(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady, Volume 5"

This is a digital copy of a book that was preserved for generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the world's books discoverable online. 

It has survived long enough for the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the public domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the past, representing a wealth of history, culture and knowledge that's often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginalia present in the original volume will appear in this file - a reminder of this book's long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we have taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non-commercial use of the files We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personal, non-commercial purposes. 

+ Refrain from automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's system: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each file is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
anywhere in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the world's information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the world's books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 



at |http : //books . google . com/ 




STANFORD UNIVERSITY LIBRARIES 





Digitized by 



Google 



Digitized by 



Google 



Slovenske Pohlady. 

Casopis 

pre literatim, nk, nmenie a polMn. 



Uedaktor : 

Svetoz&r Hurban (Vajansky). 

VydavateF a uakladatoF: 



Roc'nik V. 



--"^"^t^^t^^L-^'-"^^' 



V TURC. SV. MARTINE. 

TJiAOOU KNillTLAClARSKKHO tJC'ASTINAJlSKKJIO SPOLKCT, 

I88r>. 

Digitized by 



Google 



ITANFOKD LMUif 

«W»L 8 1966 



^^ ' 



C ^ ^^ 



Digitized by 



Google 



OBS.^H. 



Strana 

NiekoFko slov o luiickych 8pbov. Podava J. K 4t 

Hajnikova iena. Basen od Hviezdoslava. (Pokrac. z 1. sositu r. 1884) 48 

to si PozprAvaly klobitky. Od Tcrezy Vansov^ 75 

Albert. Kresba od gr6fa Lva N. Tolsteho. Prelozil Jozef SkulUtij . . 83 

Rusky bias o rakuskom panslavisme lot 

Poviestka z hdr. Napfsal Anton Bielek Ill 

Jan Holl^. Basen od Hviezdoslava 14:; 

Star;^ brad. (V trencianskej stolid.) Pise Alexander Jjombardini . . 14(; 

lliimoreiika od Terezy Vansovfj 100 

Podivin. Novella 166 2*26 

kulturnycb listavoeb iia uzemi Slov&kmi obyvaiiom z doby 

poreformacionalnej. (Pokus historicko-litenirny.) P. Dobsimky . . 178 

Hri6ov a SiiFov. Pise A. Lombardini 207 

Riistiiia a slovendina 246 

M^jov^ sen 248 

Osudnd ndT^teva ., . . . s . . ".. 252 

Stanislav Vilbelmovid, verkokupec v paCndstom storoci. Pise Pavel 

Kri£ko •' • • ^55 

Vyvin KopernikoTeJ sAstavy slnednej. J. A. Wagner 264 

FAunonslih moenlB. Fr. v. Sasinek . . '^'.^ .* . ' 275 

Trl prekr^sne slovensk^ bAsne 27'j 

Vykopali zenu. Rozprava Anonymus 287 

Historicke zlomky. Pise Fr. V. Sasinek 30 1 

Mal^ Pari*. Pise Gustdv Augustiny 312 393 541 

Bystrica. (V trencianskej stolici.) Pfse Ale.cander Loinbardini . . . 329 

B4seji. Veselohra vo troch dejoch. Napisal D. Z, Laiicek 340 

{'asopisy a knihy 382 

Vylet na „Chraerovu." Pise A, D. S. 383 

Slovenske prispevky k dejom RAkoczovskym. Podava Fr. V. Sa- 
sinek 412 

Zemcvid Uhorska r. 950. Nakreslil Fr. V. Sasinek 416 

Dva obedy. Rozporaienky. Pise Anonymus 419 



Digitized by 



Google 



Strana 

Slovanskost Uhorska na konci X. stoletia. Podava Fr. V. Sasinek 433 
Lietava. (Doplnok k cldnku v IV. roc. „Slov. PoliFadov" uverejnen^ho.) 

Pise Alexander Lombardini i:\H 

Hroza. ObrAzok z neddvnych 6asov. Naplsal Jan Dusny 468 

Episoda z tragedie: „Vyhodeiii itudenti.'* Od Jozefa Fodhradskeho 479 

Studni^^ka. Cakovsky 516 

Chlapdok a orol. dakovshj . 519 

K obradom dvoru byzantinskeho. Pise Fr. V. Sasinek 522 

Budatyn. (Doplnok k clanku v IV. rocniku „Slov. Pohladov" uvcrejno- 

n6ho.) Pfse Alexander Lombardini 524 

Ztraten]^ paudur. Rozprava P. Brahomir 557 

Beseda 104 205 



Digitized by 



Google 



Rok 1885. Soiit I. 

Slovenske Pohlady. 



-^^^ 



Prolog. 

Ton prisny zavznej ! 2arty zatichnite, 

b4r r^d na vasich vindch rozniar pldva 

a zvonky §a§ka milo usiam zncju. 

Ton prisny zavznej : cas, ten vcfky vladca, 

na prisnosC zitia fudi upomina; 

on vali sa jak rieka, duni vichroin, 

jak more sumi, len ze nema brehov, 

jak rieka, len ze nemd vzniku, ustia, 

jak vetor, len ie neznd zatfchnutia; 

bez pociatku a konca, neunavny 

beh ve6ny, prisny, strmy, vifaziaci. 

Nech zablaholf triiba archanjela : 

centrdlne slnko nech sa v prepas£ ruti, 

a za nim vsetkych siistav billiony, 

i ten nas uUi svet (ej, zial ho bude) 

vo smrtnu, strasnu smes sa rozkundoli 

i zprdska vniitro zeme b6rnyni stonom, 

hviezd krdsa, cesta mlie5na, v chaos klesne: 

Cas, hoii sluha, dalej toky valf, 

i §unil plavno v tichom majestate!! 

Jak pofiaC jeho velkosf neobsiahlu? 
Nu2: India si ho na kiisocky delia, 
a ktisok jeden rokom nazyvajii, 
rok, biedna vlnka v gigantickom priide. 

No pre nds rok je dlhou, dlhou puCou! 
Tak 6asto jeden deft sa trdpne dl^i, 
hodina zda sa bdFu celym vekora! 
'Sim tedlio roky plynii: veFkd muka 
nad krajom nasfm krydla rozopiala, 
let 6asov v fazke olovo ndm hustne. 
Hla, cely ndrod putom prikovany, 
jak Prometheus na ^ulovii skalu, 
sup klove boky ; pohniif nelz& lidom, 



Digitized by 



Google 



a z6kol v6kol vsetko k hodom chv^ta, 
na jasnom slnku voIh6 prsc hrejc, 
len Slovak hlavii v temn6 kloni tiene. 
Od ust si susto odtrhol a iertvou 
a tvrdoa dlaftou nadobudnul skvosly, 
sndd huiika prostti okr461i( chcel nimi, 
(nie mnoho bolo jich, no mil6 boly.) 
Vrah priSiel a bez boja /kraasol skvosty 
^ sobral s iijmi i tu prostii buAku!! 

A ked do domov nasfch vtiahol anjel, 

ten biely anjel s chladn^fm vauora krydlu - 

smr(; zakryvajte, ieny, zrkadielce, 

vy devy vite vienky, kropiac slzou 

tie biedne kvety, 60 smrt zdobiC maju! 

Oj, ruka milujuca, 2atla6 vie(^ko! 

Chlad mori dusu, ked zinrtvelym leskom 

to drah^ oko svieti! Mater nyje 

bezmluvnd b6rom. Otec stkd a kvili. 

Tam zase kopa sirdt! Najstar§ie sa 

V nemote v ktitok chyie utulilo, 
najnilad§ie s vlasom mrtvej matky hrd sa, 
a „zima* kri6f, ked sa dotkno lica! 
Svet zimny, chladny, jak to mrtve lico, 
bez smilovaqia zviri sirotenky, 
roztrhne, zbiedi. zkazi, poumdra, 

ved kto nahradi mrtv6 srdce matky? 

HFa, kmeti striebrovlasi — uz sa trasie 
ta ruka napruzend vernou prdcou, 
\ii klesd noha, za posvatnym cielom 
CO hnala sa tak bodro celym iliim; 
ni matno bije srdce, v ktorom Idska 
plamefiom ve^nej tu2by blkotala, 
ved nadej na iiu svatj^ liala olej! 
Mru starci na§i, hroby ctno sa mnoiia, 
nirii hnevno hfadiac na temnisty obzor, 
rniik VeFky Piatok nechce ve6eri6 sa! 
\]i hasne oko, pokonno hrud dy§e, 
nad mukou smrtnou mocny vrah sa snieje, 
sarkasmom sill bole agonie . . . 

No svitd i ndm novy rok ! Oj svitne! 
Tisici rok to, ^'O slovensk6 zvuky 
spial Svaty Metbod v zlate putd pismen, 
a zainuc fakfu nad plemenom Sldvy, 

V hrob sklonil -^vatii hlavu na Morave. 

Oj, sliapal diabol tisic liet to sema, 
bral viera, jazyk, ndrodnosC i zvyky . , . 



Digitized by 



Google 



bral tisic liet, jak dnes sa marne snazi: 
my stojime i jazyk na§ n4m ?jje! 

Nad svetosiahlym plemenom dve ruky 

zehnajdc z efiru sa dolu nizia! 

oj, ^its^ij leto milosti a sldvy: 

to svate, svat^ ruky Methodove! 

Pri<! pofehnanie z neba na nd§ narod, 

nech zakonci sa tisicletd muka! 



Vajansky, 



Strecno. 

(V trencianskej stolici.) 

Pisc 
Alexander Lombardini. 

Zainok Strecno dia Fr. V. Sasiiika ') spomina sa v listinach 
teprv len r. 1323, 1358, 1384, 1395 a 1403, kdezto Strecno jako 
obec uz V listiue quarto Id us Julii roku 1321 Karolom Robertora 
danej pod inenom Strechen sCa niytne a danovc miesto prichadza; 

V listlne Nicolausa de Zeech, grofji a krajinskeho sudcu (index 
curiae), na Vysehrade v deii najsv. Trojice r. 1358 danej sa Strecno 
Strychenom menuje, v listine ale Mikulasa a Stefana, synov Poscha, 

V Strefne v sobotu pred sv. Janom Krstitelom r. 1384 vystavenej 
jc ono Strechin pisan6. 

Meuo Strecua je slozene zo slovenskych slov striezt (strazif, 
pozorovaf, bdief) a tyn, lebo tin (ohrada, brad), dIa coho ono — 
porovnajuc to, co som v dejinach Budatyna o starom slovc tyn^ 
tin pojcdmival-) — prvotne znelo Strestin lebo Strescin a casom 
Strcsden, teraz Strecen a spotvorene Strecno znie a znamenalo stresne, 
sirdzne miesto^ strdznicti, strdzny hrad. 

DIa listln bore len letocetne uvedenycb dnesny zamok Strecno 
svoj povod V XIV. storocf vzal, co dfa Sasinka dosvedcuje goticky 
slob i dnes viditelnycb pozostatkov zamockej kaplny; ze ale bolo 
Strecno, patricne jebo vidiek, uz na konci zelezneho a pociatkom 
stredn^ho veku osadlisko ludskeho domovebo sriadenia, je doka- 
zan6 tym, ze v boku kopca na pravo od strecnanskebo zamockebo 
vrcbu roku 1870 nasli sudu zo zeleznebo veku pochddzajiicebo po- 
dobnii nadobu; okolo tejto, 153 bolieb kubikovebo obsabu pocitu- 
jiicej, tusira na zbozie upotrebovanej nadoby lezaly s ciernym gra- 
fitom pomiesaue crepov6 zlomky a na torn istom mieste a opiit ne- 



') 5,Slov. Letopis," roc. II., strana 121. 

^) „Slov. Fohfady,** roc. 1884, sos. 6., strana 494. 



Digitized by 



Google 



skoreic blizko neho podobiic iiasli 31 rozlicnych predmetov zo ze- 
lezn^ho veku: zubadlo, riicku z uoza, sklenmi pcrlu atd. Staro- 
bylosf Strecna ale dokazuje uz same jeho, pociatocne na tyn kon- 
ciace sa meuo, z ktor6ho nadobncT uzavierat, ze aj prcd terajsiin 
zarakom Strecno posilnene miesto pevuosfou bolo, samo seboii sa 
rozumiac, ze v smysle posilnujiiceho syst6mii star^ho veku. 

Vedia hradskej, z Turca do Trenciauska vediicej, do toho casu, 
kym kosicko-bohuininsku zelczuicu nevystavili, az po spodok Vahu 
strmilo a nad tymto viselo, od casu stavby tejto zeleznicc ale visi 
nad touto velikdnske skalisko, ktor6ho meno je Margyta, o ktorom 
lud vyprava uasledujiicu povest: 

„V Strecue zila inlada sedliacka, ktora mala pekuu pastor- 
kynu, Margytu; ked manzel sedliacky zomrel, zaiiibila sa t^ito do 
svojho paholka, teuto ale pysno odvrhol jej lasku, lebo prva jeho 
laska horela za sesfuasfrocnii Margytu. Vdova mysliac, ze jej do- 
casuy blahobyt len nou neuavidena pastorkyna prekaza, poslala ju 
raz s jakymsi odkazom ku svojej rodiue do Vriitok. Kerf sa Mar- 
gyta pod vecer z Vriitok domov uavracala, jej macocha ju Urn 
striehla ukryta za stromom, kde bol chodufk uad Vahom uajuzsi 
a kde pod cestou z prava uajvacsia hlbina bola, a kerf sa tiito 
k osudn6mu stromu priblizila, macocha sotila ju do ukrutnej hlbky 
Vahu. Odtialto pochadza meno skaly, okolo ktorej na biehu Vdhu 
bliidieval vraj dlho pri bladom mesiacku milenec nesfastnej pa- 
storkyne." 

Asi pol hodiny od otaznej skaly na tej istej lavej strane Vahu 
na skalnatom poduozi vrchu, Bieda recen^ho, vypfna sa zamok 
Strecno, sCa protistrazca blizkeho, na druhej (pravej), strane Vahu 
sikmo V rumoch leziaceho zamku, Starym Hradom (Ovar) menova- 
n6ho. Zamok Strecno bol kedysi o mnoho rozsiahlejsi a pevnejsi 
jako Stary Hrad, ale teraz tiez lezi v rumoch a nemyslim, zcby 
jeden druh6mu mal co zavidef! 

Sii, ktori tvrdia, ze zamok Strecno Matiis Trenciansky dal 
stavat. Je sice pravda, ze Matiis Trenciansky z Cak bol za cas 
raajitelom tohoto zamku, ze je ale tento o mnoho starsi, ze Sasin- 
kova mienka je nie stala, ze zamocka kaplna bola mohla byf ne- 
skor vystavena jako ostatnic ciastky zamku a ze v starych casoch 
tento zamok ku Star6mu Hradu prinalezal, dokazuje Belom IV. 
r. 1267 vyneseny rozsudok, ktorym sa Petrovi Mikovic, grofovi 
Hontu, a jeho bratom, Ochouz-ovi (Achatiusovi) a Mikovi (Micha- 
lovi) a jeho synovi Detrlkovi obce Varna, Zilna et Toplucha pri- 
vlastnujii, lebo menovanf grofi vykazali starou, kraloni potvrdenou 
listinou (concambiumom), ze sii oni menovanych obci zakonnymi 
majitelmi, ktore jejich predkovia zamenili za oravske panstvo, za 
liptovske Verbuce a za turcianske Tnrbusto, Bene, Mutnaturch a 
TuiTiook menovane obce ^) Fr. V. Sasinek by sice mohol mat tii 
namietku, ze v tomto rozsudku o Strecne reci nie je, ponevdc ale 



') ^Starohrad," clanok Jana Kerekesa v „Letopise" Matice Slov., rocnik 
JII— IV., sv. I.^ 8tr. 38^ odyoldvajuc sa na Codex diplomaticus Dura P'ej6r. 

/Google 



Digitized by^ 



V I'loni spominand Topluchn (Teplicka), jako to nizsie uvidiine, kym 
nestala sa hlavou vlastueho paustva, tak aj Zilua (Ziliua) cez sto- 
rocia vzdy boly appeiliueiiciou Stieciia, Strecno ale jako hlava 
panstva bez zamku v tych casoch aui niyslet uesmieme. Jin Kerekes 
zakladue uviedol otazny rozsudok jako dej osudu Strecnanskeho 
zamku. 

R. 1321 kral Karol Robert osvobodzuje Ziliucov od platenia 
myta v Sztrecheu-e dia vysady, ktorej priepis z r. l;3r)8 koiiveutu 
Bl. P. Marie de Thumch pod c. 4. v zilinskom archive sa chovd. 

R. 1323 Maguificus Petrus filius Bythcr (Ralassa) a Mikulas, 
syn Dui-a, nevlastiiy brat Byther-a, dali paustvo Stareho Ilradu a 
Strecno verkoinozn6mu Chapy Donch-ovi (Toniasovi) de Esseu, 
zupaiiovi Zvolena, „Pouk-a" a Liptova za tohoto darmatske ma- 
jetky. pri Ipoli leziace. 

Za casu Karola Roberta bolo v tomto z«amku krdIovsk6 m^to, 
a Alexander Kuche (1325 — 1328 index curiae rcgnialis) bol tu 
kastellanom. 

R. 1338 panom Strecna bol Mikulas Zech, turciansky grof. 

R. 1357 Dominik Machka dostal od Ludvika I. za sluzby, 

V benatskych vdlkach preukazane, dedinu Strecno, • 

R. 1384 bmtia magister Mikulas a Stefan Pascha boli kralov- 
skymi velitelnii strecnanskeho zamku, ktori toho roku dua 18. juua 
nverejnujii vysady Zilincov kastellanom zo Strechin-a, Lytwi, Silini, 
Ovaru a Budetina cielom jich prisneho udrzania. ^) 

R. 1395 Ladislav Jagiel, polsky kral, odbojnfkrai do Uhorska 
povolan^, Zigmundovi, kralovi, odnal zamok Strecno. 

R. 1403 dna 23. jiina Strecna, Bytce, Bystrice, Lietavy a 
Star6ho Hradu panom bol Sandzivoj z Ostrorohu, kalissky nddvornik. 

R. 1421,^ dIa inych, menovite: Mednyanszkyho, Sasinka uz 
r. 1420 kral Zigmund daroval Strecno svojmu tovarnikovi zerdahely- 
skemu, Stanislavovi Dersfi-mu, ktore neskor pod Jiskrom do nasej 
vlasti vtrhnuti Cesi do svojej moci zaujali a odtialto znepokojovali 
nielen Polsko, ale aj Rakiisko. Ztadialto jich vytisknul Jan Hunyady 
a zamok zaujal pre korunu, az potom do r. 1439 Strecnom vladla 
Barbora, manzelka krala Zigmunda. Vtedy k nemu patrily mesta 
Varin a Zilina, a dediny: Oskerdina Lehota (terajsia Oskerda), 
Strecno, Gerova Liicka (terajsia Kothresina Liicka), Nedeca, Snaz- 
nica, Teplice, Gbelany, Stniu, Hove, Rosina, Visnove, Turo, Tri- 
dvory a Porubka. 

R. 1437 6. die beator Philippi et' Jacobi Aplor, totizto^ dna 
7. maja z Prahy udelila Barbora, manzelka krala Zigmunda, Zilin- 
com protectionales, namierene protl kastellanom zamku Sztrechen 
a Ovar, aby tito vysady Zilincov setrili. '-) 

R. 1439 dna 11. jiina kral Albert daroval Strecno svojej mau- 
zelke Alzbete. 



*) Povodnd listina pod c. 48 v zilinskom archive. 
Vysadna listina pod c. 64. 



Digitized by 



Google 



R. 1440 zaujal ho kroz Pankr^cza zo Sv. MikuMsa Jan Jiskra 
pre Ladislava Pohrobka, az ho Jan Hunyady zaujal a tarn za 
velitela Chepek-a de Sany, ceskeho rytiera, dosadil. 

DIa Jana Kerekesa r. 1446 sv.-mikulassky Pankrac pomocou 
svojho spolocnfka, Peti-a Komorovsk6ho, liptov^6ho zupana, zaujal 
z:lmky Branc, Stary Hrad a Strecno. DIa Adalberta Majlatha ale 
ten samy tychto zdmkov uz r. 1441 stal sa bol panom a za cele 
3 roky bol postrachora Povazia, vezrauc ukrutnym korystenim a 
zbojmi V sobotu pred nedelou laetare, t. j. dna 30. raarca r. 1443 
do zalohu Strecno so Starym Hradom od Vladislava za tych 12.(KX) 
dukatov, ktor6 ku obrane Skalice bol obr^til, ua seba vezmiic Ja- 
novi Chepek-ovi de Sany, topolcianskemu kapitAnovi, 6000 dukdtov 
vyplatit, za ktor6 bolo Strecno tomuto zalozen6, obdrziac spolu aj 
kraIovsk6 omilostenie, a na zaklade vyroku dna 15. jiina r. 1446 
stolno-belohradskyin sneraora vynesen6ho Paukrac v majetku Sta- 
r6ho Hradu a Strecna potvrdeny siic, do tohto na rozkaz stavov 
V piatok pred sv. Martinom r. 1447 nitrianskou kapitulou uvedeny 
bol. Po tomto z tychto zarakov opatne zbijajiic pobehal horniaky. 
Zda sa, ze nie kml Vladislav, ale sainotny Pankrac vymonil Strecno 
z riik Jana Chepek-a, lebo menovany kral mu r. 1453 ponechAva 
Strecno, kym jeho 18.000 dukatov nebude vyplaten6, 

R. 1453 V mesiaci februari Pankrac snemom druhy raz pro- 
skribovany, ztratil vSetky svoje statky, ale v torn istom roku diia 
25. septembra Strecno, Stary Hrad a zilinsky tridsiatok za 18.000 
zlatych v zlate do zalohu padniic. Panki-ac ine majetky dostal a 
este vzdy vladnuc Strecnom, Staryra Hradom a Zilinou, bez pre- 
stania horniacky lud tryznil, az guberuator Hunyady v meue krala 
diia 10. mdja r. 1454 v Trnave s nim sa pokonajuc, medzi inym 
Pankrac zamky: Branc, Stary Hrad, Strecno a Zilinu do riik gu- 
bernatora popustil, za toto po odovzdani 4000 zlatych obdrziac, 
zilinsk6 fojtovstvo zadrzal. Toto pokonanie toho isteho roku diia 
2. jiina kral Ladislav potvrdil. 

R. 1457 dna 15. aprila po sfati Ladislava Hunyady-ho bola 
priniitend vdova Alzbeta SziWgyi Strecno, Stary Hmd a zilinsky 
zamcok Pankracovi nazpat da£, ked pouistlivemu Michalovi Szi- 
lagyi, ujcovi sfat^ho Ladislava, pomoc prislubil, preco vojsko Strecno 
stalo na stranke Alzbety Szilagyi a tejto vernosf prisahalo. Pan- 
kraczovi potvrdil kral Matej Korvm r. 1462 strecfiansky a staro- 
hradsky majetok, ktorym potom vladnul Pankrdcov sjm Ladislav 
(inic Venceslav), 

Po smrti Ladislava Panki-aca administrovali Strecno kralovskf 
kastelldni. Takym bol r. 1475 f)uro Horvath. Tento zaujal zilinsky 
Hi-uscina zvany raajer. Vyslanci mesta Ziliny a richtari dediu Strecna, 
Liicky (?), Kraszna (Krasiiany), Lyzicze (Lisica), Gbelian, inej 
Liicky (?), Vadicova, Teplej (Teplicka) jednohlasne sa osvedciac, 
ze zem Hrusciny k voIaktor6mu zamku nikdy, ale vzdy ku Ziline 
priualezala, a ze jej majitel vzdy tomuto mestu platil. Preto kral 
Matej r. 1475^ po Bozom Tele feria 3. £)urovi Horvathovi nalozil, 
aby Hruscinu Zilincom prinavratil ; tento ale potom ustavicne pre- 



Digitized by 



Google 



kaiky robil Zilincom v svoboduom loveni ryb, v sberani dveva a 
od uich myto pytal. So sriadenim tejto zAlezitosti povcril kral 
Pavla Pecka, turcianskeho zupana, ktory s Blazejoin Podraanmom, 
sv.-inikulasskyra Stefauom, stranaHskym Janoni Labudora, siilovskym 
Eliasom, blatnickyra Zigmundoni, blatnickym kastellauora Behel-om, 
krasuQhorskyra Toraasom, zavadkovskym £)urom Kutnier-om a di- 
vinskym Petrom vyslovil, ze ZiliBci mozu vo Vahu ryby loviC a 
zo strecnanskych hor drevo mozu iiosiC. 

DIa listiny r. 1490 feria sexta proxima post festum Sacratis- 
shui Corporis Christi v Budine kraloni Vladislavoin vydanej v torato 
vokii pauom strecnanskeho zamku je Marek Myslenovich de Kami- • 
tracz a listina v torn istom i*oku iu festo beati Gregorii papae 

V Bojnicach Stefauom Zdpolom vydana svedcf i o torn, ze meuo- 
vany bol majiterom aj Ziliny a Suciau, ale uz 25. mdja protesto- 
vali proti tomuto zaujatiu Paukracovci a Majth6nyovci. 

Plnomocnlk konventu sv. Benedika pri Krone na rozkaz r. 1503 
svato-jurekym a pezihskym grofom Petrom vydanym r. 1504 vo- 
viedol sv.-mikulasskeho Pongracza do majetku Strecna, Teplicky, 
Gbelian, Rosiny a Tur^, proti tomu ale f)uro Horvath, kastelUn 
Strecna, v mene Marka Mislenovicha a tohoto manzelky Benigny 
a V mene jeho brata Jana protestoval, pre6o menovany konvent 
r. 1506 hranice zemi ku Strecnu patriace vymeral. Nasledkom to- 
hoto posledne menovanf pravdepodobne zvffazili, lebo r. 1520 Uriel, 
pr6post zniovskeho konventu Bl. P. Marie na rozkaz krala Ludvika III. 
uviedol zase Pongrdczovcov do majetku Strecna, proti comu opatne 
Benigna, Myslenovichova vdova, teraz vydana za f)urom Kereky, 
tak aj Jan a i)uro Zapola protestovali. 

R. 1509 Gregor Kreky (= Kereky) dom z kamena vystaven^, 

V ^iline byv&( a skrz Marka Horvdta, horvatsk6ho bana, pre seba 
zaujaty, Zilincom prinavratil, patricne daroval. Dan6 v Sztrechen-e 

V den apo§tolov Petfa a Pavla. ^) 

R. 1523 nedeck^ literat Martin v mene Pougi*acza protestuje 
proti predaju Strecna sfav Pavla Keuiz-a a vdovu Mareka Mysle- 
novicha, teraz vydatii za Durom Kereky, uskutocnen6mu, a proti 
kiipe tohoze Strecna skrz Jana Zapolu a donatie skrz kmla Ludvika. ^) 

Potom uachadzame v majetku Strecna Rehora Getzer-a. 
^R. 1526 dna 21. decembra Zapola v Ostrihome zalozil Strecno 
so Zilinou Burianovi Svetlovskemu za lO.CXX) striebornych a 3000 
uhorsk^ch zlatych do svojej smrti. 

R. 1529 Burian Svetlovsky bol statuovany do cel6ho strecnan- 
skeho panstva, kedf r. 1532 panom Strecna bol MikulAS Kostka. 

R. 1535 Pongraczovci protestovalj u spisskej kapituly proti 
zaujatiu Strecna lietavskym Mikulasom Kostkom. Tento protest 
zostal bez vysledku. Mikulas Kostka zo Sedlic a Lietavy i potom 
zostal panom Strecna, ale turbovany Podmanickovcami. Aby tieto 



*) V 2ilinskom archive pod c. 159. 

^) Srovnaj Sasinkove pojeduanie „Marek Myslenovic" v „Letopise*' Matice 
Slov., roc. XL, sv. I. 



Digitized by 



Google 



zmatky prestaly, kral Ferdinand jednal cestou valky a r. 1545 dna 
25. oktobra piiuutil obe strAnky k prijatiu styrmesacn6ho pokoja. ') 

R. 1533 feria 6. post Dnicam Palmar v Budfne udelil ki-al 
Jan protectionales Zilincom proti kastellauom a mytnikom zamku 
Sztrechen. ^) 

Asi r. 1540 majitelom Strecua prichadza Jan Dersfi zo Zerda- 
helyu, manzel Anny Kostka, napadnik horemenovan6ho Stanislava 
Dersfi. 

R. 1548 dna 8. aprfla Rafael Podraanin (f r. 1558 dna 23. febr.) 
darom dostal od Ferdinauda I. mesto ^ilinu, udsledkora zlomeuia 
viery ^Dkulasa Kostku zo Sedlic. 

R. 1550 Gaspar a Peter Pongracz protestovali proti Anne, 
dc6re Mikuldsa Kostku, pre dedinu Bela recenii. — R. 1573—75 
spomina sa jako tiradnfk zdmku Strecna Albert Djak, r. 1573 ale 
s predoSlyrai este Melicher Horvath, r. 1576 — 82 jak^si Albrecht 
jako pisar. r. 1577 jako liradnik Bartolomej Solyom, r. 1582 — 1592 
jako taky Andrej Ivanys, r. 1584 jako taky Mikuks Zeghi de Nemes- 
Zegh, r. 1596 jako pro visor zamku menovany Andrej Ivanys, r. 1598 
jako „praefectus bonorum arcis Sztrechen" menovany Mikulds Zeghi. 

Asi r. 1568 porucnfci detf Dersfiho Strecno so Zilinou vyaren- 
dovali Ladislavovi R6vayovi. 

R. 1572 dna 8. mdja vydal kral Maximilian rozkaz porucnfkovi 
sirot Dersfiho, Janovi Ki-wsyth, aby skrze arendatora zamku Sztre- 
chen, Ladislava Revaya, Zilincov trapit nedovolil. ') 

Toho ist6ho roku dna 9^. maja ki-dl Maximilian vydal zakaz 
Ladislavovi R6vayovi, ktory Zilincov v senkovani vina turbo val, od 
uich my to pytal, Zilinu v tmavej noci mocnou rukou valachov za- 
plavil a cesty pred Zilincami zatvAral. *) 

R. 1573 vydal kral Maximilian rozkaz proti porucnfkom Miku- 
lasa a Frana Dersfi, aby vysady Zilincov setrili. ^) 

R. 1584 protestovali Zilinci u &tefana Radetiusa, jagerskeho 
biskupa a krdl. miestodrzitela proti odcudzeniu Krasna skrz Miku- 
lasa a Frana Dersfi. ^) 

R. 1601 bratia Mikulas a Frano Dersfi (vnukovia Jdna Dersfi) 
rozdelili majetok na dve rovnak6 ciastky, z ktorych dostala sa 
jedna Stefanovi Wesselenyi (zatovi Mikulasa Dersfi), diiihd ale 
Mikulasovi Eszterhdzy (zatovi Frana Dersfi). 

R. 1610 bol Frano Dersfi pritomnym na znamenitej synode 
V Ziline. 

R. 1626 Stefan Wesselenyi (zaf Mikulasa Dersfi) zamenil svoj 
zvolensky statok za druhii polovicu Strecna a sice s Mikulasom 
Eszterhdzym, palatfnom. V tom istom roku narodil sa jeho syn. 



*) Smluvu mozDo citat v IV. sv&zku ;,Hazai okmdnyt4r"-u na str. 452. 
V lilinskom archive pod t, 80. 

Tamze pod c. 87. 

Tam^e pod c. 69. 
•') Tam2e pod L 78. 
«) Tamie pod c. 71 (odpis). 



•"! 



Digitized by 



Google 



ktory stal sa neskor panom Strecna a ku jehoz krsteniu povolal 
aj Ziliucov. 

R. 1636 f)uix) Fekete, kastelldn Strecna, povolal troch lidov 
ziliuskej rady cielom odsudenia jediioho vraha. V torn istom rokii 
pozval Frano Wessel^nyi zilinsky niagistrat ku veseliu svojej sestry 
Heleny. Franc Wesselenyi reprotestoval protestaciu Gaspara Illes- 
hdzyho a Sziinyogha proti vysvedceuiu trencianskej stolice o iive- 
rejneni vysady Ferdinanda III., Zilincom udelenej straniva osvo- 
bodenia od platenia myta. ^) 

R. 1644 dna 28. aprfla zomrela Fraiia Wessel6nyiho, neskor- 
sieho palatina, pi-va manzelka, Zofia Bosnak, ktorej na dva vie- 
densk6 ryfy diha a vyse jako od dvoch sto rokov nie velmi porii- 
sena mrtvola v tak receuej loretanskej kaplne farskeho kostola 

V TepJicke lezi. 

Okolo roku 1620 — tak vravf povesf — vydala sa kr^sna a 
mJarfunki Zofia Bosnak za mlad6ho Frana Wessel6nyiho a byvala 
so svojim milovanym manzelom tu na Strecne. Lud vidieku zilin- 
sk^ho po dnes ju cti jako opravdivu matku vdov a sirot. S jej 
dobrociuQOStou natoiko sa skvela, ze ani jednoho biedu trpiaceho 
bez poraoci neuechala. V Teplicke spit41 zalozila, kazdodenne kostol 
navstevovala a tu nie inac jako bosa a na holych kolendch klaciac 
sa modlievala; teplicky kostol najskvostnejSfm riichom obdarovala, 

V nom sa kaidy mesiac zo svojich hriechov spovedajiic ; v advente, 
ak len cez lad Vahu preist mohla, na prvii omsu (roi*aty) bosa cez 
lad a snah zo strecnansk6ho zamku do teplick^ho kostola chodie- 
vala. Zomrela na Strecne a jej testament bol v zamockej kaplne 
verejnosti vylozeny. Jej mrtvola, bars ju nezabalsamovali, tak ne- 
porusena zostala, ze svoju cerstvost a peknotu zadrzala. KeJr. 1678 
koncom mesiaca septembra zastupy Tok61yoysk6 zilinsky vidiek 
zaplavily, v jejich samopasnosti ani mrtvole Zofii Bosnak nedaly 
pokoja; vnikniic nasilne do strecnanskej zamockej kapluy, uchytili 
z rakve jej mrtvolu, a keJ na nej okrem jednoho drahocenn^ho 
prstena inej drahotiny nenaMi, prst, na ktorom bol onen prsten, 
odsekli a jej, telo do vreleho vapna hodili, aby zkusili jeho nepo- 
rusenost. I ^o tejto zkuSke zostalo ono neporusen6 a len jeho 
bielo-cervena barva sozlkla. 

Nie neprekazilo jej sfastie a blahobyt v celom jej zivote, len 
niekedy samota, ked jej nianzela vlastenecke povinnosti zo Strecna 
vyvolaly. VeJ ale radosti znovuvidenia po takejto chvfli tym sladsie 
byvaly. Raz sa ale Frano Wesselenyi v urcitom termine nenavratil 
a len o pat tydnov neskorsie vjazdil na Strecno, avsak celkom 
premeneny; jemu v ustrety prichadzajiicu manzelku chladne prijal, 
zatvoril sa do izieb, cez den poloval, a keJ i doma bol, osobytne 
obedoval. Tak toto ti'valo asi tri tydne, ktor6 Zofia v ustavicnom 
placi a v bolu svojej nevinnej duse stravila. Po troch tydhoch spozoro- 
vala, ze sa v zamku znovu hotujii na vyjazdenie, na velkonocny 
litorok urcene. V noci pred dnom, ku odchodu urcenom, Zofia do- 



Y 2iIinskom archive pod c. 86. 

Digitized by VjOOQIC 



10 

stala list po tajuom poslovi, v ktorom jej vlastna sestra pise, ze 
jej nianzel zaiiibil sa do ist6ho dievcafa, k voli ktoremu — jako 
po6uC — Frafto iia protestantekii vieru mieiii prestupit, aby sa t4ik 
mohol od Zofie odli'iciC a svoju mileiiku za inanzelku pojat. 

Variacia tejto povesti zuie : Wessel6uyi z pociatku navracal sa 
castejsie domov, ale neskorsie vozdy za dihsi cas a to Jaleko 
sotrvaval a Zofia pocala iiatolko jeho chladnokrevnost citit, ze sa 
obavala, aby sa nesplnilo to, co nedaviio ua vidieku leu potrjonine, 
teraz ale uz verejne rozprava sa, a to bola tajomua L4ska Wesse- 
lenyihq ku.Marii Drugeth, vdove po f)urovi Sz6chy. 

Pri onej uzkej ceste, ktora zo Strecna dolu vicdla, stala stnna 
skala s nialou peknou jaskynou, v ktorej bol oltar s obrazom matky 
Bozej. Ked Zofia v spoinenutu noc list svojej sestry precitala, ne- 
smierua boIasC prenikla jej nadra. V zufalofn boji s vierou odrazu 
vstala z postele, schytila cierny kriz Spasitela, iiad jej postelou 
visiaci, a v nocuom obleku, s rozpusteuymi vlasini a bosa nastupila 
put ku kaplne pod zamkom. Sem dojdiic, naSla jaskynu osvetlenii, 
a klaknuc pred oltarom, botastne nariekala a modlila sa za pii- 
navratenie svojho ztraten6ho stastia. 

A Boh vypocul prosbu svojej dobrej dcery, lebo ked zavcas 
raua vitazuy Wesselenyi v sprievode svojich vodcov isiel popri ka- 
plne a svoju vernu manzelku od dusevn^ch bolasti zroneim pred 
oltarom rodicky Bozej klacat zazrel, zraiiklo jeho srdce tak, ze 
z kofia zi^iel, svoju manzelku objal a prosil ju za odpustenie a 
zaponieuutie svojho pobludenia, co aj obsiahnul. 

Poznamenania hodn6 je, ze Zofia kazdorocue ua velkonocuy 
litorok vcas rano putovala v torn istom obleku, s ciernym krizom 
V ruke a bosa do tej kaplny a tam vdaky vzdavala Bohu za pri- 
navrdteuie jej stastia. — Jej manzel r. 1G55 stal sa palatiuom 
Uhorska a zomrel r. lG(i7. — niieste spomeuutej jaskyne a ka- 
plny nic nevedno, 

R. 1G39 dna 19. jiina sa Frano Wessel6uyi a Stefan Eszter- 
hazy tak pokondvajii s Pongraczovcami, ze tynito Bela, Varin a 
KrAsna (Krasiiany), obce to ku Star^mu Hradu patviace, tamtym 
ale Terchova, Tiziua, Gbelany a Litisa (Lutisa), obce to ku Strecnii 
prinaleziace, pripadly. Na zaklade tohoto pokonania toho ist^ho 
roku dna 6. oktobra sa i urcenie patricnej hranice uskutocuilo. 

Roku 1G58 dna 22. uovenibra zo Stubnanskych Tepli'c Frano 
Wesselenyi rozkazal Zilincom, aby panu Zofiu Palugyay, neboh6hp 
Jdna Mariassyho vdovu, ktorej on za istii surarau Zilinu s dedinoa 
Kmsnom a Zavodiin do zdlohu dal, proti obsahu svojich v^sad a 
stareho urbaru neprekazali. (V zilinskom archive pod c. 1G3.) 

Snem vyslal r. 1659 v sraysle 64. zakonneho clanku poveren- 
nikov cielom decidovania hrauic z jednej strany medzi obciami, ke- 
dysi ku Strecnu patiiacimi (Krasuo, Zborov a Bystrica) (Stara a 
Nova Bystrica), z druhej strany ale medzi obciami, kedysi ku Buda- 
tynu prinaleziacimi (Oscadnica, Dunajov, Lodne a Lieskovec). Urcenie 
hmnic medzi Frankom Wessel6nyim, pdnom Strecna, a medzi panmi 
Budatyna snem r. 1662 v smysle .^7. zak. clanku potvrdil. 



Digitized by 



GooglQ 



11 

R. 1662. (ilia 3. decembra Wesselenyi daroval Ziliiicom dediuy 
Horelicu a Oscadnicu. *) 

R. 1663 vystavil Frano Wessel6uyi oblijjaciu na 6000 zl. -) 

R. 1666 panom Streina bol Ladislav Wessel^nyi, grof, ktory 
toho roku dna 12. aprfla potvrdil slovensk6 pokouauie Strahovskych.^') 

Ze zamok Strecno v tomto case este obyvany bol, vysvita zo 
slovenskej, smrteluy rozsudok obsahujiicej a r. 1672 daiiej listiny, **) 
ktora ua Strecne vazenie spomiua. 

R. 1676 Ladislav Wesselenyi (syn Frana Wesseleiiyiho, pala- 
tina) iiasledkora nevernosti utratil svoju polovicu Streciia, ktorii 
krdl. fiskus^ zhabal, ^) Eszterhdzyovsku polovicu ale tento r, 1685 
s mestom Zilinou fiurovi Szelepcsenyimu, ostrihomskeinu arcibisku- 
povi, zaiozil, od ktoreho uz r. 1686 previa ku Leopoldovi Kollo- 
nich-ovi, i-abskerau biskupovi, v tomto roku ju ale knieza Eszter- 
hazy vyraenil pod tou podmienkou, ze bude pracovat ua obracaui 
ziliiiskych evanjelikov a postara sa zaopatiit dom ziliuskyin jezui- 
tora, ktoreho tito este nemali ; ku panstvu zamku Strecaa prislucha- 
jiica Rosina, Porubka, Polusie, Illov6, Caca a ostatnie statky ale 
zostaly u t)ui"a Szelepcsenyiho, lebo vsetko toto v smysle dna 27. 
aprfla r. 1684 urobeneho testamentu menovaneho arcibiskupa bolo 
obratene k zaopatreniu dorau nlm r. 1685 v Ziliue zalozenej je- 
zuitskej residencie; ktorii zakladinu r. 1695 i kral Leopold L po- 
tvrdil a jezuiti r. 1696 vzdor hrozeniu kuiezafa Pavla Eszterhazyho 
do majetku tychto statkov boli zakonne statuovani (Act. Jesuit. 
Solu. 1 fasc. 8. a 10. c.) a ku Strecnu prisliichajiicu obec Turo a 
majer Brezovd r. 1730 grofka Maria Terezia Eszterhazy jezuitora 
as^novala v 9600 zlatych. (Acta Jes. Soln. 1. fasc. 55. L — 2. 
fasc. 25. c.) — Tito jezuiti vladli i rosinskym sudcovstvom. ^) 

Nasledkom zrusenia tohto radu (r. 1773) meuovan6 statky 
/.Amku Strecna nazpat pripadly kniezatu Eszterhazymu, az tiito 
Eszterhazyovska polovica strecnauskeho panstva v neddvno minu- 
lych sestdesiatich rokoch prisla do majetku podhradskeho zida 
Leopolda. Poppera. 

Hranicova rozopra medzi Szunyoghovcami, panmi Budatyua, a 
strecuanskyra panstvom v smysle 8. § 23. zak. clauku z r. 1681 
bola oddialenfi na budiici snem. 

Okolo r. 1684 bolo Strecno Tokolyho, ktory povstal proti Leo- 
poldovi. KeJ ale Leopold zbiiru udusil, r. 1697 niekdajsiu strecnan- 
skii ciastku Wesselenyiho, mimo zamku, ktory dal zrticat, aby na 
buduce na prekazke nebol, daroval grofom Lowenburgom. 

R. 1697 bratia Jan Jakub a Friedrich Loweuburg, sliezski 
rytieri a general! Leopolda I., ktori r. 1683 na baronsky a r. 1691 



') V i^ilinskom archive pod c. 1.37 (odpis). 
-) Tamze pod c. 77. 

') Obsah V „Slov. Letopise," I, 220—222. 
*) „Letopi8'' Matice Slov., 1871, I, 77. 
'•) Teplicky archiv. 

*) „A zsolnai k6z6p iskoldk tort^ncte" zvan& raoja dissertdcia v c. 22 ,.Vdg- 
volgyi Lap^-u, roc. VIIl. 



Digitized by 



GooglQ 



12 

na risskych grofov povyseiii boli, daroin dostali ort Leopolda I. til 
polovicu Strecua, ktorou vWdli neverni Wesseleuyiovci. *) 

Dejepis Strecna a Teplicky z viicsej ciastky s osobou Fraua 
Wesselenyiho v spojitosti stojac, nebude zbytocnym, ked spomeuieui 
i tohoto odziiak, ktor6ho stit je vajcovity, jehoz jediiie pole je nebovej 
barvy, v nom delfin s hlavou leva, koruuou ozdobenou, ktory iio- 
hami koudr s tromi pluymi ruzarni drzf ; nad stftom krdlovsk^ ko- 
runa. Frano stal sa r. 1661 majiterom radu zlateho riiua. 

R. 1732, ked Jan Jakub Loweubui'g, grof, jako posleduf muz- 
sky potomok svojej rodiiiy zomrel, jeho strecnanska ciastka jeho 
dc6re Aloisii Lowenburg Geisruh i)rlpadla, a ked i tato r. 173;') 
zomrela, jej raanzel grof Anton Geisruh r. 1736 diia 10. augusfca 
zamenil svoju strecnansku ciastku za in6 statky svojej testinej 
grofky Alzbety Lowenburg. 

R. 174(5 po srarti grofky Marie Alzbety Windischgi*atzovej este 
i Jaua Jakuba Lowenburgova ciastka strecnanskeho panstva pri- 
padla cestou dedictva jeho vnucke grofke Windischgratzovej, rodz. 
Anne Margyte Lowenburg, a neskor tejto synovi gi-ofovi Windisch- 
gmtzovi, ktory uielen pre svoj nevyslovoy skvos; ale aj nasledkoni 
nerozvaznych spekulacif do velkych dlhov upadol a tiik na nilzinu 
prisiel. 

R. 1750 grof Jozef Windischgratz a jeho sestra Anna Maria, 
rnanzelka grofa Szerenyiho, po priatelsky podelili sa s niekdajsou 
Wessel6nyiovskou ciastkou sti'ecnansk6ho panstva. Nasledkom tejto 
delby povstaly dve panstvd: Teplicka a Gbelany. Po Anne Marii 
Szer^nyi, rodz. Windischgratzovej, v majetku nasledovalo jej dvoje 
deti: Karol a Frantiska Szer6nyi, vydata za Koloredom. KedKolo- 
redo neskor svoju dedicnii ciastku Karolovi Szerenyi zalozil, Gbe- 
. lany padly do riik dc6ry Karolovej, Eleonoiy Szer6nyi, vydatej za 
grofora Jdnom Nyarym, a cestou tychto dcery, vydatej za gr6foni 
fTanom Zicliy-Lang, pripadly grofskej rodine Zichy, tak ze nimi 
gi'ofi Jan, Aladar a Karaillo Zichy vladli, kym nedostaly sa man- 
zelke f)ura Majlatha, terajsieho hlavn^ho zupana ostrihoraskej sto- 
lice, rodenej grofky Zichy, ktora ninii teraz vladne. 

NiekdajSia strecnanska ciastka Mikulasa Eszterhazyho presla 
na tohto syna, Pavia Eszterhazyho, z tohoto zase na jeho syna, 
Jozefa Antona Eszterhdzyho, az ju konecue od Pavla Antona Eszter- 
hdzyho kiipil podhradsky zid Leopold Popper. 

Ze pani niekdy strecnanskeho panstva s budatynskym hrani- 
ciaceho jedou s druhym zili v rozopre, dokazuje i to, ze v zalezi- 
tosti hranicnej rozopry, r. 1715 medzi tyniito dvonia vzniknutej, 
cielom jejz decidovauia mimo zakonnych sudcov trenciauskej stolice 
vyslani boli este nasledujiici: jako predseda grof Irarich Csaky, 
kalocsky arcibiskup, Otto Jan Bapt. Volkra, vesprlrasky biskup, 
Zigmund Batthyanyi, Alexander Karoly, Pavel Szpacsay, arbensky 
biskup, baron Gabriel Tolvay, Jan Szentivanyi, notar kral. kurie, 
Jan Signy, prfsediaci kral. tabule, Pavel Okolicsanyi, Jan Radvdnszky, 



*) Teplicky archfv. 

Digitized by VjOOQIC 



Jozef Huszar, Pavel Raday a Stefan Audahazy. V zalezitosti tejto 
vyneseuy 112. zakouuy clanok z r. 171^ takto znie: 

Siquidem occasioue Metanim in certis Posscsionibus ad Sztre- 
csen, Familiae Eszterhazy et Budetin, Familiae Szunyogh, Dominia, 
spectantibus hactcnus controversarum, inter priores adhuc eorun- 
dem Dominiorura possessores a longa jam tempovum serie, graves 
admodum et dispendiosae intervenissent ac sub decursu plurium 
quoquc Diaetarum agitate fuissent. Quaestiones atque Controver- 
siarum materiae, quibus per dictam Farailiam Szunyogh veluti 
praetensive laesam et quaerulantem, occasione pi-aesentis quoque 
l)iaetae resuscitatis ac tara Sacratissimae Suae Majestati, quam 
ipsis quoque Statibus et ordinibus repraesentatis, tandem ad evi- 
tanda quae exinde emergere possent, ulteriora incommoda accen- 
dete Altae meraoratae Suae Majestatis Sacratissimae benigno con- 
sensu ])ro Re>isione finalique ejusdem Causae Determinatione ct- 
Que Decisiohe praeter Legales Comitatus Trenchiniensis Judicas, 
deuoniinati sunt pro Judicibus seu Commissariis et quidem pro 
Praeside Dominus Comes Emericus Csaky Archiepiscopus Colo- 
censis cum plena loco demortuomm aut legitime absentium — alios 
Disinteressatos dcnominandi I'acultate. Item Domini Comites: Otto 
Joannes Baptista a Volkra Episcopus Vespiimiensis, Sigismundus 
de Battyan, Alexander Kdroly, Dom. Paulus Spaczay Episc. Ar- 
bensis et Baro Gabriel Tolvaj ; Egregii item Magister Joannes 
Szentivany, Domini Judicis Curiae liegiae Protouotarius ; Joannes 
Sigi-ay, Tabulae Regiae Judiciariae Assessor; Paulus Okolicsany; 
alter Joannes Radvanszky; Josephus Huszar; Paulus Raday et 
Steplianus Andahazy; qui soluta praesenti Diaeta quam totius in- 
teressatis partibus certificatis ad faciem locorum exire, iisdemque 
sufficienter auditis, praeliminiarem praedeclaratae Causae Revisi- 
bilitatis aut Irrevisibilitatis subortam Quaestionem examinare et 
decidere, compertaque Revisibilitate ejusdem una eademque Fidelia 
eandem Causam quo ad omnes Quaestiones et Controversias, ex 
Processu Vesseleniano qualitercumque emersas, ex ipso merito et 
fundamento Rei, etiam cum propi-ietatis disquisitione, secundum 
Deum et ejus juslitiam, positivasque Regni leges finaliter determi- 
nare, decidere ac reali executioni quoque muncipare possuit et 
debeant; et quem admodum in Casu Revisibilitatis post finalem 
Causae praedeclaratae Decisionem et realem Exccutionem adeoque 
extra Dominium, ita in Casu adinveniendae nefors irrevisibilitatis 
alteriora juridica remedia pro utraiiue parte salva permaneant sta- 
tutum est. 

R. 176U dna 16. jiina bolo prevedene konecne pojednavanie 
pri kralovskej tabuli v pravote kniezata Eszterhdzyho s grofom 
Sziinyoghom straniva desiatich kysuckych dedin: Cace, Oscadnice, 
Staskova, Rakovej, Zakopcia, Cerncho, Skaliteho, Horelice, Pod- 
vysokej, Svrcinovca, patricne sa stalo priatelske pokonanie, dia 
ktoreho knieza Eszterhazy grofovi Sziinyoghovi vyplatil 106.000 zl. *) 

') V ^ilinskoD) archive pod c. 158. 

Digitized by VjOOQIC 



14 

V stranm'ckych vojuach Tokolyovskych bol zamok Strecno vy- 
paleny a vylupeny, a T)dtedy v rumoch lezf; teraz uz len zuaky 
kaplny a vodn^ho reservoaru raozno poznaf. 

Bez pripomenutia Demozem nechat, ze predok r. 1G88 zomre- 
16ho uceD^ho spisovatela J4ua Buiiusa, pisatela znameniteho diela, 
„Micae" zvaneho, olomiicky Ladislav Beer (ktor^ho meuo bolo po- 
slovencen6 na Biir a neskdr na Buiiusa), bol prefektom tohoto 
zdmku. 

Ku strecnansk6mu panstvu prindlezia: 

1. Turo. Dediua tato dostala svoje meno od slavianskeho boha 
Tura (byka), ktory bol tu cteny pravdepodobne na kopci v jej cho- 
tare, nachodiacim sa medzi Porubkou a Kajeckymi Teplicami a 
^Hradkom" menovauom. R. 1503 — 1504 v jedncj v kostolanskej 
listiuarui chovanej listine prichadza pod menom Thurov, Jedna 
ciastka tejto dediny, ktora bola kedysi osobytnou obi^ou, menuje 
sa Tridvory. Tato svoje meuo obdrzala od tarn byvsic^^roch zc- 
manskych kurif (dvorov). Tiidvory prichodia kedy tedy v%tiuiich 
pod menom Tres Curiae a Hdrom Udvarhely, kam asi preSL^^^ 
rokami presla rodina Szeghy (potomci spomenuteho Mikulasa ZejShy- 
Tiidvory r. 1617 patrily ku zilinskej fare. Obe tieto obce spoiu» 
uaju sa r. 1439 jako ku Strecnu nalezajuce. 

Pri hradskej, zo Ziliuy do Rajca vediicej, nad jednu krcnui^ 
vypfna sa spomenuty kopec sisakovej podoby, ktory Hradkom iia- 
zyvajii; ua iiom teda musel pohansky hradok jestvovaC, ktory len 
ku cesti boha Tiira sliizif muscl, lebo obec Turo svoje meno len 
od tohoto boha mohlo obdrzaf, a blizo odtiaTto bol posvatny nij, 
kde neskor od tohoto pomenovane mestecko Rajec povstalo. 

2. Bosina, Obec tato uz r. 1341 jestvovala, lebo Pavel gr6f» 
index curiae, skrze neho v^udanom roku ua Vysehrade danej listine, 
na scultetiu v obci blizo Ziliny leziacej, Eozyn recenej, sa vzfahu- 
jiici donationalsky list potvrdzuje ; to iste cinf r. 1351 Tomas grof, 
index curiae, v listine in festo beatae Lucie virginis et martiris 

V Budlne danej; avsak obe tieto potvrdzujiice listiny zas r. 1414 
na den sv. Ducha (27. maja) v Schachte vydanou listinou Stibor 
zo Stiboric, sedmohradsk^' vojvoda, potvrdzuje. V smysle listiny na 
prvom mieste uvedenej sa Walterovi a jeho dedicom irecitym pra- 
vom dariiva rosinsk6 sudcovstvo s obycajmi mesta Ziliny, menovite 
s denarmi zlocinov, totizto istymi penazitymi pokutami, s jednym 
svobodnym mlynom, a nfm dordbat majiicim pozemkom, a sebe za- 
drzat majiicim siestym pozemkom, svobodnym lovenfm ryb a past- 
vinou, svobodnou krcmou, cizmarom a jatkou, ktory pod oisom 
piatich rokov od vystavenia tej listiny plnou svobodou do onej de- 
diny mo^e lud sberaC, po uplynuti tohoto casu ale jej obyvatelia 
boli povinni dia obycaje in^ch, na ten isty sposob zalozenych a 
s iiou susednych obcf Pavlovi grofovi a tohoto liradnfkom platit; 

V smysle listiny na dnihom mieste spomenutej obdi-zal ono sud- 
covstvo Jan, syu Nazauthek-a. *) 

') Povodne v listinarni rodiny IJkronov Mednyansukych. Sdelene sii Gustavom 
Wenzel-om v pojednani „Stibor vajda" zvanom pod c. 119. 



Digitized by 



Google 



15 

Obec tato bola majetkom Stibora vajdu, neskor patrila ku 
zauiku Strecnu, a kerf Eszterhazy vdovu Magocsyho i-odz. Ursula 
Dersfi za manzelku pojal, tomuto pripadla. Cestou Pavla Eszter- 
hazyho, jako som to uz hore uviedol, r. 1685 bola u f)ura Szelep- 
csenyiho zalozena, od ktoreho prisla zilinskym jezuitom, ktori tu 
i sudcovstvo mail. 

V listinach pricbAdza i pod menom Rozina, Jej meno len od 
raokrej pody pochodiC moze. (Zarosend zen%, rosna zem, kratko: 
rosnd lebo rosina.) Roku 1620 Vladislav Revay, odfduc zo svadby 
s Alzbetou Dnigeth-Homonnai, dna 3. jiina^v Pruskom vydrziava- 
uej, sa s palatinora Zigmundoin Kornis, Stefanom Nyary, Andrejom 
Kapi a inymi panmi dna 9. zdrzovali v Rosine. 

Jej fara r. 1507 patricne r. 1400 uz jestvovala. Tu povstala 
evanj. cirkev v XVI. storocf bola s turskou sjednotena. R. 1595 
jej pastorom bol Valent Szulys. Kerf sa tieto dve obce v zalezitosti 
dnoch cvicenia nabozenstva uzniesf nemohly, r. 1608 musel grof 
Dui-o Thuizo vlastnou auktoritou povstaC, ale tomu prenasledovaniu, 
ktorc bolo ua pastora Martina Krumholtius naraierene, koniec uro- 
biC nebol v stave; kerf ale ono prestalo, \\i r. 1611 bola Rosina 
za ^ccclesia mater" vyslovena. V pfsmach snemu z r. 1681 pri- 
chadza jako prestatA. 

Zpomedzi katolfckych fararov rosiuskych znArai su: Gaspar 
Kostka, Matej Bosa, Stefan AmbruS, Andrej Fraterovic, Jan Hu- 
dek, Ladislav Batory, Jdn Pinka, Franc Skrekay, Jozef Otrokoczy, 

Jozef Brestensky, Stefan , Ladislav Razgha, Jan Janac, Lud- 

vik Borcicky, byvaiy prfsediaci stolicneho siidu v Trencinc, Pavel 
Adamovic a Karol ScheiTcik. 

Matriky mi od r. 1678; jej filialky sii : majer Brezove, dediny 
Trnove, Turo-Tridvory ; pocet jej katolickych veriacich obnasa 2232 
dusi. 

Jej farsky, jednou vazou opatreny kostol je zasvateny sv. Ka- 
tarine, vdove a mucedlnici ; tursky, tiez jednu vazu majiici, miironi 
obohnany kostol je pomenovany od sv. Michala avchanjela; a trnov- 
sky dreveny kostol, ktory kedysi tiez v rukach evaujelikov bol, je 
svat^inu f)urovi zasvateny a v jeho vazi visiace dva zvony dal 
Mikulas Trnovsky, richtir, vyhotovif. Vacsieho zvonu kolopis je: 
„Verbura Domini manet in aetenuim. Anno 1604. Nicolaus Trnov- 
sky iudex f. c", mensieho ale: „Verbum Domini manet in aetcr- 
mim. Anno 1606. Nic. Trn. f. c." 

V Rosine uz asi v polovici XIV. storocia jestvoval kostol, 
lebo Pay el grof, iudex curiae, v uvedenej listine, r. 1341 danej, 
uvadza tento vyraz : „ . . . . Item damus liberum mansum pro ecclesia 
in dicta nostra villa construenda. . . ." 

Kanonicka visitiicia rosinskej fary z r. 1674 zpomfua vyrok 
trencianskej stolice z r. 1671, ktory oproti niekoiko zemanom, ktori 
od jejich urbaridlskych pozemkov rosinsk6mu fararovi pripadajiici 
metretsky plat zatajili, vyrieknul, ze metrety aj novf majitelia 
platif su povinnf. 



Digitized by 



Google 



16 

3. Strdnske, Obec tito od toho, ze na strane lezi, totizto uie 
pri ceste, dostala svoje meno, lebo do nej este i dnes len polnou 
cestou mozno prisf. Pod tymto istym menom liz r. 1369 spomina 
sa V listine, nitranskym konventom sv. Hyppolita vo stvrtok pred 
nedelou „Iuvocavit" danej. 

Tunajsi uz v nimoch leziaci, sv. Helene, cisarovnej, zasvatcny 
kostol musel do r. 1350 za konscansky farsky sluzif, lebo v Kou- 
skej fara dia dioecesalneho schematismu z r. 1878 uz r. 1288 je- 
stvovala, ale kostola eSte vtedy v Konskej uemala, lebo skrz To- 
masa grofa, iudexa curiae, r. 1350 v den sv. Anny v Budfne dand, 
nasledkom prosby Mikuldsa, syna Thylovho vydana listina zuie, ze 
tento villicatum (sudcovstvo) villae Kunszka, jako ho on od tam- 
toho za 13 mariek kiipil, Mikulasovi, synovi Hebbranda, so vset- 
kymi jeho proventami odpredaC moze, posledny je opravneny tu 
kostol z kamena lebo z dreva stavaf, ale len na venkove villy 
Kunszka (in superficio). 

Kouscanska fara po roku 1!?88 pravde podobne zanikla, lebo 
Konska po r. 1368 ku rajeckej a neskor ku fare, teraz uz neje- 
stvujucej, V Str^nskom patrila; konscanskd fara ale okolo r. 1588 
zas povstala, lebo dIa uveden6ho schematismu z roku 1863 fara 

V Konskej r. 1588 uz jestvovala, ktora neskor zas musela prestaC, 
lebo V schematisme z r. 1835 je zas povedane, ze ta v r. 1680 
uz jestvovala. 

Po r. 1350 musel byf v Konskej kostol vystaveny, ku ktor6mu 

V spomenutej listine povolenie danc bolo a zasviiteuy bol sv. Ka- 
tarine, vdove a raufedlnici, ktory ale r. 1835 znovu stavat bolo 
treba, lebo hovoriac slovami schematismu z roku 1835: ;,Ecclesia 
olim ad S. Catharinam V. et. M. nunc reaedificatur" a pod casom 
jeho porusenia a znovustavania konscauskej fare sliizil spomenuty 
kostol V Stranskom, dIa svedectva schematismu na ostatok spome- 
nuteho, a tak kostol v Strdnskom najviac len od styr desatrocf 
mizne. 

Vo stvrtok pred uedeTou „Invocavit" r. 1369 nitransky kon- 
vcnt sv. Hyppolyta na prosbu balogskeho Dominika Othovica pre- 
pisuje listinu Tomasa, ostrihomsk^ho arcibiskupa r. 1368 v den 
sv. Petra a Pavla danii, v smysle ktorej sa Dominik Othovic pred 
arcibiskupom ztazoval, ze jeho dedina, v ostrihomskej dioecesi le- 
ziaca, Strinska, dalcko nachodf sa od rajeck6ho kostola sv. Vladi- 
slava, do ktoreho pre zimu, dazd lebo rozvodnenie jak on tak aj 
veriaci nemozu chodit; ponevac ale rajecky kostol je dostatocnym 
dochodkom zaopatreny, tento moze zostdvat i bez stranskych, kon- 
scanskych a stefano-poruhskych (Kamennd Poruba) dochodkov a 
prosil ho, aby mohol v Strauskom kostol vystavif, ku ktoremu by 
prinalezaly deriiny Konska a Stephanburbaya. Nasledkom tohoto 
arcibiskup Tomasa, vice-archidiakona a famra turcianskeho sv. Mi- 
chala vyslal ta, aby sa o steve veci presvedcil a potom o tomto 
svedomitu relatiu dal. Na zaklade tohoto nariadenia spomenuty 
Tomas s Bartolomejom, turciansko-sv.-martinskym fararom, Seba- 
stianom, varfnskym fardrom a ti-encianskym vice-archidiakonom, 



Digitized by 



Google 



17 

Janom, zilinskym, Michalom, povazsko-bystrickym, aPavlom, pred- 
mierskym a s inymi knazmi siel ta a potom nasledujucu relatiu 
dal : ze sa rajecky farar k ziadosti spomenut^ho Dominika Othovica 
pod tou podraienkou pripojil, ze rajeckerau fararovi jednu zrebcovu 
samicu (equam equacialem), jedno zreba (Poledro), jednu kravu a 
jedno tela nahradi; a inimo tohoto aby u krfil. kurie na vlastne 
litraty osvobodenie mlyua, ku rajeckej fare prisliichajuceho od ne- 
pravnych majetiifkov vyziskal. Na zaklade relatie vyslaneho Tomasa 
V ostrihomskom kousistoriurae vypovedaa6 bolo, ze sa Doraiuikovi 
dovolilo V Stranskom kostol zalozif a ta farar, ale len katolicky, 
pre Stranske, Konskii a Stefanovu Porubu vy slaty bol, ale tak, aby 
rajeck^mu fararovi nielen sliibenu uahradu dal, ale str^nskeho fa- 
rfei este i dostatocuym dochodkoin opatril. ^) 

I V Konskej povstala evanjelicka cirkev, kde okolo roku 1580 
bol praedikatorom Jan Djurovic a ktoni roku 1611 EMs Lanyi, 
superintendent cirkevne navstivil, a kde bol pastorom Jdn Slop- 
nansky. R. 1618 — 1628 bol tu kazatelom f)uro Stranovius. R. 1643 
jej pastorom bol Pavel Nostitius, ktory v ten cas podpisal zdkonue 
braterstva. Neskor tu nabozenska svoboda utlacena bola, ale ked 
ju r. 1704 zpat obsiahnut chceli, bol sera za pastora uvedeny An- 
drej Gregorius, a neskor r. 1700 Jan Scholastici, kym snemovym 
vyrokom to to nabozenstvo kultivovaf nebolo zakazane. Jej filialka 
bola Stmnske, kde naraahanim Frana Revaya modlitebnica povstala, 
jako to pisma snemu z r. 1647 dosvedcujii. 

Z konscanskych katolickych fardrov zname: Michala Vicana, 
Frana Bolecha, Martina Somodyho, Adama Vrankaya, Jana Martin - 
kovica, £)ura Dobessa, Jozefa Zahoraka, Stefana Smetanovica, Pavia 
Zitnana, Jana Huljaka, Michala Cajka, Fraiia 6elko a Ladislava 
Fiiloppa. Konscanska fara raa od r. 1691 matriky. Jej patronom 
je lietavsk6 panstvo ; jej filialky sii : Kamenna Poruba, kde je vset- 
kym Svatym zasvateny kostol, Kunerad, Polusie, Stranske, Rajeck6 
Teplice a kuneradske horske chalupy. Pocef jej katolfckych veria- 
cich obnasa 2476 dusi. Konscausky, vazu neraajiici farsky kostol 
stojf znovu postaveny od polovice tridsiatich rokov. 

Na kraji dediny Kamennej Poruby, na kopci, pod ktoiym vrie 
velmi dobrd voda k pitiu, v rumoch lezal do neddvna kostol s ne- 
porusenou vazou, ktoiy bol expositurou farskeho kostola v Sti'an- 
skora. 

Sklepenie lode tohoto kostola uz bolo spadnute a lod bola 
trdvou a kerrai zarastend. Na zapadnej strane kostola obloky chy- 
baly a len na vychodnej strane v mure lode boly dva obloky so 
zeleznymi mrezami a jedon v miire apsisa. Boli to svedkovia ro- 
manskeho slohu, z coho nasledovat mozno, ze kostol z Arpadovskej 
doby pochadza. 

Z predsiene bol pristup do kostola, a sice pod ono sklepenie, 
iiad ktorym je vaza, potom ale do lode, kde zpod vyskriabanej 
malty vychodnej steny este celkom dobre zachovan6, pekne a sii- 



aCodex diplomaticus Comitum Zichy,'' sv. III., str. 866—369. 

2 

Digitized by 



Google 



18 

veke obrazy al fresco boly k videniu, a sice iiohy sediaceho Krista 
vlasmi umyvajucej Marie Magdaleiiy, zpod malty ale v zapadnej 
stene v jeslickach nachodiaccho sa Jeziska, obdarujiicelio troch 
Kralov. Z lode bol pristup do okruhlisteho kiiazista, ktore tvorilo 
apsis kostola. OknihlosC knazisfa ukazovala sv.-stefaiisky vek ko- 
stola, ked este v na^ej vlasti romansky sloh panoval; keby bol 
V XIII. alebo XIV. storoci stavany byval, bol by inal istotnc go- 
tick6 knaziste, to jest s mnohoiibelnymi zakladnymi imirmi. V kfia- 
zisti bol este k videniu osihoten^ mramorovy oltarny stol, na kto- 
rom bol hlavny oltar. V tomto miire na zadnej strane bola ona 
diera, kde obeii horel, Na zapadnej strane knazista boly nizke, 
klenute dvere, ktore do zfiikrstia viedly, na polndnajsej strane ale 
bol zamurovany vyklenok. 

Medzi lodou a apsisom nad dvoma muhni lode proti vazi stal 
este onen mur, ktory drzal vrch kostola Pod knazisfom je krypta, 
kde udo\ia rodiriy barona Sobeka spocivaju. Este v dobrom stave 
udrzana vaza nezodpovedala slohu kostola, a tak nevedno, z jakej 
prfciny obnovent4, pozbavena bola povodnej svojej podoby. Vo viizi 
sii tri zvony. Najmensi, ktory je aj najstarsi, nenia ziadnebo leto- 
poctu a nid len nasledujiici kolopis gotickymi pisnienaini: „ Jesus 
Christus y Lnkas f Matheus f Marcus f Joanqes." Na drulioui 
mozno cftat: „Venite Exultemus Domino, Jubilemus Deo Salutari 
Nostro", potom: „Fieri curavit Baro Henericus Sobek. Anno Do- 
mini 162;]", adolu: „Refudit me Samuel Palisch Cremnicii. Rei'usa 
sumptibus Ecclesiae Anno Domini 171)9." Treti, novsf, ma madar- 
sky kolopis. 

Spomenutia hodn6 sii dvc umeleck6 panuitnosti, ktore boly 
kedysi vlastnosfou tohoto kostola, a sice a) na sklo Rubensom 
malovany, ukrizovanie Krista a dvocb lotrov predstavujuci obraz 
s tymto podpisom: ^Quos omnes qui transitis per viam attendite 
Videto si est Dolor sicut Dolor Meus. P. P. Rubens." Tento obraz 
viscl na dvelacb tabernaculuma jako prikryvka ciboriuma, teraz ale 
je majetkom eTana Frivaldskeho, statkara v Kamennej Porube; 
b) jeden nize kolien siahajiici kozeny orudt, ktoremu podobny je 
len V jagerskom kathadnilnom kostole. Tento chova rajecky iarar. 

Kostol bol murom obohnany, lebo este i dues na jednom mie- 
ste videt jeho uz nizke stopy. Pod vazou bolo videC organ, taber- 
naculum, oltarne dreva a ine veci, ktore ale neboly siiveke veci 
kostola, mimo jednej drevenej krstelnice, ktora tiez bola tu slozemi. 

Kostol tento nedavno restaurovany, ztratil svoj povodny slob. ') 

Dedina Konska obdrzala svoje meno od onej konskej posadky 
lietavsk6ho panstva, ktora na tej zcmi jestvovala, kde neskor ona 
dedina povstala. V listine r. 1350 danej a bore uvedenej je jej 
meno Knnszlca plsane, ktore moju mienku nie je v stave podo- 
vratif, lebo za davna slovo kon pisali Mn alebo este i dues koiia 



*) Bars Konska ku lietavsk^mu ziimku prislucha a Kamenna Pornba ku 
strecnanskemii panstvii iiopatri, predsa, por.evac dejiny Strdnskelio v su- 
vislosti s onymi obciami stoja, tu deje tychto dedin uveden6 byt musely. 



Digitized by 



Google 



10^ 

Diekde Slovdci kouoni, uiekde kunoin volajii, a tak i otazmi zem 
kohskou lebo kunskou zeiuou, kmtko Koiiskd lebo Kunska imzvali, 
Uik jako k tomu ist(5mu paustvu nalezajiicu dedinu Sviuuu, od 
kedysi tu byvsej posadky svfn, a Ovciarsko, dedinu, od kedysi zas 
tu byvalej posadky oviec pomeiiovali. Zakladatelia Konskej teda 
neboli ani Kiini ani ziadeu Kim menovaDy vodca, jako to nmohi 
bezzakladne tvrdia, podpicrajiic svoju mienku tym, ze i dues zijii 

V Konskej Bator-ovia, Veres-i atd., ktori mozu byC tych Kiinov 
tuuajsl potomci; to ale'oui nevedia, ze rec Kiiuov nebola niadar- 
ska, a ze liet<avsk6 panstvo pri svojich koftoch drzalo inadarskych 
sluhov, jako od Slovakov znalejsich kouiarov a tak ze Bator-ovia 
a Veres-i sii potomci tu u Uetavsk61io panstva v sluzbe stojaclch 
a konecue tu osadleuych jednotlivych sluhov Madarov. ^) Preto 
nedavno poinadarcen^ meno Konskej na Kunfalva ziadneho stiileho 
zakladu nema a je vobec hhipostou. 

Kamenna Poniba obdrzala svoje meno od vyklcovanej, teda 
poriibanej hory a od skalnatej pody vidieku, na jejz mieste po- 
vstala. Jej meno je teda toho ist^ho smyslu, co mena na „bau'' 
konciace mnobych nemeckych obci v tekovskej, nitrianskej a tur- 
ciauskej stolid leziacich ; lebo tieto sa preto pomenovaly „hau"-ami, 
lebo tiez povstaly skrz ciastocn6 vyriibanie hor. Tato dedina tak 
jako aj rHau"-e v kamennej bore povstala, ked otvorene pole uz 
bolo zludnatene. 

V uvedenej listine z r. 136U niti-anskeho konventu je meno 
tejto obce Stei>hanhnrhaya pisane. Tohoto poraenovania druha 
ciastka je uic ine, jako slova Poruba zly odpis ; z tohoto mena ale 
nasledovat mozno, ze vlastnik Kamennej Poruby bol jakysi Stefan. 
Roku 1417 nasiel sora tiito obec uz cisto Por?*ia pisanii, bez vset- 
keho bli^sieho oznacenia. Roku 1490 Dominus Petrus de Praznoch 
testamentarne zanechal polovicu tejto Poruby paulinskerau klastoru 
sv. Jtina Krstitela v Elefantovcach. -) 

4. niove. Tato dedina svoje meno od jej jilovej (hlinastej) 
pody obsiahla. B. 1617 patrila ku ziliuskej fare jako filialka a este 
aj r. 1699, ba do r. 1788. Kedysi boli \m\\ dva sedliaci; polovic 
obce bolo soltysov a majer na pol urbarskeho sedenia. Zemsk^ 
pan, kiipiac scultetiu, pretvoril ju na majerskii zem. Bol tam i ze- 
liar, ktory s mlyuom patril zemskemu panovi. Tiito obec r. 1617 
Mikulas Eszterhazy a jeho manzelka Ursula Dersfi za 3820 zlatych, 
pod casom dvoch rokov zplatit majiicich, Zilincom prepustili, ktori 
na tiito kiipu od Jdna Permay, praefecta Eszterhazovsk6ho statku 

V torn roku dna 20 jiina 1442 zlatc vypozicali. R. 1788 v Bytcici 
fara zalozena bola a Illovc vtedy sta filialka ^ku nej privtelemi. 

5. 6aca, Toto mestecko prijalo meno Caca zvan6ho potoka, 
pri ktorom povstalo, Caca sa r. 1417 jako potok spomina sta jedna 
hranica Krasna; z toho vidno, ze obec neskor povstala. Musela 

') Citnj mojii polcmiu s Ladislavom Fiiloppom, konscanskym fararom, ve- 
deni\ V c. 11., 16., 19. a 23. „Vagvolgyi Lap"-u. roc. X. 
. ^) Dfa elefantovskycb letopisov tejto rehole udava tak JozefVurum na str. 
275 svojho diela: „Episcopatus nitriensis." 

2* 



Digitized by 



Google 



20 

byt majetkom raesta Ziliuy, lebo tato medzi ostatnymi na starych' 
hrauiciach Krasna vystavenyrai obcami, sa i o majetok Cace cez 
jedno storocie pravotila, kyra sa pravota r. 1769 dna 16. jiiua do- 
koucila. — Potok 6aca svoje meno zas od tej vytatej (vyrubanej) 
hory obdrzal, z ktorej tiekol. Kysucky lud miesto hlasky ^.vyslo- 
vujiic 6, zkratka tatd vyslovoval a vyslovuje 6a6a, — Tuuajsia fara 
dia schematismu nitrianskej dioecese okolo r. 1685, patricne uz 
okolo roku 1500 povstala, 

Grof Duro Erdody r. 1751, prevent cacianskeho farara, zavie- 
dol dIa uiMi'skej listavy a medzi inym nariadil fararovi platit skrz 
farnikov jak matky tak filialok istu mieru zbozia pod menom kor- 
cov od sedliackych sedenl, zarubky zvanych; tieto ustanovizne sa 
V can. visitacii r. 1767 prevedenej udavajii. 

Cacauskej evanj. civkve^r. 1620 — 1654 pastor bol Matej Pla- 
tani, za ktorym nasledoval Duro Rudiusky, teuto bol ale r. 1672 
vyhnany. Tejto evanjelickej cirkve filialka bola Knisno. 

Z jej katolickych fararov sii znami : Adam Besko, Martin Sum- 
kovic, Fraiio Bilaj, Jan Sartoris, Jan KosCal, Fmno Skrekay, Lu- 
kas Pazicky, £)uro G6czy, Jan Bielek, Jan Karell, Fraiio Danis a 
Jan Raska. 

Ma matriky od r. 1680. Jej patroni : od r. 1529 Burian Svet- 
lovsky, od r. 1532 Mikulas Kostka zo Sedlic a Lietavy. od roku 
1540 Jan Dersfi zo Zerdahelyu, od r. 1601 Frano Dersfi, potom 
Mikulas Eszterhazy, od r. 1626. Stefan Wesselenyi, neskor Fraiio 
Wesselenyi, potom Ladislav Wesselenyi, od r. 1676 Eszterhazy, 
od r. 16S6 miesto poslcdnicho f)uro Szelepcs6nyi, arcibiskup, od 
roku 1 773 knieza Eszterhazy a od r. 1866 podhradsky zid Leopold 
Popper, baron. — Jej filialka je obec Horelica, ale do r. 1788 i 
Krasno mohlo byf jej filialkou, az v tomto roku aj v Kmsnora fara 
povstala. — Pocet jej katolickych dusf je 4292. 

Jej hodinovou vazou opatreny, miironi obohnany, v niekdajsom 
cmiteri vysta,veny kostol je sv. Bartolomejovi apostolovi zasvateny, 
ku ktorcmu sii dve, sv. Krizu a sv. Jdnovi Nepomuck6mu zasva- 
ten6 kaplnky pridan^. Vystaveny je r. 1734 a ma tri oltire. 

V tejto fare pocali zilinski frantisk^nski otcovia zaopatrovat 
systemisovami kapellaniu, menovite r. 1763 — 1769. Linus Fancovic, 
r. 1769 Kolumban Piacek, r. 1771—1772 Pius Stvrtecky, r. 1774 
— 1777 Klemens Okovanyi, r. 1778 Kapistran Visiiovsky, r. 1779 
Vendelin Vajdovic, r. 1781 Gerhard Sasko, r. 1786 od decembra 
Urban Villiuovic. 

6. Krasno. Dolnia kysucka, kedysi neobydlena a samymi Icrds- 
nymi horami zarasten^, tu prvd povstala obec, Krasno pomenovana 
bola. Obec tato sa uz na pociatku XIV. ^storocia, jako dot^atia 
scultetie cili advocatie (sudcovstva) mesta Ziliny sponifna; totizto 
Nicolaus, syn Nicolausa, syna Oddiara, zilinsky advocatus (sudca), 
obycajne Wajth zvany, r. 1352 kupuje obec Krasno od Dominika 
z Chycu a Strecna a od Ivanku (ktory i pod menom Jana pri- 
chadza a bol tamtoho otcom, pritom kastellanom zilinskym, na inom 
mieste Joannes de Kraszno zvany) v sraysle povodnej listiny na- 



Digitized by 



Google 



21 

sledkom trausactie r. 1691 Ziliucami s Pavlora Eszterhazyin, knie- 
Mom, uskutocnenej, na stranku posledne menovaneho z mestskeho 
archivu vydanej. Zilinci mocou tohoto Krasno, Horelicu a Oscadnicu, 
obce na krasnauskom priestore vystavene, prepustili kniezafu Pa- 
vlovi Eszterhazymu a sa zriekli svojich ua tieto sa vzfahujiicich 
prav. — Menovany Nikolaus, zilinsky richtar, bol na rozkaz krafa 
Ludvika I. v Budine vydany skrz zoborsky konvent sv. Hyppolita 
nuicedlnika do obce Krasno na den sv. Filipa a Jakuba, apostolov, 
r. 1361 bez protirnluvenia cestou Nicolausa de Hotthoso kralov- 
skym clovekora a Nicolausa, diacona, naboznebo brata statuovany, 
dTa svedectva povodnycb listin Zilincami r. 1091 Eszterhdzyinu vy- 
danych. — Pocbod chotara obce Krasno na rozkaz knila Ziginunda 
bol na strinku ziUnsk6bo richtiira, Jana, syna Nicolausa de Craszna, 
uariadeny dia svedoctva prepisu nitrianskej kapituly z roku 15G9, 
ktory tiez bol kniezaCu Eszterbazymu v povodine vydanv. — Zi- 
linsky advocatus (richtar) Jan, syn Nicolausa de Craszna, zilin- 
skeho advocatusa, na rozkaz knila Ziginunda bol svojbo otcovsk6bo 
dedictva, do obce Krasno skrz turciansky konvent bl. P. Marie r. 
1417 feria 3. proxima aute festum B. Elizabetb viduae cestou Ni- 
colausa de Poruba, kral. cloveka a Alberta de Ruthko, notira kon- 
ventu de Thurocz, bez protirnluvenia statuovany, tiez v srnysle 
povodiny Zilincami Eszterhdzymu vydanej. — Toho isteho roku 
menovany Jan obnovil hranice Knlsna ; mety boly : potok Maid Ra- 
kova, Predmier, Palanna aBihizma okolo Bezkedu, Potok Trsztina, 
Miloso, Szvrcsinovecz alias Szurok potok, potok Ccacsa, vrcb Rad- 
nica, potok Klubina, vrcb Istebne, potok Hlboky Potok lebo Bla- 
se vecz, vrch Megura, Csernatin, Bisztricza, vsetky vi-cby po polske 
a sliezske hranice. 

Tento Jan bol posledny dedicny richtar v ^iline a zomrel r. 
1419; jeho pozostalosC si podelily jebo dve sestry. Hyeronym, vnuk 
od sestry, dostal Krasno a Zavodie, dom a ine pati'icnosti advo- 
catie; zda sa, ze za pdr rokov v Krasne pmva dedicn6ho richtara 
vykonaval. 

R. 1480 Dorota, vdova Blazeja Podmauickeho, chcejuc sa vloziC 
do zilinskej advocatie, vypytala od krala Mateja pre seba a svojbo 
syna Wcnceslava dom Polakovsky v Ziline. Proti tomuto darovaniu 
r. 1481 Zilinci protestovali, a aby sa uz raz od fazkostf od r. 1475 
jim robenyrai osvobodili, kiipili celii advocatiu s Krasnom, Zavodim 
ii doraom Ladislava Paokracz od menovanej vdovy, od jej menova- 
neho syna a od jej dvoch synov z prveho manzelstva, Mikuldsa a 
Jana za 400 zl. str. Kiipu tiito kral Matej r. 1483 na Trojicu po- 
tvrdil a r. 1509 nasledkom prosby zakladom rozkazu Krala Vladi- 
slava feria II. post Dominicam vydaueho boli na sv. Dura Nicolau- 
som de Nedecze, kral. clovekom a ndbozuym bratom Ubertom, kiia- 
zom turcianskeho konventu, do tejze advocatie statuovany, ku ktorej 
medzi inym i Krasno ndlezalo. Pri statutii pritomni boli: Georg 
de Hathna, Sandrianus de Nedecza, Joanes de Zavodje, Matbaeus 
de Krasna Horka, Martinus Furmen, advocat de Ujvar (kysuck6 
Nov6 Mesto), Hieronym Pongrdcz, advocat de Lieszkovec, Matej 



Digitized by 



Google 



22 

Bobobuicky a Toraas Bezsenich, jurati v Bauovej, Georgiudex a 
Pavel Rohac, jurat zo Strazova. 

Na prosbu Rafaela a Jaua Podraanickeho Ziliuu s Krasnom a 
Zdvortim tymto r. 1544 v den Narodzenia Pane kral Ferdinand vo 
Vieflni daroval. Proti toniuto r. 1546 feria VI. po sv. Janovi Krst. 
Zllinci protestovali. Tieto majetky predsa podnianil Podmanicky 
zbrojou. 

R. 1598 — 1599 Poliaci pod vedenfra^ Komorovskeho pustcsili 
kraj Krdsna a Kysuce, preco sa museli Zilinci utiekaf a Mikulas 
Dersfi a 6uro Thurzo od krala pomoc pjtaf. 

Krasno malo r. 1599 30 domov. 

R. 1689, patricne 1691 v sniysle transactie Zilinci knieztvfu 
Pavlovi Eszterhazyrau prepustili Krisno, Osaidnicu a Horelicu, 
hory k tymto prisliichajiice^s mlynami ; proti tomu inenovane knieza 
si zadrziac vinovy dom v Ziline, v jeho vyarendovani dal Zilincom 
prednost, zaviazal sa jim davat potrebne drevo k mostu, zriekuul 
sa prava Zayodia a podrzal si pravo kandidovat zilinskcho richtdra, 
inych prav Zilincov sa aui nedotkniic, Icz tychto zaviazal, jestliby 
kedy proti spomenutym niajetkom pravotu zdvihli, zas jemu 800 
zlatych platit. 

Krasno bolo kedysi filialkou cacanskej evanj. cirkve, kde ale 
V cas valecnych zbiir ecclesia mater povstala, zvlastne roku 1704. 
Jej pastor bol Elias Lanyi. Svoboda nabo2enstva tu ale za velnii 
kratky &is trvala. 

Tunajsia katoHcka fara roku 1788, patricne 1789 licinkovanfm 
uh. kml. namestncj rady povstala, kdezto Krasno roku 1507 a aj 
1586 zilinskej fary filidlkou bolo, neskor ale bolo vtelene do ca- 
canskej fary. Tunajsf farari^boli: pater Urban Willinovich, pater 
Arkad Nadhoransky, Pavel Zuffa, Jan Bielek, Jan Kalinay, Jan 
Majer, Ignac Voruacek a Michal Cerny. 

Tato fara este r. 1863 prinalezala do kys.-novomestskeho vice- 
archidiakoriatu, teraz ale do cacansk^ho; ma matriky od r. 1788; 
jej patron je uabozeuska zakladina; jej filialka je; Zborov; jej ka- 
tolickych dusi pocef je 2892. Jej novy, pekny, rozsiahly, vysoky 
a jednou vazou opatreny kostol je zasviiteny sv. Andrejovi apo- 
stolovi. 

7. Zborov. Meno tejto obce odvodzujem od shorn (konvent); 
nasledkom coho myslfm, ze na niektorom jej vfsku bolo sborove 
miesto. Mienku raoju zda sa potvrdzovat meno vrchu, Radnica 
recen6ho.Na tomto vrchu sa tedy predkovia nasi radili, a kde sa 
radia, tam sa aj sberat musejii. Jestli ale meno tohoto vrchu od 
hradu pochodi, tak na nom len pohausky slaviansky hradok moliol 
jestvovat, do ktorych sa hid tiez sberal lebo cielom branenia seba, 
lebo cielom bohocestia. 

8. Oscadnica, dedina, ktorii tamejsf lud Oscadnice nazyva. 
Kazdd ta rodina, ktora sa na istom priestore tejto terajsej obce 
osadila, priestor ten za svoju osadnicu povazovala. Preto z mno- 
hych takychto osadnic zalezajucu obec tamejsie obyvatelstvo Osad- 
nicou nazyvalo, ktore meno behom casu na Oscadnicu pretvorene 



Digitized by 



GooglQ 



23_ 

bolo. — Uzemie tejto dediny l>olo niajetkom niesta Ziliny, ktore 
r. 1628 Oscaduicu zalo/Uo. Tunajsia lara povstala r. 1788 licinko- 
vaui'm uhorskej kralovskej iianiestnej rady. Jej patronom je na- 
bozenska zakladiua; od iidauelio roku vedie i matriky; iilidlky 
nema; katolickych diisi pocita 2817; jej kostol je zasviiteny sv. 
Stefanovi, uhorskemu knUovi. Famriiii tu boli: Dainasus Kuba, 
Tomas Hlavcsauyi, Jan Skrovanek, Frano Iluljak, f)iiro Uezucha 
a Alojz Pick. 

9. Ttakovd. Tiito obec prijala svoje meno od jej riecky podob- 
uebo meua, a tdto zase iiajskor odtial, ze v iiej miiobo rakov bolo. 
R. 1417 spoinfna sa potx)k Mala Rakovii ako hrauica Knisna. — 
Tu jestvovala evaujelicka cirkev, ktorej okolo r. 1610 kazatelom bol 
Jan Moschovinus, ktory bol r. Kill) dna 2>:^. februdra z krajiny 
vylinany; r. 17(J() ale jej kazateloni bol Filias Bubeuka. — Katol. 
fara |)ovstala tu r. 1789 licinkovandn knil. uborskej namestuej 
rady; i matriky ma od tycli cias; jej patronom je nabozenska za- 
Jvladina; filialky uema; pocita 2781 katolickych dusi. Jej stary 
kostol bol dreveny; novy kostol ma jednu viizu a je chutnej stavby, 
zasvateny narodeniu bl. P. Marie. Farari : Jan Fabuss, Duro ( Jeczy, 
Jan Stancek, Jozef David, Stefan Vozarik, Jan Lulak, Ludvik 
Spacek a Jan Secansky. 

10. Staskov, dediua, meno svoje nosi od jej zakladatela, Stani- 
slava Dersfi. Lud tohoto s Polskom susedneho kraju jako Fraua 
Franekom, Simoua Simekom, tak Stnnislava Stasekom vohi. Jej 
fara povstala licinkovanim kral. ub. namestnej rady r. 1706 a od- 
tedy vedie i matriky ; jej patronom je ndbozenska zakladina; filialky 
nema; pocita 1;j42 katolickych dusf. Kostol je zasvateny Marii 
Alzbete. Farari: Oasi)ar Sadecky, Michal Mihalovic, Pavel Sassy. 

11. Svrcinovec. Obec tato povstala vo svrcinovej hore, preto 
jej meno. Mienku tiito potvrdzuje listina chot<4rneho pochodu z r. 1417, 
V ktorej potok, Svrcinovec receny, v otaznej hore tekiici, sa i SzuroJc- 
Fatakom menuje, sta hranica Krasna. Zo svrciny smola tecie, a 
tento Strom sa madarsky szurokfa meuovat mohol. 

12. Cernc. Slovensky lud tym starym slovom crw, ktore pri- 
chadza v piesni Zaboja v kralodvorskom rukopise, podobne i dnes 
malii, pod hrebenom vrchu sa nachodiacu hiistinu, u ktorej je jak 
z prava, tak z lava, i pod fiou nezarastene miesto, oznacuje, a tak 
ua tiikomto mieste povstatii obec crnym mlestom, zkratka erne po- 
menoval, ^ktore meno sa casom na cerne a neskor na cerne pre- 
menilo. Ze tato obec istotue pod takouto hiistinou povstala, do- 
kazuje meno vrchu iiad nou sa vypinajiiceho, totizto Cernatyn, 
ktory sa uz pod tym to menom r. 1417 sta hranica Krasna spomina. 
Na nom muse! byt hradok. Na toto stopovanie vedie jeho kon- 

,covka tyn, — Fara v Cernem povstala licinkovanim kral. uh. ua- 
mestiiej rady r. 1796 a odtedy vedie i matriky; jej patronom je 
nabozenskd Zt4kladina a jej filialka Svrcinovec; i)ocita 2923 katol. 
dusi. Jej kostol je zasvateny sv. Ignacovi vyzuavacovi. Farari : Jan 
Speldau, Jan Slusny, Andrej Polkorab, Samuel Pesska, Adam Hvo- 
recuy, fiuro Novosad, Duro Lenco. 



Digitized by 



Google 



24 

13. Skalite. Tato obec nosi meiio od jej skalnatej pody. Po- 
nevdc Skalice, svob. krar. mesta v iiitranskej stolid, madarsk6 
meuo je Szakolcza, a poncvac Friedrich Pesty v svojom diele „A 
magyarorszagi varispansagok tort^uete" zvanom ua str. 339 odvo- 
Idvajiic sa ua Fej6ra, ku niti^ansk^inu hradov6mu zupaustvu pri- 
sluchajucu a r. 1256 skrz krala comesom Cosmasovi a Achileusovi 
darovauii Szakolcu v ti'encianskej stolid uvadza a sa cuduje, ze 
tiito uepripojili radsej ku trencianskemu hradu, otazkou je, d ta 
Szakolca uie je toto Skalit6? — Tuuajsia fara povstala uz r. 1760, 
ba i)atricne u2 r. 1750; odtedy vedie i matriky; filidlky neraa; 
pod'ta 1592 katol. dusf ; jej kostol je zasvateny sv. Janovi Krstite- 
lovi. Farari: Mikulas Kaluzsay, Lukas Pazicky, ktory bol siicasne 
aj cacanskyra fardroiu, Jozef Otrokoczy, Jau Czulik, Stefan Gal- 
bovic, Audrej Gombdr, Ladislav Rdzgha, Tomds Pocarovsky, Jau 
Slusny, Stefan Gombdr, Michal Zak, Jau Linek, Stefan Kavec, 
Pavel Adamovidi a Jozef Badik. — Grof f)uro Erdody pre farara 
tii istii metretadu zaviedol, ktorii som pri dejepise cacanskej fary 
spomeuul. 

14. Jedna ciastka Strecna, Tu povstala fara r. 1788 a odtedy 
ma i matriky; jej patronom je nabozenskd zdkladiua; filidlky ma: 
Moys-Lucku, Stranavy a Zlatue; pod'ta 1188 katol. dusi; kostol 
je zasvateny sv. Zofii. — Farari: Vavriuec Stribeiiiy, Jozef Czuk, 
Audrej Valovic, Audrej Bazilides, predosly Audrej Valovic, Seba- 
stian Barduek, Audrej Haan, f)uro OrieSka, prisediaci siidu treu- 
causkej stolice, Stefan Tvrdy a Vincent Baro§. — Duro Tvrdy, 
nitriausky kauonik, pri tejto fare zalozil 210-zlatovu zakladiuu na 
sv. omse a pre organistu 105-zlatovu. 

Z ohiadu liplneho doplneuia dejin povodndho strecnanskfiho 
paustva nddobuo mi je zaoberaf sa i dejinami tych dvoch paustiey, 
ktor6 z tamtoho, strecnanskeho, utvorene boly, a s(ce: Teplicky ^ 
Gbeliau. i 

Obec Teplicka dostala svoje uieuo od onoho tepl(^ho prameua\ 
ktory tarn kedysi jestvoval; prameu, ktory bol kedysi kiipelnou, 
po dues ukazujii. Buday, liraduik neb. baroua Simona Siua v Te- 
plicke, nasiel v tamejsom kastieli z prvej stviti XVII. storocia po- 
chodiaci iuventdr, v ktorom je zmieuka o kiipeluom dome a jehc^ 
pobodiych stavauiach. — Ziliua, Teplicka a vidiek Rajca v rokoclj 
1600, 1613 a 1615 udsledkom zemetrasenia muoho trpiac, tiet^ 
teple pramene bezpochyby ndsledkom onoho zemetrasenia staly s 
studenymi. Oueu dakedajsl teply kiipeluy prameu uachodl sa p 
kastieli. *) 

Teplicka spomina sa uz r. 1267 pod meuom Toplucha, jallo 
obec Petra Mikovica, hontiauskeho grofa, tohto bratov Ochouzaj a 



') Cldnok Ludvika Heinricha Jeitteles-a, byval6ho ucbdra na kosickom gj 
nasiurae: „Quellentemperatur-Messungeii in den Sudeten und Karpath 
V III. rocniku: „Mittheilungen der k. k. geograph. Gesellschaft." 



Digitized by 



GoDgle 



25 

Mikova a tohto syiia Detrika; tak zas v druhej polovici XV. sto- 
rocia prichodi pod raeuom Tepla, podobne i v listin^ch XVI. sto- 
rocia, V statuciontokej listine konventu sv. Benedikta z r. 1504, 
V kostoldnskom ai-chive chovanej, obec tdto prichodf i pod menoni 
Teplice. 

Na z^padnom konci hrebena vrchu sisakovej podoby, Sti-dnie 
rec9noni, v teplickom chotdre ale nad dodinou Nedecou sa v}T)lna- 
juceho su k videniu pozostatky stavlsk a pivnicne diery; medzi 
dvoma rozvaleninami je na 90 krokov dlhy svobodny priestor, ktoi-y 
mohol byt viiiitomym dvorom stavania, lebo na jeho krajoch po- 
zdlz nioino videf z^klady miirov. Toto stavanie bolo podia tradicie 
kJ^toroin TempUrov. 

Na polnocno-vychodnej strane stitu recen^ho vrchu poefna sa 

zemny val (sianec), ktory je asi 5 stop vysoky a ktory na pravo 

sostupiac, V istej vzdialenosti tahd sa opat nahor a koncf sa na 

poludiio-zapadnom konci stftu tohto vrchu. Blhf je asi na 820 

krokov. Teuto val tahd sa na onej strane vrchu, ktord je menej 

sti'm^, totiJto zo strany obce Zdstrania, a sliizil teda kUstoru za 

obmnn^ dielo. Vo vniitri medzi valom mohol byf vonkajsf dvor 

kldstora, v ktorom pozorovaC stopy studny alebo radsej cisterny. 

Na boku vrchu od Zdstrania vidno este aj cestu ku kUstoru vediieu, 

ktor^ sa asi styrikrdt zki'iiti a ktord ternz sliizi za cestu statku, 

hnan^ho na vrcholec za pastvu sliii^iaceho. 

Z tohoto opisu vidno, ze tu mdme dvojak^ diela povaiovaf, 
toti2to zemny val a kldstor. Pova^ujiic stavitelskii hmotu (zem) 
tohoto valu a jemu zodpovedajiicu cieluprimeranost, musfme na- 
sledovat, ie na stlte tohoto vrchu za ddvna len prastary pohansky 
hrad stdval, ktor6ho valy sliii^ily ku obrane statku a spolu toto 
hradov6 a obrann^ dielo poskytovalo litulku bohocestiu a tak sliizilo 
za sborov6 miesto. 

Povod tohoto kldstora mozeme polozit do prvej polovice XII. 
storocia, lebo uz v tomto case v Uhorsku nachodlme stopu Templdrov. 
Kedy tento kldstor zanechali jeho templdrski obyvatelia, ne- 
rao^eni povedaf, ponev^c ale tato rehola pred panovanlm krdia 
Mateja I. poldruha sto rokov zotrena bola, a on vzdor tomu v me- 
moi-andume, ktor6 svojim vyslancom v zdlezitosti zdhrebskej cirkve 
papezovi oddal, medzi inym to hovorl, ze „Vult (D. Rex) quod 
praepositura quaedam de giogonza, ordinis Templariorum, qui ordo 
jani fere ubique, et praeseitim in hoc regno defecit, incorperetur 
Ecclesiae Zagi-abiensi," povedaf mozem, ze tento kliistor pravde- 
podobne najneskor v XV. storoci zanechany bol, aby nikdy viae 
obyvan;^ nebol a zubom casu hlodany celkom zmiznul. — 

Stvorhranny, rozsiahly, na poschodie vysoky a v dobrom stave 
udi'^any pekny kastiel v Teplicke, na prostredku ktor^ho vii^a, zo 
dvoch strdn ale jedna a jedna dutina sa honosf, dal r. 1703 generdl 
grof J4n Jakub Lowenburg vystavif, jako to aj nad hlavnou brdnou 
nachodiaci sa odznak dokazuje. Vo vniitornom, zokol vokol arkd- 
darai opatrenom dvore este i dues vidno stary dom Dersfich. Po- 
bocn6 staviska kastiela ale vystavil Windischgratz, ktory tu aj 



Digitized by 



Google 



26 

tkdcsku fabriku otvoril. Ten samy vyzlskal od cis. Marie Terezi^ 
pre Teplicku mesteckov^ prdvo, ndsledkom coho sa tu prv kazdo- 
rociie a sice dha 18. jiila vydrziavaly veltrhy. 

Ponevdc Teplicka ku Strecnu nalezala, iicskor ale (roku 1420) 
Zigmundom Stanislavovi Dei-sfiinii dand, — ktoreho az do koiica 
XVI. storocia zostala, — kde este r. loH.-] Mikulds Uersfi a tohto 
iiian^elka, Barboi-a Per^nyi, obuovitelia zilinskeho farsk^ho kostola, 
bydleli, ktorou potom barou Stefan Wessel^nyi z Hadadn, ktory tu 

V 44. roku veku svojho (r. 1()27) zomrel, cestou svojej r. 1607 
zouirelej prvej mauielky, Katarfny Dei-sfi, neskor ale tychto syn 
Frano vlddnul, istd vec je, ie v kastieli nachodiaci sa Dersfovsky 
dom bol len jedna ciastka toho kastiela, ktory na mieste terajsieho 
stdl, patricne ie na mieste tohoto za ddvna jestvoval iny kastiel, 
ktory dal vystavit Dersfi. 

Z jestvujiiceho izbov^he ndradia tohoto kastiela z Wessel^^Miyiov- 
skycli casov nacliodf sa v inajetku pdna Viktora Tonibora, lektirnika 

V Ziline, vykladand, trojfiokovd kasna. Fioky sii ozdobne vykladan^. 
Na dverach tejto kasne vldat pfsmeny M. Z., a niajii znacif nieno 
druhej manzelky Frana Wesselenyiho, Marie Szechy (Sz^chyovci 
pisavali sa Zeech). 

R. 1G04 dna 5. decembra uzavrel tu Stefan Wessolenyi s Kata- 
rlnou Dersfi manzelskii smluvu, ktorii podpisali: grof Duro Tliurzo, 
Mikulas Dersfi (ako otec), Stefan Wesselenyi (ako ndado^enfch), 
Moj^is Sziinyogh, Gabriel Perenyi (tychto pecaC je cerveny vosk), 
Andrej Osztrosith, Daniel Pongrdcz, Pavel Petroczi, Theodosius Sir- 
miensis, 6uro Lehoczky (tychto pecaf je zeleny vosk). 

R. 1005 narodil sa tu Fraiio Wessele^nyi, pozatyniny palatfn, 
a r, 1627 koncom leta zomrel tu tohoto otec Stefan, ktoreho mitvolu 
jeho syn Franko z Teplicky s velkou slavnostou a mnohymi spre- 
vadzajiicimi viezol do Krakova. 

Frano Wesselenyi spdchal tu vrazdu, pre ktorii stdl pod ob- 
2alobou. Tento prlpad pre svoju zanfmavosf tu uverejnit zameskaf 
nemozem, prevezmiic cldnok Wolfgauga Deaka. ') 

Je to zo XVII. storocia pochodiaca, v latinskej reci zhotovend 
a turcianskym konventom v autentickom odpise vydand prisaj^Jid 
listina, z ktorej sii tieto pripady vzat^. 

„Turciansky konvent do povahy vezmuc prfsa^Jiy rozkaz grofa 
Pavla lUkoczyho z Honn^ho Vaddszu, krajinskeho sudcu, hlavneho 
zupaua Silrisskej a toriianskej stolice, radcu a komornlka Jeho Jas- 
nosti cisdra a krdia Ferdinanda II. atd. na stranku velkomozneho 
Frana R^vaya, dedicn^ho hlav. zupana turcianskej stolice, vTrnave 

V den Marcela pdpeza (16. jan.) dany, sudcovskou pecatou meno- 
van6ho velkomozneho krajinskeho sudcu potvrdeny a na konvent 
namiereny, este r, 1634 dna 14. februdra dal ku Durovi Ruttkayovi, 
krdlovskemu clovekovi, f)ura Porlitore, presbytera, uda konventu, 
ktorf potom s prfsa^nym rozkazoni grofa Pavla Rdkoczyho v rukach 
dia svojho dobr^ho svedomia vykonali nasledujiice prisahanie: 



„SzAzadok,« roc. 1870, str. 97. 



Digitized by 



Google 



27 

Otdzky holy tieto: 

1. Vedia-li oni a ci svedkovia o torn, ze velkomoznj? pAn Fraho 
Wessel^nyi s pduom Miclmlom Nedeczkym a tohoto synoin Gaspa- 
rom a sluhami osvieteu^ho gi'6fa, uhorsk^ho palatfna, Utk aj tohoto 
celadou, vqjakmi a vlastnymi i panskymi poddanymi, totizto Strec- . 
iianmi, okolo sv. Tomdsa* (24. dec. 1633) v poslednom tydni imj- 
blizsieho adventu Pdne okolo Strecna sa sobrali a tarn p^nu Fra- 
novi Ittvayovi a inym poboznyin muzom ua otvorenej hradskej 
cestu zastavili? samotn6ho R^vayho chytit a prenasledovat chceli 
a Yozy, statok cez Strecno prelst chcejucich ludf zdrzali a dalej 
ist nedovolili? 

2. Vie-li svedok, ze aj zilinskl mestania poslali ku Strecnu 
svojich satrapovV 

3. Ze boli aj poddanl p^na Akayho, ktorych v turskom ma- 
jetku V zalohu drzf, v ten isty cas a podobne so zbranou v ruke 
V Strecne s pdnom Wessel6nyim? 

4. Vie-li, alebo svedok, ze vojaci osvieten^ho grofa, pdna pala- 
tfiia, totizto Nemci a Madari, pesf, tarn v Strecne y ten isty cas 
pritomni boli, v Ovciarsku a v Ziline v noci hore dolu chodiliV 

5. Je-li isty svedok v torn, ie aj sluhovia a poddanf pdna Ladi- 
slava R^vayho tam v Strecne v ten ist^ cas s pdnom Wessel^nyim 
brannou inikou pritomni boli a ze sa toto s vedomlm a volou pdna 
Ladislava R^vayho stalo? 

6. Vie-li aj to svedok, ze ked sa potom pdn Wessel^nyi so 
svojmi zbrojnosmi nemal^ho poctu domov navrdtil, jeho vojaci 
chvdliac sa hovorili, ze museli pozor ddvat na IVaiia R6vayho, a 
ze kedby do jlch riik pri§iel, zeby s nlm vedeli obchodit? Vie-li 
svedok lebo nie pocet zbrojnosov, v Strecne sobranych? 

7. Vie-li svedok, ze ked pdn Wessel^nyi s p^nom Michalom 
Nedeczkym a iehopeslmi vojakmi a konnlkmi proti Sv. Martinu tahal, 
z tychto medzi Priekopu a Vriitky postavili-li t^borovii strdi ku 
pozorovaniu ? 

8. Vie-li lebo nie aj to svedok, jako sa chvdlil pdn Wessel^uyi, 
ie pozor dd na pdna Frana R^vayho, a ze keby ho dostal, tak inak 
by s nlm a s jeho zivotom obchodil, a ze i na budiicne nechce 
od tohoto svojho umyslu odstiipit, ale je hotovy vzdy a vsade 
Franovi R6vayovi skodif, keby ho i jakakolvek nehoda a pokuta 
nasledovala? 

9. Vie-li svedok aj to, lebo nie, 2e pdn Frano Wesselenyi ke- 
dysi bol prlcinou smiti Jana Horvdtha a Pavla Bdrdyho, ze oba 
skrz neho osudne padli a ze mimo tychto nad koiko jeho sluhami 
pdchal ukrutenstvd a kolkych poranil? 

10. Vie-li lebo nie svedok aj to, ze ked pdn Fraiio Wesselenyi 
spolu i s horevyplsanymi zlomyselne prekazil svobodn^ chodenie 
pana Frana R^vayho a inych poboin^ch ludl, ten isty pdn Frano 
R^vay bol priniiteny pre vyhnutie vacsieho zl6ho a pre zachovanie 
svojho zivota na neschodn^ tazk6 cesty 1st a medzi nebezpecenstvom 
zivota sa domov do Turca navrdtit? 



Digitized by 



Google 



28 

DIa tohoto dva na Vriitkach uieSkajiici svedkovia boli do dorau 
blahorod^ho pdna Audreja Ruthkayho povolanf a tarn diia 14. februflra 
sprisahani a povypytovaiii, kedy 

Pavel Mindszenti, liptovsky zemau, pod prfsahou toto soznal: 
V torn case blahor. pdna Ddvida Jeseusk^ho sluha, siic so svojfm 
pdnom do Krakova isiel, spolu i s velkoinoiuym pdnom Franoiii 
Wesselenyim, ktoi*^^ bol jim hlavuyin pdnom, pouiihlajuc sa na po- 
hrab neboh^ho Stefana Wesselenylho. Po pohrabe s menovanym 
pdnom Wesselenyim vrdtili sa do Teplice, kedy pocal p^n Frano 
Wessel6nyi prosit a ndhlit mojho urozeneho pdua Jdna Horvdtha, 
aby do jeho slui^by vstiipil a aby bol jeho shihoin. Naco Jan Hor- 
vdth odpovedal: z Bo^ej milosti i on rad doma este kiisok chleba 
a slii^if nechce. (Sibi adhuc Dei gratia frustum panis domum super 
esse et nolle servire.) 

Jako z Polskej do Teplice prisli, i svedok bol tarn medzi slu- 
harai a celadou \Vessel6nyiho a v jeden^ den zpozoroval, ze Wesse- 
l^nyi sluhu pdna Mikuldsa Permaylio, Dura Horvatha, poslal, aby 
poprosil Jdna Horvdtha, ^eby prisiel k nemu a pri obede zeby bol 
prltomny v kastieli. Ked Jdn Horvdth pri§iel, zas ho prosil pdn 
Wessel^nyi, aby u neho sliizil; Horvdth ani teraz nechcejiic sa 
zjednat, ked bol koniec obeda a vsetci vstali od stola, pdn Wesse- 
16nyi takto rieknul Jdnovi Horvdthovi: Koby si sa nebdl o svoju 
kozu, chytil by si sa do potyku s Matejom Turkom, mojlm konia- 
rom! (Ktor^ho Turka potom vdova Sz6chy pre podle zavrazdenie 
Jdna Horvdtha v zdraku Lupci dala odpravit. Vrazdu tii ale onen 
Turek spdchal z vole a na rozkaz pdna Wessel6nyiho.) 

Jdn Horvdth ale tymito slovami pdna Wessel^nyiho rozzlobeny 
odpovedal: Preco by som to neurobil? urobim to vdacne. A ImeJ 
vysiel z paloty, zhodil dolomdn a vo dverach vychytil mec budzogdn- 
nosicovi ; vtedy mal i Wessel6nyi obnazeny mec v rukdch a staniic 
si medzi superov, zakrical k nim: zacnite uz! Jdn Horvdth hned 
po prvom litoku zpozoroval, ze k l\irkovi laliko pristiipit a ho 
poranit nemoze, ba ze ani tohto hodbabnii vestu, ktoru mu l)ol dal 
Wessel^nyi, mecom porezaf nie je vstave, i zkriitil svoj mec a po- 
ranil tohoto nekrytii ciastku hlavy ako aj ruku. Ked toto videl 
Frano Wesselt^nyi, hned zakrical Horvdthovi : nesokaj daloj ! (noli 
secare amplius), lebo vidim, ze si driecny vojak (nam video quod 
sis miles strenuus). A Jdn Horvdth mec ihned k zemi sklonil, ba 
na zem odhodil, a pdn Wessel^nyi ten isty mec zo zeme zdvihnul 
a na mrezu obloka liodil, kde sa zaryl. Vtedy do kastiela prisiel 
Jdn Zdborsky so svojmi bratmi Michalom a Durom priam v tom 
okamihu, ked pasovanie prestalo, a ako Jdn Horvdth, tak pdn Wesse- 
lenyi s Turkom dosial stiili na mieste zdpasu, Jdn Zdborsky obrdtil 
sa V tii stranu, kde tito dvaja posledni stdli s holymi mecrai v n\k(\ 
Pdn Wessel6nyi vidiac, ze sa tento priblizuje, zkrfknul : Co chces, 
Jdn Zdborsky? Naco tento odpovedal: To clicem, velkomozny pane, 
ie jako tvoja velkomoznost tohoto Matejom zvaneho Turka pred 
troma dhami predstavif chcela, — aby som teraz oproboval paso- 
vanie, aby som toto teraz prijal, co ziadam. Avsak na toto pdn 



Digitized by 



Google 



29_ 

Wessel^nyi zas odpovedal: Nevies to ty, Jdn Zaborsky, ze si mojfm 
sluhom a teraz s holym mecoin sem tak prichddzas, jako keby si 
chcel moje hrdlo odrezaf? K comu Zdborsky pridal: nemozem za 
to, vellvoniozily pane, ale iia toho Turka, co pri tvojej velkomoinosti 
stoji, sa jedujem a odponicam sa. Wessel^nyi toto slysiac, vzal 
Turkovi mec a ho hned proti Jdnovi Zdborsk^mu obrdtil. Pdn 
Wessel<^nyi raal Uedy dva mece v iiikdch, preto ale nevedel 7A- 
borskeho poranif. Zaborsky ale pred Wessel^nyim ustiipil. Takto 
Wessel^nyi do hiievu prfduc, jeden mec dal Turkovi, rekniic : takto 
obracaj mec ! a teraz mas cas (nunc enim habes tempus) stat Jdna 
Horvdtba. Jdn Horyath ale siic v nebezpecenstve ^ivota, lebo v ru- 
kjich neraal ziadnej zbroje, utiahnul sa, ale pri brdne z akejsi prf- 
ciny spadnul na zem. Turek Matej toto vidiac, bil, ranil a dotial 
sekal ho meconi, kyra mu vola trvala (usque ad placitum suura 
secasset). Pod tymto casom Pavel Bjlrdy, syn DuraBdrdyho, slachticky 
niladfk, prisiel ta a prosil pdna Wessel^nyiho : zeby nedovolil, aby 
i*ozziireny Turek ukmtenstvd pdchal na Janovi Horvilthovi, a aby 
ho zabil, lebo je uz dost prec ! Ale ptin Wessel^nyi na prosbu Pavla 
Pardyho takto odpovedal: Co mne ty v tychto veciach rods roz- 
kazovatV a na toto do hlavy toho istt^io Pavla Bardyho menovany 
pdn Frano Wessel^nyi vlastnou rukou tak seknul mecom a ho tak 
smitelne poranil, ze rana bola jako dlah sirokd. Takto poranenych 
dal doniesf do svojho kastiela a povolal k uim ranhojica, totizto 
Frana liorb^lya. Frano Wessel^nyi, priduc k nim, ziadal HorvtUha 
za odpnstenie. Ale Horvdth ho od seba prec poslal a takto riekuul : 
Velkomozny pane, ty si ma dal poranit, dal posekat, ale zijo moj 
brat, Duro Horvath, ktory sa za mna a za moju nevinnii smrf 
porasti. 

IM tejto ukrutnej a bezboznej bitke pritomn( boli nasledujiici 
sluhovia: Jan Goroy, Martin Wecsey, Jan Balthazar, ziak z Teplice, 
Jan, Michal a Buro Zaborsky, Mikulds Permay, Mikulds Krasznay, 
))08luha Andrej, Ladislav P^chy, Mikulds Gonczy, £)uro Gibelldny, 
Duro HortuUmus a este niekofko infch. 

Tento isty svedok dTa svojej prfsahy este toto udal: Zaroven 
vinny je i ten skutok Frana Wesselenyiho, ze keJ po hore spome- 
nutom pohrabe Stefana Wesselenyiho prisli^z Krakova k ist^mu 
kastielu, ku Kedovanu (Gdow), toho ist^ho Stefana Wesselenyiho, 
odkial sa mdlo za tym do Uhdr pondhfali, a ked uz s mnozstvom 
celade a sluhov v ceste boli, pocul svedok, ze Mikulds Zeghy, 
zeman, nevinne zabity bol. A tam vyprdvali, ^e neboh^ho Mikulasa 
Zeghy pan Frano Wesselenyi zabil a ^e prfcina jeho smiti je je- 
dine on. A toto pocul svedok od viae sluhov a zemanskych mla- 
d(kov, jako ^od sluhu Mikuldsa Permayho, Dura Horvdtha, od po- 
sluhu pana Dura Illovayho, Mikuldsa, od vlastn(§ho koniara pana 
Frana Wessel^njiho, pana Jdna Swiathka. 

Toto povedal tento svedok pred krdlovskym a naslm clovekom, 
hotovy siic liplnou vierou a hotovost'ou bdrs kedy znovu povedaC, 
ze tychto ludl uevinnej smiti jedinou prfcinou bol pan Frano 
Wesselenyi. 



Digitized by 



Google 



30 

Jan, Ladislav a Daniel Danko, Matej, J^n a Duro Lanios, f)uro 
Miklian a Stefan Sekerka, vsetci z Doluych Vriitok, pod prisahou 
siihlasne svedeia : poculi, ze v Kihoci boli palatinovi vojaci s panom 
Fmnom Wesselc^nyim okolo dna sv. Toradsa apostola; veria, ze aj 
pechota a Zilinci boli s nimi, ale prlcinu jejich prichodu nevedia. 
Matej Lamos k tomu pridal, ze iste vie, ze vojaci niali aj tiboro- 
yych sti*^cov pri priekopskom niljrne medzi Vrutkami a Priekopou. 
Duro Miklian pridal, ze videl dvoch ozbrojenych vojakov nad mly- 
nom na streche, ale co chceli, to nevie. 

Starsl J^n Danko, Andrej Korda, Martin Demjt^n a Petor Lamos 
pod prfsahou siihlasne svedeia, ze peSl p^na WesseJ^nyiho prisli 
do ^Vriitok. Mladsf Ladislav Danko pridal, ze aj jelio poki'evny, 
V Ziline bydliaci, Jan Marinsky, bol medzi pesimi, a ked sa ho 
pytal, ze preco prisli V nechcel niu odpovedaf , tbiko ale rieknul, ze 
jim pdn Wessel^nyi pod pokutou ztratenia lilavy rozkAzal, jeho na- 
siedovat a pricinu prichodu jejich do Turca nikomu nepovedia. 
5uro Lamos este toiko povedal, ze ked s Ladislavom Dankom zo 
Sv. Martina domov sli, videli t^borovych strazcov pri priekopskom 
mlyne, asi 8 ozbrojenych ludl, a o inom nic nevedia. 

Zeman JAn Korda, Duro a Andrej Miklian, Jdn Ondrusovicht, 
Michal Habka, urozeny, MikuMs Holia, veriaci p^na Gabriela Jesen- 
sk^ho, vsetci z Dolnych Vriitok, pod prisahou sozndvajii: vedia, ze 
p^n Wessel^nyi so svojimi pesfmi a konnlkmi sem prisiel, pesi vo 
Vriitkach zostali, on ale s konnlkmi do Sv. Martina siel, ale ne- 
vedia preco? 

Pdn Michal Ruthkay z Honiych Vriitok pod prisahou soznal: 
pocul od jak^hosi Straniav Hldvku, poddan(^ho pdna Fraiia Wesse- 
l^nyiho, 2e jich pdn prisilil a jim rozkdzal, aby s nlm sli, a jich 
do Turca preto viedol, aby z oka nepopustili pAna Frana R^vayho. 

Urozeny Michal Sekerka, Matej Miklian, Jdn Sebyk, zeman 
Adam Mathassowycz, Michal a Daniel Cs(3cs, Jdn a Martin Mathas- 
sowycz, Martin a fiuro Kovdcs, poddani pdna Andreja Justha, so- 
znali v tomto istom smysle: Lipovskl zemani a zeman £)uro Lan- 
kovjccz, indc Lipovsky, pod prisahou soznal, f.e vie, ie Fraiio 
R^vay sa schovdval po nebezpecnych a tazkych vrchovych cestiich 
a sa neopovilzil ls( na hradskii a ked sa dostal ku svedkovi na 
Lipovec, pdn R^vay protestoval, ze musel pre pozorovanie Wesse- 
l^nyiho tak^to mizernt^ cesty volit, a potom dal svedok cloveka 
Revayovi, aby tomuto po Klacany prlhodnejSiu cestu ukazal. 

Zeman Matej Petrusovic pod prisahou udal, ze vie, ze Frano 
Revay v noci cez nebezpecn^ cesty presiel a prisiel do Turca, obd- 
vajiic sa, ze ho nepriatelia najdii. A Frana R(5vaya vojaci prisli ku 
svedkovi, prosiac ho, aby Fmua R^vaya este v tii noc cez vody 
na Cimbu odviedli, a ponevdc svedok bol si \xi lahnul a na prie- 
voz cez vodu neskoro prisiel, R6vay isiel proti Klacanom. Zeman 
Matej ChUdek to ist^ soznal, ^ 

V udanom roku a dni v Stiavnicke boli nasledujiici svedkovia 
vypocutl: zeman Pavel Miudszenti, Pavel Cervena zo Zdboria, inac 
Zdborsky, in6 nevie len to, ze ked bol v sluzbe velkomozneho pdna 



Digitized by 



Google 



31 

Fi-aiia Wessel^nyiho, zeman J^n Horvath a Matej Turek jeden dru- 
h^ho vyvolali iia potyk v teplickom kastieli v trencianskej stolici. 
Potora V spomenutom potyku Turek prevladal Jiliia Horv^tha, ktoiy 
mec odhodil a od Turka sa chcel litekom osvobodif ; to vidiae pAn 
Wesselenyi, zakTical na Turka, aby ho hnal: „Nequam victor se- 
quere euiu!'^ rieknul Turek, ale ho na rozkaz pd,nov predsa pre- 
uasledoval a dohoniac ho, dotial ho sekal, kyra mu vola trvala. 

Blahorody pAn Yavrinec Zathurecky pod prlsahou hovorf, ze 
in^ nevie, leu ked siel do Turca, v dedine Strecne prisiel medzi 
vojakov p^ua VVessel^nyiho, s ktorymi boli palatfnovi vojaci. Meiio- 
vani vojaci pristavili svedka a po vzAjomnom pozdraveni dozvedo- 
vali sa od neho, ze kde je Frafio R^vay a kde ho zanechal? Sve- 
dok jiiu odpovedal, ze nebol s nfm a uecestovali spolu, diifajiic, ze 
Kevay poteraz uz presiel cez vrch. Vojaci ale povedali, ze R(5vay 
este cez vrch nepresiel a ze ho poteraz aui nevideli. Potom vojaci 
so svedkom po jeduej ceste idiic, prisli ku mytuemu dorau, kde 
svedok aj Michala Horvatha, sluhu Ladislava R6vaya, videl, a on 
po latiusky povedal: hie pergat! 

Zemaii MikuMs Ko§ut pod prlsahou hovoril: Ked bol v Bytci 
a potom od Fmna R^vaya sa vmtiac do Strecna prisiel, videl sve- 
dok na konci dediny vojaka, na koni sediaceho, v riichu plamehovej 
barvy (araictum habentem flavi coloris) ; ten isty vojak, ked k nemu 
svedok blizsie prisiel, do domu vnisiel, ked ale svedok prisiel na 
prostred dediny, zas tam nasiel toho cloveka, ale nevedel, koho je 
on sluhom. Svedka zastavil, kona mu chjtil a tohto z neho ztrhnul. 
K tomu prisli vlacerl zo sluhov palatfna, a, medzi sebou rozpnivajiic, 
kona dali mu nazpiit Potom isiel svedok do mytneho domu a tam 
videl Stefana Horvdtha, sluhu p^na Wessel^nyiho, ktoiy ho k pa- 
novi volal, ale svedok nemal casu baviC sa. Potom, ked zo Strecna 
vysiel, videl zilinskych zbrojnosov. 

V ten isty den bolo vypociivanie svedkov i v Zaborl, kde ze- 
man Jan Zdborsky osobne najdeny a citovany sue, na ziaden spo- 
sob nechcel prisahaf ani svedciC (quia esset servitor suae Maje- 
statis). Konecne na deviatu otdzku takto soznal : Vie a Bvojmi ocami 
videl, jako zeman Jdn Horvdth a Matej Priblk v siiboji jeden sdru- 
hym bojovali, a ked najprv Horvdth poranil Mateja Pribika a potom 
odhodiac mec takto rieknul: nechcem potykat sa s nemoznym clo- 
vekom (nolo cum inepto honiine ceitare) a isiel dalej. Ale neviem 
z jakej prfciny Jan Horvath spadol, ktor^ho pan Wesselenyi vidiae, 
povedal Pribikovi: „Teraz mas cas!" (jam tempus habes), tento 
sa ale sobral a pocal sekat do Horvdtha, v ktorych ranach, jako 
vravia (uti praetenditur) tento aj zomrel. Medzi tymto Pavel B«4rdy, 
])a/.e Fraha Wessel^nyiho (puer honorarius), schytiac mec, ktoiy 
Jan Horvath odhodil, siel za pdnom, ktoiy udrel holym mecom 
V inike jeho sa nachddzajucim, Pavla Bardyho a smrtelue ho po- 
ranil, nasledkom coho tento ochorejiic, nezadlho zomrel. 

V tom istom roku dha 1). juna blahorody pdn David Jesensky 
pod prfsahou soznal poprv6 : ze ked \\i poranen(5ho, nemocne le- 
ziaceho Jana Horvdtha navst(vil a sa ho pytal, to mu chybl? Hor- 



Digitized by 



Google 



32 

vdth takto odpovedal: „0 mi frater iam vides qualiter sum, domi- 
nus magnificus enim per Thurcam curavit me secare!** Po druh^: 
svedok videl aj Zeghyho v Polsku v ran^ch leM; po tretie: sve- 
dok zpytoval sa aj Bdrdyho, co rau je, a tento odpovedal: „Do- 
minus me secasset vulnerassetque!" B^y nezadlho potom aj zomrel. 

Duro T^borita (21-rocny?) pod prlsahou uddva, zemladyBdrdy 
zomrel nasledkom poranenia, ktore utrpel od Wesselenyiho. 

Urodzen;^ pan Mikulas Zongor, teraz sliiha pdoa Pavla R6vaya, 

V mestecku Mosovcacli pod prfsahou udal : o veci Zeghyho nic ne- 
vie; Janovi Horvjlthovi vie, lebo bol prftomiiy, ze s Pribfkom 
suboj viedo!; aj vtedy bol prftomiiy, ked Wessel6iiyi Bardyho me^ 
com porubal. 

ktorom vypocuti svedkov skrz kraIovsk6ho a naseho cloveka, 
prinuteni viacnasobnym rozkazora palatfna, vydavame tento po- 
tvrdeny a zape&iteny list i pravde lichotiac. Datum Sabbatho pro- 
ximo ante festum Sancti Andreae apostoli, anno domini Millesimo, 
sexceutesimo, trigesimo quarto. 

Ktora relacia meuovanymi kralovskymi ludmi a naafm clove- 
kom vyhotovena, nezadlho potom prijdiic k nam Jdn Dibai, zcmao, 

V osobe a mene velkomozneho pana Frana R6vay, hlavn^ho zupana 
atd. V podobe slavnostnej contradictie v sobotu pred tym istym 
dnom ondrejskym sa vyslovil, ze Frauo Stupicky, obyvatel trencian- 
skej stoHce, krdlovsk^ 61ovek, o vysetrovani este nedokoncenom na 
akysi palatinov rozkaz panu Franovi Wesselenyimu referoval o pri- 
sahanf, ktorej relacii jako nezakonnej a neobycajnej protimluvi. 

Zdd sa ale, ze relaciu turciansky konvent obom strankam vy- 
stavil, lebo ju chcel R6vay na snem priam otvoreny priniesf, ale 
medzi dlankami snemu z r. 1634 — 35 o tejto veci nie je ani stopy. 

Soznaf musfm, ze som tiito listinu na prvy pohlad za vy- 
mysleninu drzal — hovori W. Deak — a ani soih si jej nepo- 
vsimnul, kym som po mesiacoch opaf niekoiko listin nenasiel, ktore 
poskytujii svetla na jednu ciastku prfbehov, v prisahani udanych, 
druhii ciastku ale doplnnjii, potvrdzuju. 

Prvd listina je list Frana Wesselenyiho, uz jako palatfna, pi- 
sany Franovi Revayovi, z r. 1658, ktory v preklade takto znie: 

„Spectabilis ac Magnifice Domine frater observantissime. 

Tu je prihodny cas, co odkladam, ale som mu nechcel verit; 
teraz som uz magn^tmi iuformovany, pocfna vo mne vieru plodiC. 
Na vedomie mi padlo, ze tvoja milost pre sesfsto zlatych jakejsi 
pozifiky, od mojej tetky, jej milosti pani Vizkeleticky, v jej nemoci 

V cas minulej rakoczovskej vojny sub tali quali exquisite colore, 
ze vezmuc obligatoria na tri, styri razy tak veike peniaze a i na 
viae, bars aj tie peniaze, ktore tvoja milosf jej pozicala, tvojej 
milosti navrdtila ; nevedomo predsa jako mysliac, ton praktikou od 
jej milosti extrahovan6 obligacie poteraz v rukdeh majiic, na viae 
jej instancii jich neprinavratili. tomto by som tvojej milosti 
mnoho mohol pisat, ale teraz chcem svoj list dokonfiiC, tvoju mi- 
losf serio requirujem a dia svojej palatinskej auktority napomfnrm, 
nech dajii tie obligatoria nazpat pani Vizkelet'cke, lebo potom, jak 



Digitized by 



Google 



33 

jich tvoja milosf nenavrdti, my pravdu ztencujuci a falos prena- 
sledujiici krajinski sudcovia by sme vasej niilosti tiikii postcl ustlali, 
do ktorej jak si lahmi, hadam nemozu tak vkrociC do rakve, jako 
by to sarai ziadali, preto aby tomuto vyhniif mobli, tieto iiioje 
promonitoiia som jim chcel predniest, prosiac a napominajiic ite- 
ratiore tvoju milosf, aby tie listy bez vsetk6ho dalsiebo odkladu 
navratili, lebo jak nie, isty mozu byC, jako bore pisem, s celou 
nasou mocou na torn ^>udeme, aby srae jich do ustlatej postele 
ulozili etc. Datura in Ujvar die 5. Julii 1658. Comes Franciscus 
Wessel6nyi." 

Tento list sa nevztahuje ua horejsie pvisahanie, ale ukazuje 
na Wessel^nyiho nasilnickii povahu, ze takymto znizujiicim sposobom 
este i palatfn pomstou a uenavisfou vedeny mobol pisat starsiemu 
ve/mozovi. 

Druha listina je o mnoho vzacnejsia Je to latinsky pisane 

osvedcenie f)ura Bardjbo, zemana, ktore r. IG28 udal pred pala- 

tinom Mikiilasom Eszterhazyra, ktoreho obsah (v prcklado) je tento: 

„Bars Pavel Bardy, zeman, moj syn, pre privlastnenie si mravov 

a iuych dobrych obycajov a cesti uz prv do sluzby velkomoziieho 

paua Frana Wesselenyiho z Hadadu vstiipil a v jeho dvorc sa dia 

svojich vloh vynasnazoval — predsa sa stalo, ze tain i)ripadne 

stal sa obeCou neocakavanej snirti. Pre toto som chcel menovancho 

pana Wesselenyiho zapravotif; ale potom preraysliac a v svojom 

rozume povaziac pribehy ludskych veci — a to, ze zkiimanie srdc, 

slezm je nie vecou ludi — kouecne pre nmohe ctiace priciny a 

povahy — ■ a preto, ze nechcem ztratit zasluhy svojich shizieb jeho 

staremu otcovi, jeho otcovi a samemu i)anu Wesselenyimu kona- 

nych — dal som sa ua to priviesC, ze sa zriekam vsetkej svojej 

poziadavky, ktorii som pre smrt lebo zavrazdenie menovaneho svojho 

syna pritomne lebo budiicne pozdvihnul alebo budiicne pozdvihuiiC 

mal a tu za prestatu uznavam, znicujem a na tomto mieste na 

vseobecnii znamosC za neplatnii vyhlasujem" atJ. 

Ohiadom tohoto W. Dec4kove poznamky sii: Fraho R(Way a 
MikuMs Eszterhazy, palatin, holy pravotnymi stniukami pre po- 
krevnosC Thurzovskii, lebo matka Fraha Revayova bola Katarina 
Thurzo, Eszterhazy ale bol si pojal za manzelku vdovu i)o povsled- 
nom muzskom potomkovi oravskej Thurzovskej linaje, Imrichu 
Thurzovi. Z tohto teda vysvita moznost a pravdepodobnosC ne- 
priatelstva. 

Ze palatin Wesselenyiho, ohniv^ho mladcho rytiera, jako sva^ra 
rad mal, i na toto je viae dokazov; ale coho mohia byf pricina 
nenavisti medzi Wesselenyim a od neho o mnoho starsim Fraiiom 
Revayom, na toto ziadnebo dokazu nenasiel. Ze velmozi v toiu 
case vzdy mali vojakov peslch i na koni, ktori boli na strazi okolo 
jejich zamkov a na jich susednych statkoch, kazdy uznti za pri- 
rodzen6, bars aj prisahanie zda sa micru klasf na vyzkiimanie po- 
stavenia taborneho strazcu. 

K, 1633, ked stal sa otazny attentat proti Revayovi, Wesse- 
l^nyi bol len 28-rocny; co chcel spravit s Revayom, na toto ani 



Digitized by 



GoogW 



34 _ 

hore uvedene prisahy nehadzu dos£ jasaeho svetla. Asnad ho chcel 
zdrzaC od nejakeho pravotu6ho tenuifnu. 

Po smrti Frana Wessel6uyiho zaujalo Teplicku tokolyovske 
vojsko, a V smysle karlovick^ho mieru z r. 1699 obdrzal ju grof 
Jdn Loweubui^. R. 1732 pripadla tohto dcere Alojzii Lowcnburg- 
Geisruh, po jejz smrti jej manzel grof Anton Geisruh zamenil ju 
r. 1736 dna 10, augusta za in6 statky svojej testinej, gr. Alzbety 
Lowenburg. 

Strecne prednesene deje z r. 1746 a 1750 vztahujii sa i na 
Teplicku. 

R. 1776 zadlzeneho gi'ofa Jozefa Windischgriitza genuauski 
veritelia : markyz Andrej Cambiazzo, markyz Jakub Serra a velko- 
mozny Porapesus Rocca proti svojmu dlzuikovi viedli prvu exekiiciu, 
ktorej protivila sa dlznikova inanzelka, grofka Jozefiua Eszterhazy. 

R. 1780 bola kralovskou tabulou zpod pokuty protivenia sa 
osvobodend. 

R. 1781 horenieuovani veritelia viedli proti svojjnu dlzuikovi 
drubii exekuciu, ktorej protivil sa tcraz samotny dlznik. 

R. 1782 ti istf genujinski veritelia viedli trctiu exekiiciu proti 
grofovi Jozefovi Windischgriitzovi ; jiui bolo sudcovskym sposobom 
odovzdan^ teplicke panstvo v hodnote 143.82:^ zl. 40 kr. v stric- 
bornych peniazoch. 

R. 1782 V smysle rozsudku septemviraluou tabulou vyueseueho 
boli Genuancania primiteni manzelke kridatora, grofke Jozefiue 
Eszterhazy, cely teplicky kastiel s oO urbarskymi sedeniami, pod 
nazvom dozivotn^ho jej veua, pouecliaf; cim ona skutocue vladla 
az do svojej smrti. (t v Teplicke 2[\ jana 1795.) 

R. 1811 baron I^Yaiio Breutaoo-Cimaroli sudcovsky exequoval 
genuanskeho cessionnra, markyza Karola Spinola de Roccoforte, 
a tak stal sa panom Teplicky. — Od genuanskej republiky teplicky 
kastiel kiipil grof Solignac a od tohoto baron Simon Sina za 80.000 
zlatych. 

R. 1814 diia 13. jiila rytieri Simon a f)uro Sina kiipili Te- 
plicku od barona Brentano-Cimaroli za 313.(XX) zlatych, az ju ne- 
skor sam na prvom mieste menovany vzal do svojho majetku. 

Ndsledkom smrti barona Simona Siny Teplicka cestou dedictva 
pripadla jeho dcere, vydanej knazne Iphigenii de Castris, ktorou 
ona po dues vlMne. 

Javistom wessel6nyiovsk6ho sprisahania, ktor^ho hlavy boly: 
Frano Nidasdy, Peter Zrinyi, Kristof Frangepan a Erazmus Totten- 
berg, bola kaplna, sv. krizu zasvatena, v onej ciastke kastiela, ktorii 
kedysi Frano Wessel6nyi obyval. Do tejlo kaplny sprisahanci pred 
trestny siid vldcili tych, v ktorych vernost pochybovali, a ppdozii- 
vych, akondhle jich za vinnych uznali, ihned odpravili. Ze toto 
sprisahanie tu vyvrelo, mimo tohoto dokazuje i Wessel6nyim dna 
17. aprila 1664 v Teplicke pisany list, ktory z listovej knihy pala- 
t(na Wesselenyiho uverejnil Ludvik Hantho v ^Szazadok-u," roc. 1869. 
(Julius Pauler v svojom diele: „Wes8elenyi osszeskiive" /vanom 
chybne udiva, ze tato Teplica lezf vo Spisi.) 



Digitized by 



Google 



35 

Ka^tiel obyvajii teraz uradnfci panstva. V hlavnej svetlici prv^ho 
poschodia nachodia sa pekne obrazy mocnarov. Spomenutti kaplua 
ma dva oltare; na pobocnom je tento napis: „Posuerunt cum in 
monumento.'' (Pravdepodobne na pamiatku spomenuteho sprisahania 
postaveny oltar.) V kastielovej vazi visi jeden zvon. Byvala fabrika 
je teraz hospoddrskym staviskom a palenicou. 

Ku teplickemu panstvu, ktorym kedysi i groiovia Ill^shazyovci 
vladli, kym ho jlch posledny potomok pod podmienkou plateuia 
ro6it§ho vitalitinraa na stranku svoju a svojej manzelke s bauov- 
skym a dubnickym panstvom baronovi Sinovi neprepustil, a ktory 
ho aj pociatkora r. 1830 po smrti- grofa Illeshazyho do liplu^ho 
majetku prevzal, patria: 

1. Stare Bystrice, obec od tade tekiiceho, Bystricou zvan^ho 
potoka pomenovana. Tato obec prv povstala, jako jej susednd de- 
diua podobneho mena, a k rozoznaniu casoni starou nazvaua bola. 
Bystrica, pravdepodobne potok, spomina sa uz r. 1417 ako hranica 
Ifrasna. 

Ponevac v listine, roku 1417 Hiukom, nitrianskym biskupom, 
V Bytci Sabbatho proximi post festuni Ascensionis Domini, na 
stranku isteho Heuricusa, tehdajsieho kolarovickeho lichtara, vy- 
(lanej, sponienutii ^vf'tcra villu^ len za Stare Bystrice drzaf mo- 
zenie, musime sledovat na starobylosf tejto obce. ') Z jej staro- 
davnych richtarov (index) zname Petra z r. 1417. '-) 

Fara povstala tu r. 1<)67; niatriky ma od r. 1G87; jej patroni 
boli a sii ti, ktorych dolu pri Teplicke uvAdzam; jej filialky sii: 
Klubina a Radvostka; pocita 4226 katol. dusi; jej dreveuy kostol 
zasvateny je sv. Michalovi archanjelovi. 

Farari: Stefan Chinorany, Stefan Dubniczay, Audrej Tomaso- 
vic, Jan Szilvay, Jan Apathy, Jozef Barankovic, Martin Pribransky, 
Anton Zigismundi, Jozef Korsinsky, Jan Cajko, Jan Majersky, Jan 
Holac- — V tejto fare sriadenii kapellaniu kedysi opatrili zilinski 
frantiskanski pateri, a sice r. 1775 Mans vet Gartner, r. 1778 Mi- 
chal Tvrdogiusky. 

Panstvo ma tu pekny kastiel. 

2. Nove Bystrice, Tunajsia fara povstala r. 1781) licinkovanim 
uh. krdl. namestnej rady, a aj raatriky vedie odtedy; jej patronom 
je nabozenska zakladina; filialku nema; pocfta 2982 katol. dusi; 
jej kostol zasvateny je sv. Jdnovi Krstitelovi. 

Farari: Ladislav Spaal, Stefan Marcis, Jan Ujhazy, Anton 
6atte], Andrej Kriitek, J<4n Speldon, Lukas Tormasy, prisediaci 
oravsk^ho siidu, a Jozef Kemka. 

3. Klubina. Meno tejto obce pociatocne znelo najskor Kuhina, 
to jest zem rodiny Kubovcj (Jakubovej). R. 1417 spomina sa potok 
Klubina jako hranica Krasna. 

4. Hadvosiha, Tu ctili najskor pohanskeho boha Slavianov, 
RadhosCa, a tak terajsie meno obce di^im za prekriitenie jej po- 
ciatocn6ho mena (Radhostka). 

') „Slov. Letopis," roc. VI., sos. 2., str. 141, c. 39. 
Tiez tam. * 

3* 



Digitized by 



Google 



.36 

5. Bieinica, Cely priestor tcjto obce pretekaju sam6 riecky, 
odkiar pochddza nieno obce. 

Tunajsia fara povstala r. 1788 licinkovanim uh. kral. namest- 
nej rady; odtedy vedie aj matriky; jej patronom je nabozenska 
zakladiua; jej filialky sii: Havrelka, lutisskc, terchovske a herno- 
tiiiDsk6 vrchov6 chaliipy; pocita IfJOl katol. diisi; jej kostol za- 
sviiteuy je narodeniu bl. P. Marie. 

Farari: Stanislav Lanyi, Audrej Bazilides, Jau Otrokoczy, 
Kornel Stephanik, Frauo Totli, Jan Suba, Adam Medzihorsky, Jozef 
Novak, Daniel Koncek, Martin Zucha, prisediaci oravskeho siidu, 
Jozef Kenika, Jozef Frastacky a Horva,feh. 

6. Oskerda. Tato obec musela povstaC ntisledkom od dane svo- 
bodneho usadenia sa v lese, ktora obdrzala meuo od svojho usadlu- 
jiiceho pana, lebo r. 1430 krtil Albert, odcjmuc Strecno Barbore, 
manzelke krala Zigniunda, daroval bo svojej nianzelke Alzbete, ku 
ktoremu vtedy aj obec Oskerda prinalezala a spomina sa pod nie- 
nom Oskerdind Lehota. R. 1438 prichadza jednoducbo^ pod nazvom 
Oskrda a a aj^chybne pisaue Oslcenda jako niajetok Dura Hatbuai 
a Gaspara a Dura Pan-a. 

7. Teplicka. Tunajsia fara je velmi stara, lebo povstala okolo 
roku 1300; za jej prvebo farara povazuje sa Matej Losoni. 

Koncom 16. storocia tunajsia cirkev licinkovanfui Mikulasa 
Dersfiho stala sa evaujelickou, ktorej ka/atelia boli: r. 150.') Martin 
Lackovic, potom Jan Panitonsoris a Jan Kalinka, ale prisne pre- 
nasledovanie Stefana Wesselenyibo, ktory paste ra Jana Paniton- 
sorisa vyhnal a kostol r. 1G17 katol. fararovi odovzdal, urobilo 
koniec tejto cirkvi. Zpiatocne odovzdanie kostola evanjelikoni bolo 
na sneme r. If) 10 dekretovane, ale r. 1024 chceli radnej katol. 
farara jako evangelickebo uviest do tunajsej cirkve. 

Ked prisla seni dc^ra Gabnela Bakosa, Zaycka, stal sa tu 
Andrej Zaskalicky duchovnyni evanjelickej cirkve. 

Z tunajsich katolickych fararov zname nasledujiicicb : 

R. 1(;(;0-1666 Mateja Kovacy, 1660 §tcfana Kostka, 1675 
Dure Bartany, 1687 Jdn Rybarsky, 1601 Matej Gallas, 1600 Miku- 
las Bartovic, 1703 Ga^par Kostka, 1712 JAu Letavsky, 1734 Adam 
Szaszy, 1741 Jan Lukdcy, 1746 Gottfried Kozusnik, 1786 Mikulas 
Stancek, 1815 Alexander Zaniaroczy, 185?3 Dr. Andrej Kosper 
(Kospercb), prisediaci trenc. stolic. siidu, 1841 Jan Szegbeny, 1864 
Jozef Simonik. 

Mikulas Dersfi tunajsiemu duchovnenm daroval obec Dolny 
Vadicov. DIa kanon. visitacie z r. 1674 nial tunajsi farar 3 grun- 
tovych poddanych a 12 zeliarov. ktori vsetku pracu kouali. PecaC 
farv nosi obraz sv. patrona kostola a kolopis: „Sigill. Ecclae opidi 
Teplicza 1705." 

Farske matriky jestvujii len od r. 1668; patronmi fary boli: 
Stanislav Dersfi zo Zerdahelyu, tovaniik krala Zigniunda, ktory 
r. 1421 dostal Strecno; toboto syn Jan; toboto syn od inanzelky 
Anny Kostka zo Sedlic, Stefan ; toboto synovia od nianzelky Bar- 
bory Podmanickej, Mikulas a Stefan; od r. 1601 len Mikuhis; to- 



Digitized by 



Google 



_87_ 

hoto zat Stefan Wesseleiiyi (ozeneny s Katan'nou Dersfi); tohoto 
syn Frano Wesselenyi (najprv ozeneny so Zofiou Bosnak, potom 
s Marion Szechy) ; tohoto syn Ladislav (ozeneny so Zuzannon Bakoss, 
neskoi'sou manzelkou Andreja Zay), ktory tu r. 1672 dna 25. aug. 
zalozil spital, pod anatliemou zanechajiic svojim potomkom, aby 
V nora vydrziavali 7 chudobnych; do s^ivota ho uviedla gr. Alojzia 
Gaisruh r. Lowenburg r. 1 743 ; Jan Jakub a Friedrich Lowenburg ; 
od prvej manzelky Jana Jakuba, grofky Alzbety Windischgratzovej, 
synovia, Ferdinand a Anton, od druhej mauzelky Anny Reginy 
Czobor dcery Alojzie raanzel, grof Anton Gaisruh, tak aj od man- 
zelky Friedricha, Anny Reginy Puchberg dcery Anny Margity man- 
zel, Friedrich Wiudischgratz ; Jozef Windischgriitz ; syn od tohoto 

manzelky, Jozefiny Eszterhdzy, Frano ; grofovia Illeshazyovci ; baron 

Simon Sina z Hodosu a Kizdie; knazna Iphigenia de Castris r. 

bar. Sina. — Filialky fary sii: Mois, Zdstranie a Rosinka; pocita 

1483 katol. dusi. 

Kostol je zasvateny sv. Martinovi biskupovi; je obohnany rau- 
rom a opatreny vazou a troma kapluami, zasvatenymi lauretanskej 
bl. P. Marii, sv. Frantisku Xav. a sv. MikulaSovi biskupovi a vy- 
znavacovi. — Vo viizi je 5 zvonov: 

a) najvacsi z nich daroval Frano Wesselenyi, palatfn, s man- 
zelkou Marion Sz6chy r. 1664 a lial ho r. 1663 Simon Koernich, 
jako to svedcia jeho napisy. Kolopis znie: „Fudit per me Simon 
Koernich Anno Domini 1663." Bocny napis znie: „Honori Divi 
Martini Pannonis, Pannoniae prorex Franciscus Wesseleni et di- 
lectissima conjux sua Maria Szecsy dicabant Anno 1664." Vazi 11 
centov a r. 1767 posvatil ho Jan Gusztinyi, nitransky biskup. 

b) Od tohoto mensi, ktoreho kraje sii strbave, vazi 5 centov ; 
jeho kolopis nemozno precitaf ; je staisi od tamtoho a hovoria o nom, 
ze donho kuruci rubali; posvatenj' je sv. Donatovi. 

c) Tretieho kolopis znie: „Hec campana refusa est Anno Do- 
mini 1714." Vazi poldruha centa. Posvateny je sv. Jozefovi. Teuto 
a predosly posvatil r. 1749 Irarich Eszterhazy, nitransky biskup. 

d) Stvrty ma navrchu tento kolopis : ^Refudit Samuel Palisch 
Cremnicii Anno 1814." Dolny jeho kolopis znie: „Ad majorem Dei 
gloriara refundi curavit Nic. Sztancsek V. A. Diac. Varnens. et 
parochus Teplicensis." Vdzi 75 f unto v. 

e) Piaty ma here tento kolopis: „Fudit Jo: ge: Knobloch Neo- 
solii 1788"; dolu: „Honori B. V. Mariae dicata sub A. R. D. Nic: 
Sztancsek Par: Teplitz." Vazi 27 funtov. Tento a predosly r. 1791 
posvatil Frano Fuchs, nitransky biskup. 

R. 1589 Mikulds Dersfi a jeho manzelka Barbora Prenyl znovu 
postavili kostol, patricne zviicsili. Toto dosvedcujii na sklepeui 
knazista v kruhu nad odznakom Dersfiho a Prenyiho viditelne 
pismeny: N. D. B. P. a pod nimi letopoceC 1589. 

Na stene za organom na chore kostola visi Permayho vdovou 
rod. Zuzannou Klobusickou, r. 1650 dna 27. maja jej manzelovi Miku- 
lasovi Permay vyhotoveny, Jezisa na krizi, ku ktoremu sa z jednej 
strauy klaciaca zena, klaciace dievca a uemluvniatko v plienkach, 



Digitized by 



Google 



38 

z druhej strauy ale traja klaciaci rauzovia a dve dievcata raodlia, 
predstavujiici slubny dreveny obraz, alebo radsej uahrobnik, jak<> 
to svedci jeho horny uapis: „Memor. fata. Piguum veri anions 
marialis Generosi quondam Dni Nicolai Permai de Perma et unice 
Dilectissimae sobolis banc tessera et Epigraphen fieri ciiravit sibi 
accratis successoribus relicta et Generosa Dna Susanna Klobuczicki 
de eadem et Anno 1650. die 27 May Teplicae." Pod obrazom je 
tento napis: „Impendens Jesu tumulo quo Lumina figis: vel sibi 
quem fixus figere gestit amor erige me turris coelis inscribe pre- 
cantem, foeteo iara teiTae foetet et ilia mihi." Nizej zas tento: 
„Epitaphium. Quid queris mi lector ubi sat fata dedere. — Non 
est quod cupiat quem Deus axe beat. — Coudenre defuucto Grata 
vis forte sepulchrum. — Sepulchrum fecit moribus ipse suis. ^-^ 
Vrchnii ciastku tohoto obrazu kraslia dva odznaky; zaiste rodiuy 
Permayovcov a Klobusickovcov ; spomenute podoby ua obraze pravde- 
podobne predstavuju Zuzanuu Klobucickii, vdovu Mikulasa Per; 
mayho, jej troch synov, tri dcery a este vo vaukiisi zakruten6 jej 
nemluvniatko? ^ - 

Tohoto kostola lauretanska kaplna chova dcery Tomasa Bosn^ta; 
z Magyarbdlu, kral. stolnika a hlav. kapitana zamku Filakova, pi'V^^J 
to manzelky Frana Wessel6nyiho, palatina, v Suranoch narodenej 
2ofie BosMk, ku podivu neporusenii mrtvolu. osudoch tejto panej 
boli sme sa zmienili hore vyssie. 

Pod povstanim tOkolyovskym cisarski vodcovia odojraiic zimky 
viacerym odbojnym panom, medzi tymito aj Strecno ztroskotali. f 
Ked grof Jan Lowenburg r. 1689 zamok obnovoval, medzi zriicani; 
nami krypty uasiel i neporusenii mrtvolu Zofie Bosnak. Neobycaj".^ 
toto videuie i tak bohabojneho grofa natoiko preniklo, ze od tehdaj- 
sieho uitransk6ho biskupa, grofa Ladislava Erd6dyho, dovolenie 
prosil, aby tiito mrtvolu verejnej pocte mohol vylozit; dovolenie 
dostal len r. 1728 a hneJ v nasledujiicom roku ku teplick6rau ko- 
stolu dal vystavif od Loretta pomeuovanii kaplnu, do ktorej uraiest- 
nil mrtvolu nebohej Zofie. Nad hrobom vyvesend bola jej podo- 
bizen. Obrazu napis je nasledujuci: „Haec effigies Dnae Sophiae 
Bosuyak Coud. L. B. Francisci Wesselin Consortis quae in arce 
Sztrechen Ao. 1644. die 28. Apr. pie defuncta est. Arce vero di- 
ruta Corpus hoc in Criptam Ecclesiae delatum Ao: 1698. et quia 
incorruptum videtur, ex indultu Excellmi Dni Eppi Nitrie. per nae 
Com. Joa. Jacobum a Lowenburg qua haereditarium, pro aedifica- 
tioue Catholicae fidei, in conspectum hominum hie subtus positum 
est anno 1729." — Po 67. rokoch grof J4n Illeshazy dal telo svo- 
jej rodiny do bohato pozUten6ho rucha obliect a do novej drevenej 
rakve ulozit a tiito v podobe oMra na vyvysene miesto umiestnil, 
kde je i teraz k videuiu. Napis zuie: „Iu signum perpetui amica- 
bilis amoris, fieri curavit Excellmus Supr. comes Comitatum Tren- 
chiniensis et Liptoviensis Joannes Illeshazy 1797." Spevu spevov 
nasledujuce slova su vyborne nad touto hrobkou upotrebene: „Nigra 
sum, sed formosa." 



Digitized by 



Google 



39 

Teplicky kostol ma utesene riicho ku omsam, ktore Zofia Bosnak 
vlastnomcQe vysivala a kostolu darovaUi. Onen choduik, po ktorora 
Zofia do kostola chodievala, volal sa az do poslednej komasacie 
chodnikom ^ofiniuyni. Obyvatelstvo tuuajsieho okolia chova velikii 
pietu oproti tomuto menu, tak ze najvacsia diastka dievcat krsti 
sa raenom tyra. Popularnosf tohoto raena ziadaja, ze r. 1788 vy- 
staveny strecnansky kostol zasvatili ku cti ^v. Zofie. 

Gbelany, Nas lud istii pri potokoch rastiicu zelinu kohylinou 
menuje, a veru sa Gbelany uz r. 1362 jako obec v listine Stefana 
Bubeka, gi*6fa vo Vysehrade, v torn roku tertia die festi B. M. 
Virginis et Martiris danej pod meuom Kohlen spominajii. V tej 
istej listine, v ktorej vypocitujii sa hranice Varina, priciiodi aj po- 
tocik pod raenom Kohlen-Patak. Z tohoto mozno zatvaraC, ze v gbe- 
lianskom chotare tekuci potocik od onej kobylinou zvanej zeliny, 
potora ale obec od tx)hoto potoka pomenovane boly. Gbelany teda 
je nie ine jako zkrateneho pemenovania Kobyliny, Koblen-u pre- 
krutenina, Cebelen ale leu nasledkom chybn6ho odpisu povstaf 
mohol. R. 1503 a 1504 v listine, v kostolanskom archfve chovauej 
prichadzaju pod menom Cebelen, bdrs sa uz roku 1475 Gbelany 
menujii. 

DIa Jacovsk^ho Gbelany od gbeliarov (hotovitelov nadob) sa 
pomenovali, lebo ze sa tu dobra tehla pali; ja ale zostavam pri 
svojej horejsej mienke. 

Tunajsi rozsiahly kastiel lihladnej stavby stoji na konci dediny 
pri ceste raedzi Varinom a Nededzou, na pravom brehu Vahu, na 
mieste stredovekeho zdmku. Toto na poschodie vysoke stavisko 
opati-ene je na prostredku vazicou a zokol-vokol obklucuju ho za- 
hrady. Je v nom kaplna bl. P. Marii zasvatend. 

Ku gbelianskerau panstvu prinalezia: 

1. Hornd a Dolnd Tiiina. Tieto do nedavna jednu obec tvoriace 
dediny svoje meno mohli len od bohyne Cim recenej obsiahnut, 
ktoni bola na tonito mieste ctena. Tak sa stala Cizina a lud varin- 
skeho okolia, kde i tieto obce le^ia, spravil z nej — lebo odchylne 
od mluvy zilinskeho vidieku lubi miesto c hlasky { vyslovovaf — 
Tizinu, 

V Dolnej Tizine povstala fara r. 1788 licinkovanfm uh. krdl. 
ndmestnej rady; odtedy vedie aj matriky; jej patronom je nabo- 
zenska zdkladina; filiitlky ma: obec Strazu a horu Belska; pocfta 
1142 katolickych dusf; jej kostol s jednou vazou zasvateny je sv. 
Michalovi archanjelovi. 

Farari: Nicefor Dudeky, Jan Stancek, Hilarion Kuhajda, Jan 
Litassy, Jan Domanyi, Alojz Spacek, Andrej Bednar. 

Terchovd, Obec tdto je ona, ktora v trencianskej stolici jako 
dedina od starych cias tyzdnove trhy vvdrziava, a mk ju trhovou 
dedinou, zkratka Trhovou pomenovali. Terchovd je teda prekriite- 
nina Trhovej. 

Pamatihodn;^m je onen kopec, ktory von z Terchovej lezf; je 
dutinovej podoby a dvoma nasypovymi vencami pokryty. Vrcholec 
tohoto osihoteneho, nezarasteneho a za pasienku uzivaneho kopca 



Digitized by 



Google 



40 

kryje prvy listredny uasyp, ktory je ua ;^ stopy vysoky a v nom 
je oproti zapaclu ua G stop vysoky zemovy kopec, pod ktoryin ua 
3 siahy hlbsie je druhy udsyp, ktory je uz ale pre vafajucu sa z ueho 
zem uie velmi dobre k pozuaniu ; do tohto vedie cesta. Kopec teuto 
uutuo povazovat za germauske posilueuie a je tak zvauy viacua- 
sobny Riugwall. 

Fara tu povstala dia dioec. scheraatismu r. 1731 dia listiuy 
pod C) ku elabordtu Jozefa Klucha, uitrauskcho biskupa, straniva 
vypovedauia vecuej jakosti metretacie, ku Jeho Jasnosti kralovskej 
predostreteho, pripojeuej ale leu r. 1732, ktorii i s kostolom grof 
Jau Jakub Lowenburg zaloziac, medzi inym famrov proven t starych, 
obycajne vysluhujiicich nietret ustanovil a spfsat dal, jako sa to 
V kauonickej visltacii r. 1767 prevedcnej udava. Od r. 1731 ma 
aj matriky; jej patronoin je gbeliauske paustvo; jej filialky sii: 
luk'ui obyvatelia Belej, Gbeliau a Tiziny; pocita 4128 katolickych 
dusi ; jej jeduou vazou opatreuy, sv. Martiuovi biskupovi zasvateuy 
a miirom obohuany kostol je r. 1752 vystaveuy. 

Farari : Stefau Mihalfi, Stefau Batora, Stefau Lauro, f)uro Veli- 
csauyi, ten isty Stefan Lauro, Jan Piuka, Pavel Nadlicky, Anton 
Sokolovsky, Jan Martinkovic, 6uro Dobesa, Frano Nejedly, Jan 
Szlatiny, DuroTrcskon, Jan Reck, prfsediaci oravsk6ho siidu, Stefan 
Farsky a Pelzmann. 

3. Kiisok Biecnice. 

4. Lutisa, Tato oboe povstala zludnatenim hor, a tak Tttdishm 
pomenovana bola, z coho neskor povstalo terajsie prekruten6 nieno. 
Mienku moju podporuje i ta okolnosf, ze tiito obec tamejsi lud nie 
Lutisa ale Lutise nazyva. 

povstani, patronovi a case vedenia matrfk tunajsej fary plati 
to, CO som pri dejoch Dolnej Tiziny udal; jej filialky sii honii 
obyvntelia Hornej Tiziny; pocfta 1214 katolfckych dusi; jej dre- 
veny kostol je zasvateuy sv. Stefanovi, uh. krdlovi. 

Farari: Secundus Simkovic, Jdn Ujhazy, Florent Okrucky, 
Jfin Speldan, Audrej Kriitek, Jozef Filperger, Michal Cerny, Jan 
Kacina, Konstantin Janoss. 

5. Jedna ciastka Streina. 

(). Dolny Vadicov. Za korrektne nieno tejto obce drzira to, 
jako ju lud, zvlastne ale jej obyvatelia, este i dnes nazyvajii, to- 
tizto Vajcov, ktor6 casom na Vadicov prekruteue bolo. Vadicov 
najskor Vaclav (Venceslav, Wenzel) Pougrac zaiudnatiac, a meno 
Vaclav kratko Vac, Vajk a Vajc upotrebeue byvalo, osada majet- 
Jcom Vajc a^ t. j. Vaclava, Vencela, zkratka Vajcov-om pomeuovany. 

Za casu kralovny Marie sa este leu vadicovsky les spouiina, 
ktory uachodil sa v zilinskej stolici a ktory Maria Nedeckovconi 
darovala; tiito donatiu aj kral Zigmuud r. 1384 naden sv. Brictiusa 
potvrdil, z coho nasleduje, ze tato obec neskor povstala. 

7. Ghelany. Mimo opisaneho jestvujii tu este dva prfzcmne 
kastiele, ktore tiez obklucujii rozsiahle zahrady. Na konci dediny 



Digitized by 



Google 



41 



smerom k Varinu vyvysuje sa jeduoduche, avsak vkusn6 mauso- 
leum grofov Zichyovcov, ktore sliizi aj za kaplnu. — Dokial Nya- 
rovci obyvali Gbelauy, drzali si tu zo ziliuskych fraiitiskanskych 
patrov jeduoho kaplaua. 



Niekolko slov o lu^ickych Srboch. 

Podava J. K. 



Slovaci a Luzicania raali a raajii v mnohom ohiade rovny osud. 
Bereme-li totiz zastoj v borbe o vzdelanost ludstva za zaklad roz- 
triedenia, piichddzame ohiadom ua slaviauske narody, acprave 
V sirsom smysle slova vsetky narodmi budiicnosti slujii, asi k ua- 
sledujiicirau vysledku. Sii narody, ktorych uhlavne dejstvovanie na 
poli spomeuutom v miuulosC pada; sem pocitoval by som Cechov 
a Poliakov. Nechcem tyra riect, zeby snad narody sponienute za- 
nikniit maly a mohly ; smysel jich pridelenia ma zalezat v torn, ze 
Cesi a Poliaci toiko, koiko za vzdelanost a svobodu ludstva vy- 
konali v minulosti duchom a mecom, vykonai! nebudii moct v bu- 
diicnosti, CO sa ohiadom na jfch pocef a zemepisne postaveuie lahko 
da odovodnit. Narod pritomnosti, ktory ale aj buducnost najvacsiu 
m^, je pre priciny, ktor6 rozberat zbytocno, narod rusky. Narody 
ale, ktore — vzdy len zo stanoviska spomenuteho vec uvazujiic — 
teraz zit zacinaju: Srbi, Horvati, k uim pripojac i Slovincov, Bul- 
hari, by boly narody budiicnosti. 

Podotknuto uz, ze pri rozdelenf tomto, krera povahy a dej(n 
ndrodov, zvlaste jich zeraepisna poloha na vahu pada. liusko ma 
pol Europy a ohromnii cast Azie prenikniit umom a nadechom 
vyssiebo urcenia ludskeho; narody posledue spomenut6 majii zem, 
povodne svoju, dosial ale pod cudzou, polmesiacovou a zpola di- 
vokou vladou trpiacu, zpat vydobyt kresfanstvu, svobode a osvete. 
Obe, i juzn6 i severne krajiny maju i mora, ktore jim vyhlad 
V daleke kraje otvarajii, a ze toto Cesia Poliaci nemajii, sii v meche 
svoje, pre nich skoro lizke, odkdzanf, v oci minulosti, kde casto 
stali na cele, alebo aspon v rade bojovnikov, za celeho ludstva 
poklady dusevn^, uz spomenut6. 

Z toho, CO dosial povedano, uz v istej miere vysvita, v com 
zalezala a zalezi ti rovnosC osudu Slovakov a Luzicanov. Pre oboch 
objektivna kritika dejepisna mame hiada miesta v roztriedeni spo- 
meuutom. ie vobec jestvujii, jestvovali, toho s^edkom je nie hi- 
storia, ale rec. Od casov Sama a Velkej Moravy micia dejiuy 
o Slovdkoch, a jestli i z historickych prac Picovych a Sasinkovych 
toIko vyjde na javo, ze po Matusa Trencansk6ho vzdy boly este 
ist6 stopy ;,Slovenska," co protivnlci taja, iste je, ze toze Sloven- 
sko bolo, jako ciastka Uhorska, zcela odvisl6, pozdejsie ale natoiko 



Digitized by 



Google 



42 

sjeduoteue s Uhorskom, ze osudy a ciuy Slovakov, o ktorych Hun- 
falvy (Hundsdorfer) myslf, ze leu pozdejsie prisli do Uhorska, sa 
zcela ztratia v dejinach Uhorska; jako i najnovsie pokusy o zme- 
neuie tohoto stavu malo vysledku maly. — 

Z diela predo mnou leziaceho: „Historija serbskeho naroda^ 
spisa§taj Wilhelm Boguslavsky a Michal Horaik. Budisin. 1884," 
vysvita podobne o Luzicanoch. 6asy jich iieodvislosti kladii spo- 
meuuti spisovatelia od r. 531 do t>29. Odtedy bojovali rozlicnyin 
sCasfcim proti napadom na jich svobodu, proti Nemcora, Cechom a 
Poliakora; od XL do XIV. stoletia boli pod cudzim pauovnictvom, 
od r. 1319 do 1635 boli v svazku s Cechmi; v XVU., XVUI. a 
XIX. stoleti stoja (konecne) pod ueineckou vladou, rozdvojeni v saske 
a prusk6 provincie. 

A jako miuulosf, tak i pritomnosf oboch uarodov, ktora spolu 
i na budiicuosf poukazuje, skoro ten isty podava obraz. Cielom 
uasledujiicich riadkov je nacrtniie obraz tento. Nutuo ale spomeuiif, 
ze kto tu stiidiu ethnograficko-liistorickii caka, ten sa myli. V tomto 
ohiade spomenut6 diele poukazuje uz na celii literaturu,.spoinfnajuc 
medzi inym i Safarikove „Starozitnosti/ a ja ani zkiisenosti, ani 
schopnostf nemam prace podobn6 doplnovaf. Riadky nasledujiice, 
chcejuc obraz pritomuosti Luzicanov podaC, obmedzia sa na kratke 
vypisanie jfch najnovsfch literaruych a politickych cinov — najviac 
k voli porovnaniu a pouceniu pre Slovdkov. , 

I. 

Luzicki Srbi, jichi^to pocef vsetko spolu asi 260.000 dusf ob- 
udsa, delia sa dia zemepisnej povahy domova svojho v dolnych a 
hornych Luzicanov. Tento rozdiel ma i zemepisuy vyzuam; tamtf 
patria zcela pod pruskii, tito zvacsa pod saskii vladu ; este i tento 
maly poceC musel sa dvojit a mensif; ac inacej ohladom nabozen- 
stva, okrem 10.000 katolfkov, priualezia vsetci k jednej viere, t 
j. evanjelickej augsp. vyzu. 

Hornia polovica, ktora je na pocet mensia (obnasa asi 60.000 
dusfj je V narodhom ohiade culejsia, zivsia. Pod saskou vladou 
poziva a pozfvala vzdy viae setrenia a dobrej vole, jako ta druha, 
ac i vacsia, pod pruskou. Medzi inym sa to ma i tej okolnosti pri- 
pfsat, ze homi Luzicania majii aspon zciastky svoje meslo, Budisfu 
(Bautzen), a ze v ndrodnych cinoch taketo metropoly najviac — 
aspon iniciativou vzdy — konajii, ucia dejiny. 

V dobe, ked i v Slavianstvu nasej monarchie novy ruch po- 
vstal, prichadzali jednotlivi rauzovia Luzice k povedomiu, ze svoj 
lud, bars jak maly, leu na zaklade jeho materiuskej reci pozdvi- 
hniiC mozu z niidze dusevnej a hniotnej, do nejzto ho zvlaste valky 
napoleonovake boly vrhly. A tfto muzovia boli i narodovci i du- 
chovia neobycajui, na nichzto maly tento mirod pysny byC moze. 

Po Lubjeuskym a Klinovi povstal a v jednom case s nimi p6- 
sobil Handrej Zejler (1804 — lS83j. Ou je bdsnikom Luzic-Jinov. Uz 
za mlada sa jeho piesne lubily — dla historie spomeuutej — Pa- 



Digitized by 



Google 



43 

lack^rau, Kucharskynm a Milutiuovicovi, Slaviauom to, s ktx)rymi 
V Lipsku studoval. Pozdejsie pracoval pri kazdom poduiku litemr- 
nom, pritomny bol obefou hmotnou pri zalozeiii listavu narodnieho, 
a rovnb i pri koncertoch, o uicbz nizsie prehovorime. 

K neniu sa pridnizil uz za mlady Jan Erust Smoler, ktory sa 
stal vedomcora Luzicanov, a vobec slavianskym. Jeho uim samym 
povabne pisany zivotopis dava dokazy velkeho nadania a piliiosti, 
ako i sebaobetujucej lasky za narod svoj. Ou bol slavistom, stu- 
doval pomocou pruskeho. krala slaviauske reci, za mlady vyuikuul 
vydauini luzicko-srbskych piesui, ktore, jako vobec luzicka rec 
medzi vsetkymi slaviauskymi uajviac povodnych tvarov zachovala, 
u vsetkych zkiimatelov slaviauskych reef velkii pozornosC vzbudily. 
Spolu s Jordanom (1818) dali zaklad literiiruej reel svojimi die- 
lanji pravopise a graminatike srbskej a svojiin srbsko-uemeckyin 
slovDfkom, tak ze keJ v rokoch styridsiatich na saskoin sueuie 
ziadaDo, zeby sa i na srbskych skolach vsetko neinecky preduasalo, 
tu poslanec Budisfna, Klin, mohol pozdvihaiif slovo v prospech 
i-eci svojho ludu, a to s vysledkom. To boly predzuaky ozivenia 
ndrodnieho: poesia a veda. 

Ten carovny priit ale, ktory v novy zivot svolal kraje luzicke, 
bolo umenie ine. Tu mi prichodi hovorit o trefom vyznaranom 
muzovi Srbov luzickych, o Kocorovi (1832). Jeho zivotopis vysiel 
vo ;,Svetozore," pisany i^daktorom P. Sobotkom. Od malicka citil 
uaklonnost k hudbe a pestoval ju zvlaste na zaklade ndrodnom, 
sbierajiic melodic stare a skladajiic zvldste Zejlerove piesne. Tu 
r. 1845 vznikla v horn myslienka, sriadit v Budisine srbsky koncert. 
Pripmvn6 price : hiadanie hlasov, vyucovanie a siizvukovanie tychze 
prinalezaly jemu, a boly skvelym*^ vysledkom korunovan^ Dna 
17. oktobra 1845 vystiipili pred obecenstvo spomenuteho mesta 
k vSeobecnej spokojnosti Rozniesla sa o torn povesf, a vsade zvesf 
tA, ze Srbi cestne obstali pred verejnostou, odusevnovala a po- 
vzbudzovala. I v nasledujiicicb rokoch sa po dva koncerty odby- 
valy, a tak staly sa tieto umelecke ciny cinami narodnimi, vela- 
dolezitymi v dejinach Luzice. Dusa jich, Kocor, dosial zijiici, je 
povodcom mnohych siroko dfaleko sldvnych skladieb, povazovany 
od ludu svojho prave tak za naroduieho umelca, ako Zejler za na- 
rodnieho basnika. 

Dielo toto naslo dostojn^ho pokracovania v zalozeni Matice 
Srbskej. Ciel a posobenie jej bolo uz v „Slov. Pohladoch" opisane, 
a preto ho pominiem. Jej licinkovanie je podobue tomu, ktore 
„Matica Slov." bola zac^la vyviiiovaC. Jej leto- a ci casopisu vyslo 
dosial 70 sositov. Pritom povstaly ine „tovarstva" : srbske luther- 
sk6 knihovne druzstvo a tovarstvo sv. Cyrilla a Methoda, jichzto 
ciel je vyddvanie nabozenskych knfh, posledncho pre katolikov. 
Okrem toho majii bohate casopisectvo, o ktoroni v casopise tomto 
zpi'dva uz podana bola. 

^a ethnografickej vystave v Moskve r. 18()7 boli sa siicastnili 
aj Smoler a Ducman. Prvsi bol jako vedomec dobre zudmy v kiu- 
hoch ruskych, a jeho iniciative sa ma zciastky rfakovat i rusky 



Digitized by 



Google 



44 

filologicky seiniuar v Lipsku. Bol i do Ruska dvakraC volany, a 
sice Da stanice s platom 2000 — 3000 rublov spojeu4, no neprijal 
jich; on chcel vo svojom domove pracovaC, a pracoval do kouca 
zivota svojho. 

Na muzocli umenia a vedy teda Luzicanom nechybalo. Ale 
pomaly sa zjavilo druhe nestastie, a sice ua poll cirkve a skoly. 
V Nemecku je vsade zavedena nemecka rec co uaukosdelna. Lea 
citanie a pisanie, jako i nabozenstvo sa m6ze inojazycnym v jich 
materinskej reci prednaSaf. Na tento sposob sa lud sice nenemci, 
a vedoniost reci nemeckej mu iste sliizi k osohu: avsak ukazuje 
sa to iste co u nas: odcudzovanie sa studujucej mladeze. Vedoma 
inej reci, pripoji sa k cudzerau narodu, zanechajuc svojet, ktorej 
by tak bola potrebna. Bo z okolnosti spomcnutej lahko je k po- 
chopeniu, ze v Luzici je velka niidza na fararov a ucitelov. 

A zvlaste niidza na fararov je ona, ktorii lud tento konserva- 
tivno-nabozny bolastne citi. Vedoniy nemeckej reci slovo Bozie 
predsa len v svojej matercine rad cuje, zjav to, ktory u Slovakov 
mozu konstatovat ti, ktori i v Sarva^i a 6abe slovenske bohosluzby 
preplnene, madarske zviicsa pr^zdne nalezli. Jako tomu odpomocf ? 
Muzovia V torato ohiade smerodajni boli tej mienky, ze i hmotue 
i dusevne nacim napomahat snahy tych, ktori studovat a sa ludu 
svojmu venovat chcii. Tak sa zaviedly sbierky. Spomenuty Smolef 
bol i V cudzine a zvlaste v Polsku niekoiko tisic zlatych nasbieral, 
kdezto mu Rusko — na evangelicke ciele — nic necbcelo daf. 
Na poli ale vychovavania fararov ludu svojmu ma najvacsie zdsluhy 
fardr v Hodzyi, H. Imis. Ohiadom na to, ze sa najviacerim, ktori 
by i chceli, nedostane prilezitosf, rec srbskii sa naucit, navrhol raz 
prof, theol. Dr. Luthardt zalozenie srbskeho seminara, a sice zeby 
sa studujuci, ktori v srbskych cirkvach posobiC chcu, v prazdninach 
u ist6ho odborneho znalca i theologie i srbskej reci prakticky vzde- 
Uvali. Navrh, urobeuy v zasadnuti saskeho consistorium, vlada 
prijala, Imisa poverila vedenim seminara, ktory on od roku 1877 
i s odusevnenim vedi^^ acprave niidzi na fararov evanjelickych tym 
ani z daleka este odpomozeno nie je. 

A V skolach rovnak niidza o srbstinu. Mnohi jich ucitelia ne- 
vedia srbsky, a mnohi odrodill, ked'by i vedeli, vytvjiraju rec matc- 
rinskii zcela. To iste konajii niektori odcudzili farari i pri koufir- 
macii, rozumie sa, ze proti rozhodnej voli svojich cirkevnikov. To 
dokazala i ona, r. 1881 na pruskeho ministra osvety upravena pe- 
ticia, V nejz patricni prosia, aby minister bdcl, zeby sa aspoii na- 
bozenstvo a pisanie s citanim po srbsky vyucovalo. Minister asi 
po uplynuti roku odpovedal v torn smysle, ze v zasade schvaluje 
jich starostlivosC, ale ze k cielu, ktory oni pred seba vzali, nebolo 
viae treba, ako jednoducho udaf tych, ktori zakou verejuy prestu- 
pujii; — zcela ale zbytocua, ba „pri loyalnom sa indcej drzani 
ludu vendskeho napadua" ze musela byt v ocach vlady vseobecua 
ta akcia, ktord patricnii peticiu zplodila. 



Digitized by 



Google 



45 



n. 



OdpovecT tato prisla v januari 18S2. Cas ten bol pamatny 

listami genenila Skobeleva, a po celej Euix)pe nehovorilo sa ako 

o nastavajiicej vojne inedzi Ruskom a Nemeckoni. Rozciulenie p6- 

sobi na obrazotvoruosf ; uie div, ze i odpovedf miuistra bola na- 

padna, a aui to nie, zc jeden- inacej pomerne kratky clauok, snad! 

toil samou odpovedou vyvolauy, v „Schles. Ztg" iiverejueny, v ce- 

lom Ncuiecku istii sensaciu vzbiulil. Clinok ten pod napisom: ,J)ie 

wendische Agitation in Lausitz" podava obvinovania a upodozrie- 

vania zasliizilych osob srbskych: Smolefa a Iniisa. Tvrdi, ze apji- 

tatori popudzuju fud proti Nemcom a vldde, nainluvajiic mu, ze je 

potlaceny; dalej dokazuje, ze je cela tato agitacia v siivise s pan- 

slavisDJom, ba ze sa riiskyuii peniazmi deje, bo ze panslavi i na,j- 

uiensej prilezitosti pouziju, by „pole pre seba obrobili." Jednotli- 

vos^ti uesdelujeni, lebo sii ako take raenej zajimavo, a ponevac my 

Slovaci sine uz dva razy mali to „stastie,'* plody podobn6bo snieru 

Hpoznat. — Clanok pri vseobccnej sensacii nial i ten uasledok, ze 

linis — proti ktoremu on hlavne naniereny bol — nasledkoni roz- 

culenia tazko onemocnel. 

Konecne, zotaviac sa, nemcskal odpovedaf. Napisal brosiiru 

V uenieckej reci, v nejz dokladne podvratil a objasnil obzaloby 

V spomeuntom clauku proti nenm podane. Brosiira tato vysla v mi- 
nulej jaseni a je zvlaste pre nas Slovakov interessantna. Vycbadza 
z nej na javo, ze cMnok ten, anonymne uven^jneny, blavne dvaja 
srbskf odrodilf farari inspirovali; ciel jfch bol nam Slovakom nie 
fazko k nhddnutiu : prekdzat 8rl)0v i v torn co raajii a konaju. Ob- 
zalo])y a obvinovania alebo nedorozumenia jlch sii veTmi zriedkav6; 
najcast^jsie ale schvfilne osocovania a hanobne upodozrievania. 

Najprv nas asndd* zaujimaf, budii ndsledky, ktor^ onen ano- 
nynmy clanok — dia Imisovej brosury — az po ten cas vykazat 
mo hoi. 

Bolo navrbnut(^ a i ministeridlne odobrenc^ sriadiC v Piiisku 
dIa vzoru saskt'^ho seminar pre luzickyc.h theologov; za riaditela 
tohoze seminara \7hliadnuty bol prave Imis. Niet sa comu divit, 
keJ po iiverejnenf obzalob proti Imisovi cely tento pldn padol ; ani 
torau nie, ze ti, ktorl sa predtym zdrahali, v skole a cirkvi oprdvne- 
nym ziadosfam Srbov zadosfucinit, v torn napozatym este sraelsie 
a vytrvalejsie pokracujii. Najzanfmave.isie je ale to, co sa i Slovfikov, 
aspofi jednotlivych, bezprostredne tyka. Imis bol predtym, upozor- 
neny istym mladym kazatelom, Siovdka 1)., kaplana v Uhorsku, 
k sebe povolal, pravda s odobrenfm konsistoriuma, jeho v srbstine 
vzdelal, tiik zo tento uz niekoiko tyzdhov srbsky kdzal, a one- 
dlho i jedno z mnohych upntzdnenych miest zaujal. Na odporiicanie 
tohoto 1)., opiitovne konsistoriumom odobrenem, chtiac odpomoct 
i inym cirkvam, zavolal i kaplana H. z T., ktory zanechal svoje 
ist(^ miesto ; prijdiic k Imisovi, priucil sa srbstine, uz i vyhliadnute 
miesto mal a potrebne colloquium obstdl ; uz nepotreboval in^, ako 
ministrovo odobrenie. V torn case uverejneny bol spomenuty cliinok. 



Digitized by 



Google 



46 

Ubohy H. odobrenie nedostal a musel sa bez vyslcdku zpat na- 
vratit. Odtedy — pl§e Imis — sa i inl Slaviani (iste Slovdci, ako 
cujera i D. L.) o ministrovo dovolenie uch^dzali, avsak bez vy- 
sledku. Imis z toho zatvara, ze sa u ministra stalo priiicipom, cu- 
dzych Slavianov v srbsk^ kraje v podobnom postaveni nepripiisfaf. 

Krem toho obsahuje brosiira, ktoni i vedaktor „Slovansk6ho 
Sbornlka," Jellnek, wele odponica, velmi prfjemne plsanii Smole- 
fovu autobiogi-afiu a dokumentd. 

Kniha t^to bola vo vacsej ciastke casopisov Saska, ale aj 
V inych krajoch, tak i v Bismarckovej „Nordd. Allg. Ztg." velmi 
priaznivo prijatd a posiidend. Casopis „Luzica" uverejnuje usudky 
tieto V cldnku „ Apologia Srbovstva," a celkom oprdvnene tesl sa 
jlch vysledku. Istotne spisy podobn^ho smeru u Slovdkov, rozumiem 
skvel^ odpovede Mudronove, neboly ani z daleka tak povsimnute. 
I^i porovnanf spisov samych ohiadom na hotovosf v odovodnovanf, 
jasnosf behu myslienok, eleganciu a plynnosf stylu spomenut^ slo- 
vensk6 spisy snad zasliizia prednosf, — ale tak vsetko dopodrol)na 
vj'Vratif, jako to Imis vykonal v ofii onoiim cMuku, Mudix)iiovi 
fakU iiedovolily; to, co je tcndencia M, odpovodf: dokdzaf, ze 
Slovaci roden^^ch Madarov za bratov povaziiju a len madaronov iie- 
ndvidia, tdto snaha sa nmsela stroskotaf. na tej pravde a skutoc- 
nosti, ze kazdy skoro Madar za najvyssiu ideu „ideu madarski'^ho 
stiitii povazuje, a nasledkom toho k madaronu, v spisoch Mudrono- 
vych tak znosen(^nui, bli/iie stoji ako k Slovdkovi, jehozto pri- 
drzanie sa k svojej narodiiosti sa mu leu zriedka nezdd podozri- 
vym, vzdy ak* pri onej Statnej idei prekdzkou ncprilezitou. — Imis 
pfse obratne a jasiie, a ze iiz dosial vidno ist(^ nilsledky a obrat 
k lepsiemii, vzbiidzuje nadej, ze i pokracovanie v tomto smere ne- 
vystane — co je i zelatelnt^. 

Odkedy onen clanok takeho vysledku dosiahol, zmocnila sa 
Srbov istil srazenosf, ale nie na dlhsi cas. Zvlaste studujiica ndadez 
pracuje. Je srladend v jeden volnejsf celok. Zvldste na dvoch uni- 
versitach studujii mladici srbsko-luzickf, a sice v Prahe na ceskej 
universite a v Lipsku. Kazdorocne v let^ sa sfdu a volia si pred- 
sedu-gazdu raz zo studujiicich v Pmhe, raz z Lipska. Vybor riadi 
vMky spolocn^ zdlezitosti a jfch ciny. Z tychto zvUste dva spo- 
meniem. Svojim nflkladom vydali bdsne Zejlera v obycajnom a 
skvostnom vydanl. Toto \7danie sliizi jej ku cti, ako samotny ba- 
snik ludu svojmu; ludu ale i to, ze trovy, iste nemal^, pomaly uz 
zaokryte budii. biisnacli Zejlefovych, z ktorych mnoh(!^ prelozen^ 
sii i do cestiny, ponechavam si prehovorit na druhykraf. Druhy 
skutok mlddeze je „Almanach," ktoiy vydala k pamati svojej 10. 
schodzky. Obsahuje medzi inym zivotopis Zejlera, Kocora, zju-iivy 
o srbskom seminare atd. Nasa mhidez by si z tohto almanachu 
istotne mohla vziaf priklad. 

Krem toho ale je nMej, ze ked obavy smerodajnych kruhov 
naproti Srbom pomimi, oni este vacsou vytrvalostou a odusevnenfm 
budu pracovaf na roli naroda. Historicke dielo, v livode spomenut^, 
je peknym dokazom opravnenosti mienk7 tej to. 



Digitized by 



GooglQ 



47 

Na politickom poli Luzicania, ako taki, neiicinkujii. Ako lud 
konservaUvno smysFajiici napoiudhaju pri voFbach stranu konserva- 
tivnu. Vlastnych vyslancov iia riSskom sneme v najpriaznivejsom 
pade by molili troch mat Tito by zaiste mdlo osozili, a viae by 
^kodilo tak^to sepai-dtne drzaiiie sa j(ch casopisectvu a siiad i Matici. 
Preto jlch predul inuzovia usilujii sa udi-zat ndrodnost svoju v kul- 
turiiom a etnografickom ohiade. 

Pohliadneme-li ale indcej porovndvajucim okom iia pomery 

luzicke a nase, bije ndm do ocii hlavne nasledujiice. Ze acprave 

skoro len desiatu ciastku poctu Slovdkov tvoriac, predsa literattim 

a casopisectvo quantitatlvne asi take, ako my miimo, uio-^u udrzaf, 

torau je zaiste nie tia prfcine viiesia svoboda. Yobei* je jich po- 

stavenie nie-li horsie, aspoii nie lepsie ako nase. Jich dietky sa 

ani materinskd rec ueucia, a v easopisoch pre lad pisanych uzlva 

sa nenieckej ortogmfie, Na ^'innasiume v Budisine vyiicuje sa sfce 

srbskej reci, ale len ako svobodm'^niu predraetu, ako u nas uiekde, 

na pr. v Presporku, slovcncine. Ackolvek sa teda casopisoni bez- 

prostredne neprekdza vyddvanie, je prekazanie znaniosti reci naj- 

vacsou prekazkon pre kazdy jich littnariiy podnik. Toniuto ale od- 

pomiihajii okohiosti a zaujati India — vzdehlvanfni Inda. rfe to vobec 

daco celkom ineho, skolstvo v Nemccku a skolstvo n luis: Luzir 

cania svoje napredovanie z viicsej ciastky prave tak skoldni neniiH:kyni 

niajii dakovaf, ako co tieto z inej strany cez najvacsiu prekazkn jich 

dalsieho vyvinovania sa tvoria. Dnch ponceny, vzdelany potrebnje 

pokrmn; vzdelanost a poucenii* jini zvlastne skolstvo nemecke po- 

dava; lez zanechajuc skolu a navTdtiac sa do krnhu rodiny, pozf- 

vajii cfalsie plody dnsevuti, zabavn(^^ a poncnc^ v niatercine. 

DIa vsetkt^ho tohoto je zcela uzitocn(^ v borbe za svobodu mat 
pred ocinia heslo ceskej ^Matice lidu" : „()sveton k svobode!" A 
jako je iste, ze vzdelanosC Indu je najlepsfni stftoni proti vsetkym 
ujlpadora, ktoje nan sobeckost a zlost nierajii: tak je i pre nils na- 
ncenie z tohoto krdtkeho cldnockn: pracovaf na vzdelanf luchi. Cesty 
k touiuto mozu byt a vskntkn sii i rozlicn^, c(\stu avsak mk kazdy 
pred sebon. Daf sa len na nn! 



Digitized by 



Google 



48 



Hijnikova zena. 

Baseh od Hviezdoslava.*) 
(Pokracovanie.) 



7. 

B4r V duii horku tuchu (injem, 
dfiov blfzkych sparno, dus a tfak — 
preds' pokractijeni, pokra^ujem . . . 

^iafbohu, tak je, nejinak! 
U nds sa dudno hospoddri; 
uprirane vraviac: naopak! 
pri stdlom, cary-nepodary, 
s postupom, akym lezic rak. 
U^ korkl vy§li na mindary, 
na nivo6, holof, mizinu — 
uz kofkil V bridku barinu 
bied sklzli v Tahkoin okamzeni, 
zkiad vybrdnutia viacej neni: 
bo trasoviskom ona jc, 
(5o bezdnu taji hlbinu, 
umrtviac vystrah rucaje; 
je moCarinou hnisu, kvasu : 
nad ktoron k zrade bujnii riasu 
sds sfro-§fre rozprestrel, 
a vabDvm blkom bez unavy 
si hupkd svetly svoditef, 
by zhasol, ^as ked k tomu pravy. 
Z tej darmo by sa vymykal, 
ktokorvek zapadol raz v nu, 

V jej okal hnusny, zelenavy: 

V blat zmelkly pevnc okraje, 
blien zdr^a, lipne, fazky kal 
polykd, hlce stupaje; 

piich zkazy vyrutnul sa sCa z vrdt 
by pekla — liece kolo hlavy 
vzdy uzsim krubom, Cazobu 
neresti vsakych, SiaT i zavrat 
(5o mracno posunujiic k du§i ; 
iia prsia cos' zas ako bad 
sa toped, kiit hFada Favy, — 
a pripijiic sa ku srdcu: 
bned dra tobo jak ono busi, 



doii pondbta sa zajedaC; 
i aby stav viae zufaly: 
vzpomienok brdky, i6zaly 
mu e§te horsia trampotu, 
vy^itkou bzu^iac stale v u§i — 
nie, ztadial nemozny je iidvrat! 
len jedna cesta: hlbsie k dna... 

— Vi kolkf za§li nocnira serom, 
jakobys' po nich 6iarnul perom! 
A mail predsa zeme postaC: 
uvrati ani nedozriet — 

a CO fiou vfdat bolo vzrostaC: 
bol po^ehnania zlaty kvet; 
pomcdzi sniava nevSdza, 

V znak, ze co ponad fiu sa knlse, 
to more, klaso-prudov let, 

to more z oncj modrej vyse 
az na tu krupaj pochddza. 
No prival zbu^al marnotraty: 
rozsdcal hatf zdvory; 
plen zaracbotil od uvrati. 
Z postate iba franfory. 
Kus po kuse ju vlna srebla — 
je po i^ni, stohocb, po piesni; 
po majitefoch ani stebla. 
Len kamen zbudol pomezny, 
len kamen trudnej ku pamati: 
nan dumny havran 6asom sleti 
a korysti zkrdkori . . . 

— Uz koiki zhasli o poludni 

V nezbednych vdSnl vfcbrici, 

a s nimi: meno, veblas cudn}'! 
Na veFkej sveta ulici, 
kym este v rovuovdhe stdli, 
jak mocne jejich slovo znelo! 
Jak jasalo sa sl«4vou 6elo 
pri poradach jim, na sneraocb 

V posmurnych siefiach, teremoch; 
jak vyvodili puhyra zrakom, 

na krydlach jak sa niesli cbvAly! 



*) Pokracovanie z 1. sos. r. 1884. 



Digitized by 



Google 



49 



Siahali zrovna ku oblakom, 

svit st4lic V hrdom pohTade; 

kol oheinic vrt po v6Ii — 

hej, oni boli topoli 

vo spolo^enstva zahrade ! 

No vietor nepostihne sobraf 

tak skoro prd§ok zo zeme, 

jak rychlo kmitnul karty obrat; 

jak, 5oby pavn5inn6 plachty 

sa rozrusala prelesC §Iachty . . . 

Rozko§l zavftaly chviTky, 

motyle zdpat nddhery; 

i aby dplii Da sneme: 

poslato 2rave po kobylky. 

A kde sa tdto ruje celad, 

tara upfry hneJ tilery: 

6 po t^cb netra sliedif, peTaf, 

nie v4bif k bodu onomu! 

tf ovonaju pohrorau; 

ti dostavia sa burtom sami 

so vsetkym svojim bydom, hmyzom 

i 8 hriechy, SaTbami a klamy. 

Tych praca potom trva zhubnd, 

az virot neutucbnul bubna. 

I mozn^-li je dobrej snabe 

pred t^cbto daCo zchrdniC hryzora, 

z paznecbtov vydreC, vyrvaf z tlamy ! ? 

Nie, ach ! b4rs svSte je, bdrs drab6 : 

na ujiesC musl, na konsf! 

Ron, strome, ovoc! ba i list! — 

Co ? konare uz hol6, nab6 ? 

Jak? niet 6o trovif, niet 6o jiesf ? 

uz v§etko V pa^rdk blvanom ? 

Hacb, strome biedny, oSarpany, 

— kedysi py§ny rodostrom — 

ta s tebou v dasy za parkany! 

prv ale eSte miazgu : cesC . . . 

A slovo moci odzunelo 

bra, jako puSfou zvona bias; 

tmy zavoj sletel na povest ; 

zo sldvy, ktord krd2ora 6elo 

zdobila, mrzky sadnal kvas; 

z topoTa zkfpateny pefi, 

nesuci leda na obefi. 

V torn bujania bfa zpupny smysel, 

fio pobodlnycb zprfkri drdbu; 

ked V misku bupla TabkomyseT: 

a drubd ui ztratila vahu, 

ui brnf, frangA, pocbyl Casty, 



V nejistom ibrd vo vzrucbu, 
len jeden povej zo vzducbu: 

a obsab — skydnul do prepasti. 
To osud sladko-2itia modly; 
tak byrivosti pekn}^ bob: 
s hlinenycb skrball sa n6h, 
a poden sbo?.fiovater podiy, 
vytnibiv bojnostensk]^ rob . . . 
Tak V zbubnycb vdsnl vlchrici — — 
No nezbynuli e§te cele: 
znak, 6o jim utkvel na Ifci, 
u sklonku 6o jim rudnul v cele, 
td peSaf siidu potrvd 
vzdor zmaru ($asov do poslednich: 
kol rovu ve6nd koprva — 
td ztrvd desnej ku v^^strahe; 
jind^ej zdvej po jich drahe . . . 
Uz kofki ! a to z prvycb, prednich ! 
Uz korkf zpustlych do radov, 
do siku, jemui satan veil — 
a predsa nie dosf prlkladov! 
Jak stlny skoro preletely. 
Nauky este vzdycky mdlo. 
Jak keby viae u2 nesvitalo: 
i dial sa mrbd, bra a hyri 

V oplzlom beter objeme: 
a2 pozbaven^ zdkladov, 
dedi^nej vbitycb do zeme, 

zas ten-ten v nie sa rozcapyri. 
Za §trngom, vreskom, za lomozom 
nu pokoj, ale — pod zdvozom. 
Kam zdjdeme? kam zdjdemc!? 
Nie, scbvdlne nechcii poctovaf, 
do kiita zasmierili krdt; 
nie, necbc6 zmudrieC, nie sa kdra6: 
cbcii prudko, bldnyra blkom zhdra6 ; 
nie trvaf, konat, poosozif: 
len Slmsk6r zazit, vyzif, poziC! 
By nezreli, jak s nimi stojf, 
beb zmiatli vlastnom na orloji; 
by nepo($uli o polnoci 
strdJivycb ducbov tklivy ton, 
lesC privolali ku pomoci: 
cail ostry biju zvon, 
i zavyskaju ku posmechu, 
tleskocti hnusnym bovorom; 
s t^^n odvlecu sa do pelecbu 
a otupejii — mdmorom. 
Skvost ducba, niysel veTkycb diim 



Digitized by 



Google 



50 



a srdca kiizla: peny §um, 

dym, kudol — skoro porozplyne, 

jak perla rosy na barine . . . 

Konecne d5jde na pykanic: 

($0 vtedy? zasliiieny trest? 

Su baby, i tu zovu lesf: 

vir, slu6ku abo durkot zbrane. 

I 60 z nich? SkdlaCa tu hrby, 

tarn biitle, osumele vf*by; 

po dvoroch bolehlavu zel, 

a V miiroch povyk strasidiel; 

erb V prachu, rfmsy na terassu — 

pu§f, jakby poiSas zemetiasu. 

Inode — jastrab driitel. 

Co po nich ? Mrafna veta, beda ! 

Ver smutne, ale pravdive, 

ku tfpkej cbuti, pozive; 

vsak ind5 sa ni mysleC neda. 

Kde na in6 sa nehFadi, 

Icn zkadiaT rozkos, korystenie, 

liefi d6a a noci oslady; 

kde srdca k citu, ruk niet k dielu, 

niet duchu vzletnych periitf, 

niet rdzov tvrdslch nad kremenie, 

ui snahy ku sumn^mu cieru; 

kde slova nieto, nieto viery, 

krem onej zmeniek na papieri: 

tarn zasada je povrhef, 

zaznane ludske ohfady. 

tara vykruty a prekruty 

mrvu, prachom kazdy pel, 
tain nelzii nosiC satu biehi; 

tarn vsetko v jedno bahuo teuie 

a nori sa jak na povel, 

tarn zlore6, kliaCba, zatrateuie ! . . . 

1 jak m6z' dcii tam slavy zkvitnuC 
a jeho since, co jak vcera 

tak i dnes rovno deli, meria — 
jak ra6ze since pravdy svituiiC!? 



A potoin vzduch nd§ piny je, , 
jak prachom kalich lalije, 
viet kadeakych svobode 
(tej pravej k ujme, k zrade, k skode) 
5i vlastne svobodnej mysli. 
Komusi hrozna chvist bol kysly 
(CO recic§ na to, bFady tiefi, 
ty, ktor^ denne chlipkd§ blen 



a mocujeS sa v strasti brode?), 
chvist hrozna komusi bol kysly — 
poslednia hojnych tabul kosf, 
snop zabudnuty na zdhone 
(s4m nial ui. in6 vsetko v lone), 
i aby ku tym raohol ddjsC, 
kym nepominu orgie 
a triezvych nepritrieli den: 
zaspieval svobodo-mysli, 
jak V pu§C ked sakal zavyje. 
Nuz zvasty, suniy, pomyje . . . 
Lez Y skutku, ony zenii kola; 
jak jich chor vrestf, nutka, void, 
tak brdii oje, rafije. 
Pokrytstva, sebeckosti viechy ! 
zdvoje mrzkc na neSplechy; 
pod nivou krt(3f, sCurci plen, 
chrup cervov hudbou sprevMzany . . . 
6, blud! 6, podvod, hlupy sen! 
0, kolko krakuFcov a kani! 
0, korko krkavcov tu kraSe 
a kru^i v strehu kol a kol, 
mrak krydel metajiic na lany — 
Zor zailceny, hrvol mechy — 
Zobdky prdve vyostrili 
na tvrdych skaldch urazu, 
a pritom iiklad umluvili; 
tak tiahnu od dalekych hot. 
Hej, v spdre lovom otuhlom 
smrC nesii hniezdfsk zo zapace 
smr6 iste . . . Za 5as kolimbanie 
'jak na luSovom povrazu, 
pres blankyt otok este kol, 
hra, dovddive pomeskanie: 
az z nenazdania, odrazu, 
strmhlavym, kol my m vystrclom, 
v torn cely roj sa k zemi sviline, 
sfa iskry zo satanslTej vyhne . . . 
Plach, piskot medzi kuriatkami 
nastane sice v totej chvili, 
sii zpamfttan^, ale b6I! 
to dravcov nijak nepomyli. 
A strdz, ta drychme, pokFud zn«dmy, 
alebo inej vodcom vta6e — 
, I vidiac, ze sii sirotami, 
ze marny krik jich, boj a lorn; 
ze sparu sotvy ktor6 vyhne: 
n\ii — do hrtana lecii sauii . . . 



Digitized by 



Google 



51 



To tomu srdce nad t^m pla<5e; 
ten vlak sa rechti za ublom. 

2ia!bohu! u nds pustne, hyne 
napospol vsetko. Sfaby svet 
koneSny tocil v6kol let, 
tak ncQstajnej na hosUne 
sa Irovi, mdrni. Ked ndra v5era 
rozkosl nevytlela vatra 
(a spalili sme liodne vera, 
faklili do nej skrz a pres), 
nui hurtom vatrime i dnes! 
Co po torn, zmrzneme-li zajtra!? 
Tak dovodl sa. Dobrobyt 
ach, dalekej to bviezdy kmit, 
nezn^ray onom na obzore, 
kdes' V mracnom trcl zdvoji; 
a V kalenddri nestoji 
tlei : kedy, zkadial vyjde bore. 
A 5oby bvezddrici onl 
sa takych pletdk domdbali? 
Co nebeskej jich do povaly? 
Nech kocka sudi, los aC zvoni; 
ked tma, nui v§etko v pokoji! 
Jest cesta k totej dobrej hviezdc, 
jest mo^nosf lu6 jej odokryf, 
nie dialny md ju nebekryt, 
je blizSej, ne^li orol v hniezde, 
je blizsej, lenie — zatmena. 
Hoj I daloby sa sp6sobit, 
6, dalo fasom, dalo i tu: 
ze V splnku by sa zligotala, 
vystiipiac V sldvo na zenit, 
V zDoar nesnddz, siiiieb, trdpeuia. 
Len raodlu strhn6£ tanito s brala! 
prekotit v prepasf niolocha, 
strasidld zahnaC do jfch skrytu, 
tron zboriC boha lefiocha; 
prevctrit vozducb vicbra prudora, 
vyprasif z neho pucb a pacb 
a kudol s vSetkym brudom, bludom : 
tak obliecf v (^ist6 pr^dlo zem, 
ul V zrodku zdrtiac kazdii loz, 
hmyz, ^0 sa driape na jej lem, 
zralj, badov bdved potob62 — 
hej, daloby sa, dalo i tu 
i najtmavSiebo do domu 
posvietlt trudnycb po nociacb 
dna zlatom; ale ka tomu 



tra Idsky k pravde, k pravu citu, 

a tychto — nieto, nieto ! . . . Hacb ! 

kde i len prdvo berii iitia, 

i prdvo.^itia tajl lo2, 

tyoj krik nad krivdou vctry scbytia, 

siz tvojicb brnot marny hrach ; 

bdrs i mre§, s tvdrou stoja neniou, 

ba ne§Uta sa zarecbtif 

nad bdlom, jak sa kfcom snuje, 

ba praju, aby blbsie n6i — : 

nie, nad tou zemou, nad tou zoraou, 

tarn nemd oka blahobyt; 

tam nebom rudne SmrtonoS, 

ai dopanuje — dopanuje! 

Bohuiial, pustne, mizne, bync: 
bo bresl sa a mrbd, lenf. 
Acb. smutnd, trucbla, trapna vec! 
Ach, neresf zbfklycb pokolenf; 
osveta: slnko na barine. 
Kde skf vrcbol, pahorec: 
tof burbaj, vrab-vdb, ujaju! 
A potom sa niu cuduju: 
ze pleseii, hnitie na koreni, 
ze ruzl nieto na doline! 
Povedia: — lud sdm si na vine 
za svoje b6rgy, bandry, spiny, 
za brlob, vo ktorom sa vafa, 
6mud bytu svojho, nfzky los, 
mrav drsny, v suk jalovca ztubly : — 
necb, ked tra robit. nezabafa, 
necb vetcbe nepodpiera ubly, 
diaT bfadi jako siaha nos. 
Necb strazi, varuje a bedlf. 
Nech nepFanta sa, uebrusi 
po cestdcb, kade nemusi, 
nekutil certov, by bo svedli, 
V hrsf tiskniic 6a§u machuliuy. 
Necb chape sa a ru§ia, cini; 
necb neni ve^nf hory kos, 
brat brudy, milovnfkom jedli; 
necb stard plesen vytriisi, 
a z vy§§fch ^riediel okusi; 
nech neni blbcom-krpcom v6bcc . . . 
Tak miidrych radcov slavnd obec — 
I ovSem, nie on bez pri(iiny, 
nie bez vady, md slabosti, 
CO siably mu az do kostl, 
a zprostif sa jich nenie vstave. 



Digitized by 



Google 



62 



Lei vy ste miidri iba v hlave! 
Povedzte: z v4§ho naladenia 
celdho ktor]^, aky t6n 
sa ozval kedy k mysli jeho? 
Sn4(f sdielali ste utrpenia 
a o^6vali jeho ston? 
Hr4dz postavili, aby zl^ho 
tok nepovylial v jeho polia, 
pokiiSok nestydaty shon? 
Co dosiaT vzal z vds, co sa void 
a volaC m6ie dobro^inom 
a svetlom, teplom, siicitom 
i Idskou, ktord jedna je, 
jak pod jedn^m sme Hospodinora? 
V 5om jeho prospech skrz v6s inom? 
Kde krve jeho krupaje, 
siz, potu s vaSimi sa poja? 
Kde svazky, uprimnosti styky? 
Sndd, kdeby volil prospievaC, 
kde tuzby matersky sa koja 
a prirode nekladie hat, 
pod §frym Boha blankytom 
60 aky chr6m6ek neveliky 
ste zbudovali jeho synom? 
kde? recte!... Tam v§ak rumy stoja... 
Tiei vstal bol novym lisvitom 
a vysiel jako na jar dieta 
(nim pre vds je i posavdd) 
na podsteuu, na lislnie. 
Tub ohnom mlad6 oci svieta, 
hruJ volnej dme sa vo vine: 
chce at ! chce rdst pres vSetky hate, 
CO veky v priek mu naklddly, 
i ktore uplietol si sdm! 
U2 krydla po^al vystierat 
na podlet k ludstva vy§indm, 
chcel z vygsich iriediel nacieraf, 
my§lienky, 5o mu napadly, 
chcel ruchom odiaC v podiv sveta . . . 
a vy?... sndd chvatom pomdhate, 
by perute vzduch ovlddly? 
vy spravujtici na cine? . . . 
Nu, pravda, viae ho nepriahate; 
lez dalej nestaSf vdm sily. 
Sdm zostal, jak to pofn^ kvieta, 
sdm — osiral^, blade dieta, 
^0 skoro k zdSti zamlka; 
zaznali ste ho uplne, 
odriekli sa ho, odstrdili . . . 



i nie div, 2e sa potlka, 

ie klesd, padd v zradnej chvili. 

Vd§ prfklad tiei nie ku osohu. 
Jak vrdvordte, vidi vds; 
jak rarete, vidi zas a zas — 
ach, vidi, nemilo vsak Bohu. 
Ba zazrete-li krdsu panny 
a neviest rumeii cudny, ranni, 
hniezd lastovitilch blah^ jas: 
i vtedy, dno, vidf vds, 
jak podrdzate jemu nohu. 

Nie, nezdleii na lude 

vdm onakvejSim menom, rodom. 

jeho ^'iernom osude 

ak povravite mimochodom, 

nni najviac v posmech sa to stdva; 

vy zndte ho len pohanit; 

vdm jeho ziiboiend hlava 

je cielom jakby vtipnych chvif, 

je kysi ve5ny nesmysel 

ten cely jeho biedny byt — 

a5 e§te hu^i karna vrava, 

fiouz velduch raz iii zahrozil: 

„Nehante, zlobci z prava z fava — !" 

— Lei ani to by neielel, 

nie; to ui jeho naladenie, 

ten jeho mysle zvlastny svit, 

CO nem6i' nikdy zatajiC — 

On odpiisfa vdm pohanenie, 

preminie vda^ne v kazdej chvfli, 

5o kedy od vds podstiipil; 

nepyta v pomoc slamku malu; 

a e§te by vds obMbil, 

ba tlieskal by vdm za to chvdlu : — 

len keby ste ho nehatili 

uz aspofi V puti, ilouz chcel IsC 

hned, ako ste ho odstrcilil 

6, on rod srdce, pln6 tuhy 

po krdsnych ducha zdletoch! 

md myser sedmo-barvej diihy, 

ma nevystihlej hJbky cit; 

sprievod^i do duse mu list 

ui v ziti matky dobry Boh 

sdm vlastnorucne ulozil; 

md pevnej v61e osten tuhy . . . 

Z tych nesnddz vsakych, ktore kruhy 

ho zeleznymi otocili, 



Digitized by 



Google 



53 



ked voTno sa mu naproiif, 
jak skoro by sa vjmanil, 
vymanil z vlastnej svojej sily! 
1 vlastne osnoval by deje — 
a obliekol sa v blabobyt. 
Priam prestali by hanobif; 
ba peli by ma epopeje; 
i nebol by viae povrzeny . . . 
Niet plesne, bnitia na koreni, 
a niie kvetu na doline . . . 
Jak?... Co?... 

Ba! — pustne, mizne, hyhe 
napospoJ v^etko. Nebadaf 
na v6kol nikde, iehy obrat — 
Jak bolo vcera, tak je dnes. 
Deri v zordch sa u^ odsudil; 

a buducnost? — necb ide '2obrat! 

Ach, prevrat, vyvrat, zdvrat, obrat, 

lez haho! — kam som zabliidil!? 

Klbe6ko — kde ho pohladaf? 

Kdes' musel sora ho upustif, 

kdes' V husti abo na distine — 

I schlpila sa piesne nit 

vlnenim dlhym skrz a pres 

a osypaj6c rozmotala 

od jedle k jedli, k bralu s brala 

a s gr6nov a2 po nebekryt . . . 

vec neslycband jak-fa iiv . . . 

No ne^udo i iiaden div! 

Ved! naraz poSujem vdm les, 

po6ujem v horovitej dial! — 

var' §umie6, ako inokedy, 

ked kazdou vetvou vdnok sedf 

a V ihli(;ine preberd 

jak V strundch Carotajnych husiel? — 

i horkyz'-hork>', nievcra! 

ja 6ul vdm — fa^ky jeho kles! 

I ztfpnul som a dumaf musel. 

Ci culi ste ui padaC les? 

videli kedy, jak sa vail, 

videli pdd a 6uli ston ! ? 

0, to zjav hr5zy neskonaly! 

to v rozStiepenf sviatku zvon, 

to nai'ek, So ti ubera 

dych, V tlukot srdca prie6i hate, 

to dusot, ktor^ ducha matie! 

to...l — 0, ty Tute, krut(^ plema! 

i rucho svlieka§ s matky-zeme!? 



poslednich chce§ ju zbavif krds, 
z temena drahy kmd§e§ vlas? 
6, ked tak vfchor ostr^ zbudie: 
jak zimomravief, krahniiC bude! 
ked lejdk zbuSf, z§u§ti dd^d: 
jak marne bfadaf bude pldSf, 
svoj pldst, pldst tkat^ v brde-cude ; 
i slnko ked o Jdne vzplane: 
nebude jedlicovej dlane . . . 
A s vtacou (5o si pocne jarom, 
kam umiestni ju osiralu? 
Co zrobf s hoiim rosy darom? 
ci poniikne nfm mftvu skalu? 
Pramene vyschnu: tie jej oci, 
ret zmikne spevn]^, zvetsie hrud; 
zorniSka inej do 6bo6i 
sa presfabuje, na peruC 
zaberuc vsetky noci skvosty, 
nejeden sldvy diadem, 
i poster z bielych svitu hmlf, 

V ney}. ach tak sladunko sa sniva — 
perlov^ hfa uz sherd mosty, 
zkiad V posvit rud6 liala vfno; 
nie! v kut ten zpustl^, zholeny 
nie hviedzka sa viae nepodiva . . . 

— Co stvdra§, hoh6! leda6ino? 

— zavoldm — ustxin, prestail hned! 
ni ivera viae, lebo ked --- 

Ci nevicS, jak ti vzdcnou hora? 
Ci neddva ti v lete ehlad, 
nezvykla v zime zahrievaf? 
nevane zdravfm na Ca zhora? 
Cos' pri§iel rozTiiteny sem ! ? 
A tvoja rofa, ked sa dovie, 

V 6as zlzne ozaj 6o ti povie, 
zes' horskych mraSien ztrhal lem ?... 
Vsak daleko sii od Tiitosti. 
Nadarmo vzdyehd, teiklf zem : 
tnii, riibu dalej bez milosti; 
hluk horou dunf — poSujem! 

I duma zajala ma fa^kd, 

akysi pocit bolestny, 

ztiad to ten odchyl vo piesni ; 

z tej hory, 6o tam strmohlav 

sa rati: iitia ndSho stav 

6o obraz vzlietnul v barvdeh diieska, 

i rozvinul sa Siroko 

a popred obzor rozkrydlen^, 

rdn tisfc kresliac v rozjatreni, 



Digitized by 



Google 



64 



mi stanul duse pred oko. 
Do tych hla strasti do divadla 
ducli vhruiil sa mi ztrapen^ 
a celd bOIna vnikla hrud; 

V tpj dume ciernych videnl 
mi nitka spevu poupadla. 

Vraj kdrovec, vraj lykoi^riit — 
vraj prales — Zmime sii tie hesld, 
pod iiimiz v zlomkrk hreSi sa! 
Nejedna hora mladica 
u2 posavdd jim v ohei klesia; 
nejedna klesla — ztratou vesla, 
tak mlada, hybkd sfaby panna, 
hja, lyko^ruta na nej hana . . . 
Hath, nesta5ia viae hony, dvory: 

V tom smysel — hajde tedy v hory ! 
Na hory re'dikd sa plen! 

tam zajedd sa, ryje, borf, 

2l1 pr^hryzie sa — po hrebeil, 

kde u^ len vetcbd, Iys& skala; 

hor skala, dolu butly peii 

a V prostred biedy prehlben — 

by lod! sa naskrz zti'oskotala. 

Tie hole rebra bid a brala, 

jfch vrdsky, rany, okyptenie, 

kostruby v6kol Kykyjnory: 

to prapor! ale 6iernej zory; 

to stipy, 8 ktorych deii po deii 

d'aleko ^itaf odsudenie! 

To zndmka vpravde neskonald: 

ze svet ten v hrobny vchadza tieu, 

je chory, chords velmi chory . . . 

No daleki su od IiJtosti. 
Nadarmo vzdycha, teskli zero; 
tnii, kdcu dalej lesa skvosty, 
pdd horou duni — po^ujem. 
Ozonom v§e to zhukne, z§vi§tf — 
Jak keby klesal jeden ndrod 

V poslednom vzdore na bojiSti, 
ach, ndrod — sldvnych 5inov zdrod... 
Ozvcnou stukne to a zkvili, 

kde ak^ lival, akd sluj, 
ozvenou rtynou v 5astej chvili, 
za kaMym vyskora: „uvanij — !" 

Od zdpadu v bok vrchu zinity, 

do vzne§en6ho uplazu 

jak ramena by jeho — Tuty 



tam vktisnul plen st^fch teSlfc zuby 

a toporcami lirazu: 

i kosl jakby steblA slamy 

y ini krutej 6arokr4sny les. 

Tam zrulcnul lai^nf anjel zhuby! 

Tam poobjate vrcholcami 

sa V sklonku jedTa k smreku druzf, 

kym svojef v6kol darpd, smiiti, 

tam . . . kde ten mrdSkov Tahk^ stih, 

tam, krahulcov kde zplasenych 

sa hajno uzkostlive kru^i. 

6, vrch, jak zmrzdfien]^ bude§! &uty... 

Ta Michal podiSiel i dnes, 
sue sluibou k tomu povolany, 
by pri riibauke dozeral. 
Ind^ej §lo by skrz a pres — 
Tk cbasa kupeom prenajatil, 
ked si tak hrvol preleje, 
a2 k vzteklosti sa vyhreje: 
na tierisii paroma^e db4 td, 
na linaj, jak ju pansky lirad 
bol dfa turnusu vyraeral; 
ach, td je majster v pretfnani, 
ta nedbala by vSetko zbiirat, 
tej nepostaCi cely les, 
to hlvaC, krutac — nech Boh brdni ! 
A faktor? — tie^ len uchvdtif, 
kde 6o sa dd, nu v lese, v lese — 
les bez ^aloby v§etko znesie. 
On vsak to nem6z' dopustif, 
on, hdjnik nem6z^ nijak, nijak; 
vie, komu patrf i ten kjgak, 
ten sulok marny, mochu chvit; 
znd, sluibou svojou komu dluzl, 
CO aj by nebol sprisahany. 
A preto bedli aj a chrdni 
les svoj, jak oka svojho zrak; 
les za nfm, on za lesom tuzi — 
Tak sliedi nim sfa vlkodlak, 
sta V poviestke tf lesni muzi; 
je v§adebol. Vraz v kazdej strdni 
ho zazries. Teraz hen sa §eH, 
Sutruje V Paratovie laz, 
na ot^end§ len — tut je zas, 
jak srnec prd§i do K]^6ery; 
lei — Cert to slychal ! jako kopov 
uz trieli zas hor Llstou-kopou ; 
nebodaj pytlak, drvokaz — 



Digitized by 



Google 



55 



i nad tyra jako sekol krdii. 

Oj, jeho oku neujde 

nic, — pozD4 vSetky kuty, spady ; 

priam vy^enichd stopn zrady 

u^. z diale jako ostrovid, 

a stihnul-li ju polapiC: 

viae iste §kdHf nebude, 

tak haluzou ju vyprevadi. 

Na lesne kv^ry, vystupky 

zvlast prisny je, bez railosrdia. 

ZaSkodnfk e§te sa len plu^i 

CO hd(fa tajmo v zdpa6 brda, 

by prezrel stare podlupky: 

a tuliti on ! ni ho ma ! 

„Hej, svagre! (:o tupa§me§, h^!?" 

tak pristnpil mu takoj ztvrda — 

„cbces vonaCku var* z bor6v(iia, 

chce§ rdzStep? m6j b4j hned ti 

slu^i! — " 
Mlad^ho chvatnol odroiica 
a na zkilsku vzal bez konca, 
len tak mu parila sa kll5ka. 
Daromnd rva6ka-povytd6ka, 
ni6 naplat sTuby, iebroty — 
vraj gribky hlad^, tane5nice, 
vraj pelecb na§iel veverice — 
„A sekera, hhy na 60 ti 
i povraz, cos' pod ko^uch schoval, 
haf? — " tak zas bajnik k ponauke; 
V torn zvirgal v cblapskej jeho ruke. 
No zariekol sa, oTutoval 
raz navzdy svoje lakoty. 
A kolkych ixi tak vyobcoval 
z^ h.6r pansk^ch smaliom v prajnd 

chvifu, 
ze obchodia ho dnes na miTUf 
bohuj6c pritom cifrovane 
a preklinajuc hlaveA, dlane, 
i zatlnajuc brozbou p^ste: 
±e ved i inde socbor rastle — 
tiez nepreskocil za prielaz, — 
i prfjde zvijaS raz do paste, 
hoj, prijde, hrivko I na psa mrdz — 
0, koTkych premlel, vykopcoval! 
V tirade lesnom pisdr hyka: 
to prdce tobo od bajuika! — 
— S rubafcmi tie2 ma denne p6tky. 
Tu naopak strom podtinajti : 
ie k stojaciemu kv^cne h^ju, 



kde potom skory v.<vrat, lorn ; 

alebo velk6 vatria obne 

a opaloju iivf strom, 

a vsakd in6 pdsu zlotky. 

Ms Michal nenie zas tak krotky ; 

i skoro bo to zmrzf, pobne. 

Tak vcera sa bol nabneval 

na jednoho, az krv v iiom zvrela. 

Dosf 6ankal bo a varoval ; 

v§ak frfotal len, frfotal 

a bun6al pod nos ani cmela. 

Napomli bo i kamarati, 

i faktor: „Jauo, daj pokoj.** 

„0o? — zreval — brmen bohovaty ! 

var' Takdm sa bo? tuC ho Tad": 

odkundes, panskd §u§omftt. — 

pod, sto striel! — nech ti natrem 

hndty !•* 
a brozbou zvftal topor svoj. 
Tu Michal z§krfpal; i jak strela 
sa vrbnul nan, z ruk vykriitil 
mu topor a v les zarutil 
(ma sa ho onen nabTadaC!), 

V opasok cbytil odbojnfka, 
podrmal nim jak povesnom, 

V tom skftu§il ho do kozlfka, 
tak pTa^til bfCavy strom, 

jedfu, ktora prdve klesla — 
„lez, 6erte! — Jaba ridajze sa! 
priam ru§aj svojbo do remesla! 
len hialy cvik za odkundesa; 
ja nau6fm fa — " bias mu zmieral. 
Ten stenal a sa fa^ko sbieral; 
opasku stu2il remienky 
a bez slovi6ka, zpomienky 
sa pratal kutaC toporec. 
Ostatnl zbykli na t6 vec; 
to obor — pomysleli — amefi, 
ten zmdrni bo! — hfa kosa v kameft. 
Le-^ ziaden nepohnul sa prec, 
jak stipy meravo tam stdli, 
niektor;^ dlubnul ocistom, 
jakoby d'alej kliesnil strom, 
vSak tvdrka — zdupnel ka2dy z nicb ; 
az ked* u^ do§lo na koniec, 
a CO viae, z krl^ov bolastnych 
ten tam sa prebral na titecbu 
a odkulhal, nos dri^.iac v dlani, 
i oni vyd;^cbli si k smiechu : 



Digitized by 



Google 



56 



„hej, Mi§ko! ale ste mu dali! 
ten iste vds viae nepobani — ". 
S tym pipky znovu pozapokli, 
popfuli ruky mozolne 
a zase riibu nezdolne. 
I onen sbitec dosiel zpiatky 
do prace. „Na drholci jatky, 
hej, Jano! ako sa ti snilo — ?" 
tak ti, ti iu^ k nemu rekli. 
Len Michal nedbal na vtipky; 
ba zd4 sa, ze mu neni milo. 
Nebodaj sa mu ulutilo 
^loveka, ktory prefi sa siiii — 
Sud hnevnych zrak md casto krdtky. 
„Ty, Jano — zvolal — pod len sem; 
vidz, treba ti to robit zra^tky? — 
Ak nechce§ zapiect, nakre§em: 
na, dohdnu ber do pipky." 

— M4 srdce ! — lez aj verne sltizi, 
bdie, bedli horsk]^ na okres. 

K rabacora tedy siel i dnes. 
Dd/d" Sdstal v noci neslychany 
s(a z vreca, — vichor velik^ 
vyl v6kol ani sbity pes; 
jak V ohni stdly borne strany, 
smrek kaidy faklou rozjaganj^; 
brom bez ustania rachotil: — 
i iste zmelkly chodniky 
a pf-te neschodnymi budii 

— ^uj, riava kofky stroji kvill 

a V lese jak tam rypu, hudii — : 

lez So tarn po tom? nevfdali! 

Viae borsich prezil on uz chvif! 

Tmou bliidil — v polnoc? aeidali ! — ; 

riek valnych brodil pres krutnavy ; 

i V cbumel sa bol zatdral; 

blesk bozi tiez raz zapdral 

bol ponaden, jak 6upel v smre6i; 

a ine kofk^ nebody 

ho potkal}', k^'m paholeil! 

Tu do vojny ho boli vzali, 

a vojak, zndme d6vody, 

vzdy druhom byval nebezpeci. 

0, kolme sa tarn prahocil! 

strd2, cviky, dlh6 pochody — 

Ba jeden raz i do vypravy 

to doSlo, k vdlecn6mu prieku — 

Hnal vraha divom na liteku — 



I 60 mu? — Tu je pevny, zdravyl 
Tak uzkostliye zvracal re5i 
Hankine, vstanuc na svitani, 
kym e§te oblak bonil vranny 
blesk krydel svojich Sibotom, 
a nebo vrelo hrmotom, 
nemajuc znd5ka po zordch. 
Co po torn? bysCu, nevidalil 
to sbehne, to sa ztrati, v/.diali — 
to prejde gruiimi, pd6 len, pdc! 
dd^d ranni, inu, zensky pla6 — 
to anjelikov v tlesku dldnky — 
odvrkal na upenie Hanky. 
Td triasla sa sCa osika: 
ved to hfa bola na hordch 
bur prvd, hroznd, velikd, 
(3o tejto noci preiila, 
bur lomcujuca sveta 61dnky . . . 
No ofiho sa len sdMla, 
len preiibo strach ju prenikd: 
jaj, ak tak i deft s burdcanim — 
To neprenesie! p5jde za nim, 
hej, za nim, coby za chotdr ai^ — 
„A vidi§, Hanko, ved ty zvdras! 
a ked ty zvdraS: burka tam; 
nech jak chcii v noci hromy biju: 
deft musi zjasnieC na Faliju! 
Ci nie?^i mrcha 2enu mdm? 
to by mi treba, to bych rdd! — " 
tak zacal sa s ftou nakdraf. 
MlMa. Veko zvdrky zdvihla. 
Tu obadal sa, ie uz 6as. 
(Hrom medzit^m sa vzdialll zas, 
oblaky vidomo6i i-edly, 
svit predieral sa a6 i zbFadly). 
I ledvd merindu daC stihia 
do kapsy — onej po otcn — , 
by na cely deft v dosta(5 mal: 
tak suril, ndhlil, burcoval. 
„Cuj, lastovi(5ky §tebocii! 
ej, 2eno, zeno! ty si vina, 
vidz, ako si ma pribavila — " 
a chvatom schytil pusku s klina. 
Vsak kym mu kapsu prcvesila, 
s pozorom, ktory slzou hral, 
preds' opdtne ho zaprosila: 
by nebol vraj tak ndramny, 
by sianal sa, bo zdravie, zdravie • — 
To nerdd po^ul i sa zopiil: 



Digitized by 



Google 



67 



„hja, pravda, to ti vidycky v hiave. 
Ja len tak porozndsat dni 
mdm, pdn m6j mne je sluzobny, 
ja pdnom jeho — sak tak, dusko?" 
a horky usraev zbral mu usty. 
„Muz, vidliD, slovka nepripustl 
— vetila trpko v odpoved, 
i vzdycbla pritom — lebo vecT 
rec zeny ihneJ oleh, opal; 
jej starostlivosf strach je pust^*. 
Ui zabudols', jak schodil Mu§ko» 
tiez b^nik? S4m si zav6eroni 
rozpnival, jak ho zdruzgal strom — 
ach, MiSko! Misko — ". „Co? — 

Ten slopal! 
ten sudil — i siel za certom!" 
V torn sobral sa, a2 trocbu clivy 
sdc tieto l^sky na poryvy, 
vystrahy uzkostlive. Tube; 
no prv ne?. mihol pitvorom, 
zpat predsa hodil pozorom 
do kuchyiiky, zpslt zrakom mil^m 
za straicom svojim za spanilym; 
1 este z dvorna opodiaF 
jej „dobre sa maj!" privolal, 
stojacej ?>iarnom pri kozube . . . 



Tak zostala zas doma sama. 
To avsak neraz sa uz stalo. 
Jej postat zitia dobre znuiiia — 
a ien4m pospolityin, nizkym 
nemozno, by sa zunovalo. 
Tym kaidd cbvfFka bosfom blizkym. 
Tu prace jest co bodina; 
vrticlka kazda gazdind, 
vse z noci urve, kecF dna inalo. 
Kut kazdy na im vola» vnf: 
CO neprijde? kde v sitne trci? 

V sopucbu sHepka kotkodace, 

V koliske decko frnka, place; 
zo stajne hiasi sa zas tefa; 



V chlieviku burci-turci, kvik : 
tu kMeT gagotav^cb husl; 
na p6jde kocur kurca dusi; 
a in^'cb hlasov vefa, veFa, 
bned* zalostiv^, hned zas dive; 
a ona predsa nezsedivie, 

len bzukd pritom ani vcela . . . 
ie ricbtdr? ie vraj boi^enik ? 
Bd! — krem gazdinej tu ver' nik 
sa nevyznd. nie, prisdmbob 
a 6oby s hlavou ani stob! 
tu richtdriSiC mdX' iba ona ! 
Jak §arkan, tak sa ruti, kriiti: 
vraz vsetky zvftaju ju kuty, 
je samy vrzg a hurt a myk; 
hneJ diicha, lepi piroby, 
tu krmi zas tie mdtoby ; 

V torn papek scbytf napochytre, 
p6jdovy umkne na rebrik, 

a kocurovi fnluz vytre; — 
ai^ vSetko ticbo, mier a v6fta. 
Hej, take kiizla ona kond! 
ver' neuveri nejcden ... 



I vskutku vyjasnil sa den. 
Mai Micbal pravdu. Jak je rada 
mu Hanka! Lahko sa to bdda, 
kde srdce samo predpovie ; 
1)0 srdce Iiibe vSetko vie, 
a dnsa Idskou vsetko badd. 
I nezvdrala tedy marne, 
nie. Slnko jako oko §varne 
sa nesie §frym blankytom ; 
i rucaj nie viae v kalnom sere. 
Spon^bfala sa. S uebytom 
teru^i baby ku riave, 
kde v burnej bu6i krutnave; 
a sukienku bned poupjala, 
na skaln^' pokraj vody stala, 
piest zjagal sa, i perie, perie . . . 



Hucl potok, bucf dolu dolinami — 
rada bo pocuvam, je m6j dobry zndmy. 

Co hu5f§, potoku? — Vodu mdm blboku. 
Hlbka trci-frci ; hlbsia Idska v srdci. 



Digitized by 



Google 



58 



Co to hudieS zase? — Ligocem sa v krdse. 
Nem4§ sa ^fm chltibiC; neinA fa kto Mbif. 

Co, ni tratlS vdTu? — Musfm dolu, dolu — 
Moja myseT biela ddvno uletela ... 



Tu „fapy-tlapy" suria, spe§ia 
Co oprala, i spldkla hnecT 
i xmikla jakby Talfj kvet, 
a plotkom zahradd6ky ve§ia. 
Van figliar letnicou sa §6ra, 
len of.al Suchot, musel prfjsf; 
a slnko opiieckom sa gufa; 



i javor chcel by prileteC, 

tak raiha-sprihA jeho list, 

ze nem5z\ jedlice sa tesia . . . 

K jej n6zkam hajno vjn sa derie 

pretekom jakby na korysC; 

piest blyska jako hviezdy let, 

kol peril frsk — i perie, perie . . . 



Hu51 potok, hu5i tu v smre^i, tam v bu5i; 
so skaly na kameii, prepasti do ramien. 

Ked som §aty prala, tu on chvdce-cbyce : 
nemd§ svokry, nemiS, ani len zolvice. 

Nemdni, ale neddm . . . Netraf rai, navrdf mi 
6epiec krumpovan^', rucnfk malovany ! 

Ak mi nenavrdtiS, uvidf§, 60 ztrati§! 

Ja kosiCku tenkii, ty vsak — svobodienku, 

Prijde.ktosi, pnjde: nebude ti smiechot; 
sek^rienku vezme, pozatfna priechod. 

Priechod pozatfna, pokdre zlosyna; 
dve-tri jedle srazf, tak £a zaretazi. 

Navali kamenia, aby fa zabatil . . . 

— ZTakol sa, zkrtitil sa, 60 uchvdtil, vrdtil. 



I jak tak perie v ndrazu 

(deft hodne le uz pokroCily) 

a potok hu^f V strmindch: 

tu z nenazdania, odrazu, 

na bujnych, skoCnych konindch 

dva jazdci z h6r sa vyronili 

za ciestkou, ktord zdola vedie, 

tak strmo, jakby kamsi v plach. 

Co vyhupnul sa prv^, vprede: 

jun e§te, jard chlapina 

s pocerny^m fdzkom, okom tmavym 

a s Ifkom trochu pobTadavym — 

no V sedle pravy hrdina, 

tak hybky ani trstina, 

jak rytiera zjav strojny, <5ily. 

Md §umny mysHveck^ Sat 



s v^'lo^ky ani 6ecina, 
klobu^kom tetrovcove kosy; 
kde sponky sfaby trpyt rosy; 
Cabraka skvostnd cinovaC; 
z bot slnko mibotave kukd — 
S6a iuzol fiierna parypa 
hej, dobre znd ver', koho nosf! 
§antuje, hrivu rozsj'pa, 
jakndhle uzdou trhne ruka. 
Sfa vichor svihla z hlbin hdju, 
plam z nozdier sdla, noby hrajii, 
i zatd^a sa v carny krub 
tancujuc, jakby na turnaju. 
„Pst, Havran ~ " jazdec zaSvastal, 
a komoft strmo pozastal, 
potrasuc hviezdnou hlavou. Drub, 



Digitized by 



Google 



59 



5o za jazdcora t^m tichsie klasal, 
je, badat, sluhom toho tani, 
na podiv skvely, vysndreny : 
Da hlave kolpak, zlaty prdm 
s cbocboloro, 5o sa riasne k^va; 
mentieka priliehave spl^va 
mu k purpnrovej nohavici; 
vypuklou bnidou preveseny 
zas p4s sa skvie, nim tarsolka 
si sem tarn lengd, povorkd, 
a 5a6ky ine . . . Jakby busdr 
si hovie py§no vo strmeni, 
pravicou v bielej rukavici, 
kym do peri si hrdo kusal, 
fdz zaknicajuc pozno\Ti; 
istotne zdal sa sebe s4m. 
On nesie zbroj, snad ku lovu. 
K6ii jebo, plavak, kydd peny — 
„He, Jan6i! — kde sme? hTadz..." 
tu pytal 
sa panic — Artu§ Villdni, 
a jemnym z§mihal bi6ikom, 
ze Uavran bped zas lelky chytal, 
rval paiit podk6v dotykom. 
„Pst! — Jan^i, plan^ si mi vodca 
— znel dalej oslov trhan^-, 
tlumeny prednfcb ndvykom — 
ba plany! V lese tolikom 
vsom posavdd ni6 nezocil, 
ni a§iaka len, sapperlot! 
aeb, to tu §patne sa mi vcdie. 
6, Svycar lesy! Diany 
krdlovskej bo^sky chorovod! — 
Nu — kde sme ? . . . — Tys' mi 
nddej skytal!" 
Ten bodnuv koiia, prisko6il, 
a zbackal, cdvnul jakby v gliede : 
„Les, prosim, milosCpdna otca 
v^y eSte, pane, e§te vzdyl 
Ten vrch tam, ten hfa od polnocia 
(a prstom poukdzal nail) 
ten hranicou len; neka^dy 
m& toiko lesfn ako pdn, 
jak osvieteny — ajajaj ! 
60 toho v6kol!" — ^Netfirajl" 
odsekol panic. „Hraddm zvere!" 
a zimni6ny bol jeho bias. 
Ta sluha znova na dotaz, 
na ktory nedal odpovede, 



bo pdn mu sko^il do refi: 
„Musfme vySSej. milosfpane! 
hej, vy§sej k totej polani, 
kde on6 skaly visia §ed6. 
tam srncov krdle rozmotan^ — 
tam skorej budti v bezpeci ; 
tu dolu, jakb> zamknul dvere: 
zl4 hdjni6, pane, oplani 
(tak zali§kal sa v sury cas), 
zld h^nic, hniloba a kvas! 
tu dolu sedFa^ pasu ?,erie ..." 
„Kto hdjnikora tu?« — „Beddk, 

pane, 
aj, mamlas! kysi Mi§o Cajka. 
Istotne doma m£ldli diane, 
pod pecou bdji pansk6 strdne, 
darebdk ! — Hob6 1 kto tu doma!?" 
a pousko6il na preddomia. 
„Ha! na potoku jebo lajka — 
zavysknul — pld6e strap a nit! 
Jak rad bycb ztiad ju podronif...! 
Ak rozkdiete, priam sa stane..." 
Tyra zvldSte doomrzel pdna 
(cief mala drsnd jeho hana, 
za 5osi chcel sa vypomstif) ; 
ten okriknul bo: „slubo, 6it!" 
a hnevnym zrarskal po nom okom, 
vrannfka bodnuc op^C v skok. 
I zkrotnul pHsny na porok, 
.fiiz zvesil, a zkftriyuc bokom 
— nebodaj, bdl sa §tipu hada, 
zrel hrozivy tam bica kmit — 
odklusal vitaz do pozadia. 

Sndd cula pokrik i na riave, 
sndd s pranim bola hotovd — 
dost na torn: Hanka vtedy prdve 
sa objavila na bnezku 
a V tvdn celd ruiovd 
(sak pracovala ukonave), 
dlan pritknuc k ^elu za strieSku, 
sa k domku brala... Vzozrela: — 
juj! kto to!? — skoro zknkla 
V nddzi : 
dva jazdci, vojak, pdni cudzf! 
Jak ? sen to ? dobre videla ? . . . 
Achl... Z ruky uz tam posla vaiia, 
paziCou voda zsumela. 
Skryt chcela sa, kam ? Otul shdna ; 



Digitized by 



Google 



60 



\ei nikde krf6ka na porddzi. 
Sndd* V zahradke sa n^apif, 
za pl6tkom istd pre fiu schrana, 
6i V rieke rybkou potopif — 
. skalon k zemi prirnrela, 
hej, skalou — raarny da§e nuk! 
Tak aspon sukfiu odopftf, 
§vfk — skoro! ach, vedpo kolend — 
Tf bud6 chce6 ju potupif — 
V§ak sto by musela mat ruk! 
nie dve, tie klesly — biedna iena ! 
Len kde sa vzal strach ledaky, 
kde pri nej takmer do nmdlecia? 
i preCo . . . ? §ak mi viery svit^ 
jc 6istd, vie sa preiehnaf ! . . . 

— Ilja, mnoh6 neizft pochopif, 
kys' du§e mimovoln^^ chvat . . . 

Pdn ArtuS vldiac rozpaky 

jej : usmial sa a kluckou hravou 

sa piihnal ; Havran zmiatal trdvou, 

usima strihal, to^il zor. 

„I vidis, Jan$i! jak si straSny 

— 2artovny zaSal rozhovor — 
v6ul aleze hned tesit zal^ni, 

ti povedam; i rusaj sk6r! — 
Hop! — tu mu V pamiiC kysi 
kmit — 
ml5! — Ty si mcdved, vlci tvor; 
ty hdjnic iba pohanif . ; . 

V bok ! — ale od\rki pozor laciiy, * 
ti poveddin, kym vhodnd chviFa..." 
(I odcuval na pokyn vfiasn^-; 

no zrak ver' nesiel zacloniC...). 

V torn Hanka prec' sa zrepetila, 
fak stihia celc podmanif; 

i vlasy ponarovnaf stihia, 
ihlicu, CO sa z ky^ky vybla — 
no dlela len, sCa horska vila, 
keJ Skriatkov sief ju otorila. 
Neraohla vyhniiC nikam viae — 
aj smiali by sa, ie sa bojf, 
ze zdivela; i preto stojf. 
Sklopila zraky, zahoriac; 
CO pivonka sa z6ervenala. 
Hned* zdster6cky chytla lem, 
bned zas ho v polet popustila... 

Tu Artus, eSte dosko^iac 

hUi v (^arnom brani na komoni, 



ked zazrel, jak sa p}'ri, kloni: 
„AM zora, zplesal, kvietok brala! 
Nui tys' sa bola nalakala; 
mfta azdaj? Ci fa ure6iem? — 
Na hordch byvaf a sa bdt: 
jak 6udno, smiesno ! — Pod len sem, 
ja vedel bych ti ducha daC! 
Viem, hosfov mdlo v horskej t6ni — 
niet ani s kym sa shovdrat; 
jak hliipo sem sa zatdraf, 
jak §koda ta tu v divej bore! 

— Pst, Havran ! — Neboj ! Nech 

fa zriem: 
hfad predsa §umnym okom hore! 

— Jak? Chacha! e§te ustrdchana? 
Tak trnuf mieniS ai^ do rdna? 
noverim — 6, ja rozumiem! 

To figle; znd§ sa pretvaraf — 
Tie ruze vedia byf i zvadl^, 
ai, sparno za6ne umdraf, 
a ru($ky suce na objem, 
§ak, Svarnd moja? — Rozumiem 1" 
S tym ku nej ponahnul sa v sedle ; 
strng ostrdh pri torn zavfril, 
k6n ztrhol sa, zpal, uzdu zbrotil, 
no potTapkal bo, ztlumil, zkrotil. 
A zas jak demon do jej bytu 
sa vpil, dst zmikai okraje 
a hlboko sa zapyril, 
a jakby hltal spore, spore — 
V tom pozachvel sa v dravca chvitu, 
pousmial, vysknul: ona je! 
U Hanky srdnosf pobadaf. 
Hrucf dme sa jako mal6 more, 
az taiko sa jej ovlddaf. 
I s dotazom jak : 6o len chce — 
CO hajnickym tu dvorom hfadd? 
na6 tieto reci bliiznive? 
ten smiechot, sypot jakby hada? 
CO nejde, kadiaf zabocil? 
CO sliedi? 6ize na nej hana? — 
tak zpytujdcim, divnym zorom 
ho speSne, trpko zmerala, 
a vyhybujuc v okrub dvorom, 
nevrld, v dom sa zabrala. 
Lei V tom jej priechod zasko^il, 
i zchachotal sa pri tom znova. 
„Jak? — zkdknul — ty h6r zdurnd 
sova! 



Digitized by 



Google 



61 



He, Jan6i! — Sir^k poto^il; 
pot sotrel, bolo na upeku — 
ZpaC '. zostaii — kynul — neni saiia! 
6, ine ja uz stihol zdolaf . . . 
Co? pre mfia nemd§ ani slova? 
Si srna adaj na uteku? 
ba, Idry-f&ry — neajde§ ..." 
Tu ztrhala sa, pfaskla v dlanc, 
osrdla aui zlobny je^ : 

„Co chcete -- vrkla — pdnku niily ? 

Ste vera hor^f od lireku! 

Ja ie ste cestn pobl6dili . . . 

t^dite, kedze znama vdm. 

Sedliaeke oie na zabdvanie; 

ostiipte, ach, ^o prdce radm! 

hh, saty sa mi povalily! 

tajdite, ak nie . . . budera volaf !" 

„Ech, sto(;il znova konom k prieku, 
len vidz ju ! — Tedy predsa mluva ? 
a baddm, sa i hnevat vies. 
Nu pekne! ale hlupa schrana: 
les kriky tvoje nepo(5uva! 
Nep6jde§: steboc-nesteboc ! 
M4§ pracu . . . Chce§ miia na pomoc? 
bned sko6im, p6jdem, kde chce§ — 
6, vdadne, vdadne do mrkania. 
i (falej, luba — ceM noc!" 
„Ach — ztrpla — pekne dakujem ; 
ach — va§e ruky Tutujem. 
Var' hdby sberat?.. Bozcchrdfi! 
I pustte — Vdm niet konca-kraja; 
ten tarn je vera lepsi pdn, 
netnidi, pletky nevystrdja ..." 
Komona rezuul bi6ikom — 
„Hoj, nie tak ! — Kto tu hajnikom? 
Rec, nevesta si a 6i panna?" 
Videla, ie sa marne zlostf, 
i btitala: ked zodpovie 
mu v§etko, jak len krotko vie, 
ze potom tym sk6r sa ho zprosti. 
„Tu byva, prosim pekne pdna 
— tak rekla — kedze vedief chcete : 
nn hdjnik Cajka, ni6j to muz. 
I chodte — domov prijde v chvili; 
ver' lep§ie, ked tu nebudete." 
„Co?" stiahol brvy, „ty uz zena. . .?" 
I posinul sa do strmei^a; 
a dumal. „ Ach, no — vds to myli ?" 
prevrkia v du§i zradostnend, 



bo bl^hala si: p6jde ni. 

„m 2enou... dlho?" -~ „Hen od 

jary!" 
Tu zahfadel sa jej do tvari, 
a opIiC zaiiel k mysle raddm; 
k6ii j^stril, hrab(5il nes^redno. 
„Nui 2enou, hmkal, a tak mladd? — 
I rada muia?" — „Vera hddam!" 
Zas hutal; ale krdtka rada: 
prehodil skoro : „vsetko jedno! — 
0, drie^ne ! ... a jak sa vdm dad V 
Ste spokojni, i v pohodli? 
6i mdte dosta6 vdkol seba . . .? 
Niet medzi vami nezhody, 
v2dy este ste sa dohodli?" 
ZFakla sa tych slov lahody; 
no dotvrdila pri torn v du§i: 
hfa, on je predsa nie tak zly ; 
i odvetila, jak sa slu§i, 
tiprimne, railo, prfvetive: 
„dakujem, ze tak milostive — 
chvdi-bohu, mdme, ^o ndm trcba; 
a in6 — zena odmodli ..." 
„Bo vedz — V torn sko6il jej do rcci, 
jak koho pdli zdujem — 
ja V stave som i pomdhaC, 
akzeby v nieSom nedostatky — 
i odpom6zem milerdd ..." 
To dusi jej sa zjavnc pric(5i; 
vykrikla: „m6j ty Boze sladky! 
Ach, pane, vy ste jeden z Tudi — 
Nie, nie, my mdme zdrav(3 udy — 
za vsetko na vzdy dakujem; 
ach, chodte, in^ch v potrebe..." 
„Uz zas?. . Ni nedds kvapku vody? 
mdm smadom zhyniif pri tebe !?" — 
Jak srnka usko^ila v bok 
a stinom mykla hore schody. 
Vynesla kvetny kr^iazfok 
uz piny rezkej zpod Sildavy 
(tam pramei^ len tak blboce; 
pres zimu nikdy nezamrza, 
i odvracia vraj nemoce, 
jak povesC o torn zddvna vravi), 
vynesla, a jak sbehla dol 
(nejedna frskla z neho slza), 
i takoj podala ho pdnu. 
Pil nepil; mozno, iba zrok, 
sudd, abj tym si vymohol 



Digitized by 



Google 



62 



na case, ztrvaC este kus tam — 
no toiko stoji: zbAnok vzal 
a hned aj podbiesol si k ustam, 
'i pil, ci aspoA pit sa zdal, 
zrak medzitym svoj upruc na iiu, 
len na no. stlpkom, zmeravele. 
Vlas v6nk6m zihral v jeho celc; 
Ifc avsak nehybnou je pleC, 
fiiz sice tiefiky po nej stele: 
no zeby sa hly, novideC; 
ni zndmky tarn o polykaniu . . . 
Kym pil, 61 aspofi piC sa zdal, 
Cajkovd trpelive stAla; 
poblfzka drobn^ krAli(-ok: 
tym bielou n6ikou shybovala. 
Zrak k jazdcu ni rnz nepozdvihla, 
na6? iste hroznii iiiefi md, 
nie div, tak v lete na ijpeku. 
a kto zn6, kolk^ prehnal bok 
h6r: — i nech si tam pochutnd, 
jak India istia, bez lireku. 
Len ked* \ii drahnd doba §vihla, 
a prcdsa nenavracal zban, 
jej vrtlo V hlave v galamuty, 
i nemyslela: smie§ny pdn! 
Ci chlipaC mieni cel^- rok? 
chce, bych tu daromnikovala — 
ach, pliaga, ni a^ do porobyl 
Ved nevidela, uebadala: 
ci pije, a 6i co tam robf? 
So zrakora dlela sklopenj^ni — 
A on pil-nepil raedzitj^m; 
nil V mysli in6 drazil chuti. 
„f)akujem!" zvolal kone^ne, 
(Takujem, zes' ma ob6erst\ila! 
Tvoj zbanok skoro somnou slipol, 
sndd viiady si doft nadrobila — " 
i poddval ho vsete6ne. 
Jak ciabla, v tom ju v lice stipol — 
„ba vnady — dodal — prisdmboh !** 
Uciivla chvatom, s lir6zou: „och! 
to nejde, hlesla, ja m^m muza!*' 
a zlobn^m mrskla pozorom. 
„A predsa e§te vzdy jak ru2a!" 
on zjdsal k tomu odporom, 
a zacbecbtal sa, bodnul kona, 
i hupnul prie^ky — Tu v krik ona, 
ze len tak okolite znelo: 
„mne pokoj dajte svato-svatel 



Ja nie som iiadna pobehlica; 
mna netknite sa — lebo ver', 
a2 muz m6j prijde na ve6er, 
ten...! Vy sa tomu vysmievate? 
no po6kajte si, aky hrora — " 
a vzteklila sa ani Ivica. 
I Jan^iho to domrzelo; 
ked nevofno mu pnstupif, 
nui aspofi zmrmlal: jasterica! 
Pdn Artu§ smial sa tomu len, 
smial chutne, 6asom pomnul 6elo, 
pokr6til fuzkom po6ernym, 
udidlom zpru2il nddhernym — 
a mTasknul ; inu znateT zien . . . 
Nemohol by ju potupit; 
ba jaksi bo to drd^di, te§l: 
kym ona ziiri, hrozi, hresi — 
„Nu, p6jdem — vetil napokon — 
uz p6jdem, neboj, nemaj strach; 
le2 jedno je, co myli, m^tie 
ma . . . (jeho bias sa tupo sni^il 
a z prs sa vydral sCaby ston): 
ty hnevd§ sa! I fa^ko mi, 
i bude, ked mi na um sijde; 
a ja ti predsa neubliiil, 
nie! — Pre^o tedy hnev tvoj?" ... 

„Ach, 
vy iste o to mdlo dbdte, 
ba prani6 ..." rekla ticho, kfudne ; 
rcc jeho zncla jej tak 6udne, 
tak trpko; 6osi v svedomi 
ju bodlo, vari oielela — 
Ved stdla jakby ku ostyde, 
CO poc^af, ani nevedela; 
prst darmo na rtoch pobyt hiadal, 
i kvietka posiel rozvitok — 
Pan Artu§ zvla§tny p6Jitok 
mal pri tom, sfastny skoro zbadal : 
jak zibol pal ju vy^itok, 
V lifch nesnddzach sa zandsa, 
jak vzchopila sa, zmiatla celd; 
i zvolal; „jako? — Hnevds sa 
v2dy eSte?... Sladla jeho rc(^. 
„Ach — vzdychla — co mi z toho 

prfjde? 
Nie I . . . len uz chodte tiim sk6r pre^." 
„Ha!" — zplesal, sha^iac komoiia, 
5o opfif niknul v nepokoji, 
v cval dalSi chtivjf^ hotovy; 



Digitized by 



Google' 



63 



„s tym tedy vec sa pokona, 

priatelia zostaneine svoji! 

Lez, draha, kde znak na smierenie ? 

V com dokaz, ktory ztvrdf hned. . .? 
Bo slovo, nahliadnes, je vetrik, 
vzdych: priam ho chviTka ulovi; 
sum : potok tentam hned ho shltf . . . 

V zahradke tvojej mnohy kvet; 
CO mysliS?" — „Ejha, cfry nechtik 
to tarn.. ." „Tvoj nechtik nizovy!?" 
„Nie, p4nku, kvct to mrzky, zity ! . ." 
„Hoe — no d£s z neho na znamenie, 
ze pominnly haky-faky? 

da§? a hned odberiem sa ztiad. . ." 

„(), mozete si natrbat! 

6aJeko nase kostoly ..." 

„Hja — ale ja chcem z tvojej ruky! 
Go ?" — „I)obre,nech vdm po v6li; 
lez potom chodte v bo^om mene — 
P6jdete?" — „Ano, .iste u2 . . ." 
§]a. Kratke mrklo okamienie; 
zvrzaly po dva razy vrdtka — 
i prisla v ndhlivosti zpSt, 
a zlaty kvietok poddva. 
„f)akujem, zes' tak laskava," 
privctil vTudne, benic kvet; 
a strkal si ho do kabdtka. 
Kym strkal, dodal: „a tvoj muz 
kde predsa bliidi, v ktorej strdni ? 
Je dobr>' hajnik, ako cujem 
i strelec ; takych rdd hfa mdm ..." 
„Ja sama nevlem, kde je tarn?" 
Kdes' daleko vraj pri stinani — 
Ach, mnoho ustdva sa ver'; 
lez darmo zehrem, zabraAujem. . ." 
^I ak ho predsa postretdm, 
CO odkdies mu? poviem rad." 
RiecC chcela, zajakla sa ale — 
ved nikdy pdn tak laskavy: 
na vSetko vie sa dozvedat, 
i o jej stojl pozdravy! 
Ma ? nemd . . . ? 2e v§ak fiakal stale, 
nu2 rozhodla sa dorieknut: 
^ked chcete... iiono, nastokrdt 
ho pozdravujem; pozdravujem! 
Tak mnoho ustdva sa ver\ 
ach, mnoho na svojej ma hlave: 
ti drnhi ani palcom hntt — 
I to mu tedy odkazujem: 



nech sanuje sa, dbd o zdravie! 
nech, povedzte mu, sem a tarn 
nehonf, ako — ako zver, 
ac naskrz neprimcriavam — 
A nezme^kajte podotkuuC: 
by pri§iel e§te podvecer!" 
Pdn Artu§ vyfiul usniievave. 
S tym kyvnul: „dobre, stane sa!" 
Kofi zarzal, tr>sknul dupotave. 
Privolal este: „zdravd bud!" 
a oba vtrhli do lesa, 
V torn oba jazdci jakby vichor... 

Kec? cvalot paryp trocha ztichol 
pod srdzom v temnych smrecinach ; 
tu ArtuS jakby povydychol, 
sa prebral z dosavddnych dura, 
prehodil mimovoTne: „bah! 
60 po tom ? . . . Hati nepoznam ! -- 
Ved predsa §ukal som a hiadal, 
od kedy zocil som ju tam: 
a teraz by som leda6 zadal? 
Bah I mfasknul — 2ivot vfna §um . . . 
He, Jan^i — krfkol — cujes! kde si? 
Mne prdve pri§lo na rozum: 
ie tuhfa predsa jesto zver! 
NieV" — „Ano, pane, jesto ver!" 
„Co alpske, appeninsk6 lesy!? 
to mafba-Sarba, cudzi dym! 
Tu rozkos honby, sladkosf jadra!" 
„lTverfm, pane, uverfm!" 
„M16 1 hlupdk — nevoldm viae : kde 

si? -- 
6, n6zka, rii^ka. Ifcko, nddra!..." 

— No chvdlaz' Bohu za svobodu ! 
Tak vzdychla Hanka v totej chvfli : 
ked jazdci v les sa zatratili, 
ze po nich ani znamenia. 
Krcia^ok zdvihla z podstenia, 
i takoj pov3iiala vodu 
do kapky z neho, pa^iti 
po dvornej : nech sa ociti 
vraj, kedze ju tak podldvili. 
Lei jak sa §kubla zdesend! 
Sfa hada — tak sa razom zTakla, 
s vykrikom odsko5ila v bok: 
drn, kade zsumel vody tok, 
peniaiky ilknul pokryty ... 



Digitized by 



Google 



64 



Hach, 60 to!? ledvai' povyjakla. 

I CO to zase znamena!? 

Co s tym chce host ten ledajaky? 

meravo vyvalila zraky — 

Na6? Komu on to v§etko platf? 

Jej? — \ef. za6 takd odmena? 

2art niaky a Si podchytok? — 

Sto uzkosti sa na M vail! 

Sto skallsk k hlave sa jej ch^li, 

a hrozi smyslov zdrtenim! 

Dufala: ie sa azdaj vrati. 

a n&jde, 5o tak Tabko trati, 

i vezme zpiatky v lizitok; 

no darmo hTadl na uvaly, 

tie skoro v stln svoj zahrabaly — 

on posiel! — Beda! Co2e s tym 

si pocne, s onyin, leda6fni? 

So? Kto jej rady doda v chvili? -— 

SCa V biiri u2-uz mriica fakFa : 

tak stojl, V du§i plnd miik, 

necftiac zalomenych ruk, 

slz, sinu So tvdr zarosily . . . 

„ Ach — sepia, favy tisknuc bok — 

acb, Matko bozia, ty daj sily ! ..." 

A vskutku: blesnul rozsudok. 

„Hoj, pdnku — vyskla — chyba! 

chyba! 
Ja hdjniSkou som iba, iba! 
no (srdne ronila sa v hrud), 
no zle ste predsa natrafili, 
zlc veru, roztomily zmok ! 
Cajkova zena neni ryba — 
Oj, hanba . . . av§ak Boh vds sucT!" 
I ncradno bdr zla sa tkniit; 
bdr prdca nado v§etky fa^kd : 
jn-eds' premohla sa, sohla, klakla, 
a cobo sa tak prvej lakla, 
u2 sbiera, zmetA — do krcia^ka. 
KecT posbierala, eSte sepia, 
utrela ruky, akby Sar — 
S tym bezl, bezf ku rucaju; 
i skaliska kde vycnievaju, 
kde neprestajny pnidov var: 
tarn do kotliny v§etko trepla. 
Vzdor hluku riavy bolo Su6: 
„tu, diable, mds svoj vsetek dar!" 

S tym burka presla. Skoro vera! 
Ui V prdcl je zas, saty sbera . • . 



K veSeru na prah vysadla. 

Pravicou podopnic si briadku, 

do broniaceho hiadi Sera: 

az celd v myslach zapadla 

v akomsi du§e neporiadka. 

Var' smiiti — za Sim ? Za krSahom, 

Si zlaty-m jeho za obsahom . . . ? 

Mrk Sierno snul sa v6kol stromov ; 
i hviezdka 2murkla na sklepenl — : 
ked Michal navrdtil sa domov. 
Bol ale bodne unaveny. 
NeSudo: predsa nejeden 
laz presiel, pffami to prdca — 
a pri rubaSoch cely deii; 
nu Slovek sa ver' utrmdca. 
Tym sladsi potom noSnf sen; 
ten vsetky trudy povypldca; 
sme staby znovunarodenf . . . 
Len vnisiel do pitvorca dnn» 
z kuchynky oviala ho vdiia; 
zenuSka chystd veSer.u, 
pravdaie: vie, So treba, ona, 
ked nmi sa vrdti pozde z hor! 
Vykukla, poSujuc ho skladaf — 
„Len toTko — rekla — ie som 

hfada£ 
fa neposla. . . So uejdes sk6r? 
Ba ty bys' tarn i ponocoval, 
hej, ponocoval, tak to badaf — " 
a ziarny zdvihla obliSaj, 
pooprdc k dvier s^ obrubisku. 

ed ale ani netiirnul, 
len usadil sa na schodisku 
u p6jda, jak to obySaj 
mal, veSeru kym pripravila, 
a §irak k tylu posunul — 
nemohla preniest, ze tak Su§f: 
„jak vedlo sa ti?" dolozila. 
„Nu — dobre," cekuul, odfukoval, 
a Selo stieral rukavom; 
nuz — a ty si sa vybdzlila? 
IBa, vidis, aky krdsny deii — 
ba upck, sfaby Selom koval; 
ver' horel este i ten moch, 
nestaSil ani hory tiefi, 
kdekoFvek ako na pecisku - 
No nepovcdal pravdu som ? . . ." 
-A videl si dvoch na kofioch?" 



Digitized by 



Google 



65 



sko^ila do reci mu hrave. 
I pozrel ha nii vyzvedave: 
„hej, videl — stili nad stavoni. 
Nuz . . .?" V torn vsak uhla do 
kuchyne, 
ho zkypelo cos' na ohnisku. 
On vytiahol sa, ako slu§i — 
vslaV, zbocil zrovna do izby, 
kde kahan^ek ni svietkal sine. 

Po veceri, kerf brala riad 
— on prave klddol do pipky, 
i pripdlil, by tlelo vsadef — 
zas za^ala sa zpytovaf: 
„ — a nevies, kto ti dvaja boli...?" 
HIas jej znel v kejsi vo svevoli, 
az nemJJo sa tykal usi — 
No Michal s(a by nesluchal; 

len trhnul sebou, zkuril... §Ia; 

bo ze mu nejdc na vtipky, 

i zc sa zmfstil, zazrela. 

Len pokal, casom odkaslal, 

zval cutor a — do svetJa hFadel . . . 



8. 

Cas bezl jako horsky prud: 
tak bystro, svizko, neustalc. 
Udalost kde tu, jak ku skalc 
by trknul, zdd sa podrzaC 
chod jebo, silu zvratiC vln, 
vo vymoT ho jat, do kriitnavy - 
lez verte mi: to liche zdanie! 
On zastihne sa vyhataf! 
Jakndhle vdli^ka mu vzplane: 
vybori zaldr, stuhy put 
— Si z 2eleza su a 6i z ruzi - 
tak prerve, marnii 6oby ni£; 
preka^ok zpupne zbori stavy : 
len daky nech mu bleskne spin, 
nech zajaga sa jeho svit, 
za privalom nech pozatuzi! 
A Ved sa zmu^f, ked sa zpruzf: 
az praskla pramizerna haf: 
tu potom len tym prudsf spad - 
do milion zprSzi vlny zdruzi 
a V Niagary prejde rut; 
tyra plnsimi sa zdjme splavy, 



nik — ni(5 ho viacej nepristavi . . . 

Sdm zvfri viry: do krutfiavy 

pochyti vetcliy ludstva Sin, 

i zapoSne s nim pometaf, 

vzdor kriku pysnych jeho synov 

pometaC jakby so Skrupinou: 

ze nezbyva len zahynuC, 

dnu pohrobi6 sa v bezdno vln . . . 

Bo nieto sprdvy, nieto hlavy ! 

niet viery, ktord uspeje 

vSas ulapif sa spdsy vesla; 

niet hviezdy, ponadsenia hesla; 

niet ani kotvy nddeje: 

td ddvno V temnej hibke leii, 

a veslo sem tarn zlomeninou — 

Duch genij zostal na pobre^f; 

nepozvali ho, nepozvali, 

ba odstrSili, zapredali: 

sdm plove smutny cestou inou... 

I kolocii sa v smrti stfnu 

ti: So vraj hlbeft premerali, 

CO nazrcli sa v mora dno 

a nad nim hviezdy pocitali: 

tf slavni, vzati na slovo, 

ti — stipy, viechy, rdsochy — , 

So delili ho v epochy, 

So smysleli si, ze nie on, 

lez oni tlSu jemu v zvon, 

by, jak chcu, rusal na hodinu, 

iim zrkadlom bol, trubou chvdly, 

jim ozvenu pel v diaFnej diali, 

ti... ajhFa, v prvej chviFke hynii! 

2e zastavil sa? zeby stdl 
jak zvireny tok?... iba zdanie! 
On sunii (Talej, mizne v dial: 
cas . . . Darmo stavia§, kliicis dlane, 
by nepredral sa, netrhal : 
neodolas mu, §umnS dieta! 
nie, bdr i slzou oSi sviefa. 
Nezadrzi ho zelen strdne, 
nie kvetin v6kol milota, 
nie jelsin vdbne kyvotanie, 
ni sldvik, co v nich klokotd; 
nie. So mu sadly na breiinu, 
roj bucliat sraavych, rusovlasych, 
nie santy travnic milohlas}'ch — 
Naopak : ony za nim letia, 
jak obrazy by zamieifial, 



Digitized by 



Google 



66 



jak fdtie keby v^nok bral; 
hej, saray letia za nim, hyn6 . . . 
Hja: deti, ktor6 odchoval. 

Cas plyne jako horsky tok, 
6i z rdna 5i pod klenbou noci, 
6i V biiri a 6i v lahody 
tisine : vo2dy ienie krok, 
krok isty, p6dny, neomyluy. 
Nepofiujes ho: prec' je silny 
V Slapajach svojich jakby hrora, 
ne6ujes, a on k>'va v mod 
prec' zitia tvojho prikrovom; 
no krj^del jeho rozvitok, 
jak s vrcbu sletel buducnosti 
60 vecne bludny, Cazny vtdk, 
ten zazrief m62e§, ano, dno! 
To on : io V z^rne tvoje rdno 
vse ve6era stin zahodi, 
stin Svihotav^ch perutf, 
kym nesie v kraj sa minulosti ; 
on: 5o u2 schvdtil list ti vravu, 
nez vyznel si ju akotak, 
(3o sat ti rusd, belie hlavu; 
on: ($0 sa tukom tvojim hosti, 
^0 faktu V pracb ti privodi; 
on V sinca dennom basnuti, 
on, ktorym spfcha pofn^ mak!... 
Ned4vno kvitly jahody, 
neddvno tarn hor' v riibanisku, 
2e pldvalo jak v mlieka brode, 
sihdCka ledalen na pnisku. 
Tu nahle zrudlo bielo more, 
krvavy zrudlo na §arldt: 
Icz ie tak zrudlo r^chlo, skore, 
ni nad tym niet 60 banovaC 
(6, to je krasne, tesn6 more!): 
sk6r prifiinou je banovania, 
sk6r horko-Caiko Tutovat, 
ba dno, to td zrejmd rana: 
ie dnes uz i po tomto brode 
je veta, stiekol stary laz, 
po kvete — v torn i po lirode! 
No m6 to : tu zas malin 6as ! 



Za tymi d6jdu ^ernice, 
za cernicami cu5oriedky 
a s kor6ubkami na ne dietky — : 
cim diaf, tym tmav§i na lice 
plam, V lice dobrej zeme-matky . . . 
6, cas vie hia i barvdm veliet! 
S t^m obrdti sa.kolo zpiatky: 
tvdr zeme zas sa zacne belief, 
az zkvitne, zapdli sa zas 
a — z6emie, zhasne . . . 

Malin cas! 
tu malin 6arnc usmievanie! 
Co nohy mlade — vsetko na ne! 
Po riibanisku zvonny jas, 
pies, zvavot, zmalovane dlane 
i du§e, du§e rajskou rosou . . . 
To brdne, hmyri n6zkou bosou 
z kra do kra ; ten sa takoj schyli 
sdm svojou tarcbou. Bo^e mily! 
CO na iiom tvojho po^ehnania! 
Sirotka ani nevie v chvili, 
kam prvej 5iahnu( do sberania. 
Ved cel6 kystky, kytky, kdpky 
po snetiach visia, pdS len, pd(3! 
I predstihuju chvatom, zobky 
sa jako vrabacia by vtafi . . . 
A jak sa hrnky, dbanky plnia: 
medzitym sa i iiddra zvlnia 
k jagavej, vonnej ku piesni 
a k iskrennemu vysknutiu; 
a chordl v 6arnom vinutiu 
CO nebo2iec sa nesie k bralu: 
tam rovno v srdce bodne skalu, 
ie zhiika i td cituplnd. 
Tak plati fud ten ^udesny: 
ked berie, na vzdjom i ddva, 
zadarmo neprijima dar; 
jak vtd(ia tichy za kondr, 
kde spocinula jeho hlava, 
za zrnce, ktor6 zoblo v poli: 
i on v§e vdakou zaSveholi; 
dd peniaz du§e ^udesny: 
za malin6cku po piesni! 



Maliniarky. 

Ckdr. 

Ked stinali horu chlapci Valihoni, 
bldhali si 6asto: uz viae nenarastie: 



Digitized by 



Google 



67 



Jeden zdapkal vedFa: kopfcaj sa, jedfa! 
Druhy plecom k prieku: ustnp i cesty, smreku! 

Tretl popfal dlane: ba ta i s korenom — 
Stvrt^ prdchno pritlel: ja hned i plamefiom — 

Piaty gamby odul a zatriasol Sticou: 
noze, val sa! lebo ftiknem — povfchricoo. 

Siesty: hohou! hoh6! Bolo to tarn toho! 

Na mfia hladte, na mna : hned vyleziem na pfia ! 

Siedmy lenie robnul, takoj sa i nhnui: 
variy, skoku priber! priyalf fa — iver. 

Osmeho odbili: Co ndm z teba vdovca? 
Hybaj, id si dluba6 taraok do jalovca! — 

Tak riibaU horu chlapci Valihoru, 
dui^ali sa 5aste: 2e viae nenarastie. 

Horky nenarAstol! — Eha, za proroci! 
Na dni ju soCali, vyhuCala v noci! 

§ibla ako z vody — Len, len vetrik zduje: 
u^ sa zelenymi pradenami snuje. 

Co jeden pefi, to kmen hybky, kondristy: 
namiesto (^eCiny zubkate md listy; 

namiesto zivice kr6pka tu tarn zlatd, 
miesto siifkov pekn^, sladk6 bomboTata . . . 

Chlapci Valihoru, proroci do misy! 
veru sa vdwi kaidd dievka vysmiat misf. 

Chlapci Valihoru, hned sa practe dolu! 
to je pa§a na§a, vy si zujte smolu! 



Podaj mi, vetriCku, co visi na kri5ku: 
nech si ho odnesiem v cervenom ru(^nfcku. 

Kcd podds, dobre nia§; odmenim ti slu^bu: 
budem sa vyddvaf, pozvem fa za druzbu. 

S venCokom mladuchy budes sa zabdtaf, 
alebo na mdrach plachtickou pohrdvaC . . . 



Oj, ten Pdnbozko nd§ ver' je samd Idska: 
navc§al v kondrky, nastibal do kldska. 



6* 

Digitized by 



Google 



68 

Ani rubanisko neobisiel okom; 
videl, i uzavrel v s6de prevysokom: 

Zasejem ho znova, po^ehndm chudobe, 
prljde hladnd, prijde: nechie si pozobe! 

Tak sudil, tak iehnal Pdnboiko n^ z Deba... 
Hopsa, u6iky! — r6fiky, nardiiajte chlcba! 

Prvd. 

Malina, malina, sladkd si — 
Dievcina, diev^^ina, svarnd si! 
Malina, malina, podaj sa — 
Diev^ina, diev^ina, nedaj sa! 
Ihuhii ! 

Druhd, 

Oberajte, prstocky, kazdy nech z vas dubkd: 
nakrinim si, nakrmim na \e(Ser holubka! 

Mesia^ik skm nad lipkou, my pod Upkou spolu. 
Za kaMym mu privoldm: hofuS, hoFus, hoFu! 

I roztvori pySti^ek jako piicik z nize, 
a bude mi hrkuta^ — Verim, zc neluze! 

Hrk-hrk, hrkut-hrkiitik : hned vzdychnc, hned reknc; 
krydelkom ma pobladi, i polaskd pckne. 

I jak pystek otvori a zanotkd slovo: 

za kazdym rau zobnut ddm — zrnko malinovO. 

Trelia. 



V6era som sa nahncvala, 
subajko,^ na teba, 
ej, vera nahnevala! 
STubil si sa a nepri§iel. 
Coze si to zase smyslel? 
A ja Ca ^akala, 
cakala, ^iadala: 
ej, sCa ten kiistik chleba! 

VSakove som pomy^fala, 

^0 sa ti mohlo sta(? 

ej, veru rozm^SFala! 

Ak si kvietok: 2e si zvadol; 

vt46ik ak: zes' iuam sadol — 

Srdce mi kdlalo, 



dusu mi paralo; 

ej, nedalo mi zaspaC! 

Vcera som sa nahnevala; 
dnes uz mdm vdlicku, 
ej, iiou mi hu(5ia braid! 
M6j mily mi to odkdzal: 
na dni kosil, v noci viazal . . . 
Odkazal svitajiic, 
do okna kukajuc, 
ej, skrze zoreni5ku! 

Stvrtd, 

Daj ma, mamko, daj ma suhajovi : 
Svarny je jak stromec javorovy, 



Digitized by 



GooglQ 



69 



jako javor na dtibrave; 

slnie^ko bo zliti. 
Daj ma jemu skoro, n4hlo! 
Sto citov sa vo mne spriahlo, 
spriahlo, faha nedo^kave — 

srdieCko mi zchvdti. 

Daj ma, mamko, daj ma §uhajovi : 
mil^ je jak kvietok fialkovy, 
fialkovy v tichej noci; 
mesia6ik nan svieti. 
Daj ma jemu skoro, iidhlo ! 
Tisfc t6h sa vo mne spriahlo, 
spriaLlo, herd — niet pomoci: 
dn§a s nimi let! . . . 

Plata. 

Sokoll^ku, sokol, 
otA6aj sa v6kol, 
jako sokol poriadny. 
A ked sa nakruti§, 
b]avi6ku pomutiS: 
V ndrucie mi upadni. 

Poial volaf sokol: 
za6al kriiiit v6kol, 
kr62il dlho — ale bdV. 
Bo ked sa nakrtitil, 
hlavi5ku pomiitil: 
u s6sedov zapadol. 

Siesta, 

Bodajbych o tebe, bodaj 
nikdy bola neslychala! 
Ty vr^ srdce si mi podal — 
a 60 bolo? — Bola skala. 
Bodaj I bodaj — 

Ale Boh ta bude siidif, 
vyrkne stidbu neskonal6: 
p6jdes svetom srdcia ludi£ — 
no vSade ti dajii skalu. 
Bodaj! bodaj — 

Siedma, 

Sadla na pua 
a plakala: 
boj, mati moja mild! 



pre^o ste mua 

tak na skore 
hej, pre(Jo opustila? 

alebo ma sebon 
hcj, pre6o nepojala? 

Predsa som vds 
milovala, 
hoj, milovala vrele; 
stdla neraz 

V ^iernej noci 
bej, va§ej u postele: 

skoSila, liec^ila, 
hej, jak ste zastenala. 

Noc pom^a . . . 

Pri tom vSetkom 
hej, ste ma opustila. 

„Idem i ja!" 

vol4m, kriifm, 
hej, rubAg som si §ila — 

Ale vy: hned vtody 
hu§! umkla ste mi letkom! 

Od t^ch ^ias bra 

V zdranom rdSku 
hej, blddim osirald! 

Moja v6ra, 

moja mladosC 
hej, celd pozv^dala. 

Vznesla bych 2aloby . . . 
hej, ani mi len dd§ku! 

6sma, 

Chudobnd som, chudobna som; 
ale pre to spokojna som! 
Pdnboh bohd6! co mi chybi, 
nahradi mi svojim 6asom. 

Chudobnd som, chudobnd som ; 
ale preto veseld som! 
Akze mi svet hluchy, prazdny: 
naplnim ho piesni hlasom. 

Chudobnd som, chudobnd som; 
ale pri tom dosC hodnd som ! 
Chlapci Sepcti : vidz len, zora ! 
otorend duhy pdsom . . . 



Digitized by 



Google 



70 



Chndobnd som, chudobn^ som ; 
ale za to stato^nd som! 



Prfjde vl(5ik: schytfm tlfiik: 
„do tu sliedi§ v dvore na§oin!?... 



Chdr, 

Svoboda, svoboda! lep§ia, ako voda, 

ako kus cblebi^ka . . . Dr£ si ju, diev^i^ka ! 

Vodou smftd zahasiS, cblebom sa zas^tiS; 
ale, ie 2ije§: len v svobode zacitiS. 

V svobode: 2e 2ije§, ie m4§ i kus du§e — 
I liece§ sCa strela vyronend z kuse . . . 



„. . . Na maliny slnko svieti, 
a na diev^a kr4sa leti . . .^ 

— Tak plati lud ten 6udesn^: 
za malind^ku po piesni! 

— Slnie^ko stupa k poludniu; 
les, sparnom privalenjf' v^etok, 
tak tupo dy§e, ani v snu. 

Kol hajnikovej chalupy 
je ticho. (Hanka iste dnu 
sa kutl, v§ako zamestkndva ; 
on 6ajsi po dnes dozerd, 
jak kdcu tam tie otupy.) 
Dus leta vzducbom preberd 
nad dvorom: nfm hfa zmiera kvietok 
na zahradke, a pdchne palyfi 
ai k oradletiu. Tf§. Len 5o riava 
sa mve s nepriaterstvom skalin; 
len riavy klokotav^ brod 
to o6ut, jak sa zadrhava — 
V torn dvoje u nej zkrslo dietpk : 
dva chlapci, v lich^ch pldtenkdch, 
bez odiedzky i bez bruslifikov 
a boso, celkom dra zvyda^u, 
jak ked! sa v sadoch potlkajii, 
jak brusili by zdli uli5kou 
tam dolu v svojich dedindch. 
KruSinou, bylira poza plot 
(kde leda tr6ala jim hlava, 
6i vlastne vetch^ klobuCky) 
sa predrali a tuliti! 
prikvitli ani kozlatd, 
veduc sa svorne za ni5ky; 
obadva stupky, buclatd, 



jak bu6ek Xxihfy vality. 

Na prskdcb obom celembaju 

V slj oviazan^ hrndiiky; 

no listka, dldnky, tv4ri6ky 

tiei nepochybne znamenajd: 

ie z rubaniska idti — z malln. 

ZastAli na pokraji toku. 

Tu men§i skubnul sa a prub 

zfafren^ch rtikov nakrivil, 

opakom pravej trel si v oku — 

tak frnkal. StarM nedbal v§ak, 

poj&stril, §apnul do liskalin, 

tam poti§ku sa nachylil 

a do priehlbne uprel zrak. 

„H^," hlesnul, „koliky tu pstruh!" 

a prstom k^val na onoho: 

„sem, hybaj skoro, bybaj sem — " 

No mladSi nerobil si z toho 

ni6, nepocitil zdujem, 

len durdil sa diaf. StarM tedy 

zodvibol kameii potlSku 

a'po rybe ho v hlbcii metnul; 

f!usk vody hodne povylietnul: 

vsak iugan wl stdl stranou vtedy 

na briezku, v6as sa uch^^lil, 

tam pobvizdkal si, poskakoval. 

„Pocr, Janko," riekol o chvlfku 

a pot6zil si kos^^lku, 

„pod', bra^ek, lebo ver' u2 6as — 

mat bude kliat i zbije nAs; 

pdjdeme tamok dolu b^jmi. 

Pod, ukd^em ti vevericu, 

i vyberieme pipi§ku," 

a pojimal bo za pravicu. 

Ten ztrbal sa vsak, ztudlikoval, 



Digitized by 



Google 



rozmazal slz tok po lici, 
a k hrnku brata ^iahnol: „daj mi! 
daj — " zvrieskal. Ondrej dlaiiou 
skryl — 
nCo?** — nemdlo sa podivil, 
„tys' zo svojho xd vyjiel vSetky? 
I 60 d4§ malej Anici 
h^? Kotlos! — ", za nim pokro^il, 
„chce&, aby som Ca vybuchnoval — 
chce§?" Janlk lie vykftroval 
sta guTka, vrestel: „ale no — 
Daj !" — „Plno !" drd^ily sa dietky. 
S tym Ondrej tlapnuc v koleno 
sa, skoknol a pod dvorom v nohy. 
„Hej, Janko," zvyskal, „lap ho, lap I 
Ak lapis, dobre: zobni si; 
ak nie, na2 noStek utri si; 
bop, capku ! tu m4§ papu, pap — " 
a nurkev strubal s u§kieranlm. 
Tu Janldek sa nahneval: 
dl^no6ky poplal, ani chlap 
a drobciac kotu!kal sa za nim. 
I dochytil ho za p6dlohy 
chvist, zdrmal, aby skoro dal — 
No vlastne Ondrej pozastal 
bol zvedavosCoa na preddomi; 
„vidz, Janko," hued aj zazvastal, 
„hfa, o n4s nie sti take domy! 
Okolo 8am6 ziibky, kvety — 
A V &tlte, vidi§, koIk6 rohy!? 
n4§ baran veru tak^ch nem^, 
nie — ", sliedac zrakmi §vitoril. 
„A nepokole, Ondro, nie raa? — ", 
tak Janko k nemu bdzlive, 
zavzdychnuc pritom v podive. 
„Nie, neboj," Ondrej srdne vetil, 
„ten baran nie viae na zive." 
HIadeli oba dohora, 
zrak sivy len tak sa jim svietil; 
skrlicali hl4vky bez prlvety; 
mladsf i ustka otvoril . . . 



Jak divali sa na parohy : ' 
h^nii^ka vy§la z pitvora. 
„ — Kde vzaly ste sa tund, deti?" 
zh^kala, zaznlc mali(^k^ch. 
Ondrej ko, smely vezm6c dych, 
odvefil: „veru na malindch 



srae boli, v sekanisku, hej — " 
„A eami!?" — tleskla rukami, 
„vy fagani! — tak do h6r! i, acb! 
no, nikdy! To ty, kolodej — " 
Ondrej ko ihned pobadal, 
a V odpoved sa zpon&hlal: 
„nie, boli sme tarn s dievkarai — " 
„A zkadiat ste, hd?" — „Z Osady." 
„I 61 tam?" — „Jana Zdvady." 
„2e Zdvodovi? — Pozndm ho. 
A pustili v^s? 6 vy, 6! — 
Ty tarn, co pla6es?" ku mensiemu 
sa privrdvala, sijddc dolu. 
„Kto zrobil ti 60? ddm ja temu — 
no, CO ti? povedz, synak ni6j," 
s tym pohladila ho po ^ielku. 
Jani6ek tisknol pery spolu 
a fikal, hrnec jakby svoj 
kryl, natiahal sa za koMelku, 
a k bratu (upkal pomykom. 
„Rec, to ti?" pytala sa znova, 
„sak totkou som vdm obidvom — 
no?" Pod nos skuknul: Jiel by 
som — ", 
a o5k4 zdvihnul zarosen^. 
„Totci5ka — Ondrej za6al v tom — 
Janika nik ver' nevychovd, 
ten vidy v4m mysli na jiedenie! 
Co V rubanisku nasbieral, 
hned cestou vsetko vyzobal, 
i odo mna drel neustdle. 
Nie, neverte mu ani slova — 
Ty priezo6ivec, kofnho!" 
a ukradomky §turknul ho. 
Ten, b66ek hraatndc, zvrestal : „ ale ! " 
Tu ona: „bi£ sa nevolno! 
No, po6kaj, dim ja tebe, Stary: 
zes' Janl6ka tak pohanil. 
Nuz a ty vyplul by si vari, 
ked dostal by si pod zuby, 
hk? lalad, ak^ ti to tam — 
Pod, Jani^ko! pre teba m4m — 
Tvoj brat ver' sa mi nelubi, 
i za to, ie ta pohanil." 
Ondrej ko, zostdvajuc sdm 
pomiatol sa a zagdnil, 
i ledvd pla6u ubr^nil — 
„No," obzrela sa v smiechu zpiatky, 
„i ty tam ni len ru§aj hore ; ^ 



Digitized by 



Google 



72 



ste oba deti jednej raatky." 
A Oqdrej ru§al skokmo, spore. 

Na prah sa posadili oba, 
jak na konika, HksAi 
a stre^ali, jak deti robia — 
Nedlho bola na komore: 
priniesla placka iu6i oval, 
uz nalomeny na dvoje; 
bol maslom hrubo ponatret^, 
i ziaril ponad hlavy detf, 
jak Inzuf kvietok povoje. 
Jak pod^vala kavaly: 

zdvod vystr6ili riifiky, 
Jani^ek medzitym i mfasol, 

a zrakmi k chvatu zaiskrili — 
nJankovi/ rekla, „aby rdstol, 
hej, va6§i — na, m5j syn6ek mil^I 
Ty, Ondrej — tys' mu ublizoval. 
No, jedzte, iujte potichdfiky . . . " 

1 svitly obom styri svety, 
nastala doba pamlsiek 

V kabd^koch maslom natretych; 
i rumadzgali o pretek, 
hej, hlvom — inu, zdrave deti! 
Janiiek najprv oci pasol 
po onom, 6im ho uderili 
do dlanky; v§ak len okamih 
to trvalo, kym chut si tvoril: 
hnecf i on vhryzol sa a moril 
ho riadkom ziibkov mySacich, 
a n62kami v torn Simrikoval. 
„Ci dobry je — ?" tu pytala sa 
ho Hanka, htadiac s ulubkou 
nan, jabka zdutej tvdricky 
jak hrajii mu, kym 2ve a sjiedd. 
Ten i^olizkujuc prstl6ky, 
„mh," kyvnul, rusych kostrubkov 
( — §ird6ky boli odlozili — ) 
otrasuc podrost roztomil^', 
a nOzkou durknul do suseda, 
ze Ondrej odmykol sa zasa — 
Nu, 2iv6-sriebro, neposeda. 

Ked pojiedla si hladna chasa, 
hajnicka sama upomla 
jich : „no, uz chodte pofahuCky, 
hej, — bojsa by vds i§li hFadaf! 
Za ciestkou prosto do dola 



si idte — Ondrej, povoli, 
vies? by i Janko mohol vladaf. 
I nebavte sa nikde tarn; 
a obijdte si V15iu jamu ..." 
Hned siahli k zerai po klobii^ky 
a stali. Janka vycmukala. 
„ — A dakujeme pekne vdm," 
tak Ondrej. „Vd!a5ne — Do Skoly 
2e chodi§, badaC. Len sa u6," 
mu privetila, hladiac vlas, 
„u6, m6j syu, m6z' hyt z teba 
kfiaz . . ." 
§li. Pohladom jich sprev4dzala, 
na prste pokrucujiic klud; 
ba e§te jim i privolala: 
„ — a pozdravte mi va§u mamu!" 

Lei sotv4 vnikli do lesa: 
zp&t prifriiali zdurne, v kriku, 
jak popla§ene kur6at4; 
a ne^ sa stihla dop^tat: 
60 jim? — 60 ozaj deje sa? 
chvoj pokryla jich riasnatd, 
zmizeli vpravo vo smre^nfku. 
Zdiipnela: jake 6udesd? — 
Strmela; cula klopytat — 
I chvilka len: a na vranniku 
tu jazdec ! letkom trysknui z hory ! 
-Nebodaj ten, ($0 ofiahdy: 
fio urobil jej na prikory — 
ver' on ! — Ved ho td uriadi ! — 
Vrannika bodnul, posmelil; 
a zjastriac vdkol pohlady, 
ked postihol ju predo dvermi, 
k chalupe hravo zamieril, 
pousmial sa a Uanke k^val 
sirdckom zdobnym k privetu 
(snad bldhal si uz, u^ sa mival...). 
Neznala v prvom okamihu : 
^0 po6af? jak sa zachovat? 
tak zmiatlo ju to — velmi, velmi ! 
No skoro dopadla vsak stihui 
jej oilahdajsl du§e prfval 
v tom za^al hrudou lomcovat, 
hnev zvrel... I rukla v odvetu: 
„^o chcete, pane, zase tu!? 
CO?... Znovek k zlosti, natrapenia...? 
Ak s muzom mojim mdte da6 : 
to prfjdte, ked on doma bude! 



Digitized by 



Google 



73 



alebo cva!te si tam za nfm ..." 
„1 hroma ! na5 mi tvoj mni, na{ ? — 
Ja 8 teboQ m4m len do ^inenia, 
pris4mboh, s tebou!" odpovedal 
jej zburta, medzi chachotanim 
a z oka 5ani]^m pomihaniro, 
i s komofia sa takoj zvedal. 

„— Jak? So mnou!?" prekrikla 
ho ^ena. 

„Vy chcete mne by£ ku ostude? 

ma vovliecC mrzk^ch do re6i? 

Na posmech priviesf, zohavit? 

l^ku muia pripravif . . . ? 
0, to sa vera nesvedii: 

to mrzko . . . ka^d^ sudif bade ! 

1 idle ztadia! razom pre5, 
ro^'te, kade diil cesta, 
kym §ianam e§te va§u hlavu! 
Ja nie som . . . (zlihala jej re6 
pomyslom, &o sa mu o nej zd4?). 
Oiiahdy — pdn vy leddky 

ste potratili §npdky: 
tak naschvdl — pansk^ vdlicka . . . 
SA V trahle, sa var' nazdAvate? 
Hej — (pokdzala v torn na riavu), 
tam V kadlubine vaSe zlat^ — 
tam idte si a vylapajte! 
Ja Cajkula len, h4jni6ka — 
no nine s t^m sv^t^ pokoj dajte!" 
Sr§iacim flochla pozorom, 
poskdbla zlobne na zdstere; 
s t^m nazad §raykla otvorom, 
a treskom pripTastila dvere. 

Pdn Artn§ nehybal v§ak z miesta. 

Jakndhle s koi^a sosadol, 

za udidlo ho popadol, 

a nutkal ivastom ku javoru. 

Ten zdrdbal sa a zatinal, 

i fu6al, lesklii jeiiac hrivu, 

tu vzpjal sa, tu zas trhnul k sporii, 

a ihavo tocil zrakov pdr: 

no p&n je jazdec ku podivul 

len pok4zal bi^i k^si 6ar — 

a Hayran stfpol, pohyfial — 

V§ak Artu§, i kym harce stvdral 

kdii, neraz stihol kuknilC na fm: 

jak jaz:^5ek jej ^ihal, p4ral, 

jak zmietala sa do umoru; 



vzdor, s Havranom ie zdpasil : 
obzrel sa, vysmial zkU i hanu 
a vdsfiou nedockave zhdral, 
i neraz sa jej ohlasil: 
ej, aku md re6 rezkii, sporu I 
ij, aleie je za nevesta! 

V torn javorovy o konir 
pripinal koiia za kantar. 

Ked priputal, hnedk nej sa berie — 

V§ak na druh^ ne^ stupil schod : 

ni treskom pozapadly dvere. 

Na nenaddly na hrmot 

k6n zduril sa a stranou vrhol : 

rozorval kantdr, kondr ztrhol 

a usko^il; — p4n zi^vastal v§ak 

a za§mihotal ku ddvere: 

i zastal ani bdry. mrak, 

len hlavon sumne pohadzoval. 

P4n ArtuS zatym hore schody 

sa bral ^o neuprosn^ host, 

nedbajuc lich6 na nehody: 

mal p6tok on ui takych dos€, 

a predsa zavSe zviCazil : 

vrch obdriala d};chtivosC, 

b4r anjelskych siz tiekly brody, 

bdr kliatby naii sa sypal plam, 

i neznal 6asto ani s4m, 

^0 v§etko boril, otravoval . . . 

(Nu, jednym slovoni : vilny drak...). 

Bol lepy ani letorost; 

i kym si hrde vykrac^oval 

6o demon, zhubnej sldvy jun: 

ostr52ok zhral mu vlrny zun, 

sCa V pokyn, ie tam isty ifak — 

— No, jake u dvier prekvapenie 
ho stihlo, jak sa zarazil! 

Chcel vnysf: a ajhla, uzam6ene 
na dobro! pozde dorazil! 
To urdika, i potupa! • 
I biichal, volal, rozkazoval — 
Mnel vyvdzifi a vyboriC — 
Lez marn6 vzteky, dsilie; 

V 6as tvMze tvfdz i chalupa, 
ni chatr6 nelza otvorit! 

Z dnu ani §uchu, ani hldska — 

Cupela kdesi zavile, 

^upela — zhavraneld kraskal 

— S t^m vlavo uhnul ku pavla^i, 
a fukal, kukal do okien; 



Digitized by 



Google 



74 



le^ i dnu po nej ani slychu, 
len ru2ovd sa poster zra6f . . . 
LiezC, draC sa : predsa neni preii ! 
po takej nemdi* po bod?a5i. 
A kto znd, kam sa prepadla, 
vo ktord hniezda priehlbeii? — 
Die], zku§al trdpnu za hodinn. 
Sndd §iky trati, Jarty strojf, 
sn4df . . . vsako liiital, pomyslel ; 
sUU, dochytiac sa zdbradlia, 
a dumal, v ^^^.kom dumal znoji — 
Ver^ inti 6akal na hostinu! 
Az nezdarom sa domrzel 
(i Havrah gantil v nepokoji); 
a urazenii ztajac pychti, 
tvdr zmra§til zhrdy nAvykom, 
po§mihal rezko .bi5ikom 
a sost^ipil. I 

Ked povysadol 
na koiia, este poohliadol 
sa k domu. Ten v§ak ticho 6nel, 
jak prestdl by bol nehodu. 
Tis — potoka len rujny sprachot; 
nad horou prchly chmdry let — 
Hnul tedy ibned k pochodu; 
lei V torn sluch zarazil mu chachot, 
smiech ustepa6ny na d6vet. 
I obrdtil sa: zasinel 
(sraiech iste z onej tvrdze znel), 
p^£ zbalil V 6tok, hnevom zkypel : 
s tj?m zahrozil sa, kliatbou zsypel — 
a cestou zbocil burne zpat . . . 

Kym zk6§ka trvala td hroznd, 
kde, jako a 60 Hanka — kto znd? 
Jak ond panna v povesti, 
sndd pod koryto tiei sa skryla, 
tam dumala si §fastl: — 
ej, ale som ho vyplatila! 
Nu2 a ten chachot vyz^vavy, 
ten vyskot ozaj na5 bol, ked 
vtdk ulietal ui inam drav^f-...? 
— Ach, zendm Caiko rozumet! — 

Po v§etkom zase isla k dielu. 

I zdalo sa, ie zosilnela. 

Jak pdper schvatla vaiiu bielu 

u potoka, ked pona^rela, 

a niesla, jakby v ruke nic — 



s6a sn6sku k ulu bystrd vi^ela. 
Jak cipalienka kochfatd 
briisila z kdta do kuta, 
vo tvdri celd vysmiata; 
tu i ta si i zhrkdta, 
zan6ti . . . Nu, a mysef dobra 
je pravou rukou i u obra; 
td k prdci — Sfcastn^ poboni^! 

I podve^er ked povysadla 
si na prah, jak to jej bol zvyk: 
tiez radosCou jak keby mladla, 
smev rdjil dst sa na kdtik, 
zrak 6asom k bore zaletuje — 
Cistila gribky, kuriatka — 
a V ka^dom jakby pobddka, 
jeji smysel v du§i rozresuje — 

Muiovi iste vyialiye, 

az prfjde, vsetko — istotne. 

6, ten sa zhrozf, 6elo zmrasti! 

valasku hnevne pod schod prasti, 

i zabobuje hrmotne! 

A nechsi popod nebo lieta 

ten zbojec, 60 mu mdtal zenu: 

neojde jeho postiieniu; 

on vyhladd bo, kde je koFvek, 

a beda ! . . . ztrateny to <51ovek 

za svoje chd6ky lakotne! 

2alova£?... A 5i ona dieCa?... 
Jej, moino, tie^ by mrkotne — 
Tot onahdy jak rnrzko zrel! 
Sndd e§te by si namyslel — 
Znd ho u2, netykan6 kviefa! 

— Ked Michal do§iel, nemdlo 

sa za6udoval bol na dvore, 

uvidiac, milom na javore 

jak visel kondr ulomeny. 

I takoj zpytoval sa ieny: 

5o javor jeho potkalo? 

ci vadil, ubliioval komu? — 

Lei Hanka plecom k^vla k tomu ; 

„nu So by?" vrkla, „iste vietor..." 

„Co!?" Michal na to v zadiveni, 

„netdraj! Ui si zlihala, 

hej, potkla si sa, moja mild: 

ved chvojka sa dnes neru§ila, 

dnes tisa..." Jazyk sa ma plietol — 

a Hanka sa mu — vysmiala. 



(Dokoncenie.) 



Digitized by 



Google 



76 



Co si rozpravaly klobuky. 

Od Terezy Vansovej. 

V koraore star^ho milovnika zvldstnostf stdl medzi iuym hara- 
burdim star^ klavfr. Struuy potrhau6, zhrdzavele uz leu kedy tedy 
vydaly tu drsny, tu zialny ton, ked vlhkym povetrfm vazba po- 
pustala. Tenke, vysok^ nohy zdaly sa trpet podagrou a hrozily 
cele teleso stareho klavfra svrhniiC zo seba. Na starom tonito kla- 
vire nachadzala sa hroraada starych klobukov. Bola jich tu cela, 
k tomu este internacioudlua spolocnosf. Tu nachadzal sa siroky 
klobuk, aky uosili a nosia umelci, alebo taki, ktori sa umelcami 
prezyvat dajii, tain zas kalpak so zbytkarai pera a kokaitly; tu 
slameny, jemny sirdk s anglickyra uapisom: Betfordshire a s vi- 
gnettou: „Hom swit qui mal y pense!'* Stary, vysoky pine s ob- 
strihanou a znovu hrubou cvernou pozasivauou strechou zdal sa tu 
rozkladaC a citit celkom ako doma a preto nezameskal nikdy viest 
rozhodn^ slovo alebo lisudok; tu siroky, starodavny klobiik s vy- 
palenou na streche dierou zdal sa hyt dakedy majetkom ucenca; 
tarn zas kukal zo svojej skatule francuzsky „claque oreblle"* a 
p^sil sa svojfm parfzskym povodom. Krem tychto bolo tu este 
viacej vsakovych pokr^vok. 

Cez polo slep6 sklo okienka rarezami opatreneho kukal dnu 
mesiac, len tak nesraelo, ako ked za zimu^ho rana umrznuty po- 
cestny pyta o dovolenie smief zohriaf si ruky u jasneho ohna do- 
maceho krbu. Tarn von bola tuha zima; snah zamrznuty odrazal 
svetlo mesiaca v tisicich svojich diamantoch a tie hviezdy tiez 
zdaly sa triasf zimou. 

Aj V komore bola zima a panovalo ticho. 

Ticho? Ci nesuchlo prave nieco, ako bolny, pritlumeny vzdych? 
Hej, vzdych to bol, vzdych hlboky. 

,,Kde sii tie easy!?** zaciie melancholicky hlas. Naleial on 
sirok6rau klobuku ^umelca." 

„Hej, tie easy!" ozval sa hned na to chriplavy, . drsny hlas. 
Bol to stary, hrubou cvernou pozasivany pine. „Ke(f este moj pan 
— on bol skupin a lizernfk — cftal svoje dukaty, ktore v starych, 
zaSpinenych puncochdch skr^val ; ked este vsetko bolo pri starom . 
star6 hdby, star6 peniaze, star6 knihy, vzacne folianty, popchat6 
V mucnych vreciach; ked prichadzali podozrivf ludia k nam, da- 
jedni s ohnutym nosom a krkavcfm pohladom a hladom, dajedni 
bladi a s uslzeuou tvarou. Tu doniesla bladd deva posledny ro- 
dinny klenot do zdlohu ; tu vyhladovely student jedinii vestu : vsetko, 
vsetko tu naSlo ochrannu strechu. No nieleu stare haraburdie ob^- 
valo nd§ dom: bola tu aj lepa kraska, dcera mojho paua, slecna 
Aurelia. Stary som, no takej zenskej som nevidel, akou bola ona. 

Jednoho vecera prisiel moj pan pozde z jarmoku domov ; isiel 
rovno do svojej pracovue. Tu ho ovialo dusu6, mrazive povetrie. 



Digitized by 



Google 



76 

Obloky nikdy neotvorily sa cerstv^mu vzduchu, pavuciny sfa plachty 
pokryvaly sklo a robily zaslony zbytocnyrai. Nikdy nesmela zenska 
nika siahnuf po motle, aby poriadok iiviedla v chaos teoto. I tei-az 
pozorue zatvoril dvere, zodvihuul fAzky vrchnak triihly a vynal 
puucochu naplnenu diatom. Hej, jakym lesklyui priidom" hnalo sa 
to jeho kostnat^mi prstarai ! Lojova sviecka leii mdl6 svetlo vydd- 
vala a odrazala sa v lesku vzacneho kovu a v svietacfch sa ui- 
nizivycb ociach starca. 

Zrazu po6ut bolo ticb6, nesrael6 klopanie. Stary shrnul dukaty 
do starej puucochy a zachlopil vrchnak truhly. Potom otvoril. 

Dau vstdpila sleciia Aurelia. Obleceud bola v sviatocue saty, 
CO starerau ihned' napadnuf niuselo. Jej pohyby a vyraz tvare zdal 
sa byC tiez sviatocn^m, ba slavuostuym. Nieco vahave bUzila sa 
k otcovi. 

„Otce!" zvolala a pozrela uanho prosebne. 

On obmtil sa udivene ku nej a tazavyra pohladora premefal 
jej zjav. 

„Nuz?" 

„Nevenoval by si mi chvfiku casu?" znela jej nezna otazka, 
ktora bola spolu i prosbou. 

„M4m siirnu pr^cu!" 

„Moja zAle^itosC je tiez siirna!" 

„Nuz tedy, ponahlaj sa!" 

Aurelia vydychla, akoby si chQela dodaf zmuzilosti; na jej 
tvarj bolo poznaf znamky duSevneho rozculenia a hlasom sa jej 
chvelo ako utajene slzy. Potom priblfzila sa k otcovi a oprela sa 
rukou stol, na ktorom pred chvilou leskla sa hromada zlata. 

„Otce, ty znas Ostrickeho?" 

„Toho bedara, toho pobehaja!?" 

„Je pravda chudobnf.*' 

„Eh, znam ho velmi dobre; nemd nic!" 

^Ty znds aj to, ze ma Iiibi!" 

„Ze fa Iiibi! Hej, ved bol tak drzy, ze 2iadal ma za tvoju 
ruku, — no ale som mu ja posvietil! Krem toho sliibil som tvoju 
ruku panu Krkavcovi." 

„Nikdy!" zvolala deva vasnive. 

„^e nikdy? Ved" sa nahladime!" zvolal zase on s posmeskom. 

„Nikdy!" opakovala dc6ra zuovu a vztycila sa. „Ja som tomu 
predisla!'* 

„Nuz?" 

„0d dues rana som Ostrickeho zenou!" 

Stary zbladol a prudko trhnul sebou. 

„Bluznis?" zvolal. 

„Nie, nebliiznim; hovor/m pravdu. Ty si ma chcel predaf sta- 
r6mu vystupnikovi, preto, ze neziadal od teba prinavrdtenie stareho 
dlhu a odmietnul veno. Ty nechcel si vyslysat prosby milujiicich; 
ked Ostrick^ uchidzal sa o moju mku, pohanil, potupil si ho, — 
ty zoprel si sa oproti ^fastiu svojho dieCafa. No Ja, aby som vy- 



Digitized by 



Google 



hnuC mohla nenaviden^mu svazku, oddala som sa s muzoni, kto- 
reho ctfm a Iiibim a s ktorym hotovA som niest neresti zivota!" 

„Nezdarne dieCa! Hovoris pravdu?!" 

pUplnii pravdu!" zvolala dc6ra neohrozene. 

^A vies, ze Ca vydedim, ze nedostanes ani haliei-a, ani ten 
tvoj bedar a svoditel? — Prec z mojich ocii, prec z mojho domu! 
U mna niet viae pristresia pre odpadlii, nevernu, nezdarnu dc6ru!" 
Staiy sypel zlosfou a zraky jebo metaly blesky zlosti na ubohii 
dceru. 

^IdeiD, otce!" riekla oiia smutne; „predvfdala som to, no ne- 
cbcela som opustif dom rodicovsky bez pokiisenia sa prosby o od- 
pustenie!" 

„!(! mi z ocu, iiezdame diefa!"* A drsnou rukou sotil ju do 
tmavej noci, aby hfadala pristresie a lasku u ludi cudzich. Za 
chvflu zostal staf, akoby znovu nasbieraC raal sily po takom vffaz- 
stve, potom znovu vynal puncochu, zahfbil sa do cftania a cital, 
cftal ... 

„Tvoj pan bol bhazon!" zvolal siroky klobuk s vypalenou 
slrechou s opovrzenfm. „Len bldzon je niecoho podobn6ho schopny. 
Moj pan bol ucenec. Hovoril vsetky mozn6 i nemozne moderne 
i star6 jazyky. Este i Sanskrit nebol mu tajnosCou. Najradsej ale 
vhibil sa do tajuosti krasneho jazyka starych Hellenov. Vsetkych 
fn*6ckych filosofov znal tak dobre ako svoju starii kucharku. So- 
kratesa nazval starym bldznom. Ked vykladal svojim posluchacom 
o krasach grectiny, bol ako vymeneny. Cela postava sa vypnula a 
z ocu salal divny plamen nadsenia. Od ist6ho &isu zamestknaval 
sa pfsanfm rozsiahleho a hlboko vedeck^ho pojednania o greckej 
spojke T£-xal ; prehfnajuc sa vo velkych, v svinskej kozi viazanych 
bachantocb, nezbadal, ze kucharka doniesla vecem. Bez velkych 
okolkov pohadzala tato mudrcov do kiita, vtrepala mluvnicu kamsi 
pod pec a postAvila na stol lojovu sviecku a baranie modzgy. Ja 
som to vsetko dobre mohol pozorovaC, lebo pre panovu lysinu po- 
kryval som i doma jeho hlavu. Kucharka odisla; pan vzal lojovu 
sviecku do jednej, mluvnicu do druhej ruky a oprel sa niekam do 
kuta, aby dalej Studoval a pdtral. Ale beda mne! Plamen sviecky 
dotknul sa strechy mojej, i tak nikdy nie ohnovzdornej, a neviem, 
neviem, coby sa este bolo dialo, keby nie zjav kucharky vo dve- 
rach. Ta urobila potom veliky krik — a moja strecha navzdy od- 
niesla znamku panovej ucenosti. To nebolo vsetko. Nad baranimi 
modzgami smiloval sa cierny Pluto a ubytoval sa so svojou ko- 
17SC0U niekde v svojej risi, kam ziadna olympicka moc nebola 
vstave ho nasledovat." 

„Hahaha!" smial sa kalpak z pln6ho hrdia a narovnal zbytky 
pera a kokdrdy. „To bol tiez kuriozny svaty! Mojmu panovi sa 
nieco podobn6ho nikdy neprihodilo. On bol majitelom rozsiahlych 
pustatfn." 

„Iste aj tam bolo pusto, kde si ty pokryval!'' zahundral 
stary pine. 



Digitized by 



Google 



78 

jjK^rem, moj pan lual pre seba dos£ rozurau! Ked boly kortc- 
sacky, bol on medzi prvymi, co pora^hali pit a kiicaC eljen! Ked 
sa ale volby pominuly, obrabal svoje polia, miloval karty, psov a 
kon^, a tu i tu svarne nevesticky. Raz, mysHm, zaiubil sa bol i do 
istej urodzeuej slecny, ale nemusela to byf velnii hlboka laska, 
lebo ked dostal koSfk, ani sa nezastrelil, ani cyaukali uekupoval, 
ale sa ndlezite opil." 

„Tiez genidlny prostriedok, zabudniit na takii por^ku!" po- 
znamenal pine a potriasol svojira svfkom. 

„Tak ze domov iduc," hovoril kalpak Jalej, „museli sme spra- 
viC s istou kaluzou velmi iutimnii znamosf." 

^Ako sa to aj dalo ocakavaf!" odseknul zase stai-^ pine. 

„MamiSka paojho mlad^ho pana chcela ozenif svojho syna; 
poslala ho tedy na zdlety do susednej dediny, kde uz usroziimeni 
pani rodicia vyvolenej cakali vzdcnu ndvstevu. Ked prisiel na 
urcene miesto, poslali ho rodicia do zahrady za Vilmuskou. Tito 
sedela v besiedke a citala. Ked sblizil sa moj pan ku nej, zdvihla 
ona svoje veike vyzname oko a pozrela nanho, tak ze ihned za- 
budnul na krdsnu rec, ktorii sa bol cestou naucil. Nastalo ti-apne 
ticho. Konefine zacal moj pan predsa hovori€ a rozpraval jej o svo- 
jich psoch, aki sii krasni a strasni, o konoch a o svojej bujnej 
Sarike; potom vyprdval, aku lirodu mu toho roku repa vydala; jeho 
osfpan6 ze sii prav6 vzory krmufkov, lebo ze jich on dia novej 
methody krmf. Kouecne "prisiel na zaifmavii kapitolu o vychove 
teliec, ked Vilmuska pretrhia mu rec siovami: 

;,Nemate mi insie povedat?-' 

On oprel svoje vodove oko na nu, akoby to, co prdve pred- 
niesla, v malajcine bola povedala. 

„Tak len pokracujte v pestovanl svojich koni a psov, sejte 
svoju repu dalej s tak dobrym prospechom ako dosial, kfmte svoje 
osfpan6 tym novym, okdzalym sposobom a vychovavajte zo svojich 
teliec tucn6, vas hodn6 voly! Ja prajem vim mnoho zdaru, no po- 
mahaf vam nechcem, nemozem, neviem, nebudem." Povedala a 
nechala mojho pana stdt." 

„To bola resolutna osoba! Iste nejakd emancipovana!** pre- 
hodil klobiik s vypdlenou strechou a tvaril sa pritom velmi ucene. 

Siroky slameuak s napisom : „Betfordshire" a vignettou: „Honi 
swit qui mal y pense" s opovrzenfm hiadel na tiito spolocnosC a 
vyCahoval svoje pokrcen^ lidy. Nevedel este dost zabudniit poko- 
renie, ktor^ho sa mu dostalo tym, ze musel tu obcovaC s kadeja- 
kymi pobehajmi a pociivat jfch historie. 

„Ty nic nehovoris, pajtas!" zacal sa mu kalpak po kamai-^tsky 
prihovaraf. „DIa vyzoru siidiac mal by si byt Anglican/* 

„Yes!" odvrknul pysno Anglican a vyhrnul svoju strechu. 

„Tak rozpravaj i ty nieco!^ 

„NeIubira rozpravat!" 

„To dobre od teba, brachu," rieknnl na to stary pine, „lebo 
to, CO bys' ty povedal, by iste tak nudu6 bolo ako noverabrova 
mhla V Londyne!^* 



Digitized by 



Google 



79 

Klobuky sa rozrehotaly, Anglican sa pysno a s opovrzenim 
vzdialil do najraoznejsej dialky, a len „umelecky" klobiik si 
vzdychmil. 

„Coze tak vzdychas, stai-e strasidlo? osopil sa nanho pine. 

„Hej, je tomu uz divno, co pokryval som geniilnu hlavu mla- 
deho, no nestastn6ho maliara, ked este nemal stdleho miesta, ked 
cestoval po okolf a znaraych mu mestich. Raz za zimn6ho dna 
dorazili sme do vacsieho mesta. Tu moj pan mal sa bavit za viacej 
dni. No nemal tu trpezlivosti ; on vydal sa este v ten samy den 
ua cestu; siiah pral mu do ocii a ostry, sevemy vietor tiez ne- 
milosrdne sibal do neho a obMoval kroky jeho; no on nedbal na 
vietor, na snah, a len dalej spechal pruznym krokom. Ja rozmyslal 
som tom, co primalo pana mojho k tomu, ze oproti noci vydal 
sa na tiito cestu? Co pohnulo ho k tomu? Ked mohol by v teplej 
kaviarni alebo v hostinci pri poh^ri dobr^ho vina sedef, a on 
vydal sa pesky na taku zlii cestu! Dlho sme putovali; konecne 
videli sme pred sebou v snahovej plani mal6 domky dedinky, akoby 
pohadzan6 rozmarnou mkou sem tam. Z malych oblockov kmital 
plamienok ohnika od kozubkov, akoby volal dnu piitnika zohriaC 
sa na chviiku: no pdn moj nevidel pohostinny ten kmit a spechal 
len dalej a dalej. Na konci dedinky stal pansky dom. Ta zameril 
kroky svoje VkroSil do dvora, potom otvoril velk6 dvere a vstiipil 
do pitvora, zkade zase na pravo zameril k istym dveram. Tu za- 
klopal. „VoIno!" zavolal dnu prijemny, zvucny hlas, naco pdn moj 
vkrocil do izby. Pri jeho vkrocenf zlahka zkrikla mlada zenska a 
vstala od stola, kde pri malej lampe citala/ 

„Cyrill — vy ste?" 

^Ano ja! Necakany, nevitany!" odvetil on a zasotil ma nie- 
kam do kiita, tichopiac jej ruku. 

„Naco ste pri§li?" znela jej nepohostinna otazka s vycitkou, 
no oko pritom zaJiaiilo a hlas jej chvel sa ako dotknuta struna, 

„Viera, vy ste nemilosrdna! Kto neznd srdce vase, povedal 
by, ze je ono z kamena. Ja nemohol som odolat tiizbe, byt vo 
vasej bUzkosti a nevidef vas, ac tusil som, ze neprijmete ma la- 
skave. Putoval som pesky snahom a vetrom hateny, len aby som 
vas videt mohol ; ved tak divno tomu, co sme sa nevideli ! Viera, 
ja drzal som vds za mdmivu, za sobeckii, ja demonsti*oval som 
proti srdcu svojmu, privlastnujiic vam chyby, ktorych ste prosta, 
len preto, aby som vas mohol nenavideC, vami mohol opovrhniif. 
No nemozno, Viera, nemozno vds nenavidef, vds len Iiibif musim!'* 
a pritom bozkami pokryl jej ruku, ona ale druhou zastrela si tvar. 

„Ja viem, ze vas IiibiC je hriech, znam, ze hoden som trestu, 
ked rusfm v^s pokoj, no skor by som mohol letet v zdhubu, ako 
zrieknuC sa myslienky na vas Vy pravda nemozte pochopit objem 
lasky opravdovej — vy ste chladna ako kus krasneho nii-amoiT !'* 

„^e chladna!" usmiala sa ona trpko a slovila hlasom stiesne- 
nym: „to hovorite vy! Piavda, hiadala som lasku, avsak nenasla 
som ju tam, kde by mi ona prdve kyniit mala; no kde nasla som 
ju, tam oddat sa jej nevoino, nesvobodno. Vy to musite vedief, ac 



Digitized by 



Google 



80 

nehovorila som o torn nikdy, no prczradit to musel sam moj po- 
hrad!" 

„Viein, Viera, viem! Ten vas inily pohlad otvaral mi nebo, 
aby ste ho samy nemilosrdiie predo mnou zatvorily. Slova "vase 
rozduchuju plaineue v svdci mojom a siicasne oblievajii jich nirazi- 
vym pnidom. Hory a doliny polozily sa medzi nas, aby nas roz- 
delily — no laska i to prekoua! Nie, neodfahujte tu svoju milii 
riicku; snad sa ma nebojite?" 

„Nie, vas sa nebojim!" povedala ona ticho. 

^A koho sa bojfte, Viera?" 

„Sama seba!" dodala a pohliadla nan pohladom, ktory znovii 
roznietil v nom harajuci plamen. 

„ Viera! Viera I" 

„Ticho, ach, ticho!" prosila, ked cltila, ze znovu a znovu 
tiskne jej ruku k listam. 

^Prosfm vas, majte smilovanie s libohou, biednou zeuou! Jestli 
vam je len troska mily pokoj moj, nenanisujt^ ho viacej svojou 
pritomnosfou!'* 

„Vy ma vyhanate!'* zvolal on boino, „vy nem^te pre nina 
slova lasky, utrpnosti! Viete, ze len vas Iiibim, vo vas zijem, vo 
vas svoje davno tusene ideale poznavam!" 

„Dos£ uz, dost!** zvolala ona a njlhlym miknutim niky vy- 
svobodila sa od neho. „I)osf som uz posliichala, dost, ach, pri- 
mnoho zradila; teraz vzdialte sa, prosfm, ak nechcete, aby som 
vecne musela nenavidet vas i samii seba!" 

Smutnym, beznadejnym pohladom pozrel Cyrill na nu a 
tupym, nezvucnym hlasom riekol: 

„Nuz, Viera, tedy s Bohom!'* 

„S Bohom!*" zavzdychla ona. On ma schytil a ako bezdusny 
bczal strmym krokom von. Ale ja som este zazrel, ako mlada zena 
tiizobne vystrela za nfm ruky, potom klesla na pohovkii a dverc 
zatvorily sa navzdy medzi nou a mojim panom ; on prchal von do 
tmavej noci. 

„Noc, noc! Vsade pustd noc, vokol mna a vo mne noc, noc!" 

„Dost dobre vypravan6!" prehodil star^ pine, „lcuze dej cel- 
kom obycajuy, kazdodenny; ziadua originalita, nic samorostl6ho!" 

Zo zbytkov svojej skatule vykotiilal sa elegantny, este dost 
novy claque. Napnul svoje struny, ze vyzeral ako svihak na ulici a 
zaciil svihackym zargonom. 

„Ja a moj pan — moj pin bol gi'of a k tomu vyslanec -;;. 
my dvaja antichambriroyali sme v predsieni malej baletuej tanec- 
nice. Debaty a rozpocty na sneme nezanimaly mfijho pana tjik velim 
ako debatty a licty za kulisnami a v byte signoriny Julietty. Bola 
velmi pekna a moj pan do nej tak zaliibeny, ze si uz v patricn^ch 
kruhoch o torn posuskdvali, ze si ju vezme za zenu. 

Jednoho vecera doprevadi! moj pan slecnu Juliettu doinov; 
mna povesil v predsieni na klinec, spolu i s kepienkom signoriny* 
od ktoreho sladka a omamujiica vona patschouly-voiiavky zavdfiala. 
Moj pin a signorina odisli do komnaty; aj Zanka, ciperna to ko- 



Digitized by 



Google 



81 

morna, ztratila sa, aby si s lokajora pobesedovaC mohla. Leu ja 
som tu zostal, a napdjauy patschoulym a ukolisany tichosfou nocuou 
skoro by som^ bol driemaf zacal, ked zrazu strmo zazvonil zvoiiec 
od chodby. Zauka vybehla, otvorila dvere a hia, ako sa zarazila, 
kecT videla pred sebou chudobne oblecemi zenskii stat, a preto 
drsnym, zlostn^m hlasom osopila sa na nu a chcela ju vyhnaf ; no 
tato prosila: 

„Nevyhanajte ma, ja inusim s nou hovorif!'' 

„Signoriua nema casu vysluch davaf kazdej zobracke." 

pNie som zobracka a ueodidem dotedy, kym nevidfm slecnu; 
ja pofikam, 6, ved viem cakaf!" slovila so zv)a§tnym prlzvukom 
zena. „Povedzte sleciie, ze ju cakam, a ona pride, prfde!" 

Zanka vahala; este raz pozrela na starenku, a ked videla jej 
odhodlanosf a prostii hrdosC, povolila a odisla. Za cas zase bolo 
ticho V predsieni; starenka stala eSte vzdy na torn istom mieste, 
akoby sa bala opref sa o skvely calun a len casora zastonala: 

„6, ja som ju poznala po hlave brdo a predsa tak strojno 
povznesenej, ktorii — ach, jak davno tomu — od mali tak 
nosila! Po carovnom blesku ciernych ocii nasla som ju, konecne 
naslal" 

Dvere sa roztvorily a dnu vkrocila sama signorina. Bola teraz 
oblecena v tazk6 hodbabn6 saty (i tie platil moj pdn); rozmrzena 
nad nemUym vytrhovanira pozrela na domnelii zobrdcku. 

Starena sa vrhla oproti nej, signorina ale ciivla nazpat. 

^Kto ste, CO tu chcete?" 

„ Julka moja, nuz ci ma uz nepoznas ?" zvolala starenka bolne 
trasiicim sa hlasom. 

„Vy sa iste mylite v osobe — ja vis nezndm!" 

„Ty nepoznaS svoju matku?! 6, neodvracaj svoju tvaricku! 
Vies, ako som fa Iiibila? Ziadna obeC nebola priCazka, aby som ti 
ju nebola vdadne priniesla ! Ja u6ila som ta prve piesenky, ja prva 
pozorovala som nedostizny povab tvojho tancu; ja vychovala som 
ta vlastn^m stradanim a ty ma neznas?!" 

„Ticho, ticho ! Zda sa mi, ze blfzi sa niekto ; snad je to grof. 
Vzdialte sa, on vas nesmie tu videt, nesmie vedet " 

„6o nesmie vedet? Snad to, ze si ty moje dieCa? Preco nie? 
Ved poctive vychovdvala som £a dotedy, kym neopustila si matku 
svoju." 

Signorina siahla do vrecka siat, vytiahla tobolku naplnenii 
peniazmi, snala brillantami vykladanii naramnieu z okriihleho ra- 
mena a poddvala ju starene s chvatom v reci a v posunkoch: 

„Tu, tu mate! len chodte uz, vzdialte sa, on vds tu nesmie 
videf, on " 

„Kto on? kto je to? Kto tiskne sa medzi mna a moje diefa? 
Kto berie mi jeho Idsku? Nie, ja nechcem zlato, ja chcem lasku!" 
dodala starena a odmietla dar. 

Znovu a znovu pokiisala sa slecna o to, aby vnutila starenke 
peniaze, no tato trvala na svojom mieste, az kym sa dvere znovu 



Digitized by 



Google 



82 

neroztvorily a duu nevnisiel sam grof. Julietta zbladla a rrhla 

zlostny poblad na zenu, 

„Ah, ma chfere! ktor^ nepriatelskd moc mi vis urvala?" 
„Pomyslite si, mon ami!" zacala signorina, „tu tdto libohi 

zena hladd svoju zti-atenii dceru, a iste pomatend ndhodnou po- 

dobnosfou, mfta drzi za svoje dieta." 

„Preco ju nedite von odprataC? Naco ze sii policajti?" zpytal 
sa moj pdu a mrazivyra pohladom vysokopostaven6ho pdna pre- 
meral libohii matku. Tato viae chapala ako rozumela jeho a slecni- 
uym reciam — ndhle premenila vyraz tvare a postava sa narovnala. 

„Nie, mna uetreba vyhanat, pojdem aj samal Ale kliatba 
matkina nech sprevadza nevdacu6 dieCa po cel^, dlhy zivot!'^ za- 
volala s nevyslovnym vyrazora zialu, urazenej lasky a trpkeho 
sklamauia a opustila sien, septajiic: 

„Ja zobrala som o lasku, ona mi davala jJeniaze!" 
Signorina omdlievala, Zanka a milosfpan odviedli ju dd izby." 
Stary pine eheel uz urobif svoju poznamku, no pretrhnuj ho 

V torn stary klavir, ktoreho struuy ziaino zahucaly: 

„Kto to tu hovori? kto inisi moj pokoj?" zalkaly stininy, du^a 
to biedneho ndsti*oja; „kto budi zo sua £azk6ho? Zdalo sa mi, aeh, 
ze este mlady, v plnej sile napiatyeh strun zitia stal som v cistej 
izbe ucitela. On pri mne ucieval svoje deti prv6 piesenky; naj- 
mladsej de6ru&ke, roztomilej Mariske , casto spievaval : „Sehone 
Minka, ieh muss scheiden!" lebo tato piesen bola vtedy velmi 

V mode, tak ako teraz tie hudebne tlaehaniny, ktore kazdy ulicnik 
vo svojieh necistyeh listaeh omala, tak ze urazajii ueho ka2d6ho 
poctiveho umelea. Potom rastla Mariska, az vyrastla v krasnu, lepu 
pannu. I nezostala nepozorovana. Priehadzali k nam mladf muzovia, 
ba aj isty mestsky panak, a tento padol nasej Mariske do ocka, 
Ked prisiel, zachvela sa, ked odchadzal, zvesila hldvku ako smadny 
kvietok. Bol to pekny, strojny suhaj, ale falosny az v hlbku srdca, 
lebo jednoho dna, ked Mariska odisla do kuchyne, zpytal sa jej 
stai'sieho brata: 

„Ma tvoja sestra peniaze?" 

A nemala jich ; preto neprisiel viae panak, ale isiel do .mesta 
a tam skoro dal sa sosobasiC s patnasftisieovou pannenkou. Ma- 
riska viidla a plakala. Casto po vykonanej praei zasadla si ku mne 
a zacala tak smutno hraf, ze i mnou to zaehvelo ako utajen^ plac : 

„Naco si to srdee, naco si mi dal, Boze?!^^ 

Potom aj otec ju opus til, aby polozil umdlenu hlavu na vecny 
odpocinok. Brat uz skorej odisiel do eudziny a tak sme zostali 
sami, ona so svojim zialom a ja s jej piesenkou. Konecne aj jej 
struna zitia rausela puknuC, lebo ju potom tiez odnlesli zmeravenii.. .** 

„Tragicky koniec tragiekej historky!** zamiesal sa star^ pine 
a poky val svojim svikom ; klavfr ale , akoby v iiom odznievala 
davna rozpomienka, este len opakoval: 

„Naco si to srdee " 



Digitized by 



GooglQ 



83 



„Star^ hlupak, netaraj do tohto sveta!" Akoby si teraz niekto 
na svete srdce iiadal: dudky, brachu, dudky, to dusa vSetkeho!'^ 
dudral pine. 

Klobiiky prisvedcily, klavfr umlknul a mesiacik schoval sa za 
chmary. 



Albert. 

Kresba od grofa Lva N. TolsUho, 



Pa< bobatych a mladych ludi , pri&lo o tretej hodine y noci 
veselif sa na petrohradsk^ bdl. 

Sampanskeho vypilo sa mnoho, vacSia casC panov bola velmi 
mlada, dievcata boly krasne, fortepiano a husle neunavne hral^ 
jedtiu poiku za druhou, tance a sum neprestdvaly ; no bolo akosi 
nudno, nepohodlne, kazd6rau zdalo sa (ako to iasto byva), ze je 
nie tak, akoby malo byf. 

Niekoiko raz usilbvali sa vesel^rai byt, no strojena veselosf 
je horsia od nudy. 

Jeden z piatich raladych ludf, najnespokojnej§i so sebou, s ostat- 
nymi i s celym vecerom, s odpornym citom vstal, pohladal si ciapku 
a vy§iel s umyslom, ze po tichu ztrati sa. 

V prednej nikoho nebolo, no v bocnej izbe, za dverami, pocul 
dva hlasy, h^dajuce sa. Mlad;f clovek zastal a zacal sliichaf. 

— Nie, tam su hostla, hovoril zensky bias. 

— Pusfte ma, prosfm, ja nie! modlikal slaby muzsky bias. 

— Ale nepustim bez dovolenia panej, hovorila zenskd : — kam 
chcete ? aeb, aky I . . . 

Dvere otvorily sa a na prabu uka^ala sa cudna muzska figura. 
Uvidiae hosta, sliizka prestala sa spieraf, a cudna figura, bojazlive 
pokloniac sa, knisue sa na sohnutych nohdeb, vosla do izby. Bol 
to stredneho zrastu muzsky, s lizkym sohnutym cbrbtom a dlh^mi 
vlasmi. Mai kratky kabat a potrhan6 lizke nohavice nad chlpatymi 
necisten^mi cizmami. Skriiteny na povrazok ndkrcnik visel z dlb6bo 
bielebo krku. Spinavd kosela trcala z rukdvov nad ehudymi rukami. 
No napriek neobycajnej ebudosti tela tvar jeho bola neznd, biela, 
dno sviezi rumenec ihral rau na liei nad ciernou, riedkou bradou. 
Necesanfi vlasy, vyboden6 nahor, odkryvaly nevysok6 a neobycajne 
ciste celo. Temne ustat6 oci bladely makko, liebotive a spolu vazne. 
Jfch vyraz piitavo spl^val s v^razom sviezieh, v kiitikoch ohnutych 
pier, vykukdvajiicieb zpod riedkych fiizov. 

Prejdiie niekoiko krokov, zastal, obratil sa k mlad^mu cloveku 
a usmial sa. Usmial sa akoby s namahanfm ; no ked lismev o^iaril 
jebx) tvar, mlad^ clovek, — sam neznajiic, preco — usmial sa tiez. 

6* 



Digitized by 



Google 



84 

— Kto je to? septom zpytal sa sliizky, keJ cudua figura pre- 
sla do izby, z ktorej bolo pocuC tanec. 

— Pomateny muzikant z divadla, odvetila sliizka: — niekedy 
prichadza k panej. 

— Kam si usiel, Delesov? volali v torn zo saly. 

Mlady clovek, ktor6ho zvali Delesovym, vratil sa do saly. 
Muzikant stal pri dverach a divajiic sa na taucujiicich, usme- 
vom, pohladom i podupkavaufm prejavoval svoju spokojnost. 
„Coze, idte i vy tancovaf," hovoril mu jedeu z hostl. 
Muzikant poklonil sa a tazavo pozrel na panu. 

— Idte, iJte, — coze, ked vas paui volajii, zamiesala sa pani. 
Chud6, slabe udy muzikantove zacaly sa zivsie hybat a on, 

mihajiic, usmievajuc a mykajuc sa, Caiko, uemotorne posiel hopkaf 
po sale. V prostried kadrily vesely officier, tancujiici velmi krasne 
a odusevneno, uenadale postrcil chrbtom rauzikanta. Slab6, ustat6 
nohy neudrzaly rovnovdhu a muzikant, urobiac niekoiko podkose- 
uych krokov na stranu, celym telom padnul na dldzku. Napriek 
ostr6rau, such6niu zvuku, zapricinen^rau padnutfm, temer vsetci 
zasmiali sa v prvii minutu. 

No muzikant uevstaval. Hostia zamlkli, este i fortepiano pre- 
stalo brat a Delesov s domacou panou prvf bezali k padnut^mu. 
Lezal na lakti a smutne hiadel na zem. Ked ho zodvihli a posadili 
na stolicku, on zahodil bystrym pohybom kostlivej ruky vlasy z cela 
a zacal sa usmievat, neodpovedajiic na ot4zky. 

— Pane Albert! pane Albert! hovorila domdca pani: — co, 
udreli ste sa? kde? HIa, vravela som, ze netreba vam tancovaf. 
On je taky slabyl pokracovala, obracajiic sa k hostom, — nasilu 
chodf, kde zeby nie! 

— A kto je to? zpytovali sa panej. 

— Bedir, umelec. Dobry cloviecik, ale polutovania hodny, ako 
vidfte. 

Hovorila to nemylena prltomnostou rauzikanta. Muzikant pre- 
citnul a akoby nalakany niecoho, zamracil sa a odsotil otacajii- 
cich ho. 

— VeJ to nic, ozval sa uaraz, s viditelnym namdhanfm vsta- 
vajiic zo stolca. 

A aby dokizal, ze ho nic neboli, vysiel na prostried izby a 
chcel podskocif, no potocil sa a bol by opaf padnul, keby ho ne- 
boli zadrzali. 

Vsetcim bolo taiko; hiadiac na neho, vsetci mlcali. 

Pohlad muzikanta bol zas mdly, a on iste zabudniic na vset- 
kych, trel si rukou koleuo. Naraz zdvihnul hlavu, vystavil do predku 
trasiicu sa nohu, ako predtym, tym samym nechutnym pohybom 
odhodil si vlasy a pristiipiac k muzikautovi, vzal mu husle. 

— VeJ to nic! hovoril este raz, mdchnuc huslami: — pdui, 
idem hrat. 

— Cudny clovek! hovorili medzi sebou hostia. 

— Mozno, velky talent zhynie v tejto nesfastnej existenciil 
hovoril jeden z hostf. 



Digitized by 



Google 



85 



— Veru skoda, skoda! hovoril druhy. 

— Akii ki-asna tvar!... Je na nej cosi neobycajneho, ozval 



sa DelesoY : — iividirae . . 



n. 



Albert medzitym, uevsimajiic si nikoho, pritisnul husle k plecu, 
chodil hore-dolu pri fortepiane a uafahoval si jich. Pery ztratily 
mu naruzivosC, oci uebolo mu vidno ; no lizky kostlivy chrbat, dlhy 
biely krk, kriv6 noby a strapatii cienia hlava predstavovaly cudn6, 
pri torn vsetkom nie sraiesne divadlo. Natiahnuc husle, rdzne vzal 
akkord a vyhodiac hlavu, obi-dtil sa k pianistovi, prihotovenerau 
akompoDOvat 

— Melancolie G-dur ! hovoril s velitelsk^m pohybom, obrdteny 
k pianistovi. 

A hned* za tym, akoby prosil odpustenie za rozkazujuci pohyb, 
krotko usmial sa a s tym lisraevom obzrel sa na obecenstvo. Vy- 
hodiac vlasy rukou, ktorou drzal smycok, Albert zastal pri rohu 
fortepiana a plynnym hnutfm smycka prebehnul po strunach. V izbe 
zaznel cisty, strojny zvuk a nastalo liplne ticho. 

Zvuky themy svobodne, umelecky plynuly hned za prvyin, 
akymsi neocakavane jasnym a uspokojujiicim svetlom a naraz ozia- 
rily vniitorny svet kazdeho posluchdca. Ani jeden Izivy alebo ne- 
miemy zvuk nenarusil pokornost vnimajiicich, vsetky zvuky boly 
jasne a vyznamn6. Vsetci ralciac, s chvenim nadeje, sledovali jich 
rozvitie. Z nudy, roztrzitosti a dusevneho sna, v ktorom nachodili 
sa tito India, oni naraz nepozorovane boli preneseni v liplne iny, 
zabudnuty svet. V dusi jich vzniknul cit ticheho pozorovania minu- 
losti, tu vasniv^ho sponiinania cohosi stastliveho, tu bezhranicnej 
ziadosti mod a blesku, tu cit pokory, ueuspokojenej lasky a zialu. 
To zialno-nezne, to pnidko-zufal6 zvuky, svobodue miesajiic sa 
medzi sebou, lialy a lialy sa jeden za druhym tak umelecky, tak 
silne a tak nevedorae, ze bolo point nie zvuky, lez sam sebou 
lial sa V dusu kazdeho akysi prekrasny potok, davno znamy, no 
po piTy raz vyjadreny. Albert s kazdou notou rastol vyssie a vyssie. 
Nebol ani najmenej mrzdkom alebo cudakom. Pritisnuc podbradkom 
husle a s vyrazom naruziveho vnimania naciivajiic svoje zvuky, 
ziranicne podvihoval nohami. To vzpriamil sa v celom zraste, to 
starostlive shybal chrbat. Lava napnuto sohnut6 nika, zdalo sa, 
omdlela v tom polozeni a len zimnicne preberala kostliv^mi prstami ; 
prava dvfhala sa hladko, krasne, nepozorovane. Tvar svietila ne- 
pretrzenou, odusevnenou radosfou; oci horely jasnym, suchym ble- 
skom, nozdiy rozdiivaly sa, cervene pery otvdraly sa od nasladeuia. 

Niekedy hlava blizsie naklonila sa k huslam, oci sa zatvaraly 
a polozakryta vlasmi tvar bola osvetlena lismevom krotk^ho blazen- 
stva. Niekedy bystro vzpriamil sa, vylozil nohu napred a cist6 celo 
i jasny pohlad, ktory vrhal do izby, svietily hrdosCou, velicim, po- 
vedomlm. Raz pianist pomylil sa a vzal nepravy akkord. Fysicka 
bolesf vyrazila sa v celej figure a tvaxi muzikanta. Zastal na sekundu 



Digitized by 



Google 



86 

a s vyra?ora deckej zloby, dupniic iM)hou, zakrical : mollcemoll ! 
Pianist jpopravil sa, Albert privrel oci, usmial sa, znovu zabudnul 
na seba, na druhych i na cely svet, s blazenstvojtn oddal sa s^ojej 
povinnosti. 

Vsetci, nachodiaci sa v izbe pocas Albertovej hry, pokorne 
mlcali a zdalo sa, zili a dychali Jen jeho zvukami. 

Vesely officier nepohnule sedel na stolicke u okna, opriic na 
dla?ku mdJy pohlad a fazko a leu riedko dychal. Dievcata v iiplnom 
mlcani redely pri stene.a len zriedka, s odobrenfm, prechadzajiicim 
do pochybuosti, pozeraly jedna na druhii. Tlsta, usmievajuca sa 
tv^r dou^acej panej rozpl^vala sa od nasladenia. Pianist vpljal sa 
ocima v tvdr Alberta a so strachom, aby sa nejako nepomylil, 
usiloval sa sledovaC ho. Jedeu z hcsti, ktory viae vypil od ostat- 
nych, dolu tvarou lezal na divane a hiadel nepohnut sa, aby ne- 
ukazal svoje pohnutie. Delesov citil sa neobycajne. Akysi chladny 
kruh, ktoiy raz lizil, raz zas Sfril sa, stlacal mu hlavu. Citil si 
i Jiorene vlasov, mi-dz behal mu po chrbte, cosi vzdy vyssie a vyssie 
vystupyjiic k hrdlu, akoby tenunkymi ihlickami klalo ho v nose a 
podiiebf, a slzy uenaddle vyhrkly inu na Ifca. Triasol sa, usiloval 
sa nepozorovane vfahoVat jich nazad a stierat, nove vystiipily opaC 
a tiekly mu po lici. Akousi podivuou suvislosCou dojmov prve 
zvuky Albertovych husiel preniesly Delesova k jeho prvej mladosti. 
On — nie mlady, ustaty od zivota, oslabnuty clovek, naraz citil 
sa osemnasfrocnym, spokojnostou zapalenym, blazeno-hliipym a ne- 
povedome stastlivym. Sporaenul si na prvii lasku k sesteruici 
V ruzovych ^atach, spomenul si prve vyznauie v lipovej alleji, ohen 
a neponatnii prelest nenadaleho bozku, spomenul si kiizelnosC a 
nerozlustenu tajemnosf vtedy okruzujucej ho prirody. Vo faijtasii 
svietila sa mu ona v hmle neurcitych nadejf, neponatnych zelauf 
a nepochybnej yiery v moznost nemozn^ho sCastia. Vsetky neoce- 
nen6 okamihy tej doby, jedeu za druhym, vstavaly pred nfm, no 
nie ako okamzenia utekajiicej pritomuosti, lez ako zastavajiice, roz- 
rastajuce sa a vycitky robiace obrazy minulosti. On s nasladenim 
dival sa na ne a plakal, — plakal nie preto, ze niinuly sa tie easy, 
ktore mohol pouzif lep^ie (keby mu vratili tie easy, on nepouzil 
by jich lepsie), no on plakal leu preto, ze minuly sa tie easy a 
nikdy sa nevrata. Spomienky vznikaly samy sebou a Albertove 
husle hovorily to same. Hovorily: „miuuly, uavzdy minuly sa ti 
easy sily, lasky a stastia, minuly a nikdy sa nevrata. Plac, vyplac 
vsetky slzy, umri v slzach, spomfnajucich tie easy, — to je naj- 
vacsie stastie, ktore ti ostalo." 

Ku koucu posleduej variacie tvar Alberto va sa zapalila, oci 
horely a po tvari tiekly mu veike kvapky potu. Na cele naduly sa 
zily, cele telo viae a viae prichodilo v dvizenie, zbladle peiy uz 
uezatvaralyjsa a cela postava vyrazala nadsenu dychtivost nasladenia. 

Ziifale trhuiic celym telom a potrasiic vlasmi, spustil husle a 
s lismevom hrd6ho velicia a sfastia obzrel sa po prftomnych. Po- 
tom chrbat jeho sa sohnul, hlava ovisla, pery sa slozily, o6i vy- 
hasly, a on, akoby sa stydel, bojazlive obzerajiic sa a potkynajdc 
sa presiel do druhej izby. 



Digitized by 



Google 



87 



III. 



6osi podivneho dialo sa so vsetkymi pritomnymi a cosi po- 
divneho citilo sa v mrtvom mlcani, nasledovavsom po Alberto vej 
hre. Akpby kazdy chcel a nevedel vypovedaf, to vsetko co znacilo. 
Coze znacf — svetla a tepla izba, bl^skav6 zenstiny, svetlo v oknach, 
rozculend ki*ev a ciste dqimy preletevsich zvukov? No nikto aui 
nepokiisil sa povedaf, io to znaci; naproti tomu, temer vsetci, 
citac sa nie dosf silnymi prefst liplne na stranu toho, 60 odoki7l 
jiin nov^ dojem, zburili sa proti ncjmu. 

— Skutocne, krasne hrd! ozval sa offider. 

— Na podiv ! odpovedal, ukradky rukavom utierajiic si lice, 
Delesov. 

— Ale cas je 1st, pdni, sporiadajiic sa trochu hovoril ten, 
ktoiy lezal na divane. Bolo by mu dat nieco, pdni. Divajte 
prispevky. 

Albert sedel medzitym sdm v druhej izbe na divine. Opriic 
sa lakfami na kostlive kolena, zapotenymi, necistymi rukami hladil 
si lice, urovnayal vlasy a sam so sebou stastlive usmieval sa. 

Sljierka bola bohatd a Delesov pobral sa oddat mu ju. 

Krema toho, Delesovu, na ktor^ho hudba urobila taky silny 
a neobycajny dojem, napKdlo urobit dobre s t^m clovekom. Zislo 
mu na um vziat ho k sebe, odet, opatrit mu nejak6 miesto — 
vobec, vytrhnuf ho z toho spinav6ho polozeuia. 

— Co, ustali ste? zpytal sa Delesov, prichodiac k nemu. 
Albert sa usmieval. 

— Mdte skutocny talent ; vim bolo by treba seriozue zaoberat 
sa niuzikou, hrat pred obecenstvom. 

— Ja by som si vypil niecoho, hovoril Albert akoby zo sna. 
Delesov donlesol vlna a muzikant dychtive vypil dva pohare. 

— Ak6 znamenit6 vino! hovoril. 

— Melancholia, aka prelestua vec! hovoril Delesov. 

— 6, ano, dno, odpovedal usmievajiic sa Albert: — ale od- 
pusCte, ja neznam, s kym mam cest hovorif ; mozno, vy ste grof 
alebo knieza: nemohli by ste mi pozicat nieco penazf? Zamlcal 
sa na chvflu. Ja nic nemam . . . som biedny clovek. Ja nemozem 
daC vam. 

Delesov zapdlil sa, bolo mu lizko a placho oddal muzikantovi 
sobrane peniaze. 

— Dakujem vam, hovoril Albert, uchytiac peniaze: — teraz 
dajte si hrat; zahram vam, koiko chcete. Len vypif nieco, vypif, 
dolozil, vstavajuc. 

Delesov priniesol mu este vina a poprosil ho, aby sadnul si 
k nemu. 

— Odpustte, jestli budem liprimny, hovoril Delesov: — vds 
talent tak zaujal ma. Zda sa mi, ze nie ste v dobrom polozenl. 

Albert pozeral to na Delesova, to na domacu paiiu, ktora vosla 
do izby. 



Digitized by 



Google 



88 

— Dovolte mi ponukniif vdm svoje sluzby, pokracoval De- 
lesov: — jestli potrebujete nieco, bol by som velnii rad, keby ste 
sa na cas ubytovali u mna. Byvam sam a mozuo, mohol bych vam 
byf uzitocnym. 

Albert usmial sa a nic neodpovedal. 

— Co nedakujete, bovorila domica pani: — rozumie sa, pre 
v^ls to dobrodenie. Lenze by som vam ja neradila, pokracovala, 
obrAtac sa k Delesovu a zaporne kriitila hlavou. 

— Velmi dakujem, hovoril Albert, rookrymi rukami stiskajiic 
ruku Delesova: — len teraz dajte si hrat, prosim. 

No ostatni bostia uz sobrali sa a co jich Albert ako uaho- 
varal, vysli do prednej. 

Albert rozliicil sa s domacou panou a vezmuc si siroky ob- 
siichany klobuk a letnii starii almavivu, z ktorych zAlezal cely jeho 
zimuy odev, spolu s Delesovom vysiel na schody. 

Ked Delcsov sadniil so svojfm novym zndmyih do koca a po- 
citil ten neprijemny zapach opilosti a necistoty, ktorym bol prebraty 
muzikant, zacal lutovat svoj postupok a obviiiovaf sa z chlapcen- 
skej makkosti srdca a nerozmyslenosti. Piitom vsetko, co hovoril 
Albert, bolo tak6 hlupe a uechutne a tak bo rozobralo na vozduchu, 
ze Delesovu bolo osklivo. „Co ja s nim budem robiC?" pomyslel si. 

Ked viezli sa uz asi stvrfhodiny, Albert zamlkuul, klobiik svalil 
sa mu na nohy, on sam prevalil sa do uhla koca a zachrapal. 
Kolesa rovnomerne skripely po zamrznutora sfiahu; slab6 svetlo 
sotva prenikalo zamrznutymi okuami. 

Delesov obzrel sa na svojho suseda. Dlhe telo, prikryt6 ke- 
peiiom, bezzivotne lezalo podia neho. Delesovu zdalo sa, ze dlha 
lilava s velkym temnym nosom triasla sa na torn drieku; no pri- 
zriic sa lepsie, videl, ze to, co on mal za nos a tvar, boly vlasy 
a ze opravdova tvdr bola nizsie. Nahnul sa a rozozuaval crty Al- 
bertovej tvare. Vtedy krasa cela a spokojne zatvorenych list znovu 
ho zaujaly. 

Pod vlivom ustalosti nervov, drazdivej bezseunej hodiny raunej 
a pocutej hudby, Delesov, hl'adiac na tiito tvar, znovu preniesol sa 
V ten blazeny svet, v ktory nahliadnul tej noci; znovu predstiivily 
sa nm sfastlive a velkodusne easy mladosti a on prestal lutovaC 
svoj postupok. On v tomto okamzeni iskrenne, horiice Iiibil Alberta 
a pevne odhodlal sa urobif mu dobre. 



IV. 

Na druhy den rano, ked ho zobudili, aby mohol isf do sluzby, 
Delesov s neprijenmym podivenim videl okolo seba svoju stani 
striesku, svojho st^ireho sluhu a hodiuky na stolfku. Tak coze by 
som chcel videf, ak nie to, co ma vzdy okruzujc? zpytal sa sam 
seba. Tu si)omenul si na cieme oci a sCastlivy lismev muzikanta; 
motiv ,,melancholie" a cela cudna vcerajsia noc vzniesla sa mu 
V obrazotvornosti. 



Digitized by 



Google 



89 

No nemal kedy rozmyslat o torn, dobre ci nemiidre urobil, 
vezmuc k sebe muzikanta. Obliekajuc sa, v rayslieukach rozdelil 
si den: vzal papiere, dal potrebn6 prikazy doiua a spesno nadel 
kepen a kalosne. Idiic vedia stolovej, pozrel do dveri. Albert, 
s tvarou pod poduSku vopchatou a rozvaleny v spinavej potrhanej 
koseli, mrtvym snora spal na safianovom divdne, kam bezcitneho 
polozili ho vcera vecer. Delesovu prislo nedobre, nevolue. 

— Chod, prosim fa, mojim menom k Boriuzovsk6mu, pytaj 
husle na dva dni pre nich, hovoril svojmu sluhovi: — a keJ zo- 
budia sa, napoj jich kavou a daj obliecf z mojej bielizne a starych 
siat nieco. Vobec opatri ho dobre. Prosfm, 

Vmfac sa domov pozde vecer, Delesov, k podiveniu svojmu, 
nenasiel Alberta. 

— Kde je? zpytal sa sluhu. 

— Hned" po obede usli, odpovedal sluha: — vzali husle a 
usil, slubili prist za hodiuu, a hia niet jich dosial. 

— Ej, ej! to je zle, hovoril Delesov: — ako ze si ho pustil, 
Zachar? 

Zachar bol petrohradskym lakajom, uz osem rokov sliizivsi 
u Delesova. Delesov, ako svobodny clovek, nechtiac sveril mu svoje 
zamery a lubil znat jeho mienku o kazdom svojom limysle. 

— Ako ze som ho smel nepustit? odpovedal Zachar, hrajiic 
sa s peciatkou svojich hodiniek: — keby ste mi boli povedali, 
Dmitri j Ivanovic, aby som ho sdrziaval, ja nebol by som ho pustil. 
No vy hovorili ste mi len o satach. 

— Ej, nedobre 1 Nuz a co on tu robil bezo mna? 
Zachar usmial sa. 

— Toho uz mozno uazvaf umelcom, Dmitrij Ivanovic. Ako sa 
zobudili, uz pytali si madeiry, potom boli len s kucharkou a so 
susedskym sluhom. Taky smiesuy ... Ale charakteru velmi dobreho. 
Ja jim caju dal, obed som priuiesol, nic nechceli jest, vzdy ma 
len volali. A uz na huslach ako hrajii, to je uz nieco; takych 
umelcov u Izlera malo. Takeho cloveka hodno drzat. Ked on „Vniz 
po raatuSke po Volge" nam zahral, to uz na poplakanie. Velmi 
dobre! Veni zo vsetkych poschodi prisli India k nam do siene 
pocuvaC. 

— No, a odel si ho? pretrhnul pan. 

— Akoze ; dal som mu vasu nocnii koselu a obliekol som mu 
svoj kabat. Takemu cloveku hodno pomahat; to uz mily clovek. 
Zachar usmial sa. Vzdy sa ma zpytovali, akej ste hodnosti, ci 
mate znacne znaraosti? a koiko mate dusf poddanych? 

— No, dobre, len bude ho treba teraz najsf a potom jemu 
nic nedavaCjpit,Mebo tym nm este horsie urobis. 

— To je pravda," pretrhnul ho Zachar: — on je slabeho 
zdra\da, u nas tiez bol u pana prikascik . .-. 

Delesov, uz ddvno znajiic historiu opiteho prikascika, nedal 
dokoucif Zacharovi a rozkazuc prihotovit si vsetko na noc, poslal 
ho hiadat a priviesf Alberta. 



Digitized by 



Google 



90 

On lahnul si do postele, zahasil sviecu, no dlho nemohol za- 
snuf, vzdy dumal o Albertovi. „Trebars to vsetko iudnym mdze 
sa ukazaf mnoh]^m z mojich znamych, dumal Delesov, no ved tak 
riedko robfs nieco pre seba, ie treba dakovat Bohu, ked predstavi 
sa taky pripad, a ja ho nepustfm. Vfietko urobfm, rozhodne vsetko 
urobfm, co moiem, abych mu pomohol. Mozno, on nie je celkom 
blaznivy a len spil sa. Mne to nepadne drabo: kde jedeu, tam 
i dvaja sa nasyte. Nech byva zprvu u mna a potora ustrojfm mu 
micsto alebo koncert, vytiahnem ho z blata, a z neho bnde." 

Prijemny cit spokojnosti ovladol ho po takom rozjlmani. 

.,Zaiste, ja nie som plan^ clovek; naskrze nie plany, poniyslel 
si. — Ba velmi dobry clovek, ked porovnam sa s inymi..." 

Uz zaspaval, ked bias otvoreuych dveri a krokov v pi-ednej 
vytrhli ho. 

„Zacnem s nira prisnejsie, pomyslel si: — to lepsie; ja po- 
vinn^ som to uvobif." 

Zazvonil. 

— Co, priviedol si? zpytal sa vstupivsieho Zachara. 

— Biedny clovek, Draitrij Ivanovic, hovoril Zachar, znacuc 
pokriitil hlavou a privrel oci. 

— Co, opity? 

— Velmi slaby. 

— A husle ma? 

— » Priniesol; domovd pani jich oddala. 

— Prosfm fa, nepiistaj ho teraz ku mne, uloz ho spat a zajtm 
ua ziaden sposob nepdsfaj z domu. 

Ale este Zachar uestaftl vynsC, ked do izby vosiel Albert. 



V. 

— Vy uz spat chcete? hovoril Albert, usmievajiic sa: — a 
ja bol som tiim, u Auny Ivauovny. Vefmi prijeraue ztravil som 
vecer : hral som, smiali sa, mila spolocnost bola. Dovolte mi vypit 
pohar uiecoho, dolozil, chytiac sklenicu s vodou, postAvenii na sto- 
Hku: — len nie vody: 

Albert bol taky, ako i vcera: tenze pekny lismev oka i list, 
to jasne, odusevnene fielo a slab6 udy. Zacharov kabat bol mu 
znamenity, a cisty, dlhy, neskrobeny golier nocnej kosele malebne 
odstaval okolo jeho tenk6ho bieleho hrdla, doddvajuc mu cosi 
zvlastne umeleck6ho a nevinn6ho. Prisadnul na postel Delesova a 
mlcky, radostne a vdacne sa usmievajiic, hiadel na neho. Delesov 
pozrel mu na oci a naraz znovu pocitil sa v moci jeho lismevu. 
Uz nechcelo sa mu spat, zabudnul na svoju povinnost byt prisnyni, 
jemu zachcelo sa veselit sa, pociivaf nmziku a trebdi's do I'Ana 
priatelsky drkotat s Albertom. Delesov kazal Zacharovi priniest 
sklenicu vfna, papiros a husle. 

— Znamenite, hovoril Albeit: — este je cas, budcm hmf, ja 
vam zahrdm, koiko chcete. 



Digitized by 



Google 



91 

Zachar s viditelnou spokojnosfou priniesol skleuicu kfitu, dva 
pohare, slab6 papirosy, ktor6 kiiril Albert, a husle. No miesto 
toho, zeby bol isiel spat, ako mu prikazal p^n, sam, zapalac si 
cigani, sadnul si v susednej izbe. 

— Shovdrajme sa radsej, hovoril Delesov muzikantovi, ktory 
bol vzal husle. 

Albert pokorue sadnul si ua postel a zuovu radostne usmial sa. 

— Ach, dno, hovoril, zrazu udruc sa rukou po cele a na tvari 
ukazal sa mu nepokojno-zajfmavy vyraz. (Vymz jeho tvare vzdy 
zvestoval to, io on chcel hovorit.) Dovolte zpytat sa . . . zastdl na 
chvflu : — ten pdn, co bol s vami tam, vcera vecer . . . vy ste ho 
zvali N., nie je synom znaraenit6ho N,? 

— Vlastny syn, odpovedal Delesov, nijako nechdpuc, preco to 
moze zaujfraat Alberta. 

— To-to, spokojne sa usmievajuc, hovoril on: — hned som 
zpozoroval V jeho manirach cosi zvla^tue aristokratick^ho. Jaliibim 
aristokratov : cosi krasneho a vzacneho vidno v aristokratovi. A ten 
officier, ktory tak krasne tancuje, zpytal sa: — on tiez velmi po- 
zdal sa mi, taky vesel^ a znamenity. On je, zda sa mi, adjutant 
N. N. 

— Ktory? zpytal sa Delesov. 

— Ten, CO si-azil sa so mnou, ked sme tancovali. Musf byt 
slavnj clovek. 

— Nie, hlupacek, odpovedal Delesov. 

— Ach, nie! horlive zastdl si Albert: — v nom jest cosi velmi, 
velmi prfjemneho. A on slavny muzikant, dolozil Albert: hral tam 
z opery cosi. Mne sa tak divno nikto nepozdal. 

— Ano, on pekne hra, no ja neliibim jeho hru, hovoril De- 
lesov, chcejiic naviesf svojho spolubesednika na rozhovor o muzike : 
on klassickii muziku nechape ; a ve J Donizetti a Bellini — ved to 
nie muzika. Vy ste zaiste tej samej mienky. 

— 0, nie, nie, odpusfte, zvolal Albert s makkym obrannym 
vyrazom: — stara muzika — muzika, a novd muzika — muzika. 
I V novej jest kras neobycajnych : a Somnambula?! a final Lucie?! 
a Chopin?! a Robert?! Ja si casto myslfm . . . zastal, viditelne 
sbierajdc myslienky: — ze keby Bethoven zil, ved on plakal by 
od radosti, pocujiic Somnambulu. Vsade jest krasy. Ja pocul som 
po pi-vy raz Somnambulu, ked tu boli Viardot a Rubini, — a to 
bolo ! hovoril on, bl^skajiic ocima a urobiac posunok oboma rukama, 
akoby trhal nieco zo svojej hrudi. — Este len ti'ochu, a to nebolo 
by mozno vydrzaf . 

— No, a teraz co sudite o opere? zpytal sa Delesov. 

— Bozio je krasna, velmi krdsna, odpovedal on : — umelecka 
neobycajne, no tu netrha, hovoril, ukazujuc na vyvalen6 prsia. — 
Spevacka musf mat ndruzivost, a ona jej nema. Ona rozveseli, ale 
nemucf. 

— No, a Lablas? 



Digitized by 



Google 



92 

— Ja pocul som ho este v Parfzi v Sevilskom barbierovi; vtedy 
bol jedinyin, ale temz je uz stary, — on nemozc byC umelconi, 
on je stary. 

— Co, ze stary, este prcdsa je dobry v morceaiix d' ensemble, 
riekol Delesov, vzdy hovorivsi to o Lablasovi. 

— Co je to, ze stary? zvolal Albert prfsne. — On nesmie byC 
staryni. Umelec nesmie byf staryra. Mnoho treba pre umenie, no 
hlavn6 je oheii! hovoril, blyskajiic ocima a zodvihniic obe ruky 
do hora. 

A skutocne, sti-asny vniitorny ohen horel v celej jeho postave. 

— Ach, Boze moj! zvolal razom: — nepoznate Petrova — 
umelca ? 

— Nie, neznam, usmejiic sa odpovedal Delesov. 

— Ako by som si zelal, aby ste sa s nfm obznamili ! Bole by 
vara radostou hovorif s nlm. Ako on ponima umenie! My s nim 
schadzali sme sa predtym casto u Anny Ivanovny, no ona teraz 
pre cosi rozsrdila sa na neho. A ja velmi zelal by som si, aby ste 
sa vy s nfm poznali. On velky, velky talent. 

— Coze, obrazy maluje? zpytal sa Delesov. 

— Neznam ; nie, zda sa, no on bol akademickym umelcom. 
Ak6 ten ma myslienky ! Ked niekdy hovori, to je na podiv. 0, Pe- 
trov je velky talent, len ze vedie zivot velmi vesely . . . HIa, smutno, 
usmievajuc sa dolozil Albert. Na to vstal z postele, vzal husle a 
zacal strojif. 

— Co, davno ste boli v opere? zpytal sa ho Delesov. 
Albert obzrel sa a vzdychnul. 

— Ach, ja uz nemozem, hovoril, chytiac sa za hlavu. Znovu 
sadnul si k Delesovu. — Ja vam poviem, prehovoril temer sepo- 
tom; — ja nemozem ta chbdit, ja nemozem tarn hrat, nemam ni- 
coho, ziadnych siat, ani bytu, ani husiel. Osklivy zivot! osklivy 
zivot! opakoval niekoiko raz, — a i naco mne ta chodiC? Naco 
to? netreba, hovoril usmievajuc sa. — Ach, Don Juan! 

A udrel sa po hlave. 

— Tak pojdeme niekedy spolu, hovoril Delesov. 

~ Albert neodpovediac skocil, schytil husle a zacal hrat final 
prveho aktu Don Juana, svojimi slovami vypravajiic obsah opery. 

Delesovi zacaly vlasy vstAvat na hlave, ked on hral hlas umie- 
rajiiceho kommodora. 

— Nie, nemozem hraf teraz, hovoril, odkladajuc husle: — 
nmoho som pil. 

No hned zatym pristiipil k stolu, nalial si piny pohar vina, 
duskom vypi! a sadnul opaf na postel k Delesovu. 

Delesov, nespiisCajiic ocii, hiadel na Alberta; Albert kedy- 
niekedy usmial sa a Delesov usmieval sa tiez. Oba mlcali; uo 
medzi uimi pohladom i lismevom viae a viae vyvinoval sa laskavy 
pomer. Delesov badal, ze on viae a viae Iiibi tohoto cloveka, a 
citil nepoiiatnii radosC. — Vy ste boli zaiubeny ? zpytal sa ho naraz. 



Digitized by 



Google 



93 

Albert zamyslel sa na niekoiko sekund, potom tvar oziarila sa 
mu zialnym usraevoiu. Nahnul sa k Delesovu a vnimave pozrel mu 
do samych otu\ 

— Preco ste sa ma to zpytali? prehovoril sepotoin. — No ja 
vam vsetko rozpoviem, vy ste sa mi pozdali, pokracoval, zodvihnul 
oci a obzrel sa. — Ja nejdem vas klamat, ja vdm rozpoviem vsetko, 
ako bolo od pociatku. Zastdl a oci jeho zvlastne, divo zostaly staf. 
— Vy zndte, ze ja slaby som rozsudkora, hovoril zrazu. — Ano, 
dno, pokracoval: — Anna Ivauovna vam iste rozpmvala. Ona 
kazdemu hovorf, ze som ja pomateny! To uepravda, ona to hovori 
zo zartu, ona je dobi'd zenska a ja skutocne nie som celkom zdravy 
od ist^ho casu. Albert opat zamlknul a zastavenyma, siroko otvore- 
nyraa ocima pozrel do temnych dveri. — Vy zpytovali ste sa, ci 
bol som zaiubeny? Ano, bol som zaliibeny, septal, podvihujiic 
obrvy. — Stale sa to davno, este v ten cas, keJ mal som miesto 
v divadle. Ja ohodil som hi-at druh6 husle v opere a ona vchadzala 
do rodinnej loze z lavej strany. 

Albert vstal a sohnul sa k uchu Delesova. 

— Nie, naco ju pomenovat, hovoril. — Vy isteznateju, kazdy 
ju zna. Ja som mlcal a len dfval som sa na iin ; vedel som, ie ja 
biedny umelec a ona aristokraticka dama. Znal som ju velmi. Ja 
len dival som sa na nu a nie som si nemyslel. 

Albert zadumal sa nad rozpomienkami. 

— Ako sa stale, nepamatam sa; no mna pozvali raz akom- 
panovaf jej na huslach ... No, coze ja biedny umelec ! hovoril, 
potriasajiic hlavou a usmievajuc sa: — no nie, ja nemozem roz- 
pravaf, nemozem . . . dolozil, chytiac sa za hlavu. — Akym §tast- 
nym som bol! 

— Coze, casto boli ste u nej? zpytal sa Delesov. 

— Raz, len raz . . . no ja sam bol som vinovaty, ja som sa 
zblaznil. Ja biedny umelec a ona aristokraticka dama. Ja nemal 
som jej nie hovorit. No ja som sa zblaznil, ja urobil som hlupost. 
Od tych cias pre mna vsetko prestalo. Petrov mi piavdu hovoril: 
lepsie by bolo videt ju len v divadle . . . 

— Coze ste urobili? zpytal sa Delesov. 

— Ach, cakajte, cakajte, ja to nemozem rozpravat. 
A zakryjiic si tvdr rukama, pomlcal za cas. 

— PriSiel som do orchestru pozde. Pili sme s Petrovom v ten 
vecer a ja bol som rozstrojeny. Ona sedela v svojej lozi a hovorila 
8 generalom. Ja neviem, kto bol ten general. Ona sedela na samom 
kraji, polozila ruku na rampu; mala biele saty a perly na hrdle. 
Hovorila s nfm a hiadela na mna. Dva razy pozrela na mna. Prf- 
cesku mala hla tak; ja som nehral, stal som pri base a hiadel. 
Tu po prvy raz bolo mi podivne. Ona usmiala sa generalovi a 
pozrela na mna. Cftil som, ze ona hovori o rane a naraz vidim, 
ie nie som v orchestre, ale v lozi stojim s nou a drzim ju za ruku 
na tomto mieste. Co je to? zpytal sa Albert a zamlknul. 

— To zivosf fantdsie, hovoril Delesov. 



Digitized by 



Google 



^4 

— Nie, nie . . . lenze ja neviem rozpravaf, zmraStiac sa od- 
povedal Albert. — Uz i vtedy bol som biedny, bydla som neraal 
a ked chodil som do divadla, niekedy ostdval sora nocovat tam. 

— Ako? V divadle? v tma^ej pustej sale? 

— Ach, ja nebojfm sa tych hliipostf. Ach, cakajte. Akonahle 
vsetko povychodilo, siel som do loze, v ktorej ona sedela a spal 
som. To bola jedind moja rado^f. Ake noci ztravil som taml Len 
raz opat zacalo sa to so mnou. Zacalo sa mi predstavovat mnoho, 
no nem6zera rozprdvat vam tolko. Albert, opustiac zornicky, dfVal 
sa na Delesova. — Co je to? zpytal sa. 

— Podivnel hovoril Delesov. 

— Nie, cakajte, cakajte! do ircha mu sepotom pokraSoval. — 
— Ja bozkdval som jej ruku, plakal som tam pri nej, mnoho ho- 
voril som s nou. Cftil som jej vonu, pocul jej hlas. Ona mnoho 
rozpravala mi v jednu noc. Potom vzal som husle a potichficku 
zacal hrat. A hral som znamenite. No zacalo mi straSno by£. Ja 
nebojim sa tych hliiposti a neverfra; no bolo mi strasno pre hiavu, 
hovoril, Iiibezne usmievajiic sa a dotykajiic sa rukou cela: — pre 
svoj biedny urn zacalo mi strasno byC, zdalo sa mi, ze stalo sa mi 
nieco v hlave. Mozno, je to nie? Co vy mysUte? 

Oba pom] call niekoTko minut 

Und wenn die Wolken sie verhflllen, 
Die Sonne bleibt noch ewig klar. 

Zaspieval Albert, ticho sa usmievajiic. — Nepravda? dolozil. 

Ich auch habe gelebt und genossen. 

— Ach, starec Petrov ako by vam to vsetko vykladal. 
Delesov, mlciac, s liiasom hiadel na rozculenii a zbladnutu 

tvdr svojho spolubesednfka. 

— Znate Juristen-Walzer? naraz zvolal Albert a nedockajiic 
odpovede, skocil, chytil husle a zaial hrat vesely valcer. Celkom 
sa pozabudniic a viditelne domnievajuc sa, ze cely. orchester hra 
za nfm, Albert usmieval sa, kolfsal, podvihoval nohami a hral 
vybome. 

— E, budeme sa veselit! hovoril, skonfiac a rozozeniic sa 
huslami. 

— Ja pojdem, hovoril, mlcky posediac si chvfiku: — a vy 
nepojdete ? 

— Kam? s podivenim zpytal sa Delesov. 

— Podme opat k Anne Ivanovne; tam je veselo: sum, narod, 
muzika. 

Delesov v prvom okamzenf temer privolil. Ale zpamatajiic sa, 
zacal odhovdrat Alberta, aby nesiel teraz.. 

— Ja by na miniitu. 

— Veru nejdite. 

Albert vzdychnul a polozil husle. 

— Tak zostaf? 

Pozrel este na stol (vi'na nebolo), povedal dobrii noc a vySiel. 
Delesov zazvonil. — Pozri, nepiisCaj nikam pdna Alberta bez 
mojho vedomia, hovoril Zacharovi. 



Digitized by 



GooglQ 



95 



VI. 



Na dnihy den bol sviatok. D^lesov vstaniic sedel r hostinej 
pri Mve a cital knihu. Albert v susednej izbe este nepohnul sa. 
Zachar ostrazite otvoril dvere a pozrel do stolovej. 

— Ci by ste verili, Draitrij Ivanovic, tak na bolom divane 
spi! Nic nechcel postlaf, na moj' pravdu. Ako male diefa. Oprav- 
dovy uHielec. 

dvanastej hodine za dverrai bolo pocuf hybanie a kasel. 
Zachai: znovu prisiel do stolovej; a pan pocul laskavy bias 
Zachara a slaby prosiaci bias Alberta. 

— No, CO je? zpytal sa pin Zachara, keJ vysiel. 

— Skuci, Dtaitrij Ivanovic; umyvat sa nechce, taky je po- 
sihumy. Vse prosf vypif. 

— Nie, ked* si sa uz vzal na to, treba vydrzat, hovoril k sebe 
Delesov. 

A nek^al davaf vfna, znovu chytil sa svojej knihy, nechtiac 
predsa pociivajuc, co deje sa v stolovej. Tam nic sa nehybalo, len 
niekedy bolo pocuf prsny kasel a pluvanie. Presly dve hodiny. 
Delesov obliekol sa a prv nez by odisiel, chcel nazret k svojmu 
spoluobyvatelovi. Albert nepohnute sedel u okna, opustiac hlavu 
na ruky. Obzrel sa. Tvar mal zltii, smrastenu a nielen smutnu, 
lezL hlboko nesfastnii. Chcel sa usmiat na privitanie, no tvar jeho 
vzala este smutnejsf vyraz. Zdalo sa, on bol hotovy . . . zaplakat. 
•fazko vstal a poklonil sa. 

— Jestli mozno kalistek oby&ijnej vodky, hovoril s prosebnym 
vyrazom: — soni taky' slaby, prosim vas! 

— Kava vis lepsie posilni. Ja by som vdm radii. 

Tvir Albertova naraz ztratila decky v^raz ; chladue, ziaino po- 
zrel do okna a slabo spustil sa na stolicku. 

— Ci nechcete ranajkovaf? 

— Nie, dakujem, nemdm appetitu. 

— Akby sa vam chcelo hraf na huslach, mna nebudete niylif, 
hovoril Delesov, kladiic husle na stol. 

Albert s potupnym usraevom pozrel na husle. 

— Nie; som prilis slaby, nemozem hraf, hovoril a odtisnul 
od seba ndstroj. 

Potom, cokolvek hovoril Delesov, navrhujuc mu i prechadzku 
a vecerom isf do divadla, on len pokorne klanal sa a uporne mlcal. 
Delesov odisiel z dorau, urobil niekoiko navstev, obedoval co host 
a pred divadlom odisiel domov preobliecf sa a zvedieC, co robi 
muzikant. Albert sedel v temnej prednej a ovesiac hlavu na ruky, 
dlval sa do zakurenej pece. Bol odety cisto, umyty a ucesany; no 
oci boly mu mutne, mrtve a v celej postave vyraiala sa slabosf a 
unavenie, e§te viae, nez rano. 

— Co, obedovali ste, pin Albert? zpytal sa Delesov. 
Albert na potvrdenie k^vnul hlavou a pozriic do tvare Dele- 

sova zdeseno, sklopil oci. Delesovu prislo fazko. 



Digitized by 



Google 



96 

— Hovoril som teraz o vas direktorovi, hovoril on, taktiez 
sklopiac oci: — prfjme vas velmi rad, jestli vy chcete posliichaf. 

— t)akujem, ja nemozem hrat, prehovoril pod nos Albert a 
presiel do svojej izby, zvlastue ticho zatvoriac za sebou dvere. 

niekoiko miuiit klucka taktiez ticho pohla sa a on vysiel 
zo svojej izby s huslami. Zlobue a spesne pozrel na Delesova, po- 
lozil husle na stol a znovu skryl sa. 

Delesov pokrcil pleciami a usmial sa. 

„Coze mi este robit? v com som ja vinovaty?" pomyslel si. 

— Nuz, CO muzikant? bola prva otAzka jeho, ked pozde vratil 
sa domov. 

— Zle ! krdtko a zvucne odpovedal Zachar. — Vzdy vzdycha, 
kaSle a nic nehovori, len paC rdz co vodky pytal. Uz som mu dal 
raz Aby sme ho nejako nezkazili, Draitrij Ivanovic. Prave ako 
prikascik . . . 

— A na husFach nehra? 

— Ani sa jich nedotkne. I douiesol som mu jich so dva 
razy, — nuz vezme potichiicku a vynesie jich, odpovedal Zachar 
s usmevom. — Tak pit nekazete ddvaf? 

— Nie, este dockdme deii, podivame sa, co bude. A teraz 
on 60? 

— Zatvoril sa v hostinnej. 

Delesov presiel do izby, vzal niekoiko franciizskych knfh a 
nemeck^ Novy zakon. — Poloz mu tieto zajtra do izby, ale hiadze, 
nevypusf ho, hovoril Zacharovi. 

Rino Zachar prisiel k svojmu panovi, ze muzikant nespal celii 
noc: vzdy chodil po izbdch a vchodil do bufetu, probujiic otvorit 
almariu i dvere, no ze vsetko, jeho staranfm, bolo zamknuto. 
Zachar rozprival, ze, urobiac sa spiacim, on pocul, ako Albert po 
tme sam so sebou hundi*al cosi a machal rukama. 

Albert kazdym dnom staval sa mracnejsfm a mlcalivejsim. 
Delesova, patrne, bal sa a v tvari jeho vyrazal sa bolny strach, 
ked strctly sa jim oci. Nebral do i*uky ani knihy, ani husle a ne- 
odpovedal na otazky, ktore mu kladli. 

Na treti den prebyvania u neho muzikanta, Delesov prisiel 
domov pozde vecerom, ustaty a rozstrojeny. Cely den behal, chlo- 
potil za dielom, ktor6 zdalo sa velmi prostym a lahkym, a ako to 
casto byva, rozhodne ani kroku neurobil napred, napriek usiln^mu 
staraniu. Krema toho, zajdiic do klubu, prehral vo viste. Bol ne- 
dobrej vole. 

— Nuz s Panom Bohom! odpovedal Zacharovi, ktory objasnil 
mu smutne polozenie Alberta. — Zajtra vymozem od neho roz- 
hodne: chce a ci nie, zostatumna a zachovavaC moje rady? Nie — 
tak ani netreba. Tak sa mi vidi, ze ui'obil som vsetko, co bolo 
mozno. 

„HIa, rob dobre ludom! myslel si sam v sebe: ja pre neho 
stiesnam sa, drzim v dome taky spinavy tvor, tak ze rano prijat 
nemozem neznameho cloveka. staram sa, beham, a on na mna hiadf 
ako na nejak6ho zlodeja, ktory pre svoju radost zapi*el ho do 



Digitized by 



Google 



97 

klietky. A hlavna vec, sdm pre seba aui kroka nechce urobif. Takf 
sii vsetci (to ;,vsetci" vzfahovalo sa* vobec na ludf, a uajma na 
tych, 8 ktorymi^teraz mal dielo). A co s nfm bude teraz? com 
niyslf a ziali? Ziali za zkazou, z ktorej som ho vyrval? 7A poni- 
zeuim, V ktorom bol ? Za biedou, od ktorej som ho spasil ? Vidno, 
on uz tak upadnul, ze taiko mu hiadet na fiestny zivot. . ." 

„Nie, to bol decky postupok, — rozhodnul sa Delesov. Ako 
ja mam in;^ch napravat, ked, Boze moj, sdm so sebou sotva viem 
si rady." Ghcel ho hned prepustif, no pomysliac si za chvflu, od- 
loiil to do rdna. 

V noci Delesova zobudil hrmot zvalen6ho stola v prednej a 
zvuk hlasov a dupotu. Zazal sviecu a s podiyenf m za^al pociivat . . . 

— Cakajte, ja Dmitrijovi Ivanovicovi poviem, hovoril Zachar ; 
hlas Albertov hundral 6osi horlive a nesiivisle. Delesov skocil a 
so svlecou vybehnul do pr6dnej. Zachar v nocnom kostyme stal 
oproti dveram, Albert v klobuku a almavive odtfskal ho od dveri 
a placliv;^m hlasom krical na neho. 

— Vy nemozete nepustit ma. Ja mim pasport, ja som vdm 
nic nevzal. Mozete ma prekutat. Ja k policajmajstrovi pojdem. 

— Dovolte, Dmitrij Ivanic! obratil sa Zachar k pdnovi, ne- 
jprestanuc chrbtom hdjit dvere. — Oni v noci vstali, nasli kliic 
V mojom kabdte a vypili celu sklenicu sladkej vodky. Je to sodd 
pekne? A teraz chcii ujsf. Vy ste mi nekdzali, preto ja ani ne- 
mozem pustif jich. 

Albert, uvldiac Delesova, este dop&lenej§f za6al naliehat na 
Zachai-a. 

— Nem62e ma nikto sdrzatl nemd prdval krical, vzdy viae a 
viae povy§ujuc hlas. 

— OdfJ, Zachar, hovoril Delesov: — ja vds sdri^at nechcem 
a nemozem, no mdil bych v4m ostat do rana, obratil sak Albertovi. 

— Nikto ma sdrzat nemoze. Ja k policajmajstrovi pdjdem, 
v6e silnejsie a siluejSie krical Albert, obracajuc sa len k Zacharovi 
a nehladiac na Delesova : — strdz ! razom zkriknul vzteklym hlasom. 

— Ale coze vy kricite tak? ved vds nedrzia, hovoril Zachar, 
otvoriac dvere. 

Albert prestal kricat. „Neudalo sa? Chceli ma umorit. Niel" 
hundral pre seba, obiivajuc si kalosne. Nerozliiciac sa a hovoriac 
(Talej (5o8i nesrozumiteln^ho, vysiel zo dveri. Zachar posvietil mu 
do brdny a vrdtil sa. 

— I slava Bohu, Dmitrij Ivanovic! riekol svojmu pdnovi: — 
a teraz treba pozret striebro. 

Delesov len hlavou pokrutil a nic neodpovedal. Zivo pred- 
stavily sa mu teraz dva prv6 vefieiy, ktor6 ztrdvil s muzikantom, 
predstavily sa mu poslednie smutn6 dni, ktor6, jeho vinoii, ztrdvil 
tu Albert, a co je hlavn6, on spomennl si ten sladky smiesan^ cit 
zadivenia, lasky a litrpnosti, ktory zobudil v iiom od prv6ho vi- 
denia ten podivny clovek, a on zacal ho lutovaf. — „A co s nim 
bude teraz? pomyslel si. Bez penazf, bez tepl^ch siat, samotn^ 



Digitized by 



Google 



98 

V prostried noci ..." Uz chcel poslaf za nini Zachara, ale bolo 
pozde. 

— A zima tamvon? zpytal sa Delesov. 

— Mraz zdravy, Dmitrij Ivanovic, odvetil Zachar: — zabudnul 
som vam povedaC, do jari ti*eba uam este kiipit dreva. 

— A CO si hovoril, ze sa zvySi? 



vn. 

Tamvon skutofine bolo chladno, no Albeit necftil zimu, — tak 
on bol rozhoriiCeny vypit^m vfnom a sporom. 

Vyjdiic na ulicu, obzrel sa a radostne trel si niky. Na ulici 
bolo pnsto, no dlhy rad Idmp e§te svietil, nebo bolo jasn6 a hviezd- 
nate. — Co? hovoril on, obrdfac sa k osvetlen6mu oknu v byte 
Delesova, a str6iac ruky pod kabit do vrecik nohavfc a sohniic sa 
napred, Albert fa2k;^m a neist^m krokom poSiel napravo po ulici. 
Citil V nohach i zaliidku neobycajnii Ca^kost, v hlave mu fiosi su- 
melo, akdsi neviditeM sila hddzala ho zo strany na stranu, no 
vzdy §iel napred smerom k bytu Anny Ivanovny. V hlave mu bro- 
dily cudn6, nesuvislfi myslienky. To spomfnal posledny spor so 
Zacharom, to precosi more a prvy svoj prichod na parolodi do 
Ruska, to gtastlivii noc, ztrdvemi s priatelom v krame, pri ktorom 
pr4ve presiel; to naraz zn4my motiv zacal spievaf v svojej fan- 
tasii, a spomfnal pi-edmet svojej ndruzivosti a strasnd noc v di- 
vadle. No, nehladiac na nesiivislosf, vsetky tieto spomienky tak 
jasne predstavovaly sa jeho fautasii, ze, zakryjiic si oci, nevedel, 
CO bolo viae skutocnostou : to, co robil, ci to, co dumal? Nevedel 
a necitil, ako podlamovaly sa mu nohy, ako potacajuc sa udieral 
sa stenu, aka hiadel vokol . seba a ako prechodil z ulice do ulice. 
On vedel a citil len to, co podivne meniac a splietajiic sa pred- 
stavovalo sa jemu. 

Prechodiac Malou Morskou, Albert potknul sa a padnul. Pre- 
citniic na okamzenie, videl pred sebou ak6si ohromn6, veIkolep6 
stavanie a posiel dalej. Na nebi nebolo vidno ni hviezd, ui ziare, 
jii mesiaca, lamp taktiez nebolo, no vsetky predmety vystupovaly 
jasne V okn^ch budovy, vznasajucej sa na konci ulice, boly svetla, 
no svetld tic sa kolimbaly, ako odrdzanie. Budova vzdy blizsie a 
blizsie, jasnejsie a jasnejsie vyrastala pred Albertom. No svetla 
vyhasly, akonahle Albert vstiipil do sirokych dverf. Vniitri bolo 
temno. Osamoten^ kroky zvucne rozliehaly sa pod klenbou a ak6si 
tiene, preklzniic sa, ubiehaly pri jeho priblfzeni. Naco som ja pri- 
siel sem? P9dumal Albert; no ak&si neodolatelua sila tahala ho 
napred do hlbky ohromnej saly . . . Tam stale ak6si vyvysenie a 
vokol neho mlcky staly akfsi malinkl India. „Kto to hovorf ?" zpytal 
sa Albert. Nikto neodvetil, len jeden ukdzal mu na vyvysenie. Na 
vyvysenl uz stdl vysok^, chudy clovek, so stetinistymi vlasmi a 
V pestrom chalate. Albert hneJ poznal svoj ho priatela Petrova. 
„Podivno, ze on tu!" poduraal Albert. „Nie, bratia!" hovoril Pe- 



Digitized by 



Google 



99 

trov, ukazujiic na kohosi. „Vy neponali ste cloveka, zivSieho medzi 
vami ; vy neponali ste ho ! On nie je predajny umelec, nie mecha- 
nicky vyplnitel, nie pomateny, nie ztrateny clovek. On genij, veliky 
inuzikdlny genij, zahynuty medzi vami nezpozorovanym a neocene- 
nym."* Albert hned ponal, o kom hovoril jeho druh; no, nechcejuc 
ho stiesftat, zo skromnosti opustil hlavu. 

— ;,0n, ako sldmka, zhorel cely od toho posvatn^ho ohna, 
ktoremu my vsetci sliizime," pokracoval hlas: — „no on vyplnil 
vsetko to, CO bob vlozeno v neho Bohom ; za to i treba ho nazvat 
velk^m clovekom. Vy mohli ste ho opovrhovat, mucif, ponlzovaC," 
pokracoval hlas tuhSie a tuhSie: — „a on bol, je a bude nesmierne 
vyse vsetkych vis. On je sfastlivy, on je dobry. On vsetcich jednako 
lubi alebo opovrhuje, co je vsetko jedno; a sliizi len tomu, co vlo- 
zeno je v neho zhora. On Mbi jedno — krdsu, jedin6 nepochybne 
blaho vo svete. HIa, kto je on! Sklonte sa vSetci pred n(m! Na 
kolend!^ zakrical silne. 

No dnihy hlas ticho prehovoril z druh6ho uhla dvorany. — 
„Ja nechcem padaC pred nfm na kolena," hovoril hlas, v ktorom 
Albert hned poznal hlas Delesova. — „Cim ze je velky? Prefio by 
sme sa klanali pred nfm ? Snad drzal sa cestne a spravedlive ? 
Sndd priniesol osoh spolocenstvu? Sndd nezndme, ako po^iciaval 
peniaze a nevi-acal jich, ako uniesol husle svojho priatela-umelca 
a zalozil jich ? . . . (Bo2e moj 1 ako on to vSetko vie ! podumal Al- 
bert, este nizsie opustiac hlavu.) Sn&d my nezndme, ako klamal 
najnfzkejsich ludi, klamal pre peiiiaze?" pokra&)val Delesov. — 
„Nevieme, ako vyhnali ho z divadla? Ako Anna Ivanovna chcela 
ho poslaf na policiu ?" — (Boze moj I to vsetko pravda, no zasta^ 
sa za mna, prehovoril Albert: — Ty jediny vie§, preco som ja to 
robil.) — „Prestante, stydte sa, zahovoril opaf hlas Petrova, ak6 
prAvo mate obvinovat ho ? Sndd vy iiVi ste jeho zivotom ? Zakusili 
ste jeho vytrzenia? (Pravda, pravda! septal Albert) Umenie je 
najvySsie zjavenie mod v cloveku. Ono dava sa riedkym vyvolen- 
com a povznAsa vyvolen6ho na taku vySku, na ktorej hlava kruzi 
sa a (azko udrzaf sa zdravym. V umenl, ako v kazdej borbe, su 
heroi, oddavsi sa cele svojmu sliizeniu a hymici, nedostinniic ciela." 

Petrov zamiknul a Albert zodvihnul hlavu a hlasne zvolal : — 
„ Pravda I pravda 1" No hlas jeho odumrel bez zvuku. 

— aTo nie vasa vec, prfsne obratil sa k Delesovu umelec 
Petrov. — Ale ponizujte, opovrhujte ho, pokracoval, — a zo vset- 
kych nas on je najlepSf a najsfastlivejsfl" 

Albert, s blazenostou v dusi pociivajuci tieto slovd, nevydrial, 
pristupil k priatelovi a chcel ho bozkat. 

— „Prec, ja (a neznam, odvetil Petrov : — chod svojou cestou, 
ale nedojdeS . . ," 

— Veru teba rozobralo! nedojdes, zvolal strAznik na uhle. 
Albert vstal, sobral vsetky sily a usilujiic sa nepotdcaf, obrAtil 

sa do priecnej ulice. 

K Anne Ivanovne bolo uz len niekoiko krokov. Zo sienf jej 
domu padalo svetio na snah ulice a pred brdnou st41y sane a koce. 

7* 



Digitized by 



Google 



100 

Chytajiic sa ochladlyma rukama zfibradlia, vyhehnul na schody 
a zazvonil. 

Ospali tvdr sluzkina vytr^ila sa otvorora dverf a srdito po- 
zrela na Alberta. „Neinozno! zvolala: — zakazali mi^" a zachlopila 
dvere. Na schody bolo pocuf zvuky hudby a zeuskych hlasov. Al- 
bert sadnnl si na dldzku, oprel sa hlavou k stene a zatvoril si oci. 

V toni okamzeni zastupy nesiivislych, no pribuznych videni uovoa 
silou obstiipily ho, vzaly ho v svoje vlny a niesly karasi, v svo- 
bodnii a prekrasnu rfsu snov. Auo, on je najlepsf a najsCastnejsi ! 
miraovolne opakovalo sa v jeho fantdsii. Zo dveri bolo pocuf zvuky 
polky. Tie zvuky hovorlly to^e, ze on je najlepsf a najstastnejsf ! 

V blfzkom chrdrae bolo pocuf zvonenie a to zvonenie hovorilo: 
ino, on najlepsi a najsfastnejsl. No pojdem opaf do dvorany, po- 
dumal Albert. Petrov este mnoho povinny je hovorif rai. V dvo- 
rane ui nikoho nebolo a raiesto umelca Petrova na vyvyseni stil 
sam Albert a sdm hral na huslach vSetko to, co predtym hovoril 
hlas. No husle boly podivn6ho ustrojstva : boly cel6 zo skla. I bolo 
jich treba objfmaf obonia rukama a dlho pritfskaf k hrudi, aby 
vydavaly zvuk. Zvuky boly take nezn6 a prelestn6, akych nikdy 
neslychal Albert. Cfm tuhSie pritlacSal k hrudi husle, citil tym 
vaSsiu litechu a radosf. Cim hlasnejSie boly zvuky, t^ra §ibkejsic 
rozbehavaly sa tiene a viae osvecovaly sa steny dvorany priezrac- 
nyra svetlom. No bolo treba velmi ostrazite hraf na huslach, aby 
sa nerozbily. Albert hral na sklenom udstroji velrai ostrazite a 
krd.sne. Hral tak6 veci, ktor6, cftil, ze nikto nikdy viae nepofiuje. 
Uz zacfnal ustfivaf , ked druhy dialny hluchy zvuk vytrhnul ho. 
Bol to zvuk zvona: no zvuk ten kdesi daleko a vysoko hovoril: 
„ano, on zdd sa vdra byf polutovania hodnym, vy ho opovrhujete, 
a on je najlepsf a najSfastnejsf ! Nikto nikdy viae nebude hraf na 
tomto ndstroji.** 

Tieto zndme slovd videly sa nenaddle tak uranyrai, tak no- 
vymi a spravedlivymi Albertovi, ie prestal hraf a ticho, aby sa 
nepohnul, zodvihnul ruky a oci k nebu. Cftil sa krasnyra a sfastli- 
vym. Napriek tomu, ie v dvorane nikoho nebolo, Albert vzpriarail 
hrud a hrdo zodvihnuc hlavu, stdl na vyvysenf tak, aby vsetci 
mohli ho videf. Zrazu ciasi ruka zlahka dotkla sa jeho pleca; on 
obzrel sa a v polosvetle videl zenStinu. Srautne hiadela na neho 
a zdpome krutila hlavou. On hned ponal, ze to, co urobil, bolo 
nepekne a on zacal sa stydef. „Kam ze?" zpytal sa ju. Ona este 
raz dlho, vnfmavo pozrela na neho a smutue naklonila hlavu. Bola 
ta, liplne ta, ktorii on lubil, i odev mala tii samii, na plnom bielom 
hrdle bola nif perdl a prelestn6 ruky boly obnazen6 vyse lakfa. 
Vzala ho za ruky a viedla von z dvorany. „ Vychod je na tej strane,^ 
hovoril Albert : no ona neodvetiac usmiala sa a vy viedla z dvorany. 
Na prahu dvoi-any Albert uvidel mesiac a vodu. No voda nebola 
dole, ako obycajne b;^va, a mesiac nebol na vrchu: biely kruh na 
jednora mieste, ako obycajne byva. Mesiac a voda boly spolu a 
vsade, i na vrchu, i dole, i z boku, i vokol nich oboch. Albert 
spolu s iiou hodil sa do mesiaca a vody, i ponal, ze teraz mozno 



Digitized by 



GooglQ 



101 

mu objaC tii, ktorii Iiibil uadovsetko na svete: objal ju a pocltil 
nezne8itern6 sfastie. „Nie je to vo sue?"* zpytal sa seba, no nie! 
to bola skutocnost, to bolo viae uez skutocnost : to bola skutocnost 
i spomienka. Cftil, ze to uevysloviteIn6 sfastie, ktprym on nasladil 
sa V tuto raiuiitu, preslo a nikdy nevriti sa, „Preco zeja placem?" 
zpytal sa jej. Oua mlcky, smutne pozrela na neho. Albert poiial, 
CO ona tym chcela povedaC. „Preco, ked zijemf" prehovoril. Ona, 
neodpovedajiic, nepohnute hiadela pred seba. „To je lizasno! Ako 
jej vysvetlit, ze zijem,'* s lizasom podumal. „Boze raoj! ved ja 
zijera, pojmite ma," zasepta-1. 

— „0n najlepsf a najsCastnejsf," hovoril bias. No cosi vzdy 
silnejsie a silnejsie davilo Alberta. Bol to mesiac a voda, jej ob- 
jatie ci sizy, — on neznal, no cftil, ze nedobovorf vsetko, co treba, 
a ze skoro vsetko sa skoncf. 

Dvaja hostia, vychadzajuci od Anny Ivanovny, potkli sa na 
Alberta, roztiahnuteho na prahu. Jeden z nich yratil sa a vyvolal 
doniicu panu. 

— Ved to bezbozno, hovoril, — mobli ste daf zainrznut cloveku. 

— Pozrite, moj Albert, — kde sedf! odpovedala pani: — 
Anicka ! ulozte ho uiekde v izbe, obratila sa k sluzke. . 

— Ved ja zijem, naco ma pochovavate? septal Albert, ked 
bezcitneho niesli ho do izby. 

Prelozil Jozef SkuUety, 



Husky hlas o rakuskom panslavisme. 

Vo vyt^cnom dennfku ruskom, „Novofn Vremeni," tak siroko 
zaiozenom, ze ked mu chceme hiadat pdru, musfme ist za kanal, 
uachodfme clanok, ktory dfa nasho skromu6ho lisudku zasliizi, aby 
sme z neho podali vyfah. My po predku osvedcujeme, ze vo vsetkom 
nesiihlasfme s autorom, no jeho slova sii vazne, lebo zavracajii 
podozrenia nasich neprajnfkov. 

Povodca, znaceny chifrou G. D. V., pise: (cfslo 3204, 0. febr. 
1885.) „Predstoji vseslavianska slavnosf vo Velehrade; tuto slav- 
nost usilujii sa obratit v demonstraciu proti Rusku. Rozhovorili 
sa austro-katolfckora panslavisme, ktory md shromaJdit vsetkych 
nepriatelov Ruska, a ti majii viest s nfm borbu na zivot a smrt. 
Sam6 zjavenie sa rakiiskeho panslavismu v takii slavnostnii miniitu, 
kerf cele Slavianstvo hotovi sa zasvatit pamat svojich prvoucitelov, 
malo by zbiirit nasu publicistiku. Do tychto cias v ruskom caso- 
pisectve vsetky rozjimania o panslavisme boly nenebezpecnyin aka- 
demickym rozhovorom; hovorily o nom seriozne nie ruski, iile za- 
hranicni publicisti, ktory vo vsetkych moznych ladoch opatovali 
frdzu jestvovanf testamentu Petra Velikeho, o panslavistickych 



Digitized by 



Google 



102 

lloiysloch vlady ruskej, o ruWoch, cestujucich po slavianskych ze- 
muich. Vsetky tieto taraniny cudzej zahi'anicuej publicistiky do- 
kazuju pluu neznalost nasej historie a liplne nepochopovauie uasich 
spolocepskych pohybov. Predne treba znaf, ze panslavismus uemal 
nikdy obcianske privo v nasich vlAdnych sKracb, ze on bol vzdy 
negovany naSou politlkou, a ze on len riedko a uesmelo objavoval 
sa Y spi^och uiektorych publicistov, ktorych zato menovali utopistami. 

Pri Katarfne 11. my sme snfvali o vzkrieseuf greckeho carstva. 
Tym cielom velik^ho knaza Konstantina Pavlovica okriizili od sa- 
m6ho detinstva Gr^kami, ucili greckemu jazyku a chystali ho 
k buducej gr^ckej korune. Jako zndmo, gr6cky projekt rozpadol sa, 
a my pod vplyvom Mettenjichovym odriekli sme sa Gr6kov, uzna- 
vajiic jich za revoluciondrov, tak jako karbonarov. Potom vyhlasili 
sme sa za zaStitnfkov pravoslavia, nesobecko osvobodzovali sine 
Rumunov, Gr6kov i Srbov. Ba i roku 1848, v najvacsom plapole 
slavianskeho pohybu v Austrii, neoddali sme sa uijakym panslavi- 
stickym tendenciam. Nasi vojaci, jako to dokazujii zdpisky nasich 
d6stojn(kov, sympatisovali s mad'arskym pohybom (o Mad'aroch 
mysleli, ze sii to Slovania*), nevediac, ze jestvuje uhorska a halic- 
ska Rus. 

Kr)'m8ku vojnu nepocali sme k voli Slavianom, no jako je 
vsetkym znamo, k voli ndbozenskej otazke. Ani vojna. posledua 
nenosila officidlny nazov za Slaviauov, lez za kresfanov, Turkami 
hneten^ch. 

NespokojnosC nad lispechom tej vojny vyrazila sa u nas len 
pi^to, ze sme nevzali Carihrad. 

Pri berlfnskom kongresse, zabudajiic na Srbov — jako dobi"e 
hovorl Majkov, stali sme sa borlivymi Bulgarofilami, oddali sme 
jim zeme, ktor6 boly od pravekov v rukach srbskeho plemena. 
VySlo z toho nieco divn6ho, nepochopitclneho : pre slaviansky na- 
rod (Bulharov) odstrcili sme od seba Gr6kov, svojich davuych 
spojencov, a priniitili sme jich hIadaC oporu u katolickeho zapadu — 
a hned za tym v srbsko-bulharskom spore stali sme si na sti-anu 
Bulharov. 

Takii politiku nemozno podozrlevaf v pauslavisme, preto, ze 
pre politika-panslavistu vsetky slavianske narody majii jeduake 
pravo na ochranu Ruska, ktor6 by malo byC najvyssim sudcom vo 
vsetkych domacich sporoch, nestranne hiadiacim na spravcdlivyeh 
i vinnych. 

Vsetky tieto fakta dokazujii jasno a nepodvratiteino, ze ruska 
politika, jestli i tiizi po vybojoch, to nie menom panslavismu. To 
sam6 moze sa riect o niskej spolocnosti. V styridsiatich rokoch 
boli u nas slavianofili, ktorf oboznamovali sa so Slavianstvom, hla- 
dali spojenie s vidnymi slavianskymi cinitelmi, boli ucenci, poeti, 



*) jednej zipiske m(lme i my vedomost. Tam hovori riisky d6stojnik, ze 
sisiel sa s Vengercami (Mauarmi) v Kosiciach; ti sa mu veTmi rubili, ze 
mail jazyk Rusoro srozumiterny, a v6bec boli mili a pohostinski. Samo 
sebou sa rozumie, ze ti ^Yengerci'' boli slovenski zemania s^risskf. Red. 



Digitized by 



Google 



103 

ktori hovoiili o sjednotcni Slavianov, no panslavistov, shromazde- 
nych V jednu stranu, nebolo. Je to i pochopiteino, lebo paiislavis- 
mus nenarodil sa v Rusku, ale prave v Austrii, kde on vyrastol 
organicky z potreby narodov. Tarn Horvat, katolicky knaz Juraj 
Krizanic, prvy povedal, ze car Aleksej Michajlovic „ma byf otcom 
vsetkydi Slavianov, poddanym cudzini narodom." Je to pochopiteino, 
lebo Slaviani boli huelenl inymi narodami. Rusko, to je celkom 
ina vec. Ono jestvovalo a bolo silne i bez panslavismu. Naprotiv, 
v Austrii preuasledovali nielen panslavismus, ale i hostl, klorf na- 
YStivili moskovskd v^stavku. 

Po berlinskom kongresse slaviansky pohyb vstupuje v uovu 
fasis. Slavianska borba, ktora u mnobych Rusov zaprffiinila iba 
bof sklainania, urychlila postup slavianskej idey. Rakiiski Slaviani 
chytili sa do pi-dce — i vznikla idea rakuskeho panslavismu, jako 
Minerva z Jupiterovej hlavy. 

Nezabudajme, ze tato idea vznikla v Berline, a berlfnska zurna- 
listika prva pocala horlit o novej missii Rakiiska — byt pred- 
stavitelom zapadn6ho Slavianstva a sluzit za protivahu pravosliv- 
nemu Rusku. 

Vo svojej horlivosti berlinske noviuy i s tym sa spriatelily. 
ze rakiiski Nemci musia — co len na cas — ustupif do uzadia. 
To je zrejm6 faktura, 

Nekdajsi panslavismus Krizanicov premenil sa na novy rakusky 
panslavismus. Jako vsetko vyratane, on nomoze mat tej siriny, 
svobody a spravedlivosti, ktorou vyznamenala sa prvsia doktrina. 
On deli vsetky narody Austrie na dve kategorie: na privilegovan6 
a nepiTivilegovan6. Osnovauy na kompromisse, on priateU sa s pan- 
stvom Madarov nad hromadnym slaviansky m obyvatelstvom. Ne- 
chcem ob vino vat (5echov, ktori vdaka tomuto austi'o-panslavismu 
vydobyli si jakesi prava a netrpelivo ocakavajii koiiinovanie cisara 
Frana Jozefa I. v Prahe." 

Nuz tak sme s tym panslavismom ! V Rusku ho niet, jako 
tvrdi rusky hlas, u nds, ktori ani po slovensky myslef nesmieme, 
ktori nemame ani jednej jedinej skoly, ktori sluzirae veme vlasti 
a V svojich najsmelSfch memorandumovych tiizbach priznavame nie- 
len statne prdvo uhorsk6, ale i madarcinu co jazyk diplomaticky, 
tarn ho skutocne tiez niet. Nuz kde ze je? V hladnych zaliidkoch 
niekoTko podliakov a oplanov. Ecce, Menenius Agrippa mal pravdu ! 
Zaliidok je velky pdn ! 



Digitized by 



Google 



104 



BESEDA. 

— Dom a $kola. Vychovatelsky casppis pre rodicov a ucitelov. 
Redaktori : Karol Salva, ev, ucitel v Lipt Sielnici. Martin Kollar, 
kaplan a red. pKat. Novfn" v D. Krupe. Nakladatel Jozef Fdbry, 
faipec V Turc. Sv. Martine. Predplatok na pol roka 1 zl. 25 kr. ; 
na cely rok 2 zl. 50 kr. Vychadza raz v mesiaci na dvoch har- 
koch; format jako u „Slovenskych Pohladov." 

Novy slovenSky feasopis! Kto by sa nezaradoval a neprial ran 
uspecbu, zvlaste ked je tak potrebnym, jako kus chleba! Pred 
nami lezf prv6 cfslo. Prvy clanok „Nd§ programm" oboznamuje 
citatela s nanjerenim a dobrym umyslom redaktorov. „Go je pra- 
vym cietom vychovy*^ je clanok Jana Zigmundika, patriaceho k prvym 
nasfm paedagogickym spisovatelom. On ovlada uplne celym the- 
matom, je jasny, verny a mnoho studoval. Vyslovuje zelanie, zeby 
zAkonodarstvo formulovalo ciel a lilohu ludovej skoly! My si to 
nezeldme v tychto casiech, ackolvek zelanie spisovatelovo je osnovne, 
zakladnc a spravodliv6. Dnes by zakonOdai'stvo zle posliizilo paeda- 
gogickym idealom ucenca n^sho: ono by iste vytklo za najvyssf 
ciel, vyrvat decku materinsky jazyk. Facta loquuntur: vide polgarky 
na Slovensku, kde ucia ucitelov, nezuajiicich jazyk deckom do Skoly 
prineseny. „0 posluSnosti," pojednava M. Juraja JanoSkova pred- 
ndSka „0 povolani slovenskych Hen^*^ uverejnena je ciastocue. 
£)alej nasledujii clanky „Vzorky pre ndzornu vyudbu v prtrodopise/ 
„Jdn Drahotin Makovichy,'^ od Bysterskeho. Nasledujii stale ru- 
briky : Ohzor paedagogicky,^ „Zprdvy spolkov apordd u6iteJskych^'^ 
^tfvahy Uterdme^^ .„B€seda^ a „Krdtke zprdvy.^^ Jako vidno bo- 
haty obsah, utriedenie zodpovedi programmu. Nie ze odporiicame, 
ale prosfme celym srdcom, aby zaujali sa India nasi tohoto pre- 
potrebneho, dobrym rukdm sveren6ho casopisu. Vyzyvame i tvori- 
vych duchov, aby poskytovali obcas i siice male rozpravocky a ba- 
sniiky pre mladez. Len tak nasbierame material k povodnej, na 
vyske lit^ratury stojacej cftanke. Zlata prax nech kvitue v caso- 
pise tomto. 

„Dom a Skola" stavia od zakladu! To logick6, rozumne po- 
cinanie. Dost sme sa namurovali vo vzduchu, a pocfnali od strechy. 

— Enoch Arden, od Alfreda Tennysona. Poslovencil Samo 
Bodicky. V Lucenci. Tlacou Simona Rotha 1885. Cena 15 kr. 
S. Bodicky znamenitii bdsen slavn6ho anglick^ho poetu Tennysona 
previedol do slovensk6ho rucha. K dostaniu u spisovat^Ia. 

— PoetickS Besedy (Redaktor Jan Neruda.) Cislo XX. „Zpod 
jarma/* Bdsne Svetozdra Hurbana Vajansk6ho. V Praze. Nakla- 
datel Ed. Valecka. 1884. Cena 45. kr. 



Digitized by 



Google 



105 

— teskA literatAra. Clasopisy. Cesk6 belletristick^ i vedeck^ 
casopisectvo v novom roku vystiipilo sviezou silou na pole. Dva 
velik6 illu8trovan6 tydennfky odely sa do nov6ho skvostu^ho riicha, 
tak ze fazko by bolo cloveku rozbodniif sa, ci ^Sv^tozor^ ci j,2ilatd 
Fraha!^ ! Najlepsie by bolo drzat oba — ony veru ze liplne na- 
bradzuju vsetky nemecke illustrovan6 tydennfky^ ESte nikdy ne- 
vycbadzalo v zdpadnom Slavianstve toiko povodnycb kresieb a re- 
produkci. Pravda, z roka na rok rastie pocef vytecnych ceskych 
umelcov-iDaliarov. 

^SvUozor'*' priniesol mnoho povodnycb reprodukcf diel ceskych. 
E. K. Liska medzi inyra podal allegoriu „Viera.^ V rozbiirenom 
raori topf sa clovek — uz mu ni6 nenechaly vlny — odev mu 
ztrhaly, ruky vychudly v hroznom boji. V posledny okamib chyta 
sa oboma rukama clna, v nomz vysoko pozdvibnuta jasna postava 
zenska drzi v rukach oziareny krfz. — Jaroslav V^sfn popii viae 
studlach podal utesenii skizzu „Na honbe." Ziinna krajina, na 
sanach sedi strelec, ktory bol prave zastrelil kurotvu; pes mu ju 
donasa. Kvesba tato, krdsue koncipovana, moze sa postavif k boku 
Kovalskeho genialnym obrazom loveckym. 

Seifert prispel s utesenou hlavickou „Blazena," Marak s les- 
uynii krajinami, Cbitussi s utesenou krajinkou „Vrabci v zlme," 
Karol Svoboda (f) s Barbarossou. Zo slavianskych maliarov stre- 
tame tu Rusov: Riepina, Verescagina, Medvedova, Volkova, Tva- 
roznikova, Dalkievica, Steibena, Sierairadskeho ; Poliakov : Matejku, 
Kozakievica; z cudzich: Giacomelliho, Dor6-a atd. Bobaty to veru 
obsah. 

Nie menej splendidnym casopisom je ^Zlatd Praha.^ Hned 
V prvom cfsle stretame sa s dobre zndmyra Seifertom : zase krasna, 
nevinna tvaricka „Kvetoslava;*' s nim zapoK baron Bodenhausen 
s dievcafom v kroji antickom. I tu nachadzame tych saniych ce- 
skych umelcov, Lisku, Vesma, Brozika atd. Z Rusov velmi zastii- 
peny je Karazin. Ani velik6 nemecke illustrovan6 tydenniky nedo- 
nasaju toIko dobrych, povodnycb obrazov, jako „Zlata Praba** a 
„Sv6tozor." Tento posledny ma i piilohu „Bazar" za nepatrny do- 
platok. Na ^SvHozor^ predpldca sa u Fr. Simacka v Prahe, Jeru- 
zalemski ulica c. 11 celorocne 9 zl. 50 kr., za prflohu „Bazar'* 
rocne 5 zl. „Zlatd Praha'' stojf rocne tiez 9 zl. 50 kr. a pred- 
placa sa u J. Otto v Prahe. 

Jako dva velk6 illustrovan6 tydenniky, tak ma ceska spisba 
dva vefk6 mesacnfky, revue. ^Osveta"^ pod redakciou Vaclava Vlcka 
pocala svoj 15. rocnfk, j^Kv^ty^ pod redakciou Svatopluka Cecha 
a Dr. Servaca Hellera svoj 7. rocnfk. Oba casopisy stoja liplne na 
vyske Sasovej. 

— „i2wcA," obrazkovy casopis pro zabavu a poucenf. Red. Fr. 
Brozfk a Fr.Kvapil. Nakladatel Alois Wiesner v Prahe. Celorocny 
predplatok 6 zl. „Ruch" tiez obnovil svoju vnesnii tvarnosf a pe- 
stuje zdame illustrdcie. Slavny maliar Brozik je spolupracovnfkom, 
CO velmi padi n^ vahu. 



Digitized by 



Google 



106 

— y^Slovansky Sbomik,^ redaktor Edvatd JeHnek. Mdme pred 
sebou prv6 cfsla stvrt^ho rocnfku. Prepotrebny casopis tento po- 
dava nam zpravy zo BlovaDsk6ho sveta, ma spolupracovnikov u 
vsetkych slovanskych narodov. Tymto rodnfkom pocal uverejnovat 
i typy slovanskych narodov. Snazne odporucame tento soUdny, 
dobre spravovany, prepotrebny podnik. Predplaca sa u J. Otto 
V Prahe na cely rok 5 zl. (12 fifsel do roka). 

— „Athenaeum,*^ listy pro literatuni a kritiku vedeckou. Red. 
prof. dr. T. G. Masaryk. Vydavatel a nakladatel J. Otto v Prahe. 
Predplatn6 na rok 5 zl. Casopis tento iisto vedecky zahrnuje v sebe : 
theologiu, prdvo a statue vedy, medicinu, filosofiu a techniku. 

— ,,Vlast,^ casopis pro poucenf a zAbavu. Red. Tomas Skrdle. 
Rocne 3 zl. 25 kr. V Prahe, 2izkov, c, 505, Koraensk6ho ndmfestf. 
Casopis tento ma kresfansko-katolickii tendenciu. 

— ^^enske lAsty,^ orgdn pro vzdfil^nf zen a dfvek fiesko- 
slovanskych. Red. Eliska iPechovd-Krdsnohorska. Predplatnc na 
cely rok 2 zl, Jediny to specialny zensky casopis v zemiach ce- 
skych i slovenskych a zasluhuje podponi. 

Humoru sliizia dva listy : „Hufnoristicke Listy^ pod redakciou 
o8vedcen6ho Jos. R. Vilimka. Ony pestujii viae politickii satyru. 
(Predplatne na cely rok 5 zl. 80 kr., Spdlena ulice c. 4 v Prahe.) 
Naproti tomu celkom nepoliticky je j,Pale6eh^^ redaktori Karol 
Krejcfk a Rudolf Pokomy; prvy ma obr4zkovu, druhy literarnu 
ciastku casopisu. Na rok predpWca sa 5 zl. 80 kr. (Spaloni ulice 
c. 29 nov6.) 

— y^Jary v^h^ Obrdzkovy Casopis pro mladez. Odpovedny 
redaktor Josef Sokol Nakladatel Fr. Simdcek. Znamenit^ paedagog 
a spisovatel Jozef Sokol rediguje casopis tento jako rozumie sa 
samo sebou paedagogickym taktom. Podava prace a illustracie, 
ktor6 budia v mladom srdci tiihu po slachetnom a ki'dsnom. Na 
cely rok (12 fifsel) predpldca sa 4 zl. r. c. 

— Casopis Musea krdlovstvi deskeho. 1855. Redaktor Josef 
Emler. Rocnik LIX. Svazok prvnf. V Praze. V komissi knihku- 
pectva Frant. flivnace. 1885. 

— yyOhzor,"^ Casopis zabavny. Rocnflc VIII. V Brne. Predplatky 
prijfma redakcia y^Hlasu,^ na cely rok 2 zl. 

— ^Komensky,^ Tydennfk vychovatelsk]^. Red. Fr. Slamfenik. 
Oloraiic. Na rok 5 zl. 

— nHdj," fiasopis pro lesnfky, myslivce a phltele pHrody. 
Vychodf V mesacnych sositoch s prflohami : ^Lovena,** „DomAcnost'' 
a „Rybafsk6 Listy." Predplatna cena 5 zl. roc. Redakcia a admin. : 
Zdar u Poln6 (Cechy). 

Na Morave zastupuje belletriu a kritiku „Fe5wa," casopis za- 
bavuo-poucny s prflohou ^Literdrtti Lisfy.^ Tento ^sopis vydAva 
Fr. Dlouhy v Brne. Predplatky prijfma J. F. SaSek, knihkupec ve 
Velk6m Meziffcl na Morave. Celorocn^ predplatn6 na oba listy ob- 



tt 



Digitized by 



Google 



107 

Dasa 5 zl. 50 kr. Zvlastae dolezitc, pre dnesn6 pomery literarae 
priamo nezbytn^ sii Dlouh6ho „Literdrni Listy." liCbo zial, jak^si 
neopravnene titanstvo zahniezdilo sa ua „Pariiasse," velmi podobue 
nezdravym ukazom, ktore v literatiirach chodievajii pred lipadkom. 
Ba uz cistc bldznovstvo, ktore zasliizi nie konfiskaciu diel, ale 
konfiskaciu autorov do blazinca, verejne vyhlasuje za geuialitu, Tu 
treba skromn6ho rozuraneho slova od ludi, acprave skroninych, no 
zdravych a uranych. Tak6 slovo ozyva sa z „Literarnych. Listov." 

— £uhca, Mesacnik za zabawu a powucenje. Red. Dr. Ernst 
Muka w Budysinje. 1885. 

Knihy, 6esk( nakladatelia^ poslali na redakciu „Slovenskych 
PobJadov" knihy nasledujuce. Ze jich nemozeme dokladne ocenif, 
to vidi kazdy z uzkebo priestoru ndsho — trebars sme pridali 
k tomuto so§itu cely barok. 

— 6echy, zname uz i z tohoto casopisu, velike dielo, tyda- 
van6 ndkladom J. Ottovym, spolocnou namahou prednycb ceskych 
literdtov a vytvam;^ch umelcov, dospelo k zaujfmav6mu odsekii: 
ku Prabe. Plna historickych a uraeleck;^ch pamiatok, Praha este 
zaujme valnii ciastku diela. Predbezne vysly 4 svazky, v ktorych 
opisuje Tpnner, znatel prazskycb pamiatok, v^borne brad prazsky. 
Je to tiloha ki^sna i fazkd. Lepsiebo sprievodcu redakcia nemobla 
vybraC k tomuto odseku. Tonner je doma na brade prazskom, ma 
smyser jak pre bistoriu tak pre arcbitektiiru a in6 diela vytvar- 
neho umenia — a co je blavn6, vie vymluvne, zaujfmavo rozpravaf. 

U toho samebo nakladatela vycbddza Dor6-bo illustrovani 
biblia, a sfce v dvx)cb vydaniacb vzbladom na text. 

I. P($mo svat6 star^ho i nov6ho zikona. Vydanl pro katoliky. 
(Vulgata.) 

II. Pfsmo svat6 star^ho i nov^ho zakona. Yydani bratrsk^. To 
jest s textom kralickej biblie pre evanjelikov. 

Z prv6bo vydania vysly uz 3 sosity (po XXVIIL kapitolu kniby 
Exodus.) Odporiicame toto dielo vrelo, ono robf nasej spisbe cesf. 
Sosity vycbadzajii asi dvakraf do mesiaca, a stoji kazd]^ 80 kr. 
Tak pomaly, malym vydavkom, mozno si zaopatrit tento skvost pre 
dom a rodinu. (J. Otto, Karlovo namestf c. 34.) 

Taktiez u tobto nakladatefa vycbadza: ^Z naSich a cizich vlasti.^ 
Illustrovana bibliot6ka novel a cestopisfi. Red. Ferd. Scbulz. Teraz 
vycbadza dielo dr. Fr. Sldmy: Vlastenecke putovdni po Slezsku. 

— Zora. Almanacb k desftiletemu trvanf Moravsk6 Besedy 
(V Prabe) uspoMdali : Jan Herben, Jan Kabelik, Fr. Rohdcek. Ro6- 
nfk ni. V Praze. Nakladem Moravsk^ Besedy 1885. Cena 1 zl. 
Objednaf treba: Knibtiskiirna : Jelinek, Grund a spol. Na krdl. 
Vinobradech. fPraba.) Mlady moravsky podrast slozil tu svoje 
plody, mnob6 slubne, mnobe uz vyzrate. Nacbodlme tarn i osved- 
cen6 uz sily, jako Jana Herbena a Fr. Bilebo. K niektorym pracam 
vr4time sa este. 



Digitized by 



Google 



108 

— Ze sv^ta Slovanskeho. Psal Jaromfr Hruby. Svazek I. V Ce- 
skeiD Erode. Nakladatel Josef Miskovsky, knihkupec. 1885. Sii to 
drobn^ state z nisk^ho zivota a ruskej historie novsej. Hruby je 
sympatickym spisovatelora. Cakame pokracovanie, kde spisovatel 
z autopsie bude licit Rus. 

— LibtiSe, Matice zabavy a vedenf. Rocn(k XV., cislo 1. a 2. 
Poklad, Historicky obraz z rainul6ho stoleti od Aloise Jii-aska. 
Cfslo 3. Tajemstvi stryce Josefa. Obraz ze zivota od Fr. Heritesa. 

— Ohiinky Hvota, Basn^ patemu stupni mlAdeze. Vydal Fran- 
tisek Doucha. Naklada J. Otto v Praze. S kresbami. 

— Ottova Lacind Knihovna ndrodni. Serie VIII. sosit I. Zi- 
votu Davracena (Colled back), napsal Hugh Couway. Z anglickeho 
pfelozila Klara §pecingrova. Sosit (63 stmn) leu 10 kr. K dostauiu 
u J. Ottu, Karlovo udmfistf c. 34. 

— Sl(y»mik Zdravotni, Prostonarodnf pi-akticka kniha poucna. 
Redaktori ! MDdr. Chodounsk^ a MDr. Thomayer, oba docenti ceskej 
univei-sity. Nakladatel J. Otto. 

— 2ivot zvifat Od A. E. Brehma. Sosit 52. Nakladatel J. Otto. 

— NaVychodL Vylicil Aniaud svob. i>an ze Schweiger-Lerchen- 
feldfl. Sosit 27. Ceua 30 kr. Nakladatel J. Otto. 

— Prehled dcjin Uteratury deske, Napsal Jaroslav Vlcek. Se- 
sit I. Cena 50 kr. V Brne. Nakladem knihkupectvi Karla Winklera. 
1885. Cakame na II. a III. so§it tiizobne. Z tohoto podali sme 
ukdzku. 

— Zboine zvuky, Napsal Dauiel Bachat. Tiskem K. Miillei-a 
V Budapesti. Str. 172. Ceua 50 kr. Dostaf mozuo u povodcu v Buda- 
pest! (Kerepesi ut .55 sz). 



Z Nov6ho Sadu dostali sme novy srbsky casopis: 

— jjCTpaxMJiOBO" (Stmzilovo. List za zabavu, pouku i uraetnosC. 
Ureduje Jovan Grcic.) 

— Hrvatska Vila, U Zagrebu. Velk^ illustrovany casopis hor- 
vatsky. Priniesol preklady Vajanskeho „Jaderskych Listov." 

— A. H. Jto6pflHCKifl. coBpeMeuHOMx pe.JiHrH03HO-noJiHTM- 
wecKOJTb nojoxerafi ABCxpo-yropcKofl PycH. H3ji;aHie II. $. JIeBji.iuca. 
MocKBa 1885. 

— Frve Pjesme Josipa Milakovica. Hrvacanke. U Zagrebu 1883, 

— Mali sviet. Pjesnice mladezi hrvatskoj spievao Josip Mila- 
kovic, U Zagrebu 1885. 



Digitized by 



Google 



109 

— Literdma novinka. Prejiraarae z „Nar. Novfu" nasledujuci 
oznam : 

Jako to uz miaule oznameuo, vyda slovensky akademicky 
spolok „Tatran" vo Viedni behom tohoto akademick6ho roku 

Aimanach mlAdeie slovenskej, 

ktory obsahovaC bude (na 13 — 15 tlacenych harkoch) jednu jazyko- 
zpytnii livahu, 4 prace belletristick6 v prose, vyse 10 bdsnf a 
bodov hudebnej prilohy. Cena 1 zl. 20 kr. Predplatky, poCaiae pri- 
hlasy prosfme zasielaf na podpisaa6ho pod adressou: IX. Marian- 
uengasse Nro/ 30. A — s jasnyra a urcitym oznacenim sposobu, 
jakym zaslaf sa majii ziadan6 vytisky. 

Predndsajdc oznam tento vet obecenstvu, dovolujerae si upo- 
zornit ho, ze jestli Aimanach mi vyjsf v tomto akad. roku, nevy- 
hnutne potrebne je, aby prihlasy sisli sa cim skor (behom februara 
amarca aspoii 500—600); ponevdc spolok nemoie daf tlacif knihu 
prv, nez ma zarucene, ze vydanie Almanachu nezapricSim' mu ziad- 
nej hmotnej skody. Stvrdenie prfhlasov bude sa diaC oznamovanfm 
V „Ndrodn(ch Novinach." 

Vsetkych priaznivcov spolku i vsetk^ch druhov prosfme o za- 
ujatie sa podniku a o cim skorsie doposlanie prihlasov alebo pred- 
platkoY. 

Za slovensky akad. spolok „Tatran" vo Viedni 

S. V, Kuchta, 

X. 6, predaeda. 



Verejnft prosba. 

Na jednoduch6 vyzvauie predplatilo sa v cirkvi nasej pflansko- 
hacavskej 13 predplatitelov z ludu na „Nar. Hlasnika." Potesitelny 
to znak, ze lud nas tuzi este i po inom pozitku, ako mu poskytuje 
— palenka a nezdrave, vysl6 a vynst majiice plody ak^chsi ;,k6z- 
miveloddsi egyletov." — K tomu ozvaly sa hlasy z ludu — z vla- 
stnej iniciativy — o zalozenf kuiinice. Bolo by neodpustitelnou 
vinou, nepodat opusten^mu, zanedban6mu a zaznanemu ludu nasmu 
to, po com jeho lepsia strdnka tiizi a co ho k jasavej brdne 
osvety, vzdelanosti a blahobytu blizsie doviest m&. Zakladdme si 
teda tymto cielom zmienenii kniznicu. — No pri dobrej voli chybia 
upadlej, zbedovauej, pjremnoh^mi zdkladnymi opravami obtazenej 
cirkvi a obci nasej k tomu to cielu — hmotne prostriedky. I obra- 
ciame sa v bratskej dovere ku vsetkym SFachetnym priatelom ludu 
n4sho blizsfm i dalsim : podoprite nas slabych byf jak skromnou 
penazitou podporou, obzviaste ale uzitocnymi spisami, z ktorych 



Digitized by 



Google 



110 

snfid miioh6 prachom prikryt6 mftvo lezia, kdezto takto by svetlo 
a zivot do zmeravenych lidov ludu ndsho lialy. 

IJti'aty postov6 za doposielky * ponesierae sami. Jestli si. re- 
dakcia „Nir. Novfu" dovolf, poji^tili by sme dosl6 zasielky casom 
svojfm cestou tychto novin. 

Siicasne vyslovujeme tymto nasu opravdivii vdaku blah, panu 
Pavlovi Gyiirkyrau, papieriiick6mu fabrikantovi a zaslu2116mu do- 
zorcovi nasmu, ktor^ zdklad kniznice nasej zalozil velkodusuyin 
darom 10 zl. a viacej spisarai. Bog pomozi ! 

Pfla (poSta Tiszolcz), 20. febr. 1885. 

Jan Vansa, fardr. 



Mam cesC uvedomit velacten^ obecenstvo, ze iia III. a IV. 
sv&zok ,,Besied a Diim" dosial pribl&silo sa 402 predplatitefov, 
potazne odberatelov. Tieto sv^zky obsahovaf budu dielo: 



Na rozhrani. 



od 
Svetozara Hurbana Vajanskeho. 

Romau vyjde v dvoch asi jednako silnych svazkoch (18—20 
h4rkov ka^dy) v znaroej uz forme a stdC bude jeden sv&zok 1 zl. 
20 kr., oba teda 2 zl. 40 kr. Prosfm teda velacteii6 obecenstvo 
cfm skorSie prfhlasy, lebo k vydaniu diela a zaokrytiu hotx)v^ch 
v^davkov potrebujem skutocne rozpredaC najmenej 600 vytiskov. 

V Turc. Sv. Martine, 25. februira 1885. 

Jozef Fabry, nakladatel. 



Digitized by 



Google 



Rok 1885. Soiit 2. 

Slovenske Pohlady. 



-c-r^y^l-jo-- 



Poviestka z tor. 

Kaplsal 
Anton Bieleh, 

I. 

Zna ho kazde diefa v dediue, z daleka kricia nan susedi: 
„Miso, kara ide§/ asusedky: „Tarajda, kde ste boli," jen on vobec 
sirokoznamou osobnosfou v poctivej obci Tiieskova a predsa, bars 
sa mu klonf siluo k padesiatke, kedby si sa ho pytal po jeho 
otcovskom mene, dlho by sa musel suzovaf, kym by mu prislo na 
rozum. Nuz ale prosfm vas, jakoby on aj mohol vsetko vedeC? 

V skole ho ucili be, a, ba, be, u, bu, potom musel sa trapif a tict 
po svete, div ze si rozum neprevratil a nieto este aby sa musel 
na stare dni vseliakymi menami kynozit a vbijaC si jich do hlavy. 
Bez toho sa on ver' posial obisiel. Prvy raz volali ho po mene, 
ked bo! v odbierke. Doviedli ho tarn kdesi do mesta, ktore znal 
len z toho, ked jeho mamka rozpravala, ze tam maslo za sol pre- 
dava. Richtar ho postavil pred jakychsi panov (iste to boli Nemci ; 
mali tenke nohy a hrub6 brucha) a ti ho obracali, stavali pod 
mieru a potom pustili ho prec. Druhy raz nemohol sa dorozumeC 
s fardrom. Prisiel na ohlasky. „Panko . . . tento . . . prisli sme na 
ohUSky," hovoril sviatocno stary svat a poskrabal sa beznarocne 
za tylom. Pan farar (bol nedavnym) hiada mil6ho Tarajdu v kni- 
hich, ale Tarajdu nic a nic, az ked stary kostolnik pomohol z ka- 
luze a povedal, ze mladozenich je otcovskym menom Kuris; „ved 
ze sa dobi*e pamatd ... ale jakoby i Boze moj nie 1 . . . ved jakoby 
to len vcera bolo, ked s jeho otcom za ovcami preskakovali jarky 
a &ibenice, nahdnali sa poza krfcky a valili dolu liikami kolesa. 
I potom strhlo sa po case svadbisko a nds Miso doviedol si do 
malej chalupky ^enicu mladu, sibnii a zivili sa potom jako vedeli. 
Ona vedela chyrno praf saty, bieliC a ked nebola na vyrobkoch, 
chytila ihlu a vysivala susedam podvyky, oplecka a capce. On 

V tie dasy bol honelnikom. K tejto hodnosti vsak neprisiel tak, 
jakoby to mnohym sa pozdalo. Zacal bol s pasenfm husf, potom 



Digitized by 



Google 



_112 

ho prijali za kravara, neskor chodil na burgynu a az potom pri- 
stavil ho bohaty daleky stryko ku ovcam. 

Tu sa mu otvoril zivot zcela neznamy. Bol pod bacom, ktory 
sa pri torn to i-emesle zostarel. Nevedel orat, uie siaf, ale zato pri 
salasoch nebolo ani na troch dolinach takeho majstra jako star^ 
baca. Jeho ovce boly sCa lasice a neochorela rau od rokov ani 
jedna. I priucil sa Miso behom sluzby corau-tomu a ked pristal za 
bacu sdm, vedel si poradif, ked mu niekto, jako ovciari hovoria, 
„do skody vosiel." Za to prichytili ho potom India, ani sdm ne- 
vedel, k comu. Pomahal krave, co dojila krvave mlieko, daval od 
preSkodenia zeliuky, napraval vytknute ruky, nohy a tak postupil 
casom vo verejnej mienke za o3obnosf] vaznu, raedzi zenami vplyv 
majiicu. 

I pochytila potom tiito vysadu Misovu -vnimava obec a vy- 
uzila ju V prospech svoj vyvoliac ho jednohlasne za harmedzkeho. 
Nemal proti sebe nikoho okrem svojej zeny. Tato v hneve chcela 
pouzif i argument: hrniec vriacej vody, no udatnemu predstaven- 
stvu posfastilo sa predfsC i tomuto nestastiu a Tarajda odtedy za- 
stava livad hdrmedzkeho. 

Lez jak mily Miso malo dbal o role co gazda, jako hdrmedzky 
este menej staral sa o ne. Inokedy dost frflali nan susedi, ze ked 
kosf tak vyzera jakoby zida provrieslom priviazal na kona, lez jeho 
Eva predsa ho kedy tedy vystuchala do roboty. Lez teraz nedaj 
Boze dostat ho ku kose alebo motyke. Tych „poriadk6," „zakoav6" 
toiko chodl z mesta od „panv6ch," ze nestacf, coby si chodenfra 
nohy zodral po kolena. A este koiko musi vystSt preto od sveta! 
Zena mu ustavicue ublizuje ze je lenoch a vo dvore si rozpi-avajii, 
ze tak je to, ked sa kto po salasoch a pri liradoch zavedie, ze 
ver' ten nie je k nicomu ani pri dedovizni, ani pri statku a riedbd, 
coby mu pokix)visko pred samym nosom sletelo na hlavu. 

Lez susedi zlc miefia; oni nevedia posiidif vysku postavenia 
Misovho Vytlcie i on pekny gros medzi svetom, birs nie motykou, 
kosou alebo insim hospodarskym nastrojom. Kde ktora truhla je 
zla, tu ju hned dopracii Tarajdovi na stinkach, aby ju popravil. A 
gazdiny coby robily, kedby jim nepopravoval rozsusen^ putne, 
hrotky, dieze a neztiahnul jich obrucami ? A siisky, klepce na mysi 
a potkanov, potom zbenky, safle atd. kto robieva? Ba Ano, i v po- 
ctivom remesle tesarskora nie je on novackom. Kde sa stavia cha- 
lupa, tarn on chybet nesmie; oko jeho jakoby inzinier odmeral a 
a ked brnkne do uhlistej vody zamocenou snorou, tak mu to sti-eli, 
jako coby bol mal uz stareho otca tesarom. 

Co mu tak niekdy jeho stara alebo rovesnki ublfzia, za to 
dostdva on dostatocnej nahrady od mladej chasy. V jej ociach je 
on mnohoznamenajiicou osobou a nikto by sa mu nezpriecil, coby 
ho priam jedno za druhym tri dni na dedinske vyhanal. Bol on 
— jako India hovoria — muzikdlnym, a ked sa strhnul v dedine 
taniec, tu chuchmavy zidak nevedel sa dosC okolo neho naobskako- 
vaC, aby sosbieral muzikantov a siel po voli urobit tej mladej krvi. 



Digitized by 



Google 



113 

„I oldomas bude, Misko. i dobrii veceru nastrojfm a do basy 
tez sa vam cosi dostane,* nahovaral suslavym lisnievom chudy zi- 
dacik a potom, aby ho este lepsie na kona posadil, dolozil: ^Ja 
vera neviem, co ti mladenci pocnu, ked sa vy pominete, Misko, 
Ted tf hudci tak rednii jako lastovicky v jeseni a skoda mladej 
krve,^ked si ani zaskocit nemoze." 

Zidak hovoril v metafore; mlada krv zosobnovala tu jeho va- 
cok. Prakticna fantasia. 

Miso sa uskrnul; Iiibilo sa mu zaliecanie zidakovo. Zahundral 
cosi popod nos, povedal tii razy „co," pripomeuul poriadky a vy- 
pijuc za pol litra tej horkej vody, dal si palicku pod pazuchu, 
skrci] sa, zatlacil si barancicu na celo a pomaly fupkal domov. 

Zatym vsak siimrak bol uz nad dolinou. Zena varila veceru 
a netrpelive deti tmolily sa okolo ohna a robily shon po izbe a 
okolo stola. Po chvfike vnisiel i Tarajda, sadnul si na lavicu do 
kiita a prezeral v zeninej modlitebnej kni^ke obrAzky. 

„Teba tiez aby vy&ikaval, nikdy nevies prfst kedy je cas," 
privftala ho zena obi-atena sue k nemu chrbtom a ukladala triesky 
na ohniste. 

Vsak este nie je ani navaren^/ branil sa muz divajiic sa do 
kiita, kde deti robily shon. 

„Ale mozes pomozt niekdy i pri statku, vidis, ze nestacfm." 
Miso nechal tiito poznamku bez odpovede. Mali tam uz taky 
domici poriadok, ze zena mala vzdy posledne slovo. 

Presla zase chvilka. Deti robily po izbe lomoz a kricaly az sa 
jim stice parily. Jedno nahaiialo druh6; toto kricalo, tamto sa 
smialo. Gazda vsak fiokolvek ztrpel len vresky nie, okrem toho 
i zena robila mu vycitky, nuz zmrzutnel. Chcel uz ddvno zkriknut 
na chasu, no cakal, co povie mater; tato vsak pilno porabala okolo 
ohna a nechala byf deti detmi. Zrazu jedno prehodilo sa na pro- 
stred izby a pocalo kricaf. 

Otcovi to uz bolo primnoho. Vyskocil . . . 
„Ale toto tieto spaty, ved tii izbu prevrafa! Ej, len sa ne- 
ztrat niekam do kiita, jak vezmem ten remen . . . 

Trochu sa prichylil, ruka mu zasla za pas a tento argument 
ucinkoval. Detvdky rozpfchly sa po kutoch ani motyly a v izbe 
bolo ticho. 

Po veceri gazdina zacala znovu rozhovor. 
„Otec, na zajtra nemame soli." 

Misa sa patrne otazka netykala; sedel pod pecou, dfval sa 
pokojno a fapkal z fajky. 

^ena opakovala: „Pocujes, otec, zajtra ti neradm cim posolif." 
Muz vidiac, ze sa to v tichosti odbyf neda, nuz povedal: 
„Ved som ti len vcera dal dva zlate, odkial ze ti vezmem?'^ 
„A porcie teda z coho vyplatis? Nevies, ze zajtra pride notarius?" 
Misovi svitlo v hlave, ze i taketo vydavky sii na svete. Na 
dva zlat6 sa»teda uz nemohol opreC. Nemala by zena potom na 
porcie. Bola ona rodinnym pokladnlkom. 

8* 



Digitized by 



Google 



114 

„Nu, vsak si vcera zmiitila," hovoril po chviike jakosi nesmelo, 
nepozruc ani na zenu. 

„A nevies, ze mdme isf do Harantov za kraotrov?" slovila 
nieco podrazdene zena; „za co potom kupim raiiky, io upecem?" 

Trpezlivy muz mlcal. 

„No, das, ci nedis?" 

„Hra, hra," hundral tento pre seba. Potom urobil kyslii tvar, 
potom siahnul do zahrenia a vytiahuul platen^ vrecko. „Ani na 
packu tabaku mi nezostane." 

Gazdina sobrala zo stola po krajciari vycitany obnos na funt soli. 

^Ved ja viem," kyvala proti nemu hiavou, „ty si taky gazda. 
Zena a deti mozu gd hladu aj rozutekat sa po svete, len aby si 
ty svoju pfpu plnii mal. Pane Kriste ze fa prezehnaj, ja neviem 
CO to s tym smradom na vecn6 veky mas!" 

Zabudli sme dolozif, ze Tarajda pozival od obce dve sinekury : 
hajnictvo i hlasnictvo. Medzi podobnym rozhovorom uhol sa bol uz 
cas silno na noc. Do Tarajov nadbehnul uz i tohto kollega a volal 
Misa po zamestknanf. Tento obliekol kozuch, vzal halapartnu a 
trubu a vysiel na noc. Jeho drub s lampasom siel pred nim. 

Vonku bolo jasno. Kosa a Velky voz svietily cisto, ziarno. 
Nasi ponocnf dia tychto riaJa svoj cas. Nepomyla ani miniity, 
okrem jak len chcii. I dues hodiny sly znacne prv. Miso mal zajtra 
den u obce: chcel si trochu podrieraaf. Vyzvonil na svitanie, vy- 
siel na seno a spal jako zarezany. 

Vsak dobr6ho nie je nam nikdy dosC; vcas rino klopali mu 
uz na oblok. Bol to Ondrej Rolinec. No o tomto vedela tiez leu 
matrika knazova. V dediue volali ho Blisciakom, ba v najnovsoin 
case dostal i meno „Zakon," bo siic obecnym hajnym mal vzdy 
pln6 rukavy zakouov, tak asi, jako ked nasi sliizuovia prfdu za 
roky raz do dediny richtdra ;,vymenovat" (nechcem povedat: vyvolit). 

„Miso, brat moj, bore, bore!" krical Ondrej; „pan richtar ma 
vystrojili k vam, aby sme rozkazali porcie. Prfdu i pdn notarius 
a taky velky pan len vedia, jako ide zakon. Hore, vstavajte! a 
biichal na dvere. 

chvilu zjavila sa vo dverach Katra; zapalila lampu a za 
nou zliezol potom z povaly zo sena i Miso, 

Bol z varty celkom obleceuy; kozuch mal uaopak, preplneny 
samymi steblami. Na starych nohaviciach na kolene visela mu 
z vrchu natrhnuta zaplata. 6apicu uial vtlacenii az nize usf a 
zmurkal ocima, jako India hovoria, jako zaba z prachu. 

Na krik a svetlo pocali sa budit i deti. Najmensie zacalo 
vrieskat v koliske, druhe, nieco viicsie, na posteli mu pomdhalo. 
Na peel a na laviciach pocaly sa na to dvihat jedno za druhym 
plachty a hune a odvsial vykukla strapata, kucerava hlava. V chy- 
trosti nedalo sa pocitaf, kolko jich je. „Ako mrvancov," kedby 
sme y prisloviach ho varit chceli. 

Ui-adnf sa pomaly vytratili. V izbe zostala len gazdind s defmi. 
Bola ona hospodarkou na mieste. Bola z tych, ktori ptacuju nielea 
rukama, no i hiavou. V dome bola neobmedzenym vladarom a jej 



Digitized by 



Google 



115 

supremacii podrobit sa musel i hospodar. A darilo sa jej to dobrc. 
Nase zeny vobec Jaleko predcia muzov. Pomer tento nabyva tym 
vacsej pravdepodobnosti, cim hornatejsie kraje berieme do ohiadu. 
A pre tiito pricinu vfdame po nasich vieskach tak casto zenu drzat 
opraty i bic, kdezto muz uspokoji sa obycajue nejakym vysokym 
uradom v ki^alovstve, v ktorora rozkazuje zeiia. Muohi sa nad tymto 
cudujii, uedrzia to za prirodzene, acprave je ono to najprirodze- 
nejsie na svete. Kde prevaha ducha, tarn i moc, svrchovanosC, kde 
slnko, tam tmy niet. V takointo pomere k svojmu domu nachadzame 
ju i dnes. Jako sa muz vzdialil z domu, hneJ sa prichytila k robote. 
Ucicikala mal6 v kolfske, zakiirila do pece, poshanala, poumyvala 
deti a sla odbavovat statok. Pod statkom rozumiet sa ma sfce len 
kravicka a teliatko, no ale kravicka, mamicka, hovoria nasi lud- 
kovia, a u Tarajdov t^k si ju opatrovali, tak ju radi mali jako 
oko V hlave. A teraz prdve mnoho starosti lezi na hlave Katre 
Tarajdovie. Najstarsiu dceru sozvali jej na sluzbu. Je sama. Ale 
ona to este s bozou pomocou akosi zmoze. Od mali potlkala sa 
po cudzych ludoch, starala sa na seba i do seba a nepostojf este 
ani dnes 5oby chvdocky na mieste. I deti si vychovava dobre. Sii 
viazanejsie, nez ktorekolvek vo dvore, nosia sa cistucko bars chu- 
dobno. Dvan^8frocn6 dievca pasie statok a pomalia v dome materi 
okolo poroby; mensf chlapec zas varuje jej mensie deti a v lete 
pasie busy. V chyzi jej to cisto vyzera. Muz jej vystavil pri peci 
sporak, steuy sii biele, kde tu visi obrazok. V kiite pri armarii 
stoji mocny dubovy st<)l, najpeknejsf v celej dedine, lebo chudobny 
sedliak neide za svojim nabytkom do mesta k stolarovi a tuna 
V dedine nevie to tak nikto pririchtovat, jako Miso Tarajda, za- 
sluzily ndhonci, hlasnik, hdjnik, tesar, bednar, stoldr a v pade po- 
treby i i-dnhojic poctivej obce Trieskovej. 

IL 

V dome £)ura Zazrivdka ide to vsetko sirsfm chodnfkom nez 
u Mikulasa Kurisa, alebo jalio ho tak po nassky zovii, Misa Ta- 
rajdu. Nuz ale Stastie a nestastie nechodf po horach, ale po ludoch, 
a tak jako kazdy nemoze byC bohatym, tak nemoze byf ani chu- 
dobnym. Jednomu nadeli Boh na liike, druhemu na roli; Zazriva- 
kovi jaadelil vo svete. Byval gazdora pri zatve a burgyni, neprepil, 
nepreraarnil, nuz ma. Rolka za rolkou pribyvala, tak, ze teraz majii 
tam i sluzku a paholka. 

Po strynnej znamosti majii tam toho roku Zofku, najstarsiu 
dc^ru Tarajdovu. Uz tam poraba na treti tyden. V dedine hovoria, 
ze u Zazrivakov neurobia posluznym krivdy a ze sa jich device a 
paholci drzia i po tri styri roky. Jako sa zda, i Zofke nic nechyba. 
Spieva od i*ana do vecera, vystraja smiechy, zarty, no pritom raizne 
jej praca zpod rukii jakoby palil. Ale je i vyvinuta, silnd. Vyzeri 
jakoby ju ulial a do roboty je jako jasterica. Majii ju vsak i radi; 
gazdind nepovedala jej este zleho slova, ba i prisny gazda hiadi 
spokojno na nu. 



Digitized by 



Google 



116 

Ked ma cas, vezme ihlu, vysfva alebo sije a tu i tu zabehne 
i k raateri. Donesie defom kus kolaca, chleba, vyzvfta jich semo- 
tam, potom jich pohladki, poshovara sa 8 materou, otcoin a zas 
ponahia sa ku gazdora. 

Bolo V' nedelu po nespore. Praca stala, Zofke bol dlh^ cas, 
niiz vybrala sa k rodicom. PreSupla cez zahumnie; tarn v tizadf 
belel sa rail^ rodicovsky dom. Blfzila sa mu s radostou v listrety. 

Matku nasla samotuu. Bola smatod, zrazend. 

„I dobre zes' prisla, ^ofka, raala som prave isf k vam," vitala 
ju matka. 

Potom si sadly a Katra rozprdvala Zofke dlho, dlho Cosi. Zdala 
sa jako rozhorlenou, casom hovorila silnejsie, potom zas jakoby 
jej slovd znely jako dobovaranie, zas neskor presla do zvukov 
skoro placucich, truchlivych a konecne hrozila sa dievcaCu prstom. 
Dievca zatym sedelo pri materi jako prirarazene. Oci sklopilo dolu, 
zmolilo medzi prstami fiertusku, svietily mu v ofiiach slzy, neho- 
vorilo nic a az ked* sa vecerilo, bi-alo sa ticho, ziaino domov. 

U gazdov celad uz bola v staji. Zofka stavila sa v humne, 
nabrala kfmu, dala statku a potom sla pre vodu k studni. 

Sumi-ak uz bol nad dolinkou. V prirode vyzeralo to pusto. 
Snahovy pokrov belel sa bezzivo, triichlo z6kol-v6kol. 

Devy zo dvorov boly uz davno prec. Na zriedle vsak predsa 
nasla niekoho. Zdalo sa, ze poznala ho z daleka. I zbladla . . . 
pomaly, vdhavo blizila sa ku vode. 

„"Ej, 2ofka, jakosi sa nechceS dat vidief," vital ju suhaj s milyin 
lismevom; „vcera som tu stal, neprisla si, a dues tiez uz davno 
cakara. Hul skoro ma ziraa prechodi. Co si takd pysna?" 

„Preco bych bola pysnou, Stefko," hovorila deva jakosi chladno 
V polbok obratend a mala oci sklopen6, „vies, ze si sama rozkazaC 
nemozem. Gazdind chorie, mala som robotu okolo nej.*^ 

Hlas devfn zvucal ziaino. Suhaj prekvapeno pozrel na nu. Oci 
mu hovorili, ze je na vsetko pripraveny, len na to nie. Krv skokmi 
zpriidjla sa mu v zilach . . . 

Zofka stdla vzdy v tom istom postavenf. HIadela do cisteho 
zrkadla studienky zadumeno, smutno. Cernavy sumrak a mrtvy 
vyraz k zime sa chyliacej jasene obrubil tvar jej v bladost, ktorej 
otcom bol srdca a matkou pohnuta dusa az v hlbinach. 

„Tvojej gazdinej nechyba nic, Zofka," riekol neskor snhaj. 
„Vcera bola u strykov celkom zdrava, pri sebe a vystrajala so 
mnou i smiechy. A dues videl som ju i rdno i popoludni v ko- 
stole. Nieco druh^ho ta trapi; vidim ti to na tvari. Alebo snad* 
som ti nief urobil, ked si zrazu takou cudzou zostala oproti mne T 

Stefkovi vydraly sa slova rovno az z prsii. Napadnou chlad- 
nostou devy prekvapeny, hovoril rychlo, jednym dychom; potom 
pristupil krok k dievcatu a^ hlb^im, citnym hlasom sa pytal : 

^Preco si taka smutnd, Zofka?" povedz mi. 

Tato este vzdy mlcala ; zdalo sa, ze v du§i jej ziiri boj. V ociach 
svietily veike slzy. 



Digitized by 



Google 



m 

§uhaj len s najvacftn premdhanim seba cakal na odpoved de- 
vinu, Znovu sa pytal, az konecne, ked* deva len stala bez slova 
ani zkamenelA socha, s trpkostou — ziielo to jako vycitka — riekol : 

„Snid' nechces mi do ocu povedaf , ze ma nechdvas tak . , . 
nu povedz, neboj sa, nebudem ti svedomie zacitovaf!" 

Suhaj zrazu sa zmenil; slovA znely studeno jako lad. 

tJcinok nevystal ; deva sa zrazu obratila, pozvela hore a uprela 
vycitkou hlbok6 svoje oci na suhaja. Tento zprvu sklopil oci, po- 
tom vsak pozrel ostro, jakoby chcel nazref az do srdca a cakal. 

„&tefko, blizis mi," hovorilo dievca citlivo; „ty sim vies, ze 
to nie pravda, ale ked to tak ide medzi svetom, ze chodnfky vedii 
i hore i dolu...", potom sa trochu zarayslela, jakoby hiitala, co 
vyslovila, alebo jakoby si chcela usporiadaf v mysli co este pove- 
daf ma a pokracovala: 

„Myslel si ty, Stefko, aj na to, ze kedysi budeme sa museC 
rozliiciC — zanechat?" 

I stane sa, ze zcista jasna udre hrom a India prekvapeno ob- 
zerajii sa, odkial ten rachot: Stefka vsak nebol by zarazil v tej 
miere ozon oblacnej iskiy, jako tieto v nahlom zvrate uveden6 
slovi. Zbladnul, pozdvihnul strmo hlavu, otvoril oci a dival sa . . . 

Deva hovorila dalej: 

„Tak je mi Cazko na srdci, akoby mi na iiom mlynsk6 kamene 
zavisly. Nechcela som ti to povedat, ale lepsie bude, ked sa po- 
shovarame aj o torn. Mne posial branila pycha, a ty snad si preto 
nehovoril, jak si nechcel sostrasif mna. Uz snad aj ty vies, ze 
tvoja mat ndra nezicf. Dnes bola som u otcov. Matka skoro pla- 
kala. Tvoja matka jej naodkazovala, ze aby sa jej nesnivalo, ze si 
dievku vyda do vds, ze na teba inaksie cakajii, ze som ti ja nie 
roven, aby som si tak pysno neviedla a teba nesvadzala a za tebou 
sa nevladila, lebo ze to ver' nie je pekue, ked devojua tak za mla- 
dencom lipi/* 

Rec Zofky sekla v blasitom stkanf; zem mu utekrla zpod 
noh a svet kriitil sa mu dookola. Chcel hovoriC, nemohol, chcel 
objat navalom zialu ovladanu devu, no obaval sa. Srdce chcelo mu 
rozborif prse . . . Stal . . . 

Presla chvfia; deva v placi, suhaj v mrakote stali jeden pri 
drubom. 

„Vidis, Stefko," hovorilo dievca dalej, „my sa muslme tak 
rozisf. Ja nesmiem robiC medzi vami hriechu. Musela som to slubit 
svojej mamke ; ona je chudobna, ale vedie si velmi na seba a tvo- 
jej materi sa nikdy nepodlozi. Lepsie to bude pre oboch, ked vrd- 
time sa z kratkej cesty ..." 

Posledne slova devy znely ticho, no boly urcite. Nasi prosti 
ludia neradi sa piistajii na pole erotick6ho vyrazania citov a zvlaste 
zeny nie. Tie prave vtedy vedia panovat nad sebou, ked kriticke 
okamihy zitia zbiiria cit a zatiskajii rozvahu do lizadia. V takychto 
okamihoch, ked muz ztratf rovnovahu duse, zabudne na seba, 
dd sa uchvatit, tam zena udrzi sa na povrchu a zapre sa az po 
Golgothu. 



Digitized by 



Google 



118 

Nastal trapny okaroih. Deva dokoncila a suhaj nevedel zacat 

Konecne vzmohol sa. 

„Nie, ^fka, nie/ hovoril bolno. ^Sndd moja mat ani tolko 
nehovorila, koiko vasim prislo do usf, a potom, reci sa hovoria a 
chlieb sa jie. Moja mat m& ma rada. Mozno, ze hsdi po bohatej 
neveste, ale ona popusti. Popusti, Zofka, ver' popustf. Jako prfdem 
domov, hned sa budem shovdraC o torn." 

„To nie, pre Boha nie, Stefko . . . ! to by sa dostalo do u§f a 
a reci svetu. Ja by som sa v dedine ani neobstala, utiekla by som 
svetom." 

§uhaj sa zas zaml^l. 

„Nuz a jakoze sa dohovorim s rodicmi, ked nechces, aby sora 
jim tebe hovoril." 

„6akaj na vhodnu chvflu; z tohoto by bol novy hriech. Potom, 
ked fa budu chcet zenit, rob, co vies . . .* 

„A do tych cias?« 

„Do t^ch cias," opatovalo diev&i jakosi vahavo, neisto, „roz(de 
sa nam cesta cfm bore tym dolu. Budeme sa znaf len tak obdalec. 
Obfde§ ma pri muzike, druzine a v kostole a ja sa budem chovaC 
tak, jako som mamke slubila. ZarmiitiC ju nesmiem; ona sa dnom 
nocou trapila, aby ma vychovala." 

Dievca hovorilo odhodlano, no bladost tvare a zvldstny kmit 
oka svedcil, ze sa premdha, ze vedie so sebou boj. 

Stefko netnifal, kam az to pride s nimi. Pocal prehovdi-at 
vsetkym moznym sposobom, no bezvysledno, Deva urcito sotrvala 
na stanovisku svojom a jasno osvedcila sa, ze na pomere teraj^m 
nedd sa nicoho premenif, k^m jfch i-odicia stavaju sa jfch citom 
oproti.^ 

„Zofka, ty mas tvrde srdce," hovoril suhaj; „ani na torn ti 
nezdlezf, 60 budu hovorit nasi, ked prereciem s nimi tebe . . ." 

„Vsak jak prelomis a nezabudnes prfst ... — jak nie, nuz 
nech sa stane vola bozia. . ." Zofka urobila krok ku studni a po- 
norila putnu v hladky povrch vody. 

Potom sa rozliicili; dvoje list zaSeptalo „dobru noc" a stvoro 
ocf zrkadlilo zial, hlboky, az z tajin duse prystiaci zral. Mladon 
zabiidzal na seba. V tvdr udrela mu krv. Urobil niekoiko prud- 
kych krokov, chcel devu objaf, sovret na svoje prsd, no ciivnul. 
Z tvdre Zofkinej zmiznul co blesk kazdy cit a ohiad jako seveniy 
vietor vanul od nej. I stdli malo jeden . proti druhemu ; potom deva 
vzala putne, pohliadla na suhaja este raz pohladom dlhym, hlbo- 
ky m, povedala mu „8 Bohom" a zmizla na zahumnf. 

Stefko zostal tam stdt. Zem sa mu tratila pod nohama a 
mhlist6 hory a vrchy kriitily sa s nfm dookola. V dusu vkradnul 
sa mu fazk^ bol, hlava mu horela pdlou a hrud pnula sa mohutno 
ztrasenim. Potom sobral sa a zamieril domov. 

U Mikulov — tak volali Stefanovych otcov — uz kiirili. Otec 
sedel za stolom a prezeral Sibillu. Nad stolom kmitala lampa a 
V rohu nad armariou vise! na klinku zaveseny suchy veniec z ob- 
ziniek. Sfcary Mikula patril do kruhu tych vysadnfkov, ktori vedeli 



Digitized by 



Google 



119 

„z knizky." Bolo to uz v jich rode, ze kazdy 61en pysil sa zoa- 

iostou citania. Jeho dedo, stary otec a otec boli dedinskymi uo- 

tariusmi za dlh^ roky a aj on teuto urad pred rebelliou zastaval, 

no potom chytil sa vyiivy druhej. Este do neddvna behali India 

k nemu so „stelunkami," ale v posledn^ easy vysiel i on z uzitku. 

Jak^si cudze poriadky nastaly v krajine a v dedine okrem knaza 

a rechtora nevyznal sa v nich nikto. Za mladi bol chudobnyni. 

Pdlieval v horach uhlie a jeho zena chodila na vyrobky do sveta. 

Potom, jako, jako nie, nevedel nikto — no zbohatnul. Ludia si 

suskali, ze mu bolo dobre stavieb nadvfhaf, ciastok nakiipiC, ked 

nasiel poklad. Teraz je uz jako na pokoji. Cbodieva kazde rano 

do kostola; pod pazuchou nesie velkii, tazkymi ^It^mi sponami 

opatrenii, v kozi viazanii knihu a v rucniku v ko^usku ma uscho- 

vane na stvoro rozpukan6 okuliare. Po sluzbach bozich vrati sa 

doraov, prizre si okolo domu a ked treba, vyjde i na rolu. Do 

podrobnostf sa nemiesa ; to je starosf ou synovou a on vie, ze Stefko 

je pilny a podaren^, nnz naco by mali obadva solid polievku. Jeho 

polovicka vsak bola letorou celkom rozdielna od svojho muza. Uz 

bola silno ku sesfdesiatke, no bola ziva, bodra a do roboty ani 

zihadlo ; stara ale jard, jako prfslovie hovorf. Prdcu viedla si sama 

a sliizke nechcela ani chyrovat. „Zm6zem ja to este, otec," ho- 

vorila, ked jej ten to pripomenul pomoc a dalsie nahovdi-anie pre- 

stalo potom samo sebou. Indc obrabalo sa tarn hospodarstvo dia 

8torocn6ho kalendara, Sibilly, snov a starodavnych povier, a jak 

mali Mikulovci lepSie lirody nez sused, to bolo leu preto, ze mla- 

d6mu sa to jakosi inac darilo, kedze: mlade ruky, skord robota. 

Co sa vsak dusevn^ch statf tyka, to stara Mikulova zila — 

jako vobec tisi'ce na§fch zien — v povercivych nazoroch zitia az 

po najkrajnejsie hranice moznostf a ci lepsie povedano nemoznosti. 

Nevykristallizovan6 pochopy krestanstva podAvaly si ruky so zvykmi, 

ticinkami, s pocfnaniami a so staroddvnymi nazormi davnych bo- 

zestiev a vyraJaly sa v kazdom odlyku jej zamestknania. Skriatky, 

zmoci, jezibaby, strygy, magy atd. mali tu svoje prava a podrzali 

SYoju moc. VeStice preSkodiivaly ludom, urcovaly nemoce, naznaco- 

valy osudie, davaly vystrahu a pokynu jej krokom a to tak slo od 

najmensej smety za dvermi az po obsfrnejsie ndmahy veladenia 

kazdodenn^ho chlebika. 

ZvlaStne co bolo pri nej likazom, to bola nezvratnd viera 
V predurcenie. Ked sa v dedine stala nejaka prfhoda, tu Mikulova * 
bola prva io povedala: „to uz mal od Boha siidene." A ked zas 
tesila do nehody upadlii kmotini, susedu, zndmu, tu hlavuy zastoj 
hraly slova: ked ma nieco cloveka nadist, tu on tomu nevyhne, 
coby ^sa hned pod zem schovaval. 

Ze vsak vedela obisf liskalie nebezpecia zasady tejto, mala co 
dakovat svojej pilnosti. Tykala sa tato jej viera viae na pred- 
urcenie, ktor6mu ide clovek v listrety v otazkach zdvaznejsfch. 
Clovek mal u nej suden6 hned pri narodenl, co bude z neho a 
jakymi chodnfkmi bude kracat na svete tomto. Obecan6 mal sfastie 
nesfastie, skorii smrC, dlhy zivot, chudobu, bohatstvo, slovom vsetko, 



Digitized by 



Google 



120 

CO spadi pod otazniky zivotn^ch udalostf a buducaosf bola u nej 
pochopom, ktora zakryvala i*uskoti len to, co nevyhuutelne stat sa 
md a musf. 

Inace napriek pokrocil^mu veku je z uej gazdrna na miesto. 

V dome je 6isto a kazdS vec, ktord kde stojf, vyzerd tak, jakoby 
tarn bola vyrdstla. Susedi sfce povravaju, ze je skupa, ze si nedo- 
praje ani vypomoci, lez nie odtial vetor fdka. Ten, kto od mali 
zapriahiiuty bol v robote, aui ua starosC od nej neodvykne a tomu 
nikto po voli nespravi, coby priam to lepsie vykonal jakoby sa to 
druh6mu zdalo. 

Stefko bol z deti len sdro doma; bolo jich len dvojfcko: dc^ra 
a syn. Dc^ra sa vydala pred rokom do zahoria a prichadza k ro- 
diSom len na body alebo na odpustky. Susedy sa uz vtedy zpyto- 
valy, ze kedy sa ztrhne u Mikulov svadba, ze toto a ono, nuz ale 
coby sa zena rozumela zakonom a poriadkom. Na to, ze Stefko 
len teraz vysiel z tretej odbierky, neprisly, a tak zvedavost jejich 
az do dnes obstata bola mhlou otAznika a odpoved Mikulovej „ze 
vsak i jeho siidena nie je snid este len v plienkach," neuspokojila 
jich vonkoncora. 

Medzitym bolo sa ni nadobre strailo. Stefko Mikula po osud- 
nej rozprave so Zofkou obratil sa bol domov. Pod strechou rodicov- 
skeho domu clovek trpezlivejsie nesie tarchy zivota, nez pod holym 
neboni a v podobnych okamihoch sam pud zenie otrasenii bytost 

V litulok doinaceho krbu. V udvale prv6ho rozhorfienia chcel hned 
zataf do ziveho a prehovorit s rodicmi a hiital po ceste, jako ma 
to zacat. Lez neslo mu to tak lahko jakoby bol myslel. Ziadna 
zdrava myslienka nemohla mu^vyzret v hlave. Konecne umienil si, 
ze urobi tak, jako mu radila Zofka. Rozhoduul, no neuspokojil sa. 
Krv dvaadvadsiati rokov rychlo sa vzbiiri, zpeni, obrazotvoraosf 
ma zive barvy a srdce pozna leu dva svety : zial a radosf. Pokoja, 
mieru tam niet. 

Jako sa obzual so Zofkou, nevedel ani sim. NaSi dediuski 
suhaji nie su lenufkmi tej sentimentaluej skrobenosti, jakii v nasej 
spolocnosti vidfme, a potom srdce ver' nevedie memoiry o svojich 
cituych vznetoch a nelame si hlavy, aby dia predpisu chovalo sa 
tak, jakoby sa to chladnemu rozumu pozdalo: srdce je svobodne, 
voIu6 jako vtdk, ktory zakruzi svoj let prdve ponad tie hory, ktor6 
sa jerau pozdajii. 

Celkom takto stalo sa to i s uasimi mladymi. Suhaj videl 
devu na poli, na muzike, v druziue, v kostole a poznalo sa to, 
jako sa poznajii lastovicky, ked na jar zastebocii na strechach pri- 
hornycb nasich viesok. Stefko blyskal po jasnych ociach mladej 
device a tato sa neodhadzovala, ked driecuy suhaj nepohfdal nou 
chudobnou, ba vyznacoval ju pred majetnej^imi, z lepsieho domu 
dievcaty. Lebo nemyslite, ze na dedine niet rozdielu. Velmi bene 
sa tam na vahu, kto roven a kto neroven. Aristokracia v huiikacb. 

I tak vzniknul — jako prislovie hovorf — na streche ohen. 
Po ruzovych dobacli prvej lasky prisla trpkost zkiisok a strAdania. 
Zacala sa s tym, ze maC Stefkova, pociivajiic co a jako jej syn 



Digitized by 



Google 



121 

svidza, cbytila to za hlavu a za horiica odkdzala ^ofMnej materi, 
ze veru aby svojej dc6re dala naucenie, ze z tej miiky chleba ne- 
napedie. Potom padla kosa na kamen a hriech prisiel potisku, ne- 
zbadauo a sadnul sd za vrch stola. 

Suhaj nechcel ist rovno dnu, vosiel do mastale. Obaval sa, 
ze sa mu potkne jazyk a potom vypovie to, coby teraz povedaC 
nesrael. Vyckal, kym paholok sa neodbavi. 

Po cbvfike prisla jich matka zvaf k veceri. Zazrela i syna. 

„I ty si tu?" pytala sa syna. 
Stefku poburila otazka. 

„A kdeze by som mal byt, raamka?" opytal sa jakosi s od- 
vrivanfm. 

Matka pozrela ua neho. Zdal sa jej byt nesvojsk^m. 

„Ja som myslela, ze budes este v dedine," povedala s istou 
nardzkou. 

Suhaj sa premohol; mal na jazyku ostre slovo, no prehltnul 
ho, bars fazko mu to prislo. 

Vecera uz bola na stole. Potom prisla od Balvanov suseda, 
za nou druhd, tretia a zenicky sa pomaly rozkrakorily. Zeny si 
majii vzdy do bozej vole co narozprdvaC. Stefko sa doposial ani 
nepohnul od stola. Bol zamyslenym, malomluvnym. Matka obcasue 
z boku podivala sa nati. Znamenala, ze je znacne bladsim. I ve- 
dela, ze uz udrelo. Spokojno obratila sa potom k susedara a be- 
sedovala tfalej. Medzi recou prisiel neskorsie i suhaj, Ondrej Bar- 
tekov, vrstovnfk a kamardd Stefov; pobavil sa a volal Stefkaknim. 

„Kdeze sa vystrajate proti noci?"* pytala sa matka, pozriic 
neliibo na syna. 

„Ideme trochu k Bartekovym," hovoril tento jakoby popflene; 
vecery su dlbe a spat je este zavcasu." 

„6, nebojte sa, strynka; ked sa clovek vecierkom trochu roz- 
krdkori, takym je rano do roboty ani jelen," hovoril mlady Bartek, 
prajuc domdcim „dobru uoc.'' Dva mladi potom odobrali sa von. 



m. 

Na hornom konci Trieskovej vidno na tamtej strane rieky 
inaly, z predu m^-lou zahradkou otocfeny domcok. Nateraz bydli 
V nom statocn^ obcan Michal §u§urka spolu so svojou, na zavi- 
denie zrucnou zenou Ivou Susurkovou. Su chudobni, ale dosial 
udatno brdnia sa psote. Iva je hiadanou osobnosfou v celej dedine. 
Neminie jedno pecenie, coby td, druha kmotra sa nerozpopienula 
na nu poplaniichom, kolacom, alebo o miiteni kiiskom masla a 
hrncekom mlieka a o Vianocach sype sa jej to ani sestonedieiko 
do kuta. Ale nech nikto nemyslf, ze to len preto, ked stastie za 
nou chodf. Nie; to je len odplata za lisluznost, preukazovanii svo- 
jim spolubliznym. Komu treba poradf proti nemoci, nezahaubf sa 
ani pri statku a vyzna sa v comkolvek a kdekolvek. Pri krstindch 
vie pekne zavinSovat a neprevedie ju v reci ziadna kmotra, coby 



Digitized by 



Google 



122 

si hneJ jazyk az po tylo zahovorila. Ma okrem toho makk6. srdce. 
Na pohrebe, pri zorarelych tak pekoe vykladA, ze to az srdce 
stisne, no za to nahradi si to pri veseliach a rozlicn;^ch kai'och 
natoiko, ze sfastni prisediaci od smiechu chytaju sa uz za brucha 
a hlasityra „bodaj si sa nestihlo" privoldvaju starej Ive, ze jako 
sa jiin to velmi paci. 

Jej muz podobne je chlapina ua svojom mieste. Ponevac roll 
uemaju, riibava kde-tu drevo, da sa najaf za posla, hotuje pasce 
na potkanov, vystxuhuje varechy, lizice, pletie slamienky a na co 
je najpysnejsfm, je to, ze o vyrocit^ch sldvnosfach doziera strelbe 
z maziarov, a ked mu to potom rachotf, vytrcf velk6 zltav6 zuby, 
uskrna sa a s kyra sa len stretne tomu rozpniva, ze jako dobre 
nabfjal a maziare ze sa po vystreloch tak prevrhaly jako v jaseni 
pine vreca na zemiafnisku. Indcej zp^taj sa ho co najradsej, a on, 
kedby sa svojej Ivky nebal, povedal by ti, ze ver' dobrii (rozumej 
velkii) fajku tabaku a teply kut pod pecou. Lez o tychto tajnostach 
jeho srdca mdlo kto vie. Jeho zena nabiidla by mu toiko poza usi, 
zeby to za to nestalo. Opatrnosti nikdy nezbyva. 

V domci byvaju len sami dvaja: deti nebolo. Na protivnej 
strane izbice je maid komorka. Tu ma Susurkovd svoje kralovstvo; 
tarn boly uschovan6 i jej poklady, a sice zeliny, zakriitene opatrno 
V handrach, jako: cernob^f, koscibal, marunku, vyzob, derazu, nitu, 
cintariu, bobovnik, horkii datelinku, netresk, hrdu barku atd. Roz- 
umela sa i do liecenia ludi. Proti boleniu hlavy, klaniu a podob- 
nym nemociam, ktore sii medzi nasimi, pracou zmorenymi ludrai na 
bieloradni, vedela jedno druhe jako okMit, zacitat, daf to i to uziC 
a podobn6. A v tomto smysle upotrebovaly ju gazdiny rad radom 
a device boly jej nad mieru vdacn6, ked jira povestila na milenca 
alebo odputaneho frajera sMbila jednej druhej priviesf zase nazpat. 
Obzvldste vSak vitanou bola u Mikulov. Stefova matka svojimi 
zivotnymi nazormi a ndhladmi spadala silno v kruh Ivinho za- 
mestknania, ba tato sliizila jej co radkyna, kedykolvek nejaka okol- 
nosC, jako uehoda, nestastie alebo hmlistd zdhada zalahla nad Mi- 
kulovci a gazdina sama nevedela si poskytniiC pomoci a vymotat 
sa z krfznej cesty pripadne nemileho polozenia. Okrem toho spolu 
rastly a Mikulova odriekala Ive i syna, ktoreho ale Pan Boh po- 
volal uz davno ku sebe, a v ten isty den pristupovaly obe ku ol- 
taru a prisahaly muzom svojim vernosC az do smrti. Bola jaksi 
tajomnikom a dovernikom rodiny a Mikulova nic vaineho nepod- 
ujala, do nicoho sa nepustila, kym nevedela o tom i Iva, kym 
i tato neosvietila svoju mienku a neprezuvala vec cim hore tym dolu. 

V takomto pomere trvaly nase zeny uz dlhe roky. Jedna do- 
plnovala druhii. KazdA myslela, ze druhej dobre robi a cakala za 
to odplatu od Pana Boha. Nemiuulo diia, coby Iva nebola nakukla 
;,ku svojej zlatej kmotricke." Stavalo sa to vsak obycajne sfaby 
nahodou, zvlaste vtedy, ked sa pieklo, raiitilo. Poshovamla sa, po- 
kriitila, poradila jedno, druh6 a potom odoberiic a vratac sa tri, 
styri razy nazpat poberala sa dalej. Patrila ona medzi tie nestast- 
live zenicky, ktor6 vzdy zabudnii „nieco^' povedat. 



Digitized by 



Google 



123 

Ked sme uz takto predstavili dalsieho dejatela skromnej po- 
viestky nasim citatelom, vratime sa zase k predmetu nazpat a i-oz- 
privaf budeme dalej. 

Po nasich hornych dedinkdch skoro dostavi sa zima a sniazik 
zavlta prv, nezby polovice jasene pominulo. Hospoddri utecu sa 
do chalup, poind robota odpoclva. Nastaud porobky tu dnu a pliiste 
a vetry tam von. 

U Mikulov mlatili. Stary pokasldval, nechutila mu ani fajka 
a celou jeho robotou bolo, jak pozrel do maStale alebo do humna. 
Jeho zene islo to tiez nesnadno: stari India zaluju sa vtedy na 
prse. ^November nera ember," povedal Slddkovic, a „marec, po- 
beraj sa starec," hovori prlslovie. Prave je praca okolo konopi; 
robota tato potrebuje mocnych riik a zdi-av^ prse. Zapach sada na 
pluca; stara Mikulova kaslala. 

„Ej, Zuzka, dosluhujeme , dosluhujeme," hovoril jej zpoza 
chrbta miiz, kyvajiic pomaly hlavou. „Lepsie by to druh^mu sved- 
calo, my uz stari . . . Ten kasel ..." 

^ena sa obratila; zdalo sa, ze bola prekvapenou. Muz patrno 
vytrhnul ju z myslienok. 

pPomozme si, otec; keJ sme chceli hyt mladymi, musfme chcet 
byt i starymi. V§ak kedysi moz' byf i lepsie." 

pVeru, veru, pomoc by uz bola treba. Ochodza rastie, sily 
slabnii. Ale ty to ai vtedy uznds, keJ prihai-a. Keby si mala aspon 
dievky; ale to( uz davno po Vsech Svatych." 

Stai-d hnula plecom; bolo v tom cosi, jakoby chcela povedat: 
„Ja ked chcem, zaopatrfm si dievku i o pol noci." Konecne vsak 
zdvihla sa, postala a divala sa na muza. Vjej zraku jakoby nieco 
hovorilo, ze muz ju nerozumie, ze on mysli insie a ona zase insie. 
I divala sa nan zase a nehovorila nic. 

Starik vydrzal pohlad ; v zraku sa mu zasvietilo, lista vyjadrily 
nialy usmev. Cakal. Zena ma slovo. Na nej je md, aby nieco 
povedala. 

Tdto vsak mlcala ani ryba. Konecne zacal Mikula: 

„A keJ zpecujeS sa mat posluznii, na nevestu si este nepo- 
myslela?" 

Starfk sa usmieval srdcom. Matkdm zablisne v ociach, ked sa 
jim spomfna vydaj dc6rin ; otcovia su zas hrdf , ked je rec o zenbe 
synovej. 

Starik hovoril makko, doveme. Tvdr malky vyjasnila sa zd- 
2ehom peknej lifnosti. Opravdu, ona od ist^ho casu vdzno zapo- 
dieva sa myslienkami tymito. Muz vsak nemusf vedief o vsetkom,, 
CO zena myslf. Preto nakoiko sa dalo, lahostajnejsie povedala: 

„Preco bych si s tym Idmala hlavu? Ked vyckdme casu, prfde 
to samo od seba. Ved len nezhon na su^iarku; ozenit sa must. 

„Casu, casu," povrdval pomaly otec. ^A nevies, ze cas je uz 
tu? Z obierky vySiel, fasianky na zdhumni a chlapec uz na mieste. 
Co s nfm vy^kdS?" 

„No, no, jakym si nahlivym zostal. I z neba spadnul i od- 
pofiinul," hovonla nieCo hlasnej&ie zena pohybom ruky ddvajiic na 



Digitized by 



Google 



javo, ze sa oua do toho lep§ie rozumie; potom poki^acovala : „a 
nevies, ze sa taketo veci musia prezuvat i zhora izdola? Chlapec 
je pochabel, kuriplach, na neho sa nemozes znechaf. Ja bych sama 
rada, ked'by to mohlo byC uz na fasiariky; ale jak Debude?** 

„Hm, hm," premyslal starik, „i ja to tak myslfm . . . hm, veru 
tak ; ved* uvidime, ono to pride do poriadku, treba sa obozret, ano, 
tak, tak — ja nedbam." 

KeJ muz takto dal jasny dokaz svojej povolnosti na javo, 
matka pristupila potom blizsie k nemu. Chcela sa o tejto veci 
rozhovorit obsfrnejsie. V okne vsak mihnul sa stien a ona zamlkla. 

Na prabu zjavil sa Stefko. Prisiel z humna z vejacky; bol 
zapraseny. Na sirokom klobiiku mal plno pliev. 

„Do ktor6bo priehradku dame ten jacmen, otecko?" 

j,A CO je uz po viatke?" 

^Uz je i odmerany; lez bude treba eSte (iosi vriec. Mamicka, 
potom doneste." 

„Ja idem do sypky," hovoril otec, „a ty bud na mlatovni. 
Obozri sa, Zuzka, po komore, aby si nachystala mlatcom veceru," 
preiiekol obrateny ku gazdinej a vysiel von. 

Stefko poberal sa na humno. Od osudnej nedele bob vfdat 
na nom premenu. Suhaj jako iskra bol dnes viae do seba zavre- 
nym, zadumcivym. Jeho chovanie vsak zmenilo sa ocividno oproti 
matke. Posluchnul, bol povolnym vo vsetkom, no ked sa mali spolu 
pustit do dlhsieho rozhovoru, zostal roztrzitym, slova jakoby mu 
viazly v hrdle a on jich odtial klie§fami tahal. I matka zdala sa 
chladnej§ou oproti nemu. Vedeli oba, ze majii Caiko na srdci, ze 
sa nieco prihodilo. co sa postavilo medzi iiu a syna, no k^idf 
dusil to V sebe. Cakali oba na vhodnii chvilu a mysleli, ze tato 
rozozenie mrikavy, ktor6 sa nad nebom lasky materskej a synov- 
skej zacernaly. 

Napriek vsetkym starosfam v&ak rozhovor vedeny s otcom 
hlboko utkvel jej v hlave. Uz bez toho divno myslf o torn a mieuka 
muzova ju len v predsavzati utvrdila. Kedy len kolvek stacila, za- 
podievala sa predmetom tymto; tu i tu prehovorila i s muzom a 
ked dokoucievala alebo zapocinala nejaku prdcu, ked bola ustatA, 
tesila sa s tym, ze vsak, jak nebude chcet, nebude sa muset po- 
tom uz tropic. Jej stary a ona budii si ziC v tichosti, bezstarostno 
a starost okolo hospoddrstva prevezmii druhf — mladf. 

Ludom, ktorym robota po nassky hovoriac rastie v rukdch, 
idu tie dni tak, jakoby kamene do vody metal. Len sa filovek obo- 
zre, zobudi a pred sebou ma tu boziu nedelu. Robotny lud si tu 
lahsie vydychne, lebo po raozolnej prdci siestich dnov ma pred 
sebou leliotu odpocinku a po fazkom zdpase vo vfre sebaudrzania 
dobre je odpociuiif, poskytniit umdlenemu telu novej sily a dusu 
posilnit v prnmeni vod zivych. 

V sviatok popoludui stroja sa pomaly nasi dedinfiauia na ne- 
spor. MUdez, jakondhle odhodi lizicu, ihned ide prec. Schc4dza sa 
potom V domoch okolo kostola a ti'avi tam cas rozf^ravou, smie- 
chom, zartom, jako uz kedy prfde. Starez, ta sa sbiera pred ko- 



Digitized by 



Google 



^26_ 

stolom a beseduje tam a shovara sa az kym nepride cas oddaC to, 
CO bozieho je, Bohu. 

Od Mikulov okrera gazdinej dnes vsetci brali licast na nespore. 
Tuto trapil nadmieni kasel, strazila pec a oci mala upren6 do 
modliacej knihy. Vokol bolo ticho, len sepot modlitby a vriicny 
vzdych starenky zvlnil kedy-tedy povetrie styr stien izby a smiesal 
sa Y jednotvaray tlkot nastennych hodin. 

Po case cu( bol na ceste shovor. Ludia sa vracali z kostola. 
V tomto case odbyvajii sa po vieskach nasich riadne navstevy. 

„Pochvalen Kristus" zacuC bolo bias pri otvorenf dveri. 

Mikulovi sa obzrela; zazrela Susurkovu s velkou modlitebnou 
knihou pod pazuchou. 

„Az na veky; vitajte u nds," vftala chorlavfi s tismevora. 
„Sadnite, posedte si." 

„Nevidela som vds v kostole, kmotricka moja zlatd, nuz ohla- 
sila som sa u vas, ci vas reku nieco nezaSlo a jako nazivate?" 

Ivka prisla cosi nahrbenfi a dfvala sa Mikulovej do tvare; 
bias jej bol sladky. 

^Ked sa len date videt — jakoby ste byvaly v tretom chotare. 
Cloveka by mohli pre vas i vyniest" 

Sladka tvar Susurkovej premenila sa odrazu jako ked zajde 
mesiac za ciernavu. Pozrela ustarostnene, ustraseuo na Mikulovii. 

„Nuz a pre Pana Boha, van vas nieco zaslo, kmotricka moja? 
Ved ste len mohli pre mna odkazat." 

„Jakosi som ochorela; bin, mrcha kovac, polatan6 mechy, stary 
clovek a zodran6 pliica, to je jakoby za gros a to druhe za dva 
krajciare, Ved to asnid len prejde.'' 

„No, divajme sa, ani by sa clovek nenazdal, jako chytro Pan 
Boh na neho dolozf chorobu!" zvolala prekvapena Ivka. „Tobude, 
dusa moja, prestydnutie. Veraboze to I ach, behate od rana do ve- 
cera a to jakoby ste mali tak horiicu krv jako za mlady — v jednej 
stikuici. Moja matka, Pan Boh daj jej slavu vecnii, tiez z toho 
zisla zo sveta, a stara Gabacikovd tiez si tak pritiahla nemoc, len 
leu ze to nezaplatila zivotom. Hned donesiem lipoveho a bazov6ho 
kvetu ..." 

„Nechajte, Ivka, vsak to m^me aj doma; ked si trochu vy- 
vypociniem, zase pridem k sebe." 

Potom Mikulova po^la rozpravaf o'jednom druhom. I dedin- 
cania majd kruh zAujmov tak, jako ktorekolvek vrstvy spolocnosti. 
I jich boll, i oni sa tesia, i oni vedia rozoznat dobr6 od zleho. 
A potom sluza jim tieto rozdiely zitia za zaklad strasti i slasti a 
oni radujii alebo zalujii sa, jako to uz jednomu druhemu vyplnen6 
alebo zklaman6 tiizby zivotu^ch otazok so sebou donasaju. Potom 
zvratila starA Mikulova rec na domace zamestknanie. V poslednie 
easy vyrastly jej hospodarske trampoty siluo vyse hlavy. Sfazo- 
vala sa: 

„KeJ sa clovek od rdna do vecera utrha, ukmase, veruze po- 
tom oslabne. Viete, star^mu cloveku uz len kus chleba a teply kiit," 



Digitized by 



Google 



126 

„Vei-u toho oplevadla je u vas primoc. Ja nemam nic okrem 
kravicky a teliatka a vecer, ked si lahnem, az mi tak tie star6 
zily drnejii." Potom po chvili doloJila: 

„Cely svet sa vam cuduje, ze to stacite odoHef." 

„Nuz ked clovek musf, co si pocne? Na cudzeho sa neraozno 
zanechaf." 

SuSurkovd pozrela na gazdinu. Bolo v torn cosi zvedav6ho, 
pytav^ho a zkumav6ho ; vy trvala ocima dobrii chvllu na nej. Potom 
kyvla hlavou, usmiala sa a riekla: 

„Boze nas, jak lahko by si druh;^ clovek poradil, kedby tak 
vo vasej kozi bol. Ten by si veru hlavy neldmal!" Slova tieto 
sprevadzala Ivka ustavifinym, no trochu zahadnym, premenenym 
usmevom. 

„Vari si len nepristavim do kazd6ho kiita dievku a nebudem 
sa dfvat, jako mi cely dom na ruby obrdfa," odvravala gazdini 
upriic svoj pohlad na blizko sediacu susedu. 

Tdto dosial uezpustila pohladu zo svojej kmotry. Ci chcela, 
aby z jej cela vycftala, co myslf, kam niieri, alebo preto sa dfvala 
na gazdinu, aby mohla uhadnut jej myslienky, kto to vie? 

Kone6ne sa odhodlala: 

„A nemdte hodn6ho svna?" pytala sa neisto, jakoby s obavou. 

^Nuz?" 

Mikulova zaiste vedela, co Ivke v hlave vrta, no cakala az 
vyhodi kartu. Nebola to nedovem; nebolo medzi nimi tajnostf, lez 
tak to byva medzi nasirai mamickami, ze nedaly by to za ucviem 
CO, ked druhy a nie ouy pripomenie jrm sobas, vydaj detf. 

„No hia, jaka ste zdrzanliva oproti mne, kmotricka," hovorila 
dotknuto Ivka. „Nuz nacoze mate syua? Syn je na to, aby sa ozenil 
a doviedol pomoc do hospodai'stva. Ozenteho a budepo starosfach." 

Nahovaracka uprela tazavo oci svoje na Mikulovii a cakala 
CO povie. 

„Ved by to ono nebolo zle, ale ked to tak hned nejde. A po- 
tom chlapec je teraz zvetreny . . . bude sa protivit. VSak viete, ze 
sa pochabil za tou Tarajdovou devojnou." 

„Mhm, ta Zofkovata, co sliizi u Zazrivakov, viem; no daj ti 
mi Boze, ta vam veru studnu nevysusf. No — chiida, hol6 je jako 
prst a este sa chce zaliecat va&mu synovi!" 

;,Jakby sme mu ju mohli nejako z hlavy vystrasit, veru ku 
fasiankom; neviem, ciby sa neztrhla svadba," povedala Mikulova 
po cbvili. 

„ No to je maly strach,"* tvrdila Ivka. Podstavte palicu, co 
mrtvych meraju, pod prah a on tek sa premenf, jakoby ju nikdy 
jakziv nebol poznal." 

Po iychto zaciatkoch Mikulovi zahovorila sa hlbsie. Dve kmotry 
pritiilily sa k sebe. Rozhovor jfch vlnil sa tfsko a tratil sa polo- 
Septom po izbe. ^usurkovd sa rozhovorila; prikyvkovala horlivo 
hlavou, rozkladala rukama a kladla si obcasne ukazovacik na dlan. 
Starej Mikulovej musel sa pafiit rozhovor. Tvar jej ztratila bladost', 
oci ziarily pokojno. Az k veceru odobraly sa susedy od seba. 



Digitized by 



Google 



127 

Bolo SSL uz nadobre stmilo. Ivka pribrbena ponahlala sa bore 
cestou. Pred krcmou pri mostfku dobonila zenskii. 

„To ty, Betka? Ani som fa nepoznala. Kam ides?" 

„Veru domov, strynka nasa; chlapec mi je cbory, bola som 
kupif cukm. A vy odkial?" 

„Idem od Mikulov; kmotra cbortavie, bola som ju navstfvit a 
poradit Natrdpi sa to clovek, natrapi medzi tym svetom ; ale ufam, 
ze budem mat zaslubu u Pana Boha. A tvojmu chlapcovi co chyba?" 

„Klanie ho suzuje, strynka; uz som sa mu uasndsala liekov 
od vymyslu sveta a nic mu nie je lepsie. Vfiera som dala i chu- 
dobnym, aby sa modlili za dobiy umysel, nuz neviem, ci jich P&n 
Boh vyslysi. Nesiem tu od zida kiisok cukm, radila mi to tetka. 
Uz neviem, ci sa mu polahci." 

„Hm, hm, veru pri mal^xh defoch len Pdn Boh pomdha. Chod 
s nfm do kostola a obetuj Panne Marii dve sviece, asnad sa mu 
nemoc prevrdti." 

Ivka by bola este vselico vedela sSenicke poradiC, no tato sa 
nahlila domov. Prialy si dobrii noc a rozisly sa. 

IV. 

Na dvore Zazrivakov je zivo. Chlapy chodia semotam, snasaju, 
shiadavaju a vystrajaju do Zavrsia voz, a v takychto padoch dobre 
nacim prizref, ci je vsetko v poriadku, lebo jak o kom, tak o pa- 
holkovi plati, ze jak sa mu leni sohuiif vo dvore raz, v cudzom 
svete sa toiko ponashyba, ze ho az chrbtova kosC zabolf. I sam 
stary gazda vysiel von, pozera, popravuje a vlastnou rukou pri- 
prava putiiu a opalku ku rebrinam. Musi to byt vSetko tak pri- 
chystane, jako sa patrf. Na cestu vystrojeny najmladsf syn Janko 
stoji s kapsou V ruke pri voze a obzera bic. Mater pridrza mu 
kozuch, pokrovec a v druhej ruke drzi velky do rucnfka zaviazany 
pagac. Strka mu ho do kapsy. 

Za touto vyskakuje si veselo maly suhajcek a chytd sa starej 
matere za sukiiu. Obleceny je stoicky: v koSielke, v paluckach 
8 holou hlavou. Nezahdna ho nikto do izby; neboja sa, ze pre- 
stydne. Nas lud je otuzeny, neztrasie nim nic a nieto este trocha 
zimy. — 

„Stlyko, stlyko," krici maid chlapina, „mdm klajcial!" 

„Ale CO nepovies! A kde si vzal toIko penazf?" p^tal sa ho 
Janko so smiechom. 

^ Stary nanka mi dali," hovorilo s hrdosfou chlapca, a poska- 
kujiic na jednej nohe ukazovalo ho semotam. 

„A kde idete, stlyko?" pytala sa chlapina o chvflu. 

„Daleko, syn moj; nepridem az pozajtre."* 

Maly suhaj na to jakoby sa zaradoval. Priskocil k Jankovi a 
hovoril : 

„Kupte mi pisfalku, konfka aj kolac!^ Poddval mu krajciar. 

„Ale za krajciar mi toho toIko nedajii,'* dohdnal sa s chlap- 
cekom Janko. 



9 

Digitized by 



Google 



128 

Dieta ovesilo hldvku; „a ked viae nemam/ povedalo smutno 
a rozSfrilo dlane. 

„Pytaj si od mamky." 

„Mamka mi nedajii." 

„Teda od starej mamky.*' 

Diefa pozrelo zpytavym o^kom ua starkii a cakalo. 

„Pytaj si, neboj sa; povedz, ze ked prides z vyzinku, ze jej 
vratiS," posmeroval ho Janko. 

Chlapy sa pustili do smiechu. Zahanbene dicfa zaknitilo sa 
do starkin^ch siat. Po chvili Janko vysadnul, voz zahnul cez branu 
a ua^to zahrkotil po ceste. 

Zofka stdla na preddomi. Ked" domaci vuisli dnii, sla zatkniif 
branu. 

Od zndmeho rozhovom so Stefkom bolo sa prechylilo uz na 
tydeii stvrty. Oua zostala slubu svojmu vernou. Vyhybovala kazdej 
Bchodzke, rozhovoru a pretrhla kazdii schodzku s uim. Padalo jej 
to ovsem tazko. Muzny a prudky obycaj nilad6ho Mikulu zarezal 
sa bol prihlboko do srdca devinho, nezby sa bol raohol odtiaf lah- 
k^m cinom vyrvat. No tvrdy svet, jej dobre meno, matkin rozkaz 
kazaly tlumif to, po com tuzilo srdce a ona musela sa podvolit, 
posliichnuf. No tak to byva medzi ludmij od seba odzenies a zo 
srdca nevypiidis, a tak tomu bolo i so Zofkou. Cini viae treba 
bolo city svoje priviest do zabuduutia, tym viae dovolavalo sa srdce 
prava svojho. I trval v dusi jej boj tvrdy, tym tvrdsi, ze hrozil 
jej peknym snom zmar, ktory az v hlbinach otriasa bytosf mladeho 
stvorenia. Lez tieto duSevne otrasy nepredraly sa na povrcli ; dusilo 
jich mlade stvorenie v sebe a skryvalo bole svoje v tajiuach si-dca 
svojho. V tomto zdpase otrasov strazila nad nou i raatkou schvaluo 
do popredia posinuta hrdosf; je ona beztoho tak mocno vyvinuta 
U niisich devlc, ze v mnohom pade presahuje hranice najrauzuej- 
sieho sebazaprenia. 

V tychto pomeroch natoiko mensiu stranu zlej sudby mala deva 
na svojich bedrach, ze jej lilohou bolo vyckat na riesenie a toto 
lezalo V mkdch mlad6ho Mikulu. Deii za dnom takto uchAdzal a 
dva mladi viseli medzi obavou a nadejarai, az Vianoce boly na 
predprazi najblizsieho casu a blizily sa rychlym krokom kn predu. 

U MikuloY tiez hnalo sa to vsetko starym smerom. Mikulova 
postonavala. Ledva ze stacila poobzerat sa okolo kuchyue, za to 
vsak Ivka Susurkovie tym viae zdrzovala sa jej pri boku. Zast^vala 
vseliak6 hodnosti; bola viacmenej kluciarkou, kucharkou, lekarom 
a nadovsetko tajomnfkom. Mikulova mala predplsane uzfvaC vseli- 
jak6 odvary zeUn, no zdravie nielen ze neprichidzalo, ba bola zo 
dna na den mdlejsou, slabSou. 

Cfm viae vsak nabyvala nemoc pravdepodobnosti, tym viae 
vystupovaly do popredia i mySlienky synovho zenenia. Mat sama 
bola s otcom uz viacrdz na slove a bolo urceno, ze hned po Via- 
nocach prikrodi sa pilno k prezvedom. O nevestu nebolo strachu. 
V dedine nebolo bohatslch ludi jako oni, len dvaja. Tito boli vsak 
daleko majetnejsfmi nez Mikulovci. Sem zvratila Stefova matka 



Digitized by 



Google 



129 

svoj pozor. V oboch domoch boly device na vydaj, precoieby jedna 
alebo druha nemohia zostaC jej nevestou? I zaoberala sa pilno 

V myslienkach s lirayslom t^mto. Do tajuosti zasvatena Ivka roz- 
hodne, ze to nebude proti srsti a tak rozhodnuto, ze po sviatkoch 
prikrocf sa k veci. 

^Uz mi to bolo d^vno v hlave, kmotricka," ddverovala si, 
njakoby ste mi to len z tist vynala. . . len*som aechcela vdm chuti 
pokaziC...; ej, dobre ja to pozndm, co komu vonia!" 

Ivka sebavedome sa usmievajiic divala sa na gazdinu. 

„Ono by to nebolo zle," hovorila tato, „ale aj nevesta nepride 
ku mne na hole kuty — len aby nam to nezolhalo napokon," do- 
lozila s usmevom. 

„Ale pre P^na Boha, preco?" vykrfkla udivene Ivka ; „6i nie je 
Stefko suhaj jako kalina alebo co? To by vera bolo peknel Ani 
len na to neinyslite, kmotricka moja!" 

Nastala doba prfmeria. Neskor zacala Mikulova: 

„Ale CO povie na to syn?" 

Novy ciirite! nenaddle prisiel do poctu. §u§urkovi sa pytala: 

„A dali ste mu uzif, co som vam doniesla?" 

„E&te pred desiatimi dnami." 

„Nuz?« 

„Neviem este; zda sa mi, ze je tichsfm. Mozno, ze mu to 
vyjde." 

Oci Susmrkovej jakoby hovorily: „to som si istou." Ziaril 

V nich povedomy blesk. 

„Nechajte len," hovorila, „budete videt, ze to pride. Co sa 
viece, neutece." Oci jej svietily povzdy. 

„Ale ked do mlyna zalie&i sa Zahorakov syn?" pochybovala 
Mikulova. 

„Boze moj, mladosC radost, kmotricka moja; uvidite, jako sa 
to obriti, ked pride pytac od Mikulov." 

„A. do ricbtarov chodi jakysi z druhej dediny." 

„Daj ti mi Boze! „vohIacka kazdemu azena jednomu," usmiala 
sa Susurkova, pohladkajuc si dvaraz dlane ; vsak jak nebude vo 
mlyne, bude u richtarov, a jak nie u richtdrov, nuz vo mlyne. A 
potom, ved sii i inde vdsmu synovi roven dievcatd na vydaj." 

„Nu, tak, tak je," piisviedcala matka; „jak mu je siiden^, 
nuz bude mu i dan6." 

Ivke nezapadol lismev na tvari. Hovorila: 

„Dockajte len, kmotricka zlata, jako to pojde, jako po masle. 
Prv sa ja o tom prezviem, jakoby sa vdm prisnilo. 6, nejednomu 
som ja uz cestu vysliapalal Budete videt, ze sme dobre mierily, 
ze mu je to sudeue. 6, jakoby aj nie, ved Pan Boh vie co robi!" 

Potom pocaly susedky sepotat. Pravdepodobno rozprdvala Ivka, 
ze jako sa ona do toho pusti a jako to bude pekne a dobre. ^e 
pritom nezabudla do popredia potisniif svoje sladk6 „ja," to nebude 
hriechora nam si domyslef. To vsak je skutkom, ze sa jej dues 
dobre darilo. Az v noci s hodnym batozkom pod pazuchou prisla 
domov. 



Digitized by 



Google 



130 

Medzitym, birs zaniysle synovho zeuenia s najvacsou obozi-et- 
nosfou drzan6 boly pod pokryvkou a i §usurkovej odporiicano drzaf 
jazyk na lizde, chyr predsa presiaknul do sirsich vrstiev a pocali 
si iiom rozpravaf i v dedine. Device bmly Stefka siluejsie na 
miiSku, usmievaly sa a podkiisaly, ze vedia co je vo veci, a zvest 
bola V uedelnych poraddch mamiciek vzati zo vsetkych sti-dn do 
reci, urcovano, nakoiko je tvrdenie mozuosfou a hadano, do iiej 
strechy uderi tento novy blesk. 

I suhajovi prisiel chyr do iisii. V prvom okamihu zbladnul, 
no dost rychlo premohol sa, zafal zubami, zrarastil obrvim a ne- 
povcdal aui slova. Napaduym bolo s(ce i jemu, ze Susurkova tak 
6isto navstevuje dom rodicov, ze s materou vedie rozhovory, suska 
atrf. Umieuil si, ze bude pozornejsfui a poobzera sa, aby vyzvedel, 
CO je vo veci. Predovsetkym vsak rad by bol byval na slove so 
Zofkou. Obaval sa, ze zvest zabliidi i do Zazrivakov a v deve len 
utvrdf domnenie, ze pomer jich udi-zaf sa ueda, a on prfde i o ty 
slab6 vyhlady opatn^ho sbliienia, ktorj^mi sa kojil, tesil a iitvrdzo- 
val. Toto vsak sa rau uz nepodarilo. Zofka tak obratne vedela sa 
drzaC od neho obdalec, ze nemohol s nou uielen ze prehovorif, no 
ani len znamienkom daf jej na vedomie, ie je jej i temz vernym 
a ze to nie pravda, co svet schytil o nom do reci. I nepozostdvalo 
mu insie nez siistreduit svoj pozor na vyzkiimauie zamyslov matki- 
nych a potom vyckaf, kym tato nevtiahne do svojich planov i hlavnii 
osobu: jeho. 

Stura Mikulova zatym cfin dial tym vacsmi slabla. Leu tazko 
udrzala sa na nohich a nakoiko nenioc postupovala do popredia, 
natoiko i ju zaujfmaly myslienky. Citila, ze niusl sa st^f v dome 
obrat. luokekedy, ked jej prislo na mysel, ze miisf oddat opraty 
hospoddrstva sile mladsej, uevedela sa ztriast istej odstrasujiicej 
predtuchy, no dnes bola spriateleuou uz i s tym a sama citila ja- 
kysi dusevny mier, ked sa zabrala do hlbln svojich phiuov. My, 
ludia, sme takf. Kerf sa v nasej dusi zrodi limysel, alebo vznikne 
v serej diali neurcity vyhlad, tu nadej hnerf obdari barvou a leskom 
deti nasej duse a obostre jich pelom milozdania, osvleti jejich 
pekue straiiy, tak ze clovek pocne mimochodom s uimi sa zaoberaf^ 
po uich tiizif a si jich ziadat, a jestli jich dosiahiiuf nie jev stave 
— natoiko privykuul uz k nim — citi, ze chyba mu nieco, ze ne- 
vyplnenou zostala cast jeho duse a ie nepokoj vhniezdil sa mu 
V zahyby srdca. Mikulova podobne prechadzala cez tieto state 
vniitorneho naladenia. V izbe jej zkrsla mlada postava zrucnej ne- 
vesty, jako ohebne ma sa okolo roboty, jako rada prijme slovo 
a ustatkuje starsfch, a kerf sa vsnila v tie pekne vyjavy rodinneho 
siiladu a svornosti, samosebou vysiel jej na zvraskovatelu tvar 
lismev radosti a zeiiba synova dozrela v otAzku, ktorii cim rychlejsie 
prispeje rozriesiC, tym vacsieho uspokojenia poda svojmu presve- 
dceuiu a svojej dusi. 

V tychto myslienkach vsak najviac nepokoja jej usposobila ne- 
istota, kam sa ma obratit synovi po nevestu. Najradsej by bola, 
kerfby z mlyna alebo od richtarov, no nevie posial nie ist6ho. §u- 



Digitized by 



Google 



131 

surkova neprezvedela sa nicov^ho nif a ua slepo ona ver' kroka 
neurobi, tak isto, jako ze tii stojf a vola sa Zuzaimou Mikulovou. 
Hadala v raysli na tii sudenti, no i jedna sa jej zdala byC noii i t4 
druha. Je sfce pravda, ze i u mlyuara i u richtAra ide to z vysoka, 
zvyssa nez u nich. Richtar chodf v cizmdch a rad sa pansti a 
mlyiiar je vozpustnym; ide mu jako sdm chce, kiipil si i modry 
odev so striebornyrai gombikami a vedie si hrdo, ani z raesta. Nuz 
ale ani oni nie sd z poslednych, a potom precozeby to nemohlo 
byt jedno k druh^mu roven? Co ma cakat richtir, co mlynar? Na 
eelom okoH nie je tu siicejsieho vydaja pre jfch dievky jako ku nim. 
Lez len ktora je to ta siidend? ktord by sa lepsie vydarila, po- 
sliichala jako nevesta? Na ktor6 dvere by mala dat zaklopaf , kam 
kukniif na priezory beztoho, zeby jich odpravili, to boly vsetko 
otazky, na ktore mala zodpovedaf buducnosf a ktor6 zaujaly jej 
mysel tym viae, lebo coby sa cokolvek stale, fioby jej syn do smrti 
sa neozenil, stari Mikulovd zahanbit a ponfzif sa neda a rovnalo 
by sa jej to hotovej , smrti. 

synovej voli neprislo do reci. DIa matkinho lisudku nebolo 
to jeho starosfou, aby sa on miesal do podobn^ch zalezitostf, bo 
vraj, mladd chasa nemd este precisteneho rozumu. Ona je zkuse- 
nejsou, stai*sou a svojmu decku zaiste nechce zle. Vsak potom, 
ked mu prebrodia cestu, bude mat dost cSasu o tom premySIat. A 
tak ua starosfach zbudlo az na to, ze este nebolo istoty, ktord je 
to ta siidena. Zeby vsak jej budiica nevesta mohla sa nachddzaf 
i von z kruhu tych dvocb, Mikulovou do ciela vzatych devfc, to 
stareuke ani nenapadlo. Hral tu zastoj onen „ roven" a tak ta sii- 
dena musela sa vynachidzaC neomylne len v tom „roven" a to 
boly len dve rodiny: richtarova a vo mlyne. Insie bolo proti pri- 
rode, nemoznostou nieco tak^ho, „co nie je cloveku obecane." 

A V tomto siihlasila s iiou i Susurkova. „6, Pdn Boh chrdn 
a zavaruj, kmoti-icka nasa, o to nemajte strachu; Pan Boh to mii- 
drejsie zariadil, jako sa to sprostemu filoveku zdd. Velky krcah 
mnoho vody nacre a na velky voz velkii fiiru kladii. Ani na to len 
nemyslite, vedby potom ani poriadku na svete nebolo." 

Na podobne dovodenie ver' ze potom protimluva zanikniit musi, 
a tak ked nebolo pric'ny k obavdm, v pokoji a s istotou odakavala 
starostlivd matka budiici rozvoj veci. 

Lez clovek mieni a Boh meni. Vianoce uz silno postiipily ku 
predu. Do Adama a Evy neboly len styri dni. Hospoddri a gazdinky 
majii teraz najviac prace a hodiny nikdy tak spe§ao neidii jako 
V predvecer vyrocitych sviatkov. Kazdy zdrzuje sa doma; pnica 
mnozf sa v inikach a niet jej konca ani kraja. 

Mikulova napriek uemoci drzala sa povzdy hore hlavou; ne- 
mala stania, kyra neporobila si jedno, druh6, co pred sviatkami 
padalo na vdhu tym viae, aby ju svet neposiidil, ze ani cez tie 
bozie dni nevie si usporiadat v dome jako trcba a nezdoba ze jej 
vykuka z kazd^ho kuta. Praca vsak vzala svoje: slabetelo pod- 
lahlo a ona musela na postel. 



Digitized by 



Google 



132 

Mhly zvrat k zl6mu a starenkin iltf oblicaj sostrasily i do- 
macich ; obstaly ju a divali sa po sebe. Otec clicel poslaf do mesta 
pre lekara, comu sa vsak nemociid; zoprela, udivajiic, ze to same 
sebou prejde, jakouAhle si trocha vypociiie. Ziadala si Susurkovu. 

Tato nebola it Mikulov uz tretf den. Gazdinu nasla uplno pre- 
menenu, upadnutii. 

„Ej, kmotra, zabiidate na nas; ani jakoby nas v dedine ne- 
bolo. Vitajte, sadnite u nas," vftala ju hlasom slab^m, nezvucnyra. 

Ivka s tvdrou najvacsieho prekvapenia blizila sa k postelL Na 
tvdri rodilo sa jej prekvapenie sladkosf, starosf, zdeseuie a utrp- 
nost jedno za druhym. Sadla si na okraj loza, pytala sa po ne- 
moci, po liekoch a potora hddala preco sa choroba k zl6mu chyll 

Potom nasledoval cel^ rad predpisov. Susurkova znala na sto 
pripadov vycftaf, jako sa jej pacientom zrazu nemoc obmtiia a oni 
potom zili dlh6 roky, cerstvl ani ryba. I vyslovila konecne zlatej 
kraotricke, ze ani ona sa nicoho obavat nemusf. 

„Sotvd ja dptiahnem do Sylvestra, Ivka," vetila potahmo ne- 
mocnd; „cftim, ze mi ubyva sily." 

Na Susurkovej bob znaf, ze na podobnii rec nebola pripravena. 
Podfvala sa na nemocmi a potom sladkym hlasom preriekla: 

„§koda si y&m robif (azke myslienky. Nebojte sa, este to Pan 
Boh nedd. Uz som vam davno predpovedala, ze najprv mna vynesii." 

Nemocna sa zasmiala. Bol to trpky usmev. Potora hovorila: 

„Taky som mala fazky sen; vsak sa pamatate na moju ne- 
bozku matku, Pdn Boh jej lahkodusi. Bolo to jako v Zahori na 
robotdch . . . Robili sme pii zbozf. Zrazu som sa ja odtrzkala od 
ostatn^ch a pustila som sa ani sama neviem kam. Idem, chodira, 
bliidim a nevedela som kade mam fsl Zrazu pridem do hory; 
placem a dfvam sa, kade by som mohla vynst von, az tu od chrbta 
zacujem bias. Obozrem sa a vidim svoju nebozkii matku; kyvala 
na mna pi*stom. Pustila som sa vyskoky ku nej, lez ona zti*atila 
sa mi zpopred ocii jako mhla. Uz ma vola." 

Nieco podobneho bolo Ivke v insom pripade dokumentom; dnes 
vsak nie. Nie na to bola ona uz 40 rokov v svojom remesle, aby 
nevedela vyhodif z hlavy to, co nechcela aby sa tam zahniezdilo. 
Lez dnes to neslo ; nemocnd na vsetko pokriicala hlavou. Bola prl- 
starsou, nez aby upustila od toho, co sama za nevyhuutnii, stat sa 
majiicu udalosf povazovala. 

„Je to uz tak siidene," riekla; „umre£ musf kazdy, nikto ne- 
zhorf na slnku. Vsetko by bolo dobre a v poriadku, len ked ne^ 
viem CO so synom, a neviem, kto zatlacf muzovi oci." 

„Vy ste si toho uz mnoho namyslela, kmotricka," znely dalsie 
prehovarania lekara v cepci; „nezabiehajte tak daleko. Nie ste 
dnesnou; bude to hned inac, len aby sa prehodilo na inaksf cas," 
dolos^ila kukniic do okna. 

„Nech je uz jako Pan Boh chce," odpovedala nemocna a za- 
myslela sa. 



Digitized by 



Google 



133 

Na jej cele bolo videf, ze vo vhutri ju nieco tlaCf, ze cosi ma 
na srdci a nerada ide s tym na vonok. V ociach driemala jej my- 
slienka a tvar zmcila neistotu, starost. 

Dve susedy dlely za isty cas mlcky vedia seba; potom chytila 
sa slova nemocna. Obritila smer svojej reci na zenbu syna a vy- 
zvedala sa, ci nevie nejaky chyr z mlyua alebo od richtdrov. 

Veru este nie ; kolkokolvekraz som tarn prisla, vzdy sa uiekto 
napodjaril. A naco vam to lezi na srdci? vsak nebude vo mlyne, 
bude u richtarov." 

Neraocna zmrastila celom. Ona a chodif po pytackach z doiuu 
do domu jako zobrak za kusom chleba. Toho sa ver' nedozijc nikto, 
coby priam jej dom nevesty nevidel a vsetko obrdtilo sa na ruby. 
I zadi vala sa a skoro mrzuto zvolala : 

„Ej, to ver' zas nie, Ivka, Mikulovci nepojdu z domu do domu 
a coby priam toiko zlata mala, koiko sama odvazi. Moj syn pojde 
len na ist6 ..." 

Susurkova nevedela odporovaf. Riekla: 

^No ved ja to, kmotilcka, tak nemysUm; vsak sami vidfte, ze 
z tychto dvoch je mu ktomsi siidend." 

To uspokojilo; Mikulova umlkla. Potom poki-acovala : 

„Nu, vsak je to; ale ktord?" 

„Vsak cez sviatky sa budeme prezvedat; nestarajte sa." 

„Cez sviatky, cez sviatky," hovorila fahavo; „a jak umrem 
prv jako sviatky prfdu?" 

Ivka zvedavo pozrela na nemocnii. Nevedela co mieni. 

Po dlhsej prestdvke pocala rozhovor zas gazdind: 

„Pocujte, kmotra, s niecim sa vAm zdoverfm. Vy ste bola vzdy 
prichylnou k nam a aj ja som mala vzdy doveru vo vas ; ved sme 
spolu rastly a v laske a svomosti spolu nazlvaly od mladi. Vidfte, 
som st^rd; v prsach mi chrcf a nedd mi dychat. Bojlm sa, aby 
som zrazu neusnula na veky. Moja matka kedysi rozpravala, ze sii 
take vedomkine, io vedia osudenca alebo osiidenicu privolat. 1 ona 
ze dala mojmu nebozkemu otcovi zacitat, ked chcela vedet kto je 
ten jej buduci. Aby som si nadobudla istoty, umienila som si, ze 
i ja to urobim, dam povestit, aby som privolala Stefkovu budiicu. 
Jakby ma Pdn Boh vzal, zomrem aspon v pokoji a nebude mi 
(azko liiciC sa s tym to svetom.^ 

Starka si odpocinula ; vystaly jej prse, hovorila lychlo, jednym 
duskom. 

„Vidfte, Ivka, vy ste zkusena, mudra osoba, vy mi budete ve- 
det poradif. Tak mi odlahne na srdci, jakoby mi centy z neho 
snal. Ja sa vam odsliizim. Pomozete mi, vezmete sa na to?" 

Otazka nemocnej upravend bola isto, vazno. 

Ivka zdlzila tvar prekvapenim a strachom v tom najvacsom 
smysle slova. Pohliadla na nemocnii zrakom udivenym, potom sklo- 
pila oci jakoby sa zabierala v myslienky a hiadala nie^o v zakutf 
svojich zkiisenosti. Presla chvllka ; nikto nepreriekol slova. Nemocna 
divala sa na iiu; cakala na odpoved. 



Digitized by 



Google 



134 

„Hm, vecT, vsak^ uvidim, uz som pozabiidala ," hovorila vy- 
hovorcivo vedomkina jedno za druhym; „ked to potom prihori 
cloveku na prsty. Nemajte toiko starosti, ved sviatky sii uz tu — 
potom sa dozvieme." 

„Nie, Ivka, uz som si umienila; chytfte sa na to?" 

„Bojlm sa — ked je to tak6 strasne ; ale ked uz leu chcete, 
nedbam . . . neurobila by som to ani za cel^ poklad . . . ;" potom sa 
pytala: „a na ktor6 mate limyscl?" 

Nemocnd udiveue pozrela na nu. Tak silno bolo vryt6 v jej 
mysel, ze to musf byt len tych dvoje diev&it, ktor6 si praje,- ze 
nezbadala, jako moze Ivka tuto otazku predlozit. 

„A preco sa to pytate?" 

„Musfm jich uajprv zacftaf na kriznych cestach. Indc by sa 
vam tazko podarilo, co mdte v limysle." 

„Nu, na mlynirovu a richtdrovu. Vsak sa vam len nesniva, 
aby som i na druh6 myslela?" 

„No, ved aj ja tak myslfm," poddavala sa Susurkovd. 

„A jakby sa zjavila i taka, na ktoni sme nepocitali?" 
SuSurkovd kyvla plecom ; 5o bolo komu suden6, to bolo u nej 
V platnosti na veky. Nu2 povedala: 

„To ja uz neviem, kmotiicka; ale na to netreba ani myslet 
Jakoby to len mohlo byt, ved sa to nijako nesrovnava." 

Nemocnd sa uspokojila. Bolo to tak povedan6 jako sama chcela. 
Potom pytala sa: 

„A kedy to podujmeme?" 

„Na §tedry vefier, pred samou utiernou; inokedy sa to ne- 
sikuje, nemalo by to vysledku. Viete, kazda vec ma svoj poriadok 
a svoj cas." 

Po tomto rozhovore Ivka pritiilila sa blizSie k nemocnej, spm- 
Vila tajomstvennii tvdr a §epotom davala upravy nemocnej, co vsetko 
mi sa prichystat, ked sa vystroja siahnut na inisku buducnosti a 
s smelou rukou vmiesat v dielo riik bozlch tresky menlivej ludskej 
krehkosti. 

„A budete moct vstat z postele?" pytala sa pri odchode Ivka. 
Musf me sa vybrat spolu do kostola." 

;,Jakosi by som si este triifala," znela odpoved. 

„ Ja vas budem cakat pri fortni pri kostole. Dobre sa zakinitte, 
aby ste este viae neprestydla, Koselu oblecte naopak. Ked odtrubi 
jedendstu, ja budem uz na mieste; vy sa vytratte, aby vas nikto 
nezbadal, nevidel, nepoznal. To, co som vam povedala, poslite mi 
hned rdno. Ja idem este dues o pol noci na krizne cesty a musim 
sa sblfzif i richtarovcom i mlynu. Zdravi sa majte. 

„S Bohom; chodte, Ivka; dobru noc." 



Na vonku premenil sa rychlo cas. Nebo sa zakabonilo, zo se- 
dych oblakov valil sa busty snah v chomdcoch a divy vetor stenal 
V dialnych horach a hucal po prfserno bielom, zamretom poli. Tma, 



Digitized by 



Google 



135 

hustd fSierna tma §frila sa desno po okolf a sfaby olovenou tiaiou 
visela nad pust^^ra vyzorom hornatej dedinky. Zdalo sa, ze tu sinrt 
byva; po ceste neviduo cloveka, kazd^ je rdd, ze je doma, a len 
kde tu cez mal6 pricestn^ okieuka vlnia sa pnihy indl6ho svetla 
a hadzu zlomene odblesky na mrtvii, bielu plachtu okolia. Kde tu 
zavije pes a na to zahvizdi vetor a v tejto • odstrasujiicej stmne 
zivlov zeje tazka, husta tma pozdnych hodin. 

„Nam jako ndm," hovoria pri pecach utiilenf dedincauia, „ale 
tyra, ktorych pristihlo na cestach!^ 

„Nech jim Pan Boh poraaha," prajii dobri ludkovia a rozprd- 
vajii si prihody, ktor6 zakiisili oni v podobnej chvfli na cestdch 
Lez predsa nie celkora pusto na vonku. Ked vetor spocine a 
nemeta chomice do tvare, na tmu zvyklc oko zbadd bore cestou 
spiechaf postavu a vidi ju zmizniit v ulicke, vediicej do dvora 
Zazrivakov. 

^ Postava nahne sa k oknu ; tam este svieta. Obide okolo, vrzne 
dvierkami, zastavf sa v blizkom kiite a caka. 

Vetor medzitym trval dalej. Na dvore rastly zdveje na vidom- 
oci a predmety halily sa v tmavii, mhlistii neurcitost. Chujavica 
obcas ztfchla; postava pouzila vhodnej chvilky, pristupila k nd- 
dvorn6mu obloku a pozorovala, co deje sa dnu. Zrazu nahlo ustu- 
pila zpat do kiita a upriamila pozor k pytvoru. 

PreSIa chvilka, nddvorn^ dvere vrzly a zenskd postava zaserela 
sa vo tme. Tien cakajiiceho opatrno vystiipil zo tmy. 

^Zofka, ?.ofka," jcut bolo pritlumen6, siln;^ra sepotom vyrazen6 
slova, ppockaj, musim ti nieco povedaC." 

Deva sa ztrhla; prelaknuto dfvala sa do tmy. Neznima po- 
stava na prstoch blfzila sa k nej. 

„Pre Boha, Stefko, to si ty? 60 tu hiadas ! ?" zkriklo uduseno 
dievca a utekalo zpat. 

^^fka, neuchod; pockaj, budes banovat. Najprv pocuj, co ti 
chcem povedaf a preco som v takej skaredej chvili prisiel." 
Deva jakoby necula; uz drzala klucku za hlavu. 
„Zofka, jak mds este uprimn6 srdce ku mue, postoj a pod 
sem. Ja nemozem az tam fsC, tam by n&s poculi. tJz tu cakAm 
dobru hodinu," hovoril suhaj a ciivnul zase do kiita. 

„Deva postdla; zdala sa byf na rozcestf. Potom zrazu sa obra- 
tila a rychlo kracala k cakajiicej postave. 

„No, hovor, Stefko; lez chytro, aby nevysiel gazda." 
Suhaj zacal ; rec jeho plynula tfskom, ieptom. Vyi-azen6 my- 
slienky vsak zrkadlily rozculenie, neurcitosf, radosf. Naposledy 
p^tal sa dievcaJa: 

„Teda prfde§, ^ofka?" 

Deva neodpovedala. V okne mihnul sa tieii. Mladym trhlo, 
Zofka skocila ku dveram a suhaj zraizaul jako tien za dvierkami 
v^chodu. V pytvore stretla sa s gazdom. 
„Nebol tu nikto, Zofka?" 
„Nevidela som nikoho, svacko," odpovedalo dievca. 



Digitized by 



Google 



136 

„Ale ved sa mi pozdalo, ze tu pod oknom ktosi susti,** hovoril 
gazda, vychadzajiic obzref sa po dvore. 

2ofka vniSla do izby. Domaci sedeli okolo pece; ona sadia si 
ku kiidely. Bola blada a triasla sa na celom tele. 

V. 

BlfJil, sa pomaly svatvecer. Po domoch koua sa praca^parou 
a gazdinky snad" len prl hodoch majii toiko obchodu co dnes. 
Zmrkne sa co nevidef, hviezdicky povyskakuju na oblohu a mrak 
sadne nezbadano na chaty nasich hor. Ohen veselo blkoce na 
ohniskach ; z obidvoch stran obstate su bachrat^mi hrnci a pii vy- 
kiirenej peci sedia v rade ucupen6 male detvaky a cakaju na prvy 
kolac. 

V izbe zatym je ui vsetko v poriadku; podlaha je zametend, 
pripecok obieleny, obrazky, lavice a stol poumyvane a nad armariou 
postaveny je bujn^ snopec zita a zelend parozka z jedliny. Muzsk6 
pohlavie je uz v parade; to nema toIko na hlave io zeny. Odbavf 
sa statok, zatkne sa ponad kazdy vchod fierstvd jedlicia cbvojka, 
vykropl sa mastal svatenou vodou, porozhadzuje sa po styroch 
stranach sveta po brsti zbozia a je po Kacinej svadbe. Potom po- 
stava a vyhybuje zendra: lebo tieto neradi vidia, kecT sa jim kto 
pletie po cas roboty popod nohy. 

U Mikulov strojf veceru dc6ra. Matka si ziadala, uuz otec 
odkazal pre nich, aby prisla i s rodinou. Nasi Tudia nesli by sice 
cez tieto sviatky ani na krok od domu, no ale potreba zdkon rusi 
a clovek aby sa nikdy nezari^kal. I jej to ide hbyto: mala sa od 
koho naucK. Matka jej sice nepomoze. Ledva ze sa drzf na nohdch. 
Nuz ale aui nie je treba, ved! jej sama kdze, aby sa nechdpala 
z postele, ale starf ludia si nedajii povedat. Oai az vtedy uznajii, 
ked jim prichodi na prsty. 

Jakondhle sa zvecerie, domdci shromazdia sa do chyze. Stol 
je uz prikryty a svetlo hori nad armarkou. Potom pridu i zeny a 
celad sadne si k veceri. 

Na stole rozostiwen6 sii oplatky; petrzlen, cesnak, cblieb, ko- 
lace, mad, orechy a jablkd rad radom. Jiedenie zacina sa s mo- 
dlitbou. Potom kazdy vezme oplatku, natre ju madom a zjie. Za- 
tym umlknu a pozoruju na gazdu. Tento vstane, zazmiiri oci a 
vyberie kazdemu po orechu. Komu sa dostal zdravy, bude zdravyni 
az do budiicich Vianoc, komu chybuy, zachvati ho nemoc alebo 
smrt. Kym prisediaci zabavajii sa zkumanim jadier, gazdind roz- 
dava hribovu, trhancami zavareuii polievku, za cim nasleduje kriipna 
madovd kasa a rezanky, obsypane tvarohom. Potom rozkraja gazda 
koldce, naleje celadi hriateho, chytf pohdrik a zacne vinsovat. Celad 
s povznesenou tvdrou pociiva starceka a ked" dokonci po jednom 
zblizuje sa k nemu, aby jej na celo madom uamazal kriz. Okrcm 
znamej povery treba to i na to, aby ju svet ndvidel a aby bola 
takou dobrou jako ten mad. Gazdind po modlenf prva vstane a 
prichyti sa ku chystaniu pre statok. Kazdemu oddell kusok opldtky, 



Digitized by 



Google 



137 

jablka, cesnaku, petrzlenu a zaobalf do cesta. Gazda vsak vezme 
vajce, mad a sprevadza ju a hladi statok rad radom uajprv vajcoin, 
aby bol tlstyni, okruhlym a potom robi mu medzi rozkami krizik 
mMora, aby ho radi mali kfkviari a neublfzili mu na pasi. 

Ked sa takto vselka praca ukoncf, nastanii posedky. Zensk^ 
a muzsk^ pohlavie posada si, kam sa komu pdci, smeje, beseduje 
a shovara sa. 60 v dome svobodn6ho, vytratf sa do susedov a 
kazdy cakd tii mysticnii, tichom noci, ziarou ziranycb hviezd a 
poesiou krasnych spomienok obriibenu utieren. 

Mikulova napriek vsetkym prehovaraniara doraacich nechcela 
sa odobraC na pokoj. Jakonahle vytriibil hlasnik jedenastu, vytratila 
sa potfsku do komory, obliekla sviatocny kozuch, zaknitila sa opa- 
trao do satky a vysla na vonok. Nemocou sklucena len fazko brala 
sa napred. Kostol bol na dolnom konci viesky. Bol synom predo- 
sl6ho stoletia, cierny a ohradeny boi parkanom. Za ohradou bol 
cmiter. Bola smelsou, nez aby sa bala vkrocif do tmy, no ztriaslo 
nou, ked videla pntit sa do vyse stavbu posvatnej budovy. Kostol 
je e§te povzdy obkluceny v ndzore nasho prost6ho ludu tajomnym 
okruzfm istej posvatnej hrozy, a jako tarn rad zajde si vzdychnut 
nabozny lud vo dne, tak rad obfde ho v hodin^ch tmy, bo noc, 
jako priBlovie hovori, ma svoje prdvo a svoju moc. 

Na fortne cakala ju Ivka. Pod plachtickou mala zakriiteuy 
batozok; §la Mikulovej pdr krokmi v listrety. 

„Cakate?" pytala sa Mikulova. 

„Vz vds dobrii cbvilu vyzerdm," znela odpoved. 
Zeny vnisly v okruzie cmitera. 

Pred nimi tratila sa do vyse ceniava vaza s kohiitom, hviezdou 
a krizom a v uzadf ceril hreben ostr^ho prfkrovu. Okolie samo 
dychalo desnou temnotou. Zokol bolo mrtv6 ticho, len hviezdicky 
ziarily na cistom zimosnoiu nebi jagotavo. 

Ivka sla popredku a cakala tichym krokom za nou sa ubiera- 
jiicu Mikulovii. Vchod pod zvonicu, cez ktory islo sa do kostola, 
bol otvoreny. Zvonicou volaju na mnohych miestach otvoreny, prf- 
stupny spodok vaze. V uhloch di'zaly bi'dovu styri ozrutn6 opory 
a boly nieco vyssie v krizovom spiatf poschodnymi stolicami do- 
vedna upevnen^. 

^eny obisly hlavny vchod a daly sa v pravo pod vazu. Dvere 
chrdmu boly uz otvoren^. V kostole kmitalo sa pred oMrom svetlo 
vecn6. Jeho liice rozpl^valy sa po tmavom, tajomnom priestore 
jakoby zlatymi vjaknami a vynimaly sa uprostred velebneho ticha 
magicky. Bazen a skriisenosf vkrddala sa v srdce : city zodpoveda- 
juce dostoju miesta toho, kde toIk6 tisice sfdc prosf velk^ho Boha 
milost, pozehnanie, a kde clovek najde mier a litechu i vtedy, 
ked ju uz na celom svete ztratil. 

Mikulovii prechadzal mraz. Pritulila sa tesno k sprievodkyni. 
Inokedy prichddzala sem prosit pozehnanie i lahkym srdcom 
prekracovala prah kostola. Dues chvelo sa jej vniitro pocitom laku 
a bez prekdzky poddavala sa pokynom spolocnice. 



Digitized by 



Google 



138 

Najprv klakly a modlily sa. Iva vynala potora zpod obruska 
obstojny batozok a rozkriitila ho. Bol tarn hrniec, mala riecica, dva 
noze, V jednom uzlicku popol, pozostatky zo §tedrej vecere a vreteno. 

SusurkoVd vstala prvd. Vyzerala desno. Oci jej sa iskrily a 
ostry. nos odrazal sa ndpaduo od chudej, zvraskovitelej tvare. 
I ztriaslo to Mikulovou az v kostach a len kedy-tedy, s vyrazom 
nadprirodzenej bdzne utkvela pozorom na uej. Vsade divala sa na 
nu tma, len ticba lampa rozhanala cieruu noc a rozlievala blad6, 
prisern6 svetlo v obvode hrobov^ho zatisia. 

Dejanie sa zacalo. Ivka podala spolocnici vreteno a postavila 
nan riecicu, potom obhadzala podlahu zelinkami, urobila kriedou 
kruh a odriekala potisku zariekacie formulky proti mod zleho. Za- 
tym isla s kriedou k uholnym oporam, pozuacila jich krfzikami, 
pokropila svatenou vodou a pristiipila v ten bok odkial chcela, aby 
sa dostavila siidena, hadzala v torn smere odrobiny z pozostatkov 
zo stedr6ho vecera a hovorila: 

Jako hory do vysoka, 
jako vody do hlboka^ 
tak jlch para po ftom 
a jich Idska pri iiom, 
i radovizeft, i tuiovizefi, 
i baiovizefi, i prichylizen 
po §ahajovi, po mlAdencovi 
jako kalina, jako malina. 

Mikulova stala tisko v kiitiku; septala. Ci to bola modlitba, 
nevedno. Oci jej desno tekaly raz na privoldvajiicu spolocnicu, raz 
zas do svatyne. Susurkova robila pohyby rukama. Tak strasno vy- 
nfmala sa v tej tme! a dnu v kostole ziarila lampa tak tajomno, 
prfserno. Zazdalo sa jej, ze v bladom priestore chrdmu pohybujii 
sa cierni, neurcitych podob duchovia. 

Iva rad radom, tri razy opakovala formulku. Potom prisla ku 
riedici. Ukazovala chudyra, kostnatym prstom na popol. 

„To je, io mi zostalo z popola holubacich sfdc, co soni sypala 
V mlyne a u richtarov. Podajte mi ho sem.*' 

Mikulova sa nahnula; ruka sa jej triasla, listami jej drkotalo 
od strachu. 

Zariekacka zas obisla tri razy riecicu a odriekala cosi posepky, 
potom sla na predosl6 miesto, obratila sa chrbtom v tii stranu co 
predo^le a hddzuc popol z opaku ruky hovorila: 

Nejeden, nedva, netii, NeStyri, nepat, iiesesf, sedem 

§ibte sem prudk6 vetry, z jiedenia, pitia sibte jich sem, 

dievky bohat6, sko5n^, chytr6, nech ncposedia, nepostoja, 

vesel6, §ibn6 i robotn^! nech bez meskaaia sem sa stroja! 

Nie osem, devftC a nie desaf, 
len jednu hodmi semkd obrdt; 
jednu jedinkti, tu siidenu, \ 

Pdnom Bohom mu obecanu. ^ 



Digitized by 



Google 



139 

Po tejto praci pozostaly popol roztrusila v povetrf a hovorila : 
Ja (a zehnam pafmi pi-stmi, siestou dlaiiou, aby teraz prisla sudba 
sudbicka ua nu. Potom stknula ua zade ruky dohromady a za- 
riekala otcenas naopak. Ku koncu vsak prisla k riedci, zapchuula 
uozfky za lyka a kriitac ju hovorila: 

Sv&tl mMdenci a panny, 
budte na pomoci oyni, 
necb sa zjavi t4 silidend, 
Pdnom Bobom obecand. 
Sv&ti mlddenci a panny, 
prosfme vds o to nyni. 
Podf, pod, pod! 

Toto sa dialo do razu tretieho. Noziky zastaly nahodou ua 
strane mlyna a richtara. Ive zaziarily priserne oci. 

„§fa.stie, kmotricka," hovorila. „Riecica ukazuje prajno. Teraz 
staiinie si do kiita a (^akajme." 

Mikulova hodila na seba krfz, (azky vzdych vydral sa jej z prsii. 
Tak nevoino, tak strasno bolo jej okolo srdca. Divala sa so stra- 
chom okolo seba, jakoby zivu bytnosC hiadala alebo jakoby sa oba- 
vala, ze uekoho vidf. Priserny niter vyvolau6ho okamihu tak mo- 
hiitno zviiil hlbiny du§e jej, ze beztak uz zoslabuute nohy pod- 
lamovaly sa a ona len s najvacsfm napnutim vstave bola udiiat sa 
bore. Kedby nebola mala pred sebou dobre rozvizeny umysel, ne- 
bola by vydrzala na mieste; no ona zostala. Strach uebol vstave 
soslabit jej pevnii odhodlanosf. 

Zariekacka sviazala do uzlika predmety. Potom utiahly sa zeny 
do blizkeho kiita, sadly tarn na mary a cakaly. 

Zatym nastiipil vetrik. Cmiterne lipy vfzgaly bezlistymi ko- 
narmi sucho, ostro, a v nezmernej diali ziarily na tmavomodrom 
sklepeni vsesvetov hviezdy traslavo, nadherno. Mikulova zapasila 
ustavicne so strachom; obzerala sa ustavicue, kedy vystiipi pred 
nich cierna prisera a pohlti svojim ohnivym pazerakom vsetko 
zokol-vokol. Cez kosti cliodil jej uiraz; ucupila sa v kiitiku. Pre- 
budilo sa svedoraie. 

S rozochvenyra srdcom ocakavaly zariekacky, ci sa niekto blizi. 

V blizkosti bolo ticho jako v hrobe. 

„A jak neprfde nikto?^ pytala sa septmo Mikulova, prikloniac 
sa tesno k susede. 

„Nuz sudenej v dedine nie je." 

V torn nastalo bezvetrie. (^akajiicim sa zazdalo, ze pocuju 

V diali neurcity odzvuk krocajov. Ivka potrhla starenku; zostrily 
sluch a naciivaly. Dochddzalo to sem jako vetrom riouasane, v prie- 
store vznikle klopkanie. Kroky nabyvaly v^razu urcitejSieho : blizily 
sa. Starenke busilo to v srdci, jakoby udrel na zvon ; zatajila dech 
a vskutku ! biela, rychlym krokom sa bliziaca, v bicly sat zavinuta 
postava obvy§nej devy presla popri nich a vstupila do kostola. 

Dve zeny vstaly. Pri bladom svetle traslavej lampy oko ne- 
vlddalo urcito zachytit obrysy klaSiacej postavy. Nevedely kto to. 



Digitized by 



Google 



140 

I priblfzily sa az ku kfaciacej. Tdto mala ruky zlozen^ a vnicno 
modlila sa. Iva pristdpila az ua krok a poloiila jej ruku na piece* 

„Kto jc to?" pytala sa pritluraeno, rozochveno. 

Kladacou trhlo; obzrela sa. Zrak jej placho, bojacno dospel 
tvare starenky. Bola blada, jako nad vodami mesiac. I trasuc sa 
vyriehla : 

„Ja, teticka, ^ofia od Tarajdov. Tak ma sem nieco fahalo, 
prisla som sa pomodlif Panu Bohu." 

„Jezis, Maria!" vykrfkla starenka a zavravorala k lavici. 

„Co je vam, pre Boha, teticka?!*" zkriklo dievca a skocilo 
chytif ju pod pazuchy. 

„NiC, uii; len ma dovedzte domov, prisiel mi zAvrat," riekla 
tato naklonena vopred, trasiica sa ako vfbovy priit a drziaca sa 
stolice obidvoma rukama. 

Susurkova stdla jako socha; krv jej zamrela v zilach, zatajilo 
jej re^, jazyk jej koktal nesrozumitelne zvuky hr6zy a oci vyvalila 
stipkom. 

Len na opakovau6 prizvukovanie Zofky stala si z druhelio boku 
a viedia zroneuii starenku z kostola von. 



Sviatky narodenia bozsk^ho ucitela rychlo presly ponad tiche 
chatky hor nasfch, ba zamrel uz v hor^ch i vetor Sylvestrovej 
ciernej noci a India spomfnajii si na ten pekny svatvecer a rdtaju 
na prstoch, ze mdme zas o jedeu rok viae. Len u Mikulov sviatko- 
vali V smiitku a obavach. Na ntieren sa sberajiici domdci obrAtili 
sa v stipy, ked roztvorily sa dvere a do chyze vstupila starkd 
matka, blada jako smrt, viae nesend jako podopierand Ivkou, — 
a kto vedel, radsej by sa bol smiti nadal — i nenavidenou Zofkou 
od Tarajdov. 

Vykrik hrozy a zdesenia zastydnul vsetkym na tvAri. Obklopili 
ju, kazd^ sa chcel pytaC co sa stalo, co je, no lak udusil slovo 

V hrdle a potreba nahlej pomoci rozohnala jednoho tam, druh6ho 
inam. 

V trrae zdesenia Zofka so Susurkovou pobraly sa prec. Deva 

V neistote a so strachujiicim srdcom, co bude mat tato udalost za 
vysledok; Ivke zas podlamovalo zdvratom nohy, svet sa jej kriitil 
dovokola a ani nevedela, jako dostala sa domov. Ved ozaj, je to 
hrozn6, ked cely ndzor zitia, presvedcenie 60. rokov, nymbus, vplyv 
a pricetuosf cbyr'u zblkne v poziar, znicf vsetko a necha za sebou 
posmech, o ktorom rozprdvat bude celd dedina, hanbu, ktorii pri- 
lepia jej na celo a potom zavierat budu pred nou dvere. 

I chcela by sa bola v tomto okamihu ztratif pod zemou a ne- 
videt sa ani na svete! 

U Mikulov poslali na naliehanie syiiovo a dc6rino hned rano 
pre lekara. Starenka spmvila kyslii tvar, ale ked uz bol tu, dala 
sa prezkiimat a prijala i liek. Potom nasledovaly taike dnl choroby, 
obava a nezn^ opatera dobrych detf a starostliv^ho muza, az ko- 
necne po viae tydnoch nastal obrat k lepsiemu. 



Digitized by 



Google 



141 

I vstala starenka a smotlala sa semotam po izbe a neskor i po 
kuchyni. Na co predtyin ani za neviem co nebola by svolila, dnes 
vidime tiez v dome: a sice sluzobnu. ^Ked nem-ozes preskocif, 
podlez, Zuzka,*' povedal stary a prijednal sam na svoju past devicu 
do domu. Urobil nieco podobn^ho prvy mz v zivote; nuz ale oba 
vedeli: ze kto sa topf i britvy sa lapd. 

Gazdind pristala i na to; jej urcitosf ^a zlomila na litrapdch 
fazkej nemoce, nemala uz tej pruznosti ducha, co predtym. Rada 
bola, ze rod pokoj a nie toiko starosti na hlave. 

Stary Mikula zas, ked sa mu prace nakopilo, vzdychal: „ne- 
inaj nic, zle je, a maj co, este horsie." Tak viiA by si bol sadnul, 
odpocinul si, no nedalo sa. Zenin dozor spoc(val zvafisej strany na 
bedrdch jeho ; musel sa drzaf na nohach. 

I starene sa nezdaly tieto vyminecne poriadky^ iJmysle jej 
zmizly jako rahla, nevesla vystala a fasianky tu, ba skoro bude 
i po nich. Bodio ju, ked pocula, ie tarn a tarn bude svadba a ten 
a ten bude si brat tii alebo tii. ^Tak je to," hovorila sama k sebe, 
„ktosi to mi stastia, az samo za nim chodf." Potom sa zamyslela 
a utkvela jej v mysli ta cierna noc osudneho privolavania budiicej 
nevesty a zjavila sa jej dusi ta biela Zofka, jako klacf a modlf sa 
V kost4)le pobozno, vrucne. 

Takto dostavila sa ponialy jar; lastovicka zasvitorila pod oblo- 
kom, hory ozivly, travicka sa rozzelenala a rolnik vychadzal na 
hony s pluhom, siatim a pracou. Zaoral, zabranil, potom klaknul 
na kolend a prosil Boha o po2ehnanie. Vsade premena, len u Mi- 
kulov nie. Este najlepsie sa vodi Stefkovi: vie, na com stojf. 
Matka nestojf proti nerau so zbraiiou; sama vyrazila si ju z ruky, 
poddala sa. On cakd. 

Medzi rodicmi udala sa istd premena. Caste jsie sa schadzajii 
a vzdy sepotu pine usUi a pln6 ruky pohybov. Musi byt cosi vo 
veci. A vskutku! V nedelu zavold otec Stefka dnu, matka mu 
pocne rozpravat, ze je uz z odbierky von, zc sii starf, nevladzu, 
ze hospoddrstvo rozvlece cudzy svet atd., nuz aby sa ozenil. Suhaj 
uda podmienky a za ijim na- a prehovaranie az do soboty, az ko- 
necne matka sa musf poddat. Ved beztoho uz len preto hovorila, 
aby si zostala doslednou: vedela, ze, co komu suden6, to ze ho 
ver' nemine. 

„Ale, daj pokoj, Zuzka, i my sme boli chudobnf a Pan Boh 
nam pomohol. Uvidis, ze budes tomu kedysi i sama rada. Nech je 
tej piesnicke uz koniec, nech mi to tu za usima nemrnci ..." 

Potom zhadzovali dvoch mladych z kazatelnice. Svet zhyknul, 
maraicky di'valy ^sa po sebe a po dedine o insom sa nehovorilo, 
iba ohldskach Zofkinych, a kazdy sa cudoval, jako to moze len 
byt a jako sa to len mohlo dohromady zvarit? 

Za ohlAskami co nasleduje, zndme. Strykovia, stryne, svakovia, 
svacky, ujcovia, tetky, kmotri, susedi, priatelia, znami, potom dru- 
zice, druzbovia, sirok6 i stari svati shfkli sa na veselie a spevu, 
tancu, vinSovauiu nebolo konca za cel6 tri dni. 



Digitized by 



Google 



142 

I stam Susurkova sa dostavila; zavolal ju Stefko. Chuderka, 
natrapila sa dosf. Hralo sa jej o vyzivu, no svatvecernie cary zo- 
staly pred svetpm v tajnosti. I bolo vsetko dobre. Ona varila ze- 
linky, vestila, liecila, iba do jednoho domu by sa nebola odvazila 
zasluhy si robit u Pdna Boha ani za svet: do Mikulov. A potom, 
neskor, ked sa jej doverne op^tala niektord susedka: „ale, prosim 
yfis, Ivka, vy ste miidra osoba, povedzte mi, jako sa dostala tA 
Zofka do Mikulov za nevestu? Ved si ja skoro hiavu prevratim a 
nemozem sa toho dohmataf; ale ked je clovek v tej starosti taky 
ohliipeny, ze nevie ani kde ma hIavu..." 

Ivka spravila na to zas tajorastveunii tv^r, usmiala sa vela- 
vyznamne a riekla: „Hra, prosim vis, vselijako idu veci na svete, . . 
ja som to hned predpovedala , . . len som nechcela nic hovorit . . . 
vsak viete, jako to ide medzi svetom, tak jako hodiny semotam, 
nuz ale no, vsetci India vsetko vedia ..." 

„Nu vsak aj ja tak myslfm, Ivka; Pan Boh vas opati'uj!" 

„Pan Boh uslys; stastno si porabajte!" 



Novellista uz sospajal nite skromn^ho deju dovedna, vyix)vnal 
protivy, nrobil zadosf pravu srdca; novellista uz dokoncil, no nia 
este slovo clovek dobreho srdca, ktory z hlbin du§e praje dobrym 
ludom pozehnania a sCastia. A tak myslienky este roja sa v Wave 
a poslusne pero nevie sa rozlucif s postavami prihornych chat 
nasho rodiska. 

Stary Mikula dobre predpovedal svojej zene, ze ona sama bude 
kedysi tomu rada, ze Zofku dostala za nevestu. Vydarila sa jej ani 
sama lepsie si nemohla ziadat aby bolo a vkradla sa jej do srdca 
az tam, kam matka schovava ziarlive poklady svojej duse: krv a 
kost svoju. I vyplnily sa jej tie pekne sny o odpocinku az na vlas 
a laska zehnala jich snaham a pozehnanie uhostilo sa medzi nimi 

A potom, ked casom bocian sadnul na strechu a doniesol do 
dam vniica buclate ani bochnfcok a pekne jako jahoda: radosti 
nebolo ani konca, ani kraja. 

Len niekedy domrzla ju Katra, tiez stara mat. Mikulovej sa 
zdalo, ze dievca je podat6 na syna, Tarajdovej zas, ze na dc6nu 
I povstaly rozdiely: 

„Len sa podfvajte, svagrinkd, jak6 ma Ifcka! Ani coby Stef- 
kovi z oka vypadlo,** hovorila prva. 

„A veru sa mylite," odporovala tato. I nos, i oci, i lista, ani 
cela matka. Ani ch^ru, ani slychu o otcovi. Opytajte sa kohokolvek. 
Ale jakoby to aj mohlo byf.. .?" 

Ked ale prisla na pohodky dc6ra zo Z4vr§ia a doniesla tiei 
mal6 dievcatko, tu stara maC posadila to vedIa seba a hovorila: 
„V Zavrsi mam Belenku a doma Cemulku. Potom dala si jich na 
lono a pohrdvala sa s nimi bars aj do vecera. 

A ked po rokoch rodiny bolo viae, ked to uz behalo, tmolilo 
sa po dome, dvore a ceste, tu uz shrbena starenka nevladala za 



Digitized by 



Google 



143 



nimi a hnevala i radovala sa a potoin vnisla do izby a Cakala, k^ra 
ostatni pridu z pola, kym bude vecer . . . ^ 

Lebo V tejto dobe dna odchylil sa Stefko od zvyku starsich 
a zaviedol na posedkoch i citanie. Prisiel obcasue i svokor Miso 
a castejsie Katrena, niatka, potazue svagriua, a vsetci dohromady 
pociivali, CO to ti paui navymyslaju v tych knihach. 

Ked gazda citnl uieco poucn6ho, tu kazdy pociival napnuto. 
Najlepsie sa to pacilo starenke: 

„To musel jakysi knaz pisat," hovorila pobozno a naciivala 
(falej. 

Ked ale mali nieco ua zasmiatie, tu smiechu iiebolo konca, 
kraja. Obzvlastiie Misovi sa to pacilo. Rehotal sa az sa chytal za 
brucho. 

„I, bodaj si sa nestihlo!" hovoril, utierajiic si pot z cela. 

„Bodaj si sa zapadlo!** siihlasila Katrena a smiala sa a packala 
sa obidvoma rukania po koleudch. Potom neskorsie, ked Stefko 
knizku odlozil a veselost utfchla, dolozila: 

„Paue Kriste ho prezehnaj aj s pisarom! ja len neviem z coho 
to ma hlavu, ked vie toho toiko do tej kuizky uapchaf. To by 
clovekovi aj hlavu prevrdtilo!" 

A rozisli sa v pokoji, v laske a stasti. 



Jan Holly. 

Ty, ktory v casoch poroby a trudu 

a mrakoty, kde pospolity syn 

len-len sa rusal prikuty na hrudu, 

tvar cloveka, no sotva jeho stin, 

sa ozvals' prvy k slovenskemu ludu 

vo niluvc, jaku mu dal Hospodin, 

keJ strojil struny jeho do jazyka, 

z nichz dotkom citu potoin hudbou ona vznika 

vo mluve, v jakej ku znamemu znamy, 

brat ku bratovi nesie duse svit, 

by spoznali sa bezprostredne sami; 

jak nehou matka zvykia sveholit 

do usiek decku; v mluve, pod Tatrami 

jejz trysknul zdroj, juz vzneseny jich stit 

V svet ozyva hen od Svatvita rana, 

i bude ozyvat — hej, sveta do skonania! 

Ty, ktory naladiv sa v ludu reci: 
vstan, zvolals', fude moj! 6 precit, vstan! 
ruch Sionom, cuj! i tebe veh svedci; 
noc rozchodi sa, vychod dokoran, 

10 

Digitized by 



Google 



144 



r klesa blud, co prirode sa prieci ; 

domasne zrnko vein a zasej v Ian, 

to Slice do brazd jeho, insie zvada, 

a prazdna stodol, zkusiLs' dost, ze plna beda; 

a privolav tak duskom archanjela, 
ked srepetil sa, k ncmus' pristupil, ^ 
chvist stice clonny shrnul priam mu s cela, 
zrak zivou viery vodou pokropil, 
i ocistil ho od vad, od skvrn zcela, 
cim osud a svet ho bol potupil, 

V torn zobjal za brata i zbozkal srdne, 

tak poslal v zivot, — aj, jak skoro svezie, hrdne! 

Ty, ktory, — kedze predsvitnymi zvuky 
CO zazrak prervals' stych liet tupotu, 
zapadlym podal k \ybrednutiu ruky, 
omdletym ducha vnukol k zivotii, 
ziifalym nadej rozvil v zhave puky, 
ukazal v svojstve car a lepotu, 
priviedol k prirode, co divy rodi: 
napokon zasiels* i sani s ludom do prirody, 

a V Mlieci zasadols': kde obrovity 

dub siro rozstrel veticv perute, 

tot Helikona stan; tarn bozsky schyti 

hned mysel zazeh, vzlet ... a vycute 

uz, obrazom, co upreli nam v ziti; 

jak z jazernich vin sumnc labute, 

sa noria z duse sloky lubej Sapphy: 

hla, ludu rec — i ona v jemnu strunu trafi; 

no vtkals* ju nielen v Alkajovc vzory, 

lez navliekol i v lyru Honiera, 

sam Vergil tak rad v rucho jej sa nori, 

V jej prude Theokrib sa uziera 

CO V zrkadle ; sum Thcssalic hory 

z nej ssaju, madu Hymett nacicra; 

tarn V mythe, tu zas v selankach sa bratria — 

aj, Parnass, ajhla, arkadska stran nasa Tatra! 

Ty, ktory avsak nielen puhe zdoby 

si ukoristil svarnii pre dievku, 

ze nemusi viae, sirotc medzi hroby, 

potlkat sa len v prostom popevku 

CO V plachetke, juz necas skoro zdrobi 

na strapce: lez i inu odievku 

si osnoval na lidy popelvala: 

plast, oruzie . j. , z nicbz slava bleskla neskonala ! 



Digitized by 



GooglQ 



145 



cos' zacrel hlbsie v ludu svojho zitie, 

ba hlbsie nezli v oceanu dno, 

az V nocnie tetnno zkmitals' vekovite; 

tam nebotycne zjasnil temeno 

praotca Slava, a zas v camom svite 

zjav Svatopluka, zor i rameno, 

tron V Nitre drahej, prestol Velehradu, 

kde svatci Cyrill-Method Krista v oltar kladii; 

cos' rozotvoril rodu mojho deje, 

tu knihu velkych, slavnych pamati, 

pozapel hrde v Tatrach epopeje, 

ze nikdy viae jich vest sa neztrati, 

tak poukazal skvele na trofeje, 

i pokarhal i vzniesol v zapati; 

cos' takhla jednal v surnej vo potrebe: — 

Ty, duchu velky ! k Tebe ja dnes volam, k Tebe ! 

O otce! vodco! vestce, vajdelote! 

syn maly Teba obra zpominam 

dues, napjav chvaly nastroj vo pfostote, 

ked stoliet mrak znad lozka odpinam, 

zkiad vzletels' orlom vzduchu do chobote, 

bys' siro obhnal umien nasich chram; 

na tebou zbudovanom na oltari 

veni z tvojej sejby abelovske nase dary! 

O zrecu, knaze v sluzbu pomazany! 
Tys' z Methodovho slova priklad vzal: 
toil recou vedte narod v ducha strany, 
juz sam Boh v ustach jeho rozviazal, 
tou uctc, roztvorte mu blaha brany, 
jak Bohoclovek sam bol prikazal, 
ked vyslal apostolov v okruh sveta . . . 
Tak ucils' i Ty; slava Tvoja vecne zkveta! 

Rec Tatier nezhyne viae: ducha silu 

Tys* vtlacil jej na pery rumenne; 

je jako vtak, ma vzduchu vofnosf milu, 

v cervankoch mok a v kvietku jiedenie; 

je anjelom, vcul Tvoju na mohylu 

hFa slieta, zmrtvychvstania znamenie : 

6 nezhyne! je vrastla v zulu zitim, 

je ohnom sfdc, je duchov valnym vlnobitim! 

Nie, nezhyne! — Hej, strasne posti posty 
diies sparno snasa celej Sahary, 
a seFmy honia ju . . . No slepe zlosti! 
na snahach pekla nebies nezdary: 



Digitized by 



Google 



146 



pritrieli Samuni v :^i):isaej divokosti, 
vyprasi z vzduchu smrtne vypary, 
1 zasype v jich brloh bestij rojc . . . 
A opat zazblnkocii svezo Tatier zdroje! 

O slovencino! lubo-zvucna rieka! 

Ty, basnice, si upravil jej chod: 

ze vludne-burne, vzdy vsak rythmom stcka, 

a melo dicky sumi kazdy brod ; 

ze tym je nam, cim zivot pre clovcka, 

ba cenimc ju vyssej nad zivot: — 

i vznasame hor' k nebu na ochranu, 

kdes' i Ty strazcom: ze ju vrazi nedostanu! 



Hviezdoslav, 



Stary hrad. 

(V tren^ianskej stolid.) 

Pise 
Alexander Lomhardini, 

Asi pol hodiny cesty vzdialenosti od i)Ovestnej a po vystavenie 
kosicko-bohuiin'uskej zeleznice pre pltuikov volini nebezpecnej, vtcdy 
do Valiu vypiatej a ^Margyta" recenej skaly zjavin sa zraku ccst<.»- 
vatela zriicaniuy Stareho liradu, trciace uad Vahoni, ktory v tomto 
mieste robi okluku. Nazdal by si sa, ze ticto tniave ruiny hanbia 
sa za svoju niinulost a preto ukryvajii sa v oblakoch pred ocinia 
zvedaveho cestovatela prave tak, jako kedysi ohavali sa cestovalia 
i Icn pozret k vrcholcu tohoto hrdeho zamkii, v ktorom medzi 
pevnynii inurami kedysi samopasnf rytieri bydleli, ktorych orlicim 
ociani nic unikmiC vstave iiebolo, lebo tu kazdy inusel misilnii dan 
platiC. A je tomu tak: tiito lizku lizinu nik nepresiel, koho by 
medzi skalnatymi miirmi sidliacl StarohiMdcaida nie sice zbranou, 
ale len pustyin kamenom iieboli znali znicit, preto nepodvratnou 
zda sa byt ta mienka, dfa ktorej hrad tento v prastarych casoch 
vystavil liejaky liipezivy rytier. 

Uz i nieno zamku ukazuje na to, ze on iiz davno pred pri- 
chodom Madarov staC niusel, lebo ho iiajstarsie listiuy starym na- 
zyvajii. Avsak o jeho pociatku nic isteho sa uevie, ba aui len po- 
vesC nejestvuje, ktora by o noni sponiienku ciuila. 

Beznienuy povodca diela — ktoreho drzia ninohi zanotara krala 
Belu — „Historia Hnngarica de sei)teni priniis ducibus Hungariae" 
zvaneho, v 37. zahlavi tohoze vypravajiic o bitke vodcov Arpado- 
vych a upotrebiac vyraz: „constitueruut terniinos regni Hungarorum 



Digitized by 



Google 



147 

usque ad Boronam et usque ad Saruuar," Karol Szabo, mad'arsky 
dejepisec, drzi Borona za Varin (Varna), mestecko, leziace pri Vahu 
V trencianskej stolid; dia Jordaua a Kruse-ho ale duesne mestecko 
Varin stoji na miest^ tej, Parienna menovanej obce, ktorii uz Ptolo- 
meus znal a vedia ktorej dIa Jana Kachelmanna po kratsej ceste 
od Celinantie (Komarna) ku vychodneniu moru vediicej neoinylne 
premavaf bolo treba. Podia tohoto je teda Varin prastare miesto 
zdrziavauia a jedno z najstarsich bydlfsk povazskeho lidolia. Ja 
pridrzam sa Karola Szabovej hypothesy ; tiito ale natoiko modifiku- 
jem, ze pod Borona treba rozumet od Variua neJaleko strmiaci 
Ovdr, — takto totizto po mad'arsky nazyvajii Stary hrad, bars je 
aj Ovar^ jako to nizej podotknem, slovensk^ meno tohoto zdmku, 
a meno Ovdr len prihodne moze sa povazovat za doslovny mad'ar- 
sky preklad slovenskeho mena Starcho hradu, — lebo ista vec je, 
ze zamok vseobecne je sfcirsf jako obec, ktora pod n(m lezf, a tak 
ze je Ovdr starsi, jako pod nim povstavsi Varin, , ponevac nemozno 
predpokladat, zcby obec Varin uz za casu vodcu Arpada bola jestvo- 
vala, nakoiko sa tato, jako to nizej udavam, teprv na pociatku 
13. storocia spomina. Ostatnyml, mnou hore uvedeuymi dejepisci 
spominane meno Parienna ja len za prekriiteninu mena Borona, 
a titktiez so zamkom Borona, od ktoreho pod nfm povstata obec 
Varin svoje meno pozicala, drzim za totozne s dnesnym Ovdrom 
(Stai-ym hradom). 

Bezmennym dejepiscom spomfnana Borona je nie in6, jako 
slovenskeho slova: hrdna vyslovenie madarsk^mi listami, lebo 
vieme, ze Madari medzi dve jedna za druhou nasledujiice spolu- 
hlasky z ohfadu lahsieho vyslovenia majii obycaj vsiivaC saraohlasku 
(na pr. : Arable = (/^eblye, Aral = kiriXy atd.), a tak i menovany 
notar slovo brdna yyslovujiic s hlaskou o, medzi 6 a r vsutou, toze 
Borona pfsal. — Ze Borona z hrdny povstala, a ze brdnu zna- 
mena, viduo z toho, ze vrchove uziny este i za nasi'ch cias brdnami 
menujii sa preto, ze je medzi nimi len velmi lizky priechod, akoby 
cez branu; tak na priklad v lizine na dolnoin Dunaji je Zeleznd 
hrdna, pri 6ernej Lehote vola sa isty vrch Kamennymi vrdtami. 
Obec Varin lezi, ba i samotny Ovdr (Stary hrad) vypfna sa v strec- 
nauskej vrchovej lizine, nasleilovne iste je, ze sa od tohoto jeho 
polozenia hrdnoti pomenoval. Ze je tomu tak, vysvita dalej i z toho, 
ze V kysuckom lidoli, tarn, kde je pri dedinc, Brodno recenej, medzi 
vrcbmi Brodnankou a Rochovicou lizina najuzsia, pri Rochovici le- 
ziacej dedinky meno je Vranie; ueznamena-li toto meno uz na- 
sledkom analogie polozenia nim zvanej obce tiez hrdnu? Branie 
znamena veTku. hrdnu; v slove hranie hlaska b premenila sa na v, 
tak jako som to predniesol v chinku „Budatyn" v IV. roc. „Slov. 
Pohladov." Potom ond utesena terchovska dolina, vlastne lizina, 
ktora pre svoju prirodnii krdsu je pychou trencianskej stolice, cho- 
vajiica v sebe skaliska, ktorym obrazotvornosf dala rozlicnii podobu, 
na pr. : damy v klobiiku s dlhymi satmi, modliaceho s? mnicha, 
rytiera, cis. Marie Terezie, vodcov, krokodila atd., a ktora je dalej 
rodiskom slovenskeho bohatiera Janosika, dolina tX menuje sa 



Digitized by 



Google 



148 

Vrdtnou, Vrdta zaamenaju tiez brdnu, Slovdci na oznafeaie brany 
dva vyrazy majdc, k wzoznaniu dvoch blizo seba uachodivsich sa 
bran jednu brdnou a druhu vrdtami, to jest vrdtnou dolinou po- 
raenovali. 

NAsledkom tohoto ono slovensk^ meno mesteSka, jako ho ale 
dnes len po maJarsky uzivaju, totizto Varna, za pociatocnejsie a 
opravnenejsie diifm, jako raeuo Varin, lebo toto je tamtoho leu 
zlatinceny vyi-az, totizto Varinum zkrateno Varin, a tak Ovdr zla- 
tinceue Vetus- Varinum, Pray za Timonom Uhorsky Ovar (Ubprske 
Stare Hrady), — ktory k rozoznaniu od v slove stojaceho Ovaru 
vtedy, ked tento este v Malej Pofskej jestvoval, uhorskym nazvany 
bol — tiez VetuS'Varimim meuuje. *) Vo vlasti nasej je mnoho 
mlestnych mien takto polatincenyeh, jako Vamd, Varadinum, zkra- 
teno Varadin, Oyongyos, Gyougyosinum, Pesf, Pestinum atd., a nie 
Varadum, Gyongyosum, Pestum. 

Meno Varna povstalo behom dasu zo slova brana, a sice na- 
sledkom prehodenia hldsky a, a pone vac Slovania zvykli b miesto 

V a naopak uzivaC a vyslovovaf, jako som to predniesol na uvede- 
denom uz niieste v „Slov. Pohladoch/* aj Bama uz takto, u^ Varna 
vyslovovan6 bolo, az konecne zostalo toto posledne. Odvodzovauie 
tohoto miestneho mena netrpi ziadnej pochybnosti, ked porovndme 
dne§n6 meno (Varna, Varin) s menom Bezmennym spominanym 
(Borona); teraz je ono s F, Bezmennym ale s B pisane. Inac ale 
uz r* 1267 V rozsudku krala Belu IV., potom v listine z r. 1362 
3ia die festi B. Margaiitae Virginis et Martyris vo Vysegrade §te- 
fanom Bubekora vydauej, v ktorej sa hranice Varina vypocituju, a 

V neskorsfch stanch listinach prichddza vzdy len pod menom Varna. 

^e terajsi Ovdr od streCnanskej vrchovej brany (liziny) brdnou 
(Borona) mohol byt pomenovany, je nie cudne, lebo podobne po- 
zican6 mend su velmi caste, bo nielen ze Ovdr od takej brany na- 
zvany bol, ale ked Ovdru meno Borona uz bolo vyhynulo, e§te aj 
lizemie medzi riekami Vdhom, Kysucou a Oravou sa rozprestierajiice, 
na ktorom dnes Ovar, Nezbud-Lucka, Varin, Krasnany, Sti-AiSa, 
Bela, Terchova, Lysica, Gbelany, Nedeca, Moys, Teplicka a Budatyn 
jestvujii, menuje sa v zamenujiicej listine z r. 1330, — dia ktorej 
Donch, zvolensky hlavny i^upan, prepiista svoje novohradske a hon- 
tansk6 majetky Petrovi, z novohradskej linie pochodiacich Bytterov- 
cov napadnlkovi, synovi Byttera a £)urovi, synovi Mikulasa, tfto 
ale odovzdavajii Donchovi, pochodiacemu z liptovskej linie, zamok 
Zucha (Siica) a varinskii derzavu v trencianskej stolici s jej ka- 
mennym zamkom (Ovdr, Star^hrad), — provincia Varnmsis, z coho 
nasleduje to, ^e cely tento priestor nalezal ku terajsiemu Star6mu 
hradu a ze na nom jestvujiice hiavne miesto (Varin) od zamku 
(brdna, Borona, Varna) bezprostredne, od vrchovej brany ale pro- 
stredne svoje meno obdrzalo, ba co viae, v donaciondlnej listine 
Belom IV. r. 1244 na stranku Bogomerusa de genere Aba vysta- 
venej sam Vdh menuje sa Varinom\ toto sa ale len tak moze vy- 



*) ^Annales Veteres Hunn. Avarum et Hungar. 1761,*' str. 286. 

/Google 



Digitized by^ 



149 

svetlif, ze sa takto leu td ciastka VAhu mohla nazyvat, ktora tecie 
od streSnauskej brany (uziny) po vtok Kysuce, ale nie cela rieka, 
CO vysvita z toho, ze spomeuuta listina tak opisuje aqua Varin, 
jakoby tato do Kysuce vtiekala, ponevac ale dnesnieho casu varin- 
'ska voda, vznikajiica pri Terchovej na zapaduej strane zo spojenych 
potockov vaiinskych snaznic, vteka uie do Kysuce, ale od Varina 
na poluduie do Vahu z pravej strany, a theoria cestovania riek 
prakticky este dokazana nie je, listina iBala aqua Varin tak udaf, 
ze Kysuca do tejto vtekd, preco otazna listina tyinto dokazala, ze 
jej hydrogi-af nebol dobre orientovany s opfsanou riekou, lebo medzi 
varinskou riekou a Kysucou inej rieky niet a podopierajiic sa na 
samotnu listinu, musi byf v tejto rec o celkom inej vode a nie 
dnesnej varinskej, ktora uemoze byf ind jako Vdh. 

Ohiadom topogi'afie byvalej varinskej provincie vermi vyzuanin6 
8u i tie ostatne rieky, ktore spomeuuta listina prednAsa. tychto 
prichodi mi prehovoriC uasledujiice: 

a) Kysuca v spomenutej listine udava sa pod menom^fU4v^us 
KiS'Ziulcze, potom nizej fluvius Kruzicz a potom fluvius Kruzicze, 
Ze pod tyraito dvoma poslednymi menami ueraa sa rovnauskd voda 
ale Kysuca rozuraet, a ze ony dvt} mena sii len karrikatury odpiso- 
vatefmi ufiinene, dokazuje samotna listina, dla ktorej hranica od 
zapadneho prameiia rieky Svedernika descendit ad ftuvium Kruzicze. 
Toto znesenie moze mat smysel len ohfadom kysuck6ho lidolia. Ale 
dalej hovorf listina i to, ze hranica potom vadit per fluvium Kru- 
sicz usqn£ ad confinia Polonorum, Keby sa pod Kruziczou rovnan- 
ska alebo s tou parallelue ku Vahu tekiica voda mala rozumef, 
vtedy tato determinacia listiny bola by bez vsetk6ho smyslu, lebo 
by tieto rieky, presekniic i samii rieku Kysucu, po Sliezsko boly 
siahal)^, co nasledkom orografickych pomerov tohoto vidieku len 
pomyslef bolo by absurdumom. Smysef listiny teda len ten moze 
by(, ze hranica od zapadnej vetve Svedernika nahor fahajuc, do 
koryta rieky Kysuce sa zniesla a potom cez Kysucu na polnoc po 
pofske hranice isla. 

b) Divinskd rieka, ktora pri M. Divine do Vdhu vtekd, v onej 
listine menuje sa fluvius Diuina. 

c) Drietomskd rieka, v okoli Zariecia do Vahu vtekajiica, spo- 
raina sa tamze pod menom fluvius Drethoma, Derethma, 

d) Polomna, Polomnya aqua, pobocna voda rieky Svedernik 
V bytcianskom okrese, nasledovne z tych pramenovych potoSkov, 
ktore tvoria Svedernik, zapadny potocok. 

e) Dlhopolskij potok, ktory vznika na polnoc od Dlh6hopoIa 
a medzi Zariecim a Svedernikom do Vahu tecie, dfa tejze listiny 
menuje sa fluvius Szvedernik. 

Kedy zamok Brana, Borona zamenil toto svoje pociatocn6 meno 
s terajsim Ovdrom^ nemozno urcif, lebo ho uz aj najstar^ie listiny 
spominajii ako lapis antiquus. Co sa tohoto mena dotyka, pozna- 
menat mnsim, ze Lud. Rcuss odvodzuje neuzfvane uz slovensk6 
slovo vor, var (mad. vdr) zo sloveuskych koreuov slov za(vre)t, 



Digitized by 



Google 



150 

zat(vor)it, ku pr. zd(vor) = der Schloss. Tohoto vyznarau je dia 
neho aj Varin, ktory by teda znameiial zatvorme, posilnen6 raiesto. 
Tak aj Ch)ar, v ktorom slove je o jako u len predlozkou, ktor6 
okolo znamend, teda ovar = z6kol vokol zatvorene miesto ; ze tu 
teda nemA vyznara madarsk6ho pridavn^ho 6 (stary, a, 6). Spo- 
meuuty spisovatel aj slovensk6 slovo Vran vyhlasuje za slovenske, 
vor a var znamenajiice slovo, a tak by aj meno dedinky Vranie 
zatvoren6, posilnen^ mie&to znamenat malo. Suhlasim s meilovan^m 
spisovatelom v torn, ze ovar je nie madarske meno Stareho hradu, 
t, j. ze Stary hrad do raadarskej reci doslovne nepreloiili na Ovar. 
Istotne vieme, ze Stary hrad stAl uz ddvno pred prfchodom 
Madarov, lebo v donacioualskom liste dna 11. decembra 1244 
Belom IV. vystaveuom spoirifna sa on sfa na pofskej hranici sto- 
jacf karaenny hrad a preto Castrum lapidum meuuje, ktor^' daroval 
Bogomerusovi de genere Aba, mocn6mu dynastovi. 

Dokazovaf, ze obec Varin povstala tyin sposobora, ze pdn te- 
rajsieho Star6ho hradu na jej vtedy este prazdnoin priestore usadil 
svojich poddanych, bolo by zbytocn^m, lebo istou vecou je, ze pod 
hradmi povstal6 obce vsetky takto povstaly, ale kedy stala sa obcou, 
to urcite tvrdit ueniozem; ze ale Varin usadenim poddanych Sta- 
reho hradu povstal a tvoril podhradie tohoto zdmku, dokazuje ta 
okolnosf, ze sa Stary hrad v starych listinAch aj Castrum Varin 
nazyva. Varin sta obec prvy raz spomfna sa v rozsudku Belom IV. 
r. 1267 vynesenom, ktorym sa Petrovi Mikovi, honlansk^mu grofovi, 
a jeho bratom, Ochouzoyi a Mikovi, a jeho synovi Detrikovi pri- 
vlastnuje; tak aj Zilna (Zilina) a Toplucha (Teplifka), z coho vidno 
aj to, ze Varin a tak i dnesuy Stary hrad uz aj predt^m ku strec- 
nansk6mu zdmku prinalezali, lebo Zilina a Teplicka vzdy ku tomuto 
naleziac, medzi tymito spomina sa i Varin ; ponevac ale dIa „Schema- 
tismus diocesis Nitriensis" fara vo Variue zalozend bola okolo 
r. 1200, nasleduje, ze Varin jestvoval uz predtym sfa abec. 

Jakym sposobom prisiel Stary hrad do krdfovskych riik, ne- 
vedno, ale iste je, ze r. 1241 bol krdfovskym majetkom. 

R. 1244 dna 11. decembra kral B61a IV. daroval Stary hrad 
(Castrum lapidum) na polskej hranici so zdrakom Siica mocn^mu 
dynastovi Bogomerusovi (de genere Aba), synovi Sebeslava, ktory 
po cas tatarsk6ho plienu pri Sajave vftazne bojoval po boku krifa, 
po sajavskej bitke ale pod Tatrami v chytrosti postavil niekoiko 
zamkov a tak mnoho obcanov zachranil od istej smrti. Ten isty 
Bogomerus, syn Sebeslava, neskor obdrzal aj hodnost „comes sicu- 
lorum vaganorum." Stary hrad uz i v tychto casoch nalezal ku 
zdmku Strecnu; to dokazuje i B61om IV. r. 1267 vyneseny roz- 
sudok, ktorym sa Petrovi Mikovi, grofovi Hontu, a jeho bratom, 
Ochouzovi (Achatiusovi) a Mikovi (Michalovi) a jeho synovi Detri- 
kovi privlastnuju obce „Varna, Zilna et Toplucha" menovan6, lebo 
menoyani grofovia vykazali istou, kralom potvrdenou listiuou (con- 
cambium), ze su oni menovanych obci zdkonnf majitelia, ktore jich 
predkovia zamenili za oravske panstvo, v Liptove „Verbuce" a 



Digitized by 



Google 



151 

V Turci leziace obce „Turbusto, Bene, Mulnaturch a Turuook" 
(Trebo8tx)Vo, Benice, Miitno, Trnovo) *) ; 

r. 1323 (dla inych r. 1330) ^Magnificus Petrus filius Byther 
(Balassa) a Mikulas, syu £)urov, nevlastny brat Bytberov, (ImU staro- 
hradsk^ panstvo a Strecno velkomoznemu Chapy Donchovi (Toma- 
sovi) de Essen, znpanovi Zvolena, „Pouk-a" a Liptova, za tohoto 
daimatsk^ pri Iple leziace majetky. -) Vtedy ku panstvu Stareho 
hradu a Strecna naleial varinsky, medzi Vahom, Kysucou a Oravou 
leziaci vidiek. Dfa listiny toto dokazujiicej ^) pocinajii sa tarn bra- 
nice, kde Kubolnya tecie do Vahu, a na tej straue rieky, kde stoji 
sucansky zamok, v sirokosti fahajii sa ku hranici Zonth-u, v dlzke 
ale po to miesto, kde vlieva sa rieka Turiec do Vahu a odtiaf 
fahajii sa popri Vahu az po budatynskii vazu, a sice po onen bod, 
kde Kiszibe (Kysuca) tecie do Vahu, a odtialto tahajii sa cez rieku 
Kiszibu po polsku hranicu, zkade vracajii sa k oravskej hranici, 
od ktorej konecne fahajii sa po to miesto, kde rieka Orava vlieva 
sa do Vahu. 

R. 1403 raajitelom Strecna, Bystrice, Lietavy, Bytce a Ovaru 
bol pan Sandzivoj z Ostrorobu, kalissky nadvoruik. *) 

R. 1439 dna 11. jiina kral Albert daroval Ovar svojej uian- 
zelke, krtlovne Alzbete. 

R. 1441 dna 9. angusta Jan Hunyady, sedmohradske knieza, 
uzavrel v Temesvare so svato-mikulasskym a starohradskym Pan- 
krdcom slavnostny sv&zok obrany a vzdoru. ^) 

Starohmdsky Pankrac stal sa potom vernym privrzencom Giskry 
z Brand Jsa, ktoreho Alberto va vdova, kralovna Alzbeta, najala na 
pomoc proti kralovi Vladislavovi Jagelonsk^mu. 

R. 1444 v smysle vyroku uhorskeho suemu bol starohradsky 
Pankrac za burica vyhlasen^, ktoreho pociatkom aprfla do Budfna 
odviedli a kral Ladislav odsudil k dozivotn^mu vazeniu, jeho spo- 
locnikov ale dal povesat. Po onom svazku, ktory roku 1444 kral 
v Segedine aj prfsahou potvrdil, bol starohradsky Pankrac na 
prosbu Hunyadyho po 11-dnovom vazneni zo zaiaru vypusteny ; 
potom sprevddzal krdia v nesCastnej vAlke, proti Muratovi vedenej, 
ktora bola dna 10. novembra dokoncena ukrutnou bitkou pri Varne. 
Pankrac vysiel sfastlive z bitky. 

R. 1445 dna 6. februara bol Pankrac v Stolnom Belehrade na 
sneme u boku Michala Orszagh-a. 

R. 1446 dna 12. juna bol ikw Hunyady snemom vyvolen;^ za 
gubernatoi-a krajiny; Pankrac pomocou liptovsk^ho zupana, Petra 
Komorovskeho, zaujal zamky Branc, Strecno a Ovar, z ktorych vy- 
chddzal na plien do susedneho Polska. 

R. 1448 krdi Kazimfr poFsk^ ponosoval sa na Pankraca u uhor- 



') Codex dipl. 

^) Z p6vodnych listfn rodiny Balassovskej. 

Fo]6r: Codex dipl. VIII., ^., 489. 

"•) Lisriny z r. 140H v listinjlrni trencianskej stolice. 

'■) Y smysle p6vodnych listin konventu na Pannonhalme. 



Digitized by 



Google 



152 

skych stavov, ktori jemu dua 1. septembra (v Segedine zasedajuc) 
aj skutocue prisfubili iim skorsiu pomoc. 

R. 1449 dna 24. jiiiia pestiaask}* suem ustanovil vyhreSif Pau- 
kraca a Komorovsk^ho ako liipeznych rytierov. V torn istom roku 
vyslauy bol prot' Panknicovi Ulrich Cilley a vytisknul ho z viae 
zanikov .,raoravskej zenie' a aj zo Sliezska. 

R 1453 vo februari presporsky snem vyhlasil Jaiia Jiskru, 
starohradskeho Paukraca a Petia Koniorovskeho za liipeziu'kov, po- 
zbaviac jich vsetkych obcanskycli prav a skonfiskujuc jiin vsetky 
jich majetky. 

K 1450 dfia 11. iiovembra bol Ulrich Cilley v Stoluora Bele- 
hrade zavmzdeuy. 

R. 1457 dna 16. iiiarca bol Ladislav Hunyady v Budfiie sCaty; 
pomstybazuy Michal Szilagyi, stryk sCateho Ladislava, povolal Pan- 
krAca k ponioci. 

R. 1457 daa 12. aprila vznikol inedzi Paukracorn a Szilagyim 
svazok; na zdklade tohoto sviizku boly nedavuo zhabane zaiiiky 
Braiic, Strecuo a Ovar priuavratene. 

R. 1462 krdi Matej Korvin potvrdil Pankracov majetok ohla- 
dom zamkov Brancu, Strecua a Ovaru. 

Iste je, ze Starohrad za casu Vladislava I. bol krdlovskyni 
majetkom a ze tehdajsim jeho kastellanom bol Poliak Jau Capek, 
ktory s krafom bol prisiel do Uhorska. Tento sa tu dlho nezdrzo- 
val, lebo nezadlho Vladislav tento zamok a Sti-ecno s prislusno- 
sfami za tych 12.0()0 zlatych Paukracovi zalozil, ktor6 tento obratil 
ua opevnenle mesta Skalice a inirao toho vyplatil 6000 zlatych 
kapitanovi Capekovi, odkedy je Stary hrad este aj teraz vlastaosfou 
rodiny Pougracov, od ktoreho i svoj praedikat nosf. Asi pred pol- 
druha sto rokami Stary hnid obyval este kastellau s viae hajdiichmi, 
ktori vydrziivani ball na litraty rodiny Pongrdcovskej. 

KeJ Wesselenyiovci (U)26 — 1676) ua blizkom, siknio naproti 
strmiacom Strecne panovali a so Starohradcanmi v ustavicnom 
hneve zili, povstalo ono znanie trencianske porekadlo, ze „v jednoni 
zamkii sa huevajii a v druhom na to nedbajii." 

Pravdepodobne je, ze Stary hrad bol aj majetkom Matiisa 
Treucanskeho z Oak a ze casom padnul do riik Zapolovskych. 
Tiikolyovskych a Rakoczyovskych privrzencov, tiiktiez ze Husitmi 
v Zigmundovych casoch iitiskany pod Ladislavom V. priniiteny bol 
dobrovoFne otvorit pred nlmi brany. 

Predok r. 168H zomreleho ucenca Jana Burius, olomiicky Ladi- 
slav Beer (ktoreho meno poslovencene bolo na Bur, neskor zlatin- 
cen6 na Burius) bol praefektom Stareho hradu. 

Rodina sta.rohradskych a sv.-mikulasskych Pougracov uzko spo- 
jeua siic s dejinami Stareho hradu, bude ua mieste, aby som jeduo 
druhc uviedol, zvlastne ale rodoslovie tejze rodiny. 

Tato vefmi stara, znamenita zemauska rodiua odvodzuje povod 
svoj od Bogomera, sliezskeho kniezafa, od Aba Samuela, tretieho 
uhorskeho krala. 

Bogomerov syn, Hans de Polko, pf>nevac bol majitelom a i)a- 



Digitized by 



Google 



153 

nora uliorskej hraaice, bol pomenovany Pan z Granice, ktor6 meno 
preslo do Paugrac-a, Paukrac-a a neskor Pongrac-a. 

R. 1220 krdr Andrej II. Pongi'dciusovi Pankrac za jeho veruosC 
a vitazstvo daroval v Liptove sv.-mikulasske a uhorske panstvo, 
raiino toho aj uhorske zeraaustvo, ponevac predtym boli Pongracovci 
nobiles Bohemiae. — Jeho synov ale 

2. Seraphela a Bogoraera nachddzame jako liptovskych grofov, 
r. 1283 potvrdenych kralom Ladislavom. 

3. Andrej Pankrac, ktory so svojfm strykom Bogomerom ob- 
(h-zal obnovene indigenat (1286), s grofora Mikulasom Botis Cahal 
proti grofovi Doncs a tomuto a jeho bratovi Mikulasovi ualeziace 
a od nich vyzbijane velko-bodrogske panstvo (1299) vzal nazpat. 

4. Pongracius Pankrac, druhy velitel jazdy, obdrzal r. 1368 
od Ludvika Velkeho potvrdzujiice pravo ua Sv. Mikulas, Ondrejovii 
(Andrasfalva), Pribiliuu, Javory, Haraduk a Jakubovu (Jakabfalva). 

5. Seraphel (Serafinus) bol bratom predo^l6ho. 

6. Andrej, syn Pongi-aciusov, ktorlho manzelka bola dcerou 
chyrneho Mikulasa Zrinyiho, bana Severina a pana Sigry. 

7. Mikula^, syn Andrejov, obdrzal od krdia Zigmunda uove 
vysady ohladoni sv.-mikulasskych veltrhov. 

8. Pongratius Pankrac, liptovsky grof, bol panom a velitelom 
Skalice a vojvodora Sedmohradska (1443), — Rodiua tato, ozdo- 
bena velnii mnohymi a vplyvnymi liraduii uz za casu panovania 
kralov z rodu Arpadovho, dosiahla najvyssieho vrcholu skvelosti 
pod Matejom Korvinom. 

9. Jan Panknic vychovany sue s Jdnom Hunyadym (otcom 
krarovym) a siic s nfm sosvagreny, ponevac tamten Annu Szilagyi, 
sestru matky krala Mateja mal za zenu, bol vojvodom Sedmo- 
hradska, grofom Sz6kelyov, banom Severina, hlavnym zupanoin 
Liptova a dvoch solnokskych stolfc, kapitanom Skalice a paaoni 
Sabadky, ktorej priestor obnasal 5 stvorocnych mil a 23.000 pod- 
dnnych, tak bol aj panom zamkov a panstiev Stareho hradu, Solny 
(Ziliny), Berenchu (Brancu), Dingeleku a Strecna, klor6 jemu a 
jeho potomkom slavuostnou prisahou krala potvrdene boli, z kto- 
rych ale mnoh6 na ziadost kralovu zamenou a odovzdanim knie- 
zatstva Oppelu presli do majetku Jana, prirodzen6ho syna krafa 
Mateja Korvlna. 

Este i dnes ono pole v Sedmohradsku, kde zabijal Turkov, 
nazyva sa Pongrdcovskou dolinou. 

Jan Hunyady prijal Jana Pankraca za brata, preco tento prijal 
meno ^Frater adoptivus Joannes Hunyady," a nasledkom tohoto 
smrti, dna 12. decembra r. 1476, ked v Stolnom Belehrade odby- 
valo sa slavnostne korunovanie krala s neapolskou Beatrixou, boly 
slavnosti na cas pristavenc a kraf Matej Korvin di*zal dvorskii po- 
koru a odprevadzal mrtvolu svojho stryka Jdna Pankraca. 

10. Brat tohoto, Andrej Pankrilc, bol poharnikom a mal v ma- 
jetku raedzi inym i gyoi-ske panstvo v congradskej stolid; jeho 
syn bol ale gubernatorom vtedy znovu zaujatych rakiiskych derzav. 

11. Dc6ra Jana Pankraca vydala sa za Vavrinca Ujlakyho, ktory 



Digitized by 



Google 



164 

bol sriemskyra dynastom, bauora Mohovie a krajinskyin sudcom 
V Uhorsku. 

Neskor nachadzame Pougracovcov aj jako panov korlatskeho 
panstva v presporskej a nitranskej, talpasskeho panstva v aradskej 
stolici a Erosvaru. 

Pongi'acius Paukrac bol hlavnym zupanom Turca a menovali 
ho turcianskym kralom. (Crouica Huugariae,) 

12. Mikulas Pangrac bol hlavnym dvorskym majstrom a jako 
milovnfk knila Ladislava r. 1580 obdrzal jus gladii; maozelka jeho 
bola Katiirfua Korlatkoi a bol predkom este i dnes v trenciauskej 
stolici zijiicich a majetnych grofskych a baronskych Pougracovcov, 
ktoreho bratia Pongracius a Matej sii z«as predkovia v liptovskej 
a trenciauskej stolici zijiicej a inajitefnej obecuo-zenianskej rodiny 
Pongracovskej (bars uie je aj to vytvorene, ze tfto od Serafela II. 
pochadzaju). 

1;3. Gaspar, prvy syn Mikuhisov, obdrzal r. 1548 Stary hrad 
za podiel, kde sidlil a zomrel. Jeho mauzelka bola dc^rou Ladi- 
slava Sziinyogh-a. Mai 3 synov : Jereinidsa, Fraha a Daniela ; dva 
prvf zonireli bez inuzskych potomkov. 

14. Na uhorsk^ baronsky stupeii kralom Matejom povyseuy 
bol Daniel Pankrdc (1608), a jeho ako aj jeho predkov zasluhy 
vypocitane sii v baronskom diplome. Sidlil na Starom hrade a sliiziJ 
vlasti a krafovi. Mai v majetku siluy zamok Talpass a panstvo 
podobn6ho mena, potom Piski a Veze v B6kesi, konecne Szanios- 
Ujlak, Angyalos a Nagy-Baka v Satmare a Sabolci, poslednie po 
zomrelom Andrejovi Szakac-ovi a per notam od Michala Ujlaki-ho. 
Mani^elka Danielova bola rodena Majl^th-ova z rodiny Banfi. 

15. Baron Jan Pongracz, ozeneny s Alzbetou Sandor-ovou zo 
Slavnice, bol synom Dauielovym. 

16. Baron Frano starsi, ci's. kraf. komornik, bol synoni Jano- 
vyni, ozeneny s Annou Dezseflfy; nial 5 synov: Gaspara (predok 
starsej grofskej vetve), Frana (predok niladsej gnifskej vetve), Jana 
(predok baronskej vetve), Adama (zomrel bez potomkov) a Imricha 
(biskup). 

17. Baron Gaspar Pongracz, syn Frana starsieho, roku 1702 
utvoril z vlastneho fudu treti, Forgdchovo meno nosiaci husni^sky 
pink; bol cfs. kraf. komorni'kom, phikovnikom spomennteho pluku 
a poslednym velitelom SUreho hradu. Mai za manzelku barouku 
Revay-ovu, ktora po jeho smrti vydala sa za grofa Drugeth-a. 

Neskor Stary hrad shorel, a odtedy je zriicaninon. 

18. (laspar, syn predosleho Gaspara, za uznanie tak jeho ako 
aj tohto predkov mimoriadnych zasluh povyseny bol (174;5) na 
grofsky stupeh. (Zasluhy citaC mozno v grofskom diplome). Bol 
CIS. krdf. komornfkom, c. kr. skutocnym tajnym radcom a plukov- 
nikom trenciauskej insurrekcie. 

Od neho ])Ochadza starsia vetva grofov a Adam, syn barona 
Antoiia; jeho bratranec druheho stupna r. 1768 obdrziac gnifsku 
hodnost, t^hoto jjotomci tvorla inlaflsln vetvn. 



Digitized by 



Google 



155 

Gaiparova nianzelka bola Anna Bakouyi-ova. Mai 24 detf, 
z ktorych ale len dvoje zostalo ua zive, a sice : 

ly. grof Ferdinand, cis. kral. komoruik, ozeneny s grofkou 
Katarinou Szirmay-ovou, hviezdo-kriznou damou, a 

20. Valentin, cis. kral. komornik a predtym kapitan zemanskej 
telesnej strize, ozeneny s baronkou Mariou Revay-ovou, hviezdo- 
krizuou damou. 

21. Grof Jdn Pongracz, cfs. krdl. komornik, syn Ferdinandov, 
narodil sa r. 1763 dna 2. jiiua, zoinrel r. 1845 dna 30. januiira. 
Jeho prva roanzelka (1787) bola gi'ofka Anna Andrissy-ova, hviezdo- 
krizna d^ma, a druha (1807) Maria Zuzanna Barkoczy-ova, hviezdo- 
krizna dama; narodila sa r. 1787, zomrela r. 1839 diia 15. jiila. 
Jehq deti: z prveho manzelstva 

'2:^. Jdn, a z druheho Arnold (byvaly hlavny zupan oravskej 
stolice, teraz v Trnave zijiici, povodca zanimavo pfsanej brosury: 
„Az utolso Ul^shazy"), Eugen, Stefan, Maria, Frano a Serafin. 

Ozuak starohradskej a sv.-mikulasskej grofskej, baronskej a 
obecno-zemanskej rodiny Pongracovskej je : V zlatom poli trojhrann6 
belase pole, v ktorom nachodia sa tri kopce; na prostrednom spo- 
civa zlata koruna, z ktorej vystierajii sa Ave zelezne raraend; ruka 
Tavdho ramena trima na snore visiaci roh, ktorym kedysi star/ 
vodcovia Pongracovski jako pani Star6ho hmdu svoj lud svolavali 
na nepriatela. V honiom lihle trojhrann6ho pola nachodf sa zlata 
hviezda, ktora je zuakom vyzuacenia a obsahuje v sebe to napo- 
menutie, zeby lidovia tejto rodiny svojimi cnostami medzi siivekymi 
svietili jako hviezdy uebesk^. V onom zlatom poli na oboch stra- 
uach belaseho pofa nachodi sa po jeduom ciernom orlii, ktory je 
znakoni milosti krafovej, darovauy za tie zvkistne zasluhy, ktore 
si predkovia okolo pauovnikovho domu nadobudli a vyslovuje tii 
nadej, ze rodina tato pod kriedlami tychto dvoch orlov este dlho 
kvitniit a v cuostach a vazuosti veladit sa bude. Ony tri kopce 
zuacia Tatru, Fatru a Matru. Zlate pole okrasluje sisak, ktoreho 
lava polovica je cierna a zlata, prava vsak belasa a zlata; z ko- 
runy na nom spocivajiicej vystiera sa zelezne, mec trimajuce ra- 
meno; sisak je okrydleny (ciernymi krydly), zuakom toho, ze ro- 
dina poYzniesla sa na kiydlach vifazstva. 

Nutuo poznamenat, ze r. 1437 mesfania Ziliny nasledkom pre- 
nasledovauia jich kastellanom Stareho hradu cestou vyslanstva 
ustauovili sa v Prahe u kralovny^ Barbery — ktorej bol I^igmund 
(iaroval Ziliuu —, ktora zakazala Zilincov prekazaf v jich svobodach, 

Oproti zrucanindm Star6ho hradu nachodi sa sedliacky majer, 
kruznym uasypom (Ringwall) zatvoreny. Na polnocnej a poludnajsej 
strane tohoto isteho majera nachodia sa na 6 stop vysoke zemove 
kopce Toto vsetko poukazuje na stopu nasypu polmesiacovej po- 
doby a povaziac Lud. Reussove uveden6 filologicko-archaeologicke 
tvrdenie, vztahujiice sa na vysvetlenie mena Ovar, sledovat sa da, 
ze tento nasyp je drievne slavianske dielo, ze za obranne miesto 
sliizilo, ze je ono Reussov Ovar, ktory Madari svojej reci prispo- 
sobniac (tak jako aj Slovaci ludovym menom, Starym hradom) na- 



Digitized by 



Google 



156 

zvali Ovaroiii. — Podobne i od mestecka Vaiina asi na stvrt ho- 
diny cesty 'vzdialenosti, medzi cestou a Vahom, nachodi sa 2 siahy 
vysoky a 14 siah dlhy okriihly nasyp, na ktororn je velini lahko 
k poznaniu jak prsova obrana, tak aj k polnoci leziaci vchod. 
Tciito okruzny nasyp (Ringvrall) este i teraz „Hradkom" (teda zasc 
Reussov Ovar) menuje, z coho mozno nasledovaf, ze on pohauskyni 
Slavianom k bohocestiu, k obetam za miesto sliizil a ze je slavian- 
ske dielo. 

Mestecko Varin, sue mnou povazovane za podhi*adie Stareho 
bradu, ktoreho menc nosi, a sue prv hlavuym miestom obci ku 
ku Staremu bradu nalezajiicich, nadobno mi pripomenuf, ze uz 
r. 1362 8. die festi B. Margaritae Virginis et Martyris na Vyse- 
grade grofom Stefanora Bubekom a krajinsk^m sudcom vydana 
Ustina spomina sudcovstvd (Rectoratus) a hranice obd Varna a 
Kraszna (Krasnany), dia ktorej tieze sudcovstva Dragos-om meuo- 
vany Hayn (Heyn), zilinsky mesfan, so vSetkymi jejich proventrai, 
tak aj mlynovyra, a vo vonkajsom jich chotare so vsetkymi v noni 
nacbodiacimi sa dochodkami. totizto svobodou, ktorou inf povazski 
sudcovia (Rectoraii) drzia, dIa theutonicdlneho a dIa zilinskcho 
niestsk6bo prava a obycaju, Potocban menovanou zemou a ostrovom 
/a potockom Hredniztba recenom pro Duodecim Marcis Marcarum 
kiipil pre seba, svojicb potomkov a t;fchto dedicov, a dfa ktoi-ej 
jcbo branice sii tieto : prva hranica pocina sa pri rieke Vabu tam, 
kde sa konci zem obce Kobleu (Gbelany) a drzf rovno ku Koblen- 
Patak recenemu potocku, odtialto dviba sa na Kronbora (Konbora) 
rcceny vrsok, ktory cbotar do seba zatvara, odtial potom celkoni 
az po sokorec vrchu Zelabocb, a iduc po brebeni toboto isteho 
vrcbu, znesie sa ku potoku Hredniztba recenemu a Caba ku rieke 
Vabu, kde koncia sa branice. (Listinu som sdelil pod c. 6 vo svo- 
jom „Strucnom dejepise svob. mesta, Ziliny.**) Tiito kiipu potvrdil 
lAidvik I. r. 1363 decima Cal. Aprilis. V tejto potvrdzujucej listine 
ku tonmto sudcovstvu (Voynicatus) prinalezia: svobodna valcba a 
stvoraki remeseluici, a sice: cblieb peciici, sevci, masiari a stavitelia 
mlynov. (Listina tiez tarn pod c. 7.) 

Mestecko toto chova tri svoje pecate z rozlicneho veku, a 
sice: 1. pecat je velikosti dvadsiatnika , okriibla, s obrazom P. 
Marie a letopoctom 1622., na bokocb vidno ludske podoby; na 
sr.rane hriibky citiit mozno: „Hoc opus fieri curavit Martinus et 
Nicoiaus Zelnik;" kolopis znie: „Sigilhim Civitatis Varin.^ 2. pe- 
caf, velikosti dvojzlatnfka, okriibla, s obrazom P. Marie a let^- 
l)octom 1687, ma na strane hriibky nasledujiicu vetu: „Fieri curavit 
index Warnensis Jobanes Kurnas;" kolopis znie: „Sigilluni Civi- 
tiitis Varuensls." 3. pecat ma velkost dvadsiatnika, je vajcovitej 
podoby, s letopoctom 1723 a na strane briibky s pismenami M. R. 
(vybotovena pod ricbtai-stvom Martina Risdka); kolopis znie: „Si- 
gillnm Civitatis Varin." 

Varinska fara povstala okolo r. 1200 a z jej najstarsfcb fara- 
rov zniimy je z r. 1368 pod menom Sebastian, ktory bol spolu aj 
trencianskym vicearchidiakonom. — Faru tiito reformoval Cech 



Digitized by 



Google 



ir>7 

UrbannviO, ktory tii do r. 1;')SS svoje cViiujeUcke nabozenstvo po- 
kojne ucil, kyiii fara ihala evanjelickycli /eniskych jmnov. R. \bW 
bol tu kazatelom Jau Taborsky (spisovatel), Taborita, r. 1B48 ale 
Jakub Urbanovic. — Frano Wesseleuyi odnal zeiue tejto cirkvi, 
ktorc ale r. 1647 boly jej prinavratene krajinskymi konniiissarmi. 
Tunajsi cv. kazatel Matiis lebo Matej Schuhajda bol u prespor- 
skebo delegovaueho siidu biskupom Kollouicom iivazneny, ale kecf 
r. 1678 dha 4. oktobra v Presporku zostal nevernym svojmii iia- 
bozenstvu, vsetky svobody cirkve zaujate boly. — R. 1705 Michal 
Revay dosadil do tejto cirkve za kazatela Jana Scholastici, ktory 
boJ r. 1708 odohnaiiy a s nim bol i luteranismus priiiuteuy z mest<a 
uskocit nasledkoni jezuitsk^ho prenasledovania, ktore onedlbo za- 
pocalo. Jej filialkami boli: Bela, Terchova, Strecno a Gbelany. 

pociatkoch varinskej fary iiic neveduo. R. 1550 spomina sa 
ako farar Jan Veszelei, ktory bol nastupcom podobne katol. farara, 
ktorebo meno avsak nezname. Tohoto nasledovnici Luthera pre- 
naslediijik, zanechal Variu a stal sa presporskym kanonikoin a 
[jrepostom z Rajky. 

Za tyinto nasledovali luteranski kazatelia, jako DrobRiuus, 
Lanyi, Taborsky, kt^ry neztakounou transakciou so starohradskyni 
panstvoni uzavreuou r. 1576 obec Belli od tejto fary odcudy.il, a 
isty Suhajda, po ktorom pri zriicani kapluy, ktorii sebe veriaci ev. 
cirkve ua prostred svojho rynku cielom odbavovauia poboznosti 
boli vystavili, do t^jto cirkve ako katolicky farar vojenskyni bra- 
chiuniom uvedeny bol Michal Smutko, ktory stal sa potom nitrau- 
skyni kauonikora a neskor trenciaiiskym archidiakonorn. Na litraty 
tohoto bol vystaveny belansky kostol, staiuic sa filialkou variuskeho. 

Tohoto nastupcom stal sa Gaspar Kostka, ktory presCahoval 
sa do Nitry. Za nhn nasledoval Imrich Vitnicky, ])Ovolauy z pred- 
niierskej fary, potom Jozef Barankovic, zakladatel oltiira sv. Jana 
Nep. v tuuajsom kostole. Faru tiito riadil za 11 rokov, az stal sa 
r. 175^i dna 26. mnrca stal sa bolesovskym fanirom. 

Jozef Fodor bol sem presadeny zo skalskej fary; r. 176H siel 
do Teplicky ua odpocinok. Vo Varine zalozil 4(X) zl. zakladinu na 
sv. «)msu a 100 zl. pre muzikantov. — Jeho nastupcom bol Jau 
Huljak zo skalskej fary. Zomrel 25. aprila 1781. 

Za tymto nasledoval Mikulas Benyacs, tiez zo skalskej fniy. 
Za liradovauia tohoto farara r. 1783 dna 27. jiila v siedmu nedefu 
po X'elkej noci vypuknul v mestecku i)Oziar, Ktory ho znicil, jako 
aj kostol a tohto zvony. R. 1787 presiel za farara do Predmieru, 
ktoreho tunajsfm nastupcom, nasledkom cambiuma, stal sa pred- 
niiersky farar Frano Szalmay, ktory zvony preliat, organ vystavit 
a vo farskej ovocdej zahrade hrusone a jablone posadit dal. Zo- 
mrel r. 1824 dna 7. jula. Pochovany bol do kiTpty pod zakrstiu 
kostola. 

Tohto ndsleduikom bol Jozef Pridavka, ktory predtym za 12 
rokov a 10 mesiacov viedol belskii faru; sem bol presadeny r. 1824 
dna 20. augusta. 

Tohoto do r. 1848 nasledoval Jozef Simonik, terajsi teplicskj^ 



Digitized by 



Google 



158 



farar, ktory v spomenutom roku bol cisarskymi lapeny a v Styi-skoni 
Hradci internovany. Jeho uastupcom stal sa Jan Zlathary. ' 

V slove stojacej fary raatriky jestvuju od r. 1686. 

Jej terajsie filialky sii: Gbelany, Krasnauy, Nedeca, Nezbud- 
Liicka, salas pod Starym hradom a Koiihora. — Pocef jej katol. 
dusi obnasa 2984. — Jej patronom je starohradsk6 panstvo. 

Prvsie filiAlky tunajsieho kostola: Horny Vadicov, Bela, Lysica, 
Straza, Strecno so Zlatnym r. 1788 od matky odnat6 a ku styrom 
nov^ui exposituram : kn Belej, Hornemu Vadiiovu, Tizine a Strecnu 
privtelen6 boly. 

istom varinskom katol. fararovi vyprdva sa, ze keJ staro- 
hradski pani Varincanov za svojich poddanych vyzfskaf chceli a 
on tychto od poddanstva odhovaral a pani dozvedeli sa o torn, dali 
tito tohoze farara vyklestif a v Starom hrade uvaznit; zaco boli 
exkonimuuovani. Svoj hriech olutujiic, dali vystavit kaplnu ua va- 
rinskom rynku. 

Tunajsi kostol je stare stavanie, ktore povodne bolo leu ka- 
plnou. Kostol daly vystavit rodiny Wessel6nyiovska a Pongmczov- 
ska. Je opatreny jednou vazou a obohnany raiirom; zasvateny je 
najsv. Trojici. Zvonku viduo na nom oznak patronatskej rodiny. 

Tejto fare prindleziaca kaplua gbelianskeho kastiela je hi i\ 
Marii a nova vkusna kaplna na gbelianskoni cintodne, v nejz na- 
cliodi sa mausoleum Nyarovskej rodiny, zasvatena je neposkvrue- 
nemu pocatiu bl. P. Marie; taktiez tunajsej fare prisliichajiica ka- 
plua krasnansk^ho kastiela zasvatena je sv. Telu Pane. 

R. 1727 ku poludnajsej strane varinskeho kostola vystavena 
bola kaplna s mausoleumora a sice na litraty Antona Pongracza. 
Pt)d tymto kostolom uachodi sa 6 krypt, a sice: 1. pod oltarom 
sv. Jozefa grofskej rodiny Pongraczov a vadicovskych obecno-ze- 
mauskych Pongraczov; 2. pod hlavnym oltarom grofskej rodiny 
I^ongniczov ; 3. pred zakrstim fararov ; 4) pod vychodnou brauou 
kostola obce Varina; 5) pod polnocnou brauou rodiny Nedeckych 
a 6; rodiny Illovay. 

Varinsky kostol ma nasledujiice zakladiny: 1. baroua Fraiia 
Pongracza 200-zlatovu; 2. barona Imricha Pongracza, spisskeho 
preposta a biskupa z Phare, 400-zlatovu; 3. Andreja Meszarosa, 
nitransk^ho preposta, lOO-zlatovii; 4. toho isteho lOO-zlatovii; 5. 
Mikulc4sa Stanceka, teplicsk6ho farara, 200-zlatovu. — Varinskeho 
farara zakladiny ale sii : 1. Frana Pongracza 200-zlatova ; 2. Doroty 
Kaluzkovej 33 zl. 20-krajciarov^ ; 3. Jozefa Fodora 400-zlatova; 4. 
Rachaiovska 40-zlatova; 5. Andreja Meszarosa 100- zlatova; 6. toho 
isteho 100-zlatovd; 7. Frana Szalmayho 100-zlatova. 

V kostole nachodivsia sa krstitelnica vyhotovena je r. 1580 a 
nosi ua sebe nemecky napis 

Varinskii kaplnu na naraesti dal r. 17(>0 vystuvit grof Gaspar 
Pongracz. Zasvatena je sv. Florianovi. Na jej udrziavauie spome- 
nuty zakladatel zaviazal seba a svojich dedicov, coho ujistenie je 
obsazeue v liste, pfsanom ku byvalemu general, vikdrovi, Janovi 
Terlaudymu. 



Digitized by 



Google 



159 

Eu tejto fare naleziaca kaplna nedeck6ho ka§tiela povstala asi 
pred 200 rokrai; okrem hlavneho mi este dva pobo6n6 oltdre. 

Vo varinskej fare systemisovana kapellauia r. 1753 pod fa- 
rarom Jozefom Fodorom pocAla sa zaplnovaf s paterami 2iUnsk6ho 
frantiskdnskeho konventu, z ktorych tunajsim prvym kapldnora bol 
Bazil Ocovsky; za tynito nasledoval Celsus Malik a r. 1755 Martin 
Zemanek; od r. 1756 — 1760 uebola tymito knazrai zaplnend. Roku 
1760 bol tu kaplanom Vavriuec Dubicky. Za nfm nasledoval Florian 
Kulzik, za tymto Anton Mackovic; r. 1765 bolo toto miesto uprazd- 
uene, kym r. 1766 bol tu kaplanom Theodor Skutecky. R. 1770 
ako kapldn bol tu Celsus Kitler, r. 1771 Stefan Bollo, r. 1781 
Michal Tvrdosfnsky, r. 1782 Ladislav Sp^l. — Nedecku kaplnu 
podobne obsluhovali zilinski frantiskauski kiiazi. Boli tu: r. 1759 
Gabriel Bojan, r. 1761—1764 Mikulds Victor, r. 1766—1767 Henrik 
Hilcner, r. 1768 (hradny kaphin) Anton Mackovic, r. 1769 Stefan 
Jelensky, r. 1774 Cecilian Leisek, r. 1774 — 1779 Stefan Jelensky, 
r. 1781 Gottfried Moyses a po nom Stanislav Lanyi; r. 1782 Euzeb 
Steftka, r. 1784 Bartoloraej Pribila. Menovany konvent zaopatroval 
aj gbeliansku pansku kapellaniu, menovite u stAi'Sieho grofa Karola 
Ser6nyiho (1760—1762). R. 1771 Cherubin Pecena. R. 1772 Albert 
Yagaric, 1774— 1777 Celestin Zelenka, 1777 — 1779 Gaspar Sloboda. 
(„Historia domus" zilinskych frantiskanov.) 

Varinsky knaz raal vlastuii ulicu, v ktorom bydlelo 12 jeho 
poddanych ; taktiez mal vlastny mlyn, ktory d4val za riadnu 4rendu 
do prenajmu. (Kauonick^ visitacia z r. 1674.) 

Ku starohradskemu panstvu okrem zamku prinalezia nasledu- 
jiice obee: 

1. Nededza. — Kralovua Maria tiito obec darovala i\ 1384 
Ladislavovi, Petrovi a Janovi, synom Jana, ktory bol synom Domi- 
niKa de Nedecz, ktorii donaciu kral Zigmund r. 1412 potvrdil. Od 
tejto dediny nosi svoje meno pocetua rodina Nedeczkycb. 

Zamocky kastiel v Nededzi je sitar6, rozsiahle, na poschodie 
vysok6 stavanie, opatrene vazou. V iiom nachodi sa spomenutd uz 
kaplna sv. Anny. 

2. Krasnany. — Kastiel v Krasnanoch je rozsiahly, zahradami 
obkriizeny. 1 tu nachodf sa kaplna. 

3. Beld. Faru zalozila tu uh. kral. namestna rada; patronom 
je nabozenski zdkladina. Filialky: Kiit a Hlbok6. Pocef katol. 
dusi: 3003. Belskf farari: Jan Litassy, f)uro Marciss, Stefan Kele- 
cs6nyi, Jozef Pridavka, Andrej Orieska, Daniel Koncek, Jozef Kro- 
pacsy a Henrik Radlinsky. 

4. Nezhud-Ludka. 

5. Lysica, Obec tato spomma sa uz r. 1475 pod meuom Lyeica, 



n 

Digitized by 



Google 



160 



Humoreska 

od 
Terezy Vansovej. 

Lucia Luzicka zastavala urad ufiitelky na mestskej dievfienskej 
skole V N. Jej plat obnasai 600 zlatych rocite, s ktoryini vedela 
si ona tak dobre hospodarif, ze si kazdorodae mohla nieco odlozif 
ua „star6 dni/ lebo jej najiiiilsi pldn bol ten, ie ked nashromazdi 
si toiko, aby mohla bez cudzej pompci sriadit si dievcensky listav, 
odda sa torau tazk^mu ucelu: vychove dievcat. 

Ale nemalo to tak byt, ako si to jej smeld fantasia predstavo- 
vala. Vset^cn^ ten bozik, ktoreho menujii smrtelnici Kupidom, vy- 
pomstit sa chcel na nej za jej nevsiraavost, akou sa naproti nemu 
chovala. A pomstil sa okazalyra sposobom, Nasiel on vhodnii pri- 
lezitosf, aby zaviedol Luciu v blizkost mlad^ho statkAra Viliama 
Vesnick6ho, ktory, okiizleny prfjemnym zjavom mladej ucitelky^ 
zacal sa na nu dopytovaC a pri najbli^sej prflezitosti dal sa jej 
aj predstavit. 

Luciu tiez nie menej citlive ranila strela vSetecneho bozika: 
a tak ked prosil ju Viliam o dovolenie k navsteve, nemohla predsa 
byf tak nezdvorilou a tiito jeho prosbu odopret. 

Byvala ona v dome istej stirsej bezdetnej vdovy, ktora milo- 
vala Luciu co dc6ru svoju, ac aj prechovavala proti jej ucenosti 
nehomznu uctu. 

Ked Viliam Luciu prvy raz navstivil, zdala sa mu byf vzorom 
krasy; mala sviezu, belostnii pleC, tmav6, ducha prezradzujiice oci 
a zvldste pekn6, biele ziibky, ktor6, ked sa zasmiala, zajasaly sa 
ako dva rady pei*al. A Lucia sa rada smiala. 

Prva navsteva pritiahla za sebou druhii, tretiu, az raz pre- 
kvapil Viliam svojho paua otca osvedcenim, ze si chce vziaf za 
zenu sle6nu Luciu Luzickii, ucitclku na dievcenskej skole. 

Star^ pan dlho nepovedal slova, len kriitil hlavou, presiel par 
raz izbu a vypiisCal mohutne oblaky dymu z dlh^ho cibuku. Ko- 
necne zastal pred synom a slovil: 

„Syn moj! Ked si vstiipil do sveta, ked stal si sa dospelym, 
varoval som fa pred troma druhami zien, radiac ti poprve, aby si 
si nikdy nevolil zenu starsiu ako si ty, lebo skoro by sa staC 
mohlo, zeby mala pricinu byf ziarlivou; po druh6: aby si si ne- 
bral za druzku zenu neobycajnej, vynikajucej krasy, lebo skoro by 
si mohol maf pricinu ku ziarlivosti ty, a po tretie: radii som ti 
strazif sa zeny mudrejsej teba, na pr. zeny spisovatelky a tak dalej. 

„Ale, ottie!'' 

„DovoI, syn moj, dovol! Viem, co asi chces povedaf. Myslfs, 
ze sii vyminky, — 6 ano, ale regula, syn moj, zostane regulou! 
ESte konedne vsetky tieto zensk6 hie sii tak nebezpedn^, ako zeny 



Digitized by 



Google 



161 

ucitelky, tak zvane guvernantky. To su ti osoby prefikan6, na 
vsetkych certovych kolesdch prebfjane." 

^Otce!" zvolal Viliam a tvar jeho vzplanula. 

„Pockaj, len pockajl Ucitelka, myslis, ze studuje, aby mohla 
druh^m svojim umenim sliiziC a y mladych hlavkach ziaCok svetlo 
vedy rozsirovaC? 6, chyba lavky! Ona sa uci, suazf, aby uputala 
muza a aby si ho vseliak^^rai certovskymi kimstami zfskala a do 
svojicb osidiel tak sputnala, zeby nevedel vychodu — jedine so- 
basom! Ver mi, kazdd je taka, pekna, lebo spatna, vtipna alebo 
nevsiniava. Ony su k porovnaDiu k jarabim haaiciam, ktor6 sa do 
pestrych kvetm skryvaju, leu ze ucitelkfim za istii skrysu sliizia 
knihy. Ony sii zeuy velnii ueporiadue, v inych umeniach nezkusen6 
osoby, V kazdom druhoiu obore hrozne ueumel^; ba, ja sa stavfm, 
ze keby som nahodou tii tvoju Luciu uavstivil, uasiel by som ju 
V torn najvacsom neporiadkul" 

„Ach, otce, nehovorili by ste tak, keby ste Luciu znali, ako 
ju ja pozuam l** 

^Ako ju ty poziic4s? A ci sa ty mozes, smies chlubi€, ze po- 
znas zensk6 srdce a jeho spady? Hej, jednu hlavu mdm, aj tii si 
dam odrezaf, jestli ju ja lepsie nezndm, ako ty!" 

Viliamovi bolo krus^e okolo srdca — Idska k jeho milej Lucii 
viedla ho k slovu, k obrane, no licta k otcovi a nieco nemenova- 
n6ho branilo mu tii obranu predniesC — a to bola mala, malicka 
len pochybnosC, ale bola pochybnosC predsa ! Jeho otec velmi dobre 
vedel, ze Viliamovu lasku skorej zlomi tymto sposobom, nezli roz- 
hoda;^m odoprenfm svolenia k zeube. 

Viliam zacal rozmysfaf, a kerf uz milenec rozraysia, vtedy 
obycajne hrozi mladej laske nebezpecie. Co, jestli by ten jeho zkii- 
seny, v svete odchovany otec pravdu mal, kerf aj nie celkom, 
6 nie, ale len v niecom, kerfby naozaj Lucia len za to jemu pred- 
Bosf dala, ze jej zabezpeci budiicnost, cestne postavenie? Nie, ne- 
mozno, volalo cosi, co sa obycajne srdcom nazyva — a tiahlo ho 
to do'mesta, kde uz Lucia na neho caka. 

Ale este nemal tiihe svojej povolif, lebo otec ho volal do poTa 
obzret oziminy a on §iel. Cestou viedol vylucne otec rozhovor. On 
vedel, ac len mimochodom povedaf, ze jeho stari matka, rodena 
baronka zo Zdychavic, bola zena miidra, rozsafua, pri tom ale 
bolo-li jej treba podpfsat sa, namalovala lihladny knizik. Nacoze 
je do paroma zene aj pero do iniky, — vareska, vare&ka a vretienko ! 

com asi Viliam pri tychto pozdvihujucich slov^ch hiital, 
nevedno, len beda tomu kvietku, tej vetvicke, ktord este tak pozde 
hlavku dvfhala, ona jej bola palickou nemilosrdne utata. 

Toho dna Lucia darmo cakala — aj dmh^ho dna darmo. Kerf 
ale zase zavital Viliam u Lucie a videl ju rovne takii spokojnii, 
usraevavii, zmizla pochybnost ako uocne chmdry pred svetlom dna, 
Ale tie chmary zase skoro dostavily sa, aby bojovaly so svetlom 
a zavse zvffazily ony, zviicsa ale zostalo svetlo — laska vitazom. 
Kerf Viliam stiesneuyni hlasom povedal Lucii, ze mu otec radi 
este cakat, uspokojila sa Lucia aj s tym a usmiala sa znovu. 

II* 



Digitized by 



Google 



162 

Jasenne dny ki-atily s.:, svotla ubyvalo a dlh6 vecery shro- 
maztfovaly priatelov v uzky kruh. Ked tii i tu Viliam zavftal v raalii 
doraacnosf Lucie, sedela tato vzdy so svojou domovou panou v malej. 
prijemne osvetlenej, teplej izbietke. Domova pani bola bluchd ako 
stary pe6 a bola vstave presedet cely vecer bez slova pri tej milej 
puncoSke. Viliam, ked innoho raz mrzuty uad ustavicnou pritom- 
nosfou domovej panej nevedel sa iuak vyvfsif, len ze nafahoval 
mal^ho psika Lucinho za usi a klepal mu ua nos. Zndmo je, ze 
to psom nemili vec. Raz pytal sa Viliam Lucie, ci nebude mat 
nic proti tomu, ked privedie svojho pana otca. Ona odvetila, zeby 
sa mu pacilo. Ale minulo viae dnf a Viliam nechodil, az jednoho 
dna, V stredu popoluduf, doviedol Viliam otca svojho k Lucii na 
ndvstevu. Tato prive prehliadala krasopisne lilohy detf a bola tak 
pobriizend v svoju pracu, ze uezbadala prichod hostf, az ked boli 
vo dverach. Povstala ihned z malej pohovky a vftala jich svoji'm 
milym lismevom. 

Stary pan slovil so zdvorilou poklouou: 

„Odpustte, ze vas vytrhujeme v tak vaznej praci. Coze sii to 
za literarne produkcie?" a pritom pevne diiiac ruku Luciiuu pri- 
zeral sa na nu. 

„6o vidim? Ba vlastne nevidim siUny cernidlov6 na vasej 
ruke? Lebo nic tsk nenavidim ako cernidlove skvruy na krasnej 
zenskej ruke." 

^Myslfm, ze da sa tomu predist, aby ruky nase nemusely vy- 
davat svedoctvo o cernidle!" usmiala sa Lucia a ukazala svoje 
rozkosu6 ziibky, tak ze este aj stary hriesnik mal z toho svoju 
radosf. 

Po chvfli povie zase stary: 

„Ja som dnes s tym limyslom prisiel do mesta, ze sa niekam 
pozvem na veceru, lebo veru vyznaf musfm, ze mi v hostinci nijak 
nechutf. Dovol(te-li tedy, budem dnes vecer vasim hostom!" 

S Lucinej tvare zmizol na malinkii chvflu lismev; ona rychlo- 
stou blesku zacala rozmyslat o tom, co asi vie uz pripravif. IhnedT 
zase usmiala sa a riekla: 

„Keby som len mala tuseuie o tom, co asi je vasfm oblube- 
nym jedlom!" 

„To uhddnuC ponechavame vdsmu umu a voli!" odvetil stary 
s poklonou. 

Lucia predpdsala si bielu, vysfvanii zasterku, ktora jej itiimo- 
chodom receno tak dobre slusala, ze Viliam uveliceny chcel jej 
pomdhaf, oproti comu ale stiry pan rozhodne protestoval, hovoriac, 
ze tak istotne nedocka sa vecere, ak Viliam bude pomdhaC. 

Nehovorila bych pravdu, keby som tvrdila, ze srdce Luciino 
celkom pokojne bilo, ked vnisla do kuchyne, ale odvaha a udatnost 
samostatnej devy nedovolovaly jej dlKo rozmyslaf. Aby ale medzi- 
tym aj pAni mali zdbavu liplnii, poslala jim svoju hluchii domovii 
panu ku konversdcii. Viliam zazriic tiito tichii starenku podotknul 
ironicky : 



Digitized by 



Google 



163 

„HIa, tu vzor zeuskosti! Mam leu jeduu hlavu, aj tii si dam 
odrezaf, ak dakedy tieto ruky perora vladly — len ihlicou a vre- 
tieakom !" 

Stary uepovedal nic na slova syuove; on jal sa pi-ezeraC knihy, 
poukladane v kiite ua malom stojanku. 

„Hej, z klassikov nechybi temer ani jeden, ale kuchdi*skej 
knihy — tej nerais!" 

On neborak uevedel, ze ked zena varif uezna, kucharska kuiha 
ju tomu nenauci. 

Za ten cas Lucia uemeskala a poslala sliizku pre maso atd. 
Akym strachom a tajnym stfpaufm ona sledovala jednotUv6 stadia 
pareuej hovadziny a belunkych halusiek, predstavi si kazda no- 
vacka y umenf kucharskom, ktora dakedy zasraaiku pripalila a 
polievku presolila. Ako dobre jej padly tie zkiisenosti domice, 
ktorym dakedy doma pod vedeuim prfsuej mamicky podrobiC sa 
inusela! 

Ku velkej radosti Lucie doniesla jej dobrd ziacka, Marufka 
Reznfkovie, pekn6 dva kusy cerstvej sunky, k tomu hodlala este 
pripravit caj — a vecera hotova! Co jej chybalo ua praxi, to do- 
plnila dobra, pevna vofa a bedlivost. 

Ked konecue priSla do izby, aby zakryla okriihly stol, zdala 
sa Viliamovi tak krasnou, zeby jej bol skoro pocal vyznivat lasku, 
keby sa to uz prv nebolo stalo. 

Staremu chutuala vecera; on sice podotkuul, ze cesta jeho do 
mesta zapriciuila onen hlad, no Lucia nerozmysfala o torn, jej bolo 
dost, ze jej umenie do&lo uznania. Po caju. ktory stary pAn vefmi 
chvalil, stal sa takmer lipriinnym zboznovatelom raalej ucitefky; 
jeho galauteria tak sa stupnovala, ze pri odchode pobozkal jej uz 
aj ruku. 

Ked uz opustily mesto a jich povoz hrkotal po zamrznutej 
ceste doraov, za.cal stary: 

„Hm, nie je tak spatna, ako som si myslel, ani nie tak hliipe 
sebevedoma; tie halusky holy vyborne! Jej pohyby sii skutocne 
roztomile, upomfuajii na zjav dievcatka — a ten caj bol delikatny ! 
K tomu tie jej drobne biele ziibky, na ktore, zda sa, ze si velmi 
zaklada. Ba ciby si dala tebe k voli jeden zub vytrhniit?'* 

„Aka to otazka!" zvolal Viliam. 

„No, no, ved to len tak povedam ! Mne sa zdd, ze je do teba 
velmi zaliibena, ale zub by si tebe k voli nedala vytrhnuf. Takej 
obete uebola by schopna — ved je zena!^ 

Viliamovi sa zdalo, ze v nocnej tme vidf belief sa tie zubky 
a lismev Luciin zdal sa mu hovoriC, ze vstave je priniesf i takii 
obe^. Cez celii cestu, ba este hlboko do sua prenasledovala ho ta 
myslienka a pobadala ho k tomu, aby predsa pokiisil sa o to. A 
myslienka td neopustila ho viacej. 

Ked zase raz prisiel navstivif Luciu, ktorii povazoval teraz 
HZ takmer za svoju mladuchu, sadnul si ku nej na malii pohovku 
a ked uz hodne jej nalichotil, slovil zrazu: 

„Lucia! Milujes ma opravdu?" 



Digitized by 



Google 



164 

„My8lim, ie to uz ddvno vieS!-* 

„VeIini?« 

;,Chces, aby som fa ujistovala?" 

^Chcem, aby si mi to dokdzala." 

„Ako?" zpytala sa Lucia a usmiala sa. 

j,Tak, ze obetuje§ mi jeden zo svojich zubkov.*' 

Lucia pohliadla nanho pohladom, akym zvykly sme merat po- 
maten6ho, ktory ale uevyzeral ako opravdovy bliiznivec. 

„Ty zartujes?" 

„Nie, nie, myslfm to naozaj!" 

„Naozaj?" Hlas devy bol tiahly, usmev zmizol. 

„Ano, ano!" zvolal Viliam troska netrpelive. „Vidim, ze maruo- 
myselnost zeny nedovofuje ti priniesC obe( lasky!" 

Lucia vstala z raalej pohovky, prisadla ku obloku a zacala 
rozmyslaf. Po chvfli zvolala: 

„Dobre, Stan sa tedy!" 

„Ty svolujes!?" 

„ijio!« 

„Dds si mne k voli zub vytrhniiC?" 

„Dam 1** 

^ Lucia, rozmysli si, mas este dosC casu!" 

Ale deva odmietla jeho domluvy, vzala zo stolfka krasopisne 
lilohy deti a zacala jich tak horlive prezerat, akoby tu Viliama ani 
nikdy nebolo b^valo. 

Tento ale zacal dia mil6ho zvyku Azorka draiiC, klepal mu 
na nos a naCahoval ho za usi. Kone^ne ked videl, 2e si ho Lucia 
nevsfma, vstal hore a zacal sa strojit k odchodu. Vtedy Luda 
zvx)lala: 

„Hej, ty si tu?" 

„A nemal by som uz tu byt? K tomu chcem vedeC, kedy zase 
smiem prfst!" 

„To jest, kedy sa bude operacia prekoudvaf — vtedy, ked bu- 
dem doraa — v sobotu o tretej popoluduf." 

S tyra bol odbaveny; isiel tedy. Isiel, avsak nie co vitaz, ale 
s pocitom sraiesnosti. Citil, ze si nieco zadal zo svojej vdznosti. 

Ked Lucia druh6 rauo prisla ku svojim ziackara, mala oci 
zapalene a akoby pripuchle. Na nezny dotaz deti odpovedala usme- 
vavo, ze ju hlava boli. 

Prisla sobota. Viliam dostavil sa hned popoludnf, ale nenasiel 
nikoho v izbe. Netrpelive zacal pddnymi krokami meraf dldiku — 
ved nebolo ani len toho psa, aby ho mohol drdzid Lucia ale — 
ako tusil — zatvorila sa do bocnej izby! 

Konecne sa tam von ozvaly kroky; bol to stftry Kolgrhaj, 
mestsky rdnhojic, ktory bol chyrecuym v trhani zubov, lebo vy- 
trhnul skorej styri zdrav6, ako jeden chory zub. Za nfra sla domov4 
pani, §uchajuc svojimi kapcami po dlaike a nesuc umyvaciu misu 
a zban cerstvej vody. Obidvaja zmizli za dvermi bocnej izby. Dvere 
za nimi zatvorily sa pevne; len Viliamovi bolo suden6 cakat tu 
V zimnicnej lizkosti a citaf miniity! 



Digitized by 



Google 



165 

Naciival; zdalo sa mu, ze pofiuje strkaf kliestikarai, ktor6 te- 
raz sniJ onen babrak platnom obkriica, ako to uz zvykli robit po- 
dobnf milosrdnf pdui. Mniz presiel Viliamov^m chrbtom; teraz, 
teraz iiz chytil zubok a to jemu k v61i, jemu! Zrazu zarazf desuy 
vykrik ucho jeho, — on bezf ku dverom, chce jich otvorif, ale 
mocnA zdvora vzdornje ; zalomcuje nimi — darrao I Tara dnu teraz 
ticho, ba nie, pocut bofne stenauie, pritlumen6 a predsa jeho uchu 
sroznmiteIn6, domova paui suchd kapcami, voda clapki — ach, to 
nie je k vydrzaniu!" 

„Lucia, Lucia, otvor!" 

Dvere sa roztvorily, aby lizkyra otvorom vypustily von Kokrhaja 
a zase sa pricblopily. Viliara chcel dnu, potom bezal zase za rdn- 
hojicom, chcel ho zadrzat, ten sa mu ale vysmiknul a ukazujiic 
strieborny zlatnik zvolal: 

„Vyplateno, vyplateno!" a posiel. 

„Nasledovaly trdpne okamihy pre Viliaraa. Zas len zaloracoval 
dvermi — no tie nepovolily. 

^Lucia, anjel moj, otvor!" 

^iadna odpoved! Len vzdychy, ston a pritluraeny plac bol 
odvetou na Viliamovo volanie. 

„Bo2e moj!" zvolal „ona to neprenesie! Ona, ktora nevedela 
zit bez usraevu, ona nebude sa viacej usmievaf, — to znicf jej 
zivotn6 blaho, stane sa trudnomysefnou a — " 

Teraz ozvalo sa nieco insieho ako plac. Bol to temny, pri- 
tlumeny — smiech! 

„Svaty Boze! ona sa sraejel A aky smiech! Lucia, Lucia, 
dieta moje, uspokoj sa! Pocuj, ved fa ja lubim, vzdor tomu vSet- 
k6mu, Lucia!" A znovu pokiisal sa otvorif dvere. ^Odpusf, draha! 
Cely moj budiici zivot nech bude vyndhradou za ten jeden jedin^ 
ziibok! Lucia, holubok moj, uspokoj sal" A Viliam sa temer sdm 
pustil do pladu. 

„Ved sa uz len upokoj!" pokracoval dalej. „Otvor, aby som 
fa mohol odprosif a potesif ; ach, viem ale istotne, ze niet odmeny 
za tvoj skutok, okrem dozivotnej lasky a vriicnej oddanosti!" 

Konecne dvere boly otvoren6. Lucia vysla blada, umorena. 
Viliara ju chcel objaf a priviniif v narucie, no ona sa vymohla 
z jeho ramien a mlcky podala mu maly, biely ziibok. On bolastne 
vykrfknul, akoby stary Kokrhaj bol jemu vytrhnul onen zub. 

„6 pochopujem, ze nemozes viae milovaf toho, ktory fa pri- 
pravil tak veiku okrasu!" nariekal Viliam; „ach, ale uz odpusf 
vinu moju. Ty skryvas, ty odvracujes tvdr svoju odo miia, ty ne- 
chce§ viae pohladom svojfm ku mne sa obratif, ani prehovorif! 
Lez uspokoj sa konecne; ved dosf zien na svete, co znbov nemaju 
a zijii, sii sfastn^ — ba aj milovan6 ! A chces-li, dam ti zaii zlaty 
vsadif, moja milena!" A znovu ju chcel sovref v nflrucie, ona sa 
mu ale opat vytrhla, poposla ku obloku a zakryla si tvar rukama, 

Viliam, kajiicny, ako onen publikan, chcel sa aj tam ku nej 
pripUzif, ked zrazu zarazf ucho jeho smiech, tea mily, uprimny, 



Digitized by 



Google 



166 

zvonny smiech, akym sa len Lucia vedela smiaf! Zarazeny pozrel 
tAzave na sinejiicu sa Luciu — a ona mala vsetky ziibky ! . , . 

Prekvapeny zostal stdf, nevedel 60 mysleC. 

„Odpus€, Viliam!'^ prosila Lucia, ked* konecne prestala sa smiaf, 
„ja nedala som si zub vytrhnut, vediac, zeby som tazko niesia 
ztratu jeho, ty ale iehy si toho lutoval — ale zkiisku prestaC mu- 
seli sme oba!" 

„A ten ziibok?" 

„Mu8el obetovaC Azorko!" 

Viliam si ale predsevzal, ze nikdy uebude zkusaC zeuskii lasku, 
ale radSej doverovat. 



Podivln. 

Novella. 



„No, Gustdv, schystaj sa, co chvfla je 7 hodfn, a neslusi sa, 
aby za nami cakali." 

„Eh, co! Nech ze kus pockajii; ved sa e§te toho trepania 
zensk6ho dosf napociivas!" 

„A ty nie, Gustav, ked hovorfs len mne?" odpovie Palko. 

„To sa rozumie ze nie; ja si budem v bocnej izbe fajcit a 
tebe prenecham dvorenie sa zensk6mu svetu. Ty sa aj tak k tomu 
vyborne bodfs," odpovie Gustdv, vystruc sa pohodlne na pohovke. 

„Nemarni cas daromnymi frazami, ale sa oblec a pojdeme!" 

„Nuz a ci nie som oblecSeny ?" 

„Ale pi-e milosC boziu, Gustdv, tratfs rozum?" Pomysli si, 
u doktorov bude celd intelligencia mesta, tam bude aj — no verf 
vies kto? — Tvoja svereuica a " 

„Nehovor, nehovor mi nej!! Lebo — ostatne naco sa zlobif? 
Pomysli si, dues rdno stara Eva hadala mi z dlane, a vies co? 
Ze mojej zeny niet este ani na svete." 

„Hahaha! to je vyborne!" sraeje sa z celeho hrdla Palko; 
„o dva tydne idii ho zhodif z kancla a jeho zeny niet este na svete! 
Take hadanie veru len od Evy vyst^ne, lebo vie u^ kazda ciganka, 
ze zensk6 nenavidfS. Eva ti chcela zalichotif — to je do zblaznenia 
smiesne!" 

„Ba veru do zblaznenia, a este ked chcu cloveku na krk za- 
vesif starii pannu," mrzuto odpovie Gustav. 

„Pocuj, Gustdv," vazne hovori mu Palko, „bud uz raz rozum- 
nejsim a nehovor tak fahkovdzne zenskych, menovite ale svojej 
budiicej; si este primlady, a " 

„No, no, no! Nezabiidaj, bratku, ze sa zenim, to jest ze ma 
zenia, aby si mi taku poklonu nevyCal, ako onehda farii'ka: „Chlap- 
cisko neznal6 kus, lisudok zenach vyniest musi muz!" Bol by 
som jej sice na to odvetil, av§ak " 



Digitized by 



Google 



167 

»Oflpust, Gustav, ale vtedy hovorilo sa o tebe vseobecne, ze 
drzal si sa neslusne, raeaovite iiaproti svojej sverenici urazlive, co 
aj verim, inac by fa tak ticha paui, ako je nasa pani fararka, ne- 
bola pokarhala tak ostrym vyrazom." 

pNaco prisly za nami do nasej izby?" s huevom hovorf Gustav. 
„Vari by ja bol siel k nim? A coby tarn boly vsetky splesnely! 
Nenavidftn jich vsetky, kolkokolvek jich je! Jedua bola iia svete, 
ktoni som nad vsetko rdd raal, a to bola moja matka!" 

„Ozaj! Ako ti to len napadlo, dat si z dlane hadaf od starej 
Evy? Ved aj to je zenskd, a ty ani len zenskej zobracke nedds 
alrauznu, ak sa tvoj sluha Miso nad nou nesmiluje. Povedz, ako 
si ty niohol na Evu aj len pozref?" 

„Dotedy doliehala na Misu, kyra mi neprisiel povedat, ze mi 
Eva veru pravdu povie, ci z raojej svadby daco bude alebo nie, 
len aby som si dal raz do dlane pozref, i siel som do kuchyne, 
otrcil jej ruku, nuz a vies, co mi riekla — hodil som jej dvadsiat- 
nik len preto, ze ma aspon na chvliku potesila." 

Palko zamyslel sa trochu, konecne usmial sa, presiel dva razy 
cez izbu a zase pobadal svojho mladeho priatela: 

„No poJ, Gustav, cas je, aby sme sli; zajtm budeme pokraco- 
vat V nasom rozhovore o tvojej zenbe ; teraz pod, ja veru nechcem 
byt absentovan^ od dobrej vecere, a k tomu medzi krasnym po- 
hlavlml Ach, bude to radost!" 

„Prajem ti dobr6 chutnanie. Len chod*, Palko moj, ja prfdem 
pozdejsie ; nenachodim ziadneho pozitku na torn upejpanf a aflfekto- 
vani tych tvojich krdsotiniek, najma po cas stolovania. Tarn bude 
presidovaf pani Hlozkovi, ktorej bude presladena kava. „Ach, pani 
sestra! prosim trochu kavicky." Donesii jej kavy, „Ach, pani sestra, 
nechze odpustia, primnoho som si doliala, je mi trochu piituhd, a 
prosfm trochu smetanocky," a tak odlieva a dolieva az to obndsa 
tri porcie, potom si odfiikne, utre pot z cela, zalozi ruky a vzdychne : 
„ako mi je teplo!" Pani Lieskova nemoze masne jest, ona trpi na 
zaliidkavy kfc, no ale z licty k domovej panej odda sa do toho. 
Slecna Mukynova nemoze s octom, lebo kasle, ale spolocnosti k voli 
prestupi zakaz lekareky. Pani Brezova nemoze jest sladke peciva, 
ju hned zuby bolia, a hovoriac toto, chriirae na mandlovej torte. 
Nevyratal by ani do rana priciny, pre ktore nemozu jest, za to 
ale cele pyramfdy vsetky cb moznych jedal zmiznii zo stola." 

„.Gustav, Gustav, kam to s tebou dojde ? Ty na miesto gazdov- 
stva studoval si uenavisf k zenam. Posliichni ma, nechod dues ni- 
kam, lebo si naramne rozladeny; s Bohom, Gustav!* 

„Na zdar! Bratu, prfdem za tebou, volal Gustav za priatelom, 
ani sa nepohniic z pohovky. 

Aby som ukojila zvedavost milej citatelky, chcem predstavit 
osoby, ktor6 som uviedla na zaciatku svojej povesti. 

Palko Dubovsky bol prvym pis^rom pri pozemokniznom lirade, 
suhaj strednej krasy, ale listrojny, cisty vzdy ako zo skatulky. Po- 
vahy vaznej, ale nadmier skromuy, uz aj preto, ze zastupoval tak 
uepatrny lirad. Otec jeho, rolnik, vsetko obetoval vd'acne na vy- 



Digitized by 



Google 



168 

ucbu svojho syna, nni a uesklamal sa vo svojich saahach. Ktoze 
za to mohol, ze Palkovi bol osud nepriaznivym, ved je to osudom 
vafisiny osvedcenych Slovakov; za to on neti-atil nddeju v lepsiti 
buducuosf. Palko bol o 5 rokov stars( nezli Gustav. Jich nahlady 
V mnohom roznily sa, no v narodnom sra^slanf boli si rovnymi; 
nepreslo dna, aby sa neboli sisli, ked Gustav meskal doma na 
prazduinach. 

Gustav Horsky bol jedinym synom bohatych rodicov, od styr 
rokov sirota. Otcii ztratil v utlom este veku, siic takto odkazany 
v^'lufine na matku, ktord Ipela celou dusou na svojoni jedinom 
milackovi. Ona neodoprela ziadnu ziadost synovu, masela aj do- 
zorkynu odstrdniC, kym bol raensf, a sverit ho Misovi. Nepomyslela 
este vtedy dobrii matka, ze nendvisC k zenskenm pohlaviu s chlap- 
com uzraje a^ na muza. Ked zonn-ela, bol Gustdv velmi zroneny. 
Po pohrabe ozndmil mu pan K . . ., ktoiy bol mu ustanoveny za 
tiitora, ie matkina poslednd vola uschovand je pri nom, a na jej 
2iadosC m& sa synovi oddat k precftaniu, ked bude 19-rocnym. 
GustAv uspokojil sa so vsetkym, len s t^m nie, zeby bol isiel byvat 
k tetke, matkinej sestre, a odopruc to hovoril: „Ja zostanem 
v dome a podrzfm si Misa," od ktoreho nevedel sa odlucif. Prisiel 
aj 19. rok; Gustav bol doma na prdzdnindch, a tetka, neraohiic ho 
k sebe dockaf, sobrala sa aj s tutorom k nerau. 

„Pozrite, pane K., na miesto coby sa mal prfst k tetke zpytaf, 
ako sa jej do roka vodilo, lezf si tunA pobodlne na pohovke. A 
tento dym, kmjat by ho mohol, a vSade samy neporiadok, kde sa 
len clovek obzre; pravda, inaksie ani nemoi^e byf, kde nevladne 
zenskd ruka. Gustav, Gustfiv, na tebe sa splnilo, ze: „Chlapska 
cnosC, neporiadnost! — EActe odpustif, pane K., nemienila som 
vas obrazit, ale som rozzialena aj nahnevana na tomto bezxitnikovi,** 
ospravedlnovala sa tetka a obrdtila sa opat ku Gustavo vi: „Ci uz 
ani hovorit nevies? cl nechces? Gustdv, ci ty ani srdca nemaS, ii 
som ti nidfm?" 

„Ale ved mi dajte k slovu prist. Dobrou tetuskou ste mi, ale 
keby ste mi bola zlym strykom, mal by som vds e§te radSej.** 

„Tu ho mdte, aky siel, taky prisiel, este vzdy td zanevrelost 
na zeny! Pockaj, ako ta Pan Boh potresce za tvoju bezzdkladnu 
nendvist ; ale s tebou sa hddat neidem, nie je to ciel mojej a tvojho 
pana tiitorovej navStevy, ale chceme ray vemejsie vyplnit volu 
tvojej raatky nez ty na nu myslfs. Ci vies, ze ti minulo 19 rokov?" 

„Co ma po tom 1" 

„Tak? Tedy si uz zabudol, ze ti mame odovzdat k precitaniu 
poslednii volu tvojej matky? Ty nie si zvedavym, co ti v nej usta- 
novuje?" 

„Co ma je po vsetkom, ked ona nezije; jej volu si viem aj 
domyslet." 

„Kto vie; len citaj si tuna, ci fa este jednym pokladom ra- 
dostne neprekvapf." 

Kym Gustav cftal, tetka nespustila oci z neho, tu i tu po- 
trhniic aj pana K., aby pozoroval ako bude barvu menit 



Digitized by 



Google 



169 

Gustiv precftal, zlozil listinu a polozil na stol, sadol si, 
podoprel hlavu a neriekol ani slova. Bolo ticho v izbe, nikto si 
netnftal prehovorif, a tetkn uz len tak palil jazycek, ale len pre- 
zierala zvedavosf. Panu K. bolo dlbe ouo mlcanie, on vstal, pri- 
stupil ku Gustdvovi a hovoril : 

„Pane Hoi-sky! Ja vyplnil som svoju poviunosC, dovoHte tedy 
aby som sa Yzdialil. Vasa mienka o vypluenie vole vasej nebohej 
matky netyka sa iiina a sudd bude vAm milejsfm, ked sa vzdialini." 

„AkosaIubi; ale do roka este racite podi-zat raoje tiitorstvo?" 

;,To sa rozumie; na to ma viaze moj cestuy slub. Ked minie 
vam 20 rokov, budete vo vSetkom svojim panom. S Bohom, pane 
Horsky; moja licta, milosfpani!" 

Gustav vyprevadiac svojho tiitom, vi-atil sa a zase si len sadol 
podopriic hlavu. Ale tetke bolo uz mnoho toho mlcania, i zastala 
si pred Gustivom so zalozen^ma rukama: 

„Prosim fa, Gustav moj, urob mi to k voli a precftaj mi na- 
hlas poslednii volu tvojej matky!" 

„Aka to ziadosf, tetuska! Vy viete, co v nej, vy zasvatena 
ste V nej, a ziadate to odo mna/ 

„Dovoli§ mi aspon, ze si ju precftam nahlas sama?" 

„Ako sa Mbil" uhnul pleeom Gustav. 

A Gustdvova tetka poloziac si okuliare dala sa do citania: 
Moj drahy syn Gustdv! 

Cftim, ze sa musim rozlucit so svetom, s tebou a s drah^m 
svojfm narodom. Ty vies dobre, ze ty a rod m6j slovensky boli 
ste mojimi ideilmi, ze teba lubila som v rode a rod moj slovensky 
V tebe! Cely moj zivot zasvateny bol vdm, a tak aj posledna my- 
slienka zneje vam. Syn m6j drahy! Nie je toto ziaden testament, 
ved naco by ten bol? Ty si pravy dedic vsetk6ho majetku, a po 
dvadsiatom roku si aj svojfm panom. Za tiitora ustanovila som ti 
pina K . . ., ponevdc si este primlad^, aby si vedel spravovaf tak 
velky majetok. Ohiadom tohoto viae pfsat mi je nepotrebne, po- 
nevac je vSetko v tom najlepsom poriadku. 

Gustdv moj drahy! Jedna myslienka ma trdpi: ked sa po- 
miniem, ci nestanes sa nevernym rodu svojmu, ci nadychala som 
ti dost tej Idsky, aby si bol stalym aj ked mna viae uebude? — 
Ach, neodchyl sa od presvedcenia nasho ! Zi za narod, podporuj 
ho, ved tebe je to tak snadne, mas k tomu prostriedky dusevne 
aj hmotne. Snad sa zadivis, ze ti takto pisem, ked si vzdy osvedco- 
val V kazdom ohfade svoju lasku k narodu; ano, dosiaf ti nemam 
CO vycftaf, ale ked si pomyslfm, koiko je takych, ktorf v mladi- 
stvom veku rojcili, ba horeli svatym zapalom k narodu, a ked stall 
sa muzmi? Opustili rod svoj ubiedeny, ked hajif mali muzuym 
ramenom utlafiene pravo a pravdu ! A preto spinam ruky pred tebou, 
zostan pevn^m ako mury hradne, nech ta ziaden dar nezvedie a 
ziadna hrozba neskloni, nech ti to nikdy z mysle nevypadne, ze 
Boh len Slachetnosti nebo vystavil. 

Aby si mohol blahodarne posobit v ndrode, vyhliadla som ti 
veruu druzku zivota, predpokladajiic, ze budes s nou sCastny; 



Digitized by 



Google 



170 

Amalia Skalicka, dcera mojej iiajvernejsej priatelky, je dievca, 
ktorom sa moze povedat, ze je na pad P., vyjmiic ze je nie pe- 
nazita (avsak ty peniaze istotne hiadat uebudes). Ona sa liplne 
hodi k tvojej povahe, tym viae, ^e je o 2 roky starsia od teba; 
to nech fa ale ani najmenej nemyli. KecT toto citat budes, bude 
zralejsia aj tvoja povaha a tak aj rozsudok. Nadejem sa, ze sa 
podrobis mojej voli, ktora hiadd len tvoj blahobyt. Amalia je 
osvedcena Slovenka, ona fa bude vo vsetkom podporovat, a leu 
tarn zkvitue liplne blaho v manzelstve, kde sidu sa rovno citiace 
duse a srdcia. Draby syn moj! Akby si predsa naskrze neniobol 
uaklouif city svoje k Araalii, tedy vobec nespln moju ^iadosf, lebo 
nemozem dopustit, aby dc6ra mojej najlep^ej priateTky bola ue- 
sfastnou; ostatue bude to este zavisef aj od vole Amaliiuej; oua 
je ale vzorom poslusnosti. inojom a jej matkinom plane nevie 
nic; to jej ty oznamis, ked* ti minie 19 rokov, a o rok si urMte 
svadbu, veJ zuamosti ku gazdovstvu dotedy budes dost raaf. Akby 
si nasiel sucitnej duse snad* pri druhej a nie pri Amalii, zkiisaj 
ju, syn moj! Nedaj sa ovUdaf naruzivostou a oslepif zovnaj§ou 
krasou: hfadaj aj krasu ducha, ktora je stdla a ktora jedine muza 
oblazit moze. 

Koncj'm svoju posleduii prosbu k tebe, mily Gustiv moj, snad 
v niekolkycb dnoch zamiknu navzdy lista moje, laskou pozehndva- 
jiic teba a ndrod. 

Tvoja verna matka. 

Pani Dolinska, Gustdvova tetka, zlozila okuliare, utrela uslzen^ 
oci a vzdychla: „Dobra, predobra dusa to bola td tvoja matka!" 

„A uz to bola,"* vzdychnul si Gustav. 

„Vsak ver\ Gustfk, dobre sme s tebou smysTali?" 

„Ba nevyslovne zle, zle v najvyssom slova smysle; neviem po- 
chopif, ako tak6 nieco moja dobra matka len ziadat mohla odo mua." 

„Smiem sa zpytaC, ktor6 zl6 myslfs?" 

„Nuz to zle, ze ste mi vyhladaly zenu, a ja sa neraieuim ni- 
kdy zeniC." 

„Veru lutujem, ze som neporadila tvojej matke, zeby ti bola 
ustanovila za tvoju budiicu tvojho Misa, tym by si sa bol istotne 
uspokojil, ironicky odsekla mu tetka. 

„Uz V torn mate pravdu, tetuSka, ze Miso mi je milsim nez 
v^etky zenske."* 

„Pekny kompliment, menovite pre mna, pre tvoju tetku, co sa 
stara o teba ako o svoje vlastne diefa, a ty takto urdzlive vy- 
stupujes," placiic hovorila tetka. 

„Len nie slzy, len nie slzy, nech nevidim t^chto svodit^Iov; 
ja neodstiipim od svojho, a coby naraz povoden povstala zo samych 
zenskych slz, mnou to nepohne!" 

6, verim, verim tomu, Gustav, veJ od tak^ho podivfua^ ako 
teba sprdvne cely svet menuje " 

„Nedbam, co ma do sveta a jeho usudkov!" 

„Malo by ta byf ; ved" azdaj so svetom musime ziC. Ale poiuj, 
Gustik, nehadajme sa, to by muselo tvoju matku este aj po §tyroch 



Digitized by 



Google 



171 

rokoch V hrobe zarmutif, ze oiia svojou poslednou prosbou k tebe 
zapriciuila nirzutosf medzi nami. Ver mi, ze prosila ma po cas 
svojej nemoce, aby som ti bola radkynou, aby som sa starala o teba, 
a ty uioju lasku sliapes nohama, oua ma ujistovala, ze sa povaha 
tvoja vekom zmeni, ale nepomyslela vtedy, ze tvoja nenavist k zen- 
skym este zrastie. 

A zase nastalo trapii6 mlcanie. Gustav nebol by snad aiii do 
vecera slova prehovoril, a preto musela zacaf zase leu telka: 

„Na com si sa tedy ustauovil? Precitaj si este raz matkinu 
volu a — " 

„Naco by som precitoval; matkiuu volu splnfm!** 

„l^akujem ti, Gustav moj dobry. 6, ved viem, ze ty uie si 
taky zly, akym sa ukazujes, ze ty — " 

„Dost, tetuska, dost; aky som, taky som, leu nepochlebujte. 
Radsej hovorte, ako sa ta komedia zacue. A o rok sa ma skoucit?" 

„Boze, ako to zase hovon's? Ako ie ti mam radit, ked ne- 
mozno s tebou vasSne sa shovai*at! Chod sdm do Skalickych a 
oznam svoju volu.^ 

„A ak Malika povie, ze uie?" 

„Aj to je mozne; ona sa ale poradi s matkou, a ako jej tato 
bude radit, tak spravf." 

„Nieco mi napadlo, tetuska: nechcela by ste to vy ua seba 
vziaf, totiz ist k Amalii a povedat jej, ze ak sa uspokojf, ze iba 
rok prfdem si pre nu, ked budeme mat isf k oltaru, lebo naco 
vlacit sa tam este do roka?" 

Tetka sa trochu zamyslela a potom riekla: 

„Nuz dobre; ked to sverfs na miia, ja budem hladef vec tak 
dobre zariadit, ze budete oba spokojui. Uvidim, co povie pani 
Skalicka a jej dc^ra.*' 

Ked zavrely sa dvere za panou Doliuskou, Gustav vydychol si 
lahsie, hovoriac k sebe: 

^Boze daj, zeby ten rok vecne trval!" 

Avsak rok sa minul a Gustav prisiel domov rozmrzeuy, nc- 
chutny, lebo vedel, co ho ocakava: tetka ho obsypala vselijakymi 
vyrazmi a vzdy zakoncila s podivfnom. S nevyslovnou laskou Ipel 
na Palkovi, s ktorym sdielal vsetko, a s ktorym sme ho aj ua za- 
ciatku povesti nasli. 



Ddzd lial sa ako z cievok, ze nebolo hoduo aui zviera vyhnaf 
na ulicu, no naSho Palka to nic nemylilo, on stal si pred zrkadlo, 
vykriitil si fiiziky, poobzeral sa po kebe, ci nezostal mu niekde 
daky prasok na satoch, vystrel sa, vzal klobiik a dazdnik a siel 
ku Gustdvovi. 

„Dobr6 rauo, Gustav! No, naspal si sa uz lepsej vole?" 
„Co ta tam do mojej vole! Sadni si a zapal si!" 
Palko zahladel sa na Gustava, poposiel cele bHzko k nemu a 
poloziac mu ruku na piece, zacal vaznym a predsa milym hlasom : 
.Draby bratku! rdd by som sa s tebou vazne poshovaraf, a 



Digitized by 



Google 



172 

appellujuc na tvoje priatelstvo som presvedcen;^, ie ma trpezlivc 
vypocujes a dds mi rozummi odpovcd." 

„Hovor, CO chces a koiko chce§, len nie o Mdlel" 

Prdve tej sa chcem s tebou shovdrat! Preco ju uz aui len 
pekne nepozvefs MAlikou? Predo sa hnevdS na toto dievca?" 

^Akoby som sa nehneval, ked si ju musfm vziaf za zenu!" 

„Musft? A kto fa miti?" 

„Matkin list." 

^Cital som ho, cftal. Ci ti tarn dorazne nestoji: „Akby si iia- 
skrze nemohol nakloniC city svoje k Amalii, tedy vobec nespln 
moju ziadosC." Ci tvoja matka nejednala este aj tam laskave s tebou?'' 

„6, Boze, Boze!" chytil sa za hlavu Gustav, „ved to je prdve 
ono, CO ma trapi, ze tato dobrd dusa vo vsetkom hiadala moje 
sfastie a ja nevdacnfk jediuii jej ziadost vypluif nechcem, neraozem!" 

„Prave preto, GustAv, ze nemozes, nuz ju aj nesplm's; ved 
tvoja matka musela by sa v hrobe obratif, aby dc^ini svojej naj- 
lepsej priatelky vydala tyrauizovaniu svojho syna. A mysKs, iehy 
tato deva isla za teba, keby poznala onu nenivisC, ktorou sa k nej 
chovdS? Predpokladam, ze po vcera vecernajsom vystupe bude 
koniec celej tej to zdlezitosti. Ver mi, Iiito mi je toho dievcata, ze 
si ho tak obrazil." 

„Co2e jej na tom na vSetkom zalezi! Ona vie, ze som bohatym 
a na tom jej je dost!" 

,,Oho ! V tom sa mylis, bra6ek. Ty nepoznas zenske, ony stoja 
este vysoko povznesen6 nad materialismom. nepreddvajiic srdce za 
peniaze. My, my, bratku, sme ti, ktori zenieme sa za hmotou, pre- 
hliadajiic krdsne vlastnosti a cnosti dievcafa ; nac by bola skrorani, 
jednoducha, pracovitd, dobra, verna, ked nebola by bohata, naco 
by komu bolo jej srdce, pine lasky, vernosti a oddanosti, ked ono 
nestrkd, naio je komu zenicka, ked s nou niet hned penazna ti-u- 
hlicka a '* 

„Ako si sa rozhoiiil, Palko! A ci ty mozes Amaliu zastavatV 
Ved ty nevies, co v nej vazi!" 

„GustAv, mozem ta ujistiC, ze je Malika Skalicka dievca bez 
vsetkej pretvdrky; nikdy este som sa jej tak neprizrel, ako vcera 
vecer pri tvojej urazke, s akou resignaciou ju snasala, ako utlacila 
slzy, ktore vtisly sa do jej peknych, modrych oci. K tomu Slovenka 
prikladna; veru by ju bola skoda tak^mu laganovi, ako si ty!" 

pCudujem sa ti, Palko, ze si az posial nezenaty, ked tak mi 
mas to zensk6 stvorenie. Prial by som ti jich odrazu desal na.krk." 

„Keby som bol mal tak6 postavenie, zeby bol mohol rodinu 
vydrzat, bol by som sa ddvno ozenil, lebo ja svoju existenciu chcem 
stavaC len na svoju zasluhu, nikdy nie na zenin majetok. A jestii 
pri budiicej volbe obciahnem lirad kontrollora v pomocnici, uvidls, 
ze sa hned ozenim.** 

^A tym bude koniec nasmu priatelstvu!" 

„Preco? Ba prdve sa vilcsmi utuzf, ked ho budil z oboch stran 
podporovat milujuce zienky. Vidfs, Gustav, tvojou zenbou by sme 
vela vyhrali, ponevdc sa stanes plnolet^m a so v§etkym mozes 



Digitized by 



Google 



173 

saiD disponovaf. Potom uskutocnia sa nase plany: zalozfs 6ftacf 
spolok, slovensku kniznicu, a mlddez budeme yzdel^vaC v n^rodnom 
duchu, bo to je naSe heslo!" 

„Jaj, Palko moj, od vsetk6ho odpadne mi vola, ked si po- 
mysllm na tii zenbu; na zenbu vlastne nie, ale na to dievdisko, 
CO chce za mha isC; vdacne by som sa ozenil, len keby som si 
nerousel vziat zenskii za zenu. Daco mi napadlo. Pocuj, Palko, 
urobfm krdtky proces: rozsobdsira sa s nou a potom „maj sa na- 
vzdy dobre!" — necham ju!" 

„Nie tak, Oustav," povie Palko vazne; „ty si to diev&i ne- 
mozes vziaf, to nahliadam, a preto sver tu vec ua rana; ja to 
raedzi vami vyrovudm, ale nedopustim, aby taka osveddena Slo- 
venka bola nesfastnou. Kto vie, ci ju aj matka s tetkou nemifa 
za teba fsf." 

„Tu netreba niitiC; druhd uz davno bola by mi odpovedala, 
kde som este ani len tam uebol." 

„To prave je, co ma mrzf: ci sa tu daco v intrigach ne- 
ukryva — no ja to vyzviem. Nuz, Gustav, mam oznamit Mdlike 
tvoju volu?" 

Gustav sa zamlcal a premerajiic niekoiko rkz izbu hore dolu, 
zastal a zamyslel sa. KoneCne prehovorih 

„Td moja nebohA matka bola tak dobrd, a ja nemal by som 
splnit jedinii jej ziadost? PoraJ mi, drahy priatelu, co mdm robif — 
ja si poradit neviem." 

„Ako fa poznam," hovori Palko, r,ty k Malike nemas ani uaj- 
mensej ndklounosti, — o Laske nechcem hovorif, — ba strasnym 
sposobom povrhujes nou a s nou cel^m zenskym pohlavfm; na 
taky sposob Malika nemoze byC sfastnou, ale ani len spokojnou 
po tvojom boku. To je, bratku, vec svedomia, a preto moja rada 
je ta, aby si jednal dia svedomia, toti^ neber ju, ona sa moze 
vydat za druh6ho a ty si vezmes casom druhii, ktorii budes Iiibit." 

„Nehovor mi o lubosti, ja tie Iiibostn^. halucin^cie ani znat 
nechcem; ja Iiibim teba, muiskych, svoj rod, fajku a quit, insie 
nechcem na svete lubit." 

;,No, no, len trochu pomali ; my India sme krehk6 nadoby : co 
dnes zatracujeme, to zajtra zboziiujeme, dnes sa odriekame, zajtm 
prijimame. Menovite Idske je tazko zpierat sa, ona ti vklzne do 
oka a ztade do srdca — a uz si jej vaznora; nieto toho ladu, coby 
sa neroztopil pod liicami slnka." 

„No, V tomto ohiade som ja obrneny; k srdcu mojmu treba 
preborit sa cez zeleznii branu, ktorii ani torpedo neprelomi." 

„No, Gustav, tom az potom; neodchylujme sa od nasho 
theraatu: fo mam povedat Malike?" 

„Co chces. Prajem ti zlatii trpezlivost k onej burke; bude ze 
ta ziirit, rukama lomit a plakat!" 

„Ja nepojdem k nej, ale sdelim jej pfsomne, ako sa vec ma." 

„No a teraz uz o tom ani slova! Tu mis. fajky, cigarky, a co 
chces, vyber si." 



Digitized by 



GooglQ 



174 

„Gu8tiv, cesal si sa ty dnes? Pod sa len prizreC do zrkadla, 
ako vyzeras; skoda tvojej podobyl" 

V torn bolo zaklopan6 na dvere. Na zavolane „voIiio!" vstupil 
do chyze hajdiich a oddal Palkovi Ifstok. 

„Matej, od koho to?" 

„Ista zeua priniesla ouen listok k vam a doliehala na miia, 
zeby som vas vyhladal a vdni Ifstok dorucil, prosiac, zeby ste racili 
dat odpoved." 

Palko roztrhol obalku, zbezno precftal Ifstok, sadol k stoliku, 
napfsal odpoved, vlozil do obalky, tiito zalepil a oddal hajdiichovi 
k dalsiemu odovzdaniu. 

„Matej,** slovil Palko, „bol si u panej Skalickej s assekuraciou ?" 

„Ano, bol som: no tam bol akysi krik a plac, a milosfpaiii 
ma len na kratko odbyla: ze posle." Matej pokloniac sa odisiel, 

„Vidfs, Gustfk, clovek mieni a Pan Bohmenf; Malike netreba 
mi uz ani pfsaf; pocuj, co mi ona saraa pfsel" 

„Ona ti pf§e?^ 

„Ano, pociivaj:" 

Cteny Pane Dubovsky! 

Znajiic Vas ako najintfmnejsieho priatela pana Horsk6ho, 
obraciam sa k Vam prosbou, zeby ste boli takym laskavym a dues 
vecer vo Vasom byte cielom vypocutia venovali nesfastnej, ziifalej 
deve hodinku casu. S lictou 

A. Skalicka. 

„No, ci zacfnas nahliadat, Gustav, ze si Malike krivdil?" 

„Len CO ti chce rozprivaf?" 

„M6zes byf svedkom nasho rozhovoru ; prid ku mne a v druhej 
izbe m6zes nas pociivat." 

„Dobre, prfdem; ale to je predsa trocha privela od mlad6ho 
dievcafa, prfsC vecer k mlademu cloveku." 

;,Nesud pred casom ; len zlf India vidia vo vsetkom zl6. Chiida, 
kto vie, aky boj stale ju to, kyra odhodlala sa ku tomuto kroku. 
Len ci pride v tomto case, ani coby sa oblaky pretrhly, tak sa 
leje. No, s Bohom, GustAv; prfd pred vecerom.'^ 

„Istotne, a coby ohnivy dazd padal!" 

Palko prfduc domov dal sa do upratovania, aby bolo vsetko 
V poriadku, ked prfde Malika. Nevedel sa dockaf vecera, srdce 
bilo mu neobycajne. Zavolal hajdiicha: 

„Matej!" hovoril mu, „ vecer ma sem prfst istd pani, a ked 
zbadds, ze vstiipila uz do chyze, nuz das pozor, aby si za ten cas, 
kym ona bude dnu, nikoho nepustil ku mne." 

Odchadzajiici hajdiich hutalvsebe: „hm, hm, pani — ave&r? 
Moj ze ti tichy, vazny pan Dubovsky! Predsa to len India dobre 
hovoria, ze „ticha voda brehy podmyva," no ale, Matej, mlc, ne- 
vies, CO je vo veci." 

Len CO sa zmrklo, uz bol Gustav pri Palkovi. 

„Pocuj, Palko, hadam dobre bude, ked si stanem hen v druhej 
izbe za dvere ; skulinou budem videt, akii bude zufalii tvdr stnihaL 
Avsak, pocuj, ak ma ndhodou pochyti kasel, co potom, Palko?- 



Digitized by 



Google 



„Ale CO leu toiko rozmyslas o tejto zalezitosti? Zda sa £a 
predsa leu interessovaf — do ale burfme ticho, Malika je hned tu, 
aby nas spolu neprekvapila. Chod" na svoje miesto do diiihej izby !" 

Palko rozzal lampu a chodil netrpezlive po izbe ; Gustiv v di-uhej 
izbe stal za dvermi, aui sa nepohniic. 

Ktosi zaklopal na dvere. Palko zavolal „voIno!" a dnu vstiipila 
ostychavym kix)kom ne^na postava Amaliina, a ukloniac sa lahko 
hovorila traslavym hlasora: 

„Paue Dubovskyl prosim vas, aby ste nia za tii chvilocku, 
ktorii u vAs stravira, povazova^i co svoju sestru a neposudzovali ma 
zo zl6ho stanoviska ; vedzte, ze mate pred sebou opovrhuut6, okla- 
mane, nesCastne stvorenie." Slzy zaleskly sa v jej ocach; oua pri- 
tisla na ne biely rucnicok. 

Palko bol velmi dojatym; usadiac devu ua pohovku hovoril: 

„Prosira, slecna, ' rdcte si trochu odpocinuf; vidno, ste velmi 
una vena." 

Ndsho podivinskeho hrlesnika za dvermi presiel mraz, lebo 
predsa, co sa akym staviil, nebol cit jeho neprfstupny 2enskym 
slzam. 

Mdlika uti'ela si oci a hiadela na Palka, akoby mu bola chcela 
z tvare vycltaf, co si o nej myslf. 

„Predpokladdra, pane Dubovsky, ze del mojej ndv§tevy lahko 
uhadnete. Nechcem vas dlho obtazovat; prosfm, mete prehliadnuC 
tieto listy, necham vam jich ku precftaniu do zajtra, avsak len 
vam! Z listov tych presvedcite sa, akou obefou mala som sa sta£, 
lebo ze tieto listy pan Horsky uikdy nepfsal, to vysvetlila mi vce- 

rajsia afera — ved viete Kam ale podely sa moje listy, 

ktorymi odpovedala som na tieto, nemozem ua ziaden sposob vy- 
zkiimaf. Ja som kazdy list na mua adressovany sdelila svojej 
matke, odpoved taktiez, matka odosielala na postu moje listy a 
zase obdrzan^ mne dorucovala. Racte mi byt, prosim, naporaocnym 
vo vypdtrani tohto hrozneho klamania dvoch nezkusenych ludi! 
S tynito je vSetkemu koniec medzi mnou a panom Horsk^m a — " 

„Odpustte, slecna, ^e vas pretrhujem. Ze tieto listy nepisal 
moj priatel, za to rucim aj ja, ale preto este nemusi byt vsetk^mu 
koniec medzi varai ; co stale sa, na to rdcte zabuduiit, moj priatel 
Horsky je trochu divuej povahy, ale srdce dobre, slachetn6. Kerf 
budete svojimi, vsetko sa vyrovna; vy ho vyliecite docela z ne- 
navisti k zenskym.^ 

Amalia zaporue kriitila hlavou. Palko pokracoval: 

„A povazte, slecna suhaj tak krasny, tak bohaty!" 

„Pre8tante, pane, s takymi slovmi; ony bodaju ako ostry sip, 
ony urazaju moj zensky cit! 6i vy muzovia ste tak krStkozrakymi 
a nenahliadate, ze pracovita a zrucua zenska moze si vzdy poistif 
hmotny blahobyt, ci nenahliadate, ze milujiicej zene lasku nena- 
hradi ziaden skvost, ziadne bohatstvo, ze len Idska muzova je jej 
celym sfastim?!" 

MAlikine oci zaziarily zialom a hnevom, no ona zrazu zpama- 
tala sa, .kde sa nachodi, vstala a zase sadla si, zloziac ruky do lona. 

12 



Digitized by 



Google 



176 

„Odpustte, pane Diibovsky/ pokracovala (falej, „prezradila som 
vara, ze len Horskeho som lubila, ale nie jeho bohatstvo. Nedbam, 
vysmejte ma, osocte ma pred kymkolvek, uehanbim sa za to; vecT 
zriekam sa tcjto svojej prvej a poslednej lasky. Nad klepy ludske 
povzniesem sa tym povedomfm, ze: „svedomie mi ciste v srdci, 
vina ziadna!" Rdcte byt tak laskavym a povedzte v mojom raeue 
panu Horsk^mu, ze ho sprosfujem ouej fazkej lilohy, s tym zela- 
nim, aby svoje blaho dakedy nasiel predsa len v torn nim opo- 
vrhnutom zenskom pohlavi." 

Slovd tieto Palka tak dojaly, ze sotva bol schopny slova. Oci 
Malikine okiizlily dusu i srdce jeho. 

Malika Vstala a poposla k uemu, chcejiic sa odporiicaf. 

„Len este za okamzenie racte sotvvaC, spauila slecna!" prosil 
Palko. „Nech vas ta myslienka uikdy netrapi, zeby som naduzil 
vasej dovery ; avsak ze ste mi v navale citov vyzradila pomer svoj 
k priatelovi mojmu, vidfm, ze ste akoby stvorenou pre mojho Gu- 
stava, a preto, mihi slecna, prosim vas, racte odvolaf svoj odkaz.* 

„Nikdy, nikdy nie!" zvolala Amalia; „vsetko sa da naliciC, 
ysetko sa da vymyslef a vsetko nahovorit, ale skutocnost zostane 
skutocnostou, a ze mna pdn Horsky nikdy neliibil, je zialbohu 
trpka skutocnost! S Bohom, pane Dubsky! f)akujem vam, ze po- 
prial ste lilavy rozbiirenemu srdcu." A spustiac zavoj tichiicko 
odisla. 

Palko, temer ani nebadajiic Mallkin odchod, hodil sa na po- 
hovku, ked z dmhej izby potichu prisiel Gustav a prisadol k nemu 
na pohovku; neopovazil sa ho vytrhniit z myslienok. 

Konecne o hodnii chviTu Palko vstal a postavil sa so zaloze- 
nyma rukama pred Gustava, hovoriac: 

„Nuz teda si videl? Teda si pocul? Tii biirku, to preklinauie, 
to nariekanie, pocul si, videl si?" 

Gustav neodpovedal, skloniac hlavu do dlani. 

,.No ved ked si bohaty, na torn jej dost, ona predsa pojde za 
teba; no, presvedcil si sa?"* 

^Vyznam, ze ma prekvapila," prehovoril konecne Gustdv; „to 
som od nej necakal!" 

„Verfm, 6, verim, ze si to od nej necakal; ani by si nebol, 
uveril, keby si sa nebol s;im presvedcil. Noze, poloz ruku na sixlce, 
ty hriesnik! Bez jednoho slova vycitky sprostila fa ouoho tazkeho 
jarma, ktoreho si sa tak bal. Ci mas ozaj srdce v tele? Ty ladovy 
clovece!" dohovaral Palko Gustavovi. 

„Palko nioj, skutocnost zostane skutocnostou, riekla ti ona, a 
to je tiez skutocnost, ze tvoje srdce odniesla Amalia " 

„Nezartuj; pocul si, ze jej prva a posledna Ifiska bol si ty, 
nevdacnfk!** 

„To ti ona nenalozila nine povedat. Avsak, Palko moj, co sa 
mi'zis na mna? Mozem ja za to, ze moje srdce tak tvrd6 a tvoje 
tak makke? Ved aby som bol citlivostkarom, bolo by sa mimuselo 
za pritomnosti Anialiiuej hen za dvermi srdce rozskocit No ale 
cest Amalii, lutujem ju; a teraz daj sem listy, ktore ti dala, 



Digitized by 



Google 



trebars dorazne riekla, ze len tebe. Ono sa raa to predsa tyka, co 
som ja to itiohol vypisovaC bez svojho vedomia." 

Nasi priatelia precitali listy, v ktorfch vyjadrena bola tk naj- 
neznejsia laska. Rozmyslali dlho, kto to mohol nasnova(, a vzdy 
prisli len iia to, ze nik iny to byt nemol, ako Gustavova tetka a 
Malikina matka ; musely mat ale aj tretieho, lebo bola to vypfsana 
muzska iiika, co tieto listy pisala; kto to mohol byt? 

„Vies CO, Palko," povie Gustav, „moja mieiika by bola ta, 
zeby si poradil Malike pri odosielani listov, aby nepatrala po po- 
vodcoch a len svoju matku pozorovala; naco rozdiichovaf vatru, 
aby mal svet vzdy vine a viae co blaptat/' Potom objal Palka 
okolo hrdla: „Dakujein ti, moj draby bracek, ty si ma sprostil 
mnohych fazkosti a neprijemnosibl ; to ti uikdy nezabudnem. Na- 
pozajtra odcestujem ; urobil by som tak zajtni, avsak rausim sa so 
svojira tutorom dlhsie posbovarat a poriadky porobit straniva ma- 
jetku. Odideni, Palko moj, avsak nie s lahkym srdcom, lebo po- 
vedomie, ze nesplnil som ziadosf drahej matky, bude ma vsade 
prenasledovaf, a — a Amalii povedz, ze neboli sme si sudenf, aby 
mi odpustila." 

Pre Palkovo srdce to bolo mnoho od razu taka povoden citov, 
i bol rad, kerf vzdialil sa Gustav, ze mohol si vydychnuC a oddat 
sa myslieukam — akym? laliko uhadnuf: sladkym i trapnym, az 
konecne pristihnul ho tichy spanok. 

Kecf mno zobudil sa, prichodilo mu vsetko vcerajsie akoby sen ; 
otvoril okno a ssal do seba balzam cisteho povetria, lebo po vce- 
rajsom dazdi jasalo sa since na blankyte ako rydze zlato, prfjemno 
ohrievajuc Palko vu tvar. Tak bpl opojeny blazen;^m pocitom, ze 
ani nezbadal Misu, sluhu Gustava, iba kecf mu tento stal za chrb- 
tom, podavajiic mu list od svojho pana. 

„Co je, Misko, vari pdn odisiel?" 

„Ano, prosfm ponizene, zavcas rana vlakom odcestoval moj 
dobry pan, a ani len to mi nepovedal, kam; snad* vam to v liste 
pise. Racte mi to povedaf, kam odisiel moj dobry pan." 

^ChocTte len domov, Misko; vieni, ze vas pan bez poriadku 
neodisiel. Pridem vas pozret, aj vam poviem, kam vas pan odisiel ; 
pi*v ale musim fst do liradu — teraz ma nechajte samotn^ho." 

„Teda odisiel, odisiel," chodiac po izbe s rukou na cele ho- 
voril k sebe Palko. „Bacomipise: Drahy priatelu: Odchddzam — 
kam, to ti pozdejsie oznamim. Vecer odchadzajuc od teba siel som 
rovno k svojmu tiitorovi; zdrzal som sa u neho dlho, dlho. On ti 
sdell, CO urcil som na uskutocnenie nasich pUnov. Pracuj aj za 
mna, podporovaf ta dusevue nemozno mi, aspon za isty cas nie. 
Utekam z rodiska svojho, abych neutopil sa v nenilvisti — naproti 
tomu tebou zboznovau^mu pohlavi. Viem vsetko, kto bol povodcora 
vymyslenych listm. 6, zeny, zenyl! Ale dost o torn; prosim ta, 
neopytuj sa ma nikdy o tejto zalezitosti, nech je to pochovan6, 
zabudnut6. Kedy sa vmtim a ci sa vobec vratim, t«raz neviem 
urcito povedat, som dusevne rozorvany. S tetkou rozlucil som sa 
tiez listovne, lebo nechcem ju videt. Lutujem, ze nemohol 

12* 



Digitized by 



Google 



178 

som aspoii volbu kontrollora doina dockaf, avsak uznaj, nemozno 
mi. Veci stoja priaznive pre teba a ja zelam ti splnenie tuzby 
tvojej. Tu i til obzri mfijho Misa, dom a zahradu. S Bohom, drahy 
bratu! Tvoj verny Gustav. 

„Co si radm myslet o tomto liste? Aka dusevna rozorvanosC 
vyzera z kazd^ho slova! No cas vsetko ofejasui," vzdychol si Palko. 
Zabolelo ho srdce za jeho railovanym Gustavom. (Dokonfcenie.) 



kulturnych ustavoch 

na ijzemi Slovakmi obyvanom z doby poreformacion&lnej. 

(Pokus historicko-literArny.) 

Dnes ,u nas v Uhorskej na celom jej Slovdkmi obydlenom 
uzemi niet reci a literature slovenskej prajneho, uiet blahodejn;^ 
vplyv osvety a vzdelanosti na narod inajiiceho kultiirneho listavu. 
Oviem prdve na tomto lizemi pomerue viae nez na inych stranach 
vlasti jestvujii gymnasia, lycea, kollegia i akademie a in6 listavy 
a spolky; ale pre Slovakov uz jejich rec ani ako rei nepestujiic, 
ba mlad jejich nie jej recou vyucujiic, naskrze nevychovavajii nam 
znalcov a vedomcov, ktori by schopni boli kulturu sirit tak, jak 
jedine siri sa zdarne, prostriedkom reci srozumitelnej, vlastnej, a 
pestovanim literatury ndrodnej. Ci toto vzdy tak bolo? Alebo ci 
nebolo u nas nic viae? Ci jedine tie nedavne tri gymnasia nase 
sotva CO vznikly a Slovakom vzdelancov vychovavat zacaly, hned 
aj zanikly?! — Cinim aspon pokus odhaliC z tohto ohiadu minu- 
losC. Lutujem, ze nemajucemu takto na dedine sirsie pramene 
k datam historickym a literdrnym, ucinit mozno mi naozaj iba po- 
kus. I tento krema pri jednej ciastke na lizemi slovenskom stavav- 
sich kulturnych listavov, totiz kremii zo strdnky uvadzacov refor- 
macie stavanych a evanjelikmi udrziavanych skol. No, vzdy je toto 
a ostane ciastka celku a nie bezvyznamna. Vzdy ciastofiny pokus 
moze poniiknut druhych spisovatelov nielen k doplneniu tohto po- 
kusu, ale aj k podobn^mu spisaniu a oceneniu kulturnych ustavov 
u tej ciastky a vacsiny Slovdkov, ktora prizndva sa k cirkvi rim.- 
katolfckej. Zo dvoch strdn preukazali by sme tu, jak napospol 
kulturu, ano i rec slovenskii pestovali i magnati a velikasi krajiny 
v sboroch a mestach slovenskych, jak boli duchovia cinnf o roz- 
kvet kultiiry na uzemf Slovdkmi obydlenom. A vzdy moin o t^m 
pisat objektfvne, nestranne a nezavadne ci pre jednu ci pre druhii 
konfessiu alebo cirkev; trebars v XVI., XVII. a XVIII. stoletl naj- 
viac len o ndbozenskych kulturnych snahach hovorit mozno. Tieto 
vtedy maly svoj cas. Ale ked vzdy na zreteli podiifme vzdelAvanie 
reci a literatury a jej vliv kultiirny na ndrod, odpadnu strannosti 



Digitized by 



Google 



179 

a uzname si bez zavady, co prave vzdelavatelueho pre narod a 
jeho rec stalo sa a dialo sa ci z evaugelickej, ci z katolickej strany. 
Bo i stalo a dialo sa vzdy v dusevny prospech leu jednoho a toho 
ist^ho ludu a naroda nasho, ktory i nabozensky a mravne osveco- 
vaf i realne poucovaf vzdy nddobuo. Taketo objektivue stanovisko 
zaujaC a takto i na veci hiadief pokiisil soni sa. Nov6ho a ucencom 
slovenskym uezuaineho sotva co podam. Odhalfm vsak veci z hla- 
disfa, pred uimz nas vek oci zatvara, aby i na poll kultiiry to za 
jedine vo vlasti opravuene vyhlasil, co tym nikda nebolo; kde 
predsa jedine taketo pozoriste, ponad chvflove inraky obzoru, otvim 
jasny pohfad do minulosti — i do midejnej este a lepsej budiicnosti, 

I. 

Hornie Uhry, od Karpatov k juhu a od brehov Dunaja i Mo- 
ravy severovychodne az do zemplinskej stolice obyva v kompakt- 
nych massach lud a narod seba Slovakom, Slovakmi, svoju ale rec 
i narodnost slovenskou meniijiici. Z jeho kompaktnosti mdlo co 
ujima ta okolnosf, ze v tak recenych banskych mestach a na Spisi 
nalezajii sa osady dostahovavsich sa Nemcov; bo i tieto jak po- 
pretkavane tak obsnovan6 sii zo vsetkych stran touz massou slo- 
veusk6ho ludu, ktory zase vypustiv svoje osady na doluie Uhry po 
Dunaj, az za Dunaj, s tymito spolu blizko troch milliouov dusf 
pocituje. 

Uprief nemozno a zdkon prirodzeny i positivny*) prizuava, 
ze tu geograficky i ethnograficky oznaceuy a tak poSetuy narod 
sloveusk^ mal i rod jak potrebu tak i naroky a prdvo na pesto- 
vanie svojej ndrodnosti, na vzdelavanie svojej reci, spolu jej pro- 
striedkom na vzdelavanie seba cize na rozsirovanie kultiiry v kru- 
hoch svojich, uz ci dialo by sa to spismi a literaturou, ci s touto 
ruka v ruke kultiirnymi, hospodarekymi, prierayselnymi, uraeleckymi 
i vedeckymi listavrai. 

Ba veru my (pribravsi sa podaC prfbeh i priebeh vzniknutia, 
licinkovania — zial Bohu — i skoreho zaniknutia jednoho sfce 
len, ale pre Slovakov vyznanineho kultiirneho listavu) napred hi- 
storicky ukazat a dokazat chcerae to: ze vzdelanostQ6 (kultiirne) 
snahy a podejstvovanie osvetou na blizko trojmillionovy lud a na- 
rod slovensky nedatujii sa odo dues lebo vcera, ale od stoleti tvo- 
rily a tvoria kontinuitu nepretrzenii, postupnosf a pokrok zrejmo 
v smere torn, kde vzdelanosC a osveta prostriedkom reci narodu 
srozuinitelnej a vlastnej svitala celku, prenikala a prenikniiC mala 
vsetky vrstvy a stavy spolocnosti v narode slovenskom. A tak ze 
kulturne snahy Slovakov raajii za sebou u^ peknii minulost, majti 
i svoju historickti oprdvnenosf. 

Len ze na dokaz tohoto, obinedzujiic sa na jednu stat o ve- 
ciach sirsfch a na zreteli raajiic listav evanjelicky, nutno nam ob- 
medzit sa datarai historickyuii jedine na tii ciastku Slovakov poCah 



*) Vidz 17. § X L IV. Zak. cldnku uhorsk^ho snemii z r. 186''. 

Digitized by VjOOQIC 



t80 

majiicirai, ktora hneJ od pociatku reformacie prizuavala sa k ne- 
zmenenemu, cisdrovi KarloviV. r. 1530 podanemu Augsburgskemu 
vyznaniu, a to vo vacsich uez dues rozmeroch; no, prizuava sa 
k nerau po dnes viae ako v poctu polmilliona obyvatelatva slo- 
veusk^ho. 

Historickd kontiuuita bola uz v torn, ze zprvu vacsina Slova- 
kov priznala sa k reformacii*) cize (z nasho stanoviska hovoriac) 
k obuovam tym, kde Slovo Bozie malo hlasauo .byf kazdemu ua- 
rodu V jeho srozumitelnej reci, kde nabozenska osveta zacala za- 
iijlmaf mysle i srdcia, umy i duchy a to v torn case nad in6 za- 
ujmy u narodov. 

Lebo ked po stredovekej onej temnosti a zauedbalosti jazykov 
i narodov Jan Hus a jeho nasledovuici rozvlnili v Cechach priid, 
zeniici sa i k oziveniu narodnej reci, rozvlnili v nej hlasanie nauk 
nabozenskych : vtedy v nasej vlasti sloveusk^ stolice a kraje boly 
tie, ktore pocltily otrasy tohoto vlnenia, ktor6 vlnenie raz pohuute 
neustalo, az z tohto hnutia zostalo po dnes to, ze kresfansk6 cirkve 
a konfessie, nie zeby zanedbavaly rec svojich veriacich, ak este 
zdpolit budii medzi sebou, by v kazdom narode a jazyku k roz- 
kvein privodily nabozenskii a to najma pre vsetky vrstvy spoloc- 
nosti ludskej vzdelavatelnii literaturu a kultiiru. 

Lebo veJ z udan^ho vlnenia a hnutia, prv nez inde po vlasti 
uhorskej, po nasich slovenskych krajoch uz v XV. stoleti staly 
chramy, v nichz recou ludu sluzeno Bohu, horlivcami hlasane bolo 
Slovo Bozie, odpisovane traktaty i spevy a modlitby nabozenska, 
donesen^ sera i prv6 knihy cesk6 v tomze stoleti vznikleho knih- 
tlaciarskeho umenia. 

Tu teda na roli I'ecou Slovakom pribuznou a veni v torn case 
forraalne i vecne nasej doinacej mluve cele blizkou a srozumitelnou 
obdelanej nemohli ani nosicovia a koryfeovia reformacie skok uciniC; 
ale dosledne ucinili, kecT touze recou pfsali i hlasali nauky evau- 
jelii), aby nabozenskd a tohocasova vzdelanosf tymto prirodzenym 
sposobom pustila korene zrovna do srdca i ducha slovenskelio. A 
dokdzeme si historickymi faktanii, jak nosicovia a koryfeovia re- 
forraacie rozhodne zastali si na tejto postati, jak a s jakymi pre 
kultiiru na Slovensku (Slowakei, Totsag) prajnymi vysledkami praco- 
vali, menovite v XVII, a XVUI. stoleti. 

Rozhodny a prajny na kultiirnom poli pre nas Slovakov bol 
uz dej ten, ze kde nosicovia a koryfeovia reformacie zakladali 
svoje klassick6, az i filosoficke a theologick6 listavy, dialo sa to 
hned zprvu v sboroch a mestach cistoslovenskych, popri torn v sbo- 



*) Bohuslav Tablic v spise „Aug8piir8ka konfessy a Historic Augsp. vy- 
zndni, ve Vacov6 1808" od str. 53 do 64 vypocituje, ktori biskupi, pro- 
bosti, opati a knazi, rovne ktor4 magudtske a zemansk^ rodioy v Uhor- 
sk^ prijali Augsb. vierovyznanie, na posledne udanej strane pise: „Jak 
mnoho tohoto ji2 (prvnfho) casu evanjelickych magn^tfl a zemanfi bylo, 
d& se zndti z toho, co jisty Sint6 z tovarysstva Jezisova, v Sentivaniho 
disertaci paral. ua str. 217 pravi: ze totiz r. 1559 j en tri f. katoHcti 
magnati se pocitali a zeraanu r. katolickych zo temer s?ildnych nebylo/ 



Digitized by 



Google 



181 

roch a mestach, majucich nielen nemecke, ?le vzrly aj znacne oby- 
vatelstvo slovenske, s okoli'm a obvodoin tychze skol este sloven- 
skejsira. A ze udrzovatelia najma tych v cistoslovenskych sboroch 
postavenych skol boli zemaiiia a inagnati, okrem in6ho i toto uara 
neodskriepnym svedoctvom tolio, jak i zemania a magnati uhorski 
byvali faktorrai a zastupcami tej a takej kultiiry, jaka vzrastala ua 
uzemi Slovakmi obydlenora, zkvetala pre tamtych i pre mestanstvo 
a lud slovensky. *j 

Bohuslav Tablic, spisovatel prvych dejov reformacie v Uhorsku, 

V diele uz vyse pod hviezdickou udanom a menovite na 79. str. 
Historie o Augs. Confessy nad iiie vyzdvihuje snahy evanjelikov 

V zakladani kulturnych listavov, bo pise dosloviie: „Cini potreb- 
uejsi jsou dobfe spofadane skoly, tiin vice sobe evaujelici na torn 
hned z prvopocitku zalezeti dali, aby jim na dobfe spofadan^ch 
skolach neschazelo" (nechybovalo). Lez kde hned zatym Tablic a 
to potahom na cely evanjelicky koutingeut v Uhorsku vypocituje 
sbory a niesta, v nichz „nejstars( evanj. skoly dobfe spofadan^^ 
staly, tu nadiodime vypocftane z vacsej ciastky len cistoslovenske 
sbory a mesta, popri nich zas take, ktorych obyvatelstvo bolo 

V samom lone raiesane, n^meck6 a slovenske, s okolfin vsak pre- 
vazne slovenskym. Vypocitame si jich nielen na zdklade tu uda- 
neho miesta V spise Tablovicovom, ale i na zaklade diela: Beitrage 
zur Geschichte evang. Gemeinden in Ungaru, von Victor Hor- 
nyanszky. Pesth. 1H67, v nomz i sbory nami uvedene alfabetick^'in 
poriadkom sostnvene a tak snadne sii k nalezeniu. Podotykajiic 
raz na vzdy, ze kdekolvek v tejto stati vyslovny citat neudame a 
ci sbory, mesta, spisovatelov a jich zivot i diela pripominaf bu- 
deme, tam odkazujeine laskaveho citatela na alfabeton prave uda- 
neho nemeckeho spisu a rovne na spis : Josefa Jungmanna Historie 
literatury ceske, Praha 1849, kde na str. 529 zacfna sa tie^ abe- 
cedny popis spisovatelov ceskych i slovenskych, dia nehoz potora 
i jejich spisy v patricnoni oddeleni tejto historie snadno k najdeniu 
sii. Ba veru vyznacenejsl nasi nmzovia nie sii tak zaponienuti, zeby 
neboli k najdeniu i vo vecnych lexikonoch, menovite v ceskom 
Naucnora Slovniku. 



*) Prisvedcuje ndm od celej Uhorskej krajiny za sUvneho uznaty onoho 
casov^ spieovater Matej Bel, jehoz slovd z predmluvy ku slov. gram- 
matike Dolezalovej cituje i J. Kolldr, Narodnie Zpievanky, Diel II. str. 
206 : ^Non modo ei-uditi in Hungaria viri, sed Magnates etiam et ex No- 
bilitate eorum Comitatuiira, in quibus lingva Slavica vernacula est, curam 
Linguae Slavo-Bohemicse cultutnque ad se pertinere existimaverant. In 
his censeinus: Szunyoghios, Illeshazios, Thurzones, Osztrosithios, Zayos, 
ceteros; atque ex equestri ordine: Szulyovszkyos, Szerdahelyos, Revaios, 
Justhios, Otlikos, Beniczkyos, Plathios, Podthurnyaios, reliquos." Nielen 
uceni v Uhorsku muzovia, ale aj magnati a zemania tych stolic, v kto- 
rych rec slovenskd dom^ca je, pokladaju si pestovanie a vzdeldvanie reel 
slovensko-ceskej za pn'slusnu s»l)a vec. Za taUych pova^ujeme Szunyogh- 
oYcov, llleshazovcov, Thurzovcov, Ostrozitovcov, Zayovcov, inych ; a zo 
atavu r>'tyrskeho (zemansk^ho); SuroYskych, Szerdahelyovcov, Revaiovcov, 
Jasthovcov, Otlikovcov, Bcniekych, Flathovcov, PocUiirnajovcov, ostatnych. 



Digitized by 



Google 



182 

Dobre sporiadane stredne Skoly v Hstoslovenskych sboroch a 
krajoch holy tieto: 

1. Bdnovce, mestecko v trencianskej stolid, malo ev. latiuskii 
skolu uz r. 1527. Magnet Stefan I116shazy zalozil ju znovu r. 1608, 
sam vydrziaval na nej 14 chudobnych mladfkov ; trvala do r. 1647 ; 
jej posledny rektor Magister Alex. Hadik ci Hodfk, syn uiekdaj- 
sieho superintendenta. 

2. Brezno, svob. kral. mesto vo zvoleuskej stolid; lilohou 
ustavu bolo zvldst vydiovavanie udtelov pre eleraentdrne skoly. 
Teda zvIaSf nezapomeuuto na tiito zivotnii potrebu pre vzdelavanie 
ludu slovensk6ho. Prvy rektor ustavu bol Severin Skultetv ; trvauie 
od r. 1577 do 1709. 

3. Bitda, mestecko v trendanskej stol. Magndti Turzovd udrzo- 
vali tu gymnasium od r. 1610 vyse r. 1630. Prvy rektor Zacharias 
Flottwedel z Nemecka, ale zatyra u2 rektorovia domorodi a Slovdd ; 
poslednl Zacharidg Laui a Elias Ladiver. 

4. Bystrica Povdiska mala len za kratky cas ev. skoly z dobro- 
denia svob. panov Balassovcov. 

5. Hlohovec (Galgocz, Frastak), mesto v nitranskej stol. Za- 
kladatel a udrzovalel magnat Alex. Thurzo ; trvanie od r. 1581 — 1630. 

6. Harhovo, dedina ned'aleko Levoce vo Spisi, honosila sa tiez 
latinskymi skolami pod zastitou grofov z Harhova (Gai^) a najma 
zakladatela gr. Aniolda od r. 1614 do 1666; prvi ucbdri: Elids 
Krabec, Mikulas Novak, Michal Stankovic; posledny Jan Chalupka. 

7. JeUava, mesto v Gemeri, malo vychyrenu skolu s filosofi- 
ckymi i theologickymi prednaskami. Prvy rektor Juro Fabridus 
1567, najvyznamnejsf Daniel Hordcka 1663, o nomz nizej viae; 
posledny Andrej Fabricius 1707. 

8. Hava, mestecko v trendanskej stol., patroni grofi Ostrozi- 
tovci; prvy ucbar Andrej Hajnicky 1608 a posledny Daniel Krman 
1684, ktorv zatym stal sa rektorom v Mosovcach. 

9. Lubietovd^ svob. kral. mesto vo zvolenskej stolid; rektor 
Gregori, r. 1527 upaleny. 

10. Mosovcc, mestecko v Turci, nizsie gymn. Franom z Revajov- 
cov zalozene a od jeho potomkov dlho udrzovan6; prvy rektor 
Mikulas Kolacinas 1580, druhy Pavel Jablonsky i Mains receu^ 
1599, posledny Andrej Mathaeides a Jdn Kuzmani 1705. 

11. Necpaly, osada v Turci, gymnasium zemanstvom udrzovan6 ; 
prvi udtelia od r. 1600: Kaspar Bodovini, Matej Gaziir, Pavel So- 
boticky, Matej Suhajda, Andrej Laurentini a Jdn Szentkereszti. 
Najvyznamnejsf pre nas Juro Ambrozy, o ktorom nizsie. Posledny 
bol asi okolo r. 1791 Samuel Ivanka. 

12. Nove mesto nad Kysucou v liornej Trendanskej, kde svob. 
pani Siinogovci za cas udrzovali ev. skolu. 

13. Prievidza, mestecko u hornych brehov Nitry; skola chy- 
recnd zvldst pod zdstitou magndtov Turzovcov ; prvf ucitelia Vojtech 
Husel 1550, Ladislav Liptovsky 1560, Martin Supka 1566 at(f.; 
posledni Jan Rotarides (Kolesar) 1648 a Juro Holvaj 1650. 



Digitized by 



Google 



183 

14. Senica, mestecko v nitranskej stolid, od gr. Jana Nyiry 
zalozeni skola pre vyssie vedy, povestua a vehlasnd od r. 1570-^ 
1670. Posleduym snicT jej rektorom bol Bojkovsky, ktory pri od- 
nati chrainu 1673 chyteny, potom i usmrteny pri odprave spieval 
si este nabozne: „Svete, s tebou se zehuam" atdT. Vidz piesen 

V Tranosciusi str. 1100. 

15. Strdza (Neere i Nehre), dedinka teraz na lavom brehu 
Popradu, mala kvetuci ustav od r. 1590 do 1687; zakladatel Gregor 
Stansic, magodt dosl^ sem z Horvatska, vyucoval i sam mladez 

V svojom kastieli. 

16. TrenHn, svob. kral. a stolicne mesto, zakladatel gymnasia 
Kaspar z Ilesbazych, prvi rektorovia Peter Baros Lupfiiausky 1570 
a Mikulas KolacinAs z Mosoviec povolany 1580; trvanie do konca 
XVIIL stoletia alebo ako nizSieho gymnasia i dlhsie. 

17. VaHn, mestecko v trencianskej stol., kde dia Tablica svob. 
pani Sunogovci tiez za cas udrzovali §kolu. 

18. Zvolen, svob. kral. mesto, v tom case malo i nemeckych 
obyvatelov a skoly kvetuce; prvf ucitelia Andrej Oravsky 1549, 
Georg Gloriades 1560, Magister Daniel Parschitius, rodak z Ruzom- 
berku, ako dobry theolog, filosof, poet a musicus 1660/1 ; posledny 
Andrej Valentini 1705/6; ba po prestavSom prenasledovanf este 
i Andrej Kanka r. 1780. 

tJstavy V nemeckO'Slovenslcych sboroch: 

1. Bardiovo^ svob. kral. mesto v SariM, pre vynikajiice skoly 
nazvane bolo „malym Vitembergom," menovite pod spravcom a 
ucitelom Leonhardom Stockel-om 1539 — 1560, ktory i chyrnym 
nizvom „ Communis Hungariae praeceptor"* pocteny bol. Popri nom 
ucinkoval tu i povestny muz z rodu slovensk6ho, knaz a senior 
Michal RadaSm, umrevsi r. 1566. Cirkev slovenskd v kldstore 
Augustfnov mala svoj ev. kostol od r. 1643. Hornansky co posled- 
nieho rektora skol udava Martina Dubovskyho od 1719 do 1743, 
syna rektora skol z Levoce. 

2. Banska Bystrica (Neusohl), prvi sloveuski kiazi: Andrej 
Socovsky 1560 a Juraj Lieskoviensis 1580; prvf rektori Tomas 
Fibri 1560 a Tomas Frohlich 1576; z posleduych v predstoleti bol 
i Adam Lovich, Sielnican, 1791 — 1796, ktory stal sa slov. knazoni 
a superiutendentom tamze a zil do r. 1836. I povestny Matej Bel, 
Ocovan, jehoz meno vlastue bolo Funtfk dIa Hornansk^ho (str. 152), 
od 1706 do 1714 professoroval tu. — Skola stoji po dnes ako styr- 
tiiedov6 gymnasium. 

3. BansTcd Stiavnica (Schemnitz, Zemnica) prvym slov. kuazom 
bol Jan Senensis (Senicky) 1546, prvym rektorom Tomas Fabri, 
z Bardiova povolan^ 1566 a za nfm Slezdk Magister Jan Aegi'anus 
1567. Skola trva po dnes ako lyceum. 

4. Kezmarok (Kesmark pri Poprade vo Spisi), prvym slov. 
knazom bol Simon Belfk 1642 a poslednym Juro Bohus, i Senickyni 
zvany, a rodak z B. Bystrice; r. 1710 pozvan^ bol spolu i za rektora 
lycea. Slovenska cirkev tu zanflila. Lyceum trvA na tento cas ako 



Digitized by 



Google 



184 

liplne oseintriedov6 gymaasium, jeho^ samoprvymi rektorrai boli 
Matej Thorokanymus 1570 a ftlichal Marthius 1594. 

5. Kosice (Kaschau, v stolid obysovskej u Hernadu), slovenski 
knazi Jan Machilles U)35 a Audrej Brochotiiis 1646; ale okrem 
nenieckych boli tu i macTarski kuazi: Martiu Gyarmatiiiyi 1563 a 
za nfm Matej Sipos. Prvy rektor Leonhard Kox, Anglican, vo svojej 
vlasti ucitel princa z WaleSu, avsak preuasledovany utickol do 
Krakova, odkial uchylil sa sem. Inac zamiehali sa tu Nemci a 
Slovaci ako rektorovia; poslednym rektorom dia Hornanskeho je 
Michal Acs 1715. Skoly ako evanjelicke zanikly, zostava len troj- 
recova cirkev. 

6. Krmmica, svob. kral. baiiske mesto, prvy slov. knaz uz 
r. 1566 Valentin Melier; prvy rektor iMartin Schwengler; z po- 
slednych tu Jan Blasius, zo Stitnika sem povolany 1737 do 1749, 
ked* V prenasledovani odisiel za knaza do V. Paludze v Liptove. 
( iynmasium zaniklo. 

7. Lpvova fLeutschau), svob. kral. mesto vo Spisi, prvi slov. 
knazi Valentin Karoli 1590 a Andrej (iross 1615; prvy rektor 
skoly uz r. 1542 Daniel Tiirk, vsak co gymnasium zorgfinisovaua 
bola r. 1588, ked" k tomu z Nemecka povolali Martina Sturraa a 
domorodeho Jana Myliusn. Slov. kfiazom a spolu dozorcom skoly 
bol i nas j)ovestuy Daniel Horclcka 1684. Mesto knihtlaciarnou, 
lyceumom a muzmi Slovakov odcliovavajiicimi pre nas vyznamne 
az do r. 1848. 

8. Modra, svob. kral. mesto v stol. presporskej, prvi slov. 
knazi Georg. Astronomus 1582 a Micbal Ordicka 1600; prvi rektori 
Peter Mains ci Jablonovsky 1610 a Fridrich Gutter 1615. Gymna- 
sium az do novejsich casov a naposled pod spr^vou nasich spiso- 
vatelov, Karlom Stiirom a Janom Kalinciakom, prekvitavsie. 

\). Presporok (Pressburg, Bratislava, Pozuu, svob. kral. mesto 
pri Dunaji), prvi slovenski a spolu i madarski knazi Mikulas Marfk 
1612 a Michal Andreades 1613; pre slovenske a madai^ske sluzby 
yystaveny bol druhy chram 1652, v ktorom kazateloval i slovensky 
spisovatel Michal Institoris Mosovsky od r. 1758, umrevsi r. 1802. 
Ako prv6ho rektora skoly spomfna Ribini (I., 351) Magistra Davida 
Kilgera. Dues je tu gymnasium a ev, theologicka akaderaia. 

10. Presovo (povodne po slovensky Brasovo, Bmnisovo, neraecky 
Eperies, svob. kral. mesto- v Sarisi na brehoch riecky Torissy ci 
Tarissy), co prveho slov. knaza menujii Melchiora Rohaca 1608; 
CO prvych rektorov skol Sigmunda Tordaya 1560, Jura Karola 1580 
a Severina Skultetyho 1590. Rektor Jan Bayer a kazatel Jan Sar- 
torius dali r. 1665 myslienku a podnet k sbierkam v Uhorsku, 
Sedmohradsku i cudzozemsku, ktor6 vyniesly asi 70.000 zlatych, 
z ktorych vystavila sa r. 1666/7 na prostred mesta nova budova 
a znovu zorganisovane Athenaeum malo 10 tried a dostalo nazov 
„ Collegium Statuura evangelicorum superioris Hungariae." Akym 
sposobom boli profossorovia ustanoveni a ucebne predmety jim vy- 
deiene, to na primer asi i pre druho podobne tohocasove ustavy vy- 
pisujeme z uvedeneho uz diela V. Hornanskeho str. 57: Samuel 



Digitized by 



Google 



185 

Poinarius z Magdeburgu povolaiiy pre theologiu a co Rector per- 
petuus; Michal PankracalzAk Cabau pre filosofiu, historiu a pravne 
vedy; Elids Ladivier pre logiku; Adam Lazy pre rhetoriku; Pavel 
Michaelis pre poetiku ; Jan Schnatzinger pre syntaxis ; Ondrej Szauto 
pre gramma tiku; Martin Paros a Jan Jaiikovic pre priiicipia (Da- 
nai); Jan Simouides, Mikulas Hadik a Jan Sop pre elementarne 
klassy, ktore vtedy siivisle spojeue byvaly s vyssimi. — Collegium 
trva po dnes s gyranasialnym, theologickym i juridickym nauko- 
behom. 

11. Sabinovo (Zebeu, svob. kral. mesto v Sarisi), jak i pri 
vyse raeuovanych, tak i tu povedia nemeckeho prvy slovensky khaz 
Havel Hus 1565, Nad skolou, niekdy povestnou, vsak uz davno 
zaslou, CO prvi rektori postaveni boli: Jan Jakub Grynaeus 1571, 
st<ivsi sa tu 1576 sloveuskym knazom, a za nim Ohristopborns 
Hertelius. Poslednym bol Jakub Grynaeus 1668. 

Tablicom spomenute „dobre sporiadauie'' tychto skol dialo sa 
iste dia vzoru, jakyni v Neniecku pri reformacii Melanchton a 
Bpgenhagius usporadovali podobnc ,,latinske" skoly. *) Od prvo- 
pociatkov citania, pisania v reciach domorodych (lingva vernacula) 
i v latinskej od douata a nomenclatora, **) cez grammatiku, syntax 
a rhetoriku i poetiku, slo vyucovanie mladeze az do vyse liplneho 
rozumenia, ba i osvojovania si stylu rimanskych klassikov. Rovne 
od katechismu Dr. M. Luthera, od naboznych piesni, modlitieb a 
evanjelii (tiez recou vernakulnou aj latinskou) az do preduasok a 
fasciculov filosofickych, historickych, juridickych a theologickych a 
tychto poslednejsich uz v naukosdeluej reci latinskej. Vyucovana 
tedy tu refi latinska az do najvyssej miery tej, kde ziak stal sa 
schopnym reci tejto slovom i perom, aby pokracujuc v studiach 
schopny bol posliichat i osvojovaC si vedy ua akademiach a uni- 
versitach, alebo vystuplac z tychto listavov rovno do zivota schopny 
bol pohybovat sa tarn, kde latincina bola recou vzdelaucov, uve- 
dend nimi do spolocensk^ho, cirkevn6ho i obcanskeho zivota. 

V tomto predkovia nasi stavu zemanskeho, mestanskeho i cir- 
kevneho zodpovedali veku svojmu, pestujuc kultiiru jak a jaka vtedy 
bola na case, cirkevnym i obcanskym pomerom primerana. Ale 
v kulturnora ohiade prave to pada nam ua vahu, ze pri vys udanej 
pocetnosti a pri udauom usporiadanf kulturnych listavov nase Hornie 
IThry, t, j. kraje hlavne predsa len Slovdkmi ohydlene, hoJy nad 
ine krajiny uzemim kveiu klassickej a fdosoficko-ndhozcnskej, ba 



*) Vidz torn: A selmeczbdnyai ag. h. ev. Egyhds es Lyceum tort^nete 
Breznyik Jdnostol. Selmeczbjlnyiln 1883, 1. fiizet, — str. 50 a nasledii- 
juce, tiez str. 313 atcf., kde i triedove a hodinne usporiadanie gymnasia 
z roku 1587 najdes. 
**) I ndm sltizil Don at us co prvy k uconiu sa latinciny darovany sviizok 
ucebnej knihy. No, sotva sme vedeli, ze prvA lat. ucb. kniba pomeno- 
vand tak od Donata Aelia, ktory r. 353 po Kr. P. prv6 conjpendium 
pisal: De litteris et syllabis — a — ])e octo partibus orationis. — No- 
rn end a tor, slovufk to dFa predmetov sostaveny. Sn^vnaj Koiiifiisk^bo 
Orbis pictus a Janua lingvarum. 



Digitized by 



Google 



186 

i obianskej kultury. Nakoiko prindsand bola 3em z Neraecka, jej 
zlabmi boly vyS udan6 mesta, sbory, skoly, z pociatku i niektorych 
professorov a knazov zrovna odtial povolAvajiice. Ale na podiv 
skoro mali z vlastnieho loua poslych, napred doma a tak v ne- 
meckych akademiach (do nichz iiieleu cirkevni, ale i obcanskf 
rauzovia vtedy putovali) vyuccn^ch vzdelancov, rektorov, knazov, 
ucitelov i obcansk^ch muzov. Horadnskeho kniha (Beitrage atd., 
vidz vyssie) na 294 stranach posiata je jich menami a prave len 
z tejto doby. Mena tu v prevaznoin pocte vzdelancov slovenskych ; 
vecT najpocetnejsie boly i sbory a ^^koly, ktor6 slovenskych mnzow 
do liradov ucitelsk^ch' a kazatelskych vyhladdvaly. S ni(ni ruka 

V ruke pracujii mu^ovia p6vodu neraeck^ho z banskych ^iest a zo 
SpiSa. Tfto niekedy ano, ale zriedka zaujinii postaf, na nejz by 
bolo treba pracovaf i sloveasky; ale slovenski vzdelanci su doma, 
ba vyuiknii na obojakej postati. 

Ale i krAsne a vyznamn6 rozvitky kvetu samej klassickej a 
tohotasovej kultury ukazaly sa prdve u rodenych Slovanov a Slo- 
vakov. Na primer uvedme si len tychto piatich muzov: Magister 
Jan Bokdd (Bokatius), rodora Luzican, r. 1594 do PreSova za rektora 
povolany a potom r. 1599 i v Kosiciach licinkovavsf. Ako ucenec 
a latinsky basnik bol cisdrom Rudolfom vencany bdsnickou korunou. 
Nato bdsnil velmi vyznamne a lichotive: 

A urea cum Ducibus, des laurea serta PoStis, 
Quas bene divitias, Maxime Caesar, habes. 

Aurea das ducibus, mihi laurea serta Rudolphe! 
Sic aurum et laurura det Tibi sancta Trias. 

Aurea sic redeunt Te Caesare saecula, sic te 
Aurea, sed sero, ponat in astra Deus. 

Pavel Jesenius (Jesensky), licastnik prekladania biblie Kralickej 
cize Bratrskej od r. 1579 do 1593, teda okrera vlastnej znatel reci, 

V nichz povodne bola pisand biblia, v rade muzov, ktori tak do- 
kladne a povestne dielo pozostavily, jako je udany tu preklad Pfsem 
Svatych. 

Magister Daniel Jesensky, narodzeny r. 1575 v Malom Jaseni 

V turcianskej stolici, pisal verse latiuske, nemeck6 i slovanske, ci- 
sarom Rudolfom pocteuy meuom veucaneho basnika (poeta laureatus). 

Jan Kalinka, ev. knaz v Radvaui a v Dubovej pri Krone, 
muz V jazykoch klassickych sbehly a vyborny bdsnik latinsky. Na 
uh. krajiuskom sneme v B. Bystrici (kde sedmohradsk6 knieza 
Gabr. Bethlena vyhldsili za krdia oproti Ferdinandovi II.) r. 1620 
posobenim zvlasf gr. Kaspara Ill^shazyho rovne ovenceny bol laurou 
basnickou a obdareny pravami uhorskeho zemana. Syn to super- 
intendenta Joachima Kalinky. 

Matej Bel (Funtik), rodom z Ocovej pri Zvolene. 6o ucenec 
a spisovatel „magnum decus Hungariae" uazvany, pozfval i 400 zl. 
rocitej podpory od krala. Zil od r. 1684 do 1749. V rokoch 1722/3 
vydaval literarne noviny a tak je otcom casopisectva v uhorskej 
krajine. Ncvyrovnane jeho spisovateIsk6 dielo je: Noticia Hungariae 



Digitized by 



Google 



1H7 

novae historico geographica. Pisal aj iue diela i v nemeckej, ma- 

darekej a ceskoslovenskej reci (Naudny Slovnik, diel I., str. 578) 

a povzbudzoval spisovatelov slovenskych, k jejichz spisom i pred- 

mluvy pfsaval, jak toto uz aj videli srae. Zastal si za rec slovanskii, 

a jak jej chvalorecil, pokiisime sa pretlumociC jeho latinsk^, indc 

dosC znamy tento vyrok : „ Ved jestli v tom po pravde lisudok vy- 

ned by sme mohli, (rec slovauska) aui vazoosti a velifenstven- 

nosti Hispanickej (reci) ; ani povabnosti a ohebnosti Gallickej ; aui 

vznesenosti a posobnosti Anglickej ; ani hojnosti v^znamu a doi-azu 

(slov) Germanskej; ani niakkosti a prfjemnosti Italskej; konecne 

ani tej nasej velitelskej prisnosti Hungarickej (macTarskej) v niSom 

neustiipi; tak dokonal6 rod vlastnosti, ked nou hovoria muzovia 

uceni, vyrecni a do spolocenstva siici i vzdelanf." 



n. 

Coze ale pri takto latinskych, umeuie a vedu v jazyku pred- 
vekora pestujiicich skolach uviesf na dokaz toho, jak listavy majiice 
sliizif kultiire u Slovdkov, pestovaly snad* i jejich rec alebo jak 
posobily na pestovanie recijkh domorodej (1. vernacula) ; jah vlastne 
jej prostriedkom vyhovietmly potrebdm kulturnym v skole i okrem 
skoly? VecT bez takehoto posobenia a vyhovievania boly by ostaly 
listavmi neiistavenymi, t. j. neposiavenymi na duchovnych zakladoch 
role tej, do nejz vlastne korene piisCaf, na nejz semeno vzdelivania 
naroda k zrastu privodif raaly! 

Povazme veci, jak v skutocnosti boly i jedine byf a rozvfjaf 
sa mohli. Vidzme strom, jak na lizemi slovenskom vzrastal a roz- 
vijal sa. 

Uz tym saraym, ze skoly vylucne slovenskych sborov z doinu 
cirocistych slovenskych, ale i skoly v^s uvedenych raiesauych sbo- 
rov mnohych slovenskych ziakov prijimaly na ucenie, samo sebou 
prichodilo ucitelom ohiad brat na tiito vernaculnu rec ziakov, bez 
ktorej ani z pociatku ani srozumitelnymi stat sa nemohli. Ba veni 
nutno bolo i prisposobovaf a vzdeldvaf jii natoiko, aby hned v torn 
nomenclatore (slovniku) prikladali k latinskym prav6 slova a vy- 
razy slovenske, vec a pojmy nemiitace; aby pri grammatike uda- 
vali i latinskym zodpovedne formy sklonovania; aby pri vysvetlo- 
vani dost sbehlymi, ba i dokladnejsfmi a vyrecnejsfmi tlumocnfkmi 
byt mohli. Rec teda domdca nie zanedbavana, ale kultivovana byt 
musela, a to od muzov umenia a vedy. A z tohoto ohiadu pre- 
zerajiic casto udan6 historicke dielo Hornanskeho, stretame sa pri 
skolach krajov cistoslovenskych s menami tenier vylucne muzov 
povodu slovenskeho, pri skolach ale miesanych casto i s rektormi 
tohotoze povodu, ba s muzmi spisovatelsky slovensk^mi (Horcicka, 
Bel) a konrektori, t. j. ucitelia nizsfch tried tym viae boli rodilf 
i reci znalf Slovdci, prvf takto predkladatelia reci slovenskej zia- 



Digitized by 



Google 



188 

kom svojim, kecf aj nie co prfsne naukosdelnej, vzdy predsa vy- 
poinocnej a vysvetlovacej. *) 

Z pociatku toto diaC sa mohlo viae listne alebo dia fascikulov 
ziakom diktovanych; ale zatym, ked ucebn6 kompeudia tlacit da- 
vali, K'ultivovanie reci slovenskej to i vylucne to i s druhymi doino- 
rodymi spolu, stvrrlzene je uverejneuymi ucebnymi kompendianii. **) 

Ale rec slovenska bola jim potrebua nieleu ako vypomocna 
k latinfine a naukam. Este sirsia jej znaniosf vyhladavala sa do 
zivota, do povolauia zvldst kazatelskeho. Jakyra sposobom dialo sa 
uz toto dalsie a dokladuejsie vzdelavauio v reci sloveuskej, to ue- 
viem, ktoby lulal blizsie a podrobnejsie. Pravdcpodobiie tvorilo ouo 
to „ privatum studiuin," ktore ua skolach zapocate, dokoncievalo sa 
vo verejnom zivote. Ze ale toto ^privatum studiuni" reci sloven- 
skej muselo byt aj ucltelmi u mladeze poduecovaue aj u muzov 
obliibene, doklfidne a rozsiahle, to dokaziijii vyslcdky; to i dues 
poznaf po literiiruych dielach, ktore spolu povazujenie i za ovocie 
a vysledky toho, ze uprostred nas stdly tolik6 a vytecne kultiirne 
listavy. 

Hued po zakladaui, v cas kvetu tychto ustavov, duo este aj 
po jejich sem i tani zanikaui v nabozenskych prevratoch, vzdy po- 
vstavali muzovia, ktorf nieleu zivym slovoin co ucitelia a kazatelia 
hovorili k narodu, ale pozostavili inu aj literarne a vytecne diela, 
zvlasC ua poli v torn case kultivovauom, ua poli nabozeuskom. Tito 
znali nieleu ueinecko zlaby naiik; oni uanizali a viedli zlaby pisein- 
uictva a osvety i zo slovauskych 6iech, kde prave v tej dobe az 
po bitku belohorskii r. 1(320 kvitla zlatd doba literatury ceskej. A 
Imed koucom XVI., zatym v XVII. stoleti uechybovalo u nas ua 
deluikoch povolauycb, ktorf tu svoje uahlady a nabozeuske vylevy 
V rukopisoch a jejich odpisoch z riik do nik podavali citatelom; 
ini z Ciech tlaceuc Nove Zakony, passie atd. davali donasaf do 
domu alebo ludia majetn( a sbory zadovazovali si kralickii ci bra- 
trskii Bibliu, jejz sedmidielue dielo po dues co reliquiu na ue- 
jeduom mieste opatrujii; doma ale katechismy a kazue vzdelavali, 
nabozne piesue, ba i zabavue verse skladali, v nichz vecue akko- 
modovali sa domacej mluve ludu, ba i formalue blfzili saknej.***) 

*) My dostali sme sa do doby, kde na slovenskom uzemi niet vzdelavacieho 
iistavu slovenskeho; kde na gymnaJriach vyvodi u ucbirov nesbehlosf do- 
morodej reci slovenskej a kde, kedby sbehly ucb^r chcel dos( mdlo udat 
a vysvetlovaf v prvopociatocnycb triedach slovensky, vystavil by sa nda- 
vacstvii a kriku o panslavisme. 
**) Na primer: Hnod' v XVII. stoleti vydal Petor Ilrabovsky, zeman z Hrabova 
a kommandant Budatinskeho zamku: Maniiala latino-hungarico-slavo- 
nicum. V Bardiove r. 1G62. — Pred sebou mam, jak6 najstarsie zndm, 
vydanie vseobecne na lat. skolacb uvedenej Rbeniovej grammatiky latin- 
skej s vysvetlovanim vylucne ceskoslovenskym. Nazov: Conpendium La- 
tinae GramraaticaB pro discentibus. Cassovia?, sumptibus Jobannis Frid. 
Biscbel, 1736. — Pavel Dole^al, knaz necpalsky, vydal roku 1748: Do- 
natus latino-slavicns. — Pozdiiejsie Donaty boly uz latinSko-slovensko- 
madarske; jako aj povestny Matej Bel vydal pre skoly takto trojrecovy 
slovnik : Cbristophori Oellarii liber memurialis latinitatis-interpretatione 
hungarica et bohemica locupletatus. V Levoci 1735 a Presporku 1777. 
***) Prv6 vydanie Katechismu tu doma obstarali traja superintendenti : Elias 



Digitized by 



Google 



IPO 

Maine ale co zaznadif uz zo XVII. stol( tia, z doby kvetu svoj- 
skych kultiirnych listavov, i muzov vyvolenejsfch a jejich diela 
pustivsie korene hJboko do naroda, posobivsie na suvekych i po- 
tomstvo. 

Na zivotnu strimu naroda spevaveho a nabozn^ho udreli ti 
muzovia, ked uapred Daniel Pribi§, knaz v Harhove r. 1G24, zacal 
sbierky*) naboznych piesni pre ev. lud slovensk^ a Jirik Trariov- 
sky (nar. v Tesfne 1591, zomrel co knaz v Lipt. Sv. Mikulasi 1637) 
rozinnozil jich i sostavil sbierku pod tisk v Levoci r. 1635, vy- 
dane pod nazvom : Cithara Sanctorum neb Zalmy a pfsne duchovni 
atd. Pi-ve vydanie obsahovalo 4(X) piesui (25 Lutherovych, 43 z la- 
tinskych starodavnych to hymuov a velmi krasne prclozeuych 
i z reformacionalnych nemeckych, 150 povodnych od sam^ho Tra- 
novskeho, ostatnie z kancioDalov bratrskych — dia Jungmanna). 
Dielo este v tomz stoletf trikraf uverejnrne a vzdy viae od sloven- 
skych povodcov i z prekladov latinskych a nemeckych, ba i pol- 
skych rozmnozovanc vznistlo do konca XVIII. stol. na 1(K)6 piesni 
(vydane u. J. Jos. Tumlera v B. Bystiici \1X>>) a do dues i s pri- 
davkom na 1154 naboznych piesuicick. K vydaniu pridana a casom 
rozmnozovana bola i Phiala Sanctorum : Modlitby uabozne aid. Vsak 
ale i sam Tranovsky vydal este r. 1631 svoju Phialu Sanctorum a 
spis venoval Anne Siinog r. Turzo, velmozkyni, i panej Magdalene 
Raflfajovnej. 

Skladatelia piesnf Trauosciusa (takto lud samii knihu uazval 
si, alebo i „VeIko-Kuizkou") dosf sfastni sii i v prekladoch z ue- 
meckeho; no, o vela sfastnejsi a zdarilejsi v podavani latinskych 
hymnov a niektorych polskych piesni. V povodnych ale skladbach 
naozaj sii povodni: recou vo vyrazoch i voteni blizia sa k mluve 
svojho slovenskeho ludu, ac forma zostava ceska; rec dosahnje 
krasy a casto pravej basnickej vzletnosti; nibozensky cit vyznacuje 

L^ni, Izdk Abrahamides a Samuel Melik, v Levoci 1612. — - Prve tlacen^ 
a hTa! oslavy palatina, pocestnosti zemanstva a mesfanstva dotykajucc sa 
k^zne zname: Kec na pohfebu hrabete Jiriho Turza (palatina krajiny 
f 19 febr. 1617), drzana od El. Laniho; tistend v St. m. Pras^skem. — 
Od J4na Hodikia, mistra v umeni a supcrintendenta: a) promliiv. pohf. 
nad ditkami Martina Bocka a Katefiny Sfastne. V Trencine 1638. — 
b) kaz^ni pohf. nad mrtv. telem p. Martina Bocka Lipnickeho, 1639 
u Srpan. — c) pohf. kazdni nad syniickem p. Ondf. Siveho. 3. pros. 1638. 
— d) nad dc^rkou Justinou tehoz atd". Tlacene vsetky v Trencine. Vale 
Tranoscianum, t. j. dve kazne od Melch. Soraptnika ev. knaza v Bodiciach 
a Jaua Lochmana kn. Lupcianskeho i so zivotopisom Jif. Tranovsk^ho. 
V Trencine 1637. — Pohf. kaz. Ur. p. Barbofe Markovic z Puchova, mzlce 
Mik. llrehuse, od sup. Joachima Kalinky. Trenc. 1648. — Kniha zivota, 
t. j. pohf. kaz. nad p. Janem Dadanem, mesfanem a knihtlacitelem 2i- 
linskym, od Dan. Krmana. 1704. — Stefan Pilarik ale pustil sa do ver- 
sovania svojich prihod v tatarskom zajati a versoval spdsobom prostn- 
uarodnym, jak to asi nize pri narodnych mestanskych spievankach 
pripomenieme. Verse^ vydal syn jeho pod nazvom: B. C. D. Sors Pildri- 
kiana, Los Pilarika Stefana, sluzebnika Boha Pana atd". V 2ilne u Jana 
Dadana 1666. I fudu i nam este ziackom v Levoci slii^.ili za mil6 prvo- 
pociatoene citanie, bo po prvom vydani viacraz znovu tlacen^ holy. 
*) Vidz Slov. Pohlady, diel L sv. 2. str. 4, 1847. 



Digitized by 



Google 



190 

sa pravou vnicnou oddanosfou Bohu, mysel jejich neobraedzenou 
az heroicnou doverou v riadenie bozie a vo vecn6 vykiipenie Kristovo, 
Poklad toto i co do vsestrannosti a rozsiahlosti ci poctu piesui, 
rovnak i co do vniitornej ceny nabozenskej neocenitelny, pochadza- 
jiici od muzov, ktori uz v XVL, XVII. a XVIII. stoletf naozaj co 
otcovia a duchovia vzneseni pecovali o nabozn6 vzdelanie svojho 
8loveusk6ho ludu. Ale ani nebude ev. slovenskeho domu bezneho: 
otcovia a hospoddri slovenski na najvzacnejsie miesto odkladaju 
si ho V pribytkoch; matere nevydaju dc6ry bez neho; doinaci 
vsetci shromazdujii sa k nabo^nosti kol neho i stolu i kozdbka 
svojho; V sboroch oduSevnenych zneje slovo tychto duchovnych 
piesnf. Nebude odcudzeny lud n&s od uabozuosti — aui od svojej 
red, dokialkolvek a kdekolvek vo vaznosti Ti*auoscius. Prud od- 
rodu uchvatil a uchvacuje sebou leu tam, kde prachom zapada ^ 
tdto ^velkd kniha" a napred uralkajii jej mil6 a krdsne piesne. 

Mame dalej uz v XVII. stoletf i vytecnfka, vztycivsieho sa 
nad inych i v svojom slovenskom, ano aj v slovanskom povedomf, 
povzbudzovavsieho svoj vek k tomuze povedomiu a rovne k vzde- 
lavaniu sa recou svojskou. Je i vzdelancom domu i vzdelavatelom 
domacich skol. Slovenske meno jeho Daniel Hordicka, polatiucene 
zneje Sinapius, Rodora Turcan stal sa rektoroni gymnasia v gemer- 
skej Jelsave 1660; zat^m r. 1665 bol knazom v neJalekych od 
Jelsavy Kamenanoch, potom v Teplej v Liptove a v Radvani vo 
Zvolenskej. Roku 1673 z vlasti vypovedany, octnu! sa r. 1677 

V Bojanove v Polskej co spravca skoly, na nejz pod nfm zvlasf 
basnictvo a recuictvo zkvetlo. Po utfseuych vo vlasti nepokojoch 
vi-dtil sa r. 1683 do Radvane; ale uz r. 1684 stal sa knazom slo- 
venskej cirkve a pre svoju ucenost i dozorcom gymnasia v Levoci. 
Jeho uverejnen6 spisy sii : Zahrddka duH6hy poboSne, v Drazda- 
noch 1676, venovana Jurovi Radvanskymu a jeho panej Katriene 
r. MaridSi. Perliika ditek BoHcK v Levoci 1684 a 1701. Roz- 
mnozcna a V Levoci 1684 vydanA Tranovskeho Cithara Sanctorum, 

V ktorej od Horcicky 15 krasnych, duchom viery a naboznosti dycha- 
jiicich piesni. Kaspara Neumanna Jddro v§ech modliteb pro viecky 
lidi, V Levoci 1703; kniha od tej doby u nas este dvakrdt, v Ce- 
chach ale trindstkraf tiacena; teda dielo obliibenosf a rozsfreuost 
samo si hlasajiice. Bol pdvoJcom aj druhych basnickych cesko- 
slovenskych, latinskych i nemeckych skladieb. Obstardval aj vy- 
danie a tisk inych spisov, menovite Komenskeho Orbis pidus vy- 
siel takto v Levoci, k nemuz sostavitel Jon. Bubenka, knaz ochtiu- 
sky V Gemer^kej, sdm hotovil si drevorezy. — 

Horcicka je najma spisovatel diela r. 1678 tiez v Levoci vy- 
sleho : Neoforum latino slavonicum : Novy trh latinsko'slovensky^ 
na kterem se nikter6 do hospodafstva slovenskeho pottebne tovary 
prodajn6 nachazeji, vystavSny a ustanoveny od Daniele Sinapiuse, 
n6kdy spravce cfrkve Radvanske. Kniha venovana zeraskym pdnom 
z rodu Radvansky, Horvat-Stansic, Kubinyi, Rakovsky, Benicky, 
Justh, Zdturecky, Raksanyi, Bulovsky a Revicky. Obsahuje XXX. 



Digitized by 



Google 



191 

oddelenf (decuiias) prislovf ceskoslovenskych, niraiz a jejich vy- 
svetlovanftn zasahuje do zivota domacnosti a spolocnosti slovenskej. 

V latinskej predmluve k tejto knihe prebfja sa na vrch uve- 
domely niroduf duch slovensk^ i slovansky,*) zvWst v torn, kde 
sbierku slov. porekadiel ospravedlnuje si takto: „u boku najmilej- 
sej matere niekdy posedkavajuc, co chlapfiek naucil som sa tak6to 
sposoby (formulas) mluvy. Lebo veci s materinskym mliekom pri- 
jfraane t^m milsie sii ndm, cfra drahsf a radostnejsi b^va onen ne- 
umelejSi a rozvolnenejsi vek detinstva;" kde vychvaluje redi na§ej 
starobylost, fiistotu, slovobohatost a vo vyjadreni stru6nost, a sfazuje 
sa, ze jej vzdelavanie (u nas) dosial mdlo komu bolo na srdci a 
starosti, ze milo v nej na cftanie spisov, ze muoh6 sldvne dedov 
zdsluhy uml&in6 su a potomstvu skryt^; — dalej prikladom inych 
vzdelanych ndrodov povzbudzuje k vzdelavaniu reel ndroda nisho, 
jehoz vlasf Karpaty (Tatry), jehoz rozsiahlosf a dostojnost pred 
inymi oslavovana, ktory v starobylosti uz od Alexandra Velik6ho 
pripomfnany v plemendch Cechov, Poliakov, Rusov, Moravanov, 
Slezanov, Kasubov, Horvatov, Bulharov, Srbov (Rascianov) a Illyrov, 
uz od star^ch spisovatelov pre svoje naroduie mravy a obycaje 
vychvalen^ bol, jehoz nabozuost uz na carihradskej synode r. 680 
pochvalne spomenuta a ktory nfeod dal svetu mnohych slivnych, 
V cirkvi i v obcanstve vytecnych muzov ; — preiduc na dom medzi 
obcansky preslavenymi muzmi vlasti, pripomina magnitov Petra 
Revaya, Juraja Turzu, Gaspara Ill^shdzyho a Stefana Tokolyho ; — 
zatracuje tych „bezumno8ti a ci pychy zlvratom obfazenych vrtkav- 
cov," ktori rodom, jazykora i raenom Slovania odstepujii sa od 
rodu svojho, matku, z nejz posli, hanobia a preklinaju; naposled 
obracia sa i k najslachetnejsfm mladfkora (ad nobilissimos adoles- 
centes) rodfn, jimz venoval tento spis, a povzbudzuje jich k milo- 
vaniu reci slovenskej. 

Nevihame vysloviC, ze priklad i slovo nasho vytecnfka Sina- 
piusa naskrze neostalo bez ucinku na siivekych a na svitajuce 18. 
stoi-ofiie. V tomto odchovanci nasich &k6I i na pofeC rdstli i du- 
sevne dospievali v muzov mohiicich slovom, perom dokdzaf doma 
i na akademiach nadobudnut6 vzdelanie, vstepovat ho v kmen ludu 
a n&roda slovensk^ho, vzdy este najviac na vinici ndbo2enskej, no, 
ciastocne ui aj v druh^ch odvetviach vzdelanostnych. Lebo: 

Po Tranovskom a Horcickovi hneJ zaciatkom XVIIT. stoletia 
ide Samuel Hndkovid, z Kostolnych Moraviecr. 1732 doB. Bystrice 
povolany, v^born^^ slovensky, potom i nemecky kazatel, r. 1743 diia 
10. decembra v Garamsegu za banskeho superintendenta vyvoleny, 
imirevgf 1. septembra r. 1748. Pre mno^stvo krdsnych naboznych 
piesnf vyznaceny bol menora slovenskeho Gellerta. K nemu druzia 
sa uz mnohf ndboznf pevci: Lovcdni, Ertl, dvaja Blasiovia, Jan 
Glosius (Etan hlasitS prozpevujici 1711— -1719) a s nim na Asode 
i magnit Jdn Podmanicky; d'alej Stransky, Teslak, Jakobaei, Pa- 
lumbini, Ambrosius, Zdbojnik, Oernansky, Plachy, Michal Mosovsky, 



*) tiiaj tomto i viae v Slov. Oohradoch, Die! I. sv. 2. Sir. 7, 8, 9. 

13 

Digitized by 



Google 



192 

Sulek a inf zo stavu cirkevuieho ; Mlinarovic a Safarovsk^ zo stavu 
meSfanskeho. Men4 a piesnc jejich rozmnozily i Citharu Sanctorum 
a potoiii i Funehral, t. j. sbierku piesniciek pohrabnych, jaka vysla 
prvy raz v Presporku r. 1783 a zatym v B. Stiavnici od Ondreja 
Plachyho r. 1798 a v mnohych vydaniach tiei udi-zuje sa az po 
dnes. Lebo: 

Rec vzdeldvana uz aj ako red a vzdelavanie sa v nej prfstup- 
n^ra ucineno ziakom aj ludu. Na pr. hned Horcickovi suveky Tobids 
Masnicius vydal v Levoci r. 1696 Zprdvu pisma slovenskeho, „jak 
se raa dobfe psdti, cfsti i tisknauti." R. 1742 vysla v Presporku 
naucna kuiha dobropfseranosti : Orthographia Bohemico - slavica, 
Matejovi Bel-ovi a Pavlovi Jakobaei-ovi co povodcom pripisovana. 
Pavel Dolezal, kazatel v Necpaloch od r. 1738 — 1760, vydal v Pres- 
porku r. 1746: Elementa grammaticae Slavo Bohemicae, a r. 1756 
vysiel od neho uz v druhom vydani Slabikar obrdzkovy i s vtip- 
nymi versfckami na kazdii literu. — Daniel Krman, sfce len v ruko- 
pise, ale okrem sklonovania odvazil sa az na pravidla, skladby a 
sposoby basnenia slovenskeho: Legendi, scribendique ratio, decli- 
nationum et conjugation um conspectus, methodus constinictaonum, 
methodus rythmoruni et carrainum. — Juro Rybay, umrevsf co 
kiiaz na Cinkote r. 1813, pozostavil este z tohto storocia sbierku 
slovenskych prislovf. 

Magnati a zeniani slovenski, prave i ti, k niraz Sinapius obracia 
sa V svojej predmluve, neprestavajii udrzovaf vzdelavacie listavy, 
menovite v Strazi, Mosovcach a Necpaloch; druhf objavujii sa 

V rade skladatelov nabozn^ch piesni, na pr. udan^ uz svob. pan 
Jan z Podmanickych a Ondrej Radic, koramandant zdraku v Munka- 
cove ; vystupuju co znacni vydavatelia nabozenskych diel menovite : 
Matej Bodo, zeman v hodnosCach stolicnych v Genieri postaveny, 
r. 1743 vydal: Zvuk evanjelmm ve^neho, sbierku to piesnf ndboz- 
nych, V ktorej jich od neho 253. Tablic v Poeslach (sV. XL, str. 54) 
a Bartlioloinaeides v Memorb. prov. Csetnek pripominajii od neho 
i dva povodne rukopisy : Obrana udbozenstvi kresfanskeho a Pautnfk, 
na sposob labyiinthu Komensk6ho spisany. — Jan Amhrosy, sliizny 

V Grave, vydal r. 1786 bez miesta tlace: §kola Kristova, spis ni- 
bozne poucn^. — Job Zmeskal, pan z Doraanoviec a na LeStindch, 
podzupan oravsky: Skola Jobova, v nizto krestan v krfzi postaveny* 
trpelivosti a uspokojenf uciti se mfize, kniha sepsana r. 1764,*vy- 
dand V Presporku r. 1770, po druhy raz roku 1781. — Baithagdr 
Pongrdcz^ liptovskej, zvolenskej a peSfanskej stolice assessor, pre- 
lozil Amadaea Kreutzberga: Pobo^nd premyHovdni, v Presporku 
r. 1783. — Jdn Klanitzay, stavsf sa z rektora skoly b.-bystrickej' 
podzupanora v Temesvare, vydal roku 1785: Sturraovo Kochdni se 
s Bohem^ za nimz r. 1790 pokracoval Ondrej Plachy vB. Bystrici. 

Druhi ale spisovetelia nielen na nabozensk^, piistajii sa uz aj 
na pole deje- a zemepisnych, zdravotnych, vychovavatelskych a 
inych zndmostf. Na dokaz uvedieme tychto : Matej Markomi^ f co 
knaz na Sarvasi roku 1762: Historie krdlu Uherskych a Vypsdni 
stolic krdlovstvi Uherskeho, rukopis zndmy od roku 1745. — Jdn 



Digitized by 



Google 



193 

Tonsoris (Barbierik), nar. vo Vrbovom r. 1747 a knaz v Istebnom : 
Sana consilia medica, t. j. Zdravd rada lekdrsha, v Ub. Skalici 
1771. Fanidtnf veci cisare sv. fimske riSe Josefa IL, Marie The- 
resie atd. 1770. — Jan dernansky, napred 1709 ev. knaz v Rajci, 
t ua D. Strehovej v Novohrade 176G, vydal r. 1757: 2alostne vy- 
psdni zem^tfeseni mesta Lissahony. Jeho syn, Samuel Cernanshy^ 
nar. v Hniisti 1759, f co knaz v Bdtovcach 1809, spominan^ byva 
CO muz osvieteny, vo fysike a v zemepise nad inych sbehly, me- 
chanik prirodzeuy; vydal i Pravidld slov, dobropisemnosti^ i po 
dues zuamy preklad: Pamdtne pfihody hrabete Maurice Benov- 
sMho, V Presporku 1808. — Michal Semian, nar. 1741 v Hradisti, 
slov. knaz v Pezinku: Historie hnizat a krdlu Uherskych, v Pres- 
porku 178() a jeho Slecna Kartigam^ vydaua prvy raz v Presporku 
1790, po dues je zdbavnikoni domov pospolitych, kde si knihu 
tiito i bedlive opatrujii. — Daniel Lehocky, knaz v Hornej Micinej, 
spisal 214 stran v osmorke a vydal r. 1780 v Presporku: vy- 
chovdvani ditek, k uzitku mile vlasti Uherske. — Jdn Chrastina, 
nar. v Piichove r. 1729, bol professorom nizsieho gymnasia v Pi'es- 
porku a korrektorom vychddzajiicich tarn slov. spisov; pocnuc od 
r. 1758 vydaval dobre sloveusk6 Kaleudare. — Juro Bahyl, zo- 
nirevsi na Klenovei r. 1759, ako korrektor kufh v Levoci viedol 
tarn ceskoslov. text Komensk^ho spisu : Svet viditedlny namalovany^ 
ked druh^ jeho vydanie r. 1728 vychodilo. A predtym este r. 1722: 
Janua lingvarum reserata, latinsky, neraecky a ceskoslov. vydana. 
Knihy toto v torn case tak recene ^realne"^ znamosti na zreteli 
majuce. 

Ba veru zemanstvo^ mestanstvo a napospol tohocasov6 vzdelan- 
stvo slovenske a myslim, ze prave to, ktore najviac a mozno vy- 
lucue krenia na domacich listavoch a skolach vzdelavalo sa, dalo 
tie samostatnej^ie a povodnejsie znaky pesfovania a uTuby svojej 
slovenskej recL Ono udrzovalo, skladalo, spievalo, zachovavalo si 
V listnom podaui i rukopisoch a mnohych odpisoch zdeden6 i v tomto 
case vznikle mnohe plody basnicke, t^k nazvan6 piesne a spievanky 
svetske, t j. piesne obsahu vzateho z domaceho a spolotensk6ho 
zivota a blizsich pomerov svojich, teda piesne hlavne Iubostn6, 
svadobue, manzelske, spolocensk6, vandrovu6 i vojensk6, potom 
romance, ballady a ospevy historickych, v torn case a menovite na 
poli bitiek s Turkom odhravsich sa udalosti. A z tych sem i tarn 
po narode roztratenych nikopisov a odpisov zacal jich sbierat muz 
este torauto XVIII. stoletiu cele naleziaci. Je to Matej Holko naj- 
starsf, nar, V Tisovci 1719, f ako knaz na Riroa-Bani 1785. Mnohi 
ini na rozlicnych stranach pomahali, jak presvedcit sa mozno z mien 
podavatelov, ked sbierky tieto uverejuil Jdn Kollar v Pesti r. 1835 
pod nazvom : Ndrodnie Zpievanky cili Pisne svetske lidu sloven- 
skeho V Lhrdch, 

Kto V tomto vydani prezre dielu I. str. 27 — 75, dielu 11. sti\ 
3 — 41 (tu vsak s vynimkou starsich povodnejsfch ballad a roz- 
pravok), potom str. 55 — 57 a zvlast str. 151—458, presvedci sa 
z obsahu, z mluvnickej i basnickej formy podanych tam spievanok, 

13* 



Digitized by 



Google 



194 

ze sice mektor6 z nich jadrom obsahu prisluchajii dobe o mnoho 
davnejsej, ale zachovan6 sii ndm takto, ba mnoh6 z nich i povstaly 

V dobe, kde na jejich skladatelov vliv maly tohocasov6 skoly, kde 
u jejich pestovatelov znama bola uz ceskoslovencina, prijlmauA bola 
u ucenych, u zemanstva i niesfanstva, vsak popri zachovavaui jak 
foriem sklonovauia tak i skladby a slovnfka reci domacej, sloven- 
skej, nie ceskej. Mnohe z nich a zvlasf historick6 spevy ani po- 
vstat nemohly inokedy, jedine v XVI., XVII. a XVIII. stoletf, lebo 
ospevujii udalosti, ktor6 v tychto stoletiach odohraly sa zvlaste na 
poll bitiek s Turkom a v pohroniach od tychto na vlasf i lud slo- 
veusky uvedenych. Vzdy ale ostanii dokazom, jak u nas v tomto 
case u ucenejsej a vzdelanejsej vrstvy. slovenskej v lilube a roz- 
Sirenosti zostavala rec i poesia slovenska, a to ta saraorostlejsia, 
ktora i vo veku prcvaznych nabozensk^ch snah a v^tvorov literdr- 
nych zostavala s plodmi svojimi v zahrade domdcej a na postati 
narodnej. Sam vydavatel Kollar ponal vec z tak^hoto stanoviska 
zvlastneho a okremit^ho pestovania reci a poesie prostondrodnej 
u vrstiev ucenych, mesfansk^ch a panskych. Lebo podava spievanky 
tieto pod osobytym zahlavira co studentske, rektorske, mesfansk6, 
panske, historick^ atd. A oddelil jich od piesni a spievanok Tudu^ 
od tej este rydzejsej a povodnejsej prostonaroduej poesie. Bo na- 
hliadal i to, ze basnictvo ludu datuje sa az z casov predkresfan- 
skych, je samosebne a vyzuacuje sa vo forme 1 skladbe jaK mluv- 
nickej tak basnickej rydzou (nepocestenou), naozaj tu na Dunaji a 

V Tatrach domorodou slovencinou i poesion. My vsak tu blizsie 
nedotykame sa piesni i poviestok ludu, kedze len to vytkntif sme 
raienili, co povstalo alebo premenu podstupilo vlivom casu a jeho 
kultiiry: pestovane bolo od t^ch, na nichz skoly a kultura blizsf 
a vacsi vliv mala a zachovala raedzi nimi to, co svedci o jejich 
railovnosti reci i uarodnych pamiatok. 

Chceme-li vsak ocenit hned zaciatky XVIII. stol'etia, v snahdch 
nabozeusko-kulturnych a spolu k vyssicmu, az do vedeckosti za- 
sahujiicemu vzdelaniu reci namerenych, obratif sa nam prichodi 
este k trom vyuikavym postavam. Objavia sa nam co hviezdy za- 
svietivsie nielen svojmu veku, ale este i na dues co svetld pravej 
zivej viery, naboznosti a theologickej ucenosti, v torn spolu i co 
vzory reci a literatury tohocasovej. Tieto jasne, krasne postavy sii : 
Daniel Krman, Pavel Jakobei a Juraj Amhrozyus, 

Daniel Krmin, narodzeny r. 1663, ako zilinsky knaz bol dia 
Tablica (Kratka hist, augsb. vyzu., str. 101) r. 1706 „od politiki" 
— teda nezabiidaf, ze muz vyznacne sloveusky — , od nasich svet- 
skych panov a zeraanov pre stolice Presporok, Nitra, Trencin, Orava, 
Liptov za superintendenta ustanoveuy a od Stefana Pilarika, co 
baiiskeho okolia superintendenta, insfallovany. XJradoval vsak ni 
predtym i co rektor gymn. v Mosovcach 1684 i co knaz na Turej 
Liike 1687 a na Myjave 1690 — 1699; druhy raz na Myjave od 
r. 1707 — 1731, kde v nabozenskych prenasledovaniach prepadnul 
sudu dozivotuehQ zalara, v fiomz aj skoual r 1740 v F^^esporku, 



Digitized by 



Google 



196^ 

(Obsirnejsie fiitaf o horn v Horhauskeho Beitrajze atd. pri dejoch 
prave udanych miest a cirkvi.) 

Krman objavuje sa nam uapred co znatel a vzdelavatel reci. 
Uz vyse udali srae, ze jeho Rudimenta grammaticae slavicae sia- 
hajii od pravopisnych pravidiel az po pravidla sloveuskeho basnenia. 
Je nielen sberatelom a prekladatelom uaboznych piesui, ale i p6- 
vodnyin, hlbokocitnym skkdatelom jejich a najma vo vazeni svojoni. 
Sostavil z tohto ohiadu i osobytae dielo : Ndbozne arie pri vyrodi- 
tych slavnostech, pamdtkdch a rozl. zvldstnich pnpadnostech zpi- 
vdny. Piesne to najprv do Kleychovho kaiicionala, potom do nasich 
Funebrdlov a Tranosciusov vradene. 

Objavuje sa i co vlasteuec a oddauec strauke tej, ktora vtedy 
za uabozenskii i obcauskii svobodu bojuje. Svoju slovenskii rec PH 
posv^covdni zdstav pre vojsko Frana Rakoczyho vydal v Ziline 
r. 1707 V knfhtlaciarui Dadanovskej. A hned zatym putoval co 
poslanec Frana Rakoczyho o ponioc ku svedskemu Karolovi XII., 
ac tohto u Poltavy r. 1709 premozeueho, uedostihnul potom na liteku. 

Objavuje sa co obranca vieiy, co vzdelavatel i tesitel svojich 
veriacich, v spisoch : Anti-Dubnicai, spis polemicky proti plebanovi 
teplanskemu, Dubnicairau. Zilina 1712. — Kniha zivota, t j. fee 
Zjev. Jana III, 5 v pohrebuim kazani nad Janem Dadanem, mesfa- 
nem ^ilinskym, knihtlacitelem. Zilina 1704 — Katechismus u6eni 
hrestanskeho pro mlddez, s pfipojenim kuizecky modlitebne a pfsnf. 
Bez miesta tlace. r. 1738. — Zvlast ale skrze Krmaua a v spoiku 
8 Matejom Belom dosazeno, oc od r. 1658 do 1700 darrao snaznosf 
vedena bola, t. j. vydanie celej Biblie, sporiadanej dia Bratrskej 
od r. 1613. Vyslo ouo s predmluvou od Bela a Krmana v Halle 
Magdeburgskej po prvy raz r. 1722, po druhy raz r. 1745 (ac toto 
jedno pln6 je chyb), po treti raz r. 1766. Tak^e a tamze vydanie 
knih Noveho Zdkona po prvy raz r. 1709, potom v rokoch 1722, 
1730, 1744 a 1752 a svedcf spolu, jak uz vtedy rozsirene mohly 
byf Pisma Svate u nas a jak posobif vzdelanostne na narod. 

Objavuje sa i v urade kfiaza a superinteudeuta co muz kazne, 
riadu a sporiadanosti cirkevuej. A zvUst sostavenim Agendy*) 
uvadza riad a sklad, kde ho do tych casov nebolo a kde na jednej 
strane palciva toho potreba, na druhej strane tyni vzdelavatelnejsie 
posobenie toho na srdcia i mysle nabozne. Agenda Krmanova je 
prva nielen vydanim, prv6 je i pravovierou, prva i slohom jak na- 
bozne vrucnym, tak co do reci cistym a spravuym — oj, o vela 
cistejsim a korrektuejsim nez jaky nalezame v pozdnejsich podob- 
nych nabozenskych knihach u evaujelikov az po dues. Ac hia, 
i recova i nabozenska ceua knihy od potomstva zaznata. 

Krman je vriicny, nabozuy, Bohu chvdlu vzdavajiici muz este 
i tam, kde svojmu slovenskemu a prikladom Sinapiusa i slovan- 
skemu povedomiu vyraz dava a versuje:**) 

*) Agenda ecclesiastica Slavonica, t j. prtice cirkevnf, kteraii evanjl. knezi 
a ucitefove v krdlovstvi Uherskem pri sluzbach Bo^ich vykondvaji. Vysla 
pod sprdvou Jiiraja Arabrozia (vidz nizsic), bez miesta tlace r. 1734. 
*♦) Vidz Slov. Pohlady, 1847, diel I., str. 16. 



Digitized by 



Google 



196 

Chvala budiz tob6, nas predobry Boze, z tak velikeho 

Dobrodinf, ze nekles' nas i do konce jazyk! 
Nas jazyk obzvlastnf, starodavuy dosti, slovausky! 

Jeuz jazykfi plodQa jest v svete mate jinych. 
Cesky, Chorvatsky, Russky, Polsky a Moravsky, 
, Bulgai-sky, Srbsky jsau z ueho, jsau i jine. 

Muz prace a horlenia za prave a d(fbre, objavuje sa uaposled 
i CO trpitel a mucennfk toho, zac zasadzoval sa v zivot«. Osud to 
vyvoleuejsich muzov a duchov! 

Pavel Jakobeiy narodil sa v Prietrzi v hornej Nitranskej a 
bol slov. kazatelora v svob. kr. meste Modre od roku 1726 az do 
svojej smrti r. 1752. Nakolko vek svoj na jeduoni mieste lirado- 
vania, v poboznej doradcnosti a rodine (cftaj pripis k jeho Modi. 
Pokladu) strAvil, ukazuje sa co muz pozehuaaeho posobeuia v ti- 
chosti — aspon nezmietany burami casu jako Krman a ciastocue 
aj Ambrozius. 

Ale delnfkom, ba horlivcom je uz za samii re6 slovenskii a 
najma za vzdelavanie mladeze v nej, kedze dobrovolnc prednasa 
rec ceskosloveuskii na gymuasiume v lone cirkve jeho na ten cas 
kvetiicom. Delnfkom je jak vo viniCke vlastnej domacnosti, tak na 
vinici sboru, tak i na poll spisovatelskom v torn jednom smere a 
vlive, ze usiachtiac sam v sebe cloveka a krestana, ^lachtiC snazi 
sa raravy svojich bliznych, povzoiesf k naboznosti a ukotviC v Bohu 
srdcia i duse. Ukazu ndm na to uz nazvy spisov nim vydanych: 
ZnameniU feci Pisma Svateho k vysv6tleni katechismu Dr. M. 
Luthera, roku 1723, bez miesta tlace. — dasne a nenaddU svet^ 
opu§tim vys. ur. p. Oudreja Stupavskeho z Holice a kral. mesta 
Pezinku obyvatele. V Presporku 1726. — Velmi dulezite pficiny 
proti hodovdni a opilstvi^ smilstvi a nestydatosti, svdru^ zdvisti a 
lakomstvL VPiichove 1724. — Zahrddka dusi nemomych (potesny 
spis V nemoci, nestastf a pri hodine smrti). V Piichove 1733. — 
Duchovni domdci hodiny (preklad z nemeck^ho). V Piichove 1727. 

V Slachetnom torn smerc a v duchu k Bohu povznesenom pre- 
vedene je i hlavne jeho dielo, na ktorom po cas zivota pracoval: 
sosbieranie a sostavenie modlitieb na vsetky mozne easy a chvfle, 
pomery, premeny i osudy zivota zemskeho, v nichz dusa i povinnd 
i ziadostiva vznasaC sa k Bohu, chvalit ho a dobrorecif jeho sva- 
t6mu menu v shromazdenf spoluveiiacich i v siikromnom pokojiku, 
zakotvit nadeju i pomoc v Najvyssom a tesit sa jedine spaseniu 
a Spasitelovi svojmu. 

Smeru 1 rozmeru tomuto zodpoveda uz sam nazev knihy; 
Modlitehny poklad, obsahujici v sobe modlitby kfesf. horliv6 a 
ndbozne jak svatecni a nedelni, tak tez vsedni, k vselikemu casu 
a k rozlicnym potrebam obecnym i obzvlastnfm slauzfci. Ndkladera 
W. Kleycha (bez miesta tl^ce) v Zitave 1732, str. 1122 krome re- 
gistru. V predmluve, na zakl. 2 Kor, XII, 14, ukazuje jak vznese- 
nej povinnosti povedomy si je: shromazdovat poklady, a to tie 
najvyssie k zivotu vecn6mu, co duchovny otec defom. pielo pri- 
pisuje — Bohu sainemu, a aeostycha sa vyriecf, ze co uajlepsiemu 



Digitized by'VjOOQlC 



197 

svojmu i vzyvajiicich ho patronu (to v case, kde zvyk bol vyhla- 
davaf si zemskych velniozov). A v pripise tomto, plnom iieznosti 
zboznych citov, plnom vriicQosti slov i myslieuok dovery v Naj- 
vyssieho a nadeje v Trojjedinom zakotveuej — ked si to tak ci- 
tame — odziva pred nami on, ten predstolety modlitebuik v celej 
velebe postavy, v nadsenosti a vzuesenosti cela, v pokore a skriise- 
nosti srdca, v ziare nezlonmej oddauosti a neklamuej nddeje tej, 
jedine v Bohu zlozenej. Same modlitby takze vynikajii, co do vnii- 
tornej ceny svojej, tymize vlastnosfami pravej, vnicej modlitby. Co 
do formy a reci vynikaju slohom grammaticky korrektiiyra, v slovo- 
sklade duchu reci vernyra (velmi zriedka kde tu badat preklad 
z inej red) a nezavaduym oratoricky pekn;^m a vyrecuym, — vy- 
nikaju V torato CO vzor, na jakom stupni vzdelania stala u uas 
rec ceskoslovenska, az uad pozdnejsi a prftomuy vek u tych, ktori 
za Krmanom a Jakobeim piistali sa na rovne s nimi pole ev. na- 
bozenskych spisov. Lez iste takto ponfmaf Jakobeiho len io pro- 
saika, bo co verSovec (spolu s tymi, ktori ho s tymto Modi. Po- 
kladom upozdravovali : J. Ambrozyus, Sam. Palumbini, J. Blasius, 
P. Strecko, Mag. Christian Pesek, Vacl. Kleych) prosodie neznd, 
rymy i rythmus tu slaby; ac obsah i versovnych modlitieb dobry 
a vyznaran;^. 

V JcaMom ndrode a jazyhu vzdy pravi modlitehnici modlili a 
modlia sa Bohu, Nuz jestlize poklady n^boznych modlitieb a spevov 
majii vplyv na mravn6 vzdelanie, ba majii ho na to najkrajsic po- 
vzneseuie sa srdca i ducha nad kal a prach vsednosti, majii pre 
mravny rozvoj narodov a vekov svoju nepreplatenii cenu: teda 
marae tu pred sebou uz z veku predstoletneho poklad duchovny, 

V objeme (1122 str. v osmorke a do 2000 modlitieb) i vo vnutor- 
nej cene dostojne druziaci sa k Cithare Sauctoinim — modlitebnfk 
k spevniku — schranky to kvetu naboznosti, kvetu toho, ktory 
u ndroda slovanskeho krasne rozvfjaC sa vldela uz synoda cari- 
hradska, jako ndm to vyse pripomfna nas Horcicka. 

Juraj Ambrozyus (v Jakobeiho Poklade ; Jif (k Ambrozyus ; 
Hornansky ale pise ho raz Georg Ambrosi a zas Georg Arabrozy) 
narodil sa v Dolnom Kubfne, po vybavenych domacich skoldch 
vzdelaval sa po tri roky na akademii vo Vittenberku. Vracajiici sa 
odtial cez Sliezsko a Polsko bol pri Bialej chyteny, ze vraj v ho- 
rdch pred ludom ev. sluzby bozie konal a bol za to v Krakove od 
duchovneho siidu na smrt odsudeny. Uz bol i biely odev hotovy, 

V ktorom mal byf utraceny, ked o torn slysavsf priatelia jeho do- 
behli do Krakova so svedoctvami od zupana oravskej stolice a od 
prefekta oravskeho zamku, nimiz i vymohli si ho co prislusnika 
stolice, len aby s nimi hned a zaraz opustil Polsko a nevracal sa 
tarn. To prihodilo sa r. 1718. Nuz mal aj otvoreue pole licinko- 
vania doma. Hornansky pripomina, ze bol za cas ucitelom gramma- 
tiky na kollegium v PreSove ; podotkli sme uz vyssie, ze k takymto 
ulohim volenf b^ali muzovia slovenski. Ale vidno, ze miesto vy- 
pinav^ho kollegia volil si licinkovaC, co aj v skromnejsej, lez v skole 
na (Sistom lizemf slovenskom postavenej. Stal sa r. 1721 rektorom 



Digitized by 



Google 



198 

gymnasia v Necpaloch, a Hornaosky nam doklada, ze s velikou 
pochvalou bol predstavenym tejto Skoly po tri roky. Jakobeiho po- 
zdravil ui co mily brat a kmotor a knaz vrbovcansky (Vrbovce 

V Nitranskej), kde uradoval od 1724 do 1735. Odtialto vyhnany 
zdrzoval sa v nedalekej Prietrzi. Roku 1738 povolany za knaza 
do mestefika Stitnika v Geraerskej bol za superintendenta vyvolen^, 
a sfce V shromazdeni v &ari§i v Giraltovcach d6a 16. febr. 1741 
vydi-ziavanom, in§tallovany ale v nedalekej od Stitnfka Dobsinej 
diia 26. marca toho sam^ho roku. Umrel v Stitniku r. 1746. 

Stitnik bol i v predoslych stoletiach a je ciastofine i po dnes 
bydlisfora a schodisfom poprednejSfch rodfn zemanskych, istotne 
predt^m inaksfm ako dnes duchom vedenych. Pod zastitou toho 
- lepsfm duchom veden6ho slovensk^ho zemanstva a spolu i me§tan- 
stva dostiipil i nds v^znacne a vyhradne sloveusky muz Jnrko Am- 
brozyus k dostojnej hodnosti, ktorej i slovenskymi spismi a dielami 
stal sa hodnym. 

Ved on to pozdravuje Jakobeiho nielen co mily brat a kmotor, 
dodajme tu, ze i co povolany ocenitel tak draheho a vyznamn6ho 
modlitebn6ho pokladu. — Ved on to stard sa o vydanie, uverej- 
nenie a uvedenie do pi-axe Agendy Krmanovej. — Ved on sam 
ako verny pastier pf se a vydAva k vzdelaniu stdda : Gruntovni vy- 
svitleni katechismu s pripojenim fedi Pisma Svateho. Vy§lo v§ak 
bez udania miesta a roku tlace, teda v case, kde este n&tisky krdia 
Karla HI. hrozily, ac tento r. 1731 povolil volbu ev. superinten- 
dentov. — Rozehrdni ddstek katech, Dr, M. lAithera, 1742. — 
Priprava k smrti. Najprv bez miesta tlace 1742, druh6 vydanie 

V PreSporku 1778 od Mich. Institorisa-Mosovsk^ho. 

Ved on to i vyse postupuje a smeruje k slovensk6mu vzdelaniu 
tych, ktorf s nfm toze stado vzdelavat mali. Povzndsa sa k vysi 
systematicneho u5enca a vzdelanca slovensk6ho, iste na poll vedy 
do jeho oboru siahajiicej, ale to vedy toho casu nad in6 pestovanej 
a neuporno i vliv na narody majucej. 

Mienime tu jeho dielo: Libezne Jddro celeho kfestanskeho 
ev, udeniy vAhec v zndmosti Boha i clovSka mleiejiciho atd., od 
jednoho Augsp, nezmin. vyzn, uprimneho a vdmeho nasledovnika. 
Leta Pdn6 MDCCXLV, (1745), bez miesta tlace. Objem vo stvorke 
1668 stran, okrem predmluvy a 4 registrov. V predmluve hovorf 
sam, ze knihy theologov, ktor6 nazyvajii sa systemata^ na pr. Ger- 
harda, Quenstedia, Hollaza atd. na pomoc bral, 4no i jednoho 

V cirkvi naSej (domacej) evanjelickej velice prospesn6ho muza pfsma 
(rukopisy) uiival. (Teda i pred nfm bol uz mu4, nezndmy sfce a 
neudany nfm, ale o theologickii vedeckost tu doraa pecujiici.) 

V 42 oddeleniach tohto spisu mame pred sebou, dia tohocaso- 
veho syst^mu, vsetky dogmata (u povodcu „clanky vfry") theologie 
sostaven6, vo vedeckych vyrazoch i vetdch prednesen6, v^povedmi 
Pfsma Svat6ho stvrdzovan6 a objasnovan^; kde potrebno i citdtmi 
z knfh syrabolickych „do jazyka slovanskeho pfelozen^mi" vysvetlo- 
van6. M4me v diele tomto (v oddeleniach: desatero B. prikazanf, 



Digitized by 



Google 



199 

kiizi, o stavu cirk., svetskom a domacom a v nauceniach k dogma- 
torn pridanych) i jadro kiesCanskej raravovedy (moralky). 

A kerf vyhladava sa od slov. ev. theologov, aby io z toho, 
corou predtyra latiusky a nemecky ucili sa a teraz navykaju jich 
jedine na marfarcinUf predoiesf k pouceniu posluchdcov alebo nutuo 
i napfsaf nie6o tbeologickeho a ndbozensk^ho : to veru aby uebolo 
11 nich bez znamosti tohoto „Lfbezn6ho Jddra." Chceme-li vo vlast- 
nej reci videC systematifny rozvoj i suvislosf vedy theologickej, 
siahnime len k tomuto Jddru, k pravym a spravnym v^razom 
i skladbe recovej i k siistave jeho vedeckej. Aniz bez neho alebo 
bez vedeckejsich terrafnov, v nom u nis poprv6 v lad a sklad uve- 
denych, moze staC sa dobr^ slovenskym theologom a kazatelora. 
A akby raal kto i dnes lebo zatym povolan^m byf k slovenskym 
bohosloveekym prednd^kam, vzal by si J4dro toto a u povolan6ho 
ucenca vzrAstlo i rozvilo by sa snadno a skoro v piny strom slo- 
venskej theologickej vedy. 

Zrejm6, v^znamn6 mdme teda svedoctvd vzdelauosti a osvety 
z £asov, kde v dobe vrtkavej, totiz v prajnych i neprajn^^ch cirkev- 
n^cb i politickych prevratoch, nami udan6 kulturne listavy i vzni- 
kaly 1 zanikaly, ale ovocie svoje cirkvi i narodu doniesly v licinko- 
vanf i vo spisovatelskych dielach muiov, ktorf tiez &isto v jednej 
ruke knihu a pero, v druhej piitnickii palicu vyhnanstva alebo 
i retaz vazenia niesli. E tomu pri vsetkej prevahe ndbozenskeho 
smeru a akoby jednostrannosti toho veku, dovedli e§te vzdy pesto- 
va£ i rei i jej poesiu i druh6 znamosti. Neiiporno v Uhorsku, k^ 
in6 reci viae spaly, SlovAci v tej u nich ^slovanskej" (1- slavonica) 
viae bdeli a postavili pomnfky dasu. — 

m. 

Uz pri konci XVIU. stoletia, za pauovania Jozefa II. a Leo- 
polds n., svitd doba rovnak nibozenskeho upokojenia a uvolnenia, 
rovnak prebtidzajd sa n^rody polyglottn^ho Uhorska k povedoiniu 
a zvli&tnejsiemu pestovaniu veii domorodych, narodnych. Na sneme 
r. 1791 vynesen^ bol zakon sfce iba v prospech jednej z nich, aby 
toti^ marfar£ina uvedeni bola do strednych skol ako predmet vy- 
nihj ; ale pi-dve i tento strann^ zakon budil in6 udrodnosti k ostra- 
zitosti a potom i k revnivosti. 

Pre nds v tejto dobe uz bola zanikla vaCsina tych Tablicom 
na cistoslovenskom lizemf uveden^ch „dobre sporiadan^ch'* skol. 
Pozostal6 este (Jel§ava, Mosovce, Necpaly a po nich Sv. Martin, 
Trenifn, ba i B. Bystrica a Modra) to ako pociatocn6 a pre gym- 
nasium pripravni triedy zivoria, to i ako nizsie gymnasia maju iba 
podriadenejsf kultiirny vyznara. K rozvitku prichodia ako lycea a 
koUegium jedine ustavy v nasledujiicich kral. inestdch: Presporok, 
B. Stiavnica, Keimarok, Levoca a Presovo; vzmozu sa co gym- 
nasia na lizemi marfarsko-slovenskom: Roznava a Gemer pri Sajave. 
Naukosdelnou re£ou zostava sice latincina, prebija sa ale k plat- 
nosti i nemecki a marfarsk^, ktora pri roku 1848 a po nom i vrch 
obdrzf CO naukosdelna. 



Digitized by 



Google 



200 

V tejto dobe a v tychto okolnQstach do deje sa pre ktdturu 
slovensku a menovite pre pestovanie re6i a Uteratury ? 

Jako zo strdnky katolikov povstdvajii muzovia prechodni zvlast 
od ceskosloveuciny na domacu postaf a k reci slovenskej (Beruolak, 
Faiidli, Hamuliak, kanonik ostrihomsky Juraj Palkovic, co priazDi- 
vec i primas Rudnay a inf), tak zo strdnky evaujelikov vznikaju 
spisovatelia z XVIII. do XIX. stoletia prechodni, — prechodnf zo 
spisovatelstva nabozenskeho k spisom a dielam umeuia a vzdy 
vSestrannejsfch znaraosti i snah kultiirnych, spisovatelia tedy i plod- 
nejsf a rozhladenejsl. 

Blizsi k nam, budii ranohym i znainejsi, Predsa pripomeAme 
aspoii hlavnejsich, aby sme si ani tii prikladmi dlzni nezostali: 
Ondrej Plachy^ narodil sa 1755 vo Vrbovcacli pri Riniave v Malom 
Houte, umrel ako ev. kuaz v Novora Meste nad Vahora 1810. Okrem 
devat cirkevnych a nabozenskych spisov vydal: Zdkon krajinsky 
z ohledu nabozenstvf z r. 1791. VB. Bystrici u Tunimlera vydava! 
od roku 1786 Stare Noviny, §tvrtro6n6 to svazky obsahu deje- a 
zemepisneho, prfrodoznalskeho i hospodarskeho , vktorych jemu 
rovny spisovatel Jdn Hrdlicka, raaglodsky knaz, ma 6 znameni- 
tejsich pojeduanf. — Bohuslav Tablic, nar. v Cesk. Brezove v Novo- 
hrade r. 1769, f co senior a kazatel v Kostolnych Moravcach vo 
Velkom Honte 1832. Z jeho 21 tlacou uverejnenych spisov uve- 
dieme, ze SlovenSti ver§ovci obsahujii versovne price Stef. Pilirika, 
Jdna Chrastiny, Daniela Krmana a inych z doby nami uz opisauej, 
a k vlastn^m svojim Poesiam pridaval Pam^ti deskoslov, bdsnifu, 
cim k historii Uteratury na Slovensku vyborne posliizil. Praktick6 
jeho spisy sii : Ur6eni dlovSka^ Lidumil poucujici, Dietetika (zdravo- 
veda), Summa prdv Uherskych dia Kovyho i Slabikdr pre banske 
okolie. — Sameho Jura Palkovida pripocitat sem, bo prfpravou 
svojou, udzormi i pmvopisom reci stoji ako jednou nohou v 18. a 
tak kraca do 19. stoletia. I narodil sa ehte r. 1769 na Riraabani, 
professoroval uz od r. 1803 do 1850, v ktorom roku dna 13. jiina 
dokonal. K prakticko-poucnej literature obi-dtil sa hned, kedf r. 1802 
vydal Vil. Hufelanda kunSt prodl. Hvota lidskeho a Pouceni o o6ko- 
vdni. Kalenddre svoje vydaval od 1803 do 1846. Tydennik zalozil 
r. 1812 a vytrval s nfm do r. 1818 co s casopisom hospodarskym, 
zerae- a dejepisnym a literdrnym. Tatrdnku vyddval co svazky po- 
ucu6 od 1832—1847. V Slovniku r. 1820—1821 slovenisoval i ne- 
chtiac, ked ho doplnoval vyrazuii i pohovorkami Icn Slovakom a 
Moravanom vlastnyrai. PatnasC je jeho vacsfch i mensfch diel lite- 
rdrnych. — 

Vidiac, ze ine narodnosti polyglottn^ho Uhorska popri nauko- 
sdelnej reci latinskej idu svojim narodnym reciam k rozvoju po- 
mahaf osobytnymi Institutmi a professoratmi, nezahalajii ani nasi 
muzovia a zameria na chodniky tynito prikladom ukazan6. Poso- 
benim Martina Hamaliara (narodil sa dna 11. nov. 1750 v Batov- 
each hontianskych, r. 1778konrektor gymnasia a r. 1784slov. knaz 
V B. Stiavnici, 1797 za superintendeuta vyvoleny, presiel 1803 na 
Sarvas, kde dna 3. aug. 1812 skonal. Muz narodu svojmu liprimne 



Digitized by 



Google 



201 

oddany i skutkami, horlivosfou i ucenosCou vyznaceny. Spisy jeho : 
Material zum offentl. Unterricht in Kircheu uud Schulen 1790. — 
De gi-adibus consaugviueitatis et affiuitatis apud Evangelicos pro- 
hibitis. , — Sloveuskci Agenda 1798. — Chramove Passie, v Pres- 
porku 18t)5 a Dve udbozne pisn6, tauize r. 1806. — Katechismus 
s historiou nabo^enstva, 1814), Bohuslava Tablica a sara^ho Juraja 
Palkovica ucineny bo] krok jak rozhodliy tak samo v sebe a v torn, 
CO popri nom a z neho vyviuulo sa, daleky a siroky dosah majiici. 
Jejich totiz posobenira zaJozeny bol roku 1803 Vstav (iustitutuiu) 
reii a literatury slovenskej a Stolica jazyka ieskoslovansHho na 
lycmm v Presporku^ ua ktoni ihned Palkovic dosadnul, po roky 
(lobre posobil, az do smrti co taky seba povazovaf a podpisovat 
neprestal. Prespolrok (Bratislava, Pozun), na jeduej straue s katol. 
juridickou akademiou, na druhej s evanj. lyceumom a theologiou, 
stal sa piitnickym raestom a stredistom vedochtivej niladeze i slo- 
venskej i slovanskej (srbskej , chorvatskej, moravskej i ceskej). 
Snaha i skutok nasincov tu najprv postavif listav i professiiru slo- 
venskii, to cele a pine na vyvolenejSom mieste. 

Tu neuhasfnal ale rozplamenoval sa duch zaujatosti za rec 
i literaturu u nas. Hned od tej prvsej doby zakladania a trvania 
presporskeho listavu, jestli kde muzovia skutkom a ui-adom, slovom 
i perom zaujatf za literaturu a vzdelanie narodnie, jejich samych 
vzdelanie, zaujatosC i ducha smelo z Presporka odvodif mozno. 
Vyniklf v liradoch obhajcovia veci slovenskej, milovnfci mladeze 

V jej ndrodnom vzdelavanf sa, spolu vj'tecni vzdelanci a spisovatelia, 
ako superintendenti Pavel Jozeffy, Jan Seberini, otec, Jan Chalupka, 
Samuel Reiss, Karol Kuzniani sii muzovia z prvsej doby listavu 
presporskeho. Ludevit Suhajda, co aj nie nazvom, ale skutkom 
slovensky potom professor na lyceum v B. Stiavnici, lebo milovnfk 
a vzdelavatel slev. nllddeze. Podobne Jdn Blahoslav Benedikti 

V Kezmarku, Jan Kadavy, 6ech s laskou tou posobiacou a to az 
do skonu svojho nedavneho zavitavsi k nam, je chovancom prvsej 
doby listavu tohoto. FrantiSek Palacky a Jdu Kollar, tiez za cas 
tu duchovne chovani, dosli europejskej uznalosti a povesti ; taraten 
CO historiograf, tento co bdsnik. 

Zpritomnime si vsak kvetiicu dobu a rozvetvenie listavu brati- 
slavskeho. (Vidz „Slov. Pohlady," 1847, diel L, sv. 4., str. 140.) 

Smela a o sirsie svoje vzdelanie i posobenie zaujata mladez 
nstavu zalozila r. 1828/9 spisovatelmi juho- i zdpadnoslovanskymi 
stedre obdarovanii knimicii a pritom i spolocnost ceskoslovensku^ 
k cltaniu i posudzovauiu plodov literarnych, k cviceniu sa v rec- 
nictve a pre §tudium jazyka. I tu meno predsedy nosil sam Pal- 
kovic a potom prof. Sevrlay, ale dusou spolocnosti bola si uz sama 
mladez a z nej voleni podpredsednici. Z poctu tychto. pripomenme 
si aspon takych, co pozdejsie vyznacili sa ako spisovatalia : Samuel 
Godra, Karol Stur, Daniel Lichard, Samo Chalupka. I sami udovia 
spolocnosti vystiipili na verejne literarne pole, ked vpdali : Plody 
zhoru udenci^i redi deskoslovenske Presporskeho. Tamze ix:-^*). v 8^, 
str. 151. 



Digitized by 



Google 



202 

Sami ale v spolocuost sporiadaiif odtialto vzkriesili podobnii 
cinnosf a spolocuosti u dalsej Studujiicej ralddeze. Teraz to i u ka- 
tolickej mladeze, jak z tejto iniciativy, tak i vlastnyrai literarnymi 
u nich inuzmi povzbudeaej, povstaly spolky k vzdelavaniu sa v slo- 
veudine. A zas mlddez evanjelick^ v styku s tamtou obliibila si 
najma klassickeho basnika Jana Holleho a oboznamovala sa hned 
so snahami namerenymi k uvadzaniu doiuorod6ho jazyka slovensk6ho. 

Na sposob ale listavu a spolocnosti v Bratislave povstavaly 
listavy, spolocnosti, kniznice na druhych lyceach evanjelickych rad 
za radom. V B, iStiavnici^ kde pricinlivostou B. Tablica a superint. 
Adama Lovicha vznikajiica uceui spolocnosC bansk6ho okolia vy- 
mohla to, ze vyucovanie reci ceskoslov. sveren6 bolo Janovi Roj- 
kovi, konrektorovi lycea, a zdklad polozeuy ku slov. kniznici, po 
dnes V prvej lycealnej dvorane uraiesteuej ; kde potom pokracoval 
vo vedeui ihladeze L. Suhajda. — V Kezmarku, kde predtym stu- 
doval povestny nis Pavel Joz. Safarik a licinkoval raedzi slov. 
mladezou prof. Jdn Blahoslav Benedikti, spohivydavatel slov. prosto- 
nar. piesnf so Safdrikora; az mladez uz po nich utVorila listav. — 

V Prasove, kde zastupca Slovakov bol slavny niekdy prof, tbeo- 
logie Anton Lud. Munay, zomrevsf uz po r. 1848. — V Levoci, 
napred pod tajomnfkom spolodnosti, studujiicim tarn Adolfom Hi-o- 
bonom, pozdejsie pod sprivou slov. knaza a prof. Michala Hlavdcka, 
ktory vyznacil sa uz predtym co supr. kaplan a spolupredseda spo- 
locnosti so Samom Chalupkom v Bratislave. On i tu v Levoci 
vzdelal mladez natoiko, ze aj tato vystiipila na verejnosf, vydajuc 
roku 1840 Jiirenku^ cili vyborn^jH prdce ucencu deskoslovanskyck 
Levoiskych, Levocska kniznica bola ndra k cftaniu obohatena vy- 
tecn^mi spismi slovanskymi z kazd6ho temer ndrecia a to deje-, 
zeme- a ndrodopisnymi, zdbavn^mi, basnickymi. 

A ked V tom vlMny zdkaz zruSil vsetky podobn6 recov6 spo- 
lofinosti ako spoloinosti a Neraci i Madari utiahli sa pod zdstitu 
professorov, podobne ucinila mladez nasa, dajiic veci zase meuo 
tistavu. A mcnovite v Presporku zase Palkovic prevzal professoiit 
i takyto protektorat nad ustavom^ len ze teraz prepustil spi4vu 
i vedenie Ludevitovi Sturovi, co ndraestn6mu professorovi reci a 
literatury slovenskej a nazov tajomnfka spolocnosti premeneny bol 
na zapisovatela tistavu, Mlddez svobodne volila si tohto a k nemu 
pre kniznicu i knihovnika, a schadzala sa na dvojak6 hodiny: na 
praktickSj kde pestovali reSnenie a cvicenie sa v prdcach literar- 
nycli, a na theoreticki^ kde zprvu hlavne mluvnica predkladana 
bola. Podobne cvicenie rozsirili i na nizsie humanitne a grammati- 
kalne triedy lycea. 

Filosofi (primani) a theologi utvorili si d'alej spevokol na pe- 
stovanie narodnieho spevu a volnych zAbav v prirode i kratochvil- 
nycli miestnostach mesta a jeho p6vabu6ho okolia. Tu stavil sa 

V kruhu jejich temer kazdy cestovatel slovansky, pocteuy spevo- 
koloni, pri ktorom na pozdrav i recneuo. Bo suvisle s tymto uviedli 
i hodiny na recnenie ex tripode i z danych rozmyslenych pred- 



Digitized by 



Google 



203 

metov. I toto i vsetko chovanie sa posudzovala si medzi sebou 
mladez, a casto prfsne, katonsky. 

Od prednasok mluvnick^ch pokroceno k predniskam historic 
ckym. Tak menovite Benjamin Pravoslav Cervendk, po cas bavenia 
sa §turovho Da nemeckych akademiach, dejepis uhorskej vlasti; 
prednasky to vydan6 pozdejsie v Pesti r. 1844 pod nizvom Zrcadlo 
Slovenska. Duch vedochtivej mladeze nemal dosC na prednaskach 
veciach slovenskych a slovanskych; ale skoro zat^m nacuval a 
osvojoval si historick^, filosoficke, aestheticke predndsky Ludevita 
Stiira; obluboval si rec gr6cku, spevy Hom6rove i zivot Hellenov. 
Tieto prednasky zacal, tusfm, Stiir tiez este v ceskoslovencine, ale 
skoro V domacej slovencine; v tej a takej, jaka od vekov (popri 
vsetkej biblictine a ceskoslovencine) jedin6 miesto zaujimala v spolo- 
ienskych kruhoch u vermozov, zemanstva i mesfanstva ndsho a jak 
cistA i pekna zacbovala sa ona nielen v hovore pospolit^ho ludu 
stredn^cb stolfc Slovenstva, ale spolu i v jebo rydzych prostond- 
rodnych piesnach a poviestkacb. Z prednasok Stiirovycb dostala sa 
slovencina tym snadnejsie a r^cblejsie do prdc a litei-draycb vy- 
tvorov mladeze, a^ i do tisku (Svojim Vrstovnikom na pamjatku. 
Janko Rimavsky. V Presporkii 1844, str. 8, vo 4°), prv este ako 
grammaticky vzdelal ju Lud. Stur v spise: Nduka reci slovmskej. 
Ndkladoni Tatrfna, c. 1. V Presporku 1846. Az vedecky oznacil ju 
M. M. Hodza v diele : Epigenes Slovenicus a sostavil Mart. Hattala : 
Grammatica lingvae Slovenicae^ collatae cum proximo cognata Bo- 
hemica atrf. Schemnicii 1850. 

Ked predndsky Stiirove a cinnosf mlddeze bratislavskej bola 

V najvacSom priide, Madarstvo nechcelo trpef rozvijanie sa ducba 
a zivota slovensk^ho. Konventy presporske zakdzaly Sturovi ku 
konci r. 1843 ndmestnfctvo professiiry reci a literatury slovenskej 
miesto Palkovica a spolu i vedenie listavu. Daimo representovali 
proti tomu i muzovia v cirk. bodnosfacb postaveni, «ako na pr. 
superintendent Pavel Jozefty a druhi s nfm. Vtedy mlddez ducbom 
zialnym, ale nadsenia a obeti scbopnym zaspieviila si: 

Dunaju slovensky! 

uz fa zanecbdme, 
ked na tvojicb brehocb 

listavu nemdme. 

Na to dvadsiati studujiici skutocne opustili lyceum presp6rsk6, 
a ktorl z nicb poslednf rok tbeologickebo studovania mali, utiabli 
sa do rodicovskycb pribytkov dostudovaf tam vedy svoje privdtne 
a pripravif sa k bohosloveckym zku§kam. Trindsti ale z nicb, po 
podstiipeni krutosti zimy r. 1844 a dalekebo cestovania od Dunaja 
pod Tatry, prijatf boli na lyceum v Levoci od professorov vdacne, 
od mladeze listavu levocsk§ho ale uvftanf nadsene. Tymto cinom 
ale preniesla sa i blavnd cinnost mlddeJe z Bratislavy do Levoce. 
Tu potom V kvete boly az do r. 1848 tbeoretick6 i praktick6 bo- 
diny slovenska a v predndskacb Stiirov^cb pokracovali sme, najma 

V historick^cb a psycbologickycb, narodopisnycb (dia Safdrika) a 



Digitized by 



Google 



204 

potom i prirodoznalskych. Lebo raladez dosla z Bratislavy iiielen 
ze mala odpisy Stiirovych predn^sok, ale schopoa bola za ucitelom 
svojfm aj d!alej prednasaf ; v Com raedzi druhymi vyzoacili sa pred 
narai Jan Kucera, Petor Zdboj Hostinsky a Mikulds Dohnany. Pred- 
ndsal ndm a viedol nds po dva roky, 1845 a 1846, i vyse spome- 
nut^ Janko Rimavsky, co mladfk ukoncivSf este v Presporku theo- 
logick6 studia a zdrzovavsi sa v Levoci co siikromny ufiitel v dome 
Probstnerovskom. Levofia bola teraz stredisfom i druhych podob- 
nych ustavov a spolkov k vzdelavauiu reci slovenskej i vedeckej- 
sich predmetov v nej. Meuovite listavy a spolky v Ke^marku, Pra- 
sove, B. Stiavnici, Presporku, Modre, az i ua gymuasiu v Sarvasi 
staly s nami v takom spojeni, ze pisomne sdelovali sme si Ba 
vzajom hlavue predmety i pohyby svojho sloveusk^ho vzdelavania 
sa, povzbudzovali sme sa k milovaniu jazyka i naroda vlastnebo 
a meuovite pobadali sme sa vzdy k prisnejsiemu a vedeckejsierau 
studovaniu v recach i predmetoch. Lebo aj to uvedene bolo medzi 
nami, ze cokolvek sdelovali n^m prof essoro via naukosdelnou recou 
latinskou, z toho aspon ukazky vedeck^ a preklady podat usiloval 
sa kazdy lepsi ziak, uajviac iste v slovencine, ale ueraz i na cvi- 
ceui v reci nemeckej a madarskej. 

Tento je v hlavnych ndcrtkoch udany priebeh i postup vzde- 
lavania sa mladeze slovenskej na gynmasiach a lyceach, na ktorych 
popri naukach latinsky prodnasanych mala ona svoje ustavy a 
kuiznice ; kde vyvinovala tym lispesnejsiu samocinnosf v pestovani 
svojej reci, cim viae latincina uz pred r. 1848 zacala ustupovaf 
madarcine. Bo prave pri tejto okolnosti mlddez i jej vodcovia ne- 
mysleli inak, len ze ked stava sa rec jednej nirodnosti nauko- 
sdelnou, toho dojdu V polyglottnom state aj reci druhych narodnosti. 

Slovaci boli pripraveni a usposobili zaklopaf na dvere kultiiry 
tarn, kde tieto otvarajii sa do skol a list^vov, pestujiicich zuimosf. 
umenie a vedu pre narody v jejich materinskych reciach. Neinac 
hotovili sme sa, len tak, ze jako v predoslych, nami uz uvedenych 
stoletiach stdly listavy kultiiry na uzemf cisto- alebo prevazne slo- 
venskom, tak v novSej dobe povstat majii zase, nie viae s mrtvou 
naukosoelnou recou, ale v svobode a uznani prav narodov so zivyra 
a materinskym naukosdeluym jazykom. — Takto staly veci pred 
1848. rokom, pred tym svitom volnejsieho hybania a dvihania sa 
reel narodnych. Boli sme sami licastnfci i cinitelia veci tychto. 

Ako dostali sme sa k tomu, ze na lizemi slovenskom v uhor- 
skej vlasti povst^ly zas kultiirne ustavy a to recou i duchom nam 
vlastn6 a verne? Jak slachetny siibeh zacali sme na kulturnom 
poli s druhymi narodnosfami vlasti, chtiac sebe i celku prispievaf ? 
Jake zadiichlo to mrazive povetrie, nimz zmrzly kvety majiice do- 
zrievaf v ovocie vzdelanosti a osvety pro vsetky vrstvy ludu temer 
trojmillionoveho? Toto zaznadt a vysvedcit by sme mali na sve- 
doctvo proti pritomnemu tomuto veku, /apomenuvsiemu sa na mi- 
nulost, na historiu, na dobrodenie pravej kultiiry a na opnivnenost 
k nej pre vsetkych spolubydlitelov vlasti. P. Dobsinsky. 



Digitized by 



Google 



205 



BESEDA. 

Jan Bos^, 

zorarevsi ako ev. knaz na R. Brezove r. 1847, za6al asi pred 50 
rokmi prekladaf u nas Shakespearea z povodiuy. Prelozil medzi 
inym Hamleta cel6ho. Z toho sdelil mi niekdy Jdn Chalupka, p6- 
vodca aasho Kociirkova, nasledujiice dva liryvky na pamiatku: 

1. 

(Z dejstva I. vyjav 3. Polonius, radca kriFovsky, prepustajuc do cudziny syna 
La^rta, dava mu naucenie.) 

Polonius : 

Tu jest6 La6rt? K lodi! K lodi! Hanba! 
Vftr na pleci plachtdm vasim sedi, 
A cekaji na vds: tu me zehndni. 

(klade rnkii na hFavu Laertovu) 

A hied, bys' sob6 vryl pravidla tato 
V pamet. Umyslflm svym nedavejz jazyk, 
aniz neslusne mySlence skutecnost. 
Budiz dcmacky, nijakz ale chasnik. 
Pfdtely, ktere mas prezkiisene, 
zeleznym pfipniz hakem k dusi sv6: 
dlan si v§ak ne&pin vltanim se s kazdym 
leda vylihHm holobrddkem. Haj se 
upadnout v rozpor; jestlis' ale v n6m, 
ved jej, af se t^ tvfij odpflrce stiti. 
Pfljc ucho sve kazdemu, fee ne mnohym. 
DomnSnf vseclmSch pfijmiz; soud svfij zdrzuj. 
Sat nddherny, jak ra^sec staci; ne vsak 
fantn^ho kroje; bohaty, ne pstry: 
neb odev casto hlasa sv6ho muze, 
a Fransstf fadu vyssiho a stavu 
jsou V torn slechetny, pfevyborny vzor, 
Nebud mi vfefitel, ni dluznfk: casto 
' zapfljcene i s pfftelem se trati, 
a dluhy d^lat, Ailk tupym hrot 
hospoddfstvl. — Toto nade vse: bud 
sdm soM v^rny; pak nasledovn^ 
musi jak den po noci, zef nevSrnym 
leckorau potom nebudes byt raocti. 



Digitized by 



Google 



206 



2. 

Hamlet : 
(Z dejatva III. vyjav I. Vych^ren^ Hamletov monolog.) 

Byt aneb neb;^t, toto je dotdzka: 

Zda ver' to v raysli Slechetnejsf : ostne 

trpet a stirely stistf hamizn^ho 

ii zbroj uchopit proti raori lopot 

a je odporera koncit? UmHt — spdt — 

nic vie; — a flct pfi zaspAnf, ie koncini 

srdce, ach! (bol) a tisfce sot prfrodnfcb, — 

d6dictv( masa; — toC skonanf sv6ta 

je tuzeb hodno vroucfch. -- Uinflt, — sp4t, — 

Spat! Snad i snft? Ano, tute tistrk. 

Neb CO za sny ndm ve snu smiti prijdou 

oddrkolivsfm prec pozemsky ten hemi, 

to nim zdstavka musf b^t: tut ten shied, 

jenz psotu zivotem tak dlouh^m darf. 

Sic kdoby sn^Sel bic a posmSch v6ku, 

dav nasilnfka, rouhavost zpupnelce, 

zavrzen6 lubosti muky, odklad 

pniv, pych panstiare, kopnuti oplanstva, 

trpiliv6 ten pHjem z^sluhy: 

kdyby se v pokoj sdm vyhostit Mkym 

sm61 sidlem? Kdoby chtfel nest bremena 

s potem a Ikanim zivota stragn6ho: 

jen ze tu strach pfed necfm za smrtf 

(Ta skryta zem6, z jejfz hranic poutnlk 

nevraci se zadn^) — vftli §4H; 

a iini, ze ty zloty radSej nesem, 

jez mam, nei k jinym, tfem neznamym, prchnem. 

Tak svedoml z nas v§echn6ch dela skety, 

tak cerstva plef liminku (umyslu) pod obmftkou 

hloubanl bledou churavf, a v mozku 

i dfikladnosti plnd predsevzeti 

ohledera tim svflj b6h obrdceji 

pricn^, tratfce jm6no skutka. 

P. DobHnsky, 



Digitized by 



Google 



Rok 1885. Solit 3. 

Slovenske PohMy. 



<^^!^ 



Hricov a Surov. 

(V treniSianskej stolici.) 

PfSe 
Alexander Lomhardini, 

L HriSov. 

Asi na stvrt hodiny vzdialenosti od obce Dolnieho Hricova, 
na najvyssoin konciari vypinajucich sa mocnych piesocuatych ska- 
lisk viduo pozostatky zAmku Hricova. Kto a kedy staval tento 
zaniok nevedno. Podia velmi starej povesti Jan Kilian — od 
ktoreho na kazdy pad este i dnes v obci Hricove zijiici zemani 
tohoze mena pochddzajii — , „ procurator castri Biucha," vystavil 
na strmej skale pevnosC, ktorii podia svojho rodiska Hrifiovom po- 
menoval (Matej Bel) ; dia inych zas zamok tento pravdepodobne po 
tatarskom pliene bol stavany. 

Tiito prastaini pevuost kral Bela IV. — dIa Jana Kerekesa 
(Letopis Matice Slov., roc. III. a IV., sv. II., clanok „Hricov") — 
na pociatku svojbo panovania, teda este pred r. 1240 daroval istemu 
Tholusovi (Bartolomeus), synovi Farkasa. Po bezdetnom vymretf 
Tholusa Hricov zpat pripadniil kral. fiskusovi; v smysle z r. 1254 
pochddzajucej listiny zamok tento siic odnaty Janovi Ramzolon-ovi, 
Bela IV. teraz este kralovsky zamok dal na veky magistrovi Tholusovi. 

Pocul sora z list Hricovcanov rozpravaf, ze jakysi Kilian, ktory 
bol z Behatok, vyrobil plan bytcianskeho zamku, a za tiito svoju 
prdcu ze dostal donaciu v Hricove. Ba pred niekoiko rokami mal 
som prflezitost v majetku isteho Kiliana z H. Hricova povrchne 
videt i donationales jodnoho — na krstn6 meno sa nepamatam — 
Kiliana, predka to dnes v Hornom Hiicove zijiicich zemanov to- 
to2n6ho mena, a pamatam sa, ze spomenuty diplom vystavil kral 
Ferfinand II. ; dalej do povahy beruc to, ze Matej Korvfn a tohoto 
sposoby i v neskor^ich casoch napodobnujiici uhorski velmozi svoje 
paMce talianskymi majstrami, jako v tom case najsposobnejsfmi 
majstrami, dali stavat, Hricanmi udrzanii a mnou uvcdemi ti-adfciu 

u 



Digitized by 



Google 



^08 

som nachyluy dr^at za pravdivu a povedat, ze onen Jan Eilian, 
jako italsky stavitel, Franom Thurzom cielom stavania dnes stoja- 
ceho a r. 1571 za casu panovania krala MaximilLana vystaveueho 
bytcianskeho z^mku povolany, stal sa akiste aj prokurdtorom to- 
hoto zamku; potomze niektory z potomkov Frana Thurzu, setiiac 
zasluhy menovan^ho este ziv6ho stavitela, vyziskal jemu u Feitii- 
nanda 11., od r. 1619 — 1637 panujuceho, donaciu v Hricove. Po- 
rovuavajuc toto s tyra, co som ohladne donacie zamku Hricova 
Tholusovi hore uviedol, nasleduje, ze ponevac je donacia zdmku 
Hricova na strankii Tholusa starsia, jakp KDianovcov v obci Hor- 
nom Hricove, stavitelora zdmku Hricova uemohol byf Jan Kilian, 
^procurator arcis Biucha," a tak ani onen z^mok od svojho rodiska 
tenze stavitel pomenovaf neraohol, ba nasleduje to, ze Matej Bel 
najskor zle inforraovauy chybne to udal ohiadom stavitela Hricova, 
coby bol mal jako pravdepodobue o Bytci povedat. 

Meno Hricova v starych listiuach prichodf ni ako Richo uz 
ako Rychow, 

K. 1265 kral B^la IV. zamok Hricov spolu i s jeho pozem- 
karai daroval Mikulasovi, synovi Pavla Beychi, vnukovi Farkasa, pod- 
kancellara, f2:yula-fehervarskeho preposta. (Ill6shAzovska listinaren.) 

R. 1272 bola zuicena pravota, ktorii straniva tohoto zamku 
zdvihnul Dominik, syn MikulaSa, syn sarissk^ho grofa, proti jeho 
horemenovan6mu vlastnikovi, MikulaSovi Beychi, u Alesa, orbjis- 
skeho grofa a „iudexa curiae." (Illeshazovska listinaren.) 

Dokedy vladla rodina Beych Hricovom? alebo pocas nasledu- 
jiicich dvoch storoci ci len jedna a ci viae rodfn pauovalo-li v zamku 
Hricove? Ponevac pramene uejestvujii, uemozno je vyzkiimat. Istou 
vecou ale je, ze r. 1343 tohoto zamku kastelldnom bol Bedo, o 50 
rokov neskor ale Dominik Nagy, ktory bol ^spolu aj vicecomesom 
tekovskej stolice a ktory nariadenim krala Zigmunda v zdlezitosti 
nasilenstva Ladislavom Pardomecom na majetkoch ghymessk^ho 
Jana Forgacha vykonaneho vysetroval ; dalej je nemozno vykazat, 
jako sa dostal tento zamok do majetku bratov Laharov, ktori ho 
na Iupezn6 hniezdo zuizili; uaproti tomu je zas isto, ze Hricov 
pod tymto casom lebo ndsledkom vymretia jeho vlastuikov alebo 
tychto nevernosti zas korune zpat pripadnul, a ze ho Matej Korvin 
V prvej desatine svojho kralovania zas daroval. 

R. 1469 nitrianskou kapitulou do Hricova a Bytce statuovauy 
bol Blazej Podmanin, ktory vitazne branil mesto ' Trnavu proti 
Svehlovi (1465). 

R. 1494 nitransky biskup Anton dostal od krala darom Richo 
(Hricov) a Biche (Bytcaj zvane obce, podTa diela Jozefa Wunima, 
„Episcopatus nitriensis" zvan6ho (str. 303), kde Wuiiim spomfna 
aj to, ze one obce za ddvna prindlezaly ku biskupstvu. 

R. 1500 na den sv. Filipa a Jakuba, totizto 1. mdja, na za- 
klade listiny v Budine danej kral Vladislav daroval Hricov a Bytcu 
Michalovi Imreffymu za sedmohradsky, 6icov zvany, jemu odnaty a 
Stefanovi, moldavskemu vojvodovi, dany zamok, nitrianske biskup- 
stvo ale obsiahlo domossk6 panstvo pr^poststva sv. Mai-gyty a hnecf 



Digitized by 



GooglQ 



209 

na dnihy defi na zaklade v Budfne vydanej listiny bolo toto pre- 
poststvo do nitransk^ho biskupstva vtelen6. (Listiny o tomto zne- 
juce sdeluje Jozef Wunim v svojom diele „Episcopatu8 nitriensis" 
zvauom na str. 303—309.) Tiito zdmenu papez Alexander IV. r. 1500 
dni 9. augusta potvrdil a ueskor aj Julius II. 26. novembra r. 1503. 
Ked po vybnati Turkov z Uhorska (r. 1686) paustvo domosskeho 
prepoststva prii)adlo koniue, gTof I^adislav Adam Erdody, nitransky 
biskup, r. 1719 dal u uhorskej dvorskej kaucellarie, aby jerau lebo 
domosske pr6po§tstvo alebo Hiicov s Bytcou boly dan6 nazpat, co 
ale z priciny praescriptie neobdraal. Neskor toto prepoststvo bolo 
darovane pesfauskemu listrednemu senienisku. 

R. 1536 kral Jan Zapola daroval Hricov a Bytcu bratom Ja- 
uovi a Eafaelovi Podmanickemu. (Komorsky aixhiv.) 

R. 1539 Jan a Rafael Podnianicky boli do Hricova budinskou 
kapitulou slavnostne statuovani. 

R, 1549 na zaklade listiny vo Viedni vystavenej kral Ferdi- 
nand daroval Hricov Rafaelovi Podmanickemu a jeho muzskym 
napadnikom. (Komorsky archiv.) 

R. 1553 Jan Imreffy vyhladaval Hricov cestou pravoty od 
Rafaela Podmanickeho. (Komorsky archiv.) 

R. 1556 stale sa priatelske pokonanie medzi Imreffym a Pod- 
manickym straniva Hricova. (Komorsky archiv.) 

R. 1558 dna 23. febmara Rafael Podmanin zomrel jako po- 
sledny odrostok rodiny v 46. roku veku svojho. 

Po smrti posledneho Lahara s rukou tohoto vdovy Frano Thurzo, 
majitel lietavsk^ho panstva, vynasnazoval sa obsiahnut i rozsiahle 
hricovske panstvo, co sa mii natoiko podarilo, nakoiko od neho 
mnoho starsia vdova, za prirodzeu6 nedrziac vstupif do svazku 
manzelskeho s mladym Thurzora, tohoto s privolenfm kralovskym 
prijala za syna a za dedica svojho panstva; ponevac ale vieme, ze 
r. 1560 vdova Rafaela Podmanickeho, lomnicka Johanna, Hricov 
svojmu adoptovan^mu synovi, Frahovi Thurzo vi, prepustila, vec 
tiito len tak sme v stave rozumef, je-li vdova posledneho Lahara 
totoznd s vdovou Rafaela Podmanickeho. Tato adoptia stala sa 
vdove pramenom trdpenia, lebo ked nechala svojho adoptovancho 
syna dlhsie cakaf na dedictvo, ako sa tomuto zdalo, Thurzo v noc- 
nom case vtrhniic do loznice nic zleho netusiacej svojej dobrodi- 
telky dal ju odviesf do najtmavsieho zamockeho vazenia, a vy- 
hlasiac, ze sa Laharka zblazuila, zaujal jej majetky. 

Odtedy, tak hovorf povest — najrozlicnejsie matohy zacali 
konat svoju „uknituu" hru na velky strach zamockych obyvatelov. 
Tam pred vonkajson brauou akoby straz stojaca kamenna socha 
je pomnfkom ouoho sediv^ho mnfcha, ktory ustaty a ^fznivy prosil 
svoje pripustenie do zamku Hricova, avsak dohovdrajuc tyran- 
skemu Thurzovi jeho zly skutok, odtial vyhnaty bol, a ked i tu 
pred brdnou obnovil svoje Thnrzu ku obrateniu napomfnajiice slovA, 
na rozkaz Thurzov bo! hodeny do vazenia ku smrti hladora od- 
siidenych. Velky stracli zmocuil sa obyvatelov Hricova, ked rano 
nasli obrovskii kamenuii podobu odsuden6ho mnklia pred brauou 



Digitized by 



Google 



210 

postavenii, a bai-s niekoIkoi4z odtial odstrAnena bola, vzdy znovu 
povstala, k^n konecne prestrasenf sluhovia po&,li zanechdvaC zamok, 
V ktorom nebolo vraj pokoja. Toto kouecne pohnulo zatvrdileho 
Thurzu k torau, ze nariadil z vazenia vyviest svoju dobroditeiku, 
av&ak ked dozvedel sa, ze. tejto uz neskoro prisla svoboda, aj sam 
usiel z tejto peleSe hryzenia a kliatby. Zdmok odtedy zacal sa roz- 
padaf a ked aj jeho posledneho kapitana vyhualy mdtohy, zrazu 
plameii stravil tuto peles nasilenstva, ktorii potom ani viacnasob- 
nym pokusom neposCastilo sa znovu vystavit. (Barona Alojza Med- 
nydnszkybo : „Maleriscbe Reise auf dem Wagflusse.") 

Podia „Liber Regius" a ua zaklade listiny z r. 1563 Gustiv 
Weuzel hovori, ze bvatia Frano a Juraj Thurzo obdiiali uz r. 1550 
od krdia Ferdinanda inscriptiu zamku Hricova a bytcianskeho pan- 
stva za 12.000 uhorskych zlatych. — Gustav Wenzel v svojom po- 
jednani: „Thurz6 n6gy egykoini puspok" zvanom na str. 43 na toto 
vztahujuci sa passus ouej listiny takto uvadza: „Ferdinandus atd. 
quod et si nos anno 1550 atd. Magnifico Francisco Thurzo de 
Bethlenfalva, Comiti Arvensi, Consiliario nostro ac quondam Ge- 
orgio Thurzo fratri suo atd. total e ca strum Bicho et castellum Byche 
cum oppido similiter Byche vocato in Comitatu Trinchiniensi exi- 
stentia, constructa et habita atd. per mortem et defectum seminis 
Magnifici quondam Raphaelis Podmanyczky de Podmanyn atd". in- 
scriptionis titulo pro 12.000 florenis Hungaricalibus benique conces- 
serimus" atd. 

Povdzime-li, ze Rafael Podmanicky, dia tohto suvek6ho na- 
hrobniku, v povdzsko-bystrickom kostole chovaneho, az r. 155?^ 
zomrel, ze ten to dIa komorsk^ho archivu r. 1556 bol este majitelom 
Hricova a ze sa v uvedenej listine z r. 1563 o Rafaelovi Podma- 
nickom jako o nebohom spomienka cini, Gustav Wenzel inscriptiu 
Hridova na stranku menovanych bratov Thurzovcov chybne do 
roku 1550 kladie, lebo nasledkom tohoto vsetk^ho onf Thurzovci 
Hricov az po r. 1558 obsiahnut mohli, jejichz inscriptia — ponevac 
uvedena listina je potvrdzujuca — r. 1563 potvrdena bola; z to- 
hoto dalej nasledujc to, ze prepustenie zamku Hricova r, 1560 
vdovou po Rafaelovi Podmanickom na stranku Frana Thurzu nie 
dobrovolne, ale nasledkom kralovskej donatio stalo sa, a ze to, co 
som hore o vdove Podmanickeho prehovoril, prindlezi len do kathe- 
gorie povesti. 

R. 1574 kral Rudolf daroval Hricov Jurajovi Thurzovi, syuovi 
Fraiia Thurzo. 

R. 1586 6uro Thurzo zalozil Hricov, Bytcu, Lietavu a Oravu 
Imrichovi Forgachovi, co ale nezadlho vymenil. (lUeshazovsky archfv.) 

Roku 1627 daroval kral Mikulasovi Eszterhazymu, palatfnovi, 
jako manzelovi Kristiny Nyary, vdovy Imricha Thurzu, Hricov a 
Bytcu, ktory vy[)Iatil investituVu dceram f)ura Thurzu. 

ostatnych majiteloch Hricova treba sa docitaf v clanku o Bytci. 
(„Slov. Pohlady," roc. IV,, sos. 4.) 

Pod zamkom Hricovom povstala obec nosf meno: Hricovske 



Digitized by 



Google 



211 

Podhradie, s touto siisedua dediua menuje sa Dolnyin a s touto 
opaf hrauiciaca Horny m Hricovom. 

V Hornom Hricove jestvovala fara uz r. 1507. — Z kiiazov 

povstalej tu ev. cirkve su zuami: v r. 1576 — 1596 Jan Hrabeci, 

Martin Intibiis a Bazil Fabry, ueskorsi superintendent; r. 1605 

Michal Crispiuus; do r. 1667 Martin Krizan, ktory v tomto roku 

siel za udtela senickej skoly; r. 1672 bol tu knazom odtial odo- 

hnauy Audrej Zaskalicky, ktory r. 1674 do vyhnanstva poslany 

zil V pruskej Vratislave, kam ho s jeho bratom Janoni tam zo- 

mrelii jeho raanzelka Justina s tromi synmi a jednou dc6rou na- 

sledovali, az s Danielom Sinapiusom do spojenosti vstiipiac, r. 1682 

ztadiaf sa navnitil a meskfti v Ziline. V cas Rdkocovskej zbury 

namiesto vystateho farara £)ura Rybiinyho ako kazatel lifiinkoval 

tu roku 1712 Andrej Matthaeides. — Tejto evanj. cirkve filialkami 

boly: Horny Hricov, Dlhepole a Hatne. 

Z tunajsich katol. fanirov zname do r. 1690 Gabriela Omastu, 
6ura Ribanyho, Andreja Kopah)vica, Jana Dubnickyho, Mikuldsa 
Hudekyho, Jana Krchovica, Dura Bartalfka, MikulaSa Balazovifia, 
Jana Adamovica, Jana Kontela, Stefana Tvrdyho, Jana Kasala, 
Andreja Radlinskyho a Frana Nemceka. 

Matriky ma od r. 1690. — Jej filialky sii: Horny Hricov, 
Dolnie a Horuie Hlboke, Bytcianska Lehota, Ovciarsko, Peklina, 
Hricovsk6 Podhradie a Zavada. — PocitA 2145 katol. dusi. — Ke- 
dysi aj obce Keblov a Zariecie boly filialkami tejto fary, ktorych 
sessionalni gazdovia ku udrzaniu hricovsk6ho duchovn6ho dfa kan. 
visitacie tejto fary z r. 1688 len peniazmi prispievali. 

Tunaj.si jednou vazou opatreuy kostol na svoje utraty dal vy- 
stavit, do uzivania evanjelikom popustil a ku cesti sv. Michala 
archanjela zasvatit dal isty Borsicky, ktory r. 1()32 palatin pred- 
sudkom ostatnych patronov zaujal, ale ho r. 1646 zpat vratit pri» 
niiteny bol. — DIa kan. visitacie tejto fary z r. 1674 tunajsf du- 
chovny raal vlastnych poddanych. 

V Dolnom Hricove pri hradskej ceste stojaci, na jedno po- 
schodie vysoky hostluec bol kedysi kastielom (castellum), ktory sa 
uz V listine r. 1556 konan^ho rozdielu tejto obce sCa prv a este 
jestvujiici spomfna, ba vieme aj to, ze on i grofovi Thurzovi sliizil 
za obydlie. Teraz je vo velmi zapomenutom stave. 

V Hricove kedysi jestvujiicej skoly r. 1605 rektorom bol Jakub 
Clementis zo Ziliny. 

Mimo sppmenutych a meno zamku Hricova nosiacich troch 
obc( ku menovanemu zdmku nalezali kedysi este i nasledujiice 
dediny : 

1. Hornie Hlboke, ktor6 medzi vfskami v hlbine lez( a od 
Dolnieho Hlbok6ho len jarcekom je predelen6. 

2. Peklina, Ono miesto, na ktorom tAto dedina povstala, nas 
vidiek obyvajiici pohanski Slovania za peklo, jako protivnosC na 
mieste mestecka Rajca byvaleho posvatneho haja, raja, drzali a ho 
peklinoii menovali, ktore meno dedina aj pozdejsie zadrzala. 



Digitized by 



Google 



212 

Jako Horn^ a Dolny Hricov a Hricovske Podhradie, tak aj 
iiaposledy uvedene dve dediny teraz ndlezia ku bytcianskemu pan- 
stvu, do ktorfiho hricovske panstvo casom vtelene bolo, ponevac 
od ist^ho fasu oboraa jeden a ten isty majitel vladne. 

3. Ovdiarsho. Na priestore tejto dediny pociatocne musely byC 
pausk6 ovcince, ktorych ovciari neskor tarn sa usadliac, zaiozili 
terajSiu dedinu, ktora svoje meno nosi od tejto okolnosti. Ze toto 
miesto uz aj v pi-edhistorickom veku, ktory bol priechodom medzi 
kameno- a bronzovekou kulturou a ktor^ upotreboval med za hiuotu 
svojich zbrojov, ndstrojov a ozdob, obyvan6 bolo, dosvedcuje najdeny 
tu medeny kocprd. („A. rfekor Magyarorszagban." Pisal Fr. Pulszky. 
BndapesC, 1883.) 

Roku 1402 na den sv. Bartolomeja bola ustanovend nietacia 
Oviiarska, lebo richtar a obyv^atelia tejto dediny prosili o to Stibora, 
ponevac jej zerae zaujfinala Zilina a ine 8usedn6 obce. — Metaciu 
Ovciarsku pi-eviedol aj Benedik Kozar r. 1590. 

Ovciarsko majiic za svoj praedikat rodina Kozsir de Sziid a 
Kemenec, z toho nasleduje, ze v slove stojaca dedina bola douaciou 
tejto rodiny, ktora tak prestala nale^at ku hricovsk6rau zainku. 
Z ohiadu tohoto na tomto mieste nadobno udat genealogiu tejto 
nz po meci vymretej rodiny: 

Benedik Kozsar de Sziid et Ovcsarszko, umnzel Anny Szele- 
cbiily (dc6ry Stefana Szelechiny de Nagy-Szelechiny, nianzela Ur- 
suly Dolgoss, dc6ry TomaSa Dolgoss, ktor6ho manzelka bola Anna 
Csech de Luddny, po druhyraz (r. 155G) vydatA za f)urom^ Babin- 
daly) a svagor Zuzanny Szelechiny, po prvyraz vydanej za Zigmun- 
doni Ocskay-om a po druhyraz (r. 1624) za Petrom Konkoby. Mai 
styroch synov : MikuMsa, Jana, Benedika (nianzela Zuzanny Labady) 
a Michala (nianzela ^ofie Drasskoczy). 

Mikuldsa Kozsarove deti boly: Frano, Gabriel, Maria (man- 
zelka Dura Bellevary-ho.) — Jana Kozsarove deti: Stefan, Adam 
a MikulAs. — Benedika Kozsarov syn: Michal a tohoto deti: Zig- 
inund, Ladislav, Eva (manzelka Slaninky), Helena (manzelka Imricha 
Ordody-ho a potom TomaSovica), Zuzanna (manzelka Bukovinskeho) 
a Al^beta, manzelka Eliasa Magocsyho. 

Tymto koncini dejiny zamku Hricova s preducsenfm toho, ze 
roku 1561 dna 20. septembra Zilinci prosiac krala Ferdinanda I., 
aby vydal rozkaz medzi inyrai aj majitelovi hradu Richo (Hricov), 
zeby ten to od nich my to nevyberal, a este predtym kr.Vl Matej, 
totizto r. 1469, medzi inymi i kapitanovi Richo- va kazal, aby Zi- 
lincov V jejich svoboddch udrziaval. 



n. Stilov. 



Krdcajuc od mestecka Predmiera cestou na poludno-zapad ve- 
diicou prfdeme do lizkej doliny, v ktorej popri potocku stupajuc 
prideme opiiC ku vapenistym skalam, mocne sa hromadiacim, ktor6 



Digitized by 



Google 



213 

vypinajuc sa jedna Dad druhu po oboch strauach lizkej doliuy, 
tvoria prekvapujiice podoby a zrazu jedna k druhej tak lizko pri- 
stiipia, ze zdd sa byf cesta zatvorenou a dalsie stupanie neraozuym, 
a ked prejdeme cez lizku skalnatii, prfrodou utvorenu branu, zrazu 
zjavi sa zraku nasmu velini rozsiahly skalnaty kotal, ktor^ho steny 
poskytujii utesenu, zriedkavu pauoramu. Doliua tdto patri niedzi 
tie najzaujimavejsie vidieky Uhorska, a sice ohladoin geologov a 
touristov, lebo tanajsia priroda vytvorila tu zo skal tie uajroziiiani- 
tejsie figury. Zda sa, jako keby tu predpotopn6 mesto so vsetkyuii 
svojini obyvatefrai, kostolmi, palacmi, stlpanii, vaiami atd. bolo 
ski-epeuelo, cakajiic na bias triiby vzkriesenia. 

Na skale, uprostred tejto malebnej skui^eniny sa vypinajiicej, 
Rohac recenej, ktorej vrcbolec doininuje nad okolnymi skalami, 
badaC nepatrne rumy hradu Siilova, totizto tri kusy bolej skaly 

V trojhi*ane postaveue; tieto skaly sii spojujucinii murami vypluene 
a sliizily tomuto zamku za rohov^. Staviinie je velnii nialej roz- 
iriahlosti a ueozbrojen6 oko musi sa dobre napniif, aby ho z hlbky 
pod nim sa rozpresiierajucej tyiii poznal, cim je. 

Pociatok tohoto zamku, ktory lud Rohacom menuje a o kto- 
roin letopisy celkom mlcia, pada do uajstar^ieho casu pasfov6ho 
prava. 

Zaniok StiTov a od toboto pod uini povstata obec svoje meuo 
od suit, soli obdrzal, ponevdc sa v jeho velikanskycb skalacb sa- 
nitrovA sol nacbadza. V starycb listindcb pricbddza pod meuom 
Zulio, 

Pod Arpadovcami a ueskorsiini kralmi od r. 1198 prinalezal 
tento zdmok siilovskej rodine, ktorej velmi star6 vysady (od roku 
1193 — 1274 Matej Bel autenticne dokazujc v zavierke svojho diela: 
„Notitiu Comitatus Ti-encbinieiisis." 

R. 1193 kral B61a III. daroval zAinok Siilov s majetkom Ke- 
mence a Predniier zvanora, Vrast a Stois meuovanym bratom, pod- 
danyra trencianskeho zamku, za ji'cb sluzby, preukazaue r. 1167 

V dalniatskej vojne. 

Po vymretl sulovskcj rodiny tento zamok pripaduul krdlov- 
8k6niu fiskusovi, 

Kn'il B61a IV. r. 1246 obdaroval magistra Nosk zvan6bo de- 
diuou VeTkym a Malym Zylovom, teraz Siilov raenovanou; ma- 
gister Nosk zanecbal po sjebe dvoch potomkov: zylovskebo Pasca, 
od ktoreho pocbodil rod Zidkovskycb, a zylovskebo Sebeslausa, od 
ktoreho pocbodil velko-zylovsky Jagusius; tento bol za casu voj- 
vodu Ctiboi-a beckovskym KastelMnom a kapitinom. (Jozef Pod- 
hradszk^: ^B61a kiraly nevtelen jegyzojeuek ideje kora es biteles- 
sege," str. 278,) Z toboto nasleduje, ze dedina Siilov pociatocne 
tvorila dve obce. 

V busitskycb vojndcb, pod krafom Zigmundom, zamok SuFov 
sliizil susedom za utociste, ktoryni brozilo nebezpeceustvo. Zamok, 
majfic velmi vysoky dvibacf most, silno protivil sa kazdemu moz- 
nemu nepriatelskemu napadu. 

V case prveho obliebania Viedne Turkami (r. 1529) sliizil 



Digitized by 



Google 



214 

V tureckom, tamejsi Dunaj zatvaiujiicom uamornictve jako kapitan 
isty SebastiaDus, ix)dora zo Sriemska. Tento, kecT Salejman suspen- 
doval obliehanie Viedne, s 50 tureckymi konnikmi presiel ku kra- 
lovi Ferdinaudovi, za 60 ho tento r. 1530 so Zarakom, Siilovom a 
ku torauto patriacimi majetkarai Hradna, Marcek a Luky recenymi 
a s pradikatom „Syrraiensis de Sulo" obdaroval. Tejto donacii 
avsak protirecil Rafaela Szulyovszk6ho syn, £)uro, posledn^ muzsky 
potomok este vtedy zijucej rodiny* Siilovskovcov. Stalo-li sa na- 
sledkom priatelstva ku tomuto a ci len zo zAvisti darovania cu- 
dz6rau, ze ked ostrihomska kapitula a vyslauec kral. tabule Syr- 
raiensisa do jeho siilovskej dondcie uviest cbceli, prisiel s niini 

V torn istom case na miesto aj tnagnificus Rafael Podmanicky 
z bystrick^ho zamku so svojfm vodcom Rozsou a so svojirai ludmi 
a zAmok pred ocima vsetkych na troch miestach zapaliac, v naj- 
vacsej ciastke ho znicil. Ked po case zomrel posledny Szulyovsk^, 
a tak donacii Syrmiensisa nic nestalo v ceste, tento skutocne vstupil 
do majetku siilovskeho hradu. Ten potom dal ponapravat a uspo- 
riadal ho za stale bydlisko; dievfienskej vetvi Sziilyovskych ale 
vydajuc „quarta puellaris*' a seba takto proti napadom z tejto 
strany zabezpeciac, napotom venoval svoj zivot len k pozdvihnutiu 
dobrobytu svojej rodiny, Avsak na sklonku svojho zivota nebol 
osvobodeny od mracuych oblakov. Nepravosf so svojou manzelkou 
Justinou, rodenou Ujfalussy z Tokos-Ujfalu, a vedoraie, ze nemd 
muzsk^ho potomka, ztrpcovaly mu nemalo ostatu6 dui zivota. Na 
jeho prosbu kral Ferdinand L dna 21. februdra r. 1554 danou do- 
naciou rozSMl aj na dievcensku vetvu jeho majetky prvej donacie. 
Obladom muzsk6ho potomka slutoval sa nad nfm osud, lebo r. 1556 
narodil sa mu syn, ktorf pri krste dostal meno Leonardus; avsak 
tohoto sam nemohol vychovaC, lebo uz r. 1557 zorarel. Mirao to- 
hoto syna zostaly po nom i 3 dc^ry: Anna, Katarina a Helena; 
prva vydala sa za Kristofa O'rdody-ho, druhd za Pavia Akay-a a 
tretia za Jana Ddvid-a. Touto cestou pripadnul Marcek do majetku 
Ordodovcov, ktorym aj teraz tdto rodina v osobe Stefana Karola 
Ordody-ho vladne; Hradna ale do majetku Akay ovcov, ktora ale 
cestou zenskej vetve prisla do riik Pavla Madocsanyi-ho, hlavueho 
zupana trencianskej stolice. 

vychovanie maloleteho Leonarda starala sa jeho raatka, po 
jej smrti ale prijali tiito lilohu na seba jeho svagrovia, ktorf vsak 
nezameskali vsetky raaloletemu Leonardovi vlastnTckyra pravom nd- 
leziace nepohnutelnosti medzi seba rozdeliC. Z tohoto, v 6as do- 
siahnutia plnoletosti Leonarda, povstaly veike nepravosti a rozopre 
medzi styrmi svagrovcami, a tieto sa este zvacsily pri delenf po- 
zostalosti po bez potomkov zomrelej Heleny Davidovej. Tieto ro- 
dinn6 trenice presiy i na potomkov a vliekly sa az po cas pano- 
vania Leopolda I., kedy konecne bol urobeny koniec storocnym 
rozopram, ked pred tur^ianskym konveutom jednotlive rodiny po- 
konaly sa a kazdej z nich vykazana a vydelend bola jej patriaca 
ciastka z majetkov Siilova, Hradnej, Marceka a Liik. 



Digitized by 



Google 



215 

Sam zamok pripadol do vylucn^ho raajetku Synniensisov a 
tfto boll aj poslednyrai obyvatelmi tohoto orliciebo huiezda. 

R. 1531 hore menovau^ Sebastianus stal sa cisarskyni tajom- 
nikom a dvorskej komory radcom a jeho syn Leonardus Syrmiensis 
de Slilo podzupanom Ti'encma. 

R. 1593 Leonardov vouk Theodosius Syrmiensis de Siilo bol 
ti'encianskym podzupanom a r. 1610 prisediacim kraf. tabule a tolio 
isteho roku dna 28—30. marca v Ziline drzauej evauj. synody lidom, 
konecne r. 1611 dna 7. januara bytcianskej palatiualskej siiduej 
stolice delegovao^ predsedora, ktora vyniesla trestny rozsudok 
nad ziochyrnou Alzbetou Bathory. Jeho manzelka bola Zuzanna 
Pongracz. 

Theodosiusov vnuk, Sigismundus Syrmiensis de Siilo, pojal za 
manzelku velkodusnii Katarfnu Bossanyi, ktora r. 1682 po smrti 
svojho inanzela zdmok SuFov pod menom „Katalinvdr" s kralov- 
skym privolenira pocala obnovovat, ale smrtou zastihnuta zapocate 
dielo dokonat nemohla, 

R. 1710 Gasparus I. Syrmiensis de Siilo, syn Zigmundov, bars 
V zamku len malym zdstupom disponoval, vifjizne odrazil zastup 
Rakoczovcov, za co bol cisdrskyra polnym marsalom skrze barona 
Ladislava Eberg6nyiho pisomne pochvdleny. Jeho syn Gaspar stal 
sa radn^m svob. krdl. mesta Pi*e§porku, kde pojal za manzelku 
Klaru Segner. 

Roku 1739 dna 10. augusta na zaklade bratskeho podielneho 
listu, V Siilove daneho, v tom case zijucemu udovi rodiny Syr- 
miensisov bolo v zamku bydlo a kuchyna vykazana, tak aj oueu 
tractus, jehoz neporiichanosti a udrzanie staraC sa bol poviuny 
pod pokutou 50 zlatych. Cielom bezpecnosti zdmockej vydrziavany 
bol na obecne utraty straznik, ktory bol spolu aj horovym liAjnikom. 
Na (archu obecnej pokladnice mala byC aj strecha vlastneho zamku 
opravena, a k tomuto potrebnii tesarsku robotu mal vykonat siilov- 
sky mlyndr. 

V neskorsom case, tak zda sa, ponevdc udrzanie zamku vy- 
zadovalo velmi mnoho litrat a verejna bezpecnosf uen6rokovala viae 
byvanie na posilnen^ch miestach, Syrmiensovci vysCahovali sa zo 
svojho dedicucho hniezda dolu do dediny, pod nim leziacej, kde 
sebe kastiel vystaviac, v nej pod menom Siilovsky po dues zijii. 
Za cas sa este starali o udrzani zdmku v dobrom stave, az ko- 
necne ndslcdkom vseobecne nastalych planych casov zamok Sulov 
nenajdiic svojho obnovitela, nikym nebrdneny a nepodporovany ko- 
necne pocal sa rozpadavaC. 

Jeden z tychto kastielov bol terajsi byt evanj. farara; jeho 
stavitelska podoba je prevratene veike F, totizto pociatocna pismena 
mena svojho stavitela a obyvatela, Frautiska Syrmiensisa; druheho 
doniu — ktory je oproti katol. kostolu — povodna stavitelska po- 
doba je prevrdtene veIke L, pociatocna to pismcna mena svojho 
stavitela a obyvatela, Leonarda Syrmiensisa, otca Theodosiusa ; te- 
rajsia jeho stavitelska podoba predstavuje prevratene velk6 T, to- 
tizto pofiiatocna pismona mena svojho pristavitela a neskorsieho 



Digitized by 



Google 



216 

obyvatela, Theodosiusa Syrraiensisa. Posledn^ je na poschodie vy- 
soky. Hore na poschodi, na karaennom futre stvrtej izby tnozno 
iiiAt: T. S. H. G. A. D. 1660. V prvej izbe sii este pdvodne cre- 
pove kachle, a aj na poschodie vedu eSte povodne, dreven6, siroke 
schody. Na karaennom futre dverf v kiite umiestnenych mozno 
citat: „Anno Dni 1603." Cez tieto dvere niekoiko schodnii mozno 
prist do kuchyne, kde nachodf sa p6vodn6 otvoren6 ohuisko s leto- 
poctom: 1591. Drevo p6vodu}'ch dveri, z kuchyne do inej izby 
veducich, pekne vykladan6 je kvetami. — Prava strana niznej 
ciary podoby prevraten6ho velkeho T je star&ia jako iu6 ciastky 
tejto podoby. 

Preco potomci Syrmiensisov zamenili svoje stare raeno s meuoni 
prvych p^nov siilovsk^ho zdmku, Szulyovskovcami, to nevedel po- 
vedaf ani saraotny najstarsl lid este teraz zijucich Sziilyovskovcov. 
pred niekoiko rokanii zomrely Horian Szdlyovszky, a leu na to 
vedel rozpamatat sa, ze sa jeho otec za isty cas este pfsal Syr- 
miensisom. 

Kedy povstala v Siilove katol. fara, nevedno; to je ale ist^, 
ze neskor prestala.a r. 1766. ndsledkora „liberae collationis," znovu 
zalozen^ bola. V tomto case jedin^ evanj. cirkev horn^ho vidieku 
trencianskej stolice je v Siilove a je vobec jedna z najstarsich 

V stolici, ponevAc jej povstanie padd do casu reformdcie. VSetko, 
CO sa tyka jej pociatocneho jestvovania, je zahalen^, toiko je ale 
iste, ze r. 1578 jestvovala, lebo sa u^ v tomto roku (dia protokollu 
braterstva horn^ho okresu z r. 1580, z ktor^ho neb. kiiiiz Pavel 
Tessedik cerpal) robl sa spomienka o jednom z jej knazov, Philip- 
pusovi. Vzdor tomuto zdd sa, ze v tomto case tdto cirkev nemala 
eSte st^leho kazatela, Len r. 1591 uviedol tak^ho tehdajsl siilovsky 
zemsk]^ p^n, Theodosius Syrmiensis, a ho spolu aj dostatocne do- 
toval. R. 1616 ten isty Theodosius Syrmiensis, spojeny s Pavlom 
Akaym a J^nom Ddvidom (jako to z icamena pri vchode do kostola 
zamurovan^ho, ktoiy ale v case uvedenia prv^ho rim. kat. farAra 
zniceny bol, vidno bolo), pre tehdajsl cas dost pekny, dnesny kat. 
kostol dal vystavif a pocal aj vaiu staviit, ktorii ale len jeho syn 
Andrej a ju spolu aj troma zvonrai opatril. Evanj. cirkev bola 

V pokojnom uzivanl tohoto kostola do r. 1670, v ktorom roku on 
(v neprftomnosti zemsk^ho p^na Syrmiensisa) s farsk^m bytom a 
zemiami bol jej odnaty. Neskor predsa zas do uzitku toho istt^ho 
kostola prisla, zvldste v nepokojoch Tokolyovskych a Rakoczovskj^ch. 
H. 1703 opatne jej bol odnaty, ale nezadlho poverenikmi Rdkoczyho 
zas jej opatne bol prinavrdteny, az po udusenl Rdkoczovskej zbury 
na v2(ly bol nazpaf zaujaty a predmierskej fare jako filia privteleny, 
jako to katol. kan. visitdcia od 12. sept. r. 1766 svedci (Compo- 
sessores — totizto v Siilove — a tempore quo a sacris Romanis 
defecerunt continuo Ecclesiam ab autenatis suis catolicis erectam 
occuparunt, et ad anuum usque praesentis saeculi 3tiura possedeiiint, 
sectaeque suis Ritibus profanabant, ex quorum manibus erepta 
quidem fuit pi-aedicto Anno, sed nonnisi unico a nostris posessa 
tentaque, sis sequent*^ cuius statim per Commissarios Rakocziauos 



Digitized by 



Google 



217 

iustio videlicet intestini ejus belli, resignata fuit Haereticis, qui 
Andream Mathaeides, Hricsoviensibus non multo ante violantes 
obtrusum, pro suo adsumserunt Ministrello, tandem extincta revo- 
lutione Rakocziana ad nostras iterum manus rediit Predmeriensibus- 
que parochis est redita. Porovnaj 3. svazok, 299 str. cirkevn^ho 
protokoUa.) 

Ale aj po torato skutku zostali sulovskl a hradfianskl evanjelici 
V spolocnom uzlvanf vaiovych zvonov a cintora do r. 17<36., ked* 
t^to evanj. cirkev na takyto sposob svoj kostol utratila a jako aiti- 
kul^ma cirkev bez shromazdn^ho miesta zostat nemohla, docasne 
vystavila dreven^ stavanie, v ktorom konala svoje bohocestie. 
Z tvrd^ho materialu evanjelici si preto kostol nepostavili, lebo e&te 
vzdy mali nddej, svoj evanjelicky, svojimi predkanii vystaveny 
kostol nazpaf obsiahnuf, v ktorej zdlezitosti sa aj pisomne ku krdl. 
ndbozenskej kommisii, v Pesti r. 1721 zasedajiicej, obrdtili; ba 
spomenuty kostol v tej nddeji, ie ho nazpat obsiahnu, opatrili 
novou strechou. 

Ked ale tejto nMeje celkom pozbaveni boli, na pociatku roka 
1747 zadali prosbu (vid epistolu Karola Sziilyovszky ku Drozdikovi 
od dna 27. aprlla 1766) u Jeho Jasnosti straniva vykazania miesta, 
na ktorom postavit by mohli z tvrd^ho materidlu pozostdvajuci 
kostol. Ked" jira toto na najvysSom mieste v smysle intimatuma od 
dna 6. jiila r. 1748 povolen6 bolo a jim spolu aj k torau sluSne 
miesto vyk^an6 bolo, ihned robili kroky ku stavaniu nov6ho 
kostola, ktor^ bol r. 1752 aj dokonceny. Boli by radi tomuto nov^mu 
kostolu peknejsiu podobu, jako md, a vacsiu rozsiahlost dat, keby 
l>redbezne jeho podoba a rozsiahlost krdl. ndmestnou radou pred- 
plsand nebola b^vala, dia coho sa prisne drzat museli. 

R. 1766 vSetky cirkevn^ stavania zhoreli. Dna 2. novembra 
r. 1767 bol do Siilovd uvedeny znovu zalozenej katol. fary prvy 
fardr, Anton Sefarovic, ktory odvoldvajiic sa na kan. visitdciu od 
r. 1713 Gyoryho, trencianskeho diakona, proti ktorej 20. jiina r, 
1714 na valnom shromas^denf aj stolicn^ stavy protestovali, tak aj 
na niekoiko krstov predmierskeho katol farara vcas uprazdnenia 
sulovskej evanj. fary, siilovskii evanj. aitikuldrnu cirkev, skoro 
vsetkych jej prdv a uzitkov pozbavif chcel. V prvych dfioch po 
svojom uvedenf onen katol. fardr dal celkom zatvorit cintor, ktory 
doteraz bol vzdy otvoreuy, a aby evanjelici ku zvonom spolocnej 
vaze prist nemohli, dal doskami zabit z vonku k nfm vediice dvere. 
Evanjelici takto ani k zvonom prist, ani svojich mitvych do cintora 
pochovdvaC nemohli, i boli priuuteni tychto do pivnice zdmku 
Antona Ludvika Ladislava SjTmieusisa predbe^ne polozit. Potom 
bola hlavnd starosf katol. fardra, jakoby raohol obec Hradnii, so 
siilovskou art. cirkvou spojemi, odtrhniit. Tvrdil, ^e so Siilovom 
spojend Hradnd, ktord mala so Siilovom aj spolocn^ poln^ znaky, 
je celkom neodvisld obec. Ndsledkom tohoto evanj. duchovn^inu 
stolica zakdzala do Hradnej chodit a tu jakiikolvek povinnosf konaf. 
Kerf ale £ento jako prv hi-adiiansk^ deti krstil, siikromnym listom 
sluzneho bol do Trenclna citovany a na druhy den uviizneny, 



Digitized by 



Google 



218 

z ktor6ho len o 4 mesiace na krdl. rozkaz vypusteny bol. Ale 
Hradnd od Siilova odelend bola a tak zosUvala tdto obec do roku 
1791, kedy na zdklade 26. zdkonn^ho Sldnku zas k Siilovu jako 
filia pripojend bola. — Dalej onen katol. fardr chcel dochodky 
evanj. duchovn^ho, toti^to stolu, sebe privlastnif a aby veriaci evanj. 
fary jeho zeme zdarraa obrdbali atd. Preto evanj. cirkev v Jeho 
Jasnost diifala, jako to vysviU z listu Karola Syrmiensisa,* tehdaj- 
sieho cirkevn^ho dozorcu, 27. aprfla r. 1767 dan^ho a k Janovi 
Drozdik pisan^ho. „Utut tamen sit" — tak pise onen cirkevny 
dozorca, keJ ani u stolice neobsiahli ^iadanii pomoc — „quod 
omnia media ad nostri suppressionem exquirantur, fiduciam tamen 
post Deum in Cleraentia Caes. Regia locamus, quae uon adraissura 
est, ut iustitia causae nostrae permiatur." A veru z kazdeho pfsma 
a z tych nepocetnych listov, ktor6 v tomto case z jednej strany 
medzi Drozdikom a HaUszom a medzi evanj. siilovskou cirkvou 
z druhej strany vyraenen^ boly, je to vidno, ze tato cirkev leu 
u Jeho Jasnosti obsiahla pomoc. Tak r. 1767 nasledkom krdl. roz- 
kazu mitvf v cintori evanj. duchovnym sldvnostne pochovdvanl boli ; 
tak aj zvony spolocnej vaze 27. jula r. 1769 v smysle intimatuma 
boli podelen^ tak, ze evanjelici vacsl a katolici dva mensie zvony 
dostali, jako bolo povedano „ex singular! Clementia Regia." Evan- 
jelici takto aj proti ostatnym ndsilenstvdm katol. far^ra Jeho 
Jasnosfou boli obrdnenl, tak ze bol fardr primiteny uspokojif sa 
svojlmi predoslymi poplatkami a k tomu do druhej (ale lepsej) fary 
bol prelozen^. Zo str^nky katol. fardra ani potom neprestali utl- 
skania; tak na pr. — len jedno spomeniic — tehdajSl siilovsk^ 
katol. fardr, Frano Szalmay, r. 1775 vyziskal stolicn<5 poslanstvo, 
ktor^ evanj. duchovn^mu aj tak^ deti zakdzalo krstit, ktorych evanj. 
matky z dalsieho vidieku do Siilova k zpovedi prisli a tu neoca- 
kdvane porodily; ked ale siilovskl evanjelici v tejto veci zalobu 
pozdvihli, pre toto pokracovanie fai-^ra, ani odpoved nedosla a len 
biskupovi bolo siikromnou cestou ozndmeno, aby svojich fai-drov 
napomenul, aby v takychto pddoch evanj. duchovnym v artik. 
raiestach pokoj dali. Podobny prlpad casto sa opakoval, az toleranc- 
nym patentom tdto evanj. cirkev spokojnejsf cas obsiahla. 

Sulovskd ev. cirkev zaujala sa aj za svojich spoluveriacich 
puchovskej doliny, menovite za lazsku cirkev, a aj tu vydobyla si 
zAsluhy ev. skolu zemanska rodina Syrmiensisov alebo Sziilyov- 
skovcov, zvlastne Fi-ano Sziilyovsky, plnomocnik evanjelikov, riadne 
vysielany do puchovskej doliny ku pocetnym vysetrovaniam. Dobre 
vedela aj dniha strana, ze kto je hlavnou podporou protestantismu 
horneho vidieku, a tak nic nezameskala, aby tiito rodinu obsiahla. 
Hovorf sa, ze keJ raz grof Balassa u ist6ho vyborneho uda tejto 
rodiny urobil uavstevu a upozornil ho na ouy velk6 prednosti, 
ktore rodina uadobudnuf mohia prestiipenfm na katolicke ndbozen- 
stvo, a oni sa priam vozili pod siilovskymi skalami, ktorych jednu 
podobu mnohf za podobnii ku Lutherovej podobe uachddzajii, Szii- 
lyovsky na tiito skalu ukazujuc povedal : ze jlm je to' nemoznou 
vecou, ponevac jini tato ustavicne privoldva: „No)ite, nolite, fa- 
cere hoc." 



Digitized by 



Google 



219 

V tomto case ev. cirkev hmotne sosiluila, odkial pochodi aj 
oneu maly kapital, ktorym teraz vladne a ktory najviac koncom 
18. a pociatkoni 19. storocia usporeny bol. R. 1811 povstala pe- 
nazna krisis, ndsledkom ktorej utratila 700 zl., citlive sa jej dotkla. 
Pri torn ztmtila aj svoje najsilnejsie podpory a udrzovatelov cia- 
stocne smr(ou, ciastocne vysfahovanini. Zvlastne nenahraditelnou 
jej ztratou bola smrC barona Calischa, ako aj vzdialenie zemanskej 
rodiny Sziilyovsk^ch. 

Tato ev. cirkev jedinii svoju nMej vtedy skladala do svojho 
duchovn6ho, Pavla Tessedika, ktory v nej vyse 40 rokov pracoval 
a ktory pred mnohyrai veriacimi a inymi znamenitymi osobnosCami, 
raenovite pred superintendentom Franom Samuelom Stromskym 
vyslovil, ze svoj velky majetok len jej samej chce porucit. T&to 
nidej sa ale nevypluila. Po jeho ueocakavanej smrti cirkev nielen 
ze nic nedostala, ale skoro bola by utratila cely svoj maly majetok, 
ktory bolo treba advokdtom vydobyf. Zomrel 30. janudra 1856. 

V tejto ev. cirkvi dia starych pisemnosti, menovite dia ruko- 
pisu, z „Protocollum Fratrura superioris Districtus Treuchiniensis" 
Pavlom Tessedikom cerpan6ho, a dia vyfahu rrencianskej ev. cirkve 
zo starych zapisuic s tamtym sa srovuAvajiicich, pracovali nasledu- 
jiici knazi: 

R. 1578 Plebanus Philippus. 

Jonas Colledanus (dia starej zapisnicc trencianskej ev. cirkve). 

R. 1596 — 1605. Petriis Holnapaeus Strihariensis. Na tohoto 
Theodosii's Syrmiensis zaloval sa pred kongregaciou, ze Janovi 
Trochoczy-mu, rektorovi, zadrzal 2 korce zita a ze necestny zivot 
viedol, ktory sa proti tomuto tak branil, ze ucitel svoju povinnosf 
zameskaval, a ze keJ necestne zil, preco ho neprepustili , ked 
kazdorocne dakoval. 

Michael Novisoliensis. 

R. 1607 — 1614 Joannes Hrabecius. Odtialto odisiel do Vriitok. 

R. 1618 Georgius Stephanides Littillensis, ktory 18. jiila 1618 
podpisal stanovy confraternitas-u. Odisiel do lUavy. 

R. 1620—1629 (dia inych do r. 1630) Georgius dementis. 
Odtial odisiel do Necpal. 

R. 1629 Johannes Viszlicsky Bodicenus, ktory 18. jula 1629 
podpisal zakony senioratu. 

Jacobus Urbanovics, ktory r. 1641 odisiel do Kysuckeho No- 
veho Mesta a odtial r. 1643 do Varina. Dna 8. novembra 1633 
podpisal tie ist6 zAkony. 

Michal Lazius do r. 1647, v ktorom roku odisiel do Kosece. 

Andrej Jaksi, ktory 6. novembra r. 1647 tiez podpisal svoje 
meno v zilinskej kongregacii. Zo Siilova presiel do Trencina „pro 
Diacono^ a odtial za kiiaza do Kys. Nov. Mesta. 

R. 1657 Andrej Blasius, pozvany z KoteSova. Mai r. 1662 
u Zigmuuda Syrmiensisa pravotu pre zabitie kiir. Za jeho lirado- 
vania patron cirkve daroval kalich. R. 1674 bol poslany do vy- 
huanstva a so svojou manzelkou, dcerou Institorisa a 3 synmi zil 
v Briege. 



Digitized by 



Google 



220 

R. 1690 Jonas Colledauus, pozvany z Puchova; neskor dosUl 
sa do Trencfna. 

R. 1705 Jdn Simonides. 

R. 1713 Andrei Matheides, ktory prisiel z Hricova. 

DIa 60. strany 111. svazku cirkevnej zapisuice a vykazu iria- 
triky z r. 1721 po Matheidesovi nasledovali tito duchovnf: 

Colledanus. 

Tohoto syn Colledanus. 

N. Kevery. 

Andreas N.. capellanus Solnensis. 

Andrej Gregoriades. 

R. 1 723 Imrich Ruttkay, pravdepodobne oneu, ktoreho r. 1730 
Horuyanszky pod meuom Rut6nyi-lio spomfna. Ruttkay zomrel r. 1739. 

Od mesiaca juua nasledujuceho roku po niarec tunajsiu stanicu 
kazatefa zastupoval opa( spomenuty Gregoriades, az potom privo- 
lauy a ordinovan^ bol Martin Herschelius, ktory zostal na tejto 
stanici do r. 1744, kedy povolan;^ bol za dvoi'sk^ho kazatela ku 
Pavlovi Sdndo-ovi do Malych Ostratfc. 

Od augusta r. 1744 do januara r. 1745 docasnym kazatelom 
bol Michal Z^borsky. 

• Od r. 1745 za 8 rokov bol tu kazatelom Samuel Lischoviny, 
ked potom povolauy bol do Liptova do Velkej Paludze. 

Po ais uprazdnenia kazateIsk6ho umdu siilovska ev. cirkev 
administrovand bola necpalskym knazom Doleschall-om. 

R. 1752 predosly rektor Skoly bol povolany za knaza, v kto- 
rom lirade zostal do svojej smrti, totizto do 1. aug. r. 1759. 

Diia 28. aug. r. 1759 bol Samuel Prieviczky, rodom zo Sta- 
reho Zvoleua, za knaza povolany a dna 2. sept, v Modre ordino- 
vany, a ked bol neskor do Kremnice povolany, nasledoval za nim 
V lirade dna 23. jiina r. 1768 konrektor tehdajsej modi-anskej skoly, 
Andrej Orgony. Ked tento r. 1769 odvedeuy bol do trencianskeho 
zamku, lebo z Hradnej niekoiko deti pokrstil, a tam za 4 mesiace 
uvazneny bol, zastupoval ho Ordogh, az kral. rozkazom bol svojmu 
liradu prinavrateny. Pracoval do 23. jiila r. 1778, kedy zase pre 
isty soMs bol zazalovany a na kral. rozkaz nielen siilovsk^ho kaza- 
telstva pozbaveuy, ale s manzelkou a detmi z krajiny vyhnauy. 

Po pozvauf nov6ho kazatela siilovska ecclesia mater administro- 
vana bola Deluck-om, knazom z Ivdnky, potom necpalskym kaza- 
telom, Lacnym, kym v septembri r. 1778 rektor z Ivdnky, Pavel 
Tessedik, povolauy bol sem za kazatela. 

Tohoto nasledoval r. 1820 jeho syn, Pavel Tessedik, ktory 
k otcovi pre tohoto starobu uz r. 1806 povolany bol jako kaplan 
a potom jako administrator. 

R. 1856 Jan Krizan, ktory bol tu od r. 1850 kaplAnom, zva- 
leny bol za kazatela. 

Terajsi ev. kostol vystaveny je r. 1751. Na tomto vazou opa- 
trenom kostole mozno citaf tento napis: „Deo sacratam aedem 
banc quam Majores uostri ante anuos LXV aedificaverc uos po- 



Digitized by 



Google 



281 

steri cum turri hac auximus sub A. R. D. Paulo Theasedik.'* A 

tak je vaza r. 181(> postayeiia. 

Vo vazi visia dva zvony: vacsi vazi 3'/^ centa. Md tento 

napis: „Sospilator orbis da paceni et subveni Cultoribus tuis. 
Michael Palisch in Kremnitz." Na konci: „Refusum hoc aes muni- 
ficentia patrouorum et Benefactorum Ecclie Ev. Aiticul. Szulyo- 
vieusis sub Minis terio A. R. D. Pauli Tessedik." Men§i vazi 2 
centy a 4 fiinty. Ndpis md: y,Eccl. Evang. Sziilyovieusis sub A. 
R. D. minore Paulo Tessedik. 1818. Fudit me Samuel Haknbei-ger 
Kremnicii.- 

V kostole za oltarora visia olejove raalby: 1. Gaspara Szon- 
tagh-a s napisom: „Geu. D. Gaspar Szontagh J. Gott. Goraor. Tab. 
Judiae Prim. Assor. Nat. Ao 1675. Deliueat Ao 1724." 

2. Barona Waldhlitera. 

3. Vdovy Zuzanny Jouis rod. Holzschuer s uapisom : „Zuzanna 
Holzschnerin ver\s% Tobias Joniss. Delin. in Iglo Ao 1737. 

V oratoriume patronov nachodia sa nasledujuce obrazy: Karola 
Synnieusis-a, krdl. poverennfka za casu Jozcfa II.; olejomalba. 

2. Gaspara Syrmiensis-a ; olejomalba. 

3. Barona Calisinsa; olejomalba. 

4. Grofa Imricha Zay-a; ocelorez. 

5. Fraiia Syrmiensis-a jako uhorskeho telesueho strazcu ; olejo- 
malba. 

6. Ludvika Syrmiensis-a; olejomalba. 

7. Revickycky rodenej Lehoczky; olejomalba. 

Vo v&iitri V kostole ua lavej stene mozno ci'tiit nasledujuci 
vers (chronosticon) : 

PrIMa Dies penteCostes ten-ore repLebat 

Erratl tanti peCtora nostra rea 
GranDo, proCeLLa Mlua X rapIVnt hoMIues peCVDesqVe 

SternVntVr regetes, horreas teCta rVVnt 
QVos ConlVnXIt amor, DIssoLVIt VInCVLA nIMbVs 

ALterat ob soboLeM soLVItVr In LaCrVMas 
Ternos post annos repetVntVr fata priora 
IVsta DeVs noster, sVnt tVa IVDICIa 
SerVVs CVI DoMInVs satis est perspeCta VoLVntas 

Non faCIens DIguVs DVpLICe sVppLICIs 
Nostra sit arCa DeVs sVperent si fLVMIna ripas 

Perbene DIsCe Deo SzVLo saCrare Dies 
Notat, Monet, obseCmt 

IDem CVIVs syMboLVM 
Gratia lehoVae sVM qVoD sVM 

Paul. Cor. XV. v. 10. 
Zvecnuje velkii povoden. 

Znovu zalozenej katoUckej fary farari boli : Anton SchaiTarovic, 
Jan Letovic, Frano Szalmay, Jan Fabuss, Andrej Laurinec, Jozef 
Kubicka, £)uro Krpelec, Andrej Bazilides, Jan Slusny, Jan Dobray, 
Jan Marcsiss, N. Bazilides, Jan Krdtky, Martin Czingell a Jan 
Csernyey; matriky ma od r. 1766. Jej filialky su: Hradnd a Vrch- 



Digitized by 



Google 



222 

Tepid. — R. 1780—83 pocftala katol. dusf 135, evanjelickych 700 
a zidov 3; r. 1816 katol. dusi 104, evanj. 705, zidov U; r. 1863 
katol. dusi 188; r. 1878 katol. duSf 170. 

Miirom obohnany a vazou opatreny katol. kostol zasvateuy je 
sv. Michalovi arclianjelovi. 

Kedysi v Siilove jestvujiicu skolu preto, ze tain aitikulaiiia 
cirkev bola, nemozeme povazovaf za pociatocnii, ale viae za pro- 
gymnasium. Z jej ucitelov spominaju sa : r. 1601 Samuel Procotini, 
rektor, ktory bol bratom Mikulasa Martini-ho, supeiintendenta pres- 
porskej, nitrauskej a tekovskej stolice a ktory bol Zacharidsa Cle- 
mentis-a, syna i)ura Clementis-a, suIovsk6ho knaza, prvym ucite- 
lomm; r. 1631 Daniel Lyevius, Tomas Dublicenus; r. 1655 Stefan 
Mestenyi; r. 1659 Adam Kusznia. Potom: Jarariska, ktory tu bol 
neskor fardrom, od jehozto ziakov pozostaly latinske a slovensk6 
verSe, vlastne veselnfcke bdsue, ktor6 r. 1733 dali vytlacif a ktore 
by dnes ktoremukolvek archigyranasistovi ku cti sliizily; potom 
JanCovic, Paltsek, Hainal, Gabriel Institoris. R. 1730 Samuel Cho- 
vau, narodeny r. 1699 v Zvolene, ktory r. 1732 zostal dvorskym 
kazatelom v Diviackom Rudoom v nitranskej stolid; r. 1740 Jdn 
Cernansky, narodeny v Rajci, ucil sa v Trencine a na inych domo- 
vych skolach; neskor navstivil univei*situ v Tiibingach, kde bol 
spolu aj koiTektorom slovenskych knfh, ktor6 u tamejsieho knih- 
tlaciara Breitkopfa vysly; po svojom ndvrate obdrzal tunajsiu uci- 
telskii stauicu a r. 1743 presiel za kazatela do Velkej Paludze. 
R. 1752 Pavel AdamiS, narodeny v Senici 16. Jan. r. 1726; r. 1758 
prisiel do Necpal. R. 1790 Daniel Lechovsky. R. 1806 Samuel 
Ldnyi, ktory odtial presiel do Piichova. R 1831 Samuel Zakon. 

Samuel Michaelides, volakedajsf superintendent bansk^ho oki-esu, 
medzi inymi studoval na tunajsej skole. 

Dedina Hradnd, jako najblizsia appertineucia siilovskeho hi-adu, 
hradnou dedinou, zkratka hradnou poraenovana bola. 

Dedina Luky povstauiic na lukach, suIovsk6rau hradu patria- 
cich, zrejme je odvodzovanie jej mena. 

Dedina Mardek, ktoru dozaista zalozil nejaky Marek, nosf 
tohoto meno. 

Meno mestecka Predmieru odvodzujem od tejto okolnosti, ze 
pred hranicou rozsiahlosti isteho panstva bezprostredne leziacu 
zem, le^iacou pred mierou onoho panstva^ to jest pred mierou le- 
ziacou zemou, zkratka predmierom meuovali ; a v skutku one me- 
stecko lezf tam, kde sa kedysi musely schadzaf hranice zeme, 
patriace k siilovsk^mu, bystrick6mu a bytcianskemu zamku. Z pred- 
mierskych starych richtarov znAme r. 1417 Hermannusa. 

Povsimnutia hodna je strieborna stara pecaf tohoto mestecka. 
Jej spodok ma 12 cm. v priemere, s riiSkou je 15 cm. vysoka; ua 
konci iiicky je ruza ; riifika deli sa na stvoro a konce jednej kazdej 
ratolesti tvoria listy stromov. Prostriedok peeate zaujfma obitiz, 
predstavujuci bmnu otvoreneho zdmku. Jej kolopis pozostdva z la- 
tinskych minuscul, ktorych podoba prezradzuje najmenej vek 14. 
storocia. 



Digitized by 



Google 



223 

VPredmieri uz r. 1457 jestvovala fara; dozvieroe sa to z pra- 
voty, vjnajdenej v cas kanon. visitacie, ktord previedla sa r. 1729, 
podia ktorej za casu krala Leopolda pred krAl. tabulou pravotily 
sa menovite rodiny Hrabovskych a Marsovsk^ch s Petrom Szapdrym 
straniva uzfvania patrondtskeho prava kostola a fary, ktord pravota 
r. 1698 feria 5. proxima post Dominicam Laetare na stranku meno- 
vanych rodfn vypadla, v ktorej robf sa spomienka o v^sadnej li- 
stine V zalezitosti patrouat^keho prdva, v Budfne r. 1457 uhor- 
skym tralom Ladislavom Pohrobkom vydanej, v ktoi-ej vsetky patro- 
natske prava tohoto kostola pripisujii sa menovanym rodiuam. Tato 
fara ale musela uz r. 1368 jestvovaf, lebo v tomto roku v siivekej 
listine sporaina sa jej farar, Pavel. Kedy ale oua povstala pred 
r. 1368 a ktor^mu farirovi bolo najprv dan6 toto beueficium, ne- 
vedno, ani to nevie sa, ktori boli tuiiajsfmi fararmi po menovanom 
Pavlovi do r. 1690 a v jakom nasledovali poriadku. 

Ponevac Pi-edmier za dlh^ cas bol raajetkom evaujelickej rodiny 
Balassovskej, povstala tu ev. cirkev. Baron Audrej Balassa okolo 
r. 1580 tuto cirkev velmi uadal; vtedy bol jej kfiazom Andrej 
Thuri. R. 1615 bol tu kiiazom znamenity Tomds Francisci. KeJ 
panstvo, do ktor^ho Prednriier vplyuul, pripadlo palatfnovi grofovi 
Mikula§ovi Eszterhdzy-mu, za casu knaza Zacharidsa Ldnyi-ho r. 
1635 aj tunajsi kostol pripadnul katolfkom, avsak ev. ndbozenstvo 
vyucovalo sa i ua dalej, na cele ktpr^ho roku 1640 stal chyrecny 
Daniel Dubi-avius. (Narodil sa v Ziline z poctivych rodi6)v. Po 
vybaveni domovych Skol siel do Saska, kde svoje studia dokonciac, 
pod Baltazarom Fuhrmannus-ora r. 1919 pochvalne polemizoval 
pod nazvom „de ordinc et methodo." Navrdtiac sa domov, stal na 
cele ti'enSianskej, breznanskej a banovskej skoly. Neskor bol pred- 
mierskej, potom gr6fa Gaspara I116shdzy-ho dvorskym a konecne 
senickej cirkve knazom, a2 7. juni r. 1641 na synode v Banovcach 
vydrziavanej za superiutendenta presporskej, nitranskej a tekovskej 
stolice siic vyvoleny, superintendentom Joachimom Kalinkom podia 
obycaje bol v Trencine inaugurovany. Bol vyborny recnfk a ucen^ 
muz. Nosil skromny ba skared^ odev. Knizocku Mateja Hoe, pod 
nazvom: „Manuale evangelicum,"^ dal r. 1650 na svoje utraty vy- 
tlacit a opati-il ju vedeckou predmluvou. Zomrel r. 1655. Jako 
predmiersky knaz podpisal r. 1641 dna 30. jan. zakony trencian- 
skeho contubemiuma. 

R. 1647 krajinskyrai zakonami bol kostol evanjelikom opatne 
oddan^; tlto s nfm vladli ale len za kratky cas a darmo zalovali 
sa r. 1681 pred sneraom v zalezitosti svojej ztratenej svobody. 

Z katol. fararov sii zndmi: 

R. 1691 — 1698 ustavicne prichadza v matrike krstenych kiiaz 
Martin Bertovic. 

R. 1698 dna 29. jiina zostal tu fararom ()uro VankoviC. Pmco- 
val do r. 1703. 

R. 1703 dna 16. aprfla prisiel sem z kochanovskej fary Andrej 
Raphaelis; nezadlho stal sa vice-archidiakouom bytcianskeho okresu. 
Pracoval tu za 20 rokov. 



16 

Digitized by 



Google 



224 

E. 1723 prifiiel Imrich Vitniczky; bol tu sotvd 3 roky. 

R. 1726 Matej Grotkovsky (Grotovsky); kedy zomrel, nevedno. 

R. 1738 bol installovany J4n Hudek; liradoval tu za 30 rokov. 

R. 1769 dna 29. marca Michal Rudnay do r. 1776. Odtial 
iSiel za farara do Kysuck6ho Nov61)o Mesta, kde stal sa vice-archi- 
diakoDom okresu podobn^bo mena. 

R. 1776 dAa 1. nov. Frano Szalmay. Odtial odiSiel do Varina. 

R. 1787 dna 20. sept. Mikul&§ Benja^ ndsledkom cambuima, 
Qcoben^ho s predo§l^m. 

R. 1799 dfia 30. predo§16ho mladsf brat, Gaspar; ucinkoval 
tu 26 rokov, r. 1825 dna 24. aprfla resignoval a r. 1827 dna 24. 
nov. zojnrel v Povdzskej Bystrici. 

R. 1825 diia 8. mdja bol sem z drietomskej kapellanie Jan 
Ihriszky patronom prasentovany a 18. tohoze mesiaca biskupom 
Jozefom Kluch-om cirkevne investovany; dna 2. juna toho2e roku 
zaujal tunajsiu faru. 

Nasledoval Jozef Tomann a po tomto Jozef Steskal. 

Jednym z tunajSfch kaplanov bol Frano Madva, neskorej fardr 

V Rudnom, chyrecny lekAr, ktory svojim bohatym zkiisenosfam po- 
lo^il zdklad sbieranim a studovanfm rastlfn, rodiacich sa na blizkych 
suIovsk;^ch skaldch. 

Tunajsia fara vedie matriky od r. 1691. Patronmi sii rodiuy 
MarSovski a Hrabovskd. Jej filialky su: 

1. Plevnik, dedina. Bol tu kedysi drevenny kostol, ktory sa 
r. 1824 zrutil; teraz je tu kaplna, zasvatend sv. Stefanovi, uh. 
krdlovi. Ma zvon, asi 34 funtov tazky, r. 1 793 liaty, zasvateny sv. 
Janovi a Martinovi. — 2. Drienove, dedina. — 3. BaSov, dedina, 
ktorej zvon je asi 40 funtov fazky, r. 1763 zasvaten^ sv. Petrovi 
a Pavlovi. — 4. MarSovd, dedina; jej zvon vazi 25 funtov, r. 1791 
diia 3. juna biskupom Franoni Xav. Fuchs-om zasvateny sv. Joze- 
fovi. Je tu kaplna sv. Kriza. — 5. Mik§ovd, dedina; ma 25 funtov 
tazky zvon. — 6. Jablonove, dedina; jej zvon je r. 1797 liaty a 
zasvateny P. Marii. — 7. Urabove^ dedina ; jej zvon vAzi 30 funtov, 
r. 1791 dna 3. jiina biskupom Fuchs-om sv. Gdlovi opdtovi za- 
svateny. — 8. Urbanov, dedina, r. 1816 biskupom Jozefom Kluchom 
od malo-jesenickej fary cirkevne odnata a tejto pridana ; konecne 
9. od nov^fch casov aj dedina Dolnie Hlbok6. 

V r. 1780—1783 pocftala 2787 katol. dusf, evanj. 10 a zidov 
59; r. 1816 2735 katol. dusf, evanj. 18, zidov 48; r. 1863 2489 
katol. Awhi. 

Predmiersky priestranny kostol zasvaten^ je sv. GAlovi opd- 
tovi, ktory sa r. 1796 diia 2. maja na litraty rodin Marsovskej a 
Hrabovskej, potom z darov pocetu^ch dobrodincov a z istiny pre- 
dosl6ho kostola, 580 zl. 36 kr. obnasajucej, z tvrdeho materialu 
pocal stavaf a za 4 roky (r. 1799) dokoncen^ bol. DIa svedoctva 
kanonickej visitdcie, r. 1815 biskupom Jozefom Kluchom prevede- 
nej, ten to kostol nitransky biskup Frano Xav. Fuchs r. 1801 dna 
7. jiina sldvnostne vysvateny. Kostolne miiry maju v dlzke 14 a 

V Sirke 7 siah. Brana nachodf sa pod vazou. Vaza je velmi stara, 



Digitized by 



Google 



225 

na jejz ceTasti je cbodba. V&za tito hodinami opatrend bola na 
utraty mestecka. R. 1805 bola znovu strechou pokrytA na utraty 
farara Gaspara Benjaca. Su v nej 4 zvony: prvy 8-centovy, s obra- 
zoni Ukrizovaneho a bl. P. Marie, ktord mi Jeziska pri prsiach; 
druhy 2V2-centovy s obrazmi Ukrizovaneho a sv. Jozefa, ktory drzf 
Jeziska na rukdch; treti 37-fimtovy, r. 1790 na obecn6 utraty vy- 
hotoveny, s obrazmi Ukrizovaneho a sv. Jana Nep. ; §tvrty 28- 
funtovy s obrazom sv. Gala opata, ktory r. 1831 dna 6. Jan. poSas 
pohrabneho zvonenia puknul a dosial preliaty nie je. Prve dva 
zvony dia kanon. visitacie z roku 1798 su nitrianskym biskupom 
Adamom Erdodym zasvatene r. 1713 dfta 21. jiila; ti-etf zasvatenj- 
je dna 10. juna r. 1831 nitr. bisk. Jozefom Vurumom a Stvrty 
dna 3. juna r. 1791 biskupom Franom Xav. Fuchsom. — Ako 
kazatelna tak aj krstitelnica sii zo star^ho kostola. V kostole sii 
3 oltdre : hlavn^ oltdr je italsk^ho slohu a jeho portatile posvatil 
biskup Fuchs; reliquie md Piusove a Concordiusove ; prvy maly 
oltar V lodi zasvaten^ je nepo§kvi'nen6mu pocatiu bl. P. Marie, md 
reliquie Piusove a Prosperusove jeho portatile posvatil ten isty 
biskup ; druhy maly oltdr v lodi je dielo majstra prvgieho oltdi-a a 
je zasvateny sv. Jdnovi Nep., jeho portatile je zo star6ho kostola 
a je vysvaten^ baronom Pavlom R^vayom, vysviitenym dibodenskym 
biskupom. V kostole su 3 krypty. Pred zdkrstim pochovdvajii sa 
cirkevnlci za taxu zl. ; pod knazisfom nachodf sa hrobka rodiny 
Mdi-sovskej a s touto siisediaca hrobka rodiny Hrabovskej. 

Tento kostol chovd v sebe do kamena tesanii a v stene za- 
raurovanii podobizen Dura Hrabovskyho, r. 13«)0 kapitdna trenciau- 
skeho zdmku, predstavujucu ho v 10(5. roku jeho zivota. 

Povgimuutia hodny je striebomy, pozldteny kostolny kalich, 
ktor6ho spodok je romdnskeho slohu, vrch ale nov^. Pochddza naj- 
skor zo 14. storocia. 

Na prostriedku hlavn^ho oltdra stareho kostola bol povstanie 
tohoto znaciaci chronosticon : „lnslgne Prosaplae HraboVszklanae 
pi-aesens aLtare pro soLIs roMano CathoLICIs erigentis InChoaVIt 
hoC opVs Perlstrls et gen. Stephan HraboVszkl sVCCessoresqVe 
elVs posVere anno potent!." Staiy kostol nebol ani zasvateny ani 
dotovan]^. Bol z kamena a pod kazatelnou mal 2 krypty: rodiny 
Marsovskej a Hrabovskej, tretiu pod brdnou, Adama Rasovskj^ho, 
stvrtd krypta nachodila sa na strane evanjeliuma pred bocnj^m ol- 
tdrom a sice rodiny Kelecs^nyi-ovskej. 

Kaplny a sice v Predmieri pri hradskej ceste, potom v rasov- 
skom cintore a v Drienov^m pri ceste r. 1678 postavit dali — bez 
nadania — gi^ofovia Szapary. Pod fardrovou opaterou v Predmieri 
nachodiaci sa dom chudobnych r. 1790 pre §tyroch chudobnj^ch za- 
lo2ila grofka Terezia Balassycka, vdova po grofovi Petrovi Szapdrym. 

DIa kanon. visitdcie z r. 1831 tento kostol mal 1252 vied, 
zlatych dotacie, nevedno vsak, kym zalozenej. Fardrove zdkladiny 
su : Andreja Belajovskyho 20 zL, roznavsk(^ho pr^posta DaniSa 50 zl., 
Gaspara Hrabovskyho, kedysi^ 300 zl, ndsledkom devalvdcie 60 zl. 
Jozefa Hrabovskyho 100 zl., Zigmunda Kelecs^nyiho kedysi 100 zL, 

J5* 



Digitized by 



Google 



226 

ndsledkom devalvdcie 80 zl. 57 V5 kr., Anny Marsovskej kedysi 
400 zl, teraz 98 zl. 45^5 ki\, f)ura Vaclavika 100 zl. a pre kapl^a 
Andreja HaWszyho (rajeck^ho fardra) £00 zl. — Fardrov provent 
V nemovitostach obnd§a: v Predmieri rola v dolnom poli pod 25 
presp. merle, na Dieloch pod 2 p. m., v Kopani pod 5 p. in., pred 
mostom pod 5 p. m., v Eekdch pod 16 p. m., na zahrade pod 5 
p. m., V hornom poll pod 7 p. m., Da Hradnej pod 3 p. m., pri 
pri predmierskom hornom mlyne pod l^/o p. m., nad Jablonovym 
pod 8 p. m., pod Kruhom pod 4 p. m., na Hvoznickom chotire 
za Vdhom pod 10 p. m., jedna liika, vydelend z obecnych liik, spo- 
locnd pasa s obcanmi a v Hrabov6m rola Niva pod 7V2 P- ^a* 

Kon§kripcia treucianskeho archidiakondtu z r. 1802 v nitrian- 
skom biskupskom archive nachodiaca sa ohiadom predmierskej fary 
obsahuje toto: „In matre a colonicalibus 23 per metr. poson. 3. 
tritici percipit 69. metr. poson. a fl. 1 kr. 45 assumendo insimul 
120 fl. 45 kr. — Inquilini No 23. aut unius diei laborem aut in 
locum huius 3 kros insimul 1 fl." Tu teda sessiondlni poddanl ne- 
pomerne mnoho vysluhovali naproti 2eliarom. 

Kedysi v Predmieri jestvujucej skoly rektorom (r, 1609) bol 
Matej Platani. 

Farsky dom bol r. 1770 na litraty patrondtu vystaven]^. 



Podivin. 

NoveUa. 

(DokonCenie.) 



Vzi sa, mild citatelka, do krasneho jarn^ho vecera, ked my- 
sHme ze v hrobovej tichosti priroda spf. ona nespf, ona bdie aj 
V noci, vediic tajuplny rozhovor s duchom a srdcom naslm. Ci 
neozve sa tajuplnym hlasom srdce nase v takyto vecer, ked zloziac 
ruky zahladfme sa na tu svetielkami posiatu oblohu, na ten jasa- 
juci sa mesiac, ktory majestatne troni si, hiadiac do tej tichudkej 
a predsa mnohomluvnej prfrody, a ked este zbllzime sa k splie- 
chotajucemu potoku : tento cit neda sa vyslovit, ani opfsaC, on musi 
sa pocftiC. Ale ci ho kaiidy pocftiC vie, a ci je vela tych, co tomuto 
hovoru rozumeju? Nestastni najviac vedu hovor s drJemajucou 
prfrodou, ale nj stastnf radi tulia sa k nej. 

V takyto malebny veder sedia si v zahrade dvaja Stastnf manzelia; 
muz raajiic ruky zlozen6 v lone, nohy vystrete, prelozene krfzom, hlavu 
obrdtenu k oblohe — akoby sa modlil ; zienka pri nom, hlava jej sklo- 
nend na mu^ovom pleci, ruky zlozen6 tiez ako k modlitbe — a 
mozno ie sa aj modlili — , oni bdiac snili minulosti zamie&anej 
tu i tam zdrmutkom, snili blazenej prftomnosti. 

Z blfzkeho domu zavznievali zvuky plana, sprevadzan6 milym 
spevom jedinej jfch dc6ry Marfny, 



Digitized by 



Google 



227 

„Zas td jej obliibenA piespii; pocuje§, Palko?" 

aPocujem, pocujera, ale srdce mi je takym pocitom preplneii6, 
ze tazko prehovorit Pozoruj, ako tichuSko zacfna oua: „Zaspievalo 
vtaca" — a pozoruj, aky dokaz polozf na slova: ^Co komu sii- 
dene — " ; aka je to nebeska pravda v tejto piesni ! Vsak ver\ 
dusa moja?" 

„Ba vera pravda, Palko moj. To splnilo sa aj na nAs. Ciby 
som bola kedy pomyslela, ze ja bud era tvojou, a k tomu takou 
stastnou, blazenou zenou? Boze, ako plynii tie easy, ked si po- 
myslfm, ze nasa Marienka uz v sesfnistom roku, a udalosti pred 
sestndstimi rokarai su tak zive v pamati mojej, ze zda sa mi akoby 
to vsetko bolo kritkym snom jednej noci." 

„Ale niet zasti medzi t^mi spomienkarai, vsak ver' uie, du- 
sicka?" hovoriac toto privinul si milovanu 2enu k srdcu bozkajiic 
ju vrelo. 

Z4§f? A naproti komu, drahy moj?! Nuz ved vies, ze 
dva mesiace pride konecne Horsky domov?" No a naproti 
nemu mam chovaf zdsC? Pocuj! este spieva nasa dc6ra : „Co komu 
8uden6, vera ho neminie." 6, Palko moj drah^, odpustila som mu 
este vtedy, ked srdce moje bilo zanho, a ked myslela som, ze 
nikdy nebude za drah6ho bit, no a teraz. po tolkycb rokoch, mala 
bych budif star6 hriechyV Nikdy, nikdy! Keby len bol inaksi, ja 
by mu bola takou dobrou priatelkou, ako si mu ty priatelom, ale 
tak zda sa mi, ie bude aj teraz taky, ba sndd e6te horsf, mrzu- 
tejSi!" 

„Ach, pochybujem, du§a moja; ked bol pred Styrma rokami 
doma, bodlo ho to, ie si sa ani len neukdzala, ba ani len na§u 
Marienku." 

^Ja som to neurobila zo zl6ho umyslu; vediac, ze zensk6 ne- 
nenavidf, uznala som za dobr6 neukazaC sa mu. PiiSiel po prv^ 
raz domov, co som tvojou 2enou, bavil sa tak kratko, nuz nebolo 
roozno sbliziC sa mu, a Marienku som mu schvalne neukdzala; 
vies, akd bola pred styrma rokami? Nebol by sa jej striasol" 

„Viem, ie dobre 'mienila si, on si to ale vykladal tak, ze ho 
nechces videt." 

„Ach, Boze! ani kvap66ky hnevu, ani za§ti niet vo mne, 
ved to ty najlepSie vies; ani vtedy nezanevrela som hnevom na- 
proti nemu, ked pokladala som sa za tii najnestastnejsiu, ked 
pldny matkine sa potrhaly, ktorymi by sme skoro oba, totii Gustdv 
a ja, boli padli v obet. To bolo pre mna najhroznejsfm, ked so- 
znala raatka svoje tajnostkovanie s tetkou Gustdvovou a uditelom ; 
chudinka, td dobrd matka!'* 

„Vidis, Mdlika moja, od tvojej matky to bolo najvaSsou 
chybou, a ty " 

„Prosfm £a, Palko, neodsudzuj ju v hrobe, ona sa sama prfsne 
siidila; ja som jej odpustila, lebo ona aj tu hiadela len moj bla- 
hobyt, ona myslela: ked budem bohatou, nuz musim byC aj stast- 
nou; ona Idsku nikdy nepoznala, nuz aj svojej dc6re hiadela len 
bohatstvo, ona aspon tyransky sposob mitenia u mfia nepouzila. 



Digitized by 



Google 



228 

kdezto ona bola strasnym sposobom doniitena vydat sa vtedy, ked 
este nemala ani pochopu o torn, co je vydaj, a tak odpusC jej aj 
ty, ved sa uz chudiaka rozsypala ; tak sa mfnajii jedna za druhou, 
\\z aj tetka Horsk6ho tam." 

„No, dost torn, MAlika moja, nebud smutnd, ix)zvesel sa, 
prfde lids podivfn a musfte sa spriatelif, lebo tdto jeho zahrada 
by nam schddzala, ktom ndm toIk6ho pozitku poskytovala.*' 

„Bolo to veru primnoho od Horsk^ho nechat ndm ju toike 
roky k voIn6rau uzfvaniu. Len ako sa rau odmenfme." 

Ruka V ruke krdcal si sfastny pdr do blizkeho domu, a mila 
citatelka uz vie, kto su, a myslf : „aky to skok! a ako sa to vsetko 
zvrtlo." Hia, veru tie rocky letia. 

Volba konti'ollora vypadla v Dubovskeho v prospech, pravda 
nie bez (azkosti ; inac to ale neide. Dubovsky drzal slovo : po volbe 
dost skoro ozenil sa s Malikou Skalickych; jich zivot bol sama 
blazenost, lebo bol zalozeny na zaklade obapolnej, bezzistnej lasky 
a licty ; jfch manzelske blaho doplnila jedina kvetiica, zdarila dcera 
Marina. 

Ilorsky len jediny raz bol doma od tych rokov, a sice pred 
styrma rokami, aj to len za dva dni, a zase odisiel. Dubovsky vy- 
tykal mu viae rdz v listoch chladnosf k svojeti, a ze Ine k cudzine ; 
no on to upieral, az konecne pfsal pi-ed par dnami svojmu pria- 
telovi. ze jeho pevn^m predsevzatim je prist domov a tam zostat 
navzdy. — 

„Uz som vds mala fst hiadat," slovi v otvorenych dverach 
Dubovskych Marienka, krasna ako polo rozvitd iniza, a roztvoriac 
narucie, zlubala drah;^ch rodicov. 

„Este by sme ani neboli priSli, ale si prestala hrat," hovori 
otec! 

„No pod, otecko, zahram ti este i „Dobru noc!" 

„Dnes uz nie, diefa moje; vsak svitne rdno.* 

„Ej, svitne, svitne," pretrhne ho dc6ra, „ved nam svita, otec 
moj drah^, kazdy deii, len ndsrau narodu dako svitat nechce!" 

„Len trpelivost, dieta moje; „co savlecie, neutecie," co by sa 
este tisfc a tisic I'dz zamracilo Slovakom, ono raz predsa svitne!*' 

„Ach, otecko moj, ked je teraz vacsina muzov lahostajnych 
k svatej veci; chabmi mlade muzne ramena, stare stipy sa vyvra- 
cajii, podtfnane neuprosnou smrtou, a narodu slaba nadeja svieti 
do budiicnosti. Aj tento tvoj zboznovany priatel . Horsky pretiila 
cel^ zivot V cudzine, na miesto co by raal tu doma kriesit drie- 
majiici lud k osvete a cinomi" 

„Je to, pravda, kus chyba od neho," prerecie matka, „ze si 
nevie oblubit domovinu; no ale este dd sa vsetko napravit; on je 
aj V cudzine cisty, zachovaly charakter. To si mohla vyrozumief 
z jeho listov, ked nam jich otec precituje." 

^Ozaj, otecko, mdm sa ti vyspovedat z jedueho hriechu!" 

„Len von s nfm, a ja dam rozhreseuie," povie matka. 

„C(tala som posledny list Horskeho, ktory lezal otvoi*eiiy na 
tvojom pfsacom stole, otecko 1" 



Digitized by 



Google 



229 

„No, a CO povies na jeho obsah?'' pytali sa od razu rodicia. 
„Hm! Co poviera? Nui ze aj v tomto jeho poslednom liste 
dokazuje, ze je este vzdy podivfnom, ako ho vy zvacsa menujete." 
„A CO je tarn podivfnskeho ? zpytuje sa otec. 
„ Vgetko. Kto to kedy slychal ! Prv posle svojho priatela, a len 
potom pride sam; a preco ta tak dorazne prosi, aby si ho uena- 
v§tivil dotedy, kyra on sara domov nepride? Jeho priatel ie 2iada 
si samotn, to nepochopujem ; kto vie, ti aj ten nebude takym po- 
divfnom ako Horsky , no ale, Marina, ty mlcl^ Dievca udrelo 

sa nezne po perndch. Mne pri vSetkom svojom podivfnstve pone- 
chAva park k uzlvaniu. Ale ja vsak nepojdem, mamicka ! Este 
bych sa mohla sfsf s tym cudzim pdnom. 

„Ty by si sa mohla aj s Horskym sfsf," povie otec, «ani by 
si nevedela ii je to on, ked ho neznds len hen z obrazu," a uki- 
zal pri torn nad pfsad stol, kde visel obraz Horsk6ho. 

„Otecko, z tohto obrazu by som ho poznala bdrs kde, ale ja 
ma budem vyhybaf ako zl^mu duchu!" 
„Neviem prefio!" 

„Ach, tak6 6udo, co ani na 2enske hiadet nechce, akoby sme 
boly dike nestvoryl" 

„Marienka! 6i je to tam na tom obraze cudo? Rada si ty po- 

stojfs pri 6om, a tu i tu urobf§ pozndmku " 

„Ale, otecko!" — a pri tom rukou zapchavala tista otcove — , 
aUz ti nikdy nic nepoviemi" 

„No, ved som to len ja," ozve sa matka, „a tvoju pozndmku 
d4vno viem, totiz ie je krasny mui, a to mu veru nik neodopre, 
lebo 37-rocny muzsky tak krdsny, to je zriedkavost." 

„A ci je vskutku taky aj v 2ivote?" zpytuje sa Marienka. 
^Veru taky bol pred styrma rokami, ked bol tu, a tento obraz, 
ako vies, poslal pred rokom, ked sme rau aj my poslali n&s i*o- 
dinny obraz, na ktor^ pfsal mi v liste: „Este na ziadne dievca 
nehladel som za toiko, ako na tvoju dc6ru!" 

„Ach, Boze! Ja prestastnd," hovorf posmeskom Marienka. 
;,Deti, ale my sme pri rozprdvke pozabudli, ze mame fs( aj 
spat," hovorf otec, a s tym odobrali sa na odpocinok. 

Marienka nemohla spat; otvoriac okno, hiadela do blizkej 
krdsnej zahrady, do svojho raja, ako ju ona menovala. Krdsne vy- 
nfmala sa pri svetle mesiaca; obdivujiic ju dumala v sebe: „Ne- 
budem sa uz dlho v tebe prechodit, rozmyslaf v samote o milej 
besiedke; on pride skoro, a nenavidf zenske..." Zavrela okno, 
lahla si, ale dlho, dlho nemohla zaspaf. Rano bolo slnko vysoko, 
ked matka prisla ju zobudif: 

„Co je to, Marienka, ze ty tak dlho spfs? Tjr, io tak rada 
obdivujes vychod slnca, a ranny spev vtdckov; obavala som sa, 
ze ti suad nie6o, a preto prisla som (a zobudit. Povaz, je uz 7 
hodln, vstan, nie je to zdrave tak dlho spat!" 

^Marienka pretriic si ofii, hovorila: Odpust, mamicka, vecer 
nemohla som dlho zaspaf," pritom vyskocila ako srnka z postele, 
a o chvfiku bola ako vrtielka po dome. Na dvore bolo zapriahnut6 



Digitized by 



Google 



230 

do voza, otec odchddzal do susedneho mesta v uradnej zdlezitosti, 
a pobozkajuc ieun a dc6ru vyskocil iia lahkii brycku, matka s dc6- 
rov dfvaly sa, kym jim nezmizol z ocii. 

„No, mamicka, teraz musim sama rauajkovat ako sirota, to 
mi za trest, 2e som bola lenivl^ 

V torn bolo zaklopan6 na dvere a duu vstupil Miso, stary, 
vern^ sluha Horskeho. 

„Coie nam tak za rdna nesiete, dobry Misko?" zpytuje sa 
ho pani Dubovskd." 

„LeD ticho, milosfpani, sibol som len cez zahradu, aby som 
vam vyklebetil prfchod ndsho hosfa. Ach-, je vam to za chlapa, 
milostpanil akoby mojmu pdnovi z oka vypadol, a dobry, cele ako 
moj pdn, len neviem pre6o nechce nikoho k sebe pripustit, az kym 
ten moj opravdov^ pan neprfde, hahaha!" suchrajuc si ruky usmie- 
val sa naradovanjr Mi§o. 

„Aka radost vdm iiari z celej tvare, Misko," hovorf Marienka, 
„coze az potom budete robif, ked" vam pin pride?" ' 

„Uz ani vtedy nebudem mat va6§iu radosf. Jaj, tento moj dobry 
pin, ci mam povedat host. Ale racte si pomyslet, milosfpani, ze 
moj p&n nalozil hostovi, aby som sa staral o gazdinu, nuz ja ne- 
viem Si td bude smiet sukiiu nosit. 

„No len zariad'te vsetko tak, ako vdm to host v mene vdsho 
pana kdze, viete, ze p4n vas ziada posluSnost" 

„Ruky Iiibam, milostpani a slecinkal" odchddzal Miso. 

„Dobr6 stvorenie tento stary Miso, vsak veru mamicka? Ci 
ja ozaj do tej zahrady budem moct chodit, co myslfs, mamicka?" 

^Dieta moje, to predsa neide samotnej, a ja nestihnem za 
kazd;^m s tebou!" 

„Ale, mamicka, ci pocestnosf si-dca je nie viae, ako ten naj- 
prfsnejSi dozor? PovAz, mamicka moja, ze v tej zahrade hoc kde 
da sa ukryt pred tym cudzincom. Ved kei pride Hoi'sky, aj tak 
do nej nevkro6(m, lebo ja mam taky daky strach pred t^m clo- 
vekom." 

„No, ale dnes predsa nejdi!" 

„Dobre, posluchnem fa, nepojdem dnes, ale zajtrd vcas, velmi 
vcas, kym ten bude e§te spat.^ 

Pred vecerom prisiel otec; matka s dc6rou ihned vyrozprd- 
valy udalosti dna. „A pomysli si, otecko, dnes nebola som v za- 
hrade; mamicka mi odoprela dnes ta fsf." 

„No, no, no, ved p6jde§ zajtrA; neboj sa, budeS chodit, veJ 
mas tam star^ho Mi§u a kto vie, ci sa ten cudzi pdn aj v zahrade 
ukaiie. Keby len co skorej prisiel Gustdv, tak ho cakdm ako 
vlastn6ho brata!" 

„A ja zase naopak, otecko; ja sa toho jeho prichodu ddkosi 
bojfm." 

„Hahahal" smeje sa matka, „neviem preco; ved je to 8am6 
dobrotisko!" 

„Len musis sa tak chovat k nemu, Marienka moja, ako sme 



Digitized by 



Google 



231 

ti to uz s mamickou riekli. Neviem, nakoiko sa zmeuila jeho po- 
vaha, a ci sa vobec daco zmenila." 

„Ba veru zmenila,** slovi pani Dubovska. „Miso hovoril, ze 
tento hosC v inene Gustdvovom nariadil hiadaf gazdinu." 

„Bravo! To ti hovoril Miso? No, to je dobry znak. Uz teraz 
imra nideju, ze sa aj vy spriateUte s nfm. Ozaj, ci toho jeho 
hosCa nebolo vidno po zahrade chodif?" 

„Ja som veru bola zaujatd, nuz som sa ani ueobzrela; skorej 
azdaj Marienka?*' 

;,Marienka sa trochu zainimenila, hovoriac: „Leu od chrbta, 
kecf sa shovdral s Misom," 

„No, ci je velky, ci maly a ci streduy?" zartujiic zpytuje 
St otec. 

„Veru, vela vyssf, nez ty, otecko!'* 

„Ci je pocemy, ci belav^, ci lysavy a ci aky?" 

r,Ale, otecko, nepokiisaj ma. Ci to mo^no pozuaC z uasho 
okua? Ja nic viae neviem, len to, co som riekla/ 

Matka jich pretrhla v rozhovore, volajuc k veceri. Este dlho 
besedovala o vselicom uasa stastna rodinka, az kouecne vsetko 
roaslo sa oddat sa v ndrucie tich^mu spduku. 

Ci aj Marienka? 6, tato nie, tato mlada snilka mda dumala 
vo vecemom tichu, alebo prejavovala city svoje pri oblubenom 
piane. Aj teraz sedf pri iiom, a div, ona nehrd travnice, ale Betho- 
ueaove sonaty, a s ak^m citom jich hrd! Ona v uich k niekomu 
hovori. Cez otvoren6 okno lahko ovieval tichy vetrfk jej ruzov6 
h'ca. Vstala od piana, divajiic sa oknom na mesiac, ako tento ko- 
ketujuc skryva sa za oblAcik, a zase vykukne; obzrela sa do su- 
sftdovej zihrady, a vidf vysoku ciernu postavu, obrdtenu k jich 
<[omu. Videla dobre, lebo prdve vykukol mesiac zpoza oblaka a 
osvietil celu zahradu, videla, ako ma ruky na kriz zlozen6 a ako 
uprene hiadf k otvorenemu oknu. Ako ho Marienka zazrela, hrmotom 
zavrela okno, chytro sa vyzliekla a skocila do postele. Ale ci 
spala? Spala i nespala, dost na tom, ze r&no o stvrtej hodiue pre- 
chodila sa uz v svojej obliibenej zahrade. 

Y Iahu£kom, modrom ranuom odeve, v girokom klobiiku na 
hUve, na ruke vkusny kosffiok, takto sotva zeme sa dot^kajiic, 
vziaSala ako Vfla, nepravideln6 dychanie prezradzovalo, ze je ro- 
zodiTena. Obzerala sa na vSetky strany, no v§ade tichosC, iba vta- 
cky sveholily svoju rannii piesen, kvietocky a stroraky hnane tep- 
lya vetrfckom, kyvkali jej dobr6 rano. 

Sadla si do zndraej besiedky, videla tern roztrhane porozha- 
dzovan^ papiere, z coho siidila, ze cudzi pdn musel vcera tu byt — 
zracu pocuje kroky — ale kroky tazk6 a nemotorne; one sa trhla 
a c^cela utiecf, ale v tom pocula zakaslat, poznala Mi^ov chriptavy 
hla8, sadla si, Miso ju ndjduc, tlapol dlanami od radosti: Vitam 
poiizene, krasna sleciuka, dobre ze ste rdcili prist, uz sa ma 
vcffa ten moj pdn zpytoval, ze ii vraj nechodfte kazdy den sem 
— nuz som ja veru vysiel s pravdou a povedal som, ze veru cho- 
dfte, a ze neviem io je za pricina, ze ste vfiera neboli. To vdm 



Digitized by 



Google 



292 

je dobrota, driecny a svarny ako len moj pan, cely celucicky taky. 

Som mu povedal, slecinka, ze ste vy anjel, a 

„A naco ste mu to riekol?" 

„Prislo mi to tak vhod. Pdn shovaral sa so zdhradiifkom, 

obdivoval kvety, nui nds zdhradnik vyrukuje selmovsky, ^e este 

jedeii kvet jesto v tejto zahrade, ale ten vraj odchiidza a prichMza, 

a V torn ukazal na vds dora, hovoriac: tarn hen z toho domu, 

slecna pAna Dubovsk6ho, nuz som sa na to ohlisil, ze ste vy nie 

kvet, ale anjel." 

„No, to ste nepravdu hovoril; a ak som naopak certom?" 
„Hahaha, sleiiuka, Pan Boh tak to nezobrazil certov!" 
„Ba casto, MiSko, aby nimi potrestal zl;^eh muiov!'* 
„A akby tak6ho ^ertfka dostal prave dobr^?" ski-abe sa za 

uchom Miso. 

„Pri dobrom musSovi musf sa aj certna anjela zmenit,** smiala 

sa Marienka. „Ale dosf o tom; spf eSte ten p4n, Misko?" 

Ba ie spi, a to tak, akoby si bol len teraz lahol; preiiho 

m62te este aj za tri hodiny tuna chodif, a ci sa nechcete s iiim 

8(st?" 

„Boze uchovaj, aui za svet! ina6 by som viae nesmela prist 
do tejto zahrady! Ale, Misko, ako ie je s jahod&mi, ci nie su 
este zrale?" 

„Nech sa Iiibi fsf pozref, anjelik," a urobil komick^ kompli- 
ment §elmovsk^ MiSo. 

Marienka pohrozila mu zartovne prstom, hopkajiic po chod- 
nffikoch k jahoddm ako srnka. Medzi jahodami chodiac, obzerala 
popod Ustocky, ci nieto zralych. Zrazu pocuje hrmot okna. Trhnuc 
sebou obzre sa, a koho vidf? Cudziho pAna, ako si otvdral okno. 
Sklopila oH k zemi a postojac e§te tro§ka medzi jahodami, utekala 
prec, nebola by sa obzrela ani za svet. Pri zahradnych dvierkach 
stdl Mi§o. 

„No, uz tak skoro prec, slecinka? — i-dcte pozdejsie prfsf, 
az kus rosa obschne." 

„Niel nepridem, Misko, s Bohom!" 

„Coze je takd sdesen^?" hiita v sebe Miso. „Hm, hm, azdaj 

len ten moj pan nebol este v zahrade idem ja pozret hore. 

Prfduc ku dverom pofiul kroky. Vedel, ie je uz pdn hore, a vnfduc 
dnu usmieval sa selmovsky. 

„MiSo! Coze ma§ za lubom? Vidfm, ze daco chces povedat." 

„Ci milosfpdn este dues nebol v zahrade?" 

„Nie; a preco sa ma opytujes?" ♦ 

„Nuz, ze mi moj anjelik uletel aj bez kr^del a zdal sa mi 
dakym splasenym!" 

„Aha, to ta tvoja anjelskd Marienka, pana Dubovsk6ho dc6ra. 
Ale veJ to ma byf este len dieta, Miso?l" 

„Ano! A milostpdu, by sa mu vyborne hodil za pestiinku," 
zmurkniic kyvnul hlavou Miso. 

„No, len nezartuj mnoho, moj verny drahy Miso, aby si ino 
pldn nevyblaptal; vies, ze ziadam prisne mlcanie." 



Digitized by 



Google 



28S 

„Ve<I keby to len tak dlho netrvalo; ale dva mesiace ja ne- 
stojfm dobre za seba!" 

„Ko, no, Misko, vecT jich mi hodne skritime, len trpezlivosf 
a — mlcanlivost!*' 

„Ozaj, slecna mi riekla, ie keby sa tu v zahrade s vami zi§la, 
zeby nikdy viae sem nepri^Ia." 

„Tu ho m^, a k^iala ti, aby si to mne vyzradil?" 

„Nek^ala, ale kerf, hm — " 

„AIe ked hm — ked hm, sora ja starf klebetavy Mi§o! Ved 
ja viem, ze si jej nz aj moju osobu predstavil, ze si mi uz vSetko 
pokazil. " 

„Co vsetko vyklebetim, ale to nie, a recite sa presvedcif." 

„No dobre, MiSko, dobre, verim ti; ty len tvojmu pdnovi sdells 
tajnosti, vsak ver'? No a Mto by ti bolo, keby ten tvoj anjelik 
viae do zahrady nepri§iel?" 

„Veru by mi bolo; ved len pockajte, az ju uvidite, ale viem, 
2e sa t^ voda vo vaSich ziUch zmenl na horiicu krev!" 

Nevedel nevinny Miso, ked toto hovoril, ze ni priidila krev, 
nie voda v ziUch jeho pdna. 

„A teraz chod k zahradnlkovi, nech uvije skvostnii kytku, ho- 
vorfm skvostnii, nech nelutuje cudzokrajn6 kvety zo sklennfka a ty 
ju potom zanesies milostpanej Dubovskej s mojou lictou." 

Ked: bol MiSo za dvermi, vyskocil silou mladlka, udrel sa po 
sdre: „Bude dac, Miso, d& Pdn Boh dozijem sa Sadanej radosti! 
Kytku pani matke? aha, rozumiem, prvy stupeii, aby sa Iah§ie 
mohol dostat k dc6re. Ach, daj to Boze!" A starky v^>^ne slozil 
ruky. „Vyrovn^ sa staiy dlh aj stary hriech; zahraj len kus ko- 
mediu, MiSo, na star^ kolen^ len si sa vsetko dobre skoncf." 

„Pdn zahradnfk, kytku vitl Ale skvostnii, z najvzAcnejsIch 
kvetov." 

„ Dobre, dobre, Misko; ale co povie pdn, ked pride, ze ten' 
jeho host tak gazduje?" 

„To nech si on odpovie za to, mi budeme konat co ndm tento 
rozk^ze." 

„A ci sraiem vedet, komu td kytka bude, Misko?" 

„Preco nie, ten pdn mi to nezakdzal povedat; nuz panej Du- 
bovskej." 

„Panej, a nie slecne?" zpytuje sa zadiveny zahradnlk. 

„Ih, ak^ ste vy to, pdn zahradnfk, ved viete, ze sa to pri 
matke zacina, ved ste azdaj aj vy boli dakedy mlad^?" 

„^ia, MiSko moj, clovek na starosf zabudne na §alby mladosti. 
Ja som uz len zvedavy na toho ndsho pdna, musi to byf dobry 
clovek, ked svojmu priatelovi dovoll takto tund hospoddrlf." 

„Veru to len taky bohaty pdn moze, ako je moj," s hrdostou 
odpovedal Miso; „nds pdn je tomuto vo vsetkom podobny, akoby 
ste toho videl, toho pocul a — " 

„No ved vdm verlm, Misko; vy ste sa unho zostarel, kdezto 
sora ho ja este ani nevidel; som, ako viete, len dva roky tuna 
zahradnlkom. 60 ma ale mrzl, Misko, je to, ze si pustil capa do 



Digitized by 



Google 



284 

zahrady, veru ai uvidi slecnu hen ztade," uMzal pritom na dom 
Dubovskych, „neviem, ci bude za radou n^sho pdnovou cakjt" 

„B^ by sa sibol do nej e§te dnes, a2 po sam6 iisi!" 

„Ale, Mi§ko, ci tak prajete v^smu pdnovi?" 

„Tak ja tomu, sedemtisfcsedemstosedemdesiatsedem!" hresil 
zartovne kiyonsky Miso. 

Zahradnik ho akosi podozrive obzrel. Ked bola kytka hotovd, 
Miso chcel letef s nou, ale zahradnik nedal mu ju ani do ruky, 
hovoriac : 

„Prv musi povedaf pdn, ci je s nou spokojny." > 

Miso vyhodil mrzute spodnou pernou a sli spolu k pdnovi. 

„ll^i byf, vasa milosC, spokojn^?" slovi zahradnik. 

„Uplne, pAn zahradnik ; vy ste umelec!" hovoril, obdivujiic kytku. 

Mi^o st&l uz V uniforrae, cakajuc len na komando. Ked vzdialil 
sa zahradnik, pristiipil p^n k Misovi, hovoriac: 

„Pdlia fa ui podosvy, v§ak ver\ Mi§o? No nech ta len ten 
tvoj jazyk nepdli, netrep do sveta nesmysle, daj si pozor na reci, 
no a teraz chod, uz vies kde a co mds povedaC, potom ma nechaj 
na pokoji, boll ma hlava, dnes nepojdem do zahrady." 

„A coby ma star^ho sediv^ho vSetky strigy na tokajsky vrch 
odniesly, videl ju, videl ju," prikyvoval si Miso v svojom roz- 
hovOre, poskakujuc od mdosti. Prijdiic do Dubovskych, nenasiel 
iba Marienku v izbe, ttto sila, ked vosiel s poklonou Miso, ddvajiic 
Marienke kytku so slovami, ze to milosfpanej p^n Jedlovsk]^ posielajii. 

„Mi§ko, vyrldte srdecnu vcTaku a uctu v mamickinom mene 
p4nu Jedlovsk^mu." 

„Ozaj, slecinka, dnes sa mozte svobodne bavit v zahrade, p^n 
je chor^, boll ho hlava a preto nepojde cely den do zahrady." 
^S tyra Mi§o odiSiel. 

^ Marienkn obzerala pozome kytku, nasla v nej navStlveuku 
s menom: Gustdv Jedlovsky, ingenieur. „Aj to Gustdv?" dumala 
Marienka. 

„Otecko, pozri, ako vyznacil Jedlovsky mamicku. Miso hovoril, 
ze je jeho pdn chory." 

V torn vstiipila dnu matka. 

„Ach, vitaj, mamicka; pozri, pozri, to je tvoje!" 

„Ba hddam tvoje!" 

„Ach nie, to tebe posiela pdn Jedlovsky." 

„No a nedal sa ohksiC, ze pride?" 

„Nic nehovoril Mi§o; ale navstlvenku tu md§, td bola v kytke." 

„ Skoda, 2e som nebola doma, bola by sa Mi§a daco mala 
zpytaC." 

„Ale ja pojdem k nemu," hovorl otec, „ved; ho azda nezjem," 

„Ach nerob to, dusa," prosi ho zienka, „ked ta o to poziadal 
Horsky, aby si nesiel k nerau, az kym on domov neprlde. Moze 
sa aj ndhodou staf, ze sa sidete, ale nechod! Ved to skoro prejde 
ten cas a Gustdv pride domov. Kazdd tajnosf md svoju priciuu a 
do toho sa nevtierajme," hovorila Dubovskd, odchddzajuc do kuchyue. 



Digitized by 



Google 



g86 

^Marienka," chytil otec okolo hrdla svoju milii dc6ru, „ci budes 
aj ty takd, az sa dakedy vyd^, ako tvoja matka?" 

„Ja sa nikdy nevydim, otecko moj." 

„No, no, no, predsa sa zacervend moja miW Marienka, ked 
toto hovorf ; zena bez muza je zivot bez zivota." 

Marienka usmejiic sa otcovi, odisla do hostovskej izby, aby 
tarn do poMra vloiSla kytku. Bola ddka roztriitd, bola by rada 
isla do zahrady, ale matka nedovolila len vcas rdno, kym Jedlovsky 
spf. Vi ju zacala kus neteSit td jej mild zahrada, rdj jej nevinnych 
detskych snov, zacala ju netesiC preto, ie jej sviazali voIn6 kry- 
delkd, nesmela hockedy do nej vylietnut. Rdno vstala ako obycajne 
vcas, uz bola vo dverach zabrand do zahrady, ked postavila sa 
pred hn matka. 

„ Marienka, a ty takto chces Isf za vcas rdno do zahrady, 
V tomto lahkom obleku, ked este tak chladno a rosno? Dolu 
vsetko, a oblec si vlnen6 saty; crievice vyslvan^ dolu a obuj si 
vysok^ remenie top4uky a na rozohriatu hlavu lahky rucnfcok; tej 
noci som fa pocula trirazy zakaslat." 

„Ale, mamicka, ty ma celii rozmaznes s tym zaknicanim." 

„To nechcem, diefa moje, ale ty si zdravie nevies varovaf, 
ten najvacsi dar od Pdna Boha." 

„Ja nemdm uz ani vole chodiC do tej zahrady, ked ani za- 
spievat smelo nemoi^em, len ako zlodej obzerat sa okolo musfni; 
radsej mohol ten vds Horsky aj s tymto jeho priatelom tam volakde 
vo §vajciai-sku sedef." 

„Diefa moje, nehovor tak nevdacne, ci nebolo to mnoho Usky 
od Horsk^ho, ze nto za toIk6 roky dal zahradu k u21vaniu a teraz 
ked po tolkom putovani v cudzine ziada si kus pokoja v svojom 
domove, mi mu mdme sndd predpisovat? — Na tebe, Marienka, 
baddm od zavcerom dAku premenu, ci nie si chord?" ^ 

„0j nie, mamicka moja; vidis, ze mi je nic," so smiechom 
hovori Marienka, ale ten smiech bol pretvdrany. „No a teraz idem, 
mamicka, ty si e§te trochu lahni," bozkajiic matku, odbehla. 

Marienka prechodila sa lipovym stromoradfm, videla pomedzi 
stromy, ze okno, to zndme okno je uz otvoren6 a este iba stvii 
na pat „Idem do besiedky, tam nevidi ma nik, tam budem sedet; 
jahody hiadaf nepojdem." Besiedka bola tak obsnovand divym 
hroznom, ie neprezrel cez nu. Marienka skoro bezala, ale nie cestou 
rovnou, ale bocnou suchla sa do besiedky. Ale beda! Kto opise 
jej Taknutie, ked skoro vrazila do cudz^ho pdna! Strach a pre- 
kvapenie odrialy jej slovd, nohy primrely na piesocnii podu, len 
nikou pritisla si trepajuce srdce a zbladla ^o stena. Horskjf 
(ktor^ho by sme ui darmo menovali citatelovi Jedlovskym) vstal a 
sotva dotkniil sa Marienkin^ch ramien, tak nezne posadil ju na 
lavicku so slovami: 

„Je vdm snad zle? Coho ste sa tak hi'ozne nalakali, slecinka?" 

„Ach, Boze!" vzdychla Marienka a pnid sJz vyhrknul z blan- 
kytovych ecu, tvar zakryla oboma rukama a pustila sa do placu. 



Digitized by 



Google 



286 

Horsk^ nevedel len ml&if a zn&gat tuto trapnii situsicia, naj- 
radsej by sa bol hodil k noham tomuto nevinii^rau anjelovi. Srdce 
mu skdkalo v prsdcb radostou nad vfCazstvom, vidfs tvoj rozum, 
aui sto rozumov nevytisne srdce zo svojho prava. Pdn Boh vie, 
CO by mu este bolo to srdce navycitovalo, ale Marienka vstala a 
urobila krok k odchodu. 

Horsky zastal jej cestu, hovoriac: 

^Cbce sa slecna vzdialiC bez slova? Ci ui'azila v&s moja prf- 
tomnost natoiko, ze nedrzfte ma za hodn6ho ani len meno va§e 
zvedef, a^prdve predpokladam, ze mam iest so sleSnou dc6rou pana 
Dubovsk^ho, — ci sa nemylim?" 

„Td som,** odpovedala lakonicky Marienka. 

„Ja som, s dovolenfm, priatel Horskeho, Jedlovsky; ostatne 
ma akiste rdfiite znaf z listu pdna Horskeho.^ 

„Pro8(m, pane, pustte ma! Viae sem nikdy nepridem.* 

^Nikdy? Pi'osfm vAs, slecna, neopakujte to slovo viae. Ale 
prisahim vam, ze sa takto nerozfdeme. Ci urazil som vas?" 

„Nie!" odpovedala roztr2ite. 

pA CO vis tak zarmiitilo?" 

^Ze urazila som sama svoju cesf." 

„A iim, ked sa smiem zpytat?" 

„Na CO sa pytate? ste svedkom vsetkeho!" 

„Nie som svedkom nicoho, — len vAsho bezzakladneho bofu, 
a preto nesmieme sa takto rozfsf. Bicte si sadniiC, slcciuka, a 
povedzte mi, cfm ste urazily svoju cesf?" 

„Ja vtrela som sa samotua k vim." 

„Ku mne? To rozhodue upieram. Vy prisly ste do zahrady 
V tej nddeji, ze ja este spim, ci nie prnvda? A tym ste umzily 
svoju cesf, ze v nevinnej radosti prisly ste sa pobaviC medzi sebe 
rovne kvietky, ci len preto nepozrete na mna, aby ste suad aj 
s tym neurazily svoju cesC?" To hovoriac, pristupil pred Marienku. 
„Poziite, slecna, mate pred sebou star6ho muzal" 

Zacervenala sa. Vedela dobre, ze bars by bol aj stary, ale jo 
predsa krasny muz. Dlho cakal, stojac pred nou, ze dafio povie; 
ouo mlcala. 

„To slovo odvoldte, vsak veru, zeby ste sem viae neprisli? 
Nebojte sa mojej prftomnosti, viae sa nezfdeme.** 

Ona si vzdychla a teraz po pi^vyraz uprela tie uslzene oci 
nanho s otazkou: „Nie?" 

On zlakol sa toho slova, nevedel si ho vysvetlit, ci bola v nom 
vyjadrena radost a ci — iial. 

Hronsky obdivoval tii anjelskii utrapenii tvar a prisiel pred 
nu, hovoriac: 

„No dajme si ruky na smierenie, sleiina!" 

Ona podala mu mechanicky tii utlu riicku. 

^No a nehnevate sa na mna?" 

„Nie!« 

„Preco ste taka lakonicka? Ci taka budete aj oproti mojmu 
priatelovi Horsk^irju?" 



Digitized by 



Google 



237 

^Oproti tomu nijaka/ 

„Ako to mam rozumet?^ 

„Ja sa tomu vobec ani neuk^em!'' 

„A preio?" 

„Preto, ze zensk6 nendvidf!" 

„To je nie pravda! On nenavidel, ale smierU sa uz s uimi, 
ako videl vasu podobizen." 

^Neverim!" 

„No vsak sa presvedcite az pride; len lutujem, ze moj priatel 
stojf u vas tak zle zapisany, a " 

„Aiii najmenej zle, to je jeho povaha, za ktorii on nemoze. 
Otecko ho nevyslovne rad ma a maraicka tie2." 

„A mamicka tiez?" 

„No a preco by ho mamicka nemala rada mat? Ona je sania 
dobrota." 

„Ona je sama dobrota! Hovoril mi to iste aj Hronsky." 

„0n ju ueznd, on sa s mamickou neshovaral." 

„Zna ju, zna ju ako dobrotu bez pani!" 

Pozrela nanho ost^chave a spolu i podozrive; len teraz jej 
napadlo, ako je elegantne obleceny. 

„Vy sa velmi podobate obrazu Horskeho, ten obraz tak 
rada mam!" 

„A pre6o ho tak rada m^te, co sa vam na nom Iiibi?" 

^Pre jeho muzsky vfizny vyraz tvare!" odpovedala nadychom 
nadsenia. 

„No bude ze sa moj priatel tesif, ked sa dozvie, ze jeho 
obraz rada mate.** 

„0n sa to nikdy nedozvie, lebo — " 

„A ak mu to vyzradfm ja? Ale viete co, slecinka, ak mi slii- 
bite, ze budete aj moju podobizen rada mat, nuz vara sliibim 
hrobov6 mlcanie." 

„Dobre; tedy dostanem vas obraz?" 

„A budete ho rada mat?" 

„Ako vsetky moje podobizne." 

„Ale nie tak, ako Horskeho, vsak veru?" Pri torn vytiahol 
tobolku, podAvajuc jej: „Nech sa Iiibi!** 

Pozre na obrazok, trhne sebou, bTadne a cervenf sa. „Ale 
pre Boha, ved je to Horsky! Ale ved ste to vy," hodiac nan po- 
hladom; „ale to nemozn^!'* 

6, keby ju mohol zavriet do narucia ! Taka bola krasna v svo- 
jich rozpakoch. 

„6akujem, pane Jedlovsk^ — a teraz s Bohom!" 

„Moja licta, slecinka! Vsak ver' do videnia?" 

Uklonila sa a zmizla; on neopovazil sa ju odprevadif, vedel, 
zeby to odoprela. Este dlho zostal sedet Horsky s podoprenou 
hlavou, dumal a dumal, hovoriac v sebe: „Podivn6 stvorenie ten 
clovek ! Dievca nevie o minulosti matkinej — ciby ozaj nezanevrela 
na muza, ktor^ jej matku tak obrazil, aby sa dozvedela ; — je to 
pSte nevinny anjel, ako ju MiSo menuje. Len akp rozmotam^ cp 



Digitized by 



Google 



888 

som zatnotal — uz ma umod tuiEba shov&raf sa s Palkom ; vnusftn 
sa preraocC a osmeliC sa sblfiif k jeho dobrej zene.* 

Pre§lo 5 dDl, co Marienka nebola v zahrade ; matke to napadlo. 

„A CO je tebe, diefa raoje, ze od tolkych dnf nebola si v za- 
hrade? Neven'm, neveritn, ty si choi'd.'* 

„Ale, mamidka moja, trochu bolieva ma hlava.** 

„No a ty sa mi ani nepostaJujeS?" 

„Vies, mamicka, ie telesnej bolasti mnoho snesiem; ci si ma 
neobdivovala pri trhanf zubov?" 

„To je pravda, ale bojfm sa za teba, poteSenie moje, taka si 
mi celkom ind; daco skiyvas predo mnou, a prave predo mou 
nemas mat tajnosti, ci nie som ti najvernejsou na celom svete ja 
a otecko?" 

Marienka nemohla sniest chladnokrevne citliv^ slovd matkine, 
vrhla sa jej kolo hrdia a placiic, vyznaia jej sfdenie sa v zahrade, 
aj ze jej ten Jedlovsk^' dal fotograiiu a hned ju aj doniesla matke 
ukazaf. 

„To ze je Jedlovsk^? Nikdy! Ved to Hoi-sky veme a svedo- 
mite sobitizeny." 

„Ale mamicka, povdz jeho navstfvenku, a hovorfm ti, ze je 
Jedlovsky Horsk^mu tak podobny, ako oko oku, no ci take po- 
dobnosti nenajdu sa v svete 9*^ 

Matka nedoverive knitila hlavou. Prisiel aj otec, matka s dcerou 
vSetko do podrobna vyrozpmvaly otcovi. 

nlJz len ked sa nehnevate, ze som sa siSla s nim! Pi-eto vy- 
hybam zahrade, bdi-s mi to aj fazko padd." 

„No snad je Jedlovsky nie vzdy doma, nu2 aspon vtedy chod, 
ostatne ja ho navstfvim, co budeme tu tak6 parady stvamt." 

r,lJi len pockaj, otecko, a nechod, ved by to bolo proti etikete, 
aby si ty prv §iel k nemu; ja viem, ze nas on nav§tfvi, vyzera 
on velmi dobry ilovek." 

„Hm, ale si si ho poobzerala, ako vidfm!** 

„Ale ved som ja dosC malo pozrela naii!" 

jjTym horsie, a predsa si ho tak dobre videla! Hm, aka kla- 
sicka krdsa, akd majestdtna postava, aka elegancia v chodzi, aka 
setrnosC v reci — " 

„Ale, otecko, nz ti viae nic nepoviem," zapchavajiic rukou 
laskav^ lista otcove, bozkavajiic jeho hlavu, „vidis, mamicka je 
lepsia, ta ma nevysmeje, ako ty." 

„Hm, kto vie, ci uz netrapi sa v duchu, co jej bade treba 
na vybavu." 

Pri obede hovorila matka Marienke, ze Miso hovoril, 2e Jedlov- 
sky odi&iel na tri dni na polovacku. „M6zes, Marienka, drzaf ma- 
jales V zahrade." 

„P6jdeme spolu, Marienka," hovorf otec. 

^A mamicka hddam tiez?** 

„Ja nie, diefa moje, ja mam uz inii pracu pi*ed sebou; len 
s otcom chodte." 

Sotva bolo po obede, uz kracali otec s dcerou do zahrady, 



Digitized by 



Google 



239 

sadli si pod kosatu lipu, ze trochu pobcsedujii v prijemnom chla- 
docku ; tu prisla sliizka Dubovskych volaC pdna domov, ze ho Fudia 
hladajii. Marienka zostala zase sama; vstala, pvechodila sa vsade, 
vsetko obzerala, obdivovala, ako podr<4stlo vsetko od piatich dni; 
pram slozila v zn^mej besiedke na stolfk, aj knizocku, do ktorej 
si tu i tu poznacila svoje prv6 pokusy basuicke a svoju najvacsiu 
tajnost, ved teraz je ista, ze sem nikto ueprfde. A zase prechodila 
sa po zahrade; netusila, ako ju sleduje verne dvoje krdsnych mi- 
lujiicich ocf. Ked vsetko poobzerala, viatila sa do besiedky, ze bude 
trochu vysivaf, ale dobre ze nevykrikla, ked v jej tajuej knizocke 
bola vlozeua kytka kvetov, pri nej v zlatoreze skvostnd kveto- 
mluva. Predeseua obzera, hiada popod lavicky, obchodf besiedku, 
nikde uic, ani stopy o cloveku, a predsa tu musel dakto byf! So 
strachom otvorila knizocku, obzrela, pri ktorych verslkoch bola 
viozena kytocka. Jaj, ale presiel ju mraz, ked citala pod versfkom 
CO napfsala ona a ktory zuel nasledovue: 

^Mamicka sa ma zpytuje, Marienocka co ze ti je? 
Ku korau ma tiizba zenie, je nas podivm na stene!" 

Pod tymto versikom bolo jej znamou muzskou rukou napfsane : 
,, Podivm — svojej Marienke. " 

Marienka kytocku s kvetomluvou ukryla do vacku a ostatue 
schytila ako v ziifalstve, s rozpalenou tvdrou bezala domov, uc- 
videla, ako v nemej blazeuosti kochalo sa jeduo — nazyvan6 ka- 
menn6 srdce, ktore plapolalo ohnora prvej a opravdovej lasky. 

Priduc domov, sla rovno do svojej izby, nesla ukazaf veci, 
ani rozpravaf co sa jej stalo, ona stydila sa matke vyznaf city, 
ktore sama neznala, kde sa v nej vzaly. Zalovala sa matke na 
bolenie hlavy a labia si; ale nespala, obrazotvornost tvorila si 
cudne obrazy: ci sndd prisiel podivin? A snad ju videl? Jej Tiibil 
sa Jedlovsky a predsa myslela aj na podivina Horskeho, ale coze 
ju je z neho? 

Rano vstala bfadd, nechutna, nechcela ani raiiajkovat. 

;,Dohliadni trochu Hanu v kuchyni, dieCa moje, ja mam pracu 
V sklepe."* 

„I)obre, mamicka, leu si vykouaj, aj pomozem jej." 

„Nie teraz, ked sa zle citis, len aspou pri nej bud; ved ona 
to porobi aj sama.^ 

Marienka sa hned na rozkaz matkin pobrala do kuchyne. Stara 
svitorivd Hana hned obsypala slecinku: 

„Aki ste bladd, slecinka moja mild, vari sa budete svadbovaf, 
volaco tdral Miso, — len sa za tohoto cudz^ho pdna vydajte, ze 
je vraj ddky krdsny, hovoril mi Miso; ale on tdra cosi, ze on by 
si prial, keby ste sa len za jeho pana vydala, ze keby on len to 
tlozil. Ale som ho vyplatila, mal s elm 1st nuz sa mi e§te zacal 
posmievat, ze vraj uvidfme, komu sa ndm k vuli stane." 

^Ale CO to tarate, HankaV Ani vam, ani Misovi sa nestane 
k voli, lebo ja sa nevydam.'* 

10 



Digitized by 



Google 



240 

„I, vecT to ka2dii tak hovorf, a len Boze dajie! Ale za toho 
Horsk^ho by som vdin ani sama nepiiala, to by nezasliizil." 

„Nuz a preco iiie?" zvedavo zpj^tala sa jej Marienka. 

„Hej, dac by vdm povedala, ale sa bojim milosfpanej." 

„Nuz a CO, Hanka?" 

A tu zvatFavd Haua vyklebetila Marienke matkinu iidalosf 
s Horskym od a a2 do z. Marienka netrpezlive cakala matku, prfduc 
t^to zo sklepu, sotva ze sa poskladala, hned ju prosila Marienka, 
ci by nemohla Isf do oteckovej izby. 

„A naco, diefa moje?" 

„Mdni vdm obom volaco zvlastneho sdelif." 

„Je obed v poriadku?" 

„0 to sa nestaraj, mamicka; vsetko je hotove, len pod," a 
dievca tiahlo matku za sebou. 

„Pocuj, dusa, Marienka nam ide dac zvlastneho sdelif, pozri 
na jej vdznu tvar." 

„Kto ze vie, ci ju nz ten Jedlovsky aj nevypytal," zaituje 
otec, „no len von s nlm!" 

„Nie mi je do zartu, otecko. Mamicka moja dobr^, ci ti ne- 
zapricinlm boinu rozpomienku, ked ti priporaeniem Horsk^ho a co 
sa ti udalo s nfm v ddvnych casoch?" 

Rodicia pozreli zadivene jeden na druht^ho. 

„Viem v§etko," pokracovala Marienka, „len to ta prosim, ma- 
micka, povedz mi, je to vsetko pravda, co mi Hana hovorila?" 

„A ked by to bola pravda, tak co potom?" zpytuje sa matka 
prisnym tonom. 

„Nuz to, mamicka, ze toho vjlsho Horskeho nikdy videf, ani 
poznat nechcem! Nikdy neodpustfm mu^ovi tu urdzku, ktoini za- 
prfcinil mojej milovanej matke!" 

„DieCa moje," laskave chlacholl matka rozhoriemi dc6ru; Jemu 
nemd§ co vytykaf, on nebol vinny len natoiko, ze svoju nendvisC 
k zenskym vylieval na mna, my neboli sme jeden pre druh^ho ; on 
je mladsl a k tomu ma neliibil; ci nie som sfustnd s tvojim otcom?" 

„0n ta vydal za terc ludskym posmeskom a lisudkom, to ne- 
mal spravit." 

„Mnoh6 by sa v svete nemalo stat a stane sa, ale musime si 
jeden druh^mu odpustif; vsetci sme chybnl." 

„Ja mu predsa neodpustlm! Ako rada mala som tento obraz," 
zastala si pred podobiziiou Horskeho, „vy ste iba dobre o fiom 
hovorili, az na jeho podivlnstvo, ktor^ sa mi Iiibilo, ale teraz von 
s nim, vlozlm tento na miesto neho." 

Otec sa rozosmial na rozhnevanej dc^re, hovoriac: 

„No pozri, dusa, ci to nie druhy Horsky?" 

„A teraz vdm vyzndm, co dostala som od Jedlovskeho, a tu 
cftajte listy, co mi pfsal; ale, otecko, nehlad na mfta." 

„Ale, diefa bozie, ved je toto Horskt^ho ruka, ten musf tu byt!" 

„0n pride k n^m istotne, otecko, a presvedcls sa, ze je to 
vsetko len podobnost." 

„Nuz a tento versik, Marienka. V Ci je to skutoSne pravda?" 



Digitized by 



Google 



241 

Marienka zacervenajiic sa, so sklopenyma ocima odpovedala: 

„Ano, pravda, otec inoj drahy! Ja som teuto obrdzok nevy- 
slovne i-ada mala; poznajiic ho z jeho listov, co tebe pfsal, zalubila 
som si ho ti^ra viae. Vidfte, drahl rodicia, ako ma prosi o Idsku 
a ruku Jedlovsky, ja som mil ale ani slovlcka nenaplsala; ja iie- 
mohla som sa viazaC ziadnemu muzovi^ k^ neprlde Horsky domov, 
b^rs v4m vyznim, ze sa mi tento Jedlovsky Iiibi. A teraz, ako 
zvedela som nevyslovnii urdzku, ktorii previedol Horsk^ oproti 
niojej drahej mamicke, objavil sa mi Jedlovsky v celej svojej 
muzskej kr^e a slachetnosti ; az ho pozndte a bude to va§a vola, 
ja mu neodopriem ruku." 

„Len nie sa ndhlif, diefa moje!" razom hovorili rodicia. 

„Zajtrtl vcas i-^no pojdem sa odobrat od mojho raja, kde pre- 
zila som easy blaienosti v kruhu kvetov, vtdckov, motylov a ry- 
byciek, a nikdy viae do zahrady nevkrocfm!" skoro placlive hovorila 
Marienka. 

„Ale, diefa moje, naco sa tak rozculovafV" povie \Air\e otc^c; 
„ty by si nevedela odpustit a matka tvoja, oh, keby si vedela, 
koFko odpustila tvoja matka ! Len tak rob, tak sa drz vo vsetkom, 
ako tvoja matka a s istotou zalozis st^le blaho v manzelstve. My 
muzskf mdme casto svoje vrtochy, a vy zenske ste na to, aby ste 
tieto miemily laskavostou a dobrotou, ale nie: „nezabudnem, ue- 
odpustlm!'' 

„Otecko, ja vsetko odpustira, vsetko prehladfm svojmu muzovi, 
len Horskemu nie!" 

„Zase len ten Horsky!" preriekia mrzuto matka; ^dajte tomu 
uz nateraz pokoj!" 

Marienka odisla do svojej izby, tarn vzala z pohara kytku, 
ktoru jej dal Jedlovsky, potom roztvorila kvetomluvu a vykladala 
si z nej, co kazdy kvjetok znacf: 

Balzamina: „Obdivujem krisu tvoju!" 

Hyacinta: „Milujem fa." 

Ruia snahovd: „Preco sa tak chladne chovis ku mne?" 

Konvalinka: „Mska povstala v srdei mojom hned vtedy, ako 
som Ca prvy raz^uvidel." 

Bredian: „Ziadna pozemska moc nas nei-ozluci!*' 

OUovy list: „Kedy moje prosby vypocujes?" 

Dlho prehfiiala sa este v kvetomluve, a opa( precitovala si 
jeho tri listy. Tak pekne pfsal aj Hoi-sky, — Bo2e tie jeho listy 
otcovi, td laska k narodu, ked mu otecko vytykal chladnostl Ale 
naco uz rozmyslaf. Hoj, pysny pan Horsky na svoje bohatstvo, len 
si ho maj, ked prides, mozno ze budem uz zasniibena!" 

Rodicia zas viedli doverny rozhovor o svojej dc6re. 

„Nemala som predsa dovolif Marienke sbH^it sa s tym Jedlov- 
skym." 

„Nuz ktoze za to moze, ze sa nAhodou sisli!" povie on. „Ostatne 
nech fa to netrdpi; o tom som presvedceny, zeby Gustav ncposlal 
do svojho domu necestn^ho cloveka. Koho on uznd za hodn^ho 
svojho priatelstva, ten je aj jeho hoden! Ohiadom naSej Marienky 

16* 



Digitized by 



Google 



sa netrdp, e§te nic nie je prendhlen(3. Hanu ale poriadne vypla( za 
jej bezuzduy jazyk. Mrzl ma, lebo Marienka bude sa hnevlivo chovaf 
ku Gustdvovi, a to bude mi nemil6." 

„6, netrdp sa, otecko, vSetko bude dobre; uebudes sa hanbif 
za svoju dc^ru — ved by to bola len moja hanba!" 

„Ved tak, dieta moje!" hovoril otec. 



Vcas rdno Marieuka obliekla sa tak, akoby isla niekara na na- 
vStevu. Vkrociac do zahrady i§la rovno do besiedky. Tam zloziac 
klobiik podoprela hiavu o lakte a zamyslela sa, nepozorujiic ani 
bllziace sa kroky, iba ked uz stdl pred nou Horeky s kytkou v ruke ; 
pokloniac sa jej zdvorile podal jej kytku z nezabudok, hovoriac: 

„Tesi ma nevyslovne, ie vds tu nachMzam, lebo nemal som 
uz nMeju, ze prldete do zahrady. Rdcte prijaf na dokaz mojej ra- 
dosti tiito kytku, ktord aj tak bola pre vds urcend." 

Diev6a prijalo kytku a lakouicky sa podakovalo. 

„Smel by som prosit onen ruzovy piicok, ktory sa p^si vo va- 
§icli vlasoch? Je on vasim symbolom a mne bude talismanom." 

Ona vytiahla ^iadany puk a podala mu ho mechauicky : „Nech 
sa Iiibi!" 

„Preco je slecua takou chladnou?" 

Ona uhla plecom a sklopila oci." 

„Ste zlej vole, slecna Marienka; smel by som sa pytaf na 
prlcinu?" 

„Bdr by vdm ju nevedela podaf! Prisla som sa vam vyzalovat" 

„Vdaka vdm za doveru, ktorou ma oblazlte! Aspon budem 
moot s vami sdielat vds zial!" 

Marienka vyrozprdvala mu vsetko, co pocula od starej Hauy. 
Horslty vypocul ju bez vSetkej pozndmky. Dievca uz prestalo hovorif 
a on ^ste v/dy mlcal, hiadiac do zeme. 

„Co poviete na to, pane Jedlovsky?" 

„Obdivujem vds, slecna, ako mozete byC takou ukrutnou." 

„Menujete to ukrutnostou, ie som spravedlivdV Keby ste znali 
moju dobrii matku, viem, zeby ste ma nenazvali ukrutnou." 

„Mala by ste si prfklad vziaf z jej dobroty a odpustif, ako 
ona odpustila." 

„Ja budem mu vyhj^bat, ked pride domov; uz aj jcho obraz 
zamenila som druhym " 

„Smel by som znaf, ktorymV" 

„Vaslm!^ 

„SkutocneV" Horsky usmial sa bolne. „Slecna, a kedy dostanera 
odpoved na moje listy?" 

„Moji rodicia \Am dajii odpoved." 

„Ej, ved dno, aj k tym sa strojlm, a sfce dues vecer, ale mu- 
sim mat prv vasu odpoved." 

„A CO vdm mAm povedaf?" 

„Nuz ci nerozumiete mojim otdzkam ohiadom listov?" 

Ona sklopila oci, neodpovedala. 



Digitized by 



Google 



Sadol si bli2§ie k nej a vuoril svoje zmky do jej krdsnych ocu. 

„Ci nemozete ma Iiibif, uifta, star(51io podivina? Noze, slecua, 
prizrite ze sa mi dobre!" 

„Vy nie ste podivfn; podivlnom je Horsky." 

„Ale CO nds tarn po Horskom, iiespomfnajme ho, ale proslm 
o odpoved na otdzku, ci nechcete ma hibif V Verte mi, ie ani vasi 
rodicia sTachetnejsie nesmyslajii s varai, nezli ja. Preco sa ma tak 
bojfteV" 

„Ja sa v^ nebojfm." 

„Ale Ii'ibif ma predsa nechcete." 

Dievca zakrylo si tviir oboma rukama a poloseptom odpovedalo : 

„Chcem vds Iiibif. Ale teraz chodte prec ztadeto, lebo ueod- 
trlmem ruky z tvdre, kym tu budete." 

Horsky vstal a ue^no odtiahol jej ruky zo zarumenej tvdre." 

„Vecer istotne prfdem k pilnom rodi^om pre jfch potvrdeuie. 
Avsak preco chcete uz prec fsfV Nechodte, slecna Marienka, tak 
blazene tu v tejto besiedke — as vami!" 

„Ja prisla som sa vlastne rozliicit so zahradou." 

„Kozlucif? Do skor^ho videnia, vsak ver?" 

Marienka t^avo pozrela nan a poberala sa z besiedky. 

„Smiem vds odprevadiC?" 

Svolila. On podal jej rameno n oba krdcali ruka v ruke zele- 
iiym stromoi-adfm. Zrazu Marienka zastala, v ocach zaleskly sa jej 
sizy a ona vzdychla: „SBohom, zahrada! S Bohom, rozko§ny raj!" 

„ Marienka moja, naco to?" 

Rozplakala sa ako dieta. 

„Tedy s Bohom, slecna, do videnia vecer! Nemozem dlvaf sa 
na vase slzy — do videnia!" a chytro sa vzdialil. 

Ona e&te dlho divala sa na tii milii zahradu, nevediac sa dosf 
nakochat pohladom na iiu, nemohiic sa odtrhniif, odliicif od nej. 

Pilduc domov, Marienka naMa rodicov pri rahajkflch. 

„Ej, ej, Marienka moja, to bolo kuspridlho!" hovorila karave 
iTiatka. 

„Ved bolo lucenie, mamicka!" 

„Pieto mds vyplakan6 oci?" zartoval otec. 

Vzdychmic si Marienka sadla k stolu, ale nic jej nechutilo. 
Miso doniesol zapecateny llstok a oddal lio Dubovsk^mu. Tento 
precltajuc llstok, dal nan ihned odpoved. Ked Miso vzdialil sa, 
precltal jim, co pise Jedlovsky. 

„Ale, Mdlika, pozri, ci by si neprisahala, ze to ruka Horsk^ho?" 
, „To je pravda! No, ui som vskutku zvedavd vidieC ho. Skoda, 
ze pride na ndvStevu az len vecer!" hovorila pani Dubovskd. 

„Dobre ten md, nevyzerd z neho velkomestsky Svihdk!" slovil 
otec. — 

Chystalo sa vSelico k veceri, hosfovskd izba sa oprasovala, 
aby k prijatiu hosta bolo vsetko v poriadku. Marienka chodila ako 
na tfni, a sotva ze sa zmrklo, sadla k pianu a hrala samotnd 
V izbe. 



Digitized by 



Google 



244 

Rodidia sedeli v prednej chyzi. Pri zvukoch plana ani nepoculi 
klopaf na dvere, iba ked sa tieto roztvorily a v nich objavila sa 
peknd, elegantnd postava nie viae mlad6ho, avsak predsa kvetiiceho 
muza. 

Dubovsk;^ bol by vykrlkol z ceWho hrdla, keby mu prlchodzl 
host nebol prv polozil ruku na lista, hovoriac: 

„Ticho, ticho, drah^ priatelu! prdve prajuy okamih, ze vas 
nachodim bez pritomnosti vasej anjelskej dc^ryl" 

„ Gusto mojl moj drahy Gusto! ci ti mozno toto odpustif? Ty 
hriesnik! za dva tydne sa tu ukr^va a " 

,,Daj mi aspoii zloziC uctu milostpanej." 

Tato laskave podala mu ruku so slovami: 

„Vftajte nam, drahy priatelu!" 

„Milo8tpaui ! vasa dobrota ma zahanbuje. Ach, preco nevlejete 
z uej aj vasej krdsnej dc6re, tomu ukrutn^mu anjelovi?" 

Marienka hrala celou chufou; uevedela, co sa robi v prednej 
izbe. Tfto sa nevedeli dosf navypytovat jeden druheho o vselicom. 
Horsky vyslovil svoju obavu obladom Marienky, ked sa tkto dozvie 
pravdivosti osoby, na ktorii tak zanevrela." 

Dubovsky usmievajiic sa riekol: 

„Ved by si ^j zasluzil, aby sme nasu dceru nie nabov&rali^ 
aby iSla za teba, ale odhovarali !"* 

„Ale, Paiko, naco to taka rec? Nebojte sa, pane Horsky; slu- 
bujem vam, ze budem stdf po vasej strane." 

Horsky bozkal jej ruku, na ktorii kvapla slza vdacnosti a spolu 
lutosti nad krivdami, ktor^ch dopustil sa oproti pekn6mu pohlaviu. 
On oTutoval svoje doterajSie chovanie sa. 

„No, neti-dp sa, Gusto moj! Toho diabla tamto lahko preve- 
dieme. Gustfk, ale fa len nasla tA laska, co si ako utekal pred iou.* 

„Nepripom(naj mi, Palko moi, tie blAznovstvA, lebo hanbfm sa 
za ne. Len to nehanbim sa vyznaC, ze: „ laska vsetko zmoze.^ 

S tym vosli vsetci traja do chyzc, kde Marienka hrala. Tato 
sa obzrela a ako zazrela Hoi-skeho, skocila od piana, zarumeuiac 
sa. Bola velmi krdsna ; bladozltd ru2a vo vlasoch a modn6 saty jej 
velrai pristaly. 

Dubovsky, vidiac rozpaky oboch, prehovoril zartovne: 

„No, pozri, dusa, tu vidis starych znamych, ktorym by sme 
mali asnAd posepniit, io si maju povedaf?" 

„Vftam vds, pane Jedlovsky!* 

„Moja licta, slefina!" 

„No, bola to za ta2kosf, vyslovit takii filosofiu!" prekdral jich 
Dubovsky. 

„Ale, otecko, ty len vzdy zartujes! Povdz, ze dues m&me 
hosCa " 

„No, no, ved mne to tento host odpusti. A teraz pristiipme 
k veci., Znamo ti, Marienka moja, pre6o prisiel pdn Jedlovsk^?** 

„Ano,^ odpovedala tdto so sklopen^m zrakom. 

„Nuz, coze mu my mdme s tvojou matkou povedaf?*' 

„Co je vasa vola, drahf rodicia, ja sa s tym uspokojim!* 



Digitized by 



Google 



245 

„To aj predpokladam o tebe, dicfa moje, zc ako si byvala 
posliisnou dotei-az, biides tou samou aj odteraz. Nuz na&a vola je 
ta, menovite moja absoliitna vola, aby si dockala Gustiiva Hor- 
skeho, kym on pride domov, lebo ak tix ten bude chceC, nuz ja £:i 
insieniu uedain a ^ 

^Prestaii, otecko, prestAn! Ja ti budem dnes po prvy raz ne- 
poslusnou. Prosfro Ca, mamicka, zaujini sa za mna! Dajte ma len 
tuto panu Jedlovskeniu, ja leu jeho Iiibim! Nechcem vaseho Hor- 
skeho, a coby som sa nan aj nelmevala!** placiic hovorila Marienka. 

„Teda ty Iiibis tohoto pana? A ci si istJi, ze on aj teba Iiibi? 
VecT ray nezuame: kto je, co je!" 

„Prosim vas, pane Jedlovsky, presvedcte mojich rodicov, ze 
slachetue smyslate so innou!" 

„To je tezko, slecna, a to hned* teraz; tu musi by( dovera, 
ktoiii ja od vaSich cteuych rodicov vynutit nemozem, tym viae, 
ked oni majii volu osud vas zlozit do riik Horskeho. 

„Ale, otecko, vecT ty nevies, ci mna ten tvoj Horsky bude 
chcef, — ten podivfn, co zensk^ z celej duse nenavidf.'* 

„No, ja nedopustfm, aby si isla za tohoto pdna!" 

„Otecko, prosfm fa, nemuc raa! A ty, dobrd mamicka, uemas 
slova za miia?" Uboh6 dievia ani samo nevedelo, ak6 hlbok6 ko- 
rene pustila jej laska k tomuto muzovi prave v torn okaniihu, kde 
ju, aspon zdanlive, oddaC chceli tomu, ktor6ho ona nenividela. 

„A ci nikdy uebude& lutovat tento krok?" hovoril otec. 

„Nikdy, otecko, nikdy 1 

„A nebudes nikdy vycitky robif ani mue, ani matke?" 

„Nikdy, drahf rodicia, nikdy, to vara svatosviite slubujem!" 

„Dobre tedy," a s tym vzal Marienku za ruku hovoriac: „Ty, 
mamicka, vezmi za ruku tohoto pana." Teraz rodicia vlozili ruku 
Marienkinu do ruky Horskeho a odrazu preriekli: 

;,Boh vam zehnaj, nase drahe deti; hudte sCiistne! Ty, Ma- 
rienka, lub veme tuto pdna Gustuva Horskeho, ktor6ho si si sama 
vyvolila." 

Marienka zbladla. 

„Toto je Horsky?!" viae nemohla povedat 

Horsky bol akoby na zeravom uhlf; ocakdval, ze ked" Marienka 
dozvie sa pravdu, odvrati sa od neho. Stalo sa naopak. Tdto ho- 
dila sa so slzami radosti matke okolo hrdla, hovoriac so Shake- 
spearom : 

„Mamicka, mamicka, ach, tak ja predsa musfm najvacsmi lubit 
svojho najvaCsieho nepriatela." 

^Dc6ra hodna vas, milosfpani!* riekol Horsky a objal uplakanii 
Marienku, vtisniic prvy bozk na jej ruzove perny. 

piif tyzdnov prechodil sa stastn^ parik v Horsk6ho zahrade. 
Sfastnf roditia a stastn6 deti, oni zijii nirodu a vlasti, neunavne 
ucinkujuc kde len mozno. Tak to b^va pri detoch, ktorym matka 
V litlom veku vstepi lAsku k narodu a dlovetenstvu. 



Digitized by 



Google 



246 



RuStina a slovencina. 

BUzkost sloveuciny k nistiue najlepsie da sa zuazornif prakticky. 
Tu poddvame Puskinove basne v originale a hueJ za nim sloveu- 
sky doslovny preklad, rymovauy. Pravda, co do meti-a nemohli sme 
liplne podiiaC svoje metriiin preto, ze prfzviik v rustiue je pre- 
chodny, v slovencine ale vozdy pada ua prvii slabiku. Taktiez 
V ryinoch inuseli sme si toTko svobody dovoliC, jako jej poskytuje 
niska poetika. 

3HMHlfl BETOPB. 

Bypa MTJOR) He6o KpoerB, 
BupxH CH'bxHue KpyTfl: 
To saEi 3BipB OHa aaBoerB, 
To danjia^exi Kajnb ahta, 
To no KpoBJit o6BeTfflajiofi 
B;^py^B cojiomoA aamyMHTt, 
To, KaiTB iiyTHHirb 3ano3«aJiofl, 
Kt> Hairb vh OEoniEO sacry^HTx. 

Hama Bexxaa jiaiyxEA 
n He^ajiLHa, h TeMua. 
Mto xe TH, MOfl CTapyniKa, 
npiyMOJiKja y oraa? 
ELiH 6ypH saBHBaHBeMx 
Th, Mofl ;i,pyn>, yTOM-iena, 
H.1M ;i;peMJiemB no^t 3Kya:acaHbeMX 
cBoero BepeTena? 

BiuiBeM'B, j^ofipaa iioji.py3CKa 
Bt;i;Hofl lOHOCTH Moefi, 
]imihewb Oh ropH; K^iie a:e KpyacKa? 
Cep;^^y 6yji;eTB Becejitfl. 
Cuofi Muib niCHio, EaEi eMHHii,a 
Thio 3a MopeM!B xHja; 
Cnofi MHl n'JbcuB), sarB A'l^BHi^a 
3a BOAofl noyTpy injia, 

Bypa MTJiOH) He6o Epoexx, 
BMpxH CHtxHHe EpyTa: 
To sarB 3BipB oua aaBoerB, 
To aanjia^eTx EaEx ;i;HTfl. 
BHnBBM, ;i;o6pafl no;i,pyacEa 

Bt;i;H0fl lOHOCTH Moefi, 

BMnBeMi (TB ropa, rji,* ace EpyxKa? 
Oep;i,ny 6yflerB Becejtfl! 



Digitized by 



Google 



247 



Zimny veoer. 

(Z Pa&kina.) 

Bura mlhou nebo kryje, 
Vichry sfiahami krufa: 
Raz ona jak zver zavyje, 
Raz zapla^e Jak dieCa, 
Raz na streche zprdchnivelej 
Staroa slamou za§uml, 
Raz jak piitnik v noci tmavej 
Ndin na okno zaduni. 

NaiUi prdchnivd izbn§ka 
Smutnd je ver' i temnA, 
Co?.es' ty," moja staru§ka, 
Zamlkla tarn n okna? 
Ci si btire zav^janlm, 
Ty, m6j drub, sostra§end, 
A 6i drieme§ pod zvu6anfm 
Svojbo tamo vretena? 

Napime sa, dobrd druzka, 
Biednej mladosti mojej, 
Pime z b6Ia, kde je kru2ka? 
Srdcu bade veselej. 
Spievaj piesefi, jak penica 
Ticho za morom £ila, 
Spievaj piesefi, jak devica 
Pre vodu za rana §la. 

B6ra mlhou nebo kryje, 
Vichry siiaharai kr6fa, 
Raz jak zver ona zavyje, 
Raz zapla^e jak dieta. 
Napime sa, dobrd dru^ka 
Biednej mladosti mojej, 
Pime z b5Iu, kde je kru^ka? 
Srdcu bude veselej! 



mOTJIAHJtCKAJI MiGM. 

BopOlTb IPb BOpOHy MTlVTh^ 

BopoHt BopoHy kphmht: 

BopoiTb, K;T,t (h> nsiWh 0T06tJ^aTI^? 

KaKT* Ch HEMX tomx HpoBtii.aTby 



Digitized by 



Google 



248 
BopOHt BOpOHy BX OTBtTi; 

3Haio, Oy^^Th Haurt o6*;ii'B; 

B^ micnaowh nojit no^^i paraTofi 

BoraTHpb jiexHrfc vfiHTofi. 

KtMx Y6iiTh H OT^ero, 
3HaeTb coKOJTb jhieb ero, 
Jl^a Eo6HJiEa BopoHaa, 
)ja xosHftsa MOJioj^a^. 

CoKoxb BT» pomy yjieT*jn>, 
Ha KOfiHJiKy Heji;pyrb ctjrb, 
A xo3Aiica naji^erh MH.idBa, 
He yfiMTaro, acHBOBa. 

Skotski pieseA. 

(Z Puftkina.) 

Havran k havrana letf, 
Havran k havranu veti: 
Havran, obed kde najdeme, 
Jako sa o torn prezvieme? 

Havran k havranu v odvet: 
Zn4m ja, bude ndm obed, 
V Cistom poli u rakyty 
Bohatier \eii zabitj'. 

PreCo jeho zabili, 
Zn4 len sokol premil^, 
A kobylka jeho vrand 
A milenka milovand. 

Sokol v hory uprchol, 
Na kobylku vrah sadol, 
Mild ^akd na mil^ho, 
Nie mrtveho, lei ?.iv^ho! 



M^jovy sen. 

Ktoze by sa rdd, ba s citom mileho rozochvenia nerozp^*"* 
ua carobajne noci raajov6? 

Celou prirodou, ktora sa v case torato oku, pachtiacei^^ P 
jej krasnych vyjavoch, uajpovabnejsie, uajromantickejsie obj*^^-' ' 



Digitized by 



Google 



249 

previeva A&kon tajnou raocou unasany, velebny ruch svateho raieru. 
Na cistej modrine neba trblieta sa hviezda vedFa hviezdy, nescfseini 
to udovia jednej velkej rodiny. Vsetky koketne iskriacim ockom 
zmurkajii na blady mesiac, svojho velitela, staby zavodily o milostny 
pohlad jeho. On vsak, pin tichej noci, povedomy siic svojej do- 
stojuosti, vizne kraca vytknutou drahou. 

Tu dolu je ticho, hrobove ticho do vokola. Roztiizeny slavik 
este noti sice elegie lasky v kre ruzovom, ale tak slabunkym to- 
nom, ze tento takmer v jeden siizvuk pada s tichyra sepotom, 
ktorym si rozihrate listie kosatych stromov rozprava baje svoje. 
Tak sa zda, ze i tieto vlnky bystr6ho potocka s mensim tleskotoni 
podavajii si rucky ku nekonecnej hi-e svojej, aby neiiLsily velebue 
ticho tejto krasnej noci. Vanie vetrfka, laSkujiiceho si s listfin 
kvetucich radov, podoba sa §umu periit anjela, ktory sa vznasa 
nad spiacira tvorstvora a vestf mu budiicnost v sne raajovom. 

Vsetko spf 

Ja tiez snfm. Ach, sufm rozkosne ! . . . Vidim tii ki-asuu pri- 
rodii, plnu carovnych povabov. Citim nebesky kind bdjnej noci 
raajovej a v slastnom torn rozochvenf bliidim edenom tajnych vidln. 
Jako y prirode spaja sa kvapka s kvapkou, s druhou, treCou, az 
V retazi nesciseln^ch ohnivok tvori pramen, neskor potocik, potok : 
tak i vo mne spdja sa pochop s pochopom, s druhym, tretfm v niy- 
slienku, neskor v obmz, vidinu. Tato mna celym morom roznych 
citov zaplavi, tak ze prudu tomu srdce je tesn6, hrud priskrorana. 
On chce, ba nrnsf von, von pod sfre nebo, sumet rozsiahlou prf- 
rodou V tichej piesni: 

Tu je krdsna doba mdja; 

kvieCa driema v puku, 

zem sa s rajom v jedno spi!ija 

V 14sky tajozvuka. 

Otvor, otvor dmdca hrud chr4m svoj ! 

Ach, ved 60 mi z toho, mdj ie zkvitd, 

CO mi Idsky bdj je v ruiach skryU — 

m6j ked ndrod trdpi jarma znoj ! . . . 

60 sii ale slova tieto oproti citu, citu, ktory tak ohnivym zd- 
palom roznecuje hnid moju?! Ci by som nemal horko zaplakaf nad 
nedokonalosfou a obraedzenosfou svojou, ze valny prtid vrelych 
citov, ktor^ mohutno otriasa litrobami srdca mojho, ktory nadsene 
unasa ducha mojho v jary vzlet nebeskej idealnosti, odomiera mi 
na pernach, obmedzujiic sa na nepatniora poli skromnych slov?! 

6, krasna, luba prfrodo, pozicaj mi zvuky tvojej carovnej har- 
monic a ja zvukom tym oslavovat budem Boha svojho, dozic mi 
§umu vzdychajiiceho potocka: ja predlozfm v nom pred svaty tron 
Jeho oprdvnen6 tuzby a vzdychy ludu mojho, — popraj mi burli- 
v6ho tlesku morskych vln, ja nimi ohlusfm podly ^krck tynmov 
ludu slovenskeho, — daj mi svit blesku, ja osvetlovat hndcin za- 
bludilym bratom svojim cestu pravii a roznecovaC v nich zapaF 
vi-eloj rodolasky, — daruj mi tresk hromu a ja svetu hldsat budem 



Digitized by 



Google 



260 

pravdu, — «ich, tii svatii, zabuduutu pravdu! — 6, milostna pri- 
rodo, popraj mi dojhnaveho hlasu slAvika, ja ufm odokryjem svetii 
svoje srdce, pln6 svatej a uslachtilej lasky! — 

Cize ziadosf tata uie je hlasom volajuceho na pusti? . . . 

0, dolu, duchu moj, dolu s tej orlovej vyse uadsenia, bo to 
mlad6mu letu tvojiiiu strine bralo! Len jeden chybiiy krok a skonas 
V prepasti odsiidenia. 

SpusC sa dolu, veJ i tu je kmsa v kvete : hia, u uoh vrie mi 
cisty pramen, zdroj — ^Zdroj, ten iias sladky zdroj !", — a uad 
hlavou suraie mi sloveusky les. — „Pozdravujem vas, lesy; bory, 
z tej duse pozdravujem vas !" . . . 

Ty este vahas, bystrolety smelce, spustif sa dolu v skrys bajoc- 
nych lesov tychto ? — Ci desi ta tu nema samota ? — To div, bo 
tiito mladosf casto hiadd. — 

Sues sa dolu a cuj tych roznych zvukov vrenie, co sa v sla- 
buskom sume nocnym ticbom trati a siid, ci tx) zialny olilas slo- 
venskych utrap, ci vesfba lepsich casov. 

„Na6e litrapy, nase lepsie easy," jak siroke to pole v^nych 
dum. — „Dumaj len, dumaj, mladistvy Slovenu, ved ti tie dumy 
tak dobre pristauu sfa milej chmdrik na cele!" — 

V dumanf vy§iel som az na vysoke bralo, zaverecny to bod 
mojich kazdodennych precbadzok. — Dues ueobdivujem majestiltnu 
v^savu brala, teraz nebavf oko moje malebuy vyhlad na rozkosne 
Povazie, bo obraz, ktory teraz ducha mojho puta, Jaleko predcf 
vsetky zjavy kazdodennych vidfu . . . 

Kto z vds videl driemajiicu krasu v rozvijajiicej sa ruii? — 
Facte, tu oni sosobnena krasa v deve podobnej anjelovi, ktori tu 
predo mnou pohruzena v sladky sen neniiteno spocfva na makkuskom 
machu. 

Toiku krdsu a jeranosC, tak siiladne sostavenii v jeden predmet, 
zriedka videC. — Pripomeniem-li, ze oblek devy je siistava suivej 
fantasie slovenskeho kroja, tak mi labko uverite, ze zjav devy 
tejto prevysuje vsetky ideale, ktore si ziva obrazotvornost o krase 
vytvorif mOze. 

Ja tu stojfra jako vo vytrzeni. Duch moj je celkom zaujaty 
tymto posvatnym zjavom a ustanii raojimi vybrirujii Shidkovicove 
slova: 

„Ani neverim, musl by 6 ona 
Ki^a^nou tych vy§§lch bytosti, 
Ktor6 ndm tajna kryje opona 
V prijasn^ch svetldch veCnosti: 
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno, 
Hned nebosladko, hned zas bolestno, 
Nemo^no na uu sa diva€! 
Kazdii myslienku v anjela meni 
A sam som o§te nesjednoteny, 
Ci ju mdm Iiibif, Ci vzyvaf?" 



Digitized by 



Google 



25! 

6, lubif aj vzyvat," veil mi silnym buchotoin srdce, bo ved 
to ona, ktorii milujem, zboznujem. Uz, uz klonim sa k carovnej 
kraske, kerf tato, vyrusena zo 8ladk6ho sna, postavi sa majestatno 
predo mua a sfaby nado rauou vyrok odsiidenia ci milosti vyricct 
mala, pozera na mna striedavo prisne a zase siistrastne. 

„Kto si a CO chces, lilisny smelce?!" zvola konecue krdsavica 
a tym ru^i clivii chvfiku napuutosti. Striebrozvucny jej bias p6- 
sobil na nma okuzlujuco. 

„Kto som? Ci neznas ma?" p^tam sa ndiveno. „6, nezartuj, 
bo zart tvoj bolastuo ui-aza. Neznas, to jest znat uechces toho, 
ktory fa od svojho utlebo detinstva lubi, zboznuje, opevuje, ktory 
je botovy k jakymkolvek obetiam pre blaho tvoje, ktory v cas po- 
treby vd'acne polozi zivot svoj za teba . . . La ska moja ku tebe sa 
so mnou zrodila a v objatf jej som v kolfske predniesol prve svoje 
slovo „mama, mamicka". . . Laska ku tebe roznecuje hrurf moju 
svatym zapalom, ona rusa vzlet ducha mojho, ona can sum piesnf 
mojich . . . Tys' moj domov, tys moj svet! ... Ty vsak zneuzuavas 
city moje, ty mnou pohMas. Hoj, jnk to liofno, krusuo, kerf svoj 
svojho nezua, znaf nechce, jeho sa odrieka . . ." 

„Dost uz, mladeuce, tvojho nareku, to necnosf slovensk^ho 
cloveka!** vravikraska k^rav^m tonom. „Nezijeme easy, v ktorych by 
svoj svojho nezual, znaf nechcel bez dolezitej prfciny, bez prestii- 
penia zakona rodinnej vzajemnosti. My prave sme deti doby, v ktorej 
si svojef V uzsf svazok pada, sfaby vzajomnou laskou mala objaf 
cely svet . . . K ospravedlneniu svojho chladneho drzania sa oproti 
tebe miisim ti dakoiko dovodov podaf: Ty spomina§, ze ma Iiibis, 
zboznujes, opevujes a hotovy si ku jakymkolvek obetiam, ba i ku 
obeti vjastn^ho zivota pre blaho moje. — Povznes hlavu bore, 
pozri mi do ocu a povedz, ci sa ti v dusi neozyva bias svedomia, 
ktory tvoje horeuveden6 slovd prezyva matoznym tienom pravdy?... 
Ano, ty ma Iiibis, ale ukradomky, tajno, bo sa bojfS lasku svoju 
odhalif svetu, zeby fa tento odsiidil pre volbu tvoju. Ty mna 
zboznujes, dno naruzive vystiera^ proti mne naruc svoju, ale leu 
V uzavretej izbe svojej, abo v tajnom likryte tychto lesov, pre- 
svedceny siic, ze fa tu nevidia nepriatelia moji. Ty ma opevujes 
svojou sumnou piesnou a podas na papier nejeden pekny obraz 
plodnej fantasie tvojej, prace tie vsak trojakou zatvaras zavorou, 
aby neprisly na svetlo a nehodily na teba tonu vlastizradn^ho pan- 
slavismu. tej tvojej ochote k obetiam pre blaho moje dalo by sa 
velmi mnoho povedaf, co by podvratilo tvrdenie tvoje. Ja len to 
podotknem, ze neraz zatiizila som po lepsej spolofinosti, nez jakej 
sa mi dostAvalo pod nizkym krovom sedliackych chatfc a tu som 
neraz dovenie zaklopala na dvere bytu tvojho. No nik nevyzval 
ma ku svobodn6mu vstupu. Ja klopala druhy, treti raz, ale marno. 
Pocula som fa shovaraf sa cudzou refou s hosfami tvojimi, pocula 
som, jako zvelebujes vnady modernych druzok mojich a mna, matkou 
ti vstepeny dar, rodmi sestru tvoju, nechal si sta zobrac staC ne- 
povsimnutii na prahu svojom alebo si ma odkazal na celaJ svoju. 
Potupena tak opiisfala som dom, ku ktoremu ma laska a dovej-^ 
viedla . . p 



Digitized by 



Google 



262 

No spoctuj skutky svoje so svedomfm svojiin a uznaf roiisis, 
ze dosavadne jednanie tvoje bolo nesvedcne na slovensk6ho mladfka, 
krory ked raz dospeje ua rauza, ma pi*evzia€ na bedrd svoje tak 
vyznamny, od otcov zdedeny, svaty ukol, likol vzkrieseaia, znovu- 
ozitia a oslavenia svojej reci, ndi-oda a vlasti . . . 

Ja stal som zmeraveny duchoni pred touto vyssoii bytosCou. 
sfa biedny hriesnik pred spravedlivym sudcom. Vsetko, co som kii 
svojmu ospravodlneniu preriecC mohol, splynulo v slovo: ^milost. 
niilost!" 

„MilosC, naco milost?" odpovie sladkozvucne kmska. „Neod- 
siidila som fa, len posiidila. Este nie je vsetko ztraten6, bo ved 
baddm v itiarnom oku tvojom dojem pokania a iskini pevneho 
predsavzatia. Tu nddej v plnom kvete. Chrdn sa ale modern6bo 
pokrytstva a cudzych vtipov! HIdsaj smelo svetu, co ukryvas 

V litrobach srdca svojho, bud stalym v presvedfenf svojora, stan 
si rezko na postat ndrodnieho diela a muznym sebazaprenim, vy- 
trvalou prdcou, neohrozenou volou d6jde§ ciela slavy! Ja ti cbcem 
byt vernou dnizkou pri tfnistora trade tvojom, sliib mi ale, ze 

V objati mojom neodchylis sa od hesla: „ Vsetko za Boha, narod 
a vlast!" 

„Ano, slubiijem, ba prisahdm ti to, anjelska Slovencina moja ! 
Cely zivot svoj zasvat(m velebn6mu heshi tomu!'* volal som nadsene, 

„Ano, pris " Nedopovedal som. Bajocna deva zmizla; ja 

precitnul zo sna majov6ho. 

Snivy obraz zmizol s(a vzdusn6 fata moi'gana, no na miesto 
jeho objavila sa skutocnosf. Tajne cftil som vo sne, ze bajocna 
deva je krasna Slovencina moja, Bohom mi udeleny dar a prvym 
bozkom sladkych list raaterskych sveren^ mi poklad. Vsemocny 
Boh duchom sna upamatal ma na svat6 povinnosti, ktore som po- 
dliny svojej rodnej reci, naix)du a vlasti. 

Ja porozumel som pokymitiu tomuto a na znak, ze vo sne 
danii prisahu neberiem na lahko, robim prvy krok na vytknutej 
drdhe ku posvatn6mu dielu. Nastienenfm sna majov6ho chcem upa- 
mataf svojich vrstovnikov na likol ndm nadeleny a prebraC jich zo 
snivej lienc do zitia pmce na ndroda roli dedicnej. Ki-ok to prvy, 
tazky, neisty, no vsak len „naprej. Boh pomozil'* 

31ilon. 



Osudna navsteva. 

„Brrr! vsak ste ma chladno prijala!^ pleskmic za sebou dvei-mi 
zvolala slecna OFga Tomkova, a zvrtmic sa na opatku zagdnila na 
pohovku za pecou, kde obycajne zvykla sedc4vat jej printelka Klara, 
vysokd, stihla blondyna, naklonend nad nejakym romiinom. I teraz 
pi-ave bola docftala kapitolu, zavrela knihu a veselym hlasom od- 
povedala ; 



Digitized by 



Google 



2R3 

„Vero, jako obycajne!" a inrzuto dolozila: „Ani sa necudujte! 
Kerf je taky zhubuy vetor, nemozno lepsic tiito izbu vykurit, lebo 
to ustavicDe izbou prcvieva, kerf sii obloKy oproti sebe. Len sa 
prizrite, jako zaclonou pohybuje! Nemozem vystaf vetor 1 Celii noc 
aui len oka zazmiiriC mi neda vecna obava pred ohnom. NesCastnc 
slameniie strechy! A vy co tak pozde idete?" 

„Klarika, ja cftim zase opak vaSfch slov. Rada mam vetor! 
Uz hodnii chvilu stala som medzi dvenni a naduvala tajomn6mu 
sumu. Ba musim sa priznat, ten boj povetria i v mojej hrudi ne- 
zbedu vystrdja: biiri, drdzi, ze mne samej nemozno vyznaf sa v torn 
chaose roznych citov. Rozplakala bych sa, ale slzy uedaj Boze! 
Estc piesen najblizej k pomoci mi stojf. Vsak nie sfa sidvika lubo- 
zvucna piesen, ale skor mumlaniu medverfa lebo hvizdu vetra po- 
dobna." 

„Hahaha! Zdd sa mi... Ci pamatdte sa? Raz, o plot opretii, 
8 tvarou do neba vyvratenou zastihla som vas hviezdy obdivovaf. 
Prave sletela jedna hviezda a skoro som sa polakala, s takou az 
detskou radostou zatlieskaly ste rukainn, zn cim, pamatam sa, jako 
coby dnes bolo byvalo, nasledovaly tieto slovii: „Pravdu mam! 
Pravdu mam! i nebo mi dosvedSilo: denna jasna obloha rovnd sa 
modrym snivym a vecernia hviezdnata ciernym ohnivym ociam." 
A zase, kerf na jar raz z mesta — kde ste zimovaly — domov 
vds dodaly, bavila ste sa v kvetinovej zahradke pred oknami. Isla 
som vam na kompliment. Hodila ste sa mi kolo krku, ze som 
sotva dechu popadala a upozoriovala ma: „Kldrikal jaro je krasne, 
dnes je krasno, tu je krdsno! Pozrite to kolo nezabudok, jako si 
s uim slniecko pohrava — i clovek tak s vencom sladkych upo- 
mienok." A zamyslely ste sa. Miisela som sa usmiaf. Vedela som, 
koiko bilo. Uz zase svietil novy meteor na firmamente vasich zna- 
mosti, jako i teraz, jestli sa nemylim. Ba kolky i-az ste to uz za- 
Mbena? Zaliibend? Nie, neverim, zeby to Idska bola. Ja si ju cele 
inac predstavujem ! Som zvedava, ci sa vy raz opravdove zaliibite. 
Ale uz je aj dost neskoro, a este sa mi chce drkotat. Porfme radsej 
spat!** 

Bolo uz po polnoei, kerf lahodne ticho zavladlo izbou. Divy 
vetor a rozburene city OFgine razom utichly. Vonku poletuje shah 
a mysel devinu obletuju sladk6 snfcky. 

„Povedz mi, dievcatko, jako sa ti spalo, 
ci sa ti tej noci o mne nesnivalo? 
Veru sa mi, mily, kazdej noci snfva, 
s tebou moje srdce vo due v noci byva.** 

„Ej, ci ste ruzovej vole, Olga! Nefaz( sa vam tak na lacny 
zaludok rozdrapovat sa?" hovoiila Kldrka, hoviac si v makkych 
poduskach. 

.,Netazf! Pardon! Dobre rano a — pordcam sa!" zaobalena 
V leplii vlnenii satku opustila izbu. 

„Pa! Ja za to ale e§te nevstanem!-* A slecna Klarka viedia 
ffalej asi t«|,kutQ ^amonjluvu; ^^Divne de^ko, meniv6 jak aprflove 



Digitized by 



Google 



264 

pocasie. HiicfT je vospustna, ani coby bola certoni posadla; narobi 
kriku, smiechov» navyv^dza hliiposti, potom to obamije a chodi 
zase jako zmokla kura, zronena, zadumana, ze z uej slova nevy- 
tiahue^. Clovek by ju lotoval, keby jej toho pokauia dopriaC ne- 
niusel. Najviac ma mrzf to jej bMznenie sa za kazd^m kabatom. 
Hovorieva, ze Uske uedd sa aui vyhnut, ani jej vzdorovaf neinozno. 
Skoro by som jej zAvidela, ze i za nou blizui sa temer kaidy, 
keby onej laske nest^la nen«i.vist za patami. Ludia povazujii jtt za 
koketku, kto ale lepsie pozoruje jej chovaaie, musf tvrdif, ze to 
iba Stastie. Pekne Sfastie, ktore treba stokrat ozelief, jako to u Olgy 
na dennom ' poriadku. Kaida zabava jej draho padne ; potom ui 
soziera sa vlastnymi myslienkami. Raz na moju otazku, 60 je takou 
neFudskou, odpovedala mi: „Jako moiem maf Iud( rada, ked ma 
India nenavidia? Jako bych mohla od ludf lasku ziadat, ked sama 
c(tim, ze som jej me hodna!?" Tak to ide dalej, kym opat novy 
zjav neuputa jej chmiirne mySlienky. Nikto by neocak^val premenu, 
jaka 8 nou stane sa: spokojnosC 2iari jej z tvire, jej chovanie je 
samd neJnosf, laskavosf. V§etko ju zaujfma. Cel6 dni, noci Wudi 
po prfrode. Kazd^ vetvicka sepoce jej sladk6 slova, kazd6 kvietko 
spoveda svoje tajnosti. Doma vyspevuje sam6 dojemn6 piesne; 
vtedy poznat, jakii spustu citov v srdci prechovava. V mensej spo- 
locnosti byva az rozpustilou. Na velk6 zibavy nerada chodf; nie je 
to pre uu priazniv6 pole k vffazstvu, lebo kdekolvek prfde, vy- 
hfadava zAbavu s t^m najkrajsfm a v prfpade, ze patricny je uz 
okkupovany, zostava mrzutou a strani sa spolocnosti." 

Opusfme KlArku s jej hlasnymi myslienkami a stopujme drobue 
stupaje na cerstvom bieluskom snahu. Hned sme u ciela; najtiaz 
nam zfsC dolu prikrym briezkom k slamou krytej, starej, dosC cisto 
drzanej budove. Vo dverach pod ndvratim mihla sa hrubou satkou 
odiata .majestatna postava, v ktorej pozuAme nasu znamu Olgu. 

„Jaj, pane kandidat, skoro sme sa na dobr6 rdno bozkaly? Vy 
uz hore?" 

„Uz ddvno, slecna! Tesfm sa prajnej nahode, ze tu doma prvy 
smiem vam dobr6 rano zavinsovaf. Nemobol som spat a " 

„A este by mohol tri noci nespat, keby fa mohol, dievdatko, 
dostat! Nedajte sa vysmiaf, mlady bratec! Rada vis vidfra jako 
vesel6ho, zabavn^ho hosfa, ale, jak len nemdte umysel dobru voFu 
mi kazif, nuz nevzdychajte jako stard babka," a pri torn nadudreno 
pozrela do ocii skonfundovan6ho zboznovatela. 

„Obstrihate vtaku kr^dla a kazete mu lietat," vetil smutuym 
hlasom a zahladel sa do zeme. 

„Pletky! Badam, ze tratite hiavu. Jak zavcasu nevytriezvete, 
vypoviem vam z priateFstva. Budte muzom a nie slabochom ! Laska 
neda sa ani vyprosif, ani vyniitiC, to viete! — Co stojite jako 
sviity za dedinou? Hanbfte sa, ze vas musim lutovat?" S opovrze- 
nim odvratila sa a zase Iiitostue pozrela na libohii obet, potom 
miernej^ie, ale predsa ironicky zpytala sa: 

„Ci este vidfte vo mne anjela?" 

;,Anjela so sladkym srdcom!'' V jeho pohlade zracil sa velky bol. 



Digitized by 



Google 



255 

• gMozno,^ podotkla celkom lahostajne. ^I ludsk^ si-dce podro- 
bene je styrom ciastkam roku. V mojoni srdci na teuto cas km- 
deloa zima si dvorf a vase horuce slovd jako zmrzly snah nan 
dopadaja. Vsak c/m vacsia zima, tym jasnejsie uoci byvajii. 6fni 
cbladDejsie moje srdce, tym jasn^Me moje myslienky." A bias jcj 
znd tapo, ked pokracovaJa : „I moje srdce preplnene je Idskou, ale 
niet toho slnca, pod ktoreho liicami roztala by jeho stubnuta kora. 
Bol cas, V ktorom klamala som sama seba, obrievajiic sa na spile- 
nych hrudacb raesiacka, ale ten zaMel a zase uovy a novy vychodil 
a srdce moje vzdy to ist^ zostivalo. Uz myslela som, ze „usta moje 
hddam nikdy nezaznejii citom lasky," „v torn ducb nadeje krasne 
sa zjavi," vytvor to len fantasie, mrtvy ideal, ale jediny ideal. A 
ja ho lubim, o nom sni'vam, ho ospevujem. Pre drnhu Iiibost niet 
miesta v roojom srdci!** 

„A ked ozije mrtvy ideal? Ked zasvieti sinief.ko — "^ 
„A zapadne? tom potom! Ale uz ste cely zsiualy, co ostry 
mraz zo vsetkycb sti-an na vas doraza. Aby moja ladova nemoc 
nedokazala sa byt epidemickou, podme sa zohriaf poharom kavy. 
Nechcem si vziaf na svedomie vasu ^tudeutskii dusu!-* zasmiala sa 
veselo a vstiipila do i)rijemno vykiirenej svetlice. Kandidat ju na- 
sledoval. Zasadii k stolu. My prajme jim dobre chutuauie k ranajkam. 

A, B. 



Stanislav Vilhelmovic, 

velkokupec v patndstom storoCi. ') 
Pise Favel Kriiko. 

Az do nedavuycb das domnievali sa vzdelani India nrpospol, 
ze historia zalezi vyiucne v tom, ked sa vypocitajii jednotlivl krali 
a panovnici, v bojoch preslaveni vojvodovia, vojny, mor, ohne, po- 
vodue a vobeC nasilne prevraty a hrmotne diela, ktor6 obycajne 
iba boiia to, co Fudskd pilnosC nastavala, a nicia, co ludsky um 



') Tento zanimavy cl^nok dosta i sme s nasledujucim pripisom na redakciu 
tohoto casopisu: 

Blahorody Panel 

NAhodou sme oba be/.pochyby sucasne mysleli na kultiirnu historiu 
nasho naroda, bo Vy ste zacal v „Ndrodnich Novinach** uverejnovaf svojc 
clanky ^Slovenska kultiira," ktor6 bych ja dal zlatymi pismenami tlacif 
a dorucK ka^d^mu Slovikovi, aby si jich opatovne cftal a vtlacil hlboko 
do pamati i aby narucil i svojim potomkoni^ aby to ist^ urobili, a ja 
som sa malicko prv prichytil ku nakresleniu takebo kulturneho obrazu 
zo zivota slovenskeho. 

Pravda, Vase clanky priskorily raoju prdcu a zdvojnasobnily raoju 
pilnost. VJaka Vam za ne srdecna. 

A ponevdc som sa ja na Yasej praci tesil a kochal, slusno je, abych 
Vim tie^ niecim sa zavdacil. 



17 



Digitized by 



Google 



266 

vytvoril, bo tak^to burliv6 veci alebo s nimi v spojitosti nacho- 
divsie sa osobuosti v sirokych kruhoch vzdy pozornosf vzbudzovaly 
a dia toho prfslovia, ze „jclovek v&A dobrodenia do piesku, kiivdu 
ale do kamena pise," tym dlhSie v para&ti zostavaly a z pokolenia 
na pokolenie prechadzaly. Tak sa zachovala este i v pospolitom 
lude az posial pamiatka po ddvnych Avaroch, Cudoch a Tataroch, 
bo ved este i dnes spomina obrov, cudakov a psohlavcov. 

No pomaly prisli, lebo dIa neiiprosnej logiky museli prfsC 
jednotlivi myslitelia k tomu iidbladu, ze je veru kazda histoiia chybna 
a jednostrauiia, ak sa len v hore udanych medzach pohybuje, bo 
ndrody neziju iba zo samych bojov a inych budto ludmi vyvolanych, 
bud prfrodou zapricinenych iiasilnych previ-atov, aui zo samych, 
CO i pokpjn^ch stitnych diel, ale ze majii i ine mnohoujSsobne po- 
treby, povolauia a vykony, a tak teda ze, kto si chce o niektoi-om 
uarode a jeho vyviue cim dokonalejsi a liplnejSf obraz utvoriC, ten 
musf zivot a bytnost tohoze uaroda este i z mnohych inych sti'an 
pozorovaC a poznaC. 

Cele prirodzeny uasledok, vyplyvajiici zo starodavueho poni- 
mania a pisania historie je a bol vzdy ten, ze cel6 a castokrat 
veru i velike narody zostaly pre nds liplne nezuamymi az po tii 
dobu, kym hrmot robiC, valcif a cudzie krajiny bojovnou rukou 
napadaf a uicif uezacaly. Kym sa zabyvaly iba pokojnymi dielami, 
za ten cas znali o nich istotue iba jejich suvekf siisedia. Take 
narody zostaly bez historie. 

Do tohoto radu patrf ciastocne i nas narod slovensky. 

KeJ jeho panovnici Mojmir, Rastislav a Svatoplukovci svojini 
susedom postrachom sa stali, hned zacali Nemci pfsaf o Vefkej 
Morave a jej jeduotlivych ciastkach, prv mlcali zanovite, a ked 
padla risa velkomoravska, prestali pisaC o Slovakoch i historici, 
bars lud a narod slovensky so Svatoplukovicmi nevyhynul. 

On ovsem prestal hrat zastoj sta samosvojskii derzavu tvoriaci 
narod, bo splyniic pomaly s iuymi terajsie Uhoi*sko obyvajiicimi 
narodmi v jedno statue teleso, mal spolu s tymito svoj lidel v stat- 
nych dielach, no v kultiirnom ohiade siel i po utvoreni uhoi*skej 
derzavy dalej svojou cestou, a kto chce lipriraue piispet ku so- 
braniu a spisaniu historie n^roda slovenskeho, ten musi obrdtit 
svoj zretel hlavne na kultiiru, ktora sa v tych krajoch, kde b^^va 
narod slovensky, tvorila, vyvinovala a briisila, nehladajiic pri torn 



Posielam Vam teda m6jho Stanka Vilhclmovica, starobyl^ho to 
mestana slovenskeho, ktory iiz pred styrmi storociami karmenoval plte 
dolu Hronom a dok^zal, zc Slovaci i vtedy vUdIi umom a boli itzitoc' 
nymi Fudmi a clenmi v Tudskej spolocnosti. 

Biide to, myslim, dobrd kresba pre „Pohrady" a Boh da, f.e ponukne 
i inych nasich spisovatefov k tomu, aby sa o podobn^ prAce pokdsili. 

Stanka slovensk^mu n^rodu nikto nebude mdct odopref, bo dvaja 
krAli mu vydali svedoctvo, ie je Slovanom. 

Ak 8om vam touto prdcou mild slu^bu preukdzal, nu2 mi to bude 
prijemnou za hu odmenou. 

S Bohom! Som atd. 
V Kremnici^ dna 23. ji^na 1885. Pavel Kriiko. 



Digitized by 



Google 



257 

narodnie povedomie a prebudilosf v dneSnom smysle budto u Slachty, 
bud u mesfanstva, budze u pospoIit6ho ludu sloveuskeho. 

Ze nirod slovensky mal yidy svoje zemanstvo a sedliactvo, 
torn ziaden rozumu^ clovek a chladDokrevne mysliaci muz ne- 
pochyboval a nepochybuje, ale o mesfanstve platf vSeobecni raienka, 
ze bolo V stredoveku vylucne nemeckym. 

A predsa je tito mienka mylna a proti nej podaf uepodvratny 
dovod je cielom tohoto clanku. 

Kremnici panuje na mnohych stranach posial domnienka, 
ze je mestom cistonemeckym, bare lento nahlad nesiihlasi so sku- 
tocDQsfou, avsak v predoslych storociach bolo tutejsie nemectvo 
vela kompaktnejsfm a cistejsim, ako dues. 

A prave v tejto Kremnici nachodfme este v prvej polovici 
patnasteho storocia mesfana zo slovenskeho rodu, ktoi*6ho menujii 
archivne listiay Stankora Vilhelmovicom, alebo i Stanislavom, sy- 
nom Vilhelmovym. 

Zkade bol rodom a kedy sa narodil, o torn niet blizsich zprav, 
ale kral Ladislav pohvobok hovori v listine r. 1453 vydanej *), ze 
si kiipil uz pred dvanastimi rokmi, teda pred rokom 1441, ringovy 
dom V Kremnici a ze je mestanom kremnickym. 

Ked sa teda po prvnlkraf s nfm stretame, uz ho nachodfme 

V mdoch uajcelnejsfch mesfanov kremnickych, lebo ako to este 
i teraz obycajne byva, tak a vo vacsej miere bolo za tych cias, 

V ktorych zil Stanko, ze iba najmajetnejsi ludia boli vstave kupo- 
vaf domy na namesti a vladnuC nimi. A tento majetok zabezpecoval 
jim nemaly vplyv na obecn6 zalezitosti, ale byval casto i prfcinou 
ku zavisti a z nej pochodiacich mrzutostl 

Ze Stanko Vilhelmovic bol toho casu skutocne zamozuym clo- 
vekom, to dokazuje i ta okolnosf, ze — ako spomenuta listina 
dalej hovorf — rozsfril svoj dom novymi, zo skaly vybudovauymi 
staviskami, co v tej dobe, kde sa i vacsie domy a panske bydliska 
obycajne iba z dreva hotovily, istotne patrilo medzi zriedkavosti, 
inace by tiito okolnost sfa zvlastnu kral Ladislav nebol spomenul. 

Ale prAve tento znacuy majetok a z ueho pochodiaca moc, 
ako i dusevuA prevaha, ktorou musel Stanko Vilhelmovic, siidac 
dia jeho rozvetveneho obchodu a kupectva, istotne vladnuf, bola 
jeho spolumesfanom tfnom v oku, a sfce v tej miere, ze sa na 
neho i oborili a mestska vrchnosf, vytykajuc mu jedine tu vinu, 
ze je Slovau rodom, usilne pracovala na torn, aby sa ho ztriasla, 
niifac ho, aby sa z Kremnice vysfahoval a inam presfdlil. 

Stanko pravda nemal k tomu chuti ani vole, a ked konecne 
videl, ze sa je sam nie vstave obmuiC, obratil sa so zalobou ku 
sam6mu kralovi, prosiac ho o zastitu a ochranu. 
/ KraF Ladislav, poniciac celii zalezitost vysetrif, videl, ze sa 
Stankovi krivda deje a n^sledkom toho vysta.vil mu osobytnii listinu 
vo Viedni a sice v najblizsiu nedelu pred sviatkom sv. Margarety, 
teda niekoiko dnami pred 13. jiilom 1453, v ktorej kremnickemu 



'} Krenmicky mestsk;^ archiv I, 51, 2, 85. 

17* 



Digitized by 



Google 



258 

magistrdtu prisne ualozil, aby Stanka Vilhelmovica preto, ze je 
Slovak, neznepokojoval a ku vystahovaniu uenutil, ak chce Krem- 
uica obdrzaf milosC krdlovsku. V pix)tivnom prfpade, akby totiz 
Kremuicania kmlovsky rozknz prestupili a Stauka i Da dalej zne- 
pokojovali, nalozi) kraf prisiie hlavn6mu koraorsk^mu grofovi a jeho 
naraestiiikoni i uradnikom, aby Stauka Vilhelmovifia i vsetkych 
jeho dedicov proti kazd^mu napadu zo strauy mestskej vrchnosti 
celou mocou branili a proti vsetkym nezdkonnym dotieravcoin za- 
stavali. ^) 

Pri tejto prilezitosti vystavil krdi Ladislav Staukovi i ohiadom 
jeho vlastenectva skvel6 svedoctvo, hovoriac, ze tenze Stanko i jemu 
i jeho predchodcom, ako i krajine samej i v pokojuych i v ne- 
davnych burlivych casoch vernym bol a muohoiiasobn^ sluzby pre- 
ukazal. -) 

Urcito znejiici rozkaz kralovsky zadovazil na cas Staukovi po- 
koja, no prebudena iiz raz zasf nemohla mat viae pokoja a Ki-em- 
nicania, bars sa viae neopovazili Stanka niitit ku vysfahovaniu 
priamou eestou, predsa sa vsemozne nsilovali, ztrpcit mu jeho 
kremniek^ sidlo inym sposobom. 

K tomu eielu zacali uvalovaC na ueho a ua jeho dom rozlicne 
tak6 dane a tarehy, akyni ostatn( kremnickf mestauia neboli pod- 
riadenf, dufajiie, ze ho tymto pokracovanim priuuta, aby kouecne 
opustil Kremnieu a inam sa presCahoval. 

No Stanko sa i proti tomu vsemozne branil a zastaval svoje 
mesfansk6 pr^va. Konecne vsak vidiac, ze sam celerau mestu ne- 
odold, obratil sa poznovu s prosbou o zastitu ku samemu kralovi, 
podporovanym sue viacerymi u ki-ala vplyv majiieimi muzrai. 

A tento jeho krok i tentokraf uezostal bez vysledku, bo kral 
Ladislav vysloviae vo svojom styrmi dnami po sviatku sv.Ambroza, 
teda dna 11. deeembra 1456 v Budiue vydanom liste ostr6 zazleuie 
Kremuiei, napomenul prisue kremnieku vrehnosf, aby Stauka Vil- 
helmovica a vsetkyeh jeho dedicov a potomkov nielen v pokojnom 
drzanf otazneho domu na namesti nemylila, ale aui aby ho inymi 
danmi a davkami, ako sii tie, ktorym vsetci kremnickf .raestania 
podliehajii, neobfazovala, lebo akby to predsa pod akoukolvek za- 
mienkou robit sa opovazila, v torn pade nielen ze utrati milost 
kralovsku, ale ze Stankovi i komorsky hlavuy grof a jeho liradnici 
povinnf budii prispcC ku pomoei. ^) 

Tento kralovsky rozkaz konecne licinkoval a zadovazil Stan- 
kovi ziaduceho pokoja, tak, ze sa raohol Stanko celou silou svojrau 
obehodu venovaf. 



*) Kremnicky raestsky archiv, ^ut ipsi . . eun lem Stankonem ac suos haere- 
des . . . contra vos et alios quoslibet illegitimos impctitorcs protegant, 
tueantur et defendant . . ." 

-) KremnicKy mestsky archiv. ^Veruin quia, uti didicimus, annotatis Stanko 
quondam nostris progenitoribus, atque his querrarum, nunc dante deo 
sedatarum, temporibus, nostrae Maiestati, et Sacrae Regni nostri Hun- 
gariae, Coronae, cum oroni iidelitatis constantia, grata et accepta exhibuit 
servitia ., ," 

^) Kremnicky mestsky archiv, I, 61, 2, 86. 



Digitized by 



Google 



251) 

Bolo by ovSeni ziaducno vypatraC este i viae, rairao krein- 
nickeho mestskeho archfvu uachodiacich a na Staiikovo kiipectvo 
vzfahujiicich sa listin, bo by sme sa pravdepodobno niohU dozvedef 
z nich ranobych zajimavych vecach a snia i o jeho kupeckych 
podrobnosfach, no i z tych raalo dokumentov, ktore nam kremuicky 
arcbfv zachoval, vfdaC, ze sa Stauko Vilhelmovic hlavne drevo- 
kupectvom zabyval a sfce vo veFkych roznieroch. Nasledkom toho 
prisiel casto do styku i s celnejsimi vclmozmi a takato jeho zna- 
mosf prispievala nemalo k tomu, ze sa jeho obchod vzdy viae a 
viae rozsiroval. 

Kupeckou eestou pre jeho clanky bol Hron, po ktorom sa 
plavievaly jeho plte a na nich ulozeue ine kupecke chinky ti dolu 
ua sivy Dimaj a dolu Dunajom az po samy Bud in. Bol teda Stanko 
Vilhelmovie uz pred styrmi storociami asi tyni, cfin je dues Popper 
a ini s drevom kupeiaci zidia v pohronskej (loline. Sii^asne s nfra 
alebo vedia neho ueuachodfuie ziadneho drulieho cloveka, ktory by 
sa bol dixivokupectvom zabyval a inenovite Hrou ku tomu upo-« 
treboval 

Potrebn6 ku svojinu kupectvu drevo dostaval Stanko z hor po 
oboch stranach Hronu leziacich a zdA sa, ze tie hory, ktore sa 
uachodily v pohronskej doline blizsie ku aremuici, bol az do tyeh 
cias, kym boly medzi nim a Kremnieoa povstaly prv spomeuute 
boje, uz nalezite preriedil, lebo sa uz roku 1457 kroz svojieh 
priatelov a patronov uehadzal u krala Ladislava, aby mu dovolil 
z breznianskyeh lesov brat potrebn6 drevo. 

Ladislav pristal na to a vydal inu v Budine dna 25. marea 
1457 osobytn6 privilegium, v ktorom Stankovi a vsetkym jeho de- 
dieom a nastupcom dovolil, aby smeli z knifovskych, v brezuian- 
skom chotare leziacich hor ku svojmu obchodu potrebue drevo 
zdarnia riibaC a spolu i s inymi kupeckymi clankami po Hroue a 
Dunaji az do Budfna plaviC. Siicasne prikdzal krdl vsetkym tym 
statkarom, ktorych majetky vedIa Hronu lezaly, aby Stankovi a 
jeho ludom svobodnu plavbu pod ziadnou zamicnkou nezbranovali, 
vsetky hate hronske, kedykolvek Stanko alebo jeho Fudia jich o to 
poziadajii, bez ndporu Stankovym pUam otvorili a ani myto, ani 
ktorehokolvek mena in6 poplatky od Stanka alebo jeho fudi vy- 
beraC aby sa ueopovazovali. *) 

') Kremnicky mestsky archfv, ^. . ut ipse et dicti sui haeredes, perpetuis 
futuris temporibus in Nemoribus nostris llegalibiis, ad Civitatem nostram 
Breznam pertinentibus, ligna secare, ac ea cum aliis rebus mercimonia- 
libus, a dicta Civitate nostra Brezna, super tiuvio Gron et Danubio, hue 
ad Civitatem uostram Hudensem, vendendi causa, absque aliquali solu- 
tione, tributi, et Thelonii, ducerc valeat atque possint ..." „. . . dum ad 
vestras terras, dominia, teuutas honores, officiolatus et tributorum loca, 
necnoQ vestri in medium pervenerint, extunc ipsos, cum dictis lignis, ac 
rebus et mercibus suis quibusvis, propriis duntaxat, pacifice, libere, se- 
cure, ac sine impedimento, et molestia, necnon Tributaria sohitione, ire 
permittatis, per vestrosque permitti faciatis, et ipsis in flumine Gron, 
obstacula vulgaliter Gaatb, quotiescunque necosse fuerit, et dum prae- 
aentibus superinde requisiti fueritis, absque mora aperire, removere me- 
dia omnibus debeatis . . .'' 



Digitized by 



Google 



260 

Po vcasne zomrelom Ladislavovi nastupil uhorsk;^ prestol, ako 
je zndrao z dejepisu, knil Matej. 

No sotva ze sa stal Matej uhoi'skyra krdlora, hneJ sa Stanko 
usiloval, aby boly jeho privilegia i tymto krdlom uznane a znovu 
zabezpecen^. Tym cielom poziadal JAna Zaskovsk6ho zo ^iliny, 
majstra svobodnych uraeni a bakalara lekdrskej fakulty, *) aby mii 
potvrdenie Ladislavom roku 1456 a 1457 vydanych privilegif vy- 
kona], CO tento skutocne i urobil. ErdI Matej rozkdzal totiz na 
jeho prosbu oba privilegia preplsaf a, opatriac jich v Biidfne v druhy 
den po nedeli laetare I'oku 1459 potvrdzujucou zdvierkou, Stankcvi 
vydat, 

ki-atky cas po tomto skutku obdaroval tenze krfl Matej 
Stanka Vilhelinovi6i i jednym banskyra, na osem kamenov zariade- 
nym mlynom, vystaviac mu nan v Budfne dna 30. aprfla 1459 
darovaciu listinu. '*) 

Mocou tejto darovacej listiny odovzdal kral Matej Stankcvi, 
sIbl vlast a krdia dobrezaslu2il6mu muzovi, a kroz neho i vset- 
kym jeho dedicom a ndstupcom, mlyn „Slagagovskym" zvany, 
V ktorom sa prv komore v dan pripadnuvSie riidy mlely, osvobo- 
diac ho sufiasne od vsetkych poplatkov, ktoryra boly v torn case 
in6 bansk6 mlyny v Kremnici podroben6. 

Na prvy pohlad zda sa byt tento dar dosf nepatrnym, po- 
v6zime-li vSak, ie byvaly v tej dobe bansk6, iba Styrrai kameAmi 
opatren6 mlyny po tych istych cendch, co i ringoy6 domy, predd- 
van6, a majiic pred ocima, ze v terajsfch casoch kaidf ringovy 
dom viae tisfc zlat^th stojf, teda nahliadneme, ze krdl Matej tymto 
cinom Stanko vi viactisfcovy niajetok daroval. 



') Kremnicky mestsky archfv. „Quod fidelis noster venerabilis Johannes 
Zaskovsky de Silina, artinm liberalium magister et facultatis medicinae 
Baccalarius . . ", hovori o nom krd! Matej. 

^) Kremnicky mestsky archfv, I, 61, 2, 87. Vefmi zriedka nachodime krarov- 
3k6 diplomy a listiny takym uvodom opatrene, akym sa honosi tito 
listina; domnievam sa teda, ie nebude od veci. ked sdelfm doslovne jej 
zaciatok. Zneje on nasledovne: „Nos Mathias Dei gratia Rex Hungariae 
Dalniatiae Croatiae etc. Significamus tenore praesentium quibus expedit 
universis Quod cum resalis curae ea esse debeat praecipua conditio, qt 
singulos fideles benevoTentia regat, liberalitate attrahat et inclinatos sibi 
condigna retributione prosequatur. Illis tamen propensius afficiatur, quos 
in fide constantcs, fidelitate integros et in omni opere virtutum prae- 
stantiores cognoverit, Sic enim regum glorificabitur discretio et Subdi- 
torum animus ad virtutum opera velut incentino quodam accendetur. Hoc 
igitur respectu consideravimus integram fidem atque multimodo obsequia 
tidelis no8tri dilecti prudentis viri Stanislai Wilhelmowicz Civis Civitatis 
nostrae Crempniciensis, quae ipse maiestati nostrae ab eo tempore, quo 
regimen et gubernaculum huius Regni nostri deo nobis propitio feliciter 
accessit dictaque Civitas nostra Crempniciensis inter alias Civitates nostras 
et Regnicolas debitam obedientiam ac fidelitatem nobis ut Regi Hungariae 
fecit et Juravit, in rebus et negotiis nostris in ilia Civitate nostra et 
aliis in parti bus ill ins Regni nostri occurentibus semper fideliter et con- 
stanter indefessa sollicitudine non parcendo personae laboribus sumptibus- 
que surs impendit. Nolentes itaque praefatum Stanislaum veluti bene- 
meritum irremuneratum praeterire, Eideni Stani-«lao Id gratiose duximus 
aunuendum et conccdendum . . ." 



Digitized by 



Google 



261 

torn, ci a kolkymi banami Stanko vlidnul v Kremnici, ne- 
mime sice ziadnych zprav, mozeme vsak bezpecne zatvaraf, ^e 
tomu istotne tak bolo, lebo naco zeby mu bol bytal tak veFky 
mlyo, keby nebol mal riidy pren, a riidy neinohol inde dobyvaf ako 
V ba6ach. I ta okoluosf, ze Stanko bol v ustavicuom spojenf 
s chyrnou svojho casu bansko-bystrickou rodinou Jungoycov, ba ze 
sa pozdejsie stal zenbou i on sam jej clenom, dokazuje, ze i banami 
vladnul, lebo Jungovci dakovali cele svoje velk6 bohatstvo vyiucne 
baiiam, ktoryrai vladli v Kremnici, Stiavnici a na baiisko-bystrickom 
uzemi. 

Uz pred rokom 1456 mal Stanko jednu ciastku Stefanovho 
Jungovho raajetku za 300 dukdtov v z&lohu, ktorii potom Banska 
Bystrica od neho vymenila, uechtiac podobne trpef SlovAka medzi 
celnejsfrai majitelmi tamejsich banf. Peniaze na v^meuu Stankovi 
zlozene prinavratil potom Banskej Bystrici Stefanov syu Mikulas 
a pastorok Egyd Berg, ktor^m Bystrica sta Nemcom tenze majetok 
roku 1456 bez vsetkej prekazky vydala. ^) 

Vy§sie spomenuta darovacia listina bola a sfce spolu i so 
vsetkymi inymi podobnymi, kralmi Ladislavom a Matejom az do 
roku 1463, totiz pre<l Matejovou korunaciou vydanymi listinami 
kroz tohoze roku v Slolnom Belehrade odbyvany snem prfpadne /a 
Deplatuii vyhlasend, ^) no kral Matej obnovil ju 15. augusta 1465, 
vystaviac Stankovi sti'aniva otazneho mlyna novii, vsetkymi forma- 
litami opfitrenu a i krajinskymi hodnostarmi podpisanii darovaciu 
Hstinu. 

Tak zrastal ustavicne Stankov majetok a spolu s nim i vplyv. 
Jeho pomocou a svojim kupectvom preukazoval mnohym luJom 
rozlicn6 dobr6 sluzby i ziskal si priatelov a podporcov i vo vys- 
sfch kruhoch. 

Na tak6to dobre sluzby odvolava sa i ostrihomsky arcibiskup 
Jao, diifajuc, ze mu bude podobne Stanko este i budiicue pre- 
ukazovaC, keJ mu dal osobytnou, v Ostrihome dna 4. februara 1470 
vystavenou listinou povolenie, aby si v tekovskom Svatom Krfzi 
alebo daktory uz jestvujiici kurialny dom kiipil, alebo novy dom 
na opustenom kurialnom pozemku vystavil, na Hrone alebo na 
lutilskom potoku mlyn vybudoval, rybnfky pozakladal a troje po- 
pluzie cize 360 jutir zeme nadobudnul a to vsetko dedicne uzival. 
K tomu osvobodil tenze arcibiskup Stanka i jeho dedicov a nd- 
padnfkov od vsetkych poplatkov. ^) 



*) VicT Venczel Gustdv: MagyarorszAg bdnydszatdnak tort^nete." 
-) Kremnicky mestsky archiv, I, 51. *2, 88. „. . Non obstante decreto in Alba 
Regali tempore Coronationis nostrae cdito, in quo declaratur, quod infra 
lapsum* unius integri anni omnes litterae quondam Serenissimi domini 
Ladislai Regis Ilungariae immediati praedecessoris nostri similiterque 
nostrae ante C'oronationem nostram datac, consuinari debuissent, alioquin 
viribus cariturae relinqucrentur. . ." 
') Kremnicky mestsky archfv, I, 51, 2, 89. Ti'ito listina zneje nasledovnc: 
„Nos Jobannes Arcluepisropus Strigonicnsis Liu ique eiusdem Comes per- 
petuus, primas Hunganae et apostolicao sedis Legatns nalus Memoriae 
cominendamus per praesentes Quod nos consideratis servitiis et servi- 



Digitized by 



Google 



262 

Prvotne spojovaly Stanka Vilhelmovica, ako bolo vy§§ie spo- 
ineuut^, iba kupecke a obchodn^ zdlezitosti s Jtingovskoa rodiuou, 
no pozdejsie Tzal si Agnetu, vdovu Egydovu Bergovu, ktoiy bol 
dFa svojho otciraa tiez Jungom nazvany, za manzelku, a tymto ci- 
nom stal sa panora este vacsich majetkov, ktore mu vsak sposobily 
iba mnohe neprijemnosti. 

Uz roku 1465 mal dosf prdce, keJ jeho mauzelka Agueta po- 
zdvihla pred turcianskym konventoui protest proti tomu, ze jej 
byvaly svokor, Stefan Jung, svoj bansko-bystricky majetok budin- 
skemu uiestanovi, Janovi Ernustovi, a Vitovi Muhlsteinovi za 6400 
dukatov predal. Ten isty protest obnovila. roku 1468 pred nitran- 
skou kapitulou, *) no jej protesty zostaly bezvyslednymi. 

vela viae prace zavdala Stankovi pravota, ktord sa o de- 
dictvo Barbery Juugovskej 8. jiila 1468 pred ostrilioraskou kapi- 
tulou zapocala. Tato Barbora bola dcerou Egydovou a od vcasuej 
mladosti nachodila sa v kldstore na zajacom ostrove vo vespriin- 
skej stolid, *) kde sta mniSka i zomrela. Po jej smrti Jiadala prio- 
rissa tohoze kldstora, Anna, od Stanka Vilhelraoyica a jeho nian- 
zelky, aby vydali tomuze klAStoru Barborino dedictvo, ktor6 rau 
tato vraj zavetne porucila. Ked Stanko a jeho manzelka ziadosC 
Auninu jednoducho odopreli, pohnala jich Anna kroz svojho prav- 
neho zastupcu, Antona z Miletfuc, pred siid. Z Antonovej zaloby 



tiorum gratuitis mentis Prudentis et Circumspccti Stankonis Civis CiTi- 
talis Crempniciensis et maxime intuitu servi tiorum saorum quae nobis 
imposterum exhibere promisit Unum fundum Curiae quem ipse in facie 
possessionis nostrae Kerezthuur vel praetio emere vel in loco deserto et 
aedificiis destituto eligere maluerit simui cum terris arabilibus, pratis, 
foenetis ac aliis utilitatibus et pertinentiis quibuslibet ad dictum fundum 
Curiae iuxta consvetudinem dictae possessionis nostrae pertinentibus 
duximus libertandum et libertamus eximentes dictum Stankonem ipsius- 
que haeredes ab omnibus taxibus et daciis ordinariis imo libertamus et 
eximiraus. Insuper quia idem Stanko in facie dictae possessionis nostrae 
Kerezthuur optima domorum aediticia facere promisit, ideo nos hnc re- 
spectur utque idem ad opulentiorem statum pervenire possit annuimus 
ei ut ubicumque in fluviis nostris Garan vel Luuchyna Molendinum eri* 
gere vel Piscinaro parare terrasque arabiles etiam ad tria aratra pro usu 
suo et sustantione domus suae praetio comparare maluerit habeat facol- 
tatem emendi comparandi ac disponendi quibus ipse et haeredes sui uni- 
versi sine praejudicio aliorum nostrorum in districtu Kerezthuur commo- 
rantium in perpetuum libere uti et gaudere possint ipsumque Stankonem 
a solutione tributi in locis tributorum nostrorum per officiales nostros 
exemptum haberi volumus harum nostrarum vigore et testimonio littera- 
rum mediante. Quo circa vobis universis et singulis officialibus nostris 
nunc constitutis et in futurum constituendis Item judici et juratiscivibus 
praedictae possessionis nostrae Kerezthuur firmiter praecipimus et man- 
damus quatenus receptis praesentibus praefatum Stankonem vel suos 
haeredes ad solutiones censuum ordinariorum corapellere non debeatis 
ipsumque ratione non solutionis impedire molestare aut quovismodo 
dampnificare nuUatenus audeatis praesentibus perlectis exhibenti resti- 
tutis. Datum Strigonii dominico die proximo post festum Beati Blasii 
martyris Anno Domini millesimo quadringetesimo septuagesimo." 
') Venczel Gustav: „Magyarorsz4g bdnydszatdnak tOrtenete." 
Kremnicky raestsky archfv, I, 25, 1, 11. „. . . in insula leporis comitatu 
vesprimiensi . . ." 



Digitized by 



Google 



263 

vidaf, ak6 velk6 majetky boly v tych casoch u Jungovcov uakopei36 

a pofazue na Stanka preneseu6. Spomenuty Anton zaiste zaloval, 

ze Egyd Jung, ktory mal tri deti, totizto Petra, Barboru a Zofiu, 

zanechal po sebe majetok okolo 50.000 dukatov ceny majuci a ze 

z tohoto majetku Stanko a jeho raanzelka privlastnili si jeden 

z karaeiia stavany dora na namesti v Banskej Bystrici a in6 dva 

s tymto susediace dreven6 domy, v nichzto poddanf a sluhovia 

byvavali, okrem toho okolo tristo jutar roll a liik v bansko-by- 

strickom chotare, potom dvadsaftisic dukatov v hotovych pcniazoch, 

dvadsafstyri striebornych konvfc a kalichov, cenenych na styristo 

dukitoY, dvanasf striebornych plastov v ceuc dvesto dukatov, dvesto 

strieboniych lizfc v cene dvesto dukdtov, za dve postele skvost- 

nych perm v hodnote dvesto dukatov a kouecne styri vozy so 

siestimi dobrymi konmi v cene sedemnastich dukdtov a ine v Jnn- 

govskom dome nachodivsie sa naradie, raajuce hodnotu okolo troch 

tisic dukatov. \) 

Z tohoto vypocitania vidaf, akyrai vecnii vlddli starodavni ma- 
jetni mesfania, a okrem toho i to, ze sa z pevnej latky stavan6 
domy V tych CASoch palacmi menovaly a pre jfch zriekavosC v ne- 
malej cene stdly. 

Vypocitan6ho Jungovskeho majetku stal sa Stanko Vilhelmovic 
panom, lebo mu ho kapitulsky siid dna 5. oktobra 1469 dedicnym 
pravom oddal, naloziac priorisse Anne vecite mlcanie. 

Ci a ako dlho este zil po nadobudnutf svato-krizskeho majetku, 
torn nemame vedomosti, lebo je arcibiskupom vydana listina po- 
slednou, ktora sa na Stanka vzfahuje. Deti po sebe sotva zanechal, 
ponevdc niet ani za jeho zivota, ani pozdejsie o nich ziadnej spo- 
raienky. 

Stanko Vilhelmovic bol a je meteornym zjavora. 
Rodom Slovak, povolanim kupec, stavom mesfan musel sa borit 
s kremnickymi i bystrickyini Nemci za svoje prava, no vedel si 
jich obranit a udrzaf. Na kazdy pad bol nevsednym zjavoin, lebo 
jeum nestal na porudzi stary zemansky rod, ani bohatstvo a moc 
uz V detinstve ; o jeho otcovi zaiste iba to jedin6 je znamo, ze ho 
• zvali Vilhelmom, musel by( teda clovek nepatrny ; no Stanko za- 



') Kremnicky mestsky archfv. „. . . unum bonum palatium sen domum lapi- 
deam versus Theatrum dicti oppidi Novisuliensis respicientem Inlerque 
domes discreti ac providi virorum Jacobi presbyteri Junk dicti ab una 
ac Nicolai plath partibus ex altera sitam et habitam, Necnon duas alias 
domes ligneas eidem palatio sen domui praedictae versus septemtrionem 
immediate junctas et ad usum Jobagionum seu Inquilinorum communiter 
deputari solitas Ac trecenta citraque vel ultra jugera terrarum arabilium 
et foeneti intra territorium praetacti oppidi Novisoliensis sitas et ad- 
jacentes Atque viginti millia florenorum auri in parata pecunia viginti- 
quatuor cuppas et stiphos argenteos quadrigentos florenos auri duodecini 
talaria argentea ducentop, florenos auri ducenta coclearia totidem flore- 
norum apparatos Egregios et Nobiles ad duos lectus requisites snftioion- 
tes ducentos florenos auri quatuor currus cum sex equi*? bonis scdecim 
tlprenorum citraque vel ultra valentes Aliaque uuiversa et singula bona 
raobilia et clenodia domus praetacti condam egidii ad tria millia flore- 
norum auri semper salvo praetium se extendes occuparunt ..." 



Digitized by 



Google 



264 

dovazil si bohatstvo, ak^mu toho casu zriedka bolo pai*u, zndmosf 
a priazen i vo vyssfch kruhoch' a nasledkom toho i neraaly vplyv. 
A jeho kupecka cinnost rozprestierala sa takmer po pol krajiue. 
Nemal otrokov a poddan^ch a nerutil sa na lov ste dravec z da- 
ktor6ho skalu^ho, zArakom zvan^ho huiezda, ale zivil sti a stA lurtf 
poctivou pmcou a stal sa pre cel6 kraje opravdovyra poiehnauim. 
Hodno je, aby sa tohoto sloveiiskeho mesfana pamiatka i Jal- 
sfm potomkom zachovala. 



Vyvin Kopernikovej sustavy slnecnej\ 

Premenliva vyska sluca, kolobeh jeho dennf, rozlicue stvrte 
mesiaca, vlasatica zjavivsia sa kedy-tedy na hviezduatoin nebi, tu 
meteor, letiaci rychlosfou ohromuou v nekoiiecnu prepast vseho- 
mira, trblietav6 svetlo myriadov hviezd, — likazy to vsetko, ktore 
putajii mysel kazd6ho, kto poprajc jim pozornost. A kto toto prvy 
uciuil, bol i pryfm dojatelom na poll astronomie. Hvezddi'stvo 
uajdeme u2 vyviaute v casoch, kde zadinajii este len rodif sa vedy 
08tatn6. 

Duch ludsky, obdareny mocou pozorovania, neuspokojf sa len 
so zjavom, — dand mu istd zvedavost, zvedavost vznesena, ktoi*4 
zenie ho pAtraf po prfciudch zjavu 8ani6ho. Priciuy do suvisu do- 
niesf s ndsledkami, to liloha vedy, kracajiicej za cielom svojfm. 
Uloha toto peknd, ale aj Cazka: kazda straua^dejepisu vzdelanosti 
svedcf pravdivosti tohoto. A platf to obzvldste v astronoinii. 

Since kriiti sa kolo zeme. Videlo to pokolenie Iudsk6 pred 
par tisfc ix)kini, vid( to aj dnes, — vtedy verilo, dnes drzi to leu 
za zdanie. Kofk^ easy inusely sa ale miuut, koIk6 zti-atif v pre- 
pasti minulosti, kym vymohol sa clovek z vlady zdauia, kym do- 
inohol sa tej pravdy, ze zdanie klaine. Malo je tych hypothes, 
ktor6 c(taly by vek svoj od nepamati sveta, pravdepodobne ani 
jedna. Pi-etvorily sa vsetky, — ved to poziadavok ducha. Duch 
fudsky chce pdtraf, uasledok toho prevrat v pojfmanf veci.. Neniilo- 
srdno zkiisa vSetky slmuky veci : hadze do skrySe dejepisu vsetky 
uepotrt'bn^, neprave veci, aby aspon tarn, tiez len k pouceniu bu- 
diicnosti uschovane boly. Konecne pride na niienku, inajiicu rdz 
zdkona. Postavi theorie, theorie ale, od ktorych ziada, aby vsetky 
ndsledky toho, na co potahujii sa ony, zodpovedaly skutocnosti, ba 
V pddoch daly sa predpovedaf. To beh patrania ducha ludskeho, 
tento viddne pri vsetkych t^ch zakonoch, ktor§ tvoria kytku vied 
pr(rodn;^ch. 

Prve pokolenie ludske dalo tedy zdaniu tomu, ze since kruti 
sa kolb zeine, niz zakona, — no nasledky, ktore zodpovedaly by 
zakonu takemu, nezodpovedaly aj skutocnosti. Duch ludsky krdcaC 
uiusel cestou inou. Len skoda, ze tak pozde uasiel tii pravii cestu, 



Digitized by 



Google 



265 

lebo nielen pokolenie prri, duch tedy este len v koUske v;fvinu 
svojho, bol otrokom zdania, lei i easy pozdejsie ; ba smelo by soin 
mohol povedaC, ie i v terajsfch casocb najde sa este dosC hodny 
zlomok tych, ktorf priznivaju sa bludu tomuto, bludu, ktory tak 
bije do ocu, ked predstavftne si cely, jednoduchy beh vecf vo svetle 
sustavy slavn6ho Kopenifka ndSho. No vidme ale, ako krdcal duch 
ludsky na poll tomto i vo veku starom, vidme, ako si kliesnil cestu, 
az domohol sa pravd nepodvratnych. 

Pri poblade na nebo, pii pohlade na drobn6 trblietav6 hvie- 
zdicky, potom na mesiac, na since, naskytnuC sa musela dasom 
i ta otazka, ci nie daco podobn6 tym okrasam nebeskym i zem 
nasa, kolfska naSa tkto vseobecna — alebo je ona volaco celkoni 
in6? A ucenci veku star6ho nezameskali na nu odpovedaf: zdanie 
hralo pravda i tu velky' zastoj a o podobe zeme najdeme tie naj- 
vacsie nesraysly pop(8an6 u star^ch Grekov, az konefine skola Pytha- 
gorasova, ked nie aj cestou, ktorou by bola raala (sf, priSla na tii, 
teraz vseobecne zndmu pravdu, ie zem je podoby gulatej. U^ 
z aesthetickeho ohiadu pripojif sa musfine nahladu tomuto, — 
hovorili privrzenci skoly sporaenutej. Vo vyviue sustavy svetovej 
bol toto krok uz veladole^it^, zadal poduet, aby vykdzane bolo 
miesto zemi medzi myriadmi svetov, — ved gulata podoba zeme 
prfcina k tomu dost zavazna. Do siivisu doniest zem s ostatnynii 
clenmi rodiny hviezd, bolo hlavnou lilohou ucencov. A tu zase 
zdanie! Since, mesiac, obeznice ostatne a cele nebo hviezdnate 
vidf sa knitit kolo zeme nasej od vychodu na zapad — zem tedy 
stojf, vsetko 08tatn6, co je len na nebi, kniti sa kolo tohoto pe- 
vneho bodu vsehomfra. Ako smiesno sa to vidf teraz nam. Jeden 
trpaslfk, — a kolo neho kriiti sa cela cata obrov. Vyse tisfcraz 
vacsf Parom (Jupiter), skoro poldruhamillionrdz vacsie since po- 
drobeii6 malo byf rozkazom zeme. 

Niektor^m osvietenej&im duchom nezdalo sa to uz v staroveku, 
chceli podvratif bludy tieto, ako Platou, Aristarchos a inf ; no mali 
nepriatelov auktority na poli vied prfrodnych, a uamdhania jfch sii 
len sihofky v mori casu, daleko oddialen6 od pevniny slnecnej su- 
stavy heliocentrickej. No ked obzndmit sa chceme s vyviuom su- 
stavy Kopernfkovej, dobre bude zastavif sa i pri pokusoch davnej- 
sich; ved ako upovedomuje nfis sdm povodca epochalneho diela 
vedy modemej, posraelily bo pokusy tieto smelo vystupit proti 
prudu stredovekej scholastiky. 

Skola Pythagorasova hiadala i v ohfade tomto podu realnii. 
Ona vyriekla prvd, ze zdanlivy pohyb nebies predstaviC si mo^eme 
aj tak, ked povieme: zem nie je pevny bod, zem kriiti sa tiez. 
Lez dia nich nie kolo sluca, ale aj so slncom spolu kolo ceutral- 
neho ohiia {irzict, tcu xa^no;). Tento oheii nevidime, lebo obydleua 
ciastka zeme odvratenA je od neho. — Centralny ohen zameneny 
je pozdejsie velmi casto so slncom samym. Ako lihivuy zasttipca 
ucenia tohoto spom(na sa Philolaos, ziak sameho zakladatela skoly, 
Tento Philolaos mal mat neskor zndmost s Platonom, veFkym tilo- 
sofom reckym, ktoreho aj po Egypte sprevadzal. A u Platona uajdii 



Digitized by 



Google 



266 

SSL tiez miesta, ktore dajii podnet k rozm^slaniu, nebol-li i Platon 
vyznavacom heliocentrickej siistavy sluecnej, co ostatue s priatel- 
sk6ho poraeru s Philolaosom dalo by sa lahko vysyetlif. Leu skoda, 
ze miesto, ktore by najviac svetlo malo hadzaC ua predmet teuto, 
zaobalen6 je v dvojsmysel a skoro cela literatura utvorila sa o slove 
elXXopivYjv, . nachodiacira sa v Tim. 40. 3. 

Ako uajodhodlanejsi privrzenec siistavy heliocentrickej vo veku 
starom vystupil Aristarchos zo Samosu (nar. okolo r. 270 po Kr). 
On povedal prvy zdsady tieto: zem kriiti sa kolo osy svojej, — 
a putuje aj kolo slnca. Ved" to siistava Kopernikova! Tym vacsia 
slava Kopernikovi; ved comu clovecenstvo cez dvetisfc liet poroz- 
uinef neraohlo, porozumel on. Ako nizsie videf budeine, tvoria aj 
V skutku dva spomenutc zdkony prvii ciastku sustavy nasej. No 
vek nepodakoval sa Aristarchosovi 'za to a ov, xa (paivijjLsva <;<ij;£'.v 
dvYjp ETCeipiTo na zalobu Kleonthosa prenasledovauy bol pre precin 
znepokojovania bohyne zeme. „Presvedcovat lud, ze bojujii za cesC 
bozstva, je zndinou taktikou tych, ktori bojujii proti pravde, — a 
to vzdy, tak pred ako po Aristorchosovi, tak pred ako po Gali- 
leiovi." *) 

Spoinneli sme si tedy v kratkosti hlavnejsich predchodcov 
Kopernika vo veku starom: Philolaa, Platoua, Aristircha. Tito 
vsetci bojovali za pravdu a bojovali proti bludu, ked Eudoxus 
Hipparchos, Ptolomaeios a cely svet vedecky a nevedecky pridfzal 
sa stAle leu bludu siistiivy geocentrickej, ktora len lichotit si moze, 
zo cez tisfcc rokov vodila duch ludsky po vyzkumoch jeho nebe- 
skych. Vidrae ale strucuejsie, v com pozostavala ona, ako povstala 
a pretvorovala sa, vidTme potoin i prfciuy jej dlheho trvauia. 

V Gr6cku, ako vidime, roztriedili sa ufieuciua dve caty: ua 
privrzeucov geocentrickej a na takych heliocentrickej siistavy sluec- 
nej. Tieto dve caty viedly potom dosC tuhy boj medzi sebou, v kto- 
rom zvitazila ta prva a prevzala vladu na dlhe veky. Ona zodpo- 
vedala viae smyslom, zisady privrzeucov geocentrickej siistiivy sluec- 
nej lichotily viae tomu, co akoby srap chytit mohli. Ji'ch skola 
hiasala to, co kazdy videl. Preto i Inul tak k uej svet nevedecky. 
HIavnl zastupcovia sustavy tejto, ktora ucila, ze zem je bod pevny, 
boli Aristoteles, Eudoxus, nadovsetko ale Ptolemaios Klaudios v 2. 
storoci po Kr. Ptolemaios uarodil sa v F'tolemaisi, v Egypte, a bol 
jednym z uajuceuejsfch muzov skoly alexaudrinskej. On ulozil 
mienky svoje o siistave svetoyej do diela: ^Mr/aXYj Guv:a;i; -rf,; 
ac7Tpovc[i.tac," vseobecue zuameho v preklade arabskom z 9. storocia 
pod menom Almagest. Ptolemaios zatracujiic starsiu egyptsku sii- 
stavu, dia ktorej Merkur a Venus sii obeznice slnca, since ale ko- 
luje siicasne s ostatnimi obeznicauii a so sferou stalic kolo zeme, 
zatracujiic tedy siistavu tiito tak, ako aj ucenie Aristarcha, ktory, 
ako sme videli, najodhodlanejsie Inul k siistave heliocentrickej, — 
postavil nasledujiice zakony kiuematiky nebeskej. Zem je nepo- 
hnuty bod v^eliomira. Kolo zeme kriita sa vsetky ostatn6 telesa 



♦) Maedler, Geschichte der Iliramelskunde, 2 Bde. Braunschweig 1873. 1. 52. 



Digitized by 



GooglQ 



267 

nebeske v kruhoch, ktoijch stredobod ale uezodpovedi postaveniu 
zeme, — zem nenachodf sa v stredobode kruhov otdzoych (vy- 
stredne kruhy). Tyroto chcel Ptolemaios vysvetlit i-ozdielnu zdan- 
livu rychlost obehu telies nebeskych, obzvlaSte ale obeznic. Ne- 
sCastnejsi bol pri vysvetlenf napredovania a zpatkovania obeznfc, 
CO siistava Kopernikova tak pekne si vysvetli. Obezuice putujii 
totizto smerom istym, na pv. od vychodu Da zapad, obrata ale 

V isty cas smer svoj a pokracujii v ceste svojej smerom protivnym. 
Tak sa nam to zda. No s kuzelnou palickou siistavy Kopernikove? 

V ruke pochopfrae to lahko. Pomyslime si len dva rovnobezne 
kruhy kolo slnca. Na jednom z kruhov tychto pohybuje sa zem, 
na di-uhom, povedzrae, Jupiter. Nech nachodia sa obe telesa tieto 
na jednej a tej istej strane od slnca, — a tocia sa smerom stej- 
nym. Zem, aby na bod protivny prisla, potrebuje asi G mesiacov, — 
za ten cas to ale Jupiter urobif nemoze, — on zaostaue a oby- 
vatelia zeme vidia ho skoro este vzdy na jednom a tom istom 
mieste, a vidia ho tocif sa este vzdy tym smerom starym, kdozto 
zem napreduje uz smerom protivnym. Tedy i tu zdanie, lebo nam 
zda sa, ze Jupiter zmenil smer behu svojho. Ptolemaios so siistavou 
svojou nevedel si to takto pekne vysvetlif, a takto jednoducho. On 
shanal sa po vseliakych theoriach, — no je to pravda, ze theoria 
ma len tak naroky na dlh6 a stale trvanie, 6(m viae pobocnych, 
pomocnych theorif postradat moze, a c(m viae zjavov da sa vy- 
svetlif bezprostredne z hlavnej theorie. Siistava Ptolemaiova ale 
nebola taka theoria, — uz i k horeuvedenym zjavom potrebovala 
pomoc. Ptolemaios osvojil si tnk zvanii theoriu epicyclov. Dfa tejto 
pohybujii sa vsetky obeznice kolo jednotlivych ideilnych bodov, 
ktore body pohybujii sa potom v kruhoch kolo zeme. No ani toto 
nepostacilo cwl^siv la ©aivoijisva, ako hovorievali ucenci veku stareho 
kazdom pokuse na poli astronomic. Epicycly — kruhy, v ktorych 
pohybovaC sa maly obeznice kolo tych ideilnych bodov — roz- 
muozovaly sa ani huby po dazdi, az tak daleko dosla vec, ze Al- 
fons X. (1223—1284), kral Kastilie a veliky priatel astronomic, 
povedal hvezdarom, vykladajiicim mu zakony siistavy shiecuej: 
„Kerfby Pan Boh pytal bol odo mna radu pri stvorenf svet^i, jedno- 
<luchej§im by ho bol stvoril." Nech navykne len duch ludsky na 
daco, nadpriada potom uz kombinicie tie najsmelsie. 

To bolo by tedy byvalo ucenie Ptolemaiosovo, ktor6 po svrzeni 
siistavy geocentrickej drzali za dlhsi cas za jednoduchii lataninu 
uceui Skol davnejsich, no stoj(, ze Ptolemaios mal zasluhy, a mal 
zasluhy veike o tiize siistavu. On bol jej hlavnym reprasentantom. 
A ^cez poldruha tisfc liet platila sustava jeho co evangelium hve- 
zdai-sta, od nej oddialiC sa povazovalo sa za prccin v tom stujmi, 
ze len nepatrne pochybovanie v nej pripravilo jednoho krala o ko- 
runu. Hvezdarstvo volalo sa jednoducho Ptolemaiom, ako vcdy pri- 
rodne Aristotelom a ako zakonodarstvo Justinianom." *) 

Po Ptolemaiovi prisvojili si siistavu jeho ucenci slavuej skoly 



♦) Maedl. I. 73. 



Digitized by 



Google 



^68 

alexandrinskej, no po jej znivo6enf 8 vedami psjbatnymi upadla 
i astronomia ; nasleduje dlhd doba : saison morte vo vedach vobec — 
doba stredoveku. luter anna Musae silent — hovori padne pri- 
slovie. Veda utiahla sa medzi styii steny vseliak^ch klastorov, kde 
auktorita Aristotelesa bola ukazovackom po chodnfkoch vedy a 
posvatu^m „Noli me tangere" privilegovanych mnichov. Medzi ta- 
k^mito okolnosfami veda napredovaf uemohla, lebo veda ma by{ 
majetkom vseobecnym, nie vysadou jednoUivcov. Vo vede repu- 
blika — a nie auktority. No v stredoveku bolo to tak — a myslef 
len trochu odchjine od ucenia Aristotelesa, povazovano za hriech; 
„exkommunikdcia" bola ista. A za siistavu Ptolemaiosovu hovorilo 
— vraj — aj svate pismo. Ved* cftarae tarn: Jos. kap. 9. v. 12: 
„A riekol pre^l synmi Izraelu: since zastav sa," a na raieste inom : 
Pred. Salomo kap. 1. v. 5.: „Vychddza since a zapadd since." 

Dnch ludsky upel v otroctve monopolia filosofie Stagyritu, az 
konecne laraat zacal okovy, — ako to indc ani byt nemoze. Ako 
zo zeme rfstol cely rad humanistov, tesiacich sa blahonosnym Id- 
cam slnca veku nov6ho. Cel6 strany by si zapfsal raenarai, na 
ktor6 kazdy, kto menuje sa clovekora, len s chliibou moze ukazat: 
to duch ludsky: Guttenberg, Kolumbus, — to velikasi velikasov, 
otvirajucich branu do veku noveho, do veku ducha. V^etko 
velikasi a Kopernik nad vsetkych. On postavil nam Credo, on so- 
stavil azbuku vedy exaktuej, on objavil svet nezndmy medzi svetmi 
znamymi, svet, ktory k nam tak bKzko lezal a na objavenie jeho 
predsa toiko casu bolo potrebuo. 

S Kopernikom otvara sa novA doba hvezdarstva, on otcom 
hvezdarstva nov6ho, — ved on tusiac aj odpor smelo sa oddal tej 
myslienke: zriitit ucenie ueprav6 a postavit prav6, majiice zaklad 
pravy. 

Mikuld$ Kopernik narodil sa roku 1473 dna 19. febiniara dia 
Jul. kalendara v Torune, v meste polskom, z otca Mikuldsa, kupca 
torunsk6ho, a matky, rodenej Watzelrode, sestry biskupa ermeland- 
skeho, ktory po odomretf otca prevzal opateru nisho Kopernika. 
narodnosti jebo viedol a vedie sa kruty boj vo svete vzdelanom, 
ktory vsak ziadne posit(vne resultaty vykAzaC nemoze. Ci Nemec, 
ci Slavian, je otazka, ktorii tak faiko rozlustif. Celd kopa dovodov 
hovori pri strane jednej tak, ako pri druhej, no zAvaznejsie hovoria 
za slaviansky povod Kopernika, lebo odpustf pdu A. Heller, ze to 
ziaden dovod za nemecky povod slavn^ho muza tohoto, ked hovorf : 
„Allen Anzeichen zufolge ist ubrigens der Name „Koppemick,** in 
welcber Schreibweise >vir demselben mehrmals begegnen, keines- 
wegs polnischer Abkunft, da er sich in mehreren schlesiscken OrU 
schaftsnamen findet." *) Dovoli mi zpytat sa, ze odkial ze pochodia 
tie meua v Sliezsku? A my sa len tesit mozeme, ze za slaviansky 
povod veIk6ho astronoma pocujeme hlasy aj tam, kde by sme naj- 
menej oprdvneni boli ocakavat : Al. Czogler, ucbir na vyssej realke 



*) Aug. Heller, Gescbichte der Physik, 2 Binde. Stuttgart, 1«82— 84. — 
I. 264. 



Digitized by 



Google 



i6» 

V Segedine, hovorf doslovne: „Mindamenett, hogy jelenlcg nem 
doDthetjiik el, hogy Kopernikus melyik nemzet fiaul vallotta magit, 
inegis, ugy hiszszuk, bogy leDgyel szarmazasaban a nevenek szlav 
hangzasdndl es ertelmenll fogva (kopernik = epedo) nem ketel- 
kedhetunk."*) 

Ked nadobudol si Kopernik potrebu^ zu^mosti v rodisku svo- 
jom, isiel na vSeuceliste krakovsk^, kde venoval sa lekarstvu a 
r. 1495 ,aj diplora obdrzal. Popri lekii-stve pocuval u Budzewskiho 
niathejnatiku, ktoiy ho aj k vede hvezdarskej odusevnoval. Pocas 
pobytu V Krakove nadobudol si viae priatelov, a ako mena uka- 
zujii, vsetko Slaviauov. Maedler**) spomfna aspon meui uasledu- 
juce: Kobylin, Wapowski, Szadeck, lUuski. Tiez zavazny dovod za 
slaviansky povod Kopernika. Po skonceni svojich stiidii navstfvil 
este vseuceliste viedeiisk^, na ktorom najlepsie sily mathematick6 
toho casu posobily, a navritil sa domov; no uz po kratkom case 
vybral sa do Talianska, kde novy vduok osviezel jeho zmorent^o 
ducha. Nastala doba „ renaissance." V Padue pociival medicinu, no 
casto navstevoval Bolognu, kde Domenico Maria Novara prednasal 
astronomiu. Po dlhsoui pobyte v Taliausku navrdfac sa domov, 
zvoleny bol priaznou svojho ujca za kanonika fraunburksk6ho. Ako 
kanonikovi, zaujat^mu rozlicnymi vecmi, zbyvalo mu leu velmi radio 
casu k bddaniam astronomickym, ktor^ pokladal za hlavnii lilohu 
svojho zivota. Co jeho prdce spomlnajii sa vodovod v kapitule fraun- 
burkskej, ktoiy md este i teraz jestvovaf., potom zdokonalenie ra- 
zenia pehazl, a in^. A plnil i povinnosti lekdrske s tou najvacsou 
obetovavostou, a toto doviedlo ho do potyku s Albrechtom, knie- 
zafom pruskym. 

Svoju hlavmi prdcu, najkrajsl to pomnlk, ktory si kedy postavif 
moze snirtelnfk este za ziva, zapocal roku 1507. Chytil sa do opravy 
zakladov hvezddrstva. Cielom toho prehliadnuf musel cely ten 
ohromny material, ktoiy nakopily vyzkumy ucencov veku starc^ho 
a stredn^ho. Dvadsaf aj tii roky pracoval na diele tomto, ktor^ 
ale len roku 1543 pod ndzvom: Nicolai Copernici Toi-unensis: De 
revolutionibus orbium coelestium libri VI. Norim. 1543 uzrelo svetlo. 
Ciastky diela svojho sdelil bol u4 predtym priatelom svojim, vy- 
stiipit 8 nim vsak nechcel pred verejnost, az konecne na prosbu 
Schomberga, arcibiskupa padudnskeho, podvolil sa i tomuto. No 
pripravif dielo pod tlac pre chorobu nebolo mu ui muoino a hlavmi 
zdsluhu prevedenie vydania diela sam6ho md J. Joachim Rhaticus, 
ktory zanechal kathedru svoju vo Vittemberku, len aby Kopemlkovi 
poraoct mohol. Tlac mali zaobstarat Schoner, gymnasialny ucbdr, a 
Osssiander, luterdnsky knaz v Norimberku, ktory posledny napfsal 
k dielu aj predmluvu, vynechajiic predmluvu Kopernikovu. V pred- 
mluve tejto pise Ossiander dost chladne o diele samom, vyhovara- 
juc Kopernika, akoby on siistavu svoju postavil bol len k oblahceniu 



*) Cz6gler Alajos, A fizika tort^nete 61etrajzokban, 2 kdtetben^ Budapest^ 
1883—84. I. 58. 
**) Maedl. L 149. 



Digitized by 



Google 



270 

V pocftani, a ze ceU siistava nenie nic in4, ako hoU hypothesa. 
ba ie este aj nesmysel mo^e obsahovaf. „A tak muselo uzret svetlo 
dielo toto epochdlne!" hovori Maedler. No tesit sa musfnie, ze 
predmluva pravd neztratila sa a vytisla Ossiandrovu v najnovslch 
vydaniach diela. V tejto pravej vidline Kopernika nielen co nm& 
velk^ho, ale aj 60 muza slachetn^ho, ndbozn^ho, ktory v4dy povedal 
priatelom svojim, spomfnajiicim siistavu jeho: „Nie sustavu moju, 
lei nariadenie bozie!" Ndbozny bol do iiekonecna a iste znal leplie 
tii knihu knih, ako vSetci ti, co kriCali na Galileiho, postaven^ho 
pred Slid: ukrizovat ho. Dielo Koperafkovo tlaceno bolo v Norim- 
berku; ono bolo vyliotoveii(5, domcen^ povodcovi, no on lezal na 
smrtelnej posteli. Len uzret mohol sladk^ ovocie vsetkych naind- 
hani svojich. A svet zostal hluchy ku slovam, hUsanym apostolom 
pravdy, a len pomaly vacsila sa td ciastka, ktord vzala si pred seba : 
kr^caf za pravdou. Cely rad piadiinu^lkov duchovnydi stdl v siku 

V oci zdsaddin Kopernlkovym, — este i tak chceli redukovaC sl^vu 
jeho, ze postavili sokov muzovi velk6niu. ' Tito niali prevziat jednu 
ciastku tej sldvy, a len nie dopustit, zeby duch cloveka tak vj^soko 
vysinuf sa raohol. Spomienky zasliizi z tych stastnych, ktor)^ch po- 
stavili nevd'acnf epigoni k boku Kopenilka, Mikulds Cuza (1401 — 
1464), kardindl, ktory aspon v torn sa lisil od ostatnlch, stastnych, 
ze seriozne pi-acoval na poli kosmogonie. On pise v diele svojom: 
De docta ignorantia, Basil. 1565: „Terra non potest esse fixa, sed 
movetur ut aliae stellae." V tomto videli niektorl lumen, ktor6 ani 
Kopemlk neprevysi. No my uzndme jeho z^shihy, vieme pochopif 
i zdstoj cloveka tohoto a s Poggendorffora spomneme si ho co pred- 
chodcu Kopernika, ktory vsak ale v Jiadnom ohiade porovnat sa 
s nlm nedd. *) 

Pristiipime ale teraz k rozberaniu povstania a ceny diela sa- 
m6ho. Kopemlk, verny poriadokmilovnym z^saddm svojim, nevedel 
pochopif tii strasuii pleteninu, ktord za casov jestvovala v siistave 
^vetovej. No divno mu bolo, ze duch ludsk]^ nezbadal toto, a oddal 
sa studiumu starych spisovatelov. A dia vlastn^ho osvedcenia osmelily 
ho miesta, potahujiice sa na myslienku jeho, k dalsim bddaniam. 
Spomlna obzvld§te Cicerona (Acad. Quaest. lib. IV. cap. 39.) a 
Plutarcha (De placitis. Phil. lib. III. cap. 13.). Sustavu svoju so- 
stavil asi v nasledujiicich bodoch: 

Zem kiniti sa kolo osy svojej smerom od zdpadu na v]^chod, 
coho n^sledkom denn^ zdanliv6 tocenie sa vsetkych telies nebe- 
sk^ch kolo osy svetovej smerom od vychodu na zdpad. — Zem 
tocl sa kolo slnca v kruhu, tak aj obeinice ostatn6. Mesiac kriiti 
sa kolo zeme. Tocenie sa toto v kruhu deje sa ale sposobom tym, 
ze since nepadd do sti*edobodu kruhov, lez do bodu vzdialeu^ho 
od stredobodu. Takto, sposobom ucencov starych chcel si aj Koper- 



*) Srovn. Popgendortf, Geschichte der Physik, Leipzig, 1879, str. 115, potom 
livahu o cinnosti Cusovej : Gttnther, Studien zur Geschichte der math. u. 
phys. Geografie, Halle a. S., 1877., sv. I. str. 23—34. Kouecne: Maedler, 
I. 117, ktory vyslovige sa dost nepriaznive nom. 



Digitized by 



Google 



271 

nik vysvetlit preiiieuy v rychlosti tocenia sa obeziilc. — Vidime 4e, 
ked Kopernik douiesol do siistavy svojej niienky, vypovedane uz 
ddvuejsie, povedal aj daco nov^ho, a povedal moc uov^ho. Zeby 
zem do jediioho radu vraden^ bola s obeJnicann, ze obeziiice sii 
tedy tieJ. svety, uenajdeine u ziadneho spisovatefa casov pred- 
kopernikovskych, a toto bolo aj to, coho vypoved vskutku smelost 
vyzadovala. Ved protivilo sa to verejnej mienke a protivilo svilt^rau 
pfsmu, kde v knihe Genesis, vraj, len o jodnoin svete je rec, a 
Giordano Bruno za svoje ncenie, ze miino n^sho je este viae svetov, 
bol nan'adenfra stoHce riniskej r. IGOO dna 17. febr. za ^iva sp^leuy. 
Aby sine videli, v jakora objenie podal Kopernik dielo svoje, 
vypocftajme si tu aspoh nadpisy oddielov: 

1. Svet je podoby gulovatej. 

2. Aj zem rod podobu gule. 

3. Ako spojuje sa zem pevnd s vodou v jednu a tii istii gnlu. 

4. Pohybovanie telies nebeskych je vzdy jednak^, — v kruhu 
alelx) V kruhoch slozenych. , 

5. Ci patrl aj zemi pohybovanie v kruhu, a ake postavenie 
zaujfma ona. 

6. O nekonecnosti neba a o vefkosti zeme. 

7. Preco si mysleli v starom veku, ze zem spociva v stredo- 
bode, ze zem je stredobodom sveta. 

8. Rozliistenie dovodov. 

9. Ci md zem viae pohybovanf, — a o stredobode sveta, 

10. Zariadenie nebeskych kruhov. 

11. Dokaz trojndsobn6ho pohybovania sa zeme. 

12. O vefkosti rovnej ciary v kruhu. 

13. (> strandch a uhloch rovnociaryeh trojuhelnfkov. 

14. O trojuhehiikoch j^ulovyeh. 

Nuz akoze vital svet dielo a ueenie totoV Nie veni tak, akoby 
one vftane inalo l)yf,, — svet nceny tak ako neuceny nedozrel este 
dost pojaf vec tak velkii. Kde len mohli privrzenei seholastiky a 
nepriatelia p.ltrania po pravde, vysmievali, j)odvraeali ueenie slav- 
n^ho Kopernfka nasho. Khiitieus ehcel uz po [nedku prii)ravif. svet 
na dielo nesmrternt*, podajiie r. ir)40 zpntvu o nom pod njlzvom: 
Nan^atio prima de libris revolutionum (.operniei, Danzijz, 1540. 
V krdtkoni case prisli komedianti do Fraunburku, a co bolo v j(ch 
programme: vysmievaf. nmzov, zaoberajueich sa hvezddrstvom vobee, 
obzvMste ale sameho stark^ho Kopernika. Luza prijala to s frene- 
tickym potleskom. Priatelia Kopernfka naliehali nan ho, aby zakrocil 
proti takymto vystupoin, coby mu bolo lahkou vecou byvalo urobif 
vplyvom svojini, pozfvanym za ziva medzi khazstvom, panujiicim 
vtedy nad vsetkym. No on to neurobil, lez odvetil priatefom svojim 
slovil, ktor^ prekrdsne zrkadlia dueha velk^ho vedomea: „Co hovo- 
rlra ja, nerozumie luza, a co chee luza, nemozem ja." 

Svet uceny nechoval sa tiez slusnejsie v oci uceniam Koper- 
nlkovym, ako videt budeme nizsie, a fazko ntlm musf byt zaznacif 
tu i mend, muzov, zaujatyeh vSemo^ue o sfrenie vzdelanosti, o si- 
renie vedy. Tdk plsai i Melanchton v jednom diele svojom, ie 

18 



Digitized by 



Google 



272 

prdve vlddou zakdzat by sa maly uceuia take, ak(5 hldsal Koperuik. 
No najvacsfch nepriatefov nasla sustava novd medzi tymi styrnii 
im'irami, ktore jedinym litocisf^m vedy boly za easy dllie. Tazko 
til zvalit ^.alobu ua knazstvo celo, zivot Kopernlka o torn tiei. svedci. 
Vseliaki?? rAdy boly to, ktor6 vypovedaly boj vsetkym snahani M- 
dania. Leu jeden priklad. Caccini, dominik, v jednej kAzni svojej, 
drzanej r. 1614 vo Florenci, vzal thema: Jos. kap. 10. v. 12: „Viri 
Galilaei (pofah na Galileiho), quid statis aspicieutes in coelum," a 
usiloval sa dok^at, ze poctoveda je remeslo ceilovo, jehoz povod- 
covia CO odpadllci od cirkve mali by by( vykdzanf zo vsetkych 
krajlu krestanskych. Tak^to ndpady potom uie div, ked odpudili 
i tie najlepsie sily od prdvd hUsanych Kopernikom. Tycho de Brahe 
(1546 — 1601, hvezdar, astrolog a alchimista u Rudolfa II. v Prahe, 
mui, ktor^ho meuo doba dlh^ uosi v dejepise hvezddrstva, tiez len 
ndpadmi takymito odstraseny dal sa do hl^auia sustavy, dla ktorej 
vsetky obeznice, vyjmuc zeni nasu, putuju kolo sluca, toto ale kolo 
zerae. A vskutku zaj(iuav6, ze prave len nidy kldstorsk(^ vybraly si 
za terc udpadov svojich siistavu Kopernlkovu, kde2to sam sv. otec. 
pdpe^ Pavel HI., na ktor^ho je aj prednduva pisand, Schomberg, 
kardindl, a jini este posmelovali Kopeniika v diele jeho. No po- 
tesiteln^ je, ze aj uui^ovia odbonie vzdelauf zaujali sa diela epo- 
(ihillueho a vzdy viae a viae mno^il sa ten ki'iizok, ktor}^ hUsal a 
zdokonaloval vsemozue siistavu heliocenti'icku. Rhaticus, byvaly uc- 
bdr vo Vittemberku, Erasmus RheinUold, ucbilr v Heidlberku, ktory 
prvy vyhotovil tabule na zdklade sustav)' Kopernlkovej pod ndzvoin : 
„Tabulae Prutenicae eoelestium niotuum 1551," Kr. Rothmann, um- 
thematik Vilhelma, kniezaCa hessensk^ho, Michal Maestlin, pozdejsi 
ucitel slavneho Kepplera, sponiinajii sa co prvl uznavaci ucenia Ko- 
pernika. Pozdejsie strettimc sa uz s muzmi, ktori dali meno celyin 
dobdm — nasleduje celtl cata slavnych muzov: Oalilei, Keppler. 
pozdejsie Newton, najsldvnejsie to mend nielen 16, a 17. stolotia, 
ale clovecenstva vobec. Tito nadobudli novyeh privrzeneov, lez ne- 
zameskali i zdokoiualovat to, co Kopernfk uciK — lebo mnoho zostalo 
este, CO velum jeho pre smrf dokonaf, a previesf. mohol. On sostavil 
siistavu, dokazy este ehybovaly. lleto ponechanc'^ boly slavnym epi- 
gonom majstra samt^ho. A oni, hrd( na tak slavneho ucitela svojho, 
tiez so sUvou rozliistili lilohu svoju. 

Galilei bol bez odporu najosvedcenejsiin privrzeneom Koper- 
nfkovym. On rozsiroval, hlasal ucenie jeho, on hiadal dovody i)re 
siistavu heliocentrickii a za to olxh-zal — korunu martyra. On ve- 
del zit, mriet za ideu vznesenii, vyviesf duclia ludskeho z tmy do 
sveta. Oltanie zivotopisu jeho je opravdovym pozitkom toniu, kt(» 
chee vypukle videt tii predsudkov plnii sla])osf ludskii. Imif ku 
zvyku, ked je on aj nepravy. 

Galileo Galilei narodil sa r. 15()4 v Pize v Taliansku a stal 
sa koneora 16. stoletia ndvodom spomenuteho uz Ma(\stlina Koperni- 
kdnom. On sam nespomfna Ma(»stlina co ucitc^Ia svojho, pfse proti 
t-omu na mieste jednom, ze „m^p()dvratne (h*)vody" predndskv isteho 
Yurstitia, pilvrzenca Kopernfkovho, lieinkovali tak nauho. ze ue- 



Digitized by 



Google 



273 

VQobol sa nestat hl^satelom ucenia uovelio. Uost na torn, ze vid(me 
od tydi cias v horn stelesuenii sustavu Koi)eruikovu. Jeho }ilavu6 
ilielo, potahujuce sa im predmet tento, vyslo r. 1632 vo Florenci 
pod n^vom: ^Oialogo di Galileo Galilei, dove nei congieBsi di 
quattro gioruate gi discoire sopi*a i doe, inassirai sisteuii del inoudo, 
Toldmaico e Copernicano, proponeudo indetenninataiuente le r^ioui 
filosofiche e uaturali tanto per Y una quaiito per V altra parte/ 

V ktorom pojedn^va v podobe dialogu Ptoleinaiovu a Kopernfkovu 
sustavu slnecmi. Ked aj vidfrae z cel^ho, ze zdvaznejsie dovody 
hovoria za sustavu Kopernikovu, zvitazl predsa v torn recovoni 
boji, na ktorom sucastnia sa tri osoby, vyhrd Simplicius, zistupca 
siistavy geocentiickej. Toto bola prdca td, pre ktoni, vzdor tomu, 
ze Oil censuiy obdrzala svobodu tlace, postaveny bol Galilei r. 1633 
ako neznaboh, ako hUsatel bludov, namerejiych, vraj, proti cirkvi, 
pred Slid, pred inkvislciu, a odsiideny k odvolaniu ucenia svojbo. 
Starca sedeindesiatiocn^ho boli by mobli lahko odpravit, k^y 
utoky svoje leu proti Galileimu namerili boli, — i-adi boli vsak 
neprajnymi siistave Kooemfkovej a s Galileim malo byt ucenie toto 
zhauoben^. A modeiiia asti'onomia pysniH moze byC, ze za nu st^l 
sa mailyrom muz taky, akyni bol Galilei. Galilei odvolal, ved od- 
volat musel, ak nechcel svoje slab^ telo vystavit z4bavkAm inkvi- 
slcie, — no zostai Kopernik^uom az do sniili svojej. Ked pred- 
stavime si zaujatost niuza o ideu vznesenu, pochopit n>6zeme i ten 
vystup Galileiho, ktory stal sa pri jeho odsiidenf. Odvolal, — na 
to dupol noliou a povedal tie zuAine slovd: „E pur si muove!" 
(A predsa sa toc(!) Zomrel „co vazeii," hovorf isty spisovatel zo- 
mrel vo vazenl nepriatelov pravdy r. 1642. 

Pripomeniif estc^ muslrae, ze on spatril prvy dalekohIa<lora svo- 
jira stvite Venule a Marsa, potoni niesiace Jupitera, v^tko to do- 
vody Kopernikovej siistavy slnecnej. 

Pri Galileiovi ako druhd jasna hviezda na nebi vedeckom svieti 
velky zakladatel niechaniky nebeskej, Jan Kep})ler. Keppler na- 
rodil sar. If)?! vo Viitemberksku a Maestlin v Tubinkilch bol prvyin 
jeho ucitelom v astronomii, on vychov^val ho za vyznavaca Koper- 
nlkovho. Keppler bol astrononioni u cisdra Kudolfa v Prahe, zomrel 
r. 163<J V Uezne. Neocenitt^Inou zasluhou jeho sii tie tri zAkony, 
ktor^ nosia meno Kep})lera. On zkiinial beh telies nebeskych, ale 
prisiel vzdy na viicsie a viicsie nedoslednosti, pridfzajiic sa zdkona 
Kopernikovho, ze obeznice tocia sa kolo zeine v kruhoch vystred- 
nych. Obzvldstnu pozoruosf. venoval koloi)ehu Marsa, no on nezod- 
povedal zdkonu. Pokiisil sa na iniesto kruhu elipsu vziai! za piif 
obe/nfc a tiik postiistilo sa niu aj vsetky pddy si vysvetliC. Xa z^- 
klade tomto prisiel i na zjlkony ine, zname pod menoin jeho. Dva 
prv^, ktore znejii: 

1. Obeznice tocia sa v elipsdch, v jfchz jeduom ohuisku na- 
chodl sa since; 

2. rovnii ciara, taliand niedzi slncom a istou obeznici)u, pa*e- 
behue za rovny cas rovnii plochu, — uverejnil v diele, vydaaom 

V Prahe r- 1609 pod udzvom: „Astronoiuia nova a'-icXcvf^Tc;, seu 

18* 



Digitized by 



Google 



274 

pliysica coelestis tradita coiinnentariis de iiiotibus stellae Martis ex 
observationibus Tychouia Brahe." — - Treti zakon, ktory uverejnil 
V diele: „Hanuonices mundi Libri V. Lincii, 1619" zneje: 

3. Druh6 mocnosti casu oUcania dvoch obeznfc je v takom 
pomere, v akom tretie mocnosti prostrednych vzdialenosti tych^e 
obeznfc od slnca. 

Keppler chcel vzdelat Koppernfkovu siistavu aj sposobom inym, 
dufajiic objavit isty zdkou vzdialenosti jeduotlivych obeznfc od slnca. 
Jeho pokusy, potahujuce sa na predmet tento, najdenie v diele: 
„Prodroraus dissertationum cosmographicorum continens mysteriuin 
cosmographicum. Tubing. 1596." DIa neho pomyslime si gule, kto- 
rych kruhmi sii cesty obeznlc jednotlivj^ch, — medzi dve tak^to 
gule postavit mozeme v2dy jedno z piatich pravidelnych telies. 
Pohlo ho k raienke tejto to, ze cfslo telies pravidelnych (§tvor-, 
siesti-, osmi-, dvanasti- a dvadsatsten) zodpovedd prdve clslu medzier 
medzi obeznicami Kopernikevej siistavy slnecnej, ponev^ vtedy 
jednalo sa len o Siestich zn^mych obeznicach (Merkur, Venus, zem, 
Mars, Jupiter, Saturn us). Pi-avidlo tak^to nemohlo vsak pocitat na 
dlh6 trvanie, ked* nie z inej, len z tej prfciny, ze uz koncom 18- 
storocia objavena bola nova obeznica, Umnus, — cislo medzier 
zvacsilo sa tedy, — zaciatkom tohoto stoletia objaveny zase cely 
rad mensfch obeznfc medzi Jupiterom a Mai-som, — no stoji, ze 
Keppler obratil aspon pozornosf astronomov i na poll tomto a po- 
kusy Titiusa a Gaussina zasluzia tiez spomenutia. 

Kopernik vykizal miesta jednotlivym telesam nebeskym, on 
poucil nds, co ony cinia, on odpovedal na tu otAzku pCo?" — 
Keppler siel dalej, odpoved dal na otazku „jako?*' — „Preco?" 
ponechan6 bolo rozliistif ucencom i)ozdejsfm. Najdeme sfce uz 
i u Kepplera miesta, na ktorych mysli vysvetlit si vsetky pohyby 
telies nebeskych z priCazlivosti jicli, najdeme i u ucencov pokeppler- 
skych, ako sii Roberval, Borelli, obzvlaste Hooke, — bez toho ale, 
zeby sme prioiitu objaveuia gravitacie Newtonovi upret chceli, 

Isaac Netvton narodil sa r. 1642 diia 2'). decembra, asi o rok 
po smrti Galileia, vo Woolsthorpe, v Anglii, a bol jednym z naj- 
slavnejsfch z toho dusevneho triumviratu, ktory tak vysoko po- 
zdvihol astronomiu vobec, zvlaste ale Kopernfkovu sustavu. R. lGr>(» 
zutekaf musel z Cambridge, kde konal svoje studia. Siel do domova 
svojho a tu studujiic v zahrade otcovskej zadumal sa nad spadnu- 
tim jablka. On dumal: jablko spadlo z jablone. l*i'eco? Pritiahla 
ho zem. A kedby to jablko vyssie bolo byvalo? Spadlo by tiez. 
A ked, kde je mesiac? Zem pritiahla by ho tiez. Zem priCahuje 
i mesiac, preto jeho tocenie sa kolo zeme. Kedby ho zem nepri- 
Cahovala, siel by ciarou rovnou, od smeru jeho odtahuje ho zem. 
Tak objavil zakon prftazlivosti, ktoremu dal nasledujiicu podobu: 
Dve telesi priCahujii sa v pomere rovnom svojfch hmot, v opac- 
nom stvorcovom pomere ale dialek tychto dvoch telies. Cira vacsia 
tedy hmota, cfm mensia dialka, tym vacsia priCazlivost. A platf 
zakon tento — uajkrajsf dovod Kopernfkovej sustavy slnecnej — 
ako pozdejsie v^zkumy dokazaly, pri vsetkych f^lesAch nebeskych, 



Digitized by 



Google 



275 

tak n mesiacov ako u obezmc, tak u vlasatic ako u povetronov. 

No nujkrajsi dokaz zakona tohoto je ])ez odponi objavenie Neptuna, 

obezuice ostatnej, r. 1X40 Le VeiTierom, slavuyui astroiiomoin fran- 

cuzskym. Znarao je, ze vo vsehomfre rozsypaue jc velkc mnozstvo 

telien nebeskych, podroben^ch zikouu Newtonovmu. Since prifahuje 

obeznice a tak povstiva jfch kolobeh. Tieto ale priCahuju sa tiez 

iiiedzi sebou a modifikujii tak kolobehy svoje. Netocia sa viae po- 

toin V eJipsoch — ked zakon chceme aj ua vlasatice i-ozsfrit: 

V kuzeloseckach — , prifahuju sa raz vacsmi, raz menej, a popisujii 

ciaru vlnovitu. Sii to tak zvane perturbacie. Pomocou tychto bolo 

mozno Le Verriorovi objavif Neptuna celkom theoreticky: tuzkou 

V nike na papieri nakreslil jeho nikyni este uesledovauy kolobeh. 

Co predpovedal, bolo veni6. Az na niekoiko mensfn objavili 

Ncptun uz dalekohladom na mieste predpovedanom. Nad since 

jasnejsf dokaz to tedy opravnenosti uajvacsielio zakona sveta a tak 

i nepodvratnej pravdy Kopernikovej siistavy slnecnej. A ,.Newton 

nielen ze bol jednym z najvacsich niuzov, on bol i najstastnejsfni. 

lebo len jedua sustava sveta je mozna." Jeho vyzkumy na poli 

tomto obsazene sii v diele: „Philosophiae naturalis principia ma- 

thematica. 1687." 

A tak boli by sme si prezreli v kratkosti vyvin ducha fud- 
skeho ua poli astronomie do casov Newtonovych, — vyvin siistavy 
tej, ktorii uzndvame i my a uznavat bude kazdy za svoje Credo, 
a kazdy s istym jasotoni obzera to ntesene nebo vedy hviezdo- 
slovia. Mesiac, pri nom hviezdy velkosti stupnov najrozlicnejsich, — 
a vsetky pracujii na jednom a torn istom : osvietit zatemnene kraje, 
vyrvat vladu od tmy. A niartyri nasi pokropili polia vedy krvou 
svojou, a poda tak pokropena splodila inize prekrasne, — nuz my 
len s ulubou knicat mozeme medzi tymito kvetmi vedy, dychajiic 
prfjeninii jfch vonu. 

Jan A. Waytwr. 



PannonsM Moesia. 

Od tej doby, co sa zacalo pracovat na dejepise Uhorska, 
vnasany bol do neho smysel subjektivny. V torn omyle, ze nynejsi 
Marfan nie sii potomkovia Kumanov, ale Uhri Arpadom do Uhorska 
privedeuf, vsetka rainulosC Uhorska predstavuje sa co madarska. 
Odtial ovsem nasledovat musf, ze zpytatelia uhorsk^ho dejepisu 
prichadzajii ua mnoh6 dejepisn6 uzly, ktore remozu rozviazat: pre- 
sekniiC ale gordicky uzol, neznamena ho rozpliesf. Do toho po- 
mykova prichadzajii i zahranifnf dejezpytci, nasledujiic pomyleny 
dejepis Uhoi'ska. Je pravda, ze to cinia dia tej zasady, ze uhorski 
doinorodci najlepsie znajii deje svojej vlasti: ale tato zasada platf 
len tarn, kde sa na dejepise pracuje objektivne a nepredpojate, 
nie ale subjektivne a s predsudkami ])oljtickymi. 



Digitized by 



Google 



276 

Presvedcfiiie sa o toni i z pritoiimfeho pojcdnauia, ktore bude 
jediiat pannonskoj Moesii. 

Pannonskd Moesia zda sa byC docela y^terra incognita^'' poucvac 
dosavdd znditia je nfim leu Moesia medzi Duuajom a Balkdnoni, 
kde sa v VI. stolett boli osadili Bulhaii : z toho Tsak, 2e pannonska 
Moesia nebola od dejezpyteov poznand, nenasleduje, ze jej nebolo. 

DIa zAsad historickej kritiky domaci dejepis ma byt cerpany 
z doindcich prameiiov: my vsak v Uhoi-sku vSetci, ktori sa so 
zkiimanlni dejepisu zapodievame, prisli sme k tomu presvedSeniu, 
2e pociatky dejepisu terajMeho Uhorska temer neuie mo^no cerpaf 
z domdcich dejepisuych pramenov, a to zvlaStue preto, ze stare 
kroniky bud sii zuicen^ alebo este v prachu nejakych archivov 
le2ia; nov&ie kroniky Simona Kezansk^ho, Jiua Turcansk^ho a 
bezmenu6ho aotara krila Bely IV. su kroniky z diiihej ruky. Tito 
prave spomenuti kronikari bud starym on^'m kronikam nerozunieli 
alebo vyfahy z n(ch neverne podali. 

Pozoi-uhodn6 je, ze prichod Ai-pddovych Uhrov do Uhorska 
nazyvajii jejich druhym prichodom do Pannonie; ze pri tomto 
druhttm prlchode pripominajii Messianov v Pannbnii. Tamten prvy 
prichod Uhrov potahujii na Hunov Atilovych, ale chybne uz preto, 
ze Atila byval na Potisf, nie ale v Pannonii. Pod Messiaumi my 
ovseni rozumieme Moravanov, ale Simon Kezansky a Jdn Turcansky 
Moravanov pod tymto menom alebo pod menom Cechov pozuajii, 
a tak pod Messianmi museli rozumef nejaky iny ndrod. 

Prizreme-li sa lepsie k veci, nachadzame, ze skutocue pod 
Arpadom bol druhy prichod Uhrov do Uhoi*ska a Pannonie, roz- 
umieme-li pod Uhrami Arpidov^mi nie Kumdnov cili terajsich 
Madarov, ale Bulharo-Uhrov ; *) a ked iiik, tedy pod Messiaumi 
najdeme onych prvych Bulharo-Uhrov, ktorf v VI. stoletf osadili 
sa boli V Pannonii. Nicefor na r. 571). podava nasledujiicu zpravu: 
jjOkolo jazem Maeotsk6ho, vedfa rieky Kophina, lezi krajina, ktora 
driev menovala sa velkou Bulgariou ,\ . Za doby ale Konstautina 
(Tiberia 578 — 582), ktory umrel na zapade, jakysi Kurat (Kubrat), 
pan tychto narodov, zanechal po smrti piiC synov . . . Stvrty pre- 
krociv Dunaj umiestil sa v Pannonii, ktoni teraz (o. r. 818.) je 
poddana Avarom." -) Safarik vo svojej predpojatosti, chtiac silou 
njocou maC Bulharov medzi Karpatami a Dunajom, toho stvrteho 
syna Kubratov6ho o. r. 6G8— 678. osadzuje v Potisf,^) pi-oti zre- 
tefn^mu svedoctvu Nicefom. Na rokoch s(ce mnoho nezalezi, predsa 
vsak osadenie sa Bulharov v Pannonii polozit sa musi dobre pred 
r. 668., ponevac hddka medzi Avarmi a Bulharmi v Pannonii 
turnus v panovanf uz r. 630. vyvinula sa v donuicu valku. ^) 

') Arpail a Uhorsko. Druhe vydanic. Turc. Sv. Martin, 1885. 

-) Corpus Hist. Byz. Nicephorus p. 18. Thcoph. Clirouogr. p. 236. 

^) Starozitnosti. V Praze, 1861. II., 18.5. 

**) His diebus iuter Avares, cognomento Humios, et eos, (jui Bulgari dicu^ur, 
magua surrexit conteiitio, c ui deberetur regiii successio, utrum ex Biilgaris 
orto, au ex Avarorum semiue procrcato. Lis us<iue ad ariha deducta 
Hunnis victoriam peperit. Regino ad an. 630. 



Digitized by 



Google 



277 

^ajpodivnejsie je, ze Safarik kladie tych Bulharov na Potisie, nie 
a\e do Pannouie ; vsak niohol veilef, ze dejepis zual Panuouiu lea 

V terajsoin zaduiiajskom Uhoi-sku, auiz bolo treba jiin prekrocit 
Duuaj, keby boli zostali v Potisf. Nadto este zicteluejsie oznacuje 
Nicefor to pannonsk^ lizemie, kde sa tfze Bulhari osadili, ked" 
j)mvi, ze toto lizemie o r. 818. je poddau6 Avarom. Tito od r. 
805. obmedzenf boli uz len na panuouske lizemie^ medzi Caruuntuui 
a Sabariou, *) asi na terajsiu zupu mosonsdii. Uzemie toto nosilo 
ineno Moesie. 

Na ktoromkolvek poli jedna sa o Slovanoch, temer vsade pod- 
strkuje sa bezpravie pravu, loz pravde. Tak je to i v dejepise, 
ktory politika peiffdne, spolu ale i uemotonie prekrucuje na ujmu 
Slovanov; osenaetnym Vichiugoni, nelioduym uiekdy biskupom ni- 
trianskyiu padelan^ listiuy sa prijimaju, prav6 listiny ale sa od- 
mrstujii. Osud tento podstupuje i bulla Eugenia II. p6peia (roku 
824 — 827), znejiica Urolfovi, arcibiskupovi javornickemu (Laui*ea- 
ceuskemu). 

Dejepisci na zaklade falosuych, z hlavy Vichingovej pochadza- 
jiicich listin, dia ktory ch — vraj — r. 637. arcibiskupstvo javor- 
uicke prenesene bolo do Pasova, odmrstili bullu Eugenia II. a sfce 
preto, ze a) znie arcibiskupovi Urolfovi, kdezto pasovskym biskupom 
bol Richar; h) kladie suffraganov arcibiskupstva javornlckeho r.»w 
praefatis regiofiibus Uunniae que et Avaria apellatur, sed et Mo- 
raviae, provinciamm quoque Pannoniae, sive Moesiae,^ 

DIa dosial panujiiceho falosneho dejepisu nemozno bolo bullu 
tiito uviest do shody ani s dejepisom, ani s mlestopisoni. Ti, ktori 

V klassikoch pod Gennanmi rozumia Nemcov, a inajii Slovanov 
za pozdejsich pristahovalcov, ovsein nemozu pochopit, ze slovanske 
(glagolske) arcibiskupstvo javomicke so svojim Urolfoni jestvovalo 
vedia latinskeho biskupstva pasovskeho so svojim Richdrom. Tym 
menej pochopit mohli, ze arcibiskupstvo javomicke cili (dIa jejich 
falosnej predpojatosti) biskupstvo pasovske mohlo sa rozprestierat 
ai na Moesiu. 

Ze glagolsk^ arcibiskupstvo javo.niicke, az do doby apostolskej 
padajiice, -) za doby Eugenia II. obnovene bolo a malo suflVaganov 

V Medliku (Molk v poddunajskom Rakusku), Vesprme, Nitre a 
Starych Hradoch (Magyar-Ov^r), to som dokazal na inom mieste, ^) 
a tuna, jako to predsavzate pojednanie pozaduje, jednat budem len 
o Moesii, kde lezaly a lezia doteraz Stare Hrady so svojim niekdajsiui 
glagolskym biskuj)stvom Starohradskym (Vetuarcensi). 

Predivnou nahodou sa stalo, ze treti syn Kubratov prekrociv 
Dunaj vedIa jeho listia, usadil sa v Moesii cili Mysii, *) tak ze 

*) Caganus, princeps Hnnoruni (= Avaroruni), iiuperatorem ailiit, postulaiis 
sibi locum dari ad habitandum inter Sabariam et rarpuntum; quia propter 
infestation em Sclavorum, qui Bel.emanni vocantur, in pristmis sedibus 
esse non potfrant. Eginhardus ad an. 805. 

Past>T duchovni. V Praze, 188.5. V, ml. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 
116. <\ 7. 

-*) Pastyr duchovni. V Praze, 1885. V, 438—442. 

*) Safarik: Starozitnosti. II, 173. 



Digitized by 



Google 



278 

jeho Bulhari prichodia i pod jrioiioiii Moesov a Mysov. *) Stvrty 
syn Kubratov, o ktorom sine hovorili zvrchu, osadil sa v Pannonii 
u jazera, ktor^mu Jornandes (o. r. 5o2.) ddva meno „staguuiii 
Mysianura,** ktore je teraz zndme pod menom nNeusiedler See." 
Stalo sa teda, ie i tito paunonskf Bulhari dostali meno Moesianov . 
alebo Mesianov, ^) lizemie nimi oby van6 ale meno Moesia, priechod 
z nej do Rakiiska nazev porta Moesiae, ^) a Stare Hrady meno 
Moesenburg. '*) 

Bud on6 pannouske lizemie Bulharov dostalo meno Moesie od 
Jornandesov^ho ,,stAgnum Mysiauum," alebo dia poddunajskych 
Moeso-Bulharov i panuonski Bulhari dostali meno Moeso-Bulharov, 
lizemie jejich panuonsk6 podrzalo meno Moesiae i potom, ked sa 
Bulhari z Pannonie vysfahovali, a od Nemcov, ktori po spolocuej 
mluve so Slovanami Korutauskymi di-zali, v Bavorskii pix)ti pravu 
pohostinnemu zakenifcky povrazdeni boli. ^) 

Vyprizdnene lizemie zaujali Avari, ano — jako sme videli — 
r. H05. stalo sa jim poslednyni utofisfom. Mali svoje kniezata, 
ktorych sidlo bolo asi v niekdajsom biskupskom meste Putine, *) 
kecT Tudun, dorozumev sa s Mojmirom I., ki^Iom moravskym, 
s piivolenfm papeza Eugenia II. preuiesol bol biskupsk6 sidlo do 
Starych Hradov.') Avarska Moesia vsak netrvala dlho; sliala sa 
V jedno s velkomoravskou dei-zavou.a pod Mojmfrom II. i s Pau- 
noniou (rakiiskou) skrz Arpadovych Bulharo-Uhrov podrobend bola, **) 

') Hie ma^nus pater noster et Bulgariae lumen (s. Methodius) genus duxit 
ex Mysis europaeis, quos Bulgaros vulgus novit. Bielonski: Mon. Pol. 
Hist I, 120. 

Tak jich menuje J. Thurocius a Simon de Keza. Slovensky Letopis HI., 
89. IV, 113. 

") Igitur rex (Gejsa) ad portam Mesiam septuaginta pugnatorum milia vel 
amplius habens, erupit, in campoque inter portam praefatam et fiuvium 
Lithane, qui Teutonica lingua Viruelt, quod nos vacantem campum (Lcer- 
feid?) dicere possumus, castra posuit. Otto Phrising. Par. II. Lib. L c. 
32. ad an. 1146. 

*) Cbybne Moosburg. Slovensky Letopis. V, 288. VI, 346. 

Unus ex Habaris et alius ex Bulgaris coliecta multitudine invicem pugna- 
runt. Tandem Habari Bulgaros superant. Bulgaris superatis, 9000 virorum 
cum uxoribus et liberis de Pannonia expulsi ad Dagobertum expetunt, 
petentes, ut eos in terra Francorum manendum. reciperet. Dagobertus 
jubet eos ad biemandum Bajoarios recipere, dummodo pertractaret cum 
Francis, quid exinde tieret. Cumque dispersi per domos Bi^oariorum ad 
hiemandum fuissent, consilio Francorum Dagobertus Bajoariis iubet, ut 
Bulgaros illos cum uxoribus et liberis unusquisque in domo sua in una 
nocte interficerent; i^uod protinus a Bajoariis est implctum. Nee quis- 
quam ex illis remausit Bulgaris, nisi tantum Altioeus (?) cum scptingentis 
viris ct uxoribus cum liberis, qui in marca Winidorum salvatus ebt. 
Fredcgarii Sch. Chr. ad an. 630. 

*) Pastyf duchovni, r. 1885, str. 305. Urbs Putina . . . quasi metropolis et 
mater civitatum versus Pannoniani ad australem plagam . . fuit. Beth. Ann. 
DFa Pertza (Mon. Germ. SS. V, 302.) terajsie Piten na Litave. 

') Pastyf duchovni, r. 1885., Ptr. 138—442. 

^) Quibus (Hungaris) nemine resistente . . . Misia eversa, Marahensiumque 
licet gentilium convulsis tabernaculis, suam olim Panuoniam irruperuiit- 
Ex mir. S. Apri ap. Pertz: Mon. Germ. SS. IV, 617. 



Digitized by 



Google 



279 

tak ze jej pamiatka zachovala sa len v mene terajsej zupy Mo- 
sonskej. *) 

Konecne nenie zavrhiiutia hodiio, co Tummky, ackofvek ana- 
chi-onicky priponiina, ze v Paunonii, prv ucz ju opaiiovali Arpadovi 
Uhri, Mojniir (II.) panoval nad Bulharmi a Messianmi ; -) lebo 
skutocne panoval i Dad ]>annonskyni uzemfni, kde este mohly byC 
nejake ostatky jak Bulhavov, tak i Avarov (Moesianskych). 

Fr. V. Sasimk. 



Tri prekrdsne slovenski bdsne. 

V Alnianachu slovenskej mladeze prekvapily nas tri prekrasne 
sloveDskc basue, ktore nam prichmlzaju jako liice zory, predzve- 
stiijiicej den v slovenskej poesii. My snie v „Nir. Nov." vyslovili 
Diienku svoju o tychto novych zjavoch. Pridrzame sa jej i dnes, 
a divime sa, ze posial pokrytf sii povodcovia hmlou pseudonymov. 
No kouecne tieba hradef na vec saniu. Iste je, ze literatiira slo- 
venskd poeticka obohatena je o tri peiiy, vsetko jedno z ktorej 
lilbiny jich vyniesla. Basne znejii: 

Noo. 

Tak kr^sna je td tichd, temua ooc! 

Tmy ruSka ball kvetn^ zeme lice. 

Ris kuzel rozprestiera svoju moc 

a zove duchov <5iernych na pomoc. 

Tak tmavo vSetko — hviezd len na tisice 

sa nebom jasd. Ticho dokola 

spi cnosC i prdvo, hriech aj svevola. — 

Ty neink noc ! Py doba zlatych snov, 
kAahyna bdjna, mild, diernorucha. 
ty tiSi§ ziale strastiplnych dfiov, 
na.tvojich skytds niadrach pokoj ziiov, 
ked* srdce v sladkej tuibe divo bucha. 
0, stis i burny rozbroj ducha mdjho, 
6, stis ic vzdychy vrel6. upokoj ho! 

Ty serd noc! Ty ctnym skry zdvojom 

side dvojich Idsky iiste plapolanie; 

len tniavd bud, jini svctla nech zdrojoin 

je fubosC a cit sladky napojom ~ 

Slys, V krovi jemnc sldvika (5uf Ikanie, 

jak boTne picscii jeho nocou zncje, 

az srdcom tknutym divnd zalosC schveje. — 

») I>ctopi8 Malice Slovenskej r. 18G9. I, 8. n. 2. 
A Slovensky Letopis. IV, 113. 

Digitized by VjOOQiC 



280 

Ty tmavd noc! Ty smrti predobraz, 

nioc i^itia -- ne^itia na nasej ptiti, 

6, iicchaj zaskvieC zoru slasti raz, 

kym vo svoj bezodny ma strhnes srdz! — 

Ha, ludstvu odvekd je sudba smrti 

vraj straSna! — 6 nie, ved z vctclieho tela 

znov vedie nas iii, pred tv^ Stvoritela. -- 

Ura, luna blada vzchadza obzorom 
a striebrolcskom sati mil6 kraje; 
lined voTnym plynie nebies priestoroin, 
hued mrd^kov lahkych hfadl priczorom 
na zndme hory, rozSumene hdjc. — 
Svit matny, modry sk4^e ponad hroby, 
mhly priehTadne sa stelu ponad vody. — 

U^ voz sa kloni, vysla zorni6ka, 

na rozhi-ani tmy — svetla zase stojim. 

2iar zory predchddza liic slniecka 

a skovranuk den hldsa spevoni svojim , . . 

0, ty noc, ktoze kiizlom tvojim zdold? 

No, s Bobom u2, mua opaC 2ivot vola! 



Rozpomienka. 

Ked iskra rozpomienky vzbori 

vo srdci, ktorc v siry klesa hrob : 

z tmy serej svctly zjav sa nori 

z tych niladych, dAvno zaslych, mhlistycb d6b. 

6, zjavc cudzi, predsa si tak znaniy, 

ci ty si to a ci ma zrak len nidnii, 

alebo stin tvoj klame vzdialcny ? . . . 

6, zjavc drahy, zn4m ta, znani, 

a casto, zialue ac, drub mileny, 

fa V svojom srdui spominam. 

Uz zhasla ziara naSej 14sky, 
vlas biely skr4ne stiiebrom pokryva, 
na tvari vek ndm orie vrdzky, 
cerv staroby ni iitie podryva. 
Cas minuly n4s, tiez i dialka dvoji, 
]cii ticbd dumka spolu zase poji, 
ked duch sa v za^le cbvilky zaberd. 
0, zjave miiy, znani ta, znam, 
ac siza bdfu v zhaslom oku bra, 
Ca predsa rada spominam. 



Digitized by 



Marina S. 



Google 



281 



Netu^iac SiasUa uasho zhuby 

suie V sypkom ))icsku z&klad slozilj, 

a preto veternc tie sruby 

sa bdrnjm vanom 5asov sborily. 

Zri vokol sebft, — kde tych stavicb tvary? 

HIa, rumy! — tdzen^bo sfastia zniary. — 

Nds oboch skvel4 n4dej sklaniala, 

hor' stapajucich k vy§inain, 

lez pravd slasC som v tebe poznala 

a preto (a vidy spomlnam. 

Vo chvfrkach blabycb 6asy zrely 
smc buduce len v barvd^ih diihy hraf 
a naSej lasky vrelosC chcely 
ai k brobu temnemu si zacliovaf: 
uo mlade, skveie sny sa roztmtily 
a vcrnosC na§u doby vyvrdtily. 
Ty vavrinonl si venci§ celo ctiie, 
ja slasf V rodinnom krubu indn), 
vsak V duchu prcdsa casto, iiiilostne 
si teba, draby, spomfnam. 

Nad hrob sa iitie nase chyli, 

sta ked" pred Mvou zlaty zroje klas; 

ci sly sis, drub m6j, davny, iiiily — 

bias smutuy umiera^ka ui zve iias! 

6, dovol bez vofu sa s tebo lucif, 

ved strasti skoro prestaud nds mu^iC 

tarn V iiadzeniskycb a blabycb kiajuch, vies? 

Tarn vecna TdbosC svitnc iidni. 

Ci, zjavc diahy, niue ty rozuinies? - 

6, tak ta rada sponiinam . . . 



Mili^ ie, miluj! 

0, iniluj, niiluj, dokiaF uiika 

ti iivot pramen lasky jasny; 

kyni priatcFskd ti vije ruka 

zo slastf kvetov voncck krasiiy; — 

nuz rozniet srdca planien boriici 

a zapdr, obrej nlm cit cbladiiuci, 

kym nevystydnul doccla; 

bo neiwk du§a Icn nlm poznava 

ten skryty poklad, ktoi\i^ poddva 

jej pravd Idska priatcla. 

Vid, pod jasen jak Hstok vadne 
a kvietok mrazom chraduuc ziniera; 



Irena P. 



Digitized by 



Google 



282 

bo zeni maticka v smtitku cbladne, 

ie zima v putd zas ju svicra; 

ked ale jara vetry zadujii 

a puta faikc znovu odkuju: 

6, jak to vsetko o2fva! 

No, kecF raz zavita sklon niladosti, 

uenavr4(a ju sizy, ^iadosti, 

tu ve6ny tieii tmy ukryva, 

A preto miluj, kym si mlady! 
Ku srdcu kde sa srdce dru^.f, 
tarn spadnii puti, taju Tady 
a zkvitn6 pu6ky vonnych ruii. — 
Cos' mlady lubil, to sa neztraii, 
ved ohnik v pahriebku sa obrAti, 
ik potom dvojme zohrieva, 
pri teple torn vek milo uplyuie, 
a ked ni koniec piiti pokynic: 
zrak s Idskou na nej predlicva. 

Adda B. 

Basne tieto i co do fonny, i co do krasy reci, presiiosti vy- 
jadrenia, zvukov sladkych u cistoty citov iiiozu sluzi€ za obrazce 
nasej inladej spisovatelskcj vrstve. 



Knihy a fiasopisy 

zaslanc redakcii „Slovenskych PohFadov". 

— Alnuinach Mlddeze slovenskej. Usporiadal a vydal sloveusky 
akad. spolok „Tatran" vo Viedni. Cena 1 zl. 20 kr. r. c. Turc. 
Sv. Martin. Tlacou knfhtlafiiarskeko licast. spolku 1885. 

— M, Jakuba Jakobaea Lacrimae Gentis Slavonicae cili 
Slzy nai'oda Sloveuskeho. S pochvalami priatelov prelozil I). Z. 
Laucek a s poznamkami vydal dr. Ivan Zoch. Turc. Sv. Martiu. 
Tlacou taiDze. 

— Historia cirkve ev, a. v Zdriecskej, Ku storocu6mu jubileu 
jej zalozeuia roku Pane 1884. vydrziavau6ho. Sostavil Pavel Zoch. 
Turc. Sv. Martin. Tlacou tamze. 

— Ndkresy z umucenia P. naseho Jezisa Krista v sicstych 
])6stnych kaznach od Michala Chrasteka. V Skalici. Tlacou dedicov 
Josefa Skarnicla. 1885. 

— Kytka z Tatier, Cesko-sloveuskej niladezi z roznych kvietkov 
uvil Strycko Slavos. So slovnickoni slovensko-ceskym. S 10 obraz- 
kanii dia nakresov J. Exc. Salamona barona Friedberga. V Prahe. 
Nakladatel Fr. A. Urbdnek, cesky knihkupec. 1886. 

— Veniec katoUckych drkevnych piesni, ktor6 dIa obsahu, 
bdsnickej listrojnosti a napevu prepracoval a z ciastky novoslozil 



Digitized by 



Google 



283 

Gabriel Zaymus. Obstaral FrantiSek Tagauyi, kauouik uitriansky. 
Drube vydanie. Turc. Sv. Martiu. Naklacl a tlac knihtlaciarskeho 
licast spolku. I880. 

— Salomii Biblioteka, Povfdky, Arabesky a Humoresky od 
Svatopluka C'echa. Drube vydanf. V soSitoch po 80 kr. Nakladoin 
J. Otto V Prahe (Karlovo nain^sti c. 34. n.). 

— Sbomlk itlusttrovanych romdnfi. Sosit 11. Naklad F. 8i- 
mac^ek. Pmha. Jerusalemskd ulice c. 11. 

— Ucebnice Zetnepisu pro nizsi prfiinysIov6 skoly. Sestavil 
Karel Filipovsky, professor pfl c. k. statni prflmyslove skole v Praze. 
Cena 50 kr, Praha. Nakladatel Fr. A. Urbaiiek (Ferd trida c. 25. 11.). 

— Idylly utrpeni a hidy od J. Arbesa. I. Nakladeni J. 'Otto 
V Prahe. 1885. 

— Doktor Ox, Humoristicky roman od Jul. Vemea. S 11 
obmky. Drube vydanf. Nakladatel J. Otto v Praze. 

— Lacind knihoima ndrodni. Spisy pro zabavu a poufieui. 
Cfslo 8. Na statku a v chalupce. Povidka od V. Halka 1885. 
Nakladem J. Otto v Praze. 

— Pisemnosti ku potfebe zakft prflmyslovycb skol pro dflo- 
vedouci. Napsal K. Filipovsky, professor pri c. k.' statnf prflmyslovo 
skole V Praze. Ceua 60 kr. V Praze 1886. Nakladatel Fr. A. 
Urbinek, cesky kuihkupec. 

— JSbirka prednd^ek a rozprav. Porddajf Jaroslav GoU a 
Otakar Hostiusky. Serie III. Cfslo 4. skole mladogrammatick^. 
Napsal Emanuel Kovaf. V Praze. Nakladatel J. Otto knfehtiskdrna. 
Karlovo naraesti 34. 

— Itusko slovem i obrazem. Lfci Josef Kolaf. Illustmce od 
|)rednfch umelcfl, z nejvetsi casti ruskych. 1885. Vyddnfm, nakla- 
dem a tiskem Frantiska Simacka v Praze. Di'l I. Sesit 5. 

— Cechy, Spolecuou pmcl spisovatelftv a umelcft ceskyrh. 
Vedou Fr. A. §ubert a F. F. Borovsky. Cast obrazovou pohidA 
Kai-el Libscher. Dil III. (Praha). Sesit 33. Nakl. J. Otto. Praha. 

— Fismo Svate stareho a novebo zakona. Illustroval Ouslnv 
Dorc. Sesit 8. Nakladatel J. Otto. Praha. 

— Poeticke Besedy. (Red. Jan Neruda.) Cislo XXIV. Mrtva 
zeme. Povest od Rudolfa Pokorneho. V Praze. Nakl. E. Valecka. 

— „Zlate Prahy,"^ nadherneho illustrovaneho tydennfku, redigo- 
vaneho spisovatelem Ferd, Schulzem, vyslo cislo 28., a jak minule 
hylo oznameno, zahAjen prvy cyklus velezdafilych obrazfl, ziuizornu- 
jfcfch nam die skutecnosti pojate a verne i zive kreslene momenty 
dalekosdhl6 a mnohoslibne pouti nasich bratH americkych do stare 
sve vlasti, v krdlovskou metropoli Prahu. — Beze chvatu, s mysli 
povzne^enou nade vsechny jarmarecnl efekty vlozil zaslouzily nas 
illustrator cesky Adolf Liebscher, jehoz dovedn6 stuzce i st^tci 
podarilo se upoutati na se pozornost umeuf railovneho obecenstva 
bez rozdilu narodnosti v mfre zaslouzene, veskeren svflj um, aby 
prertvedl obecenstvu onen vclebny, uchvacujici moment, kdy Cech 
— ve vlastni domovine — s Uskou nezmernou vftd bratrft a sester 
svych — v stare sve vlasti, v dom^ otcovsk^-m! A moment po- 



Digitized by 



Google 



284 • 

dobuy, jak jej byl umelec ^ vlastniho uazoru uabyl — zdaril se 
dokouale. Jiz obraz prvni: ^Uvitani poutnika na stitufm uadrazf 
V Praze*' jest hluboce pojaty; v perspektivfe tlumeu6 vynoruje se 
nam mane pfed zrakem pamatuy Zizkov, kolem ii6hoz v zrychle- 
\\^\\\ tempu od Podmokel a Roudnice udychauy obr zelezny pri- 
vezl nam drah6 hosty. — Obraz druh^: ^Slavnostaf prflvod ze 
stAtniho nddrazi", jest skutecnou raomentovou fotografii a predci 
daleko kazdy jiny obraz fantasticky. Um6Iec nakreslil dojemnou 
ouu scenerii, kdy na Pnkopech od nadrazi stdtnfho hustymi radami 
voln6 pfijfzdely kocary s hosty americkymi, majfce v cele skvostn^ 
pmpor sv4j, okraslen^ znakem svobodnych statfl Unie americke. 
Tfetfm pak obi-azem z pouti dalekych a vzacnych hosti jest prapor 
sam, dovedne ryty J. F. Patockou. Ctemet na bohatem, tezkem 
hedvibnem praporu napis: „Na pamatku v^letu Cechfl americkych 
k Narodnfnni divadhi v roce 1885," vinoucf se kolem znaku kra- 
lovstvi Cesk^ho, na jehoz druhe strane naleza se hv^dnaty, kmsne 
provedenj' znak americky. — K obrazftm teto veleparadtne udalosti 
druzi se ddstojni pflvodni kresba slavneho naSeho mistra Vaclav^ 
Brozika „Vykladac bible" a nad^jn^ho um^lce 6esk6ho Josefa Ze- 
nlska „Studie," reprodukce sochy Prochazkovi „Trpelivo8t," vy- 
obrazeni „klastera v Martigny" k cestopisnemu clauku E. M. Rut- 
teho a Andriolliho illustmce „Sejit( se Margera s matkou.'* K t6to 
vybi-ane casti obrazn6 druzi se i rozmanita a pestra cast slovesna, 
kde nal^zame pocatek obsiru6ho referatu o ndvSteve americkych 
hosta V Praze, ctvero basni Adolfa Ileyduka „Lidusciny pohrobky," 
bisen A. Rouska „Cervnova idylla/ pokradovani zapocatych piuci 
J. D. Hradistsk6ho, Josefa Svatka, Em. Zftka, E. M. Rutteho, 
Ferd. Schulze, J. 1. Kraszewskeho, hojne zpravy literarnf, drama- 
tick^, hudebni, sachy, rebusy, atd. atd. 

Na „Zlatoii Prahu'' predplaci se pro rok 1885 postou ctvrt- 
letne 2 zl. 38 kr., pailetn^ 4 zl. 75 kr., celorocne 9 zl. 5() kr. — 
Veskeni cisia II. rocniku od cis. i. — 27. pro nove pp. abonenty 
json na sklade. Knlsna premie na rok 1H85 „Kde domov maj?"* 
za doplat^k 1 zl. 20 kr. CisIa na ukiizku zasylaji se i uaddle kaz- 
demu, kdoz o to pozddd, zdarma a franko. 



Provolaiii 

Spolkn pro vydavaiii pisemnycli pamatek naboiensk^ho a 
eirkevniho vyvoje iiaroda i'esk^ho. 

V ozndmeni uvercjnenom v casopisech Mro. bylo vyioieno, jak 
vznikla myslenka zaloziti spolek, ktery by vyddval ty 6elnej§i spisy na- 
seho ndbo^.onsk^ho ruchu a vyvoje, ktere bud nnvyAly vftbec, aneb 
ktorych novc^gSi vydilni jsou potfebna, jako na pf. a pfede vSemi spisy 
Tomuse Stitn^ho, Mateje z Janova, Petra Chelrickeho, Husovy latinsk^ 
a po pifpad^ i c^esk^ spisy; potom Ondreje z Brodu, Stanislava ze 
Znojma, Jana Rokyraoy, Hilaria Litonieiick^ho a j., Arohiv bratrsky 
V Herrnhutu atd. 



Digitized by 



Google 



J56_ 

Te<f, kdy stauovy spolku naseho 6fadne byly stvrzeny, predstupu- 
jeme pfed ndrod s provoJinfm, aby ucel tak u§lechtily a zAroven tak 
potfebny podporoval co nejvydntnc'^ji, a to pfistupovdnfm za t^leny a 
dary volnymi. 

Vydani pisemnynh pamdtek naScho ndbo?.ensk^ho a cirkevniho vy'- 

vojp nntiia jest poti'eba Jednak n^ktere skvosty nai^ebo pisemnfclvf, 

jako na pr. Mat^j z Janova, posud nevyAly vflber ; k tomu docbovaly 

se nam na raooze jen v jedln^m opiso, tak ze by neSfastnou pohromon 

draby takovy poklad a sve»dek velikycb fttksfi inobl zaniknouti! Hlavn^ 

v^ak potfebujeme pramend dotcenych ke studiu dAlei^it^ doby d6jin na- 

§ich vice nei dvoustolet^; nebof tuiby nabozensk^ a cirkevni zabiraly 

prirozeiiyra zpfisobem v§elikou mravni a rozumovou sflu n^roda, a proto 

studiem prtive tecbto pamitek nejiepe vnikneme v ducha pfedkft svycb 

a pozndme nejvydatn^ji minuly stupeft na§i osvQty. Pozndme netoliko 

odpfirce cirkve katolicke, ale i jejf obhajce a vfibec vgestranne a ne- 

stranne posoudime onu velikou a smutnou dobu, pozndme mnobe a 

snad hlavni pfl6iny na§ebo upadku ndrodnibo a bobda i ponceni najdeme, 

jakou cestou v budoacnosti se marae brAti. 

Vydani nasicb pamdtek velikou md dfilezitosf pro jazyk ^esk^. 
Spisy Chelcick^bo, Rokycany a j. ncjen u6encflm poslouzf, ale i Sirsim 
krub&m vzdelanym 6etba spisovatelft tak presne c^eskych a neporusenvch 
ku pozndnf prav^bo jazyka Cesk6bo prospeje. Velik^ nriy§16nkovy obzor 
nia2u, jako §titn6bo, CbeK^iok^ho a j. ie6 na§i a pojmy dokonce i roz- 
bojnL 

Kone6n^ vydavdni tecbto naSicb pamdtek md i politicky vyznam. 
Cfm starsimi pamdtkami osvctnymi se vykazujemc, tfm v^tftf vdznosti 
zfsk4me sobe u ndrodfi jinycb ; zajist6 ie latinske spisy Mateje z Janova 
a mnobe jin6 velik^' majf interess i pro ndrody cizf a proto s jistotou 
mfizeme o^ekdvati, ie podnikem svym nejen doma, ale i v eizine pod- 
nitfnne studium slavnych d6jin nasicb. Ndrod, jeboz dejiny vSeobecn^ 
ji?ou zndmy a zajimavy. i vc piMtomne prdci politicke posily nabyva od 
predkfi svycb a od t^»cb, jini2 pfedkove ti uctii vynucuji; a v to pficini* 
pravc^ tecbto pfedkft svycb dArazn6 mfl^eme se dovoldvati. 

Abycbom tedy nezfistali za ndrody jinymi, kteri podobne pamdtky 
sve jii ddvno s velikou pilf a uctou vyddvajf, staniz se v§eobecne pfdni 
skntkem, postarejme se o patn6ny fond, z n^^hoz by se ndklad na ve- 
deck6 vyddvdnf dfistojno uhrazoval. Vzneseneho u^.elu sv^bo spolok nas 
bude se domdhati vSemi zdkonit^mi prostfedky a blavne tim, ze postard 
se o peneiite prostfedky, potfebne k dotcen^mu vyddvdnf. 

Spolek vde6ne pfijimd jakykoli pene^ity dar; kdo vsak slozf ne- 
m^n6 neili 50 zl. bud najednou neb po Ibutdch 10 zl. do 5 let^ za- 
kladatelem se stdvd. Clenem pfispivajlcim je, kdo rocn^ pfispivd pt^ti 
zlatymi. — Prdvnl osoby pfispfvaji dvojndsobnou summon. 

Clenov6 zaklddajicf i pfispivajlcf dostanou bezplatn^ vi^ecky spisy 
spolkem vyddvane. 

V Praze, dne 15. cervna 1885. 
Adv. dr. Fr, Cizpk. Univ. professorov^ : Jos. EmUvj J. Gebnttcr, /. Goll, 
J. Kaizlj J. KaloiiSfik, T. G. Masari/k, Avt, Bpzeh, Starosfa akad. 5ten. 
spolku: YdcsL 6etnii^el\ Redaktor „Osv^ty" : F. YUek. 



Digitized by 



Google 



266 

Prvni zprava a \\iet 

spolku pro vyd4vdni pisemnych pamdtek ndbozeiiskych. 
V ustavujici schftzi dne 7. cervna t. r. spolek, die §. 4. svycli stanov 
zvoHl funkciondf6, a to za starosta prof, J. Golla, za pokladnika red. 
V. VICka a za jednatele prof. T. G. Masaryka. 

Usneslo se, ie po6ne se vyddvdnfm feC( besednfch §titn^ho a 
postilly Chelcick^ho; Matej z Janova bude se opisovati. C4st ui se 
opsaia. vydavatelfch vedeckych stane se usne§enf pfiSt^. 
Za (^Jeny a pfisp^vatele se pfihldsili: 

P. T. p. T. G. Masaryk 1000 zl. 

„ „ Lubor Jefibek, stud, jur 10 „ 

„ „ Jozef KaizI, prof, univ 100 „ 

„ „ J. Van6ura, prof, v Kolin^, za 61ena zakl. 50 „ 
„ „ Jan Neff, obchodnfk v Praze, pfisp<51 . 25 „ 

„ „ J. GoU, prof, univ., filenera zakl 5^ » 

„ „ V. Vlcek, red. „08v^ty", ^lenem zakl. 50 „ 
Zaplatilo se za opisovdnf Matej e z Janova 100 zl. 
BalSi pfihld§ky a pfisp^vky prijfniajf jednatel a pokladnik (Vino- 
brady, Celakovskeho ulice f,islo 165.). 

V. Vliek, T. (i. Masaryk, 

pokladnik. jednatel. 



NAkladom dolupodpfsan6ho knfhkuper.tva vychodi druhy rocnik 

^^Romdnovej Biklioteky,^^ 

redigovaiiej Gustdrom Izdkom, v trojharkovych sositoch. 

„Roinanova Bibliotoka" ma donasaC romany povodn^ i prdozeiie. 

Predbezne. vyndn naslediijuce diela: 

^JHovf zemsk^ p4n.'' Romdn od M 6 r i c. a J 6 k a i a v dvocJi 
sviizkoch. 

„V predvefier.'' Roman od I. S. Tur geneva v 1. svazku. 

Sviizok pozostava z 5—6 soSitov. 

Z oboch uvedenych romanov vysiel uz 1. a 2. soSit, d'alsie 
dva sosity vyudu este koncom t. m. a ostatnn do konca oktobra. 

Jeden sosit predava sa za 30 kr. (franco). 

Predplatua ceua na kazdy sviizok (franco) 1 zl. 10 kr., na 
vSetky tri svftzky 3 zl. 20 kr. 

Predplatitelia dostanii zdarma franco dva slovensk^ narodnie 
alebo dva olejove obrazy hnerf po obdrzani predplatku. 

Predplatky prijima dolupodpisane knibkupectvo. 

Turc. Sv. Martin, 12. jiila 1885. 

Motkdoi F., kuibkupeclvo. 



Digitized by 



Google 



Rok 1885. Soiit 4. 

Slovenske Pohlady. 

Vykopali ienu. 

RozprAva Anonymus. 

I. 

Ci vy viete, kde sii Ujezda? Na mape by ste jich darmo hla- 
dali. Ujezda sfce najdete kdekolvek, ale tieto sii len jedny, a sfce 
hned za Brankou. Branka ale je ulicka — jestli sa to vobec ulifikou 
pomenovat dd — v mestecku Vrbovcach. Nuz a kde sii Vrbovce, 
to uz len budete znaf. A jakoby ste to aj neznali, ved roku 1866, 
ked tadeto tiahnuli PruSiaci, dostojnfci jejich znali pomenovat nie- 
len vrchy, ktoryini Vrbovce obtocene sd, raestecka, s ktorymi hra- 
nicia, ale i jednotliv6 hony pola a chodnfcky. 

;,Pravda, pdn farar," hovoril vo fare ubytovany prusky dostoj- 
nik, „tamto je ^.alostina a tarato hen Peckova, a hen tam to pole 
to sii Kriznice. 

Fardr, hiadiac na dostojnfka, div ze na nom oci nenechal. A 
jakoby sa aj necudoval, pofiujuc cudzinea, prvy raz v zivote ob- 
javivsieho sa v jeho fare, ktory k tomu este tak znamenite poznal 
celii polohu naseho mestefika, kdezto nasinci malo co predtym 
prijdiic sem, nevedeli ani kde sii, a za mapu nitrianskej zupy by 
neviem co boli dali. 

Nie je mozn6, aby ste vy neznali o Vrbovcach. Znajii jich 
siroko na daleko. Velky madai*sky dennfk z roku 1884, vychodiaci 
az hen v Debrecine, pfsal o nich, koiko madarskej krve tu tieklo, 
az ceI6 vyraole povstaly. Pravda, ze to bolo kedysi ddvno. Velmi 
davno, co ani svet nepamata, bo vtedy sa tu e&te po uiadarsky 
kazavalo slovo bozie, a dues, okrem pana notdriusa, ziadon, jako 
India vravia, po madarsky neznd. 60 vsak Debrecfn pisal Vrbov- 
cach, to je to najnovsie. Znajii teda aj tam Vrbovce a i nich 
rozpravaC vselinieco, coho nikdy nebolo a coho ani nikdy nebude. 
Kroniky nase to neznajii a co neznajii, na to nedbaju. 

Zpytate-li sa vsak na Polacha alebo Piidelku, e§te aj tie defti- 
rence by vam vedeli nich rozprdvaf. Znali jich nieleu v mestedku, 
ale i po kopaniciach- a tie sii rozsiahle veru na Vrbovcach. A 

19 



Digitized by 



Google 



288 

jakoby jich aj neznali, keJ sa o uich vsade hovoriloj ba i pan 
sluzny s uimi viedol vysetrovauie, ked vykopali na ciutorine zenu . . . 

No ale nepredchytavajme deju. Vrbovce nase sii vain zname 
po com, po tom. Tjm vSak, korau by lieboly predsa zname a o nich 
nepofiuli, bovorinie, ze Vrbovce sii'mestecko v nitrianskej Btolici 
na hraniciach Uhorska a Moravy. 

Cel6 mestecko deli sa na Homy a Dolny koniec, Riadok, Kiity- 
Branka, Knazova, nebezpecna nocnym casora, bo tade chodieva 
knaz bez hlavy, hlavu nosiac pod pazuchou, ktorii za ludmi kotiila 
jako gulu. 

Kto tomu neveri, nech sa ide presvedcit. Okrem tejto Branky 
je i diiihd a za touto sa nachodia Ujezda. 

6alsim opisovanfm liechceme nddif nikoho. Sme uz aj tak na 
mieste ndsho deju. Za Ujezdami rozprestiera sa krdsny vrbovcian- 
sky cintorin. 

Cintorin a kmsny! Huj! az mna tak mrdz prechodl, len ked 
to slovo cujera. Ze krasny? A predsa mne sa lubi. Nenie tu ziadnych 
nadhernych poranfkov, len ktory ten hrob poznaceny kamenom lebo 
daskou, s ozuacenim mena toho, ktory tarn odpociva. 

Predstavte si pekny stvorhran, raiirom obohnany, vyzera ani 
nie jako ciutorfn, ale jako pekna zAhrada. Ale ani nie tie miiry, 
jako viacej tie utesene pekn6 lipy, ktorymi je obsadeny, ho pri- 
jeranym a railym robia. 

Je to radosC, obzvlaste letnym casora, ked zakvitnuly. Million 
vceliciek poletuje z jednoho kvetu na druhy. Nebeska vona sfri sa 
okolfm a melodicke vyhrAvanie pilnych vceliciek, zda sa, jakoby 
uspavalo a sen srarti zprljemnovalo tym, ktory v svojich chalu- 
pofikach sladko odpocfvajii, ci od kratsich a ci dlhsich pi-ic svojich. 

Za casu nasej poviestky vrbovciansky cintorin nevyzeral tak 
este. Vtedy delil sa on na stary a novy cintorfn. Nov^ bol este 
len obkopauy a lipy len teraz vysaden6; miiry vsak star6ho ui 
poruclian6, skala sera tain rozhadzan^. 

Zasluhou novsieho prisposobenia je pana notara Z . . . 

V starom cintorine kopali pr4ve novy hrob. 

„Poradhaj vara Pan Boh!" pozdravuje pod (archou fazkiSho 
batoha k zemi sohnuta mlada zena, ktor^, aby si na chvilu mohia 
oddychnuf, oprela si na stary raiir. 

„Pan Boh daj aj tebe!" odpovie hrobar. 

„Komu to kopete?" pyta sa predo§la. 

„Tebe nie!" 

„To viem." 

„Ked vies, naco sa zpytujes?" 

„A vy CO mate z toho, ked mi nepoviete?" 

„A ty CO, kedze ti poviem?" 

„Oba rovnako. No ale mi povedzte." 

^Mladej." 

J, A starej nie?** 

„Nie! Teraz prisiel rad na mlad6. Maj sa na pozore!** 



Digitized by 



Google 



889 

„Tak jako saacf i vj. I vy nemate kontrakt s Panom Bohom, 
ani snul ste si do arendy nevzali." 

„Vie&, ja tak6 hubatis rad zahwbavara." 
;,Am vy ste v poslednom rade nestali, ked jazyky rozdavali." 
„Ale ty si predsa prednejsie st^la.** 
^Chvala Bohu! — Ale ozaj, povedzte mi, kto zoiurelV" 
„Anuicka Chodurovych.-* 

„Ale chodte/ povie a namrzeno sberala sa dalej; „s vami 
clovek nic nepokonl" 

^Pokona, nepokona," skoci jej hrobar do reci; „ja ti len to 
hovorim, ze sa s nou viacej nebudes shovaraf." 

„Ale ved rano som s nou bola na nibaniciacli." 
„Ked si bola uz nebudes." 

„AIe, prosfm vas, nestraste ma; povedzte mi pravdu." 
„A CO sa ti mam dusit, ked nechces verif? Chod ta a pre- 
svedcfS sa." 

„Pre Boha, takd mlada!" 

„Tak! Stary musi a mladerau sa pritraff," povie hrobdr a 
spusta sa do jamy, aby, co zaraeskal, to mohol dohonit. 
„No, pracujte s Panom Bohom!" 

„Pan Boh (a sprevod, Zuzka!" privolal odchadzajucej zene 
hrobar z jamy. 

n. 

Stryc Polach a stryc Hleka, inacej i Piidelka menovany, boly 
osoby zname po celych Vrbovcach, v mestecku i na kopanicach. 
A jakozeby aj neboli byvali znamymi, ked trojakii sluzbu zastavali. 
Oni boli: zvonarmi, hrobarmi i hMsnikmi. Vo dne teda i v noci 
zaneprazdnenl. Neposluchaly-li kde deti, len jim povedali, ze stryc 
Polach prijde pre ne, a oni hned utichly. A jakoby aj neutfchly, 
ved str^c Polach aj so strycom Hlekom pred kazdyrai vyi'ocitymi 
slavnosfami chodievali z dom' do domu, vinsujiic obcanom vsetko 
dobr6 do smrti a po smrti kralovstvo nebesk6. 

Ked uz svoje blahozelanie ukoncili, kde boly deti v dome, tu 
sa obycajne p^tali, ci rady posliichajii a ci sa modlievajii? Poslusne 
pochvalili, neposlusne postrasili mechom, ktory majiic pohotove 
hned i otvorili, ie neposIusn6 deti do neho poberii. Deti si to 
dobre zapamataly a po druhykrat necakaly viae blahozelatelov 
s mechom, ale zpozonijiic jich, bola-li zima: na peci alebo v za- 
pecku hiadely sa ukryt, bolo-li teplo, bolo jich pine humni, odkial 
pokradomky vyzeraly, skoro-li sa vzdialia jich postrasitelia. 

Stary Polach, kto ho raz videl v zivote, ten sa i pamata na 
neho.^Jeho vysokii, chudii, kostnatii postavu, pociernu tvar, hlboko 
vpadl6 oci, a ked sa usmial, tie jeho nie najmensie oceIov6 zuby, 
nebola ziadna taikost si zapamataf. Ackolvek nie velmi statkami 
nadany, bol predsa dobr6ho humoru, ktorym castokrat i vyssieho 
stavu ludi vedel dobre zabavif, obzvlaste ked seplaveho Marka, 
zidaka z pod kostola, v jeho slovencine predstavoval. 

19* 



Digitized by 



Google 



290 

Jeho karaarat Hleka, mensej postavy, plavej pleti, v oblicaji 
uazltkastej barvy, s raalynii cervenymi obstrihanymi bajuzmi, ma- 
lickymi na6erveualyrai bolavymi o&uni, bol obluben;^ odberatelom 
pri pohraboch. I od toho najmenSieho krstniatka sa vedel odobrat 
a ce\f zastup do plafiu priviesC. 

Bolo prdve po pohrabe Annifiky Chodurov^ch. Knazi prezehna- 
jiic hrob odisli. Pohrabny zastup zostal e§ie na cintorine, kym 
hrobAri jako strechu pekne urovnali hrob Anickin. Ale nielen preto, 
ale aby pocu! odobierku HIekovu, jako sa bude luci€ s pozostalou 
rodinou, meuovite s mladym jej manzelom, za ktor6ho nebozka 
nemala ziadnej vole sa vydaC a jako sa vseobecne hovorilo, ie ju 
len nabnali za neho. 

Ked uz boli s uhladenfm hrobu hotovf, nastalo ticho. Hleka 
sa odoberal raenom nebozky. Plakalo vsetko. A ked uz aj pohrabn^ 
shromazden^e a vsetkych popripomfnal a povedel svoje „amen" : 
nastalo prisviedcanie hlav, lebo uikoho z pritomnych nev;fnechal, 
aby ho nebol pripomenul. Nastalo chvdlenie. 

„Ej, teuto filovek mal byt predsa knazom," povie ktosi. 

„Veru ten to vie/ poznamenal jeho siised; „ani kazdy kaplau 
by to tak nevyviedol." 

„Co?" skocf mu Zuzka Varechovie do reci; bola to ta sama, 
ktorii uz znirae z rozpravy pri cintorfne ; „co hovon'te, ze kapldn ? 
ba ani fardr by to uz lepsie neuiohol spraviC. Ved div ze mi srdce 
nepuklo od zalosti, ked hovoril." 

„A CO este az potora, ked si tej frndzalice uchlipne, vtedy by 
si ho mala pocuf!^ privola jej zpoza chrbta jej muz. 

Zuzka sklopila oci a nehovorila nic viacej; s muzom sa do- 
hadovat a to este pred tolkymi, to sa nechcela. Bala sa snd(f, 
ze ked bol kostoluikom, zeby lahko bol na nu pozaloval vo fare, 
a preto radsej prehltla sliuu a s nou na jazyku uz-uz majiicu od- 
poved, ktorii by doraa istotne nebola zamlcala. 

„Pozuat kostolnfka," pohodf posmesne Jauo Halena; inokedy 
mlcf, ale ked o kiiazoch pride rec, jakoby ho sidlom bodol, odrazu 
mu to jazyk rozviaze. 

„Ved muslm/ odpovie kostolnfk este posmesnejsim tononi; 
„co2eby si len pocali, keby som ja jich nezastal." 

„No, len si daj pozor, este si ani ty co kostolnfk nezomrel!** 
recie popudeny Halena. 

„Pravdu mate. Ved mi uz povedali pan fardr, ze si vas vy- 
volia za kostolnfka." 

„Nerob posmechy; ja mdm z coho vyzit — ja, ja nie som 
knazov sluha; ja, ja som ho volil za knaza — ci to vies? ja na 
kiiaza platfm." 

„No ved je tak ! Ale uz je darmo, vy po mojej smrti musfte 
byt kostolnikom." 

^Vei-u je tak! Stryk Halena je znamenity chlap, jemu by to 
pristalo, to som si ja uz ddvno myslel," recie Polach, ktory sa kii 
dohadujucim bol priblfzil. 



Digitized by 



Google 



291 

„No nech som! Aj kostolnik je statofiny clovek," odpovie ne- 
vrlo Halena. 

„Tak je; to ja ddvno hovorim," prisviedca mu Varecha. 

„Tak je, tak/ hovori i Polach. „Pre kostolnfctvo uevyplati sa 
vim roznit; na farara to vd ani jedeu z vas nedovedie — ale po 
nasej smrti hrobarmi raozte byf." 

„No nech v.ls len Pan Boh zivf,* povedia odrazu Varecha 
s Halenom; „nezavidia vdm vasho povolania." 

Tu vsak uz stall pred doraom Chodurovych; v§etci boli po- 
zvani na kar. Bola by to byvala neiicta, keby co len na okamzenie 
neboli sa zastavili. Kostolnfk Halena i oba hrobdvi vnisli do otvore- 
n6ho domu, Zuzka ale poudhlala sa domov. 



m. 

Ked sa rozlucila Zuzka Varechovie s muzora a ostatnymi, ktori 
vnisli k Chodurom, tak sa zdalo, ze sa opravdu ponahia domov. 
Presla jeden dva domy. Tu vsak nemohla odolat, aby sa neobzrela 
nazpat I zvrtla teda hlavou, a i to len v najvacSej rychlosti, aby 
videla, ci kto za nou ide. I videla viacej zien, ale nezdalo sa jej, 
zeby jich poznala. Nezdalo sa jej, ze sa za nou ponAhlajii. I rayslela 
si, ktor6 to mozu byf a ci jich md dockat? A zase sa obzrela. Tu 
vsak ^uz ztisila razom svoj krok, jako coby nad niecim rozm^slala. 

Zeny, ktor6 sa v pravde za Zuzkou zdaly ponahlaf, uz ju po- 
caly dohanat, ale ona, ackolvek krok ztfsila, predsa sa viacej ne- 
obzrela, az tu odrazu zavold za iiou jej suseda Zemlickova: 

„Ale, Zuzka!" 

Zuzka sa obzrela. „Co2e chces?" 

„Co sa tak pondhlaS?" 

„Bude vecer, musfm." 

„Nepotrebujes veferu chystaf, rauz ti i tak na kare." 

^Nuz a ja mdm hladovat?" 

Zuzka postdla, kym neprisly ostatnie zeny. Potom idiic spolu 
nebolo jim fazko zapocaf rozhovor. A ze rozhovor jejich kriitil sa 
okolo smrti a pohrabu pochovanej prdve Annicky, netreba ndm ani 
dokladaf. 

„Ale, Zuzka," povie Beta Horniakovie, „vsimla sis' ty Auicky, 
kcd bola na postlani?" 

„Ci som si vsimla?" recie cele zadivend Zuzka Varechovie; 
„nuz ktoze tam bol, aby si ju nebol povsimnul; pravda, ze som si 
vsimla." 

„U bohat^'ch ludf je si vzdycky coho vsimnut," poznamenala 
^emlickovd. 

pMne prichodila, jako coby len spala," povie Horniakovie. 

„Aj mne, aj mne!" prisviedcaly ostatnie. 

„Ba 6i jej nechali i tii^striebornu reCaz, tie gombfky a prstene?" 
hovori tazavyra pohladom Zemlickova ; „musela som pmve odfsC, ked 
ju do truhly kladli." 



Digitized by 



Google 



292 

„Pravda, ze jej nechali," recie s dorazom Zuzka; „veru Chu- 
doroviein zalezf 60 na torn. Majii oni toho este dosC aj okrera toho. 
Mne ale len to je napadnym, ze tak chytro zomrela. Mne, mne sa 
len tak zdd...", pi-v vsak, nez by bola to vyriekla, co si vlastne 
myslela, poobzerala sa, ci ju ozaj niekto nepovolan^ nepocuje, „4e 
sa jej od zialu srdce puklo. Ona musela predsa leu toho Safarika 
rada vidiet a nemohla to sniesC, ze jej nedovolili za neho ls£." 

„Kto zna, kto zud," prisviedcali Zuzke ostatnie. 

„Alebo ci ona nebola len zdanlive mrtvou, ked tak cele ne- 
premenend vyzerala?" 

^Ba koho vytiahne zase mlady vdovec?" recie Homiadka. 

„Ba ci jej tie prstene s tou reCazou niekto neukradne?" nad- 
hodf jej ^emlickova. 

^Ba ktoby raal tofkej smelosti v uoci ta fst, bo vo dne to aj 
tak by nemohol," hovori Zuzka. ;,Mua len to nepokojl, jestli by 
chiidiatko nebola zomrela. Jaj, az rana tak mraz prechodf, ked si 
na to len pomysHm, keby ju tak, nedaj BoJe, zivii boli pochovali 
a ona sa tak prebudila . . .^ 

„Jaj, nerozpravaj, Zuzka!" pretrhne jej rec Homiacka. 

„Ale CO myslfte na tak6 nieco! Miia viacej to nepokojf, ie 
nebo^ka nebude mat v hrobe pokoja preto, ie ju tak bohato vy- 
strojili." 

„No, to vds veru nemusi nepokojif. Taky opovdilivec sa u nas 
sotva najde. A keby sa aj nasiel, tajnosfou by to aj tak nezostalo, 
Ci sa pamatate, ked nebohy pdn farar zomrel? Sused Mi§o sa 
stavil, ze z jeho hrobu donesie veniec. Doniesol ho, ale jako po- 
chodil?** 

„Zle, lebo ho odtedy nemas; India hovoria, ze kdesi zahynul," 
poznamenala Zemlickova. 

„Veru zle," pokracuje Zuzka; „lebo, ked ui ten veniec nieso], 
tak sa mu zdalo, ze t( raf tvi za nfm utekaju ; vlasy mu jako klince 
stdly na hlave a pot mu vystiipil po celom tele, jakoby ho bol do 
vody zamocil. A ked uz z cintorina von vychadzal, div ze nepadol 
hned mrtvy na zem; pocftil, jakoby ho niekto z obidvoch stran 
bol po tvdii vyfliaskal. Prijduc na dvor, hovoria, ie celom tak 
mocne bii^il do jablone, ze hned na polomrtvy zostal leiat. Ostatne, 
kto vie, ci sa i uderil a ci to nieco insieho nebolo ! Na druhy deft 
odisiel prec z dorau a od tych cias ho ziaden viae nevidel. S mrtv^i 
majme pokoj. Nechajme i nasu Anicku, nech spoclva s Panom 
Bohom V pokoji. Pan Boh jej daj Iahk6 spocivanie a vesel6 z mrtv^ch 
vstanie!" 

„Pan Boh daj! Pdn Boh daj!" zelali pochovanej i ostatnie. A 
na jfch zelanie, jakoby svoje „amen" chcel povedaf, ozval sa z vaze 
na pokoj volajiici veciemy bias zvona. 

^euicky, jakoby sa boly zvona nalakaly, kazdd pospiechala 
domov. Zuzka bola uz doma, bo pred jejfm domom sa boly rozisly. 



Digitized by 



Google 



9d3 



IV. 



Bolo to rokora, alebo i viacej predtym. Itelligencia vrbovciau- 
ska strojila sa urobif vylet. Celd iutelligencia vrbovcianska pozo- 
stavala vtedy z dvoch fararov, dvoch ucitelov a notara s jejich 
doraacimi. A sice bolo to ktorysi den v auguste. V tomto inesiaci 
ze vraj majii byf rati najtucnejsf. Iutelligencia vrbovcianskg, uspo- 
riadala si teda rakanciu. A ponevafi boly prazdniny, nechybovalo 
1 na niekoiko studentov. Stryko Polach tiez nechyboval, bo ktoby 
bol inacej mech s rakmi nosil? 

Cela spolocnosf, pozostavajiica asi z dvandstich osob, rozlo2ila 
sa taborom nedaleko zakopov z casov Eikocovskych nepokojov, 
ktore viae mcnej s.i po dues este velmi dobre poznat 

„Tam hia ua torn vrchu," hovoril pan farar, „stdli Rdkocovci 
a tu sa oSancovali Neiuci. Tarn na onom vyvysenom stvorhrane 
uprostred zakopov nachodil sa Stab. Tu bola neniecka vojenska 
rada prive pri obede, ked odrazu Rdkocovci vypalena gula padla 
jim presto do misy." 

„Bolo po apetfte!" poznaraenal notar. 

„Nemci ale predsa mali rozobnat Rakocovcov/ pokracoval 
farar, ukazujiic kade jich zaobisli cez hory, tak ze jich Rakocovci 
nezpozorovali, az ked' jim uderili do boka. Rakocovci museli ustupo- 
va£ hore do vrchu. Pri svojom ustupovauf utratili i jednoho z vod- 
cov, jakehosi Stemberka, a odtedy sa i tento vfSok tain menuje 
§timberk/ 

„Kto zna ale, ci je to pravda, kedT to nenie na pisme?" zarto- 
val notdr; „dne8 m& len to platnosC, co je na pfsme." 

„Za CO som kiipil, za to preddvam," vetil farar. 

;,No, to by este nebolo tak6. Stimberk, Sternberg majii jakd 
takii podobnost. Ale ja sora cital nedavno kritiku na akademicky 
slovnjk povode slova kaplan. Co raiite mysleC predsa, odkial ho 
odvodia ? 

„0d capella, odkiaize inad?" 

„Nie!" usmieva sa notdr. 

„Sna(f nielen od „capra?" 

„To by, rogo, derogovalo. Ma to byt madarsk^ spoluslo^ene 
slovo, a sice zo slovesa „kapni" a „leany," bogy rajta kapnak a 
leanyok, to jest inacej, ze sa do mladych kaplanov dievcatd za- 
lubujii."* 

„Takd etymologia mozna je len vylucne u maJarskych ucencov, 
ktori by nedbali cely svet ua svqje kopyto natiahnuf jako svec 
kozu. To je prdve tak, jako t( dvaja ucnovia na bystrickej prome- 
nade. 2^stali si pred gymnasialuou budovou, na ktorej uachodi sa 
napis: „Musis dicavit." 

„Ci to precitasr" pyta sa jeden druh6ho. 

„Pravdaze!" slabikujiic odpoveda druhy. 

„A CO to tarn stoji?" 

„0o? To prv6 je musfs — a to druh6 — ty kavu pit*' 



Digitized by 



Google 



894 

6al§f rozhovor etymologujucich panov bol pretrhnuty volanfm 
jich k svacine. Polach zostal varovat rakov; ostAtnf posadili sa 
kolo nastolen^ho piva, prazenych kurcat a hddajte, co e§te bolo kii 
pivcu? Neuhddnete-li, nuz vam poviem, ze hnily syr. Kladiem nan 
vAhu, bo aj on v naSej poviestke hra svoju neraalii lilohu. 

Ked sa kurcatd minuly, pan rektor ponukal do syra, hovoriac : 
„Gasens et panis sunt optima fercula sanis." Placeat vobis; a pri 
pive: „Salus Petko, vypi vsetko!" 

No nebolo treba vela ponuku. Piinesene zdsoby piva i potravin 
sa minuly. Minula sa i miska smotankov6ho syra, ktorym sa mly- 
narka zo Zajfckov^ho mlyna vyletnfkom zavdacila. Nepodbali ani 
to, ie pivo a smotana sa dobre nesnasajd. Dobry zaliidok vsetko 
znesie. Studenti sa podakovali a smotankovy syr zapijuc poslednou 
flagkou plzensk6ho, mlyn&rke zaspievali: 

^Ponize mlyna 
Hustd vrbina, 
Kde je td mlyndrka, 
Co ma Mbila.*' 

PAn rektor dovAdiv^ch Studentov skddliac hovorf: 

„Hej, pdni domini studiosi, vy ste miidri pdni!" 

„Pravda 2e sme!" odpovedia ttto sebavedome* 

„Ergo, bene ! Povedzte tni teda, jako je hnil^ syr po madarsky. 

„Tur6« 

„Tur6 je tvaroh ; ale ja cbcem vedef, jako je hnily syr, domini 
studiosi." 

Studenti mlcali, pozerajuc v rozpakoch jeden na druh6ho. 

„Madari nevedia, co je to hnily syr; oni nemajii na to slova," 
povie jeden, len aby sa mohli z klepca dostaf a nezostali zahan- 
benf. A ked sa uz niektori z nich strojili mienku svojho kamarita 
celym ohnom zastdvaf, zavolA stryc Polach, ze chytil velikdnskeho 
raka, aby iSli sa podfvaf. VSetci jakoby na kommaudo hrnuli sa 
ku Polachovi, ktory miesto mka vytiahnul stary krpec z vody. 

Studenti, ie jich oklamal, vyhrdzali sa mu, ze toho musf on 
zjiesf V omafike so salAtom. 

Smiali sa vsetci, e§te aj to zapddajuce slniecko zdalo sa usmie- 
vaf, a mesiacik, ten div sa za boky nechytal od smiechu. A tf 
premilf raci v celych rdkosoch liezli na razienky, z ktor^ch sa ani 
hndf nemohli, co boli rozosmiate ; tie vam len tak od radosti chvo- 
stfkom trepotali. 

Treba vSak bolo uz doraov fsf. Malemu Dankovi pAna uiitela 
spravili z pnita kona, lebo sa zaloval, ze ho nohy bolia a chcel, 
aby ho apusko odniesol. 

Ffgel sa vydaril. Danko sadol na dreven^ho kona, vzal prtit 
do jednej a koiia do druhej ruky a uhdiial pred vsetkymi, jakoby 
pdlil — len sa tak za nfm prAsilo; nohy ho u2 nebolely. 

V Sibenikach, nedaleko mestecka, stretnuli sa v^letnfci s nie- 
kolko zidovskymi bocheri, ktorf jich pozdravili liradnym „ala 
szolgdjal" 



Digitized by 



Google 



2M 

Aha, pockaj! napadne £osi jednomu zo studentov a prihovorf 
zidovskyra studeutom: 

„Amicenko, nech mi povedia, jako je po inadarsky „hnily syr?** 

„Wie heissi?" povie zidak, cela ale spolocnost dala sa do hlasi- 
t^ho smiechu. 

^Ano, hnily syr, jako je po inarfarsky 9"^ 

„Hniles syres?" recie jakoby roziny^Ial uas zidovsky mudrc a 
cela spolocnosC vypukla este vo vacsi smiech jako predtyra, ob- 
zvliSte ked" ktosi poznamenal, ze co sa uz toiko pyta, hnily syr je 
po ma(farsky hniles syres. 

Zidicikivia, mysliac si, ze sa jira sraejii, protestovali, ze si 
oni vyprosia, aby si ktx) z nich posmech strojil, lebo ze oui nie sii 
panslavi. 

„Ale zidaci," povie ktosi. 

„Magyarok vagyunk!" brania sa zidaci. 

rHniles syres !" zavolal este jako na dovf senie cel6ho deju za 
spolocnosCou idiici s rakami stryc Polach, io nasich zididkov este 
najvacsmi popiidilo. I zacali sa vyhrdzat, ale stryc Polach urobil 
s nimi krdtku pi*avotu: rozbehnul sa za niini i s rakami a cosi 
kamsi jich bolo piny potok. 

V. 

Raci sa dovdrali. Stol bol prichystany, len uteracky chybovaly. 
Domacu panu zastupoval jeden zo studentov, kym druh^ miesto 
domoveho priprdval s celou horlivosfou a zaujatosfou tocku do 
plzenskeho siidka. Uz ale i ta bola vrazend, tocen6 pivko sa vy- 
bome penilo, dpvareni raci boli nz odcedenf a na misu vysypani, 
ktori len tak sa'ziarila od nich, i uteracky uz boly popri tanieroch 
poukladane. Spolocnost sa usAdzala za stol Zapocali rozvfnat ute- 
racky, aby si saty nepospinili. Kazdy vsak miesto jednoho mal dva 
popri svojom tanieri. Ale malo kto si toho povSfmnul, a t(, co si 
snad vsimli, ml&ili. Az odrazu sam domovy siahne po uteracku, 
rozvinie a vidf, ze su dve^ ktor6 nepatria na stol. I sobral hned 
vSetky a zamenil druhymi, a ked sa ho niektorf pytali, preco to 
robf, hovoril, ze sii premenen6 a ze tie nepatria teraz na stol. 
Ostatne toho v8etk6ho milo kto si vsfmal, oci vsetkych pasly sa 
nie na ut^rdSkoch, ale na rakoch. 

Ze medzi vtipmi, zabavou a zartami i „hniles syres" bol na 
poriadku, rozumie sa samo sebou. 

Jako ale hnily syr svoju vonu, tak ziddk nemoze zatajit svoju 
prirodu. Voiia sa sirila i za Vrbovce. Z hnil^ho syra povstal hnil^' 
panslavisraus, o ktorom sa rozpfsali v „Neutra-Trenchiner Zeitung-u," 
„Nyitra K6zl6ny-u," „Nemzet6r-u," ba i velik^ dennik ;,Debreczen" 
nebol uSetreny. Vsade sa opisovali schodzky, do ktorych schodia 
sa panslavi a drzia burlive reci. Vlada bola vyzyvand, aby to ne- 
trpela; sliiznovcom bolo nalozene, aby pozor dali, notarovi, aby 
kazdom hnutf panslavov, necakajiic ani na obrat poSty, ale hned 
skrze ndhleho posla zpravy podaval. 



Digitized by 



Google 



^96 

Ba e§te i pan farar dostal liradny dopis, tykajiici sa rozsiro- 
vania panslavisrau medzi sesCrocnymi, Skolu navStevujiicimi dietkami, 
ktor6 sa este len abecedu zacali uciC; i iialozeno inu prisne, aby 
toto zlo svojim zakrocenira prekazil a hydre panslavismu na hlavu 
stupil, inace ie celd skolskd stolica padne pod vysetrovanie i pod 
prfsnu zakonora vyraerauu pokutu. 

A nezostalo lea pri pohvozenf, ale prislo i vysetrovanie, lebo 
maly, patrocny Danko ucitelov peroroval na rakancii vlastinebez- 
pecnii, revolucionarnu bAsen: 

„Ja som maly, ale Slovdk! 

Slovak s duSou i telom, 
Kto Slovakov nemiluje, 

Nenie mojfra priatelom." 

S inkvisfciou, ktora aj tak nebola poslednd, nechcenie niidit 
dalej nasioh citatelov. My len poukazaC suie chceli v nasej roz- 
prave na urodnosf pody ndsho mil6ho Uhorska. ie v Jinilom syre 
iste zvieratka sa radi zaliahnu, znali citatelia raoji ddvno, ale zeby 
sa z neho i vlasti nebezpecny panslavismus vykluvaf raohol, to 
iste ziaden nevedel. 

Na Vrbovcach v najnovsom case zalozend je statna skola. 

V cistoslovenskom mesteckn skola s vyucujiicou recou raarfarskou, 
do ktorej ziadne kres(ansk6 dieta, nerozuraiac madarsky, nechortf. 
Kresfania ransia vydrziavat bohatyra zidovskym spoluobcanora skohi. 
Teraz snad uz budu vediet i Vrbov^nia, jako je hnily syr po 
madarsky. 

VI. 

Dolu Vypustou k Rubaniciam krdca n^ znamy stryk Halena. 

V tvdri je zamraceny a nezda sa byf jakosi dobrej vole. A jakoby 
bol dobrej vole, ked mu hrozia exekuciou. A keby to bola exekucia 
za krdlovskii dan, alebo inaksiu dizobu, z toho by si ni6 nerobil, 
ale exekucia na cirkev, kto to kedysi slychal? Stryk Halena ide 
teda na radu k pdnu sliiznemu, ci to on predsa ransi platif ? Akoby 
to bola nejaka malickosf, ale za par rokov sa toho nasbieralo, ved 
je to uz skoro 50 zlatych. Uz si vystavil i dom na Moravskej 
strane, aby len plateniu vyhniif raohol. A zaco zeby mal platit ua 
tu cirkev, ved do kostola nechQdi; narodi-li sa mu kto, alebo 
zomre-!i mu kto, zaplati fardrovi viae jako ktokolvek druhy, ved 
ma odkial. Cirkve ale nepotrebuje prave tak, jako jeho role a 
domy farara nepotrebujii. 

Tymito myslienkami zabraty stiipa chodnfkom dolu liikami 
Noviny vrbovcianske, tie ho nezaujfmaju. A predsa sii to dolezite, 
8ensacu6 noviuy. A jakoby i neboly, ved o Anicke Chodurovie, 
ktorii nedavno pochovali, vseobecne sa hovorf, ze nebola mrtva, ze 
ju za ziva pochovali. 

Isiel chyr jakoby bleskom po mesteckn, ba i po celora okolf. 
Siiseda Zemlickova mala veike zadostucinenie, ved sa hovorilo, ze 



Digitized by 



Google 



H7 

zlodeji ulakomiac sa na zlat6 prstene, v noci jej hrob otvorili, 
prstene a striebornii retaz z hrdla ukradli; zamretd ale ze pre- 
citnula. Potora ie i§la k svojmu muzovi, a keJ jn ten nechcel 
postif do domu, odobrala sa k svojmu byval6mu mileucovi a s tyin 
ie sa ztratila. 

Ch^r tento dostal sa k sluchu i pAna sluzuodvorsk^ho. Nic 
rau oeraohlo byf milsim, jako ze prAve stryk Halena zavftal do 
jeho pisarne. 

„HaleDa, co mi nesiete nov6ho?" pyta sa ho sluzny, sotva sa 
tento vo dverach octnul. 

„A veru ni6 dobr6ho, pdn velkomozn^." 

„Teda tak?" hovori sluzny, nedajuc mil6mu Halenovi ani 
k slovu prist, aby svoju sCaznosf bol mohol predniest; „je to 
pravda, 2e u v^s zenu vykopali?" 

pPociil som to, pAn velkomoiny." 

„Teda by to predsa pravda bola?" 

„HoYoria o torn vSeobecne. Ale to sii len knazi na pricine." 

„A preio ti?** zpytuje sa sluzny. 

„Mali ju mrtvii pochovaf, a nebol by nikto o tom vedel." 

„Teda bola ziv4?« 

^Ja neviem; ale tak sa hovori." 

„No vsak sa budii mat, ked sa to dokaze." 

„Ja by som jim toho doprial, aby jich tie2 trocha vyeksekvo- 
vali, jako oni mna. Prosfm ponfiene pfina veIkomozn6ho, nech 
mi rdca poradit nieco; ved ma dali do eksekiicie." 

„A preco by vis eksekvovali ?** 

„2e nechcem na fardra platif." 

„No, ten v4s farilr! Vy by ste museli platif na neho, keby 
v4m len po uhorsky chcel sliizif." 

„Ved to, pan velkomo^ny, i ja by som rad platil ; ale on nam 
vzdy len po slovensky kaze. A po slovensky vedia uz aj moje deti, 
ale po uhorsky nie." 

„No, vsak uvidfme, Halena, io sa da za vAs urobit. Ale po- 
sielate vy vaSe deti do tej novej uhorskej skoly?" 

„A coby som posielal, ked tarn len samf zidia chodia. Ved 
tam z nasich det( len jeduo chodilo, a i o tom povedaju, Je sa 
nicomu nenaucilo. Este i ten OtcenAs ze ho doma museli ucit." 

„No, viete, ved tam sa neucf modlit, ale sa uhorsky naucf. 
A, viete, to nam je velmi potrebn6, bo ked dostanete. od nas uhor- 
sku citaciu, vy jej nerozumiete, ale vase deti budii tomu uz roz- 
nmet. No, ci to nebude dobre?" 

„Ale, CO je po tom, pAn velkomozny; predtym, ked sme ne- 
meck6 citacie dostavali, kazdy zidAk vedel mi povedaf, co tam 
stojl; dnes ani ti to nevedia citat Do toho sa ja nestaram, len 
keby mi poradili skrz tii eksekiiciu, »' ved mi chcii junce predat." 

„Vidite, Halena, keby ste vase deti do uhorskej skoly posie- 
lali, to by celkom inaksie bolo, ani by ste sa radiC nemuseli. Uhria 
su miidrejsf India jako Slovaci. Teraz vAm vsak nemozem nic po- 



Digitized by 



Google 



298 

vedaf, ani poradiC, bo sa musiin ponahlaC na iukvisfciu skrz tii 
vykopanu zenu u vas. 

„Teda mi nic neporadia?" 

„Dinihykraf, Haleaa moj; teraz sa musim ponahlaf. Dues bu- 
deni i tak u vas. Mozte mi to pripomeniit" 

Pan slu^ny dal zapriahnut do koca a Halena s ueporidzenim 
vratif sa domov. Vychadzajiic z pisiirne sluzn^ho, somral si cosi 
popod nos uhorskej terajsej pravde. Pod branou sa ho kiosi 
opytal, CO vykoual. 

Odpoved Halenova bola krdtka: „Frastdk pri^iel, Frastak isiel" 

vn. 

Pin sluzny sadol do koca, ko6is Sibnul do konf, ktor6 sopniic 
sa podrobcili si na mieste, potom ale divokou rychlosfou uhanali 
k Vrbovcara. Sluzny tesil sa na dobry vysledok svojho vy§etrovania 
a rozmyslal, jakoby celej veci mohol daC ndter panslavisrau. 

FarAr pochoval tii zenu, pomyslel si sluzny, nebude sa moct 
vyzut z vysetrovania. Posledny liradny dopis z farsk^ho liradu bol 
V reci slovenskej, bars mu to sluzny bol zakazal, nariadiac rau, 
aby vsetky svoje dopisy len v madarskej reci doposielal. Farar 
neuposlechnul. Slovensk^ dopis dokaz pauslavismu, pochovanie zen- 
skej mrtvoly precin. Panslavismus farara musf prikladne potresta- 
uym byf, a to najmenej sosadenim z uradu. 

Cely plan bol hotovy. Koc zastal pred obecnym doraom. Pan 
sluzny vystiipil z neho, a povedomy svojej uradnej raoci, hrdo si 
kracal do kancellarie. 

Cosi kamsi len tak lietali liradski, hajtman, richtdr, s liesko- 
vymi palickami po mestecku shdnajiic svedkov cielom vysetrenia, 
jako sa to stalo s tou vykopanou zenou. 

VySetrovanie zapocalo sa s hrobarmi a malo ukoncen6 byt 
s rektorom a fararom. Tf mali byf na pospas. 

Prvy z predvolanych pred pana sluzn6ho bol stryko Polach. 
Pan sluzny, pozriic nan svojim prisnym pohladora, vykriitil si riedke 
biizy, potom ale postaviac sa do sluznovskej positiiry, vysokoviz- 
nym hlasom zapocal svoj vysluch, zpytujiic sa predvolaneho : 

„Jako sa vy voldte?" 

„Martin, pdn velkoraozny," recie tazany polousmiatou tvarou. 

„Martin," opakuje sluzny a este prisnejsie recie: „a inacej 
jako vas volajii?" 

„Indcej mna Polachom raenujii." 

,.Teda Martin Polach?" 

„Ano, prosfra ponizene." 

„KoIko mate rokov?" 

„To ja neviem, pdn velkomozn;^." 

„To neviete, co kazd6 diefa ma vedief? 

„Nuz, ked ja som uz stary a nie dieta. 

„Mlcte!" skocf mu do reci sluzny. 

„Dobre, pan velkomozny." 



u 



Digitized by 



Google 



899 



^Nuz, koiko mate rokov?" 



Polach dival sa po pritomnych, jakoby sa ho to ani uetykalo. 

„Co nehovorite? Naskutku vas dam zavret!"* recie rozzlobeny 
inkvisitor. 

^Prosim ponfzene, vsak mi kazali ml6aC." 

„Mlcte — Polach mrdnul plecom — a hovorte to, 60 sa vas 
pytara. Kofko mite rokov?** 

„Mal by som mat toiko, co Marek pod kostolom; on mi ho- 
vorieva, ze sme v jednych rokoch, a on ze uz ma blfzko §esC- 
desiatich." 

„Teda sestdesiat rokov," 

„Aha!" 

j,Tak sa to odpoveda?" 

„Snad kazdy jako sa naucil." 

„Jak6ho ste povolania?" 

„Jakeho chcii, pan velkomozuy." 

„Jakeho chcii? Co to za odpoved?" 

„Prosfm ponizeiie, nech sa neraca k hnuvu pozdvihniit, ja som 
sedliak, tkac, hrobar, zvonar, hlasnik, alebo jako sa hovori devato- 
rakeho remesla a desatorakej psoty." 

„Teda ste hrobarom?** 

„Ano, prosfm ponfzene." 

„Viete, ze ste obzalovany?" 

„Jich milosf snad len zartujii?" 

^Je to pravda, ze ste vykopali zenu na cintoriue?" 

pJe, prosim ponizene; vsak aj kamarat bol pri tom." 

„Teda to soznavate?'' 

„Co je pravda, to musim soznaf.*' 

^Rozpravajte teda, jako sa to stalo?" 

„Nuz bolo to po pohrabe Annicky Chudorovie. Ja som vyzvouil 
na vecer a potom som trocha isiel na faru. Ked sa zvecerilo, po- 
bral som sa k svojmu kamaratovi. Ten sa prave cosi so zenou 
hasteril. A ked ju uz hodne pocal obracat a chrbdt jej natierat, 
zacala na retu volaf, a ked ma uvidela, prosila mna, aby som ju 
obrdnil. Ja som si vsak pomyslel, ktozeby sa to medzi manzelov 
miesal. Co ste si navarili, to si sami zjedzte; este som jej povedal, 
aby tak velmi nekricala. „Ale jakoze nemam kricaf., strycko moj, 
ked mna na limor bije; ej, pre Boha vas prosfm, obrante mna!" 

„Ale, hovorte mi tom, jako ste tii zenu vykopali, ale nie 
take pletky," pretrhol ho v reci sluzny." 

„Nuz, ved sme hned pri tom, pjin velkomozny; len to chcem 
este povedaf, ze ked mna tak pekne prosila, nuz som povedal 
kamaratovi: „Kamarat! co jej mas daf, daj jej, a podme po nasej 
prdci." A on mna i posliichnul. Dal jej este niekoiko lepancov a 
potom sme odisli spolu na cintorin." 

„Nuz a dalej potom co ste robili?" 

„Lahli sme a strielili." 

^Teda ste sa predsa bali?" 



Digitized by 



Google 



„Ach, veini neMli, pan velkomozny; kcby sme sa boli ball, 
neboli by sme tam isli." 

^Teda uelutujete, ze ste'to urobili?" 

„Nie veru!^ 

„A kde ste dali tie prsteue a retiazku, co ste jej vzali?^ 

„My tej prsteue? Ba kdezeby jich vzala?" 

„Do toho vas uenie iiic, kde jich ona vzala, ale kde ste jich 
vy dali? Povedzte pravdu, sice inacej zle prejdete." 

„To Je ioz, pan velkomozny! My sme jej vzali leu plachetku 
a insie nic.'* 

„Teda sa nechcete priznaf, ze ste jej aj 8trieboru6 gombiky 
vzali?" 

„Nie veru! Ta by bola rada, keby mala olovene, nieto este 
strieborn6. 

„To sa preukdze; teraz pojdete do arestu." 

„Sn4d preto, pan velkomozny?" 

„Mars, pakujte sa! Sluzn^ kyvnul na catnikov a tf stryka 
Polacha odviedli. Chudak, am nevedel, leu ked sa u4 v suparni 
nachodil. To sa mu este nikdy nestalo v zivote, a on ani to ne- 
vedel, ci je na tomto a ii na druhora svete. 

Za Polachom nasledoval stryc Hleka. I toho sa zpytuje sluzn^, 
jako Polacha. 

„Je to pravda, ze ste vykopali zenu na cintorfne?"* 

„Je, prosim ponizene," povie Hleka. 

„A bola este ziva?" 

„Pravda2e bola; d6kaz toho majii na mojej tvari. Nech sa 
rdcia podfvaf, eSte sa mi az po dues nezahojila, co ma doskriabala,'' 

„A kde sii tie prstene a retiazka?" 

pJake, pan velkomozny?" divi sa Hleka. 

„ Co ste jej vzali." 

„Komu? prosfm poufzene." 

„Tej zene, co ste ju vykopali." 

„Pdn velkomozny, to uebolo naposledy ziadne vykopanie. Keby 
miia uebola skriabala, ani to by som jej nebol urobil. Tym kopnu- 
tim som ja jej este neublfzil. Ostatne mala nekradniit." 

„Teda ste ju aj kopali?" 

^No, dal som jej hnil6ho syra, alebo jako Brezovania hovoria : 
„mjakys," vzali sme jej plachetku a kosak a bob po veci." 

„Ale CO tarate do sveta?" osopil sa sliizny. 

Hleka pokrcil plecami, zazmurkal malyma ocima, strCil ruky 
do vrecak bieleho kabata, pozrel na zem, potom na sluzn^ho a na 
pritomnych, jako coby rozmyslal co md odpovedat a ci sndd len 
ml&iC. Potom jakoby sa bol ustalil na tom, ze viae nebude nid 
hovorif, mlcal. 

Vysetrujiici pan sluzny sim siic v rozpakoch, nevedel tiez, 
jako md dalej pokracovat. Po dlhSej prestavke oslovf zase Hleku, 
alebo lepsie povedane, osopf sa na neho: 

^No, CO nehovorfte?" 

„Ked neviem co, pan velkomozny* ^ 



Digitized by 



Google 



^1 

^Estfe raz mi rozprdvajte, jako ste to tu zeuu vykopali?*' 

Hleka rozpraval. Sluzuy naciiva a cim dial tym viacej sa cfti 
neprijemoejsie, ani coby mu mravce po celom tele boll sa pre- 
chodili. Konecne ked mu uz vec jasna bola, pi-etrhne nahnevano 
hovoriaceho Hleku: „Ja sa vas uepytam, kde ste vy Zuzku Kova- 
rovych vykopali, ale Ancu Chodui-ovych, ktoi^ej ste pi-stene a re- 
tiazku vzali." 

^Ta mi pokoj v jej hrobe, pAu velkorao^n^. To oui museli 
zle rozumef. A jestli by miie neverili, nech sa Iiibi pi'esvedcif iia 
cintorine, ci je len hrudka pohnuta ua jej hrobe od tych cias, co 
sme ho ustrojili/ hovoril Hleka cele vaznym hlasom. 

Pan sluzny sa osobne presvedcil o pravdivosti slov hrobaro- 
vych. PWny jeho boly stroskotau6. Z celeho hladan^ho pauslavisrau 
nasiel len — hnily syr. tento az po dues nenie potia2. Chlapci 
sa ufm nadielajii. Nadelili nfm i hrobari Zuzku Kovarovych iste 
dostatocue, lebo jim vykasala trdvu na cintorine, 

Sme u konca s historiou o vykopanej zene. Panslavismus ale 
este vzdy strasi v zbrkljxh hlavach. Stryka Polacha vypustili sfce 
zo suparne, ale si to velmi lutoval, ze na svoje star6 dni takej 
potupy dosiel. Teraz je uz zavrety tarn, kde on tak mnohych 
uzavieral. 

Stryko Halena sa spieral platif cirkevnii dan, ale mu ani pan 
sluzny nepomohol, ani vyhovorka, ze do kostola nechodi, ba ani 
to, ze si dom na Moravskej strane vystavil. 

Kostolnfcka a Zemlickova nikdy viae nespompnii nebohii Annicku, 
bo sa boja, zeby jich pan sluzuy vysetroval, ktory i potom ne- 
prestal hromziC na slovencinu; silou mocou chcel ju vyhubiC, ale 
darmo. On po&iel — kam? Nevieme. Slovencina ale je tu este 
Tzdy, a da Pan Boh, ze bude na veky. 



Historicke zlomky. 

Pise Fr. V, Sasinek. 

1. O slovenskej halene. 

„Ba este co?" povie niekto, pokriicajiic hlavou nad tym na- 
pisom. Sii, ktorym halena je ruchom „spvostym;^ takou sa mu vidf, 
jaky je sam. Predoranou je halena ruchom vaznejsfm, nezli ine 
cudzie, zapadne alebo juzne, obleky umel6, bdr i zlatom a striebrom 
obloiene. Halena je rucho starozitu6, riicho vkusu narodnieho, inicho 
historick6. V halenu sa odievali ti, ktori boli panami zeme: v ino- 
krajove rucho ale zaobalovali sa ti, ktorf boli sa prisCahovali na 
slovanskii zem, a dia nich odrodilci. Halena je svedoctvom huzev- 



Digitized by 



Google 



802 

natosti naroda, a kde ona dosial nepodlahla „kulturneinu odevu," 
tam ani neodrodil sa duch naroda. Kde sa zacali hanbif za halenu 
a obliekat fraky a podobn6 nendrodnie odevy, tam sa zahniezdilo 
odrodilstvo a zaryl sa cudziacky duch, ktory pohMa slovenskym 
otcom a slovenskou materou. Leu sa, moji mill Slovaci, odievajte 
i dalej halenou, lebo ona je jadrnyra letopisom a diplomom, ze je 
Slovak na svojej zemi praobyvatelom, nie ale cudzincom. dim viae 
dejezpytci zkiimaC budu pravek, tym viae prichadzaf budu na slo- 
venske dediny, aby v skutocnosti videli to rucho, ktor6 nalezaju 
naznacen6 v starych dejepisnych pramenoch pod menom ^sclavinia 
vestiSy*^ slovansk6 riicho. 

Po tomto uvode uz kazd^, nielen milovnfk slovensk6ho ndroda, 
ale 1 milovnik star6ho dejepisu uzna, ze slovenskd balena zasliizi, 
aby sa o nej pfsalo. 

Ked 0. r. 630 po Kr. vypukla roztrzka medzi franko-nemeckym 
kralom Dagobertom a slovanskym Sdmom, Sichar, vyslanec Dago- 
bertov, aby sebe sjednal pristup k mocu6mu Sdmovi, obliekol sa 
V slovansky kroj ^), ku ktor6mu na prvom mieste ndlezala halena. 

Jako pociatok Slovanstva v Europe, tak i povod haleny nalezi 
do tak recenej predhistorlckej doby. Prvii — ovsem pre ddvno- 
vekost nejasnu — zprdvu o halene nachadzame v Herodotovi f r. 444 
pred Kr.). Z uarodov podunajskych znal on len ten, ktory bydlel 
medzi strednim Dunajora a morom Jaderskym ^) Sam vyzndva, ze 
dokladne nepozud jeho dejepis; doklada vsak aspoii to, ie sa me- 
novali Sigynni, tiahli sa az k Enetora jaderskym a mali kraj med- 
sky. ^) DIa loho mali pestre sukne s rukdvami, *) cili haleny. 

nich Dio Cassius podobne pfse, ze mali rukdvovy odev, so- 
sity dia domdceho kroju z Idtky, ktorii menujii sukna (panni); a 
po tom odeve ze sa menujii Pannonami i medzi sebou i od Rimanov. ^) 

Ze Riraania tii latku menovali po latinsky pannus a dIa toho 
tychze podunajskych \\iA\ Pannonii t\\i panning m, to je prirodzen6 : 
ale zeby boli tfze nelatinski Podunajci tii latku menovali pannus, 
odev z neho sosity panni a sami seba medzi sebou Pannonii cili 
panni-geri, to tvrdif bol by nesmysel. Rimania zaiste nasledovali 
tiez tii obycaj (jako Greci), ze nelatinsk6 slova prekladali do latiny. 
Tak to ucinili i tu, prekladajiic slovanske slova do latiny **) : totizto 



^) Sicharius yestes indutus ad instar Sclavinorum. Fredegarius ap. 

Migne: Patrol, lat. LXXI, 648. 
-) To uzemie potom Rimania pomenovaH Pannoniou. 

3) : niha V. hi. 9. 

4) Kniha VII. hi. 61. srov. 62. 

5) Kniha XLIX., hi. 36. na r. 35. pr. Kr. 

^) Ze tl obyvatelia podunajskf boH Slovania, v>svitd to i z toho, ked 
Dio Cassius pi§e, 2e Pannonii a Dalmatae mali n4(^elnikov, ktorf 
sa nazyvali Bationes 6ili ba6ovia; 2e jim jacmeft a proso poskyto- 
valy ndpoj (pivo) a jiedlo (ka§u), ba spomfua i dalmatsk6 mesto 



Splaunium (Splavno). 



Digitized by 



Google 



308 

Idtka, z ktorej sili, raeDOvala sa sukno (pannus), sity rukdvovy 
odev stikna (panni), a ti', ktori taky odev nosili, menovali sa Suknini 
(Pannanii) cili Suhio-nosci (Panni-geri). 

Vyzuam sukne nebo) ten, co teraz, obmedzeuy na zensk6: ale 
sukna bola muzskym odevom, *) ktory potoni, aby bol rozoznany od 
zensk^ho, nazvany bol halenou cili vrchiiyin dlliym ruchom k za- 
haleniu tela. 

KecT nasi tito Podouajci pred riuiskou vladou iiieuovali sa dla 
Herodota Sigynnovia, dla Dio Cassia Sukninci cili Suknonosci, tie 
dve inena maly by byt totozue. Jeden nemecky ucenec (Ritter) po- 
myslel na Ciganov. Jestli ten ucenec videl Ciganov v haleue, dobre, 
nech si tak zarluje: ja ani Cigdnov v halene, ani dobu pred na- 
rodzenfm Krista Pana a Pannoniu ueznam do siizvuku priviest 
s Cig^nami, a tak miteny som iude hfadaf vysvetlenie. 

Gr6cke jr^iiwcv znameua sykanie (das Zischen) ; z toho meno 
Sigynnov neda sa vysvetlif, tym nienej, ked Herodot hovori, ze 
Ligyani nad Massilioii byvajiici tiez kramarov, Kyprickf ale ostepy 
nazyvali sigynuami. 60, jestli Herodota sklamal sluch, alebo jestli 
sa to meno zle zachovalo v rukopisoch, ktore mis dosly? Md-li pri 
nepatrnej odchyike v Herodotovi staC vlastne -uxiwoi alebo >luxvivoi, 
je to prave ten nazov, ktory Dio Cassius prelozil do latinskeho 
Pannonii. 

Jestli sa nezda niekomu to, ze ten slovansky narod dla iiicha 
bol menovany, tomu dost bud na tointo: Mohli-li Nemci po nozi 
sahs recenom menovani byf Sachsami, Rusi ale po gube, ktorii 
nosili, Gubu-noscami -) : preco by Slovauia medzi Dunajom a Jader- 
skym morom neboli mohli zvani byt Sukiiu-noscamiV Vsak az 
doteraz nie jedeukrat slysat, jako nasich vesniciarov nazyvajii 
Halenkanni. 

Pozoruhodne je i to, ze — jako som hore dla Herodota po- 
dal — Ligiovia kramarov a Kypricki ostepy menovali sigynnami 
tsukuincami), co poukazuje nielen na — doteraz este panujiici — 
obchod so slovenskymi nozami (noziari) a siiknom (siikenici, hale- 
nari;, ale i vyrabani tohoze tovaru. ^) 

To rukavov6 rucho, ktorom je rec, menovalo sa u neslovan- 
skych siisedov Slovankou.^) 



Dosiar V fieskych prekladoch sv. Plsma oznaCuje sa 60 muzsk^ odev ; 
ku pr. rucliu Krista Paua: „Bola ale sukna (Jeiisova) nesosi- 
vana." Jan 19, 23. 

^) Dominus Andreas rex . . . profecturus valida manu in exercitum 
contra Gnbatos. Fej^r: Cod. Dipl. Hung. III. h 149. 

^) torn neskorSie. 

*) Zx)sa3iva zi: Sclavina, vestis loDgior, sagi militaris instar, Sclavis 
familiaris. Glossarium mediae et iDiimae Graecitatis aiict. Car. du 
Fresne. Lugd. 1688. II. p 1392. — V Glossarium mediae et in- 
fimae Latinitatis. Basil. 1762. P. I. T. III. p. 127. ale pise: Scla- 
vina, Sclavinia, vestis longior, sagi militaris instar, Sclavis ut vi- 
detur familiaris, unde nomen mansit. Henricus de Knyugthon: Ve- 

20 



Digitized by 



Google 



304 

Meuo to to opat, jako za doby Dioua, oznacovalo i u^rod i odev 
jeho, a prislo do lizitku asi v V. stoleti, ked meno Sclavi a Scla- 
vini, miesto Veneti, zacalo sa uiiwsit i medzi Labom a Ryiiom, 
medzi Dunajom a Jadersk^m morora. 

Nemci meno odevu slovausk^ho pretvorili na Schalaune, ktore 
Adelung vysvetluje skrze „ve8tis Scholana," preto — vraj — ze 
skoldci V Misne nfm sa odievali ') : avsak je v patrnom blude, po- 
nevdc V latine uziva sa scholaris, nie scholanus; a podobu6 niche 
nosili nielen ziaci, ale tiez inf India. *) Misna bola povodne slo- 



nire videbant virum elegankm cur santem de una Sclavina alba 
vestitum. Hac potissinium utebantur peregrinantes, ut observat Mal- 
bramus Lib. 10. de Morinis c. 12.; quod iirmatur ex Chronico 
Andrensi: Pedes incedens in babitu peregrini, qui vulgo dicitur 
Sclavina. Herbertus de miraculis Lib. I. c. 25. Vidit ipsum instar 
alicujus fperegrinantis) Jerosolymitani, palma, pera et baculo in- 
signitum atque Sclavina coopertuiu. Caesarius Lib. XII. Mirac. c. 
40. Peregrinus quidam de transmarinis (z Dalmacie?) veniens par- 
tibus Sclaviniam suam pro vino exponens etc. Idem c. 42. Pere- 
grinus qaidam moriens, Sclaviniam suam sacerdoti legavit. Jacobus 
de Voragine in Cbron. Januen. ap. Murator. T. IX. col. 45. Anno 
Dom. 1622 de meuse Augusti venit Januam quidam Teutonicus, 
nomine Kicolaus, in babitu peregrini; quem sequebatur multitudo 
magna percgrinorum, tam magnorum quam parvorum, et omues 
habebant Sclavinos. crucibus insignitas. — Le Roman d' Aubery MS. 

Qu' il viegne a moy ousement come espie 

S' ait Esclavine et bordon de Surie. 
Le Roman du Renard: 

Un Esclavine i vit renard 

Que cil avoit deles son chief. 
Rabbi Kimchius Esclavinam pro veste vili usurpavit. Vide Bcrnar- 
dum Justinian, in vita S. Laur. Justinian, c. 5. Vitam S. Andr. 
Corsini c. 5. 

Podobne hovoria Slovnlky. Dictionair Francois- Allemand. J. Leon 
Frisch, herausg. v. Mauvillon. Leipzig, 1665. p. 855. ma: „E8cla- 
vine, olim, ein gewisses langes, raues Kleid, dessen Tracht aus 
Slavonien." Vocabolario Italo-Latino. Venezia, 1786. I, 416. mk: 
„Schiavina, veste luonga di panno grosso, propriaraente da Schiavi." 
^) Die Schalaune, ein kurzer Mantel, dergleichen z. B. die Schiller 
auf den Ftirstenschulen in Meissen zu tragen pflegen, aus dem la- 
teinischen „Scholana," nehmlich „vestis." Worterbuch, III, 1336. 
-) Schalaune — amiculum (amictus, amictulum) gehSrt nach Saohsen- 
recht zur weiblichen Gerade (Gerftthe, nadrabie) ... Es sind im 
Sachsischen Landrecht L. 24. und Weichbilde 23. die zur Gerade 
(Gerftthe) damals gehorigen Stilcke deutlich specificirt, vornehmlich 
des EheweJbes Putz . . . Schalaunen. Gros. Univ. Lexicon b. Zed- 
lern. XXXIV, 819. X, 1047. 



Digitized by 



GooglQ 



306 

vanska zem, ktoni Nemci Sclavauou, Schlavanou, i Schalaunou, a 
dia toho i starozitne slovanske rucho Schalaunou menovali. ^) 

Zo slov, ktorymi sa v pramenoch dejepisnych ozuacuje Scla- 
vinia, vysviti, ze bola z vlny (villosa), z bieleho tlst^ho sukna 
(alha, di panno grosso) : teda totozua s halenou, *) jaka sa zvlddtne 
V Nitransku dosial uziva. Spolu ale vysvita i to, ze bola vecou 
dosf vyzDamuou, ked ju umierajiici putiiik porucil knazovi (sacer- 
doti legavit): a ze zahalovala nielen obecny hid, ale i slachtica 
(virum elegantem), 

Haleua, krem vseobecn6ho raeua Sclavinia, mala i specificn6 
inena, ku pr. Dalmatica, t j. v Dalmacii uzivaue slovauske nicho, 
a to s takou vseobecnosCou a oblubeuosCou, ze sa dostalo nielen 
ku krarovskym dvorom, ale az k oltaiom v cirkvi latiuskej. ^) Do- 
teraz jahnovia (diaconi) obliekaju dalmatiky, ked pri slavnostnej 
bohoshizbe prisluluijii knazovi pri oltari. Dalmatika lisi sa od haleny 
len tym, ze je z latky vybornejsej a nenia jeden rozpoix)k, na predku, 
ale dva, po oboch bokoch, kde sa jej dve (pvednia a zaduia) polo- 
vice svazuju. — Guna cili Huna, '*) bezpochyby „vestis Hunnica,^ 
ponevac uiektore letopisy od doby Hunov toto meno prikladaly tiez 
Slovanom. 

Halena alebo huna pod samymi Karpatami menuje sa tiez 
Sirica, bud preto, ze je ruchom ^irokym, alebo ze je z latky surovej, 
teda Surovica^), ponevac sa vyrabaly doma z vlna, vacsim dielom 
ciernej, nebarvenej, a neboly valchovane. Zo slovenskej Surovice 
poYstalo potom madarske szUr. 



2. Fred Arpidom nebolo Bolhaxov na Potisi. 

Nas Safarik postavil sfce velik6 dielo: ale, ked bolo hotov6, 
pozual, ze je prilis nedokonale. Miesto toho, aby bol nasbieral 
materidlu p6vodn6ho a pracoval samostatne, upotrebil ho v tej 



') Nachst an dem Olezkischen Amt, wo jetzt die Aemter Tilsit and 
Ragnit liegen, ist ein Land, welches vorzeiten geheisscn und noch 
Jieisst Slavonia oder Slavania, sonst auch Schalauen, wie es die 
Kreutzherren bei ihrer Ankunft in Preussen genannt haben. Hart- 
knoch; Alt- und Neu-Preussen. Tom. I. c. 1. Srov. Const. Porpb. 
de cerim. aulaue Byz. ap. Migne. CXII, 1241. n. 97. 

^) Araphibalus, vestis villosa, sicut est Sclavinia. Gloss, med. et inf. 
Lat. du Fresne 1. c. .\[xfi3^Xo, operio, circumdo, zabalit, zahalif, 
umthuen, umhtillen. S tym vo spojeni je bezpochyby i chalan, halan, 
jakoby halenan. U Krajincov a Horvatov hala je to, to u nas halena. 

^) Dalmata, Dalmatica, vestis sic dicta, quod in Dalmatia primum (?) 
sit reperta, qua non modo induebantur viri ecclesiastici, sed etiam 
reges ac imperatores in praecipuis solemnitatibus. Lex. Du-Cangii. 

*) Toga talaris (Tab. S. Serg. Andegav.). Lex. Du-Cangiii. 

^) Slavi togam Surovica adpellant. Bartholom. Mem. Prov. Csetnek p. 59. 

20* 



Digitized by 



Google 



306 

forme, v jakej ho ukresali pre seba ueslovanski dejezpytci. Takto 
do omylu privedeny neporozuincl Jornandesovi, ktory dos( jasne 
svetlo poskytuje k poznaniu pradejepisu Slovanov. 

Joruaudes (o. r. 552) delf Slovanov na Venetov, Antov a Sla- 
vinov. Slavinov a Antx)v kladie ua sever Duuaja a Vis!y, Venetov 
do Illyrika, medzi Adriu a Dunaj, pocniic od zriedla az k listiu, a 
do Germanie, medzi Ryu a Vislu. ^ Safdrik nielen docela zaznal 
sidla Venetov, ale i sarmatske lizemie medzi Karpatarai a Dunajom 
prirazil k Panuonii, a tym sposobom uvalil tmu i ua dejepis Slo- 
vanov V Sarmacii. Tym ciuom vymazal deje Slovanov v Illyriku a 
Germanii z dask dejepisu, a zkolomutil dejepis sarmatskych Slo- 
vanov medzi Karpatami a Duuajom; uciuil to menovite tym, ze 
Bultiarov polozil do niekdajsej Dacie (Potisia a Sedmohradska), tak 
daleko sa zabuduiic, ze sa odvolal i ua svedoctvo bezmeun^ho uo- 
tara krfila Belu. Prijat svedoctvo tohoto Bezmeuueho, znamena 
utvorit si chybny zaklad. Cokolvek sa potom stavia na takom za- 
klade, je chybu6, keby aj malo jakukolvek podobu pravdy. I v deje- 
pise plati: „Qnale prinmm punctum, talis ex eo ducitur linea.'' Tii 
mienka, ze Arpad podmanil si Bulharov ua Potisf a v Sedraobi-ad- 
sku, stala sa v uom predpojatosfou, tak ze k jej dokazovauiu po- 
uzil dokazov bud nepravdivych alebo neprimeranych. 

Hlavny ale nepravdivy jeho doklad, ze Bulhari uz v VI. (dia 
Safarika v VII ) stoleti osadili sa v Potisi, podvratil som uz v pre- 
doslom pojednaui, -) i je mi to temer uepochopitelue, ze Safarik, 
po dobe Hunov tak dokladue opisujiic vojuy na Potisi vedene, ne- 
spozoroval svoj omyl, ked cftal, ze sa v uich spomiuajii len Avari, 
Gepidi (Rumuni?) a Slovania, ziadni ale Bulhari. 

Za doby Svatoplukovej moravo-sloveiiska dei-zava tiahla sa cez 
Potisie az k dolu^mu Duuaju, uaproti listiu Sdvy; pouevac vyslanci 
Arnulfovi po nej museli kouaf plavbu, aby sa do BulhaKka do- 
stali ^), a uaviertli Bulharov, zeby uedodavali sol Moravo-Sloveuom. *) 
Darmo Safdrik vo svojej predpojatosti sa domnieva, ze toto sve- 
doctvo poukazuje ua solue banc marmarosske, a tak ze nad Mar- 
morosom, nasledovne i nad Potisfm pauovali Bulhari. Marmarosske 
soIn6 bane spominaju sa v listiuach az r. 1199, tak ze tuna radsej 
myslef sa da na soin6 zvary rymuicke, v terajsej Valachii, ktora 
sa skutocue nachodila v rukach poddunajskych Bulharov. ^) Krem 



») Slovensk^ Letopis. V, 177. VI, 1 atd. 

2) Slovensk^ Pohlady. V, 275—279. 

^) Missi (Arnulfi) propter insidias Zuendibaldi ducis, terrestre iter nou 
valelrtes habere de regno Braslavonis, per fluviura Odgora usque 
ad Culpam, per fluentes (fluenta?) Savi fluminis navigio in Bul- 
gariam perducti. Ann. Fuld. ad an. 892. 

*) (Arnulphus) missos etiam suos inde ad Bulgarios et regem eoruni 
Laodumur ad revonandam pristinam pacem cum muneribus mense 
Septembri transmisit, et ne coemptio salis inde Maravanis daretur, 
exposcit. lb. 

^) Slovensky Letopis, II, 100, a). 



Digitized by 



Google 



307 

toho Svatopluk musel panovaf nad Potisfm, ked r. 893 dovolil Ar- 
padovi, aby sa v noni osadil s ludotn svojfm. ') Darmo poukazuje 
Safarik i na meuo niesta Pest, ktore je z bulhai-skeho korena pekt, 
po slovensky pec, po nemecky Ofen, Je-li meno Pest skutocne p6- 
vodu bulbarskeho, zdaliz z toho uasleduje, ze na pestianskej strane 
Dunaja museli pred Arpadom by vat Bulhari? neinohlo-li ono vziat 
povod od Bnlharov pozdejsich? Je to veru velmi podivne, ze Sa- 
farik, ktory ma (ovsem chybne) Bulharov za neslovansky n^rod, 
pri inene Pest ma jich za Slovanov. 

povode raena Pest musfme si porozpravat nieco obsfrnejsle. 

Na pannonskom brehii Dunaja za doby rimauskej lezalo Aquin- 
cum, na sarmatskom brehu, teda nam z tejto strany, lezalo Trans- 
Aquincum; je to patrne latinsky preklad Budina cili Vodfna (Bou- 
siv), dia doteraz znamych srarobudmskych teplic tak pomenovaneho. 
Mesto toto lezalo tarn, kde doteraz lezi stary Budin. Trans-Aquin- 
cum uebolo mesto, ale len tvrdz k opevneniu brehu a k bezpecnej 
preprave rimanskeho vojska do Sarmacie. Casom na sarmatskom 
brehu Dunaja Bulhari zaiozili osadu Pest, potom ale i na pannon- 
skom brehu ves podobn^ho mena, tak ze na sarmatskom brehu 
bola vacsia, na pannonskom mensia Pest. V oboch byvali Bulhari 
a vladli nad oboma pristavmi. 

Povstilva otazka: jaki to boli Bulhari, ktm-i zaiozili Pest? 
Bezuienny uotar az o velvojdovi Tocuuovi (asi r. 944 — 955) pfse: 
„Zo zeme Bular prisli daktorf preslachetnf pani s vclkym mnoz- 
stvora Hismahelitov, ktorych (panov) mena boly: Billa a Bocu; 
ktorym vojevoda dal po rozlicnych miestach Uhorska zeme, a nadto 
daroval jim na veky hrad, ktory sa menuje Pest." Hmd na pannonsko- 
pestianskora vrchu zalozeuy je a^ po tixtarskej biire, -) teda po r. 1242. 
Z toho vidno, ze Bezmeuny pisal znacne ueskorsie, a ze dIa svojej 
Iiibosti upotreboval stare kroniky, pachajiic anachronismy. Snad sa 
nemylim, domnievajiic sa, ze v starej slovanskej kronike cital „gorod" 
a miesto „ci vitas'* prelozil to na ,,castrum." Ked teda v polovici 
X. stoletia Bulhari zaiozili mesto Pesf, jeho zalozenie nepoukazuje 
na byvanie Bulharov na Potisi' pred dobou Arpadovou, ale ani na 
Bulharov cudzozemskych ; boli to Bulharo-Uhri, ktorf s Arpadom 
prisli na Potisie. ^) 



^) Arpad a Uhorsko. Druh^ vydanie. Turc. Sv. Martin, 1855, str. 8. 

^) Cum igitur nos post vastitatem, quam culpis exigentibus regno 
Hungariae invexit feritas Tartarorum reformationi regni ex debito 
sollicitudinis regiae efficaciter curassemus apponere madus nostras: 
inter alia castra, defensioni regni congrua, in monte Pestiensi ca- 
strum quoddam exstrui fecirnus, refertum niultitudine hominum nu- 
merosa. Dipl. Belae IV. Tdto „multitudo hominum" boli Nemci, 
ktori tento pestiansky hrad a jeho podhradie pokrstili menom 
„Ofen," preloziac bulharo-slovansk^ Pesf (zz Pec) na nemeck^ 
Ofen, a meno toto preBiesli i na stary Budin (Alt-Ofeu). 

^) Srov. mdj spis: ArpM a Uhorsko. 



Digitized by 



Google 



808 

Konecne darmo sa odvolava Safarik ua bulharsko-slovanske 
slova V iiimunskej reci; su oni i v kumancine cili v terajsej ma- 
(farcine: teda, dia analogie, jako sa od Arpadovych Bulharo-Ulirov 
dostaly do kuinanciuy (=: inad'arciny), tak sa dostaly i do valastiny. 
Keby aui toto nestalo, mohly sa dostaC do valastiny bud* preto, ze 
s nirai siisedili, bud" preto, ze sa k niui biilharsko-slovauska boho- 
s^uzba dostala z poddunajskcho Bulharska, alebo i preto, ze mluva 
zatisskycb Slovauov (Dakov), medzi ktorymi sa Vlasi (Galli) ke- 
dysi boli osadili ^), bola spolociiou mluvou podduuajskvch Slovauov 
(Getov). 

^e pred prichodom Arpidovycb Bulharo-Uhrov ua Potisf ne- 
bolo ziadnych Bulharov, ale Vlasi (Rumuni) a Sloveni, poznaf. tiez 
z Nestoi'a, ktory pise : „Ugri . . . prised od vstoka . . . pocasa voevati 
ua zijuscaja tu Volchy i Sloveuy . . . posem ze Ugri (z Potisia) 
proguasa Volchy i uasledisa zemlju i s^dosa s Sloveuy, pokorivse 
ja pod sja. Ot tol prozva sja zemlja ugorska/* V Sedmohradsku 
ale spomiua i sam Bezineuny leu Vlachov a Slovauov^), hovoriac 
\xi bud* dobe Alraus-Arpadovskej (IX. stoletie) alebo Almus-Kolo- 
mannovej (XL stoletie). 

Pojeduauie toto preto som uapisal, ponevic v horn ma nioj 
spis „Arpad a Uhorsko" zuaSne potvrdzenie. 



3. Kde leiala Soarabantia? 

Kto, neznajuc alebo zazuavajuc slovauciuu, ptista sa do etymo- 
logie historickej, podobny je vojakovi, ktory bez zbroja ide do 
boja. Navzdor tomu je takych ludi dost medzi uceucami, ktori 
v torn predsudku, ze v Paunouii za doby riindnskej uebolo Slova- 
uov, uemozu najst aui k historickej pravde dvere, aui k dveriam 
kliica etyraologickeho. Tak je to i v ohiade ua Scarabautiu, uie- 
kdajsie mesto v Paunouii. 

Vespasian sriadil ho co municipium; jako to dosvedcujo i ri- 
mansky pomuik s udpisom: „MVNICIPIVM FLAVIVM AVG(ustum) 
SCARABANT(ia)." 

Jedui maju Scarabautiu za Soprou, iui za Csepreg; pomyleni 
boli bezpochyby tym, ze medzi §opronom, Csepregom a Scaraban- 
tiou uamysleli si jakiisi hUskovii podobnosf. Ja mam mieuku od- 
choduu, pokladajiic Scarabautiu za Vesprim. Mienku svoju dokazu- 
jem nasledovue: 

V cirkevuom ohiade Panuonia rozdelena bola medzi dve arci- 
biskupstva, Voglejske (Aquileja) a Javoruicke (Laboriacura, Laurea- 



^) Arpdd a Uhorsko, strana 43. Slovensk^ Letopis 177 — 184. Ne- 
Skodilo by, keby si Rumuni tohoto zdkladu svojeho dejepisu po- 
vSlmli, a nclietali v „rimdnskych** idedloch. 

^) Habitatores terre illius . . . Blasii et Sclavi. 



Digitized by 



Google 



309 

cum). K tamtomu nalezalo biskupstvo v Scarabantii ^), a za to mdm, 
ze bolo ouo biskupstvom obradu slovansko-glagolskeho. Hranicou 
boly asi bukove hory (Bakouy), ktor6 sa tiahly luedzi meti-opolou 
javoruickou '^) a voglejskou. ^) 

Kerf od doby cisara Karola salcburgskf arcibiskupi dostali od 
neho poslanie do Pannonie, aby ju latiucili a do cisarsko-hierarchi- 
ckeho orgauismu uviedii, povstali trenice uielen medzi apostolskou 
stolicou a salcburgskou metropolou, *) ale i medzi touto a tamtymi 
mctropolami, totizto javornickou a voglejskou. 

Rozopra medzi voglejskou a solnohradskou metropolou roz- 
hoduuta bola tak, ze rieka Drava stala sa hranicou medzi nima, 
a tak Scarabantia padla pod metropolu solnohradskii. ^) Z toho 
viduo, ze Scarabautiu vzdialiC az na Sopron alebo Csepreg, je ne- 
smysel ; padala ona na juhovychodnii stranu bukovej hory (Bakonya), 
a to — dia mojej mienky) — na Vesprim. K tomu nas privedie 
etymologia. 

Katancic sa domnieval, ze Pannonci obyvatelov Scarabantle, 
pouevac hovorili odchodnym jazykom, meuovali Scambancami alebo 
Scrbancami. Katancic sice rad — jako sa aj slusi — hiadal slovan- 
skosC v Pannonii: ale co chcel povedat skrze tych Scarbancov a 
Scrbencov? Neviem: to vsak viem, ze tym nezazal sviecu k ob- 
jasneniu hladanej Scarabantie. 

V letopisoch patriarchov z Gradu cili patriarchov voglejskych 
prichjidza Vigilius, biskup Scarabantiensis pod vyrazom Carava- 
ciensis. ^) Ze tuna Sc premeneno je na c, pricinou je len to, ze 
latinak ueznal patricnou literou oznacit hldsku c, a tak Scaraban- 
timsis a Caravantiensis nenie nic in6ho leda Caravancensis cili 
dervancensisj prAve tak, jako Jornandesova Scarniunga nenie nid 
ineho leda Cjarnunka cili Cernunka DIa toho v Scarabantii a Cara- 
vayicii patrny je slovansky koren 6ervdnky, 



*) Patrologiae latinae ap. Migne. XCIX, 539. 

2j Pastyf dachovni. V Praze, 1885, str. 307 atrf. 

^) Martyrologium (}ermanicum miesto Aquileia ni4 Aglar. Migne Patro- 
logiae lat. torn. XCIX, 89. Sr. Uhol, Ugol, Ogel, Vogel. 

*) Tie trenice zndme s6 i zo zivotopisu sv. Methoda. , 

^) Ursus patriarcha (Aquileiensis) antiquam se auctoritatem habere 
asscrebat, et quod tempore, antequam Italia a Longobardis fuisset 
invasa, per synodalia gesta, quae tunc temporis ab antecessoribus 
suius — — agebantur, ostendi posse, praedictae Carantanae (zi: Ko- 
rutansko a Pannonia) provinciae civitates ad Aquileiam esse sub- 

iectas. Dravus tluuius, qui per raediam illara provinciam 

currit, terminus ambarum dioecesum esset, et a ripa australi ad 
Aquileiensis ecclesiae rectorem, ab aquilonari vero ripa ad Juva- 
vensis ecclesiae praesulem pars ipsius provinciae pertineret. Dipl. 
Car. M. an. 811. ap. Migne. XCVII, 1045. 

•^) Mon. Germ. Hist. SS. RR. Longob. & Ital. saec. VI— IX. Hannov. 
1878, pag. 393. 



Digitized by 



Google 



3i0 

Co sii dervdnJcy, to je zuamo kazd6mu Slovanovi; vidi jich 
zaiste na oblohe pri zdpade a vychode sluka, zvUstne za casu jar- 
nieho , alebo podzimueho. S cervaukami stotoznuje sa i zora cili 
ziara, pri zapade sluka veceruia, pri vychode ale jutornia. Hviezda, 
ktora za cervauok a zory trblieta sa na oblohe, meuuje sa Zor- 
nicou (Hesperus = Vesperus), bud* ona vecer nasleduje alebo rano 
predchadza slnko. Toto uas vedie k dalsiemu stopovaniu Scara- 
bancie cili Cervancie. 

Uzkoprsi dejezpyt-ci pokladajii ucinkovanie cisarskej hierarchic 
od doby cisara Karola r. (89(3), zvacsia latiuceuie krestanov, za 
obracanie pohanov. Takym predsiidkom vedeui ovsem i v Pannouii, 
adkolvek tam pracovaly dve metropole uz temer od doby apostol- 
skej, pred IX. stoletim, t. j. prod licinkovaiiim arcibiskupstva solno- 
hradsk^ho, vidia leu pohaustvo; a tym viae by tomu uverili, keby 
nahliadli, ze pred IX. stoletim boli v Pauuouii kresCania obradu 
glagolskeho. Spoineuut jim slovauskost zuameua nahuaf jim husiu 
koixx pred pauslavismom a popiidit jich k uegacii. Bolo-li v Pan- 
nonii pohaustvo pred IX. stoletim, ovsem nemohlo v uej byC ani 
biskupstva scarabautskeho cili cervanskeho : bolo-li tam ale — jako 
i skutocue bolo — kresCaustvo v Pannouii, *) nezaniklo tam ani 
biskupstvo scarabautske cili cervauske. 

Bulla papeza Eugenia (824 — 827) k metropole javomickej po- 
cfta nasledujiicich sufraganov: 

a) v Hunnii cili Avarii (poddunajskom Rakiisku) Fauianen- 
skeho (favus =: mad, Faviana = Medlik, Molk) ; 

b) V pannonskej Moesii -) Vetuarcefiskeho (Star6hrady, Magyar- 
Ovar, Ung. Altenburg, niekdajsie Moesburg, chybne Moosburg); 

c) na Morave cili vlastue na Slovensku Nitravsheho (Nitra, 
Neutra) ; 

d) V Pannouii medzi Ravou (Rabou) a Dx^lvom SpecuU-Juliefi- 
skeho cili Sori-Giiturenskeho, ktor^ho mdm za Vesprimskeho ; a 
tomto jeduat je tunajsou mojou ulohou. 

Ta j^SpecuU-Juliensis, quae et Soriguttirensis ecdesia^ narobila 
dejezpytcom najviac bolenia hlavy, a to zvla^tne preto, ze ju vsade 
inde hiadali, leu nie v Pannouii, kde ju dia papezskej bully hiadat 
mali. ') Nechcem unovat citatela zavracovanfm rozlicnych a to vobec 
pochytenych mieuok o tomto predmete, a prikrocim hued k samej 
veci. 

Ked ku ^SpeculuJuliensis^^ pridane je ^quae et Soriguturensis 
ecclesiay'' z toho je patrne, ze tuuji Specula Julii je latinsk6 meno 
miesta,:^ Soriguturensis ale je meuo jeho nelatiusk6, teda nai'odnie, 
a sfce podobue slozen6 Sori-Guturensis, V starom rukopise stalo 
©origuturcngig, ba suSd JoriguturenSiS : a tak kto v 3ori*guturcnSiS 
nevidi slovansky vyraz Sort) guturnc cili sory jutornie ? 



^) Pastyf duchovni. V Praze, 1885, str. 305 atd. 

2) Slovenske Pohrady, V, 275. 

3) Pastyf duchovni. V Praze, 1885. V, 438—442. 



Digitized by 



Google 



811 

Zornica — jako sme vyse videli — m& latinskd meno Vespe- 
rus, a tak Zora jutornia mala by vlastne po latinsky znieC Aurora 
Vesperina alebo ki4tce Vesperinum : kto uz v tomto nevidi Vesprfni 
a — jako V starych pisraach prichodi — Vesprinium? zdaliz nutno 
raysleC radsej na vyrazy Ves Peruna alebo Weiss Brunn, ktor6 
ueinaju ziadneho zakladu historickeho ? 

Jako sa to uz stalo, ze Zory jutornie prelozene boly na Spe- 
cula Julii? JakokoFvek sa tx) stalo, uz bud ndhodne alebo zumy- 
selne, predsa je ist6, ze sa to stalo zo slovensk6ho mena mesiaca 
Jula. Mesiac Julius je ndm Cervenec, a tak patrn6 je, ze pozdejsi 
latincitelia strdSnici inesta Cervancie cili Cervencie dali meno Spe- 
cula Julii, 

Mozna je opat otazka: jako sa to stalo, ze star6 dervancia 
(Scarabantia) preraenen6 bolo na Zory jutornie ? Ja si to tak vy- 
svetlujera : Cervdnky a Zory sii vyrazy toto^n^ {synonyma) ; u sta- 
nch slovanskych obyvatelov Pannonie (u Venetov) bolo viae v uzi- 
vani slovo Cervdnky, u neskorsie prisfahovavsfch sa (u Sclavinov) 
slovo Zora: tito teda to mesto nazvali dia Zory, tamtf dia Cer- 
vanok. 

Nadhodf-li kto tii namietku: „zdaliz jedno a to iste raesto 
nosilu viae mien?" tomu odpovieui, ze to za staroddvna nebolo nic 
noveho ; ku pr. jedno a to iste mestecko nachadzame pfsan6 Holic^ 
Alba Ecclesia^ Ujvdr; Chrdm, Chramus, Xpafjioq, Fejeregyhdz, Weiss- 
kirchen at(f. Niekdy ien tak lubovolne ihrali si s menami; ku pr. 
Posonium a Isiropolis, Olomuc a Juliomontium, Trnava a Nagy- 
szombat atd. Podobnym sposobom zachadzalo sa i s menom Cer- 
vancia (=: Scarabantia), Jedni videli v nom mesiac Cervenec a 
prelo^ili ho na Specula Julii; druhf miesto Cervdnok upotrebili 
synonymnu Zoru, a nazvali ho Zorou jutornou; pozdejsf nahliadli, 
ze Specula Julii je chybny preklad do latiny a, v Cervdnkach cili 
Zordch zpozorujuc latinsk^ Aurora Vesperina, opravili preklad na 
Vesperinum. 

Vesperinum (Vesprinium , Vesprimium) skutocne zodpovedA 
niekdajsej rimanskej Scarabantii (Cervancii). Tak recent „Itinera- 
rium Antonii** medzi Scarabantiu a Vindobonu \) kladie Mutenum. 
Je-li Mutenum (Mutno) terajsi Mosony, tak zo Scarabantie dobre 
sa pocfta do Mutena 18.000 krokov, do Viedne ale 36.000 krokov. 
Ponevdc ale medzi Scarabantiou a Vindobonou spomina sa i stanica 
Aquis, pravdepodobn6 je, ze pod Mutenum rozumie sa Putenum, 
tak ze zo Scarabantie viedla cesta do Putenum (Putina, Pitten na 
Litave), a odtiaTto vedia Teplic (Aquae, Baden) do Vindobony. 

Ze Scarabantia pada na Vesprim, dotvrdzuje to i tA okolnost, 
ze dosial je biskupstvo vo Vesprfme, ktor6 zaiste je Ien dalsie 

^) Ocsovszk^ Kdzm^r, riaditef gymnasia v Pipe, v „£rtesitd" na r. 1883/4 
na str. 8. Vindobonu vysvetluje (?) z keltick^ho Wind z= biely a 
bona zz: vrch. 0, etymologia! V Magyarorszdgu ov§em musl sa 
siahaC ku keltickemu humbugu, lebo Vindobonu 6ili Vindominu vy- 
hlisit za ^oppidum Vinidorum" bolo by zlo5inom. 



Digitized by 



Google 



312 



bytie onoho biskupstva, ktore — jako sme videli — kedysi na- 
leialo k patriarchdtu voglejsk^mu. Je pravda, ze u n4s tlkli nam 
do hlavy tu lo4, ze cele krestansfcvo v Uhorsku, a tak i vsetky 
biskupstvA vzaly pociatok od apostoldtu sv. Stefaua. Nesponienuc 
in6, podotykam leu to, ze uz diplom r. 1001 spomfna biskopsky 
chrdm, diplom r. 1008 biskupsk6 sidlo vo Vesprime, bez toho zeby 
udaval sv. Stefaua za povodcu a zakladatela. 



Maly Pariz, 

Pfse Gustdv Augustiny. 

„Le petit Paris" je obliibenym epitetom, ktore pridavajii fv^^-^ 
cijzske a po nich i m€ fiasopisy Bukuriastu. Nezndm sfce P^^^l 
z vlastn6ho videnia, a z toho, co som zo „zivych« i ^uezi^S"^^^ 
prameiiov o nom vycerpal, siidim, ze vyojilezca onoho epiteta i:^:^^^^^.^ 
len rausel byt basnicky naladenym, alebo aspon jeduym z naj^^^^' 
vejsich reprasentantov tych sympatickych stykov, ake vyvinx^ly ^^ 
raedzi rodnyini tyraito knieny zvldste od &i8ov rumunskej m-gr^^^f} 
renaissance. Muselo by e§te hodne „keby" a „vtedy« sa vV^P^ ' 
akby nazov uvedeny mal dostat realnejsi podklad. 

Bukuria§f je dues zvlaste od poslednej vojny v najtu*^*^^^^^ 
process! zoviiajsieho vyvinu, ktory stavia ho do radu niiesr^ -, T^ 
zymfch „me8tami budiicnosti." Schvjilne hovorfm zoviiajsieho -, ^21 
vndtorne, dusevne, dosiahol uz hlavn^ho, celym narodom tnt^^^ 
ciela: staf sa hiavuym inestom zeme, obyvanej jednotnym nar^:>^^^^^ 
ktor^r hned od pociatkov svojho obcianskeho sriadeuia rozii^'^^J 
bol az do nedavna territorialne i politicky a udrzovauy v -i^^^'T 
stave vnutornymi rozbrojami, vyvolanymi dielom domacimi olyg'^*^^^ 
(bojarmi), dielom zlymi pauovuikmi a revnivostou zovftajsich ^ J^*"^^" 
telov" i nepriatelov. 

Pouechdvajuc si: podaC svojfm casern v osobytuom poj»^^^^"' 
strucne dejepis Rumunska, statu teraz uz tak doleziteho, obm^^^.^'" 
sa nateraz len udanim, ze je Bukuriast iba od r. 1859 h\^^^^^ 
mestom terajsieho kraFovstva rumunskeho, ktor6 povstalo z h^r^^^ 



dvoch tak nazvanych „dunajskych kniczatstvi'' : Valachie (inel^^^' 
nej i Multaniou, ci spravnejsie Munteniou, lebo pochadza od muut^ — 
bora, tedy tiez toiko ako „Uhorsko") a Moldavie, obyvanycb ^^ 
casu prvych krestanskych stoletf narodom, ktory povstal so smi^" 
sania dvoch kmeuov: p6vodn6ho ddckeho, ktory podmanil Traj^'^ 
okolo r. 105 po Kr., a z kolonii rfmskych, naos^dzanych sem VK- 
dobytelom, utvoriac tak provinciu znamu pod menom „Dacia Tra- 
jana." Na tento rfmsky svoj povod su Rumuui velmi pysni, pri- 
zyukuju ho pri kazdej vyznamnejsej prflezitosti, odvodzujii z neho 
vsetky svoje dobr6 i zl6 vlastnosti; ze zachovali — vraj — mluvu 

Digitized by VjOOQu 



9X9 

latinsk^ho ludu (nie spisovnii) povodnejsie, fiistejsie, nez ktorykol- 
vek iny romansky narod, auo tak daleko boli^v istych dobach za- 
sli, ze ako narod „tfe tn-igine nohila,^ descendeuti Trajanovi i pracou 
povrhovali, z coho uz pravda prisnostou zivota vytrezveli. 

Ja si vsak vzdy predstavujem, ze i na nicli vztahuje sa Sladko- 
vicovo rStrapy s davnych umrUkh zvlakov"' do istej miery. 

Najuienej receno v 6. storoci prisli Rumuui do styku s kmeuy 
sJovanskymi, s ktorymi jich dalsie osudy tak tuho sviazaly, ze 
s nimi kedysi i politicky celok za isty fias tvorili pod meuoni 
BuJgaro-Valachie (virf Pfcovo: „Die Abstammung der Rumaneu,") 
Pre nas najzajiuiavejsie je, ze rumuncina obsahuje temer tretinu 
korenov slovanskych, ze s kresfanstvoin prijali od Bulhai-ov i jazyk 
j!ch s kyiillskym pismom uielen za rec cirkevnii, ale i za dvornu, 
diplomaticku, v ktorej vydavaly sa vsetky verejne dekrety az do 
r. 1656, Tieto pomery zasluhujii saiuy d6kladn6ho samostatn6ho 
prestudovania a objavenia. 

Hlavn^m mestom byval6ho Muutenska ci Valachie bol Buku- 
riast tiez len od r. 1669, ked sa boly predtym uz 3 in6 mesti 
ako sidlo panovnicke vystriedaly. Bezprostredne' pred Bukuriastom 
bolo hlavnyin mestom Muntenie mesto Tergovi^te, co vylucne tiez 
len pre jeho slovausky povod (trhoviste) spomfnara; ako vobec sa 
to len hemzf slovanskymi luenarai zemepisnymi: Predeal (prediel), 
priesmyk na branici Sedmohradska a Rumunska, Dobrec, Dobro- 
slaveny, Podgoria, Lipnica, Dobromis, Slanik, Slatina, Rimnfk, 
Izvor, Barlog, Trestie, Bezded, Dimbovitza (? = Dubovica), Sadova, 
Piskn, Rajec atd. atd., vsetko mena osdd. 

Zadiatok Bukuriasta siaha do dob pomerne mladych, do II. 
polovice 14. storocia, a o povode jeho rozprava ludova tradicia, ^e 
zakladatelom jeho bol pastier menom Bukur, ktory si okolo Dimbo- 
vice, riecky Bukuriastom pretiekajiicej, ovce pasal a prvii kolibu 
vystavil, okolo ktorej si najprv jeho potomstvo, neskorsie vsak 
i ini domky stavali. Voci tejto poetickej predstave stojf polozaru- 
cene historicke podauie, ze to nebol pastier, ale panovnik sam, 
alebo syu panovnika, menom Bukur, ktory v§ak volal sa dia vtedy 
pauovavsieho zvyku po slovausky Radu (meno i dues este velmi 
casto iizivan6), lebo koreii bucur v rumuncine zodpoveda udsmu* 
koronu rad so vsetkymi mluvnicnymi odvodzeninami. Tento Radu 
ci Bukur tedy, vidiac, ze tehdajsie sidlo Muntenie, Trhoviste, Dema 
pred sebou zo strany vychoduej ziadnej ochrannej prekdzky pred 
castymi vpddy tatarskymi, vystavil na malom kopci nad Dimbo- 
vicou akusi pevnostku (citadelu), s kaplukou v prostriedku, ktora 
i dosial stoji a vola sa kostolickom Bukurovym. Zapustlosf, pod 
jej2 „ochranou" tato tak drahocenna pamiatka velmi trpi, nesvedfii 
velikej piete a smysle pre historicke pamatnosti. 

Tf, CO V Bukuriasti nevidia len „MaIy Pariz," ale odstep sa- 
meho veMho Pariza, odvodzujii bucur od „bon coeur;" ale sa mi 
to zda byt take, ako ked Cuczor odvodzuje asztal od az tdl ; alebo 
ked Pulsky o sebe nedavno pri jubileume svojom povedal, ze je 
on „wall6nskeho" povodu. 



Digitized by 



Google 



314 



Z uveden6ho etymologickeho vysvetlenia vychadzalo I'^y^ ^^ 
Bukuriasf toiko znamena, ako «mesto radosti," no a skutoonost 
veru tomu zodpoveda. — K voli spravnosti pripomeniem est;c3, ^e 
po rumuusky p(se sa Bucuresci (s makceiiom na i raiesto punl<:tika) 
a vyslovuje sa Bukuresti, toto §t trosicifikii suslavo; forma jc3 P^^' 
ralna, koucovka — 5ci zodpovedd asi nasmu — ovce (Beharovce), ^^1«|^^ 
— any (Krpelany). Nasi Slovaci podrzali uajlepsie prisposot^^*^^^' 
volajiic ho BukuriasCora; tedy Bukarest je menej spravne. 



sa 



Osudy, ake cez BukuriasC preletely od prvych pociatko^^^» :^ 
nateraz este dosf nedostatocue objasneue, dielom pre maly :i>ocet 
starych letopisov a dielom ze i tie, ktore zachovaly sa pred ^^"^l 

kam'i zivota a pred zubom casu, nie sii este prehliaduute, sri^=«-^*" 
a na svetlo dane. Uz td poraerna mladosC Bukuriastii ako ^I^\f^„^ 
vobec a sideln6ho zvlasf, vysvetluje do istej miery, ze je chu^ 



o 



l)ue 

ako na dejinn6 zjavy, tak i na pamiatky, ktor6 by maly by "^ ? , 
pami postupn6ho vyviuu ducha narodneho v jeho roznych for ^^^^Iloja 
Nie dlho po vystupenf Turkov na dejiste balkanske dostala si^^ - 
Valachia (slovo toto Rumuni ueradi cujii, aui ho o sebe J^^^^^XJ^ti 
radsej Munt6uia) so sesterskou Moldavou do isteho stavu odv^- ^^ ^^ 
od osmanskej rise. Rumuni, vtedy este Muntianci a Moldavia^^^*- ^ V^^^ 
jichz zeme Uhorsko a Polsko neustale naroky robilo a jich at'^ ^•iin- 
vaC chcelo, krem toho i snahami a pokusami o sjednotenie s \oro- 

skou cirkvou privedeni boli k politike, dat sa dobrovolne poS- -m^m 
tektorat Turecka, a tym povstaly dve smluvy, takzvan6 kapitt:^ ^^"but' 

V smysle jichz obe krajiny platily do „Zlat6ho rohu" rocny t:^-^' i^jn^ 
peSkeS'Om (= dar) zvauy; sultan vsak mal jedine pravo: ^^^^a^^o- 
knieza (Doron, alebo castejsie Voda od vojvoda, a od toho i s^^ ^^we^ 
hradsky vajda) potvrdzovat, a za to povinnosfou jeho bolo: ^^ w 
tieto branlC pred akymkolvek zoviiajsim nepriatelom. V theo^g-^"^^ ^v 
toto bol vzdy este byval na tehdajSie pomery dost znesitefuy ^til 
ba hadam lepsf, nezli je stav mnohych narodov v kultiirnyclrg ^ ^ n 
toch dnes, kehy krem „turecJcej vicryl hlavne sam duch n^r^:^^^. 
jeho predstavitelov nebol casto poklesol a sami tito nebuli '^C^AIj^ 
Turka za sudcu v domacich rozlirojoch — bojarov medzi ^q/^^^ 
z jednej strany a medzi nimi a panujiicim kniezatora z druh^j^«^ 

Bol vam to prototyp pravych olygarchov, ktorf i svoje byy . 
kastiele nazvali ^curte'^ (dvor), tak ze sa pod tymto nazvom eJ^ 
i dosial miesta, na nichz tieto kastiele staiy, curte-om volajii. Saj)j^ 
slovo bojar vzato je z ruskeho bojarin (zkrdtenina barin) a udefo? 
vane bolo povodne tym, co sa v boji vyznacili, zaroveii s odmenoj 
podnou, neskorsie povolavanfm ku krajinskym uradom ; no nikdy 
to nebol dakysi druh slachty s harmalesami a erbami; vtzuacni 
rozdiel od ludu zalezal v majetku, ktory behom casu, ako v celom 
stredovekom feudalisme, presiel liplne do jfch riik a misera con- 
tribuens plcbs udrzala sa tu az do r. 1864. Sprava krajiny lezala 

V jfch i-ukach, z najstarsich a najbohatsich rodin voleny byval pa- 
novnfk — Voda, lebo Domnu, aj Hospodar zvany, na 7 rokov; 
dedicnej postupnosti nebolo. 



Digitized by 



Google 



/ 



315 

Tato svoboda, pravda, skryvahi v sebe staly praraen intrig, 
potmseui, z ktorych v iiajvysSej niiere korystili sultanovia, roz- 
rtuchujiic svar a preddvajiic kresla kniezatsk6 tychto dvoch zemf, 
dFa lubovole i viae raz v jednom septeunium, co sa potom zdiera- 
jiim Iiulu vynahradzovalo. Rodiuy zradzovaly jedna druhii, cim 
iuace najschopuejsie hlavy neraz v sedemvazovej temnici stambul- 
skej alebo rukou katovou zahyiuily. 

K podriadenejsim liradom stavani byvali prislusnici istej triedy, 
ktorii voIhI lud posmesue cokoi = zobacnici, povstalej zo siikro- 
mych liradnfkov bojnrskych: vychovavatera, lictovnfka, sekretara, 
kaviarnika atd., ktori si casoni tiez majetku Jiadobudli. Povolany 
bojar ku krajinskej hodnosti preniesol cely svoj zobdcnicky personal 
sebou a pri odstupeni vratili sa i tamtf na dvor. 

Stredniebo stavu v zemiach tychto uebolo, zacal sa tvoriC iba 
asi pred 30 roky. ' Spomeiiute dvory bojarske vyzeraly liplne ako 
dake pevnostky: dookola hrubociziiym luiiriskom ochranuym ohra- 
deup. s jedinym otvorom — brauou sklepeuou, kde straz z Alban- 
cov pozostavajiica dhom i uocou bedlila, v prostiiedku sam kastiel 
so strechou dvaraz tak vysokou ako sain6 stavisko, pre Iahk6 stie- 
kanie snahu, presahuji'icou vyse metra od niiiru k zastite pred sln- 
kom i dazdom. Celou dizkou domu tiahol sa obycajne hlavuy terem, 
z prava a z lava inensie izbicky, pospajau6 chodbarai, poval z ozrut 
nych trdiuov, podlaha z palenych tehal ; vo vedlajsich traktoch mali 
bydla liradnfci vyssie spomeuuti, medzi ktorynii i osobytny cibucnik 
k obstaravauiu fajciarskych potrieb; iii6 odd^^lenia pre bojarku a 
dcery; iue pre syuov a ucitela grectiny v casoch, kde Greci mali 
v Bukuriasti inoc v rukach, o com dolu iiizsie viae prehovorim. — 
Kerf bojarski synkovia dosiahli isteho veku, opravnujiiceho jich na 
pristup do kniezacieho dvoru, bol jim prideleny mladenec, kocis so 
zvlastuym kociarom a apanazami ; dcery bojarske dostaly tiez kazda 
svoju komornii, sevkyuu, 2 — 3 ciganske dievcata, ktore jej po- 
raahaly vysivaf a pustovaC hodbabne chrobaky. 

Dvor bojarsky mal krem toho vlastnu kaplnku; veike sypky 
so zbozim a sklady vsetkych nioznych potravuych clankov na dlhsi 
cas dostatocne; v jednom kute dvora dakoiko kolib ciganskych, 
jfchz obyvatelia previulzali potrebne remesla: krajcirstvo, cizmar- 
stvo, kovacstvo, pekarstvo atrf. Bol to tedy uplne isty drub itdtu 

V state, V nomz mohol bojar s celym komonstvom zif dlhe raesiace 
a branit sa proti moci kniezacej, ktorej sa bojari velmi casto 
protivili. 

Teraz slava bojarska „v toui skryta lezi;" dvory jich ztratily 
sa liplne z povrchu, leu kde tu vidat este svedka byvaleho lesku 

V melancholickych kontiirach polozriicanych miirov na dnktorych 
odiahlych ciasCach mesta, kam niveliijiica nika ducha casu v po- 
dobe podujimav6ho piiemyselnika alebo duchapln6ho clena „okrasIu- 
jiicej komissie" nepadla. Skoda vskutku dat zahyuiif kazdej pa- 
niiatke na zivot co i biirny, nam teraz divnym sa zdajiici, ale pre 
vyvin ndrodnf predsa velmi pamiitihodny. 



Digitized by 



Google 



816 

So zanikanfm 8tar6ho fAvota a vystupovanim noveho, s od- 
plutim predtym riadacich idef a s pnidoni novych, s t^m „assimilo- 
vanim kultury" meuf sa ocividne i zovnajsia tvarnost Bukuriasfa. 
Ale ako kazda prinahla, k dosialnemu vyvinu v nepomere stojaca 
reforma plodf uesrovnalosti, tak jich ma i BukuriaSt plno. 

Keby ka2d6 podobenstvo nekulhalo, nuz povedal bych, ze po- 
podobd sa cloveku, ktory sa chce silou mocou dostaf na parddu, 
na ktorej vraj musi byt, a nepreoblecie si aai nocniu koSelu, len 
elegantny „Ueberziehei\" s hodbabnou kravatkou a v nej tvebdrs 
drahocennu ihlicu, cylinder leu trochu ofukany, tak ze mu v tlate- 
nici nevidet ostatnii toaletu; ale mu len rozopnite kabdt, uvidite, 
ze za tymto maloparizskym faQonom skryva sa orieutalna origina- 
lita V plnej svojej krase. 

Na priestore 30 [] kilometrov (skoro ako Berlfn) mohlo by nie 
200.000, ale i pafrj^z toiko obyvatelstva byt, keby sa v okraslovacej 
refoi-me riadili celkom dia „zdpadu" a stAvali sam6 3 — 7-poschodn6 
kasArne, kde si ui rodina povazuje za „vylet ua vonkov," ked 
z toho posledneho do onolio sostiipi a kde o libohych defoch na 
ulicu odkdzauych dobre sa m62e uzit to, co o uas LiptAkoch raoj 
basfk V Reviici s hnevom hovorieval, ze Jm aui slcovskia uesviati, 
chyma" (iba) mesasok-" (Huev pochadzal z toho, ze raz chlapci 
hunciiti boli vypustili pri siikenych stupach lipust a zviezlo sa na 
Liptakov.) 

Z velk^ho poctu ulfc (650 v lihrnuej dlzke 251 kilometrov) 
mozu len asi 3 — 4 narok maf, aby prispely k opravuenosti nazvu 
„Maly Parfz." Co je okrem tychto a za tymito, vzdy este moze 
sliizit V mnohom ohiade za nazoruy typ orieutAlnej oiiginality a 
takzvan6ho tureckeho panstva. Terajsie bojarsk6 domy majii na- 
pospol podobu vfl, ake asi vidno v Pesti na konci radialky (ba 
vlastne uz Andrassyho ulica), teraer vylucne len na vysok6 prf- 
zemie stavan6, velmi zriedka co i len na jedno poschodie, obycajne 
s velmi prijemnym zasklenenym vybezkom, vstup (entree) zvanyra, 
ovinutym zo troch stran (stvrtd vedie uz do izby) plazivou rast- 
linou, tak ze i V letnfch horiicostach a vobec v ktoriikolvek dobu 
„procul negotiis" sliizi za prijemne posed enie pri vistiku, prefe- 
rancfku, Sachu atd. Najchvalyhodnejsie ale je, ze kazdy takyto 
bojarsky dom ma vokol seba velky volny priestor, sriadeny bud 
len v piihy dvor s vedla'simi stavaniami (stajne, kurn(ky, holub- 
niky) alebo zvacsa v zahrady, udrzovan^ viae menej starostlivym 
umom. Pomedzi tielo bojai-sk^ domy povsddzan6 sii sam6 chalupy, 
tvoriace jadro, raz star^ho Bukuriasfu, onii vyssie spomenutu nocniu 
koselu. Nepotrebujete sa ani 5 minut vzdialif od hlavnej europej- 
skej ulice a pridete na kontrasty hodn6 zvecnenia, kde popri ute- 
senom bojarskom kaStieli vidite kolibu, 1 meter zvyse nad zemou 
a 1 pod ulicnym nivo, liplne osarpanii, rozpukanu, akym paru soin 
nevidel ani v najopustenejsfch dedinach na Horehronf, vo VernAri 
a Telgarte. 

Z bUzkeho kopca hiadiac na tuto smes domov, domkov a kolfb, 
javf sa mesto ako velikAnska zahrada, v ktorej sa ztrdcajii prfbytky 



Digitized by 



Google 



317 

panov (bojar ma dnes uz tak zobecnely vyznara, ako u nds slovo 
pani, t. j. kto ma podia uovej mody klobiik, lizke nohavice a to- 
panky na snurovanie) a ludu v stromovf zaobalen6. Vyrizajuce 
body predstavwju kostoly, ozdobeue muohymi vazami a v&zickami 
yo vychodnom slohu, napospol pokryte bielym zelezuym blachom, 
CO zvla§te pri raesacnorn svetle v tichosti nocnej temer raagicky 
poh/ad vyiudzuje. 

Dakej vyznacnej zanimavosti neposkytiiju tunajsie kostoly v zia- 
duom ohJade; stavaue su sice v zakladuych uarysoch stylu byzan- 
tinsk^ho, ktory ale casto v mnohom sa odchyluje od nebo : vnutrok 
ma podobu kriza so sauctuariom a miestom pod blavnou kupolou 
do polokruhu, zovnutorne oknihly alebo polygonny, kdezto byzan- 
tinske ciste podrzujii stvorhrannii podobu; pred samymi chramo- 
vymi dvermi pripojen}' je akysi vstup, vestibul zvany, utvoreny zo 
strechy na stlpoch (casto leii 4) leziacej. Krema 2—3 uemajii 
ziadnej ornamentiky, coho je nemalou priciuou i to, ze pravoslavie 
nedovoluje 2iadne sochy; tym viae by sa snad ocakavaf mala vy- 
nahrada malbon. Co do niuohosti zodpovedajii sice tomuto pozia- 
davku, ale jakosC malieb meni i tii prvu vlastnosf len v neprospech 
kostolov. Prv napospol, teraz uz leu meusia ciastka jich je cola 
pokrytd freskami, svedciacimi o uajprvotnejsom stupni ako hmoty, 
tak i umu, upotrebeneho pri nich; krem tolio zpustlost, sposobena 
zubom easu a nezahnaua obefami nabozneho citu, predstavuje jich 

V rfichu velmi neiihladnom. Vnutrok je rozdeleny ako v ruskych 
na lod so stolicami len popri stenach; potom pride miesto pod 
hlavuou kupolou, kde sa odbavujii vykony, pri nichz kuaz prichadza 

V bezprostredny styk s veriacirai (absid) a konecne oltar (sanctua- 
rium), oddelen^ od uvedenych dielov steuou s troma dvermi, Jempla^ 
(ikonostas) zvanou, liplue ikonami a pozlateniami pokrytou. Miiry 
vo vniitri sii tiez maIovan6, vzdy velmi tmavo, az prfserne; krema 
svatych v kazdora kostole sii bud fresky, menej obrazy olejove 
panovufkov a panovnic v davnych narodnych krojoch. Soch, ako 
som spomenul, cirkev pravoslavna nema; na olejovych obrazoch 
byvajii ale velmi casto saty prevedene v striebre, niekedy i ruky 
a nohy (v uzsom smysle), tvdr ale nikdy. — Z tohoto celkov6ho 
opisu nevymkyna sa zvlastne ani mitropolitansky chram; patri 
k mensim; zachovavajii sa v iiom pozostatky Sv. Demitra, naj- 
vac^mi svateneho patrona v Rumunsku. Poctom 103, len jeden 
vlani dokonceny, k bohatemu spitalu naleziaci, predstavuje vzacne 
umelecke dielo, opis jeho by ma vsak dlho zdrzal; no nenabradzuje 
vzdy eSte to, co in6 velk^ mesta pocitujii medzi najprvsie svoje 
chliiby: rfom, pamiatka to, v ktorej a na ktorej obetivosC citov 
svatych dostava zovnajsieho vyrazu ci prostredne, ci bezprostredne 
najprvsimi umelcami, by zpatposobila na nasledovu6 potomstva 

V torn istom smysle. 

Velka ciasf hlavne najst^irsfch kostolov sii jadra zaniklych 
klastorov, nesiahajiic vekom dalej ako asi do r. 1340; sii v Ru- 
munsku i starsie kostoly, ale inde, nie v Bukuria&ti, 



Digitized by 



Google 



318 

Ako pamiatku z prvych dob kresfanskych, ked zvony neboly 
este zname, zachovava tunajsia cirkev zvyk, ze uzi'va krera zvonov 
i klopanic kiahnickami ua dosku volne zavesenii, alebo cenganie 
oblukovite zahnutej lizkej platne liatinovej, co dosf dlho na cudziuca 
uezvykle posobi. — Same zvouy sii male, hlas jich i jednotlive 
i hromadne uema tej vdznej nabozuosC vzbudzujiicej harmonie na- 
sich zvonov, co ti tak castx) vyvola v dusicke neodolateln6 zvlnenie 
uajjemnejsfch striin. 

Hore vyssie bol som spomenul, ze Rumuui uzivali az do 
1*. 1669 V liturgii svojej rec slovanskii, co by malo svedcif, ze po- 
krestanenl Slovanmi. Pravdepodobnejsie vsak je, ze prijali slovansku 
bohosluzbu za casu trvania Bulgaro-Valachie, lebo z uiektorych 
slov a znakov siidit mozno, ze uz prvl kolonisti z Rlma doniesli 
do D^cie kresfanstvo, ^o ze prenasledovani tam utiekali sa sem; 
zvUste charakteristick^ su slovd : dumnezeu zz Boh, povstal6 z do- 
minus a deus (nie z greckeho zeus, lebo je v rumuncine prehlisko- 
vanie z d Ao z \ lexikdlne i grammatikdlne velmi obycajn^) ; same 
slovo zeu md vyznam zaverujiicej, dotvrdzujiicej vykricky ci pri- 
slovky, rovn^ asi s naslra „naozaj," „ua moj' pravdii" a konecne 
i ztrivializovan^ho „na moj' du§u:" slovo biserica (prlzvuk na e) 
znamend kostol a povstalo z basilica; slovo templa (e md raakceh 
nad sebou a vyslovuje sa tupo) som uviedol vyssie ako pomenovanie 
steny, deliacej lod* chi-dmovii od oltdra ; dalej cruce (kruce) ~ krlz ; 
anger (nad a vokaii, vyslov andzer s nosov^m an) z: anjel ; mormfent 
(e nosov6) zr pomnik (monument) a este in6 svedcily by za p6- 
vodny rlmsky ritus. 

S prijatim kresfanstva, alebo tedy pravoslavia, uvedend bul- 
liarcina skoro stala sa aj dvornou, liradne svetskou recou, tak ie 
star6 letopisy, reskripty, dopisy, vobec vsetky verejn6 listiny a 
knihy osnovan6 su v bulharcine starou kyrilicou. Popud k uvedeniu 
vlastn^ho jazyka mal by bol byf dany vlivom reformdcie a vyskytla 
sa bola kde tu vskutku i v rumuncine (ale vzdy kyrilicou) pfsan^ 
kniha ; oficielne ju vsak uviedol iba Voda Matej Basarabsky, plsmo 
ale zostalo kyrilsk^, a sice pri spisoch svetsk^ho obsahu ai do 
zadiatkov ndrodnieho znovuzrodenia (medzi 20 — 30 rokmi ndsho 
stoletia), v cirkvi bezv^minecne az do dues. Neskorsie prehovorim 
ndsledkoch prudk^ho, bezohTadn^ho Hstenia a neologisovania 
jazyka; teraz len toiko este, ze je to velmi tazko vytrhniif ludu 
. vyi'azy pre najpodstatnejSie pojmy, prevzat^ temer pri zaciatku 
tvorenia vlastnej reci a prenikl(5 liplne v zivot jeho. Este dnes 
nemozno (vlastnym doznanim rozumne na vec hiadiacich) nahradif 
bez §kody mnozstvo vyrazov, ako sii : majka precista, posti, spove- 
dania, rnetania, domnule milujesce (see =: ste, Gospodi pomiluj), 
spasenia (prlzvuk na e), duchovnic (c na konci, pred a, o, u =: k), 
duch, hoqoslov, blagoslovenie^ pusnic (pustovnlk, mnlch), postnic^ 
praznik. pridvor (pred kldstorom), chrani (patron kostola), milostiu 
bojiu (j = z, uziva sa pri tituloch cirkevnych hodnostdrov), odejda 
(cirkevu6 riicho), molifva ; starie (predstaveny kldstora), blagorodni^ 
pomelnic (pamatnlk, m^moire), nastavnic (predstaveu;f i ucitel kla- 



Digitized by 



Google 



two 

§tora), ievod (pi*eklad), hiv. vel hanu (byvaly veliky biln, titulatiira), 
ucenk (c pred c a i zi <^), troita slavita (t s obr^tenou piatkou c)^ 
slava domnulul (slava Panu), hof/ da prosti (uajobycajnejsl vyraz 
podakovania ruinunskeho fudu) atcf., atJ. Tieto slova a vyrazy ne- 
dajii sa bez uStrby pojmov samych neologisovaf. 

K zavr§euiu tohoto cirkevn^ho oddielu pvipomeniem este tri 
obmdy, tvoriace hlavn6 momenty zivota ludsk^ho. 

Krst prevMza sa ako u Rusov, ponorenfin novorodzeniatka do 
vody; sviatok v§eobecny tejto sviatosti zasvateny je dea „Troch 
ki-jllov" (dfa pravoslavneho kalenddra o 12 dni neskorsie nez nas), 
boboteaza (prlzvuk na prv6 a) zvauy a odbavovaay s velikou sidv- 
nostou, asi ako u nds Bozieho tela. Pri zvuku vsetkych zvonov 
(pocujem jich i pri pisanl tyclito riadkov, len ako zvonenie na 
obed, veselo), odbavujii sa iiajskorej sluzby bozie v kostole od 
ddvna k tomu urcenom, pri nich^ rozdeluje sa svatend voda do 
prinesenych nddobiek; na to ide sprievod s mitropolitom v cele 
k rieke, kde na brehu vystaveny je pavilon, ozdobeny draperiami 
a zdstavarai v ndrodnych barvdch, kaiu dostayia sa i krdi s krA- 
lovnou. Tu najprv odbavia sa zase sluzby bozie, zviicSa zo spevu 
zdlezajiice, na to sostiipi najvys&I prltomny kiiaz celkom k vode a 
hodi dnu dreveny kriz (ak je lad, vyriiba sa otvor), za ktoryni 
pustl sa urceay k tomu clovek z chudobnej&ieho stavu temer (prv 
celkom) zobleceny a vytiahne ho, zaco dostane Istii odmenu (prv 
500 piastrov = sajnovych zlatychj, ze sa vec obycajne s trivialnym 
smiechom skonci, da sa domyslet. 

Na to nasleduje vojenska prehliadka. 

Deii pred boboteazou je velky post; v noci na to prevddzajii 
sa zdedene zvyky: ralad6 dievcatd polozia si do zivotka posviiteny 
kondrik bazickovy, okolo polnoci postavia sa pred zrkadlo a hddajii 
si „osud;" ktoi*d pri odbiti dvandstej vidl v zrkadle iba bfadii 
^ensku, tA v torn roku zomre; ktora vidl vedia svojej podoby 
i guhaja, na ktor^ho si mysll, vyda sa za neho e§te toho roku; 
dajednym neobjavl sa nic z uvedeneho, a preto dajii zato viae na 
sny tej noci. 

Sobdse odbavuju sa vacsinou vecer, asi o Vs^N ^<^ho pricinu 
neviem si vysvetlif; na miesto pod kupolou v chrAme postavia 
stolik, bez kriza na nom, len s niodlitebnymi knihami, okolo kiiazia 
a za knazmi bezprostredne na str?ne k dverom kostolnym blizsie 
mladozenlci, tyrato zprava a zTava druj^ba a druzica s velky mi 
sviecami v ruke; starejsf, starejsia tiez so sviecami a na to ostatni 
povolani i nepovolani. Obrad pozostava len z modlitieb a spevu; 
bez obapolnjxh otazok a odpovedi a bez prfmluvy kiiazskej ; pocas 
obradu postavf jim hlavny knaz na Idavy mosadznc obriicky, ktore 
na kouci obradu zase sam snfme; na to sa pochyUiju kuazla za 
ruky ; mladozenfci a 4 uvedeni hlavni svedkovia podobne, utvoriac 
spolocne kolo, 4 — 5 raz obtocia stolik, a knitka modlitba skoncf 
obrad ; na co z kancla suhajcl tarn pripravenf rozhadzujii obeceastvu 
kj tky a cukroviny. Toto sa zneuziva casto, ze zacne sa este i chvilii 

21 



Digitized by 



Google 



326 

pred kolom a trhajuce sa obeceustvo o vysluliu sposobi obycajne 
vytrznosf, posvatuosl! obradu a hlavue micsta urAzajiicu. 

Pri pochovdvani zachovali Runmui viacej zvykov, upoininajiicich 
na rfinsky jich povod. Pred rakvou iiesii jedeu lebo i dva zelezne 
kruhovite tanierc, na nichz je pripravcny kolac z jacmenej niiiky 
cukrom pomiesanej, povrch nesie obraz zomrelebo, ako to bolo vo 
zvyku V Rime ; pred alebo i vedia voza kracajii dievcata v bieloin 
oblecene, urcene plakaf; mrtvemu kladii do list peniaz alebo aspon 
do tiiihly, pri zahrabavanf svieti nad hrobom svetielce. Este Icn 
iiedavno pominul sa zvyk, ze mrtvolu uiesli v otvorenej rakvi, 
obleeenii do najskvostnejSfch siat, ake mal nebohy za zivota, tvdv 
zasminkovali bielo a cerveno a na otvorene poslednym dychoni 
lista kladavali kvetny lupen. Tieto posledne veci teraz iiz nevidaC 

V „Malom Parizi." 

Z inovemych kostolov nutno na prvom raieste pripomeuiif 
katolicke, a sice: jednu kaplnku, jeden riadny kostol a konecue 
vlani dostaveuii katedrdlu, biskupsky kostol, dielo v pravotn smysle 
slova uineleck6, patriace medzi tych mdlo vzacnych staviteFskych 
vyznamnosti, na ake je Bukuriasf velmi chudobny, ba mozao po- 
vedaf, najvzacnejsie. 

Katedrdla stovand je v gotike XVI. stoletia povestuym vie- 
denskym architektom Schmidtom, nieniijem duchovnym povodcom 
svojfm nedavno vo Viedni ndhlou smrtou zomrelebo biskupa tu- 
najsieho Msignore Paoli. Kostol rozdeleny je dvojitym stjpoi'adfni 
na 3 lode, oltdr z cisteho kararsk6ho mramoru 7 metrov zvysc, 
svedcf prvostupnovom socharovi; poval drevena s uteScwj^^ 
rezbarai, obloky poctom 80, vsetky s malbou na sposob Dttirerovsky 
preveden^, sii dary tunajsfcb vynikajucejsfch panien. KatoHkov j« 
dnes V Rumunsku 12G.428 dusi, v samom Bukurlasti blizo ^iOX^OO- 

Jednoducho a pritom veFmi lahodno, siizvucue je vystiTOJeny 
kostol evanjelicky, s dojemnym obrazom oltdrnym modliaceljo sa 
Spasitela na bore Olivetskej. Prv6 pociatky evanjeliekej ob'k^^ 
siabajii do r. 1550, zakladatelrai jej v Buknriasti boll sedmohiradsW 
Sasfci; panovnfckeho povolenia ku svobodn^mu vyznavaniu dos\a'^" 
iba r. 1720. PoceC dusi dosahuje v cclom Rumunsku 32 fjsfc, 

V Bukurlasti samom nieco vysse li tisfc. Sluzby bozie odbavi;ij>i sji 
nemecky, krdlovna i krem sviatkov byva pritomna v liplncj tiokosfii 
bez predbezneho ozndmenia. 

Hned vedIa evanjelickeho je kostol kalvinsky; uvcdenie tej^ 
cirkvc datuje sa z cias vystahovalcov Rrikocovskych ; prfshJ-Si^*^* 
jej su vylucne MaJari. 

Bulhari niajii tiez svoj vlastny kostolik, veriaci sii vafcSinoii 
predavaci potravnych clankov zahradnych; mliekarsky obchod j^ 
jich monopolom, ovsem zakonom nie zamcenym. 

K liplnosti musiin sa este zmienif o nasledujiicich : , . 

Kostol armenshy, Jeden oddiel mesta je obyvany temer saiiiy"'| 
Arm6nmi, potomkami to vystiihovalcov az z 11. storocia, P^j 
natlakom perskym utcklych. Oni sii obciansky urovnopravnom 
s Rumuumi temer od pociatku prlsCiibovania; obycajne liovorui 



Digitized by 



Google 



321 - 

medzi sebou gvecky; v kostole uzivajii materciiui; ^^vilcsej ciastky 

sii obchodaici. Poctoin iisi 8.)0, priziiavajii sa v podstate k pravo- 

sbiviu, Y obradodi sii dosf znaciie odcbylky; nuMiovitc pripoinenutia 

liodiie ti\kzvanc Iclehoc, palicc poldnilia metra zdj/.c, Vl^ cm. v prie- 

inere, na horuom kouci pripevucne kovovc since, pod ufm kovovy 

polinesiac s koncami dohora abratcnyuii, na fiom sii povcsan6 ako 

orecli vefke Jirkalky; ministrauti (4) drzia v pravej riike tieto 

luchoce tciner kolnio a pocas shizieb bozicb co najtubsie nimi po- 

hybujii, cim povstava podivny strkot, nezvyklosCou svojou velmi 

prckvnpujiici. Kostol sam v byzantinskom modifikovanoni slobu 

stavauy uia zvlastny vcliod pre uiiizskycli a zvlastny pre zenske, 

tak ze je i vuiitrok sain v tomto smysle prodeleny. Pre milovnikov 

zvlastuosti uvediem dakoiko arinenskycb mien: Kaprel Ascmogln, 

Hovsep Sabivore, Gabeta Agose-Oglu, Esteran Hondik. 

Skopci. Vyznavaci alebo lepsie receuo pobliidilci tojto nesmy- 
selncj, ba mozno riecC nuilocitnej sekty, prenasledovanf v domovine 

V Rusku, nasli tu pomcrne najviac volnosti a vyviuuli sa behom 
casu na formalnu obec; byvaju tiez bromadne v jednej stvrti mcsta 
a maju asi 4 skvyse, kde prepiato-nerozumne, mozno povedat, ko- 
medie vystrajajii. 

Konecne este synayogy zidov, poctom 4, a uescf seine ranoho 
modlitebnic, ktorych cliarakteristicky sposob obradov dal povod 
prisloviu: ^aho v zidovskej slcole;"^ tamtie stiivane su dia vzorov 
pestianskycb a viedenskych. 

Na priechode od cirkevnycb ku svetskym budovam pvlporaeniem 
spitiile; lebo ma kazdy pri sebe bud riadny kostol, alebo aspon 
kaplnku. Tato vetiev spolocenskeho sriadenia vyvinuta jc v Buku- 
riasti poinerue zuamenite, vladnuc velikymi majelkami, ktorym 
zaklad polozili vyuikajiici bojar' na zaciatku 18. storocia. Pozdejsimi 
poruceustvami niajetok spitalov tak zrastol, ze dnesnie docbodky 
nmoho prevyiujii vydavky; botovost zbyvajiica nesmie byC upo- 
trebena na d'alsie kapitalisovanie a preto sprava stavia dalsie zdra- 
votne ustav7, na pr. vodoliecivy, na niieste, kde je letne sfdlo 
kralovo, Sinaja (na rozbrani Sedmobradska a Rumunska, vysoko 

V homch, com v samostatnom clanku casom pojedndm), a teraz 
veIkolep6 kiipele na tunajsom bonlevarde s velikanskym basinom 
na kupanic v lete, ktory v zime pokryjo sa a terem, v nomz je 
uniiesteuy, zmeni sa tym v divadeliio-koncertny sal, s lozami, 
sedadlami atd. 

Pocet pre rozne nemocenske oddelenia urcenycb spitalov je G ; 
pri jednam z nicli stoji od dvoch rokov najkrajsi, najozdobnejsi 
kostol rumunsky, o nomz som sa uz vyssie zmienil. 

Hovorlac o huraauitnych ustavocb, nemozem mlcauim pominiit 
slroiineo pre dievcatii, tiikzvany Asll Elena Daamna (litulna kiia- 
hyue Eleny ), pomenovauy tak po mene zakladatelky, knahyne Eleny 
r. 1802, kde vyse 300 dievcat — sirot — dostiiva velmi slusncho, 
uplneho zaopatrenia a dokomilej vycbovy na sposob znamycb v Ra- 
kjsku rijssich dicvcenshych skol. Vyjmiic latiny a gredtiny vyucuje 
sa tu temer vsetkym vedomosCam strednycb skol, luidbe a kresleniu. 

21* 



Digitized by 



Google 



322 

Nadhernd budova postavead je von z mesta na kopci, s velikou 
zahradou, kde v uajnovsfch casiech vysadzauy je sad monisf, zaklad 
to budiiceho pestovania hodbabnickeho. 

Mnjiic teraz preisf k opisu pamafcUioduejSicli budov svetskjch, 
musfm soznaC, ze je Bukuriasf ua ue velmi chudobuy. Vyznamne/^ie 
ua tiinajsie pomery su: 

Universita, budova na sposob u nas obvyklych podobuych 
budov stavand; umiestene sii v nej i musejne sbierky a konecue 
i sendt (vySsia snemovna) vydrziava doteraz t4im svoje zasaduutia; 
z tohoto mozete sudU, ze ani jeden z uvedenych faktorov neuic 
dajako zvhi^tne vyvinuty. A skutocne univei-sita pocitiije sotva 
500 posluchacov (diniha s asi 250 posluchd6mi je v Jassy). mnoho 
viicsf poceC inladeze studuje v cudzozcmsku , hlavne v Parlii, 

V Berlfne a Viedni, zejmena v torn prvom, co tiez value prispieva 
k menu „Mal6ho Parfza," zvlaste v nasledkoch svojich po vrAteni 
sa do rodnej zeme, „v assimilacii Vefko-Parizskej kultury. 

Otvorend r. 1869, ma uuiversita tunajsia 4 fakulty : pravnicku, 
filosoficko-prirodopisnii, filologicku a lekarsku; diplomy doktorske 
vyddva len posledna. System vyucovacf je prejaty z francuzskeho ; 
po 7 odbaveuych gymnasialnjch triedach, nesklada sa matiira, ale 
prijimacia zkiiska na unlvei*site samej, takzvand: bakalaureat 

V cudzozemsku studovavsf mavajii vo vsetkych odvetviach verej- 
n6ho zivota prednosC. 

Sbierky musejne, z pociatku skrorane, zveladujii sa postupue ; 
botanicke utrpely vlani temer nenahraditelnu skodu poziarom, ktoiym 
vysledok dvadsatrocnej prace horliveho ucbara padol za obet. 

Najbohatejsie je vystrojeny kabiuet chemicky. 

Hned" uaproti budove musejuej je botanickd zahrada (gradina 
botanica), jejz prlmitivne sriadenie a osarpany nfzky plot neoprdv- 
nuje na tento vedecky nazov. 

Po stranach botanickej zahrady postavene sii sochy (jedine 
verejn6 pamiltnfky) dvoch vynikajiicich muzov nimunskych. Jedua 
z nich predstavuje na vzpiatom koni sediaceho najpopuldrnejsieho 
panovnika a najsldvnejsieho rumunsk6ho turkobijcu, Mihaila Viteaza 
(Michala Vifazneho), panovsieho 1582 — IGOl, ktory snazil sa spojiS 
vsetky zeme Rumunmi obydlenc (Moldavu, Sedmohradsko, Mannaros, 
Temes, Bandt) v jeden politicky celok a bol v tej prfcine i u cisara 
Rudolfa II. V Prahe. Tarn mu sice na oko naslubovali, kym zahdftal 
od Rakiiska Turkov, ked prislo vsak na odraenu, dal ho genera- 
lissimus rakiisky, Basta, s porozunicnim dvornych kruhov viedon- 
skych, zdkernicky zavrazdif. Vsak uic prekvapujuceho nerozpi-avam ? 

Druha socha predstavuje prveho pracovnfka ua znovuzrodeni 
udrodnom, Eliada, ktory vyhrabal rec rumunskii z kaluie, do akej 
ju bolo uvrhlo takzvan6 panstvo fauariotske. Nutno mi zmienit sa 
dakolkymi s'ovy o nom. V Carihrade void sa jedna stvrt mesta 
fanar (od tjim postaven^ho majdku fanarion), obyvana samyrai 
greckymi prednymi rodinami, ktore tam usadily sa boly hned od 
prvych cias tureckeho panovauia a ktore beliom casu tak sa vedely 
tureckemu hospoddrstvu prisposobit, ze zaujimali vysoke urady, 



Digitized by 



Google 



328 

zvlaste pri stykoch medziDaroduych. Oni sfcc podporovali zivel 

gi-ecky a zjedaavali rau platnosti prcd inymi, ale leu natoiko a 

V tej miere, nakoFko jfch sobcckym, zisku a vladobaznyni ciclom 

za prostricdok najspolahlivejsi sliizil. Behom casu vyvinuli a sorga- 

oisovali sa v upluii kastu, raajiicu za jediny ciel bezohIadn6 vy- 

korysfovanie vsetk^ho, co jim pod niky prislo a za prostriedok 

nepi-ekonateluii intrigu. V posleduyeh desafrociach 17. a v prvych 

18. stonocia dosiahlo bob potieranie sa, I'ozorvauosC, nevrazivost 

bojarskycli it)dm v oboch terajsie Rumunsko tvoriacich zemiach 

Dajvyssieho stupaa, Najstai*Sie, najvynikajiiccjsie rodiny bojarsk^, 

ktorych casto vojvodovia bud voleni byvali, alebo pvi iuych oni 

rozhodovaly, jedua druhii zvadzovaly a predavaly v Cavihrade ; tym 

stalo sa, ze na miesto potvrdzovania vojvodu dosadzovali sultdni 

sami ua prcstol koho oni chceli, t. j. kto dal zan viae, a v tomto 

ohiade boli najprehnanejsf Fanarioti uz i preto, ze ako cudziuci 

ohch nesvarov v lone vlastnych doraacich tym viacej rozduchovali, 

nasledkom coho npadavali tfto vzdy viae a viae vo vacsiu odvislost 

od Fanariotov a tym i od Stambulu; auo casom s nimi spolocne 

siicastnovali sa na vydierani zeme. Prvy fanariota z Carihradu sem 

dosadeuy bol r. 1716 a trvalo toto panstvo fimaviotsk6 az do r. 

1812. Rumuni si poviizujii tento odsek zivota za najpotupnejsi, 

najbiednejsf. S politickym lipadkom prisiel i hospodarsky ; lebo kto 

si kiipil V Carihrade prestol kniezaci, vydieral to potom na tychto 

zemiach nemilosrdne ; podobne i liplna skleslosC ducha a povedomia 

narodneho. Bojarstvo sa pogr^ctilo, hovorilo v domacnosti i verej- 

nosti Icn gr6cky, v skolach (pravda len v raestach, lebo dedinskych 

nebolo) vyudovalo sa len gr6cky, listiny verejne i sukromn6 vyda- 

vane gi'ecky; rec narodnia opovrhnuta, zachovavana bola len pod- 

danym sedliakora. SamovoFou fanariotov naosadzan6 bqly i svetsk6 

lirady Gr6kmi a pogr^cencami ; i do klastorov, vladnucich velikymi 

bohatstvami, dostali sa za predstaveuych grecki duchovni, ktori 

dochodky klastorn6 posielali na stavania gr6ckych klastorov, listiny 

dokumentame o porucenstvdch majetkovych dielom znicili, dielom 

zfalsifikovali, tak ze veFkA casC klastorskych majetkov octla sa 

V cudzich rukdeh; co hlavne viedlo knieza Kuzu r. 1864 pri stdt- 

nom prevrate, ie majetky cirkevn^ sekularisoval. 

V dvadsiatych rokoch nfisho storocia bola otvorena prva ru- 
munska skola: ^gymnasium Sv. Savu," z ktorej vysli muzovia, 
zbudovavsi teraj^iu Romania. Spomenuty Eliad v tie easy bol uz 
muzom, pracovavsfm na znovu/.rodeni narodnom; on sdm najcinejsi, 
udaval smer}', veduce k dosazeniu ciela. 

Ako so vSetkymi inymi zjavy, tak to bolo i s divadlom. Prv6 
predstavenia ddvaue boly z B. r. 1820 po gr6cky; hi-stka odusev- 
nencov zfskala na svoju stranu viacej vynikajucich bohatych rodfn; 
po viacerych nahoduycli pokusoch daval v reci rumunskej predsta- 
venia, vystaven^ bolo r. 185'i ,^ndrodnie divadlo,"^ na ten &is velmi 
pekn6, vuutri ozdoben6, ktore dosial ako tak6 trvd; zovnajsok ma 
maf podobnosC milanskym „della Scala," lenze o mnoho chudob- 
nejsie na arthitektonicke okrasy. Samej hre vykonu hercov este 



Digitized by 



Google 



324 



mnolio chybii, aby zortpovcdalfi poziadavkoin aspoii stredm^j iiiiery. 
Povodnych kusov majii Riimuni leu asi ort 8 rokov, a preto pre- 
klady, hiavne francuzskych frasiek neprifuhovaly stiile aiii tsirsie 
obeceiistvo, tyin menej bojarstvo, ktore kazdorofine zapad uii da- 
korko mesiacov iiavsrevuje. Tento nedostatok domncej Thalicj im- 
hradzovala kazdorocne daka cudzia frupa; riadiie chodieva se^iii na 
zimii talumshi oprra zo spevakov 3— -4 triedv, ktorej sa tu dobre 
v()( levalo, lebo odcliadzavnla iba koncoin marca. Pominulej zimv 
stal sa ueocakavniie znameifUy obrat; J>— 3 povodiie kiisv zo ^ivota 
domaceho sposobily ako Ciirovny pnit zmciiy; cosi dosial tu iio- 
vidandho ze sa kus dozil 16 predstaveni behom mesiaca, takzc 
opera -tahauska neinohla tu zostaf, a sotva i kedy uz pride. ' 

Kreni tejto dochadza sem i daktoni kocovna ueuiecka lebo 
ir^ncuzska divadelna tlupa s offenbacliovskym repertoirom; tvm 
vsak teatru nationala uestoji otvoreuv; v iiedostatku Icpsieha inu- 
;5ime citsto i s tymto byC spokojni. 

Nerfaleko od divadla ua tcj istcj ulici (hlavucj) stoji hr^lov- 
sky paUic. Zovunjskom, nui rozmerauii, aui okrasami uoprejnvujc 
pozoruhoduosf, vyzera ako viicsi bojarskv dom ua jeduo poscliodie, 
cim 1 skutocne bol v pociatkoch svojich. Vystavcuy ako taky Ion 
v^O. rokoch uasho sfcorocia; prosiel cpz zuafiuc premcny hiavne 
od casu terajsielio panovuika, uajmii vlivom kralovnivyni, ]sitore] 
jemno vyviuuty krasocit dychoui, pobladom, auo vlastnou rtilcou 
uieni ^okohe jej na iitulok knisy a liluby. 

Nejdem sa zdrzovat sirsiui opisovaiiini vuutorngho zariadeuia; 
impomeuiem leu ako jeduu z uajviicsich zvlastnosti takzv. Hnshj 
sal, kdc malba povaly s povesauyuii zrkadlami taky odraz vyvodzuje, 
ako keby otvorom bolo videt jasuii oblolm. 

Este by som sa mal daf 'zvdbit ua tomto mieste aspou k po- 
vrchneinu opisu izieb krdlovninych. Ale uechavam si schvalue radsej 
vsetko, CO sa tejto v kazdoin ohlade vyuikajiiccj zeuskej tyka, pre 
zvlastnu Stat a pripomeuiem leu, ze sue uaruzivou uiilovuicou jn-f- 
rody, izby jej sii tiez pretvoren<^ v zahrady a hdjiky so spevuymi 
opereuci a napodobuymi vodopadikami, uiiesto kclon s viuiieiuii 
sa rastlinauu. V jeduej z tychto utcsenych izieb stoja ruuiuusk6 
ki;i)sua, ua ktore ona iutimuejsim ukazujiic, hovorf: „Tieto Uc4s, ak 
lioh da, z biedy vytrhnu!-^ Lebo vskutku, ako omi prisla do llu- 
munska medzi prvsimi jej ciny bolo: v platuost uvedeuie narodueho 
Kroja, ktory „kulturou" uacucble vrstvy uz-uz poodhadzovaly, auo 
ualozila, aby ua vsetkych dobrociuuycli plesoch a pri isfych sldv- 
uostach daiuy luaksie sa uesiicastnovalv, ako v miroduom kroji 
davajuc sama so zvldstuou lilubou uajlepsi pr/klad. Na letuoui byte 

V zpomeuutoui uz Siuaji je uarodui kroj jej deuuiin uosivom, v torn 
bludi po horach, cbodf ua jahody, ua oricsky, sbiera vonave kviefa 
apoviestky, uacuva uaroduie piesue, takzv. dojmy (picsue, spievane 
povodue pn dojeui oviec, asi toiko, co uase tnivuice), diva sa ua 
tauce ludu a kecf ju tiizba tiahue, da dojuiom prijatym ohlas pie- 
suaini ylastiie.) duse, oddajiic sa celkoui ,mhmtlc vdochnovenia^ 

V oddialeui boruom, ktore si sama uazvala ^Mcine Ruh^'' 



Digitized by 



Google 



325 

Yratim sa vsak do „Maleho Parizu." 

Do rady zaufmavych alebo vyziminncjsich budov ualczi onen 
uz vysMc zpomenuty kiipel, stavauy spitalom na ulici, z ktorcj sa 
ma YYvinut to, coje pestianska ^Audnisicka" (Radialka) s dalekou 
pcrapektivou — na Bulevarde. 

Ako nezrldsinost priporaeniem este doluiu snemovnu, po malo- 
parizsky Cameru (prizvuk i dizka na pvvej slabike), postaveuy ua 
kopci takzy&uom mdropolifdnskow^ odkialjenajiitesenejsi pohlad na 
Bukuriasf dolu, a kam zase pohlad najuteseuejsfch tiizob obracia sa 
ua vysinu, kde 183 „zastupcov ludu,** otcov vlasti, oblazuje krajiuu 
zakouami. Budova prljemua, dosC skvomne zaiiadena, zovnajskom 
ina podobu s dakyra cirkusom alebo theatre variete, 

Konecne zasluhuje este spomeuutia sukromny dora, patriaci 
najprvsiemu tuiiajsiemu bankarovi, staviiny dvoma mlad^rai fiechnii 
Honzikoin (architektoni^ a Strobl-om (sUiviterom) v slohu ceskej 
renaissance, ktorej dostojuy vzor vidaf na Svarcenberkskom palaci 
na Hradcauoch v Prahc, kde najhornejsi jzzimz prehnuty je v snie- 
lora obliiku s lunctami a bohatymi sgrafittovymi ozdobeniami. P6- 
vodne pre siikromnu potrebu stavany, premeneny bol bezprostredne 
pred ukoncenfm v ^Grand Hotel/ zariadeny dia najnovsfch pozia- 
davkov komfortu, s elevatorom, pricom jedinc pritisnutie na gombfk 
dostacl, vyviezt hosta do nnjvyssieho poschodia bez prispenia ineho. 
Ked i nie velkosfou, tak iste eleganciou dostojne representuje 
„Maly Pariz!*' 

Od casu poslednej vojny menf sa tvarnosC mesta predtym ne- 
obvyklym rychlym krokom, poziadavkom pohodln6ho, prijemneho 
prebyvaaia hlad( sa dfa danych pomerov zodpovedal, no predsa 
len zostava eSte mnoho, co upamatiiva na turecke hospodarstvo, 
alebo CO zda sa, ze zostane stalym prfznakom „Mal6ho Parfzu." 
Tak je na pr. krivolakost, nepravidelnosC ulic bukuriastskych zrovna 
klassickA; krivka, vytvorena plesnutim bica je na sroer ranohych 
ulfc nedostatocn6 porovnanie; nahodnost v dosavadnom sddzani 
domov zobrazite si sami uajlepSie, ked v dlhej chvfli pri pracov- 
nom stolflcu cmarate perom po podlozke bez umyslu nakreslit ddku 
figuru. Nenie zricdkavy prfpad, ze na jcdnom kouci vchddzas od 
vychodu, o 50 krokov lomf sa ulica v lavo na juh, o chvfiku obrati 
sa V pmvo na zdpad a onedlho vyndes severom na vychod. V tomto 
bludenf zrazu octnes sa raedzi domami na priestore zcela prazduoin, 
kde mozno kedysi i chalupy (provisorne) staly, alebo viicsinou 
podrzal p6vodny svoj tvar od poslednej geologickej epochy vy- 
tvorcn^ ; teraz ma najvacsiu podobu so smetiskom, najviac ak daky 
osarpany, povylamovany parkan a dost casto i uajprimitivnejSi 
system studne tvori stafaz takeho ryngu, zvan^ho majddnom (slovo 
turecke). Takychto majdanov je este i teraz v BukuriaSti mnoho; 
ony sliiza dakde za tr/iste ; casto videt na nich rozlozeny naozajstny 
kosiar oviec v celej svojej idyllickej prostote so vsetkymi pridav- 
kami pastierskeho zivota, kde tf pravf valasi pri dudach narodnie 
tance rumunsk6 vybfjaju, dojny si pretulikavajuc na fujardch; do- 
»tanes i teplej zincice ako na salasi. 



Digitized by 



Google 



826 

Pokladara za zanimavc sdclit vam slova na zivot pastiersky sa 
vzfahujucc, s nasimi spolocne: salas (salasu), kosiar (cosavu), ko- 
liba, cap, urda, ziucica, brindza, vato, baca (baciu), galeta, ina- 
gura, krivina, snta (minunsky cuta), crieda, dojka, kormitka (cor- 
nuta), dobytok (dobitocu), jalovica, cacina (cetina), kobyla, ciitora 
(ciutom), jesle, svorka (rum. sfora), polana (poiaua); vsetky ticto 
slova vysloviijii sa tiik ako u nas, pri vacsine sa i teuier tak pisu. 
Este jeduo slovo nii napada, kjore som i u uas pocul po prvy raz 

V Luznej medzi Korytnicou a Zeleznym. Ked som si chcel tamejsf 
zensky kroj kiipiC, pocul som menovaC i Jikovy kabdtik'* (zivotok), 
i sikove oplecko, co znameiia hojuc zvlAste bliskavymi Smirami vy- 
§(van6 veci; rumunsk6 slovo sicu (vyslov sik) znamend tiez toiko 
ako trhlietky (Flittergold, Schaumgold), ktorym si ticz Rumuuky 
kroj svoj okrasFujii. 

OdpusCte, ze sa vzdalujem trochu od vlastn6ho „Mal6ho Pa- 
rfzu;** ale i ked chcem sa vratiC k Jalsiemu popisu, zase mi len 
prfde prv^ slovo slovanskc pod pei-o, slovo ulica, ktor6 je dosiaF 

V rumuncine zachovan6 a uzivanc Jiidom"' a „neudenymL^ Leu 

V novsom case povstaly slovii : strada a sti-adella (pre vyznam toho, 
CO sa vo velkych mestdch kategorisuje, ako ulica a ulicka r= Gasse, 
utca), a calea (pre vyjadranie pochopu tricda =: Strasse, ut). Pokial 
dlazdenia nebolo (a uie je toum este tak davno) volaly sa styri 
hlavn6 ulice mostami (rum. podu); pomenovanie celkora spravue, 
lebo boly „dl4^dene" v celej djzke svojej brvnami, a okolo nicli, 
medzi nimi rozprestieraly sa jazera (zvykne sa vi-avet i mora) blata 
za mokra a prachu za sucha. 

ZanimavA je i metamorfosa v nazvoslovi uli'c s postupujiicou 
kulturou. Za ddvuych cias dostdvaly ulice mend bud dia lemesla 

V nich osaden6ho (kovdcska, garbiarska, sedldrska atJ.), alebo okol- 
nych kostolov (ulica Sv. Jura, Sv. Demeti-a), smeru, kam sa nimi 
vySlo (ul. bi-asovianska) ; po 6as znovuzrodenia, ked" kazdy poklada 
sa za potomka Ti-ajanovho, davaly sa mena rimske: ulica Traja- 
nova, Romulus, R6mus, Cesar, Minerva, Merkur atJ. ; konecne po- 
slednia vojna zavdala podnet k pomenovaniam : Calea Victorici 
(trieda v((azstva), calea Plevnei (plevfianskA), calea Grivitei alebo 
ulica 11. Jiina, 13. Marca, znamenajiica pamatihodnejsie bitky z vojny. 

Verejny zivot bukuriasfsky siistredeuy je temer vylucne v troch 
hlavnych uliciach: na Calea Victoriri vo strada Lipscani (ulica 
lipska) a strada Carol (ulica Karolova, krala). 

Sumot a pestrota verejn6ho zivota je v tychto dvoch posled- 
nych uplne velkomestska ; vir, ruchot a hukot zivota maloparizskeho 
ztelesneny je na Cale Victoriei; tato trieda opravhuje na pomeno- 
vanie „Maleho Parfzu." Co je inym mestam: korso, boulevard, 
prospekt, Ringsti^asse, koriit, v Berime ^pod Lipami," to je tu 
Calea Victoriei, fahajuca sa v dlzke temer 3-kilometrovej od severu 
raesta k juhu. Ked i iiesiahajii v nej „do neba" 6 — 7-poschodu6 
opachy, dosahuje skvost, luxus, lesk, drahocennosC sklennych vy- 
kladov a zivota, pohybu, zjavov, stupna velkoparfzskemu pribnzn^he. 

Ako tam, tak i tu: zivotom, tii^bou, osou, centrora vsetkej 



Digitized by 



Google 



827 

zovnajsej slavy, svetsk^ho vymyslu je mohutna despotka moda. 60 
knazky tejto bohyne vo Velkom Parizi predvcei-ora ua oltar (louiesly, 
to imjblijsi trenul fulger (bleskovlak) dnes sem dovczie, a este ani 
nedoluU ^Figaro* so svojini tyzdehnym prehladom „o novych zja- 
voch'^ mody, akymi markysa de Beaumont alebo Madame Roth- 
schiW Y Champs Elysees smer dobrej spolocnosti oznaiujii, uz to 
zraku znaica neujde na tunajsej §osei^ ceste to sliiziacej za pre- 
chadzku, tvoriacej bezprostredue sevenie pokracovanie triedy vitaz- 
uej, pei*spektiviticky nedohladnej, s lipovymi alejami a krasnymi 
sadami po oboch stranach, tak zeby sa mohla pomenovaC malo- 
parf^sky boulogaskym lesfkom. 

Viem, ze ctene citatelky nesuhlasia s knaznou S., ktora vonahdy 
pri vystave rucha novej zupanky zvolenskej vyslovila sa krasach 
tych, ze sii ^.poesiou domu," predsa mi nezazlia aspon tie, ktor6 
dakedy leu zo zvedavosti, ako sa svct toci, nazrii do „Bazaru," 
kel uvediem dafio z lej slavy, z tolio blaha, ktore tvori tak casto 
predmet „zlatych snov" maloparizskych represeutantiek krdsnej 
pled, vrcholiacom v ruchu. Stojim prave pred takym vykladom, 
dOstojnym odrostom atelieru Madame Aubert v Parizi (Rue du 
Sentier) a obdivujem tie rozkosu6 robes: tu promenadov6 saty 
,,a la priucesse Demidoff," z bozskeho velouru (meter po 120 fmu- 
kov), barvy tmavokarmfnovej, na nom pasy z tenucickej priesvit- 
nej latky, bobato pravymi perlami posiatej; vedia toho navstevna 
sata „a la Marquise Sagan" z atlasu smaragdovej barvy, zlatymi 
cipkami ozdobena; pozres do vedlajsieho obloka, vidfs kostum pre 
navstevu divadla „a la comtesse Chateaubriand" zo satin-royal-u a 
barvy tervenej a la Pompadour, pokryty motylami jagavych od- 
tienov a strieboruymi tazkymi cipkami; spustfs z tohoto oko, spfdne 
ti na toiletu „a la baronne Rothschild-* zo zamatu v barve a pelu 
ako zrela slivka s rannou jej aetheiickou rosou, tunika na nej zo 
samych zamatovych cipak, na okrajoch so zlatymi kvetami zvon- 
kovej podoby okraslend. 

Chcem odfst od tychto „pletak" a uz upadnem do in6ho od- 
dielu, klobukov6ho; tomu, ktoremu Maloparizauky pomerne naj- 
vacsiu pozomosC venujii a najvacSie obete prinasajii. DIa tcraz 
panujiicej mody je hlavnou ozdobou klobiika ptdk, a musf§ sa len 
divit, ako vymysel svetsky snazi sa prevysit i samu prfrodu, tak 
zeby jfa i neboh^ Brehm sotva bol vyznal v tomto ornitologickom 
museume. — Zanimav6 je pri tejto duchaplnej mode pozorovanie, 
k ak6mu ptackovi chova ddma prevazmi naklonnosC, kazda mk 
svojho y^najmiUieho i"^ temer napospol majii zobdky a zobiciky na 
dubnutie proti obdivovatelovi namierene a vystret6 krydla; ale sa 
ncmusfs hki ani skleneneho jeho ocka, ani mftveho zobacika a 
krydeliec; nedostineS ho na lep, tym vacsf si musis dat pozor. 
abysV ty nesadol na lep tomu pam oci, co pod klobukom jagaju 
orientilnym mihom, aby teba karminovy zobacik nepo§tipal a ne- 
dostals' sa do zlat^ch krydel Maloparizauky, z ktorych by si sa 
(azko vytrepotal . . . 

Totnuto zovnajsiemu Icskotu toilety zodpovedd v plnej miere 



Digitized by 



Google 



328 

i ncdbalkovd, a som vcru v rozpakoch, ci bych vlastne nemal i»o- 
vedaC, ze sa v tomto ohiadc Maloparizanky Velkoparizankam este 
viae pribliziiju. Ako Verkopariz ma svoj svetochyrny „Maison de 
blauc," tAk i Bukuriast md svoj ^dom pre hielizen,^ a sice s do- 
razoni vyzuavam, ze je to obchod nasho rodaka pana G. Polouiho ; 
ako tam, tak i tu usmieva sa zlatyin ociam Napoleouov (ale od 
casu, ako Rumuusko okiisilo tiez zo stroimi National banky dobrotu 
irapierovych penazi, uz i modrym ociam 20-frankovuikov papiero- 
vych), usmieva sa, reku, z elegautuych vykladov a Skatuliek vsetko, 
cj si zensk6 srdce zaziada z toilety, jejz zakladn^m tonom je ^barva 
iievinnosti.^ Pocmic od lahuliukych ako aether melinov (meter po 
20 fraiikov), batistov, brillantiuov, celoii stupuicou rozuych irskycli, 
b^lgickych a bielefeldskych platen az ku rumbursk6mu, piitaju oko 
a cit znalkyii v nevycerpatelue rozuych fasonoch druhy bielizne 
nevyhuutn^j i luxuriosnej, ako: matinee, kapoty, jakety; postelnia 
bielizen, stolovd; vsetko viae menej ozdoben6 a obohatene vysiva- 
niami (bro:leriami), valeusienskymi a bruselskymi qipkami ; tenuliu- 
kymi sCa pavucina torsouami, s najnovsim jfch zdokonaleuim, tak- 
zvanym Point de Paris; stuhy v uescislnych odtienoch; ajour-y: 
vsetko to dodava toiko povabu, olegancie tymto pletkam, ze vy- 
volavajii vyrazy, ako len zahryznuC! — Honny soit qui mal y 
pense. 

Podobuym sposobom raohol bych sledovat ktorykolvek druh 
obchodu, priemyselnych vyrobkov, vsade skvost a drahocennosf, 
menovite v claukoeh poziadavkom mody podrobenyeh. 

Ale i z tych odvetvi, ktore raodou v nicom, alebo bezvyznamue 
sa riada, ako je knfhkupectvo, priddvajii muoho k ndzvu „Maleho 
Pariza." Zovnajsie vystrojenie sklepov knihkupeckych (vzdy hovo- 
rfm Galea Victoriei) nezada v nicom europejskym knihkupectvam, 
a CO sa podstaty veci tyka, mozem povedaf, ze 80% skliadu tvori 
literatiira franciizska, 10% rumunskd, 7% nemecka a ostatn6 37o 
spadaju na in6 nahodne representovan6 spisby. Cisla tieto su naj- 
jasnej^im dokazora o intelektualuych vztahoch medzi Parfzom na 
Seine a Malym Parizom nad Dimbovicou. 

Vyznamnejsie dennfky i tyzdennfky, encyklopedick6 casopisy 
franciizske patria k riadnym i raimoriadnym predplatkom : nezbytny 
^Figaro," najdrahsf ^Journal des Debats," „Temps," „R6publique 
Fraucaise," „ Revue des deux mondes," vobec vsetky odtiene poll- 
tickych priidov franciizskych sii tu casopisami svojfmi zastiipene a 
V knlhkupectvach i k denn6mu predaju vylozene. Kazda pozoru- 
hodnejsia kniha ci vedecka, lebo z krisnej literatuvy tiez je skor 
vylozena vo vyklade knihkupeckom, nezli ndm doletf kritika p nej 
vo „Figaro;" Hugo, Daudet, Zola, Dumas, Ohnet najblizsim ^Orient- 
Express-om" (ako sa tiez bleskovlak void) dostanii sa sem. 

Slabo vyvinuta literatura vlastnd niiti pravda Ruraunov siahaC 
k daktorej literature cudzej, ako vzoru, zdkladu, alebo pomocke, 
prostrednictvom ktorych maju pracovaf na stvoreni a tvorenf vlast- 
nej, a tu je jlch pachtenie po francuzstine z viae ohiadov ospra- 
yedlnene, pi-akticke, piirodzen6; lebo spolocny povod oboch reef 



Digitized by 



Google 



329 

z lutiuy vcrtie jicli k blizsiernu spojeniu, potoin svetovy vyzniim 
fraucuzstiuy a ochrana proti nemeckemu »Draiig iiach Osteu" sii 
(lor>tat()cne dokazy a vysvetleuia likazu francuzofilstva. 

Ilozsii-enost frauciizskych casopisov tym viae pada ua valiu, 

ze jc domaca zurnalistika poincrue vefmi znacQC vyviimta; vychadza 

tu len V samoni BukuriasCu 12 deiinikov, z tychto I frauciizsky 

(pred dvoma ivkmi vycliodily 2) „I/ Iiidepeudance Huraaine," 8 

rumuuskjch, 2 nemecko a 1 gr^cky; kreiu tolio dakoiko tyzden- 

uikov (vzdy 1 — 2 frauciizske, 1 inadarsky), 2 — 3 Immoristicke (tiez 

1 frauciizsky), 1 periodickd revue; illustrovantho belletristickeho 

CL^o^)isu neuiajii, co je charakteristicke ako pre vyviu grafickeho 

umeuia, tak i illustratorskych pomerov vobec. Najvaznejsi politicky 

list je „Eomanulu" (citaj Rumuuul), list zalozeuy a riadeuy ue- 

clavuo zomrelym vyuikajiicim muzom C. A. Rosettim, ktory vzdor 

svojmu radikalnemu uateru vyuika uajviicsou rozvahou a je uiier- 

iiitelom medzi politickymi strauanii; sloh jeho je klassicky, v lo- 

«jdke uepreinoziteluy, asi ako za zivota Skri\jsovskeho „ParlainenUlr," 

len mu chybi ten vlastny Skrejsovskemu sarkasuius. A pouevac 

protivy vedfa seba postavene tim vypuklejsie sa javia, zvecm'ni 

1 taky zurual, aky uesuiie uikde chybiif, kde sa Jeitelesovci za- 

Iniiezd'a — „Bukarv3Ster Tagblatt" ! Ku charakteristike jeho tofko, 

zc stoji Y najuzsoin rodinnom spojeni s „ Pester Loydom," a ze 

ten spiritus, ktory v tejto pdleuciarni napalia, predklada oznaceny 

listok citatelom svojim uz len v podobc vypalkov, pomyj, z ktorycb 

vsak fabriku liplue dobre pozuaf. 

(Pokracovanie.) 



Bystrica. 

(V trcuciaiiskej stolici.) 

Pise 
Alexander Lomhardini. 

Ziiniok Bystrica stoji na lavom brchu Vahu, proti vrcliu Mauinu, 
cliyrccnej rodiue Poduianiuov (Jebo Podmauickych) meno a praedicat 
ddvajucc mu. Zdniok je vystaveny na 500' vysokej skale, nad obcou 
pod niin sa rozprestierajiicou a preto Bystrickyni Podhradfm po- 
menovanou; od neho neskor svoje nieuo obsiahla ua pravom brehu 
Vahu leziaca obec, duesnia Povazska Bystrica (mestefiko). Cesta 
do tohoto zaraku viedla okolo vrchu, ako aj z 'druhej strauy od 
zadku. 

Dna 2i^, jiina roku 1403 majitelom tohoto zamku stal sa pdn 
Szaudzivoj z Ostrorohu, ktory r. 1383, ked Hedviga, dcera uhor- 
skeho krdfa Ludvika, stala sa polskou kralovuou, jako palatiu 



Digitized by 



Google 



330 

Kalisa sebc velk6 zAsluhy nadobudnul, kraloin Zigmuudora (svagrora 
Hedvigy), obdarovaDy bol pa£mi trencianskymi zarakami: Strecnoni, 
Bystricoiu^Lietavou, Bytcou a Starym Hradoui. 

Ked Zigmund Luxeiubui'gsky (raanzel Marie, uhorskej ki-aFovuej) 
ciolom upevueuia uhorskeho prestolu r. 138G vlastn6 pomocne voj- 
sko V Polsku sbieral, na jcho zpiatocncj cestc tiez so zastupom 
sprevidzali ho styria bratia zo Stiboric, z ktorych po r. 1410 pau 
Ctibor (Stibor) zo Stiboric a Sobovic, obdrzal z inilosti od krala 
Zigiminda mimo pocetnych moravskych majetkov v Uhorsku viae 
zaiukov, a medzi tyraito aj Bystricu s 27 obciami. Oueu Stibor, 
sac pAnom pocetnych povizskych zarakov a Byslrice, menoval seba 
medzi iuym aj „Comes Bistriciensis^ a „Dominus fluvii Vagi.* 

R. 1412 til, totizto „Bistriciae sabbatho proximo post festum 
Sancti Jacobi Apostoli" Stibor, sedmohradsky vojvoda, „una cum 
viro Magnifico Michaele Siculoiiim et Ladislao de Nadas Vicevoj- 
voda nostro cetcrisque Hostris cum Assessoribus ex speciali com- 
missioue Serenissimi Principis" atd. Sigisrauiidi atrf. zakouny den 
(Geuerale Judicium) drziac, v pravote medzi jaadskymi Sasmi a 
susedu^mi zemanmi vedenej vynasa rozsudok. (Michal Kovaczoczy: 
„Arpadia." KoSice, 1838, sv. III., str. 74. — Fejer: „Codex Dipl." 
8v. X., 8. cast, str. 536.) 

R. 1434 Y novembri zomrel Sdbor (III.), a s nfm vymrela aj 
rodina Stiborov. Vsetky jeho majetky zaujal ki-dl. fiscus. 

Stibor bol pduom otdzneho zamku, a preto drzim za prilezi- 
tostiie, ked sa na tomto mieste zmienim i o jeho erbu, ktory po- 
zostava z paucicra, z oboch stran nahyrai muzskymi postavauii 
drzaii6ho, na uom jakysi uSaty zver, pod nim ale sikmo leziaci 
stit, V ktorom sii dva na von stojace polmesiace a nad tymito 
hviezda. 

R, 1483, jako to z lis tin Zapary Balassovskeho processu vy- 
svitd, zamok tento bol kralom Albertom darovany rodine Podma- 
ninov, narodenej v dedine pod vrchom Maninom, Podmanin reccuej. 

Diia 11. jiina r. 1489 krdi Albert daroval svojej manzelke 
Alzbete tieto zAmky : Trencfn, StaryHrad, Strcfino, Bystricu, Vrsatec 
a Sucu. 

R, 1458 kral Matej tymto zamkom obdaroval Ladislava z Pod- 
manina. 

R, 1471 podmanicky Ladislav a jeho synovia: Jan, Michal a 
§tefan prichadzaju sfa majitelia tohoto zamku. V tejto donacio- 
nalnej listine krala Mateja doslovne stoji, ze donatar podmanicky 
Ladislav u boku Ladislava Hunyadyho jako kapitan bojoval a jeho 
napomohol 12. zlatymi jako pozickou. 

Michal z Podmanfna mal dvoch synov : Jana a Rafaela, velkych 
lupeznfkov; Jiin r. 1498 s kvasovskym Ga§parom pustosil majetky 
panej Katarmy, ilianzelky vrsateckdho Melichara; Rafael, vladnuc 
zamkami Bystricou, Bytcou, Hricovom, Lednicou, Sucou, Bdnovcami 
a Palotou, odtialto. vysielal liipeznicke zastupy az do kraja medzi 
Stolnym Belehradom, Ostrihomom a Rabom leziaceho, ba aj do 
Sliezka a Moravy, pustosiac bohat6 mesta, zdmky, opatstvA. Doma 



Digitized by 



Google 



331 

a na vonkove sarciyuc a protiviac sa zakoiinyin uariadenlam, oba 
bratia boli risskou kliatbou ua presporskom sneme (2. §. 44. zak. 
cl. z r. 154") proscribovauf, na ztmtcnie majetku odsudenf, ale po 
troch rokoch s kraloin sa pokonajuc, na truavskom sneme (47. zdk. 
cl. z r. 1545) obdriali milost, ba Rafael dna 23. jiila r. 1549 bol 
Ferdinandom I. medzi tohto „veriacich" prijaty. Dna 23. febiniara 
r. 1558 zoinrel Rafael Podmauin v 46. roku veku svojho jako po- 
sledny potomok svojej rodiuy (a tak, jako to mnohi myslia, r. 1780 
do baroiiskeho stavu povy^enf Jan a Alexander Podmaniczky ne- 
pocJiadzaju od bystrickych Podmaninov). Rafael oby&ijne bydlel 
V zamku Bystrici. 

Po smrti Rafaela rokn 1558 a 15G0 kml Ferdinand I. teato 
zaniok daroval panu Gasparovi Szeredy-niu (vnukovi knie:at po- 
dobueho nienaj a tohoto nianzelke Anne Merey, ktory ale nezadlho 
zouuel bez nmzskych potomkov; tohto vdova vydala sa r. 1563 
(dia barona Alojza Mednyanszky-ho chybne r. 1571) za Andreja 
Balassu, gi'ofii novohrndskej stolice, ktory dostal s iiou tento zamok. 
Tohoto kral. Maximilian potvrdil v jeho majetku. V bystdckom 
zamku kamenna tabula nad br^inou udr/ala meno Gaspara Szeredy-ho 
a z pridauych slov „fieri fecit" treba sledovat na premeny lebo na 
nove sttivby, ktore sa pod nfm diali. 

R. 1572 zomrel Andrej Balassa; tohto vdova Anna, rod. Merey, 
bola do zamku slavnostne statuovana. 

R. 1602 spomfua sa sta prefekt tohoto zamku 6uro Zdlusky. 
V decerabri r. 1605 Zigmund Balassa (III.) v tomto zdmku 
vlastneho bi^ata Imricha Balassu (II.), s tetkou Zofiou Merey, man- 
zelkou Michala Cobora (sestrou Anny Merey) uvaznil a jich ma- 
jetky do svojej moci zaujal, kde v putach viae jako jeden rok 
stravili, ked jich po viedenskom miere na svobodu vypustil. 

R. 1610 Zigmund Balassa bral liciisC na zilinskej evanjelickej 
synode a r. 1616 zle pochodil, lebo 7. janudra nasledujuceho roku 
bol pre nevernosf z rozknzu cisarskeho generala Rudolfa Tiefenbacha 
V zdmku Modrom Kameni uvazneny a bez vsetkeho sudcovskeho 
pokracovania v Presporku zatvoreny, odkial len r. 1619 pociatkom 
septembra vypusteny. Zomrel r. 1623. 

R. 1630 dna 3. jiina Ladislav Revay s Alzbetou Drugeth-Ho- 
mouuai v Pruskem vydrziaval veselie, odkial 5. s palatinom Zigmun- 
dora Kornisom, Stefanom Nyarym, Andrejom Kapym a inymi panmi 
vzdialiac sa nocovali v bystrickom zamku. 

Za casu Zigmunda Balassu tento zamok konal vlasti dobr6 
sluzby pocjis zbury. Chvalitebny skutok Zigmundov bol ten, zc sa 
do tohoto zamku ako obriinca zatvoril a odtial Bethlenove utoky 
odrdzal. V cas Tokolyovskych nepokojov (r. 1684) bol tento zamok 
cisdrskymi obliehany, az ho Imrich Balassa pri slubenej amnestii 
naslcdkom kapituldcie oddal a tnkto svoj majetok zachranil. 
Z testJimentu, Ladislavom Revay-om r. 1666 vystaveneho vysvitd, 
ze povdzsko-bystrick6 panstvo bolo jeho majetkom. 

Pod krdlom Leopoldom boly majetky Imricha Balassu kraT. 
fiscusora pre nevernost shabane, z ktorych polovicu r. 1714 Karol III. 



Digitized by 



Google 



332 

daroval rodiue Szapdrych tak, ze trenciaiisky, teda aj bystricky 
majetok Szaparyovskcj vodiue, novohradsky ale Zichyovskej a pres- 
porsky (Malacka) Palffyovskej rodiiie pripadiiiil. 

R. 1780 zapocala sa pravota zenskycli potomkov rodiny Balassa 
s rodiuon Szapary strauiva rovnakeho prava (ad aequalitateni juris), 
az kouecue Terezia Balassa, inanzelka Pctra Szapary-ho, praxotiace 
rodiny priatelsky pokonala. 

R. 1830 rodina Szapary predala polovicu bystrickelio panstva 
Moricovi UUmaunovi, vicdefisk^mu velkupcovi, a tohoto iiapad- 
iiikom; r. 1859 Bystricke Podhradie kiipil zid Leopold I'oppcr, 
ktoreho praedicat teraz nosf, a r. 18G3 Balassovskii polovicu Orlo- 
veho Jozef Lord, pokrsteuy zid. Sic transit gloria mundi! 

Stredisko bystrickelio panstva, ktoreho tri stvrtiny teraz Leo- 
pold Popper a stvrtii ciastku Jozef Lord ma, bola Povazska By^strica, 
ku ktoremu uz za casu Podnianmov ona a 26 obci patrilo. Od to- 
hoto zamku ponienovan6ho panstva obce su: Podinanfn, Basov, 
Drienov6, Plevnik, Vrfcizer, Povazska Tepla, Ziiskalie, Kostclec, 
Vrch-Tepla, Prazuov, Precin, Leduica, Fackov, Podhradie, Orloye, 
Milochov, Velka Udica, Prosn6, Hatne, Kliestina, Marikovti, Se- 
bestanova, Podvazie, Stiavnik a Hvoznica. 

Zdmok — ktory kedysi bol viizanii a strechou opatrouy a 
V ktoroin uachodila sa i kaplna — len v niekoiko nniroch je nepo- 
ruseny; najporiichanejsf je inur strmej strany, iia Vah hiadiacej; 
u jeho podnozia je skrydlou kryt.y, hojne pozlateny, nov6ho vkusu, 
vaiickou opatreny, na jeduo poschodie vysoky, v rokoko-style vy- 
staveny pekny kastiel, ktory dal Szapary vystavif, teraz al(5 jako 
vlastnosf Leopolda Poppera peknyni parkom otofeny, tomuto sluzi 
za letnie byvanie. Na kastieli sii tie bijiice hodiny, ktore Icedysi 
na viizi zilinskeho jezuitskeho kostola upotrebcnc boly a ktore 
pravdepodobne fundus studiorum Szaparymu odpredal. V k^^tieli 
nachodi sa aj kaplna, sv. Jozefii zasvatena, v ktorej duchovii. V ko- 
nal poboznosti dotial, dokial tu farsky kostol nebol vystaveuy, -Mi)n<> 
toho je na strane zamockeho vrchu druhy, stary, poschodovy kastiel, 
na ktor6ho lihloch nachodia sa okruhle viizo; sliizil aj za byd^isko 
podhradsk6ho knaza. 

Teraz nech uz nasledujii dejc jednotlivycli nionovanych ol)c(: 

1. Povazska Bystrica^ mestecko, svoje prve nieno obdrzei-^^ ^^} 
blizo neho vypinajiiceho sa vrchu Mauiua, terajsie ale meuo "^^ 
od neho nedaleko za Vahom §ikino strmiaceho zaniku, By^^^'^^J^- 
Ponevac je v tomto mestecku fara r. 1250 zalozena, ouo «uz jprcd- 
tym niuselo jestvovat, a ponevdc sa uz v listine r. 1384 q^o^rto 
nonas Junii danej a kralovnou Marion vydanej bystricky ^:>kres 
spomina, z toho nasleduje, ze vtedy Povazska Bystrica, od 1^ ^^,*'JjJ 
okres ponienovany bol, uz znacnejsiin miestoni bola. Z jej st^'-^'y^!^ 
sudcov (advocatus) znamer. 1400 a 1410 Petra Buthora z Mar^^^^J' 
Stibor, sedmohradsky vojvoda, v smysle canibialnej listiny v 'X'l'^'^" 
cine r. 1400 die et festo Nativitatis Sanctae Mariae danej v.i^ P^' 
vazsko-bystrickii advocatiu niarsovskenui Petrovi Buthorovi a to'^^^^ 
synom: Blazejovi, Mikulasovi, Janovi a Tomasovi a tychto po^'*'"' 



Digitized by 



Google 



333 

Kom prepusfa iledintt Jablonovii, ktorii zamcniou v smyslc listiny 
V Libici r. 1410 feria tertia proxima post Couceptionem sauctae 
Mariae danej, obnovil (Povodiny v archive rodiny Marsovskej. Sde- 
len6 Juliu&om Marsovskyiu v dielo Gustava Wenczel-a, „Stibor 
vajda" zvauoni, pod c. 84 a 104.) 

Povazsko-bystrickej cirkvc fara — ako uz spoinenuto — po- 
vsfala dia dioecesiuskebo scbematismu r. 1250. Z jej famrov je 
znaniy jeden, raenom Michal, r. n]68. — Povazsko-bystrick«a evaiij. 
cirkev od casu reformacie skoro cez dve storocia pod patroiiatstvoni 
rodu Ba/assovsk^ho ustuvifiny pokoj pozivala a picta Zl^inunda 
Balassa proti evangclicismu v IG. storocl jak tunajsiemu tak su- 
sednyin mestam iia veFky osoh bola. — Z jej kiiazov sii ziiauii : 
R. 1570 Pavel Panuouius imic Sobach. 
R. 1586 Jau Felicis. 
R. 1593 Andrej Jacobaei. 

R. 1610 Samuel Paulinus (Pauliui), povolany z Nemsovej, senior 
hornieho contuberniuma, Zigiiiimdom (11.) Balassom r. liU2 odo- 
huauy, ktory seba do podpory Dura Thurzu odporiica a este v ten 
samy rok siel do Dubuice za knaza. Bol pritomny na zilinskej 
znamenitej synode. 

R 1613 Jau Ainbroziades imlc Vietoris. 
R. 1627 August Miklian (Mikliui). 

Potom M. Zacharias Ldnyi, ktory r. 1635 bol do Banoviec po- 
volany. 

Matej Masnicius. 
Michal Hallerus. 

Samuel Fmncisci, ktory r. 1663 bol do vyliuaustva poslany. 
Martin Zabanius; bol tak sfastlivy, ze siikronine cvicimio ev. 
nabozenstva r. 1680 tu udrzatv stave bol, dIa „index ordinatonnn" 
Audreja Michnav skrz superintendenta Jakuba Zabeler-a. 
R. 1706 Jan Burins. 

Andrej Balassa, osUxtni z rodiny evanj. viery, zanechal vdovu, 
rodenii baronku Pereuyi, ktora r. 1709 Jana Burisa, knaza, a Sam. 
Krashanskeho, ucitela, oddialila, a tunajsi katolicky faiarono hunmo, 
v ktoroni evanjelici svoje bohosluzby konali, dal zapjilif, ndsledkoin 
echo niusel vidct zhoref svoj vlastny katoKcky kostol. — Tunajsej 
evanjelickej cirkve filialka bola obec Kostelec, sama volakedajsia 
evanj. cirkev je ale teraz filialkou siilovskej cirkve. 
Odtedy boli tu nasledujiici katol. farari: 
Jan Krizan, Martin Alex Velcsey, Alexander Kostolani, 6uro 
Suraba, Jan Langaulf, Jozef Koroda, Martin Hazucha, Jozef Bobos- 
sek, Alexander Pongrac a Karol Jelinek. 

Matriky tejto fary jestvujii len od r. 1825, Icbo starsie znicil 
]K)ziar. — Jej pati'onmi boli: od r. 1403 pan Sandzivoj z Ostro- 
rohu, od r. 1410 Stibor zo Stiboric, od r. 1434 kralovsky fiscns, 
od r. 1483 Podmanlnovci, od r. 1489 ki-alovua Alzbeta, od r. 1458 
Ladislav Podmanm, od r. 1471 Jan, Michal, Stefan Podmanin a 
neskor Jan a Rafael Podmanfn, od r. 15(J0 Gaspar Sercdy, od 



Digitized by 



Google 



834 

r. 1563 Andrej Balassa, od r. 1572 Anna Merey, potom Zigraund (IIL) 
Balassa n, Inirich Balassa, neskor kral. fiscus, od r. 1714 rodiua 
Szapdry, od r. 1780 tato a rodina Balassa, od r. 1830 grofska ro- 
dina Andrissy, baronka vdova Anna Balassa a Morlc Jan Ullmann, 
patricne toliotx? napadnfci pod meno:n Szitanyi, od r, 1859 miesto 
Ullmannovcov zid baron Leopold Popper z Podbradia a od r. 1863 
len poslednomenovany a Jozef Lord. — Jej filidlky sii: Doln^ 
Mostenec, Kostelec, kvasovsky raajer a Zemansky Kvasov, Kunovec 
a Golanovec, Milochov s jeho hoi*skyini a ludolnynii obyvatefmi, 
Podmanfn, Praznov, SihoC (raajer), ZAkopa, Povazska Tepla, Vrtizer, 
ZaluS, Zfakalie, a kedysi aj chalupy za Maninoin s dolno-bukovau- 
skym ralynom, koliba „Drahy," horakc doniy Kros«inikov, domy 
Mitasikov a doray zamanfnskych Pcchov, konecue do r. 1789 aj 
bystricke Podhradie. — Fara r. 1835 mimo 321 zidov uz leu 18 
evanjelickych a 4474 katolickych dus( pocitala. Katolikov terajsi 
pocet je 4579. Pod opaterou farAra stojaci dom chudobnych zaiozila 
r. 1689 grofska rodina Balassovska. 

V Povdzskej Bystrici je jeden f<irsky kostol a dve kai»lny a 

V Zemanskom Kvasove tiez jedna kaplua. 

Fareky, jednou vazou opatreny, sv. Alzbete zasvateny a na ua- 
mesti stojaci kostol je vefmi stary. V jeho zakrsti naznaceny r. 1409 
zna6( rok obnoveuia. V lodi kostola na lavej stene sii jeden ved'a 
driih^ho 3 nahrobniky vypukleho diela (relief). Na prvom, ktory 
je z bieleho mramoru, je viditelny rytier so Sisakom na hiave, 
s bradou az pod dnek siahajiicou, v pravici drziac nahy n^ec, 

V lavej ruke ale stit, na ktoroni rodinny odzuak. Kraj kamp^a 
kryje dvojaky - - dia baroua Mednyanskeho -- napis, z ktorfeho 
vysvita, ze je to pomnfk Rafaela Podmaufna, ktory 23. februira 
r. 15')8 V 43. roku veku svojho zomrel. Vidno ale len slovensky 
napis; latinsky, mozno, ze je maltou zahadzany. Slovensky nipis 
znie: „Crta pane 1558. yrmnu llrrJu m pupc mnxtl gep uroJjfwi 
Vm H^a^jjael poUmaitirktl id iBi|lrici ; — grlio Bn^i pan ^^lif milo- 
pimt xai'iB biti," Z druliych dvoch jeden ku druhemu hiadiacich 
nahrobnfkov z ^erveneho mramoru jeden je ^igmunda Balas^u a 
drnhy jeho manzelky, polskej knazny Zborovskej. Oba su tiez 
v zivotnej vclikosti, ale v umeleckom ohiade stoja za prvym. Pi*oti 
tymto nahrobnfkom na pravej stene vidno podobu sv. Petra vo vy- 
pnklom diele, taktiez z cerveneho mramoru, ktora je starsia jako 
tamtie. Na vonkajsom klenuti sktepenia na lavej strane lode mozuo 
cftaf tento chronosticon : „Na ChVaLV BozV a na poVIsenI sVatel 
CIrkVI, fara poVazsko-blstrlCka ChraM tento horLIVe okrasueLa 
a zVeLebeLa. ZapLat za to pdn bVCh," dla ktor6ho veriaci po- 
vdzsko-bystrickej fary tento kostol r. 1858 ozdobili. V tomto kle- 
nutf je oltdr P. Marie, ktoreho stolom je z dost clst6ho alabastru 
vyhotoven6 ono pekn6 antipendium, ktore dIa kostolnej knihy poj 
chadza z kaplny bystrickeho zAmku a pravdepodobne ono za slubnii 
tabulu bob hotovene. Na hornom kraji antipendiuma mozno cftaC: 
„hic mea si dederit sorSj si non nil nostra, iacecmt qualibet ill<^ 
loco.^ Jeho obraz je: kriz s Kristom, v zadu skaly a mnohoviizovy 



Digitized by 



Google 



335 

zauiok (bystricky), z Java klaci v zelo/e oblecony rytier a pred iiiiu 
lezi jeho sisak a IJaci stvoro mensfch pod 6b, zprava tri mensie 
zcDske a jedna mensia podoba, — pod krizom dve lapky a kosC; 
nad mu2skou podobou je odzuak (volovd hlava, medzi jej rohami 
liviezda) a uad zenskou podobou tiez odzimk (ua paCkouarovej 
koriine cap a pri tohoto uohach 4 meusie capi, uad nimi polmesiac 
a hviezda.) 

Tohoto kostola knaziste ma do koncitych klenutin sbehajiicc 
sa sklepenie, ale mimo tohoto ziadue in6 goticke oniaraeuty. Na 
kleiiuti sklepcDia kna^ista stojf uapisau6: „Ornata CVm paroChI 
PoDgraCz optuno gLorlaM Del," a tak teuto kostol r. 1858 bol 
ozdobeny naraahanim tunajsieho farara Alexandra Pongracza. 

Su V tomto kostole uhrnom 4 oltare. Pod kostolom nachodia 
sa 3 krypty; do jediiej je vchod v predsieui kostola, do druhej 
V lodi pred knazistom, a pouevdc je na kryjiicom kameni tejto 
poslednej z volovej blavy pozostiivajuci odznak vidno, je ona 
krypton Podmanfnov. 

V kostol nej vazi sii 3 zvony. Najviicsi mii tento udpis: ^CoMes 
PaVLVs BaLassa qVI In opVs aerls hVIVs luDVstrlore faVebat" 
a tak ho grof Pavel Balassa r. 1746 dal zhotovit; dolu ma tento 
kolopis: „Fudit me Joan. Ernest Posonii," bore ale nasledujiici 
kolopis: „PIo et VotlVo aflfeCtV saCrata Vnl trInoqVe Deo et 
VIrglnl Marlae VISItantI," a tak ho Jan Ernest v Presporku ulial 
a posviiteny bol tiez r. 1746. 

Na jednom kopci za mesteckom je viizou opatreny kostolik 
sv. Heleny. Jeho poloha je velmi romanticka; stoji ua pustom pa- 
hrbku, otocend lipami. Od starych casov ten maly domcek, ktory 
je pre kostolik schovany, obyvali piistovnici, udrzujuci sa z milo- 
darOv, sd slovo Jozefa II. zmsilo vsetkych anachor6tov. 

Na kalvai'skom vrchu nachodf sa kaplna, sv. Magdalene za- 
svatena. Kaplna v Zemanskom Kvasove zasvatena je sv. £)urovi. 
O bystrickom Podhradi, sfa povazsko-bystrickej filialke, hovori 
kanouicka visitdcia z r. 1688, ze ked kedysi Zigmund Balassa z 9. 
tam jestvujucich sedcni pa£ zaujal, od tychto duchovnemn za na- 
hradu 12 korcov zita vysluhoval, a neskor, menovite dfa kanon. 
visitacie z r. 1688, spomfna sa uz leu pol siesta korca zita. 

Kedysi v Povazskej Bystrici jestvujucu skolu zalozili Balassovci. 
Z jej ucitelov zname: r. 16()2 Simona Baziliusa lebo Bazilidesa, 
l>ovolaneho z Nemeckej Lupce, r. 1614 Davida Drotitiusa z Turc, 
Sv. Martina, r. 1620 Elidsa In§titorisa-Moss6cyho, do roku 1709 
Sarauela Krasnansk6ho. 

2. Podmanin, dedina, lezi pod vrchom Maninom, Od nej svoje 
mcno nosi rodiua Podmanlnov cili Podmamckych. 

3. Rasov, dedina, povstala na mieste rastliuou rasou zarastenoni. 

4. Drienove, dedina, dozaista na mieste drienom zarastenoni 
zalozena bola. V najnovsfch casoch ministerskyra privolenfm ona 
Somfalu pomenovana bola. Preklad slovensk6ho raena. 

5. Plevnik, dedina, ktora svoje meno len od plev obdrzaf mohla. 
Pred niekoiko rokami preki-stili ju na Pchds! 

2J 



Digitized by 



Google 



336 

6. VrdScr, dedina, ktom svoje meno leu od toj okolnost-i do- 
stail mohla, 2c v jej chotare teple zricdla vrely, ktore vrt^^^^^^^^i 
zriedlami meuovali. V dodine Povazskej Teplej, s Vrtizero i^ ■^ sii- 
sediacej, dosiaF nachodia sa teple media. Lud behom casu £3 V^rti- 
zeru spmvil Vlclzcr, co sliizilo za bludny zaklad tejze obci x^^*^^' 
uiekofko rokmi daiiiJiTm nieiiu Farkasdu, 

7. Povdzska Tepid a 8. Vrch- Tepid, dediny, pomenova^mi^ sii 
od tych alaunovycli teplych pramcnov, ktore v blizkosti pre^cl^^lcj 
zo skalnatej pody vru, a aby jedna od dndiej rozoznat6 boly, "t:-^ pri 
Vc4hu leziaca vola sa Povdzshou a td na vrchu nachodiaca sa Vrc7i ^^ t^ou, 

9. Zdshalie, dediiia, lezi za shalami; odtial jej meno. 

10. Kobtrlec, dedina, svoje mono od kostola lebo kaplnv" (ko- 
stelca) odvodzovaC nemoze, ponevac v nej uikdy ani koslo 1 ^^ ^'^i 
kapluy nebolo. Meno svoje obdiiala zaiste od vykopauych l^osti, 
ktore sa na jej ^'^zemf uachodily. Tiito inoju niienku potvrdz la j ^^^ 
okolnost, ze v tejco dedine jestvuje vapenna jaskyiia, v ktorej mric>lily 
byf najdenc kosti z prcdpotopnych zverov. 

11. Praznov, dedina, ktorej meno mozno odvodzovat od slc)va 
prdzdny, 

12. PrcHii, svoje meno len odtial mobol obdrzaC, ze n^t. ^^^* 
ktorom z vr.skov, v jeho cliotare sa nachodiacich, hradok C^^^^ 
musel jestvovaf, ktory druhemu hradu za predhrad {predts/"^^ — 
Vonverk) sliizil. Wyraz predty$i lud lahko mohol vyslovovati>rec/y^''^"'' 
priam tak, jako v menach Trityn, Strestyn, Budatyn z hl^sKy t 
Idasku d, patricne c utvoriac, tie Trencinom, Stretnom a Buda^i^^J" 
vyslovuje. Na okoluosC, zeby domanisskd dolina, v ktorej aj J^x'^^i*^ 
lezi, bez hradku bola byvala, nemozuo ani pomyslet. ,.^^. 

Precinska f ra je velmi stara; jej vznik nemozuo udaf. R- 1 ^^,* 
zanikla, r. 1740 vsak znovu povstala. Tu mali evanjelici X^^^ 
jeduoho storocia ecclesiu mater. Dfa snemovych lis tin r. 1661 -^5^*!" 
Balassa tunajsim evanjelikom po prvyraz odnal kostol a jfch Icft^'* 
pod pokutou smrti vzdialit rozkazal. ^ . 

Zjejkatol. fararov sii znami : Jdn Rozboril, Alexander ILo^^' 
lanyi, Michal Petrik, f)nro Illvay, Adam Kristoforsky, Jdn H^v^^^^'t^j 
Iguac Kalinay, Karol Jelinek. Jej matriky jestvujii od r. 174=0- 'J 
filialky sii: Bodina, mlyn v Trsti, Pocarova, Zavada; pocit^^ ^ 

katol. dusi. Farsky kostol zasvateny je P. Marii, kaplna ^^^ ^^j^ 
Anne. DIa kanon. visitacie z r. 1674 veriaci tejto fary k udx*^^,j^j, 
fai-ara prispievali pracou. DIa popisu z r. 1S02 trencianskeho ^^\qx\\ 
diakonatu, chovaneho v archive nitrianskcho biskupstva, oh''^^^^i)||s 
precinskej fary toto v sebe obsahuje: ^In matre: A colonic^^'^j^^j^ 
N?= 10 per metr. H. ))ercipit tritici meti\ 30. — a fl. 1 kr. 4& ^ ^ jj. 
mendo iusimul fl. 52 kr. 30. — Ab iisdem colonicalibus pc^^'^ jjj_ 
liguorum plaustra 10 a kr. 24 assumendo iusimul 4 fl. — A-*^ ^^^^ 
qnilinariis N°. 5 aut a singulo unius diei manualem lal)Oi*eir»» ,j^^ 
laboris redemptionem kr. 9.^ Zrejm6 je teda, ze v Precine ^^^^\r^l 
nalui poddani vysluhovali duchovn6mu hodnotu po jednoni 
jako 5 aj pol zlateho, kdezto zeliari hodnotu leu 9 krajciaro^-,^j,g 

13. Ledniccy dedina, ktorej meno dalo vo vrchoch paii^'*^^ 
chladn6, ladove poduebie. 



Digitized by 



Google 



337 

14. FackoVy dedina, svoj nazov dostala od svojho zakladateFa. 
Facek je slavianske muzske meuo. 

Fackov bol filialkou frivaldskej fary; r. 178S bola lii zalozcua 
fara. Od tolioto roku ma aj niatriky. Jej patvonom je niibozeuska 
zakiadina; filialky noma; pocita llSGkatol. dusi. Jej jednou vazuu 
opatreny kostol zasvateny jc sv. Mikulasovi biskupovi. 

Farari boli dotcraz:"^ Andre] Koleda, Jozef Groo, Jozef Tangh, 
Andrej Gombar, Pavel Zitnaii, Alexauder Zamaroczy, Martin Cingell, 
Ja'n Kratky, Stefan Farsky, Karol Zlathary a Pavel Biriuger. 

15. Bysti'icke Podhradle. dedina, povstiila pod zamkoni By- 
stricon, odtia? jej nieno. — R. IT/JG obdrzal tiito dedinu od voj- 
vodii Stibora kastellau Beckova, nasilovsky Jakus, a sice pre seba 
a pre svojho brata Pt^tra. (Fejer: Cod. Dipl, sv. II, 2. ciastka, 
str. 3D3.) Fara povstala tu r. 1789, od kedy sii aj matriky vedene; 
jej patrouom je nabozenskd zakiadina; jej filialky su: Orlove a 
Sebesfauova; pocita 982 katol. dusi. Jej novy, pekuy kostol ma 
jeduu viizu a je zasviiteny sv. Ladislavovi, uli. krafovi. Jej famnni 
boli doteraz : Parthen Ragadics, Jozef Babossek, Jan Cluidy, Andrej 
Goinbar, Jan Durcek, Franc Valter a Jozef Janec. 

16. Orlove^ dedina, svoje nieno odvodzuje od orlov, ktori sa 
V jej okoli zdr/iavali. Pan zaniku Bystrice a tak aj obce k nemu 
prindleziacpj, Zigmund Balassa, r. 1612 v Orlov6ni kastiel po- 
staviac, tento Zsigmondhdza pomcnoval, od ktoreho sa cela obec 
po inaJarsky tak to menuje. Tento na kopci do stvorhranu stavany, 
na poschodie vysoky, uteseny kastiel dal grof Franc Balassa, hor- 
vatsky bdn, koncom minuleho storocia velmi okrasliC. Jeho velky 
i-ad izicb zachoval mnoho stareho ndradia; tieto izby deli yelka 
dvoi-ana, ktord je preplnena obraznii rodiny Balassa, pocniic od 
prveho mocn^lio predka az po milacka Marie Terezie, ktory pod 
hou a pod jej synoni liral velky zastoj. V tomto kastieli nachodi 
sa i kaplua, zasvatena sv. Janovi Nop., v ktorej je Rafaelom Mengsom 
malovany uteseny oltarny obraz. Okolo oltara boly vylozen^ roz- 
licne zbrane. Kastiel teraz obyva Jozef Lord so synom. 

Bedrich Pesty vo svojom dielc „A magyarorszagi varispansagok 
tort6uete" zvauoni na 512. stranc odvolavajiic sa na Wencela, ho- 
vori, ze niagistrovi Baas-ovi, ktory bol r. 12o9 hlavnym ziipanoni 
trencianskej stolice, r. 1260 Bela IV. zeni pod dva pluhy dariiva, 
ktora na priestore Arlouch recenom n<ilezala ku trencianskeniu 
Zcinjku, potom ze tuto zaniocku zem magister Baas kiipil od Poka, 
bez potomkov zomrel6ho, a len neskor dozvedel sa, ze kiipena zem 
bola zamockou zemou. V majetku takejto zeme nikdy sa ziaden 
istym necitil, jak len k nej nebolo pridane kraIovsk6 privolenie. 
Magister Baas vedel, zeby svoje pravo ohFadom tejto zamockej 
zeme nemohol obranif, ba zeby ani svoje peniaze nazpat nedostal, 
ktor6 za fiu vydal, lebo Poka uz zomrel, a preto prosii krdia o do- 
ndciu spomenntej zeme pod dva pliihy, co kral aj privolil a ar- 
lauchskii ciastku zeme zpod zamockeho zupanstva na veky osvo- 
bodil. Listinu tohoto smyslu v rukopisoch Stefana Horvata Wencel 
znovu sdeluje s letopoctom 1266, ale, jako poznamenava, za pravi- 



Digitized by 



Google 



888 

delnejsf drzi Ictopocct 1200. — Pesty duesniu dedhui Otlove za 
totoznii drzi s Arlauchom^ a odvolavajuc sa na listinu v archive 
rodiny grofov Forgachovcov chovanii, hovori, ze v spokojnoin ma- 
jetku zeme pod dva pluhy v Arlauch Baas a tohoto potoraci ne- 
zostali, lebo Andrcj, syn Petra Mikolaia, ktory magistra Baas-a 
svojfm ujcom menuje, r. 1333 predstiipiac prM Demetra, trencian- 
skeho lilavn6ho /upana a kralovskeho tx)viirnika, a preukazuc do- 
nacioualsky list u^lu IV., na Arlauch sa vzfahujiici, placiici sa za- 
loval, ze kralovi neverni ludia u^ velmi davno (este za casu 
Belu IV.) iiiocue zaujali arlauchskii zem na velkii jeho a jeho 
otca skodu. Otdznu zem teda tovarnik Demeter dal nazpat zalujii- 
cemu sa Andrejovi, a kral este v torn istoin roku potvrdil priua- 
vratenie potvrdziijuci rozsudok. 

17. Milochov, dedina, ktora meno svoje dostala od svojho 
uiekdajsieho niajitela, Mila (Einila). 

18. Udiia (Velka a Mala), dve dediny. VMalej Udici povstala 
fara r. 1450, a ponevac jcj patrononi bol Imrich Balassa, aj tu 
povstala evangelicka cirkev, ktorej knazora bol r. 1611 Adam Ada- 
mides a potom cez 42 roky Ellas Institoris. Desafrocne prenasle- 
dovauie nieleu sliezskeho knaza Mikulasa Sandanusa, ktoreho 
pseudo-nastupca, fiuro Jozef Debuar, r. 1674 z cirkve vytvoril, ale 
aj kostol cirkvi odnalo. Po cas najposlcduejsich pohybov tunajsi 
farar, Duro Egbeleny, prepusteny siic, do cirkve uvedeuy bol knaz 
Daniel Nicletius, ktory ale nezadlho, limdu pozbaveuy a cirkev 

V casoch artikularnych zo svojich svobod vyzlecena bola. 

Z jej katollckych fardrov mimo f)ura Egbelenyiho znami su 
este: Andrej Mihalovic, Stefan Myslenicky, Leopold Jdn Roztomily, 
Anton Hordnsky, Jozef LoVc4szy, Andrcj Kubicka, Andrej Chabi- 
covsky, Jozef Pazicky, Mikulas Marcsiss, Tadej Zbiiiovsky a Jan 
Kramara. 

Matriky jestvuju od r. 1741 a dia schematismu z roku 1844 
jestvovali uz od roku 1711; jej patronom je „libera collatio;" jej 
filialky sii : Dubovec, Velka Udica, Okrut, Prosn6, Upohlav ; pocita 
1244 katol. dusi. Jej kostol zasvateny je sv. Matcjovi apostolovi. 

Dla kauonickej visitacie z r. 1674 veriaci tejto fary prispievali 
pricou k udrzaniu farara. 

19. Prosne, dedina, svoje meno obdrzala od prosa, ktore jej 
obyvatelia dochovavali. 

20. Hatne, dedina, sponifna sa uz r. 1436 pod meuom Hatua, 
ktorej majitelom bol Pan Prichadza aj pod menom Chatna, ba aj 
Hathna. Jej meno odvodzujem od slova hat. 

21. Kliestina, dedina, jej meno povstalo od vyklesnenej hory, 

V ktorej povstala. 

22. Marikovd, dedina, ktorej priestor Kruse a Jordan drzia 
za totozn6 s miestom Arsicua recenom, z coho mohlo povstaf sla- 
vianske Marikovd, lebo podia nich mozu byt miestne mena pre- 
mene podroben6. Ja myslim, ze zakladatelom tejto obce bol nejaky 
Marek. 

Ze V Marikovej evanjel. ecclesia mater jestvovala, raozuo od- 



Digitized by 



Google 



339 

tial nasledovaf, ze obec Hatn6 udava sa hyt jej filialkou, bars sa aj 

jej dejiny v zapisuicach neuachadzajii. Suemove pfsnia z r. 1G81 

ju medzi tie kladii, jako aj Miezgovec, ktorym boly kostx)ly odhat6. 

Jej katol. fjira povstala r. 1755. Fararmi tu boli: Matej Hu- 

bocky, Stefan Medov, Andrej Packo, Jozef Kubicka, Jao Repassy, 

Karol Akay, Jozef Baboss6k, Jau Chudy, f)uro Medlaosky, Caspar 

Malocsay a Konstantiu Jdnoss. Matriky mti od r. 1756. Jej filialky 

sij: Hatfle, kde je kaplna sv. Jozefa, hostiDske domy a Kliestiua; 

pocita 2410 katol. du§f ; jej kostol zasvateiiy je sv. Petrovi a Pavlovi, 

apostolom. 

23. SebeHanovd, dedina, ktorii pravdepodobne zalozil Seba- 
stiauus Sirmiensis, doiidtor zamku Siilova. 

24. Podvdzie, dedina, u brehu Vahu leziaca, od ktoreho svojho 
polozenia i svoje meno obdrzala. Tato obec sponiina sa uz r. 1451 
datura Bolondoch feria tertia die et festo Piirificatiouis Bea'ae Vir- 
ginis Marie v listiue Paulusom de Liudva et de Bolondoch vydancj. 

25. ^tiavnik, dedina, svoje nieno nosi od sCavoveho, t. j. kysl6ho 
prameua, ktory v jej chotare jestvoval. Prichadza aj pod menom 
Schavnik. 

Bola tu mala, ale velmi stard ecclesia mater, ktora prichadza 
hneJ na pociatku zdpisuice evanj. hornieho okresu z r. 1578. Jej 
knaz Jan Textoris r. 1580 podpfsal zakony tohoto okresu. Rok 1672 
bol kriticky pre tiito cirkev. Vyucovanie evanj. ndbozenstvu malo 
tu ki-atky ^ivot, aler. 1704 pod Janom Sapatiusom znovu sa pocalo. 

Katolicka fara v Stiavuiku r. 1714 znovu povstala. Jej fararmi 
boli: Jozef Perez, Franc Hordnsky, Matej Domanicky, Mikulas 
Bartovic, Gottfried Andrej Kozusnik, Stefan Dubnicky, I^uac Lang- 
auff, Jan Farkass, Martin Hazucha, Jozef Blaho, Jan Hesz, Jozef 
Tangh, Jan Chudy, Franc Ullmann, Stefan Ballay. 

Matriky ma od roku 1683. Jej filialky sii: Hvoznica a horski 
obyvatelia; pocfta 3988 katol. dusi. Jej kostol zasvateny je sv. 
Fmntisku serafinskemu. 

26. Hvoznica^ dedina. Njis lud menuje istii pri cestach rastiicu 
zeliuu hvozdic, a tak tato dedina mohla by£ zalozena na mieste, 
takouto zclinou zarastenom, keby v listinach aspon raz bola pi sand 
pod menom Hvozdnica\ a tak tvrdit musim, ze jej vlastne meno 
je Boznica, ktoreho hldska B premenila sa na F, a tak miesto to 
ku bohocestiu sliizilo. V zakladajiicej listine opdtstva sv. Benedika 
pri Hrone Gejza tekovskii dedinu Woznitz menovanii tiez Bozniczou 
nazyva. Boznica = bozske miesto. Konecne ponevdc hvozd je jedno- 
smyselne s hoh-mrij aj Hvoznicu mozeme drzaf za miesto na boku. 



Digitized by 



Google 



340 



B^sen, 

Veselohra vo troch dejoch. Napisal 7). Z, Laucch 

OSOBY: 

Sosna, ncbar na odpocinku. 
Eubica, jeho synovkyua. 

SmuSickd, ) . , , . 

» r. , i X jcno scsternice. 
Rusickd, ) •* 



Pevuy, I 

Dobry, > raesfaiiia a jeho zndmi. 
VPudny, i 
Verni', mlady kupec. 
IJepdok, pravotdr. 
llradiiik. Panie a sleciiy. Sluzobiid. PauilAri. 



D^ L 

Obycajnd chyza s pohovkoii a pfsacfm stolkom. 

Vi'stup 1. 

Sosna, Lubica. 

Sosna (s zartovnyra usmevom). Inquisitor! (Kryje bah'cek 
akychsi spisov.) 

Lubica (tiez tak). Nuz, strycku, uedas mi to obzrcf? 

Sosna, Vsetko, vsetko, dietti moje, ale: svojim poriadkom! 

Lubica, Ale ja bych tak rada vedela teraz! 

Sosna. Teraz, dusicka nioja? Teraz ucniozno a uebezpecno! 

Lubica (usmeje sa). Strycko, iiiusfni za sniiat! Nemozno a no- 
bezpecno. To je zvlastna vec! Ty a nebezpecno, akozc to iiioze byt? 

Sosna (usmeje* sa tiez). To je moja tnjuosf. 

Lubica. Lez ja to neverfm! 

Sosna. Nuz preco? 

Lubica. Preto, ze ty iieznas muchc ublizif, a ty bys' vedel 
iiieco zle robifl 

Sosna, Nuz ved — ! 

Lubica. A keJby aj, ci by si to tak v pekuom poriadku od- 
pfsan6 uschranoval? 

Sosna. Pravda, pravda, zle uie ! — Ale ked to uielen zl^ vcci 
nebezpecne byt mozu, ale i najvzuesenejsie! 

Lubica, A ty si ten, ktory by sa za vznescn6 veci iicbezpe- 
censtva stitil ! Ci si ty nie ten, ktory tak bezzistuo opustenej sivoty 
zaujal sa? A nielen tej, ale i inych opustenych pn'buzuych? Nie 
ten, ktory najvdacnejsie cudzie bremena snasa? 

Sosna, Malickosf, diefa moja, malickost! Bezdetnym som zo- 
stal — mild poviunost! 



Digitized by 



Google 



341 

Lubica. A ty bys' sa Stitil ci nebezpeSeustva, ci nepn'jemnosti 
za vznesene? 

Soma. Nie, nie, anjelik inoj ; ale to ti m«a vsetko svoj poriadok ! 
Lubica. Naz ueodopieram. VecT kcct ten poriadok to sebou 
donesie, tak inoju zvedavost iste uspokojis! 

Sosna. Naiste, naiste, ak leu s tym budes spokojua. 
Lubica. torn uemozes byf v pochybnosti, strycku. Lea ze te- 
raz odpusC, ze fa nepokojfni. Kebys' vedel, naco son ku tebe prisla! 
Sosna. Vopred sa tesfm srdecne! 

Lubica, Niiz ak proti tomu uebudes mat nlc, vystrojily sine 
s tetkami nialii zabavu zahradiiiu, ua kton'i snie znamych pozvali. 
A ja este ku tebe prichadzaui pekue fa poprosit, aby si nam ku 
tomu cielu besiedku vystrojit neztazoval. 

Sosna. Velmi vdacue, draha. Cas je veliui pekny a verini mi 
je vhod, V kole znamych okriaf v zabave. To ste veru radost i mne 
pripravili. 

Lubica. Lez jedno este mam pozuamenaC, strycku! 
Sosna. Nuz? 

Lubica. Medzi znamymi budeme mat i nov61io hosfa. 
Sosna. Koho? Som zvedavy. 
Lubica. Noveho pana advokat^! 
Sosna. Vari Cepcoka? 

Lubica. Na sluzbu, strycku. Bol pnive v sklepe pana Verneho, 
kecf tctky jeho pozvaf odisly. A kecf tarn prave oboch panov nasly, 
nuz jich spolu oboch pozvaly. 

Sosna (k sebe). Aha, teticky! (Nahlas.) Nuz tak dobre tcdy, 
to sa postarame, aby sa i uovy host, i vsetci dobre citili. 

Lubica. 0, strycku, budes s uami spokojny. Lez nezapomiuaj 
i ua ten poriadok, aby velice dlho netrval. Lebo tak by som to 
rada videla! 

Sosna (s lismevom). Inquisitor! Nuz, nuz uvidime, ale teraz 
ti-eba ua hostov pamatAt! 

Lubica. Nuz ti vsetci budu naiste spokojni, bo som ja gazdina. 
Do videnia, strycku. (Odide.) 

Sosna (sam). S Bohom, do videnia. (Vezrae balik a rozmysia 
nad uim.) Dobre diefa! Sam pocinam zvedavym byf, ci by fa to 
ozaj tesilo. Tak nebezpecn6! (Pise do balika:) 
nLiibim fa, drahy, zavrzeny rod, 
Stred pohrom tvojich, stred storych nehod, 
Ked tvoja tiaza nehod bezmezna, 
Slachtu uhasif, v hriidi ti uezua. 
I stred zbhideni tvojich vzdy liori, 
I V nich, za smeroni vysshn sa bori; 
V prachu potupy, v bezvlade Ivori 
Diela, z nichz Iiiba slachetnosf zor( 
A ukazuje, akd moze byf 
Ziara stred teba, ked osvety svit 
Dnihy ti priame k svetlu otvori: 
Srdce sa pevca v laske ti kori!* 



Digitized by 



Google 



342 

To je, Lubica moja draha, to je to! Hodiny Iiibej poesii posvateu^! 
Tie tajim pred vami vsetkymi. Ani sa o nich, da Boh, uedozvies, 
leu jjsvojfm poiiadkoin," ako viuviiu. To jest ked v bezpecnosti 
budes a ja fa iiimi nesfastnou iieurobim. Nesfastnou ncuroblm -; 
poesiou! Komicke a predsa ako tragicke! Boze, aky to komick^ 
kiisok ua pohlad, ked pred vami sa ukryvam so svojou poesiou, j 
predsa, co vsetko v nom ueviizi. Viizi, vazi mnoho ! To, ze prostv^^ 
misho naroda akakolvck maid sluzbicka ku cti, k dobrii jeho^^^^ 
zlocinoni, ktory sa strasuo msti. Hrozna to kliatba odrodil^^ ^. 
k osvete a slachetiiociuom stvoreueho. Zatvrdi hruzuo srdce 'JsX^ 
ludu, V nomz a z ueboz zijc, tak ze osveta, vzdelanie jeho stav^^ 
sa mu lahostajuymi. Lahostajuymi, tak ie ueciLi, ako lud jeho, 
krv a kosf jeho, ju potrebuje, ako hyuie a zmiera bez nej v ruchw 
uovych casov. Neci'ti, ba vztekom nepochopitelnym zavre na tx)ho, 
kto sa jej opovazi sliizif. A niet tcj pomsty, ktoru by uan nevriif'* 
hrozna moc odrodilstva. Nan, keby len nan ! ale na vsetko, co i^^' 
luje, na dietky nevinne a vsetkych drahych ! Hrozu4 to kliat/?^ 
odrodilstva, hrozna! Pre nu slnzba cti a k dobru ndroda wfvostved 
ncho byva zlocinom strasno pomstenym. A to zjavuje kiisok laoj 

komicky, moje ukryvanie sa s poesiou! Dusicka draha, Lubica 

mojal Ty Iiibis rod svoj podia dobreho, vzdelaneho srdca tvojho, 
acprave som ziar povedomia ndrodnieho, z bazne pred odrodilstvom, 
pred nim zatajil. Predsa z dobreho srdca i bez nej ho liibis. A 
radovala bys' sa uiojim piesnickani v reci svojho ndroda, cti jeho 
posviitenym. Ale neboly by viacej tajuostou; a obzor zitia tvojho 
by sa zalostne zahalil. Kto zna, kde strasna moc odrodilstva nasla 
by sposobu, pre ne zivot tvoj zlomit a znicit! Kde kvety sfastia 

ti kyuiiceho obtrhat. Nie, nie, k tomu dojsf nesmie! Ac rai 

je tazko ukryvat, co v srdci hori; vsak pokial mna budes poti-e- 
bovaf, a pokial ta verne rameno druha nebude ochraiiovaf, dotial 
nech blcl tajne. Potom — a da Boh, ze onedlho — kam ma tuba 
vohi, stanem do boja duchov, za rod vsetko obetovat, zaii vsetky 
lidery protivnikov niesf a jeho od nich chranif. Potom, ale Icii 
potom stane sa tiizbe srdca zadosf. Lez ide ktosi (balicek opiif 
odpratiiva). 

Vystup 2. 

Smtisickd, JRiisickd. PrciloMy, 

Ohc. Dobry den, pdn brat! 

Sosna. Spolocne, pani sestry! Vitajte, vitajte! Nuz akozc sa 
dues nachodite?^ 

Smusickd, DakovaC Bohu ; vsak uz budes znat i po Lubici, ze 
dues trochu lepsie a veselsie so zdravfm nasfm vyhliada. 

liusickd. Chvala Panu Bohu, s tym sa mozeme pochvalit. 

Sosna. Nuz to ma tesf, za to chvdla Bohu, ze sa s peknj^^ 
casom i zdravie vase vyjasnilo. V nasom to veku veru dar '^Vni\ 

SmitsicJcd. Ach jaj, pan brat, cozeby si sa ty vo veku k ^:iV^^ 
pripodobnoval. " ^\v. 



Digitized by 



Google 



343 

BidicM. A za roven kladol! 

Smti^ichu, Kdeze tvoje roky uaproti nasim a zvlaste niojiiu ! 
Vsak si ty cste v uajlepsom veku, ale nas sa ku hrobu chyli! 
liuskkd, Tak vein, paa brat! 

Smusickd. Vsak znas, ze sestra je o oseni rokov starsia a ja 
desafl 

RuSickd. Vera tak, pan brat : o osem nj tyzdeii a sestra o de- 
saC bez mesiaca. 

Sosva. Tjm viae tesf ma, ze sa dobre cititc, ako hovon'tc a 
ako z Lnbiciuej zpravy siidit mozem. 

Obe, Pekue dakujerae! 

Smusickd, Ale vies, pan brat, ona zabava — ! 

Sosna, Velini mi je vhod po iiamahavej prdci. 

JRusickd. To nds tesi; lez nieco cliceme o uoj prerieknut. 

Smusickd, Ona zabava 

Sosna. Nuz tak ucch cujom. 

Rusickd. Tii zabavu sme dlzni Lubici. 

Sosnci, Veni pravda je. Povdacjiy som vam, ze ste na to skor, 
nez ja, pomyslaly. Mladez toho viae potrebuje, uez my, v nasidi 
obvyklych zaneprazdneuiach sa pobybujiici. 

Smidickn, Este nechapes, priatelu Iiiby, kam my cielime. 

Sosna. Co uepocnjem, tedy cielite! 

Ruiickd. Tii zabavu sme Lubici dlzni, lebo Uike zabavy byvajii 
dolezite. 

Sosna. Pravda, bo v kole milych priatelov okrajc dusa, okraje 
telo ! 

Smusickd, Ludia sa zpoznaju, a zvit4ste mladi! 

Ru§ickd, A ci znds, ku comu poznanie tiike vedicV 

Smv^ickd. Ku naklonnosti, zvlaste ku dievcencom. 

Rusickd. A naklonnosf k stastiu! 

Smusickd. 6ls' porozumel, priatelu Iiiby? 

Rusickd.^ Tak snad pochopis nase cielenie. 

Sosna. 0, dno, auo! 

Smusickd. Ako sa Iiibi? 

RuHckd. Co povie pan brat? 

Sosna.' Cq\q vyborne, ale zbytocn6! 

Smusickd. Ako to myslis? Vari bys' Lubici nedoprial stastia? 

Rusickd. Asndd nenie ti po voli sfastie synovkyne? 

Sosna. Nic z toho! Jej sfastie je moja najvyssia ziadosC! A 
verim, ze jej je i siideno a pride! A preto hovorim, ze on ust/ivaf 
sa nam je zbytocne. 

Smusickd. Nie, pan brat, nie je! 

RuHckd. Lubica nasa neraa rodicov. 

Smti§ickd. Ani inii rodinu. 

RuSicJcd, Ktoze sa bude o nu iny starat? 

Smusickd. My vsetci musime sa o nu staraC! 

Sosna. Vsak ovsera, ale svojim poriadkom ! 

Smusickd, Pravda, ze ovsem svojim poriadkom! 

Rusickd. Veru, ze ovsem svojim poriadkom! 



Digitized by 



Google 



844 

Sosna. A ten je: vo vsetkom jej §fastiu sluziC. 

SmuSickd. To sa rozumie! 

BuSickd, Ci sa rozumie! 

Soma. A to jc: vo vsetkom jej volu nechat! 

8mu§ickd, A spolu najprv: sedef nenechat! 

Ruiickd. A spolu: vsetko nesfastie zabranlt! 

Smuiickd, to iiiozna skvelii budiicuosC pripraviti 

EuSickd. Ano, pokojnu, skvelii, blazemi! 

Smusickd. Ano, blazemi az do ostatkul 

Rusickd. Tak, p4u brat, co na to recieS? 

Sosna (s lismevom). Ulohu hodmi ste predsavzaly ! 

Smusickd. SnM nieco nadvrhnes? 

Sosna. Ani najmenej. Az na tii malickosf, ze sa vdni netreba 
velmi uniivaf. Lebo co sa tyka blahej biidiicnosti Lubicinej, verim, 
ze takii jej slachetua jej mysel, rozumnosf a skvele srdce, ktor6 
jej V hrudi bije, pripravi! 

SmuSickd. Pri dobrom srdci hladom zomref uenie ziadna skvela 
buducnost. 

Sosna. Od zleho ju Boh ochrdni, a hladom zomret nikdy nc- 
must! 

SmuSickd. Vsak ale predsa 

RuSickd. Ci snad raame ju zanechat sedet? 

Sosna. Ani najmenej! 

Smusickd. Ale ked'ze sa nepostarame? 

RuSickd. A nevyzrieme? 

Smu§ickd. A neohlladneme? 

Ru§ickd. A neopatrfme? 

Sosna. Postard sa, vyhliadne si: urobi to vsetko sama! Veru 
inac zaiste, uei my s nasimi okuliarami. Len ze „svojim poriadkom!" 

SmuSickd. Pri jej nezkiisenosti ? 

Sosna. Zkiisenost vsetko nevyzkiisi! 

RuSickd. Pri jej panenskej ostychavosti ? 

Sosna. Tym viacej! Vsak vy, pani sestry, dosvcdcite, ze za 
vasich casov indce nebolo. 

SmuSickd. Hja, ale teraz inaksf uz svetl 

RuSickd. Pokazenej§(! 

SmuSickd. PrevidrelejSi! 

RuSickd. A falosnejSi! 

Sosna. Taky, ako bol; len my sme nie ti, co sme byvali. 
Pravdaze, kdc by potrebovala rady alebo pomoci, tarn jej po ruke 
byt musfme. A len toho sa chranif musfme, aby sme micsto jej 
stastia pred ocima nemali nase chiiCky a v zaujme jich nerobili 
natlak a tak na miesto k SCastiu neposluzili k nesCastiu. 

SmuSickd. I Boze chraii! 

RuSickd. Boze uchovaj ! 

Sosna. Nuz tak, v tom tedy sme usrozumenf. Akozc zndmi? 
Ci sa stroja k nam? 

RuSickd. Indce dobre! Pan Dobry isiel siatie ohliadnuf, pride 
dobrej vole, lebo mu je dobre! 



Digitized by 



Google 



345 

Smu^icl'd. Pan Vludn j . taktiez a pan Pevny nieinac, lebo velmi 
hromzi na trafiku, co je znak dobrej vole u neho. Treba bade 
i troska zvlastnejsfch cigar dat doniesf. 

Sosna. Ycasna poznamka, nedaj zabudniif. 

Rusickd, Taktiez i pani sestry, a davajii pozdravovat do uvidenia ! 

Sosfia. Vdaka! Teraz vsak postarajme sa, aby sa dobre citili. 

Smusickd. Co sa zabavy tyka, to sa na spolocnosC samu bez- 
pccne spust/me a co obcerstvenia 

Rusickd. To na Lubicu cele bezpecne! 

Smusickd. Lez jedno, pan brat! 

Sosna. Som zvedavy. 

Smusickd. Besiedku pripravif tvoja liloha; nasa kvetov natrhat. 

Sosna. A dostojim jej, k vasej spokojnosti. Ak dovolfte, lined' 
sa stane. 

JRu.^ickd. I my idenie pomoct a potom nahladilme kvetin. Vsak 
dovoF, zeby sine si parasolov vzali. 

Sosna. Nech sa vain Iiibi. 

Obe. HnecT sme hotov6. (Odi'du.) 

Sosna (sam). ^Vsetko svojiin poriadkom," pani sestry! To jc 
vec Lubicina a nie vasa. Pravda ze starat sa, pomahat musfine. Ale 
to uenie: naniitiC jej nasu volii a chiitky, ako to voniam z vasej 
peSlivosti. Ale toniu sa skloniC, co jej ceU bytnosf za jej sfastie 
usiidi a oznacf. Vy by ste boly hotove i zle narobiC z piihej pecli- 
vosti a dobroty srdca. Boze moj, Boze, kedy puininii nase naivne, 
nevedome easy? Kedy ozdobi prirodzenii dobrotu srdca povedomie 
a znamost? Ako bez toho vsetko, sfa telo bez ducha! ZkusenosC 
marna, dobrota neplodna. Ako i pn'klad pani sestier uci. Ony uz 
zabudly, ze v podobaoin pripade jiin najlepsie srdce posliizilo a 
hotove by boly ^zkiisenosti^ najvilcsJe slovo dopriat. Keby vec ne- 
bola taka vtizna, nechal by som svobodne polo jejich zkiisenosti, 
aby videly, kam by jich zaviedla. Ale t^ikto nie ! Dievcina musf sama 
svojich veci sndcom byt, Musi to vsetko isf „svojim poriadkom/ 
(Pocut klopanie.) Ah, pani sestry to uz volajii. Nuz tedy (borie 
klobiik) idem, idem, pani sestry! (Odide.) 



Vystup 3. 

Verny. Lubica. 

Lubica (v bielej zasterke). Musis odpustif, drahy priatelu, na- 
chodis ma zaneprazdnenii, v zastere. Darmo, na toto stastie som 
nepomyslela, ze budem mat k tebe cest. 

Verny. Drahy anjel moj, na mne je rad prosit, ze tak nepo- 
volany ta obtazujem. Lez, ked poznas pricinu, ktora ma vedie 
k vam, a najviacej k tebe, naiste ^ze ma omluvis. 

Lubica. Ziadne oraliivanie! Dakujem tej pricine za to, ze Ca 
k nam privicdla. Vsak ver' nebude zlaV Vsak snad ncbudes muset 
odcestovaC alebo zo zabavy vystat? 

Verny. Ani jedno, ani dmhe. A to poslednie bych ani za svet 



Digitized by 



Google 



346 

neurobil. VeJ sii mi tie chvfle najdrahsim na svete, kde mozera 
hyt s tebou: uz ci s nadejou, ci bez nddeje. 

£ubica, Nuz tak som spokojna, ked Ca nic z tolio uevedie. 

Verny. Ale ma vedie vaznejsia este vec. 

Tjiibica. Nuz — smiem o nej znaC? 

Verny. Anjel moj drahy, moje tajomstvo, tvoja draha ndkloii- 
nosf ma privodf. Nem62em ho dalej nosif na srdci To je hia vec 
td. A preto som chcel so strycom tvojim hovorif a jemu vsetky 
svoje city a srdce otvorif. A v pade, zeby moje city ueodsudii, 
dovolenie od neho vziat: tvoju ruku prosit. 

Lubica. Lez iiaco td nalilost? vsak snad nepochybujes o mojora 
srdci? 

Verny, Nie, draha, a preto som ti vsetku upriinuosC dlzeu! 
Tvoje aujelsk6 srdce dobre znam, ale moje dosial skryvalo prod 
tebou jednu svoju tajnu, ktom, kto zna, ci ta nemilo ueprekvapf. 
tom som sa chcel so strycom poradit. Lez, ked si ty sama tu, 
tak sa rovno ku tebe obrdtim. 

Lubica, K li^asu ma privodls. Ty bys' ma mohol nemilo pre- 
kvapif? Nie, to neverim! 

Verfiy, A jestlize aj? Nemyslim na to, zeby ti bolo nemilyra 
prekvapenim moje obcansk^ postaveuie, ac ist^ a bezpecn^, vsak 
predsa skromne. Nemyslfm na to, vsak to sama znd§, a predsa 
svoj milostny pohlad odo miia neodvi-acias. Ale druh6 je, co som 
dosial leu v srdci nosil a coho dotkniit som sa obdval, aby som 
nelubost nevzbudil : moje vrel6 city k ndrodu, z nelio2 pochddzara. 

Lubica. Nuz a tie si, z tej priciny, tajil predomnou? 

Verny, Ano, znajiic tvoje vysok^ vzdelanie a to, ze nie u vsech 
vzdelanych tak^ city sii obluben^. Preto som sa toho nadovsetko 
obdval. Bo z jednej sti*any, ako sa tebe nadovsetko korim, tak 
z druhej strany ndrod svoj Iiibim; a akoby mi nebolo mozno bez 
teba byt, tak by mi nebolo mozno s dnesnym priidom pldvat. Nc- 
mozno preto, zeby som to nezniesol, aby moje jestvovanie malo 
niekomu k zdhube padmit A to by bolo, keby som s dnfesnym 
prudom pldval a svoj rod nendvidel. Lebo ako kazd6 vzdelan^ho 
cloveka k nemu priznanie je jeho povznesenie, t k jemu sa od- 
cudzenie je jeho nivoceuie. A to by som, hovorim, nemohol zniesL 
Nemohol by som ani pre vlastnt^ srdce, ale nemohol by som ani 
pre zkiisenie. Bo, drahd, ako znd§, v mojom povolani obrdtil som 
sa takmer ku vsetkym europejsk^m udrodom. A tych zkusenie to 
zrejme vyslovilo, ze len vernosf k rodu jemu i inym spolu ku eti 
a prospechu sliizi, nevem ale k rodu ani jemu ani inym ku cti a 
prospechu neposliizi. A preto, drahd, nemohol by som s prudom 
pldvat, a sii mi tie city drah^, ktor6 k rodu chovdm. A ony sii 
ton mojou tajnou, ktorou som sa bal nemilo fa prekvapit. 

Lubica. Prekvapenie to nad ocakdvanie mil(5. 

Verny (radostno). Mil6, hovorls! 

Lubica, Nic som nemohla milsieho pocuf! 

Verny, Lez odpusC, drahd, este nenie vsetko. Vies, u vsech 
ndrodov panuje to presvedcenie, ale nie u nds. Tu, ako sama zntl^, 



Digitized by 



^ i 



847 

lud a narod neiud nic, miiiio prace a poctivosti. Seba neiuoze inym 
ozdobit, len tym. A pi-eto byva od muoliych svojicli dietok, ktore 
sa na postaf vzdelancov vysvihly, opusteny, od ktoiych sa kladie 
za hriech a viiiu, ku nemu patiif a vzdelanie jeho napoindhat. 

Lubica. Povrfacna som ti za vsetko toto. Ale, skutocne, bola 
by to moznd vee? 

Vcrtiy, Bohuzial, moznd a skutocnd. A preto som si za poviu- 
iiosf polozi], tebe toto vsetko sdelit a city, ktor^ v srdci mojoiu 
panujii, vyjavif^ aby si jich sama posiidit a dia srdca svojho roz- 
siidif inohla. 

Lubica. Tarn si nemal byt aui na cbviiku o mojom rozsudku 
V pochybnosti. 

Verny. Lez, drahA, povdz ! Ci by si chcela toinu po boku stdf, 
ktory by za to bol prenasledovany ? Ba, kde by si i ty sama od 
nepi-ajnlkov rodu pre Idsku k nemu musela zndSat vsakove prikorieV 

Lubica (pevno). So storou radosfou! 

Verny. Moja ucta k tebe meni sa v blali6 podivenie! 

Lubica, A nielen to, ale i s hrdosfou chcem to mat za naj- 
vacsiu zivota ozdobu : slachetnii cinnosf k povzneseniu kohokolvek, 
tym viae rodu, napomdhaf. a za to trpet! 

Verny. Tak tedy to srdce tvoje s mojfm nerozdvojl? 

Lubica. Nikdy a nikdy! 

Verny. 0, tak cele spokojny budem cakat tii blaienu miniitu, 
kde mi dovolis o mku tvoju prosit A i dnesnia zdbava bude mi 
tym milsia. Lez este jedno ! Na nej siicastnf sa i pravotar, ktoreho 
spolu so mnou tetky pozvaly. 

Lubica. Bude nds teSif, a budeme hiadet, aby sa dobre cltil. 

Verny. Necftis pricinu, preco ho tak ochotne pozvaly V 

Lubica, Nie^ lebo mi to hrozne lahostajn^. 

Verny. Jemu kynie vyssf stav, lirady a hodnosti. 

Lubica. VSetko dobr6 od Boha mu prajem! 

Verny. Ale ! 

Lubica. Dovol, mne vysoky stav je §Iachetn6 srdce ! Netusila 
som, ak^ v tej hrudi bije. Nuz odpust, ale starosti ziadnej o to 
nemaj, zeby ndm sndcT mohol byt nebezpecnym. 

Verny. Ani, kedby fa niitili za nehoV 

Lubica. Ani! I tam stalosf moja zvlfazf. Medzitym na to ani 
nepomyslam — tak6 nieco sa ncstane. 

Verny. Preto by som rdd tu2by nase co najskor vyjavit, aby 
nezndmost prfcinu nezavdala. E§te dnes by som rdd! 

Lubica. Vsak len strpenie. Budem hladct co najskor presvedcit 
sa, ako asi stryk bude smysfat o presvedcenl nasom, aby som znala, 
ako bude vec najlepsie vykonaf. Dotial strpenie, dotial ako cudzf. 

Verny. Ako rozkdzes. V tebe vsetka moja do vera! (Pozre von 
oblokom.) Ah, v zahrade uz vsetko pristrojen^, tetky so strycom 
stroja sa vi-dtit. S Boliom bud, drahd! 

Lubica. S Bohom, do videnia! 

Verny. Do najskorsieho ! (Odlde.) 

Lubica (sama). Niekedy pride trudnd miniita, kde sa mi srdce 



Digitized by 



Google 



348 

neznaniou uzkosfou^zatrasie. Ale, druliu nioj, ono to nie ,je, co tvoje 
srdce nepokojilo. Ziadna pochyba o mojich Mbych, zeby ma iiaj- 
liprimnejsie nemilovali a vsetko za moje stestie nepodiiikli ; ani 
podozrenie, zeby ma nejak chceli alebo mohli nesfastnou m*obif. A 
ani ziadna nechut k ndrodu. Ale ze srdce moje bolo pi*dzdne smem 
vyssieho. Bo ac som nechuC k ndrodu nikdy necltila, predsa som 
neznala, ze srdce moje vyssiemu smeru bude mocf slii^if, a ze to 
mozno na povzneseni jeho i mojej hnidi pracovaf, cftit a trpet. 
Ako sa tom doznalo, o mnoho blai^§ie ostalo: mnoho mdm tejto 
clivili a tebe, druhu, dakovaf! Za mirod cltif, za povzuesenie bie- 
dnych trpet, prfkorie niest: nie, druhu, to srdce moje ncrozdvojf 
s tvojlm. Ako kvet ziada a hiadd ziaru slnka, tak ludskc^ srdce 
hlada vsetko slachetu^! (Odlde.) 

Vystup 4. 

Sosna, SmiiSicM. RusicJcd. 

Sosna, Tak tedy je vsetko hotov6, len by cfm skor cas prisiel ! 

SmusicM, Tie kvietky sa budii krdsne vynfmat! 

Titdickd, A krdsny cas najviac prijemnosti sposobi! 

Smusickd. Ale ja sa teSfm na zabavu, co po dnesnej bude na- 
sledovaf. 

Busickd. Ta bude nie menej kapitdlua! 

Sosna. Popredku mysllm! 

Smusickd. Ako sa pdn brat bude ucif snupaf! 

Rusickd, To bude kapitdlne! 

Sosna, Paraatajte, pani sestry, ze na to neprfde! 

Smusickd. Akoby som na to hiadela! 

Rtisickd, Akoby som pana brata kycliat pocula! 

Smusickd, Z pociatku to pdnu bratovi fazko pojde! 

BuMckd. Vsak stojfm panu bratovi za to, ze on to obliibi a 
stavke nepredloienej podakuje, Je mu k pozitku snupania dopomohla. 

Smusickd. Pravda, ked vyjde zo zaciatocnfctva, bude povdaciiy 
nepredlozenosti. 

Sosna. Len troska pomal§ie, pani sestry, len! Ved uvidinie, 
kto bude stflvku platif! 

Ru§ickd. Nuz, ktozeby: p^n brat! 

Smusickd. ^Y^sik to ver i nepredlozenost, o to sa stavit! 

Rtisickd. Ze on Lubici stastie vyhladd bez nas! 

Sosna. Malicky omyl, ona, ona sama! 

SmuSickd. NuJ ved to vsetko jedno! 

Rusickd. Uz by pdn brat mohol zapocat s prvou lekciou v umeni 
snuparskom. 

Smusickd. Cele bezpecne ! (Vytialme tabacnicn.) Tu stojl k sluz- 
bi'im, jestli rozkdzes! 

Sos7ia. Nieze tak cli}i.ro. Najprv zkusime, ako vec dopadne; 
potom uvidfme, na kom z nas bude rad stdvku platit ; ci to nebudu 
tri §nupce papriky, ktor6 pani sestry ocakdvajii! 

Smusickd. Nech ta to, pdn brat, nijako netrdpi! 



Digitized by 



Google 



349 

Buiichl Ta cesC nalezf pdmi bratovi! 

Stnusickd. Popredku idem vziat novii tabacuicu. 

Rtdickd. A hodne tuh^ho tabaku opatrif. 

SmusicM, Bude pau brat kycliaf ! 

BuMckd, Xa zdi-avie, ptin brat! 

(Odidu.) 

Sosna (sdm). Dakujein, dakujem, pani scsjiy, ale vsetko svo- 
jlin poriadkom. No za to stojfni, ze tak i bude! Ej, uz su tie zen- 
sk6 Yozdy len zenske a coby sa priam co robilo. Lubica snM este 
ani nepomyslila ua svoj budiici osud, a ony uz kolkt*^ triumfy a 
patalie ! Xuz ale si vynasly predmet k pojedndvauiu nebdrs vyborny 
a vdacuy, celkoin podia jlch chuti. A vedia z uelio ordcil narobit, 
az hriiza. No vsetko dobre, ked len takymto ueskoduym sposoboiu. 
Ale hop! pozor! horky iieskodnym! Pani sestry sa so innou stavily, 
ze ak sa stane dla mojich reel a Lubica si sama sfastle vyhliadne, 
ony budii povinne tri snupce papriky vysnupat, ak nie, tak ja bu- 
dem muset ucif sa snupat Cert mi poradil, pristdf na ten zly zait ! 
Teraz akiste budii chcet na Lubicu natlak robif, uz len z tej prl- 
ciny, aby vyhraly a ja musel ucit sa snupat a ony zdbavku maly. 
(Vytialme balfcek.) Preto pozor, Sosna, ako pevny dub! (Chce don 
pfsaC, V tom pocut klopanie.) Voino ! — a ci sndd nikto neklopal V 

V^stup 5. 

Cepdoh Predosly. 

Gepcok, Ak sa nemylim, mam stastie s byvalym ucbarom panom 
Sosnom V 

Sosna (nemilo dojaty ukiyva ballcek napadne lizkostlivo). Na 
sluzbu! (Zamkne ho do pisacieho stolka.) Na sluzbu, pane! 

Gepcok (k sebe). Co ten tak ukryva — a tak uzkostno. Dake 
tajomstvo V 

Sosna (obrdti sa k nemu). Ah, pdu advokat! Ah, odpustenie, 
nepoznal sora hned. Na niojej strane Sfastiel 

Cf'pcok. Prosim za odpustenie, ze osmelil som sa so svojou nd- 
vstevou. Milostpanie rdcily mi preukdzaf tii laskavosC, ze pozvaly 
nia na vecemiu zabavu. Z vdacnosti som si tedy pokladal za po- 
vinnosf urobif skorej malickii ndvstevu. 

Sosna. Bude nds vsetkych velmi tesit. A t^m viae, ak nds uz 
len po zdbave opustite. 

6ep6ok (k sebe). Opustfte?! Dobre som pochodil. Som v pan- 
s!dvskom hniezde. Uz teraz slpim, co ten asi ukryval. Pansldvske, 
vlastizradn^ tajnosti. Dobre i,Q viem, kde! 

Sosna. Budeme smief diifat, pane pravotdrV 

Cepdok (k sebe). Ked prides medzi vrany, kvakaj, ako ony! 
(Nahlas.) Nuz, odpustite; vidlte, ako sa rozpakujem vyslovit zd- 
poraii odpoverf. AvSak muslm; siirne prdce nedovolia mi dopriaC 
si tej radosti. (K sebe.) Vari bys' ma chcel zpansldvif? Pockaj, 
vsak fa ja lapfm, ani sa nenazdas ! 

Sosna. Velice by nds tesilo. 



Digitized by 



Google 



350 

GviKolc. Mmi tioz podobne, ale liiadnia nutnosC Dcdopiistl. 

Sosna. Pravda, u muza to najprvsia vec! Nuz vsak i tak dosf 
radosti pre nds, ze na zabave buileme inaf stastie. Ilad by s(nn 
l)()volal i nase paiiie, jestii by sa vdm Iiibilo dockaC, kyiii by prisly, 
lebo sii prlpravami zaueprdzdueii^. 

depdok. Ah, nerdcte sa uuuvaf : iiemozno mi omeskaf sa. (K scbe.) 
Ver' som ziadostivy ua tii sprostii Slovac — a este pauie ! Skoda, 
ze som pozvauie prijal a medzi nu sa dostal ! _ 

Sosna. Myslim, ze sa postarajii o zabavu, zeby srae sa vsetci 
dobre cftili. 

CepdoL Aui inac uemozno. (K sebe.) A predsa dobre, ze som 
pozvauie prijal, aspoii jich prezrcm a jich zdmery. Lez len pekuu 
tvar, kym pridem k cielu ! (Nahlas.) Jestii sa nemylim, mam sfastic 
vo vas ctiC Uikreceuo hlavu tunajsej a okolitcj iutelligencie. 

Sosna. Velmi sa mylite, paue pravotar; ani jednoho. ani dru- 
heho. Na to naroky robif nedovoliije mi aui moziiost, aui tuuajsie 
postaveuie. 

Cepcoh. Skromuosf ! skromnosC ! (K sebe.) Ako sa vymyka, ani 
pstruh z iniky! (Nahlas.) Cesf, ktorii pozivate, svedcf, ze je tomu tak! 

5o5wa. Nemyslel by som! Velmi sa mylite; zuacnejsie micsto 
nezaujimam. 

Cep6ol\ Vzdelauosfou svojou ua prvy pohlad. A naiste si pravo 
a smelo blaliam, ze mi pri pozuauf tuuajsieho kraju, ludu a po- 
merov, co mi je k blahodaruej cinuosti velmi potrebue, uaiste viae, 
uez bych ocakaval, napomocu^m budete. (K sebe.) To bol dobry cliyt! 

Sosna, Nakoiko sily moje dostacia, so vsetkou ochotou. Len 
ze pri posudzovauf racite byf prilaskavym; vasim ocakdvauiam 
sotva zodpoviem. 

Gepcok (k sebe). Vsak ty zodpovies, za to ti stojfm ! (Nahlas.) 
I ta ski'oranosf vasa svedci mi o tom, ze sa uemylim, a ze uaj- 
lepsie V ciunosti mojej ku pozdvizeniu tohto okolia sa siicastnfte! 

Sosna. Vedia skromuych sil, za dobre vsetko! 

depdok (k sebe). To bol este lepsi chyt! (Nahlas.) Velmi sa 
tesim, ze som mal to sfastie. Naiste, keby mi uezabranovaly i>o- 
viuuosti, s velikou radosfou pouzil by som vaseho cten6ho pozvania. 
Lez teraz sa uz musfm poriicat. (K sebe.) Nesmiem naraz vsetko. 
Nateraz je dosC. Predbezne vieme, kde to zatvoril. Obratim sa na 
tie pauie, co to asi bude. luace sam vouiam velmi. (Medzityni 
robia si komplimeuty.) 

Sosfia. Velice by uam vsetkym bolo mile ! Lez i takto dakujeni, 
ze som mal to poteseuie. 

Cepcok. I z mojej strany. (K sebe.) Vsak (a potesim, leu si 
viem, kde to ukryvas a len si sa prezviem! (Nahlas.) S Bohom, 
paue Sosua, do videuia! (Odide.) 

Sosna (sam).» Podivua hodiua! Takfto ludia zeby vychadzali 
z terajsich skol? Preto uemuseli mua uradu zbavit, pri takych za- 
sadach moliol som aj ja uciukovaf. Alebo, alebo: ou sudd z uasej 
strduky a zavrhol, cim ho kfmila skola. Dal by Pdn Boh, to by 
bol zisk pre nase mcsto a okolie, Lez leu pomaly: na slQva ua- 



Digitized by 



Google 



i 



351 

sledujti skutky; nech tie vidime. Indce kto zua, vsak, ako cujem, 
s VerDym stoji v znamosti. Nuz a ten veru nio je inadaroiioin. Ja 
som myslel, ze bu^le kazdym slovom rod urazaf a ze budem musef 
sobraC vsetku oioznu i nenioznu trpelivosf. A tu nic z toho. On 
raa celkom pravc zasady, ackolvek o jiasich snabach nezda sa zuaf. 
Predsa vsak pomfsh na pozdvizeuie tunajsieho okolia. Zasady to 
celkom prav^f No, uvidime. Ak sa osvedcf, bade to potesenie pre 
nas vsech. (Vezuie balicek zo stolfka a pfse. Po niekoiko slovach) 

Vi'stup 6. 

Lubica. Predosly, 

Sosna (ukryva balicek, s lismevom). Vitaj, dieta moje! 

Lubica (ua ukryvany balfcek pokukdvajiic). Ach, strycku, c^ 
este vMy trva ten poriadok? 

Sosna (s usmevom). Inquisitor! 

Lubica. Musis vsak odpustif, ze fa zase zaneprdzdnujem ! 

Sosna. Take zaneprazdnenie je mi najmilsie! Coze mi nesies? 

Lubica. Ani bys' nepomyslel, akd zalezitosf ma k tebe vedie! 

Sosna. Nehovor — velika? 

Lubica. Nu^ ta najvacsia? 

Sosna (snime okuliaro, utiera jich a zase pripravf; potom ob- 
zera Lubicu). 

Lubica (stranou, ukazujuc na hrud, s usmevom). Vsak ta ne- 
vidis ! 

Sosna. Hovor, pre Boha! Nuz ta najvacsia? 

Lubica. Ano, nina vedie k tebe krasny, vzneseny, sviity ciel! 

Sosfia. Krasny, vzneseny a sviity ciel? (Polo k sebe.) A ja 
sora myslel, ze stavku zacfnam vyhravaC. 

Lubica, Mnoho stastia k nejf Ale ja idem, strycku, so sviitou 
lilohou k tebe: zfskat ta narodu! 

Sosna (prekvapeny). Narodu ziskat Lubica, ak^mu? 

Lubica. Nuz nasrau slovenskemu! 

Sosna (vo velkej radosti). Ba kyho stastia, Lubica moja! On 
je potupeny a ty nepohfdas nim? 

Lubica (slavne). V jelio laske zijem, v jeho laske miiem! 

Sosna. Lez za tu Idsku sama budes sdielat jeho povrzenie. 

Lubica. Z pozdvizenia rodu jasnejsf zivot uprostred neho. 
Kazde priznanie ci muza ci zeny z radov vzdelancov k nemu je 
jeho pozdvizenie. To, strycik moj, stit proti vsetkenm! 

Sosna. I proti prikoriu i povrzeniu? 

Lubica. Nezndm viicsej cti nad jasavy ciel iba prfkorie a po- 
vrzenie zan! Nieto vacsej cti. Sem vsetko a (zdvihne ruku sfa so 
stitom) urra! 

Sosna (radosfou vyskoci zo stolca). Slava, Lubica ! Slava ti vo 
tii vrhy! Sem pod, diefa moje, nech ta objimem, pobozkam, nech 
fa zjem! (Polo zartom.) Ako sa ti tvoja prva valecna vyprava za 
narod vydarila, znas. Ale mne moja stavka — a ja som myslel, 
ie ni vyhi-dvam. A takto kto vie, ci ju uz neprehravam. 

23 



Digitized by 



Google 



852 

Lubica. Ako to, stryCkn? 

Sosna, Ah, nuz — stavili sme sa! Ale, Lubica, odkiaf tie city? 

Luhica, Z tejto hrude, strycku! 

Sosna. Ale dakedy jich tam divne pripady vzbudia. Tak, hin, 
na prfklad Idska. Oua ucila niekdy grammatiku, ortografiu a tym 
podobn6. 

Luhica (uapodobnujiic ho). Inquisitor! 

Sosna (usmeje sa). Nuz ved je nic, Lubica drahd. Ja by som 
leii md vedeS! 

Luhica (usmeje sa). Svojini porladkom! 

Sosna, No, no, ved je nic; ved ja uz uedbam, 60 sa uz i tc- 
raz budem museC uciC shupat! 

(Opona spadue.) 



DcJ II. 

Zalirada. Na boku besiedka, v prostriedku svobadny priestor so stolidkami. 

V^stup 1. 

Verny, Pevny. Dohry. VTiidny. Panic a sledny: 

Pcvny, Uz odpustfte, ale ja by som mal veiku volu opustiC 
dnesniu zlbavu, vzdor tomu, ze mi s vami a domacimi pobeseddvat 
tak dobre padne, ako vysu§enej zemi kvapka dazda! 

Panic jcdny, Ej, pane Pevny, ci ste zlej vole ! 

Panic druhc, Ej, pane sused, to neurobfte! 

Dohry a Vludny, Odkial ze toIk6 mracno victor privial? 

Vcrny. Snad sme vam nejak pricinu nedali? 

Pcvny Boze uchovaj! Neracte myslet! Iny je povod mojej 
omrzlosti. 

Vcrny. Neracil by ste nam sdelif? 

Ostatni. Povdacnl budeme, pane sused! 

Pcvny, Ah, nafio by som vam kazil dobrii volu? 

Panic. Nie, pane sused, nepokazite! 

Vcrny. Stavil by som sa, pane Pevny, ze nie. Ved len pozrite 
na tu zahradu, na ten pekny cas, a uadovsetko na tuto cteuii spo- 
locnosf, a uvidfte, ci sa nevyjasnl i srdce vase. 

Ostatni. Veru, pdn sused! 

Dohry. Co i nie doslovne, ako pan sused hovorf, ale vdra 
aspon kiisok odiahne, ked sa ndm sdoverite. Ved sme vsetci svoji. 

Pcvny. Hovorite mi zo srdca. Sdoveril by som sa rad, ale 
nechcel by som vam dobrii volu pokazit zlosfou sveta. I 

Verny. To vam zmieta myslou? Nuz proti tomu m^me dobry 
liek! Prosil by som zo srdca ctenii spolocnost, aby sme ho zku- 
sili na pdnu susedovi. 

Jcdni. Ktory liek? 

Druhi. Nuz aky? 

Verny. Nuz hia, pdni susedia a cten6 panic a slecny, ktory ze 



Digitized by 



Google 



353 

iny, ako nas spev! To je liek, kecf srdcc v nevoll. A niysKin, ze 
vsetkjip zo srdca hovorim, kecf rieknem, ie ho mi panu susedovi 
najlepsie zkusime takto; (Zacne spievaf: „Neplac, ze sa zloba 
ruti« fltJ.) 

Vsetci i Pevny. Ano, tak je, bravo! (Vpaduii a spolu spievajii. 
Po speve tfapkajii.) 

Dobry (k Vernemu). To plati vam, pdn sused! 

Vemp, Nie, prosim, celej spolocnosti! 

Vsetci. Vam, vam! Vy ste nam napomenul, ako mdme suseda 
vyjasnif. 

Vem^. Ja sora liek len napomenul, ale vy ste ho pripravili. 
Sldva patri vim! 

VSetcL Vam, vam! 

Pevny. Zo srdca receno a spievano! Veruze pravda: „Neplac, 
ze sa zloba ruti — ale zastaii seba!" Nuz tak, jestlize mi nemate 
za zle, poviera vam prfciuu svojej nevole, ako i to, k fiomu ma 
piesen vasa pohnula. 

Vsetci. Budeme za to velmi povdacnf. 

Pevny. Pricina mojej nevole je novotny advokdt, pre ktoreho 
by sora bol mal volu zriect sa dne§tiej zabavy. 

Verny. Akym sposobom? 

Pevny, Racte pomyslef! Bol som svedkora jcho rozhovoru, 
ktoiy viedol s liradnfkom na hostinci. V rozhovore tom mu radii, 
aby nejako zabranil v mestskych poradich sloveusky hovbrif a 
prcviesf, sJeby .sa len maJarsky hovorilo. 

Verny. Co nepocujem! 

Int. Niiz a pre kohoze bude madarsky hovoriC? 

Jedny pame. Nuz pre hostinskii, ktoi-4 sa od pafnast rokov 
nevedela sloveusky naucif. 

Ine panic. Tak i nedavno sa opytala, ze ako je to „mosni." 
Opytala sa to vtedy, ked sa saty praly, a tak jej odpovedali, 2b 
»praf." Potom onedlbo vola na sliizku, aby podala mydlo, ze chce 
aruku prat" — vari piestom. 

Niektori sa smejii. 

Pevny. Toiko asi tiez i liradnfk riekol, 2eby to davno bol 
urobil, keby raozn6 bolo a keby viicsina rozuraela. Viete, 60 on na 
to odpovedal? ^e, ktorym treba, budii rozumet, a kadeaka fivarga 
ze nemusi rozumet! 

VSetci. A on coze je? 

Verny. To nie je pekue ! (K sebe.) 60, ci jeho slusnosC a vliid- 
nosf by len pretvarkou boly? ' 

Pevny. Kto nam rovnych zneucfuje, zneucfuje nas. A este nie je 
vsetko! Potom sa mu chvalil, zeou, Cepcok, jich, stoliCnych lirad- 
nikov, vgetkych prev^sil bystrozrakostou a obozretostou. A ie ked 
oni za dlh6 roky tu nevedeli vynajst pansldvske sprisahanie, ze on 
to za kritky cas vynasiel, a onedlho ze sa mu podari celf zlocin 
a ucastnikov odokryt. 

VhtcL To je ueslychan6! 

Pevny. Nechcel som vim tyni zabavu kalif. Ale co mame darmo 

23* 



Digitized by 



Google 



35 1 

sedieC? Venice piesenka 'dofer6 hovorf: rjZkstafi seba uniora Icbo 
pasfou!'* 

Viietci, Veini je pravda! 

Perwy. ZastaniTie seba! 'T\"kfO' proti nam takii prikrosf zjavi, 
i my nedajme mu iuu odviBtuI 

V§etci. In6 pez^isliizil 
' Pevn^, Tcda by'pom myslel, abj' sme i my tak panu pravota- 
rovi urobili! 

. VSetci (mlcSia). 

Dobry (k Vprnemu). PoCujme pAnjl stiseda! 
' ''^ Verhy. Moja mienka je celkom pdna susedova. Ale len jedno 
by som mal podotkniif: aby sme piesenku cele nasledovali! 
'VtuSny.k Sice — ako? 

Verny, Aby sme prv, lez rovne rovnym odplatfmc a pastou sa 
zastaneme, najprv umom sa zastaC pokiisilil 

Pevfiy.^om zvedavym, ako to I'ozumiete. 

Fijrwj^. Aby sme ndjprv zkiisiH pinkrost jeho v priatelstvo 
zmenif. Zkiisme dobre, odkial pochodf prfkrosf pana pravotarova, 
ci z nezkiisenosti a zaslepenia, a vx zo zlych pohmitok, ktor^mi by 
chcel nekale ciele dosiahnuf; lebo z obidvojho taka prfkrosC po- 
vstaf moie. 

• VUAny a Thbr^. Tak je, p}5n sused! Dobre tak bade! 
Verny, Nechajme mu cas na zkiisenie; ncch vytrezvie z vclko- 

mestsk6ho zivota. Ked pozna nds, iuakSie bude hovorit. 

^ Pevny. Som sfce usrozumeny, ale jedna vec ma nepokojf: ci 
oti^uaSu velkolnyselnosf Jcu Skode nagej, ako lirozil, nepouzije? 

Vct^^, Ifie, pan sused, Hie I Vsak budeme hiadiet A okrera 
toho talSko by mu bolo hrozbu uskutocnif. Pol sveta som videl, 
ale to mdiem riecf: tych ludf, co vo svojej skromnosti, pracovi- 
tpsti, cti a spravcdinosti zijii, nepodvrati nic, ani jira neuskodf. 
To je ziklad jestvovania pevnejsi, ako zula Tatier. . A na torn my 
stojfme, ako i vsetci slovenski mestania. A prcto len pbkoj v hrudi. 
Na takom zaklade sa vsetky utoky, ii oni zo zlosti a ci zo za- 
slenenosti pochadzajti, v nivod obratia. 

* Pevny. Zo srdca mi hovorfte; iiv vds Boh, sused. 
■ Dot>r^, Veru pravda je! 

VTudny. Veru naiste! 

Verny. A potom eSte : taki mladf Fudia za svoju prikrosf a 
uezkiiseuosf ani nemozu, lebo jim v Skola'ch hlavu prevracajd. 

Dvhry. Tak je, pravda je! , 

Fftirfwy: Vem tak, J)an brat! 

Verny. Mozno^ ze to i s panom pravotdrom tak. A preto dii- 
fajine, zc ked z neho Skolske povetrie rypachne, stanc sa inym 
clovekom. My vskutku mozeme riecf : „0 Idskti ncstojfm, hncvu sa 
nebojim." Ale wkm lepsie s kazdym za dobre by£ a na pomod, ako 
naopak!' 

Pevfiy-. Tak je, pravda je! 

Vsetci, Veni naiste! 

Verny. Sldva sFachetnym! 



Digitized by 



Google 



Slecny (z^cnu). »Klo za pravdu J^ori." / 

Ostatni (vpadnii a spievajii). - 

Vystiip 2. 

Sosna. PredoSli. 

Sosna (applauduje). SUva vam, slava v^in ! Mam velkii mdosf, 
ze sa tak dobre citite. Velice ma zavazujete! , 

Ostatni. Slava doinov^mu ! 

Sosna (klania sa sern tam spolocuosti). 

Pevny, Len si ui saduite, uajzabavnejsie ste bez toho prc- 
meskali. 

Sosna. Nic za to, vsak si to vynahradfme, Ctena spolocnosf, 
acprave sora sa najviac ua vasu radostnii pritoumost tesil, vsak 
predsa cJoveka kus malheum za^tihue uevedome a on i uavjrailsie 
chvfle pren preineska. Tetky mi uezpomeuuly kus mojich pisemicc, 
uuz pre ne som premeskal. Lez uic za to, vsak si to vynabradlme ! 

Pevny. Tak je pan sused 1 

Vohry. Ano ! vsak sme svoji ! 

Vludny. Len ziaduu niiUinosfl 

Panie. I panic sestry by uz mohly k nam. 

Sosna. Tie si necbcii dat vziat, hospodarke nasej pomahaCl 

Dohry. Ej tak! Ale uaco sa toiko trapite. Vsak nase besedo- 
vanie je dostatocny poiitok pre nas! 

Sosna. Tu otizku, pan sused, budeme o; 't vat u vas, a.vtedy 
ju za nas sam zodpoviete. Vsak ani ja u vas iiutk nehovorfm^ ^p. 
darmo! Kazdy hlada svoj zvlastny pozitok. Nam muKskym je dost 
pobesedovanie, ale nie tak cteuym panickiira: oni chcii i poQUyalu 
ziskat zo svojho umeuia, ktore je sice najpalcivejsie, avsak, k zi- 
Yutu uajpotrebuejsie. 

Pevny. A dobre majiil , i 

Vludny. Nie inak! 

Dohry. Nuz, uuz — npistel • / 

Sosna. Veru dobre majii! Lebo v tvcbto zlych casiech ony 
najviacej veijelosti posobia. Lebo duch vesely len v zdrayoi^ tele 
moze b}t. A to vyposobif nemoze ani pan doktor svojou latiiiskou 
kuchynou tak, ako oni svojou domacoul . . _ \ 

MiizskL Veru n^iste! ; ; 

Panic. i)akujenie za uznalost! / , 

Verny (k sebe). Pan Sosna je dnes lubeznej vole, nieeo do- 
breho muselo ho potkat! Keby Lubica srozumeni bola, neodkladal 
by som s poziadanfm dalejl v 1 

Sosna. Naiste, ta ckvala musi sa jim uectiat! .Na§e ju chcu 
Ziskat i dnesj io len schvalujeu^, . , 

Vsetci. 6, uz ju davuo maju! . 

Sosna. Vsak nezaskodi ju i obnovif. Medzitym mimo hospo- 
dai-ske boly kus i literarne. A isteho basuika clicely brat pod svoju 
kritiku. (K sebe.) Nepoviem, ze mfia. (Nahlas, ohliatlajik sa.) 
Medzitym predsa este vSetci nie sme spolu. 



Digitized by 



Google 



356 

Verny. Ano, este chyba nam pan advokdt; ale sa slubil. 
Sosna. Velice dobre bade nam s nim sa obznamif. 
Niektori (pozrii na Pevneho). 
Fevny. A jemu s nami. 
^05wa. Veru obapolna znamosC nas zbHzL 
Tevny, Je aj potrebn6. S divn;^mi pochopy o nas prichddzaju 
mladi India k ndm. Nu£ ale obapolna znamosl nas asnad zbltzi. 
Verny. Dufajme! 

Vystup a, 

SmuHchd. RfdicUd, PredoslL 

Smu§ickd. Ah, vftame srdecne panov bratov! 

Ru^icJi'd. A panie sestry taktiez podobne! 

VSetci. £)akujeme pekne ! 

Fevny. Ale sa nz linevame, ze sme museli pani sestry tak 
dlho postradat! 

Smiisickd. Ah, prosfm, odpusfte. Ackolvek sme my uz mala 
pomoc, alebo ziadna, predsa chccly sme by£ nasej hospodarke po 
ruke. KecT sa clovek aspon prizerd, tak ti mu padne, ako coby aj 
on pomabal a spolu pochyalu zasluzil. 

' Ru$kkd. Ale co? pana advokata este uiet? 

Sosna. Veru, dosial ho este i)ostradame. 

Fevny, Kto neskoro chodi, sam sebe Skodi, 

Smusiokd a Rusickd (nemilo dotknut^). Vsak sa nam naiste 
j)rislubil, a to po dvakrat. 

Dairy. Suad uejaka suma zalezitosC 

Ffi^dwy. Snad este dalej budeme mat sfastie. 

Smusickd. Tak je, on prfdel 

Verny (k sebe). Po dvakrdt! Lepsie si vsfmly, ako ja. Vidira, 
ze mi on u tetiek zavadzia, len by u stryka nie. Nemozem dockaf 
sa zpravy Lubiciuej. jej srdci som ovsera ujisteny. 

Fevny. Nu2 vsak si je sam vina, ak sa dnesnieho pozitku 
zbavi. Ale i panie sestry mnoh6ho sa zbavily. Uz nas pekuym spe- 
vom nasi mladsi zabavili. A z toho sa pani sestram nic nedostalo. 

Smu^ickd. Ah, vsak sndd aui my na prazdno neobideme, ved 
kde Slovenky, tam spev! ,,Spievaj ze si, spievaj!" 

Vsetci. Veru tak! (Spievaju za6atu piesnicku.) 

Fevny, Nuz tak! My sme vdm tedy zaspievali, a teraz musite 
vy tak dobre byC a tie^ nieco zaspievaf. 

Smu^ickd, 6, horky na§ spev; my noveho ni6 nevieme! 

Fevny, Nieco z vasfch casov. 

Rusickd. To by nudilo! 

Fevny, Prosime vsetci. 

VSetcL Veru prosime! 

Smu^ickd, Nuz ked byC musi 

Fevny. Nexvi byt musfl 

Rusickd, Tak sa pokusime. 

Ohe (tichucko spievaju, ostatnf prizvukujii :) „Zahucaly Uory* tda. 



Digitized by 



Google 



357 

VSeid (po speve). SMva, sldva v4m! 

Stnusicha. ^kh, odpustite! 

Rusickd. Ze srae vas nudily. 

Smusickd. A ze sme zabudly, naco uas hospodirka poslala! 
Rusickd, Veru je pmvda! 

SmtiMchi; Dala odkd^afl srde^ne prosby, aby sa velacteuej 
spolocuosti Kbilo pre obfierstvenie do besiedky kiisok sa uchylit! 
Pcvny, Nuz nech sa lubi pani sestrdm cestu nam ukdzat! 
Smuiickd a RuMckd. Prosime, prosfme. 
VMci (odchddzajii do besiedky). 

V^stup 4. 

depdok (pride sani). 

No, to by vera bola zpozdilosf, fio som chcel vykonaf: od- 
rieknut ufiasf ua zdbave). To som dve vcci zpred ocf zpustil. Ba- 
licek a tetlcky. Mimochodom receuo, tie teticky, ako som to na 
yr?f pohlad zpoznal, musia byt na kontrakte strauy svojlch jazykov. 
Lebo kecT jedna nieco prerecie, musf i druha na torn sa siicastnit. 
Alebo jich jazyky sii daky „siamskl blizenci," uejak^m neviditel- 
njm svazkora spojenf, ze ked jeden sa pohne, i dvuhy hned do 
pohybu zachyti. Bud jak bud, ale sluzbu mi vykonaju nepreplatenii 
strany velkych veci. A tie tetky bych z ocii zpustil, ked som chcei 
ucast zavrhniit a na miesto lfcen6ho priatelstva svoje prave city 
zjavit. To bych nebol dobre urobil. L^ibo akosi stoja o mna a 
vsetko mi k voli konajii. Kto vie, ci by tak potom bolo, keby som 
jira prave city zjavil, ci by sa reku nedovtfpily a uevidely, ako to 
s mojim priatelstvom a zaujatosfou za j(ch dom stoji, a ci by mi 
potom sluzbicku vykonaly, o ktoru som jich pri navsteve ziadal: 
balik ten prehliadnuC, co obsahuje, ktory domdci pdn predomnou 
tak ukryval. Mozno, ze obsahuje viae, nei bych tusil. A takto, 
ked sa kus zaprem, jich pomocou to zviem, lebo aui netusia, kam 
to smemjem. A akby iim to velini obtazn6 bolo : obetujem na to 
p4r sAlok kavy a k cielu predsa pridem! Ten balik inusfm mat 
vzdy pred oiima a odmietnntfin licasti bol by som ho z ocii zpustil, 
ako i vsetk^ch t^chto pansldvov a jejich smjslanie. Vsak pri z4- 
bave jazyky a srdcia sa najviac rozviazu, a ani netusfm, co vsetko 
mozem zachytiC a zazalovaf! Pravda, Cazka to vec, k tak6mu ludu 
pekne sa tvArit; nic v iiom od stavu, (povrziivo) a este panie, 
panic, slecinky! 



Vystup 5. 

Luhica, Predosly. 

Lubica. Ah, pekne vitam! Pan pravotar este len teraz? Nuz 
nech sa len r^chlo lubi do besiedky 1 

Cepcok (zarazeny). Dakujem, dakujem, krasne riicky lubam! 
(K sebe.) Ha, do sedem vozovych! Co je to? Ta len nie je z iiich? 
(Nahlas ) Prosim za odpustenie, neznam, s k^m mam cest. 



Digitized by 



Google 



Lubicn. Som syiiovkyiia domoveho p^ina, a tevaz prdve hospo^ 
darka zabavy. A preto, prosim, racte pospiesiCl 

Ucpdok Len jedno slovo! 

Lubica. Ah, prosim, prosim! 

Cepcok. Nemajte mi za zle, ze celkom nezuamy 

Lubica, Prosim, neracte sa v iiasej spolocnosti za tak6ho po- 
kladat. 

Cepdok Ze cele neznamy, musim vam uajsrdecaejsie podiveuie 
vyslovif. 

Lubica. Podiveuie? 

Cepcok. Alio, ze vAs na vasom mieste ueualezam. 

Lubica. Ved na nora stojim! 

6ep6ok. Vase uiiesto v ziarach .vznescuosti — v palacoch panu- 
juceho ndroda! (K sebe.) Ci vyjde s barvou? 

Lubica. A len tarn planii vznesenosti ziare? 

Cepdok. Naiste. 6, ak by ste sa tain sfastnou cltilal 

Lubica. Nezndm, ci tak, ako tu! 

Cepcok. Nemozno : v takom cudzom, chatruom, vam neprislus- 
nom okolf! 

Lubica. Je moja rodua zera! 

Cepdok. Medzi nizkym, potupuym ludom! 

Lubica. Len ponfzenym, len potupeuym! 

Cepdok. Bez vsetkej vznesenosti stavu — 

Lubica. Lez nie bez vznesenosti ducha! 

Cepdok (k sebe). Ha, vysia s barvou — tuha pansldvka. (Na- 
hlas. Nepochybujem, acpr^ve jedno s druhym chodi. Ja som aspon 
este nepodtil. 

Lubica (premaha neliibosf, privetivo). City sii city, pane advo- 
kdt ! Lez teraz nicte napred v besiedku, bo vas uz cela spolocuost 
postrada. Len nech sa Iiibi ; teraz ja tu vladnem ! 

Cepcok. Za cesf si kladiem veienie posluchati 

Lubica. City sii city (spieva: „Po nabrezi*' atd., potoni odide.) 

Cepcok (sam). Ha, co to vidim! Toto je zjav, aky som dosial 
nevidel ! Ten Sosna ma zrovna z pekla st'astif. To ho vytrhne 1 i^re 
nu som hotovy vsetky jeho panslavske zlociny oddat vecn6mu za- 
pomenutiu a zriect sa hlucnej pochvaly u svojej strankyi Bijocna 
krasa! Liibeznos: milenej dobroty, svieza istota jasn6ho umu! Do- 
konala vila! A zjavuje i nevsedne vzdelanie. Mnoho prednosti na- 
raz, ktore jej na vyisej postati naiste celu€ miesto v svece vzue- 

senoin poistia. Ha, len chladnokrevnosC ! Uz by som padol 

do lilohy railovnika, hotoveho vsetky svoje velike ciele laske obe- 
tovaC; coho bych uebol schopny: vyzkumy svoje nepouzit a jich 
nezazalovaC teiaz, ked my sine pri vsetkej moci a oni sa nesmeju 
pohniiC. Blaznivosf! To mi poistf preduie miesto u terajsielio vlaste- 
nectva. Bo ved v comze zalezi? V slaveni naroda panujiiceho a 
tupeui iu^ch ! Panslavi Uovoria, aby sme si za vlastenectvo : cinnosf 
a obete za narod panujuci polozili a inym pokoj dali. Lez to jo 
panslavismus : najprv obtiazne, potom bezucelu6. Tym ziadpn po- 
zor, pochvalu nezfskdm a ziadnu hodnost si nevydobyjem. Preto 



Digitized by 



Google 



3o9 

nech zije ?lastenectvo nase! A moje vyzkumy, ktor6 kecf doplnim 
a hore podam, velkd pori^ku panslavoin zapn'cinia; mne ale velkii 
slavu ! Preto hore sa, vyzkumy tie doplniC, co sa tu najlepsie staue, 
ked" zabava panora jazyk rozputna. (Odchodf.) Keby tie tetky boly 
ten balik Sosnov prerevidovaly ! (Odchodf do besiedky; ztadial 
spev; „Boze, svetov stvoriteli" atd. Ku kouci spevu:) 

V^stup 6. 

Luhica, Verny. 

Verny. Nuz, aiijel moj drahy, akii vest nesies? 

Luhica. Mala by som "ta prekaraC, ale pre samii radost nc- 
roozem. 

Verny. Tvoje vyzkumy dobr6 vysledky — 

Luhica, Korunovaly! 

Verny. Slava bud Bohu! 

Lubica. Vdaka najvrelsia! 

Verny, 6, bovor, hovor! Str^cek nebude tedy prekazaC a moje 
city nam nebudii na zavade. 

Lubica, Nie, naAe city nam nebudii na zavade! 

Verny. 6, sfastie, sCastiel Ha, pocuj draha, asndd tie city sii 
pricinou jeho veselosti? 

Lubica. Naiste, druhu! 

Verny. Neznam, co pocat od samej radosti! 

Lubica. Akos' odisiel, premyslala som, ako zapocaf, aby sa mi 
vyzkum podaril. Ako si mi svetlo roznietil v srdci, ktor6 nepove- 
dome tarn plalo, nebola niidza o sposob. Svetlo lubosti k rodu ma 
ucilo. Cftila som sa tak silnou, ze bych i najtvrdsieho odrodilca 
srdce k rodolaske zazala. A preto vybrala som sa na vypravu, 
sti7ka nasim citom ziskaf, dobre zatvarajuc, ze ak nebude tuho 
odporovaf, citom nasim, tedy ani nasmu sfastiu. Sotva ze som za- 
cala svoju lilohu a riekla, ze ho chcem zi'skaf rodnej laske, vy- 
skocil vo velikej radosti. Potom vyznal tiez, ze vsak on ddvno tym 
bol, cim som ho urobiC chcela, a ze len preto i mne srdce ne- 
osvietil, lebo sa vraj obival, zeby mi tym mozne stastie prekaziK 
(Dumno.) Sfiistie pokazil — slachetuostou stastie! 

FefW2^(tiez takj. Bohuziaf, bohuzial! — lebo: (spievajii) „Kolo 
Tatier cierftava" atd. 

Lubica. Zialne to niraky, zialne ! Laska rodu, bieduych z prachu 
pozdvizeriie, tym sfastie pokazit! 

Verny. Bohuzial, bohuzial! 

Lubica. (s tuhou, vsak pevne). Lez spievajii ; „Nechze sa i nad 
nami" atd. 

Lubica, Ja som sa ovscm pozalovala na tii jeho opatrnosf, lebo 
ma nou zhavoval toho, po com moje srdce trtzilo: vys^ieho smeru 
zivota, ktory ma teraz tak blazf v hrudi. To som mu vytkla : mne, 
reku, slachetn^ a vyssi ciel najvysSie sfastie, a postradanie jeho 
jedina moja zaiosf. 

Verny. A on co na to? 



Digitized by 



Google 



3C0 

Lubica. Cim dial moju zalobu cul, tym viae od radosti rdstoL 

Vemy, Tak z jeho strany uim ziadua prekazka nehrozf? 

Lubica. Ani najmensia. A od tetifiiek ziadne uebezpecenstvo. 
Tie sice vrhly, ako si riekol, oko na pravotara, ale to je viae za- 
bavn6, ako nebezpecne. Moja stalosf proti nim vffazno boj vybojuje. 

Vemy. A on nAm sam k vffazstvu dopomoze* 

Lubica. Ako to, dmhu? 

Vervy. Bezpecno sa nan mozme spolahntif, 2e jich on od zd- 
luby, ktorii v nom majii, vylieci. 

Lubica. Nuz? 

Verny. Piiidk^ a prfkry odrodilec. Dal by Boh, aby sa cfm 
skor napravil. Lez teraz v svojej prikvosti tak daleko ide, ze vset- 
kyeh nasich znamych hrubo urazil. Mai som dost prdee, hnev jfch 
utisit, aby mu rovn6 rovnym nezplacali. 

Lubica. Bolo to slachetne od teba! Tedy tak, pane advokat 
Tera/ rozumieiH tvojim zdvorilosfam! 

Verny. Tak ani pred tebou nevedel sa zapret? 

Lubica. Nie, aby ma v rode mojom neurazal. Lez odpusf, 
musfm preruSit. Na torn ostaneme, ako si riekol; pockame ua 
tetky, az jich sfim p4n advokat zo zaiuby vylieci. Teraz vsak 
priatelia su obcerstvenf a ja musfra do spolo6nosti a ku tomu fa 
nieco vystrojif. (Odfde.) 

Verny (sam). Vdaka, Hospodlne, ze si take dobre srdee stvorif. 
Vdaka ti, ze si ho ku mne naklonil. vacsom stastf snfvat ne- 
raozno. Co lesk pahicov a nadhera oproti festnej, skromnej ciu- 
nosti, ktorii tak^ slachetn6 srdee rozumie a delf. Vdaka ti taktiez, 
moj drahy narod, ze t^\ik srdeia znas vypestovat 1 Neziadas za cesC 
a sluzbu od svojich dietok nendvist inych, nie snizovanie, nie po- 
tupenie. T^m sa nekazes od nich milovat, ale lAskou k inym v laskc 
tvojej! Slava ti rod moj! Bo tak, co kvety na janiych luhoch, 

V tebe zlat6 srdeia vyrastajii! (Spieva: „Kde dom je moj?" atd. 

V besiedke spev prelapia a v nom pokracujii. On odide do besiedky.) 

Vystup 7. 

SmuSicJcd. RuSicJcd (z besiedky naradosten6). 

SmuSickd. Sestricka! 

Eu§ickd. Sestricka! 

SmuiicM. To bola rayslienka! 

BuHchd. To sme sa lepSej chopif nemohly! 

SmuSickd. Ako usporiadat tuto zibavu. 

RuSickd. Nie, nadto lepsie nifi sme nemohly urobit! 

Smu^ickd. Ci bych to bola kedy myslela! 

Ru^ickd. Nie, ja som vlastn;^m ociam, u§iam neverila! 

SmuSickd. A tomu je tak. On nielen prijal nase pozvanie! 

RuSickd. Ale i pred zdbavou nds nAvstevou poctil! 

SmuMickd. Aby sa eele s domom naslm obznamil. 

RuSickd. A svoju podielubravost zjavil. 

Smusickd. Bratov balfcek ziadal si prezref! 



Digitized by 



Google 



361 

RuHcka. Alcbo aspon aby sme to my. 

Smu§ickd. A teraz zase mile pozvanie! 

Bu^ichd, Za CGst velikii ze si polozf nasu navstevu! 

SmuMckd Na silku kavy. 

JRuiickd. Ano, na kavu. 

Smuskkd. Celd som blazena, na sdlku kdvy! 

Ruitckd. Sestricka, ci zu^s, kam to smeruje? 

Snmiickd. Nase tuzby to, ah, nase tiizby! 

Ri^ickd. Jfch naplnenie! 

Smu^ickd. Nie, my budeme najlepsie teticky. 

Btdickd. A najblaienejsi^ ! 

SmuSickd. Najblazeuejsie ! 

BuSickd. K netuSeu6ran stastiu Lubici dopomozeme! 

Smuskkd, Ah, pani sestra, cela sora blazena! 

Bu^kkd. Ked pojdeme rynkom, a tam nas stretne pani Pevna ! 

SmuHckd. Alebo pani Dobra. 

Bu3kkd. Alebo pani Vliidna. 

Smu§kJcd, A opyta sa — 

Bu§kkd, Karaze, pani sestry? 

SmuMckd. A my povieme — 

Buskkd. Ah, my povieme — 

Smusickd, K pani urodzenej ! 

Bt^kkd, 0, 6, 6, k pani urodzenej! 

Smuskkd, A dakedy snad i velkombznej 1 

BuUckd. To vsetko mozne. Neviem co pocat od radosti! 

SimiSiekii. Len keby sme mu boly mohly tii sluzbicku — 

Buikkd. Veru i ja bych tak rada bola. 

Smusickd. Ale ked je brat tak^ divny. 

Buskkd. SMbil nam najprv vsetko to sdeliC. 

SniuSkkd. Tak, tak, a potom skryl — veru je divny! 

V^stup 8. 

Gep6ok. PredoSle. 

Cepdok. Ah, ziiedkav6 stastie — milosfpanie nachddzam! 
Smuskkd, Na nasej straue stastie — necakaly sme pana 
urodzeneho! 

BuHckd. Prdve sme lutovaly! 

Smuskkd. VSak sa to napravf! 

6ep6ok, NeznAm, kam smerujii milostpaniel 

Buikkd. Ah, nuz, co sa toho balicka dotyfe. 

SmuHckd. A podielubravost pdna urodzeneho s nasim domom. 

BuSkkd. A vecmi brata! 

Gep6ok. Ah, zndm! Snad pan brat bol pr(li§ opatrnym. 

SmuHckd, Ah, nuz, najprv nam vsetko sliibil daf poohliadnut. 

BuSkkd, A sice akosi so zaliibenfm a ochotou. 

SmuHckd. A uz to vsetko zo stolika vyniesol ; ze nam to sdeU. 

BuHckd, V torn sam do toho pozrel. 

Smuskkd, A zarazil sa, a zase odlozil. 



Digitized by 



Google 



362 



Cepioh. Zarazil sa a zase odloiil (u^padno) uazpat do stolfia? 

Bidickd,. Auo. Ze to ndm za svet do .ruky neda. 

CepcoJc, Maly len milosfpaaie iia toui staCI 

SmuSickd. To sme i robily. 

Busickd. On sa zdal byf zamysleuym. 

Cepdok. Zdal sa byt zamysleuym?! 

Smu§ickd. Auo, zamysleuym, a keel sme dotieraly — 

Ru^ickd, Iba sa usmial, ze uie, ze ueda, ze to uebezpecn.cl 

depcok (v radosti). ie nebezpe6u6? (K sebe.) Nehovoma:i ?! 

Smu§ickd. Auo, nebezpecu6, jeho tajuostil 

(Jepcok (vse uspokojenejsie). Jeho tajuostil 

Busickd, A ze sii teraz v svetle uepriazuivom I 

Cepcok (celkom spokojue). V svetle uepriazuivom I 

Smub'ickd. Ale ze za kratko v priazuivom budii. Tak ho vicliine. 

Biisickd, Vtedy uaiste budeme sliizit. 

Smusickd. JY^xtiz uerdcte, pau urodzeuy, za zl6 mat. 

Busickd. Ze uam nebolo mozuo vedia ziadosti — 

Smiwickd. Cele posliizif! 

Busickd, Sudd uerdcite preto zauevi'et — 

SmuHckd. Ba uadovsetko nas priazen tesi — 

Busickd, A mil6 pozvauie. 

Cepcok (ledva radosC taji). Budem velice tuzobne ocakAv^af. 

Obe. Do videuia! (Odidu v besiedku.) 

depdok (sdm). Do videuia, do videuia! Bude to mysliin pwy 
a posleduf raz. Prvy a posledui raz, ak ze krasua deva sarn^ "ly 
mku poda. Lebo potom bude uasledovaC lictivy komplim^iit te- 
lickam a celej rodiue, bez opatneho shliadauia. Musfra rodi ^u od 
uej cele odliicif, aby cjm skor od tejto chatry odvykla i od svojho 
smyslauia. A myslim, ze to uepojde fazko, ked ju raz k s^be ua 
vzueseu jsie miesto povzuesiem. Ked uz tarn bude, pojde to lahko. 
A viom, ze sa bude stydet za taku rodiuu a za take smySlauief 
Teraz to pojde! — Teraz uz vsetko zuam; viae, ako som cakal. 
Teraz uz nepotrebujem dalsich vyzkumov, aui sa viacej jim k voli 
zapierat a pretvarovat. (Posmesuo.) Olutujete, paui sestrick^'- Ale, 
inimochodom receno, tie drzia koutrakt svoj strauy jich jtB-zykov. 
Ziadeu sa uepohue bez toho, aby i druha svojho v pohyb nedo- 
viedol. Keby tak vsetci svoje kouti-akty driali, nebolo by r^as ad- 
vokatov treba na svete ... A lutujete, paui sestricky, ze £3te ue- 
mohly mi sluzbu preuka/at vedIa ziadosti. Aui samy uezuatie, ako 
ste mi ju preukazaly uadovsetku ziadosC, Ved uz vsetko znam ! 
Nepotrebujem to uz aui videt. Vsak to uvidim, ked pridu i>audury 
a drabauti. „Je to uebezpecne!** „Je to tajomst o!'* Yerhu zo srdc^; 
„a zamyslel sa." Vsak mal priciuu! „V svetle Lepriazulvom jeto!" 
Aj to vdacue verfm. Lebo ua take veci caka viacrocuy zaiar. ^Ale 
ked bude v svetle priazuivom" — a to, vraj — ^za ki*atko bude, 
vtedy to zjavi." Naco tf pauslavi nepomySIajul „V svetle priazui- 
vom za kratko bude.'' To jest, ze jich zlociuy zvitazia! Tedy ze 
to zjavfl To verim, to by mu bolo pri'jemue. Ale toho sa viae ue- 
dozijes, bo o torn zuam ja, a tvoje zlocinnc t^juosti pojdu a ki*dtko 



Digitized by 



Google 



863 

Da svetio, a to nepriazniv6, a ty zo svetla do tmy na niekoiko de- 
saf rokov: a ja do uradov a hodnostf. Jestli deva dobrovolue ruku 
rai poda, po^kam az do jiosniatkii ; jestli nie, tedy ju tym priuutim, 
zc budera hroziC stryca zaiovat, a tiez pockam do posniatku. Ha, 
uz prichadzajii. Pekne veselo. Ani uetusia, ako jim za kratko ve- 
seJosf prejde! 

Vistup 9. 

VSetci (z besiedky), Eubica s Vernym, FredoUy, 

Sosna. Nuz, to nm tesi, ze hospodarka takii chvalu zfskala. 

Vsetci, Veru ziaduemu sa oua predstihnuf ued^. Nad ocakd- 
vauie nas zabavila, Slava jej! 

Lubica. Leii vasa skroiniiosf, ctena spolocnosf, je takou ue- 
patrnosfou spokojna. 

Sosna Lez teraz dovolte, aby sme teuto pekn^ vecer i dalej 
uzili. Panovia moji, uech sa vam lubi posadat. Komu je Iiibo ci- 
garky, nech sa Iiibi. Pani sestrdm nebude tiez nudza o zabavu; 
nasa hospodarka bude tak dobra i dalej sa staraf! 

Lubica. So vSetkou ochotnosfou! 

{Pani a panie sadajii. Slecny sostupia sa k spolocenskej hre, 
ku ktorej i Verneho i Cepdola volajii.) 

Jedna sle6na (k Cepcokovi). I vam sa bude pad£ modzi nas. 
Nie pravda, dobre sa cftite, pdu Cepcok? 

depdok (neliibo). S dovolenfm, zle vyriekla ste; nie Cepcok, 
ftle Cepcok. To poslednie predlzit; to prezradzuje a vyznamenava 
vzneSenejsf p6vod. (K sebe.) Teraz sa uz viae nemusim zapierat! 

Ona sledna (lahostajne sa usmeje). 

Pevay. PoznAmka ta mohla vystat! 

depdok (naduto). Pane, hodnosC svoju musi filovek vsade zjavovaf . 

Pevny. Ano, dostojuym drzanim ! 

Gepcoh. Vsetkym, i menom! 

Sosna (zahovara Pevneho). Ale coby tam, tak je to! 

SmuHchd (k Rusickej). Ah, pani sestra, ten zna svoju hodnosC 
chrdnif ! 

BusicJcd (k Smusickej). Tak je; a ked pomyslim na nase tiizby ! 

Smu^ickd (k Rusickej). A na pozvanie. 

RuSicM fk Smusickej). Na salku kd,vy! 

Sosna. Tak, ako hovorfm; mnoho sa teraz i na raeno drzf, 
vsak zname, preco. Uz davno som to zkiisil, ked som si mal clo- 
veka, indce viae desat rokov zndmeho, menom rozhnevaf. Bolo to 
v ten rok, ked zpozorovali, ze som unaveny, a ze z ucbdrstva mi 
odpocinku treba. 

• Pevny, Zvedav^ som! 

Sosna. Menoval sa pan Bobrak; potom v novsfch 6asiech, ked 
sa svojou konnivenciou k novym priidom nad nas vySvihol : Babi^k. 
Ja esfe neznajuc metamorfozu, nazval som ho raz podia star6ho 
sposobu, a tyro jeho nelubosf vyvolal, ze mi verejne a pred spolu- 



Digitized by 



Google 



364 

di-uhmi vysvetloval, ze ho zle menujem, vyslovujuc raeno jeho slo- 
vensky, ze ono nie z nej, ale z macfarSiny pochodf. 

Pevny. Na odovodnenie bol by som zvedavyra! 

Sosna, On jednoducho to odovodnil: »Bab" je po madai-sky 
bob, tak — hovoril — od toho ze meno j«ho pocbodf, a potoin od 
^rakni,"* a ze vyznamendva tak6ho dloveka, ktory bob jedea na 
druhy ukladd. 

Fevny (usmeje sa). Nemal sa zac hnevat. I jedno i druh6 vy- 
8lovenie v tomto prfpade bolo spravne. 

Sosna, Nuz, prosfm, ako? 

Fevny, Nuz, tiez jednoducho. Taky clovek, co bob jeden na 
druhy uklada, raenuje sa madarsky ^babi-ak,* slovensky ale „babrak," 
a to vg^etkym pravom, a este vacsfm, co si tak meno odvodzuje, a 
najviicsfm, Sb o to stoji! 

Vsetci (sa smeju). 

depcok (k slecudm). Rad bych aby sme, ako vo velmeste, 
i V inej reci hru prevddzali. 

Luhica. Racte odpustit, nas je vacsina, zostanenie len pri nasej. 

6ep6oh. Nuz a cim ze Idsku k vlasti dokdzeme, ak nie vzyva- 
nfm tej druhej reci? 

Luhica, Pilnovanim a vzdeldvanfm nasej vlastnej a nds samych. 
My sme ciastka vlasti, uase povznesenie je i jej povznesenie! 

Cepdok (k sebe). Odpovedat zna — ale to sa podddl 

Fevny. Slava domovej hospodarkel 

V§etci. Slava jej! 

6epiok (na predku v prostriedku). To si zaznacfm! 6, dobre, 
ze som prisiel na zdbavu a bol svedkom tolkych pansldvskych zto- 
cinov! Na celej zAbave Boha, Krista, Pannu Mariu, svatych ani 
raz nekliali! Hoj, panslavismus — sam;^ panslavismus ! 

VMci (spievajii: „Hore Hronom" atd.) 

(Opona spadne.) 



DcJ III. 

Ako V prvom dejstvu. . 

V^stup 1. 

Verny, Cepcoh. 

Verny, Dobre ze nachodfra pdna pravotara ; mal by som uie- 
kolko kratkych dovem^ch slov. 

Ceptoh Budem povdafinym; som ziadostiv^ na vaSe d6vern6 
si ova. 

Verny. Uprimna prosba, vo vasom zaujme, nie tak v mojom. 

Uepdok. Som dvojnasobne zvedavym! 

Verny. Rdcte, prosfm, svoju prfkrost proti naroduosti nasej a 
vasej tak hlasno nezjavovaC. Lebo, prosfm vds, v§etko proti sebe 
popudite. 



Digitized by 



Google 



365 

Cepcok (naduto). A to velmi skodf? 

Vemy. Aspon natoiko, ze priazen a priatelstvo, ktoryni sme 
vis dosiaf predchadzali, utratite. A tym vo vaSom povolauf uic 
nevyhrdte, ale utratfte, viae, lez myslite! 

Cepcok. Dovera za doveru! Nielen nic neutratim, ale mnoho 
vjhrani, pane Veray. 
Vem^. Neveriml 

Cepdok (ako vyssie). Vilcsie povolauie, vScsie pochopy! Moja 
nenavisC ku . panslavom je raoje vlastenectvo a ist6 stupue k lira- 
dom a hodnosfam! 

Vemy. Tak tedy stojimel Len 2e, bohuzial, to vase vlaste- 
nectvo nebude maf prilezitosti, na panslavoch sa preslavit! 
6epdok, Nie? A preco? 
Vemy, Lebo ziadnych niet! 

Cepdok. Dovera za doveru. PrilezitosC hojnd. Ano, poviem 
i viae: jestlize do vecera ruku domacej slecny uemam slubenii, 
zajtrd moje meno po celej krajine bude sldveno co meno hubitela 
panslavov. Uz som poiiadky porobil. 

Vemy. Rychle to stupne ku hviezdara slavy! 
6epcok. Ja na ne vstupim! 
Vemy, Potocite sa. 

Cepcok. Na vysokyeh miestach obratim na seba pozornosf a 
vzbudim dovem k mojim sehopnostam. 

Vemy, Nuze, mnoho sfastia. Nesmel by som znaf, cim? 
Cepcok. Dovera za doveru. Bo bez tak moje poriadky pre- 
krizovaf viacej nemozno. Odhalenfm panslavskeho sprisahania, kto- 
r6ho velmi vazne dokazy drzim v rukieh, ktoryeh majitel ne- 
bezpecnost sam uznal a pred najblizsimi ukryl, ale predomnou nie. 
Verny. A nesmiem vedet, ktoby to asi bol? 
Cepdok, Predbezne uesmiete. Ale v prlpade rccenom ujisfujem 
vaa, ze do vecera dozviete sa. 
Vemy. Zp zdejsfch mesfanov? 

Cepcok. Ano, dobre zndmy. Vsak vy i tak dobre budete znaf, 
kto je hlavou vasho sprisahania. 

Vemy, Pane m6j, ked tak, tedy tak! Dovera za doveru! Pri- 
jmite moju liprinmu v^strahu 1 Nerobte v torn smeru nicoho, tak^ho 
sprisahania niet. Ak na vasom zostanete, smiesnym sa urobite, a 
CO hiadate, naleznete: opovrzenie a nenavist vsech! 

Cepcok. Robfm si ja z toho nieco! Su zaWre, okovy, panduri. 
Vemy. Druh6: domacu slefinu racte tiez neobfazovat! 
Cepdok, S dovoleufm, preco? 

Vemy. Dovolte, neeh podrobnosti tajne ostanii. Predbezne po- 
viem vam len, ze preto, ze ak moju mdu neposluehnete, poznite, 
aka dobra bola! 

Cepdok. Asnad vy ma len nezastienite va&imi vazkami a metrami. 
Vemy. Spravedlivymi ! — kto zna. 

Cepcok. Dovolte, do toho sa vy nezndte; ja mam k tomu 
i zbroj neprekonatelnii v odhaleni sprisahania pansldvov.* 

Vemy. Ak ze koho z mesfanov a znamyeh pod tym nazvora 



Digitized by 



Google 



866 

rozumiete, odlozte len zbroj va§u do posvy, leboboj vas bude po- 
dobny boju Don Quixotovmu. Ak ze to ale ma byf len nalicuica 
ku vasim rabulistick^m spadom a figlom, ktorymi by ste niekomu 
zo znamych skodif mieuili, i tarn si pokoj dajte; jich jestvovanie 
stbjf ua pevuejsoiii zaklade cti, tez by ste jim vy akymkolvek zlyra 
sposobom skodil. Odvrzte to prec, ja vsetko zapomeniem. Este raz 
vam rniesto rovuej prikrosti naSe priatelstvo pouukam! 

depcok. Nepotrebujem ! Ja potrebujem priatelstvo tycb, co za 
nivoceuie pansldvov uradnii a hodnosfami platia! 
Verny, Kde nieto rady, nieto pomoci! (Odide.) 
Cepcoh (sam). Hahaha, panslavi dostali akosi strach, ze mi 
s priatelstvom podliezajii. To ho naiste ostatni poslali. Nie, ne- 
potrebujem! Za to nekupite odo mna odpustenia. Mue za vase 
znicenie kyuie ryclily postup a k tomu vyhoda velika. Tak od 
dievcafii vzdialim rodiuu, i znamych, ked jich za panslavov dam 
pochytaf. A potom lahsie bude ju na nase myslienky priviesf, rec 
a rod potiipovaf nauciC, a za to sa haubit Chod si ty s vasim 
priatelstvom kam chces, mne ho viae uetreba; uz ma k cielu pri- 
viedlo. (Napodobnuje Sosuu balicek kryjiicQho.) „Nesmie to nik 
videf," ani rodiiia. „Nebezpecne veci," „moje tajnosti," „teraz 
V nepriaznivom svetle," „ale, ked budii v priaznivom, zviete." 
Mozes sa uacakaC na priazuive svetlo, na vase vfCazstvo ! Vsak jich 
ty zjavis i v nepriaznivom. Velice som zvedavy, kto jim to z Ruska 
pise, ci car? No, vsak sa dozviem. Len trpelivosf. Lez teraz treba 
mi rychlo kouaf, aby sa rozhodlo, ci dues ma jich sprisahauie a 
zloSinne tajomstvo na svetlo vynst. Ci Lubica mi ruku poda a ci 
ten pudlovy rytier pravdu mal. Idem ku tetkam, nech tie rozhodmi, 
nech pocujii a jej zvcstujii o netusenom stasti. Musfm hned i posla 
nechat u nich, aby mi listovne oznamily, ci deva mi s radosfou 
ruku da, abych mohol liradnlka, ktor^ s pandurmi prisiel panslavov 
lapat, do svadby zadrzat od toho pod zaminkou, ze nemam eSte 
dostatocuych dokazov. Mnoho sCastia na skvelej cMhe! (Odide.) 

Vistup 2. 

Sosna, Verny. 

Sosna. A uz by mi to ani vo snach nenapadlo, co hovorite! 
Vskutku taky by to clovek bol? 

Verny. S zalosCou vyznam, ze som k opisu jeho nepridal ani 
litery z vlastn6ho. A vsetky moje dobre namahy odmieto! potupno, 
akoby vsetkych panslavov v ruke mal a za kai^deho v odmenu ran 
kynula zupanska hodnosf. 

Sosna. Toto je zdbavne! To je klassick6! Len ako mohol na 
tii myslienku prist! 

Verny. Nuz akokolvek! Mna len to tesf, ze zlobu svoju po- 
riadnemu posmechu vystavi, ked u nasich znamych, ako hovorite, 
ani stin tak6ho sa nenachadza, coby za panslavisraus vysvetlovane 
byt mohh)! 

Sosna, Ale ani stin! Lez pri tom vsetkom dobre to hole, ako 



Digitized by 



Google 



367 

ste urobil, znamyin n*Hsim bias daf, aby sme sa spolu ua pozore 
inali a spolu bi*duili. Lebo, ako hovoritc, bude to leu plana za- 
ujieuka, aby mohol z nas prenasledovaf toho, koho si za obeC vy- 
hliadol. 

Vemy. Iste to bude; lez uas nalezne na nasom mieste! 

Sosna, Dobra to vskutku myslienka bola; tak odraziine jeho 
litoky. Lez pri torn vsetkom jedua vec ma nepokoji. 

Verny, A ta moze byt? 

Sosna, VeFuii cbiilostiva. Vidi'te, pane Verny, srdce Iudsk6 je 
blazon. Akby ho tak Lubica zaliibila! 6, to by mi srdce! Uz tetky, 
bohuziaf, oko nan vrhly! 

Vemy (naradosteny). A vy by ste ju zaii neuiitili? 

Sostta Co vam napadd! Ja a tiike uieco! 

Verny. Velice dakujem. 6, racte byt v torn ohTade bezpecnym 
a neracte srdce mdrnym strachom ti4pif. Lez teraz s Bohom ! Idem 
este sfim naaich zndmych posmelit! Kde bude uebezpecie, tarn 
vsetci za jednoho a jeden za vsetkych! 

Sosna. Ano, pomoz Boh! 

Vemy. Boh uslys! (Odlde.) 

Sosna (sam). ^Racte byt bezpecuym v tomto ohiade!*' 0, keby 
som mohol! Srdce Fudsk^ je raz srdce ludske, a nieto ten jeden- 
kraf jeden, ktorym by sa jeho spady vyratat da y, ani deklinacia, 
ani conjugacia, ktorii by verne nasledovalo. Ba casto najneocakdva- 
nejsie vykon4. Ako byC bezpecnym ! Alebo asnad on by uplnii istotu 
toho mal, ze v tomto ohiade Cepcok je dokonale nie nebezpecny? 
A ou by sam nebezpe6ie odstraiioval? Ah, to by bolo sCiistie ra- 
dostne. To je mlady clovek, ktoremu paru niet! To by sa moje 
obavy slastno rozptylijy. Ale — blaha ziadost! Blaha ziadost! Da- 
romnc hladim a nevidim uic! (Berie okuliare a hiadi k dverom, 
kadial Verny odisiel.) Nepovedal uic, nevid(m nic! (Vytiera oku- 
liare.) Ani nic! (Vytiera horlivejsie.) Anitaktonic? E§te mz vseho 
dobr^ho do tretice. (Vytiera okuliare co najhorlivejsie a hIadi k dve- 
rom, ktorymi Verny odiMel,) 

V^stup 3. 

Dverrai, ktorymi Verny odisiel, slavnostne vchodia Busickd a 
Smusickd, Predosly. 

Sosna (na bok). Bohuzial vidim, ale nic dobr^ho nevoniam. 
SmuSicJcd. Dobry den, pan bratl 

Sosna, Bakujem! Spolocne, panic sestry! Coze dobreho mi 
prindsate? 

Rusickd. Nad ocakavanie. 

SmuSickd. Snarf i vidis, pan brat, cele sme naradovane! 

Sosna, Tesim sa z toho! 

liusickd, Radost naSa sa i na teba prenesie. 

Smusickd. Ked pocujeS o velikom stasti, ktore potkalo mis dom. 

Sosna. Tedy potkalo! 

RuMckd, Mimo nadania a ocakavania! 



24 



Digitized by 



Google 



368 

Sosnu. Tedy sfastie. 

SmuHckd. Mirao uadeje a nctuSenc. 

Rusickd. Stastie velik6! 

Sosna. Tedyvelike! A iiemylim sa, netyka sa mna, aleLubice! 

SmusicJcd. Naiste, p4u brat; lenzeviiom vsetci bhhfbudeme! 

Eu^t'ckd. Nepozvaly snic jeho iiadanrio! 

Sosna. Nuz koho? 

Smusickd. Koho? Nuz jeho, pAna pravotara. 

Sosna (k sebe). Tu nadelenie! Ci uz kazda pliisf miisi rovuo 
na Ulna? 

RiiSickd. To sme vsak, pdn brat, neocakavaly! 

Sosfia (ziaino). Veru Die! (K sebe.) Pred zlym clovek nikdy 
neraoze sa dost v cas bat. 

SmtiSickd. I nas td neocakdvauA radost nieSo predesifci. 

Rusickd. Ved ktozeby tak rychlo pomyslal. 

Sosna. Lez ci nebude ta radost privcasud? (K sebe.) Dal 
by Boh. 

SmuSickd. Ah nie, nie, piu brat 

Rusickd. Na ziaden sposob. 

Sosna, SuaJ vam prfcinu k dpj zavddva puhy 2art alebo 
zdvorilost. 

SmuSickd. Na ziaden sposob. 

RtiSickd, Na nijaky sposob. 

SmuSickd, ^iadna zdvorilost. 

RuSickd. Ani ziaden zart 

SmuSickd, Piiha skutocnosf. 

Rusickd. Neklamud skutocnost. 

SmuSickd. Po6uj len, pAn brat. 

RuSickd. A posuJ to sdm! 

SmuSickd. Ci sa klamenie! 

RuSickd. Abo mylirae! 

Sosna. Bohuzial, cujem! 

SmuSickd. On nds oslovil. 

RuSickd. A to urdite. 

SmuSickd. A ak urcite! 

RuSickd. Rovno o ruku jej nas poziadal. 

SmuSickd, My sine v&ak riekly — 

RuSicld. Ze z na&ej strany my sa tesiine — 

SmuSickd. Velikemn stastiu. 

RuSickd. Lez 26 to najviac na tebe zaleif. 

Sosna. Nie! na Lubici! 

SmuSickd. I na tebe, pan brat, jestli zebys' sa jej stastiu 
protivit nechcel. 

Sosna. Chvala Bohu nikdy, a ani teraz. 

RuSickd. A preto riekol, aby sme hnedky vec pokonaly. 

SmuSickd. A tii miniitu ho uvedomily. 

RuSickd. Nemoze dockat sa odpovedk 

SmuSicku. A hned i posla pre list zanechal. 

RuSickd. Tak posud*, pan brat, ci je to omyl. 



Digitized by 



Google 



369 

Snnisickd. A ci je to leu mirna nasa ziadosC. 
Sosna. Bohuzial nie je, ale ako vidfm, sviatocny ponuk s do- 
ruciiym casom, ^mit Lieferuugszeit!" 

Rusickd. Nuz ci pn'cina je pochybovaf? 

Smusickd, Alebo meskaf? 

JtuSickd. Ani uajmeusia. 

Smusickd. ^k tak, pane brate, vyjadri sa hnerf. 

Ruiickd. Aug, len chytro, bo posial caka. 

Sosna. Ja sa vyjadrit? 

Smiisickd. Ano. 

Sosna. Nuz a ako? 

Riisickd. Ze sa zelauie jeho naplui. 

Sosna. Ved luna nepytatel 

SmiiMckd. Ale Lubicu! 

Sosna. Tak tedy co sa ja mam vyjadriC? 

Smusickd. \ r>„ >„u;,« :..u^i 

Bul^ickd. J ^^ ^"^'•^ J«^<*' 

Sosna. Ja som nie Lubica, to neurobira! 

Rti^ickd, Co pocujeme, pan brat! 

Smusickd Pan brat, toho sme sa uedomyslaly! 

Rusickd. Tak by si ty bol schopn^ jej sfastie zkazif ? 

Smusickd. Schopny dievca nestastnym urobit? 

Rtisickd. Ako sme ostaly? 

SmiiSickd. Cis' sa uezriekol vsetk6ho vzdoru proti jej sfastiu? 

Sosna. Ovsem, panie sestry, to som ucinil, a to i vykonam, 
coby mi srdce puklo. Ale rozhodnutie o nej jej pouechat to nenie 
vzdorovaC. Lez vplyvaf na hu a ju slubovat uiekomu uebudem, ani 
panie sestry. Na torn sme ostali! 

SmiiSickd. A naco vplyvas? 

Sosna. Nevplyvam. 

RuSickd. A nac protivfs? 

Sosna. Ani neprotivim, ale ua uaSom uzavreti stojfui. Ako sine 
riekli: Lubica si sama svoj osud vyvoli, a pi^oti tomu ni6 mat ue- 
budem, hoc mi to ako proti voli bude. Uzndm, ze vacsia 2alost 
by ma nemohla potkaf, ako ked vyvoli pravotara. Nepozuate ho, 
nezaujimali by ste sa zaii. Ale vzdor tomu, kto moze proti srdcu 
ludskemu. Ked ona rozkaze, stane sa! 

SmuSickd. Nuz ak tak, brate, to dakujeme! 

RtiSickd. \Ji sme sa baly, ze sa budes protivit, aby si uemusel 
snupaf. 

Smusickd. Ze pamatujes na stavku! 

Sosna. Aby len ine neStestie nds nepotkalo ! Lez ako ja proti 
nemu vplyvaf nebudem, tak ani vy zaii vplyvaC nebudete! 

SmuSickd. Ani najmenej! Vsak ni mozeme posla s dobrou 
zpravou poslat. Vsak vieme, ako ona rozhodne, ako sa panou uro- 
dzenou a velkomoznou stane. Lubica draha, pod k nam, Lubica! 

RuSickd. Pod, diefa moje! 

24* 



Digitized by 



Google 



:^:() 



Vysttip 4. 

Luhica. Prcdosli. 

Luhica. Rozkazete nieco, draho tetickyV 

Sniusickd. Ah, dicfa moje, ty nam rozkazes! 

Ru^ickd. Ty rozvcselis! 

Smii^ichd /fy sama, draha! 

Bu^ichd. Ano, ty sama! 

Sosna. Boze, obraC to vsetko ua dobro! 

Luhica, Od srdca rada; ale Dechapem, cim by som molila! 

SnmHckd. ^Nuz verim, diefa, ze si na take sfastic uemyslela! 

Bi^ielcd, Ze ti posolstvo Uik drahe donesieme, a tak skoro! 

Lubica (privetivo, avsak chladno). Posolstvo dvahe; velini som 
zvedava, co tym chcete riecf. (K sebe.) Verny asnad Ion bezomna 
ten krok nerobi? 

Sosna (tiez tak). Ah, Boze, dajze aspon nadeju! 

Smu§ickd, Posolstvo drahe, o tvoju ruku.' 

Luhica, moju rukn? 

Lubica. Prod tebou klaci gavalier s prosbou. 

Lubica, Ha, io nefiujem! 

Smu§ickd, 6akd na tvoje milostne „ano!" 

Eusiclcd. Ano, tiizobue caka na „ano!" 

Smusickd. A riekni „ano." 

RuSickd. A povedz „ano.^ 

Smusickd. Mas sCastie, ake si nesnivala! 

Rtdickd. Sfastie, na ak6 si nesrayslala. 

Smusickd. Stastie, co fa z mesfanskeho stavu povznesio — 

Ru§ickd. Nadovsetkych tvojich prfbuzuych, znaniych i uezua- 
mych, zivych i mrtvych! 

Smusickd, Sfastie, ktore £a urobf hnedky paiiou urodzenou. 

RuSickd, A o kratky cas paiiou velkomoznou. 

Smusickd. 6, povedz jjano!** 

RuMckd, 6, riekni „ano!" 

Lubica, Pomdli, pomali, teticky; najprv rausfm zuaf, ako sa 
to sfastie volci. 

Sosiia (k sebe). Boze, co cujem; to je nadeja! 

Smusickd. Nuz, ved ti to sndd srdce hovori! 

Lubico, Pre lepsiu urcitost hovorte i vy! Tu je urcitosf i velnii 
na mieste. 

Rusickd, 6, Icn ty nerob ziadne tajnosti. 

Smusickd. Ved to uz zuime, veJ sa uz o tvoju ruku i obi*atil. 

Ru§ickd, Vsak to uie je zle. 

Smusickd. Vsak nas tym potesis. 

RuSickd. Vsetci sa budeme na tvojom sfasti tcsiC. 

Lubica. Tedy chcem vedef, ako sa vola. 

Stnu-^ickd,^ Ah, ty nelriifas smid, zeby skutocnc ten krok urobil? 

Rusickd. Ano, skutocne; a jeho posol na pdpoved daka. 

Smusickd, Ah, kolki tobe budii zavidcf! 6, rekni „ano!" 



Digitized by 



Google 






371 

Busichd. 6, riekui „ano!" Nech mu zvestiijem — 

Lubica (vzdy v rozmaruom pokoji). Komu, teticky, komu? 

Smufickd, Niiz, tvojinu sCastiu, tvojmu povyseniu! 

Kusiclcd. Tak, tvojmu sfastiu, tvojmu povyseniu! 

Smimckd, 0, riekni „ano" tvojmu at(f. 

Eusickd, 6, riekni ^iwo"^ tvojmu atrf. 

Lubica, Ci raz pocujem, ako sa voliiV 

Smuskkd, Nuz akozeby inac, leu ako ti srdce sopce: pan 
pravotiir Cej)cok. 

Rmickd. Ano, ilusa dralia, pan pvavotar Cepcok. 

Ohr, 6, riekni nduo!-* 

Swusickd. Mame mu avsak „ano" zvestovaf? 

Kmickd. Vsak „dno!" Draha, „ano!'* Ja idem! 

Lubica (usmiova sa). 

Smi4.sickd. Ano, ideme! 

Rusickd. PoJme! 

Lubica (privetivo, vsak pevno). Nikdy, teticky, nikdy! 

Sosna (radostue). Slava ti, Boze! 

Smimckd. DieCa, co robfs?! 

liusickd, 6i vies, co robis? 

SmuUckd Ake to Sfastie od seba vrlias? 

Rusickd, Sfastie velikc! 

Smitsickd. Takii slaclietnosC ! 

RuHckd. Takii vzdelanost! 

Smusickd. A urodzenosf! 

Rusickd, A velkomoznost! 

Lubica. Trebars osvieteuost, alebo v^sost! 

Sosna (sucha si ruky). Slava Lubici ! 

Smusickd. 6, diefa moje, ved si leu rozvaz ! 

Lubica. Teticky drali6, rozvazila som. Keby mm i pre odro- 
dilstvo neopovrhovala, ani vtedy bych neriekla „ano," lebo len 
s tym, CO si sam moje srdce nakloni, budem stastna. A to je 
s pdnom pravotarom nie ten pad! Ba povrhujem ho, ako ou po- 
vrhuje rod svoj! 

Sosna. Sldva Lubici! 

RuSickd, Ah, dicta, dieCa, coze to robfs? Pozri, ako sa ten 
strycisko raduje! 

Smusickd. Aky odrodilec? Snad pan pravotar? 

Rusickd. Vsak je on — akze? 

Lubica (rozmarno). Narodovec suad? 

Smusickd (horlive). Aky veliky! 

Sosna (sa smeje). 

Rusickd. Aky horliv^l 

SmuSickd. Aky nezlstny! 

Rusickd, Aky prikladny! 

Smusickd, A urodzeny! 

Rusickd. A velkomozny! 

Smusickd. UvidiS, ako ho srdce zaliibi — 

Rusickd. Ako nam budcs Jakovaf za dobrou radu! 



Digitized by 



Google 



Lubica. Ja vskutku dakujem! Moje „nikdy" moje poslednie 
slovo. (Odchodi a tetky s nou.) 

Soma (sim, cely blazeny). Po cely zivot soin bol nesfastnym 
a v§ade nesfastie ma prenasledovalo. A ako Nemci hovoria, „ked 
*som padol na chrbat, rozbil som si nos." Ale dues &fastie sa iia 
mna usraialo. Aui vacsieho ziadaC ncmozem. To som uecakal od 
nasej Lubice, zeby toiko bystroumu mala a pod bliskavym po- 
vrchom vsetku uicotu zhliaduuf a prezreC zuala. Nuz, moje obavy 
sii rozohnate. A mysUm, ze sa tebickam iiijak nepodari jej sud 
ppdvratit pri tej pevaosti, ktorii zjavila nepochopiteltiyro sposobom. 
6, kebych bol musel v sviizku s takym clovekom vecer ziyota 
tnivif, veru by to bol posmurny vecer. Lez to miuulo sndd. Aug, 
miuulo. Teticky idii, a to nevelmi veselo. 

V^stup 5. 

HuSickd. SmuSickd, PrcdoSly, 

Obe (zalostiie). Pan brat! 

Sosna (ledva smiech taji). Panie sestry! 

Obe, Aki tu pomoc? 

Sosna, To bola pomoc Bozia! 

EmicJcd. Pan brat, na tvoje slovo cakame. 

Sosna. Panie sestry, to ste snad poculy. 

SmuSickd. Vsak, ale teraz vec inak stoji. 

RuSickd.^ Snad si sa o torn i sam presvedcil. 

Sosna, Ano, so zdlubou! 

SmuSickd. Nuz tedy vidiS, ako vec stojf. 

BuSickd. A preto otvor usta. uz i ty. 

Smusickd, To dievca je schopne sfastie si poknzif. 

BuMckd, A nesfastuou sa schopu6 urobit. 

Smu§ickd, Takeho cloveka! 

Iin§ickd, Take postavenie! 

SmuSickd. Takii slachetnost! 

Eusickd. Takii vzdelauosC! 

Sosna (dobromyselne posraeskuje). A iirodzeuost! A velko- 
moSnost! 

Smtisickd. PAn brat, otvor lista! 

Sosna. To robfm a Pana Boha chvalira. 

Bmickd, Ty^jej riekni, ako stryc — 

SmuSickd.^ Ze to tvoja vola — 

Busickd, Ze za Cepcoka musi! 

Sosna. To nikdy, panie sestry! Dost bolo, ze som sa nezdi'ahal 
svoliC, jestli by Lubicino srdce tak kazalo. Lez proti nemn, to, 
panie sestry, nijak a nikdy! To, ako znate, cielilo by proti nasmu 
dohovoru a proti jej sCastiu. 

Smusickd, Ale inace to sfastie opusti! 

Sosna, Otdzka, ci sfastie. 

BuHcM. Tak velik6 sfastie. 

Smusickd, Tak6 postavenie. 



Digitized by 



... I 



373 

Itu§icJcd. Taka vzdelanosf. 
Smu§ickd. A osvieteuosf. 
Bnsickd. Taki privetivbsfl 
Smusichi, Taka sFachetnost! 

Vystup B. 

SluSobnd. PredoSli, 

Sluzohnd (vuikue s krikoin). Jujuj, pre Boha, panduri, drabanti! 
SmuSicJcd. Nerob taky krik, dievca pochabe! 
EusicJcd. Co nds nepokojis, dievca pochabe? 
Sosna. Co sa tej robi? 

Sluzobnd, KeJ som sa tak velmi ualakala! S puskanii idii a 
raajii na nich paguety! 

Sosna. Kto, dieCa moje? 

Sluzohnd. Ako bovorim: panduri, drabanti! 

Sosna. Co (a lam do nich ! 

Smusickd, Nuz, co fa do nich. Ci vozdy musfs ua ulicu hiadef ? 

BuMckd. Nemozes pri praci v kuchyni nos drzaf? 

Sluzohnd, Nuz ved som ja tarn robila, ale ma odohnali! 

Sosna. Nuz kto? 

SluJtobnd, Nuz panduri, drabanti; ved vravim! 

Vsetci. Nuz co2e jc to? 

Vystup 7. 

Lubica. Fredo^li. 

Luhica. Strycku, teticky, co sa to robi? 

Sosna, Neznam nic, draha. Hovor, pre Boha! 

Smusickd, Tu tato pletie cosi dve na tri, co uemd smyslu. 

Rusickd. Cosi ndm vravi o ak^chsi panduroch a drabantoch, 
akoby tu daki zbojnici boli. 

Lubica. Hovori pravdu. Vsetky dvere sii nimi obstate, a ja 
tiez z mojoj chyze vyhuaud. (Cut strngot zbroja.) Cujete jich zbroj? 

Smusickd (lizkostne). Pre Boha, a coze tu chcii? 

Shdohnd (uzkostne). Ze nas zabijii! (Cut bliziace sa vykriky.) 

Ru^'ickd^ ) (^^^^^^^ uzkostno). Pre Hospodine, brate, uedaj u«4s ! 
Slu£obnd (prekrikuje jich). Jujuj ujiij, tu nds zabijii! 
Sosva, Nekricte, sestry, raajteze rozum! 

Rulickd { ^^'®^ ^^^' ^^^^^^ ^^^ J®' ^^^ ^^^ zabijii! 
Sluzohnd, Jujujujiij, nz nas zabijii! 
Sosna (smeje sa). Ci toto slychal filovek dakedy ? 
Smusickd \ 

Rusickd \ Uz nas zabijii! 
Sluzohnd f 

Sosna, Nikdy taky strach! Kto vas zabijc? Nczabije nik, Lu- 
hica v^s ne(U. 



Digitized by 



Google 



374 

SnfuSickd, Naozaj, Lubica? 
Eusickd, Ty sa nebojfs? 

L