(navigation image)
Home American Libraries | Canadian Libraries | Universal Library | Community Texts | Project Gutenberg | Children's Library | Biodiversity Heritage Library | Additional Collections
Search: Advanced Search
Anonymous User (login or join us)
Upload
See other formats

Full text of "Slovenské pohl'ady"

This is a digital copy of a book that was preserved f or generations on library shelves before it was carefully scanned by Google as part of a project 
to make the worlďs books discoverable online. 

It has survived long enough f or the copyright to expire and the book to enter the public domain. A public domain book is one that was never subject 
to copyright or whose legal copyright term has expired. Whether a book is in the pubHc domain may vary country to country. Public domain books 
are our gateways to the pást, representing a wealth of history, culture and knowledge thaťs often difficult to discover. 

Marks, notations and other marginália present in the originál volume will appear in this filé - a reminder of this book' s long journey from the 
publisher to a library and finally to you. 

Usage guidelines 

Google is proud to partner with libraries to digitize public domain materials and make them widely accessible. Public domain books belong to the 
public and we are merely their custodians. Nevertheless, this work is expensive, so in order to keep providing this resource, we háve taken steps to 
prevent abuse by commercial parties, including placing technical restrictions on automated querying. 

We also ask that you: 

+ Make non- commercial use of the filé s We designed Google Book Search for use by individuals, and we request that you use these files for 
personál, non-commercial purposes. 

+ Refrainfrom automated querying Do not send automated queries of any sort to Google's systém: If you are conducting research on machine 
translation, optical character recognition or other areas where access to a large amount of text is helpful, please contact us. We encourage the 
use of public domain materials for these purposes and may be able to help. 

+ Maintain attribution The Google "watermark" you see on each filé is essential for informing people about this project and helping them find 
additional materials through Google Book Search. Please do not remove it. 

+ Keep it legal Whatever your use, remember that you are responsible for ensuring that what you are doing is legal. Do not assume that just 
because we believe a book is in the public domain for users in the United States, that the work is also in the public domain for users in other 
countries. Whether a book is still in copyright varies from country to country, and we can't offer guidance on whether any specific use of 
any specific book is allowed. Please do not assume that a book's appearance in Google Book Search means it can be used in any manner 
any where in the world. Copyright infringement liability can be quite severe. 

About Google Book Search 

Google's mission is to organize the worlďs Information and to make it universally accessible and useful. Google Book Search helps readers 
discover the worlďs books while helping authors and publishers reach new audiences. You can search through the full text of this book on the web 

at http : //books . google . com/| 




Slovenské pohl 'ady 



Pavol Mudroň, Matica slovenská 



Digitized by VjOOQ IC 










^^^ ^.^ 










Í^*^-^^^^?i^-.;><^^ 



;^^«d^<scf^C^>í^*í 










I 










Digitized by VjOOQ IC 



Slovenské Pohlady. 

ÓA80P1S 

15 á bavno-pouôný. 



Redaktor a vydarateh 



ro6ník xxviri. 



TURČIANSKY SV. MAÍtTI^. 
1M§. 



Digitized by VjOOQIC 



^ 



jL..^ Sôi^, 3f^^'^- 



u 



HARVARD 

[UNIVERSITY] 

IIBRARY 

M/..' 41950 



j;<^ 



.^ 



/' 



Digitized by VjOOQ IC 



OBSAH. 

Básne. 

Strana 

Adolíoyi Heydukovi. Kýčerský 1 

Z básni Bránka Radiŕeviéa Preložila Ľudmila Podjavorimká . . 36 

Pri vine. HájomU • . 39 

Pes a koza. Ghregor Uram- Podtatranský , 4U 

Z Homérovej lliady. Prekladá Ľ. A. Miéátek 99 

A ja takú pieseň spievam . . . Kýčerský 117, 16ô 

Z básni Hájomiia. ............ 119, 247, 302, 481, 557 

Vie»a. Z básní f Svätopluka Čecha 166 

Dnehovné prisma. Jozef Podhradský 167, 243, 298 

Immortelly. Ľudmila Podjavorinská 224 

Pokojným. H((|;oi/.»7 ' . .*..*,..... 297 

Pieseň o múdrom Olegovi. Z Puékina preložil Horal 307 

jigri a Zeus. Z Krylova preložil Horal . . . . , 357 

Slečne Marienke do pamätnika. Horal 441 

Závistnikom. Janko Rozmarín * .... 442 

yefkonoéná neáefa^ Jozef Podhradský 474,642, 682 

Anéár. Z Puškina Horal 485 

Havrany. Z Puškina Horal 486 

V cudzine. Ondrej Bella 531 

List. Ľudmila Podjavorinská 553 

Vtáčik. Z Puškina preložil Horal 556 

Kvietky v knihe. Z Puškina Horal 559 

Dosiar netlačené básne Andreja Sládkoviča. 1. Ochrana zvierat. — 

2. Opilstvo. — 3. jPíesnc na privítanie biskupa Moysesa v B. Bystrici 
1862. I— HL — á. Za ĹudmUou Hudcovou-Hodžovskou. — 5. Nápisy 

na hrobník Štefana Záhorského. Podáva J. Š. . .560 

V cudzom kraji. Ľudmila Podjavorir^ká 626 

Rodičom. Ľudmila Podjavoritíská 628 

Z básni L. Kostiéa. Ľudmila Podjavorinská 754 

Advent. V. R 757 

Krásave. HájomU 758 

Jaseni. Hájomil — 

Novelly/ povesti^ rozprávky. 

Jákov Skendžič. Od M. Budisavljemca. Preložď V. M. ..... . 5 

iHarino súženie. Od Timravy 65 

Rodinné ftfastie. Z L. N. Tolstého. D. M. 88 

Slečna Nina. Samo Czambel-Danielovič . 109 



Digitized by VjOOQ IC 



strana 
Rybárča. Povesi Bjómsijeme Bjómaon, Prel. Margita FauUny-Tóthová 

129, 211, 340, 453, 590, 700 

/ národných povesti ruských. Z Áfanasieva 179 

Dviga duchovní pastieri. Napísal Marcel ľrévost. Prelož. Neresnický 290 

Hriech mléi. Albert Martiš .309 

Prvý hríech. Albert Martiš 351 

Márnosť všetko. Timrava 885 

Tri dni u syna. Od Jozefa Kozarca preložil V, Mičátek 422 

Jaký honor mal Sobek Javoréiar. Kazimír Przerwa-Tetmqjer. Pre- 
ložil Horal 430 

Poprsie. Marcel Prévost Preložil Neresnický 461 

O Bartkovi py tiáko vi. iCoeiiirir Przerwa-Tetmajer, Preložil Horal . 486 

Dramatickó. 

Ztratený život. Romantický obraz v 2. dejstvách. Fr. Vrbánek ... 11 
Kupec benátsky. Zo Shakespearea preložil Ondrej Kalina . 141^ 227, 

270, 358, 415 

Herodes a Herodias. Tragédia v 5. dejstvách od Hviezdoslava. (Ukážka.) 513 

Bozpravy, články. 

Z listov, aké dostáva £. N. ToištoJ. 1, 160, 300 

S v. Gerard, biskup a mučenik. Fr. V. Sasinek ...... 24, 89 

Jeruzalem. Z Lagarda: Jvan Lysecký 42 

Turgenev o svojom románe „Otcovia a Deti" 122 

Grécky diplom sv. Štefana. Fr. F. Sasinek 152 

Verte sebe. Epištola mládeži. L. N, Tohtého. Prelož. A. Š. .... 162 
Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. 
Opravy textov literárnych diel. 1. Sládkovičako vychovávateľ svo- 
jich dcér, str. 183. — 2. Karol Vinarický, prekladateľ Jána HoUého, str. 566 
3. Dve básne Andrea Sládkoviča, str. 567. — 4. Andrej Sládkovič o Vik- 

torinovom vydaní Hollého básni. Jozef Škultéty, str. 631 

Snem debrecínsky a detronisácia Habsburgovcov roku 1849. 

Július Botto 193 

Sobor nitriansky. Fr. F. Sasinek 218, 285 

Besedy s detmi o mravných otázkach. Napísal L. N. Tolstoj. Pre- 
ložil A. Škarvan 257 

'fie naše domáce kroniky. Fr. F. Sasinek 262, 532 

Križová Yojna v Uhorsku roku 1849. Július Botto . . . .321 

Ánonymus Belae regis notarius. II. Fr. F. Sasinek 331, 407 

ESte raz o liste sv. Vladislava. Fr. F. Sasinek .449 

Naše literárne úlohy, —k 466 

Historicum povesti „malkotentľ" a „Valgatha". Július Botto . . 497 
Vznik cirkevuo-literárnej skolý slovenskej v Ostrihome. Z vlast- 
ného Životopisu Andrea Kmeťa '...., 528 

€i pri Világodi bol Gôrgey zradcom? Július Botto 577 

Diplom sy. kr. Štefana z roku 1001. Fr. F. Sasinek 610 

Lev N. Tolstoj. Životopispé náôrtjky. Z P. L Biriukova .... 620, 750 
Siládi a Hadmázi. Uposomenie pre historikov maďarskej literatúry. 

Jozef Škultéty 641 



Digitized by VjOOQ IC 



Strana 

Juríg Hi>léek. Napísal Andrej Kmef, (S podobizňou.) 644 

Theologla saltans. J. íT. 66S 

Súdne výroky v Xlll. mestách ^pii^skýeh. Podáva Sufan Mišik . 671 

Kritika dr. Karáesonyiho. Fr, V. Sasinek 677 

Beseda. 

Z Maďarslf ej Akftdemie. (Maďarský národ nemá smyslu pre históriu.) 3Í2 

V knitúrnom svete 3Í4 

£udovit átúr Andrejovi Sládkovičovi 568 

Božena Nemcova A. Sládkovičovi 569 

Vavrinec Čaplovič IHartinovi Hamuljakovi . 571, 764 

A. A. POtiťchin. D, M. 635 

Listy Andrejovi Sládkovičovi od J. Seberiniho, K. Kuzmányho 

a J. M. Hnrbana 759 

Slovenský jazyk, živá starina. 

Príspevky k slovníku slovenského Jazyka. I. Ukážky dialektickáho 
slovníka Bošáckej doliny, sostaveného Ľ. V. Riznerom. 49, lb4, 315, 

^"~^70, 505, 

Negáciou vyjadrené porovnanie v slovenskom Jazyku .... 55 

Literatúra a umenie. 

Vaigata, historická povesť Ľudovíta Kubániho. J, Š 57 

Žarty a rozmary G. K. Laskomerského 58 

J, Kvačala: Prielomy vo viere Komenského a Mickiewicza . . 59 

M. Žunkovic, Wann wurde Mitteleuropa von den Sláv en besiedelt? 60 
Štefan Algover, Štvoro kníh Tomáša Kempenského : O nasledovaní 

Ki*ista ... . . .. . 61 

Ch. DickenSj Vianočná pieseh v prose. Preloz Ondrej Kalina . . — 

Ako budí sa zaujatosť za literatúru — 

Ako sa ženili Slováci v XVll. stoleti. Ján Slávik (v Oirk. Listoch) 63 

ŕasopis lUuseálneJ slovenskej spoločnosti 64, 190 

Sbornik museálnej slovensk«'J spoločnosti. Bočník XIII, sv. 2. 

1907 64 

D. N, Ovsianiko-KiUikovskii, HcTopin pyccKoii HBTejjmreHiiiH. A, Jacimirskij 125 
Sobrané Diela Svetozára Hurbana VaJanského. 

Svázok m: Tatry a more 126 

Svázok IV : Koreň a výhonky 443 

Sväzok V: Dve sestry, Calia, Noc na skalách, atd 639 

Literárne Listy 127, 

Dennica 127 

Noviny Malých 128 

F. Fiffuš, Slovenské ľudové piesne. Trnavský 189 

J. 7. Charvát. Y boji za právo národa. D. M, 190 

Slovenské povesti v knihe dr. Czambela o východno-slovenskom 

nárečí 190 

Oskár Ashéťhj Szláv Jôvevényszavalnk. 1 191 

Tisíc a Jedna noc. Cyrill Gállay. 1 — 



Digitized by VjOOQ IC 



Strana 

Životopis Ánd/reôa Ktneía. YyzTaoie Fr. Richarda Osvatda . 192 

C. A. BeHrepoBi», IIoJiHoe coópaaie coHHHeni^ B. ľ. B.íjdhh- 

CKaro. ToMT, Vm. A. L Jaeimirskij 24a 

OBCflHHKO-KyjiHKOBCKift, Torojib. A, 1. Jacimirskii . 249 

O prízvuku v slovenčine. Odpoved dr. L Zochovi .... 251, 380 

ByKoea IIpenucKa. L BeorpaA- J. Š 317 

Fr. Snopekj Konstantín-Cyrill a MethodéJ, slovanfití apofitolé . . 318 

r. Grabowski, Litei Tura aryanslca w Polsee. 1560—1660 .... 318 

Nová če«ská poesie 371 

Slovenské pesničky od Jonáša 3i3 

O prízvuku v slovenčine. Odpoved Jozefovi Škultétymu. Dr, Ivan Zoeh 374 

Zwei neuere Arbeiten uber f'omenius. Dr. J. Kvačala 446 

Slovakoj kaj magiaroj - 

l^ómsláeme Bjômson: Arne — 

Venček slovenských národných plesní — 

Naôe Slovensko — 

Raráäek, A Čemianskeho 447 

VerSíky na pohľadnice, J. Gašparika Leétinského 448 

Magyar írók élete és munkái 510 

Život dítek, Pavla Lombrosová • • óll 

Márnosť všetko. Povesť rťmrary. /. á. 574 

Pŕemysl = Samo? 576 

Básne Jána Hollého. Sväzok I. 1908. 637 

Suchoty. Jána Čajaka, D. M. 889 

Hadži DJera. DraguHna J. Ľijča, Prelož. V. M. 640 

Základy medzinárodnej reči Esperanto. Ň, P. fívstifejev a A. 

Škarvan » -^ 

Literárne Listy prestaly — 

Die oHteuropäischen Literaturen und die slawischen Sprachen 765 

Slovenčina? J. Š 767 

Július Stovík, Die Slaven, das älteste autochtone Volk Europas . 768 




Digitized by VjOOQ IC 



Rok 1908. , Soéit 1. 

Slovenské Pohlady. 



rp^^-^ 



Adolfovi Heydukovi-*) 

ó, pevče! k nám^ed Tvoja pieseň kročí, 
čo sĺz tá sotre z uplakaných očí, 
čo nadšenia sa v zrakoch našich zblýska, 
ked tkneš sa spevom nášho stanoviska! 
' Ach, kde vziať slová, kde pozlátky na ne, 
ked túbaš naše tváre uplakané, 
ked vedieš spevom našu pravdu svätú 
- popelku biednu — k stupňom Majestátu ? 
O, pevče slávny, čo toť laurom piesne 
objímaš naše utrpenia desné, 
jak vdační sme Ti našom vo vzlykaní, 
stred farizejov biedni publikáni, 
jak vdační ! . . . Urrá ! krvným tónom, 
ó paladín náš, rovný s Bjórnsonoml 

Kýčerský. 
»*«• 

Z listov, aké dostáva L. N. Tolstoj. 

1. 

E., 10. septembra 1907. 
Vaša Osvietenosí! 

Odpusťte mi veíkoduône, že osmelujem sa písať Vám list; ale 
nazdávam sa, že keby nepísal, pozbavil by som sa niektorého do- 
brého citu, prechovávaného k Vám. 

Po prvé pokladám si za povinnosť, hoci som ja i skromný 
mních, blahoželať Vašej Osvietenosti k jubileu 55-ročnej plodnej 
literárnej činnosti Vašej. Želám Vám z celého srdca predovšetkým 
najpotrebnejšieho človeku, zdravia, i duchovného pokoja, zdrav- 
stvovať ešte na mnoho . . . mnoho liet, na prospech celého ludstva. 

Ja som jeden z Vašich ctiteľov, úprimne vážiaci si Vás, ako 
velkú literárnu veličinu. Daj Boh Vám všeho dobré'to; no ja hriešny 

•) Za báseň, ktorú o vražde v Černovej slo'^il vo forme žaloby 
pred trón. Eed, 

1 



Digitized by VjOOQ IC 



človek rmútim sa o jednom, a síce o tom, že nemohol by sa s Vami 
spolu modliť Hospodinu Bohu, Stvoriteľovi všeho sveta, lebo po- 
chopy o viere máme rozdielne. Vy neuznávate obradnej stránky 
pravoslávnej cirkvi, a ona je práve hlavná podmienka nášho mníš- 
skeho života.,. Či ozaj, Vaša Osvietenosť, Vy, preživší tolko liet, 
znajúci život, majúci prirodzený um a literárny dar, prebádavší 
všetky odvetvia vedy až do bohoslovia, neveríte v svätých ugod- 
nikov * bohumilých ludí, spravedlivých Pána) a v milosť Božiu (bla- 
godať), nadobúdanú modlitbou a pôstom. Och, ako by sa mi žiadalo 
presvedčiť Vás, že požehnanie Božie dáva sa každému prosiacemu, 
medliacemu sa a postiacemu sa človeku . . . P^úto mi je len jedno, 
a síce, že jestli v záhrobnom živote stretneme sa ešte raz, to jest 
po druhý raz, aby sme sa neoctli cudzími jeden druhému... Vaša 
Osvietenosť, odpusťte mi velkodušne za čisto bratskú radu, veď 
Vám je čas pripravovať sa na ten svet, kde poznáme jeden dru- 
hého. Milujúc Vás, ako brata v Kristu, prosím, modlite sa Bohu, a 
budete tam spolu so všetkými . . . 

Hriešny brat v Kristu 
Pavel S. 

Pozdravenie Vašej rodine. 

Ak neviete, kto Vám píše, nuž poviem: mních P-skej Lavry*), 
ktorý u Vás bol koncom augusta. 



2. 

8. novembra roku 1907. 

H. J. Ch. 8. B. P(omiluj) N(á8) Amen. * 
Milostivý Pane, Lev Nikolajevič! 

Čítala som nedávno Vašu Spoved, Slovo (06pan;eHÍe) k ducho- 
venstvu, Odpoveä svätejšej Synode i iné spisy Vaše. Čítala a zhrozila 
som sa a srdce ma zabolelo. Gróf! ja chatrná deva, staroobriadka^), 
vždy som si hlboko ctila Vás pre tú silu vôle vo Vás, s akou opu- 
stili Ste svet a opovrhli márny blesk i márnu slávu, ked za- 
preli Ste sa v Jasnej Po lane a obliekli ruskú košefu a kaftan. 
Vážila som si Vás preto, že sama biedna, chorá stvora, staro- 
obriadka, vždy som tesknila pre prelesti sveta, a dušou milujúc 
svoju vieru, svoj zákon, myšlienkami uchvacovala som sa tým, čím 
žijú svetskí India (HÍpaiie) a závidievala im. Ä, len spomínajúc si 
Vás, upokojovala som sa niekedy. Ale neznala som Vašej viery, a 



*) Lavrami zovú sa štyri hlavné monastiery v Ra<iku, Kyjevsko- 
Pečerský, Trojiťko-Sergijevský (pri Moskve), Alexaiidro-Nevský (v Petro- 
hrade) a Počajevský (vo Volynskej gubernii). 

*) Nespokojní s opravou bohoslužebnj'ch kníh a ohradovy ktorú 
v XVII. stoJetí podujal patriarcha Nikon, otrhll sa od pravoslávnej cir- 
kvi. Protiviaci sa novotám v obradoch a vôbec náboženským, pozdejšie 
postavili sa i proti novotám v obyčajaeh a v štátnom živote. Zovú sa : 
staroobriadri Red, 



Digitized by VjOOQ IC 



"SlySiac, ako nazývajú Vás heretikom, faloSnýin prorokom, Anti- 
kristom, trápilo ma a vrelé hádala som sa a vyhovárala Vás. Ja 
som neverila vo Vaôe odstupníctvo od Krista, pokladala som Vás 
skorej za staroobriadca. A hľa, napokon poznala som Vašu vieru. 

Mňa potriaslo všetku, ked som prečítala riadky, kde Vy ne- 
uznávate Pána Ježifia Krista byl! Bohom a presvätú Bohorodicu ne- 
veríte byť Pannou a odvrhujete sviatosti. 

Milý gróf, keby Ste Vy vedeli, ako mi je ľúto Vás ! Po takom 
dlhom hradaní pravdy, po prečítaní (olkých kníh a Vy stali Ste sa 
duchoborcom >), i ariánom, i severiánom, i ikonoborcom a spodobnili 
Ste sa Kopronimovi, Lvovi Arménovi. Všetko to, všetky tie kacír- 
stva, prekliate siedmimi ekumenickými (všeobecnými) snemy, pri- 
jali Ste, Vy najmúdrejší, najučenejší človek tohoto fintiaceho sa 
veku, horlivý hladateľ pravdy. Spolu s matkou sme plakali nad 
Vami. Modlím sa k Hospodinu, aby Vám osvietil um svetlom 
pravdy. 

Drahý gróf, milujúci Božie stvorenie, zamiluj i Tvorcu. Ale 
tak, ako učí zákon, daný nám Apoštolmi, Prorokmi a Svätými 
otcami. Či ozaj falošní bezhlaví mudrci Indie lepšie Ťa naučili, 
než SV. apoštol Pavel, sv. Ján Zlatoústy? Azda môj najmilší svätý 
Joasaf kralevič nepriviedol Ťa k rozumu a Ty neveríš v jeho kre- 
sťanstvo? Lužú všetci vaši učení ľudia. A či ozaj mohol si verit 
im väčšmi, než Evanjeliu? Ako môžeš milovať Boha, ked nemi- 
luješ toho, ktorý povedal: Zavrhujúci Mňa zavrhuje poslavšieho 
Mäa, poslúchajúci Mňa poslúcha poslavšieho Mňa. f 

Gróf, grófi Kde Ti je rozum? Veriť Budhovi, veriť braraínovi 
a neveriť Kristovi I Čí si čítal reči Jána Zlatoústeho o epištole 
apoštola Pavla? Prečítaj znova o 1. epištole ku Korintským reč 
štvrtú, mravoučenia 3, 4, 5. O texte : Slovo krestnoje pogibajuščim 
ibo jurodstvo jest. Prečítaj si, učený íilosof, ako 12 neučených ry- 
bárov zvíťazilo nad svetom. Keby Kristus nebol Boh, či by viera 
táto mohla toľme zakoreniť sa, či by sa bolo mohlo preliať za ňu 
toľko krvi, či by bola možná toľká sláva, toľké zázraky? Uverte 
všetkému, gróf, milujte Krista, ako Boha, a On nezamešká prísť 
k Vám na pomoc. Pomyslite si, že jednou nohou stojíte v hrobe. 
S Vaším kacírstvom zahynie Vám duša. Vyjdú na zmar trudy. 
Spolu 8 Vami zahynú veriaci po Vašom, a ich je mnoho. Veru, Lev 
Nikolajevič! Zastrelila by som Vás za Vaše bohorúhavé epištoly, 
trestala by som Vás krutým trestom — všetkých nasledovateľov 
Vašej herese, keby mala moc. A neodsudzujte ma, že som taká 
ukrutná. Vy Ste pobúrili vo mne dušu tým, že Písmo sväté pova- 
žujete za lživé, a veríte všelijakým učeným. Azda Pavel apoštol, 
Ján Zlatoústy a iní boli podobní Lvovi Tolstému, Puškinovi, Tur- 
genevu a iným? Azda evanjelium, epištoly, reči, životy svätých sú 
vymyslené tak, ako Vaša Anna Kareninovd, Vojna a mier^ alebo 
Eugen Onegin^ V predvečer, Nov a iné romány? My i v románoch 

') Dncboborci, sekta ruská, zavrhujúca cirkevnú hierarchia a obra- 
dová stránkn náboženstva a odopierajúca konaC vojenskú povinnosť. Red, 

1* 



Digitized by VjOOQ IC 



híadáme pravdu, aby sme mohli veriť v to, že tu opísaný je život 
ludí, ich trápenia, náruživosti atd., a Vy i v Božskom poutení vi- 
díte lož. Odkial taká nevera, gróf? 

Vy píšete, že nikto neuverí tomu, čo učí cirkev. Ale poviem 
Vám príklad. Ja verím, so mnou' jednako veriaci veria hlboko, 
sväté, mnohí žijú tak, ako evanjelium predpisuje, mnohí uvažujú 
zákony, učia iných. Poviem, pravda, že cirkev nikoniánsku*), ka- 
katolícku i luteránsku my odvrhujeme a považujeme za heretickú. 
My nemáme chrámu, kňazov, večere Pána, manželstva; ale my rmú- 
time sa nad týmto, plačeme; a Vy čarodejníctvom nazývate. Že 
Hospodin ešte trpí Vás a neporazí! 

Nazdávam sa, gróf, že vo Vás jest niečo dobré, že za Vašu 
vieru, za Vaše hladanie pravdy ešte dojdete spasenia. Pridajte sa 
k nám, grófi Aký zákonník bol by z Vás, aká podpora viere našej! 
A ako by Vám lahko bolo na duši! Gróf, aspoň raz ešte posho- 
várajte sa so staroobradci, nebodaj otvoria sa Vám oči. Leu v tom 
Ste praví, ked karháte i duchovenstvo, i všetkých nás ludí. Lásky 
niet v nás; ja velmi rmútim sa i pre toto. Hynieme my všetci vo 
lži, zlobe, závisti. Niet v nás dobra. A bez dobrých skutkov ne- 
spasí ani viera. No jestli dobre robíte, tak verte, a budete spasení, 
a za nás pomodlite sa. Mne odpusťte, a neodsudzujte. Ľúto mi je 
Vás nekonečne.^) 

Mária E,, 

dedina P., P. voloatí, D. ujezdu, 
Nižegorodflkej gabernie. 



') pravoslávnu, v obradoch patiiarchom Nikouora obnovenú. 

^) Neschodia nám s umu ani tu slová L. N. Tolstého, ktoré ne- 
dávno v Novom Vremeni zaznačil M. Menšikov. Oduševnený mravne 
krásnou postavou Nikito v Tolstého povesti Pán a sluha (slovenský 
preklad v Slov. Puhradoch 1895), Menšikov spýtal sa veľkého spisovateľa: 
„Kde sa vzalo v národe našom, tofme temnom, také mravné svetlo? 
Odkiaľ tieto šľachetné typy Vášho Platóna Kára taj eva (Vojna a mier) 
alebo Nikitu, tohto sluhu? Ako si vysvetliť vysokú kultúru ľútosti, mi- 
losrdnosti, milosti, pobožnosti, — všetkého utešeného, čo pohlo národ 
nazvať svoj rodný kraj „svätým"? 

Tolstoj odpovedal: 

„Všetko toto v národe je následok práce cirkvi. Toto je trud tých 
pobožných mníchov, pustovníkov, starcov, prísne pobožných ľudí, ktorí 
v staré časy, povzbudzovaní vierou v Boha, chodili po krajine a po- 
účali národ, poúčali ho slovom, písaním i svätým životom svojím." 

Red. 



Digitized by VjOOQ IC 



Jákov Skendžič. 

Od M, Budisávljeviča, 

Sotva sme sa vyškriabali z hlbokej gackej doliny na Jaňču, 
ked nás na samom vrchu zastihol víchor a spustil sa lejak. Nad 
nami sa začernely ťažké oblaky a svojou váhou spustily sa nižšie; 
velké kvapky prskajú po listí a kedy-tedy ako mohutný prúd sú 
hnané vetrom a plieskajú o zem. Vietor silne zahviždí; vysoké, 
storočné stromy nad nami sa svíjajú, mladšie, mladice, klaňajú sa 
až po zem; a so šetkých strán bolo počuť šum listia a praskot 
vetví. Celá hora ozývala sa dunivo a ked vietor na okamih prestal, 
vtedy sá údolie rozliehalo, akoby hlbokým hvizdom. Po stráôach 
slievala sa voda, plytké jarčeky sa skoro naplnily a prelievaly sa ; 
naraz celá cesta bola ako biela, mútna rieka, prúd sa valil a nesúc 
s sebou drevo i kamenie, padal do doliny, ako silný, ťažký vodopád. 
Náš malý vozík rýchle pádil, presekávajúc kolesami vodu a silne 
nahýnajúc sa raz v pravo, raz v lavo. Ja som bol zamotaný do 
koženej kabanice, kočíš Milivoj hodil na seba koňský koberec a 
potahoval pravého, ktorý sa na každý šum plašil a ušima strihal. 
Zďaleka doliehalo k nám hrmenie, a keď pTušť popustila, blýskanie 
bolo hustejšie. Blysne, celá planina sa osvietila, — a potom na- 
sledovalo silnejšie a silnejšie hrmenie, rozliehal sa úžasný ryk, 
odbíja sa od vysokých strání, silne sa potriasa a potom pomaly, 
ako posledný chrapot, zamiera v hlbokých priesmykoch a kotlinách. 

Čím dial bolo mi omrzlejšie takéto putovanie. Netrpezlivé som 
vyzeral, či už zazrem niekde na ceste nejakú krčmu, aby sme sa 
uchýlili pred touto nepohodou. Vedel som, že takýto čas môže i 
do noci potrvať, raz silnejšie a zase slabšie. 

— Či prídeme už raz, Migeljo? — pýtam sa vozku jeho pre- 
zývkou. 

— Hneď! Majte strpenia, — i šibnul kone opratami. 

V tom okamihu švihol nad nami blesk a razom bolo počuť 
krátky, silný úder hromu. Sedlový kôň sa zopäl a trhol stranou; 
len málo, že sme sa neprevrhli. Hrom udrel niekoľko krokov pred 
nami a o chvllku prešli sme vedľa vysokého duba, rozpolteného 
od. vrchu do samej zeme; jedna polovica sa ešte držala hore, druhá 
odčesla sa a, zlomiac vetve, naslonila sa o druhý strom ; po roz- 
štepe bolo poznať pretrhávané stopy hromu a cítiť ešte i zápach 
podobný pušnému prachu. 

Dážď zase zosilnel ; cítil som, ako udiera do chrbta. Pritiahol 
som ešte lepšie kabanicu a odovzdal som sa — osudu. 

— Tu sme ! — zvolal nezavela vozka. 

Pozrem. Pred nami, vedľa hradskej, stál polo-vysoký červený 
dom, s tabuľkou a vencom z rozpáraného lyka. Pri ceste bola i 
otvorená šopa, kam vozka náhle vohnal koč. 

— Hej, pozor, pozor! — počuť bolo zvnútri. 

Vnútri bol ešte jeden obyčajný voz : málo chýbelo, že sme nevra- 
zili dóň. Predsa sme ho akosi minuli a zastali sme pod krovom. Pri 
tom voze stál malej postavy starík, ktorý vypriahal. Dolu čiernou 



Digitized by VjOOQ IC 



kabanicou mu ešte tiekla voda, a pod dirokými, mokrými krpcami 
mu to cvrčkalo, zanechávajúc znaky. 

— Len málo, že 8i nezlomil oje a nezabil kone, — rečie ešte 
vždy obrátený k môjmu vozkovi, ktorý bol už sidiel dolu. 

— Nevidel som, bratku, čo mu vieš. Dobre, že sme nezahy- 
nuli, — odvetí tento a zahladi sa bokom na tvár starcovu. 

-- Ó, či si to ty, Jakovina, ktorý sa Bohu modlí? — pýta 
sa naraz Migelja. 

Mne bolo smiešne, že malého starca pozval Jakovinóm (Jaku- 
biskom). Starec sa trhol, chladno pozrel na nás a vážne odvetil : 

— Áno, ja som, — a hodil šíry do voza. 

Zadivila ma starcova chladnosť a očima pýtal som sa Migelju, 
kto je to. 

— Jakov Skendžič ; nepoznáte ho ? Ale, chýrny Jakovina, prvý 
v okrese, — odvetí hlasne Milivoj. 

Starec sobliekol kabanicu a, usmievajúc sa, zastal si pred 
nami. Púšťal husté kotúče z dymky. 

— Áno, pane, ja som, Milivoj ma, hla, pozná; dávno už tomu, 
čo sme sa videli, keď sme chodili furmankou do Senja. No to bolo 
a prešlo. Prestal som furmančiť, minulý sa zeme i statolc. .. mám 
ešte niečo domu a tieto dve herky. Áno, niekdy bol som prvý v 
okrese, ako Migelja riekol. 

Starec toto povedal akosi lahko, veselo, temer s istou srdečnou 
radosťou, ktorá ma nemálo zadivila. Malý starček pozdával sa mi 
zrovna smiešnym ; krátke nohy rozkročil, hrdo sa vzpriamil a, roz- 
delujúc si dlhú šedivú bradu, hladí na mňa akosi spokojne. 

— A akože si sa potkol, starče, že sa ti všetko minulo? — 
pýtam sa ho. 

Starec, ako keď by ledva bol Čakal takúto otázku, veselo sa 
usmial a tvár mu zažiarila. 

— Nepotkol som sa ja hoci prečo... všetko som to ja po- 
trovil a vynaložil na syna. Nelutujem. Za dvanásť rokov mi bol vo 
svete, učil sa a hla, teraz je vážený i od ludí i od pánov. Veziem 
ho domov ... tu je v krčme, celý mi zmoknul môj holúbok, môj 
sokolík. 

Starec čím dial prichádzal do väčšieho ohňa. 

— Veziem ho domov, aby ho Joať videla, aby celá dedina vi- 
dela syna Jákova Skendžiča. 

Starec sa počal sladko usmievať. Sosňal si novú červenú čia- 
počku a pohladí sa po hlave. Na nej zajasaly sa dlhé a už pre- 
riedené šedivé vlasy. Neobyčajne sa mi pozdal jeho posvätný, dô- 
stojný výzor. 

— On ti je i jediný, všakže, Jákov? — pýta sa ho môj 
vozka. 

— Ano, braček, — odvetí spokojne Jákov a obráti sa zase 
ko mne, — jediný, preto som naňho všetko obetoval. Myslel som 
si: mne a mojej starej je dosť i niekoľko stôp zeme, kam si po 
smrti ľahneme. I ľahneme si pokojne a lahko, keď sme ho videli, 
hľa, ako človeka, pána. Ej! Ako ho leu mat očakáva! Schystala 



Digitized by VjOOQ IC 



všetko, vyriadila izbu a obšuciialaju voňavým metlíňom; dala čistú 
posteľ, za ikonu vpichla bazaličku... aby jej Míóa sladšie spal. 
My sa ľahko stisoeuje na kraji ohnišija. . . nič to, staré kosti to ani 
nepocítia. 

Starec zastal, zachvátila ho istá detinská radost. 

— Avšak čakaj, Snúlja (tak sa volá, viete, moja stará), vyku- 
kávaj ty, kolko sa ti páiii, môj syn je teraz pri mne, — a ne- 
vinne, sladko sa smial, bol zrovna, ako malé dieía. 

Skočil som i ja s voza; starec ma pridržal a nežno objal. 
Chcel som sa mu predstaviť, ale « n ma predišiel. 

— Viem, po vozkovi viem, čí ste. Dobre poznám i vášho otca. 
Ale nech sa vám páči teraz, poďme k môjmu synovi, on ledva 
čaká aby sa s niekým poshováral. 

Pošiel som za starým Jákovom. O chviľu sa zase obrátil a 
zastal. Pojal ho istý ľahký smútok. 

— Len mi je niečo divný, málo hovorí. Vždy zamračený, 
mlčí. Ja mu, Bože môj, narozprávam, a on len kedy-tedy povie 
slovo. Obávam sa,, nedaj Bože, či mi je nie chorý, — a starec uprel 
oči na mňa. 

— Eh, páni ti, — vpadne môj vozka, — málo rozprávajú. 
Oni ti, Jákov, mnoho myslia a rozhovor ich len mýli. 

Sám v sebe som sa usmial týmto rečiam, a Jákova zase obodrily. 

— To i bude, dobre hovoríš, — rýchle sa ich zachytil starec 
a, ako by ani nerád myslel o tom, spešne pošiel napred. 

Prešli sme vedľa veľkého psa; dlhá srs( sa mu slepíla od dažďa 
a voda tiekla s neho. 

— Mars, hnusník jeden! — vážne odkopol starec psisko a 
ono sa odtiahlo pod šopu. 

Vyšli sme na poschodie. Zvnútri bolo počuť veselý chichot 
krčmárkin a hlasný mužský rozhovor. Starec s radosťou chytil môj 
kabát, zavesil ho na khn a pošiel za mnou. 

— Napred, čaká vás, — netrpelive ma tiskal. 

• Vhupol som do izby. Hneď z dverí videl som mladú krčmárku 
a vedľa nej tamejšieho horára i jedného mladíka, dosť plnej tvári. 
Krčmárka sa rýchle odtrhla od nich a oni pozreli na mňa. Zdalo 
sa mi, že ma neradi vidia a chladne odpovedali mi na pozdravenie. 

Za mnou- sa ukázal Jákov. S vysokého prahu silne mu plesly 
mokré krpce a zanechaly širokú stopu. 

Krčmárka vzplanula. 

— A čo ty chceš tu? Nieto tu miesto pre teba ani pre tvoje 
krpce. Hľa, ešte i fajčisku si zapálil! 

Starec sa zmiatol a počal sa vzdiaľovať odo dverí, zanechávajúc 
po podlahe viac a viac šľapají. Úzkostné sa díval na svoju mokrú 
obuv. Krčmárka ho chytila za plece. 

— Vravím ti, ber sa preč odtiaľto! — zapišťala a potiahla 
ho von. 

Starec pozrel na syna. Tento na okamih sa začervenal a potom 
sa chladne obrátil. 



Digitized by VjOOQ IC 



8 

— Áno, áno, prosím vás, Magda, dajte tomu môjmu vozkovi 
kus chleba a pol litra ^vína. Ich werde zablen ! 

Kým som sa obrátil, stayca a Magdy už nebolo. Mladý Sken- 
džič prechádzal sa ešte po izbe a potom sa zastavil predo mnou. 

— Hfa, vidíte, náš svet zostáva vždy sprostým. Avšak ne- 
chajme to! Mám česť predstaviť sa: ja som Michajlo Skendžié. — 
A dodal: — Ťažké priezvisko, musím ho zameniť. 

Zamrmlal som i ja svoje meno a poobzeral som sa, kam si 
sadnúť. 

Michajlo Skendžié bol sliovorčivý a neustále sa smial. Nezavela 
rozprával o všetkom, čo mu prišlo na um a najviacej pripomínal, 
ako náš svet nič nevie, aký je sprostý, — „sprostý, meine Herren, 
ako gombík, ako to hovoria v Srieme." 

— Vy ste boli v Srieme? — pýtam sa ho. 

— Nie, slúžil som s jedným z toho kraja. To vám bol krásny 
človek, spoločník na všetko. My dvaja, ani dvaja bratia. Jeho starí, 
ovšem sú mu odnekial z Nemecka, ale on. .. našej domoviny syn. 
Preložili ho na obžalobu sedliakov, to bôž . . . je surovec, a on 
jemný človek, ani táto frajla^ — a mladý Skendžié mihol oproti 
dverám, ktorými Magda pred chvíľou odišla, a počal sa nútene 
smiať. 

Pridružil sa mu i horár svojím deravým hlasom, že i sám 
musel som sa smiať. 

Trochu pozdejšie vytiahol som sa zpomedzi týchto dvoch, aby 
som si rozkázal jesť, a potom ma i podkalo videť i starého Jákova. 
Priznávam sa, bolo mi ho pred chvílk>u lúto, ač i samému sa mi 
zdal smiešnym jeho príchod do izby; ach, človek zbrnie a naučí 
sa vo svete byí sebeckým. 

Našiel som ho pod šopou s Milivojom. Starec si sadol na kameíi 
a mlčí ; pred ním na prestretom sene kus bieleho chleba a pol litra 
vína, — všetko ešte nedotknuté. Pritiahlo sa i to psisko a zďaleka 
díva sa žiadostivé na chlieb. Nad nami po krove bolo počuť mono- 
tónne udieranie dažďových kvapiek a okolo domu fučal vietor udu- 
sené, melancholične. 

Pozrel som na starjca. On sa strhol a, činiac sa rovnodušným, 
počal lámať chlieb. Potriasa šedivou bradou a sústo sa ťažko pre- 
žiera. Raz pozrel na mňa, — nikdy som nevidel takého pohľadu. 
Z očú mu vyrážala hlboká ubitosť, niečo otrockého, ako u vyžly, 
keď pred úderom pritisne sa k zemi a odtial pozre na teba zúfalým 
pohľadom. Starcov pohľad bol dlhý, strnulý; potom spustil oči a 
ticho vzdychol. 

Milivoj česal kone a pospevoval si nejakú pieseú. Viem, že ju 
zakončieval slovmi: 

„Keď sa rozpomenieš, za vzdychneš, 
zaplačeš horko ..." 

Vozka spieval nedbalo, avšak jeho pieseň stávala sa dojemnou 
pri klopkaní kvapiek a pri hučaní vetra. V tom okamihu pozrel 
som ukradomky na starca. Suchým, vpadlým lícom sošmykla sa 



Digitized by VjOOQ IC 



slza a padla na sústo. Starec, ako by chcel ukryf slzu, rýchle ho 
vložil do nst a bojazlivé sa obzrel okolo seba. Nesmel sotn sa mu 
príblížif, ale so súcitou) pozoroval soui ho zďaleka, ako čo by som 
ničoho nevidel. 

Vzal si ešte krajíček z toho chleba, potom zavolal psa a počal 
mu hádzať kus za kusom. Psisko krútil chvostom, s otvorenou 
tlamou čakal kusy; starec na všetko to díval sa skleným pohľa- 
dom a z očú tiekly mu slzy ; on ich azda ani necítil, bol bez seba. 

Konečne precítnul. Odvrátil sa a rukávom utrel sa a zavolal 
Milivoja. 

— Milivoj, bratku môj, tu máš vína, — neiste mu zavznel 
hlas, podobne puknutému zvonu. 

Tento prišiel a silne potiahol. 

— Všetko, všetko vypi, bratku, všetko! — hovorí mu starec. 
Milivoj vytrúsil všetko a vydýchol si. 

— A ty? 

— Nemôžem; ale nie... nechcem, nechcem z toho vína, ne- 
treba mi, — počal starec vše silnejším hlasom. — Má starý Ja- 
kovina ešte za čo kúpi< si vína, nenie on upriamený na to. 

Milivoj sa podíval naňho v zadivení a zase odišiel ku koňom 
a pokračoval si v nejakej veselej piesni, ktorá sa teraz čudne mie- 
šala s hvizdom vetra vonku. 

Pristúpil som k starcovi; chcel som ho rozhovoril 

— Špatné počasie, Jákov. . . Treba nám ešte čakaf. 

Jákov pozrel na mňa, ako by sa preberal a potom žalostný 
úsmev zahral mu okolo úst. 

— A bodaj by nebolo špatné, akí sme zlí. Nedá Boh, — 
hovoril s istým namáhaním a potom rýchle nadpriadol: — A či 
ste videli toho, čo vykonal? Vyhnal ma. Ani to by ešte, ale on 
ma bodol (starec hlboko vydýchnulj: „Daj vozkovi chleba," — a 
starec hnevne opakoval synove slová. 

Potom skočil a vzplanul. 

— Či som mu ja vozkom, ej, ej, úbohý Jákov. . . 
A starec stisol si hlavu a bôlne zaúpel. 

Biedny starček striasol sa a potom naraz mávnul rukou a vy- 
behol pred kôlňu. 

— Hej, hej, krčmárka, prídi alebo pošli niekoho, ra-á-zom ! — 
volal ako bez seba. 

Vietor zanášal starcov hlas a slová dopieraly, akoby z dialky. 
Šedivé vlasy sa mu rozpŕchly stranou, trochu zavialy a potom ich 
dážď skropil. Plušt započala znovu, avšak starec sa nehýbe. Tvárou 
sa mu leje voda; a kto by znal, či nie i bôlne slzy; aspoň taký 
mala tvár výraz od bôľu a hnevu. V tej chvíli zdal sa mi, ako 
ten kúzelník v indickej rozprávke, ktorý sadal za oblakmi. 

Po chvíli pribehlo ošklbané slúžta. Jákov mu hodil peniaze a 
priletel ku koňom. Za okamih ich zapriahol a sadol do vozíka. 

Ja i Milivoj od zázraku sme onemeli. 

— A syn? — pýta sa Milivoj. 
Starec sa díval na nás a potom riekol : 



Digitized by VjOOQ IC 



_10 

— Syn, všakže? Ja nemám syna. Rieknite každému, že Jákov 
Skendžié nemá syna. Jakovína je. . . vozka. Zapamätajte si, ja ne- 
mám viacej syna . . . 

To boly zúfalé slová, plné bôlu, ale í istej slastnej horkosti 
oproti sebe samému. 

„Zblaznel," pomyslel som si a chcel som hovoriť, avšak starec 
nedočkal, ale ošinul kone a rýchle vyletel na hradskú. Plušf ho 
privítala, v diaľke zablyslo a biely blesk osvietil starca. Tvár i še- 
divá brada boly mu v tom okamihu akoby okrúžené zlatým kruhom, 
ako to vida< na ikonách. Zahučal hrom a vozík cvalom odpádil 
planinou. 

Dlho som sa díval za ním. Zvuk voza rýchle sa ztratil v hu- 
kote. Dáždl sa lial nemilosrdne a hromy rachotily, že sa všetky 
vrchy ozývaly a hučia, ako by sa boly predraly do podzemného 
hlbokého jazera. Len hodne pozdejšie utíšila sa nepohoda, len dážď 
pršal pomaly, monotónne; a konečne tiež prestal a počalo sa vy- 
jasnievať. 

Ďaleko na ceste stretli sme ešte jeden staromódny kočík. 
V čierno oblečená pani zakrúcala vedia seba peknušké dievčatko, 
ktoré nežne túlilo sa k nej a ona, hladiac ho po rumenej tváričke, 
lúbezne šeptala: — Belkica moja, Belkica zlatá I 

Milivoj sa namŕštil a rýchle švihol medzi kone, a my po vy- 
plakanej ceste skoro sme sa octli na jednej čistine. 

Tam na juhu sbily sa oblaky okolo štítu Velebita, a on sa 
zamračil. Na východe ukázala sa jasná dáha, ktorá ani krásna tka- 
nina spojovala herhy, nebo s planinou, ktorá sa leskla — umytá 
lejakom — ani zdravá deva oných hôrnych krajov. 

Zo srbského : V. M. 



-•^«— 



Digitized by VjOOQ IC 



Íl 
Ztratený Život. 

Romantický obraz vo 2. dejstvách 8 premenou. 
Napisal Fr, Urhánek. 

OSOBY; 

Helena, vdova po hájnikovL 
iTka, jej dcéra. 
Martin, slábenec Ivkin 
lUurat, hradný pán zo Bvräinovca. 

I. zbrojnoš. 

II. zbrojnou. 

S'^ } d^o"^ ^^- 
Divoä, hradský blázon. 
L duch. 
11. duch. 
Čert. 

Zbrojnoši, hradné dámy, pažatá, Fad. 

Pľvé dejstvo a prémeoa odohráva sa pred domom Heleny, druhé dejstvo 

na hrade Murata. 

Dejstvo I. 

Báječná krajinka v úpätí hôr. Na pravo úhľadný domček, krášlený mafboa 
ľudových ornamentov okolo dverí a okien. Pod oknom lavička. Úzadím 

cesta. 

Výstup 1. 

Helena, Ivica, 

Helena (sedí na lavičke a pradie). 

Ivha (gedí na pníku pri nohách Heleny a vyMva). 

Helena. More neprebrodíš, Boha nepremôžeš, dievka moja. Jak 
ti je súdený, nuž <a neminie. 

Ivha. Ach, mamička moja, nemôžem vám to ani povedat, jak 
velmi ho ja lúbim. Čo je vtáčatu svit jará, čo je kvetinke Božia 
rosička, čo je srnke lesný prameň, čo je holubienke holúbok, to 
je mne môj drahý Martin. 

Helena. Srdce naše je k láske stvorené, bez nej je mŕtve. 
Láska je páska nás spájajúca, taká silná, že ju ani smrf nepre- 
trhne. Viaže nás i za hrobom. 

IvTca, To máte pravdu, mamička, ja z lásky k Martinovi vďačne 
umrem, a i v tmavom, tichom hrobe o ňom sladko snívat budem. 

Helma. Láska tvoja je výron čistej duše. Ale či i on oprav- 
divou láskou spláca vrelé city tvoje ? 

Ivka. Mamička moja, nuž či nechodí k nám každým večierkom? 
Či nevdačí sa mi, čím len môže? Raz mi donesie kystku jahôd, 
zase v ručníčku sladkých štepených čerešní, medovník, obrážtek, 
a viem, že ani dnes prázdny nepríde a donesie mi niečo z mesta. 



Digitized by VjOOQ IC 



12 

Helena, A je dnes v meste? 

Ivha, Áno, išli s koňmi na jarmok. 

Helena, Láska lásku budí, živí, a jestli je čistá, opravdová, 
nuž prekvitá v mladosti. Ale jako ruža bez bodliakov byť nemôže, 
tak ani láska bez utrpenia. 

Ivha. Nerozumiem vám, mamička moja, ako to myslíte. 

Helena. Ako to myslím? Nuž tak, dievka moja, že láska utrpe- 
ním rastie, a toho utrpenia sa tóte i tebe v hojnej miere ujde. 

Ivka (prelaknuto). Prečo? 

Helena, Preto, že je Martin bohatý, a ty si dievča chudobné. 
Zlý svet vám prekazí šťastie. 

Ivha. Láska naša je moc, ktorú nikto nepremôže. Hoci je 
Martin rychtárov syn a ja chudobná dcéra hájnikova, on ma ne- 
zanechá. 

Helena. Dievka moja, i také veci sa už postávaly. Zlato je 
vrah duše. Za peniaze zradil Judáš Krista, a mnohí následníci 
tohoto falošného apoštola zapredali za peniaz otca, mať, milú, svoju 
česť i svedomie, (temno) ba samého Boha. 

Ivha (náruživé). To SÚ mrzkí ľudia. Taký moj Martin je nie! 
On by za mňa život položil. 

Helena. Bože ti daj, ako si sama žiadaš. 

Výstup 2. 

Murat. Predošlé. 

Murat (v loveckých malebných Šatách ide úzadím, zbadá Ivku, strhne 
ba, zastane, pozoruje ju a hovorí zticha sám k sebe). Ved SOm ja takej 
krásky ešte nevidel, odkedy oči v hlave nosím. Je to azda lesná 
panna, víla a či skutočná dievčina? (ide v popredie.) Dobrý deň. 

Helena 1 , . , < , 

Ivha f ^^^*^°^ «^)- 

Helena. Dobrý den. Vitajte. Čo dobrého nesie k nám pána? 

Murat (pozerá ustavične na Ivku). Zablúdil som v týchto horách, 
a prosil by som vás o trochu vody. 

Helena. Smädných napájaf je skutok milosrdenstva kresťan- 
ského. Ivka, bež doniesť čerstvej vody z prameňa. 

Ivha (vezme s okna maľovaný krčiažtek a odchádza v lavo). 

Helena. Daj pozor na krčiažtek, aby si ho nezabila. 

Ivha. Nebojte sa, dám pozor, je mne taký milý, ako i vám, 
mamička. (Odíde.) 

Výstup 3. 

Predošlí bez Ivhy. 

' Murat. Ked sa zabije, zaplatím ho a kúpite si nový, hoci 
zlatý. (Hládí za Ivkou.) 

Helena (obzre Murata). Nedá sa každá ztrata peniazmi nahradiť. 
Darček z lásky má cenu nad všetky peniaze. Krčiažtek ten je ro- 
dinná pamiatka. Môj pradedo ho dal mojej prababke, ked sa moja 
babka narodila. Táto ho dala s venom mojej matke, ked ju vydá- 



Digitized by VjOOQ IC 



13 

vala, a moja mamička mne ho plný medu doniesla, ked sa Ivka 
narodila. Keby sa krčiažtek ten zabil, myslela by som, že to zlé 
znamenie, ktoré — nech Boh chrápi — iste nešťastie donesie 
rodine. 

Murat (nepokojne). Ale čo tam po krčahu; povedzte mi radšej, 
kto je tá švarná dievčina? 

Helena. Ktorá? Ivka? To je moja dcéra. 

Murat (prekvapeno). Vaša dcéra? Nemožno. A čo ste ju v dúhe 
kúpavali a vtáčim mliekom napájali, že ostala krajšia od rannej 
zory? 

Helena, Taká je, ako ju Boh stvoril. (Vojde do domu.) 

Výstup 4. 

Murat, Ivka. 

Ivka (vrátí sa, podá kréiažtek Muratovi). Nech sa páči. 

Murat (odberá pomaly vodu, hladiac upreno Ivk« do oéú). Ďakujem.. 
(Pije, očú nespúÄtajtíc s Ivky; podá jej krčiažtek.) Ďakujem; a teraz do- 
stanem bozk, ako nadávok. ^Chce objať Ivku.) 

Ivka (yymkne sa mu, prísnym pohľadom ho zmerá). Pane, ČO sa na- 
zdávate, že som nejaká pobehlica? To sa mýlite. Som síce chu- 
dobné dievča, ale česť mi je bohatstvom. 

Murat. Nehor^ sa, krásna dievčina. Bozk je nič zlého. (Blíži 
sa k nej.) 

Ivka (ustupuje). Jestli u vás pánov bozky nádavkom cudzím 
osobám rozdávať je nič zlého, nuž pýtajte si tam, medzi seberov- 
nými; u nás je to pred Bohom i ludmi odsúdenia hodné, 

Murat. Pre jeden bozk fa nikto neodsúdi, a ja dám zaň i sto 
dukátov. (Chce ju objať.) 

Ivka (vytrhne sa mu, rozsrdená). Ešte raz sa ma dotknite, a také 
zaucho vám vylepím, že sa vám v očiach zaiskrí. 

Murat. Bravo ! Taká sa mi lúbiš. (Násilne ju bozká.) 

Ivka (bráni sa, skríkne a krčiažtek jej vypadne — zabije sa). 

V:ý8tup 5. 

Predošlí, Helena. 

Helena (vystúpi počas reči Ivkinej ; nesie na drevenom tanieri soI a 
chlieb. Ked sa krčiažtek zabije, pusti i ona všetko na zem od laku, lapí sa 
za hlavu a skríkne). Bože večný, pomiluj ! Znamenie nešťastia. Krčah 
sa zabil. 

Ivka (spamätá sa, s ohňom hnevu). Boh fa skarhal, podliak nanič- 
hodný! (Zdvihne so zeme Črepy krčaha, hodí do odchádzajúceho Murata 
a plače.) 

Murat (odchádza s divým smiechom). Ha-ha-ha, tak sa mi lúbiš, 
ty divá Amazonka! 

Helena (obzerá črepy). Ach, ach, takáto nehoda. 

Murat (vytiahne vrecúško peňazí a hodí ho pred Helenu). Tu máte, 
stará, náhradu za krčah. (Určite. ^ A ty, moja pekná, budeš mojou 
ženou! 



Digitized by VjOOQ IC 



u 

Ivka. Ja? Radšej sa za živa do hrobu hodím. 

Murat Nebudeš mat k tomu času, ha-ha-ha. Co chvíľa je tu 
zlatý koč pre teba, i celé komonstvo. (Dôrazne) Som Muŕat, pán 
hradu Svrčinovca, a ty budeš jeho paňou. Do videnia. (Odíde.) 

Výstup & 

Predošlé bez Murata. 
T Je i (P^^^^knuto pozerigú za nim. Trápna prestávka.) 

Helena (i hrúzou). Murat ukrutný 1 Ach, (pritúli sa k Ivke, zdeseno 
hladiac v stranu, kam Murat zaiiel) dievka moja, za temné mraky zašlo 
slnko tohoto dňa. Dobré nebo bud nám na pomoci! 

Ivka, Čo sa lakáte, mamička moja, ved už tu není. 

Helena, I jeho tôňa je jedovatá a šľapaj jeho je znakom blí- 
žiaceho sa neštastia. Ty nevieš, kto je Murat? 

Ivka, Nie; prvý raz som ho teraz videla. 

Helena. I ja. No bodaj sme ho nikdy viac v živote nespatrili. 
Je to diabol v ľudskej podobe, ktorý nadužitfm svojej moci vládne 
z dopustenia Božieho nad krajom naším, ako ľúty šarkan. 

Ivka, A akým právom ? 

Helena. Človek bez Boha nehľadí na právo. Co chce, to robí. 

Ivka. A kde sa tu vzal taký das medzi nami? 

Helena, Je to krv nám cudzia, neprajná, pamiatka tatárskeho 
plenu. Jeden z krvožížnivých, divých Tatárov tu zaostal a usalašil 
sa. Jeho syn zmohol sa, zbohatol, stal sa pánom Svrčinovca. Toto 
je jeho potomok, had na našich prsiach vychovaný. 

Ivka. Ked ho nevie zem prehltnúť ! . . . Ale až sa Martin do- 
zvie, čo sa stalo, ten sa poráta s naničhodníkom. 

Helena. Čo spraví bezvládny proti vláde a moci ? Hlavou múr 
neprebiješ. 

Ivka. No, odpustit mu on to neodpustí; ja poznám Martina. 

(Počut hlas trúby.) 

ŽfcT^ I (P«í«^^*^)- Co to? 

Helena (pozerá stranou, zkadiaľ hlas ifiiel;. Zástup ľudí, panstvo 
v radoch, dámy a páni, v prostriedku tri páry snehobielych koni 
zapriahnuté v zlatom koči. To družina s hradu. (Spamätá sa.) Pre 
Boha I azda len 

Ivka (skríkne zúfale). Mamička, to idú pre mňa ! Pritúli sa k matke.) 

Helena, Diéta moje drahé! (Objíme Ivku; úzkostlivé hladí v úzadie.) 

Ivka (80 strachom). Skryte ma, mamička! Nedajte ma takému 
diablovi 1 

Helena. Ale kam? Už je pozde, už sú tu. 

Ivka (skríkne; zúfale zalomiac rukami). Martin môj ! (Vbehne do 
domu). 



Digitized by VjOOQ IC 



15 

Výstnp 7, 

Zbrojnoši, Jagélla, Justika^ dve pažatá. 

(Pažatá nesú na poduškách skvostné šaty a zlaté ozdoby. Dámy idú za 
nimi. za týmito zbrojnoši.^ 

Helena (atojí pri dverách domu). 

L zbrojnoš (prírtúpi pred Helenu\ Nesieme vám pozdravenie od 
vladára, mocného Murata, ktorý váš rod i dom do veľkej milosti 
prijal, vyhliadnuc si dcéru vašu za spoločnicu. 

II. zbrojnoš. Tu posiela jej nádherné, hradu jeho dôstojné 
šaty a drahocenné ozdoby. 

Jagella, A žiada, aby sme mu ju zaraz doviedli. 

Justika. Hen čaká na ňu zlatý koč a v hrade královské po- 
hodlie 

Helena. Ďakujem za pozdravenie mocného pána. Darov ne- 
prijímam. Boh mi dal, čoho ku každodennému životu potrebujem. 
Dcéry nedám pánovi, lebo som ju preň nechovala. 

/. zbrojnoš. My máme rozkaz doviezť dcéru vašu, či dobro- 
voľne, či násilne, či živú, či mŕtvu. 

//. zbrojnoš. Kde vám je dcéra? 

Helena. Nie je doma. 

J. zbrojnoš. Presvedčíme sa. (Chce do domu.) 

Helena (zastane mu drere). Iba cez moje mŕtve telo I 

Zbrojnoši (vytiahnu dýky). Stane sa ti k vôli, ak si žiadaš. 

Helena. Milšia mi smrf, ako potupenie vlastnej krvi. Páľte, 
(prudkoj rúbte; ináč nevojdete! 

/. zbrojnoš. Uvidíme, či si nedáme rady so starou babou. 
(Velie ostatným.) Viažte a odvedte ju I 

Zbrojnoši (sviažu Helenu a odvedú na ľavo). 

/. a II. zbrojnoš (vrajia do domu). 

Trh í (^^^"^^ ^^y ^ ozdoby od pážat a idú tiež do domu). 
(Z domu počuť krik. Ivka volá: „Mamka, mamička!'') 

Helena. Oplan, kto nectí právo života, a mizerný rab to, ktorý 
z ľudí rabov robí! 

Ivka (v dome). Nechcem vašich handier I 

j7sHka } (^ ^^°^"'- Musíš, musíš! 

//tfeľ^noí } (^ ^^'"')- Márny tvoj odpor! 

Helena ík Ivke). Odovzdaj sa do vôle Božej, dievka moja. Boh 
fa posilňuj. Boh ťa chráň! 

(Otvoria sa dvere domu. Zbrojnoši vedú Ivka kniežatsky oblečenú. Dvorné 
dámy idú za nimi. Všestranný obdiv.) 

Ivka. Mamička! 

Heletía. Ivka moja! 

/. zbrojnoš (k Helene). Neradujete sa? Kráľovná by jej mohla 
závidefl Je taká krásna, a bude v takej sláve! (Veiie.) Napred! 



Digitized by VjOOQIC 



16 

Ivha (iiaľne). S Bohom, mamička. Boh vás opatruj 1 Pozdravte 
Martina ! . . Môj život je ztratený. 

Helena, S Bohom, dievka moja!... Vy, otroci diabla pekel- 
ného, povedzte tomu, kto vás poslal, že je horší od satana, a kým 
ho ten uchytí, ktorému slúži, nech ho kliatba Božia stíha!! 

/. zbrojnoš. Ticho ! (Ukáže jej dýku.) 

Helena. Vpál! Zed/te si nás, ked ste nás upiekli! S nami 
Boh a s vami peklo! 

/. zbrojnoš (velie). Napred! 

Ivha. S Bohom! 

Helena (vytrhne sa zbrojnošom a padne Ivke okolo krku). BoŽe! 

(Opona.) 



Dejstvo II. 

Nádherná palota na hrade Mnrata. V popredí na pravo okno, v úzadí 
vpravo i vľavo dvere. 

Výstup 1. 

Murat, L a II. zbrojnoš. 

Murat stojí v popredi v obleku veLmožskom, hovorí panovite). Už SOni 
povedal, že celému dvoru prísne nakladám, aby všetko možné vy- 
naložili obveselit ju. 

IT zhroinn^ I v^m*"- ^ *^"S°®J ^'dialenosti, napnuto počúvajúc). K služ- 
bám. Vaša Aíilost. 

L zbrojnoš. Vykonáme všetko možné. 

II. zbrojnoš. Vzácna pani stále stojí u okna a pozerá v stranu 
svojho rodiska; to azda preto, že túži za svojimi. 

Murat Práve preto ju treba rozobrať, rozveseliť. 

/. zbrojnoš. Nebolo by dobre matku jej pojať na hrad? Azda 
smúti za ňou. 

Murat (riostne, prchko). Nespomínaj mi tú starú strigu, ak ne- 
chceš ztratiť reč na veky. I ona ju musí zabudnúť, a zabudne, len 
sa postarajte o náležité jej rozveselenie. (Hrdo.) KraTovskú odmenu 
dostane, komu podarí sa vyvolať veselý úsmev na jej bledú, smutnú 
tvár. Rozumeli ste ma? 

II. Ihr^nTš } ^ službám. (Poklonia sa mu.) 
Murat. To je moja vôIa! (Odíde Ťavo.) 
Výstup 2. 
Predošlí bez Murata. 

II. Í>l^nfš ] ^"*^^*^ "'^ ^^'^^ prestávka). 
/. zbrojnoš. To je tvoja vola, ktorú velmi ťažko splniť. 
//. zbrojnoš. Ej, veru ťažko. Ona je životu ztratená. Žije preto, 
že je živá; a není mŕtva preto, že neumrela. 



Digitized by VjOOQ IC 



17 

/. ebfojnoš. To máš pravdu, ale musíme sa predsa postarať 
splnit volu jeho, lebo ináč sme o hlavu menší. 

//. zbrojnoš. Ktože tú rozveselí, ak nie Divoš svojím bláznov- 
stvom ? 

/. zbrojnoš. Musíme sa s ním poshováraf. Alebo azda dvorné 
dámy a dievčiny vedely by nejaký prostriedok? Dnes sú hody, sú 
veselé. 

//. zbrojnoš. Ale daj pokoj, čo by tie vedely I Dlhé vlasy, 
krátky rozum. 

Výstup 3. 

Jagella, Justika, predošlí. . 

JageUa (b výčitkou). Teda vy tak o nás, ked ste sami? 
Justika. Ved ti hovorím, že každý muž falošný, ani kocúr. 
/. zbrojnoš. A prečo už nie ako kočka? 
Justika. Nuž preto, že je kocúr falošnejší ako kočka. 
/. zbrojnoš. Nechajteže teraz hádky, máme pred sebou velmi 
vážnu vec. 

a ) ""^ ■' 

//. zbrojnoš. Nič nového. Pán hradu si žiada, aby sme jeho 
mladú paniu rozveselili. 

JageUa. Štastná kočka, ktorá to dočká. 

Justika. Tá nie je na smiech stvorená. 

L zbrojnoš. A síubuje kráľovskú odmenu tomu, komu podarí 
sa vylúdiť úsmev na jej smutnú tvár. 

JageUa. To je už niečo iné. To je už hodné námahy. 

Justika. To je už slovo. Nuž a čo spravíme? Ak ju Divoô 
nerozosmeje, ktože ju rozoberie? 

JageUa. Viete čo, zariadime jej náš kvetinový tanec; možno 
sa jej to zapáči. 

/í. SS ) ^^ "^ ^^" ^^^^^ ^*^^^' ^ ^^ ^^®^- 

JageUa (k Justike). Pod, za kráľovskú odmenu hodno í vlasti 

slúžif. (Odíde.) 

Justika. Máš pravdu. Za kráľovskú odmenu odplatí sa i tú 

„zámoru" rozveselif. (Odíde.) 

I. zbrojnoš. A my podme nahovoriť Divoša. 

II. zbrojnoš. I ju treba na to pripraviť. 

(Odídu vpravo.) 

Výstup 4. 

Murat. 

Murat (vystúpi zlava, akúmave pozerá k oknu vpravo). Není tu. Na- 
zdal som sa, že zase tu stojí pri okne a pozerá na svoje rodisko. 
Ale už postarajú sa o jej zábavu, a teším sa vopred, že sa jej bude 
ľúbiť... Neviem, čo sa to so mnou stalo, ale táto dievčina spra- 

2 



Digitized by VjOOQ IC 



18 

vila zo móa, pána hradu Svrčinovca, otroka a z bojovného Murata 
decko, opravdové decko. Hnevám sa sám na seba, a pomôct si ne- 
viem. (Pozerá v pravú stranu dzadia ) Aha, práve prichádza. Skryjem 
sa, aby som sa mohol presvedčiť,, či pôjde zase k oknu. (Skryje 
sa vlayo. 

Výstup 6. 

Ivka^ pozdejšie Murat, 

Ivha (v šatách temnej farby, zlatom vyšívaných, na hlave zlatý diadém, 
v ruke nesie kyticu kvetov; vystúpi zprava). Vy, kvietky milé. Ste ako 
môj osud. I vás odtrhne ruka bezbožná od matky zeme, aby ste. 
uvädly, zmrely na. hrudi kadejakého podliaka, ktorý vás konečne 
odhodí, pošliape. Úplne môj osud. (Bozká kvety.) I mňa odtrhli od 
mojej milej mamičky (tíško) a od Martina, presadili ma v tieto stu- 
dené, kliatbou obtažené múry, kde vädnem a mriem túžbou za svojimi. 

Výstup 6. 

/. a IL zbrojnoš; predošlá. 

IL ŽÄ í ^^^^'°'* '''^• 

/. zbrojnoš. Hladáme fa, krásna pani naša, aby sme ti mohli 
zvestovať^ že z nariadenia nášho pána, mocného vladára Murata, 
usporiada ti služobníctvo tvoje malú zábavku, aby sa rozveselil 
duch tvoj a úsmevom vyjasnila krásna tvár tvoja. 

//. zbrojnoš. Prosíme, že by si nám venovala trochu pozornosti. 

Ivka. Môj život je ztratený pre každú zábavu. Jestli to Murat 
káže, nuž viete, že sa to staf musí. Jeho vôľa železo láme, (stranou) 
len mňa nemôže zlomit. 

/. zbrojnoš. Vdaka ti, že svoluješ. 

//. zbrojnoš. Vynasnažíme sa rozveseliť £a. (Odídu s poklonou.) 

Výstup 7. 
Ivka sama. 

Ivka (sadne si na Tavú stranu oproti oknu). Tolo moje bude tu, ale 
duch môj zabávaf sa bude s drahou mamičkou a — Martinom. 

(Hudba hrá pochod.) 

Výstup 8. 

Pažatá, Jagella, Justika, L a II. zbrojnoš, dvorné dámy a zbrojnoši. 

(Dámy sú vo fantastických kostýmoch, krášlené kvetmi. Idú v pároch, najprv 
pažata, potom dámy, konečne zbrojnoši. Idú pochodom dla hudby okolo Ivsy, 
úctivé sa jej klaňajúc. Prvý pár páSat, držiaci na paliciach upevnené pávové 
vejáre, ostane pri Ivke stáť. so dvoch strán ; ostatní robia jednotlivé figúry zo 

Šiestej túry Štvorylky.) 

Ivka (hľadi snivé oknom von, nepozoruje ich). 

Digitized by VjOOQ IC 



19 

Výstup 9, 

Divo^^ predošlí, 

Divoš (v obleku pajáca, v ruke s palicou a na nej StrkaČky. V príhod- 
nom okamžení sko^ do prostriedku, medzí tancujúcich a prevalí duba). 

Všetci (skríknu od laku a obatanú ho v polkruh). 

DtvOŠ (sediac na zemi, tiež kričí; razom utíchne a pýta sa): Ešte? 
(Zrazu vyskoč, zavrtí aa ua jednej nohe a s posunkami blázna hovorí) : 

Keď nám svitá, nuž nemrká, 
ale býva blízko deň; 
keď paničky kávu pijú, 
je v nej cukor a nie blen. 

Keď ray jeme hubky s chrenom, 
nuž nejeme koláče; 
keď sa ti dievča usmieva, 
vtedy veru neplače. 

Keď prší dážď, není sucho, 
sustri lepia záplaty. 
Komuže by sa len ľúbi), 
starý capo strapatý. 

Dievča mladé, stará ba^a. 
ako ruža, taliga. 
Kto viac minie jak mu stačí, 
to je hrozná galiba. 

Nejeden má groši za mech, 
*le v hlave otruby. 
Kto sa často zamilúva, 
ten má srdce na ruby. 

Múr sa nedá hlavou prebiť 
a mak sadiC za rýľom, 
mladá žena starygáňa 
vodí často aprílom. 

'V koši voda nezamrzne, 
ani krumple vo ploskú. 
Kto sa nechá od ženy bi(, 
ten má dieru na mozga. 

Pes a kočka, kto to dočká, 
až budú mat veselie, 
kto rakiju s k vi tom pije, 
ten za plotom skrepenie. 

Pivo s chrenom, med s cesnakom 
nikomu snáď nechutí, 
kto vezme ženu s testinou, 
ten si krky vykrúti. 



Digitized by VjOOQ IC 



20 

Fašiangy sá predo dvermi, 
bndú baly, sanica : 
kto raz umrel, netancuje... 
Mútnik není praslica. 

Muž a ^ena ako deti, 

z lásky sa i pobijú. 

Pri kachliach, jak pod perinou, 

a hladnému psí vyjú. 

Slávik s vranou mrcha duet, 
žaba v zime nespieva : 
i mne vynde často nóta, 
bo ma otlak bolieva. 

(Urobí poklonu, prevali duba a zamieša sa medzi ostatných.) 

Všetci (tlieskajú).. Bravo, Divoš, bravo ! (Hladia na Ivku.) Sláva ! ! 

Ivka (toho všetkého nevšímala si a zamyslená hľadela v okno). 

J. jsbrojnoš (k Ivke s poklonou). Krásna pani naša, spokojná si 
so zábavkou? 

IvJca. Ďakujem, možná vec, že bola pekná. 

/. zbrojnoš (pokloní sa a hovorí k ostatným). Márna naša snaha, 
ľad nezohreješ, ju nerozveselíš. (Odchádza, ostatní za ním.) 

Jagella (odchádzajúc s nevolou). Ach, škoda práce a únavy. 

Justika, Ba škoda slúbenej kráľovskej odmeny! (Odídu.) 

Výstup 10. 

Ivha sama. 
Ivica (vstane). Chvalabohu, som zase sama. 

Výstup 11. 

Divoš, predošlá. 

Divoš (ide na prstoch úzadím, pozorujúc napnuto Ivku ; v úzadí ostane stáť}. 

Ivica (ide k oknu). Toto okno je mojím najobľúbenejším kútikom 
v celom hrade. Tu vidím svoje rodisko. V úpätí jedľových hôr 
domček drahej matky. Hen ten chodníček čez kvetnaté lúky popri 
bystrine, ktorým Martin k nám chodieval. Ach, keby som ešte len 
raz v živote počula jeho milú pieseň: Hory čierne^ hory. . ., ktorú 
spievaval, chodiac k nám večierkom. Ale márne čakám. S vetríkom 
hlas jeho nedoletí do tejto výšavy. (Zastre si oči šatočkou.) 

Divoš (spieva tíéko, ale s citom): 

Hory čierne, hory, 
odstúpteže bokom, 
nechže milú vidím 
aspoň jedným okom. 

Jak neodstúpite 
bokom, čierae hory, 
láskou mi srdce zmrie, 
tú/ba dušu zmorí. 



Digitized by VjOOQ IC 



21_ 

IvJca 18 úžasom pozoruje speváka ; radostne). Co, vy znáte tú pieseň ? 

Divoš. Je to moja najmilšia pieseň. 

Ivha, I tu ju spievajú, na hrade? 

Divo.^, Nie, ja som sa ju naučil, kým som bol na svobode. 

Ivka. Od koho V 

Divoš, Od istého Martina Dúbravu. 

Ivka (radostne). A vy ho poznáte? 

Divoš. Slúžili sme spolu pri vojsku. 

Ivka, Vďaka Bohu, aspoň jedného človeka tu mám, ktorý mi 
je blízky. (Zbadá sa.) Ach, ale to je človek — blázon. 

Divoš, (obzerá sa dookola, pristúpi ukradomky k Ivke a tajno hovorí). 
Nie som blázon, len sa ním robím. Cítim s vami. Lebo som za- 
jatým tu otrokom, ako vy, a túžim s vami na svobodu z tohoto 
hadieho hniezda. 

Ivka. Je to možné? 

Divoš (položí ruku na prse). Prisahám vám, že môžete mi dôve- 
rovať. Nie som pochabý, mám rozumu viac nežli tu všetci, čo sú 
okolo nás. (Položí prst na ústa.) Ale ticho ! 

Ivka, A čo vás k tomu pohlo, že ste sa bláznom spravili? 

Divoš. Strach pred ohavnou smrfou, akou ma mal ukrutný 
Murat zo sveta zniesf, že som mu nechcel byt nástrojom v páchaní 
krivdy na mojej rodnej krvi. 

Ivka. A tp ste v strachu pred smrfou volili slúžif svojmu naj- 
ňhlavnejšiemu nepriatelovi ? To ste vy nie muž! 

Divoš. Neodsudzujte. Mám doma starých, prácou zmorených 
rodičov; nemá ich kto živiC. Ak ja zhyniem, nemôžu žit ani oni. 

Ivka. Nuž a teraz, ked ste tu? 

Divoš. Teraz ich opatruje moja milá — Boh jej odplať a žehnaj 
každý jej krok. Až sa raz ztadialto vysvobodím, vynahradím jej to 
vrelou láskou. 

Ivka. A máte nádej vysvobodií sa ztadialto? 

Divoš, Príde a prísf musí deň záhuby pre vrahov pravdy Božej 
tak, ako príde hodina spásy nám, pre pravdu tu trpiacim. S Bo- 
hom ! (Odíde, obzerajúc sa opatrne.) 

Výstup 12. 

Ivka sama. 

Ivka (zopne ruky;. Bože, Otče spásy večnej, daj, o čo ťa žia- 
dame ! Vysvobodit sa z tohoto pekla. (Postaví sa k oknu, hladí do svo- 
bodna.) Aťh, milý vtáčik môj, ako voľno ti je na svobode! Nelefi 
v túto stranu. (Díva sa von s podivením.) To holúbok, letí rovno sem. 
Azda ko mne. (S citom.) Nesie mi pozdravenie od drahej mamičky 
— od Martina? 

(Biely holub, majúci na hrdle lístok, vletí oknom.) 

Ivka (sníme lístok s holúbka, bozká ho; číta). Boh S tebou! Bud 
trpezlivá. Vysvobodí ťa tvoj Martin ! rHodí sa na koleno, modlí sa.) 
Bože, Bože, Bože, pomiluj a pomáhaj ! 



Digitized by VjOOQ IC 



Výstup 13. 

Murat, predošlá. 

Murat (vystúpi zľava; zostane stáC, mrzuto). Zase pri tom okne, 
a večne pri tom okne! 

Ivka (vstane, hľadí do zeme). 

Murat (hnevlivo). To musí raz prestaf; ak nie po dobrom, teda 
po zlom. 

IvTca, A čo mi môžete urobit? 

Murat. VAak tomu lahko pomôžeme. Dám zamurovat toto okno. 

Ivha. Tým zatieniš báječný obraz očiam, ale duch voFno bude 
chodit po rozkošnom rodnom kraji, kým sa len s telom nerozlúči. 

Murat. A čo sa nazdáš, že vskutku nieto prostriedku zlomit 
tvoju tvrdohlavostV To mýliš sa. Dám ta sputnat, do žalára hodít, 
hladom, smädom trápit, trýzniť, mučif, kým nezlomím tvoj odpor. 
Si v mojich rukách, mám právo nad tvojím životom a smrťou. 

Ivha. Práva nemáš. Iba násilím si ho privlastňuješ. Ako dra- 
vec ukrutný. Vedz, že nenávidím ťa z celej duše! 

Murat. Tak hovoríš so mnou, ktorý ta môžem prepustiť a 
môžem ťa vydať smrti V 

Ti}ha. Zavraždi ma. Si krvožížnivcom, nuž nasýt sa i krvou 
mojou. Ale vedz, že krv spravedlivých o pomstu volá do neba! 
Svedomie bude ťa hrýzť, dňom, nocou, ako had jedovatý. Ducho- 
via rukou tvojou zahubených vstanú proti tebe a hrúzou naplnia 
ti dušu, a ten, ktorému celý život slúžiš, smiať sa bude z tvojej 
biedy. (Odíde.) 

Výstup 14. 

Murat. Pojsdejšie L a II. duch, konečtie čert. 

Murat (hladí za Ivkou.) Reč jej ani britva reže mi dušu. Odkedy 
je tu, nemám sna a pokoja. Či to musím trpeť, ja mocný pán zo 
Svrčinovca, ktorému korí sa široký kraj? Nie — nechceš sa pod- 
dať vôli mojej, nuž zhyň, ledaČO ! (Vytasí meč a piadi s hnevom za Ivkou.) 

Duch I. (zastane mu cestu a hrozí sa mu). 

Murat (skríkne, meč pustí na zem á zpätkuje). To duch mojej prvej 
Ženy. (Chce ísť v druhá stranu, ztadial vynde duch druhý.) 

Duch II. (tiež mu hrozí). 

Murat (lapí sa za hlavu. Duťh — druhej ženy. Preč, preč zta- 
dialtO. (Odchádza úzadím vľavo.) 

Čert (zastane mu cestu a chechtá sa). 

Murat (skríkne:. Pomoc ! Rata ! (Zakryje si tvár.) 

(Vonku strhne sa hurt, krík. Zvonenie. Trúbenie a údery. Duchovia i Čert 

zmiznú.) 

Výstup 15. 

/. a II. zbrojnoš. Predošlý. 

I zbrojnoš í ^^^^^ uBtrašení). 
//. zbrojnoš i 
/. zbrojnoš. Pane ntó, zle je! Ilioznó nešťastie. 



Digitized by VjOOQ IC 



23 

//. zJyrojnoé. Ľud okolitý, poddaní tvoji vzbúrili sa proti nám. 

/. zbrojnoš. Obliehajú hrad a už dostali sa čez valy až na 
nádvorie. Stráže sú podplatené. 

Murat (zdfale . Zodvihnite mosty, obstaňte vchody a rúbte, čo 
vám v cestu príde. 

7. zbrojnoš. Pozde, pane náš. Už sú na nádvorí. 

//. zbrojnoš. Ratuj sa, kým môžeš. 

I. zbrojnoš. My ideme k pokladnici. (Odídu.) 

Výstup 16. 

Murat sám. 

Murat (behá sCa bláznivý hore-dolu). Kam sa diét? Zem i peklo 
proti mne sa búri. To ona na vine. Zhynúť musí prvej než ja ! 
(Ženie ba vpravo.) 

Výstup !?• 

Martinj predošlý, 

Martin (mládenec v alovenakom malebnom kioji, v ruke má äabľu, ktorou 
zastaví cestu Muratovi.) Stoj, chlape ! Rováš tvoj je plný, prišla ho- 
dina rátania. 

Murat (poloodvrátený meria zlostne Martina). 

Martin. Chceš nám vydaf dievčinu Ivku, ktorú si ako pažravý 
vlk uchytil nevoFnej matke? Vydáš nám ju na svobodu? 

Murat. Nie ! (BáSi Martina do pŕs.) 

Martin. Nie? A chceš sa bit? A to na päste? Dobre. Pozri, 
(ukazuje meč) zaklaf by som £a mohol, ako divého brava, ale aby si 
poznal statočnosť našu, pôjdeme na päste. (Odhodí meč a poplujúc si 
dlane, dá sa do zápasu s Muratom.) 

(Zápas tuhý, Martin víťazi — Murat sklesne bezvládne na zem. Počas zápasu 
zapáli sa červený bengálsky plam; vonku krik: Horí I Horí!) 

(Opona.) 



Premena. 

Javištc prvého deju, ožiarené červeným plamom. 

Výstup 1. 

Helena sama. 

Helena (behá, zúfale zalamujúc rukami;. Hospodine, pomiluj ! Hrad 
celý horí. Diefa moje pochované v plameňoch... Život jej ztra- 
tený... Mordár! Vlk pažravý, zhltol si mi diefa, zožer i mňa! 
(Sklesne k zemi a plače; zodvihne hlava, ruky zopne). BoŽe, Bože večný, 
ty nádeja i spása naša, zachráň nás, lebo hyníerae! 



Digitized by VjOOQ IC 



Výstup 2. 

Martin, Ivka, predošlá, 

. Martin (nesie v náručí Ivku napolo zmretil, ktorá je v bielych voľných 
Šatách, vlasy má napoly rozpustené) Tu je náš poklad, mamička drahá ! 

Helena (skríkne). Ivka, diéta moje, či žiješ? (BôTne.) Ó, milo- 
srdenstvo Božie, je mŕtva ! ! 

Martin. Nie je, nie je, mamička ! Žije ! Dýcha. Len od laku a 
hrúzy zamrela. Pomáhajte mi ju kriesiť! (Tre jej ruky a boiká). Ivka, 
Ivulienka moja! 

Ivka (prezrie). Martin môj, kde som? 

Helma } ^^"^*> ^^"^^^ ^^™^- 

Ivka. Mamička moja drahá! (Vztiahne k Helene raky.) 

(Helena s jednej strany ju podoprie, Martin s druhej strany jej pomáha vstať. 

Ivka vstane.) 

Bdena. Vdaka Bohu, že nám žiješ. 

Martin. Boh dopustí, ale neopustí. Buď jeho meno chváleno : 
ona nám žije. 

Ivka. Áno, žijem a ži£ budem, ak Boh dá, s vami i ďalej. 
(V úzadí zjaví sa anjel, majúci v jednej ruke palmu víťazstva; v druhej ruke 
emblém nového roku.) 

(Opona.) 



Sv. Gerard, 
biskup a mučenik. 

Napísal Fr, V. Sasinek. 

Dr. Karácsonyi János je hladký a plodný na poli historickej maďar- 
skej literatúry a svojou dialektikou rozlúštil už mnohé dôležité záhady. 
Bol by docielil ešte viac, keby nebol vedený maďarskou politickou 
tendenciou^ i predsudky a antipatiou proti Slovanstvu. I on obšírne 
písal o SV. Gerardovi, ale tak, že v mnohých veciach nemožno mi 
súhlasiť s ním *). On — ako to obyčajne činí — predstavuje si 
Uhorsko za doby sv. Štefana ako Maďariu, naplnenú pohanskými 
Maďarmi, ktorí v tej dobe boli pokresfanení a uvedení do katolí- 
ckej cirkvi a to obradu latinského; zamlčuje živel slovanský a, za- 
znávajúc ho, myslí na Italiauov i tam, kde by mal maf Slovanov. 
Píšuc o sv. Gerardovi, vzal si za základ väčšiu legendu o ňom, 
ktorá bola písaná až roku 1381, teda velmi pozde; predsa však 
tvrdí, že bola písaná od spisovateľa sv. Gerardovi súvekého. 

Nejdem brat pod kritiku ten jeho spis podrobne, ale obmedzím 
sa len na to, abych podal iný základ, na ktorý má byt stavaný 
pravý životopis sv. Gerarda. 



Szent Gellért, csanúdi pUspok ólcte és muiikái. Budapešti ISoT. 



Digitized by VjOOQ IC 



Šimon de Kéza musel maf pred sebou inú akúsi legendu, z kto- 
rej však vypísal Jen toto: „Gerard teda, biskup čanrtdsky, v tých 
vzburách (r. 1047) bol v Pešti-), na vrchu s vozom prevrhnutý, 
skrze Uhrov mučedlníctvom korunovaný. Ktorý prv bol mníchom 
z opátstva rosacenského, ktoré je na území Aquileje/' Kan^csonyi 
odbavil Šimona tým, že ten kláštor f\ž pozdej ie stal sa chýrečným*), 
Budínska kronika, ktorá doplňovala Šimona, tiež vraví, že sv. Ge- 
rard bol mníchom z Rosacia, rodom z Venetov*). 

Sv. Gerard, dla veľkej legendy, narodil sa vo Venecii*); dla 
budínskej kroniky a dejepisu Bonfinia bol rodom Venetin^). Či 
tamto, či len toto je pravda, Karácsonyi darmo ho má za Taliana; lebo 
i mesto Venetia i územie Venetorum je pôvodu slovanského ^). Po- 

-) yiastne v Budíne, ktorý sa menoval Novou Pešfou. Slovenské 
Fohíody 1906, str. 45. 

') Kláštor ten musel jestvovať už dobre pred r. 1083; lebo v tomto 
roku Eppenstein Henrik, gróf Gorice, pozemolc fár Hornej a Dolnej 
Idrie a z nej povstalej fary Vojsko atď. daroval kláštoru „Rosazzo su- 
per Talniinum''. ktorý boli založili Eppenstcinovci. Fr. Schumi : Archív 
fUr HeimathkuDde. Laibach, 1882. S. 166. 

*) Monachus erat de Rosacio, natioae Venetorum. Chren. Bud. ap. 
Podhraczky pag. 97. 

*) Maďarskí dejepisci nazývajú to mesto Velencze, a tým zatem- 
ňujú jeho dejepis. Názov jeho je in pluráli: Venetiae; lebo povstalo 
z viac ostrovkov venetských, tvoriac republika. Prvým predstatom r. 697 
stal sa Paulutins. Constantinns Porf. ap. Migne GXIII, 241 — cum 
notís. 

^) Bonfínii Rerura Ungaricarum Decades. Hanoviae, 1906, pag. 196. 
Ghron. Bad. 1. c. majú „natione Venetus" ; čo neznamená, že sa narodil 
v Benátkach (Venetiis), ale len to, že bol z národu Venetov. 

') Čo sa týka samého mesta, ačkoľvek pozdejšie Taliani sa v ňom 
rozhostili, dosuváď sú stopy živín slovanského: ulica slovanská a kostol 
slovanský. Jana Kollára: Cestopis. V Praze, 1862. str. 111 atď. 

Čo sa týka Venetska, t. j. územia rozprestreného okolo Adríatského 
mora, kde od pradoby bývali slovanskí Venetovia, abych nemusel byť 
príliš obšírnym, poukazujem len na to, že Jordanes (r. 552) počíta ich 
k Vl^inidom, jako sa pred jeho dobou a i za jeho doby menovali Slo- 
vania. Slovenské Pohľady 1906, str. 717. Dodávam k tomu ešte len to, 
že o SV. Kolurabanovi vraví jeho životopisec (o. r. 610 — 612*: Ei co- 
gitatio in mentom ruit, ut Veneticorum. qui et Sclavi dicuntur, terminos 
adiret, coeeasque mentes evangelica luce illustraret* Šafárik : Starožitností. 
V Praze, 1863. str. 337. Venetsko na západnej strane Adríatského 
mora siahalo až k Bavene, na východnej k rieke Natíso. Venetorum 
ager usque ad Ravenam pertingit. Procopius Caesariensis — Natiso, 
ponte de Schíavi prope S. Pietio de Sehiavi. Mon. Germ. Hist. SS. 
Rerum Longobard, et Ital. Uaiioviae, 1878. Cod. Gotlianus V, 23. Keď 
Attila (424) ohrozoval Aquileju, patriarcha tamejší, opustiv ju, presťa- 
hoval sa na ostrovok adriatský a založil tam mesto Grád (Gradus, 
Grado), »by liol Ixvpccnejší. Netreba azda dokazovať, žo to mesto Vc- 



Digitized by VjOOQ IC 



26 

zdejSie kroniky svedčia, že bol z rodiny Zagredo: teda pochádzal 
zo slovanského mestečka Zagredo, ktorého názov má na sebe pe6a( 
slovanskú**); ačkolvek potom v Benátkach fVenecii) prebývala. 

Väčšia legenda píše, že bol mníchom benédiktínskym v kht- 
štore SV. Jura, založeného r. 982 vo Venecii. Šimon de Keza a 
budínska kronika kladú jeho raníchstvo do Rosazza. Buď obstojí tamto 
alebo toto, isté je, že bol benediktínom glagolsko-slovanským ; lebo 
bol veľkým ctiteľom sv. Hieronyma a nazýva ho „našínť^ ^), čo pô- 
vodcu slovanského sv. Písma a rímsko-glagolskej bohoslužby *°). 

• Sv. Gerard len ako Slovan a ako glagolský benediktín bol schopný 
k cirkevnému účinkovaniu v Uhorsku, ktoré ešte neznalo Maďarov *'), 
ale Slovanov '2). 



netov má koreň slovanský (hrad, grád, lÄtinskc castrum), Poneváč Ve- 
neti bývali pod Karnickými a Jalskými alpami (borami), meuovaDÍ boli 
tiež Uhrami. Patricius episcopas Aemoniensis. Civítas ab Ungarís (íío. 
590; destructa. Sedes translata ad Citta Nuova. Mon. Germ. Uist. SS. 
RR. Longob. et. Ital. Cod. Gothanus pag. 107. n. 10. Fredegarius» 
ktorý písal r. 768, menuje Venetsko „marchia Winidorum*'. Potom pí- 
sala sa i „marchia Hungariae**. Slovenské Pohľady 1905, str. 630;. 
1906, str. 289, 601. 

^) Sancti Gerardi Sagredo, patricii Veneti, ex monacho ct abbate 
s. Geoľgii maioris Venetiarum O. S. B., episcopi Canadiensis primi ac 
Hungariae protomartyris apostoli vitá. Venetiis, 1507. Sagredo je do- 
saváď vo Venetsku a uchu slovenskému znie ako Zagrad. Zagred a Za- 
grád práve tak premenené je, jako Zagreb a Zagrab. Rodina Sagredo 
vo Veneciach bola a je snáď dosaváď; roku 1490 spomína sa Mikuláš, 
r. 1743 patriarcha Alvi80 Zagreda. Karécsonyi : Sz. Gellért 260 1. Jana 
Kollára: Cestopis str. 119. 

^) Náš najšľachetnejší, božský Hieronym, božský otec a učiteľ 
cirkvi po sv. Pavlovi Hieronym. Z tej úcty túžil po Jeruzaleme, aby tam 
hľadal nejaké pozostalé pamiatky po sv. Hieronymovi. Karácsouyi : Sz. 
Gellért 44, 194 1. 

'°) Slovenský Letopis 1881, str. 89 — 101. Ut ipse (Arnestus, archi- 
episcopns Pragensis) in nostra civitate Prageusi monasterinm. . . ordinis 
sancti Benedicti instituere. . . institutis ibidem abbate et fratribus, qui . . 
divina officía in lingua slavonica, duntaxat ob reverentiam et memoriam 
gloriosissimi Confessoris beati Joronymi Strydoniensis, Doctoris egregii 
et translatoris sacrae Scripturae de ebraica in latinám et slavouicam 
linguas. . . debeant futuris temporibus celebrare. Caroli IV. imperatoris 
instrumentum fundationis monasterii Slavurum in civitate Neopragensi 
de anno 1347. ap. Ginzel: Geschichte der Slavenapostel. Leitmeritz, 
1857. C. xMorum. pag. 94. 

»*) Slovenské Pohľady 1901, str. 543 až do r. 1903, str. 689, 
r. 1907, str. 485, články týkajúce sa záhadných otázok v dejepise 
Uhorska. 

^*) Quodsi adjeceris Ungariam in partem Slavoniae. . . quia nec 
habitu neť linsíua illscrepat. Hŕ^lmoMi Ohron. Sbivonim cap. i. 



Digitized by VjOOQ IC 



27 

Po smrti SV. Metoda (f 885) stály sa velké premeny. Za jeho 
doby boli na oboch brehoch I)unaja rímski katolíci trojakého obradu : 
glagolského, kyrillského a latinského *^;; keď však Arpád so svojimi 
výbojnými Bulharmi, ktorí boli mahomedánmi (Turkami), opanoval 
Čierne Uhorsko (Potisiej, Sriem a ľannoniu, mpharaedánstvo obsiahlo 
nadvládu ^^), latinská bohoslužba zanikla, a zostala len glagolská a 
kyrillská bohoslužba. V tom sa stala premena, keď nástupci Arpáda, 
nasledujúc príklad poddunajských pokres(anených Bulharov, prijali 
kres(anstvo z Carihradu; lebo tým spôsobom východná kyrillská 
bohoslužba dostala nadvládu na oboch brehoch stredného Dunaja *^). 
Tak stály veci pred sv. Štefanom. 

Že by, bol sv. Štefan podujal boj proti pohanstvu na oboch 
biehoch stredného Dunaja, to tvrdia len predsudkami predpojatí 
neznalci tehdajšieho dejepisu'*^). Gesa (Jesa, Jesaslav), otec sv. 
Štefana, nadknieža pannonskej Moesie medzi Viedenskou horou a 
Rábou*'), bol ľahostajný k západnej (bud glagolskej alebo latin- 
skej) cirkvi *«), ale jeho syn Vác (Waic, Venceslav) pridal sa úplne 
k západnej rímskej cirkvi a k politike nemeckej, aby s pomocou 
Nemcov dosiahol korunu královskú a založil rímsko-katolícku mon- 
archiu*';. Docielil oboje. Podrobil si najprv kniežatstvo pannonské 

'^) O pohrabe sv. Metoda cap 17. píše legenda pannonská: Di- 
scipuli eius.. officium ecclesiasticum latine, graece (kyrillice), slove- 
nice (glagolice) institueruut. 

"») Slovenské Pohľady 1906, str. 717. 1907 str. 87, 228, 257, 343. 

^^) Carihradská cirkev bola v favodanajskom Uhorsku s biskupským 
sídlom vo Sriemc (Báči) a v pravodunajékej Pannonii medzi Diavou a 
Rabon so sídlom v Ostrihome, rímska cirkev glagolská, pod Mojmírom II. 
(898) obnovená v pannonskej Moesii s biskupským sídlom v Rábe pod 
bobotínom. 

**) Západníci, prísne berúc slová Ježiša Krista (Mat. 18, 17), po- 
hanmi prezy-vali i tých krcsCanov, ktorí nedržali s Rímom (teda šisma- 
tikov), ba i tých, hoci katolíkov, ktorí sa nepodrobili i politicky západ- 
nému cisárstvu. Podobne východnící sa chovali k západníkom. Západníci 
druhýl rát krstili východníkov, a východníci západníkov. I samé to slo- 
veso ^krstiť" (baptizare, ^aic-il^sv) neznamenalo vždycky máčanie do vody, 
alebo polievanie vodou, ale len obrátiť koho na vieru inú. 

»") Slovenské Pohľady 1907, str. 259—263. 

*^) Hic Dco omnipotenti variisque deoram (?) iucusionibas immo- 
lans, cum ah antistite sno ob hoc accnsaretur, divitem se et ad haec 
facienda satis potentem aífirmavit. Ditmar up. Bielowski : Mon. Pol. Hist. 
I. 313. On dal prístup do svojho nadkniežatstva i nemeckým latinským 
kňazom z Bavorska i basiliánsk^m a benediktínskyui mníchom z Čiech, 
i Piligrinovi i sv. Vojtechovi. 

'*) Imperatoris auteni praedicti (Ottonis) gratia et hortatu geuer 
Henrici. ducis Bawarioruni, Waic (Vác, Vence — sláv, Stephanos', in 
regno saimet cpŕscopales cathedras fdcieus coronam et beuedictionem 
accepit. Bielowski : Mon. Pol. I, 264. Ingruente namquc bellorum tempe- 
sUitť, qua inter Iheutonicos (cudzozemci) et Ungiiros (doiiiáii; sedicio 
maxima creverat. Dipl monasterii s. Martini. 



Digitized by VjOOQ IC 



a potom (1002) i kniežatstvo uhorské na lavej strane stredného 
Dunaja «"). ^ 

Sv. Štefan bol n)ú(lry a opatrný politik. Ačkolvek ležala mu 
na srdci západná christianitas*^), hlavne na tom bol, aby učinil 
svoju monarchiu rímskokatolíckou ; nepostavil sa nepriateľsky proti 
slovanskej liturgii, ale starovercov chcel získať rímsko-katolíckej 
cirkvi uvádzaním glagolsko-slovanskej liturgie ^^). I v tom nasledoval 
múdru politiku. Ačkolvek horlil za rozšírenie glagolskej bohoslužby, 
snášanlivý bol i k východnej bohoslužbe-'). Len to ustanovil, aby 
biskupi rímsko-katolícki mali právo zakladaf glagolské fary a klá- 
štory v ktorejkoľvek východnej diecése '-*;. 

Z toho, čo som tu predoslal, poznať, aká úloha čakala na sv. 
Gerarda v Uhorsku. 



2") Slovenské Pohľady 1907, str. 343—351. 

*M Chľistianitas v tej dobe neznamenala kresťanstvo vôbec, ale 
políticko-híerarchiťkú orgauisáciu rímsko-katoh'ckej cirkvi v západnom 
cisárstve. Nemcom boli len tí christiani, ktorí ráležali nielen k tej hier- 
archii, ale i k „sv. rímskej dŕžave" západného cisárstva, bár boli i spo- 
jení s pápežom bezprostredne. V tom smysle cisárski biskupi bavorskí 
roku 900 žalovali na obnovená pod Mojmírom 11. slovanskú hierarchiu 
medzi Rábou a Enžou: „Quando Cbristianitas illis (Slavis) coepit vilescere 
et insuper debitum tributam senioribus nostris regíbus et prlncipibus 
eorum solvere respuerunt.*' Dľa toho nemeckého sj stému chcel i sv. 
Štefan organisovať rímske katolíctvo ako štátne náboženstvo. 

^^) V Uhorsku to kresťanstvo, ktoré bolo spojené s Carihradom, 
nazývalo sa „starou vierou" ; ktoré bolo potom spojené s Rímom, na- 
zvané bolo „novou vierou**. A quo (caesare Heraclio Servii) etiam bapti- 
zati fuere per presbyteros Róma (nová i. e Constantinopoli ) accersitos 
et pietatis opera edocti. antiqua fide accepta. Gonst. Porf. ap. Migne 
CXIII, 291. Exemplo beatissimi regis Stephani. quem ad componendam 
novae fidei fundamentum in regno Hungariae providentia divina elegit. 
Chron. Bud. ap. Podhraczky, pag. 336. 

^^) Grave enim tibi est hnius climatis tenere regnum. nisi imitátor 
consuetudinis ante regnantium exstiteris regum. Quis Graecus regeret 
Latinos graecis moríbus? aut quis Latinus Graecos regeret latinis moribus? 
Nullus. Id circo consuetudiues sequere meas, ut inter tuos habearis praecip- 
cipnles, et inter alienos laudabilis. Monita s. Stephani ad s. Emóricnm 
VIII. Nech Karácsonyi, ktorý pod Latitimi rozumieva Talianov, rozsúdi, 
ci má v tom pravdu. Latinus, christianus occidentalis. Lexicon manu^ile 
ap. Migne pag. 1266. 

2*) Concessa etiam mihi beati Petri Sedis sanctae aurtoritate volo, 
ut ubiounque memorata Ecclesia (Nitriensis) haberet possesiones nunc 
vel in futurum, in provincia cuiuscunque episcopi vel Ecclesine, cum do- 
rainio temporali habeat spirituále; quia etiam sic ordiuaverunt sancti 
Reges (Štefan a Vladisláv). Diplom Gesu II. n. 1158. Teda platilo: 
Cuius rpfíio, illius rcligio. Slovenské Pohľady 1905, str. 789. 



Digitized by VjOOQ IC 



_29_ 

Väčšia legenda výprava, že sa dal ua cestu po dalmátskom 
brehu Adriatského mora, majúc úmysel dostat sa do sv. Zeme, kde 
SV. Hieronym (f 421) kedysi literárne pracoval, aby snád ešte niečo 
z jeho pozostalých spisov tam vypátral. Na lodiach venetských do- 
stal sa do Aquileja- Grádu ^^), odtiaľ do Parenza, Poly a na ostrov 
sv. Ondreja; potom v§ak nar»tala bóra'^*'), ktorá ho prinútila vy- 
stúpiť na breh. Tam v jednom, bez pochyby glagolskom kláštore*'), 



-^) Na jednej starobylej mappe našli učeuci mestp „ÄDgulus" medzi 
Pannoniou a Krajnou, ale nevedeli to raeno vysvetliť. Slovenci dosaváď 
Aquileji dávajú meno Voglej (Vogel, uhol, sark, angulus). Bez pochyby 
zmena stala sa takto: Voglej, Anguleja, Aqaileja. — Grado, Gradus 
povstal takto. Keď aquilejský patriarcha Paulus (o. r. 555) zo strachu 
pred Longobardy utiekol t Aquileje na ostrov adriatský do Grádu (grád, 
hrad). Paulus diaconus lib 2. cap. 224. Const Porf. ap. Migne CXIII, 
240. Paulinus ap. Migne XCIX, 19. Tak povstaly dva aquilejské patri- 
archáty: starý a nový (Gradský). Paulinus ap. Migne pag. 619. Ná- 
sledkom toho je nesnadno rozoznať v dejepisných prameňoch, o ktorej 
Aquileji je reč, nenie-li určite označeno. Na pr. roku 819 patriarcha vo- 
glejský bol na strane Ľudovíta vo vojne proti Nemcom. Sitzungsberichte 
der Academie. Wien VIII. pag. 125. Dobner: Annales II, 471—473. 
Slovenské Pohľady 1906, str. 602 De vestro patriarchátu Gradensi s. 
Hermachorae (Hermagorae), Schumi : Urkunden- und Regestenbuch. Lai- 
bach. 1882. pag. 5. ad an. 933. pag. 9. ad an. 960. Gradský patri- 
archát r. 1451 prestal byť, a r. 1751 povstaly z neho patriarchát vo 
Venecii a arcibiskupstvo v Gorici. 

^^) Bora, búra, prudký víchor na mori. Kde má náš severo-slo- 
venský jazyk u (bude), tam má julio-slovenský jazyk o (bode). 

*') Pod aquilejský patriarchát patrily nielen Horvatsko, Dalmácia 
a Krajná, ale i Pannonia sclavinia medzi Dravou a Rábou, kde už pred 
SV. Metodom bola glagolská liturgia. Až cisár Karol Veľký (r. 811) 
odňal aquilojskému patriarchovi Pannoniu, ponechajúc mu zeme na pravej 
strane Drávy. Že na tomto území patriarchátu aquilejského bola a čiastočne 
i je glagolská liturgia, sú početné toho dôkazy. Innocent IV. r. 1248 
písal biskupovi seňskému: Porrecta nobis petitio tua continebat, quod 
iii Slavonia est litera specialis, qdam... cleric.i se habere a b. Hiero- 
nyme asserentes, eam obseivant in divinis uffu-iis... Nos attendentes, 
quod Si:rmo t e/, et von res sermoni subject». licentiam Ubi in illis dun- 
taxat partihus, ubi de consuetudiiie observantur praemissa. . . concedimus. 
Ginzel B. Monumenta pag. 92. K Senji náležala i Hodruša a Korbava. 
Sacerdotes Liburniae. . . adhuc ignari sunt romanae linguae; sacrificia 
patrio sermone, nempe Sclavorum, proouraut. Qnorum literis in publicis 
monumentis summos Norícorum principes (sicuti Viennae Austriae in 
templo s. Stephani, cuius conspicere in promptu existit) usos esse reperio. 
Aventinus (o. r. 1512) lib. IV. c. 14. n. 17. Alexander II. papa... 
Petro venerabili anhiepiscopo Diocliensis atque Antibariensis Ecclesiae. . . 
decernimus, ut . . . Diocliensem . . . Antibarensem . . . Eiaterensem . . . 
Palechicnsem . . . Suatinensem . . . Scodriensem . . . Dinnastinensem . . . 
Polatinensem . . . Serbiensem . . . Bolonicnsem . . . Tiburiensem ecclesiam 



Digitized by VjOOQ IC 



30 

hfadal pohostinstvo a našiel ho. Sišiel sa tam s Bazinom, opátom 
kláštora sv. Martina ^**). Bud tak alebo inak, to je isté, že bol opá- 
tom glagolského kláštora v Uhorsku, ako to i jeho kláštorské meno 
slovanské, Razina-^), dosvedčuje. Plynul deň za dňom, týždeň za 
týždňom a bóra neprestávala, tak že nútený bol sv. Gerard dlhšie 
pobyť v tom kláštore s Razinou). Tento ho odhováral od zamýšľanej 
cesty do SV. Zeme a radilmu, aby radšej šiel do Uhorska obracať 
nevercov (t. j. starovercov) na rímsko-katolícku vieru ^% Ked ko- 
nečne bóra utíchla, oba sadli opä( na loď, n^ ktorej sa preplavili 
do Zadra. Odtial sv. Gerard po suchu cestoval a prišiel do Peču- 
chova (Päti kostolov), kde bol biskupom Maurus; predtým benediktín 
(glagolského) kláštora sv. Martina na pannonskom vrchu, a po roku 
1008 biskup pečuchovský. Maurus prijal ho s radosťou: Priam toho 
času prišiel ta navštíviť Maura Anastas, opát varadínsky^'). Do rečí 



cam suis pertinentiis, monasteria quoque, tam Latinorum, quam Grac- 
corum sivé Sclavórum cures, ut scias et haec omnia unam Ecclesiam 
esse. Migne CXLVI, 1323 ad an. 1067. Innocentius. . . episcopo Ve- 
gliensi . . . Abbas et Conventus nionasterii s. Nicolai de Musela ordinis 
s. Benedicti. . . supplicorunt, ut oum ipsi Sclavi existunl et slavicas litteras 
habeant, discerc latinas litteras non possunt, eis. ut in litteris slavicis 
secundum riium Ecclesiae Bomanac divina officia valeant celebrare, 
prout iideín et pniedecessores sui facere consueverunt, licentiam conce- 
dere curaremus... Perusii VIL Kal. Febr. 1250. Theiner: Monumenta 
Slavorum merid. I, 79. Verzeichnisz der glagol. Kirchengeraeinden in 
den Dioecesen Vcglia, Zara, Spaiato und Sebenico. Ginzel: Anhang III. 

2®) Karácsonyi pokladá ho za opáta kláštora sv. Martina na pan- 
nonskom vrchu. Možno, ale ho medzi tamnými opátmi nenachádzam. 
A paanonhalmi sz. Benedek rénd Névtára 1880-ik évre. Mne sa zdá 
byť pravdepodobnejším, že bol opUom „monasterii ferrei" ; aspoň mesto 
Eisenstadt, kde asi založený bol kláštor /a doby Gesu, otca sv. Štefana, 
menuje sa Szt. Márton, Sv. Martin. Slovenské Pohľady 1907, str. 263. 

*^) Karácsonyi odvodzuje meno jeho od topografického mena Ra- 
zina (snáď de eadem?). Tak-li, nebolo treba bfadač ho inde, keď na- 
chádzame také i v Uhorsku, a síce „minor" a „magna" i comitatu Salad. 
Fejér: Cod. dipl. IV. 2, 3i. ad an. 1248. Myslím však, že Razina bolo 
nie jeho priezvisko, ale krstné alebo kláštorské, podobné menu Radím 
(Radin, Radzin, Razia) čili Gaudentius; jako sa menoval jeden z bratov 
sv. Vojtecha. — Razina zaváňa koncovkou slovanskou, jako Lubina, 
Pružina, rodina, hodina, slanina a p. 

'O) Srov. poznámku 22, 23. 

^') Isté je, že tu legendár nemyslel na Nagy Váiad, Magno-Vara- 
dinum. Slovenské Pohľady 1902, str. 441. Karácsonyi sa domnieva, že 
tu legendár myslel na ľócs-Várad. Bez pocbyby mal na mysli sv. Šte- 
fanovi podvľžený a do nemotornej listiny kláštora pécs-varadínskeho 
strčený diplom — vraj — r. 1015. Karácsonyimu je hodnoverný; asi 
preto sa tak douho zaľúbil, že su v jiom í maďarské mena topografické. 
Nuž, kdeže sa našli Maďari v Pannonii slovanskej (Slovenské Pohľady 
1906, str. 718), a to pred rokom korunovania sv. Štefana (Circum- 



Digitized by VjOOQ IC 



31 

medzi nimi prišel i sv. Gerard ; na tom sa shodli, že s ním zajdú 
ku královi sv. Štefanovi. 

Sv. Gerard bol hosťom biskupa Maura od sviatku Nalezenia 
SV. Kríža (3. mája), a vo sviatok sv. Petra a Pavla (29. júna) mal 
kázeĎ k veriacemu ludu*'-). Pri tej slávnosti prítomný bol i opát 
Anastas. Tento ho pozval k sebe za kazatela na deň sv. Benedikta 
(21. marca). Pri slávnosti bol prítomný i biskup Maurus a velmi 
pochválil jeho kázeň, ktorú mal k ľudu ^^), Tam na tom sa ustálili, 
že ho zavezú do (stolného) Belehradu nfi sviatok Nanebevzatia bi. 
P. Mdrie (15. aug.), — to na deň, v ktorý sv. Štefan prichádza do 
Belehradu, Prijdúc ta, predstavili ho sv. kráľovi Štefanovi. I tento 
ho prehováral, aby vypustil zo svojej mysle putovanie do Jeruza- 
lema a radšej zostal v Uhorsku, kde by výrečnosťou svojou obracal 

scríptio nostre donationis ante nostram coronationem fuit assignata)? 
Nejdem sa rozpisovať o tom fabrikáte z r. 1158, ale činím naň len 
nasledujúce poznamenania : 

a) Monasterium sancta Dei Genitricis Márie et Sancti BeDedícti ad 
radicem Montis ferrei diligenter construximas. Taký dočasný kláštor pre 
Astríka (Anastasu, Radlu) a jeho bratov z Čiech prišlých založený bol 
už za doby Gesn, otca to sv. Štefana (Slovenské Pohľady 1907, str. 
263), a to nie dakde v Pécs-Várade, ale v Železnej župe. 

b) Abbas generúli tnntum et snlemni dantaxat synodo Strígoniensis 
arcbiepiscopi inter esse teneatur. Za doby sv, Štefana ešte nebolo rímsko- 
katolíckeho arcibiskupa ostrihomského; prvý rímsko-katolícky Anastas 
(Astrik, Radla) písaný bol r. 1007 a 1012 archiepiscopus Ungarorum. 
Slovenské Pohľady 1906, str. 162. 

c) Hane paginam . . in die consucrationis dicti monasterii per mi- 
nisterium domini Astrici, Colocensis arohiepiscopi et primi abbatis prae- 
scripti monasterii . . . coníirmavimus. Kdeže sa vzal arcibiskup kaločský 
za doby sv. Štefana? Až r. 1135 bol Simom, arcibiskup kaločský. Astrik 
(Anastas, Radla) bol opátom kláštora sv. Martina na vrchu pannonskom 
a arcibiskapom Uhrov vôbec, nie arribiskupom kaločskýra. 

d j XVll^ anno a fandatione monasterium iam dictum est conse- 
cratnm anno ab incarnatioue Domini M"XV®. Posvätený bol r. (1015 — 
27=) 998, stavaný bol teda r. 997, bnď pod Gesom (f 25. Apr. 997) 
alebo pod jeho nástupcom, sv. Štefanom. Neobstojí ani jedno ani druhé. Až 
ked sv. Štefan porazil ('ár- Vladislava, strýca svojho, s pomocou Nemcov, 
opanoval jeho údelné kniežatstvo v Pannon-Slavinii (Slovenské Pohľady 
1907, str. 343), bol by mohol založif ten kláštor pécs-varadínsky. Kláštor 
Montisferrei neležal pri Pcčuchove (Péus), ale v Železnej župe, a bol 
založený pod Gesom pre Anastasa (Asirika, Radlu) a bratov jeho pri- 
šlých z Čiech (Slovenské Pohľady 1907, str. 263). 

'-; V jakom jazyku kázal ľutlu? V maďarskom? Kdeže sa už vtedy 
vzali Maďari (Počenci a Kumáni) v pannonskej Slavinii? V italskom? 
Ktože by ho bol rozumel v tej panuDn^^kej Slavinii? Hlásal slovo Božie 
jazykom juhoslovenským, ktorý bol v jeho otčine na brehoch východných 
mora Adriatského. 

^^) Srov. predchádzajúcu pO/'Jiámku. 



Digitized by VjOOQ IC 



nevercov (t. j starovercov) na vieru rímsko-katolícku. Dodal k tomu 
i to, že ho vymenúva za biskupa marošhradského. Od toho času — 
vraj — nazývali ho „vyvoleným biskupom marošhradským**. 

Ked nastal sviatok Nanebovzatia hl. P. Márie, sv. Gerard, vzav 
k sebe Konráda, prepošta belehradského, za tlmača, mal kázeň 
k ľudu s takým výsledkom, že i král i lud obdivovali jeho reC**). 

Po slávnosti král podržal sv. Gerarda u seba a v paláci, ktorý 
bol vedia jeho královského paláca, dal mu byt a stravu, a usta- 
novil ho za učiteľa svojmu synovi Imrichovi na dlhší čas^*). 

Karácsonyi kladie príchod sv. Gerarda do Pečuchova do r. 1015 ; 
čo sa mi nezdá byť pravdepodobným. Jako pôvodca väčšej le- 
gendy, tak i on pomýlený bol padelaným diplomom sv. Štefana •(?), 
vloženým do nemotornej listiny kláštora v Pécs-Várade. Anastas, 
ktorého väčšia legenda nazýva ^opátom varadfnskym, bol opátom 
kláštora na Železnom vrchu v Železnej župe, kde už Wolfger za- 
ložil kláštor na vrchu Gussing (o. r. 996) za doby Gesu, otca sv. 
Štefana '«). 

Ak je pravda, že sv. Štefan vymenoval sv. Gerarda za biskupa 
marošhradského, musel ma( na mysli už vojnu proti Achtumovi, 
ktorá vypukla až o. r. 1029. 

Karácsonyi pokladá Achtuma za pohlavára mad!arského, ktorý 
nebol poslušný sv. Štefanovi a nielen že chcel podržať svoju samo- 
statnosť, ale i rozšíriť svoje územie, Čili svoje kniežatstvo... Jfttú 
jeho mienku nepodpisujem ^ toho príčiny udám v nasledujúcom. 

Nestor, najstarší dejepisec slovanský (f lllG), píše, že Arpá- 
dovi Bulhari a Kozari, ktorých preto, že sa osadili v Čiernom Uhorsku, 
anticipando nazýva Čiernymi Ilgrami, vrútivšie sa do Čierneho 
Uhoi*ska (Potisia), zahnali odtiaľ Vlachov, ktorí tam boli panovali 
nad Slovanmi, s týmito však sa sdružili. Dosvedčuje to i cisár 
Konštantín, ked r. 949 píše, že Turcae (mahomedánski Bulhari a 
Kozari) bývajú na území, kde sú fieky: Timeses, Tutes, Moreses, 
Crisus a Titza**): teda na Potisí, čili v Čiernom Uhorsku, a nie 
nad Marošou a v Transilvanii. Na tom území za doby sv. Štefana 
panoval Achtum nad praobyvateľmi Valachmi, potomkami Gallov 
(Keltov), ktorí v stredoveku, ba ešte i za doby sv. Štefana, známi 
boli pod menom Gepidov ^*) ; až moderná doba dala im meno Ru- 
munov. 

Majúc toto v pamäti, porozumieme kronikám a legendám 
o Achtumovi. 

Anonymus Belae regis notarius (1290), na jehož nejapné 
iné výmysly nebudeme hladeť, p(še: „Zem, ktorá je od rieky 



'^) Že ten tlmač bol zbytočný, po7.iiaf i z toho, že i legenda nič 
nehovorí a tom, že by hol tú jeho kázeň opätoval v preklade. 
^*) Legendy o sv. Štefanovi neznajú ničoho o tom. 
**) Vidz poznámku 31. 

5') Constantinus Porf. ap. Migue CXIÍI, 323. 
3«j Slovenské Pohľady 1906, str. 421. 



Digitized by VjOOQ IC 



33 

Maroš až k bradu Urscia (Oršova), už predtým opanoval jakýsi 
vojvoda Glad, vyšlý z hradu Bundin (Vidin); z jehož potomstva 
narodil sa Ohtum (Ochtum, Achtum), quem postea . -. . tempore 
saucti regis Stephani, Sunad . . in castro suo juxta Morisium inter- 
fecit" (cap. U). Mal teda Achtum pod svojou vládou časť Uhorska 
uad Marošou a Zahorsko (Traus-Silvania), ktorého boli Valasi a 
Slovania (Blasii et Sclavi) obyvateľmi (cap. 25). 

Co potom ten konfúsny Anonymus (cap. 44) píše, v tom je 
anachronismus. Bojovanie Achtuma proti sv. Štefanovi strká za 
golier svojmu vymyslenému Gladovi. Zuardu, Kadusa a Boyta — 
vraj — lodmo pri Kenezna (Kaniža v Báčke) prekročili Tisu a po- 
ložili sa táborom pri rieke Seztureg(?), a podrobili si všetkých 
obyvateľov medzi riekami Marošou a Temešom. Ked chceli pre- 
praviť sa prez Temeš, prišiel proti nim Glad (Achtum), majúc na 
pomoc Kumánov, Bulharov a Valachov 3^), aby prekazil im prie- 
chod; ale Ohri rozdvojili svoje vojsko, aby jedna polovica napadla 
bo zpredu, druhá odzadu; porazili Glada cak, že ledva spasil sa* 
útekom. Potom Zuardu, Kadusa a Boyta tiahli k hranici bulharskej 
a položili sa táborom pri rieke Ponucea*°), Glad však zdržoval sa 
na hrade Kenee**); ale ked Glad videl, jako ho obliehajú, vy- 
pravil k nim vyslancov a poddal sa im. Konečne Zuard, Kadusa a 
Boyta tiahli k hradu Ursoua (Oršova) a zmocnili sa ho. 

Túto Anonymovu rozprávku použil pôvodca väčšej legendy sv. 
Gerarda a napravil i rozšíril ju dľa známosti svojho veku*-). Bol — 
vraj — v MaroShrade knieža, menom Achtum, ktorý bol v Budíne *^), 
dla obradu gréckeho (kyrillského) pokrstený, mal však sedem man- 
želiek**), a znepokojoval krála sv. Štefana tým, že postavil stráž- 
nikov, ktorí brali clo od tých, ktorí sv. Štefanovi po Maroši až po 
Tisu dovážali soI *^). Stál pod vládou cisára východného a v Maroô- 
hrade založil kláštor sv. Jána Krstiteľa, ustanoviac v ňom opáta 



^^) MoŽDo, že Glad (Achtum) mal pod zástavou Bulharov a Vala- 
chov: ale kde sa vzali už vtedy Kumáni? 

*®) Ponucea, Panócza, Bonyavica. Podhraczky: Névtelen, str. 218. 

*') Castram Kewe. Ib. pag. 218, 219. 

**) Väčšia legenda písaná je r. 1381. Darmo Karácsonyi rozum- 
kuje, že posledná časC legendy je pozdejší dodatok. Akokoľvek použil 
pôvodca tejto legendy rozličné legendy, menovite obrázkovú kroniku 
r. 1358, celá jeho legenda uvažovaná musí byC dľa jeho veku. 

*3) Vidin, Budín. Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 344. an. 1244. 

**) Legendár, aby ho čitateľom zošklivil, pripisuje mu 7 manželiek ; 
lebo Achtum i dľa učenia východnej cirkvi smel mať len jednu pravú 
manželku. Mal-li viao žien, tieto boly jeho súiožnice, ako mal i cisár 
Karol Veľký. Opera Caroli Magni ap. Migne XCVII, 57. 

Že by bol len sám dľa obradu východnej cirkvi pokrstený vo Vi- 
dine, to neberiem od slova do slova, ale len v tom smysle, že on i jeho 
poddaný ľud patril k carihradskému patriarchátu, k východnej cirkvi. 
O pokresfanenie Valachov staral sa už sv. Ján Zlatoústy, stav sa r. 398 
patriarchom carihradským. Slovenské Pohľady 1906, str. 425. 



Digitized by VjOOQ IC 



34 

8 bratmi gréckeho obradu*^). Jemu podriadená bola zem od rieky 
Kerea (Chrisus, Kôros) až k záhorským (Ultrasilvanas) končinám, 
k Budínu (Vidinu) a Zerenu**), vojskom prevyôujúc a znevažujúc 
krála Štefana. Mal tiež výborného vojevodcu, menom Chanadiu. 
Tento zažalovaný bol u Achtuma z jakejsi velkej viny, pre ktorú 
chcel ho Achtum zbavií života. Aby tomu vyhnul, uskotil ku kráľovi 
Štefanovi. Tento, obrátiv ho ku Kristu*^), pokrstil ho**). Aby sa 
presvedčil o jeho vernosti, vyzvedal sa od neho na príčinu jeho 
úskoku a na úmysly Achtuma. Keď sv. Štefan zvolal k svojim, aby 
sa pripravili k boju proti Achtumovi nepriateľovi a opanovali jeho 
kráľovstvo ^^), Chanadin to uslyšal s radosfou. Bolo to znamením 
jeho vernosti. Potom zvolal kráľ Štefan k svojim, aby vyvolili si 
vojevodcu. Vyvolili Chanadina, a tento vravel: „Novým kresťanom 
som, znovu som pokrstený, nový boj chcem podujať" ^')- Dali sa na 
pochod, prekročili Tisu a srazili sa s Achtumom, ale Chanadin po- 



*^) Solovary zagorské (transsilvanské) spomínajú sa už r. 892- 
Dobner: Annales III, 207. Píč: Der nationale Karopf. Leipzig 1882, 
pag. 59. 

**) Z toho nenasleduje, že v kniežatstve Achtuma bol len jeden 
kláštor grécky; mohlo ich byť i viac, už predtým od jeho predchodcov 
založených. Legendár menuje len kláštor marošhradský, poneváč okolo 
neho sa točia deje, ktoré opisuje. 

*') Zeren, Severin, Szôrény, pod OrŠovou na pravom brehu Dunaja. 
Predtým bolo tam sídlo uhorskej stolice, teraz náleží do Valachie. Meno 
povstalo z rímskeho Turris Severini (Tum Severin). 

^®) To jest obrátil ho ako staroverca na novú rímsko katolícku 
vieru. Slovenské Pohľady 1907, str. 583. Ešte dosavád katolíkovi ma- 
ďarskému je pravoslávny Srb „pogány Rácz". Pápež Ján VIII. napo- 
mínal Bulharov poddunajských, aby odstúpili od Carihradu a navrátili 
sa k únii s Rímom, lebo ináč „vos tamquam ethuios et publicanos habe- 
bimus ... Si ab his, quos excommunicatos habebamus, sacramenta quae 
cunque suscipitis, constat, quia idololatriam . . . deliquisse videmini. Apud 
Migne LIV, 567, 959. 

*^) Pravda, že učenie cirkvi je, že platný krst nesmie sa opátovaC; 
však ale tú platnosť všelijak si vysvetľovali jak na Východe, tak na 
Západe. Latinos, in noniine sanctae Trinitatis baptizatos, rebaptizabant. 
Sigebertus Gembl. ap. Migne CLVI, 581. O cisárovi Ludvikovi sa číta, 
že i dvadsiatykrát dal krstiť vyslancov normannských. Opera Caroli Magni 
ap. Migne XCVII, 1409. Srov. moje Dejiny počiatkov Uhorska str. 128. 

^^j Mal teda svoje samostatné kráľovstvo, ale nie nejaké údelné 
kniežatstvo uhorské. 

^^) Novus Ghristianus sum, noviter baptizatus. Sú to slová do cela 
jasné, že sa stal kresťanom, t. j. katolíkom, znovu, t. j. druhýkrát krste- 
ným. Nenie v tom ani ten smysel: „a keresztyének kôzt új keresztyén 
vagyok, ujonnon kareszteltetve" (Szabó Károly : Eralékiratok 64. 1.), ani 
ten smysel: „Nem régen keresztelt, új keresztény vagyok** (Karácsonyi: 
Sz. Gellért 92. 1.). Nebol on pogányy ale ôhitii keresztény. 



Digitized by VjOOQ IC 



razený dal sa na útek; ukryl sa v krovinách Kwkyner a Zewreg^*^) 
a v celej Kanyži ^^\ až po Tisu ; Chanadin však položil sa táborom 
pri jednora vrchu, ktorému potom dal meno Orozlanus *♦). Achtu- 
moYo lezenie bolo na poli, menom Nagenz^^). Chanadin, majúc 
bezosnú noc^ modlil sa k sv. Jurajovi mučeníkovi, aby mu u Pána 
Boha vyprosil pomoc, a učinil slub, že, keď zvífazí, založí kláštor 
(Orozlan?) na tom mieste, kde «a bol modlil. Tak zaspal, a zdalo 
sa mu, že u nôh vidí Tva, ktorý vravel k nemu: „Človeče, čo spíš? 
Vstaň, zatrúb, pohni sa do boja, a zvíťazíš nad nepriateľom 1" Vstal, 
sdelil svoj sen shromaždenému vojsku a dal sa na pochod ^^). Pre- 
kvapené vojsko Achtumovo dalo sa na útek, on ale bol od Ghana- 
dinových vojakov zabitý. Hlavu jeho zaniesli ku kráľovi Štefanovi, 
mŕtvoly kresťanských (t. j. rímsko-katolíckych) ale zaviezli do Ma- 
roSvaru, kde ich pohrobili v gréckom cintoríne sv. Jána Krstiteľa; 
lebo iného kláštora (s rímsko-katolíckyni cintorínom) nebolo. Tam- 
nýcb kláštorníkov, ktorým slúžila tretina obyvateľstva, Chanadin 
nezahnal, ale ponechal ich tam. Prekročivšie Tisu, prišli ku kráľovi 
Štefanovi, ktorý učinil Chanadina hlavou kráľovského paláca a Achtu- 
movho paláca, a pravil: „Od tohoto dňa mesto to nebude sa me- 
novať Morisenským hradom, ale Chanádskym ; budeš županom tejto 
provincie a ju dla svojho mena nazývať budeš chanadinskou. "' 

(Dokončenie.) 



^2) In vepribas Kwkyner et Zewreg. V diplome Belu IV. z r. 1256 
stojí Kukener, alio nomine Wofay lese. — Zewreg, Szôreg v Torontál- 
skej župe. Szabó Károly. Korabinský kladie Sôreg, Syrek do Banátu, 
pag. 717. 

53) T. j. v okolí Kanyže. V diplome kráľa Belu IV. z r. 1256 
stojí: „monasterium Kenyza cnm villis ad se pcrtinentibus'". 

^*) Orozlanus, posessio cum monasterio ap. Wenzel: Cod. arpad. 
continoatus VII, 431. an. 1256. Dedina v Torontálskej župe. 

**) Nagens, asi Nagews. Szabó Károly sa domnieva, že je to Nagy 
ôsz a Kis Ósz v Torontálskej žape. Snáď na ten Ôsz poťahaje sa £wz- 
patak (Fejér: Cod. dipl. IV. 2, 361 an. 1255), alebo Ewsy, posessio 
iuxta Crisium (Wenzel: Cod. dipl. arpad contín. XII, 423 an. 1284). 

**; Možno, že to nočné videnie Iva (v mongolčine arslan) vysníval 
sám legendár, cbtiac objasniť Orozlanus (u Wiona: Arasinus, snáď Ara- 
dinus). 

^«» 



3* 

Digitized by VjOOQ IC 



86 

Z básní Bránka Radičeviča. 

Preložila Ľudmila Podjavorinská. 

Rany. 

L- 

Pradie matka niti tenké 
a syn malý zasa 
šedi pri nej v košelienke 
a s vtáčafom hrá sa. 

»HIacf, mamička, krýdlo, vera 
pekné — pestrý chvost, 
ako si ho rozostiera — 
krásny na radosť !« 

Rečie dieťa, pusti vtáka, 
utečie mu hneď on z rúčky, 
mačka skoči, neboráka 
škrti, lapnúc po lahúčky. 

»Jaj, mamička W skriklo v dese, 
»jaj, vtáčka mi škrtí tamo — 
nedaj, nech ho neodnesie, 
jaj, nedopusti nedaj, mamo!« 

No, hla, leží, neboráčik. . . 
V ňom ni stopy už života. . . 
,Ach, môj vtáčik! ach, môj vtáčik! 
oj, sirota, oj, sirota !<<f 

Dieťa smutné zakopáva 
vtáčka svojho pod zem — ale, 
s nim i všetky zahrabáva 
svoje za nim velké žiale. 

II. 

Striedajú sa dni za dňami, 
sviatok za sviatkom je v behu, 
mesiace za mesiacami, 
a rok s rokom na úbehu. 

Rokami sa zabrnely 
fúzky decka nad ústami, 
slabé svaly zošil nely, 
zmužnel v sile ramenami. 



Digitized by VjOOQ IC 



37 

Oj, či pekne vzrástol! V čare 
ako by bol vzklíčil v boru, 
i vílu si bielej tváre, 
dievča našiel, šumnú stvoru. 

Objíma si ju on, mladý : 
»Milá moja, slnko s neba« — 
stíska si ju, rúčky hladí, 
)>blaženo mi vedra tebal« 

Ale padlo do nemoci 
dievča jeho zlaté, krásne, 
proti smrti nieto moci: 
zapadlo mu slnko jasné. 

Trhá neborák si vlasy, 
hruď si svoju stíska y smútku, 
vietor vzdychy nosí zaši — 
div, nešalie od zármutku. 

m. 

Zase deň sa za dňom honí, 
rok za rokom letí vratko; 
zbelely mu vlasy čierne, 
vrásky brázdia Uce hladko. 

Ale predsa preveselo 
hladí jeho pekné oko, 
predsa nosí jasné čelo 
ani mladík on vysoko. 

Ved krásneho má on syna, 
radostný si naňho hladí 
a na rozkoše spomína, 
na všetky, čo zažil z mladi . . . 

Ale ked raz svitlo k ránu, 
studeného našiel syna. . . 
»Nuž či ešte túto ranu 
hrozná smrť mi v srdce vtína?l« 

Zial mu srdce sklúčil velký, 
vyhasol jas jeho oka, 
hlavu nosí nízko celky, 
zranen duše do hlboká. 



Digitized by VjOOQ IC 



SB 



Tú bolesť už nepreniesol, 
preboleť ju nemal sily: 
so sebou si ju odniesol 
do studenej do mohyly. 



Umret musím... 

Zlkne listie, žlkne na konári, 
zažlknuté padá k zemi spiacej — 
zeleného neuvidim viacej 
ja už z jari . . . ! 
Hlava padá, lice potemnelo, 
oka žiaru vyssala mi múka, 
klesá noha, vysilené telo 
a trasie sa od slabosti ruka — 
čas už píli, bych šiel do mohyly- 

S Bohom život, s Bohom sen môj skvelý 
s Bohom zora, s Bohom deň môj biely, 
s Bohom svet môj ! kedys' bols* mi rajom . 
už ja k iným poberám sa krajom. 
Čo bych ťa i nelúbil tak vrúce, 
preds' bych hladel na slniečko skvúce, 
chcel bych slúchať víchricu, hlas hromu, 
slávika spev — a diviť sa tomu, 
obdivovať rieku, prameň v taji — 
môjho žitia prúd je na okraji. 

Oj, pieseňky, moje vy siroty, 
deti mojich mladých liet! Z výsoty 
bol bych dúhu s neba strhol, abych 
vás ozdobil i hviezd trblietavých, 
bych ožiaril vás slnka lúčami . . 

Bola dúha — ale sa ztratila, 
žiaríly i hviezdy — dožiarily, 
i slniečko hrialo, hrialo dosti — 
padlo i to s neba vysokosti! 
Všetko zmizlo, čo som chystal ja vám . . . 
Siroty vás v plienkach zanechávam. 



-»9^- 



Digitized by VjOOQ IC 



Pri víne. 

Vody tomu . . . 

Vody tomu a nie vína, 
Kto sa boji, ked ho žena preklina! 
Kto sa laká, ako žaba z močiara, 
Nech sa v hlúpej, planej vode zamára! 

Vina mne sem aj dva sudy I 
Čo mi milú: vôIu zlatú zobudí. 
Mlsným srdciam nechám svodné ja ženy - 
Vybozkávam pohár vinom spenený. 



Mne sa duša... 

Čo ťa, vtáčku, vo vŕbovom vo prútí 
Preneverná najmilejšia kormúti? 
Bude ti tvoj život horký, ako blen, 
Kým si kolvek nezalúbiš vínny kmeň. 

Var* mňa deva milovaním objíme? 
Jej zrak žmúri, ako slnce pri zime. 
Mne sa duša vtedy láskou rozhára, 
Ked sa do mňa ronia slzy z pohára! 



Krcmáročka... 

Krčmáročka, krčah vína, 
Ked je skúpa na pozdravy dievčina ! 
Nebude nám vera nemo, vera nie: 
Krčahami zahlušíme mlčanie 1 

Sedem hromov mu v pečeni ! 
Vina nech nám celá hať sa rozpení! 
Ked už stydnú devám srdcia, nedbáme: 
Nájdeme si iskier, ohňa vo čbáne. 



Bolo by tma... 

Bolo by tma proti noci, 

Keby nám ten krčah nebol v pomoci. 

Ale že sa iskrí víno vo čbáne, 

Aj v tej noci znamenite kukáme. 



Digitized by VjOOQ IC 



40 

Krásno dievča na rozkvetí 
Údol srdca láskou vzňatou osvieti. 
Ale kecf si uhneme tak z reziny, 
Viac to žiari, ako štyri dievčiny 1 



Ta sa rezko ... 

Ta sa rezko k bočke vína! 
Iba nápoj čo ten život pohýna. 
Pri víne si vôIu vezmeš za ženu 
A jej bozky do skoku ťa poženú. 

Keby nebo videť chcelo, 
Ako je pri víne srdciam veselo! 
Nikdy by viac nepršal dážd vodavý, 
Ale víno cedily by mrákavy. 



Sem to drevo.. . 

Sem to drevo, to veselo! 
Sem to víno, v krpoši čo vzkypelo! 
Jará chasa k slobode sa prerazí, — 
Kyslá mládež vezme zkazu v reťazi. 

Len tej vôle do života, 
Lebo bysťu lahne na nás pustota! 
Pri slniečku jarnom skvitá dolina, 
Pri jaseni ošarpaná usína. 



HájomiL 



♦»«•- 



Pes a koza. 

(Bájka.) 

Ovčiarsky pes, menom Cmar, 
nemal síce múdru tvár, 
ani neznal ihrave 
pri salaši na tráve 
na zadné sa nohy stavať 
a prednými pokyvkávať, 
ako z jeho rodiny 
mopsli, pinčle a iní, 
ktorí preto to robili, 
by sa pánom zaľúbili; 
ale Cmar bol hodný pes, 
páru nemal, nemá dnes, 
lebo baču mal on rád, 



Digitized by VjOOQ IC 



41 



ovečky znal zaháňať, 

odporovať vlkovi 

bol tiež on vždy hotový. 

Na salaší od malička 
vyrastala tiež kozička, 
ktorá Cmarka rada mala 
a s nim často sa ihrala. 

Raz tiež tak okolo skaly 
oba sem-tain sa motaly, 
i na skalu huply spolu, 
skočily zas pekne dolu; 
lež náhodou, neviem ani 
ako, ale v rozihraní 
búšila ho koza v hlavu, 
a pes kopŕcl medzi trávu. 

Nebola to rana ťažká, 
ale pre psa ver* urážka 
bola velká. . . Akoby nie? 
Čo povedia na dedine, 
keď psa koza mohla nabif 
a on bál sa to odplatiť? 

Cmarko v tráve už neleží. 
Skočí. — Srsť sa mu naježí. 
Kozu sekne v kožu tela, 
že hneď z rany krv vyvrela. 

Koza zmäkne bôlnym hlasom, 
maka žialne, — ale razom 
všetku silu si posbiera 
a k bačovi sa poberá. 
A pes so svisnutým chvostom 
hladí nemo, — a v lútostnom 
pocite za kozou kráča, 
ako sily jeho stačia. 

Bača práve v túto dobu 
oddychoval, a žalobu 
vypočúval, čo mu milá 
koza v plači predložila. 
Potom rieknul: » Vidíš, vidíš, 
či sa makať nezastydíš? 
Nebola si vtedy taká, 
vlkovi ked z pažeráka 
vytrhnul ťa Cmarko chtivý, 
tak že ostal ledva živý. 
Vtedy, moja drahá koza, 
dodriapaná tvoja koža 
bola cele, a ty, milá, 
tak si velmi nežialila !<>c 

)»>Vtedy — riekla — som trpela 



DigitizedbydOOglC 



4Ž 

od vlka, jak nepriatela, 
od príatela ale, ver mi, 
trpeť museť bolí vermil«« 

* * 

Národe môj, uč sa, uč sa z toho! 
Vodcovia, ach, tvoji trpia mnoho ! 
Bôr to: ked ich nepriate! sužuje; 
väčší: ked ich vlastný rod križuje!! 

Volne dla Castelliho: 
Gregor Uram- Podtatranský. 

Jeruzalem. 

Dragoman razom zastavil koĎa, potom zmeraveno vystrel ruku 
proti juho-východu. 

— El Kudš, — hovoril. 

Arabi neznajú Jeruzalema. Mesto, z ktorého Mohamed vyšiel 
na svoju legendárnu, nebeskú púť, volá sa El Kudš. Divné! 

Široko otvorenými očami skúmal som horizont. Hľadal som 
zlatisté kupoly, palmové lesíky, ružové záhrady. HFadal som všetko 
to, čo som myslel najsf na mieste Jeruzalema, odkedy len ideali- 
sovaf viem. Avšak nevidel som nič iné, ako sivé skálie. 

— Kde je El Kudš? — spýtal som sa konečne netrpelivo. 
Dragoman znova vystrel ruku. 

— Nevidíš, pane, tam tú vežu... áno, tam... teraz ju čisto 
vídať, práve svieti na ňu slnce. 

— To, čo je, ako nejaká vysoká žrd, bola by veža? 

— Áno, pane, veža pravoslávneho kláštora na Olivetskej. Odtiaľ 
je najkrajší výhľad na sväté mesto. Zajtra predpoludním pôjdeme 
ta, hore, potom ti ukážem záhradu Getsemanskú, odtiaľ uzreme i 
mečety svätého Omara, — čo je tu významná vec. Iný dragoman 
by ani nedostal dovolenia, ale mňa, Daher Nedžiba, strážcovia tak 
ctia, ako by im bol otcom, a potom pohodime im i nejaký piaster. 
Ja ťa vyvediem hore. 

Nedžib prestal v rozkladaní zajtrajšieho programmu, lebo cesta 
pomedzi skaliská natoľko zúžila sa, že sme len jeden za druhým 
mohli jazdiť. Zatíchol a ticho, míčky sme sa spustili s vrchov Judei 
na Jordánsku rovinu. 

Päť dní trvá jazdenie od Genezaretského jazera po Jeruzalem. 
A táto päťdňová cesta divné, nezvyklé myšlienky vzbudí ešte i 
v najmodernejšej duši. Pravda, všetci sme viac-menej prívrženci 
Bernarda Shawa, ktorý smelým posmechom strhuje závoj s každej 
nepravej pósy histórie. A človek-intelligent strasie so seba i Bä- 
dekerovské nálady. Vystríhame sa, aby sme neupadli do banálnosti. 
Všetko darmo. Niektoré vlivy predsa účinkujú na nás. So vzrušeným 
pocitom počúvame, že tento smutný, močaristý vidiek, v ktorom 



Digitized by VjOOQ IC 



43 

naše kone sotva môžu niečo napred, je dolina Jezreel. Tam pri 
posledných končinách samaritánskych vrchov padol Saul. Mizerná 
dedina, ktorá rozprestiera sa tam na tom návrší, bola kedysi krá- 
ľovským palácom Herodesa, Samaria. Tie tri stĺpy ešte i teraz ozna- 
čujú jej miesto. Pred, tými stĺpy tiekla asi krv Krstiteľa, pred tými 
stĺpy tancovala azda kúzelná Salome. Aké banálne reflexie ! A predsa 
myslíme na to. A čim hlbšie jazdíme medzi hory Samarie, tým 
väčšmi sa vhlbujeme do Starého zákona. K večeru dôjdeme k obydle- 
nému bohatému mestu. Dnes ho volajú Nabulus, predtým bolo Si- 
chem. Sichem, hlavné mesto odtrhnutej čiastky Izraela, sväté mesto 
samaritánov, ktoré za dlhý čas závodilo s Jeruzalemom. Ešte vždy 
sa trblieta maličká pahreba niekdajšieho náboženského zápalu. Svätá 
synagóga samaritánov ešte vždy stojí v židovskej štvrti, ešte vždy 
ukazujú v nej prastarú thoru, na hore Garidzim každú Velkú noc 
odbavia sviatočnú obef bieleho baránka k pocte ukrutného boha, 
ktorý na tomto istom mieste žiadal v obef Abrahámovho vlastného 
syna. 

Ráno ideme ďalej. V jednej dolinke stoja beduinské šiatre, 
zhotovené z čiernej velblúdej kože. Kedysi vypínal sa na tomto 
mieste svätý dub Bethelu, bydlište prastarého kanaánskeho boha, 
ktorý nevedel nič o Jehovovi. Neviditeľný Jehova mal už dávno 
svoj chrám v Jeruzaleme, zato staré poviedky ešte vždy priťaho- 
valy veriacich k onému dubu. 

A teraz konečne približujeme sa už k Jeruzalemu. 

Na konci nízkeho skalnatého priesmyku stojí ošarpaná arabská 
krčma. Okolo nej hemžia sa kone, ťavy a vozy. Toto je posledná 
stanica pred Jeruzalemom, tu si každý oddýchne. Okolie krčmy 
obsadené je húfom ľudí. Ruskí pútnici, rímski mnísi, arabskí kupci, 
tureckí vojaci, vysťahovavší sa Židia. Je to šťastie, že ani anglickí, 
ani nemeckí cestovatelia nerušia tohto obrazu, ktorý je ozaj vý- 
chodný. 

Dragoman skočil s koňa a šiel porobiť poriadky. Pol hodiny 
budeme oddychovať. Hostinský vyniesol nám krátku lavicu. Neza- 
dlho priniesol mi i kávu. Osobitná lavica vzbudila živý záujem 
u ostatných cestujúcich, niektorí Arabi prišli hneď žobrať. Myslím, 
že ani oni nepočítali na to, že by dostali niečo, robili to skôr len 
k vôli zásade. 

— Odkiaľ idete? 

Toto spýtal sa ma mužský, tučný, v dlhom kaftane, s čiapočkou 
na hlave. Jeho kaftan a výrečnosť hneď prezradily, že pochodí 
z poľskej židovskej intelligencie a nie dávno, čo prišiel do Svätej 
zeme. 

— Z Berlína, — odvetil som. 

Človek v kaftane prijal mpju odpoveď s odobrujúcim kývnu- 
tím ruky. 

— Poznám to mesto, — hovoril. — Pekné. Ja som z Tarnowa. 

— Je to tiež hodné mesto, — odvetil som len zo zdvorilosti. 
Nasledovala malá prestávka, počas ktorej Poliak sadol si bližšie 

ko rane. 



Digitized by VjOOQ IC 



44 

— Čo ste sem prišli? — pýtal sa razom a, nečakajúc mojej 
odpovedi, bned prešiel na iný predmet. — Deti sú mi opatrené, 
pomyslel som si; idem do Svätej zeme dokonaf trápny život. 

— Môže to byí velký pôžitok, — prisvedčil som mu. 
Nesúhlasne potriasol hlavou. 

— Pôžitok? Drahý pane, nemáte pochopn, aký je tu drahý 
život. Viete, kolko stojí funt mäsa? 

— Azda päť piastrov, — odvetil som bez rozmýšľania. 

— Päť piastrov? Keby len tolko! Osem piastrov, pane. Roz- 
umiete. 

— A stačí vám na také velké výdavky? — pýtal som sa sú- 
strasUie. 

Žid pritiahol sa celkom ko mne. 

— Ako? Bože môj drahý, niekedy mi z domu pošlú niečo a 
niekedy — áno, niekedy — prídu k nám šľachetní cudzinci, ktorí 
mi tiež niečim pomôžu. 

Úslužne a krotko, no zato s pevnou vytrvalosťou oprel na mňa 
svoj pohlad. Nevedel som odolať. Vyňal som z tobolky dvafran- 
kovník. 

— Jestli dovolíte . . . 

Vzal ho a pozorne preskúmal, potom rýchlo vložil do vačku 
kaftana. ^ 

— Ďakujem, — riekol. Jeho hlas bol už trocha chladný, ba 
práve i pyšný. Pozdejšie sadol si na staré miesto a ko mne viac 
ani neprehovoril. 

Vypil som kávu a vstal s miesta. Dosť bolo už oddychu. Po- 
zeral som dragomana, že by sme sa dali- na ďalšia cestu, no ne- 
bolo ho nikdvj. 

Pošiel som ho hladať. Pred domom som ho nenašiel. V úzadí 
medzi kríkmi zbadal som ležiacu mužskú postavu. To je on. Poznal 
som už jeho vlastnosť, ^.e pri každej možnej i nemožnej príležitosti 
prevrátil sa čo len na štvrť hodinku. 

— Hallo, Nedžib! Hore sal 

Spiaci i7chlo skočil. Nebol to však Nedžib, ale nejaký cudzí 
mladý františkán. Oči mu i teraz klapkaly ešte od spánku. 

— Rozkážete, pane? — pýtal sa ma francúzsky. 
Bol som nemálo zmätený. 

— Odpusťte, pane, môj omyl. Nazdal som sa, že je to môj 
dragoman. Ozaj ma to mrzí. 

Františkán sa ticho usmial. 

— Ó, nerobí nič. Som vám vlastne ešte povdfačný, že ste ma 
zobudili. Už je i tak svrchovaný čas ísť cTalej. 

— Idete tiež do Jeruzalema? 
• — Áno, pane. A vy? 

— Ja tiež. 

T— Idete od mora? 

— Nie. Z Damasku. 

— Ja som v Chaize vysadol na pevninu. V Jaffe sme mali 
len vysadnúť, no more bolo velrai búrlivé. Museli sme sa vrátiť do 



Digiti: 



ized by Google 



45 

Chaizy, čo ma velmi mrzí. Z Jaffjr by som za deň bol došiel do 
Jeruzalema. 

Prezrel som si bo. Jeho kutňu a sandále pokrývala hrubá 
vrstva prachu. Azda len nešiel peší z Chaízy? 

— V Chaize ste si však najali voz? — pýtal som sa. 
Krútil hlavou. 

— Peší chodím. Ponáhľal som sa velmi. Od rokov už čakám 
na tento okamih. A predstavte si, pane, zajtra je práve slávnosf, 
pamiatka objavenia Svätého hrobu. Už som sa i obával, že nedo- 
razím na pravý čas. Avšak, chvalabohu, na večer už budem tam. 

V hlase zavzneio mu slabé oduševnenie. Ako tu stál, túžobným 
pohľadom hľadiac k Jeruzalemu, bol by býval výtečným modellom 
niektorému stredovekému maliarovi. 

Rád by som sa bol dozvedieť niečo o zajtrajšej slávnosti. 

— Slávnosť bude bez pochyby v chráme Svätého hrobu? 

— Áno, pane. Tam bude. 

— Chrám Svätého hrobu je však pod mocou vášho rádu? 
Tvár mnícha sa zamračila. 

— Žiaľbohu, nie úplne. Pravoslávni sú tiež tam, nech im Ho- 
spodin odpustí tých mnoho zlých skutkov, čo posiaľ vykonali 1 . . . 
Istá čiastka chrámu je v ich rukách. Ale oni sa ani s tým neuspo- 
koja, ustavične prechádzajú na náš priestor. Áno, pane, len vlani 
sa stalo, keď znamenitý otec Eustachius zametal pri jednom bočnom 
oltári, niektorý surový pravoslávny sa oboril naňho, že je to miesto 
ich. Otec Eustachius, pravda, nepopustil zo svojho práva, a prišlo 
na to, že prinútený bol chytiť sa palice. Podlý pravoslávny však 
predbehol ho a udrel po hlave ťažkou olovenou palicou, ktorú len 
preto nosil pod reverendou. 

Kým hovoril, tvár mu horela od utajenej rozčulenosti. Na mieste 
otca Eustachia iste bol by i on olovenou palicou odbíjal nepriateľa. 

— Také výjavy sú však veľmi poľutovaniahodné, — povedal spm. 

— Áno, pane, v najväčšej miere. Ale čo robiť? Ustúpiť ne- 
môžeme. 

Zatíchol a naraz stal sa zase krotkým a pokojným. 

— Teší ma, že sme sa obznámili, pane. Teraz však, žiaľbohu, 
musím^už ísť. V Jeruzaleme azda vidíme sa. 

Podal mi pravicu. Keď som prišiel pred dom, Nedžib mi oznámil, 
že už môžeme ísť. 

MÍčky sme jazdili k mestu. O malú chvíľku dohonili sme osa- 
melého pútnika, ktorý rýchlo a iste kráčal cestou, vedúcou k hore 
Olivetskej, kde pnula sa spomenutá už pravoslávna veža. Bol to 
môj známy františkán. Oči mu i teraz žiarily pobožným leskom, 
v pravici kŕčovite stískal hrubú palicu. 

. . . Pred večerom dorazil som do Jeruzalema. 

— Ako, pane, vy ste už štyri mesiace v Jeruzaleme a ešte 
ste vždy neveŕec? 

Toto pri spoločnej večeri cudzích hostí pýtala sa tenká, mladá 
americká miss svojho suseda. Pôvod toho pána som nemohol hneď 
ustáliť. Bol to vysoký mladík, s dlhými vlasmi a anglicky striha- 



Digitized by VjOOQ IC 



J. 



46 

nými fúzy. Hovoril tichým, zatiahnutým hlasom, bolo badaf na ňom, 
že sa kochá v každom svojom slove, ako slávik vo vlastnom speve. 
Pozdejšie som sa dozvedel, že je to syn bohatého viedenského to- 
várnika, ktorý výlučne študovaním Chopina sa zaoberá a pre krato- 
chvílu vydržuje vždy so sebou jedného priateľa ešte zo škôl, a do 
Svätej zeme prišiel tiež len z dlhého času. Počiatku ich rozhovoru 
pri stole som nezačul, teraz však už obidve stránky hlasno pokra- 
Čovaly. 

— Áno, som tu už štyri mesiace. A jestli by som nebol býval 
nevercom, tieto štyri mesiace by ma boly dozaista ním urobily, — 
znela odpoved na predošlú otázku. 

Na bledej pleti dámy zjavily sa dva žiariace body. 

— Čo vy hovoríte, pane, je zrovna bohorúhanie. Nechcem vás 
cPalej ani počúvať. 

Na rtoch Viedenčana zjavil sa tichý úsmev. Potom zdvorilo 
sklonil hlavu. 

— Nikdy nehovorím proti nábožným dušiam, miss White. Ba 
práve vás prosím, rozpomeilte sa i na mňa v zajtrajšej modlitbe, 
na úbohú, ztratenú ovcu. Lebo som to, všakže? 

Miss White neodpovedala, ale s výrazom pravého zazlenia roz- 
čúlene lúpala pomaranč. Skoro žatým vstala a bez pozdravenia odišla 
od stola. Viedenčan usmievavé pozrel za ôou, potom obrátil sa 
ko mne. 

— Mladá miss nahnevala sa, — riekol. 

— Americké dámy v otázkach náboženských nerozumejú žartu, — 
poznamenal som. 

— Áno, teraz vracajú sa k romantike a ku vôni tymianu. 
Vstali sme od stola. Začiatkom mája bola naša hospoda takmer 

prázdna, okrem nás, sotva bol niekto v sieni. Vyšli sme na korridor 
a tam pokračovali v rozhovore. 

— Jestli sa nemýlim, vy ste len dnes večer došli? n 

— Áno. Asi pred troma hodinami. 

— Mesto ste si teda ešte ani neobzreli? 

— Vošiel som bránou, vedúcou od Jaffy. Tu som si obzrel 
vidiek, nakoľko sa dá. 

Viedenčan pozrel na hodiny. 

— Pol deviatej. Keby ste neboli ustatí, najali by sme si voz 
a vyšli ua horu Olivetskú. Pri mesiačku je odtiaľ krásny výhľad. 
Pôjdeme? 

— S radosťou. 

O pol hodinku boli sme už na hore. Sosadli sme pri pravo- 
slávnom monastieri. Na juho-východnej strane vrchu stojí vysoký 
drevený plot, prechádzali sme sa vedľa tohoto. Môj spoločník ticho, 
posmešne vysvetľoval: 

— Nech sa vám páči t?raz kochať v náladách. Stojíme na hore 
Olivetskej. Vidíte dolu to tmavé stromoradie? To je Getsemanská 
záhrada. To vyschnuté koryto tam v doline je potok Kichen. Tie 
tmavé steny, ktoré sa oproti nám vypínajú, sú srúcaniny Siona. 
To tam je Omarova mečeť, na pravo, áno, tam je... chrám Svä- 



Digitized by VjOOQ IC 



47 

tého hrobu. No a teraz očakávam vaše lyrické poznámky. Predneste 
ich celkom spokojne, od štyroch mesiacov som každý deň tu, hore, 
a navykol som už i na najpoetickejšie výbuchy a najhlbšie reflexie. 
Ja ukázal som na druhý bok: 

— To zrkadlo tam v úžiabine je pravdepodobne Mŕtve more? 

— Ano, je ono. 

— Ako divno jasajú sa vrchy v jeho úzadí v mesačnej žiare. 
Viedenčan zapálil si papirosu. 

— Á, vy ste tiež zbadali to divné jasanie. Z kotliny Jordána 
vystupuje dohora ustavične ťažká para a pôsobí tieto divné žiarne 
zjavy. Na vrchoch Moábu, na ktoré ste teraz ukázali, čez deô leží 
vždy podivila, modrastá hmla. Ináče celý tento obraz má len túto 
jedinú vážnu čiastku. 

— Nemajte mi za zle, ale tejto poslednej poznámke neroz- 
umiem. 

— Ačpráve je velmi jasná. Jeruzalem sám nestojí nič. Je to nič 
iné, ako na troje rozdelený, náboženstvom operujúci velký podnik, 
jehožto každý diel o dušu závodí s druhým. V poslednom čase 
obchod zaviedli i v kruhu tých turistov, ktorí nekonajú cirkevné 
obrady z náboženského presvedčenia, ale len úcty. Celý tento vidiek, 
Jericho, Mŕtve more — sú všetko íiliálky jeruzalemského centra. 
Cestovatelská kancellária ustáli tarifu za byt, za beduínsky sprievod, 
za zaopatrenie, za požehnanie a za sklenicu vody z Jordána. Ale 
hladte... na východných stranách Mŕtveho mora prestáva obchod. 
Za moabskými vrchmi leží púšť, velká piesočnatá púšť, ktorej vliv 
badať na každom národe Kanaánu. Áno, púšť nezná žartu. Nemá 
brál a srúcanín, ktoré lacno naladia človeka, a predsa všetko . . . 
všetko je v nej. Na púšti nájdem to, čo som tu darmo hľadal. 

Posledné slová prehovoril tak, ako by on chcel nahradiť moje 
premeškané lyrické výlevy. 

— A kedy hodláte na púšť! — spýtal som sa. 

— Že kedy hodlám? To by vám veru ťažko mohol povedať. 
Od štyroch mesiacov sa sberám na cestu, avšak nikdy sa nemôžem 
určite rozhodnúť. Nenávidím civilisáciu a predsa nemôžem bez nej 
byť. Opovrhujem európskymi hotelmi, a s desením pomyslím na prí- 
padnosť, že by som musel noc stráviť v špinavom beduínskom šiatri. 

Ústami preletel mi tichý úsmev. 

— Vy ste teda takí prevrátení Mojžiš, ktorý s vrchov zasľú- 
benej zeme túžobne hladí na púšť, hoci vie, že sa nikdy nedo- 
stane dolu. 

Viedeťičan odhodil papirosu. 

— Á, vy si myslíte, že hovorím v paradoxoch ? Poďme domov. 
Pohli sme sa bez slova k východu. KecP sme už v koči sedeli, 

stal sa zase spokojným a príjemným. 

— Ináče vy ste prišli v najlepší čas. Zajtra bude v chráme 
Svätého hrobu velká slávnosť. Chystá sa ta celé mesto. Dnes večer 
som čítal oznámenie, sám custos Svätej zeme bude celebrovať pri 
svätej omši. 



Digitized by VjOOQ IC 



48 

— Pravdepodobne toto bude tá sláviiosí, o ktorej mi hovoril 
už jeden ^františkán. 

— Áno, slávnosť riadia františkáni. Oni sú strážcovia Svätého 
hrobu, a beda tomu, kto by im upieral toto právo. Ináče . . . však 
uvidíte. 

— Čo uvidím? 

— Prečo som sa stal v Jeruzaleme úplným nevercom. Jestli 
dovolíte, zavediem vás. 

— K nevere? 

— Nie, len ku kostolu. Tolko je dosť. Odtial dalej už i sami 
nájdete cestu. 

— V kostole? 

— Nie. V nevere. 

Na druhý deň ráno išli sme do chrámu Svätého hrobu. 

Cesta vedie úzkymi, tmavými uličkami. Nemajú nijakého zvlášt- 
neho rázu. Špina vo východných mestách je všade jednaká. 

Konečne došli sme na námestie pred kostolom. Dookola popri 
stenách množstvo šiatrov. Posvätné sviece, ružence, obrazy, skaly, 
kríže a iné veci. Okolo šiatrov nepríjemný hlasný krik. Ľudia jednajú 
sa nahnevane pri kúpe jednej lebo druhej veci. Nás neprekvapuje 
ani to, kedl niektorý zbožný pútnik nahnevaný silne bije päsťou na 
stôl. No pred kostolom je predsa niečo, čo ma predesilo. 

Pred hlavným vchodom chrámu stojí stotina tureckého vojska, 
v plnej zbrani vystrojená. Na nasadených bodákoch odrážajú sa lúče 
slnca. Stoja v morósnej nehybnosti^ veliaci dôstojník napnuto pozerá 
ku kostolu. Iste čaká na nejaký znak. Mne však poschodí na mysel 
všetko, čo počítal som o mohamedánskych krvipreliatiach. 

— Vojsko si obzeráte, všakže ? — ohlásil sa naraz môj sprie- 
vodčí. 

— Áno, a nechápem, načo sú tu? Čo chcú? 

— Chceť oni nič nechcú, chudáci. Musia tu čakať. 

— Čakať? Načo? 

— Kedy majú zakročiť, zamedziť bitku. V Jeruzaleme totižto 
cirkevné obrady nedejú sa v tichosti. Alebo františkáni začínajú, 
alebo pravoslávni — a protivná strana hned pokračuje. 

— Či je to ozaj možné? 

— Však uvidíme. Podtaie dnu. 

V chráme Svätého hrobu horelo na tisíce sviec. Velkú žiaru 
zmenšovaly len oblaky tymianu, ktoré v hustých kotúčoch niesly 
sa dohora. Siene boly všetky preplnené. Najprv slialo sa mi všetko 
pred očima, pozdejšie mohol som rozoznať už aj isté postavy. Pred 
oltárom, v skvostnom taláre s jasajúcim obličajom, stál kňaz, „custos 
terrae sanctae", náčelník františkánov. Stá a stá mníchov kfačalo 
dookola; za týmito ostatní veriaci. Oproti rane stojí starší už pán 
v rovnošate. Na rameno opiera sa mu mladá černovlasá deva. Na 
čele perlia sa jej husté kropaje, tvár jej je neobyčajne bledá, avšak 
nesňala by za svet pohladu s celebrujúceho kňaza. Ten práve po- 
zdvihuje ruku. V nej sa niečo jagá. Zlatý kríž. Mnísi jeden za 
druhým prikročia a celujú ho. Miest bozku si neutierajú. Teraz 



Digitized by VjQOQ IC 



49 

nasledujú ostatní veriaci. Počerná deva na okamih oraámeno pri- 
tisne rty. Medzitým shora ustavične znie spev. 

Naraz zamieša sa do spevu dissonantný hlas. Z pobočnej ka- 
plnky chrámovej začut výkrik a žatým, sfa rozvlnené more, tupé 
hučanie. Čo sa stalo? Zástup ludu razom tisne sa tým smerom. 
Nastane neopisatelná motanina. Kňaz pred oltárom rozkazujúc vy- 
stiera ruky, hovorí niečo, no slová ztratia sa vo veľkom kriku. Mnísi 
tisnú sa napred s pozdvihnutými ramenami. Naraz slnečná žiar 
zvonku osvieti celý vnútorný obraz. Hlavným vchodom vchádzajú 
vojaci. 

— Riadny konec jeruzalemských slávností, — šeptá môj sprie- 
vodčí. Potom chytil ma za ruku. — Poďme. 

Vonku vojaci stoja v štvorhrane, v ktorom už ležia niektorí ra- 
není. Mladý turecký dôstojník, kúriac papirosu, stojí pri bráne a 
ticho rozdáva rozkazy. Pristúpili sme k nemu. 

— Čo sa to stalo, pane? — spytujem sa. 
Zdvorilé ma pozdravil a potom stiahol plecia. 

— Riadna história. Pochod františkánov zabočil na také miesto, 
ktoré je udajne majetok pravoslávnych. Tí už hotoví čakali. Darmo 
som dal poprezerať ráno všetkých mníchov, či nemajú pri sebe ne- 
jakú zbraň; njekoľko olovených palíc predsa podarilo sa im všan- 
tročit do kostola. 

— Stalo sa azda i niečo vážnejšieho? 

— Niektorým veru i hlavy poprebíjali. 

Dvaja vojaci práve vliekli nehybnú postavu. Ked došli k dô- 
stojníkovi, zastali. Ten pristúpil k nim. 

Môj pohľad padol na tvár mŕtveho. Poznal som ho. Bol to ten 
mladý mních, s ktorým som včera hovoril, a ktorému tak žiadalo 
sa do Jeruzalema. 

Na základe Lagardovho M „Cestopisu^ slobodne spracoval 

Ivan Lysecký. 

Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského jazyka. 

Slovanskí jazykozpytci žalujú sa, že slovníky slovenského jazyka 
sú velmi nedostatočné; i my sami, ktorí po slovensky písavame, 
často cítime potrebu slovníka najmä i s fraseologickej, syntaktickej 
stránky. 

Umienili sme si podávať ukážky zo slovníka, ktorý z Bošáckej 
doliny v Dolnej Trenčianskej stolici sosbieral, sostavil a má v ruko- 
pise náš usilovný a neúnavný L. V. Rizner, že azda takto pohne 

') Lagard, známy orientalista, professor východných rečí v Berlíne. 
Umrel v 80-tych rokoch minulého steletia. 

4 



Digitized by VjOOQ IC 



50 

sa napred otázka, taká dôležitá pre slovenský jazyk. Keby príkladom 
Riznerovým povzbudení na rozličných stranách Slovenska jednotlivci 
zapisovali každé slovo, neznáme v spisovnom jazyku slovenskom, 
každú originálnu, povahy hodnú frasu, tak za krátky čas mali by 
sme hotový vzácny materiál k sloviiíku slovenského jazyka. 

V Slovenských Pohľadoch na tomto mieste^ radi uverejníme 
každý príspevok, ktorý bude nám zaslaný. Čím hojnejší by bol taký 
príspevok, rozumie sa, bolo by tým lepšie: jednako vzácne bude 
každé jednotlivé slovo, každá zachytená veta. Pri sbieraní je po- 
trebná zásada: nič nepovažoval za malicherné. Zo zrniek tvoria sa 
kamene a z kameňov-kvadrov bude imposantná budova. 

Riznerov slovník bošáckeho nárečia je veľká sbierka, do 120 hárkov 
rukopisu. Bola by z toho kniha tých rozmerov, čo je Bartošov Dialekticky 
slovník moravský. Len porekadiel slovenských, dosiaľ neuverejnených, 
bude tu viac tisíc. (V knihe A. P. Zátureckého z Riznerových sbierok 
jest 1600 prísloví a porekadiel.) 

I. Ukážky z dialektického slovníka Bošáckej doliny, sostaveného 
Ľ. V. Riznerom. 

A. 

abeceda: Á, bé, cé, dé, kočka praďé — kocúr motá kolo 
plota. Á, bé, cé, dé, kočka pracPé, kocúr motá a pes číta, zajáček 
sviéci, kólko je ňicí. 

ada, azda, asnáď. 

Adam: Adam gajduval žabám, žaby sa sbehly, Adama zelly 
(zedíy). Chto sa ňenarodzil, a precca zemrelV 

Adam a Eva. Keď niekto obšírne začne rozprávať o niečom, 
vravievajú, že začína od Adama a Evy, alebo „od Adamového rebra." 

ale, v smysle: asi. Predali sme slív ale za dvaccat zlatý. 

almužna: Živí sa almužnu. 

amen: Už je tomu ameô (konec). Už mu je amen (= umrel). 

aňl len no = mnoho. Mali ovotá, aôi len no I Tólko sa 
k tomu strojili, aňi len no I 

Anna (26. júla): Čín (čím) je po sv. Anôe, hneť si sellák 
širák nahne (je pri peniazoch = má peniaze). Svätá Anna, chlanno 
z rána. 

azdáj, azda, asnáď. 



baba, 1. stará maf (matkina mať), stará žena. Baba od čerta 
horšia. Dze sán (sám) čert ňemóže, tan (tam) podhodzí starú babu. 
To je baba! (vraví sa o bojazlivom mužovi). Povec babe, hnet 'e 
to sade. Boly tan samé baby (ženské). 2, z handier uvitá gula na 
jednom konci palice, v podobe velkej hlavy, ktorou zapchávaly sa 
trúby ^ ked býval „zóútra kúr", t. j. ked v izbe pod komínom, ko- 
zubom, varievalo sa. Baba strkávala sa do otvoru vtedy, ked „pre- 
stalo sa klásci", aby teplo z izby neuchodilo. 3. koláč na pekáči 



Digitized by VjOOQ IC 



51 

pečený. 4. Hra na „slepú babu/' Hra táto deje sa v nejakej miest- 
nosti. Prvou „slepou babou" je ten alebo lá, na koho los padne. 
Diefafu tomu ručníkom zaviažu sa oči a tak musí hlada( ostatných. 
Ked niekoho, obyčajne nejakou paličkou, namatá a uhádne jeho 
meno, vtedy ostane slepou babou tento nájdený. 5. vršok v bošá- 
ckom chotári. 

Baba hora, vrch v podhradskom chotári. 

babe brucho^ šalvia lúčna, Šalvia pratensis. 

babenka, stará mat, babka. 

babička, stará ma(, žena, babka. 

babit, babif, pri pôrode pomáhal 

bábina, bavlna. 

babovlzeň, dedictvo po babe. 

babovnlčka, babovník, pekáč na babu. 

babrat sa: Nebabri sa s tú kolomazú. Keď sa ty s takým 
človekom babreä! 

babroš, babrák. 

babula, hus (v detskej hre). 

Babúlenky moje, napas£e si vole, 
a keď napaséCe, domom poňeséCe. 
Babúlenky moje, rádečkom, rádečkoro, 
a já len za vami vrceným kolečkom. (Z. p.) 
Babúlenky moje, napásajíe vole; 
keď ich napaséťe, domom poňeséfe. 
Domom poňeséťe, pójďeče rádečkom: 
aby nás nebili babenka papečkom. 

(J. L. H., Český Lid VII, 51.) 

babuly, babulyl svolávanie husí. 

baburátká, húsatká. 

Baby, tri vrchy v bošáckom chotári, ktorým sa hovorí, „na 
Babách" alebo „tri Baby,"* Lud o nich hovorí, že sa tam „presúša- 
vajú peniaze". 

bác I Beži, beží a naraz bác do blata (= spadol). Bacél sa 
ozzem (= hodil sa). 

bacat^ bi( (v detskej reči). 

Bača, osobné meno; pl. Bačé; Bačéch dzeci. Bačovy kone. 
Bačkiny pradená. 

bačák, bačiak, diéta často plačúce. 

bačallo, bačadlo, tiež to. Ale kedy už hen to jakési bačallo 
prestane bačát? 

bačát, bačat, plakaf : Čo už tólko bacíš? Bací, jak by ho 
z kože zdziéral. 

bahnat sa^ blatom brodil: Dobre sa je aj bahnat, ked si 
môže brucho nahnat. 

bahniščo: Vešli s vozom do takého bahnišča, že ledvy 
vyfáhli. 

bahurlna, barina, bahno. 

bá45h, v. bác. 



Digitized by VjOOQ IC 






52 

báchat bičom, kladivom, palicou^ pastou. 

bachnút: Báchel 'o do chrbta. 

bajzom, .predat niečo hromadne, nie po kuse, po čiastkach : 
Šetko svoje ovocie tu i tam predal son (som) bajzom za rovných 
dvesto. 

bakaný, nepekný, škaredý (v detskej reči). 

bákat, kričaf, sápať sa na niekoho: Nemosiš na mňa tak 
bákat, aj cichšjéj môžeš hovorit. 

balabúSlt, baláchaf. 

báleš, tlapkavý koláč, i holý i syrom alebo lekvárom potretý. 
Sobota, báleSová robota. Báleš nerozveselí. (Treba k nemu i pálenky.) 

baňa, koš zo slamy upletený, na spodku a na vrchu priemeru 
menšieho, než v prostriedku, tedy bruchatý. Držiava sa v ňom 
múka, strova atď. 

banka : Dala son si patnást banék postavit. Nastavali mu ba- 
nék (= zbili ho). 

Bánovček, miestne meno. 

banuvaty banovať, Iutova(. 

Počkaj, milá, šag ty buďeš banuvat, 

ňescelas' rai ščera večer jotvárat 

aňi dverí, aňi vrát, aňi se mnú shovárat: 

počkaj, milá, šag ty budeš banuvat. ^ 

babčička. Do babčičky zapína sa háčik. 

babéoviéy z koreňov stromových, menovite slivových, povy- 
rastané kry. 

babka^ 1. peniažtek: Nestojí to za babku. Chto sa g babce 
narodzil, ge grošu, (ge zlacce) nepríde. 2. malá nákovka, na ktorej 
kosec nakúva si kosu. 

babSčo, baba škaredá, velká alebo nemilá žena. 

bár, hoci: Bár 'e bohatá, preccaj sa ňeraóže vydat. 

baran, 1. pi. baraňé: Baraňá pečénka. Čín (čím) starší ba- 
ran, týn (tým) tvrdší roh. 2. hlupák. 3. v riekach stojacie drevené 
barany. 4. ťažký kus železa alebo dreva s hrubým okutím na vbí- 
janie kolov do zeme. 5. „na barana" žať znamená šikmo k brázde ; 
posledný žnec „žňé na kozy." 

barančina, kožka barania, ovčia: Má barančínú podšitú 
mentýku. 

barátkáy barušky, vŕbové kočiatka. 

barina, hnojnica, hnojovka. 

Bartoloň, Bartolomej (24. augusta): Tuče sa, jako hád po 
Bartoloňe. 

barva: Takábarva jéj nepristane. Menil šetky barvy (v strachu). 
Ztracila barvu (o bledom dievčati, o tkanine). V. i farba. 

Na koňa salla, bňe£ líčkon zblalla; 
dze si, Anička, dzes' barvu dala? 
Ztracila som^u ščera (v) hájičku, 
kel son kosila ďaťel-trávičku, 



Digitized by VjOOQ IC 



5a 

Barvena, meno kravy. 

barviéka, modrá farba berlínska, ultramarínová. 

barviének, zimozeleň, Vinea minor L. 

bát sa, bá( sa : Bojí sa, jako čert svacenéj vody. Boji sa ka- 
ždého šuchotu. Naäe konope ňebojá sa ani dolnozemských (sú také 
dobré, ako dolnozemské). Velkému bát sa nepristane. 

bafkaty badkať, nahováral, navádzal na niečo: Do(al 'o bafkal, 
dokal mu ňeslúbil. 

batoh: Taký batoch valila, až sa jéj ponnim nohy prelamu- 
valy. Doňésla si šetky štichy (v) jennom batoze. Už má batoch na- 
prataný (= brucho naplnené). 

bavit sa^ niekde dlho sa zdržovaf: STemal sas' tan (tam) 
tólko bavit 

bažaliéka, bazalička. Dievčatá pri čarení odriekajú: „Ružu 
kvitnem, bažaličkú voňám, šetkých mládencov za sebú volám''. 

Ňevjeťe vy, chlapci, prečo k nám chodzífe, 

ej, mám ja bazalička zašitú (v) rabáčku. 

A jak ňeveríťe, ukážem vám prstom, 

že som_u trhala pot trenčanským mostom; 

a jak Ďeverife, ukážem vám diaňá, 

že som^^^u trhala pot trenčanskú branú. 

bažlt: Bažil po tom od dávna. Zabažilo sa jéj (vravieva sa 
o tehotnej žene, kedf jej na niečo chuť ide). Chto si mala neváži, 
po mnohem nech íiebaží. 

bel, bel, 1. najmladšia vrstva bieleho dreva, hneď pod kôrou : 
Cer má mnoho bele. 2, chudá slaninka. 

belena, bielej pleti osoba: Poď sen (sem), ty moja belena. 

belllt, bedlif , pozorovať, opatrným byť : Bellívá gazdziná. Dze 
óeilijé bellivosci, tam^e škody dycky dosci. 

belmo, belmo: Spallo mu belmo s očú (= prezrel, poznáva 
svoj omyl). 

belovina^ hlina biela. 

bendek, tlstý, zavalitý chlapec. 

Beňo, osobné meno. 

Beňové oko, závistlivé: Ňebuc beňovým okom (závistlivcom). 

Berivoda, skalnatý vršok v Bošáci. 

beseda^ spoločné posedenie: Boli sme u susedov na beseďe. 

besedu vat: Dúho sťe spolu beseduvali. 

betách, beťah, zlý duch. Tak sa nalákala, dziv na beťaha ne- 
vyšla. Čo ťa beťach bere! 

bezohryzky, druh hrušiek. 

bezvlánný, bezvládny. 

bezvrdňík^ Veronica latifolia L. 

bežát, bežať: Bežal, sotvaj paru lapal. Bežal, čo mu nohy 
stačily. Už mu beží na ďesátý rok. Keď sa dal bežát, nuž bežal 
jenným dúškom aj za hodzinu. Bežal, jako vetrom podšitý. 

bicie, bitie: Vác dostáva biťá, jako jeďeňá. 

bié: Na dobrého koňa úetreba biča. Sám na seba bič pleťé! 



Digitized by VjOOQ IC 



71 



&4 

Čiastky biča sú: hičiščo borové alebo drieňové a vlastný bič, 
ktorý býva alebo „z ňicí spúšcaiio pletený" alebo z remeňa, ktorý 
volá sa švihel. Čiastka biča, „zakosíllená" pod rasoškatni bičiska, 
volá sa nádbičié; konec na biči, z rozčesaných vláken nití, je čugar. 
Na švihel pripletá sa čugar z nití, „aby dobre hrákaV. Pod nád- 
bičím na švihli je nádpletek remenný, ktorý s vlastným švihlom spo- 
jený je caletkou. 

bit, biť: Vác bol bitý, jako chleba sytý. Oňi tré dycky do 
kopy bijú (= spolu držia). Aj bo nabijú, aj mu plakat nedajú. 

Bife ma, lajťe ma, robfe mi, čo sceťe: 
ňepójďen za toho, za koho vy sceCe. 
Lež pójďen za tohd, za koho sama scem, 
čo ma buďe b{jat seďen rázy cez deň. 
Venňe ma vybije, (v) noci ma obejme, 
šetkú moju bolest odo mňa odejme. 

bléda: Jenna biéd.i druhú honí. Moc dzecí, málo chleba, 
k biédfe vác netreba. 

biédzit, biedif; mat biedu, núdzu: Dosci sa nabiédzii. 

blelé panny, ktoré „v letné noci po humnách spievajú". 

biéllsko, biéliščo, miesto, kde sa plátna bielevajú: Mám 
plátno na bielisku — biélišči. 

blélý: Biélý jako sňach. Biélý jako jabloň (== šedivý). 

blélý deň: Za bieleho 'ňa (dňa) ho okralíi. Keď sme sa 
z domu hýbali, bol už biélý deň. 

bléllt, biélit plátno, biélit izbu. 

bláboslt, po daromnici hovoriC: Dycky len blábosíte a ništ 
nerobíte. 

blací sa, robí sa blato: Už sa na ceste velice blací. 

blato: Pomohél mu z blata (= z núdze). 

blavkat^ štekat: Ňeblavkaj už tólko! 

blavúz, úzka, malá rolička. 

blázen, blázon: Dal ze zeba blázna robit. Nerob ze seba 
blázna! Blázen, korhel a dziéta šetko poveďá. 

blázňinec: Dali ho do blázňiuca. 

blfžit, ublížit: Ňescem c' blížit. 

blsklavý: blsklavý, jako zlato. 

bläčát: Čosi sa tam ešče blščí (= slabo, špatné svieti). 

blúdzlt, blúdiť, svetom chodiť: Dycky mu oči blúdá (s jed- 
ného predmetu na druhý). Keby son nebol zablúdzil, bol by ch 
o hodzinu skorjéj došél. Už počal blúdzit (po nepravých cestách 
chodiť), ale já som mu dotál g hlave lecela, dokál sa nepolepšil 

bluskat, očima blýskať: Bluskél po ňjej očima. 

-blvoň, človek sprostý, neotesaný. 

blyskác, bleskáč: Ranunculus acris L. 

bobon, bobona, povera. 

bobonlt, čariť. 

bobonstvo, čarodejstvo: Já na také bobonstvá neverím. 

bočina: Išli sme bočinú. 



Digitized by VjOOQ IC 



56 

boénica^ bočná doska na rebrinovom voze. 

bog^dán, bocian, Ciconía alba Brm. 

Bóch: Pravda, jako Bó(^h na nebi. Ten je už boží (= spí, 
alebo je mŕtvy). Bóch henijé na koni, ale nás dohoňí. Má šetkého 
„do Boha" (hojne). Mohél sa do vôle Božej najesci. Len čo z Boha 
darmo placíme. U Boha milost — u pekára žemla. Pambo vlánňe 
Sčnscím a kočka myšami. S Bohom za dobre, s čertom ôije za zle. 
Má ten človek Boha pri sebe? Že sa Boha nebojíš! Bóch nikomu 
neostáva dužen. Bez Boha aňi cez prah noha. Pambo má vác, jako 
dosul rozdal. Ešče žije Pambo na nebi. Šetko do času, Pambo na 
veky. Bože uchovaj! Bože chráň! Pambo naščlvil ťažkú chorobu. — 
Na žartovnú otázku: Kolko je bohov? odpovedá sa: Tólko, čo na 
peci rohov. 

(PokradoTanie.) 



Negáciou vyjadrené porovnaiíie v sloveiisk;oin 

jazyku. 

Prof. Oskár Asbóth v 4. sošite časopisu Nyelvtudomány (1907, 
str. 241—257), ktorý od roku 1906 on rediguje z poverenia ma- 
darskej vedeckej akadémie, o porovnaní negáciou vyjadrenom (Ta- 
gadással kifejezett ósszehasonlitás) napísal rozpravu, zblízka týka- 
júcu sa slovenského jazyka. 

V sanskrite záporné na zodpovedá indo-europejskému ne a je 
totožné so slovanským ne, Jazykozpytci (počnúc asi od Benfeya) 
už vedeli, že v Rigvede (Rigveda, Veda, sbierkia staro- indických 
hymn) slovíčko na v dvojakom smysle prichodí, totiž že znamená 
i porovnanie, ako] ale s týmto dvojakým značením jeho nevedeli 
si rady, ked hladali niečo podobného v indo-europejských jazykoch. 
Asbóth pozastavuje sa, že i A. Hillebrandt (Gôttingische gelehrte 
Anzeigen 1889, str. 415), ktorý naj urči 'ejšie ukázal to dvojaké zna- 
čenie staro-indického na, tiež našiel len grécke adv. va(, čiastočne 
podobné porovnávajúcemu značeniu staro-indického na. „V jazykoch 
živých, okolo nás ozývajúcich sa — temer s indignáciou hovorí 
prof. Asbóth — sú hojné príklady toho, čo nachodí sa v staroby- 
lých indických hymnách alebo ešte menej srozumitelných 2 — 3 ve- 
tách indických íilosofov. V slovanských jazykoch porovnanie často 
vyjadruje sa negáciou." 

Jednako najnovšie srovnávací jazykozpytci zase začali učif, ako 
by sa negáciou nemohlo porovnávať. (Brugmann, Kurze vergleichende 
Grammatik der indo-germanischen Sprachen, str. 618; Walde, Lat. 
etymologisches Wôrterbuch, pod heslom ne; Meillet, Les alternances 
vocaliques en vieux sláve, str. 343.) Asbóth vytýka Miklosichovi, 
že v svojej veľkej srovnávacej mluvnici slovanských jazykov (Ver- 
gleichende Grammatik der slavischen Sprachen, IV, str. 179, 181) 
on nechal vec neobjasnenú náležité. Asbóth zo starších pamiatok 
ruského jazyka (zo XVII. stoletia) uvádza takéto príklady: lépši 
by mi smertB, a ne kurskbje kniaženie; lučše sembju gorétb, a ni 
odnova vdovétb (lepšie sedem ráz vyhoreť, ako raz ovdovieť). Potom 



Digitized by VjOOQ IC 



56 

prechodí na slovenský jazyk, pre ktorý robí výčitky Miklosichovi, 
že z neho neuviedol príkladov '). Prvej však ešte cituje z litovčiny 
také vety, v ktorých nď. (= slovanské «i, ani) má význam porov- 
návací. Tak končí: 

„A toto živo upomína nás na spôsob hovorenia v slovenskom 
jazyku, o ktorom spôsobe Miklosich akiste nič nevedel, o ktorom, 
pravda, nevedia nič ani slovenské slovníky, obyčajne zlé, že to až 
hanba. Len Mičátkov maličký Di/ferenciälny slovensko-ruský slovník, 
skrývajúci v sebe mnohé perly, konštatuje tento spôsob hovorenia, 
ked! slovenské ani takto prekladá do ruštiny: ni; daže ne; i ne; 
vsjo ravno što. Loos vraví len : ani weder, nicht einmal, gar nicht, 
lebo len toľkoto našiel — v tom istom poriadku! — v českom 
slovníku. A Siovák veru dosí často užíva i takýchto obratov: letí 
ani strela, čo znamená: letí tak, ako ani strela. Aký každodenný 
je tento živý výraz, nech dokáže celý rad príkladov, ktoré na moje 
požiadanie priatel Škultéty mi ochotne zaznačil a zaslal najbližšou 
poštou : 

Letel ani vták; akurátny ani Nemec; blčí ani v pekle; mokrý 
ani myš; dlhy rastú, ani huby po daždi; diéta, ty rastieé, ani 
tráva po Ďure; m^ce sa ani ryba na suchu; detí ani smetí; chlap, 
ani ssa groš prasa (posmešne povedia o malom, ale bezočivom člo- 
veku); tolko má peňazí, ani žaba vlasov. 

Toto sú čisto ľudové obraty, i badaf na nejednom z nich, že 
sú nie robené; ale Šk. cituje príklad i z básne Sama Chalúpku 
„Mor ho": Ilostom sú ako jedle; pevní, ani skala, a potom trocha 
iné obraty, v ktorých však ani pôvodne zase malo len také zna- 
čenie: Kričalo, ani čo by ho drali; tu vyskočí na mna, ani čo by 
on bol môj pán; ani čoby Jio namaľoval ( — taký je pekný), a na- 
pokon znamenitá výpoved matky, ktorej syn v banke Tatre chcel 
dostať pôžičku: Môjmu synovi dať peniaze, ani čo by mačke po- 
stavil rebrík na slaninu,'^ i 

K týmto pekným príkladom Škultéty ešte doložil mi: „Tohto 
porovnania, vyjadreného negáciou, u nás Slovákov užíva sa v litera- 
túre i v živej reči — v literatúre dosť málo, v živej reči omnoho 
častejšie. Tak hovoríme, ked chceme názorne vyjadriť niečo, ked 
opisujeme a chceme akoby vymaľovať udalosť. Západní Slováci, 



*) Medzi príkladmi Miklosichovými (str. 181) Asbótha uspokojujá 
len poľské ; medzi nimi sú : mi^so co džieú ni wilk žr% (quotldie caruem 
uti lúpi vorant); biega ni wšciekly. To je celkom to isté, ako u nás, 
v slovenčine. Ale varšavský nový veľký S^ownik pod ni má len dva 
príklady, zo staropoľštiny (XVII. stoletíe): W zwierciedle ustawiczuie, 
ni tam malpa jaká, muszcze si^. Biegaj^ ni szaleni, jedni bez odziežy, 
drudzy bez broni. 

') Príkladov bolo by sa dalo zaznačič i rozmanitejších. Tieto spísal 
som ozaj napochytre, aby najbližšou poštou list mohol odísť. I v tomto 
čísle SI. Pohľ. sú takéto vety: Každý muž falošný, ani kocúr (str. 17)^ 
reč jej ani britva reže mi dušu (str. 22); predsa nosí jasné čelo ani 
mladík on vysoko (str. 37). J, Š. 



Digitized by VjOOQ IC 



5? 

V Nitrianskej a Prešporskej stolici, bližší k Čechom, menej užívajú 
tohto obratu." 

Ja vychodil by som — končí professor Asbóth — z tretej 
gruppy Miklosichovej, ked som ju i podoprel sviežou, prírode v mno- 
hom ešte blízkou rečou slovenského ludu, a takto proboval by som 
úplne rozumeť porovnávajúcemu na v Rigvede. Poneváč Hillebrandt, 
vychodiac z präcísneho výkazu Benfeya, podla ktorého na vo vete 
nie je to, čo záporné na, urobil pravdepodobným, že s ním nie je 
totožné, lež vzniklo z *nai, a toto *nai môže úplne zodpovedať litov- 
skému neT a slovanskému nŕ, kedže význam litovského néi a slovan- 
ského ni (najmä slovenského am = a + ni) tiež úplne zodpovedá 
tomuto staro-^indickému porovnávajúcemu na, ja veru, keby som to 
staro-indické na potreboval do slovenčiny preložiť, bez váhania pre- 
ložil by ho ani, na pr. sinhô na bhimô, čo Miklosich prekladá 
instar leonis terribilis, ja do slovenčiny preložil by som: ani strašný 
lev a tešilo by ma, že môžem použiť výrazu takého sviežeho, na- 
tolko kryjúceho výraz staro-indický. 



-•»«•- 



Literatúra a umenie. 

— Spisy Ľudovíta Kubániho : Valgatha. Historická povesť z dejov 
uhorských XV. stoletia. Turčiansky Sv. Martin. Tlačou a nákladom 
RnihtlaČiarskeho účast. spolku. 1907. 16^ 231 str. Cena 90 ha- 
lierov. 

V svojich Dejinách literatúry slovenskej Jaroslav Vlôek o no- 
vellistickej tvorbe Viliama Paulíny Tótha hovorí, že mal „spôsob 
konjekturálnou minulosťou korrig>vaf ťažkú prítomnosť a novelli- 
stickej rozprávke podkladať archfvne citáty historika." Tak bolo 
i u iných. „Iba umelecký cit Ľudovíta Kubániho — hovorí ďalej 
Vlôek — zanechal túto cestu, sprobujúc sily na historickom ro- 
máne slovenskom objektívneho slohu. Je to nedokončený Valgatha 
(Orol, 1872). Látku má ako stvorenú pre románopisca : Uhorsko 
vnútorne roztrhané; Fridrich s Cilleim a Garom, Huňadovci so Si- 
ládim, Jiskra s Pankrácom a ostatnými husitmi proti sebe, branno 
a intrigou hájac svoje záujmy ; Turek ohrozuje krajinu; mladušký 
Matej Korvin všetka nádej jedným, postrach druhým. Centrom 
Kubániho práce je Valgatha, prívrženec Jiskrov, veliteľ drienčan- 
ského zámku, hrdinný a prísny vodca, no i zlatobažný otec. Ne- 
dôverčivosťou svojou odbije si naj spoľahli ve j §ich dôverníkov a hodí 
sa do rúk CíUeiho, kde bo Čaká zrada a zkaza. Valgatha je dielo 
zrelého ducha a pevnej ruky, žiaF, že nedokončené. Kubáni uhádol 
kolorit starých čias; mravy, kostým, spôsob hovoru pomáhajú 
illúsii čitatelovej. Znamenite charakterisuje, a s epickou silou jeho 
postáv preteká sa sita dramatická : dobytie Drienčan je najsvetlejši 
bod Valgathov. Na Kalinčákovom Milkovom hrobCj ktorý má tú istú 
látku, vidno najlepšie, že ,doba Jiskrova našla svojho básnika 
v Kubánim*." 



Digitized by VjOOQ IC 



&8 

Predností VcUgathu boly ocenené už i inde. Ale akýmsi omy- 
lom svojho života Kubáni v svoje posledné roky (umrel na vefkú 
Škodu slovenskej literatúre 18(59-ho, tragicky, v škriepke pri kar- 
tách na Rimavskom Brezové preklatý kraskovským farárom On- 
drejom ADtalikom, ešte len 39 ročný) bol sa pridal k takzvanej 
novej Škole slovenskej , ktorej programmom bolo držať s Maďarmi 
a tak pomôcť Slovákom na nohy. Skoro ukázalo sa, že s Madarmi, 
u ktorých všetko vychodí k tomu, aby nás odnárodnili, je ne- 
možný nijaký spolok. Slováci „novej Školy" teda vytrezveli a vrá- 
tili sa k svojim priatefom, na cestu, ktorú boli opustili; ini, ako 
liptovský Nemessányi a 3obula, zostali u Maďarov v službe. Ale 
Kubáni umrel a v literárnych jeho dielach, tvorených v tje roky, 
zostala mátať základná myšlienka novej Školy slovenskej. Valga- 
thova dcéra, Češka, husitka. reční: „Podaj mu ruku, a vaše pria- 
telstvo (Jiskrovho rytiera Kraska a mladého Ladislava Huňada) 
bude záväzkom spojenia chrabrých maďarských a slovanských 
vojov, a naša vlasť (Uhorsko totiž) dožije sa pokoja" . . . Starý 
Brožko, husitský kňaz, napomína Valgathu, jedného z hlavných 
velitefov Jiskrových : „ . . . smierte sa so statočným Huňadom, po- 
drobiac sa mu jako správcovi krajiny, buďte vďačným synom tejto 
novej vlasti"... Jiskrovi Fudia nemohli byť takého ducha. Krá- 
fovia len málo mávajú takých oddaných fudi, akým bol Jiskra 
Ladislavovi Pohrobkovi. Básnik síce má svobodu prispôsobiť si, 
premeniť historickú látku, no vo Valgathovi Kubáuiho odstúpenie 
od histórie vadilo i koncepcii deju. Dej nesú osoby, ony dodávajú 
mu zaujímavosti, a tu, pri tejto tendencii, osoby sú viditefne nad- 
lomené, natresnuté. Starý Brožko, z ktorého spisovateľ chcel mat 
íigúru vznešenú, je až smiešny a či odporný. 

Oduševnenia schopný, plamenný duch Kubániho potom pri- 
vysoko stavia i Jána Huňada; ako Rusi vravia, až obohotvornje 
ho. A zo všetkého takto vychodí oslava huogarismu, toho, o kto- 
rom Michal M. Hodža žiadal mať svoj náhrobný nápis: 
Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom, 
Umrel, utrápený svojho fudu manstvom. 

S umeleckej stránky Valgatha Ľudovíta Kubániho má mnoho 
pozoruhodného. Zaujímavé by bolo porovnať Valgaíhu s prvou ča- 
sťou Jiráskovho Brahstva... Predčasnou smrťou Ľudovíta Ku- 
bániho slovenská literatúra veru mnoho utratila. «7. Š. 

— Sosbierané žarty a rozmary G. K. Laskomerskélio. Tur- 
čiansky Sv. Martin. Tlamou a nákladom Kníhtlačiarskeho účast. 
spolku. 1907. 46°, 159 strán. Cena 60 halierov. 

Obsah: L Študentský majáles. — IL Deň 22. decembra 
1870. — IIL Radvanský jarmok. — IV. Ostatný fašiang. — 
V. Zima roku 1871. — VI. Praktický lekár. — VII. Pokrok 
umelectva, zázrak vedy. — VIII. Prvý tanec. — IX. Galiba za 
galibou. — X. Žena vePa znesie. — XI. Cestovanie na vakácie. — 
Xn. Verenice, dajte si pozor na prsteň! — XIII. Duchaprítom- 
nosť. — XIV. AUopatia. 



Digitized by VjOOQ IC 



59 

Prvých osem kusov preelo z dávnejšieho (1877) vydania; 
o kusy IX — XIV. terajšie vydanie je rozmnožené ; zato do tohoto 
z prvého vydania neprešly: 1) Komédia bez zafúbenia, alebo: Okla- 
maný klamár, 2) Starý zaľúbenec a 3) Súboj na pivo; ako diva- 
delné kusy vydavateľstvo akiste zamýšľa tieto inde umiestif. 

Laskomerského prác treba sobraf čim viacej. Ak raz stanú 
sa známejšími, obecenstvo bude sa trhaf o ne. Nasbieraio by sa 
na pekný sväzok i tých prác jeho, ktoré sú vážnejšieho slohu a 
literatúre slovenskej robia tiež česf. 

— J. Kvočala : Prielomy vo viere Komenského a Miokiewicza. 
Zo „Sbornika v česť 50-roôného jubilea VI. I Lamanského". Petro- 
hrad. Tlačiareň Akadémie. 8^ 128 strán. 

Slovo prielom spisovateľ berie v smysle: krísa. Komenský, 
usilovavSl sa vysvobodiť ľudí zo zmätkov svetských, upadal v svo- 

Í'om živote z jednej takej krísy do druhej. Cirkev neuspokojovala 
10 ani jedna. V takých snahách svojich bol sa oddal najprv najmä^ 
apokalyptike, potom zaujala ho pansofia, na jeho nešťastie pripútal 
sa k nemu visionár Drábik, o všeobecnej reforme kresťanstva hútal 
ešte viac než predtým, a napokon prišly i od Drábikových horšie 
vlivy Antoinetty Bourignonovej. Komenský upadal vo viere z krisy 
do krísy. 

O Komenskom Kvačala, kedykoľvek sa ho týka, zakaždým 
vynesie na svetlo niečo nového, prispeje k lepšiemu poznaniu veľ- 
kého človeka. Tu vysvetľuje náboženský jeho vývin, stručne, sa- 
mými markantnými črtami, tak, ako hovorievajú ľudia o veciach, 
do ktorých sa rozumejú. „Pre každého — sostavuje KvaČala svoj 
vývod o Komenskom s tejto stránky — kto ohliadne oa na priamu 
Čiaru v postupe jeho zbožných myšlienok, je vývin ten plný naj- 
hlbšej tragiky. V borbe za vieru už ako chlapec v Prerove 
(dostal sa mu do rúk socinián^ky katechismus) obetoval — um 
vôli, aby ratoval slávu Božiu. Za vieru Jednoty (bratov českých) 
a za budúcnosť Jednoty žertvoval jedinstvennosť Písma sv. novým 
proroctvám vôbec, a svoje sily — Drábikovi a jeho snom. Nakonec 
k vôli osobnej istote spásy octnul sa u jednej, peňažnými špekulá- 
ciami sa zaoberavšej ženštiny, ktorá ani Krista, ani sv. Písma a 
ani cirkvi, teda ani Jednoty neuznala. Viedla ho dôslednosť ne- 
blahého stanoviska . . . Vôľa, pred 60 rokmi zvífazivšia, sa predsa 
stále nepoddala: a tak duša patrne bola rozštiepená I A v po- 
sledný okamih v prítomnosti Bourignonovej, ^anjela Božieho", 
splynulo všetko — v jedno: v blahé povedomie skorého sa zja- 
venia pred velebu Božskú, od všetkých trampôt a pochybností 
oslobodzujúcu. "* 

Mickiewicz zas podľahol messianismu, Towiaňskemu; to bol 
prielom v jeho viere, vykladaný v rozprave prof. Kvačalu, za 
ktorú poľskí bádatelia budú mu iste vďační. 

Spisovateľa zaujíma otázka, či takéto „stránky z duševnej 
histórie západno-slovanskej dávajú i príspevky k psychológii takej, 
alebo snáď vôbec slavianskej ?^ Vy chodí z toho, že veľké osobnosti 
sú obyčajne odbleskom a často i. výtvorom vlastností a snáh svojho 



Digitized by VjOOQ IC 



6Ó 

národa, a v záverečných vývodoch svojich hovorí: „Zostanú nám 
ako zásady reformnej práce Komenského a Mickiewicza: na úkor 
zčiastky Bohu obetovaného umu, prízvukovanie čistoty života, lásky, 
a sice ako zásady nielen mravnej, ale i politickej. Zásady tie 
oboch mužov odviedly, ač nie dosf rozhodne, od ich jestvujúcich 
cirkvi; nepriviedly im ovšem zásady tie hojný počet nasledov- 
níkov: ale ony malý byt ukázatefmi cesty, ktorá by mohla pri- 
viesť kresťanstvo po dvoch pomaly prežívajúcich sa už dobách 
k dobe tretej, janovskej. Malá Jednota prestala, zvolal Komen- 
ský, — nastáva vefká. Pre takú veľkú vec je i najväčším dosť: 
chceli to. Chceli to vážne, napnutím všetkých síl, obeťou práce 
dlhých dní a horkých nocí ; že to prízvukovali ako úlohu Slavian- 
stva — zväčšuje pietu Slavianov oproti nim, a zväčšuje nádej 
v duchovnú, mravnú velkosť slavlanskeho plemena, — ale i po- 
vedomie povinností z takého ponímania neodTratno vyplývajúcich." 

VJačni sme prof. Kvačalovi, že v Sborníku vedeckých prác, 
vydaných v Česť slavianofíla Lamanského, tak čestne zastúpil Slo- 
vákov. 

— Wann wurde Mitteleuropa von den Slaven besiedeltP 
Takto nazvaná kniha Martina Žunkoviča na Morave za krátky 
čas vyšla už v treťom vydaní — zakaždým i v českom preklade 
(Kdy byla strední Evropa Slovany osídlená?). O poslednom vy- 
daní v Listoch Filologických (1907, str. 474) napísali: 

^Obtčžkaci zkouSka na zjiŠtČní, co nesmyslu snese papír, pre- 
vedená byla vydaním spisu „Kdy byla strední Evropa Slovany 
osídlená ?''.. . I zkušený užasne, co vSechno si úbohý papir dal 
líbiti*). Slovanské slovo lffbn§é {sic; p. spisovatel kdesi povidá, že 
nemiluje starých písmen, a patrné vi proč) kuning kun znamená 
pastvisko výtečné jakosti, k tomu patrí i gon — hon, Kônig. Kono- 
pišiéf Hannover, Kundratice, Hundsdorf, Hanáka koňak, Hunovi, Gannae, 
Kanály Kanaan, ^jenž preteká mlékem a medem" atd. atd. ; dovo- 
lujeme si dodati ještč Kongo, kontrabas (vyrábi se ze dreva, a na 
pastvišti bývaji i stromy), koniribuce, kanár (žije v úrodných kra- 
jích tropických), Kanada^ Eong-kong, Honduras atd. atd. Dobro- 
činnosti „včdy" se meze nekladou: zvlášté pŕidáme-li ješté, žena 
pŕ. ŕ. Hippokrene je (str. 44) ŕeeký preklad nejakého slovanského 
jména, dávno pred narozením Pánč „utvorený bez pochyby, když 
korenistému slovu „kon — kun^ Slované tehdejí podkladali už jen 
význam našeho „konč* (Pferd)". Slovanské slovo je Fí7em(„ z néhož 
Nemci pretvorili svébo Wilhelma") a (jako vilar) znamená náčel- 
níka nejaké pastviny; dcerám takového vilara se ŕíkávalo vily, 
8 čímž srovnej lat. fília; patrí sem i Villach, Villa, Villetta, Filé, 
íle, Ilica atd.. což láskavý čtenáŕ dovede sám doplniti na pŕ. jmény 
VUlafranca, VilUrs, WelUngton („náčelník*'), Wild-Bach, SankťWilli- 
bald, Wihon atd. atd. Slovanské jméno je Suee, o nemž teprv 
p. setník Žunkovič nás poučuje, že je totožno se slovinským sveg, 
českým svaz, pŕipouštčje ovšem, že tento výklad „s kraje pončkud 



^) — dal líbiti. Už svedčilo by sa po česky takto nepísať! 



Digitized by VjOOQ IC 



61 

zaráži". Suezská ú^ina byla totiž prokopána už ve 14. stoleti 
píed Kr., Egypťana uebyli národ plavecký a nestarali se o prň- 
plavy, a tak už „Feničanňm — správne Venet&m [a tudfž Slova- 
núm], na mori proslulým — i nápad i provedení toho výhodného 
„spojení'' — svezu >- more stŕedozemního s červeným dlužno 
pŕiôísti" (str. 129). K témuž koreni patri i franc. suite. A zase do- 
dávam: CO pak svet, tato veliká spojenina všebo možného a ne* 
možného? a co vše, vse^ slovo; které podlé svetlého svSdectví srb- 
Itiny vzniklo pŕesmykuutfm z svef Jen chtiti: suspenduji-li se 
vSecky ohledy na hnidopišské hláskoslovi, na význam slova, který 
podlé libosti dá se upraviti nebo vymysliti; na histórii, vynalé- 
zaji li se libovolné „koŕeny" s libovolným významom, nejen celá 
Evropa, ani jen celá zemékoule, ani jen celá slunečni soustava 
(podfvejme se jen nékam do Ficka, vždyf i to slunce má v lat. 
sol atd. slovanské jménol), nýbrž celý vesmír musí býti slovanský I 
Anebo treba i tatársky; jak kdo chce. Snad staSí čtenálŕi tyto 
tri ukážky namátkou z knihy vylovené? 

— Štvoro kníh Tomáša Kempenského: O nasledovaní Krista. 
Z latinskej osnovy preložil Štefan Algôver, Liptovský Sv. Mikuláš. 
Nákladom kníhkupeckého a vydavateľského ÚS spolku „Trano- 
scius". 1907. 8^ 180 a 4 strany. 

Asketicko-mystické stredoveké toto dielo Ľe imitatione Christi 
stále nachodi i u nás cenitelov. Roku 1867 preložil a vydal ho 
Jozef Viktorín, v predošlom desafletí vefmi pekné vydanie jeho 
obstaral Spolok sv. Vojtecha: teraz dostávame ho vo' vydaní Tra- 
Dosciusa. (Rusi majú Kempenského v preklade K. P. Pobiedo- 
nosceva.) 

Štefan Algover umiestil na predok knižky toto venovanie: 
^Svojej milej svokre Márii Kupčekovej, osobe v Kristu založenej, 
v celom svojom živote Bohom sa tešiacej, znakom úcty venuje 
prekladateF." V Doslove primerane vysvetFuje, že dielo Kempen- 
ského je vzdelavatefná knižka i pre evanjelického kresťana, dobrá 
vôbec pre všetky nábožné, pokorné duSe. 

— Vianoôná piesefi v prose. Vianočná báj s duchmi. Napísal 
Charles Ľickens. Preložil z angliôtiny Ondrej Kalina. Turčiansky 
Sv. Martin. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účast. spolku. 
1907. 16°, 106 strán. Cena 50 halierov. 

Dickens je velkým spisovatefom veFkej anglickej literatúry a 
prináleží vôbec k auktorom, od diel ktorých nám je lahko, dobre 
na duši. Ak niekomu nebola by sa pozdala táto jeho práca v Ná- 
rodných Novinách (z ktorých je toto odtisk), radíme mu prečítať 
ju takto, v knižnom formáte, kde dojem neruší sa pretrhávaním. 
A do Dickensa treba vniknúť. Potom už odmení sa čitateľovi 
kúzlom poesie a budením dobrého citu. 

— Ako budí sa zaujatosť za literatúru. V ruských novinách 
9. januára bolo možné čítať články, venované pamäti Nikolaja 
A Nekrasova. Bol to totiž výročný deň jeho smrti — tridsiaty. 
V Slove (ktoré nie bez tendencie oslavovalo teraz básnika „mesti 



Digitized by VjOOQ IC 



62 

i pečali*') upútala moju pozornosf rozpomienka; z ktorej vypisujem 
toto: 

„Bol som trinásťročným chlapcom, keď, na samom. počiatku 
iesfdesiatjch rokov, prešiel som z tretej do štvrtej triedy petro- 
hradského gymnásia. Vyrástol som na Lermontovi a Puškinovi, 
vedel som nazpamäf celé ich básne. Celá naša trieda Mbila poesiu. 
Ale -od našich klassikov z prvej polovice stoletia nešli sme ďalej. 
Od štvrtej triedy učiteľom ruského jazyka u nás bol nebohý V. 
Stojunin, ktorého v hlbokej úcte malo celé naše gymnásium. Ako 
by ho teraz videl, keď prvý raz vošiel do našej triedy ; osviežený 
po vakáciach vyšiel na katedru a, oprúc sa na ňu lakťom^ ne- 

Eovediac ani slova, otvoril knihu a začal čítaf. Hoci mal pritemný 
las, dikcia jeho bola zvláštna. Najprv prečítal nám „Mčatsä tuči^ 
viutsä tuči*', od Puškina« Potom vzal druhú knihu a, nepome- 
nujúc autora, povedal len: „toto je úryvok" — a prečítal konec 
básne „Paradnyj podjezd", počnúc od slov : „Rodnaja zemla". My 
nemali sme ani poňatia o tom, že možné je tak Čitaf; mne ne- 
dostačujú ani slová ani sily opísať dojem, ktorý tento úryvok 
urobil na naše povzbudené chlapčenské srdcia a umy. Presvedčený 
som i teraz, že zapamätal som si celkom a navždy tieto podivné 
strofy v ten deň. Celú hodinu Stojunin čítal rozličné básne, a my 
ani nemali sme kedy spýtať sa ho, čí to úryvok. 

V živote ludí sú episody, ktoré zostanú na veky v ich pa- 
mäti a vystupujú mimovoľne s času na čas. Jednou z takých 
episod v mojom živote, a pritom najjasnejších, je i táto prvá ho- 
dina Stojunina. My hneď v ten deň vyhľadali sme, kto je pôvodca 
úryyku, ktorým bolí sme tak dojatí, a našli sme meno Nekra* 
sova. Ja dosiaľ nazdávam sa, že episoda táto mala veľkú rollu 
pre život väčšiny mojich školských druhov. Nekrasov na čas za- 
menil nám í Lermontova i Puškina, a my veľmi skoro vedeli sme 
nazpamät temer všttko, čo napísal do tých čias. On veľmi |)ohnul 
i našu fantásiu, i celý smer našich myšlienok. Nazdávam sa, že 
8 tým úryvkom spojená je moja prvá samostatná myšlienka. Boli 
sme ešte deti, ale deti čujné, hotové prijať závety pre život. Ako- 
koľve': zaujímali nás potom iní veľkí spisovatelia tej doby, Ne- 
krasov iste dlho hral hlavnú rollu. Knižky „Otečestvennych Za- 
pisok"" (ním redigovaných), nám dotiaľ celkom neznáme, zrazu 
staly sa nevyhnutnou potrebou a boly očakávané nami s veľkou 
dychtivosťou. Básne Nekrasova účinkovaly na náš vývin.. • 

Potom o desať rokov, keď, verný myšlienkam, vtfsíatym do 
mojej duše od Nekrasova, žil som v odľahlej dedine, s mladou 
ženou prišiel mi časopía a ▼ ňom „Russkija ženščiny", tiež od Ne- 
krasova. Bolo to pozde večer, a my do rána sme čítali, opako- 
vali a učili sa túto divnú epopeju. Je dlhá, miestami drsná, miestami 
chatrná, ale pohla nás do hlbiny duše a ani nemohli sme usnúť. . . 
Veľkí filosofi, učení a publicisti pohnú a zaujmú umy zrelých 
ľudí ; veľkí poeti hýbu srdciami mládeže a prebúdzajú v nich také 
stránky, ktoré ináče spaly by tvrdým snom a časom zosuroveiy 
by celkom." 



Digitized by VjOOQ IC 



63 

My Slováci nemáme takých uÔitePov svojej slovesnosti, ako 
bol V. Stojunin. My nemáme nijakých, lebo pre nás vôbec niet 
škôl. U nás i úloha budif lásku k slovenskej literatúre leži na 
rodine: na otcoch, materiach, starsich bratoch, sestrách. A z toho 
nasleduje, že v slovenských rodinách treba čítavať, nahlas, preôi-' 
tovaf, a hodne — viac než v rodinách iných národov. Hollý, 
Kollár, Sládkovič, Kuzmány, Chalúpka, Janko Kráf, Kalinéák, 
Botto, Kubáni, Hviezdoslav, Vajanský, Kukuôin, Ondrej Bella, 
Šoltósová, Vansová, Timrava, Podjavorinská, Somolický atd. u nás 
aby ani neschodili so stola . . . Pre nauSenie hodno je zachovaf si 
meno Stojunina. 

— Ako sa ženili Slováci v XVII. atoleti. R poznaniu mravov 
slovenských v XVII. stoleti zaujímavé príspevky podáva v Cir- 
kevných Listoch (1908, ô. 1) Ján Slávik v rozprave „Manželské 
pravoty v e v. cirkvi XVII. storočia". 

„Keď niekto chcel vstúpiť do manželstva, najprv sa zasnúbil. 
Ak bol maloletý, muselo sa to diaf s dovolením rodičov ; ale jestli 
rodič sľúbil dcéru bez jej svolenia, táto bola síce kontubemiálnym 
výrokom za svobodnú vyhlásená, ale rodič bol pokutovaný. Snú- 
benci dávali si vzájomne dary alebo záloh. Prijatie daru alebo 
zálohu k manželstvu síce nezaväzovalo, ale sa považovalo za zna- 
menie privolenia ku zasnúbeniu. Tak dfa svedectva novohradskej 
kontuberniálnej zápisnice, keď Ondrej Medveď, obyvatef leštiansky, 
oddal svoju dcéru Martu bez je) i matkinho svolenia Matejov^, 
synovi Djurowjech Sstewka a dcéra nijako svoliť nechcela, ani 
ruku mladíkovi nepodala, ani ju za závdavkom nevystrčia, ba ani 
prítomná nebola: teda jej otec v kontuberniálnom zasadnutí na 
Lešti 11. januára posúdený bol k zaplateniu 12 zl. zemskej panej, 
12 zl. miestnej cirkvi a 12 zl. kontuberniu. Krém toho, poneváč 
otec a celá rodina zfahôili mladíka, tamten mal vziaf so sebou 
šesf vážnych mužov a ísf s nimi do domu mladíka a úctivé ho 
odpýtaf. Rým sa to nestane, jeho dcéra nesmie byt sobášená. 
A keď Jakub Hinko zo Šatkovej vymlúval sa na to, že svoju 
dcéru, ktorú sľúbil Gašparovi Turkovi Molcsanimu, nechce ďaf 
preto, lebo tento neprišiel na čas vziaf si záloh, tú príčinu ne- 
uznala špeciálna kongregácia, zasedavšia 18. februára 1656 v LupČi, 
za dostatočnú a nariadila riadne pojednávať záležitosť.^ 

Zaujímavé sú najmä nasledujúce dáta: 

„Na tom nezáležalo, kde sa zasnúbenie dialo, či v súkrom- 
nom dome a či vo fare ; ani nemuselo byť v prítomnosti farárovej ; 
ale večer alebo nočnou hodinou zasnúbiť sa považované bolo za 
nečestné a preto bolo i trestané. Tak v zasadnutí, zvolenského 
bratstva v Dubovej 8. dec. 163 1 pokonávaná bola žaloba Krištofa 
Kreyčiho, ktorý „g botpolen^m Dtce fwel^o 33alcierc (Baltazára) Äre^» 
ci^o p.^fía\»gfc Karola SKuocja f Surow^ lílatcX)hX0X) profíti ja je^o 
bicwfu íDornu (Dorotu) abi gemu obbana bila/' sprstenkoval sa s ňou 
bez vedomia jej otca; tento M ircyk ale „giním tter^ fe toto wtrus 
ftl9 ^afojto ^awlott)^ ^exjUrorjä) @ ^rebagni wnoc^ ^)ri8jlemu flib^l 



Digitized by VjOOQ IC 



64 

íwu biettjfu g í)ritt>oIenťm íKaníelf^ flocj t> biewf^/ Kreýčí to pova- 
žoval za potupu a žiadal, aby mu Dorna, dcéra „íDurifa äRarcifa' 
oddaná bola za manželku. Marcík, uznajúc svoj ylv^fhi))el, t bcera 

äcio pobbawa f e na bobr^d^ libf f rcjejnanp* ; on preto, že svoju 
céru sľúbil pytačom v noci, odsúdený bol dat albu (k&mžu) du- 
bovskej cirkvi, a ona za dva roky nesmela sa vydaf preto, že sa 
dvom sfúbila za manželku. Podobne Micbal Huolka preto, že dal 
pýtaf svojmu synovi dcéru Alberta Michalčika zo Sv. Ondreja 
v noci, okolo polnoci, bol odsúdený zaplatiť stolovanie prítomných 
na Špeciálnej kongregácii 16. nov. 1632 v Predajnej. 

Zasnúbenie bolo zaväzujúcim k manželstvu. Už sám sfub, že 
s| niekto istú osobu vezme alebo niektorá za niekoho pôjde, za- 
väzoval k manželstvu. Keď nebolo možno svedkami dokázať, dalo 
bratstvo r. 1633 Tvrdošovi prisahať, že nesľúbil manželstvo Alžbete, 
mlynárovej dcére z Túrovej, 

Už samé zasnúbenie menovalo sa výdajom, poťažne ženbou. 

— Časopis Museálnej slovenskej spoloônosti. Ročnik X, číslo 6. 
Turčiansky Sv. Martin. 

Reč, ktorou predseda Museálnej slovenskej spoločnosti, Andrej 
Emeť, v deň valného shromaždenia 7. augusta 1907, uviedol obe- 
censtvo do museálnej (novej) budovy. — Bitarová. Podáva Karol 
Ballay. — Detský telocvik. Píše Gr. Uram- Podtatranský. — Mená 
výšivkových ornamentov v Kluknave (Spiš). Od Iremského. — Pi- 
kuHk v Jamníku. Podáva dr. Bohuslav Klimo. — Malý archív. 
Rozličnosti. Zápisnica. Soznam darcov Museálnej slovenskej spo- 
ločnosti. A. H. Odborné časopisy a knihy. A. H. 

— Sbornik Museálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XUI, 
sväzok 2. 1907. \ 

O skamenelinách. Napísal Starohorský. — Kto bol Dionýs 
Štúr? (1827—1893.) Napísal Starohorský. — Nárečové slová z Hor- 
ného Liptova. Podáva Ondrej Chrobák. — Z archívu cirkvi ev. a. v. 
veľko-prietržskej. Podáva Ján Drobný. — Abeceda Zlatá skrze 
Adama Zdenkovits. — Porekadlá a príslovia. Podáva Andrej Ha- 
lasa. — Zvyky a obyčaje v Kluknave na Spiši. Podáva Iremský. 
— Katalóg numismaiickej sbierky Museálnej slovenskej spoloč- 
nosti. Sostavíl dr. Ján Petrikovich. (Pokračovanie.) 

V životopise Dionysa Štúra, sostavenom znalecky a s pietou 
slovenskou, opraviť treba omyl, že Dionys bol ^bratom Karia a 
Ľudovíta Štúra. Karol, Ľudovít, Sarauel a Ján Štúr boli synmi 
SamueU Štúra, uČiteFa najprv v Trenčíne, potom Zay-Uhrovci. 
Jozef Štúr, otec Dionysa, narodeného v Beckove, ako ukazujú 
i krstné mená, nebol totožný so Samuelom Štúrom. 

Bolo by sa pýtalo zaznačiť i slovenské práce Dionysa Štúra 
z Letopisu Matice Slovenskej a z Paulíny ho Sokola, 



Digitized by VjOOQ IC 



Rok 1008 9oiit 2. 

Slovenské Pohlady. 

Marino súženie. 

Napísala Timrava, 

Mara Krahulovie sedí zamyslená vo svojom dome. Chudé, dlhé 
ruky prácou ustaté drží v lone složené a tmavé oči, vždy pekné 
ešte, opiera na plameň pece pohrúženo. Pri stole sedí jej muž, 
tučný, červený a veľký chlap, kus nahrbených širokých pliec a očú 
vefkých, ktoré, i ked pekne chcel pozret, len gánily. No teraz ich 
drží do poly privreté, lakeť vyložený na stole a v dlani hlava stra- 
patá. Pred chvíľou prišiel domov od rychtára, kde bol zákaz a po 
zákaze zábava občerstvujúca, je teda koštovaný ako mak. I osprostel 
od toho tak, že sa mu iba driemaf žiada. U okna syn Paľo, kto- 
rému Mara dala zo zlosti, ešte kým bol maličký, i meno Kain. 

Mara inokedy bola by privítala opitého gazdu salvou rečí, 
majúc jazyk obratný, ale teraz nevenuje mu ani pozornosti. Má iné 
trápenie. Totiž žení syna Paľa-Kaina a ani jedna v dedine nechce 
zaň ísť. Pýtali šesť dievčeniec a každá odoprela. Vígľašovie dievka 
iba perami frkla, ked sa o ňu hlásili ; Gondúrovie Zuza vyhovorila 
sa, že ani ski-ine, ani kožucha nemá ešte; Polienkovie vyhúknutá 
Anča, čo jej je i do rodiny, ktorá ked chce ísf do kostola, všetku 
rotu pobehá, aby si háby vypožičala, — nejde tiež. Ani slúžka 
farská, Kata, sirota, ktorá tlčie sa po službách od malička, ani Pla- 
meníkovie sirota, a krstná Marina odkázala, že či majú voly, hoci 
sama je ako kostolná myš chudobná. A dnes, ked povolila Mara 
pýtaf takú dievku, ktorú nechcela naskrze, dostali kôš, ktorý ju 
pohoršil ešte najväčšmi ... 

Tak, ako teraz sedí tu ustarostená nad osudom syna, ktorého 
nik nechce, vzdychala i ráno, a syn, prehodiac kabanicu s jedného 
pleca na druhé, riekol jej : 

„Ojoj, čože už toľko budete bedákať; inšieho ani nepočujem. 
Jesto dievok ešte dost!'* 

„Ktoré dost?" zadivila sa Mara. „Azda ti len nepôjdem bo- 
háčky pýtaf V Iľu Štefúrovie hlavnú chceš? Tú i tak pýta každý, 
čo sa žení, tak ju môžeme i my. Chudobnejšie sme už všetky po- 
pýtali, a či chceš už i z najpodlejších? Šhora Zuzu Gágorovie, 
kučeravú. Tú by ti ta dal Ďuro, lebo neviem, koho si dochapí 
i tejto, ked zle vychoval siroty . . . Alebo starú Iľu Mrhovie — lebo 
ja veť z druhej dediny nechcem!" 



Digitized by VjOOQ IC 



66 

„A Matúšovje Zuza?" 

„Tá?!" Marine oči, i teraz ešte pekné, uprely aa dúpkoui na 
synovu červenú tvár a závislý tam. Ona vedela tiež, že u Matúšov 
jesto dievka, no ona tú vynechávala naveky, mysliac, že tak robí 
i syn, a hľa, on hlási sa za ňu! 

„To je ani najbohatšia, ani najchudobnejšia, ale taká, ako aj 
my," riekol ešte Palo. 

„Nuž ale ved tá kradne, Palo môj!" zavolala Mara. 

Syn Palo, ktorého sama maf pomenovala Kainom, lebo bol 
planý za malička, iba pometal pleciami stisnutymi. 

„Ked kradne — sebe ukradne, a môžeme ju od toho i odučiť." 

Marine pekné oči rozišly sa ešte na širšie, závislý na tvári 
Pala-Kaina a pomaly prijaly výraz zľahčovania. Matúšovie dievka, 
čo sa majetnosti tyče, je, pravda, im rovná: ani bohatá, ani chu- 
dobná, ale jej chýr je nie rovný s ich. Vie celý svet, že sa jej 
na prsty lepí všetko, čo vidí, a mat jej je z druhej dediny rodom. 
Hadica, ktorá nemá páru v dedine. So susedmi nie je na miere 
nikdy, s kmotrami sa vymetala a jej škrek počuje Mara i ku svojmu 
domu každý deň. Cti nehladí nikomu, kostolník alebo ktorýkoľvek 
z vrchnosti aby sa neukázal v jej dvore. Onehda ešte i na pána 
rechtora vykrikovala zpoza komory všelijaké veci, ked oznámil 
úradu, že jej chlapec do týždňa i štyri dni zamešká školu. Jablko 
nepadá daleko od stromu — ani dievka nebude lepšia od materi. 
Pritom i Maru rátajú strmou: tak aký by to bol mier v dome 
Krahuľovie?. . . Teraz je dievka Matúšovie v meste od mesiaca. 
Ona cez zimu, ked je roboty málo v dome, ide slúžit, a Mara po- 
'čula o nej, že ju pani mieni odoslaf ; lebo všetko v sklepe pobabre. 
A tá by mala vtiahnut do Marinho príbytku, čistého od takej 
škvrny?,.. Ale tuto Paľa, ako vidno, to nemýli: povedal, že ked 
kradne — sebe ukradne. Taká je teraz mladá čeľad, bez Boha, 
hľa! Starších rady neslúcha, ide dľa svojej hlavy a hútok. Roztopaš, 
pýcha a neúcta, to je, čo ich ozdobuje. Po nedeliach robia shou 
a spev i do desiatej v noci, z kostola bežia ako stádo, a ked idú 
do mesta, uchytia čo môžu, chlúbiac sa tým ešte : Ved pánom berú. 
Na to nepomyslí mládež, že ani nepriateľom netreba zle činif. Ba 
už i do krčmy idú vysedávat, čo by nebol spravil za jej mladých 
časov mládenec ani jeden. Paľo jej nechodí za takými chútkami, 
ale Mara vidí už odo dnes po jeho rečiach práve povedaných, že 
nie jej výchova, ale len jeho nešikovnost hatí ho v tom. 

„Tak Zuzu Matúšovie by si rád?" vravela mu. „Lenže ja to, 
ľúby syn, nedopustím!" 

„Ba veť ja ešte jednu lepšiu viem pre nás!" ozval sa v to 
starý, ktorý holil sa vtedy pri okne. Do kostola sa sberal — ta 
chodieva — a pred večerom na zákaz k rychtárovi. No Mara na 
toho reči nikdy nepodbala ani nepodbá, a i na jeho tvári bolo 
badat, že nečaká povšimnutia. Totiž Krahuľa vo svojom dome nebol 
gazdom, ale žena. Tak muselo byt, ak malo byt dobre. 

„Čo by si sa ty starel?!" zahriakla ho rozobratá i tak a, 
skrútnuc sa k synovi, povedala mu rozhorčeno: „Tak dievku Ma- 



Digitized by VjOOQ IC 



67 

túáovie!''. . . i dochodí mu prstom k červenému čelu, hrozíac sa. 
„No a ja ti to poviem, že tá mojou nevestou nebude nikdy ; vieš, 
nikdy, kym som živá tu!" 

„Ale umrešl" ohlási sa zas starý, zagániac od zrkadielca. Ani 
ženy ani syna nechcel, lebo oba panovali nad ním. „Nebudeš na- 
veky žit. toho nikto neobsiahne na tomto svete." I otrčí hrubú 
peru opovržlivé: „A ty si hútaš, že ta ani smrt nezdolie a že na- 
veky budeš tu panovat. . . čo chodíš iba o seba? So ženou on bude 
žií — tak nech si vyberie, ktorú chce . . . Ale ja by vedel jednu, 
najlepšiu pre Pala; lenže vy oba nepodbáte na moje slovo." 

Mara naozaj nezdá sa podbaf na jeho reč — neodpovedala. 
No v duchu je trafená tým, že nebude naveky žif. Nielen nave^^y 
že nebude, ale ani nie dlho. Záduch jej vadí a či čo je to. Oproti 
srdcu tlačí ju, ako by tam velkú skalu mala.zatisnutú. Čas je na- 
ozaj syna do človečenstva priviest. Ak sa vyvalí ona, ostanú oba: 
otec i syn bludári a tuláci. Bez ženy, čo bude spravovaC dom í ich, 
z týchto oboch je nič. A Mare mysel skrotla nečakane. Už ani 
proti Matúšovie dievke sa nespiera, keď druhá nejde a syn, ktorý 
s nou má žit, hlási sa o äu. Radšej ešte tú, ako z druhej dediny ; 
ani tam by inakšej nedostala, len výmetok — dobré i vo vlastnej 
dedine rozchytajú — a od onoho špatného zvyku jej prstov dlhých 
ju môžu i odučif, ako Palo si trúfa. Mara, neotáľajúc vela, poslala, 
ač s plačom, na výzvedy dolnú súsedu ílu, o ktorej vravia, že zle 
gazduje, čakajúc vždy len s plačom odpoveď. 

A teraz sedí tu pri večernom kozube rozhorčená. Ani Matú- 
šovie dievky nedajú. Bez odkladu, zrovna odkázali im, že nepôjde. 
Mare staré líca rozplamenily sa, oko, dosiaf pekné, zaiskrilo a ústa 
sypaly slová plné nadávok. Takýto posmech ešte i od tej! A oni 
ani nie sú najostatnejší. Majú kone, kravu, dom, zeme — dlhu ani 
haliera. Prečo tak nechce ani jedna za syna ísť? Hfa, Ondro Bučok, 
čo sa teraz žení — práve dnes je u Kiazelov na pytankách — 
nemá ničoho svojeho. Voly kúpil na fcorg, na diele dlh v banke, 
a najhlavnejšia dievka, Ila Števúrovie, dobre neumrela, že ju ne- 
dali zaň. Ani Palackovie Jano nemá viac, ako oni. Ba menej : ten 
poIa málo má, a predsa za toho by šla ktorákoľvek. 

Mara už na všakovaké myšlienky musí prichodiť. Či azda preto 
nejdú, že ju rátajú za strmú a v dome za gazdu? Ale ktože má 
dom viest, keď je muž nijaký. A veď odkázala každej, ktorú pýtali, 
že nebude dlho žiť. Tá skala v hrudi tlačí velmi. Vše ju i kašel 
pochytí od toho a nepopustí i za štvrf hodiny — i to je úmorné. 
Bár by sa už iba do hrobu pripravovala . . . Tak prečo nechcú íst 
za neho? Mara mimovolne skrútla hlavu za synom, aby ho videla, 
aký je. Tu jej je na očiach naveky a nikdy nepozrela naň okom 
kritickým ; teraz ide ho súdií ako cudzieho. A Mara vidí, že ač je 
mohutný a červený, ale celý ovisnutý akýsi. Plecia ovisnuté, i líca, 
ruky. Hlava naklonená nad prsia -- nič v ňom ľahkosti, nič rezu. 
Oči akési židovské, nadrapené, veľké, tvár dlhá a reč nezvučná, 
chovanie nemilé — sama by nešla zaň, keby bola dievčaťom. Hej, 
tento ver' nie je starší syn Ondro okrúhlolíci, čo šiel za ženou 



Digitized by VjOOQ IC 



68 

do Zúbelov, ktorá nechcela Mara preto, že je i to z planého po- 
kolenia, — ani Janko, čo umrel! 

Mala Mara totiž troch synov. Najstarší Ondro, ktorý ich opustil 
pre ženu, druhý s Palom rovnoročný Janko, ktorý umrel. Mare 
dosiaf nrdce neuspokojilo sa za tým, ani neuspokojí sa nikdy, čo 
koľko bude ešte žíC, a i do hrobu složí sa s tým žialom, že ho 
ztratila. Takého chlapca krásneho, ako to bol, Mara ani nevidela, 
ani nevidí viac. Tvár mal okrúhlu, bielu, vlásky žlté, líčka čer- 
vené a dobrý bol, ako kus chleba. Palo opak toho : tento len bíjat 
chcel sa naveky. Preto pozvala synov svojich: dobrého Ábelom, 
zlého Kainom, a hla, Ábel umrel (človeku naveky najmilšie býva 
odňaté?), Kain zostal a treba ho oženif. 

„Čo si počnem, hriešna stvora!" vzdychá opät, ako ráno. „Kde 
ja pôjdem už!" 

„Jedna by sa našla ešte pre nás!"* pokúša zas, ako ráno, už 
teraz podnapitý muž, a otvorí na okamih gániace oči, aby blysol 
nimi k Mare. „Ale ty nepočúvaš, ty si gazda v dome, nie ja!" 

„Ktorúže hútate? Už povedzte, ked tolko opakujete!" vraví 
syn, ač, zdá sa, lahostajné mu je, čí bude niektorá, či nie, čí teraz, 
či niekedy, či nikdy. Sedí na lavici ovisnutý a opála nohami, no 
zunovano mu je už to isté počúva£ tolko ráz od otca. 

„Ja viem, ktorá; ale tu ti mater ani počúvaf nechce, ked ja 
vravím. Ona je gazda, a nie ja!** 

„Nuž ved musí byt niekto gazdom, ked si ty nijaký!" za- 
hriakne ho konečne Mara. „Bolo by to tu pekne, keby si ty bol 
ním. Kone, krava i všetko, ba i tento dom by zmizol!" 

„Sestrinu, mojej sestrinu ber!" zatúka muž horlivo, aby po- 
chopila už raz, i aby zavrátil jej slová, nepohodlné mu počúvaf. 

„Tvojej sestrinu?" Mare i pera od visia, tak sa zdesila. Staré 
líca sfarbila jej krv nečakane a oči závislý na červenej, opitej tvári 
mužovej. Potom odvrátila sa ku kozubu zpät, neobyčajne zamíknutá 
a sklonila zrak k zemi. Gazda-negazda popásol oči na nej chvíľku, 
usmial sa samoTúbe a, vidiac ju zatíchnutú a neprotiviacu sa, za- 
žmúril oči pokojne ku spaniu. Ale syn Palo nepovedal slova ani 
udivenia, ani súhlasu, ani nevôle. Pomykal kabanicou s pleca visiacou 
a vyšiel z izby hvízdajúc. Vonku zastal na uhle domu, pod stenu, 
kde rád obstaval i na deň a, majúc tvár nemilú, pozerá zunovano 
do dediny. Večer je vidný od belejúceho sa snehu, dedina hlučná, 
ako každú ncdelu. Vrava rozsamopašenej mládeže, pískanie, spev 
mládencov i smiech ozýva sa večerným vzduchom. Od nového domu 
Borinkovie zavznieva i hra na harmonike. Borinkovie syn, jedinák 
pätnásťročný, maznavý, hrá pod stenou. Harmonika vrčí a robí 
chyby do zlosti donášajúce — maznák len nedávno dostal ju od 
otca, i nevie ešte dobre hrat — ale v dedine vravia všetci, že mu 
pekne ide. Shon je ešte väčší, ako po druhé nedele — u Riazeľov 
sú pytanky. Kata Riazeľka, postavy malej, ale veľkej uznalosti po- 
žívajúca v dedine, pre dokonalú vec, obcovanie i pobožnost — ani 
len večiereň nezameškáva nikdy ! — žena Pala Riazeľa, trochu hlu- 
chého, ide vydávať dve dievky. Jednu, onakvejšiu, chce Bučok, 



Digitized by VjOOQ IC 



69 

ktorý kúpil na borg voly a predsa má platnosť pred dievkami; 

-druhej, staršej, berie prístavka, aby i tá nebola bez čepca, ked ho 

mladšia dostane. Do toho domu a z neho behá mládež rozveselená i 

preto, že po pytankách bude i svadba, kde sa zabaví každý do sýta. 

Paro-Kaín neberie sa, aby sa zamiešal medzi nich, ač to dosial 
nikda nezameškal. Mládencom vedra idúcim a volajúcim ho iba 
odvrkuje, od uhla domu ani sa nehnúc. Rady otcovej o Kukučkovie 
Anči nepovsimnul si, ani nechodí o to, čo spraví maf. Ak chce, 
nech ide pre ňu, ak nie — nie. Ale odkaz Matúšovcov, že nedajú 
dievky, trčí mu v srdci, ako tŕň zapichnutý. 

„Palo, čo nejdeš?!" zavolá v tú chvílu naň i Ďuro Plameník, 
jeden z hlavných mládencov, čo sa roztopašnosti , tyče, ale diev- 
čencom sa nepáči, že má oči ako jablká. „Veť si ty blázon — 
hybaj skoro!" 

Palo plecom uhol nedbalo. Potom spravil krok od uhla, žatým 
druhý. Plameník, ač jeho sestra i nešla zaň, bo nemá volov, ostal 
mu kamarátom najlepším, i berie sa k nemu na cestu. Ide predsa 
pozret pytanky, aspoň svet pokúšat bude tam, ked iné nie. 

Prebrala sa z myšlienok i Mara u kozuba a, nechajúc muža 
vyvaleného na lavici za stolom, zamkla chyžu. Sišla na zmrznutú 
cestu a zabočila dolu dedinou k Riazelovcom i ona. Kráča rýchle, 
akoby pudom hnaná, a čierne oči ligocú sa jej v očakávaní, na 
tvári výraz netrpelivosti. Pod stenou domu pobožnej Katy, obkole- 
seného šantovnou mládežou, zastala a pozrela do okna. Prišla po- 
zret pytanky tiež. Vie, že všetky dievčence z dediny budú tu shro- 
maždené — ak by nie, potupené by boly dievky Katine — teda i 
Anča Kukučkovie, a tú túži Mara videf ešte dnes. Pytači sedia už 
za stolom i oba mladí zatia. Jeden vysoký, belavý, druhý nižší, 
bledej tvári, neobyčajne pekný: Bučok, čo kúpil voly na borg. 
Nízka Kata, ktorej obcovanie je dokonalé vo všetkom, nosí im jedlá 
dobrej vône a núka s tvárou najvážnejšou, ako sa to vyžaduje od 
kal^vnej gazdinej. Dievčence stoja na jednej strane pri lavici niže 
dverí, a dve mladuchy, vefmi bledé, velmi tenké s útlučkými kož- 
tičkami na tvárach, zpod ktorých i najmenšiu žiločku vidno, roz- 
dávajú im orechy, jablká a koláče, ako je to vo zvyku. Mladšia, 
onakvejšia, je veselá, velké oči jastria jej ani veverici. Staršia je 
málomluvná naveky a dnes neobyčajne. Jej ženích nemôže sa zenit 
ešte, i berú ho len tak na slovo a sobáš bude kto zná kedy — 
to ju omína. Dosial nezdalo sa jej to nič takého, ked mat doko- 
nalá to chcela tak maf; ale teraz, ked sa už ide začínat naozaj a 
ona nepôjde na voze, ktorého kone budú ručníkmi ozdobené, k mat- 
rikárovi, ani pod vencom do kostola, sprevádzaná spevom diev- 
čeniec a hudbou, ale zavijú ju len tak bez všetkého — desí sa . . . 
Medzi dievčenci pekne odetými zazrela Mara i dievku Kukučkovie, 
Eduškou prezývanú, ktorú hladala. Tú rozoznať medzi druhými 
hned. Ani jedna je nie takej bielej tvári, ako ona. Oči jej sú ma- 
ličké, sivé, ústa pekne stiahnuté. Hlavu dvíha hore, no nie od 
pýchy, ale že sa to tak patrí, aby odrastená dievka hlavu hrdo 
držala. Je oblečená vyberane, ač je chudobných rodičov dcéra ; no 



Digitized by VjOOQ IC 



70 

Mara vie, že dievka sama ,veTa zahladá na háby. O jej šikovnosti 
počula už od mnohých žien ... Oči Marine vpily sa na jej tvár 
tklivo a skúmavé. V srdci roja sa jej všelijaké city, ale dievka za- 
páči sa jej ; tvár jej mäkne, hfadiac na ňu. Táto by naozaj naj- 
lepšia bola pre Taľa. Sama diví sa, že to jej neprišlo na um, kým 
ešte muž o ňu nespomnel. Vskutku, dobrá bude pre syna, i pre 
ňu najlepšia. Počula sama o dievke dost ráz i to, že všade, kde 
sa ukáže vo svete, drží sa pekne, smierlivo. S toutx) by i ona vyšla, 
a bude maí aspoň jednu nevestu po vôli — dobrú . . . Mara začala 
hladat zrakom i syna, ako by ich chcela porovnat spolu. Nie je 
medzi druhými mládenci, ktorí usilujú sa zamiešat medzi dievčence 
a žartmi suiieša rh, ale stojí v pitvore medzí divákmi, zakuklený 
do kabanice, že mu iba tenký, červený nos a velké napäté oči 
vidno. Ztade vykrikuje čosi na dievčence, a Mara vidí, že ani jedna 
neobzre sa oň, ani neodpovie na jeho zádrapky. Palo začne há- 
dzat do nich guTôčky snehu, triafajúc im nosy, a chachoce sa srdečne, 
ked niektorú trafí. Dievčence potom už obzrú sa, no nezasmejú, 
ako by sa čakalo, ale, uvidiac ho, nahnevajú sa, zahriaknu a od- 
vrátia sa s opovržením. Ver' každá pozre radšej na Jana Palackovie, 
štíhlej peknej postavy a nôh šikovne obutých, lahkých. Držanie 
toho je také príjemné, ústa plné žartu, oči ohňa mladosti. Keby 
jej Kain taký boli Alebo ako tu Pecko! I to je gazdov syn, no 
teraz slúži zo vzdoru. Maí jeho, ked akýsi priestupok spáchal — 
pri mládeži všeličo sa pridá — pokarhala ho a riekla v rozhorče- 
nosti svojej, aby šiel od nej, ked ju nechce slúchat. On nahneval 
sa, vezmúc si to príliš k srdcu, a zjednal sa do Borinkov na tvrdú 
robotu. Darmo plakala mat jeho, vábila zpät, nepodbal nič. Tento 
je nižší, ale hrdosti má ešte viac, ako Palackovie. Ani nevie, ako 
hlavu nosit, tak pyšne si počína. Reč jeho je vyberaná — oko 
vážne, plné sebavedomia. A teraz ešte, aby srdce Marino tým väčšmi 
krvácalo, vstupuje do dverí Ondro, sluha z fary. Tento je ešte naj- 
inakší, čo sa krásy týka. Postava ako jedla vysoká, prevyšujúca 
každého, krk silný. Hladí po všetkých dolu, ale tvár mu je usmiata, 
oko príjemné. Obutý je v nových bakančoch, ichž podošvy klincami 
povybíjal, aby hlasnejšie buchotaly, a usiluje sa i on k dievčencom 
a do blízkosti Kukučke vie Anči, smejúce svoje oči upierajúc vždy 
a vždy na jej bielu tvár. 

K Mare pod okno pristúpila žena, zakrútená v hrubom obruse, 
žmúriacich, krátkozrakých očú — maf Jana Palackovie. 

„I vy ste tu, tetka?" prihovorila sa Mare, zastanúc za ňu, a 
nakrivuje hlavu ponad plece Marino, aby videla do izby Riazelovie. 
I táto žení syna-jedináka a i táto má súženie, lenže rozdielne od 
Marinho. Za jej syna šla by ktorákoľvek, ale ona nechce dievča len 
s polom a peniazmi — syn inak. I chodí za ním ako tôňa, ne- 
majúc pokoja ani vo dne ani v noci, strežie ho a špehuje každý 
jeho krok. Teraz počula práve, že oko vrhá na Katu okrúhlolícu, 
slúžiacu na fare. / 

„Prizerám sa na tie hrdé dievky, čo nás tak potupily," od- 
povedá jej Mara, a otvorí výrečné ústa svoje, aby vypovedala všetky 



Digitized by VjOOQ IC 



n 

krivdy a biedy, čo ju zašlý. Bol jej zvyk od malička taký. Včera 
i pred pánom farárom, s nimiž stretla sa na dedine, vyžalovala sa 
so všetkým, čo jej srdce tlačilo, ohovoriac dievky, ktoré nechcely 
íst za Pafa, vyrátajúc ich chyby a nedostatky. VígíaSovie že sa na 
krivo smeje, krstná má* nos vyhrnutý a je ako kostolná myš, a 
o Poliencovie vyhúknutej Anči vyzradila ešte i to, že bielizne čajsi 
nemá, lebo nedochodí na tolkú rodinu. I teraz rozpovedala Mara 
všetko a odsúdila, ako vedela, každú. 

„Aj na druhej dedine nájdete!" potešuje ju Palackováa škúli 
oknom, či nevidí Katy z fary. I odfahlo jej, že ju nevidela, .,Veť 
neviem, či aj my nemusíme na vidiek ísf; teraz v našej dedine 
nieto pre nás súcej." 

„Bože chráň!'* zdesí sa Mara. „Všetky s vidieka prišlé ženy, 
okrem Katy Riazelovie, sú vyberané plaňuhy s jazyky ako meče; 
dobré i vo svojej dedine sa minie. Z toho je pokoj ! Ale starý mi 
povedal dnes, že túto jeho sestrinu aby sme vzali ; tak ja neviem, 
čo už mám robit!" vraví Mara, ktorej na jazyku nič sa neobstojí. 
Pritom i mienku Palackovky rada by počut. 

„A ved tú vari tuto farský sluha stavuje," rečie žena krátko- 
zrakých očú. „Vraveli bačiková Kropačka u Pechúrov — a tí 
neradi vymýšľajú — že jej na krížny jarmok kúpil od medovni- 
kára srdce ako tanier velké, za korunu zrkadlo a za dve ručník 
na väzy. A bačiková do sveta ver' nebúchajú, ako mnohá . . ." 

„Ojáj! No a ja som sa tej úfala!" zhíkne Mara. „Teraz maj 
8a dobre, hriešna stvora I" 

„Nuž ved zato môžete oprobovaf. Možno, že by i šla; lebo sa 
Ondro pozde bude zenit, ked mu rodičia na písma nemajú peňazí. 
Alebo chodte ver' na vidiek ..." I berie sa zrazu dnu, opustiac 
Maru a nedopovediac reč. Videla cez okno syna shováraE sa s diev- 
čatom ako kavka čiernym. Síce tú by chcela i Palacková, už i bola 
o ňu, oznámiac jej rodičom, že zeme chce hned s nevestou, čo bola 
velká chyba. Otec kavky nahneval sa — ináč bol by ju dal, a riekol : 
„Dievčatá ani s polom ani bez poIa ti nedám!" ... A syn tu ešte 
bude sa jej prihovárať! Toho Palacková nedopustí. Pritom popri 
nich prešuchla Kata z fary s lícami ako bochnice okrúhlymi, po- 
žívajúca vefkú priazeň u mužského pokolenia. I Mara odvrátila 
sa od okna a ide domov. Na Anču Kukučkovie už nemôže hladet 
pre Ondra z fary, ten stojí pri nej a zaclonia. Ale i syn Paro-Kain 
poberá sa preč zunovaný. Vystupujúc však z pitvorných dverí, zišla 
i jemu na um rada otca-negazdu o Anči Kukučkovie, a vrátil sa, 
aby pozrel k nej, no nemohúc ju videf tiež pre Ondra, opustil dom. 
Na dvore stretol otca dievky Matúšovie, ktorá dnes odoprela ísf 
za neho. Palo zakuklil sa do kabanice a zazrel naň zpod klobúka, 
vykárujúc ho čo najdalej. Za žiaden kôš sa nenahneval, čo by ich 
bolo sto bývalo! ale za tento bude sa hnevať naveky. 

„Bol si i ty tu, Palko?" prihovoril sa mu otec dievky Matú- 
šovie, chlap bielej tvári a čiernych ako žúžol očú, od nichž zle 
prichodilo statku i Fudom, ktorého Kekom prezývali. Ide i on do 
Riazelov, lebo i niektorí chlapi prídu sa podívať pod okno. I po- 



Digitized by VjOOQ IC 



72 

stojí, Wadiac na Paľa prívetivé. Nepatrí sa opovrhovať čeradníkom, 
čo mu i odopreli dať dcéru. On s jednej strany by to ani nebol 
spravil sním, ale žena, že ked každá ho odpravila, ako by aj. oni 
nie? I lúto je Kekovi za ním; nevie, či i naveky nebude banovaf. 
„No ved neškodí niekedy pohrat sa mládeži," riekol mu ešte. 

PaTo zailočil naň ešte nemilšie a nepovedal ani slova. Stlačil 
klobúk do očú a ešte i líce skryl od Keku, do goliera kabanice 
zdúdliac hlavu. 

Keko zastal, uprúc ako žúžol oči svoje, od nichž zle prichodilo, 
na Pala a pozerá za ním, ako odchodí. Pokrútil hlavou nespokojne, 
poškrabal čierne vlasy za uchom a riekol: 

„Ejeh!" 



í 



Mara dnes, hoci je nie ani nedela, stroji sa veTmi pečlivo. 
Prihládza vlasy na sluchách, napráva čepec biely i pôločku na 
hlave, natriasa oplecko a na tvári akási rozpačitost, ani za mladi. 
Zabočí ku dverám, ale vracia sa zas a zas, ako by nevedela sa 
odhodlat k niečomu, a čelo perlavé od potu. 

„Starý!" rečie konečne mužovi, ktorý sedel u pece, hlavu majúc 
v pleciach stiahnutú, a bil krpce jeden o druhý, ako by ho oziabalo, 
,,či mám ísť do tých Kukučkov o tú Aničku, či nie?** 

Starý neodpovie nič — hnevá sa. Mlátil trošku na humne na 
jej rozkaz, a nechcelo sa mu, že je velká zima. A vie i tak, že ne- 
gpytuje sa preto, aby dla jeho vôle konala, ale koná vždy, ako sa 
jej páči. 

„Ak ma, reku, odpravia í tí. Dvadsaťdva roky, ako sa hne- 
váme,** rečie Mara. 

„Rob si, ako chceS!" vetí on Hegmatične. „Ty si gazda!'' Sta- 
rému je už všetko jedno. S jednej strany už i zunoval to ženenie. 
Dva mesiace, ako majú naveky robotu s ním, a svadby, kde by sa 
do vôle napil, naostatok ešte ani nebude! 

„No už niekto musí byť gazdom v dome, ked ty nič nestojíš!" 
odsekne mu ona popúdeno a, nedbajúc už oň, ide odhodlane von 
dvermi. Na dvore stál Palo. Ruky drží dolu, pred sebou vedno 
chytené, plecia ovislé, i líca, i nos. Shovára sa so susedom horným, 
Ďurom Gágorovie, ktorý chová dve siroty a je preto uctený v de- 
dine i od pána farára: odpúštajú mu polovicu pláce; a chovajúc 
ich 8 velkou lútosťou, vychoval lenivice, že ich teraz nemôže po- 
vydávať. I sháňa sa po všetkých stranách za prístavkami; jemu 
by dobrý bol i Palo. 

Palo videl mat odchodiť z domu, i vedel už ráno, kde pôjde, 
ale nepovedal ani slovom, či súhlasí a či nemilé mu je jej konanie, 
ani teraz nepodbá nič. 

„Pri takýchto trúdoch maj sa dobre, hriešny človek!" šomre 
Mara, idúc zo dvora. „Ak im ja všetko nevykonaní, tak je nič! 
Nohy si zoderiem, čo mu chodím za ženou — on sa neťuchne. 
Do misy a ku skleničke sú hotoví oba; ale rozumom pohnút, to 



Digitized by VjOOQ IC 



73 

sa ani jednému nechce. Oplesneli by, ak by ja nie; a ešte' že ne- 
mám byí v dome gazdom I** 

Mara diví sa i mužovi, ako sa mohol oženif; no iste nebolo 
i to bez jej pomoci. Ani nezbadala v rozhorčení, že prešla dedinu, 
len ked sa našla na druhom rade pri dome vdovy Anči Terečkovie. 
Dom Anči Terečkovie bol na samom kraji dediny a nad ním, ako 
na záhumní, vystrčená stála drevená chalupa Kukučkovie. Mara, 
uvidiac ju, zachvela sa lakom. Musela postáí pri Terečkovke, vdo- 
vici už trinásť rokov, ktorá sneh smetala zpod steny svojej, že na- 
chová sliepky jarcom. Mara podotazovala sa o zdravotnom stave 
tých tvorov, lebo nešikujú sa tej zimy; rozpovedala o gvojich, potom 
kde ide a načo do Kukučkov, i že dostal šesť košov od hrdých 
dievok Podjavoria. Ohovorila každú náležité. Matúšovie má také 
prsty, čo sa všetko lepí na ne; krstná nos vyhrnutý, a Polien- 
covie, ktorá iej bola i do rodiny, že má málo bielizne, a ona jej 
ďubovala za hlavničište, i jednu perinu. Napokon riekla: 

„A neviem, či i sem darmo sa nekonám. Dvadsaťdva roky, 
ako sa hneváme!'' 

Rozhovorom trochu obodrená, ide potom hore dvorom k zá- 
humniu. Ale ako bližšie kráča k drevenej chalupe, stiesnenosť jej 
zase sa dostavila. Čím bližšie ide, tým väčšie nesnádze, a už len 
kus odo dverí malého domcu. Tri kroky a už bude tam . . . Ma- 
rine rty zbledly a srdce tlčie jej, ako by bil ju niekto do prsii. 
Musela postáť zase a nevie, či by sa nemala vrátit radšej. 

„Bože, pomáhajže!" vzdychla skrúšeno a berie klučku i vstu- 
puje do chalupy. Izbica, do nejž vkročila, bola maličká a tmavá. 
Malé okienca ledva daly trochu svetla. Mara, ako vstúpi, nevidí 
nič, len tmu a nevie rozoznať, kto je v nej. Oči oslepil jej vonku 
skvejúci sa v slncí sneh i musí privyknúť na šero izby, aby videla. 
Ale Maru vstúpivšiu vidia tamdnu hneď a bledá, vyschnutá gazdiná, 
ktorú prezývali novou ženou a pri sporáku miešala dovárajúce sa 
jedlo, dobre nespadla od faku. Novou ženou prezývali ju, lebo muž, 
ked si ju vzal, po druhý raz sa ženiac, chválil sa, že má novú ženu. 
Ona už počula síce, čo vravela Mara pod oknom pobožnej Katy 
na pytankách — roznesie sa hned za horúca, čo kto počuje — 
i čakala, že sa budú hlásiť, a mala zápornú odpoveď prichystanú. 
Nie z pomsty ; nová žena je prostá takých citov : ale nezdalo sa 
jej to byť dobrou vecou. No že by Mara sama, svojou hlavou prišla, 
na to nebola pripravená. I zmätie sa všetka, lyžica, ktorou miešala 
dovárajúci sa hrach, vypadla jej z ruky a ona pozastala na okamih 
a hladí na prichodziu, ako by videla človeka zpod zeme prišlého. 
Pri okienci pod praslicou sedela dievka Anča bielej tvári. 

a No však sa čuduješ, Iľa, že ma tu vidíš?* rečie po poklone 
Mara, ktorej nesnádze pomaly mizly, vidiac túto nalákanú. „A ani 
by si neuhádla, prečo som ja prekročila tvoj prah, čo som za dvadsať- 
dva roky nespravila. Však by si neuhádla?" 

„Ver' ja neviem ..." vypovie nová žena, horko-ťažko sa pre-^ 
berajúc, a odvráti sa a utre lavicu polkou, predpásanou pred sebou,^ 
aby si sadla príchodzia ; no ruky chvejú sa jej dosial. 



Digitized by VjOOQ IC 



74 

„Sadnite si u nás!* núka ju, ako ktorúkolvek druhú by nú- 
kala, vykajúc jej — Mara bola staršia o vela — a nevie iné čo 
povedat i tak. 

Mara poobzerala sa prvej po izbe, nesadla hned a, vidiac Anču 
pri praslici, tvár jej ožila. Naveky milé je, ked pri dvoch meria- 
cich sa je i tretí — povetrie zdá sa volnejším. 

„Ani som £a hned nevidela, Anička; či pradieš?" prihovorila 
sa jej prívetivé a potom hned i rozpovie, že ona už popriadla, iba 
na cverny má ešte. Pradená bude zvárat ešte tento týždeň — je 
pradiva málo teraz. Ani trnky neobrodily, aby bola šla k Maďarkám 
s nimi na konope. „A Palo ti je kde, chodí do hôr?" obrátila sa 
ku íle už vo svojej kolaji celkom. Jazyk vrtí sa jej obratne, ako 
inokedy. 

„Do hory chodí ..." 

„Nuž ja som ver' prišla o túto tvoju Aničku -r-, ani sa ma 
nespýtaš, čo chodím ... či by ste ju nedali za môjho Pala?" Mara 
zamfkne a pekné jej oči zavisnú na postave vyschnutej švagrinej, 
ktorá kutí na sporáku čosi kutáčom, zaháňajúc nesnádze. „ Ved by 
jej u mňa zle nebolo, a ja dlho žit nebudem — ak by ste sa, reku, 
toho báli." 

Nová žena mlčí, len kutiac, ale pehavá tvár poleje sa jej čer- 
venostou vzrušenia. Srdce búcha jej, ako Marino, ked stála u dvier 
ich chalupy, bijúc jej v prsia. Mara dvadsatdva roky nevravela 
s ňou, zle zachodila ešte i s jej matkou nebohou, zľahčovala, za nič 
nemala ju, kým ešte, ako dievka, s materou bývala u Krahulov — 
tupila ... a v tomto okamihu, ač nechcela hýbat staré rany, miesto 
toho, aby odpovedala Mare za dcéru, vystúpily tieto časy na po- 
vrch mysle čerstvo a nečakane. Všetky krivdy i útržky dotkýnajú 
sa srdca a bijú ostrými údery, ako by teraz sa jej krivdilo. Nová 
žena zdvihne hlavu, vyzývavo skrútnuc sa proti Mare, a ač nemala 
úmyslu : použije čas pomsty, ktorý jej sám bez hladania prišiel do 
cesty, i ukáže Mare, kde sú dvere z jej domu. No pozrúc na Maru, 
ticho čakajúcu odpoved, skrotnutú, oči oddane upreté na nej, 
zamknú sa jej rty, srdce stíchne a nepovie slova nijakého. 

„Ved by jej u mňa zle nebolo," opätuje Mara, darmo čakajúc 
odpoved, „u mňa, chvalabohu, jesto chleba naveky. Poživnosf máme, 
statok otobôž, dlhu ani krajciara — môžeš mi verK, ako samej sebe. 
A že som s prvou nevestou nevyšla? Ale povedz mi. Ha, kto s tou 
pohodí? Ved poznáme rod Zúbelovský. Nuž a ja, ako vravím, Ila 
naša, za vela žit nebudem. Proti srdcu ma tlačí a pichá, ako nožmi . . . 
ani Palo nie je najostatnejší. Nepije, neblúdi po nociach, nekradne, 
sedí doma ešte i v nedelu, modlíme sa z knižky — len nech ho 
vedie k dobrému ..." 

Nová žena nepovie zase nič. Mysel jej vždy ešte mešká okolo 
domu NJ[arinho, kde prežila i ona mladost svoju a trpela s matkou- 
vdovicou od nej. Súhlasit s ňou spiera sa celá, a srdce jej má len 
jednu odpoved: nie. Ale nevie to vyslovif, ked Mara prišla poko- 
rená a, hfa, volá ju: Ila naša: Ifa pozrela si dievku, čo tá. Sedí 
tam u okna dosiaľ pod praslicou a nič na nej neobyčajného, len 



Digitized by VjOOQ IC 



^^ j^j J6 tvár červenšia a pradie strmšie, ako dosiaľ. No uezastarie 
sa ani slovom, ani by sa to nesvedčilo; no má nádej Ila, že jej 
pôjde po vôli. 

„A že sú bratanci? zato je nič, Ifa naša," vraví Mara, no už 
nižšim hlasom. „Takvcli je dosf, čo sa tak sobrali. Aj Škríbefovie 
Palo s tou nebohou však boli bratanci, i terajší kostolník má se- 
sternicu, ved vieš i ty. Budeme konat, dovolia i týmto!" 

„Ved je tak," povie slovo konečne i Ila. Už by i skrotla, roz- 
pomienku na časy krívd zaháňa, no to nie v srdci nedá vítazit 
nad sebou. Pritom bez rady Ila nekoná nič, a tu sú ešte muž 
í dcéra, ktorej sa to týka. „Nám je nie do svadbenia teraz," rečie 
vyhýbavo. „Ťažko je starosti robit — žatva bola zlá . . ." 

„Ved ti ja pomôžem !" povie Mara chvatom. ,,Na písma ja dám, 
i pri svadbe ti budem na pomoci. Na pálené alebo mäso ti dám^ 
len privoF... a svadbu velkú ani robit nemusíš!" 

„Neviem, ako povie Palo, ked príde ..." 

„Ila naša, v šiestich domoch nás odpravili. Tamto Poliencovie, 
čo v požičaných hábach chodí do kostola, čo bielizne nenosí, ma 
ohrdila; Matúšovie s dlhými prsty otobôž; i Gondúrovie Zuza, a 
dobre by sa jej bolo stalo, lebo ju ver' druhý gazdovský nevezme. 
Ak ma i ty ohrdíš, tak neviem už, čo si počnem na svete!" a 
Mare pošklbly sa kútky úst, ako by chcela plakaf. 

Ila neodpovedá zas, mlčí len, hoci srdce už i lútostou sa hýbe 
nad biedou Mary. Mara vstáva. Tvár jej je bez nádeje a ufania. 
Teda darmo otíka nohy i tu. Ila nechce ukrotif srdce svoje — 
hladí na minulosť. Jej teda neostáva len vziať kučeravú sirotu, čo 
Ďuro shora zle vychoval, alebo ís£ na druhú dedinu. 

^Len sa namysli, Ifa!" povie ešte predsa, nahovárajúc, „a potom 
mi odkáž. Poshovárajte sa s mužom — však v sobotu domov cho- 
dieva? — aby som vedela, čoho sa mám chytif. Bár by sme už 
boli započali konat — čas krátky do fašiangov, a kým ešte písma 
prídu ! Tak len privol ... na nedelu šli by sme na faru pre výfahy . . . 
Ty, Anička, by si mala vôFuV" obrátila sa k dievke, pradúcej čím 
dalej, tým strmšie a tým rozpálenejšej. Na otázku Marinu pohla 
plecom nežno. Mara ani nečakala inakšej odpovedi. Vôfa matiek 
naveky víťazí i tak, a nepatrilo by sa dievke ani áno, ani nie po- 
vedať jej do očú. 

Nová žena vyprevadila Maru do pitvora a ztade i na dvor. 
Mara tam obrátila sa ešte raz k nej a riekla, ohovoriac sluhu 
z fary: 

„Ak ju za toho držíš, Ila moja, tak sa oklameš, to mi ver! 
Čože ten má? Len telo a dušu. Či má kone, kravu, ovcu alebo čo? 
Ved vieme, ako gazduje jeho otec: robiť sa mu nechce, šiel za 
teresára, a žena len rezance vyvárať každý deň i trojaké. Diel jeho 
úhorom ležal, zadĺžený, ani do árendy mu ho nebral nik pre zeme 
zarastené tŕním. Ale my nemáme ani jednej zeme nevyčistenej a 
dlhu ani haliera ..." 

„Teraz im je vari u Števúrov v árende..." rečie Ifa. 



Digitized by VjOOQ IC 



76 

„Že je tam teraz ... ja ver' neviem, Ifa moja. A syn nebude 
lepší od otca. Či by kalavný šiel slúžit na faru, kde je práca Tahká? 
Len taký, ktorý rád dobre žije a málo robí," rozpráva Mara hor- 
livé. „Aký je krásny, dopasený — nieto takého mládenca v celej 
dedine. Tvár ani misa! Veť druhý gazdovský nemá takej tučnej 
šije a takých pliec, ako ten ľ* 

Ked Iľa vrátila sa do izby, dievka jej už nesedela pod praslicou. 
Bola pri hmcoch, miešajúc lyžicou jedlo, a ked vstúpila mat, skrutla 
sa prudko k nej, založila ruky za väzy a smejúcu tvár obrátiac 
k matke, prekvapeno ju pozorujúcej, riekla veselo: 

„Mamka, ja pôjdem do Krahulov!** 

„Do Krahulov . . . a ta by si šla?" diví sa mat a tesné oči 
upre na Anču udivene i s výčitkou. Dievku to teda nemýli, že 
Mara dvadsatdva roky nechodila k nim, vyhodila ich z rodinstva, 
s ňou, matkou jej, i so starou matkou zle zachodila, vysmievala, 
tupila, i vláčiac sa nezbedné jazykom po všetkom; nedbá, že sa 
jej matky duša spiera, aby boly nanovo spojené. A íle, hľadiacej 
na dcéru, srdce opäf ranilo sa od úderu. 

„A či ty nevieš, aká je Mara?" spytuje sa dievky, len Marou 
pomenujúc švagrinú i pred dcérou, ako dosiaf, kým sa hnevaly. 
„Zabudla si, čo som ti rozprávala, ako zachodila s nami; nevieš, 
že sa pri nej ani prvá nevesta neobstála ; že ani s vlastným mužom 
— mojím bratom — nevyjde?" 

„So mnou vyjdú tetka!" 

„Tetka!" blysne hlavou íle. Dosial, kým sa hnevali, Anča vo- 
lala Maru len: tí KrahuTovie. 

„Ty si ústupčivá, vedviem!" vetíjej a s výčitkou. Potom po- 
zerá zamysleno po nej, uvažujúc. „Tebe je dost času vydať sa ešte, 
si iba 18-ročná. Môže ťa vziať i druhý. I sluha farský darmo ti 
dary nekupuje ..." 

„Ondra vezmú za vojaka. A či ja budem čakať, kým vyslúži? 
A potom kto vie, ktorá sa nm zapáči?! Dorastú druhé — mĎa 
nechá ! . . . Mamka, ja nechcem ostať starou dievkou, ako Ila Mrhovie, 
čo preberala a teraz ju už nechce nik!" 

Ila zamyslela sa, nič neodpovediac. S jednej strany má Anča 
i pravdu. To všetko môže sa stať, čo o sluhovi farskom povedala. 
Príde s vojenčiny s druhou myslou a jej Anči nechá. A Ila vie, 
čo je to starou dievkou byt — sama to prežila. Ako chudobnú 
nebral ju nik. Darmo rástla, kvitla, čakala. Ani nebola by sa vy- 
dala, keby nebolo múdrych žien. No tie poradily jej, aby na Nový 
rok prvá ustanovila sa v kostole pred všetkými ludmi ; daly zelinky 
medliť do hrsti, že sa vydá do roka. To osožilo. O mesiac umrela 
mužovi prvá žena, a o tri už ona mala čepec. 

„Ako chceš, tak si sprav!" rečie resignovane . . . Nech sa vydá 
teda, ak jej na to otec pristane . . . 



Digitized by VjOOQ IC 



77 

Dom Riazelovie je opät obkolesený veselým Tudom. Všetko, 
čo je mladé a vládze chodit, je na nohách, a tej noci obyvatelia 
dediny iste nezažmúria oka ani na minútu. Jedni budú sa zabávat, 
druhí by i spali, ale pre tých krik nemôžu. Ked je v niektorom 
dome svadba, to je od jakživa celej dedine na zábavu. Ta prístup 
má každý i právo zabaviť sa, kýmkolvek svadba trvá. I nieto mla- 
dého, ani staršieho, ba ani starého, čo by sa nešiel podívat na 
svadbu aspoň raz. Iba dievka Matúšovie sedí doma a plače. Pr^d 
Vianocmi prišla zo služby, že budú svadby v dedine, aby sa za- 
bavila i ona, a doma dozvedela sa, že ju pýtal Palo Krahulovie. 
A zvediac i to, že ho odpravili, hned znechutil sa jej Kračún, 
svadby i celý svet. Teraz miesto aby šla s druhými dievčenci ve- 
selif sa, sedí doma a dohaduje sa s materou. 

„Vy ste mali prijst ko mne a spýtaf sa, či ja mám vôFu, či 
nie!" vraví hlasom plačlivým a utiera šatkou peknú podlhovastú 
tvár, o nejž sám jej otec vraví, že by bola i pre grófku. „A vy 
ste len tak odpovedali. Či ste vy vedeli, aké je moje myslenie?... 
ja by bola šla!" 

„Aj mne sa páčil ten čeladník naveky!" povie otec Keko, 
pokýva černovlasou hlavou a vrhne zrak k žene. „Preto, že cigár 
nefajčí, že s iiautičkami nechodí po dedine, alebo é harmonikou, 
ako maznák Borinkovie — preto je nič ! Banujem na moj' pravdu I . . . 
A nedávno mi ani neodpovedal, ked som sa mu prihovoril," i po- 
krúca hlavou, nespokojný dosial. 

Stará Matúšovie, ktorú i Mazankou prezývali, že čierna cho- 
dila, bola rodom z druhej dediny. Srditá sedela pri sporáku a va- 
rovala najmladšie diefa. Mala ešte tri okrem Zuzy. Jedného chlapca 
a dve dievčence, no tie už iba do čierneho obliekala, preto, že 
ona, maf, je už stará. Bola jazyčnica, protivná každému, ale teraz 
len mlčí. Myslela, že dobre spraví, ked odpovie Krahulovcom. Celý 
rad dievok odpovedal ; tak by ich Zuza bola mala íst, o ktorej sám 
muž vravieva, že je inakšia, ako hocktorá panská dcéra a že by 
pristala hociakému pánovi ? No mlčí len Mazanka, ale húta v sebe, 
či by sa to nemohlo zmeniC ešte. 

„Mali ste prijst spýtaf sa ko mne, ako ja chcem. Ktože ma 
lepší vezme? Majú kone, kravu, zeme, dom, a starí nebudú žif 
za vela... tak čože chcete viac? Ani my sa lepšie nemáme, a 
sme tri!" 

„Zídu sa i tie na svete komu-tomu!" nahnevá sa stará Ma- 
zanka, že pripomenula svoje dve sestry, ako výčitku. „Zato je tebe 
nie krivda, že i tieto dve žijú. Máš toľko šiat, ako hociktorá 
v dedine!" 

„Vy ste mňa mali daf !" vraví Zuza, nedajúc sa utíšif. „Načože 
mu tá bude, čo si berie? Nevie ani tkat, ani šif, ani prat poriadne. 
Ked mu mat unire — a tá nebude dlho žiť — tak že si čo počne 
s ňou? Ja by mu dobrá bola, a i mne by bolo dobre s ním. .. 
Teraz napravte, čo ste pohubili !" 

„Akože ti napravím, ked už i písma šly o nich!" pohorší sa 
i Keko. „Ktože sa ti vráti s takej cesty, ked si trov narobili. 



Digitized by VjOOQ IC 



z toho je už nič! Keby ja bol vedel, že sa í tebe pozdá. . . Ale 
je už darmo. Počul som ešte v nedelu od Ďura Gágorovie, že im 
mamy boly na fare pre výfahy a popoludní potom apovia äli k no- 
tárovi. S tým pokoj . . ." hodí rukou Keko odmietavo, ale v mysli 
začne uvažovat i on, ako by dobre bolo dostat PaTa naozaj nazpät. 
Ved iste pravda, že s jeho dievkou obišiel by najlepšie. I\ieto takej 
dievky ani pod troma farami, ako je Zuza. Ani do roboty, ani čo 
do spôsobu — oprobuje Keko síst sa s ním. . . 

Zuza pustila sa do vä&šieho plaču po reči otcovej. Opakovala 
s výčitkou, že sú tri, a že jej samí hubia šfastíe a chcú, aby ostala 
starou dievkou, ako je Ila Mrhovie. Keko namrzel sa na to, vzal 
kabanicu, prehodil cez plece a vyšiel von. Na ulici poobzeral sa 
dookola, koTko je ludí tuvon a zabočil vedľa KrahuFov. Mazanka 
vystúpila sa do susedov s defmi. Nechala plač i Zuza, keď ostala 
sama, a išla do komory, že sa oblečie. Najprv myslela, že ani ne- 
pôjde medzi mládež, no rozmyslela si vec lepšie a vystrojila sa 
ani do kostola. Štyri riadky ligotavých periel dala kolo krku, gom- 
bačky limbačkové a zrkadlové tri zapäla do ručníka na väzoch. 
Celá sa blyští, a je pekná tak Zuza. Oči čierne ako otcove, a ligo- 
tavé tiež. Okolo úst úsmev neobyčajný: pohrdlivý i svodný i plný 
hnevu zatajovaného. Nepovediac materi nič, vyšla z domu a po- 
brala sa do Riazelov, kde sú svadby. Tam postala najprv u okien 
medzi starými ženami, potom išla do izby. No i tam zostala skôr 
len za chrbty, aby ju nevideli, kým sa rozhľadí. Izba bola plná 
národa. Prespolných, ktorí sa dívat prišli, bolo odo dverí do pol 
chyže. Za stolom hoveli si podpití svadobníci a pili pálené lenivo, 
nalievané rukou tiež ustatého starejšieho. Spievali zachríplymi 
hlasy a dvíhali ruky namáhavo, celkom inak nôtiac, ako hrala 
hudba; no oni mysleli, že s non rovno kričia. Hudci boli z druhej 
dediny; zdejší sú u Bučoka. Len barboráš, ktorému obrvi drzo 
trčiace skoro celé oči zakry valy, bol tu od Hrnkov. I ten olenivel 
už a drieme nad velkou barborou; ale dvaja z druhej dediny dali 
ešte dobrý pozor na seba. Ten, čo hral Jia predok, Bonco, fahal 
bičík ešte tak oduševnene, ako by len teraz bol vzal husle do ruky. 
Hrajúc, šibal očima po dievčencoch, preberajúc v nich a muštrujúc. 
Pred rokom umrela mu žena veľmi peknej tvári, a teraz hľadá 
ženu zas. No zaveril sa, že ak takej peknej nenájde, ako bola prvá, 
neožení sa viac, hoci na vnivoč vyjde. 

Mladej nevesty, krajšej, už nieto tu. Odviedol si ju Bučok. 
Staršia, ktorej vzali prístavka, už zavitá opiera sa o stenu blízko 
stola a široko roztvára oči veľké, sivé, ako by sa divila všetkému 
tomuto, čo sa deje. I svojmu čepcu, ktorý jej hlavu sťahuje, od 
čoho ju už i bolí, i že dostala muža len tak nič po nič, a hľadí 
dookola, ako vo sne. Jej muž' — či nie muž, ktorý prišiel len tak 
na slovo, sedí na lavici akosi stíchnutý tiež a darmo sa usiluje 
byt nedojatym — nedarí sa mu. 

Tanec sa ešte iba začína. Mládenci leu sami drobčia obutí 
v bakančoch pred mu?ákanty. Tľapkajú rukami, vše zavýsknu a 
v ústach každého cigara. Dievčence v rade stoja popri jednej la- 



Digitized by VjOOQ IC 



79 ^ 

vicí, a tu sú všetky. Ani Víglašovie, čo sa krivo smeje, nechybí; 
ani sirota kučeravíí, ktorú Ďuro Gágorovie zle vychoval. Števúrovie 
hlavnú dievku, ktorú každý ženiaci sa chce a ona za každého 
by iäla, keby mohla, prišiel volat do tanca Jano Palackovie pekne 
obutý. Tu je dvadsaťpátročná, stará dievka Ha Mrhovie. Je oble- 
čená veľmi skvostne a dobre nepukne od tučnoty, z líc jej temer 
strieka krv. Ku tej približuje sa jeden belavý mládenec riedkych 
vlasov, zpod nichž sa mu koža červenie na hlave ; taký vysoký, že 
sa temer búši pri každom rezkejšom podskočení do povaly nízkej 
izbice. Pred troma rokmi pýtal bol ílu — nešla; no už teraz pra- 
cuje na tom, aby ho prilákala zpat, í usmieva sa mu sladko a pri- 
hovára ustavičn*^. 

Pred samými muzikanty pri stole v dlhej modrej sukni, široká, 
ako v krinolíne, v zakrochmelených spodniciach bielych, ichž čipky 
pekne trčia zpod vrchnej, šuchotajúcich pri každom pohybe, tan- 
cuje sama švagriná Katina, vydatá v meste za kočišom. Trasie 
hlavou náruživo a dvíha ruku, ako páni, zvŕtajúc ňou do taktu a 
spieva pieseň, čo sama složila, vidiac zamysleného mladého zata, 
prístavka : 

Vyhrali Riazelovci, vyhrali, 

že teba, Janíčko, si dostali. 

Ver' sa tí Hlavarovci chumaji: 

kcd si takého šuhaja dali! 

To čujúť ospievaný mladý za£, schytil sa s úsmevom, obodrený. 
Predstúpil pred Boncu, čo strielal po dievčencoch očima, potrepal 
nohami dľa hudby, vykríkol dve-tri slová jednej pesničky, zavýskol 
a vzal dievča vysoké, belavé s buclatými, Červenými lícami zpo- 
medzi dievok. 

„Čo som ja to len vykonal!" začal šeptat tanečnici, ale už 
nie taký zronený, „čo som ja to vykázal!** 

„Načože si?" na to tá zTahka. Je to farská slúžka Kata, ktorá 
tiež nechcela íst za PaFa Krahulovie. Je pekná, vysoká, a chlapi 
vravia, že. takto na pozor ani jedna dievka nevyrovná sa jej v de- 
dine. Mužskí sú očarení óou do jedného, ale u žien je v neláske. 
1 Bonco, sotva že prišla do chyže, zbadal ju hned a už neodvracia 
zponad husiel očú od nej, chutne sa zvŕtajúcej a usmievajúcej na 
všetky strany. 

„Načo si vykonal; mohol si nie! Ale ked sa ti však Anča 
páči — žiadna z nás druhá!'* dráži Kata mladého prístavka ko- 
ketné. 

On usmial sa a, neodpovediac na dráženie, riekol : 

„Dost času by mi bolo o rok sa zenit — ale svet navedie!" 

„Také niečo sa ešte v našej cirkvi nestalo!" vravely si staré 
ženy, oblepené okolo pece; „že to dovolia pán farár!" 

„Co nevyhútala Kata!" 

„Ale, ženy, čože majú robiť i pán farár? Vari ste niektorá 
povedali, že či to dovolia?" za.starie sa vysoká mladá žena, ktorá 
mala častý prístup do fary — ua krsty chodila s kmotrami — a 



Digitized by VjOOQ IC 



80 

tak ťítila sa povolanou odpovedať za faru. „Nemôžu sem prijst vy- 
hnaf ho. Dos£ sa tí hnevajú." 

„Takô mohla í nevyhútat Kata, a taká pobožná!" 

„Hľa, ženy, dobre je to jedným plasnutím dve muchy zabit!" 
smeje sa Anča Zúbelka, mladá, ale štrbavá nevesta jazyka štipla- 
vého, žena starSieho syna Mary Krahulovie. ,,Ved by tetka Kata 
radšej boli takého, čo by sa bol mohol osobášit hned, lebo tento 
vlastne môže ich i nechat, kedykolvek sa mu zapáči. Ale čože, 
ked takého nedostali. Hla, tetka Vretenka nedali si Ďura A len 
nemôžu staršiu s vrkočom nechaí, ked sa mladšia vydáva. Vedže 
uznajte!" 

„Dobre, že i tento šiel!" povie na to Zuza Vreciarovie hlasom 
ako z duba. Pre ten hlas vraveli o nej, že jej iba palica treba 
do ruky a hned by bol z nej valach. 

„Čušte, stvory!" šepne tá, čo sa cítila povolanou zastat faru, 
tíšiac ženy. Popri nich práve prešiel s krčahom v ruke nahluchlý 
muž Katin, Riazel. 

„A ved nepočuje!" odvrkly jej mrzuté. 

„Ó, i to sa stáva!" ozve sa Zuza Volkovie, čo do mravov nie 
velmi prísna, ale gazdiná bohatá a obetivá, obzvíášte proti cirkvi — 
aby prišla duša do rovnováhy. „Na Mišovej je dosf takých párov, 
čo sa po svadbe i o rok sobášia!" Ona tiež má úmysel do Palackov 
za Jana daC sestrinu dcéru sirotu, čo má i pole i peniaze, ale roky 
ešte nie; len by pristal na to Jano. A čo by ZúbeTka posmechy 
robila? Nevie, či jedla tej zimy mäso v kapuste len raz! 

„Tam je vraj tak!" dosvedčí i Mara Kozírka, ktorá býva každú 
zimu chorá a každú zimu lenže neumre ; no sem nezdržala sa prijst 
ani ona, ač jej zima dobre neroztrasie chudé kosti. „A Kata je 
z tej dediny rodáčka!" 

„Čo to vravíte, vy staré kefy?" zastarie sa v to mladý chlap 
krivých nôh, ktorého kolená bily sa dovedna pri každom kroku, 
žartovník velký a obľúbený. Bol i on svadobníkom. „Spomínate 
mišovského pána farára? A či viete, ako tí kážu? Ak neviete, ja 
vám ukážem hned!" I postaví sa pred smejúce sa ženy, zopál krivé 
nohy tuho a prsia von. Potom napäl oči a rozdel rukami. „Milí 
prátelkové! Vy sa domnívajte, že jest tento dum, ako dumy hoci- 
ktoré," započal vravef velmi ohnivé, namáhajúc sa napodobôovat 
pána farára mišovskej cirkvi, neznajúceho po slovensky. „Domní- 
vejtež sa, že ho postaveli Palo Riazel?". . . 

„Pán farár!" zavolalo dievča, velmi mladé ešte, majúce silu 
cifrovaných šiat na sebe, že ich ledva uvládze jej útla postava, 
„a či aj ofera bude?" 

„No hla, už si ma pomýlila!" škrabe si hlavu krivonohý sva- 
dobník. 

„Nemiešaj sa!" pomyká tú, čo si nevládze háby nosif, Zuza 
Matúšovie. ,.Či sa to svedčí dievčencom staret sa do chlapov?" 

Útle dievča obzrelo sa zpät, kto ju to napomína, a vidiac Zuzu, 
prizrela sa jej mimovofne lepšie a skríkla : 

„Uala, ved si ty v kostolnom rúchu!" 



Digitized by VjOOQ IC 



81 

Všetkých dievok oči na ten výkrik pozrelý tiež k Zuze. 

„Ojej, naozaj!" riekly, pohrdlivo sa jej smejúc, a v očiach 
závist: teraz ony pri nej už budú zatienené. ,,Či sa ti to mama 
dali tak obliect?" 

Zuza iba potrhla hlavou nedbalé. Je ešte zlostnejšia, ako ked 
prišla. Čierne oči, zlovestno svietiace, hádže po Anči Kukučkovie 
a srdce prekypuje jej tajenou nenávisťou, Kukučkovie Anča stojí 
od vrchu oblečená tiež sviatočne a vyniká svojou bielou tvárou 
medzi druhými. Výraz tej tvári najväčšmi ešte hnevá Zuzu roz- 
zlobenú. Je taký zmenený, ako by to ani nebola hrdá a chladná 
dievka Kukučkovie. Líca jej krášli úsmev a zrak jej je plný vnú- 
torného ohňa a blaha. So záľubou sleduje ligotavú hlavu novo- 
zavitej nevesty, tancujúcej pred ňou s mužom, prístavkom, vziatym 
na slovo, a iste myslí si, ako i ona dostane čo chvílá takúto ozdobu, 
ktorá jasá sa pri každom skrútnutí sa nevesty, obdivovanej zveda- 
vými ženami. Vskutku, Anča Kukučkovie plesá v radosti. Vydá sa 
za Pala: dovolili i otec i mať. Opustí drevenú chalupu, vystrčenú 
medzi humnami, a bude bývať v rade, v prostred dediny, v dome, 
kde i jej mat strávila mladosť svoju. . . 

„Čože sa táto tak vypína?" pomyslely si i ostatné dievčence, 
a nepáčilo sa im to; zvlášte tým, čo odoprely ruku Palovi Krahu- 
fovie. Ani čo by do raja mala ísť! Ved z nich ktorákoľvek mohla 
byt za Paloml 

V tú chvílu vstupoval s veľkým hlukom farský sluha Ondro 
s Plameníkom i Paľom Krahuľovie a pozornosť dievčeniec obrátila 
sa ta. Dvaja: Paľo a Plameník, sotva pozreli po izbe, hneď sadli 
za dvere, pozapaľujúc si cigary, ač to Paľo dosiaľ nikdy nespravil. 
Dali hlavy dovedna a započali polohlasne súdiť a chachotat sa 
z ľudí prítomných i dievok. Ale Ondro farský prešiel, hrdo šlia- 
pajúc bakančmi, ichž podošvy klincami povybíjal, aby lepšie hlá-, 
sily, starým ženám na nohy, čo tam oblepené zavadzaly každému. 
Prešiel pyšno pred muzikantov, ani si klobúka nesložiac, ale stiahol 
si ho nad samé oči a tak pozerá zpod neho dookola. Oko padlo 
mu i na bielu tvár Edušky, stojacej od vrchu a zaostalo na nej 
mimovoľne tklivo upreté. Potom zvrtol sa rezko, vyňal šesták z ko- 
žuška a hodil ho pyšne i okázalé Hrnkoví. 

„Hraj, muzika!" 

Ondro podoprel bok jednou rukou pyšne, druhou zahajdákal 
nad hlavou, spraviac pár rezkých pohybov tanečných. O chvíľu 
nechal, ako by sa mu bolo znechutilo a, vystrčiac klobúk s čelá, 
pozerá po dievčencoch, ako by si chcel vybrať z nich, no odvrátil 
sa a tancoval sám ďalej. 

„Laľa, tvoj Ondro ako sa hrdí!" šeply dievčence Kate z fary, 
ktorá dokúrená práve prišla od tanečníka. Že slúžili vedno s On- 
drom, jej vraveli: tvoj Ondro, jemu: tvoja Kata. Ona, ovievajúc 
ručníkom vypotenú, červenú tvár a opojenú od tanca, pozrela na 
Ondra a potom sa zasmiala na ňom. 

„Ved je to už celkom z furmy vynesený!" riekla; „oželel sa. 
Ani nejedol dnes; a bôb varili, čo rád." 



Digitized by VjOOQ IC 



b2 

„A prečo V" shŕkly sa dievčence zvedavo ku Kate. 

„Pre Edušku!'^ 

„Ah jaj, Kata, naozaj?" divily sa a každá obracia hlavu ku 
dievke Kukučkovie, čo 6d vrchu stála a tvárila sa, že nezbadá, 
o čom vravia, ani ich pohladov nechcela zbadať na ôu upretých 
a — závistlivých. Nie je na zavrhnutie, ked pre dievča niekto 
nejie celý deň! 

,^Čo je to?" spytuje sa i Matušovie Zuza. Nedopočula dobre, 
o čom je reč. Ako prišiel Palo s Plameníkom, ona usilovala sa 
dostat do* blízkosti tých, s tvárou, ako bola v komore, ked sa oblie- 
kala : na rtoch úsmev pohrdlivý, v nebezpečných očiach vábny svit. 

„Pre Edušku nejedol farský sluha celý deň, odpovedaly jej 
šeptom a štoply ju laktom, aby pozrela k nej. Zuza to i urobila 
a jej oči zablysly vyhrážkou. 

„Ani ráno, ani na poludnie nejedol," rozpráva Kata; „ležal 
v konici ako kus polena; ani nič nerobil celý deň. Darmo sme ho 
volali — jaj!" skríkne, nenadále pretrhnúc si reč. Ondro, o ňomž 
vraví dievčencom, smejúc sa pritom, dotancoval k nej a šUapol 
jej na nohu podošvou klincami povybíjanou. „Ty faklen, prsty si 
mi poodtŕhalľ' a dvíha nohu, aby si omakala, kolko jej chybí 
z nich. 

Ondro skrútol sa, ako by nezbadal nič, a tancuje, už pred 
Boncom vyskakujúc. Pravda je, že nejedol dnes, že ani nerobil, 
i^edbajúc na povinnosti, že zatvoril sa do staje a ležal tam ako 
zabitý; ale či musí Kata reči roznášať o ňom? Či on rozpráva 
o nej? A mohol by ju i pred pánmi zažalovať, že je dvor každý 
večer, ako pohasnú okná fary, plný mládencov za ňou chodiacich 
a šantujúcich tam i do polnoci. On nepovie... a nedávno už 
i flintu chytal na nich, že zkazí dajedného, čo shon robili. Nemôže 
spať pre nich, i bojí sa, že pokutia niečo vo dvore, a potom je 
len sluha v klepci. Ondro zachytil sa drobčií zase naproti Kate, 
no nedošiel. Skrútol sa od nej s opovržením — darmo sa kryla 
za druhé. Zakýval na Števúrovie najhlavnejšiu dievku, volajúc ju 
do tanca: 

„Ilka, hybaj !" 

Zastal pred dievčenci, kým sa volaná zpomedzi druhých vy- 
moce, a oko jeho zase zablúdilo na pravo, kde stála Eduška bielej 
tvári. Oči sišly sa im. Dievka Kukučkovie akosi zarazila sa a sňala 
rýchle zrak svoj s neho, i usiluje sa hladeť ku stolu na hodujúcich 
svadobníkov alebo na jagavý čepec mladej nevesty, alebo na hudcov 
ospalých. O chvíľu tvár jej bola už uspokojená, ako by neznámy 
človek bol sa podíval na ňu. Ondrove oči ešte zaostalý chvílku, 
tklivo na ňu hladiac, potom skrútol sa a žial skrivil mu líce. 
Odviedol dievku Števúrovie pred samých muzikantov a výskol dutým 
hlasom. Potom pojal i Poliencovie vyhúknutú Anču, aby bol väčšmi 
zaujatý, a konečne i Matušovie dievku. 

„Ved nás tri ani neuvládzeš!" riekla mu táto s úsmevom, ked 
ju bral, a v duchu naozaj nie je rada tomu. Stála tam v húfku 
dievok na kraji, v blízkosti Paľa Krahulovie, ktorý za dvermi do- 
aial kúril cigaru s Plameníkom a robil smiechy. I zamieôala sa 



Digitized by VjOOQ IC 



a3 

bola slovom medzí nich, no hoci len Pldmeník odpovedal, ale po- 
zrel k nej pár ráz Palo. 

Zuza vie tancovať pekne a lahko, ani čo by kolieska mala na 
pätách ; skrúca sa, že ani grófka už inak sa nemôže : ale teraz 
nedá si záležat nič. Pozoruje i od tanca len na Paľa... O chvíľu 
sobrala sa Eduška s kamarátkou preč. S tvári radosť jej zmizla, 
ako prišiel Ondro. Nevie tam ostať už, kde on pyšne spieva, výska, 
vrtí tri hrdé dievky a oči jeho pritom zpod striešky klobúka — 
neshodil ho dosial — hladajú ju prenikavo, lepiac sa jej v tvár. 
Za Eduškou pobral sa i Paľo KrahuTovie, a Zuza už nemá pome- 
škania. Srdce jej je ani v pahrabe. Azda ani nevyčká konca tancu, 
tak ju pália podošvy. Ujde, a čo ju priam ohovoria všetky staré 
baby za to. 

No tu roztrhla sa struna husiel Boncovi — ruka jeho bola už 
zimnično chvejúca sa a hlava plná plánov o Kate z fary. Ondro 
musel prepustiť tanečnice a Zuza chvatom pobrala sa von dvermi, 
tisnúc sa pomedzi národ. Nezastavila sa iba pred domom a zrak 
jej prudko rozletel sa dookola. Na dedine na moste videla hlúček 
ludí. Podišla bližšie ako mak, zatajac dych a počúvala. Po hlase 
poznala Kukučkoví e Anču s kamarátkou a dvoch mládencov: Pla- 
meníka a Paľa. Po chvíli hlúček na moste rozišiel sa. Traja šli 
dolu cestou do Bučkov svadbu pozreť, a Palo Krahuľovie skrútol 
sa hore po zamrznutej ceste sám. Zuzine oči zapálily sa a srdce 
zabúchalo. Sišla na cestu i ona a zabrala sa rýchlym krokom, aby 
ho predišla. 

„A ty domov, Palica?" riekla, ako prišla k nemu, ľahkým, 
žartovným tónom. Ale prechodiac popri ňom, pozrela mu do samej 
tvári, že on zacítil pohlad jej očú, čiernych ako otcových a nebez- 
pečných tiež, ani čo by ho bol oheň pripálil na líce. Palo zastrel 
si tvár do poly kabanicou mimovoľne od jej strany a zamrmlal 
čosi. Keby to druhá z tých, čo ho odpravily, ešte by pretrpel, ale 
tejto jednej nie! 

Zuza zdá sa veľmi náhliť, len tak zvíja sukňami ; ale že jej 
neodpovedal, pričkala ho, stavajúc sa zadivenou veľmi. 

„Hneváš sa na mňa, že nevravíš?" 

„Chod do pekla!" zašomral on a zrýchlil krok, aby sa jej 
zbavil, i klobúk do očú natiahnuc. Ale Zuze je tiež na spech ; ide 
i ona čo najrýchlejšie. 

„Ja som nie na vine, že ti odpovedali apa," vraví mu, rovno 
s ním kráčajúc, a očima nebezpečnými hádže po ňom ustavične; 
.,nie na vine! Ja som ani nevedela, že si ma chcel. Na mňa nemáš 
sa čo hnevať. Hnevaj sa na apu a mamu moju.'* 

„Nevedela si?" spytuje sa Paľo a odstrčí klobúk s čela, aby 
ju lepšie videl, v svetle mesiaca blyštiacu sa od periel a trasúľ. 
Potom rečie, odtrhnúc oči s nej, príkrym hlasom: „Akože by si 
bola nevedela!" 

„Nevedela som, ver mi!" tvrdí Zuza. „Keby bola vedela, bola by 
som — " Umíkne zrazu a stavia sa, že unikne preč. Paľo dochytil 
ju za rameno a chvatom pozrel jej do tvári. 

6* 



Digitized by VjOOQ IC 



.,Bola by si šla?" spýtal sa, vyvaliac oči na jej ligotAVÚ postavu 
a krv v nedbalom srdci jeho začala vrieť, ako voda pri plameni. 

Zuza zapálila sa radosfou, vidiac ho, i neodtahuje ruky svojej 
v prstoch PaJa ako klieštami lapenej. No neodpovie hned. Pokochá 
sa v jeho vzbúrenej tvári a dychu horúcom, nímž ju ovieva. Potom 
povie len slovo,, od nehož závisí jej bytie alebo nebytie u Krahulov. 
Umom blysla jej ešte biela tvár uveličenej Edušky, ktorej zkazu 
chystá teraz. Zuza pomykla hlavou nedbalo. 

„Bola by som šla . . . " šepla, nakloniac sa k Palovi blízo. 

Palo ostal ako zatajený. Všetka vriaca krv vyliala sa mu zo 
srdca a udrela do hlavy, že sa potočil. Ale v tú minútu blaha do- 
stavilo sa mu hned i povedomie, že s Ančou Kukučkovie je už 
spletený. Rozkoš nad Zuzinou odpoveďou zahlušil žial. Pustil jej 
ruku a ovisol celý . . . radšej by mu bola riekla, že pohŕdala ním 
naveky ! 

„Všetko je už márno!" riekol šeptom, bezvládne. „Šly písma 
so sesternicou," a potáca sa od nej preč. 

„Nie je márno!" na to Zuza a lapí ho teraz už ona. Čierne 
nebezpečné oči vášnivo upre na jeho ovislú hlavu a temer s ne- 
návis<ou nad nezdarom. I skloní sa rýchle k jeho uchu a šepne: 
„Ešte ste neboli pri oltári!" 

Palo-Kain trhol sa a vesluje rukou, aby ju dochytil, no ona, 
zvrtnúc sa prudko, spechala preč. 



Minul týždeň, minulý sa i svadby v dedine, ale i shoda mi- 
nula sa v dome Mary Krahuľovie. Rozličnosť citov nastala v ňom. 
Oba chlapi potratilí hlavy, len čo Mara stojí pevná a energičná, 
ako prvej. Keko totiž nadchodí potajme každý deň do Krahulov 
ku chlapom do konice a núka dievku. Nadchodí i Gondúrovie Ďuro, 
ktorého dievka ešte nemá skrine, i Víglašovci, i Polienkovie ga- 
zdiná, čo im je trochu i do rodiny, i Plameník o sestru. Rozmy- 
slelysi mamy vec lepšie, obzvlášte ako videly uveličenú tvár Anči 
Kukučkovie a shon svadobný utíchol a nastala triezva skutočnosť. 
V tej skutočnosti mamy videly, že Paľo-Kain nie je najhoršie šťastie 
pre dievku. Má dom, statok, pole bez ťarchy, a mať mu nebude 
dlho žiť, ked ju tlačí záduch. Že je Paľo nie nejaký vynikajúci mlá- 
denec, to konečne nerobí nič. . . I odkazujú od tetiek, kmotričiek 
do Krahulov, že dievky dajú už vdačne za Pala, aby prišieL Ale 
Mara je pevná, ako múr: neodstúpi od Anči za žiadnu z nich, čo 
ju potupily prvej, ani za takú, čo by ju i nebola potupila. Prilnula 
k nej s neobyčajnou vášňou, i k starej íle, ako by všetky krivdy, 
čo popáchala kedysi proti nim, chcela udobriť a všetku lásku vy- 
nahradiť, čo zameškala za dvadsaťdva roky hnevu. Pritom poznáva, 
že je Anča kalavná vo všetkom. Tká, pradie a šije dokonale, a je, 
akú Mara chce mať : ústupčivá a dobrá . . . Mara odkázala teda 
všetkým, čo nadchodili, i Matúšovie dievke, že sa darmo navracajú, 
nechce ani jednej z nich, pripojac k odkazu ešte každej, čo sa jej 
zišlo povedať. Mamy utíchly zahanbené, dusiac hnev už iba v sebe. 



Digitized by VjOOQ IC 



85 

Len Keko sa nedá odbif. Jeho au i posmešné odkazy Marine ne- 
odstrašily. Chodí k starému do staje, nosí mu pálené, čo je samý 
med a škorica, mohol by s' ho strihat, tak sa tahá. Vie totiž o sla- 
bosti KrahuFu, že sa rád napije z cudzieho, ked zo svojho nemôže, 
lebo je žena gazdom. A dievka Kekova, ligotajúca sa od periel a 
trasáŕ, chodí usilovne hore-dolu po ceste popred dom Krahulovie 
vytŕčat sa Paľovi. Ked tma zalahne však nad dedinu a zvedavé 
oko neprekáža, svedie ho i k sebe na cestu, potom k ich domu, 
zkade jej mať vovedie ho do komory k plnému stolu. .. A Mara 
Krahulovie zrazu zbadala, že oba jej chlapi bočia od pravej cesty 
a Anči s vŕšku ani nechcú, ked sa pripomne. 

„Nuž a to že je čo?" osopila sa v jeden večer na nich, ked 
súsedy prišly žalovat, že starý pil s Kekom v krčme a sa bozkával, 
a mladý každý večer miesto do Eukučkov ide záhumním k Zuze 
Matúôovie. „Čože vy to stvárate, nehanblivci ?" 

„Čože ti jr?" zašomre starý zpoza pece, červený a omámený 
od požitého páleného, čo mu dal Keko, a zagáni k žene. Už sa 
musela dozvedieť o tom! A jemu by sa najlepšie lúbilo, keby tie 
veci vždy ostaly v tajnosti a vždy trvalý. 

„Čo mi je?.. . Ešte sa ti on spýta! To mi je, že písma sa 
už vari tu, a vy s Kekom diablov hútate!" 

•„Ale negagoc, negagoc! To len staré baby vyhutujú; popriadly, 
tak nemajú už čo robit iné. Ja nechcem len sestrinu, žiadnu druhú — 
už som sa zabožil kolkoráz!" odpovie starý, všetko tajac. On na- 
veky tak si pomáha, ked presrstí a bojí sa ženy-gazdu. 

„To je to, mamo," ozve sa Palo od stola, kde sedel od ve- 
čere, ruky majúc pred sebou spustené a fučal, oddychujúc, „že 
Anča Kukučkovie nikdy žena moja nebude!" 

„Že nebude?!" Mara temer zdrevenela od prekvapenia. Takého 
smelého vypovedania od syna-nešikovníka nečakala nikdy. I hladí 
rozšírenými očami naň; potom otvorí ústa dokonale zavrátif ho. 
„Že Anča Kukučkovie nebude, ty vravíš? A ja ti, tvoja mat, Mara 
Krahulovie, tu, pod touto starootcovskou strechou, v tento boží 
deň poviem, že len tá bude moja nevesta a žiadna nehanblívá 
dievka Matúšovie, čo chodí za tebou!" 

Palo sa zachichotal a pohodil plecom nedbalé. 

„Vaša nevesta nemusí byt, ale moja žena bude!" 

Mare opät rozšírily sa oči a na rty jej sadol cit zľahčovania, 
v oku iskra posmecl^u. Či bláznivé a hlúpe odpovedá tento Kain ! 

„A to že je zas aké slovo?" spytuje sa s opovržením. „Tvoja 
žena musí byt i mojou nevestou... A či tak hútaš, že pôjdeš na 
prístavky ku Kekovi, ako Ondro do Zúbelov, a tak ja zas ostanem 
bez nevesty? Ak si takej mienky, chod s Bohom — ja sa ti prosif 
nebudem. Prvý syn opustil ma pre ženu, ked by mi bol mal byť 
na pomoci — i ty môžeš! Pán Boh ma neopustia, ked ma vy, 
synovia, i necháte... Ten syn, ktorý by mi bol verný naveky, 
umrel í" . . . a Mare ústa našklbly sa, hotová bola pustit sa do plaču. 
No nespraví. Má iné pred sebou: tuto Kaina zavracať! „Pravda 
je, že človeku naveky to býva odtrhnuté, čo je najlepšie, a plané 



Digitized by VjOOQ IC 



86 

ostáva, aby ía sužovalo ! . . . Tak Anča Kukučkovie nebude tvoja 
žena . . - a čože s ňou spravK ? Natrovili sme sa, nachodili po no- 
tároch, doktoroch, po diabloch a darmo. I na šnurovačku od čepca 
dala som jej štyri koruny. Hádam ani nevieš, ako peniaze zarába 
chudobný človek I" 

„My sme sa nenatrovili tak vela," odpovie syn fučiac. Vela 
jedol zemiakov s kapustou, čo rád. „A šnurovačku vvklamem od 
nich." 

„Ale som slúbila, že za písma všetko vyplatím ja!" 

„Nemusíte!" odpovie Palo a vstane s lavice, roztiahnuc ra- 
mená ako krýdla a zazýva nahlas: „Háá-ach!... reči sa vravia, 
chlieb sa jie. . ." 

Mara pozrela na syna, a v jej zraku zjavil sa zase cit opo- 
vrhovania. 

„Čo vy tam robíte?" zavznel v tú chvílu hlas zpod okna a 
niekto poklepe paličkou na sklo obločné. Mara prezrela odpoveď 
synovi chystanú a pristúpila k oknu, otvoriac ho. Na podstení stál 
rečník, osinutý od zimy, jehož psom prezývali. 

„Čože je, Janík?" spýtala sa Mara. „Ani som fa nepočula 
hned — s týmto pekným synom sa doháňam." 

„Tu písma vám prišly o Pala a Anču Kukučkovie," odpovie 
rečník nemotornou rečou; zima ho len tak drobí — a kladie na 
okno list. 

„Ved som počula od hlásnika i ja, že dnes prišly, a Tala, tuto 
môj Palík..." 

„Nedovolia sa im sobrať!" preruší ju rečník, bojac sa obšírnej 
reči. Vie sa, že Mara, koho dostane k sebe, toho len tak Tahko 
neprepustí. Pritom ani nie je zvedavý, čo húta Palík, a oziaba 
ho velmi. 

,.Nedovolia?" Mare rozšírily sa oči a myse! zastala. Hladí 
na osinuté pery rečníka, nevediac ani slova viac povedaí. A Palo, 
ktorý fučiac od vela zjedených zemiakov, sberal sa vyliezt na pec, 
skrútol sa v okamihu a pozerá k oknu, počúvajúc dychtivé další 
rozhovor. 

„A prečo nedovolia?" zvolala Mara s hrúzou. 

„Ja neviem . . . Tam čítali u pána rychtára hájnik, a tí vedia 
po madarsky. Všetko je červenou ceruzou popretahované, a to je 
vraj preto, že nedovolia." 

„Ah, jáj !" zalomí rukami Mara, „ved sa dali sobraf Škríbe- 
ľovie Palovi s tou nebohou, i terajší kostolník má sesternicu, i 
Kôrkovie Ondro, a len týmto by sa páni do cesty postavili? Jaj, 
Bože môj!" 

„Ej, už je tak! Ako vravím, všetko je červenou ceruzou po- 
prekrižované — do mindul. . . Že vraj prišly nové zákony.** 

„Ja neštastná stvora .. . počkajže, Janík!" bedáka Mara, druhú 
vetu plačlivým tónom zatiahnuc, ked ten spravil pohyb, že odíde. 
„Prečože by práve len môjmu dietatu páni tak podrážali nohy? 
Čože sme previnili?" 



Digitized by VjOOQ IC 



_89_ ' 

,,Dajte si prečítal ešte niekomu, ak mne neveríte ! Ale že 
i na Babulkovej dvom párom takto prišlo ... a to všetko narobila 
lavá strana. . ." i odvracia sa netrpelivo. I zima mu je, a k tomu 
rychtár dali nalíat trochu posilnenia, musí ís£ teda, aby sa jemu 
krivda nestala. I tak z úradských on robí najviac. Rozháňajú ho 
ako psa so všetkými čerty po dedine, a oni sedia v teplej chyži. 
I nedávno, ked bola exekúcia, práve na Dohviezdny deň — pán 
notár, pán Špendlík, ktorí sú Žid, povedali, že budú i opekance 
bral ženám — celý deň vtedy behal, snášal, odnášal i prechladol 
a dosial nezotavil sa od toho. Ani nezotaví sa nikdy, vie on, iba 
v hrobe ! V hlave ho štiepa a v boku kole ; vše dobre nezamrzne ; 
vše má sa ohňom chytit. 

„Ah jaj, ah jaj I" lká Mara, zatvárajúc okno, ako odišiel rečník, 
a obráti sa do izby s nastráchanou tvárou už teraz. No z chlapov 
už tam len jeden bol, í to iba telesne. Ducha odnieslo mu pálené 
Kekovo a sen. Palo zas, nečakajúc ani kým mat skončí vravu s reč- 
níkom, sobral sa von dvermi a utekal s natešenou tvárou do Ma- 
túšov. Mara začala po izbe chodiť, lomiac rukami. Vi^ už teraz, 
čo bude nasledovat. Kekova planá dievka z planej fajty vtiahne 
do jej príbytku a ona ani jednu nevestu nebude mat po vôli. Ako 
na dlani, vidí budúcnosť plnú odpornosti a nepokoja. A ona si 
bláhala, že dostane Ilinu ústupčivú Anču, túžila po čase, v ňomž 
všetko vynahradí, čo zameškala. Udobrí krivdy, hriechy uhladí, a 
hla, páni, tí protivníci, zmarili všetko... Tu prišlo jej na um, 
či u rychtára dobre vyčítali z písma? Ved hájnik, ktorý vie po 
maďarsky, málokedy vyčíta to, čo stojí na papieri, ale celkom iné, 
a naveky takô, od čoho dúpkom vlasy stoja človeku. Sama to zkú- 
sila, keď prišiel jej végzés z grundbuchu, kde oznamovali jej, že 
otcovský diel prepísali na ňu, a hájnik vyčítal, že má platil akejsi 
pokuty sto korún . . . Mara schytila písma, zamkla dom a pobrala 
sa cestou do fary. Večer, pravda, ani nesvedčí sa ísť ta, no ide, 
a potom pôjde i do školy, ztade do krčmy. Ak na všetkých troch 
miestach to isté vyčítajú, tak presvedčí sa o pravde najlepšie. Popri 
Matúšovcoch idúc^ videla pod stenou dve postavy. Jedna je Zuza 
v červených sukniach a pri nej Paľo. Stoja opretí o stenu a šepcú 
si, hlavy držiac spolu. 

„Bože, smilujteže sa!" zašeptaly osinuté rty Marine, ked ich 
videla, a prešla bez slova popri dome. 

O polhodinu vracala sa s písmami domov, trasúc sa na celom 
tele. Nedovolia páni. Tí nepriatelia človeka, tak vyčítali všetci! 
A Mara, zatvoriac sa do tmavej izby svojho domu, spustí nárek a 
bedákanie. 

Na druhý deň, ked o tom dozvedela sa i nová žena v dre- 
venej chalupe na záhumní vystrčenej, spravila krik, znepokojená, 
ako nikdy ešte. 

„Že nedovolia páni? To vyhútala Mara! A terajšiemu kostol- 
níkovi že prečo dovolili, i Kôrkovie Ondrovi, i Škríbelovi?. . To 
je nie pravda ! To len ona vymyslela. Nikdy k nám nebola dobrá, 
nikdy som jej neverila, ani teraz jej neverím! Chce si vziat Ke- 



Digitized by VjOOQ IC 



kovu nafúkanú dievka, a mojej nevie ako sa zbaviC!'' Krivdy, ktoré 
kryla mínulosC, zase vystúpily na povrch a bijú na srdce íle, zase 
len krivdenej. 

O dva týždne, ked už odznely i ohlášky Pala so Zuzou Ma- 
túäovie^ nová žena bola už utíšená. Konečne ani už nebanuje, že 
sa jej dievka nedostala k Mare. Pafo je mládenec len zo stredných, 
a Maru pozná, čo je za hábu. S mužovou mamou zle zachodila, 
tupila i ju, kým vedno bývalý, s nevestou nevyšla a i muža svojho 
za nič nemá. I zíde sa Mare dievka Kekova: to bude nástroj, nimž 
vrátia sa jej krivdy, ktorými ona hrešila ; ale Túto je Ili trov, ktoré 
mala, a ten posmech! 

„To ti je za to, že si chcela ísf proti mojej volil" riekla 
už teraz, len na dievku sa okríknuc, prišlú práve z kostola, kde 
odznely ohlááky Palove. 

„Ľa, darmo je!"* zastane otec, majúci v obyčaji na všetko od- 
povedač tak, ako teraz. Prišiel z hôr i on, že je nedela, nemal vôle 
ani on da( dcéru Mare, ale teraz predsa nedopustí, aby dievku súžila. 
„Darmo je. ani nespomínaj už. Ha. Ved vidíš, aká je zmrznutá." 

Vskutku, biela dievka Kukučkovie ostala ^te belšia, ako bola. 
Hlava svesila sa jej, a prejde chvíTa, kým ju pozdvihne zas. Sedí 
na lavici a opiera oči na zem pred seba, ruky držiac v lone opu- 
steno. Ešte dodnes sa úfala vždy. Neverila ani ona, že páni ne- 
dovolia, ked druhým dovolili; no dnes počula ohlášky Palove. 
Všetka veselost zmizla jej s tvári. Sedí tam v kostolnom rúchu, 
ani sa nehnúc, hoci maC i napomína, aby sa preobliekala. Ufanía 
v dobré časy v dome, z ktorého pochodí jej mať, vyšlý na zmar, 
a mučí ju ešte i to, že Ondra, sluhu z fary, ufratila. 



-^M- 



Rodínné šfastíe. 

v „Krúžku mena Polonského" v Petrobrade A. F. Koni ne- 
dávno čítal svoje Rozpomienky o L. N. Tolstom. Medziiným Koni 
zaznačil o vetkom spisovatelovi toto: 

v spoločnosti bola reč o 'manželstve. Jeden z hostí rozprával, 
že istá slečna chce sa vydaf za človeka, ktorý nemá postavenia ani 
majetku, a velmi ju odsudzoval pre takú IahkomyseInos<. 

Lev Nikolajevič Tolstoj nesúhlasil s nim a hovoril, že nie v tom 
je šťastie rodinného života. I obrátil sa ku Konimu a rozprával mu : 

Idem na koni dedinou a vidím,, že mužík Gordej je akýsi 
veľmi smutný. 

„Čo sa ti stalo?" spýtal som sa ho. 

„Žena mi umrela," 

„A čože, mladá bola?" 

„Nie. Aká mladosť! Už stará. O osem rokov staršia odo mňa, 
a temer 13 rokov neschodila s pece." 

„Nebola teda ani robotnica?" 

»Nie." 



Digitized by VjOOQ IC 



89 

„Teda prečože sa tak rmútiS?" 

„Akože nerraútií! Prídeš večer z roboty — ustatý, a ona svesí 
hlavu s pece a spýta sa: ,A si jedol, Gordej?'... Ktože sa mi 
teraz tak prihovorí V** 

— Hla, v Com je šťastie rodinného života! — končil Lev Ni- 
kolajevič. jj jf 

*»«* ■ 

Sv. Gerard, 
biskup a mučeník. 

Napísal Fr. F. Sasinek, 

(Dokončenie.) 

Sv. Gerard, zakončiv vyučovanie sv. Imricha, opustil hluk sveta 
a utiahol sa do pusto vne^ ktorá sa po uhorsky menuje Beel *), kde 
bol sedem rokov. Po víťazstve nad Achtumom povolal ho král 
Štefan k sebe a vravel k nemu: „Už od dávna moja vôfa bola, 
bych dvanásť biskupství, ktoré som si umienil založiť v svojom 
kráľovstve^), zaplnil biskupmi; ale to dosaváď nesplnilo sa pre 

*) Heremum peciit, que vulgo Beel vocatur. Szabó to „vulgo" pre- 
ložil na „magyarúl*'. Diplom sv. Štefana z r. 1037 (podvržeaý. Kará- 
csonyi: Sz. István oklevelei 134 — 143) hovorí: ,in illo loco, qui Beel 
dicitar, in Sylva Bocon**. Fejér: Cod. dipl. I, 328. Madari nesprávne 
tomu miestu, kde potom sv. Štefan založil kláštor benediktíiisky, dávajú 
meno Bakonybél. Pôvod toho názvu je slovanský. U Plinia (f 79) stojí: 
„glandifera ľannoniae (silva) : teda Bukový les, kde buky rodia bukvice. 
Fagi glans... similis, triangala cute includitur. Pliuius lib. 16, cap. 6. 
Taký Bukový les, Baconia silva spomína sa aj inde: u Júlia Caesara 
Bakenis, u Fredegara Buchonia, v diplome kláštora fnldenského Boconia. 
Šembera: Západní Slované, str. 130. Praepusitus de BnkoD-Somlon. 
Fejér: Cod. dipl. V. 2, 540. an. 1279. Eclesia de Bocon. Ib. IV. 2, 
216. Boco silva. Ib. VII. 1, 335. an. 1266. Bakony. Ib. I, 327. Srov. 
Wenzel : ludex alphab. cod. dipl. arpad. contin. pag. 49. (Bocon) Sumlu 
(suma, sumla, silva monasterii de Beel. Ib. I, 50^ an. 1135. 

Jako Bukony je slovanského pôvodu, tak i ten prívesok Beel; v našej 
severo-slovenskej mluve Bukoň biely, v juho-slovenskej ale Bukoň bél. 
To biely a bél neoznačuje v prísnom smysle bielosf, ale istú časť toho 
bukového lesa, od iných častí rozoznávanú. (Srov. Alba Chrobatia n Eonst. 
Porf.; Alba, Bíelohrad, Fehérvár.) V listine r. 1086 tá časť Bukoňu 
nazýva sa Biely sad (Qltetvéoy, gyttmôlcskert, Baumplantage, Obstgarten). 
Usqne ad introitum fagorum (bak, bukkfa, Buche), qui vulgo dicitur Bile- 
zadu. Wenzel: Cod. arpad. continuatas I, 33. an. 1086. Pisatelia diplo- 
mov, aby si uľahčili prácu, nepísali Bilezadensis, Bielesadensis, ale len 
Beliensis. Wenzel ib. I, 66. an. 1171. . 

Tieto vysvetlivky nepoťahujú sa na diplom r. 1037, ale len na 
meno Bakonbél. 

■^ Srov. životopis sv. Gerarda cap. 8. in fine. 



Digitized by VjOOQ IC 



90 

vôIu iných, ktorým bol satan vodičom. Teraz však prevezmi biskup- 
stvo (marošhradské;, ktoré, dla môjho úsudku, tebe náleží; poneváč 
však nateraz nieto kňazov, ktorí by ti boli k službe, shromaždíme 
z fár a kláštorov kňazov a mníchov k tomu cielu. Ja rozkážem 
svojim županom, aby svojím časom sbierali od ludu deémy^ z kto- 
rých by si vyžil. Chcem spolu, by nikto nezostal, ktorý by ne- 
splácal dežmu. Len ty plň povinnosti úradu svojho, hlásajúc slovo 
Božie, obracajúc ku Kristu a krstiac nevercov (t. j. starovercov).** 
Teda dla královho rozkazu shromaždení boli mnísi z rozličných 
kláštorov: z Varadína dvaja, Štefan a Anselm';; zo Zaly dvaja, 
Konrád a Albert *) ; z Beelu dvaja, Krato a Taslav ^) ; s pannonského 
vrchu štyria, Filip, Henrich, Leonard a Concius. Týchto desať kňazov 
Ghanadin zaviezol do Orozlanu, kde mal byf vystavený kláštor na 
počesť SV. Jura mu<^eníka. Po vysviacke miesta, kde mal stá( ten 
kláštor, zavezení boli do Marošhradu, kde mali kláštor mnísi obradu 
gréckeho/) Týchto preniesli do Orozlanu, a tých desať kňazov umie- 
stili v tom gréckom kláštore, aby tam bývali, kým nebude pre nich 
vystavený kláštor sv. Jura v Orozlane. 

Sv. Gerard teda započal svoje účinkovanie v MaroShrade; vy- 
učoval a krstil hromady (starovereckého) ludu, prišlého ta k nemu. 
V tom, jako i v ostatnom duchovnom pastierovaní, bolo mu na po- 
moc hlavne sedem z tamtých kňazov (Albert, Filip, Henrich, Konrád, 



^) Nebol to ani Velehrad (Magno-Varadinum) na ľavej strane — , 
ani nejaký Pécs-Varadiu na pravej strane Dunaja, ale „raonasterium in 
Monte ferres". Slovenské Pohlady 1907, str. 263. 

*j Čo sa týka opátstva sv. Adriana na Sále, nie sme do cela na 
čistom. Diplom sv. Štefana hovorí: Fundavimus monasterium in insula 
Saladiensi, ordinis s. Benedicti, quod ab incaroationis Domini 1019... 
ad fínem perdaximas; in quo iassa nostro dedicata est ecclesia beat! 
Adriani, quae cst in Žala. . . ubi ordinarimus abbatem latinám^ nomine 
Petrum. Sú to slová diplomu pozdejšie padelaného: teda nemožno dľa 
neho objasniť počiatok toho kláštora. Karácsonyi: Sz. István oklevelei 
107 — 123. Ten chrám sv. Adriana bol už od kniežaťa Privinú stavaný 
pre nemecko-latinských kňazov a skrze Liupramma, arcibiskupa soľno- 
hradského, o. r. 950 vysvätený. Ginzel: Gesch. der Slavenapostl. B, Mo- 
numenta pag. 54. Cisár Arnulf v diplome r. 888 praví: Ad sanctam 
ecclesiam Juuavensem . . . tradimus. . . abbatiam, ubi s. Adrianus, martýr 
Christi, quiescit. To isté je i v diplome cis. Otta r. 987. ap. Henricura 
Canisium ľ. III, 457. Dfa toho teda sv. Štefan po 32 rokoch nemal 
čo zakladať opátstvo s v. Adriana, keď už bolo za doby jeho otca Gesa 
(955 — 997) na území jeho strýca, cár- Vladislava. Slovenské Pohľady 
1907, str. 343. ' 

^) Vidz poznámku 1. 

^) Legenda síce spomína len tento kláštor obradu kyrillského, na 
ktorý sa poťahujú deje Chanadina, ale z toho nenasleduje, že ich viac 
nebolo v kráľovstve Achtuma. 



Digitized by VjOOQ IC 



91 

Krato, Taslav a Štefan), ktorí boli znalí uboľského jazyka '), a usta- 
novení boli za arcikňazov (archidiakonov) po mestách a dedinách. 
Jedného dňa prišlo k sv. Gerardovi 30 nových kresťanov'*) 
8 prosbou, aby prijal ich chlapcov k študovaniu, by sa stali kĎazmi. 
Prijal ich, určil pre nich školský dom a za ich učiteľa ustanovil 
Waltera. Keď zemania zbadali ich pokrok vo vedomostiach, dali 
tiež svoje dietky do tej školy. Z týchto učeníkov stali sa kanonici. 
Sv. Gerard choval sa k nim velmi starostlivé, poneváč neboli cu- 
dzinci, ale vlastenci ^). Vo sviatok sv. Jána Krstiteľa prišlo k nemu 
asi 100 občanov s veľkými darmi a s prosbou, aby prišiel im vy- 
svätiť miesta, kde by postavili kostoly. I šiel ponavštevova< svoju 
diecésu, vysviacať cintoríny, kde malý byí stavané kostoly, kázaí 
a krstiť. Vypravil poslov i za Dunaj, menovite do Stolného Bele- 
hradu, mnícha Maura, aby z tamnej školy získal učiteľov a učeníkov. 



'; Legendár (r. 1381) strčil tým 7-im jazyk mariarský do úst, ostat- 
ným 3-oni. t. j. Anselmovi. Leonardovi a Konciovi nie. Za jeho doby 
bangarica lingaa stotožnená bola už s maďarskou rolavou (Slovenské 
Pohľady 1907, str. 485), ale za doby sv. Štefana nebolo v Uhorsku 
ani Maďarov ani maďarského jazyka. Legendár, jako vymyslel mená 
tých 10 kňazov, tak namyslel si i maďarský jazyk tých 7 kňazov. Ja 
nepochybujem, že všetci, koľkokoľvek ich bolo, boli znalí slovančiny; 
lebo len takí boli spôsobní vyuČovaC ľud slovanský okolo Marošhradu 
(Čanádu). Kará sonyi pre svoju antipatiu k slovančine ešte i tých mní- 
chov, ktorých sv. Vojtech priviedol z Ríma do Čiech, a ktorých (r. 996) 
Anastas (Radla) odtiaľ priviedol do Uhorska, má za Talianov. Boli to 
slovanskí mnísi kyrillského a glagolského obradu z rímskeho kláštora 
SV. Alexa a Bonifáca na pahrbku aventinskom, basiliáni a benediktíni. 
Graeci, inqnam veniunt, Latini si miles militarnnt. Saperioribus quatnor 
plus Basilias, inferioribus qaatour magnus Benedictus dux sivé rex erat. 
Prameny déjiu českých I, 282 a 283. V tom kláštore bol sv. Vojtech 
s učiteľom svojím Radlom, a to ako „monachus niger ordinis s. Bene- 
dicti". Prameny déjin českých II, 381. Sv. Vojtech vzal so sebou 12 
mníchov z toho rímskeho kláštora a prijdúc do Čiech, osadil ich do- 
časne v Kostelci, kým nebude pre nich vystavený kláštor v Brevnove 
(993). Jakí boli mnísi tí v Ríme, takými boli i v Brevnove, kyrllskí 
a glagolskí. Sv. Vojtech skrze nich chcel získať starovercov západnej 
cirkvi a „svätej rímskej dŕžave" nemeckej (stredoveká Christianitas). 
Keď potom nastala vzbura proti tej „novej viere", sv. Vojtech a mnísi 
brevnovskí so svojím opátom Anastasom (Radlom) utiekli do Uhorska 
(996), kde dočasne osadení boli „in monusterio ferreo" (Slovenské Po- 
hľady 1907, str. 263), potom (1000) na pannonskom vrchu sv. Martina. 
Tento kláštor bol — takrečeno — seminárom, z ktorého vychádzali 
„monachi nigri" k obracaniu starovercov na „novú vieru** (Chron. Bud. 
ap. Podhraczky pag. 336. Ginzel: O. Monumenta pag. 92 — 95. Parla- 
mentár. Wieu, 1889. Nr. 30, S. 6 u. s. w.). 

*) T. j. 30 na „novú vieru" obrátených starovercov. Chron. Bud. 
ap. Podhraczky pag. 336. 

^) T. j, žiaci týrh škôl narodení a vzdelaní boli v Uhorsku. 



Digitized by VjOOQ IC 



92 

Prišiel odtial Germán Henrich, ktorého sv. Gerard k boku Waltera 
ustanovil za podučitela'"); lebo prišli do Marošhiadu i Nemci, Čaši, 
Poliaci a Franci*'), tak že Walter tolký počet nestačil sám vy- 
učovaf a pripravif na kĎazstvo. 

Sv. Gerard vo vystavenom chráme sv. Jura na brehu rieky 
Maroše postavil tiež oltár na počesť bi. P. Márie, ktorej meno Uhri 
nevyslovujú, ale ju Velkou Paňou nazývajú^*). Okrem toho postavil 
v Marošhrade i druhý kláštor s chrámom bi. P. Márie. 

Po smrti s v. Štefana (15. aug. 1038) králom stal sa Peter, ale 
Aba, palácový župan, svrhol ho s trónu '^). Za doby tohoto panoval 

^^) Germán Henrik. Karácsonyi pod geografickým Germanus roz- 
umie etnografického Nemca. Koho mal v okolí Maroše vyačovut po ne- 
mecky? Y tej dobe ešte nebola Germánia stotožňovaná s Teatoniou 
(Deutscblandom). Obyvatelia Germánie boli väčšfm dielom Slovania. Est 
locQS in partibns Germaniae, quem incolae Sclavoniam (Bofaemiam) di- 
cnnt. Životopis sv. Vojtecha. Prameny déjin českých I, 235. 

^*) Je v tom legendárska auxesis. Školy maďarskej tam nebolo. 
Že ta do slovanskej školy prichádzali i Česi a Poliaci, tomu bych roz- 
umel: ale čo by tam hľadali Nemci a Francúzi? Tá doba znala Franci 
Teutones (Nemci) a Franci Latíní (Francúzi). Gallorum populi degerunt 
Odonem in regem. Hic divisio facta est inter Teutones Francos et La- 
tinos Francos. Chron. Reg. Franc. Pertz: Monumenta III, 214. 

'-) Cuius (Mariae) nomen videlicet Matrís Cliristi proprium in Unga- 
roram generatione non exprimitur, sed tantum Domina resonat. Možno, 
že r. 1381 Maďari už robili rozdiel kalendársky medzi Nagy asszony 
napja a Kis asszony napja\ a to Nagy a Kis tuším poťahovalo aa na 
jej povahu telesnú: nialú pri narodení a veľkú pri nanebovzatí Márie, 
nie ale na jej morálnu dôstojnosť: teda „Magua Domina Ungarorum*^ zna- 
menalo sviatok nanebovzatie Márie. Ostatne maďarčina nemá ani výrazu 
pre Domina ; lebo asszony znamená ženu (Weib), nie ale paniu (Herrin). 
Je mi pravdepodobné tiež, že Maďari prevzali to Magna Domina z juho- 
slovančiny, v ktorej o bi. P. Márii užíva sa Veliká Gospa, 

'^) Sv. Gerard nebol priateľom nemčúrskeho Petra (Karácsonyi: 
Sz. Gellért 151 1.), ale Samuela. Qui pro sua pietate Oba (Aba). Ano- 
nymus Belae regis notarius cap. 32. Bol on sororius, t. j. vnuk sv. Šte- 
fana po sestre Judite; jako to vidno z nasledujúceho rodostromu: 

Gesa 

Judita. s v. Štefan. 

Boleslav Chrabrý. 

I 
Bezprem — Otto (1032). 

I 

Samuel — Romanus. 

Jako otec Samuela mal dvojaké meno, východné a západné, Bez- 
prem — Otto, tak i tohoto syn Samuel — Romanus. Casimirus... duxit 
uxorcm, filiam Románi, principis Rusiae, filii (Bezprem — ) Odonis, no- 
mine Dobronegam. Bogufal ap. Sommersberg II, 26. Sv. Štefan a Roman 



Digitized by VjOOQ IC 



93 

neporiadny život v krajine; áno, kráf v štyridsafdĎovom pôste dal 
mnohých velmožov zavraždil. Keď potom s biskupmi a krajinskými 
hodnostármi prišiel do Murošhradu k hodu velkonočnému a chcel 
vstúpil do biskupského chrámu, poslal pre sv. Gerarda, aby — jako 
bývala obyčaj — prišiel položiť mu korunu na hlavu. Sv. Gerard 
to odoprel, áno, ked Aba (Samuel), iným biskupom ovenčený, s veľ- 
kou slávou vtiahol do chrámu, vystúpil na kazateľňu a mal k nemu 
reč velmi ostrú ; predpovedajúc mu í to, že ho v tretí rok zastihne 
meč pomsty. Tú reč povedal po latinsky ^*) a prikázal tlmačovi, 
aby ju vyložil kráľovi'^). Aba-Samuel skutočne v 5. roku svojho 
panovania a v 3. roku po prorockej reči sv. Gerarda, t. j. 1042, 
zahynul v boji proti kráľovi Petrovi, ktorý opäť zmocnil sa trónu. 
Nemčúrsky Peter ešte viac než predtým zoSklivil sa tak, že 
vlastenecká, po Aba-Samuelovi pozostalá, strana vypravila posolstvo 
do Ruska, kde sa Andrej, syn cára Vladislava ^^), vnuk sv. Štefana, 
oženil a s bratom Leventom zdržoval *^), aby ho povolalo na trón *•). 
Následkom toho Leventa s Ondrejom dali sa na cestu a cez Kar- 
paty prišli do Čierneho Uhorska, čili Potisia. Shrkly sa k nim ne- 
smierne zástupy, majúce na čele Vatu z černo-uhorského Vele- 
hradu**). Že tá revolúcia proti Petrovi nediala sa len tak voslep, 



založili v Raveue pútnický dom, ktorý sv. Gerard požehnal. Sz. István 
oklevclei. Karácsooyi. Badapest, 1891. pag. 17. Karácsonyi v diplome 
spomenutého Romana vojvodu chybne nazval vojvodom v Ravene. Sbomfk 
Mus. slov. spoločnosti 1906. II, 111. 

*^) Amici regis Hberalibus studiis eruditi. Teda vtedy nehovoril 
k ľudu po slovansky, ale k prítomným hodnostárom študovaným po la- 
tinsky. 

^^) Teda kráf Samuel -~ Roman nebol znalý latiny, ako staroverec. 

*^j Neboli to synovia Basila (Vazila), ale cára Vladislava, a le- 
gendár nasledoval nepravú tradíciu. Tradunt quidam, istos tres fratres 
(Andreám, Belám et Leventem) íilios fuisse Vazal . . . Falsum pro certo 
e8t et pessime enarratum. Chren. Bud. ap. Podhraczky pag. 102 cum 
nota 8. 

*^) Alteram (filiam regis Ruziae) tulit Andreas, rex Ungarorum ; 
de qua genitus est Saloinon. Adamus Bremensis ap. Migne CXLVI, 567. 
Scholion 63. 

'•) Legenda hovorí, že nespokojní s kráľom Petrom vypravili po- 
slov do Polska, aby povolali Belu, Ondreja a Leventu. Bela zostal 
v Polska, Ondrej a Leventa však i Polska boli odišli do Ruska a odtiaľ 
prišli do Uhorska. Srov. predošlú poznámku. 

*'j Slovenské Pohlady 1902, str. 142. JakokoTvek kroniky domáce 
čo naj černej ši mi farbami maľajú Vatu ako pohana, ja ho mám za staro- 
verca; lebo mal syna Jána, teda pokrsteného. Prohibitura erat Chrístianis 
uxorem dacere de consanguineis Vata et Janus (1047). Tento vodca 
povstalcov bol pod Belom I. Cuius (Vatae) íilias, nomine Janus... 
ritum patris sequendo. Chron. Turotzii cap. 39. Keď r. 1073 konalo 
sa smierenie vojvodu Gesu s kráľom Šalamúnom, Gesu zastupoval biskup 
byborský (velehradský, verkováradský, staroverský) a zlopovestný Vata 



Digitized by VjOOQ IC 



94 

ale (Iľa umyslenébo plánu, nedá sa pochybovať, ačkolvek o ňom 
naše kroniky a legendy mlčia. Schôdzka bola asi v Marošhrade, 
jako lanského roku ^% odkiaľ sv. Gerard zavčasu dal sa na útek za 
Dunaj "M. Na schôdzke radili sa najprv o tom, kto má byť kráľom, 
či Leventa alebo Ondrej. Ked sa Leventa odriekol koruny králov- 
skej ^'^\ vyhlásený bol Ondrej za kráfa. Tomuto predložili tú pod- 
mienku, aby zrušená bola „nová viera •* rímskokatolícka *^), a na- 
zpäť uplatnená bola „stará viera" grécka (kyrillská), ktorú západ- 
níci prezývali pohanstvom '*). Ondrejovi síce bolo úzko, ale nateraz 
prijal tú podmienku -^), a rozčúlené zástupy tiahly s ním do Pešti, 
aby, prekročivšie Dunaj, vtiahly do (Stolného) Belehradu, kde by 
bol Ondrej korunovaný. Peter, dostav zprávu o tom, dal sa na útek 
z Belehradu do Mošonska '*^). 



(oequam VataV Dax (Gesa) ad regem (Salomonem) Varadinensera episco- 
pum, sceleratissimumque Vatám legavit. Boníinins decade II. lib. III. pag. 
213. Ešte nebolo založené rímsko-katolícke biskupstvo v byhorskom 
Velehrade (Magnovaradini). Pauler nedrží to za isté, že tento Vata je 
ten istý, ktorý bol na čele povstalcov r. 1047. Magyar uemzet tôrténete. 
Budapest, 1893. I, 559. Prečo nie? To „nequam" a „sceleratlssimus" 
len toho istého Vatu predpokladá; a r. 1073 bol starší len o 26 rokov. 
Bol-H na pr. r. 1047 tridsaťročný, r. 1073 počítal 56 rokov. 

^^) Nobiles Hungaríe. . . in Cbanad (1046) convcnerant. . « nuncios 
roiscrunt in Rasciam ad Andreám et Levante. Chren. Bad. ap. Pod- 
hraczky pag. 91. Cum autem venisent ad Nóvum castrum, quod (Sa- 
muel ) Ába construxerat, ecce universa maltitudo Hungarorum con- 
fiuxit ad ipsos et instincta diabolus . . . petiverunt . . . quod permitterent 
universum populum ritu paganorum (?) vivere, episcopos et clericos occi- 
dere, ecclesias destruere, Christianam fidem abjicere ftty doia ?) colere. 
Že tieto slová, ktoré západníci strkajú do úst Uhrov, netreba brať v prís- 
nom smysle, každý vidí. Išlo len o to, aby „nová viera" bola odstrá- 
nená a „stará viera'' nazpäť uvedená. 

*') Sv. Gerarda nájdeme v Pannonii. Nedá sa pochybovať, že ten 
nebezpečný pohyb proti „novej viere" nebol mu tajný. 

'^) Putabat enim (Andreas) eadem simplicitate dedisse coronam 
filio suo (Salonioni), sicut sibi Leventa dederat. Turotzii Chron. II. cap. 
44. Levente vero in eisdem diebus mortuus est; quí si diutíus víxisset 
(t regni potestatem obtinuisset, sine dubio totam Hangariam paganisma 
ydololatria corrupisset (?). Cbron. Bud. ap. Podhraczky pag. 102. 

-^) Vidz tú podmienku v poznámke 20. 

^^) Že spojenie starovercov s patriarchátom carihradským pokla- 
dané bolo za pohanstvo a modlárstvo, vidz o tom tu str. 34. 

'-*} Aliter enim non pngnabant (pugnarent) contra Petrum regem 
pro Endre et Levente. Cbron. Bud. ib. pag. 92. 

-^) Petrus autem rex. videns Hungaros unanimiter adhesisse dncibus 
£ndre et Levente, ipse cum suis Toutonicis fúgam iniit versus Musun, 
ut abinde in Austriam pertransiret. ('hron. Bud ib. pag. 100. 



Digitized by VjOOQIC 



Väčšia legenda výprava, že biskupi: Gerard, Beztrid, Budi, 
Benetu a župan Zonug, ktorí boli počuli o príchode Ondreja a Le- 
ventu, sišli sa v Stol. Belehrade a odtial dali sa na cestu (k Bu- 
dínu), aby tam prichádzajúcich, Leventu a Ondreja, počestné pri- 
vítali, pravdepodobne i preto, aby hroziace nebezpečenstvo, ked nie 
odstránili, aspoA umiernili^^i. Konaj úc tú cestu, prišli do Dyodu -^)y 
kde v kostole sv. Sabiny sv. Gerard slúžil sv. omšu a po nej mal reč 
k shromaždenému ľudu ; povzbudzujúc ho, aby pevne zotrval vo viere 
katolíckej '% Potom so slzavýraa očima vravel: „Bratia, spolu- 
biskupi a všetci veriaci, ktorí ste prítomní, vedzte, že dnes s mu- 
čeníckou korunou prijdenie k Ježišu Kristu a do radosti večnej. 
Dávam totižto vám na vedomie tajomstvo Božie, ktoré mi tejto 
noci zjavené bolo. Videl som Ježiša Krista, Pána nášho, sediaceho 
na lone najsvätejšej Panny Márie, rodice svojej, jak nás k sebe 
volal a rukou svojou podával nám sviatosf tela svojho a krvi svojej ; 
keď však biskup Beneta prikročil k nemu, zpät odtiahol sviatosf 
od neho: teda on nebude mat účasti v mučeníctve." Potom všetci 
vyspovedali sa, prijali sviatosf oltárnu a pomodlili sa. Tak pripra- 
vení k smrti konali d!alej cestu pešo, sv. Gerard ale, vekom a prá- 
cami oslablý, konal cestu vozmo. 

Keď prišli k peštskému prístavu, Vata a jeho bezbožní spo- 
ločníci vrhli sa na nich a kameňovali ich ^% Sv. Gerard tých, ktorí ho 
kameňovali, ustavične krížom žehnal dta príkladu sv. Štefana prvo- 
mučenika (Sk. Ap. 7, 58); ale to bezbožníkov ešte viac podráždilo. 
Prevrátili mu voz, vytrhnúc ho z neho, položili ho na káru (biga), 



**) Endre et Levente cum eadem moltitudine procedentes per mé- 
diom -Hangarie, appropinguaverunt ad portom Pesth. Quo audite, Ge^ 
rardus, Bestridus, Budli et Beneta, episcopi. Zonuk comes. . . perrexerunt 
paríter versos portum Danubii in Pesth. Chron. Bad. 1. c. pag. 95, 97 
Prístav na pravej strane Dunaja, pod terajším hradom budínskym, vtedy 
menovoný bol peštianskym. 

**) Turótzi menuje tú osadu Gyod, budioska kronika Gyógy. Szabó 
a Karácsonyi majú tú osadu za Diós, teraz pustu medzi Tétényom a 
Tôrôk-Bálintom. Buď jak buď, to maďarské Diós (Orešany, Nuszdorf) 
mohlo byf r. v 1381, nie však r. 1047, keď tam ešte nebolo Maďarov 
(Kumánov). 

**) T. j. v „novej viere" rím-ko-katolíikej. Chron. Bod. pag. 336. 

*^j Vlastne Nemcov, ktorých bol kráf Peter vtrásil do krajiny, a 
Latinov, ktorí rozširovali „novú vieru^ v krajine. Clericos, qoam laicos 
caiholice fidei servatores interfecerunt et quam plores ecclesias (catho- 
licas) Dei destruxeront. Deinde contra Petrum regem rebeliaotes, uni- 
versos Teutoniios et Latinos, qui in oíficiis diversis prefecti per Hun- 
gariam sparsi foerant, toipi neci tradiderunt. . . ut ipsi episcopi cum 
clero sint necati, deínmtor trocidetur, tradicio paganisma (?) resumator, 
peiiitus abolenda siot collccta cum suis Teotonicis et Latinis. Chron. 
Bod. pag. 64, 119. Karátsou}! prd Latinmi rozumel Talianov, kdežto 
treba tu mysleť na „novú \ierQ'' rí n isk o- katolícku. Latini, Christiani occi- 
dentales. Lex. man. ap. Migne pag. 1260. 



Digitized.by VjOOQ IC 



96 

vyviezli ho de vrch Kreenfeld'M a s neho sotili ho doíu. Bezbož- 
níci, ktorí boli pod vrchom, vidiac, že sa ešte hýbe, prebodli ho 
kópiou, vliekli mŕtvolu jeho k jednej skale, hodili ju o ňu, tak že 
mu hlavu rozdrtili. Stalo sa to 25. septembra 1047. Smutná to roz- 
pomienka! 

A čo sa stalo s ostatnými? Biskup Budi s veľkým počtom 
(katolíckych kresťanov) ukameňovaním zahynul, Beztrid následkom 
ukameňovania na tretí deň umrej, Beneta zakročením kniežatá On- 
dreja zachovaný bol pri živote. Župan Zonuk — jako výprava kro- 
nika budínska — chcel na svojom koni uskočií; vrhol sa do Du- 
naja, chtiac preplávať. Ked ho zbadal človek, menom Muthmir 
(Mútimir), vzal ho na svoju lod, chtiac ho, ako svojho krstného 
otca, oslobodiť od smrti ; ale kacieri ^-), keď to zbadali, hrozili mu 
smrťou, nezabije-li ho. Nalákaný Mothmir zavraždil ho. 

Ked Ondrej vstúpil na zadunajskú (pannonskú) zem, položenie 
sa zmenilo ; lebo katolíctvo pevne stálo za Dunajom, tak že povstalci 
nenašli tu podpory. Ešte tohože roku korunovaný bol za kráľa a 
prikázal, aby staroverci navrátili sa k „pravej viere" katolíckej, 
alebo aspoň chovali sa dľa toho zákona, ktorý bol za doby sv. Šte- 
fana *'). 

. Ačkoľvek kráľ Ondrej vychovaný bol v duchu „starej viery", 
stav sa kráľom, prijal „novú vieru" : preto kronika budínska* kladie 
dôraz na to, že bol katolíkom **). 



Chceme-li v lakonickom oriešku mať cirkevný dejepis Potisia, 
máme ho vo zpráve kroniky budínskej o kráľovi Ludvikovi (1342 — 
1382), kde stojí: Slávi okresu Lippva, ľud tvrdej šije, bol obrátený 
na vieru a pokrstený (druhýkrát) ; ktorému kňazi katolícki, dľa pre- 
kladu Hieronyma, učiteľa svätej matky-cirkvi, vysluhovali cirkevné 

^^) De monte supra Kreenfeld (chrenový vrch, tormafôld). Snád 
má stáť: „de monte supra Kränfeld". Pozdejšie premenené bolo na 
Kelenfeld, Kelenfeuld. Ecclesla s. Gerardi de Kelenfeld. Fejér: Cod. dipl. 
IX. 7. 706 an. 1291. IV. 3. 498 an. 1269. 

^*) Kacíri, heretici, t. j. staroverci. Ked cisár Basil r. 871 vy- 
týkal západnému cisárovi Ludvikovi, že bezprávne menuje sa cisárom, 
tento mu odvetil, že cisári východní bezprávne sa menujú cisármi; lebo 
— vraj — pre svoje kacírske učenie (cacodoxiam) utratili ten názov. 
Desing: Reichsgeschichte. Regensburg, 1768. pag. ô9ô. 

^'j Ut deposito ritu paganísmo, príus eis conce.sso, ad veram fidem 
reverterentur, et in omnibus secnndum Icgem illam vivercnt, quam sanctus 
rex Štefanus eos donierat. Chron. Bad. pag. 101. Grave enim tibi est, 
haius climatis tenere regnnm, nisí imitátor consuetudinis ante regnantium 
exstiteris Regum. Qois Graecus regeret Latinos graecis moribus? aut 
quis Latinus Graecos latinis regeret moribus? Nullus. Idcirco consue- 
tudines sequere meas, ut inter tuos habearis praecipuus, et inter alienos 
laudabílis. Mouita s. Stepbani ad s. Emericum cap. 8. 

^*) Catholicus est vocatus. Chron. Bud. pag. 100. 



Digitized by VjOOQIC 



97 

sviatosti; ale teraz, jako výprava sa, upadli do odpadlíctva (apo- 
stasie) a do predošlého bludu ^^). Okres Lippa je Banát pod riekou 
Marošou : teda to pole, kde bol účinkoval sv. Gerard. Tá lakonická 
zpráva zaslúži, aby sme ju podrobnejšie rozberali. 

Na Potisí bolo kresfanstvo katolícke, spojené s Rímom, z doby 
sv. Metoda (f 885); ale o. r. 890 podmanil potiských kresťanov 
Arpád so svojimi mahomedánskymi Turkami, t. j. Bulharmi a Ko- 
zarmi. Až po jeho smrti jeden jeho potomok a člen triumvirátskeho 
panovania, Termatz, nasledujúc príklad pokresťanených poddunaj- 
ských Bulharov, pokrstený bol v Carihrade ^^), a na Potisie uvedené 
bolo kresťanstvo spojené s Carihradom. Sv. Štefan skrze sv. Ge- 
rarda usiloval sa uvies( ta rímsko-katolícku cirkev obradu glagol- 
ského^'). Vzbura r. 1047 zkazila dielo sv. Gerarda^**), ale král 
Ondrej (f 1061) a jeho nástupca, Bela I. (i 1063), uviedli ta také 
cirkevné pomery, jaké boly za doby sv. Štefana (f 1038). Vedľa 
„starej viery" mala pokojné miesto i „nová viera", vedFa carihrad- 
sko-kyrillského obradu i obrad rímsko-glagolský ^^ . Ked hierarchia 

^*; Chron. Bud. ap. Podhraczky pag. 337. 

3^) Slovenské Pohľady 1907, str. 348. Sv. Metod, ako arcibiskup 
sriemsky, bol ta uviedol katolícke kresťanstvo obradu slovansko-kynll- 
ského, a toto pod kniežaťom (gylasom) Termatzom prišlo k .všeobecnej 
úcte a platnosti, spojené však s Carihradom; lebo surové konanie Wi- 
chinga proti arcibiskupovi Gorazdovi a násilnícke zahnanie jeho prvých 
mnžov (xcpi^atoi) zo Sríemska odcudzilo to kresťanstvo Rímu. Vidz 
Obranu svätého Metoda. Turčiansky Sv. Martin, 1907. str. 33 atď. 
Pravdepodobné je, že rozkvet kynliského písma a kyrillskej liturgie 
v balkánskom Bulharsku mal značný vplyv i na Potisie. 

^^) Sv. Štefan až na sklonku svojho života hľadal benediktínov la- 
tinského obradu v Monte Gassino (Slovenský Letopis 1880, str. 104), 
prvej však bol znášanlivý ku gréckej (kjrrillskej) liturgii (srov. poznámku 
33), a preto bol v úcte i u starovercov; jako o tom svedčí jeden staro- 
bylý rukopis kyrillský. ktorý v latinskom preklade takto vraví: Unus 
ex príncipibus, cui Stefanus nomen erat, pia íide christiana imbutns, 
víta decessit, qui, multis Déo grátis operibns perfectis, cum pace in 
regnum coeleste abiit. Századok 1896, str. 201. 

'*) Ten istý starý kyrillský rukopis o dejoch po smrti sv. Štefana 
nastatých píše : Graecorum lisinguorem cum Latini opportunum sibi vidis- 
sent, Polones, qui Ugri dicuntur, ceterasque vicinas eorum geutes, Unos 
et Ipidas (Gepidas, Valachos), Róma exorti, cum libris et scripturis in 
impiam fidem suam converterunt. Naráža tu vo svojej zášti proti účin- 
kovaniu Latinov pod kráľom Petrom (f 1046). 

^') Že i do čanádskeho biskupstva nazpäť uvedení boli „čierni 
mnísi^, t. j. glagolskí, svedkom je list biskupa čanádskeho k pápežovi 
Houorovi: In Genadiensi diecesi ecclesiam de Withubu uigrornm ordinis 
monachorum in spiritualibus et temporalibns destitutam, et eius abbatem 
et monacbos, observantia regulari reiecta, inter alia, qaae committebant, 
enormia falsam intra septa eiusdem ecclesie fabricare monetara etc. 
Theiner: Mon. Hung. I, 23. an. 1220. O početuých čiernych mníchoch 
vidz: TovarySstvo III, 43. Slovenské Pohľady 1903, str. 479 atd. 

7 



Digitized by VjOOQ IC 



'J8 

rímskO'latiuskébo obradu nútila k dežine i katolíkov ľfmsko-glagol- 
ského obradu*®), títo odpadli k starovercom carihradským^'); ale 
král Ludvik chopil sa prísnych prostriedkov^ aby ich priviedol na- 
zpät do lona rímsko-katolickej cirkvi*^), ba snáď i k rímskokato- 
líckemu obradu latinskému*^). 

Nuž, ked r. 1229 dla slov pápeža Gregora IX. boli vo Sriemsku 
na ľavej strane Dunaja Sclavi a Gréci (glagolskí a kyrillskí veriaci), 
keď pápež Innocenc III. r. 1204 vravel, že v Uhorsku popri počet- 

***) Tie početné listy pápežské, poslaué na kráfa Imricha (1196 — 
1204), aby i Slávi (t j. glagolskí veriaci) dávali dežma. utvorily by 
celú knihn. Patrologiae Latinorom ap. Migne CCXIV, 461, 472, 497— 
500, 502, 643-645, 725 — 729, 871, 971, 1099. 

*^j Populús... cui sacerdotes catholici secundam translationem 
Hieronymi, Doctoris sancte roatrís ecdesiae sacramenta ecclesiastica mi- 
nistrabant.. . in apostasiara et pristinum errorom sont illapsi. Chron. 
Bad. pag. 337. 

*2) Už dávno predtým pracovalo sa na reformovaní čiernych mní- 
chov glagolských. Roku 1229 pápež Gregor IX. nariadil, aby Sclavi 
(glagoiitae) a Graeci (staro verci), ktorí bývajú vo Sriemsku na la vej strane 
Dunaja, možno-li privedení boli k latinskému obradu. R. 1336 pápež 
Benedikt XII. prikázal opátom, príorom; dekanom a iným osobám čier- 
nych mníchov, aby sa dostavili na „provinciale capitulum^, ktoré sa 
bude odbývaÉ v provincii ostrihomskej a kaločskej. R. 1337 ostro vy- 
stúpil proti žobravým mníchom obradu latinského, ktorí, opustiac svoje 
rehole, obliekli sa do rúcha čiernych mníchov, opauovali ich opátstva a 
kláštory, a menujú seba opátmi. R. 1366 kráľ Ludvik vydal rozkaz, aby 
glagolskí odpadli kúazi v župách Kewe a Krašo dostavili sa pred Bene- 
dikta, župana týchže žúp. Chron. Bud. p g. 337. Slovenské Pohlady 
1902, str 485 atd. 

*') O kľáfovi Lud Vlkovi ovšem píše sa, že ^Sclavi (glagoiitae) di- 
strlctus de Lippva, dure cervicis populus, ad íidem (catbolicam) erat 
conversus et baptizatus (?)*'; že by ich ale bol prinútil opustiť obrad 
glagolský a prijaf latinský, o tom pochybujem, Súdime-li ho dfa jeho 
dcéry Jadvigy, o tom nútení nebude reči. Jadviga pracovala na spojení 
schismatikov s Rímom skrze rimsko- katolíckych glagolitov. R. 1389 za- 
čali stavaC kláštor pre čiernych mníchov, čili glagolitov v Klcpari, ktorý, 
ačkoľvek nedokončený, r. 1390 oddaný bol Vácslavovi, z Prahy (z Emausu) 
povolanému mníchovi glagolskému. Po jej smrti (f 1399) ochladla bor- 
livosf k postaveniu kláštora v takých rozmeroch, na jaké holá Jadviga, 
manželka pravoslávneho Jagela (Jakuba), prekrsteného na Vladislava, 
myslela; ani do doby Dlugoša (r. 1480) dla pôvodného plánu stavba 
dovŕšená nebola. Dlugoš lib. 10. ad an. 1389. Bielowski: Mon. Pol. I, 
92. Dvor kráfa Ludvika objasňuje jeden starobylý glagolský missál s touto 
poznámkou: „1368. Ja knčz (župan) Novák, syn knéza Petra, vitéz sil- 
noga i velikoga Gospodina Loiša, krala ugrskoga, nega palače vitéz, eto 
vreme Šolgovski a v Dalmácii Ninski, napisach te knige za svoju dušu ; 
i onoj crkvi da se dada, v koj légu vekovéčnim lezianem " Slovenský 
Letopis 1881, str. 101. 



Digitized by VjOOQ IC 



99 

ných gjagolských kláštoroch bolo muoho kláštorov gréckych, jeden 
ale latinský v Šumave**): čo si máme mysleť, ked v maďarských 
spisoch čítame „magyar egyház"? 

**) Licet unum sít ibi (in Hungaría) Latinoram coenobium (Sunli- 
giense), multa autem Graecorum. Tovaryšstvo tll, 41, p. 73; 43, n. 88. 
Srov. Pič: Abstaromung der Rumänen. Leipzig, 1880. S. 206 u. s. w. 
Že by hol sv. Štefan — jako s^ domnieva Karácsonyi — bol musel 
zavolať grécke (t. j. kyriUské mníšky Basiliánky) pre kláštor vesprímsky 
až kdesi z Itálie, tu je nepravda ; bolo takých áost v Uhorsku. Založil-li 
až SV. Štefan ten kláštor skutočnej išlo mu len o to, aby tie Basiliánky 
spojené boly s Rímom. 



Z Homérovej llíady. 

Prekladá £. A. Mičátek. 
XXIV. spev. 

(Dokonóeoie.) 

Tak povedal; no a ax^oubijca — posol ho poslúchnul. 

Hneď k nohám si prepekné on sandály priviazal. 

Zo zlata, nadzemské, čo ho niesly i nad hladinou vôd, 

Aj nad priestranstvom zeme s rýchlosťou ani vietor! 

Vzal so sebou i paličku^ čo ňou oči môže prinútif 

K spánku ludí, čo jakých, a i rozbudit ich zase zo sna; 

Túto majúc, poletel dolu mocný argoubijca. 

Tak doletel ku Tróji a Hellespontu a náhlil 

K nim, oblieknuc vznešenosť kráľovského šuhajca, 

Púškom obrastlého, príznakom najkrajšej to mladosti. 

Ked tamtí už zašli za veľký ílosa pomník, 

S mezkami zastali a s koňmi pri rieke, vodou ich 

Chtiac napojiť, lebo už sa na zem bol spustil i súmrak. 

Vestník, zblízka spatriac Hermesa, hneď ho rozoznal, 

Skriknul, s touto rečou sa k cáru Priamu obrátil: 

»Hen, hla, vidím muža, — ten, jako myslím, nás chce umŕtviť. 

A preto, hor' sa, a bežme nazad čo skôr na koníkoch, 

Jestliže nie, kolená mu obejmúc, prosme milosti. « 

Tak povedal. Starček sa zmiatol a valne obával, 

I vlasy mu vstaly dúbkom na hybkých údoch a tiež tu 

Stál ticho — ohlušený; lež spásonosec nato bližšie 

Sám pristúpiac, starca chytil ruku a k nemu hneďky 

Obrátiac sa s otázkou, takto láskavé riekol: 

»Kamže poháňaš, kam svojich, otče, koníkov a mezkov 

Stred božskej noci, ostatní keď zemšťania už spia? 

Nuž či sa nestrachuješ chrabrosti plných ty Achájcov, 

Nepriateľských, neprajných ti a blízko ležiacich? 

Jestli by niekto z nich uvidel, že stred noci vezieš . 



Digitized by VjOOQ IC 



1(30 



Toľké poklady, jak by sa tu tvoje cítilo srde? 

Nie si mladý ani sám, vyprevádza ťa tiež zletilý muž, 

Odraziť už v stave nie ste toho, kto by vás uraziť chcel. 

Já ale nič tí neublížim, ba ťa ešte obránim 

Od kohokoľvek, ctiac teba tak, jako otca milého « 

Nápodobný bohu cár — starký mu Priam na to riekol: 

» Všetko je tak, jako ty, premílé to tu dieťa, udávaš; 

Lež dozaista i niekto iný z bohov ešte nado mnou 

Chráni rukou ma, šlúc mi takéhoto pútnika, jaks' ty, 

V ústret, spásonosného, bo slávny s tvárou i roštom, 

Tiež i duchom s' umný, šťastných rodičov s' potomok ty.« 

Vestník argoubijca mu tak na to odpovedal zas: 

»Ej, ver', starče, všetko toto s* ty slušne vyriekol, 

Lež povedz ešte mi jedno, no rozpovedz úplne verne:] 

Množstvo vecí týchto drahocenných nie ku cudzincom 

Odvážaš, by obezpečenejšie ostaly tam ti ? 

Či všetci chcete posvätný Ilión už optistiť 

Zo strachu? Pravda, že najhodnejší vám zahynul muž, 

Syn tvoj, ten, čo na vojne nebol horší než Achájci « 

Starček, božský cár mu Priam na to odpovedal tak: 

»A kto si ty, priateľko, kto tvoji sú rodičovia? 

Tak si mi pekne osud syna nešťastného opísal. « 

Poslanec, argoubijca mu zas na to odpovedal tak : 

^Skúmaš m^, starče, spytujúc sa na slávneho synka 

Hektora. Často videl som okom vlastným ho vo vojne 

Slávu mužom dariacej, jak tam k lodstvu preniknúc 

Argívcov, ničil, usmrcoval ostrým mečom ich tam. 

My však stáli a len divili sme sa: nám ved Achilles 

Zabránil bojovať, preto že hnev mal na Atrída. 

Ja sluha som jeho; tá istá pekne složená loď 

Nás doviezla; dalej som Myrmidonec, meno otca 

Môjho Polyktor. Muž je to zámožný, ale už je 

Tak, jako ty, starký, a synov má šesť, no a siedmy 

Syn som já. Losujúc s nimi, žreb si vytiahnem, nešivší, 

Bych sem já putoval. Včuľ však som od loďstva odišiel 

Semka na rovninu ; veď hneď na svite biť sa budú zas 

Svetlookí kolo mesta Achájci, bo veľmi otupné 

Im je pokojne sedieť, a nemôžu zdržať už ich viac 

Od vojny, — chtiacich boja dávno, — ni cári achájski.« 

Starček, božský cár mu Priam na to odpovedal tak: 

»Jaks' naozaj ty Achilla služebník, synka Peléja, 

Nuž teda rozpovedaj mi všetku zúplna pravdu: 

Tam-li u loďstva je ešte mi synček môj a či už ho 

Rozrúbal na čiastky a rozhádzal psom Achilles ?« 

JWanec argoubijca mu dal na to odvetu túto: 

»Ó, starček, jeho ešte nejedli vtáci ani psi. 

Ešte leží pri Achilla lodí, v jeho šiatri, jako prv, 

Už dvanásť zasvitlo zorí, čo leží, ale predsa 

Ešte nepodlieha hnitiu, nežerú ho ni červi, 



Digitized by VjOOQ IC 



IQl 

Tí zvyklí zhynulých hrdinov v boji mŕtvoly tráviť. 

Ovšem, kol pomníka svojho družka milého 

Vláči ho bez Tutosti hned jako dennica vyjde ; 

Predsa však ho nehyzdí. Sám by si prekvapený bol, 

Keď bys* ta prišiel a vide^, jako čisto leží a 

Jak mu kru vymytá a na ňom špiny nieto pražiadnej, 

Jak mu všetky zatiahlo rany, kde jaké bol utŕžil; 

Ved nejeden bodnul kovom. — Takto starajú sa, 

Hla, blažení bohovia o tvojho driečneho synka, 

Ačkolvek je i mŕtvy ; taký ich srdcu milý bol « 

Tak povedal. Starec obradoval sa a takto mu riekol: 

»Syn môj, dobre ozaj je bohom slušné dary dávať, 

Tak jako môj syn, — pravda, syn už byvší, nezabýval 

Nikdy bohov doma bezsmrtných, čo žijú na Olympe; 

A preto aj bohovia nezabudli ho pri smrti žialnej. 

Ty však prijmi odo mňa tu tento krásny pohár a 

Chráň ma a buď mi sprievodčím s božskou pomocou sám 

Dotial, dokiaľ nepreberem sa ku šiatru Pelída.« 

Poslanec argoubijca mu zas na to odpovedal tak : 

»Starče, ty mňa mladšieho pokúšaš, lenže nadarmo. 

Ty chceš, abych dary od teba bez vedomia vzal Achilla. 

Já sa ho ostýcham, moje veľmi sa srdce obáva 

Obierať ho, by trest ma nezastihol od neho neskôr. 

Lež teba hoc do slávneho Argosa odprevadim rád, 

Vedľa teba pôjdem na korábe, pôjdem i pešky, 

Nik ťa, pohrdnúc mnou, čo sprievodčím, nenapadne. « 

Takto riekol a hned nato vyskočiac na vozík, vzal 

Opraty aj bič rýchlo do rúk a koníkom i mezkom 

Vlial bodrosť. — Ked k lodstva vežiam a k násypu prišli. 

Strážcovia zapodievali ústroj stvom sa večierky, 

Na všetkých tuto poslanec argoubijca vylial sen. 

Bránu odomknul sám, odšmyknúc závoru nazpak; 

Hnedky do nútra Priama vo viezol s krásnymi darmi. 

Ked potom už prišli k vysokému šiatru Pelída, 

Siatru, čo Myrmidoni svojmu kňazu pripravili, pne 

Jedlí pekne poobrubujúc a na vrch strechu z mäkkej. 

Jak moch, trstiny postavili, skosiac ju na lúkách. 

Koldokola svojmu kňazu tiež veliký spravili dvor 

Z mocných brvien; dverce zapierala jedna jedinká 

Z jedlice závora, — ju traja zavše zasúvali Gréci 

A traja tiež odsúvali, — veľkú závoru túto — 

Z počtu iných — no Achill ju zasúvať bol v stave aj sám: 

Včuľ teda, otvoriac dvere Hernies starčeku cáru, 

Voviezol bohaté dary bystronohému Pelídu; 

Tam s voza sostúpil na zem a zvolal ešte naposled: 

»Starček, znaj, že to já, večný boh, som k tebe prišiel, 

Hermes; ved ma otec za sprievodcu k tebe poslal; 

Lež teraz už nazad odchádzam, bo k Achillu osobne 

Predstúpiť sa mi nechce nijak, — nu nie je to slušné, 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



102 



Boh by takúto pozemšťatiu česf velkú preukázal; 
Ty však vojdi a hned kolená Pelióna obejmi, 
Pros ho i otca menom i krásno vlasej jeho matky, 
Tiež i menom jeho synka, že bys' pohnul jeho srdce.<!t 
Tak povediac, vrátil sa zase k vysokému Olympu 
Hermes. — Hnedky Priam dolu soskočiac, zanechal tam 
Svojho Idéja a tento tu aj zostal, kone držiac 
Aj mezkov. Starček zas zrovna ku šiatru odišiel, 
Tam, kde miláček Zevsa, Achill, býval. Jeho našiel 
Vnútri, a priatelia sedeli vne šiatra ; pri ňom bol 
Autompdón chrabrý, potomok tiež Áresa Alkim, 
Obsluhujúc ho obidvaja. On vstal od stola práve, 
Pri ktorom aj sedel aj pil bol ; stôl ešte tam i stál, 
Nezbadaný zostal vchod cára Priama, a . tento 
Hnedky Achilla začal kolená objímať a hrozné 
Tie ruky bozkávať, čo mu toľko zmárnily synkov. — 
Tak jako ked ťažký vinník, čo doma v zemi rodnej 
Zavraždiac človeka, k cudziemu si národu zájde, 

V dom bohatého muža, prítomných úžas obejmc:.. 
Takže, Priama uzrúc božského, Achill sa užasnul, 
Tiež i druhí, s podivom hľadiaci jeden na druhého. 
Cár tu Priam, horko stonajúc, k nemu takto preriekol; 
»Mysli na otca svojho, podobný božstvu Achilles, 

Už zletilého a tiež smrti blízkeho, tak jako som ja! 
Asnád aj jeho okružujúci ti súsedi tiesnia, 
A niet tam, kto by odrazil od neho záhuby kliatbu; 
Lenže sa on, počujúc, že živý si mu ešte ty, predsa 

V srdci teší a chová každý deň tú v sebe nádej, 
Ze z Troje prišlého si synka milého zas uzre. 

Ja však som najnešťastnejší: mal nad iných som 

V Tróji synov chrabrých, zo všetkých — nik mi neostal, 
Malže som ich pádesiat vtedy, ked sem prišli Achájci, 
Ich devätnásť som dostal od útroBy žienky jedinkej, 
Ostatných ale mi zrodily v pafótách ženy inšie. 

Veľmi četným z nich ukrutný Áres nohy podťal; 

Lež jediného, čo ochraňoval náin mesto a nás v ňom. 

Tohto nedávno zabil si ty, ked svoju otčinu hájil, 

Hektora. Preňho teraz prichodím teda k lodstvu Achájcov, 

Chcem ho vykúpiť ; výkupné ti nesiem nekonečné. 

Nuž teda, bojže bohov sa, Achill, poľutuj spolu aj mňa, 

Pomniac otca ! — a potrebnejší súcitu som ja : 

Já tu trpím to, čo na svete nik nemusel trpeť ešte, 

Já ruky vystieram k lícu vraha dieťaťa môjho !« 

Tak povediac, vyvolal v ňom túžbu pre otca žalostiť; 

Hned za ruku vzal starca a odtisol od seba nežno, 

V rozpomienkach — ten pe nepriatelo-borcovi, mužnom 
Hektorovi lkal neprestajne, u nôh sa Achilla 

Svíjal; tento zase Ika^ po svojom otcovi a hned 
Zas po Patroklovi; ich ston rozliehal sa po šiatre. 



Digitized by VjOOQ IC 



103 

Ked nakonec sa nasýtil Achill božský bedovanía, 
Kecf sa zo srdca mu, ked z údov povzdialila tuha, 
Vstav so stolca, zdvíha rukou hor* starčeka hnedky; 
Ľúto mu tej šedivej hlavy a spolu hriadky šedučkej, 
A hlas pozdvihnúc, toto .bystroleté slovo riekol : 
» Ach, nešťastný, veť mnoho bied si v srdci zakúsil ! 
Jakže si smel prijsť k lodstvu Achájcov takto, samotný, 
Sem pred tvár muža, čo mnoho prekrásnych tebe synkov 
Usmrtil? Ej, ver', starče, nosíš v hrudi srdce železné! 
Avšak sadni si na stolec a svoje bôle nechajme 
Predsa v srdci ležať len, hoc nám teskno je veFmi; 
Ved z bedovania úžasného nieto úžitku. 
Tento osud bohovia nám zemšťanom určili biednym; 

V trampote žiť, sebe, naproti, žiť bez trampoty večne. 
Bo dve na podlahe Zevsa paláca sa bočky nachodia 
S darmi, čo rozdáva; s nedobrými jedna, druhá však 
S dobrými. Z nich smeš komu dá Zevs hrom milujúci. 
Ten sa bude strietať hned s dobrom, hned zase so zlom ; 
Lež komu dá z nedobrých, potupou toho obremenil tým: 
Hlad strašný ho bude vždy honiť po božom svete tomto; 
Žiť bude, avšak ctiť nebudú ho ludia, ni bohovia. 

Takže Peléju dary skvostné poskytli bohovia. 
Sotva rodil sa; vyniknul ved nad ľudstvo celé i 
Šťastím, tiež i bohatstvom ; cárom Myrmidonov bol ; 
Bol človekom len, lež za ženu vzal predsa si nymfu. 
Lenže jakýsi boh aj k tomuto šťastiu pripojil to 
Zlé, že sa nik nerodil mu, po "ňom panovať čo mohol by. 
Jedného len chlapca splodil, aj to — krátkovekého . . . 
Starca si nechránim, daleký súc od zeme rodnej; 
Tu pri Tróji sedím, rmútiac teba i tvoje dietky. — 
' Aj ty, starče, si bol kedysi šťastný, počuli sme ; 
Koľko zemí v sebe Lesbos, sídlo Makára, zaviera; 
Koľko, podalšie, Frýgia, Helléspont nekonečný, 
Nad všetkými bohatstvom a synmi si vraj, vynikal ty, 
Ked včuľ túto nebešťania tebe poslali biedu, 
Ustavičné ked u mesta vidíš len vraždy a bitky, 
Nuž — trp, v srdci neprestajne tvojom iíž nebedákaj. 
Což' vykonáš, večne rmútiac sa pre synka-junáka ? 
Nevzkriesiš ho; skôr sebe ešte pritiahne! iné zlo.« 
Božský starček, cár mu Priam na to odpovedal tak: 
»Nie, neusádzaj, Zeysa potomče, ma. kým sa mi Hektor 

V šiatre, nezahrabaný nachodí, ale daj mi ho čím skôr, 
Nech moje ho spatria oči; ty však prijmi si výkup 
Ten veliký, čo donášame, ním sa tu nasladzuj a prijd 
Zpät v svoju zem rodnú, dovoliac najprv mne samému 
Ešte požiť, iiľadeť ešte na denné svetlo slniečka.« 
Mračno Achill naň bystronohý pozrúc, povedal zas: 
»Starče, nedráždiže ma včuľ viac, lebo úmysel aj tak 
Sám mám Hektora ti vrátiť; bo posolkyňa Zevsa, 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



J,04_ 

Mať ko mne prišla vlastná, morského šedého 

Dcéra boha; spolu aj to, Priam, viem, — nie je mi tajnosť, 

Že ktosi ťa t bohov iste doviedol k lodstvu Achájcov, 

Ved zemšťan by neodvážil sa ver', hoc jako silný, 

Príjsť v náš tábor, i od strážcov by sa neskryl, a taktiež 

Závory týchto našich vrát lahko nazad nepohol by. 

A preto nevzbudzuj ešte v srdci mi viac moje žiale, 

Sic bych tu v šiatroch ni teba, starček, neušetril, — 

Ač prositeF si, a tak narušil bych rozkazy Zevsa.« 

Tak povedal; starček naFakal sa a hned ho poslúchnul. 

Tehdy Pelít vybehol jako lev von dvermi zo šiatra, 

Nie samotný, lež s ním sluhovia dvaja pospolu vyšli, 

Automedón chrabrý, tiež Alkim; týchto Achill si 

Vedia Patrokla ctil najviac z počtu spoločníkov. 

Ti zpod jarma teraz vypriahli koníkov a múlov, 

Chýrneho hlásateľa starcovho voviedli do nútra. 

Poprosiac ho si sadnúť, a z hlbokého vozíka 

Ohromný priniesli za mŕtvolu Hektora výkup. 

Dva plášte však tam nechajúc a chitón z pradze peknej, 

Mŕtvolu oknitil by a cárovi dal domov odviezť. 

Vyzval i slúžky a kázal umyť ho a potreť i masťou, 

Oddialiac ho, Priam aby synka si takto neuzrel 

A v zármutku duše svojmu hnevu vôle nedával, 

Dieť^ si uzrúc, srdce Achilla milé by nebúril; 

Tento zas, usmrtiac ho, by nezhrešil oproti Zevsu; 

Hektora ked vymyly slúžky, k tomu potrely masťou, 

Pokryly ked ho potom plášťom pekným a chitónom, 

Tehdy Achill zdvihnúc ho na umrelčie kladie lôžko 

A spoločníci pomohli na hladký voz položiť ho. 

On nato zaplakal a k svojmu druhu takto sa ozval: 

»Patroklus, nehnevajže sa na mňa. hoc aj si v Aíde, 

Jestli sa dozvieš, já že som Hektora slávneho oddal 

Otcu milému, potom ked zaň dary dal bohaté mi; 

Z nichž hodnú časť dám tebe tiež, dám, kolko sa patrí.« 

Riekol a navrátil božský sa do šiatra Achilles. 

Tam na kreslo si kunštovne spravené sadol, odkiaf 

Bol vstal, u náprotivnej steny, a riekol ku Priamu: 

»Syn sa ti oddáva, starček, tak jak si si žiadal, 

Tam ti leží na lôžku, a hned, ked dennica vyjde. 

Sám ho vezúc uvidíš, a teraz večerať nezabudme. 

Ved nezabudla Nióba krásno vlasá na pokrm tiež, 

Ač v palotách ztratila dvakrát šesť dietok, a síce: 

Šesť dcér a spolu šesť silných v života kvete synkov. 

Týchto zabil jej strieborným lukom on, boh ApoUo, 

Rozhnevaný na Niobu, a dcéry strielkomilovná 

Artemida, preto, že krásnotvárej vždy Latóne 

Rovnať sa chcela; tá zrodila, vraj, len dvoje dietok; 

Lež sama že mnoho, nuž tieto dve jej usmrtily všech. 

Tie ležaly v krvi dní deväť, avšak nik pochovať ich 



Digitized by VjOOQ IC 



105 

Nesmel, bo Kronión skameneť dal tam všemu ľudstvu. 

Schránili ich nakonec bohovia až deň na desiaty. 

Avšak i tá, unujúc slzy prelievať, si zajedia. 

Včul nachodí v skalinách sa, na pustej výši sipylskej, 

Uprostred hôr, tam, kde majú svoje nymfy ložiská, 

— Tie, Acheloju čo, vraj, chorovod tancúvaly niekdy, — 

Tam zadaný bohami svoj bôI i teraz prechováva. 

Nuž teda aj my oba, starček božský, sa o jedlo 

Postarme včul a synka milého si oplačeš ešte, 

Ked dovezieš Jio do mesta, — tam on ťa bude mnoho sĺz stáť. 

Riekol Achill a striebrorunú hned zaklal ovečku; 

Priatelia mu ju odrali a priprávali pekne, 

Rozrubujúc ju na kúsky šikovne, a napchli na ražne, 

Pečlivo piekli, konečne všetko to sosňali s ražňov. 

Avtomedón zas vezmúc chlieb, do košíkov ho pekných 

Na stole pokládol, lež mäsko Achill podelil sám. 

Tí už vztiahli potom k veciam ruky osvežujúcim. 

Ked nakonec poutíšili túžbu po nápoji, jedlách, 

Dardanovec tu Priam teprv obdivoval si Achilla, 

Jak veliký bol a krásny, bohom podobal sa zovňajškom. 

Naproti — cára Priama zas obdivoval si Achilles, 

Hladiac v tú peknú tvár a slyšiac jeho rečnosť. 

Avšak keď nakonec sa vzájomnými — nadostač 

Pohľady nasladili, preriekol predne Priam cár: 

»Cím skôr včul ma ulož, potomok Zevsov, že by už sme 

Snom sa milým nasládzali, rozprestrúc sa na posteľ, 

Ved som oči svoje neprikrýval vlečkami nikdy 

Odvtedy, jak syn môj od rúk zahynul tvojich; ach, vždy 

Povzdychujem len a žiaTov v srdci chovám na tisíce. 

V ohrade sa dvora môjho ti váľam po blate zavše. 

Včuľ nakonec pojedol som a perlistého prepustil 

Cez hrdlo svoje vína, no predtým nič neužil som.« 

Riekol; Achill nato rozkázal druhom a služiteľkám 

Posteľ v sieňach pripraviť a spolu krásne šatočky 

Purpurové položiť na ňu, prestreť takže koberce 

A k tomuto svrchu rozložiť ešte i obleky tlsté. 

Tieto z komnaty von vyšlý, v ruke fakľu si držiac, 

A spešiac v krátkom čase postele pripravily dve. 

Bystronohý tu Achill k nemu žartom takto povieda: 

»Ľahni si vonku, milý starček, že by niekto z Achájcov 

Neprišiel sem, — radca, jakých u mňa mnoho býva, 

Tí tu sediac si vedú rady, — tak to tu vo zvyku máme. 

Jestli by niekto behom bystrej temnej noci tej ťa 

Tu spatriac, Agamemnonu, vodcovi ľudstva to riekol. 

Ľahko by tá vec návrat mŕtvoly mohla zatiahnuť. 

Avšak riekni mi ešte, no rozpovedajže mi verne: 

Slávneho Hektora koľko dní mieniš pochovávať, 

Bych sa pokojne i sám choval a zdržal spolu vojsko. « 

Odpovedal mu Priam, starček božský, na to takto ; 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



106 

»Jestli chceš, by mohol šotn slávnemu Hektoru pohreb 

Odbudnúť, nuž týmto, Achill, mi službu ukážeš. 

Ved vieš, že v meste stlačení sme a že z hory d-aľnej 

Máme drevo svážaC si a tohto Ttrojánci sa hrozia. 

Dní deväť nariekať chceme nad ním vnútri paláca, 

Zahrabať až na desiaty, po pohrebe národ uhostiť, 

Náhrobný ale chlum zhotoviť mu na deň jedenásty. 

Lež na dvanásty zase v boj vstúpime, jak to musí byť « 

Bystronohý božský mu Achill na to odpovedal zas: 

»Nuž teda dobre, Priam, bude tak, jako sám si to žiadaš : 

Zdržať vojnu budem toľko dní, kolko si určil « 

Tak povediac, vzal za pravicu starkého Priama 

Za priehyb, by sa už viac v srdci nijak neobával. 

Títo potom si v sieňach obidvaja lahli na oddych; 

Vestník, takže Priam cár, v« srdci vedúc rady múdre, 

Sám však Achill v uhle spal šiatra pekne stavaného; 

Vedia neho Brízeida krásnotvárila si 'lahla. 

Ostatní bohovia, konní tiež borci celú noc 

Si všetci spali, podmanení snom; Hermesa avšak 

Prospechodajného spánok nežný neovládal, 

Rozmýšlavšieho v duši, jak by Priama vyviedol 

Cára z tábora nezbadaný strážou svätevernou. 

Nuž stal si k jeho hlavnici a k nemu takto prepiekol: 

»Starče, či nešťastia nebojíš sa, že takto dlho spiš. 

Tu, v nepriatelskcm kole, kedf ťa Achilles ušetril? 

Synka milého s*, pravda, vykúpil a zaplatil hodne; 

Lež za živého teba tvoje ostavšie doma dietky 

Trikrát by platily viac, len keby cár Agamnon 

Atríd, že s* ty tuná, vedel a s ním všetci Achájci.« 

Tak riekol; starček zlaklý vestníku velel vstať. 

Hermes zas im zapriahol kone takže i mezkov. 

Táborom úprkom ich previezol a nik nebadal jich. 

Ked nato sa k brodu peknotokej priblížili rieky, 

Ku Xanthu preplnému krútňav a Zevsa potomku, 

Hermes odišiel od nich preč, k vysokému Olympu; 

Dennica zas šafrannošatá zasvietila ludstvu, 

Mŕtvolu mezky viezly. A ich nepoznal zprvu nikto 

Z mužských, ni z ženských, prekrásne opasky nosiacich, 

Len Kassandra, zlatej podobná Afrodite, na Pergam 

Vyjdúc, poznala otca milého, čo šiel na vozíku 

Stojmo, i vestníka hlasitého; a tiež vezeného 

Mezkami Hektora uzrela rozloženého na lôžku. 

Zaplakala smutná, a celým vykríkala mestom: 

»Podte, Trojánci, sem aj vy Trojánky na Hektora pozreť, 

Jak vás len kedy tešieval čo živý, vracajúc sa 

Z bit vy ; bo on veliká bol náslada mestu i ludstvu « 

Tak hovorí a v meste nezostal nikto zo ženských, 

Ni z mužských, bo strašný žial všetkými ovládol. 

Blízko vrát s vozičom sa stretli, čo mŕtvolu viezol. 



Digitized by VjOOQ IC 



107 

Najprv priskočily k vozu žienka ipilá, vznešená tiež 

Matka s ňou, í rvú si vlasy v zármutku, hladiac ho 

Po hlave; národ zas kolo nich stál, tiež slzy roniac. 

Takto celý, hfa, by deň^ do samého západu slnka 

Iste po Rektorovi plakali všetci, stojac u vrát, 

Jestli by ludstvu starký cár z voza takto neriekol: 

»Spravteže miesto mojim mezkom, by sa prebraly cez, vás; 

Ked dovcziem ho domov, tam zas ho do vôle oplačte.« 

Tak povedal. Ľud rozstúpil sa a dal vozu cestu. 

Tí, dovezuc do paláca ho rozkošného, na postel 

Hladkú ho složili, k nemu pevcov pozvali. — plačkov. 

Títo prví začali presmutne spievať, a ženské 

So svojej im strany prízvukovať stonaním, prežalostným. 

Bieloramenná Andrdmacha z nich takto prvá svoj 

Zial vylialar v rukách držiac hlavu Hektora-borca i 

»Muž môj, velmi juný, zahynul si a syn náš tak je maličký, 

Mnou a tebou splodený k nešťastiu nášmu: nemyslím, 

Ten že by dosiahol veku mládenského; bo mesto 

Prv bude rozborené od základu ; verf zahynul s' ty 

Záštitník jeho, manželiek obranca a dietok. 

Tie na lodiach dozaista vypuklých už skoro ujdú 

A s nimi já, — a ty, dieťa, abo spolu nasledovať ma 

Tiež budeš a k tomn tam vykonávať práce otrocké, 

Trápiac pred pánom sa krutým, abo niekto z Achájcov 

Chvatne ruku tvoju a s vrhne s veže do zhuby žiaľnej, 

Rozhnevaný, že v bitve mu snád brata usmrtil Hektor, 

Či snád otca a môž* byť i synka: bo množstvo Achájcav 

V pästiach Hektora hrýzlo zubom tú zem nekonečnú ; 
Ved tvoj otec vo smutnej mäkkým bitve nebýval, 

A preto práve po ňom bedujú tak — národy v meste. 
Aj rodičom si zapríčinil úžasné stony a žial, 
Hektor, ale mne tu zostane najviac útrapy bôlnej: 
Bo s* mi, ked umierals', nepodal ruky s lôžka a takže 
Ni slova útechy nepreriekols' ko mne, že bych sa 
Rozpamätúvala naň, po dňoch, po nociach slzy roniac.« 
Takto bedákala ; jej vzdychajúc prisviedčaly ženské. 

V ich Hekuba kruhu nariekať nekonečne začína: 
»Ach, Hektor, najdrahší zo všetkých ty detí mne ! 
Ešte pokým si živý bol, bol si milý i bohom vždy; 
Ti mali peč o teba včuF tiež, ked osudne si padnul. 
Ostatných mi synov ved bystronohý vždy Achilles, — 
Tých, čo chytil, — predať odsielal hen za brehy morské. 
Hen ta na Sámos a Imbros a Lemnos nehostiniilovný ; 
Lež teba, ked ťa kovom porazil tým ostrokončeným. 

On mnoho ráz vláčil vôkol náhrobka Patrokla, 
Svojho priatela, usmrteného tebou, — hoci tým ho 
Nevzkriesil! — Ty však mi ležíš doma, jak rosa, čerstvý, 
Súc podobný tomu len, koho jasnoluký boh Apollo 
Sám napadá a lukom nežným mu žitie odobiera.« 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



108 



Takto riekla plačúc a ohromný vyzvala nárek. 

Tretia z nich, Helena, kvílif zas takto začína: 

»Hektor, nad všetkých švagrov duši mej ty milý bols*; 

Manžel môj je, pravda, Alexarider bohorovný, 

Ten ma sem odviedol... Keby som bola umrela radšej! 

Ved teraz už dvadsiaty beží rok, čo ztade som sa 

Vzdialila a z rodnej zeme sa premiestila semka. 

Avšak nikdy som od teba zlého neslýchala slovka; 

Áno, i niekto iný v dome ked kedy na mňa napadnul 

zo švagrov, lebo ich sestier, lebo peknošatých žien. 

Tiež testinká, — tesť ale bol, sťa otec, vždy mi nežný, - 

Zavše takého s* ty zdržal a rečou si ho miernil 

Jenmosťou vlastnou tebe a slovami krotkými. 

A preto nariekam za tebou, ale tiež oplakávam 

Nešťastnú seba; ved tu v šírej Tróji iného - 

Priateľa žiadneho neznám; všetci si zošklivujú ma.« 

Takto* riekla plačúc a po nej zažíalilo množstvo. 

K ludstvu Priam starký tu s touto rečou sa obrátil: 

»Včurka, Trojánci, k mestu naneste dreva; strachovať sa 

Zálohy Argívcov chytrej čo nemáte, Achill ved, 

Keď som sa s nim lúčil, s čierneho loďstva prikázal 

Neškodiť nám, až dennica keď pojaví sa dvanásta.4c 

Tak preriekol a tí do vozov zapriahali býkov 

Aj mezkov, nato bystro sa sišli za mestom, 

Verké sviezli oni dreva množstvo behom deväti dní. 

Keď však svietiaca svetu dennica vyšla desiata, 

Hektora vyniesli chrabrého, lejúc slzy, vonka 

Mŕtvolu na hranicu složiac^ na ňu hádzali ohne. 

Keď nato zas ranná, ružoprstá dennica vyšla, 

Vôkol Hektora slávneho sa hranice prebudil lud, 

Horiacu hranicu hneď lesklým zhášali vínom 

Tam, kde moc ohňa ju objala; zhasiac, sbierali biele 

Kosti jeho bratia i priatelia, bedujúci, 

A s líc ich všetkých kojné slzy tiekly. Berúc ich, 

Pospolu ich poukladali do truhly zlátenej, no 

Obmotajňc prv purpurovým šatstvom mäkulinkým. 

Spustili rúče potom do jamy prázdnej; svrchu avšak 

Pokryli túto četným, veľkým kamením, na to bystro 

Náhrobný spravili ghlum a vôkol stráže zasadly, 

Striehnuvšie, by neútočili predčasne Achájci, 

Keď spravený bol náhrobný chlum, odišli do mesta 

Všetci a tam spolu v hostine slávnostnej mali účasť. 

Vnútri paláca Priama, kráľa a Zevsa miláčka. 

Takto Trojánci junáckeho Hektora slávili triznu. 



Digitized by 



Google ^ 



109 

Slečna Nina. 

Obrázok. 

„Ó, to je hrozné, hrozné, takto trestať," zafikala plačlivé Nina, 
zakrývajúc si rukami tvár, a skleslá na diván, ku ktorému tak ne- 
očakávane zaletela z druhej izby. A čo zvlnila? Nič. Celkom nič. 
Čítala román a tam bolo napísané: „...On zalúbene pozeral na 
milovanú devu a, kľačiac, vravel jej o večnej láske; potom vstal 
a, sovrúc ju nežne v náruč, celoval ju na ružové ústa. — Ona iba 
teraz pocítila, že hodno je žiť; život už nezdal sa jej viac prázd- 
nym, bezradostným, ako dosiaľ, kým nemala jeho...** — Pane 
Bože, myslela si Nina vo vytržení, jak neslýchané krásne veci to 
číta ! Ale zvlášte tento odstavec bol tak nesmieme zaujímavý, dlho- 
dlho rozmýšľala o ňom, až vyčervenalá chvatnou vnímavosťou. Ach, 
jaké utešené, božsky utešené to môže byť, keď je dievča takto v mi- 
lého náručí (a ešte v bielych šatách!) a on ju celuje na ústa, ce- 
luje . . Ale to predsa nevedela do tohto času, že by iba vtedy 
bolo hodno žiť, keď dievča má niekoho ešte krém mamy a tatu a 
priateliek a keď ju ten. . . keď ju. . . jajaj! — Nina akosi stydlive 
zaryla hlávku do knihy a tak domyslela si slová „objíma** a „bo- 
zkáva**. Pravda, trochu jej to bolo podivné, ona v bozku a v objatí 
nenachádzala nič zvláštneho — už to zkusovala niekoľko ráz s Ani- 
cou ; ale musí to tak byť, ináče by sotva bolo v románe. A potom 
veď je to prirodzené, to predsa tak nemohla zkúsit na dievčati, 
s mužským je to iste čosi do cela inšieho. Do cela. . . 

Náhodou začula vo vedľajšej izbe otecka. 

„Hľa, hľa, ten to bude lepšie vedieť. . . Ale nie, to sa ho ne- 
spýta, čí jest medzi tým rozdiel; také niečo spýta sa ho, až keď 
bude väčšia, zatoľká, ako Oľga Vyšných, ktorej dvorí pán professor 
z dievčenskej, Šugár. Len to sa opýta, či pisateľ románu povedal 
pravdu, že preto je hodno žiť?** 

A už bola i v izbe. 

„Prosím, otecko, povedz mi,** jazyčila chytro, „prečo je hodno 
žiť dievčaťu — pre bozky a... a... a...?** Pomiatla sa zrazu, 
lebo otecko zhrozený spľaskol ruky a skričal náramne prísne: 

„Nina, kto ťa to učí!** 

Avšak to by ešte nebolo nič. Za tým nasledovalo čosi hroznej- 
šieho, čosi takého, o čom vzhľadom na Ninu nemožno mi rozprávať, 
lebo ona je, prosím, slečna, má 14 rokov a o pol roka má prisľú- 
bené, že pôjde na bál. To iste pochopíte i vy. Počítajúc na vašu 
mlčanlivosť, vyzradím vám, že otecko nakonec chytil ju mocne — 
až zfajčala — za ruku a so slovami „teraz sa mi nehneš za dva 
dni z izby a dostaneš za ten čas jesť iba prevarené mlieko, chlieb 
a vodu !" strčil ju do izby, kde ju vidíme práve. 

„Dva dni, oh ľ*... zastenala zúfale a spustila o závod preni- 
kavé gajdence a ružovou tváričkou rinuly jej o prieteky guľôčky, 
podobné krôpajam dažďa. „Dva dni, dva dni!" vykladala, nestačiac 



Digitized by VjOOQ IC 



no 

sa utierat. Ale jakože by i neplakala, prosím vás, hovorí sa jej 
„slečna", skončila štyri dievčenské, chodieva bez sprievodu, niekdy 
sama nakúpi i pre kuchyňu, lebo — mocne verila — do tých vecí 
lepšie sa rozumie, ako mama: to predsa neznamená, že s Aou sa 
má tak zachádzaf, ako s nejakým nevyspelým dievčatkom! 

„Ale, eh!** vzpriami sa hrdo v drieku a opovržlivé pohne rukou. 
„Čo má plakať, čo sa sužovať? Otecko nemá smyslu pre jej vy- 
spelosť a dievčenskú dôstojnosť, v ílom nieto ani za mak jemného 
spôsobu. Treba od neho prijať všetko s polutovaním. On je ešte 
z toho starého hrubého sveta, keď neučili, čo je to: slušnosť, jem- 
nosť, elegancia, keď ešte nehlásali rovnoprávnosť/ 

Chvalabohu, že je ona už z inakšieho sveta 1 

„A vskutku, aký to rozdiel, starí ľudia a mladí. Nebo a zem!* 
mienila, predstavujúč si kučeravého mladého pomocníka v obchode 
Kohnovom, ktorý sa jej tak elegantne a úctivé uklonil, keď vošla 
do sklepu pre stužku na klobúk, že v tom okamihu skoro pomý- 
lená by bola rozmýšľala, či to ona, Nina Plavých ? Tak, hla, tu je 
príklad, ten vie, čo je to: štyri dievčenské!. . . Hovoril jej „naďšád'', 
a samé „prosím", „ráča", „neráča" a „nech sa lúbi", cmukla si 
velavýznamne a pyšná, ako páv, prešla sa popred zrkadlo. 

Pravda, vtedy ju mama vyhrešila, že draho kúpila stužku, ale 
— Bože — či sa mala jednať pre 8—10 krajciarov? No, hej, starí 
ľudia len jednať! Ale čo by si bol pomyslel o nej ten pomocník?. . . 
Tak nóbl sa choval k nej. 

Nina by si bola už i zatančila od veľkej spokojnosti, ale pri 
prvých krokoch pas-de-quatra prišiel jej na um trest a naskutku 
podstrelil jej dobrú vôľu. Ono sa to ľahko posedí v izbe hodinu, 
dve, ale dva dni — a v také krásne leto — to je predsa strašné! 

Posla ku dverám, či sú opravdu zamknuté a či otecko azda 
nežartoval. Už chcela zívnuť kľučku, ale... čo to V — Otecko sa 
kdesi v kuchyni vadí s mamou, spomína akúsi planú výchovu, ne- 
pozornosť, nedbalosť a hnevá sa, hnevá . . . 

Odišla bojazlivé od dverí. 

Po chvíľke vošla mama a povedala jej, že je „mača skrčenô". 
Bola strašne rozhnevaná na ňu a poklepala ju i hánkou v čelo. 
Potom hodila k nej hubku a kopu predratých detských štrimfiel 
na poprávanie, ktorú prácu inokedy robievala práčka. „Tu máš — 
hovorila — za pokutu odo mňa! A krém toho tu sú dve knižky; 
na nedeľu sa presvedčím, či ich čítaš a zachovávaš si niečo z nich." 

Nina neodvážila sa ani vrknúť; z tvrdej reči vyrozumela, že 
niet odpustenia. Beznádejne sa teda učupila do kútka divána a 
smutne — ako keď na smrť odsúdený čakal od niekoho svoje vy- 
slobodenie a on odišiel bez sľutovania — pozerala za vychádza- 
júcou mamou, ktorá v svojom hlbokom pobúrení strmo zachlopik 
dvere. Siahla po knihách a obzrela si titulné strany. Na jednej bolo ; 
Dievčefíský kafechisnius^ na druhej Vzorná Panna^ ktorú- knihu na- 
písal so zreteľom na povolanie ženy ^*^." 

Tieto knižky ju rozsrdily. 



Digitized by VjOOQ IC 



111 

„čo to za robota, jaké sú to knihy a načo jej ich dotrepali? 
Má to smyslu? Nevie ona, jako má dievka žiť? Málo sa im natĺkol 

tom „starý" v Škole: každé druhé jeho slovo bolo „tak sa cho- 
vajte". Nemá eáte toho dosí? Potrebuje ona kadejaké Vzorné Panny, 
kadejaké ismyl" s opovržením zahundra la a už-už chcela ich mrštit 
pod stôl. Ale si náhle rozmyslela a nevykonala. Mama povedala 
„presvedčím sa", a to, prosím, bol velký hák, z ktorého vykvafekať 
sa bola by opovážlivosť 

Musí sa podrobit príkazu. — Ó, aká je nešťastná, i mama ju 
prenasleduje, neuznáva zrovna tak, ako otecko. Zrovna... Videť, 
že sú jednakí. Obidvaja zo starého potuchlého sveta, ktorému úž 
dávno zapadla hviezda, ktorý zvrhol sa v bezcennú trosku a ktorý 
je predsa osobovaSný, slepý oproti všetkému, čo je zo sveta mla- 
dých, čo dýše veľkým životom nového veku ; oni vidia iba dokopa- 
losť naničhodnej stariny. Že ona vychodila štyri dievčenské, to je 
mame nič; za to jej predsa predloží knižky o takých hlúpostiach, 
ktoré ona už dávno v pätách zodrala. Pravda, ani sa nediví, ved 
mama ani nevie, čo je dievčenská, ona nebola nikde, iba doma na 
dedine čo po farských izbách chodila, ko^ol navštevovala, štrimfle 
plietla, košele šila, vyšívala, háčkovala a dávala pozor, či na pr. 
tatuškovi nechybuje s luteráka gombík, či nevzal si nečistú pod- 
hrdlovku namiesto bielej, a podobné, alebo pomáhala maminke v ku- 
chyni ťahať cesto na závin, miešať zápražku, špikovať pečienku atď. 

1 nazdáva sa, že i ona tak ničoho nič nevie! 

„To veru!" trhla Nina peknou hlávkou a zablýskala očima, 
ako taká, ktorá je presvedčená o svojej velkej múdrosti a svrcho- 
vanosti nad inými. Hádam ju učili zo starosvetskych Orlov, Sokolov, 
Hroniek, Líp, Pohľadov alebo z Kollára, Hollého, Štúra, Kuzmá- 
nyho, Hodžu a iných neznámych mudrcov, z ktorých sbierala mama 
svoje vedomosti a z ktorých zavše i citúva. Ju síce tiež zaujímaly 
tieto knihy, ale kedyže to bolo . . . ked bola žiačkou obecnej školy, 
teda hlúpou husou. V meste dostala sa k novým, lepším prameňom, 
na dievčenskej zmúdrela a vie si voliť duchaplnejšie diela a tých 
opravdových výtečníkov pera, akých majú len Madari. Hľa, jaký 
úchvatný je i román, ktorý práve čítala ! . . . A ktože sa vyrovná 
na príklad Zôldimu, Eenedimu, Zboraymu, Táborimu alebo Beniczkej, 
Tutsekovej? Ktože? Ved o tom nemôže byť ani reči. 

Mladá dievčinka rozvalila sa pohodlne po diváni a prsty drum^ 
bľovala si na spodnej gambe. 

„Fihal" Ale ju čosi omína. 

Siahla pod seba rukou. 

Hubka! 

„Oh!" Nina držala nájdený neveľký drevený predmet a dívala 
sa naň široko roztvorenými očami, ako na niečo veľmi hrozného, 
na bombu. 

„Štopkať má, dvadňový dunkel," rozpomnela sa razom a ruka 
jej skleslá s hubkou. 

Pozrela na hromadu deravých štrimiSličiek. 



Digitized by VjOOQ IC 



112 

„Juj, tie baudry!'' zahromžila pomedzi stisDuté zuby s takou 
uenávisťou, že ak je to niečo živé, podistým zuteká do kúta. Ale 
konečne sa predsa dala do oprávania. Z počiatku robila to srdnaté, 
ale keď sa so dva-tri razy pichla do prSteka, uznala, že hnevat sa 
je škodná škoda; predsa mučiť seba — či to hodno? Veru nie! 

Ježiško drahý, kolko musí i tak trpef. Zaiste i do hrobu ju 
privedú tie dva dni, pomyslela si a zase sa rozplakala, ako by bola 
chcela už vopred oplakať svoj mladý život. 

Ale nie, neumorilo ju to. Dva dni sa pominuly a žatým stála 
pred zrkadlom pripravená na prechádzku. Prezerala sa od päty 
do hlavy. 

„Jejéj, ani len za mak nepoSkodily jej tie dva dni, neošedivel 
jej ani jediný vlások na hlave, všetky sú ako rýdze zlato. Ba č>, 
ešte krajšie sú, skvelejSie! I celá podoba zdá sa jej akosi peknejšou. 
Hihi, tralala, bum-bum-bum!'' zasmiala sa naradostená a podskočila 
si. Potom skočila ku rozšvrlíkanému kanárikovi u okna a, schytiac 
s podstavca klietku, zahúpala ílou v povetrí, porobiac s malým 
vtáčkom krik: „Spievaj, Mandi, spievaj — veselú!" Ale kanárik 
nemal vôle do spevu, lež žalostive zapišfal a trepotal zúfale krý- 
delkami, zachytávajúc sa pazúrikmi všadial, kde zdalo sa mu naj- 
bezpečnejším ; on takým žartom nerozumel. 

A že nerozumel, Nina mu riekla: „Hlupáčik". A položila ho 
na miesto, aby sa nebál. 

Je pochabá, ale čo ona môže z toho, že jej mušky poožily; 
po trpkom — sladkosť, po žiali, smútku — radosť. Pán Boh to už 
tak riadi, či vari s úou by malo byť ináč? To by bolo! A keď má 
dobrú vôIu, ona si ju veť sama kaziť nejde. Keď smiať, nuž smiať. 
A čo by iní i plakali ! . . nech plačú, ona si tiež prehryzla svoje. 

A nebolo to také ľahké. Len si treba predstaviť: Ona preva- 
rené mlieko tak nerada, ako samú smr(, a musela ho vypiť, i bez 
cukru, lebo inšie by nebola dostala. Pravda, prvý raz sa ho ani 
nedotkla, a pevne si umienila, že umre hladom, ak jej ho budú 
ďalej dávať. Ano, umre, ona nedbá. Aspoň sa vypomstí . . . 

A už videla, ako leží vystretá v rakvi, okolo nej šesť horia- 
cich sviec, rodina — i vidiecka — a samé dojaté tváre. Mama 
s oteckom zalamujú rukami a vykladajú „Nina, Nina!" Ale ona ich 
nepočuje, je mŕtva. . . mŕtva. . . Taká mladá, a posla so sveta, nie 
prirodzenou smrťou, ale hladom, či lepšie rečeno ukrutnosťou vlast- 
ných rodičov. Smutné. Jej samej vylúdilo to slzy. Ovšem, nariekajú 
teraz i rodičia a odsudzujú sa, ba mama v povedomí svojej viny 
zúfa a skoro si vlasy škube, ale nič nepomáha : čo sa stalo, je state, 
ona je nehybná, vymrel z nej život, nemôže viac vstať, spraviť im 
po vôli. Ale dobre tak. Teraz ľutujte, sužujte sa — dobre ! teší sa 
Nina ich mukám a cíti pôžitok a sladké zadosťučinenie. 

Áno, toto im vykonala. To jest, len chcela vykonať. Vtedy, keď 
po prvé mala piť mlieko. No stalo sa, že v čas jej myšlienok prišla 
k nej mama a, vidiac plnú šálku, zasmiala sa a celkom ľahostajne 
riekla: „To, to — nejedz, bude nám!** A s tým vyniesla šálku 
zpred nej. Nina neočakávala toho, ona sa nazdala, že mamu mlie- 



Digitized by VjOOQ IC 



113 

kovy bojkott zroní, a ono sa jej to ani len nedotklo! — Pán Boh 
vie, ako môže byť niektorý človek taký tvrdý? 

Bola z nenazd^nia pomútená v konceptoch. „Tá by nedbala — 
pomyslela si sklamaná — to by som ja ozaj nejedia, ba čo by 
priam i umrela I Zdá sa, ešte by sa i radovala. A dozaista i otecko 
by daal radost. Oni sa vo všetkom srovnávajú." Ale im nepopraje 
tej radosti, neumre. Bude jest I 

Tak. 

A jedla. 

A je živá. Veselá. V čerstvom zdraví. 

Teraz je už po všetkom, ale po všetkom 1 Odbavila sa i s ma- 
mou a 8 oteckom, bozkajúc im ruky a podakujúc sa za trest, ktorý 
jej bol označený ako láskavost, ako dobrý úmysel s ňou. Žiadali 
od nej, aby bola budúcne lepšia, poriadnejšia. Kozumie sa, prislú- 
bila, avšak žiadosti a tomu, prečo ju považovali za neporiadnu, 
nerozumela. Azda všetko pre otázku, predloženú oteckovi? Jako 
Dy to bolo možné ? Veí Čítala to v románe, teda otázka bola slušná, 
tak vôbec býva slušné všetko, čo je vytlačené v románoch. A ko- 
nečne jako jej možno zazlievať to, čoho sa oní sami dopúšťajú? 
Veď i sám otecko dáva ich bozkávať v listoch, keď je preč z domu, 
a mama pohotové neobchádza nejako tento zapovedaný strom: raz 
ju videla čítať o samote akúsi „Marínu". To sa vie, že hned vy- 
užila Času, ked mama odbehla do kuchyne, a len tak z dievčenskej 
zvedavosti kukla do roztvorenej knižky (ono je to také zaujímavé 
zvediet, čo čítajú tí starí!) a náhodou padlý jej v oči slová: 

Bozk je na zemi — to mu dať sluší — 
časom rozkošný ^ivdavok duší. 

A nižšie zas: 

Pamätáš, krásna, tie okamženia, 
ktoré oám s neba padaly, 
keď sme sa ešte v krajoch túženia 
na zadusenie objali? 

To bol čudný závdavok bez peňazí, pravda, a trochu nepochopiteľné 
vyjadrenie — bodaj, tí básnici vyjadrujú sa tak, ako nikto na 
svete! Ale toľko predsa vyrozumela, že tu je reč o dvojom: 
o bozkn a objímaní, pre ktoré ona vyhrmela. 

Hla, aké sebectvo sa zračí i v tom. Starým je všetko dovolené, 
nám nič; a mama ešte povie, že dievčatá sú slobodné, kým sú 
u rodičov, a majú vôbec život ako vtáčatká. Ďakujem pekne, ako 
tie v osídle alebo v klietke! 

„Ale, jeéj! už je štvrť na šesť," zhíkla a sháňala sa po klo- 
búku. Našla ho v druhej izbe, v oteckovej šatnici. 

„Tam to má byť?" kára ju mama, ktorá sa obliekala kamsi. 

To sa vie, že nie -— uznáva v mysli; — ale či možno na 
všetko pozor dať? Človek má tolko starostí, že nevie ani čo robí. 
Nuž či div, že namiesto do svojej popratala ho do oteckovej šatnice I 

„A ty; mama, kam idei?" bola zvedavá. 



Digitized by VjOOQ IC 



,S tebou/ 

„Chceš ina spievádzafV Netreba, mama; mne sa nič /1ého ne- 
stane - dám si pozor. Ajaj, tak sa bojíš, ako byeh bola nejaké 
decko!'' 

«Teba nemožno samotnú pustit!'' .. odvetila matka odmeraúo. 
A Nina okrem určitosti slov zbadala i to^ že mama pohliadla na 
Ďu podobným pohľadom, ako keď vošla k nej a povedala jej ,mača 
skrčenô'. Nemala smelosti pýtať sa po príčine, al^ utiahla sa, ako 
Tadom zbité vtáčatko. „Bože, zase nejaký zlý vrtoch u mamy!" 

Už nemala vôle ani ísť. A jako očakávala túto slobodnú cbvílku ! 
Teraz tu ho máš. Anica ju zrovna vysmeje, ak uvidí, že ide s deťmi 
a sprevádzaná mamou. Ani si nepraje stretnúť sa s ňou; nebude 
jej môcť povedať ani o prípade s kupeckým pomocníkom: prítom- 
nosť mamina bude im obidvom na závade. 

„Poďme!*' riekla matka po chvíli. 

A Sly. 

V prednej izbe čakaly slúžkou Katou vystrojené deti: 9-ročný 
Míťo a 7-ročná Marca, rozháňajúca novou preskakovačkou. Míťo už 
bol tiež netrpezlivý od čakania a trepal na drevenú obruč, o ktorej 
sa mu pominulej noci snívalo, že sa nekotúlala. Zočiac Ninu, zastal 
pred ňou zadivený, a keď ona nepozrela na neho, kecol ju papečkom 
po kytliach: „Azda ideš i ty s nami?" 

„Žabec!** zazrela naň Nina. 

„Ajaj, ani neodpovie; trci-frci, slečna, č^ dva dni sedela!'' riekol 
Míťo posmešne a vyfrkol i s Marčou na ulicu. 

Nine vyhľkly slzy; najradšej by bola zahrdúsila to nezbedné 
chlapčisko. A mama mu nič nepovie, ako by ani nebola počula, 
ako ju obrazil. 

Na prechádzke bola znechutená. Mama ustavične „kázala", vy- 
svetľovala a rozprávala o veciach ľahostajných, o kvetoch, o rastli- 
nách, ktoré sa snujú a pekne zdobia besiedky a prúčelia budovísk, 
a vôbec o všetkom, čo sa naskytovalo v ceste. Jako ztratená jej 
bola už táto prechádzka. Na šťastie, mama náhodou sišla sa s istým 
starším pánom, ktorého si však Nina ani neobzrela, lebo nebola 
zvedavá na neho. Bol taký drzý, nevolal ju slečnou, lež spytoval sa 
o nej ako malej Marci, nazývajúc ju dieťatkom alebo dievčičkou. Bola 
rada, keď práve v tú dobu dobehla Anica, jej priateľka, s ktorou 
sa potom obďaleč mohla vyshovárať podľa vôle, o veciach dôleži- 
tejších, zaujímavejších, — až pilnému prúdu rečí zase spravila konec 
mama, rozijdúc sa so starým pánom. 

Jedného dňa videla Nina, že mama nestrojí sa nikam, i za- 
divila sa. 

„Azda nepôjdeme dnes na prechádzku, mama?" spýtala sa. 

„Môžeš ísť i bezo mňa. Nebudem vari na teba vždycky striehnuť; 
bola by hanba!" 

Kriste Pane, bolože to radosti! Ledva sa dočkala času, až 
mohla von. Ani sa nedoobliekala v izbe, lež idúci po chodbe. Schody 
jej boly primalé a zaberala po štyri naraz. Pri najbližšom výklade 
sa zastavila a obzrela, či si dobre upravila klobúk, Vari bol kus 



Digitized by VjOOQ IC 



115 

i nabok, ale nevadilo, jej teraz bolo všetko dobre a na mieste, 
i shrbená sviečková baba, žobrajúca u rohu kostola, bola jej rovná, 
ako mladica. Len obchodník zavrtel hlavou a bolo mu divné, prečo 
slečinka obzerá jeho výklad s koňskými prístrojmi, azda sa učí 
jazdiť a potrebovala by sedlo alebo uzdu V No to nech ide dnu, 
lebo tam vyložené sedlo je asi nie pre ňu, stojí tristo korún. Vy- 
šiel. No slečinka vtedy už uháňala popred výklad piateho obchodu. 

Tu stíšila krok, lebo je to módny obchod Kohnov, kde je za- 
mestnaný úhladný pomocník čiernych kučeravých vlasov. Nevie, či 
sa má obzreť do obchodu ? Ale nie, to by sa prezradila, že je zve- 
davá. Fôjde celkom pomaly a bude hľadeť pred seba tak, aby vi- 
dela pritom i do obchodu. Ono sa to dá, jej sa to Osvedčilo neraz : 
môže bladet napred a vidí i čo sa robí blízko za ňou. A v tomto 
prípade je to ľahšie, tu treba pozorovať len trochu nabok. Prešla 
popred dvere. V obchode mihla sa štihlá postava. Nebolo ju dobre 
zbadať, bolo v pozadí; azda sa trochu vráti, aby postavu lepšie 
videla, ved to nenie nič. No čo? Prechádza sal 

Postava vráti všiu sa Ninu akiste zbadala, lebo vyšla do dvier. 
„To je on^"" červená sa Nina, ale za svet nepozre v tú stranu. Bože, 
zrazu ako sa jej zmihalo popred oči, nemôže ani priamo hladeť. 
Avšak on nesmie zbadať ten dojem, božechráň! A sklopila oči, 
priklonila hlavu. Ale čo si pomyslí, že sa vrátila? preto sa môže 
namyslet. No to prekazí. Aha, už to má — vojde na chvílu pod 
niektorú bránu, aby sa nazdal, že ta vyšla z povinnosti. 

Eed chvílku stála pod bránou, vošli z pitvora traja mladí 
páni a zvedavo kukali na čiperné dievčatko. Trochu sa hanbila, no 
predsa nezdržala sa, aby sa neusmiala, jakí sú zvedaví na ňu. Vtedy 
jeden z nich zastal a chcel bližšie, ale ona brnk na ulicu, kde skoro 
vrazila do mimoidúceho mladého človeka, ktorý sa potom dlhšie 
obzeral za ňou. 

,,I ten je zvedavý!" smeje sa Nina. Avšak čo na tom? Pane 
Bože, ved ju by vlastne mal obdivovať celý svet! Ci vari nenie 
obdivuhodná? Jej očiam mimovolne priznala krásu i pyšná Irena, 
o ktorej sa nazdávala, že je najkrajšia v celej dievčenskej a proti 
nejž zášťou horela celá trieda, lebo na ulici nik neupútal tak na 
seba zraky mladých ludí, jako ona. Táto Irena riekla jej, že priala 
by si jej oči. To verí! Potom by sa ešte len mohla nadýmať a 
chlábif. Óvšem, príroda, áno, príroda, vedela, komu nadeliť krásy — 
prírodienka udelila ju jej ! 

Nina schválne zopätovala si po trikrát slovo príroda. Lebo 
vlastne príroda je moc — všetko iné je báj a neznamená ničoho; 
tak i mocou tvorivosti vládze len príroda. Takto verí ona a všetky 
jej čo rozumnejšie spolužiačky. 

V tom prešiel vedľa nej mladík so škripcom na nose (jej sa 
mládenci so škripcom veľmi páčal) a nepozrel na ňu. To bola 
hrozná nevšímavosť a v jej srdienko vkradol sa bôľ a trápna po- 
chybnosť: Vari nenie pekná a nemá ani pekné oči? Alebo je azda 
taká, že nemožno ju považovať za vyrastlú, dospelú slečnu, robí 
dojem žaby? Azda. . . azda. . . No nič! Nejde sa dalej týrať taký- 

8* 



Digitized by VjOOQ IC 



llfi 

mito myšlienkami, zabehne do mestského sadu podívať sa do oslnenej 
zrkadliny jazera a tak sa presvedčí o svojej veľkosti, svojej kráse. 

Dlho netrvalo a stála u jazera. Zrkadlina však odzrkadľovala 
trochu nespoľahlivé; podoba, ukazujúca sa vo vode, bola asi pol 
štvrtá metra dlhá. To ovšem nemôže byť pravda, ale — ustálila 
si — asi polovicu z toho môže ukázaí. Postava je ináč štihlá, pô- 
vabná (Nina vyzvŕtala sa na všetky boky) a páčif sa môže i prin- 
covi, nie to takéran oškripcovanému, krátkozrakému gavalierovi, 
jakého stretla! 

Isteže . . . 

Vracajúc sa domov, pred villou, kde predošlé mama bola sa 
sišla so starým pánom, zbadala sedef na verande pána, ktorý už 
dosť zďaleka sa jej podivne usmieval, a ked šla popred villu, kývnnl 
hlavou na znak pozdravu. Bola v strašnom zmutku, jako rozumef 
pozdravu neznámeho pána, ktorý zdal sa jej dosí elegantný — mal 
bedlivé ostrihanú bradu i vyžehlené nohavice — ale bol v rokoch 
a mal už do cela šedivé vlasy a na vrch hlave videla blysknúf sa 
mu značnú plešinu. Odkiaľ ju zná, prečo sa jej, on starší, pozdra- 
vuje, je to vážne alebo z posmechu? V náhlosti nevedela, či prijaí 
pozdravenie, alebo nie. Avšak tvár jeho zdala sa jej takou priamou, 
že mimovoľne prikývla mu hlavou. 

Neskôr predsa prelietla jej mysľou myšlienka, od ktorej sa 
začervenala po samé uši. Voľakde čítala, že starí páni majú niekdy 
neobyčajne smiešne, ba bláznivé myšlienky a príliš chúlostivé srdce 
oproti ženským. Dozaista i tento je jeden z takých pánov. 

To ju síce nemá čo trápiť, lebo, hľa, to ju utvrdzuje v tom, 
že niečo predsa znamená, že nie je nullou a že jej zjav môže po- 
mútit i starú hlavu 1 

Bola by rada bežať k Anici a oznámiť jej svoju najnovšiu zkú- 
senosť, svoje víťazstvo, ale bolo jej to trochu smiešne. Taký starý 
dedko ! Anica by ju ešte vysmiala. Radšej nepôjde. Ale postará sa 
o to, aby starý pánko vytrezvel a šiel si riadnym chodníčkom. 
Počnúc od zajtrajška každý deň bnde chodievať týmto smerom a 
ani necekne, ked sa jej pozdraví. Aby mu tak dala na javo, že sú 
jej jeho pozdravy ľahostajné, že jej nezáleží na ňom a nepotrebuje 
vôbec jeho srdečných prejavov. 

Medzitým jej rozhodnutie skoro dokázalo sa bezvýsledným; 
starý pán, ako by sa bol usiloval jej nerozumeť, neprestával sa 
usmievať a klaňať, hoc mu ona poklôn nevracala. Jako na rozkaz 
dostavoval sa každý deň na verandu. Tváril sa, že číta noviny, no 
ona vedela, že vlastne ju čaká. Bol zrovna bezočivý, lebo pozdravil 
sa jej i v prítomnosti akejsi panej. Ba urobil to i teraz, ked sa 
prechádzala s Anicou. Rozumie sa, to ju napálilo už. 

Čo si počne s votrelcom? 

Počala rozmýšľať. Ale nemusela dlho (dlho rozmýšľajú len starí!), 
u mladých myšlienky rodia sa, jako huby po daždi. A najmä v mysli 
mladého dievčaťa ! Mala čosi-kamsi vymyslený plán. Ktorý iste ne- 
minie cieľa. . . 



Digitized by VjOOQ IC 



m 

Starému pánovi Ďa každý pád treba ukázať, nakolko je obme- 
dzený, pošetiľý, márneho smýôľania a nakolko ho ona prevyšuje 
rozumom. Ľutuje, že musí ho zahanbiť, ale ináč nedôjde s ním 
konca-kraja. 

Tento raz Nina želala si, aby starý pán sedel vonku, až sa 
bude vracať domov. 

Náhoda jej priala. Lebo starček bol tam, práve dočítal noviny 
a zapaľoval si cigaru, ked dochádzala. Prirodzene, pozdravil ju i 
teraz, akonáhle ju zočil medzi prechodiacimi. 

„Počkaj, dedko!'' zajasala Nina a chytro povzniesla ruku k hlave, 
zaprela palček do slychy, rozprestrela prsty a — zakývala mu i4. 
Žatým, ako by nič, uháňala domov. — — 

Večer došiel otecko z kaviarne a Nina videla zo spalne, ako 
sa hodil na pohovku proti mame, až zapraštala. „Slýchaj si,'' ho- 
voril i vzrušený i zničený, „čo ti zase vykonala tá žaba, Nina! 
Pekné veci. Sišiel som sa v kaviarni so šéfom nášho oddelenia; 
hovoril mi, že predstavila si mu bola na ulici naše deti. Mal ra- 
dosf z nich, ale menovite z Niny, že je taká hodná, a ked ju videl, 
vTúdne ju pozdravoval. Dnes podobne kývnul jej hlavou na „dobrú 
noc", a ona, pováž, ukázala mu, že je — osol!!'* 

„Nešťastnica nešťastná!'' vtrhla mama s kríkom k nej. „Prečo 
si to vykonala!?" 

Nina triasla sa predesená na celom tele a dala sa do náreku : 

„Odpusť, mamička, ale ja som pána šéfa neznala." 

„Ved si stála pri nás, ked sme sa stretli a shovárali pred jeho 
vlastnou villou!" 

,,Ja som nedala pozor. . . pravdu hovorím, mama." 

„A keď si ho i nepoznala, jako si sa opovážila zneuctiť takého 
ctihodného starca? — Nehovoríš!" .. 

„Myslela som," hovorila, chytajúc prosebné ruku matkinu, „že 
sa pán šéf. . zaľúbil do mňa; chcela som ho zavrátiť." 

Samo CisamheUĽanidovié, 



-Hw- 



A ja takú pieseň spievam 

A ja takú pieseň spievam, 
čo mi vnuká žial, 
keď ma na tom svete v láske 
nikto neobjal. 

Nikto nedal pozdravenia, 
nepobozkal v ret, 
hoc by ja bol vyobjímal 
v láske celý svet. 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



118 

Ach, to moj^ srdce biedne, 
plné bôlu, rán, 
že som ho bol raz otvoril 
máme do korán. 

Pootváral, neuzavrel 
hrudi v pevnú skrýš; 
darmo volám: )>srdce moje, 
na ch vilu sa stiš.« 

Ono plače, a ja spievam, 
kto uverí, ach; 
či zaplače nad nim ktosi 
aspoň na márach. 

Zalet, pieseň moja drahá, 
na krýdiach sa nes 
v ten kraj diafny, kde to srdce 
v hrudi klope dnes. 

Spomni časy pred rokami, 
spomni vo chvíli, 
čo ten život mojej mladi 
tak otrávily. 

Spomni šťastie utratené, 
čo s žiafom badám, 
že ho v srdci odumrelom 
nadarmo hradám. 

Ach, nadarmo pieseň skladám, 
čo mi v duši znie, 
pre dievčinu moju milú 
a jej veselie. 

Odvtedy ja kamsi kráčam 
a sám neviem, kam; 
svet si myslí, že si spievam, 
a ja nariekam. 

Kde ste, časy mladi mojej, 
kde ste ostaly? 
Azda ma len dohoníte — 
pôjdem pomaly. 

Neraz som vás občakával^ 
na vŕšteku stál, 
obzeral sa, nič nevidel, 
iba temnú dial. 



Digitized by VjOOQ IC 



110 

A ked som zas dalej kráčal, 
s toho vŕšku vdol, 
nikto na mňa nezavolal, 
iba v srdci bôL 

Tak mi neraz smutno bolo, 
slzou stemnel zrak, 
opustil som krýdla, ako 
podstrelený vták . . . 

I dnes som snácf na tej ceste 
na husličky hrám; 
srdce boli, kamsi stúpam 
— ale neviem, kam. 



-•*«•- 



Kýčerský. 



Z básní Hájomila. 

Pieseň. 

20. 

Rozvité trávy skáša kosa; nádeje sožína mne život: 

Bo trh ostudný a drzý klam je žitie a nie odblesk božstva. 
Po splne ako kape mesiac, v duši mi kape, padá úfnosť, 

Lebo darmo hladá zápahstý duch môj v človeku človeka. 
Jastrab! ako na holubov polujú, vlci na ovčinu. 

Tak aj z ludi každé chvatom drie sa iba za osohom vlastným. 
Podáva-li ti pravicu kto, zmotáva osídlo ti zhubné: 

Ako pavúk muchu, aby tak ťa užil celého i s dušou. 
Rozviaže- li si jazyk kto a rozsýpa za vlasť reči blčné, 

Smluvu uzaviera v úkryte a berie kúpnu cenu v zlate. 
Za dlhé stoletie sa rodi jediný človek s presvedčením. 

Ani pri čeladi Tatier nepopadneš" koreň odbočnejší. 
Ako kvet pri ceste, tak trp'r Tud môj a znáša utískanie: 

Zavadi doň, sťa voz nakladený drevom, planá nepríaznivosť ; 
Tônistá závisť zachytá mu lúče, čo zobúdzajú život; 

Du.sivým ho prachom zašxrtiť chce zloba rozfúkaná jedom; 
Divá zlosť kosou zaháňa .sa doňho, by podkosený Fahnul ; 

Vládybažnosť, ako lačné jalová, doň letí rozzavená. 
A lud môj trpi pri ponosoch, — a keď zvuk slubov prázdny cengne, 

Celý odpredá sa zlobe vo striehnuťi na korisť, bo hladný 
Na osoh je alebo v duši jeho niet, nieto presvedčenia. 

Nemá ohňa v duši národ môj, och, a kde dlie pôrod jeho? 
V človeku presvedčenie splodi duša: i materou je duša 

A zas dieťaťom je drahom ilovaným čisté presvedčenie. 
Ako niet dobrej materi, čo nedala za dieťa by život. 

Nieto duše, ktorá za obeť by vrhla svoje presvedčenie. 



Digitized by VjOOQ IC 



120 

Rozvité trávy skáša kosa, nádeje sožina mne život: 
Lebo dušu predáva si lud môj a smrt kupuje si desnú. 

Po splne ako kape mesiac, kape mi; trati sa mi úfnosť: 
Bo trh ostudný a drzý klam je žitie a nie odblesk božstva. 



Pŕiatelom. 

Zaklial som sa už a umienil si v duši, 

Odvrátim že sa 
Od ludu toho, čo borcov svojich hluši, 

Zrádza a plesá, 
Desivý hrob ked mu kopú slovenčine; 

V tichej že chvíli 
Život mi, sťa potok lúčinou, poplynie, 

Potečie milý. 
Ale mi nemožno. — Ajhra, Hôŕa naša 

Zapadla celá 
Hrúzou snehu. A čo ten sneh mrazný splašia 

S nej, kde sú kriela? 
Na jar sdola vietor teplými zaveje 

Brkmi a sriene 
Mrazovité s Hory, snežné tiež záveje 

Do vody vženie. — 
Aj do ludu nášho ohňom treba nám viať. 

Oheň, čo v di'ši 
Obniecame: tak sa z jeho duše machnať. 

Sneh a lad ruši. 
Lež kým naše ohne v žiamom plápolani 

Nezvejú v lude: 
Jeho duch mrazami, ladmi okovaný 

Do tuha bude. 



Kmetom. 



Biely sneh na vašich hlavách, drahí kmeti, 

Prezrádza vesnu, 
Prežitú v rozvitom, prevoňavom kvieti; 

Leto tiež, kde snu 
Dali ste hodinku malú, lež pla pólu 

Duše deň celý; 
Ked ste zažihali k práci mladú vôľu ; 

A ked ste chceli 
Oblohy sa dotknúť rozhnatými kriely. 

Znamená jaseň, 
Ovocie čo niesla aj pri mrazoch nové. 

Terajší váš srieň 
Ale ku pokoju zráňaných vás zovie. 

Ale my sme tu: 



Digitized by VjOOQ IC 



121 



Jedni v švárnej jari, a jar klúči, pučí: 

Druhí zas k letu 
Dobehli a leto oheň má v náručí 

Chvatného vznetu. 
Prečo sa vám, kmctia, s dušou snaha stretá : 

Zaviazať v nás jar? 
Tuhou prečo vám je horúceho leta 

Zadúchnuť v nás žiar ? 
Mladosť je mladosťou len v túžbe odetá! 

A my sme mladí: 
I sťa Tatier bystrí, túživí orlici, 

Aj my sme radi, 
Zastať kéd môžeme pri vábnej zornici, 

Pri sestre lady. 
Keby ste mladosti tuhu oblámali, 

Alebo sekh', — 
Pozrite si orla! ked mu zlomí kríela 

Nepriate! vzteklý. 
Od zôr nízko padne na hrudu a v žiali 

Bolestne teskli. 



Krásave. 

o speve. 

Ktože ho zahatí, ktože mu zabráni 
Slávičkovi spievať v jeho známej stráni? 
V milovanej stráni, ked jar príde vnadná 
A ked vesnového žitie uchádza dňa: 
Ticho ked večerné zastre háj zelený, 
Vylupne sa zora odetá v červeni; 
A ked slasťou tknutý slávik milo zbadá, 
Že naň v kríčku čaká verenica mladá? 
Ktože mu zabráni, ktože ho zahatí: 
Aby piesne nesnul sladkosti v objatí? — 
Ani mňa, ani mňa hate nezastavia, 
Abych nepel k tebe, milostná Krásava! 
Nastúpilo vo mne srdca panovanie, 
Srdcu vzalo zase berlu milovanie ; 
Nemám svojho slova ako pokorený, 
Ale spievam piesne, ako srdce mieni; 
A tak srdce mieni, ako láska povie: 
Preto láska vraví v mojom spevnom slove. 
A koho nezažnú nádychu jej ohne? 
Kto sa proti slovu sladkému jej pohne ^ 
A kto mne zabráni, ktože mňa zahatí. 
Aby som nespieval v lúbostnom zajatí? 



Digitized by VjOOQ IC- 



122 



O slnku. 

Dal-rao by hnev tťhal u ciest vŕby staré, 
Rozvoj že zatvoria kvietku na úvrati, — 
Nech len kuká na kvet slnce v teplej žiare, 
Do závidenej sa peknoty zašatí. — 
Nech by sa tak na mňa pajedil svet celý, 
Ze by s neho trieáky od zlosti letely, — 
Len ty sa neodvráť od mňa omŕzave, 
Krásava, ty moje slnko ligotavé; 
Jasno nebich očú rozostri nado mňa, 
Úsmevy vľúdnymi prajné ma uhosti: 
Tak sa v závidenej kráse mi vyronia 
Jasné dni sladkosti, teplé dni lúbostil 



O mesiaôku. 



Do jazera hladí mesiačik omladlý : 

Aký je, jazero taký ho zrkadlí. 

A mesiac, že našiel súblesk, vždy z večera 

Potechou nabratý do vody pozerá. — 

Aj ja som vystihnul zračné dve studnice, 

V ktorých sa jasneje víňava belavá; 
Studnice nevädzie, ako nebies líce, 
Vystihnul som v očiach, vo tvojich, Krásava. 
A v nich sa tá istá tuha čisto zračí, 

V pohlade čo mojom horí netajene: 
Preto na potechu deň mám nanajsladší. 
Keď sa o mňa opre tvoje krásno zrenie. 
Ako dve studnice, zrenim jasnieš sa ty, — 
Ja som sťa ten mesiac s večerného neba: 

S dušou nadýchnutou hladám, stíham teba; 
Pozerám ťa äadko ľúbosťou nabratý. 



-j»«»- 



Turgenev o svojom románe „Otcovia 
a Deti". 

„Otcovia a Deti", takto nazývaný román L S. Turgeneva, zjavil 
sa roku 1862, ked ruskú spoločnosť boly začaly hýbať nové názory 
a snahy. M Otcovia v románe predstavovali staršie pokolenie, deti 
zas mládež. Ale ako to býva, ani jedna ani druhá stránka nebola 
spokojná s tým, ako ju Turgeuev zobrazil. Zdvihla sa proti nemu 
celá búrka protestov. Z kruhov mládeže ozývaly sa i také hlasy, 
že v románe mládež je oklebetená. 

') Po slovensky máme ho v Románovej Bibliotéke Národných Novín, 
preložený od Milana Ivanku. 



Digitized by VjOOQ IC 



1Ž3 

Známy je v tejto veci pekný článok Turgeneva „ÍIo iiOBOJíy 
Otuobi h Jl'bTefi'' (Z príležitosti Otcov a Deti;, napísaný ním na 
svoju obranu o niečo pozdejšie, keď búrka nespokojnosti bola sa 
utíšila; teraz našiel sa iist^ ktorý hneď roku 1862 napísal K. K. 
SlučevskémU; vtedy tiež mladému, študovavšiemu v Nemecku. 

List je nasledujúci : 

Paríž, 14. (26) apr. 1862. 

Ponáhľam sa odpovedať na Vaše písmo, za ktoré som Vám 
vefmi vďačný, ľúbezný S. Mienky mládeže nemožné je nevážiť si; 
veru ja by som si veľmi žiadal, aby nebolo nedorozumení čo sa 
tyče mojich úmyslov. Odpovedám po punktoch. 

1) Prvá výčitka upomína na obvinenie, ktoré robilo sa Gogoľovi 
a iným: prečo nepredstavujú sa dobrí ľudia medzi inými? Bazárov 
predsa zatemňuje všetky ostatné osoby romána (Katkov nazdával 
sa, že v ňom predstavil som apoteosu „Sovremennika"). Vlastnosti 
jemu dané nie sú náhodilé. Chcel som spraviť z neho osobu tra- 
gickú — nešlo teda o nežnosti. Je čestný, pravdivý a demokrat až 
do malého palca, a Vy nenachodíte v ňom dobrých strán? „Stoflf 
und Kraft" on odporúča práve ako populárnu, t. j. hlúpu knihu. 
Dueli s Pavlom Petrovičom Kirsanovým je práve privedený, aby 
názorne bolo videť pustotu elegantno-zemianskeho rytierstva, vy- 
staveného temer prehnane komicky. A ako by ho on mohol odopreť : 
veď Pavel Petrovič ubil by ho. Bazárov, po mojom, neprestajne 
bije Pavla Petroviča, a nie naopak; a jestli nazýva sa nihilistom, 
to treba čítať: revolucionárom. 

2) To, čo je povedané o Arkadijovi Kirsanovu, o rehabilitovaní 
otcov atď., ukazuje len — odpustite 1 — že ma nepochopili. Celá 
moja povesť namorená je proti zemianstvu, ako prednej triede. Pri- 
zrite sa Arkadijovi. Slabosť, mdlosť alebo obmedzenosť! Ästetický 
cit kázal mi vziať práve dobrých predstaviteľov zemianstva, aby 
som tým istejšie dokázal svoje téma: ak je smotánka nedobrá, čože 
mlieko? Vziať úradníkov, generálov, drancovníkov atď. bolo by 
hrubo, le pont aux ánes — a neverné. Všetci ozajstní zapieratdia^ 
ktorých som znal — bez výnimky (Bielinskij, Bakunin, Hercen, 
Dobroľubov, Spiešnev atď.) pochodili z rodičov pomerne dobrých a 
čestných. A to má veľký smysel : to odníma u dejateľov, u zapiera- 
teľov každú tieň osobnej nespokojnosti, osobného rozdráženia. Oni 
idú svojou cestou len preto, že cítia potreby ľudu. Grófka Salia- 
sová mýli sa, hovoriac, že osoby, podobné Nikolajovi Petrovičovi 
a Pavlovi Petrovičovi, sú naši dedovia: Nikolaj Petrovič som ja, 
Ogarev a tisíce iných ; Pavel Petrovič' je Stolypin, Jesakov, Rosset, 
tiež naši súčasníci. Oni sú lepší zo zemianstva — a práve preto 
som ich vybral, aby sa dokázala ich nemožnosť. Predstaviť s jednej 
strany vziatočnikov ') a s druhej ideálnu mládež — ten obraz nech 
maľujú iní . . . Ja chcel som viac. Bazárov na jednom mieste u mňa 
hovoril (vytrel som to pre censúru) Arkadijovi, tomu samému Arka- 
dijovi, v ktorom Vaši heidelbergskí priatelia vidia podarenejší typ : 



*) vziatočnik, kto sa dá podplácať. 

Digitized by VjOOQ IC 



124 

„Tvoj otec je čestný človek; ale čo by bol aký vziatočnik — ty 
predsa nedošiel by si dalej od šľachetnej pokory alebo pohoršenia, 
preto že si zemänček.'^ 

3) Páni! Kukšinová — táto karikatúra dla Vašej mienky — 
je od všetkých podarenejšia! Na to nemôže sa ani odpovedať. Odin- 
cová tak málo zalúbi sa do Arkadija, ako i do Bazárová. Ako toho 
nevidíte! To je tá istá predstaviteľka našich záhalčivých, fantasu- 
júcich, zvedavých a chladných paní-epikurejek, našich zemäniek. 
Grófka Saliasová túto osobu pochopila celkom jasne. Ona by chcela 
zprvu pohladiť po srsti vlka (Bazárov), len aby nehrýzol — potom 
chlapca po kučerách — a ležať dalej, čistej, na samate. 

4) Smrť Bazárová (ktorú grófka Saliasová nazýva heroickou a 
preto kritisuje) mala, podfa môjho, pridať poslednú črtu na jeho 
tragickú postavu. A Vašim mladým Fuďom i ona je len z náhody! 
Končím nasledujúcim poznamenaním : jestli čitateŕ neobľúbi si Ba- 
zárová so všetkou jeho hrubosťou, bezsrdečnosťou a oRtrosťou 
jestli neobľúbi si ho, opakujem ja - vina je moja, a nedosiahol 
som svojho cieľa. No „rozcítiť sa," hovoriac jeho slovami, ja ne- 
chcel som, hoci týra pravdepodobne hned bol by som mal mladých 
ľudí na svojej strane. Nechcel som si zadovážiť populárnosti takého 
druhu ústupkami. Radšej prehrať bitku (a, zdá sa, i prehral som 
ju), než vyhrať ju podvodom. Mne marila sa postava mračná, divá, 
veľká, do polovice vyrástla z pôdy^ silná, zlobná, čestná — a jed- 
nako odsúdená na zahynutie, preto že ona predsa stojí ešte v pred- 
dverí budúcnosti . . Maril sa mi akýsi čudný pendant Pugačevcom 
atď. A moji mladí súčasníci hovoria mi, krútiac hlavami: „Ty si 
to, bratec, hlúpo vykonal, i nás urazil: hľa, Arkadij vyšiel ti či- 
stejší — nedarmo trápil si sa s ním.^ Pozostáva mi urobiť, ako 
v cigánskej piesni: „sňať čiapku a hlbšie pokloniť sa." Dosial Ba- 
zárová celkom pochopili, t. j. pochopili môj úmysel, len dvaja ľudia 
— Dostojevskij a Botkin. Budem hladeť poslať Vám exemplár mojej 
povesti. A teraz - bašta o tomto! 

Vaše verše, žiaľ, odvrhnuté sú „Rusským Viestnikom". To je 
nespravodlivo ; Vaše verše sú iste desať ráz lepšie od veršov pp. 
Ščerbinu a i., tlačených v „R. Viestniku". Ak dovolíte, vezmem ich 
a umiestim vo „Vremeni". Napíšte mi o tom pár slov. O meno 
svoje netrápte sa — nebude vytlačené. 

Od N. N. ešte nedostal som listu, ale mám o nej zvesti skrze 
Annenkova, s ktorým obznámila sa. Cez Heidelberg nepôjdem, — 
a pozrel by som tamejších mladých Rusov! Pokloňte sa im odo 
mňa, hoci pokladajú ma za zaostalého . . . Povedzte im, že prosím 
ich dočkať ešte troška, prvej než vynesú konečný súd. List tento 
môžete ukázať, komu myslíte. 

Stískam Vám tuho ruku a želám všeho dobrého. Pracujte, pra- 
cujte — a neponáhľajte sa účtovať. 

Oddaný Vám 

I v. Turgenev. 



Digitized by VjOOQ IC 



125 



Literatúra a umenie. 

— IIpo*. Jl. H. OBcaHHKO-KyjiHKOBCKia: HCTOPIÄ 
PyCCKOfl HHTEJIJIHrEHUm, Mocraa, 1907, íacTL II. Cíp. VIII a 
356. Híbm 1 p. 50 Kon. 

Pre Slovanov, ktorf znaju ruskú literatúru minulého stoletia 
a žiadajú si lepSie rozhfadef sa v rozličných jej smeroch, porú- 
čali by sme prečítať si knihu, záhlavie ktorej vypísané je pred 
našou recensiou. Skutočne, pre históriu zmeny rozmanitých psycho- 
logických typov v novSej ruskej literatúre, typov, ktoré boly vý- 
sledkom zmeny „psychologických nastrojení^ (nálad) ruskej spo- 
ločnosti i spisovateľov, — vefké značenie má kniha bývalého 
cbarkovského professora* D. N. Ovsianiko-Kulikovského. 

Za základ literárnych evolúcií a borby medzi dvoma poko- 
leniami, medzi ^otcami'' a „defmi" Ovsianiko-Kulikovskij berie 
nie idey, ako obyčajne robilo sa prvej, ale duševnú organisáciu roz- 
ličných pokoleni. To je taká novoaf vo vedeckom utvorení jednotne) 
histórie ruskej literatúry, že hlasu autora potrebné je povSimnúf 
si i v tých pádoch, kea sám on je ešte v rozpakoch oddeliť jedno 
(idey) od druhého (duševné organisácie). 

Takým činom nová práca D. N. O^rsianiko-Kulikovského vy- 
stavená je na pevnom základe. Oa hľadí na ruskú literatútu, ako 
na priame odrazenie sa (reflex) spoločenských psychologických 
nastrojení, v ktorom myšlienky a city spoločnosti schádzajú sa, 
ako lúče v ohništi. Pridŕžajúc oa takej mienky, autor rozberanim 
ruskej literatúry usiluje sa nakresliť, čo cítila, čo myslela ruská 
spoločnosť v tú alebo inú epochu, ináče hovoriac vyjasniť históriu 
ruskej intelligencie. A skutočne, ruská liteťatúra, verne a úplne 
odrážajúc to, čím žije spoločnosť, je bohatým materiálom pre hi- 
stóriu ruskej spoločnosti, t. j. ruskej intelligencie ; lebo podfa trafnej 
výpovedi A. S. Puškina (Boris Godunov*) „ľud mlčí* (HapOÄ'B 
CeaifOJiBCTByeTi). 

Myšlienka, položená Ovsianiko-Kulikovským za základ práce, 
vlastne nie je pôvodná: veFmi určite bola ona vyzdvihnutá Ven- 
gerovým a jasne formulovaná Andrejevičom-Solovievým v jeho 
známej, majúcej i nedostatky, no isté zaujímavej knihe »OpyťB 
filosofii russkoj literatúry", ale táto okolnosť naskrze neumenšuje 
zásluhy prof. Ovsianiko-Kulikovského. 

^ On prvý hfadei realisovať túto zfahka naznačenú všeobecnú 
myšlienku a dal prvý pokus zobrazenia histórie ruskej intelligencie 
na základe dát samej krásnej literatúry. Znázorniť nastrojenie ru- 
skej prednej intelligencie na svite reformnej epochy (1856—1864) 
autor za najcharakterickejšiu považuje poesin Nekrasova z druhej 
polovice 50-tych a z prvej 60 tých rokov a včasnú (z 50-tych 
rokov) satyru Saltykova Ščedrina. Posledné hlavy prvého sväzku 
venované sú Nekrasovu, v prvých hlavách druhého sväzku prof. 
Ovsianiko-Kulikovskij rozoberá prvé diela satyrika. 



Digitized by VjOOQ IC 



126 

Medzi poesiou Nekrasova a satjrou SaltykoTa-Šéedrína v tejto 
perióde autor vidi spojenie, pokladajúc ich za výraz v podstate 
jedného nastrojenia, obrátenia sa — počiatok ktorému bol urobený 
ešte v 40 tých rokoch — v stranu ľudu, obrany jeho záujmov, 
prípravy umov k myšlienke o nevyhnutnosti zrušif poddanstvo, 
propagandy humánneho pomeru k mužíkovi, sprevádzanou jeho 
idealisovanin^ a sklonením hlavy pred ním. Dfa mienky autora 
tento pomer k fudu robí Nekrasova príbuzným so Saítykovom 
v tú periódu. 

Tento pomer k fudu, taký charakterÍRtický pre predné vrstvy 
ruskej spoločnosti na úsvite reformnej epochy, skoro sa mení a 
kloní v stranu triezveho, kritického pomeru. Znázornif nový prie- 
lom autor pokladá opäf za vefmi charakteristické tvorby Nekra- 
sova a SaltykovaŠčedrína, v demokratisnáe ktorých stala sa jed- 
naká premena, „Narodničeské ^) prífarbenie tratilo sa — hovorí, — 
dojatost pred hĺbkou, pravdivosCou, prostotou fudovej viery a 
zdravými závdavky fudovej psychológie už nevyjadruje sa tak 
vzneSene a lyricky, ako prvej; zato rastie a éím dial jasnejiie 
javí sa druhý, racionálnejší a ďaleko výdatnejší pomer k fudu, 
založený na cite spravedlivosti" (str. 8). 

Ďalej, charakterísovat otcov („fudí 40-tych rokov") a deti (^^iest- 
desiatnikov-') prof. Ovsianiko-Rulikovský berie diela Turgeneva, 
hlavne Dym a Otcov a deti, venuj úc ich rozboru hlavy tretiu a 
Štvrtú. Tu budí pozornosf analysa citov a dúm Bazárová a vy- 
svetlenie otázky, nakofko boly diela Turgeneva výrazom skutoô- 
nosti. Na dalifch stranách skúmatef kresli pôdu, na ktorej zjavil 
sa kajúci sa zeman (ABOpflHHHl) ako psychologický typ. Žatým 
ide priechod k sedemdesiatym rokom, charakteristika idei tejto 
epochy, prifiom autor sústredňuje pozornosf na vzhradoch Michajov- 
ského. Znázorniť nastrojenie a ideály ruskej spoločnosti v 80-te 
roky, v epochu reakcie, autor pokladá za najprimeranejSie diela 
Cechová a román Boborykina Na uščerbie. Tomuto dielu nášho 
romanistu venovaná je posledná hlava. 

Z takejto charakteristiky knihy prof. D. N. Ovsianiko Kuli- 
kovskébo vidno jej zaujímavosť. Je to prekrásna štúdia k objas- 
neniu postupného vzrastu ruskej prednej spoločnosti, jej ideálov 
a nastrojenia. Ňou objasňujú sa fakty, ktoré narazily ruskú spo- 
ločenskú myšlienku v tie alebo iné riečištia. Preto smelé možno 
porúčať preloženie hoci jednotlivých hláv z tejto knihy na slo- 
venský jazyk. 

Petrohrad. Dr. Alexander Jacimirskij. 

— Sobrané Diela Svetozára Hurbana Vajanského Tatry a more. 
Básne. Nákladom KnihtlaČiarskeho účast. spolku v Turčianskom 
Sv. Martine. 1907. 8^ 196 a 4 strany. Cena 2 koruny. 

^) „Narodničestvora" zo vie sa v ruskej literatúre smer, ktorý bol 
si postavil za úlohu študovať stav a byt íudu a tým vyzývať k na- 
pomáhaniu jeho duchovných i materiálnych záujmov. Bed, 



DigitizedbyVjiOOQlC I 



Skoro 30 rokoT ud prvého vydania tejto knižky. Bola pri- 
jatá s radosťou a rozšírená u nás neobyčajne. No práve čitané a 
vzácne knižky sa tratia: už bola potreba vydať Tatry a more po- 
znove. Chvalabohu, i množia sa čítajúci Slováci^ pribúda nám 
nových fudí, ktorí tiež chcú znaf a pokochať sa v tom, čo bolo 
milé starším. 

V knižke bolo hodne časového — z toho všeličo premenilo 
sa; prišlo nám prežiť ťažké roky. Ale vcelku všetko j^ pravé; 
čomu ^ vtedy veril slovenský básnik, i zostane pravým. 

A^tetik; rozberajúci poesiu veľkého Byrona ^), ukazuje, že v po- 
vahách Byronom predstavovaných niet nijakej rozmanitosti, deju 
v dielach tiež niet, alebo je temný, pravdenepodobný ; i spytuje 
sa. v Čom je teda vefký básnik? Odpovedá: v cite a vo výraze 
krásna. Skúmať postavy a deje Vajanským tvorené v takejto knátkej 
zmienke neprícbodi, no silná stránka jeho poesie je tiež i v cite a 
vo výraze krásna. Čitajte si Herodesa. (Na túto báseň Svetozára 
Harbana v pražských Kvetoch 188 ) prvý upozornil Svätopluk 
Cech, ktorého teraz pochoval český národ so slávou.) V nej vidno 
básnikov cit a vidno, aký majster je v jeho vyjadrovaní. No báseň 
táto ukazuje nám i to, aký účinok má ozajstná poesia. Látka je 
strašná, taká, že pobúri krv v žilách. Ale básnik, hoci chvíľami 
to i nim zalomcuje, v inšpirácii svojej unáša i čitatefa. Citatef, 
hoci ani za sekundu neprestáva po slovensky cítiť, ako by sa bol 
s básnikom tiež odtrhol od zeme, od jej prevráteností a napokon 
ostáva mu — miesto žlči, horkosti a zatínania pästí — v duši 
harmónia. Taká, ktorá ako Slováka urobí ho lepším. 

Knižka svoju roku 1880 zavieral Vajanský: 

Do hlacboty posielam slabú pieseň 



Beda nám! Mocní spevci mlčia v hrobe, 
alebo v žitia ťažobnej porobe. 

Na Jána zmĺkne slávik klokotavý, 
onemie krásna hora nad potokom, 
ale tu počne stehlík štebotavý 
slabuškú pieseň v lesikn hlbokom: 
nuž v mene Božom lefte, piesne vorné, 
štebocte svetom, ako vtáčky poľné. 

Vysvetliť túto báseň je vecou literárnej histórie. 

— literárne láaty. Príloha ku „Kazaterni". Ročník XVIII. 
1908. ('išlo 3. Redaktor a vydavatef Fr. Richard Osvald. 

Jako predísť nebezpečenstvu, ktoré hrozí náboženstvu so strany 
sociálnej demokracie? M. — K prekladu sv. Písma. Martin Hojič. — 
Všeličo. (Tu je i nekrológ Andreja Budaya.) — Nové slovenské 
spisy. 

') A. Filon. 

Digitized by VjOOQ IC 



128 

— Dennioa. Illustrovaný Časopis rodinoý pre literatáru a otázky 
spoločenské. Redaktorka Terézia Yansová. KoČnik XI, číslo 1. 

Ivan Gali: Aurelove Vianoce. — Janko Cigáň: Nad ránom. — 
Ján Čajak: Vohfady. Obrázok z banátskeho života. — Ivan Qall: 
Z novej lyriky. — Tajovský : Korteš. — Horal : Rozpomienka. — 
Kronika, fieseda. Naši v Amerike. K našim obrázkom. Poznámky. 
Zo života pre život. (Dva listy Andreja Sladko viča, pisané dcére 
roku 1862.) Zdravotníctvo. Módne zprávy. 

— Noviny Malých. Ročník IX, číslo 5. V Senici, 1908. 
Martin Braxatorís hoden je chvály, že zachránil, udržuje a 

zdokonafuje toto užitočné čítanie slovenských detí. 

— Český Ďasopia Hiatorioký. Vydávají Jar. GoU a Jos. Pťkaŕ. 
Ročník XIV. Sešit 1. V Praze, 1908. 

Články : Hýbl Fr., Slovanská liturgie na Morave v IX. veku. — 
Krofta Eámil, Kurie a cirkevní správa zemí českých v dobé pred- 
husitské. — Mádl Karel B., Pás královny Elišky. — Friedrich 
Gustáv, O „Pamčti Pŕibyslavské^. — Drobnejší Články: Baxa 
Bohumil, K státoprávním snahám českým z roku 1848. — Litera- 
túra. Výtahy z časopisu. Zprávy. 

— JIETODHC HATHItE CPnCEE. CBecca I. sa rOAHHy 1908. 
y HoBOM CaAT^ 

— H. EBaqajra: OOMA EAMnAHEJIJIA. V. 260—311 strany. 
Odtisk zo XypHajia MHHHcrepcTBa Hapo^naro npocBin^eHii. C-IIe- 
TepÔyprt. 

— Ďasopia Moravského musea zemakôho. Ročník VIII, Číslo 1. 
V Brne. 1908, 

Y oddelení „Zprávy vedecké a národopisné" článok Fr. Kretza: 
O vlivu selských prací hrnČíŕských na továrni výrobky holičské. 

— Krása nafieho domova. Illustrovaný mčsíčník. Vvdává Svaz 
českých spolkň okrašlovacích v Praze. Ročník IV, číslo 1. 

Obálku len horko-fažko mohli sme prečítaf pre bláznovstvo 
dekadentského písma. Kedy to už prestane ? Ako možno tak hrešit 
proti zdravému rozumu? Hlavná požiadavka písma je: byt čita- 
tefoým ! 

— Devät cudzích hriechov. Šest kázní, povedaných v pôste. 
Spracoval a vydal Fr. Richard Osvald, vicearchidiakon, farár, censor 
diecesánsky. V Ružomberku. Tlačou kníhtlačiarne Karia Salvu. 
1908. 8^ 62 a 2 strany. (Príloha ku „KazateFni" XXVIII. č. 4.) 



~*M»- 



Digitized by VjOOQ IC 



Bok 1908. Boiit 8. 

Slovenské Pohlady. 

Rybárča. 

Povesť. 

Napísal Bjámsfjerne Bjámson. 

Preložila Margita Paulíny -Tóthová, 

Prvá kapitola. 

Na pobrežiach, kde udomácnil sa haring na dlhší ftas, utvorí 
sa pozvoľne mestečko^ ak sú podmienky i v inšom priaznivé. O ta- 
kýchto osadách možno ríec< nielen že ich more vyvrhlo, ale i to, 
že zdáleka sú také, ako na suchú zem vypláknuté brvná a strosko- 
tané lode, alebo ako hŕbky čím hore tým dolu obrátených lodiek, 
ktoré rybári pritiahli za búrlivej nocí sťa ochranné striešky nad 
seba. Keď príde6 bližšie, vidiš, ako vzniklo celé náhodou: tu leží 
balvan uprostred cesty, tam delí zase vtekajúca voda mestečko vo 
trí alebo štyri časti a ulice sa krívia a krútia. Avšak jedno majú 
všetky této osady spoločné: majú všetky taký prístav, v ktorom^ 
i najväčšie lode najdú útočište, tam je tichučko, ani v nejakej kra- 
bici, a preto sú této zátoky morské velmi vzácne lodiam^ ktoré, 
hnané rozbúreným morom, prídu sem s potrhanými plachtami a 
porúchanou zadnou časťou si hladať miesto na odpočinutie. 

V takomto mestečku býva velmi ticho. Všetko, čo pôsobí hukot, 
je vypovedané na prístavné mosty, kde. sú loďky sedliakov reťazami 
pripevnené a kde nakladá sa tovar na lode a skladá náklad s lodí. 
V mestečku, v ktorom odohral sa príbeh tu opísaný, tiahne jediná 
ulica pozdĺž prístavného mostu; s druhej strany stoja domce, na 
bielo a na červeno zafarbené, jedno- alebo dvojposchodné, avšak 
nie stena vedia steny, všetky sú obtočené peknými záhradami. Je 
to teda dlhá a široká ulica, v ktorej zaváňa, ak zaveje vietor od 
mora, vždy predmetmi, nax^hodiacimi sa na prístavnom moste. Tu 
sú ludia tichí — nie zo strachu pred policiou, lebo tej obyčajne 
ani niet — ale z obavy pred pomluvou, lebo tu poznajú sa ludia 
napospol. Ak ideš dolu ulicou, nesmieš opominúť pozdraviť sa du 
každého obloka, kde sedí obyčajne nejaká stará dáma, ktorá ti na 
pozdrav zadakuje. Okrem toho treba pozdraviť každého, s kým sa 
stretneš; lebo títo tichí ludia premýšľajú len nad tým, čo je im 
svedčné vo všeobecnosti i zvlášť. Kto prekročí hranicu, primeranú 
3vojmu stavil alebo postaveniu, ztratí.svoj dobrý chýr; lebo znajú 

Digitized by VjOOQ IC 



130 

nielen jeho, ale i jeho otca a starého otca, i začnú skťimaf, či 
nepohádali za dávnych čias u niektorého člena rodiny náchylnos( 
k „nesvedčnosti". 

V tomto tichom mestečku usadil sa pred mnohými rokmi vše- 
obecne ctený muž, menom Per Olsen. Prišiel s pevniny, kde živil 
sa podomovým kupectvom a hraním na husliach. V mestečku otvoril 
pre svojich starých zákazníkov teraz skíiepok, v ktorom predával 
okrem krámskeho tovaru i chlieb a pálenku. Počuli ho chodiC sem 
i tam po zadnej izbe, ako vyhrával skočné tance *) a svadobné po- 
chody. Zakaždým, kedl prešiel popri dverách, nazrel cez oblôček, 
zasadený do dverí, a ak prišiel nejaký odberateľ, dokončil hru trilkou 
a šiel do sklepu obslúžif ho. Obchod prekvital ; i oženil sa a dostal 
syna, ktorého nazval dla seba, avšak nie „Perom", ale „Petrom". 

Malý Peter mal sa stať tým, čím nebol otec Per, Čo velmi 
dobre cítil, — vzdelaným človekom. Preto poslal syna do latinskej 
školy. A keď tí, ktorí mali byf kamarátmi chlapca, odbili ho od 
svojich hier a zahnali domov, preto že bol syn Pera Olsena, za- 
hnal ho Per Olsen zase bitkou k nim nazad ; lebo na inakší spôsob 
nevedel zadovážiť chlapcovi vzdelania. Následkom toho cítil sa malý 
Peter v škole opusteným, zlenivel a zlahostajnel postupne oproti 
všetkému, tak že ho otec už ani rozosmiať ani rozplakať nemohol. 
Vtedy upustil Per od bitia a postavil syna za pudlu. A veľmi sa 
začudoval, ked videl, že chlapec dal každému zákazníkovi to, čo 
si žiadal, nedajúc viac ani len o zrnko, nezediac nikda ani slivky, 
vážil, rátal a viedol knihu o predanom — trocha pomaly síce, ale 
s bezvadnou dôkladnosťou — s nepremeneným výrazom tvári, ba 
takmer ani nehovoriac. 

Otec poddával sa novým nádejam a poslal šuhaja 6 jednou 
haringovou loďou do Hamburgu na obchodnú školu, i aby sa tam 
naučil jemným spôsobom. Ostal tam osem mesiacov — dlhšie, ako 
bolo treba d|a Pérovej mienky. Ked sa mal vrátiť, zadovážil si šesť 
nových oblekov, ktoré si v prístave všetky poobliekal jeden na 
druhý: „lebo čo má človek odeté, za to sa neplatí clo." Avšak 
okrem svojho telesného objemu, bol skoro taký istý, keď ukázal sa 
na druhý deň na ulici. Kráčal škrobené a rovno, rukami vyzváňal; 
pozdravoval sa nenadálym šklbnutím a klaňal sa, ani čo by nemal 
údov, a zrazu sa zase vzpriamil meravo. Stal sa zosobnenou zdvori- 
losťou ; avšak robil všetko, ani nemuknúc, kvapne, s istou ostýcha- 
vosťou. Svoje meno nepísal už viac „Olsen", ale „Ohlsen", čo za- 
vdalo príležitosť posmeváčkom mestečka k nasledovnej hádanke: 
„Co doniesol Peter Olsen z Hamburgu?" Odpoveď: „Jednu literu." 
I na to pomýšľal, či by sa nemal nazvať „Pedrom" ; ale že mal 
už pre to „h" toľko protivná, upustil od toho a podpisoval sä 
„P. Ohlsen". 

Obchod otcov rozšíril a oženil sa ledva dvadsaťdvaročný; vza 
si červenovlasú skiepuíčku, len aby mal niekoho, kto mu povedie 
domácnosť. Lebo otec práve ovdovel a istejšie bolo mat ženu, akc 



^) Zvláštny národný tanec v trojtakte. 



Digitized by VjOOQ IC 



131 

gazdinú. Po roku obdarila ho synom, ktprého nazvali po ôsmich 
dňoch „Pedrom". 

Keď ctihodný Per Olsen stal sa starým otcom, cítil sa byť 
povolaným ostaref. Obchod oddal synovi, sadol si pred dom na 
lavicu a kúril z hlinenej fajky tabakové odpadky. A ked! jedného 
dňa vonku počal sa nudif; zatúžil za skorou smrfou, a ako všetky 
jeho želania, splnilo sa mu i toto. 

Ked syn Peter zdedil výlučne jednu polovicu otcovho nadajiia, 
totiž kupeckú chytráckosf, tak, zdalo sa, že na vnuka prešla vý- 
lučne druhá polovica, a síce talent k hudbe. Čítaf sa naučil veľmi 
neskoro, ale spievať velmi zavčasu. Pískal tak krásne na flaute, že 
to vzbudilo všeobecnú pozornosť; zovňajšok mal jemný a útly a 
bol mäkkého srdca. Avšak to všetko nebolo otcovi vhod, lebo si 
prial vychovať syna na spôsob svojej vlastnej obchodnej punktov- 
nosti. Keď mladý Pedro zabudol niečo, otec nevadil sa s ním, ani 
ho neubil, ako sa to jemu samému za detstva dostávalo, ale ho 
uštipol. Celkom v tichosti, vľúdnym, ba temer zdvorilým, láskavým 
spô.sobom, avšak dostalo sa mu toho i pri najnepatrnejšej príleži- 
tosti. Keď ho sobliekala, matka sčítala každý večer modré a žlté 
škvrny a ubozkávala mu ich, ale sa nevzpierala proti takému za- 
obchodeniu s dieťaťom, lebo i ona sama bývala štípaná. Pre každé 
roztrhnutie šiat — zhotovených z otcových starých hamburgských 
oblekov — pre každú machuľu v chlapcových školských knihách, 
brával ju muž na zodpovednosť. Preto napomínala ho ustavične: 
„Nechajže to, Pedro!" — „Majže sa na pozore, Pedro!" ^~ „Či 
nepočuješ, Pedro!" Otca sa bál a oproti matke zľahostajnel. Sú- 
druhovia mu neublížili, lebo začal hneď plakať a prosil, aby šetrili 
jeho šaty; iba čo ho prezývali „matkiným mrnčiakom," vinšom si 
ho ani nevšímali. Podobal sa chorému neoperenému kačíčaťu, bato- 
liacemu sa vždy za kŕdľom na samom ostatku, ktoré si bojazlivo 
uchytí čo aký malý kúsok a odskočí s ním na stranu. S ním ne- 
podelil sa nikto, preto sa ani on s nikým nepodelil. 

Ale skoro zbadal, že sa mu pri chudobnejších deťoch mestečka 
lepšie vodilo : bol jemnejší, ako ony samy, preto boly oproti nemu 
shovievavé. jedno vysoké, silné dievča, ktoré opanovalo celý húf 
detí, zaujalo sa ho obzvláštne. Nevedel sa nasýtiť pohľadom na Au : 
mala havrano-čierne celkom kaderavé vlasy, nikdy nečesané inak, 
len prsty; tmavo-svetlé lesklé oči a nízke čelo; črty jej tvári sú- 
stredňovaly sa takrečeno v jedinom bode a pôsobily neodolateľne. 
Bola ustavične rozčúlená, pracovala neprestajne; v lete chodila bosá, 
8 obnaženými ramenami a bola oborená; v zime bola odetá, ako 
iní v lete. Jej otec bol kormidelníkom na lodi a rybárom ; ona lie- 
tala sem i tam a predávala jeho ryby, veslovala s člnkom oproti 
prúdu i vetru, a ked! nebol otec doma, chytala ryby sama. Každý, 
kto ju stretol, musel sa za ňou obzret; lebo všetko na nej uka- 
zovalo na silné povedomie. Volala sa Gunlaug, ale ju zvali „rybár- 
čaťom" — ktorý názov prijímala ako jej prislúchajúce vyznačenie. 
Pri hrách pomáhala vždy slabšej stránke ; jej to bolo nezbytné za- 

9* 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



132 



ujať sa naplašených, a teraz vzala útleho chlapca pod svoje ochraDné 
kľýdla. 

V jej loíke smel hrať na flaute, čo mu doma zabraĎovali, lebo 
sa nazdávali, že to odvádza jeho myšlienky od školských prác. Ona 
ho vyveslovala von do fjordu, vzala ho i na svoje cfaleké rybačky, 
ba neskôr sprevádzal ju i pri jej nočných vychádzkach. Keď za- 
chodilo slnce, vypluli do jasnej letnej tisiny. On hrával na flaute 
alebo počúval, čo mu rozprávala o známych jej veciach: o mor- 
ských pannách; o mátohách, o stroskotaných lodiach, o cudzích 
krajinách a čiernych ludloch, práve tak, ako to jej námorníci roz- 
právali. Ako zo svojej zásoby znalostí, tak nadelila mu i zo svojho 
jedenia, a on všetko prijímal, neodvdačiac sa jej nikdy ničím, lebo 
z domu si nedoniesol nijakého jedenia a zo školy nijakej fantásie. 
Veslovali, kým nezašle slnce za vrchy snehom pokryté; potom 
pristavili pri nejakom ostrove, rozžali si vatru, totiž ona nasbierala 
hŕbu čečiny a zapálila to, on sedel a prizeral sa len. Potom ho 
ukrútila do- námorníckeho kabáta otcovho a do prikryvadla, ktoré 
vzala jemu k vôli s sebou. A kým on spal, prikladala na oheú, a 
aby sa jej nedriemalo, spievala úryvky z piesní a žalmov ; spievala 
plným, zvučným hlasom, kým celkom nezaspal, potom už len hu- 
čala tlumene. Keď slnce zase na druhej strane oblohy vychodil 
počalo, a poslalo ako svojho predzvestovatela chladný žltý lúč po- 
nad končiare vrchov, zobudila ho. Hora bola ešte čierna, pašienka 
tmavá, ale skoro počaly sa hnedasté červenať a jagať, až kým sa 
hrebene hôr uerozžiarily a kým ich vychodiace slnce celou svojou 
skvostnou záplavou farieb neozlátilo. Vtedy vtiahli svoj člnok na 
vodu a odplavili sa a za rannej brísy vyryli svojím člnkom biely 
spenený pruh po tmavej vode a došli skoro na miesto, kde boly 
zakotvené ostatné rybárske lodlky. 

Ked nastala zima a lovenie rýb prestalo, navštevoval ju na ich 
byte; chodieval velmi často pravidelne, a hľadel na ňu, kým pra- 
covala; ale ani on, ani ona nehovorili mnoho; bolo to, ako Čo by 
tam len sedeli a spoločne čakali na leto. Keď prišlo leto, zmarilo 
mu i túto novú nádej životnú. Otec Gunlaugin umrel a ona opu- 
stila mestečko, kým na radu učiteľov pricvikli Pedra do sklepu. 
Tam pomáhal matke obsluhovať kupujúcich ; lebo otec, ktorého tvár 
pozvoľne dostala farbu krúp, ktoré vážieval, musel ležať v zadnej 
izbe v posteli. Avšak i odtiaľ chcel mať dozor nad obchodom, musel 
vedieť, čo ktorý z nich predal, i tváril sa, ako čo by nedopočul, 
kým sa nepriblížili k nemu natoľko, že ich uštipnúť mohol. A ked 
už úplne vyschol knôtik jehu života, zhasol jednej noci. Žena pla- 
kala, a do opravdy ani nevedela poriadne, prečo plače; avšak syn 
nemohol vytisnúť ani jedinej slzy. A že mali dosť peňazí k živo 
bytiu, prestali viesť obchod, vyhladili každú rozpomienku na minú 
losť a spravili zo sklepu bývaciu izbu. Tam sa uvelebila matka pr 
obloku a plietla punCochy; Pedro sa utiahol do izby na druhei 
strane domu a vyhrával si na flaute. Ale akonáhle zavítalo lete 
kúpil si ľahučkú plachtovú loďku a odplavil sa k onému ostrovu 
a ľahol si tam na to isté miesto, kde Gunlaug ležia vala. 



Digitized by VjOOQ IC 



133 

A raz, ked ležal zase medzi vresovinou, zazťel, že vesluje člnok 
rovno k ostrovu, pristane vedľa jeho lodky, a z neho vystúpila 
Gunlaug. 

Bola taká istá^ ako predtým, lenže už dospelá a bola vySšia 
od druhých dievčat. Ked ho zazrela, cúvala pomaly. Nemyslela na 
to, že i on už musí by{ dospelý. 

Túto bledú, chudú tvár nepoznala; nebola už viac chorlavá a 
jemná — bola blbá a zvädnutá. Avšak pri pohľade na ňu obno- 
venie jeho niekdajších snov rozžalo tichý svit v jeho očiach. Po- 
kročila zase k nemu a pri každom kroku, ktorým sa k nemu blížila, 
zdalo sa jej, ako by spadol s neho rok, a ked stála pred ním na 
tom mieste, s ktorého vyskočil, smial sa a hovoril akodiefa: stará 
tvár zakrývala len tvár utajeného decka; stal sa síce starším, ale 
zostal dieťaťom. 

Lenže — ona hľadala práve toto dieťa; a teraz, ked ho našla, 
nevedela, ako sa má chovať nadalej: smiala sa a červenala sa. A 
on cítil nevdojak istú vnútornú silu v sebe — bolo to po prvý raz 
v jeho živote. A v tú chvíľu opeknel ; trvalo to možno len chvíľočku 
— ale v tú chvíľočku zvíťazil nad ôou. 

Patrila ona k tým povahám, ktoré ľúbia len to, čo je slabé, 
čo si samy vypestovaly. Zprvu chcela pobudnúť v mestečku len za 
dva dni: ostala dva mesiace. Za tieto dva mesiace dospel Pedro 
väčšmi, ako za celé ostatné svoje junošstvo; natoľko sa prebral zo 
svojho snenia a z duševnej spachtivosti, že robil už plány, — chcel 
cestovať po cudzozemskú, chcel si utvoriť z hudby povolanie! Ale 
keď zase raz hovoril o týchto svojich zámeroch, zbledla a riekla: 

„Áno — avšak najprv sa musíme sosobášiť." 

On vzhliadol na ňu, ona vrátila mu pohľad rovno a pevne, 
potom sa oba začervenali a on riekol: 

„Ale čo by na to ľudia povedali?" 

Gunlaug nikdy na to nemyslela, že by mohol mať inú vôľu, 
ako ona, a to z tej jednoduchej príčiny, že ona nikdy niečo inšie 
nechcela, iba čo on chcel. Ale teraz nazrela do jeho duše; teraz 
pochopila, že on nikdy ani za chvíľočku nepomýšľal na to, podeliť 
sa s ňou s inším, ako čo mu ona dala. Tá jedna minúta ju poučila, 
že tomu od jakživa tak bolo. Ona zaujala sa ho zprvu z útrpnosti — 
a dovŕšila tu teraz láskou. Keby bola mala ešte len trochu trpe- 
livosti ! Lebo on zbadal jej vzplanutie hnevu, a zvolal, chvejúc sa 
strachom: „Chcem!" To počula; lenže rozľútenie nad svojou sprosto- 
sťou a jeho mizeráctvom, nad vlastnou hanbou a Jeho chabosťou 
zovrelo v nej chytro a žhavo až na prekypenie — a nikdy neskon- 
čila sa smutnejšie láska, zrodená za detstva pri rudých večerných 
zorách a bledom svite mesačnom, kolísaná vlnami morskými, spre- 
vádzaná tichým spevom a zvukmi ílauty. Gunlaug ho schytila obi- 
dvoma rukami, zdvihla a vydrmala ho do chuti, potom sa odplavila 
nazad do mestečka a odcestovala naskutku, daleko za hory. 

Pedro odplavil sa z domu ako zamilovaný mládenec, ktorý si 
chcel vybojovať mužnosť; a teraz vesloval nazad ani starec, ktorý 
nikdy nechyroval o mužnosti. Len jediná rozpomienka na život mu 



Digitized by VjOOQ IC 



184 

zbudla, i tú si prelaškoval nenavratítelne svojou hlúposfon; len na 
jednom kúsku zeme visel celou dušou — ale viac sa neopovážil 
vrátit ani ta... Kým rozmýšial o svojej naničhodnosti a o príči- 
nách, pre ktoré sa to vSetko udalo, zanorila sa jeho podujímavosf 
takrečeno do hlbočizného bahna, z ktorého sa nemala vyprostit nikdy 
viac. Malí chlapci na ulici, ktorí si všimli jeho čudných spôsobov, 
začali ho onedlho škádlievať, a poneváč bol ľuďom takmer cudzí, 
lebo nevedel nikto o ňom, z čoho žije a čím sa zapodieva, nuž 
ani nikomu neprišlo na um, aby sa ho zastal, keď ho prívelmi 
dražili. Pozdejšie sa už ani neodvážil vyjst, aspoň sa neukazoval 
na ulici. Lebo jeho život stal sa neustálou pôtkon s uličníkmi, 
hoci mu, možnoy boli práve tak prospešní, ako komáre za horúcich 
dní ; lebo bez nich boh by podlahol neprestajnej omráčenosti . . . 



O deväf rokov prišla Gunlaug práve tak nenazdajky nazad do 
mestečka, ako ho bola kedysi opustila. Prišla v sprievode asi osem- 
ročného dievčatka, celkom takého, ako ona kedysi bývavala, iba čo 
bolo trocha zádumčivé, a črty tvári malo jemnejšie. Ľudia si po- 
vrávali, že bola Gunlaug kdesi vydatá; že zdedila niečo a že sa 
teraz vrátila do mestečka s úmyslom otvoril hostinec pre námor- 
níkov. 

Zariadila si všetko tak rozumne, že onedlho chodievali do jej 
hostinca i kupci a majitelia lodí hladat si potrebné mužstvo, i 
matrósi sa u nej ubytovali, keď sa chceli zjednal niekam. Okrem 
toho celé mesto obstarávalo si u nej ryby. Za toto sprostredko- 
vanie neprijala ani najmenšej maličkosti, no využila despotický 
svoju moc, ktorú si svojou ochotou vydobyla. Ačpráve bola ženská 
a nikdy neodchodila zo svojho domu, bola predsa celkom iste naj- 
silnejšou osobnosťou mestečka. Zvali ju .,rybárska Gunlaug'', alebo 
„Gunlaug zpod vrchu". Jej niekdajšie meno „rybárča" prešlo na 
dcéru, ktorá skackávala na čele hlúčku chlapcov. 

Príbehy zo života tejto chcem vám tu vylíčiť; mala ona niečo 
z vrodenej životnej sily matkinej, a naskytlo sa jej dos< príleži- 
tosti využiť ju. 

Druhá kapitola. 

Mnohé pekné záhradky mestečka naplňovaly vzduch po občerstvu- 
júcom daždi vôňou svojho druhého a tretieho rozkvetu. Slnce zacho- 
dilo za vrchy, večne snehom pokrytými ; celá obloha plápolala a žiarila 
a na vrcholcoch ľadovcov odrážal sa jej lesk tlumene. Bližšie vrchy 
boly v tôni, ale jagaly sa tiež jasenným koloritom listnatých hôr. 
Skalnaté ostrovy, ktoré ležaly uprostred ^ordu v rovnej čiare jeden 
za druhým, ako čo by sa plavily k zemi, poskytovaly so svojimi 
hustými horami ešte malebnejšiu pestrosť farieb, ako hory, lebo 
boly bližšie. More bolo hladké ako zrkadlo; pomaličky priťahovali 
velikú loď ku pobrežiu. Ľudia sedeli vonku na drevených schodoch^ 
s oboch strán polovičate ukrytých ružovými kry. Shovárali sa medzi 



Digitized by VjOOQ IC 



sebou od schodov ku schodom, kedy-tedy i prešiel jeden k druhému 
na chvíľočku, zase prerušili rozhovor, aby pozdravili sa s okolo- 
idúcimi, ktorí šli sa prechádzaC pod stromoradie pred mesto. Tu 
i tam zavznievala oblokom hra na klavíre, ale inakší zvuk nemýlil 
rozhovory; posledné lúče slnka pozlátily more a zvyšovaly ešte 
pocit panujúcej tichosti. 

Ale zrazu povstal v stred mesta taký hluk, ako čo by chceli 
mesto rozrumiť. Chlapci kričali „hurrál" dievčatá pišťaly, staré 
ženy nadávaly a kommandovaly, drábov velký pes brechal a všetci 
psí mestečka sa mu ohlášali. Všetci ludia museli povychodif, ktorí 
boli v domoch. Krik bol taký strašný, že sa ešte i hlavný úradník 
obrátil na schodoch a podotknul významne: 

„Pravdepodobne stalo sa niečo." 

„Čože je to?" spytovali sa prechádzajúci stojacích na schodoch. 

„Ba čo sa vlastne stalo?" odvetili tí, ktorí sedeli na schodoch. 

„Pre Boha, čože aa to tam robí?" spytovali sa teraz už všetci 
tých, ktorí prichodili zo stredu mesta. 

Avšak že malo polohu polmesiaca, lebo obtáčalo útulne pod- 
kovovitý záliv, tak trvalo to hodne dlho, kým dostalo sa odpovedi 
všetkým obyvatelom i na jednom i na druhom konci mesta: 

„Oj, ved je to len lybárča." 

Toto podujímavé stvorenie stálo pod záštitou velmi» rešpekto- 
vanej matky a okrem toho malo v každom námorníkovi zástanca 
(lebo v odmenu za to dostalo sa im vždy nejakého nápoja). Čata 
chlapicov oborila sa pod jej vodcovstvom na velkú jabloň v ovocnej 
záhrade Pedra Ohlsena. 

Vojenský plán bol nasledujúci: Niekolkí chlapci mali pripútaf 
pozornosf Pedra na prednú časí domu, pliaskajúc korunkami pred 
domom zasadených vysokokmenovýcb ruží do obločného skla; sú- 
časne mal jeden chlapec otriasf jabloň, stojaciu v prostriedku zá- 
hrady a ostatní mali prehadzovat naráňané jablká ponad ohradu 
všetkými smermi : nie že by ich boli chceli kradnúť — božechráň ! — 
len tak zo žartu. Tento umný plán ukuli toho istého večera za 
Pedrovým plotom. Ale na nešťastie sedel Pedro pri plote a počul 
od slova do slova, na čom sa usniesli. Krátko pred určenou hodinou 
zavolal si opitého mestského drába i s jeho veľkým psom do zadnej 
izby, a uhostil tam oboch, pána i psa, štedré. A keď vynorila sa 
kučeravá hlava rybárčafa zpoza plota a súčasne počalo nadlúgaf plno 
šibalských tvárí so všetkých strán, nechal Pedro mladých darebákov 
pred domom trepať plnou silou ružami do oblokov — a čakal po- 
kojne v izbe. A keď shromaždila sa už celá spoločnosť tichučko 
okolo jablone, na ktorej sedelo rybárča bosé a doškriabané, aby 
mohlo lepšie triasť, rozletely sa .zadné dvere a z nich vyrútili sa 
palicami ozbrojení Pedro s drábom a za nimi veľký pes. Chlapci 
skríkli od úžasu, a hŕstka malých díevčeniec, stojacích nevinne 
s tamtej strany plota, kde hraly sa na „chytačku", nazdala sa, že 
v záhrade vraždia niekoho, i začaly strašne vrešťať. Chlapci, ktorí 
uvrzli, kričali : hurrá I tí, ktorí ešte viseli na plote, revali, keď tan- 
covaly im palice po chrbtoch, a aby bol tumult úplný, zjavily sa, 



Digitized by VjOOQ IC 



136 

ako vSade, kde chlapci jačia, niekoiké staré babky a kričaly s nimi 
o prekot. 

Toho sa už i Pedro a dráb nalákali a uznali za potrebné vyjed- 
návať 80 starými ženami. A zatial chlapci, hybaj, vzali nohy na 
plecia. Pes, ktorého sa chlapci najväčšmi báli, preskočil ponad 
ohradu a pustil sa za nimi — to mu bolo veľmi po chuti — a 
teraz to letelo, ani kŕdeľ divých kačíc, cez mesto : chlapci, divčatá, 
pes a äkrek. 

Medzitým sedelo rybárča, ani nemuknúc, na košatej jabloni, 
nazdávajúc sa, že ho tam nikto nezbadal. Učupilo sa vysoko na 
vrcholci a odtiaľ sledovalo cez listie postup boja. A keď bežal dráb, 
sršiac zlosfou, k babám za záhradu, a Pedro zostal sám v záhrade, 
zastal si tento vedľa stromu, pozrel hore a zvolal: 

„No, doluže sa, ty ničomná žaba, naskutku!" Na strome ani 
nehleslo. 

„Berieš Sa dolu, hovorím til Viem, kde trčíš I" 

Hlboké ticho. 

„Pôjdem si po flintu a sostrelím ía — naozaj, to ti vykonám!" 
A poberal sa preč. 

„Hu-hu-hul" zavznelo hore v strome. 

„Áno, len ty zavýjaj, ako prireťazený pes! pošlem ti hore celý 
náboj brokov, áno, celkom iste." 

„H-ú, hu-huhúľ" bola odveta, daná hlasom sovy. „Tak sa 
bojím!" 

„Pravda, ty si čertíča ! Ty si najväčšia pačmaga zpomedzi celej 
tej roty; ale počkaj, teraz si už v mojej moci!" 

„Ach, milý, najdrahší, najlepší, vy, počujte, ved to už nikdy 
viac neurobím, nikdy, nikdy, nikdy viac!" A v tú istú chvíľu ho- 
dila mu zhnité jablko práve do nosa, a zápät za tým ozval sa ja- 
sotný smiech. Jablko rozpFaslo sa mu na tvári, ako bialoš, a kým 
si ho stieral, sliezla so stromu; a prvej ešte, ako sa mohol pustif 
za ňou, už visela na plote a iste by bola cezeA preliezla, keby 
zrazu, zo strachu, že jej je už v pätách, nebola sa pustila plota, 
miesto aby sa bola pokojne prešvihla cezeň. 

Ked ju lapil, zvrešíala hlasno — piskotom prenikavým, divo- 
kým — tak že ju naľakané pustil. Na jej úzkostlivý výkrik sbehol 
sa vonku za plotom dav ľudí, to začula a hned! vrátila sa jej smelost. 

„Naskutku ma pustíš, alebo ti poviem mojej mame!" vyhrá- 
žala sa mu a z očú sršaly jej iskry a blesky. 

Zrazu sa mu jej tvár zazdala známou a skríkol : „Tvojej mame!... 
Ktože je tvoja matka?" 

„Guniaug s návršia — rybárka Guniaug," opakovalo nezbedníča 
víťazoslávne, lebo si všimlo, že ho prejala hrúza. 

Bol krátkozraký, a tak nezbadal doteraz dievčaťa ; on jediný 
v meste nevedel, kto je; ba ani to nevedel, že je Guniaug v meste. 
Ako vzteklý skríkol: „Ako sa voláš?" 

„Petra!" skríkla ona ešte hlasnejšie. 

„Petra!" zastenal Pedro, obrátil sa a utekal do domu, ani čo 
by sa bol shováral so samým čertom. 



Digitized by VjOOQ IC 



13? 

Ale že najbledňí úžas a najbledší vztek sú si veľmi podobní, 
nazdávalo sa dievčatko, že utekal do domu po svoju flintu ; ovládal 
ju strach, cítila, ako čo by mala už broky v chrbte, a poneváč v tú 
chvíľu zvonku vyrútili záhradnú bránu, vyletela ôou ani blesk; jej 
čierne vlasy vialy za ňou, ako stelesnené zdesenie. Z očú jej srdal 
oheň, a pes, s ktorým sa práve stretla, zvrtol sa a bežal breäúc 
za Ďou — a tak vpádila do domu a búšila sa do matky, idúcej 
z kuchyne s polievkovou misou: dievča bác do polievky, polievka 
na zem, ona za ňou, a matkino ^bodaj vás čerti vzali !'^ znelo za 
obidvoma. Ale Petra ležala v polievke a kričala : 

„Zastreliť ma chce, mamka; chce ma zastreliť!'' 

„Kto ťa chce zastreliť, ty šašo?" 

„On — Pedro Ohlsenl« 

„Kto?" skríkla matka. 

„Pedro Ohlsen — kradli sme jablká v jeho záhrade." Nikdy 
sa neopovážila riecť inšie ako pravdu. 

„O kom to hovoríš, dievča?" 

„O Pedrovi . Ohlsenovi, — je mi v pätách s veľkou flintou ; 
chce ma zastreliť." 

„Pedro Ohlsen !" zjačala matka, ani čo by zúrila, a potom sa 
smiala, vzpriamiac sa vysoko. 

Dieťa začalo plakať a chcelo sa tichučko vzdialiť. Ale mať pri- 
skočila k nemu, biele zuby lisly sa jej akoby pomstychtivosťou, 
schytila dievča za plecia a zdvihla ho. 

„Či si mu povedala, kto si?" tázala sa. 

„Áno," odvetilo diefa. 

Ale mať ani nepočula, ani nevidela ; tázala sa vždy znova : 

„Či si mu povedala, kto si?" 

„Áno, áno, áno, áno!" A dieťa vztiahlo k nej prosebné rúčky. 

Vtedy sa vzpriamila mať v celej svojej výške a zvolala: 

„Tak, teda sa to predsa dozvedel?. . A čože ti riekol?" 

,) Vbehol do domu po svoju flintu, zastreliť ma chcel." 

„Ten a teba zastreliť!" smiala sa pohŕdavé. 

Dieťa utiahlo sa naľakané, aké bolo, a skrz naskrz polievkou 
potriesnené do kúta, kde sa plačúc utieralo, ked! matka zase k nemu 
pristúpila. 

„Ak sa ešte niekedy opovážiš ísť k nemu," riekla, chytiac decko 
za plece a zdrmajúc ho, „nlebo sa s ním shovárať, alebo dbať na 
jeho reči, tak nech vám je obom Boh milostivý!... Môžeš mu 
riecť, že mu to odkazujem!" pokračovala hrozeoným hlasom, ked 
jtíj dievča naskutku neodvetilo. 

„Pravdaže, áno, áno, áno!" 

„Povedz mu — že — mu — to odkazujem!" zvolala ešte raz, 
ale už tichšie a, príkývnuc za každým slovom, odišla. 

Dieťa sa poumývalo, oblieklo si nedeľné hábočky a sadlo si 
pred dom na schody. Ale pri pomyslení na strach, ktorý vystalo, 
začalo plakať znovu. 

„Prečože plačeš, dieťa moje?" pýtal sa jej niekto hlasom tak 
láskavým, akým ešte nikdy nik k nej neprehovoril. 



Digitized by VjOOQ IC 



i3ň 

Petra vzhliadla ; pred ňou stál štihlv inuž šlachetných čŕt v tvári 
s okuliarmí. Vstala naskutku; lebo to bol Ján Oedegaard, tamejši 
mladý muž, pred ktorým každý v mestečku úctivé vstal. 

„Prečo plačeš, dieťa moje?" opakoval. 

Pozrela mu do očú a potom ma rozprávala, že chcela si na- 
braf spolu s „druhými'' chlapci jabĺk z ovocnej záhrady Pedra Ohl- 
sena; ale vtedy prišiel ta Pedro a dráb, a potom — " 

Prišlo jej na um, že matka o zastrelení vzbudila v nej pochyb- 
nosť, a tak neopovážila sa rozprávať i túto časť; miesto toho vzdychla 
si zhlboka. 

„Ako je to len možné, *^ riekol, „že by sa dieťa dopustilo v tvo- 
jom veku takého velkého hriechu?** 

Petra pozrela naňho udivene. Vedela síce, že to bol hriech, 
ale posial jej to len takýmto spôsobom oznamovali: „Ty čertíča! 
Ty satan kučeravý!" Teraz sa zrazu zahanbila. 

„Ale že nechodíš do školy a neučíš sa prikázaniam Božím, aby 
si vedela, čo je dobré a čo je zlé?" 

Hladila si rozpačité šaty a odpovedala, že matka nechce, aby 
do školy chodila. 

„Vari ani len čítať nevieš?" 

Ba, čítať vie. 

Vytiahol malú knižku a dal jej ju do ruky. 

Roztvorila ju, obrátila a pozrela na obálku. 

„Také drobné písmo neviem čítať," riekla. 

Ale musela predsa probovať, a zrazu zdala sa byť sama sebe 
takou neuveriteľne sprostou, že sklopila oči, pery jej ovisly a všetky 
údy ochably. 

„B-o-h-, Boh ; H-o-s-p-o-d-i-n-, Hospodin ; Boh Hospodin ; r-i-e- 
k-o-1-, Hospodin riekol M — M " 

„Bože môj, nuž ved ty ani len čítať nevieš I A máš už iste 
desať-dvanást rokov!... Ci by si sa nechcala naučiť čítať?" 

Trochu namáhavé vypravila zo seba, že by nedbala 

„Tak teda pod so mnou, musíme začať hneď." 

Pohla sa, ale len aby nazrela do domu. 

„Áno, len to povedz svojej matke," podotknul. * 

Matka prešla práve tadiaľ a keď počula, že sa dieťa s kýmsi 
cudzím shovára, vyšla na schody. 

„Chcem sa od tohto muža naučiť čítať," rieklo dieťa, upierajúc 
oči na matku, hlasom neistým. 

Tá neodvetila, len si podoprela oba boky rukami a hľadela na 
Oedegaarda. 

„Vaše dieťa je celkom nevedomé," riekol. „Nemôžte to zod- 
povedať ani pred Bohom, ani pred ľuďmi, že ju necháte takto rásť." 

„Ktože si ty?" tázala sa ho Gunlaug ostro. 

„Ján Oedegaard, vášho farára syn." 

Tvár sa jej vyjasnila trochu; slýchavala o ňom len dobré. 

Začal znova: 

„Keď som bol s času na čas doma, vždy som si všimnul to- 
hoto dieťaťa. Dnes som bol znova upozornený naň. Naďalej nesmie 
kráčať zlými chodníčky." 



Digitized by VjOOQ IC 



139 

Tvár matky vyrážala zretedlne: „Čože sa ty staráš do toho?** 

Ale on tázal sa pokojne: 

„Diefa sa musí predsa niečomu naučif, však ver?^ 

„Nie!« 

Slabý rumenec preletel jeho tvárou. 

„Prečo nie?" 

„Či sú tí azda lepší, ktorí sa niečomu naučili?" 

Zkúsila len jedno vo svojom živote a toho pridŕžala sa hú- 
ževnaté. 

„Čudujem sa, že môže sa niekto tak spytovať I" odvetil. 

„Tak!... A ja viem, že nie sú lepší ľ* 

Sišla schodmi, iiby skončila rozhovor. 

Ale on jej zastal cestu. 

„Tu ide o povinnosť, ktorej sa nesmiete vymknúť. Ste neroz- 
umná matka." 

Guniaug ho premerala od hlavy do päty. 

„Ktože ti povedal, aká som?" odsekla, chcejúc prejsť vedia 
neho. 

„Vy sami. . a síce v túto chvíľočku; lebo ináč by ste si už 
boli povšimli, že na takýto spôsob zkazí sa vám dieťa." 

Guniaug sa zvrtla. Zraky sa im.stretly. Videla, že zotrvá na 
tom, čo povedal, a to ju naplašilo. Posial obcovala vždy len s ma- 
trósmi a obchodníkmi; takejto reči nepočula ešte nikdy. 

„A čože chceš s mojím dieťaťom?" tázala sa. 

„Predovšetkým ju chcem naučiť tomu, čo je potrebné k jej 
dusnému spaseniu; a potom uvidíme, čím by sa mohla stať." 

„Moje dieťa nemusí sa stať ničím inším, iba čo určím mu ja." 

„Ba nie, má sa stať tým, k čomu určil ho Boh." 

Guniaug pozrela naňho zarazene. 

„Čo chceš tým povedať?" spýtala sa a pristúpila bližšie. 

„To chcem tým povedať, že sa musí tomu naučiť, k čomu má 
nadanie, lebo na to jej ho Boh udelil." 

Teraz prikročila Guniaug celkom blízko k nemu. 

„Nuž či by som ja, jej matka, nemala práva rozhodovať nad 
ňou?" tázala sa, ako čo by chcela, aby ju naozaj poučil. 

„Ba áno,"" odvetil; „práve preto musíte dbať na radu takých, 
ktorí sa do toho lepšie rozumejú; a predovšetkým musíte dbať na 
vôIu Božiu." 

Za chvíľočku Guniaug mlčala. 

„Ale ak sa naučí primnoho?" začala znova. „Ona, dieťa chu- 
dobných rodičov!" doložila a zadívala sa nežne na dcéru. 

„Ak naučí sa primnoho na svoj stav, tak dosiahla práve tým 
stavu vyššieho," odvetil. 

Okamžite pochopila smysel jeho slov, ale podotkla ticho, hľa- 
diac na dieťa čím dial tým ustaranejšie : 

„Ach, to je nebezpečné!" 

„O to tu teraz nejde," odvetil láskavým hlasom, „ale o to, čo 
je správne." 

Jej prísne oči zableskly sa zvláštnym výrazom: zase pozrela 



Digitized by VjOOQ IC 



140 

naňho prenikavé, ale v jeho hlase, v jeho slovách a v tvári zračila 
sa taká úprimnosf, že Gunlaug cítila sa byť premoženou. Pristúpila 
k svojmu diefafu, položila mu ruky na hlávku, avSak nemohla vy- 
praviť zo seba ani slovíčka. 

„Chcem ju od dneška až po jej konfirmáciu učiť/ riekol, chcejúc 
jej pomôcť z nesnádz, „rád by som sa zaujal tohoto dieťaťa." 

„A preto mi ho chceS celkom odňať ?'' 

Zarazil sa a pozrel na ňu tázavo. 

„Ty sa tomu síce iste lepšie rozumieš, ako ja," vyriekla na- 
máhavé; „a predsa, keby si nebol spomnel meno Pána Boha — " 

Zamĺkla. Kým hovorila, prihládzala kučeravé vlásky dieťaťa, a 
teraz sňala si šatku a priviazala mu ju okolo hrdielca. Tým činom 
dala na javo, že svoluje, aby dieťa šlo s mladým učitelom. Potom 
odbehla za dom, ako by nebola chcela videť ich odchádzať. 

Pri takomto počínaní matkinom ovládala ho zrazu velká obava; 
začal chápať, akú zodpovednosť prevzal na seba v mladistvej horli- 
vosti. I dieťa malo bázeň pred človekom, ktorý po prvý raz naho- 
voril matku, aby upustila od svojho. A s týmto obapolným stra- 
chom poberali sa na prvú vyučovaciu hodinu. 

Ale skoro zbadal, že množia sa nielen jej známosti so dňa 
na deň, ale že sa i jej rozum čím dial tým značnejšie rozvíja, a 
jeho rozhovory s ňou brávaly vše zvláštny obrat. Často rozprával 
jej o osobách z dejín biblických i svetových takým spôsobom, že 
poukázal pri tom na povolanie. Bohom im dané. Obzvláštne rád ho- 
vorieval o Saulovi, ktorý potuloval sa bezuzdné, a o chlapcovi Dá- 
vidovi, ktorý pásol stáda otca svojho, kým neprišiel Samuel a ne- 
vložil ruku Pána naňho. Ale najväčšie bolo povolanie Pána, keď 
chodil sám po zemi, ked zdržoval sa v rybárskej dedine a povolával' 
hlasom zvučným. A chudobní rybári sa pobrali a šli za jeho hlasom 
do biedy i k smrti, ale vždy radostne; lebo povedomie, že človek 
plní svoje určenie, povznesie nad všetky trampoty. 

Táto myšlienka ju prenasledovala, až to konečne nemohla vy- 
držať, musela sa ho spýtať, že č j je teáei jej povolanie? Pozrel na ňu, 
až sa začervenala, ako ruža; potom jej odvetil, že človek dosiahne 
svojho určenia prácou. Povolanie môže byť nepatrné, skromné, una- 
vujúce, ale každý človek má nejaké. 

Teraz sa jej zmocnila velká horlivosť: svoje práce konala s úsilím 
a vytrvalosťou dospelého človeka, ba i hry brala vážne a pritom 
schudla a zbiednela. 

V jej hlávke krúžily samé podivné a dobrodružné túžby : chcela 
si dať vlasy ostrihať, preobliecť sa za chlapca a ísť do sveta bo- 
jovať a zápasiť. 

Ale keí jej raz učiteľ riekol, že má zvláštne pekné vlasy, keby 
si ich len chcela poriadne česávať a zapletať, tak si velmi obľúbila 
svoje vlasy a k vôli svojim dlhým vlasom upustila od úmyslu stať 
sa hrdinkou. 

Od tých čias jej bolo vzácnejšie byť dievčaťom, v prácach po- 
kračovala pokojnejšie, a predstavy jej snenia menily sa stále. 

(PokračoTanle.) 



Digitized by VjOOQ IC 



141 

kupec benátsky. 

Od Williama Shalcespearea. 
Preložil Ondr^ Kalina. 

OSOBY: 

l>óža benátsky, Tubai, Žid, jeho priateľ. 

Priuč z Marokka, ) namluvači Lancelot Gobbo, sluha Sbylockov. 

Princ z Arragonie, / Porcie. Starý Gobbo, otec Lancelotov. 

Antónie, kupec. Leouardo, sluha Bassaniov. 

Bassanio, jeho príbuzný a priatel. Baltazár, \ gi^hovia Porcie 

Salarino, } ^ * B* W Porcia, bohatá dedička. 

Graciano, J a a . Nerissa, jej spoloénica. 

Lorenco, milovník Jessiky. Jessika, dcéra Shylockova. 
Sbylock, Žid. 

Benátski senátori, úradníci súdneho dvora, strážnici, služebníci a iní sprievoddi. 

Dej čiastočne v Benátkach, čiastočne v Belmonte, vonkovskom sídle Porcie. 

Prvé dejstvo. 

Výstup prvý. 

Benátky. Ulica. 
. Ant(ytiio, Salarino a Solanio vystúpia. 

Antonio, Ja vskutku neviem, čo tak smutný som: 
mňa mrzí to; vy vravíte, i vás. 
Jak ma to zašlo však, a odkial to, 
a z jakej látky, z čoho povstalo, 
to teprv zvediet mám. 
A smútok takým hlupcom robí ma, 
že ztažka len sám seba poznávam. 

Salarino, Vašeho ducha zmieta oceán, 
kde lode vaše, hrdé okrýdlené, 
jak páni vôd a prední mešíani, 
jak okázalé mora divadlo, 
kupčíkmi ohŕdajú malými, 
čo zdravia ich a úctivé sa klonia, 
ked letia mimo na perutiach tkaných. 

Solanio, Uverte, pane, kebych toľko mal 
na kocke, lepšia citov mojich čast 
s nádejou tam by bola. Stále bych 
len trávu trhal, skúmajúc, kde vietor; 
a hľadal v mappách prístav, náspy, rejdy; 
okolnost každá, ktorá budila by 
strach vo mne o zisk, bez pochyby tiež 
i zarmucovať by ma musela. 

Salarino, Dych vlastný, chladiaci mi polievku, 
zimnicou ovanul by ma, nech myslím, 



Digitized by VjOOQ IC 



14d 



ČO víchor škodit môže na mori. 
Pieskových hodín videí nesmel bych, 
síc hned bych myslel na melčíny mora, 
a zrel môj koráb v piesku ustrnút, 
kloniaci temä niže klečí svých, 
celajúc hrob svoj. Idúc do chrámu 
a vidiac svätý sUnok z kameňa, 
ii nemyslel bych na skaliská hneď, 
o ktoré tknúf sa stačí útlej lodi, 
by vysypala do vín tovar svoj, 
hodvábom mojím stlala dmutie vín? 
A slovom, teraz ešte majetok, 
a hned zas žiaden? Mám-li v mysli svej 
mat oné myšlienky, a nemyslef, 
žq taká vec ma môže zarmútit ? 
Však nemluvte mi: viem, že Antonio 
je smutný, lebo myslí na obchod. 

Antonio. Nie, verte: vdaka šťastiu mojemu, 
nie jediná lod chráni poklad môj, 
ni miesto jediné, svoj majetok 
nesverím zdaru roku jedného; 
môj obchod nečiní mňa smutným. 

Sálaríno. Tak tedy zalúbený ste. 

Antonio. Fuj, fuj! 

Sálarino. Ni zaľúbený? Tedy smutný ste, 
poneváé nie ste veselým : i jedno 
by bolo pre vás, smiat sa, skákat a riecf: 
že plesáte, bo nie ste trúchlivý. 
Nuž, pri sám Janusovi dvojhlavom! 
Príroda divné deti plodieva: 
tot jeden stále žmúri očima 
a chechce sa, jak škorec pri gajdoch. 
Tak kyslé bude druhý hladet zas, 
že nevycerí zubov, keby hned 
prisahal Nestor, žart že na smiech je. 

Solanio. Tu prichádza váš statný príbuzný, 
Bassanio, s Gracíanom i Lorencom. 
Nuž, s Bohom! včul vás v lepšej spoločnosti 
necháme. 

Sálarino. Chcel som zostať, dokud bych 
vás rozveselil, predišli ma však 
vzácnejší priatelia. 

Antonio. Vy rovnež ste mi 
vysoko vzácnymi. Ja tuším však, 
že zve vás povinnosť, a preto vy 
chápete príležitosť vzdialiť sa. 



Digitized by VjOOQ IC 



143 



BassaniOj Lorenco a Gradano vystúpia. 

Salarino. Pánovia milí, dobrý deň. 
Passanio. Pánovia, kedy sa zasmejeme zas? 
Vás zriedka videf: tak to musí by f? 
Salarino. Prijdeme časom, vzdaC vám poklonu. 

(Salarino a Solanío odfdn.) 

. Lorenco, Poneváé našli ste už Antónia, 
môj Bassanio, my opustíme vás; 
k obedu, prosím, spomeňte si však, 
kde síst sa máme. 

Bassanio. Mňa tam nájdete. 

Gradano. Vy nazeráte špatné, Antonio; 
vy na svet príliš ohlad berete: 
lež stráca ho, kto kupuje ho s trudom; 
podivne zmenil ste sa, verte mi. 

Antonio. Mne platí, Graciano, svet čo svet len: 
je javiskom, kde každý zástoj hrá, 
a môj je smutný. 

Gradano. Radšej budem ja 
hrat blázna, starnút smiechom veselé; 
nech srdce moje rozpaľuje víno, 
než chladiť by ho malo vzdychanie. 
Muž s teplou krvou drepene( by mal, 
jak dedek jeho, rytý v alabastre? 
spaf bdiaci? do žltačky upadnúť 
od omrzlosti? Slyšte, Antonio: 
milujem vás a láska mluví zo mňa: 
sú ľudia, jimž sa sráža obličaj ^ 

a halí, jako rybník stojatý; 
svojhlave ktorí mlčia, s úmyslom, 
by odeli sa zdaním múdrosti, 
vážnosti, hlbokého dômyslu; 
jak riect by chceli: „Som pán Oraculum, 
ked otvorím rty, nech pes nesteká!" 
Ó, milý Antonio, znám ludí ja, 
ichž považujú preto za múdrych, 
že nemluvia nič; keby mluvili, 
som istý, v zatracenie privedú 
tých uši, ktorí slyšali by ich, 
poneváč bláznom brata zvali by. 
Lež o tom indy viacej poviem ti: 
Ty nelov plačtivým tým vnadidlom 
onoho blázna — mrienka, zdanie to. — 
Pod, dobrý Lorenco. Nuž, s Bohom dotial! 
Kázanie svoje skončím po jedle. 

Lorenco. Nuž dobre, na obed sa sídeme. 
Ja musím tiež byt verným mudrcom, 
Graciano k slovu nepripustí ma. 



Digitized by VjOOQ IC 



14i 

Graciano. Ba! za dva roky bud môj spoločník, 
a nepoznáš viac hlasu vlastných úst. 

Äntonio, Tak, s Bohom ! budem mluvka k vôli vám. 

Graciano. Nu, vdaka ti! ja chválim mlčanie 
len pri jazykoch údených a pannách. 

^Graciano a Lorenco odidn.) 

Antonio. Či hodno je to niečo? 

Bassanio. Graciano hovorí nekonečne mnoho ničoho, viac než 
ktokoľvek v Benátkach, Jeho rozumné myšlienky sú, jako dve zrná 
pšeničné, skryté v merici pliev: musíte ich hladat celý deň, než 
ich nájdete ; a ked ich máte, ony nie sú hodný hľadania. 

Antofiio. Tak jest; a včul mi recte, čo za slečna 

to, k nejž ste slúbil tajmo putovať, 

a povedal, že dnes mi zjavíte to? 
Bassanio. Vám není neznámo, môj Antonio, 

jak velmi vyčerpal som imanie své, 

dom vedúc niečo okázalejší, 

než slabé prostriedky mi stačily. 

^Však nenariekam včuľ, že zhatený 

mi panský mrav ten; predná starost má 

je teraz čestne dlhov zbaviť sa, ' 

do ktorých žitie, trochu márnotratné, 

ma zamotalo. Vám som, Antonio, 

povinen najviac, peniazmi i láskou, 

a láska vaša je mi zárukou, 

bych zdôveril sa s plány svými vám, 

jak mienim dlhov svojich zhostif sa. 

Antonio. Bassanio, prosím, sdeľte mi to len; 

a je-li to, jak konávate vždy, 

cti primerane, budte bezpečný: 

svoj mešec, osobu, i vše čo zmôžem, 

predložím ochotne vám k potrebe. 
Bassanio. V školáckych časiech, ked som ztratil šíp, 

súdruha jeho, letu stojného, 

vylúčil som tou samou dráhou za ním, 

len bedlivšie, abych našiel ho; 

a oba vsadiac, oba našiel som. 

Uvádzam tento príklad z detstva preto, 

bo číra nevinnosť, čo sleduje. 

Moc dlžen som vám, a čo dlžen som, 

pochabé ztratil som; lež zkúste šíp 

tou samou dráhou znovu vylúčiť, 

ňouž prvý vylúčen, a trúfam si 

sledovať cieľ, že oba nájdeme, 

alebo aspoň sadzbu poslednú 

prinesiem nazpäť vám, a za prvú 

ostanem vdačným dlžníkom. 



1 



Digitized by VjOOQ IC 



145 

Antonio: Vy znáte ma, a maríte len čas, 
okolky činiac s mojou láskou k vám; 
a bez otázky viac mi krivdíte, 
v pochybnost berúc moju ochotu, 
než keby vše ste utratil, čo mám. 
Nuž, recte mi len, čo mám učinit, 
čo zrobiť vládzem vaším vedomím: 
i hotový som hned; nuž mluvte len. 

Bassanio. V Belmonte bohatá jest dedička, 
je krásna, a čo ešte krásnejšie, 
spanilých ctností: kdysi z očú jej 
som prijal krásne, nemé posolstvo. 
Jej meno Porcia: vzácnou nemenej je, 
než dcéra Katonova, Porcia Bruta. 
A šíry svet zná dobre cenu jej : 
z všech končín štvoro vetrov prináša 
k nej slávnych namluvačov. Jasný vlas 
z jej spánkov splýva, jako rána zlat; 
kolchidským pobrežím to činí Belmont, 
a mnohý Jason speje získaf ju. 
Ach! Antonio, len spôsob k tomu maf, 
bych mohol s nimi slušne závodif : 
ja v srdci cítim, ktoré veští zdar, 
že bez otázky musím štastný byf ! 

Antonio, Ty znáš, že majetok môj na mori; 
a nemám peĎazí, ni tovaru, 
bych sohnal summu hotovú: nuž, id 
a zkús, čo v Benátkach môj úver zmôže; 
ten hoci do krajností napreme, 
na výstroj do Belmontu k Porcii. 
Id, vyzvedaj sa hned, to vôIa má, 
kde dostat peniaze; a nádej mám, 
že k mojej záruke nám dajú ich. 
(Odídu.) 

Výstup drubý. 

Belmont. Izba v dome Porcie. 

Porcia a Nerissa vystúpia. 

Porcia. Na moj' veru, Nerissa, moju malú osobu omrzel tento 
veliký svet. 

Nerissa. To sa mohlo staf , milá slečna,' keby miera vašich strastí 
bola zrovna tak hojnou, jako vašeho dobrého šťastia. A predsa, dla 
všetkého, čo vidím, ten človek býva zrovna tak chorý, kto sa 
prílišne presycuje, jako kto v ničom nemá núdze. Není to tedy 
prostredným štastím, ked je naše položenie u prostred : s prebytkom 
prvej prichádza šedivý vlas; dostatok žije dlhšie. 

Porcia. Dobré prípovede, a dobre prednesené. 

Nerissa. Dobre nasledované boly by ony lepšie. 

10 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



146 

Porcia. Keby konat bolo tak snadné, jako znaf, Čo je dobré 
konaf, kaplice boly by bývalý kostolmi, a chatrče biednych ludí 
kniežacími palácmi. To je dobrý kňaz, ktorý nasleduje vlastných 
napomenutí : snadnejšie budem ponaučovat dvadsiatich, jako by sme 
mali dobre konaf, než bych bola jednou z tých dvatsiatich a nasle- 
dovala vlastného poučovania. Mozog môže vymýšiat zákony pre 
krv; ale horúca letora preskočí chladné pravidlo. Sialenosf, mla- 
dosf je takým zajacom, že sa preämykne čez siete dobrej rady, 
mrzáka. Lež mudrovanie toto není spôsob k tomu, abych si zvolila 
manžela. Ó, to slovo „volit!" Nemôžem si voliť, koho bych chcela; 
ani zavrhnút, koho si neprajem: takto poviazaná je vôIa žijúcej 
dcéry vôlou mŕtveho otca. — Není to kruté, Nerissa, že si muža 
nemôžem ani zvoliC, ani zavrhnút ho? 

Nerissa. Váš otec býval vždy ctnostný, a zbožní ludia mávajú 
pri smrti dobré vnuknutie : a preto lutriu, ktorú on vymyslel s tý- 
mito troma skrinkami zo zlata, striebra a slova, — z nichž kto 
uhádne jeho mienku, vás dostane, — bez pochyby nikto pravé ne- 
potrafí, krome kto vás bude pravé milovaC. Avšak kolko teploty je 
vo vašej náklonnosti oproti niektorému z týchto kniežacích namlu- 
vačov, ktorí už prišli? 

Poráa. Prosím ťa, menuj ich radom : jako ich budeš menovať, 
ja ich popíšem; a podla môjho popisu súd o mojej náklonnosti. 

Nerissa, Najprv, je tu princ neapolitánsky. 

Porcia. Áno, to je vskutku žrebec ; lebo nehovorí o inom, len 
o svojom koni, a pokladá za veliký dôkaz svojeho nadania, že ho 
sám vie podkovať. Yebni sa obávam, že jeho milostivá matka držala 
8 kováčom. 

Nerissa. Ďalej, je tu gróf palatín. 

Porcia. Ten nerobí iného, len mračí sa, jako by chcel riecť: 
„Ked ma nechcete mať, vaša vôIa." Poslúcha veselé poviedky, a 
nesmeje sa. Obávam sa, že bude z neho plačúci filosof, ked zostarne, 
8ÚC tak nezdvorile mračným za mladi. Radšej bych sa vydala za 
umrlčiu hlavu s hnátom v ústach, ako za jedného z týchto. Boh 
ma chráň pred oboma! 

Nerissa. Čo ten francúzsky pán, Monsieur le Bon? 

Porcia. Boh ho stvoril, nech tedy platí za muža. Opravdu, ja 
viem, že je hriešno byť posmevačom : ale on ! Čože, on má lepšieho 
koňa, nežli ten Neapolitán; lepšiu zlú vlastnosť mračiť sa, nežli 
gróf palatín ; on je každým a nikým. Zaspieva-li drozd, hned sa 
dá do vyskakovania ; on šermuje s vlastným stienom: kebych sa 
mala vydať zaň, vydala bych sa za dvadsať mužov. Keby pohrdol 
mnou, odpustila bych mu; lebo keby ma miloval do zbláznenia, 
neopätovala bych jeho lásky. 

Nerissa. Čo tedy poviete na Falconbridgea, toho mladého ba- 
róna z Anglie? 

Porcia. Ty vieš, že nepoviem ničoho ; lebo ja mu nerozumiem, 
a ani on mne. On nevie latinsky, ani francúzsky, ani taliansky; 
a ty bys' mohla složiť prísahu pred súdom, že neviem anglicky za 
máčny máček. On je obrazom pravého muža; ale, ach! kto bude 



Digitized by VjOOQ IC 



147 

hovorif 8 nemou postavou? Jak zvláštne sa oblieka! Tuším, kami- 
zolu kúpil v Itálii, široké svoje nohavice vo Francii, čiapku v Ne- 
mecku, a chovanie svoje všade. 

Nerissa. Čo mienite o tom škótskom pánovi, jeho blízkom 
susedovi? 

Porcia. Že má v sebe lásku k bližnému; lebo si požičal pohla- 
vok od Angličana, a prisahal, že mu ho vráti, ked bude môcC. 
Tuším, Franpúz zaručil sa zaň a podpísal za druhého. 

Nerissa. Jako sa vám lúbi ten mladý Nemec, synovec kniežatá 
saského? 

Porcia. Velmi zle ráno, ked je triezvy ; a najhoršie po obede, 
ked je opilý. Ked je najlepší, je o niečo horší od človeka; a ked 
je najhorší, je o niečo lepší od hoväda. Nech sa stane najhoršie, 
£o sa má stat, ja dúfam, že nájdem spôsob, abych sa ho zbavila. 

Nerissa. Jestli sa dá na volbu, a zvolil by pravú skrinku, 
vy by ste odopreli vyplnit volu vašeho otca, jestli by ste sa vzpie- 
rali vziat si hfO. 

Porcia. Preto, obávajúc sa najhoršieho, prosím ta, postav ka- 
lich rýnskeho vína na nepravú skrinku ; lebo jestli v ňom čert väzí, 
a toto pokušenie je zovne, viem, že tú zvolí. Čokoľvek iného volím, 
Nerissa, ako bych sa mala vydaf za špongiu. 

Nerissa. Nemusíte sa obávaf, slečna, že sa vám dostaf môže 
niektorý z týchto pánov: oni mi oznámili svoj úmysel, ktorý zá- 
leží proste v tom, že sa navrátia domov a nebudú vás viae obta- 
žovať svojimi námluvami, leda že by vás mohli obsiahnuť na iný 
spôsob, nie dla predpisu vašeho otca, ktorý sa viaže k skrinkám. 

Porcia. Kebych mala tak dlho žit, jako Sibylla, predsa umrem 
čistá, jako Diana, jestli sa nevydám vedia vôle otcovej. Teší ma, 
že táto časf ženíchov je taká rozumná; lebo není medzi nimi jedi- 
ného, jeho neprítomnosti nepriala bych si vrelé ; a prosím Boha, 
aby im dal šfastnú cestu. 

Nerissa. Pamätáte sa, slečna, ešte z dôb vašeho otca na istého 
Benátčana, učenca a vojína, ktorý prišiel sem vo spoločností mar- 
kýza z Montferatu? 

Poräa. Áno, áno, bol to Bassanio: tuším, tak sa menoval. 

Nerissa. Tak je, slečna. Zo všetkých mužských, ktorých kedy 
videly moje bláhové oči, bol on najviac hoden krásnej ženy. 

Porcia. Dobre sa pamätám naň ; a pamätám sa tak, že je ho- 
den tvojej chvály. (Sluha vsttípi.) Nuže, čo nového? 

Sluha. Tí štyria cudzinci hladajú vás, slečna, aby sa rozlúčili 
s vami; a práve prišiel predchodca piateho, princa z Marokka, 
ktorý oznamuje, že jeho pán bude tu na noc. 

Porcia. Kebych mohla privítať piateho s takým úprimným srdcom, 
jako sa lúčim s ostatnými štyrmi, tešil by ma jeho príchod. Má-li 
povahu svätca a podobu čerta, bola bych radšej, aby ma viedol 
k pokániu, nežli k oltáru. — Pod, Nerissa. — Synku, napred ! — 

Za jedným ženíchom zavierame dvere, a medzitým druhý už 
za Ji^TučJíu bere. 

10* 



Digitized by VjOOQ IC 



148 

Výstup tretí. 

Benátky. Verejné miesto. 
Bassanio a ShylocJc vystúpia. 

ShylocJc. Tritisíc dukátov, — dobre. 

Bassanio, Áno, pane, na tri mesiace. 

Shylock. Na tri mesiace, — dobre. 

Bassanio. Za ktoré, jako som vám povedal, Antonio má byf 
ručiteľom. 

ShylocJc. Antonio má byt ruCitelom, — dobre. 

Bassanio. Môžete mi pomôcf? budete tak láskavý? Rád bych 
znal vašu odpoveď. 

Shylock. Tritisíc dukátov na tri mesiace, a Antonio ruči- 
teľom. 

Bassanio. Vaša odpoveď na to? 

ShylocJc. Antonio je dobrý muž. 

Bassanio. Slyšali ste snáď obviňovat ho z opaku? 

Shylock. Ó, nie, nie, nie, nie I Keď povedám, že je on dobrý 
muž, mienim tým, rozumejte mi, že je zámožný. Avšak prostriedky 
jeho sú neisté; jednu loď má, ktorá ide do Tripolisu, druhá do 
Indie; vyrozumel som ďalej na Rialte, že tretiu má, čo ide do 
Mesdka, štvrtú do Anglie, — a na rôznych stranách má roztrúsené 
viac iných podnikov. Lež lode sú len dosky, lodníci len ľudia: a 
máme potkanov na suchu, potkanov na vode, zlodejov na suchu, 
zlodejov na vode, — mienim morských lúpežníkov ; a potom je tu 
nebezpečie vín, vetrov a úskalí. Muž ten vzdor tomu je zámožný: 
— tritisíc dukátov ; myslím, že môžem prijať jeho záruku. 

Bassanio. Ubezpečujem vás, že môžete. 

Shylock. Chcem byf ubezpečený, že môžem; a abych mohol 
byt ubezpečený, chcem si to rozmyslet. Môžem hovoriť s Antoniom? 

Bassanio. Jestli sa vám ľúbi, jest s nami. 

Shylock. Áno, abych voňal sviňské mäso, jedol z obydia, do 
nehož váš prorok, onen Nazaren, zaklial čerta. Chcem s vami kupčiť, 
obchodovat s vami, hádať sa s vami, ťahať sa s vami, atak ďalej: 
ale nechcem jesť s vami, piť s vami, ani modlit sa s vami. Čo 
nového na Rialte? — Kto je to, čo tu prichádza? 

Antonio vystúpi. 

Bassanio. To signor Antonio je. 

Shylock (stranou). Jak podobný je ľstnému mýtniku ! 
Ja nenávidím ho, že kresfan je; 
viac ešte však, že v skromnej prostote 
pojčiava zdarma peniaze a kazí 
tu v Benátkach nám mieru úrokov. 
Nech jednúc za bedra ho uchopím, 
nuž schladím na ňom svoju starú zášť. 
On nenávidí svätý národ náš; 
a zrovna tam, kde kupci schádzajú sa, 



1 



Digitized by VjOOQ IC 



149 



nadáva na mňa, na mé kupectvo, 
na slušný zisk môj, zvúc ho úžerou. 
Prekliaty budiž rod môj, jestliže 
odpustím mu to! 

Bassanio, Shylock, slyšíte? 

Shylock. Počítam práve svoju hotovosť; 
a, vedia tušenia mej pamäti, 
nemôžem sohnaf náhle plnú summu 
tritisíc dukátov. Oo na tom však? 
Ved Tubal, zámožný Žid z rodu môjho, 
založí ma. — Lež zvolnal jaký srok 
prial by ste? (E Antoniovi.) Mnoho šCastia, pane môj! 
O vašej Milosti šla práve reč. 

Antonio. Na úver, Shylock, síce nedávam, 
ni neberiem, bych bral, či dával úrok: 
však chcejúc priateľovi pomáhaf 
v potrebe súrnej, ruším zvyk. — Má toFko, 
čo treba nám? 

Shylock, Ó áno, tritisíc 
dukátov. 

Antonio, Na tri mesiace. 

Shylock, Hla, zapomnel bych, — na tri mesiace. 
Vy ručíte, nuž dobre. Počkajme — 
Lež poslyšte: vy, tuším, riekli ste, 
že lia zisk brat či dávaf není váš zvyk? 

Antonio, Nie, nikdy. 

Shylock, Ked Jakob pásol ovce Lábana, — 
po našom svätom Abrahámovi, 
poneváč múdra mat mu pomohla, 
bol Jakob tretí dedič; áno, tretí — 

Antonio. Čo chcete s ním, snád brával úroky? 

Shylock. Nie, nebral úrokov; tak zvaný úrok, 
to zrovna nie. Lež, hla, čo učinil. 
Ked dohodnul sa s ujcom Lábanom, 
že strakaté a pestré jahňatá 
mzdou budú Jakobovi, matky rujné 
na jaseň vracaly sa k baranom ; 
a ked tak dielo oplodzovania 
vlnaté toto plemä započalo, 
tu múdry pastier prútov nalúpal, 
a počas toho hehu párenia 
pred ovce bujné vám ich napichal. 
Tie takto počnúc, v dobe jahnenia 
mlad pestrú malý; a tú dostal Jakob. 
Tak prišiel k zisku, požehnaný súc: 
ved zisk je požehnaním, nekradnem-li. 
Antonio, To bolo štastie, k vôli nemuž slúžil, 
vec, ktorú nebol v stave spravit sám, 
lež ruka nebies nastrojila ju. 



L DigitizedbyVjiOOQlC 



"1 



150 



Tým chcete úrok ospravedlnit? 

Je vaše zlato, striebro stádom oviec? 

Shylock. To neviem: nech len rýchle množí sa. 
Však slyšte, signior. 

Antonio. Ajhla, Bassanio, 
čert písma dovolá sa v potrebe. 
Zlá duša, vedúc sväté svedectvo, 
lotrovi s tvárou sladkou podobná je; 
peknému jablku, 60 v srdci hnilé. 
Čo pekný zovňajšok, ach, falše má! 

ShylocJc, Tritisíc dukátov, — to rúca summa. 
Tri mesiace, nuž vidme, jaký zisk — 

Antonio. Shylocku, chcete si nás zaviazat? 

Shylock. Vy, signior Antonio, častokrát 
mĎa na Rialte súdevali ste 
pre moje peniaze a úroky; 
lež trpezlivé som to znášaval, 
ved pokora je známkou nášho rodu: 
nadával ste mi do nevercov, psov, 
a pľuli na môj kaftan židovský; 
to všetko pre zisk, právom užitý. 
Nuž, dobre, včul však som vám potrebný. 
Tu je to I — prijdúc ko mne, vravíte: 
„Shylocku, chceli by sme peňazí;" 
vy, pane, ktorí sliz ste kydali 
na moju bradu, a jak cudzieho psa 
na prahu svojom, kopali ma tak: 
peniaze, to je vaša žiadosf jšak. 
Čo bych vám riecf mal? Nemám-li riect včuí: 
„Či má pes peniaze? je možné to, 
by pojčal pes tritisíc dukátov?" 
Snád krčit sa mám, tónom dlžníka 
pokorne šeptať, tajac v sebe dych, 
a takto riect: 

„Ó, krásny pane, stredu minulú 
opluval ste ma, kopal v tenže deň, 
zas indy psom zval: za tú zdvorilost 
vám pojčiam tolkoto. Ma, peňazí?" 

Antonio. Mal bych ver' chuť ťa znovu nazvať tak, 
i znovu opluvat a kopnúť ťa. 
Chceš mi ich pojčať, pojčaj peniaze tie 
nie jako priatelovi — lebo ved 
priateľstvo kedy vzalo od druha 
zisk z kovu neúrodného? — lež radšej 
ich pojčaj jako nepriatelovi : 
ked nesplatí ich na čas, tohoto 
so smelším čelom môžeš stíhať. 

Shylock. Hla, vidíte, jak ste vy búrliví! 
Rád bych si za priateľov získal vás, 



Digitized by VjOOQ IC 



161 

zabudol potupu mne učinenú, 
založil y núdzi vás, a neprijal 
haliera od vás úrokov. Je snád 
láskavým návrh môj: a neslúchate. 

Bcmanio. To láskavost by bola. 

Shylock, A tú chcem 
vám preukázat. Podme k notárovi: 
tam dáte úpis zo seba; a žartom, 
ked nesplatíte dlh v deň určitý, 
na mieste určitom, a summu tiež, 
udanú v zápise, čo pokutu 
ustavme mäsa vášho plný funt, 
ktorýžto budem si môct vyrezat 
z vašeho tela, z ktorejkoľvek časti. 

Antonio. Pristávam na tol Podpíšem ten úpis, 
a poviem: Žid bol veľmi láskavým. 

Bassanio. Mne k vôli taký úpis nesmiete 
podpísat, radšej v núdzi ostanem. 

Antónia. Ó, neľakaj sa; dlh svoj splatím v čas. 
Už po dvoch mesiacoch, prv o mesiac, 
než zíde srok, ja čakám návratu 
hodnoty jeho trikrát trojnásobnej. 

Shyíock. Ó, otče Ahraham! hľad krestanov tých, 
jak vlastná zatvrdilosf učí ich 
myšlienky iných v podozrenie brat. — (K Baasaniovi.) 
Povedzte mi len, prosím vás: ked srok 
náhodou premeškal by, jaký zisk 
mal bych ja z vykonanej pokuty? 
Ľudského mäsa libra, z človeka, 
tak vzácnou není, ani užitočnou, 
jak mäso z volov, škopcov a kôz. Vravím: 
bych získal jeho priazne, činím to: 
prijme-li mojich služieb, dobre; nie — nie. 
Však prosím, za lásku mi nekrivdite. 

Antonio, Shylocku, úpis ten chcem podpísat. 

Shylock, Tak nájdete ma u notára hned; 
k žartovnej smluve návod dajte mu. 
Ja idem vziaf si vaček s dukáty 
a pozref dom svoj, ktorý sveril som 
bdelosti ničomného taškára; 
a okamžite k vám sa navrátim. 
Antonio. Pospiechaj, statný Žide. (Shylock odíde.) Tento Žid 
kresfanom bude ešte : lásku javí. 
Bassanio. To sladkosť lotrova: mne myseľ vraví. 
Antonio. Len podme: o to zbytočne strach mat, 
o mesiac prv sú lode moje zpät. 

(Odídu.) 



-M» 



Digitized by VjOOQ IC 



159 



Grécky diplom sv- Štefana. 

Napísal Fr, V, Sasinek. 

y doline medzi mestom Vesprímom a hradom bol panenský 
kláštor, a preto tá dolina menovala sa dolinou mníšek. Máme dve 
listiny, ktoré sa vzťahujú oa ten kláštor: v jednej je grécky diplom, 
vydaný — vraj — sv. Štefanom L, králom uhorským ; v druhej je 
príloha (paria?), v ktorej jako by protokoll, opisujúci osud tamtoho 
diplomu, a návrh í obnoveniu toho diplomu. O tých listinách pí- 
sali v najnovšom Čase Karácsonyi a Fejérpataky obšírne *), ale ma 
o hodnovernosti toho diplomu nepresvedčili ; lebo písali v tej svojej 
predpojatosti, že až sv. Štefan uviedol kresťanstvo do pohanského 
Uhorska. 

Ani v tom diplomO; ani v tej prílohe nieto reči o tom, jakého 
rádu boly tie mníšky; poneváč ten diplom je grécky, z toho uza- 
vierali, že bol vydaný pre grécke mníšky, a Karácsonyi vyhútal 
ten dômysel, že bol vydaný pre grécke mníšky, ktoré sv. Stefen 
povolal až kdesi zo Sicilie ; vo svojej predpojatosti a v protislovan- 
skej antipatii nevidel — jako hovoríme — pre stromy les. V Uhorsku 
pred SV. Štefanom bolo carihradské kresťanstvo obradu slovanské- 
kyrillského, ktorý sa nazýval gréckym obradom^). Dľa toho tie 
vesprímske mníšky boly basiliánky obradu slovansko-kyrillského. 

Ten grécky diplom a tie basiliánky sú takou záhadou, že sa 
dá velmi nesnadno rozlúštiť. Celá tá vec je tak neprirodzená a po- 
machlovaná, že mi nemožno presvedčiť sa o skutočnosti. 

Už vo všeobecnosti buď rečeno, že i ten diplom i tie basi- 
liánky neznám srovnať s povahou sv. Štefana ; lebo tento bol ducha 
západníckeho, rímsko-katolíckeho ; bol spojený s Rímom, s cisár- 
stvom západným, s nemecko-cisárskou hierarchiou, a snažil sa dla 
toho vzoru usporiadať cirkev v Uhorsku ^) ; on dla vtedajších oko- 
ličností len trpezlivý a snášanlivý bol ku Grékom, čili k východ- 
níkom obradu kyrillského ^), ale, že by ich bol podporoval, ba i 
zakladal kláštory grécke, čili kyrillské, to neverím. 

Diplomy SV. Štefana sú latinsky a dla vzoriek latinských zá- 
padných diplomov vystavené; ten jeho diplom grécky prichodí mi 
ako čierny havran medzi bielymi holubmi ; je od jeho diplomov od- 
chodný nielen čo do jazyka, ale i čo do obsahu, ktorý je sostavený 
dla vzoriek východníckych, buď gréckych alebo kyrillských, diplo- 
mov. — Aby. sme sa o tom presvedčili, stoj tu ten jeho grécky 
diplom v latinskom preklade*): 

^) Karácsonyi: Sz. István király oklevelei. Budapest, 1891. 24- 
5611. Fejérpataky: Kálmán király oklevelei. Budapest, 1892. 21—55 11. 

^) Lingaa slavonica utantur, ritnm et fídem Gbrísti Graecorum more 
seqauntur. Herberstein : Rer. Moscovitarum Commentarii. Antwerp, 1557. 

») Slovenské Pohľadj 1907, str. 580—586. 

*) Osvald: Tovaryšstvo IIÍ. str. 40. 

*) Fej^r. Cod. dipl. I. 312. 



Digitized by VjOOQ IC 



In nomine Patris et Filii et sancti Spiritus jubeo ego Stephanus 
christianus et rex totius Uogariae erigendum, admÍDistrandum et 
constabiliendum monasterium sanctissimae Dei Genitricis metropoli- 
tanum in Vesprem, et in eo perennem multitudinem moniaiium pro 
spirituali salute mea, coDJugis (auv^iou ľ conviventis, convivae) ac pro- 
lium tnearum, et patriae totius; et do annuas eidem monasterio 
nonas cum villis perpetuo possidendis. Nomina vero duarum istarum 
villarum sunt haec: príma Sagarbren, habens mansiones quadra- 
ginta octo et piscatores sex. Et altera villa est Santon, habens 
mansiones tríginta, quae est ad Danubium, et viginti vdvarnicos 
in dedicationera sanctissimae Dei Genitricis, et trajectum Obada, 
una cum nancleris septem ... Et in Polosník et in Mama plaustiales 
sex, in Obada vero septuaginta apiarios, vinitores sex. Ut autem 
habeat et Santan, insulam sanctam Trínitatem. Omníum vero villa- 
rum nomina háec sunt: primo Sagarbrien et Tune, Saindru et 
Knesa et Eneta, Tritun etc. Secundo: Samton, Podrugu et Zalesé 
et Gríntzari, et alia plura do eidem metropolitano monasterio sanctis- 
simae Dei Genitricis, ut, donec steterit coelum et terra, sint mo- 
nasterii. Do autem et potestatem in bac eadem babitatione, ut vo- 
lentes habitare in possessorio sancti monasterii absque voluutate 
Abbatissae et Sororum, expellantur e loco etiam volentes. Si quis 
autem praesumserit ex illis, quae dedi monasterio, minuere, aut 
aliquid abalienare, seu ex progenie mea, seu alter aliquis, seu 
reges, seu principes, seu Belliduces, seu episcopi, seu alíqui alii, ut 
habeant maledictionem a Patre et Filio et sancto Spiritu, gloriosa Do- 
mina (Despoina) nostra, Deipara et semper Virgine Maria, gloríosis- 
simis Apostolis et trecentum octodecim Patribus et omnibus Sanctis, 
et a me, coram Patre et Filio et sancto Spiritu, gloriósa Domina 
(Despoina) nostra et Deipara, omnino semper peccatore. 

Prv, než prikročím k uvažovaniu toho gréckeho diplomu, chcem 
poznamenal na jeho latinský preklad, v ktorom stojí : Jubeo . . . 
erigendum, administrandum et constabiliendum monasterium^. V gré- 
ckej osnove nestojí samostatne sloveso Jubeo^ (peleyo), poneváč 
je implicite v slovesách „poiunta, dioikunta kai katastenonta". 
Koncovka a poukazuje na praeteritum perfectum indicativi: teda 
by v latinskom preklade malo štát „jussi". Latinský doslovný pre- 
klad mal by byť „erigendavi, administrandavi et constabiliendavi 
monasterium**. V latine je to ovšem barbarismus, ktorého nieto 
v starých jazykoch europejských ; maíarčina však by to asi vyslo- 
vila : „alapíttattam". a p. Latinský preklad by tuším správnejšie 
znel: Jussi erigi, administrari et constabiliri monasterium*". I sama 
logika to so sebou nesie, že zakladateľ najprv povedal: „Rozkázal 
som (jussi) založif, sriadít a ustálif kláštT^; až potom povedal: 
„Dávam (do^ didomi) majetky tomu kláštoru". 

Majúc ohlad i na grécky diplom i na jeho latinský preklad, 
činím nasledujúce poznámky: 

a) Východnícke diplomy, či grécke, či slovansko-kyrillské, za- 
čínajú sa tými slovami „Vo mene Otca i Syna i svätého Ducha** ^), 



^) Const. Porf. ap. Migne CXIU, 1059. Wenzel: Arp. u. okm. I, 349. 

Digitized by VjOOQ IC 



164 

nie ale latinské západnícke : teda tie začiatočné slová toho diplomu 
nezodpovedajú západníckemu duchu sv. Štefana. 

b) Tie grécke slová^ „christianos et kral^ poukazujú na to, že 
padelatel gréckeho diplomu mal pred očima slovanské -kyrillský, 
pôvodný diplom, v ktorom stálo čisto slovanské slovo „král** ; lebo 
Gréci užívali v diplomoch, pre južných Slovanov vydaných, slovo 
„krales". Okrem toho padelatel diplomu na jeho konci, v kliatbe 
nad porušitelmi majetkov kláštora vesprimskeho, použil nie slova 
„kral", ale „basileos". 

c) Latinský preklad má „Stephanus christianus et rex'^ ; grécky 
podobne má „Stephanos christianos kai kraP. V oboch prípadoch 
má stáf „christianus rex^ a „christianos krales*"; lebo Gréci krá- 
lom, s carihradským cisárom spojeným, dávali názov ^pistos krales*, 
Čili „pravoverný král", jako je to i na kráľovskej korune uhorskej ^). 
Padelatel diplomu nahradil to výrazom „christianos kráľ*, čili rim- 
sko-katolícky, k západnému cisárstvu a k západnej cisárskej hier- 
archii náležajúci král^). 

d) Latinský p eklad dáva bi. Bohorodici názov „Domina'', 
grécky text ale názov „Despina"". No manželky juhoslovanských staro- 
vereckých králov (despotov) nazývaly sa Despinou, čili panovnicou ^). 

e) Oba diplomy, či grécky, či latinský, hovoria, že sv. Štefan 
dal kláštoru deviatiny (nonas, enneas) z úrod. Toto postačilo Englovi 
k tomu, že ten diplom zavrhol a vyhlásil za padelaný, za doby 
krála Ludvika (1342—1382); Karácsonyi však to jeho tvrdenie za- 
vrhuje, poneváč deviatiny už za doby sv. Štefana boly obvyklé na 
Západe. Áno, boly deviatiny nielen na Západe, ale i v Uhorsku už 
za doby sv. Štefana; však ale i na Západe i v Uhorsku obfažovaly 
len týči), ktorí sa dopustili klamú pri oddávaní podlžnej desíatiny ^% 

f) I grécky diplom, i jeho latinský preklad menuje kláštor 
vesprímsky kláštorom metropolitánskym: teda kláštorom, ktorému 
podriadené boly aj iné panenské kláštory, — kláštor vesprímsky 
nebol prvým a jediným gréckym kláštorom, sv. Štefanom založeným. 
Je mi pravdepodobnejšie, že tie kláštory už pred sv. Štefanom za- 
ložené boly v Uhorsku, pravoslávnom. 



') Slovenský Letopis, V Skalici, 1876. str. 8. 

") Východní cisári dávali a dovoľovali kráľovskú korunu len krátom 
pravoslávnym. Const. Porf. ap. Migne CXIII, 179. Idem CXII, 374, 1257. 

») Slovenský Letopis 1882, str. 271. 

*®) Hefele: Condliengescbichte III, 624. n. 1. Qui decimam Deo 
dare neglexerit, novem partes auferantur ab eo. Walter H, 534. Si quis 
autem ipsorum civium, decima de suis vineis non soluta, vinum sivé 
mustum exinde natnm ad domum snam deff^erre, vel circa hoc frandem 
aliqaam facere praesumserit, ex tunc pro poena . . . decimam pro se ha- 
bere cogatur et dare novem partes capitulo meiQorato; proot s. rex 
Stephanus circa hoc dicitur statnisse; quae consuetudo rationabilis bac* 
tenus... noscitnr observata. Fejér: God. dipl. V. 2, 343. ad an. 1276. 



Digitized by VjOOQ IC 



165 

g) Latinský preklad vyslovuje kliatbu nad tými, ktorí by sa 
dopustili porušenia majetku kláštora vesprímskeho „seu reges, seu 
principes, seu belliduces* ; grécky text ale má „éte basileis, éte 
archontes, éte stratégoi'' ; 60 má iný smysel, než latinský preklad. 
To „archontes" pripomína nám vladárov^ ktorí pred sv. Štefanom 
spolu panovali *M; boli to členovia triumviratného panovania, a síce: 
pryý knieža (nadknieža) kephalé, druhý knieža gylas, tretí knieža 
karchas'*). Tí strategoi boli hodnostári v cisárstve východnom"), 
a takými boli i vojvodovia (boebodoi) i v Uhorsku pred s v. Šte- 
fanom '^), nie ale za doby sv. Štefana, ktorý uviedol monarchický 
systém do Uhorska. 

h) Taká kliatba (anathema), jako ju vyslovuje diplom na konci 
nad porušitelmí majetku kláštora vesprímskeho, menovite kliatba 
„od tristoosemnástich Otcov", nachádza sa len v diplomoch východ- 
níckych ^ ^)y do cela nie v západníckych : teda nesrovuáva sa s po- 
vahou západníckou sv. Štefana. 

i) Okrem toho nenie udané dátum, čili rok, v ktorom diplom 
vydaný bol; čo sa pri vážnych diplomoch zachovávalo jak na Zá- 
pade, tak na Východe'^). Naši diplomatikovia kladú ho do r. 1025, 
bez pochyby dla tej kombinácie, že sv. Štefan až po smrti Bole- 
slava Chrabrého (f 102Ô), krála polského, opanoval i naše Slovensko 
a tak stal sa „kráľom celého Uhorska". 

k) Konečne ten diplom i svojou tvámostou i svojím obsahom 
prezradzuje nedbalosť bud pisatela alebo padelatela, s jakou sa krá- 
lovské nadácie diplomy veru nepíšu ; na pr. Yesprém miesto Besprem ; 
na jednom mieste Sagarbren, na druhom Sagarbrien; na jednom 
Santon, na druhom Samton, na tretom Santan; ba i to „christianos 
kai kral" miesto „christianos krales", Saindru a Pódrugu miesto 
Zaindrou a Podrugou. Vyznáva to i Fejér (God. diplom. I, 313, že 
bol ten diplom plný chýb, tak že až kanonik Georg Szerdahelyi 
správnejšie ho vydal na svetlo. 



Čo sa týka osudu, ktorý ten grécky diplom podstúpil, o tom 
nás poučuje listina z r. 1109, ktorú podal Fejérpataky vo svojom 

") Const. Porf. ap. Migne CXII, 1278. 

*') Slovenské Pohľady 1907. str. 231, 258. Keď sv. Štefan založil 
monarchiu, prestal triumvirát, prestali archontovia. 

*') Strategi. strategetés. Const. Porf. ap. Migne CXII, 128. n. 78. 

^*) Okrem archontov (kephalé, gylas a karch«is) boli vojvodovia 
(^oe^o^ot, strategetés). Et erant gentes eoram septem ; et principem . . . 
babuemnt nunquam, sed erant inter ipso voevodi quidam. Const. Porf. 
ap. Migne CXIIl, 318. n. 9ô. £t habet unaquaeque gens peculiarem 
principem (voevodum). Ib. pag. 323. 

^*) Fejér: Cod. dipl. VIL 1, 105. 

»•) Const. Porf. ap. Migne CXIII, 1067. 



Digitized by VjOOQ IC 



1S6 

spise o diplomoch kráľa Eolomana, menovite o obnovení toho gré- 
ckeho diplomu, SV. Štefanovi privlastňovaného. ' ^). 

Starý diplom — vraj — písaný bol po grécky dla jazyka pô- 
vodcu kláštora vesprímskeho. Poneváč tenže diplom svinutý, vo- 
skovou pečaťou SV. Štefana zapečatený a pri otváraní porúchaný 
bol, nastala potreba jeho obnovenia. Toto je mi nejasné, lebo 

a) Eto bol tým pôvodcom kláštora vesprímskeho, ktorého jazyk 
bol grécky? Bol ním sv. Štefan? Už náš Hostinský sa vyslovil, že 
pôvodný diplom kláštora vesprímskeho musel byt písaný v kyrill- 
čine"*), ktorá dla obradu gréckeho zvaná bola gréckou; lebo v tom 
skutočne gréckom diplome sú výrazy slovanské, ktoré poukazujú na 
to, že boly prevzaté z pôvodného diplomu slovanského ; na pr. 
slovanské „kral*^ miesto „krales", — „Dunaos*^ (Dunajos, Dunaj) 
miesto „Danubios". 

b) Známo je, že darovanie majetkov mnohokrát nesprávne pri- 
pisúvali SV. Štefanovi, aby tak dodali váhu svojim nárokom na ma- 
jetok. Poneváč — jako sme videli — ten grécky diplom nezodpo- 
vedá západníckemu duchu sv. Štefana, oprávnené je to podozrenie, 
že padelatel toho diplomu bezprávne podstrčil ho sv. Štefanovi. Že 
je také podozrenie základné, poznaf z toho, že už pred králom Ko- 
lomanom o hodnovernosti a platnosti toho diplomu pochybovali^'). 

Úloha, preskúmal ten diplom, sverená bola biskupom, päti- 
kostolskému Šimonovi a vesprímskemu Matúšovi, a títo vzali do 
ohladu ten stav majetkov,, ktorými r. 1109 vládly mníšky vesprím- 
ske ^^). Rozdelili tie majetky na také, ktoré obdržaly od sv. Štefana, 
a ktoré po jeho dobe si nadobudly. 

Dla gréckeho diplomu sv. Štefana (?) malý mníšky vesprímske : 
Zagarbren, Zanaton, Ompada, Polosník, Mama, Tune, Zaindru, Enésa, 
Knéta, Triton, Podruga, Zalesé a Grintzari. 

Dla soznamu majetkov r. 1109 ale maly: Zaarberin (Zagarbrein), 
Zamton (Zanton), ostrov Sild (Ompada?), Mama, Scondur (Zaindru?), 
Kinessa (Kneza), Citun, Serlons (Zalesé ?), Grinceár, Polosinic (Po- 
losník), Podruc (Podrug) a Modocea. 

Porovnárae-Ii s gréckym diplomom soznam r. 1109, vidíme, že 
sa skúmajúci biskupi nedržali prísne gréckeho diplomu ; lebo mená 
premenili, vynechali Enéta, pridali Madocea, a tak sami hodnover- 
nosf gréckeho diplomu oslabili. 

^^) Fejérpataky, 1. c. pag. 31. menuje tú latinskú listina „paria*', 
t. j. listinou ten grécky diplom prepisujúcou. Ja bych tú listinu radšej 
nazval „prílohou", poneváč nenie s gréckym diplomom súzvučnou, jako 
býva „paria". 

") Slovesnosf. V Skalici, 1865 str. 4., r. 1864 str. 19 a 20. n. 

'^) Gum totum privilégium sancti Stephaní. . . inevitabili necessitate 
qaarundam litigationnm faisset apertum, causis, qne emerserant, extinctis 
et, exinanita fide veteris privilegii, oportait nóvum fieri. 

^^) Quod ea contineret, quae monasterium illud sine omni cootro- 
versía illo tempere obtinuit (pôssedit?), quando ipsiim privilégium pre- 
ceptum est renovarí. 



1 



Digitized by 



Google 






167 

Listina r. 1109 hovorí, že soznam majetkov stal sa s privo- 
lením (Matúša) biskupa vesprímskeho. K čomu bolo potrebné to 
privolenie? Úloha Šimona, biskupa pečuchovského, bola verne a od 
slova do slova preniesť (transumere) diplom sv. Štefana do diplomu 
krála Eolomana, bez ohľadu na to, či sa páči alebo nepáči bisku- 
povi vesprímskemu. 

Ačkoľvek ten soznam majetkov kláštora vesprímskeho r. 1109 
naši diplomatikovia menujú diplomom, obnovujúcim grécky diplom 
SV. Štefana (?) — , ačkoľvek na konci listiny stojí aj kliatba nad 
tými, ktorí by sa opovážili umenšif niečo z toho, čo je v tom so- 
známe obsažené, nenie to riadny diplom, ale len návrh k vysta- 
veniu riadneho diplomu; ani ho nečiní riadnym diplomom to, že 
bola naň pritlačená pečaf kráľa Eolomana. 

Tá sama kliatba (anathema) vyslovená na konci listiny znie: 
.maledictioni justi judicis Dei, et sancte Márie, et omnium Apo- 
stolorum, et omnium fidelium Dei, sicut in veteri privilégia scriptum 
est, subjaceat." S tým nesúhlasí východnícka kliatba, v starom, čili 
gréckom diplome sv. Štefana (?) vyslovená -*); čo tiež oslabuje hodno- 
vernosť toho gréckeho diplomu sv. Štefana. 

Nenie div, že jako pred kráľom Kolomanom, tak i po jeho 
dobe hodnovernosť toho diplomu brali do pochybovania. 

Tak 26. apríla 1296. Vladimír, arcibiskup ostrihomský, vystavil 
síce prepis latinskej listiny kráľa Eolomana, nie však prepis gré- 
ckeho diplomu SV. Štefana (?), ba ani nečiní zmienky o ňom. Dňa 
12. mája r. 1296 vystavil opäť listinu, kráľa Eolomana, písanú 
grécky a latinsky, potvrdzujúc mníškam vesprímskym majetky v tej 
listine vypočítané, a odstraňuje nároky biskupa vesprímskeho, ne- 
dotvrdí-li základne tie svoje nároky **). 

Jako tá pravota sa zakončila, nevedomo; pravdepodobne za- 
končila sa v prospech mníšek; lebo zostaly i na dalej v práve. 
Tak 24. okt. 1343 Pavel, krajinský sudca, vydal vo Vyšehrade prepis 
listiny kráľa Eolomana, dľa smyslu (sensualiter), teda nie od slova 
do slova prepísaný*'). Podrobnejší prepis tej listiny podala kapi- 
tula stolno-belohradská 16. sept. r. 1393, opisujúc ho tak : že jedna 
polovica listiny bola písaná grécky po vôli zakladateľa (sv. Štefana?) 
kláštora, druhá polovica latinsky ; že mala na chrbát pripravený kúsok 



*') Srovnaj zakončenie diplomu vo vyše udanom latinskom preklade. 
Kliatba nenie západnícka, ale východnícka. 

^^) Nisi contra suprascriptum privilégium quid rationabile objectum, 
probatumve fnerlt et ostensum. . . auctoritate metropolitica. . . imponentes, 
ut idem monasterium extra iuris ordinem auctoritate propria nollatenus 
inqaietent in praemissís. De sigilli vero prefati privilégií veritate seu 
etiam falsitate, prout nobis veritas constiterit, iudicialiter decernerous. 
Orsz. levéltár dipl. oszt. 1444 sz. 

^') Orsz. levéltár dipl. oszt. 3439 sz. 



Digitized by VjOOQ IC 



158 



pergamenový, na ktorý bola pritlačená pečaf kráľa Eolomana^^). Či 
tá pečaf tak privesená bola — jako bolo vo zvyku poznamenat to 
pri královBkýcb diplomoch — z rozkazu krála Kolomana? O tom 
nemáme dôkazu ; čo tiež oslabuje bodnovernosf listiny z r. 1 L09. 



Jakého rádu boly tie mníšky vesprímske? Grécke (kyrillské) 
basiliánky, alebo rfmsko-glagolské benediktínky? Na to tieto do- 
savád posudzované listiny nedávajú odpovedi : teda treba tú záhada 
objasnit dla vtedajších okoličností. 

Buď bol ten diplom sv. Štefana pôvodne písaný kyrillskými 
literami alebo skutočnými gréckymi; ani tak, ani tak nezodpovedá 
povahe a duchu západníckemu sv. Štefana: teda tie mníšky basili- 
ánky musely byť vo Vespríme už pred sv. Štefanom. 

S tým kláštorom Karácsonyi spojuje i bývanie Gizely, man- 
želky sv. Štefana, i založenie toho kláštora, ba i hotovenie drahých 
rúch obradných "). Že Gizela založila tam chrám *«), to dopúšťam ; 
ale že by bola ako západníčka založila tam chrám, ba i kláštor pre 
basiliánky, to neverím; bola by ona založila kláštor len pre latin- 
ské — , ba s veľkým zaprením seba snáď i pre rímsko-glagolské 
benediktínky. 

Karácsonyi, ktorý zacpáva každú dierku, z ktorej vykukáva 
nejaké svetielko slovanské pre dejepis Uhorska, i to si rozmyslel, 
že nejaký cudzozemský kňaz tým mníškam konal liturgiu grécky. 
Ano, konal, nie pre západnícku Gizelu, ale pre mníšky basi- 
liánky a ľud bohoslužbu slovansko-kyrillskú dla obradu východ- 
ného; lebo graeco ritu neznamená spolu i graeca lingua. Nepred- 
pokladám o Earácsonyim nevedomosť, že by pravoslávnu liturgia 
slovanských východníkov dľa obradu gréckeho mal za grécku i dľa 
jazyka. Ku konaniu takej slovansko-kyrillskej liturgie nebolo treba 
kňaza cudzozemského až hen zo Sicílie. Bolo takých dosť v Uhorska 
za doby ^v. Štefana. 

Neviem, zkadiaľ vzal Korabinský tú zprávu, že kráľ Koloman 
uviedol do Vespríma benediktínky, ktoré potom ustúpiť musely ci- 
stercitkám. Tá zpráva zdá sa mi byť pravdepodobnou; lebo, keď 
po tatárskom pliene (1241) opustily Vesprím, prešly do Dalmácie, 
kde sa v Zadre a Nine^^), kde panovala glagolčina, osadily. I to, 
že pod kráľom Kolomanom kyrillské basiliánky nahradené boly rím- 

^^) Exhibuit Dobis duas litteras patenles... unam videlicet. . Co- 
lomanni, olym regis Hungariae. . . eius sigillo certo (cereo?). . . a tergo 
in quadam prestala pergamenea grosse impresso; cuius qaidem iittere 
medietas, videlicet pars anterior est scripta, ex voluntate, ut dicUur, 
fandatorís dicti monasterii, litteris graecís, aha aatem medietas eiasdem 
Iittere latinis litteris est conscripta. Tamže pod čís. 8625. To „at di- 
citur" nevyslovuje presvedčenia o hodnoveraosti toho gréckeho diploma! 

**) Karácsonyi: Szent István király élete. Budapest, 1904. 39. L 

'^^) Wenzel: Cod. arp. contin. XI, 250. 

«^) Fejér: Cod. dipl. IV. 1, 232. 



Digitized by VjOOQ IC 



169 

sko-glagolskými benediktinkami, je pravdepodobné; lebo Eoloman 
nebol priateľ slovančiny **), a umenšovanie kyrillských kláštorov dialo 
sa skrze ich premenenie na rímsko-glagolské ^'). 
Ja si vec predstavujem takto: 

a) Mníšky kláštora vesprímskeho boly pôvodne basiliánky, a to 
pred SV. Štefanom, ba i po sv. Štefanovi, ktorý sa k nim choval 
passive •®). 

b) Kráľ Koloman a rímsko-katolícky vesprímsky biskup, Matúš, 
chceli ten pravoslávny kláštor potlačif a zaplnil! rímsko-glagolskými 
benediktínkami; ale ponechali týmto majetky, ktorými vládly pre- 
došlé pravoslávne basiliánky. 

c) Mníšky, kedf sa mnohokrát činily útoky, musely sa pred 
súdom bránit preukázaním toho pravoslávneho diplomu, a výsledkom 
toho bolo, že ten diplom bol pošuchaný a porušený tak, že treba 
bolo ho obnoviť. 

d) Kráľ Eoloman tú úlohu obnovenia nesveril biskupovi vesprím- 
skemu, v ktorého diecési boly tie mníšky ; lebo bol interessovaný. 
Tú úlohu preniesol na Šimona, biskupa pečuchovského, jakožto ne- 
interessovaného. 

e) Šimon, vzav blanku (pergamen), mal na ňu prevziaf (trans- 
sumere) ten pôvodný pravoslávny, od pôvodcu kláštora pochádzajúci 
diplom, a to od slova do slova, nielen dľa jeho smyslu (sensualiter) ; 
on to však učinil len dľa smyslu, nie ale od slova do slova; ne- 
učinil prenes (transsumtum), ale len záznam (adnotavimus). 

f) Išlo hlavne o to, aby zabezpečený bol majetok benediktín- 
kam, na ktoré prešiel majetok baziliánok, a to v tom stave, jako 
ním benediktínky vládly r. 1109, a jaký bol známy i biskupovi 
vesprímskemu. 

g) Aby rímsko-glagolské benediktínky neboly v práve svojom 
znepokojované, buď Šimon alebo jeho pisár premenil meno pravo- 
slávneho pôvodcu kláštora na „Stephanos, christianos kral pases 



^') Ut canonici in claustro, et capeliani in cnria literatorie (t. j. 
latinsky) loqaantur. Decr. Golomani 56. ap. Péterfí II, 56. 

'') Monachi sciant regulám s. Benedicti. Ib. pag. 59. Abbas aut 
Praepositi latini constituerentur in illis (monasteriis Graecorum) per quo- 
mm štúdium, earundcm ecciesiaram (graecnrum) statas posset in melius 
reformari. Epist. papae Innocentii lll. (1190—1216) ap. Dobner: Monum. 
II, 342. Píč: ÁbsUm. der Rumänen. Leipzig, 1880. pag. 210. 

^^) Grave ením tibi est huius climatis tenere regnuro, nisí imitátor 
consuetndinis ante regnantium exstiteris regam. Quis Graecus regeret La- 
tinos graecis moribus? Aut quis Latinus Graecos lutinis regeret moribus? 
Nullus. Idcirco consuetudines sequere meas. Monitorum s. Stephani VIII. 
Slovenské Pohľady 1907, str. 582. I pannonská legenda pôvodne písaná 
bola kyrillkou. 



Digitized by VjOOQ IC 



1^ 

Ugrias^^). Škoda, že sa nenachádza, hoc i ošúchaný a porušený, 
pôvodný pravoslávny diplom toho kláštora vesprímskeho ! Snád by 
svedčil sem-tam omnoho vernejšie, než jeho prepis (transsumt?) po- 
dozrelý, a nadania kláštora neboly by bývalý brané do pochybovania. 

h) Tá listina krála Kolomana i to obsahuje, že sv. král (Štefan) 
v prístave Modocea daroval rybolov mníškam vesprímskym, kdežto 
v gréckom diplome nenachádza sa žiadna Modocea : teda ten rybolov 
budf nebol sv. Štefanom darovaný, alebo ho Šimon z gréckeho di- 
plomu vynechal. I toto dokazuje, že ten prepis (transsumt) diplomu 
gréckeho bol povrchný a ledabolo machlovaný. 

Kedy cisterciánky stály sa obyvatelkami kláštora vesprímskeho 
a majitelkami jeho majetkov, dosial pre nedostatok žriedel nie som 
v stave objasnit. Ačkolvek už r. 1224 usilovali sa cistercitmi na- 
hradiť benediktínov ^% benediktínky vesprímske až po tatárskom 
pliene (1241) opustily vesprímsky kláštor a preniesly sa do Zadra a 
Ninu '*) : teda len potom cisterciánky osadily sa v kláštore vesprím- 
skom. 



'M Že prepis pravoslávneho diplomu pôvodného nebol verný, poznať 
i z jeho pokleskov ; na pr. vložené boly doňho devätiny (enneas, nonae) ; 
summu darovaných osád, náležajúcich k Zagarbrea, udáva na 54, kdežto 
grécky •diplom udáva na 48. A jaká je latina v tom: „Causa antem 
renovationis haec sunt**7 Vynechal z neho dedinu Kneta, atď. 

3^) Fejér: Cod. dipl. III. 1, 450. 

"j Ibidem IV. 1, 232. 



Z listov, aké dostáva L, N. Tolstoj. 

3. 
Drahý Lev Nikolajevič ! *) 

Odpustite, že som nepísal. Hlavná príčina je tá, že som nie 
istý, či moje listy dochodia. Odvtedy, ako som vám posledný raz 
písal (minulej stredy) som dalej rozmýšľal v tom smere, a pravda, 
vyjasnivšia sa mi, stávala sa mi vše nepochybnejšou i nepochyb- 
nejšou, a teraz mi je také divné, ako som mohol nevidef toto 
prvej. Ľudia nenábožní sú postavení do nevyhnutných okolností 
mysleť si, že nielen ich svoboda, ale i sám život nachádza sa 
v moci druhých ľudí. 

Oni môžu vážne mysleť, ba ani nemôžu ináče, že jestli upadli 
náhodou do väzenia, to papierik s podpisom dozorcu môže im dať 
svobodu. A kresťanovi je to nesmysel. Život jeho je nie v ničej 
moci krorae Božej a väznenie jeho tela nemôže pozbavovat svo- 
body jeho božskú podstatu, tak ako osvobodenie tela z väzenia 



\) List pomocníka Lva Nikolajeviča pri dopisovaní a v literárnych 
prácach. Bol zavretý z nedorozumenia. 



Digitized by VjOOQIC 



101 

nijak nemôže osvobodit dušu. Rozumie sa, že nemohol bych sa 
netešif osvobodeniu a vráteniu sa do predošlých okolností života, 
s ktorými je u mňa spojeno tolko dobrého, no tiež toľko dobrého 
spája sa u mňa i s tým, aby ch v tých okolnostiach, v akých sa 
práve nachádzam, bez všakej prekážky a rozptýlenosti (rozptylo- 
vania sa) mohol zamyslievať sa do hlbokých myšlienok najvá^ích 
umov sveta, poznávať samého seba, videt Boha, ktorý je vo mne, 
i čerta, ktorý je tiež vo mne, načúvať blízke i oddialené zvuky 
vonkajšieho života, videt cez okno kúsoček neba, rozdelený mre- 
žami na oddiely, kochať sa nesmiernym nebosklonom počas pre- 
chádzky po dvore (dnes bolo neobyčajne dobre: tak ticho, teplo i 
mäkko), a mnohé iné. 

Odtrhnutý od všakých zamestnaní, nemajúc s nikým nijakých 
nepríjemností, nerozčulujňc sa nijakými trápiacimi starostami i tla- 
čiacimi myšlienkami, tu zakusuješ niekedy takú divnú spokojnosť, 
podobnú tomu tichu, aké tu niekedy panuje. Prvej som tohto nikdy 
necíteval, lebo som býval vždy zamestnaný. 

„Pamätanie si toho, že v človeku žije Boh, mocnejšie než čo- 
kolvek zdržuje človeka od zla a pomáha konať dobro." (Kruh 
Čtenia, 14. februára). Žije, totiž nielen dočasne sa prejavuje, ale 
vždy prebýva. Táto myšlienka slúži okrem toho za najlepší liek 
v doby úpadku ducha. V tento čas načim spomenúť si, že stav 
slabosti i nesvobody, v ktorom sa práve nachádzaš, je stav dočasný, 
náhodilý, nesvojský ti, ako synu Božiemu, že prejde a znovu po- 
cítiš sa silným a svobodným. 

Hla, tie krýdla, ktoré ma povznášajú podľa slov Chomiakova 
vyše strechy temnice. 

Nuž do času všeho dobrého. Prosím Vás, neznepokojujte sa 
o mne. Srdečne pozdravujem všetkých. Bozkávam Vás. 

15. novembra 1907. L G. 



4. 
Drahý môj priateľ a učiteľ! 

V poslednú nedeľu Oregonian citoval Vás, ako by Ste boli 
povedali, že „chystáte sa umret", i zarmútilo ma v tú chvíľu, lebo 
cítila som, že Vaša telesná prítomnosť má pre svet velikú cenu. 
Ale keby smrť i bola možná niekomu, Vy nemôžete umreť. Váš 
celý život bol prípravou iíí', a dosiaľ pripravujete sa žiť, kým ho- 
tovíte sa odložiť telesné telo (flesh body). Vaša osobnosť sa tak 
prejavuje vo svete, že nemožné je Vám nebyf, i keby smrť zna- 
menala úplné zničenie. To, čo Ste Vy vystavili vo svete, zostane, 
a Vy neprestanete byť vedúcou silou, ako veky budú prichádzať a 
uchádzať. 

Nemôžem Vám vypovedať, aké šťastie mi poskytly Vaše uznan- 
livé slová o mojom malom časopise. Nikda nič, povedané o mne, 

11 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



162 

nelahodilo iijÍ tak, ako táto pochvala od Vás. A predsa dostala 
som gratulácie a predplatky na Warlďs Advance Thought so vše- 
tkých strán sveta, a dosial dochádzajú. To dokazuje teda, aký vlív 
na dobro Vy máte. 

Vy Ste jediný učiteľ, o ktorom ja viem, ktorý skutočne tak 
žijete, ako učíte. Nemôžem Vám vypovedať, čo váš vliv vykonal 
u mňa. . . 

Veľmi vdačná Vaša priateľka 
L. A. Mallon. 

5. 
Vysekoctený pán Gróf! 

Súčasne s týmto listom môj vydavateľ pošle Vám knihu: ^Gottes 
Heimkehr. Die Gesí*.hichte eines Glaubens". Prečo Vám ju posielam, 
môže sa nakrátko riecf. Medzi žijúcimi spisovateľmi ja neznám ni- 
koho, na kom by mi duša s väčšou úctou visela, ako na Vás. Keby 
sa mi podarilo s takou istou silou priviesť do súladu život a myseľ 
svoju, ako sa Vám podarilo. A keby Ste mi odpustili, že som sa 
osmelil Vám toto povedať. Rád by som nie slovami, ale najvnú- 
tornejším mojej duše pristúpit a dakovat Vám za tú hlboko hlbokú 
snahu po pravde, ktorú Ste Vy našej dobe neustali vštepovaC. 

Richard Kabisch. 
Útersen (Holštýn- 
8ko, v Pruskú) 7. okt. 1907. 



Verte sebe. 

Epištola mládeži. 
Od Ľ. N. Tolstého. 

Verte sebe, mladíci a devy, ktorí zanechávate detstvo, vtedy, 
keď po prvý raz vznikajú v duši vašej otázky: Kto som ja, načo 
žijem ja a všetci ludia vôkol mňa? A hlavná, najbúrlivejšia otázka: 
Ci pravé žijem ja a všetci ľudia môjho okolia? Verte sebe i vtedy, 
keď odpovede, ktoré sa vám naskytujú na tieto otázky, nebudú 
zodpovedať tomu, čo vám vštepovali z detstva, nebudú v súhlase 
ani s tým životom, v ktorom zastihnete seba spolu so všetkými 
ludmi, ktorí vás obkľučujú. Nebojte sa tejto neshody, ale, naopak, 
vedzte, že v tejto vašej neshode so všetkým vaším okolím došlo 
výrazu to, čo najlepšieho jesto vo vás, — onen božský prvopočiatok, 
prejavenie ktorého v živote tvorí nielen hlavný, ale jediný smysel 
nášho jestvovania. Verte v takúto chvíľu nie sebe, určitej osobe — 
Jánovi, Petrovi, Líže, Mariene, synovi, dcére ministra alebo náden- 
níka, kupca alebo sedliaka, ale sebe, tomu večnému, rozumnému a 
blahému prvopočiatku, ktorý prebýva v každom z nás a ktorý sa 



Digitized by VjOOQ IC 



16S 

po prvý raz prebudil vo vás a postavil si tieto na svete najdôleži- 
tejšie otázky, hladajúc a domáhajúc sa ich riešenia. Neverte v tento 
čas ľuďom, ktorí vám so shovievavým úsmevom povedia, že i oni 
kedysi hľadali odpovedí na tieto otázky, ale nijakých nenašli, ako 
ani nemožno najst iných okrem tých, ktoré sú všeobecne prijaté. 

Neverte tomu, ale verte jedine sebe a nebojte sa rozísť s ná- 
zormi a mienkami ľudí, ktorí sú vôkol vás, ak len naskytujúce sa 
vám odpovede zakladajú sa nie na vašich osobných želaniach, ale 
na želaní splnit úkol svojho života, splniť vôľu tej moci, ktorá po- 
slala ma do života. Verte sebe, obzvlášte keď naskytujúce sa vám 
odpovede potvrdené sú večnými zásadami múdrosti ľudskej, vyja- 
drenej vo všetkých náboženských učeniach, i v najbližšom nám 
učení Kristovom, v jeho vyššom, duchovnom smysle. 

Pamätám, ako som, keď mi bolo 15 rokov, prežíval tento čas, 
ako som sa nenadalo prebudil z detskej podriadenosti cudzím ná- 
zorom, v ktorej som potiaľ . zotrvával, a po prvý raz pochopil, 
že musím žiť sám, sám si musím cestu voliť, sám byt zodpovedným 
za svoj život pred tým prvopočiatkom, ktorý mi ho daroval. 

Pamätám, že som vtedy, hoc hmlisto, predsa hlboko cítil, že 
hlavným účelom môjho života je, abych bol dobrý, dobrý v smysle 
evanjelia, v smysle sebazaprenia a lásky. Pamätám, že som sa hneď 
vtedy pokúsil tak žiť, lenže netrvalo to dlho. Neuveril som sebe, 
ale uveril som tej suggestívnej, namýšľavej, víťazoslávnej múdrosti 
ľudskej, ktorá mi vedome i nevedome bola vštepovaná všetkým 
mojím okolím. A prvý môj impuls zamenil sa cele určitými, hoci 
rozličného druhu túžbami mať úspech pred ľuďmi, stať sa povestným, 
učeným, presláveným, bohatým, silným, t. j. takým, ktorého by nie 
ja sám, ale ľudia považovali za dobrého... 

Neuveril som vtedy sebe, a len po mnohých rokoch, vynalo- 
žených na dosiahnutie svetských cieľov, ktorých som alebo nedo- 
siahol alebo dosiahol, ale nahliadol ich daromnosť, márnosť, ba často 
i škodlivosť, pochopil som, že to isté, čo som pred 60 rokmi vedel 
a čomu som vcedy neveril, i môže i má byť jediným rozumným 
cieľom námahy každého človeka. 

A akým iným, radostnejším pre mňa a osožnejším pre ľudí 
mohol byť môj život, keby som bol vtedy, keď sa po prvý raz 
v uepodľahlej ešte pokušeniam duši mojej ozval hlas pravdy, hlas 
Boha, keby som bol uveril tomuto hlasu a oddal sa mu?! 

Áno, milí juhoši, ktorí ste sa úprimne, samostatne, nie pod 
vlivom zovňajšej suggescie, ale samostatne a úprimne prebudili k po- 
vedomiu všetkej dôležitosti syojho života, áno, neverte ľuďom, ktorí 
vám budú hovoriť, že vaše túžby sú len neuskutočniteľné preludy 
mladosti, že i oni práve tak blúznili a túžili, že im však život 
skoro ukázal, že má svoje požiadavky a že netreba fantasovat o tom, 
akým by mohol byt nás život, ale hľadet čo najlepším spôsobom 
do súladu uviesť naše skutky so životom terajšej spoločnosti a len 
p to mat starosť, aby sme boli užitočnými údmi tejto spoločnosti. 

II* 



Digitized by VjOOQ IC 



164 

Taktiež neverte ani tomu za našich čias zvláSf šfriacemn sa 
nebezpečnému osídlu, ktoré záleží v tom, že vyšším úkolom človeka 
je napomáhanie reorganisácie v istom mieste a v istom čase jestvu- 
júcej spoločnosti, používajúc k tomuto všemožných prostriedkov, 
ešte i takých, ktoré sú priamo protipoložné mravnému zdokonalo- 
vaniu. Neverte to: ciet tento je malicherný pred cielom prejavenia 
v sebe toho božského prvopočiatku, ktorý je založený v duši vašej. 
A ciel tento je i lživý, jestli on dopúšía odstúpenia od prvopočiatku 
dobra, založeného v duši vašej. 

Neverte tomu. Neverte, že by uskutočnenie dobra a pravdy 
bolo nemožné v duši vašej. Takéto uskutočnenie dobra a pravdy je 
nielen nie nemožné v duši vašej, ale všetek život, i váš, i všetkých 
ludí, záleží jedine len v tomto a len toto uskutočnenie v každom 
človeku privádza nielen k lepšej reorganisácii spoločností, ale i ku 
všeobecnému blahu človečenstva, ktoré mu je určené a ktoré usku- 
točňuje sa jedine osobnými námahami každého jednotlivého človeka. 

Áno, verte sebe, ked v duši vašej ozývaf sa bude nie želanie 
predbehnúť druhých, vyznamenať sa pred druhými, byť mohutným, 
povestným, presláveným, byť Spasiteľom ludí, pozbavitelom ich od 
škodlivého zariadenia života (takéto želania často zaujmú miesto že- 
laní dobra), ale verte sebe, keď hlavnou žiadosťou duše vašej bude, 
aby ste lepší boli, — nepoviem: aby ste sa zdokonaľovali, poneváč 
v sebazdokonalovaní jest čosi osobného, licbotiaceho samolubosti, 
ale poviem: aby ste sa tým stali, čím vás chce mať Boh, ktorý 
daroval nám život, aby ste nachádzali v sebe vložený do nás, jemu 
podobný prvopočiatok, aby ste žili, ako sediac hovorí, „podla vôle 
Božej". 

Verte sebe a žite tak, napínajúc všetky svoje sily jedným 
smerom: aby ste prejavili v sebe Boha, takto vykonáte všetko, čo 
môžete vykonať jednak v prospech svojho vlastného blaha, jednak 
v prospech blaha celého sveta. 

Hladajte kráľovstvo Božie a pravdu jeho, a ostatné bude vám 
pridané. Áno, verte sebe v oi^en velikej dôležitosti čas, ked po prvý 
raz vzbíkne v duši vašej svetlo uvedomenia si svojho božského 
pôvodu. Neduste toto svetlo, ale ho opatrujte všetkými silami a 
dajte sa mu rozhoreť. V tomto jedinom, v rozháraní tohoto svetla, 
spočíva veliký a radostný smysel života každého človeka. 
Jasná Poľana, 
32. novembra 1906. 



-'*«— 



Digitized by VjOOQIC 



165 



A ja takú pieseň spievam . . . 

IĽ) 

A tak som blúdeval, v samote žil, 

zriekaním sa kŕmil a žial som pil, 

rmut v duši nosieval, 

o lásku prosieval 

a nebral tam, kde som nepoložil. 

Pieseňka vzlietala v ten šíry svet 

za šťastím ztrateným si poželeť, 

zo srdca či z hlavy 

nosila pozdravy 

tej láske, ktorej už vo svete niet. 

No zima prišla, tof zbelel sa les, 

treba mi zanechať ten spev a ples. 

Však takto ťažko mi, 

som iste lakomý : 

poshoviem . . . zaspievam si ešte dnes. 

Ach, len či utrafím v údolie krás, 

kde túlaval som sa za mladi raz; 

či poznám po starom 

tú rúčku s vejárom, 

cloniacu blesk očiek i tmavý vlas. 

Nuž iste nesnadná je to púť 

spomienku pieseňke klásť na peruť; 

ved srdce o málo 

že biť neprestalo, 

a cit, ten ani sa nevládze hnúť. 

Všiik preto nie som sám zármutku hosť, 

na cestách totých je pútnikov dosť, 

čo radi spomenú 

— počujúc ozvenu — 

na lásku, tej mladi minulej skvost. 

Kýčerský. 



>) Vidz str. 117. 



Digitized by VjOOQ IC 



166 ^ 

Viera. 

z básDe t Svätopluka Čecha: Do sveta širého.^) 

Kristovo jsi prones' jméno — 
slov nač jiných prázdny šum?! 
V onom plné obsaženo 
lásky evangelium. 
Hluchými jen treba šlaky 
k jadru božsky svetlému 
proniknout, a kalné zraky 
zjasni hvézda Betlému. 

Spásnymi jen své si rády 
veleb ostrý, chladný zpyt: — 
svet již nudné samovlády 
rozumu je zvolna syt. 
Posmechu a hnevu strely 
Víru klály drahný čas, 
a hle! mrtvým co jste mnéli, 
v nové sile vstáva zas. 

Hledte kol: Zas prosté davy 
hlahol zvonu v starý chrám 
pod svécené pod zástavy 
volá k boji proti vám ; 
však i z vaši vlastni rady 
k nim se druži mnohý zbeh 
a ten príboj odevšady 
pustnouci vám troli breh. 

Ano, žije zbožná tucha, 
žiti bude v lidstvu dál, 
nestačí mu veda suchá, 
nadzemský chce ideál, 
po stŕizlivém svetle dennim 
vitá soumrak, prelud, taj, 
zdvihá snivé, s roztoužením 
večné clony hvézdný kraj. 

Cim té k záští, hané núti, 
k posmechu ten čistý vznét, 
který z nej vzácnejších hnutí 
človéckého nitra zkveť? 
Nepŕítelkou nemej Víru — 
spojenkou je mocnou spíš, 
jižto dobra, lásky, míru 
nejlíp rozmnoží se ríš. 



') Kvety 1908, str. 19—39. 



Digitized by VjOOQ IC 



167 



Duchovné prisma. 

Napísal Jozef Podhradský. 

Po mojom takto by sa mohol volat slovenský časopis, na pr. 
mesačník, ktorý bol by i Slovenským Plutarchom a pestoval by 
kritiku. Totiž: Duchovné prisma. 

Nelákajte sa. Nie hneď teraz. Tu chceme zanechat slovenským 
synom Múzy len náčrtok pre blízku budúcnost, aby sa pripravili 
k vydávaniu takéhoto časopisu. Lebo literatúra bez kritiky je orba 
bez žatvy, žatva bez mlyna, mlyn bez pekára. V časoch, volných 
pre prirodzený rozvoj človeka, taký časopis na Slovensku nemal 
by materiálnej prekážky. Slovensko nie je Dolná zem, ale je nie 
ani tak chudobné. Pomyslite si len : malá spoločnosť jeho stvorila 
Slovenskú Maticu so stotisícovým kapitálom. Vzali jej ju : vybudo- 
vala Národný Dom, divadlo, museum. Vychodí v ťažkých pomeroch 
politických už kolko časopisov! Nech by však v spoločnej otčine 
našej, v Uhorsku politicky jednotnom, občania už teraz požívali 
autonómiu národnej kultúry, my na Slovensku v krátkom čase 
stvorili by sme universitu, stredné a odborné školy a kvitla by 
naša počiatočná, íudová škola . . . 

do je kritika, literárna kritika? Kritika jesto hehiá^ kde oznámi 
sa každá nová knižka, s krátkym obsahom a ocenením, aby sme ne- 
vyhodili groš za ledačo. Druhá kritika je všeobecná^ pretriasajúca vše- 
obecné zákony literatúry, otázky vkusu, smeru, potreby, ukazujúca 
pravú cestu literatúry, dávajúca smer, vyznačujúca métu, ku ktorej 
literatúre treba usilovat sa. Jest i Školská kritika Ona nehladí, aby 
vnikla do jadra literárneho diela a pochopila ho; oceňuje dielo 
podfa ideálu, ktoré mu postavily za vzor všelijaké predpisy, pra- 
vidlá ástetiky, definície, obyčajne tie abstraktné nemecké^ staro- 
latinské. Taká kritika nie je umenie, ako ani sudcovský výrok, 
založený na paragrafoch, nie je literárny umotvor. Také ocenenie 
ozaj je len sudcovským výrokom, kde pôvodca je ako obžalovaný 
a jeho pieseň, dráma alebo novella ako corpus delicti. 

Ale jest i taká kritika, ktorá literárne diela nemeria abstrakt- 
nými mierami a normami, nehladí na to, či sú skrojené po móde 
tejto alebo onej školy, či sú nabité na moderné kopýtko: ona ne- 
chce, aby dielo len ocenila, ale chce ho i pochopif, chce vniknúť • 
do diela a preskúmat nielen vnútorné složenie jeho, ale i sklad 
pojediných čiastok, a hlavne chce poznať a vedieť, čo je to vlastne 
v ňom, čo činí tajnosť jeho života. Takáto kritika v literárnom 
diele nevidí len knihu, ktorú treba pocítiť a prežitý vidí človeka, 
ktorý sa v tej knižke zrkadlí a ktorého obraz treba z tej knižky 
vyviesť, vypísať a odmalovat. Preto my tu kritika zovieme duch- 
maliarom. 

Blížime sa vo všetkom k Štúrovmu heslu: „My chytili sme 
sa do služby ducha ..." Takýto du^hmaliar má veľkú zásluhu o člo- 
večenstvo: on budí styd pred zlým. A vieme, že prvý zjav uvedo- 
meného ducha je styd. Mrzí ho disharmónia bachora a ducha, a 



Digitized by VjOOQ IC 



168 

bladá harmóniu. Takáto kritika je umenie, a kritík, ktorý tak po- 
kračuje, je umelec. On sa rodí, ako í poeta. Umelcom je, lebo nie- 
len registruje atd:, ale i tvorí, vykladá a skladá, — analysa i syn- 
tésa v kritike. 

Múdry recept pre kritiku zanechal nám blaženej pamäti Ľu- 
dovít Štúr. On. učí: Podaj krátky obsah diela. Nájdeš v ôom ideu, 
potom preskúmaj, či je idea shodne stelesnená. Tolstoj zas žiada 
pri literárnom diele, aby spisovatel mal vedomý ciel, načo, prečo 
to píše. To je to isté, čo i Štúr riekol. Idea je tu, čo duša v tele. 
Táto metóda je znamenitá zvlášte pre ocenenie jednotlivých básní, 
noviel, drám. 

Keď nám však ocenit nie jednotlivé dielo spisovateľa, ale diela 
niektorého plodného básnika, tu je primeraná metóda duchovné 
prisma, kde kritik pretvoril sa na duchovného maliara, podávajú- 
ceho nám figúru či obraz človeka, nie toho, čo je pri knižke ním 
napísanej, ale toho a takého človeka, aký je v knižke, ktorú na- 
písal. Na príklad z národnej piesne našej složí a vystaví nám obraz 
slovenského človeka, nie toho, čo halušky jie a jako on žije, ale 
duchovného človeka, aký je v piesni, ktorá mu vyletela z duše. 

Prisma je totiž hranaté sklo, cez ktoré svetlo slnka prelamuje 
sa do sedem nebeských dúhových farieb. Biela farba je negatívna 
posicia všetkých fai-ieb; farba čierna však je positívna negácia 
farieb všetkých. Nech sa to svetlo slnka šíri akýmkoľvek činom, 
ono je delivé. A delivý je i duch, i Bohduch, ako i každá matéria. 
Rozdiel je: matéria, ked sa rozpadá na čiastky, umenšuje sa. Du- 
chovná delivost^ kde duch drobí sa na myšlienky, nielen že sa 
neumenšuje, neubýva mu, ale ešte pribýva. Učiteľ, ked rozdáva a 
vštepuje defom svoje myšlienky, obohatí celú mladú dedinu; jemu 
samému neodbudlo. Kňaz rozdáva a rozsýpa s kancľa 30 rokov 
čiastočky zo svojho ducha, myšlienky, duchovné diamanty svoje, 
obohatí tisíce poslucháčov; jemu samému nielen neodbudlo, ale i 
pribudlo v múdrosti. Slniečko nestvoril Boh; On pustil zo seba 
len slovo, ideu, zárod-myšlienku do priestoru ; z idei vznikla hmla, 
z tej hmly vyvinulo sa a vyskočilo slniečko a sústava jeho. Ten 
istý zákon, ako u nás; zo škrupiny vyvinie sä kohútik a potom 
si zaspieva. Tak i človek nenie stvorený, ale vyvinutý (Oken) zo 
zároda myšlienky, z Otca Boha. Žena, príroda, oplodená, nerodí 
hned človeka hotového, on sa pod srdcom rozvije z červíčka. Tak 
je človek myšlienka zárod-idei Božej, ktorá už i sama myslí. 

Duch Boží, toto večné svetlo života, skrze prisma času pre- 
lomil, rozpadol sa do spektra rôznych národov na zemi. Jeho pritom 
neubudlo, ako neubudlo slniečka, ked sme jeho svetlo prismom 
rozlámali do sedem nebeských farieb. 

A pomyslite si len, najväčšia duchovná opica Božia je človek, 
a zvlášte básnik a umelec vôbec. Básnik si myslí: ked môj otec 
a tvorca stvoril také pekné svety a v tých svetoch všeličo, prečo 
by som netvoril i ja! , 

Tak potom básnik, umelec, skrze prisma času drobí a prela- 
muje svojho ducha do básní, do obrazov, zo živých knižočiek, z ľudí, 
vypisuje a pretvára všeličo. 



Digitized by 



Google 



169 

A tu ho teraz ulapíme, ucch kritika odmaTuje z jeho diel člo- 
veka. V spisoch stelesnené jeho myšlienky a city kritika rozloží 
a složí, i ukáže nám obraz človeka jeho. Z čoho uvidíme v rebríku 
duchovného rozvoja, na akom stupni stojí i on^ ten vnútorný človek 
v ňom. Zrejmé je, že spisovatel a človek, ktorý napísal knihu, nie 
sú vždycky jedna a tá istá osobnosť. Kritika nemá roboty s člo- 
vekom, ale so spisovateľom, t. j. s človekom, ktorý je v knihe. 
To sú dve osobnosti: jednu nám opíše biografia, druhú kritika. 
Aký velaslávny by bol obraz, keby kto rozložil Bibliu, Starý zákon, 
a ukázal nám pri pomoci analysy a syntésy, teda pri pomoci du- 
chovného prisma kritiky, verný obraz človeka izraelského a ten 
moment duchovného rozvoja, do ktorého sa vyšinul. Takouto kri- 
tikou z Ľiady a Odyssey dostali by sme obraz človeka hellen- 
ského, z Mahabharaty obraz človeka indického, atd. 

A keby sme takýmto duchovným prismom analysovali niekto- 
rého sedliaka, čo ani písat nevie, čo píše knihu len svojím životom, 
našli by sme indivídua, dôstojné do Slovenského Plutarcha . . . 

Akoby na ukážku, ako to myslím s tým Duchovným prismom, 
vezmeme na sito kritiky pevca Hájnikovej ženy. Tu len úvod, kde 
sú i reflexie a episody dovolené. Žatým by nasledovala kritika jed- 
notlivých diel, potom obraz človeka v nich predstaveného — do 
Slovenského Plutarcha. 



Pevec Hájnikovej ženy. 

Úvod do kritiky jeho diel. 

Kritík. 

Nuž reči nám, ved si poet! 
Čo je poet? čo v lesoch duchov panuje. 
Kritiky duchprisma nech i teba priklincuje. 
Nech známe cesty, známe i chodníčky, 
Kde to ty sbieraš tie svoje pesničky. 
Rozlož všetky farby z duchovného tela, 
V ktoré sa rozpadá farba ducha biela, 
Jako zrak na slnci z diamantkameňa. 
Iskierečky sme z večnosti kremeňa. 

Foet, 

Čujný mi duch, i čo sám Boh 
Vo dne a čí v noci sníva, 
Hned pesničky o tom spieva. 
Z večnosti mahla je mu melódia, 
A ked spieva dušička, nuž spievam i ja. 
Slnká vo vesmíre ma( majú mahlu, 
Z mahly melódie piesne sa liahnu. 
Túžno spievam, ked 



Digitized by VjOOQ IC 



170 



Zbojník po areštocb trýzni národovca, 
Chladnou dušou mučí Golgoty borca, 
Kto väčší darebák? Čo človeka tupí? 
A či mamfas, ktorý darebáctvo trpí? 
Aj holubom dal Boh žič. — 

Keď v palotách ožiarených hlučné klarinety 
y kole krútia šťastné deti; 
Hudci hrajú, kolo vrtia, 
Ja na kríži Boha vidím, 
Z bezchlebnej chalupy slzy ko mne letia. 

A javorové hovorné husličky 
Túžno odjekujú zo struny pesničky 
a vetríček chladný, jak sladké nádeje, 
Pred oblôčkom lipu tichučko oveje. 
Tichučko oveje, listím poSevelí, 
V piesni priklincujem jejich shovor celý: 
„Pravde vraj bez sily lumpi odzváňajú, 
A sila bez pravdy do zúfalstva letí."" 

Kritik. 

My sme v studených oblakoch zakletí; 
Víchry a pieseň mračná rozháňajú. 
Povedzže nám, jako ty nás 
Piesňou z kliatby tej odklínaš? 

Poet 

Železnicou hriech putovaf v máji, 
Ani si nevidel skrytej Víly v háji. 
Z vysokého cárstva je orol rodom, 
Neplazí po vodách, mŕtvy, parobrodom. 
Ni po železnici. Ideí cára 
Zotročená kotlom nevláči para. 
Tátoš, vetrom nakŕmený, z kolaje vyskočí, 
Doláme hnáty, vykole oči. 
On duchkrýdlom vesmírom lieta, 
Božieho vesmíra okrýdlené die(a. 
Vysoko, či nízko ja básnim, vše pešky, 
Nehostim medom, vše tvrdé oriešky, 
Odkedy rod môj len tak pre parádu 
Chcejú vyklčovať z človečenstva radu. 
Verš myšlienočky zlahunka neseje, 
Z krvavých citov ťažké tempo veje. — 

Znachor, kÍ7:al som sa po lade hladkom, 
Teraz? Miesto pera ryjem pieseň dlátkom. 
By pocítila i studená skala. 
Že by večnosť v nej večne nedrichraala. 
Materiál, čo mi ku pesničke načim, 
Z dalekej večnosti zo skál tvrdých vláčim. 
Nie som ľahký poet, ni vozdušná lobta, 



Digitized by VjOOQ IC 



171 



Čo dušičku krája, to nám len Boh dá. 
RaniC chcem dušu, rana osokolí,^) 
Zašlahneš krýdelkom, nikoho nebolí. 
Ked nezabolí, neodjeknú hory, 
Stádo sa pasie po svojom cintoľi. 
Hajse háji už si trávy s hrobov sýta, 
Vyháňam stoku na ulice žitia. 

K površine Boh vesla mi nedal, 
Nielen klávesy, šliapem i pedál. 
Znám ludí, bôI cudzí umiera im v uchu. 
Neochladia v Nitry šibeniec obeť, 
Čutora fiškus chutne zobal obed. 
Nie mi Tolstoj velký pre bezsmrtné diela, 
A napísal ich, duchobor, vefa. 
Čo sa v duši deje, on všetko to vie; 
No mne veliký je t; tom, čo on ^nevie". 

Trest bol opísal ktorýsi krvavý, 
Kde zadaté rany k liečeniu rezali. 
Úradník, 60 rany dal rezaf a hojiC, 
Šiel na obed domov hlad svoj uspokojiť. 
^Jak len mohol obedovať! Neviem^^ 
Zakončil opis svoj Tolstoj. 
A tu mi on tak veliký, 
Jak Boh v plnej sláve. — 

By ťa oSIahly z večnosti valy, 
Sám rúbať musíš zrnká z veršov skaly. 
Ten kúštik roboty, ved sa to vyplatí, 
Ona ti zlatom dušičku pozláti. 
A ked žial roda zvulkáni v duši, 
Vezuv svoju lávu svojsky vybúši. 
Pod zemou zamumle hromovú muziku, 
Má pritom svoju zvláštnu ästetiku. 
Tu onemejú veršíkov kúzle, 
I Paganiniho čarovné husle. 
Neviem, kto do duše vatru tu sype, 
Iste — čo slovenskej dáva kvet lipe. 
A sudbiuH času loží v plameň vatry 
Vše krivdy polená z vyťatých hôr Tatry. 
Nádoba som plná útrpnosti lávy. 
Duchovný Vezuv slovenskej Oravy. 
Vulkán je vred zeme; žiale? duše vredy; 
Pán Boh vred rozpučí, lýra kedy-tedy. 

No pevcom našim večného jará, 
Slávičkom doletlým z večnej vesny hája, 
Čo na lahunkých krýdlach nás nesú, 
Z nízkej žitia zóny dojemného lesu, 
Pod Javorinou kde i nežné póly. 
Spievajú rodu, čo ich v duši bolí. 



') srbsky : sokoliti zz povzbudií. 



Digitized by VjOOQ IC 



17Ž 

Ej, vetí 8i ich, rode môj! 

Co je poet V 
Kreše nám jaro z večnosti kremeňa 
Do rán otvorených rodného plemena. 
Číta ho svet, či nečíta — on, 
S duchom Božím tvoj telefón. — 
Keď navrátia sa do cárstva dachov, 
Tam v Božej pivnici nektáru im nalej. 
Sláva Bohu I Sláva ! I Len tak ďalej I 

V Orave, v Liptove, na milom Považí, 

V Senici na Božej lýre 
Iskry krešte, ducha buďte, 
I na milej Javorine. 
Večnosti hudci, hrajte nám! 
Zas besnie zúfalcov ideál. 

Zo stredného veku do novej doby, 
I naša stará Asia, 
Kde človek slovenský nemá ažia. 
Duch a pluh v právach je nahý, — 
Musí šľahnúť vlny času do rovnováhy. 

* 

Ďaleko je tu od Sávy, 
Ďaleko je do Oravy, 
Ďaleko i Javorina — 
Milé lesy Hospodina. 

Kým hruda s lopaty na rakev nebúcha, 

Allons i 
Poshovárajme sa telefónom ducha. 

Sedí holub na brezine, 
Holúbka na višni; 
Povedz ty mne, môj milunký, 
Čo ty máš na mysli? 

Jestli nechceš, môj holube. 
Mojím druhom buf. 
Tak podaj mi takej trávy 
Teba zabudnúť.^) 

Kritik, 

Pevče „Hájnikovej ženy", 
Holubicu čuls' na vi^ni? 
Čo to píšeš v tých Pohľadoch??^) 
Povedz, čo ty máš na mysli? 



1 



^) Pieseň maloruská. 

«; Slovenské Pohľady 1906, str. 286. „Odložím lýru" 



Digitized by VjOOQ IC 



Lyru že odložiť? Ba ešte čo? 
I mŕtvy spievaj ! Pieseň život plodí. 
Pesnička nám duchov rodí, — 
Buď Slovensko duchmi husté! 
Nám nebrať dediny i pusty svoje, 
Pod cárstvom Onana odomiera pusté. 
Víchry dujú, hory hučia, 

Kliate kolísky, čo v dedinách mlčia. -j 

Sláva slávičkovi v zelenom háji, 
Nikdy s kuvikom on sa nepári. 
Prekliaty háj, v ktorom niet lipy! 
Spievaj hlasno I Nie si zbojník. 
Len vietor nevidný kradmo rána hrušky. 
Blbý vrah národy rád zbíja äuSky. 
Jakýsi duchäter národom vanie, 
Ktorým lietajú piesne nečítané. 
Duch sa z nich vykradne, v dedinu hupne, 
A tam na oblôčik každému lupne. 
To podzemskí duchovia k životu sa klujú, 
A jak doktor Hurban píše: 
Mládenci ich prví čujú. 
Nech vysmeje vieru čutory sveták, 
Ale to je tak! 

Poet 

Jaký barbar odo mňa ešte viac pýta? 
Kto si? 



Ja som! 
Čo si? 



Kritik. 

Poet. 

Kritik. 



Večnosť. Večnosť večne je nesýta. 
Nenasýti ani umný prevod l*etôíia, 
Ani Madáčova Ember-Tragédia, 
Kňaz sučiausky dal k nej látku... 
No sláva ti! Idey si 
Vrátil matke z doby starej, 
Ale preto spievaj ďalej. 

Poet. 

Ťažko spievať národu jasnému, 
Vymreli mi v Tatrách národní zbojníci. 
Eszma tu, jak bandit divý víchor dvihla, 
Obyčajné mračno v prúde sĺz vyviera, 
Mrky sa oblak junácky vyhroní. 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



174 



Blbá doba! Temnice plnia nevinnými; 

i*re viciäpánstvo obesí i Boha; 

Pre mandát v Darmodom troch Kristov umučí. 

Ked škrydíelku latinčiny 

Z histórie odklopili, — 

Sláva bujných uletela. 

Čo polmillionové kobyly strielal 

Pre pár kohútkov lud v dereSi mučil, 

Uvidel, — že je duchžobrák. 

Jalový sa duch vymiluje z času. 

Po cirkvách bez ludu zostane len veža, 

Po vilných národoch koruna bez hlavy, 

Zdoba cudzinca. 

Kritik. 
Neurčil Boh človeka k rovnému právu? 

Poet, 

Nerád vidí človek človeka slastného. 
Ako keď žreb vyhral alebo zdedil. 
Ale nešťastného polutuje v duší . . . 
Mrzí ho klavír rozštimovaný ; 
Nuž rovnoprávnosti harmóniu lúbi. 

Kritik. 

Duch ti často v hviezdach blúdi. 
Vyzrad, čo hviezdičky o polnoci vravia, 
Rovnoprávnosti kedy svitne zora? 

Poet. 

K rovnoprávnosti ešte rebrík treba, 
I pár (ažkých hromov z neba. 
Bez hromov nebo človek slabo cení. 
Mne hrom nie je kníotor, niekoho zabif, 
Piesňou podpaľujem duchovný dynamit, 
A ked stváram v srdci i dissonancie, — 

pracem z duše cudzie smeti 

a otváram ducha svety, — 
Voviest hodlám do svobody harmónie. 

Na rodnej som harfe svojmu rodu spieval: 
Co nám je určenie? Nač nám Boh Tatry dal. 
Plakával na rumoch harmónie Nitry s Bohom. 
Pokúšal odchýlif oblôčky za hrobom. 
Reku, čo a jako je tam? 
Vysoko, daleko lietam. Videí chcem tvár Tvorca. 
No márna mi smelosť čela, 
Hrádze tam vela. . . 



Digitized by VjOOQ IC 



176 



Kritik. 

Ty hviezdy sláviS, nám nepovieš, prefeo, 

Jako by bolo lahostajné niečo. 

Pyšný neba dedič! Nuž a my? 

Povieš len: štarte sa vy sami. 

Pán velikomožný! Statky neba vymerané, 

Na jeho meno intabulované. 

A keď pýtame sa, rozlož nám jasno, 

Či svetlo žitia v hrobe nám zhaslo? 

Odvetíš: 
Kuliuoček pochyby^ 
Sladí sveta galiby. 

Vraj, biedna duša, vidiac tých hviezd roje, 
Ak si tam nepozná i dedinky svoje. 

Poet. 

Milliardy svetov vidíš tamhor. 
Systémy planét i hviezdičiek sbor, 
To len večnosti predmestie. 

V bezkrajnom priestore dalšfch svetov zóny, 
Jesú duchov Božích nepoznáte sklony. 

V nekonečnom Ducha dome 
Kvartielov vela. — 

Kritik. 

Hviezdy lúbiš, nuž hviezdy sláv. 

Tam šklbkáš to poesie *kvieťa. 

Zabudol si, žes' i zemské die{a. 

I zemička dedinka je neba, 

Zabudols' utrhnút kvietoček pre seba. 

Zabudols' ušklbnút ružičky pupenec, 

Jak slobodné slnce večitý mládenec. 

No tvorcom je, kto sa s ideou roda spári. 

Jak s dievčatkom pri oltári. 

Ľúbiš ten rod svoj, jak svoju ženičku, 

Jako to slniečko tú našu zemičku. 

Nuž poet je veľkým pánom ! 
Na zemi najvyšší národom sudca. 
Ich huncútstva pesničkou rúca. 
Pokazuje ideále. Nebeský bludár 
Milého dievčaťa, nenávidia ľudia, 
Čo od ideálu priďaleko blúdia. 
Čujný mu duch, čo len sám Boh 
Vo dne a či v noci sníva, 
Zná a čuje, — veď vše tam sa motá, — 
Hneď v pesničkách priklincuje. 
Inšpektor večnosti, nadzomík národov. 



Digitized by VjOOQ IC 



176 



Hlásnik noci, bubenik dĎa, 

Keď zlá ruka dedinu podpáli, — 

On 

Bije na zvon, 

Aby ludia nedľiemali. 

Necigáni nikdy; piesni z jeho pera 

I anjeli veria. 

Často ťažko pnie sa hor vrchom dohora, 

Strmé sú cesty do Božieho Dvora, — 

Ked paholok krivdy natovarí vela. 

Národným zbojníkom, diablom bez kopyta, 

Korbáčom satyry v dereši očlta. 

Poet je velký páni 
Keď už zúfaš, nič nedúfaš. 
On, kométa národa, do pesničky ta usadí, 
Vletí do Božej záhrady, 
Kde mesiačik býva, kde kosy spávajú, 
Tam v cárstve duchov, kde sa večnosť kryje, — 
Zavedie nás do krčmičky Božej, 
Nektárom radosti sladko nás opije, 
Že by sme zabudli dlžoby i psotu, 
I škaredú sveta tohoto robotu. 

Neviedols' latentný veľkomožných boj. 
Vo dne odrôd, a v noci svoj. 
Pán manžel s rebrínkou v noci 
Po slovensky besedujú; po slovensky sa milujú, 
Ale ráno opatrní 
Pred sluhom teremtetujú. 
No čo ti i rodný žial 
Struny srdca rozštimuje. 
Ty nám ďalej hraj. 
Lebo čím sa budeš chovať? 
Hladom chceš byť samovrahom? 
I dušičke pokrm treba. 
Hor z hviezdičky kúštik chleba, 
I čo v hriadkách Múzy zrelo. 
Obrok žiada, čo je telo. 
Dušička je telo ducha. 
Ono slabne, čaká čosi, 
Ak ho veda neorosí, 
Keď orosí, ambra dymu, 
Z večnosti kadidla. 
Pripína i šedivému 
Novučičké mladé krýdla. 
A ty len spievaj nám! 
Veď len čuj ! Počuj len ! 
Nebeský orden pre teba mám ! 
Národ pripne ti ho — nižej. 



Digitized by VjOOQ IC 



177 



Nie je z diamantov — mnoho vyššej, 

Ani nie od zlata — ešte vyššej: 

V zlate, v diamante i anjel sa potkne. 



Zakliati duchovia do hrudy zeme, 
Von pasujú ba^ sú Božie semä. 
Von pasujú sa, jak zrnko z brázdy v klas. 
Oráč zrnko v brázde s hrudou spári, 
Jak telo Božie kňaz, s človekom v oltári. 
V zakliatej planéte s potvorami v boji, 
Keď i duch klone, i nádeje blednú, — 
Sláva je dušičku odpotvorK jednu ! 

„Nedbaj na to, jak čo bude ľ* 
Ľahko z Boha; strmo zpätl 
Tu večná vojna, večitý boj. 
Zo sám seba si pracoval. 
Zo sám seba myslel, 
S triumfom lahneš v posvätný hrob svoj. 

Surovosti demofagov rozvlnily srdce, dušu, 

Otvorily žriedlo večného bôlhneva, 

Mohutné talasy zašlahly v pieseň 

Okrydlenú k Bohu. 

No kde rodil sa panenský plod poesie, 

Z hoviadka k duchu tento sladký prelaz^ 

Madarisáciou zkazéný duch ludu 

Mátoží besný po Tatrách teraz. 

Tento studený hrom, bez plebiscitu. 

Bez sankcie Boha, 

Zavyje na svoje zúfalé varito, — 

Bije všady, nikde nezapáli, — 

Naráža rosu, naše žriedla, studne. 

Na svojho slepého potoka koryto. — 

Večné ono, to duchovné jaro, 
Duchovné ruže zo snehu sa tisnú, 
Starý December ducha neochladí, 
Keď na klarinete zaduješ starcom. 
Pocítia veselí, že sú oni mladí. 

yf Odkladám lýru. 

Nač ďalej kazit vozduch Boží. 
Nikomu ston môj neosoží, — 
Nuž, na klin, lyrol" *) 
Neorem, nesejem, šťastie so mnou chodí : — 



>) Slovenské Pohľady 1906, str. 287-^288, 

12 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



176 

Gigánstvo sejú, žitko sa im rodí. 

Nie je všetko zdar, čo chvíľku sa darí. 
Zbojníkov sebaklam, často zlata drahší. 

Kým ti posledná nepukne struna, 
Hraj! 

Večné ono je to duchovné jaro. 
Verš ti mohutný, jak duša národa, 
Jak valibuk duby keď váľa z koreňa. 
Jako podpaľač nečakaný. 
Do mŕtvych dedín, do tupých miest 
Krešeš idey, plamenné myšlienky, — 
Iskry z večnosti kremeňa, 
Duchprismom ich prelamuješ 
Do farieb života, — čo strach budia. 
Lákajú sa všetci nie dobrí ľudia. 
Ochmelené prisma, na Fote čutora, 
Nelámu farby z Božieho dvora. 
Mocný ti duch, jako vaiihora, 
Jako na Adrii mohutná bóra. 
Nikde výbuch strasti 1 Strasť každá slabá. 
Opice nervósne. Obor? 
Nízkej strasti nemá. 
Duchovnej smelosti i múa si naučil, 
Pokorou akousi silne viažeš s Bohom. 
Kto sa dá dlávif, dlávi ho svet; 
Kým sa z ducha ňenarodíš, 
Hoden si byť rabov rabom. 
Duchu smelý : stoj I Zbojníka odzbroj ! 

Večnosti žitko zdĺhavo zreje. 
Dávno bude v hrobe, kto ho tu seje. 
Keď blaženejší vnuk sožína, kosí, 
Vetrík spomeň pevca po národe rosí. 
Ty sláviš hviezdy, pekný ten Boží svet. 
Tie nebeské mestá, mestečká, dediny, — 
A zbojník národa slávil čo V 
Bez stopy ztratí sa z histórie gáfor. 
Nie vysoká cena krvavé Kosovo! 
Ztadiaľ zaspievalo srbskej piesne slovo. 
Zo slovenských temníc, atrocít, kalamít 
Ozval sa v piesni duchovný dynamit. 
Ako klesáš pod tlakom zlých. 
Meč pokory vidíš tupý, 
Zobuď zveri v pomoc, čo v človeku driemu. 
Na Parnas národ dvíhajú tuhu a žiale. 
Dynamit? kanóny? čo strieskaly Port-Artur; 
To 3Ú len pukále. 



Digitized by VjQOQ IC 



179 



Tys' odkryl v Pohľadoch^) Božím deťom, 
By nedaly sa „eszmám'' času mámif; . 
„Tuhu po živote" duchpráva dynamite 
(Hodno bolo trpet millionom, už preto lea) 
Najhlbšia mySlienka, v tejto určitosti 

V našom století pekne vyjadrená! 

V duSi je skrytá, jako dub v žalude, 
Jak besná žabica v žulovom kameni, 

V ohni vystreli, mendíkov opáli 

V kuchyni k Vianociam ked oblátky pečú. 
Tiíha po živote! 

Duchdynamit nemý, hluchý, bez buchu 

Drví hrudy massu, 

Vybúši, roztľieska všetky hrádze času, 

A rúca, borí, ked nemý už prehovorí. 

Vojny vedie, bije sa; nad hrobom chce kvitnúť; 

Bije sa v cintori, vybije sa z hrobu, 

Tuhy silu, srdce cíti, um uverí fahko, 

Len nechápe: jako? 

Jako v smrade hrobu rodí sa život? 

Nechápe, načo v ducha nivy hnoj hriech vnesú? 

Jako z toho smradu koláče chutné sú? 

Nechápe chémie ducha. — — 

Bez stopy ztratí sa histórie gáfor: 
Žije večne i tu i tam hore. 
Kto zapaloval — deťom v živých hroboch 
Večnosti zore. 

(Dokončenie.) 



») Slovenské Pohľady 1906, str. 70. 



Z národných povestf ruských.') 

z Ä, N, Áfanasieva. 

2. Múdre odpoirede. 

Slúžil vojak pri vojsku celých dvadsaťpäť rokov a nevidel cára 
zoči-voči. Prišiel domov; začali sa ho vyzvedať o cárovi, a on nevie, 
čo povedať. Tu začali ho hrešiť rodičia i známi: „Či ho vidíš, 
dvadsaťpäť rokov vyslúžil, a nevidel cára zoči-voči." Videlo sa mu 
to urážlivým: sobral sa a išiel pozreť cára. 

Prišiel do paláca. Cár spytuje sa ho: „Čo si prišiel, vojak?** 
„Tak a tak, Vaše cárske veličenstvo I slúžil som Tebe a Bohu 
celých dvadsaťpäť rokov, a nevidel som ťa zoči-voči; prišiel som 
Ťa pozreť!" 



») Vidz Slov. Pohľady 1907, str. 690, 



Digitized by VjOOQ IC 



180 



„No, pozeraj." 

Vojak tri razy obišiel okolo cára, všetkého si c 

Spytuje sa cár: „Pekný som?" 

„Pekný," odpovedá vojak. 

„No, teraz, vojak, povedz: či je vysoko nebo o 

„Tak vysoko, že tam udre, a tu počuť." 

„A či je zem Široká?" 

„Tamto slnce vychodf, a tam zachodí — taká j 

„A či je zem hlboká?" 

„A mal som starého otca, umrel pred devä(d( 
zahrabali ho do zeme, od tých čias nevrátil sa d 
hlboká!" 

Potom poslal cár vojaka do žalára a povedal mi 
voiak ! pošlem k tebe tridsať husí : vytrhni im po p( 

„Dobre!" 

Povolal cár k sebe tridsať bohatých kupcov a 
isté hádky, čo i vojakovi zahádal; mysleli-mysleli, 
vedať, i rozkázal cár hodiť ich do žalára. 

Spytuje sa ich vojak: „Kupci-junáci, vás za čo 

„Ale tu cár začal sa nás dopytovať: či je daleko 
a aká široká je zem? a aká hlboká? a my sme lud 
vedeli sme odpovedať." 

„Dajte mi každý po tisíc rubľov — ja vám pi 

„Vdačne, bratku; len nás nauč." 

Dostal od nich vojak po tisícke a naučil ich, akc 
cárske hádky. O dva dni zavolal cár k sebe i ku 
zahádal kupcom tie isté hádanky a akonáhle ich ut 
ich svojou cestou. 

„No, vojak! či si vedel po pere vytrhnúť?" 

„Vedel, cár-hosudar, a to ešte po zlatom!" 

„A máš daleko domov?" 

„Odtiaľto nevídať — teda je daleko!" 

„Tu máš tisíc rubľov; stúpaj s Bohom!" 

Vrátil sa vojak domov a žil si pohodlne, bohal 

3. Dvojaký osud. 

Bol raz jeden človek, mal dvoch synov, a u 
si bratia, že sa poženia: starší, vzal si chudobnú, i 
a žijú spolu, nedelia sa. Tu začaly sa ženy medzi 
na priek si robiť ; jedna hovorí : ,, Ja som vydatá za s 
musí byť mne po vôli!" A druhá: „Nie, mne! ja 
ako si ty!" Bratia hľadeli-hľadeli, vidia, že sa žen; 
rozdelili otcovský majetok na rovno a rozišli sa. 

Staršiemu bratovi čo rok, to dieťa pribudne, a 
vždy horšie a horšie; tak daleko prišlo, že vyšiel 
zinu. Pokým bolo chleba a peňazí, radoval sa, pozr 
ako schudobnel, ani deťom sa neteší! 

Išiel k mladšiemu^ bratovi: „Pomáhaj mi v bie 
hodne mu odoprel: „Ži, ako vieš! mne samému d 



Digitized by VjOOQ IC 



181 

Onedlho zase prišiel chudobný k bohatému. „Požičaj mi, prosí, 
aspoň na jeden deň koni; orať neraáni na čom!" — „Chod na pole 
a vezmi si ich na deň; ale daj pozor, nezmárni ich I** 

Chudobný prišiel na pole a vidí, že akísi ludia na bratových 
koňoch orú. „Stoj! zakričal: povedzte, čo ste za ľudí?" — „A ty 
čo si za otázku?" — „Nuž to, že sú toto kone môjho brata!" — 
„A ty ozaj nevidíš, ozval sa jeden z oráčov, že som ja Šťastie tvojho 
brata; on si popíja, zabáva sa, o ničom nevie, a my robíme za 
neho." — .,A kdeže sa podelo moje Šťastie?" — „A veru tvoje 
Šťastie, hla, tamto pod kríkom, v červenej košeli, leží, ani vo dne, 
ani v noci nič nerobí, len spí!" 

„Dobre, myslí si sedliak, veď ťa ja dostanem." Išiel, odrezal 
si hrubú paličku, prikradol sa k svojmu Šťastiu a udrel ho po 
boku, ako len vládal. Šťastie prebudilo sa a spytuje sa: „Čo sa 
biješ?" „Ešte inak ťa ubijem! Dobrí ludia orú, a ty spíš bez 
prebudenia!" — „A ty azda chceš, aby som ti ja oral? Ani si ne- 
pomyslí!" — „Čože? vždy budeš ležať pod kríkom? Vecf takto 
musím hladom zahynúť!" — „Nuž, ak chceš, aby som ti pomáUal, 
tak zanechaj sedliacke zaujatie a začni kupčiť. E vašej práci som 
celkom neprivyknutý, ale kupectvo akékoľvek poznám." — „Začni 
kupčiť ! . . . ved keby bolo za čo ! Nemám čo jesť a nie to ešte do 
kupectva púšťať sa." — „No, hoci starú sukňu vezmi svojej žene 
a predaj ju ; za tie peniaze kúp na novú, aj tú predaj ! A ja budem 
ti už pomáhať; ani na krok neodídem!" — „Dobre!" 

Ráno hovorí bedár svojej žene: „No, žena! poberaj sa, pôjdeme 
do mesta." — „Počo?" — „Chcem sa dať zapísať za mešťana, 
kupčiť začnem!" — „Z rozumu podstupuješ, či čo? deti nachovat 
nemá čím a škúli za mestom!" — „Nie tvoja starosť! sberaj, čo 
máme, pojmi deti a ideme!" 

I sobrali sa. Pomodlili sa Pánu Bohu, začali nacelkom zatvárať 
svoju chalúpku. Tu počujú, že ktosi žalostne narieka v izbe. 

Gazda spytuje sa: „Kto tam plače?" — „To som ja — Psota!" — 
„Prečože plačeš?" — „Akože nemám plakať? ty odchodíš a mňa 
tu zanechávaš!" — „Nie, milá, ja ťa vezmem so sebou, nenechám 
ťa tu!" 

„Ej, žena! hovorí, vykladaj z truhlice svoje háby." — Žena 
vyprázdnila truhlicu. „No, teraz, Psota, vojdi do truhlice!" — 
Psota vošla; on zamkol ju na tri zámky; zakopal truhlicu do zeme 
a hovorí: „Prepadni sa, prekliata! aby som ťa nikdy viac nevidel!" 

Prichodí bedár so ženou a deťmi do mesta, najal si byt a 
začal kupčiť; vzal žene staré šaty, zaniesol na rýnok a predal ich 
za rul»eľ; za tie peniaze kúpil na nové šaty a predal ich za dva 
ruble. A hľa, takýmto šťastlivým kupčením, že za každú vec dostával 
dvojnásobnú cenu, zbohatol za veľmi krátky čas a zapísal sa medzi 
kupcov. 

Dopočul sa o tom mladší brat, prichodí k nemu za hosťa a 
spytuje sa: „Povedz, prosím ťa, ako si to navliekol — z bedára 
stal si sa boháčom?" — „Nuž jednoducho, odpovedá kupec: Psotu 
zamknul som do truhlice a zakopal do zeme." — „Na ktorom 
mieste?" — „V dedine, na starom dvore." 



Digitized by VjOOQ IC 



Í8Ž 

^ItadSÍ brat dobre neplače od závisti; išiel hned do dediny, 
Vykopal truhlicu a vypustil odtiaľ Psotu: „Choď, hovorí, k môjmu 
bratovi, a dones ho o poslednú nitku!" — „Nie. odpovedá Psota: 
radSej budem sa teba držať, ale k nemu nepôjdem : ty si dobrý 
človek, vypustilsi ma na svetlo! a ten je zlodej — zapratal ma 
do zeme!" 

Neprešlo mnoho času, vyšiel na mizinu závistlivý brat a z bo- 
hatého gazdu stal sa holým bedárom. 

4. Breza a traja sokolL 

Vyslúžil si vojak povinný čas, dostal pensiu a išiel do rodného 
kraja. Ide si cestou, a tu jemu naproti zlý duch. „Stoj, vojak! kam 
ideš?" — „Domov idem." — „Čože máš doma? Nemáš nikoho, 
ani ničoho. Radšej vstúp ko mne do služby; ja dám ti velký ná- 
jom." — „A služba aká?" — „Služba najľahšia: potrebujem ísť za 
siné more na svadbu dcére; á mám troch sokolov; stráž ich do 
môjho návratu." 

Vojak pristal. „Bez peňazí, myslí si, zle sa žije; hoc í u čerta, 
predsa len niečo zarobím!" 

Zlý duch doviedol bo do svojej paloty a on odišiel za siné mora. 

Tu vojak chodil-chodil po rôznych izbách; zunovalo sa mu, 
premyslel si, že pôjde do záhrady ; vyšiel, hľadí — stojí breza. Tu 
prihovorí sa mu breza ľudským hlasom: „Vojak! chodže ty do tej 
a tej dediny, povedz tam farárovi, aby dal ti to, o čom snívalo sa 
mu teraz." Vojak išiel, kam mu kázali; farár hneď vytiahol knihu : 
„Tu máš, vezmi ju!" Vojak vzal; prichodí nazpäť. „Ďakujem, dobrý 
človek! hovorí breza: teraz si staň a čítaj." Začal čítať túto knihu; 
čítal jednu noc — vyšlo z brezy krásne dievča, neopísateľnej krásy, 
až po prse; čítal druhú noc — vyšlo po kolená; čítal tretiu noc — 
vyšlo celé. Bozkala ho a hovorí : „Ja som cárska dcéra ; uchytil ma 
zlý duch a premenil ma na brezu. A traja sokoli sú moji rodní 
bratia; chceli ma vysvobodiť, ale sami zaviazli!" 

Len čo vyriekla cárevna toto slovo, hneď prileteli traja sokoli, 
hodili sa o čiernu zem a premenili sa na hodných junákov. Tu sa 
všetci sobrali a išli k otcu-materi; i vojaka pojali so sebou. Cár 
a cárica sa zaradovali, štedré odmenili sa vojakovi, vydali za neho 
cárevnu a nechali ich bývať pri sebe. 

5. Sedliak, medveď a líška. 

Oral sedliak pole; prišiel k nemu medveď a hovorí mu: „Sed- 
liak, ja ťa polámem!" — „Nie, netýkaj sa ma; tu, hľa, sejem repu, 
sebe vezmem hoci korienky, a tebe dám vršky." — „Nech bude 
tak, povedal medveď, ale ak ma oklameš, tak do hory pre drevo 
môžeš nechodiť!" Povedal a odišiel do dúbravy. 

Prišiel čas: sedliak repu kope a medveď vychodí z dúbravy. 
„No, sedliak, poďme sa deliť!" — „Dobre, medveďko, doveziem ti 
vršky," — a odviezol mu voz listia. Medveď bol spokojný s čestnou 
deľbou. 



Digitized by VjOOQ IC 



Í8ft 

„Tu sedliak nakládol svoju repu na voz a vezie ju do mesta 
na predaj; ale stretne medveda: „Sedliak, kam ideš?" — Nuž^ 
medvedko, idem do mesta korienky predávate — „Dajže oproboval^ 
aký je korienok?" Sedliak dal. mu repu. Medveď, ako zjedol — 
„a-á I zreval, ty si ma oklamal, sedliak 1 Korienky tvoje sú sladké» 
Teraz nechod ko mne pre drevo, lebo ťa zmámim!" 

Sedliak vrátil sa z mesta a bojí sa is( do hory; popálil i po- 
ličky, i lavičky i súdočky, napokon, darmo je, treba ís< do hory* 

Vchodí potichúčky; kde sa vzala, beží líška: »čo ty, sedliačik, 
spytuje sa, tak ticho ideš?"* — »Bojím sa medvedh: hnevá sa na 
niäa, slúbil mi, že ma zmámi.'' — „Neboj sa medveda, narúbaj si 
dreva, a ja budem robiC krik; keď spýta sa medveď: (o je to? 
povedz: poľovačka na vlkov a medveďov." 

Sedliak začal rúba<; hfaď — už sa medveď valí a volá sedlia- 
kovi: „Hej, starček I čo je to za krik?" Sedliak hovorí : „Poľovačka 
na vlkov a medveďov.** — „Och, sedliačik, polož ma na sane, za* 
klad drevom a zaviaž povrazom, azda sa nazdajú, že to klada leží." 
Sedliak položil ho na sane, priviazal povrazom a začal ho obuchom 
mlátiť po hlave, kým sa medveď nevystrel. ' 

Pribehla líška a hovorí: „Kde je medveď?" — „Tu, hla, 
zdochnul!" — „No, čože, sedliačik, teraz ma musíš pohostiť." — 
„Dobre, líštička, pôjdeme ko mne; ja ťa uhostím." 

Sedliak ide a líška beží vopred ; prichodí sedliak k domu, za- 
hvizdal na svojich psov, zahuckal do líšky. Líška pustila sa do 
hory a hup do diery; skryla sa v diere a spytuje sa: „Och, vy, 
moje očičky, ako ste to hladely, keď som utekala?" — »Och, 
líštička, my sme hladely, aby si sa nepotkla." — »A vy, ušká, 
čo ste robily?" — „A my sme len počúvaly, Či sú psi ďaleko." — 
„A ty, chvost, čo si robil?* — „Ja, povedal chvost, plietol som 
sa ti popod nohy, aby si sa zamotala, spadla a dostala sa psom 
pod zuby." — n Á- á, zvrhel! Tak nechže teba psi žerú." A, vy- 
trčiac z diery svoj chvost, líška zakričala: „Žerte, psi, liščí chvost!** 
Psi za chvost vytiahli a zadrhli i líšku. Tak to často býva: od 
chvosta i hlava zahynie. 



— ^«— 



Príspevky a doplnky k životopisom sloven- 
ských spisovateľov. Opravy textov literár- 
nych diel. 

6. Sládkovič ako vychovávateľ svojich dcér. V „Deunici" 
(ročník XI, číslo 1) vytlačené sú dva listy Andreja Sládkoviča, pí- 
sané roku 1862 dcére Oľge, ktorú vtedy, aby sa naučila po ma- 
ďarsky, rodičia boli dali „na čaru** do maďarskej dediny v dolnom 
Tekove. 

E tým dvom listom treba dodaf niečo. 

Olga Sládkovičova, terajšia pani Mocková, na tej čare bola od 
jasene 1861 do jasene 1862. V liste svojmu švagrovi Samuelovi 
Hoičovi 5. novembra 1861 Sládkovič napísal; 



Digitized by VjOOQ IC 



184 

„Tonka *) na sobotu prijdúca tajde do Tekova s Olgou na Čaru 
pre maďarčinu. Našla jeg tam miesto naša príbuzná Zuzíka Štúrovská, 
vydaná za kalvínskym učiteľom v Naďode pri Šarlubách, Baloghom, 
v neďalekej dedine Tehle (maď. Tôhôl) u brata mužovho, podobne 
kalvínskeho oskola-meštera. Za týmto som ja nechodil: deje sa 
v tom vôľa Tonkina'^ • • • ^) 

1) Manželka básnikova, Antónia, rodená Sekovíčová. 

^) Samael Hoič mal za žena staršiu dcéra Sekovičova, Amália. 
Hoič bol v tridsiatych rokoch Jozeffyho kaplánomm v Tisovci, písaval 
do Kazmányho Eronky; potom bol farárom v Hornej Mičinej. On je 
pôvodcom roka 1843 v Lipska vydanej brošúry ^^ Apológie des ungari- 
schen Slavismns". (Briefe an Herrn Lndwig von Kossath, Redacteor der 
Pester Zeitang.) Po roka 1849 ako Slovák ochladol a nechal i fara. 
Jeho synom je Pavel Hoitsy, tohto času jeden z podpredsedov Eossathov- 
skej stránky a pôvodca maďarsko - šovinistického spisu „Nagymagyar- 
ország**, vydaného roka 1905. 



-•w— 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského Jazyka. 

I. Ukážky z dialektického slovníka Boiáckej doliny, sostavenébo 
Ľ. V. Riznerom. 

(PokrAÔOTanie.) 

bok, 1* strana: Kolko bokov má táto kňížečka? Na bok I 
(Vyhni !) Ožieral sa s boka na bok. Smie (dedina) leží bok Liesko- 
vého. Šecci ostali na boce. 2*: Smál sa, až sa za boky chytal. 
Pichél 'o nožom do boku. Pichá ho v boce. Podeprela si boky. 
Prevracal sa s boka na bok (zle spal). 

boknvat, obilné snopy s bokov omlátiĹ Do frištukóv tri kríže 
reži obokuvali. 

bolescive — nariekať. 

bolo: Bolo vám ta ňechodzit. Bolo c' mu toho ňedat. 

bonbi-lonbi: Bonbi-lonbi bom, zabil babu hrom! 

bonnút, bodnúť. 

bór, bórié, jalovec, jalovčie, juniperus communis L. 

borkový ol^, jalovcový olej. 

borky, bobulky (ovocie) jalovcové. Zelené borky (nezrelé) 
s ovčím maslom potlčené dávajú masf proti lúpaniu; čierne hôrky 
(zrelé) potlčené a vo vode varené dávajú nápoj proti cholere. Voda, 
v ktorej sa jalovcový koreň varil, dáva sa piť chorým na vodná- 
tielku, (Letopis Matice SI. X, 1, str. 43.) 

Borotovec, chrasť v boäáckom chotári. 

boroviéka — bošácka je povestná. 

borový hríb, boletus luteus L. 



Digitized by VjOOQ IC 



185 

bosorák, čarodejník, strigôň. 

bosorka, čarodejnica, striga: Nadávala jčj do bosorék. Kto 
chcn videí a poznaí bosorky, od Lucie do Štedrého večera nech 
každý deň, čo len za chvílku, robí stolček, tak, aby bol do Štedrého 
večera hotový. Ked tento stolček potom po Štedrom večrri vezme 
si na polnočnú utiereú do kostola a tam sadne si naň, vidí bosorky 
chrbtom k oltáru obrátené. Ale nesmie čakaf kňazovho požehnania, 
lebo po požehnaní bosorky vychytily by mu stolček a zle by ho 
doriadily. (Slov. Pohľady XH, 37.) 

bosrmán, grman, grmanec, hubkou spotvorene holičky slív, 
Exoascus Pruni: Dze sú bosrmáňe, tam sú aj slivky. 

bosoruvat, bosorova<, čarif : Dala mu pobosoruvat. Dosci sa 
nabosoruvala, len aby hu zal. 

bosula, krava s bielymi nohami. 

bosý, 1. nedospelý: Pozor na reči, sú medzi nami aj bosU 
2. neobutý. Ševcová žena obyčajne bosá chôdzi. Bosý kôň = ne- 
podkutý. 

BoSáca^ obec v Dolnej Trenčianskej stolici. Bošáčan, Bosá- 
čané. Bašáčanka, Bošáčance. 

BoSáôka, potok, vtekajúci pri Bohuslaviciach do Váhu. 

božkat, bozkať. 

bóta, pi. bôty: Netraf! sa každá bôta na každú nohu. Dávno 
on to y bótách zedral. Má bôtj, že by mohél s pece do nich 
skodit. Bôty mu jesci pýtajú (deravé). 

boftenkat, božekaf: Samé boženkaňié ohňa ňezaleje. Tak 
boženkala, dziv skaly ňeplakaly. 

božó ráno; Od božieho rána ňepreriékla slova. 

boii: Už 'e boži (= už spi). Boží dar (chlieb). Boží dar bez 
kvasu (= človek nesúci k ničomu). 

božit sa, na Boha sa odvolávaf. Dokal son sa mu ňezabožil, 
ňescel uverit. 

brada: Už 'e hore bradu (= umrel). Berem na bradu, napifi 
na hradu. 

Bošácki mládenci robá seba mladi, 
ked idú v chlady, opalajú brady; 
a ten syn rycbtáróv tri okliépky spálil, 
ešce si ba preccaj dobre ňeopálil. 

brána, vidz vráta: Má hubu, jako brána (velikú). 

Rarara, rachta — roztrhaná plachta: 

po poli to behá, rozumu to nemá. (Hádanka.) 

Brandzibnr, Brandibur, osobné meno, pi. Brandzíburé. 

bránit sa: Dosci sa téj smrci bránil, a preccaj sa len mosel 
poddat. 

bránit bránou: Bránil son jačmeň. 

brat: Beré» jako vól (krava, baran) na rohy. Beré, ^o dze 
vidzí. Do žánnéj roboty sa bez ponuku ňebere. Beré meno BoŽié 
nadarmo. To prasacko navidomoči beré na seba (= pribúda mu, 
rastie, tučnie). Treba sa už hore brat (= vstávat). To tak prísne 



Digitized byVjOOQlC 



netreba bmt. Cam sa beré? (= poberá, ide). Brali ho na ot&zku. 
Beré to na; seba (starosf, zodpovednosf). Nabral do hlavy (opil sa). 
Len to ňebere, čo ňevidzi (zlodej). Sprostý dáva. múdry beré — 
keď odéjďe, len sa smeje. Šetko na lachko beré. Ryby nesfá brat 
(vnadu: gébufu, muchu, červíka). 

brblák, kto brblavo hovorf. 

bŕoaty do vSetkého sa zavadif. 

brooOy brdco, priečka na váhach t)ri voze. Nadávka starým, 
suchým žetiám: Mlč, ty staré brccol 

brôina, zápach od capa. 

brdanbe, ináč hrtánky, múčne jedlo. 

bresayý, vôl, alebo krava, s bielym chrbátom a bruchom, 
ostatok čefvený alebo Čierny. 

Brezula^ meno čiernej kravy, majúcej biely chrbát. 

brhel^ vták šplhavý bedlec. 

brhlit, brhlit: Myllom ruky brhlila. 

brink^Oy nástroj brinkajúci. 

br&át: Brňi mu jazyk. Ščela brňála mi okolo hlavy. Čim 
očuje o muzice, tedaáž mu nohy briiá. 

brňa^ýy traavo-hnedý. 

brnkát: Nedá si on^nikoho po nose brnkat. Keď som išél 
od milenky, brnkaly mi podkovenky. 

BriiOy meno Súra. 

Bmuáa, meno kravy; prenesene i na ženskú brnavej pletí. 

broki^vat, brokovaf, vybrať : Hňeskáj sme na salaSi ovce bro- 
kuvali. 

broBt, kvetový puk na ovocnom strome. 

brús, 1.: Prelložili nám peceň chleba, jako brús veliký. 2. 
brús, brúsek v chlebe (= zákal). 

brvennica, stodola brvenná. 

brýzgaty nepekne hovorít, vynadat niekomu: Tofka mu na- 
brýzgal, až to bola hamba! 

bŕzgai; sa, babraf sa: Nestoji za to, aby sa človek s ňim 
bŕzgal. 

brzgoňy brzgoš, špinavec. 

bú alebo mú, hlas rožného statku; krava (v detskej reči). 

bub&ky strašidlo (v detskej reči). 

bubOy bubák = strašiak: Odrezal mu bubo cici (vravi sa 
o tom, kto utratil niečo dobrého). 

bubotaty blbotat: Voda už v hrnci buboce. 

buonatý, buciatý: Bucnaté dziéfa. 

búda, nesklonný prechodnik: Búda vám, nechal by 'o, nech 
si robi, čó sce. 

budElô, budič, žltá ďatelina, melilotus officinalis. 

budziôeky budíček. 

budaillo, budidlo : Já mám dobré budzillo (diefa, ktoré v noci 
budí). 

búcha, blcha: Chto ze psý lihá, z buchami stáva. Puscil ma 
buchu do ucha (= povedal mu nemilú vec). Malunké, čemunké, 



Digitized by 



Google I 



J8Í_ 

velki kladú pohne.* (Hádanka) Nacecaná búcha meDej Sčípe. Kto 
chytí bachu na dlaň), dostane pismo (list). Hra na buchu: 

Do zeme zabije sa kolík, naň priečky položí sa úzka doštiôka, 
na jeden konec tejto doStidky postaví sa „búcha", z dreva ha 
spôsob cukrového klobúka vystrúhaná. Na druhý konec doStídky 
uderí sa palicou a nbucha"* vyletí do povetria. Padajúca býva 
chytaná do širáka alebo čapice. Chlapec, ktorý chytil „buchu^; 
postaví ju na doStičku a vyhadzuje ju ostatným, dokiaf ju nie- 
ktorý nechytí. 

buchnát dostáva sa po chrbáte. 

buohBlk, malý pecník chleba. 

buobnút sa, uderif sa; zamilovat sa: Buchél sa o roh stola. 
Buchél sa do dziéčafa. 

bucbty, opekance: „Zä komínom hrnek a buchetky v ňom: 
a já son si poskakuval a po jennéj uchvatuval — podTte, chlapci, 
ven!" 

bujačina, vefké ligotavé tmavo zelené listie jasienky, Colchium 
antamnale, ktoré z jari ukazuje sa na vlhkých lúkách. 

bujnet, porušenie brat (o bezduioom tele): Už začína velice 
bujnet 

bnjnišôo, bujné miesto na roli, kde dlhšie stál hnoj v kope. 

bukvioa, Betonica officinalis L. 

bulo, býk, bujak: Hladá tela bod bulom. 

Btilovky, lúčky pod Rolincovou v boSáckom poli. 

bumbiiikaty zdrobnelé od bumbaf. 

búraty rúcat 

bútority budit zo spánku šramotom, chodením : čo ty hňeskáj 
tak zavčasu bútoríš (vstávaš a znepokojuješ spiacich)? 

byC: Boli celú zimu o kapuste a zemákoch (= len to jedá- 
vali). Nebyt strýčka, ból bych o Setko priSél. Škoda vás byt. 
Bola na tráve. Bolo mu dzivno okolo srdca. Téj staršej bolo Anna 
a mlaččíéj Kača (menovaly sa). Buďe z toho niečo? Ból na vá- 
hach (nerozhodnutý). Bolo toho za velkú putňu. Bola jín šaďe 
za patámi. Ból son na tom, že pôjdem, ale ostal son preccaj doma. 
Boli o ohlášky, o pohreb. Už na tom bolo, že Setko predáme. 
Veď sa tam uŽ dosci nahol. 

C. 

c': Lubilo sa o' to? D^li c' to? Ale dzé by c' tí niečo dali! 

cáoaôka, hú páčka, kolíska. 

oácat sa, húpat sa, kolísať sa. Cácal sa na sňefe vŕbovém, 
len sa mu sčesél a on tresk na zem. 

oagan: Má podušky jeden cagan (= je v nich perie dovedna 
sbité). Chlieb j ako cagan (ne vy pečený, fažký). 

caletka, calta, pod 1ho vate, pletené pečivo. 

cecák, tefa, ktoré ešte cicia: Odpredal son oecáka. 

oegyfta, hlava: Ňechodz ven s holú cegyňú. 

oehelna, tehelňa: Mladý pán ze starej cehelňe (Pusmešne.) 

ceh pohrabný; záleží z „cechmistra^ a dvoch „mládkov^. 



Digitized by VjOOQ IC 



Í88 

oehelná soena, z tehly vystavená. 

oehelný dom^ z tehly vystavený, na rozdiel od drcTeného 
alebo nabíjaného. 

oehliôka, želiezko, BUgeleisen. 

oehlovina, tehlovina (zemina). 

oelina^ pluhom ešte nepohnutá zem. 

oelý, -á, -é: Celý premokél. DoSél celý upocený. Bude z neho 
čo chvila celý pán. Celý son akýsi zaňesdravený. O celú hlavu 
vidd sa mi ná$ Jano vyšší. Prišél domom hladom celý vymeraný. 
Celý otec (= otcovi svojmu podobný). Celá matka. Môže byt rád, 
že uSél s celú hlavú (bez úrazu). Bola nás celá kopa. Celý je 
nahnevaný. Dali mu celý mech zemákóv (= plný). Je celý prepitý. 

cena: Cena neide do mecha. Cena reži poskočila, ale žita 
palla. Moja žena nemá ceny (= je vefa hodná). 

oe&it, ceniť:. Vysoko si to cenil. Taký človek si zdravie málo 
ceňi. On si ceňi každý krok (= chce mat všetko zaplatené). 

cent: Centy se mňa spally (=; zbavil som sa vefkej starosti). 

oeperit = teperit, niest niečo fažkého. 

oéra, dcéra: Seďon rokov češ, seďon rokov hreŠ, seďon rokov 
strež, a potom zaplač tomu, chto c' to vezne z doma. (Hádanka.) 

cesta: Stojí mu v (f) cesfe (prekáža mu). Hovoril s cesty 
(pomätené). Ešče dostal aj na cestu (=: i ubili ho). Más jenna 
cestu hore, druhú dole (= môžeš íat). Slepá cesta (pofacíovica 
snehom pripadnutá). S kračiéj cesty sa vrácit. Chôdzi po zlých 
cestách Vybral sa na cestu. Šak já tomu nájdem cestu (zr spôsob) 
Prestrenňá cesta dycky býva najlepšá. Pristavil 'o na prestret cesty. 

db, oiblky cibufné steblo. 

oioerkom: Cícerkom fékla mu krv z nosa. Cícerkom steká 
mu pot s čela. 

cici, oiciky, prsia (v detskej reči): Zedél bubo cicil Huli, 
beli, cici, zal nám bubo cici. 

oioioil tak privolávajú koČku. 

dovór, citvar. Cicvórové semeno je dobré od hlíst 

oiko, pijan, korher. 

Ciko-biko, do ix>pela pú: Tak škádlievajú deti, ktoré sa po- 
cikávajú. 

oiôlit: Myslíš, Že neviem, kam ciéliŠ? 

oudzár, cudzí: Cudzár nemá toho srcca, čo ty. (Vraví sa bez- 
citnému.) 

oúdzit: Šuhajová maci do mlyna cúdzila, 
za dobrú nevesta Boha sa mollila. 

oukrovat, lichotivé, zalúbeno sa prihovárať: Nedbali by si 
cukruvat od rána do večera. 

ováohat sa, brodiť blatom, mazať sa : Celý deň by sa po blate 
cváchal. Celý sa ucváchal. 

cvak, pi. cvaky, klince s hlávkami pomerne hrubými. 

cvaknút: Cvakly mu zuby na prázno. 

(PokrfttoTftoie.) 
^^ 



Digitized by VjOOQ IC 






189 

Literatúra a umenie. 

— Slovenské ľudové pieene. Vo VeFkej Slatine (Zvolenská st.) 
sosbieral a klavirovým sprievodom opatril Viliam Figuš, Op 28. 

Pole slovenskej národnej piesne je také zanedbané, Že s ra- 
dosfon vitame každého, kto nám ide pomôcť pracovať na tomto 
poli. Pole veľké, , hájnikov" málo, kminov mnoho, žiaf, kradne 
sa tam veselo... Perly, drahokamy, bohatstvo... akoby ich bol 
sám Boh z dobrej vôle rozsypal. 

No naSiel sa zase robotník, ktorý nám naSe drahé pole po- 
máha obrábať; nájdené perly a drahokamy vije v kyticu, aby 
zachovalý sa nám pre budúcnosť. Je to náš vermi nadaný skla- 
dateľ a neúnavný sberatef slovenskej ľudovej piesne: Viliam Figuš. 
Dobre urobil, že na našom poli neblúdil s miesta na miesto, sbieral 
na jednom mieste, sbieral slatinské. 

Tu mimochodom prišlo mi na um, jak krásne by bolo, keby 
sme naše národné piesne sosbierané malý takto podľa stolíc; bol 
by to lexikón slovenskej piesne I 

Pôvodca v tejto práci podáva nám dvadsaťpäť národných piesni 
slatinských. 

Záslužná práca jeho miestami vSak prezradzuje dilettantismus. 
Je on síce len momentálny, ale pôvodca mal mu — a mohol mu 
ľahko vyhnúť. Javí sa najmä pri spojovacích vetách medzi dvoma 
verSmi alebo periódami jednotlivých piesní. Na pr. č. 1. Syst. 2, 

takt 2: po M (ktorý by bol lepšie nahradil e molí akkord) nastu- 
puje d a ztadiaľto postupuje septima nahor (na d) do sextového 
akkordu na fis (ns); miesto toho bolo by lepšie bývalo po zmie- 

7 

nenom e molí akkorde septimový (vedľajší) /na a (a) potom D dur 
a konečne G. 

V Čísle 4, systém 3, takt 2 nachádza sa „priečnosť" (Quer- 
stand) c tenor- cis soprán; dulej niektoré harmónie sú veľmi voľne 
vedene, na pr. v Čísle 7, takt 3 a posledný takt na str. 17, ktoré 
dávajú skryté 8 a otvorené ô, i iné ohyby, ktoré však umeleckej 
ceny tejto práce nezmenšujú. 

Milšie by nám bolo bývalo, keby pôvodca na miesto toho, 
že k jednotlivým piesňam uviedol štvoraký i pätoraký sprievod, 
bol priniesol nové piesne. „Rabovali Turci" zaujala 147^ stranv, 
„Čie sa to ovečky" 6, „Išli hudci" 8 a „Preletel vták" 7, teda 
novým piesňam zaujaly spolu na 16 — 17 strán miesta. Sprievody 
tieto sú veľmi lahodné, lenže vykazujú málo celistvosti. Pôvodca 
často započne pieseň v predihre s istým motívom, o ktorom by 
človek predpokladal, že použije ho v sprievode i naďalej, ale za- 
tiaľ motív odrazu zmizne. A škoda! 

Medzi inými sú veľmi pekne upravené: piesne č. 2, 3, 4, 8, 
9, 10, 16, 19 a 25. 

Sbierka tvorí krásny, vkusne vystavený sošit, ktorý svojím 
obsahom poteší nejedného milovníka národnej piesne. 

Trnavský, 



Digitized by VjOOQ IC 



190 

— V boji zá právo národa. Sepsal J. V. Chanrit. V Pod- 
moklech 1907. (V komisi knihkupectví Josefa Springera v Praze. 
Cena 60 bal.). 

Knižka obsahuj a niekofko Článkov; prvý tni za predmet české 
menSiny na severe Ciecb. Tento Členok je dobrým doplnkom knihy 
Ánt. Hubku: Nciée menšiny v Jišníck Čechách, Je podobným se^ 
ríósnym tónom písaný. Cechom je záchrana ich menšín v žnem- 
čenom území Čiech vefmi vážnou vecou. Územie Cechmi obývané 
je rofnícke a obyvateFstva ubúda mu, okrem niekoFkým mestám a 
priemyslovým okresom. Sťahovanie deje sa do znemčeného územia 
Čiech, ktoré je priemyslové, do Viedne, Ameriky a inam do sveta. 
V severných znemčených ('echách sú okresy, v ktorých podfa 
úradnej Štatistiky až i 43% ob^ate^stva ^prislušia do českých okre- 
sov^, totiž odtiaf sa prisfahovaly. O záchranu českých menSin na 
severe pracuje sa od roku 1880 zakladaním českých Škôl. Roku 
1905/6 ich bolo 20 obecných a 32 matičné s 11.850 žiakmi. Prvé, 
Čím menSiny české prejavovaly život, bolo domáhanie sa českých 
bohoslužieb, potom zakladanie „besied*', potom robotníckych vzde- 
lávacích spolkov, teraz škôl. „Menšina, nemajici školy své, pre- 
padá a prepadne neodvratné zkáze. . . Jsou ovSem menšiny, které 
v dohledné dobč na školu pomýšleti nemohou.*' Tam navrhuje 
súkromné vyučovanie v takzvaných „jazykových školách**, aká je 
na pr. v Karlových Varoch. Tam učitef, z najbližšej Českej Školy, 
vyučuje v stredu a sobotu popoludní (kecT je v nemeckých ško- 
lách oddych) česky čítaf písat, spievať a dejepis. 

Spisovateľ, už nebohý, bývalý učitef matičnej školy, konči 
takto: „Do vlasti naSí stčhují se cizozemci. V pohraniční častí 
našich zemi jest jich plno, dťlkaz to, že zemč naše není ješté tak 
pŕelidnčna, aby nemohla lid svúj uživiti. Pro národ náš má jen 
to vystčhovatelství význam, které deje sa v mezich našich vlastí. 
Každé jiné značí pro nás nenahraditelné škody.^ D. M. 

— Časopis Museálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XI, číslo 
1. Turčiansky Sv. Martin, 1908. 

•j- Andrej Kmef. — Povesti a báje z Vrboviec. Podáva P. 
Beblavý, — K názvosloviu „Liptovských hôf-*. Starohorský. — Slo- 
venské výšivky. Podáva Andrej Halaša. — Porekadlá zo SpiSa. 
Podáva Tomáš Pitonjak, — Bosorky či strigy. Podal Gregor Uram- 
Podtatranský. — Povery a obyčaje v Šariši. Podáva Jozef Pospech. 
— Výkaz postupu rozmnožovania sa numismatickej sbierky Mu- 
seálnej slovenskej spoločnosti z roku 1907. Sostavil MUDr. Ján 
Petrikovich. — Malý Archív. Podáva S. — Zápisnica. Soznam 
darcov. Odborné časopisy a knihy. 

— Slovenské povesti v knihe dr. Czambela o východo-slo- 
venekom nárečí. V HsBtCTÍfl ch 0TAtJl6HÍfl pyccsaro fl3Hca H cjio- 
BecHOCTH HMnepaTopcíofl ÄKa^eMiH Hayn (l 07, XII, 3) prof. J. 
Polivka podáva obšírny rozbor diela Slovenská reč a jej miesto 
v rodine slovanských jazykov (1. Východoslovenské nárečie) a oce- 
ňuje i povesti, nasbierané Czambelom na území východo-sloven- 



Digitized by VjOOQ IC 



191 

» 

akého nárečia a vytlačené v knihe. Píše prof. Poh'vká, Špecialista 
v tejto veci, takto: 

„Materiály y vydané p. Czambelooi; sň nielen veľkej ceny pre 
Študovanie dialektologie slovenskej a susedných nárbči poFských 
i ruských, ale, možno, eSte väčSej pre študovanie protstonárodoého 
tvorenia. V týchto materiáloch dostali sme teraz najlepší a naj- 
bohatší sborník povestí slovenských. Okrem povesti podano ešte 
(str. 236) z jednej dediny Spišskej stolice Se^f hádok. 

,, Tento sborník povesti vážny a cenný je tým, že v ňom sú 
po prvý raz možno povedať temer úplne verné zápisy povestí slo- 
venských, tak ako ich fud rozpráva. V dvoch dosiaf najlepších 
sbornikoch slovenských povestí (Škultéty- Dobšinský, Slovenské 
Povesti 1. vydanie 1858—61, 2. vydanie v Ružomberku 1894— 6 
[niektoré sošity vySly v 3. vydaní do roku 1901]. Pavel Dobšinský, 
Prostonárodnie slovenské povesti, 8 sošitov 1880 — 83) len zriedka 
vytlačené sú celkom verné zápisy národných povestí, obyčajne 
sostavený je podfa dvoch, troch i viac variantov akýsi složený 
text národnej povesti, a pritom rozumie sa, ich čiéto národný cha- 
rakter je zkazený, a možno predpokladat, že nie len v ich jazyk 
zanesené sú cudzie, nie prostonárodné elementy; (Vidz Czambel, 
Príspevky k dejinám jazyka slovenského, str. 76, 84, 99 atd.)" 

Slovenské povesti dvoch sbornikov, o ktorých Polívka hovorí, 
boly zapísané ešte v štyridsiatych rokoch. Vtedy sberatelia a po- 
.zdejšie ich vydavatelia ešte nevedeli tak o všetkých požiadavkách 
pri zapisovaní prostonárodného tvorenia, ako vié sa o nich už dnes ; 
a nakofko i vedeli o nich, ešte nepridržiavali sa ich s prísnosťou 
dnešnou. Jednako ,,cudzie, nie prostonárodné elementy, zanesené 
v jazyk** povestí slovenských v oných dvoch sbornikoch, sú na- 
pospol len také, že kto vie po slovensky, fahko rozozná také ne- 
príslušné slová v každej takej z povestí. Rozumie sa, vvhovárajúc 
stareích, ja nechcem ujat ničoho zo zásluhy dr. Czambela. Šk. 

— Ssláv jOvevényszavaink. I. Bevezetés és a kulômbôzo ré- 
tegek kérdése. Ásbóth Oszkár r. tagtól. (Ertekezések a nyelv- és 
széptudományok kôrébol. Riadja a Magyar Tud. Akadémia.) Fel- 
olvasta a M. Tud. Akadémia 1907. április 8 iki iilésén. Ára 2 ko- 
róna. Budapest 1907. 102 strany. 

O tomto diele eáte bude reč v Slovenských Pohradoch. 

— Sleôna-sedliačka. Povesť A. S. Puškina. Preložil Fedor Je- 
senský. Nákladom Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom 
Sv. Martine, 190S 10^ i7 a 5 strán. Cena 16 halierov. 

Pekný preklad Puškinovej milej, Fahkej prosy. 

— Strašný skutok. Povesť S. T, Semenova. Preložil dr. Ky- 
sucký. Nákladom Rníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom 
S v. Martine. 1908. 

S T. Semenov je zošfachťujúceho smeru populárny spisovatef. 

— Tiaic a jedna noo. Východné báje a povesti. Slovenskej 
mládeži rozpráva Cyrill Gállay, Sväzok L S dvoma obrázkami 



Digitized by VjOOQ IC 



192 



v umeleckom barvotísku. LiptovBký Sv. Mikuláš. Tlačou a ná- 
kladom knfhtlačiame Klimeša a Pivku. 1908. Cena vkusne v plátne 
viazaného výtisku 2 koruny. 

Len Čim viac alovenských knižiek pre mládež naSu, zlou 
Školou odvracanú od materinskej reSil 



— Vyzvanie. Sú mužovia, u ktorých hodnota ich osobnosti, 
dosah prekonanej práce neobjaví sa tak v ich živote; až keď zavre 
sa nad ich telom hrob, vtedy spozná spoločnosť národ, svet, čím 
im boli, čo v nich utratil!. 

Aj my sme ztratili muža, ktorého význam ocení v pravde len — 
história. 

Kto bol Andrej Kme< nám Slovákom, dnes ešte len tušíme ; 
len láska, ktorú si vedel získaf vo všetkých vrstvách národa, ozvala 
sa vo verejných oslavách a hlasoch uznania, s ktorými odprevádzal 
národ telesné pozostatky svojho miláčka do hrobu. 

Slušná vec je, aby sme postavili národu nebožkého vo svetle 
historickej pravdy, aby sme osvietili, na denné svetlo vyniesli jeho 
neobyčajnú osobnosť, jeho žulopevný ráz, krušné nezdary i slávne 
výskumy, jeho neúmernú, všestrannú prácu na poli národnej osvety ; 
aby sme umožnili prítomným i budúcim pokoleniam nahliadnuť do 
dielne onej zimničnej, úmornej práce, ktorá nám predčasne strávila 
tento požehnaný život. 

I obraciame sa k slovenskému obecenstvu, zvlášte ale k užšiemu 
kruhu ctitelov a osobných priateľov nášho oslávenca, prosiac, aby 
nám podali pomocnú ruku sostaviť životopis Kmeťov. 

Menovite prosíme: 

a) doposlať nám akékoľvek zprávy — i najmenšie — , údaje 
o pôsobení Kmeťovom; 

b) doposlať nám jeho listy cieľom spracovania, ktoré by sme 
na žiadosť patričným prinavrátili; 

c) napísať alebo aspoň osnovať jednotlivé state nádejného ži- 
votopisu, na pr. Kmeť eJco kôaz, — ako k.izateľ, — ako povzbudzo- 
vatel k práci, — ako priatel a buditeľ mládeže, — ako botanik, — 
ako archäolog, — ako príklad obetavosti, — Kmeť a slovenské mu- 
seum, — Kmeť v slovenskej literatúre, — Kmeťova slovenčina, 
atd. atd. 

Napokon obraciame sa s dôverou k nášmu časopisectvu a šta- 
dentstvu, prosiac, aby si nesťaž ovaloodpísat alebo vystrihnúť a do- 
poslať nám oznamy, referáty maďarských, slavianskych a inojazyč- 
ných časopisov, najmä i vedeckých o smrti Kmeťovej. 

Vyzývame všetkých našich dobrých ľudí k družnej spolučinnosti 
v našom diele. 

Príspevky prosíme čím skôr zaslať na adressu : Redakcia „Ka 
zateľne" a „Literárnych Listov". Teplá (Teplafô) o. p. Bélabánya. 

Fr. Richard OsvaU. 



-*•€♦- 



Digitized by VjOOQ IC 



Bok 1908. SoSit 6. 

Slovenské Pohľady. 

Besedy s deťmi o mravných otázkach. 

Napísal Z. N. Tolstaj. 

Prednášat detom mraynosf pokúsil som sa nasledovne : sosbie- 
rajúc rôznymi myslitelmi vyjadrené mravné pravdy a vyložiac ich 
▼ reči prístupnej defom vo veku okolo desiatich liet, rozdelil som 
icli na oddiely a každý deň čítal som deťom po jednej myšlienke 
rad-radom z jedného oddielu, a prečítav, vyzval som ich, aby svo- 
jimi slovami zopakovaly prečítané, vysvetlujác im nepochopené a 
odpovedajúc na otázky čítaním vyvolané. 

Takýchto oddielov sa mi nasbieralo okolo 20. Hovorím okolo 
20, lebo neustálil som sa celkom na počte oddielov, ktoré tu zväč- 
šujem, tu redukujem. 

Hlavné oddiely sú nasledovné: 

1. Boh. 11. Vnútorné pokušenia. 

2. Život vo vôli Boha. 12. Zovňajšie pokušenia. 

3. Človek syn Boha. 13. Pokora. 

4. Rozum. 14. Sebazapieranie. 

5. Láska. 15. Neprotivenie. 

6. Zdokonalo vanie. 16. Život v prítomnosti. 

7. Námaha. 17. Smrt. 

8. Myšlienky: 18. Život je blaho. 

9. Slová. 19. Viera. 
10. Skutky. 

Takýchto mravných právd sa mi nasbieralo vyše 700, tak že 
roztriedené podla dní, na každý deň pripadnú po dve. 

Na ukážku vypisujem po jednej myšlienke z každého oddielu. 

Z prvého oddielu. 

Počuly raz ryby v rieke, ako ludia hovoria: „ryby môžu žiť 
len vo vode." I počaly sa jedna druhej vyptávať: čo je voda? Ale 
ani jedna ryba v rieke nevedela povedať, čo je voda. Tu riekla 
jedna umná stará ryba, že v mori nachodí sa premúdra ryba, tá že 
všetko vie. Tej sa opýtame, čo je voda. I poplávaly ryby do mora 
k starej premúdrej rybe a spýtaly sa jej : ako by sme mohly zve- 
dieť, čo je voda? Premúdra ryba povedala: „Vy neviete, čo je voda, 

17 

Digitized by CjOOQ IC 



lebo žijete vo vode. Vodu len vtedy poznáš, ked vyskočíš z nej a 
pocítiš, že bez nej nemožno žif. Len vtedy porozumieš, že sme 
vodou živí a že bez vody nieto života." 

Tak isto je i s ludmi, ked si myslia, že neznajú Boha. My 
žijeme v Bohu a skrze Boha, a kadenáhle vzdialime sa od Boha, 
je nám naskutku práve tak zle, ako rybe bez vody. 

Z druhého oddielu, 

Ked na hradskej zbojníci zbíjajú, pútnik nepúšťa sa na cesty 
samotný, ale vyčká, či nepôjde niekto so strážou, pripojí sa k nemu, 
a potom už nebojí sa zbojníkov. 

Celkom tak koná i rozumný človek v svojom živote. On si 
riekne : „Y živote je mnoho'všakových nerestí. Kde nájdem záštity, 
ako sa obránim od toho všetkého? Akého spolucestovatela mám 
dočkat, abych cestoval v bezpečnosti ? Za kým mám sledoval v zá- 
p&tí: či za týmto, či za druhým? Za bohatým-li, za váženým-li 
velmožom a či za samým králom? Či ma nezachránia? Ved aj ich 
zbíjajú, i oni práve tak v nerestiach žijú, ako i druhí ludia. Ba 
môže sa ešte i to stat, že ten istý, s kým sa do cesty pustím, 
napadne ma a olúpi. Akéhože nájdem verného spolupútnika, takého 
kamaráta, ktorý by ma nenapadol a bol by mi vždy na ochranu? 
V čích šlapajach mám kráčal? Takýto verný súdruh jest len jeden. 
Súdruh tento je Boh. Za ním musím íst, aby som sa nedostal do 
nesnádze. A čože znamená íst za Bohom? To znamená chcet to, 
čo On chce, a nežiadaf si toho, čo On nechce. Ale ako toho do- 
siahnuť? Porozumet Jeho zákony a spravovať sa podla nich.'' 

Z tretieho oddielu. 

Kristus povedal, že každý človek je syn Boží. Toto znamená, 
že v každom človeku prebýva duch Boží, podla tela je každý človek 
synom svojich rodičov, podla ducha je každý človek synom Boha. 
Gím človek lepšie chápe v sebe ducha Božieho, čím väčšmi uznáva 
svoje synovstvo Božie, tým väčšmi sa približuje k Bohu a pravému 
blaženstvu. 

Zo Štvrtého oddielu. 

Cím lepší býva život človeka, tým viac býva v nom rozumu. 
A čím je človek rozumnejší, tým lepší býva život jeho. 

K dobrému životu je potrebné svetlo rozumu. K tomu však, 
aby rozum bol svetlý, potrebný je dobrý život. Jedno napomáha 
druhé. A preto, jestli rozum nenapomáha dobrý život, tak je tr 
nie pravý rozum. A jestli život nenapomáha rozum, tak je to ni< 
dobrý život. 

Z piateho oddielu. 

Hlad milovať toho, koho si nemiloval, kto ta urazil. Jestliži 
sa ti to podarí, naskutku bude velmi dobre a radostne v duši 



Digitized by VjOOQ IC 



259 

tvojej. Ako svetlo najjasnejšie v mraku svieti, tak i duši našej 
býva zvlášť dobre, ked miesto zloby a protivné pocítiš lásku k tomu, 
koho si nemiloval a kto £a urazil. 

Zo Šiesteho oddielu. 

Všetci vieme, že nežijeme tak, ako sa patrí a ako by sme 
mohli ži£. A preto musíme stále pamätaf, že život náš môže i má 
byf lepší. 

Pamätat to musíme nie preto, aby sme odsudzovali život dru- 
hých ludí a svoj vlastný, nenaprávajúc ho, ale preto, aby sme sa 
vynasnažovali každý deú a každú hodinu staf sa hoc len trocha 
lepšími, napravit sa. 

V tomto spočíva najhlavnejší a najradostnejší úkol života. 

Zo siedmeho oddielu. 

Býva nepríjemné, ked nás chvália za to, čo sme nezaslúžili, 
a práve tak nepríjemné, ked nás hania za to, čo sme nevykonali. 
Možno však tak v nezaslúženej hane, ako v nezaslúženej pochvale 
nájsť osoh. Jestli si nevykonal dobrého skutku, a chvália fa zaň, 
hlad vykonaf, za čo fa chvália. Jestliže (a hania za to, čo si ne- 
vykonal, usiluj sa i na budúce nerobiť to, za čo (a hania. 

Z ôsmeho oddielu. 

Ako zubadlami v ústach spravujeme kone a kormidlami spra- 
vujeme lode, tak i jazykom spravujeme celé telo. Jazykom sa mô- 
žeme i poškvrnit, môžeme sa i osvätiť. Preto netreba hovoriť, čo 
na jazyk príde, ale treba vnímavé sliediť za svojimi slovami. 

Slovo je veliká vec. Ako nepatrný oheň môže spáliť celé de- 
.diny, tak i od jedného slova môže byť veliké nešťastie. 

Z deviateho oddielu. 

Aby sme nepáchali zlých skutkov, musíme sa zdržiavať nielen 
samých skutkov, ale i zlých rozhovorov. Aby sme sa však zdržali 
zlých skutkov a rozhovorov, musíme sa učiť zdržiavať zlých my- 
šlienok. Ked myslíš samotný a nadídu ťa nedobré myšlienky — 
odsudzuješ niekoho, hneváš sa, spomeň si, že je nedobre tak my- 
sleť, zastav sa a usiluj sa mysleť na niečo iného. Len tak budeš 
môcť zdržiavať sa zlých skutkov, ak naučíš sa zdržiavať sa zlých 
myšlienok. Koreň zlých skutkov väzí v zlých myšlienkach. 

Z desiateho oddielu. 

Čínskeho mudrca sa spýtali: či jest také slovo, ktoré by po- 
skytovalo šťastie na celý život? 

Mudrc povedal: „Je to slovo ,šhu*, smysel tohoto slova je ta- 
kýto: čo nechceme, aby nám činili, toho nemáme činiť iným." 

17* 



Digitized by VjOOQ IC 



y 



A ked sa Krista opýtali o hlav&om prikázaní zákona, povedal : 
^Yo všetkom, ako chcete, aby ľudia zachádzali s vami, tak í vy 
zachádzajte s nimi. Y tomto je zákon í proroci.'' 

Čínsky mudrc povedal, aby sme nečinílí iným, čoho sebe ne- 
žiadame: neodstupujte od lásky. Kristus však povedal: Nielen 
nečiňte iným, čoho sebe nežiadate, ale čiňte druhému, čo pre seba 
žiadate, — konajte pedla lásky. 

Z jedenásteho oddidu. 

Príslovie hovorí: „Zp spravodlivej práce nenadobudneš paláce,*' 
„Od roboty budeš hrbatý, ale nebudeš bohatý. "^ 

A príslovie trefne hovorí. Yeliké bohatstvo nenadobúda sa 
prácou, ale hriechmi. Preto je veliké bohatstvo tarchou, a nie ra- 
dosťou dobrému človeku. Yeliké bohatstvo nevpustí ľudí do krá- 
ľovstva Božieho. 

Z dvanásteho oddielu. 

Netreba sa poddávaf tomu, čo iní robia, ale ži£ vlastným roz- 
umom. Preto nič, jestli sa smejeme, sami neznajúc nad čím, ked 
sa druhý človek smeje, a jestli, hľadiac na niekoho, komu sa zíva, 
i sami zívame; ale to je zle, ked sa poddáme zlému citu človeka, 
ktorý sa hnevá na nás, ubližuje nám. On sa hnevá, i my sa hne- 
váme. No práve tu je nadovšetko dôležité nepoddat sa zlému citu, 
ale, naopak, dobrotou odpovedať na zlobu. Jestli budeš so zlými 
ľudmi práve takým, ako oni, skoro staneš sa zlým i s dobrými 
ľuďmi. 

Z trinásteho oddielu 

Y Evanjeliume je rečeno (Lukáš XYI, 15), že vysoké pred 
ľudmi je ohavnosťou pred Bohom. — Toto treba vždy pamätať, 
aby sa človek nezmýlil a nepovažoval za veľké a dôležité to, čo 
je malé a ničomné. Treba ho pamätať, lebo ľudia vždy to velebia 
a okrašľujú, o čom vedia, že bez okrášlenia zostane nepozorovaným 
a bude za zlé uznávané. Tak pozdvihujú všelijaké clu'ámy, orga- 
nisujú pochody s muzikou a zástavami, skvostnými ornáty. Netreba 
sa poddávať tejto pompe, ale vedieť a pamätať, že všetko dobré a 
pravé nepotrebuje okrasy a býva prosté skromné. 

Zo štrnásteho oddielu. 

Ľudia žijú spoločnou prácou všetkých. I liatina, i kosy, i ru- 
chadlo, i súkno, i papier, i zápalky, i sviece, i petrolej, i tisíce 
iných vecí, — všetko to je ľudská práca. Preto, aby sme neodní- 
mali ľudom ich prácu, potrebné je, keďže užívame práce ľudí, od- 
plácať im to svojou. 

Jest porekadlo, že jestli jeden človek žije bez práce, niekde 
niekto pre to umiera hladom. 



Digitized by VjOOQ IC 



Ale ako uätálit, či beriem viac, nežli dávam? Ustálif sa to 
nedá, a preto je lepšie, aby človek nebol zlodejom a vrahom, 
viacej dávat, ako brat, a preto čím viacej pracovať a čím menej 
brat od iných ľudí. 

Z pätnásteho oddielu. 

Slyšali ste, že je rečeno : oko za oko a zub za zub. Ja ale 
vravím vám: aby ste sa neprotivili zlému. Ale uderí-li ta kto 
v pravé líce tvoje, nadstav mu i druhé. (Mat. V, 38 — 39.) Učenie 
toto zabraňuje robif to, od čoho sa rozmnožuje, a nie že by pre- 
stávalo zlo na svete. Ked jeden človek napadá druhého, ubližuje 
mu, on týmto zapaluje v druhom pocit nenávisti, koreň vše- 
tkého zla. Čože máme robit, aby sme zadusili tento pocit zla? Ci 
ozaj to samé, čo vyvolalo tento pocit zla, t. j. opakovať zlý skutok? 
Takto konaf znamená, namiesto toho, aby sme zničili zlo, zväč- 
šovať ho. 

A preto je neprotiviť sa zlu zlom jediný prostriedok víťazstva 
nad zlým. Jedine ono zadúša zlý cit tak v tom, kto vykonal zlo, 
ako v tom, kto ho utrpel. 

Zo šestnásteho oddielu. 

Nikdy neodkladaj dobrý skutok, jestli ho môžeš vykonať dnes. 
Smrf nehľadí na to, či človek vykonal alebo nie to, čo vykonať 
mal. Smrť na nikoho a na nič nečaká. Ona nezná ani nepriateľov, 
ani priateľov. Skutky človeka, to, čo vykonať stačil, stávajú sa jeho 
osudom, dobrým alebo zlým. A preto je pre človeka najdôležitejším 
vo svete to, čo v prítomnej chvíli robí. 

Zo sedemnásteho oddielu. 

Človek vidí, ako všetko vo svete — i rastliny, i zvieratá, 
vzniká, rastie, tuhne, plodí, potom ale slabne, zkazu berie, starne 
a zomiera. 

Toto isté pozoruje človek i nad svojím telom a, hľadiac na 
druhých ľudí, ako zomierajú, vie i dotyčné svojho tela, že ono zo- 
starne, zkazí sa a umre, ako i všetko, čo sa rodí a žije na svete. 

Ale okrem toho, čo vidí na druhých tvoroch a na ľuďoch, 
každý človek poznáva v sebe ešte i to, čo sa nekazí a nestarne, 
ale napak, čím ďalej žije, tým krajším a pevnejším sa stáva, — 
každý pozná v sebe svoju dušu. 

Čo sa stane s dušou, keď umreme, nik nemôže vedieť. Je- 
diné, čo istotne vieme, je, že zkazu berie, tlie a hnije len to, čo 
je telesné, duša však je netelesná, a preto sa s ňou nemôže stať to, 
čo s telom. A preto je smrf len tomu strašná, kto len telom žije. 

Pre toho, kto dušou žije, nieto smrti. 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



262 



Z osemnásteho oddielu. 



Vedz a pamätaj, že jestli je človek neštastný, sám si je vina, 
lebo Boh stvoril ludí nie na to, aby nešťastní boli, ale k ich šťa- 
stiu. Nešťastní bývajú ludia len vtedy, ked si želajú to, £o nie 
vždy môžu mať. Šťastní vtedy, ked si žiadajú, čo vždy môžu mat 
Čože ludia nemôžu vždy mať? A čo môžu mať vždy, ked si to 
žiadajú? 

Nie vždy môžu mať to, čo je nie v ich moci, to, čo im iní 
môžu odobrať. Všetko to Tudia nemôžu vždy mať. Ale vždy môžu 
mať ludia len tp, čo im nik odobrať nemôže. 

Prvé sú všetky svetské majetky, bohatstvo, úcta, zdravie. Druhé 
je — naša duša, naše želanie vo všetkom plniť vôIu Božiu. A Boh 
nám dal do moci práve to, čo je najpotrebnejšie k nášmu blahu, 
kedže nikto a nijaké svetské blahá neposkytujú pravého blaženstva, 
ale vždy len klamú. Pravé blaho však poskytuje nám jedine — 
plnenie vôle Božej. Boh nám je nie nepriateľ. On tak zachádza 
s nami, ako dobrý otec: On nedal nám len toho, čo nám nemôže 
poskytovať blaha. 

Z devätnásteho oddielu. 

Vo všetkých vierach je učenie o tom, ako načim žiť ľudom, 
to isté a to samé. Obrady sú rozličné, ale viera je jedna. 

Rozumný človek vidí to, čo je spoločné vo všetkých vierach; 
hlúpy vidí to, čo je v nich rozličné. 

Jasná Poľana, Preložil A. Š. 

august 1907. 



Tie naše domáce kroniky I 

Napísal Fr, F. Sasinek. 

Dosavádni dejespytci predpojatí sú tou námyslou, že Maďari 
mečom a za cenu krvi svojej opanovali Uhorsko, a tak dla „práva 
pästi" sú pánmi a vlastníkmi jeho. Hunfalvy svojou sofisteriou spá- 
chal to zaklúčenie svojej Etnografie, že Maďari sú najstaršími oby- 
vateľmi Uhorska, lebo predošlých obyvateľov bud vysekali alebo 
vyhnali ; a nemaďarské národy sú pozdejšími prisťahovalcami. Ka- 
rácsonyi vo svojom „Životopise sv. Štefana krála" píše, že Maďari, 
opanujúc Uhorsko, ponechali tu Slovencov ako otrokov a nazvali 
ich „tótami, čili otrokmi*'. Títo a podobní premrštenci opierajú sa 
na domáce kroniky, o ktorých sa Krajner vyslovil, že keby sme 
nemali zahraničné dejepisné prameny, nebolo by dejepisu Uhorska. 

Je pravda, že dosavádni dejespytci sem-tam odvolávajú sa na 
domáce kroniky, ale vo svojej predpojatosti kladú do úst kronikárov 
myšlienky svoje, ktoré kronikár ani nemal na mysli, ani ich nepodal. 
Z tej príčiny predovzal som si vziaf pod kritiku tie naše domáce 
kroniky. 



Digitized by VjOOQ IC 



263 



1. Slmon de Keza. 

Najstarší domáci náš kronikár je Siraon z Kezy (r. 1282), ale 
je to kalné žriedlo, z ktorého nedá sa vy&itat ani opanovanie Uhorska 
skrze Madarov, ani vykorenenie jeho drievnych obyvateľov skrze 
Maďarov. Aby to nestranní a nepredpojatí milovníci historickej 
pravdy uznali, predovzal som si učiniť objektívne poznámky na jeho 
kroniku, nakolko sa dotkol počiatkov terajšieho Uhorska >). 

Siraon svoju kroniku písal temer 300 rokov pozdejšie: teda 
nenie div, že nemal jasného poňatia o dejoch Arpádových. 

On mal na mysK dvojaké opanovanie Uhorska skrze Hunov: 
prvé opanovanie jeho stalo sa pod Atilom (f 454), druhé pod Arpá- 
dom (+ 907). 

a) Po smrti Atilovej Uhorsko^ ktoré nesprávne menuje Pan- 
noniou, za desat rokov nemalo panovníka, ktorý by bol panoval nad 
Slovanmi, Grékmi, Nemcami, Messianmi a Valachmi, nad národmi 
to, nad ktorými bol panoval Atila. Že bol tento panoval nad Slo- 
vanmi, to sa dá verif: ale jako k tomu poddanstvu prišli Gréci, 
Nemci a Mes&iani? Možno, že Šimon mal tu na mysli Slovanov 
carihradského (gréckeho) obradu^ — Nemcov/ ktorí od doby cisára 
Karola Velkého (+ 814) rozhosíovali sa v Pannonii medzi Dravou 
a Rabou — Messianov, čili Moesianov, ktorí bývali medzi Rabou 
a Enžou. 

Z toho desiateho roku po smrti Atilovej (f 454) učinil skok 
až na panovanie Svätopluka I. (868—894), syna Mojmírovho (?), 
rodom Poliaka, ktorý po vykorenení Atilových Hunov, podmanil si 
Bracta (snáď Bratislava, Rastislava?) a panoval nad Bulharmi (?) a 
Messianmi v Pannonii. Nuž, ktože má zmúdref z takého galimatiáša ? 

Že Huni po smrti Atilovej zostali í v Pannonii, tam so Slo- 
vanmi, ako svojimi súkmeňovci, bývali pospolu, to je historicky 
isté; lenže pod Hunmi rozumení boli Bulhari a odštiepenci od 
nich Obri^). 

b) Dla Simonovej kroniky Huni druhýkrát prišli — vraj — 
do Uhorska za doby cisára nemeckého Ottu (961 — 983), krála fran- 
cúzskeho Ludvika Lotaroviča (855 — 875) a cisára gréckeho Anto- 
nina Teodoroviča (ktorých nikdy nebolo). Odpustíme-li mu tento 
poklesok a. tamten anachronismus, velmi do očú padá nám tá jeho 
nevedomosf, že Huni r. 872 druhýkrát prišli cez Karpaty do Pan- 
nonie; lebo do Panuonie vkročif mohli len až potom cez Dunaj. 

c) O týchže Hunoch výprava, že zo Scitie išli cez zeme Bessov 
a Kumánov ku Karpatom. Je to skutočné „fílii aute patrem"". Dla 
Konštantína Porf. Kumáni a Pečenci (Bessi) bývali na východnej 
strane Volgy, Turcae (mahomedánski Bulhari) a Chazari ale na zá- 
padnej strane Volgy: teda jako mohli títo ísf cez územie tamtých? 
Ked Pečenci, podmanivší si Kumánov, s východnej strany Volgy 



*) Písal som o ňom v Slovenskom Letopise 1879, str. 89 atď. 
^) Pray: Annales Hanonim pag. 250. Slovenské Pohľady 1902, 
str. 686, a nasledujúce dejepisné záhady. 



Digitized by VjOOQ IC 



264 

prešli na jej stranu západnú a hnali pred sebou Turkov (mahome- 
dánskych Bulharov) a Kozarov na západ ku Karpatom, neutekali 
po území Pečencov, ale naopak. 

d) Skutočné Arpádove zástupy dľa Konštantína Porf. po r. 888 
netiahíi cez Karpaty do Bielo-Uhorska, ale po lavom brehu dolného 
Dunaja do Čierno-Uhorska (Potisia), a tu í za doby Konštantína 
o. r. 9ôO bývali: teda Arpádovské zástupy, ktoré dla Šimona ifily 
cez Karpaty, boly odchodné od tamtých skutočných Arpádových 
zástupov, boly pozdejôimi. 

e) Šimonovi Hunovia sami prepravili sa cez Karpaty, kdežto 
Konštantínovi Turcae mali spoločníkov Kozarov, s týmito osadili sa 
na Potisí a s týmito i r. 950 tam bývali. 

f) Šimonovi Huni, prepravivšie sa cez Karpaty, prišli k rieke 
Ungu, kde založili hrad Ung a dľa mena tohoto hradu pomenovali 
seba Ungarmi. Je to len etymologická hračka s menom Ungarus a 
Ungaria; lebo už dávno pred Arpádom (+ 907), už r. 590 spomí- 
najú sa Ungari nad morom Adriatským. Jako územie nadadriatské 
u hôr julských nosilo meno Uugaria, a jej obyvatelia nosili meno 
Ungari ^) : tak tiež územie na lavom brehu stredného Dunaja, ležiace 
u hôr karpatských, nosilo meno Ungaria, a jej obyvatelia nosili 
meno Ungari* (OuvYopta, OuYopia, Ou^Yopia), Ungoria. Keď územie na 
pravom brehu Dunaja malo meno Pannonia, to územie na ľavom 
brehu Dunaja muselo mat tiež svoje meno. 

g) Dla Šimona tí Huni nielen vystavili hrad Ung, ale i šest 
iných hradov, ceda spolu sedem hradov (septem castra). Mal tu 
bez pochyby zas etymologickú hračku^ týkajúcu. sa Traussilvanie, 
ktorej za jeho doby (r. 1282) priliepali meno Siebenburgen, Septem 
castra. Odhliadnuc i od tejto etymologickej hračky, veru tí Huni 
nemali času ku stavaniu hradov, keď chceli vybojoval Uhorsko. — 

vojnách, ktoré dla Konštantína Porf. a dfa iných hodnoverných 
historických prameňov skutočný Arpád mal r. 888 proti Bulharom, 
r. 892 proti Svätoplukopi L, r. 896 protí Bracslavovi, r. 902 protí 
Mojmírovi II., nezná Šimon ničoho. 

h) Že tí Huni, Čili novopečení Uhri (Ungari) boli rozdelení na 
sedem pokolení, a každé pokolenie malo pohlavára, čili kapitána 
svojho, a síce: Aťpád, Zobole, Júla, Vrs, Cund, Lei, Werbulcim. 

1 cisár Konštantín Porf., ktorý písal r. 950 svoje dielo „de admi- 
nistrando imperio", ako vážnu politickú informáciu pre syna svojho, 
svedčí, že Turcae, čili mahomedánski Bulhari^), podelení boli na 
sedem pokolení ; ale dodáva, že Chazari, ich spoločníci, tvorili ôsme 
pokolenie, a síce: pokolenie Kabar, Nece, Megere, Curtugermatí, 
Tariani, Genach, Gare a Gase. Odkial Šimon vzal tie mená 7 ka- 

») Slovenské PohFady 1905, str, 630; 1906, str. 289; 1907, 
str. 485. 

*) S. Greg. Tar. ap. Migne LXXJ, 647. Lex. man. ap. Migne pag. 
2239. Cis. Leo a Konst. Porf. menujú mahom. Arpádových Bulharov 
Tarkami, aby ich rozoznali od balkánskych kresťanských Bulharov. Vidz 
môj spis: Arpád a Uhorsko. Turniansky Sv. Martin 1885, str. 22. 



Digitized by VjOOQIC 



265 

pítáaov, ked až r. 1282 písal svoja kroniku? Namyslel si 'ich ľubo- 
volne. . . 

i) Šimon výprava, že Arpád, prejdúc cez ruské Karpaty, po- 
ložil sa táborom nad Váhom. Čože? Veď dfa Konstantina Porf, 
Arpádovci boli pôvodne len na Potisí a vo Sriemsku, nie ale na 
našom Slovensku, ktoré po smrti Svätopluka I. (+ 894) uchvatli 
Poliaci *). To isté platí o jeho Lelovi, ktorý — vraj -— zahnav 
Čechov a Messianov, opanoval Hlohov (Golgotha, Frašták) a býval 
v okolí Nitry. 

k) Šimon výprava, že Uhri, čili Huni pri rieke Rákoä urobili 
nenadalý útok na vojsko Svätopluka a i jeho samého zabili v me- 
stečku Bánhida, ktorého zboreniny ešte videí bolo za jeho doby 
(r. 1282). Bereme-li tú jeho vyprávku od slova do slova, Arpádovci 
porazili Svätopluka najprv na poli Eákoš na lavej strane Dunaja, 
a potom zabili ho v mestečku Bánhida na pravej strane Dunaja. 
Zabodol si namyslet a napísaf, že po prvej srážke prekročili Dunaj, 
aby mali druhú srážku so Svätoplukom I. v „mestečku" Bánhida ^). 
Za jeho doby známa bola dedina Bánhida ako „locus ad oppidum 
Tata" (Fejér: Cod. dipl. V. 3, 4l4, ad an. 1288), nie ale ako 
„oppidum", .čili mestečko. Oppidum v stredoveku značilo i ohra- 
dené mesto; ale pri Bánhide nespatril som žiadne stopy takých 
„zborenín", o jakých hovorí Šimon. 

Šimon na inom mieste výprava tú srážku so Svätoplukom do 
cela ináč, ked vraví: Prekročili Dunaj v Pešti a v Zubskom (Sob- 
skom) prístave, kde vybojovali jakýsi (í) hrad pri Dunaji, v ktorom 
shromaždení boli Svätoplukovi vojaci, ktorí útekom vytrhnutí bolí 
z nebezpečenstva. 

Porovnáme-li to, čo Šimon tára o Svätoplukovi, so zahranič- 
nými hodnovernými zprávami, menovite s cis. Konštantínom Porf. 
a s Letopismi Fuldenskými, dočítame sa iného a to spávneho 
svetla. 

1) Šimon zná len jedného Svätopluka L, nie ale i troch synov 
jeho (Predslava, Mojmíra a Svätopluka II.), a tára také veci, ktoré 
sa netýkajú ani jeho, ani syna jeho, Svätopluka II. 

Huno-Uhri ovšem r. 892 napomáhali cis. Arnulfa vo vojne 
proti Svätoplukovi L, ale keď Arnulf odňatú Svätoplukovi Pannoniu 
medzi Dravou a Rabou sveril na Braclava, nie ale na Arpáda, na- 
vrátíli sa domov (na Potísie a do Sriemska), čakajúc na príležitosť, 
aby sa pomstili na Arnulfovi. Že by boli v tej válke zabili Sväto- 
pluka I. dakde pri Bánhide, to je nepravda. Zostal na žive až do 

*) Cuias (Svatopluci) regnum íilii eius parvo tempore, sed minas 
feliciter, tenuerant, partim Ungaris (vlastne Turco-Chazaris) illud diri- 
pientibus, partim Teutonicis orientalibus (Ost-reicher), partim Polonien- 
jibus. Cosmas ap. Palacky: Mor. Bohém. II, 27. 

^) Osada slovenská Bánhida je značne vzdialená od Dunaja: teda 
nemohla byC Báua mostom; jako napísal potom Ján z Turca. — Pri 
;ejto príležitosti poznamenávam, že náš nebohý Ján Gerometa na po- 
iatkn svojho kňažstva bol tam administrátorom fary. 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



266 

r. 894 a pred smrfou rozdelil svoju dŕžava medzi troch svojich 
synov: Predslav obdržal Slovensko a Krakovské ^), Mojmír 11. Moesiu 
a Norík®), Svätoplak 11. Moravu a Čechy. S týmto posledným ne- 
mal Arpád nič do činenia. 

Ked po smrti Svätopluka I. nastaly rozbroje, týchto použil 
Arpád. Povolaný od Slovenov pannonských (r. 896) vtrhol do Pan- 
nonle, zahnal odtial Braclava a stal sa pánom nad Pannoniou medzi 
Dravou a Rabou. Sotvaže Amulf v decembri r. 899 umrel a nastala 
trma-vrma v Germánii, Arpád oboril sa na Mojmíra II. a podrobil 
si jeho údelné kniežatstvo (r. 902 1 od Raby až po Enžu. 

Tak sa na pravej strane Dunaja dialy veci, o ktorých kronikár 
Šimon nemal a nepodal žiadnej zprávy. 

Že to boli Maďari, ktorí pod Arpádom opanovali Uhorsko na 
lavej — , a Pannoniu na pravej strane Dunaja, to a priori nevy- 
svitá z kroniky Simonovej ; lebo nikde neupotrebil výrazu ^Magar'' 
„Magyar" ; že však ich pod menom Hunov mal na mysli, vysvitá 
to z etymológie kapitána Werbulchu, o ktorom vraví: „Volal sa 
Werbulchu preto, poneváč jeho dedo Gun v bitke crimildinskej (?) 
mal byť skrze Nemcov zabitý ; a bolo by sa mu to aj istotne stalo. 
Chtiac vziat pomstu nad nimi, dal viac Nemcov páliC na ražni a — 
vraj — tolkou ukrutnosfou rozpálený bol proti nim, že i niektorých 
krv pil, jako víno.** Teda meno Werbulchu mal asi za Vért (szopó) 
Bulchu. Z tejto nejapnej vyprávky by nasledovalo, že i jeho dedo 
pod Atilom i on pod Arpádom mal meno maďarské; jako i to, že 
i pod Atilom i pod Arpádom boli Maďari. Toto objasniť mi treba. 

Šimon za doby krála Vladislava Kumánskeho (1273—1290) spo- 
mína len tých maďarských Kumánov, ktorí pod Belom IV. r. 1238 
priali do Uhorska, tých blU, ktorí pred r. 1238, počnúc od krála 
SV. Vladislava, prišli do Uhorska, má za Hunov, ktorí prvýkrát 
pod Atilom, druhýkrát pod Arpádom príšli do Uhorska. V tom je 
velikánsky blud, do ktorého uvedený bol pomýleným ústnym po- 
daním jeho doby, lebo : 

a) Skutočný Arpád so svojimi zástupmi priSiel po brehu dol- 
ného Dunaja, vyhnal z Potisia a zo Sriemska Valachov, vysvobodil 
tamných Slovenov z poddanstva valašského a spojil sa s nimi'): 
Šimon výprava však, že Huni cez Karpaty prišli do Pannonie 
(vlastne do Uhorska) medzi Karpatmi a stredným Dunajom. Touto 



^) lode ad orlenteín (episcopatns Pragensis) bos ílavios habet ter- 
minos : Bug scilicet et Ztir, carn Cracoua civitate, provínciaqae, cuí Wag 
nomen est, cum omnibus regíonibas, ad praedictam nrbem pertinentibas, 
que Cracoua est Cosmas II, 116? To Považie český Boleslav II. odňal 
síce Poliakom, ale títo pod Boleslavom Chrabrým ľ. 999 opäC sa ho 
zmocnili. Cosmas ib. pag. 49. O Predslavovi jednal som v Slovenskom 
Letopise 1879, str. 178. 

») Slovenské Pohľady 1906, str. 87—99. 

') Nestor ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 568. Nestor Tarko 
(Bolgaro)-Kozarov anticipando menaje Čiernymi Ugrami; lebo toto geo- 
grafické meno dostali až potom, keď sa osadili v Čiernom (dolnom) 
Uhorsku. 



Digitized by VjOOQ IC 



267 

cestou, počnúc od kráía s v. Vladislava, brali sa Kumáni do Uhorska. 

b) S Arpádom prišli na Potisie a do Sriemska Tarcae (maho- 
medánski Bulhari) a Chazari, teda dva národy : dla Šimona ale pri - 
šiel len jeden národ, t. j Huni. 

c) Šimonovi Kumáni boli kmeňom mongolským, Tatárom prí- 
buzným, neznajúcim jazyk v Uhorsku panujúci '^): Arpádovi Bulhari 
a Kozari ale boli kmeňom slovanským^'), ktorý nezničil^ ale roz- 
množil kmeň slovanský v Uhorsku a slovanskú tvár tohoto ne- 
zmenil **). 

d) Kumáni dla náboženstva boli Magarmi, &ili Mahomedánmi ^^) ; 
hlavne pod kráTom Vladislavom Kumánskym rozšírili svoje Magar- 
stvo a svoj jazyk v Uhorsku, a stali sa temer panujúcimi v Uhorsku 
natoľko, že chceli svojho súkmeňovca kumánskeho posadif na uhorský 
kráľovský trón; a nenie div, že domácne pomenovali Uhorsko ma- 
garskou krajinou. 

Ačkolvek Šimon už pri Arpádovi mal na mysli Magarov (Ma- 
ďarov), predsa pokladal slovančinu za jazyk domáci a vlastenecký. 
Kedl výprava, že to pohorie (Gvozd) v Dalmácii, kde král Koloman 
porazil bol súpera svojho Petra, pomenované bolo po uhorsky (hun- 
garice) „Petur Gozdia*, čili „Petrove gvozdia; čo je výrazom juho- 
slovanským. Vyprávajúc, že zemani mali mnoho poIa (mnoho dvorov), 
ktoré obrábali ich poddaní, týchto vlasteneckou (patria) mluvou pome- 
novali udvomíkmi ; čo je tiež výrazom slovanským. — O tých nevol- 
ných, ktorí boli z cudzozemská do zajatia privlečení, vraví, že boli 
menovaní Yheg, čo sa má bez pochyby písaf a čítaf Ubeg, vlastne 
juhoslovanský Ubóg, slovensky Uhohý (miser); lebo: a) to Uheg 
nenie maďarské, poneváč maďarčina v jednom slove netrpí „u** a 
„e", b) Prepisovatel vzal „b" za „h". Tak to bolo so slovom 
„traba" miesto „traha** (vlače, vontató. Chron. Bud. apud Poď 
hracký pag. 113). c) Za stredoveku u nás ubóg, čili úbohý často 
bolo slýchat v tej vete: misera contribuens plebs '^). 

^^) Linguam facereut sibi notám. Rogerii : Carmen mišerabile. Vidz 
moje „Dejiny kráľovstva uhorského^ I, 173. 

»*) Slovenské Pohľady 1903, str. 110. O Alsekovi bulharskom 
(str. 115) dodatočne pripomínam nasledijgúca zprávu: Gam Agarenis in 
Sepino, abi olim a Komualdo princípe Alcieco dax Sclavorum constitutus 
fait, castrametatas est. Ghron. Salernitannm. Pertz: Mon. Germ. V, 542 
ad an. 882 

^') Qaodsi adjecerís Ungariam in partem Slavoniae... qaia nec 
habitu nec Hngua discrepat, coasqae latitudo Slavicae lingaae sucrescit, 
nt pene careat aestimatíone« Helmoldus (r. 1168): Chron. Slavoram. 
Labecae, 1659. cap. 1. 

*^) Magarita, magarites, magarízare. Lex. man. apud Migne pag. 
1332. Slovenský Letopis 1876, pag. 102. 

**) Do cela iný smysel má Wrbeg, Uzbeh, čili nevoľný poddaný, 
ktorý zbehol pána svojho (obehol od pána svojho). V dekréte sv. kráľa 
Vladislava „profagos". Slovesnosť. Y Skalici 1865, str. 75. Zbeh, Uzbeh 
(Úskok). 



Digitized by VjOOQ IC 



268 

E$te mi treba rozlúštif tú záhadu : jako Šimon prišiel k tomu, 
že mal Hunov za Macfarov? On výprava, že Saculi (Székelyek) sú 
pozostatkom Atilových Hunov; ktorí, ked Huni pod Arpádom druhý- 
krát išli do Uhorska, išli im v ústrety a s nimi sa spojili. Za doby 
Simpna (1282) boli známi ako Maďari: teda i Hunov Atilových i 
Hunov Arpádových mal za Madarov. No tých, ktorých Procopius 
Caesariensis nazýva Hunmi» Jordanes nazýva Bulharmi, a títo boli 
Slovanmi, ktorí od Volgy (BouT^^a) nazvaní boli Volgarmi (BouXYopw). 
Pod Almusom, bratom kráía Kolomana (f 1114), ovšem prišli do 
Uhorska Mogerí (Madlari), čili Kumáni, nie však pod skutočným 
Arpádom r. 890. O tomto budem jednaí v článku nasledujúcom. 

Pri tejto príležitosti naskytuje sa otázka: Čo za národ boli tí 
Saculi (Siculi, Sycli, Székelyek)? Boli Pečencami (Patzinakitae, 
Bisseni, Bessi). Dla Hunfalvyho nazvaní boli Székelyek, t. j. Stráž- 
cami hraníc, poneváč král Bela IV. hovorí o nich: „Siculi de Vagh, 
custodes limitum''. Ja túto stotožnos< neuznávam; lebo: a) za to 
mám, že Székelyek ma ú svoj etymologický koreň v seék a sjsékélni 
(sídlu a sídliť, sedes a sedere). Dosavád Székelyek v Transilvanii 
nie sú podelení na župy (comitatus), ale pa sídla (sedes). b) V di- 
plomoch strážcovia nazývajú sa Ewrek (Órôk), nie ale Székelyek. 
c) Patzinakitae (Bisseni) a Rusi tiež boli strážcami hranice Uhorska 
naproti Rakúsku^ ale nikomu neprijde na mysel dať im názov Szé- 
kelyek. Za to mám teda, že Pečenci (Patzinakitae, Bisseni) osadení 
na hranici Transilvanie, boli osadníci (székelyek), aby boli strášcami 
(orôk) hranice transilvanskej. Nomen a oilicium nie sú synonyma. 

Boli-li Siculi (dato concesso) skutočne národom pečenským — , 
boli-li v Transilvanii už pred Simonovými Mogermi (Kumánmi), 
museli sa ta dostať už pred Simonovými Mogermi (Kumánmi). Zá- 
hadu túto objasňuje nám len cisár Konštantín Porf. Dla tohoto 
Pečenci (Patzinakitae) podmanili si Kumánov na východnej strane 
Volgy; potom, prepravivšie sa na západnú stranu Volgy, hnali 
Turkov (mahomedánskych Bulharov) a kozarských Kabarov na západ, 
najprv do zeme Lebediašovej, potom k riekam Pruth a Seret, ko- 
nečne do Potisia; jedna ich časť osadila sa i v Transilvanii. 

Ked Pečenci boli sa dali na výboj, Kumáni na východnej strane 
Volgy zotavili sa tak, že nielen vyslobodili sa zpod nadvlády Pe- 
čencov, ale i samostatne, prepravivšie sa na západnú stranu Volgy, 
dali sa na výbojné výlety do Ruska. Tam ich a Rusov najal Almus, 
odbojný brat krála Kolomana (r. 1109) na válku proti nemu a cez 
Karpaty viedol k hradu Ungu^^). 



**) Podkarpatskí Rusi menujú ten hrad Úžgorod. Mne je pravde- 
podobným, že tak pomenovaný bol preto, že bol založený na rieke U^i 
tekúcej z úžiny hôr karpatských; alebo preto, že bol vystavený i 
ochrana úži (úžine) Karpatov. Latín, nemajúc litery „ž", táto litera z< 
menil s literou „n"; pomenovali ho castrum Ung, Uogh. (Fejér: Co 
dipl. IV. 3. 269. ad an. 1265. Wenzel: Cod. arp. cont. III, 122. i 
an. 1265. XII, 169, 172, 184. ad an. 1276. V, IX, 269. ad an. 128 
IV, 263. ad an. 1284. XII. 507. ad an. 1291. X, 299. ad an. 1298 
Maďari to Castrum Ung zmenili na Ung — vár. 



Digitized by VjOOQIC 



s v. Cyrill^ r. 855 konaj n c cestu apoštolskú ku Kozarotn, nad 
Čiernym morom nenašiel ešte tam ani maďarských Pečencov, ani 
maďarských Kumánov, ale Ugrov^^), t. j. Bulharov^ ktorí tam (asi 
y Lebedii) bývali pod nadvládou Kozarov. Legenda menuje ich 
antidpando Uhrami; lebo až potom, keď sa osadili v Čiernom 
(dolnom) Uhorsku, dostali geografický názov (čiernych Uhrov). Že 
je tak, potvrdzujem to takto: 

a) O SV. Cyrillovi píše legenda, že mal reč k Uhrom, ktorí ho 
vďačne počúvali. Znal on bulharo-slovančinu, na Balkáne domácu, a 
nikomu dosaváď neprišlo na mysel t\^rdi< ten žart, že znal maďar- 
činu : teda ti Uhri nad Čiernym morom mali jazyk bulharo-slovaoský, 
boli Bulhari'^). 

b) Táže spolahlivá legenda výprava o (Arpádovi), ktorého po- 
dobne antidpando nazýva kráľom Uhrov, že (r. 884) so sv. Metodom 
besedoval a tomuto sa do modlitby odporúčal: teda tiež, jako sv. 
Metod hovoril bulharo-slovansky, tak i Arpád sbováral sa s ním ja- 
zykom bulharo-slovanským, bol Bulharom, niejakýmsi Maďarom ^^). 

Je toho konečne ani za náprstok, čo Šimon napísal o Hunoch 
a o Arpádovi, a i to je äamý blud a nesmysel Kto ho nasleduje, 
zabúda na to, že slepý vede slepého. 



^^) Tnrcae, mahoroedánski Bulhari, poneváč sa pôvodne osadili 
v Čiernom Uhorsku, čilí na Potisi, nazvaní boli geografickým menom 
Uhri. Tam ich s Kozarmi, ako Slovanov, pripomína i'Kniga Stepennája. 
Pray: Annales veteres pag. 319. Srov. moje , Dejiny počiatkov teraj- 
šieho Uhorska" str. 85. Prayovi tá Km'ga Stepennája nezdá sa hyt 
taodnovernon, lebo sa protiví jeho predpojatosti. 

^') Prameny déjin českých. V Praze, 1873. str. 13. 

^®) Tamže str. 51. Ginzel: Geschichte der Slawenapostel Cyrill a. 
Method. Leitmerítz, 1857. Anhang I, 30. 



-•»«— 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



270 ' ! 



Kupec benátsky. 

Od Williama ShaJcespearea. 
Preložil Ondrej KalifM. 

(PokraAoyaiiie.) 

Tretie dejstvo. 
Výstup prvý, 

Benátky. Ulica. 
Vystúpi Solanio a Salarino. 

Solanio. Nuž, čo nového na Rialte? 

Salarino. Inu, dosial není to podvrátené, že Antoniovi lod 
s bohatým nákladom stroskotala sa v úžine morskej ; tuším, Dobrý 
Zisk menuje sa to miesto ; velmí nebezpečná a osudná to melčina, 
kde kostry mnohých statných lodí ležia pochované, jako sa hovorí, 
jestli možno da£ vieru slovám kmotry Povesti. 

Solanio. Prial bych si, aby bola vo veci tej tak lživou kmotrou, 
jako že mnohá žvýka zázvor, alebo presvedčí susedov o tom, že na- 
rieka nad smrťou tretieho manžela. Ale to je pravda, — bez vytáček 
a okolkov, alebo nie že bych chcel križovať hladkú dráhu rozhovoru, 
— že dobrý Antonio, ten statočný Antonio — ó! kiež bych mal 
preň pomenovanie vhodné, ktoré by bolo jeho menu dobrým spo- 
ločníkom ! 

Salarino. Nu, teda dokonči. 

Solanio. Ha, čo povedáš? — Inu, konec je ten^ že ztratil lod. 

Sala/rino. Bodaj by to bol konec jeho ztrát. 

Solanio. Dovol, bych riekol amen zavčasu, aby čert neskri- 
žoval moju modlitbu, — lebo práve tu prichádza v podobe Žida. 

Vystúpi ShylocJc. 

Solanio. Jako sa máme, Shylock! Čo nového medzi kupci V 

Shylock. Vy ste vedeli, nikto tak dobre, nikto tak dobre, jako 
vy, o úteku mojej dcéry. 

Salarino. To je správne: čo sa mňa tyče, znal som krajčíra, 
ktorý jej ušil krýdla, aby mohla uletet. 

Solanio. A Shylock, čo sa jeho tyče, vedel, že vtáčkovi na- 
rástly krýdla ; a potom majú ony všetky vo zvyku opustiť hniezdo. 

Shylock. Za to je zatratená. 

Salarino. To je isté, jestli čert bude jej sudcom. 

Shylock. Že ša vzbúrilo moje vlastné telo a krv! 

Solanio. Styd sa, stará mrcha! búri sa ti v tomto veku! 

Shylock. Hovorím, moja dcéra je mojím telom a krvou. 

Salarino. Medzi tvojím a jej telom je väčší rozdiel, nežli medzi 
ševcovskou smolou a slonovinou; väčší medzi vašou krvou, nežli 
medzi červeným vínom a rýnskym. — Ale povedzte nám, slyšali 
ste, či mal Antonio nejakú ztratu na mori, lebo nie? 

Shylock. Tu mám druhý zlý obchod: ten bankrotár, ten mámo- 



I 



Digitized by VjOOQ IC 



871 

tratník, ktorý sotva sa smie ukázat na Rialte; ten žobrák, ktorý 
prichádzal vždycky taký švarný na námestie; nech si dá pozor so 
svojím zápisom I nazýval ma vždycky úžerníkom ; nech si dá pozor 
so svojím zápisom; peniaze požičiaval z kresťanskej zdvorilosti; 
nech si dá pozor so svojím zápisom! 

Salarino. Inu, viem iste, jestli mu prepadne, že nevezmeš jeho 
mfiäa: čo bys' mal z toho? 

ShyhcL Ryby naň budem lapaf : ked nenasýti iné, nasýti aspoň 
moju pomstu. On ma znevažoval, a prekazil mi polmilliona ; smial 
sa mojim ztratám, posmieval sa môjmu zisku, hanil môj národ, 
križoval moje obchody, ochladzoval mojich priateľov, štval mojich 
nepriatelov. A jakú mal k tomu príčinu? Som Žid. Nemá Žid oču? 
nemá Žid rúk, údov, prostriedkov, smyslov, náklonností, náruži- 
vostí? živený tým samým pokrmom, ranený tou samou zbraňou, 
podrobený tým samým chorobám, uzdravovaný tým samým lekár- 
stvom, zahrievaný a chladený tou samou zimou a letom, jako kre- 
sťan? Ked nás picháte, či nekrvácame? Ked nás šteklíte, či sa 
nesmejeme? Ked nás otrávite, či neumierame? A ked nás urážate, 
nemáme sa pomstif ? Ak sme vám podobní vo všetkom, chceme sa 
vám rovnaf i v tomto. Ked Žid urazí krestana, čo je jeho pokorou ? 
pomsta. Ked kresfan urazí Žida, čo má byt jeho shovievavosfou 
dla príkladu kresfanského ? Nuž pomsta. Chcem dokazovať zlobu, 
ktorej nás vy učíte ; musí to ísť kruté, alebo prevýšim učiteľov. 

Vystúpi sluha. 

Sluha. Urodzení páni, Antonio, môj pán, je doma a praje si 
hovoriť s vami. 

Salarino. Hľadali sme ho na všetkých stranách. 

Solanio. Tu prichádza iný z jeho pokolenia: tretieho podob- 
ného nenájdeš, leda že by sa čert stal Židom. 

(Odídu Solanio, Salarino a filuha.) 

Vystúpi Tubal. 

Shylock. Tu si, Tubal! čo nového prinášaš z Janova? našiel 
si moju dcéru? 

T%ň)al. Často som prišiel do miest, kde som slyšal o nej, ale 
jej nemohol som nájsť. 

Shylock, Ach, tak, tak, tak! diamant preč, stál ma dvatisíc 
dukátov vo Frankfurte ! Kliatba ešte len teraz padla na náš národ ; 
dosiaľ som jej nikdy necítil. Dvatisíc dukátov v ňom ; a iné draho- 
cenné, drahocenné klenoty. Prial bych si, aby moja dcéra ležala 
mŕtva u mojich nôh, a v ušiach mala tie klenoty! prial, aby le- 
žala v rakvi u mojich nôh, a pri nej dukáty I Nijakej zprávy o nej ? 
Ach, tak : — a neviem ešte, čo bude stáť jej hľadanie. Nuž tak, 
ztrata na ztratu I zlodej ušiel s tak mnohým, a tak mnohé, aby sa 
vynašiel zlodej. A nijakého zadosťučinenia, nijakej pomsty! nikde 
nevideť nešťastia, len ktoré padá na moju hlavu; nikde vzdychov, 
len ktoré ja vyrážam ; nikde sĺz, len ktoré ja roním. 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



272 

Tuhol. Áno, iní ludía majú tiež nešťastie: Ahtonio, jako som 
počul v Janove, — 

Shylock. Čo, čo, čo? nešfastie, nešfastie? 

Tuhol, Ztratil galeju, ktorá prichádzala z Tripolisu. 

Shylock. Vdaka ti, Hospodine, vdaka ti. Hospodine! — Je to 
pravda, je to pravda? 

Tuhol. Hovoril som s niekoľkými plavci, ktorí sa zachránili 
s lode. 

Shylock. Vdaka ti, dobrý Tubal : dobré noviny, dobré noviny ! 
Ha, ha I — kde, v Janove? 

Tuhol. Vaša dcéra utratila v Janove, jako som počul, za jednu 
noc osemdesiat dukátov. 

Shylock. Ty mi zasadzuješ ranu dýkou: — nikdy viac ne- 
uvidím moje zlato. Osemdesiat dukátov na posedenie 1 osemdesiat 
dukátov ! 

Tuhol. Viacerí veritelia Antoniovi cestovali spolu so mnou do 
Benátok, ktorí tvrdili, že nevyhne pádu. 

Shylock. To ma velmi teší: budem ho trýznif, budem ho mučif! 
To ma velmi teší. 

Tubal. Jeden z nich ukazoval mi prsteň, ktorý dostal od vašej 
dcéry za opicu. 

Shylock. Mor na ňu ! Ty ma mučíš, Tubal : to bol môj tyrkis ; 
dala mi ho Lea, ked som bol mládencom. Nebol bych ho dal za 
celý les opíc. 

Tubal. Ale Antonio doista padne. 

Sliylock. Áno, to je pravda, skutočná pravda. Id, Tubal^ objednaj 
mi úradného sluhu; nech príde štrnásť dní vopred. Chcem mat 
jeho srdce, jestli premešká srok; lebo ked bude preč z Benátok, 
môžem robif obchody, jaké chcem. Id, Tubal, nájdeš ma u našej 
synagógy; id, dobrý Tubal; u našej synagógy, Tubal. 

(Odídu.) 

Výstup druhý. 

Belmont. Izba v dome Porcie. 

Vystúpia Bossanio^ Porcia, Oraciano, Nerissa a sprievod. 

Poräa. Shovejte, prosím: počkajte deň, dva, 
prv než sa odhodláte: lebo ztratím 
spoločnosť vašu, jak zle volíte. 
A preto odložte s tým do času. 
Mne čosi vraví, — není to však láska — 
nechcela bych vás ztratif; a vy viete, 
nenávist v takom smysle neradi. 
Však aby ste mi lepšie rozumel, — 
a predsa dievča nemluví, len myslí, — 
zadržaC bych vás chcela na čas tu, 
prv než sa odhodláte. Mohla bych^ 
naučiC vás, jak pravé volit máte; 



Digitized by VjOOQ IC 



273 



tým ale prísahu bych zrušila. 

To neučíním: ztratil by ste ma tak; 

v tom páde však ma k hriešnej tuhe máte zas, 

bych zrušila ju. Zlorečený zrak váš, 

že ma tak uriekol a rozdelil. 

Som z poIa vašou, druhá polovička 

je vašou, — mojou, chcem riecť; mojou-li, 

zas vašou; a tak celá vaša som! 

Ó, tento neblalý čas priehradou 

oddelil vlastníka a právo jeho! 

A tak, ač vašou, predsa vašou nie. — 

Eed tomu tak, je štastie vinné, nie ja. 

Hovorím zbytkom, abych tým len čas 

pretiahla, zadržujúc jeho tok, 

aby ste ešte nevolil. 

Bassanio. Chcem volit, 
poneváč takto žijem na škripci. 

Porcia, Na škripci, Bassanio! tak vyznajte, 
čo to za zrada v láske vašej väzí. 

Bassanio. Ošklivá zrada pochybnosti, nič viac, 
o lásky potechu ma plniac strachom: 
sneh s ohňom zrovna tak sa sdružit môže 
v priateľstvo, jako zrada s láskou mojou. 

Porcia. Aj, obávam sa však, že míuvíte 
na škripci, kde sa mnohé povie z núdze. 

Bassanio. Prislúbte život mi, a vyznám pravdu. 

Porcia. Nuž dobre, vyznajte a žite. 

Bassanio. Ba, vyznajte a milujte: 
to jadrom môjho vyznania by bolo. 
Ó, šfastné múky, ked ma mučitel 
sám učí odpovedi, jako vyviaznuť! 
Lež štastie své a skrine zkúsit chcem. 

(Odhrnú oponu zpred skrini) 

Porcia. Vpred, tedyl V jednej z nich som zavretá: 
jak milujete ma, nuž nájdete ma. — 
Nerissa, a vy druhí, stojte stranou. 
Nech hudba zneje, dokial volí on; 
by skončil, pochybí-li, jako labuť, 
zmierajúc v speve: aby podobenstva 
prípadnosť bola väčšia, oči mé 
nech prúdom sú, preň smrti vodné lóže. 
On môže vyhrať: čím je hudba potom? 
Je ona potom, jako hlahol trúb, 
ked verní poddaní sa skláňajú 
kniežaťu novokorunovanému ; 
je jako zvuky sladko znejúce, 
ked ženíchovi driemajúcemu 
na svite vludzujú sa do ucha, 

18 



Digitized by VjOOQ IC 



274 



a zvú ho na sobáS. Včul ide on 

nie menej dÔBtojne, však s väčšou láskou, 

než mladý Alcides, ked vykúpil 

panenskú daň, čo Troja s kvílením 

platila morskej oblude: ja stojím 

jak obet, tamtot ženy dardanské, 

80 zraky rmutnými zret ktoré priSly 

výsledok hrdinstva. Id, Herkulesi 

Ži ty, ja budem žif : — ved viac ma laká 

tvoj zápas, nežli teba, jehož čaká. 

Hudba a nasledujúca pieseň, medzitým, 60 Bfissanio nvažaje 
nad skriňami. 

Prvý hlas. Lásky pOvod, kto z vás zná, 
či v srdci lebo v blaTe má 
vznik a vzrast, jak vyspieva? 
Povedzte mi. 
Druhý Mas. Láska v očiacb vznik berie, 
bladením rastie, potom mrie 
v kolíske, kde spočinie. 
ZazvoňQie jej umieračkom, 
započnem ja : bim, bam ! bim, bom ! 
Sbor. Bim, bam, bom! 

Bassanio, Tak zovňajší lesk môže najmieň byt; 
svet stále mámený je ozdobnostou. 
U súdu kde to právo zkazené, 
ked vylíči ho reči spanilosf, 
by zdanie zla sa nezakrylo tým? 
A v náboženstve, kde ten márny blud, 
by hlava vážna neposvätila ho 
a výpoveďou nepodoprela, 
zahaliac hrubosť rúchom ozdobným? 
Ba není viny zjavnej, by sa ctnosti 
zovňajšou známkou nepriodela. 
Jak nmohý zbabelec, ač srdce má 
falošné, jako z piesku schodište, 
na skráni nosí bradu Herkulovu 
a Marsa mračného: ked nazrieš mu 
do útrob, jatra biele má, jak mlieko; 
a on len sily škvárom chvastá sa, 
by zdal sa hroznejšími Hlad na krásu, 
a uvidíš, že predávajú ju 
na váhu, ktorá zázrak pôsobí tu 
v prírode, činiac najľaMími tie, 
čo najviac toho nesú: tak, hla, ony 
vo svitkoch hadích zlate splývajúce 
kadere, čo tak bujne poskakujú 
s vetierkom, krásu kryjúc líčenú. 



Digitized by VjOOQ IC 



375 



bývajú často yenom hlavy druhej; 
tá lebka, čo ich nosila, je v hrobe. 
Tak ozdoba je klamným pobrežím 
vôd nebezpečných; závoj nádherný, 
haliaci krásu divocha;*a slovom, 
zdanlivá pravda, ktorou chytrá doba 
i múdrych lapá. Preto, lesklé zlato, 
ty tvrdá strava Midasova, nie, 
ja teba nechcem; ani teba však, 
jalový, všedný behúň od inuža 
k mužovi: ale teba, teba len, 
olovo chudé, ktoré skorej hrozíš, 
než by si sľubovalo niečo snád: 
tvá bledosť hne ma viac, než výrečnosť; 
tu volím: kiež mám z toho spokojnosť I 

Porcia, Jak stíchlo všakých Imutí klátenie : 
pochybnosť mysle, náhle zúfanie, 
desivý strach, i bledá žiarlivostí 
Ó, láska, mierni svoju blaženosť. 
Nech tíSe rosí šťastie tvé; kroť vzlet svoj! 
Po menej plesaj : prílišnosti sa boj, 
by odpor nenastal! 

Bassanio. Čo nájdem tu? (Otvorí olovenú skriňa.) 
Spanilej Porcie obraz ! Ktorý poloboh 
priblížil sa tak tvorbe? Oči tie 
hýbajú sa, či na klenutí oka 
mojeho tekajúc, len zdajú sa tak? 
Tu rty sú roztvorené, delí ich 
dych medový: tak sladká medzera 
môž' deliť len tak sladkých priatelov. 
Vo vlasoch jej, tu maliar na pavúka 
hral si, a utkal zlatú sieť, by pevnej' 
chytaly sa v nej srdcia mužských, nežli 
komári v pavučine. Oči jej však, — 
jak mohol hladeť, ked ich malo val? 
Ked namaľoval jedno, zdá sa mi, 
že v stave bolo ukrasť obe mu 
a zbaviť seba súdruha. Však hľaďte! 
jak ďaleko mej chvály podstata 
podceňovaním krivdí stienu tomu, 
tak ďaleko stien tento pokuľháva 
za samou podstatou. — Tu lístok je, 
mojeho blaha trest a súhrn v ňom. 
(Číta:) „Že ste nešiel za zdaním, 

volil pravým poznaním, 

stanúc sa tak blaženým: 

nesiahajte za iným. 

Spokojní-li 8 týmto ste, 

a své šťastie uznáte, 

18* 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



276 



í milej Yčul sa obráťte 

a ju bozkom pozdravte. "" 
Milučký lístok. — Slečna, dovolíte: (Bosskáju.) 
prichádzam vziaf i daf, jak stojí v liste. 
Jak zápasník, ked o cenu sa trudí, 
a mnie, že vyzískal už chválu ludí; 
ked slyší potlesk, mocné jasanie, 
zmámený je, i hladiac, ustrnie, 
bo nevie ešte, či to jemu platí:, 
tak stojím ja tu, milka, kvete zlatý, 
pln pochybnosti, či ma neklame zrak, 
kým nestvrdíte vy, že tomu je tak. 

Porcia. Vy vidíte ma, Bassanio, kde stojím, 
tak jaká som: ač sama pre seba 
ctibažnou nebola bych v žiadosti svej, 
žiadajúc o moc lepšou byf ; však pre vás 
bych rada bola trikrát dvadsat ráz 
tá, čo som; tisíc rázy krásnejšia, 
a desattisíc rázy ešte bohatšia: 
len abych v očiach vašich zdvihla sa, 
ctnostami, krásou, statky, priateľmi 
prevýšil povest svoju chcela bych. 
Lež summa moja je tak ničomná: 
vydáva zkrátka dievča nevzdelané, 
a neškolené, život neznajúce; 
v tom štastné len, že není staré tak, 
by nemohlo sa učit; šťastnejšie 
v tom ešte, že sa nezrodilo hlúpym 
tou mierou, by sa nenaučilo. 
Nadovše štastnou, že jej krotký duch 
vašemu poddá sa, by viedli ste ho, 
jak pán jej, veliteľ jej, krá! jej. 
Ja sama, a čo moje, k vám je včul 
a vášmu obráteno: doposiaľ 
som bola paňou v tomto peknom dome, 
čeľadi velitelkou, sebe kráľovnou; 
a teraz, práve teraz tento dom, 
tá čelad, i ja sama vaši sme, 
môj pane: s týmto prsteňom nás berte. 
Však jestli by ste sa s ním rozlúčil, 
snáď ztratil ho, či preč dal od seba, 
to znamením bud pádu vašej lásky, 
nme právom sfažnosf na vás pozdvihnúť. 

Bas8(mio, Vy ste ma, slečna, všech slov zbavili, 
jedine krv mi v žilách mluví k vám: 
a taký zmätok vo mne zavládnul, 
jak na reč krásne prednesenú snád 
kniežaťa milovaného sa zjaví 
v zástupe spokojene bzučiacom; 



Digitized by VjOOQ IC 



2T7 



kde každé niečo, sliate dovedna, 
vyrastá v chaos čírej radosti, 
ač nevyslovenej, však zjavnej dosf. 
A jestli prsteň tento odlúči sa 
s mojeho prstu, tak i život môj 
ztadialto odlúči sa: potom už, 
ó I smelé recte, Bassiano je mŕtvy. 

Nerissa. Môj pane, moja pani, včul je náš čas, 
čo pri tom stáli sme a videli 
žiadostí našich zdiu*, by zvolali sme 
na slávu vám: nuž, sláva vám, môj pane 
a pani má t 

Qraáano. Môj pane Bassanio a drahá slečna, 
ja želám vSakú radost vám, čo sami 
len želať sebe môžete, bo viem, 
že žiadnej bezo mňa si neželáte. 
Eed svadbu svoju slávit budete, 
vernosti sľubom viažuc sa, nuž posím, 
bych zároveň ja mohol sňatok mat 

Bassanio, Zo srdca rád, len jestli nájdeš ženu. 

Chradano. Ďakujem Vašej milosti: sami 
ste mi ju našli. Môj zrak, pane môj, 
vie taktiež bystré zočit, jako váš. 
Vy paniu zočil ste, ja služobnicu. 
Vy miloval ste, ja tiež; lebo odklad 
nesvedčí mne tak zrovna, jako vám. 
Na skrinkách tamtoC zdar váš závisel; 
a môj tiež, jako prípad dosvedčil; 
bo namlúvajúc tu, až spotil som sa, 
a prisahajúc, až mi diasna vyschly 
od prísah lásky, napokon — jak konec 
, nezlyhá — mám sľub krásavice tejto, 
že milovať ma bude, získa-li 
jej slečnu zdar váš. 

Porcia. Je to pravda, Nerissa? 

Nerissa. Je, slečna, ráčite-li schváliť to. 

Bassanio. A mienite to vážne, Oraciano? 

Oraciano. Do cela vážne, pane. 

Bassanio. Váš sňatok bude ku cti nášmu veseliu. 
Graciano (k Bassaniovi). Stavíme sa s nimi na prvého chlapca 
o tisíc dukátov. 

Nerissa. Čo chcete postaviť? 

Graciano. Kto prichádza tu? Lorenco a jeho pohanka? 
Môj Benátčan tiež, priateľ Solanio? 

Vystúpia Lorenco, JessiJca a Solanio. 

Bassanio. Lorenco, Solanio tiež, vítam vás I 
Jestliže mladosť mojej vážnosti tu 



Digitized by VjOOQ IC 



278 



¥ás môže vítat. — S vaším svolením, 
ja vítam priateTov a kr^yanov mých, 
spanilá Porcia* 

Porcia. Taktiež ja, môj pane; 
velice sú mi vítaní. 

Lorenco. Milosti vašej vdak! — Čo mňa sa tyče, 
nemienil som vás, pane, navštívif tu. 
Však cestou ked som potkal Solania, 
on žiadal ma, a márne spieral som sa, 
bych ho sem doprevadil. 

Solanio. Tak je, pane; 
a mal som dôvod k tomu. Signior Antonio 
porúča sa vám. (odovzdá Bassaniovi Hst) 

Bassanio. Prv než otvorím list, 
povedzte, jako sa má priateľ môj? 

Solanio. Nie zle, môj pane, leda v mysli svej; 
ni dobre, leda v mysli: jeho list 
vám zvestuje stav jeho. (Bassanio číta list.) 

Gračiano. Nerissa, obvesel tot cudzincov; 
uvítaj ich. — Sem ruku vašu, Solanio: 
čo nového je v Benátkach? Jak sa má 
kráľovský kupec, dobrý Antonio? 
Viem, zdaru našemu sa bude tešif: 
sme Jasonovia, rána dobyvší. 

Solanio. Kiež dobyli ste runa, čo on ztratill 

Porcia. V tom písme zlostný obsah musí byf, 
on kradne farbu z tvári Bassania: 
snáď priateľ drahý umrel; iné nič 
na svete nemohlo by pevnosť muža 
tak mocne podvrátif . Čo, stále horšie I — 
Dovoľte, Bassanio, som z póla to, čo vy, 
a polovička všeho náleží mne, 
čo list ten prináša vám. 

Bassanio. Drahá Porcia! 
Tu niekoľko je slov, že odpornejšie 
snád nikdy nešpinily papieru; 
Spanilá slečna, ked som prvý krát 
vyznával lásku vám, som otvorene 
povedal, že vše moje bohatstvo 
koluje v mojich žilách, že som šľachtic; 
a pravdu riekol som. Však, drahá slečna, 
ked za nič cenil som sa, uvidíte, 
jak veľký chvastúň som bol. Eieknuc vám, 
že nemám nič, mal som vám povedai, 
že menej mám, než nič; bo skutočne 
zaviazal som sa priateľovi drahému, 
priateľa zaviazal zas' najhoršiemu • 
nepriateľovi jeho, získať chtiac 
prostriedky. Tu je, slečna, jeho list — 



Digitized by VjOOQ IC 



379 



Ten papier, jako telo priatefa, 

a každé sIoyo na ňom, rana zejúca, 

z nejž tečie živá krv. — Lež, pravda to, 

Solanio? Zlyhaly mu vSetky obchody? 

Čo, ani jeden nevydaril sa ? 

Z Mexika, z Tripolisu, z Anglie, 

z Berberska, Lissabonu, Indie? 

Neušla žiadna z lodí hroznému 

nárazu skalísk, kupcov kaziacich? 

Solanio. Ni jedna, pane môj. A ostatne, 
i keby hotové mal peniaze 
vyplatiť Žida, zdá sa, že by ich 
on neprijal. Ba, nikdy nepoznal som 
stvorenia, majúceho ludskú tvár, 
že by tak dravé na zkazu šlo človeku. 
Dňom-nocou na dožeho nalieha, 
a kričí o zániku svobôd štátu, 
jak právo odoprú mu: dvadsať kupcov, 
sám dože, najvážnejší mužovia 
senátu, všetci premlúvali ho; 
lež nikto nemohol mu vybif z hlavy 
žalobu zlostnú z premeškania sroku 
o právo, o úpis. 

Jessika, Kým u neho som bola, slyšala som, 
jak prisahal sa pred Chusom a Tubalom, 
krájaný jeho, že chce radšej mäso 
z Antónia, nežli dvadsatnásobnú 
hodnotu summy, ktorú dlžen mu je: 
a viem, že jestli zákon, moc a vážnosť 
mu toho neodoprú, pane môj, 
zle bude s Antoniom úbohým. 

Porcia, Je vám on drahý priatef, čo v tej nesnádzi je? 

Bassanio. Najdrahší priatel môj a najmilší muž, 
povahou dobrák, neúnavný duchom 
v konaní služieb, muž, v ňomž jasnejšie 
starého Rimana ctnosť javí sa, 
než v komkofvek, čo dýcha v Itálii. 

Porcia, Jak velkú summu Židovi je dlžen? 

Bassanio. Dukátov za mňa tritisíc. 

Porcia. Čo, nie viac? 
Šesťtisíc dajte mu, a zničte úpis; 
dva razy po šesťtisíc, i tri razy, 
než by mal priate! takej povahy 
len jediný vlas ztratit vinou Bassania. 
Lež vstúpme v chrám, a ženou zovte ma prv, 
a potom do Benátok k priateľovi: 
bo ležať nesmiete vy nikedy 
po boku Porcie s duchom nepokojným. 
Peniaze dám vám, dvadsaťnásobne 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



280 

zaplaťte malý dlh ten: zaplatiac ho, 

priveďte ko mne druha verného. 

Nerissa a ja dotial budeme žít 

jak dievčatá a vdovy. Podme teda! 

Bo v svadby deň už lúčiC sa vám treba. 

Pozdravte priatelov, zrak váš nech javí jas: 

kúpený draho ste, i draho kochám vás. — 

Však slyšaf chcem list vášho priatela. 
Bassanio (čítaj. »Sladl^ Bassanio, lode moje všetky stihlo ne- 
štastie, veritelia moji stávajú sa krutými, moje položenie je biedne, 
môj zápis, duiý Židovi, prepadol; a poneváč neaí možno, hod bych 
zaplatil, abych žil, všetky dlhy medzi vami a mnou sú vyrovnané; 
kebych vás len mohol uzret pri mojej smrti. Jednako čiňte, jak 
vám lúbo: jestli vás láska vala nepremluví, aby ste prišli, o list 
môj nedbajte." 

Porcia. O, drahý, nechajte vše tak, a idte! 
Bassanio. Odíduc s vaším milým svolením, 

chcem pospiechať: však než sa vrátim zas, 

nezviní lóže mojím meškaním, 

ni oddych nemá vkročK medzi nás. 

(Odídu.) 
Výstup tretí. 

Benátky. Ulica. 
Vystúpi Shylock, Salarino, Antonio a éalámih. 

Shylock. Žalárnik, daj naň pozor. — O milosti 
mne nehovorte I Toto je ten blázon, 
peniaze ktorý. darmo pojčiaval. — 
Žalárnik, daj naň pozor. 

Antonio. Poslyšte predsa, dobrý Shylockul 

Shylock. Chcem úpis svoj mat! Proti mojemu 
úpisu nemluv nič: bo prisahal som, 
že budem vymáhat svoj úpis. 
Psom zval si ma, prv než si príčinu mal: 
však som-li psom, nuž strež sa zubov mýchl 
Mne dože musí po práve dat. — Divím sa, 
nevážny žalárniku, tvojej ochote, 
že ideš von s ním k jeho žiadosti. 

Antonio. Slyš moje slová, prosím ta. 

Shylock. Chcem úpis, nechcem slyšať tvojich slov: 
chcem úpis svoj, a preto nemluv viac. 
Mňa nezrobíš mdlým, nežnookým bláznom, 
bych hlavou krútil, zmäknul, vzdychal, poddal sa 
kresfanským prostredníkom. Nechoď za mnou; 
slov žiadnych nechcem slyšat: úpis chcem I (Odíde.) 

Salarino. To iste najzatvrdlejší pes, jakých 
viac není medzi Tudmi. 



Digitized by VjOOQ IC 



281 



Äntonio. Nechajte ho: 
nepôjdem za ním s márnou prosbou viac. 
On hľadá život môj; viem dobre, prečo: 
častokráf zachránil som od pokuty 
dlžníkov jeho mnohých, ktorí prišli 
s žalobou ko mne; preto nenávidí ma. 

Salarino. Viem iste, dože nedopustí to, 
by v platnosf vošla táto pokuta. 

Äntonio. Nemôže dože zákona beh rušif; 
bo keby porušil ho, pohodlie, 
ktoréhx) užívajú cudzinci 
tu u nás v Benátkach, by znevážilo 
našeho štátu spravedlnosf ; kdežto 
kupectvo a zisk mesta závisí 
od všetkých národov. Nuž, podme len: 
žiaT môj a ztraty strhaly ma tak, 
že sotva už funt mäsa zachovám 
na zajtra krvavému veritelovi. — 
Poď, žalámiku. — Boha prosím len, 
by prišiel Bassiano a videl ma 
dlh jeho splácaf; o ostatok nedbám! 

(Odídu.) 
Výstup štvrtý. 

Belmont. Izba y dome Porcie. 
Vystúpi PorciUj Nerissa, Lorenco, Jessika a Baltazár. 

Lorenco. Ačkolvek mluvím v vašej prítomnosti, 
vy máte, slečna, pochop šlachetný 
a pravý o priateľstve bohorovnom; 
čo javí sa tak skvele v znášaní 
neprítomnosti pána vašeho. 
Keby ste vedeli však, komu česf tú 
osvedčujete, jaký statočný 
je muž to, jemuž pomoc zasielate, 
jak láskavý to priateľ pána môjho, 
manžela vášho, viem, že by ste boli 
hrdejšou na svoj skutok^ než by vás 
dobrota zvyklá k tomu nútit mala. 

Porcia. Mne nikdy ľúto nebolo, že dobré 
som konala, ni teraz není mi: 
bo medzi priateľmi, čo obcujú 
a trávia spolu čas, ich srdcia stejné 
jho lásky nesú, musí rovnomemosf 
výrazu, mravov, duší panovaf. 
I myslím si, že tento Antonio, 
súc pána môjho druhom najmilším, 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



882 

podobný jemu musí byť. Ked tak, 

jak málo to, £o vynaložila som 

na vykúpenie obrazu mej duše, 

zo stavu ukrutnosti pekelnej! 

Lež to sa blíži príliš samochvále: 

nuž nechajme to; slyšte inú vec.'' 

Lorenco, odovzdávam do rúk vám 

vedenie domu a mé hospodárstvo, 

kým pán môj vráti sa; bo s mojej strany, 

ja tajný slub som vzniesla k nebesám, 

že v modlitbách a rozjímaní budem žit, 

jedine Nerissou tu sprevádzaná, 

kým muž môj a môj pán sa navrátia. 

Je kláštor na dve míle ztadiaTto; 

tam chceme zotrvat. I prosím vás, 

neodmietnite úkol, ktorý vám 

ukladá láska má a nutnost 

dočasná. 

Lorenco. Slečna, z srdca milerád; 
som k službám vašim vždycky ochotný. 

Porcia. Čeliadka moja zná už úmysel môj, 
a slúchat bude vás i Jessiku, 
jak pánov miesto mňa i Bassania. 
Nuž, s Bohom, kým sa uvidíme zas. 

Lorenco. Nech sprevádza vás blaženosť a šťastie! 

Jessika. Spokojnosť srdca. Milosti, vám prajem. 

Porcia. Za vaše prianie vďaka vám, a nazpät 
srdečne vám ho prajem: s Bohom, Jessika. 

(Jessika a Lorenco odídu.) 

Nuž, Baltazár, 

,ak poctivým a verným bývalá' vždy, 
)ud mi i teraz. Vezmi tento list, 
a čo len ludské úsilie je v stave, 
pospiechaj do Padui: odovzdaj ho 
tam do rúk vlastných strýca mojeho, 
doktora Bellaria; hlad, jaké písma 
a odev dá ti: tie čo najrýchlejšie 
mi prines k obecnému prievozu 
na lodku, ktorá plaví do Benátok. 
Neztrácaj času rečami, lež id 
a spiechaj: ja tam budem pred tebou. 

Baltazár. S prospechom náležitým, slečna, idem. (Odíde.) 

Porcia. Nerissa, pod; mám dielo pred sebou, 
o ktorom ešte nevieš; našich manželov 
uzrieme prv, než spomenú si na nás. 

Nerissa. A Uvidia nás oni? 

Porcia. Zaiste, 
Nerissa, ale v takom odeve. 



Digitized by VjOOQ IC 



888 

Že domnievat sa budú, jako by sme 

to mali, čo nám chybí. StÄVím sa, 

ked yyfintíme sa jak mládenci, 

že budem chlapcom šumnejším z nás oboch, 

a dôstojnejšie kord svoj ponesiem; 

hoYorit budem hlasom chriplavým, 

jak chlapec na priechode k mužnosti. 

Dva malé krôčky v jeden mužstf krok 

natiahnem; mluvif budem o rvačkách, 

jak drzá mládež, a Ihat roztomilé, 

jak čestné dámy hladaly mej lásky, 

ked som im odoprel však, ony ochradly 

a umrely, — i nemohol som za to. 

A potom želef budem a priať si, 

kiež som ich predsa nebol usmrtil. 

A potom dvadsať takých drobných lží; 

i budú ludia prisahať, že som už 

pred rokom školy ukončil. — Mám v mysli 

tisíce hrubých šibalství tých chlapcov 

chvastavých, ktoré hodlám vykonať. 

Nerissa. Jak? máme na seba vziať úkol mužov? 

Porcia. Fuj, jaká otázka to, 
nech je tak mrcha jazyk na blízku I 
Však pod, vše poviem ti, čo za lubom mám, 
ked do kočiara sadnem, ktorý čaká nás 
pred vráty parku; treba nám však spechať, 
bo dvadsať míľ dnes máme ešte jechať. 
(Odídu.) 

Výstup platy. 

Tamže. Záhrada. 
Vystúpi Ĺancélot a Jessika. 

Lancélot. Áno, vskutku! lebo, vidíte, hriechy otcov majú byť 
pohladávané na deťoch: preto, priznávam sa vám, mám obavy o vás. 
Býval som k vám vždy prostý, a tak i teraz prejavujem svoju mienku 
o tej veci: preto budte bodrej mysle; lebo vskutku, domnievam 
sa, že ste zatratená. Je tu jediná nádej pri tom, ktorá vám môže 
trochu prospeť; a i tá je len taká nevlastná nádej. 

Jessika. A ktorá je to nádej, prosím ťa? 

Lancélot. Aj, vy môžete dúfať do istej miery, že váš otec vás 
nesplodil, — že nie ste Židovou dcérou. 

Jessika. To by bola vskutku taká nevlastná nádej: potom by 
boly hriechy matkine pohladávané na mne. 

Lancélot. Vskutku takým činom obávam sa, že ste zatratená 
pre otca i pre matku: takto ked sa vyhnem Scylle, vášmu otcovi, 
padnem do Charybdy, vašej matky. Áno, vy ste ztratená na obojí 
spôsob. 



Digitized by VjOOQ IC 



284 

[ Jessika, Ja budem spasená skrze môjho manžela; on ma učinil 
kres(ankou. 

Lancelot. Vskutku, tým yefmi zvinil : nás bolo už predtým dost 
kresfanov ; práve tolko, že mohol dobre obstát jeden pri druhom. 
Toto robenie kresfanov zdvihne cenu sviň : jestli sa staneme všetci 
jedákmi bravčoviny, zanedlho škvarku slaniny nedostaneme na pan- 
vicu za peniaze. 

Jessika. Poviem môjmu mužovi, čo ste mi riekli, Lancelot; 
tu prichádza. 

Vystúpi Lorenco. 

Lorenco. Budem ešte žiarli< na vás, Lancelot, ked takto tla- 
číte moju ženu do kúta. 

Jessika. Nemáte sa čoho bá£, Lorenco : medzi mnou a Lance- 
lotom je po priateľstve. Povedal mi doprosta, že pre mňa nieto 
milosti v nebesách, poneváč som Židovou dcérou; a hovorí, že 
nie ste dobrým údom pospolitosti, lebo ked obraciate Židov na 
kredtanov, tým dvíhate cenu bravčoviny. 

Lorenco. Z toho zodpoviem sa ja Tahšie pred pospolitosfou, 
nežli vy, že sa černoška stala takou nafúkanou : je u vás s deckom, 
Lancelot. 

Lancelot. Divím sa, že ju očerňujete ešte viac: jestli je menej, 
nežli poctivou ženou, nepotrebuje vášho očerňovania, ked je bez 
toho černoškou. 

Lorenco. Jako si vie každý blázon hraf so slovyl Tuším za- 
nedlho skvelost vtipu najlepšie bude sa javi< mlčaním, a shovor- 
čivost stane sa chvalitebnou len pri papúškoch. — M do domu, 
chlape; povedz tam, aby sa prichystali k obedu. 

Lancdot. To je hotové, pane; majú všetci žalúdky. 
Lorenco. Milostivý Bože, jaký si ty vtipkári teda káž im pri- 
chystať obed. 

Lancdot. I to je hotové, pane, zbýva len prikryf. 
Lorenco. Môžete teda prikryť. 
La/ncdot. Hlavy nie, pane. Viem, čo sa sluší. 
Lorenco. £šte väčšie stíhanie slov t Chceš v jednom okamžiku 
preukázať sa celým bohatstvom sfojho vtipu? Prosím ta, rozumej 
prostému človeku jeho prostej mienke: iď k svojim kamarátom, 
káž im prikryť stôl, priniesť jedlo, a my prídeme potom na obed. 
Lancelot. Čo sa tyče stola, pane, bude prinesený; čo sa tyče 
jedla, bude prikryté; čo sa tyče vášho príchodu na obed, pane, 
nuž v tom nech rozhoduje vaša vôIa a nálada. (Odíde.) 
Lorenco. Ó, svätá súdnosť! jaká je to reč. 
Ten blázon do pamäti vštepil si 
regiment slovných hračiek; avšak znám 
mnohého blázna v lepšom postavení, 
podobne jemu vystrojeného, 
čo k vôli štiplavému slovíčku 
po vrhne smysel. — Jessika, jak sa máš? 
A teraz povedz, milá, mienku svoju, 
jak sa ti lúbi žena Bassaniova? 



Digitized by VjOOQ IC 



Jessika. Slov nenachádzam, jako. Hodno veru, 
by viedol život čestný Bassanio; 
bo majúc v žene také požehnanie, 
slast nebeskú tu nájde na zemi; 
a jestli na zemi jej nezaslúži, 
nuž právom do neba sa nedostane. 
Ba keby tak dva bohovia sa dali 
na stávku nebeskú, a vkladom boly by 
dve zemské ženy, a z nich jednou Porcia, 
k tej druhej veru treba bolo by 
doložiť ešte niečo, bo jej rovne 
úbohý surový svet nemá. 

Lorenco. Ja práve takým manželom som tebe, 
manželkou jakou ona jemu je. 

Jessika. Aj, tážte sa ma, čo i o tom mienim. 

Lorenco. Naskutku: prv však podme k obedu. 

Jessika. Ja vás chcem chváliť, dokial lačná som. 

Lorenco. Nie, prosím, pri stole to povieme si: 
čokoľvek mi tam riekneš, medzi iným 
to strávim tiež. 

Jessika. Nuž dobre, poviem vám to. 

(Odfdn.) 



-*M^ 



Sobor nitriansky. 

Napísal Fr. V. Sasinek. 

(Dokončenie.) 

Sobor nitriansky nosil meno sv. Hipolyta. Sú, ktorí porovná- 
vajú ho s kláštorom sv. Hipolyta, od ktorého to meno zdedilo i 
mesto Sankt Pôlten v Dolnom Rakúsku ; a mieňa, že i tento i tam- 
ten založený bol od Nemcov ; lebo mesto Sankt Polten je nemecké. 
Čo na to? Je ovšem pravda, že to mesto a celé Dolné Rakúsko 
je nemecké, nebolo to však tak v 9. a 10. storočí. Medzi riekami 
Rabou a Enžou bývali Slovania ^'j. Cisár Karol Yeiký a jeho ná- 
stupci ešte neznali ani kláštor ani mesto sv. Hipolyta na rieke 
Traísme, ale mesto Treismu^^). Až r. 974 spomína sa kláštor sv. 
Hipolyta na rieke Treisme v diplome cisára Ottu, ktorý i ten klá- 
štor daroval hrabivému Piligrinovi, latinskému biskupovi pasov- 
skému'^): teda ten kláštor už predtým jestvoval a nosil meno sv. 



«^) Slovenské Pohľady 1907, str. 87 atí. 

'^) Treisma (Tľeismaa). HaDzie: Germánia sacra. II. 144, 155. 

*^) Priwina. . . babtizatus est in ecclesia s. Martini, in loco Treisma 
nnocupato. AnoDymus Salisb. ap. Ginzel: Geschichte der Slawenapostel, 
Gyríll u. Method. Leitmerítz, 1857. Mooumenta. S. 52. 



Digitized by VjOOQ IC 



Hipolyta mučeníka, nie nemeckého, ale rímskeho ^^). Poneváč Pri- 
vina asi r. 868 zahynul: teda ten kláštor sv. Hipolyta založený 
byf mohol medzi r. 868 a 974. 

Že by bol sv. Metod alebo Svätopluk I. založil ten kláštor, to 
nenie pravdepodobné; lebo sv. Metod za tej doby, čo účinkoval 
v Pannonii, nemal k tomu času, poneváč Nemci panovali nad Pan- 
noniou a Norikom ; Svätopluk ale zamestnaný bol válkami. Pravde- 
podobné je, že založený bol pod jeho synom Mojmírom, keď o. r. 
888 obnovdná bola slovanská hierarchia v jeho údeli medzi Rabou 
a Enžou, a zostala í potom, ked etnografickí Uhri (mahomedánski 
Bulhari, Turcae) r. 902 opanovali tú zem od Raby po £nžu a tam- 
ných Slovanov podmanili *'). 

Nakoľko nejasný dejepis dá sa poznaf, kedf cisár Otto r. 955 
bol porazil Uhrov v Bavorsku, odňal im to územie^ kde ležal kláštor 
SV. Hipolyta, a r. 974 daroval tento kláštor Piligrinoví, biskupovi 
pasovskému. Poneváč obývali ten kláštor (glagolskí) benedihtíniy 
nahradení boli mníchmi z Tegemse **). Z toho vysvitá, že jako ten 
kláštor, tak kláštor, čili sobor nitriansky rovnako obývaný bol (gla- 
golskými) benediktínmi. 

Teraz vráfme sa opät k soboru nitrianskemu. 



Sv. Gyrill a Metod boli predtým mníchmi, teda milovníkmi 
soborov. Je mi pravdepodobné, že ten sobor nitriansky sv. Hipo- 
lyta v úcte mali ; ačkolvek nebol grécko-slovanského, ale glagolsko- 
slovanského obradu, ktorý nepotláčali^'). 

Po rozklade dŕžavy Svätoplukovej Nitriansko opanovali Poliaci **), 

^^) Sviatok jedného sv. Hipolyta býva 13. aug.. drahého 2. dec. 
Oba utrpeli mučenícku smrť pod cisárom Valerianom (254—^261). Teda 
nebol Nemec. 

'^) Qaoram (episcoporum) quataor usque^dum Hongarí regnam Ba- 
variorum invaserunt, sicat praesenti cognitum est aetati, in Moravia (recte 
Moesia pannonica et Norícoj mauserunt. Epist Piligrini, episcopi Päta- 
viensis de anno 975. 

'*) Srov. Hanzic: Germánia sacra U. de episcopo Piligrino (971 — 
991). Wetzer und Welt: Kirchenlexikon. Freiburg, 1897. X, 110. Slo- 
venské Pohfady 1907, str. 259 atď. Madarakí dejepisci nesprávne po- 
čitujú Piligrína k apoštolom Uhorska, tým menej k apoštolom Maďarov, 
ktorých v tej dobe nebolo. Piligrín účinkoval v terajšom poddonajskom 
Rakúska, nie ale v Pannonii a v Tavodunajskom Uhorsku. Jeho účinko- 
vanie záležalo v tom, že zakladal nemecké kolónie a polatinčoval litnrgio. 
Jediné, čo pre Uhrov učinil, bolo to, že nadknieža Gesu, ktorý v Med- 
likn sídlil, naklonil i k latinskej litnrgii. Slovenské Pohľady 1907, str. 
259 atď. 

'') I pri jeho pohrebe (5. apr. 885) konala sa zádušná pobožnosť 
latinsky, grécky (kyrillsky) a slovensky (glagolsky). Legenda pannonica. 

'^) Guins (Svatoplucí) regnum fílii eius parvo tempore, sed minus feli- 
citer tenuernnt, partim Ungaris . . . , partim Teutonicis oríentalibus, partim 
Poloniensibus solotenos hostiliter depopulantibus. Cosmas ad an. 894. 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



287 



'^) De morte Boleslai (f 1025) carmeu: Latiuoram ct Slavorum 
qaotqoot estis incolae. Bielowski: Mon. Pol. Uist. I, 415 n. 2. Gonf. 
pag. 99 — 92. Tak to bolo i v Čechách. Dejiny počiatkov terajšieho 
Uhorska str. 9 n. 4. 

3«) Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 503. 

'^ Tantum duo solnmmodo ex omnibus inventi sant, qui se nltro 
ad eandam promptos oíFerant; qnoram unns Johannes, Benedictus alter 
vocabatnr. Vitá s. Romnaldi ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 329. 

^^) Noctu heremum latenter ingressi, at monachos interíicerent — 
Fares vero, reperto tandem adita, irruentes, extractis gladiis omnes pa- 
riter occidernnt. Ib. pag. 330. 

^^) K toma cieľa sv. Štefan nebol by povolal „mlčanlivých'' kamal- 
dalcov, ale „rečníckych'' benediktínov! 

*®) Slovenský Letopis 1880, str. 178—184. Hefele: Concilieiv,-. 
geschichte IV, 764—777. 



ktorí boli slovanského, i kyrillskébo i glagolskébo, obradu '^) : teda 
sobor nitriansky nepotlačili. 

Sú, ktorí hovoria, že mnísi soboru nitrianskeho neboli bene- 
diktínmi, ale kamaldulcami. Je oväem pravda, že Boleslav Chrabrý, 
aby si získal cisára Ottu (f 1002) a pápeža Sylvestra II. (f 1003), 
ktorý ho (pre slovanská liturgiu) nemal za hodného jcrálovskej ko- 
runy ^^), požiadal cisára, aby u sv. Bomualda vymohol pre Poľsko 
kamaldulských pustovníkov latinského obradu. K tomn cielu hlásili 
sa len dvaja, Ján a Benedikt ^^). Títo v Pofsku založili kláštor ka- | 

maldulský, ale kde, o tom nenachádzam zprávu. Ostatne, že to i 

nebol sobor nitriansky, pozna< z toho, že lakomí zbojníci tých ka- 1 

maldulcov všetkých zavraždili'^, a takUomu kláštoru konec uči- /é 

nili, kdežto benediktínsky sobor nitriansky trval i dfalej. ■'% 

Eedf SV. Štefs^ii zakladal o. r. 1031. glagolský kláštor v Maroš- ' | 

hrade (Čanáde), zo soboru nitrianskeho poslaní boli ta dvaja čierni, | 

čili glagolskí mnísi (benediktíni) zo soboru nitrianskeho: Erato a I 

Taclo**). Poneváč sv. Štefan až po smrti Boleslava Chrabrého (f 1025) J 

opanoval naše Slovensko, keby sme ho mali za zaklac|atela soboru /I 

nitrianskeho, bolo by sa to stalo medzi r. 1025 a 1031. Nielen že J 

o tom nemáme žiadneho bezpečného svdectva, ale dato non concesso 1| 

behom ô rokov nebol by sa sobor nitriansky tak vyvinul, aby z lona xi 

svojho bol mohol poslať dvoch kňazov na pomoc sv. Gerardovi; j 

mohol to učiniť len ako sobor dávnoveký. ^| 

Po smrti SV. Štefana (f 15. augusta 1038) nastaly v Poľsku a 1 

Uhorsku nepriateľské vzbury proti Nemcom a proti natískanej latin- i 

skej liturgii. Ačkoľvek Bela I. ako údelné knieža Slovenska držal J 

s dvorom carihradským a s Michalom Cerularom, patriarchom cari- 
hradským (1043 — 1059), nepriateľom západnej cirkvi, pobúriv me- 
novite Slovanov proti latinskej liturgii ^^). Sobor nitriansky, ako 
sobor slovanskej liturgie, nemal sa čo obávať nebezpečenstva. Ná- 
boženské vzbury utíchly, ked pod kráľmi, Andrejom I. a Belom L, 



A 



Digitized by VjOOQIC 



ustanovené bolo, že sa majú zachovávaf tie náboženské pomery, 
ktoré boly za sv. krála Štefana ^^). 

Po smrti krála Belu I. (f 1063) opäť rozdvojená bola krajina. 
Gesa L, ako údolné knieža Slovenska, držal s dvorom carihradským, 
Salomon král s cisárom západným. Eedf tento bol s královského 
trónu svržený, Gesa I. r. 1075 dal sa korunovat za krála uhorského, 
a to korunou, ktorú bol obdržal z Carihradu**); ale vo svedomí 
svojom znepokojovaný už r. 1077 vzdal sa kraľovania a 2ô. apríla 
umrel. 

Ked SV. Vladisláv stal sa králom, nahliadol, že sa neudrží na 
tróne, nespriatelí-li sa s mocným pápežom Gregorom VII. (1073— 
1086) a neprilne-li k cirkvi rímskej, ba i k latinskej liturgii. Aby 
si naklonil pápeža, založil kláStor latinského obradu v Šumave (Šu- 
migii, Šomodi), zapodieval sa i s tou myšlienkou, aby i na Slo- 
vensku založil kláštor latinského obradu*'); čo sa mu však ne- 
pošťastilo. 

Že glagolský sobor nitriansky za doby sv. krála Vladislava 
trval, toho dôkazom sú krála Kolomana listiny r. 111 1 a 1113. 
Podnet k tým listinám zavdal odboj jeho brata Almusa. Tento, aby 
nazpät si vydobyl údolné kniežatstvo slovenské, z ktorého zahnaný 
bol od Kolomana do Polska, so Svätoplukom a Ottom, kniežatmi 
moravskými, mal smluvu, aby cez Malé Karpaty vtrhli do Slovenska. 
Sám, ked nenašiel podporu u Boleslava III., kráľa poľského, odišiel 
do Ruska, najal tam Rusov a Kumánov, a cez Veľké Karpaty vtrhol 
do východného Slovenska, ale nešfastne, Koloman obliehal ho 
v Abovom Novohrade, privábil k sebe Rusov a Kumánov, tak že 
sa mu poddal na milos< a nemilosf. Koloman potom, Rusmi a Ku- 
mánmi posilnený, tiahol proti Svätoplukovi a Ottovi, a porazil ich 
r. 1109 pri Nitre**); aby odmenil maďarských Kumánov, nielen 
udelil im veľké majetky po krajine, ale vzal ich i do úradov. Z po- 
medzi nich beli i dozorci nad kráľovskými dôchodkami*^), Porcus, 
stotník, a Etheius, jeho súdruh, ktorí položili bezprávne ruky na 
dôchodJiy, sv. kráľom Štefanom (?) soboru sv. Hypolita v Nitre a 
Trenčíne, jako i z cla na celom Váhu pochádzajúce. Ačkolvek kráľ 
Koloman dal tým kráľovským svojim dozorcom za pravdu, svedkovia 

*>) Slovenský Letopis 1880, str. 188. . 

**j Tou korunou dosavád korunovaní bývali králi uhorskí. Slovenský 
Letopis 1878, I, 3. Bela L, ako údelné knieža Slovenska, mal korunu 
z Carihradu; jeho syn Gesa I. obdržal korunu odtiaľ ako kráľ uhorský. 
Parlamentár. Wien, 1888. Nr. 23. S. 4-7. Sborník Mus. slov. spoloč- 
nosti 1906, str. 114, 116. 

*') Slovenské Pohľady 1905, str. 543. 

**) Sborník Mus. slov. spoločnosti 1906, II. str. 119. Slovenské 
Pohľady 1906, str. 107. Anonymus B. r. notarius túto válku Kolomana 
preniesol do 9. storočia a strčil ju za golier Arpádovi. 

^^) Institores autem regii físci, quos hungaríce caliz vocant. Sú to 
Chalisii, Chvalisii, čili Kumání. Slovenský Letopis 1876, I. str. 108. 
Neuie nad všetku pochybnosť postavené, že tie listiny sú hodnoverné. 



Digitized by VjOOQIC 



Godéfrida, opáta sobora nitrianskeho, pred Laurentom, arcibiskupom 
ostrihomským, r. 1111 pod prísahou dosvedčili, že tie dôchodky 
od doby sv. Štefana sobom tomu náležaly. 

Veľmi bge do očú t^ rozdiel medzi listinou r. 1111 a medzi 
listinou r. 1113, že táto bola potvrdená pečatou kráľa Kolomaua, 
tamtá ale nie; stalo sa to bez pochyby preto, že Eoloman neprigal 
rozhodnutie Laurenta, arcibiskupa ostrihomského, a zostal pri tom, 
že dôchodky soboru nitrianskeho, v listine r. 1111 obsažené, ne- 
boly mu od sv. Štefana darované**) Nestojí-li to, tým menej stojí 
to, že sobor nitriansky založený bol skrze sv. Štefana. 

Na konci listiny r. HU síce stojí, že Marasses, biskup za- 
gorský (zagrebský?) na rozkaz krála tú listinu pečatil; ale stopy 
tej pe(ati na nej nenie; čo pôvodnosť a hodnovernosf tej listiny 
uvádza do podozrenia. 

y listine r. 1113 tenže Godefrid, opát soboru nitrianskeho, 
naznačil početné osady jeho v Nitrianskej, Tekovskej a Turčianskej 
župe, ktorými vládli pred vtrhnutím Ottu, kniežatá moravského ^^, 
teda pred f. 1109. 

Ka konci listiny stojí síce tiež (jako pri listine r. 1111), že ju 
pečatil biskup Manasses; ale pečati nenie. Bela IV., ked r. 1249 
dal ju, už vtedy velmi porúchanú, na prosbu Favusa, opáta soboru 
nitrianskeho, prepísať, bola bez pečati. Fejérpataky sa domnieva, 
že pečaf (kráľovská?) remienkami priviazaná bola dolu na listinu^*). 

Jak dlho benediktíni obývali sobor nitriansky, neznám sa určite 
vysloviť ^^). Roku 1312 arcibiskup ostrihomský a kapitula ostri- 
homská zmocnili sa osád a dežmy soboru nitrianskeho ^^), a r. 1414 
spomína sa ako správca soborského opátstva Hinko, biskup nitrian- 
sky^*). Konečne Blasius Jaklin, biskup nitriansky, r. 1691 od kráľa 
Leopolda obdržal dovolenie obnovil sobor nitriansky a uviest doňho 



^^) Cam igitnr homm verbis tantum, qaamqai satis viri forent, 
rex cam ministris sapra nomiDatis credere nolaisset. 

^^) Seditione autem Athe (Ottonis), ducis Moravomm, sedata, ipsa 
predia rnagno labore in anam coUegissem, hominesque ecclesie, qui pre- 
sumptnose se liberos esse assererent. Srov. ?yše nótu 44. 

^^) Eálmán király oklevelei. Badapest, 1892. 55. 1. 

^^) Pozemok Sarfew potvrdený bol sobora nitrianskemu. Wenzel: 
Cod. dip. arpad. cont VI, 151. an. 1185. Spomína sa opát sobora. 
Wenzel XI, 160. an. 1221. Chrám soborský VIL 208. an. 1246. Opát- 
stvo soborské III, 200. an. 1269. Locas credibilis XII, 220. an. 1277. 
Domlnicus abbas XII, 615. an. 1297. Fejér: Cod. dipl. Conventas IV, 
1, 477. an. 1247. IV. 2, 405. an. 1336; VIII. 4, 279 an. 1337. XI. 
546. an. 1361. IX. 7, 539. an. 1366. 

50) Fejér: Cod. dipl. VIII. 1, 477. an. 1312. 

**) Jura dominalia extraneornm I. ord. fasc. IV. nro 18. in archivo 
episcop. nitriensi. 

19 



Digitized by VjOOQ IC 



g90 

mníchov kamaldulcov **). V tom diplome ovSem chybne stojí, že 
ten sobor bol chýrečný, preto že v ňom bývali svätí pustovníci, 
Zoerard (Andrej) a Benedikt; kdežto oni pustovníkmi boli v Skalke 
nad Váhom neďaleko Trenčína. Ich „incolatus** v sobore nitrian- 
skom len natolko má smysel, že náležali k benediktínom sobora 
nitrianskeho. Pozdejšie i nad tou pustovníckou Skalkou založený 
bol kláštor benediktínsky ^^). 



^^) Signanter vero sacrí Camaldulensium ordinis ... ad praefatnm 
episcopatum suum Nitriensem, Montcroque arci et civitati' Nitriensi ad* 
jacentem, vnigo Zobor nuncapatum, alias ss. eremitarum, Andreae Zoerardi 
et Benedicti, incolatu memorabilem. . . taliterque sappressam qaodaromodo 
et obsoletam. . . praelibatornm Sanctorum memoriam ab oblivione ha- 
mana vindicare. Episcopatus Nitriensis memoria. 

^^ Coenobiam s. Benedictí de Skalka. Fejér: Cod. dipl. VI, 2, 98 

an. 1297. 

«*«• 

Dvaja duchovní pastieri. 

Veľkonočná rozprávka. 

Napísal Marcel Ptévost. 

Preložil 8 dovolením pôvodcovým Neresnichý. 

V okolí Albreta, kde v XVI. storočí tak pustošily cirkevné 
rozbroje^ žijú dnes katolíci v dobrom pomere s hŕstkou protestantov, 
ktorí ešte tam trvajú. Kostol protestantov a chrám katoliďtov svorne 
susedia v prostred obce; rozdielnost náboženská nehatí rodinné 
styky; katolícky kňaz a protestantský farár — hoci sú protivy 
v dogme — pretekajú sa v dobročinení. A v mestečku Gaudéléon, 
ktoré leží asi v prostred doliny, ležiacej medzi Néracom a Vianneou, 
rozopra Kristových pastierov — katolíckeho a protestantského — 
jednako tak rozožrala sa, že oba chceli i v srdciach svojich veria- 
cich vzbudiť náboženskú rozoprú. Katolícky kňaz, vyše 60-ročný 
starec, žil ticho, pokojne v svojom duchovnom mocnárstve ; a práve 
preto hladel zlým okom na mladého farára protestantskej cirkvi, 
ked! tento jedného pekného dňa. za vítal z kraja mohutných Geven- 
neov do Gaudéléon, kde ešte žije rozpomienka na dragonnady, pre- 
hnané násilenstvá, ktoré nepristanú nášmu milému kraju. 

A. k tomu ešte p. Lagarrigue — to bolo meno farára — získal 
za krátky čas dve duše pre svoju cirkev. Kňaz Goulomet rád roz- 
hlasoval, že dvaja prestúpení sú najväčší zlosynovia v obci, ktorí 
len za majetkom lipnú ; ved že len preto prestúpili, aby mohli pô- 
žičku dosta< u niekolkých bohatých protestantov ; Goulometovo srdce 
krvácalo. V noci ho často nepokojily hrozné sny. Videl okolo seba 
neúprosný, najvyšší súd; bol na výsluchu pred najvyšším sudcom. 

„Kňaz Gaudéléon,'' hovoril mu najvyšší sudca, „čo si učinil 
8 dušami Gasqueta a Dupina, ktoré som sveril na teba?"* 

Kňaz, chudák, proboval ospravedlni sa: 



Digitized by VjOOQ IC 



„Pane, Gasquet a Dupin sú zlosjrnovia, ktorí len za majetkom, 
lipnú; a to je nie moja vina, keď...** 

„Dost; neverný pastier ľ* pretrhol ho Pán. „Zle si strážil ovce, 
fiverené na teba, a prináSaS mi stádo zmendené. Zlý služobnfku, 
odstránim (a zpred obličaja môjho.'..'' 

A kňaz Coulomet sa strhol zo sna, bo cítil, že padá do ohnivej 
priepasti, ktorá ho upomínala Čo len na hrôzy purgatoria. 

A zd^ojnásobnil usilovnosť, hladal v svojej knižnici už od dávna 
odložené teologické knihy, hromžil každú nedelu s kancľa proti ka- 
círstva — kým evanjelický kazateľ bojoval s ápožtolskou námahou, 
.množil počet služieb Božích, modlitieb, nedeľných škôl. 

Na äiastie, Montluc^) umrel už pred 300 rokmi, preto mala táto 
malá náboženská vojna za následky po dlhých mesiacoch len to, 
že utvrdila a oduševnila cirkevníkov obojeho náboženstva obce Cau- 
déléon v ich viere. 

Ináče, rychtár obce, dľa stavu lekár, dla viery katolík, usiloval 
sa udržova< pokoj a shodu v obci svojím konaním a slovami miera. 
Mal veľký vliv a tak bezmála dosiahol svojho cieľa. 

Zvláštna príhoda rozpálila spor. Asi dvoma týždňami pred 
Veľkou nocou, farár Lagarrígue, idúc večer okolo siedmej po každo- 
denej prechádzke domov, zazrel podivnú vec, do plachtiftky zaha- 
lený veľký balík, a to práve pod bránou katolíckeho kostola. 

Je to starý, jednoduchý chrám, s troma schodíkmi pod román- 
skym portálom; studená tmavá noc sa blížila; kostolné dvere boly 
zamknuté; okolie kostola pusté. Farár vystúpil na tretí schodík. 
Zdvihol balík ; pri slabom osvetlení rozoznal niekoľkpmesačné diéta, 
zabalené do plachty. Život tohoto dietafa musel už by( veľmi bo- 
hatý príhodami, bo nezdalo sa byt akosi veľmi zadivené, že ho 
zanechali. S veľmi múdrym výrazom uprelo na Lagarrígua veľké, 
ako žúžoľ čierne oči, ktoré sa svietily z počernej, malej tváričky. 
Farár nerozmýšľal, zaniesol živý balík domov a sveril ho svojej 
žene, ktorá sa rozumela k opatrovaniu decka, lebo, hoci bola len 
30-roČná, mala už Sestoro detí. 

Katolíckemu kňazovi tetka jeho, stará slečna, ktorá ma bola ga- 
zdinou, od rozčúlenia premeneným hlasom oznamovala na druhý deň : 

„Ty ani nevieš, pán farár, čo? Hja, ver tak! Protestantský 
kňaz chodil včera v tvojom kostole a ukradol ti jedno dievčatko.^ 

„Čo? Dievčatko ukradol?* vykríkol kňaz. 

Hoci bol predpojatý oproti nemu, nepovažoval ho za schop- 
ného na také niečo. 

Tetka vysvetlila obšírnejšie. Čío ako zredukoval ho na oprav- 
dové okolnosti, milosrdný skutok, zdvihnutie diefaCa na kostolných 
schodoch skrz Lagarriguea, znepokojoval ho. Ak protestantský farár 
vychová pohodené diéta, čo sa i dalo predvídat, vychová ho iste 
v reformovanou náboženstve. A neznáma matka dokázala tým, že 
ho složila na schody katolíckeho chrámu, predsa cele jasne, že ho 
svenge katolíckej cirkvi. A tak reformátsky farár zas doniesol ka- 
tolícku cirkev o jednu ovečku, o dušičku, ktorú Pán bude spolu 

1) Trýzniteľ hugenottov v XVI. století. Prekl. 

19* 



Digitized by VjOOQ IC 



292 

S duäami Gasqueta a Dupina žiadaf od Goulometa. O bielnSkú du- 
šičku 1 

Srdce kňaza Goulometa bolo pokojamilovné ; on nerád mal 
hádky. Ale toto prestúpilo hranice. Obliekol svoju najlepšiu reve- 
rendu, vykefoval trojrohý klobúk, breviár vzal pod pazuchu a kráčal 
k Lagarrígueovi. 



Farár reformovanej cirkvi býval v peknom, úhľadnom domku 
na konci dediny^ pri ceste, ktorá vedie do Espiensu a potom dalej 
vŕškami do Néracu. Cestou kňaz stretol sa s viac ludmL Niektorí 
z jeho farníkov ho oslovili a hovorili mu s rozhorčenosfou o únose. 
Zistilo sa, že Lagarrigue odňal diefa španielskej žobrácke, kým sa 
táto modlila pred sochou panny Márie — k čomu však povestná 
gascoňská obrazotvomosf v mnohom dopomohla. Kňaz ubezpečoval 
svojich farníkov, že všetko možné vynaloží a bude rozhodne nazpäf 
požadovať diéta. 

„A čo by som musel hneď präsidenta republiky vyhladaf, vráti 
nám hol** 

Kňazovi sa všetko tak zdalo, že protestanti, ktorí ho stretali, 
škodoradostne hladeli na neho. 

Dojdúc na prot. faru, zacengal. Pani farárka mu prišla otvori<; 
hned prvý nemilý dojem, s ktorým kňaz potkal sa vo farárovom 
dome, bol, že videl na rukách hodnej, no predčasne odkvitnutej 
pani farárky akési diéta. 

„Odpusťte, pani moja, odpusťte, ** zajakal sa. „Či je pán farár 
doma?" 

Pani farárka sa navidomoči nalákala. 

»Môj práve odišiel," riekla. „Šiel práve do Néracu... Šiel sa 
dozvedať v záležitosti . . . malej ..." 

A pohladóm ukázala na dieťa, ktoré nadájala. Kňaz sa už zdal 
byt odhodlanejším. Vstúpil do domu a zatvoril za sebou dvere. 
Pani Lagarrigueová voviedla ho do salónu a ponúkU sadnúť si. 

„I ja som práve prišiel," začal kňaz, „vyjednávať o to diefa 
6 pánom Lagarrigueom." 

A že mu nik neodporoval, vždy s väčším a väčším ohňom vy- 
kladal pán Goulomet, že dieťa nie náhodou složili na schodíky 
katolíckeho chrámu. Géle jasne vyjadrili tým to, že ho sverujú 
katolíckej cirkvi. On je teda zodpovedný pred Pánom za tú dušičku. 
A to právo obráni oproti každému. Vyslovil úfnosť, že i pán Lagar- 
rigue uzná, že jeho žiadosť ml právny základ a že sa nemusí obrátiť 
na vyššie fórum. 

Kňaz nedoložil, koho myslel pod tým vyšším forumom ; pravdu 
rieknuc — ani sám to nevedel. Ale bol spokojný s výsledkom 
svojich rečí. 

Pani Lagarrigueová sa začervenala až po uši a nemohla odpo- 
vedať viac, ako: „Oznámim to môjmu mužovi, pane... Uvidí... 
— On rozhodne . . " 



Digitized by VjOOQ IC 



Vyrovnala sa a, aby zakryla rozpaky, tíäko kolísala na kolenách 
dievčatko, ktoré na ňu uprelo oči a mliaskalo jazýčkom, ovlaženým 
mliekom. Pán farár sa odporúčal, ako sa patrí; vrátil sa do ôvojej 
fary, kde rozohnenej tetke vyrozprával svoje energičné zakročenie. 
Teraz už len výsledok treba počkaf. 

Nečakal dlho. £šte v ten deň, okolo piatej popoludní, doniesol 
na katolícku faru asi desafročný chlapec list od protestantského 
farára. A pán farár čítal: 

Pán farár! 

Moja žena hovorila mi o Vašej návšteve a o jej cieli. Lež, 
velmi lutujem, nemôžem vyhovef Vašej žiadosti. Ja tiež znám ocenit 
to, že mi Boh sveril jednu dušu; považoval by som to za zločin, 
keby som neuskutočnil Jeho najvyššiu vôIu. 

Ján Lagarrígue, 
ref. farár. 

Ako sa o návšteve katolíckeho kňaza a o odpovedi ref. farára 
rozniesol chýr v Gaudéléon, bola cirkev reformovaná a katolícka 
v najväčšom rozhorlem'. Rychtár, ktorého oslovili, aby rozsúdil, vy- 
znal, že bn nemôže nič vykonal : pán Lagarrígue oznámil nález dla 
zákona a vyslovil žiadosf zadržal si dievčatko. Katolíci sa strojili 
už i na tO; že sa ozbroja a silou vybojujú ukradené die(a. 

Beformovaní odpovedali na to tým, že vyslali stráž ku kostolu 
a fare. V noci hádzali skaly do oblokov katolíckeho kostola. Po 
stenách bolo plno plakátov s nápismi: „Lagarrígue, zbojník detí**. 
Žiaci sa pobili po uliciach. Musela vrchnosf vyslaf do Caudéléon 
dvoch žandárov z kantónu na dlhší čas. A reformátsky farár si len 
zadržal corpus delicti, ale z jeho vlastných detí sa neopo vážilo ani 
jedno ukázať sa na ulici, bo sa protivníci vyhrážali, že mu ako 
záloh jedno ukradnú. I jeden, i druhý sa zľakol, keď videl, aké má 
následky rozopra; katolícky kňaz písal na biskupa, reformátsky 
farár sa obrátil na präfekta. Lež dve vrchnosti tieto neodpovedaly. 
A rozbroj tak rástol, že by bola vypukla zaiste ozajstná náboženská 
vojna, ktorá by bola rozžala celý kraj, keby ráno v Kvetnú nedeľu 
nečakaný chýr nebol priniesol dočasný pokoj: 

„Matka malej je tu, a chce si dievčiatko zpät vziať. '^ 



Tento nečakaný chýr bol čistučká pravda ... V predvečer Kvetnej 
nedele vyhľadala rychtára obce Caudéléon mladušká žena, ešte skoro 
len dieťa — no veľmi pekné ; typ jej a šata poukazovaly na kome- 
diantku, aké často vidno po juho-západných dedinách Francúzska 
a ktoré v Albrete, ako i v Španielsku, menujú „gitanmi". Ozná- 
mila, že ľudia z jej trupy tu niekde zabudli jej dieťa proti jej vôli; 
ale oua nemohla už ďalej vydržať bez neho, a prichádza si preň. 

Rychtár dal nocľah „gitane" v svojej pajte. Na druhý deň dal 
zavolať oboch farárov, a reformovaného prosil, aby priniesol i dieťa. 
Malé dievčatko vrátili matke, ktorá sa divo naň hodila a ho skoro 



Digitized by VjOOQ IC 



zjedla od radosti, hovoriac k nemu rečou, ktorú nik nerozumel a 
v ktorej sa ani len znenie slov nepodobalo rečiam a idiomam, ho- 
voreným prítomnými. Pán Lebize vyložil stav veci obom stránkam 
a doložil, že rozbroje prestaaú, keďže die(a vrátia matke. 

„Ste protestantka a či katolíčka?*^ spýtal sa napokon rychtár 
gitany. 

Tá sa len smiala, čeriac krásne biele zuby: 

„Ani protestantka, ani katolíčka ľ' 

„Ale, veď azda len prináležíte k niektorej viere ?** spýtal sa 
reformovaný farár. 

Mrdla plecom, zvážnela a neodpovedala. 

„Ale sa však niekedy modlíte?^ doliehal kňaz Goulomet. 

„Máme krásne spevy," šeptala ona, „ktoré eSte od našich pra- 
otcov na nás ostaly.*^ 

Oboch duchovných otcov opanovala žiados< získa< túto nevinnú 
dušu pre svoju cirkev. Obidvaja sa ponúkli, že budú vyučovaf mladú 
ženu náboženstvu ; obidvaja boli jednej mienky : treba ju odučiť od 
nomádneho života; obec ju i s dieťaťom adoptuje. 

Nilka (to bolo jej meno) neodporovala — len sa záhadne usmie- 
vala. Lagarrigue a Coulomet sa zase začali hádať; rychtár ich 
rozdelil. 

„Táto Žena bude bývať v obecnom dome," riekol. „Vy oba, páni 
farári, ju budete navštevovať, v jeden deň jeden, na druhÝ deň druhý. 
Do Yeikej noci máte času ešte dosť, aby ste jej kresťanskú vieru 
vysvetlili — každý dla svojho pochopu. Ona si potom slobodne 
vyberie medzi dvoma cirkvami. A v prvý sviatok velkonočný ju 
pokrstíte i s dieťaťom — vo viere, ktorú si vyvolí." 

Tento šalamúnsky výrok nevyhovel cele ani jednému farárovi, 
ba nikomu v oboch cirkvách. No musel každý v hĺbke srdca uznať, 
Že je to rozsudok múdry. V Gaudéléon sa rozhostil zase pokoj. 
Obe cirkve, na čele so svojimi kňazmi, usilovaly sa obrátiť kóme- 
diantku na svoju vieru. 

Farári deň po dni katechisovali Nilku, raz jeden, raz druhý. 
Obidvaja museli uznať pôvabnosť katechisovanej : no obidvaja našli 
neprítomnosť náboženského, ba i morálneho citu u nej. Narodená 
na ulici, tam prežila celú svoju mladosť ; neučila sa ničomu ; otcom 
jej dieťaťa bol akýsi pobehaj, ktorý sa jej pozdal jedného dňa, keď 
sama-samučičká bola pri šiatri, vytiahnutom na konci akejsi nizo- 
zemskej dediny. Rozpovedala vec ticho a lutovala len to, že jej 
dieťa nenávidela celá trupa — pre neznámeho otca. Všetko, o čom 
jej hovorili, prijímala skôr roztržité, ako na lahko. Bola nedbalá a 
trochu koketná. To ju nemýlilo, keď mala otrhanú sukničku, keďže 
mala len červené ruže vo vlasoch. Zbadali, že ich trhala všade po 
záhradách, kde len mohla; lež malú túto krádež predbežne strpeli. 
Boly dni, keď nemohli od nej dostať ani slova. . . Ani čo by nebola 
tam bývala. . . tak hľadela do dialky zamysleným okom. S času 
na čas zase bola nesmierne veselá; spiev^a, odzbrojila svojou de- 
tinskou radosťou vážnosť svojich učitefov, ba ešte i prísnu tetku 
pána katolíckeho farára. 



Digitized by VjOOQ IC 



295 

Je4ného večera pán Lagarrigue zaviedol ju do kostola na ve- 
černé modlitby, a ona ukazovala veTkú radosf z toho, že mohla 
spievaf v ženskom sbore svojím čistým, zvučným hlasom. Katolíckeho 
farára tetka uisťovala zase svojho bratanca, že Nilku zaujímigú velko- 
nočné prípravy katolíckej cirkvi^ kvetisté vásy, papierové kytky, 
zástavy kongregácií a všetky iné pestré ozdoby starých katolíckych 
kostolných stien. Tieto dobré zvesti obodrovaly obe stránky. 

Blížil sa prvý veľkonočný sviatok a v dvoch cirkvách pripra- 
vovaly sa zasvätiť slávuosf nezvyklým jasom. I reformovaní i kato- 
líci počítali na to, že jas slávnosti pozdvihnú dvojnásobným krstom. 
Nilku posmeľovali, aby sa už konečne rozhodla; sľúbila, že dá od- 
poveď v prvý sviatok ráno. A kedl ju nahovárali, aby si volila 
skorej — utiekla, zvučne sa smejúc, a odvolávala sa na rozhodnutie 
rychtára a na podmienky. 

V noci, ktorá predchádzala rozhodujúce ráno, ani jeden z du- 
chovných pastierov nespal mnoho. Ani jeden ani druhý sa heodvážil 
ani len myslef na to, čo by bolo s ním, ak si Nilka zvolí cirkev 
jeho protivníka. A predsa jeden zo dvoch musel prehrať. 

Oba sa tým istým dôvodom uspokojili: 

Nilka je taká dobrotivá, taká milá, ked ju vyučujem, nepiôže 
ma tak zarmútiť! 

Včas ráno katolícky pán farár, nemohúc spať, vstal, Síel do 
kostola a modlil sa dlho I Veľký zvon na veži začal hučať, akoby 
odpovedajúc na tenší zvuk zvona na reformátskej veži. Po hodine, 
strávenej v modlení, Coulomet vstal (zvážnel cele) — a šiel do 
záhrady na čerstvé povetrie, kde súsedily kvety a zeleniny. Deň 
sa strojil byť horúci, ako v lete. 

Je to svätý deň Veľkej noci, — myslel si farár. 

A prosil Pána, aby v tento deň rozžal slávu jeho cirkvi. 

Práve v tej chvíli videl prichádzať kostolníka. 

„Pozrite, pán farár, čo som našiel v bráne kostola I ** riekol, 
podávajúc mu kyticu červených ruží. 

Farár poznal Nilkine obľúbené kvety. 

Kytka bola sviazaná malou, čiernou páskou. Ked pán Coulomet 
prizrel sa lepšie povrázku, zbadal, že bol upletený z vlasov. 

Predtucha mu stisla srdce. 

Ani nepozrel na kostolníka, lež sa ponáhľal, ba až bežal na 
obecný dom. Našiel tam všetko na nohách. Nilky nebolo nikde a 
nik ju nevidel odísť. Pán Lebize a jeho ľudia vyvolávali jej meno^ 
lež nedostali odpovedi . . . 

Sotva to rozpovedali katolíckemu pánu farárovi, keď sa zjavil 
už i pán Lagarrigue. V ruke držal kyticu červených ruží, podobnú 
tej, čo našiel kostolník. Vo vytržení hovorili dvaja farári jeden 
k druhému: 

gl vy?... Kyticu sviazanú vlasmi?... Áno, na obloku dnes 
ráno?" 

„Viete, že Nilka odišla i s dieťafom?** 

„Odišla, a navždy?" 



Digitized by VjOOQ IC 



„Akiste! Tu spala v pajte... Postel je prázdna... Akiste 
ušla v noci. 

,0h, a nepokrstená ľ* 

„Ani ona, ani jej diefal*' 

„Čo sa diefafa týka^"* vykríkla tetka farárova, ktorá práve pri- 
chádzala s inými matrónami, ktoré už vedely o všetkom, Ja^ ho- 
vorím vám, ja som ho dobre pokropila vodou, kedl som ho nedávno 
strážila, kým pán farár vyučovali jeho matku... Ja som hned ne- 
dôverovala.. .** 

„Vy ste to urobili?* vykríkol ref. farár, trochu upokojený. 

Protestanti a katolíci jednako odobrovali skutok dobrej ženy. 
Aspoň to malé dieČa, ktoré považovali zčiastky za spoločné die(a 
obce, bude vandrovat svetom ako kresfanča. Vo všeobecnom zmätku 
zabudly obe nepriateľské stránky na rozoprú a spríatelily sa, — 
bo ved boly obe rovnako oäkodené. 

„Keby sme sa neboli priečili," mrmlal jeden mudrc, „nebol by 
sa tak odfahoval krst matky 1" 

V ludstve, ktoré sa pomaly schádzalo, bol každý tej istej 
mienky. Rychtár Lebize, ktorý dosial nehovoril mnoho, doložil vtedy 
s trpkým úsmevom: 

„No, páni farári, či myslíte, že táto gitana nebude spasená — 
preto, že voda krstu neovlažila jej čela?^' 

Všeobecná tichosf. 

„Kristus vstal z mŕtvych pre všetkých, ešte i pre pohanov," 
riekol konečne pán Lagarrigue; „Pavel apoštol to hovorí cele jasne."" 

„Zaiste, ** zistil katolícky farár, „roilost Božia nemá hraníc. 
A srdce Nilky nebolo zkazené. A keď takým zvláštnym spôsobom 
a tak neočakávane odišla, urobila to len preto, aby nezarmútila ani 
jedného zo svojich učiteľov." 

„Modlite sa teda za ňu i jeden i druhý," zakončil rychtár. 
„Je Velká noc dnes tak pre katolíkov, ako pre protestantov, a verte 
mi, i pre komediantku, ktorá nemala odhodlanosti, aby sa oddelila 
od svojej truppy. Modlite sa za ňu a nedohadujte sa viac." 

Skupina sa pomaly rozchádzala. 

Farári odchádzali spolu v priatelskom rozhovore. Včera ešte 
nepriatelia — a dnes si už stískali ruky. Nilka, odíduc z dediny, 
odniesla i príčinu rozbroja a zanechala za sebou len pokoj. Ponad 
strechy povetrím rozliehaly sa súzvučné hlasy zvonov oboch veží, 
hlásajúc najväčšiu slávnosť v roku. Rozbroj predošlých dní prestal 
a v tej chvíli zaiste nebol nik v Gaudéléon, kto by nebol odobroval 
rycht^ovo velkodušné rozhodnutie. 

Áno, zaiste. . . Ježiš Nazaretský zdvihol zase pre všetkých fndí 
kameň hrobu. . . 



Digitized by VjOOQIC 



297 



Pokojným. 

Nech vám je po chuti v odpornom pokoji, 

Močiarov bratia vy; 
Čo vás tak žičlivé lono vše prídoji 

Sprikrenej tíšňavy. 
Huďte už len ďalej s dobrými nie pláni, 

S planými medoví; 
Nerušte sa nikdy, iba ak so strany 

Nestranných vrchov i 
Nevetemý vietor dať by mohol. Ani 

Nebuďte studení, 
Aby nestiahly svet zamrznuté lady; 

Aby nelahla hmla 
V surovej kabani na žitia polany. 

V horúcom plameni 
Neblkocte, ako šuhajkovia mladi, — 

Plácha by vyšlahla! 
Už len drepenejte v nákazlivom sneni. 

Močiarov bratia vy. 
Nebudete v zhnitých slastiach utýčeni. 

A keď sa oslavy 
Doba vám dovlečie, šťastia v plnom kvete 

'Mochom zarástiete! — 
A už s družinou sa bodrou moja duša 

Prudko len poženie^ 
Ako potok horný, ktorý vrchy rúša, 

Trhá a kamenie 
Berie. My závady rozválame klady. 

Nápor náš rozdrobí 
Prieku úporného stvrdnuté skaliská; 

Drzý vzdor odtiská. 
Rušať budeme a trhať vrchy zloby, 

Rýpať ich zvániská: 
A pravde budeme, ako tie bystriny. 

Vymývať doliny. 

HájomiL 



•w- 



Digitized by VjOOQ IC 



398 



Duchovné prisma. 

Napísal Joeef Podhradský. 

Pevec Hájnikovej ženy. 

Úvod do kritiky jeho diel. 

(Dokonäenie.) 

Keď Múza u mužských pri pive drieniala, 

Zabudnutá bola dráma, 

Javorina zaspievala, 

A drámou svojou ^Svedomie'' 

Zahanbila darmospáčov 

Tatíer dáma. 

Žena zobudila z driemot Obra, 

I hnedí kdesi z Basocháča 

Do rajskej dedinky priletel domov, 

Nebožiatko Martin, už otrovený, 

Mŕtvy už z cudziny, pomútíf S&sistie 

Tichučkej rodiny. 

ČiqeS, pevfie „Hájnikovej ženy", 
Že lýru zavesiť? 

Vidíš, jakých má6 trabantov? kpUegov? • 
Z Múzy kremeňa duchovných barónov... 

A sláviikov v kasaníčkáchl Huju juuuh! 
Plné háje, lúky, hory, 
Z poet-mládencov vyletujú ducha deti, 
Nové slnká, nové svety. 
Jak slniečko večitv mládenec, 
Nežení sa. Nemá kedy, v svetlom boji; 
Vela tÝch hviezdičiek, kým každú napojí. 
Má kol seba vysokorodených grófov: 
Satuma, Urána, Neptuna, Paroma, 
Merkura, Zorničku, Zem, Mesiac, Marsa, 
A vela velikých i malých barónov. 
Nuž veď poznáš hradskú v tej mliečnej ceste, 
Viacej si tam, nežli doma. 

Tys' okrúžený Tatier vílami, 
Čo vyšôie city z výSky do nás lejú, 

V novellách vyšší život v národ sejú. 

V „Mier dí4rše*^ nad hrobom povinnosti svätej, 
NemaJujú, — budia z útrpnosti žial. 
Nie sú ony mŕtve zrkadlo života, 
Ony tvoria hneď i originál. 

Tu, ideál verný duše, 
Lumpa muža* anjel žena, 
Prijme zpät lumpa, lumpom opustená, 

V bahne jeho vredov, v belunkom lóži. 
Pestuje si ho vo meno Boží. 



Digitized by VjOOQ IC 



299 

Blažený cíti mier duše ona, 
Ved povinnosť svätú koná. 

No trest iumpa straSný! 
Každý hit vodičky z úslužnej rtífciCky, 
Sype mu na hlavu žeravé uhlieky 

Všetky naSe Múzy, vzdor nobl luzy, 
Do osnovy íäsu poesiu snujú. 
Smutný sveta cinter, smutná v fiom robota, 
Bez poesie božieho života. 

Vo hmlách žitia momenty sa kryjú, 
Vyôšl sa duchovia do života klujú. 
Rodí sa vek nový? Triumf bijú hromy, 
Ze sa vyäSl moment do života lomí. 

Tak, hla, slniečko v systéme neba pánov 
Čaruje a žije. 

Tak Venera, by vynikla v kráse, 
Potrebovala Grácie. 



Odkladáš iyru? To labutí ston! 
Nestihols' ešte na mohýl Staciul 
Kde pári sa dusík času, pod kameňom hrobovýip, 
S oxygenom novým, 
Kde už Zef^r z Večná pýri. 

Žalmista „Maríny*^, aby mu barytón, — 
Lebo na svite všetko hynie, hynie, — 
Nevisel nad hrobom na licitáciu. 
Postaral sa o dediča lýry, 
Neutratil právo hrobu — mliíaC. 

(Uite sa, cvičte sa, bo vymrú poeti ; 

Bedu nám v hroboch otcom nemých detí.) 

Všetkých vás, čo na živých Tatry hroboch 

Zástavu života lengali ste, 

Na povampyrené tóny nedbali ste, 

V rovinách, dolinách spievali ste: 

Žalo dievča, žalo trávn. 

Neďaleko T^nešváru; 

Ohnivý VÔ2 rnšá z hory, 

Ani kone, ani voly, 

Predsa besno letí jaksi. 

Tie siroty viezol kamsi. 

Ked začula sirôt vresky, 

Odsekla si dva prstečky. 
A dievčatká šumné s hrablami, 
Na slzavých lúkách seno hrabely^ 
Jedna sivými volkami orala, 

V peknej pesničke mládencov volala: 



Digitized by VjOOQ IC 



800 

Mládencov z kaviarní: Hajs! Hajs I 
Mládencov z krčmičiek: Hajs! Hajs! 

Orala — volala: 
Naše sivé volky, hajs! 
Naše sivé volky, do dvora 1 

Do dvora! Rodného 
Naše sivé volky, do dvora! 
Od karát, do dvora! 
Z kaviarni. do dvora! Hajs! Hajs! 
.Naše sivé volky do dvora! 

Do dvora! Rodného! 
Naše — sivé — volky do dvora!! 

Všetkých vás, čo na živých Tatry hroboch 

Zástavy Múzy lengalí ste, 

Duchovnej smelosti ked bol kvartiel Vacov, 

Duchu na slávu spievali ste; 

Ked najmenším pánom v krajine bol Boh, 

Na Jeho slávu 

Varitá a bubny hýbali ste — 

Všetkých vás 
Z katalógu cintorína vytrela Venus! 



-•w- 



Z listov, aké dostáva L* N. Tolstoj. 

6. 

Jelizavetgrad, 18. marca 1906. 
Milý Lev Nikolajevič! 

Dávno som Vám chcela pisat, ale vše som sa akosi obávala. 
Teraz napokon som sa rozhodla. Vy ste vraj takí umní, Vy pravde- 
podobne porozumiete ma; veď som dosial nenašla nikoho, kto by 
ma porozumel dobre. Nuž vec je toto : ja som si zalúbila jednu 
Rusku, učiteľku nášho gymnásia, tak zalúbila, ako som ešte nikdy 
neľúbila. Pravda, ja som i predtým lúbila mnohých, ale vtedy som 
zajedno ľúbila i slniečko, i kvety, i hudbu, i pekné básne, a teraz 
ľúbim len ju, viac nikoho. A ja ju mám nenávidef, lebo je Ruska. 
Ked u nás v Jelizavetgrade boly židovské pohromy, ked nás v gym- 
násíume prezývali „židovkami", keď zabili môjho najlepšieho pria- 
teľa doktora Reissera, vtedy som znenávidela Rusov, a prisahala 
naveky nenávide< ich. Potom, ked všetko utíchlo, keď Židia počali 
pomaly zabúdať žiaľ, pochopila som, že nenávide< ich neľzä, že, môž' 
by(, oni sú nie vinní, že tu je čosi iné. Vše som hútala o tomto 
a nijak ničoho som nemohla vyhútal Prosila som starších vysvetlif 
mi, ako sa načim chovaf k Rusom, ale nikto mi nedával odpovedi. 
Starší alebo počali hovorit mi o akomsi druhom svete, upotrebujúc 
v rozhovore cudzojazyčných slov, alebo, ked som ich pýtala, aby 



Digitized by VjOOQ IC 



301 

mi objasnili smysel týchto slov^ povedali mi: .,A, je^tli ty nevieS, 
io znamenajú tieto slová, to samej podstaty veci jednak nepochopia ; 
tebe ani vysvetIova< netreba.^ I odchodili a ja opä( ostávala som 
sama, a vše som myslela, vše starala sa rozrieSK túto mučivú a 
príliš ťažkú pre mňa úlohu. Alebo hovorili : „Ty si ešte primalá, 
že by si rozväzovala také veci." Prečo? Ci malé nemajú to vedieť? 
A. napokon, ja som nie malá, mne je už 16 rokov, som v Y. 
triede gymnásia. 

Hádam Vy mne objasníte toto? Hádam Vy ma môžete naučiť 
lúbit Rusov? Veď, vraj. Vy tak mnoho viete* A ak ani od Vás 
nedostanem odpovedi, to mi pozostane len umreť, lebo ľúbiť a spolu 
nenávideť Elenu Nikitičnu ja nemôžem. Prosím, odpovedzte mi. 
Volajú ma B. 6. Moja adressa . . . Odpovedzte mi, prosím. 



Drahý, velmi drahý Lev Nikolajevitl 

Videl som Vás dnes vo sne, a sen tento sa mi pozdal takým 
pekným, že som sa rozhodol rozpovedať Vám ho, dúfajúc, že ne^ 
budem Vám na ťarchu. 

Viezol som sa po železnici, vo vagóne UI. triedy, a proti mne 
sedeli dvaja Nemci-meštania, prostého, obyčajného typu, ačpráve 
zajedno bolo v nich i čosi zvlášť čestného, skoro dotklivého : dvaja 
Nemci starého dobrého typu. Shovárali sa o Poliakoch, o tom, ako 
nedobre zachádza s nimi nemecká vláda i akí sú polskí sedliaci 
dobrí, akí sú dobrí vôbec slovanskí sedliaci. Mne bolo príjemne 
počuť toto od nich, i myslel som si, akí sú dobrí títo Nemci. Vedia 
mňa sedel čierny pán, ktorý neskôr sa vmiešal do reči a ukázalo 
sa, že je Poliak. Poliak tento sa mi pozdal tiež akýmsi dobrým, 
i on s nepolskou skromnosťou osvedčil sa o svojom národe, že Po- 
liaci skutočne boli kedysi dobrí i čestní, ale že teraz sú viac nie takí. 

Po tomto octnul som sa, neviem ako, vedia Vás, Lev Nikola- 
jevič. Ležali ste na posteli, ale cele odetí, a ja prisadol som si 
k Vám, cele blízko k Vám na postel, a hladel som Vám tvárou do 
tvári, ako najbližší a iiitímny Váš druh. Tvár Vaša ma prekvapila ; 
bola taká istá, akou som ju vždy znal, a zajedno akási nová, obno- 
vená, všetka prísnosť, všetky stopy ťažkej, namáhavej práce zmizly 
8 nej ; ja som bol tým príjemne prekvapený. Rozpovedal som Vám 
o dvoch Nemcoch vo vagóne i o čom hovorili, vyloží v Vám velmi 
dobre a presne celé stretnutie a besedu s nimi. Vy ste počúvali 
velmi vnímavé, boli ste velmi pokojní a svetlí, a ja som cítil úplné 
sjeduotenie s Vami. Velmi ste sa mi páčili. Potom som Vám počal 
rozprávať o Slovákoch, ale nie ako obyčajne rozprávajú — slovami, 
ale podávajúc Vám živé obrazy kraja, hôr, polí a žijúceho na nich 
národa. Vy ste počúvali s velkým záujmom, niekedy dávajúc mi 
krátku otázku, a ja divil i oduševňoval som sa, ako Vy viete po- 
čúvať, keď Vám . niečo rozprávajú, ako sa viete zaujímať dušou dru- 



Digitized by VjOOQ IC 



802 

hého a vDÍknú< do nej do konca, postihujúc najvážnejšie, najlepšie 
v nej, doberajúc sa do dna. Bol Bom štastlívý, že sa mi udalo 
ukázaf Vám, otvorif pred Vami moju dušu a že Vy vidíte všetko, 
čo je v nej. Tu ste sa opä< spýtali 6osi, ale ja som na tento raz 
zreteľne nepočul Vášho hlasu, i poprosil som Vás opakovať otázku. 
ZnoVa ste sa spýtali, ale opäC som Vás neporozumel. Ch vílu som 
váhal, potom opä( som sa rozhodol poveda< Vám, že som Vás ne- 
porozumel. Vy ste opä{ opakovali, a ja opäf nepochopil, ale tu som 
pochopil iné : to, že Vy umierate. To. ma nezadivilo, ani nenastraSilo, 
ba alii neznepokojilo a len nekonečne dojalo, a ja opustil som hlavu 
na pj)dušku cele blízko k Vašej hlave a rozplakal šom sa blaženým 
usedavým plačom. Vy ste boli, ako prvej, pokojní a svetlí. 

Prebudil som sa, ale i prebudený cítil som, ako mi od fikania 
svieťa hruď a stehuje hrdlo. „Hla, ako som sa dobre rozlúčil so 
Lvom Nikoligeyičom/ pomyslel som si a bol som rád svojmu snu, 
ako by sa všetko toto bolo stalo v bdení, naozaj. 

Bolo včas ráno. Všetci spali ešte. Celé Lancy spalo. Ani jedného 
ludskébo zvuku. Len vtáčky prespevovaly. Bolo velmí dobre. Duša 
Jbola v úplnom súlade s prírodou. A ja som pomyslel o smrti, 
o VáSej smrti, o smrti vôbec, že je ooa — prebudenie sa, hla, 
k takému čudesnému ránu, a bol som velmi rád, že to povedome 
cítint. — Naozajstné slzy mi pokanuly po lícach, a pocítil som 
úplné, dávno nezakúsené blaženstvo, a diviac sa, ako to možno tak 
strádať, ako ja strádavaro, ako to možno pripúšťať si k srdcu všeli- 
jaké biedy, ako sí ich ja pripúšťam — ked je raz život vskutku 
taký blažený. 

Hla, všetko, čo som Vám chcel napísať. Odpusťte, že som Vás 
zaneprázdňoval. 

Moju poklonu Sofii Andrejevne i Alexandre Lvovne. 

Milujúci Vás 



Š. 



G. L., 83. lU. 1908. 



Z básní Hájomila. 

Priateľovi. 

Že ten sused tvoj má srdce tvrdé, ani 

Z vrchov tá skala? 
Ešte v neústupnom núdza doliehaní 

Ho netiskala. 
Zalosf nepálila, netrápila bieda, 

Ani bôI črieslom 
Nevoral doň, ani teraz nezajedá. 

Z príčiny tej v zlom 
Trvá, ako rola prielohom pustená, 

Ktorá len pýrie 



Digitized by VjOOQ IC 



808 

Ncosožné nosi a silu rodenia 

V útrobách kryje. 
Pôdu srdca, aby priateľov húkalo 

Úrodou, — rolu 
Ako v poli, — treba obrátiť nemálo. 

Život keď bôlu 
A trápenia chytí pluh a zbŕázdi muža, 

Zbrázdený vtedy 
Zbadá, ako sýti priazeň, koho súža 

Nerestí, biedy. 
Tak zvic, iba sebe že je nie stvorený, 

Ale jak' role, 
Hladných že má chovať v úprimnom žičení, 

Nakoľko dolíc. ' 



Tvrdým. 



Mrazy ked poStipu listíe po dúbrave, \ 

Šedivé vlasy 
Neshodi si dubec, ale upierave 

Za zimných čias i 
Pri panenských bozkoch mladej švárnej vesny 

Hrdo ich nosi. 
Plamenná mu ale vesna úpor skliesni: 

Ked, že sa čosi 
Krajšieho jde rodif, po bozkov plameni 

Tvrdý dub zbadá. 
Aj shodi šediny, ked mu ich zamení 

Listvina mladá. — 
Sláva vám, vy mužia tvrdého úporu, 

V myslení stáli! 
Čo si nestrasiete myšlienku niktorú, 

Hoci aj vzaly 
Časové premeny sviežu jej zeleň i 

Uťaly sile. 
Čo si nestrhnete myšlienku pražiadnu 

Do tej až chvíle, 
Pokým na údolie' zvestovia nesadnú, 

Život náš čo by 
Novotným pableskom krajšie zašatíli. 

Ale ak doby 
Jarnej prídu zvestí, na duchu spanilí, 

Vyžité strašte 
Myslenie, bo aj tak z rozohnenej sily 

Sviežejšie vzrastie. 



Digitized by VjOOQ IC 



80* 

Dievčina. 

Vo kvetní to nebo čisto vyjasnené 
Bohato rozsieva zlaté potešenie. 
Ked sa svit rozvíja, slniečko vychodí ; 
Kvieta sa prístrája v zelenom závodi. 
Ked sa večer kloní v súmračnej vo tôni, 
Švárna hviezd družina cestu si .pretína. — 
Dievčina, jejž v duši svieti sa jasnota. 
Potešenie zlaté seje do života. 
Ak tí šťastie zorným svitom presinieva, 
filaženstva deň pekný začne láskou deva; 
A ak sa ti nebom žitia zvečerilo, 
Milotou, sfa hviezdy, zaskveje sa milo. 



Priohod . lásky. 

Keď je rola ostrým lemešom zoraná 
A ked nad ňou zvoní lúbospev škovrána, 
Na blízku je vesna s bozky horúcimi; 
Nesie kvieťa pestré pustej do doliny. — - 
Ked mne srdce tuha mladosti zbrázdíla. 
Zvonivý tvoj shovor, Krásava spanilá. 
Tak znel nad srdcom mi, ako Škovránkova 
Pieseň zneje sladko nad brázdami rolí. 
A kde škovrán spevný vlúdive šveholí, 
Neďaleko, blízko je tam doba nová. 
Aj tá nová doba neďaleko bola. 
Blízko: v srdci tvojom, deva maľovaná; 
Tam bol zvitý úsvit najkrajšieho rána. 
Krásou blčiaca ty deva do údolia 
Túžob, kde čakalo srdce rozorané 
Moje, doniesla si vesnu bez nazdania; 
Rozvila si srdcom v srdci lúče rannie, 
Najjarnejšie ráno: vrúcne milovanie. 



Pásavam Ja . . . 

Pásavam ja pri močiari na stráni 
Štyri kone, ani čierne havrany. 
Výndem mrkom a ked kosy sú hore, 
Dávno stoja moje kone vo dvore. 

Pasiem lásku v laliovej doline 
Dávno stále pri dvoch jazier modrine. 
Na tvojej ju kráse pasiem, dievčina: 
A ešte mi iba lačnieC počína. 



Digitized by VjOOQ IC 



ao5 

Krásava. 

Básnik. 

,Kde si sa zrodila, pieseň roztomilá? 

Blúdíl som po stráni, po zelenom háji; 

Po laze kvitnúcom, po úboči, a i 

Po doline, kade jarček žblnkot roni, 

Kde sa kvieťa kúpe v jemnej, dužej vôni. ' 

Ohlášaly sa tam vrelé žníc prívety, 

Že by k milovaniu mohly pohnúť svety; 

Aj na mňa kúzelné rozsnovaly snenie; 

Ale za minula nikdy neplynula' 

Ešte pieseň, ako ty, tak utešene. 

Kde si sa zrodila, pieseň roztomilá?* ' 

Fieseft. 

»Pod Tatrami kvitne moja drahá víla 
V kráse, Taliová akoby dolina. 
Keď sa rosa lúčiť s kvetami počína. 
Srdce jej sa jasia, ako samo zlato, 
Ako nebo z jari, mračnom neposiato. 
Duši jej drahý skvost, aký na vše časy 
Mojej len víle dal darca všetkej krásy. 
Ona zatúžila, hora kde jalová 
Šumí a keď bola láska šuhajova 
Na blízku, objalo čarovné ju snenie: 
A mňa vytúžilo srdce jej nadšené.<c 

Btonik. 

.Lietaj krajom naším, pieseň roztomilá, 
Aby si osuhel nudnú odplašila. 
Ako jarý vetrík sfúka snehy s poIa, 
Srdcia mrazné zmladí dychom zlatá vôIa. 
Ale povedzže mi, riekni mi tak z jasná: 
Kto je to tá tvoja víla krásnokrásna?* 

Fieseú. 

)>Mojou mladicou je rozkošná Krásava, 
Na nejž vnadné kvitne pôvabnosť jasavá.« 

Básnik. 

,Na veky ti sláva, pôvabná Krásava 1 — 
Ale vyjavže mi, pieseň milovaná. 
Prečo si ty včera za rosného rána 
Stranou popri riave lkala prenikavé?* 

Pieseň. 

)>S Tatrou sa lúčila Krásava spanilá. 
Od vrelého srdca preč sa odberala. 

20 



Digitized by VjOOQ IC 



Nechávala známe lúbené lúčiny 
A sa pristrájala do cudzej krajiny. 
Príkazy viazala tklivé mládencovi 
K duši, že rozchvel sa aj háj svrčinový. 
A lúčenia chvira tak ju poranila 
Zihave, že padla do horkého žiala. 
Lebo devu srdce väčšmi nezaboli, 
Jak' ked tratí srdce, čo jej bolo k vôli. 
Objal tak Krásavu ožihavý žiaF: a 
Netajená žalosf tá mňa vyplakala.« 

Básnik. 

,SIadko lkaj a želej, pieseň prenikavá, 
A teč u nás, ako polom vlažná riava. 
Pozajimaš srdcia, lebo kúzla na té 
Čamejšieho niet, jak' tvoje zvuky zlaté. 
A kde viažu ludi srdcia obmäkčené, 
Tam sa život kvetom sviežim k sláve ženie. 
Lkaj a želej sladko, pieseň prenikavá!' 

Pieseli. 
»Kúzlo to má v nK>ci srdečná Krásava.« 



Krásno moje . . . 

Krásno moje zlato! 

Kým si mi tu bolo, stála jasná chvifa ; - 
Teraz, keď nepriazeň preč fa zaplašila^ 
Je mi nebo chmármi rmútenia zasiato. 

Pnieť v príhovore! 
Ako sa zazorí pri smutnom Kriváni, 
Ked nadeň zdaleka doletí lúč ranný — 
Pozláfa mi srdce milovania zore! 



Ach, a Kráeavu . . . 

Vzácnym kvitneme kvetom tešenia, 
Keď ais obzerá zora zbrieždená. 
Dumu snujeme, keď nám koliše 
Dušu sláviček nočnej za tise. 
Radi máme háj, keď mu odníme 
Zimošné šaty vesnia bozk zlatý. 
Vytržení sme, škovrán za rána 
Keď žalm pobožný vďačne vyráňa. 
Boha zo srdca vrúcne prosíme, — 
Ach, a Krásavu v srdci nosime. 



-<ef>»- 



Digitized by VjOOQIC 



907 



Pieseň o múdrom Olegovi. 

(A. S. PnSkiD.) 

Do vojny poberá múdry sa Oleg, 
pomstíf sa vzdorivým Chazárom; 

ich selá i nivy — za bujný nábeh — 
vystaviť mečom i požiarom. 

So svojou družinou, v carhradskej broni, 

jede kňaz rovinou na vernom koni. 

Z temného v tom lesa, v ústrety jemu, 
prichádza, hla, veštec nadšený; 

poslušný Perúnu starec samému, 
vo veštbách budúcna zkúsený, 

v modlitbách, skúmani strávivší svoj vek. . . 

K múdremu starcovi podišiel Oleg. 

— Zvestujže, veštec môj, miláčku bohov, 

budúcnosť mi, hoci nemilú! 
Či skoro na radosť susedov sokov 

nasypú i mne už mohylu? 
Odokry pravdu mi, — nič sa ma nebojí 
A kôň môj najmilší nech darom je tvoj. — 

Veštci sa mohutných neboja vladýk, 

a dar im kniežací netreba; 
pravdivý, svobodný veštci ich jazyk, 

sdružený on s vôlou je neba. 
Budúcnosť v temnote skrýva sa cele; 
lež los tvoj na jasnom vidím ti čele. 

Pamätaj, kňazu môj, slová si moje: 

osud ti slávu, česť ukladá; 
víťazstvom zajasá meno sa tvoje, 

a tvoj štít na bráne Carhrada. 
I vlny i sucho slúchať ťa budú: 
vrah bude závideť tvojmu osudu. 

I mora siného vlna klamlivá, 

v čas búri i v čase bezvetria; 
i prak, ba i kynžal i strela Istivá, 

tiež roky váťaza ušetria. . . 
Pod svojim brnením nezkúsiš rany: 
nevidný ochranca bohmi ti daný. 

Kôň tvoj nebezpečných ciest sa nebojí, 
a slúži gazdovi po vôli, 

20* 



Digitized by VjOOQ IC 



308 



pod vrahov strelami pokojne stojí, 

i cvála bojišfa po poli. 
Chladno mu, ni vojna mu niS nevykoná : 
preds', umreš ty smrťou — od svojho koňa. 

Oleg sa usmiechnul; lež čelo zbledlo, 

a mračná zraky mu zajaly; 
a mlčiac, rukou sa oprúc o sedlo 

spúšťal sa s koňa hneď pomaly, 
a druha verného on prívetivé 
pohladil, lúčiac sa, po bujnej hrive. 

— S Bohom bud, tovariš^ verný môj sluha, 
rozísť sa obom nám súdené; 

bo moja viacej už nestupí noha 

v tvoje tu strmene zlátené. 
Upadla medzí nás rozluky tôňa: 
S Bohom buď I — Otroci, odveďte konal 

Prikryte pokrovcom koňa najmäkším, 

odveďte na pašu zelenú; 
kúpte ho, kŕmte ho zrnom najlepším, 

dajte piť vodu mu pramennú. — 
A s koňom odišli otroci jeho, 
kňazovi dovedúc koňa druhého . . . 

Hodoval s družinou múdry raz Oleg; 

poháre veselo zvonily; 
starcom vlas belel sa^ jak z rána by sneh 

padlý na kurhanov mohyly: 
starci si spomneli na časy dávne, 
í miesta, kde bitvy bíjali slávne. 

— A kde môj tovariš? — prevravel 01^, — 
povedzte, kde kôň môj je sivý? 

Zdravý je? — Či ešte lahký mu je beh? 
Či ešte tak smelý, ohnivý? — 

A dostal v odvetu: Na kopci onom 

dávno už spočíva vo sne pokonnom. — — 

Tu hlavu opustiac, Oleg rozumný, 

myslí si: — Jaké to veštenie? 
Kúzelník ty lživý, starče bezumný, 

zaslúžiš ty moje tupeniel 
Mohol som i dnes mať koňa milého. . . 
Nuž poďme, obzrime kosti si jeho I — 



Digitized by VjOOQ IC 



309 

A Oleg uháňa v zrýchlenom behu, 

s ním Igor i starci i hosti; 
až vidia na kopci u Dnepra brehu, 

vzácne tam belejef sa kosti; 
ktoré prach posýpa i dážd polieva, 
i tráva vo vetre kol nich povieva. 

Kňaz na črep koňovi nohu položil 
a riekol: — Verný môj priateru, 

starý tvoj hospodár smrť tvoju dožil; 
na trizni, — ked i mne postelú, — 

už ty pod sekerou trávy nezkalíš, 

krvou mi horúcou popol nezvlažiš. 

Tak, hla, jak nadarmo tŕpnul som i ja I 
Či kosť by smrťou mi hrozila? — — 

A z mŕtvej v tom hlavy hrobová zmija, 
zasipiac, rýchlo sa plazila, 

vinúc sa jak stužka kol kňaza nohy : 

vykríknul — v zúfalstve, Oleg úbohý.., 

Piesnd už žalostia, dymy sa kädia 

na trizni plačlivej Olega; 
kňaz Igor i Ofga na kopci sedia; 

družina hoduje u breha; 
víťazi spomneli na časy dávne, 
i miesta, kde bitvy bíjali slávne . . . 



Horal. 



-»«^ 



Hriech mlčí. 

črta od Alberta MartiSa. 

Po mnohých rokoch, čo sme sa nevideli, navštívil ma môj spolu- 
žiak, priatel, ktorý vždy bol podivínom. Lebo ked sa smial, tak 
smial sa i na najmalichemejäej veci ; ked bol vážny, hladel i na 
najsmieSnejšiu vec vážne a hneval sa na tých, ktorí sa smiali. 

Po obede sadol ku klavíru a brnkal si naSe národné piesne. 
Potom zvážnel, zamysliac sa. Strhol sa a ako zo sna hovoril. . . 

— Vieš, že som na väčSiu stanicu už ako präparandista nemal 
nárokov. Prvú mne ponúknutú SOO-zlatovú stanicu som prijal. Mal 
{ I príležitosť pracovať... nie za národ, ako sme sa to boli do- 
1 oríli, ale že by som si čím skorej vyplatil študentskú dlžobu. . . 
] t túto som popri učitelstve prijal i inštruktorstvo. . . Učil som 
i roch <^hlapcov. Dvaja boli živí, samopašní; drahí boli tichší. 
i !Í dvaja boli deti hostinského, druhí malokupcovi. Učil som ich 
' odičovskom dome. Dlh som si do roka vyplatil, pritom som žil, 
! iatU a oženil sa. Vzal som si farárovu sestra.. . Tu chytil nie- 



Digitized by VjOOQ IC 



810 

kolko akkordov, potom pokračoval. — Áno, oženil som sa ti. Mám 
ti ja ženu, ako laliu . . . začal sa smíaf. — Nadala mi už, že som 
sprostý Slovák. Už sme sa i bili, t. j. ja som sa len bránil. — Tu 
sa zas chutne zasmial . . . Ale zo svojho presvedčenia som nepopustil 
ani za máčny máčik ; som ten starý, nepopustím ani za ten svet . . . 
Áno, učil som v škole a v tých dvoch domoch asi 10 hodín denne. 

— Ale to bolo trochu primoc a ámomé, — pretrhol som ho. 

— Never; s radosťou a bez únavy som plnil povinnosl Ho- 
stinského chlapci mali stredný pochop, kupcovi neboli rovní. StarSí 
bol tupý, ako jeho otec, ktorého miláčkom bol. Mladší, to ti bol 
talent. Pri vyučovaní uprel svoje vážne oči na mňa a hltal .moje 
učenie. Krásny chlapec, ešte krajšieho ducha. Tento bol miláčkom 
matkiným. 

Priateľ môj sa zamyslel. Azda minulé veci a deje mal na ume. 
Bol a chcel ostaf idealistom, a hneď, ako do života vstúpil, mal 
prácu s hmotou . . . dlžoba i zlá žena. Mal volu pracovaf za slo- 
venský lud, ale ako? keď sám so svojimi trpel biedu... Zhlboka 
si vzdychol a zas udrel niekolko mollových akordov. Mäkké hlasy 
obmäkčily i jeho tvár. . . Staré struny klavíra i dhlej hučaly, ako 
by plakaly za tým časom, keď i ony vydávaly tvrdé, zvučné a určité 
hlasy. Ticho hučaly i potom, keď priateľ prestal na ne udieral 
Prebral sa z hlbokej dumy, prešiel si rukou po riedkych vlasoch 
a riekol: 

— Ty čakáš, že ti niečo i ďalej budem rozprávaf; áno, budem 
o rodine kupcovej. Bol učiteľským synom, neučil sa a stal sa kupcom, 
tiež nedoukom. Ako taký však mal nároky na lepšiu partiu a dostal 
sirotu po dôstojníkovi. Bola krásna ešte i v rakvi, ani choroba ju 
nepošpatila. Bola vzdelaná, ale chudobná... Mali tých dvoje detí; 
starší bol otcov syn, mladší matke podobný, ako by jej bol z oka 
vypadol... 

Môj priateľ začal v sextoch a tercoch hra( jednou rukou. „Ne- 
banovala^by. . .** potom sa strhol, usmial a riekol: 

— Áno, bola pekná, milá, vždy sa smiala svojím zachriplým 
hlasom; z ktorého zvučala asi taká trpkosť, ako zo starých strún 
tvojho klavíra. Jej pekné oči i vtedy slzily^ keď sa smiida; tie ju 
zradily, že trpí, že je nešťastná ... Z mužovho smiechu vyznievala 
irónia; mal surové vtipy a žarty. Ona sa na nich smiala, ale jej 
oči prezradzovaly opovrženie ... Ja som sa k obom trpne choval, 
lebo som ich nerozumel. Len to viem, že k nej cítil som náklon- 
nosť ; ctil som si ju, a proti nemu som cítil nie antipatiu, ale, ak sa 
dobre vyjadrím, sústrasť. Ľutoval som ho, ako som si vtedy myslel, 
pre jeho zaostalosť. Predo mnou sa ona vždy pekne shovárala. On 
si viac ráz surové zažartoval a jedným okom mihol na mňa. 

Priateľ začal hrať nejaký divý marš, a tak trepal na struny, 
že stenaly, vrčaly. Naraz prestal hrať . . . 

— Áno, áno, ani jeden z nich nezradil sa, ako nažívajú spolu . . . 
Učil som chlapcov. Keď som staršieho pokarhal, aby sa učil, otec 
si ho zastal, a tu bolo jeho povedať: „La, veď nemusí z nebo kňaz 
byt." Keď som rodičom predpovedal, že budú radosť mať z mladšieho 



Digitized by VjOOQ IC 



811 

syna, otec so smiechom poznamenal: „Bude z neho dobrý hrebenár/ 
Chlapcovi sa slzy v očiach zttligotaly, a matka, hladkajúc si ho, 
cholerický sa smiala. Staršiemu chlapcovi otcove poznámky velmi 
sa páčily, smial sa i s otcom. Mladší hľadel na mňa svojimi vel- 
kými očami a dost mu bolo, ked som naňho pekne pozrel . . . uspo- 
kojil sa. 

Tieto deti som večer učieval. Otec, ked sklep zatvoril, napil 
sa páleného, navečeral sa a lahol si spa(. Nečítal nikdy nič, jeho 
duša netúžila viac vedief, ani len novin nebral do ruky. Stál celý 
deň pred sklepom, majúc ruky vo vreckách strčené, hľadel po svete 
a strúhal zlé vtipy na okolo idúcich. Naproti tomu jeho žena, kedy 
len stihla, knihu do rúk brala, a počas celého učenia deti pri nás 
sedávala, potom sme rozberali hlavné zásady výchovy detí a me- 
tódy učenia. Ona sa bola súkromne pripravovala, skončiac vyššiu 
dievčenskú školu, za. učiteľku, čítala mnoho pädagogických kníh. 
Bodičia jej boli Slováci ak'o repa, ona bola v nemeckom duchu 
vychovaná, poznala len literatúru nemeckú, veľmi sa divila, že i 
Slováci majú literatúru. Veľmi rada by bola slovensky čítala, ale 
zásoba slov, ktorú mala, jej nestačila, že by knihu rozumela. 

Ked bola reč o jej mužovi, vždy ju pretrhla a zhlboka si 
vzdychla. Dve zimy mával som s ňou vážne rozhovory a dišputy. 
Úprimne mi vyrozprávala svoju minulosĹ Milovala chudobného po- 
ručíka, jeho láska k nej nebola menšia. Sobra< sa nemohli. Vydala 
sa bez lásky, len preto, že by matke-vdove nebola na ťarchu. Vy- 
cítil som, že mi všetko nepovedala, čo i sama uznala, ked mi riekla: 
„Umrem už skoro a na smrteľnej posteli, pán učitel, poviem vám 
moju tajnost.^ 

Môj priatel hodil oči na knihu, menšiu partitúru — boly to 
präludie na organ — otvoril ju a začal jednu z nich hra<. Ja som 
ho hneď nechcel pretrhnúť; len po chvíli riekol som mu: 

— Ved mi už do konca vyrozprávíg . . . 

On sa strhol zas, ako zo sna, a pokračoval. — Teba varí za- 
ujíma konec tejto historky? Počuj nakrátko. V druhom roku, asi 
y máji, začala ma, ked som od nich s hodiny odchádzal, na dobrý 
kus odprevádzať. Bobila to divne, vždy sa mužovi ohlásila: »Už 
idem pána učitela odpre vadiť. "" Na tejto prechádzke sme viac ráz 
zastali. Muž hľadel za nami ... Tu mi vyrozprávala, aký velký ne- 
pokoj majú v dome, ako sa muž skoro každodenne vadí, a ona že 
je šťastná, ked sa mi môže vyžalovať ... So dňa na deň sa stával 
jej hlas zachríplejším, temnejším, slabol. Lekár konštatoval gá- 
gorové suchoty. Bol pekný júnový mesačný večer, ked ma zas 
odprevádzala. Chytila mi ruku a zimnične hovorila: „Pán učitel, 
teraz vám už poviem, nemôžem dalej vydržať. Celý nepokoj od 
dvoch rokov je pre vás . . . Vy ste si toho za svoju svedomitú prácu 
nezaslúžili; ale mne k vôli odpustite i môjmu mužovi: nehnevajte 
sa, učte moje deti i dalej . . . však sú zkúšky už predo dvermi. 
Sľúbte mi to. Ďakujem . . . Teraz vám už poviem, môj muž na vás 
žiarli a mne veľmi ubližuje'' ... 



Digitized by VjOOQ IC 



812 

Zdesil som sa a myslel si: — Táto žena to dosial nezamlčo- 
vala zo sebeckosti, tu mnsi ešte niečo byt; a bolo. Potom mi riekla : 

— Ja už umrem . . . prosím vás, odkážte mi po niekom na 
dioihý svet, 60 bude z mojich detí? — A tvár sa jej vyjasnila. — 
Navštívte ma v mojej chorobe, mám vám niečo povedaf . . . Stisla 
mi ruku a s trpkým smiechom vrátila sa domov. 

Prešly zkúSky a ja som prestal navštevovat kupcov dom. Pri- 
behla raz kupcova slúžka pre mňa . . . Šiel a našiel som kupcovu 
v posteli, bola sama, hned začala slabým hlasom hovoriť: 

— Čujte moju tajnosť . . . Môjmu mužovi som všetko musela 
trpeť, mlčať, lebo . . . lebo . . . som hriešnica . . . Môj mladší syn je 
plodom mojej prvej lásky... Však som hriešnica?... S Bohom! 
Dobre sa majte I . . . Suchý kašel ju pochytil. 

O niekoľko dní umrela a o niekolko rokov muž i sestra ju 
nasledovali. Teraz nedávno umrel jej brat na tú istú chorobu, a 
ten jej mohol zaniesť zvesť, že jej starší syn stal sa financom, a 
i to zlým, potom išiel za strážnika k železnici, a mladší, sotva 
30-ročný, je kapitánom v štábe a stojí pred ním pekná budúcnosť. 

Vyšli sme s priatelom do prírody a začali sme sa o inom 
shovárať. 



-•M»- 



BESEDA. 



Z Maďarskej Akadémie. V tohoročnom slávnostoom za- 
sadnutí Macbirskej Akadémie, 4. mája, predseda Albert Berzeviczy 
vykladal, že Madari nemajú smyslu pre históriu, 

„Málo ceníme si to — hovoril Berzeviczy — čo hlása našu 
históriu, a neobyčajne lúbime okolo seba zmenu; až sháAame sa 
za všetkým, čo je nové, a ponáhľame sa sboríť, odhodiť úctyhodné 
pamiatky a tradície minulosti, kdekolvek máme ich po ruke. 

Dotyčné umeleckých a písaných pamiatok našej histórie odvo- 
lávame sa na pustošenie búrnej našej minulosti . . . Tak sa zdá, že 
privela viny skladáme na zbranných podmanitelov a ničiteľov: na 
Tatárov, Turkov a z niektorých dôb na vnútorných nepriateľov, — 
i takú, pre ktorú sami mali by sme sa kajať I Zbranný ničiteľ ne- 
robieva toho, že by celkom dcdrúzgal, zahubil alebo odniesol všetko, 
čo nájde. Vypáli domy, pobije alebo poviaže obyvateľov ako rabov, 
zaberie dobytok a odnesie, čo je cenné a ľahko dá sa prevážať. 
Vojnami, ktoré zúrily v našej otčine, teda nemožné je celkom vy- 
svetliť temer úplné spustnutie pozostatkov, pamiatok dávnejšej našej 
kultúry, ktoré spustnutie je najväčšou prekážkou toho, že nemôžeme 
dôkladne poznať svoju národnú minulosť. Tým menej, lebo zjav 
tento rozprestiera sa i na také kraje, ktorých nepriateľské vpády 
alebo občianske boje málo sa dotkly, a rozprestiera sa na pr. i na 
veľkú časť písaných pamiatok našej minulosti, čo je na príčine tomu, 
že neprestajne potrebné sú nám objasňujúce dáta cudzozemských 



Digitized by VjOOQ IC 



813 

archívov, že nielen pre politické, ale v značnej časti i pre kultúrne 
dejiny naše v cudzozemských archívoch skrýva sa vzácnejäí ma- 
teriál, než v domášnych sbierkach, tak že bez tamtých i len s pri- 
bližnou úplnosfou a pravdepodobnosfou vôbec nemôžeme opísaf de- 
jiny tých časov. 

Vysvetlenie hladaf treba nám teda aj inde. Nájdeme ho iste 
v primitívnosti našej kultúry, pre ktorú primitívnosf i staršie naše 
budovy boly pravdepodobne netrváce, zachrániť ich nezdalo sa by< 
hodným . . . Formy nášho starodávneho národného života boly iste 
omnoho skromnejšie a chatrnejšie a nedostalo sa -im výrazu v ta- 
kých dielach, ako by nám to šľachetná pieta k minulosti a národná 
hrdosf chcela vymaľovať, vďačne pripisujúc ničitelom zmiznutie toho, 
čo alebo ani nejestvovalo, alebo pravdepodobne bolo by zaniklo i 
samo od seba. 

Spomenutý fakt zostal by jednako nevysvetliteľným, keby pamäf 
a každodenná zkúsenosť všetkých nás nedokazovala, že zblednutie 
obrazu minulosti vo veľkej časti treba nám pripísať skutočne nedo- 
statku historického smyslu, ľahostajnosti oproti minulosti a, aspoň 
pre pomery, ktoré nás obkľučujú, zvláštnej našej túžbe po zmenách. 
Len tým vysvetlí sa na pr., že v porovnaní s inými národmi máme 
z minulosti tak málo domášnych, rodinných alebo mestských kroník. 
Že na pr. málo majetkov a ešte menej domov jest, ktoré by i len 
cez tri alebo štyri pokolenia boly zostaly vlastnosťou tej istej ro- 
diny ; že u nás je zriedkavá výnimka taký magnát, ktorý by mohol 
povedať^ že býva v dome alebo práve v zámku svojich dávnejších 
predkov. Že sotva máme starší kus náradia, ako dvesto-, najviac 
tristoročjQý. Že zovňajšok ešte i starších našich miest temer úplne 
pretvoril sa, bez toho, že by sa to nejakým rýchlym vývinom bolo 
zapríčinilo, že by to pretvorenie znamenalo i veľký pokrok alebo 
olorášlenie. A že to pri veľkých hospodárskych a spoločenských 
premenách, aké dialy sa i u iných národov, bolo zapríčinené pre- 
menlivým vkusom samých potomkov, dosvedčuje zvlášte u nás radi- 
kálna a všeobecná premena vonkajších foriem privátneho i spolo- 
čenského života. U západných národov — rozumejúc tu najmä i 
Talianov — vidíme na obrazoch starých majstrov, koľko charakte- 
ristických čŕt nevedome zachránilo sa zo starodávneho života roz- 
ličných spoločenských tried. U nás — okrem niektorých blýskavých 
a trochu azda i mámivých slávností — po takomto niet nijakej 
stopy, my ako by sme sa usilovali zbaviť sa, ani nejakej ťarchy, 
všetkého, čo upomína na minulosť, nie nejakým silným popudom 
pokroku pobádaní, lež zväčša z ľahostajnosti naproti minulosti. Preto 
zahynulo toľko pamiatok, kníh, píšem, kusov náradia v rukách sa- 
mých dedičov; preto vidíme, že niektoré vzácne chrámové stavby 
stredoveké zahynuly, lebo ich kamene upotrebili na stavbu ume- 
lecky menej cenných chrámov; vídame, že zámok, v ktorom ešte 
dedo býval, obráti sa v rumy, ba zmizne, lebo vnuk potreboval ho 
za kamennú baňu pri stavbe, sľubujúcej osoh.'' 

Niekoľko výrokov ešte hodno by bolo podať, ale pán predseda 
taký ťažký štýl má, že jeho popletené vety prekladať človek ustane. 



Digitized by VjOOQ IC 



814 

Považujeme rei Berzeviczyho za pozoruho()nú pre to, čo je 
v nej nové. Maďari pozerávajú do minulosti Uhorska a svojho ná- 
roda nie pretO; aby tam vyskúmalí skutočný stav, pravdu, ale aby 
vynaSU niečo, čím mohli by sa pochvasta{. Asi na počiatku devät- 
desiatych rokov (minulého stoletia) z príležitosti akejsi historícko* 
linguistickej prednášky, v ktorej bola reč o kultúrnom stave Ma- 
ďarov pri ich príchode do terajšieho Uhorska, o Ugroch, Ostiakoch, 
Votiakoch a iných uralských kmeňoch, ako o najbližších príbuzných 
maďarského národa, Móric Jókai (ktorému i na svoje millenium 
dali napísať populárne dejiny Uhorska I) s indignácion povedal, či 
je to možnéy že by vznešení a hrdí Maďari mali za rodinu také ni- 
čomné kmeny (szemét-nép). A to je po maďarsky. V ich spoloč- 
nosti Jókaiovi iste viac ludí prisvedčilo, nežli tomu dejepiscovi a či 
jazykozpytcovi, hovorivšiemu o Ugroch, Voguloch a Ostiakoch. 

Berzeviczy upozorňuje, že v minulosti maďarského národa vše- 
ličo bolo inakšie, nie také, akým si ho oni predstavujú, menovite 
že dávnejšia kultúra jeho musela byt primitívna. To bolo nóvum 
v reči predsedu Maďarskej Akadémie. 

Históriu Uhorska za takzvanej Arpádovskej doby i z niektorých 
pozdejších periód bude treba — mierne rečeno — prepísat. Niekto- 
rých uhorských kráľov Maďari vymaľovali, ako nejakých polbohov — 
to biide treba všetko postierat, a kultúrne dejiny Uhorska vôbec ešte 
bude treba napísal 

Ku koncu svojej reči Berzeviczy vykladal, čím bolo by budiť 
maďarskému národu chybujúci smysel pre históriu. My nazdávame 
sa, že predovšetkým pravdou. Maďarská historiografia mala i má 
namerenie predstavovať u Maďarov všetko vznešeným, slávnym. To 
nemohlo budiť v národe smysel pre históriu. Z toho práve nasle- 
dovalo otupenie. Zo samého kaviáru človek nevyžije. 

« 

Ale zachovali sme si niečo ešte i zo zprávy, ktorú v tomto 
shromaždení hlavný tajomník prof. Gustáv Heinrich prečítal o živote 
Maďarskej Akadémie. Žaloval sa, že maďarské vedecké diela Qe- 
preniknú do sveta. Nepreniknú preto, že vo svete nevedia po ma- 
ďarsky. Maďarský jazyk je isolovaný — nemá rodiny. 

Maďarom na toto my máme odpoveď. Prečože hatia všetkými 
prostriedkami štátnej moci kultúrny rozvoj ostatných národov Uhor- 
ska? Keby sme i my mali školy, vedecké spolky, keby nám oni 
nebrali z rúk ešte i šlabikár, jestli je nie maďarský, my prirodzene 
všímali by sme si ich vedeckej práce a boli by sme ich tlmačmi. 
Lebo na pr. zo slovenských, podkarpatsko-ruských a srbsko-horvat- 
ských časopisov a kníh známosť o maďarských veciach išla by 
k Čechom, Poliakom, Rusom, ku Srbom za Savou, k Slovincom, 
Bulharom; najmä prostredníctvom ruského jazyka, ktorý čím dial 
bude známejší vo svete, zo Slovanstva mohla by sa dostať i ďalej. 

Maďari sami pracujú na svojej isolovanosti — maďarisáciou. 

V kultúrnom svete. Louis Leger, známy francúzsky slavista 
v ruskom „Žumale ministerstva narodnago prosvieščenia^ (marec' 



Digitized by VjOOQ IC 



816 

1908) chváli universitn grenoblskú (v meste Grenoble) — že je 
najúčinlivejšia z provinciálnych uuiversít francúzskych. Postavená 
v susedstve s Talianskom, greuoblská uníversita zaujíma sa zvládte 
za to^ čo sa deje v tejto susednej krajine. 

Nemecko má vo Florencii ústav pre históriu umenia a taký istý 
ústav chce si založit v tomto zvláštnom meste Talianska i Anglia. 
Grenoblská universita uzavrela založit vo Florencii francúzsky ústav, 
ktorý okrem histórie umenia bude pestovať i taliansky jazyk a litera- 
túru, ako i francúzsky jazyk a literatúru. Očakávajú, že taký ústav 
bude kona( velké služby i Francúzom, zdržujúcim sa v tomto meste, 
i samým Florentincom, zaujímajúcim sa za francúzsku literatúru. 
Florentínsky francúzsky ústav bude spojený so slovesnou fakultou 
grenoblskej university a bude záležaf: 

1) Z oddielu talianskej slovesnosti. Direktor a tajomník ústavu 
budú spravovaf vedecké zaneprázdnenie Študentov i svobodných 
cestovatelov, ktorí by svojho prebývania vo Florencii chceli použif 
k tomu, aby sa obznámili s talianskou literatúrou. 

2) Ústav bude ma< oddiel pre dejiny umenia. Tu nájde rady 
a poučenia každý, koho interessujú dejiny umenia. 

3) V ústave bude oddiel francúzskej slovesnosti. Bude to kurs 
z francúzskej literatúry pre florentínsku spoločnost 

v 4) fiureau pre vedecké a literárne styky medzi Talianskom a 
Francúzskom. Bureau bude dávaf učeným a spisovatelom oboch 
národov, ktorí požiadajú ho o to, vSemožné vývody: bibliografické, 
štatistické — ešte i praktické rady. 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského Jazyka. 

I. Ukážky z dialektického slovníka BoiáokeJ doliny, sosiaveného 
Ľ. V. Riznerom. 

(PokraóOTftnle.) 

ovanoor, pi, cvancory : Na cvancory by ho roztrhal, keby mu 
tak prílél pod ruku. 

oviky klin: 2 drieňového dreva sú najsilnejšie cviky. 

oviAaty zniet, hučať, cvendžaf: Cviňf mi v uSoch. Od rána 
mi v levém use cviňi. 

C. 

ôady čačka, pi. čačky: Kúpil by si čač, keby mal len zač. 
ôagan, palica hore y oblúk ohnutá, 
ôahat: Čáhňi tam rukú I Do misy čahat. 
ôaohrat^ i čechrat, unavene kráčať, ale i utekať: Ledvaj za 
nami čachral (= vliekol sa). Tak čachral, až sa za ňim kúrilo. 



Digitized by VjOOQ IC 



1. 



316 

ôajdal zr ä propos: Čajda! veď vám mám eiče za tá robotu 
zaplacit. čajda! zabola som vám poviedat, ie sa má Eravárkéch 
IČO zenit. 

ôakäô, pi. 6akáčé, teo So vo mlyne čaká melivo. 

ôakaná. Ból na čakanej. I$él na Čakaná. 

ôankaty naviesť, podvodne nahovárať na niečo : Dal sa jim 
očankat. Šak on k tomu dúho ňescel privolit; ale ho preccaj len 
očankali. 

ôapa^ tenký, ploský kameň : Pri čapce lézél chrobáčik. Eostel 
majú čapami vydlážený. 

ôapatý, ploský: Má čapatý nos. 

ôapor, 3—4 m. dlhý bič na krátkom, olovom oblievanom bi- 
čisku či čaporisku. 

Tá čiastka jeho, ktorá na obyčajnom biči zovie sa náď 
bičte, tu má meno frpacina ; ostatné jeho čiastky poriadkom menujú 
sa: obrUik (železný), tri hotMhy (mosadzné), púthami remennými 
poépájanéy a na poslednej pripevnený je vlastný čapor, spúSfano 
oplotený ôsmimi SviMikff (remienky); spodná čiastka čapora je 
Slahákj na ktorom prípletený je čugar z koňského „vlásá". 

ôary.« Za najobyčajnejšie Šťastné zelinkv k čarom lásky sú, 
sbierané nie obvčajným spôsobom, ale, jak len možno, v noci na 
Jána, a vefmi bedlivé niekde v priečinku Satnej truhly ukryté: 
toZ^'a, vSethým zdinám mati (Potentilla opaca), hľaänamňa (Listera 
ováta), traáUca (Briza média), lashavec (Äsplenium Tríchomanes), 
ľúbenička 1. ľúbeznik (Hyperícum perforatum), dobrá mffseľ (Orígannm 
vulgare) Pri sbierani týchto zelín každá zarieka sa istým veršíkom, 
aby len v zavdanom páde konala očakávanú službu. Tak : „Dobrá 
mysef ~ aby milý priSiel^ ; ^Tolija, dobrá zelina : kto si ňou ča- 
ruje, veru nebanuje^. (J. Ĺ. Holuby, Magické rastliny, Slov. Po- 
hľady VI, str. 62) 

ôaruvat, 1. čarovať. 

Sedzela na lavce, šila si rukávce: 
dala si čaruvat škaredej dgánce. 
Tag^ej čarúvala, tag^cij poviédala, 
že praj by sa ona rada vydávala. 

Ňečamj mi, dziéča, ňečartg mi tólko, 
lebo keď ťa vezňem, baďe ťebe horko. 
Ňečarnvala son c', aňi má mamička, 
lež ťi čanivaly mé červené líčka. ** 
Ňečarnvala son c', aňi moja mací, 
lež ťi čaruvaly moje čiérné joči. 
2. zameniťj ZaČaruvali si Širáky. 

ôaa : Nemám času (= nemám kedy). Šetko má svoj čas. Ňe- 
jedél son, jak Sčera o tomto čase. Bez času ňišt ňeňijé. Ztracený 
čaa sa ňigdaj ňevrácí. Otelila sa na čas. DoSél po čase (zmeškal). 
Ten má za časy! (dobre mu je). Šetko do času, Pánboh na veky. 
Čas plací, čas tracf. Čas na nikoho nečaká. Dočkaj času, jak hus 
klasu, čas zejdzeňá, čas rozejdzeňá. Šetko robí na svoj čas. Jako 



Digitized by VjOOQ IC 



817 

ma je? Časom dobre^ časom zle. Dáyno už nebolo pekného času. 
ESče ňepríSél jeho das (= hodina smrti). Blýska sa na pekný Hm. 
Má svoj čas (menštruácia). Od jennoho času šetko naopak robí. 
Ten ca to potrebuje času (= mnoho). Odpredal mu dom aj s ro- 
lami na večné časy. Človek časom sa meni. časom sa to Setko 
napraví. Za mého času to tak nebývalo. Svojím časom aj to sa 
stat mvóže. Zajtra o tomto čase. Každá veo má svoj čas. Po íe- 
čase býva čas. Každá vec iba do času. čas raňi, čas uzdravuje, 
alebo: hojí. Ščiléj sá tažké časy. Ada už ňikdaj nebudú lepSié 
časy. Slúžá nám pekné časy. Čas ukáže, jako bude. Dalo sa na 
časy (nastalo pekné počasie). Za môjho Času to tak ňebýyalo, 

ôaatý: Časté prevážanie, jako jenno vyhorenie, časti hosfé 
nebývajú zácní. Máva časté dzeci. 
ôereéňay čereSiénka: 

Zasadzil son čerešlénku v humne, 

dá to Pánbó, že sa jona liýme. 

Eed začala ^erešiénka rodzit, 

začal son já ga méj mil^ chodzlt. 

(FokraAoTftnle.) 
*W 



Literatúra a umenie. 

— BYKOBA nPEIIHCEA. Krara npBa. (ApzaBHO H3Aa^e.) 
BeorpaA. niTaMnaHo y apxabhoj lUTaifnapHJH ipaJiesiiHe Cp6qe. 
1907. ÍSfiBA 8 AHHapa. 8^ XXX a 777 strán. (Eorrespondencia 
Vuka Št. Karadžiča. Kniha prvá. Vydanie srbského Štátu.) 

V prvej polovici minulého stoletia Vuk Št. Karadžió priná- 
ležal v Slovanstve k najčulejSfra Fudom: bol známy s mnohými 
z tých, ktorí u slovanských národov mali moc, značenie Či svojim 
postavením. Či svojou prácou, a bol neúnavný. Eorrespondencia 
jeho je teda vehni vzácnvm príspevkom k slovanským dejinám 
z prvej polovice XIX. stoletia, najmä k dejinám slovanských lite- 
ratúr. Takým vzácnym, ako korrespondencia Dobrovského a Ko- 
pitara, povydávaná Jagičom, alebo z posledných rokov knihy Vladi- 
míra Franceva. Vydanie Earadžičovej korrespondencie prevzal itát 
srbský a riadi ho professor Ľubomír Stojanovió (prvej minister 
kultu, roku 1906 ministerpredseda srbský). 

Bezmála polovicu prvej knihy (130—493 str.) zaujímajú listy, 
ktoré Vuk pfsaval B. Kopitarovi, a Kopitar Vukoví. 

Zo Slovákov Vuk Earadžič mal spojenie najmä s KoUárom, 
Šafárikom, Martinom Hamuljakom a Ľudovítom Stúrom. I vo vzá- 
jomných dopisoch Karadžiča a Kopitara častejSie príchodia mená 
KoUájľa a Hamuljaka. Kto bol Eollár, vieme; o Hamuljakovi vSak 
ešte nevieme tofko, kolko svedčilo by sa nám vedief o tejto milej, 
vzácnej osobnosti slovenskej. Hollý nenadarmo napísal o ňom: 
„Martine, prezdámý fudoholnej Slávie synkul^ Hamuljak bol pri 
vietkom, kde dobrá vec slovenská alebo slovanská potrebovala 



Digitized by V^OOQ IC 



318 

rady, pomoci. To už bolo známO; že keď v Budine tlačila sa Šafá- 
rikova kniha Geschiehte der ékwischen Sprache und Literatúr, Ha- 
muljak bol prostredníkom medzi tlačiarňou a spisovatefom, býva- 
júcim y Novom Sade, a dotkla sa ho starosť i o tlačové trovj 
(Slov. Pohľady 1903, str. 60): tu dozvedáme sa (listy na str. 
270 — 271), že v tlačiarni dohotovená knihu Hamuljak pomáhal 
Šafárikovi rozposielať rozličným spisovatefom, menovite slovan- 
ským. A kofko ráz prideme v týchto listoeh na jeho meno, za- 
každým nejaké prostrôdnictvo/ vôbec reálna pomoc. ESte v januári 
toho roku (1908) prof. Stojanovič nemal listov Vukom Kollárovi, 
Hamuljakovi a Štúrovi písaných. Listy, ktoré Kollár podostával od 
znamenitejSich Fudí, v príkladnom poriadku zachovalý sa — ako 
vieme — v jeho pozostalosti ; z pozostalosti mnohé veci preSly do 
Prahy, odkiaT belehradský vydavateľ ešte vSeličo môže dostať. 
Horšie je s listy Earadžičovými, písanými Hamuljakovi. U Ha- 
muljaka tiež zachovala sa vzácna korrespondencia (vidz Sokol 
1862, 1863), ale dedič jeho, Martin Veselovský, oddal ju Matici 
Slovenskej, ktorá bola uhorskou vládou roku 1875 rozpustená a 
s jej sbierkami vefmi barbarsky naloženo ; napokon oddali ich 
museumu do mesta Nitry. Po Štúrovi pozostalé písemnosti s& vefmi 
roztratené Z nich v Museume v Turčianskom Martine máme už 
váeličo, a!le listov Earadžióových tu nieto; ani inde — požiadaný 
prof. Stojanovičom vyhľadávať Earadžiéove listy u Slovákov — 
nemohol som im prísť na stopu. Kto by ich mal alebo vedel o nich, 
v záujme dobrej veci nech nesťažuje si uvedomiť alebo samého 
Ľubomíra Stojanovióa v Belehrade, alebo mňa. Podniky vedecké 
a literárne, ako je tento srbský, potrebujú pomoci mnohých -ľudí. 

J. Š. 

— Konatantin-Osrrill a Methodéj, Blovandtl apoStolé. Slovo 
na obranu historické pravdy jejím pŕátelAm napsal František Snopek. 
V Olomouci, 1908. 8®, 154 a 2 strany. 

Obrana napísaná je proti prof. A. Brucknerovi, ktorý v prí- 
lohe k mníchovskej Állgemeine Zeitung, v Przegl%de Polskom 
(1903, SV. 149) i vo viac vydaniach a potom réassumovano v Časo- 
pise Archiv fUr slavische Philologie (1906, str. 186), akoby zachvá- 
tený akýmsi čudným, nevysvetliteľným fanatismom, chcel strhať 
vysoké osobnosti slovanských apoštolov. Archivár Snopeký už dáv- 
nejší pracovník v cyrillo-metodejskej otázke, podáva tu pozoru- 
hodný príspevok k literatúre o slovanských apoštoloch. Ale obrana 
jeho nájn zdá sa byť jednostrannou. Snopek uznáva, že Briickner 
strhal takzvané pannonské legendy, žitia Cyrilla i Metoda, pova- 
žované za hlavný prameň pre históriu našich apoštolov, a prejavuje 
mu za to temer vaaku. 

V Slov. Pohľadoch ešte vrátime sa k tomuto spisu. 

— Literatúra aryaňska w Polsoe. 1560—1660. Napisat Ta- 
deu80 Grabowshi. Rraków MOMVni. Nákladom Akadémii umie- 
JQtnoáci. 8^ Vín a 498 a 2 strany. 

Ešte nedávno ani netušilo sa, že by po náboženských pohy- 
boch v Poľsku zo XVI. a XVII. stoletia toľko písomných pamiatok 






Digitized by VjOOQ IC 



819 

mohlo byf, koľko povynáSalo sa ich na svetlo posledného času. 
Kniha TadeuSa Qrabowského má za predmet poľská arianskň litera- 
túru z doby od 1560 do 1660. Zaujímavé je, že arianismus poľský 
yyhaaol v Uhorskn. Ariani, koncom XVII. stoletia vyhnaní z Poľska, 
utiahli sa najmä y Sedmohradsku, kde založili si tri sbory, y Kľuži^ 
Betlene a Adamoši. Jazyk svoj zachránili ako-tak asi za sto rokov ; 
i to len y Kľuži, lebo y Betlene a AdamoSi pomaďarčili sa už 
y druhom pokoleni. Boli sa dali pod vrchnost unitárskeho biskupa, 
a ten dokazoval k nim málo lásky, nútil ich maďarčit sa. Potom 
i y Kľuži „zhÓT polski dogorywat zwolna, by oddaó w koncu wieka 
dom i maj%tek archiwum madziarskiemu. A wnukowie wygnaňoów 
zmieniali nawet nazwiska rodowe na madziarskie^ by rozplynie si§ 
w obcym (cudzom) žjwiole bez éladu.'' 

— Časopifl Matioe Morayakó. Ročnik ťtic&tf druhý. Se8it 
druhý. V Brne, 1908. 

Ant. Boháč: Vývoj Čechúv a Némcú na Moravč. — Miloslav 
Hýsek: E pobytu Václava Pešiny na Morave. — Jan Zachoyal: 
Náboženská otázka v Cechové „Václavu Žiysovi". — Dr. Ant. 
Polák: Albrecht 11. a konoil Basilejský. — Umelecké a vedecké 
zpráyy: O rodine Rýskúv. Z Kommisse na vydávaní histori- 
ckých památek moravských pri Matici Moravské. — Literatúra: 
Rudolf Dvoŕák: Poslední robotní vzpoura na Morave r. 1821. 
(Dr. H. Traub.) — Dr. Zdenék Nejedlý: Počátky husitského 
zpSvu. (Dr. J. PeSek.) — O vlastnickém právu ku král, hradu 
IVažskéipu. (Dr. Jaroslav Demel.) — Jaromír čelakovský: Soupis 
rukopisu chovaných v archivu král. hláv. mesta Prahy. (Dr. H. 
Traub.) !-T Dr. Jan Jakubec: Geschichte der dechischen Litteratur. 
Dr. Anie Noyák: Die čechische Litteratur der Gegenwart (Milo- 
slav Hýsek.) — Vilém Wostry : Konig Albrecht IL (Dr. A. Polák.) 
— Nová díla. — Časopisy. 

— Sbirka pfednáiék a rozpráv s oboru výchovy a Udového vädé" 
lani. Vydáva „Dédictvl Komenského" y ľraze: Číslo 7. Ctvero 
žiylú rozumné yýohoyy dltek. Sméska rad a pokynú, již rodičúm 
na uváženou podáva Konrád Pospíšil. Str. 38, cena 64 hal. — 
Číslo 8' Nápadnôjftl^) dušeyni a tôlesné yady y dôtstvl. Napsal 
Jozef Zeman. Str. 20, cena 32 hal. — Číslo 9. Nékteré yady 
rodinné yýohoyy. Napsal Ferd. Mačenka. Str, 26, cena 48 hal. 

— Famátce Amerlingoyé. I. Jan Dufek : MUDr. K. S. Amer- 
linga Výchoyy budečské a Geneastr. 11. MUDr. E. S. Amerling: 
Dejiny prvni hlavní české Školy a kursu učitelského. K vydaní 
upravil a poznámkami opatril Cyr. Merhout. Spisu „Dédictví Eo- 
menského" číslo 84. V Praze, 1908. Str 128 a 26. Cena 2 kor. 
40 hal. 

— Český Časopis Hiatorioký. Ročník XIV. SeSit 2. V Praze, 
1908. 

J. HanuS: Počátky Král. České Spoločnosti Náuk. — Fr. 
Hýbl: Slovanská liturgie na Morayé y IX, včku. — Kamil Rrofta: 

^) Aspoň v titule kníh bolo by vyhýbaC takýmto germanismom. 

Bed. 



Digitized by VjOOQ IC 



820 

Karie a církevni správa zemi Českých v dobé pfedhasitské. — 
Frídolin Macháček: Defenestraee pražská z r. 1618. — Referáty: 
Árebiv filr Urkundeuforschung. — Michael GmSevskij : Oeschichte 
des akraÍDÍschen Volkes. — R. K5tz8chke : Deutsche Wirtschafts- 
geschichte bis zum 17. Jh. — H. Finke: Acta Aragonensia. — 
H. Finke : Papsttam nnd Untergang des Templerordens I. — Karí 
Gaggenberger: Die Legatíon des Kardinals Pilens in Deatschland 
1378--1382. — J. Kapras: Kniha svgdomi Nového Bydžova s let 
1311 — 1470. — Václava Badovce z Budova korrespondence s let 
1579 — 1619. — J. Loserth: Acten und Correspondenzen zur Gte- 
schichte der Gegenreformation in Innerosterreich unter Erzherzc^ 
EarlIL n578 — 1619). — J. Loserth: Acten und Korrespondenzen 
zur Geschichte der Gegenreformation in Innerosterreich unter Fer- 
dinand n. L Teil (1590—1600). H. Teil (1600—1637). — Zprávy 

— 3IEFPHAJn> MHHHCTEPOTBÁ HAPCAHATO DPOCBtlIlBHIiĹ 
HoBai cepífl. Vaerb XIV. 1908. kupish. C-nerepCypn. 

Á. rpymeBcrifl: Hsi xapitiOBCEHn* Jiiirb U. H. EocroMapoBa. — 
B. 6. MEJuepi: £*& Chjihhí o Jlo6pHHt h BacMJiis EasHimpoBni. — 
H. niauoniHHEOBi : Peneciio. — C. Á. lllyv aioBi : Crojifiipi noyicT* 
saro npHiasa. — EpHTHKa h 6H6jiiorpa«ifl! C. E. Bjjim: Bce- 
BOJioxh VenraxMiTBy Hcropis pyociofi onepH (cl 1674 po 1903 r.)« 
MocKBa, 1906. — A. Hjdineuo: IIo noBOxy hoboS khhfh npo*. 
PefiHa. — L H. Eyjramopi: Paul Mantoux, La révolution industríelle 
au XVm-e siécie. Paris, 1906. — A. H. CotfOJieBCiif : H. EapKH- 
cdll, 06pa3i^H rJiaroJiHitH. C-IL 1908. — H. D. EoH;(aioBi: Atjuci 
HCTopíH ApeBHaro HCcyccTBa. A. A. IlaBJíOBCKaro. O^^ecca, 1907. — 
A. A. IlaBjíoBciifly Kypci HCTopíH apobrafo HCcyccTBa. Oxecca, 
1905. — A. B. MapiOBi: C. llIaM6HHaro, Dobícth o HaHaeBom 
no6oiinit. 0.-06. 1906. — Ehhxhha hoboctm. — OTjífLvb no napo^- 
uoMy o6pa30BaHÍio. — CoBpeMeHHaa jiítoiihcb. — Orf/bn uaccH- 
qeccofi •uojioriH. 



-**^- 



Digitized by VjOOQ IC 



Bok 1908. Soéit 6. 

Slovenské Pohľady. 

Krížová vojna v Uhorsku roku 1849. 

Dejepisná črta. Podáva Július Botto. 

Neveril by človek, ale je tak: 27. júna roku 1849 Kossuth 
vyhlásil v Uhorsku proti Rusom, najnábožnejšiemu kresťanskému 
národu, krížovú vojnu. Rozpoviem v krátkosti, ako sa to stalo. 

Po vyhlásení detronisácie podelili si „gubernátor" Kossuth a 
„ministerpredseda" Bartolomej Szemere nad Uhorskom vládu. Tre- 
tieho potentáta, „generalissimusa** revolucionárneho vojska, Artúra 
Gôrgeyho, ktorý, čopriam len na krátky čas, vydobyl im túto moc 
svojimi víťazstvami nad Windisch-Grätzom, nevzali do kombinácie. 
Mysleli, že budú vladáriť za dlhší čas. Szemere predniesol svoj 
ministprský programm debrecínskemu snemu už 2. mája. V íiom prí- 
zvukoval dôrazne, že jeho vláda je revolucionárna, ktorá vraj ne- 
bude sa lakať nijakých prostriedkov, aby vlasť zachránila: pritom 
i republikánska, a tak že znemožní všetky pokusy, smerujúce k mo- 
narchii, konečne, že je i demokratická, ktorá zásadu majestátu ludu 
prijíma so všetkými konsekvenciami. Kossuth mal byť vlastne ná- 
mestníkom palatína, teda vicekrálom, a tak náčelníkom vlády a 
krajiny. Hovorilo sa v tom čase mnoho, že sa dá korunovať za 
krála a nie jeden zavedený, neorientovaný madarský sedliak si to 
skutočne i žiadal. Ale predišiel ho revolucionár Samuel Bónis, nový 
„strážca koruny"; ten, pravda zo žartu, položil si korunu skôr na 
hlavu. 

Pri „gubernátorovi" Kossuthovi, ako dirigentovi, aké mohol mať 
teda Szemere povinnosti? 

Ale tu bol ešte i tretí usurpátor moci : „generalissimus" Gôrgey, 
v tom čase skrze Kossutha za „ministra vojny" vymenovaný. Teda 
v jednej poSve tri šable. 

O Gôrgeym hovorilo sa, že chcel mať monarchiu so starou dy- 
nastiou, ale v tom prechodnom čase s vojenskou diktatúrou. Nuž 
a rozumie sa, že tým diktátorom nemohol byť iný, len on. 

Kossuth mal teda dvoch nebezpečných rivalov; ale nedal sa 
ničím, nikomu mýliť. Disponoval, rozkazoval, zamotával, staral sa 
do všetkého, ba i s náčelníkmi vojenských sborov chcel bezpro- 
stredne disponovať. Revolúcia nemala z toho úžitku, bo títo traja 
mužovia nešli jedným smerom. 

21 

Digitized by VjOOQ IC 



Ale KoBButh v tom čase už musel ma( akúsi predtuchu, 2e 
nebude dobre, ak si nenakloní uhorských Nemadarov. Aby si ich 
získal, dal sostavi( návrhy zákonov o národnostnej rovnoprávnosti, 
o civilnom a trestnom kodexi ; pritom pretriasal i otázku všeobecnej 
amnestie častejšie. Rumunov považoval za najnebezpečnejších, najprv 
vyjednával teda s týmito, ale opojený slávou marcových a aprílo- 
vých víťazství Gôrgeyho, hovoril ešte vždy pyšne a zvysoka. Jeho 
intimus, miestodržitel Sedmohradska Ladislav Csányi, pomenoval 
síce dynastii a svojmu rodu verných Rumunov „mizernými žold- 
niermi intrigy", nad ktorými vraj pevná snaha a vôIa ústavného 
národa čistých úmyslov o niekolko týždňov slávnostne zvífazí, ale 
Eossuth jednako vyjednával s nimi. 

Ale nebolo ani pevnej snahy, ani čistých úmyslov. Csányi bol 
brutálnym surovým tyranom, ktorý pozdejšími peknými rečmi mámil 
síce, ale nepomýlil Rumunov; renegátov bolo síce i medzi týmito, 
ale lud bol opravdivým národovcom verný. Eed sa teda Csányimu 
mámenie nedarilo, pacifikoval šibenicami a guľami. Zkúsili to me- 
novite i sedmohradski Sasi, v tom čase ešte nie cele .pnidens ac 
circumspecta natio". 

Jozef Dobokay, revolucionámy policajný komisár Sedmohradska, 
dal ešte 22. marca popísat „podozrivých "^ Sasov a Rumunov; 4. 
apríla Csányi konfiškoval národný majetok ; ba dal ho zabral i tým 
jednotlivcom, ktorí pred terrorístickou vládou zutekali. Halier, platz- 
kommandant segesvársky, dal uväznil sasského ev. kňaza Ludvika 
Rotha, muža velmi vzdelaného a šľachetného, len preto, že prijal 
z rúk cisárskych komisariát nad 13 kokelovskými dedinami. Rôtíia 
odviedli v tažkých železných putách najprv do Segesváru, odUal 
do Kluži, kde Csányi dal ho zastrelif. V temniciach úpeli prední 
saski vysokovzdelaní národní mužovia Hoffman, Voss, Honigberger, 
očakávajúc podobný osud. Na platenie vojska Csányi dostal z De- 
brecina veľké papierové košútky. Pod zámienkou, že ich treba na 
drobné premenil, poslal k Sasom plukovníka Tótha, aby mu dali 
za ne zlata a striebra a aby vymáhal potravu pre vojsko rekvisí- 
ciami. Tam vraj jest dosl peňazí, treba ich k premeneniu ^drastič- 
nejšim*' spôsobom prinútil. V takýchto okolnostiach Bem darmo 
privolával Rumunom v svojich proklamáciách: „Vy, Olási, vytrea- 
vejte! Zažeňte vášho svodcu, pripojte sa k maďarskej vláde a 
k slobodnomyselnej konštitúcii, ktorá vám dala slobodu a majetok." 

Ale nezahnali ho, bo 17. apríla sám Eossuth poslal rumun- 
ského renegáta Jána Dragoša, snemového vyslanca, vyjednával 
80 „svodcami" Rumunov v Brade a v Mihályfale. Rumunov zastu- 
povali na poradách Jancu, Buteanu, Dobra, Vladutiu a Boer. Porady 
o Kossuthových proposíciach trvalý do 5. mája. Aby im väčSieho 
dôrazu dodal, Eossuth poslal od Bradu do Abrudbányi majora Imra 
Hatvaniho s 1500 mužmi a 4 delami. Hatvani vtrhnul do Abrud- 
bányi v noci, žiadal vydanie zbrane, a ked ju Rumunom ani silou 
odobral nebol v stave, uväznil rumunských präfektov Dobru, Bu- 
teanua a Viraneua. Teraz už Rumuni videli, že sú zradení a že 
Eossuthova pacifikácia znamená toľko, ako vzdal sa na milost a 



Digitized by VjOOQ IC 



slúžif revolúcii. Dňa 9. mája udreli teda 8 vojenskou silon na Veres- 
patak a na Abrudbányu a vyhnali odtial Hatvanibo. Pri tejto prí- 
ležitosti lud posekal renegáta Dragoša, ako zradcu a svodcu svojho 
ludu, na kusy. S Hatvanim utekalo z Abrudbányi i 2000 maďar- 
ských uprchlikov. Rumunskí vodcovia Jancu a Bálint dohonili ich 
a Hatvanibo vojsko pod vrchom Vulkán: tu strhla sa medzi Ru- 
munmi a Maďarmi bitka, v ktorej boli i nonvédi i uprchlíci pobití. 
Hatvani utiekol zbabelé. Z pomsty, že sa mu nepodarilo iK)kori< 
Rumunov, dal rumunského predného národovca Buteanua v Jószás- 
helyi 23. mája obesi(. 

Keď chýr o porážke Hatvanibo do Debrecína doletel, narádzali 
tam vo vojenskom ministerstve započaf proti Rumunom vojnu na 
vykynoženie. Taká bola Kossuthom kontemplovaná pacifikácia Sedmo- 
hradská v skutočnosti. 

Ale Kossuth hovoril i v debrecínskom parlamente tak zvysoka, 
ako by rozhodoval nad osudom celej Európy, kdežto triezvejší ludia 
boli inej mienky. Srbský renegát, povestný oslavovaný Damjanich, 
vyslovil sa po debrecínskej detronisácii, že by bolo treba s dvoma 
stotinami husárov rozprášiť ten hubatý jakobínsky konvent debre- 
cínsky, ktorý Eossutha ustavične do krajností ženie, a sám G6rgey 
pohoršil sa nad tým, že je Kossuth taký excentrický, že by i čín- 
skemu cisárovi vojnu opovedal. 

Medzitým 21. mája Gôrgey zaujal Budín. Týmto víťazstvom bol 
i on nad mieru opojený, a velmí vela odoberá z jeho mravnej 
hodnoty ten skrze neho samého soznaný skutok, že keď revolúcie- 
nárne vojsko bolo už v Budíne, on sám kázal srúbaf cisársku po- 
sádku nemilosrdne. Žatým 31. mája vyslovil debrecínsky „parla- 
ment", že 2. júna bude už v Pešti zasedaf, a ako keby už všetko 
bolo v najlepšom poriadku, 28. mája Kossuth naložil ministrovi 
vojny Gôrgeymu popísať mená v bitkách padnuvších honvédov, aby 
pamiatka ich oslávená bola v panteóne velkolepým monumentom ; 
2. júna robil plán na veľkolepú budovu pre invalidov, ktorá by 
svojou nádherou i parížsky palác invalidov prevyšovala. Mesto PeSt 
strojil pretvoriť vo veľkých dimensiach v duchu modemom, „aby 
sa stalo opravdovým velmestom krajiny znovuzrodenej". Do Pešti 
vtiahol ô. júna popoludní o 6-tej, sprevádzaný slávovolaním ludu; 
5-ty január bol dóom úteku, 5-ty jún dňom triumfu, ačpráve sláva 
i teraz netrvala ani za mesiac. Ale maďarskí revolucionári uhospo- 
dili a udomácnili sa v Pešti akoby navždy. V divadlách hrali samé 
revolucionámo-republikánske kusy : Telia, Ladislava Hunyadiho, Ho- 
liča Sevillského, Väznenie Franca Rákóciho atd,, a exaltovaný 
Kossuth sám tlieskal v divadle z lóže expektoráciam republikán- 
skym, v týchto divadelných kusoch obsaženým. Poukazovalo i to 
la úžasnú megalomániu a na strašné omámenie smyslov, že o 7 dní 
30 budínskom víťazstve, teda 28. mája, Kossuth naložil Gôrgeymu 
ísť zaujať Viedeň, bo vraj osud „Magyarországu" a slobody môže 
)yť len pod hradbami Viedne rozhodnutý. No Gôrgey nevyčkal ani 
«oho rozkazu : 24. mája boly honvédske pluky už na ceste ku Ko- 
márnu a Prešporku, zaujať Viedeň. „Ministerpredseda"' Szemere bol 

21* 



Digitized by VjOOQ IC 



3g4 

inej mienky; tvrdil, že honvédi po zaujatí Budina už nemajú čo 
robiť, bo že je už všetko vybojované a v poriadku. 

A medzitým 9. júna bolo 6787 Rusov — už v Dolnom Ku- 
bine. Bo vo Viedni započali s Ruskom o vojenskú intervenciu ešte 
v apríli vyjednávať. Kossuth musel mať o vyjednávaniach ked i nie 
spolallivé zprávy, tak aspoň silnú predtuchu, bo v jeho tekavej, 
^ dobrodružnej, hapkavej. Vrtkavej mysli rodil sa plán za plánom, 
ako keby sa pravdivosť toho porekadla, že kto sa topí, i slamky 
sa chytá, na ňom bola úiala dokázať. Dňa 19. apríla, teda v deň 
publikovania debrecínskej detronisácie, Kossuth vymenoval Poliaka 
Dembinského za vodcu revolucionárneho vojska, ležiaceho v stoli- 
ciach severo-východných, splnomocniac ho vtrhnúť do Haliče s vo- 
jenskou silou a vohnať i Poliakov do revolúcie. Dembinski mal 
17.200 mužov s 57 delami. Spoliehajúc sa na svoju popularitu 
v Poľsku, vyzýval a nahováral Poliakov skutočne, aby vyhlásili re- 
volúciu, svolali polský snem, proklamovali obnovenie kráľovstva 
poľského a aby potom s Maďarmi bojovali proti Rakúsku a Rusku. 

Zámer ohrozoval záujmy Rakúska a Ruska rovnako. V Uhorsku 
v plukoch honvédov bojovaly celé légie Poliakov; a Poliaci Dem- 
binski, Bem, Wysocki, Woroniecki, Szidlowski zaujímali ako gene- 
ráli v revolucionárnom vojsku najprednejšie posície. Možnosť toho 
teda, že i v Haliči vypukne revolúcia, bola pravdepodobná. 

Medzitým už 12. mája vyšla proklamácia cisára Fraňa Jozefa, 
v ktorej oznámil Uhorsku, že sa spojil s cárom ruským tým cieľom, 
aby zničil spoločného nepriateľa, hriešnu stránku nesvedomitých 
zvratcov. Ruské vojsko ide vraj na jeho žiadosť, s jeho úplným 
usrozumením do Uhorska, aby s jeho vojskom spojené urobilo pusto- 
šiacej vojne rýchly konec. Nech teda nik nepovažuje Rusov za ne- 
priateľov Uhorska, sú oni priateľmi jeho kráľa, ktorí ho budú silne 
podporovať v tom jeho pevnom úmysle: oslobodiť Uhorsko od ťaž- 
kého jarma domorodých a zahraničných zločincov. 

Dňa 14. mája, ked madarská „ministerská rada" mala prvé 
hmlisté zprávy o tom, že je Halič ruským vojskom už preplnená, 
nemala nádeje, že sa missia Dembinského vydarí, preto myslela, 
že by bolo treba do severo-východných stolíc poslať velkú vojenskú 
silu. Ale predbežne a napochytre uspokojila sa so slávnostným pro- 
testom proti invásii v Haliči. V proteste vyslovila nádeju, že ústavné 
vlády Európy nebudú sa prizerať netečné „na bezpríkladnú drzosť 
tyranskej moci", alebo keby ju tieto i prezrely, neverí, že by slo- 
bodné čiastky Európy nepovstaly proti takejto strašnej urážke več- 
ného práva národov. 

Ale protestu si nik nevšimnul, bo v Európe nik neuznal Kos- 
sutha a jeho stranu za stránku boj vedúcu, Uhorsko za štát samo- 
statný a Kossutha za jeho tílavu. 

V deň schôdzky cisára Fraňa Jozefa I. s cárom Mikulášom vo 
Varšave 19. mája, na ktorej určené boly modality a sily / vojenskej 
intervencie ruskej v Uhorsku, prekročili ruskí kozáci hranice Uhorska 
v Orave pri Lomnej, pravda, pre nepoznanie hraníc a spozoriyúc 
svoj omyl, utiahli sa nazpäť do Szpitkowíc. Ale po úradnom vyhlá- 



Digitized by VjOOQ IC 



325 

seni intervencie í 8o stránky Ruska, obsadili Rusi Dolný Eubin a 
okolie už 9. júna s 6787 mužmi. No jadro ruského vojska poď hlav- 
ným velitelstvom kniežaťa Ivana Feodoroviča Paskieviča Erivánskeho 
v sile 198.445 mužov s 568 delami vtrhlo 17. júna Spisom a Ša- 
rišom. 

^ Hranice Uhorska od centrálnych Tatier po marmaroäské hole 
v dĺžke 370 kilometrov chránilo 17.000 honvédov pod velitelstvom 
Poliaka Wysockého, ktorý mal svoj hlavný stan nedaleko Prešova 
v Demiate. Rusi, prejdúc cez duklianske pri/esmyky pokojne, až 
užasli, ked! videli, že „vláda** revolucionárna tak málo pozornosti 
venovala hraniciam. Do Spiša a Šariša vtiahli teda bez prekážky 
a, skoncentrujúc sily v okolí Bardijova, nastúpili pochod. Vysocki 
ustupoval k Prešovu, odtial cez Košice do Miškovca a 2. júla bol 
už v Hatvane, následkom čoho Rusi zaujali Prešov, Košice, Miškovec 
bez prekážky. Ustupovanie revolucionárneho vojska bez bitky bolo 
bezpríkladné, bo Rusi obsadili 3. júla i Debrecín a ruský kiäpitán 
Adlerberg s dvoma stotinami kozákov 12. júla — Peší. 

Oprávnená je teda otázka : kde bolo a čo robilo revolucionárne 
vojsko? 

Hlavnej dunajskej armáde, pod hlavným velitelstvom Gôrgeyho 
v okolí Komárna a Prešporka dislokovanej, 62.640 mužov počitu- 
jňcej, veleli generáli Nagy, Asbóth, Kászonyi, Knezič, Pôltenberg 
a Klapka. 

Južnú armádu, počtom 36.800 mužov, kommandovali generáli 
Vetter, TóthaVécsey; severnú, počtom 16.500 mužov, Dembiňski; 
sedmohradskú, počtom 23.404 mužov, Bem. Revolucionárne vojsko 
počitovalo vcelku 158.844 mužov s 1682 delami. 

Ale nebolo v ňom ani jednotného vel mia, ani disciplíny. Kos- 
suth chcel sa teda sám na jeho čelo postavif, ale v rozhodnom 
okamžení nemal smelosti vykonaf tento svoj zámer. Pobádal ho 
k tomu na revolucionárnych pohyboch ináč nezúčastnivší sa opatrný 
Deák, odkážuc mu skrze Felixa Speleticha, aby rozduril fŕkotajúci 
„parlament'' a postavil sa sám na čelo vojska, bo s tláchajúcim 
snemom a s neposlušnými generálmi nemožno vraj zachiánif vlasf. 
Ale v tom čase Kossuth nebol už populárny a „ministerská 
rada'' nesúhlasila so zámerom Kossuthovým. 

Ináče krátkozrakosf maďarských dejateľov charakterisuje i tá 
okolnosf, že minísterpredseda Szemere bol ešte i vtedy presvedčený, 
že v ruskom vojsku niet viac, ako 30.000 bojaschopných mužov a 
že i títo na vojenský výkrik madarských vojakov-kosinárov pohádžu 
zbrane a zutekajú, odkial prišli. 

Madarská „vláda" v Pešti zaoberala sa medzitým radšej s novi- 
lami a pravopisom, ako s vojnou. Jednomyseľnosti nebolo v nej 
ijakej. Bajza hlásal, že sú noviny „Futár" orgánom Kossuthovým ; 
^rdélyj tvrdil, že jeho časopis „Respublika'' tlmočí mienku Szeme- 
eho a Horvátha; Gsányi uznával Jókaiho „Esti lapok" za svoj orgán; 
jôrgey „Márczius 15-ke". Szemere a Erdélyi dišputovali za 4 dni, 
kým pravopisom majú písať noviny. Ale „vláda" obmedzila slo- 
•odu tlače už 28. júna, aby totižto noviny nevyzradily vojenské 



Digitized by VjOOQ IC 



tajnosti s bojiäta. „15-ty marec^ pustil proti tomu fulmiaaotQú re- 
pliku, píšuc: „Vláda z iných príčin bojí sa novín: trasie sa, že ju 
tlač zodpovednou urobí za márnenie vzácneho času v júni panštením 
a zahálaním/ A nadto „ministri" nadávali si v spomenutých novi- 
nách jeden druhému hrubo a nešetrne. 

Ked Hannibal bol už „ante portas", to jest ked Rusi už i De- 
brecín obsadili, začalo Eossuthovi konečne svital Videl, že je už 
po sláve a tak stal sa „zimnične činným*. „Minister vojny" vyslovil 
sa 26. júna „v ministerskej rade", že je potrebné krajinu ohrozu- 
júce nebezpečenstvo otvorene odkryí ludu. Tým cielom „vláda" nech 
chodí s hlavným vojskom; nech obetuje jednotlivé čiastky krajiny 
Rusovi a, skoncentrujúG všetku vojenskú silu na pravom brehu Du- 
naja, nech zadá Austrii posledný úder, s Rusmi však nech vyjednáva. 
Teraz už i Eossuth tvrdil, že neslobodno „národu" položenie zata- 
jovať. „Národ," hovoril Kossuth, „preukazoval dosial len lacné odu- 
ševnenie, za svoje oslobodenie vykonal pramálo." 

Nuž také desné testimonium paupertatis, aké Kossuth v tejto 
svojej enunciácii vydal vtedajším Madarom, oni predsa len neza- 
slúžili. Ved boly madarské rodiny, ktorých všetci mužskí členovia 
bojovali dobrovolne v radoch honvédov; bolo mnoho rodín, ktoré 
celý svoj majetok obetovaly na ciele revolúcie. Len o ňom platilo, 
že demonštroval lacným oduševnením, bombastickými frásami. Z re- 
volúcie koristil len on i materiálne i mravne. On bral gubemátorský 
plat 200*000 zlatých, kdežto mnohé rodiny utratily celý svoj ma- 
jetok* „Vláda" vyhlásila teda 27. júna „povstanie ludu a krížovú 
vojnu." Proklamácia bola v prvom rade proti Rusom namorená. 
Písal ju z poverenia vlády kultusminister, rímsko-katolícky biskup- 
historik Michal Horváth. V nej hodil uhorský kultusminister hlaveň 
náboženskej nenávisti medzi konfessie, vyzývajúc menovite kňazov, 
aby kynožili najpobožnejší národ kresťanský. Predstavil im príklad 
srbského kňaza, metropolitu Rajačica, ináče vraj vlastizradcu; čo 
ten vykonal s hŕstkou svojho ludu, ked chytil do ruky zbroj nábo- 
ženstva; ten búril vraj náboženstvom, kdežto nikto nemal ani na 
ume potlačií alebo prenasledovať náboženstvo jeho veriacich. Rus 
bojuje nielen proti národnej a občianskej, ale i proti náboženskej 
slobode. „Hore sa teda, kňazi našej otčiny! chystajte sa i vy ku 
krížovej vojne proti tyranskému podmanitelovi, ktorý vás a vašich 
veriacich pohanmi menuje." V proklamácii naložil im teda, aby lud 
za 3 týždne päť ráz exhortovali k borbe za slobodu, aby bol hotový 
povstať hromadne, hotový ku každej obeti. Kňazi rímsko- a grécko- 
katolícki nech vydržiavajú processie a verejné modlitby, aby Pán 
Boh dal víťazstva bojujúcim za slobodu ; 6. júla nech postia všetky 
konfessie; katolíci vystavením oltárnych sviatostí, nekatolíci počas 
svojich služieb Božích nech vždy prečitujú modlitbu im skrze mini- 
stra poslanú ; po modlitbách nech vždy dajú vyzváňaí ; v páde po- 
vstania ludu nech sa arcipastierí v slávnostných ornátoch postavia 
na čelo ludu a hlasom náboženstva všemohúcim nech ho oduševňujú 
k záchrane občianskej a náboženskej slobody, aby dni pokoja k väčšej 
sláve Božej čím skôr nastaly. 



Digitized by VjOOQIC 



8ž7 

Niet väčšieho nesmyslu, ako ked niektorí maďarskí dejepisci 
z prcdpojatosti a záSti porovnávajú intervencia Rusov s vpádom 
Mongolov z roku 1239, vraviac^ že intervencia Rusov nehrozila 
Uhorska menším nebezpečenstvom, ako invásia Mongolov. Vtedy 
vraj utekajáci krát Kumánov, teraz cárov marcový manifest signali- 
soval invásiu. Ale v tomto prípade niet nijakej analógie. Eumáni 
boli Maďari; z podozrenia, že Mongolov oni povolali do Uhorska, 
bol ich král Kuten zavraždený a mnohé kumánske rodiny pobité; 
kdežto je všeobecne známe, že Rusi dejstvovali v Uhorsku s naj- 
príkladnejšou humánnosťou a disciplinoa i od mnohých maďarských 
dejateíov oslavovanou. 

Ináče v proklamácii o krížovej vojne bolo i mnoho megalo- 
mánie. Maďarská „vláda"" upozorňovala v nej všetky národy Európy 
na to hrozné nebezpečie, keď sjednotené vojská tyranov šliapu a 
vyhášajú sväté slová slobody v Nemecku, v Itálii i v Uhorsku, a 
keď posledné i zotročia, nebude osud Uhorska, ale Earopy roz- 
hodnutý. „My budeme bojovať do ostatnej kvapky krvi, aby sa táto 
zem stala alebo vyvolenou krajinou svätej slobody, vybojovanej krvou, 
alebo večne zatratenia hodnou pamiatkou toho, ako sa znajú tyrani 
spoIčovaC a slobodné národy zradne opúšťať.'' 

Ale proklamácii si Aikto nevšimnul a najmenej Maďari. Raský 
generál Čeodajev vtiahnul 3. júla do Debrecína. Keď Rusi do mesta 
vchádzali, 800 kozákov spievalo najprv ruskú, potom rakúsku hymnu, 
ktoré zopätoval spevácky a hudobný sbor každého pluku. Žatým 
tiahli husári, kopijníci, kozáci v dlhých radoch jedno za druným, 
každý pluk na koňoch inej srsti. Všetci ruskí vojaci boli čo naj- 
skvostnejšie vystrojení, kdežto úbohí honvédi boli ošarpaní, otrhaní. 
Sám Gorgey vystupoval obyčajne cynicky, jednoducho, kdežto Čeo- 
dajev vtiahnul v nádhernom koči, otočený generálmi v najskvostnej- 
Sích gálach. A to aj imponovalo Debrecínčanom. Magistrát už skôr 
oznámil, že holduje Rusom. Čože bolo robiť ? Veď pri bránach mesta 
a pri veľkom kostole rozostavené delá a pri nich delostrelci s ho- 
riacimi luntami svedčili, že v páde odporu ide o nebytie mesta, 
ktoré muselo Rusom denne vydávať 48.000 porcií chleba, 67 kusov 
statku a tolko sena a ovsa, kolko bolo treba; okrem toho 43.000 
mier múky, 1000 povozov a oddať všetku zbraň. Rusi držali prísnu 
disciplínu a už 6. júla vytiahli z Debrecína. Za ním vtiahnul ma- 
ďarský revolucionárny plukovník Korponay. Ale Ind nemal ani naj- 
menšej vôle ísť do krížovej vojny. Neveril, že by honvédi mohli 
proti takému vojsku zvíťaziť. 

Ešte žalostnejší prípad bol s Pešťou. Ta vtiahlo 200 kozákov 
a mesto, v tom čase lôO.OOO duší počitujúce, nepostavilo sa im ani 
na odpor. Vôbec proklamácie Kossuthove vtedy až alebo nemalý 
účinku, alebo účinkovaly v opačnom smere. Práve medzi korenitými 
Maďarmi utvorovala sa liga na záchranu záujmov dynastie, pravda, 
s prefíkanou tendenciou. Maďarskí starokonserfiKtci ipudrovali totiž 
tak, že jestli Austria zničí revolúciu pomoc<5ti Bf^Éka, bude pova- 
žovať Uhorsko za krajinu podmanenú I jestli sa^ yJMr na potlačení 
revolúcie i Maďari zúčastnia, starokonservatívci' cáchránia aspoň 



Digitized by VjOOQ IC 



kontinuitu práva. Kuruci a labanci bojovali teda eäte raz jeden 
proti druhému — naoko. Dňa 23. mája sišli sa magnáti Mikuláš 
Esterházy, Móric Pálffy, Ján Keglevich, Anton Forgách a viacerí 
iní grófi a baróni v Prešporku a usniesli sa vydat proklamáciu, 
aby velkostatkári-magnáti za príkladom grófa Štefana Szirmayho na 
ochranu trónu a dynastie organisovali slobodné, z národných bojov- 
níkov pozostávajúce čaty. Ale nesosbierali len niekolko sto rekrútov, 
ktorých potom vradili do rakúskych riadnych plukov. Páni navrho- 
vatelia však vyvolili si cisárske komisariáty; im prischnul potom 
posmešný titul ,,muszkavezetô'' (vodič Moskárov). 

Bol to prefíkaný manôver. Títo starokonservatívci boli totižto 
presvedčení, že Kossuthova radikálna revolúcia bude pomocou ruskou 
o krátky čas utlačená. Nuž oni boli jej reservou inými cestami a 
prostriedkami, ale s tým istým cieľom. Gróf Forgách stal sa pred- 
sedom námestnej rady košickej a v tejto hodnosti upotrebil svoj 
úradný velký vliv k záchrane majetkov kompromittovaných revolu- 
cionárov, menovite grófov Andrássyovcov, Szentmiklóssyovcov, kto- 
rých majetky vláda konfiškovať nariadila. Gróf Móric Pálffy stal 
sa r. 1861 miestodržiteľom, Anton Forgách kancellárom Uhorska. 
Oba prijali úrady len preto, aby vyrovnaniu dualistickému pre- 
kliesnili cestu a tým posíciu maďarstva upevnili. 

Ale i Rakúšania postupovali teraz už víťazne napred, bo hlavným 
veliteľom rakúskej armády nebol už váhavý, ťarbavý, Maďarov favo- 
risujúci Windisch-Grätz, ale od 30. mája barón Július Haynau, 
vojak rezký, agilný a rázny. Jeho 70.633 mužov počitujúcemu, na 
4 armádne sbory rozdelenému vojsku veleli ako podvelitelia generáli 
Schlick, Čorič, Schwarzenborg a Wohlgemuth. Južná rakúska armáda, 
počtom 33.700 mužov, stála pod kommandom hrdinského bána Jela- 
čica. Okrem toho i v Sedmohradsku bolo 11.000 mužov rakúskeho 
vojska pod veliteľsvom grófa Clam-Gallasa. 

Strategické operácie maďarskej hlavnej dunajskej armády ria- 
dili Gôrgey a Eossuth. Usniesli sa na tom, že jestli jadro rakúskeho 
vojska postúpi od Brucku k Rábu, v tom páde slabšie ľavé krýdlo 
Rakúšanov napadnú oni a prejdú rýchlym postupom cez Váh k Preš- 
porku, následkom čoho vrátia sa na pravom brehu Dunaja operu- 
júci Rakúšania k Brucku, aby totiž Maďari neprekvapili Viedeň. 
Na tejto čiare strojili teda prejsť do offensívy ; ale boli by sa uspo- 
kojili i obranou ciest do Pešti vedúcich a s manôvrovaním v Csaló- 
kôze. Jestli by sa im však útok na Považí nevydaril, zamýšľali 
všetky svoje sily v Komárne skoncentrovať. 

Maďari vyvolili si teda offensívu, ale nešťastne, bo 16. júna 
porazil rakúsky generál Post Asbótha a Nagya pri Zsigárde a Pe- 
rede medzi Váhom a Malým Dunajom. Bitku obnovil na tom istom 
mieste sám Gôrgey 21. júna, ale teraz už proti Wohlgemuthovi, 
s ktorým teraz už i Rusi pod ľaňutinom bojovali. Bitku prehral 
Gôrgey. V ten istý deň čorič porazil Klapku a Kászonyiho pri Nyá- 
rasde. V týchto bitkách Maďari utratili 3232 mužov. Bulo po sláve; 
čarovné kúzlo víťazství a viera v nepremožiteľnosť honvédov roz- 
plynuly sa. Pravý breh Váhu od Seredu po Gutu bol 23. júna už 



Digitized by VjOOQ IC 



329 

v rukách rakúskeho vojska, ktoré postupovalo už i za Dunajom 
k Rábu, a zakial tri maďarské armádae sbory na lavom brehu Váhu 
v dĺžke 110 kilometre vjtáborily, v okolí Rábu čakalo 70.000 ra- 
kúskych vojakov signál k útoku. Cisár Fraňo Jozef držal prehliadku 
nad týmto svojím vojskom; pri Uhorských Starých Hradoch. Pri tejto 
príležitosti uistil ho Haynau, že o 6 týždňov bude vojne konec. 
A. zistil slovo. 

Maďarská „ministerská rada" naložila teraz Gorgeymu, aby od- 
viedol dunajskú armádu na Dolniaky k Segedínu, kam z Pešti po 
jednomesačnom slávnom pobyte i ona utekala. Ale 11. júla Gôrgei 
prehral bitku pri Komárne a so šiancov komárňanských videl, že 
sa pravým brehom Dunaja k dolnozemskej armáde neprebije. Z tej 
príčiny, sveriac obranu Komárna s 18.000 mužmi Klapkoví, pohol 
sa 13. júla k Vacovu, s tou predtuchou, že na Dolniaky ísf znamená 
toľko, ako utekaí — do Turecka. 

Tento postup Gôrgeyho „ministerská rada" stigmatisovala „ru- 
šením slova, hraničiacim so zradou", následkom čoho Kossuth vy- 
slovil, že Gôrgey teraz už nemôže byť hlavným veliteľom, ale naj- 
viac ak ministrom vojny. Skutočne, podivné kvalifikovanie. 

Na miesto sosadeného Gôrgeyho „ministerská rada" vymenovala 
Mészárosa za hlavného veliteľa dunajskej armády s rozkazom vies< 
ju na Dolniaky hneď. Za šéfa štábu Dembinského. Nový generalis- 
simus mal už 2. júla odísf do Komárna, ale na svojom parníku 
neprišiel len po Almáš, predpokladajúc, že je pravý breh Dunaja 
už v rukách cisárskych a mysliac si pritom i to, že kto vie, či ho 
vojsko Gôrgeyho prijme za hlavného veliteľa : Gôrgeyho vyzval teda 
len listovne k poslušnosti. 7. júla zopakoval cestu: ale neprišel už 
len po Párkány, bo Rakúšania a Rusi boli už tam. 

Gôrgei utekal teraz už pred Haynauom a Rusmi cez Vacov, 
Lučenec, Rimavskú Sobotu a Miškovec k Debrecínu, hľadajúc spo- 
jenie s južnou armádou niekde na Dolniakoch. Tam bojovalo sa 
v tom čase v okolí Petrovaradína, Titelu, Temešváru a Aradu. Titel 
bránil KniČanin proti útokom Percelovým 22. a 24. mája, ale už 
o niekoľko dní dorazil ta bán Jelačič a, spojac sa s Kničaninom, za- 
hnal Percela do Petrovaradína. V obave^ že Jelačič zaujme teraz rímske 
slance a že ho z týchto a z Nového Sadu v Petrovaradíne zavre, 
napadol on Jelačiča, ale nešfastne, bo bitku on prehral, utratiac 
v nej 2230 mužov. Jelačič zaujal a spálil žatým most nad Tisou 
pri Beči a tým odrezal maďarské vojsko od Báčky. Teraz už mal 
otvorenú cestu i do Subotice i do Segedína. 

A maďarská „vláda" v svojej fatálnej krátkozrakosti jednako 
vyvolila Segedín za svoje nové sídlo. 

Kossuth dorazil ta 12. júla; prijali ho oduševnene a poctili 
fakládou. V poďakovacej reči vyslovil ešte vždy s megalomániou, 
že z tohoto mesta vyjde Európe sloboda. Naivný, neorientovaný ľud 
obdivoval jeho nadšenie; ale rozhľadení, umnejší maďarskí ľudia 
zatracovali teraz už jeho fanatismus a jeho naivnost so srdcom 
bolesťou prekypujúcim. Teraz už presvedčili sa, že Kossuth nedrží 
Rusa, ani Rakúšana, ale Gôrgeyho za nepriateľa Uhorska, bo v tej 



Digitized by VjOOQ IC 



380 ' 

Í8tej poďakovacej reä vyslovil sa, že „keby sa niekto naSiel, kto 
by vlas< chcel svojej snahe po moci obetovať a tým cieloro, chcejúc 
sa sta< pánom národa, siahal by po vláde diktátorskej, toho by som, 
aby som vlas< zachránil, vlastnou rukou zabil/ O 5 dní žiadal ta- 
kúto diktátorskú moc Bem, a neminul ani mesiac, už sám Kossuth 
urobil Gôrgeyho diktátorom, kdežto segediuska reč Kossuthova bola 
práve proti Gôrgeymu namerená. 

Gôrgey prebil sa štastne do Aradu i so svojím vojskom, kam 
dorazil 9. augusta. V ten deň bola bitka pri Temešváre ; s viedol ju 
zo Sedmohradska vyprášený, zharelý Bem, nástupca Dembiúskéfao, 
ale prehral ju tak strašne, že 10.000 honvédov utieklo z bitky hneď 
pri prvom útoku a 6000 padlo do zajatia. Maďarská revolúcia bola 
touto bitkou zavŕšená, bo kapitulácia világošská bola už len jej 
výsledkom. 10. augusta mal Gôrgey s Kossuthom v Árade súkromný 
rozhovor medzi štyrmi očami. Pri tejto príležitosti osvedčil sa Gôrgey, 
že jestli je bitka pri Temešváre prehraná, on kapituliiu^- n^ j&/ 
hovoril Kossuth, „sa zastrelím.'* 

No nezastrelil sa, ale urobil Gôrgeyho diktátorom a sám zutekal 
do Turecka. 

A bolo po krížovej vojne. 



V tragike maďarskej revolúcie komickým momentom je snaha 
maďarských revolucionárov prelstK Rusov ponuknutím uhorskej ko- 
runy ruským kniežaťom Leucbtenbergovi a Eonstantinovi s utvo- 
rením z Uhorska sekundogenitúry ruskej. Maďarskí dejatelia hlásali 
27. júna (viď proklamáciu Horváthovu), že je Rus tyran, utlačovatel 
politickej a náboženskej slobody, že považuje uhorských kresťanov 
za pohanov, a už v júli núkali tomuto tyranskému Rusovi uhorskú 
korunu. Co tým docieliť chceli, je zrejmé : rozkmotriť Rusov s Ra- 
kúšanmi, vchnat týchto s tamtými do vojny a takýmto spôsobom 
zabezpečiť maďarskej revolúcii priaznivý výsledok. Robením ta- 
kýchto hlúpych návrhov vydali si títo maďarskí dejatelia svedectvo 
úplnej nepríčetnosti, keď mysleli, že pomýlení Rusi z akejsi slabosti 
a sprostnosti sadnú im na lep. No o umnosti a o čistote úmyslov 
Rusov presvedčili sa o krátky čas, keď im títo ich návrhy a limine 
zavrhli. 



-o^^- 



Digitized by VjOOQ IC 



881 

Anonymus Belae regis notarius. 

n. 

Napísal Fr, F. Sasinek. 

Za dávnych časov bolo v menšej Phrigii výtečné mesto Troja, 
o ktorom, hlavne o jeho znivočení (1282 pr. Kŕ.), zachovalý sa 
i v kla«sikoch i v ústnom podaní rozličné zprávy a bájky. Meno- 
vite v piatom storočí po Kr. tie zprávy a bájky preložené boly 
z gréckeko jazyka do latinského. Aby tomu prekladu dodala sa 
jakási vážnosť, pripísali tie sobrané bájky Dare to vi, ktorý dla Ho- 
méra bol sviatčeníkom (kňazom) Hephaesta v Tróji *). Náš Ano- 
nymus niečo podobného spracoval, jako o tom píše svojmu priate- 
ľovi : „Ked sme kedysi v školských štúdiách spolu boli a v histórii 
Trojanskej, ktorú som ja z kníh Dareta phriginského a iných spi- 
sovatelov sosbieral, s jednakou vôlou čítali, žiadal si odo mňa, 
abych, jako som bol písal históriu Trojanskú a vojny grécke, tak 
ti napísal i rodopis králov Uhorska a šľachticov jeho." Ten jeho 
spis o histórii Trojanskej dosavád je neznámy ^) ; ale z tých jeho 
uvedených slov je patrné, že i pri histórii Uhorska vo svojej fan- 
tásii sosbieral ústne podania, bájky a vymysleniny. S právom vy- 
slovil sa o ňom Dobrovský: „Die Ausländer verwarfen es geradezu 
als einen historischen Roman, als ein Fabelwerk; Katona's Vin- 
diciae (Anonymi) konnten den Pressburger Professor Sklenár, einen 
gebornen Slowaken, nicht abhalten des Notars Ansehen zu ver- 
werfen, seine meisten Erzählungen fúr fabelhaft, fiir Träume zu 
erklären. Nun mógen die Leser selbst urtheilen, ob die vorliegende 
Schrift filr eine Geschichte von einem glaubwiirdigen Verfasser, 
oder fiir ein Fabelwerk von einem Romanschreiber, der sich, um 
Eingang zu finden, fiir einen Notár des glorreichen Kônigs Bela 
ausgibt, zu halten sei." 

Je mi ľúto, že túto, naším dosavádnyro adoratorom Anonyma 
tak odpornú, výpoved z lásky k objektívnej pravde historickej pri- 
nútený som dla slov Sklenárových podpísať. 

Poneváč o tom bezmennom písal som už i predtým*), obme- 

*) Herders Conversations-Lexikon. Freiburg, 1903. 11, 1063. Pod- 
braczky: Bela király nénelen jegyzôje. Budán, 1861. pag. 32. S. Gregor. 
Toron. ap. Migne LXXI, 699. 

^) Jestli slobodDO tušiC, mám za to, že i v tom spise použil bájky 
o Pannonii. Sigebertus Gembl. píše, že po znivočení Troje jedna časC 
Trojanov presťahovala sa do Itálie, drahá čas6 „scilicet daodecim millia, 
dnce Anteoore, in fínitimas Pannonie partes, secas Moeotidas paludes 
pervenit, ibíqae civitatem aedifícaverunt, qaam ob sui memoriam Sicam- 
briam vocaverunt. Sigeb. ap. Migne CLX, 59. Gonf. S. Gregor, Tur. ap. 
Migne LXXI, 577. Ekkehardi Draug. Chronicon ap. Migne CLIV. 713. 

') Slovenské Pohľady 1906, str. 103. Krajner: Staatsverfassung 
Ungarns. Wien, 1872. S. 25 etc. Slovenský Letopis. V Skalici, 1877, 
str. 89 atď. 



Digitized by VjOOQIC 



dzím sa teraz len na to, čo popísal o opanovaní Uhorska skrze 
Arpáda, 

Uhorsko nenie glóbusom, ktorý by z konstellacie tak bol vy- 
lúčený, že by osvietený bol len jakýmsi vlastným slnkom, nie ale 
všeobecným. Bolo Uhorsko obtočené susednými krajinami, s ktorými 
malo styky vzájomné : teda dejepis Uhorska musí súhlasif s hodno- 
verným dejepisom krajín susedných. 

Prvej, než prikročím k podrobnejšej kritike, chcem podat vo 
všeobecnosti také poznámky, ktoré sú v stave srúc^t na hromadu 
kartový domček Anonyma. 

a) Pri dramate, o ktorom je tu reč, treba nám poznať dejstvu- 
júce osoby. Kto nenie úplný neznalec vtedajšieho dejepisu, musí 
v toni dramate rozoznať dve dejstva. 

V prvom dejstve (akte) hlavné osoby okrem Arpáda sú: Sväto- 
pluk 1., král veľkomoravský, Arnulf, cisár germánsky, a Bracslav, 
vojvoda juhoslovanský. 

V druhom dejstve okrem Arpáda (?) hlavné osoby boly : Sväto- 
plukovi synovia, Predslav*), Mojmír II. a Svätopluk II.; potom 
Arnulf (t 899) a jeho nástupca Ludvik (f 919). 

O tých v prvom a druhom dejstve hlavných osobách Anonymus 
neznal a nenapísal ani litery. Ergo . . . 

b) Kto nenie úplný neznalec vtedajších dejín, vie, že Sväto- 
pluk I. panoval nielen' nad Moravou, Cechmi a Lužičanmi, ale i 
nad Uhorskom na lavej — , a nad Pannoniou na pravej strane Du- 
naja stredného. — Anonymus nezná o tom ani zbla. Jemu Pan- 
nonia ležala i na lavej i na pravej strane Dunaja ; na lavej strane 
Dunaja, a síce medzi Tisou a Dunajom, až po hranice Rusov a 
Poliakov, Salan mal svoje kniežatstvo, panujúc nad Slovanmi a 
Bulharmi. Medzi Tisou a Transilvaniou mal svoje kniežatstvo Mo- 
rout, a že tam bývali Kozari. Medzi riekou Marošou a hradom 
Oršova panoval knieža Glad. Nad naším Slovenskom panovali Česi, 
menovite v Nitre ich knieža Zubur. Na pravej strane Dunaja 
v Pannonii bývali Rimania, Nemci, Slovania a Pannonci^). Kto 
tieto, vtedajšiemu dejepisu sa protiviace, táraniny prijme, peniaz 
to patrne falošný prijme za peniaz pravý? Ergo . . . 

Stopujeme-li deje, ktoré dTa Anonyma odohrávať sa malý pod 
Arpádom, musíme uznať, že s rozpálenou fantásiou navymýšľal a 
popísal také veci, ktoré skutočný dejepis svevolne poličkujú. 

a) Mogeri, ktorí potom menovaní boli Hungarmi, pôvodne 
bývali v Dentumogerii, ktorá leží v Scitii na východnej strane 
rieky Etyl (Volga). Cisár Kostantín Porf. však ta položil Kumánov. 
V tom sa oba shodujú ; lebo Mogeri Anonyma i Kumáni Konštan- 
tína boli a sú Madari. Čo potom píšu, to je celkom iné. 



^) Slovenský Letopis. V Skalici, 1879. str. 177—179. 

^) Pič: Der nationale Kampf. Leipzig, 1882. str. 10 atď. Škoda 
bolo tak veľkej, ale nevďačnej práce, chcel-li ozaj obrániť auktorita (?) 
Anonyma . 



Digitized by 



Google 



Anonym vo svojej fantásii vysníval Almusa, otca Arpádovho, 
a podstrčil mu madarský etymologický význam Alom^ ačkolvek Kon- 
štantín nezná jakéhosi Almusá ako otca Arpádovho, ale len Arpáda ; 
a ani jednému z kráTov uhorských neprišlo na mysel odvolávat sa 
na to, že pochádzajú z krvi Almusa. Hodnoverný dejepis zná pvšem 
Almusa, ale tento bol bratom kráľa Kolomana (1095 — 1114). 

Anonym výprava, že ešte v Dentumogerii sedem hlavných osôb 
mogerských (Hetumogeri, Hétmagyari) vyvolili si Almusa za vodcu. 
Cisár Konštantín svedčí však, že až potom na radu Kozarov vy- 
volený bol Arpád za takého vodcu. 

Anonym uvádza mená tých Hétmadarov takto: Almus, otec 
Arpádov; Eleud, otec Zobolsu; Cundu, otec Curzana: Ound, otec 
Eté; Tosu, otec Lelu, Huba, od ktorého pochodí pokolenie Zemera; 
Tuhutum, otec Horká, ktorého synmi boli Gyula a Zombor. Pritom 
mal pred očima kroniku Šimona de Keza, ale nepodal verne mená 
tých sedem hlavných osôb, tým menej znal ich mená z diela cisára 
Konštantína ''). 

Podobne značil i mená tých 7 kumánskycji vojvodov, ktorí sa 
vraj k Almusovi pripojili ; a sú, ktorí tvrdia, že tí Kumáni sú to- 
tožní s kozarskými Kabarmi, ktorí spojili sa s Turkami (mahome- 
dánskymi Bulharmi). Je to smelé, opovážlivé stotožňovanie ; lebo: 
a) tamtí spojili sa s Almusom, títo s Arpádom ; b) tamtí spojili sa 
s Almusom pri Kíjeve / Rusku, títo spojili sa s Arpádom nad 
Čiernym morom v Lebedii; c) tamtých bolo 7, týchto 8; d) mená 
tamtých kumánskych 7 vojvodov sú zcela iné, ako mená kozar- 
ských vojvodov; a síce: 

Anonym udáva týchto : Et, Ed- Konštantín : Cabari, Nece, Me- 
umer, Etu, Bunger, Ousad, Boyta gere, Curtugermati, Tariani, Ge- 
a Retel. nach, Core a Čase. 

Komuže už máme uveriť? Či Anonymovi, ktorý písal svoj 
román r. 1290, alebo cis. Konštantínovi, ktorý r. 950 písal svoje 
vážne dielo? 

Dfa Anonyma r. 884 Almus s veľkým množstvom ľudu pre- 
kročil Volgu (Etyl) a tiahol do zeme ruskej, ktorá sa menuje Su- 
sudal. Potom šiel na strany Ruténov až k mestu Kyeu. Vojvodovia 
Ruténov povolali si sedem vojvodov kumánskych na pomoc proti 
Almusovi. Ked Almusovi Mogeri začali obliehať mesto £yeu, voj- 
vodovia z Kyeu a Susudal uzavreli mier s Almusom, vojvodovia 
Kumánov však spojili sa s Almusom, hotoví ísť s ním do Pan- 
nonie (?). Almusovi Mogeri a ich spojenci Kumáni tiahli k mestu 
Lodomer. Vojvoda lodomerský uzavrel s nimi mier. Odtiaľ tiahli 
do Haliče. Vojvoda Haliče a jeho súdruhovia uzavreli s nimi mier 
a prosili ich, aby radšej išli za Hovoš (snehové Karpaty) do úrodnej 
Pannonie(?). Vojvoda Haliče dal im 2000 šíponoscov a 3000 sed- 
liakov, aby, idúc vopred, pripravili im cestu cez Hovoš (snehové 
Karpaty). 



«) Slovenské Pohľady 1908, str. 264. 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



Je v tom opravdivé „salto mortale** Anonyma. To, čo on 
kladie do r. 884, bolo by sa mohlo staf len značne pozdejäie ; lebo 
Nestor píše, že Polovci (Kumáni) prvýkrát až r. 1061 prišli bojovať 
do Ruska. Susdai spomína sa u Rôsslera až r. 997, u Nestora až 
r. 1024. Zakarpatské kniežatstvo Haliče prichodí až v diplome 
kráľa uh. Štefana 11. r. 1124; kniežatstvo Vladimirské v diplome 
kráľa uh. Andreja II. r. 1208. 

Do cela ináč poučuje nás cisár Konštantín o Arpádovi. Db. 
neho Turcae, čili mahomedánski Volgari (BcuXfapoi) bývali na zá- 
padnej strane Volgy (B^uX^a), a to pod nadvládou Kozarov. Poneváč 
tí Anonymovi Mogeri, čili maďarskí Kumáni, s východnej strany 
Volgy často činili útoky na Bulharov, na západnej strane Volgy 
bývajúcich, Kozari popudili zauralských Pečencov proti nim: Pe- 
čenci teda uderili na Kumánov a podmanili si ich. Čo predtým 
páchali Kumáni na Turkoch (mahomedánskych Bulharoch), to potom 
páchali na nich Pečenci; prekročivšie Volgu, uderili na nich a 
tých, ktorí bývali medzi Donom a Volgou (Atel kai Uzi) sebe pod- 
manili. Nepodmanení zostali tí Turcae (mahomedánski Bulhari), 
ktorí bývali pri riekach Ingul á Ingulec nad Čiernym morom. 
Jedna časť Kozarov, takrečení Kabari (Chrabrí?), odtrhla sa od 
Kozarov a spojila sa s Turkami (mahomedánskymi Bulharmi). Ko- 
zari potom umienili si da< knieža Turko-Cabarom, s tou podmienkou, 
aby ten knieža bol podriadený Kozarom. Túto hodnost ponúkli 
vojvodovi Lebediašovi ; tento však tú hodnosf neprijal, ale na miesto 
seba odporúčal Arpáda, syna Salmutzovho ; ktorý prijal tú hodnost 
na seba. No skrze maďarských Pečencov s územia Lebediašovho 
zahnaQÍ, osadili sa nad riekami Baruch, Kubu, TruU, Pruth a 
Seret, — Ked pod Dunajom (r. 888) vypukla vojna medzi cisárom 
carihradským a kráľom poddunajských kresťanských Bulharov, tam- 
ten požiadal Arpáda o pomoc : teda Arpádovi Turci (mahomedánski 
Bulhari) podujali vojnu proti kresťanským svojim súkmeňovcom, 
a to so šťastím ; ale práve toto víťazné postupovanie naddunajských 
mahomedánskych Bulharov zdalo sa byť nebezpečné carihradskému 
cisárovi. Tento teda uzavrel mier s poddunajstými kresťanskými 
Bulharmi. Následkom toho Arpádovi Turci mahomedánski museli 
odísť ta, odkiaľ boli prišli. Ked sa vracali domov, našli tam Pe- 
čencov, ktorí medzi tým časom, čo sa bavili pod Dunajom, spusto- 
šili a zauzli ich domovinu. Z tej príčiny nebrali sa za Karpaty, 
ale po lavom brehu dolného Dunaja vedľa Zagorie (Transilvanie) 
tiahli na západ, dorozumeli sa so Slovenmí v Čiernom Uhorsku 
(na Potisí) pod vládou Vlachov bývajúcimi; týchto z tej nadvlády 
vyslobodili, Vlachov zo Sriemska a Potisia vytisli a tam sa medzí 
svojimi súkmeňovcami osadili^). Ďalší dejepis Turkov (Bulharo- 
Kozarov). nesnoval sa na základe Anonyma, ale na základe cis. 
Konštantína Porf. 



') Pravdepodobné je, žft najprv Vlachov transilvanských, ktorí s pod- 
dunajskými Bulharmi spojení boli, od týchto odtrhli; potom jedna čast 
pod Liuntikom, synom Arpádovým, tiahla do poddanajskébo Balharska, 
druhá ale (pod Arpádom) na lavom brehu dolného Dunaja účinkovala. 



Digitized by VjOOQ IC 



385 

K tomu istému resultátu musí prijsf každý nepredpojatý, keď 
uváži to, čo Anonym výprava pred príchodom Mogerov (Madarov) 
do Uhorska. Anonym pripomína také národy, ktoré pred Mogermi 
boly v Uhorsku; na pr. Kozarov, ktorí s Turkami (mahomedán- 
skymi Bulharmi) o. r. 888 prišli do Uhorska; spomína Bulharov 
a Slovanov, ktorí po tomže roku boli v Čiernom Uhorsku na Po- 
tisí; spomína Kuniánov, ktorí až za doby sv. Vladislava (1077 — 
1095) prijatí boli do Uhorska. — Naopak, pripomína také veci, 
ktorých za doby Arpáda nebolo ; na pr. že Mogeri išli do Zvolen- 
ských hôr, aby tam založili pevnosti, buď zo skál alebo z dreva, 
k ochrane krajiny proti Čechom a Poliiútom; že obyvatelia Ni- 
trianska boli Slováci a Česi ; že zem, ktorá leží medzi Hroi^om a 
Váhom až po rieku Moravu, kde panoval český vojvoda, učinil 
jedným vojvodstvom, ale potom vyfa-ojil z neho zvláštne vojvod- 
stvo, ustanoviv nad ním Zubura za vojvodu, ktorý sídlil v Nitre. 
To je nepravda; lebo Česi za doby Arpáda boli síce pod nadvládou 
velkomoravského kráľa Svätopluka L, ale nepanovali nikdy nad 
Slovenskom medzi Hronom a riekou Moravou. Po rozklade veľko- 
moravskej dŕžavy Poliaci opanovali Slovensko®). 

Anonym výprava, že Mogeri, ked čez Karpaty prišli k hradu 
Hungu a chystali sa ho obliehat, župan toho hradu, menom Lo- 
borcy, ktorého názov bol Duka, dal sa na útek na Zemplínsky 
hrad. Ked Almus dobyl hrad Hung, Mogeri pomenovaní boli Hun- 
garmi, a zem, ktorú opanovali, pomenovaná bola Hungariou. No 
nemusel ustrúhat ani názov Hungari (Ungari), ani názov Hungaria; 
lebo Slovania nad Adriou už r. 595 menovaní boli Ugri alebo 
Ungari, a to územie, na ktorom bývali, nosilo názov Ungaria, Hun- 
garia, čili Ugorsko, t. j. zem u hor julských alebo karnických ^). 
Podobne i územie medzi stredným Dunajom a horou karpatskou 
nosilo geografické meno Uhorska, Ugorska (Ou^pia, Ojy^P'-o, Ou-ff^p'*, 
Ungoria), čili zem u hôr ležiaca'®). 

Co je s tým Almusom Anonymovým? Nebol to otec Arpádov 
(1907), ale brat kráľa Kolomana (f 1114), ktorý mal naše Slo- 
vensko za údelné kniežatstvo, ale mu ho odňal Koloman. 

Nestor ap. Bielowski Mon. Pol. I, 568. Nestor síce píše, že Čierni Ugri 
za doby Olega (medzi r. 884 — 898) prepravili sa čez Karpaty a osadili 
8a na Potisí, však ale: a) nnzýva ich Uhrami antiripaodo. Etnografickí 
Bnlhaii potom nazvaní boli geografickými Ugrami. b) Nebojovali niekde 
v Bielom Uhorsko (ua našom Slovensku) s Vlacbmi, ale v Čiernom 
Uhorska (na Potisí). 

*) Cosmas. Prameny déjin českých. II, 27. 

®) Slovenské Pohlady 1906, str. 601. 1905, str. 630. 
*®) Avari (Bulhari!), qui dicuntur UngarL his temporibus ultra Da- 
nubinm peragrantes. Annales Fuld. ad an. 894. Ugorsko, ktoré sa predtým 
menovalo Gepidiou. Leo sapiens. Patrologiae graeco-lat. ap. Migne CVII, 
396. Ku Gepidii náležalo Čierne Uhorsko. Slovenské Pohtady 1905, str. 
421. 1907, str. 485. Hunos occidentales, qnos Avares vocant. Theophanis 
chronológia ad an. 626. 



Digitized by VjOOQ IC 



a) Anonymov Almus (ktorého nikdy nebolo!) tiahol čez Kar- 
paty s Rusmi a Kumánmi k hradu Hungu. Čo sa s ním stalo 
v Hungu, to zabudol Anonymus vymyslet a napísat; napísal len 
to, že ustanovil svojho syna Arpáda za vojvodu Uhorska, a tento 
r. 903 začal svoj výboj v Uhorsku. No nebol to Almus, otec Arpádov, 
ale Almus, odbojný brat krála Kolomana. On v Rusku najal Rusov 
a Kumánov a (r. 1108) viedol ich čez Karpaty do Uhorska proti 
svojmu bratovi Kolomanovi **). 

b) Anonymov Arpád odmeňoval víťazných Mogerov a Kumánov 
rozličnými majetkami v Uhorsku, jako niekdy Mojžiš synov Israel- 
ských^'^). Kde a jako odmenil Arpád Rusov, Anonym nenaznačil. 
Máme o tom jedinú zprávu u Istvánfyho, a tá nehovorí o Arpá- 
dovi, ale o kráTovi Kolomanovi, že osadil Rusov z Vladimirie a 
Haliče v novohradskej Oroszfalve. I z toho poznat, že Anonym 
svevolne prilepil meno Arpáda na Kolomana, brata Almusovho *'). 

c) Arpád dla Anonyma opanoval i také zeme, ktorých opano- 
vanie hodnoverné dejepisy pripisujú až kráTovi Kolomanovi. Vý- 
prava, že Bulsun, Lelu a Botond prišli do lesa Peturgoz, vedia 
Kulpy položili sa táborom a, prekročiac túto rieku, prišli až k rieke 
Save a, prekročiac Savu, dobyli hrad Zabrag, hrad Posaga a hrad 
Ulcou. Tu si Anonym zle poradil ; lebo dla Šimona de Keza ten les 
preto nazvaný bol „Petrov gvozd*, poneváč krá! Koloman porazil 
tam svojho protivníka Petra. — Cisár Konštantín Porf. píše, že Hor- 
vati, Srbi, Zachlumci, Terbuniotae, Canalitae, Diocletiani a Paganitae, 
ktorí predtým mali len županov, od cisára Basilia (876 — 886) 
obdržali kniežatá, podriadené Carihradu. Tak to bolo i za doby ci- 
sára Konstantina (r. 950): teda Mogeri za Arpáda neboli pánmi 
nad Horvatmi a Srbmi. O sv. královi Vladislavovi svedčí dejepis, že 
on (r. 1091) prvý prekročil Dravú a vtrhol do Horvatska. Ked 
potom Horvati odpadli, krá! Koloman vtrhol do Horvatska a Dal- 
mátska, kde Split (Spalato) a iné mestá sebe podrobil '*). 

d) V diplome krála Kolomana z r. 1111 stojí: „Institores fisci 
regii, quos hungarice caliz vocant". Čo to boli za Kalizovia? Grécky 
dejepisec Cinnamos píše, že r. 1152 pomáhali Dalmatíncom vo vojne 
proti Grékom i uhorskí Chalizovia, ktorí boli mahomedánmi dla 



^*) Slovenské Pohlady 1906, str. 107. 

^-) Bene implevit Dominus in Almo duce et filio sao Arpád pro- 
pbeciam, qnam ceciDit Moyses prupbeta de fíliis Israel diceus : Et locus, 
quem calcaverit pes vester, vester erit. Josua 1, 3. V. kn. Mojž. H, 24. 
Známe teda kopýtko, ktoré upotrebil. 

*') Oppidum Rotbenorum. quod Oroszfalvam vocant. . . Colomanus, 
rex Pannoniae, deductis e Lodomeria et Galícia. Russorura provincia, 
colonis, condiderat. Istvánfi: Hist. libro 16. pag. 178 ad an. 1544. 

**) Tempore, quo Colomanus, rex Vngariae, dominatus est Dalmatiae, 
Arbenses libere possederunt insulas Arbe et Gallo. Fejér: Cod. dipl. VIL 
J, 174. ad an. 1180. Conf. II, 56 ad an. 1111. 



Digitized by VjOOQIC 



887 

náboženstva. Nestor na dvoch miestach spomína more Chvalisské, 
Cili Meotické**). Sú to madarskí Kumáni, ktorých Almus, odbojný 
brat krála Kolomana, s Rusmi spolu priviedol cez Karpaty do Uhorska. 

Podivné je, že Anonym výprava nielen o hradoch, ktoré našli 
v Uhorsku *«), ale i o takých, ktoré Mogeri stavali*^). 

Anonym tak opisuje výbojný pochod Almus-Arpádovských Mo- 
gerov, jako nejakú prechádzku po Uhorsku. Národy poddávajú sa 
im zo strachu, všade víťazia a za celý čas toho výletu utrpeli len 
jedinú nepatrnú porážku"). 

Anonym až bezočivé a nestydate výprava také veci, ktoré sú 
patrnou lžou; a síce: 

a) Anonym (cap. 42) výprava, že Lelu, Bulsu a Botond zem 
Racy (t. j. Srbsko) opanovali a ich vojvodu zajatého dlho vo vä- 
zení držali. Už hore vyše (na str. 336) som dokázal, že jako Hor- 
vati, tak i Srbi za doby cisára Konštantína (r. 950) boli podriadení 
cisárovi carihradskému, počnúc od cisára Basilia (f 886) : teda ne- 
boli opanovaní skrze Arpádovcov, ani im podriadení. 

b) Anonym (tamže cap. 42) výprava, že vojvoda Bulharov 
(poddunajských) vypravil svojich poslov k Leluovi, Bulsuovi a Bo- 
tondovi, prosiac ich o mier a slubujúc, že nebude viac podporovať 
vojvodu Salana, ale ako podmanený verný bude Arpádovi a bude 
mu ročite platif clo (vectigal). Nie Anonymovi Mogeri, ale Arpá- 
dovi Turcae (mahomedánski Bulhari) a kozarskí Kabari, ovšem, 
poštvaní od cisára carihradského Leva (886 — 911), r. 888 bojovali 

>^; Slovenský Letopis 1876. I, 108. Fejérpataky: Kálmán király 
oklevelei. Badapest, 1892 str. 42 a 44. Jo. Tomka Szaszky Geographia, 
pag. 750. 

*^) Našli hrady: Hung, Zemlin, Boršod, Solník, Byhor, Geuru, Gu- 
már, Novgrad, Nitra, Varod, Stamrei, Golgocbci, Trnsun, Blundus, Baua, 
Zagreb, Wlk, Borona. Železný hrad, PeytUt Bezprem, byborský Bellarad 
(Velebrad. Nagyvár). 

^^) Komaram, Hyncnsudaor, Borsod, Zobolsu, Thosa, Ursuur, Borsu, 
Soronbrad (čierny hrad), Zecnsen a iné, pre ktoré nevymyslel mená prí- 
hodné. 

Že od r. 903 do r. 907, zamestnaní početnými vojnami a „aldo- 
mášmi", nastavali toľko hradov, nech verí, kto chce; ja neverím, a to 
tým menej, kecf čítam v diplome kráľa Belu IV., že v Uhorsku až po 
Tatároch (r. 1241) pomýšľali na zakladanie hradov. Krajner: Staats- 
verfassnng Ungarn's. Wien, 1872. S. 34. n. 23. 

^®) O bitke pri byhorskom hrade, Bellarade (Belehrade, Velehrade) 
proti Menumorotovi píše: „et pugnatum est inter eos diMdecim á\es, et 
e militibus Usubu vigioti Hangarii et quindecim Sycli interfecti sunt. 
io strany Menumorota padlo 125 vojakov. Nuž, ktože nemá uveriť Ano- 
lymovi, keď tak podrobne udáva nielen počet dňov, ale i počet padlých 
ojakov? No ja som medzi tými Tomášmi, ktorí neveria Anonymovi. 
iná on len poľovačky a hostiny (oldomáše), ale nie o bitkách Arpá- 
ovcov! Vo 12-dňových bitkách padlo na jednej strane len 125, na 
■rohej strane 35 mužov!? Koľká to katastrofa!? 

22 



Digitized by VjOOQ IC 



proti poddunajským kresfanským Bulharom; ale keď sa pozdali 
Grékom nebezpeční, cisár Lev uzavrel mier s poddunajskými kre- 
sťanskými Bulharmi, a tak naddunajskí Arpádovi Turcae a Chazari 
museli sa navrátil ta, odkial boli prišli, ta nad dolný Dunaj. Pravde- 
podobné je síce, že im dal nejakú odmenu za poskytnutú pomoc 
vojenskú; že by boli poddunajskí Bulhari však stali sa im poplat- 
nými, o tom ani cisár Lev, ani jeho nástupca Konštantín Porf. nič 
nehovoria. Tým menej môže byt tu reč o Anonymových Mogeroch 
(Maďaroch), ktorí až za krála Eolomána (f 1114) prišli do Uhorska. 

Je pravda, že Sigebertus Gemblacensis k roku 907 prilepil 
toto: „Ungari Bulgaros victos tributarios sibi faciunt". Bibliotheca 
Historica však o ňom poznamenáva, že nenie čo do rokov spo- 
ľahlivý *^). Ostatne o tej zpráve Sigeberta (f 1112) poznamenat 
treba toto: 

a. Zpráva tá neplatí o Anonymových Mogeroch (Maďaroch), 
ale o Konštantínových Turkoch (mahomedánskych Bulharoch), kto- 
rých, ešte na Pruthe a Serete bývajúcich, cisár Lev poštval proti 
poddunajským kresťanským Bulharom. 

0. Keď tí Turci (mahomedánski Bulhari), cisárom Levom po- 
štvaní, roku 888 skutočne uderili na poddunajských kresťanských 
Bulharov a porazili ich. učinili ich sebe poplatnými (tributarios 
fecerunt), ale len dočasne; lebo cisár Lev, keď sa mu oní Turcae 
pozdali byt nebezpečnými Grékom, učinil mier so Simeonom, kráľom 
poddunajských Bulharov, a prinútil oných Turkov (mahomedán- 
skych Bulharov) Arpádových, aby sa vypratali z poddujiajského 
Bulharska. 

Y* Arpádovi Turci, z poddunajského Bulharska, ba skrze Pe- 
čencov i od Pruthu a Seretu zahnaní, tiahli do Čierneho Uhorska 
(Potisia) a tam sa osadili. 

B. Arpádovi Turci, keď po r. 888 boli sa osadili v Čiernom 
Uhorsku a Sriemsku, nepomýšľali na vojnu proti poddunajským 
kresťanským Bulharom, majúc dosť činenia v Pannonii r. 892 proti 
Svätoplukovi I., r. 896 proti Bracslavovi, r. 902 proti Mojmirovi IL, 
r. 907 proti Nemcom na Západe. 

e. Až po smrti Simeona (f 927), mocného kráľa poddunajských 
kresťanských Bulharov^ Turci (uhorskí a pannonskí mahomedánski 
Bulhari), Srbi, Horvati a iné juho-slovanské národy odvážili sa 
činiť útoky na poddunadjských kresťanských Bulharov***). 

c) Anonym výprava, že Mogeri (Maďari) opanovali Ultrasil- 
vaniu; a síce na jednom mieste (cap. 24 — 27) píše, že tam nad 
Valachmi a Slovanmi, ktorí mnoho zlého trpeli od Kumánov a 
Pečencov, panoval Gelo, bývajúc na hrade Samoš. Tomuto uchvátil 
Ultrasilvaniu (Transsilvaniu) Tuhutum. Na druhom mieste (cap. 44) 
píše, že nad Kumánmi, Bulharmi a Valachmi panoval Glad. Proti 

*') Krajner: Staatsverfassung Ungam's. S. 49. n. 26. Ani v iných 
veciach nenie spoľahlivý. Const. Porf. CXII, 55. n. 30. - 

^^) Vicinae igitur gentes, Turci, Servii, Gbrobatae atqae alii« aodita 
Simeonis morte, Balgaros bello petere statnebant. Cedrenns. 



Digitized by VjOOQ IC 



339 



tomuto Arpád vyslal vodcor, Zuarda, Kadusu a Boytu; a od nich 
porazený Glad poddal sa a oddal im hrad Kenee. 

Uvážime-li dobre vec, nájdeme, že Anonym Simonovn zprávu 
o vojne SV. Štefana r. 1002 proti svojmu vnukovi Julovi vedenú*'), 
preniesol na vojnu Tuhutuma proti Gelovi. Aby sme sa o tom 
presvedčili, položme tie zprávy vedia seba: 



Anonym : 

Tuhutum ale od toho dňa vlá- 
dol tou zemou ; i potomstvo jeho 
vládlo ňou až do £asu sv. Šte- 
fana. Tuhutum ale splodil Horkú, 
Horká splodil Geulu a Zubora, 
Geula splodil dve dcéry, z kto- 
rých jedna menovala sa Garoldu 
a druhá Saroltu; a Sarolt bola 
matkou (?) sv. krála Štefana. Zu- 
bur ale splodil menšieho Geulu, 
otca Bue a Bucue ; za jehož času 
SV. král Štefan podrobil si Zá- 
lesnú zem a toho Geulu priviedol 
svíazaného do Uhorska, a po vše- 
tky dni jeho života držal uväzne- 
ného, preto, že bol nestály vo 
vernosti a nechcel byt kresfanom 
(katolíkom), a činil mnoho pro- 
tivného sv. královi Štefanovi, ač- 
kolvek bol z pokrevných matky 
jeho. 



Šimon de Kessa: 

Svätý totižto krár Štefan bol 
korunovaný a potom po odvedení 
Júla, vnuka (avunculi) svojho, 
s manželkou a dvoma synmi zo 
Sedmohradska do Uhorska, pripo- 
jil Sedmohradsko k Pannonii **). 

Potom bojoval s Eeanom, voj- 
vodom Bulharov a Slovanov (na 
Potisí); ktorého ked bol prevý- 
šiP'), nepremeškal z jeho po- 
kladov obohatit chrám blahosla- 
venej Panny v (stolnom) Bele- 
hrade. 



(Dokončení*.) 



*') Arpád a Uhorsko. Turčiansky Sv. Martin 1885, str. 24. Slo- 
venské Poblady 1907, str. 347. 

*'J Ultrasilvaoia alebo Transsilvania až potom skrze Nemcov do 
TransilvaDie uvedených nazvaná bola Sepiem castra (in Transilvania). 
Srov. Himfalvy-Schwicker: Ethnografie von Ungam. Badapest, 1877. 
S. 294. 

'^^) Šimon de Keza z jednej vojny urobil dve. Slovenský Letopis. 
Ilt, 277. Procni, senior, avancnius regis Pannonici. Ditmar ap. Bielowski : 
Mon. Pol. hist. I, 312. 

22* 



Digitized by VjOOQ IC 



340 



RybárCa. 

Povesť, 

Napísal Bjómstí^me Bjómaon. 

Preložila Margita Paulíny -Tóthová, 

(PokradOTMkie.) 

Štvrtá kapitola. 

Hneď po konfirmácii Petra vybrala sa jedného dňa k Oedegaar- 
dovým sestrám, ale skoro vycítila, že sa musel prerátaf; lebo pre- 
pošt si jej vôbec nevšimol a dcéry, obe staršie od Oedegaarda, 
chovaly sa k nej velmi odmerane. Len leda že jej daly na známost, 
60 určil ich 4)rat ohladom nej. Aby sa totiž celé predpoludnie pri- 
účala vedeniu domácnosti v jednom dome von z mesta a popoludní 
aby chodievala do šgacej školy; doma aby len spala, raňajkovala 
a večerala. 

Všetko urobila, ako jej naložily a cítila sa pri tom velmi dobre, 
kým to pôsobilo na ňu pôvabom novoty; ale pozdejšie, zvlášť ked 
zavítalo leto, počínalo ju to všetko nudiť, lebo inokedy sedávala 
o tomto čase celý deň hore na kraji lesíka a čítavala v svojich 
knihách — ktoré postrádala teraz bolestne, ako postrádala vôbec 
i Oedegaarda samého, ako i poučné rozhovory s nim. Preto hladala 
konečne zábavu tam, kde sa jej namanula. 

O tom čase vstúpilo totiž do šijacej školy mladé dievča, ktoré 
zvaly Lise Let ^) — totiž Lisou sa volala^ ale nie Let. Let bolo 
priezvisko mladého námorníckeho kadeta, ktorý bol doma cez via- 
nočné prázdniny, a ktorý zasnúbil sa s ňou na kízke, ked bola ešte 
malou žiačkou. Lise verila sa, že je to nie pravda, a rozplakala sa 
zakaždým, kedykoľvek na to narážaly; ale i tak prischlo jej meno 
Lise Let. Táto malá, šťúpla Lise často plakávala a často sa smiala, 
ale či plakala a či sa smiala, lúbost jej s umu neschodila. Skoro 
rojily sa húfne v šijacej izbe nové, podivné myšlienky. Ak vystrela 
niektorá ruku za návitkou cverán, nuž to bolo nabídnutie k súatku, 
a kotúčka ho alebo prijala, alebo dala košík; ihla zasnúbila sa 
s niťou, a niť obetovala sa každým stehom za nemilosrdnú; ktorá 
sa pichla, ranila svoje srdce až do krvi; ktorá menila ihly, bola 
neverná. Ak shováraly sa dve šeptom, tak to bolo vždy o niečom 
velmi, ale velmi podivnom, čo sa im prihodilo, o chvíľu šeptaly 
spolu ešte dve a ešte dve; každá mala svoju dôvernú priateľku, a 
tisíc tajností nieslo sa povetrím — už to nebolo na vydržanie. 

Raz na mrkaní Petra stála pred domom matkiným. Kropil jem- 
nučký dážd, čo sa zve mrholením, preto založila si veliký vlniak 
až na hlavu a nadúgala do pitvora, kde stál mladý námorník, pískajúc 
si valčík. Vlniak pridŕžala si obidvoma rukami pod bradou, tak že 
vykukávaly z neho len oči a nos ; ale mladý námorník zbadal ľahko, 
že žmurká naňho, i vybehol naskutku k nej pred dom. 

') ľahká, ľahkomyseľná. 



Digitized by VjOOQIC 



841 

nPoŕ.ujže, Gunnar, mohli by sme fsť spolu na prechádzku?'' 

„Ale ved prší I" 

•.Daj sa ti mi svete, to sa len taký ,drobný osieva!" 

Šli teda k malému domcu na návräí. 

„Kúp mi pár kúskov cukrového — z takébo so smotánkovým 
snehom !" 

„Ty by si nedbala maf vždy a vždy len cukrové pečivo." 

„Také so smotánkovým snehom!" 

Šiel a doniesol jej želaného. Petra vystrčila ruku zpod vlniaka, 
vzala si cukrovinky a pochutnávala si na nich idúcky. Keď vyšli 
nad mesto, ponúkla mu kúsok a riekla: 

„Počúvaj že, Gunnar, my dvaja sme sa vlastne od jakživa rá- 
čili — ja som tsi mala najradSej zpomedzi všetkých chlapcov ! Vari 
mi neveríš? Ba áno, naozaj, Gunnar. A teraz si ty podkormidel- 
níkom a možno, že už skoro sám povedieš loď. Mne sa tak vidí, 
že byjsi sa mal vlastne zasnúbiť... No? prečože nejeô cukrové?" 

„Ďakujem, práve som začal žut močku." 

„Nuž, čo povieš na to?" 

„Ó, to je ešte nie taká súra." 

„Že nie súra?.. Veí sa predsa odplavíš pozajtre?" 

„Ale hej. Lenže sa pravdepodobne vrátim onedlho." 

„Krásne. Ale či budem mať potom ja času, je pochybné^ lebo 
kto vie, kde ja vtedy budem." 

„Teda s tebou by som sa mal zasnúbiť?" 

„Nuž pravdaže, Gunnar!. . . S kýmže iným? To si mal predsa 
hneď vycítiť. . . ale ty si až prisprostý, preto si sa stal iba takým 
kadejakým námorníkom." 

„Ó, to ti ja neoľutujem. . . byť námorníkom je velkolepé." 

„To sa rozumie, ved má tvoja matka vlastnú loď. . . No, teda 
čože mi odpovieš?... Ty si taký neohrabaný!" 

„Ale, nuž čože mám povedať?" 

„Že čo máš povedať? Haha, hahal... Vari ma ani nechceš?" 

„Ach, Petra, ved to ty vieš až velmi dobre. . . ale ja sa vždy 
obávam, že sa na teba nemôžem spoľahnúť." 

,Ale ba áno, Gunnar. Chcem ti byť verná, na veky verná. . .1" 

Za chvíľočku stál tichučko. 

„Daj si pozreť do očú, Petra." 

„A načo?" 

„Chcem videť, či to mieniS naozaj." 

„Vari si myslíš, že vystrájam žarty?" 

Teraz sa už nahnevala naňho a odchýlila si šatku s tvári. 

„Nuž dobre, Petra, ked to myslíš naozaj celkom vážne, nuž 
mi to potvrď bozkom . . . potom aspoň vie človek, čo to má zna- 
menať." 

„Ale sa blaznieS?" 

Zase si pritiahla šatku a kráčala ďalej. 

„Ale, Petra, veďže dočkaj — že to nechápeš. Keď si mojou 
milou, nuž — " 

^Ach, čuš, netáraj!" 



Digitized by VjOOQ IC 



842 

»No počuj, ja viem predsa lepšie, čo je vo zvyku v takom 
prípade; lebo v poznaní života a v zkúsenosti predstihol som (a 
ďaleko. Len si pováž, čo všetko som ja už videl ..." 

„No veru, hľadel si na všetko ako truhlík a teraz trepeš, ako 
si videl !...** 

„A akože si ty predstavuješ zaľúbených? Čo pod týra rozumieš, 
Petra; ak sa (a smiem spýtať?. . Bežaf hore vrchom, dolu vrchom 
jeden za druhým, to je veru slabá slasť." 

i^Naozaj, to máš pravdu," smiala sa a zastala. „Nuž teda počuj, 
Gunnar! Kým tu stojíme a si trocha pary dolapujeme — uf! — 
chcem ti riecť, ako sa majú zaľúbenci chovať. Kým si tu v me- 
stečku, musíš ma čakať každý večer pred šijacou školou a potom 
ma odpŕevadiť až po naše domové dvere; ak by som bola inde, 
tak musíš čakať na mňa na ulici, kýmkoľvek nevyjdem. Ale keď 
odídeš, musíš ml písavať, pekné veci kupovať a posielať. Ozaj, mu- 
síme si darovať navzájom prstene, jeden s mojím a druhý s tvojím 
menom, i s rokom a dátumom ; lenže ja nemám peňazí, nuž musíš 
kúpiť obidva ty." 

»To vďačne urobím, ale. ." 

„Nuž čože máš už zaze za ,ale^?'' 

„Ach, Pane Bože, veď som chcel riecť len to, že by som musel 
mať mieru tvojho prsta." 

„Výborne, hneď ju dostaneš." 

Odtrhla stebielce trávy, odmerala ním prst a odhryzla. 

„Tak, ale aby si ho neodhodill" 

Vložil ho do papierika a s tým do listovnej taštičky. Ona sa 
mu prizerala, kým taštičku neskryl bezpečne. 

„No, a teraz poďme ďalej, toto sprosté postávanie je mi už 
nudné." 

„Ale akokolvek, Petra, ty ma odbavuješ skutočne trocha na- 
krátko." 

„Nuž veď ak nechceš, šuhajko môj, mne je to ľahostajné." 

„Ale to sa rozumie, že chcem — tak som to nemyslel. . . len 
či by som nesmel vziať aspoň tvoju ruku do svojej?" 

„A to načo? 

„Nuž ako na stvrdenie nášho zasnúbenia." 

„NesmyselI Čože tým potvrdíme, keď si podáme ruky?... 
Ostatne, ak si to tak žiadaš, nuž ti podám ruku — na, tu ju máš ... I 
Nie stískať, mosjô, toho si nedovolím I" 

Odtiahla mu ruku a skryla ju zase pod vlniak, ale zrazu ho 
naddvihla obidvoma rukami, že sa zpod neho objavila jej celá tvár. 

„Ale ak by si to niekomu vyjavil, Gunnar, tak poviem ja, že 
je to nepravda 1 — tak, teraz si už na čistom!" 

Smiala sa a začala ísť zase dolu vrchom . . . 

Po chvíli zastala a riekla: 

„Zajtra vyjdeme zo šijacej školy až o deviatej... môžeš ma 
potom čakať za záhradou — počuješ?" 

„Dobre." 

„Tak, a teraz už musíš odísť. 



u 



Digitized by VjOOQ IC 



548 

„Či mi nepodáš ruky Mi na rozlučnó?* 

„Nechápem, načo ti je vždy tá sprostá ruka. . . Nie, teraz jej 
práve nedostaneš... S Bohom ľ' zvolala hlasno a skokom pobrala 
sa domov. 

Na druhý večer si to vedela tak zariadit, že opustila školu 
posledná. Už bolo skoro desaf hodín, keď odchodila ; ale keď došla 
ku záhrade — Gunnara nevidela. Bola pripravená na hocijaké ne- 
hody, len na toto nie. Bola tak velmi urazená, že čakala dlho naňho, 
len aby mu dôkladne mohla dohovárat, keď sa konečne uráči. Ostatne 
míňal sa jej čas velmi prijemným spôsobom, kým prechádzala sa 
hore-dolu za záhradou. Kupecký spevokol začal sa práve cvičit pri 
otvorených oblokoch susedného domu ; cez vzduch, presýtený vôňami 
kvetúcich sadov, doliehaly k jej sluchu zvuky španielskej piesne a 
vábily dotial jej myšlienky, kým sa jej zazdalo, že je v Španielsku 
a že naslúcha s otvorenej pavlače, ako ju ospevujú. Španielsko bolo 
krajinou jej túžob ; lebo každučičkým letom priSly do prístavu tmavé 
španielske lode a potom sa ozývaly ulicami španielske piesne, a 
steny Oedegaardovej izby boly tiež ozdobené mnohými peknými 
obrazmi, predstavujúcimi španielsky život. . . Možno, že je teraz 
zase tam, a ona je pri ňom ! Ale zrazu bola zase hupkom v svojej 
nórskej domovine, lebo tamto zpoza jablone blížil sa konečne Gunnar 
náhlivým krokom; kvapne išla mu v ústrety — ale nebol to Gunnar, 
iba práve zo Španielska sa navrátivší jasný klobúk na jasných 
vlasoch. 

„Ha-ha-ha-ha!" zavznel jasný smiech. „Pravdepodobne ste ma 
držali za niekoho druhého?'' 

To tajila najrozhodnejšie a odbehla rozhorčene. Ale on utekal 
za ňou, a v behu remsil ustavične, a to nesmierne chytro, s onou 
nedbalou výmluvou, akú mávajú ludia, hovoriaci viaceré reči. 

^Ó, ja tak ľahko nezaostanem, som výtečný behúň... A vám 
to nič nespomôže... musím sa s vami shováraf... Dnes je už 
ôsmy večer, čo tu čakám na vás. . ." 

„Ôsmy večer!" 

„Áno, ôsmy večer, ha-ha-hat A behal by som tu vďačne ešte 
druhých osem dní, lebo my dvaja velmi hy sme pristali jeden ku 
druhému — však ver?. . . Oj, nič vám bežanie neplatí. . . Ja vás 
nepopustím, lebo teraz ste už unavená, badám to.'' 

„Boh uchovaj, nie som ustatá ani za máčny mak.** 

„Ba stel" 

„Ani chýru." 

„Ba áno t. . . Povedzte teda niečo, keď ste nie ustatá I" 

„Ha-ha-ha!« 

„Ha-ha-ha! To je nie hovorenie!" 

A potom zastali. Chytro vymenili niekoľko fras — polovážne, 
položartovne. Potom zveleboval Španielsko, jeden obraz mihal sa za 
druhým — naostatok hanil biedne hniezdo tunajšie. 

Jeho líčenie Petra sprevádzala so žiariacim zrakom, jeho vý- 
rony prešumely vedia jej sluchu ani hučanie vetra, kým tekal jej 
pohľad hore-dolu po zlatej retiazke, ktorú mal vo dva vrhy na hrdle 
obtočenú. 



Digitized by VjOOQ IC 



8i4 

„Hla/ riekol chytro a vytiahol konec retiazky s pripevneným 
oň krížikom, ,pozríteže! Tú som vzal dnes večer s sebou, aby som 
ju mohol v spevokole ukázať; tá je zo Španielska, — musím vám 
rozpovedat jej históriu ľ^ 

A hneď i začal : „Keď som bol v Južnom Španielsku, zúčastnil 
som sa raz pri streleckej slávnosti a vyhral som to ako cenu. Oddali 
mi výhru s nasledovnými slovami: ,Túto retiazku vezmite s sebou 
do Norvéžska a oddajte ju ako pokorný hold Španielskych kava- 
lierov najkrajšej dáme svojej domoviny/ Zavznelo volanie na slávu, 
trúby zahlaholily, zástavami mávali, kavalieri tlieskali rukami a ja 
som prevzal cenu.** 

„Bože, to bolo úchvatné!" zvolala Petra. Lebo jej obrazotvor- 
nosť vykúzlila si naskutku Španielsku slávnosf so španielskymi far- 
bami a spevy; tam stáli pri vinohradoch osmahlí Španieli, ožiarení 
horúcim večerným slncom, a ich mysel zaletovala k najkrajšej žene 
snehových krajín. 

Hoci bol namyslený a fantasticky tláchavý, bol predsa dobro- 
srdečný človek ; teraz ostal štát a len pokračoval v opise Španielska. 
Čím dial, tým väčšmi stupňovala sa jej túžba, a že bola dušou 
celkom v onej prerozkošnej krajine, začala si nôtit potichu špa- 
nielsku pesničku, ktorú počula predtým a pozvolne začaly sa jej 
i nohy do taktu pohybovať. 

„Ako, vy viete tancovať španielske tance!" zvolal. 

„Áno, áno, áno,"" trilkovala v rytme tanca a lúskala prsty, na- 
podobňujúc kastagnetty; lebo tak videla tancovať španielskych ná- 
morníkov. 

j^Vám prislúcha cena španielskych kavalierov!" zvolal akoby 
zachvátený jasným vnuknutím. „Nikdy som nevidel krajšej ženskej, 
ako ste vyl" 

A prvej, ako by bola pochopila, čo tým myslí, sňal si zlatú 
retiazku a ovil ju zručne viac ráz na jej hrdlo. Lenže keď sa spa- 
mätala, zfarbila sa jej tvár jej zvláštnym tmavým rumencom studu, 
oči naplnily sa jej slzami, takže octnul sa teraz on, ktorý padal 
z jedného vytrženia do druhého, v najväčších rozpakoch, keď po- 
chopil, čo vykonal — i nevedel, ako sa má naďalej chovať — len 
to jedno cítil, že tu nesmie zostaC — a odišiel . . . 

Ešte o polnoci stála pri otvorenom obloku svojej podkrovnej 
izbičky s retiazkou v ruke. Nad mestom, fjordom a ďalekými vrchy 
rozprestierala sa vlažná noc pokročilého leta. S ulice zavznievala zase 
španielska pieseň, lebo spevokol odprevádzal Yngve Volda domov. 
Každé slovo znelo srozumitelne ; v piesni bola reč o krásnom venci. 
Len dva hlasy spievaly text, ostatné napodobňovaly na perách 
sprievod guitary: 

Obeciam ti venec z kvieťa všeljakého, 
aby s' pamätala na svojho milého! 
Vo venci ružička — ako tvpje líčka, 
lístky ligotavé — ústka usmievavé; 
kvet bielej Talie, zlatom vykladaný, 



Digitized by VjOOQ IC 



846 

tebe najčistejšej medzi dievčatami. 
Podlíeštička modrá ľúbou vôňoa dýcha, 
za tebou, najkrajšou, moja duša vzdychá. 
Kvet horúcej lásky — to je tvoje srdce, 
tvoje žiaroe city — sťa červené klince. 
Vezmi si ten venec, na kvietky sa dívaj, 
na toho, kto ho vil, nikdy nezabývaj ! 



Keď roztvorila o(i na druhé ráno, bola vo sne v háji skrz na- 
skrz v svetle slnečnom plávajúcom. Široko-listá stromy boly samé 
žlté tolije ') a všade ovisovaly dlhé lesklé hrony s konárov, ktoré 
sa jej temer dotýkaly, keď kráčala horou. 

Hneď jej to pripomenulo retiazku ; vzala ju a prevesila si ju 
na kodelu. Potom si založila čiernu šatku a na to retiazku, s čier- 
neho sa lepšie odrážala. Sediac na posteli, nazerala do malého 
ručného zrkadla: — či by bola naozaj taká krásna?. . . Vstala, aby 
sa učesala, a zase do zrkadla pozrela. Ale vtedy jej prišla na um 
matka, ktorá o tom všetkom ešte ničoho nevedela, i ponáhľala sa 
doobliekaf; žiadalo sa jej sísf čím skôr k matke a rozpovedať jej 
všetko. Avšak keď bola už hotová a chcela si dať retiazku okolo 
hrdla, prebleskla jej hlavou myšlienka, čo povie na to matka — 
a vôbec, čo by ľudia na to riekli, a čo by mala odpovedať, keby 
sa jej niekto spýtal, zkadiaľ má tú drahocennú retiazku. A že by 
taká otázka bola odôvodnená, zaľahla jej čím dial tým väčšmi na 
srdce, tak že vybrala napokon malú škatuľku, vložila, do nej retiazku 
— a po prvý raz v živote pocítila, čo to značí byť chudobnou. 

Dnes predpoludním nechcelo sa jej ísť do roboty. Sadla si nad 
mestom, tam, kde dostala retiazku, a držiac ju v ruke, mala pocit, 
ani čo by ju bola ukradla. 

Pod večer čakala za záhradou ešte dlhšie na Yngve Volda, ako 
večerom predtým na Gunnara: lebo mu chcela vrátiť retiazku* Ale 
práve tak, ako vykotvila nenadále dňom predtým loď, na ktorej 
bol Gunnar matrósom, lebo dostala v susednom meste znamenitý 
náklad, tak musel dnes i Yngve Vold, ktorému loď patrila, odce- 
stovať v tej istej záležitostí. A poneváč mal súčasne uzavreť ešte 
viac obchodov, zostal tam za celé tri týždne. 

Za tieto tri týždne putovala retiazka z vrecka do zásuvky 
v skrini, odtiaľ do listovej obálky a obálka do tajného priečinku. 
A Petru hnalo to od jedného ponižujúceho soznania ku druhému. 
Po prvý raz v živote pocítila úplne^ koľká medzera delí ju od vzne- 
šených dám mestečka. Tie by boly smelý nosiť retiazku, a nikto 
by sa ich nebol spytoval, prečo ju nosia a odkiaľ ju majú. Ale 
Yngve Vold by sa ani nebol opovážil ponúknuť niektorej z nich 
retiazku bez toho, aby jej súčasne nabídol i svoju ruku ; len oproti 
rybárčaťu si to smel dovoliť. Keď jej chcel darovať niečo, prečože 



*) Goldregen. 



Digitized by VjOOQ IC 



846 

jej nedal také niečo, čo by mohla upotrebiť? Ale isteže si robil 
z nej iba posmechy; keď jej dal takú vec, ktorú ani nosit nemôže. . . 

A to 8 „najkrajšou" bola pravdepodobne len vymyslenina, lebo 
keby jej bol venoval retiazku z tej príčiny, tak by jej ju nebol 
oddal potajme vo večernom šere. . . Rozhorčenie a stud zožieraly 
ju tým citlivejšie, že ona nezdôverila sa nikdy nikomu. Nie div 
.teda, že keď stretla sa s nim po prvý raz, s ním, okolo ktorého 
točily sa všetky tieto trpké a zahanbujúce myšlienky — začerve- 
nala sa tak velmi, že si to musel nesprávne vysvetlovaf; a keď jej 
to preblesklo umom, začervenala sa ešte väčšmi. 

Ponáhlala sa domov, schvátila retiazku, a hoci bolo ešte vidno, 
sadla si nad mestom ku ceste a čakala tam naňho — teraz mu 
ju vrátil 

Nepochybovala ani najmenej, že sa dostaví, lebo i jemu vstúpil 
rumenec do tvári, ked ju zazrel, hoci bol za tolký čas preč. Ale 
skoro ho začaly tie isté myšlienky ospravedlňovať: nebol by sa 
začervenal, keby mu bola ľahostajná; keby sa bol prvej vrátil 
domov, bol by ju iste prvej vyhľadal. 

Už počínalo mŕkaf; lebo od posledných troch týždňov skrátily 
sa dni už značne. Ale v šere menia sa často naše myšlienky. Se- 
dela tesno nad cestou, medzi stromy ; ona mohla všetko prehliadnut, 
nezbadaná od iných. Ked sedela už hodnú chvíľu, čakajúc ho márne, 
začínaly vybuchovať v nej rôzne protimluviace si pocity. Načúvala vše 
naplašene, vše nahnevane. Každého, kto šiel pomimo, počula hodne 
predtým, ako ho zazrela — ale jeho vyčakávala nadarmo. Načúvala 
tak napnuté, že sa ľakala i šuchotu, spôsobeného vtáčky, ked v polo- 
sne premenily miesto medzi listím. Každý zvuk, ktorý dochodil od 
mesta, každý ohlas vzbudil jej pozornosť. Jednu veľkú lod vykotvili 
matrósi, spievajúci si. Ešte dnes v noci mali ju vyvliecť z prístavu, 
aby sa mohla odplaviť pri prvom rannom vánku. Ó, bárs by mohla 
i ona odísť na šíre more ; ta smerovaly všetky jej túžby 1 Spev ako 
čo b]^ sa stával jej vlastným, laná, ktorými podnímali nahor vra- 
tidlo,^ako čo by i ju dvíhaly — lenže kam?. . . A práve vtedy ukázal 
sa jasný klobúk na prostred cesty práve oproti nej ! . . . Vyskočila 
a pustila sa do behu ; ale ako utekala, prišlo jej na um, že sa to 
veru nesvedčí ; robila chybu za chybou — preto ostala radšej stáť. 
Ked sa blížil, hľadela skryť sa za stromy, a ked došiel k nej, dý- 
chala tak prudko, že počul každé jej vydýchnutie, a ako ho okúzlila 
predtým svojím nadšením, tak bol premožený teraz jej úzkostli- 
vosťou. 

Bol vo velikých rozpakoch, ba až zmátaný a zašeptal: 

„Vedže sa nebojte!" 

Ale videl, že chvela sa ešte väčšmi. I chcel ju spraviť dôver- 
nejšou tým, že ju chytil za ruku; ale leda že ucítila dotknutie sa 
jeho ruky, odskočila, ani čo by ju boly plamene obtočily a zutekala 
zase, kým on zaostal. 

Nebežala daleko; už nemohla dychu popadnúť. V sluchách jej 
tepalo a srdce div že jej hrúd nerozhodilo; pritisla si obe ruky 
k srdcu a načúvala. Počula kráčať po tráve a šuchotať po napadanom 



Digitized by VjOOQ IC 



847 

listí... Prichodil rovným smerom k nej — fci ju videl?... Nie, 
nezazrel jej 1 . . . Ba áno, zazrel ju ! . . . Predsa nie, lebo prešiel 
pomimo. Veď ona nemala strachu, nie to to nebolo; ale bola po^ 
búrená, a keď sa už citila v bezpečnosti, opustily ju spolu s na- 
pnutím i sily a skleslá zmorená, na smrf ustatá. 

Len po drahnom čase sa zase zdvihla a kráčala pomaly dolu 
vrchom; vde zastala a zase šla kúsok ďalej — ako čo by ani ne- 
mala určitého ciela. Keď došla zase ku ceste, sedel tam a čakal 
na ňu trpelivo... Teraz vstal... Ona ho nezbadala predtým, krá- 
čala ani hmlou obtočená; teraz skríkla slabo, ale neriekla ani slo- 
víčka, ani sa nepohla, len si pritisla ruky na oči a plakala. To 
dojalo Yngve Volda v takej miere, že i jeho ináč hodne podrezaný 
jazyk zamjkol. Len po chvíli riekol so zvláštnou určitosťou: 

„Ešte dnes večer sa poshováram s mojou matkou... Zajtra 
sa všetko objasní, o niekolko dní pôjdeš do cudzozemská a pozdejšie 
sa staneš mojou ženou ľ^ 

Čakal, že mu odpovie; ba domnieval sa, že aspoň vzhliadne 
naňho ; ale ani jedno ani druhé neurobila. To si vysvetľoval svojítn 
spôsobom. 

„Neodpovedáš mi?. . . Nemôžeš, však? I Dobre. . . Dôveruj mi; 
lebo od tejto chvíle si moja! .. Dobrú noc til" 

A odišiel. 

Ona stála v trapiech, akoby v hmle ; neurčitá obava sa do toho 
plietla a chcela rozptýliť hmlu; ale všetko zostávalo len hmlistým. 

A že krútily sa jej myšlienky po všetky tie tri týždne temer 
výlučne okolo Yngve Volda, nebolo jej ťažko pripojiť tento nový 
zázrak k reťazi svojej obrazotvornosti. Najbohatší človek mestečka, 
z najvznešenejšej rodiny — a chcel ju pozdvihnúť k^sebe bez okolkov. 
To líšilo sa tak nesmieme od jej predstáv za oného dlhého času 
sklúčenosti a pokorenia, že blažilo ju svrchovane už i samo sebou. 
A jej šfastie bolo tým žiarivejšie, čím väčšmi sa vmýšiala do no- 
vých, všelijako priaznivých pomerov. Videla sa v duchu, že je roveň 
všetkým ostatným a tým u ciela svojich neurčitých túžob. Zobra- 
zovala si predovšetkým najväčšiu loď Yngve Volda, ako leží v prí- 
stave v jej svadobný deň ozdobená vlajkami; videla, ako víta mladý 
pár na svojej palube čestnými salvami a ohňostrojmi fi ako ich 
unáša do Španielska, kde hreje svadobné slncel 



Keď zobudila sa na druhé ráno, vošla slúžka a oznámila jej, 
že je už pol dvanástej. Petra bola hrozne vylačnená; jedla a jedla, 
a že ju desne bolela hlava, bola velmi mdlá a zaspala znova. Keď 
zobudila sa zase okolo tretej popoludní, cítila sa už lepšie. Matka 
prišla hore a povedala, že akiste odospala nejakú chorobu ; to si 
i ona obyčajne tak pomáhavala. Ale teraz že už treba zviechať sa 
jej, už je čas, aby šla do šijacej školy. Petra sedela vzpriamená 
na posteli, len hlavu si podpierala ramenom; ani nevzhliadnuc od- 
vetila, že odteraz už nebude chodievať viac do šijacej školy. Matka 
si myslela, že je ešte pravdepodobne trocha otríeblená, i sišla, aby 



Digitized by VjOOQ IC 



848 

jej doniesla balík s listom, ktorý doniesol práve jeden chlapec s lodi. 
Hľa, už boly tu dary! 

Petra si bola medzitým zase lahla, al^ vstala chytro a ako- 
náhle bola sama, začala rozbalovaf s istou okázalosCou najprv balík. 
Bol v ňom — pár parížskych dámskych topánočiekl Trocha skla- 
maná chcela ich práve odložiť, ked zbadala, že pri palcoch niefio 
zaväzuje. Všuchla rukou do jednej a vytiahla odtial malý, do hod- 
vábneho papiera zakrútený predmet — bola to zlatá náramnica. 
V druhej topánke objavila tiež niečo bedlivé zabalené — ■ pár fran- 
cúzskych glacé-rukavíc, a z pravej rukavice vytiahla zase papierové 
klbečko, v ktorom boly dve hladké zlaté obrúčky. 

^DoSli sme už tak daleko?" myslela si Petra. Srdce jej tre- 
potalo, i nazrela do obrúčok, aby videla, čo je v nich vyryté, a 
čítala neklamné: „Petra" a rok i dátum, a v druhom „Gunnar". 

Zbledla, hodila prstene i celý balík na zem, ani čo by ju boly 
popálily, a roztrhla obálku listovú. 

Datovaný bol z Calais — a čítala: 

,Milá Petra 1 

Došli sme sem šťastlivo, pri priaznivom vetre od 61. až po 
54. stupeň šírky, ale potom počas celej plavby až po prístav dul 
nám silný vietor do boku lode, a to sa stáva málokedy ešte i lepším 
lodiam, ako je naša, ktorá je veru hrdý plavec, nuž ti musím dat 
na vedomie, že myslel som celou cestou na teba a na to, čo sa 
medzi nami stalo, a je to velmi protivné, že som sa od teba ani po- 
riadne odobrať nemohol, a preto som šiel najedovaný na loď, ale 
som na teba odvtedy nikdy nezabúdal, vyjmúc kedy-tedy na chví- 
ľočku ; lebo námorník máva vše tvrdé stanovište. Ale teraz sme už 
tu a ja som vydal celý svoj plat na dary, ako- si ma prosila, a i 
tie peniaze, ktoré som dostal od matky, teda teraz už nemám nič. 
Ale ked mi dovolia odísť trocha domov, prikvitnem práve tak chytro 
k tebe, ako tieto dary ; lebo kým je to medzi nami len v tajnosti, 
nemám istoty, obávam sa mladých šuhajov, ktorých je u vás na- 
dostač ; ale chcem byt na čistom, aby sa nikto nevyhováral, ale sa 
mal predo mnou na pozore. Pravda, že by si ty mohla dostať i 
lepšieho šuhaja, ako som ja, lebo ty by si obsiahla, kohokoľvek by 
si chcela; ale nikdy by si nedostala vernejšieho, a to som ja. Ale 
teraz chcem už dopísať, lebo som už zapísal dva hárky a pfsmeoy 
sú vždy väčšie a väčšie; lebo písať list je najstrašnejšie, čo poznám, 
ale ti píšem predsa, lebo ked to tak chceš mať. A ku koncu ti 
chcem ešte povedať, že ja celú vec veľmi vážne beriem ; lebo ak 
by si to ty vážne nemienila, tak by to bol veliký hriech a mohol 
by sa skončiť pre nejedného nešťastím. 

Gunnar Ask, 
podkormideliiík na brigge^) 
,NorvéŽ8ky prazákon^" 



'} brígg = plachtový koráb s dvoma úplne vystrojenými sťažňaoiL 



Digitized by VjOOQ IC 



349 

Zmocnil htí jej veliký strach. Za chvíľočku bola von z postele 
a oblečená. Musela výjsf niekam, aby sa spamätala, lebo všetko sa 
jej stávalo zrazu nejasným a nebezpečným. Čim viac rozmýšľala, 
tým väčšmi sa jej mítorily myšlienky ; niekto jej musel pomoci vy- 
môct sa zo sieti myšlienok, sama by sa nikdy nevymotalal Ale 
komu bý sa mala zdôverif?. . . Komu druhému, ak nie matke. . . 

Ale keď stála konečne po dlhom vnútornom boji v kuchyni 
pred matkou, ustráchaná, blízka plaču, no s pevným úmyslom zdô- 
veriť sa jej cele, aby mohla prispeť jej radou a pomocou tiež zplna, 
riekla matka, ani sa neobrátiac k Petre, nasledovne ani nezbadajúc 
výrazu jej tvári : 

„Práve bol tu. . Už sa zase vrátil domov..." 

„Kto?" šeptala Petra a zachytila sa stola; lebo ak bol už na- 
ozaj Gunnar nazad, tak nemala viac nádeje. Znala Gunnara; bol 
síce ťarbavý a dobrosrdečný, ale ak sa raz rozpajedil, tak bol už 
zúrivý. 

„Že aby si hned prišla ta, povedal." 

„E nim?'' zvolala Petra, trasúc sa; myslela si naskutku, že 
rozpovedal už všetko matke, a čo to bude mat za následky? 

„Ale áno, to sa vie, že na faru," riekla matka. 

„Na faru? Nuž či Óedegaard prišiel zase domov?" 

Teraz sa už obrátila matka k nej. 

„Pravdaže — ktože by iný?" * 

„Óedegaard!" zajasala Petra a víchor radosti s;ahnal naskutku 
všetky chmáry. „Óedegaard sa vrátil, Óedegaard! O, Pane Bože na 
nebesách, zase je tu." 

A už vyletela dvermi a utekala polom. Rútilá sa vpred, smiala 
sa, pokrikovala si. Zá ním, jedine za ním túžila ; keby on bol býval 
doma, všetko to zlé by sa nebolo stalo I Len pri ňom sa cítila bez- 
pečne; už len pri púhej myšlienke na jeho šľachetnú, jasnú tvár, 
na jeho láskavý hlas, alebo i len na jeho tiché, obrazmi bohaté 
ozdobené izby upokojovala sa jej rozbúrená myseľ pozvoľne. Stíšila 
kroky, aby mala času spamätať sa celkom. Mesto i okolie jagalo 
sa v žiare ubúdajúceho predjasenného dňa; menovite fjord žiaril 
v skvostných farbách ; vonku v úžine morskej kundolil sa ešte dym 
pamíka, ktorý doplavil Oedegaarda. Ó, len-len že zvedela, že je už 
zase doma, už to postačovalo, aby bola zase dobrá, zdravá a silná ; 
prosila Boha, aby jej bol na pomoci, že by ju už Óedegaard nikdy, 
nikdy viac neopustil! 

A práve, keď ju táto nádej povzniesla, zazrela ho, ako blíži 
sa k nej usmievajúc; vedel, ktorou cestou pôjde a šiel jej v ústrety. 
To ju tak dojalo, že pobehla oproti nemu, schytila obe jeho ruky 
a pobozkala ich. 

To ho zarazilo. A že zazrel zďaleka prichodit niekoho smerom 
i nim, odviedol ju s cesty hore vyššie medzi stromy. On držal 
JŠte vždy obe jej ruky v svojich a ona opakovala ustavične: 

„Ako je to krásne, ako znamenite, že ste prišli! Nie, ani to 
nechápem, že ste to naozaj vy! Už nesmiete odísť nikdy, nikdy 
nacl Neopusťte ma zase, ach, prosím vás, neopusťte ma viacl" 



Digitized by VjOOQ IC 



860 

Pritom sa jej vyrútiJy slzy z očú. On pritiahol jej^ hlávku nežne 
k sebe, ako čo hy chcel zákryt jej slzy a upokojit ju ; lebo cítil, 
ie ju treba utišif. Ale ona sa pritúlila k nemu, ako pritúli sa 
mladé vtáča pod krýdlo, ktoré zdvihlo sa ochranne jemu k vôli, a 
nebola by dbala zostať navždy tak. Premožený toľkou dôvernou 
oddanosťou, ovil ju ramenom, ako čo by jej chcel slávnostne pri- 
slúbiť, že jej poskytne hladanej záštity. Ale leda že to ucítila, ked 
zdvihla uplakanú tvár k nemu ; jej očí stretly sa s jeho zrakom, 
a všetko, čo zrkadliť sa môže v pohlade — keď kajanie stretne sa 
8 láskou, vdFačnosť s radosťou darcovou a áno s ánom — to nasle- 
dovalo rýchle jedno za druhým. Chytil jej hlavu do obidvoch rúk 
a pritisol svoje ústa na jej pery. Včas utratil matku, a tak bozkával 
po prvý raz v svojom živote, a s ňou to bolo tak isto. Ani jeden 
sa nemohol vymaniť z kúzla, a keď sa to i stalo, nuž to bolo lea 
aby si znovu klesli do náručia. On sa chvel, ale ona žiarila šťastím, 
ovila jeho hrdlo ramenami a pridŕžala sa ho pevne, ako dieťa. 
A keď si sadli, a ona smela sa dotknúť jeho rúk, vlasov, ihlice, 
nákrčníka, slovom všetkého, na čo sa inokedy len z dialky úctivo 
dlvavala; a keď ju prosil, aby mu tykala a nevykala, a jej to nijako 
nešlo, a keď jej chcel vyrozprávať, akého bohatého obsahu dodala 
jeho chudobnému životu hneď od prvej chvíle, ako dlho bojoval sám 
so sebou, proti svojim citom, aby nezahatil jej vývin, a aby si ne- 
nárokoval ako odmenu jej lásku, a keď potom pochopil, že ona 
zo všetkého toho ani slovíčka nerozumela a zrazu i on sám ne- 
nachodil v svojich rečiach nijakého smyslu; a keď chcela potom 
ísť hneď s ním na jeho byt, a on ju, smejúc sa, musel prosiť, aby 
ešte pár dní poshovela, potom že odcestuje s ňou ďaleko, ďaleko 
odtialto do cudzej krajiny — vtedy cítili, i to vyslovili, sediac tam 
medzi stromovím, pred sebou fjord i horu vo večernom svetle, kým 
zvučala a nôtila v diaľke fujara : že je to opravdové šťastie. 

Blaženstva vy vzácne hodiny, 
žiarite na celé žitie; 
srdcia splynú v tlkot jediný, 
city v jedno vlnobitie. . . 

(Pokradovanie.) 



-•W— 



Digitized by VjOOQ IC 



351 



Prvý hriech. 

Rozprávka od A, Mar tisa. 

Len výchova dobrá robí človeka človekom, zlá výchova spotvorí 
na človeku obraz boží. 

O svojom otcovi, ako vychovávateľovi, rozprával mi jeden môj 
známy : 

Môj otec — tak mi rozprával — bol na väčšej dolnozemskej 
dedine učitelom, a môžem povedat, nie že bol mojim otcom, patril 
k tým starým dobrým učitelom ktorí v škole 200 detí učili, ale 
nikdy sa nepožalovali, že pre vela žiakov nemôžu nič naučif. Môj 
otec ešte pred začatím vyučovania vbehol do školy, veselo pozdravil 
deti, spýtal sa, či sú niektoré z nich nie choré, či sa všetci modlili, 
umyli a či všetci napísali úlohy. Lebo nebolo toho dňa, že by nás 
bol domov pustil bez úlohy písomnej. A ak niekto z nás jedno 
alebo druhé zameškal urobit, vedel dobre, čo nasleduje. Neumytého 
otec môj dal umyt v studenej vode až po pás, a sám dozeral, že 
by ho dobre umyli mocnejší žiaci ; kto sa nemodlil, toho prísne 
rečou pokáral, a ak sa to jednému viac ráz prihodilo, s tým nikdy 
nezažartoval, čo žiaka velmi mrzelo ; ak si úlohu neurobil, ten musel 
v škole zosta{, napísat si ju tam. Za učenie nás skoro nikdy ne- 
pokutoval ; najväčšia pokuta leňocha bola, že ho posadil medzi zlých 
žiakov: potom už potrvalo, pokým sa vyškriabal na svoje predošlé 
miesto. On nikdy ani v žarte neklamal, a veími prísny bol oproti 
Ihárom. Ak niekto vyznal svoje previnenie, pohladkal ho a vyžiadal 
si od neho slub, že to nikdy viac neurobí. Veľmi trestal za nepo- 
slušnosf a za oplzlé slová. Najväčšia pokuta nás všetkých bola, keď 
otec povedal, že za toľko a toľko dní nebude nám rozprávať roz- 
právky. 

Záhradníkom bol veľkým. Žiak alebo žiačka, ktorých pred školou 
alebo po škole zavolal do záhrady a tam ich praktične učil, po- 
kladali si to za odmenu. Dievčence učil nielen sadif, ale i varit 
kuchynské rastliny. V čas oddychu vzal palicu do ruky a ponavšte- 
voval rodičov svojich žiakov. Bolože radosti potom, ked! niektorého 
žiaka alebo žiačku pochválil pred celou školou za usilovnú prácu 
v záhrade I 

Budúcim roľníkom vštepoval lásku k ich stavu a v živých far- 
bách maľoval, aký je krásny stav sedliacky, tak že každý žiak 
chcel by( sedliakom. Keď zas opísal žive stav remeselnícky, tu zas 
všetci chceli by< remeselníkmi. Ale môj otec skoro každému povedal, 
čo z neho môže by{. To pri mnohých sa i splnilo. Málo takých 
bolo, ktorých tým vyznačil, že môžu byť z nich učení ľudia. 

Otec bol učitelom nielen v škole, ale i v živote. Pokarhal, ale 
i poučil lenivého gazdu; vysmial pre neočesané kone; koho videl 
jeden deň opitého, toho na druhý deň išiel doista pokáraf, a nebolo 
prípadu, že by ho neboli poslúchli. Zvlášte na kartárov, ako on 
hovoril, zlodejov božieho času, veľmi sa mrzel, a podarilo sa mu 



Digitized by VjOOQ IC 



ich vyhladať, 60 sa kde skryli. Ale potom ani nebolo kartárov 
v našej veľkej obci. 

Ženy, najmä jeho žiačky, boly skoro všetky poriadne gazdiné. 
Ktorá zanedbala si dom, k tej musela moja matka často návštevou 
chodK, o čistote a domácom poriadku sa s ňou shováraf. Potom už 
i otec šiel ta, pochválil čistotu a domáci poriadok. 

Len tomu sa divím, že môj otec nikoho nepokladal za svojho 
nepriateľa. A skutočne, čo mnohí i nahnevali sa, necítili hnevu 
oproti nemu. 

Ak bol prísny oproti cudzím, tým prísnejší bol oproti nám, 
svojim deťom. Ale jeho najprísnejšie vystúpenie končilo sa bozkom 
na čelo. 

f Naša matka, tú opísať potreboval by som deň i noc — hlas 
môjho známeho zmäkol — môj otec medzi tisícimi dievčatmi ne- 
mohol si vybrať sebe rovnejšiu. Oba boli prísni, a ešte ani dnes 
nemôžem pochopiť, ako to mohlo byt, že som ich nikdy nepočul 
vadiť sa. Ani len jedno nedobré slovo jeden druhému nepovedali. 

Náš otec bol sudcom, matka exekútorom; otec povedal svoju 
žiadosť, a matka nám to už ako rozkaz vydala ; otec prikázal, matka 
zakázala; otec pohladil, matka bozkala; otec nás pobozkal, matka 
odmenila. A tak to šlo vždy, nevideli sme slabostí rodičovskej ani 
na jednej strane. Preto sme sa každej chyby chránili, nemajúc 
obrancu ani v otcovi ani v matke. 

Na jar, už dobre po Jozefe, mávali sme v našej obci jarmok. 
Tomuto sa tešili cez celú zimu všetci, najmä my chlapci. Ešte na 
Eračún sme mysleli na jarmok a odkladali si krajciariky naň. Veď 
sme si tam mohli kúpiť všetko od výmyslu sveta, od píšťalky a 
dreveného koňa až po trúbu a krásneho živého koňa, od dvakraj- 
ciarovej pištoľky až po drahú pušku, od žabikláča až po mäsiarsky 
veľký nôž. A to všetko by sa nám chlapcom bolo zišlo. Lenže to 
darmo nedávajú, a kradnúť Pán Boh chráň, otec hovorí : — Z ihličky 
na šibeničky, a že prvý hriech robí druhému hriechu Inostík — 
zlodeja chytia žandári . . . Strach a hrôza a zimnica ma popadla, 
len ked som si na tie veci pomyslel. 

Už v sobotu obchodníci, predavači hrnuli sa do obce, šiatre stavali 
na všetky strany, tovar na ukážku vykladali. Tam dalej pod okrúhlou 
strechou vešali párne drevené kone, pestré, aké len v detskej obrazo- 
tvornosti jestvujú, za nimi vozíky; tam dalej je dlhá búda, vysta- 
vili ju komedianti, a že vraj majú opice a papagáje, ktoré vedia 
i yravet. Ale len zajtra ich budeme môcť videť, a i to len tí, ktorí 
majú peniaze. Už vopred som ľutoval mojich chudobných spolu- 
žiakov, ale som sa i tešil, ako im budem rozprávať o komédii, 
opiciach a papagájoch . . ako sa všetci okolo mňa shŕknu, ako 
budú počúvať, obdivovať . . . 

Tam oproti v rade stáli naši plátenníci, čipkári a popri týchto 
drobizgári. Šiel som k tým posledným. Hlava sa mi zakrútila, tak 
toho moc bolo, čo som tam videl. Ale do očú mi padol pekný nožík ; 
£ ked mi povedali, že desať krajciarov stojí, pomyslel som si, 
že čo by čo bolo, musí môj byť, a už som si predstavoval, aké 



Digitized by VjOOQ IC 



363 

pekné pukačky z bazy budem rezať a strúhať ... V tú noc som 
málo spal. Videl som i krv tiecť z prsta nožíkom porezaného... 
takého nožíka nikto nebude mať... pekný, ostrý. Zaspal som. 

Zobudil som sa prvý, ticho som sa obliekol... Ved nás otec 
len po obede vyvedie na jarmok; predpoludním každú nedelu mu- 
seli sme všetci do kostola ísť, na to nás už od útlej mladosti naši 
rodičia privykali. 

Preto som sa z domu ticho vykradol . . . Ved nožík by mohol 
iný kúpiť, a potom. . . utekal, 60 mi len nohy stačily. . . Vydýchol 
som si — tu je ešte... a v nasledujúcom okamihu bol nožík 
v mojom vrecku . . . 

Otec ma našiel v záhrade, kde som v ovocnej škôlke sbieral 
halúzky, pri štepení odrezané. Otec miernym hlasom riekol: 

— Na tú prácu budeš mat dosť času i v robotné dni. Tretie 
Božie prikázanie vždy a pri akejkoľvek okolnosti zachovaj. 

Bol som rád, že sa ma nespýtal, prečo som tak včas vstal. 
Chytil ma za ruku. . . Stŕpol som, mal som zlé svedomie. . . Viedol 
ma do kvetnej záhrady a začal mi opisovať jednotlivé kvety; naj- 
viac sa zaoberal štepením ruží, menoval mi menom každú. Hladel 
som mu mierne do očú, ale som nevedel, čo hovorí. Moja ruka pod 
chvíľou hmatala vo vrecku nožík. 

Šli sme s otcom ruka v ruke raňajkovať. 

— Vidíš, mama, vidíte, deti, aký je náš Karol bystrý. Už chce 
robiť v záhrade, tak včas ráno. Mne sa vidí, že on to k vôli jarmoku 
robí. — Predstavil ma otec našim pri stole sediacim, ktorí len na 
nás čakali . . . 

Začala sa domášna bohoslužba. Jedno z nás detí muselo rannú 
pesničku začať spievať, ostatní spievali potom za ním, po speve 
jedno muselo nahlas predriekať modlitby. Všetky deti sme si po- 
kľakly, otec s matkou ostali sedeť so zopätými rukami a odriekali 
za nami modlitby. Dnes bol na mne rad začať pesničku a predriekať 
modlitby. Bol som roztržitý, nešlo mi to tak, ako inokedy. Otec to 
zbadal, ale pripisoval ho iste jarmoku. 

Po modlitbe sme prišli rodičom povedať dobré ráno, oni nás na 
čelo bozkali, spytujúc sa každého z nás, ako sme spali a či nás niečo 
nebolí. Tento poriadok zachovali moji rodičia ešte i potom, ked sa 
sestry vydávaly, a my chlapci ako odrastení študenti — mne sa 
už i fúzy dobre černely — pokľakali sme si okolo stola. A verte 
mi — hovoril môj známy — prevrátenosť tohoto sveta, starosti a 
nešťastie nás bratov a sestry nezronily a ani nikdy nezronia. 

Po raňajkách sme sa chystali, obliekali do kostola, a pri treťom 
zvonení sme všetci šli. 

V kostole som sedel ako na tŕňoch. Jedna ruka na spevníku 
a druhá kŕčovite držala môj poklad, nožík. . . Čo ma po speve. Čo 
po kázni ! . . Ale ak sa ma otec opýta, o čom bola kázeň ? — ako 
sa opytovával. — No azda sa mňa dnes nespýta. . Ved sú sestry 
staršie a ja by som mu dnes i tak nebol vedel nič povedať. . . Pár 
ráz som pod lavičkou obzeral nožík... l)ol krásny, a to ostrie... 
ani britva. . Z kázne som nepočul nič. 

23 



Digitized by VjOOQ IC 



854 

Bolo po kostole. Chapci, moji vrstovníci, ma obhŕkli a vypy- 
tovali sa, kedy pôjdem na jarmok. Velmi ma pokúšal nožík, len, 
len že som im ho neukázal . . Bolo by to obdivovania, z ruky do 
ruky podávania a azda by sa i porezali . . . Premohol som sa, ne- 
ukázal som ho. 

Prídem domov a vidím, že všetci na môa hladia. . Čo to má 
znamenat? Srdce mi zabúchalo a v hrdle som cítil; ako nejakú 
zabehnutú halušku . . 

— Karol, tu na stolíku bol šesták; mama hovorí, že skapal: 
nevzal si ho ty? — pýtal sa otec ticho, pritom mierne. 

— Ja som ho nevzal, — riekol som neistým hlasom. 

— Dobre; zavolajte slúžku a postavte sa do radu, — kom- 
mandoval otec. 

Stalo sa, čo žiadal. Prísne nás premeral; jeho prísne oči sa 
najviac na mojich pozastavily. 

— Zuzka, vieš, čo je vo veci? Nevzala si ty ten šesták? — 
pýtal sa slúžky. 

— Pekne prosím, ja som toho šestáka ani nevidela, — pevne 
a veselo riekla slúžka. 

Potom sa nás radom vypytoval; ani jeden sme nevzali. 

— Zuzka, či Karol dnes včas ráno, ked vstal, šiel hneí do 
záhrady? 

— Karol, ked vstal, šiel na ulicu. 

— A či €a hnečt vrátil, alebo len pozdejšie? 

— Za dobrú polhodinu sa nevrátil. 

Matka na mňa mihla sboku; dala mi vedieť, aby som ne- 
klamal. 

— Karol, kde si bol včas ráno ? — pýtal sa ma otec a prísne 
mi do očú hladel. 

— Bol som na jarmoku s bratníkom Miškom. 

— A čo ste taiíi kupovali? 

— Nuž . . , nuž tento nožík, — koktal som a strachom som 
podával môj pekný nožík, ktorý otec začal obzerať. 

— A načo je tebe taký nožík? 

— Nuž... budem štepiť stromčeky, tak ako ty, otec, — a 
mierne som hladel zaslzeným okonr na otca. 

— Pekne, Karol môj; ale, ozaj, čo stál a kde si vzal peniaze? 

— Stál šesták a kúpil mi ho Miško, — riekol som a v strachu 
som sa tam poškrabal, kde ma nesvrbelo. 

— Dobre; Zuzka, chod a doved mi sem Miška, — rozkázal 
rozhodne otec. 

Bolo mi strašne okolo srdca... Len okamih ak zameškám, 
bude horšie. Preto som skočil za Zuzkou a medzi plačom som mu 
hovoril : 

— Ja som . . . ukradol ... ten šesták. Odpusť mi, otec môj . . . 
nikdy viac to neurobím. — Otec prísne pozrel na mňa, preto som 
sa obrátil k matke. 

— Mamička moja dobrá, zlatá, odpusť mi. . .^ Ved hovorím, že 
nikdy viac to neurobím, — riekol som už bez sĺz. Ale oba mlčali. 



Digitized by VjOOQ IC 



855 

i\ to ma akoby do zúfalstva hnalo. Pristúpil som k otcovi a chcel 
som mu ruku bozkať; ale mi ju vytrhol. To isté urobila i matka. 
Zopäl som ruky a beznádejne som horekoval: 

— Bože môj, Bože môj! Čo ja len budem robit? Ved sľubujem, 
že nikdy viac nebudem kradnúť, a moji milí rodiča mi nechcú od- 
pustiť. Ach, Bože môj, Prebože! — a slzy mi začaly cíckom tiecť. 

— Odsedíš si to v kamíne, a vy ostatní sa naobedujte a pô- 
jdeme na jarmok, — hovoril otec premeneným hlasom, chytro sa 
odvrátil odo mňa, ale som predsa videl slzy zatrblietaí sa v jeho 
očiach. 

Matka ma chytila za ruku, vyviedla do pitvora, otvorila kamín 
a, strčiac ma dnu, zatvorila za mnou. 

Stál som v úzkom a tmavom kamíne, ale predbežne natešený, 
že som tak na lahko prešiel s trestom; lebo nás otec náš vedel 
príkladne potrestať, za zlosť, klam alebo neposlušnosť. V taký čas 
šiel do záhrady, odrezal najpichlavejší prút; pokým sa vrátil, pre- 
šiel ho hnev a potom už ten prút pomaly čistil. Hrozné to múky 
boly tomu, ktorý mal dostať. Bolo to strašnejšie vari, ako sám trest. 
Daromné boly sluby, daromné prosby, prútik musel svoju povinnosť 
vykonať. Potom už láskavým hlasom pýtal sa delikventa: či to zas 
vykoná? Ked slúbil, že nikdy, vzal si ho na lono, vybozkával a 
hladil to miesto, kde tak velmi bolelo. Pri takomto treste, či doma 
či v škole, i jemu slzy tiekly. 

Pri otvorení chyžných dverí počul som taniere hrkotať. Po- 
chlapil som sa a pomyslel, že som nie lačný. Obzeral som svoje 
bývanie. Malé dvere oproti diere do pece, na tejto menšie dvierka. 
Tieto som otvoril a počul som zas taniere hrkotať, a veselý roz- 
hovor sestier a bratov. Naslúchal som, či sa o mne ueshovárajú. 
A.le ma nikto ani len slovíčkom nespomnel ; predmet ich rozhovoru 
bol jarmok... opice... komédia... hračky, a otec vari každému 
slúbil nožík. Mňa nikto nespomnel, ako by ma nikdy ani neboli 
mali. To ma velmi zabolelo ; radšej keby bol otec dva prúty na mne 
polámal... Pinkal som tíško, aby ma nepočuli. 

Odznela i modlitba po obede. Matka so sestrami prešly do 
druhej izby; tam sa iste už na jarmok obliekaly. Otec najmladšiemu 
bratovi môjmu hovoril, čo všetko je na jarmoku. 

Slúžka Zuzka sa ponáhľala s umývaním riadu, ako azda nikdy 
predtým, čo som počul po hrkote tanierov. Ešte i slúžka ide na 
jarmok, a ja len teraz som začal chápať, že mi otec nemohol prís- 
nejšej pokuty namerať. . . Ale nádeja, že azda i mňa vezmú s sebou 
na jarmok, potešila ma, tvár sa mi musela vyjasniť, srdce v ne- 
dočkavosti začalo mi biť, na otvorené ústa som dýchal, načúvajúc 
na každý šuchot a počúvajúc, či neblížia sa kroky ku kamínu. 

— Deti moje, na jarmoku držte sa spolu a nás sa nepusťte. 
Neobzerajte sji, že by vás koč neprešiel, a pekne sa mi tam držte, — 
napomínal otec. No už idú a prídu i mňa s sebou vziať... 

Už išli všetci do pitvora... Aha, už ide matka pre mňa; to 
sú jej kroky... Išla matka, ale pre Zudíu do kuchyne, a potom 
spolu išly, zamknúc za sebou pitvorné dvere. 

23* 



Digitized by VjOOQ IC 



356 

Teda predsa ma nevzali, a nielen že som v kamíne zatvorený, 
ale ešte i dvere zamkli, a oni idú všetci na jarmok, kde tolko 
krásnych vecí jesto, kde je krik, hluk, muzika, trúby, bubny, verkle, 
rehtanie koni, bučanie kráv, kvikot sviň, komédia... a tie, mnou 
ešte nikdy nevidené opice: orangutan, šimpans, pavián a ešte viac 
drobných opíc. Ach, a ja ich nemám videí!... 

Zaprel som sa do dverí, azda popustia a otvoria sa; ale da- 
romné bolo moje namáhanie. Pozrel som hore komínom : vyškriabat 
by som sa vyškriabal, ked to kominár môže, prečo by som ja nie? 
Ale sadze a moje nové šaty, to by bol zase hriech, a dosť bolo na 
tom mojom prvom hriechu . . . Prečo som len videl ten nožík ? . . . 
Ináče nebol by som šesták ukradol a zlodejom sa stal ... Už teraz 
mi môže hocikto povedať: „Ty zlodej !" A skutočne som bol zlodej . . . 
Ako sa otec hnevá na zlodejov... Či mi len niekdy odpustí? Ne- 
chcem nožíka, nikdy v živote si ho ani za vlastné peniaze nekúpim . . . 
Nešťastný nožík, akú hanbu, kolko trápenia mi spôsobil v kamíne. 
Pre také nič, a môa tak trápilo svedomie ! . . . Nechcem ho, ved by 
som sa mohol i porezať. 

Takto a podobne som celé odpoludnie rozmýšľal, až som, na 
tehle sediac, chutne zaspal. Snívalo sa mi o jarmoku, videl som 
opice, môj nožík a — ó, beda! — žandári, strach ma vo sne po- 
padol, už idú, počujem- kroky . . . Zobudím sa, a počujem veselý 
rozhovor sestier a bratov. 

Z bratov jeden trúbil na ti úbke, druhý pískal na píšťalke, sestry 
shováraly sa o bábkach, rozprávali všetci o opiciach a čo všetko 
tieto robily. . . A ja som ich nevidel. . . Prečo som len kradol?. . 
bol by som dnes i ja o opiciach rozprával, a v škole ako by ma 
všetci boli počúvali!... Nikdy, nikdy nebudem kradnúť, a budem 
len to robiť, čo rodičia žiadajú, budem sa modliť Pánu Bohu, Je- 
žiškovi, aby ma od zlého skutku zachránil. Naši po príjemnom 
rozhovore sadli si k večeri . . . Azda už teraz i mňa vypustia. Vedt 
vedia, že som hladný. . . 

Vidličky po tanieroch štrkaly... aký príjemný ohlas môjho 
pokrčeného žalúdka. Zase sa shovárali, ale o mne ani slova. Ani 
len najmladší štyriročný brat ma nespomnel. Ani Linka, najstaršia 
sestra, ktorej som bol tajomníkom a vždy sme spolu boli. Pustia 
ma, azda len nebudem tu spať? 

Ešte potom za chvílku bavili sa pri stole. Počul som večernú 
modlitbu, idú spať, a ja... čo bude so mnou? 

Kroky sa blížily. Dvere kamínové vrzly. Matka mi hodila hlav- 
nicu a otcov starý kabát, a prísne riekla: 

— Tu budeš spať. — Strmo zatvorila dvere. 

— Mama moja, ja som lačný ! — vykríkol som, ale matka sa 
neozvala. 

Hrdlo sa mi stiahlo, srdco skoro prestalo biť, ked som si po- 
myslel, že tu v kamíne musím spať. Strach ma popadol. Ale strach 
skoro prešiel vo fantásiu. Oakal som škriatkov, že ma oslobodia. 
Hore komínom som hľadel, či sa už spúšťajú, ale nič . . Prial som 
si čarovný prútik mať, spomínaný v našich povestiach, ktorým by 



Digitized by VjOOQ IC 



367 

som bol pošibal dvere, že by sa mi otvorily. Zavalil som sa na 
kraj diery, poôul som Šuchot krýdel . . Ach, aké krásne tvory I . . 
Nikdy som ich ešb^ nevidel . . . boli anjeli a niesli ma do ríše 
krásnej, vznešenej . . . niesli a odniesli ma do ríše snov. . . Otvoriac 
o5i, videl som moje dvere otvorené. Po malej chvílke som počul 
otcov hlas. 

— Karol, po(f von. 

Skočil som na rovné, ale zmeravené nohy a už som stál v pi- 
tvore pred otcom a matkou. Chytil som otcovi jednou rukou jeho 
ruku a druhou matkinu, bozkávajúc ich raz jednému, potom dru- 
hému. Obom tiekly slzy, a tieto mi dodaly smelosti. 

— Otec môj dobrý..; mamička moja zlatá, odpustite mi... 
nikdy, ale nikdy nebudem kradnúť, ani klamaí . . . Odpustite mi, a 
prosím si jesť, a potom ma pustite pozreť opice. . . nožík nechcem. 

— Ak sa naozaj polepšíš, naše odpustenie obdržíš, — pretrhol 
ma otec dojatým hlasom. — Dostaneš jesí; ale opice už odišly. 
Však v živote ešte dosť opíc uvidíš. Nožík ti dám, ak budem žiť, 
ked budeš samostatným človekom, že by ťa vždy upomínal na tvoj 
prvý hriech. — Otec ma bozkal a za ním i matka, ktorá ma, vedúc 
ma za ruku, posadila medzi deti za stôl k raňajkám. 

Bratia a sestry potom skoro ani nejedli, ale mi ustavične 
o opiciach rozprávali. 

Na prvý môj hriech ma ešte i dnes upomína ten nožík, a 
môžem povedať, že zachránil ma od mnohého hriechu. Som Pánu 
Bohu povďačný, že som mal rodičov, ktorí ma dobre vychovávali, — 
dokončil rozprávku o sebe môj známy, vyroniac slzu pamiatke svo- 
jich dobrých rodičov. 

— Dobrá výchova vždy k Bohu vedie, — poznamenal som ja. 



Tigrí a Zeus. 

Bájka od I. Krylova. 

Jedaúc tigrov vyslanstvo prišlo k Zeusovi. 

— Vládca sveta premocný! — rečník ho oslovi, — 
Pokolenie tigrov my, rytierske a slávne, 

zunovali kráľovskú moc Iva sme už dávne. 

Lebo či nám príroda tiež tolké nedáva 

nad iným panovať, jak i jemu, práva? 

Vidíš, mocný Zeuse. že toho sme hodní, 

nuž uznaj nás, prosíme, za národ svobodný! — 

— Nie ! — odvetil boh bohov, s prísnosťou na tvári — 
preto, že ste zlodeji, .zbojníci, klamári; 

a budete na veky, — z takého ste rodu! — 
Vedzte: dobrý národ len zaslúži svobodul 

Horcd, 



Digitized by VjOOQ IC 



'"^ 



858 

Kupec benátsky. 

Od Williama Shakespearea. 
Preložil Ondrej Kalina, 

(Pokra^oTanie.) 

Štvrté dejstvo. 

Výstup prvý. 

Benátky. Súdna sieň. 

Vystúpia Ľoze^ senátori^ Antonio, Bassanio^ Grnciano, Solanio, 
' Salarino a iní. 

Dože. Nuž, je tu Antonio? 

Antonio. Tu, k službám, Vaša Milosf. 

Dože. Je mi fa lúto: do činenia máš 
s kamennným protivníkom, chlapom neludskym, 
neschopným sústrasti, v ňomž iskierky 
nenájdeš milosrdia. 

Antonio, Počul som, 
že Vaša Milost veľmi snažila sa 
umiernif jeho prísne pokračovanie. 
Poneváč ale zatvrdilý je 
a nemôže ma žiaden zákonný 
prostriedok z moci jeho nenávisti 
vytrhnúť, trpezlivost postavím 
oproti jeho vzteku; ozbrojený 
pokojom mysle preniest trúfam si 
najhoršie jeho tyranstvo a zlobu.^ 

Dože. Nech ide niekto a zve Žida sem. 

Solanio, U dverí stojí: pane, on už ide. 

Vystúpi Shylock. 

Dože. Ustúpte mu, nech stane oproti nám. — 
Nuž, Shylock, svet tak myslí, a ja taktiež, 
že túto hru svej zlomyseľnosti 
len po okamžik dejstva posledného 
povedieš; potom ale, myslia si, 
že milosrdenstvo a lútosí svoju 
dokážeš podivuhodnejšie, nežli 
je krutost tvoja, divnej tvárnosti ; 
a kdežto pokuty sa domáhaš včuľ, — 
znejúcej na funt mäsa tohoto 
chudáka kupca, — nielen že sa vzdáš 
nároku toho, ale dotknutý 
ľudskosti hnutím, láskou, na vyše 
z istiny ^ešte čiastku odpustíš mu; 



Digitized by VjOOQ IC 



859 



sústrasti pohlad vrhnúc na ztraty, 
čo posledne tak prikvačily ho : 
stačiace, aby klesol pod nimi 
kráľovský kupec, aby strhly tiež 
k súcitu s jeho stavom žulovú hrúd 
a srdcia drsné, jako železo, 
Tatárov krutých, Turkov, nezvyklých 
na služby nežnej láskavosti. 
Čakáme všetci, Žide, krotkú odpoved. 

Shylock. Svoj zámer zjavil som už Vašej Milosti; 
a prisahal som na náš svätý Sabbath, 
že chcem mať, čo mi dáva zápis môj. 
Ked mi to odoprete, nebezpečie 
nech padá z toho na ústavu vašu 
a svobody. Vy pýtate sa, prečo 
chcem radšej mat funt mäsa podlého, 
než prijať tri tisíce dukátov? 
Odpoved na to nedám: povedzte, 
že je to vrtoch. Je to odpoved? 
Čo, jestli dom môj potkan nepokoji, 
a mne sa zvidí desaťtisíc dukátov 
dať za to, aby otrávený bol! 
Čo, odpoved tá není dostatočnou? 
Sú ludia, prasa kvičiace čo slyšať 
nemôžu; iní, spatriac kočku, zúria; 
a iní, slyšiac nosový zvuk gajd, 
nemôžu zadržať moč; lebo pud 
ovláda hnutie ich, a núti mysľl 
k nálade jemu milej, lebo ošklivej. 
Nuž, abych vám dal odpoved: jak není 
tu možno udať dôvod podstatný, 
že jeden nemôže zniesť kvikot prasaťa; 
zas iný prostú, užitočnú kočku; 
a iný zvuk gajd, — ale mimovoľne 
ostude nevyhnutnej poddáva sa, 
a uráža sa sám, súc urazený: 
tak neviem udať dôvod tiež, a nechcem, 
než istú nechuť a zášť zastaralú 
oproti Antoniovi, že sa práva, 
mne škodného, tak na ňom domáham. 
Ste s odpoveďou spokojní? 

Bassanio. To není odpoved, ty necitný muž, 
bys' omluvil ňou tvojej krutosti prúd. 

Shylock. Povinný nie som dať ti milú odpoved. 

Bassanio. Či vraždí každý, čoho nemá rád? 

Shylock. Kto nenávidí vec, by nechcel zničiť ju? 

Bassanio. Urážka každá není hned i zášť. 

Shylock. Čo, dvakrát hadovi sa uštipnúť dáš? 

Antonio. Povážte, prosím : s Židom hádate sa. 



Digitized by VjOOQ IC 



d60 



Vy môžete tak zrovna na breh stať 

a kázaf prúdom klesnúť zo svej vyše ; 

vy môžete tak zrovna jedli zakázat 

na horách šumeť a triasť vrcholcom, 

ked nebies víchricou je zmietaná; 

tak zrovna môžte urobiť i najtvrdšie, 

jak obmäkčiť chcet — ved čo môž' byt tvrdším? — 

Tohoto Žida srdce. Preto prosím vás, 

viac nesfubujte nič, a netrudte sa, 

lež v krátkosti a prosto do volte mi, 

nech mám svoj ortieL a Žid po vôli. 

Bassanio, Za tvoje tri tu máš šesťtisíc dukátov. 

Shylock. A keby z tých šesťtisíc každý dukát 
bol na šesť čiastok delený, a každá 
čiastočka dukát, nevzal by som ich, 
lež na úpise svojom trval bych. 

Dože. Jak môžeš dúfať milosť, odoprúc ju? 

Shylock Čo bych sa súdu bál, ked nečiním zle? 
Kúpených otrokov je u vás mnoho, 
jichž oslom vašim, psom a mezkom podobne, 
k otrockým podlým dielam užívate, 
poneváč ste ich kúpili. Mám riecť vám: 
svobodu dajte im, a ožeňte ich 
s vašimi dedičmi? nač potiť ich 
pod tiažou bremien? Ustefte im lóže 
tak mäkké, jako sebe; diasna ich 
nech dráždi tože jedlo? — Rečiete mi: 
Otroci naši sú ! Tak ja vám vravím : 
funt mäsa, ktorý z neho požadujem, 
je draho kúpený, je môj, i chcem ho mať. 
Ked odoprete mi, nuž hanba, fuj! 
Na vaše zákony: tak v Benátkach 
nijakej moci nemá nariadenie. — 
Na výrok čakám: rieknite, mám ho mať? 

Dože. Mám právo zasadnutie rozpustiť, 
jak Bellario, doktor učený, 
ktorého požiadal som p riešenie, 
nepríde sem dnes. 

Solanio, Milosti, tu vonku 
doktorov posol čaká s listami: 
toť práve prišiel z Padui. 

Ľože. Prineste listy; zavolajte posla. 

Bassanio. Ó, Antonio! Len bodrej mysle bud! 
Prv má mať Žid ten moju krv, i mäso, 
i kosti, vše, než ty bys' ztratiť mal 
jedinú kvapku krvi pre mňa. 

Aíitonio. Ja som tá ovca v stáde nakazená, 
najzrelšia k smrti; najslabší plod stromu 
najprvej padá k zemi : tak tiež ja. 



Digitized by VjOOQ IC 



361 

Bassanio, nemôžeš byf platnejšíin mne, 
než žijúc, ked mi složíš nápis na hrob. 

Vystúpi Nerissa, oblečená za pisára advokátovho. 

Ľože. Z Padui, od Bellaria prichádzate? 
Nerissa. Od neho, pane. On vás pozdravuje. (Odovzdá list.) 
Bassanio (k Shylockovi). Čo brúsiš nôž svoj s takou horlivosfou? 
Shylock, Bych vyrezal svoj záloh z bankrotára. 
Graciano, Nie na podošve, na duši si ostríš, 
ukrutný Žide, nôž svoj; žiadny kov však, 
nie, ani topor katov britkostou 
ni zpola nerovná sa zášti tvej. 
Nemôže žiadna prosba preniknúť fa? 

Shylock. Nie, žiadna, k jakej vtip tvoj dostačí. 
Graciano. Ó, zatratený bud, pse neúprosný! 
Pre život tvoj nech spravedlnost vinia. 
Ty vieru moju takmer otriasaš, 
a pridal bych sa Pytagorovi, 
že duše zvierat ufahujú sa 
do ľudských tiel: tvoj psí duch vlkom as' 
je spravovaný, jehož obesili 
pre vraždu človeka; a s šibenice 
utiekol práve jeho zúrivý duch, 
ked ležals' v poškvrnenej matke tvej, 
i utiahol sa do teba: bo túžby tvé 
sú vlčie, dravé, krvavé a hladné. 

SJiylocJc. Než odzlorečíš pečat s môjho úpisu, 
len plúcam ublížiš si krikom svojím. 
Pospravuj vtip svoj, dobrý mládenče, 
síc' rozpadne sa v rumy beznádejné. — 
Na právo čakám tu. 

Ľože, List tento od Bellaria odporúča 
mladého, učeného doktora 
našemu súdu. — Kde je on? 

Nerissa. Tu vedia čaká na odpoved vašu, 
prístupu zdaliž doprajete mu. 

Ľoše. Srdečne rád. — Nech idú niekoľkí z vás 
a úctivé ho doprevadia sem. — 
Súd medzitým nech slyší Bellariov list. 
Pisár, (číta.) „Vašej Milosti budiž zpráva daná, že pri obdržaní 
Vášho listu bol som velmi chorý: ale v okamžení tom, ked posol 
Váš prišiel, bol u mňa na priateľskej návšteve mladý doktor z Ríma; 
jeho meno je Baltazár. Rozpovedal som mu spornú záležitosť medzi 
Židom a Antoniom, kupcom: prehliadli sme spolu mnohé knihy; 
on je poučený o mojej mienke, ktorú, opravenú jeho vlastnou uče- 
nosťou, — jejž veiikosť nemôžem dost odporúčať, — prináša s sebou 
na moje naliehanie, aby vyhovel miesto mňa žiadosti Vašej Milosti. 
Prosím Vás, nech nedostatok jeho liet není prekážkou, aby sa mu 
dostalo dostatočne úctivého uváženia ; poneváč nikdy som nepoznal 



Digitized by VjOOQ IC 



"^ 



362 

takého mladého, tela s takou starou hlavou. Ponechávam ho Vášmu 
milostivému prijatiu; jeho zkúška pred Vami bude mu najlepším 
odporučením." 

Dóze. Slyšíte, čo nám píše učenec ten : 
a tuším, tu sám doktor prichádza. 

Vystúpi Porcia, oblečená za doktora práv. 

Dože, Podajte ruku mi. Vy od Bellaria 
starého prichádzate? 

Porcia. K službám, Milosti. 

Dóze. Ste vítaní nám: sadnite si, prosím. 
Je známa rozopra vám, ktorá tu 
na súde má byt pokonávanáV 

Porcia. Mám známosť o veci tej dokonalú. — 
Nu, ktorý je ten kupec, ktorý Žid? 

Dóze. Antonio, starý Shylock, oba predstúpte. 

Porcia. Je vaše meno Shylock? 

Shylock. Áno, Shylock. 

Porcia. Podivný je váš nárok, ktorý staviate ; 
však formy tej, že zákon benátsky 
nemôže odpieraf vám, jak si vedete. — 
(K Antoniovi.) Vy ste ním ohrožení, či nie tak? 

Antonio. Som, dla slov jeho. 

Porcia. Uznávate zápis? 

Antonio. Uznávam. 

Porcia. Tak Žid musí milosrdným byt. 

Shylock. Z pohnútky jakej musím? to mi recte. 

Porcia. Milosti spôsob nútif nedá sa, — 
jak tichý dáždik, padá ona z nebies 
na našu zem; má dvoje požehnaní: 
i toho žehná, kto ju dáva sám, 
i kto ju berie. V silnom najsilnejšia, 
vládcovi na tróne je krajšou ozdobou, 
než jeho koruna: bo žezlo jeho 
je svetskej vlády osvedčovatelom ; 
znamená dôstojnosť a veličenstvo, 
v čom strach a bázeň kráľov spočíva. 
Lež milost prevyšuje žezla moc: 
jej slúži za trón srdce vladárov, 
a prívlastkom je Boha samého. 
Moc svetská podobá sa moci Božej, 
ked milost s právom druží sa. Nuž, Žide! 
ač práva domáhaš sa, uváž preto: 
že v behu práva nenájde z nás nikto 
spasenia; o milosť sa modlíme, 
a táto modlitba nás učí všech, 
by skutky milosti sme konali. 
Tak mnoho vravím preto, abych zmiernil 
tvoj nárok práva; na ňomž stát-li budeš. 



Digitized by VjOOQ IC 



363 



tak prísny benátsky súd musel hy 
svoj výrok vyniesť proti kupcovi toť. 

Shyloclc. Na moju hlavu skutky moje! 
O právo volám, pokutu a zápis môj. 

Foreia. Čož, není v stave zaplatit ti dlh V 

Bassanio. Ó, áno, núkam mu ho pred súdom tu; 
ba trojnásobnú summu: nestačí-li, 
i desatnásobue ju zaplatit 
zaviažem sa; a v záloh ruky dávam, 
i hlavu, srdce svoje. Nestačí-li 
to ešte, zjavno je, že zlomyselnosÉ 
stlačuje pravdu: tedy prosím vás, 
prekrútte zákon k svojej vážnosti raz; 
pre veľké právo zrobte malú nepravost, 
a bráute tomu diablu v jeho úmysle. 

Foreia, To nesmie byt: moc žiadna v Benátkach 
nemôže zmeniť zákon ustavený. 
Za príklad by to uvádzali neskôr, 
a mnohý omyl týmže príkladom 
do štátu by sa votrel: nemôž' to byť. 

Shylock. Hra, Daniel prišiel súdiť! pravý Daniel! 
Ó, múdry, mladý sudca, jak si ťa ctím! 

Porcia. Dovoľte, prosím, nazreť v zápis váš. 

Shylock, Tu, predôstojný doktor, tu je on. 

Porcia, Shyíoťku, trojnásobný peniaz núka ti. 

Shylock, Prísahu, prísahu mám v nebesách! 
Mám krivú prísahu vziať na svedomie? 
Nie, ani za Benátky, 

Porcia. Áno, zápis 
prepadol: a Žid môže žiadať po práve 
funt mäsa, ktorý on sám vyreže 
najbližšie k srdcu kupcovmu. — Bud milosrdný! 
Ber summi^ trojnásobne; dovol mi, 
nech zápis roztrhám. 

Shylock. Nu, jaknáhle 
splatený bude vedľa znenia jeho. — 
Je zjavno, vy ste sudcom dôstojným; 
vy znáte zákony, váš prednes bol 
velice zdravý: žiadam po práve vás, 
jehožto záslužným ste pilierom, 
prikročte k výroku. Bo prisahám tu, 
v jazyku muža není sily tej, 
by zvrátila ma: trvám na úpise. 

Antonio. Velice snažne prosím súdny dvor, 
by výrok vyniesol. 

Porcia. Nuž, vec je tá: 
pripravte prsia svoje pod nôž jeho. 

Shylock, Ó, slávny sudca! múdry, mladý muž! 

Porcia, Bo účel zákona a smysel jeho 



Digitized by VjOOQ IC 



364 



V úplnom súhlase je s pokutou, 
ktorúžto úpis kladie povinnou. 

ShyUck. Velice správne: múdry, čestný sudca! 
O koľko starší si, než výzor tvoj ! 

Porcia. A preto prsia svoje obnažte. 

Shylock. I áno, prsia: tak to kladie úpis. 
Či není tak, ó, slávny sudca náš? 
Najbližšie k srdcu: tak znie doslovne. 

Porcia, Tak je. Sú vážky nejaké tu, mäso 
odvážit? 

Shyloch Mám ich pohotové tu. 

Porcia. Vezmite ranhojiča na svoj účet, 
Shylocku, ranu jeho zaviazať! 
síc' na smrt vykrvácať mohol by. 

Shylock. Je to tiež povedané v zápise? 

Porcia. To není uvedené: čo však na tom? 
Je dobre,' ked to z lásky učiníte, 

Shylock. Nemôžem toho najsf; to není v zápise. 

Porcia. Pristúpte, kupče, máte niečo riecť? 

Antonio. Len málo: pripravený som a hotový. - 
Bassanio, podajte mi ruku: s Bohom budte! 
Nežiaľte, že ma toto pre vás stihlo; 
bo osud javí sa v tom láskavejším, 
než vo zvyku má: lebo väčšinou 
necháva biednych prežiť bohatstvo ich, 
by s vpadlým zrakom, čelom svraštelým 
hľadeli na vek chudoby; a mňa 
z tej biedy zdĺhavého pokánia 
vytrhnúť ide. Odporučte ma 
ctihodnej svojej žene: recte jej, 
jak skončil Antonio; a povedzte, 
jak miloval vás. V smrti chváľte ma. 
Ked povesť skončená, nech súdi potom,, 
kedysi Bassanio či nebol milovaným. 
Nežiaľte, priateľa že ztratíte, 
on nežalie tiež, že dlh platí za vás; 
bo zakrojí-li Žid dosť hlboko, 
srdečne zaplatím ho okamžite. 

Bassanio. Oženil som sa s devou, Antonio, 
tak drahou mne, jak vlastný život môj; 
však život sám, i ženu, celý svet 
necením toľko, jako život tvoj: 
to všetko dal bych, áno, obetoval, 
tomuto diablu, abych zachránil ta. 

Porcia. Však žena podakovala by sa vám, 
nech, tu súc, slyší vašu uábidku. 

Graciano. Mám ženu, ktorú, Boh zná, milujem: 
však nedbal by som, aby bola v nebi, 
doprosit jestli mohla by sa moci 



Digitized by VjOOQ IC 



365 

na zmenu toho psieho Židáka. 

Nerissa. Je dobre, že to za jej chrbtom vravíte: 
bo žiadost tá by mohla narušit 
domáci pokoj. 

Shylock (gtranou). Toť sú. mi kresťanskí, hla, manželia! 
Mám dcéru: nedbal bych, by mužom jej 
bol radšej niekto z rodu Barabáša, 
než kresfan ! — (K Porcii.) Maríme čas : prosím vás, 
prikročte k výroku. 

Porcia, Funt tohoto 
kupcovho mäsa tvojím je: dvor súdny 
uznáva to, a zákon dáva ti ho. 

Shylock, Velice spravedlivý sudca! 

Porcia. A mäso musíš z prsú vyrezat mu : 
to zákon dáva ti, súd priznáva. 

Shylock. To£ sudca vefmi učený! — 
Nu, to je výrok I Pod, a priprav sa. 

Porcia. Poshovej chvílu; je tu ešte niečo. 
Tu zápis tento nedáva ti však 
ni kvapky krvi; znie on výslovne: 
funt mäsa. Vezmi teda zápis svoj, 
a vezmi svoj funt mäsa: jestli však 
preleješ, režúc ho, len kvapku krvi 
kresťanskej, majetok a statky ti 
prepadnú, dla zákona benátskeho, 
benátskej obci. 

Graciano. Ó, sudca spravedlivý! — Žide, slyš: 
ó, sudca učený! 

Shylock. Je' zákon to? 

Porcia. Však uvidíš sám aktu. Poneváč 
doliehaš na spravedlnosť, bud istý, 
máš spravedlnosť mať, viac, nežlí žiadaš. 

Graciano. Ó, sudca učený! — Slyš, Žide: 
toť sudca učený! 

Shylock. Nuž, tedy prijmem 
nábidku jeho: nech mi trojnásobne 
zaplatia úpis môj, a kresťana 
nechajte pre mňa. 

Bassanio. Tu sú peniaze. 

Porcia. Postojte! 
Žid má mať celé právo: zvonia! nenáhlite. 
On nemá nič ^ viac mať, len pokutu. 

Graciano. Ó, Žide! to je sudca spravedlivý, 
to sudca učený! 

Porcia. A preto tedy 
prichystaj sa, a mäso vyrež si. 
Neprelej krvi! nerež viac, ni menej, 
než práve jeden funt: bo jestli viac, 
alebo menej vezmeš, nežli rovný funt, — 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



366 



nech je to tolko len, čo učiní ho 

bud lahším lebo ťažším v podstate, 

či rozdielnosti, o dvadsiatu časť 

kvintlíčka jediného, áno, nech 

o zdanie vláska sa len váha prechjii, — 

tak umreš, a tvoj statok štátu prepadne. 

Gruciano. Toť druhý Daniel, Žide! Daniel to. 
Včul, neverče, ťa držím za bedru. 

Porcia. Čo etála Žid V ber si pokutu. 

Shylock. Kapitál vrátte mi, a nechajte ma. 

Bassanio. Prichystal som ho pre teba: tu je. 

Porcia, Pred súdom odvrhnul ho verejne: 
nuž má maf púhe právo a svoj zápis. 

Graciano, Toť Daniel, hovorím vám, druhý Daniel! 
Vdak, Zide, žes' ma slovu tomu naučil. 

SkylocJc. Ni púhy kapitál svoj nemám mat? 

Porcia,^ Iného nemáš mat, len pokutu, 
a tú si, Žide, s vlastnou škodou ber. 

ShylocJc. Nuž, nech mu ho čert zdravé užit dál 
nebudem dalej hádať sa. 

Porcia. Stoj, Žide: 
má zákon ešte iný nárok do teba. 
V zákonoch benátskych je nariadeno: 
ked dokázané je, že cudzinec 
nepriamym lebo priamym pokusom 
o život mešťanovi ukladal, 
má osoba, jejž strojil úklady, 
majetku jeho zabrať polovic; 
a druhá polovička pripadne 
do štátnej pokladnice; život vinníkov 
závisí od milosti dožeho len, 
oproti všetkým hlasom. Tvrdím však: 
že nachádzaš sa v stave predrečenom; 
bo zjavné je, jak priebeh ukazuje, 
že nepriame i priame ukladal si 

živobytie obžalovaného. 

1 pritiahol si tedy na seba trest, 
ktorýžto výslovne som uviedol. 
Nuž, kľakaj, o milosť pros dožeho! 

Gruciano. Pros, aby dovolene bolo ti 
obesiť sa: však poneváč tvoj majetok 
prepadol štátu, nezostalo ti 
ni povraz za čo kúpiť; preto musíš 
byť obesený na útraty štátu. 

Ľol'e, By s' videl rozdiel nášho smýšlania, 
darúvam život ti, prv než oň prosíš: 
však polovica tvojho majetku 
náleží Antoniovi; druhá časť 
pripadne štátu, ale pokora to 
i snížiť môže na peňažnú pokutu. 



Digitized by VjOOQIC 



367 



Porcia. Nu, áno, pre štát, nie však pre Antónia. 

Shyloch, Nuž, berte i môj život, berte vše! 
ni toho nedarujte: vy môj clom 
beriete, jestli pilier vezmete, 
na ktorom spočíva; vy beriete 
môj život, jestli pozbavíte ma 
prostriedkov, ktorými sa živím. 

Porcia. Antonio, máte jakú milosí preň V 

Gradano. Len povraz zdarma; nič viac, pre Boha! 

Antonio. Ked ráči dože, pán môj milostivý, 
i celý dvor, mu z polovice majetku 
pokutu odpustiť, som spokojný; 
v tom páde, ked mi druhú polovičku 
dá do úžitku, abych odovzdal ju 
po jeho smrti tomu mužovi, 
čo nedávno mu dcéru ukradol. 
Dve kladiem podmienky: by za tú milosf 
hned ostal kresťanom; a po druhé, 
list darovací aby vystavil tu 
pred súdom, zo všeho, čo zanechá, 
pre syna Lorenca a dcéru svoju. 

Ľože. To musí zrobit; inak odvolám 
tú milost, ktorú som mu práve udelil. 

Porcia. Si, Žide, spokojný? čo povieš na to? 

Šhyloch. Som spokojný. 

Porcia. Vy, pisár, složte listinu. 

Skylock. Dovolte, prosím, bych sa mohol vzdialiť; 
zle mi je: písmo za mnou pošlite, 
a podpíšem ho. 

Ľože. Nuž, id: učiii to však. 

Graciano. Pri krste svojom budeš mať dvoch kmotrov: 
nech ja vSom sudcom, máš ich o desat viac; 
tí viedli by ťa pod šibeň, nie k krstelnici. 

(Shylock odíde.) 

Ľože. Ste, pane, mojím hosťom na obed. 

Porcia. Milosti, prosím za odpustenie: 
ja musím zpát tej noci do Padui, 
a je mi vhod, bych odcestoval hnelT. 

Ľože. Je lúto mi, že nie ste pánom času. — 
Antonio, tomu mužovi bud vdačný; 
bo myslím, veFmi si mu zaviazaný. 

(Odíde Dože, senátori a sprievod.) 

Bassanio. Prevzácny pane, ja a priatel môj 
múdrosťou vašou zbavení sme dnes 
pokuty ťažkej; za čo ochotne 
vdačíme sa vám za láskavú námahu 
tritisíc dukátmi, jako summou 
Židovi náležitou. 



Digitized by VjOOQ IC 



368 



Anionio. Na vyše, 
dlžníkmi ostaneme vašimi 
na veky v láske k vám a úslužnosti. 

Porcia. Spokojnost najlepšou je odmenou; 
ja, osvobodiac vás, som spokojný, 
a v tom mám svoju dokonalú mzdu: 
snád nikdy nebol duch môj chtivejším mzdy. 
Ked stretneme sa, prosím, znajte ma. 
Vše dobré prajem vám, a lúčim sa. 

Bassanio. Doliehať musím na vás, dobrý pane: 
prijmite od nás niečo na pamiatku, 
len darom, nie jak poplatok. 
A prosím, ráčte svolit k veciam dvom: 
neodmietnite to, a odpusťte mi. 

Porcia, Vy na mňa doliehate, svolím tedy. 
Darujte svoje rukavice mi, 
vám k vôli nosiť budem ich; a vezmem 
toť, prsteň tento od vás, z lásky k vám. 
Čo ťaháte zpät ruku? nechcem nič viac: 
a z lásky nesmiete mi odopreť to. 

Bassanio, Ten prsteň, pane — ach! je maličkosť. 
A hanbil bych sa darovať vám ho. 

Porcia. Iného nechcem nič, len prsteň ten; 
a zdá sa mi, včul dostal som naň chuť. 

Bassanio. Mne na ňom záleží viac, než je hoden. 
Najdrahší prsteň v Benátkach vám dám, 
a vynajdem ho trebárs vyhláškou: 
len v tomto jednom, prosím, odpusťte mi. 

Porcia. Jak vidím, pane, v sluhoch štedrí ste: 
naviedli ste ma prosiť prv; teraz, 
zdá sa mi, učíte ma, jako treba 
žobráka odbiť. 

Bassanio. Dobrý pane môj, 
ten prsteň žena moja dala mi; 
navlieknuc mi ho, slubom zaviazala ma, 
že nikdy nepredám ho, nedarujem, 
ni neutratím. 

Porcia. Také výhovorky 
sú mnohým dobré, zachrániť si dary. 
Ked žena vaša není pochabou, 
a zvie, jak prsteň dobre zaslúžil som, 
nebude v hneve trvať na veky, 
že dali ste ho. Dobre, s Bohom budte! 

(Odíde Porcia a Nerissa.) 

Antonio. Don Bassanio, ten prsteň dajte mu: 
nech jeho zásluha, a moja láska, 
vyvážia rozkaz vašej manželky. 



Digitized by VjOOQ IC 



Bassanio. Id, Graciano, bež: ešte dohoníS ho. 
Daj prsteň mu; a možno-li ti, priveď ho 
do domu Antónia. Idl pospiechaj. (Odíde Graciano.) 
My oba teraz poďme tiež ta hneď; 
a ráno Yčasne spolu poletíme 
zas do Belmontu. Poďte, Antonio. (Odídu.) 

Výstup druhý. 

Tamže. Ulica. 

Vystúpia Porcia a Nerissa, preoblečené jako prvej. 

Porcia, Vyhladaj Židov dom, a daj mu listinu, 
nech podpíše ju. Na noc odídeme, 
a dňom prv pred našimi manžely 
budeme doma. Táto listina 
vítaná bude Lorencovi. 

Vystúpi Graciano, 

Graciano. Na šfastie, čacký pane, dostihol som vás: 
Bassanio, pán môj, poradiac sa lepšie, 
vám prsteň tento posiela; a zve vás 
úctivé k sebe na obed. 

Porcia. To nemôž' byť. 
Ten prsteň s vrelou vďakou prijímam, 
a prosím, recte mu to; prosítn tiež, 
ukážte mládencovi tomuto 
starého Shylocka dom. 

Graciano. Urobím tak. ^ 

Nerissa. Rád by som, pane, s vami hovoril. 
(K Porcii.) Uvidím, či bych nemohla tiež dostať 
manželov prsteň, ktorý zachovať vždy 
prísahou musel sa mi zaviazať. 

Porcia. To pôjde, uisťujem ťa. Tí budú 
prisahať tvrdé, že ich dali mužom; 
my ale budeme ich podvracať 
a prisahať tiež. Poďme I pospiechaj: 
veď vieš, kde budem čakať. 

Nerissa. (Ku Gradanovi.) Poďme, pane! 
a ukážte mi, prosím, jeho dom. 

(Odídu.) 



-H>«^ 



24 



Digitized by VjOOQ IC 



Slovenský jazyk, živá starina. 



Príspevky k slovníku slovenského Jazyka. 

I. Ukážky z dialektického slovníka Bošáckej doliny, aootavenélio 
Ľ. V. Riznerom. 

(PokrftôoTuiie.) 

ôelo: Smrt mu na Selo klepe. Má to na čele napísané (do- 
brotUy úprímnoBť). Čelom scény neprerazia. 

ôepy: ôepy spannuié = zapálenie mandli, spojené s. bolestným 
prežieranim. cepy dvihajú varechou. 

ôerstvý — čerstvý groS; čerstvo pohnojená rofa; zemáky 
čerstvo uvarené; čerstvo odtrhnuté hrušky, kvety; čerstvý hrob 
(=1 nový) ; čerstvé vajca ; čerstvá tráva (skosená; ale neusušená) ; 
čerstvé maslo; čerstvý sňah; čerstvý chlieb; čerstvé povetrie. 
Čerstvý jako ryba. Prepráhél Čerstvé kone (odpočinuté). 

ôesat^ 1. česať: Keď má manka pateru dzeci; má aj česaiá 
dosci. 2. hity vy bif : Vyčesal 'o náležité (vefmi ho zbil). Taký déšč 
začal Česat, že sme sa moseli pod strom skovat. 3. utekaf: Ale 
česali (utekal). 

ôi, ôíji, ôijá, ôijjóP Čí s' (či si)? Čiljá je táto pekná kapusta? 
Čijjé sú to kone? Chlapci, čijí ste? Čié sú to dzeci? Elampár- 
čiuy, kočiSčiny, rechtorčiny, hájniččiny, cigáňčiny. 

ôiôibeli. Matka alebo' pestúnka týmto slovom primlúva sa ne - 
mluv&afu, keď ho uspáva. 

ôi6rat, kutaf, papraf v zemi drevkom, okopávať. Čo robife? 
Ale Čičrem trochu cibúlu. 

ôiky. Ošípaná má v pysku na spodnej Čiastke papule, počnúc 
od predného velkého zuba. na pravej i na Ťavej strane prúžik 
mäsa v podobe červíkovítej. Y istej chorobe tento kúsok mäsa 
vyrezáva sa, a to je éíky alebo jačmeň vyregat 

ôlm, hneď ako, akonáhle: Čim to spravím, hneď prídem. 

ôin: Žánným Činom ňescela íci. Ze Šetkým činom prišél na- 
zpátek. Dzivným činom -sa to stalo. 

ôipka; Má mnoho čipék. 

ôipkór, pi. čipkáré. 

ôirý, samý, čistý: Na Bošáckej doline bývajú číri Slováci. 
Už bola číra noc, keď sme došli. Číra špeta toho bola (== málo). 

ôisto: Pri kartách 'o do čistá obhrali. Bodaj do teba z čistá 
jasná hrom uderil. Na čisto ho zabili (celkom). 

ôiémo: Bolo jích tam, až čiérno (::= mnoho). 

ôlovaôly človečí, Tudský. 

ôlovenstvo: Privélli ho do človečenstva (ľz vychovali). 

ôlovek: Dokul je človek ščasný, má kopu prátelóv. Rozkazuje 
si, jako keby mu človek (= ja) bol poddaný. Človek sa nigcíáj 
nepreučí. čoho sa človek najvác odriéká, toho sa najskvór do- 
puscí. Náš človek (žena tak povie o mužovi) ňeiiije doma. Človek 



Digitized by VjOOQ IC 



871 

do zecTeňá (= dobrý, milý). Človek jako dobré hodiny. Ňebudeí 
aňi človekom, keď mi to neurobíš. 

ômýr: Je jioh ani čmýru (=z mnobo)« 

ômýiit sa, hemžif sa. 

60: Keňije sa tomu So dzivit. Hned, hned, len So sa vricim. 
EríSál; So nfal hrlla. O ňu sa ňeňije So bát. Čo ďoň to ďeň va- 
dziévi sa se mnú. Dán c' to, len So sa najjém (z: hneď). 

ôočovioa, SoSovica. 

ôriépnat sa, ťažko chodiť: Keď sa s' už len ráz doSriépnal. 
NaSe husi sa už ledváj Sriépňajú. 

ôriépiiayý, nemotorný, ťažko chodiaci. 

ôrvotoôina. 

ôuôát, SuSať, mlSať: ČuSi, jako ryba ve voďe. čuSi, jako 
s teplým báleSom. 

ôudák: Ked sa jjéj sce robit Sudáka ze seba (= potvoru. 
Vraví sa o takej, ktorá oblieka si to. So jej nesluší). 

ôugar, pleskáS na biSi. 

ôujno: Naša maci Sujno spavá, ona dobrý pozor dáva. 

ôuzino =: 1. Sujno. 1. podivne: To je Sunná vec. ^igdáj mi 
tak Sunno nebolo. 

tanllo, Sudák: Ale choc, ty Surillo jakési! 

ôuty 1. poSuť: Z jeho vlasuéj huby son to poSula. 2. cítiť: 
Já sa v ton ňeSujem (mňa sa to netýka). 8. páohnuť: Čnt mu 
z huby. 

(Boknéortade,) 



-•M»- 



Literatúra a umenie. 

— Hová ôeská poesie. Vydano péSí kruhu Seských spisova- 
telň. V Praze 1907. Nákladom J. R. Vilímka. Strán 47 + 318. 
Cena 4 K. — Bylo opravdu ^literárni potrebou" vydatí anthologii 
nejnov^Sí básnické tvorbv Seské. NemSIi jsme pŕehledu o Sinnosti 
nejmladší generace. Uvedeme nejdŕlve jména mladých poetu: Ot 
AuíedníSek (nar. 1868), K. Babánek (n. 1872), Petr BezruS, Jar. 
Borcoký (1869), Ot. Brezina (1868), K, Červinka (1872), K. Dvoŕák 
(1858), Viktor Dyk (1877), Fr. Geíner (1879), Rom. HaSek (1883), 
Jar. Hilbert (1871), K. HlaváSek (1874—1898), Jos. Holý (1874), 
VI. Houdek (?), V. Chaloupecký (1882), HanuS Jelinek (1878), 
Jiŕí Karásek (1871), Petr Kles (pseudonym, 1872), B. Knôsl (1878), 
Jar. Kvapil (1868), Em. z LeSehradu (1877), JiH Mahen (J. Van- 
Súra, 1881), K, MaSek (1867), Jos. Muldner (1880), K. NejS 1875— 
1900), K. St. Neumann (1875), Jan Opolský (l878), Am. Pro- 
cházka (1869), Ant. Sova (1864), L. Suchý (1873), Fr. Srámek 
(1877), Ot. Theer (1880), K. Toraan (A. BernáSek 1874), Jan 
z Wojkowicz (1880), L. Ziková (1874-1896). Machar a Fr. X. 
Svoboda odopreli svolení k otiStSní ukázek své tvorby. — Poesie 
této básnické družiny je celkem odrazom nynSjšiho stavu kulturního 
lidstva. NSktefí jmenují ten stav dekadencí, jini pak prerodom 

a4* 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



872 

nebo také zápasení o ,nové mravni a náboženské hodnoty. ** V de- 
jinách biblických je to známe „odpadnutí'' od Boha a príklon 
k hmote. V praksi je to materialísmus a fatalismus, v poesii skepse, 

Íessimismus a satanismus. Básnik, zhnusen a nespokojen nynSjii 
ultorou, utíká do svétú j iných ; buď idealisuje veky minulé nebo 
se pŕeaáší ve sféry vybájené. Avšak touhy modemího básnika 
nejsou ani jasné ani radostné. Pryč, pryé od Zeme,* ale — kam? 
„I to je štgstím, umŕit daleko (?) od bídné Zeme!" (Sova.) Nikde 
rozluitSní^ nikde východu. Vée zachmúrene a zoufalo. A básnik 
cíti sám, 2e sebe i blizni pŕelbává; vi, že jeho slova neukazuj! 
cesty k blahu a záchrane. Odtud kletby, rouhání, volaní k Sluncí 
a Satanu. Pévci dobra? Ba ani jejich mystika (Brezina) neuklid- 
ňuje a nenasycuje vyčerpaných ausi. — Tato poesie nedovede 
odtrhnouti duše od nízkych snáh. 

Nelze upŕiti snad zadnému z uvedených básníkú vétSi nebo 
menii míry básnického nadaní ; treba uznati jejich úprimné snahy 

E o preniknutí lidského nitra, možno se až diviti vybrané a obratné 
ásnické forme, mnohá báseň upoutá základni myšlenkou a boha- 
tosti básnických obrazu, a četba pŕece neunáší a neoblažuje. Mno- 
hému básní ku by dostačilo vzbuditi u j iných náladu vlastního 
nitra, ale nucenost a strojenost ihned postrehneme a i nejmocnéjSi 
výraz vyzní na piano. I to rouháni JBohu nebo velebení satana 
zní tak prázdne a odporné, jako když „vzdelaná** slečinka sakmje, 
aby se stala — zajimavou. 

Z .problému*' doby je to pŕedevším otázka pohlavní, jež 
v moderní poesii má hlavní úlohu. Nemluvíme o spisovatelích, 
ktorí chtéjí dráždit fantasii Čtenáŕft (to nejsou básnici), nýbrž o téoh, 
kdo chtčjí „otázku ŕešit*' a lidstvo povznést. Musíme Hci, že se 
to nedaH snad nikomu z nich, ani tém, kdo sobé hnusí nizkost 
váiné a hrubou télesnost „meSfákň**. Vétfiinou vSak v zápase proti 
beštii klesají sami ; nejsouce zakotvení v Bohu a neznajíoe pod- 
staty kŕesfanství, označují smyslnou vášeň za vrchol vzpoury proti 
Bohu a Erístu. (Sicut erat in principio: nevera a odpadnutí na- 
zýva se v bibli „fornicatio.**) 

„Problém** národní a sociálni celkem málo povSimnut. Oprav- 
dovostí púsobí jen slova Bezručova. Sociálni zápasy líčený frasemi 
dosti všední mi; sila slova nenahradí vroucnosti citu pro právo 
vydčdčncú. Ostatné je ta „poesie sociálni** dnes dost choulostivá; 
„rísnč otroka** citují spíše blátošlapové a obročníci, nežli utisknutý 
dčlník nebo jeho opravdový pŕítel. 

y náboženskou stránku lidské duše moderní básnik (až na 
skrovné výjimky) nevnikl. Pohodlný cynismus z poslednich ťtii 
strední školy šklebí se i pozdčji z jeho verSú. Je to kompromis 
a ústupok „modernimu duchu*' doby. Jinak ovSem zase se vši 
opravdivosti mluví se o Bohu, o duši, o dáblu, o večnosti a pod. 
To téžko vysvčtlit. Nelze Hci, tuší-li básnik esistenci sveta nad- 

EHrozeného anebo podléháli nevedomky posavádním tradicím ná- 
oženským. A pŕece mohl by básnik (skutočný ovSem) ŕici více 
nežli učenec na základč spekulaci theologíckých. 



Digitized by VjOOQ IC 



378 

Individualnost Ize jen nSkterým básníkňm naSim pŕÍ8óuditi. 
(BezruSy Brezina, Dyk, Earásek, Neumanii; Sova); silou výrazu 
poutaji {eStô Hilbert, Holý, Opolský. Poesii katolíckou zastupuje 
pouze X. Dvoŕák ... 

O moderní kultúre praví jeden (Ot. Theer): vzala nám vSe: 
„naSe prostá srdce, plná snň a krásy, naši silu, naSi volnost, naSi 
víra tichou a uzdravujíci.** Jiný ,nemúže ničeho čekat od tohoto 
žiti*^ Skoro u každého ozýva sa stesk po „uplynulém mládí,^ 
po Stéstí; hledají zapomenutí, chtéjí blóudit do daleka, kde duŠe 
nebolí. Opét jiný „preklína spoleSnost na kultúry trúne,* vidí kol 
sebe jen bahno krve, nudu, hnus, upíry a masky/ Á pŕece mSl 
by básnik tušit a ukazovát jen krásu a spásu. Touží vSichni po 
vysvobozeni a po odloučeni od všednosti a nízkosti, ale cesty ne- 
ukazují a neznají. A není jiné cesty než té, kterou ukazuje kŕe- 
sfanství, bez boje neni vitézství, bez vitšzství není slávy. VítSzit 
nad nízkostí, nad vášnSmi, nad tSlem, svštem a ďáblem. Básnik 
mftže vésti, má trestat slaboSstvi, má kráčeti v Sele, má jásati a 
tríumfovati. Básnici, možno-li véŕíti zprávám, vedli své krájaný 
bojovnou písní k vitSzným bitvám; zahánéli mdlobu a slabost 
a pokleslost mysli. Vzh&ru srdce I Povstat z bahna nynSjSi po- 
hanské kultúry I Tato „kultúra^ zahubila vyspSlé národy : af neza- 
hubí také nás! PryS s faleSnými proroky pohanských kultúr 1 Nám 
je tf eba oSiStSni. A toho úkolu je schopne jenom kŕestanství. Jasný 
cíl musíme miti, bezpečnou cestu musíme znáti. Per aapera ad 
astra. To musi být nesiem nových pévc&. Instaurare omnia in 
Chrísto. 

(Fto5ť, ročník XXl'v, číslo 9.) L. fjv. 

— Slovensko pesniôky od Jonáša. Liptovský Sv. Mikuláš. 
Tlačou a nákladom knihtlačiarne ElimeSa a Pivku. 1908. 16^, 77 
a 3 strany. Cena 40 halierov. 

Pesničky sú to nie len podfa mena. Myšlienku ako i cit Jonáš 
vie vyjadriť zaokrúhlene, hladko a s pointou; pritom má to svoj 
tón. Na pr. o slovenských dievčafooh spieva: 

Slovenské dievčatká, 
tie sú ani z cukru, 
ako tie hrdličky: 
Eukru, kukni, kukrull 

I pri svojej nežnosti znie nám to, ako by v hore na grúni bolo 
zanôtené. 

Alebo: Podkriváňsky kraj zaviaty 
a mesiačik celý zlatý. 
Nuž, mesiačkul — veď sme sami — 
k vôli komu cifmjeS sa? 
priznaj sa mi. 

Od Kriváňa vetrík veje, 
mesiačik sa z chuti smeje, 
žmurká na mňa jedným očkom, 
že vraj vidí moju milú 
pod obločkom. 



Digitized by VjOOQ IC 



874 

Z priloženej podobizne vidíme, že „JonáS^ je Jonii Gaoth. 
Piesňam jeho chyb! len rytmus, zakladajúci sa na prízvuku. 

— Výlet do hory. Pre školské dietky napísal Oregar Uram- 
Podtatranskí. So 17. obrázkami. V Liptovskom S v. Mikuláši. Ná- 
kladom knihkup. a vydáv. úSast. spolku „Tranoscius". 1908. 16^ 
64 strany. Cena 30 halierov. 

— Dom na úslnl. (Synode Solbakken.) Napísal Bjôms^eme 
Bjämson, Preložil Dušan Porubský. Slovenskej Knižnice kniha 5. 
16^; 155 strán. Na konci priložené je poučenie o pôvodcovi, zna- 
menitom obrancovi Slovákov. 



O prízvuku v slovenčine. 

Odpoveď Jozefovi Škultótymu. 

Jozef Škultéty odsúdil v Slov. Pohľadoch (XXVIIL str. 251) 
moje názory o prízvuku v slovenčine, podané v Slov. Obzore 
(n. str. (51), s veFkým aplombom, autoritatívne, no nepodvrátil ani 
jeden z nich. Jeho vývody sú alebo nelogické, alebo chybné, pred- 
pojaté a pritom urážajúce, ba i zlobné^ lebo neuvážil ani moje 
ohradenie sa, že sú moje názory o prízvuku nie ešte neomylne a 
úplné, trebárs sú výsledkom mnohoročného pozorovania, čo je i 

Srirodzené, lebo je téma o prízvuku v slovenčine ešte málo stu- 
ované, eSte nepreskúmané. 

Vvchodiac so stanoviska, ktoré som už roku 1895 v SI. Po- 
hladoch na str. 162 zastupoval, že v prvých časoch kresťanstva 
tvorili podunajskí Slovania, dneSňajSí Slováci, Srbi, Horvati i Slo- 
vinci, jeden národ, s jednou rečou, s jednakými sociálnymi inštitú- 
ciami ^) atď., srovnával som akcent v horvatštine s akcentom v slo- 
venčine a našiel som nielen velikú pribuznost, ale v mnohom 
ohľade i úplnú jednakosf. 

^) Y Slov. FohTadoch bolo to prepustené len s redakčnou poznámkon, 
vyvracigácou také tvrdenie. Jazyk Slovákov v prvé časy ich kresťanstva, 
v IX. stoleti, v svojej podstate bol už taký, ako je dnes, a mal známky 
jazykov západno-slovanských. Už Šafárik napísal, roku 1837, v Slovan- 
ských Starožitnostiach (str. 822): „V Morave a Slovácích toho čaša 
panovalo. nárečí dnešnimu co do podstatných vecí veskrze podobné, od 
cyríUského patrné rozdílné.^ Pred Šafárikom tak učil už Dobrovský, a 
od tej doby slovanským jazykozpytom dôsledne potvrdzige sa to. Jazyk 
cirkevno-slovanský, cyrillo-metodejský, bol už v knihách donesený do 
krajiny Rastislava a Svätoplaka, bol teda bulharský, jožno-slovanský; 
ale v najstarších pamiatkach jeho, prepisovaných i ďalej tvorených to 
Yelkej Morave, nachodia sa slovakismy a v slovakismoch známky zá- 
padno-slovanského jazyka. (Vondrák, Altkitchenslavísche Grammatik, str. 
7; A. Co6ojieBCKiS, IlepEOBHO-CdiaMHCKie tckcth HopaBCK^o npo- 
HCXOZAeHiil.) Slovanské nárečia nie sú také mladé. „Je viac než pravde- 
podobné, áno, môže sa povedať, je isté, že už v predhistorickej dobe 



Digitized by VjOOQ IC 



a75 

Abych apozornil naSícli spisovateFoy, <6 v spisovnej sloven- 
čine treba tak pfsaf, ako hovorí, rozpráva a spieva národ, sostavil 
som niektoré syntaktiSné pravidlá, potvrdil ioh prikladmi z ná- 
rodnej piesne, a mimochodom, pre potvrdenie pravidiel o enkliti- 
kácb, s ktorými niektorí naSi spisovatelia nevedia zaobchodif, roz- 
ložil, čo bolo potrebné, i o slovnom prízvuku, netýkajúc sa prosodíe 
ani slovom« Že neboly tieto moje rf vodv zbytočné, dokazujú do- 
pisy, ktoré som dostal zo Slovenska, a ktoré moje vývody nielen 
že odobrievajú, ale aj pochvahijú. 

Po tomto úvode prejdem na jednotlivé body, ktoré sa pánu 
Šk. nepáčia. 

On píSe: „Človeku fažko verit, že môže byt vytlačené, že 
je prízvuk vo vSetkých slovanských rečiach Stvoraký." Co mám 
na to povedať, keď je tak ^). Či sa snáď v poFátine, ktorá temer 
nepozná rozdielu medzi krátkymi a dlhými slabikami, a má prízvuk 
stále na predzadnej slabike (tak aspoň vraví Čelakovský), vy- 
slovujú slová : pan, gios, drjsetco, láska, ksi^ga, eiM, Bóg, gnietc, stól^ 
íoianáí atd. jednakým hlasom? Zaiste nie, jedny ostrejiie, druhé 
tupšie, tretie rastúcim tónom. Štvrté padajúcim.^) V ruStíne je 
tento rozdiel výraznejší, ako to dokazujú slová: 6jWh, KOCTB^ WDiay 



slovanských jaykov, kde hovorievamA o jednom prajazyku, boly nie ne- 
značné dialektické odchýlky.^ V. Jagió, Archív fttr slavische Philologíe 
XXn, str. 38. Kto chce povedať mienka o takýchto otázkach, potrebcge 
znat literatúru predmetu. J, Š. 

') Prízvuk je len v srbsko-horvatskom jazyka štvoraký. I čakavské 
nárečie samého srbsko-horvatského jazyka má len trojaký prízvak. 

Trojaký je i v sloviiiskom jazyka. „Im Slovenischen gibt es 
einen dreifachen Akzent^ (Vondrák, Yergleichende slavische Grammatik, 
str. 232.) 

Das Rossische, vrelches jeglichen Quantít&tsunterschied aufgegeben 
hat, besitzt noch einen bevreglichen Akzent. (Tamže, str. 239.) 

Das Polnische hat einen fixen Akzent auf der vorletzten Silbe. 
(Tamže, str. 240.) 

Atd. J. Š. 

3) Akcent jazyka polskiego jest stály i spoczyvra na dragiej zgiosce 
od konca: roci^-nik, rocz-ni-karz, rocz-ni-A;ar-ski^. . . Záleží vtom, ,že 
jedn% zglo8k§ wyraza silniej wymawiamy.^ (Stein i Zawiliúski, Orama- 
tyka j§zyka polskiego (1907), str. 296.) 

Bi KaqecTBeHHOMb OTHomeniH noJii>CK06 rA&poHie (prízvuk) 
aKcuHpaTopHoe h oAHopoAHoe, t. e. eocTOHn bi opocTom 
ycajieitíH rojioca, Koxopoe ne conpoBOVAaoTCfl hh noBHrnoHient 
HH noHMzeHievb Tona h ocTaeTcg Bcer^a OAHHaEOBHn BCAtxcTBie 
orcyreTBlfl bi askkí pasjiHqia nea^y AOJiroTofi h xpaTKOCTBio rjiac- 

HUn. (T. A* ^JlOpHHCKity JIcKI^ÍH no CJiaBAHCKOHy fl3IU03HaHÍ». 
n., str. 436.) J. Š. 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



876 

pH6a, BOAíl, JCpaCKa» Tafiopi, i^apb atď^). Tak je i v čeStine: brai 
má ostrý prízvuk, Nemec by napisal : hraU, voia tupý, dUé v tóne 
rastúci =r diUéf pán padajúci = paán. Á či sa v slovenčine slová : 
braí, voáGy lúka, kút vyslovujú jednakým prisvukom? Zaiste nie! 

Pán Šk. síce priznáva, 2e je prízvuk v slovanských rečiach 
vefmi rozdielny a delí ho na pohyblivý a stály. Ále kde je tu 
logika? Ja rozprávam o prízvuku ohfadom na jeho zvuk, hlas, 
tón, vyslovovanie, on chladom na miesto!^) 

Druhá je to otá«ka, Či je v slovenčine prízvuk stály tak, ako 
v čeStine, a či pohyblivý tak, ako v horvatátine. Ja som naSiel, 
i dokázal, 2e je prízvuk v slovenčine eSte vždy dosť pohyblivý, 
keď i nie v tej miere, ako v horvatštine, a dokázal som to i 
príkladmi. Ci sú tie príklady platné pre vSetky kraje Slovenska, 
nechcel bych tvrdiť, lebo som pozoroval, že je na rozličných stra- 
nách Slovenska i v prízvuku rozdielnosť, zvlášť ohfadom ostrého 
a tupého i rastúceho a padajúceho, ba i padajúceho a ostrého 
zvlááte tam, kde slovenčina prechod! do poľštiny. 

Pán Šk., neprestudujúc dôkladne pravidlá, ktoré som po vzore 
horvatskom sostavil, bubnul vo svojej predpojatosti : ,čo by po- 
vedal EoUár, keby videl, že sú jeho trocheje falošné? Keby to 
pravda bola, čo dr. Zoch hovorí, nemali by sme ani jedinej 
rytmickej piesne slovenskej. ** 

Nuž kdeže som ja povedal* že sú Kollárove trocheje faloSné? — 
Nikde. Ba naopak, ony potvrdzujú moje pravidlá. Jako je možné, 
že majú Horvati a Srbi pri podobných, ba temer jednakých pra- 
vidlách tisice rytmických pesničiek, ako možné, že básnici hor- 
vatskí po týchže pravidlách píšu v bezchybných trochejoch? Ako 
sú možné trocheje v mojom preklade Cengičagy? Tu sa pán Šk. 

^) Povaha prízvuku býva dvojaká. Jazyky sanskritský a grécky, 
podla novších výskumov, malý prízvuk chromatický, zakladi^úci sa na 
povýSmi hlasu. Známy je teraz v niektorých východných jazykoch. Te- 
ngšie západno-europejské jazyky miyú prízvuk exspirátorný, vydychigúci, 
ktorý zakladá sa na eosUneni hlasu. Dľa všetkého, v spoločnom indo- 
europejskom jazyku bol chromatický prízvuk, pre dlhé samohlásky to 
dvíhajúci sa, čiže povyšigúci sa (ä = aá), to klesajúci, čiže ponižujúci 
sa (a = áa). Tento chromatický prízvuk musel prejsť zo spoločného indo- 
eoropejského jazyka do spoločného slovanského (ako prešiel do gréckeho) 
a v ňom premeniť sa v chromatícko-exspirátorný (asi podobný toma, 
ktorý bol v latinskom a je i teraz v litovskom a srbsko-horvatskom). 
Ruský jazyk, vystúpivší na historické javište len s chadobnými ostatkami 
drevných dlhých hlások..., možno, v historická dobu ešte mal prízvuk 
chromatícko-exspirátorný, no pravdepodobne veľmi dávno zamenil ho tým 
samým vydychcgúcím (exspirátorným) prízvukom, ktorý je v ňom teraz. 
(A. Co60J[6BCKÍfl, JIckI^ÍH no HCropiH pyC. flSHKa, 1891, str 240.) /. š, 

^) Logika je v tom, že „ohľadom na miesto** je rozdiel medzi prí- 
zvukom v slovanských jazykoch. Na nasl. strane však vraví, že ^rozberá 
slovný prízvuk**, a pri tom musí byf reč i „ohľadom na miesto". J. Š, 



Digitized by VjOOQ IC 



877 

poresal, lebo zabadot^ že je iné slovný prizTuk v hovore a iné 
metrický v básni. Kde je tu logika? Ja rozberám slovný prízvuk, 
a pán Šk. metrický ®). 

Ďalej mi pán Šk. imputuje, že ja uSim, že dvojslabičné pred- 
ložky majú prízvuk na druhej slabike. To ja neučím, ba naopak 
vravím: dvojslabičné slová môžu maf na prvej slabike všetky 
akcenty, na druhej ani Jeden. No keď sa spo]a dvojslabičné pred- 
ložky 80 slovom, ktoré má ostrý alebo padajúci akcent, skočí 
tento na druhú slabiku tej predložky.^) Príklad pána Šk. : „Pláva 
húska, pláva, vôkol náShp domu^, nedokazuje jeho tvrdenia, lebo 
„nášho'' nemá ani ostrý, ani padajúci prízvuk, „nášho" má prízvuk 
rastúci. Už týmto príkladom dokázal pán Šk., že len povrchne 
prešiel môj článok. Tu platí na pr. „Á vô I kol nás | chlapci I 
stali'', alebo: Že po | za kry | preska | koval, A po | pri ňom | 
dve pi I Stole | dlhé. 

Moje pravidlo^ že tupý a rastúci prízvuk neprechodí na pred- 
ložku, chcel pán Šk. podvrátiť príkladmi: „Choaí rychtár po de- 
dine, rozkazuje kolom, aby išli do doliny... Mám ja kosu na- 
kovanú... milej do kuchyne... Sadla muška na konárik^, no 
stal sa mu ten malér, že vybral slová s ostrým prízvukom, ktorý, 
ako to ja učím, prechodí na predložku. Že tupý a rastúci nepre- 
chodí (či vždy, to je ešte záhadné), dokazujú tieto príklady: Tu 
ma I všade | cbceju | míti, | kde ma | ju hm | Ček roz | bitý. . . 
čo vy I skočím na palec. . . Tu máš | rúčku na roz | lúčku. 'Se- 
bu I de ma I viac pre | búdžat Keď od | padne | drobný | lístok | 
z čerešieň. ^ No opakujem, že sa metrický, rytmický prízvuk ne- 
shoduje vždy so slovným, ako to dobre, trebárs i nevedome, po- 
znamenal pán Šk. pri slovách: nebanovala, neráňaj atd. Metrický 
prízvuk je na prvej, ale slovný v hovore, ba i melodický v pe- 
sničke na druhej. 

^) Najmä takéto veci by som bol rád vytrel v rukopise dr. Zocha; 
ale nechcem, aby mohol povedať, že som sa mu nedal vyhovoriť. J. Š. 

"^ Edyž predložka má dvé slabiky nebo tri, je prízvuk obyčejný, 
t j. i predložka i spojený s ní výraz pádový mtgi svúj prízvuk náležitý. 
Na pŕ. pŕeáe vsi, pŕesQ všecko, naáe vSemU fnezi ^rami, podlé ^dkona, 
skrze leSy kromé strayy^ okolo ifi^sta, okolo našebo in^sta atď. (Gebauer, 
Historická mluvnice jazyka českého I, str. 582.) Na druhú slabiku pred- 
ložky v našom jazyka akcent nikda neskočí. To vie sa už od Dobrov- 
skébo, vyše sto rokov! 

Ja, nie celkom akurátne, uviedol som z národných piesní sloven- 
ských príklad: „Pláva húska, pláva Vôkol nášho domu" — teda miesto 
dvojslabičnej predložky prislovce (vôkol, i nazval som prislovce predlož- 
kou); ale pre podstata veci je to všetko jedno: dvojslabičné prislovce 
má taký prízvuk, ako dvojslabičná predložka. /. Š. 

*) Odvolával som sa i na rozpravu Tichomírovn „Rytmus v prosto- 
národnom a umeleckom básnictve slovenskom^ (Slov. Pohlady 1890, str. 
485 si.): keby dr. Zoch bol nazrel aspoň sem, nebol by pokladal za 
možný takýto rytmus slovenský. Dobrý je len : Tu máS rúčku atď. /. Š^ 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



878 

Keď by bol páD Šk. vec vážne a dôkladne preStudoval, a 
nemiešal slovný akcent s metrickým, bol by snáď naSiel, 2e sa 
v slovenčine prízvuk deklináciouji konjugáciou, vôbec každou pre- 
menou slova viac- menej, dfa mnou sostavenýcb pravidiel, meni.^) 
Bol by sa presvedčil; že je prízvuk v slovenčine, ked i nie v toFkej 
miere, ako v horvatštine a srbStine, v tóne a hlase premenlivý, 
ba i pohyblivý, že nie je cde taký, ako v češtine, trebárs sa mu 
jej vplyvom za tofké stoletia v mnohom prilahodil a približíL 
Tieto zvláštnosti slovenského prízvuku činia slovenčinu príjem- 
nejšou; hladšou, plnšou od češtiny, bližšou horvatštine než češtine. 
Toto je pánu Šk. všetko nič. Prosím len uvážiť premeny prízvuku 
v tomto prípade : sk'ok, sk'očit, sk^oči, ská'kat, ská^č, n^eskáč, v j- 
skočil a vysk^oči, (Prízvuku ^vyshoii^ v slovenčine niet I J. Š.) 

Z tohoto vidno, že všetko, čo pán Šk. popisal o prosodii, čo 
vravi, že som mal najprv to i to dokázať a podvrátiť atd., bolo 
zbytočné a sem nepatriace. Moje pravidlá o slovnom prízvuku ne- 
protivia sa pravidlám prosodickým, lebo idú s nimi, trebárs i nie 
vždy, istou cestou, ale parallelne. 

Ďalej tvrdí pán Šk., že poriadok slov vo vete nezávisí od 
prízvuku slovného, ale od vetného. Vo všeobecnosti je to pravda: 
ale ohľadom na bezprízvnčky nie.^^) PreČože píše Vajanský v prose: 
„Ved ona nemusela sa báť", miesto: Veď sa ona nemusela báť, 
a v básni: , Snehy sa rútia v doliny, čože sa stalo zo snehu*', a 
nie: „Snehy rútia sa v doliny. Čože stalo sa zo snehu ?^*^). 

Pán Šk. píše ďalej: „Na podopretie svojho tvrdenia o poka* 
zenosti spisovnej slovenčiny Ivan Zoch po vypisoval z kníh a časo- 
pisov vety, nemajúce ani päty ani hlavy. Ále veta, ktorá neobstojí 
ani pred logikou, ani pred grammatikou, či v tejto veci môže byť 
dôkazom P'^ 

Pán Šk. teda uznáva, že té vety, ktoré som povypisoval, ne- 
majú ani hlavy ani päty. Dobre. Otázka je teraz len, aká je tá 
slovenčina, keď sa také vety na každej strane opakujú po 5—6, 
ba i viac ráz? Snáď správna? ^^) Príkladmi, za dôkaz, že nepre- 
háňam, vďačne poslúžim každému, kto ma o to požiada. 

^) Tak sa mení v jazyku ruskom a v juhoslovanských. V západno- 
slovanských jazykoch nemeoi sa ani deklináciou ani koivjugácioa. Y týchto 
je prízvuk stály. V slovenčine s prvej slabiky slova prejde len na jeho 
jednoslabičnú predložkn. Lebo v slovenčine jednoslabičná predložka vy- 
slovíme sa spolu so svojím slovom. J. Š. 

^^) Slova jednoslabičná mají vesmés pŕízvnk slovný na své jediné 
slabice; vyslovíme-li slova p^ín, dáníf U, se aj. sama o sobé, máji všecka 
stejný pifizvuk. Teprve postavením ve vété prízvuk* jich nabývá rôzne 
sily. Náleží tedy vlastne výklad o prízvuku jednoslabičných slov a zvlášté 
o rúzných stupnich jeho celý do výkladu o pi^zvuku vétném. (Josef Král, 
Listy Filologické XXV, str. 24.) /. S. 

^^) Básnik kladie slová tak, ako vyžaduje schéma jeho verša. J. & 

^^) Neuznal som, neuznávam. Kto kladie vety, ktoré neobstoja ani 
pred logikon, ani pred grammatikou, o takom povie sa: nevie pisaf; 
ale nie: zle píše po slovensky. O jeho vetách nebude reč tam, kde ho- 
vorí sa o kazení slovenčiny. J. Š. 



Digitized by VjOOQ IC 



Roky aa prehŕňam v našich slovenskýoh spevoch i porekadlách, 
a eite som nenašiel príkladu, že by sa bezpriiívudky (zvlášf: sa, 
mi, ho) inak kládly, ako som ho v mojich pravidlách rozložil. 
Vyzval som viac ráz si. redakciu Nár. Novin, aby mi dokázali 
príkladmi z národných spevov, kde by sa tak bezprizvuSky kládly, 
ako to oni, a podfa nich i druh! robia. Za každý taký príklad 
sfúbil som istá summu pre slovenskú študujúcu mládež. Príkladov 
nedoniesli.^') Teraz mi dokazuje Šk., že je: „Raz topil sa chlapec** 
správne po slovensky, príkladmi z češtiny, vraviac, že čo je s tejto 
stránky čeština, to je i slovenčina, ale neuvážiac, že sú oba ním 
uvedené príklady doslovný preklad z nemčiny. ^^) Vedel M. M. Hodža, 
prečo napísal: „Raz sa topil chlapec**. Príkladmi z češtiny nedá 
aa slovenčina dokazovať. Slovák povie: Zem sa otáča — Rodičia 
sa majú starať, po vzoru: Boli ma hlavička, srdca polovička. . • 
hlavička ma boli. .. ale nie: Hlavička bolí ma. Spieva sa: „Gazda 
sa už díva, či sa doznie niva** ... ale nie : „Gazda už divá «a. Či 
niva doznie sa^. Mohlo by byť ii \Jž sa gazda divá, ale nie: j^Už 
gazda díva «a**, alebo: „Už gazda sa divá**. 

Na moju poznámku, že sa „nte** spája v slovenčine so slo- 
vesom, rozpísal sa pán Šk. na široko, dokazujúc i pofštinou i če- 
štinou, ba i slovinčinou (kde sa „ne** vôbec nikdy nespája so 
slovesom), len nie slovenčinou, že sa „111^^ dáva osobitne, keď 
to prízvuk požaduie. Nu to je nie takí „Nie*' sa dáva v sloven- 
čine osobitne vteoy, Ä^ď sa mu postaví proHva, ináč sa spája so 
slovesom, ba i s prídavným a podstatným menom (nie ďaleký = 
neďaleký, nie Maďar = Nemaaar). Odtrhnuté „nie*', keď nemá 
protivy, je germanismus. Že som napísal, že je to u nás vplyv 
maďarčiny, urobil som preto, že sa tak do nedávna u nás nepi* 

^^) Lebo sme nemohli, nechceli robiť konfúsia. Hattalova slovenská 
(1864) bola asi posledná slovanská mlavnica, v ktorej nvádzaly sa prí« 
klady i z národnej poesie. Rjtmične poskladané vety — hoci národ 
Ycelka radšej dopastí sa rytmičnej chyby, ako by mal urobiť násilie ja- 
zyku — nie sú najlepšie mlavničné príklady. A jestll niekomu neodpo- 
vedia na list, z toho ešte nenasleduje, že nevedia mu odpovedať. Raz 
dr. Ivan Zoch písal nám do Martina, že pochodil všetky slovenské kraje, 
ale nikde nepočul hovoríť dea (miesto : cez). Ani na to nedostal odpovedi. 
A mohlo sa ma odpovedať, že z Jaseňovej, kde sa on narodil, je ho- 
dina cesty do Liptova, a tu hneď v Likávke a v Ružomberku hovoria : 
če0. Hneď v drahej dedine od jeho rodiska! /. Š, 

^^) Keď roka 1894 vyšiel I. diel Historickej mlavnice jazyka če- 
ského od Jána Gebauera, taký slavista a jazjkozpytec, ako professor 
Y. Jagió, postavil kniha v českej historícko-fílologickej literatúre k boku 
Šafárikových Slovanských Starožitností, Palackého Dejín a Tomkovho 
Déjepisa Prahy: Ivan Zocb, veľký dilettant v slovanskom jazykozpyte, 
na vety z drahého znamenitého diela tohto Gebauera vzaté zľahčuj ácim 
spôsobom povie, že je to doslovný preklad z nemčiny I (Totiž, že doslovDý 
preklad z nemčiny je veta: zeme otáčí se každých čtyŕiadvacet hodia 
okolo své osy.) J- Š, 



Digitized by VjOOQ IC 



380 

salo, a piie sa len odkedy sa maďarčina, v ktorej sa ti«m obyčajne 
deli od slovesa, počala Sirif. Že si pán Šk. pritom zavtipkovali 
dokazaje, 2e pre stromy hory nevidí. — „Nie preto si spievam, 
by ch veselá bola, cUe preto spievam, by ch žiale zabola.** Tu je 
protiva, to je dobre, ale že by bolo správne po slovensky: .Uňho 
nie samé telesné zdravie bolo na ume'' (Vajanský), alebo: ,,Ja 
nie na teba hnevám sa** — „Lud nie ku hockomu fne" atp., to 
neverftn, lebo tak slovenský národ nespieva, nehovorí. 

Ďalej mi vytýka pán Šk. : „Germanismy, ktoré príchodia 
k nám najmä žľabom čeStiny, dr. Zocha nemýlia**. — Horkýže 
nie, ba vefmi, veď horlím proti nim. Ale sa zdá, že pán Šk. nevie, 
že národ vravf: Vzal ho na mušku, bohumilý, bohuznámy, cti- 
hodný, roduvemý, a tak je i: „berie ohfad'', a „tajuplný** udomác- 
nené,**) 

Enklitiky (sa, mu, ho atd.) sú v slovenčine v odvisných ve- 
tách nerozlučné od spojky ; tak je, a nie inak, kto inak píle, ne- 
píSe správne po slovensky. Dr. Ivan Zoch, 



Takáto polemika je už škriepka,- z ktorej pre vec veru málo 
vychodí. 

Podstata článku dr. I. Zocha v Slovenskom Obzore bola o po- 
riadku slov v slovenskej vete. Náležitý poriadok slov že závisí 
od prízvuku;, prízvuk robí nemožnými neslovenské zvraty. Ale 
„v prose sa na prízvuk nepozoruje, lebo je to u nás dosiaf ešte 
neorané pole. Ktosi povedal: ,v slovenčine padá akcent vždy na 
prvú slaoiku, tak ako v češtine^ a vec je skončená. No v sku- 
točnosti je inak.^ Z výkladov Zochových potom vychodilo, že prí- 
zvuk v slovenčine je taký, ako v srbsko horvatskom jazyku, a 
Stvoraký. 

Proti tomu ja ozval som sa z povinnosti, ako redaktor slo- 
venského literárneho časopisu ; lebo bez slova nemôže sa prepustiť 
učenie, ktoré robilo by konfúsiu. Po dlhšom čase, v ktorom u nás 
celkom zanedbávala sa prizvučná prosodia, na počiatku osemde- 
siatych rokov (minulého stoletia). k výhre slovenskej poesie ko- 
nečne ustálila sa jej platnosf. Preto, aby náukou, že prízvuk 
v slovenskom jazyku nebýva vždy na prvej slabike slova, fudia 
boli zase pomýlení? 

My Slováci prináležíme k západnému Slovanstvu, a v slovan- 
skom jazykozpyte je už od sto rokov ustálená vec, že prízvuk 
v západne slovanských jazykoch nie je taký, ako v ostatných slo- 
vanských. V ruskom, bulharskom, srbsko horvatskom a slovinskom 
je pohyblivý, v západno-slovanských jazykoch stály, to jest v slo- 



**) Vem neviem, že Dárod vraví: ctihodný, roduverný. A tajuplntf 
neprináleží k tým, lež k takýmto : Mskyplný, vAdostiplný, niáejeplný atď., 
tvoreným za príkladom nemeckého -voU: gehQitnnisvoU, liébevoU atď. J. Š. 



Digitized by 



Google 






881 

venSiDO; čeStine a lužickej srbStine prízvuk je stále na prvej sla- 
bike slova, v pofštine stále na slabike predposlednej. Roku 1903 
v svojej knihe „Slováci a ich reč** dr. S. Ózambel proboval do- 
kazovafy že pôvodom svojim prináležíme k južným Slovanom^ ale 
' dôvody jeho neboly uznané — nemohly byf uznané. 

Proti Zochovi odvolával som sa menovite na slovenská ná- 
rodnú poesiuy z ktorej je- od vSetkého jasnejšie, že prízvuk v slo- 
venskom jazyku je na prvej slabike slova. Lebo prostonárodná 
poesia naSa má rytmus trochejiôný, pri tomto daktyličný, alebo 
z nich dvoch mielanÝ. Prízvuônost prvej slabiky! Národ skladá 
svoje piesne nie podra teórie, ale — ako sa vraví — podfa ucha, 
pooTa zákonov jazyka, ktoré on nevedome zachováva. Á keď v jeho 
piesňach je rytmus trochejičný (Pod tým naším okenečkom býva 
vefký mráz...), prízvuk v jeho jazyku musí byf na prvej slabike 
slova. Bolo to treba len kouitatovat a tým samým stalo sa zá- 
konom. 

Hovoriac o svedectve, složenom v národnej póesii, povedal 
som, že keby pravda bola, čo Zoch učí o prizvuku, v slovenskej 
národnej poesii nebolo by rytmične dobrého verša a trocheje Kollá- 
rovej Slávy Dcéry boly by falošné. Zoch zato naivne vrhá sa na 
mňa, že či on povedal, že sú Kollárove trocheje falošné 1 Nuž po- 
vedať výslovne nepovedal; ale kto učí, že prízvuk v slovenskom 
jazyku nie je dôsledne na prvej slabike, že avojslabičné predložky 
majú prízvučnú druhú slabiku, že v slovách nepanovala, pre^A^čiť, 
nerciňaj, na-ruke, prehovorím, po-^dkone, na-jpisme, neskdie prízvuk 
je na druhej slabike, že môže sa prízvukovaf na mihalnicu i na 
mihalnicu, tým samým s rytmi^oej stránky odsúdil i národnú 
poesiu slovenskú, i Kollárovu Slávy Dcéru, i básne Hviezdo- 
slava, Vajanského, Ticbomíra, M. Sládkovičova, Somolického atď. 
Lebo prosodia i národných piesní našich, i diel týchto básnikov 
zakladá sa na zákone, že v slovenčine je prízvučná prvá sla- 
bika slova. ^) Mňa dr. Zoch drastickými výrazmi a bitím na moju 
logiku poučuje o osobitnom metrickom prízvuku, ale takého prí- 
zvuku niet I Horvati tiež roaiú v svojom verši trocheje, ale tie 
zakladajú sa na zákonoch ich jazyka, v ktorom prízvuk je po- 
hyblivý, a trocheje slovenského verša zakladajú sa na zákonoch 
nášho západno-slovanského jazyka, majúceho prízvuk stály. 

Jazykoznanie si je isté, že pôvodne i v západno-slovanských 
jazykoch prízvuk bol pohyblivý, svobodný; podfa Qebauerových 
výskumov v češtine prízvuk ustálil sa na prvej slabike slova len 
v dobe, na ktorú nasledovalo XIV. stoletie. Akým vlivom sa to 
stalo, dosiaf nevie sa. Bez vlívu nemeckého jazyka, majúceho tiež 

^) Jednoslabičná predložka vo výslovnosti prípojiiýe sa k svojmu 
príslušnému slovu, splýva s ním v jedno a má prízvuk ako prvá slabika 
tohoto celku. Keď je slovo viacslabičné, ono má i pobočný prízvuk, 
najčastejšie na tretej a piatej slabike. 

Tak hovorí Slovák, a na týchto pravidlách zakladá sa prosodia i 
našej národnej piesne, i Slávy Dcéry, i novších slovenských básnikov. 



Digitized by VjOOQ IC 



nepohyblivý príasvuk, sotva bolo. A pozoruhodné je, že Maďari, 
deliaci Slovákov od južného Slovanstva, v jazyka ktorého je prí- 
zvuk pohyblivý, majú tiež stály prízvuk a na prvej slabike slova; 
a s takým jazykom Maďari iste už i prišli na Stredný Dunaj, 
lebo ich rodina Voguli, Finni a Lopári tiež tak akcentujú. 

Znamenitý slavista Baudouin de Courtenay, keď roku 1898 
k vôli slovenskému jazyku bol v Turci, spomenul krakovského 
professora Jána Rozwadowského, ktorý vraj hovorí, že slovenský 
prízvuk nie je taký monotónny, ako český; ale zato skoro žatým 
v XXX. sväzku ruského 9hi^hkjI0II« CJOBaps, v svojom dôkladnom 
Článku „CjiaBflHCKÍe fl3inCH^» Baudouin de Courtenay nič. nehovorí 
o nijakom rozdiele medzi českým a slovenským prízvukom. Elte 
nedávno učilo sa, že ako ostatné nové europejské jazyky, tak i 
slovanské majú len prízvuk exspirátorný, záležajúci v tom, že pa- 
tričná slabika slova povie sa silnejiím hlasom. Výnimku tvorí 
v Slovanstve jazyk srbsko-horvatský (čiastočne i so slovinským), 
ktorý zachoval popri exspirátornom i starý muzikálny prízvuk. No 
prof. J. Král (Listy Filologické 1898, str. 19) už hovorí, že niektoré 
slová českej vety majú i prízvuk muzikálny (kde totiž slabika 
vysloví sa vyšším tónom ; pri exspirátornom prízvuku je len silnefH 
hlas). Prof. Vondrák (Vergleichende slavische Grammatik, 1906) 
ide eite ďalej a tvrdí proti Královi, že v češtine každý hlavný 
prízvuk záleží nielen v zosilnení tónu, ale i v povýšení tónu* 
(str, 246). V tej veci však, že prízvuk český i slovenský je stály 
a padá na prvú slabiku každého slova, je pevná, ustálená mienka 
od sto rokov. I príčinu tohto, že totiž slovenský prízvuk nie je 
pohyblivý, treba hfadaf nie v nejakých osobitných slovenských 
pomeroch, ale s ostatným západným Slovanstvom súvislé, v spoji- 
tostí, v nejakých spoločných okolnostiach západne slovanskej mi- 
nulosti. Lebo my Slováci prináležíme k západnému Slovanstvu, 
sme západní Slovania.^) 

^) Dr. Zoch hovorí, že vlivom češtiny prízvuk slovenský „za tolké 
stoletia v mnohom sa prilahodil a priblížil^ českému. Akým vlivom če- 
štiny? Že Slovák v Liptovskej alebo v Zvolenskej stolici slová otec, 
^azda povie s prízvnkom na prvej slabike, to môže byt vliv češtiny? 
To musí byť inakšia, hlbšia príčina. Veď liptovský alebo zvolenský po- 
spolitý Slovák nemal s českým živým jazykom nijakých stykov, a lite- 
rárnu češtinu, udomácnenú na Slovensku, vyslovoval vždycky „po slo- 
vensky", okrem zúženia diftongov svojou, slovenskou fonetikou. — Ivanovi 
Zochovi, hovoriacemu o štvorakom prízvuku v slovenčine a včbec o blíz- 
kosti slovenského prízvukn srbsko-horvatskémn, z Vondrákovho kompendia 
vypisujem ešte toto: ^Der bôhm. Akzent ist hinsichtlich der Tonstärice 
fallend . . . Man kann es genau bemerken bei Worten, die mit einem 
Diphthong beginnen, wie z. B. in soud ,Gerichť (das ou setzt ein urspr. 
langes u voraus) : so beginnt mit der grOszten Tonstärke, die dann nach- 
läszt, dagegen scheint bei u der Ton etwas hôher za sein. Analog in 
hráva, blíH u. s. w. Eine analoge Divergenz bemerken wir nnr in der 
zweiten H&lfte des langen fallenden Akzentes im Serbo-kroatíschen, wo 



Digitized by VjOOQ IC 



čo Bom podotknal o mienke Rozwadow8.kého, alebo o mienke 
J. Erála oproti staršiemu uäenia, o mienke V. Vondráka oproti 
mienke Královej; z toho nasleduje, že výskumy o prízvuku i v slo- 
venskom jazyku majú eSte široké pole. O intonácii jeho pravde- 
podobne ešte všeličo neznáme. I oproti českému prízvuku vcelku 
v slovenskom môžu byt isté odtienky. Slovenčina také má geogra- 
fičné položenie. V jej fonetike vôbec badať polohu slovenského 
územia. Dr. Ivan Zoch je oprávnený hlbaf a hútať o slovenskom 
prízvuku. Chyba s jeho strany je len v tom, že neobzrel sa po 
literatúre predmetu. (Z nej on vedel len torko; že „ktosi*^ povedal, 
Že je prízvuk v slovenčine taký, ako v češtine.) Keby sa bol obzrel 
po literatúre predmetu, bol by sa presvedčil, že prízvuk sloven- 
ského jazyka nie je pohyblivý, že je stále na prvej slabike slova 
a to učenie tak pevne stojí, že by do neho viac máme sekal 
svojou valaŠtiČkou. Skúmať že treba inú stránku veci. 

Do podrobnosti isť už nemám ani miesta. Ale predsa ešte 
niečo o poriadku slov vo vete a vzhľadom na zvratné sa. Môžem 
len opakovať pravidlo už predošlé citované : aby zostávaly prí sebe 
slová, ktoré k sebe patria. Pritom hfadeť postaviť prísudok (prä* 
dikát) čím bližšie k podmetu (subjektu) a za prísudkom dať hneď 
predmet: ostatné časti vety postaviame podla logického poriadku, 
a Teta naša bude srozumitelná, fahká a slovanskému mysleniu 
primeraná. Kto hfadi na to, aby prísudok mal čím bližšie pri pod- 
mete, rozumie sa, bude zavrhovať Zochov náhlad o mieste zvrat- 
ného sa y takému Stylistovi slovenskému slovce sa obyčajne bude stáť 
blízko svojho slovesa, pred ním alebo za ním, ale nie ďaleko od 
neho.') Že v živej reči i v prostonárodných piesňach sa býva oby- 
čajne ďaleko od svojho slovesa a na počiatku vety (u Zocha zväčša 
na druhom mieste), z toho pre písomný jazyk nenasleduje pravidlo. 
Živá reč vo všetkom nie je pravidlom písomnému jazyku. Hovoriac^ 
kladieme slová, ako nám je pohodlnejšie, roztratíme, rozsypeme 
ich: 8 perom v ruke máme možnosť (i povinnosť) lepšie si roz- 
myslef, slová usporiadať si a poskladať podľa toho, ktoré ktorému 
je bliiSie logickým poriadkom i smyslom vety. V živej reči mô- 
žeme slová rozsypať, zato netratia srozumitefnosti, lebo spájame 
ich yýmluvou, prízvukovaním. VýAluvou, prízvukovaním zachrá- 
nime niť myšlienky. Ale na papieri, v písme, výmluva a prízvuk 
nemôžu nám pomáhať: my na papieri potrebujeme lepSí poriadok 
slov, usporiadanejšie vety. 

Dr. Zoch zazlieva mi, že napadol som mienku, o ktorej on 
povedal, že ju ešte nepovažuje za úplnú. Nepravé učenie má sa 

wieder die Tonhôhe abnimmt, die Tonstärke aber zazunehmen beginnt, 
so dasz ein zweiter exspiratorischer Gipfel entsteht. Aber sonst kann 
der hóhmische Äkzent weder mit dem faUenden, noch weniger mit dem 
steigenden Akeente im Serbo-kroatischen verglichen tcerden.*^ (Str. 244.) 
') Kto hľadí na to, aby ma predmet išiel hueď po prísudku, ne- 
napíše: „hlavička bolí ma", a Zoch, karikuj úc vec, predsa demonštruje, 
že je to naša veta. 



Digitized by VjOOQ IC 



884 

prepustif bes kritiky preto, že dá sa ma pečat Deúplnosti? To nie. 
No a dr. Zoch mal si to napisaf inak8im spôsobom. Ale on, hoci 
pravidlá svoje nepovažoval za úplné, trhal vpravo, vlavo, zavláéil 
všetko, doho sa dotknul. O svojich veciach, jazykových, literár- 
nvch veciach, nehovoríevame tak bez všetkej úcty. (Ako znevážil 
Timravu, ktorej zvláStny talent j e veru hoden úcty, svojou neroz- 
mysienou vetou : „Timravine rozprávky sú v tomto ohfade oprav- 
dový galimatiáš** 1 1) S tejto stránky Zoch nemá príčiny appreben- 
dovat. Iste stalo sa už, že i vyhodili z domu človeka, ktorý pri- 
šiel ta síce s radami dobre mienenými, ale s treskom-pleskom, 
nešetriaci ničoho. Čo stretol od brány až po vnútorné dvere. 

Domnelé ublíženie mne odpláca príkrymi slovami ; no ja za 
to najmenej hnevám sa na neho. Sú Tudia, ktorí mňa nemôža 
uraziť. K nim patrí i dr. Zoch. O ňom, keď hovorí o slovenčine, 
temer platí to Kollárovo: I když bloudí, býva jeStS milý. . . Zo vše- 
tkých učených Slovákov, odtrhnutých od nás životom, taký príklad, 
ako Ivan Zoch, predstavuje ešte len Ľudovít Mičátek. Oni dvaja 
ani odlúčení od nás neprestali pracovať, zaujímat sa za to, pre 
čo boli prinútení zanechať Slovensko. 

Hovorím, ja nehnevám sa na neho ani pre jeho príkre výrazy. 
Len na samom konči vytrel som mu pár viet, príliš škriepnych. 
Že ja neviem. Čo je spojka, a že je to smutná vec pre redaktora 
slovenského literárneho časopisu. Nuž výčitku pre spojky (kon- 
junkcie) jemu urobenú bolo treba inak vyjadriť. Na tom mieste 
vypočítal som pôvodne viac formálnych omylov Zochovho článku, 
ale končilo sa číslo, nedostávalo sa miesta — bolo treba v ruko- 
pise vytierať, skracovať. Tak zo zlomkov viac viet vŕšia jedna, 
stiahnutá, složená, a, ako som zbadal vtedy^ keď už bolo pozde, 
v časti svojej o spojkách nie celkom správna. No i dnes hovorím, 
že pomútili by sme všetky pochopy o čiastkach vety, keby sme 
také príslovce (adverbium), ako vtedtff hoci ono niekedy môže mať 
i funkciu spojky, nazývali spojkou. Ba i leUf síce, ináč, tak, preto 
sú vlastne príslovcia, nie spojky, a vo vetách Zochom uvedených 
(môj brat len neprišiel; náš učiteľ je ináč dobrý chlap; tak mu 
treba; nebudem ho preto haniť) ani nestoja vo fnuKcii spojek. 
Ostatne, čo je spojka a čo príslovce, pre sporné punkty Zocnovho 
článku nemá nijakého značenia. 

Jo£ef ŠkuUäy. 



Digitized by VjOOQ IC 



Bok 1908. Softit 7. 

Slovenské Pohľady. 

Márnosf všetko. 

Napísala Timrava, 

^Velkomožná" slúžka z fary založila si ruky a vystúpila z brány 
na ulicu. Tvár, na nejž kvitnú líca ako ruže, a( prešla Anča už 
Štyridsiaty rok, skláúa trucovite akOsi a krok jej je vážny, ako by 
ona bola najbohatšia gazdiná v dedine. Čierne lesknúce sa oči upiera 
na zem a okolo úst črta akejsi vyhrážky. Pred šiestimi rokmi bola 
Anča vo velkej núdzi. Detí troje na hrdle, ani varif nemala čo a 
muž chorý. No chlapci jej podorastali a Šli svetom po službe ; jedno 
vzal k sebe Bob^ a ona s mužom šla na faru slúžif tiež. A čím 
viac slúži Anča, tým väčšou paňou sa cíti by(. Sebavedomie jej už 
počína prekračovat hranice. Eed vraví, to takým krikom rozpráva, 
že ju i do susedov počuf, a smiech jej hlása dvorom, ako by tridsaC- 
ročná žena tade chodila. 

„Tak velmi by mohla Anča i nekričal ľ* hovorili chlapi v de- 
dine, krútiac nespokojne hlavami. „Ako sa vám to vysoko sipeje; 
nedaxmo ju veľkomožnou prezvali. A taký krík ani nesvedčí sa na 
fare robit." 

Zuza Jamníkovie, ktorá karhala každú neprávosf a žila životom 
prísnym .od mladosti naveky, odsúdila ju tiež v jeden deň, keď 
Anča s krikom šla dedinou: 

„Varí nevieme, aká bola pred šiestimi rokmi? Ani čo obliect, 
ani čo zjesť. Po kuse predávala stavanie — pajtu sme my odkúpili 
sami, a teraz aká pani. Počula som, že si kúpila za 18 zl. kožuch, 
pôločku s hodvábnymi francTami a na šatu čipky. Či jej to prislúcha, 
takej starej?** 

„Čože ešte to, tetka ľ* riekla na tom istom dvore bývajúca a 
hlučnú vravu Ančinu tiež počúvajúca ITa Hučekovie, ktorú pre nakrí- 
vený chrbát Sálou prezývali, „ale si vám kúpia lilavú sukňu a be- 
lastou obšivkou ju dala obšif, zpod obšivky zuby naprišívaf, biele.** 

„Ešte čo I No tá nemá rozumu!** zhrozily sa i druhé ženy, čo 
sa ku studni boly sišly s dreviankami. „A teraz, div sa svete, keď 
Dám zbije pole. Taká staral Že sa Boha nebojí a sveta nehanbí — 
ešte zuby ľ* 

„Ja ani neverím, že by nemala niekoho, komu sa cífrujel** 
zasmiala sa Sála s krivým chrbtom. 



Digitized by VjOOQ IC 



386 

Velkomožná vedela o všetkom tomto^ a ako by napriek, tým 
väčšmi sa vypínala. Vie dobre, že jej ženy závidia ruže na lícach 
a bezstarostný život i pohodlný -- lebo Anča nepretŕha sa, hoci 
je v službe! V chôdzi sa kníše vážne, postáva, rozpráva vela, a 
ked vraví, stojí vždy. Hnevá ženy i to, že ona, ktorá bola ponižo- 
vaná medzi nimi, viac je už nie, ale vyšvihla sa ešte nad mnohé. 
A aby v dedine bolo ešte viac závisti, Anča kúpila si atlasovú 
gecelu a šatu, akú iba hrdé gazdiné mávajú, i to nie každá. 

Teraz ako vyšla z brány a videla pri uhle fary Maru Kacovie, 
nízku, s ovisnutými bledými lícami ženu, ktorá dala ju vyvolať, 
usmiala sa velmi zvláštne. Bola v tom i úluba, i potutelnost, í 
vyhrážka akási. Nakrianila šiju trucovite a tak kráča^k nej, oči 
iskriace uprúc do zeme. 

„No, čože je, Mara moja?" spýtala sa čakajúcej ju Kacovky, ako 
sa dokynášala svojím vážnym krokom, ač vie, čo chce. 

Mara Eacovka ovislých líc stavia dom a nemá dost peňazí. 
Nie je toto prvý raz, čo ju takto vyvolajú, a Anču teší to velmi. 
Odvolajú ju od roboty — čas minie sa — a žene dá čakaf hodnú 
chvílu. Lebo Anči neimponuje nič na svete. Čože je jej I Má vše- 
tkého, čo jej treba, a k tomu v skrini 300 zlatých skrytých. 

„Ale vrav, lebo ja mám roboty silu — je sobota. To nie ako 
s druhým človekom. Tu čo by mal i desať rúk, ani tak by nepo- 
stačil. Ja nemám ani minúty pokoJ9., ani noci, ani dňa ľ' I zastane 
si pred ňu, pohodlne založiac ruky. 

„Ved vám verím, tetka!" uznáva Kacovka krotko a bokom 
pozre na jej rozloženú postavu. „Nebudem vás dlho meškať, lebo 
je aj mne nie do postávania. . . Ver' viem, že by to hocktorá ne- 
spravila, číf^vy. Päť kráv dojíte, však?" 

„Ani jedna by nespravila, ani jedna — ale ja spravím!" od- 
povie velkomožná sebavedome a úsmev samolásky sadne jej na 
rty. „Päť kráv dojím tri razy dňa; ani jednej nedám stamia- 
kovi, čo sa páni i hnevajú. Piatim donesiem trávy . . . nespraví ani 
jednal" I hodí rukou s potupnosťou o druhých. „Tak, Mara moja. . . 
ale vrav, čo chceš!" 

Mara Kacovie, ovislých líc, sama je netrpezlivá a čaká tvrdo 
ostatné slovo z úst Anči, aby predniesla svoju žiadosť. 

„Prišla som, tetka, aby ste nám požičali peniaze, ak máte." 

Tvár veľkomožnej zaliala sa úsmevom radosti akejsi. Čierne 
iskriace oči zahorely a rty zavrely sa pevne na okamih. Hlavou 
mykla vzdorovité nazad, no hned sklonila ju zas. 

„A načo sú ti, Mara moja?" spýtala sa potom vľúdnym hlasom. 

„Chystá sa gazda na škríbel, a nemá, kolko mu treba. Ked 
to už i nedochodí, tetka, na všetko, verte mi!" žaluje sa Kacovka 
úprimne. 

„A či už budete pokrývať?" 

„Už budeme. A verte mi, už sme len peňazí strovili vyše 200 
zl... Tak, keby ste..." 

„Nuž ale vám to bude dobre už teraz," pretrhne ju Anča, ne- 
dajúc jej dopovedať. „S jednej strany, ste už ani nemohli bývať 
tolkí v tej tesnej chyži.'* 



Digitized by VjOOQIC 



887 

„Pravda, že nám bolo zle, tetka. Lenže sroe sa vytrovili zo 
všetkého. Či peniaze, či poživeň... To by ani nemyslel taký, fto 
nikdy nebol v tom, kofko to stojí. Ak by ste nám požičali . . . 

„A či ste si len chyžu a pitvor dali postavil, či i komora ?** 

„Chyžu i dve komory... Ved by sme vám my ich nechceli 
za vela požíval. . .^ 

Velkomožná pretrhla jej zase reč. 

„Počuješ, Mara, to je i dobre, že ste si dve komory dali spraviť. 
Red sa vám chlapci podelia, dobre im príde: jeden dostane jednu 
komoru, druhý druhú. Lebo viem, že sa rozdelia po va&ej smrti/ 

„Nuž veť nebudú lepší, ako druhí 1" prisviedča Mara bledých 
líc a čelo poleje sa jej starosťou, i prezrie slinu nevôle. Čože tolko 
budú tu trkotať po daromnicil „Ja nedbám, tetka, čo sa vám i 
vexel napíše. . ." 

„Mara moja, počujže! A či bratom diel svoj v starej chyži 
daruješ; nedajú ti výplacky?... Jano! však si nevyhnal šichníkov 
vápno hasiť?*' zavolala v to na hlásnika, ktorý kráčal strmo niekam 
a po zavolaní Ančinom ešte rýchlejšie, aby čím skôr zmizol s obzoru. 
No odvetil jej predsa, nezdržiac sa, súc človekom velmi jazyčným : 

„Ved ste dosť mocná, ani Ivica, haste si sami!" 

Anča, velkomožná, usmiala sa milo dotknutá, že ju Ivicou pozval. 

„Ved viem, že i to na mňa čaká,** riekla samolúbe. „Všade len 
ja, všetko ja. Nič bezo mňa — nič! Tak, reku, či ťa bratia nevy- 
platia z domu?" 

„Ja som im i vravela, že po pravde mali by ma vyplatiť," 
odpovie Mara Eacovie, netrpelivá ešte väčšmi pre rozhovor Ančin 
s hlásnikom, a čelo jej je už samý vrázik, „a oni mi na to, aby 
som si vzala jeden uhol z domu, ak chcem; ale že mi oni ani 
haliera nedajú, lebo že ma nevyháňajú z domu!" 

„Hahahal" zasmiala sa s velkou veselosťou Anča. „Vidíš, Mara 
moja, vidíš, ako ťa odbavili. Tak si vezmi jeden uhol. Nebude ti 
ani tak tvrdz; keď sa doň zapreš, srútiS ho, hahaha!" 

Ale Mare Kacovke je nie do smiechu, ani času nemá tu kle- 
betiť s Ančou, i cíti sa ako na ihlách. ZakníSe sa netrpelive a na 
tvár vysadne jej zazlenie. Ako veselo je velkomožnej I Zabudla už, 
že i ona pred šiestimi rokmi behala za pôžičkami, hoci ani dom 
nestavala, len aby deti nakŕmila chlebom, a nepríde jej na um ani 
to, že jej domu strecha u Bipelov prelomila sa v zime pod snehom 
a teraz pri každom spŕchnutí natečie vody do pitvora. 

„Za posmech majú človeka," rečie Mara o bratoch; „a keby 
mi dali čo len 40 zl., i s tým by sa čo-to spomohlo. . . Tak nám 
len požičajte, tetka, zajtra by sa napísal vexel." 

„Hahaha!" smeje sa Anča zase, mučiac Kacovku. „Mara moja, 
ved keď sa do tej chyže kalavný chlap zapre, shŕkne priam I . . . 
Kdeže ideš, Ančurka?" zavolala žartovne, pretrhnúc sa, na vysoké 
pekné dievča, ktoré ide cestou po druhej strane. Je to Anča File- 
kovie, najbohatšia dievka v dedine, ktorej stroja vziať prístavka na 
zimu. Anča prižmúri čierne oči, smejúce sa od dobrej vôle, aby ju 
lepšie videla proti slncu. 

26* 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



.Nepočula, čo som zavolala," rečie, ked dievka len ide dtalej 
nevyrušeno. No Anča nespúšťa oka s nej. „Krásna dievka I Azda 
ani nieto takej na okolí... ani jedla, a tučná, záživná..." vraví, 
ako by viac len pre seba, a na rty sadá jej kýsi úsmev. Umom 
Anči zrazu blysla jedna smelá myšlienka ; no rýchle odtrhne oči od 
dievky^ ako by sa sama zahanbila toho, len čo jej úsmev potutelný 
ostal na lícach. „Pekná, záživná dievka I"... 

„Pekná," dosvedčí i Mara Kacovie ovislých líc, ale nehľadí za 
ňou. Nemá času, ani nezaujíma ju tak velmi. Má síce i ona dvoch 
synov, jedného by i ta dala od seba, lenže je dievka Filekovie pre 
nich, chudobných gazdov, vysoko. „Na jaseň by sme vám peniaze 
vrátili do krajciara. Chlapci pôjdu do hôr — zarobia." 

„Ved je tak, ved je tak. . . ale som už i zavela tu. Viem, že 
ma už i hladajú, lebo ani za minútu nemôžu by< bezo mňa — bezo 
mňa je ničí" vraví Anča, ale sa nehýbe, ani nezmení svojho po- 
hodlného rozloženia a rozpráva dalej: „I mojej chyži by sa zišla 
reparácia. Ked prídu chlapci ... ale tí ani neprídu viac sem,'' od- 
mieta potupne veľkomožná. „Môj Ondro ostane len na nižinách — 
tam mu je dobre. Lala, už šiesty rok, ako odišiel na Rákytie, a 
nebol tu odtial ani raz, len čo ja k nemu chodím. Taký vyrástol tam, 
ako buk. Nepoznala by si ho, Mara moja. Každý iba híka, kto ho 
vidí... I Jana ta dám, nech zmocnie i ten; môže tam Belajke 
kravy pás<. . . " pomlčí a tvár vzdorovité nahne dolu i rečie, ako by 
všetkým napriek: „A ak sa nahnevám, pôjdeme i my dvaja ta!. . . 
Ale horký naše nižiny," rečie zase hned vrtká vo; „do Ďura mô- 
žeme i pomretl" I usmeje sa a čaká, že jej bude povedané, ako 
jej býva na tú reč: Ešte čo nevyhútaš, bláznivica, umref, ved si 
ani ruža krásna! 

„Čože by ste umreli V" vetí Kacovka, o ruži však vynechajúc. Je 
nž dokonca omrzla i sotva vládze sa opanovať. Na ovislých lícach 
zjavujú sa červené flaky rozčúlenia. Ak veľkomožná nedá peniaze, 
treba jej inde sa obrátiť, a ona ju tu drží s jej hrdými rečmi na 
daromnicu. I povie strmšie: „Tak či požičiate, či nie, tetka? Po- 
vedzte; lebo ak nie — inde idem!" 

Veľkomožná pozre jej do tvári a v očiach jej zablysne rozkoš 
kási, okolo úst úsmev vyhrážky. Teraz však prídu k nej, ked má 
peniaze! Ale dotiaľ každý sa jej stránil, ako mohol. Založila ruky 
odhodlane a tvár jej má výraz ukrutný. 

„Mara moja, ja nepožičiam peňazí, lebo nemám!" 

„Tetka, statočne vám ich prinavrátime ; i úroky dáme, aké bu- 
dete žiadať. Môžete sa nás nebáť; ved sme ľudia!" sľubuje Mara 
dychtivo. 

„Ja viem, Mara moja, no nič! Nemám peňazí; dala by, ale 
nemám. Služba sa míňa s rukom. I na mňa veľa treba. Čo vyslúžiš — 
to zoderieš. Kúpila som si čižmy, kapce, atlasovú geceľu, plachtičku 
na hlavu damaškatovú, štrinfle do hrobu a čo iné. A čo sú ešte pe- 
niaze, tie držím za čiastku, keď prídu páni rabovať za remanencie." 

„Vrátime vám ich čo najskôr; predáme voly. A za remanencie 
staré dlhy že odpustia páni, som počula." 



Digitized by VjOOQ IC 



389 

„No nič, ani nevrav, Mara moja! Horký odpustia. Páni by 
odpustili sedliakovi?!... To si len inde pohladajte!'' 

„Ja som sa ver' nazdala, že ma zachránite!" vraví Kacovka 
hlasom nízkym od sklamania a duseného hnevu. Či by bola tu 
čas mamila pri nej, keby bola vedela, že nedá peňazí? Čo nepo- 
vedala hneď! Veľkomožná, ako vidno, zabudla už, ako je to, keď 
klope a neotvoria, pýta a nedajú. Nevie už, že ludia kolko ráz i 
zamkli dvere pred ňou, čo ich domŕzala o pôžičky. I odvráti sa 
rozhorčená a berie preč bez ďalšieho slova. 

Veľkomožná založila si ruky a postala tam ešte, i hladí za 
ňou, ako odchodí. Potom odvráti sa i ona, nahnúc šiju vzdorovité. 

„Po kolená mala som si nohy zodrat, čo som chodila za pô- 
žičkami. Deti malý mi hladom pomreť, nik ma nepolutoval," šomre, 
idúc do brány zrazu rozlútená. „Nič! Ani haliera .nepožičiam ni- 
komu — radšej ich premárnim." 

Pobrala sa do domu a začala vynášaf drevený riad ku potoku 
niže fary, že ho bude pieskom šuchaf tam, ako každú sobotu. Kráča 
s nahnutou šyou, ani nepozre po dedine, aby videla človeka, s nímž 
dala by sa do rozmluvy a minul by čas. Je rozrušená bez miery. 
Staré, i tak červené líca sú jej rozpálené, v čiernych očiach oheň. 
KTaká na pažif k dreviankam, a ide si pripomínat zašlé plané časy. 
Za mladi, pravda, kým jej maf žila, bolo jej dobre na lazoch, kde 
bývali. Do 15. roku iba ovce pásala. Narástla, zbujnela a zmocnela, 
ale ako matky nebolo, všetko dobré zmizlo za ňou tiež. Potom 
vydala sa za muža Pala, vdovca o vela staršieho, ako bola ona, 
a tu začína sa ešte len jej bieda. Muž tutmák, hluchý, nedvižný, 
ktorý tvrdo sa odhodlá čo len slovo preriekauť, nie to spraviť niečo, 
na nehož kričať treba, túkať, a ona robiť na lazoch tiež sa nenaučila. 
Dosť ráz ani jesť nebolo čo. Neraz ludia už i dvere zamkli pred 
ňou, čo ich trápila o pôžičky. Teraz, hla, už neskryje sa nik pred 
ňou — je hľadaná ona. Každý deň nájde ju chudobný ľud — dnes 
Kacovka I 

„Ja nepožičiam!^ šomre s vyhrážkou v očiach^ „a čo vám dom 
za tri roky nebude pokrytý, a čo sa mi peniaze tam splesnejú 
v skrini 1" 

Ale teda čo robiť s peniazmi ? Tá otázka vyskytuje sa za každým 
takýmto pádom, aj ináče. Dosť sa i nahúta (tú jednu starosť má 
Anča — nič viacl), niekedy ani zaspať nemôže. I v noci, keď sa 
zobudí, tá myšlienka priam ju pristihne. Ako peniaze najlepšie vy- 
užiť ? Či vymeniť zeme z dlhov, či ich má dať do banky, či predsa 
ludu na pôžičku, a či dom posprávať u Ripeľov? 

„Dom poriadiť!" Anča zrazu nechá robotu a berie sa dolu 
chodníčkom, i zastane u konca záhrady farskej. Ztade vidno i na 
druhý rad dediny, kde nad spodnými Ripeľovci stojí ich dom v hor- 
nom rade. Ančine čierne oči uprely sa naň prenikavo. Dom je veľký, 
murovaný. Múry sú mocné — keby dala väčšie okná vylámať 
a vrch pokryť škrydlou, bol by ako tuto škola, taký pekný. Ona 
by ta chodila, ako majúca gazdiná, riadila ho, čistila, ako tu faru 
naučila sa riadiť, že by jej chýr šiel. Toto je milá jej myšlienka 



Digitized by Google 



890 

UŽ dávno. Lež čože^ ked muž má tam brata bedára, ktorý nemá 
nič, len detí hŕbu a daromnú ženu, zajikávajúcu sa tak velmi, že 
jedno slovo ani za átvrť hodiny nevypovie, a kríž je počúvať ju. 
Toho je polovica. A či ona tomu má svojím vyslúženým grošom 
dom naprávať, ktorý nikdy nebol dobrý k ním? Anča skrútla sa 
od tej strany rozhodnutá. Dom nedá prerobiť pre iného, nech sa 
hoci zváľa do zajtra. Synov dá na prístavky. Vie dobre, že Ondra 
vezmú kdekoľvek už teraz, ak ho vidia. Mládenec krásny vyrástol 
z neho. Nik by nepovedal, že je to ten jej chlapec ničomný, Čo 
bol. Ani sama nebola by poverila, že taký bude niekedy. Veí plával 
po vode, ako žaba, čo bol lahký, keď sa narodil a ženy daly ho 
do kúpela; teraz! Hocktorá by si ho mohla vziať — hocktoró... 
A umom Anči zase blysla smelá myšlienka o dievke Filekovie zá- 
živnej. Usmiala sa príjemne, no hned hodí rukou, ako by chcela 
odohnať to od seba, a povie slová, ktorých rada užívala: 

„Nikdy nedožijem; márnosť všetko ľ" 

Nechá i tie myšlienky, no neberie sa k riadu ešte, ale sa ide 
obzerať po dedine. Nikdy nebola jej obyčaj náhliť s prácou, ani 
ked sebe robila, nie to v službe. Teraz obzvlášte nie. Ked jej je 
dobre, bude si so silou gazdovať. Ani sa nepretrhne nikomu k vôli. 
No dedina je pustá; lud je na poli pri sene, usiluje sa a náhli, 
ako včely pred daždom — je sobota. Veľkomožná musí leii k riadu. 
A len čo kľakla na pažiť a vzala drevianky, prikvačila ju myšlienka 
o peniazoch zase. Čo má s nimi spraviť, aby ich najlepšie vynalo- 
žila? Akú veľkú starosť má, hľa! Nevedela, že by i peniaze trá- 
penie zadaly človeku. 



A „veľkomožná'' so dňa na deň stáva sa neznesitelnejšou. 
S ľudom, čo ju prvej tupili, ani shováraC sa nechce; a ked ju vy- 
žiada niekto von na slovo, už ani nevynde. Nepolutuje nikoho, ako 
by ona bola mala naveky chleba do sýta; vysmeje, zahanbuje, a 
dnes postavila sa už i proti vlastným pánom, v ichžto službe zbo- 
hatla. Teraz stojí Anča v staji so šechtárom v ruke, že ide dojiť 
päť kráv; no tvár blčí jej, ako by sa chytiť mala od plameňa. 
Totiž, ako postavila sa proti vlastným pánom svojim, pán nahne- 
vaný poklepal jej prstom po čele. To síce nebolelo tak veľmi, ale 
ju to páli tam, ako uhoľ žeravý, a srdce preplnené jej je zúrivosťou. 
Na ňu zdvihli ruku, čo nespravil dosiaľ nikto na svete, ani muž, 
ani brat, ba ani vlastná mať, čo ju vychovala. Ona, pravda, dosť 
ráz ublížila iným. Muža hluchého, ktorého ona iba starniakom 
volá, neraz orútila čímkoľvek, čo jej do ruky prišlo. I švagrinej, 
čo sa zajikáva a kríž je počúvať ju, dosť ráz strhla s hlavy čepec, 
ked sa vadily, ba i do susediek oddala sa neraz, súc ducha bojov- 
ného, vyrastená v slobodnom na laze. A Škrepcovi, tomu, čo trpel 
na záduch — ale je už pod zemou — zahodila poleno do boku, že 
sa mu hned rebro prelomilo na dvoje, keď si bol neľudsky úroky 
pýtať od nej, kým ešte ona bola dlžníčkou. Ale že by sa na ňu 
bol odvážil niekto ruku položiť; to sa nestalo nikdy, a teraz také 



Digitized by VjOOQ IC 



391 

potupenie na starosť, teraz, keď má 300 zlatých v skrini I Anča zafala 
zub, hodila šechtár o zem a, vezmúc mužovu krivú palicu, za- 
čala radom bif chrbty kravám, na icbž dojení zakladá si tak velmi. 

„Stojiä, Srnula! Hneď ti kosti domrvím, hneď ta zabijem!... 
A ty, starniak, trávy im dnes nedáš I" kričí s blčiacim zrakom' mu- 
žovi, na nehož túkat treiba. „Dobre sa nepretrhnem, kým ju do- 
vlečiem tolkým, a nevážia fei človeka. A ruky si umývaj ! I ty budeš 
dojif. Ja im dojím pä< kráv, a oni takto zaobchodia so mnou!" 

Palo, starniak, chlap nízky, ale zavalitý, ktorý nikdy do ničoho 
sa nedohúta, postál na prostried konice a sleduje ju zrakom zadivený. 

„A tože prečo ?^ spýtal sa tichým hlasom, akým vravieval 
vždy k nej. 

„A čo je teba do toho? Rob, čo ti rozkazujem; lebo hneď i 
teba opálim touto palicou!" 

y tú chvilu vstúpila do staje slečna, matkou poslaná prízret 
robotu čelade, a veľkomožnú, zhliadnuc ju, zlost popadla ešte väčšia. 

„Päť kráv dojiť, to je však nič!" volala vztekle. „A keby 
to boíy kravy^ ako druhé, ale také divé mechny. Keby moje boly, 
pobila by ich do jednej na hŕbu!" 

Slečna neodvetila nič; ani nepozrela k nej, ale ohliadla sa za 
nejakým čistejším miestom, kde by si posedela a neumazala letné 
labké šaty. 

„Kto sem príde slúžiť, nech sa radšej zmárni, a oni' sa nazdajú, 
že je tu radosť byť?" kričí Anča ďalej. 

Slečna sedela už na senínci, z nehož páchla vôňa čerstvo na- 
žatej trávy a medzi ktorou pestrely sa kvety rozličnej farby — 
i pozerá za tými zaujato. Pravda, jej lepšie by sa páčilo sedet 
v niektorej izbe fary, ichž okná sú na západ a teda teraz krásne 
od červených zôr večera, alebo chodiť po záhrade a spievať piesne, 
považujúc život za čosi krásneho; ale keď musí sem ísť, nuž ide 
a sedí tu. Ona sa vyrušiť z kolaje nedá takej Anči, ani ju nezavráti, 
no úplne ignoruje. To je i tak najmúdrejšie, čo môže spraviť ona. — 
Že neodvetila slečna, srdce velkomožnej zapálilo sa ešte väčším 
hnevom. 

„Nazdajú sa, že je tu slúžiť nejaká radosť ? Ani jedna žena 
v dedine nerobí tolko, čo ja. Ani jedna nedojí päť kráv; piatim 
nedonesie trávy. Veď by mi len okolo tých chodiť dosť bolo ... Tu 
čo by človek i sto rúk mal, ani tie by nevystačily!" 

Slečna, ktorá sedí tu síce, keď musí, ale radšej by bola v izbách, 
kde je vela svetla zory, a spievala, neodpovie ani tak. Ignorovať — 
to je najmúdrejšie, čo môže spraviť, a nejde si ver' dobrú vôIu 
hubiť a nebude sa zhrýzať s čelaďou, kým je dievčaťom. Nech vraví, 
čo chce, dämon jeden! I počne vyberať, nedbajúc o Anču, kvieťa 
čo krajšie, potom viaže dovedna, že si ho zastlkne za pás. A to 
vidiac Anča, že hýbe tú trávu, ktorú ona nažala, dovliekla, vzpla- 
nula hnevom ešte zúrivejším a osopila sa už zrovna na ňu: 

„A načo oni prišli sem?" zakričala, a oči dobre nevyskočia 
jej na tenkú postavu slečninu. „Ak chcem, vydojím dobre kravy; 
ak nechcem, nevydojím. Či oni sedia tam na tráve, vedia, ako ja 
tu robím? Preto môžu sedeť v hocktorej izbe na kanape!" 



Digitized by VjOOQ IC 



8tf2 

Slečna zadiveno pozrela k nej a krv ofarbila jej líca. Prestala 
kvety vyberať v okamihu a rty už otvárajú sa, aby ju zahríakla. 
No spamätala sa predsa. Nie, nebude sa zapodievať s fúriou, ani 
s nijakou slúžkou tohoto sveta. Dosť času, keď sa vydá — alebo 
radšej sa ani nevydá. . . 

„Všetko len na mňa čaká; nič bezo mňa^ ničí" lká veľkomožná, 
sklamaná, že jej ani na to nebolo odpovedané, „a na mňa ešte 
ruku advihnúťl*" i kladie stolček ku Smuli a sadá k dojeniu No 
tu ozval sa hlas slečnin nečakane. 

„Majte trpeli vost," vraví, a hlas zneje jej mierno, len čo si 
pery hryzie. „Do Ďura už len pretrpte, a potom bude vám dobre 
doma!" 

Anča zdvihla hlavu prekvapene a pozrela na slečnu. Vysmieva 
sa jej, či čo? Ved každý vie, že jej všade lepšie bolo, ako doma. 
No na tvári slečny nebadať výsmechu, len čo je akási studená, ne- 
hladí na ňu a hryzie si pery. Nevie Anča, čo si má myslel Ibiei ak 
slečna cíti spolu s ňou, ako by ani nebola paňou, ale tiež človekom. 
Zvesila hlavu nad šechtár, oprúc čelo do boku Smuli, a mlčí. Ne- 
čakané slová slečny odňaly jej reč, i nevie už teraz, ako, čo. 

„Len preto im vravím, že načo sú tu," riekla po chvíli zme- 
neným hlasom, vždy hľadiac na spenené mlieko do šechtára, „že 
ich ľutujem, že je toto tu nie pre nich súci dah." 

„Hm, sme zahanbení, ako vidno ľ' pomyslí si slečna, vidiac 
účinok. 

„Načože chodievajú, i ked napájam?" osopí sa zrazu Ančin 
muž Paľo, ktorého tisnúť treba do každej roboty, ináče nič nespraví. 
Že sa stal obrat, on, hluchý, nezbadal, a myslí si, že sa žena dosial 
vadí so slečnou. „Či nenapojím dobre i bez nich?" 

„Ty čuš, starniak!" zavráti ho Anča, jemu nestrpiac nikdy nič 
i tak. „Ešte na týchto budeš túkat, ktorých najradšej mám? Lebo 
ak chceš!". .. 

Paľo, starniak, otvoril ústa i oči bez smyslu a tak pozerá na 
ňu. Potom obráti zrak k povale, kde rád hľadel, a začne rozmýšľať, 
ako sa mohla tá premena stať zrazu. On si myslel, že jej povie 
po vôli. 

Nastalo ticho v staji ; iba hučanie mlieka do šechtára a lomoz 
jediacich kráv čo neutíchol. Veľkomožnej zúrivosť zmizla a na tvári 
zjaví sa jej výraz zahanbenia, potom i oľutovania. Srdce skrotlo'jej. 
Už necíti na čele ani stopy pánovej hánky, o ňomž bola si istá 
i tak hneď, že celou dlaňou mal ju začiahnuť dľa zásluhy. Na 
pery sadol jej úsmev rozpačitosti, ako by chcela prosiť odpustenia. 
O chvíľu prihovorila sa slečne o peknom dni, potom spýtala sa, 
po čom bol ríf červených šiat, čo má na sebe, sú veľmi pekné — 
ak nevyšedivejú — a konečne začala vraveť o synovi Ondrovi, ako 
každý večer. Ako zbujnel, opeknel na nižine, že príde v niektorú 
nedeľu, vidia ho i kišasonka a budú sa sami diviť. Celý svet sa po- 
čuduje, taký je krásny — na zvýšosť už ako ona veľký! 

„Ak je i duchom taký dämon, ako si ty, tak zbaví!" pomyslí 
si slečna, ktorá ľúbila žiť, no nič nepovie. 



Digitized by VjOOQIC 



„Tam ho dosť volajú i do troch íahov na prlstavky!" rozpráva 
Anča 8 chlúbou; a čierne oči lisknu sa jej od pýchy a rozkoňe. 
„I tu by ho hocikde vzali, len by som ho dala.** Usmeje sa po- 
totelne a v mysli utkvela jej dievka Filekovie bujnej postavy — 
i tá by ho vzala. ^Ani by sami neverili, kiäasonka, kde. Eh!" do- 
konči zrazu so zamilovaným úsmevom, pretrhnúc si reč. „Márnosť ; 
ja toho nedožijem, aby mala nevestu ľ^ 

„Prečo by ste nedožili?" rečie slečna. Pre ďu síce môže i hneí 
ísf Anča, kde myslí; spytuje sa len tak od zunovania, hoci cíti 
radosť, že pokorila dämona. „Ste ani pivonia..." 

„Nie ľ* pokrúca hlavou velkomožná, a na tenké pery sadá jej 
ásmev samolúbia. „Umrem . . Nuž ale i umreť môžem — mám 
vSetko, čo mi je treba. Háby mám hotové^ pekné. Gecelu atlasovú, 
brusliak zamatový^ štrinfle som si kúpila čierne. . . Ale ty, Palo 
stamiak, nemáš plachty na umretie!" 

„Nuž a?" zatúkol Palo zhrozený a otvorí očí i ústa, pohliadnuc 
na ňu dlho. 

„Tak sa táto hotuje ta, ani do balu I" myslí si slečna medzitým. 

Anča usmiala sa potutelne a ide uspokojiť muža: 

„No, neboj sa^ stamiak ; dám ti ja moju, a ty keď sa vyrútiš, 
ja sa vydám!" 

Paľo stamiak, ktorý sa ťažko odváži, aby čo len slovo riekol, 
zagánil na ňu, nič neodvetiac na pochabú, jej už nepatriacu sa reč. 

„Hneď sa vydám!" opätuje ona napriek jeho zazeraniu, a úsmev 
pokúšavý nesíde jej s Červených starých líc, „za Tehláral" 

Paľo odtrhol svoj žiarlivý zrak s nej a nahneval sa. Pozrel do 
povaly a hotovil sa povedať slovo závažné. 

„Č!o len Tehlár — to je lahodný fiál!" i vzdychol, trochu i 
8 obľahčením. 

„Ale má kone; bude ma voziť na nich. Hej^ či mi bude sveta! 
Len mri, starniak, mri!" pokúša Anča neskrotiteľné a smeje sa 
jeho žiarlivosti. „Stamiak!" započne potom už inakším hlasom, 
ako by chcela zhladit svoju bláznivosť, „radšej povedz, čo máme 
8 čiastkou robiť — idú ju vari predávať. Či ju vykúpiť, či druhú 
vziať, lepšiU; potom na licitácii? Povedal kmotor Čipkár, že na 
jaseň i za päťdesiatku dajú jednu pol štvrtinu. Čože majú peniaze 
ležať bez osohu ? Ale ty o nič sa neťuchneš ; všetko je len na mojej 
hlave. Len ja čo sa trápim . . . Trápenie — to ťa nikdy nechybí, 
či si v hojnosti, či v núdzi. Toho sa nezbavíš, kým žiješ, už vidím 
teraz. Ale ak sa nahnevám, popremieňam všetky na dukáty, keď 
príde notár hmúť; aj tak mi srdce už len po zlate pachtí !"" 



Minulo sa leto i jaseň, a veľkomožnej v skrini dosiaľ leží 300 
zlatých nepohnute — a s ňou je už nie na vydržanie. Už teraz 
nielen že sa protiví tým, čo ju ponižovali, kým v biede bola, 
nielen že hľadí, kde môže pokúšať pánov svojich, na ichžto chlebe 
stala sa slávnou, ale i veľká pýcha sa jej chytila a nechce jesť, čo 
donesie deň. Na bôb ani hladet nemôže, hrach nenávidí, od kapusty 
jej je zle, rožný chlieb je čierny a krumple sú nie pre človeka. 



Digitized by VjOOQ IC 



394 

Len mäso, i to iba tučné — a chodí s takou vzdorovité zohnutou 
šijou, ako by sa chcela v každom okamihu pustit do boja. V stredu 
nejedia tiež, a halušky varily. Zunovala už i tie, ale i že má velkú 
starosf na hlave — lebo starosti, tej sa nikdy nezbavíš, či si chu- 
dobná či bobáčka. . . Nie dosť, čo má o peniaze peč, ako ich naj- 
lepšie využif, ale ešte i druhé ju prikvačilo. Ondro ju trápi. Sľúbil 
sa bol na jasenné spovede, a neprišiel. A ona už aké velké veci 
slubovala si od príchodu syna ! Ako každý híka{ bude, vidiac ho, 
ako jej budú závidef mamy, ktoré majú synov skrčených, ako ho 
vidí i dievka Filekovie záživná a nezdolejú ju rodičia, čo bude len 
jeho chcet, nikoho iného; ako ona s hrdou gazdinou Filekovie 
bude svatvica a dievka pekná bude ju volať mamou I 

„Len čo mu je, že neprišiel?" Táto myšlienka ustavične ju 
nepokoji, čo je v akej robote. Šla by k nemu, ale či môže kedy- 
koľvek človek-sluha ? Aspoň keby sa od iných dozvedela^ ale nik 
nevie nič, hoci „nižiny* Ŕákytie sú len tri hodiny odtiaľto. Konečne 
v jeden večer počula, že Ondro preto neprišiel, lebo ochorel na 
nohu. Anči ako by kôl do srdca vrazil, tak sa zdesila. Celú noc 
nezažmúrila oka, a ráno, sotva že svitlo ako mak, šla do spodných 
Bipeľov pre Zuzu, rodinu po mužovi, aby šla za ňu na faru, lebo 
ona ide na Rákytie k synovi. 

„Azda dnes ideš?'' zadivili sa domáci, keď povstávali a ona 
oznámila svoj úmysel. „A či nevidíš tej povíchrice?*' 

Veľkomožná iba mykla hlavou vzdorovité. Vedela, že sa jej 
proti postavia, a doviedla za seba Zuzu, tak čo chcú? 

„Tetka, veť je naozaj planá chvíľa," povie i Zuza Ripeľovie 
dobroprajným hlasom, tichým a pokojným, ako vždy vravela, súc 
osobou, ktorej vždy bola duša v rovnováhe. „Mohli by ste počkaf, 
kým bude lepšie. Lala, ved sme ledva prišly od nás I" 

„No nič I Ja idem dnes — Ondro je chorý 1" odpovie Anča, 
vzdorovité zohnúc šiju, nedojatá ani dobroprajnosfou Zuzy, hoci jej 
je rodina. 

„Čo ho len noha bolí, zato neumre, tetka; a vy môžete pre- 
chladnúf v takomto čase!" zdržuje vľúdnym hlasom Zuza pokojná 
zas. „Ani chlap by sa nedal na cestu teraz, iba ak by už dokonca 
musel, nie to žena!" 

„Tu mi ochorie!" povie pani rozhnevané. „Nepôjdeš nikde 
dnes!" 

„Nič, pani farárčička, ja idem, ja sa nebojím, a vedia, aká je 
matka! Či by oni nešli, keby pán farár na Bilinkove boli chorí? 
I sedliak má dušul". . . 

Pani mala úmysel Zuzu jednoducho odoslať a ju nepustiť, no 
posledné slová Ančine ju urazily. Odvrátila sa od nej. Keá chce, 
nech ide! Anča, ako vidno, ide sa už i proti nebu postaviť, nie 
dosť, čo sa ľudom stavia. Nech teda — uvidí, čo vyhrá tým . . . 

„Ved ty to obanuješ!" riekla len, idúc z kuchyne preč. 

Veľkomožná usmiala sa víťazstvu. Že si popudila paniu, to na- 
veky poteší ju veľmi, a kde môže, hľadí ju nahnevať. — Preobliekla 
sa rýchlo do čistejšieho rúcha, vzala kožuch na seba, Čo ju stál 18 



Digitized by VjOOQ IC 



396 

zlatých, a na hlavu teplý, bavlnený ručník. Odkrojila ešte oknišek 
chleba, aby sa jej šťastne vodilo, a vystúpila z domu. Na ulicu 
vykročiac však, zastala a sama zarazila sa chvíle. Víchrica ešte 
väčšia sa schytila, ako ked Zuzu viedla na faru, a hádže, meče sa 
na ňu vše s tej, vše s tej strany zúrivé, ako by ju chcela roztrhať, 
snehom zasypujúc jej tvár. Na okamih prevládla ďou myšlienka 
vrátiť sa zpät, no trucovitost jej nedopustila spraviť dľa vôle dru- 
hých. Mykla hlavou odhodlane a pobrala sa dolu cestou. 

„Tú už rozum nechával" vravela jej pani, hľadiac oknom za 
ňou^ neuspokojená a nahnevaná. Anča už teda ani tam nechce slú- 
chaty kde jej dobre radí. I myslí si pani, že ju nebude ďalej držať 
u seba, čo ako dobre a čistotné robí, len tento rok. 

„Tí sa už ničoho neboja I" vraví Zuza Bipelovie, tiež hladiac 
oknom, ako šklbe víchor háby na Anči, dobre ju nesrútiac na zem. 
„Veď sú i dopasení a krásni, ani dvadsaťročná nevesta!^ Chváli 
Zuza, chtiac zalichotiť panej. Naveky je chlúba gazdinej, keď má 
čelaď lícnu. 

Dlhšie občakávali ju, že sa vráti. No Anča nechodila — ale, 
ako by chcela dokázať svoju nezlomnú silu, v tom istom čase, v ten 
istý deň večerom i prišla domov nazpäť z Rákytia. Domáci temer 
zdesili sa, keď vstúpila do izby s batôžkom na chrbte, s vyštípa- 
nými temer do krvi lícami. 

„Pre Pána, Anča, ty si sa už azda zošialila!" zvolala pani, 
nezdržiac sa, a pozerá s jakousi hrôzou na ďu. Anča len mykla 
hlavou, nič neodpovediac, a shodila batôžtek na lavicu. 

„No a čože je s Ondrom; bolí ho noha?" 

„Už ho nebolí..." 

„No vidíš 1 Či ti bola potreba íst v taký čas? Len by si to 
i neobanovala I" kára ju pani, ale už nie tak celkom s hnevom, 
vidiac, že je zamĺkla akási — iste hodne prechladla. 

Anča nahla šiju vzdorovité. Vedela, že jej to povedia, a tu 
bola Zuza miesto nej — či mali chybu ? Pravda, ani jedna nespraví 
tak dokonale robotu, ako ona — veď ju zato držia už šiesty rok. 
I začne pozerať po izbe, či badať na nej dnešnú jej neprítomnosť, 
a samej sa jej nepáči. Tam pod postelou hrnčeky s oplakmi, šafiík, 
črepäa kvetová na stole zabudnutá, pásavá miska na druhom klin- 
čeku, nie na svojom, zakvačená, uterák velmi zatrepaný ; iste Zuza 
neumývala v dobre teplej vode riad. Nijak je bez nej — nič bez 
nej ! No mlčí len a sadne ku stolu na rozkaz panej, aby povečerala. 

„A stamiak už jedol?" spýtala sa, vidiac, že je ešte dosť. 
„I ten mal by sa o deti obzreť; ale iba ja čo sa trápim pre všetko ..." 
chcela ešte riecť, no nepovedala. Veď by pani hneď myslela, že 
obanovala svoju cestu, a tak je, ako jej ona predpovedala. Načrela 
jedlo lyžicou a počala jesť. Je i prelačnetá — nejedia, ako ráno, 
keď šla z domu. Tam síce dávali jej rezance, ako kvet biele, s bryn- 
dzou a škvarkami ani palce velkými, ale ona nevzala — nahnevala 
3a na syna, a nemôže jesť ani teraz. Tretiu lyžicu už nedochlípla, 
1 ako opustila pani kuchyňu, podoprela si hlavu o dlaň. Ver' dobre 
ju zima prejíma. Prechladla, musí uveriť sama, hodne. V sluchách 



Digitized by VjOOQ IC 



396 

ju pichá a štiepe i vrch temena. Ale to všetko by oželela ešte, keby 
nemala i na duši žial. Plač jej je i teraz za zubami. Syn, Ondro totiž, 
o ktorom s takou pýchou ona rozpráva a sníva rozkošné sny, pre 
ktorého by ona ani cez oheň neváhala prejsť, ked ju zazrel vstu- 
povať do domu, osopil sa na ňu tam pred všetkými, že čo sa moce 
toľko k nemu po daromnici, miesto aby dojatý bol jej prevelkou 
oddanosťou materskou. Ani by sa nebola vrátila dnes, i zdržiavali 
ju, a nazpäť idúc celou cestou bola by plakala, keby nemala tolko 
vzdoru a sily. I teraz by zaplakala, ale páni vychodia zo svetlíc. 
No keď lahla do postele a všetek dom stíchol i nastala tma v ku- 
chyni, nezdržiavala sa viac, ale rozplakala sa z celého srdca svojho. 
Ani zaspať nemohla a ráno prebudila sa s velkým bolením hlavy. 
V údoch pritom prechodil ju mráz, no nič neriekla. 

„Veď to prejde 1" myslela si, zohýnajúc šiju vzdorovité, a hned 
bý jej vyčítali: Však som ti povedala, že obanuješ 1 



Veľkomožná stojí pri potoku. Práve složila batoh na zmrznutý 
sneh — má pranie. Hlava bolí ju ešte vždy, a už tretí deň minul 
od jej cesty — a zima dobre jej nerozdrobí kosti. No dosiaľ ne- 
povedala nikomu o tom, a ked spýtali sa jej doma páni pre za* 
mlklosť, nahnevala sa a riekla, že Ondro príde do losov i bojí sa, 
že ho vezmú za vojaka. — Vyniesla šaty k vode, a teraz postáva 
dľa starej obyčaji ^— lebo sa pretŕhať nebude ani sebe, nie to dru- 
hému. Poniže perie dievka Baľovie štihlej postavy, pekných, tma- 
vých očú, a má tam batožisko háb čiernych ako z komína. Kýva 
o dušu piestom na ne, dobre sa neroztrhá, a nechcú byť krajšie, 
ako sú. Anča založila si ruky a nehýbe sa. Po ceste idú tri ženy 
vedno, odeté v kožuchoch — na tie upre svoj zrak. Jedna z nich 
je mať dievky Filekovie, o ktorej sníva ona, že jej bude svatvicou. 
Tú poznať po bystrej chôdzi, zvučnom hlase a bujnej postave, akú 
sa i patrí mať boháčke. Anči po osinutých lícach prejde úsmev 
úľuby. Pohybe sa a chce prívetivé čosi zavolať, no nechá tak. Bolí 
ju hlava, temeno, ako by to bola akási boľavá pokrývka, nemá chuti 
k vľúdnostiam, i skláňa sa k svojej robote nad háby. 

„Zvárali ste?^ spýtala sa dievčice Baľovie, ešte postojac kus. 
„Či ste, reku, zvárali?" opätovala, ked tá neodpovedala nič. 

„Zvárali, tetka!** 

„A mama nebude prať?... Či mama nebude prať, sa ťa spy- 
tujem!" kričí Anča, ked tá opäť nepočula pre šumot vody a tresk 
piesta, čo sama robí. 

„Ba veť budú!" kričí dievka nazpäť, „ale ešte majú robotu 
doma. Ved máme tri batohy." 

„A ja sama dva. Jeden s tarkavými mi je ešte v kuchyni. Na 
fare je naveky veľa prania, ani z desiatich ľudí. Tam je toľko ro- 
boty, že by i trom slúžkam dosť bola. Bár by si mal i desať rúk». . 
a keby ma aspoň hlava nebolela!" 

Dievka Baľovie, štihlej postavy a pekných očú, pozrela na jej 
batoh, potom na svoj, a videla, že veľkomožná i štyri kusy môže 



DigitizedbyVjiOOQlC J 



897 

opraf, kým ona^eden. No nerečie nič — dievke nesvedčí sa do- 
báňat 80 ženami, a ešte s takou, čo má syna. 

„A čo sa tak náhliäV*' spytuje sa Anča, ked nič neodvetila, 
len perie o duäu. 

A Anči je už na jazyku : Len sa usiluj ; vezmem ta za nevestu ^— 
ako to už každej v dedine sľúbila, s rozkošou mysliac na syna, no 
nechá teraz tak. 

„Ej, tetka, ved je zimal** 

„Haha! Čo je i zima. Ja sa nebudem ponáhlat. Operiem do 
večera, a hlava ma bolí velmi." I kníše sa ku perisku a berie piest 
ZYoIna. Dnes nechce spravif iné, iba toto pranie — i to je dosČ 
od nej, chorej. „Toto sa mi nepáči ..." začne vraveť ešte prvej, kým 
kývne piestom. „Hlava, Marka, hlava ma bolí už od troch dni. Bola 
som pri Ondrovi v tej veľkej fujavici. Ale doma ani nič nevravím, 
lebo by narobili kriku dosť — nechceli ma pustiť." 

„Veď ste ani nemali ísť, tetka! Báčik Jano Poliak poziabli na 
nohy; boli vtedy s drevom v meste. Krpce a onice im iba strhali 
s nôh, čo im boly primrznuté. Teraz im tetka Zuza kapi^stné listy 
zakladajú na nohy.,. A či Ondro bol chorý, že ste šli?" spytuje 
sa dievka pekných očú zvedavo, a tiež zastane na chvíľku. Už toľko 
chvál roztrubuje veľkomožná o ňom, že každého zaujíma. 

„Bolela ho noha, ale mu je už nič. Hej, keby si ho videla!" . . . 
i chce rozprávať, aký narástol chlap plecnatý, ani jeden z jeho 
vrstovníkov mu je nie roveíi... Počkaj, príde v niektorú nedelu, 
ako sa i tebe zapáči. . No nechá tak. Zle ju prijal ostatný raz, a 
tá hlava jej odoberá chuť ku všetkému — i žartom. I začne prať 
konečne. 

„I tento deä nebude mi na osoh!" povie o chvíľu, prestanúc 
prať a narovnajúc sa. Ako bola zohnutá, krv zliala sa jej do hlavy 
a zaštiepalo ju v slnchách ešte ostrejšie. „Iba raz oblahnem, a 
budem ležat aspoň za tri týždne, ako poleno." 

Pozdejšie prišla i mať dievky Balovie s druhým, ešte čemejším 
batohom, a doniesla potom i tretí. Popraly všetky a odišly, ale 
Anča ešte i po nich plahočila sa vo vode, ako kačica. Večer potom 
bolenie hlavy zosilnelo jej, a ked ľahla do perín, vychytila ju horú- 
čava, žatým opäť zima veľká. Nespala celú noc, len čo na svitaní 
zdriemla ako mak. Ráno bola zase horšie, no trucovala ešte a ne- 
povedala nič, ačpráve krok stávalsa jej i neistým a pred očima 
menilo sa jej, ako v hmlách. 

„Bojím sa o Ondra, že ho vezmú za vojaka!" odvrkla, kedsa 
jej spýtali, či jej je niečo, „a ja to neprežijem !" 

Pred večerom šla k rychtárovi, kde bol výbor, i pán notár 
prišli do dediny — aby sa doptala, či bude licitácia pre remanencie 
a kedy. Potom nespala zase celú noc a na druhé ráno už nemohla 
ďalej tajiť svoju nemoc. Sadla na posteľ a dala hlavu do dlaní, 
ani sa nehnúc. 

„No čože ti je?" spýtala sa jej pani, pozrúc na jej pošmurnú tvár. 
„Hlava... Toto sa mi nepáči; odtiaľ, ako sme prali, naveky 
ma bolí." 



Digitized by VjOOQ IC 



398 

„Ba, hádam, ako si bola pri Ondrovi!" povie pani, zavrátiacju. 

„Nie!" pokrúca hlavou Anča a dämoii už jej je v očiach. „Ako 
sme prali, odtialt Bola šiat sila. Tu je naveky šiat ani z desiatich!'' 
a doloží ešte, pokúšajúc: „Sluha za pánovu robotu i život musí 
položiť!" 

Pani sberala sa, že jej ide za liekami, ale jej odpoveď spravila 
ju tvrdou. Tak Anča len popudzovať bude naveky? A kto je vina, 
že prala háby za šesí hodín, čo mohla za dve oprát, akže vtedy 
prechladla? Nedbajúc o ňu, pani ide do svetlíc. Nie, nebude ju 
viac trpeí v dome, nech len prejde rok... Veľkomožná usmiala sa 
víťazne, vidiac odchodif nahnevanú paniu; potom prevalila sa na 
posteľ. Hlava len bolí ju vždy väčšmi a neprestáva — temeno, 
ako boľavá pokrývka. Dnes bude ležať celý deň — je nedeľa, ro- 
boty nieto; azda prejde jej choroba, a zajtra vstane silná zas. No 
sotva ležala chvíľku, zabrechal pes na dvore. 

^Kohože už nesú paromy?** zašomrala a vstala s postele na- 
hnevaná. Majú rozkaz, keď čujú psa štekať, hneď vyjsť von; ale 
ten starniak nepohne sa z konice, aby obránil — ona musí ísť 
všade. A vonku na zime bude jej ešte horšie. Mráz prenikne jej 
všetky kosti a na temeni, ako by všetky vlasy ožily, zježia sa, 
hýbu a pichajú hlavu, ako ihličky. Doknísala sa ku dverám šomrajúc 
a chcela ich otvoriť, keď niekto zaklopal na ne. Anča mimovoľne 
postala — to je pán nejaký... Do chyže vstúpil mladý, vysoký 
chlap. Plecia sú mu široké, obličaj krotký a oči veľké, sivé, hľa- 
diace mdlé niekam do diaľky. Anča, uvidiac ho, spľasla rukami. 
Tvár zmenila sa jej a oči zasvietily pýchou a rozkošou. 

„Laľa, môj Ondrol" zavolala, zabudnúc v okamihu na všetko, 
i že preň ochorela a on ju zle prijal na Rákytí. „Kto by sa bol 
ponazdal, že dnes prídeš ! Veď si vravel, že len na druhú nedeľu,*' 
i bozkáva mu tvár. 

„Teraz ma poslali páni; oni na druhú nedeľu odídu z domu,' 
odpovie priSlý, trpiac jej bozky, a hlas znéje mu akosi tupo, i všetek 
zdá sa akýmsi ospalým. Zastal tam blízo dverí a mädlí v prstoch 
klobúk maďarský, okrášlený štetočkou. Kabanice nemá, ale kabát 
z čierneho súkna, i nohavice — celý pán ! Na nohách čižmy veľké, 
ktoré vrzgocú hlasité pri každom jeho kroku. Ančine oči pasú sa 
na ňom s rozkošou, i nevie odtrhnúť zrak svoj nijako od neho. 

„Keď si len prišiel, Ondro môj; no keď si len tul** kričí, za- 
budnúc od radosti na všetko, i boľavú hlavu, ale i aby dopočuli domáci 
v svetliciach a šli sa podívať na jej syna. „Tak pôjdeš na spoveď?" 
spytuje sa živo, ani nevediac mu nájsť miesta. A hneď predstaví 
si kostol plný ľudu, kde bude i dievka Filekovie a všetci budú sa 
diviť Ondrovi. 

„Nuž a, veď som nato prišiel azda!** odvetil on, a hlas zneje 
mu tupo, prezradzujúc i akúsi bezcitnosť. 

„No dobre, dobre!** povie Anča a pozre po izbe bežno, či nik 
nezbadá ten zle znejúci tón, či nieto tu nikoho. „Veď i ja pôjdem 
s tebou. Nejedia som ráno i tak, ani včera večer... Sadni si, 
Ondrík. Ustal si však, syn môj — zle je ísť... nejedia som...* 



Digitized by VjOOQ IC 



399 

Ondro hladl ospalými očami dookola po kuchynskej stene, kde 
uavešané sú rozličné tanieriky kvetavé, ale nespýta sa materi, pťečo 
nejedia, ač by sa bolo svedčilo. Anča zasekla peru za vylámané 
zuby. 

„Ked si len tu, či som rada!" zakričí hned zas, zabudnúc 
i jeho nevšímavost, a hádže pohľadom ku dverám svetlíc nedočkavo, 
že nejde nik. No o chvíľu zavzaely jedny kroky a potom zjavila 
sa vo dverách pani.. Počula veľmi hlučnú vravu Ančinu, i prišla 
pozreť, čo sa deje, ale i preto, že premohla svoj odpor k trucovitej 
slúžke — pani v jednom okamihu sa hnevá, v druhom odpúšťa — 
a nesie liek na jej boľavú hlavu. 

„Laľa, môj Ondro prišiel, pani farárčička!" zavolala Anča, von 
z koľaje od radosti, sotva že pani vkročila. „No, kto by sa bol 
ponazdal?" 

Pani postala, pozrúc. 

„To je tvoj Ondro?" spýtala sa. 

„On, veru oni" 

Ondro sňal zrak s tanierikov navešaných po stene, poklonil sa 
a berie sa tažkým krokom, vrzgotajúc hlasité veľkými čižmami, 
proti panej, aby jej bozkal ruku. 

„No, však by ho neboli poznali?!" kričí Anča v rozkoši a pasie 
. očí na ňom, pozorujúc každý jeho pohyb. Ako pekne bozká ruku pani 
farárke, odpovie úctivé a odíde opäť, vrzgotajúc čižmami, k lavici, 
kde si zastane skromne, a oči zdvihne opäť ku tanierikom. 

^Hodný šuhaj, naozaj!" 

O chvíľu prišla i slečna zvedavosťou hnaná a, podívajúc sa 
naň a usmievajúc sa, vychválila ho, ako vedela. Y duchu nemohla 
sa však prediviť jeho tupým očiam a ako by nezobudenej tvári. 
Žatým vyšiel i pán farár do kuchyne na chvíľku a i tomu páčil sa 
Ondro — Ondro tiež bozkal mu ruku slušne. Potom prišiel hlásnik, 
čo bol jazyčný a mal krivé oči, ako Japonci, i ten chválil Ondra, a 
naposledy kostolník Jano Kríčok. Tento chcel najprv len tak prejsť 
cez kuchyňu do svetlice, náhliac k pánu otcovi. Zaspal ráno — opozdí 
sa, vie už! Večer strihal svákovi Kožkárovi nohavice z domášneho 
súkna, i pili potom trošku spolu. No zazrúc Ondra stáť pri matke, 
postál mimovoľne. 

„Veľkomožná, to tvoj syn?" spýtal sa, pokrúcajúc hlavou, ako 
by ani neveril celkom. 

„Môj Ondro!" odvetila pyšno ona, a oči blčia jej ohňom. Na 
bolenie hlavy už nedbá dokonca, i ako by ju bolo minulo. Schytí sa 
rýchlo a ide do druhej kuchyne, pekácej, kde má skriňu složenú, 
že sa oblečie, ač zima je tam. Vzala atlasovú geceľu čiernu, tú, 
aké iba hrdé gazdiné nosia, pôločku s hodvábnymi francľami, kabát 
nový i sukňu obšitú modrou obšivkou, zpod nejž trčia dolu biele 
zuby. 

„Azda i ty ideš do kostola?" podivila sa pani, ked vyobliekaná 
prišla do kuchyne, vidiac jej osinelé pery. „Ved si teraz stenala, 
že si chorá?" 



Digitized by VjOOQ IC 



400 

„Nič, paDÍ farárčička, ja idem 1 Keby Ondro nebol prišiel, nešla 
by: Ale takto — ** a pozre plamenným zrakom najsyna, ktorý ticho 
sedel na lavici pri hlásnikovi krivookom. Kdeže by nešla tešiť sa 
z neho? Lala, ako híka každý naň — zazlif nemožno to materi! 

„Tak 8i aspoň kožuch vezmi.*" 

„Nie, kabát si vezmem, pani farárčička I Ved som si ho zato 
dala šit; aby ho nosila ľ" 

„Povážte, Anna,*" zastarie sa i slečna, čo ži< považovala za vec 
milú a ktorá ináč myslela si, že má i duchovnej moci nad ňou, 
lebo pred ňou zamĺkla v onen večer v staji, i usiluje sa jej pravo 
k srdcu vravef: „Sebe zle robíte, nie nám. Ste chorá, a v kabáte 
môžete ísf, keď bude teplejšie . . . *" Lebo Anča si myslí, že všetko, 
čo im napriek spraví, je dobre jej. Veľkomožná hodila rukou od- 
mietavo. 

„Kým bude teplejšie, môžem i umre<!^ 

„Veť je teraz zdravo tamvon, a najmä ešte v našom kostole!" 
zastarie sa i hlásnik japonských očú, no doloží hned: „Ale takej 
medvedici, ako ste vy, nič neškodí, ani cboroba." 

Vtedy Ondro sňal oči s tanierikov, skrútol ospalú tvár a po- 
zrel na maf. 

„A čo vám je?** spýtal sa konečne. 

„Hlava ma bolí; prali sme — prechladla som!'' I usmeje sa 
pokúšavo a pozre kradmo za paňou. 

O chvílu nazváňalí a kuchyňa sa vyprázdnila. Anča, ako ostala 
na chvíľku sama so synom, sladko usmievajúc sa pristúpila k nemu, 
chytila mu ospalú hlavu do dlaní a bozkala ho na obe líca. 

„Keď si len tu, Ondro môj!*' teší sa len vždy. „Poshovárame 
sa i o tú čiastku ; budú predávať vari i našu. Či ju máme vymeniť ?" 

Tvár Ondrova ospalá nepremenila sa, len čo zacítil mrzutosť, 
že ho bozkáva, ako malé dieťa. Nič neriekol na jej slová. 

„Ale peniaze musel by si i ty dať!** 

„Ja?** tu Ondro tupé oči sňal s tanierikov a prilepil na jej 
tvár. „Ja nedám z mojich peňazí ani krajciara. Pre mňa môžu pre- 
dávať i desať ráz. . . Ja by platil a polovica bola by Janovi?*' a 
hlasom zneje mu i čosi surového. 

„Ej, nuž ver' by i Janovi bola!** 

„No, hľa! a tak ja mám — ** 

„No ved je nič!** pretrhne ho ona, čujúc zvuk odporný v jeho 
hlase, i hodí očima ku dverám svetlice. Potom zahľadí jeho dobre 
namastené vlasy na sluchách a vraví o inom: „Ale si mi krásny: 
ale si mi narástol! Ako sa čuduje každý, kto ta vidí. Nahľadiaže 
sa na teba ľudia v kostole!"* 

Ondro neriekol nič, a nezobudené oči zdvihne zase k tanie- 
rikom. 

„Dobreže sa prizeraj i ty; najmä dievčencom!** vraví ona po- 
tuteľne dalej. „Tej Filekovie, Ondro môj!** 

„Ktorej, Anči?** 

„Tej! Prístavka jej vezmú!** rečie ona tajomne, viac šeptom, 
a hľadí mu tklivo do očú, usmievajúc sa. 



Digitized by VjOOQ IC 



401 

„A (i je už taká velká^ že by sa i vydaf mohla?'' spytuje sa 
OD, ale hladí len ta, kde prvej — na tanieriky. 

„Veť taká, Ondro... ale už odzvonili — podme." 

Vyäli na ulicu práve v dobrý čas. Sveta bolo už vela pred 
kostolom, a i so všetkých strán hrnul sa ešte lud. Veľkomožná, 
asmievajúc sa a akási zahanbená, kráča ticho za synom. Hľadí dolu, 
zohýňajúc šiju, iba vše čo pozre hore^ no hneď kloní ohnivé oko 
k zemi. Ľudia náhlía do kostola, ale zato každý pozre k nim, čo 
len na chvíľku, prizrúc sa Ondrovi. 

„Ale ved je to vari veľkomožnej syn, ten starší 1" uhádol So- 
vela Bielkovie. 

„Čerta, ten!" odsekne prístavok Groš černovlasý. „Ten by bol 
taký pán?" 

Od hora prichodí v húfe druhých žien vysoká gazdiná Filekovie, 
odetá pekne, v čiernom rúchu. Na hlave má damaškátovú plachtičku, 
lisknúcu sa, akú si i Anča kúpila v jaseň. S ňou ide i dievka, 
červená ako ruža, tučná — záživná. Tá je samý skvost, len sa tak 
jasá v slnci, a stužiek sila lieta vetrom okolo jej pliec... Anča 
veOíomožná sklopila zrak k zemi a čaká ich oslovenie. 

„To je tvoj Ondro, Anča?" zavznel zvučný hlas gazdinej-boháčky, 
o nejž sníva Anča, že jej bude svatvicou. 

„Môj 1" odpovie Anča a líca zapália sa jej. Kradmo pozre Ondra 
i dievku a okolo úst rozleje sa jej sladký úsmev, v oku má tajomný 
lesk. I dievka zbadala Ondra a pozrela k nim. Oči sú jej veselé, 
líca bucľaté a ústa červené, ako čerešne. 

„A kedy si prišiel, Ondro?" prihovorila sa, ač náhli za ma- 
terou — dievka nie je pyšná. 

„Toto je Filekovie Anča!" stopla veľkomožná syna, keď tá 
unikla od nich. 

„Ktorá? Táto vysoká a či ktorá?" povie on ešte dosiaľ dobre 
nezobudený, a oči sú mu v diaľke. 

„Tá, čo sa ti prihovorila!" 

V kostole Anča sadla pod chór, medzi druhé staré ženy. Ztade 
nebolo vidno Ondra, ktorý bol na chóre, ale ona zato videla vždy 
len jeho a myslela na neho, porovnávajúc ho s dievkou Filekovie, 
ktorá stojí jej pred očima s druhými pred oltárom. Ani spieva< 
nemôže, ani modlif sa, ani počúvať kázeň. Vždy len o nich húta. 
Ano, Ondro pôjde do Filekov na prístavky, vezmú ho, vie. On je 
najinákší zo svojich vrstovníkov — azda i zo všetkých v dedine. 
Ver' pristane do toho bohatého dvora i čo sa schránlivosti týka. 
Ten nebude nikda taký bedár, ako mu bol otec. Už teraz má 150 
zlatých odložených. Za svet by nič nestrovil, nekúpil by si čo len 
jednu cigaru, ako druhí mládenci, ani za čiastku, laľa, nechce dať 
z peňazí svojich, ba ešte nikdy nezavďačil sa ničím ani jej, čo ho 
vychovala. Kde by ho nevzali? — i parsún krásny. Každý sa mu 
prizre, kto ho vidí. A, hľa, teraz ešte i gazdiná Kučerovie, čo pri 
nej sedí, nechá modlenie a kloní svoju hlavu k nej, vážená od ka- 
ždého človeka, ktorá nechodí do kostola, aby reči robila, ako druhé, 
de slúži Bohu — i šepká jej: 

26 



Digitized by VjOOQIC 



402 

„To je tvoj starší syn tu, Anča?" 

„On, Ondrol" 

„Počula som, že hodný vyrástol!" 



Minul týždeň. Velkomožná oblahla a leží už pat dní nepre- 
stajne. Hlava ju bolí, i kašel ju sužuje velký, a od toho klanie do boku. 
A vždy upadúva do (ažkého sna — vždy by len spala. No ten sen 
je nie občerstvujúci, len ustane od neho, slabne so dňa na deň a 
chudne navidomoči. Je fažko chorá ; ale čo aká velká je jej nemoc, 
duch jej je v práci naveky. Ako zobudí sa z toho sna, vždy snuje 
plány o 300 zlatých v skrini odložených. Už teraz vie, čo robiť 
s nimi, len by ozdravela čím skôr. Zeme, nakúpi zeme, nech sa 
jej duša nasýti. Ondrovi jednu štvrtinu, Janovi druhú kúpi. Brata 
mužovho vyplatí z domu, nech jej tam nezavadzia — dom je jej 
treba! Hádam nebude sa potlkaf do smrti po službe? Ondra dá na 
prístavky do Filekov — vezmú ho, vie iste. Hla, dievka pekne sa 
mu prihovorila. A Jana prižení do domu. Nájde i tomu z prednej- 
ších dievčeniec -- dorastú dotial. A bude sa ešte volaf k nim do 
bohatých Ripelov, ako niekedy dávno že sa volávalo, spomína svet 

„A ty čo neješ nič?" spytuje sa pani, ked míňajú sa dni, a 
ona ničoho nedotkne sa, čo by jej čo predložili — len vodu pije. 

„Nechcem, nemôžem! Nech odložia, pani farárčička!" odmieta 
ona. Jest nebude, kým neozdravie. Akúsi bázeň má a nedôveruje 
nikomu, pánom svojim najmenej, ktorých hneváva vela. Kým ne- 
ozdravie, í tak jej nechutí jedlo. Áno, nech len skoro minie ju 
tento kríž, hneď spraví poriadok so všetkým. Ondra dá na prístavky, 
ešte kým nepôjde pod losy. Čiastku mu kúpi na licitácii, aby mu 
Filekovci nemohli povedaf, že nedoniesol nič, ked sa v rečiach 
stlknú, a Janovi stará ostane. 

„Nejie nič!" riekla pani v svetlici domácim, „iba spí naveky 
a vodu pije. Neviem, čo bude s ňou." 

„Rozkáž jej, nech zje aspoň polievky!" 

„Keby si ona dala rozkázať vo veciach, ktoré sa len jej tý- 
kajú?... Ani ja tú viac držať nebudem, dávala som jej lieky, iba 
hlavou myká. I teraz, ked je ťažko chorá, hladí len popudiť." 

„Idem ja k nej I" núka sa dcéra, ktorá pokladala život za vec 
krásnu a myslela si, že má kus moci nad vzdorovitým duchom 
Ančiným. 

„Idl" súhlasili s nepatrným úsmevom. „Ty si jej i tak mi- 
láček!" 

Slečna vzala tanier a vyšla do kuchyne. Anča sedela dosiaľ na 
posteli so svesenou hlavou. Šaty sú jej dokrčené od ležania a biely 
čepec pošinutý na bok. Nohy drží ovisnuté dolu, bosé, a ich palce 
dotkýnajú sa zeme. Po pošraumej tvári vidno jej, že trpí vela a 
mysel jej je smiešaná od bolesti a horúčky, líca horia jej. No zato 
i cez tú nejasnú myseľ preniká jej tá jediná myšlienka, čo bude 
robiť, ked vstane z choroby — len nech skoro vstane ! . . . Ketf 
prišla slečna, a ona videla v jej ruke tanier, hodila sa na vankúše 
a zavolala: 



Digitized by VjOOQ IC 



4Q3 

„Nechcem, nechcem — nech odložia!" 

„Povážte, Annal** započne slečna čo najvážnejšie, „ak nebudete 
jestf sebe zle robíte, nie nám. Lebo kto nejie^ ztratí vládu, a kto 
nemá sily, ten nemoc — ^ 

„Nebudem, nebudem; nech odložia!" pretrhne ju Anča so stra- 
chom. Lebo neverí nikomu a marí sa jej, že nik nemyslí po dobrom 
8 ňou. 

„Veď je to len čistá, mäsitá polievka!" 

„Nie, nebudem, nebudem!" kričí Anča vždy prudkejšie. 

Slečna stojí v nedorozumení s tanierom v ruke a nevie, čo si 
počať. Je i zahanbená. Chlúbi sa, že vie kroti< dämona, a hla! Tu 
však blyslo jej čosi umom, a ona podniesla lyžicu k ústam, ochut- 
najác sama. 

„No, hľa..." vraví, „ochladne celkom..." 

A tu Anča zrazu zdvihla sa a otrčila ruku proti nej, i berie 
rýchle tanier od slečny, ktorá zapálila sa radosťou. Anča zjedla 
chvatom všetku a pýta ešte i vody, takej citrónovej, akej jej včera 
pani farárka tu v kuchyni spravili. Slečna odbehla pre citrón a 
cukor, a veľkomožná sadla opäť na kraj postele, bosými palci do- 
tkýnajúc sa zeme. 

„Keď ozdraviem, hneď pôjdem do Filekov," myslí so zvesenou 
hlavou, čakajúc na slečnu. „Keď bude tam, azda ho ani za vojaka 
nevezmú. Kde by z takého gazdovstva i vzali? Také niečo musia 
uznať i páni, čo sú akí pohani. A keď Ondro ta pôjde, bude gazdov- 
stvo ešte väčšie, lebo mu i ja kúpim zeme, aby mu Filekovci ne- 
mohli povedať, že je žobrák. Oj, kúpim mu, mám, chvalabohu, za 
čo . . . Iba o to som v strachu, že licitáciu spravia, kým ja ne- 
ozdraviem..." Postala, nemohúc my sieť pre kašeľ, čo ju pochytili; 
ale akonáhle ju minul a klanie prestalo po ňom, myslí zas: 

„Ani ja slúžiť viac nebudem, iba do Ďura. Inde by nešla, a 
tu ma už nebudú držať, viem, keď im zle vravím. Kto vie, čo je 
to, že sa už nič nebojím, a potom mi je i ľúto. . . Brata mužovho 
nechám v chyži — vyhnať by sa mi i tak nedal ; ale si dám chyžu 
zhotoviť z komory. Okná dám vylámať veľké, ako na škole; na ne 
kúpim riedke záclony, ako tu jesto v svetliciach. Takú budem mať 
hospodu, že sa každý podíva. . ." 

Do izby vrátila sa slečna s citrónom v ruke. Pred jej očima 
ho rozkrojila, vytlačila do vody, ocukrila a ochutnala, či je dobré. 
Potom, miešajúc to lyžicou, pristúpila k nej, pozorne a jaksi zve- 
davo prizrúc sa zjavu Anči, ktorá zdala sa jej divnou i zaujímavou 
akousi pre svoju premenenú tvár a neporiadne zavitú hlavu do 
bieleho čepca, zpod nehož trčaly vyšklbané čierne, ako havran, vlasy. 
Veľkomožná zdvihla chorú hlavu a pozrela na slečnu tiež. Oči stretly 
sa im mimovoľne, ako boly celkom blizo jedna druhej, a v tej 
chvíli v očiach slečny zatriaslo sa zdesenie. Trhla sa, ako by chcela 
zpät od nej, no, spamätajúc sa, podáva jej pohár, so strachom 
klopiac zrak pred jej očima, z ichžto hĺbky, premenenej, divnej, 
ako by volalo: 

26» 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



404 

„Ja som už nie tá, 60 som bola ; ani taká viac, ako vy drubi. 
Medzi nami povstáva čosi, čo delí mňa od vás^ odtiska, niečo sil- 
ného, rastúceho, neznámeho — strašného . . " 

„Toto vám bude dobré ..." Chce riecť slečna, no nepovie. 
Drží jej tam pohár v chvelej ruke so sklopenými očami. Anča vzala 
nápoj k ústam, ale neodvracia prenikavého pohľadu od zblednutej 
trári slečny. A, vidiac jej zdesenie, v okamihu pochopila, čo je 
s ňou a čo bude s ňou. Na tvári zjavil sa jej výraz strachu a zú- 
falstva. Odložila pohár prudkým posunkom, že scvengotal o stoličku, 
a padla zpät do vankúšov svojej postele, ako bez seba. 

„Anča neobstojí," vravel jej muž Palo pánu otcovi, ked ten 
prechodil sa pod oblokmi pred večerom, a on práve vyšiel bol od 
Anči. „Psí jednostaj zavýjali i tej noci, čujú smrť. Takému chorému, 
pán farárke, kde psi v dome vyjú, môžeme sa neufať!*" 



U dolných Ripelov po tieto časy nevyháSajú svetla celé noci. 
Pokojná Zuza síce by nemala príčiny olej páliť, ale k nej utiahla 
sa veľkomožná a leží v jej dome už štvrtý deň. Do mužovho domu, 
kde býva zajikávajúca sa švegeriná a kde jest hŕba vreštiacich detí, 
Anča nešla ; ani na fare nechcela ďalej ostať, ako pochopila, čo bude 
s ňou. A je už celkom schudnutá. Tvár má upadlú a zmenená 
úplne — nemoc pokračuje v svojej robote. Vlády už nemá ; na no- 
hách neobstojí a sotva už i sedí; ale duch jej je nepremožeoý a 
búri sa. Horúčka ju už netrápi, ani ueblúzni Anča; vždy je pri 
sebe, a vždy si je povedomá toho, že nevstane viac. Toto je, čomu 
nemôže sa pokoriť, čomu sa spiera silou-mocou. Tak ona teraz, keď 
má všetkého dosť, keď vyšla na vrchol slávy svojej . . . teraz má 
klesnúť a opustiť všetko. V biede kolko ráz i zlorečila, že je 
na svete! 

„Zuza, netkaj!" riekla večer štvrtého dňa, ako prišla do Ri- 
pelov, hlasom bezvládnym. „Dosť sa natkáš cez deň; aspoň večer 
nechaj tak!" Zle jej je počúvať plesk bidiel; ale i všetko jej je 
zle strpeť už a nenávidí všetko, čo ju obklučuje. 

„Ved by i netkala, tetka, ale — " začne Zuza, no nechá tkanie 
predsa. Má dve dievčence ; tým bude treba plátna moc, a keď v zime 
neotká, na jar ho ani tak nie. Ale i vela mešká, ako je tu Anča. 
Je ver' i nepríležitá, a ťažko je s ňou Zuze. Nespí celé noci — 
Anča teraz už spať nemôže — je hlavatá, zlostná a vymýšiavá. 
Vše to, zas to aby jej snášala, a keď donesie, musí ona vziať po- 
predku do úst zo všetkého, i liekov, aby ju neotrávila. Pri dokto- 
rovi bola s ňou dva razy, nakúpila na jej rozkaz všelijakých dobrých 
vecí. Anča čím viac chce z peňazí stroviť pre seba, kým je tu — 
a jesť nemôže už nič. 

„A ten starniak je tu ešte" ? spytuje sa Anča o mužovi, kto- 
rého nikdy nechcela, ale teraz ho už ani strpeť nemôže pri sebe. 
Tak ona mladšia, súcejšia musí preč, a on, na ktorého túkať treba, 
ostane s peniazmi pri živote! 

„Nie sú tu. Báčik Paľo odišli už chvíľka!" 



Digitized by VjOOQ IC 



»* 



406 

„No ved to!. . . Akože sú sami bez slúžky?" vraví An5a o fare, 
8 velikou láskou spomínajúc ju teraz vždy. Hej, keby ešte raz vstala, 
poslúchala by ich vo všetkom a nehnevala by ich viac už nikdy — 
keby vstala! 

Ku posteli k uej pristúpila Zuza, s lyžičkou a flaštičkami. 

„Co chceš?'' schytí sa Anča zrazu a so strachom otvára oči 
na Ďu. 

„Z tejto flaStičky ste ešte neužili, tetka!" 

„A nekoštúvaš . . . chceš ma otrávif?*' Anča prudko vyrazila 
lyžicu z ruky Zuzinej, udrúc i ju po tvári. Lebo všetci sú jej ne- 
priatelia, čo na žive ostanú; cíti to, a čakajú na jej odchod zato, 
lebo nikdy dobrá nebola nikomu. Zuza prekvapene pozrela k nej 
velkými očima a utrela si líce, i odstúpila urazená. Anča vysilená 
tým výbuchom, klesla na ľahu zpät. 

„Zuza!" ozvala sa po chvíli oslabnutým hlasom. No Zuza, ač 
má srdce citlivé a vlúdnost zachováva ku každému, teraz neohlási 
sa. Ona Anču prijala, hoci nemusela; trpí ju, opatruje, znáša jej 
vrtochy, a hla... „Zuzka moja!" opätuje Anča, vydychujúc ťažko, 
i drlape sa hore a hladá očima Zuzu. „Pod sem — nehnevaj sal 
Ja už neviem, ani čo robím!" Keď jej neodpovedala, schytí sa 
prudko a sadne na postel. Zúfalosť zračí sa z celého jej zjavu — 
zúfalosť, že musí preč, a strach... „Nejdeš, Zuzka?" 

„Tetka, ja som si toto nezaslúžila od vás!" započne Zuza a 
prichodí k nej. „Ja vás opatrujem, ako vlastnú matku... A či som 
vám ja nadarmo v tej zime chodila pre lieky? A čože by ja mala 
vás otráviť? Pre tie háby a vankúš, čo ste mi poručili?... Ved 
ja bez toho i budem!" 

^^Nehnevaj sa, Zuzka!" vraví Anča a hladí jej tvár. „Už ti 
nebudem tu dlho zavádzať. . . Sadni — rozpoviem ti, čo máte robiť, 
ked umrem. Truhlu kúpte mi v meste peknú, farbenú, nech aspoň 
to mám zo svojej dlhoročnej služby, i plachtu riedku, čiernu. Pe- 
niaze dajte do banky — ak chcú chlapci, nech si kúpia zeme, ak 
nie — nie. A háby dones mi sem, čo ma oblečiete. . . Tú gecelu 
atlasovú, štrimfle, čepec a brusliak zamatový . . " 

„Háby sú vám už tu prichystané, tetka!" ' 

„Kde?" zježí sa Anča opäť. „Preč ich, preč! Zato si ich do- 
niesla, aby som skôr umrela? Preč i ty odo mňa!" 

Zuza odstúpila, a Anča^ zavrúc oči, ľahla vysilená na vankúše. 
Po dlhšej chvíli ozvala sa však zas, ako premožená, a ako by sa 
bola spamätala. 

„Zuzka, vezmi knižku a spievaj pri mne." 

Zuza poslúchla; vynašla pesničku, o nejž myslela, že je dobrá 
pre ňu, ale sotva zaspievala jeden verš, v ňomž do vôle Božej 
oddáva sa človek, Anča vzbúrila sa zase. 

„Dosť; nechcem, nechcem!" 

„Vody daj, Zuzka, daj vody studenej, ľadovej. Oheň ma páli — 
a oblok otvor!" 

Zuza podala vody a šla k oknu, no sotva štrkol, už Anča skríkla 
nastráchaná: 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



406 

pZavri! Tak by 8kôr prišli pre mňa; a zamkni i dvere I^ 

„Tetka ľ* oslovi Zuza pokojná, ked bola pozatvárala, vidiac jej 
múky, „mali by ste sa pomodliC za pokojné skončenie . . ^ 

„Čo chceš?" schytí sa tá a široko roztvára oči. „Za skončenie? 
Už by si chcela, aby ma nebolo tu? Ty . . . ach ľ* . . . Anča nedokon- 
čila. Klesla zadychčaná a bezvládna od výbuchu. Zuza odstúpila od 
nej ticho a sadla do kúta i pomodlila sa sama miesto nej za ňu. 
Po chvíli, ked zdvihla hlavu, videla, že Anča sedí na posteli a hladí 
k nej vpadlýma očima, s tvárou zmenenou. A prizrúc sa jej, pokojná 
Zuza videla, že do rána nedožije. 

„Tetka, ja som vás dnes nečesala. . .^ rečie, idúc k nej. „Ked 
sedíte, mohla by vás teraz!'' 

„Umrem už?** schytila sa Anča, a hladí dychtivo na jej tvár, 
ako by z nej chcela vyčítať svoj výrok. No Zuza je pokojná; vie 
panovať nad sebou — tvári nezmení. 

„Čo by ste umreli? Môžete i obstáť. To len že na deň ne- 
stačím. ** 

„PletieSI Ty ma už ta hotuješ ľ* riekla, nedovolila. Hlas Zuzin 
zneje tak nežne, že krotne mimovofne od neho a nevie odolať. 

„Či ma i umyješ?" 

„Ak chcete, tetka," vraví Zuza. „Ale ste sa ráno umyli, a 
zajtra môžete sa zas!" 

A Zuza vraví tak mäkko, a také láskavé je jej zachodenie — 
materské... Anča, ako by pochopila toho príčinu, zrazu začala 
plakať. 

„Neplačte!" chlácholí Zuza; „všetko sa na dobré obráti. Ved 
ludia i chorejú." 

Učesaná a umytá zatíchla a lahla zpät Oči privrela a dlho le- 
žala tak nepohnute. Nečakane potom schytila sa, hľadiac ku dverám, 
a lesk oka bol jej už nalomený. 

„Zuza, vidíš, tamto moja mať?" 

„Kde?" Zuza skrútla hlavu, a opanoval ju samú, pokojnú, 
zvláštny cit. Zdesila sa. „Ja nič nevidím... To sa vám azda pri- 
snilo..." 

„Tam pri dverách; prišla pre mňa!" Klesla opäť bezvládne a 
ležala zas ticho, dlhú chvílu. „Nemôžem umreť," rielda polohlasne, 
„nemôžem, Zuza, pre deti..." 

„Nie pre deti. . . tie už budú i bez vás!" vetí Zuza tým istým 
mäkkým hlasom, preplneným nežnosťou. „Tie nech vás nesužujú! 
La, odkázali sme im, ako ste, a neprišiel ani jeden. Ale to mánie 
tvrdo opúšťate, tie peniaze... a vás tam čaká bohatstvo iné — 
lepšie!" 

„Bohatstvo lepšie?"... Anča šepce ledva slyšatelne. Na tvári 
má akúsi belosť a výraz, ako by všetko, čo ju sväzovalo s týmto ži- 
votom, opúšťala, a všetkého zlého, čo ju tu držalo a nepustilo, bola 
konečne sprostená ... O chvílu ešte pýtala si vody, a že nemohla 
sa už zodvihnúť, Zuza podobrala ju rukou poza chrbát. Anča omo- 
čila ústa, a zrazu hlava jej skloncla na plece Zuze a odvisla... 



Digitized by VjOOQ IC 



407 

„Tak naozaj umrela veľkomožná?" divili sa v dedine, keí pre- 
nikol cbýr o Ančinej smrti, a zaujal mysle podivný cit. Taká 
udatná žena, a už jej nietl Či je veliká moc Božia predsa, keď 
človeka kedykoľvek smetie so zeme. Márnost všetko, márnosti 

„To s jednej strany Pán Boh už ani trpeť nemohli ..." riekol 
jej muž Palo, starniak, keď už bol dosť natrúchlil, i kar odstal. 
„Vypínala sa nad každého, úcty nehladela nikomu, už ani v službe 
nebála sa nikoho. A mňa potlačovala za 24 roky spolužitia naveky. 
A, hla, ona silná šla, a ja som tu... Kto trpí, panuje!" 



-»»«^ 



Anonymus Belae regis notarius. 

u. 

Napísal JFV. F. Sasinek. 

(Dokončenie.) 

Anonym, jako sme videli, do Ultrasilvanie (Transsilvanie) po- 
ložil i panovanie Glada, z jehož pokolenia po mnohom čase vraj 
pochádzal Ohtum (Achtum), ktorého zabil Sunad (Čanád). Toto 
poukazuje na to, že mal na mysli vojnu sv. Štefana (r. 1030) proti 
Achtumovi. Mal-li pri Gelovi (r. 1002) pred očima Šimona z Kezy, 
pri vojne proti Gladovi ^emer doslovne nasledoval niektorú zo star- 
ších legend o sv. Gerardovi. O tom sa presvedčíme, ked jeho vy- 
právku porovnáme s legendou o sv. Gerardovi. 

Anonym : Legenda : 

Proti vojvodovi Gladovi, ktorý Za toho času (1029) bol v me- 

mal panovanie od rieky Maroš ste Marošskom mocný panovník^ 

až k hradu Horom ^*), vyslaní boli menom Achtum, ktorý bol v me- 

Zuardu, Cadusa a Boyta; ktorí ste Vidin krstený dla obradu 

lod[mo prepravivšie sa čez Tisu gréckeho. A mal mocné pano- 

v Kenesne, učinili solaz (descen- vanie nad loďami, ktoré po rieke 

sum) vedia rieky Seztureg. Odtial Maroš dodávaly soI (sv. královi 

prišli na stranu Beguey ; všetkých Štefanovi), a až po Tisu usta- 

obyvatelov od Marošu až k rieke novil strážnikov a vyberal clo od 

T^meš si podjarmili a položili sa všetkých vecí ; svoju moc mal od 

táborom vedia pieskovho brodu, Grékov, poneváč jemu poddaná 

**) Pod hradom Horom bud roznroel nejaký hrad naproti Vidinu 
(Podhraczky: Névtelen pag. 317) alebo i sám Vi<tiD. Terram vero, qaae 
est a flavio Moras usqae ad castrum Urscia (Oršova) praeoccapavisset 
quidam dux Glad, Bundyn castro egressus, adjatorío Cumanorom; ex 
caius progenie Ohtum fuit natus, quem postea, tempore sancti Stephani, 
Sunad, fílius Dobuca, nepes regis (?), in castro suo j uxta Morísinm inter- 
fecit, 60, qaod praedicto regi rebellis (?) fuit in ommnibus; cui etiam 
praedictns rex pro bono servitio suo axorem et castrum Ohtum condo- 
navit; qaod castrum nunc (o. r. 1290) Sunad nuncnpatur. 



Digitized by VjOOQ IC 



408 

a ked chceli prekročK rieku Te- bola zem od rieky Eeres (KffrOs) 
meä, Y ústrety im prišiel Glad až do Transsilvanie, k Vidina a 
s Kumánmi, Bulharmi a Valach- Zerenu. Odtial fiinil útoky na 
mi. Zuardu rozkázal svojmu bra- vojská krála Štefana, nevšímajúc 
tovi Gadusovi, aby s polovicou si ho. Mal ale znamenitého vodcu, 
vojska tiahol nadol. Ked táto po- menom Čanád. Tento utiekol ku 
lovica prešla Cez Temeš, a Zu- kráľovi Štefanovi a od tohoto 
ardu s vojskom svojím stál s tejto ustanovený bol za vodcu vojska 
strany Temeša, nastala bitka, v proti Achtumovi. Ked sa prepra- 
ktorej padli i dvaja vodcovia Ku- vili čez Tisu, začali boj proti 
mánov a kniežatá (kenezii) BuI- Achtumovi ; ale Čanád, ked voj- 
harov. Glad spasil sa útekom, sko jeho bolo v húšti Kukyner až 
Potom Zuardu, Codusa a Boyta po Zewrek a Kanižu (v BáCke) 
tiahli k hraniciam Bulharov a zahnané, utiahol sa nazpät k Tise, 
položili sa táborom pri rieke Po- Achtum ale položil sa táborom 
nucea, Glad ale vkročil do hradu v Nagenzskom poli. Čanád, so- 
Kenee. Ked Zuardu, Cadu^a a brav sa, uderil na jeho vojsko, 
Boyta začali dorážať na hrad Ke- zahnal ho, ba i sám usmrtil 
uee, Glad prosil o pokoj a od- Achtuma. 
stúpil im ten hrad. Odtial idúc, 
zmocnili sa hradu Ursova (Or- 
šova). 

Z toho porovnania Anonyma s legendou sv. Gerarda vysvitá, 
že vojna proti Gladovi r. 903 — 907 diala «a na tom priestore, na 
ktorom r. 1030 diala sa vojna sv. Štefana proti Achtumovi, s tým je- 
dine rozdielom, že fantásia Anonymova vysnívala osobné a miesbie 
mená. 

Berieme-li pod kritiku samého Anonyma, uznáme, že jeho 
vyprávka je úplný nesmysel ; lebo : 1) tára, že Sunad (Čanád) syn 
Dobokov, bol vnukom sv. Štefana. Nech sa páči na rodostrome 
SV. Štefana hladat toho Doboka a Sunada I Na lavej strane Dunaja, 
na Potisí, r. 1002 bol vnuk (avunculus) sv. Štefena (Julus, Procui), 
syn Michala, strýca sv. Štefana. 2) V Ultrasilvanii bývali (cap. 25) 
Valasi a Slovania: jako tomu rozumet, že Glad (hlad, glad, éhség, 
Hunger) s pomocou Kumánov opanoval Ultrasilvaniu? Však i títo 
boli Mogeri (Madari), a to tí, ktorí pod sv. Vladislavom čez Kar- 
paty vdíerali sa do Uhorska a skrze Almusa, odbojného brata krála 
Kolomana, uvedení boli s Rusmi do Uhorska. 3) Blúznenia Ano- 
nyma protivia sa zprávam, ktoré čítame v hodnoverných prame- 
ňoch historických. V tej dobe, do ktorej (r. 903 — 907) Anonym 
kladie vojnu svojich Mogerov (Madarov) proti Gladovi, Turcae (ma- 
homedánski Bulhari a Kozari) válčili na pravej strane Dunaja proti 
Svätoplukovi, Bracslavovi, Mojmírovi II. a západným Nemcom. 

Hodnoverný dejepis zná len jednu Ultrasilvaniu, ale Anonym 
vymyslel dve, jednu Gelovu, druhú Gladovu, poneváč potreboval 
jednu, kam strčil vojnu r. 1002; druhú ale, kam by položil vojnu 
r. 1030. 

Že Anonymovi Mogeri (Madari) neopanovali Ultrasilvaniu, 
Y prísnom smysle vzatú, vysvitá i z neho samého; lebo vraví, že 



Digitized by VjOOQ IC 



409 

tam od rieky Maroš až po Vidin panovali Gladovi potomci až do 
Ohtnma (Achtuma). 

Okrem toho (cap. 22) píše, že Tuhutum a jeho syn Horká 
dali stavat Mezesinské brány, ako hranicu medzi Uhorskom a Ultra- 
silvaniou. 

Čítame-li Konštantína Porf., nachádzame, že Turko-Kozari 
r. 950 bývali na Potisí**), nie ale v Ultrasílvanii, Dla legendy 
SV. Gerarda Achtum panoval v Ultrasilvanii od rieky Maroš až do 
Vidina. Konečne v diplomoch kráTa Kolomana z r. 1111 a 1113 
stojí „Mercurius, princeps ultrasilvanus" : teda kniežatstvo ultra- 
sílvanské až za krála Kolomana prišlo pod korunu uhorskú. 

Anonym (cap. 46) výprava, že Arpád býval v Bndíne, a je 
to až smiešne, čo o tom blúzni. Prekročili vraj Dunaj a prístav, 
kde učinili ten priechod, nazvali Moger. Vojvoda Arpád a všetci 
jeho pohlavári (Hétmadari), so všetkými vojakmi Uhorska (t), vošli 
do mesta krála Attilu, ktorého potomkom (?) bol Arpád, a mali 
hostiny každodenné y paláci Attilovom; a videli kráTovské paláce, 
niektoré sborené až do základu, niektoré nie ; a obdivovali všetky 
tie kamenné budovy a stali sa veselými, viac, než možno vysloviť, 
preto, že boli bodni beg bithy dostat mesto kráfa Attilu. Pri ho- 
stine sedeli rovnobežne (coUateraliter) a mali pred sebou hudobné 
nástroje (symphonias) a sladké hlasy cytár, píštalí a spevárov. Jedlá 
a nápoje nosili pred Arpáda a šlachticov (I) ^ zlatých nádobách, 
pred sedliakov a sluhov v strieborných, a hostili sa hojne a skvostne 
80 všetkými, k nim sa pritúlenými cudzincami, a jeho pohlavári 
zostali v meste Attilovom 20 dní. A všetci vojaci Uhorska (!) v prí- 
tomnosti Arpáda, temer každodenne, sediace na koňoch svojich, 
so štítmi a kopijami vykonávali velké turnierstvo, a iní mladosi 
prevádzali hry s lučištami a šípmi. Arpád v 21. deň odišiel z Ecil- 
burgu. 

Uvažujeme-li tento nezrelý plod fantááie Anonymovej, pri- 
chádza nám na um, že k tomu blúzneniu použil spis Priska Ŕetora 
(r. 448); tak-li, nuž dla Priska Attila býval na lavej strane Du- 
naja, niekde pri Tise, nie ale na pravej strane Dunaja v Pan- 
nonii *^). Tie sboreniny v Aquincume (starom Budíne) sú pozostatky 
po Rimanoch, nie ale po Attilovi. — Mal-li pred sebou spev Ni- 
belungov, zabudol, že v tom speve Ecilburgom nazýva sa Ostrihom, 
starý Budín ale Ofen «'). 

^^) Ulteríora vero, qnae omnia Tnrcis hahitantar cognomina nunc 
habent a flaniinibus. . . Timeses. . . Tntes. . . Moreses,.. Crisas... 
Titza. Confines aotem Torcis sunt orientem versas Bnlgari ; ubi eos Ister 
fluvins . , . separát. Cap. 40. 

*^) Letopis Matice Slovenskej 1875, 73 — 80. Const. Porf. ap. Migne 
CXIII, 703-756. 

'^) Ihren KOnig (Etzel) sie fanden in seiner Stadt zu Gran... 
Nun bleibt nicht mehr vertagt dem Etzel and den Seinen, dass wir gen 
Ofen kommen. Letopis Matice Slovenskej 1875. I, 8 a 11. 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



410 

Anonym spomína také národy, ktoré Mogeri (Madari) našli už 
v Uhorsku a v Pannonii : teda také, ktoré už pred jeho Almusom 
a Arpádom bývali v Uhorsku a Pannonii; a síce: 

a) píše, že Kean (Khan?), velknieža Bulharov, dedo vojvodu 
Salana, opanoval bol zem medzi Tisou a Dunajom, osadiv ta Slo- 
vanov a Bulharov. Dla Nestora čierni Uhri, t. j. Bulhari tak pome- 
novaní preto, že sa osadili v Čiernom Uhorsku (v dolnom Uhorsku, 
na Potisí), vyhnavšie Valachov, ktorí na Potisí boli panovali nad 
Slovanmi, s týmito sa spojili a s nimi bývali ^% 

b) Spomína vojvodu Morout, ktorý od rieky Morus až k rieke 
Zomus panoval nad Kozarmi. Čo to boli za Kozari? Na túto otázku 
máme odpoved v Konštantínovi Porf. cap. 39. Boli to kozarskí 
Kabari, ktorí, odpadnuvšie od Kozarov, pripojili sa už v Lcbedii 
k Turkom (čili mahomedánskym Bulharom). Kniga Stepenaja spo- 
mína ich pod bielymi Uhrami, teda v dolnom, čili v Čiernom 
Uhorsku "). 

c) Spomína Kumánov, s pomocou ktorých ultrasilvanský voj- 
voda Glad opanoval zem od rieky Morus až k hradu Urscia (Oršova). 
S tými Kumánmi si to zle poradil. Sám on výprava, že 7 poko- 
lení kumánskych spojilo sa s Mogermi (Maďarmi) už za Almusa, 
a 8 týmto r. 884 tiahli čez Karpaty k Ungu. Poneváč dla Nestora 
Kumáni pred r. 1061 neobjavili sa ani v Rusku: jako sa r. 884 
mohli octnúť pri Ungu? Jako pred r. 884 mohli ich Mogeri (Ma- 
dari) najst i v Ultrasilvanii, kde Vlasi a Slovania od nich a od 
Pečencov mnohé krivdy trpeli ? K iným do cela resultátom prídeme, 
keď uvážime, že prví Kumáni prišli čez Karpaty k Ungu za doby 
krála Vladislava a potom skrze Almusa, odbojného brata krála Ko- 
lomana, čez Karpaty uvedení boli do horného Uhorska. 

d) Anonym (cap. 50) výprava, že ked Usubun a Velec, pre- 
kročiac Tisu, tiahli proti Morotovi v Biharsku, všetci Sikuli, ktorí 
kedysi boli ludom krála Attilu, k nim pristali a s Mogermi v prvom 
rade proti Morotovi bojovali. O tom ich pôvode našiel Anonym 
zprávu u Symona Kezu (kniha V., hlava 4.): že po krimhildickej (?) 
bitke zostalo 3000 Hunov, davších sa na útek pred západnými ná- 
rodmi, na poli Chigle; až do Arpáda nenosili však meno Hunov, 
ale volali sa Zakulami (Székelyek). Ked boli slyšali, ^e Huni, 
vlastne Mogeri (Madari), druhý raz prichádzajú do Pannonie (?), 
išli im naproti k hranici Ruska a poprechádzajúc sa s nimi po 



^^) Nestor ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I, 568. Anonym raal tu 
na mysli vojnu sv. Štefana r. 1002, proti vnukovi svojmu Júloví vedenú; 
a tomuto Júloví dal názov Gelo. Ktorých cis. Mauritius menuje Avarmi 
a Turkami, tých cisár Leo meniige Bulharmi a Turkarai. 1877 évi Szá- 
zadok 6. lapján. Hanzic (Germ. sacra II, 136) stotožňuje Bulharov s Hunmi. 

*®) Vidz moje „Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska" str, 85 in 
nota 5. Turcos orientales, quos et Gbazaros vocant. Theophanis chrono- 
graphia ad an. 626. Kazarvár, terra usqne ad fluvium Zomus (Szamos). 
Wenzel: Cod. Arpád. cont. VIII, 10 ad an. 1261. Kozarivár in Zonuk. 
Fejér VIII, L 55. ad an. 1315. 



Digitized by VjOOQ IC 



411 

Pannonii, dostali tiež čast zeme, nie však na rovine Pannonie, ale 
spolubývanie s Valachmi v horách hraničných (karpatských). Teda 
vraj miešaní s Valachmi, týchto písmo užívajú. Že v tejto rozprave 
je fantastická bájka, netreba dokazovat. Anonym (cap. 25) menuje 
ich Pečencami (Picenati), Kumánmi. Nepochybujem, že to písmo, 
ktoré užívali, bolo kyrillské, a tiež ich liturgia bola kyrillská. Ná- 
ležali k patriarchátu carihradskému až do r. 1218, v ktorom pod- 
riadení boli Teodorikovi, rímsko-katolíckemu biskupovi ^^). 

Anonym naznačil početné mená osobné a miestne. Jedny sve- 
volne vymyslel, druhé (ako kráľovský notár) vylovil z jemu zná- 
mych diplomov; tak: Elend 1244, Zobolsu 1216, Saak 1273, Coundu 
(Kundu) 1256, Tosu (Tosuk) 1262, Lei 1276, Ound 1268, Ete 1261, 
Huba 1226, Calan 1248, Zemera 1270, Gyula 1278, Moglont 1286, 
Edumen (Edemen) 1251, Etu (Etus) 1221, Oluptulma, inde Tulma, 
1263, Bors 1237, Zemlin 1252, Olpar 1266, Serenche 1291, Sze- 
rencs 1271, Borsod 1266, Bors, župan hradu Bors 1275, Edunek 
(Edu) 1286, Zolouk 1275, Velek 1275, Turda 1274, Sarvuar (Sar- 
vár) 1250, Humusover (Umusover) 1225, Zouolon (Zvolen) 1293, 
Zylok 1235, Ogmand 1274, Eskulen (Esculanus) 1284, Zerep 1283, 
Se^holmu (Sceguholm) 1067, Honrad (Hornád) 1293, Emend 1289, 
Miskoucy (Miškovec, Miskolcz) 12?ľ5, Ursuur 1292, Zenuholm 1275, 
Zuard 1274, Pastu (Pastuchov) 1272, Bulhad 1254, Wereveca (Ve- 
rocze) 1280, Várod 1271, Stumptey (Semc) 1256, Colgoucy (Galgócz, 
Hlohovec) 1273, Trusun (Trenčín) 1266, Blundus (Bolonduch, Beckov) 
1288, Baňa (Banovec) 1258, Borona (Branč, Berench) 1297, Saruuar, 
Sásvár, Šaštín) 1294, Bulsu 1214, Bogar 1290, Curtueltou (Kôrt- 
véles) 1232, Gemelseu 1251, Botha 1275, Sepel (Chepel, Csepel) 
1258, Pakostu (Pakozd) 1279, Tyon (Tichoň, Tihany) 1270, Byhor 
1279. 

Bol síce Madar, znal však i jazyk slovenský; lebo píše (cap. 
40), že Ete, shromaždiv množstvo Slovákov, dal stavať hrad, kto- 
rému Slovania dla svojej mluvy dali meno Surongrad, (t. j. Oierno- 
hrad, Čiornohrad, Čongrad), ktoré potom premenené bolo na Cson- 
grad 13(X). Okrem toho mena Zobolsu (sobol vták, Seidenschwanz, 
nyusztczobol). Huba (száj, huba, gamba). Hôrka (kis hegy), Úsad 
(gyarmat, kereszt fájdalom), Zombor (súbor, egybevetés), Glad (hlad, 
éhség), Velek (velký), Turda (Tvrdá), Zerep (cserép, črep), Zena- 
holm (szénahalom, senochlum), Hulek (hulák od hulákať, éjjeli kia- 
bálo), Brucsa (morgós), Pasthu (pastucha, pásztorlegény), rieka 
Verevecca (Vrica, voda zo žriedla vyvierajúca, forrásviz), Borona 
(brána), Tyon (Tichoň), Bogat (Bohatý), Bihorský hrad, Ballarad 



'^) O Zagorii (Transsilvanii) môj článok podal „Parlamentár*', Wien, 
1890. Nr. 44—46 Epištola Galo-Joannis ad Innocentiam papám an. 
1204 ap. Martinov: Anuus eolesiasticus pag. 289. Epištola Honorii papae 
ad Fratres hospitalis s. Mariae Thcutonicoram de Bnrza an. 1218, ap. 
Theiner: Mon. Hang. Hist. tomo I. Ib. epištola an. 1227, 1228, 1229, 
1231. Slovenské Pohľady 1903, str. 543. 



Digitized by VjOOQ IC 



412 

(Belehrad, Velehraď^), Pota, vlastne Päta (úpätie Matry), Porosloa 
(Preslava, Predslava, nem. Breslau), Zovolun (Zvolen, Zavalen, 
Zvalen?), Zoloncaman (1287), vlastne Slankameň '^) a podobné po- 
ukazujú na slovenčinu. 

E tomu ešte poznačiť chcem tú jeho nevedomost (cap. 32), 
že kráTa Samuela Abbu (f 1044) strčil jakémusí Edumovi a Edu- 
menovi za potomka. I sám Podhraczký, ktorý brániť ho chcel až do 
poslednej nitky'*), odoprel mu na ten blud svoju apológiu; lebo 
ten Samuel bol z rodiny sv. Štefana'^); o čom Anonym nemal 
vedomosti. A taký neznedec má nám byt vodičom v dejepise Uhorska? 

Román obyčajne sa konči zasnúbením a svadbou. I Anonym 
tak zakončuje svoj román. Arpádovi (medzi rokom 903 a 907) jeho 
manželka na ostrove Sepel porodila syna, menom Zulta. Tá ra- 
dostná udalost dala podnet k velkej hostine. Po uplynutí niekolko 
dní Arpád vyslal Usuba a Veleka s vojskom proti Menumorotovi. 
Ked tento od nich bol pri Bellerade (Velehrade, Nagyvárade) po- 
razený, oznámil Usuboví a Velekovi, že je hotový dať dcéru svoju 
a s ňou i kráľovstvo svoje synovi Arpádovmu, Zultovi. Dictum 
factum. Nevestu odprevadili na Sepel. Bola velká hostina, a po 
nej Usubu a Velek išli do Bihorska a oddali mu hrad Bihorský 
za doživotné bydlo. Umrel tam, a o dva roky po ňom i Arpád, 
odovzdav vojvodstvo Zultovi trinásťročnému^ r. 907 umrel. A to 
všetko (i deje i smrť Arpáda) stalo sa od r. 903 do r. 907. Nech 
sa páči to uvážiť, spočítať a uznať za hodnoverné! 

Čo sa i diviť balamutinám Anonyma, ked uvážime, že dla 
hodnoverných historických svedectví do doby od r. 890 do r. 907 
padajú tie jemu neznáme vojny Arpádove, ktoré mal proti Vala- 
chom, Svätoplukovi, Bracslavovi a Mojmírovi 11. na lavej strane 
Dunaja (na Potisí) a na pravej strane Dunaja od Di*avy až k Enži? 

Snáď láskaví čitatelia už majú na tom, čo som tu písal, viac, 
než dosť, a privolávajú s Virgilom: Claudite iam rivos, pueri, sat 
prata biberunt. Položme teda blúzniny Anonyma ad acta a ne- 
dajme sa slepému vodiť. Na zakončenie však práce svojej musím 
ešte niečo a^omodative povedať. 

Keby sme i — dato non concesso — prijali fantásie Anonyma, 
i z neho Hunfalvy, Karácsonyi a podobní prepiatci môžu vyčítať, 
že Almus-Arpádovskí, vlastne Almus - Eolomanovskí Mogeri (Ma- 

'*) Slovenské Pohľady 1902, str. 441. ByropCCHt Vuhorský Vele- 
hrad, Nagyvár. 

'^) Srov. Modrý kameň, Červený kameň: teda Slaný kameň, po- 
neváô pod tým hradom vyviera slaná voda. Szôrényi: Vindiciae Sirmi- 
enses, pag. 26. Cis. Konštantín Porf. pomiešal ten hrad na Dunaji so 
SnloDou pod Savou. 

Anonym z mena Salankameň vystrúhal meno vojvodu Salana, práve 
tak, jako z mena Soboru nitrianskeho vyfabrikoval meno českého voj- 
vodu Zobora, a z osobného mena Gleopatra meno mesta Cleopatra! 

'*) Podhraczký: Bála király névtelen jegyzôje. Budán, 1861. pag. 
258, 264. 

»♦) Slovenské Pohľady 1907, str. 258. 



Digitized by VjOOQ IC 



418 

(Maďari) ani neobrátili Uhorsko a Pannoniu v holú púšf (tabulam 
rasám), ani otrocké jarmo nevtisli na šije tu pozostalých národov. 
I zo samého Anonyma vyčítat môžu, že sú v blude, — že drievne 
národy i potom v Uhorsku na lavej — , v Pannonii na pravej strane 
Dunaja zostali, ba i svoju slobodu podržali. 

Anonym (cap. 16) výprava, že vojvoda Salan odstúpil Arpá- 
dovi zem i s jej obyvatelmi až po rieku Šajavu. Ked sa tam boli 
zakorenili (cap. 18), dľa spoločnej rady a na upozornenie všetkých 
obyvateloVi Borsu tiahol k hraniciam poFským, aby ich opevnil 
oproti Poliakom až po Tatry. Vedia rieky Buldua, shromaždiv množ- 
stvo sedliakov, založil hrad, ktorý od ludu nazvaný bol Boršod. 
Borš, vzav synov obyvateľov za zastavencov, navrátil sa k Arpá- 
dovi. Potom (cap. 20) Tosu, Zobolsu a Tuhutum prepravili sa £ez 
Tisu a vedia nej prišli k rieke Zomus, a položili sa táborom na 
tom mieste, kde je Zobolsu (Sabolč). A na tom mieste temer všetci 
obyvatelia zeme dobrovolne poddali sa a, padnúc im k nohám, dali 
svojich synov za zastavencov, aby žiaden z nich niečo zlého ne- 
utrpel. Potom Zobolsu (cap. 21), shromaždiv mešťanov, učinil veľkú 
priekopu a zo zeme vystavil hrad Zobolsu. Vtedy Zobolsu a spo- 
ločníci jeho ustanovili mnoho z obyvatelov za služobníkov toho 
hradu, ktorí sa teraz menujú meštanskými. . Potom Zobolsu a jeho 
spoločníci rozdelili vojsko na dve časti : jedna čas< išla vedľa rieky 
Zomus, druhá čez kraje Nir. Potom Thosu, shromaždiv množstvo 
ľudu, učinil veľkú priekopu a zo zeme vystavil hrad Thosu, ktorý 
sa teraz menuje Sarvuar. Potom Tuhutum (cap. 22) a jeho syn 
Horká podmanili si množstvo ľudu, od lesov Nyr až po Umusover, 
prijdúc až k Zyloku. Odtiaľ išli k hraniciam ultrasilvanským, kde 
sa sišli so Zobolsom a Thosom. Obyvatelia na ich rozkaz vystavili 
kamenné brány a veľkú zátVoru hranice z dreva, a toto pomeno- 
vané bolo bránou mezesinskou ^*). Ďalej (cap. 27), ked Gelo; voj- 
voda ultrasilvanský, porazený bol od Tuhutuma, obyvatelia zeme 
z vlastnej vôle vyvolili si Tuhutuma za pána svojho. Potom (cap. 
32) Arpád a jeho šľachtici prišli k rieke Zogea (Zadva) a podro- 
bili si obyvateľov zeme až po Matru, od Crisu až po Zepus (Spiš). 
Potom (cap. 33) Arpád ustanovil za kniežatá a vodcov Zuarda, 
Gadusa a Hubu, aby podmanili ľud hradov Gumur a Novgrad; a 
všetci Slovania, obyvatelia zeme, dobrovoľne sa poddali a slúžili 
im, jako by od dávna boli bývali ich pánmi. Ked vodcovia videli, 
že bez bitky poddali sa im, učinili veľkú hostinu a povolali k nej 
i znamenitejšie osoby z nich, áno, vzali aj ich synov so sebou na 
válčenie. Potom (cap. 34) Zuard, Cadusa, Hulek a Borsu, na žia- 
dosť verných obyvatelov zeme, tretiu čiastku vojska s obyvateľmi 
zeme poslali do Zvolenských hôr, kde by založili kamenné a dre- 
vené pevnosti oproti Poliakom. Potom vybojovali Nitru, a poddali 
sa im (cap. 37) všetky národy až po Váh, tých ale, ktorí sa ne- 
poddali, v putách odviedi k Arpádovi. Tento ich omilostil a da- 

'*) Bránu medzovú, t. j. medzu (hranico) medzi Uhorskom (Sil 
vanioa) a Traiis-Silvanjou. 



Digitized by VjOOQ IC 



n 



414 

roval im zeme na rozličných miestach, by pozdejšie nestali sa ešte 
nevernejšími ; a Hubu ustanovil za župana Nitry a iných hradov. 
Potom po zahnanom Salanovi (cap. 40) Ete, syn Onudu, shromaždiv 
množstvo Slovanov, medzi Olpár a prístavom Beuldu dal stavaf 
hrad, ktorému Slovania dali meno Surongrad, t. j. čierny hrad 
(Čorngrad). Potom (cap. 41) Arpád a jeho šlachtici tiahli k Titulu 
a podmanili si lud, podobne všetek ľud medzi Tisou a Dunajom. 
Odtiaľ tiahli k Bodroku, a Arpád dal veľkú zem s jej obyvateľmi 
Tosunekovi. Potom, ked boli zaujali Srbsko, Horvatsko, Gladovu 
Ultrasilvaniu a Bulharsko, čez Dunaj vkročili do Pannonie (cap. 47). 
Tam Arpád daroval Endunekovi zem vedľa Dunaja s ľudom ne- 
sčíselným; podobne i Boytovi. Potom (cap. 49) Usubuu Eusee vy- 
bojovali Železohrad a synov obyvateľov vzali za zastavencov. Odtiaľ 
vedľa rieky (?) Bolotun tiahli k Thyonu (Tichonu, Tihany) a po- 
drobili si tamné národy. Potom Usubuu a Velec tiahli proti Me- 
numorotovi (cap. 51), ktorý, ked bol porazený, Zultovi, Arpádovmu 
synovi, dal nielen dcéru svoju, ale i kráľovstvo svoje, ovšem i 
s obyvateľmi jeho. . . 

S jakým čelom teda opováža sa P. Hunfalvy a jeho stúpenci 
tvrdif, že pod Arpádom znivočené boly drievne národy Uhorska a 
Pannonie, a že terajšie nemaďarské národy sú pozdejšími prisfa- 
hovalcami ? 

Konečne pripomenúť chcem ešte Praya, ktorý vynaložil všetek 
svoj ostrovtip na to, aby kroniku Simonovu a román Anonymov 
nejako uviedol do súhlasu so zahraničnými hodnovernými prameňmi, 
ale toho nedocielil ; lebo nepravda s pravdou, pleva so zrnom nedá 
sa miešať. Okrem toho Pray predpojatý tým bludom, že Huni i 
Attilovi i Arpádovi boli Madarmi, zacpáva každú dieročku, z ktorej 
by sa vyrazilo nejaké svetielko slovanské k opravdivému objasneniu 
dejepisu Uhorska^*). 



^^) O tom sa musí presvedčiť každý nestranný a nepredpojatý deje- 
zpytec, číta-li jeho „Annales veteres Hnnnorum, Avarornm et Hanga- 
rorum." Vindobonae, 1761. Bola to doba, v ktorej politika započala 
licbotiť Maďarom, a politická tendencia nehľadí na čistotu prostriedkov 
k STOJmu cieľu. Pravou zásadou historika musí byC: Amicus mihi Plato, 
amicus Aristoteles, magis amica Veritas. 



-•»«•■ 



Digitized by VjOOQIC 



416 

Kupec benátsky. 

Od WiUiama ShaJcespearea. 
Preložil Ondreô Kalina. 

(Dokončenie.) 

Plate dejstvo. 

Výstup prvý. 

Belmont. Volné priestranstvo pred domom Porcie. 

Vystúpia Lorenco a Jessika, 

Lorenco. Mesiačik svieti jasne: v takú noc, 
jak táto, jemný vetríček ked stromy 
celoval nežne, nedovoliac im, 
by hlučne zašumely, v takú noc 
Troilus asi na trojanské hradby 
vystúpil, vysielajúc dušu svoju 
vo vzdychoch k stanom Grékov, kde tú noc 
Kressida jeho spala. 

Jessika, V takú noc 
bázlive Thisbe rosou pospiechala; 
však uzrúc stien Iva prvej, nežli jeho, 
utiekla polakaná. 

Lorenco. V takú noc 
zastala Dido, v ruke s vrbinou, 
na dravom brehu mora, kynúc milencu, 
by v Kartago sa vrátil. 

Jessika. V takú noc 
Medea bylín k čarám nasbierala, 
by starý Äson zmladnul. 

Lorenco. V takú noc 
Jessika vykradla sa od Žida 
boháča, ujdúc s milým darebom 
z Benátok do Belmôntu. 

Jessika. Y takú noc 
prisahal Lorenco jej lásku vrelú, 
vernosti sTubmi ukradnúc jej srdce, 
z nichž žiaden nebol pravý. 

Lorenco. V takúže noc 
Jessika roztomilá utŕhala, 
jak strídža malé, svojmu milencu; 
a on jej odpustil. 

Jessika. Ja bych vás 
prenocovala, keby nikto neprišiel: 
však slyšte, čujem mužské kročaje. 



Digitized by VjOOQ IC 



416 



Vystúpi Štefana. 

Lorenco. Kto prichádza tak spefine v nočnej tíši? 

Štefana. Váš priateF. 

Larenco. Ntó priateF? jaký priateF? meno vaše? 

Štefana. Stefano zovem sa; a zvestujem vám, 
že pani moja príde pred svitom 
sem do Belmontu: v okolí včuF chodí, 
pri svätých krížoch; kľaká tam a prosí 
za štastné manželstvo. 

Lorenco, Kto prichádza s ňou? 

Stefano. Len svätý reholník a devočka jej. 
Lež povedzte mi, vrátil sa už pán môj? 

Lorenco. Nie, ani sme nič o ňom nepočuli. — 
Však podme dnu už, milá Jessika, 
slávnostné uvítanie nejaké 
pripraviC panej domu tohoto. 

Vystúpi Lancdot. 

Lancelot. Holá, holá t haho, ho! holá, holá! 

Lorenco. Kto volá? 
Lancelot. Holá ! nevideli ste pána Lorenca a pani Lorencovú? 
Holá, holá! 

Lorenco. Nehulákaj, človeče: tu. 

Lancelot. Holá! kde, kde? 

Lorenco. Tu. 
Lancelot. Povedzte mu, že prišiel poštár od mojeho pána, a 
roh jeho plný je dobrých zpráv: môj pán bude tu zavčas rána. 
(Odíde.) 

Lorenco. Srdiečko milé, podme, dnu ich počkáme. 
A predsa nie tak: načo nám íst dnu? — 
Stefano, priateľu môj, oznám, prosím ta, 
čeľadi v dome príchod panej vašej; 
a doveď sem von vašich muzikantov. (Stefano odíde.) 
Jak sladko luny svit spí na tom vŕšku I 
Tu sadnime si, a nech hudby zvuk 
vludzuje sa v náš sluch: tíš noci lužnej 
prilieha k zvukom sladkej harmónie. 
Jessika, sadni. Hľad, jak nebies báň 
je husté vykladaná krúžky zlata! 
A i čo najmenšia z hviezd, ktorú zrieš, 
v obehu svojom spieva, jako anjel, 
ku chóru jasno-okých cherubínov: 
táž' harmónia je v dušiach nesmrteľných; 
však dokiaľ hrubé uzaviera ich 
háv prachu márneho, my neslyšíme ju. 



Digitized by VjOOQIC 



il7 



Vystúpia mujgihanti. 

Hej I podte sem, a zbudte hymnou Dianu: 
najsladším tónom tknite panej svojej sluch, 
a hudbou tiahnite ju domov. (Muzika.) 

Jessika. Mne není veselo, ked slyším sladkú hudbu. 

Lorenco, Príčina toho: duch tvoj napnutý je. 
Bo pozoruj len divé, bujné stádo, 
alebo mladých žriebat neskrotený rej: 
šialene skáču, hlučia, rehcú hlasne, 
čo spôsobom je ostrej krvi ich; 
však uslyšia- li náhodou hlas trúby, 
alebo zvuky árie tknú snád sluch ich, 
uvidíš, jak sa razom zastavia, 
ich divý" zrak sa mení v krotký obdiv, 
muziky sladkou mocou. Odtial báj tá, 
že Orfeus stromy, skaly, rieky oživil; 
bo nič tak spurným, tvrdým, drsným není, 
by hudbou na čas nezmenilo sa. 
Muž, ktorý nemá v sebe muziky, 
a nepohne ním sálad sladkých zvukov, 
je schopný zrady, úkladov a zboja; 
jak tmavá noc, je hnutie ducha jeho, 
a mysel čierna, jako Erebus. 
Takému nikdy never. — Slyš včul hudbu. 

Vystúpia Porcia a Nerissa. 

Porcia. Či vidíš svetlo, čo mi v sieni horí? 
Jak daleko svit vrhá sviečka malál 
tak svieti dobrý skutok v svete zlom. 

Nerissa, Ked mesiac svietil, sviečky nevideli sme. 

Porcia. Tak väčšia sláva tlumí menší lesk: 
námestník jasne skveje sa, jak kráT, 
kým kráľ sa nesblíži ; a potom jeho lesk 
rozplynie sa, jak malý potôčik, 
ked vtečie do vôd velikých. Slyš! hudba 1 

Nerissa. To muzikanti z vášho domu sú. 

Porcia. Nič není dobrým, vidím, bez ohľadu: 
včul znie to sladšie, zdá sa mi, než vo dne. 

Nerissa. Ten pôvab dodáva tíš, milosťpani. 

Porcia. I vrana sladko spieva, jako škovrán, 
ked pozor nevenuješ im. Ja myslím, 
i slávik, keby vo dne prespevoval, 
ked gagoce hus každá, neplatil by 
za hudobníka lepšieho, než číž. 
Jak mnohá vec len dobou dochádza 
hodnoty pravej, dokonalosti! 
Však, ticho! luna s Endymionom spí, 
i nesmieme ju zbudif. (Muzika prestane.) 

27 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



418 



Lorenco. To je hlas, 
jestliže nemýlim sa naskrz, Porcie. 

Porcia. On zná ma, jako slepec kukučku, 
po špatnom hlase. 

Lorenco. Drahá pani, vítam vás. 

Porcia. Za blaho manželov sme prosili, 
a prosby naše, dá Boh, prospejú im. 
Vrátili sa už? 

Lorenco. Dosiaľ ešte nie; 
však práve prišiel posol pred nimi, 
a oznámil ich príchod. 

Porcia. Nerissa id: 
daj rozkaz služobníctvu, nech sa tvária, 
jaico by nevedeli, že sme boli 
preč z domu; vy tiež, Lorenco i Jessika. 

(Hlas trúby.) 

Lorenco. Váš manžel je tu; slyším tráby hlas: 
my nie sme bľaptaví, ó I nebojte sa. 

Porcia. Noc táto zdá sa chorým svetlom denným; 
vyzerá trochu bledšie len: je deú, 
jak býva deň, ked slnce skrylo sa. 

Vystúpia Bassanio, Antonio, Graciano a ich sprievod. 

Bassanio. My s protinožci mali by sme deň, 
ked by ste miesto slnca tiahli nebom vy. 

Porcia. Nech svetlom lahkým radšej som, než lahkou, 
bo ľahká žena robí muža ťažkým; 
však Bassanio nech nikdy mne tým není: 
lež, jako Boh dá! — Muž môj, vítam vás! 

Bassanio. Ďakujem; avšak môjho priateľa 
vítajte: to je muž ten, Antonio, 
ktorému nad mieru som zaviazaný. 

Porcia. Vo všetkom máte mu byť zaviazaní; 
bo slyším, veľmi zaviazal sa za vás. 

Antonio. Nie viac, než hojne odplateno mi. 

Porcia. Velice ste nám, pane, vítaným: 
čo inak treba prejaviť, než slovy, 
a preto končím túto zdvorilosť slov. 

Graciano (k NeríÄse). Prisahám u luny, vy krivdíte mi : 
dal som ho vskutku pisárovi sudcovmu. 
Kiež by on kleštencom bol, jemuž dal som ho, 
poneváč, drahá, toľme vás to mrzí. 

Porcia. Čo? svada už! a z jakej príčiny? 

Graciano. Pre biedny prsteň, zlatú obrúčku, 
čo dala mi; a nápis na nej bol, 
podobný plytkým veršom nožikára, 
na noži: „Miluj ma a neztrať ma.^' 



Digitized by VjQOQ IC 



419 



Nerissa. Nemluvte takto o nápise, cene! 
ste prisahali, ked som vám bo dala, 
že do smrti ho nosíC budete; 
a s vami spola v hrobe spočinie. 
Eed pre mňa nie, však k vôli prísahe, 
mal ste ho vážit si a zachovaC. 
Sudcovmu pisárovi! Boh môj sudca: 
nie! pisár onen, jemuž dal ste ho, 
na skráni vlasov nikdy nebude mat. 

Graciano. Ba bude, jestli v muža vyspeje. 

Nerissa. I áno, jestli z ženy bude muž. 

Oraäano. Na moju česC, dal som ho mládencovi ! 
Len chlapec bol to malý, neúhladný: 
nie vyšší, než ty, sudcov pisár je; 
žvastavý chlapec: prosil ho jak mzdu, 
a ja som nemohol mu odopref. 

Porcia. V tom zvlnili ste, doprosta vám rečiem, 
darujúc ženin prvý dar tak snadne: 
vec, s prísahou vám na prst navlečenú, 
a prikovanú verne k telu vašemu. 
Ja miláčkovi môjmu prsteň dala som, 
on prisahal, že nerozlúči sa s ním; 
tu stojí: avšak môžem prisahať zaň, 
že by ho nedal, s prstu nestrhol, 
za všetky sveta poklady. Nuž, veru, 
Graciano, tým. ste príliš neláskavé 
príčinu podal žene vašej k hnevu. 
Nech stane sa to mne, ja zblazniem sa. 

Bassanio (stranou). Najradšej odtal bych si ľavú ruku, 
a prisahal, že ztratil som ho v obrane. 

Graciano. Bassanio, pán môj, prsteň daroval 
sudcovi, ktorý prosil oň, a vskutku 
i zaslúžil ho. Potom pisár jeho, 
ten chlapec, ktorý trochu písania mal, 
môj vyprosil si: bo jak pán, tak sluha 
iného nechceli, len prstene. 

Porcia. Môj pane, jaký prsteň dal ste mu? 
Ja dúfam, nie ten, čo som ja vám dala. 

Bassanio. Bych trúfal si, lož pridat k poklesku, 
odtajil bych; však vidíte môj prst, 
že není na ňom prsteňa: je preč. . 

Porcia. Tak srdce vaše vernosti je prázdno. 
U nebies! nikdy nelahnem k vám na lóže, 
kým prsteň neuvidím. 

Nerissa (ku Gradanovi). Ani ja k vám, 
kým neuvidím svojho. 

Bassanio. Drahá Porcia! 
Keby ste znali, komu dal som prsteň, 
a znali, k vôli komu dal som prsteň, 

27* 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



420 



a pochopili; za čo dal som prsteň; 
jak neochotne k tomu dal som prsteň, 
ked nechceli vziaf iného, len prsteň: 
zmiernili by ste prísnost nevôle svej. 

Porcia. Keby ste znali moc, čo mal ten prsteň; 
jej cenu zpola, čo vám dala prsteň; 
a vašu česf, s ňouž sviazaný bol prsteň: 
neboli by ste darovali prsteň. 
Kde je ten človek nerozumný dosť, 
nech zvidí sa vám obhajovať ho 
len trochu horlivé, by požadoval 
neskromne veci, ktorá posvätnou je? 
Nerissa učí ma, čo verit mám: 
nech umreml žena dostala váš prsteň. 

Bassanio. Nie, na moju česfl na moj' dušu, nie! 
Nižiadna žena, ale učenec 
zdvorilý, ktorý nechcel prijať mi 
tritisíc dukátov; len prsteň prosil. 
Však odoprel som: potom odišiel 
mrzuté preč, on, ktorý zachoval 
drahému môjmu priateľovi život. 
Čo riecf vám, drahá? Bol som nútený 
odoslať za ním ho: bo zdvorilosť 
a stud ma k tomu dohnal; moja česť 
nemohla toho zniesť, by nevdak ju 
tak velmi pošpinil. Nuž, odpusťte mi: 
prisahám na tie sväté svetlá noci! 
Nech vy ste tam, ja verím, sami by ste 
prosili boli ma, bych prsteň ten 
daroval doktorovi záslužnému. 

Porcia, Nech doktor ten sa u mňa neukáže! 
poneváč šperk má, ktorý bol mi milým, 
sľúbili ste ho zachovať mne k vôli, 
ja budem tiež tak štedrou, jako vy. 
Ničoho neodoprem mu, čo mám, 
nie telo své, nie posteľ manžela: 
bo poznať chcem ho, to viem doista. 
Nespite noci mimo dom; a strežte, 
jak Argus: ked nie, a mňa samú necháte, 
na moju česť! a tá je dosiaľ mojou, 
ten doktor bude v mojej posteli spať. 

Nerissa. A pisár jeho v mojej : preto uvážte, 
jak samú na seba ma necháte? 

Gráciám. I dobre: ale ked ho dolapím, 
polámem pero toho pisárika. 

Antonio. Neblahou príčinou tej hádky ja som. 

Porcia. Netrápte sa: ste predsa milý hosť. 

Bassanio. Odpusťte, Porcia, nútený môj blud: 
pri sluchu týchto mojich priateľov 



Digitized by VjOOQIC 



421 



prisahám, áno, na tvé krásne oči, 
v nichž vidím seba. — 

Porcia, Pozor dajte však! 
On v mojich očiach dvojité sa zrie; 
bo v každom raz: nuž prisahajte len 
na vaše dvojité ja, to už bude 
prísaha vierohodná. 

Bassanio, Slyšte predsa! 
Odpusťte mi ten blud, a prisahám 
na dušu svoju, že už nikdy viac 
nezlomím danej tebe prísahy. 

Äntonio. Eaz ručil som už telom k jeho dobru; 
bez neho, jemuž váš muž prsteň dal, 
ztrateným bolo: ručím znovu však, . 
a dušu dávam v záväzok, že pán váš 
viac nikdy úmyslne viery nezlomí. 

Porcia. Budete teda jeho rukojmä. 
Podajte tento mu; a rieknite mu, 
nech zachová ho lepšie, než ten druhý. 

Äntonio, Tu máte prsteň: sľúbte zachovat ho. 

Bassanio. U nebies! tenže, čo som doktorovi dal. 

Porcia. Od neho mám ho: pane, premiňte, 
za tento prsteň doktor so mnou spal. 

Nerissa. Premiňte mne tiež, čacký Graciano: 
ten neúhladný chlapec, pisár doktorov, 
za cenu tohoto spal so mnou v noci. 

Graciano. Nu, to je jako naprávanie ciest 
v čas letný, ked su cesty dobré dosf : 
čo, máme rohy prv, než zaslúžili sme? 

Poráa. Tak drsne nemluvte. — Vy divíte sa: 
tu list je, prečítajte si ho potom ; 
z Padui mám ho, od Bellaria je : 
v ňom nájdete, že Porcia bola doktorom; 
Nerissa pisár jej : toť Lorenco 
nech svedčí, že sme s vami naraz šly, 
a včuT len vrátily sa; dosiaT som 
do domu nevošla. — Vás, Antonio, 
srdečne vítam! a vám prinášam 
noviny lepšie, nežli čakáte. 
Otvorte tento list: v ňom nájdete, 
že z vašich galejí tri dorazily 
s bohatým tovarom už do prístavu. 
Nemyslel by ste, jakou náhodou 
list dostal sa mi do rúk. 

Äntonio. Bohu dík! 

Bassanio. Doktorom boli ste, a neznal som vás? 

Oraciano. Vy pisárom, čo chce mi rohy nasadif? 

Nerissa. Však ktorý nemieni to učinit, 
leda by žil, kým v muža vyspeje. 



Digitized by VjOOQ IC 



422 



Bassanio, Len spite v mojom lóži, sladký doktorel 
Ked budem preč, vy ležte pri mej žene. 

Antonio. Vy, pani drahá, život ste mi dali: 
tu čítam s istotou, že lode moje 
bezpečne došlý v prístav. 

Porcia, Čo vy, Lorenco? 
Môj pisár má i pre vás dobrú zvest. 

Nerissa, Ba! však mzdy za ňu žiadat nebudem. 
Tu odovzdávam vám a Jessike 
od Žida bohatého darovací list, 
po smrti jeho na všetko, čo zanechá. 

Lorenco. Vy, krásne panie, mannu sypete 
do cesty ludu hladnému. 

Porcia. Je ráno hned, 
a vidím, ešte nie ste ukojení 
zprávami našimi. Však poďme dnu, 
a tam nás na otázky vezmite: 
a my vám zodpovieme všetko verne. 

(íraáa/no. Nuž, budiž tak. A prvá otázka, 
na ktorú Nerissa mi pod prísahou 
má odpovedat, je: či počká večera, 
alebo teraz radšej pôjdeme spat, 
ač za dve hodiny už bude svitať. 
Ked svitne však, prial bych si noci tmavej, 
bych s doktorovým pisárom spal ďalej. 
O prsteň Nerissin, kým budem živý, 
chcem nadovše byť vždycky starostlivý. 

(Odídu.) 
.»«. 



Tri dni u syna. 

ód Jozefa Koearca. *) 

Dž päť rokov, ako nevidel svojho syna Ivana. V prvé časy syn 
navštívil ho každého, alebo aspoň každého druhého roku, a teraz, 
hla, už piaty rok; čo nebol uňho. Nie že by sa hanbil za svojho 
starkého otca, obuvníka v odlahlej slavonskej dedine, božechráň I 
O tomto starec nepochyboval ani na okamih, ale tá práca, ktorá 
mu nedá oddychu ani vo dne, ani v noci, tá ho hatí, aby prišiel 
navštívil svoj rodný dom. Starec ovšem nechápal, aká by to mohla 
byt neustála práca^ lebo on nazdával sa, že človek rozkazuje práci, 

') Jozef Kozarac uarodil sa roku 1858 vo Vinkovciach, bol lesným 
úradníkom, umrel 1906. Významný realista, znamenitý pozorovateľ života 
slavonského. Jeho práce sú: „Čovjek da unapríedi svoj národ, treba da 
bude slnga svoje zemlje". „Mŕtvi kapitál!** (preložené i do slovenčiny). 
nMe^ju svjetlom i tmiuom''. „Tena** a iné. Posm. prekL 



Digitized by VjOOQ IC 



42S 

a nie práca človeku. Konečne predsa utrhol si tolko času a prišiel 
k otcovi, avSak len na pár okamihov, aby ho pojal so sebou do 
P., do svojho domu, aby sa pobavil uňho so desat dní, aby videl 
svoju nevestu a vnučku, lebo posledné dve nikdy neboly v jeho 
odľahlej dedine ... 

Sedeli na železnici I. triedy. Starec sedel na mäkkej pohovke 
a nemo pozoroval syna i všetko okolo seba. Objaly ho toľké no- 
voty, že nemohol príst k sebe. Nevedel, či má hľadet na tú bláz- 
nivú železnicu, na ktorej teraz po prvý raz sa viezol, alebo sa divaf 
na svojho syna, ktorý je od neho s tridsat rokov madSí, ale kde 
šedivejší od neho, sedemdesiatročného starca. To sa mu nijak ne- 
pratalo do hlavy: dobre mu je, majetný je, nezabíja ho starosť 
o zajtrajší život, a predsa ošedivel a predsa je zamyslený... Toto 
starcovi bolo nepochopitelné, a tento bôlny pocit, ktorý ho pojal, 
ked vychádzal zo svojho dvora, sadol si so synom na koč a opustil 
svoju dedinu, ako by ju zanechával navždy, bôľny pocit sa ešte 
zdvojnásobnil, ked videl tento celý neznámy svet, nepoznatý spôsob 
života. Viezli sa už pät hodín, už zalahla i noc a oni museli na 
jednej stanici sostúpit a čakat pol hodiny, kým stihne s druhej 
strany vlak, ktorým pôjdu dalej. 

— Teda, čo sa ti bude páčit, aby sme si zajedli, ja som vy- 
lačnel, — riekne mu syn. 

— Boh s tebou, synak, ktože to videl v noci jesť, — pošepne 
mu otec. 

— Ahaha I — zasmeje sa syn. — Ľahko tebe, ty ješ, kedy 
chceš, a ja ked dospieml Ale dobre, ked už nechceš jesť, vypi si 
aspoň čaju, aby si sa trochu zohriali 

A kým advokát, jeho syn, jedol polosurový beefsteak, žehnal 
sa starec od zázraku, strhával sa trochu od ospanlivosti a na každý 
pohyb synov vstával v strachu, aby niekde nezostal bez neho. 

Okolo polnoci dorazili konečne do P. Na stanici Čakal ich 
advokátov koč, v ňom velké koňská, a ledva že starec vysadol na 
koč, schytily sa vrance a letkom doviezly ich kamennou cestou 
do mesta. 

Eed prišli domov, bol celý natešený, lebo si myslel, že sa už 
teraz uspokojí i on i jeho nepríjemné myšlienky. No sklamal sa. 
Izba, do ktorej ho syn na odpočinok zaviedol, bola taká skvelá, že 
sa on neopovážil v nej sadnúť, ani po nej chodiť. Pestré koberce 
podlahou, hodvábne, nízke fotele, ani sneh biela postel s prikry- 
vadlom belasého hodvábu, myslel si, že všetko poškvrní svojím 
dotknutím. „Pôjdem k synovi a požiadam ho, aby mi pripravil takú 
postel a izbu, ako je moja doma,^ ale nevedel, kade: na izbe bolo 
troje dverí, a on sa už nemohol rozpomenúť, ktorými prišiel. Ko- 
nečne si predsa len musel ľahnúť, lebo sa mu oči lepily spánkom. 
Nepozostávalo mu iné; poskladal s postele prikry vädlo i podušky, 
' hlavničku urobil si zo svojho odevu a tak si lahol. Hoci bol ospan- 
livý, ledva usnul, a ked sa prebudil, už slnko bolo daleko odskočilo. 

Jeho syna už nebolo doma; ráno o šiestej odcestoval železnicou 
a vráti sa nazpäť okolo poludnia. Jeho nevesta, oblečená v ranné 



Digitized by VjOOQ IC 



424 

dlhé nedbalky, na hlave s malou čiapočkou a bujnými plavými 
vlasmi, odviedla ho do jedálne a predložila pred neho kávu, čaj, 
Šunku, maslo, chlieb i žemličky. On sa dal do kávy, ako i doma, 
no nijak mu nechutila; prijemne mu zaváňala a i šálka mu bola 
akási pritesná, nevhodná. Bože môj, ako sladko jie sa káva z onoho 
jeho hrnčeka doma, do ktorého môžeš tri krajíčky chleba nadrobií 
a ešte tou veľkou plechovou lyžičkou jesf ! Veď páni ani nevedia, 
čo je sladké. Jeho nevesta bola ľúbezná pani, rozprávida mu o vše- 
tkom, ponosovala sa na veľké výlohy, ktorým sa nedá vyhnúf pri 
všetkej jej veľkej sporivosti. 

Starec sa bojazlivé pýtal, či už vstala vnučka a či by ju mohol 
videt; avšak to nebolo možné! Vikica sa práve vykúpala a odišla 
na prechádzku, po nej príde učiteľ klavíru, po tom učiteľ čítania 
a písania a po tomto sa bude muse< uči< francúzsky s francúzskou 
gouvernantkou ; len po obede bude ma( čas pobavit sa s dedkom. 
Teda ani ono, šestročné diéta, už nemalo času, zrovna ako i jej otec I 

Žatým sa mu nevesta porúčala, ukážuc mu oknom priestrannú 
záhradu, v ktorej sa môže pobaviť do poludnia, a ona odšušfala do 
inej izby. 

Pri všetkej ľúbeznosti a lichotení starcovi predsa bolo dusno 
a nevoľno v duši. Prechádzal sa záhradou, divil sa menám svojej 
nevesty a vnučky, ktoré boly z kviefa vysadené, obdivoval nízke, 
ku stene priviazané ovocné stromky, skleník, v ktorom už bola dyäa, 
hoci nebol ešte len jún ; divil sa každému chodníku, trávniku ostri- 
hanému rovno a hladko, čudoval sa mnohému všeličomu; no jemu 
jeho záhrada s jediným chodníkom, s hriadkami cibule a cesnaku 
o koľko príjemnejšia . bola od všetkých týchto pekných, ale mera- 
vých, mŕtvych figúr. 

Okolo dvanástej vrátil sa mu syn domov, i to k vôli nemu na 
koči, lebo by železnicou o hodinu pozdejšie bol prišiel. Bol hladný 
a chcel razom obedovaf, avšak žena mu povedala, že pred chvíľkou 
bol tu radca zemaľskej vlády návštevou a že o druhej hodine vlakom 
ide ďalej. S obedom sa muselo čakat, bolo treba umyí sa, preobliecť 
a radcovi vrátiť návštevu. Už jedna hodina odbila, nevesta, z ohľadu 
na starca, naložila, aby sa dával obed, avšak tu prikvitne sluha od 
súdu, po ktorom advokát odkazuje, aby sa zhotovil trochu lepší 
obed, lebo že i radca príde. Teraz bolo treba znovu chystať obed. 
Za ten čas starec bavil sa so svojou vnučkou. Mudrlantské dieťa 
so zlatO'hodvabnými vlasmi, s bielymi tenkými ručičkami a ble- 
dými, nežnými líčkami zdalo sa mu viacej bábkou, ako živým stvo- 
rením. 

Yikica mu najprv ukázala svoje knihy a potom hračky. Vyzvala 
ho, aby jej ukázal na zemevide, kde je Viedeň a Záhreb. On ovšem 
o zemevide nemal ani poňatia. 

— Nuž ty ani to nevieš, ó jej — ó jej ! . . A či vieš, kde 
sme my? Ani to nevieš? Pozri, tu je P., — a chytiac starcov prst, 
ukázala mu, kde leží P. — Veď ty nevieš ani to, čo sa musí vedieť 
v prvej triede. Ale si ty bol daromný žiak. .. Teraz si sadni sem, 
nech vidím, či vieš čítať. 



Digitized by VjOOQ IC 



425 

» 

Starec sa začervenal i hanbil, ako nehanbil sa eäte nikdy vo 
svojom živote. Ako keby ho obor bol chytil za ruku, tak pokorne 
si sadol k otvorenej francúzskej grammatike. 

— Čítaj toto tu I — rozkáže mu malá vnučka. 
k starec počal pomaly, slovo za slovom čítat. 

— r ai un livre et une plume . . 

— Ale si ty, „grostata", úžasný blázonko, to sa nečíta tak, 
ale: že eng livr. . . Do akej školy si ty chodil, ž3 nevieš ani čítaf?. . . 
Povedz mi teda, čo vieš? Vieš aspoĎ písať a počtovať? 

— Viem, — odvetí starec, hoci nebol ešte zcela pri sebe. 

— Vyrátaj mi : tvoja mama kúpi desaf jabĺk, sedem dostane 
od tetky; z tých jabĺk ty zješ dve, tvoja mama jedno a dve dáte 
svojej susedke — koľko ti ešte zostane? 

Takéto spletené veci starec dosiaľ ešte nevypočitoval, čo viacej, 
nemohol on ani poriadok čísel, ktoré mu vnučka riekla, sledovaf 
a do spojitosti priviesf. 

— Ani to nevieš I Ale čo ty teda vieš? 

V tom bolo počuf advokátov hlas v druhej izbe, a malá Vikica 
letela dvermi a celým hrdlom počala volaf: 

— Tata, tata I Náš „grostata" nevie pod Bohom ničoho: ani 
čítaf, ani počtovaf, ale, ako sa hovorí : zhola nič . . . 

No zato predsa vzala „grostatu" za ruku, tešiac ho, že ho ona 
všetkému tomu naučí, ak len zostane ešte za tri dni u nich. 

Odborný radca, podžupan i ostatné panstvo vzdávali starcovi 
úctu, ktorá mu dľa veku patrila ; starec sa ovšem trochu okurážil — 
takej úcty nevzdávali mu ani jeho zemkovia — no pri všetkej svojej 
smelosti ostal pri obede hladný, pri všetkých bohatých pokrmoch 
nadarmo očakával svoj ideál : hovädzinu s chrenovou omáčkou. Na- 
darmo mu núkali aspik a rôzne chladné jedlá, jemu sa žalúdok 
dvíhal, vidiac, ako oni jedia ešte krvavé mäso s hustými omáčkami. 

Hostia zostali do siedmej, požívali raz kávu, zase víno, opäf 
likéry a potom odišli k podžupanovi na večeru. 

Eed hostia odišli, on si vzal kus chleba, posolil ho, zjedol a 
o ôsmej si ľahol spa(. Dnes bol už voľnejší: ľahol si na podušky, 
zakryl sa hodvábnym prikryvadlom a v hĺbke duše svojej ľutoval 
svoje šaty, ktoré včera pokrčil : svoj svetlý oblek, ktorý už dvadsať 
rokov nosí o veľkonočných, vianočných a iných veľkých sviatkoch. 
Tejto noci sa dobre vyspal i vstal včasné, ako doma obyčajne 
vstával. Avšak i jeho syn bol už na nohách; pil na lačný žalúdok 
nejakú liečivú vodu pre žalúdok a tak včasné vstával, a už bol na 
prechádzke. 

Starec obišiel záhradu, obzeral to i ono a konečne sa počal 
nudiť; prišiel na hostinu k synovi, a ešte ho poriadne nevidel, tým 
menej, že by sa bol s ním shováral. Od samej túžby zašiel k nemu 
do kancelláríe. 

— No, ako si sa vyspal, nudíš sa? Hajde, sadni si tu, hned 
ja budem hotový a potom sa pôjdeme trochu prejsť. 

Starec si sadol, že počká syna. V kancellárii bol osnovník 
a traja pisári. Stránka za stránkou prichádzala a odchádzala : s ka- 



Digitized by VjOOQ IC 



426, 

ždou sa bolo treba dohovorif, každú vypočut a každú upravif. 
Ešte len, kým toto prečíta, len ešte, kým toto podpíše, len nech 
8i ešte sostaví cestovný plán na budúci týždeň . . Ten plán sosta- 
voval osnovník. Napozajtra, v pondelok, budú dva termíny, jeden 
v P., ten vybaví osnovník, a druhý v R., ta pôjde principál ranným 
vlakom, odbaví ho do 11. hodiny, potom pôjde vozom do dediny S. 
na exekúciu, ktorá bude popoludní ; ešte v ten deň nočným vlakom 
pôjde na pokonávanie do B., o dvanástej v noci pôjde tadialto čez 
P., pisár ho má dočkat na stanici a odovzdať mu najvážnejšie spisy, 
ktoré toho dňa prišly. Z B. na tretí deň pôjde zase tadialto, avšak 
nemôže vystúpK, ale pôjde rovno do Záhrebu s mestskou deputáciou, 
ktorá sa mu pripojí a s ktorou má vykonat pôžička pre domobranskú 
kasárňu, ktorú chce mesto vystavK. Pri návrate zo Záhrebu za- 
staví sa y N. na pokonávanie, skončí ho ešte do obedu a asi 
okolo tretej hodiny príde domov, aby mohol by( na mestskom za- 
sadnutí. Na druhý deň, v sobotu, bude stoličné shromaždenie a 
v ten deň musí ostat doma, lebo chce podaf návrh o kanalisácii. 
Keď tak všetko navlas bolo ustálené, prišiel sluha sporitelne s uve- 
domením, že v piatok bude ma< správa hlavné zasadnutie, pri ktorom 
on, ako fiškál spolkový, bude mat robotu; a len čo tento odišiel, 
prišiel iný, že vysvätenie zástavy hasičského spolku — ktorému je 
on predsedom — bude vo štvrtok. Teraz opät bolo treba premenit 
onen prvší programm tak, aby i tieto dva body mohly by< vmie- 
stene. Konečne ho jaksi skuvali, a keď bolo všetko hotové, odbila 
práve jedna hodina. Starec sa unavil samým naslúchaním, v hlave 
sa mu dymilo, ako by on sám bol prekonal všetky tie veci, všetky 
zasedania, všetku tú dennú i nočnú cestu na voze i na železnici. 

Počas celého obedu otec ľútostivým zrakom díval sa na syoa; 
to, čo predpoludním počul v pisárni, nijak mu nešlo do hlavy; 
ovšem, díval sa naňho súcitne, avšak i v nejakom zadivem'. 

Po obede ostali otec so synom sami pri stole; advokát ako 
keby bol zbadal otcovu zmätenosf. 

— Riekni mi, prosím (a, či to naozaj bude tak, ako ste sa 
pred obedom dohovárali?... 

— A čo si ty myslíš? 

— Či ty skutočne strojíš sa by( dnes na tomto a zajtra na 
onom kraji sveta? Či je to tebe skutočne potrebné, alebo ty to tak 
musíš? 

— I jedno i druhé, môj dobrý otec! Či ty vieš, kolko ja po- 
trebujem ročne? Deväťtisíc zlatých! 

— Pre vás troch?. . . 

— Pre nás troch!... A či vieš, kolko je to? Každú hodinu, 
či cestujem, alebo sedím a či spím, musím zaslúžiť po zlatke. Oi 

. si videl, kolkých chovám ? Koncipienta, pisárov, záhradníka, kočiša, 
kuchárku, pestúnku, Francúzku, učiteľa, hudobníka — ich desať; 
všetci tí čakajú na prvého svoj plat. 

— Ó jej! — vykizlo sa starcovi v strachu. 

— O teba mi je najľahšie... Pomysli si, každého mesiaca 
musím okolo 300 zlatých vyplatiť, a ja mnoho ráz nemám ani kraj- 
ciara v pokladnici. 



Digitized by VjOOQ IC 



427 

Starcovi sa oči zarosily. 

— A či ty to zmôžeš? 

— Musím. 

— Či by si ty to nemohol všetko rozprášiť, i záhradníka, i 
kočiša, i tú Francúzku, i učitelov — načo ti je to všetko? 

— Nemôžem ... To, čo je tebe Mariján Grgúrov, ktorý drevo 
vozí i tebe dováža kožu z Osíeka, to sú mne títo desiati . . . 

— To ti ja nechápem. 

— Ani ja som nechápal niekedy, ale teraz chápem : to vyža- 
duje spoločnost, vy^adiye moje postavenie, vyžaduje dnešná doba. 

— A čo bude z toho tvojho diefafa? Či ti je nie lúto tak da{ 
ubíja< svo'e die<a? Ved ono/ zdá sa mi, ani nevie, že je die<a, 
Hanba-nehanba — ale ja, starec, neviem sa tak ponášat, ani ne- 
viem tak myslef, ako to dievčatko sedemročné. Či ti nie žiaľ daf 
ju tak trýzniC od rána až do mraku? 

— To dnes tak musí by(, lebo treba i na to počítat, ak jej 
nebudem môc( ničoho zanechaf, ak sa nevydá, tu bude treba, aby 
si vedela sama zaslúžií každodenný chlieb. 

— Či ty už teraz na to myslíš? A čo som ja tebe poručil? 

— Ničoho. . . a preto, vidíš, musím ja. . . 

Starec bol prekvapený, on nemyslel, že sa rozhovor na toto 
obráti. On si dosial myslel, že svoju povinnost vykonal: ved jeho 
syn je celý Človek, migetný, advokát, a teraz počine, že mu on nič 
nezanechal, čo viac, že ho syn vydržiava. Tie dva — starý a nový 
náhlad — úplne ho zničily a nemohol byt na čistom, či má on 
pravdu, alebo jeho syn. 

— Viem, tebe je to všetko divné, ty z tvojej dediny nevidíš, 
akým duchom dnešný svet dýcha, a buď šťastný, že nevieš. Koľko 
ráz sa mi zhnusí i peniaz, i pokrm, i život; koľko ráz som ja za- 
túžil príst k tebe, spaf v onej tesnej izbietke a ničoho nevidet na 
svete mimo jej štyroch stien. Ty ani nevieš, koľká je to slast stara( 
sa, čo budeme jes( zajtra. Keby zase mohol s tebou tak sladko 
večeraf z jednej misy octom kyslený bôb a posolenú cibuľu 1 . . 
Teraz ja to nemôžem, nemôžem pri najlepšej vôli, lebo ani jazyk, 
ani žalúdok, ani nervy sú mi k tomu nespôsobné. Videl si, i ja sa 
starám o každodenný chlieb, ale kým si ty na celú zimu podelíš 
to, čo ti v záhrade narástlo, čo si sám dochoval, sám schystal, to, 
na čo si sa díval, ako klíči i dozrieva, zatiaľ ja hrabem, kde čo 
môžem, i cudziu radosf, i cudzie mozole. Hnusné ti je to, strašné 
ti je to; ale celé šfastie, že nemám dos( času na to myslet. — 
Ako vidíš, ja nežijem dnes, ale o týždeň, o mesiac, o rok vopred: 
pre mňa niet pondelku ani utorku, ale pre mňa je deň, aký som 
si určil: prvej týždeň, mesiac, rok... Ja musím od ženy dostať 
telegramm, aby som si spomnel, že som ženatý; ja musím kúpií 
diefafu v Záhrebe nejakú hračku, aby som vedel, že mám diéta. 
Ty ženu vypliesniš, diéta vydereš, ale zato, ked ti prejde zlost, 
miluješ ešte väčšmi ; a ja všetko to nesmiem, lebo by to bolo proti 
pravidlám jemnej spoločnosti ; ja vždy musím byt dobrej vôle, musím 
vždy pristat na všetko, nesmiem nikoho uraziť a ešte menej vedief , 



Digitized by VjOOQ IC 



428 

ČO je urážka. Ja Desmiem byt ani varený, ani pečený, ani studený, 
ani teplý, ale taký, akým ma svet chce. 

Starec, hoci všetkému nerozumel, čo mu syn hovoril, predsa 
na všetko to s väčšou lútostou sa díval. 

Už bolo osem hodín, ale žena advokátova ešte nebola doma; 
bola v zasadnutí ženského spolku, kde rokovalo sa o zábave, ktorú 
spolok hodlal usporiadal na sv. Annu. 

1 malá Vikica bola hladná, i starec, naučený na svoj poriadok, 
cítil, že. by bolo treba večerať. No večera nemohla byť skôr, kým 
sa pani nevráti. 

— Čakali vy, nečakali ; ja dalej nemôžem, — rečie starec, zjedol 
kúsok chleba s maslom a šiel do postele. Driemajúc v posteli, tĺz 
v polosne, zase v bdení, šly myšlienky rad-radom jeho hlavou, 
pocit za pocitom, ktoré zažil po tieto dni; konečne preletely mu 
myslou i oné nepríjemné najsviežejšie pocity a potom mu prišiel 
na um i onen milý, sladký každodenný život. . . 

Sedel na svojej obuvníckej trojnožke, kúril z dymky a ustaro- 
stený obracal v rukách potrhanú čižmu ; toto je už druhý deň, ako 
ju zvŕta, a ešte sa nemôže odhodlať. Či ju má zaplátať, alebo jej 
da( celý priehlavok. A tu odbila i desiata hodina 1 Teraz, dla sta- 
rého zvyku, bolo treba trochu vstať, pozret na okamih po dvore a 
záhrade, kuknúť cestou na ulicu a konečne poradiť sa so svojou 
starou, čo bude na obed. 

— Dnes, starká, nežartuj s obedom, s tou Vrbančičovou čižmou 
namučil som sa ani živý čert. . . 

A jeho žena, jednako oblečená a posťahovaná či v zime či 
v lete, už miešala zápražku, že rozvoniavala po celom dome, a 
starec kolko ráz si sadol na trojnožku, toľko ráz i vstal Ozajstnej, 
skutočnej roboty viacej už nebolo! Aby sa mu čas minul, prezeral 
po stý raz starú čižmu, ktorú mu ešte v pôste priniesli zaplátať, 
prevracal v rukách oné dve-tri nové kožky i kus podkovy a naraz 
prišlo mu na um, že o mesiac bude Ilija a bude treba ísť na jarmok 
do Osieku po kožu. Rýchle berie kalendár, prevráti so pár listov 
v ňom, až našiel mesiac august -^ a hľa, nešťastie, skutočne o me- 
siac bude Ilija. Dobre, že si spomnel . . . Hm, teraz niet pomoci, 
bude treba odkázať po Marijána Grgúrovho. 

— Hehe! Mariján — ty ako keby si bol zabudol. 

— A čo to myslíte, pán majster! 

— Či som neuhádol! Kde ti je rozum, Mariján? Či ty nevieš, 
že o mesiac bude Ilija? 

— Ahá ! Pravdu hovoríte, pán majster . . . Pozri ty Čerta, ako 
to chytro prešlo . . . Večt sa mi zdá, ako by sme včera boli bývali 
v Osieku. 

— Ináče je nie, ale tak kalendár neluže, môj Mariján ; no ty 
schystaj pekne voz, daj pozor, aby zaosky boly, ako načim, a my, 
ak dá Boh, od dnes na štyri týždne pohneme sa rovno do Osieku. 

Po tomto Mariján hlásil sa každých osem dní u majstra a 
uisťovali jeden druhého, že ani o deň pozdejšie, ale práve na Iliju 



Digitized by VjOOQ IC 



429 

rovno do Osieku pôjdn. V štvrtom týždni poznamenal Mariján trochu 
zmäteno : 

— Len ja vravím pán majster, ak by pršalo . . . 

— Ale to je stará regula, Mariján; kto by bol bláznom viezt 
sa v daždi do Osieku . . . 

Medzitým prišiel i deň Iliju a dľa žiadosti starcovej ani sa len 
nezaoblačilo, tým menej, že by bolo pršalo, a oni s Božou pomocou 
vydali sa do Osieku a s kožou sa šfastlive navrátili. 

Teraz bolo večerného besedovania I Najprv : ako je v tejto de- 
dine a ako v onej, konečne ako je v Osieku. 

Pred majstrovým domom večer schádza sa „rada^ (posiedka), 
Pán Bob by vedel odkedy už. Tu sa v tomto úprimnom, naivnom 
posedení precúdil i sviatok i piatok, i vrabec i bravec, kým ko- 
nečne majster nevstane so svojej trojnožky a nepovie: 

— Aká pomoc, ludia — devet u krevetl (do postele!) 

— Pravdu máš, majster: devet u krevet! 

A všetci povstávali a odišli domov, áby sa zajtra zase sišli, 
aby sa po stý raz o jednom a o tom istom predmete shovárali, 
a ako včera, tak dnes, tak zajtra i napozajtre . . . 

Po takomto sne starec nemohol zostat ďalej u syna ; ten pocit, 
túžba za novotou a zvedavosf, ktorá ho k synovi privábila, zmizlo 
to skoro, ani hmla, pri pomyslení na každodenný domáci život. 
Zrovna sa mu duša usmiala, keď sa rozhodol, že dnes tak či tak 
odíde odtialto — rovno k prahu domovému. Obrnený týmto sladkým 
pocitom, bez okolkov riekol synovi, 'že dnes odchádza. 

— Predčasne by som zostarel, keby tu zostal ešte za deň. 
Tento život nenie pre nás starých ludí; my sme naučení zvoľna 
žif a nie letkom, ako ty. Akýže je to život, keď ty nevieš ani, co 
je noc I Neviem, kedy som ostatný raz zaplakal ; ale, hľa, teraz by 
fiom musel zaslziť, hľadiac na trojdňový biedny tvoj život ... A tu 
som si ja myslel, že si ty pán, že si šíastný! Odpusf mi, že som 
fa nútil do škôl; možno, že som ja viacej vinný, než ty. Keby si 
bol zostal pod svojou strechou, lepšie by ti bolo ... A potom, vieš, 
nemyslím ti tým bôľ zapríčinit: neposielaj mi viacej tých 30 zlatých 
mesačných; to ti je všetko, čo ti ja ešte môžem da(... A potom, 
vieš, zostávaj s Bohom ! Kto vie, či sa ešte uvidíme ... Ale ja skôr 
umrem^ viem, ty prídeš, aby si ma videl ; avšak, ak ty umreS skôr, 
odpusf, ja tažko budem môc( k tebe — kto by mňa previedol 
čez túto Sodomu a Gomorul 

Otec a syn padli si okolo hrdla a vyplakali sa do sýtosti. 
A keď Ba vyplakali, sviatočne a mlčky vyšli na stanicu, odkiaľ za 
minútku-dve železnica odniesla starca k tomu svätému rodnému 
prahu, ktorý nám je tým milší, čím viacej sa blíži čas, v ktorom 
sa s ním na večnosť rozlúčime. 

Z horvatskébo: Vladimír Mičáiek. 



Digitized by VjOOQ IC 



430 



Jaký honor mal Sobek Javorčiar. 

Napísal KoBitnir Preerva-Tetmajer. 

Za vydanie Sobka Javorčiara vystavené bolo dvadsaf dukátov 
odmeny. Ale nikdy-prenikdy by ho neboli chytili, keby ho bol jeho 
vlastný honor nezkazil. 

Stíhali ho celý deň hajdúsi, hrozne bol ustatý. Vybehal sa 
im predsa, ale už ledva dýchal. Svietilo sa v jednej chalupe v Har- 
klovej — nuž vošiel. 

Našiel tam okolo stola: Ženu, chlapa, troje detí, dve dievky a 
jedno chlapčisko; večerali. 

Pochválil Pána Boha a riekol : „Ukonal som sa cestou celý deň, 
a nejedol som nič; keby ste mi trošku toho kysela dali, lebo ma 
už zdnuky páli. A potom by som si niekde i lahnul do rána." 

Už či mal ten gazda vôľu prenocovať ho, alebo nie — Sobek 
sa hlavou povaly dotýkal — predsa ho len pekne poprosil, aby si 
na lavicu sadol a kysela si zajedol, kolko sa mu páči. 

Hoci Sobek zbroje, okrem valašky, pri sebe nemal, lebo ho 
nezrady prepadli, tak že nemal kedy sa lepšie ubrat, sedliak predsa 
poznal, že to nemusí byf hocijaký tulák. Odev mal síce zaprášenú 
a ublatenú, ale, vidno bolo, peknú. Kto bol, to bol, bát sa ho sedliak 
nebál, vedel, že mu nič nevezme^ lebo nemal čo; chudobný človek 
bol. Dal sa teda Sobkovi kysela najest, ponúkol mu noclah na šope, 
ale s viacej sa mu zavdačit nemohol. 

Dnes prišiel^ zajtra pôjde, iba že sa videí budú — myslel si. 

Ale Sobka až nadhadzovalo na lavici, lebo si bol v tom istý, 
že ak svoje meno vypovie, to bude ma< taký účinok, ako by s pece 
zahrmelo. Že je to on, čo štrnást židovských krčiem vyzbíjal; čo 
sa z Oravského zámku dva razy vylámal ; čo v Hrádku sedem hu- 
sárov z krčmy, z tanca, od dievok, sám jediný, dreveným stolcom 
ozbrojený, vyhnal; čo sa štyrom oravským hajdúchom i z retiazok 
i z okoví vyrval, trhajúc ich ako motúze ; čo nedávno Žida na Obi- 
dovej, ktorý mal peniaze v zemi zakopané a vyzradit ich nechcel, 
za bradu a za pejsy ku drevu pribil, prečo vlastne za jeho lapenie 
odmena vystavená bola; čo konečne toľko koni a volov pokradol, 
toľko ľudí pokaličil a toľko zbojníckej galiby po svete narobil, že 
si mohol slušne namýšľal, že ak vypovie svoje meno, že sa taký 
zmätok stane, ako by v izbe s pece hrom udrel. 

Čo raz pozrel na jednu alebo druhú dievčinu, vždy ako by ho 
Šidlom pichnul. Nevládal vydržat, hoc vedel, že v celom okolí, po 
dedinách i po mestách, bol vybubnovaný i po kostoloch s kančia 
od kňazov oznámený: nevydržal a povedal: 

— Ja som Sobek Javorčiarov. 

Taký on — beštia I — honor mail 

A jako vypovedal, nezmýlil sa. Sedliakovi fajka z úst vypadla 
žene sa lyžica v kyseli utopila, dievkam oči stĺpom stály a chlap 
čisko sa strhlo a — hybaj — von dvermi vyskočilo, ani čo by ho 
bol obaril. Utieklo. 



Digitized by VjOOQIC 



481 

Sobek vedel, čo robí; ukrutne bol rád a obzeral sa dookola. 

— Vy Bte Sobek Javorftiar? — zajaká sa po chvíli sedliak. 

— Ja, veru. 

Už nie na šop, ale do postele ho poprosili lahnúf, a sami chceli 
ís< na šop, hoc strašne chladná noc bola. Ale Sobek si v bielej 
izbe postlať kázal — smelo si rozkazoval, cítil sa byt v práve — 
hoc bol rád, že sa predsa pod strechou vyspí, bo ho už tretí deň 
naháĎali. 

Bol on človek ctimiloyný, a túto čest alebo honor, ako on to 
menoval, i u druhých ludí predpokladal. Nepochyboval on, že sedliak 
vie o odmene za jeho zlapanie, ale bol hrdý na to len pomyslef, 
že by ho i vyzradiť mohol. 

— Prepáčte! — riekol zdvorilé, vychodiac z čiernej izby. 

— Nemáte za čol — odpovedal sedliak, a Sobek vošiel do 
bielej izby, lahnul si a usnul. 

A sedliak, hybaj, jedným dúškom k rychtárovi, a rychtár zase 
po prísažných, po chlapov. Sobrala sa ich hromada, dvanásti alebo 
i viacej. Dom obstaf nebolo treba, lebo v oknách boly mreže, ale 
celá háveď prosto do izby, kde Sobek Javorčiar spal. Po zboj- 
níckej obyčaji valašku si k sebe do postele položil, ale mu ju baba 
potišku zpod ruky zavčasu odpratala. 

Keď Sobek zazrel svetlo a ludí, siahol ku valaške ; nebolo jej ; 
skočil s postele. Ale Istivá baba bola potišku hrachu po podlahe 
rozsypala. Skíznul sa a spadol. Chlapi sa naň hodili a poviazali ho. 

Takýmto činom lapili v Harklovej za Novým Trhom Sobka 
Javorčiara z Brehov, zpod samých Tatier, pred ktorého menom, 
keď ho kto vyslovil, zem sa strachom uhýnala, kade tiekol Váh, 
Orava, Poprad a Dunajec. Zradou sedliackou a babskou ho lapili. 
Široko-ďaleko bol mu chýr. 

Keď na voz sadal, na ktorom ho malí do Nového Trhu pred 
súd odviezt, riekol tomu chlapovi, čo ho zradil: 

— Čože si mi nepovedal, že si chudobný, a mne si toto svin- 
stvo urobil, že si ma prezradil? Bol by som ti dal, nie tolko, ale 
ešte i viacej, kolko by si bol chcel. Ale vám, gazdiná, čo ste mi 
hrachu pod krpce nasypali, iba do očú naplut! Vydaf ma každý 
mal právo, veď po dedinách i po mestách bolo vyhlásené ; len som 
sa ja mohol nechválif, Čo som! Ej, na moj' dušu! Keby nie tieto 
povrazy! Ešte by som tebou, keby ta do hrsti chytil, zatratená 
baba, lepšie tých prísažných vyonačil, ako valaškou. Nuž, zostaňte 
tu s Bohom! Ja sa na vás pomstiť nebudem, lebo sa i orol na 
jastrabovi len vtedy vypomstí, keby ho pri svojom hniezde našiel. 
A vy ste mojim deťom nič neurobili — lebo ich nemám. 

Rád by si bol klobúk na bok postavil ; rušil sa, ale ruky mal 
sviazané. Divil sa i rychtár i prísažní, i všetci ostatní, tej jeho vôli. 

— Človeče! Nevieš, kam ideš! — hovorí rychtár. 

— Kam idem, to viem; ale i to viem, že divno pôjdem. 

— A prečo? 

— Bo ma kone budú tiahať a voly viezť. 



Digitized by VjOOQ IC 



1 



Taký oni ešte vždy strach pred nfm mali, že ho za túto urážku 
nik neudrel; ale hladeli naňho s velkým obdivom. 

A boli by ho hádam i pustili, ale jeden druhému nedôverovali, 
a potom i na odmenu počítali. Úfali sa, že každý čosi dostane. 
A s ním si tiež na voz vysadli. 

A Sobek Javorčiar, len čo rušili, hneď im zaspieval: 

Hej\ aby Harkfovanov milý Pán Boh pobil! 

Čože ma lapili? — Nič som im nezrobil! 
Hej, milý Pán Boh pobil do tretieho vrhu! 

že ma pred sád vedú do Nového Trhu! 

Jedovali sa, ale bit sa ho neopovážil!; a tak išli klajúc ma, 
a on sa im pesničkami vysmieval. Ale keď k Novému Trhu do- 
chodili, už mu nič nevraveli, len sa v dušiach divili jeho fantásii 
a duchu básnickému. A on sa im tiež prestal vysmievat, ale si len 
spieval, ako by nikoho pri ňom nebolo. 

„Ani tak neide ten široký Dunaj, 

jak chodil po horách Javorčiarov šuhaj ! 

Ani tak nesvleťa na nebi hviezdičky, 
jak on pôjde smelo popod šibeničky!" 

— Ej, milý, mocný Bože i — mysleli si chlapi, — už on veru, 
neborák, sám sa pod šibenicou vidí ! . . . 

A boli by ho i pustili, lebo im samým nikdy nijakej krivdy 
neurobil ; ale sa úfali, že hoc len po dva dvadsiatniky zaňho v úrade 
dostanú. 

A hoc si i o tom chlapovi, čo ho vyzradil, mysleli; že „psia 
viera", závideli mu predsa len tých dvadsa( dukátov a Tutovali, že 
to k nim Pán Boh Sobka nepriniesol, a že sa u nich, kto je, ne- 
priznal. 

Nuž takí sú, hla, Tudia ... 

Priviezli ho do Nového Trhu, tam im ho v úrade odobrali a 
do Nového Sandca poslali. Nuž, a dobre lebo nebars, dostal Sobek 
Javorčiar dvadsať rokov žalára. 

Lebo keď mu začali pred súdom predkladať, jedno s druhým, 
tam čo pokradol, tu zas čo pobil, tam zas krčmu podpálil, to už 
potom išlo jedno za druhým. Ako mu začali vyčitovaf, zdalo sa, 
že ani do večera neskončia. Tolko toho bolo. 

Nuž ale i dostal Sobek dvadsat rokov žalára. A predsa ešte 
ludia vraveli : Nie je to ešte najhoršie, lebo mohol do&taí i dvadsať- 
dva, alebo i tri. Ale v prvšie diii, či ti povedia dvadsaf rokov, či 
dvadsaťtri, to je už tam nie velký rozdiel. Hoc by ti aj pätdesiat 
rokov povedali. Ale keď ťa na celý život posadia, jój ! to je už zle. 
Niektorý keď už mal šesťdesiat rokov a povedali mu : budeš dvadsa( 
rokov sedeť, ej, pravda, že sa v hlavu poškrabal. No, to ešte ušlo; 
ale doživotný árešt — ou I to už potom bieda. Hoc bys' mal osem- 
desiat rokov a povedali by ti: na celý život — to je pž tak, ako 
by ti naskutku hlavu do truhly vtlačili. 



Digitized by VjOOQIC 



4a8 

A Sobkovi bolo ešte len tridsať rokov, duž bí pomyslel: Ved 
hoc by som i neutiekol, nuž ešte taký najstarší nevyjdem. 
Ale on nepochyboval o sebe. 
Zavreli ho do WiSnického zámku. 
Hej I Wišnical 

„Košlovci. Košlovci^) zažili ste sveta! 
Teraz na Wišnici rebrá sa vám sviefa!'* 

Toto je veru pravda spravodlivá, lebo koho tam zapreli, čo bol 
hneď taký tučný, ako medveď v jaseni, mohol si onedlho palcom 
rebrá počitaf : jedno, dvoje, troje — kolko ich tam mal. Nepomýlil 
sa. Veru ti tam mať mlieka na misku nenaliala, ani zemiakov oma- 
stených nenakládla. 

Ale Sobek nebol mrzutý. Wišnica nie Oravský zámok, a on 
i odtial ušiel. 

Akože on to vykonal ? Poprepiloval mreže skrytým pilníkom a 
skočil. Eoiký čas letel, toľký letel, ale živý spadol. 

On vedel, že živý doletí, a to ho ratovalo. Lebo to treba vedieť: 
že keď chlap úfhosť ztratí, dôveru v seba, nuž počne váhať, roz- 
mýšľať: a prv si krk vylomí, ako ten nohu vytkne, čo smelo pred 
seba skočí. Niet lepších krýdel nad smelosť — dávno starí ludia 
vravievali. 

Tak si i on teraz pomyslel, ten Sobek Javorčiar. A keď ho 
zamkli do väzenia, nuž si zaspieval: 

„Zamkli ste ma, zamkli, vartujete mocky, 
a mne viac netreba, iba tmavej nôcky I ^ 



Keď Sobka na Wišnici do väzenia zavreli, dal sa im on hneď 
poznať, kto je on. 

Prišiel raz k nemu akýsi starší dozorca — bolo to, hádam, 
v piaty alebo šiesty deň po príchode Sobkovom — s velkým krikom, 
že Sobek áreSt nezamietol a neuriadil, keď na neho prišiel rad. 
Ten dozorca bol taký vysoký chlap< že ho väzni len vežou meno- 
vali. Jestliže Sobek po povalu siahal, nuž tento by bol hlavou hneď 
strechy došiel. Rozkazuje, rozkazuje, kričí: Sobek počúva — nič. 
Konečne, keď, už ten krik zunoval, tak ako stál, zdvihol nohu, rozo- 
hnal sa, a pac, krpcom po pysku úradníka. Ani okom nemihnul, 
iba mu noha vyšla vyše hlavy, ako na závesoch. Taký obratný bol. 

Úradník padol na zem a krv sa mu z nosa pustila. Sobka 
okovali du želiez na tri týždne. Ale už izbu viac nezamotal, ani 
poriadky v nej nerobil. Osvobodil sa. 

Tak sa mu míňal čas v tom väzení : prvšie dni prešly, kým sa 
soznámil s kamaráty a s obyčajmi vo väzení, potom v premyšlo- 
vaní a očakávaní, kedy mu železá snímu, lebo hrozne ťažké a tesné 
boly. Za celé tri týždne sotva oka zažmúril : nedalo mu. 



^) Bratia Košľovci boli tiež kedysi povestní zbojníci. 



28 



Digitized by VjOOQ IC 



434 

Vtedy rozprával svojim spoločníkom všelijaké histórie zo ži- 
vota zbojníckeho, ako i zo svojho života. Horali, ktorí znali mnohé 
z nich, počúvali ich s istým zadosfučinenim, s jakým sa slúchavajú 
známe, istou hrdosťou naplňujúce, podivuhodné rozprávky. Kývali 
hlavami a prisviedčali častým: „Haj, haj!" alebo „Hej, hej!" Iní 
slúchaľi s otvorenými ústami, a sláva horalov vôbec a Sobkova 
zvlášte rástla v ich dušiach so dňa na deň, od noci do noci. Lebo 
Sobek vždy vedel svoju vlastnú osobu postaviť do svetla imponujú- 
cich alebo nadobyčajných činov. Pri nikom on malým nebol, ba ani 
pri nevyrovnanom Jánošíkovi nie. A najradšej rozprával o dôkazoch 
svojej sily a o hrúze a strachu, ktorý vzbudzoval, alebo akým on 
bol, následkom svojho rozumu, vysokého vzdelania, výnimočných 
talentov: obdivovaný a ctený. 

Bozprával, na príklad, ako on trávil zimy, pre zbojníka oby- 
čajne ťažké. V lete mu len bola hračka. Prenocoval hockde v lese, 
na šope, hockde na polane, v žiebe, na nejakom mochu alebo na 
tráve: teplo bolo. Ale v zime bola: bieda. 

Podajedni zbojníci radi zimúvali u gazdov; obyčajne šli za 
paholkov slúžiť. 

Nech ťa Boh chráni takému paholkovi niečo na protiveň urobiť ! 
Veť by si si dal 1 hej I Ten by sa ti tak podakoval, čo by ti mohly 
hned druhé črenové zuby narásť! 

Takto tiež i Sobek Javorčiar bol išiel v jednu zimu k Tolfo- 
sovi vo Vitove za paholka. 

— Ved je toto len akýsi leňoch ! — myslel si Tolfos, — iba 
na peci leží, a robiť nedaj Bože! nechce nič! 

Tolfos bol hrubý gazda, ale si pomyslel: Hej, keď ty nič, to 
i ja nič. Nuž leží 

Nedal mu iba brije ovsenej néomastenej, a riekol: Vedže sa 
ruš! — Ale nič, Javorčiar na peci ležal a ovsenú briju jedol a — 
nerušil sa. 

Tolfos by bol druhého hned palicou vymastil a z domu vyhnal, 
ale tohoto sa trochu obával. Paholok bol po povalu. A tak sa zima 
minula. 

Prišla jar, a Sobek sa rušil. Jedného dňa -r- nebolo paholka. 

Tolfos onedlho oral v Beskyde, od Oravy, prieloh na troch 
býčkoch. 

Tu príde k nemu Sobek a rečie: Hej, gazda, veru vám to zle 
ide! Býčky vypriahnite a pusťte popásť na medzu, hej, a opro- 
bujem ja. . . 

I zastal. Chytil sa húžvy na kolieskach a orali. Jednu brázdu 
vyhnali, za ňou druhú! Eh! Pri tretej už Talfos ztratil i čiapku, 
ale ju nemal času zdvihnúť zpod hrudy. Vtedy ešte len Tolfosovi 
dobre na um prišlo, koho on to hlúpou brijou kŕmil celú zimu. 
Ale už bolo pozde. 

Odišiel paholok, čo za tri býčky oral, do lesa, k Orave. Deň, 
dva sa minulý — nič. Zabudol naňho Tolfos. 

Iba raz v lete, na samé poludnie, prišli. Boli štyria. Zabrali 
do byle, kde čo bolo. A milého Tolfosa, hoci baby nad ním jajkaly, 



Digitized by VjOOQ IC 



lapili a obliali mu horúcim sadlom holé brucho. Len tolko mu ešte 
Sobek povedal, keď odchodil: Ovce máš, rež I A obkrúcaj sa svie- 
žimi kozami, vyhojíš sa. To je za tvoju briju! 

Zbojníci na všetko vedeli spôsob. A už ho Tolfos nikdy viac 
nevidel, ani on Tolfosa. Neboli zvedaví jeden na druhého. 

Inú zimu, tak o dva roky neskoršie, Sobek zas inakšie strávil. 
Obydlil sa v Zakopanom pod rygiami, na Buňdovkách, na zmraz- 
nici pri Samkových ovciach. Bol on tam ako v nejakej pevnosti, lebo 
zmraznica spravená bola z celých postínaných svrčiu, s ktorých 
kaluže neboly okliesnené. A tam pri ňom sa ubytovala i jeho mi- 
lenka, Žošlanka zo Zakopaného. 

Sobek bol chlap súci do všetkého: z knižky vedel čítaf, ako 
nič, a na gajdách vedel hrať na podiví I ludia ho strašne za moc 
mali. Kostoly boly ďaleko, nuž sa to vše v nedelu schádzali k Sob- 
kovi, ta na Buódovky. 

Jzba bola veliká; pec prikryli šatkou, a bolo. Sobek sa obliekdl 
do Žošinej, po päty dlhej košele, vzal knižku do hrsti a vravel 
z nej nahlas, pod pecou, a ludia za ním. 

A baby rapotaly až tak hučalo v izbe, ani vo mlyne. 

Spievali pesničky i piesne pobožné z knižky, a keď sa tá ná- 
božnosť skončila, nuž jedli a pili. 

Hej! lebo veru tu od Sobka nik nedostal odpustu, ak nedo- 
niesol pálenky v krčiažku, kus slaniny, alebo i masla za hrudu. 

Vedeli to už všetci, nuž každý, kto čo mal, vzal so sebou 
a šiel. 

Keď sa najedli a napili, potom zas tancovali. 

Prvý vždy začal Sobek so svojou Žošlankou ; a keď sa už dosť 
navykrúcali, Sobek sadol na lavicu, vzal dudy a hral, a ľudia tan- 
covali. 

Neraz tieto služby Božie u Sobka trvalý i do utorka. A ne- 
jeden gazda prišiel z toho odpustu plešivý do domu. Lebo Sobek 
nerozumel žartu; bo keď sa mu niektorý na Žošlanku zahľadel, 
chytil ho za huncfuty (vrkoče na sluchách), za kotrbu a puff! s ním 
Ton, a vlasy mu v hrsti zostaly. Ten sa potom už ani nevrátil do 
izby vyhovárať sa, len išiel pomaly domov a macal sa po hlave. 

Nebolo po čo, lebo Sobek žartu nepoznal ; ale preto hnevu ne- 
bolo; na druhú nedelu zas prišiel. 

Na jar Sobek odmeral 2ošIanke plátna na spodnice v hore od 
smreka do smreka. To bol ríf 1 

A odišiel do hôr. 

Takto zimúval Sobek Javorčiar hockde a hockedy. 



Konečne mu odkuli putá; ale čo sa nestalo. 

Prišiel jeden, taký mladý officierik, k Sobkovi, — väzni práve 
na dvore boli, dookola vysoký múr, - a povie mu: Javorčiar! 
Pravda je to, že vieš po múre behať? 

— Pravda 1 Co by som nevedel!? — odpovedá Sobek. 

28* 



Digitized by VjOOQ IC 



436 

— Kolko krokov spravíš? 

— Eolko chcem, hoci ôtyri. 

— A vyskočil by si na tento múr? 

— Na ten? Ej, nie, nevyskoCím. 

— A vybehol by si? 

— Krokom? Vybehnem. 

Zamyslel sa officierik za chvíľu ; ale mladé, to bolo zvedavé — 
i povie: Dáš slovo, že neutečieš, ak vybehneš? 

Sobek ani nerozmýšľal: Dám! — povedal. 

Veď predsa hŕba ľudí okolo neho stála: Lasi, Rusíni, Zaho- 
rania, horali — pred týmito chcel ukázať, v týchto hrdosť vzbudiť — 
i vojakov bolo plno dookola. 

— Slovo honoru? Či ty vieš, čo je to honor? — spytuje sa 
ešte officierik. 

— Honor toľko znamená, čo — honor; viem ja to, — povedá 
Sobek. — Chodil som ja ku kňazom piaristom v Fodolinci za dva 
roky, i po latinsky ma učili. Mal som kňazom byť, lenže sa tak 
čosi-kamsi stalo, že som teraz tu, hoci som sa i dosť omší naod- 
prával na Buňdovkách v Zakopanom. Neutečiem ja. 

— Nuž teda vybehni I 

Rozstúpili sa ľudia Sobkovi, a ten sa rozletel, vyskočil na siahu 
vysoko, potom jeden, dva, tri kroky spravil, a kým sa ľudom v očiach 
mihlo, už stál na múre. 

Ľudia od divu onemeli. A Sobek stál na múre a pozeral na svet. 

Všetkým bily srdcia v prsiach. V tej jednej chvíľke sto my- 
šlienok preletelo hlavami kárancov. Mohol utiecť. Za múrom ne> 
strážil nikto. Takého lietavca by nik nedohonil. Mohol utiecť, kde 
chcel, do hôr, do Uhier, kde len živo chcel. Bol svobodný. 

Sobek stál a pozeral na svet. Bol svobodný. Slnce zapadalo 
na nebi v ohnivých farbách. 

— Skoč! — skríkol sdola officier. 
Sobek sa k nemu obrátil a stál na múre. 

— Slovo! — kričal officier, červený od nepokoja a strachu; 
lebo sám by bol väzňa, akoby naschvál, vypustil ! . . , 

— Viem ! — odpovedal Sobék Javorčiar a soskočil medzi väzňov. 
Zahučal okolo neho šumot potlačených výkrikov a slov. 

Ale on stál prostred ľudí, ako by sa ešte vždy od toho pla- 
menného slnca jasal, ktoré tam za múrom zapadalo za kraj zeme. 

Officier uradovaný a uspokojený potľapkal ho po pleci rukou 
a povedal: „Tuhý chlap, smelý chlap!*' Ľudia od divu pokrikovali, 
nielen nad podivuhodným činom obratnosti, ale ešte viac nad tým, 
že sa Sobek vrátil a nazad do zámockého dvora skočil. Počul iba 
takéto slová: 

— Dávno už sedí? 

— Mesiac. 

— Koľko mu nasúdili? 

— Dvadsať rokov. 

— A neutiekol?! 



Digitized by VjOOQ IC 



Sobek sa obzrel na toho, čo to povedal. Malý, chorľavého vý- 
zoru chlap to bol, v baníckom kabáte, ako okolo Gdova nosia. Po- 
zeral naňho bledýma očima, s výrazom neslýchaného opovrženia; 
pozeral naĎho, ako na človeka, ktorého hlúposti sa treba až diviť, 
a ktorým, pre tú nesmierna hlúpotu, nemožno nepohŕdať. Sobek 
Javorčiar sa zahladel na tie oči toho chorľavého človeka zpod Gdova. 

Hned ho obstúpili horali, čo na Wišnici sedeli. 

— Sobek, ale si chlapi 

— Toho by ani nebohý Horný Koôľa nebol odolel ! 

— Ani nikto! 

— Sám pán officier opustili gambu na chvíľu I 

— Možno, že ti aj z rokov odpustia za ten kumStl 

— Nevidel tu eSte nik nič takého! 

— Hej, kdeže by! ' 

— Sú kde takí chlapi, ako u nás? Čo? 

— Kej! Nemáš to, ako my, zpod hôľ! 

— Hej! i u nás či by sa hneí nafiiel taký druhý k Sobkovi^ 
Obstali ho dookola ; boli piati alebo šiesti, samí zlodeji a zboj- 
níci. Hrdí boli na Sobka. 

— Bolaže by z nás za banda s ním! — povie jeden Kosto- 
lištan, zbojník, druhému EostoliSťanovi, tiež zbojníkovi. 

— Ej, veru, by bola! 

— Ja som sa vždy nazdával, že sú u nás v Eostoliskách naj- 
lepší chlapi! 

— Ej, ono sa to i kde inde trafí. Ved ani Jánošík nebol z Ko- 
stolísk, ale zkadialsi z Liptova. 

— Nuž a vy? Kostolišťania I A Matejovci u nás v Zakopanom?! 
A Mijalkov Ondro. . . 

— A Novobilský Valek? A Podbrežný z Bialky? 

— Ej, veru, v Eostoliskách. . . 



Tmavá noc bola: všetci spali. Vonku tma na očú vyklatie, na 
nebi čierne chmáry, nevidno sveta nič. Dážď až hučal, leja strašná. 
Čierna tma bola v árešte, len Sobek videl dvoje očú, hľadiacich 
na neho; boly to oči toho chorľavého chlapa zpod Gdova. Mučily 
bo, kde sa len obrátil, pozeraly naňho tuho, prenikavé, upreté. 

Sobek sa ich bol zastydel, teraz sa ich už ale i bál. 

Chlap ten bol v inom krýdle zámku uväznený, celkom na 
druhom konci stavu, a teraz istotne spal na priči, a oči mal za- 
preté, a ony, tie oči, cez múry a dvory pozerajú do Sobkovej duše. 
Krčila sa ona a zvíjala pod ich poBľadom, kryla sa, ale utiecť ne- 
mohla. 

Povstalo v ňom telo, vzteklé, zlé a zúfalé — proti duši. 

Čo si mi to urobila?! — bodovalo. — Čo si mi to urobila?! 

Nozdry, prsia, ktoré už vdýchly boly svobodného povetria zo 
sveta; oči, ktoré už hľadely poza ten múr do sveta: ako by zuby 
boly dostaly, hrýzly a trhaly dušu Sobkovu. Dve bledé, prenikavé, 



Digitized by VjOOQ IC 



488 



^ 



upreté zrenice Lacha zpod Gdova vtápaly sa do nej čo raz hlbfiie 
a hlbSie. 

Bol tam! Na tom múre t. . . Jeden skok I. . . A vietor by ho 
nebol dohonil I . . . Teraz by už bol býval na uhorskej hranici. 

Zdalo sa Sobkovi, že mu čosi šmihá okolo ušú, ako by jeho 
vlastná valaška, svíjaná nad hlavou, rozohnaná vírom sily^ cbati 
a krvi! Tam, tam v horách, kdesi pod Prostredným Vrchom alebo 
Ďumbierom, tam sú oni — ako tie rysy na korisť číhajúce — jeho 
kamaráti, jeho bratia. Dlhovlasý, obrovský Jano Sliva z Východnej, 
Ondro Migač Bustriku, Jožo Pápež zpod Babej Hory, Jožko Staník 
z Kostolísk, Vavrek Havranec zpod Spádov. Tam oni sedia okolo 
vatry a spievajú si tichým, ale hrozným hlasom, na čemodunajeckú 
nôtu zbojnícky marš: 

Hej! idem v les, 
pierko sa mi belej e! 

Kde stupím dnes, 
zem podo mnou duneje! 

Kade pôjdem dolinečkoa, 
bystrú vodu preskočím! 

Kade zatnem sekerečkou, 
krv červenú vytočím! 

Tmavá je noc — 
vatra v lese blkoce! 

Hej! vať zlá moc 
kol neho sa mihoce ? . . . 

Na poľane pod jedľami 
oheň 8 dymom sa valí; 

či sa hrejú lesné panny, 
či ho čerti skresali? 

Hej! mladý brat! 
mohol by si s nami ísť! 

Ak príde tak, 
bockde čiernu zem ti hrýz£! 

Lež jak príde, toliarami, 
dakátami budeš siať; 

na každý deň frigerečku — 
kochanečku budeš mať! 

Hej! bratia vy! 
I ja pôjdem medzi vás! 

Neplačte mi, 
frajerečky, prosím vás! 

Neplačte mi, sestry moje, 
vy jablonky bielučké4 

Neplačte mi, otec, mati, 
vy holúbky sivučké! 



Digitized by VjOOQIC 



489 

Neplačte dnes, 
že ja idem zbijaC, krasť! 

Strechou mi les, 
postieľočkou bude chrasC! 

Jak mi šťastí: — i toliare 
i dukáty budem mať! 

Jak dá osud — šibenicu — 
vietor bude so mnou hrať I . . . 

Takto 8i oni tam spievajú tichým hlasom pieseň, o ktorej nik 
nevie, kedy a kto ju složil, pieseň, od ktorej sa jedle chvejú a spiaci 
orli sa strhávajú s konárov a, letiac voslep, šumejú vo tme krý- 
dlami hnevno a zarazene. Takto si spievajú tam: Sliva z Liptova, 
Pápež zpod Babej Hory, Stanik z Eostolísk,^ Havranec zo Spiša, 
Migač z Podholía — iba hrať im na gajdách nemá kto, lebo je ten^ 
Sobek Javorčiar, na Wišnici. Na Wiônici — ten, o ktorom chlapi 
vraveli: Koho ako koho, ale skorej divého capa za raticu do hrsti 
chytíš, ako by Javorčiarovho Sobka mal kto dostať ! . . . Ten, o ktorom 
dievky skladaly spievanka: 

Zaplietol sa sokol v baboletnej sieti, 
Javorčiarov Sobuš sedem brán preletí! 

Splietly sa sokolu v babom lete krýdla, 
Javorčiarov Sobuš nedá sa vziať nikda! 

Ten, o 'ktorom dievky i takto spievaly: 

Rada vás ja, rada, sníčky ukochané, 
keď sú moje nôžky večer ukonané. 

Sníčky ukochané, choďte von do poľa, 
ide Sobuš z lesa, už mi k vám nie vôľa! 

Pred oči sa mu hrnuly hory, ako náhly ladovec zpoza grúňa 
na jar. Tum sa úplaz zelenie, tamto voda ihrá v jazere, tamto zas 
ovceblačia, belejú sa a zvončekmi pocengávajú; zvonce! samé spie- 
žovce, hrkolce, klopáče. A všetko to zvoní, zvučí a zunie po po- 
lanách. V úbočí ovčiarky spievajú, poniže zas ovčiari ; tamto ktorási 
s vrchu výska : heeé — he-heu I ... a tam suls jej ktorýsi odpovedá 
zpod túrne: hoba-hop!... Tamto zas na gajdách, na husliach, na 
píšťalkách; na dlhých, ďaleko zvučiacich višňových trúbach hrajú 
ovčiari, pastieri, voliari. Tu zas na salaši oheň práska : chlapík pri 
husliach pätami drobný tanec kreše, až iskry do strechy bijú. Ŕi- 
dupol si a zaspieval: 

Či ja chlapec nie mladý? 
Či mňa dievky nerady? 
Sivé očká, čierny vlas! 
Prídem, dievča, k tebe zas! 

Dupol na zem z hliny ubitú, a ktorási dievka, tam zpod steny, 
z kúta zaspieva: 



Digitized by VjOOQ IC 



^ 



440 

I ja teba rada mám, 
čo zapýtaš, to ti dám; 
dám ti pyštek, srdiečko, 
za klobúčik perečko! 

Iba čo iskry bijú do strechy, a husle jačia, ani čo by sa y nfch 
boli čerti okotili I 

Tam zas — v tvrdú jaseĎ — ženy lan v šope na bojisku rafú a 
spievajú dlhé piesne o lúbosti ; taktiež i v zime pri krosnách. Starí 
gazdovia zo zapekačiek kúria, povesti rozprávajú, syčiace v ohni 
duše z očistca zažehnávajú. Vlci od lesa vyjú a psi im zpod chalúp 
odpovedajú. Zrazu, v noci, z nenazdania : halas, dojedanie, zavýjanie, 
zúfalý blakot, zúfalý krík a volanie: vlci sa potichu prikradli, psa 
roztrhali a do ovčinca sa podkopávajú 1 A tu teraz, s čím kto môže : 
ten s horiacim polenom, ten so železnými vidlami, ktorý zase s va- 
laškou, kt^rý 8 flintou, ktorý s cepami, jedným slovom, s čim kto 
môže — na pomoc susedovi I Bitka, psi od susedov, čo smelší, 
velkí liptovskí to psi, klinci vybíjanými obojky, hybaj 1 do vlkovi 
Cepy hrmia, valašky šmihajú; už i baby bežia, jedna s horiacim 
smolným štiepom, tá s kyjom a tá zase kahancom zo dverí alebo 
z okna svieti. Tu chlap vlka vidlami prebil, do hora zdvihol a 
praskol ním o zem, a tu vlk zase chlapa za hrdlo a pes do vlka, 
hryzúc ho za šiju a s chrbta mu mäso trhajúc. . . Pošliapaný sneh, 
pobití vlci, pozahrýzaní psí, pokaličených trochu i ludí, tichá hvie- 
zdnatá noc nad horami; iba zďaleka počuf znovu zavýjanie vlkov, 
a o chvílu po chalupách zase krosna a kolovraty frčia a niektorá 
Žoša alebo Mariša už zase spieva 

Behala rybočka, behala za vodou, 
ale ja nebudem, šuhajko, za tebou! 
Behala rybočka vodou za rybkami, 
ale ja nebudem za Zakopancami! 

tak tenúčko a vysoko, a s citom, až sa srdce v človeku puká a 
chce vyskočiť. 

Hej, puká sa a chce vyskočiť i srdce Sobkovi. Svobodný bol, 
svobodným mohol byť ! Jeden skok ! . . . a bol by tam býval . . . 

Sobkovi sa zrazu z|izdalo, že by zaskočil od WiSnice až po hra- 
ničné Tatry a od Tatier za Liptovské hory! Zazdalo sa mu, že by 
povetrím letel práve takou cestou, akou sa klenie dúha po nebi... 

Chytil zubami mrežu a počal ju hrýzť. Pena s krvou počala 
sa mu točiť z pokaličených úst. Hlavou udrel do mreže, až sa mu 
koža popukala na nej, a vlasy mu krvou zamokly... rukami ju 
trhal. — Taký som ja tu, ako orol! Zapreli ste ma! — šeptal. 
— A mohol som ujsť ! Mohol som utiecť ! . . . Mohol I . . . Mohol ! . . . 

Besné zúfalstvo, divoké, šialené zúfalstvo zohlo Sobkovi chrbát 
na hák, skrátilo mu ramená, zuzlovatilo mu prsty a — - mreže pukly. 
Zaprel sa, trhol — a vylomil ich z okna. Ale v tom oslabol na 
chvílu. Zazdalo sa mu, že mu cez to okno bez mreží letia do vä- 
zenia celé Tatry i všetky chmáry s neba: 



Digitized by VjOOQ IC 



4il 

Neplačte vy — že ja idem zbíjaf, krasť! 
Strechoo mi les — a postieľkou bude chrasť . . . 

hrmelo mu s vetrom do okna. 

Sobek pozrel dolu. Vysoko bolo, na dvoje poschodí; dolu ka- 
meňmi dláždený dvor. Videlo sa mu, že kamene pod jeho oknom 
ožily, a že ho čakajú akoby živé a pokojné. Čakajú 1 Zhrozil sa. 

Zúfalstvo, tesknota, radost a šialenstvo začaly sa v ňom so 
strachom borit. Telo rozvzteklené, rozožraté pred ch vilou telo, za- 
čalo sa triasf a dušu zdržiavať a neuvolňovat ju. Sobek zavisnul 
plecami v okne. 

A div! — všetko: hory, kamaráti i svojský kraj — počaly 
mu ustupovať do úzadia, do nočnej tmy miznúť... Zlaknul sa, — 
hrozne sa zlaknul . . . 

A tu zrazu bledé a až do pohŕdania zadivené oči chorlavého 
chlapa zpod Gdova zasvietily Sobkovi do tvári. 

Hej ! . . . Hodil hlavou, vyzdvihol sa na rukách na okno, vy- 
ložil nohy — a skočil. — Zabil sa. 

Taký on honor mal. 

Preložil: Horal. 



Slečne Marienke B. do pamätníka. 

Ja Ti prajem, sestra moja, 

by tak, j ako tie potôčky, 
z kvetného čo plynú zdroja, 

tíekly mladé Tvoje rôčky. 

By radosť, jak prameň vody, 

hrala čisto žitím Tvojim; 
anjel Boži od nehody 

zacláňal Ta krýdlom svojím. 

Ak Ti ale Boh uloží 

krivdu znášaf okrem toho, 

rozpomeň sa, že Syn Boži 
trpel za nás zlostí mnoho. 

I keď búrka zhasi zore, 

nezlakni sa zhubných bleskov: 

dúfaj v Boha a v pokore, 
tŕňovou hoc, kráčaj stezkou. 

A ked tajný žial Ťa zmorí, 
o ňomž vedieť svet nemôže, — 

srdce Tvoje nech hovorí: 
»VôIa Tvoja staň sa, Bože!« 

Horal. 



Digitized by VjOOQ IC 



442 



Závistnfkom. 

Ach, nezávidte skromné skvosty Tudu, 

ktorými zdobí cítnú hrúd: 

halienku tkatú z hrubých vláken trudu 

a pod ňou vrelý srdca prúd 

i tikot čujný, záchvev čistý, zdravý 

za pravdu, krásu, zbožnú otcov vieru, 

plam lásky k reči sladkej, čisté mravy. . . 

ach, nezávidte, nezávidte veru! 

Ach, nezávidte v práci stvrdlé dlane, 
ni nachýlený k predu väz; 
ač skúpo prši Božie požehnanie, 
on v srdci snuje vdaky ples: 
modlitba vrúca ku nebesiam šlahá 
mu z hlbín duše zbožne, poryvisto, 
ked volky biele k ťažkej orbe priaha 
i v žatve takoj zaplápolá isto 

Ach, nezávidte domky jeho biele, 

v nich svornosť tróni. Boží mier, 

čo vratké umu prevyšuje ciele: 

on v malom velký bohatier! — 

po dennom diele v zbožnej skruche sadá 

ku stolu, aby skromné užil dary, 

v nich prameň štedrý lásky Božej zhliada 

a spokojnôstka v oku milo žiari. 

Ach, nezávidte ani polia, nivy, 

zjarčené štrkom výmole, 

ni brdá vrchov, ktoré sebec divý 

olúpal túžbou svevole 

bezcitnej z krásy nevídanej kruto, 

len aby modle novovekej hovel: 

zaúzdil ducha, prikul ťažké puto, 

alebo z domu vypudil ho v povel. 

Ach, nezávidte, nezávidte ani 

spev, čo mu z duše klokotá, 

(on slávik-pevec svetom neuznaný!) 

ním sladi bôle života: 

v ňom krivdy Bohu verne vyžaluje, 

ked sužba bije, neresti ho tiesňa, 

hned nádej v pomoc blízku pradie, snuje: 

ach, azda skoro prijde spásy Vesna! 



Digitized by VjOOQ IC 



448 

Nuž nezávidte tieto skromné veci, 

ved ceny pre vás nemajú; 

vy chvátali ste s velkým dielom predsi 

raz domov s delby turnaju; 

on sobral si len, čo vy nechceli ste, 

ba pošliapali v blato vzdorovité, 

len zdrapy sobral, ukryl v srdce čisté. . , 

ach, nezávidte, veru nezávidte! 

Vy zdobíte sa bleskom umu, slávy, 

nádherou skvostných palácov, 

šat obliekate drahý, ligotavý, 

chlúbite silou trvácou . . . 

však srdce chladné, v duši otupno je, 

len závisť čierna veje z neho, lebo 

vám vyschly túžob hriešnych melké zdroje . . . 

nuž, doprajte mu aspoň — aspoň nebo ! ! 

Janko Rosmarin. 

Literatúra a umenie. 

— Sobrané Diela Svetozára Hurbana Vajanského. Sväzok IV. 
Koreň a výhonky. Román v dvoch Častiach. Nákladom Enihtla- 
čiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom S v. Martine. 1908. 
8% 510 a 2 strany. Cena 4 koruny. 

Anton P. Čechov povedal o sebe: „Ja môžem pfsaf len zo 
spomienok a nikda nepísal som bezprostredne podľa prírody. Mne 
je treba, aby pamäf moja precedila sujet a aby na nej^ ako na 
filtre; ostalo len to, čo je vážne a typičné.^ Tieto slová znameni- 
tého cechová prídu človeku na um, ako začne čitaf román Koreň 
a výhonky i hned! pri jeho prvých kapitolách. V ruskej literatúre 
tak tvorilo sa už od Gogofa. I Gŕogof, v svojom rozvitom veku, 
vyznáva o sebe, že nefúbi nič vymýšfaf pri pomoci fantásie, ale 
radšej obnovuje (B03C08A&Baen) len to, čo pozoroval v skutočnom 
živote. O Vajanskom od počiatku jeho spisovatefskej drahý hovo- 
rievalo sa, že fúbi ruských autorov, že má ich za vzor. Ale toto 
nevyjadrovalo sa celkom správne. Netreba bo tak rozumet^ že by 
Hurban bol chcel také diela tvoriť, ako ruskí spisovatelia. Príčina 
je hlbšia. On je im príbuzný: pri tvorení zachováva tú istú zá- 
sadu, čo i oni, má to isté umelecké uspôsobenie. 

Krásny dom. Lipovský kostol — tieto kapitoly, ktorými začína 
sa Hurbanov román a v ktorých tak cítime, že je to u nás, tak 
veje na nás slovenská skutočnosť — nie sú dielom fantásie, aui 
n^e sú „bezprostredne podľa prírody"^ napísané. Pôvodca znal ta- 
kých fndí, vídal, zažil, prežil podobné situácie, podobné výjavy. 
Videné pamäf jeho „precedila** a z toho, čo zachovala vážneho a 
typičného, čo mu ostalo — podla A. cechová — ako na filtre, 
v chvíľach tvorenia z toho skladá svoje obrazy. I samá prvá kv 



Digitized by VjOOQ IC 



444 

Eitola románu, Stanica Rúbaň, tento vzácny umelecký obraz, môie 
yf podaná len z takejto zásoby spisovateľovej . 

Život nieje nikde jednotvárny; treba sa mu len dobre prizretí 
Nebol veru od dávnejéiebo času jednotvárny ani na Slovensku. Zo 
zaujímavých stránok jeho (umelecky zaujímavých), ktoré mohly sa 
vyvinúť asi v XV., XVI. a XVII. století, vieličo prefilo i do sto- 
letia XlX'ho, v ktorom zjavilo sa mnoho nového a slovenská ná- 
rodná myšlienka už nezaniká. Okrem fudu, horiaceho sa s ne- 
dobrými pomermi^ ale zachovalého, pôvodného a vôbec hodne 
konservativneho, máte tu pestré, zaujímavé zemianstvo, ale už 
pokvárené hungarísmom (dosiaf nedostatočne vysvetlenými), po- 
mátané zásadami, z ktorých vzniklý vefké protivy v duchovnom 
živote Slovákov. Zemianstvo slovenské už zaSlo ďaleko na ceste, 
na ktorej Fudu svojmu, z ktorého pochodi, obrátené je chrbtom. Na 
Slovensku pri jednej krvi a jednom jazyku zakorenil sa boj dvoch 
národných stránok, menom dvoch národov. Z toho rodia sa ďalšie 
prevrátenosti a biedy, že až úžas. Tu kňaz v mene Krista účin- 
kujúci nemá lásky k svojmu fudu, z lona ktorého i sám pošiel, — 
zrádza ho, zapredáva. V škole vychovaný syn stavia sa proti 
otcovi, dcéra proti materi; vrchnosť z domášnych fudi postavená 
nám je cudzia duchom, jazykom í vSetkými svojimi snahami. Od 
železnice, stvorenej zo Štátnych prostriedkov, teda z mozofov na- 
Sich, až po Školu a chrám, ktoré bezprostredne z práce sloven- 
ského ludu vydržiavajú sa, všetky možné inStitúcie stoja v službe 
nepriateľského ciefa, nimi pracuje sa na tom, aby Slovák čim 
skorej prestal byf Slovákom. Proti tomuto všetkému stavajú sa 
tí, ktori i v takých strašných okolnostiach zostávajú vernými. 
Vedia zradcov vidíme kňazov a učitelov verných, nepodkupných, 
nezlomných. Vidíme synov nespreneverených svojej materi ani 
v školách, mužov na všemožné obete schopných, s umom a cha- 
rakterne horiacich sa proti nepriatefským nástrahám. Vidíme boje 
pekných duši, neraz úspešné, no častejšie márne. Sila mnohosfubná 
stenkne, charakter podlomí sa; lebo fudia, aby sa mohli rosvif, 
potrebujú poFa a svobody. Pred 40 rokmi Euzmány, hľadiaci na 
tento stav Slovenska, zaspieval: 

Ty zem svätá, no poškvrnená; 

zem slobody, no zotročená; 

ty zem krásna, no zohavená; 

zem života, no otrávená; 

ty zem svetla, no tmou zaliata; 

blahosloveoá, no zakliata; 

kus raja v peklo zronený z neba: 

Slovensko moje, žiaľ mi je teba! 

Zem, ktorú muž Boží Kuzmány v svojom rozhorlení takte 
ospieval, Svetozár Hurban opisuje a predstavuje v obrazoch ver 
n;(ch, umeleckých. Čím viac nešťastia v jej lone, on tým náru- 
živejšie hľadí na ňu ; čim viac hnusoty a hriechov vstáva mu pred 
očima, jemu tým vypuklejšie a jasnejšie ukazuje sa to, čo na nej 
pekného, dobrého. 



Digitized by VjOOQ IC 



445 

V románe Koreň a výhonky život je taký rozmanitý, také pro- 
tivy predstavujúci, ako na Slovensku život skutočný. Rohov je 
obrazom našich mestečiek, opanovaných maďarónčenim. Boj de- 
diny slovenskej vidite v Koričnom. Lud, utrápený nízkosfami svojho 
kňaza (Rybku), v rozhorčení odvráti sa od cirkvi, vrhá sa do 
sektantstva a začne borbu s vrchnosťami. Do 90-tych rokov, v kto- 
rých písaný je román, borbu v cirkvi slovenský fud viedol s vrch- 
nosťami len na Píle a v Hnúšti. Básnik v Koričnom viac pred- 
stavil. No dnes, keď dielo jeho vychodí v knižnom formáte, už 
Lúčky, Kovačioa a Černová dávajú mu za pravdu, že verne zobra- 
zuje slovenskú skutočnosť. Kňaza verného, vynikajúceho umom 
i charakterom, nájdeme v Lipovej, v sídle velkej, mohutnej rodiny 
Drevanských (ona je: koreň)f a rodiny takej slovenskej, že na nej 
kultúrny historik mohol by študovať ešte staro-slovanskú zádruhu. 
Takýto predstaviteľ roduvernébo kňažstva slovenského je príťaž- 
livý pre Vajanského (má ho i v KoUine, v osobe Surinského), a 
ja nazdávam sa, že tento typ slovenského kňaza mohli by sme 
stopovať v celej naSej histórii, až do IX. stoletía. V oiiginálnej 
rodine Drevanských nádeja lepších časov prebleskuje nám v ener- 
gičnom Micianovi. On hovorí: „časy sa samy obnovia. . . Dorastá 
nové pokolenie ; uňho vidím už i vzdor i silu. Otcovia ešte robo- 
tovali na panských nivách — mladi už nerobotovali. . . Krv sa 
premenila, duch sa premenil!" Na Mirkovi Kladnom, aynovi typi- 
ckého chudobného intelligenta slovenského, vidíme, ako tratia sa 
nám v cudzom svete študovaní mladí ludia, nemajúci doma pri- 
meraného pofa; ženba Mirkova zas ukazuje, a^o rvala sa jeho 
pekná duša z cudzieho sveta nazpäť k svojmu koreňu. V nedob- 
rých pomeroch že nemôžu sa nám indivídua plno a harmonične 
rozvíjať, toho dotklivý príklad predstavuje nám román i na krásnej, 
zvláštnej dcére v Koričnom bývajúceho Drevanského, na Márii. 
Renegátsku, maďarónsku spoločnosť predstavuje najmä rohovský 
notár DUnnagel a kruh jeho Tudi. Všetko, všetko máte, čo je na 
Slovensku, čo súvisí so slovenským životom a núka sa do sloven- 
ského románu^ ozaj až po to peklo, ktoré pred 40 rokmi videl 
Kuzmány. Ozajstný slovenský román. Slovens-ká skutočnosť, zobra- 
zená vzácnym umelcom. 

Kuzmány bolestný výron svojej duše zakfúôil slovami: „Slo- 
vensko moje, žiaf mi je tebal^ U Svetozára Huŕbana^ hoci on 
nevyhýba desným obrazom, konečný dojem je už nie taký bo- 
lestný. Za 40 rokov, od Kuzmányho doby, nádeje nfi obrat stály 
sa predsa odôvodnenejšimi. 

V Hurbanovom líčení Je tofko povzbudzujúcich momentov a 

olko jasu, že Slovák zachová svoju bodrú myseľ, a čo by tu 

iiekde ozaj bol videl peklo otvorené. Pri toFkej láske k národu 

1 rodnému kraju pessimus sa tratí. Je to zvláštna črta slovenskej 

literatúry v jej prvotriednych predstaviteľoch. (A politickí Sudieri, 

ipotajúci o vlastizrade Slovákov, predsa nehanbia sal) Ide od 
loUého ku Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, no u Svetozára Hurbana 



Digitized by VjOOQIC 



446 

láska táto k rodDému kraju z nich vSetkých asi najohnivojSim 
citom vyblkuje. *) «7". Š. 

— Zwei nenere Arbeiten Uber Comenitia. Selbstanzeige von 
Prof. Dr. Johannes Kvačala in Dorpat. Sonderdrack aus den Mit- 
teilungen der Gesellscbaft fiir deutsche Erziehungs- und Schul- 
geschicbte. Berlín. 7 strán. 

Na žiadosť redaktora berlinskebo časopisu prof. KvaSala re 
feruje o svojicb dvoch posledných slovenských prácach, venova- 
ných Komenskému Prvá je: /. Ä. Komenského prvé styky s Frof^ 
cústmi, vytlačená v Slovenských Pohľadoch 1907, str. 280-293; 
druhá: Prielomy vo viere Komenského a Mickiewtcga^ zo sbornika 
prác, ruskou Akadémiou Naúk vydaného v Česf ĎOročného jubilea 

V. I. Lamanského. 

— Slovakoj kaj Magiaroj. Eelkaj vortoj pri Slováka suferado 
en Hungarío. De Hynek Botiška, Informaj brošuroj de esperantista 
konsulejo en Praha Nro I. Praha, majo, 1908. Eldonis Václav 
Riegel en Praha (11—1687). Prezo K 0.50 (0.21 SM). 8^ 26 strán, 

Brpšúru vydali v esperantskej medzinárodnej reči českí espe- 
rantisti v Prahe. Titul znamená: Slováci a Madari. Niekoľko shv 
o tUrpeni Slovákov v Uhorsku. BroŠúra prosí esperantistov celého 
sveta, aby upozorňovali svojich spoluobčanov, čo sa robí v Uhorsku 
so Slovákmi. Vyzýva i maďarských esperantistov, aby účinkovali 
proti násiliu a proti lži medzí svojimi sfanatisovanými bratmi, aby 
aspoň oni vyhli straSnému súdu, ktorý vzdelaným človečenstvom 
a uistoriou bude vyrieknutý nad maďarským národom. 

— BjOms^eme Bjômson : Ame. Novella. Autorisovaný preklad 

VI. S. Hurbana. So životopisným náčrtkom a podobizňou. V Tur- 
čianskom Sv. Martine. Nákladom KnihtlaČiarskeho účast. spolku. 
1908. 8^ 139 strán. Cena 90 halierov. 

— Venček .slovenských národných piesni. Turčiansky S v. 
Martin. Tlačou a nákladom KnihtlaČiarskeho účast. spolku. 1908. 
32®, 106 strán. Cena 40 halierov. 

Za dva šestáky pekná knižtiČka slovenských piesní, prosto- 
národných i básnikmi slovenskými skladaných. Hneď na predka 
sú: Hej, Slováci I Slovenský bratí Nitra, milá Nitra..., Kto za 
pravdu horí . . . 

— NaSe Slovensko. SeSit 9. Červeň 1908. Ročník I. Praha. 
G.: Modlitba. — J. H— la: Uherská politika školská a Slo- 
váci. — Viliam Paulíny-Tóth ; Prosba. Svoboda. Zomierajúci dobro- 

>) Román Koreň a výhonky vyšiel pôvodne v Slovenských Pohľa- 
doch; prvá časť roka 1895, druhá roku 1906. V terigšom vydaní druhá 
časť je prepracovaná a značne zväčšená. Pôvodca, čo sa mu ukázalo 
nedostatočne odôvodneným, menej jasným a plastickým, to všetko pre- 
pracoval. Takto pribudla i kapitola Pohrah a heroina, lepšie ukazujúca 
tragédiu slovenskej rodiny, majácej syna v školách pomaďarčeného. Ka- 
pitola je potrebná i preto, že takto môžeme lepšie rozumeť agáv Máríe 
Prevanskej. 



DigitizedbyVjiOOQlC 1 



447 

voFnfk. — Josef Veselý: Viliam Paulíny-Tóth. — Jaroslav Túna: 
Slovenská obec — JánoSík. — Ján Botto : Horí ohník, horí . . — 
M. P.: Uherský návrh zákona o vystéhovalectví. — Horal : Pozdrav 
sďaleka. Hviezdička.. — Pavel Kuzmány: Môj priatel Maco. — 
J. V.: Délnické hnutí na Slovensku. — KovaÔický proces. — 
Politický pŕehled. — Rňzné zprávy, — Slovenské soudy. — Pro 
Slováky. — Slovenské veci píed Évropou.; — Národohospodársky 
a finanční pŕehled. — Z maďarských časopisu. — Z českých časo- 
pisu. — Literatúra a umční. — Turistika. — Redakční oznamo- 
vatel. Rúzné publikace a knihy redakci zaslané. 

Pri prácach, ktoré pre Časopis netlačia sa z rukopisu pôvod - 
covho, vždy treba povedaf, odkiaF sú vzaté. Vyžaduje to i sluS- 
nost i ohľad na tO; aby v bibliografii neboly zmätky; áno, ani 
Čitateľ nechce, aby bol zavádzaný. Kresba Pavla Kuzmányho M^ 
priateľ Maco vySla pôvodne v Slovenských Pohľadoch 1899, potom 
v knižke ^Boepamienky a kresby. Napísal Pavel Kuzmány. Tur- 
čiansky Sv. Martin, 1900.^ Knižka dosiaľ nieje rozpredaná. Udaf, 
odkiaľ berie prácu, redakcia Nášho Slovenska bola teda povinná 
nielen z ohľadu na slušnosť, na bibliografiu, ale i z ohľadu na 
cudziu vlastnosť. 

— BaráSek. Humoristicko-satyrický mesačník. Ročník L (VHI.) 
Čislo 7. Turčiansky Sv. Martin. Majiteľ, vydavateľ a zodpovedný 
redaktor: A. Černiansky. 

Vychádzanie Černianskeho Baráška „Dennica^ (v svojom 2. 
Siflle) takto oznámila: „Literatúra naša nemá humoristických ta- 
lentov. Národ, stojaci v borbe, nútený je svoje sily inde obrátiť, 
na svoju obranu, na zápas d