaym, potomným opposicionálnym vyslancom na snemoch 
krajinských 1861, 1865—8 v Pesti. Býval som v Kállóve v jeho 
bezprostrednom susedstve a navštevoval som ho častejšie. Jeho 
považovali za najlepšiu hlavu v celej mnohočetnej rodine Kállayov- 
skej. Ä bol vskutku človekom vzdelaným, mnohopočítavším, vedo- 
chtivým, živá encyklopádia v obore historickom, štatistickom a iných 
politických vied ; ináče bol hrdý, plnokrvný aristokrata, v rozhovo- 
roch často pikantný, no v skutkoch dobrosrdečný muž; bol členom 
panského kassfna v Pešti, ztadiaľ čerpal svoju orientáciu o poli- 
tickom položení. No čerpal ju nielen on, ale — ako to bolo vidno 
z nosrín — čerpali ju aj iní, menovite redakcia Pesti Naplúva, kde 
neraz čítal som súčasne tie isté kombinácie, ktoré Kállay z Pešti 
doniesol. Jeho nenávisť proti panujúcemu centralistickému a biro- 
kratickému systému nemeckému zodpovedala celkom jeho aristokra- 
tickej maďarskej povahe; keby bol žil za časov Dobže Ladislava, 
bol by úplne súhlasil so Štefanom Bátorym: „talem habere volo 
regem, ut possim ipsum capere per comam". Oproti Slovanstvu 
neprezradzoval tú antipatiu, ktorú mal oproti Nemcom. S passiou 
študoval parížske prednášky Mickiewicza o slovanskej literatúre a 
vyslovil sa, že je to pre neho celkom nový a cudzí svet, do kto- 
rého nevedel by sa vžit; ,,ostatne,'* hovoril ďalej, „my tu v potis- 
ských krajoch sme celkom iná fajta, nie tá, čo zadiiuajci alebo aj 
vy hornozemci. Pozrite si dejepis: váš Kolónie, Koháry, Pálffy, 
Esterházy, Zichy boli vždy schwarzgelbi a držali s Nemcami; taká 
bola aj šľachta vaša, ktorej repräsentantov (Rakovského a Okoli- 
csáuyiho) naučili sme moresu na sneme onodskom; ani vy nie ste 
lepší od nich. Naproti tomu naši sú: Rákócovci, Mikuláš Bercsényi, 
Bethlen, Bqcskay, Perényi, aj Imro Tôkoli aspoň po matke je 
náš!" — „Áno, áno," prisviedčal som na to, „i Sándor Károlyi je 
váš!***) — „Nechceme ho!" odvetil Kállay. „Toho vám vďačne 
dáme. " 

' Jedna udalosť pomohla mi k lacnej popularite. Náš präses 
stoličného súdu, Andrej Sándor, rodom Sikul zo Sedmohradska, 
bývalý audítor pri Haynauovi v Itálii, človek vojenský, prísny, obá- 
vaný, následkom vyššej inštancie vydal nariadenie, aby súdne vý- 
roky boly vydávané stránkam v reči nemeckej. Ja, ako šéf okres- 
ného súdu, repräsentoval som proti tomu slovom i písomne, dô- 
vodiac, že viac advokátov nezná po nemecky a že pri okresnom 

') Prekvapilo ma to, čo som v Zemplíne a Sabolči spozoroval, že ta- 
mejáia gentry ešte i teraz s istou nenávisfoa spomína grófov Károlyovcov, 
Že za zradu na RáJrócim spáchanú dostali veliké statky ako donácie. Faktum 
je, že Alexander Károlyi, jeden z najlepších vojevodcov Fr. Rákócyho a spolu 
i jeho plenipotenciár r. 1710 a 1711 pri vyjednávaniach s gr. Jánom Pálffym, 
palatínom krajiny a veliteľom cisárskym, keď videl, že veci Rákócyho zle 
stoja: zanechal Rákócyho, staral sa o seba a svoje osobné záigmy a priviedoL 
konfoderátov najprv k porade vo V. Károli, potom k mieru satmárskemu. 
Pozdejšie vyzradil i diplomatické tajnosti Rákócyho v spise svojom: „Reve- 
latio arcanonun Rákocii", per Alex. Károlyi ŕacta. (Pray, Epist. Regni Hung. 
III. pag. 681). 



833 ; 



súde stránky osobne pokonávajú svoje záležitosti. Repräsentácia 
mala priaznivý výsledok, a ked o tom obecenstvo dozvedelo sa, 
ďakovali mi mnohí za obranu svojho práva ; Kállay však vtipkoval : 
„Hát mégis csak igaz, hogy a tót (tod) a németek halálaľ* 

Medzi rozhovormi politickými Kállay zavdal mi raz otázku, ci 
lud nás ešte pamätá minulosC svoju, že dakedy na zemi svojej mal 
osobitné slovenské královstvo, — či spomína si ,ešte Svätopluka, 
Rastislava, Metodeja?" — Odpovedal som mu: „Áno, rozpomienky 
na časy tie prechovávajú sa v spevoch národných, lud náš pamätá 
dobre slávu Svätopluka, „ked tu panovala jeho mocná ruka". A po- 
tom, veď vy sami postarali ste sa o to, aby lud náš nezapomenul 
na dávnu minulosť svoju. Či neprekárate ho, že Svätophík za bieleho 
koňa predal vám krajinu?. . . Nuž a teraz — pašol kôň i s krajinou 
pri Világoši. A najlepšie bolo by urobiť z celého tabulu rasu a 
každému dať, čo mu patrí." Neľúbilo sa to Kállaymu; krútiac 
hlavou, zamyslený odvetil : „Integrita krajiny nadovšetko!** — „Zá- 
sadu integrity prijímame i my," hovoril som ja; „ale v rámci in- 
tegrity nech sú uznané aj individuality národov, integritu tú tvoria- 
cich, ako to uznávajú staršie zákony krajinské, keď hovoria „de 
natione slavica, germaniea" atď. Or^auismus kresťanského (tedy nie 
pohanského) štátu musí uznať a prijať do seba všetky záujmy ob- 
čianstva svojho, založené na prirodzenom a mravnom základe, tedy 
uznať a zabezpečiť nielen svobodu a rovnoprávnosť osobnú, kam 
i bezpečnosť života a majetku náleží, ale i svobodu a rovnoprávnosť 
náboženskú a národnú, so všetkými, integritu krajinskú nenarušujú- 
cimi konsekvenciami. Y čomže záleží najväčšia chyba terajšieho 
(rakúskeho) štátneho organismu? Veď máme rovnoprávnosť osobnú 
pred zákonom a požívame bezpečnosť života a majetku aspoň v takej, 
keď nie vo väčšej miere, ako pred r. 1848. No svobody občianskej, 
nakoľko ona vzťahuje sa na politické práva, niet, — a niet ani 
svobody a rovnoprávnosti v náboženskom a národnom ohľade. Pre 
tieto nedostatky väčšina občanov nemôie identifikovať sa s terajším 
organismom štátu. Nuž a Uhorsko samo v sebe je druhým Ra- 
kúskom in miniatúra." — 

• 

Dosť na ukážku z diškursov mojich s Kállaym, vedených roku 
1860, tedy v dobe tej, keď už istotne vedelo sa, že nastane pre- 
mena v systéme vládnom, a síce premena v smysle svobodomysel- 
nom. Uznávam, že rozhovory takéto nútily človeka k rozmýšľaniu 
a zavdaly podnet k mojim úvodným článkom, ktoré zjavily sa po- 
čiatkom r. 1861 v Peštbudínskych Vedomostach. Pod vlivom roz- 
hovorov týchto zrodilo sa vo Kállóve i Memorandum turčiansko- 
sv.-martinské, i myšlienka svolania národného slovenského shro- 
maždenia, ktorú vlastne uskutočnil Janko Jesenský, v ten čas hlavný 
slúžny v Turčianskom Sv. Martine. — „Teraz toľko práva máme, 
koľko sme v stave užiť,^ písal som Jankovi, a on nedal si to po- 
vedať i druhý raz. Poznamenávam i to, že Edmund Kállay bol prvý, 
ktorý čítal obsah Memoranduma v krátkej punktácii maďarskej, 
a vyslovil sa o ňom, že na tom základe možno pokonávať vec n^ 



334 



sneme, ak budeme mat tam dostatočnú stránku. A ľaz Kállay, 
prijdúc domov z Pesti, povedal mi, že piogramm môj nájde silného 
podporovateľa v grófovi Ladislavovi Telekym. 'j 

(Pokntäo vanie.) 



■*%^- 



Lipa na púšti. 

Išla šírom poli lipa stojí 

bez druhov, družiek, samučičká, 
len púšť a vlkov zavýjanie . . . 

oj, pusto tebe, pustovnícka! 

Deň po dni slnko páli hlavu, 
pod nohou zem sa žĺžňou puká, 

div, plameň z hlavy nevyletí. 
Ba družku má, lež menom múka. 

Vše nocou hviezdam biedu svoju 
potišku, šeptom vyžaluje; 

veď hlasno plakať nesvoboda, 
veď sama je a kto ju čuje? 

Pritúli list sa k listu tesno 
a kŕdel očiek hladí k nebu: 

či príde ešte máj i Vesna, 
či blízko sme už od pohrebu? 

O, sestry-hviezdy, majte srdce, 
vyproste rosy — žízeň páli, 

vyschýna pôda, puká kôra, 
ni sĺz už nieto v našom žiali! 



^) Ladislav Teleky bol r. 1849 zástupcom revolucionárnej vlády v Paríži 
a ostal tam ako emigrant. Y Paríži a Brusseli obznámil sa s mnobými vý- 
tečníkmi slovanskými. O Telekym hovorilo sa, že je za spojenie madarstva 
s národamí slovanskými proti nemectvu. Programm ten však nenašiel súhlasu 
ani v emigrácii, ani v krajine; pritom všetkom návrh Kossuthov o konfôderácii 
podunajskej osnovaný bol na tomto programme. Na sklone r. 1860 ^Teleky 
meškal v Dražďanoch, kde ho vláda saská uväznila a vydala Rakúsku. V ten 
čas už Vay bol kancellárom uhorským, a jemu v spojení s inými faktormi 
podarilo sa vyprostredkovat pre Telekyho u cisára milosf, ktorá udelená mu 
bola i bez jeho prosby, s tým dodatkom, aby pretrhol spojenie svoje s emi- 
gráciou a zdržal sa nepriateľských činov naproti štátu. Roku 1861 Teleky bol 
už v Pešti. y ten čas čítal som v novinách, že jeden z magnátov narádzal 
menovaC Uhorsko v maďarskej reči Hungariou a národy Uhorska ich vlastným 
menom: magyarok, szlovákok, ruszok, szerbek atď. kto bol tým magnátom, 
neznám; ale nazdávam sa, že bol nim Teleky. Aj hovorilo sa v ten čas, že 
náhrady grófa Telekyho stretajú sa v Pešti s rozhodným odporom koryfeov 
maďarských, čo na Telekyho urobilo hlboký dojem, poneváč bol velmi ner- 
vósny za svoju čest a za svoje presvedčenie. Bôfny ohlas ozval sa v krajine, 
keď priala vest, že gróf Ladislav Teleky zastrelil sa v Pešti 8. mája 1861, 
lebo bol známy ako cnarakter bez úhony a duša šfachetná. 



835 



No mlčia hviezdy, nepočujú . . . 

Na prosbu víchor odpovedá: 
objíme listie, šklbe, trhá, 

do dialky nesie neposeda. 

Ruj, víchre, ruj len moju hlavu, 
by zhasly zraky, skrahly líca; 

ty, slnko, spál ma bezmilostne, 
ved milosť pre mňa — popolnica. 

Však čo to? včelky priletujú 
a bzučiac tešia mater-lipu: 

preč odlož, matí, rúcho smútku, 
ked včelky tebe bozky sypú ! 



Na žlté listie sadla zeleň, 
mať kvetom vonným zajasala; 

lež netrvala dlho sláva: 

len krátky máj a — opršala. 

A znovu kvíli oklamaná: 

nač tolko trúdov na tom svete? 

Tí vzali a nič nevrátili — 

ó, hanba, že som stála v kvete! 

Na výsmech slnko páli, reže, 
na výsmech hladní vlci vyjú: 

nuž čímže, lipka obnažená, 
zatieniš hlavu, biednu šiju? 

Len šíra púšť a dusno, sparno, 

ni kvapka rosy nedoletí; 
len víchrov huk a zavýjanie 

a smrtné stony počuť detí . . . 

Horúci piesok, dusno, sparno: 
tvoj život biedny, lipka naša. 

Nuž kde ste, mraky, zaliať žížcň? 

Blesk skrytý . . . hrom sa neohláša . . . 



Somolický. 



•♦•• 



en 



836 



Slovenské miestne názvy. 

Podáva Pavel Kriiko. 

(Pokradovanie.) 

Nová Baňa, medzi rokom 1330 a 1340 povstavšia obec „Nová 
Montana Schewnych vocata", ktorý názov písavali v rokoch 1337 — 
íMTiSeunych, Scheunych, Sewniche, Seunyche, Schetvnycee, Sceunich- 
banya, Sebnichebania, Schebeniczébach a Nemci od roku 1346 Kuns- 
perg, Kuningsperg, Kônigisperg, konečne Kônigsberg, terajšie svo- 
bodné, královské a banské mesto Nová Baňa v Tekove. Latinský 
jeho názov Mons Regis použitý je v listinách po prvý raz r. 1397 
a maďarský Wybavya leii roku 1437; prvotný slovenský názov 
Štiavnica obdržala od tamejších dvoch potôčkov, už roku 1075 v zá- 
kladnej listine sváto-benediktského opátstva nad Hronom v Tekove 
bukovou a jedlovou Štiavnicou zvaných. Túto obec založili pukanskí 
baníci; B. o. 216—230. 

Nové Mesto nad Váhom, roku 1263 zove král Bela IV. túto 
nitriansku obec Vjhel „alio nomine villa regia super Vagh" ; F. IV, 
3, 117. 

Obručno, roku 1264 zemiansky majetok Obruchno v Šariši; 
F. IV, 3, 204. 

Orovnica, už pred rokom 1525 jestvovavší majer Orownycha 
i Oronychya a Oronycm v Tekove pri Breznici; O. k. 13, 1, 2 a 
B. o. 176. 

Orolj roku 1265 spomínaný vrch Orl vedia Almášu v Honte; 
F. IV, 3, 279. 

Oslár, roku 1244 obec Ossslar vedia plachtinského panstva 
v Honte; F. IV, 1, 352. 

Ostrá, už roku 1075 majer Ostrá i Vstro vedia Tisy v Corn- 
giade; O. k. 9, 3, 3 

Otročak, roku 1294 obec Otrochak i Utrochak a Utrochuk v Ge- 
meri; F. VII, 2, 244. 

Parná, roku 1244 územie i potôček Parná, dané Belom IV. 
Trnave v Požúnskej župe; F. VII, 1, 285. 

Pastúchov, roku 1273 obec Pasztoh v Novohrade; F. Vil, 2, 29. 

Pečenice, roku 1264 zemiansky majetok Pecheny v Tekove; 
F. IV. 3, 256. 

Plešivec, roku 1243 panstvo Plesuck i Plesuch v Gemeri ; F. IV, 
1, 290. 

Plešivica, už roku 1075 spomínaný vrch PlesiuicBe, pozdejšie 
písavaný i Plesyniche a Plesewycze pri Brajane a Kováčovciach 
v Tekove; O. k. 9, 3, 3. 

Podluiany, roku 1295 zemiansky majetok Pollusan, patrivší 
k uhrovskému panstvu v Trenčíne; F. VII, 3, 109. 

Podolin a Podollnec, roku 1244 zemiansky majetok Podolin a 
roku 1256 obec Podolincz v Spiši; F. IV, 1, 353 a IV, 2, 382. 

Polerieka, roku 1262 spomínané územie Polereka v Turci; C. 
X; 95. 



337 

Polomnáj roku 1244 riečka Polomna na kysuckom paustve 
v Trenčíne; F. IV, 1, 346. 

Poľana, od roku 1340 spomínaná obec Polun i Polon, terajšie 
Čremošno v Turci; K. I, 12, 1, 1. 

PoloiníJc, už pred rokom 1109 jestvovavéia obec ľolomik 
v Nitre; O. 2. 

Prámovce, už roku 1235 vedia Topolčian v Nitre jestvovavšia 
obec Proznouch; F. IV, 1, 26. 

Prékupnáy roku 1243 spomínaný potôček Precupna na chotáre 
plešivského panstva v Gemeri; F. IV, 1, 291. 

Prestavlk, roku 1283 obec Porostolnuh „in Susol existens" 
v Tekove; M. I, 412 a II, 172. Nedávno „zpätzmadarčili" názov 
tejto obce na Majláth. Verní historici! Rád bych videl túto obec 
len jeden jedinký krát takto písanú v starších od roku 1889 li- 
stinách. 

Prevrátka, r. 1254 spomínaný potôček Prevratka i Porouratka 
v malo-čepčianskom chotáre v Turci; F. IV, 2, 242. 

Prebor, roku 1407 spomínané údolie Presor i Prosor medzi 
Hornou Štubňou a hájskym panstvom v Turci; K. I, 12, 1, 1. 

Priekopa, roku 1247 spomínaná Priekopa sfa „fossatum", teda 
skutočná priekopa čiže prekopaná hrádza, jarok na libvorskom pan- 
stve v Trenčíne, F. IV, 1, 472 a roku 1271 obec Prekopa v Turci; 
Č. X, 76. 

Prievidza, roku 1358 spomínaná obec Príuidia v Nitre vedia 
Bojníc; K. I, 17, 1, 7. 

Psiare, už roku 1209 jestvovavšia obec Pjzar i Pezer a Pezser 
pri Sv. Benediku v Tekove; povstala len po roku 1075, lebo ju 
král Géza v základnej listine sváto-benediktského opátstva nad 
Hronom ešte nespomína; B. o. 180. 

Babice, roku 1235 obec Rachych, ktorú dal spolu s topolčian- 
skym panstvom Bela IV. po Tvrdo vej smrti Divisov! ; F. IV, 1, 24. 

Eakin, roku 1246 územie Ragiavk v Novohrade; F. IV, 1, 407. 

Rakov, roku 1255 zemiansky majetok JKa/coticA v Turci ; F. IV, 

2, 361. Listiny z rokov 1404 a 1412 spomínajú Kisrakoch (teraz 
Lehôtka), Rakoch, Rakovoch a Rakucz tiež v Turci; K. I, 17, 1, 
20 a B. a. 6. 

Rakovice, roku 1263 obec Rakovicz vedia Váhu v Nitre; F. IV, 

3, 163 a 164. 

Rakovnica, roku 1340 spomínaný potôček Rakolcha na chotáre 
hájskeho panstva v Turci; K. I, 14, 1, 6. 

Rakovník, roku 1438 potok Rakoch v Turci; K. I, 51, 1, 7. 

Raztočnd, roku 1508 obec Raztovzne, patriaca ku bojnickému 
panstvu v Nitre; K. limbus. 

Rohoénica, roku 1284 spomínaná obec Rohoznicha i Rasnicha, 
Rohosniche, Rosnyche, Rosnycza, Rohossnicza, Rohoznicza, a roku 
1360 potôček pri Vozokanoch v Tekove; O. k. 8, 2, 5—9. 

Rozsošná, roku 1243 spomínaný vrch Rososna na plesivskom 
panstve v Gemeri; F. IV, 1, 291. 

Roztoka, roku 1264 obec Rozfoka v Liptove; F. IV, 3, 209. 

22 



388 

Rozvad, v rokoch 1238 a 1253 spomínané, Zemplínskemu hradu 
patrivšie územie Rozvad; F. IV, 1, 145 a IV, 2, 452. 

Rúdno, roku 1343 zemiansky majetok Rudno v Turci; Č. X, 96. 

Ryba, roku 1244 územie Riba vedia Čalomije v Honte; F. IV, 
1, 337, 

Ryháre, roku 1254 obec „Halasz, in qua nostri (totiž kráľov- 
ské) piscatores habitabant", vo Zvolene; F. IV, 2, 213. Okolitý 
lud nezná názov „Halasz", ale ovšem Rybáre 

Rybník, roku 1263 spomínaná lúka Rebenek vedia mesta Zvo- 
lena; F. IV, 3, 143, 

Sebechleby, už roku 1238 obec Sebekleb v Honte; F. IV, 1, 146. 

Senica, roku 1255 spomínaný potok Chdnice na bansko-bystri- 
ckom území vo Zvolene; F. IV, 2, 298. 

Senné, roku 1269 zemiansky majetok Sejna v Novohrade; F. 
IV, 3, 520. 

Sielnica, roku 12.50 obec Zelnifz vo Zvolene; F. IV, 2, 60 a 
v rokoch 1256 a 1297 obec Zelnike i Szelnicze „de Liptoa", ako 
i potok Zelinche „in prouincia Liptouiensi", v Liptove; F. IV, 2, 
415 a Vn, 2, 197 a 252. 

Siminja, roku 1256 vrch Siminja vedia Podolinca v Spiši; F. 
IV, 2, 382. 

Skalka, roku 1238 spomínaná miestnosf Skalka, kde trávil 
svätý Benedikt svoj pustovnícky život, pozdejsie kláštor vedia mesta 
Trenčína; F. IV, 1, 131. 

Skalica, r. 1256 územie Zakolcha, „quae castri fuerat nitrien- 
sis«, v Nifre; F. IV, 2, 391. 

Slama, roku 1243 riečka Zalmapataka na kävickom panstve 
v Gemeri; F. IV, 1, 292. 

Slatina, roku 1263 potok Zlathna vo Zvolene; F. IV, 3, 143 
a v rokoch 1265 i 1269 spomínaná obec Szlatna i potok Zlaina 
vedia Senného v Novohrade; F. IV, 3, 280 a 250. 

Smolnik, roku 1243 v Gemeri spomínaný potok Somolnuk; F. 
IV, 1, 290. 

Sokol, roku 1267 obec ibW-oZ v Abaujskej župe; F. IV, 3, 411. 

Štiavnica, už roku 1075 spomínaný tam, kde nachádza sa te- 
raz Nová Baňa, potok Savnica, písavaný v rokoch 1345 a 1346 
Fenyewseuniche, Feyno-Sewnyche, Feynosebnichpataka, a iný Byk- 
seivnycze i Byk-Sebnichpataka ; O. k. 9, 3, 3 a B. o. 216 — 230, 
a r. 1265 potok Selnuche i Seunichus a lesiny Setmicehe v Honte ; 
F. IV, 3, 280. 

Suchá, roku 1265 dolina Stíha vedia Šiah v Honte; F. FV, 
3, 278. 

Tajná, už roku 1075 spomínaná obec Taina a pozdejsie písa- 
vaná i Toyna a Tajná v Tekove; O. k. 9, 3, 3 a F. IV, 3, 275. 

Temný kút, roku 1281 spomínaná a takto ešte i dnes nazývaná 
hora Tempnekut v hájskom chotáre v Turci; K. I, 14, 1, 1. 

Teplá, už roku 1075 spomínaný potôček Tepla, r. 1253 Tepla 
a roku 1340 obec Dojala i Tepla j Thepla, Theplafew, Tepla fw v Te- 
kove pri Sklených Tepliciach; O. k. 9, 3, 3, — F. IV, 2, 205 a 



339 



B. O. 186, — okrem toho však roku 1264 obec Tepla v Liptove; 
F. IV, 3, 209. 

Teplice, roku 1243 obec Tqplucha, patrivšia k plešivskéinu 
panstvu v Gemeri, F. IV, 1, 290 a potok Toplacha tamže, F. IV, 
!• 291: — roku 1247 voda TepUcza ua libvorskom panstve v Tren- 
číne, F. IV, 1, 472: — roku 12r>4 potôček Tapulcha na zvolen- 
skom panstve vo Zvolene, F. IV, 2, 214; — roku 1281 teplé prúdy 
Toplucha („calida aqua") a roku 1340 územie i obec Thapolcha, 
Tapóleha, TopoJcha, Teplica (teraz Malá Vieska) v Turci, K. I, 14, 
1, 1 a 6; — roku 1340 obec Doplicse, pozdejsie i Teplý cze, The- 
plycee, Tkeplicze, Thefúiche, Teplyche, Theplicza, SzMenyk aliier 
Teplicze písavaná (terajšie Sklené Teplice) v Tekove, B. o. 186 a 
konečne roku 144>3 hrad Thyplicz v Honte; O. k. 40, 6, 1. 

Tesáre, už roku 1075 spomínaná obec Tazzar i Thazar, Tezer^ 
Tessar nad Žitvou v Tekove; O. k. 9, 3, 3. 

Topoľčany, roku 1235 zemiansky majetok Tuptächan v Nitre, 

ktorý dostal po Tvrdo vej smrti Divis v dar od ki-ála; F. IV, 1, 24. 

Továrniky, už roku 1235 obec Taaniahy patrivšia prv Tvrdovi, 
v Nitre; F. IV, 1, 24. 

Trnava, už roku 1075 spomínaná obec Tornoua v Požúnskej 
župe; O. k. 9, 3, 3 a roku 1238 mesto Tmatv, sriadené dcérou 
Belu IV., českou královnou Konstanciou; F. IV, 1, 135. 

Tmavákora, roku 1243 spomínaný vrch Temahora, patri vší 
ku plešivskémn panstvu v Gemeri; F. IV, 1, 292. 

Trnávka, roku 1424 spomínaná obec Thamoka i Themavka 
v Tekove; Magy. tort. tór IX, 53 a XII, 274, 277 a 278. 

Trnovee, roku 1246 obec Tumua vedľa filakovského panstva 
v Novohrade; F. IV, L 407. 

TmovOj roku 1262 riečka Tornoua a obec Tomouch i Trnouch, 
Tarnolch, Tharnoce a Tharnoiv v Turci, ktorú dal král Bela IV* 
Rusovi Maladíkovi; K. 16, 1, 3 a F. IV, 3, 59. 

Udvomá, roku 1255 riečka Vduma na bansko-bystrickom území 
vo Zvolene; bansko-bystrický mestský archív, fasc. 1, číslo 1. a F 
IV, 1, 298. 

Uhlí potok, r. 1331 spomínaný Uhlepatak i Whlopatak, „más 
néven Zenpatak", v Tekove pri Balvane; B. o. 137. 

Veliká, roku 1256 potok Veliká, „qui cadit in Moruaa" nri 
Skalici v Nitre; F. IV, 2, 392. ' * 

Veľký hvozd, roku 1426 hon alebo pole Velkyhvozdech v malo- 
vesskom chotáre v Turci; K. I, 17, 2, 37. 

Vetemik, roku 1246 skalistý vrch Betemyk v Gemeri- F IV 
1, 291. ' ' ' 

Vidrica, roku 1244 potok Vidricha i Vidricza v Požúnskei 
župe; F. IV, 1, 359. ^ 

Vidrice, pred rokom 1340 obec Wydricze i Vidricz, Wydercz 
Widrice, Wydrycze, Wydriche pri Sklených Tepliciach v Tekove- 
O. k. 40, 5, 11 a B. o. 187. Už jej niet. 

Vidričky, už roku 1075 spomínaný vrch Wydricki, pozdejsie 

22* 



840 

píBavauý i Vidrízlcy a Vydrisky. z nehož vyteká potôček Radmera, 
v Tekove; O. k. 9, 3, 3. 

Vieska^ roku 1352 spomínaná obec Wezka pri Sv. Kríži v Te- 
kove; B. o. 186. Roku 1511 preložil kýsi pisár jej názov do maďar- 
činy a napísal „Kysfalw" ; od roka má úradný názov Mindszent, 
lebo mala kostoí všetkým svätým posvätený a v rokoch 1352, 1404 
a 1413 „Mendzenth^ spomínaný. Stetit bacculus in angulo, ergo 
pluet. 

Východná^ roku 126í) lúka Výhodná pri Hybiach v Liptove; 
F. IV, 3, 544. 

Vysoká^ roku 1264 územie Vizoka vedia Dravče v Spiši; F. IV, 
3, 195. 

VUún, roku 1250 potok Vlcunge na radvanskom panstve vo 
Zvolene; F. IV, 2, 60. 

Vodná, roku 1236 majer Vodná vedia Šajavy; F. IV, 1, 62. 

Volovec, roku 1243 vrch Bolcha v Gemeri; F. IV, 1, 290 a 
roku 1247 vrch Volovec i Uolovec na libvorskom panstve v Trenčíne ; 
F. IV, 1, 472. 

Voznica, už roku 1075 obec Goznucha v Tekove, pozdejšie 
i Boznucha^ Geznecha, Gozencha, Gonzoncza, Goznucza, Goznocza 
a Goznycza písavaná; O. k. 9, 3. 3. 

Vrie, roku 1253 potôček Vrks i Vrios na gímešskom panstve 
v Nitre; F. IV, 2, 208. — I v horno-štubnianskom chotáre v Turci 
jestvuje hon Vríč. 

Vrch, roku 1263 spomína sa Vrch „mons" i Berch vedia obce 
Čerenčian v Nitre; F. IV, 3, 164. Bez pochyby nie miestny názov, 
ale iba vrch v obecnom smysle tohoto slova. 

Vrútok, roku 1255 obec Vrutk v Turci ; F. IV, 2, 296, z jejžto 
názvu vypadla náslovná písmena „v" iba počnúc od štrnásteho veku, 
lebo ho len roku 1357 po prvý raz napísali liuthk; i jej páni, 
písavší sa ešte v druhej polovici šestnásteho storočia Vrútockými, 
zostali iba v Bočkayových časiech Ruttkaymi. 

Žahokreky, r. 1295 obec Sabacrep v Trenčíne; F. VII, 3, 109. 

Záhorie, roku 1263 obec Zabor v Turci; F. IV, 3, 150. 

Zabrag a či Zabreg; roku 1243 zemiansky majetok Zabrag 
vedia plešivského panstva v Gemeri; F. IV, I, 291. 

Zabrod, roku 1256 obec Zabrud v Honte; F. IV, 2, 413. 

Zadnice, roku 1248 pole Sathnice v Novohrade pri Ďarmotách; 
F. IV, 2, 16. 

Zady, roku 1527 pole Zady pri Sv. Benediku v Tekove; O. 
k. 10, 1, 14. 

Zador, roku 1265 zem Zadur v Honte; F. IV, 3, 280. 

Zahorec, roku 1263 územie i potok Zahorec „castri nitriensis 
vltra Vagh" v Nitre; F. IV, 3, 1(53. 

Zalej-potok^ r. 1269 riečka Zalaypotoka pri Kežmarku v Spiši ; 
F. VU, 3, 516. 

Žarnovica, roku 1254 spomínaný potok Sernovicza, jehožto 
názov potom písavali i Srrnovicha, Semonchu, Sumuncha, Sarnocza, 
Sarnovca, Semouka, Sarmonicha, Sarnocha, Samoucha, Sarnouxzhe, 



341 

Sísymownicha, Sornovichaj Sornoicha^ Sernounyce, Zamocha^ Zar- 
nowcha, Zernólcha^ Zernovach, Zerot/cha, a roku 1353 po prvý raz 
vyskytujúca sa obec Samouicha i Chemovca a Charnovca (terajšie 
Bodovice) v Turci; F. IV, 2, 241. — B. a 2 a 5 K. limbus. 

ZasJcalica, roku 1387 zemiansky majetok Zazkálicm v Orave ; 

Závada, r. 1327 obec Závad i Soway, Zobay, Zoway, Zauoy 
a Zonoy písavaná v Tekove pri Valkoveiach a Kováčovciach ; O. k. 
5, 1, 1 a 2. 

Závoz, roku 1243 hora Zauz na plešivskom panstve v Gemeri ; 
F. IV, 1, 291. 

Zaturčie, roku 1255 obec Zuturcha, majetok Uzdov, v Turci ; 
F. IV 2 359. 

ŽeM, roku 1265 územie Zeleň v Novohrade; F. VII, 1, 328 
a v tomže roku spomínané pole alebo územie Zeulen vedia Hronca 
pri Kozmálovciach v Tekove, jehožto názov písavali i Sceulen, Scevlen, 
Seulen, Zevlen, Zewlen a Zulen; M. I, 522. 

Želiezovce, roku 1209 obec Seliche i Celiza v Tekove; B. o. 

Železný, roku 1243 potok Zelespataka na kävickom panstve 
v Gemeri; F. IV, 1, 292. 

Žíiňa, ľoku 1295 k uhrovskómu panstvu v Trenčíne patri vší 
zemiansky majetok Sythna; F.. VII, 3, 109. 

Zlatá, r. 1265 obec Slatha vedia Plachtiniec v Honte; F. IV, 
3, 281. 

Zlatník, roku 1341 obec Zalathnuk i Salatnok vedia Ebedcu 
v Tekove; O. k. i, 5, U a 6, 1, 1 i B. o. 199. — Už jej niet od 
konca štrnásteho veku a v pätnástom storočí zanikla i pamiatka 
po jej názve. 

Zlatovce, roku 1244 zámocké územie Zlatovics na súčskom 
panstve v Trenčíne; F. IV, 1, 347. 

VII. Názvy prastaré. 

Balatin, roku 1263 v Nitre Balatin vedia ostrova Kalianovho ; 
F. IV, 3, 118. 

Baňa alebo Baňa; roku 1241 spomína sa hrad Baňa sfa „ca- 
strura olim regium" a roku 1263 píšu jeho názov Banya, v Nitre; 
F. VII, 1, 278 a IV, 3, 164. 

Bancúch, r. 1295 zemiansky majetok Bancuch na uhrovskom 
panstve v Trenčíne: F. VII, 3, 109. 

Barhata, roku 1269 ešte majer Barhata vedia Kalnej v Te- 
kove; M. I, 563, teraz už zanikol i jeho názov. 

BarakČa, roku 1395 obec Barakcha v Tekove; B. o. 139. 

Baralad, roku 1256 obec Baralad v Požúnskej župe, patri všia 
trnavským mníškam; F. IV, 2, 373. 

Belik už roku 1075 jestvovavšia obec Bilegi i Bylegi, Beler/ 
a Belygh v Tekove; O. k. 9, 3, 3. 

Bereni, roku 1244 územie Berem v Trenčíne vedia moravskej 
hranice; F. IV, 1, 345. 



Berín, roku 1246 obec Berin v Novohrade; F. IV, 1, 408. 
Beč, roku 1253 územie Bech v Spiši; F. IV, 2, 452. 
Berlín alebo Verhín {zz Vrbín), roku 1269 obec i potôček 
vedia Kežmarku v Spiši; F. IV, 3, 515. 

Bilna alebo Vilna^ r. 1246 potok Bilna v Novohrade; F. IV, 
1, 407. 

Bitia, roku 1250 územie Byucha a roku 1271 zemiansky ma- 
jetok Bitte v Trenčíne; F. IV, 2, 65 a VII, 2, 151. 

Bodrok, roku 1254 spomínaná rieka Budrugh v Zemplíne; 
F. IV, 2, 227. 

Brača, roku 1238 územie Brachu medzi Bzovíkom a Krupinou 
v Honte; F. IV, 1, 137. 

Brajan, už roku 1075 obec Braian i Brayan v Tekove ; O. k. 

V/, «j, o. 

Braika, už roku 1156 obec BratJca i Bretka a Barathka vedľa 
Levíc v Tekove; M. I. 

Bugenč alebo Buzenec, roku 1254 žriedlo Buzenth i Bueench 
na zvolenskom panstve vo Zvolene; F. IV, 2, 214. 

Beovtk, už roku 1238 spomínaný kláštor Bozouk v Honte ; 
F. IV, 1, 137. 

Čalomija, roku 1244 územie Chalamia a roku 1265 obec 
Cholomia^ ktorú pisár naznačil roku 1295 iba Csal, v Honte ; F. IV, 
1, 336, — IV, 3, 280 a VH, 2, 186. 

Čapor, roku 1258 územie Chapor vedia rieky Nitiy v Nitre; 
F. IV, 2, 458. 

Čarád, už roku 1209 spomínaná obec Charat, pozdejšie písa- 
vaná i Charad a Charag pri Závade v Tekove; O. k. 7, 1, 3. 
Vedia tejto obce spomína sa Čertova Studňa. 

Čavoj, roku 1258 Nitrianskemu hradu patrivšie územie Chovoy 
vedia rieky Nitry; F. IV, 2, 460. 

Čepan, roku 1258 spomínaný vrch Chepan vedia rieky Nitry 
v Nitre; F. IV, 2, 459. 

Čepčín, roku 1260 spomínané územie Chepchin a roku 1262 
obec Chepchyn v Turci; K. I, 16, 1, 2 a 3. Roku 1254 spomínajú 
listiny tože územie názvom Kis Mois; F. IV, 1, 241 a súčasne 
zovú terajší Velký Čepčín i Černákovom. 

Čereg, roku 1258 vedia rieky Nitry spomínané územie Czerego 
v Nitre; F. IV, 2, 459. 

Úerien, roku 1297 skala čiže bralisko Cseren pri Sielnici 
v Liptove; F. VII, 2, 253. 

Čerečany, roku 1203 obec Cserecsen vedia Brezovej v Nitre; 
F. IV, 3, 164. 

Čermel, roku 1264 obec Chermel v Nitre; F. IV, 3, 241. 

Čermuľa, roku 1269 územie i riečka Cermule, pozdejšie písa- 
vaná i Cremle a Crumle v Liptove; K. I, 14, 1, 2. 

Černera, r. 1353 spomínaná obec Chernere v Turci ; K. limbus. 

Četin, roku 1258 potok Cheten v Nitre; F. IV, 2, 459. 

Četena, roku 1264 sta opustené územie spomínané Chetene 



843 

Y Spiši „sub moute Tortoi, hoc est specificuin vnius ex alpibus 
Tatur nomen" ; F. IV, 3, 186. 

Čifár, už pred rokom 1235 spolu so šiestimi dedinami Tvrdovi 
patrivší zemiansky majetok Chyphar v Nitre; F. IV, 1, 25 a roku 
1209 spomínaná obec Chefar í Chyfar v Tekove; M. I, 190. 

Čivna, už roku 1238 jestvovavšia obec Chivna i Chivchna, 
v ktorej nachodil sa i mlyn, v Požúnskej župe; F. IV, 1, 138 a 
146 i 349. 

Čitar, roku 1283 spomínaná obec Chitar. pozdejšie (-hytar 
i Chythar v Tekove medzi Valkovciami a Kováčovciami ; O. 9 a 
O. k. 2, 12 — 2, 2, 2. 

Úitúk alebo Čitik, roku 1265 vrch Citug neďaleko Almášu 
v Honte; F. IV, 3, 279. 

Čitín, už roku 1109 jestvovavšia obec Chitun v Nitre; O. 2. 

Čitna, roku 1309 obec Chythna v Zemplíne; O. 16. 

(Pokračovanie.) 
^«» 



Tá pieseň z drumblenky . . . 

1 á pieseň z drumblenky Co tíško húta si 

jako šum večera, tá myscT dievčacia, 

ked v sádku rozvitom to v drobnej drumble sa 

lístkami preberá; na hudbu obracia; 

jako snov krýdelká jak srdce zabúcha, 

bzučí to a zvoni tak rytmus vyráža; 

a hlások najtichší jako ten čarodej 

rozplýva sa v vôni. púta ťa do kráža. 

Hej, čary predivné 

panenská má krása 
jako jar milostná, 

čo nový svet hlása, 
svet znovuzrodenia 

zo slnka a z rosy, 
keď hudbou tajomnou 

o lásku sa prosí. 

J. D, 



■•*^- 



Stará praktika. 

1 endenciu prikry Pravda holá : žena 

jako ryba ilô'y pluha obnažená; 

hravým stinom listov, tajomstvo len vábi; 

aby bola istou. svet len z báje strábi. 

/. D, 



:U4 



Z jarných dúm. 

Ked vesna prijde v svet náš omrzelý 

v sprievode tisíc krás, a sňahobiely 

ked pokrov s matky-zeme slúba — stiahne 

a potom k nej sa samej láskou nahne, 

ju bozkom vrelým vzbudí, vraviac milo: 

Vstaň, milá, čas je, už sa rozodnilo — 

Ked vesna — reku — už sa dostanoví 

a vonku vôkol zavládne ruch nový 

a nový život, slávne obrodenie — : 

mne zavše srdcom zhmýri zatúženie, 

isť — kamkoľvek, no nechať nudné steny 

a maninou bárs v milom zapomnení 

velebným chrámom prírody sa nosiť, 

i sebe z toho obrodenia prosiť — 

Hej, vyprosiť si trochu harmónie 

v disharmóniách hrúd keď chorie, nyje, 

hej, vyprosiť si trochu jasu, svetla, 

ked odkialkolvek chmára v dušu vzlietla. 

I vždy sa duch môj obrodí a zmladnc, 

cit nový, duma nová v hrúd sa vkradne, 

ked shodím všaké so srdca tam jarmo — 

Nuž chodievam rád, nechodím veď darmo . 

Toť nedávno tiež tavon vyvábila 
ma vesna-vesnulienka roztomilá. 
Svod neba jagal v lučezárncj kráse — 
ja rozkochal sa v škorvánkovom hlase: 

K tebe sa vznášam, 

tebe donášam 

pieseňku vdaky 

nad oblaky, 

Bože náš. Bože náš! 

Ty nás chováš, 

všetkých chováš, 

všetko máš, 

vdačne dáš — 

Ty chováš, ty, ty, ty, 

veru ty, veru ty, 

vdaka ti, vdaka ti, vdaka ti! — 

I tá vesna od teba 

zavítala v svet s neba: 

vdaka ti, vdaka ti, vdaka ti: 

matičku-zem zobudila, 

aby darov nadelila 

a kojila a sýtila — 



345 



O, v láske bohatý, 

Hospodine svätý, 

žehnaj jej, žehnaj jej, žehnaj jej ! — 

K tebe sa vznášam, 

tebe donášam 

hymn vdaky 

i prosby — nad oblaky . . . 

Tak asi škorván cestu citkom klíesni 

vo svojej rujnej, neviazanej piesni. 

Snáď čudno, smiešno vyňať také hlasy 

z pieseňky prostej škorvánka, no ja si 

tak vy'svetlujem jeho jaré hlásky 

i myslím: snáď mám pravdu, aspoň zčiastky. 

I zadumal som sa nad vecou celou: 

nad škorvánkovou túžbou tajnou, vrelou, 

čo hor* ho slnku v ústrety pobáda 

tak vysoko, že zrak ho darmo hladá, — 

nad nadchnutím tíež, srdiečkom čo hmýri, 

nad striebrom tónov, v svet čo sype šir>' — 

Je veru — reku — škorván príklad ludu: 

jak povyšovať sa nad zeme hrudu, 

nie Ipeť na nej i dušou — dosť že telom! — 

no \ozvýš, voz výš v plápolaní vrelom, 

v zbožnosti. Má, ach, i zem svoje práva: 

boj, starosť — s nimi človek líha, vstáva, 

chlebová trima neúprosno postať; 

no časy sú, kde zemeplazom ostať 

je špatno, hriešno; chvíle sú, kde strhať 

a zdrúzgať treba putá, poodvŕhať 

a — človekom byť v pravom smysle reči, 

žiť vyšším žitím, jak na bytosť svedčí, 

čo obraz Boží v sebe skrjh^a, chová, 

— ó, k náuke nám zvyčaj škorvánkova! 

i jeho domov — brázda, ale nechá 

ju zavše, opovrhne, vozvýš spiecha — , 

hej, vyšším žitím žiť, sa chápať hore, 

kde planú jasné ideálov zore, 

hej, zobjimať vše vidín hravé stíny, 

veď preíesť žitia v nich, kvet, rozmaríny: 

keď prelesť taká žitie ludské zdobí, 

i krušné žitía ľahšími sú doby. 

Hej, v škorvánkovi obraz vyšších vzletov 

a zbožnej mysle má syn zemských svetov, 

i ty, môj lude, vzor bez klamu-mamu: 

nuž vzletom, hymnom pripodobňuj sa mu . . . 

I ďalej ešte išly dumy moje — 
(veď vhodná bola chvíla: nepokoje 



346 



dňa, poIu vlastné, ešte nedospelý 

v rozvliekajúcu ducha smes, i celý, 

sosústrednený snoval um bez prieku) — 

nuž dalej išly dumy moje — reku — : 

Mne prišiel na um výbor totých ľudí, 

čo pozačujúc svätý plameň v hrudi, 

zanechávajú brázdy zeme sveta 

a jedenkaždý z nich do výšin vzlieta, 

výš lebo nižšie, jako peruť stačí — 

(ó, niektorý až tamhor v nadoblači 

je hviezdam známym, milým, verným druhom, 

k nim vzlietajúcim v spechu rujnom, tuhom 

im k oslave!) — a odtial pieseň hravú 

vnímavým sypú srdciam v pochuť, stravu, 

čo strieborný dážd, nivám v požehnanie: — 

nu, poetov mi spôsob myslou tanie . . . 

Tiež liecu, spievajú, a prečo, načo? 

či má to smyslu, či to stojí dačo? 

Ach, nmoho v svete svrabFavých je uši 

a hnilých sŕdc a ospanlivých duši: 

im poet-nepoet — im darmo spieva — 

Zná o tom poet, predsa neomdlieva, 

no spieva dalej, vyčakáva časy, 

kde najdú k srdciam priechod jeho hlasy 

a vzbudia, zošFachtia ich, skolko možno . . . 

Nie, nespievajú cele bezosožno : 

ó, mnohým srdcom, hrudou strasú, zvlnia, 

potiahnu sebou krásy do úslnia — 

a prvý krok už k svetlu krásy z mraku, 

ba úsmev úst už, perleť slzy v zraku, 

ba súhlas, ozvena už v srdci, v hrudi 

je pevcu vzácnou odmenou za trudy. 

No ked ni takej odmeny by nemal, 

ked svet by celý v bezčujnosti driemal: 

on spieva predsa, jak škorvánok práve: 

von musia, musia tóny srdca hravé, 

ni nečaká, či za pieseň čo dajú, 

ni nedbá, či ho Fudia poslúchajú, 

neobzerá sa, či sa všetkým páči, — 

bez naúk prísnych, srdieuko jak ráči, 

len spieva, spieva: duša káže, žiada, 

vždy spieva, spieva, v piesni hravej hladá 

potechu srdcu, duši osvieženie 

i hrdých túžob slávy opojenie, 

spokojne hfadiac s výšin na zem dolu, 

na mizerný kraj čmudov, hriecha, bôtu . . . 

Sla dalej ešte duma moja smelá 
sfa dopodrobna vyčerpať by chcela 



S47 



začaté téma: srdce zabúdalo 

nú živsíc, keď som vzdumal nenadalo 

o Scorvánkovi jednom, v spediu vrúcom 

z otcovskej brázdy k hviezdam vzlietajúcom, 

im k oslave; o dumždi zápaHstýcb, 

o piesňach jdio nádhemýcii a astých 

čo strieborný zvon, vôd čo horských kry*^I . . . 

A ajhla, práve predo mnou sa zblysfal 
potôčdc kryštálový* a hneď iný 
dal dumám smer — 

On s vŕšku do doliny 
si malým svahom hybko poskakoval, 
a cestou (šibal! inu, podejstvoval 
i naňho príchod vesny) spieval si vám, 
i, čo som poňal, poviem, nezakrývam: 

Tasia. S Pánom Bohom! 
Chod si i s batohom, 
bábo krutá, 
kdes' do kúta! 
O, jak bola ma spútala, 
tvrdo-knito okovala, 
pozbavila svobôdky i piesni — 
nikam hnúf sa v tvrdej okov tiesni: 
miesto piesni hravých v okovách boravých 
bzučaly len Ikani temných roje: 
óvy ! bočky, ladvie moje ! . . , 
Ale prišla s výšin jasných 
v harmóniách milých, krásnych 
vesna- vesnulienka : 
patrónkou mi velkou, 
osvoboditelkou. 
Strhala zlé putá — (coky tebe, strigo krutá!) — 

zas som svoj, zas som svoj — 
piesne moje plynú zas priam od srdienka - - 
Hop hop hop, 
do doliny shora, 
do rieky, do mora — 
Hop hop hop! 

Tak asi jarček plesal v svojej piesni, 
že zlámal lado-putá príchod vesny. 

Bez prepychu riecť môžem: vnútri svojom 
ja často čujem žurčot zdroja dúm 
a príboj citov-vín s ich nepokojom — 
hned búrny šplechot, hneď zas tajný šum. 
Von na svet Boži rútiť chcú sa toky 



348 



a vôFa dobrá priechod kliesni im, 
no väčšmi, nežli na von, tlčú v boky, 
stiesnené putom sudieb ladovým. 

No tu i tu, keď teplejších chvíľ lúče 

roztopia trochu nemilých pút lad, 

vše trysknú vlny strujou piesne rúče. 

Je, pravda, ešte chatrný ich spád: 

neprišla ešte tuším s priazňou celou 

v hrúd moju vesna, a, či prijde raz, 

sám Roh zná, — čakám ju však s túžbou vrelou 

prijd, krásna moja, prijd, ó, čas už, čas ! . . . 

Lež dosť o sebe — nadovšetko národ: 

ó, kolko síl tu, velkých činov zárod, 

ó, kolko síl! no — žiaFno — stiesnené sú, 

sú spútané; na nás sa v plnom besu 

tiaž ladov valí, dusí každou chvílou, 

náš celý život stiesnenou je silou, 

pod tiažou hroznou zmietame sa, lkáme, 

a odkiaľ tiaž tá, známe, dobre známe. 

Vše oheň snáh a túžob veľkých, čistých, 

topieval, topí ľady, tak že v istých 

vše vidno dobách, jak sa sprúdi, spení 

vín životných síl príboj uvoľnený, 

jak zvíria zdroje dobra, pravdy, krásy 

i vylievajú kryštálové pásy 

po krajoch rodných, zúrodňujúc nivy — 

a plesu hlas v to: tu sme, tu sme živí! — 

No sotva prijdú plesov takých doby, 

duch neprajnosti, bojazne a zloby 

už ševelí sa — fúknu chlady mrazné: 

prúd tíchne zas a sila v putách viazne . . . 

a Ikania hlas v to: beda, strasť, ó, tieseň: 

no vše aj : hor ! hach I zavznej zbranná pieseň, 

sem, sem sa k práci, sekeru sem, pílu — 

zrúbame ľady ! . . . Zrubu aj na chvíľu, 

že zhrčia prúdy, zžurčí struja milá, 

no v celku život stiesnená je sila, 

pod tiažou hroznou zmietame sa, lkáme, 

a odkiaľ tiaž tá, známe, dobre známe . . . 

No známe i to k svojmu potešeniu 

i k zadosťučineniu, k posilneniu, 

že prijde vesna, prijde, musí, musí: 

lúč slnka, dosiaľ ešte vždy len kusý, 

úplnou žiahou počne stápať ľady, 

a sekera a píla s ňou sa sladi 

v úsilnej práci, — Matej ľady zláme — 

— ó, nehovorím v snení, v mame-klame — : 



S49 



stiesnená sila vymani sa rujno 

z pút drsných, prúdy živé sk^'pia bujno 

a rozlejú sa sem tam v svety diaTne 

i zdunia plesy, spevy tríumfalne, 

a mame budú hate sdola-shora: 

j)otok>' vplynú vePfcého do mora • . . 

O, všetko to už vidím viery zrakom; 

ba vidím viac už: nepriehladným mrakom 

stáť vidím cudzie národy u prúdov 

s potreným srdcom, s pokorenou hrudou 

jak shromažďujú sa ku mora kraju 

a žízeň duši z prúdov ukájajú! 

A s lazúrovej výši slnko svieti 

a lúčmi mieru, lásky zhrieva svety . . . 

» 

V ten asi smer sa niesly moje dumy, 
ba takrečeno videnia — 

A tu mi 
pred nosom háj. I znejú z neho hlasy: 
»kukuk!« — Ó, kukulienka, koľké časy 
nám dáš — som zvolal v duši — kým do svetov 
zavíta našich s jasom, s dažďom kvetov 
tá vesnulienka opravdová, stála, 
čo zláme lady — — ? 

Pár ráz zakukala . . . 

A kerfže už tak bol som ovládnutý 
slabosťou naslúchanía — údel krutý 
zvedavcov — , dopĺňajúc z fantásie, 
čo nepoňal um z piesne, z melódie: 
ja v slabosti tej sadol si do trávy 
a poslúchal, čo asi spieva, vraví 
zmladený háj. A — odpustite — zaši 
som počul pieseň, triumfálne hlasy — : 
(nu, darmo: Vesna nový život vlieva: 
ožíva všetko, všetko plesá, spieva) — 

K dúhu si mi, k dúhu, 

druhú hudiem, druhú, 
nie tú temnú, nie tú žialnu, 
ale jasnú, triumfálnu. — 
Ach, zlé, smutné mal som časy: 
Všetky moje skvosty, krásy 
kruto bola so mňa strhla 
šuta krutá, baba zvrhlá. 

Dúchala prívalom, 

trhala šakalom: 
všetky šperky zničila a zmietla, 

ostal som jak metla; 



360 

až do živého šla kolom, 

až som zmieral bôlom . . . 
Darmo som sa prosil, 
darmo slzou zem poprosil — 
Ó, úbor môj, vestička zelená, 

hlávka poranená! 
I chladno mi, chladno bude . . . 

No už ináč hudie 

moja pieseň: spievam druhú: 
k dúhu si mi, k dúhu, 

vesna milá, 
radosť moja, krása prespanilá! 

Co tá vzala, 

ty zas dala, 
kde tá poranila, tam ty zahojila: 

mám ho, mám ho zaši, 
úbor tisícorakej mám krásy, 

kožu takoj novú telom, 

nový život v bytu celom — 
Hej haj, svet môj maľovaný — 
vitaj, vitaj, svitok ranný! 
A vy, vtáčky, podte, poďte, 

sleťte s výšin dolu: 
budeme si rojčiť, dumať, 

prespevovať spolu — 
Hej haj, heja huja ! . . . 

To asi z jeho vyrozumev šumu, 

ja mimovoľne dialej priadol dumu: 

Má život, reku, jasenné tiež doby. 

Hruď svoju človek rád vše poozdobi 

zeleňou, kvietim nádeji a túžob, 

i pestuje ich, často slzou súžob 

ich polievajúc, plamom takoj strasti 

ich zhrievajúc, až radosť oko pásti 

v ich krásach kyprých, ked tak prekvitajú, 

v nich, s nimi človek blízkym mnie sa raju. 

Tu prijde jaseň s prívalmi a slotou 

a s víchrom krutým, sťaby s celou rotou 

bol diabol krutý povytiahol v pole, 

i borí, lomí, trhá, sdiera, kole — 

sklamanie, bôI, hrúd ludská lká a kvíli 

— na kraji sťaby bájočnej mohyly — 

na rumoch, ratoliestkach odtrhnutých, 

zlou nohou podepčených, uvädnutých . . . 

A človek vesnu novú dovoláva, 

opätne čaká, čakať neustáva, — 

a ona slúcha, prichádzava rada, 



861 



a srdce ludské silnie, duša zmláda. 

Hej, po jašení vesna premilená 

vše skytá obnov, techu, — i, že zmena 

tá prichádza nám s výšin nadoblačných, 

hor vozvýš vždy sa vznášaj hymn sŕdc vďačných. 

Tu podumal som i o sebe málo: 
čo moja jaseň-vesna? — No nestálo 
by za to, tĺcť o sebe, načo? Skoda — 
som malou čiastkou velkého národa, 
tak veľkého, čo hviezd na nebosklone — 
vdak Bohu ! — tu však v rodnom lone 
má mojad užší kruh, — nuž tomu skrovná 
plať duma moja, plynúc z duše zrovna. 

Počaly boly kypreť, plnou silou 
sa k žitiu hlásiť, jagať krásou milou 
tie sady naše v priazni lúčov jarných; 
kypela sila v ratoliestkach zdarných, 
šumela miazga mladučkou pod kôrou^ 
korunky vozvýš šibly silou sporou — : 
hľa, puk, hla, kvet, hla, ovocie už sladké, 
už padá, zralé padá v lono matke — 

Ó, radosť neslýchaná, vzácne hody! 

Ach, keby nás Bôh chránil len od škody — 

tak vzdychal národ — Bôh i bránil, chránil, — 

no ináč živly — (a Bôh nezabránil: 

chcel pocvičiť nás v škole utrpenia) — 

hej, ináč živly sveta: zhubné vrenia 

čul národ v mračnách, rozsypaných nebom, 

hrom burácal už dialnych hôr nad lebom 

i sbližoval sa s víchrom rozzúreným — 

Zle bude — šeptal rod so zlým tušenim — 

i nemýlil sa: s víchricou a slotou 

hrom spráskal, príval, sťaby s celou rotou 

bol povytiahol diabol krutý v pole — 

ó, pohoda zlá: hla, jak pára, kole, 

jak sdiera, trhá, borí, lomí, ničí — — 

Znie v spustu kvilba, nárek holubičí, 

lká na rumoch rod — v sadoch podepčených, 

na srúbaniskách hájov znivočených . . . 

Pod, Jeremiáš, na rumoch píš pieseň — 

Hfa, rodu nášho skorá, krutá jeseň. — 

A obnov kde? kde vesna, sady nové? 

Jej zbraňujú, ach, živly satanové: 

Nie, nepôjdeš k nim — vravia — nie, netreba 

ni darov tvojich im, ni samej teba. 

Ju držia za lem ľahučkého rúcha, 

a darmo v túžbach po nej srdce búcha; 



362 



zakliali tušim ju, čo pannu bája, 

a darmo túžba po nej dušu krája — 

Lúč ovšem prišle časom v naše diely, 

čo záloh, časom sama že dotrieli: 

tu i tam spuká vrúblik, zazelena 

sa ratoliestka, zjagá rozmnožená 

tu i tam zeleň — nádej všade, všade, 

moc nádeje, no duše stonu — v hlade 

Neprišla ešte vesna s darmi svojmi. 

No iste prijde: So svojimi vojmi 

králevič bája pritiahne a pannu 

bájočnú, rukou drzou opútanú, 

ba zakliatu snád, vysvobodí, vesnu, 

a ona prijde, shodiac okov tesnú, 

hej, prijde, prijde, rozdá svoje dary 

— ó, tolko túžob nenechá vyjsť v zmary! — 

hej, prijde: skvitnú, obrodia zas sady 

a proti živlom Boh sám ich ohradí — 

My veríme — 

O, Bože, daj jej tela, 
tej viere! ona mocná, vrúca, vrelá 
jagavo plá na našich sŕdc oltári — 
nuž tedy: prv, než prišla by snád v zmary, 
ó, stelesni ju: pošli, pošli vesnu 
do svetov našich, slávnu, prečudesnú ! . , , 

V ten asi smysel som si tedy dumal. 

A možno: duch môj dalej bol by skúmal, 

čo všetko vesna hlása, veští svetu, 

no dostihol som dnešnej púti métu, — 

postavy ludskej stín sa počal krátiť: 

znak: slnko spiecha — musel som sa vrátiť. 

Nuž vrátil som sa; no i cestou zpiatky 

som vpíjal dušou pohár toten sladký, 

v ňomž nastoluje vesna nasladenie, 

piť z nehož tuším nikdy dosť nám nenie, — 

ja kochal vždy sa ešte v obrodení, 

v obnove, v harmóniách, ruchu, vrení, 

čo chodí s vesnou — — 

V pohon v srdci svojom 
ja vzdychol si: ó, keby v lude mojom 
tiež bolo vídať plnosť obrodenia, 
obnovu, harmónií, ruchu, vrenia: — 
ó, keby už raz povstal z ospalosti, 
sen zahnal z očí, povystieral kosti, 
vysúkal rukáv v šermot nový, jarý, 
vyhostil zo sŕdc do cela kvas starý, 
a v harmóniách svornosti a lásky 



358 



za spoločným šiel cierom, svojej čiastky 

konajúc úkol úsilno a hbite, 

jak pilný rolník z rána už na svite, — 

snáď priskoril by zo svojej tak strany 

i príchod vesny, túžobne čakaný, 

I poneváč ho lúbim preúprimne, 

hor, k Bohu spiecham v hlučnom prosbo-hymne : 

Dajžc mu, Bože, k tomu vôle, sily. 

Lúč priazne tvojej svieť mu, vzácny, milý, 

ním zjasňuj cesty jeho, často tmavé, 

hej, svieť mu, svieť, čo slnko jará hravé, 

nech milosť tvoja, jako slnko mája, 

mu svieti v púť do ztrateného raja — 

Ó, pripusť prosbu v milostivé uši! 

Tak vrátil som sa domov s mierom v duši. 

Martin Sládkovičov. 



•»«« 



Ozval sa. 

Rozpráva VaaUij J, Nemirovič-Dančenko, 

Bol to budúci zločinec. 

Ako sa ním stal, to je iná vec. Sotva by mohol kto na toto 
odpovedať. 

Počiatok bol, že ho nalezínec vrhnul do čucbonskej malej 
dediny. Tam miesto mlieka dávali mu v skúpych dávkach Bsať 
zemiakovú šťavu. Nevidel láskavého úsmevu, nepočul krotkého 
hlasu. Rástol, svierajúc sa nevoľno od večných krívd a cítiac, že 
ho celé jeho maličké tielce bolí od siniek. Hladný — a ou vždy 
býval hladný — odnímal lákajúce ho kúsky šťastlivejším deťom 
i trápil sa, dláviac do seba, zadychčiavajúc sa a kašlajúc, čím skôr 
prehltnúť svoju korisť. Žuvať nebolo kedy, v pätách za priestupkom 
— po zákone prísnej spravedlivosti — nasledovala pokuta v podobe 
rozjarenej matere úbohého decka. Obyčajne kúsok ešte sedel v hrdle, 
a tá už rútila sa k uchvatitelovi, zaberajúc, čo popadla: skalku, 
rázgu, paličku a zavše i opravdivý kameň. „Šteňa" (týmto nepekným 
menom prezývali úbohé dieťa) utekalo na podiv. Utekal, ako len 
stačily jeho chudé, tenké nohy s uzlovatými, hrubými koliencami, 
v šíre priestranstvo. Do neho lietaly kamene, polienka. No on už 
nehľadel, kde ony dopadajú : do hlavy, do chrbta alebo do boku . . . 
Len keby ho nesšibali na zem, preto že tu potom nasledovalo ne- 
zbytné „predĺženie" v spôsobe nekonečnej bitky. Zkúsenosťou prišiel 
k tomu, keď trpel, osvojovať si spôsob myší v pazúroch mačiek, 
t. j. zatajil sa, zakryl tvár i hlavu a pretvaroval sa byť mŕtvym, 
namáhal sa nedýchať, ležať nepohnute alebo obracať sa ta, kam 
ho naprávalo kopanie nohami. Žatým nasledoval moment ustmutia 

23 



864 

SO strany nepriatelovej — chlapec vtedy vyskakoval v okamihu a 
letel, sotva dychu popadajúc, od nerovnej borby i zlosti ... A pri 
tých všetkých útrapách, k najväčšej onirzlosti prijavšej ho opatro- 
vateľky, inšpektora, prichodivšieho zavše dovedat sa o nom, ako 
i celej dediny — on len dalej rástol a žil na zlo všetkým i kaž- 
dému. Hlušili mu hlavu, šibali rebrá, vytkýnali ruky, nohy... On 
krivil sa, hrbil sa, krvou chrákal, vylihoval za týždne v humne, a 
po dlhom čase zase prichodil k sebe, bárs jeho opatrovník už 
sberal sa sofat jedlu, z ktorej by mu napílil dosák na rakev. Rástol 
i žil, ako rastie a žije šliapaná tráva vo dvore. Lejú na nu pomyje, 
lúh, \yhadzujú kosti, válajú sa po nej, šliapu ju i svine i psi a 
ona v prvý slnečný den — ako vidíš — popravila sa i povstala, 
rozcuchaná, zgniavená, s obtrhanými listami, s pokrčenými steblami, 
zavše zas celá a napriek všetkému žiadajúc pre svoju prírodu vo- 
zduch i svetlo. Keď doplnil desiaty rok, zadumala sa jeho „opatro- 
vateľka". Mala iné deti. 

„Či ho opustiC?" radila sa starešiny, 

„To šteňa?. . . nenásytné. . . " protestovaly baby, otupené oproti 
chlapcovi. 

„Nič... podrastie, stuhne — miesto našich dáme ho za vo- 
jaka. Dobrovoľníkov najímať ueprichodí nám." 

Podržali ho. Celá dedina znala, že bude vojakom. On stal sa 
ešte biednejším. V dvanástich rokoch bol svedkom nasledujúceho 
prípadu. Akýsi zlodej vylámal pred jeho ocima komoru u suseda 
a ukradol z nej polušubok*) i veci potravné. Prvý obliekol si, 
druhé zjedol. Chlapec díval sa kľúčovou dierkou a nemiešal sa do 
toho. Jemu sa to ľúbilo. Zlodeja lapili, posadili do chládku, potom 
zaviezli k okresnému sudcovi. Chlapec počul, ako sa zlodej zastrájal 
spálit dedinu. Sedliaci nesmeli odvrávať, mlčali, báli sa. „Šteňa" 
zapamätalo si všetko. Ku javnej a drzej hrabivosti pripojilo sa 
i sliedenie za cudzími vecmi. Začal sám vlamovať sa do komôr a 
kradnúť potraviny. Za dlhý čas nemohli ho dolapiť, konečne za- 
stihli ho raz celého zamazaného smotanou s kúskom ražného pirohu 
v rukách. Začali ho biť. On nesmel hroziť, ako toť jeho učiteľ, no 
pozde v noci vstal, vyšiel z humna, v ktorom spal, sobral slamy, 
zápaliek, zažal triesku a podpálil ovčiareň. Ovčiaren zhorela. Du- 
mali, hádali, kto by to bol urobil. Na neho sa rútili, zaťal sa, mlčí. 
No on mlčal i prv. Ale to ešte nebolo dovŕšené . . . Leu zpod 
obočia hľadí na všetkých. Chceli z neho bitkou vynútiť vyznanie, 
ale na šťastie bol v dedine došlý ta kňaz. 

„Prečo vy to dieťa mučíte? Že sa nehanbíte! Pozriteže, na 
ňom niet celého miesta. Štencom je lepšie, než jemu..." 

A položil ruku na hlavu malému vyhnancovi . . . 

Ten neznal, ako sa to stalo. Vstúpilo mu čosi k hrdlu, v oči, 
tak že ich stiahlo, premklo... Slzy rinuly mu tvárou... 

Ked ho vypustili z rúk, on šiel za popom. Pop po dedine a 
on za ním. Vošiel pop do izby, on zastavil sa na ulici, a nepre- 



*) Polušubok = polokožuch. 



366 

stajne hladel do okna, aby neztratil sa mu jeho spasitel. Vyšiel, 
chlapec kradne sa za ním. Bezdomného psa pohladkáte v noci na 
ulici, a on poberie sa za vami. Tak, vskutku tak . . . Ohliadnete 
sa nan, bojazlivé pozdvihne chvost, natiahne hrdlo a dá pozor na 
všetko; idete ďalej — on zase za vami. Zastavíte sa, sadne si 
i on, a hľadí po stranách, ačpráve to všetko vy nerozkazujete. 
Vy — konáte ako sa vám páči, dla svojej vôle, i on po svojom, 
dla svojho spôsobu . . . Vyšiel pop za dedinu, ohliadol sa — chlapec 
za ním. . . Asi verstu prešiel — eŠte nezaostal. Strašne bolo kňazovi 
okolo srdca. Privinie chlapca k sebe, a samému jemu rozlúti sa 
žena. Ešteže — fara biedna; akože tu nakŕmif cudzieho, keď ne- 
dostáva sa ani svojim?... Duchovný otec zmiernil krok — díva 
sa . . . a. chlapec takže . . . 

„Co chceš?" opýtal sa. „No?..." 

Celkom tak, sfa pes v noci na ulici bez domova . . . Zastal, 
hladí v stranu . . . dlho hladí — len srdce mu prudko v hrudi 
zvoní . . . 

„No... čože ty... Prečo?..." I naložil s ním pop, ako na- 
kladáme so psom. Pravda, duša ho bolela, ale spomenúc si ženu 
a svoje vlastné neveselé žitie, hneď zachmúril sa a osopil sa na 
chlapca : 

„Choď nazad, domoví No rezko!" 

Chlapec obrátil sa a vliekol sa opačným smerom. On žialil 
ešte väčšmi, než vtedy, keď ho obkrúžilí dedinskí chlapi. Tí zlí a 
tento jemu ukázal sa byť dobrým. Toto teraz nevedomky cítil. 
Nemohol by povedať, čo znamená dobro, čo znamená zlo. No tí ho 
bili, mučili a tento — nič mu neurobil, no keď mu položil na 
hlavu svoju niku, to od neho odstúpila tlupa, už bola ochraňujúcou 
ho rukou . , . 

Prešlo ešte niekoľko času. 

Nastala všeobecná vojenská povinnosť. Námestníci a ochotníci 
neboli potrební. Všetko usilovanie odpratať „šteňa" v cudziu zem 
stalo sa márnym. Zabral sa jeho gazda do nalezínca. Ztade ho 
vyhnali. Sišla sa starešina. Starešina mnoho sa radila, mnoho 
vodky vypila i usúdila mu byť pastierom. 

Chlapec ocítil sa v úplne novom položení. 

Celé dni je len samojediný. Nikoho z ľudí okolo ... Ba jest 
podriadených u neho — psi. Čo on chce, to i môže robiť s nimi. 
Jeho bili v dedine — i on dal sa biť psov, no tí krotko dívali 
sa mu do očí i lízali mu ruky . . . Chlapec ničoho nepochopil — 
no biť ich prestal; potom s nimi bolo mu veselo. Zaľúbil si psov. 
Akýsi nový svet bol okolo neho, aký on sám ani celkom nepo- 
chopoval . . . Zelené luhy mäkko stlaly sa v nekonečnú diaľku pod 
holubím nebom ... V stranu, na samom kraji, kam sotva dočahoval 
jeho zrak, zdaly sa vyrastať sinej barvy lesy... A on znal ich, 
on dochodil ta i so stádom a zbadal, ako pod vetrom šeptaly si 
stromy, ticho i vážne pokolisujúc sa, ako po zemi behaly zlaté 
slnečné lúče, aké kvety rástly tam v chlarlu tônistých luhov a čo 
za tajnostný svet rozkladal sa v tráve pod týmito kvetmi. Chlapec, 

23* 



356 

mlčanlivý v dedine, teraz cele zanemel. On skôľ počul mučanie 
kráv, blačanie baranov, štekot psov, i nepríjemný a prenikavý 
hvizdot jastraba v povetrí, než ludskú vravu. On dobre znal i počul 
slová, no všetek smysel fras skJzal sa na ňom. On nebol idiotom, 
ale jeho pozor neutkvieval celkom na nich; ony utratily pre neho 
každý záujem odvtedy, čo ušiel do lesa a do pola. Dlho, za celé 
hodiny ležal a hľadel, ako vlní sa lúčna tráva, ako po nej bežia, 
sfaby po rieke, jedna za druhou plávajúce a valiace sa široké vlny. 
To prevracal sa horeznačky, hľadel v hlbinu neba, a zdalo sa mu, 
že odtľhuje sa od zeme a že padá do tej hlbiny... Zavše sliedil 
za letkom holubov, jastrabov, za kŕdľami akýchisi temných vtákov, 
vznášajúcich sa ďaleko jeden za druhým... I často jeho mozog 
začínal lámať sa na tom, čo takého je asi tam, kam letia tí vtáci?. . . 
M6ž' byť, že tam vôbec niet ľudí ; a ak niet ľudí — tým lepšie, to 
znamená, že mu žiaden nemôže ublížiť. . . Ach, keby on mohol 
za nimi sa pobrať!... On začal ľúbiť prírodu, nie preto, ako by 
ponímal krásu, nie; no ona bola neprebernou ohradou toho jeho 
položenia, v ktorom jemu nerobil nikto bolast, nehrozil mu, ne- 
kiičal na neho. On si zaľúbil voľnosť, bezstarostlivosf, spokojnosť, 
a spokojnosť bola celá tá okružujúca ho príroda... 

Stranou v dedine vídal matere i otcov so svojimi deťmi; ako 
mladý zver, bokom, na pol oka sliedil, ako rodičia láskajú svoje 
deti; no ostávajúc teraz sám, vôbec nemyslel o svojich. Veď oni 
jestvovali, no on pevne veril, že sú oni nadovšetko podlí, a potom 
že jemu nádobno hanbiť sa za nich. Veď celá dedina húdla mu 
o prekot: „Šteňa! I mat ti bola planá... Taká dravica, sťa suka 
na cudzí dvor ťa vyhodila. Bolo by ju bývalo treba niekde utopiť, 
i teba hodiť do vody." V hlave jeho utvrdilo sa presvedčenie, že 
sú mu všetci nepriateľmi, hlavne pre akýsi jemu neznámy hriech 
jeho materin, že on musí sa ich stydit, lepšie keby nikoho a ničoho 
ani nebolo . . . 

Tak on ani nemyslel o nich nikdy. 

Dni šly za dnami . . . Vstával so slncom a vychodil, keď hmla 
z luhov voľno vstávala, vlnila sa i zdvíhala k nebesám, na ktorých 
už horely jasné pruhy rannej zory... Počul vtákov, videl, ako 
tráva čistými, rosnými kvapkami celkom obsypaná, zdvíhala sa 
i obracala sa oproti slncu. On znal prebúdzanie sa prírody, úplnú 
silu jej, i moc vyvinujúcu sa a stupňujúcu, až kým nebolo poludnie, 
kde on cítil sa byť obliaty znojom a videl potom postupne klesa- 
júcu až do večerného chladu. Tušil hodinu, kde celé nebo začalo 
sa pokrývať tieňmi, ked na východe už stála noc na skoku a slnce 
tichučko zapadalo ohnivou žiarou za samým krajom zeme. A ked 
zostával po slnci dlhý zlatý piníh, on hnal stádo domov, načúval 
radostnému mučaniu kráv, i myslel si: „Vám je dobre!... Vás 
radi majú. Vaše gazdiné vás už čakajú u dvorov... 

A jemu samému srdce sa svieralo... Bol by hotový celú noc 
zostať na poli, len aby nevidel zlých, bezcitných ľudí. 

Šťastie jeho netrvalo dlho. 



867 

Jasenoa doviedli postrkom z Pitera ^) jednobo šarvanca, ktorý 
bol rodom z tejže dediny. Oddali bo do rúk predstavenstvu i na- 
ručili postaraC sa o nebo. On bol svojský. Tu pamätali jeho otca 
i maf , spoločnýcb s celou dedinou poplatníkov i poddanýcb . . . 
Usniesli sa, aby bol pastierom. 

„A so štenafom čo?** 

„Nuž, stena do mesta ** 

„Áno, odviesť bo a striasC sa bo. Dat bo na nejaké remeslo . . . 
Veď dedina nie je ani povinná... Odkiaľ sme ho vzali — ta bo 
i oddáme." 

Osud riešil sa prosto i skoro. Toho priviezli z Pitera, tohoto 
dajú do Pitera, všetko jedno. 

I oddali bo. 

V sídelnom meste bol ustrnutý ! Všetko okolo nebo bolo divné 
a veliké. Tak veliké, že v prvých okamženiacb celkom zamíkol, 
ohromený tou strašnou velikosfou. Potom po niekoľkých časiech 
spamätal sa a prišiel k tomu presvedčeniu, že je to tiež taká de- 
dina, len nie lepšia a pre nebo ľahšia, a hladovať prichodí mu 
jednako. I nenávidia bo ; ako ho tam nenávideli, tak i tu — všetko 
jedno. Rozličnosť sa ukazovala, no on nemohol ešte pochopiť, v čí 
prospech — mesta-li a či dediny. V dedine bili bo drúkami i ska- 
lami po rebrách, po nohách i po väzoch, a tu majstri-obuvníci 
i tovarišia tlkli ho mlatkami takže po hlave, po samom temeni. 
Tovarišia zväčsej čiastky tiež takí vyvrheli ako i on, zlostnejší než 
ľudia v dedine, tešili sa príležitosti a možnosti vylievať svoju zlosť 
na ňom, sťa na slabšom, bezpomocnom a hlúpom. V dedine boli 
psi, ktorí ho radi mali, kravy, príroda, — tu takého ničoho ne- 
ukázalo sa. Pravda, zjavil sa na dvore zvláštny pes, a náš chlapec, 
túžiac poihrať sa s ním, privinul sa k nemu; no ten tak otrepal 
nešťastného, že keby nebol vyskočil dvorník, bol by zostal ležať 
mrtvým. 

Túto vec vyšetrili. Chlapec „dokázal sa" byť vinným. 

«Ako môžeš ty bez všetkej rozvahy ku blaborodému psovi 
dochádzať? Za nebo, za tohoto apportovať znajúceho psa záslužnú 
zlatú medailu dali. On, tento pes, môže celú tisícku stáť, a teba, 
ak kto povedie ťa na koňský trh — nikto nekúpi ani za desiatku. 
Ty darebák sedliacky!... Ten psík, znáš aký je — zvláštny... 
On je taký, že na poduškách spáva, i jedlo jemu osobitne varia. 
Sluhu mu držia, aby chodil s ním na svieži vzduch a vodil bo pre 
zábavu, a ty pacneš bo rukami, práve sťa by bol tebe roveň... 
Že teba ešte zubami za hrdlo nechmatol, tak je to ešte dobrý psík. 
Skutočne dobrý. Smiloval sa nad tvojou hlúposťou. Z nebo, bratú, 
podobizne snímali a po rubli predávali . . . Tak ver ... " 

Chlapec prestenal niekoľko dní. 

Keď vyzdravel, doviedli bo ku psovmu pánovi. 

Srdce nešťastného ušlo nielen do nôh, lež kdesi až do obuve. 



*) Takto zovú Rusi skráteno Petrohrad. 



i 



368 

gČože ty, bolvan, zamýšľaš si s mojím psom sa ihrat?... 
Há?..." 

Chlapec prižmuroval oči. On nič nepochopoval v tú minútu. 
Nevfdaný blesk a nádhera oslepily ho. 

„Ty ničomník. Odpovedaj ... I psovi si tolko nepríjemnosti 
narobil. Ešte by i polícia bola mohla prísť..." 

„Ty ho naučí" prikázal pán obuvníkovi po krótkom premýšľaní. 

„Buďte pokojní... Ktože to vídal, aby bolo dovolene akému- 
koľvek pobehaj ovi nevážif si panských psov." 

„Dobreže mu ukáž!" 

„My máličko nevieme. Ak takémuto dosf zavčasu nezlomíme 
róby, tak z neho bude zaraz väzeň. To nič nechápe! Panského psa 
vyviedli na prechádzku k vôli lepšiemu vozduchu, a on hneď do 
neho ... My dobre vieme, že ktorý pes má medailu, je kavalierov. . . " 

„Veď tak. Vezmi si ... " I podal obuvníkovi trojrublovú ban- 
kovku. Obuvník stal sa takmer zverom po tejto blahosklonnosti. 
Naskutku lapil „pobehaja" za ucho a, nevypúšťajúc ho, previedol 
ho schodmi i dvorom, prihovárajúc sa mu: 

„Ty nevieš, čo sú kavalierski apportní psi... ktoré sú s me- 
dailou ! . . . " 

Pritom škrípal zubami. V druhej ruke držal trojrubľovú ban- 
kovku, ktorej vid oduševňoval ho ku ďalším skutkom. 

Chlapec zase uľahol hrozne zničený obuvníkom. 

Tak rástol, tak priúčal sa remeslu. Nadto, povediac pravdu, 
on neučil sa žiadne remeslo, no otupel konečne, tak že pocíťac 
svoju silu, obrobil svojho gazdu náležité, a práve tak, ako vtedy 
pred majiteľom onoho psa, len prižmuroval oči pred smierčím 
sudcom, opytujúcim sa ho: 

„Či sa nehanbíš — svojho dobrodincu a správcu... 

„Vskutku tak..." rozžaloval sa a slzil obuvník. „Ja za nich, 
vaše blahorodie, ja za týchto šelmov sám som trpel, hladoval, a 
Oiii, podliaci ..." 

Rozumie sa, že by obžalovaný mohol mnoho predniesť i)re 
svoje ospravedlnenie, keby po prvé znal mysleť a po druhé vysloviť 
svoju myšlienku. Ale on naučil sa len zlorečiť, ba lepšie rečeno 
len chripeť v rozjatrenosti ; z čoho bolo možno vyrozumeť jasno 
len : „ja teba. . . počkaj . . . vvo ! . . . Ty mne. . . " a viac ničoho. 

No na koho vzťahovalo sa to „teba" a čo malo sa nasledovne 
tomu „jemu" stať — ostávalo nejasným. Predmetu nebolo, alebo 
lepšie rečeno, predmetom bol celý tento planý, nemilosrdný svet, 
všetka nad ním vznášajúca sa zlobivosť, hrnúca sa na neho, depta- 
tajúca nešťastníka každý deň i každú minútu. A tak on nemohol 
si vysvetliť, kto je to ten „on", komu on ukáže „vvo", do tých 
čias, kým rozpajedenému nenamanul sa gazda a kým nedostal od 
neho bitku. Z počiatku zdal sa byť bláznivým. 

„Tyže čo?" 

„Nebesni sa, kanália!" 

Po druhom údere potočil sa značne. 

,Čo— o— o?" 



859 

Keby gazda bol porozumel tomuto zverskému ručaniu, bol by 
usiel eím skôr; no on sám poznal velikú biedu i pretfkol sa ňou, 
preto bol zlobivý a v každej dobe cítil náchylnosf a tuhu vyliaC 
na kom-tom žič, nakopivšiu sa v jeho duši. 

„Ty ešte sa opovažuješ úsudok prejavovaC I . . . " 

No tu prihodilo sa niečo neočakávaného. 

„Pobehaj" zvriesknul a jeho oči gúlaly sa v jamkách, šfa by 
malý vyskočiť. Šmaril gazdu pod seba a vzdor lomozu mlatkov, 
zavznievajúceho z vedľajšej miestnosti, kde pracovali tovarišia, bolo 
počuť čosi netvorného a nesúvislého. 

„A — a ! . . . Medaila ? . . . panských psov ? . . . wo I . . . Ja . . . 
ja už. . . Mlatkom?. . . Nie, teraz dostaneš! . . . Á. . . no. . . no. . . 
Nože teraz probuj biť... No, bi do zhynutia..." 

A sám dusil gazdu za hrdlo, tak že mu aqi chripeť nedalo. 
Dobre, že počuli v dielni a vyskočili. Ked odorvali „pobehaja" od 
gazdu, ešte sipel zlobou, obzrel sa divoko a celkom zarudlý, s očami 
krvou podbehnutými chripel. 

„PusC... ja... Vvo... dokončím... kavaliersky psík . . . ! " 

Niekoľkým luďom ledva podarilo sa udržat jeho tenké, uzlovaté 
ruky, po ktorých prebiehaly teraz akési konvulsíe. 

„Uverte, vaše vysokoblahorodie," dotušoval obuvník smierčiemu 
sudcovi, „seba neželejúc, učil som ich..." 

Smierčí sudca potriasal hlavou a stále hladel na bezvýznamnú 
tvár obvineného. 

„Čo; on ubližoval vám, nie?" obrátil sa k nemu. 

Ten len pohnul pleciami. Roztvoril ústa sta ryba i zatvoril zase. 

„Ubližoval som ti?** okríknul ho gazda. 

„Postojte, mlčte!... čo vy môžete riecť k svojmu osprave- 
dlneniu?" 

„Ja — o... v — v — o!... Som velmi spokojný!" náhle vyrvalo 
sa nešťastnému z hrdla. 

„Čo?..." 

„Veľmi... A nie to, že pre akéhosi panského psa — mne 
vlasy ježili. . . Nech si je on i apportér. . . no len. . . Velmi som 
spokojný ..." 

„Ach, vmh je. . . i stena kamenná by sa zježila. . ." vzdychal 
gazda. 

„Ja neopytujem sa vás o psovi . . . Ako ste sa vy opovážili 
gazdu za krk lapiť?" 

„Ved neumrel — jeden Bôb..." prekrižoval sa obžalovaný. 

„Uznávate sa byC vinným?... Vy, vám ja hovorím." 

„Pre toho, čo s medailou... No, dotkni sa ma... Ale to... 
Veľmi spokojný, vaše... vaše vysokorod . . . " 

Vyvrheľ bol odvedený do väzenia, aby tam vysedel svoj trest. 

Tu bola tisina i pokoj. Možno bolo mysleť a on začal myslel 
Z počiatku tlačila ho vždy myšlienka: prečo?... Prečo všetci a 
všetko vrhá sa na neho? Čo im on urobil? S jednej strany hro- 
mada prenasledovateľov, s druhej — on. A tá hromada, pozostáva- 
júca z jeho gazdu, tovarišov, sluhov, panského psa, mestských 



3C0 

obyvateľov, smierčieho sudcu — kráča — všetci proti nemu. Myslel, 
myslel a vrodeným citom samého prvobytného myslenia, v rovnej 
miere i žial i horkosť v ňom vzbudzujúceho, domyslel sa: „To 
znamená. . . Ja im v — v — ol. . . Už ja ich. . . dolapím. . . Vy tak 
— no, dobre. . ." 

1 vzkypela v ňom divoká zloba, zatopivšia všetko, čo ešte bolo 
celého v jeho zmučenej a strápenej duši. 

No ako „odplatiť", akým spôsobom „pokázaf im** — toto uebol 
v stave predvidef. Ou smutno pochopoval len to, že nemožno 
všetkých zdrapiť za hrdlo, všetkým lámať rebrá... Veď oni všetci 
shrnú sa na neho, a on nič nevykoná... Treba. akosi ináče, ale 
ako ináče — o tom nemal jasného poňatia. Nebolo príkladov v jeho 
minulosti... Suďba prišla na pomoc jeho nezkúsenosti. E nemu 
posadili uličného tuláka, lapeného teraz za výstupnosť, vyrastnuv- 
šieho ako i on. Nový druh predstavil sa mu sta odchovanec na- 
lezínca, no vycibrený na uliciach sídelného mesta. 

„Teba ako zvať?" bez okolkov obrátil sa k nemu prišlý dobro- 
druh. Náš väzeň vyskočil pred ním. Tomu bola odporná táto pocta. 

„Sadni si, sadni!... Tu, bratku, v tomto chládku, my všetci 
sme rovní," nedajúc sa mýliť objasňoval pri chôdzi. „Akože ťa zovú?" 

„Vaňkom," odvrknul náš väzeň. 

„No a ja som Semen Petrovič... Počuješ?... Prečo teba za- 
vreli?" 

„Gazdu... ktorého... za toto miesto..." A on ukázal na 
svoje hrdlo a doplnil posunkom, stisuuv strašnou silou ruku. 

Semen Petrovič znaleckým zrakom pozrel na neho. 

„Nože ukáž... Zatni päste, napni ruky... ukáž... Aha!... 
No, bratku, ty si chlap. S tebou možno mnoho dobrých vecí vy- 
konať. Ej, bodaj ta!... Ja som, bratku, takých svalov nevídaval." 

Vaňka, po prvý raz, náhle vztýčil hlavu a zarehotal sa — um 
bol nájdený. Zjavil sa človek, ktorý mu dal to, čoho u neho nebolo. 
Myšlienku a smer, ktorým má kráčať. 

' „Ja ich . . . v — v — o ! . . . Dolapím ! . . . Ja im, čertom, ukážem . . . 
Ty len rozkáž, len ukáž ..." 

Semenovi Petrovičovi nebolo treba objasňovať vec. On po- 
chopil hneď. 

„Rozvahy u teba niet... ale ty mňa poslúchaj..." 

„Budem... Vvo!... To je!..." s vytržením reval Vaňka. 

A skutočne — jeho prišlý súdruh začal kovať plány. Tak na- 
strojil, že, dostavší sa na svobodu, Vaňka zjavil sa u svojho gazdu, 
sobral u neho svoje veci, a ked ho tento chcel zastaviť, on obrátil 
sa k nemu a prehovoril: 

„Zabijem ťa... počuješ? Veru ťa zabijem. Všetko jedno, do 
temnice pôjdem... Jednaká cesta... My, bratku, teraz... 

Vaňkova reč bola úplne nová pre gazdu. Prv Vaňka o „chládku" 
tak hovoriť neznal. 

„Naučil si sa. . . V žalárnom všeučilisku si dostal úplné vzde- 
lanie." 

„Naučil som sa, buď ubezpečený." 



361 

„Našiel, ako vídať, svoj úkol," dotušoval obuvník. 

Yaňka pozrel zádumčivo na mlatok . . . vzal ho. 

„I šedivý kaftan s bubnovým túzom by vára velnii pristal 
k tvári, krásny človek!. . . Obzvlášte svedčily by vám pritom i bra- 
zeletky na nohy ..." 

No tu Vanka s týmže zádumčivým pohľadom máchnul mlatkom 
a gazda potočil sa na bok, sťa by ho bolo niečo podtalo. Pozrel 
na neho Vaňka, pozrel, kopnul ho nohou a ticho vyšiel na ulicu. 

Semen Petrovič mal vyjst z väzenia o niekoľko dní. On mu 
udal miesto, kde sa má zatiaľ pritúliť. Semena Petroviča, prepuste- 
ného na svobodu, poslali do rodiska. No rodiskom jeho bola Narva, 
a on ztadial vrátil sa hneď do Pitera 

A tým samým dnom počaly sa ich záležitosti. Semen Petrovič 
preobliekol sa za panského sluhu. Yaňka sprevádzal ho pod menom 
brata, alebo známeho. A oni zbíjali príbytky s vraždou alebo bez 
vraždy — záviselo od toho, či bol niekto pri tom, alebo nie... 
Vanka bez najmenšieho váhania dusil, rezal, dlávil ... a len potom 
ustával, keď už nemal práce. Dostavší peniaze, on mlčal a stále 
pil a sedel v svojom príbytku za stolom, podopierajúc hlavu rukami. 
Niekedy v takom položení náhle začínal mäknúť, pričom Semen 
Petrovič nijako nemohol si vysvetliť, čo sa s ním robí: Či je 
básnikom a či plače ... I slzy mu vstupovaly do očí — i smial sa. 

«Ty, čo je to, baba?... Za tou staruchou plačeš? Ach, ty 
oplan I Ona, bratku, je teraz už v raji 1 . . . " 

„Ja?. . . Nie. . Kravičky. . . psíky. . . luhy zelené. . . zelené. . . 

„Ó, zlodeji... Ja som myslel, že ty o staruche..." 

No ten už všetko zabúdal, i bil srdito päsťou o stôl. 

„Ja im, čertom ... Ja im . . . S medaillami ! . . . Semen, či im 
ukážeme ? Hovor ! Môžem ja im ukázať ? A ? Môžem ? . . . Hovor 
hneď. . . Môžem ja ich — Vvo ! . . . " 

„A ešte ako im ukážeme. Ty len mna počúvaj. Ty máš ruky 
zlaté, no v tvojej hlave niet rozhľadu a umu." 

„Pochopu mne nie dano! Skutočne. . ." súhlasil úprimne Vanka 
a potriasal hlúpo strapatou hlavou, na ktorej trčaly chlpy vo všetky 
strany. „Pochopiť ja nemôžem... No len... Oni mňa, takého 
maličkého, skalami, mlatkami, všeličím . . . Znám ja tiež, čo by som 
im mal dokázať... Úplným právom?" 

„Ešteže... Len rob, čo ja rozkážem." 

„Urobím!. . . Semen Petrovič, všetko urobím.. . Veď svieca — 
pozri, ja za teba ..." 

A on hneď zaťal päsť tak, že Semen Petrovič vyskočil a odňal 
mu sviecu. 

Vec skončila sa tým, čím sa musela skončiť. „Um" i „ruky" 
boly lapené. 

Rozlúčili ich. Jednoho do veže, Vaňku do takého väzenia, 
aby sa nemohol ushovoriť so svojím radcom a vodcom. Vaňka, 
rozlúčený so svojím „umom", celé dni ležal na posteli, veľmi žialil 
za Bvobodou i za Semenom Petrovičom. 

Vyšetrujúci sudca darmo boril sa s ním. 



362 

„Velmi som spokojný. Len čo som bol u nich, potom tá sta- 
rucha žijúca ... A na účet dievčaťa, ktoré s marmaládom v časke 
— ja neviem . . . Devuška, možno riecC, panská. Skutočne, delikátna 
devuska... „Chceš, vraví mi, sladkej vodky?" — A ja neviem... 
Sta besní psi, len zubami mňa vtedy ona na toto miesto . . . „To 
ti, vraví, na pamiatku ... No mne je to len tak, sta by dakto 
uaplul . . . Len sladkú vodku som pil . . . 

Vyšetrujúci sudca nemohol nič pochopiť z tejto žvatlaniny. 

„Čo tu máš so sladkou vodkou?" opytoval sa ho. 

„Dla toho, ktoré dievčatá kušu... teraz hovoria... Chceš 
marmalád ? . . . Potúž sa, kolko ti srdce ráči ..." 

No tu už i vázeu i vyšetrovateľ vytreátili oči a hľadeli s po- 
divením jeden na druhého, ničoho nepochopujúc. 

Ležal, ležal Vaňka na posteli vo väzení a pocítil svoju bez- 
vládnosť. Svoboda utiekla. Keby i trpel hlad, bitku, bol bez prí- 
strešia — len keby mohol odtiaľto. Chyža zamknutá a bezmluvná 
dlávila nešťastníka. On cítil sa sťa živý v hiobe. Jemu bolo desno, 
tak dusno, sťa by povala bola sa spustila i uložila sa zrovna na 
jeho prse svojou kamennou ťarchou, alebo sťa by steny zdvíhaly 
sa so všetkých strán a nedovoľovaly mu ani hnúť sa. 

Často chytal sa za mreže a visel na nich za toľký čas, že mu 
na rukách navrely žily uzlami a sedely pod kožou sťa motúzy. 
I svaly jeho drevenely, i on sám umdlieval. Visel, aby hľadel na 
nebo, i aby dýchal voľným vozduchom. Ešte ťažšie mu bolo, že 
nevidel dvor ani staviska. Holubej barvy výšina uvodila mu v pamäť 
ten ďaleký, šťastlivý, ale krátky čas, keď, ležiac horeznak na lúke, 
zahľadieval sa do takejže hlbiny, bezodnej i lazúrnej, a zdalo sa 
mu, že, odorvavší sa od zeme, on strmhlav letí do nej, k tým po- 
belavým oblakom ... A keď na nebi ukazovaly sa holuby — on 
sliedil za nimi vo vytržení a nozdry rozťahovaly sa mu i zdalo sa 
mu, že cíti zápach sviežej zeme, vôňu lúčnych kvetín, i ľahký zá- 
pach brezový, donášajúci sa s vetrom z ďalekých strán. 

Raz taktiež div neskostnatel na mreži. Vrabec priletel na karnfs 
a začal na ňom duriť perie, oprašovať sa, slrojiť sa čvirikať, i pod- 
skakovať. . . I perie nadvihoval, i pištekom v ňom brázdil, i hlavu 
si o perie česal, i oral pritom tak veselo, že Vaňkovi v duši razom 
rozjasnil sa akýsi veselší cit. Zdalo sa, že celý stal sa iba okom, 
i nespustil zrak s malej bytnosti . . . Vrabec za mrežou, nebadajúc 
túto chlpatú, * ryšavú hlavu, bol veselý a viedol si, ako svedčí sa 
každému mladému, kojacemu sa blahou nádejou vrabcovi, znajúcemu, 
že nemá sa o čo zvlášte starať a že, pokiaľ izvozčícke kone po 
uliciach behajú, on vyžije . , . Konečne Vaňkovi ruky umdlely, a 
celou ťarchou odpadol. Vrabec istotne toto nepočul, i predížal 
svoju ľahkomyseľnú hru. Vaňka sobral nachodivšie sa u neho chle- 
bové omrvinky a začal ich hádzať na okennú stenu. Vrabec nepodivil 
sa tomu ani najmenej. No dobrému vrabcovi sa ani vôbec nesvedčí 
diviť alebo zľaknúť sa. Ak padajú nevidomé odkiaľ chlebové omrvinky, 
to nedeje sa preto, aby vzbudzovaly akékoľvek udivenie, ale preto, 
aby ich zobal. Keď pozobal si, rozčviiikal sa do diaľky, sťa by sa 



363 

Staral oznámiť vrabcom v celom meste, aký je on prekrásny junoš 
a aké je nebo jemu obzvlášte blahosklooné, posielajúc mu dážď 
z ražných mrvíu, velmi krásnych a pre vrabčí žalúdok mimoriadne 
chutných a primeraných. Ohlásivší týra spôsobom, aby ho obdivovali, 
vrabec pobrnkal, pobrnkal a uletel, no Vankovi utkvel v pamäti 
zvláštny jeho znak — zlomené pierko na hlávke, mimoriadne trčiace 
do hora. Vrabec následkom toho vyzeral neobyčajne fanfarónsky, 
chvastúňsky a každý jeho pohyb pri tejto jeho toilette ukazoval 
sa byt krajne smiešnym i domýšiavým. Máličko oddýchnuvôí si 
väzeu natrúsil na karnís ešte chleba, a vrabec, so znáčkom na 
hlave, zjavil sa okamžite, sta by to tak muselo byt 

Do týždňa vrabec celkom obznámil sa s rusými, rozcuchanými 
vlasmi vývrhela, zapretého za železnou mrežkou. Nenachodiac omrvi- 
niek, on ďobal do mrežky pyštekom, a keď za ňou zjavila sa milá 
vrabcovi ruka Vaňkova a omrvinky sa sypaly, vrabec neodlietal, 
len máličko stránil sa a kosom, jedným očkom, ponášajúcim sa 
barvou na čiernu hlavičku, pozeral na dobročinnú jemu niku a 
podskakoval v očakávaní, kedy ona ustúpi, prihotovivôia jemu po- 
travu. VaĎka takže badal, že vrabec stučnel na jeho krme, i ra- 
doval sa tomu preveľmi. Jemu snilo sa práve i v noci o svojom 
operenom priateľovi, slietajúcom mu na tvár a čistiacom svoj pysk 
na jeho hrubom nose. 

Zdalo sa, že v tom malinkom a hbitom vtáčatku sústrednilo 
sa pre neho všetko — i svoboda, i slnečné svetlo, i letné teplo, 
i lúčna zeleň, i sviežost rastlín, i vodný šum, nesúci sa vedľa ne- 
videných brehov. 

Keď vrabec odlietal, Yaňku svierala tesknota a on líhaval na 
posteľ, hľadel na pošmurnú povalu a nemyslel o ničom. Ťažko mu 
bolo. „No zdláv, zadláv...^ opätoval visiacemu nad sebou sklo- 
peniu. „Všetko jedno.. . Čože mám tu?'' Keď obležat stalo samu 
nemožným, schytil sa a rútil ku dverám, reval sta zver v klietke, 
i bil sa do nich, snažiac sa ich vystaviť. No dvere boly pevné, 
železné spony nerozborné — i drevo len trešCalo a škripelo pod 
jeho údermi, nepopúštajúc ani najmenej. 

„Čože zas robíš?" hovoril namrzený strážnik, strkajúc tvár do 
malého žalárneho okienka. 

„Vvo!... Pusť ma!. . ." 

„Kam?... Do temnice? Braček, do temnice vrabce k tebe 
lietať nebudú." 

Tieto slová raaly na Vaňku strašný vliv. V okamihu utíchol, 
ruval si chumáče, hlúpo hľadel do kúta a šomral: „Buď, dosť 
toho... ja tak... Odpusti..." 

„Tak, tak!" krotil ho strážnik. „Daj pozor na seba. .. Čomuže 
si sa tešil? Dvere tieto pokazíš... Veď poviem dozorcovi — a 
ostaneš bez vrabca." 

„Pomýlil som sa... Prosím úpenlivé... Odpusť." 

A bezsilne krútil strapatou hlavou a usiloval sa po tíšku ľahnúť 
na posteľ. 



364 

^ Ja bych mal privolať pomocníkov . , . aby urobili poriadok 
s tebou, čertom. Polepšíš sa?" ešte vždy sipel vo dverách tonže 
hlas. „Ešte zabiješ niekoho, veď si ty sfa stroj — všetko jedno. . . 
S ním uič nevykonáš, a s tebou takže... Ty, pamätaj na svojho 
vrabca." 

No Vanka už snažil sa zatajiť dych. Vrabec ho držal na uzde. 
Ja myslím, pre neho neboly potrebné zápoiy na dverách, strážnici 
na chodbe, ked ho maličký vtáčik pripútal k veži. 

Po niekoľkých mesiacoch začal Vanka kašlať i pluť krvou. 
Poslali k nemu lekára. 

„Tu mu je velmi nezdravo. Treba ho previesť do inej miest- 
nosti. „Tebe, hrachu," obrátil sa k Vaňkovi — „dajú iné väzenie, 
suchšie." 

No Vaňka hneď hodil sa mu k nohám a modlíkal: „Vaše 
blahorodie. . . Umrem... Nechajte ma tu... Čože je na tom .. . 
I tu je dobre." 

„Čo sa robí s ním?" zadivil sa lekár. 

^Má vrabca," zasmial sa strážnik. 

„Akého vrabca?" 

Rozpovedal o priateľstve medzi týmto strapatým čudákom a 
krotkým vtáčkom. Lekár sa podivil. Bol ešte mladý — a jemu 
stislo srdce. On znal, že je Vanka vrahom... Vrahom, akého ne- 
hryzie svedomie. A v tomto zločincovi tolká duševná nežnosť... 
„On ti je bratom!" šeptalo mu srdce. „On je vám všetkým bratom. 
Prečo ste ho urobili takým? I on mohol lúbiť a byť šťastlivým. 
Prečo ste ho vrhli do bahna? Prečo?... Ďalej... vyvrheľ... A 
ešte viac, tento vyvrheľ cíti, hlboko i bôľno cíti. Len je to všetko 
pokryté kôrou, hrubou, neprenikateľnou ..." 

„Takto nemôže byť!" hovoril lekár. „Teba musia každý deň 
vodiť prejsť sa na sviežom povetrí... Robiť, či nie, no aspoň 
za pol hodinku... Ja prehovorím s vyšetrujúcim sudcom. 

Výsledky boly neočakávané. Na druhý deň strážnik otvoril 
jeho komoru. V chodbe stáli žandári s nasadenými bodákmi. 
„No, či chceš drevo rúbať?" zasmial sa strážnik. 

Vanka, visevší na mreži, vyzerajúc vrabca, bol umdlený, zdráhal 
sa. „Nie... nie... nechcem... Bude... Ja som tu." Nazdal sa, 
že, bo chcú celkom odviesť odtiaľto. 

„Zlodeji... Rozkaz máme každý deň vodiť ta na prechádzku 
alebo do roboty, čoho sa ti len zachce..." 

Vanka nedôverčivo pozrel naň bokom, práve tak, ako v prvý 
čas svojej známosti chytrácky vrabec hľadel na neho. Potom zá- 
dumčivé vstal a vyšiel. Od tých čias každý deň ho vypúšťali na 
dvor a dávali mu sekeru, pravda s potrebnou opaternosťou. V istej 
vzdialenosti rozostavili sa strážnici, hotoví, akby chcel ujsť alebo 
obrátiť sekeru sta zbroj proti nim, sraziť Vaňku na mieste. Vaňka 
si toho nevšímal. On s napnutím svojich síl rúbal drevo. Celé 
hrubé kláty rozletúvaly sa v kusy pod jeho mohutnými údermi. 

Jeho tvár stala sa v takýto čas nadšenou. On trafil na svoju 



365 

prácu. Uzlovaté ruky robily na podiv. Všetkého bolo mu málo. 
Narúbal — iný by bol už ustal, ä on volá na celý dvor: 

„Dávaj ešte,' čože. . . rane je jedno. . . " 

Rúbal drevo i pre súd, i pre strážcov, i pre všetky miestnosti 
v súdnom dome . . . Navaliv hromadu dreva už hotového, odhadzoval 
sekeru a vzpriamil sa . . . 

„No. .. bude. . .** 

Po skončenej práci šiel domov, odprevádzaný vojakir^i i stráž- 
nikom, vyzváňajúcim veľkým svázkom klúčov. 

Vaňkovi bolo strašne i len pomyslef, že skoro sa dokončí vy- 
šetrovanie a jeho odvedú kto vie kam, odtiaľto. Potom bude konec 
priateľstvu s vrabcom. Táto idylla bude sa museC pretrhnúť, i ne- 
vedno, kto iný tu bude vídavať tohoto vtáčka, laskat sa s ním, 
kŕmif ho. V jeho duši prebúdzal sa cit zvieracej žiarlivosti i besnej 
zloby oproti tomu ,,inénju^, a v návale bôľnych citov vrhal sa na 
stenu a strašnou silou zatínal do nej nechty. Stena pravda zo- 
stala necitnou, prsty mu puchly a on nevykonal tým nič... Vanka 
bezvolne padal na posteľ a zase hľadel, nemysliac na nič, na povalu, 
na jej tažký krivolaký sklep. 

„A kdeže je on?'' obracal sa konečne k obloku pouspokojivší 
sa strapáň, a v ten čas úsmev ukazoval sa na jeho tvári ... On 
si predstavoval, ako sa jeho priateľ kúpa teraz vo vzduchu, lietajúc 
8 kríčka na kríček, bije sa, istotne perie sa s inými vrabci, „uka- 
zuje im", tlčie ich a zdvihnúc svoj chochoľček, keď rozohnal ich 
všetkých, silne čviriká na opanovanom mieste. No tu obyčajne 
ozvalo sa šCukanie malinkého pyšteka o mrežu, a Vanka vyskočil 
hneď 8 chlebom na malinké omiTÍnky podrobeným. 

„Nalietal sa.. . Ej!. .." 

I jasaly mu oči, a poslúchajúc veselé čvirikanie, vysvetľoval 
si ho tak, že mu vrabec rozpráva, kde všade bol, čo videl, koho 
nabil zo sebe rovných. 

„Tak im treba, čertom! . . . tak im treba. . . ^, radoval sa Vanka. 
„Prečo ich, čertov, šetriť... Tys' mal k tomu právo... 0-ho-ho!" 

A zadúšal sa samým radostným smiechom. 

„Znamenite...**, pokračoval. „Znamenite... apportérov s me- 
dailami . . . Panské device . . . Nech si . . . A ty ich ešte po pa- 
puliach ..." 

V daždivé časy bol Vanka ešte spokojnejší. Vrabec neodletoval 
preč, lež použijúc výhodu, že okno hlboko ležalo v tlstej stene a 
dažďové kvapky sem nedopadaly, túlil sa do kútika, nabuboril sa 
i sedel tak, že mu nôžky videl nebolo i zdalo sa, že s nabubleným 
bruškom leží na karnísnom železe. Zaspával, zatvárajúc v guľatej 
hlavičke spočívajúce očká vlhkou záclonkou svojich mihalníc. Ino- 
kedy i pyštek pratal kamsi — a vtedy z vrabca tvorila sa jedno- 
duchá pestrá hrča, z ktorej iba nadlomené pierce trčalo večne, 
sťa by bolo lytierskym znakom, s ktorým sa nerozlučoval. 

I možno bolo vopred sa zaručiť, že akokoľvek dlho bol by spal 
vrabec, Vanka bude viseť na mreži, hľadiac na neho a usmievajúc 
sa, ako vtáča smiešno strháva sa a v strachu durí perie, keď ko- 



866 

nečne i naň padlo niekoľko dažďových kvapiek. Raz svitol jarky 
slnečný den. Vaňka ani v dedine, za krátky čas svojho pastioro- 
vania, nepamätal taký. Nebo zdalo sa byť tmavším. V jeho hustej 
lazúrnej barve zamrel i doslovne roztajel pod ohnivými lúčami 
zemský obláček. Vrabec hned odlietal, hneď prilietal, obveselujúc 
pošmurného väzňa... On dla obyčaje visel na rukách — na svojej 
mreži, keď na dvere zaštukli a malé okienko v nich, zavreté malou 
okeníčkou, sa odkrylo. 

„Stúpaj drevo kálat!" 

Vrabec odletel v tom okamihu. Bez pochyby sa nalákal. Vaňka 
obliekol si areštantský chalát a vyšiel. 

Ešte nikdy nešla mu práca tak od ruky. Strašná sila, na- 
kopivšia sa v tom divokom organisme, drala sa na svobodu, žiadala 
voľnosť. Hrozne bolo hľadet, ako máchal sekerou. Zdalo sn, že 
keby dostal v ruky človeka, jedným úderom by ho celého rozťal. 
Polená ďaleko lietaly po dvore . . . Rúbal ich s akýmsi ozelením, 
sta by ohcel seba samého zničiť, umoriť ... Po pol hodine pustil 
sekeru z rúk a celý mokrý narovnal sa i stál. 

„Ach, čertova prašnica, po celom dvore rozhádzal. Veď Boh 
neznal, komu silu datľ* vrčal starík-strážnik. Vaňka sa samoľúbo 
usmieval. 

„Len čo!..." zadivil sa jeden zo sprievodčích, obozretne po- 
hliadajúc na sekeru. „Hovoria, že sú Tatári tiež silní, no takých 
niet!. . ." 

Väzeň už nepočul. On zazrel nad oknom svojho väzenia mrvia- 
ceho sa vrabca. Jeho pernatý druh hneď skákal po mreži, hneď 
prelietal na krúžik, hneď zase lietal nad Vánkom a čvirikal, sťa by 
mu zasielal svoje veselé „zdravstvuj". . . Zlomené pierečko trčalo 
ustavične chrabro i chvastavo na jeho hlávočke... Vaňka sliedil 
zrakom za ním, a Čím viac vozil sa povetrím vrabec, tým viac roz- 
kladal sa šťastlivý úsmech na tvári väzňovej. 

„Ajha!. . . " mrmľal on. „Ajhal. . . Len čo. . . no práve. . . " 
Potom zahľadel sa na nebo. „Svetlé je, svetlé... U nás, no nie, 
doma... v dedine... niet ani toho, ani toho," obrátil sa ku vo- 
jakom. 

Tí mu porozumeli. 

„Hej... ľud je všetok v poli. .." 

„Pastierom... ahal... Pastierom, hovorím, dobre je pa- 
stierom ..." 

„Kravičky . . . ktoré ..." 

„U nás teraz," hneď ožil vojak, „dievky niesly pôdoj... Naše 
dievky sú zdravé, pijú to. . . Driečne tiež. . . Jedným slovom — raj. 
Dobre je u nás ... ** 

„Ja som pastier. . . Ja všetko. . . barančeky takže. . . psov. . . 
poľný sprievod. Sadneš si... hľaď... ticho..." 

„Veru čím tichšie... Zviera bez príčiny sa neprotiví. Zviera 
tiež rado má pokoj. . . I jemu je dobre, i tebe, čože viac. . ." 

Také jasné bolo nebo v ten deň, že i šišaky policajných sluhov 
spolu i 6 ich trúbami i jagajúcou sa zbroj ou odi^aly sa na ňom ; 



367 

také jasné, že obláček, závislý v jeho stredine, ticho umknul preč, 
aby svojou belosťou nenarušoval sviatočnú harnaoniu hlbokého i či- 
stého lazúru. Len zavše niesli sa ním akísi vtáci, sfa čierne bodky. 
Teplo bolo, dobre bolo, severná jar zriedka kedy oblažuje nás ta- 
kými dňami. 

Jedna z tých bodiek závisia nad samou Vaňkovou hlavou. On 
neprestajne sliedil za iíou a sám sebe myslel: 

„On je tiež. . . náš brat. . . o živnosti premýšľa. . . Nože pod. . . 
hladuje ..." 

Čierna bodka rástla a rástla. Pomaly priblížila sa. Vaňka videl 
už i jeho obrysy. Rozoznať bolo široko rozostreté a cele nepohybné 
krýdla. Zdá sa, že sa ani neševelia, len rastú a rastú. Hla, i hlávku 
už vidno, i chvost je rozvejárený. Javí sa byt opravdovým, opere- 
ným zbojníkom . . . Bol teraz v celej svojej divokej prelesti i sile 
viditeľný. Istotne vyhladol, čo i zahnalo ho do mesta. Neľúbia ja- 
straby, sta dôslední milovníci tisiny a samotuosti, mesťo. 

Vanka náhle zamrel . . . Široko rozprestrely sa krýdla, strašne, 
na neuverenie strašne vyrástly. \ okamihu bolo vídaí osobitne 
každé ich pero. . . Ostrý zahnutý zobák. . . Veľký i silný chvost. . . 
Rýchle mihla sa táto čierna massa so šumom i s rachotom a pred 
očami väzňovými spustil sa jastrab zrovna k jeho oknu . . . Divoký 
krik splašil celý dvor. Taký úžasný, prenikavý krik, že zo všetkých 
chodieb vybehúvali ľudia, do okien tisly sa naplašené kuchárky. 
Vojaci stŕpli. Strašný bol tento krik — splašil i jastraba. Súdiac 
dla toho, že bystro, sfa kameň z praku, povzniesol sa do výšiny a 
vypustil z drapov uchvátenú korisf. Mihla sa vedľa samej Vaňkovej 
hlavy a mrštila sa ťažko o zem. Väzeň vrhnul sa k nej, podchvátil 
ju v okamihu, k očiam podniesol. . . teraz on už ničoho nehovoril. . . 
V hrdle mu chripelo, v prsiach zvírily akési neopísateľné zvuky. 
On stal sa iba horiacim a osti*ým zrakom, sťa by celá jeho bytnost 
bola prešla do rozpálených, žalostne zpod ryšavých mihalníc teka- 
júcich jeho očí. . . 

„Oj . . . oj . . . oj ! . . . " stenal Vaňka, istotne ho žral veľký bôľ. 

Stenal a s úžasom badal, ako v jeho hrsti už bezsilne trepoce 
sa a strháva malinké tielce jeho súdruha... On je to, on, ten 
samý veselý vrabec . . . Veď i zlomené pierecko má na temeni . . . 
Veď i známe čierne okrúhlasté oči, sťa okrúhlastá hlavička, veď 
i tenké ružové nožičky, sťahujúce sa teraz od boľasti, veď i roz- 
drvené krýdelcia . . . Zpod jednoho z nich zjavuje sa krv . . . stále 
rastúcimi kvapkami vystupuje i padá, barviac na červeno sivé 
bruško... I srdiečko sa meče... Či ho na smrť uďobal, a či 
nie?... I na hrdielci vídať ranu. Tu je krve viac. Istotne. Tu na 
hlavu ďobnul pernatý dravec, vrah. 

„Čo ti je, Vaňka?" naľakal sa strážnik. 

„Vo... vo..." Leu to mohol prehovoriť. 

p Aký žiaľ I No stúpaj... Stúpaj domov... Choď, choď..." 

A sám pomlhal na vojakov — bojac sa, aby väzeň neurobil 
niečo mimoriadneho v rozžialenosti. No k najväčšiemu jeho udi- 
veniu, Vaňka, držiac ustavične v otvorenej hrsti svojho malinkého 



868 

druha, ticho a poslušne šiel 8 ním do svojej komôrky, 8tai*ajúc sa, 
len aby 8a vtáčik nelákal ... Na jeho palcoch už bola krv zra- 
neného vrabca. A on s úžasom hľadel na ňu . . . Pálila ho. 

Doma položil na stôl hlavnicu, urobil v nej jamku a do tej 
spustil tíško svojho súdruha. . . Vrabec už prestal sa trhaf. No 
ešte neskonal. Yanka videl to na živom blesku jeho oka, ešte nie 
zastretého mútnou ruskou. Vanka videl toto oko, a — divná vec — 
čím lepšie hľadel naň, tým známejším sa mu byt zdalo. Kde on 
prv videl také oko