fffissp 25&ffi 'h ■'■ ' :/ ,"■"' ■ ;■■ ; £ , ■■■■ -. ■• ■ ■ , ■' r BlglM^ |gpp: a'#!;?:; " : ■ i:'M.:.: S~££ ■ HH»| .:C,::!.:', :.r.':‘ ;■ ^ ^ ^ 'J^'c '*.-■* S ^'‘T'~''~ * :r:^sws^ )>» MONOGRAPHIE D E R ORDNUNG THYSANOPTERA VON HEINRICH UZEL. i *, a'1 MIT 10 TAFELN UND 9 TEXTBILDERN. GEKRONT MIT DEM JUBILAUMSPREISE DER BOHMISCHEN AKADEMIE DER WISSEN- SCHAFTEN ETC. IN PRAG. KONIGGrRATZ 1895. SELBSTVERLAG DES VERFASSERS. — IN COMMISSION BEI B. E. TOLMAN IN KONNIGGRATZ, BOHMEN. MONOGRAFIE Wn tin RADU „T H YS AN O PT E R A". SEPSAL JINDRICH U Z E L. S' 10 TABULEMI A 9 OBRA'ZY V TEXTU. DILO POCTENE JUBILEJNI CENOU GESKE AKADEMJE CISARE FRANTISKA JOSEFA PRO VEDY, SLOVESNOSt A UMENI V PRAZE. \ HRADCI KRALOVE 1895. NAKLADEM SPISOVATELOV^M. — V KOMM1SSJ U B. E. TOLMANA V HRADCI KRALOVE. Vs echo a prava vv brazen a. Alio Rechte vorbehalten. T1SKLI BRATfii PEfilNOVE V HRADCI KRALOVE. PREDMLUVA. Je tomn osm let. kdy pojal jsem umvsl zpracovati ceske Ifasnenky *), na nez upozornilo mne nekolik jimi vyssatych lislu fikusovvch. Jiz tenkrat po.cal jsem sbirati material. Mezi ttm vsak bvlo mi dokonciti dissertaci svou o ceskveh supinuskach, takze temi hlavne jsem se zabyval. Hned potom vrhl jsem se plnou silou opet na studium tfasnenek a sebral jsem po Cechach velike jich zasobv. Behem prace poznal jsem, ze vice nez dve tretiny z Evropy doSud popsanych druhu tez v Cechach se vyskytuje, a krome loho mnoho druhu a rodu novych. I uzral ve mne poznenahla umysl shrnouti vse, co posud znamo bylo o lfasn6nkach. v jeden spis, a pokud mozno, dosavadni prace vlastmmi vyzkumy bucl potvrditi neb doplnili. K tomu cili bylo nutno ppatfovati si po cetnych casopisech roztnstenou litcratunu coz mi mnoho svizelu zpusobilo. Ivdvz pak lyto pfekonanv byly, jal jsem se spisovati monografii hmyzu. tfasnokfidleho, poznav take ana- tomii jeho a zpracovav jeste druhy, ktere jsem na ostrove Helgolande a u Berlina sbiral, a line, ktere mi z Pesti a z Reky zaslany byly. Nedostatek monografie toho fadu byl vseobec.ne pocit'ovan. coz nejlepc vysvita z okolnosti, ze v poslednich patnacti letech nebylo v systematicc jeho, ac i v oekonomii veliky vfznam ma, temef nic pracovano, a to jen z te pficiny, ze existoval v literature neobyccjny zmatek (zpusobeny hlavne prilis kratkymi a tim nepresnvmi diagnosami starsimi a pomerne pfilis malvm poctem clruhu popsanych), jehoz odklizent vvzadovalo podrobneho zpracovani celeho pfedmetu Praci svou dokoncil jsem jiz v kvclnu roku 1894., a v cervnu odevzdal jsem skoro uplnou sbirku ceskych druhu do zemskeho musea. Due 8. fijna tehoz roku uchazel jsem se rukopisem teto monografie o jubilejni cenu Ceske Akademie, takze teprv nyni, prave rok po dokonceni sveho'dila, mohu pri- krocili k publikaci jeho, kterou mi umoznuje obetavost’ meho draheho otce. Pohlmm-li na spis svuj dokoncenv, jsou pocitv me velmi smisenv. Musim vy- znati, ze ukol, v ktery jsem se uvazal, malem prevvsoval me sily, takze nekolikknit *) Vyldad toho jmena viz na six. 439. jsem byl nucen od prace uslati, kdyz oci a prsa mi hrozily sluzbu odepftti. Konecne vsak pfekonala laska k vyvolenemu predmetu vsechna protivenstvi,, a po opetovane na- maze poprano mi dospeti cile. Strasti zakousene byly ovsem plnou merou vyva^eny radostmi, spojenymi se shro mazdovam'm maierialu. Tyto arcit’ ocenili muze jen milovnik pfirody a zvlaste sberalel. Dale oblazuje rune pocit, ze zaroven mohu svou hfivnou pfi- speti k poznani nasi drahe vlasti. Take mocne pohnula mne vysoka pocta, ktere doslalo se manuskriptu meho dila od Ce&ke Akademie. Budiz Jl za to vy si oven zde mtij nej vr oucnejsi dik! Ke konci dovoluji si jeste poprositi, aby mi za neskromnost’ nebylo vykladano, zmimm-li se o tom, ze jsem k teto praci uzival vlastm'ch nastroju, vlastnt pracovnv a pfevaznou vetsinou vlastnr knihovny, a ze jsem sam vedl naklad na vyzkumne cesly. V HRADCI KRALOVE, v kvetnu 1895. Spisovatel. VORREDE Die Handschrift zur vorliegenden Monographie, das Resultat langjahriger Studien, wurde schon im Mai 1894, bis auf unbedeutende Zusatze, beendet. Durch Preisbewerbung hat sic.h jedoch die Publication sehr verspatet, so dass sie erst heuer erfolgt. Das Bediirfnis einer Monographie der Thysanopteren war sehr fiihlbar. Dies ist am besten daraus zu ersehen, dass voile 15 Jahre ungemein wenig in ihrer Systematik gearbeitet wurde, und zwar deswegen, weil in der Literatur eine ungewohnliche Ver- wirrung herrschte (welche hauptsachlich durch zu kurze und infolge dessen nicht hin- reichende Diagnosen der alteren Autoren und durch die verhaltnismassig geringe Zahl der beschriebenen Arten verursacht wurde), deren Abschaffung eine specielle Bearbeitung des ganzen Gegenstandes erforderte. Um das Werk breiteren Kreisen zuganglich zu machen, hat der Verfasser den ganzen systematischen Theil auch deutsch niedergeschrieben und den ubrigen Theilen dieses Werkes (dem palaeontologischen, anatomischen, entwicklungsgeschichtlichen, biologischen, oekonomischen und historischen) deutsche Resumes beigefiigt. Der oekonomische und hi- storische Theil ist ausserdem durch die Art und Weise der Zusammenstellung, und der anatomische und entwicklungsgeschichtliche durch die Abbildungen auch fur den der bohmischen Sprache nicht Kundigen brauchbar. Die Tafelerklarungen und die Erklarungen der Textbilder sind bohmisch und zugleich deutsch gegeben. Moge diese Schrift, die dem Verfasser sehr viel Muhe kostete, jedoch auch zu mancher Freude gereichte, zur regen Forschung in dieser sehr vernachlassigten Ordnung Anlass geben! KON1GGRATZ, im Mai 1895. Der Verfasser. I. CAST SYSTEMATICKA. - $s-~-c5 - I. SYSTEMATISCHER THEIL. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. UVODNI POZNAMKY. EINLEITENDE BEMERKUNGEY. V teto Cash podavam popisy vsech dosud znamych druhii trasnenek, pokud jsem o nich dovCdeti se mohl. Mimo to popsano zde 11 novych rodii*), 63 novych druhii (z tech 34 v obou pohlavich) a 25 novych variet. Dale obsa2eny jsou zde diagnosy dosud nepopsanych samcii Ctyriadvaceti druhii, jich2 samiCky vsak jiz znamy byly. VSecky nove druhy (take nove variety a nove popsani samci) byly vesmCs v Cechach nalezeny, nektere vsak mezi nimi take na Helgolande, u Pesti, Reky, u Berlma a v Laponsku. TrasnCnky drive popsane rozdelovany byly jen v maly pocet rodii, ktere Casto nejriiznejgi elementv zahrnovaly. I odhodlal jsem se, naleznuv v prirode zastupce vSech posud znamych rodu evropskych a mimo to Cetne zastupce rodu novych, rozvrhnouti trasnenky viibec v 36 rodu. Pres to nemohl jsem arcit’ nektere (poCtem 18) z druhii znamych vpraviti do rodu uvedenych, je2to nebylo v popisec.h jejich (casto kusych) zminky o znacich, ktere jednotlive rody charakterisujl, a ponevadZ nemel jsem prileZitost’ sam je ohledati. I uvadim diagnosy techto druhu za kazdym z obou podfadii trasnenek. Dale podotykam, ze popisy v£ech rodu (krome tropickeho rodu Idolothrips ) a popisy 37 znamych druhii, je2 jsem sam v prirode nalezl**), zakladaji se jen na vlastnich pozorovanich. U techto druhu doplnil jsem popisy starsi, obyCejne velmi neuplne a kratke. Diagnosy ostatnich druhu znamych, je2 jsem sam nevidel, uvadim v piivodnim zneni. — Synonymiku sestavil jsem sam z literatury. — Biologicka data, u jednotlivych druhii uvedena, jsou podana die vlastnich zkusenosti. Konecne poznamenavam, ze pfipojil jsem na konec take druhy, jejichz popisy jsou prilis neuplne aneb obsahuji zrejme odpory a tim platnosti pozbyvaji. Mezi nimi uvadim tez jmena trasnenek bez popisu uvefejnenych (druhy nominalni). V celku jest 135 druhu znamych trasnenek, z nich2 na Evropu pfipada 117 druhii. Zde vetsi pozornost’ venovana jejich systematice jen v Anglii (34 druhy) a ve Finnsku (28 druhii)***). *) Krome techto je 13 rodd nove navrzenych. **) Tyto rody a druhy zname, rovneZ jako rody a druhy mnou objevene (tedy vsecky evropske rody viibec a vsecky druhy, jez jsem sam ohledal) popisuji cesky a nemecky. ***) V Cechach nalezl jsem 100 druhii trasnenek. — 11 — H. UZ-EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTE RA. Myslim, ze prospesno bude pfipojiti poucent o tom, jakym zpusobem nejvyhod- neji trasnenky sblrame, a jak je vhodne k pozdejsimu studiu upravujeme. K tomu hodlam pridati, nez jeste pfikrocim k veci same, seznam lokalit, z nichz me zasoby tfasnenek pochazeji. - ^ - - - - - - : - ' In diesem Theile biete ich die Beschreibungen aller bis jetzt bekannten Arten der Thysanopteren, soweit ich sie auszukundschaften vermochte. Ausserdem werden hier 11 ganz neue Gattungen*), 63 neue Arten (von diesen 34 in .beiden Geschlechtern) und 25 neue Varietaten beschrieben. Weiter befmden sicb hier Diagnosen von bis jetzt unbekannten, 24 Arten angehorenden Mannchen, deren Weibchen schon bekannt waren. Die friiher beschriebenen Thysanopteren wurden nur in eine kleine Anzahl von Gattungen eingetheilt, welche oft die verschiedensten Elemente umfassten. Ich entschloss mich deshalb, nachdem ich in der Natur Vertreter aller bisher bekannten eiiropaischen Gattungen und ausserdem viele Vertreter neuer Gattungen aufgefunden hatte, die Thysano¬ pteren iiberhaupt in 36 Genera einzutheilen. Trotzdem konnte ich einige (18 an der Zahl) der bekannten Arten in diese Genera nicht unterbringen, weil in ihren oft mangelhaften Beschreibungen keine Erwahnung von Merkmalen, welche die einzelnen Genera charakte- risieren, geschieht, und weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen. Ich fiihre die Diagnosen dieser Arten, so wie sie von den einzelnen Autoren veroffentlicht wurden, hinter jeder der beiden Unterordnungen der Thysanopteren an. Weiter erwahne ich, dass die Beschreibungen aller Gattungen (ausser der tropischen Gattung Idolothrips ) und die Beschreibungen von 37 bekannten Arten, welche ich selbst in der Natur auffand, nur auf eigenen Beobachtungen begriindet sind. Bei diesen Arten habe ich die alteren, oft sehr unvollkommenen und kurzen Beschreibungen erganzt. Die Diagnosen der iibrigen bekannten Arten (17 europaische und 18 aussereuropaische), welche ich selbst nicht gesehen habe, fiihre ich im urspriinglichen Wortlaute an. Die Syno- nymik stellte ich selbst aus der Literatur zusammen. Die biologischen Thatsachen, welche bei den einzelnen Arten angefuhrt werden, sind nach eigenen Erfahrungen gegeben. Endlich bemerke ich, dass ich am Schlusse dieses Theiles eine Zusammenstellung der Arten beitugte, deren Beschreibungen zu unvollkommen sind, oder offenbare Gegenspruche enthalten und infolge dessen auf Aufrechthaltung keinen Anspruch machen konnen. Unter ihnen befinden sich auch jene Arten, welche ohne Beschreibung iiberhaupt veroffentlicht wurden. Im ganzen kennen wir bis jetzt (sammt den hier beschriebenen neuen) 135 Arten von Thysanopteren, von denen 117 Europa zukommen**). Hier wurde ihrer Systematik grossere Aufmerksamkeit nur in England (34 Arten) und in Finnland (28 Arten) geschenkt. *) Nebstdem werden noch 13 Gattungen von mir aufgestellt, die theilweise schon bekannte Arten umfassen. **) Es sind also nur 18 aussereuropaische Arten bekannt ! Moge dieser Hinweis zum Sammeln der jedenfalls sehr zahlreichen aussereuropaischen Thysanopteren aneifern! — 12 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“. SBl'RANl TRASNENEK. UBER DAS SAMMELN DER THYSANOPTEREN. Zpusob sbirani tfasnenek fidi se die zpusobu jejich zivota. Jinak nutno sbirati druhy, ktere v kvetech ziji, jinak druhy na listech se zdrzujici, jinak tfasnenky v drnu, pod spadanym listim a hnijiclmi latkami rostlinnymi schovane, a opet jinak druhy, ktere pod zpuchfelou korou se ukryvaji. V kvetech zije vetsina tfasnenek. Kdo by venku chytati je chtel, musel by kvety nad satkem neb papirem vyklepavati a vypadavajici tfasnenky namocenou v lihu ste- tickou nabirati a vpravovati do malych, cislem opatfenych lahvicek, lihem naplnenych, cimz by se znacne zdrzoval a po velike namaze, prekonav nejruznejsi protivenstvi, praskrovneho pomerne by dosabl vysledku. — Nejvhodnejsi die mfch zkusenosti zpusob nasbtrati brzy hojnf material tfasnenek kvetinovych die jednotlivych druhd kvetu, ve kterych ziji, spo- lehlive roztfidenf , jest nasledujici: Zaopatfime si mno^stvi nevelikych ctyrhranych kornoutu (pytliku) paplrovych, kterych kupci uzivaji. Pfi tom nutno vsak k tomu pfihlizeti, aby papir jejich byl dosti tuhy a snadno se nelamal, a hlavne toho dbati, aby byly dobfe lepene a direk zadnych, zvlaste v rozich, nemely. Krome vetsiho poctu t.echto kornoutu vezmeme s sebou na vychazky dlouhe. neohybajici se spendliky s velikymi (sklenenymi) hlavickami. Nejlepe k tomu hodi se onen druh spendllku, ktere tovarnici zhotovuji z ne- podafenych jehel. Konecne nesmime zapomenouli na velmi mekkou tuzku a nejakou objemnejsi schranku, at’ jiz je to botanicka torba neb nejaky vak ze zelene latky, ktery pro lehkost1 svou pfednost’ zasluhuje. V pfirode pak naplnujeme jednotlive kornouty vMy jednim druhem kvetu, nace^ hofejsi kraj jejich dvakrat pfelozime, dobfe prsty stlacime a spendlikem uprostfed zapichnutym tak upevnime, aby se pfelozena cast’ nerozvirala. Krome toho dobfe je ohnouti hofejsi rohy kornoutu takto slo^eneho, aby tfasnenky nikudy uniknouti nemohly. Na kornout pak napiseme mekkou tuzkou (tvrda by papir protrhavala) nejprve jmeno rostliny, abychom tak ji^ zevne poznali obsah jeho, a pak tez naleziste, coz zvlaste pfi vetsich cestach se odporucuje. Kornout jednou uza- vfeny na ceste jiz neotvirejme a davejme radeji tvtez kvety z jineho. tfeba blizkeho na- Jeziste do noveho kornoutu, nebot hledanim a oteviranim upotfebeneho uz jednou kornoutu ztraci se jednak cas, a jednak nedrzi podruhe pfelozene okraje ji^ pevne pfi sobe, takze pak nekdy propousteji hmyz tak maly, jako jsou tfasnenky. — Naplnene kornouty vkla- dame do schranky, o niz jsme nahofe se zminili. — Podobnym zpdsobem mMeme sbirati v zime seschla kvetenstvi nejruznejsich rostlin, ktera casto obsahuji mno^stvi pfezimujicich zde tfasnenek. Druhy, jez na listech stromu neb kefu ziji, hledame okem, prohli^ejice spodni stranu listu tech. Chceme-li vsak brzy seznati, ktere druhy tfasnenek se na tom neb na onom stromu neb kefi vyskytuji, trhame jeho listi a tfasnenkam velmi mile mlade jeho vetvicky do objemne botanicke torby s dobfe pf ilehajicimi dvifkami aneb do ne- — 13 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. jakeho vaku (pri Cemz je vyhodno hledeti, abychom nestali se napadnymi prilis svedo- mitym lesmkum neb hlidacum). V tom pripade Ize na jedne vychazce ovsem jen jeden druh listi sbirati, a proto nejlepe jest rmti nejakeho prdvodce, jenz nese vetsi pocet vaku, z nichz ka2dy opatren jest malym kouskem lepenky, na mi jeho obsah jest poznamenan. Vaky ty must byti tak zartzeny, aby jejich okraj dal se tkanici stahnouti, ktera mimo to jeste nekolikrate se ovine, aby trasnenky nemohly vylezti. — Podobnym zpusobem do- pravujeme si domu kv6tenstvi ruznych trav, klasy obilni a nekvetouci rostliny nizke, ktere zivi Casto mnohy vzacny druh. Po nekvetoucich rostlinach muzeme vsak tez sit'kou smykati, nacez uschovame smetene odpadky rostlinne do kornoutu, kdy^ jsme byli napred nechali vybehnouti hruby hmyz, jako brouky, plostice atd. Trasnenky, ktere v drnu, pod spadanfm listtm, pod hnijtcimi latkami rostlinnymi a ruznym smetim, v mechu a na podobnych mtstech se vyskytuji, nejvyhodneji prost- vame. K tomu ucelu nechame si shotoviti zvlastnt stto, jez lze sloziti. Podam zde popis dule^iteho toho nastroje. Ze silneho platna sesity vak, jen^ jest asi 27 cm vysoky a prave tak siroky, ma mtsto dna si to s velikymi (1 cm2) oky, vpletene do kruhu ze silneho dratu, k nemuz je platno prisito. Okraj otvoru toho vaku jest taktez opatren kruhem dratenym. Do tohoto stta nahaztme hmoty nahore vyjmenovane (pri cem^ hle- dime, abychom co mozna nejmene hliny nabirali) a prosivame je do nSjakeho podva- zaneho vaku. Propadane smeti pak doma po castkach na bilem papiru prohledavame. — Tento zpdsob sbtrani odporucuje se te2 v zime, 11a mistech nezasnezenych, kdez krom6 trasnenek, po cely rok v drnu a podobnych latkach zijicich, nalezneme take mnozstvi trasnenek pfezimujicich, jez bychom marne v lete hledali. — Podobnym zpdsobem prost- vame t ei. v lete i v zime zpuchfelou kuru stromovou, kterou silnym dlatem odlupujeme. Konecne budiz jeste pripomenuto, ze je nutno, aby sberatel trasnenek vzdy nosil s sebou maly pocet drobnych lahvicek lihem naplnenych a malou steticku pro pripad, zeby nalezl nejakou napadnejsi tfasnenku bud’ v letu, neb nekde na zdi, na vlastntm satu a podobne. - S2--S - Die Art des Sammelns der Thysanopteren richtet sich nach ihrer Lebensweise. Anders muss man die Bliitenbewohner sammeln, anders die Bewohner der Blatter, anders die Arten, welche sich unter abgefallenem Laube und faulenden Pflanzentheilen aufhalten, und wieder anders die Arten, welche unter morscher Rinde versteckt leben. In den Bliiten kommt die Mehrzahl der Thysanopteren vor. Man bemachtigt sich ihrer am vortheilhaftesten, wenn man die Bliitenkopfchen sammt den darin wohnenden Insecten in viereckige Papierdiiten einschliesst, worauf man den oberen Rand der nicht ganz gefullten Duten zweimal umschlagt und mit einer Stecknadel befestigt. Man hat darauf zu achten, dass nur Bliiten einer Sorte in eine bestimmte Diite gelangen. Zu Hause angekommen, sucht man die Bliiten auf einem Bogen weissen Papiers durch und fangt — 14 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. die fliehenden Thierchen mit Hulfe eines in Spiritus getauchten winzigen Pinsels. Auf diese Weise kann man in kurzer Zeit ein grosses und verlasslich nach den Wohnbliiten eingetheiftes Material von Thysanopteren zusammenbringen. Ahnlich sammelt man im Winter mit gutem Erfolge die trockenen Bliitenstande der verschiedenen Pflanzen. Die Blattbewohner erreicht man leicht, indem man sich Sacke mit Laub einzelner Baum- und Straucharten eintragen lasst und dasselbe partienweise uber weissem Papier in einem Drahtsiebe schiittelt. In kleineren Sacken kann man nichtbliihende niedere Pflanzen, ausserdem auch Bliitenstande verschiedener Grasarten und Getreideahren nach Hause bringen lassen und ahnlich verfahren. Man kann auch nichtbliihende Pflanzen abketschern und die in den Ketscher gefallenen Pflanzenabfalle in Papierdiiten fiillen. Auf diese Weise findet man manchmal Seltenheiten. Die Arten, welche sich im Rasen, unter abgefallenem Laube, unter faulenden Pflanzen- abfallen, im Moose und unter ahnlichen Verhaltnissen aufhalten, siebt man an Ort und Stelle mit einem zusammenlegbaren Kafersiebe mit Leinwandumfassung in einen unter- gebundenen Sack durch. Das erlangte Siebgut durchsucht man zu Hause partienweise auf weissem Papier und tupft die vorkommenden Thysanopteren mit dem Pinsel auf. Diese Art und Weise zu sammeln ist die dankbarste und liefert im Sommer und im Winter eine Fiille von eigenthtimlichen Arten. Ahnlich kann das ganze Jahr hindurch morsche Baumrinde mit gutem Erfolge durchgesiebt werden. UPRAVA TRASNENEK PRO POZDEJSI STUDIUM. UBER DAS PRAPARIEREN DER THYSANOPTEREN. Tfasnenky zachovame nejlepe v lihu (as 78°/o). Nasbiran.e zasoby rozdeltme die nalezisf do malych, velmi uzkych sklenenfch lahvicek, hrdelkem opatfen^ch a jen as 3 cm vysokfch (objedna je ka^dy materialista). Zatky, ktere musi byti uplne zdravymi, jakoz i lahvicku samu opatrime ctslici, ktera vztahuje se na poznamky v seznamu pod timtez cislem se nalezajlci. V seznamu tom poznamenavame peclive vsecky dulezitejsi okolnosti, za kterfch jsme tu neb onu cast’ tfasnenek nalezli. Kdy£ pak mame dosta- tecny material, muzeme pfikrociti k urceni jeho, nacez teprv zasoby die druhu roz- delujeme. Trasnenky lze take nalepovati pomoci arabskeho kit na male prouzky paplru. K tomu ctli usmrttme je v paracli benzinovfch neb lepe cyankaliovych. Sbtrka takova zjednava nam sice jakfsi pfehled forem tfasnenek, nema vsak vedecke ceny, ponevadz nelze uziti pri tomto zpusobu praeparace vetstch zvetsent mikroskopickych. Krome toho jeste jest spodnt cast’ tela nalepenfch tfasnenek zraku nepflstupna. Chceme-li nekterou tfasnenku spolehlive urCiti, jest nutno, abychom si z nt sho- tovili mikroskopicky praeparat glycerinovy, a abychom ji aspon zvetsentm ITOnasobnym H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. ohledavali*). Praeparaty zminene maji tu prednost' pred jinymi, ze muZeme predmet uzavreny kdykoli vyndati a jehlami jakkoli upraviti; vetsi trvalosti zjedname jim tim, ze kryci sklo opatfime die znameho zpusobu rameckem z mikroskopickeho laku. — Dobre take hodi se k praeparatum trasnenek glycerinova gelatina**) (cista, ve vode mocena gelatina rozpusti se v horkem glycerinu); latka tato stuhne ihned, kdyz vychladne, avsak zase velmi snadno se roztapi. Ramecku lakovych zde nem zapotrebi. — Ghceme-li temer vecne praeparaty shotoviti, polozime trasnenky na ctvrt’ hodiny do absolutniho alkoholu, pak na ctvrt’ hodiny do terpentinove neb hrebickove silice, nacez je znamym zpusobem v kanadsky balsam uzavirame. - - Die Thysanopteren bleiben am besten in Spiritus (etwa 78%) erhalten und werden vortheilhaft in kleinen Flaschchen, welche mit Nummern versehen sind und in nebeneinanderstehende Papierhiilsen passen, aufgehoben. Unzweckmassig ist es, sie trocken aufzubewahren (auf Papier anzukleben), da sie schrumpfen und der Betrachtung mit dem Mikroskope ziemlich unzuganglich sind. Wollen wir irgend eine Art verlasslich bestimmen, ist es nothwendig, sie in einem Tropfen Glycerin unter dem Deckglaschen mit dem Mikro¬ skope zu untersuchen***). Zur Beobachtung der Details reicht man meist mit 170facher Vergrosserung aus. Ein Lackrahmen um das Deckglaschen macht das Praparat dauer- hafter. Es ist angezeigt, erst einen Rahmen aus Glycerin-Gelatine (reine, in Wasser auf- geweichte Gelatine wird in heissem Glycerin zerlassen) heiss aufzutragen (sie verbindet sich leicht mit dem unter dem Deckglaschen hervorgetretenen Glycerin), und nachdem er kalt und starr geworden, den Lack dariiberzustreichen. Auch sind Praparate aus reiner Glycerin- Gelatine, welche durch Warme fliissig gemacht werden kann, zu empfehlen, weil sie .sehr schnell hergestellt werden konnen. Dauerpraparate verfertigt man auf bekannte Weise vermittelst Canadabalsam ; eine Sammlung von Thysanopteren in solchen Praparaten ist zum raschen Vergleichen sehr geeignet. *) Chceme-li se jen orientovati, mflzeme trasnenky pozorovati pri napadajicim svetle a se slab^m zvetsenim v lihu (v hodinovem sklicku), pri cernz je vyhodno vsunouti pod sklicko kousek bileho papiru, ponevadz tak zbarveni jejich pekne vystoupi. **) L. Dip pel, Grundziige der allgeineinen Mikroskopie. Rraunschweig 1885. Strana 509. ***) Zur Orientierung kann man die Thysanopteren bei auffallendem Lichte in Spiritus selbst (in einem Uhrglas) mit schwacher Vergrosserung untersuchen, wobei es rathsam ist, unter das Uhr- glas ein Sttickchen weissen Papiers zu schieben, weil so die Farbung der Thiere schon hervortritt. — 16 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. SEZ NAM STANOVISK, NA KTERYCH ME ZASOBY TRASNENEK SEBRANY BYLY. VERZEICHNIS DER FUNDORTE. V Cechach poCal jsem, jak v pfedmluve feceno, jiz pfed osmi lety shromazd’ovati zasoby. Nejvetsi Cast’ materialu sebral jsem v okoli prazskem, kralovehradeckem, tfebe- chovickem, opocenskem a za sveho dvojiho pobytu na Krkonosich. Mimo to hledal jsem tfasnenky hlavne u Hofic, Jaromefe, Nove Paky, Pecky, Jilemnice, Trutnova, Turnova, Vrajtu, Vrchlabi, v horach Orlickych, u Solnice, Castolovic, Mukafova, na Milesovce, u Peruce, Slaneho, Prachatic a na Boubine. — Dale pfenechal mi laskave pan professor Lad. D u d a svuj material, ktery sveho casu sbiral u Jindfichova Hradce a z male cash tez u Sobeslavi. Obsahoval 32 neroztridenych druhu, z nichz byly ctyfi (Cryptothrips dentipes, Acanthothrips nodicornis, Parthenothrips dracaenas a Aeolothrips albo- cincta) urCeny. V zasobach tech byl take jeden druh (Cephalotl trips monilicornis), ktereho jsem z Cech jeste nemel. — Nektere druhy sbiral mi tez muj pfitel, univ. assistent Dali mil Vafecka, nyni ji2 bohuzel zesnuly. Pochazely z okoli Unhoste, Pisku, Jihlavy, Chotebore a Pardnbic. — Take pfitel muj professor Frant. Bubak pfinesl nekolik druhu z Turnova, z Cercan a z Postoloprt. — Dale zaslala mi slecna Aloisie Bubak ova bednicku kvetin s tfasaenkami z Turnova. — Cast’ materialu pfinesla mi tez slecna Anna Hakova z Jablonce a Liberce. — Nekolik druhu tfasnenek sbiral jsem na Helgolande a v okoli Berlina. - — Z Pesti a z Reky poslala kvetiny s tfasnenkami slecna Eugenie Ganzova. Nalezl jsem tu vsak jen druhy, jez tez v Cechach se vyskytuji. — Konecne dostal jsem jeden druh z Laponska ( TricJiothrips copiosa nov. sp., tez v Cechach zi- jici) od pana prof. Dudy. Vsem, kteri k rozmnozeni meho materialu tfasnenek nejak pfispeli, vyjadfuji timto svuj srdecny dik, zvlaste pak svemu milemu otci, professoru Vine. Uzlovi, i drahe sve matce a slecne Anne Hakove, ktera nine co nejvydatneji a s obdivuhodnou neunav- nosti podporovala pfi sbirani zasob v okoli Hradce Kralove, Tfebechovic a Opocna. - - - 5:-^ - 1 - - Mein Material von Thysanopteren habe ich zum grossten Theil an verschiedenen Orten in Bohmen gesammelt; alle neuen Arten (auch die neuen Varietaten und die neu beschriebenen Mannchen), ausserdem 37 von den bekannten 54 europaischen Arten wurden hier gefunden. Einige Arten sammelte ich jedoch auc.h noch auf Helgoland und bei Berlin, andere wurden mir in Blumen aus Budapest und Fiume geschickt, und eine habe ich aus Lappland bekommen; es war jedoch unter diesen keine Art, die ich in Bohmen nicht schon gefunden hatte. Die einzelnen Arten der Thysanopteren scheinen iiberhaupt eine grosse Verbreitung zu haben, was wohl mit der leichien Verbreitungsfahigkeit durch Wind, wo von noch spater im biologischen Theil die Rede sein wird, zusammenhangt. H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA. SYSTEMATICKE POSTAVENI TRASNENEK. SY STEMATISCHE STELLUNG DER THYSANOPTEREN. Postaveni trasnenek v soustave kolisalo behem Casu znaCnou mCrou, ceho2 hlavne pricinou jest jejich drobnost’ (jsout' nejmensim hmyzem vubec), tak2e tvar jednotlivych Casti, pro systematicke postaveni dulezity, zvlaste pak tvar ustroju ustnich, bvlo te2ko spolehlive rozeznati u zviratek tak malych nedostateCnymi drive nastroji. V nasledu- jicim podame obraz toho kolisani od poCatku. R. 1744. shrnuje Degeer (L. C. 2.)*) obe trasnenky, ktere popisuje, v jeden rod (slagt. genus), jejz nazyva Physapus. — R. 1746. nazvva Linne (L. C. 3.) tento rod Degeeruv Thrips a Cita ho r. 1761. (L. C. 4.), rovneZ jako ji2 v drivejsich vydanich dila Systema Naturae, k oddilu hmyzu: Coleoptera v sirs, slova smyslu (brouci, kobylky, svabi, cvrckove), coz i Sulzer (L. c. 5.) tehoz roku die neho cini. — R. 1763. klade Scopoli (L. C. 6.) trasnenky do druheho radu hmyzu, jejz jmenuje Proboscidea (os proboscide inflexa; Cicada, Notonecta, Nepa, Cimex, Aphis, Chermes, Thrips). — R. 1764. radi je Geoffroy (L. t. 9.) do prvni »sekce« hmyzu, toti^ Coleoptera s. 1. (alae coleoptris seu elytris tectae, os maxillosum), aC pravi, ^e tvofi prechod mezi sekcemi Coleoptera a Hemiptera. — R. 1767. cita Linne (L. t. 10.) trasnenky mezi „Ordo II. Hemiptera<( (alae quatuor, superiores membranaceae incumbentes ; Blatta, Mantis, Gryllus, Fulgora, Cicada, Noto¬ necta, Nepa, Cimex, Aphis, Chermes, Coccus, Thrips ). — R. 1773. klade je Degeer (L. 6. 11.) k 5. tilde hmvzu ( Thrips , Aphis, Chermes, Psylla, Cicada ). — R. 1776. radi 0. F. Muller (L. c. 13.) trasnenky k oddilu hmyzu Coleoptera (Leptura, Attelabus, Meloe, Necydalis, Thrips, Silpha, Forficida, Staphylinus, Acridium, Locusta). — Teho2 roku cita je Sulzer (L. c. 14.) mezi Hemiptera (v Linneove smyslu), co% r. 1781. take cini Schrank (L. C. 19.). — R. 1787. radi je Fabricius (L. C. 21.) mezi Rhyngota (. . . Cicada V . . Nepa . . . Cimex, Reduvius, Pulex, Aphis, Chermes, Coccus, Thrips). — R. 1806. povfsil Dumeril (L. C. 36.) trasnenky z rodu na celed’ (familia), kterou Cita mezi rad „Hemipteres“ . Nazyva je „ Ves it arses ou P1iysapodes“ a uvadi je uprostred mezi skupinami „Hydrocorees“ (Ranatra, Nepa etc.) a „Auche- norinques“ (Cercopis etc.). — R. 1829. Cita je Latreille (L. 6. 38.) k Hemipterum (pod jmenem Physapi) a uvadi pozorovani Straus s Diirkheimova, na zaklade nich2 je tento cita k Orthopterum. — Teho2 roku prirad’uje Stephens (L. c. 39.) trasnenky k druhe casti (Pars) hmyzu, kterou nazyva Haustellata , a sice ku vOrdo VII. Homo. ptera“ , jakozto „Fam^a Thripidam (uprostred mezi merami a msicemi). — R. 1835. pocita je Newman (L. c. 42.) mezi ^Division III. Tetraptera Isomorpha“ (Larva resem¬ bling the imago in structure, appearance, mode of feeding, etc. wings only being wanted. Pupa, or quiescent state, none.) a uvadi je uprostred mezi „Classis V. Orthoptera“ *) L. c. 2., tolik co Literatura c. 2., znamena, ze dotycna prace naleza se v na§l Casti lite- rarni pod clslem 2. — 18 — J. UZEL, MONO G RAF IE RADU „THYS AN OPTERA“. a „Classis VI. Hemiptera“ jakozto »Natural Order« (majici platnost skupiny), jeho2 posta- veni pry posud jest pochybne. — R. 1836. povysuje Hal id ay (L. C. 43.) tfasnenky na rad a nazyva je Thyscmoptera. Rad tento stavi na roven fadu Orthoptera a Hemi- ptera. — Tehoz roku klade Burmeister (L. c. 45.) tfasnenky mezi svuj rad Gymnognatha (hmyzove s volnymi kusadly) jakozto „ Tribus Pliysopoda“. — R. 1838. povazuje West- wood (L. t. 48.) tfasnenky za pfecbodni fad (Ordo Thyscmoptera ) uprostfed mezi fady: Orthoptera a Neuroptera. — R. 1843. jednaji Amyot a Serville (L. c. 54.) o tfasnenkach ( „Physopoda“ ) v pfivesku sve prace o Hemipterech. — R. 1851. nazyva je Blanchard (L. c. 59.) „Orden Tisanopteros(( . — R. 1852. uvefejnuje Walker (L. c. 61.) Halid ay ovy manuskripty o tfasnenkach. Uvedeny jsou zde mezi Homoptery, a sice jakozto „ Order III. Physapoda“ . — R. 1855. fadi Newman (L. c. 68.) tfasnenky ku ;;Classis Neuroptera“ jakozto „ Order Thripsinaa a pravi, ze s Neuroptery v uzsim slova smyslu shoduji se v promene, v razu lmdel a ve tvaru kusadel. — R. 1856. jmenuje Fitch (L. c. 69.) tfasnenky „Thripididae“ a povazuje je za fad. — R. 1859. klade Walker (L. c. 73.) „ Order Physapoda“ na tentyz stupen jako „ Order Orthoptera — R. 1876. povazuje Butler (L. c. 107.) „Physopocla“ za Hemiptera. — R. 1878. jmenuje Reuter (L. C. 113.) tfasnenky „Ordo Tliysanoptera“ a podava roku 1880. (L. c. 118.) obslrnejsi diagnosu toho fadu. — R. 1882. a r. 1883. jmenuji je Pergande (L. c. 125.) a Osborn (L. c. 131.) „Thripidae“ I — R. 1883. shrnuje Packard (L. c. 129.) tfasnenky, Mallophaga, Heteroptera a Homoptera v oddil hmyzu, ktery nazyva Eurliynchota. — R. 1885. deli Brauer (L. c. 139.) po dukladnych studiich hmyz na 16 fadu, mezi nimiz take naleza se fad Thysanoptera (Dermaptera, Eplie- mericlae, Odonata, Plecoptera, Orthoptera genuina, Corrodentia, Thysanoptera, Rhyn- chota etc.). — R. 1888. uznava taktez Jordan (L. c. 162.) opravnenost' fadu hmyzu tfasnokfidleho. Uziva pro fad ten jmena „Physapoda“ , ponevadz jest pry stars! nez jmeno Thysanoptera a podava obsirnou diagnosu jeho. — Konecne slusi jeste podo- tknouti, ze v ucebnicich uvadeji se tfasnenky nekdy jakozto podfad Orthopter v sirshn slova smyslu, obycejne vsak jakozto podfad neb skupina Pseudoneuropter, k niiM poCi- tavaji sidla, jepice, posvatky, vsekaze a pisivky. Ze sestaveni toho je patrno, ze vsichni autofi, ktefl se tfasnenkami vice zabyvali, za samostatny fad je povazuji. Pokud se phylogenie tfasnenek tyce, mozno souditi z okolnosti, ze tfasnenky maji krome mnoha znaku Rhynchotum (zvlaste Phytophthirum) pfislusicich (velmi koncentro- vana soustava nervova, ctyfi malpighicke zlazy, jednoducha varlata, maly pocet rourek vajecnych, spore zilky v kfidlech, parthenogenesis a zpusob vyzivy), take nektere znaky Orthopter (desiticlenny abdomen a ustroje ustni, ktere, ac jsou jiz ssave, jeste slozenim svym upominaji na Orthoptera), ze odvetvily se z fady pfechodu, spojujici, jak se zda, Orthoptera s pfedky nynejsich Rhynchot, a sice v tom miste, kde jiz znaky Rhynchot — 19 — 3* H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A. znacne pfevladaly. PonevadZ pak Cocciclae (cervci) jsou nejnizsimi Rhynchoty, tedy jiz pfedem by se mohlo souditi, ze velmi bllzce jsou pfibuzny s tfasnenkami, cemuz take skutecne tak. jest. Die Stellung der Thysanopteren im System schwankte im Laufe der Zeit ausser- ordentlich, und zwar hauptsachlich wegen der mit ihrer Kleinheit zusammenhangenden Undeutlichkeit der Mundwerkzeuge, fiber die man erst in der neuesten Zeit ins Klare kam. Bezeichnend ist jedoch, dass alle Autoren, die sich mit den Thysanopteren einge- hender beschaftigten, sie als Ordnung betrachten, was auch, wie wir sehen werden, vollkommen berechtigt ist. PODOBA PRVOTNYCII TRASNENEK. GESTALT DER ITRSPRUN GLICHEN THYSANOPTEREN. Pfedkove tfasnenek podobali se, die meho nahledu, znacne nasim coleoptratum (= Aeolothripidae), jedne skupine to hmyzu tfasnokfidleho. Pokustm se tento nahled sviij oduvodniti. Kridla jak tubulifer (= Phloeothripidcie), tak stenopter (A Thripidae; Tab. VI., tig. 97.J daji se snadno odvoditi z kridel coleoptrat (Tab. V., fig. 39.). Pokud tubulifer se tyce, maji kridla jejich charakteristicky tvar kridel onech, to jest znacnou sirku, za- okrouhleny konec a nekdy i zuzeni uprostred. Zilky ovsem vymizely skoro uplne. V prednim kfidle zachoval se z hofejsi ^ilky podelne jen zbytek, ktery u vetsiny druliu jest velice kratky, u nekterych vsak jeste poloviny kridla dosahuje (u druhu Megalothrips Bonannii, Idolothrips Schotti a Phloeothrips angustifrons). Kridlo stenopter stalo se znacne uzsim a konec jeho se priostfil. Die zilek prednich kridel jejich vsak zjevne poznavame, ze vyvinula se take z kridla coleoptrat. Hofejsi zilka podelna zachovala se uplne (Tab. VI., fig. 97., c), dolejsi vsak jen onou cash (d), ktera u coleptrat lezi za zilkou pricnou*), spojujici ve stredu kridla obe zilkv podelne. Tato pficna zilka zachovala se v mnohych pripadech taktez (p) a splyva s poCatkem zbytku dolejsi zilky podelne. Kde vsak pficka vymizela, nenj ovsem ona zbyla cast’ dolejsi zilky ve spojeni s podelnou zilkou hofejsi. Z ostatnich pficnych zilek zachovaly se u stenopter obe zilky coleoptrat, ktere spojuji hofejsi zilku podelnou s pfedni cash zilky okruzni (Tab. VI., obr. 97., f, g), byly vsak posud pro nezfetelnost’ svou pfehlednuty. — Tykadla prvotnych tfasnenek byla asi deviticlenna, jako posud tykadla coleoptrat; srustanim pak mensiho neb vetsiho poctu poslednich *) U nekterych tretihornich tfasnenek zachovala se i tato zilka v cele sve deice. Viz ku pr. fig. 5. na obr. 1. 20 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTE RA“. Clanku, jak to ji2 u rodu Aeolothrips (Tab. V., fig. 46.) a Rhipidothrips (fig. 43.) velmi zretelne je naznaCeno, vytvofilo se osmiClenne tykadlo tubulifer a nekterych stenopter a sedmiClenna neb sestiClenna tykadla stenopter ostatntch, na nichz dobre lze poznati, ze nektere Clanky (zvlaste sesty) povstaly srustem nekolika Clanku prvotnych. — Take makadla nasich coleoptrat poukazuji k tomu, ze skupina tato zachovala si puvodnejsi podobu svou. Jejich makadJa maxillarnt skladaji se vzdy ze tft Clanku, v kteremzto ohledu take mnoha stenoptera se s nimi shodujt, kdezto ostatek stenopter a vsecka tubulifera majt prvy par makadel o dvou Clancich, z nichz druhy, jak zretelne (zvl. u dotyCnych stenopter) byva naznaceno (Tab. VIE, fig. 109.), povstal srustem dvou clanku prvotnych. Makadla labialnt skladaji se u vetsiny celeoptrat ze Ctyf clanku, u ostatnich trasnenek vzdy jen ze dvou, pri Cemz je napadno, ze druhy Clanek jest proti prvemu neobyCejne dlouhy a dobre mohl povstati srfistem tri clanku prvotnych. Pokusime se jeste vysvetliti, jakym zpusobem asi mohla tubulifera vzniknouti z trasnenek nasim coleoptratum podobnych. — Pricinou zvlastniho tvaru tela tubulifer jest pfizpusobeni se jeho k pomerum ^ivotnim. Tubulifera zdrzuji se totiz pod korou a v drnu a tu zajiste velmi vyhodno jest pro ne znacne splostile telo, jez mohou nej- uzsimi skulinami protahovati pomoci svych neobycejne rozsifenych stehen pfedniho paru noh a pomoci nehtu na pfednich tarsech u mnohfch se nalezajiciho. Rourovity posledni Clanek abdomenu jest zajiste schopen velmi dobre sluzby konati pri protlacovani tela skrze skuliny*). Dalsim nasledkem jejich zpusobu zivota jest uzka hlava a klinovita podoba predohrudi. (Take u nekterych stenopter ma prothorax podobny tvar; tak u rodu Chirothrips [Tab. I., fig. 2. a 7.j a druhu Oxythrips firma a parviceps.) Ponevadz kridel malo upotfebovala, mizela i pevnost' jejich a sice tim, ze zilky se ztracely. Take pohyby jejich staly se nutne volnejsimi, jak to shledavame tez u mnohych stenopter pod drnem zijicich (Limotlirips, Prosopothrips etc.). Ztrata kladelka pak vysvetluje se snadno tim, ze nutnost’ skryvati vajicka pomoci ustroje toho do pletiva rostlinneho, aby k urazu neprisla, u tubulifer prestavala, nebot’ pod korou a v drnu naleza se bezpecnych skrysi s dustatek**). Z toho vseho vyplyva, ze bezprostredni predkove trasnenek podobali se asi znacne nasim coleoptratum, ktera tedy primo odvozuji se z jejich kmene, z nehoz vypucely jeste dve vetve, totiz tubulifera, znacne nasledkem zvlastniho zpusobu zivota pozmenena, a stenoptera. od coleoptrat se tak daleko neodchylivsi. - ^ - S2-~-g— - ; - 7 - *) Mezi uzkym rouroviRm tubem, ktery take u nekterych stenopter se objevuje (u druhft Oxythrips hastata a Belotkrips acuminata) a mezi tubem konickym, podobnym poslednimu clanku abdominalnimu cetnych stenopter, lze sledovati u jednotlivych druhd tubulifer vsechny prechody. **)' Rod Anthothrips, jenz k tubuliferdm nalezi, zije v kvetech a prijal zajiste sekunderne tento zpusob zivota, kdyz jiz telo jeho zivotu pod korou neb v drnu se bylo pfizp&sobilo. Pozoru- hodno jest, ze druh Anthothrips aculeata zije mimo ve kvetech take jeste v drnu, v mechu, pod spadan^m listim a vyjimkou tez pod korou a ze v zime rad pod zpuchrelou khru se uchyluje. — 21 — H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Die Vorfahren der Thysanopteren ahnelten, meiner Ansicht nach, bedeutend unseren Aeolothripiden ( Coleoptrata Halid.), einer der drei Familien dieser Ordnung. Ich will es versuchen, meine Ansicht zu bekraftigen. Die Fliigel der Phloeothripiden ( Tubulifera Halid.; Taf. Ill, Fig. 19; Taf. IV, Fig. 28 und 29) und der Thripiden ( Stenoptera Burm. ; Taf. VI, Fig. 97) lassen sich leicht aus den Fliigeln der Aeolothripiden (Taf. V, Fig. 39) ableiten. Was die Phloeothripiden anbelangt, so haben ihre Flugel die charakteristische Form der Aeolo¬ thripiden, namlich die bedeutende Breite, das abgerundete Ende und manchmal auch die Verengung in der Mitte. Die Adern verschwanden freilich fast vollkommen. Im Oberfliigel blieb von der oberen Langsader nur ein Rest iibrig, welcher bei der Mehrzahl der Arten sehr kurz 1st, bei manchen jedoch noch die Fliigelmitte erreicht (so bei den Arten Megalothrips Bonannii [Taf. Ill, Fig. 19], Idolothrips Schotti und Phloeothrips angustifrons). Der Flugel der Thripiden wurde sehr schmal und sein Ende wurde spitzig. Aus der Bildung der Adern im Oberfliigel geht jedoch klar hervor, dass dieselben sich aus den Fliigeln der Aeolothripiden entwickelt haben. Die obere Langsader blieb vollstandig erhalten (Taf. VI, Fig. 97, c), die untere jedoch nur in jenem Theil ( d ), welcher bei den Aeolothripiden hinter der Querader*), die in der Fliigelmitte beide Langsadern verbindet, liegt. Diese Querader blieb in vielen Fallen ebenfalls erhalten (p) und vereinigt sich mit dem Anfange des Restes der unteren Langsader. Wo jedoch die Querader verschwand, ist natiirlich jener Rest der unteren Langsader in keiner Verbindung mit der oberen Langsader. Von den iibrigen Queradern blieben bei den Thripiden jene beiden Adern der Aeolothripiden erhalten, welche die obere Langsader mit der Vorderrandader verbinden (Taf. VI, Fig. 97, /, g ), wurden jedoch bis jetzt wegen ihrer Undeutlichkeit iibersehen. Die Fiihler der urspriinglichen Thysanopteren waren wohl neungliedrig, wie bis jetzt die Fiihler der Aeolothripiden; durch Zusammenwuchs einer kleineren oder gros- seren Anzahl der letzten Glieder, wie es schon bei den Gattungen Aeolothrips (Taf. V, Fig. 46) und Bhipidothrips (Fig. 43) sehr gut angedeutet ist, entstand der achtgliedrige Fiihler der Phloeothripiden und mancher Thripiden , und der sieben- oder sechsgliedrige Fiihler der iibrigen Thripiden, an welchem oft deutlich zu erkennen ist, dass das sechste Glied durch Zusammenwuchs mehrerer ursprtinglicher Glieder gebildet wurde. Auch die Taster unserer Aeolothripiden geben davon Zeugenschaft ab, dass diese Familie urspriinglichere Verhaltnisse aufweist. Ihre Maxillar taster setzen sich immer aus drei Gliedern zusammen, in welcher Hinsicht auch viele Thripiden mit ihnen iibereinstimmen, wogegen bei den iibrigen Thripiden und alien Phloeothripiden die Maxillartaster aus zwei Gliedern bestehen, von denen das zweite, wie klar angedeutet *) Bei manchen tertiaren Thysanopteren blieb (nach den Abbildungen v. Schlechtendals zu schliessen) auch diese Ader ihrer ganzen Lange nach erhalten. Sieh z. B. Fig. 5 auf dem 1. Textbild. J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“. zu sein pflegt (Taf. VII, Fig. 109), durch Zusammenwuchs zweier urspriinglicher Glieder entstand. Die Labialtaster setzen sich bei der Mehrzabl der Aeolothripiden aus vier Gliedern zusammen, bei den iibrigen Thysanopteren immer nur aus zwei, wobei es auffallend ist, dass das zweite Glied im Vergleiche zum erslen ungewohnlich lang ist und gut durch Zusammenwuchs dreier urspriinglichen Glieder sich bilden konnte. Wir wollen es noch versuchen, zu erklaren, auf welche Weise die Phloeothripiden aus unseren Aeolothripiden ahnlichen Insecten entstehen konnten. Der Grand des eigenthiimlichen Korperbaues der Phloeothripiden ist Folge der Anpassung an besondere Verhaltnisse. Die Phloeothripiden halten sich namlich unter der Rinde und im Rasen auf, und hier ist ein flacher Korper fur sie jedenfalls sehr vortheilhaft ; denn er befahigt sie. durch die engsten Spalten zu kriechen, wobei sie sich ihrer starken, ungewohnlich erweiterten Vorderschenkel und des Zahnes auf den Vordertarsen, der bei vielen Arten vorkommt, mit Vortheil bedienen. Das rohrenformige letzte Abdominalsegment ist ihnen dabei ohne Zweifel auch recht behilflich*). Eine weitere Folge ihrer Lebensweise ist der schmale Kopf und die keilformige Gestalt des Prothorax. (Auch bei einigen Thripiden hat der Prothorax eine ahnliche Gestalt; so bei der Gattung Chirothrips [Taf. I, Fig. 2 u. 7] und den Arten Oxythrips firma und parviceps.) Weil sie wenig von den Fliigeln Gebrauch machen, schwand auch ihre Festigkeit, und zwar dadurch, dass die Adern verloren giengen. Auch ihre Bewegungen wurden nothwendigerweise langsamer, wie wir es auch bei vielen unter Rasen lebenden Thripiden beobachten ( Limothrips , Proso- pothrips etc.). Der Verlust des Legebohrers lasst sich leicht daraus erklaren, dass die Nothwendigkeit, die Eier vermittelst dieses Instrumentes in das Pflanzenparenchym zu verbergen, bei den Phloeothripiden abfiel, da unter der Rinde und im Rasen es genug sichere Sc.hlupfwinkel gibt**). Aus allem dem Gesagten geht also hervor, dass die unmittelbaren Vorfahren der Thysanopteren wohl sehr unseren Aeolothripiden ahnelten. *) Zwischen dem schmalen rohrenformigen Tubus, welcher auch bei einigen Thripiden vorkommt (so bei den Arten Oxythrips hastata und Belothrips acuminata) und zwischen dem konischen Tubus, welcher dem letzten Abdominalsegmente zahlreichen Thripiden ahnelt, existieren bei den einzelnen Phloeothripidenarten alle Ubergange. **) Die Gattung Anthothrips , welche zu den Phloeothripiden geho rt, lebt in Bliiten und nahm diese Lebensweise jedenfalls erst secundar an, nachdem sich schon ihr Korper dem Leben unter Rinde oder im Rasen angepasst hatte. Zu bemerken ist noch, dass die Art Anthothrips acideata ausser in Bliiten auch im Rasen, Moos, unter abgefallenem Laube und ausnahmsweise auch unter Rinde vorkommt, wohin sie sich uberhaupt im Winter gerne verkriecht. — 23 — H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. OrdoTHYS ANOPTER A halid. 1744. PHYSAPUS DEGEER. 1746. THRIPS LINNE. (1806. VESITARSES ou PHYSAPODES DUMERIL. ) 1829. PHYSAPI LATREILLE. 1829. THRIPIDAE STEPHENS. 1835. THRIPSITES NEWMAN. 1836. THYSANOPTERA HALIDAY. 1836. PHYSOPODA RURMEISTER. 1852. PHYSAPODA WALKER. 1855. TI4RIPS1NA NEWMAN. 1856. THRIPIDIDAE FITCH. Telo vice nebo mene splostile, obycejne 0’47 — 4 mm, vtjimkou az skoro 1 cm dlouhe. Celo naleza se na spodni strane hlavy. Tykadla jsou sesti- az deviticlenna, nit- kovitA Oci vzdy pfltomny; mezi nimi nalezaji se obycejne tfi jednoducha ocka. IJstroje ustni k ssani uzpusobene majl podobn kuzele a jsou vice nebo mene pod predohrud’ zatlaceny. Plast' kuzele ustniho utvofen jest z hofejsiho pysku, z kusadel druheho paru a z pysku dolejsiho, kterezto casti vespolek srostly. V jeho dutine pohybuji se kusadla prveho paru (mandibulae) v podobe dvou bodavych stetin a lichy bodec ustni (prome- nenf to epipharynx) na leve strane lezici a zavinujici nesoumernost’ ustroju ustnich, pro tfasnenky vyznacnou. Makadla maxillarni jsou dvou- neb tficlenna, makadla labialni dvou- neb ctyfclenna. Predohrud’ jest volne pohybliva, stredohrud’ a velsi zadohrud’ srustaji v jeden celek. Nohy jsou kratke; jednoclenne neb dvouclenne, chodidlo ukon- ceno jest dverna drapky, ktere pfirustaji k stenam vychlipitelneho mechyfku, mezi nimi se nalezajiciho. Kfidla jsou velmi uzka, blanita, s okrajem. dlouze trasnitym a s zilkami velmi sporymi; casto jsou zkracena a nekdy uplne chybi. Abdomen sklada se z desiti clanku, z nichz posledni byva rourovity. Hfbetni cast’ prveho clanku jest pravidlem velmi kratka a souvisi uzce s metanotem; bfisni cast’ jeho jest vice nebo mene zakrnela. Soustava nervova jest koncentrovana ; vsecky zauzliny abdominalni splyvaji v jednu nervovou hmotu, ktera se naleza bud’ v basi abdomenu aneb vstupuje az do hrudi, — 24 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T FI Y S A N 0 P T E R A“ . kdez pfiklada se k srostlym zauzlinam stfedo- a zadohrudi. Kommissury (krome jicnove) a provazec nervovy v abdomenu (na nemz zauzlin nenl) jsou liche. Zazivaci roura jest v jedinou okliku slozena. Velmi dlouhy jicen saha nekdy az do prvnich clanku abdomenu. Zaludek sklada se ze dvou odstavcu. Tenke stfevo jest velmi kratke, tluste stfevo jest objemne a vfetenovite. Do stfeva vyusfuji ctyfi dlouhe malpighicke zlazy. Slinnych zlaz jsou dva pary, zfidka tfi. Srdce ma podobu maleho vaku a lezi mezi sedmym a osmym clankem zadku. Otvoru dychacich nalezame vzdy ctyri pary, a sice na stfedohrudi, na zadohrudi a pak na 2. a 8. clanku abdominalmm. Ustroje pohlavni skladaji se u samcu ze dvou jednoduchych varlat; do base spolecneho chamovodu usti se jeden neb dva pary zlaz pfldavnych; u samic pozustavaji oba vajecmky ze ctyf rourek vajecnych. Do licheho vejcovodu usti se zasobarna chamova, bez zvlastni zlazy pfivesne a nekdy objemna zlaza mazova. Otvor ustroju pohlavnich naleza se mezi 9. a 10. cl. abdom. ; u samic terebrantii vsak mezi 8. a 9. Nektere tfasnenky (Terebrantia) maji kladelko ze ctyf chlopni slozene. Rozmnozovani deje se casto parthenogenetickv a rozsifovani bezkridlych druhu okfidlenymi stehovavymi samickami (feminae disseminantes). Vajlcko vyviji se die onoho typu, u ktereho prou^ka zarodecna vchlipuje se dovnitr zloutku, dlmz zarodek dostava se do polohy obracene (vzhledem k stenam vajecnym); procez na- stava pozdeji pfevrat plodu. Pokud promeny se tyce, patfi tfasnenky mezi Paurometabola, ac od nich odchyluji se tim, ze nymfa jejich jest malo pohybliva, ba nekdy i nehybna, a ze nepfijima polravv. Tfasnenky zivi se pravidlem st’avami rostlinnymi, zfidka zivocisnymi. R. 1836. rozdelil Haliday (L. c. 43.) tfasnenky na dva podfady (Stirpes), totiz Terebrantia a Tubulifera. Toto rozdeleni jest velmi pfirozene a zachovalo se tu.diz az podnes, prave tak jako jeho rozdeleni terebrantii v celedi: Coleoptrata (= Aeolo- thripidae ) a Stenelytra (kterezto jmeno, jsouc zadano jiste skupine brouku, bylo nahra- zeno jmenem Stenoptera [ ThripidaeJ). - - - r3~-g; - - Korper mehr oder weniger flach, gewohnlich O' 4 7 — 4 mm, ausnahmsweise bis fast 1 cm lang. Die Stirn befindet sich auf der Unterseite des Kopfes. Die Fiihler sind sechs- bis neungliedrig, fadenformig. Augen immer vorhanden; zwischen denselben befinden sich gewohnlich drei Ocellen. Die Mundwerkzeuge, welche zum Saugen eingerichtet sind, haben die Form eines Kegels und sind mehr oder weniger unter die Vorderbrust verschoben. Der Mantel des Mundkegels besteht aus der Oberlippe, aus den Maxillen und der Unterlippe; alle diese Theile sind untereinander verwachsen. In der Hohlung des Mundkegels bewegen sich die Mandibeln in Form zweier Stechborsten und der unpaare Mundstachel (wohl ein umgebildeter Epipharynx), welcher linkerseits liegt, und den ' fiir die Thysanopteren charakteristischen unsymmetrischen Rau der Mundwerkzeuge bedingt. Maxillartaster zwei- oder dreigliedrig, Labialtaster zwei- oder viergliedrig. 4- 25 - H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Prothorax lrei beweglich, Mesothorax und der grossere Metathorax zu einem Ganzen verwachsen. Beine kurz; der ein- bis zweigliedrige Tarsus am Ende mit zwei mehr oder weniger deutlichen Klauen, welche an die Wande einer zwischen ihnen be- findlichen Blase anwachsen. Fliigel sehr schmal, hautig, mit wenigen Adern; ihre Rander mit langen Fransen besetzt. Oft sind die Flugel verkiirzt, und manchmal fehlen sie vollkommen. Abdomen aus zehn Segmenten bestehend, von denen das letzte oft rohrenformig ist. Die Ruckenplatte des ersten Segmentes regelmassig sehr kurz und mit dem Metanotum eng verbunden; die Bauchplatte mehr oder weniger verkummert. Das Nervensystem sehr concentriert ; alle Abdominalganglien zu einer Masse verwachsen, welche sich entweder im Grunde des Abdomens befindet oder bis in den Thorax steigt. wo sie sich an die vereinigten Ganglien der Mittel- und Hinterbrust eng anlegt. Der Darmcanal ist in eine einzige Schlinge zusammengelegt. Der sehr lange Oesophagus reicht manchmal bis zu den ersten Abdominalsegmenten. Der Magen wird aus zwei Abschnitten zusammengesetzt. Der Dunndarm ist sehr kurz, der Dickdarm voluminos und spindelformig. In den Darm miinden vier lange Malpighische Gefasse. Speicheldriisen sind in zwei, selten in drei Paaren vorhanden. Das Herz hat die Gestalt eines kurzen kleinen Sackes und liegt zwischen dem siebenten und achten Abdominalsegmente. Stigmen stets in vier Paaren vorhanden, von denen das erste auf dem Mesothorax, das zweite auf dem Metathorax, das 3. u. 4. auf dem 2. u. 8: Abdominalsegmente sich befmden. Die Ge- schlechtsorgane der Mannchen sind aus zwei einfachen compacten Hoden zusammen¬ gesetzt; in den Grand des gemeinschaftlichen Samenleiters (ductus ejaculatorius) miinden ein oder zwei Paar accessorischer Driisen. Bei den Weibchen bestehen beide Eierstocke aus je vier Eirohren. In den unpaaren Eileiter miindet das Receptaculum seminis, welches keine besondere Anhangsdriise hat, und manchmal eine grosse Schmierdriise. Die Miindung der Geschlechtsorgane befindet sich -zwischen dem 9. u. 10., bei den Weibchen der Terebrantia jedoch zwischen dem 8. u. 9. Abdominalsegmente. Die letzteren haben einen aus vier Ivlappen zusammengesetzten Legebohrer. Die Vermehrung geschieht oft parthenogenetisch und die Verbreitung der fliigellosen Arten durch wandernde gefliigelte Weibchen (feminae disseminantes). Das Ei entwickelt sich nac.h jenem Typus, bei welchem der Keimstreif sich von hinten nach vorn in den Dotter einstiilpt, wo durch der Embryo in eine verkehrte (mit Riicksicht auf die Eiwande) Lage gelangt; deswegen findet spater eine Umrollung des Embryos statt. Was die Verwandlung anbelangt, muss man die Thysanopteren zwischen die Paurometabola einreihen (weil ihre Larven dem vollkommenen Insecte sehr ahneln, weil ihre Verwandlung durch successives Wachsthum vor sich geht, weil die Lebensweise der Larven dieselbe wie die des vollkommenen Insectes ist, und weil auch ihre Mundwerkzeuge dieselben sind), obwohl sie von ihnen dadurch sich unterscheiden, dass ihre Nymphe wenig beweglich, ja manchmal (nach H e e g e r) sogar unbeweglich ist, und dass sie nicht Nahrung aufnimmt. Die Thysanopteren leben von Pflanzen-, ausnahmsweise von Thiersaften. J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A“ . Klfce k urcovanf ceskych trasnenek. 1. KLIC K URCENI PODRAdO A CELEDI. I. Samice maji na bfisni strane 7. a 8. cl. abdom. Ctyfchlopnove zataZitelne kladelko (Tab. X., fig. 170.). Hofejsi kfidla jsou dvema podelnymi zilkami (Tab. VI., fig. 97.) a zilkou okruzni (Tab. V., fig. 39., a, b; Tab. VI., fig. 97., a, b ) opatfena. Telo jest v celku malo splostile. PODRAD TEREBRANTIA HALID. A. Tykadla jsou devlticlenna (Tab. V., fig. 35., 43., 46.). Kladelko nahoru prohnule. GELED COLEOPTRATA HALID. (= AEOLOTH R1 PI DAE). B. Tykadla jsou sesti- az osmiclenna (Tab. VI., fig. 78., 79.; Tab. VII., fig. 108.). Kla¬ delko dolu probmite. CELEl) STENOPTERA BURM. (= TH Rl PI DAE). II. Samice nemajl kladelka. Horejsi (i dolejsi) kfidla bez zilek (Tab. IV.. fig. 28.), aneb jen s jedinou podelnou zilkou zkracenou (Tab. TIL. fig. 19.). Tykadla osmiclenna (Tab. VII., fig. 117.). Posledni clanek abdomenu (tubus) vMy rourovity (Tab. IV., fig. 28.). Telo ploche. PODRAD TUBULIFERA HALID, s CELEDI PHLOEOTHRIP1 DAE. 2. KLICE K URCENI RODU. 1. GELED COLEOPTRATA HALID. ( AEOLOTH Rl PI DAE). A. Vsecky clanky v tykadle volne (Tab. V., fig. 35.). Makadla labialni dvouclenna. 1. Rod Melanothrips Halid. B. Nekolik poslednich clanku v tykadle srusta. Makadla labialni ctyfClenna. 1. Tri posledni clanky v tykadle srustaji (Tab. V., fig. 43.). Krldla beze stuh. 2. Rod Rhipidothrips nov. gen. 2. Pet poslednich clanku v tykadle srusta (Tab. V., fig. 46.). Kfidla se stu- hami (Tab. I., fig. 4.). 3. R0d Aeolothrips Halid. 2. GELED STENOPTERA BURM. (- THRIPIDAE). A. Tykadla osmiclenna. 1. Telo jest sit'kovane. a. Kfidla schazeji. (Tab. II., fig. 9.) 16 r0(j pr0sopothri ps nov. gen. 4* — 27 - II. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. b. Kftdla u obou pohlavt pfitomna. a’. Barva tela cernohneda nebo zlutohneda. Posledni clanek tykadel mnohem deist nez pfedchazejtct (Tab. VI., dig. 91.). 17. Rod Heliothrips Halid. b\ Barva tela zluta. Posledni cl. tykadel asi tak dlouhy jako pfedchazejtct (Tab. VI.. fig. 81.). 14. R0d Dictyotlirips nov. gen. 2. Telo nent stt'kovane. a. Abdomen prejemnymi chloupky hedvabity; telo kratke, tmave. (Tab. L, fig- 1-) 6. Rod Sericotlirips Halid. b. Abdomen nent hedvabity. a\ Posledni dva clankv tykadel (stylus) deist neb jen nepatrne kratst nez 6. cl. jejich. a”. Stylus nepatrne kratst nez 6. cl. (Tab. VI., fig. 80.). Dva posledni cl. abdomenu znacne zuzene; posledni tvoft dlouhou tenkou rouru. Prothorax bez delstch chlupu. (Tab. II., fig. 10.)- 13. Rod Belothrips Halid. 6”. Stylus mnohem deist nez 6. cl. (Tab. VI., fig. 70.). Konec abdomenu napadne nezuzeny. 8. Rod Rliapliidotlirips nov. gen. b\ Posledni dva clanky tykadel patrne kratst nez 6. cl. jejich. a ”. Tfett cl. tykadla na vnejst strane ve vybezek prodlouzeny (Tab. I., fig. 8.). Konec abdomenu u samic trnity. 5. Rod Limotlirips Halid. b". Tfett cl. tykadla bez vybeZku. a ". Pfednt femora neobycejne rozstfena (Tab. I., fig. 2. a 7.) a konec jejich vne v zoubek prodlouzeny. 4. Rod Cliirotlirips Halid. b”\ Pfednt femora uzsi a bez zoubku. a. Chloupky na konci abdomenu jsou kratke a pravidlem vehni slabe. a'. Ocka (i kftdla) schazejt. (Tab. II., fig. 17.) 12. Rod Aptinotlirips Halid. y Ocka pfitomna. a". Telo velmi zavalite (Tab. II., fig. 15.); makadla maxil- larnt dvouclenna. 15. Rod Dendrotlirips nov. gen. — 28 — J. UZEL, MONO G RAF IE RADU „THYSANOPTERA“. p''. Telo neni zavalite; makadla maxillarni tficlenna. 11. Rod Anapliotlirips m. Chlupy na konci abdomenu jsou dosli dlouhe a pomerne silne. <*'. Konec abdomenu jest napadne, nekdy velmi znacne zuzeny (Tab. V., fig. 66.; Tab. VI., fig 74.). Samci maji na 9. cl. jeho nahofe dva pary velmi kratkych silnych ostnu (Tab. VI., fig. 71.). a". Telo vynika svou mohutnosti a sirkou. Kfidel jen pfemala rudimenta. io. R0d Pacliytlirips m. p". Telo uzsi. Kridla obvcejne vyvinuta. Hofejsi maji na pfednim okraji mezi trasnemi slabe brvv. 9. Rod Oxytlirips m. Konec abdomenu neni napadne zuzeny. Samci maji 9. cl. neozbrojeny. Kridla jsou obycejne pfitomna. Hofejsi maji na pfednim okraji mezi ifasnemi silne dlouhe brvy. (Tab. I., fig. 5. a 6.) 7. Rod Pliy sopus (Deg.) Am. et Serv. B. Tykadla sedmiclenna neb sesticlenna. 1. Makadla maxillarni dvouclenna. a. Hofejsi kfidla s cernymi stuhami. a’. Telo sit'kovane. (Tab. 11.. fig. 12.) 18 Rod p-u-thmotln ips m. b’. Telo neni sit’kovane. 20. Rod Baliotlirips m. b. Hofejsi kfidla (jsou-li pfitomna) beze sluh. a’. Telo siroke. Kfidla i ocka schazeji. 25. Rod Platytlirips hi. b’. Telo velmi uzke. Kfidla i ocka pfitomna. (Tab. II. fig. 16.) 22. Rod Stenotlirips nov. gen. 2. Makadla maxillarni zfetelne tficlenna. a. Tykadla sesticlenna (Tab. VI., fig. 79.; Tab. VII., fig. 113.). 04ka 1 kMdla Pf“omna' 24. Rod Drepanotlirips nov. gen. b\ Ocka i kfidla schazeji. (Tab. II., fig. 17.) 12. Rod Aptinotlirips Halid. — 29 — H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. b. Tykadla sedmiclenna. a’. Telo neobycejne uzke (Tab. VII., fig. 112.). Ocka schazeji neb jsou velmi nezfetelna. Kfldla schazeji uplne. 23. Rod Bolacotlirips nov. gen. b\ Telo nenl napadne uzke. a”. Konec pfednlch tibii bezbranny. 19. Rod Tlirips (L.). b”. Konec pfednlch tibii dvouzuby (Tab. VII., fig. 111.). 21. Rod Sminyotlirips nov. gen. 3. CELED TUBULIFERA HALID. ( PH LOEOTH R1 PI DAE). A. Hlava a prothorax asi stejne delky, aneb prothorax trochu dels! hlavy. 1. Kridla vzdy pfltomna; jsou uprostfed zuzena, takze majl podobu protahle podesve. ZijI hojne v kvetech. 28. Rod Anthothrips m. 2. Kridla obyCejne schazeji; jsou-li pfltomna, nemajl uprostfed zadneho zu^enl. ZijI pod korou neb v drnu (Tab. II., fig. 18.). 31. Rod Tricho tlirips m. B. Hlava patrne dels! nez prothorax. 1. Pfednl stehna pfed koncem uvnitf se zubem (Tab. IV., fig. 28.). 33. Rod Acantliothrips m. 2. Pfednl stehna bezbranna. a. Cela hrud’ (i prothorax) po obou stranach okraslena snehobllou stuhou, ktera se prodlu^uje na prvnl clanky abdomenu (Tab. III., fig. 25.). 35. Rod Poecilotlirips nov. gen. b. Hrud bez takovfch kreseb. ct’. Prothorax i vzadu nemnoho sirs! hlavy (Tab. VII., fig. 134.). 30. Rod Ceplialotlirips m. b’. Prothorax vzadu znacne sirs! hlavy. a”. Sosak na konci siroce zaokrouhlenf (Tab. IV., fig. 31.). a’”. Delka tela vets! nez 2-5 (az 4) mm. Hlava o 0'7 neb 0-8 dels! nez sirs! (Tab. III., fig. 19.). 26. Rod Megalothrips m. b’”. Delka tela az 2‘1 mm. Hlava nejvyse o 0’5, obycejne o 0-2 dels! nez sirs!. 27. Rod Crvptotlirips m. - 30 — J. UZ EL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. b”. Sosak ke konci zuzeny. a”’. Strany hlavy opatfene malymi bradavkami, ktere se zakoncuji malym ostenkem (Tab. IV.. fig. 29.). 32. Rod Pliloeothrips Halid. b”\ Strany hlavy bez takovych ostnitych bradavek. a. Ctvrty cl. tykadla nenl napadne siroky. Delka tela vets! nez 1‘1 mm. Kridla vsude stejne siroka. 34. Rod Liotlirips m. p. Ctvrty cl. jest nejsirsim v celem tykadle (Tab. VII., fig. 133.). Delka tela as 1‘1 mm. Kridla, jsou-li pfitomna. uprostred znacne zuZena, takze majt podobu protahle podesve. 29. Rod Zygothrips nov. gen. 3. KLICE K URCOVANI DRUHU*). 1. ROD MELANOTHRIPS HALID. Jediny zastupce jest druh: 1. M. fusca Sulz. 2. ROD RH I PI DOTH RIPS nov. gen. Jediny zastupce jest druh: 2. R. gratiosa nov. sp. 3. ROD AEOLOTH Rl PS HALID. a. Kridla se dvema stuhami (Tab. I., fig. 4.). Nekdy kridla schazeji. a. Druhy a 3. cl. abdom. bily, sousedni cerne (Tab. I., fig. 3.). 7. Ae. albocincta Halid. p. Druhy a 3. cl. abdom., jako sousedni, tmave zbarvene. (Tab. I., fig, 4.) g Ae fasciata L. b. Kridla na basi a na konci svetla, ostatek zkaleny. a. Zkalena cast’ kridla uprostred se svetlou skvrnou (Tab. V., fig. 45.). 4. Ae. melaleuca Halid. p. Zkalena cast’ kridla beze skvrny. 3. Ae. versicolor nov. sp. *) Znaky uvedene tykaji se samic (neni-li vyslovne jinak podotceno), ponevadz tyto jsou samcd mnohem cetnejsl. — Znaky, jimiz list se samci od samic, sestaveny jsou pro oba podrady na str. ..a — 31 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY S ANOPTERA. 4. ROD CHIROTH RI PS HALID. a. Druhy cl. tykadla ma na vnejsi strane vybezek (Tab. V., fig. 49.). 9. Ch. manicata Halid. b. Druhy cl. tykadla bez vybezku (Tab. V., fig. 50.). 10. Ch. Hilda e nov. sp. 5. ROD LI MOTH RIPS HALID. Jediny cesky zastupce jest druh: 11. L. denticornis Halid. 6. ROD SER1COTH RI PS HALID. Jediny zastupce jest druh: 13. S. staphylinus Halid. 7. ROD PHYSOPUS (DEG.) AM. et SERV. 1. Na pfednich rozich prothoraxu po jednom dlouhem chlupu smyslovem (Tab. V., fig. 53.). Obe podelne zilkv hof. kfidla po cele deice chlupy posety. a. Hlava nazad zuzena (Tab. V., fig. 53.). a’. Barva samic tmave sedohneda az cerna, prvni dva cl. tykadla tmave. «. Paty cl. tykadla cely neb aspon na basi svetly. 14. Pli. Yulgatissima Halid. (3. Paty cl. tykadla cely tmavy. Tykadla napadne tenka. 15. Pli. teimicornis nov. sp. b\ Barva sarnie zlutava, prv.e dva cl. tykadla svetle. 16. Pli. pallida nov. sp. b. Hlava nazad nezuzena. a’. Barva tela cernohneda. «. Konec pfedniho chodidla se zoubkem (Tab. V., fig. 55.). 18. Pli. robusta nov. sp. p. Konec pfedniho chodidla bez zoubku. 17. Pli. nervosa nov. sp. b\ Hlava a thorax zlutave, abdomen cernohnedy. 20. Pli. nigriventris nov. sp. 2. Na pfednich rozich prothoraxu neni dlouhych chlupu smyslovych. a. Pfedni tibie na konci se zubem. Hofejsi Mka hofejsiho kfidla jest skoro po cele sve deice chlupy poseta. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTERA“. a\ Na tmavvch kfidlech dve svetle stuhy. Predni tarsus nema dole hrbolku. «. Vedle zubu na konci prednich tibii naleza se ostry hrbolek, u nehoz stojl silna stetinka (Tab. V., fig. 59.). Ctvrty cl. tykadla cernohnedy. U samcu prodluzuje se 4. — 7. cl. ab- dom. dole na zadnlm kraji uprostred v okrouhly cipek. 23. Pli. plialerata Halid. (j. Ostry hrbolek vedle zubu na konci prednich tibii se nale- zajici jest stetinkou zakoncen (Tab. V., fig. 61J. Ctvrty cl. tykadla 2luty, slabeji neb silneji sedohnede zkaleny. Samec bez onech cipkovitvch prodlouzenin na abdomenu. 24. Ph. intermedia nov. sp. b\ Kridla jen pfed basi svetla. Predni tarsus dole se dvema hrbolky (Tab. V., fig. 61.). 25. Ph. ulicis Halid. b. Predni tibie bez zubu. a’. Kridla a ocka vyvinuta. a”. Kridla pfed koncem s sirokou nad okoli vice nebo mene svetlejsi neurcitou stuhou. Oci znacnou merou vykoulene (Tab. V., fig. 62.). a. Stredni a zadni tibie cernohnede, na konci zlute. 27. Ph. primulae Halid. /?. Stredni a zadni tibie zlute, vne slabe hnede zkalene. 28. Ph. distincta nov. sp. b". Kridla, krome svetle base, stejnomerne vice nebo mene zkalena. «. Hofejsi ^ilka podelna v hof. kfidle ma v druhe sve polo- vine tri chlupy, z nichz jeden jest od ostatnich dvou od- dalen. a’. Pterothorax nemnoho vetsi nez pro thorax. Posledni clanky abdomenu opatreny jsou silnymi ostnitymi chlupy po- strannimi. 31. Ph. Frici nov. sp. Pterothorax znacne vetsi nez prothorax, a”. Treti cl. tykadla znacne delsi nez 2.; 3. a 4. cl. dlouze vfetenovite (Tab. V., fig. 57.). Delka tela 1'3 mm. 22. Ph. i)allipennis nov. sp. (T. Treti cl. tykadla jen trochu delsi nez 2.; 3. a 4. cl. ke konci mnohem mene zuzene. Delka tela 0-9 mm. 30. Ph. pini nov. sp. H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. fj. Hofejsi zilka podelna v druhe polovine jen se dvema chlupy, na konci jejim stojicimi. Paty cl. tykadel pfileha sirokou plochou k sestemu (Tab. V., fig. 63.). 29. Pli. ulmifoliorum Halid. y. Hofejsi zilka podelna v druhe polovine s osmi chlupy. Ty- kadla cela cernohneda. Hof. kiidla, krome cire base, velmi silne zkalena. 21. Pli. atrata Halid. 8. Hofejsi zilka podelna v druhe polovin6 s velmi nestalym poctem chlupu. Hlava trochu delsi nez sirsi. Oci dosti znacne vykoulene. Na konci predniho tarsu maly zoubek. 26. Pli. inconsequens nov. sp. b\ Kridel jen nepatrna rudimenta; ocka castecne neb docela zakrnela. a. Hlava vzadu tmavohneda, mezi ocima a v predu svetle cervenozluta. Thorax tmavohnedy, abdomen cerny. 32. Pli. frontalis nov. sp. 0. Barva tela zlutava; abdomen silnfmi odstavajicimi chlupy opatren. 33. Ph. pilosa nov. sp. 8. ROD RHAPH1 DOTH RIPS nov. gen. Jediny z&stupce jest druh: 34. R. longistylosa nov. sp. 9. ROD OXYTHR1PS m. a. Barva tela (aspon hlavy a thoraxu) zlutava. Na zadntch rozich prothoraxu po jednom chlupu smvslovem. a. Desaty cl. abdom. u samic jest velmi dlouhy, rourovity (Tab. V., fig. 66.). Hofejsi podelna zilka ma v druhe Polovici 5 chlupu. 35 0 ]iastata m. 3. Desaty cl. abdom. jest znacne kratsi. Hofejsi podelna zilka ma v druhe polovici 3 chlupy. Na pfednich tarsech na konci nehytek. ajUgae nov. sp. b. Barva tela sedohneda az cerna. Na zadnich rozich prothoraxu po dvou chlupech smyslovych. a. Hlava do pfedu trochu zuzena. Pfedni tarsy na konci s ne- hftkem (Tab. V., fig. 69.). 37 0_ flrma nov. sp — 34 - J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „THYS ANO P TERA“. p. Hlava nazad trochu zuzena, neobycejne mala (Tab. VI., fig. 72.). 38, 0. parviceps nov. sp. 10. ROD PACHYTHRIPS m. Jediny zastupce jest druh: 39. P. subaptera Halid. 11. ROD ANAPHOTHR1PS m. a. Tykadla od ctvrteho clanku cernohneda. a’. Treti cl. tykadel dels! nez 4. Barva tela Zlutohneda. 40. A. ferruginea nov. sp. h’. Treti a ctvrty clanek tykadel skoro stejne dlouhe. Barva tela tmave sedohneda. 41. A. similis nov. sp h. Tykadla jinak zbarvena. a’. Barva tela tmava. Chloupky na konci abdomenu slaboucke. a. Paty cl. tykadla prileha dosti sirokou plochou k sestemu. U samcu maji 3. — 6. cl. abdom. dole dlouhou, dosti sirokou, uprostred trochu stazenou svetlou prohlubinu. Barva tela ($ i C?) tmave sede cervenohneda. 43. A. euphorbiae nov. sp. (j. Paty cl. tykadla od sesteho oddeleny. U samcu ma 3. — 6. cl. abdom. dole velikou elliptickou svetlou prohlubinu. Barva tela (c?) zelenave tmavoSeda. 42 A. armata nov. sp. b\ Barva tela svetla. Devaty cl. abdomenu nahore na zadnim okraji se Ctyrmi kratkymi silnymi chlupy. a. Sesty cl. tykadla ma sikmou prehradku (Tab. VI., fig. 75.). Kridla obycejne schazeji. 44 yirgo m. p. Sesty cl. tykadla bez takoveto prehradky. 45. A. so]*dida nov. sp. 12. ROD APTI NOTH RIPS HALID. Jediny cesky zastupce jest druh: 46. A. rufa Gmel. 13. ROD BELOTHR1PS HALID. Jediny zastupce jest druh: 48. B. acuminata Halid. — 35 — 5* H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS ANOPTE RA. 14. ROD DICTYOTH RI PS nov. gen. Jediny zastupce jest druh: 49. D. betae nov. sp. 15. ROD DENDROTHRIPS nov. gen. a. Kridla s btlymi stuhami pftcntmi. gQ j) tiliae nov sp b. Kridla beze stuh. a. Hlava dvakrat sirs! nez deist. Barva tela tmava. 51. D. Degeeri nov. sp. (3. Hlava jen o 0-4 sirst nez deist. Barva tela svetla. 52. D. saltatrix nov. sp. 16. ROD PROSOPOTH RI PS nov. gen. Jediny zastupce jest druh: 53. P. Vejdovskyi nov. sp. 17. ROD HELIOTHRIPS IIALID. Jediny cesky zastupce jest druh: 54. H. haemorrhoidalis Bouche. 18. ROD PARTH ENOTH RI PS in. Jediny zastupce jest druh: 56. P. dracaenae Heeg. 19. ROD TH RI PS (L.). 1. Hlava patrne sirst nez deist. a. Hlava nazad patrne zuzena (Tab. X., fig. 172.). Tykadlo svetle, prve dva cJanky, sesty cl. v druhe polovine a sedmy tmave. Nohy tmave, vsecky tarsy a pfednt tibie svetle. 57. T. pliysophus L. b. Hlava nazad nezuzena. Barva tykadel a noh jina. a’. Abdomen nent napadne siroky. a”. Barva tela (Q) tmava. a’”. Ctvrty a paty cl. tykadla skoro stejne dlouhe. a. Barva tela tmavohneda az cernohneda. Paty cl. tykadla tmavy, neb jen na basi svetlejst. Hofejst zilka ma v druhe polo- vine obycejne tfi chlupy. Hof. kftdla jsou slabe zkalena. Nohy dosti svetle. Tfett cl. tykadla svetly, 4. taktez svetly, ke konci zkaleny. 59. T. major nov. sp. 36 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS AN OPTE R A“. p\ Hofejsi kfidla jsou silne zkalena. a”. Prvni cl. tykadla sedy, nepatrne prusvitnf, ostatni cl. cernosede. jen tfeti kromekonce a ctvrty nabasi zlulave. 58. T. communis nov. sp. var. pulla. p”. Prvni dva cl. tykadla cerne, 3. zluty, 4. zluty, velmi slabe zkaleny, 5. cerny, na same basi svetly. Postava mohutnejsi. 61. T. salicaria nov. sp. p. Barva tela zlutohneda. Paty cl. tykadla svetly, jen ke konci velmi slabe sede zkaleny. Hof. zilka ma v druhe polovine obycejne jen 2 chlupy, na konci jejim se nalezajici. 60. T. sambuci. Heeg. b’”. Paty cl. tykadla maly, znacne kratsi nez 4. «. Barva tela cernohneda az skoro cerna. Dva posledni cl. ab- domenu nejsou tmavsi nez ostatni telo. a. Delka tela P2 mm. Ctvrty cl. tykadla svetly, jen ke konci zkaleny, 5. do polou svetly, od polou zkaleny. 62. T. valida nov. sp. Delka tela 0’9 mm. Ctvrty i 5. cl. cernosede. 68. T. linaria nov. sp 3. Barva tela hnedozluta neb Zlutohneda. Dva posledni clanky abdom. cerne. 63. T. adusta nov. sp. b". Barva tela svetla. a”% Chlupy na tele napadne tmave. a. Paty cl. tykadel skoro do dvou tfetin belozluty, pak nahle cernosedy; 6 cl. na basi svetlejsi. 64 j flaya gchr p. Paty cl. tykadel a nasledujici cele tmave. Paty cl. tykadel v pfedu ut'aty, takze pfileha sirokou plochou k clanku sestemu. @5 ajnj noy gp P'. Paty cl. od sesteho oddelenv. Kfidel obycejne jen rudi- menta- 73. T. nigropilosa nov. sp. 5’”. Chlupy na tele svetlejsi. a. Hofejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatfena ctyfmi chlupy, z nichz prvni dva a posledni dva jsou sbli- zeny. Clanky tykadla dosti zavalite, 58. T. communis nov. sp. 37 - H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOP TERA. p. Horejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatrena obycejne osmi chlupy. Tri prve clanky dosti zavalite ho tykadla svetle, ostatni sedohnede . 69. T. minutissima L. y. Horejsi zilka podelna jest ve sve druhe polovine opatrena tremi chlupy, z nichz jeden od obou ostatnich jest oddalen. Paty cl. tykadla jen trochu kratsi nez 4., v predu ut'aty, takze prileha dosti sirokou plochou k Clanku sestemu. Sedmy clanek pomerne dlouhy. 66. T. albopilosa nov. sp. Paty cl. tykadla znacne kratsi ne^ 4., v predu u£si nei, u druhu pfedchazejiciho. Sedmy Cl. kratsi. 64. T. flava Schr. var. obsoleta. b\ Abdomen neobvcejne siroky. ^ j[Qatata nov. sp. 2. Hlava tak dlouha jako siroka aneb delsi. a. Predni tarsus opatren dlouhym zubem (Tab. VI., fig. 104.). 70. T. calearata nov. sp. b. Predni tarsus bezbranny. a\ Hlava a thorax ochrove a^ hnedozlute, cely abdomen cerny. 74. T. discolor Halid. b'. Barva tela sedohneda az cerna. a”. Telo mohutne, 1‘3 mm dlouhe. Oci vykoulene (Tab. VI., fig. 107.). 76. T. Klapaleki nov. sp. h”. Telo slabsi, jen O’ 7 — O’ 9 mm dlouhe. Oci nevykoulene. a’”. Horejsi zilka ma ve sve druhe polovine ke konci pet chlupu. Kfidla nekdy schazeji. Hlava mala, do predu trochu zu2ena (Tab. VI., fig. 101.). 67 ^ angUSticeps nov. sp. 6’”. Horejsi zilka ma ve sve druhe polovine tri chlupy, z nich2 jeden jest od ostatnich dvou oddalen. «. Paty cl. tykadla jen trochu kratsi nez 4. 71. T. viminalis nov. sp. p. Paty cl. tykadla znacne kratsi ne^ 4. Prothorax v pomeru k hlave delsi ne^ obycejne. _0 rr : J 72. 1. longicollis nov. sp. J. IJZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. 20. ROD BALIOTH RI PS m. Jediny zastupce jest druh: 78. B. (lispar Halid. 21. ROD SMINYOTHRIPS nov. gen. a. Zuby na konci prednich tibii drobne (Tab. VII., fig. 110.). 79. S. biuncinata nov. sp. b. Zuby na konci prednich tibii velike a silne (Tab. VII., fig. 111.). 80. S. biuncata nov. sp. 22. ROD STENOTH RI PS nov. gen. Jediny zaslupce jest druh: 81. S. gramiimm nov. sp. 23. ROD BOLACOTH RI PS nov. gen. Jediny zastupce jest druh: 82. B. Jordani nov. sp. 24. ROD DREPA NOT RIPS nov. gen. Jediny- zastupce jest druh: . 83. D. Reuteri nov. sp. 25. ROD PLATYTHRIPS m. Jediny zastupce jest druh: 84. P. tunicata Halid. 26. ROD M EG A LOTH RIPS m. a. Delka tela 2'5 — 3 mm. Vseckv tibie hnedozlute. 96. M. lativentris Heeg. b. Delka tela 4 mm. Vsecky tibie cerne. ^ ^ Boiiannii nov sp 27. ROD CRYPTOTH RI PS m. a. Prothorax tmavy. a'. Hlava se stranami skoro rovnobe^nymi. Telo velmi siroke (Tab. III., 99. C. lata nov. sp. b’. Hlava v zadu zu^ena. a”. Ctvrty cl. tvkadla tmavy. — 39 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. a”’. Hlava skoro v 05 dels! nez sirs! (Tab. VII.. fig. 123. j. Telo dosti uzke. 100. q angusta nov. sp. 5’”. Hlava jen as o 0-2 dels! nez sirs! (Tab. IV., fig. 33.). 102. C. dentipes Reut. 5”. Ctvrty cl. tykadla zlutv, jen na konci zkaleny. 101. C. Teams nov. sp. b. Prothorax hnedozluty. 103. C bicolor Heeg. 28. ROD ANTHOTH RI PS m. a. Tubus o 02 kratsl hlavy, skoro vsude se stejnym prumerem (Tab. VII., fig. 129.). Kfidla vice nebo mene sedohnede zkalena. Barva tela leskle cerna. 104. A. statices Halid. b. Tubus o 0-26 kratsl hlavy, smerem k basi se rozsifujlcl. Krldla cira. Barva tela leskle cerna. 105. A. distinguenda nov. sp. c. Tubus o 0’4 kratsl hlavy, na basi rozslfeny (Tab. VII., fig. 131.). Kfidla cira. Barva tela cernohneda az cervenohneda. ^ aculeata Fabr 29. ROD ZYGOTH RI PS nov. gen. Jedinf zastupce jest druh: 108. Z. minuta nov. sp. 30. ROD CEPHALOTHRI PS m. Jediny zastupce jest druh: 109. C. monilicornis Reut. 31. ROD TRICHOTHRIPS m. a. Tykadla vice nez dvakrat hlavy dels!. PrvnI cl. tykadla svetly. Delka tela nejvfse 1’4 mm. a’. Delka samic jen 0'9 mm. Hlava zluta, ostatnl telo tmavohnede. Zije v ^rnu- ill. T. caespitis nov. sp. b\ Delka samic as 1-4 mm. ZijI pod korou. a’. Tubus svetly, nekdy uprostfed velmi .slabe zkaleny. Konec abdo- menu zlutf. Hlava casto svetla. n0. T. pedicularia Halid. 6”. Tubus, krome base, cerny. Prothorax tmavsl ne^ ostatnl telo, jez jest sede zlutave. 112. T. semicaeca nov. sp. - 40 J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“. b. Tykadla skoro dvakrat hlavy dels!. Prvnt cl. tykadla velmi tmavv. Delka tela as 2 mm. 115. T. copiosa nov. sp. 32. ROD PH LOEOTH R1 PS HALID. a. Delka tela 2-3—3 mm. (Tab. IV., fig. 29.) 116 ppp Coriacea Halid. b. Delka tela 1'3 — 1-7 mm. a. Trett cl. tykadla deist nez prve dva dohromady (Tab. VII . , % 11 117. Pill. minor nov. sp. p. Trett cl. tykadla kratst nez prve dva dohromady (Tab. VII., fig. 144.). 118 ppp parva nov> sp> 33. ROD ACANTHOTH Rl PS m. Jediny zastupce jest druh: 120. A. nodicornis Reut. 34. ROD LIOTHRIPS m. a. Tykadlo zlute, jen prvnt a poslednt clanek tmave. ^22 L. setinodis Reut b. Vsecky clankv tykadla, krome trettho, castecne neb cele tmave. 121. L. liradecensis nov. sp. 35. ROD POECI LOTH RIPS nov. gen. Jediny zastupce jest druh: 123. P. albopicta nov. sp. — 41 — 6 H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA. Schliissel zurn Bestimmen der europaischen Thysanopteren. 1. schlOssel zum bestimmen der unterordnung UND FAMILIE I. Weibchen auf der Bauchseite des 9. u. 8. Abdominalsegmentes mit einem aus vier Klappen zusammengesetzten Legebohrer (Taf. X, Fig. 170), welcher eingezogen werden kann. Oberfliigel mit zwei Langsadern (Taf. VI, Fig. 97) und einer Ringader (Taf. V, Fig. 39, a. b; Taf. VI, Fig. 97, a , 6) versehen. sUBORDO TEREBRANTIA HALID. - A. Fiihler neungliedrig (Taf. V, Fig. 35, 43, 46). Legebohrer aufwarts gebogen. FAM. AEOLOTH RI PI DAE (= COLEOPTRATA HALID.). ✓ B. Fiihler sechs- bis achtgliedrig (Taf. VI, Fig. 78. 79; Taf. VII, Fig. 108). Lege¬ bohrer niederwarts gebogen. FAM. TH RI PI DAE (= STENOPTERA BURM.). v II. Weibchen ohne Legebohrer. Fliigel ohne Adern (Taf. IV, Fig. 28) oder nur mit einer verkiirzten Langsader (Taf. Ill, Fig. 19). Fiihler achtgliedrig (Taf. VII, Fig. 117). Das letzte Abdominalsegment (der Tubus) immer rohrenformig (Taf. IV, Fig. 28). Korper flach. SUBORDO TUBULIFERA HALID. - FAM. PH LOEOTH RI PI DAE. 2. schlOssel zum bestimmen der gattung. 1. FAM. AEOLOTH RI PI DAE (= COLEOPTRATA HALID.). A. Alle Glieder irn Fiihler frei (Taf. V, Fig. 35). Labialtaster zweigliedrig. 1. Gen. Melanotlirips Halid. ^ B. Einige der letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen. Labialtaster viergliedrig. 1. Die drei letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen (Taf. V, Fig. 43). Fliigel ohne Binden. 2. Gen. Rliipidothrips nov. gen y 2. Die fiinf letzten Glieder im Fiihler untereinander verwachsen (Taf. V, Fig. 46). Fliigel mit Binden geziert (Taf. I, Fig. 4). 3. Gen. Aeolotlirips Halid. ^ — 42 — J. UZEL, MON D GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A“ . 2. FAM. THRIPiDAE ( STENOPTERA RURM). A. Ftihler achtgliedrig. 1. Korper mit netzformiger Structur. a. Flugel fehlend. (Taf. II, Fig. 9.) 16 Gen pr0sopot]irips nov. gen. / b. Flugel bei beiden Geschlechtern vorhanden. a’. Korperfarbe schwarzbraun oder gelbbraun. Das letze Fiihlerglied viel langer als das vorhergehende (Taf. VI, Fig. 91). Glashausbewohner. 17. Gen. Heliotlirips Halid. ^ b’. Korperfarbe gelb. Das letzte Fiihlerglied etwa so lang wie das vor- hergehende (Taf. VI. Fig. 81). u Gen. Dictyotlilips nov. gen. */ 2. Korper ohne netzformige Structur. a. Der Hinterleib gewinnt infolge ausserst feiner Harchen einen seidenartigen Glanz (im trockenen Zustande). Korper kurz und dunkel. (Taf. J, Fig. 1.) 6. Gen. Sericotlirips Halid. ✓ b. Der Hinterleib ohne seidenartigen Glanz. ti. Die letzten zwei Fiihlerglieder (der Stylus) langer oder kaum klirzer als das 6. Glied. a". Stylus kaum kiirzer als das 6. Glied (Taf. VI. Fig. 80). Die zwei letzten Abdominalsegmente bedeutend verengt; das letzte bildet eine lange diinne Rohre. Prothorax ohne langere Haare. (Taf. II, Fig. 10.) 13. Gen. Belotlirips Halid.'/ b’\ Stylus viel langer als das 6. Glied (Taf. VI, Fig. 70). Das Abdomenende nicht auffallend verengt. 8. Gen. Rliaphidotlirips nov. gen. v/ b\ Die letzten zwei Fiihlerglieder deutlich kiirzer als das 6. Glied. a”. Das Abdomenende der Weibchen dornig (Taf. 1. Fig. 8). Das dritte Fiihlerglied aussen in einen dreieckigen Fortsatz verlangert (bei der Art cerealium einfach). 5 Gen. Limotlnips Halid. - b”. Das Abdomenende nicht dornig. Das dritte Fiihlerglied einfach. a’”. Vorderschenkel ungewohnlich erweitert (Taf. I, Fig. 2 u. 7). am Ende aussen mit einem kleinen Zahne. (Bei der Art ma- nicata ist das 2. Fiihlerglied nach aussen in einen Fortsatz verlangert.) 4 Gen. Chirothrips Halid. b"\ Vorderschenkel schmaler und ohne Zahn. a. Harchen auf dem Abdomenende kurz und in der Regel sehr schwach. — 43 — 6* II. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A. Ocellen (und Fliigel) fehlend. (Taf. II. Fig. 17.) 12. Gen. Aptinotlirips Halid. ^ P'- Ocellen vorhanden. a". Korper sehr gedrungen (Taf. II. Fig. 15); Maxillar taster zweigliedrig. 15. Gen. Dendrotlirips nov- gen. y P". Korper nicht gedrungen; Maxillartaster dreigliedrig. 11. Gen. Anaphotlirips m. v P- Haare auf dem Abdomenende ziemlich lang und verhaltnis- massig stark. a'. Abdomenende auffallend, manchmal sehr stark verengt (Taf. V, Fig. 66; Taf. VI, Fig. 74). Mannchen auf dem 9. Abdominalsegmente oben mit zwei Paar kurzer starker Dornen (Taf. VI, Fig. 71). a". Korper durch seine Machtigkeit und Breite ausge- zeichnet. Vom den Fliigeln nur winzige Reste. TO. Gen. Pacliytlirips m. ^ p". Korper schmaler. Fliigel gewohnlich vorhanden. Die oberen am Vorderrande zwischen den Fransen mit schwachen Wimpern. 9. Gen. Oxytlirips m. ^ S'. Abdomenende nicht auffallend verengt. Mannchen ohne Dornen auf dem 9. Abdominalsegmente. Fliigel gewohnlich vorhanden. Die oberen am Vorderrande zwischen den Fransen mit starken langen Wimpern. (Taf. I, Fig. 5 u. 6.) 7. Gen. Physopus (Deg.) Am. et Serv. v- B. Fiihler sieben- odcr sechsgliedrig. 1. Maxillartaster zweigliedrig. a. Oberfliigel mit schwarzen Querbinden. a\ Korper mit netzformiger Structur. (Taf. IT, Fig. 12.) Glashausbewohner. 18. Gen. Partlienothrips m. ^ b\ Korper ohne netzformige Structur. 20. Gen. Baliotlirips m. ^ b. Oberfliigel, wenn vorhanden, ohne schwarze Querbinden. a\ Korper breit. Fliigel und Ocellen fehlend. 25. Gen. Platythrips m. b\ Korper sehr schmal. Fliigel und Ocellen vorhanden. (Taf. II. Fig. 16.) 22. Gen. Stenotlirips nov. gen. >/ — 44 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „TH YS ANOPTER A“. 2. Maxillartaster deutlich dreigliedrig. a. Fiihler sechsgliedrig (Taf. VI, Fig. 79; Taf. VII. Fig. 113). a'. Ocellen und Flugel vorhanden. 24. Gen. Drepanotlirips nov. gen. b\ Ocellen und Flugel fehlend. (Taf. II. Fig. 17.) 12. Gen. Aptinothrips Halid. ^ b. Fiihler siebengliedrig. a\ Korper ungewohnlich schmal (Taf. VII, Fig. 112). Ocellen fehlend oder sehr undeutlich. Flugel fehlend. 23, Gen. Bolacothrips nov. gen. b\ Korper nicht auffallend schmal. a”. Ende der Vordertibien wehrlos. 19. Gen. Tlirips (L.). ^ b". Ende der Vordertibien innen mit zwei Zahnen. (Taf. VII, Fig. 111.) 21. Gen. Sminyothrips nov. gen. 3. FAM. PHLOEOTHR1PIDAE ( TUBUL1FERA HALID.). A. Kopf und Prothorax etwa gleichlang, oder Prothorax etwas langer als der Kopf. 1. Flugel immer vorhanden; dieselben sind in der Mitte verengt, so dass sie die Form einer langgestreckten Sohle haben. Blutenbewohner. 28. Gen. Anthothrips m. ^ 2. Flugel gewohnlich fehlend; wenn vorhanden, sind sie in der Mitte nicht verengt. Rinden- oder Rasenbewohner. (Taf. II, Fig. 18.) 31. Gen. Trichotlirips m. ^ B. Kopf ausgesprochen langer als der Prothorax. 1. Vorderschenkel vor dem Ende innen mit einem Zahne (Taf. IV, Fig. 28). 33. Gen. Acanthothrips m. ^ 2. Vorderschenkel wehrlos. a. Der ganze Thorax (auch der Prothorax) jederseits mit einer schneeweissen Binde verziert, welche sich auf die ersten Abdominalsegmente verlangert (Taf. Ill, Fig. 25). Qen Poecilotlirips nov. gen. b. Thorax ohne weisse Binden. a\ Prothorax auch hinten nicht viel breiter als der Kopf (Taf. VII, Fig. 134). 30. Gen. Ceplialo tlirips m. b\ Prothorax hinten bedeutend breiter als der Kopf. a”. Russel auf dem Ende breit gerundet (Taf. IV, Fig. 31). — 45 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. Korperlange grosser als 2‘ 5 (bis 4) mm. Kopf um 0‘7 oder 08 mehr lang als breit. Mannchen auf dem 6. Abdominalsegmente jederseits mit eiiiem rohrenformigen Anhang; ihre Vordertarsen wehrlos (Taf III, Fig. 19). 26. Gen. Megalotlirips m. ^ fr’”. Korperlange bis 2T mm. Kopf hochstens um 0'5, gewohnlich um 03 oder um 02, ausnahmsweise zweimal ( C . nigripes Reut .) mehr lang als breit. Mannchen ohne seitliche Abdominal- anhange; ihre Vordertarsen mit einem Zahne bewaffnet. 27. Gen. Cryptothrips m. ✓ b". Russel gegen das Ende zu verengt. a”\ Wangen mit einigen sehr kleinen Warzchen, von denen jedes mit einem winzigen Stachel versehen ist (Taf. IV. Fig. 29). 32. Gen. Pliloeotlirips Halid. ^ b”\ Wangen ohne solche Warzchen. «. Das vierte Fuhlerglied ist nicht auffallend breit. Korperlange grosser als 1‘7 mm. Flugel uberall gleichbreit. 34. Gen. Liotlirips m. y p. Das vierte Fuhlerglied ist das breiteste im ganzen Fiihler (Taf. VII, Fig. 133). Korperlange etwa 1*1 mm. Flugel, wenn vorhanden, in der Mitte bedeutend verengt und infolge dessen gestreckt sohlenformig. 29. Gen. Zygotlirips nov; gen.'/ 3. SCHLUSSEL ZUM BEST1 M MEN DER ART*). 1. GEN. M ELANOTH RI PS HALID. Der einzige Vertreter ist die Art: 1. M. fusca Sulz. 2. GEN. RH1 PI DOTH RIPS nov. gen. Der einzige Vertreter ist die Art: 2. R. gratiosa nov. sp. s *) In diesen Schliissel babe ich die siebert europaischen Arten: Thrips (s.l.) ericae , Ben- seleri , flavicornis , Phloeothrips (s. I.) annulkornis, subtilissima , parvipennis und albosignata nicht auf- genommen, weil ibre Gattungszustandigkeit nicht festgestellt werden konnte, da ich die erwahnten Arten nicht selbst gesehen habe und ibre Rescbreibungen ausserdem unzureichend sind. Ich verweise hinsichtlich derselben auf die beziiglichen Originalbeschreibungen, welche aucb in vorliegender Monographie enthalten sind. Die Charaktere beziehen sich hier, wenn sonst keine Envahnung geschiebt, auf Weibchen, da dieselben die weit haufigeren sind. — Die Merkmale, nacb denen man die Mannchen der Tere- brantia und Tubulifera erkennt, sind auf S. (ol u. S. 22.3 zusammengestellt. — 46 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPT ERA“. 3. GEN. AEOLOTH RI PS HALID. a. Fliigel, wenn vorhanden, mit zwei Querbinden (Taf. I, Fig. 4). a. Das 2. u. 3. Abdominalsegment weiss, die Nachbarsegmente schwarz. (Taf. I, Fig. 3.) 7. Ae. albocincta Halid. 3. Das 2. und 3. Abdominalsegment ebenso wie die Nachbar¬ segmente dunk'el gefarbt. ' (Taf. I. Fig. 4.) 6. Ae. fasciata L. ✓ b. Fliigel auf dem Grunde und auf dem Ende licht, iibrigens getrtibt. a’. Der getriibte Theil des Flugels inmitten mit einem lichten Fleck (Taf. V, Fig. 45). 4 melaleuca Halid. b\ Der getriibte Theil des Flugels ohne Fleck. а. Kopf, Prothorax und Mesothorax rothbraun, Metathorax und Abdomen gelblich, dieses auf dem Ende graubraun. 3. Ae. versicolor nov. sp. p. Der ganze Korper glanzend schwarz. 5. Ae. vittata Halid. 4. GEN. CHI ROTH RIPS HALID. a. Das 2. Fiihlerglied aussen in einen Fortsatz verlangert (Taf. V, Fig. 49). 9. Cli. manicata Halid. b. Das 2. Fiihlerglied einfach (Taf. V, Fig. 50). 10 Clh ])U(|ae nov. sp> ^ 5. GEN. LI MOTH RIPS HALID. a. Das 3. Fiihlerglied aussen in einen Fortsatz verlangert (Taf. I, Fig. 8.). 11. L. dentieornis Halid. b. Das 3. Fiihlerglied einfach. 12 l. cerealium Halid. б. GEN. SERICOTHRIPS HALID. Der einzige Vertreter ist die Art: 13. S. staphylinus Halid. 7. GEN. PHYSOPUS (DEG.) AM. et. SERV. 1, Auf den Vorderecken des Prothorax je eine lange Borste (Taf. V, Fig. 53). Die beiden Langsadern des Oberfliigels sind der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt. H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. a. Kopf nach hinten deutlich verengt (Taf. V, Fig. 53). a\ Farbe der Weibchen dunkel graubraun bis schwarz, die ersten zwei Fiihlerglieder dunkel. a. Das 5. Fuhl'erglied ganz oder wenigstens am Grunde licht. — Das Mannchen licht. 14. Ph. vulgatissiina Halid. 3. Das 5. Fuhl'erglied ganz dunkel. Die Fiihler auffallend diinn. 15. Pli. tenuicornis nov. sp. b’. Farbe der Weibchen gelblich, die ersten zwei Fiihlerglieder licht. 16. Pli. pallida nov. sp. b. Kopf nach hinten nicht verengt. a\ Korper farbe schwarzbraun. a. Vordertarsus am Ende mit einem kleinen scharfen Zahnchen (Taf. V, Fig. 55). — Das Mannchen hat auf dem 8. Ab- dominalsegmente jederseits einen starken Dorn. Alle Schenke schwarz, Vordertibien gelb, oben und unten braun getriibt. Die ubrigen Tibien ganz schwarz. Alle Tarsen gelb. Korper- lange der Weibchen 1-4 mm. 18 Ph nov. sp. ✓ 3. Vordertarsus ohne Zahnchen. Die Adern im Oberfliigel sehr stark. Korperlange 1 mm. 17. Pli. nervosa nov. spX b'. Kopf und Thorax gelblich, Abdomen schwarzbraun. Wenn die Fliigel rudimentar sind, ist das vordere Nebenauge verkiimmert. 20. Pli. nigriventris nov. sp. 2. Auf den Vorderecken des Prothorax keine langen Borsten. a. Vordertibien am Ende mit einem Zahne. Die obere Langsader des Ober- fliigels ist fast der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt. a\ Auf den dunlden Oberfh'i'ge.ln zwei lichte Binden. Vordertarsus unten ohne Hockerchen. Neben dem Zahne am Ende der Vordertibien befindet sich ein scharfes Hockerchen, bei dem eine kleine Starke Borste steht (Taf. V, Fig. 59). Das 4. Fuhlerglied schwarzbraun. Bei den Mannchen verlangert sich das 4. — 7. Abdominal- segment unten am Hinterrande in der Mitte in je einen sehr kleinen gerundeten Lappen. 23. Pli. plialerata Halid. 3. Das scharfe Hockerchen, welches sich neben dem Zahne am Ende der Vordertibien befindet, tragt auf seinem Gipfel — 48 — J. UZEL, MON OtTR A FIE RADU „TH YSANOPTER A“. eine kleine Borste (Taf. V., Fig. 61). Das 4. Fiihlerglied gelb, starker oder schwacher graubraun getriibt. Das Mannchen ohne die lappenformigen Fortsatze der Abdominalsegmente. 24. Pli. intermedia nov. sp. b\ Die Fliigel nur vor dem Grunde iicht. Vordertarsus unten mit zwei Hockerchen (Taf. V, Fig. 61). 25. Ph. ulicis Halid. - b. Vordertibien ohne Zahn. a’. Fliigel und Ocellen entwickelt. a”. Die Oberfliigel vor dem Ende mit einer breiten unbestimmten Binde, welche mehr oder weniger lichter als ihre Umgebung ist. Augen stark hervorgequollen (Taf. V. Fig. 62). a. Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelb. Das 3. Fiihlerglied gelb, das 4. in der ersten Halfte gelb, in der zweiten graubraun, die folgenden schwarzbraun. In der zweiten Halfte der oberen Langsader im Oberfliigel drei Borsten. 27. Pli. primulae Halid. [3. Mittel- und Hintertibien gelb, aussen schwach braun getriibt. Das 3. und 4. Fiihlerglied ganz gelb, das 5. bis zur Halfte gelb, von der Halfte an schwarzbraun, das 6. schwarzbraun, am Grunde gelb. Die obere Langsader der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt. 28. Pli. (listincta nov. sp. b'\ Die Oberfliigel, ihre lichte Basis ausgenommen, gleichmassig mehr oder weniger getriibt. a. Die obere Langsader im Oberfliigel hat in ihrer zweiten Halfte drei Borsten, von denen eine von den iibrigen zwei entfernt steht. a'. Pterothorax nicht viel grosser als der Prothorax. Korper- farbe griinlich dunkelgrau oder graubraun, Abdomen gegen das Ende zu dunkler. Kopf nach hinten etwas verengt. Die lezten Abdominalsegmente an den Seiten mit sehr starken Borsten besetzt. Ivorperlange O' 9 mm. 31. Pli. Frici nov. sp. p'. Pterothorax bedeutend grosser als der Prothorax. Korper- farbe dunkel graubraun. — Fiihler dunkel, nur das 3. Glied gelblich. a". Das 3. Fiihlerglied bedeutend langer als das 2.; das 3. u 4. gestreckt spindelformig (Taf. V, Fig. 57). Das — 49 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. 6. Ftihlerglied etwas kiirzer als das 3. Die Fliigel auf- fallend Jicht. Korperlange 1‘3 mm. 22. Pli. pallipennis nov. sp. ?f|. Das 3. Ftihlerglied nur etwas langer als das 2.; das 3. u. 4. gegen das Ende zu viel weniger verengt. Das 6. Glied etwas langer als das 3. Korperlange 0-9 mm. 30. Pli. pini nov. sp. (3. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte nur zwei Borsten, welche auf ihrem Ende stehen. Das 5. Ftihlerglied legt sich mit breiter Flache an das 6. an (Taf. V, Fig. 63). 29. Pli. ulmifoliorum Halid. y y. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte acht Borsten. Fiihler ganz schwarzbraun. Die Oberfliigel, der helle Grund ausgenommen, sehr stark getriibt. 21 Pli. atrata Halid ^ §. Die obere Langsader hat in ihrer zweiten Halfte cine sehr unstete Anzahl von Borsten. Kopf etwas mehr lang als breit. Augen ziemlich stark hervorgequollen. Am Ende des Vorder- tarsus unten ein kleines Zahnchen. Korperfarbe gelbgrau bis graubraun; der Ptero thorax pflegt rothbraun zu sein. Kor¬ perlange 1'3 mm. 26. Pli. inconsequens nov. sp. b\ Fliigel rudimentar; Ocellen theilweise oder ganz verkiimmert. a. Kopf hinten dunkelbraun, zwischen den Augen und .vorn licht rothgelb. Thorax dunkelbraun, Abdomen schwarz. Der Stylus (die letzten zwei Fiihlerglieder) verhaltnismassig lang. Pterothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Korper¬ lange 0-9 mm. 32. Pli. frontalis nov. sp. (3. Korperfarbe gelblich. Abdomen mit starken abstehenden Borsten versehen. Pterothorax kiirzer als der Prothorax. Korperlange 07 mm. 33 ph 1)ilosa nov sp Neben Ph. robustci gehort wohl die mir unbekannte Art: Pli. asprea Halid., welche sich von jener schon durch andere Farbung der Beine unterscheidet. 8. GEN. RHAPHI DOTH RIPS nov. gen. Der einzige Vertreter ist die Art: 34. R. longistylosa nov. sp.i - 50 - J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YS AN 0 PTE R A“. 9. GEN. OXYTHRIPS m. a. Korperfarbe (wenigstens Kopf und Thorax) gelblich. Auf den Hinterecken des Prothorax je eine Borste. Derselbe etwas langer als der Kopf. «. Das 10. Abdominalsegment bei den Weibchen sehr lang, rohrenformig, fast dreimal so lang als das 9 (Taf. V, Fig. 66). Die obere Langsader tragt auf ihrer zweiten Halfte 5 Borsten. Korperlange 0 9 mm. 35. 0. hastata m. (J. Das 10. Abdominalsegment bedeutend kiirzer. Die obere Langs¬ ader tragt auf ihrer zweiten Halfte 3 Borsten. Vorder tarsus am Ende mit einem kleinen Nagel. Korperlange 0*8 mm. 36. 0. ajugae nov. sp. y b. Korperfarbe graubraun bis schwarz. Auf den Hinterecken des Prothorax je zwei Borsten. Derselbe bedeutend langer als der Kopf. a. Kopf pach vorne etwas verengt. Die Vorder tarsen am Ende mit einem kleinen Nagel (Taf. V, Fig. 69). Die Fliigel bei den Weibchen manchmal, bei den Mannchen immer rudimentar. Korperlange O' 9 mm. 37. 0. firma nov. sp. p. Kopf nach hinten etwas verengt, ungewohnlich klein (Tal. VI, Fig. 72). Korperlange 08 mm. 38. 0. parviceps nov. sp. 10. GEN. PACHYTHRIPS m. Der einzige Vertreter ist die Art: 39. P. subaptera Halid. ^ 11. GEN. AN APHOTH RI PS m. a. Fiihler vom vierten Gliede an schwarzbraun ; die ersten zwei Glieder sind braungrau, das 3. gelblich. Die Nebenader verliert sich im letzten Fiinftel des Oberflugels vollstandig. jen cl. tyk. jest od polovicky sede zkaleny. Kfldel ani nejmensl rudimenta. Prvnl cl. abdom. jest as dvakrat dels! ne^ druhy a ma dva podelne kyly. Abdomen jest uzky; devaty cl. jeho nema zubu. Jediny exemplaf nalezen. Forma neokfldlena krasne teto tfasnenky objevuje se od dubna az do srpna. V dubnu sblral jsem ji mezi drnem. Formu okfldlenou nalezl jsem na nekvetouclch nlzkych rostlinach v srpnu, v kteremzto meslci pan prof. Du da i samce (na Galium) objevil. Cechy: Hradec Kralove: U Vekose. Tfebechovice. Pod Vys. Ujezdem (fma macro- ptera). Jind. Hradec: V lese za Skrejchovem (Duda). - S3-~- © - — 76 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. ■ 9- Korperfarbe bunt. Kopf und Prothorax graubraun bis schwarz, Pterothorax weisslich, an den Seiten und manchmal auch hinten grau- bis rothbraun, zuweilen ganz grau ge- triibt. Erstes Abdominalsegment rothbraun bis schwarz, das 2. u. 3. Segm. weiss, das 4. — 8. schwarz, das 9. u. 10. goldgelb. Kopf vorn abgerundet. Die ersten zwei Fiihler- glieder am dickesten, 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. das langste im ganzen Fiihler, diinn, bedeutend langer als die ersten zwei zusammen, das 4. bedeutend kurzer als das 3., ebenfalls diinn, das 5. etwas kurzer und gegen das Ende dicker als das 4. und etwas langer als das 6. — 9. zusammen. Alle Fuhlerglieder sind stark beborstet. Fiihlerfarbung: 1., 2. u. 3. Glied weiss, dieses an der aussersten Spitze schwarzgrau, die iibrigen schwarzgrau bis schwarz. Prothorax etwas langer als der Kopf, etwa so breit wie derselbe, hinten etwas verengt. Das zweizinkige Gebilde am Vordertarsus hat eine ahnliche Gestalt wie bei der vorhergehenden Art. Farbe der Beine gelblichgrau, Vorder- tarsen u. Vordertibien gegen das Ende innen und die Mittel- und Hinterschienen gleich- falls gegen das Ende lichter. Bei einem sehr dunklen Exemplar, das ich fand, sind die Beine graubraun, nur die Vordertibien gegen das Ende und die Vordertarsen gelbgrau. Abdomen in der Mitte stark erweitert, gegen das Ende zu verengt, scharf zugespitzt und am Ende mit langen dunkeln Borsten besetzt. Korperlange 1*4 mm. FORMA MAGROPTERA (neu entdeckt). Fliigel voUkommen entwickelt. Die oberen braungrau, an der Basis und am Ende schmal weiss und in der Mitte mit einer schmalen weissen Binde. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax. Die Beine sind gleichmassig dunkelgrau. FORMA APTERA. Fliigel vollkommen fehlend. Pterothorax auffalend zusammen- gezogen. Derselbe langer als der Prothorax, aber nur ebenso breit. Ocellen kleiner als bei der gefliigelten Form. $ (neu entdeckt). Kopf und Prothorax graubraun, Pterothorax weiss, hinten roth, das ganze Abdomen, mit Ausnahme des 2. u. 3. Segm., welche weiss sind, roth. Fiihler und Beine ahnlich wie beim Weibchen gefarbt, nur ist das 3. Fiihlerglied von seiner Mitte an grau getriibt. Fliigel fehlen vollkommen. Erstes Abdominalsegment etwa zweimal so lang wie das zweite und mit zwei Langsleisten versehen. Abdomen schmal; sein neuntes Segment ohne Zinken. Vorkommen: Die ungefliigelte Form lebt von April bis August im Rasen; die gefliigelte Form (feminae disseminantes) fand ich im August auf nichtbliihenden Pflanzen. Im August wurde auch das Mannchen entdeckt. — Fundorte: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen. H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. 8. Aeolothrips fasciatipennis Blanch. 1851. Aeolothrips fasciatipennis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 152. »Ae. fuscus; capite brevi, leviter striolato; antennis fuscis, articulis secundo et tertio pallide flavidis; prothorace sat nitido, fere laevi, paullo striolato; alis hyalinis, basi fasciaque media lata pallide fuscis; pedibus testaceo-fuscis, tibiis anticis dilutioribus. Long. 3ii lin. — Cuerpo pardo, bastante brillante. Cabeza finamente estriolada. Antenas pardas, con sus segundo y tercer articulos de un amarillo claro. Protorax igual, liso, guarnecido solamente de estrias pequenas sumamente delicadas. Alas diafanas, con su base y una faja ancha mediana de un pardo palido. Patas de un pardo testaceo, con las piernas anteriores un poco mas palidas que las otras partes. Abdomen de una gradacion de color tirando a moreno, uniforme, mas clara que la porcion anterior del cuerpo. — Esta pequena especie se encuentra en la provincia de Valdivia (Chile). « 2. fam. Thripidae. (= STENOPTERA BURM.*)) Tykadla sesti- az osmiclenna (neb zdanlive deviticlenna), 7. cl. neb 7. a 8. cl. jejich (stylus) velmi tenke a obycejne kratke. Makadla maxillarni jsou dvouclenna, nekdy triclenna; makadla labialnt jsou vzdy dvouclenna. Kridla uzka, ostre zakoncena. Predni okraj hofejsich kridel pravidlem jest opatren trasnemi, mezi nimiz stoji obycejne kratsi brvy. Ze Zilek podelnych v horejsim kridle vznika horejsi (hlavni) z korene kridla a be2i az na konec jeho, kdez zanika, nespojujic se s zilkou okruzni. Asi pod prvou tretinou jeji delky vznika podelna zilka dolejsi (vedlejsi), ktera spojuje se s zilkou hlavni sikmou zilkou pricni, vice nebo mene zretelnou (Tab. VI., fig. 97.). Bezi pak s ni rovnobezne a te^ zanika pred koncem kridla. Horejsi zilka v jednom pfipade (u rodu Parthenothrips) jest kratka a spojuje se na konci prve ctvrtiny delky kridla s zilkou okruzni. Hlavni zilku spojuji s pfedni cash zilky okruzni dve zilky pricne, sotva znatelne: jedna neda- leko za mistem, kde se k hlavni zilce priklada zilka vedlejsi, druha za polovinou delky kridla. Dolejsi kfidlo prostoupeno jest jednou Zilkou podelnou (vyjimkou dvema). Kla- delko samice jest dolu prohnute. Hal id ay (L. c. 43.) rozdelil Stenoptera ve tri rody: Heliothrips, Sericothrips a Thrips. Rod Thrips pak opet na pet podrodu: Chirothrips, Limothrips , Aptino- thrips, Thrips s. str. a Belothrips. Vseckv ty skupiny druhu, az na podrod Thrips, jsou prirozene a byly v nasi praci prijaty ; Halidayuv podrod Thrips vsak zahrnuje v sobe tolik ruznych elementu, ze bylo nutno ho znovu rozdeliti. — Burmeister pri- *) = Stenelytra Halid. 78 — J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. jlma jen rody Halidayovy a zastupce podrodu Aptinothrips povazuje za larvy. — Amyot a Serville (L. c. 54.) rozdelujl Stenoptera na 10 rodu. Podrzujl totiZ rody Halidayovy, podrody jeho povysujl na rody, podrod Aptinothrips , prave tak jako Burmeister, neuznavajl a podrod Halidayuv: Thrips rozdelujl v rody: Odontothrips , Physapus, Thrips, Taeniothrips a Tmetothrips. Oba posledne jmenovane rody a rod Odontothrips nejsou rody prirozenymi, ponevadz zakladajl se na znaclch vedlejslch (viz prlslusne misto v Casti historicke). — R. 1852. rozdeluje Halid ay (L. C. 61.) rod svuj Thrips na sedm »Sectiones« ( Gymnopterae , Eudactyli, Homopterae, Neogami , Heterogynae , Micropterae, Br achy der i) die prltomnosti neb nedostatku krldel u je- dnoho neb obou pohlavi a die jinych znaku velmi nepodstatnych. (Viz prlslusne misto v Casti historicke.) Fiihler sechs- bis achtgliedrig (oder scheinbar neungliedrig), ihr 7. Glied, oder das 7. u. 8. (Stylus) sehr diinn und gewohnlich kurz. Maxillartaster zweigliedrig, manch- mal dreigliedrig ; Labialtaster immer zweigliedrig. Fliigel schmal, scharf zugespitzt. Der Vorderrand der Oberfliigel ist regelmassig mit Fransen besetzt, zwischen welchen ge¬ wohnlich kiirzere Wimpern stehen. Von den Langsadern im Oberfliigel entspringt die obere (Hauptader) aus der Fliigelwurzel und lauft bis zu seinem Ende, wo sie sich ver- liert, ohne sich mit der Ringader zu verbinden. Etwa unter dem ersten Drittel ihrer Lange entsteht die untere Langsader (Nebenader), welche mit der Hauptader mittelst einer schiefen Querader verbunden wird, die mehr oder weniger deutlich ist (Taf. Vr, Fig. 97) und der in der Mitte des Oberfliigels der Aeolothripiden betindlichen Querader ent- spricht. Die Nebenader lauft mit der Hauptader parallel und verschwindet auch vor dem Fliigelende. Die obere Langsader ist in einem Falle (bei der Gattung Parthenothrips) kurz und verbindet sich am Ende des ersten Viertels der Flugellange mit der Ringader. Ahnlich wie bei den Aeolothripiden wird auch hier die obere Langsader mit dem vor- deren Theil der Ringader durch zwei Queradern verbunden, die jedoch sehr undeutlich sind, und von welchen die eine unweit hinter der Stelle, wo die Nebenader an die Haupt¬ ader sich lehnt, zu sehen ist, die andere hinter der Fliigelmitte sich befindet. Der Unter- fliigel wird von einer (ausnahmsweise von zwei) Langsadern durchzogen. Der Legebohrer der Weibchen ist nach unten. gebogen. 4. GENUS CHI ROTH RIPS HALID.*) Telo zavalite. Hlava jest velmi mala a prodluzuje se pred ocima ve veliky vy- bezek o trech clpech, na nemz nalezajt se tykadla. Ocka u samic pritomna, znacne do zadu posunuta; u samcu schazeji. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Druhy clanek *) Xe(p = ruka, Hand. 79 — II. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TFIYSANOPTERA. jejich prodluzuje se nekdy (u druhu manicata ) na hofejsim vnejsim rohu v tupy vy- be^ek. Makadla maxillarm o tfech clancich. Prothorax skoro dvakrat tak dlouhv jako hlava. V pfedu neni sirs! nez tato, nazad se vsak znacne rozsifuje, takze na zadnim kraji jest dvakrat tak siroky jako na pfednlm. Na zadnich jeho rozich jest po dvou chlupedi smyslovych. Nohy zavalite; pfedni u obou pohlavl napadne stlustle. Pfedni femora velmi znacne rozsifena, na konci vne s kratkym, ostrym zoubkem (nazpet ohrnuty kraj); pfedni tibie kratke, velmi stroke. Pfedni tarsus uzky. Kfidla neobycejne uzka, dlouha (pfesahuji konec tela), trochu prohnuta a hofejsi prostoupena dvema po- delnymi zilkami, kterezto se za polovinou jejich delky ztraceji. Pfedni cast’ okruzni 2ilky ma delsi tfasne a kratke slabe brvy. Samci jsou bezkfidli. Desaty cl. abdom. jest na- hofe rozdsnuty. Druhy sem nalezejici pohybuji se zvolna a nejsou ke skakani zpusobile. - i - 53— ^5- - Korper gedrungen. Ivopf sehr klein und vor den Augen in einen dreizipfeligen Fortsatz verlangert, auf dem die Fiihler sich befinden. Ocellen bei den Weibchen vor- handen, stark riickwarts verschoben; bei den Mannchen fehlend. Fiihler achtgliedrig (Stylus z weighed®. Ihr zweites Glied manchmal (bei der Art manicata ) am ausseren Vordereck mit einem stumpfen Fortsatz. Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax fast zweimal so lang als der Kopf, vorne nicht breiter als derselbe, nach hinten jedoch stark erweitert, so dass er am Hinterrande zweimal breiter als am Vorderrande ist. Auf seinen Hinter- ecken stehen je zwei Sinnesborsten. Beine gedrungen. Die vorderen bei beiden Ge- schlechtern auffallend verdickt. Die Vorderschenkel bedeutend erweitert, am Ende a,ussen mit einem scharfen Zahn (der zuriickgestulpte Rand); die Vordertibien kurz und sehr breit. Vordertarsen schmal. Fliigel ungewohnlich schmal, lang (sie iiberreichen das Korper- ende), etwas gebogen und die oberen von zwei Langsadern durchzogen, welche hinter ihrer Mitte sich verlieren. Der vordere Theil der Ringader hat langere Fransen und kurze schwache Wimpern. Die Mannchen sind flugellos. Das zehnte Abdominalsegment ist oben aufgeschlitzt. Die her gehorenden Thysanopteren bewegen sich langsam und haben kein Springvermogen. 9. Chirotlirips manicata Halid.*) Tab. L, fig. 2.; Tab. V., fig. 49. 1886. Thrips ( Chirothrips ) manicata Haliday, Entomol. Magazine, pag. 444. 1836. — manicata Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 413. 1836. — longipennis Idem, ibidem. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. e. 5. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 5. — 80 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN OPTER A“. 1838. Thrips longipennis Idem, Genera Insectorum. (Kolorovane vyobrazeni. — Colorierte Abbildung.) 1843. Chirothrips mdnicatci Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 642. 1843. — longipennis Iidem, ibidem. 1852. Thrips (Chirothrips) manicata Haliday, Walker: Homopt. insects of Brit. Museum, pag. 1106.; tab. VI., fig. 12. 1878-79 — — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Fin¬ land, pag. 5. et 6. 1883. Chirothrips antennatus Osborn, The Canadian Entomologist, pag. 154. 1887. Thrips (Chirothrips) antennata Lindeman, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d. Moscou, pag. 322.; fig. 12. Barva tela tmave sedohneda az cernohneda, zfidka cerna. Pterothorax byva nekdy sede cervenohnedy neb sede zlutohnedy. Cele telo jest na pfic vrascite (imbri- catum). Tykadla kratka, clanky jejich velmi zavalite. Prvni cl. jest nejsirsim a jest sikmo ut’aty, 2. cl. jest trochu delsi nez prvni a prodluzuje se na hofejsim vnejsim rohu v tupy vybezek; 3. cl. jest as tak dlouhy, avsak znacne tenci nez druhy, sedi na malinke, velmi tenke stopce a je nepravidelne kulaty; 4. cl. jest delsi a znacne sirsi nez 3., jest kratce nepravidelne ellipticny; 5. cl. jest asi tak veliky jako treti a ma tou2 podobu, nesedi vsak na stopce; 6. cl. jest as tak dlouhy jako treti (nekdy trochu delsi, nekdy trochu kratsi), avsak znacne uzsi. Stylus jest dosti dlouhy a tenky, o dvou skoro stej- nych clancich. Treti a ctvrty clanek opatfeny jsou pfed koncem vne sirokym priostrenym a pruhlednym ostnem. Barva tykadel je sedohneda a2 cernohneda, 2. cl. na konci a 3. ^lutave, sede zkalene. Zadni okraj prothoraxu jest cetnvmi kratkymi a silnymi chloupky opatfen. Pterothorax delsi a sirsi nez prothorax. Nohy jsou sedo- az cernohnede a jen tarsv a predni tibie uvnitr jsOu zlutave sede zkalene. Spicka kridla jest kratkymi ten- kymi chloupky pokryta a ma podobu kartacku. Zilka v hofejsim kfidle vychazi z base jeho a deli se asi na konci prve ctvrtiny delky sve (zdanlive) ve dve vetve. V prodlouzeni hlavni zilky jsou 2 chlupy, na vedlejsi a v prodlouzeni jejim nalezame 4 az 5 chlupu. Hof. kfidla jsou silne ^lutavosede zkalena, na basi svetlejsi a pfed basi s podelnym cirym okenkem. Dol. kfidlo velmi slabe sede,' skoro cire. Abdomen ostfe pfispicately a na konci nedlouhfmi chlupy opatfeny. Delka tela 0‘ 8 — 1 mm. Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax tmave, nekdy svetleji sedohnede (pterothorax nekdy sede cerveno- az zlutohnedy), abdomen svetle sedozlutavy, na konci cernosedy, aneb hlava a prothorax tmave sedohnede, pterothorax cervenohnedy, abdomen svetle hnedozluty, na konci cernosedy; vyjimkou jest cely thorax sede zlutohnedy. — si- ii H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. $ (nove objeveny). Mnohem mens! nez 9 • Barva tela tmave sedozlutava neb zlutavohneda, abdomen pak obycejne ke konci - cernohnedy. (Jeden exempt, mnou nalezeny mel hlavu, prothorax a konec abdomenu zlutavosede, ostatek Zlutavy, nohy a tykadla tmavoseda.) Jindy jest barva tela sedo- az cernohneda a ptero thorax byva sede cervenohnedy. Tykadel 2. a 3. cl. jsou zlutave, sede zkalene; 3. a 4. cl. majt take ony pruhledne ostny jako samice; jsou vsak tupe. Nohy sedozlutave, tarsy vsecky a predni tibie uvnitf zlutave. Ptero- thorax jest as tak dlouhy jako prothorax. Na 3. — 7. cl. abdom. dole naleza se po jedne brzy mensi, brzy vetsi svetle kruhovite prohlubine. Delka tela 0‘47 — 0‘7 mm. — - Ve- like mnozstvi exempl. nalezeno. Poznamka. Samecek tohoto druhu jest nejmenst posud znamou trasnenkou. Zije v kvetenstvl trav (ve Spojenych statech a u Moskvy zvl. ve Phleum pra- tense), a to nekdy ve velikem mnozstvt; tez v kvetenstvt kukurice, sttiny, trtiny a v kla- sech jecmene, zita a psenice; nent vsak zde u nas nikdy hojnou*). Ojedinele vyskytuje se tez v ruznych kvetech jinvch. Pfezimuje v suchych kvetenstvtch trav a v drnu. Var. adusta jest hojna mezi formou typickou. Samce nalezame po cely rok. Cechy: Praha. Mukarov. Cercany (Bubak). Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Turnov (Bubak). Liberec. Milesovka. Ptsek, Chotebof, Krucemburk (Varecka). Jindfich. Hradec (Duda). 9- Korperfarbe dunkel graubraun bis schAvarzbraun, selten schwarz. Pterothorax manchmal grau rothbraun oder grau gelbbraun. Der ganze Korper ist dachziegelformig ge- runzelt. Fiihler kurz, ihre Glieder sehr gedrungen. Das erste Glied ist am breitesten und ist schief abgestutzt, das 2. etwas langer als das 1. und nach aussen oben in einen stumpfen Fortsatz verlangert; das 3. Glied ist etwa so lang, aber bedeutend diinner als das 2.; es sitzt auf einem kleinen, sehr diinnen Stiele und ist unregelmassig rund; das 4. Glied ist langer und bedeutend breiter als das 3. und ist unregelmassig elliptisch; das 5. ist etwa so gross wie das 3- und hat dieselbe Gestalt, ist jedoch nicht gestielt; das 6. ist etwa so lang wie das 4 . (manchmal etwas langer, manchmal etwas kiirzer), jedoch viel schmaler. Der zweigliedrige Stylus ist ziem- lich lang und diinn. Das 3. und 4. Fiihlerglied ist vor der Spitze aussen mit einem scharfen und durchsichtigen Stachel versehen. Die Farbe der Fiihler ist graubraun bis schwarzbraun, das 2. Glied am Ende und das 3. gelblich, grau getrubt. Der Hinterrand' des Prothorax ist mit zahlreichen kurzen und starken Stachelchen besetzt. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Die Beine sind grau- bis schwarzbraun und nur *) U Moskvy nalezl Lindeman tuto trasnenku v zite a psenici ve velikem mnozstvi, ne- pozoroval vsak, ze by jim skodila. — 82 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. die Tarsen und Vordertibien innen gelblichgrau getrubt. In der Verlangerung der oberen Langsader stehen zwei Borsten; auf der unteren Langsader und in ihrer Verlangerung findet man 4 bis 5 Borsten. Die Oberfliigel sind stark gelblichgrau getrubt, am Grunde lichter und vor dem Grunde mit einem klaren langlichen kleinen Fensterfleck. Unterfliigel sehr schwach grau, fast klar. Abdomen scharf zugespitzt und am Ende mit ziemlich kurzen Borsten besetzt. Korperlange 0 8 — 1 mm. Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax dunkel, manchmal lichter graubraun (Pte- rothorax zuweilen grau roth- bis gelbbraun), Abdomen licht graugelblich, am Ende schwarz- grau, oder Kopf und Prothorax dunkel graubraun, Pterothorax rothbraun, Abdomen licht braungelb,, am Ende schwarzgrau; ausnahmsweise der ganze Thorax grau gelbbraun. (neu entdeckt). Viel kleiner als das 9 • Korperfarbe dunkel graugelblich oder gelblichbraun, Ab¬ domen dann gewohnlich gegen das Ende zu schwarzbraun. (Ein Exemplar, welches ich fand, hatte den Kopf, den Prothorax und das Ende des Abdomen gelblichgrau, das Ubrige gelblich; Beine und Fiihler waren dunkelgrau.) Zuweilen ist die Korperfarbe grau- bis schwarzbraun, und der Pterothorax pflegt grau rothbraun zu sein. Das 2. und 3. Glied der Fiihler gelblich, grau getrubt; das 3. u. 4. Glied ebenfalls mit jenen durchsichtigen Stacheln versehen wie das Weibchen; dieselben sind jedoch stumpf. Beine graugelblich, alle Tarsen und die Vordertibien innen gelblich. Pterothorax etwa so lang wie der Pro¬ thorax. Am 3. — 7. Abdominalsegmente unten befindet sich je eine grossere oder kleinere lichte runde Vertiefung. Korperlange 04 7- — 07 mm. Vorkommen: In der warmen Jahreszeit in verschiedenen Grasbliiten, oft mas- senhaft. Vereinzelt auch in anderen Bluten. Uberwintert in trockenen Bliitenstanden und im Rasen. Das findet man das ganze Jahr hindurch. — Fund or te: England (Ha- liday), Deutschland (Burmeister, Jordan, Bohls), Finnland (Reuter), Russland: Moskau (Lindeman), Nishegoroder Gubernie (UJjanin). Vereinigte Staaten: Delaware, Manchester, Jowa (Osborn), Bohmen. 10. Cliirothrips Dudae nov. sp.*) Tab. I., fig. 7.; Tab. V., fig. 50. $• Barva tela cernohneda. Tykadla pomerne dels! nez u druhu pfedehazejfcfho, a clankv ne tak zavalite. Prvnf jest nejsirsf, a je kratsf nez 2.; tento pfileha sirokou basf k pryemu, jest znacne uzsf; na vnejsf stranu nenf prodlouzen; 3. cl. jest as tak *) Dovolil jsera si tento druh nazvati die pana professora Lad. Dudy v Praze. — Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 6. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 6. 11* — 83 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. dlouhy jako druhy. ma kr&tkou tenkou stopku a jest nepravidelne kratce opak vejcity; 4. cl. as tak dlouhy jako 3. a podobneho tvaru, uzka stopka vsak schazi; 5. cl. trochu kratsi nez 4. a uzsi; 6. cl. o trochu dels! nez tfeti, ke konci zuzenf. Stylus dlouhy, ne pfilis tenky, o dvou asi stejnych clancich. Tretl a 4. cl. opatfeny jsou pfed koncem vne sirokym, prohnutym a pruhlednym ostnem. Barva tykadla cernohneda, 2. cl. na konci a 3. zlute, slabe sede zkalene. Zadnl okraj prothoraxu opatfen necetnymi kratkymi chloupky. Pterothorax dels! a sirs! nez prothorax. Pfedni tibie majl na konci uvnitf dva tupe hrbolky. Nohy jsou cernohnede, vsecky tarsy zlute, pfedni tibie taktez zlute, na basi a vne cernohnede. Spicka kfidla podobnym kartackem opatfena jako u druhu pfed- chazejiciho. V prodlouzeni hlavni zilky lze videti dva chlupy. Na vedlejsi zilce a v pro- dlouzeni jejim nalezame 6 neb 7 chlupu. Horejsi kridla jsou silne zlutavosede zkalena, na basi svetlejsi a pfed basi s podelnym cirfm okenkem. Dol. kridla skoro cira. Abdomen jest znacne pfispicately a na konci nedlouhymi tenkymi chlupy opatreny. Clanky abdo- minalni jsou na zadnim kraji kol do kola kratkymi spicatymi privesky ozdobeny. Delka tela 1 mm. — Dosti znacne mnozstvi exempl. nalezeno. Malo mensi nez 9 > jen vyjimkou znacneji mensi. Barva tela cernohneda. Clanky tykadel jsou ponekud delsi nez u 9- Na 3. a 4. cl. jsou tez ony pruhledne ostny. Prothorax neni nazad tou merou rozsiren. Pterothorax jest jen as tak dlophy jako pro¬ thorax. Pfedni tibie na konci uvnitf podobne jako u samic dvema tupymi hrbolky opa- tfeny. Take abdominalni clanky maji na zadnich krajich dole spicate pfivesky, ktere vsak na hfbete jsou zakrnele. Na 3. — 7. cl. abdom. dole po jedne velike, velmi dlouhe, svetle prohlubine. Delka tela O' 9 mm, zfidka O’ 75 mm a jen vyjimkou O’ 6 mm. — Dosti znacny pocet exempl. nalezen. Zije v drnu lucnim a vvleza nekdy do kvetenstvi trav. Samice nalezal jsem od dubna do cervna, samce v dubnu a kvetnu. Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mistech v okoli. - - - - - - — ' 9- ' Korperfarbe schwarzbraun. Die Fiihler verhaltnismassig langer als bei der vorher- gehenden Art, ihre Glieder weniger gedrungen. Das 1. ist am breitesten; es 1st kiirzer als das 2.; dieses sitzt mit breiter Basis auf dem 1., und ist viel schmaler; an der Aussenseite hat es keinen Fortsatz; das 3. Glied ist etwa so Jang wie das zweite, hat einen kurzen diinnen Stiel und ist unregelmassig kurz verkehrt eiformig; das 4. Glied etwa so lang wie das 3. und ahnlich gebildet, jedoch ohne Stiel; das 5. etwas kiirzer als das 4. und schmaler; das 6. etwas langer als das 3., gegen das Ende zu verengt. — 84 — J. UZEL, MONOGRAFIE RAD U, „THY S ANOPTER A“. Stylus lang. nicht sehr diinn und seine GJieder etwa von gleicher Lange. Das 3. u 4. Glied ist vor dem Ende aussen mit einem breiten, gebogenen und durchsichtigen Stachel versehen. Farbe der Fiihler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende u. das 3. gelb, schwach grau getriibt. Der Hinterrand des Prothorax mit wenigen kurzen Harchen besetzt. Pte- rothorax langer und breiter als der Prothorax. Die Vordertibien haben am Ende innen zwei stumpfe Hockerchen. Die Beine sind schwarzbraun, alle Tarsen gelb, die Vorder¬ tibien ebenfalls gelb, am Grunde und aussen schwarzbraun. In der Verlangerung der oberen Langsader befinden sich zwei Borsten. Auf der unteren Langsader und in ihrer Verlangerung stehen 6 oder 7 Borsten. Oberfliigel stark gelblichgrau getriibt, am Grunde lichter und vor dem Grunde mit einem kleinen langlichen klaren Fensterfleck. Unter- fliigel fast klar. Abdomen bedeutend zugespitzt und am Ende mit ziemlich kurzen dunnen Borsten besetzt. Abdominalsegmente am Hinterrande ringsherum mit winzigen kurzen spitzigen Anhangseln geziert. Korperlange 1 mm. c?- Nicht viel kleiner als das 9 5 nur ausnahmsweise bedeutend kleiner. Korperfarbe schwarzbraun. Fiihlerglieder sind etwas langer als beim 9- Am 3. u. 4. Gliede befinden sich ebenfalls jene durchsichtigen Stacheln; der Prothorax ist nach hinten nur in gerin- gerem Masse erweitert. Pterothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Vordertibien am Ende innen ahnlich wie bei den Weibchen mit zwei stumpfen Hockerchen versehen. Auch haben die Abdominalsegmente an den Hinterrandern unten spitzige Anhangsel, die jedoch auf der Dorsalseite verkiimmern. Am 3.- — 7. Abdominalsegment unten befindet sich je eine grosse, sehr lange, lichte Vertiefung. Korperlange 09 mm, selten 0'75 mm und nur aus¬ nahmsweise O' 6 mm. Vorkommen: Weibchen von April bis Juni, Mannchen im April und Mai im Rasen und zuweilen in Grasbliiten. — Fundort: Bohmen. 5. GENUS LI MOTH RIPS HALID.*) Telo mohutne. Hlava dels! nez sirsi, nazad rozsirena. Pred ocima prodluzuje se ve vybezek o trech cipech, na nemz se nalezaji tykadla. Ocka u samic pritomna; u samcu schazeji. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny); tfeti c.lanek prodluzuje se u druhu L. denticornis na vnejsi strane v siroky trojhranny, do predu namifeny vybezek. Makadla maxillarni o dvou (u druhu L. cerealium o trech?) stejne dlouhych clancich. Protho¬ rax trochu kratsi nez hlava, nazad trochu rozsireny, zadni rohy zaokrouhlene a jednim chlupem smyslovym opatrene. Nohy velmi zavalite, predni jeste sirs! nez ostatni, bez- branne. Kridla dosti siroka, dvema podelnymi zilkami prostoupena. Predni cast’ okruznl *) A qj.ic hlad, Hunger, Hungersnoth. V H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. zilky nese trasne a mezi nimi kratsf silne brvy. Samci jsou bezkridli. Desaty clanek ab¬ domen u jest u samic trochu delsi nez 9.; ze stran jest znacne splostilf, takze shora vypada skoro jako rourovity. Nahore uprostred jest rozcisnuty. Posledni clanky abdo- menu opatfeny jsou silnymi ostny, z nichz vynikaji zvlaste dva sblizene, ktere se na- lezaji na hfbetni strane 10. clanku. Samci majt abdomen na konci siroce zaokrouhleny. Devaty clanek jeho opatren jest na zadnlch rozich jednim dosti dlouhym ostnem a upro- stred nahore jednim parem sblizenfch mohutnych trnu, ostre zakoncenych. Zadni okraj jeho lemovan jest (aspon u druhu L. denticornis ) klikatou listnou. Druhy sem naleze- jici pohybuji se zvolna a nejsou zpusobile ke skakani. Korper machtig. Kopf mehr lang als breit, nach hinten erweitert und vor den Augen in einen dreizipfeligen Fortsatz verlangert, auf welchem sich die Fiihler befinden. Ocellen beim Weibchen vorhanden, beim Mannchen fehlend. Fuhler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig) ; ihr drittes Glied (bei L. denticornis ) aussen in einen breiten, dreieckigen, nach vorn gerichteten Fortsatz verlangert. Maxillartaster aus zwei (bei L. cerealium drei?) gleich- langen Gliedern bestehend. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf, nach hinten etwas erweitert, die Hinterecken abgerundet und mit einer Sinnesborste versehen. Beine sehr gedrungen, die vorderen breiter als die ubrigen, wehrlos. Flugel ziemlich breit. Der Vorderrand der Ringader tragt Fransen, zwischen denen sich starkere kurze Wim- pern befinden. Mannchen flugellos. Das 10. Abdominalsegment ist bei den Weibchen etwas langer als das 9.; von den Seiten ist es bedeutend abgeplattet, so dass es, von oben gesehen, eine rohrige Gestalt hat. Oben ist es der Lange nach aufgeschlitzt. Die lezten Abdominalsegmente mit starken Stacheln versehen, von denen hauptsachlich ein auf der Dorsalseite des 10. Abdominalsegmentes befindliches Paar durch seine Starke auffallt. Das Abdomenende bei den Mannchen breit abgerundet. Das 9. Segment an den Hinterecken mit einem langen Stachel und oben in der Mitte mit einem Paar einander genaherter machtiger Dornen versehen. Sein Hinterrand mit einer zickzackformigen Leiste (wenigstens bei L. denticornis ) umsaumt. Die her gehorenden Arten bewegen sich langsam und haben kein Spring vermogen. 11. Limothrips denticornis Halid.*) Tab. I., fig. 8.; Tab. V. fig. 51. 1836. Thrips ( Limothrips ) denticornis Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445. 1836. — denticornis Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414. 1843. Limothrips denticornis Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 642. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 7. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 7. — 86 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. 1852. Thrips (Limothrips) denticornis Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1106. 1852. — Kollari Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX, pag. 485., tab. XXI. 1878-79. — ( Limothrips ) denticornis Reuter, Diagn. ofv. nyaThys. f. Finland, pag. 6. 1878-79. — — bidens Idem, ibidem, pag. 12. 1887. — secalina Lindeman, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d. Moscou, pag. 308.; pag. 308., fig. 4., pag. 309., fig. 5., pag. 310., fig. 7. $• Barva tela cerna az cernohneda; zfidka jest abdomen zlutavohnedy, sede zkaleny, ke konci cerny. Ocka stoji na rozich velmi nizkeho trojuhelnika. Clanky tykadel kratke, 1. sikmy, siroky, kratsi a trochu sirsi nez 2., tento nesoumerny, sikme bankovity; 2. — 5. cl. jsou skoro stejne dlouhe. Vnejsi strana 3. cl. prodluzuje se v siroky troj- hranny, do pfedu namifenY vybezek, jenz se zakoncuje kratkym pruhlednym ostnem. Mezi nim a koncem clanku naleza se jeste jeden osten; 6. cl. jest nejdelsi a na basi a ke konci zuzeny. Stylus dlouhy, silny, o dvou asi stejnych clancich. Barva tykadel: prvni dva cl. cerne, 3. ^lutavy, sede zkaleny, ostatni cernohnede, 4. casto sedohnedy. Pterothorax delsi a silnejsi nez prothorax. Mesothorax s vycnivajicimi predmmi rohy. Nohy cernohnede ; vsecky tarsy a predni tibie zlute, tyto uvnitf uzeji, vne sire cernohnede zkalene. Hlavni zilka ma ve sve druhe polovine tfi chlupy, z nichz jeden od ostatnich dvou jest oddalen. Vedlejsi ^ilka poseta jest deviti chlupy. Kfidla silne sedozlutave zka- lena; pred basi jest mala cast’ kridla velmi svetla. Dolejsi kridla skoro cira. Posledni cl. abdomenu jest trochu delsi ne2 pred posledni a jest ze stran znacne splostily. Konec abdomenu opatren jest silnymi ostny. Desaty Cl. ma nahore za polovinou dva velmi silne ostny sblizene. Delka tela 1*3 mm. $ (= L. bidens Reut.). Zbarveni dvou exemplaru, jez jsem nalezl, lisilo se od sebe velmi znacne. U je- dnoho byly hlava a prothorax sedohnede, pterothorax svetleji sedohnedy; abdomen cerny, 1. cl. jeho vsak jako pterothorax zbarveny. Tykadel 1., 2., 5., 6. cl. a stylus sedo¬ hnede (2. cl. nejtmavsi), 3. a 4. belave. Nohy cernohnede, vsecky tarsy a predni tibie zlute. Tyto vne a uvnitf uzce cernohnede. — U druheho exemplare byly hlava a pro¬ thorax sedohnede, pterothorax a prvni polovice abdomenu zlutave, slabe sede zkalene, druha polovice abdomenu cernohneda, skoro cerna. Tykadel 1., 5., 6. cl. a stylus zlu- tavosede, 2. sedohnedy, 3. belavy, 4. zlutavy, sede zkaleny. Nohy sedo- skoro cerno¬ hnede; vsecky tarsy a predni tibie zlute, tyto vne a uvnitf uzce cernohnede jako — 87 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDN'UNG THYS AN OPTERA. u prveho exemplafe. — Pterothorax jest u samcu jen as tak dlouhy jako prothorax a malo sirs!. Abdomen siroky, vzadu zaokrouhleny. Tykadla jsou jen trochu deist hlavy, a vybezek treltho clanku jejich jest vice zaokrouhleny nez u samice; 5. cl. pfileha si- rokou plochou k siroke basi clanku 6., kteryzto jest jen o malo deist nez onen. Samice vyskytujt se po cely rok, a to nejvtce v drnu Ihcntm i lesntm; mnohe nalezame take v kvetenstvt trav. V jecnych klasech byva jich velike mnoZstvi, v zitnych, psenicnfch klasech a v ovse objevujt se zfidka, a nejvtce jeste tehdy, kdyz klasy zmt- nene jsou velmi mlade. Die Lind em ana (L. c. 153.) skodt znacne 2itu, psenici, jec- menu a trave Phleum pratense. Casern zdrzujt se na listech ruznych rostlin (zvl. od Lappa) a die Heegra (L. c. 63.) zpusobujt na ros-tlinach ve sklentctch vadnutt a opa- davant listu. Nekdy navstevujt take jednotlive ruzne kvety (zvl. Onobrychis viciaefolia a Hyoscyamus niger). V zime ukryvajt se v drnu, pod spadanym listtm a vetvickami, v mechu a castecne tez pod korou. Samci jsou velmi rtdct. Nalezl jsem je koncem cervna na psenici. Cechy: Praha. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Jaromer. Krkonose: Vrchol Snezky a Vys. Kola (v drnu). Liberec. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda). 9 • Korperfarbe schwarz bis schwarzbraun ; selten ist das Abdomen gelblichbraun, grau getriibt, gegen das Ende zu schwarz. Die Ocellen stehen auf den Ecken eines sehr niedrigen Dreieckes. Flihlerglieder kurz, das 1. schief, breit, kiirzer und etwas breiter als das 2., dieses unsymmetrisch, schief napfformig; das 2. — 5. died fast gieich lang. Die Aussenseite des 3. Gliedes in einen breiten, dreieckigen, nach vorn gerichteten Fort- satzt verlangert, de'r am Ende einen kurzen durchsichtigen Stachel tragt. Zwischen dem- selben und dem Gliedende befindet sich noch ein Stachel; das 6. Glied ist am langsten und ist am Grunde und gegen das Ende zu verengt. Stylus lang, stark, aus zwei etwa gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbung: die ersten zwei Glieder schwarz, das 3. gelblich, grau getriibt, die iibrigen schwarzbraun, das 4. oft graubraun. Pterothorax langer und starker als der Prothorax. Mesothorax mit vorragenden Vorderecken. Beine schwarzbraun; alle Tarsen und die, Vordertibien gelb, diese innen schmaler, aussen breiter schwarzbraun getriibt. Die Hauptader tragt in ihrer zweiten Halfte drei Borsten, von denen eine von den iibrigen zwei entfernt ist. Die Nebenader ist mit neun Borsten besaet. Fliigel stark graugelblich getriibt; vor dem Grunde ist ein kleiner Theil des Fliigels sehr hell. Unterfliigel fast klar. Das letzte Abdominalsegment ist etwas langer als das vorletzte und von den Seiten bedeutend abgeplattet. Das Abdomenende ist mit starken Stacheln versehen. Das letzte Segment tragt oben zwei besonders starke gena- herte Stacheln. Korperlange 1*3 mm. — 88 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH Y S AN 0 P TE RA“. cf (= L. bidens Reul.). Die Farbung der zwei Exemplare, die ich fand, ist sehr verschieden. Bei dem einen ist der Kopf und der Prothorax graubraun, der Pterothorax lichter graubraun; das Abdomen schwarz, sein 1. Segment jedoch wie der Pterothorax gefarbt. Das 1., 2., 5., 6. Fiihlerglied und der Stylus graubraun (das 2. am dunkelsten), das 3. u. 4. weisslich. Beine schwarzbraun, alle Tarsen und die Vordertibien gelb. Diese aussen und innen schmal schwarzbraun. — Bei dem anderen Exemplar ist der Kopf und der Prothorax graubraun, der Pterothorax und die erste Abdomenhalfte gelblich, schwach grau getriibt, die zweite Halfte des Abdomen schwarzbraun, fast schwarz. Erstes, 5., 6. Fiihlerglied und der Stylus gelblichgrau, das 2. graubraun, das 3. weisslich, das 4. gelblich, grau getriibt. Die Beine grau-, fast schwarzbraun, alle Tarsen und die Vordertibien gelb, diese aussen und innen schmal schwarzbraun. — Pterothorax bei den Mannchen nur etwa so lang wie der Prothorax und wenig breiter. Abdomen breit, hinten abgerundet. Fiihler nur etwas langer als der Kopf, und der Fortsatz ihres 3. Gliedes mehr gerundet als beim Weibchen; das 5. Glied legt sich mit breiter Flache an die breite Basis des 6. Gliedes, welches nur wenig langer ist als jenes. Vorkommen: Die Weibchen das ganze Jahr hindurch im Rasen, jedoch auch in Gras- und einzeln in anderen Bliiten. Die Mannchen fand ich im Juni. — Fun dor te: England (Haliday), Wien (Heeger), Deutschland (Beling, Bohls; bei Berlin Uzel), Moskau (Lindeman), Finnland (Reuter), Bohmen. 12. Limothrips. cerealium Halid. 1796. Thrips physapus Kirby, Transact. Linn. Soc., pag. 242. 180. — — Vassalli-Eandi, Mem. Accad. Sc. di Torino, XVI, LXXVI. 1836. — ( Limothrips j cerealium Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445. 1836. — cerealium Burmeister, Handb. d. Entomologie, pag. 414. 1837. — — Haliday, Entom. Mag. Additional Notes, pag. 146. (larva). 1843. Limothrips physapus Amyot et Serv., Ins. Hemipteres, pag. 642. 1852. Thrips (Limothrips) cerealium Haliday, Walker: Homopt. ins. etc., pag. 1105.; tab. VI., fig. 4. — 6., fig. 15.; tab. VII., fig. 6., fig. 27.-29. Poznamka. Pozdejsi udaje, tykajici se toho druhu, nejsou urcite (viz Cast’ hi- storickou) a vztahuji se na nejruznejsi druhy, na obili zijicf, ktere vsecky shrnovany byvaji pod jmenem Thrips cerealium. Berner kung. Die spateren Angaben, welche sich auf diese Art beziehen, sind nicht bestimmt, denn es werden in ihnen die verschiedensten auf Getreide lebenden Arten vermengt. 12 — 89 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Haliday (anno 1836.): »Prothorax aequilatus; antenna estylus biarticulatus, articulo sexto brevior; ocelli tres; alae feminae completae, maris nullae. Feminae segmenta poste- riora spinosa. — Antennae articulo tertio rotundato. — The larva is yellow; the pupa paler, with long wing-cases. « Haliday (anno 1837.): »The larva is deep yellow, with the greater part of the head, and two spots on the prothorax dusky. The antennae and legs have alternate rings of pale and dusky. The pupa paler yellow, with the antennae, legs, and wing-cases, whi¬ tish, the latter reaching to the middle of the abdomen. The eyes are dusky red, and the simple eyes sometimes indicated by red dots.« Halid ay (anno 1852.): »Antenna apicula discreta brevi biarticulata; prothorax apice parum attenuatus; abdomen dorso efoveolatum, segmento fern, extremo biglumi; ocelli 3; frons inter oculos impressa; mares apteri (an semper?), abdominis lateribus appen- diculatis ante apicem.« Z vykresu Halidayovych z tohoto roku Ize jeste souditi na nasledujici znaky: Telo jest velmi uzke a dlouhe. Hlava jest patrne delsi nez sirsi, na basi trochu rozsi- rena. Sosak jest tupy, zaokrouhleny. Makadla maxillarni skladaji se ze tri skoro stejne dlouhych clanku. (Tento znak, potvrdi-li se, nenasvedcoval by, ze druh cerealium na- le2i do rodu Limothrips.) Zadni okraj 9. cl. abdomenu samcu ma nahofe uprostfed dva trny a po kazde strane tela jeden osten. Desaty cl. abdom. samic ma nahofe dva sblizene trny. — V Cechach nebyl druh tento posud objeven. Aus Hal id ays Zeichnungen aus dem Jahre 1852 kann man noch folgende Cha- raktere beifiigen: Ivorper sehr schmal und lang. Saugriissel stumpf, abgerundet. Maxillar- taster aus drei fast gleich langen Gliedern zusammengesetzt. (Dieser Charakter, wenn er sich bewahrt, wiirde die Zugehorigkeit dieser Art zu der Gattung Limothrips stark erschiittern.) Der Hinterrand des 9. Abdominalsegmentes der Mannchen hat oben in der Mitte zwei Dornen und auf jeder Seite des Korpers einen Stachel. Das 10. Abdominal- segment der Weibchen oben mit zwei einander genaherten Dornen. Vorkommen: In Getreideahren. - — Fundorte (sichere) : England (Haliday) , Deutschland (Jordan, Bohls). — In Bohmen lebt diese Art im Getreide nicht. 6. GENUS SER1COTH Rl PS HALID.*) Telo velmi kratke a siroke, cerne, za ziva a za sucha stfibfite leskle, coz po- chazi od nescislnych pfemalych chloupku, jimi^ jest abdomen poset. Hlava trochu vice nez dvakrat tak siroka jako dlouha; oci jsou znacnou merou vykoulene. Ocka u obou pohlavi pritomna. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclennf). Makadla maxillarni tficlenna. Prothorax skoro dvakrat delsi nez hlava, s poruznu roztrousenymi silnejsimi chlupy; *) SYjpiy.iq, sericeus = hedvabite leskly, seidenglanzend. — 90 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“ zvlastnich delsich chlupu smyslovych na zadnich jeho rozich neni. Nohy bezbranne. Kridla jsou u samic obycejne, u samcu vzdy zakrnela. Horejsi jsou na basi siroka; na konci prve tretiny se znacne zuzuji a zustavaji zuzenymi az do konce, kde jsou prispi- catela. Jimi jde jen jedna 2ilka, ktera vychazi z base. Pfedni cast’ okruzni zilky jest opatrena po cele sve deice trasnemi a kratsimi ostny. Abdomen znacne vyklenuty. Clanky jeho velmi siroke a kratke. Zadni okraje jejich na brise jsou drobne lalocnate. U samic jest abdomen ke konci velmi zuzen; u samcu jest cely uzky. Druh sem nalezejici leze velmi rychle a skace obratne. Korper sehr kurz und breit, schwarz, beim lebenden Oder getrockneten Thiere silberglanzend, was durch unzahlige winzige Harchen bewirkt wird, mit denen das Ab¬ domen besetzt ist. Kopf etwas mehr als zweimal so breit als lang; die Augen stark hervortretend. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Fiihler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax fast zweimal so lang als der Kopf, mit zerstreut stehenden starkeren Borsten; besondere langere Sinnesborsten sind auf seinen Hinterecken nicht vorhanden. Beine wehrlos. Fliigel bei den Weibchen gewohnlich, bei den Mannchen immer verkiimmert. Die oberen am Grunde breit; am Ende des ersten Drittels verengen sie sich bedeutend und bleiben verengt bis an ihr zugespitztes Ende. Sie werden nur von einer Ader, die aus der Wurzel entspringt, durchzogen. Der vordere Theil der Bingader ist der ganzen Lange nach mit Fransen und kurzeren Wimpern versehen. Abdomen stark gewolbt. Seine Segmente sehr breit und kurz. Ihre Hinterrander am Bauche mit kleinen Anhangseln versehen. Bei den Weibchen ist das Abdomen gegen das Ende zu sehr verengt; bei den Mannchen ist es iiberall schmal. Die her gehorende Art kriecht sehr rasch und springt gelaufig. 13. Sericothrips staphylinus Halid.*) Tab. I., fig. 1.; Tab. V., fig. 52. 1836. Sericothrips staphylinus Haliday, Entomol. Magazine, pag. 444. 1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II. pag. 413. 1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 641. 1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1103.; tab. V., fig. 14. 1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 11. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 8. a 9. — Sammlung des bohmischen Landes- museums, Praep. Nr. 8 u. 9. — 91 12* H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2., tento podlouhle bankovity; 3. znacne dels! nez; druhy, 4. kratsi nez 3.; 5. malo kratsi nez 4.; 6. trochu kratsi nez 3.; stylus dosti dlouhy, o dvou clancich, 2. jeho clanek delsi prveho; 3. a 4. cl. jsou ke konci hrdlo- vite zu2eny. Prvni cl. tykadla jest 2luty, casto na basi slabe sedohnedy, zfidka cely po- nekud neb silneji hnede zkaleny; 2. cl. zluty, 3. cl. zluty, sede zkaleny, na konci cerno- hnedy; 4., 5.. 6. cl. a stylus cerne. Zadni tibie jsou na konci dole opatfeny parem ostnu a oba zadni tarsalni clanky maji dole na konci po jednom ostnu. Vsecka femora jsou cerna, konce jejich zlute, tibie zlute, stfedni a zadni nekdy krome konce a zvlaste vne slabe (jen vyjimkou cele silneji) hnede zkalene. Abdomen jest ke konci znacne zuzeny a konec jeho opatfen jest slabymi a kratkymi chlupv. Zadni kraje abdom. clanku dole jsou drobne lalocnate. Delka tela O' 7 — 0'9 mm. (dosud nepopsany). Znacne mensi a uzsi ne2 9- 5 abdomen zuzeny, takze §irku pterothoraxu nepre- sahuje. Pomerne rozmery hlavy, hrudi, noh, tykadel, barva tela, noh a tykadel, to vse totez jako u 9 • Zadni kraje abdominalnich clanku dole jsou take drobne lalocnate. Abdomen ma dole na 4. cl. malou, na 5., 6. a 7. cl. vetsi svetlou prohlubinu. FORMA MACROPTERA. (Objevena Halidayem r. 1852.) 9 i cf- Podelna zilka v hor. kfidle jest po cele deice mnohymi siln^mi chlupy poseta. Zadni kridla jsou uzka a maji jednu silnou zilku. Hof. kridla jsou cervenosedohnede zkalena a pred basi naleza se siroka svetla bila stuha. Dol. kridla jsou na basi cira, jinak velmi slabe sede zkalena, zilka pak jest cernoseda. Pterothorax znacne sirsi a delsi nez prothorax. FORMARRACHYPTERA. 9 1 d- Kffdel jen rudimenta, pterothorax nepre- sahujici. Tato rudimenta jsou siroka a bila, na same basi cernohnede zkalena. Ptero¬ thorax as tak dlouhy jako prothorax. Zije v drnu a nalezame ji v obou pohlavich po cely rok. V lete vyleza nekdy na ruzne rostliny, kvetu zvlaste nevyhledavajic. Hal id ay vsak udava, ze nalezl ji cetne v kvetech od TJlex europaea , a Reuter zastihl ji v motylokvetych. Exemplafe, takto neskryte zijici, byvaji casern okfidlene i 9)- Plezimuji v drnu, nekdy te^ pod spa- danfm listim a v suchych kvetenstvich. Mezi prezimujicimi nalezl jsem koncem listo- padu na jednom miste po dve leta tez samicky dlouhokridle. Cechy: Praha: V Divoke Sarce. Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Prales boubinsky. Jind. Hradec (Duda). - - — . 92 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA". 9- Das erste Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2., dieses langlich napfformig; das 3. bedeutend langer als das 2., das 4. kiirzer als das 3., das 5. wenig kiirzer als das 4., das 6. etwas kiirzer als das 3.; der Stylus ziemlich lang, zweigliedrig, sein 2. Glied langer als das erste; das 3. u. 4. Fuhlerglied gegen das Ende halsformig zu- sammengezogen. Das erste Fuhlerglied gelb, oft am Grunde schwach graubraun, selten ganz schwach oder starker braun getriibt; das 2. Gl. gelb, das 3. ebenfalls gelb, grau getriibt, am Ende schwarzbraun; das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarz. Die Hinter- tibien sind am Ende unten mit einem Paar Stacheln versehen, und die hinteren Tarsen- glieder haben unten am Ende je einen ahnlichen Stachel. Alle Schenkel sind schwarz, ihre Enden gelb, Tibien gleichfalls gelb. die mittleren und hinteren manchmal, das Ende ausgenommen, hauptsachlich aussen (nur ausnahmsweise ganz), braun getriibt. Das Ab¬ domen ist gegen das Ende zu bedeutend verengt, und sein Ende ist mit schwachen und kurzen Borsten versehen. Die Hinterrander der Abdominalsegmente sind unten mit kleinen Anliangseln besetzt. Korperlange 0'7. — 0'9 mm. (noch unbeschrieben). Bedeutend kleiner und schmaler als das $ ; Abdomen eng, nicht breiter als der Pterothorax. Dimensionen des Kopfes, des Thorax, der -Berne, der Fiihler und die Korper- und Extremitatenfarbe wie bei dem Weibchen. Die Hinterrander der Abdominalsegmente sind unten ebenfalls mit kleinen Anliangseln versehen. Das Abdomen hat unten am 4. Segmente eine kleine, am 5., 6. u. 7. je eine grossere lichte Vertiefung. FORMA MAGROPTERA. (Von Haliday entdeckt.) 9 u- J'* Die Hauptader ist der ganzen Lange nach mit vielen starken Borsten besetzt. Die Hinterfliigel sind schmal und haben eine starke Ader. Die Oberfliigel sind rothgraubraun getriibt und vor dem Grunde mit einer breiten lichten Binde versehen. Die Unterfliigel sind am Grunde hell, sonst sehr schwach grau getriibt, ihre Ader ist schwarzgrau. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. FORMABRAGHYPTERA. 9 u- C?- Die F1(i§el sehr kurz’ den pterothorax nicht iiberreichend. Die Fliigelrudimente sind b'reit und weiss, am Grunde schwarzbraun getriibt. Pterothorax etwa so lang wie der Prothorax. Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch (9 u. tf) hauptsachlich im Rasen. Gefliigelte Exemplare (9 u. manchmal auf Buschen und Blumen. — Fundorte: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen. — 93 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A. 7. GENUS PHYSOPUS (DEG.) AM. et SERV.*) Ocka jsou obycejne prttomna, nekdy vsak vice nebo mene zakrnuji. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Makadla maxillarni tficlenna. Prothorax as tak dlouhy jako hlava neb trochu delsi. Na prednich jeho rozich nalezame u druhu: vulgatissima, tenuicornis, pallida, nervosa, robusta a nigriventris po jednom dlouhem chlupu smyslovem, ktereho tarn u ostatnich druhu neni. Na zadnich rozich jeho po dvou po- dobnych chlupech. Nohy obycejne bezbranne, u nekterych druhu vsak (phalerata, intermedia a ulicis) opatrenv jsou predni tibie na konci dole silnym zubem; u druhu robusta a inconsequens pak ukonceny jsou predni tarsy na konci dole malym ostrym zoubkem. Kfidla jsou obycejne vyvinuta, nekdy vsak jsou zkracena, takze pterothorax nepresahuji (pak i ocka vice nebo mene zakrnuji). Jsou dosti siroka a na predni cash zilky okruZni nalezaji se mezi trasnemi silne, dosti dlouhe brvy. U druhu, ktere maji dlouhy smyslovy chlup na prednich rozich prothoraxu, jsou vzdy obe zilky v hor. kfidle po cele deice cetnymi silnymi brvami opatrenv. Horejsi par byva nekdy svetle a tmave stuhovany. Abdomen dosti silne chlupatf; chlupy na jeho konci tenke a dlouhe; u samcu druhu robusta a aspera ma 8. cl. po ka^de strane silny trn. Druhy sem nalezejici jsou k skakani zpusobile. - - - Ocellen gewohnlich vorhanden, zuweilen jedoch mehr ode'r weniger verkiimmeri. Fiihler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf oder etwas langer. Auf seinen Vorderecken steht bei den Arten: vulga¬ tissima, tenuicornis , pallida, nervosa, robusta und nigriventris je eine lange Sin- nesborste, welche bei den tibrigen Arten dort fehlt. Auf seinen Hinterecken befinden sich je zwei ahnliche Borsten. Beine gewohnlich wehrlos, bei manchen Arten jedoch (phale¬ rata, intermedia, ulicis) sind die Vordertibien am Ende unten mit einem starken Zahn bewaffnet; bei den Arten robusta und inconsequens sind die Vordertarsen am Ende unten mit einem kleinen scharfen Zahn versehen. Fliigel gewohnlich entwickelt, manchmal jedoch verkiirzt, so dass sie den Pterothorax nicht uberreichen (in diesem Falle verkiimmern auch die Ocellen mehr oder weniger). Sie sind ziemlich breit und am Vorderrande befinden sich zwischen den Fransen starke, ziemlich lange Wimpern. Bei den Arten, die eine lange Borste am Vordereck des Pro thorax haben, sind immer beide Langsadern im Oberfliigel der ganzen Lange nach mit zahlreichen starken Wimpern be- setzt. Die Oberfliigel pflegen manchmal licht und dunkel gebandert zu sein. Abdomen ziemlich stark borstig; die Borsten auf seinem Ende diinn und lang; bei den Mannchen der Arten robusta und aspera hat das 8. Segment jederseits einen starken Dorn. Die her gehorenden Arten haben ein Springvermogen. *) ^ucraw = nadymam, ich blahe auf; toj? = noha, Fuss. — 94 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. 14. Physopus vulgatissima Halid.*) Tab. V., fig. 53. et 54. 1744. Physapus ater , alls albis; Degeer, K. Swenska Wetensk. Acad. Handl., V, pag. 6.; tab. I., fig. 4. 1773. Thrips atra, alls albis , antennis sexnodiis; Degeer, Mem. p. servir h l’hist. d. Insectes, pag. 6.; tab. I., fig. 1. (Goeze I1J, pag. 4.). 1776. Thrips , Physapus atra , elytris albidis, conjunctis, fastigatis; Muller, Zoologiae danicae Prodromus, pag. 96. 1777. Thrips physapus Goeze, Entornol. Beytrage, pag. 347. 1836. — vulgatissima Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447. 1836.. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414. 1843. Physapus ater Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips vulgatissima Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1110.; tab. VI., fig. 14. ?1852. — — Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX, pag. 488.; tab. XXII. 1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 6. $• Barva tela dosti nestala, tmave sedohneda az cernohneda a vyjimkou cerna; pte- rothorax jest sede cervenohnedy, pri svetlejsich exempl. sede zlutohnedy; abdomen ke konci cerny. Hlava sirsi nez delsi, nazad dosti znacne zuzena. Z vrasek, jez se na tyle nalezaji, jest jedna nejpatrnejsi. Ocka jsou pritomna. Tykadel 1. cl. kratsi nez 2., 3. delsi nez tento; 3., 4. a 6. skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi; stylus dosti dlouhy, ne prilis tenky, o dvou stejnych clancich. Barva tykadel: 1. a 2. cl. tmavo- neb cerno- hnede (1. cl. byva svetlejsi nez 2. a prusvitavy), 3., 4. a 5. zlutave, nahofe ke konci velmi slabe sede zkalene (paty byva vyjimkou skoro cely silneji zkaleny) ; 6. cl. a stylus cernohnede. Prothorax nepatrne delsi hlavy, zadni rohy siroce zaokrouhlene. Na prednich rozich po jednom dlouhem chlupu, na zadnich po dvou. Krome techto chlupu ma jeste prothorax na zadnim svem okraji po ka^de strane pet malych chloupku, z nichz ctvrty *) Uzivam zde jmena Physopus (©uffaw, 5 tfasnenka, nad^majici sve chodidlo) v rodu zenskem (die analogie se slovem rt ux6xou<; = bystronoha) z toho ddvodu, aby docilen byl souhlas v rodu jmen rodovych, ktery jest vsude jinde v tomto radu zensky. Ich gebrauche hier den Namen Physopus (©ucaw, tou;; ein Insect, welches seinen Fuss auf- blaht) im weiblichen Geschlechte (nach Analogie mit dem Worte r, wy.6T:oji; = die Schnellfiissige) damit eine Ubereinstimmung im Geschlechte mit den ubrigen Gattungsnamen, die in dieser Ordnung durchgehends weiblich sind, erreicht werde. Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 10. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 10. — 95 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. jest nejdelsi. Pterothorax znacne sirst a deist nez hlava. Nohy bezbranne. Prednl femora na konci a uvnitr zlutava, vne sedohneda. Stredni a zadnt femora sedohneda, na konci zlutava, tibie prveho paru noh pred bast vne slabe sedohne.de zkalene, stredni uprostred sedohnede, zadnt tibie taktez sedohnede zkalene, na same basi a na konci zlutave; tarsy zlutave. Obe Silky v hor. kridlech cetnymi chlupy stejnomerne posety. Tato jsou slabe sedozlute zkalena, ke konci casto trochu silneji; dolejst jsou cira. Abdomen na konci tmavymi dlouhymi stetinami opatren. Delka tela 1 2 mm. Var. (nov.) adusta. Hlava a prothorax zlutave, obycejne sede zkalene, nekdy svetle hnedozlute s sedym naletem. Pterothorax svetle hnedozluty, vice nebo mene sede zkaleny. Vyjimkou jest pterothorax sedozlutavy. Abdomen belozlutavy, zlutavy neb velmi svetle hnedo^lutavy, zpocatku slabe, ke konci pak silneji zkaleny a na konci (obycejne na dvou posledntch clanctch) cernosedy. Tykadla a nohy jsou podobne zbarveny, jako u typicke formy, ale mnohem bledeji. Prvnt cl. tykadel nekdy byva i prusvitavy. — Mezi touto varietou a formou typickou existujt mnohe prechody. Mnozstvt exemplaru nalezeno. Var. (nov.) albicornis. Tykadel 1. a 2. cl. sedohnede, ostatek tykadla btly. Hlava a abdomen tmave sedohnede zbarvene, tento ke konci cernohnedy; thorax sede cervenohnedf. Nohy jako u typicke formy. — Dva exempl. nalezeny. Var. (nov.) fulvicoi'iiis. Tykadla cela zlutave sedohnede zbarvena, 3. cl. trochu svetlejst; zbarvent tela jako u typicke formy. — Jeden exempl. nalezen. Var. (nov.) nigTopilosa. Barva tela ^luta, thorax trochu tmavejst. Nejzazst ko- necek abdomenu tmavy; chlupy na tele, cerne. Barva tykadel zlutava, 2. cl. celf, .3., 4. a 5. cl. na konci velmi slabe sede zkalene, 6. cl. a stylus cernosede. Nohy zlute, ne- zkalene. Kftdla slabe sedozlute zkalena, dosti kratka. Dva exempl. nalezeny. |! Jest znacne mens! a uzsi nez 9 • Hlava zlutava, thorax nadherne zluty, abdomen zlutavy, nahore slabeji neb silneji, zridka velmi silne sede zkalenf. Chlupy na tele cerne. Tykadel 1. a 2. cl. zlutave, 3., 4. a 5. cl. taktez zlutave, na konci sede zkalene, 6. cl. tmavosedy, na basi, jindy do polou zlutavy neb jen svetlejsi, stylus tmavosedy. Kridla slabe zlutave zkalena. Nohy zlutave, vne nekdy slabe (zridka silneji) sede zkalene. Dva poslednl cl. abdomenu jsou velmi silnfmi cernymi zahnutymi chlupy opatreny. Safra- nove zluta varlata prosvitaji. Na 3. — 7. cl. abdom. dole jsou dlouhe uzke svetle pro- hlubiny, jez vsak nelze pro svetlost’ okoll zretelne videti a jen pri exemplarich, ktere maji abdomen i dole trochu zkalenf , zretelneji vystupuji. Druh tento jest nejhojnejsi trasnenkou vubec. Samicky lze nalezti po cely rok. Kdyz z jara paprsky slunecni pudu jen trochu rozehrejou a prvni kvety pocinaji se ob- jevovati, vylezaji trasnenky tyto ze svych zimnich skrysi a navstevuji je vsecky, nejsouce — 96 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTER A\ nijak vybiravfmi. Pozdeji 2iji ve velikem mnozstvi skoro ve vsech kvetech (i na Peta- sites , ktera se zda byti trasnenkam protivnou) a vyskytuji se na nich casern v preve- likem mnozstvi, takze je temer naplnuji. Takovym zpusobem obtezovany byvaji vrbove kocickv, vadnouci jiz kvety od Galanthus nivalis , dale kvety od Onobrychis saliva, Solanum tuberosum, Armeria vulgaris a Colchicum autumnale. Kvetum papilionacei (ve kterfch jiz Hal id ay je nalezal) davaji prednosf pred kvetv sloznokvetych a zvl. okolicnatych. Krome v kvetech zdr^uji se take na listech ruznych nizkych rostlin i stromu, zvlaste mladych, a ssaji jejich st’avu. Ziji tez na mnohfch rostlinach pestovanych a sta- vaji se jim skodlivymi. Mimo ligrus a brambory, o kterych jsme se jiz zminili, navste- vuji hojne kvety od Papaver somniferum, Vida sativa, Vida faba, Linum usita- tissimum, samci kvety kukurice, cetne kvety zahradni; mlade vyhonky chmelu, kve- lenstvi cukrovky; mene obyvaji kvety ovocnych stromu. Kvetenstvim travin a klasy obilnymi pohrdaji. Samci objevuji se v prvni polovici cervna a mizeji v fijnu. Vyskytuji se nekdy v poctu uzasnem. Samice prezimuji v drnu, pod spadanym listim a vetvickami, pod korou stromovou a mnohe take v seschlych kvetenstvich, a to zvlaste kvetin za- hradnich, takze si je v zime snadno v libovolnem mnozstvi muzeme ke studiim anato- mickym opatriti. Druh tento pro svou neobycejnou hojnost1 jest velikou svizeli sberatele trasnenek, kteryz jest nucen schytati trasnenky vsecky bez rozdilu, nebot’ bez ohledani mikroskopickeho nelze vetsinu druhu pro jejich drobnost’ rozeznati. Tim jiz mnoho casu pfichazi na zmar; jeste mnohem vice casu vsak vyzaduje oddelovani druhu jinych, ktere casto jsou jen nepatrnym procentem v zastupech druhu vulgatissima, a jez velmi snadno Ize prehlednouti. Vyskytuje se vsude po Cechach. V Krkonosich jest velmi hojna a dostupuje tarn nejvyssich vrcholku. Var. adusta zije mezi typickou formou dosti zhusta. Var, albi- cornis a var. fulvicornis objeveny na vreholu Sneaky. Var. nigropilosa nalezena v cervnu a srpnu u Mukarova a nedaleko Chotebore (Varecka). : - : - 5^— e - - Korperfarbe ziemlich veranderlich, dunkel graubraun bis schwarzbraun, ausnahms- weise schwarz; Pterothorax grau rothbraun, bei lichteren Exemplaren grau gelbbraun; Abdomen gegen das Ende zu schwarz. Kopf mehr breit als lang, nach hinten bedeutend verengt. Von den am Hinterhaupte befindlichen Runzeln ist eine am auffallendsten. Ocellen vorhanden. Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., das 3. langer als das vorher- gehende; das 3., 4. u. 6. fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer; der Stylus ziemlich lang, nicht sehr diinn, aus zwei gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbe: 1. u. 2. Glied dunkel- oder schwarzbraun (das 1. pflegt lichter zu sein als das 2., und dabei 13 — 97 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. dnrchscheinend), das 3., 4. u. 5. gelblich, oben gegen das Elide zu sehr schwach grau getriibt (das 5. pflegt ausnahmsweise ganzlich dunkler getriibt zu sein); das 6. Glied und der Stylus schwarzbraun. Prothorax unbedeutend langer als der Kopf, seine Hinterecken breit abgerundet; auf den Vorderecken ist er mit je einer, auf den Hinterecken mit je zwei langen Borsten versehen. Ausser diesen Borsten hat der Prothorax auf seinem Hinterrande jederseits fiinf kleine Harchen, von denen das vierte am langsten ist. Pte- rothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Beine wehrlos. Vorderschenkel am Elide und innen gelblich, aussen graubraun. Die mittleren und hinteren Schenkel grau- braun, am Ende gelblich; die Tibien des ersten Beinpaares gelblich, vor dem Grunde aussen schwach graubraun getriibt, die mittleren gelblich, in der Mitte graubraun, die hinteren graubraun getriibt, am Grunde und am Ende gelblich; Tarsen gelblich. Beide Langsadern im Oberfliigel mit zahlreichen Borsten gleichmassig besetzt. Die Oberfliigel schwach grau- gelb getriibt, gegen das Ende zu oft etwas starker; die Unterfliigel sind hell. Abdomen am Ende mit langen dunklen Borsten versehen. Korperlange 1*2 mm. Var. (nov.) adusta. Kopf und Prothorax gelblich, gewohnlich grau getriibt, manchmal licht braungelb mit grauem Anflug. Pterothorax licht braungelb, mehr oder weniger grau getriibt. Ausnahmsweise ist der Pterothorax graugelblich. Abdomen weissgelblich, gelblich oder sehr licht braungelblich, anfangs schwach, gegen das Ende zu jedoch starker getriibt und am Ende (gewohnlich die zwei letzten Segmente) schwarzgrau. Fiihler und Beine ahnlich wie bei der typischen Form gefarbt, nur viel lichter. Das erste Fiihlerglied pflegt auch manchmal durchscheinend zu sein. — Zwischen dieser Varietat und der Stamm- form existieren viele Ubergange. Var. (nov.) albicornis. Die ersten zwei Fiihlerglieder graubraun, die iibrigen weiss. Kopf und Abdomen dunkel graubraun, dieser gegen das Ende zu schwarzbraun; Thorax grau rothbraun. Beine wie bei der Stammform. Var. (nov.) fulvicornis. Fiihler ganz gelblich graubraun, das 3. Glied etwas lichter; Korperfarbe wie bei der Stammform. Var. (nov.) nigTopilosa. Korperfarbe gelb, Thorax etwas dunkler. Das ausserste Abdomenende dunkel; Borsten am Korper schwarz. Fiihlerfarbung gelblich, das 2. Glied ganz, das 3., 4. u. 5. am Ende sehr schwach grau getriibt, das 6. Glied und der Stylus schwarzgrau. Beine gelb, nicht getriibt. Fliigel ziemlich kurz, schwach graugelb getriibt. H Bedeutend kleiner und schmaler als das 9 • Kopf gelblich, Thorax hochgelb, Ab¬ domen gelblich, oben schwacher oder starker, selten sehr stark grau getriibt. Borsten am Korper schwarz. Die ersten zwei Fiihlerglieder gelblich, das 3., 4. u. 5. ebenfalls gelblich, am Ende grau getriibt, das 6. Glied dunkelgrau, am Grunde, manchmal bis zur Halfte gelblich oder nur heller gefarbt, der Stylus dunkelgrau. Fliigel schwach gelblich — 98 — J. UZEL, MONO GRAFIE RADU JHYS ANOPTERA*. getriibt. Beine gelblich, aussen manchmal schwach (selten starker) grau getriibt. Die zwei letzten Abdominalsegmente sind mit sehr starken schwarzen gebogenen Borsten versehen. Die safrangelben Hoden scheinen durch. Am 3. — 7. Abdominalsegmente befindet sich je eine schmale. lange, lichte Vertiefung, die jedoch wegen der lichten Umgebung nicht deutlich wahrzunehmen ist und nur bei Exemplaren, bei welchen das Abdomen auch unten etwas getriibt ist, deutlicher hervortritt. Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch iiberall, nur nicht in Gras- und Getreidebluten. Mannchen von Juni bis October. — Fundorte: England (Ha- liday), Wien (Heeger), Finnland (Reuter), Deutschland (Jordan, Bohls; bei Berlin Uzel), Bohmen. 15. Pliysopus tenuicornis nov. sp*) m Barva tela tmave sedohneda az cernohneda; pterothorax jest sede cervenohnedy, pri svetlejsich exemplafich sede Slutohnedy; abdomen ke konci cerny. Hlava as tak Si¬ rota jako dlouha, s tvafemi nevypouklymi ; nazad znacne zuzena. Z vrasek, jez se na tyle nalezaji, jest jedna nejpatrnejsi. Tykadla velmi tenka. Prvni cl. kratsi nez 2., 3. znacne dels! nez tento, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. clanek tak dlouhy jako 3., stylus dlouhy, silny, o dvou skoro stejnych clancich. Barva tykadel: 1. a 2. cl. sedohnede, prvni trochu svetlejsi, 3. a 4. zlutave, 5., 6. cl. a stylus cernosede. Nekdy jest 3. cl. trochu, a vyjimkou jen silneji zkalenf. Prothorax jest o neco kratsi hlavy a zadni rohy nejsou tak siroce zaokrouhlene jako u druhu predchazejiciho, ani predni tak ostre. Na techto naleza se po jednom dlouhem chlupu, na zadnich po dvou. Male chloupky na zadnim okraji prothoraxu jsou v tem2e poctu a tehoz tvaru jako u pre- desleho druhu. Pterothorax znacne sirsi a delsi ne^ prothorax. Predni nohy trochu stlustle. Vsecka femora sedohneda, na konci Zlutava. Predni a stredni tibie zlutave, pred basi zvlaste vne slabe, nekdy silneji sedohnede zkalene, zadni tibie sedohnede, na same basi a ke konci zlutave; tarsy te£ zlutave. Obe Silky v horejsim kridle cetnvmi chlupy stejnomerne po- sety. Horejsi kridla jsou zlutave zkalena, na basi skoro cira, dolejsi cira. Abdomen na konci tmavymi dlouhymi stetinami opatren. Delka tela P4 mm. Var. adusta. Barva hlavy a prothoraxu sedoSlutava, pterothoraxu svetle hnedozluta, sede zkalena. Abdomen jest zlutavy, slabe sede zkaleny, ke konci tmavejsi; posledni dva clanky jeho jsou cernosede az cerne. Tykadla a nohy podobne zbarveny jako u typicke formy, ale mnohem (zvlaste nohy) bledeji. Prvni clanek tykadel jest prusvitavy. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 11. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep Nr. 11. — 99 — 13* H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDN.UNG TH YS AN OPTERA. ' Mens! a uzsi nez $. Hlava, prothorax a abdomen zlutave; tento nahofe, krome poslednich dvou clanku, silne zkaleny. Pterothorax byva temneji zlutavy az svetle hne- dozlutavy; jest bud’ taktez sede zkaleny aneb miva rovnez tak jako prothorax sede skvrny kre'sby tvofici. TykadJa jsou zlutava, 5., 6. cl. a stylus vsak cernosede; casto byvaji 2. a 4. cl. velmi slabe sede zkalene. Nohy jsou zlutave, vne velmi slabe sede zkalene; konec abdomenu opatfen dosti silnymi cernymi chlupy. Safranove 2luta varlata prosvitaji. Na 3. — 7. cl. dole jsou dlouhe uzke prohlubiny, jez vsak nelze pro svetlost' okolt zfetelne videti. — Dosti znacne mnozstvi exempl. nalezeno. Vyskytuje se misty hojne v klasech jecnych a ovesnych. V zite a v psenici byva hostem vzacnym. Dale zije necetne v kvetech od Papaver somniferum, Cirsium pa- lustre, Panicum miliaceum, v kvetenstvi trav, na rozlicny.ch nizkych rostlinach ne- kvetoucich, na listech kukurice a na listech olsovych. Samice ziji po cely rok a pfezimuji v drnu. Samci objevuji se od cervna do zafi. Var. adusta vyskytuje .se mezi formou typickou poridku. Cechy: Praha. Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Krkonose: Na temeni i na stranich Snezky v drnu; na temeni Vys. Kola. - 53-..-SS - gl Korperfarbe dunkel graubraun bis schwarzbraun, Pterothorax grau rotbbraun, bei lichteren Exemplaren grau gelbbraun; Abdomen gegen das Ende zu schwarz. Kopf etwa so breit wie lang, seine Wangen nicbt gewolbt; nach hinten bedeutend verengt. Von den am Hinterhaupte befindlichen Runzeln ist eine am auffallendsten. Fiihler sebr diinn. Erstes Glied kurzer als das 2., das 3. bedeutend langer als jenes, das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5. kurzer als das 4., das 6. so lang wie das 3., der Stylus lang. stark, aus zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fuhlerfarbung: 1. u. 2. Glied graubraun, das 1. etwas lichter, das 3. u. 4. gelblich, das 5., 6. Glied u-. der Stylus schwarzgrau. Manchmal ist das 3. Glied wenig, nur ausnahmsweise starker getrtibt. Prothorax etwas kurzer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken befinden sich je zwei, auf den Vorderecken je eine lange Borste. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande gleichen in Zahl und Gestalt jenen der vorhergehenden Art. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Die Vorderbeine etwas verdickt. Alle Schenkel graubraun, am Ende gelblich. Vorder- und Mitteltibien gelblich, vor der Basis besonders aussen schwach, manchmal starker graubraun getrubt; Hintertibien graubraun, am untersten Grunde und gegen das Ende zu gelblich, Tarsen gelblich. Beide Langsadern im Oberflugel mit zahlreichen, gleichmassig vertheilten Borsten 100 — J UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. beselzt. Die Oberfliigel gelblich getriibt, am Grunde fast klar, die Unterfliigel ganz klar. Abdomenende mit langen dunklen Borsten versehen. Korperlange 1*4 mm. Var. adusta. Farbe des Kopfes und des Prothorax graugelblich, des Ptero- thorax licht braungelb, grau getriibt. Abdomen gelblich, schwach grau getriibt, gegen das Ende zu dunkler; seine zwei letzten Segmente schwarzgrau bis schwarz. Fiihler und Beine ahnlich wie bei der Stammform gefarbt, jedoch (hauptsachlich die Beine) lichter. Erstes Fiihlerglied durchscheinend. Kleiner und schmaler als das 9 • Kopf, Prothorax und Abdomen gelblich ; dieses oben, ausser den letzten zwei Segmenten, stark getriibt. Der Pterothorax pflegt dunkler gelblich bis licht braungelblich zu sein; er ist entweder ebenfalls grau getriibt oder hat ahnlich wie der Prothorax graue Flecke, welche Zeichnungen bilden. Fiihler gelblich, 5., 6. Glied und der Stylus jedoch schwarzgrau; oft pflegt das 2. u. 4. Glied sehr schwach grau getriibt zu sein. Beine gelblich, aussen sehr schwach grau getriibt; das Abdomen¬ ende mit ziemlich starken schwarzen Borsten besetzt. Die safrangelben Hoden scheinen durch. Am 3. — 7. Abdominalsegmente unten je eine lange schmale, lichte Vertiefung, die jedoch wegen der lichten Umgebung schwer zu unterscheiden ist. Vorkommen: Zuweilen liaufig in Gersten- und Haferahren. sonst vereinzelt in verschiedenen Bliiten. Weibchen findet man das ganze Jahr hinduch; sie iiberwintern im Rasen. Die Mannchen leben von Juni bis September. — Fundort: Bohmen. 16. Pliysopus pallida nov. sp.*) ■ Hlava a thorax zlutave, abdomen svetle zlutohnedy, slabe sede zkaleny, aneb hlava a abdomen zlutave, thorax slabe zlutohnedy; cele telo nahore slabe sede zkaleno. Hlava sirs! ne^ deist, nazad trochu zuzena. Tykadla tenka; 1. cl. jejich znacne kratst nez 2., 3. trochu deist nez tento, ke konci hrdlovite zuzeny, 4. a 6. trochu deist a 5. trochu kratst ne2 3.; stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho deist prveho. Barva tykadel: 1 cl. cely zlutavy, 2. cl. zlutavy, slabe sede zkaleny, 3. zlutavy, ke konci slabe sede zkalenf, 4. skoro do polou zlutavy, ostatek sedy, 5. zlutavy, od polou nebo na konci sedy; ostatnt clanky tmavosede. Prothorax as tak dlouhy jako hlava. Na zadnich roztch po dvou dlouhych chlupech, na predntch po jednom. Pterothorax mnohem silnejst a deist nez prothorax. Male chloupky na zadntm okraji jeho podobne jako u druhu pfedeslych rozestavene i utvofene. Nohy zlutave, pfednt trochu stlustle. Kftdla jsou dosti kratka, hofejst slabe zlutave sede zkalena a na basi. *) Doklad ve sbirce autorove. 101 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. sotva svetlejsi. Obe zilky jejich jsou stejnomerne mnohymi chlupy posety. Spodnt kridla jsou cira. Delka tela 1 mm. — Dva exempl. nalezeny. Nebyl posud objeven. Nalezena v dubnu v kvetech mochny. Cechy: Praha: U Sv. Prokopa. Hradec Kralove. — - - - - $• Kopf und Thorax gelblich, Abdomen lichl gelbbraun, schwach grau getriibt, oder Ivopf und Abdomen gelblich, Thorax licht gelbbraun; der ganze Korper oben schwach grau getriibt. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas verengt. Fiihler diinn; ihr 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als jenes, gegen das Ende zu halsformig verengt, das 4. u. 6. etwas langer und das 5. etwas kiirzer als das 3.; der Stylus lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung : 1. Glied ganz gelb¬ lich, das 2. gelblich, schwach grau getriibt, das 3. gelblich, gegen das Ende zu schwach grau getriibt, das 4. fast bis zur Mitte gelblich, iibrigens grau, das 5. gelblich, hinter der Mitte oder am Ende grau; die iibrigen Glieder dunkelgrau. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei, auf seinen Vorderecken je eine lange Borste. Pterothorax viel starker und langer als der Prothorax. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande ahnlich vertheilt und gebildet wie bei der vorhergehenden Art. Beine gelblich, die vorderen etwas verdickt. Die Fliigel sind ziemlich kurz, die oberen schwach gelblich grau getriibt und am Grunde kaum lichter. Beide Langsadern derselben gleich- massig mit vielen Borsten besetzt. Die unteren Fliigel sind hell. Korperlange 1 mm. unbekannt. Vorkommen: Im April in den Bliiten von Potentilla. — Fund or t: Bohmen. 17. Physopus nervosa nov. sp.*) 9- Barva tela cernohneda, pterothorax zlutohnedy. Hlava jen trochu sirsi nez delsi, strany jejt za ocima jsou rovnobezne. Ocka od sebe oddalena. Na tyle mnoMvi pa- rallelntch vrasek, z nichz zadna nent zvlaste vyznacena. Tykadla tenka, 1. cl. jejich znacne kratsi nez 2., 3. trochu delsi nez predchazejici, 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, % Doklad ve sbirce musejm, praep. c. 12. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 12. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN 0 P TE R A\ 5. kratsi, 6. dels! nez 3.; stylus dlouhy, o dvou stejnfch clancich. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cernohnede, prvnl trochu svetlejsi, 3. a 4. cl. zlutave, 4. slabe, nekdy silneji hnede zkaleny, 5., 6. cl. a stylus cernohnede. Prothorax tak dlouhy jako hlava a malo sirsi. Na pfedntch jeho roztch po jednom dlouhem chlupu, na zadnlch po dvou. Male chloupky na zadnim okraji jeho podobne jako u predeslfc.h druhu rozestavene i utvorene. Pterothorax znacne deist a sirsi nez prothorax. Pfednt nohy jsou trochu stlustle. Femora tmave sedohneda, na basi a zvl. na konci (predni te2 nekdy uvnitr) 2lutava, tibie teze barvy a krome konce nahore a dole sedohnede zkalene. Obe zilky podelne v hof. kftdle jsou velmi silne a stejnomerne po cele deice mnohymi chlupy posete. Hof. kftdla jsou zlutave neb sedozlutave zkalena. Abdomen na konci cernymi dlouhymi a tenkymi chlupy opatfen. Delka tela 1 mm. — Tfi exempl, nalezeny. Posud nebyl objeven. Nalezena v prvntch jarntch kvetech; take v drnu, kdez pfezimovala. Cechy: Hradec Kralove. Turnov: U Rovenska (sic. Aloisie Bubakova). 9- Korperfarbe schwarzbraun. Pterothorax gelbbraun. Kopf nur ein wenig mehr breit als lang, seine Wangen parallel. Ocellen weit auseinander stehend. Auf dem Hinterhaupte viele ■\ parallele Runzeln, von denen keine besonders ausgezeichnet ist. Fiihler diinn, ihr 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 3. und 4. fast gleich lang, das 5. kiirzer, das 6. langer als das 3.; der Stylus lang, aus zwei gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarzbraun, das 1. etwas lichter, das 3. u. 4. gelblich, das 4. schwach, manchmal starker braun getriibt, das 5., 6. Glied und der Stylus schwarzbraun. Prothorax so lang wie der Kopf und wenig breiter. Auf seinen Vorderecken je eine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Die kleinen, auf seinem Hinterrande beflndlichen Harchen ahnlich wie bei den vorher- gehenden Arten dislociert und gebildet. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax. Vorderbeine etwas verdickt. Schenkel dunkel graubraun, am Grunde und hauptsachlich am Ende (die vorderen auch manchmal innen) gelblich; Tibien ebenfalls gelblich und, das Ende ausgenommen, oben und unten graubraun getriibt. Beide Langs- adern im Oberfliigel sind sehr stark und gleichmassig der ganzen Lange nach mit vielen Borsten besetzt. Die Oberfliigel gelblich oder graugelblich getriibt. Abdomen am Ende mit schwarzen langen Borsten versehen. Korperlange 1 mm. $ unbekannt. Vorkommen: In den ersten Friihlingsblumen ; uberwintert im Rasen. — Fundort: Bohmen. — 103 — II. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A. 18. Pliysopus robusta nov. sp.*) Tab. V., fig. 55. et 56. ' $• Barva tela cerna. az cernohneda; postava velmi mohutna. Hlava jen trochu sirs! ne2 dels!, nazad sotva zuzena. Prvnt clanek tykadel znacne kratst a trochu sirs! nez 2., 3. mnohem deist nez pfedchazejtct, 4. kratst nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. trochu kratst nez 3. Stylus silny, a to zvl. jeho prvnt clanek, ktery jest znacne kratst druheho. Barva tykadla: 1. a 2. cl., pak 5., 6. cl. a stylus cerne, nekdy cernohnede, 3. cl. zlutavy, 4. taktez zlutavy, nahore hnede zkaleny. Prothorax trochu deist a sirst nez hlava. Na predntch roztch po jednom, na zadntch po dvou dlouhfch chlupech. Male chloupky na zadntm okraji jeho podobne jako u pfedeslych druhu rozestavene i utvorene. Pterothorax mnohem deist a sirst nez prothorax. Nohy zavalite, bezbranne; jen na konci tarsu pfed- ntho naleza se dole malf ostrf zoubek. Prednt femora tlustst nez femora ostatntch noh. Vsecka femora cerna; prednt tibie zlute, nahore a dole hnede zkalene. Ostatnt tibie cele cerne. Vsecky tarsv zlute. Obe zilky v hof. kftdlech stejnomerne mnohymi chlupy po- sete. Tato silne hnedosede zkalena, ke konci svetlejst, na basi cira. Dol. kftdla cira. Abdomen ke konci zuzeny, znacne pfispicately. Chlupy na konci abdomenu tenke, cerne. Osmy cl. jest po obou stranach opatfen sirokym, ostfe se zakoncujtctm ctpkem, ktery sice u jinych druhu jest take pfitomen, avsak mene jest patrnym. Delka tela 1-4 mm. — Dvacet ctyry exempl. nalezeny. cT- Menst a slabst nez 9* Barva tela cernohneda. Tykadel 1. a 2. cl. jsou zlutave, slabe sedohnede zkalene; ostatnt clanky jsou podobne zbarveny jako u samice. Take barva noh jest u obou pohlavt tataz. Samci majt rovnez prednt femora stlustlejst a prednt tarsus ma te2 na konci dole malf ostry zoubek. Osmy cl. abdom. ma po obou stranach na mtstech, kde u samice ostre ctpky vystupuji, po jednom silnem, dosti dlouhem, od- stavajtctm trnu. Devaty cl. abdomenu jest dlouh\^, 3. — 7. cl. jeho majt dole u predntho okraje po jedne dlouhe, uzke, uprostred trochu zuzene svetle prohlubine. Pochvy pyje vyzbrojeny jsou pred koncem zubem zpetnym. — Nekolik exempl. nalezeno. Trasnenku tuto sbtral jsem jen v cervnu jednotlive v obou pohlavtch na roz- licnych kvetech lucntch, zvl. na Scabiosci arvensis. Cechy: Mukafov. Hradec Kralove: Na mnoha mtstech v okoli. Turnov. Solnice: U Skuhrova. Jind. Hradec (Duda). - - - S3— €= - *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 13. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 13. — 104 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA". 9- Korperfarbe schwarz bis schwarzbraun, Gestalt sehr machtig. Kopf nur etwas mehr breit als Jang, nach hinten einigermassen verengt. Das 1. Fiihlerglied bedeutend kiirzer und etwas breiter als das 2., das 3. viel langer als das vorhergehende, das 4. kiirzer als das 3., das 5. kiirzer als das 4., das 6. etwas kiirzer als das 3. Stylus stark, und zwar besonders sein erstes Glied, welches bedeutend kiirzer ist als das zweite. Fiihler- farbung: die ersten zwei Glieder, dann das 5., 6. und der Stylus schwarz, manchmal schwarzbraun, das 3. gelblich, das 4. ebenfalls gelblich, oben braun getriibt. Prothorax etwas langer und breiter als der Kopf. Auf seinen Vorderecken je eine, auf semen Hinterecken je zwei lange Borsten. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande ahnlich wie bei den vorigen Arten gestellt und gebildet. Pterothorax viel langer und breiter als der Prothorax. Beine gedrungen, wehrlos; nur am Ende des Vordertarsus unten befindet sich ein kleiner scharfer Zahn. Vorderschenkel dicker als die Schenkel der iibrigen Beine. Alle Schenkel schwarz. Die Vordertibien gelb, oben und unten braun getriibt, die iibrigen Tibien ganz schwarz. Alle Tarsen gelb. Beide Langsadern im Oberfliigel gleich- massig mit vielen Borsten besetzt. Die Oberfliigel stark braungrau getriibt, gegen das Ende zu lichter, am Grunde hell. Unterfliigel hell. Abdomen gegen das Ende zu verengt und bedeutend zugespitzt. Borsten am Ende des Abdomen diinn und schwarz. Das achte Segment ist beiderseits mit einem breiten scharfen Zipfel versehen, welcher wohl auch bei anderen Arten vorkommt, jedoch weniger auffallend ist. Korperlange 1'4 mm. n Kleiner und schwacher als das Weibchen. Korperfarbe schwarzbraun. Die ersten zwei Fiihlerglieder gelblich, schwach graubraun getriibt; die iibrigen Glieder ahnlich ge- farbt wie beim Weibchen. Auch die Farbe der Beine ist bei beiden Geschlechtern die- selbe. Die Mannchen haben ebenfalls die Vorderfemora verdickt und der Vordertarsus hat auch am Ende unten einen kleinen scharfen Zahn. Das achte Abdominalsegment hat jeder- seits an der Stelle, wo bei den Weibchen die scharfen Zipfel hervortreten, einen starken. ziemlich langen abstehenden Dorn. Das 9. Abdominalsegment ist lang, sein 3. — 7. Glied hat unten beim Vorderrand je eine lange, schmale, in der Mitte etwas verengte lichte Vertiefung. Die Pennisscheiden sind vor dem Ende mit einem ruckwarts gcrichteten Zahn versehen. Vorkommen: Im Juni in verschiedenen Bliiten. — Fund or t: Bohmen. 19. Physopus asjjera Halid. 1852. Thrips aspera Halidav. Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109. »Alae evolutae; tibiae muticae. — Nigra, hemelvtris nigricantibus basi albidis, pedibus fuscis, femorum anticorum et tibiarum basi, tibiis anticis tarsisqiie et antennarum medio pallidis; abdominis segmento antepenultimo basi utrinque mucronato, mas. — England. « H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. 20. Physopus nigriventris nov. sp.*) $• Hlava a thorax zlutave neb zlutohnede. sede zkalene ; abdomen cernohnedy, nekdy sedohnedy. Hlava sirs! nez dels! a nazad ponekud zuzena. Mezi vraskami na tyle jest jedna nejpatrnejst. Prvnt cl. tykadel znacne kratsi nez 2.; 2., 3. a 4. cl. postupne deist, 5. kratsi nez predchazejtct ; 6. deist nez 3.; stylus dlouhy, tenky, 2. jeho cl. patrne deist nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. sedozluty, 2. cl. tmavosedf, 3. zlutavf, na konci sedf neb zlutosedy, 4. sedy, na basi zlutavy, 5., 6. cl. a stylus tmavosede, 5. cl. nekdy v prve polovici zlutav^. Prothorax trochu deist ne2 hlava. Na pfedntch roztch po jednom, na zadntch po dvou dlouhych chlupech. Male chloupky na zadntm okraji jeho podobne jako u pfedeslych druhu rozestavene i utvofene. Femora tmave sedozluta, ke konci zlutava, tibie zlutave, vne trochu sede zkalene. Abdomen na konci s dlouhymi tenkymi chlupy. — Pet exempl. nalezeno. FORMA MACROPTERA. Vsecka tri ocka vyvinuta. Krtdla pfttomna, avsak kratka; dosahujt jen k 6. cl. abdom. Hofejst jsou trochu zlutave zkalena a majt obe zilky po cele deice opatfene cetnymi chlupy. Delka tela skoro 1 mm. FORMA BRACHYPTERA. Jen zadnt dve ocka jsou pfttomna; pfednt jest za- krnele. Kftdel jen rudimenta, nepfesahujtct pterolhorax. Tento nent patrne menst nez u dlouhokftdle formy. Delka tela 0‘ 7 mm. <$ . Nebyl posud objeven. Zije v drnu, kdez i pfezimuje. Cechy: Praha: V Divoke Sarce. Hradec Kralove: V lese Oulisti u Piletic. Tfebe- chovice. Opocno. $• Kopf und Thorax gelblich oder gelbbraun, grau getrubt; Abdomen schwarzbraun manchmal graubraun. Kopf mehr breit als lang und nach hinten einigermassen verengt. Unter den Runzeln auf dem Hinterhaupte ist eine am starksten. Das erste Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2.; das 2., 3. u. 4. Glied immer langer und langer, das 5. kiirzer als das vorhergehende ; das 6. langer als das 3.; der Stylus lang, diinn, sein 2. Glied deutlich langer als das erste. Fuhlerfarbung: 1. Glied graugelb, 2. Glied dunkelgrau, 3. Glied gelblich, am Ende grau oder gelblichgrau, das 4. grau, am Grunde gelblich, das 5., 6. und der Stylus dunkelgrau, das 5. manchmal in der ersten Halfte gelblich. Prothorax *) Doklad ve sbirce musejnl, praep. c. 14. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 14. — 106 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERAK. etwas langer als der Kopf. Auf seinen Vorderecken je eine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Die kleinen Harchen auf seinem Hinterrande sind ahnlich gestellt und ahnlich gebildet, wie bei den vorhergehenden Arten. Schenkel dunkel graugelb, gegen das Ende zu gelblich, Tibien gelblich, aussen etwas grau getriibt. Abdomen am Ende mit langen dtinnen Borsten versehen. FORMA MACROPTERA. Alle drei Ocellen entwickelt. Fliigel vorhanden, jedoch kurz; sie reichen nur bis zum 6. Abdominalsegmente. Die Oberfliigel sind etwas gelblich getriibt; ihre beiden Langsadern sind der ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten versehen. Korperlange fast 1 mm. FORMA BRACHYPTERA. Nur die hinteren zwei Ocellen vorhanden; das vor- dere ist verkiimmert. Die Fliigelrudimente iiberragen den Pterothorax nicht. Dieser ist nicht besonders kleiner als bei der langfliigeligen Form. Korperlange O’ 7 mm. <$ unbekannt. Vorkommen: Im Rasen, wo sie auch uberwintert. — Fundort: Bohmen. 21. Pliysopus atrata Halid.*) Tab. I., fig. 6. 1836. Thrips atrata Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447. 1843. Physapus atratus Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips atrata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109. 1878-79. — — Reuter, Diagn. ofv. nya Thvsanopt. f. Finland, pag. 6. $'• Barva tela cernohneda, nekdy cerna; pterothorax byva, zvl. po stranach, tmave cervenohnedy. Vyjimkou jest barva tela svetlejsi, a sice jsou hlava a thorax zlutohnede, silne (zvl. hlava) sede zkalene, abdomen svetle sedohnedy. Hlava trochu sirs! nez delsi. Prvni Cl. tykadel kratsi (ne znacne) nez 2., 3. znacne delsi nez predchazejici, 3. a 4. skoro stejne dlouhe, 5. znacne kratsi nez 4., 6. as tak dlouhy jako 3. Stylus dosti dlouhy, tlusty, 2. jeho cl. trochu deist nez prvy. Barva tykadel cernohneda, jen 3. cl. jest na basi sede zlutavy; vyjimkou jest celf zlutavf, sede zkaleny. Prothorax as tak dlouhy jako hlava. Na pfednich rozich neni dlouhy ch chlupu, na zadnich po dvou. Krome tec-hto chlupu ma jeste prothorax na svem zadnim okraji po kazde strane tfi male chloupky, z nichz treti jest nejdelsi. Pterothorax znacne sirsi a dels! nez prothorax. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 15. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 15. — 107 — 14* H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTE RA. Vsecka femora jsou cernohneda. Prednt tibie temne zlutave, nahore a dole cernohnede zkalene, strednt a zadnt tibie cernohnede, na samem konci temne zlutave. Tarsy zlu¬ tave, sede zkalene. Za tfemi chlupy na hlavnt zilce v hor. kftdle, nalezajtctmi se nad rmstem, kde pocina 2ilka vedlejsi, nasleduje mala mezera, za ntz je osm chlupu (velmi zrldka 7 neb 9) stejnomerne rozestavenych az na konec krtdla. Vedlejsi zilka jest po cele deice mnohymi chlupy opatfena. Hof. kftdlo jest silne zlutosede zkalene, na basi cire. Dol. krtdlo cire. Abdomen na konci dlouhymi tmavymi stetinami opatfen. Delka tela 1-2 — 1'4 mm. (dosud nepopsany). Jest znacne mens! nez $ . Barva tela a barva tykadel tataz jako u nl. Nohy jsou podobne zbarveny, konec stfedmch a zadnlch tibil vsak jest trochu sire temne zlu- tavy. Krtdla jsou ke konci trochu svetlejst a hlavnt zilka ma v druhe polovici nekdy jen 5 neb 6 chlupu. Stylus jest pomerne trochu kratst ne^ u $. Tfett az 7. cl. abdom. majt dole po jedne podlouhle, trochu ohnute, svetle prohlubine. Na 7. cl. jest tato pro- hlubina trochu menst nez na clanctch pfedchazejtctch. Var. (nov.) adusta. 9 • Hlava a thorax cervenohnede, nahore tmavosede zka¬ lene, abdomen svetle hnedozluty s sedym naletem. Konec abdomenu cerny. - — Hlava a thorax zlutohnede, nahore slabe sede zkalene, abdomen svetle hnedozluty, konec abdo¬ menu tmavosedy. Tfasnenka tato jest velmi hojnou a obyva jiz od brezna nejruznejst kvety, avsak zftdka kdy v tak velikem mnozstvt jako Ph. vulgatissima. Kvety jt zvlaste obltbene jsou pfedevstm Papaver somniferum, Melandryum pratense, Agrostemma githago, Monotropa liypopitys, Malva alcea, ColcMcum autumnale, Solcmum tuberosum a mnohe kvety zahradnt. Mimo to nalezame ji take na nekvetouctch rostlinach, a to nekdy v dosti znacnem mnozstvt. Tak videl jsem, jak z jara vyrazejtct koukol jimi byl temef obsypan. Casern zdrzuje se v drnu neb navstevuje Equisetum arvense. — Na- hore poznali jsme jiz nektere pestovane rostliny, ktere obyva a jimz zajiste i skodt. Krome onech jiz vyjmenovanych slust v tom ohledu jeste uvesti kvety od Linum usi- tatissimum, Vicia sativa , Beta vulgaris; hostem, ac rtdkym, byva nekdy tez v klasech obilnych. — Samci objevujt se v kvetnu, ba nektert ji^ koncem dnbna a mizejt v zart. Samice prezimujt v drnu, pod mechem, pod korou stromovou, v seschlych kvetenstvtch a pod spadanym listtm. — Var. adusta vyskytuje se mezi typickou formou jednotlive. Jest po cefych Cechach rozstfena a objevuje se te2 vsude po Krkonostch, kdez dostupuje nejvysstch vrcholku. — Z Rekv byla mi v kvetinach zaslana. V okolt Berltna sbtral jsem ji v zime. - 2 — ^ - — 108 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERAV 9- Korperfarbe schwarzbraun, manchmal schwarz. Der Pterothorax pflegt, besonders an den Seiten, dunkel rothbraun zu sein. Ausnahmsweise ist die Korperfarbe lichter, und zwar ist der Kopf und der Thorax gelbbraun, stark (hauptsachlich der Kopf) grau getriibt, das Abdomen licht graubraun. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Fiihlerglied etwas kiirzer als das 2., das 3. bedeutend langer als das vorhergehende, das 3. u. 4. fast gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer als das vorhergehende, das 6. etwa so lang wie das 3. Der Stylus ziemlich lang, dick, sein 2. Glied etwas langer als das erste. Fiihlerfarbung schwarzbraun, nur das 3. Glied am Grunde graugelblich ; ausnahmsweise ist es ganz gelblich, grau getriibt. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Auf seinen Vorderecken ohne lange Borsten, auf den Hinterecken mit je zwei solchen. Ausserdem tragt der Prothorax auf seinem Hinterrande jederseits drei kleine Harchen, von denen das dritte am langsten ist. Pterothorax bedeutend breiter und langer als der Prothorax. Alle Schenkel schwarzbraun. Vordertibien duster gelblich, oben und unten schwarzbraun ge¬ triibt, Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am aussersten Ende duster gelblich. Tarsen gelblich, grau getriibt. Hinter den drei Borsten, die sicli auf der Hauptader im Ober- fliigel iiber jener Stelle befinden, wo die Nebenader anfangt, folgt eine kleine Liicke, hinter welcher acht (sehr seiten 7 oder 9) Borsten bis zum Ende der Ader gleichmassig auf derselben vertheilt sind. Die Nebenader ist der ganzen Lange nach mit vielen Borsten besetzt. Oberfliigel stark gelbgrau getriibt, am Grunde hell. Unterfliigel hell. Abdomen am Ende mit langen diinnen Borsten versehen. Korperlange 1-2 — 1*4 mm. C? (noch unbeschrieben). Bedeutend kleiner als das Weibchen. Korper- und Fiihlerfarbe dieselbe. Beine ahnlich gefarbt, das Ende der Mittel- und Hintertibien ist jedoch breiter gelblich. Fliigel gegen das Ende zu etwas lichter; die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte manchmal nur 5 oder 6 Borsten. Der Stylus ist verhaltnismassig etwas kiirzer als beim Weibchen. Das 3. — 7. Abdominalsegment haben unten je eine langliche, etwas gebogene, lichte Vertiefung. Auf dem 7. Segmente ist diese Vertiefung etwas kleiner als auf den vorher- gehenden. Var. (nov.) adusta. $. Kopf und Thorax rothbraun, oben dunkelgrau getriibt, Abdomen licht braungelb mit grauen Anflug. Abdomenende schwarz. — £?. Kopf und Thorax gelbbraun, oben schwach grau getriibt, Abdomen licht braungelb, das Abdomen¬ ende dunkelgrau. Vorkommen: Sehr haufig in den mannigfaltigsten Bliiten. Die Weibchen findet man das ganze Jahr hindurch (sie iiberwintern im Rasen), die Mannchen von Ende April bis September. — Fundorte: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen, Berlin (Uzel), Fiume. — 109 — H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. 22. Physopus pallipennis nov. sp.*) Tab. V., fig. 57. || Barva tela tmave sedohneda, zrtdka cernohneda, pterothorax sede cervenohnedy. Hlava malo sirs! nez dels!. Oci trochu vykoulene. Tvare nemnoho vypoukle. Prvnl clanek tykadel kratst, 3. znacne deist nez 2., 4. cl. trochu kratst nez 3., 5. uzky, kratst nez 4., 6. cl. trochu kratst nez 3. Stylus kratky, tlusty, o dvou skoro stejnych clanctch; 3. a 4. cl. jsou ke konci znacne zu^eny. Barva tykadel jest cerna, 2. cl. na konci a trett jsou 2lute; tento jest na konci sede zkaleny. Prothorax as tak dlouhy jako hlava, zadnt rohy jeho jsou zaokrouhlene ; na predntch roztch nent dlouhych chlupu, na zadntch po dvou. Krome techto chlupu ma prothorax na zadntm svem okraji tfi male chloupky, z nichz trett jest nejdelst. Femora sedohneda, prednt na konci 2luta; prednt tibie zlute, nahofe a dole uzce sedohnede, ostatnt tibie sedohnede, na konci zlute; tarsy zlute. Krtdla slabe zlutosede zkalena, u korene skoro cira; dolejst cira. Hlavnt zilka jest v druhe sve polovine opatrena tremi chlupy, z nichz jeden jest od ostatntch obou vice oddalen. Ve- dlejst zilka jest po cele. deice huste chlupy poseta. Delka tela 1-3 mm. Var. adusta. Hlava a thorax svetle hnedozlute, hlava silneji, thorax slabe sede zkaleny. Hlava a prothorax mtvajt slaby zelenavy nalet. Abdomen zlutavy, nahofe sotva, jindy slabe, ke konci silneji sede zkaleny; dva poslednt clanky tmavosede. . Nebyl posud objeven. Naleza se v ruznych kvetech (zvl. v bllnu) od dubna do srpna v poctu neve- likem. Var. adusta vyskytuje se mezi formou typickou velmi portdku. Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice : U Jenikovic. Opocno. Nova Paka. Pecka. Vrajt. Vrchlabt. Liberec. Ptsek (Varecka). V Krkonostch sbtral jsem ji u Krausovych mlynu, u Spindelmtihlu, v Labskem dule, v Malem Sneznem bfeznu, okolo Peterman- novy boudy, po strantch nad Malym stavem, u Velike Cpy a na vrcholu Snezky (zde var. adusta). Hory Orlicke. — Na Helgolande nalezl jsem ji v srpnu. 9- Korperfarbe dunkel graubraun, selten schwarzbraun, Pterothorax grau rothbraun. Kopf ein wenig mehr breit als lang. Augen etwas hervorgequollen. Wangen nicht viel gewolbt. Erstes Ftihlerglied kurzer, 3. bedeutend langer als das 2., das 4. etwas kurzer als das *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 16. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 16. 110 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYSAN OPTER A“. 3., das 5. schmal, kiirzer als das 4., das 6. elwas kiirzer als das 3. Stylus kurz, dick, aus zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt; 3. u. 4. Glied gegen das Ende zu be- deutend verengt. Fiihlerfarbe schwarz, 2. Glied am Ende und das 3. gelb, dieses am Ende grau getriibt. Prothorax etwa so lang wie der Kopf, seine Hinterecken abgerundet; auf seinen Vorderecken keine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Ausserdem ist sein Hinterrand jederseits mit drei kleinen Harchen besetzt, von denen das dritte am langsten ist. Schenkel graubraun, die vorderen am Ende gelb; die Vordertibien gelb, oben und unten schmal graubraun, die ubrigen Tibien graubraun, am Ende gelb; Tarsen gelb. Oberfliigel schwach gelbgrau getriibt, am Grunde fast hell; Unterfliigel hell. Die Hauptader ist in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten besetzt, von denen die eine von den ubrigen zwei entfernt ist. Die Nebenader der ganzen Lange nach dicht mit Borsten besaet. Korperlange L3 mm. Var. adusta. Kopf und Thorax licht braungelb, jener starker, dieser schwach grau getriibt. Kopf und Prothorax haben zuweilen einen schwachen grunlichen Anflug. Abdomen gelblich, oben kaum, manchmal schwach, gegen das Ende zu starker grau ge- triibt ; die zwei letzten Segmente dunkelgrau. unbekannt. Vorkommen: Von April bis August in verschiedenen Bliiten, hauptsachlich jedoch in jenen von Hyoscyamus niger. — Fundorte: Bohmen, Helgoland (Uzel). Bemerkung. Da diese Art als H a 1 i d a y s vulgatissima aufgefasst werden konnte (wegen der bei der dunklen Korperfarbe auffallend lichten Fliigel und wegen der Farbung der Fuhler), erlaube ich mir hier einige Betrachtungen anzufiihren. FI a li day wendet den Namen vulgatissima zuerst im Jahre 1836 an, gibt jedoch von dieser Art keine Beschreibung und identificiert sie nur mit einer gewissen Art Degeers. Er erwahnt, dass sie die bei weitem haufigste sei, das ganze Jahr hindurch in den verschiedensten Gartenblumen vorkomme und im Friihjahre sehon mit den Narcissen erscheine. Erst in Walkers Katalog der Homopteren des britischen Museums, der eine Abhandlung iiber Thysanopteren, nach den Manuscripten Hal id ays zusammengestellt, enthalt, be- findet sich folgende Beschreibung: „ Nigricans, hemelytris albidis, antennis pedibusque fuscis, anten- narum articulo secundo apice, tertio toto, femoribus tibiisque basi et apice tarsisque pallidis, fern. Fusco-testacea, abdomine citra basin nigricante, antennis pedibusque pallidis, antennis apice femo¬ ribus tibiisque medio infuscatis, mas.“ Weil nun Ph. pallipennis stets alle Schenkel (das Ende der vorderen ausgenommen) bis zur Spitze dunkel hat und auch die mittleren und hinteren Tibien vom Grunde an ganz dunkel und nur ihre Enden hell sind, erscheint sie als gut gesonderte Art. — Ubrigens glaube ich Hal i days Art vulgatissima richtig aufgefasst zu haben, obwohl die Fiihler- farbung bei meinen Exemplaren in der Regel abweichend ist. Bei der grossen Mehrzahl meiner Exemplare ist namlich das 3., 4. u. 5. Glied licht, oben, gegen das Ende zu sehr schwach grau getriibt. Es pflegt jedoch (je nach dem Fundorte) auch das 5. Glied fast ganz grau getriibt zu sein, wobei auch das 4. Glied an Triibung gewinnt: dadurch nahern sich die Fiihler der betreffenden Exemplare in Farbung sehr den Halidayschen Exemplaren. Da ich nun auch eine (allerdings sehr seltene) Varietat ( fulvicornis ) entdeckt habe, bei welcher die ganzen Fiihler gelblich graubraun sind, und das. 3. Glied sogar nur etwas lichter ist, bei der Varietat albi- cornis (auch nur sehr selten) die Fuhler im Gegentheil (die ersten zwei Glieder ausgenommen) weiss werden, so ist ersichtlich, dass die Farbung der Fuhler Veranderungen unterworfen ist. Viel- 111 — H. UZEL, MO NOGRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTER A. leicht ist es auch nicht bei den sehr knappen Beschreibungen Halidays ganz ausgeschlossen, dass das 4. u. 5. Fuhlerglied bei seinen Exemplaren theilweise licht waren, da der Autor moglicher- weise nur besonderen Nachdruck auf das helle 3. Glied im Gegensatz zu seiner vorhergehenden Art atrata gibt, bei der hervorgehoben wird, dass das 3. Fuhlerglied dunkel ist. Dass ich Halidays Art vulgatissima vor mir habe, beweisen auch die Fliigel ineiner Exemplare, die im Verhaltnis zur Korperfarbe auffallend (noch auffallender als bei pallipennis) licht sind, die Farbung ihrer Beine, die mit Halidays Exemplaren ubereinstimmt; weiter ist auch die Verengung des Kopfes nach hinten, welche bei meinen Exemplaren vorkommt, auf Degeers Zeichnung, auf die Haliday hinweist (Mem. p. servir a l’hist. d. Insectes, tab. I., fig. 1.), angedeutet, und endlich ist die betref- fende Art bei uns entschieden die gewohnlichste und bewohnt in Unmassen Blumen uberhaupt und auch speciell Gartenblumen, und zwar gleich vom Fruhjahre an sehr zahlreich. Was die Mannchen, die ich gesammelt habe, anbelangt, so sind ihre Fiihler und Beine ahnlich wie bei Halidays Exemplaren gefarbt. Der Korper jedoch ist gewohnlich viel lichter, obwohl er ausnahms- weise auch ahnlich dunkel erscheinen kann, wie es Haliday angibt. 23. Physopus phalerata Halid.*) Tab. I., fig. 5.; Tab. V., fig. 58.— 60. 1836. Thrips phalerata Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 447. 1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 413. 1843. Odontothrips phalerata Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips phalerata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1108. 1852. — — Heeger, Sitzb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 131., tab. XIX. (spatne! — sehlecht!). 9- Barva tela cernohneda az cerna. Hlava trochu sirs! nez deist. Tykadel 1. cl. kratst nez 2., stejne vsak siroky. Trett cl. deist nez predchazejtct; 3., 4. a 6. cl. asi stejne dlouhe, 5. znacne kratst; 3. a 4. cl. ke konci trochu zuzene. Stylus dlouhy. 2. cl. jeho deist nez prvni. K spodnt strane 6. cl. dole prileha cira supinka, v predu v ctpek pro- dlouzena. Cele tykadlo cernohnede, 2. cl. na konci, 3. clanek cely zluty. Prothorax jest trochu deist nez hlava, na predntch jeho roztch nent dlouhych chlupu, na zadntch po dvou. Prvni par noh znacne stlustly. Vsecka femora jsou cernohneda; prednt tibie zlute, nahore a dole uzce sede zkalene, ostatnt tibie cele cernohnede; tarsy vsecky ^lute. Prednt tibie majt na konci dole silnY, dlouhy, dolu zakfiveny zub. Vedle tohoto zubu naleza se jeste ostry hrbol, u nehoz stojt silna stetinka. Prednt tarsus nema dole zadnych hrbolku. Hlavnt zilka jest po cele sve deice stejnomerne chlupy poseta; jen pred dvema posledntmi chlupy jest vetst mezera. Vedlejst zilka taktez cela chlupy poseta. Horejst krtdla bila, uprostred s velmi sirokou tmavou stuhou; koren a konec krtdla jsou tez *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 17. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep Nr. 17. 112 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. tmave zkalene. Bila cast' kfidla mezi prostfedni tmavou stuhou a tmavym kancem jest trochu temnejsi nez bila cast kfidla ria basi. Toto nepatrne zkaleni neni vsak nijak na ujmu zfetelnosti tmavych stuh. Dol. kfidla slabe zkalena, ke konci trochu silneji, na basi cira. Delka tela 11 mm. <$ (dosud nepopsany). Mensi nez 9 I telo, tykadla, nohy i kfidla prave tak zbarvene jako u ni. Pfedni nohy jsou taktez stlustle a maji na pfednich tibiich podobny zub, jenz vsak jest trochu tenci a vice zakfiveny. Vedle neho jest te2 u samce ostry hrbol. Clanky abdom. nemaji dole zadnych svetlych prohlubin; za to prodluzuji se 4. — 7. cl. dole na zadnim kraji uprostfed v okrouhly cipek. Zije v drnu. V kvetnu nalezl jsem ji v obou pohlavich, a to misty hojne. Jednu samici sbiraljsem take pocatkem listopadu. Die Halid aye zije v kvetech od Vicia saliva. Cechy: Hradec Kralove: U Vekose. Tfebechovice : V lese pod Vvsokym Ujezdem. Opocno: V haji Cbropotine. Milesovka. - S3-~-£5 - $• Korperfarbe schwarzbraun bis schwarz. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Fiihler- glied kiirzer als das 2., jedoch gleich breit. Das 3. Glied langer als das vorhergehende ; das 3., 4. u. 6. Glied etwa gleich lang, das 5. bedeutend kiirzer; das 3. u. 4. Glied gegen das Ende zu etwas verengt. Stylus lang, sein zweites Glied langer als das erste. An der Unterseite des 6. Gliedes befmdet sich eine helle Schuppe, welche vorne in einen kleinen Zipfel verlangert ist. Der ganze Fiihler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende und das 3. ganz gelb. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf seinen Vorderecken keine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Das erste Paar Beine bedeutend verdickt. Alle Schenkel schwarzbraun; die Vordertibien gelb, oben und unten schmal grau getriibt, die librigen Tibien ganz schwarzbraun; alle Tarsen gelb. Vordertibien am Ende unten mit' einem starken, langen nach unten gekriimmten Zahn versehen. Neben diesem Zahn befindet sich noc.h ein scharfer Hocker, bei welchem eine kleine starke Borste steht. Vordertarsus unten ohne Hockerchen. Die Hauptader ist der ganzen Lange nach gleich- massig mit Borsten besaet; nur vor den zwei letzten befindet sich eine Liicke. Die Nebenader iiberall mit Borsten versehen. Oberfliigel weiss, inmitten mit einer sehr breiten dunklen Binde; auch die Wurzel und das Ende des Fliigels dunkel. Der lichte Theil des Fliigels zwischen der dunklen Mittelbinde und dem dunklen Ende ist etwas triiber als der lichte Theil vor der Wurzel. Diese unbedeutende Triibung ist jedoch der Deutlich- keit der dunklen Binden nicht nachtheilig. Unterfliigel schwach getriibt, gegen das Ende zu etwas starker, am Grunde hell. Korperlange 1-1 mm. 113 — 15 H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. cf (noch unbeschrieben). Kleiner als das 9 I Korper, Fiihler, Beine und Fldgel ebenso gefarbt. Vorder- beine ebenfalls verdickt und die Enden der Vordertibien mit einem ahnlichen Zahn ver- sehen, der jedoch etwas diinner und mehr gekrummt ist. Neben ihm steht auch hier ein scharfer Hocker. Die Abdominalsegmente haben unten keine lichten Vertiefungen; dafiir sind die Hinterrander des 4. — 7. Segm. in der Mitte unten mit je einem abgerundeten Zapfen versehen. Vorkommen: Im Mai wurden Weibchen und Mannchen gefunden, im November nurWeibchen. Lebt im Rasen. — Fundorte: England (Haliday), Bohmen. 24. Pliysopus intermedia nov. sp.*) ■ Barva tela cerna. Pfedni tibie maji na konci veliky silny, znacne ohnuty zub, vedle nehoz stoji hrbolek, stetinou zakonceny. Na pfednim tarsu neni hrbolku. Hofejsi i dolejsi kfidla a nohy jsou tak zbarvene jako u druhu pfedchazejiciho. Chlupatost’ zilek jest rovne^ tataz jako u druhu phalerata. Tvar a zbarveni tykadel vsak jako u druhu nasle- dujiciho. Delka tela 1’5 mm. — Dvanact exempt bylo nalezeno. d1- Barva tela cernohneda. Tykadel prvni clanek sedohnedy, 2. zlutavy, slabe hnede zkaleny, 3. zlutavy, 4. dole zlutavy, nahofe ke konci sedohnedy; nasledujici clanky taktez sedohnede. Femora cernohneda, predni na. konci zlutava. Predni tibie zlutave, stredni a zadni cernohnede, na konci zlutave. Tarsy vsecky zlutave. Predni tibie na konci dole s mohutnym zahnutym zubem. Na pfednim tarsu dole neni hrbolku. Kfidla jsou zbarvena jako u samice. Dole na clancich abdomenu neni onech cipku na zadnim kraji jako u samcu druhu pfedchazejiciho. Delka tela 0‘9 mm. — Jediny exempt nalezen. Tfasnenku tuto sbiral jsem v cervnu v obou pohlavich na kvetech u Piletic, nedaleko Hradce Kralove. 9. .. Korperfarbe schwarz. Die Vordertibien haben am Ende einen grossen, starken, bedeutend gekrummten Zahn, neben welchem ein Hocker steht, auf dessen Ende eine *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 18. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 18. — 114 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPTER A“. Borste sich befindet. An den Vordertarsen keine Hockerchen. Beine, Ober- und Unterflngel sind ahnlich wie bei der vorhergehenden Art gefarbt. Die Behaarnng der Flugeladern eben- falls dieselbe wie bei der Art phalerata ; Gestalt und Farbung der Fiihler jedoch wie bei der folgenden Art. Korperlange P5 mm. (?; Korperfarbe schwarzbraun. Erstes Fiihlerglied graubraun, 2. gelblich, schwach braun getriibt, 3. gelblich, das 4. unten gelblich, oben gegen das Ende zu graubraun; die folgenden Glieder ebenfalls graubraun. Die Schenkel schwarzbraun, die vorderen am Ende gelblich. Vordertibien gelblich, Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelblich. Alle Tarsen gelblich. Vordertibien am Ende unten mit einem machtigen gekrummten Zahn versehen. Am Vordertarsus unten keine Hockerchen. Flugel ahnlich wie beim Weibchen gefarbt. Die Abdominalsegmente haben an der Bauchseite keine Zapfen wie bei der vorhergehenden Art. Korperlange 0*9 mm. Vorkommen: Im Juni in beiden Geschlechtern auf Bliiten. — Fundort: Bohmen. 25. Pliysopus ulicis Halid.*) Tab. V., fig. 61. 1836. Thrips Ulicis Haliday, Entomolog. Magazine, str. 446. 1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 414. 1843. Oclontohrips ulicis Arnyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1108.; tab. VII., fig. 43. et 44. 1852. — Loti Idem, ibidem. 1852. — Ulicis Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 130.; tab. XVIII. (spatne! — schlecht!). 1878-79. — basalis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 13. $• Barva tela cernohneda, casto cerna. Hlava trochu sirs! nez dels!. Prvni cl. ty- kadel kratsi nez 2., stejne vsak sirokY; 3. jest dels! druheho a ke konci hrdlovite se zuzuje; 4. jest podobneho tvaru, mirneji vsak ke konci zuzeny; 3., 4. a 6. cl. jsou skoro stejne dlouhe, 5. mnohem kratsi nez predchazejlcl. Stylus dlouhy, druhy jeho clanek dels! nez prv^. K 6. cl. prileha dole velika ellipticna, v pfedu pfispicatela, svetla supinka. Tykadlo cernohnede, 2. cl. na konci, 3 cl. cely zluty, 4. zluty, slabeji nebo silneji ^e- dohnede zkaleny. Prothorax jest dels! nez hlava. Na zadnlch rozlch jsou dva dlouhe *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 19. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums^ Praep. Nr. 19. — 115 — 15* H. UZEL, MONO GRAP HIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. chlupy. Prvni par noh jest znacne stlustly. Pfedni tibie maji na konci dole silny, dolu zakfiveny zub, ktery vsak jest mens! nez u druhu pfedchazejiciho. Vedle toho zubu naleza se jeste maly hrbol, zakoncujici se silnou stetinou. Pfedni tarsus ma ke konci dole dva male ostre hrbolky, tesne vedle sebe stojici. takze, divame-li se ze strany, vi- dlme toliko jeden. Vsecka femora jsou cernohneda; predni tibie zlute, nahofe a dole uzce sede zkalene, ostatni tibie cele cernohnede; tarsy vsecky zlute. Zilky v hof. kfidle po- dobne obrvene jako u druhu pfedchazejiciho, mezera vsak pfed poslednimi dvema chlupy na 2ilce hlavni jest znacne mensi. Hofejsi kfidla jsou az po zacatek spodni zilky bile, jen kofen jest tmavy; od pocatku spodni zilky az na konec jest kfidlo silne sedohnede zkalene. Dot. kfidla cira a jen ke konci nepatrne zkalena. Delka tela 1*3 mm. $ (dosud nepopsany). Mensi nez 9- Telo tmave sedohnede. Tykadel 1. — 3. cl. zlutave; prvni clanek bfva trochu hnede zkaleny; 4. nekdy cely zlutavy, jindy jen dole zlutavy. nahofe vsak ke konci svetle sedohnedy; nasledujici vsecky svetle sedohnede. Kfidla jsou podobne jako u samickv zbarvena, od polovice vsak do konce trochu mene zkalena; spicka kfidla jest opet tmavsi. Nohy jsou utvofeny a zbarveny jako u samice. Pfedni nohy take stlustle. Zub na koncich tibii jest tez zde pfitomen, jakoz i hrbolek se stetinou na konci vedle neho a dva ostre hrbolky dole pfed koncem tarsu. Nekdy jsou stfedni a zadni tibie na samem konci zlutave. Ctvrty az 7. cl. abdom. dole nemaji na zadnim kraji uprostfed onoho vy- be^ku jako samci druhu phcilerata. Vyskytuje se v obou pohlavich od kvetna do srpna v drnu. Mimo to zije v ruznych kvetech, zvlaste v papilionaceich, v kopretine a v jeteli. Nekdy nalezame ji tez na nizkych rostlinach nekvetoucich v poctu dosti znacnem. Cechy: Mukafov. Hradec. Kralove. Tfebechovice. Turnov. Jilemnice: U Branne. Li- berec: U Habendorfn. Solnice: U Skuhrova. Pisek. Chotebof (Vafecka). Jindf. Hradec (Duda). - - e - ■ Korperfarbe schwarzbraun, oft schwarz. Kopf etwas mehr breit als lang. Erstes Fuhlerglied kiirzer als das 2., jedoch gleich breit; das 3. ist langer als das 2. und gegen das Ende zu halsformig verengt; das 4. ahnlich geformt, jedoch massiger verengt; das 3., 4. u. 6. Glied fast gleich lang, das 5. viel kiirzer als das vorhergehende. Stylus lang, sein zweites Glied langer als das erste. Am 6. Gliede unten befindet sich eine grosse elliptische, vorn zugespitzte lichte Schuppe. Fuhler schwarzbraun, das 2. Glied am Ende, das 3. ganz gelb, das 4. gelb, schwacher oder starker graubraun getriibt. Prothorax langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Erstes Beinpaar be- — 116 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU ,,THYSANOPTERAK. deutend verdickt. Vordertibien am Ende unten mit einem starken, nach unten gekriimmten Zahn bewaffnet, der jedoch kleiner ist als bei der vorhergehenden Art. Neben diesem Zahn befindet sich noch ein kleiner Hocker, auf dessen Spitze eine starke Borste steht. Vordertarsus unten mit zwei kleinen scharfen Hockerchen versehen, welche dicht neben einander stehen, so dass wir, wenn wir sie von der Seite betrachten, nur eins derselben wahrnehmen. Alle Schenkel schwarzbraun ; Vordertibien gelb, oben und unten schmal grau getrubt, die iibrigen Tibien ganz schwarzbraun; alle Tarsen gelb. Langsadern im Oberfliigel ahnlich beborstet wie bei der vorhergehenden Art, jedoch ist die Lucke vor den zwei letzten Borsten auf der Hauptader bedeutend kleiner. Oberfliigel bis zum Anfang der Nebenader weiss, die Wurzel selbst jedoch dunkel; vom Anfange der Nebenader bis zum Ende ist der Oberfliigel stark graubraun getriibt. Unterfliigel hell und nur gegen das Ende zu un- bedeutend getrubt. Korperlange 1*3 mm. cJ (noch unbeschrieben). Kleiner als das 9- Korper dunkel graubraun. Erstes bis 3. Fiihlerglied gelblich; erstes Glied oft etwas braun getriibt, das 4. manchmal ganz gelblich, zuweilen nur unten gelblich, oben jedoch gegen das Ende zu licht graubraun ; alle folgenden Fiihlerglieder licht graubraun. Fliigel ahnlich wie beim Weibchen gefarbt, von der Mitte an bis zum Ende jedoch etwas lichter; die Flugelspitze ist wieder dunkler. Gestalt und Farbe der Beine wie beim Weibchen. Vorderbeine ebenfalls verdickt. Auch der Zahn auf den Enden der Vordertibien ist hier vorhanden, ebenso wie der Hocker mit der Borste auf seiner Spitze neben ihm und die zwei scharfen Hockerchen unten am Tarsus. Manchmal sind die Mittel- und Hintertibien am aussersten Ende gelblich. Das 4. — 7. Abdominalsegment unten ohne Zapfen wie bei den Mannchen der Art phalerata. Vorkommen: Von Mai bis August in beiden Geschlechtern in Rasen, zuweilen in verschiedenen Bliiten. — Fun d or te: England (Haliday), Finnland (Reuter), Bohmen. 26. Pliysopus inconsequens nov. sp.*) $• Barva tela zlutoseda a2 sedohneda; pterothorax byva cervenohnedy neb temne Zlutohnedy. Pfi svetlejstch exemplaftch byvaji hlava a konec abdomenu nejtmavstmi castmi. Hlava trochu dels! nez sirst. Oci dosti znaCne vykoulene. Prvnt clanek tykadel velmi silny a jen trochu kratst nez 2., 3. cl. deist a 4. malo kratst ne2 3., 5. velmi maly, 6. kratst nez 3. Stylus kratky, tlusty, konicky, ze dvou stejne dlouhych clanku *) Doklad ve sblrce musejni praep. c. 20. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, praep. Nr. 20. — 117 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SAN OP TER A. slozenf. Tykadla sedohneda, 2. cl. na konci a tfetl cely zlutave. Prothorax hlavy troc.hu kratsl. Na zadm'ch rozlch dve dlouhe stetiny. Nohv stlhle. Pfednl tarsus ukoncen jest malyrn, dolu obracenym zoubkem (podobne jako u druhu robusta). Vsecka femora a tibie sedohnede (u svetlych exempl. sedozlute); vsecky tibie, zvlaste pfednl, na konci kalne zlutave. Hof. kfidla jsou malo prohnuta. Rozestaveni chlupu na hlavnl zilce, ktere jest u jinych druhu velmi stale, men! se zde merou znacnou a to nejen u ruznfcb indi- vidui, ale tez u praveho a leveho kfidla tehoz individua. Pro tuto nestalost zvoleno jmeno inconsequens. Na one cash hofejsl zilky, pod ntz zactna zilka dolejsi, a kde u jinych druhu jsou pravidlem 3 chlupy, jsou u druhu tohoto chlupy ctyri (nekdy az 6). Za nimi byva vetsi neb mens! mezera, obycejne jednim, jindy dvema chlupy pfervana, a ke konci 2ilky stavaji 2 — 7 chlupu. Dolejsf zilka stejnomerne po cele deice chlupy poseta. Hof. kfidla jsou znacne zlutosede zkalena, na basi svetlejsl, pfed basl pak naleza se podelne, nekdy dosti nezfetelne, cire okenko. Kfidla dolejsi cela velmi slabe sede zka¬ lena. Delka tela P3 mm. C?. Nebyl posud objeven. Tfasnenka tato zije v dubnu a v kvetnu na spodnl strane listu kastanu konskeho. dale v kvetech od Acer platcmoides a Primus cerasus misty v mnozstvl; v menslm poctu pak vyskytuje se v kvetech od Anemone nemorosa a Populus tremula. Cechv: Praha: Jen v Cibulce. Peruc. — Take z Pesti mi byla v kvetech zaslana. $• Korperfarbe gelbgrau bis graubraun; Pterothorax oft rothbraun oder dunkel gelb- braun. Bei lichteren Exemplaren pflegen der Kopf und das Abdomenende die dunkelsten Theile zu sein. Kopf etwas mehr lang als breit. Augen ziemlich stark hervorgequollen. Erstes Flihlerglied sehr stark und nur etwas kiirzer als das 2., das 3. Glied langer, das 4. wenig kiirzer als das 3., das 5. sehr. klein, das 6. kiirzer als das 3. Stylus kurz, dick, konisch, aus zwei gleich langen Gliedern bestehend. Fiihler graubraun, das 2. Glied am Ende und das 3. ganz gelblich. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken zwei lange Borsten. Beine schlank. Vordertarsus am aussersten Ende mit einem kleinen, nach unten gewendeten Zahnchen (ahnlich wie bei der Art robusta). Alle Schenkel und Tibien graubraun (bei lichten Exemplaren . graugelb), alle Tibien, hauptsachlich die vorderen, am Ende triib gelblich. Oberfliigel wenig gebogen. Die Stellung der Borsten auf der Hauptader, welche bei anderen Arten sehr constant ist. andert hier ungemein ab, und zwar nicht nur bei verschiedenen Individuen, sondern auch am rechten und linken Fliigel desselben Individuum. Wegen dieser Unbestandigkeit wurde der Name inconsequens gewahlt. Auf jener Stelle der Hauptader, unter welcher die Nebenader — 118 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. ihren Ursprung nimmt, stehen bei dieser Art 4 Borsten (manchmal bis 6), hinter welchen eine grossere oder kleinere Liicke folgt, durch eine oder zwei Borsten unterbrochen ; gegen das Ende der Hauptader zu betinden sich noch 2 — • 7 Borsten. Die Nebenader gleichmassig der ganzen Lange nach mit Borsten besaet. Oberflugel bedeutend gelbgrau getrubt, am Grande lichter. Unterflugel sehr schwach gran angehaucht. Korperlange l-3 mm. C? unbekannt. Vorkommen: Im April und Mai auf der Unterseite der Blatter von Aesculus hippocastanum und in verschiedenen Bliiten stellenweise zahlreich. — Fundorte: Bohmen, Pest. 27. Pliysopus prinralae Halid.*) Tab. V., fig. 62. 1836. Thrips Primulae Halidav, Entomolog. Magazine, pag. 449. 1836. — decora Idem, ibidem. 1836. — Primulae Burmeister, Handb. d. Entomologie. II, pag. 415. 1836. — ■ decora Idem, ibidem, pag. 416. 1843. Taeniothrips primulae Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644. 1843. — decora Idem, ibidem. 1852. Thrips Primulae Haliday, Walker : Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1109. 1852. — decora Idem, ibidem. $• Barva tela cernohneda a£ cerna; vyjimkou jest pterothorax aneb cele telo svet- lejsl. Hlava dels! nez sirs!, oci znacnou merou vykoulene. Tykadel prvni cl. velmi silny a jen trochu kratsl nez 2., 3. mnohem dels! ne2 tento, ke konci hrdlovite se zuzujicl, 4. malo kratsl nez 3., ke konci mene zu^eny, 5. velmi maly, 6. kratsl nez 3. Stylus dlouhf, tenky, o dvou skoro stejnych clanclch. Barva tykadel: prvni. dva cl. cernohnede, konec druheho a tret! Cl. zluty, 4. od polou sedo- az cernohnedy, do polou zluty az zlutohnedf ; ostatnl clanky cernohnede. Prothorax hlavy trochu kratsl. Na zadnlch rozlch dve dlouhe stetiny. Femora cernohneda, prednl na konci casto zluta; pfednl tibie zlute, casto z pocatku slabe, vzdy pak nahofe a dole uzce hnede zkalene; ostatnl tibie cerno¬ hnede, na konci a na same basi zlute. Hof. kfldla jsou za prvni tfetinou zuzena a znacne nahoru prohnuta, spicata. Na one cash hlavnl zilky, pod nlz zaclna ^ilka vedlejsl, na- lezame u druhu tohoto, rovne£ jako u druhu predchazejlclho, Ctyfi chlupy, kdezto *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 21. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep Nr. 21. — 119 — II; UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. u jinfch tfasnenek zde byvaji toliko tfi. As uprostfed mezi nimi a spickou kfidla jest jeden, na konci zilky pak dva chlupy. Vedlejsi zilka jest stejnomerne po cele deice clilupy poseta. Hof. kfidla jsou od base az k pocatku vedlejsi zilky bila, pak sedohnede zkalena, a to z pocatku a ke konci velmi znacne, uprostfed mnohem slabeji. Pfed spickou naleza se nekdy podelne svetle okenko. Dolejsi kfidla jsou na basi cira, pak sede zka¬ lena, na konci tmavejsi. Delka tela 1;3 — 1*5 mm. Var. (nov.) adusta. Hlava a thorax cervenohnede, slabe az silne sede zkalene, abdomen svetle zlutohnedy, se slabym sedym nadechem; dva posledni clanky cerne. $ (dosud nepopsany). Mnohem mensi nez 9 • Barva tela, tykadel, noh i kfidel tataz jako u ni. Ab¬ domen ma na 3. — 7. cl. dole po jedne velmi dlouhe, piskotovite, svetle prohlubine. Prvni kvetiny jarni lakaji tuto tfasnenku z jejich zimnich skrysi, ktere si vyhle- dava v drnu a pod spadanym listim. Tak nalezame Casto kvety od Leucojum vernum jimi cetne navstivene. Mimo to zije zvlaste cetne v kvetech od Anemone nemorosa, Corydalis cava, Viola, Oxalis acetosella , Stellaria holosericea, Fragaria a Mono- tropa hypopitys. Samci objevuji se v dubnu a obe pohlavi nalezal jsem az do srpna, za nehoz mizeji. Var. adusta zije jednotlive mezi formou typickou. Cechy: Praha: V lese mezi Krci a Kundraticemi, u Sv. Prokopa, v Cibulce. Mu- kafov. Cercany (Bubak). Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Jaromef. Turnov (Bubak). Jablonec. Liberec. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda). 9- : Korperfarbe schwarzbraun bis Ichwarz ; ausnahmsweise der Pterothorax oder der ganze Korper lichter. Kopf mehr Jang als breit, Augen stark hervorgequollen. Erstes Fuhlerglied sehr stark und nur etwas kurzer als das 2., das 3. viel langer als das vor- hergehende, gegen das Elide zu halsformig verengt, das 4. wenig kurzer als das 3., gegen das Ende. zu weniger, verengt, das 5. sehr klein, das 6. kurzer als das 3. Stylus lang, diinn, aus zwei fast gleichen Gliedern zusammengesetzt. Fuhlerfarbung: die ersten zwei Glieder schwarzbraun, das Ende des 2. u. das 3. gelb, das 4. von der Mitte an grau- bis schwarzbraun, bis zur Mitte gelb bis gelbbraun; die iibrigen Glieder schwarzbraun. Prothorax etwas kurzer ' als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Schenkel schwarzbraun, die vorderen am Ende oft gelb; die Vordertibien gelb, anfangs oft schwach, immer jedoch oben und unten schmal braun getrubt; die iibrigen Tibien schwarzbraun, am Ende und an der untersten Basis gelb. Oberflugel hinter dem ersten Drittel verengt und bedeutend aufwarts gebogen, spitzig. Auf jener Stelle der Hauptader, 120 — J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN 0 PTER A“. unter welcher die Nebenader ihren Ursprung nimmt, finden wir bei dieser Art, ebenso wie bei der vorhergehenden, vier Borsten, wogegen hier bei anderen Thysanopteren nur 3 Borsten zu sein pflegen. Die Nebenader der ganzen Lange nach mit Borsten besaet. Oberfliigel vom Grunde bis zum Anfang der Nebenader weiss, dann graubraun getriibt, und zwar an der Basis und gegen das Ende sehr stark, in der Mitte viel schwacher. Vor der Spilze befindet sich manchmal ein langlicher heller. Fensterfleck. Unterfliigel am Grunde hell, dann grau getriibt, am Ende noch dunkler. Korperlange l-3 — P5 mm. Var. (nov.) adusta. Kopf und Thorax rothbraun, sc.hwach bis stark grau getriibt, Abdomen licht gelbbraun, mit einem grauen Anflug; die beiden letzten Glieder schwarz. C? (noch unbeschrieben). Viel kleiner als das 9- Farbung des Korpers, der Fiihler, der Beine und der Fliigel dieselbe. Das 3. — 7. Abdominalsegment unten mit je einer sehr langen, lichten, in der Mitte verengten Vertiefung. Vorkommen: Weibchen in den ersten Friihlingsblumen schon im Marz. Beide Geschlechter bis August. — Fundorte: England ' (Haliday), Bohmen. 28. Physopus distincta nov. sp.*) $• Barva tela uplne cerna. Telo mohutne. Hlava trochu delsi nez sirsi, oci znacnou merou vykoulene. Za ocima jest hlava trnita. Prvni cl. tykadel velmi silny a jen trochu kratsi nez 2., 3. znacne delsi ne£ prve dva clanky dohromady, uzky, ke konci hrdlo- vite se zuzujici, 4. trochu kratsi nez 3., podobneho tvaru, 5. kratky, pomerne vsak delsi nez u druhu primulae a inconsequens, 6. jen o trochu kratsi nez 3., stylus dlouhy, 2. cl. jeho tenci a patrne delsi prveho. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cernohnede, konec druheho, 3. a 4. zlute, 5. do polou zluty, od polou cernohnedy, 6. cernohnedy, na basi zluty, stylus cely cernohnedy. Prothorax hlavy trochu kratsi. Na zadnich jeho rozich po dvou dlouhych chlupech smyslovych. Nohy stihle. Vsecka femora cerna, vsecky tibie zlute, vne slabe hnede zkalene, tarsy zlute. Kfidla uzka, spicata. Obe zilky stejno- merne mnohymi chlupy posety. Hof. kfidla na same basi tmava, pfed basi az k pocatku vedlejst zilky bila, ostat.ni cast’ velmi silne, a to zvl. z pocatku a na konci, sedohnede zkalena. Dolejsi s velmi slabym sedohnedym nadechem, na konci trochu silnejsim; zilka jejich jest cernohneda. Delka tela l-3 mm. *) Doklad ve sbirce autorove. — 121 — 16 H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. <$. Nebyl posud objeven. Jedinou samici toho druhu chytil jsem v srpnu do site, smykane po nekve- toucich rostlinach v lese pod Vys. tijezdem, nedaleko Trebechovic. - - 53 — - 9- Korper ganz schwarz, machtig. Kopf etwas mehr lang als breit, die Augen stark hervorgequollen. Hinter den Augen ist der Kopf dornig. Erstes Fiihlerglied sehr stark und nur wenig kiirzer als das 2., das 3. bedeu tenet langer als die zwei ersten zusammen, schmal, gegen das Ende zu halsformig verengt, das 4. etwas kiirzer als das 3., ahnlich geformt, das 5. kurz, verhaitnismassig jedoch langer als bei den Arten primulae und inconsequent, das 6. nur etwas kiirzer als das 3., Stylus lang, sein 2. Glied diinner und deutlich langer als das erste. Fiihlerfarbung : 1. u. 2. Glied schwarzbraun, das Ende des 2., das 3. u. 4. gelb, das 5. bis zur Mitte gelb, von der Mitte an schwarzbraun, das 6. schwarzbraun, am Grunde gelb, Stylus ganz schwarzbraun. Prothorax etwas kiirzer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Beine schlank. Alle Schenkel schwarz, alle Tibien gelb, aussen schwach braun getriibt, Tarsen gelb. Fliigel schmal, spitzig. Beide Langsadern im Oberfliigel gleichmassig mit vielen Borsten besetzt. Ober- fliigel am untersten Grunde dunkel, vor dem Grunde bis zum Anfang der Nebenader weiss, iibrigens sehr stark, und zwar besonders anfangs und gegen das Ende, graubraun getriibt. Unterfliigel mit einem sehr schwachen graubraunen Ton, am Ende etwas dunkler; ihre Ader schwarzbraun. Korperlange 1'3 mm. $ unbekannt. Vorkommen: Im August auf nichtbliihenden Pflanzen. — F u n d 0 r t : Bohmen. 29. Physopus ulmifoliorum Halid.*) Tab. V., fig. 63. 1836. Thrips ulmifoliorum Haliday, Entomol. Magazine, pag. 447. 1843. Physapus — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1111. 1878-79. — Salicis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 14. 1886. Euthrips consociata Targioni Tozzetti, Bull. Soc. entom. ital., pag. 425. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 22. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 22. — 122 — J. UZEL, MONO GR AFIE RADU „THYSANOPTERA“. $• Barva tela zluta az svetle hnedozluta; prothorax nahofe na discu, pterothorax mezi kftdly a abdomen nahore, jen pokud je kftdly pokryt, tmave sede zkalen, posledni dva krouzkv cele, nahore i dole, Cernosede. Hlava jest sirs! nez delsi a nazad se trochu zuzuje. Vrasky na tyle jsou huste stesnany. Prvnl cl. tykadel znacne kratst druheho, 3. deist nez 2. a 4. Paty cl. jest znacne kratst nez pfedchazejtct a pfileha sirokou plo- chou k nasledujtctmu clanku, tvofe s ntm jaksi celek. Stylus dlouhy, 2. cl. jeho znacne deist prveho. Barva tykadel: 1. cl. zlutavy, nekdy trochu sede zkaleny, 2. sedy, 3. ^Iu- tavy a slabe, ke konci silneji sede zkaleny, 4. tmavosedy, na basi svetlejst, ostatnt cerno- sede. Prothorax as tak dlouhy jako hlava. Zadnt rohy se dvema dlouhymi chlupy. Mimo to nalezajt se na zadntm kraji jeho na kazde strane jeste dva chlupy: vnejst slabst, vnitrnt silnejst. Nohy zlutave az svetle hnedozlute, femora a tibie vne slabe sede zka- lene, Kftdla dosti silne zlutavoseda, na basi sotva svetlejst. Zilky byvajt obycejne ne- zretelne, nekdy vsak velmi patrne. Hof. 2ilka ma na konci dva chlupy, dolejst je po cele deice chlupy poseta. Dva posledni clanky abdom. majt dlouhe, tuhe a tmave chlupy. Delka tela 0-9— 1-2 mm. Var. (nov.) obscura. Cele telo nahore i dole hnedosede. Tykadla cela tmava, jen 1. a 3. &. (casern i 4.) trochu, nekdy sotva svetlejst. Jindy jsou 1. a 2. cl. sede, 3. zluta vy, 4. zluta v^, slabe sede zkalenf, ostatek tykadla cerny. Vsecka femora a vsecky tibie hnedosede a na konci (zvl. tibie) zlutave. Kftdla znacne sede zkalena. Var. bicolor m. Hlava a celf thorax zlutohnedt, abdomen cerny. Prvnt cl. tykadel sedy, 2., 5., 6. cl. a stylus cerne, 3. cl. zlutavy, 4. zlutavy, slabe sede zkaleny. Var. (nov.) annuli cor nis. Trochu menst nez typicka forma. Barva tela svetle zluta, nahofe misty velmi slabe sede zkalena. Tykadel 1. cl. zlutavy, prosvttavy, druhy svetle sedy, ostatnt Cerne, 3., 4. a 5. na basi bile. Sesty cl. jest na same basi zuzeny, nasledkem cchoz netvoft s patym clankem celek jako u formy typicke. cf (nove objeveny). Menst, znacne svetlejst nez Q , zlutavy, nahofe slabe sede zkaleny, abdomen belavy. Tykadel cl. 1., 2. i 3. byvajt belave, 2. nekdy slabe, 3. jen na konci a nasle- dujtct cele sede zkalene; 4. byva svetlejst. Sesty cl. tykadla jest pomerne deist nez u sa- mice. Zuzent hlavy nazad jest jeste patrnejst nez u nt. Zije v lete na listech (obycejne na hofejst. strane) vrb, topolu cerneho, olst, bftz, die Halid aye jilmu a die Targ.-Tozzettiho na keftch Itskovych. Tez pod korou vrbovou a olsovou jsem ji zastihl. Samce nalezal jsem v srpnu. Samice pfezimujt pod korou stromu, na kterychz v lete zijt a castecne tez v drnu neb mechu pod nimi. — 16* — 123 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPERA. Var. obscura vyskytuje se dosti zhusta mezi formou typickou. Var. bicolor a annuli- cornis nalezeny po jedinem exemplari u Hradce Kralove (v srpnu). Cechy: Hradec Kralove, Opocno. Jind. Hradec (Duda). - ---..^5 - n Korperfarbe gelb bis licht braungelb, Prothorax oben auf dem Discus, Pterothorax zwischen den Fliigeln und Abdomen oben, nur soweit es von den Fliigeln bedeckt ist, dunkel grau getriibt, die letzten zwei Segmente ganz (oben und unten) schwarzgrau. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas verengt. Die Runzeln auf dem Hinterhaupte dicht ge- drangt. Das 1. Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. langer als das 2. u. 4. Das 5. ist bedeutend kiirzer als das vorhergehende und legt sich an das folgende Glied mit breiter Flache an, so dass es mit ihm ein Ganzes bildet. Stylus lang, sein 2. Glied bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied gelblich, manchmal etwas grau getriibt, 2. grau, 3. gelblich und schwach, g'egen das Ende starker grau gelriibt, das 4. dunkelgrau, am Grunde lichter, die iibrigen schwarzgrau. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Seine Hinterecken mit zwei langen Borsten versehen. Ausserdem belinden sich auf seinem Hinterrande jederseits noch zwei Borsten; die ausseren sind schwacher, die inneren starker. Beine gelblich bis licht braungelb, die Schenkel und die Tibien aussen schwach grau * getriibt. Fliigel ziemlich stark gelblichgrau, am Grunde kaum lichter. Die Adern pflegen gewohnlich undeutlich zu sein, zuweilen jedoch kenntlich. Die Haupt- ader am Ende mit zwei Borsten besetzt, die Nebenader der ganzen Lange nach mit Borsten versehen. Die zwei letzten Abdominalsegmente mit langen steifen und dunklen Borsten besaet. Korperlange 09— L2 mm. Var. (nov.) obscura. Der ganze Korper oben und unten braungrau. Die Fiihler ganz dunkel, nur das 1. u. 3. Glied (zuweilen auch das 4.) etwas, manchmal kaum lichter. Zuweilen ist das 1. u. 2. Glied grau, das 3. gelblich, das 4. gelblich, schwach grau getriibt, die iibrigen Glieder schwarz. Alle /Schenkel und alle Tibien braungrau und am Ende (hauptsachlich die Tibien) gelblich. Fliigel bedeutend grau. getriibt. Var. bicolor m. Kopf und der ganze Thorax gelblich, Abdomen schwarz. Erstes Fiihlerglied grau, 2., 5., 6. Glied und der Stylus schwarz, das 3. Glied gelblich, das 4; gleichfalls gelblich, schwach grau getriibt. Var. (nov.) annulicornis. Etwas kleiner als die typische Form. Korperfarbe lichtgelb, oben stellenweise sehr schwach grau getriibt. Erstes Fiihlerglied gelblich, durch- scheinend, das 2. lichtgrau, die iibrigen schwarz, das 3., 4. u. 5. am Grunde weiss. Das 6. Glied ist an der Wurzel verengt, so dass es mit dem vorhergehenden kein Ganzes bildet, wie es bei der typischen Form der Fall ist. 124 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A\ (neu entdeckt). Kleiner, bedeutend lichter als das Q , gelblich, oben schwach grau getriibt, Ab¬ domen weisslich. Erstes, 2. u. 3. Fuhlerglied pflegen weisslich zu sein, das 2. manchmal schwach, das 3. nur am Ende und die folgenden ganz grau getriibt; das 4. ist oft lichter. Das 6. Fuhlerglied ist verhaltnismassig langer als beim Weibchen. Die Verengung des Kopfes riickwarts ist noch deutlicher als beim Weibchen. Vorkommen: Weibchen wahrend der warmen Jahreszeit auf Blattern (gewohnlich auf der Oberseite) von Weiden, Schwarzpappeln, Erlen, Birken. nach Halid ay auch von Ulmen und nach Targioni-Tozzetti auf Haselniissen. Mannchen im August. Weibchen uberwintern unter Baumrinde und theilweise im Rasen und Moos. — Fund or te: England (Haliday), Finnland (Reuter), Sicilien (Targioni-Tozzetti), Bohmen. 30. Pliysopus pini nov. sp.*) 9- Barva tela tmave sedohneda az cernohnSda. Hlava trochu sirs! nez deist, na same basi dosti znaCne zaskrcena. Tvafe vypoukle. Prvnt cl. tykadel kratst nez 2., 3. clanek trochu deist nez tento, 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 5. tak siroky jako 4., avsak znacne kratst; 6. trochu deist nez 3. Stylus kratky, tlustf, o dvou skoro stejne dlouhych clanctch. Tfett a 4. clanek jsou ke konci trochu zuzene. Barva tykadla: 1. a 2. clanek sedohnede, 2. na konci zlutavy, 3. zlutavf, nahore ku konci obycejne slabe sedohnede zkaleny, 4., 5., 6. cl. a stylus cernohnede, 4. nekdy na basi dole zlutavy. Prothorax as tak dlouhy jako hlava, se zadntmi rohy zaokrouhlenymi. Na predntch roztch nent dlouhych chlnpu, na zadntch dva. Mimo tyto chlupy ma prothorax na svem zadntm okraji na kazde strane jeste 3 male chloupkv, z nichz tfett jest nejdelst. Pfednt femora na konci a uvnitr zlu- tava, vne sedohneda, stfednt a zadnt na obou konctch zluta, uprostred siroce sedohneda. Vsechny tibie zlute, pred bast dosti siroce slabe sedohnede zkalene, tarsy zlute. Hlavnt zilka ma ve druhe polovine tfi chlupy, z nichz prvy byva od ostatntch dvou trochu oddalen. Vedlejst 2ilka po cele sve deice jest rtdce chlupy poseta. Hof. kftdla jsou slabe Zlutave zkalena, uprostfed jeste svetlejst a na basi skoro cira. Dol. kftdla cira. Abdomen jest na konci tenkymi nedlouhymi chlupy opatfen. Delka tela 0’9 mm. — Tfinact exempl. nalezeno. Nebyl posud objeven. Tfasnenku tuto nalezal jsem od dubna do zaft na jehlict mladych smrcku a mimo to jednotlive v rdznych kvetech a na ntzkych nekvetouctch rostlinach. Cechy: Hradec Kralove. Tfebechovice. Opocno. Vrchlabt. Liberec. - - - *) Doklad ve sbtrce musejnt, praep. c. 23. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 23. H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTER A. 9-" Korperfarbe dunkel graubraun bis schwarzbraun. Kopf etwas mehr breit als lang. hinten ziemlich stark halsformig eingeschniirt. Die Wangen gewolbt. Erstes Fiihlerglied kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 4. fast so lang wie das 3., das 5. so breit wie das 4., jedoch bedentend kiirzer; das 6. etwas langer als das dritte. Stylus kurz, dick, aus zwei fast gleich langen Gliedern zusammengesetzt. Das 3. u. 4. Fiihlerglied sind gegen das Ende zu etwas verengt. Fiihlerfarbung: 1. 11. 2. Glied graubraun, 2. am Ende gelblich, 3. gelblich, oben gegen das Ende gewohnlich schwach graubraun getriibt, das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarzbraun, das 4. manchinal an der Basis unten gelblich. Prothorax etwa solang wie der Kopf, mit abgerundeten Hinterecken, welche mit zwei langen Borsten versehen sind (Vorderecken ohne dieselben). Ausserdem ist sein Hinterrand jederseits noch mit drei kleinen Harchen besetzt, von denen das dritte am langsten ist. Die Vorderschenkel am Ende und innen gelblich, aussen graubraun, die mittleren und hinteren auf beiden Enden gelb, in der Mitte breit graubraun. Alle Tibien gelb, vor dem Grunde ziemlich breit schwach graubraun getriibt, die Tarsen gelb. Die Haupt- ader ist in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten versehen, von denen die erste von den iibrigen zwei etwas entfernt zu sein pflegt. Die Nebenader der ganzen Lange nach sparlich mit Borsten besetzt. Oberfliigel schwach gelblich getriibt, inmitten noch lichter, am Grunde fast hell. Unterfliigel hell. Abdomen am Ende mit diinnen, nicht langen Borsten besetzt. Korperlange O’ 9 mm. <$ unbekannt. Vorkommen: Selten und einzeln auf jungen Fichtennadeln ; vier Exempl. fand ich ausserdem auf Blattern nichtbliihender Pflanzen und drei waren (wohl nur zufallig) auf Bliiten. — Fundort: Bohmen. 31. Physopus Frici nov. sp*) 9- Barva tela sede olivova, abdomen ke konci tmavsi a na konci skoro cernohnedy. Jindy jest telo cele sedohnede, abdomen ke konci cernohnedy. Hlava skoro tak dlouha jako siroka, nazad trochu zuzena. Tykadla pomerne kratsi nez u predchazejicich druhu. Prvni cl. jejich znacne kratsi druheho; 2., 3. a 4. cl. skoro stejne dlouhe, 5 malo kratsi. Stylus dosti dlouhy, 2. cl. jen malo delsi prveho. Barva tykadla: 1. cl. zlutavy, sede zkaleny, 2. cl. tmavosedf, na konci zlutavy, 3. a 4. cl. zlute, velmi slabe sede zkalene, 5. zlutavy, se slabym sedym naletem, 6. tmavosedy k obema koncum svetlejsi, stylus tmavosedy. Sosak jest velmi kratky a zaokrouhleny. Prothorax as tak dlouhy jako *) Dovolil jsem si tento vzacny druh nazvati die pana Dr. Ant. Frice, professora uni- versitniho v Praze. — Doklad ve sbirce autorove. — 126 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A* . hlava. Na jeho zadnlch rozich po dvou nedlouhych chlupech; na zadmm kraji pak po kazde strane 4 chloupky, prvm nejmensi, posledni nejvetsi. Pterothorax jest pomerne mens! nez u druhu predchazejicich. Ostny na zadnlch tibiich jsou mnohem slabs! nez u ostatnich druhu toho rodu. Femora sede olivova, jen pfedni ke konci trochu svetlejsi. Pfedni tibie zlutave, po obou stranach slabe sede zkalene, ostatni tibie sede olivove, na konci zlutave. Tarsy zlutave. Hof. kiidla zlutavosede zkalena. Hlavni zilka v druhe po- lovine se tfemi chlupy, z nichz prvni od dvou ostatnich jest oddalen. Posledni clanky abdomenu opatfeny jsou silnymi ostnitymi chlupy postrannimi. Na 8. cl. uprostfed po obou stranach jest hrbolek, ktery zde, podobne jako u druhu robusta , jest dosti na- padny. Delka tela 0‘9 mm. — Dva exempl. nalezeny. Nebyl posud objeven. Tfasnenku tuto sbiral jsem v kvetnu a v cervnu v kvetech lesnich u Hradce Kralove. 9- Korperfarbe grau olivengrun, Abdomen gegen das Ende zu dunkler, am Ende fast schwarzbraun. Es kann jedoch der Korper auch ganz graubraun und das Abdomen gegen das Ende zu schwarzbraun sein. Kopf fast so lang wie breit, nach hinten etwas verengt. Fuhler verhaltnismassig kurzer als bei den vorhergehenden Arten. Ihr erstes Glied bedeutend kurzer als das zweite; dieses, das 3. u. 4. fast gleich lang, das 5. nicht viel kurzer. Stylus ziemlich lang, sein 2. Glied nur wenig langer als das erste. Fuhlerfarbung: 1. Glied gelblich, grau getrubt, 2. dunkelgrau, am Ende gelblich, 3. u. 4. Glied gelb, sehr schwach grau angeflogen, das 5. gelblich, ebenfalls mil schwachem grauen Anflug, das 6. dunkelgrau an beiden Enden lichter, der Stylus dunkelgrau. Der Russel sehr kurz, abgerundet. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei nicht lange Borsten; ausserdem befinden sich auf seinem Hinterrande jederseits 4 Harchen, von denen das erste am kleinsten, das letzte am grossten ist. Pterothorax verhaltnis¬ massig ldeiner als bei den vorhergehenden Arten. Die Stachelhaare auf den Hintertibien sind viel schwacher als bei den anderen Arten dieser Gattung. Schenkel grau oliven- griin, nur die vorderen am Ende etwas lichter. Vordertibien gelblich, beiderseits schwach grau getrubt, die ubrigen Tibien grau olivengrun, am Ende gelblich. Tarsen gelblich. Oberfliigel gelblichgrau getrubt. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten, von denen die erste von den beiden anderen entfernt ist. Die letzten Abdominalsegmente sind mit ungewohnlich s'tarken Seitenborsten besetzt. Auf dem 8. Segmente befindet sich beiderseits (wie bei Ph. robusta ) ein ziemlich auffallender Hocker. Korperlange 0‘9 mm. unbekannt. Vorkommen. Im Mai und Juni in Waldbluten. — Fundort: Bohmen. — 127 — H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A. 32. Physopus frontalis nov. sp.*) Tab. V., fig. 64. ' $'• ' Hlava vzadu tmavohneda, mezi ocima a v pfedu svetle hnedo- az cervenozluta. Thorax tmavohnedy, abdomen cernohnedy az leskle cerny. Hlava trochu sirs! nez deist, do zadu trochu rozstrena. Prednt ocko jest velmi malicke a zadni stavajt se nekdy ne- zfetelnymi. Sosak jest veliky. Prvrfi cl. tykadel velmi silny, trochu silnejst nez druhy a nemnoho kratst; 3. cl. deist ne2 2. a ke konci hrdlovite se zuzujtct, 4. as tak dlouhy jako 3., ke konci mtrneji hrdlovite zuzeny ; 5. cl. kratst, 6. deist nez 3. Stylus velmi dlouhy, tenky, 2 cl. jeho deist nez prvnt. Barva tykadel: 1. a 2. cl. sedohnede, 1. trochu svetlejst ne2 2., 3. cl. zluty, ke konci nepatrne sede zkaleny, 4. zlutavy, ke konci neb jiz od polou sedohnedy, 5. as v prve tretine zluty, ostatek sedohnedy, 6. cl. sedohnedy, na basi zluty, stylus sedohnedy. Chlupy na clanctch tykadelntch (zvl. na 2. a 3.) velmi silne a cerne. Prothorax trochu deist nez hlava. Na jeho zadntch roztch po dvou dlou- hych chlupech smyslovvch. Pterothorax jen as tak dlouhy jako prothorax. Pfednt femora temne zlutohneda, ostatnt cernohneda. Vsecky tibie a tarsy zlute. Krtdel jen nepatrna rudimenta. Abdomen silne chlupaty, na konci dlouhymi tenkymi stetinami opatreny. Delka tela 0*9 mm. — Sedm exemplarfi nalezeno. <$ . Nebyl posud objeven. Tato tfasnenka zije poftdku v drnu lesntm i lucntm a prezimuje tamtez. Cechy: Hradec Kralove: na nekolika mtstech v okolt. Jind. Hradec (Duda). Kopf hinten dunkelbraun, zwischen den Augen und vorn licht braun- bis rothgelb. Thorax dunkelbraun, Abdomen schwarzbraun bis glanzend schwarz. Kopf etwas mehr breit als lang, nach hinten etwas erweitert. Das vordere Nebenauge ist winzig und die hinteren werden zuweilen undeutlich. Der Russel ist gross. Das erste Fiihlerglied sehr stark, etwas dicker als das 2. und nicht viel kiirzer; das 3. Glied langer als das 2. und gegen das Ende zu halsformig verengt, das 4. etwa so lang wie das 3., gegen das Ende zu massiger verengt; das 5. kiirzer, das 6. langer als das 3. Stylus sehr lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. und 2. Glied graubraun, das 1. etwas lichter als das 2., das 3. gelb, gegen das Ende zu unbedeutend grau getriibt, das 4. gelblich, gegen das Ende zu oder schon von der Mitte an graubraun, das 5. etwa *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 24. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 24. J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU ,,T LI Y SAN 0 P T E R A“ . im ersten Drittel gelb, iibrigens graubraun, das 6. graubraun, am Grande gelb, der Stylus graubraun. Die Borsten auf den Fiihlern (hauptsachlich am 2. u. 3. Gliede) sehr stark und schwarz. Prothorax etwas langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. PLerothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. Vorderschenkel duster gelbbraun. die iibrigen schwarzbraun. Alle Tibien und Tarsen gelb. Die Fliigel verkum- mern zu unbedeutenden Stummeln. Abdomen stark borstig, am Ende mit langen dunnen Haaren besetzt. Korperlange O' 9 mm. <$ unbekannt. Vorkoramen: Im Rasen, das ganze Jahr hindurch. — F u n d o r t : Bohmen. 33. Physopus pilosa nov. sp.*) Tab. V., fig, 65. Barva tela a noh kalne zluta, thorax nahofe slabe sede zkaleny. Jindy jest barva tela a noh svetle zluta, prothorax a abdomen ke konci zlutohnede. Chlupy na tele (zvl. na abdomenu) silne, odstavajici a velmi tmave. Hlava jest sirs! nez dels!. Ocka velmi zakrnela. Misto nich nalezame dve nebo tri nepravidelne skvrnky cerveneho pigmentu. Prvni cl. tykadel kratky, 2. cl. mnohem delsi, nejsirsi v celem tykadle, 3. cl. delsi nez pfedchazejici, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. as tak dlouhy jako tfett. Stylus dlouhy, tenky, skoro jen o 0*3 kratsi nez 6. cl.; 2. cl. jeho malinko delsi ne2 prvni. Barva tykadel: Prvni cl. zlutavy, nezkaleny, 2. zlutavy, slabe sede zkalenf, 3. as do polou zlutavy, od polou sede zkaleny, ostatni cernosede. Prothorax trochu delsi nez hlava. Na zadnich rozich po dvou dlouhych chlupech. Krome nich ma zadni okraj jeho na kazde strane tri chloupky, z nichz je prostredni nejdelsi. Pterothorax jest kratsi nez prothorax. Kridel jen rudimenta, pterothorax nepresahujici. Delka tela O' 7 mm. — Dva exempl. nalezenv. €?• Barva tela mdle zlutava. Chlupy na tele cire a na abdomenu znacne odstavajici. Ocka nelze rozeznati. Tykadla trochu stihlejsi ne2 u samicky; zvl. 6. cl. ke konci znac- neji zuzen. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cire, 3., 4. a 5. cl. zlutave, na konci slabe zluto- sede zkalene a na same basi cire. Sesty cl. do polou zlutavy, od polou slabe zlutosede zkaleny, 7. a 8. cl. zlutosede. Pterothorax as tak dlouhy jako prothorax, malo sirsi. Kiidel jen velmi nepatrna rudimenta. Prvni cl. abdom. skoro tak dlouhy jako 2. Delka tela O' 6 mm. - — Jediny exempl. objeven. *) Doklad ve sbirce autorove. — 129 — 17 H. DZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Poznamka. Neni vyloucena moznost', ze tento samecek nalezi jinemu, velmi blizkemu druhu, jehoz samice posud nezname. Trasnenka tato ^ije velmi pofidku v drnu, kdez i pfezimuje. Samce nalezi jsem v kvetnu. Cechy: Hradec Kralove: Na pokraji lesa u Noveho Hradce Krai. - - $• Farbung des Korpers und der Beine triibgelb, Thorax oben schwach grau ange- flogen. Auch kann die Farbe des Korpers und der Beine lichtgelb sein. wobei der Pro¬ thorax und das Abdomen gegen das Ende zu gelbbraun sind. Borsten am Korper (haupt- sachlich am Abdomen) stark, abstehend und sehr dunkel. Kopf mehr breit als lang. Ocellen sehr verkiimmert. An ihrer Stelle finden wir zwei oder drei unregelmassige Pigmentfleckchen. Erstes Ftihlerglied kurz, 2. Glied viel langer, am breitesten im ganzen Fiihler, das 3. langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5. kiirzer als das 4., das 6. etwa so lang wie das dritte. Stylus lang, diinn, fast nur um 0‘3 kiirzer als das 6. Ftihlerglied; sein 2. Glied wenig langer als das erste. Ftihler- farbung: 1. Glied gelblich, nicht getrubt, 2. gelblich, schwach grau getriibt, das 3. etwa bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an grau angeflogen, die iibrigen Glieder schwarz- grau. Prothorax etwas langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Ausserdem hat sein Hinterrand jederseits drei Harchen, von denen das mittlere am langsten ist. Pterothorax kiirzer als der Prothorax.- Fliigel zu Stummeln verkiimmert, die den Pterothorax nicht iiberragen. Korperlange O’ 7 mm. c?. Korperfarbe matt gelblich. Borsten am Korper hell und am Abdomen bedeutend abstehend. Ocellen sind nicht wahrzunehmen. Fiihler etwas schlanker als bei dem Weibchen; hauptsachlich ist das 6. Glied gegen das Ende zu mehr verengt. Fiihler- farbung: 1. u. 2. Glied klar, 3., 4. u. 5. gelblich, am Ende schwach gelbgrau getriibt und an der Wurzel klar. Sechstes Glied bis zur Mitte gelblich, von der Mitte an schwach gelbgrau getrubt, das 7. u. 8. Glied gelbgrau. Pterothorax etwa so lang wie der Pro- thorax und wenig breiter. Die Fliigel verkiimmern zu unbedeutenden Rudimenten. Erstes Abdominalsegment fast so lang wie das 2. Korperlange 0‘6 mm. Bemerkung. Moglicherweise gehort dieses Mannchen zu einer nahe verwandten Art, deren Weibchen noch nicht bekannt ist. Vorkommen: Im Rasen, wo die Weibchen auch iiberwintern. Das Mannchen fand ich im Mai. — Fund am. : Bohmen. 130 — J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THY S ANOPTER A“. 8. GENUS RHAPHIDOTHRIPS. (Nov. gen.)*) Ocka pfttomna. Tykadla osmiclenna. Paty cl. jejich jest v predu utaty a prileha tesne k siroke basi sesteho clanku, takze spolu s ntm tvoft dvouclenny celek. Stylus o dvou velmi tenkych clanctch o stejnem prumeru a neobycejne dlouhy, takze delka jeho pre- sahuje neco malo delku 5. a 6. Cl. dohromady. Makadla maxillarnf tftclenna. Prothorax hlavy malo deist, nazad trochu rozstfeny; na zadntch roztch jeho po dvou chlupech smyslovych; na predntch roztch nent takovych chlupu. Nohy bezbranne. Krtdla u samic obycejne, u samcu vzdy zakrnela. Jsou-li u samic pfttomna, jsou dosti kratka a majt tvar podobny jako u rodu pfedchazejtc.tho. Mezi tfasnemi na predntm okraji hofejstch kftdel nalezajt se kratst silne brvy. Ocellen vorhanden. Fiihler achtgliedrig. Ihr funftes Glied ist vorne abgestutzt und legt sich mit breiter Flache an die breite Basis des folgenden Gliedes an. Beide Glieder bilden demnach zusammen ein zweigliedriges Ganzes. Stylus aus zwei sehr diinnen Gliedern zusammengesetzt und ausserordentlich lang, so dass seine Lange diejenige des 5. und 6. Gliedes zusammen ein wenig uberragt. Maxi liar taster dreigliedrig. Prothorax wenig langer als der Kopf, nach hinten etwas erweitert; auf seinen Vorderecken keine, auf seinen Hinterecken je zwei lange Borsten. Beine wehrlos. Fliigel bei den Weibc.hen gewohnlich, bei den Mannchen immer verkummert. Wenn bei den Weibchen vorhanden, sind sie ziemlic.h kurz und in Gestalt jenen der vorhergehenden Gattung abnlich. Zwisc.hen den Fransen am Vorderrande des oberen Fliigelpaares belinden sich kiirzere, starke Borsten. 34. Rhaphidothrips longistylosa nov. sp.**) Tab. VI., fig. 70. $• Barva tela velmi tmave cervenohneda. Hlava trochu deist nez sirst ; nazad trochu rozstrena; oci jsou trochu vvkoulene. Ocka tvoft rovnostranny trojuhelntk. Prvnt clanek tykadel kratst nez 2., avsak prave tak siroky; 2., 3., 4. a 6. cl. vespolek skoro stejne dlouhe; 3. cl. ma kratkou uzkou stopku, 4. cl. a 5. majt stopky velmi kratke a siroke, 5. cl. jest znacne kratst ne^ 4., jest v predu utaty a prileha tesne k siroke basi sesteho clanku; tento ke konci poznenahla se zuzuje. Stylus neobycejne dlouhy a tenky. Barva tykadel: 1., 2., 5., 6. cl. a stylus sede cervenohnede; 5. cl. na basi nekdy 2luty; 3. a 4. zlute, nahore slabe, jindy silneji zkalene. Vsecka femora jsou velmi tmave cervenohneda, *) 'Potaiq = jehla, Nadel. **) Doklad ve sbtrce musejni praep. c. 25. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 25. 131 — 17* H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY S AN OP TE RA. pfedni tibie zlute, vne sire, uvnitf uzeji tmave zkalene. Ostalni tibie jsou tmave cerve- nohnede a stavaji se ke konci znenahla temne zlutvmi. Tarsy vsecky zlute. Abdomen na konci tenkymi dlouhymi chlupy opatfen. Delka tela 1-1 mm. FORMA MAGROPTERA. Hlavni zilka ma v druhe polovine tfi chlupy, v stejnych asi vzdalenostech rozestavene. Vedlejsi zilka jest po cele deice asi sedmi chlupy poseta. Hof. kfldla jsou silne zlutavosede zkalena, na basi uplne cira, dolejsi slabe sede zkalena; zilka techto jest tmava. Pterothorax o neco delsi a sirsi nez prothorax. Pfedni rohy mesothoraxu vycnivajici. — Dva exempl. nalezeny. FORMA BRAGHYPTERA. Kfidel toliko rudimenta pterothorax nepfesahujici. Pomerne rozmery pterothoraxu jsou tyte^; jako u formv dlouhokfidle. — Sedmnact exempl. nalezeno. d1- Znacne mensi nez 9 • Telo, tykadla a nohy stejne zbarvenv. Kfidel jen rudimenta pterothorax nepfesahujici. Ivonec abdomenu dlouhymi tenkymi chlupy opatfen. Tfeti az 7. cl. ma dole po jedne velmi dlouhe, uzke, na koncich rozsifene, svetle prohlubine. — Jediiry exempl. nalezen. Tfasnenka tato zije na nekvetoucich rostlinach lucnich a v drnu. Kratkokfidlou formu nalezal jsem od dubna do srpna. Dlouhokfidlou formu sbiral jsem jen v srpnu, v kteremzto mesici i samce jsem zastihl. Cechy: Hradec Kralove. Liberec. Milesovka. Jind. Hradec (Duda). Koperfarbe sehr dunkel rothbraun. Ivopf etwas mehr lang als breit; nach hinten etwas erweitert; Augen einigermassen hervorgequollen. Erstes Fuhlerglied kiirzer als das 2. und ebenso breit wie dieses; 2., 3., 4. uiid 6. Glied untereinander fast gleich lang; das 3. Glied ist mit einem kurzen dunnen, das 4. und 5. mit einem kurzen dicken Stiel versehen; das 5. Glied bedeutend kiirzer als das 4.; es .ist vorne abgestutzt und legt sich dicht an die sehr breite Basis des 6. Gliedes an; dieses wird gegen das Ende zu allmahlich schmaler. Stylus ausserordentlich lang und diinn. Fuhlerfarbung: 1., 2., 5., 6. Glied und der Stylus grau rothbraun; 5. Glied am Grunde manchmal gelb; 3. und 4. Glied gelb, oben schwach, zuweilen starker getriibt. Alle Schenkel sehr dunkel rothbraun, die Vorder- tibien gelb, aussen breiter, innen schmaler dunkel getriibt. Die iibrigen Tibien dunkel rothbraun; gegen das Ende werden sie allmahlich duster gelb. Alle Tarsen gelb. Abdo- menende mit dunnen langen Borsten besetzt. Korperlange 1-1 him. FORMA MAGROPTERA. Hauptader in ilirer zweiten Halfte mit drei etwa gleich von einander entfernten Borsten versehen. Nebenader der ganzen Lange, nach etwa mit sieben J. UZEL, MONO GR A FIE RADU „THYS ANOPTERA11. Borsten besaet. Oberfliigel stark gelblichgrau getriibt, am Grande vollkommen hell. Unter- flugel schwach grau getrubt; ihre Langsader dunkel. Pterothorax etwas langer und breiter als der Prothorax. Vorderec.ken des Mesothorax vorstehend. FORMA BRACHYPTERA. Fliigel zu Rudimen ten verkiimmert, die den Pterothorax nicht iiberragen. Die Dimensionen des Pterothorax wie bei der langfliigeligen Form. d1- Bedeutend kleiner als das 9 • Korper, Fiihler und. Beine ahnlich gefarbt. Fliigel rudimentar. Abdomenende mit langen diinnen Borsten versehen. Das 3. — 7. Abdominal- segment hat unten je eine sehr l.ange, diinne, auf den Enden erweiterte lichte Vertiefung. Vorkommen: Die kurzfliigelige Form von April bis August auf nichtbliihenden Wiesenpflanzen und im Rasen. Die langfliigelige Form und die Mannchen im August. — Fundort: Bohmen. 9. GENUS OXYTHRIPS m*) Ocka u obou pohlavt pfitomna. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclennf), pomerne znacne kratsi a zavalitejsl nez u rodu Physopus. Stylus jest dosti dlouhy, vzdy vsak znaene kratsi nez 6. cl. Makadla maxillarnl o tfech clanclch. Prothorax trochu az znacne dels! nez hlava; na zadnlch rozlch jeho po jednom neb dvou chlupech smyslovych; na prednlch rozlch nenl takovvch chlupu. U nekterych druhu ukonceny jsou prednl tarsy obou pohlavl malym nehytkem. Krldla pfitomna, tvaru obvykleho; jen u druhu firma schazejl u samic casto, u samcu v^dy. Brvy mezi tfasnemi na prednl casti zilky okru^nl jsou (na rozdll od rodu Physopus ) slabe. Abdomen jest ke konci znacne zuzen; u samic druhu hastata jest 10. cl. velmi dlouhy, rourovity, takze upomlna ponekud na rod Be- lothrips. Samci majl nahofe na 9. cl. abdomenu dva pary velmi kratkych a obyCejne velmi silnych ostnu, z nichz prednl jest mohutnejsl nez zadnl. Ocellen bei beiden Geschlechtern vorhanden. Fiihler aclitgliedrig (Stylus zweigliedrig), verhaltnismassig bedeutend kiirzer und gedrungener als bei der Gattung Physopus. Stylus ziemlich lang, jedoch bedeutend kiirzer als das 6. Glied. Maxillartaster dreigliedrig. Pro¬ thorax etwas bis bedeutend langer als der Kopf; auf seinen Vorderecken ohne Borste, auf seinen Hinterecken mit je zwei oder einer langen Borste. Bei manchen Arten sind die Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle versehen. Fliigel vorhanden, ihre Gestalt wie bei den vorhergehenden zwei Gattungen; nur bei der Art firma fehlen sie bei den Weibchen oft, bei den Mannchen immer. Die Wimpern zwischen den Fransen am Vor- *) ’0;6t; ’== ostry, spicaty, spitzig. — 133 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. derrande der Oberfliigel sind (im Gegentheil zu der Gattung Physopus) schwach. Abdomen gegen das Ende zu bedeutend verengt; bei den Weibchen der Art hastata ist das 10. Abdominalsegment sehr lang and rohrenformig, so dass es etwas an die Gattung Belothrips erinnert. Die Mannchen haben auf dem 9. Abdominalsegmente oben zwei Paar sehr kurzer und gewohnlich sehr starker Dornen, von denen das vordere mach tiger als das hintere ist. 35. Oxytlirips hastata m.*) Tab. V., fig. 66. $• Hlava a prothorax zlutave, pterothorax svetle hnedozlutv, abdomen zlutavy, ke konci hnedosedy. Hlava o trochu sirs! nez delsi, do predu se zuzujici. Prvni cl. tykadel kratsi nez 2., tento, pak 3., 4. a 5. cl. vespolek skoro stejne dlouhe. Stylus o 0 4 kratsi nez 6. cl. tykadla; druhy cl. stylu znacne delsi prveho. Barva tykadel: 1. a 2. cl. zlutave, 3. zlutavy, nahofe se slabym sedym nadechem, , ostatni silne sede zkalene. Prothorax hlavy patrne delsi. Pfed zadnimi rohy po jedne dlouhe stetine. Na konci pred- niho tarsu neni nehytku. Nohy zlutave, nekdy vsecka femora i tibie vne trochu sede zkalene. Hof. kridla slabe zlutosede zbarvena. Hlavni zilka v druhe polovine s peti chlupy v stejnych asi vzdalenostech rozestavenymi. Vedlejsi zilka ma as 13 chlupu. Po- sledni cl. abdomenu jest velmi dlouh^. rourovitf, skoro trikrat tak dlouhy jako pred- posledni. Delka tela 0-9 mm. Var. bicolor Reuter sp. Hlava a thorax zlute se slabfm hnedym neb cervenym nadechem. Cely abdomen cernosedy. Barva tykadel: 1. — 4. cl. zlutave, 3. slabe, 4. silne sede zkalenf, ostatni cernosede. Nohy zlutave, vne se slabym sedym naletem. Telo mo- hutnejsi; delka jeho PI mm. Poznamka. Reuter (L. c. 113.) fadi tuto varietu jakozto druh bicolor (nov. sp.) do rodu Belothrips. Jsem vsak presvedcen, ze jen vzhledem k zuzenemu posle- dnimu clanku abdomenu tak ucinil, a ze druhy znak, kterym rod Belothrips se honosi, totiz neobvcejna delka stylu, ktery se u tohoto rodu sestemu clanku skoro vyrovnava, omylem uvadi u sveho (jedineho), jak se zda, ususeneho exemplafe. Ze exemplar Re u- teruv byl suchy a tudiz nespolehlivf, soudim hlavne z jeho udaju, tykajicich se roz- meru hlavy, o nlz pravi, ze je »sotva dvakrate sirsi nez delsi « (patrne castecne v pro¬ thorax vtazena, nebot' ani rod Belothrips nema tak • sirokou hlavu) a z rozmeru clanku abdominalnich, z nichz prvni jest pry patrne delsi nez druhy. Take neni basis posle- dniho clanku chlupy opatfena, nybrz zadni kraj pfedposledniho clanku atd. *) Doklad ve sbirce musejnl, praep. c. 26. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 26. — 134 - J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y S AN 0 P TE R A“. $ (nove objevenf). Trochu mensi nez 9 • TeJo zlutave, nahofe slabe sede zkalene. Nohy zlutave, vsecka femora a vsecky tibie vne trochu sede zkalene. Tykadla a kfidla zbarvena jako u samice. Uspofadam chlupu na zilkach totez. Na 4. — 6. cl. abdom. dole po jedne male, skoro kruhovite, dosti nezfetelne prohlubine. Nekolik exemplaru tohoto druhu nalezl jsem na mladem jehlicl smrkovem; po jednom exemplafi sbiran v kvetu borovice (Duda), vstavace a v drnu. Obe pohlavl pfe- zimujl pod mechem a spadanym listim. — Var. bicolor chy.lil jsem v nekolika exempl. na nekveloucich rostlinach v kvetnu. Cechy: Praha: V lese mezi Krcl a Kundraticemi. Hradec Kralove (zde tez var. bicolor). Jind. Hradec (Duda). - g - $• Kopf und Prothorax gelblich, Pterothorax licht braungelb, Abdomen gelblich, gegen das Elide zu braungrau. Kopf etwas mehr breit als lang, nach vorne etwas verengt. Erstes Fuhlergiied kiirzer als das 2., dieses, das 3., 4. u. 5. untereinander fast gleich lang. Der Stylus um 0'4 kurzer als das 6. Fiihlerglied; sein zweites Glied bedeutend langer als das erste. Ftihlerfarbung: 1. u. 2. Glied gelblich, das 3. ebenfalls gelblich, oben mit einem schwachen grauen Anflug, die ubrigen stark grau getriibt. Prothorax deutlich langer als der Kopf. Vor seinen Hinterecken je eine lange Borste. Vordertarsu's am Elide ohne Kralle. Seine gelblich, manchmal alle Schenkel und Tibien aussen etwas grau getriibt. Oberfliigel ganz schwach gelbgrau gefarbt. Hauptader in drier zweiten Halfte mit fiinf von einander etwa gleich entfernten Borsten versehen. Nebenader mit etwa 13 Borsten besetzt. Das letzte Abdominalsegment sehr lang, rohrenformig, fast dreimal so lang wie das vorletzte. Korperlange 09 mm. Var. bicolor Reut. sp. Kopf und Thorax gelb mit schwach braunem oder rothem Ton. Das ganze Abdomen schwarzgrau. Ftihlerfarbung: 1. — 4. Glied gelblich. 3. schwach, 4. stark grau getriibt, die tibrigen schwarzgrau. Beine gelblich, aussen mit schwach grauem Anflug. Ivorper machtiger; seine Lange 1-1 mm. Bemerkung. Reuter (Diagn. ofv. nya Thysanoptera f. Finland, S. 15 u. 16) betrachtet diese Varietat als eine Art der Gattung Belothrips. Ich bin jedoch tiberzeugt, dass der erwahnte Autor sie nur mit Hinsicht auf das rohrenformige letzte Abdominal- segment zu jener Gattung brachte, und dass er das zweite Kennzeichen, welches der Gattung Belothrips zukommt, namlich die ungewohnliche Lange des Stylus, welche bei dieser Gattung der des sechsten Ftihlergliedes fast gleichkommt, nur irrthtimlich ftir sein einziges, wie es scheint, getrocknetes Exemplar angibt. Dass Reuters Exemplar trocken ! H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTER A. und daher ziemlich unverlasslich war, glaube ich hauptsachlich aus seiner Angabe schliessen zu diirfen, welche sich auf die Dimensionen des Kopfes bezieht, von dem er sagt, dass er »kaum zweimal mehr breit als lang ist« (jedenfalls war er theilweise in den Prothorax eingezogen; denn es hat auch das Genus Belothrips keinen so breiten Kopf). <$ (nen entdeckt). Etwas kleiner als das 9 . Der Korper gelblich, oben schwach grau getriibt. Beine gelblich, alle Schenkel und alle Tibien aussen etwas grau getriibt. Farbung der Fiihler und der Fliigel wie bcim Weibchen. Die Stellung der Borsten auf den Adern ebenfalls dieselbe. Auf dem 4. — 6. Abdominalsegmente unten je eine kleine, fast kreisformige, ziemlich undeutliche Vertiefung. Vorkommen: Auf jungen Fichtennadeln, in verschiedenen Bliiteil und auf nicht- bluhenden Pflanzen. Beide Geschlechter uberwintern unter Moos und abgefallenem Laube. — Fundorte: Finnland (Reuter), Bohmen. 36 Oxytlirips ajugae nov. sp.*) Tab. V., fig. 67. '$• Barva tela belozluta; pterothorax jest nekdy svetle hnedozluty. Abdomen (zridka i thorax) bvva nahore slabe sede zkalen, a to zvl. na poslednich dvou clancich. Hlava trochu sirsi nez dels!, za ocima po obou stranach oblouckem rozsirena. Prvni cl. tv- kadel znacne kratsi nez druhy; 2., 3. a 4. cl. mezi sebou skoro stejne dlouhe. Stylus jen as o 04 kratsi nez 6. cl. Jeho druhy cl. trochu tenci a znacne delsi nez prvy. Barva tykadel: 1., 2. a 3. cl. jsou zlutave, 4. a nasledujici hnedo- az cernosede; casto vsak jest jiz treti cl., zvl. ke konci, slabe sede zkaleny. Prothorax trochu delsi nez hlava. Na zadnich jeho rozich po jednom dlouhem chlupu. Vsecky ostatni chlupy na prothoraxu nepatrne. Nohy zlutave. Predni tarsy ukonceny jsou malym nehytkem. Hor. kridla slabe zlutave zkalena. Hlavni zilka ma v druhe sve polovine tfi chlupy. Vedlejsi poseta jest deviti neb desiti chlupy. Posledni clanek abdomenu sotva delsi nez predpo- sledni a mnohem mene zuzeny nez u druhu predchazejiciho. Delka tela 08 mm. — Deset exempl. nalezeno. Var. bicolor. Hlava a thorax nadherne zlute, abdomen nahore i dole tmave sedy. (Ve zbarveni tela jest velmi podobna variete bicolor druhu hcistata.) Postava mo- hutnejsi ne^ u formy typicke. Hof. kridla slabe sedozlutave zkalena. Delka tela 1 mm. — Pet exempl. nalezeno. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 27. — Sammlung des bohmischen Landesmuseumsr Praep. Nr. 27. — 136 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA'. g§ Men si nez 9? belozlu.tavf, pterothorax zluty. Zridka kdy jest telo krome hlavy nahore velmi slabe sede zkaleno. Oba pary kratkych ostnu nahore na 9. cl. abdom. nejsou tak silne jako u ostatnlch druhu toho rodu. — Trinact exempl. nalezeno. Trasnenka tato zije obycejne v kvetech zbehovce a vyjimkou lez na mladem je- hlici smrkovem. Samicc nalezal jsem (zaroven s var. bicolor ) v kvetnu a cervnu, samce v kvetnu. Cechy: Hradec Kralove: V lese hradeokem. Opocno: V haji Chropotine. Peruc. 9- Korperfarbe weissgelb; Pterothorax zuweilen licht braungelb. Das Abdomen (selten auch der Thorax) pflegt oben schwach grau getrubt zu sein, und zwar hauptsachlich auf den zwei letzten Segmenten. Kopf etwas mehr breit als lang, hinter den Augen stark gewolbt. Erstes Fiihlerglied bedeutend kiirzer als das zweite; das 2., 3. u. 4. Glied fast gleich lang. Stylus nur etwa um 0-4 kiirzer als das 6. Fiihlerglied. Sein zweites Glied etwas diinner und bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1., 2. u. 3. Glied gelblich, das 4. und die folgenden braun- bis schwarzgrau, oft ist jedoch schon das dritte Glied, hauptsachlich gegen das Ende, schwach grau getrlibt. Prothorax etwas langer als der Kopf. Auf seinen Hinterecken je eine lange Borste. Alle iibrigen Borsten am Pro¬ thorax winzig klein. Beine gelblich. Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle. Ober- fliigel schwach gelblich getrubt. Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drci Borsten. Neben- ader mit neun oder zehn Borsten besetzt. Letztes Abdominalsegment kaum langer als das vorletzte und viel weniger verengt als bei der vorhergehenden Art. Korperlange 0 8 mm. Var. bicolor. Kopf und Thorax hochgelb, Abdomen oben und unten dunkel grau. (In der Farbung sehr ahnlich der Varietat bicolor der Art hastata.) Gestalt machtiger als die der Stammform. Oberfliigel schwach graugelblich getrubt. Korperlange 1 mm. c?- Kleiner als das 9 > weissgelblich, Pterothorax ,gelb. Selten ist der Korper, den Kopf ausgenommen, oben sehr schwach grau getrubt. Beide Paare kurzer Dornen oben auf dem 9. Abdominalsegmente sind schwacher als bei den iibrigen Arten dieser Gattung. Vorkommen: Gewohnlich in den Bliiten von Ajuga , einzeln auch auf jungen Fichtennadeln. Die Weibchen im Mai und Juni, die Mannchen im Mai. — Fundort: Bohmen. — 137 18 H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA. 37. Oxythrips firma nov. sp.*) Tab. V., fig. 68. et 69.; Tab. VI., fig. 71. $• Barva tela leslde cerna, nekdy cernohneda, pterothorax vsak tmavohnedy. Hlava o malo sirs! ne2 deist, do pfedu troc.hu zuzena. Z vrasek na tyle jest jedna nejpatrnejst. Clanky tykadla kratke, 1. cl. znacne kratst druheho; tento jest nejsirstm clankem v celem tykadle a jest as tak dlouhy jako 3.; 4. cl. deist nez 3.; 5. cl. znacne kratst nez 4.; stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho deist prveho. Barva tykadel: 1. cl. a 2., tento krome konce, sedohnede, 2. na konci a 3. cely zlutave, 4. zlutavy, sede zkaleny, 5., 6., 7. a 8. cl. tmavosede. Prostfednt clanek makadel maxillarntch jest neobycejne kratky. Pro- thorax znacne deist nez hlava, v zadu sirst nez v predu a na zadntch obou roztch se dvema dlouhymi chlupy. Pfednt nohy stlustle. Pfednt tarsy na konci s nehytkem. Fe¬ mora cernohneda, pfednt na konci svetlejst az zluta. Pfednt tibie zlute. vne a uvnitf velmi uzce a slabe zkalene, stfednt a zadnt tibie cernohnede, na konci zlute; vsecky tarsy zlute. Delka tela 0‘ 9 mm. FORMA MAGROPTERA. Kftdla uzka, hofejst sedozlute zkalena, na basi znacne svetlejst. Obe zilky stejnomerne mnohymi dlouhymi chlupy posety. Dolejst kftdla svetla, ke konci trochu zkalena. Pterothorax znacne deist a sirst nez prothorax. — Velike mnozstvt exempt, nalezeno. FORMA BRACHYPTERA. Kftdel jen nepatrna rudimenta. Pterothorax jen as tak dlouhy jako prothorax. — Ctyfi exempl. sbtrany. c?- Mnohem menst ne^ $ , barva tela, tykadel a noh tataz. Pfednt nohy jeste na- padneji stlustle. Kftdel jen nepatrna rudimenta. Pterothorax pomerne kratst a uzst nez u 9- Abdomen siroky; 3. — 7. cl. dole majt po jedne uzke, velmi dlouhe, uprostfed piskotovite zu^ene prohlubine. — Dosti znacne mnozstvt exempl. sbtrano. Tfasnenku tuto nalezal jsem v obou pohlavtch v dubnu a zvlaste v kvetnu mezi drnem na lukach v nejblizstm okolt Hradce Kralove. 9- Korperfarbe glanzend schwarz, manchmal schwarzbraun, Pterothorax dunkelbraun. Kopf ein wenig mehr breit als lang, nach vorne etwas verengt. Von den Runzeln auf dem Hinterhaupte ist eine am auffallendsten. Fiihlerglieder kurz, das 1. bedeutend kiirzer *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 28. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 28. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OP TER A*'. als das 2.; dieses ist das breiteste Glied im ganzen Fiihler und ist etwa so lang wie das 3.; das 4. Glied ist langer als das 3.; das 5. Glied bedeutend kiirzer als das 4.: der Stylus lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied und das 2., dieses mit Ausnahme des Endes, graubraun, das 2. am Ende und das ganze 3. gelblich, das 4. gelblich, grau getriibt, das 5., 6., 7. u. 8. dunkelgrau. Das mittlere Glied der Maxillartaster ist ungewohnlich kurz. Protborax bedeutend langer als der Kopf, hinten breiter als vorn und auf den beiden Hinterecken mit je zwei langen Borsten. Vorderbeine verdickt. Vordertarsen am Ende mit einer kleinen Kralle versehen. Schenkel schwarz- braun, die vorderen am Ende lichter bis gelb. Vordertibien gelb, aussen und innen sehr schmal und schwach getrubt, die Mittel- und Hintertibien schwarzbraun, am Ende gelb; alle Tarsen gelb. Korperlange 09 mm. FORMA MACROPTERA. Fliigel schmal, die oberen graugelb getrubt, am Grunde bedeutend lichter. Beide Adern gleichmassig mit vielen langen Borsten besetzt. Unter- fliigel hell, gegen das Ende zu etwas getrubt. Pterothorax bedeutend langer und breiter als der Prothorax. FORMA BRACHYPTERA. Fliigel rudimentar. Pterothorax nur etwa so lang wie der Prothorax. cf- Viel kleiner als das 9 > Farbe des Korpers, der Fiihler und Beine dieselbe. Vor¬ derbeine noch mehr verdickt. Fliigel rudimentar. Pterothorax verhaltnismassig kiirzer und schmaler als beim kurzfliigeligen Weibchen. Abdomen breit; sein 3. — 7. Segment unten mit je einer schmalen. sehr langen, in der Mitte verengten lichten Vertiefung. Vorkommen: Im April und Mai im Rasen. — Fundort: Bohmen. 38. Oxythrips parviceps nov. sp.*) Tab. VI., fig. 72. 9- Barva tela sedohneda az zlutohneda, v tomto pade sede zkalena, nekdy Cerno- hneda. Pterothorax jest tmave Zlutohnedy s sedym naletem. Hlava velmi mala, znaCne sirsi nez delsi, nazad zuzena. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2.; 2. a 3. Cl. skoro stejne dlouhe, 4. patrne delsi; 5. trochu kratsi nez 3.; 6. Cl. trochu delsi nez 4.; stylus dlouhy, 2. jeho Cl. trochu delsi a tenCi nez prvy. Barva vsech Clanku tykadelnich Cerno- hneda (ani 3. Cl. neni svetlejsi). Prothorax jest znaCne sirsi a delsi nez hlava. Nazad se rozsiruje. Na zadnich jeho rozich po dvou chlupech. Pterothorax jest delsi a sirsi nez *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 29. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 29. 139 — 18* H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA. prothorax. Femora zlutoseda, pfedni uvnitr ke konci zlutava. Pfedni iibie zlutave, na- hore a dole uzce sede zkalene, prostfednt a zadni 2iutosede, na same basi obycejne zlutave neb jen svetlejsi a ke konci vzdy zlutave. Vsecky tarsy svetle. Kridla dosti pro- hnuta. Na hlavni zilce naleza se nad mtstem, kde zacina zilka dolejsi, pet (zridka 4 nebo 6) chlupu; v druhe sve polovici ma tato zilka tfi chlupy, z nichz prvni od obou ostatnich jest znacne oddalen. Vedlejsi zilka jest po cele deice cetnfmi chlupy poseta. Hofejsi kiidla jsou cela sedozlute zkalena; pfed bast naleza se cire okenko. Dolejsl kridla jsou cela cira. Delka tela O’ 8 mm. $ . Nebyl posud objeven. Tfasnenku tuto nalezal jsem od kvetna do pocatku listopadu jednotlive v ruznych kvgtech, v mnozstvt vsak v kvetech vresovych. Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice. Turnov (Bubak). Vrchlabi. Krkono§e: Na strantch nad Malym stavem. Jindr. Hradec (Duda). Korperfarbe graubraun bis gelbbraun, in diesem Falle grau getrubt, zuweilen schwarzbraun. Pterothorax dunkel gelbbraun mit grauerri Anflug. Kopf sehr klein, be- deulend mehr breit als lang, nach hinten verengt. Erstes Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2.; dieses und das 3. fast gleich lang, das 4. deutlich langer; das 5. etwas kiirzer als das 3.; das 6. etwas langer als das 4.; Stylus lang, sein zweites Glied etwas langer und diinner als das erste. Farbung des ganzen Fiihlers schwarzbraun. Prothorax be¬ deutend breiter und langer als der Kopf, nach hinten erweitert. Auf seinen Hinterecken je zwei Borsten. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Schenkel gelbgrau, die vorderen innen gegen das Ende zu gelblich. Vordertibien gelblich, oben und unten schmal grau getrubt, Mittel- und Hintertibien gelbgrau, an der Wurzel gewohnlich gelblich oder nur lichter und gegen das Ende zu immer gelblich. Alle Tarsen licht. Fliigel ziemlich gebogen. Auf der Hauptader befinden sich auf jener Stelle, unter welcher die Nebenader ihren Ursprung nimmt, fiinf (selten 4 oder 6) Borsten; in ihrer zweiten Halfte stehen drei Borsten, von dehen die erste von den iibrigen zwei bedeutend entfernt ist. Die Nebenader ist der ganzen Lange nach mit zahlreichen Borsten versehen. Oberfliigel ganz graugelb getriibt; vor dem Grunde betindet sich ein kleiner heller Fensterfleck. Unter- fliigel ganz hell. Korperlange 0-8 mm. <$ unbekannt. Vorkommen: Von Mai bis Anfang November einzeln in verschiedenen Bliiten, haufig jedoch in jenen von Calluna. — Fundort: Bohmen. — 140 — J. UZ EL, MON O GRAF IE RADU ,THY SAN OPTERA6. 10. GENUS PACHYTH Rl PS m.*) Cele telo, zvl. vsak abdomen vynika strkou. Oci trochu vykoulene. Ocka schazejt. Tykadla osmiclenna, pomerne dels! nez u rodu pfedchazejtctho. Stylus velmi dlouhy, kratst vsak nez clanek sesty. Makadla maxillarnt o trech clanctch. Prothorax trochu deist ne2 hlava; na zadntch jeho rozich po jednom chlupu smyslovem. Pterothorax kratst nez prothorax, avsak sirs!. Nohy zavalite, bezbranne. Kftdel premala rudimenta. Prvnt clanek abdomenu jest zretelne od pterothoraxu oddelen a jest tak siroky jako tento. Poslednt. clanek jeho jest znacne zuZeny a zaspicately. Samci majt na devatem clanku abdom. nahofe dva pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nichz prednt jest mohutnejsl nez zadnt. - — - — - “ — ■ Der ganze Korper, hauptsachlich jedoch das Abdomen durch betrachtliche Breite ausgezeichnet. Augen etwas vorgequollen. Ocellen fehlen. Fiihler achtgliedrig, verhaltnis- massig langer als bei der vorhergehenden Gattung. Stylus sehr lang, jedoch kiirzer als das 6. Fuhlerglied. Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf seinen Flinterecken je eine Borste. Pterothorax kiirzer als der Prothorax, jedoch breiter. Beine gedrungen. wehrlos. Fliigel zu uberaus kleinen Rudimenten verkummert. Das erste Abdominalsegment ist deutlich vom Pterothorax getrennt und ist so breit wie dieser. Das letzte Abdominalsegment ist stark verengt und zugespitzt. Die Mannchen haben auf dem 9. Segmente oben zwei Paar sehr kurzer, starker Dornen, von denen das vordere mach- tiger ist als das hintere. 39. Pachythrips subaptera Halid.**) Tab. VI., fig. 73. et 74. 1836. Thrips subaptera Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 450. 1836. — — Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 416. 1843. Tmetothrips subaptera Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 645. 1852. Thrips subaptera Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1 114. ?'• Barva tela leskle cerna, zrtdka Cernohneda. Hlava sirst nez deist, nazad trochu rozstrena. Tykadla majt clanky kratke, zavalite. Prvnt clanek jejich kratst nez druhy a trochu sirst nez tento; 3. cl. deist ne2 druhy, 3. a 4. skoro stejne dlouhe, 5. mnohem kratst, 6. cl. deist nez trett, stylus tenky, 2. jeho cl. znacne deist prveho. Barva tykadel: *) Ilaxi? = tlusty, dick. **) Doklad ve sbirce musejm, praep. c. 30. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 30. — 141 — H. UZEL, MON 0 GR APHIE DER ORDNUNG THYSANOPTER A. 1. a 2. cl., pak 6. cl. a stylus jsou cerne, 3., 4. a 5. cl. svetle sedohnede, nekdv zlute, sede (zvl. nahofe) zkalene. Vsecka femora cerna. vsecky tibie zlute az (zridka) svetle hnedozlute, na basi trochu sedohnede zkalene. Delka tela FI mm. (nove objeveny). Mnohem mensi a slabsi ne2 2 • Barva tela cerna neb cernohneda. Tykadla po- dobne utvorena a zbarvena jako u samicky. Nohy taktez bezbranne. Barva noh podobna jako u samicky, predni femora jsou vsak' na konci hnedozluta. Na 3. — 7. cl. abdom. dole naleza se po jedne uzke, velmi dlouhe svetle prohlubine. — Dva exempl. nalezeny. Trasnenka tato zije po cely rok v drnu; na jare vyleza nekdy na nekvetouct rostlinky. Samci nalezeni v cervenci. Cechy: Hradec Kralove. Na mnoha mtstech v okolt. Jindr. Hradec (Duda). — 77 - 3—-^ - 9- Korperfarbe glanzend schwarz, selten schwarzbraun. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas erweitert. Fuhlerglieder kurz, gedrungen. Das 1. kurzer als das 2. und etwas breiter als dasselbe; das 3. langer als das 2., das 3. u. 4. fast gleich lang, das 5. viel kurzer, das 6. langer als das 3.; Stylus diinn, sein 2. Glied bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied, dann das 6. und der Stylus schwarz, das 3., 4. u. 5. licht graubraun, manchmal gelb, grau getriibt (hauptsachlich oben). Alle Schenkel schwarz, alle Tibien gelb bis (selten) licht braungelb, am Grunde etwas graubraun getriibt. Korper- lange 1‘1 mm. $ (neu entdeckt). Viel kleiner und schwacher als das 9 • Korperfarbe schwarz oder schwarzbraun. Fiihler ahnlich gebildet und gefarbt wie beim Weibchen. Beine ebenfalls wehrlos. Farbe der Beine ahnlich wie beim Weibchen, Vorderschenkel jedoch am Ende braungelb. Auf dem 3. — -7. Abdominalsegmente unten je eine schmale, sehr lange lichte Vertiefung. Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch im Rasen und nur im Friih- jahr manchmal auf nichtbliihenden Pflanzen. Mannchen im Juli. — Fund or te: England (Haliday), Bohmen. 11. GENUS ANAPHOTH Rl PS m*) Ocka pritomna, telo jen kratkymi chloupkv opatfeno; dlouhych stetin na protho- raxu a na konci abdomenu neni. Tykadla osmiclenna, oba clanky stylu pomerne dlouhe. U druhu virgo ma 6. cl. tykadla pred koncem sikmou prehradku, takze se tykadla zdaji *) ’A.(av) privativum; iari = hmat, das Fuhlen, die Betastung; t. j. bez delsich chlupu hma- tav^ch na tele ; das ist ohne langere Tasthaare am Korper. — 142 — J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU ,TH Y S ANOPTERA\ byti devtticlennymi. Makadla maxillarnt o tfech clanctch. Prothorax as tak dlouhy jako hlava. Nohy bezbranne. Kftdla pravidlem jsou pritomna. Jen druh virgo jest obycejne bezkrtdly. Brvy mezi tfasnemi na pfednim okraji hofejstch kftdel jsou pfekratke. Chloupky na zilkach jsou tenke, obycejne velmi kratke a nepatrne. Chloupky na konci abdomenu jsou velmi slabe a kratke, jen druhy virgo a sordida maji na zadmm okraji 9. cl. nekolik silnych kratkych chlupu. Samci maji obycejne nahofe na devatem clanku abdom. dva pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nicM pfednt jest mohutnejsi nez zadni. — Druhy sem nalezejici nejsou k skakani zpusobile. Ocellen vorhanden, Korper nur mit kurzen Harchen besetzt; auch am Ende des Abdomen und auf den Hinterecken des Prothorax gibt es keine langeren Borsten. Fuhler achtgliedrig, beide Stylusglieder ziemlich lang. Bei der Art virgo hat das sechste Fiihlerglied vor dem Ende eine schiefe Querwand, so dass die Fuhler neungliedrig zu sein scheinen. Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf. Beine wehrlos. Flugel regelmassig vorhanden. Nur die Art virgo ist gewohnlich flugellos. Die Wimpern zwisctjen den Fransen am Vorderrande der Oberfliigel sind iiberaus kurz. Die Borsten auf den Adern sind diinn und gewohnlich sehr kurz und unscheinbar; ebenfalls sind die Borsten am Abdomenende sehr kurz und diinn; nur bei den Arten virgo und sordida sind die Borsten, welche sich am Hinterrande des 9. Abdominalsegmentes befinden, kurz und stark. Die Mannchen haben gewohnlich auf dem 9. Abdominalsegmente oben zwei Paar sehr kurzer, starker Dornen, von denen das vordere machtiger als das hintere ist. — Die her gehorenden Arten haben kein Springvermogen. 40. Anaphotlirips ferruginea nov. sp.*) $• Barva tela sede zlutohneda, pterothorax mene sede zkaleny. Hlava trochu sirs! nez delsi, pfed basi nahle ponekud se rozsirujici. Prvni clanek tykadel velmi kratky, 2. znacne delsi a sirsi, 3. cl. dels! nez 2. a 4. Stylus dlouhy, jen o 0-4 kratsi ne2 6. cl. Druhy cl. stylu delsi a tenet nez prvy. Barva tykadel: 1. a 2. cl. hnedosede, 2. na konci zlutavy, 3. zlutavy, nekdy ku konci trochu tmave zkaleny, 4., 5., 6., 7. a 8. cernosede, 4. cl. na basi nekdy trochu svetlejst. Nohy jsou dosti zavalite. Pfednt femora jsou ^lu- tava a vne, krome konce, sede zkalena, stredni a zadni bud’ cela zlutoseda, aneb nekdy ku konci svetlejst. Pfednt tibie zlutave, vne velmi uzee sede, strednt a zadni zlutave, po obou stranach, zvl. vsak vne, sede zkalene, na konci cele zlutave; tarsy zlutave. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 31. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 31. — 143 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. Horejsi kridla slabe zlutave zkalena. Hlavni zilka ma v druhe sve polovine tfi nepatrne chloupky; vedlejsi zilka jich ma 6, nekdy 7. Zvlastnosti teto zilky jest, ze v posledni petine kridla se ztraci uplne, kdezto hlavni teprv blizko konce zanika. Delka tela O’ 9 mm. — Sedm exempl. nalezeno. : Znacne mensi ne£ Q , stejne vsak zbarveny, jen pterothorax jeste svetlejsi, skoro hnedo^luty. Abdomen dosti siroky, na konci zaokrouhleny. Na spodni strane clanku abdo- minalnich nenl zretelnych prohlubin. Na vedlejsi zilce jsou jen ctyfi chlupy. — Ctyri exempl. nalezeny. Trasnenka tato sbirana u Peruce v kvetnu v obou pohlavich. Nekolik exempl. nalezl jsem mezi travou lesni a jeden v kvetnu od Poly gala amara. 9- Korperfarbe grau rothlich gelbbraun, Pterothorax weniger grau getriibt. Kopf etwas mehr breit als lang, hinten plh4zheh etwas erweitert. Erstes Fiihlerglied sehr kurz, das 2. bedeutend langer und breiter, das 3. langer als das 2. u. 4. Stylus lang, nur um 0'4 kiirzer als das 6. Glied. Sein 2. Glied langer und dunner als das erste. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied braungrau, das 2. am Ende gelblich, das 3. gelblich. manchmal gegen das Ende zu etwas dunkel getriibt, das 4., 5., 6. Glied und der Stylus schwarzgrau, das 4. Glied am Grunde zuweilen etwas lichter. Beine ziemlich gedrungen. Vorderschenkel gelblich und aussen, mit Ausnahme des Endes, grau getriibt, Mittel- und Hinterschenkel entweder ganz gelbgrau, oder manchmal gegen das Ende lichter. Vordertibien gelblich, aussen sehr schmal grau, Mittel- und Hintertibien gelblich, jederseits, besonders jedoch aussen, grau getriibt, am Ende ganz gelblich; Tarsen gelblich. Oberfliigel schwach gelblich getriibt. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte drei winzige Borsten; die Nebenader hat 6, manchmal 7 solche Borsten. Dieselbe verliert sich im letzten Funftel der Fliigel- lange, wogegen die Hauptader erst in der Nahe des Fliigelendes aufhort Korperlange 0.9 mm. Bedeutend kleiner als das 9> jedoch von gleicher Farbung; nur der Pterothorax noch lichter, fast braungelb. Abdomen ziemlich breit, am Ende abgerundet. Auf der Unterseite der Abdominalsegmente keine deutlichen Vertiefungen. Auf der Nebenader nur vier winzige Borsten. Vorkommen: Im Mai in beiden Geschlechtern zwischen Gras und in den Bliiten von Poly gala amara. — Fundort: Bohmen. — 144 — J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“. 41. Anapliotlirips similis nov. sp.*) 9. Barva celeho tela tmave sedohneda. Hlava trochu sirs! nez dels! a pred basi nahle ponekud se rozsifujici. Tykadla podobna co do tvaru i co do zbarveni tykadlum druhu pfedchazejiciho, avsak clanky jejich jsou zavalitejsi a 3. i 4. cl. jsou skoro stejne dlouhe. Vsecka femora tmave sedohneda; predni tibie zlutave, vne silneji, uvnitr slabe sede zkalene, ostatni tibie sedohnede, na konci zlutave, na same basi trochu svetlejsi. Horejsi kridla jsou sedodute zkalena, pfed basi s malym okrouhlym cirym okenkem. Hlavni zilka ma v druhe sve polo vine tri chlupv, vedlejsi po cele sve deice 8 chlupu. Chlupy na ^ilkach jsou silnejsi nez u druhu pfedchazejidho. Take zde, jako u tohoto, ztraci se zilka vedlejsi v posledni petine kridla uplne, kdezto horejsi teprv blizko konce zanika. Delka tela 1 mm. — Jediny exempl. nalezen. cf. Nebyl posud objeven. Trasnenka tato sbirana na vrcholu Milesovky v kvetnu. - 3: — e - 9- Korperfarbe dunkel graubraun. Kopf etwas mehr breit als lang und hinten etwas erweitert. Fuhler ahnlich gefarbt und gebildet wie bei der vorhergehenden Art, die Glieder jedoch gedrungener und das 3. u. 4. fast gleich lang. Alle Schenkel dunkel graubraun, Vordertibien gelblich, aussen starker, innen schwach grau getriibt, die iibrigen Tibien graubraun, am Ende gelblich, an der Wurzel etwas lichter. Oberfliigel graugelb getrubt. Die Hauptader tragt in ihrer zweiten Halfte drei Borsten, die Nebenader ihrer ganzen Lange nach 8 Borsten. Die Borsten auf den Adern sind starker als bei der vor¬ hergehenden Art. Die Nebenader verliert sich auc.h bier im letzten Fiinftel der Fliigel- lange. Korpeiiange 1 mm. unbekannt. Vorkommen: Im Mai. — Fundort: Bohmen. 42. Anapliotlirips armata nov. sp.**) 9 . Nebyla posud objevena. $ Barva tela zelenave tmavoseda, hlava nejtmavsi. Tato jest sirsi nez delsi. Clanky tykadel kratke, zavalite. Prvni cl. jest znacne kratsi a trochu sirsi nez 2., 3. cl. trochu delsi nez tento, 4. trochu kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4., 6. trochu delsi nez 3. Stylus *) Doklad ve sbirce autorove. 145 — 19 H. U Z EL, MONOG RAP HIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. dosti dlouhy, tlusty, 2. jeho clanek dels! nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. napadne tmavy, cernohnedy, skoro cerny ; 2., 3., 4. a 5. cl. zlutave, 2. a 5. slabe sede zkalene, 6. Cl. a stylus cernosede. Pfednl femora vne tmavoseda, uvnitf zlutava, stfedni a zadnl tmavo¬ seda, na obou konclch svetlejsi. Tibie zlutave, pfednl vne a uvnitr velmi slabe zkalene, stfedni a zadnl zlutave, vne a uvnitf trochu vice sede zkalene. Tarsy vsecky zlutave. Kfldla siroka, zilky v hof. kfldle velmi slabymi kratkvmi chloupky opatfeny. Hlavnl zilka ma ve sve druhe polovine 2 neb 3 chlupy, vedlejsl zilka po cele sve deice 7 neb 8; pfed poslednlm jest vets! mezera. Hof. kfldla jsou velmi slabe zlutave zkalena, do- lejsl cira. Ostny na 9. cl. abdomenu jsou velmi silne. Na 3. — 6. cl. jeho dole naleza se po jedne velike, svetle, ellipticke prohlubine. Delka tela 0-6 mm. Jediny exemplaf nalezen v kvetech u Peruce v kvetnu. 9 unbekannt. c?- Korperfarbe griinlich dunkelgrau; Ivopf der dunkelste Theil. Derselbe ist mehr breit als lang. Fuhlerglieder kurz, gedrungen. Erstes Glied bedeutend kiirzer und etwas breiter als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5. kiirzer als das 4., das 6. etwas langer als das 3. Stylus ziemlich lang, sein zweites Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied auffallend dunkel, schwarz- braun, fast schwarz; 2., 3., 4. und 5. Glied gelblich, 2. und 5. schwach grau getriibt, das 6. Glied und der Stylus schwarzgrau. Vorderschenkel aussen dunkelgrau, innen gelblich; Mittel- und Hinterschienen dunkelgrau, auf beiden Enden lichter. Tibien gelblich, die vorderen aussen und innen sehr schwach getriibt, die mittleren und hinteren gelblich, aussen und innen etwas starker grau getriibt. Alle Tarsen gelblich. Fliigel breit, Adern im Oberfliigel mit sehr kurzen diinnen Harchen besetzt. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte zwei oder drei Harchen; die Nebenader ihrer ganzen Lange nach 7 oder 8; vor dem letzten belindet sich eine grossere Liicke. Oberfliigel sehr schwach gelblich getriibt, Unj.erfliigel hell. DieDornen oben auf dem 9. Abdominalsegmente sehr stark. Auf dem 3. — 6. Segmente unten je eine grosse, lichte, elliptische Vertiefung. Korperlange 0’6 mm. Vorkommen: 1m Mai in Bliiten. — Fundort: Bohmen. 43. Anapliothrips eupliorhiae nov. sp.*) $• Barva tela tmave sede cervenohneda, hlava Cernohneda, zfidka cele telo cerno- hnede. Hlava jest sirsi nez dels!, nazad trochu se rozsifujici. Clanky tykadel dosti kratke, *) Doklud ve sbirce musejni, praep. c. 32. — Sammlung des bohmischen Landesmuseuins, Praep. Nr. 32. 14G — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYSANOPTERA'. zavalite. Prvni cl. znacne kratsi nez 2., 3. trochu dels! ne2 tento, 4. trochu kratsi nez 3.; 5. jest kratsi nez 4. a pfileha dosti sirokou plochou k sestemu; tento cl. as tak dlouhy jako 3. Stylus velmi dlouhy, tenky, 2. cl. jeho dels! prveho. Barva tykadel: 1. a 2. cl. tmave sedohnede, 3. a 4. zlutave, 5. zlutavy, sede zkaleny, 6. cl. a stylus cerne. Nohy zavalite. Vsecka femora tmave sedohneda. Prednl tibie zlutave, nahofe a dole uzce tmavosede, strednl a zadnl tmavosede na obou konclch zlutave, tarsy zlutave. Kfldla siroka. Hlavnl zilka ma v druhe sve polovine 3 chloupky, z nichz jeden jest od obou ostatnlch oddalen; zilka vedlejsl jest po cele deice poseta chlupy, ktere jsou ke konci fldke. Hof. kfldla slabe 2lutosede zkalena, dolejsl cira. Delka tela 0-9 mm. — Dvacet pet exempl. nalezeno. sSk Znacne mens! a slabs! nez 9- Barva tela tataz. Tykadel 1. cl. sedohnedy, 2., 3., 4. a 5. zlutave, 5. ke konci sede zkaleny, 6. cl. a stylus sedohnede. Femora sedo¬ hneda; tibie a tarsy zlute, ony vne slabe sedohnede zkalene. Na 3. — 6. cl. abdomenu naleza se dole po jedne dlouhe, dosti siroke, uprostred trochu stazene, svetle prohlubine. — Jediny exempl. objeven. Trasnenka tato nalezena v dubnu a kvetnu na kvetech od Euphorbia cypa- rissias a jeden exempl. tez na kvetech od Taraxacum. Samce chytil jsem v kvetnu. Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice : V lese pod Vys. Hjezdem. - 3 — £5 - $■ Korperfarbe dunkel grau rothbraun, Kopf schwarzbraun, selten der ganze Korper schwarzbraun. Kopf mehr breit als lang, nach hinten etwas erweitert. Fuhlerglieder ziemlich kurz, gedrungen. Erstes Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. etwas langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3.; das 5. ist kiirzer als das 4. und legt sich mit ziemlich breiter Flache an das 6. Glied an; dieses etwa so lang wie das 3. Stylus sehr lang, diinn, sein 2. Glied langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied dunkel graubraun, das 3. u. 4. gelblich, das 5. gelblich, grau getriibt, das 6. und der Stylus schwarz. Beine gedrungen. Alle Schenkel dunkel graubraun. Vordertibien gelblich, oben und unten schmal dunkelgrau, Mittel- und Hintertibien dunkelgrau, auf beiden Enden gelblich, Tarsen gelblich. Fliigel breit. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte 3 kleine Borsten, von denen die erste von den beiden iibrigen entfernt ist; die Neben- ader der ganzen Lange nach mit Borsten besetzt, welche gegen das Ende zu diinn stehen. Oberfltigel schwach gelbgrau getriibt, Unterfliigel hell. Korperlange 0 9 mm. C?. Bedeutend kleiner und schwacher als das 9 • Korperfarbe dieselbe. Erstes Fiihler- glied graubraun, 2., 3., 4. u. 5. gelblich, dieses gegen das Ende grau getriibt, das 6. Glied 19* 147 H. UZEL, MONOGRAPHIC DER 0RDNIJN6 THYSANOPTERA. und der Stylus graubraun. Schenkel graubraun. Tibien und Tarsen gelb, jene aussen schwach graubraun getriibt. Auf dem 3. — 6. Abdominalsegmente unten je eine lange, ziemlich breite, inmitten etwas verengte, lichte Vertiefung. Vorkommen: Das Weibchen im April und Mai gewbhnlich in den Bluten von Euphorbia cyparissias. Das Mannchen im Mai. — Fundort: Bohmen. 44. Anaphotlirips virgo m.*) Tab. 11., fig. 11.; Tab. VI., fig. 75. — 77. 1 836. Thrips obscura Haliday, Entom. Magaz., pag. 447. 1843. Physapus obscurus Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips obscura Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1107.; tab. VI.. fig. 8. Haliday uvadi tento druh pod jmenem Thrips obscura Mull., pod kterymz Muller (L. c. 13.) mel zcela jiny druh na mysli, a sice die meho pfesv6dceni onen druh, ktery Haliday nazyva T. discolor. I odhodlal jsem se, ponevadz mimo to jmeno obscura nijak na svetlf nas diuh se nehodi, navrhnouti pro nej jmeno virgo , pro okolnosf, ze zajiste parthenogeneticky se rozmnozuje. :f • Barva tela zluta az svetle hnedozluta. Vyjimkou jest telo barvy zlutohnede. Hlava as tak dlouha jako siroka, do pfedu zuzena. mezi ocima v tomtez smeru trochu pro- dlou^ena. Prvni cl. tykadel znacne kratsi nez 2., 3. delsi nez pfedchazejici, 4. cl. trochu kratsi ne^ 3.. 4. a 5. cl. stejne dlouhe, 6. cl. dels! nez 3. Stylus dlouhy, 2. jeho cl. tenci a nemnoho dels! nez prvy. Sesty cl. ma na konci treti ctvrtiny sve delky sikmou, vne nizsi pfehradku, takze se tykadla zdaji bvti deviticlennymi. Barva tykadel: 1. cl. skoro ciry, 2. cl. zlulavy a krome konce slabe sede zkalenf, 3. a 4. zlutave, cele slabe sede zkalene, 4. nekdy na konci sedy az tmavosedy, 5. as do polou zlutavy, sede zkaleny, as od polou secly az cernosecly, aneb cely sedy, 6. cl. a stylus sede az cernosede. Me- solhorax ma prednl roby vycnivajici. Nohy jsou zlutave, vne slabe a^ velmi slabe sede zkalene. Konec abdomenu opatfen nahofe nedlouhymi, silnymi chlupy. Belka lelaas 1 mm. FORMA MAGROPTERA. Telo jest pravidlem nahofe sedohnedymi skvrnami, kresby tvoficimi, ozdobeno. Kfidla dosti prohnuta. tupa. Chloupky na zilkach hofejsiho kfidla jsou spore, nepravidelne rozestavene a velmi nepalrne. Hlavnl zilka miva v druhe sve polovine 2 neb 3 chloupky; na vedlejsi zilce jest pocet jejich vetsi, avsak velmi ne- stc'dy. Oba pary kridel jsou slabe sedozlutave zkalene. *) Doklacl ve sblrce musejni, praep. c. 33. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nro 33. — 148 — J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. FORMA B R AG H YP T ERA. Kridel jen rudimenta pterothorax nepfesahujici. Jedinf exemplar z nalezenych mel kridla pres prvnt clanky abdominalni prodlouzena. Pterothorax neni napadne kratsi nez u formv dlouhokridle. ■<$ . Nebyl posud objeven. Tfasnenka tato zije po celf rok hojne v drnu. V lete mimo to nalezame ji casto na nekvetouclch nizkych rostlinach, na listech stromu a jednotlive v ruznych kvetech. Take nekdy vyskytuje se v kvetenstvich irav a v klasech obilnych, ba i na preslicce. Od dubna do rijna jest valna vetsina techto trasnenek opatfena dlouhymi kf idly ; pre- zimujtct pak skoro vsecky jsou kratkokrtdle. Samce nikdv jsem nenalezl. Jest tudiz jisto, 2e tento druh, jako mnohe jine, rozmno^uje se v nekolika generacich po sobe par- thenogeneticky. Cechy: Praha. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Krkonose: Vrchol Snezky, Male Snezne bfezno, Bouda prince Jindricha. Liberec. Pisek (Vafecka). - - $• Korperfarbe gelb bis licht braungelb, ausnahmsweise gelbbraun. Kopf etwa so lang wie breit, nacli vorn verengt, zwischen den Augen in derselben Richtung etwas verlangert. Erstes Fiihlerglied bedeutend kurzer als das 2., das 3. langer als das vor- hergehende, das 4. etwas kurzer als das 3., das 4. u. 5. gleich lang, das 6. langer als das 3. Stylus lang, sein zweites Glied dunner und nicht viel langer als das erste. Das 6. Glied am Ende des dritten Viertels seiner Lange mit einer schiefen, nach aussen geneigten Scheidewand, so dass die Fiihler neungliedrig zu sein scheinen. Fiihlerfarbung: erstes Glied hell, 2. Glied gelblich und ausser dem Ende schwach grau getriibt, das 3. und 4. gelblich, schwach grau getriibt, das 4. zuweilen am Ende grau bis dunkelgrau, das 5. etwa bis zur Mitte gelblich, grau getriibt, hinter der Mitte grau bis schwarzgrau, oder ganz grau, das 6. Glied und der Stylus grau bis schwarzgrau. Mesothorax mit vorragenden Vorderecken. Beine gelblich, aussen schwach bis sehr schwach grau getriibt. Abdomen am Ende oben mit nicht lan gen starken Bor s ten versehen. Korperlange etwa 1 mm. FORMA MACROPTERA. Korper regelmassig oben mit graubraunen Flecken versehen, welche Zeichnungen bilden. Fliigel ziemlich gebogen, stumpf. Die Harchen auf den Adern der Oberfliigel sparlich, unregelmassig gestellt und winzig. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte 2 oder 3 solche Harchen; auf der Nebenader ist ihre Zahl grosser, jedoch sehr unslat. Beide Fliigelpaare sind schwach graugelblich getriibt. FORMA BRAGHYPTERA. Fliigel zu Rudimenten verkiimmert, welche den Pterothorax nicht iiberragen; ausnahmsweise sind sie iiber die ersten Abdominalsegmente verlangert. Pterothorax nicht auffallend kiirzer als bei der langfliigeligen Art. — 149 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA. $ unbekannt. Bemerkung. Haliday fiihrt diese Art unter dem Namen Thrips obscura Mull, an. Muller (Zoologiae danicae Prodromus, S. 96) bezeichnet jedocb mit diesem Namen (Thrips obscura flavescens, elytris pallidis; oculis abdominisque annulis nigris) eine andere, und zwar meiner Meinung nach jene Art, welche Haliday T. discolor nennt. Ich erlaube mir daher fiir unsere Art den Namen virgo vorzuschlagen, und zwar wegen der bei ihr zweifellos vorkommenden parthenogenetischen Vermehrung, und weil ausserdem der Name obscura auf eine lichte Art keineswegs passt. Vorkommen: Weibchen das ganze Jahr hindurch haufig im Rasen. Im Sommer oft auf nichtbluhenden Gewachsen und einzeln in Bliiten. Von April bis October sind fast alle Weibchen langfliigelig ; die uberwinternden Exemplare fast alle kurzfliigelig. Kein Mannchen unter tausenden von Weibchen! — Fundorte: England (Haliday), Bohmen. 45. Anapliothrips sordida nov. sp*) $• - Barva zlutava; telo nahore velmi slabymi, sedymi skvrnami, kresby tvoficlmi, ozdobeno. Hlava sirs! nez delsi, do predu nezuzena, tvare dosti znacne vypoukle. Prvni Cl. tykadel jest znacne kratsi nez 2., 3. cl. delsi nez 2., 4. trochu kratsi nez 3., 5. cl. patrne kratsi nez 4., 6. delsi ne£ 3. a bez pfehradky. Stylus dlouhy, tenky, 2. cl. jeho znacne delsi nez prvy. Barva tykadel: 1. cl. skoro ciry, 2. belavy neb 2lutavy a krome konce velmi slabe sede zkaleny, 3. hnedosedy, na basi zlutavy, slabe sede zkaleny, 4., 5., 6. cl. a stylus hnedosede, 4. cl. nekdy trochu svetlejsi. Mesothorax ma predni rohy vycnivajici. Nohy jsou zlutave, vne slabe sedozlute neb jen temneji zlute zkalene. Chloupky na podelnych zilkach hofejsiho kridla jsou sice kratke a slabe, ale mnohem patrnejsi nez u druhu predchazejiciho. Na konci hof. zilky jsou 2, na dolejsi zilce pak jest jich sest. Hof. kridla jsou slabe sedozlutave zkalena, dolejsi z pocatku cira, ke konci slabe sedozlutava. Abdomen opatren na konci nahore nedlouhymi, silnymi chlupy. Druhy az 8. cl. jeho maji nahore uprostfed po dvou kratkych chlupech. Delka tela 0.8 mm. — Dosti velike mnozstvi exempl. nalezeno. c?- Znacne mensi a slabsi nez 9 • Zbarveni tela totez. Safranova varlata prosvitaji. Devaty cl. abdomenu nahore bez ostnd. — Jediny exempl. objeven. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 34. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 34. — 150 — J. UZEL, MONO G.R A FIE RADU „THYSANOPTERA“. Druh tento nalezl jsem v kvetnu a cervnu v drnu a nekolik exempl. (mezi nimi jednoho samce) v kvetech. Cechy: Hradec Kralove: U Pouchova a v haji Oulisti u Piletic. 9- Farbe gelblich; der Korper oben mit sehr blassen, Zeichnungen bildenden Flecken geziert. Ivopf mehr breit als lang, nach vorn nicht verengt, Wangen ziemlich gewolbt. Erstes Fuhlergliei bedeutend kurzer als das 2., das 3. langer als das vorhergehende, das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5. deutlich kurzer als das 4., das 6. langer als das 3. und ohne Sc.heide- wand. Stylus lang, dunn, sein zweites Glied bedeutend langer als das erste. Fiihlerfarbung: 1. Glied fast klar, das 2. weisslich oder gelblich und, das Ende ausgenommen, sehr schwach grau getrubt, das 3. braungrau, am Grunde gelblich, schwach grau getrubt, das 4., 5., 6. und der Stylus braungrau, das 4. Glied manchmal etwas lichter. Vorderecken des Me- sothorax vorstehend. Beine gelblich, aussen schwach graugelb oder nur dunkler gelb getrubt. Die Harchen auf den Adern der Oberfliigel sind wohl sehr kurz und dunn, jedoch viel deutlicher als bei der vorhergehenden Art. Am Ende der Hauptader be- finden sich zwei solche Harchen, auf der Nebenader sechs. Oberfliigel schwach grau- gelblich getrubt, Unterflugel anfangs hell, gegen das Ende zu schwach graugelblich. Ab¬ domen am Ende mit kurzen starken Borsten versehen. Auf dem 2. — 8. Segmente oben in der Mitte je zwei kurze Borsten. Korperiange 0‘8 mm. c?. Bedeutend kleiner und schwacher als das $ . Korperfarbe dieselbe. Die safran- gelben Hoden scheinen durch. Das 9. Abdominalsegment oben ohne Dornen. Vorkommen: Weibchen im Mai und Juni im Rasen und einzeln in Bliiten. Mannchen im Juni. — Fundort: Bohmen. 12. GENUS APTI NOTH RIPS HALID.*) Telo uzke, skoro lyse. Hlava dels! nez sirsi, mezi ocima do pfedu v tupy vy- bezek prodlouzena. Oci jsou male, ocka schazeji. Tykadla osmidenna (stylus dvouclenny). U variety connaticornis druhu Apt. rufa schazl stylus, takze jest tykadlo jen sesti- clenne. Makadla maxillarm 0 trech clancich, z nichz prvni jest nejdelsl. Prothorax jest kratsl nez hlava a nazad trochu se rozsifuje; na zadnich rozich jeho neni chlupil smy- slovych. Nohy jsou kratke. Femora znacne rozsirena, tibie na same basi uzke, nace2 *) ’A tct/'v, = neletav^, nicht fliegend (Aptenothrips). 151 H. UZEL, MON 0 GR APHIE DER ORDNUNG TH Y S AN OPTER A. pojednou velmi znacne se rozsiruji, Tarsy jsou siroke. Krfdel ani nejmensi rudimenta. Chloupky na konci abdomenu nedlouhe a velmi tenke. Samci maji die Halid aye na 9. cl. nahore uprostred dva ostny. — Druhy sem nalezejfcf pohybuji se zvolna, nejsou zptisobile ku skakanf a drazdeny byvse hadovite se svlji. Poznamka. Gmelin (L. c. 22.), Burmeister i Amyot a Serville domnf- vali se nepravem, ze zastupcove tohoto rodu jsou asi larvy. - $2 — =5 - Korper schmal, fast kahl. Kopf mehr lang als breit, zwischen den Augen nach vorn in einen slumpfen Fortsatz verlangert. Augen klein, Ocellen fehlen. Fuhler acht- gliedrig (Stylus zweigliedrig). Bei der Varietat connaticornis der Art Apt. rufa fehlt der Stylus, so dass der Fuhler nur sechsgliedrig erscheint. Maxillartaster aus drei Gliedern zusammengesetzt, von denen das erste am langsten ist. Prothorax kiirzer als der Kopf und nach hinten etwas erweitert; auf seinen Hinterecken befinden sich keine Borsten. Beine kurz. Schenkel bedeutend erweitert, Tibten aut dem Grunde sehr schmal, sonst unge- wohnlich breit, Tarsen ebenfalls breit. Flugel vollkommen verkiimmert. DieHarchen am Abdo- menende kurz und sehr diinn. Die Mannchen haben nach Hal i day auf dem 9. Segmente oben in der Mitte zwei Dornen. — Die her gehorenden Arten bewegen sich langsam und haben kein Springvermogen ; gereizt, winden sie sich schlangenartig. 46. Aptinothrips rufa Gmel.*) Tab. II., fig. 17.; Tab. VI., fig. 78. et 79. 1764. „Der rothe Blasenfuss“ v. Gleichen, Das Neueste aus dem Reiche d. Pflanzen, tab. 16., fig. 6. et 7. 1788. Thrlps rufa Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2224. 179 . — — Nicholson, Journ. of Nat. Phil., tab. 8., fig. 1. 1886. — ( Aptinothrips ) rufa Haliday, Entomol. Magazine, pag. 445. 1852. — — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum. pag. 1103.; tab. V., fig. 5. — 11. 1887. Aptinothrips rufa Lindeinan, Bull. Soc. Imp. d. Natur. d. Moscou, pag. 319.; pag. 320., fig. 11. 1894. — stylifera Trvbom, Entomol. Tidskrift, pag. 43. 9. Barva tela svetle hnedozlutava. Nejzazsi konec abdomenu jest sedohnedy az cerny; lez konec kuzele ustnlho jest cerny. Hlava smerem k basi trochu se rozsiruje. Clanky tykadel *) Roklad ve sbirce musejni, praep. c. 35. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 35. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN 0 PTERA“. jsou velmi kratke, podlouhle kulate. Prvnt cl. velmi siroky a ntzky, znacne kratst nez 2., avsak trochu sirs!, castecne pod vybezkem celntm skryty, 2. clanek bankovity, velmi siroky, na uzke stopce. Treti, 4. a 5. cl. asi stejne dlouhe, asi stejne siroke, trochu kratst nez 2. cl. , na kratkych stopkach; 6. cl. dels! nez 2. a uzst. Stylus dosti dlouhy, 2. cl. jeho jest tenet a trochu deist nez prvy. Tykadla 2lutava, 4. a 5. cl. na konci slabe sedohnede zkalene, 6. cl. as do polou nezkaleny, od polou sedohnedy, stylus sedohnedf. Velmi zridka jsou zkaleniny na clancich tykadelntch blede. Vyjimkou jest 3. cl. ke konci slabe sedy, 4. cl. krome base, 5. celf, 6. cely a stylus sedohnede az cernohnede. Pterothorax malo delsi nez hlava, deist nez prothorax a malo sirst nez tento. Prednt rohy mesothoraxu vycntvajtci. Delka tela 08 mm. Var. connaticornis m. Sestf cl. tykadla a stylus srustajt v jediny celek, na nemz nelze rozeznati hranic clanku, z nichz se sklada. Spojene tyto tfi clanky jsou na basi zlutave, jinak sedohnede. c?- Die Hal id aye blede zlutf; abdomenem jeho prosvttajt safranova varlata; pfed- poslednt clanek abdom. ma pred koncem uprostred dva ostny. Druh ten jest jedntm z nejhojnejstch. Mezi tistci exempl., ktere jsem zkoumal, ne- nalezl jsem ani jedineho samce; jest tudt^ jisto, ze rozmnozuje se trasnenka tato pravidlem parthenogeneticky. Zije po cel^ rok v drnu, mimo to v lete hojne v kvetenstvich nejru- znejstch trav a nekdy i v klasech obilnych (vyjtmaje oves). V kvetech jinych rostlin jt nent. — Var. connaticornis jest hojnejst ne2. forma typicka. Cechy: Praha. Mukarov. Hradec Kralove. Trebechovice. Opocno. Turnov. Krko- nose: Po celem hrebenu v mechu a drnu; na vrcholu Snezky v mnozstvt. Jablonec. Liberec. Solnice. Hory Orlicke. Milesovka. Peruc. Jind. Hradec (Duda). — Na Helgolande a v okolt Berltna prostval jsem ji z drnu. - 3: — S - $. Korperfarbe licht braungelblich. Das ausserste A.bdomenende ist graubraun bis schwarz; ebenfalls sc.hwarz ist die Spitze des Russels. Kopf nach hinten etwas erweitert. Fuhlerglieder sehr kurz, langlich kugelig. Erstes Glied sehr breit und kurz, bedeutend ktirzer als das 2., jedoch etwas breiter, theilweise unter dem Stirnfortsatz verborgen, das 2. Glied napfformig, sehr breit, mit kurzem, schmalem Stiele. Das 3., 4. u. 5. Glied etwa gleich lang, etwas ktirzer als das 2., kurz gestielt; das 6. langer und schmaler als das 2. Stylus ziemlich lang, sein zweites Glied diinner und etwas langer als das erste. Fiihler gelblich, das 4. u. 5. Glied am Ende schwach graubraun getriibt, das 6. Glied etwa bis zur Mitte licht, von der Mitte an graubraun, Stylus H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TI1YS AN OPI'ERA. graubraun. Ausnabsmweise ist das 3. Glied gegen das Ende blassgrau, das 4. Glied mit Ausnahme seines Grundes, das ganze 5., 6. und der Stylus graubraun bis schwarz- braun. Pterothorax wenig langer als der Kopf, langer als der Prothorax und wenig breiter als derselbe, Vorderecken des Mesothorax vorstehend. Korperlange 0’8 mm. Var. connaticornis m. Das sechste Fiihlerglied und der Stylus in ein Ganzes zusammengewachsen, an dem man nicht die Grenzen der Glieder. aus welchen es ent- standen ist, unterscheiden kann. Dieser zusammengcwachsene Theil ist am Grunde gelblich, iibrigens graubraun. '%■ Nach Haliday blassgelb; durch die Abdomenwandungen scheinen die safrangelben Hoden durch; das 9. Abdominalsegment hat oben in der Mitte unweit vom Hinterrande zwei Dornen. Vorkommen: Selir haufig im Rasen das ganze Jahr hindurch, im Sommer auch zahlreich in Grasbliiten. Var. connaticornis haufiger als die Stammform. Unter vielen Tausenden von Weibchen land ich kein Mannchen. — Fundorte: England (Haliday), Moskau (Lindeman), Bohmen, Berlin, Helgoland (Uzel), Schweden (Trybom). 47. Aptinothrips nitidula Halid. 1836. Thrips (Aptinothrips) nitidula Haliday, Entomol. Magaz., pag. 446. 1837. — - — — Haliday, Entomol. Magaz., pag. 146. 1852. — - — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Mu¬ seum, pag. 1105. Haliday (anno 1836.): » Prothorax aequilatus; ocelli nulli nec alae; antennae articulus 6. apice attenuatus, absque stylo articulato. — Fern. Testacea, abdominis in- cisuris, etc. fuscis. — One half smaller than Apt. rufa.« England. Haliday (anno 1837.): »Shorter than Thr. rufa, dusky chestnut, with the eyes and incisures of the abdomen darker; the antennae (except the 6th joint) with the shanks and feet paler. « Haliday (anno 1852.): »Fusco-ferruginea, abdominis incisuris fuscis. Long. Va lin. « 13. GENUS BELOTHRIPS HALID.*) Ocka prltomna. Tykadla osmiclenna, oba clanky stylu neobycejne dlouhe a tenke. (Cely stylus jen as o 0'2 kratsi nez 6. cl.) Makadla maxillarni o trech clancich; makadla labialni zakrnela. Sosak jest uzky a ostry. Prothorax trochu dels! nez hlava; na zadnich rozich jeho neni delsich chlupu smyslovych. Nohy bezbranne. Kfidla jsou u obou po- hlavi pritomna a maji tvar obvykly, jen dolejsi kfidla jsou v pomeru k horejsim velmi *) BeXo<- = kopi, Wurfspiess. — 154 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU JHYSANOPTERA". uzka. Brvy mezi trasnemi na prednim okraji hofejsiho kridla jsou prekratke (po- dobne jako u rodu Anaphothrips). Abdomen uzky, 8. cl. se stranami nazad sbihavymi. Dva posledni clanky abdom. znacne zuzene; posledni tvori dlouhou tenkou rouru. Na konci obou poslednich clanku jsou slaboucke pruhledne chloupky. Samci maji konec tela tupy. - 53-~-E5 - - - Ocellen vorhanden. Fiihler achtgliedrig, beide Glieder des Stylus ungewohnlich lang und diinn. (Der gauze Stylus nur etwa um 0’2 kiirzer als das 6. Glied.) Maxil- lartaster dreigliedrig; Labialtaster verkummert. Russel schmal und scharf. Prothorax etwas langer als der Kopf; auf seinen Hinterecken keine langeren Borsten. Beine wehrlos. Fliigel bei beiden Geschlechtern vorhanden, von ublicher Form, nur die unteren im Ver- haltnis zu den oberen sehr schmal. Die Wimpern zwischen den Fransen am Vorderrande der Oberflugel winzig (ahnlich wie bei der Gattung Anaphothrips). Abdomen schmal, die Seiten des 8. Segmentes nach hinten convergierend. Die zwei letzten Abdominal- segmente bedeutend verengt; das letzte bildet eine lange diinne Rohre. Am Ende der zwei letzten Glieder diinne durchsichtige Harchen. Mannchen mit stumpfem Abdomenende. 48. Belotlirips acuminata Halid.*) Tab. II., fig. 10.; Tab. VI., fig. 80. 1836. Thrips ( Belothrips ) acuminata Haliday, Entom. Magazine,^ pag. TTT5. 1836. — acuminata Burmeister, Handb. d. Entomologie, II, pag. 416. 1843. Belothrips — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 645. 1852. Thrips ( Belothrips ) acuminata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1115. 9, Barva tela tmave cervenohneda, pterothorax a prvni clanky abdomenu maji nekdy 2luty odstin. Telo jen velmi nepatrnymi chloupky opatfeno. Hlava troc.hu sirs! nez dels!, s tvaremi nevvpouklymi. Prvni cl. tykadel znacne kratsi ne^ 2., 3. cl. nejuzsi v celem tykadle, trochu delsi nez 2., 4. cl, trochu kratsi nez tfeti, 5. jest znacne kratsi nez 4. a ma, jako oba predchazejici, kratkou uzkou stopku; na konci jest velmi siroky. Sesty clanek as tak dlouhy jako 3., siroky, na same basi zuzeny. Druhy cl. stylu byva trochu kratsi prveho. Barva tykadel cerna, 3. cl. na same basi 2lutavf. Pterothorax delsi a sirsi nez prothorax. Predni rohy mesothoraxu vycnivajici. Nohy zavalite, zvlaste predni femora a tibie rozsirene; na basi jsou vsecky tibie velmi zuzene; tarsy napadne stihle *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 36. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 36. — 155 — 20* H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPERA. a dlouhe. Barva noh jest sedohneda neb sede cervenohneda, vsecky tarsy a pfedni tibie jsou temne zlutave, tyto vne i uvnitf uzce tmave zkalene; ostatnf tibie pak na konci temne zlutave. Chloupky na kfidlech jsou dosti slabe a kratke. Hlavni zilka ma v druhe polovine tfi od sebe znacneji vzdalene chloupky; vedl. zilka ma as 9 chlupii po cele deice sve rozestavenych. Hof. kfidla jsou dosti silne sedozlutave zkalena, na basi trochu svetlejsi a lam uprostfed s malym, nepravidelnym, podlouhlym, cirym okenkem. Dol. kridla slabe sedozlutave zkalena; zilka jejich jest tmava. Delka tela 1 mm. cf- 0 neco mensi nez Q. okiidleny a lez cervenohnedy ; uprostfed tela nahofe ma zlutavy odstln. Zbarveni tykaclel, noh a kfidel totez jako u 9- Abdomen na konci tupf; na 3. — 7. cl. abdom. dole po jedne velmi velike svetle skvrne, ktera jest v pfedu okrouhla, v zadu pak dosli rovna. Vzacnou iuto tfasnenku, tvaru podivneho, nalezl jsem jen jednou v polovici kvetna u Hradce Kralove na lukach za vojenskou plovarnou, a to mezi travou (11 ex.). Die Ha lid aye naleza se v kvetech od Rosa spinosissima. Korperfarbe dunkel rothbraun, Pterolhorax und die ersten. Abdominalsegmente manchmal mit gelbem Ton. Der Korper mit nur unbedeutenden Harchen versehen. Ivopf etwas mehr breit als lang, mit nicht gewolbten Wangen. Erstes Fuhlerglied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. am schmalslen im ganzen Fuhler, etwas langer als das 2., das 4. etwas kiirzer als das 3., das 5. bedeutend kiirzer als das 4. und ebenso wie die zwei vorbergehenden mit kurzem engem Stiele versehen; auf dem Ende ist es sehr breit. Das 6. Glied etwa so lang wie das 3., breit, an der Wurzel verengt. Das 2. Stylus- glied pflegt unbedeutend kiirzer zu sein als das erste. Fiihlerfarbung schwarzbraun, 3. Glied an der Wurzel oft gelblich. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Vor- derecken des Mesothorax vorragend. Beine gedrungen, hauptsachlich die Vorderschenkel und Vorderlibien erweitert; am Grunde sind alle Tibien sehr verengt; Tarsen auffallena schlank und lang. Farbe der Beine graubraun oder grau rothbraun, alle Tarsen und die Vordertibien duster gelblich, die letzteren aussen und innen schmal dunkel getrubt; die iibrigen Tibien am Ende duster gelblich. Die Harchen auf den Fliigeladern sind ziemlicli schwach und kurz. Die Hauptader hat in ihrer zweiten Halfte drei von einander entfernte Harchen, die Nebenader 9, welche ihrer ganzen Lange nach zerstreut sind. Oberfliigel ziemlich stark graugelblich getrubt, am Grunde etwas lich ter ■ Unterfliigel schwach graugelblich gefarbt; ihre Ader ist dunkel. Ivorperlange 1 mm. 156 — J. U Z EL, MONO GRAF IE RADU „THYS ANOPTERAU • m Elwas kleiner als das 9 > geflugelt und auch rothbraun; der Korper oben in der Mitte mit gelblichem Ton. Farbe der Fiihler, Beine und Fliigel dieselbe wie beim Weibchen. Abdomen am Ende stumpf; auf dem 3. — 7. Segmente unten je eine sehr grosse, vorn run.de, hinten ziemlich gerade lichte Vertiefung. Vorkommen: Im Mai zwischen Gras. Nach Halid ay in den Bluten von Rosa spinosissima. — Fundorte: England (Haliday), Bohmen. 14. GENUS D1CTYOTH R1 PS. (Nov gen.)*) Telo sit’kovane. Hlava jen trochu sirsi nez delsi, do pfedu ponekud zuzena. Ocka pfitomna, sblkfena. Tykadla osmiclenna (stylus dvouclenny). Makadla maxillarni tficlenna. Prothorax as tak dlouhy jako hlava; na zadnich rozich jeho neni chlupu smyslovych, za to vsak po jedne bradavce. Kfidla nedosahuji u samic konce tela, u samcu vsak az k nemu se prodluzuji. V prvni ctvrtine jsou znacne rozsirena a zakoncuji se (na rozdil od druhu nasledujiciho) obvyklym zpusobem. Zilka okruzni dokonale lemuje hofejsi.kfidlo. Zilka vedlejsi odvetvuje se od zilky hlavni asi v prve tretine jeji delky. Na obou po- delnych zilkach hofejslho kfidla jsou pfemale chloupkv. Predni cast' zilky okruzni ozdo- bena jest kratkymi trasnemi. Brv mezi nimi neni. Posledni clanek abdomenu jest velmi maly a ctyrmi kratkymi, dosti silnymi chlupy opatfenf; predposledni clanek ma ctyfi ostenky piimo do zadu namifene. — - - Korper mit netzformiger Structur. Kopf nur ein wenig mehr breit als lang, nach vorn etwas verengt. Ocellen vorhanden, einander genahert. Fiihler achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Maxillartaster dreigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf; auf seinen Hinterecken keine Borsten; dafiir jederseits eine kleine Warze. Fliigel reichen bei den Weibchen nicht bis zum Korperende, bei den Mannchen verlangern sie sich jedoch bis zu demselben. lm ersten Viertel ihrer Lange sind sie bedeutend erweitert und enden (im Gegentheil zur folgenden Gattung) auf iibliche Weise. Die Ringader umsaumt vollkommen den Oberfliigel. Die Nebenader zweigt (manchmal undeutlich) von der Hauptader etwa im ersten Drittel ihrer Lange ab. Die beiden Langsadern des Oberfliigels sind mit winzigen Harchen besetzt. Der vordere Theil der Ringader ist mit kurzen Fransen geziert. Wimpern zwischen ihnen nicht vorhanden. Das lelzte Abdominalsegment ist sehr klein und mit vier kurzen, ziemlich starken Borsten versehen; das vorletzte Segment hat vier kleine Stachel- borsten, welche direct nach hinten gewendet sind. *) AiV.t'jcv = sit, Netz. 157 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSAN OPTER A. 49. Dictyothrips betae nov. sp.*) Tab. VI., fig. 81.— 83. ?• Barva tela zluta, thorax se slabvm cervenfm odstlnem. Vsecky tykadelni clanky jsou huste krouzkovane. Prvnt cl. znacne kratsi a uzsi nez 2., 3. cl. uzky a znacne deist nez predchazejici, 4. kratsi nez 3., 5. kratsi nez 4. Stylus dosti dlouhy, tenky, 2. jeho clanek trochu deist nez 1. Barva tykadel: 1. a 2. cl. zlutave, 3., 4. a 5. taktez zlutave, nahore, zvl. ku konci slabe hnede zkalene, 6. cl. a stylus cerne. Pterothorax jest deist a sirst nez prothorax. Nohy slabe sit’kovane. Predni trochu stlustle. Predni fe¬ mora majt na konci vne maly zoubek (ohrnuty ostry okraj). Barva noh jest ^lutava. Hof. krtdla jsou slabe hnedozlute zkalena, na basi mnohem slabeji, na konci silneji. Abdomen opatren jest v zadu cirymi, kratkymi a dosti silnymi stetinami. Delka tela O’ 8 mm. — Jediny exempl. nalezen. Menst nez samice, jinak jt velmi podoben tvarem i zbarventm. Jediny exempl. objeven. Trasnenka tato zije na chraste cukrovky. — Samici nalezl jsem v srpnu u Ji- lovice nedaleko Trebechovic, samce v cervenci u Pouchova blt^e Hradce Kralove. 9- Korperfarbe gelb, Thorax mit schwachem rothem Ton. Alle Fiihlerglieder sind dicht geringelt. Erstes Glied bedeutend kiirzer als das 2., das 3. schmal und be- deutend langer als das vorhergehende, das 4. kiirzer als das 3., das 5. kiirzer als das 4. Stylus ziemlich lang, diinn, sein zweites Glied etwas langer als das erste. Fiihler- farbung: 1. u. 2. Glied gelblich, 3., 4. u. 5. ebenfalls gelblich, oben, besonders gegen das Ende zu, schwach braun getriibt, das 6. Glied und der Stylus schwarz. Pterothorax langer und breiter als der Prothorax. Beine mit schwacher netzformiger Structur. Die vorderen etwas verdickt. Die Vorderschenkel am Ende aussen mit einem kleinen Zahne (der umgebogene scharfe Rand). Farbe der Beine gelblich. Oberfliigel schwach braungelb ge- triibt, am Grunde viel schwacher, am Ende starker. Korperlange O' 8 mm. C?- Kleiner als das Weibchen, sonst demselben schr ahnlich in Gestalt und in Farbung. Vorkommen: Im Juli und August auf den Blattern der Runkelriibe. — Fund or t: Bohmen. *) Doklad ve sbirce autorove. J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A“. 15. GENUS DEN DROTH RIPS. (Nov. gen.)*) Telo zavalite, nikoliv sit’kovane. Hlava o 04 az dvakrat sirs! nez delsi, oci velike, do pfedu znacne vycnivajici. Ocka u obou pohlavi pfitomna, daleko od sebe vzdalena; pfed nimi jest hlava prohloubena, pfed prohlubinou, t. j. mezi tykadly, opet zvysena. Tykadla napadne kratka, osmiclenna (stylus dvouclenny). Sesty clanek jejich ma obycejne pred koncem sikmou pfehradku, takze tykadla zdajl se byti deviticlennymi. Makadla maxillarnl o dvou clancich; makadla labialnl velmi kratka. Prothorax asi tak dlouhy jako hlava, obycejne vice nez dvakrat sirsi nez deist; na zadntch rozich jeho po jednom kratkem slabsim neb silnejsim ostnu. Pfedni a stfedni nohy jsou zavalite. Zadnt par jest znacne deist nez ostatnt a k zrucnemu skakani zpusobily ttm, ze kycle jeho opiraji se o velike, uvnitf hrudi umistene pero. Zadni tibie ukoncuji se dole dv6ma ostenky a zadni tarsy maji jeden kratky silny osten. tJcel techto ostnu jest zajiste ten, aby trasnenka pri skoku lepe jimi mohla se odrazeti. Kfidla jsou velmi dlouha a presahujt konec tela. Hofejsi jsou v prve ctvrtine siroka, pak se zuzuji a zustavaji uzkymi az na konec. Dolejsl okraj jejich jest primy a hofejsi ohyba se k nemu, coz jest tvar kridla u tra- snenek neobvyklf. Zilka okruzni jest tlm pametihodnou, ze neobrubuje pfedni okraj kfidla, nybr^ ze bezi pod okrajem, nechavajic uzkou ca;st’ jeho pfecnivati. Krome zilky okruzni jsou tu jeste dve zilky podelne. Hofejsi vychazi z base kfidla a pfiblizuje se v mistech, kde kfidlo pocina se zu^ovati, k zilce okruzni, nacez bezi vedle teto az do konce. Zuzenou casti kfidla probiha pod ni jeste jedna slaba zilka. nad niz naleza se jednoducha fada bodu. Pfedni i zadni okraj kridel jest tfasnity. Na pfedni cash zilky okruzni neni kratsich brv. Na konci pfednich kfidel tfasne schazeji. Pfedni tfasne vychazeji na ho- fejsich kfidlech z uzke mezery mezi pfedni okruzni zilkou a hofejsi zilkou podelnou. Dolej si kfidla jsou velmi uzka a maji jednu hlavni zilku, vychazejici z kofene jejich; ne- daleko kofene vznika jina slaba zilka, ktera bezi nad ni a jest zvlaste z pocatku malo vyznacena. Posledni clanek abdomenu jest velmi maly. Druhy az 8. cl. jeho opatfeny jsou nahofe uprostfed parem sblizenyc.h chlupu; 9. cl. ma na zadnim okraji ctyfi rovne, dosti dlouhe, silne chlupy. Posledni clanek opatfen velmi tenkymi a kratkymi chloupky. Satnci jsou mensi a svetlejsi nez samice, tvar kfidel, zilkovani jejich, tvar tykadel, noh i ozbro- jeni techto tote^ jako u samic. Korper gedrungen, ohne netzformige Structur. Kopf um 04 bis zweimal mehr breit als lang, Augen gross, nach vorn stark hervorgequollen. Ocellen bei beiden Ge- schlechtern vorhanden, weit von einander entfernt; vor ihnen ist der Kopf vertieft, vor der Vertiefung, das ist zwischen den Fuhlern, erhoht. Fuhler auffallend kurz, achtgliedrig (Stylus zweigliedrig). Ihr sechstes Glied hat gewohnlich vor dem Ende eine schiefe Qaerwand, so dass der Fuhler neungliedrig zu sein scheint. Maxillartaster zweigliedrig; *) Asv§pov = . strom, Baum. — 159 H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Labialtaster sehr kurz. Prothorax etwa so lang wie der Kopf, gewohnlich mehr als zwei- mal so breit als lang; auf seinen Hinterecken je ein kurzer diinnerer oder starkerer Stachel. Vorder- und Mittelbeine gedrungen. Hinterbeine bedeutend langer als die iibrigen und durch eine im Thorax liegende Chitinfeder (Taf. VI. Fig. 86), an die sich ihre Hiiften stiitzen, zum gewandten Springen besonders befahigt. Hintertarsen mit einem kurzen starken Stachel versehen. Fliigel sehr lang, das Korperende iiber- ragend. Oberflugel schmal, im ersten Viertel stark erweitert. Eine bei den Thysano- pteren ungewohnte Gestalt erhalten sie dadurch, dass sich ihr Vorderrand am Ende zu dem durchaus gerade verlaufenden Unterrande biegt (Taf. 11. Fig. 15). Die Ring- ader ist dadurch merkwiirdig, dass sie einen schmalen Theil des Vorderrandes unum- saumt lasst, indem sie unter ihm verlauft. Zwischen den beiden Langsadern im Ober¬ flugel befindet sich eine Reihe von Punkten. Vorder- und Hinterrander der beiden Fliigelpaare sind mit Fransen versehen. Zwischen den Fransen am Vorderrande der Ober¬ flugel befinden sich keine Wimpern. Am Ende der Oberflugel fehlen auch die Fransen. Die vorderen Fransen am Oberflugel entspringen aus der Fliigelflache zwischen dem vor- deren Theil der Ringader und der oberen Langsader. Die Unterfliigel sind sehr schmal und haben eine Langsader, die aus ihrer Wurzel entspringt; unweit von der Wurzel entsteht eine zweite Langsader, welche fiber der erwahnten Ader verlauft; sie 'ist haupt- sachlich anfangs wenig ausgedriickt. Das letzte Abdominalsegment ist sehr klein. Das 2. — 8. Segment ist oben in der Mitte mit je einem Paare nahe an einander stehender Rorsten versehen; das 9. Segment hat am Hinterrande vier gerade, ziemlich lange und starke Rorsten. Das letzte Segment ist mit sehr diinnen und kurzen Harchen besetzt. Die Mannchen sind kleiner und lichter als die Weibchen; die Gestalt der Fliigel, der Verlauf der Adern, die Form der Fiihler und Beine wie bei denselben. 50. Dendrothrips tiliae nov. sp.*) Tab. J.I., fig. 15.; Tab. VI., fig. 84.-86. ? 1773. (T. fasciata L .) Thrips atra, alls f asciis tribus transversis a lb is; an- tennis annulo albo; De Geer, Mem. p. servir k ■ l’hist. d. Insectes (Goeze, III, pag. 11.). 9- Barva tela cerno- az sedohneda, prothorax bily s cernou kresbou, ktera obycejne pozustava v tom, ze zadni kraj lemovan jest tmavou stuhou, uprostred casto prervanou, jez vysyla po kazde strane do predu jeden kratky vybezek, pred mm2 stojl cerna skvrnka. Jindy nalezame na prothoraxu jen dve sikme stuhy, nazad se rozbihajlci. Pres cely ab- *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 37. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 37. - 160 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANO PTERA“. domen jde nahofe uprostred svetla stuha, kterou pfikrfvajt kftdla, jsouce slo^ena. Dole jest abdomen svetlejsi, velmi casto sedobelavy. Nekdy jsou hlava a pterothorax zluto- hnede, sede zkalene, a abdomen jest nahofe belavy, slabeji neb silneji sedivy. Hiava dvakrat sirst nez dels!. Tykadla jen o 0-2 dels! nez stfka hlavy; 1. cl. jejich znacne kratsi nez 2; Tento jest bankovity, skoro kulaty; 3., 4. a 5. cl. mezi sebou asi stejne dlouhe, vesmes . trochu kratsi a znacne uzst ne2 2.; 6. cl. malo deist nez pfedchazejict; na basi jest nejsirst, nacez poznenahla znacne se zuzuje; pfed koncem ma sikmou pfehradku; 7. a 8. cl. dohromady mnohem kratst nez 6., mezi sebou skoro stejne dlouhe. Barva lykadel: 1. cl. tmavosed^ az cernohned^, 2., 6., 7. a 8. cl. cernohnede, 3.. 4. a 5. cl. zlute. Ptero¬ thorax jest mnohem sirst a deist ne2 prothorax. Nohy jsou cernosede, femora zvl. pfednt a zadnt, na Same basi btla,. vsecky tibie, zvl. zadnt. ke konc.i po obou stranach taktez bile, vsecky tarsy belave. Hof. kftdla jsou btla a majt tfi cerne stuhy, z nichz jedna zaujtma kofen krtdla, druha uprostred neho se naleza a trett pfed koncem ; konec pak jest take cerny. Jsou-li kftdla slozena, majt svetle cash jejich podobu tft btlych okrouhlych skvrn. Dolejst kftdla jsou as uprostfed a ke konci velmi slabe sede zkalena, jinak cira. Delka tela 0-7 mm. C?- Znacne menst (05 mm) a svetlejsi nez 9. Barva hlavy zlutoseda, prothorax btly se slabymi kresbami, nekdy bez kreseb, pterothorax sede zlutohnedy, abdomen zluty neb belavy, slabe neb silneji sede zkaleny. Stuhy na kftdlech slabst. Nohy slabe sede: femora na basi, tibie ke koncum a tarsy bile. Tykadla belava, slabe sede zkalena, 2., 6. cl. a stylus silneji. Pfekrasny tento druh zije od dubna do zaft na listech kfovitych lip, a to misty v mnozstvt pfevelikem. Take na listech olsovych a seftkovych casern se zdrzuje. Samce naliezal jsem velmi cetne v srpnu a zaft. Cechv: Praha: V Cibulce. Tam zastihl jsem ji2 dne 11. dubna samicku, jez kladla vajtcko, majtc kladelko zapustene do listu seftkoveho prave se rozvijejtctho. Hradec Kralove: V lese hradeckem i novohradeckem a v haji Oulisti u Piletic. Opocno : V bazantnici mo- chovske v neobycejnem mnozstvt. Milesovka. - - 9- Korperfarbe schwarz- bis graubraun, Prothorax weiss mit einer schwarzen Zeich- nung, welche gewohnlich darin besteht, dass der Hinterrand mit einer dunklen Binde umsaumt ist, die, inmitten oft unterbrochen, beiderseits nach vorn einen kurzen Auslaufer entsendet, vor dem ein schwarzes Fleckchen steht. Zuweilen finden wir auf dem Prothorax nur zwei nach hinten divergierende Streifen. Oben geht iiber das Abdomen in der Mitte eine lichte Binde, welche die Flugel, wenn sie zusammengelegt sind, bedecken. Unten 21 — 161 H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN 0 PTE RA. ist das Abdomen lichter als oben, lehr oft grauweisslich. Manchmal ist der Kopf und der Pterolhorax gelbbraun, grau gelriibt, und das Abdomen oben weisslich, schwacher oder starker grau angehaucht. Kopf zweimal mehr breit als lang. Fiihler nur um O’ 2 langer als die Kopfbreite; ihr 1. Glied bedeutend kiirzer als das 2. Dieses ist napfformig, fast rund; das 3., 4. u. 5. Glied untereinander etwa gleich lang und durchgehends etwas kurzer und bedeutend schmaler als das 2.; das 6. Glied wenig langer als das vorhergehende, gegen das Ende zu bedeutend verengt, vor dem Ende mit einer schiefen Querwand; das 7. u. 8. Glied zusammen viel kurzer als das 6., untereinander fast gleich lang. Fiihlerfarbung: 1. Glied dunkelgrau bis schwarzbraun, das 2., 6., 7. u. 8. Glied schwarzbraun, das 3., 4. u. 5. gelb. Pterothorax viel breiter und langer als der Prothorax. Beine schwarzgrau, Schenkel, hauptsachlich die vorderen und hinteren, an der Wurzel weiss, alle Tibien (hauptsachlich die hinteren) gegen das Ende zu jeder- seits ebenfalls weiss, alle Tarsen weisslich. Oberflugel sind weiss und haben drei schwarze Querbinden, von denen die eine die Wurzel des Fliigels einnimmt, die andere in seiner Mitte verlauft, und die dritte vor dem Ende sich befindet. Das Fliigelende ist ebenfalls schwarz. Wenn die Fliigel zusammengelegt sind, bilden ihre lichten Oberfliigelpartien drei rundliche weisse Flecke. Die Unterfliigel sind etwa in der Mitte und gegen das Ende zu schwach grau getrubt, sonst hell. Korperlange O’ 7 mm. - .9 - ' Korperfarbe lichtgelb, das ausserste Abdomenende schwarzgrau. Die Borsten auf dem Korper licht. Erstes Fiihlerglied kurzer als das 2., jedoch ebenso breit, das 3. Glied etwas langer als das vorhergehende und etwa so lang wie das folgende, das 7. verhalt- nismassig lang. Fiihler farbung: 1. Glied klar, das 2. gelb, das 3. u. .4. ebenfalls gelb, am aussersten Ende dunkelgrau getriibt, das 3. zuweilen ganz gelb, das 5. im letzten Drittel dunkel, sonst gelb, das 6. dunkelgrau, am Grunde oder bis zur Halfte gelb, das 7. dunkelgrau. Die ganzen Beine lichtgelb. Korperlange 0-9 mm. $ unbekannt. Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch einzeln im Wiesen- und Waldrasen. — Fundort: Bohmen. *) Dovolil jsem si nazvati tento druh die pana prof. Dr. Karla Jordana. — Doklad ve sbirce rausejni, praep. c. (37. — Sammlung des bohmisehen Landesniuseums, Praep. Nr. 67. — 212 — •T. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS AN 0 P TERA“. 24. GENUS DREPANOTH RI PS. (Nov. gen.)* **)) Ocka pfitomna. Tykadla jen sesticlenna, ponevadZ hranice mezi sestym a sedmym clankem jejich nent zretelna. Makadla maxillarnt o trech clanctch. Sosak jest dosti ostry. Prothorax o malo deist nez hlava; na zadntch roztch jeho po dvou chlupech smyslovvch. Nohy bezbranne. Kftdla prttomna a tvaru obvykleho. Chloupky na konci abdomenu jsou slabe a kratke. U samcu jest 9. clanek abdomenu ozbrojen na kazde strane velmi dlou- hym, srpovite prohnutym cernym pftveskem; 10. cl. jeho ma podobu kratke roury. Ocellen vorhanden. Fuhler nur secbsgliedrig, weil die Granze zwichen dem 6. Glied und dem Stylus undeutlich ist. Maxillartaster dreigliedrig. Der ITOssel ziemlich scharf. Prothorax wenig langer als der Ivopf; auf seinen Hinterecken je zwei Borsten. Beine wehrlos. Fliigel vorhanden und von ublicher Form. Auf dem Abdomenende schwache und kurze Harchen. Das 9. Abdominalsegment bei den Mannchen jederseits mit einem langen, sichelformig gebogenen schwarzen Chitinanhang bewaffnet; das 10. Segment ist kurz, rohrenformig. 83. Drepanotlirips Reuteri nov. sp.*) Tab. VII., fig. 113. et 114. $• Barva tela blede zluta neb belozluta, pterothorax svetle hnedozluty neb zlutavy, nohy belozlute, cele telo mimo to nahore slabe sede skvrnite. Hlava trochu sirst nez dels!, oci dosti vvkoulene. Prvnt cl. tykadla kratsi nez 2., tento, pak 3. a 4. mezi sebou skoro stejne dlouhe, 5. trochu deist. Barva tykadel: 1. cl. ciry, 2. a 3. svetle, 4., 5. a 6. tmavosede. Pterothorax malo sirst nez prothorax. Hor. kftdla slabe Slutosede zka- lena. Hlavnt zilka v druhe polovine se tremi chlupy od sebe skoro stejne vzdalenymi; vedlejst po cele sve deice jen ctyfmi chlupy opatfena. Delka tela O’ 6 mm. — Dosti znacne mnozstvt exempl. nalezeno. H Trochu menst nez Q . Na 9. cl. abdom. dva srpovite pftvesky; 10. cl. ma po¬ dobu kratke rourky. Tfasnenka tato zije na listech stromovych, zvl. ltsek, dubu a buku. Samice nalezl jsem v srpnu a zaft, jedineho samce v zart. Cechy: Hradec Kralove. Trebechovice: Pod Vys. Ujezdem. *) Ap s^avsv = srp, Sichel. **) Dovolil jsem si druh tento nazvati die pana prof. Dr. 0. M. Reuter a v Helsingforse. — Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 68. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 68. — 213 — H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. % Kopf, Prothorax und Abdomen blassgelb oder weissgelb, Pterothorax licht braun- gelb oder gelblich, Beine weissgelb, der ganze Korper ausserdem oben schwach grau- fleckig. Kopf etwas mehr breit als lang, die Augen ziemlich hervorgequollen. Erstes Fiihler- glied kiirzer als das 2., dieses, dann das 3. u. 4. untereinander fast gleich lang, das 5. etwas langer. Fuhlerfarbung: 1. Glied klar, das 2. u. 3. licht, das 4., 5. u. 6, dunkel- grau. Pterothorax wenig breiter als der Prothorax. Oberfliigel schwach gelbgrau getrubt. Die Hauptader in ihrer zweiten Halfte mit drei Borsten versehen, die von einander fast gleich entfernt sind; die Nebenader im ganzen nur mit vier Borsten besetzt. Korper- lange O' 6 mm. % Etwas kleiner als das 9- Am 9* Abdominalsegmente zwei sichelformige Anhange; das 10. Segment kurz, rohrenformig. Vorkommen: Auf den Blattern verschiedener Baume, hauptsachlich der Eiche, der Buche und der Haselnuss. Weibchen im August und September, Mannchen im September. — Fundort: Bohmen. 25. GENUS PLATYTH RI PS m>) Telo velmi siroke. Ocka schazejl. Tykadla sedmiclenna (stylus jednoclennf). Ma- kadla maxillarnl o dvou clancich. Prothorax as tak dlouhy jako h lava; na zadnich rozich jeho po dvou chlupech smyslovych. Nohy bezbranne. Kridel ani nejmensi rudimenta. Abdomen mnohymi velmi tuhymi chlupy opatfen. Desaty jeho clanek jest nahore rozclsnuty. - - Korper sehr breit. Ocellen fehlend. Fiihler siebengliedrig (Stylus eingliedrig). Ma- xillartaster zweigliedrig. Prothorax etwa so lang wie der Kopf; auf seinen Hinterecken je zwei Sinnesborsten. Beine wehrlos. Fliigel vollkommen fehlend. Abdomen mit vielen sehr steifen Borsten besetzt. Sein zehntes Segment oben aufgeschlitzt. 84. Platythrips tunicata Halid.**) Tab. Illi fig. 21. 1852. Thrips tunicata Halidav, Walker: Homopt. insects of Brit. Museum. pag. 1115. *) IlXa-j; == siroky, breit. **) Doklad ve sbirce musejni, praep.. c. 69. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 69. — 214 — J. UZ EL. MONOGRAFIE RADU „TH Y S ANOPTERA“. $• Hlava, thorax a poslednt dva clanky abdomenu hnedozlute; ostatnt clanky abdo- minalnt cerne. Vyjimkou jest prvnt z nich svetlejst. Hlava sirs! nez deist, mezi ocima do predu prodlouzena. Prvnt cl. tykadel znacn6 kratst nez druhy, avsak prave tak siroky, 3. a 4. cl. k obema koncum zuzene, mezi sebou skoro stejne dlouhe, 5. na konci jen nepatrne se zuzujtct, malo kratst. Tykadia tmavoseda, 1. cl. a 2., aneb jen konec tohoto, zlutohnede, slabe sede zkalene. Nohy hnedozlute, prednt bud' nezkalene, aneb jejich femora vne a tibie z pocatku se slabym sedym nadechem ; strednt femora krome obou koncu a strednt tibie krome konce slabe hnede zkalene; zadnt nohy nejtmavst: femora tmavohneda az cernohneda, tibie svetle hnede, ke konci zlutohnede. Die Halidaye jsou nekdy zadnt nohy cele hnede. Delka tela 0-8 — 1 mm. — Znacne mnozstvt exempl. nalezeno. Nebyl posud objeven. Tfasnenka tato zije v lete v kvetech lesntch, zvl. od Galium (take Halid ay nalezl ji na Galium mollugo ) a pfezimuje v drnu. Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec: Za zidovskym hfbitovem (Duda). - S3-~- g - 9- Kopf, Thorax und die letzten zwei Abdominalsegmente braungelb; die iibrigen Segmente schwarz. Ausnahmsweise ist das erste Abdominalsegment lichter. Kopf mehr breit als lang, zwischen den Augen nach vorn erweitert. Das erste Fiihlerglied bedeutend ktirzer als das zweite, jedoch ebenso breit, das 3. u. 4. Glied gegen beide Enden zu verdiinnt, untereinander fast gleich lang, das 5. auf dem Ende nur unbedeutend verengt, wenig kiirzer. Fiihler dunkelgrau, das 1. u. 2. Glied, oder nur sein Ende, gelbbraun, schwach grau getrubt. Beine braungelb, die vorderen entweder nicht getrubt, oder ihre Schenkel aussen und ihre Tibien am Grunde mit schwachem grauem Anflug; die Mittelschenkel, die beiden Enden ausgenommen, und die Mitteltibien, ausser dem Ende, schwach grau getrubt; die Hinterbeine am dunkelsten: die Schenkel dunkelbraun bis schwarzbraun, die Tibien lichtbraun, gegen das Ende zu gelbbraun. Nach Hal id ay sind die Hinterbeine manchmal ganz braun. Korperlange 08 — 1 mm. unbekannt. Vorkommen: Im Sommer in Waldblumen, hauptsachlich m Galium (schon Haliday), im Winter in Rasen. — Fundorte: England (Haliday), Deutschland (Bohls), Bohmen. — 215 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNITNG THYSANOPTERA. POPISY DRUHU TEREBRAYTII, JICHZ PRISLUSYOST RODOVOU NEBYLO LZE STAYOVITI. BESCHRE IBUYGE Y DER TEREBRA YTI E YARTE Y, DEREY GATTUYGS- / U ST AYDIGKEIT YICHT FESTGESTELLT WERDEY KOYYTE. U nasledujicich druhu terebrantil nemohl jsem piislusnost’ rodovou zjistiti, ponevadz jsem nemel pfilezitosf je ohledati, a ponevadz v popisech jejich neni zmlnky o znaclch, charakterisujidch jednotlive rody. Uvadim je tedy pod jmenem rodovym Tlirips s. 1. Die folgenden Terebrantienarten konnte ich nicht in die angefiihrten Gattungen einreihen, weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen, und weil in ihren Beschreibungen keine Erwahnung von den Charakteren, welche jene Gattungen kenn- zeichnen, geschieht. Ich zahle sie infolge dessen unter dem Gattungsnamen Tlirips s. 1. auf. 85. Tlirips ericae Halid. 1836. Tlirips Ericae Haliday, Entomol. Magazine, pag. 448. 1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1114. Haliday (anno 1852.): » Mares apteri, ocellis nullis; feminae alatae; antennae apicula biarticulata. Vasa hepatica rufescentia, quod in hac familia fere singulare. — Nigra, abdomine piceo, hemelytris fuscanis et fusco-ciliatis, tibiis tarsisque ferruginosis, illis margine, his puncto apicali fuscis, fem., aut crocea, antennis basi dempta oculisque fuscis, abdominis glandulis ruffe perlucentibus, segmento penultimo biglumi, mas. Long. A lin. Var. fem. piceo-rufa (immatura). Etiam in varietate antennae nigro-fuscae, et inde corpore obscuriores sunt. Hab. in floribus Ericae Tetralix in montosis; larva simul lecta pinguis lutea«. England. Zda se, 2e samecek nalezi jinemu druhu. — Es scheint, dass das Mannchen einer anderen Art angehort. 86. Tlirips striaticeps Blanch. 1851. Tlirips striaticeps Blanchard. Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI. pag. 149.; tab. 2., fig. 12. »T. niger, capite elongato, transversim striolato; antennis fuscis, articulo tertio Ilavido, apice infuscato, quarto testaceo-fusco ; alis paulo infuscatis, basi flavidis; pedibus nigris, tibiis anticis fuscis. Long. 1 lin. — Cuerpo enteramente negro, cabeza una vez J. UZ EL, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTER A“. mas larga que ancha, guarnecida de estrias transversales muy pronunciadas las unas contra las otras. Antenas con sus dos primeros articulos pardos; el terCero amarillo, pero un poco mas oscurecido en su extremidad ; el cuarto de un testaceo tirando a mo- reno, y los siguientes enteramente pardos como los primeros. Protorax un poco convexo, muy finamente estriolado transversalmente. Alas levemente ahumadas, poco transparentes , con un pequerio viso de amarillo en su base. Patas negras finamente pestahadas, con las piernas anteriores solas de un testaceo tirando a moreno, . los muslos muy poco hin- chados. Abdomen medianamente ensanchado, negro y guarnecido lateralmente de pelos largos y tiesos. — Esta especie se encuentra en las plantas en las cordilleras de Ovalle.« 87. Thrips rugicollis Blanch. 1851. Thrips rugicollis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 149. »T. niger, capite striolato; antennis fuscis; prothorace striolato, profunde lateque transversim sulcato; alis infuscatis, longis, fimbriatis; pedibus nigris, tibiis anticis fuscis. Long. 1 lin. 1jA — Cuerpo ancho, enteramente negro. Cabeza larga estriada transversal¬ mente, pero con las estrias menos apretadas que en la especie precedente ( T . striaticeps). Antenas tirando a moreno. Protorax ancho estriolado transversalmente, y que presenta un hondo sulco irregular que le hace parecer divido en tres rodetes. Alas muy ahumadas guarnecidas de franjas sumamente largas. Patas negras un poco peludas, con las piernas anteriores par das. Abdomen muy ancho y velludo. — Esta especie difiere notablemente de la precedente por su protorax, por la anchura de su abdomen y por las alas mas ahumadas, los muslos anteriores mas hinchados. Parece encontrarse en las mismas localidades.« 88. Thrips femoralis Blanch. 1851. Thrips femoralis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 150. »T. sat angustus, niger, capite striolato, areolato; antennis fuscis; prothorace laevi, nitido, vix striolato, medio foveolato posticeque sulcato; alis infuscatis; pedibus nigris, tibiis anticis flavo-rufis, femoribus valde inflatis. Long. 1 lin. V,. — Cuerpo ba- stante angosto, enteramente negro y brillante. Cabeza muy estriada, formando las estrias un enrejado areolado. Antenas que tiran a moreno. Protorax espeso, convexo, delicada- mente estriolado, brillante, con un hovuelo ancho en el medio, y atras un sulco trans¬ versal. Alas ahumadas franjeadas. Patas negras, muslos anteriores muy gruesos, muy hinchados, piernas anteriores de un amarillo tirando a encarnado. Abdomen alargado, parallelo, poco ensanchado, ciliado lateralmente. — Esta especie se distingue facilmente de las precedentes (T. striaticeps, T. rugicollis) por su coselete mas estrecho, mas 28 — 217 — H. U ZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. convexo, mas brillante y marcado de impresiones diferentes, y sobre todo por lo grueso de los muslos anteriores. Se encuentra en Ja provincia de Valdivia (Chile). « 89. Thrips annulicornis Blanch. 1851. Thrips annulicornis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 150. »T. niger, laevis, -sat nitidus; capite elongato, striato; antennis fuscis, articulo lertio flavo, apice fusco; prothorace convexo, lateribus foveolato; pedibns fuscis, femo- ribus anticis valde incrassatis, nigris, libiis flavidis. Long. 1 lin. V4 — 1 lin. Vs. — Cnerpo negro, liso y brillante. Cabeza larga fuertemente estriada transversalmente. Antenas pardas ciliadas, guarnecidas de pelos tiesos, con todos sus articulos muy adelgazados en su base. El terc.ero solo amarillo con su estremidad parda. Protorax muy combado, medianamente ancho, muy finamente estriado, presentando de cada lado un hoyuelo longitudinal, alargado. Alas completamente rudimentales. Patas de un pardo marchitado con las piernas anteriores muy gruesas, mas negras, con sus patas tirando a moreno. Abdomen negro pestanado. — Esta especie fue hallada sobre plantas en Calbuco (Chile). No la conocemos ma que en estado aptero.« 90. Thrips tibialis Blanch. 1851. Thrips tibialis Blanchard, Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI, pag. 151. »T. niger, antennis nigris articulo secundo toto tertioque apice excepto flavidis; prothorace transversim sulcato; pedibus nigris, tibiis anticis totis, mediis et posticis basi excepta pallide testaceis. Long. 1 lin. — Cuerpo negro. Cabeza estriada. Antenas negras peludas con su segundo articulo en totalidad y el tercero, con escepcion de la estremidad, de un amarillo palido. Protorax muy ensanchado de delante atras, desigual por encima y sulcado transversalmente. Alas nulas, patas con muslos hinchados, sobre todo las an¬ teriores, negras con las piernas anteriores en totalidad, y las piernas intermedias y poste- riores, con esception de su origen, de un color testaceo bastante claro. — Tampoco conocemos este insecto mas que en estado aptero. Se halla en Valdivia (Chile). « Zda se, ze tato tfasnenka nalezi do rodu Chirothrips. — Es scheint, dass diese Art der Gattung Chirothrips angehort. 91. Thrips laevicollis Blanch. 1851. Thrips laevicollis Blanchard. Hist. fis. y polit. de Chile. Zool. VI. pag. 151. »T. niger, capite valde elongato; antennis fuscis, articulis secundo, tertio ultimisque testaceis; prothorace laevi, convexo, postice depresso, striolato; pedibus piceis, tibiis tes- — 218 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYS AN OPTER A*. taceis. Long. 1 lin. — Esta especie se parece mucho a la precedente ( T . tibialis ), pero se distingue facilmente de ella por la coloracion de sus antenas y de sus patas, y sobre todo por el conselete. Cabeza estrecha, muy larga, estriada transversalmente. Antenas pardas con su segundo articulo, la mayor parte del tercero y los tres ultimos testaceos. Protorax convexo, muy liso por debajo con borde posterior rebajado, aplastado y deli- cadamente estriado. Alas nulas. Patas de un pardo negruzco con todos los muslos hin- chados, pero sobre todo las anteriores. Las piernas testaceas, las anteriores provistas de una espina corta junto a su estremidad. — Esta especie fue hallada en San Carlos de Chiloe (Chile). « 92. Tlirips Benseleri v. Frauenf. 1836. Tlirips Benseleri v. Frauenfeld, Verhandl. Zool.-bot. Gesellsch., Wien, pag. 800. »Ganz bleich lehmfarbig. Kopf sammt Vorderbrust etwas langer als der Theil, woran die Flugel sitzen, schmaler als letzterer, besonders nach vorne zu. Die Fiihler 6-, respective 8gliedrig, da das oberste zugespitzte Glied 2 deutliche Trennungslinien zeigt. 1. und 2. verkehrt, kuglich abgestutzt. 1. gleich lang wie breit, 2. fast 2 Mai so lang als das 1., das 3. fast l3/* so lang als das 2., unten diinn, im letzten Drittel stark gebaucht, dann wieder diinner, 4. und 5. gleich lang, kaum kurzer als das 3., mitten verdickt, das 6. am Grunde angeschwollen, fast doppelt so lang als das vorhergehende, endet spitz, und ist 2 Mai abgetheilt. Fiihler und Thorax sind gross beborstet. Augen dunkel. Die schmalen schwertformigen Oberfliigel haben an der Wurzel, etwas vor der Mitte und am letzten Drittel ihrer Lange einen rundlichen schwarzen, zusammen also 3 Paar Flecken. Der Aussenrand ist mit einer Reihe weitschichtiger Borsten besetzt, die Flugelflache mit 2 Reihen. Am Innenrande stehen doppelt so lange dichte steife Haare. Lange P2 mm.« Auf im Garten im Freien gebautem Kukuruz. Wien. 93. Tlirips flavicornis Reut. 1878-79. Tlirips flavicornis Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt. f. Finland, pag. 13. »Piceus, nitidulus ; capite longitudine duplo latius, oculis magnis fortiter granulatis; antennis capiti et pronoto aeque longis, totis dilute flavis, articulo secundo crasso. tertio — sexto inter se sub-aequalibus, sexto quinto hand latiore et stylo distincte lon- giore, hoc distincte bi-articulato ; pronoto capite parum latiore, lateribus' le viter rotun- datis, disco postice bifoveolato; mesonoto pronoto latiore et hoc duplo breviore; alis anticis griseis, margine antico triseriatim ciliatis. serie nempe pilarum longarum, alia mediocrium et adhuc alia pallidarum breviorum, margine postico longe ciliatis, disco 28* — 219 — H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPERA. venis duabus lofigitudinalibus elevatis piliferis; alis posticis anticis paullo longioribus, margine postico longe ciliatis; pedibus piceis, anticis totis tarsisque omnibus pallide flavis. Long. 1 — 1 Vr, mm. In paroecia Pargas (Fenia) inventa. A Thr. vulgatissima Halid, corpore minore, antennis pallidioribus; totis usque in apicem flavis, colore pedum, hemelytris obscurioribus etc. diverge®; a Thr. ph ysapodc Linn, statura multo minore, corpore piceo, antennarum articulo secundo toto flavo pedumque anticorum colore mox distinguenda.« 94. Tli rips tritici Osborn. 1883. Thrips tritici Osborn, The Canadian Entomologist, pag. 156. »Male, length .75 — .80 inm. ; width .20 mm. Female, length 1.10 — 1.20 mm.; width .25 mm. Color yellow, thorax tinted with orange; antennae with dusky annula- tions. Head from above nearly square, eyes occupying anterior angles. Antennae appro¬ ximate at base, joint 2, apical half of 4. and 6, dusky; joints 3 and 5 dusky at apex, the antennae appearing annulated under low power of microscope. Head, thorax and abdomen with few stiff hairs. Legs concolorous with body, all the tibiae with two spines at distal end, distal joint of tarsi a little dusky, proximal joint of hind tarsi with two spines. Wings narrow, hyaline, fringes whitish ; anterior wings have costal fringe of shorter ciliae than posterior ones, and the ciliae are intermixed with shorter, stiffer, spiny hairs, which at base replace the fringe; two rows of blackish spines on upper surface of wing corresponding to subcostal and median veins. Posterior wings with no discal spines; ciliae of anterior edge shorter and more spiny than those of posterior.. Both wings have numerous rows of very minute hairs on the surface. The males are shorter and smaller than females, with wings reaching beyond the tip of the abdomen instead of nearly to it. and there are some strong spines near the tip of the abdomen. « United States. Tfasnenka tato nema se soujmennym druliem Fitcliovym (L. c. 69.) nic spo- lecneho, podoba se vsak znacne evropskemu druhu Thrips fiava Schr. — Osborns Art hat mit Fitchs gleichnamiger Art nichts gemeinschaftliches, ahnelt jedoch bedeutend der europaischen Thrips fiava Schr. 95. Thrips striata Osborn. 1883. Thrips striata Osborn, The Cctnadian Entomologist, pag. 155. »Female. Length 1.15 mm. Width .25 mm. Whitish with yellow and blackish markings. Head rounded in front, appears marked with transverse striae and dusky border posteriorly; antennae approximate, whitish at base, gradually becoming more dusky toward the apex, where they are nearly black. Eyes large; ocelli near together and well — 220 — J. UZEL. MONO Ci RAF1 E RADU „THY SAN OPTER A“. upon vertex. Thorax with elongated dusky patches forming a broken subdorsal stripe each side; on the prothorax these extend latero-cephaled and are broken into spots; abdominal segments 1 — 6 are dusky on tergum, except at the sides, seventh has dusky spot in centre, apex slightly dusky and surrounded with black spines; thorax and ab¬ domen tinged with yellow at the sides. Hairs scarce and fine, except at end of abdomen. Legs concolorous with body, with dusky patches on dorsal aspect of femora and tibiae, sparsely seet with tine hairs. Wings unmarked, fringe and spines wanting at base of costal border, no discal spines; both wings covered with very minute hairs. « United States (Ames, Jowa). 221 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. II. Subordo TUBULIFERA Halid. Tykadla v2dy osmiclenna. Makadla maxillarm i labialni jsou o dvou clancich, z nichz prvni jest velmi kratky. Ocka schazeji jen druhum Trichothrips caespitis. i se- micaeca a bezkrtdle forme druhu Trichothrips pedicularia. Prothorax do pfedu znacne se zuzuje, takze ma tvar lichobezniku. Pfedm' femora samcii casto velmi rozsirena a ploska. Oba pary kridel skoro stejne velike, tence blanite, douZkujici a na okraji kolkolem stej- nomerne tenkymi dlouhymi trasnemi ozdobene. Obycejne jsou kridla bez zilek; nekdy vsak jde stredem prve jejich poloviny tenka hola zilka. V klidu jsou vsecka ctyri kiidla na abdomenu slozena tak, ze ve druhe polovici sve delky presne jedno lezi pod druhym; i vidime toliko celf povrch jedineho kridla (Tab. VII., fig. 142.). Mnohe druhy jsou pra- vidlem bezkridle. Posledni clanek abdomenu (tubus apicalis) ma podobu rourovitou, a to u samcuv i samic. Otvor pohlavni naleza se dole mezi devatym a desatfm clankem. Samice nemaji zvlastniho kladelka. Telo jest splostile, abdomen sirokf , na basi nezuzeny. K tomuto podradu nale^ieji nejvetsi ze znanrfch trasnenek. Pohyby tubulifer jsou velmi volne. Neskacou nikdy. Ziji obycejne pod korou a v drnu, zfidka v kvetech. Poznamka. Samce rozeznavame od samice die postavy mens! a uzsi, die pfednich stehen obycejne rozsirenejsich, die pravidlem vetsich zubu na prednim tarsu, nekdy die zvlastnich vyrostku na clancich abdominalnich a konecne velmi spolehlive die velikeho vykrojku, ktery se naleza pod otvorem genitalnim na basi desateho cl. abdomenu dole (Tab. VII., fig. 140.). Samici, jez toho vykrojku nema, pozname neomylne die male chi- tinove tycinky, je^ stoji kolmo (rovnobezne s osou tela) na zadnim dolejslm okraji de- vateho cl. abdom. uprostred (Tab. VII., fig. 139.). - 53--S; - : - Fuhler immer achtgliedrig. Maxillar- und Labialtaster zweigliedrig; ihr erstes Glied sehr kurz. Ocellen fehlen nur den Arten Trichothrips caespitis , T. semicaeca und der flugellosen Form von T. pedicularia. Prothorax nach vorn bedeutend verengt, trapez- formig. Die Vorderschenkel der Mannchen oft sehr erweitert, flach. Beide Fliigelpaare fast gleich gross, diinnhautig, irisirend, an den Randern ringsum mit langen dunnen Fransen gleichmassig besetzt. Gewohnlich sind Adern nicht vorhanden, zuweilen durch- zieht jedoch ihre erste Halfte eine solche. In der Ruhe sind alle vier Fliigel so zusam- _ 222 _ J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYS ANOPTE R A\ mengelegt, dass sie sich in der zweiten Halfte ihrer Lange vollkommen decken, und man infolge dessen nur die ganze Flache eines einzigen Flugels wahrnimmt (Taf. VII, Fig. 142). Viele Arteri sind regelmassig flugellos. Das letzte Abdominalsegment (tubus apicalis) ist rohren- formig, und zwar bei beiden Geschlechtern. Die Genitaloffnung befindet sich unten zwischen dem neunten und zehnten Segmente. Die Weibchen haben keine besondere Legerohre. Der Ivorper ist platt, das Abdomen breit, auf dem Grunde nicht verengt. Zu dieser Unter- ordnung gehoren die grossten der bekannten Thysanopteren. Die Bewegungen der Tubu- lifera sind sehr langsam. Sie springen nie. Ihr Leben fristen sie gewohnlich unter Rinde Oder im Rasen, ausnahmsweise (secundar, nachdem sich ihr Korper dem Leben unter Rinde etc. angepasst hat) in Bliiten. Bemerkung. Die Mannchen unterscheiden sich von den Weibchen durch kleinere und schmalere Gestalt, durch gewohnlich sehr erweiterte Vorderschenkel, durch in der Regel grossere Zahne auf dem Vordertarsus und manchmal durch besondere Anhangsel der Ab- dominalsegmente; endlich erkennt man sie sehr verlasslich nach einem grossen halbkreis- formigen Ausschnitt, welcher sich unter der Genitaloffnung auf dem Grunde des 10. Abdo- minalsegmentes unten befindet (Taf. VII, Fig. 140). Die Weibchen, welche keinen solchen Ausschnitt besitzen, erkennen wir leicht nach einem kleinen Ghitinstabchen, welches vertical (parallel mit der Korperachse) auf der Mitte des Hinterrandes der Ventralseite des 9. Abdominalsegmentes steht (Taf. VII, Fig. 139). 3. fam. Phloeothripidae. (= TUBULIFERA HALID.) Amyot a Serville (L. c. 54.) rozdelili celed’ Tubulifera na tfi rody, totiz na Hoplothrips, Haplothrips a Phloeofhrips. Prve dva rody nelze zachovati, ponevadz zakladaji se na omylech. Rod Hoplothrips jest takto charakterisovan : »Strany hlavy rovnobezne, predni stehna ozbrojena zubem na vnitfni strane.« Z druhu, ktere sem jsou zafadeny, ma vsak toliko jeden takovv zub. Znaky pro rod Haplothrips jsou: »Strany hlavy rovnobezne, predni nohy neozbrojene. * Sem nalezi toliko drub Burmeisteruv albipennis (— Anthothrips statices Halid.), u nehoz, jak jsem pfesvedcen, Bur me is ter malinky zoubek (u samice), na pfednlm tarsu se nalezajici, pfehledl. — Take Halidayovo rozdeleni (L. c. 61.) teto celedi na Apterae (ocka a kfidla schazeji) a na Heteropterae (ocka pfitomna, kfidla schazeji aneb jsou pritomna) jest nevhodne, ponevadz jeden a tent^z druh (Trichothrips pedicularia) muze nekdy ocka a kfidla miti, jindy pak obojich postradati. — I Heegrovo rozdeleni jeji v Aptera a Elyoptera z podobnych duvodu jest nevhodne. Nase Tubulifera tvofi, pokud jsem je sam zkoumal, dohromady jednotnou celed'. Myslil jsem dfive, ze nutno rozeznavati rody, jichz druhy maji sosak v pfedu siroce — 223 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. zaokrouhleny a makadla maxillarm zavalita (Tab. IV., fig. 31.), a jine rody, utvorene druhy, jejichz dlouhf sosak jest ke konci znacne zu^enf, a jejichz makadla maxillarni jsou stihla (Tab. IV., fig. 30.). Objeviv vsak druh Zygothrips minuta , poznal jsem, ze by rozdeleni to bylo umelym, ponevadz druh zmineny tykadly svymi i kfldly uprostfed zuzenymi upomina na rod Anthothrips (jehoz sosak jest kratkf a v predu siroce za- okrouhlenf), ma vsak sosak znacne zuzeny, ac tento jest velmi kratky. Tim tvori pfechod mezi obema zminenymi sknpinami rodu. Take rody Cephalothrips a Tricho- thrips jiz ponekud kloni se k skupine druhe, jezto hofejsi pysk jest spicaty a koncem svVm pfesahuje siroce zaokrouhleny pysk dolejsi. Unsere Tubulifera bilden zusammen eine einheitliche Familie. Man kann wohl zwei Gruppen von Arten unterscheiden, namlich die, deren Russel auf dem Ende breit ge- rundet ist, und deren Maxillartaster gedrungen sind ( Megalothrips , Cryptotl trips, An¬ thothrips, , Cephalothrips , Trichothrips) und jene, deren . Russel lang und gegen das Ende zu bedeutend verengt ist, und deren Maxillartaster schlank sind ( Phloeothrips , Accmthothrips, Liothrips, Poecilothrips). Die Gattung Zygothrips verbindet jedoch beide Gruppen, indem ihre Fiihler und Fliigel denjenigen der Gattung Anthothrips (der ersten Gruppe angehorend) sehr ahneln, obwohl ihr Vertreter einen zwar sehr kurzen, jedoch bedeutend verengten Russel besitzt. Die Gattungen Cephalothrips und Trichothrips neigen sich ebenfalls etwas zu der anderen Gruppe hin, da ihre Oberlippe in eine kurze Spitze verlangert ist, welche die breit gerundete Unterlippe iiberragt. 26. GENUS MEGALOTHRIPS m*) Postava mohutna. Samec jest uzsi nez samice a ma na 6. cl. abdom. dlouhv, na stranu odstavajici, rourovity privesek. Hlava skoro dvakrat dels! nez sirsi, valcovita. Sosak jest kratky , saha do tfi ctvrtin prosterna, jest v predu siroce zaokrouhleny a ma tupy hofejsi pysk. Makadla maxillarm' opatrena jsou dvema dlouhymi cipky smvslovymi a tfemi kratsimi chloupky hmatavymi. Makadla labialni maji taktez dva cipky smyslove (cichove). Prothorax as o polovinu hlavy kratsi. Kfidla bud’ pritomna aneb schazeji. Vy- znamenavaji se tim, ze jsou v pfve polovine uzsimi nez v druhe, dale tim, ze maji pomerne dosti kratke trasne, a ze prvou polovici jejich prostupuje tenka zilka. Nohy jsou stihle, predni femora u obou pohlavi sotva neb jen malo stlustla. Tarsy nejsou ani u samic ani u samcu ozbrojeny. Tubus jest as tak dlouhy jako hlava, u samcu na basi obklopen z kazde strany prilehajicim lupenkem. *) MevaXv] = velika, die Grosse. — 224 — J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „TH YS ANOPTERA‘;. Gestalt machtig. Das Mannchen schmaler als das Weibchen; sein 6. Abdominal- segment ist mit einem langen, seitwarts abstehenden, rohrenformigen Anhang versehen. Kopf fast zweimal so lang als breit, walzenformig. Russel kurz, bis zum Ende des 2. Drittels des Prosternum reichend, vorn breit gerundet; die Oberlippe stumpf. Maxillartaster mit zwei langen Sinneszapfen und drei kurzeren Tastborsten versehen. Labialtaster eben- falls mit zwei Geruchszapfen ausgestattet.. Prothorax etwa um die Halfte kiirzer als der Kopf. Fliigel entweder vorhanden oder fehlend. Dieselben zeichnen sich dadurch aus, dass sie in ihrer ersten Halfte schmaler sind als in der zweiten, weiter durch verhaltnis- massig ziemlich kurze Fransen und durch eine diinne Ader, welche von der Wurzel bis zur Halfte lauft. Beine schlank, Vorderschenkel bei beiden Geschlechtern kaum oder nur wenig verdickt. Tarsen bei Mannchen und Weibchen wehrlos. Tubus etwa so lang wie der Kopf, bei den Mannchen am Grunde jederseits mit einer anliegenden Schuppe. 96. Megalotlirips lativentris Heeg.*) Tab. III., fig. 20., 22. et 23.; Tab. VII., fig. 115. — 117. 1852. Phloeothrips lativentris Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, IX, pag. 479.; tab. XVIII.**) longispina Reuter, Diagn. ofv. nya Thysanopt.. f. Finland, pag. 8. tibialis Idem, ibidem, pag: 9. longispina Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 8. tibialis Idem, ibidem, pag. 10. Sammlung des bohmischen Landesmuseums, 1878-79. — 1878-79. — 1880. — 1880. — *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 70, Praep. Nr. 70. **) Popis a obraz tohoto druhu jest rovnez tak jako ostatni popisy a obrazy Heegrovy nepresny. Tykadla, hlava a tubus jinak zde popsany jsou a jinak vykresleny. Rourovite privesky na abdomenu samcft udany jsou na ctvrtem segmentu (v pravde nalezaji se na sestem). Omyl tento vysvetluje se tim, ze Heeger cita prvni maly segment abdominalni k mesothoraxu a druhy segment abdom. ze ma za metathorax. Wie die Beschreibungen und Abbildungen der Thysanopteren von Heeger iiberhaupt un- genau sind, so ist es auch die Beschreibung und die Abbildung dieser Art. Die Ungenauigkeit ist hier sogleich daraus zu erkennen, dass Heeger die Form und Farbe der Fuhler anders beschreibt und anders abbildet, dass er neun (anstatt acht) Glieder im Fuhler beschreibt und zeichnet, dass er den Kopf als „beinahe walzig“ und den Tubus als „fast walzig, nur gegen das Ende etwas verschmalert" beschreibt, sie jedoch beide vor dem.Ende recht betrachtlich erweitert abbildet etc. Was die rohrenformigen Anhange, angeblich auf dem vierten Abdominalsegmente, anbelangt, so ist die falsche Angabe und Zeichnung ihrer Lage darauf zuruckzufiihren, dass Heeger die kleine Rtickenschiene des ersten Abdominalsegmentes als Theil des Mesothorax und das zweite Abdomi- nalsegment als Metathorax betrachtet, so dass ihrri dadurch das 6. Segment, Avelches die Anhange tragt, zum vierten wird. Dass er die grossen Zipfel auf dem 4. (anstatt auf dem 3.) und die kleinen auf dem 5. (anstatt auf dem 4.) Abdominalsegmente, vom hinteren Ende gezahlt (den Tubus mitgerechnet), zeichnet, ist leicht daraus erklarlich, dass er die Schuppen, welche sich beiderseits auf der Basis des Tubus befinden, als ein besonderes Segment angesehen hat. Um die 10 Abdominalsegmente, welche er bei anderen Thysanopteren sah, zu erreichen, schaltet er ein Segment zwischen das mit den Anhangen und das mit den kleinen Zipfeln versehene falschlich ein. 225 29 H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. $ (= Phi. tibialis Reut.). Barva tela cerna. Hlava o 0-7 deist nez sirst*). Za ocima a na basi jest zuzena. Oci jsou male, ocka pfttomna, avsak nezfetelna. Tvkadla skoro dvakrat hlavv deist. Tfett cl. jejich-o 0'4 deist nez prvnt dva dohromadv, na konci kvjovite stlustly, 4. cl. kyjovity, o 0’4 kratst nez tfett, 5. clanek kyjovity. trochu kratst nez pfedchazejtct, 6. na basi zuzeny, 7. a 8. asi stejne mezi sebou delky, 8. velmi tenkv. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cerne, 3. hnedozluty, .na konci slabe zkaleny, 4 teze barvy, na konci vsak tmavy, 5. do polou hnedozluty, od polou cerny, 6. cerny, na same basi hnedozluty, 7. a 8. cele cerne. Prothorax o 0-4 hlavy kratst. Nohv dlouhe, stthle. Pfednt femora nepatrne stlustla; zadnt velmi dlouha. Tarsus pfedntch noh bez zubu. Vsecky tibie a tarsy hnedozlute; pfednt femora cela cerna, stfednt a zvlaste zadnt na basi stfeji, na samem konci jen trochu hnedozluta. Tubus skoro o 0-l deist nez hlava; na povrchu opatfen jest tenkymi chloupky. Delka tela 2-5 — 3 mm. FORMA MAGROPTERA (nove objevena). Ivftdla uplne vyvinuta. FORMA BRACIIYPTERA. Kftdel jen rudimenta, pterothorax nepfesabujtcl. cf (= PM. longispina Reut.). Trochu mcnst nez 9- Kftdla zakrnela. Na 6. cl. abdom. nahofe na kraji po obou stranach velmi dlouhy, od tela nahoru a trochu na stranu odstavajtct rourovity vyrostek, zakonceny malym chloupkem. Sedmy cl. abdom. opatfen jest po obou stranach uprostfed ostrym malym cipkem; 8. clanek ma ctpkv podobne, ale vetst. Tubus tak dlouhy jako u samice; v prvnt ctvrtine obklopen jest po obou stranach jedntm luptnkem, pftveskem to devateho clanku abdomenu. Tfasnenka tato vyskytuje se po cely rok pod spadanym listtm, rosllinnymi od- padky a mechem ve svetlvch hajtch. Forma dlouhokftdla jest velmi vzacna. Cechv: Praha: V lese mezi Krct a Kundraticemi. Hradec Kralove: V haji na Za- mecku cetne. Holice: Chvojno. Jindf. Hradec (Duda). — - si— - - ^ - - ; 9 (= PM. tibialis Reut.). Korperfarbe schwarz. Kopf um 0 7 mehr lang als breit**), hinter den Augen und am Grunde ein wenig verengt. Augen klein, Ocellen vorhanden, jedoch undeutlich. Fiihler fast zweimal liinger als der Kopf. Ihr 3. Glied um 0 4 langer als die beiden ersten zusammen, am Ende keulenformig verdickt, das 4. Glied keulenformig, um 0’4 kiirzer als das *) Delka hlavy merena vzdy od predniho okraje oci k tylnimu olcraji jejimu. **) Die Kopflange ist stets vom Vorderrande der Augen bis zum Hinter- hauptrande gemessen. — 226 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. 3., das 5. keulenformig, etwas kiirzer als das vorhergehende, das 6. am Grunde verengt, das 7. u. 8. untereinander etwa gleich lang, dieses sehr diinn. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarz, das 3. braungelb, am Ende schwach getriibt, das 4. ebenso gefarbt, am Ende jedoch dunkel, das 5. bis zur Halfte braungelb, von der Halfte an schwarz, das 6. schwarz, an der Wurzel braungelb, das 7. u. 8. schwarz. Prothorax um 0-4 kiirzer als der Kopf. Beine lang und schlank. Vorderschenkel unbedeutend verdickt; Hinterschenkel sehr lang. Vordertarsus zahnlos. Alle Tibien und Tarsen braungelb; die Vorderschenkel ganz schwarz, die Mittel- und hauptsachlich die Hinterschenkel am Grunde breiter, am aussersten Ende nur schmal braungelb. Tubus fast um 0’1 langer als der Kopf, mit zahl- reichen diinnen Harchen besetzt. Korperlange 2' 5 — 3 mm. FORMA MACROPTERA (neu entdeckt). Fliigel vollkommen entwickelt. FORMA BRAGHYPTERA. Fliigel zu Rudimenten verkiimmert, die den Ptero- thorax nicht iiberragen. cf (= Phi. longispina Reut.). Etwas kleiner als das 9 • Fliigel rudimentar. Am 6. Abdominalsegmente oben am Vorderrande beiderseits ein sehr langer, vom Korper abstehender, rohrenformiger Anhang, auf dessen Ende ein kleines Harchen steht. Das 7. Abdominalsegment ist je- derseits in der Mitte mit einem kleineren, das 8. daselbst mit einem grosseren scharfen Zipfel versehen. Tubus ebenso lang wie beim Weibchen; an seiner Basis jederseits mit einer anliegenden Schuppe versehen, welche ein Anhangsel des 9. Abdominalsegmentes ist und bis zum ersten Viertel der Tubuslange reicht. Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch unter abgefallenem Laubwerk, Pflanzen- abfallen und Moos in lichten Hainen. — Fundorte: Wien (im J. 1818 Ritter v. Goldegg, spater Heeger), Finnland (Reuter), Bohmen. 97. Megalothrips Bonannii nov. sp.*) Tab. III., fig. 19. 9 . Nebyla posud objevena. pfedni femora o neco vice sllustla neZ u teto. Kiidla schazeji laktez uplne. — Jeden exempl. nalezen. Tfasnenku tuto prosival jsem v zime z drnu na pasekach lesnich. Cechy: Hradec. Kralove: V lese hradeckem i novohradeckem. 9- Korperfarbe dunkelbraun, nur der Kopf gelb. Korpergestalt viel schlanker als bei der Art pedicularia. Die Form des Kopfes und der Fuhler, sowie die Farbe der letzteren ahnlich wie bei derselbeir; nur ist das 8. Fuhlerglied am Grunde breiter. Ocellen undeutlich. Der Russel reicht nur etwa bis zur Milte des Prosternum. Prothorax etwas langer als der Kopf. Vorderschenkel wenig erweitert; der Zahn auf den Vordertarsen klein und diinn. FJugel vollkommen fehlend. Tubus etwas kiirzer als der Kopf. Korperlange 0-9 mm. p Etwas schmaler und kleiner als das 9 > die Vorderschenkel ein wenig mehr als bei demselben erweitert. Fliigel ebenfalls vollkommen fehlend. Vorkommen: Im Winter im Waldrasen; hier olme Zweifel auch im Sommer. — Fundort: Bohmen. 112. Tricliotlirips seinicaeca nov. sp. *) 9- Barva tela sede zlutava, prothorax cernohnedy neb sedohnedy a tubus krome svetle base cerny. Oci velmi male, pomerne nejmensl mezi vsemi trasnenkami vubec. Ocka schazeji uplne. Tykadla vice nez dvakrat hlavy delsi. Prvni at 3. cl. jejich zlutave, ostatni hnedocerne. Sosak dosahuje k zadnimu okraji prosterna. Prothorax delsi hlavy. Pfedni femora znacne rozsirena, na pfednich tarsech dlouhy tenky zub. Nohy zlutave, vsecka femora slabe sede zkalena. Kfidla schazeji uplne. Tubus prave tak dlouhy jako hlava, na basi jeste jednou tak siroky jako na spicce. Delka tela P3 mm. — Sedm exempl. nalezeno. cf- Mensi (0‘9 — 11 mm) a zavalitejsl nez 9- Tez bezkfidly a bez ocek. Pfedni femora jsou nezkalena a vice rozsirena nez u ni, a zub na pfednich tarsech jest mo- hutnejsi. — Tfi exempl. sbirany. Tfasnenka tato nalezena v bfeznu pod korou bfezovou u Vekose, nedaleko Hradce Kralove. _ _ _ *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 80. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 80. — 249 82 H. UZ EL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSAN OPTERA. 9- Korperfarbe grau gelblich, Prothorax schwarzbraun oder graubraun und der Tubus, den lichten Grund ausgenommen, schwarz. Augen sehr klein, verhaltnismassig die kleinsten unter alien Thysanopteren. Ocellen vollkommen fehlend. Fuhler mehr als zweimal langer als der Kopf. Das 1. — 3. Glied gelblich, die iibrigen braunschwarz. Der Russel reicht bis zum Hinterrande des Prosternum. Prothorax langer als der Kopf. Die Vorderschenkel bedeutend erweitert, auf den Vordertarsen ein langer diinner Zahn. Beine gelblich, alle Schenkel schwach grau getriibt. Fliigel vollkommen fehlend. Tubus ebenso lang wie der Kopf, am Grunde nochmal so breit als am Ende. Korperlange 1'3 mm. c?- Kleiner (0‘9 — PI mm) und gedrungener als das 9- Ebenfalls fliigellos und ohne Ocellen. Die Vorderschenkel sind nicht getriibt und mehr erweitert als bei demselben, und der Zahn auf den Vordertarsen ist machliger. Vorkommen: Unter Birkenrinde. — Fundort: Bohmen. - 178P 1787. 1788. 1794. 1803. 1806. 1836. 1836. 1837. 1852. TLaA - K Tlirips ulmi Phloeothrips 113. Tricliotlnips ulmi Fabr. Fabricius, Species Ins., pag. 396. Fabricius, Mantissa Ins., pag. 320. Linne (Gmelin), Systema Naturae. Ed. XIII., pag. 2223. Fabricius, Entomol. System., pag. 229. Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag 313. Turton, A General System of Nature, pag. 716. Ulmi Haliday, Entomol. Magazine, pag. 441. — Burmeister, Handb. d. Entomol., II, pag. 409. — Haliday, Entom. Magaz. Additional Notes, pag. 145. — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1098.; tab. V., fig. 1. — 4.; tab. VI., fig. 1. Haliday (anno 1836.): »Ocellis tribus. — Capitis lateribus parallelis. — Piceo- nigra, antennarum articulo 3tio toto, sequentibus basi flavo-pallidis ; tibiis basi apiceque, anticis totis tarsisque ferrugineis; femoribus anticis incrassatis; pollice in utroque sexu distincto. — Var «. Alata, elytris subflavescentibus. — Var (3. Subaptera. — Var y; Subaptera fusco-castanea. — The male is much shorter than the female, with the fore thighs twice as large, and the thumb, or tooth, on the inside of the fore foot, common to all of this genus, very thick. — Inhabits under the bark of old trees feeding on mucor.« — 250 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS AN OPTERA". Haliday (anno 1837.): »Larva much depressed, white; the head, a bilobed spot on the prothorax, the last two segments of the abdomen and a lateral spot on the preceding one, black. A few black dots on the thorax. Antennae black, with the base pale. Pupa white, with a few red dots on the thorax, and in the place of the simple eyes. Sometimes a faint reddish tinge in parts of the abdomen « Haliday (anno 1852.): »Subabtera, nigro-picea, pectore dilutius piceo, antennarum articulo tertio toto. sequentibus basi pallide flavis, tibiis basi et apice, anticis totis tarsisque ferrugineis, 9- Turn fem. alata, alis anticis extus laevissime flavicantibus. Larva de¬ press^ alba, capite, antennis, prothoracis macula biloba, abdominis apice nigris. Hab. sub cortice arborum exsiccato, praesertim Ulmi , gregaria. Long. fem. 1 1/'2 lin., mar. l.lin. England. « 114. Trichotlirips pini Halid. 1837. Phloeothrips Pini Haliday, Entom. Magaz. Additional Notes, pag. 145. 1839. Thrips aptera Dufour, Annales d. Scienc. Nat., 11, tab. VIII., fig. 8. 1840. — Fungi Zetterstedt, Ins. lapponica, pag. 312. 1852. Phloeothrips Pini Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1099.; tab. VIII., fig. 33. Haliday (anno 1837.): »Phl. Ulmi simillima, sed magis elongata. Mas sub- apterus; fem. subaptera, vel alata, elytris extrorsum infumatis. — The eggs are milky, or bluish white, about -A_ of an inch in length, by diameter. They are cylindric, with each end equally rounded, thus differing from those of Phi. statices. They are attached in loose clusters to the bark, and hardened by a gummy wash, soluble in water, by the application of which they are detached, and become flaccid. The larva is longer and less depressed than that of Phi. Ulmi ; of a red flesh colour, with the head and feet paler; the body is thickly freckled with bright red on a paler ground, which pro¬ duces the general tint. The last two segments of the abdomen are black; also the an¬ tennae, which have the base pale. Very young larvae are of a dirty watery tint, with the antennae and tail black. The antennae are then proportionally larger; the abdomen small and attenuate, the hairs of the body very long and conspicuous. The pupa is very pale flesh colour, the red dots being fewer; the head whitish, with a reddish patch in the middle; the legs and last two segments of the abdomen white; the fore-thighs very little thickened. The pterothecae were very small in those examined, which would pro¬ bably have produced subapterous individuals, these being the most numerous. The perfect insect exceedingly resembles the last species {Phi. Ulmi), but is longer, a female of Phi. Ulmi measuring — of an inch in length, by — in breadth; while one of Phi. Pini , scarcely so broad, was ^ in length. The fore-thighs, besides, are less thickened, which difference is particularly observable in comparing the males. The winged females 32* — 251 — H. UZEL, MONO GRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. evidently differ by the darker colour of their wings, the upper pair being brown in the outer half, with the hind margin paler, and the lower having that margin alone brown. — Inhabits under the bark of old pine stumps in profusion. « Haliday (anno 1852.): »Subaptera, nigro-picea, pectore dilutius piceo, anten- narum articulo tertio toto, sequentibus basi pallide flavis, tibiis basi apiceque, anticis tods tarsisque ferrugineis, Turn fem. alata, alis extrorsum infumatis. Larva elongata, incarnata, abdominis apice et antennis dilutius nigricandbus. Hab. sub cortice arborum emortuarum, et praecipue Pini sylvestris , gregaria. Long. fem. 1% tin. Praecedenti (Phi. TJlmi) simillima, modo longior; alata laeviore opere dignoscenda. « 115. Trichotlirips copiosa nov. sp.*) Tab. IV., fig. 32.; Tab. VII.. fig. 138.— 140. $• Barva tela sedohneda, hlava nejtmavsi, pterothorax nahofe a cely thorax dole zlutavo- hnede. Tvkadla skoro dvakrat hlavy delsi, zavalita. Treti cl. jejich jest as o 0’2 kratsi ne2 prve dva dohromadv, 4. as tak dlouhy jako 3., avsak trochu silnejsi; 3. — 6. cl. jsou kratce zavalite kyjovite. Barva tykadel: 1. cl. cernohnedy, nekdy sedohnedy, 2. zluty, na same basi a po obou stranach uzce tmave zkaleny, 3. zluty, 4., 5. a 6. taktez zlute, v druhe polovine vsak trochu sede zkalene, 6. a 7. veskrz sede. Nekdy jest cele ty- kadlo od clanku ctvrteho dosti silne. sede zkaleno. Sosak dosahuje jen as k polovine prosterna. Prothorax jest prav4 tak dlouhy jako hlava. Pfedni femora znacne rozsirena, na prednich tarsech velmi dlouhy tenky zub. Femora vsecka sedohneda, tibie a tarsy vsecky zlute. Tubus prave tak dlouhy jako hlava, na basi jeste jednou tak siroky jako na spicce a na obou koncich trochu svetlejsi. Delka tela 2-1 mm. — Larvy jsou bile, jemne cervene kropenate. Hlava a dve s.kvrny na pfedohrudi jsou slabe sede zkalene, posledni dva clanky abdomenu tmavosede. Nymfy jsou prusvitave belave, sporeji cer¬ vene kropenate a lezou prave tak jako larvy. FORMA MACROPTERA. Kfidla uplne vyvinuta. Stfedem jejich jde obycejne zlutohnedy podelny pruh; horejsi jsou mimo to v posledni ctvrtine cela zlutohnede zkalena. FORMA APTERA. Kridel ani nejmensi rudimenta. dV Vzdy bezkridly. Mensi a zavalitejsi nez 9 1 predni femora mnohem vice rozsi- rena a zub na prednich tarsech mohutnejsi. Konce prednich stehen jsou zlutohnede. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 81. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 81. — 252 — J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“. Poznamka. Trick, copiosa rozeznava Se od obou predchazejictch druhu na prvni pohled svfmi zlutymi tibiemi, od druhu Trich. Utmi mimo to zvl. larvou bilou a cer- vene kropenatou. Tfasnenka tato zije po cely rok v obou pohlavich ve velikych spolecnostech pod zpuchfelou korou vrb, svestek, briz a oisl. Forma okridlena vyskytuje se ojedinele mezi formou bezkridlou. Cechy: Hradec Kralove: Na nekolika mistech v okoli. — Mezi ruznym hmvzem, panu prof, Dudovi z Laponska zaslanym, byl tez jeden exempl. druhu tohoto. 9- Korperfarbe graubraun, der Kopf am dunkelsten, der Pterothorax oben und der ganze Thorax unten gelblichbraun. Fiihler fast zweimal langer als der Kopf, gedrungen. Das 3. Glied etwa um 0-2 klirzer als die ersten zwei zusammen, das 4. etwa so lang wie das 3., jedoch etwas starker; das' 3. — 6. Glied gedrungen keulenformig. Fuhlerfarbung: 1. Glied schwarzbraun, manchmal graubraun, das 2. gelb, an der Wurzel und zu beiden Seit.en schmal dunkel getrubt, das 3. gelb, das 4., 5. u. 6. ebenfalls gelb, in ihrer zweiten Halfte jedoch etwas grau getrubt, das 6. u. 7. ganz grau. Zuweilen ist der ganze Fiihler vom 4. Glied an ziemlich stark grau getrubt. Der Russel reicht nur bis zur Mitte des Prosternum. Prothorax ebenso lang wie der Kopf. Vorderschenkel bedeutend erweitert, auf den Vordertarsen ein sehr langer diinner Zahn. Alle Schenkel graubraun, alle Tibien und Tarsen gelb. Tubus ebenso lang wie der Kopf, am Grunde nochmal so breit als an der Spitze, seine beiden Enden lichter gefarbt. Korperlange 2,1 mm. — Larven weiss, fein roth gesprenkelt. Kopf und zwei Flecke auf dem Prothorax schwach grau getrubt; die letzten zwei Abdominalsegmente dunkelgrau. Die Nymphen durchscheinend weisslich und sparsam roth gesprenkelt. Sie kriechen ebenso wie die Larven. FORMA MACROPTERA. Fliigel vollkommen entwickelt. Durch ihre Mitte zieht sich gewohnlich ein gelbbrauner Langsstreif; die Oberfliigel sind ausserdem im letzten Viertel ganz getrubt. FORMA APTERA. Fliigel vollkommen verkiimmert. cf- Kleiner und gedrungener als das 9 ? immer fliigellos, seine Vorderschenkel viel mehr erweitert und der Zahn auf den Vordertarsen machtiger. Die Enden der Vorder¬ schenkel gelbbraun. Bemerkung: Trich. copiosa unterscheidet sich von den beiden vorhergehenden Arten auf den ersten Blick durch ihre ganz gelben Tibien, von der Art Ulmi ausserdem durch ihre weissen, roth gesprenkelten Larven. — 253 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS A-NOPTERA. Vorkommen: Das ganze Jahr hindurch in beiden Geschlechtern in grossen Gesellschaften unter morscher Weiden-, Pflaumen-, Birken- und Erlenrinde. Die gefliigelte Form kommt nur vereinzelt vor. — Fund or te: Bohmen. Lappland. 32. GENUS PH LOEOTH Rl PS HALID*) Hlava trochu dels! nez sirsi, na stranach s nekolika malymi bradavkami, z nichz kazda jest ostenkem ukoncena; v pfedu se zuzuje. Tykadla dvakrat delsi hlavy. Sosak jest spicaty a skoro se mesosterna dotyka. Hof. pysk jest hrotem zakoncen. Makadla maxillarni jsou dlouha a dosti stihla. Ze ctyr chlupu hmatavych, na nich se nalezajicich, jest jeden velmi kratky. Makadla labialni nedlouhym, na vnejsi stranu ohnutym cipkem opatrena, kolem nehoz jsou rozestaveny tfi delsi chlupy hmatave. Kfidla u samcuv i, samic vzdy pfi- tomna. Pfedni tarsy u obou pohlavi ozbrojeny zubem. Tubus nema u samcu na basi lupinku. Kopf etwas mehr Jang als breit, aut seinen Wangen mit einigen sehr kleinen Warzchen, von denen jedes mit einem winzigen Stachel versehen ist; vorn ist er verengt. Fuhler zweimal langer als der Kopf. Der Russel spitzig und fast bis zum Vor- derrand des Mesosternum reichend. Die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxillar- taster lang und ziemlich schlank. Von den vier auf ilmen befindlichen Tastborsten ist eine sehr kurz. Labialtaster mit einem nicht langen, nach aussen gebogenen Geruchs- kolben versehen, um welchen drei langere Tastborsten herumstehen. Flugel bei Mannchen und Wcibchen immer vorhanden. Vordertarsen bei beiden Geschlechtern mit einem Zahn bewaffnet. Tubus bei den Mannchen am Grunde ohne Schuppen. 116. Phloeothrips coriacea Halid.**) Tab. IV., fig. 29.; Tab. VII., fig. 141. et 142. 1836. Phloeothrips coriacea Haliday, Entomol. Magazine, pag. 442. 1836. — r- — Burmeister. Handb. d. Entom., II. pag. 410. 1843. — — Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640. 1852. — — Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1100.; tab. VI., fig. 2. 1852. — Ulmi Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 126.; lab. XV. 1852. — — Idem, ibidem, IX, pag. 481. 1880. — simillima Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 18. *) OX oto? = kura, Rinde. **) Doklad ve sbiree musejni, praep. c. 82. — Sammlung des feohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 82. — 254 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADII JHYSAN OPTERA“. 9- Hlava o 0 2 delsi nez sirs!, v predu nepatrne zuzena, v zadu znacne krkovite stazena. Oc.i velike, jen o 0'S kratsi nez hlava. Tfeti cl. tykadel dlouhy, kyjovity, skoro o 0‘2 dels! nez prve dva dohromadv a skoro o tretinu dels! ctvrteho; tento a 5. i 6. vretenovite. Barva tykadel: 1. cl. cerny, 2. ^maveji nebo svetleji (zvl. ke konci) hnedy, 3. hnedozluty, na konci nekdy velmi slabe zkaleny, nasledujici tmave, na basi vzdy uzeji a u^eji hnedozlute, jen osmy cely tmavy. Prothorax as o 0‘2 hlavy kratsi. Predni fe¬ mora kratka, znacne stlustla. Predni tarsy opatreny silnym zubem, ktery vsak ve veli- kosti ponekud kolisa. Vsecka femora cernohneda, vsecky tarsy a predni tibie hnedo¬ zlute, tyto obycejne na same basi a zfidka tez uprostred vne slabe hnede zkalene, stfedni a zadni tibie cernohnede, na obou koncich hnedozlute. Horejsi kridla jsou slabe zlutave zkalena a maji pred polovinou svetle sedohnedou skvrnu; dolejsi na zadnim okraji s velmi slabym sedym nadechem. Tubus tak dlouhy jako hlava, na same basi as o 0-7 sirsi nez na konci. Delka tela 2 3 az skoro 3 mm. $ (nove objeveny). Trochu mensi a slabsi ne^ 5 a nem9- stlustlejsich prednich stehen. Zuby na tarsech jsou v celku vetsi nez u samice, avsak tez ve velikosti kolisaji. Prothorax jest trochu kratsi nez u ni. Trasnenka tato ^ije ve velikych spolecnostech pod korou hrusek, topolu, vrb, jabloni, olsi, dubu, buku, morusi, briz, Svestek a tez jehlicnatych stromu. Samci jsou velmi ridci, avsak vyskytuji se po cely rok. Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec (Duda). - 53~£S - 9- Kopf um 0’2 mehr lang als breit, vorn unbedeutend verengt, hinten hals- formig zusammengezogen. Augen sehr gross. Das dritte Fiihlergiied lang, keulenformig, beinahe um 0‘2 langer als die ersten zwei zusammen und fast um ein Drittel langer als das 4., dieses und das 5. spindelformig. Fiihlerfarbung: 1. Glied schwarz, das 2. dunkler oder lichter (hauptsachlich gegen das Ende) braun, das 3. braungelb, am Ende manchmal sehr schwach getriibt, die folgenden dunkel, am Grunde immer schmaler und schmaler braungelb, nur das 8. ganz dunkel. Prothorax etwa um 02 kurzer als der Kopf. Vorderschenkel kurz, bedeutend erweitert. Vordertarsen mit einem starken Zahn bewaffnet, welcher jedoch in der Grosse etwas variiert. Alle Schenkel schwarzbraun, alle Tarsen und die Vordertibien braungelb, die letzteren gewohnlich an der Wurzel und selten auch aussen in der Mitte schwach braun getriibt, die Mittel- und Hintertibien 255 J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „TH YS AN 0 P TER A“. schwarzbraun, auf beiden Enden braungelb. Oberfliigel schwach gelblich getriibt und vor der Mitte mit einem licbten graubraunen Fleck versehen. Unterfliigel am Hinterrande mit sehr schwacbem grauem Anflug. Tubus so lang wie der Kopf, auf der Wurzel etwa um 0'7 breiter als am Ende. Korperlange 2'3 bis fast 3 mm. • C?’ (neu entdeckt). Etwas kleiner und schwac.her als das 9 I seine Vorderschenkel nicht breiter als bci demselben. Die Zahne auf den Vordertarsen sind im ganzen machtiger, variieren jedoch in der Grosse ebenfalls. Prothorax verhaltnismassig etwas kurzer. Vorkommen: In grossen Gesellschaften unter Birnen-, Pappeln-, Weiden-, Apfel-, Erlen-, Buchen-, Maulbeer-, Birken-, Pflaumenrinde. Mannchen sehr selten, jedoch das ganze Jahr hindurch. — Fundorte: England (Haliday), Wien (Heeger), Finnland (Schulman), Bohmen. 117. Pliloeothrips minor nov. sp.*) Tab. VII, fig. 143. $• Barva tela cernohneda. Hlava zavalita, podobna hlave drubu nasledujtctho, 0 01 jen deist nez sirst, v predu malo zuzena, na basi krkovite stazena. Na stranach hlavy jsou v malem poctu roztrouseny bradavky, na nichz stojt slaby ostenek, ktery jest tak dlouhy jako bradavka sama. Treti cl. tykadel patrne deist nez prve dva dohromady, ky- jovity, 4. 0 0'3 kratst trettho, rovnez jako 5. vfetenovity, 7. skoro teze delky jako pfed- chazejtct. Prvnt dva clankv tykadel cerne, druhy na konci zluty, vsecky ostatnt zlulo- sede, jen 3. na basi svetlejst. Prothorax as 0 0*4 kratst hlavy. Pfednt femora stlustla, tarsy pfedntch noli s velmi malym ostrvm zoubkem. Barva nob cernohneda, konce vsech tibit a tarsy zlute. Hofejst krtdla na zadntm kraji uprostfed velmi slabe sedozlute zkalena. Tubus sotva 0 0-l kratst hlavy, skoro vsude se stejnym prumerem. Delka tela P7 mm. Nebyl posud objeven. Jediny exemplar, ktery mam, nalezen v unoru pod zpuchfelou korou vibovou. Cechy: Hradec Kralove: U Vekose. $• Korperfarbe schwarzbraun. Kopf gedrungen, in Gestalt ahnlich demjenigen der folgenden Art, nur um 0'1 mehr lang als breit, vorn wenig verengt, am Grunde halsformig zusammengezogen. Aut den Wangen befindet sich eine geringe Anzahl kleiner *) Doklad ve sblrce autorove. — 256 — J. U Z EL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA“. Warzchen, von denen jedes mit einem gleich langen kleinen Stachelchen versehen ist. Das 3. Fuhlerglied deullich langer als die ersten zwei zusammen, keulenformig, das 4. um 03 kiirzer als das 3. und sowie das 5. spindelformig. Die ersten zwei Fiihlerglieder schwarz, das 2. am Ende gelb, alle ubrigen gelbgrau, nur das 3. am Grunde lichter. Prothorax etwa um 04 kiirzer als der Ivopf. Vorderchenkel verdickt, Vordertarsen mit einem sehr kleinen scharfen Zahne bewaffnet. Farbe der Beine schwarzbraun, die Enden aller Tibien und die Tarsen gelb. Oberfliigel am Hinterrande in der Mitte sehr schwach grau- gelb getrubt. Tubus kaurri um 0‘1 kiirzer als der Kopf, mit fast uberall gleichem Durch- messer. Korperlange P7 mm. (J unbekannt. V orkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, wurde im Feber uniter morscher Weidenrinde gesammell, — Fund or t: Bohmen. 118. Phloeothrips parva nov. sp,*) Tab. 111., fig. 27.; Tab. VII.. fig. 144. ' !§•• Barva tela hnedocerna. Hlava zavalita, sotva o 0'2 dels! nez sirs!, do pfedu i do zadu ponekud zuzena a na basi trochu krkovite stazena. Na stranach jejich jsou poruznu roztrouseny male bradavky, prodluzujid se v silnf ostenek, jenz jest dels! nez bradavky samy. Tfeti clanek tykadel jest sotva kratsi nez prvnl dva dohromady; z velmi uzke base znacne se rozsiruje, na konci vsak zase nahle se uzi; 4. cl. jest tak dlouhy a po- dobne utvofeny jako pfedchazejici. Barva tykadel: 1. a 2. cl. cerne, 3.-6. sedohnede, na basi zlute, 3. a 4. tez na konci trochu svetlejsi, 7. a 8. cele tmave. Prothorax o (T35 hlavy kratsi. Prednl femora znacne stlustla, pfednl tarsy velmi malym zoubkem ozbro- jeny. Vsecka femora cernohneda, tarsy zlute, tibie taktez zlute, stfednl a zadnl krome obou koncu sede zkalene. Ivfldla se slabym zlutohnedym nadechem. ke konci cira. Tubus as o 0-3 hlavy kratsi, na basi znacne rozslfeny. Delka tela 13 mm. <$ . Nebyl posud objeven. Jediny exemplar, ktery mam, sesmykan s nekvetouclch rostlin. Cechy: Tfebechovice : Pod Vys. Ujezdem. ■ - — - , - - 9- Korperfarbe braunschwarz. Kopf gedrungen, kaum um 0'2 mehr lang als breit, nach vorn und nach hinten etwas verengt und am Grunde etwas halsformig zusammen- *) Doklad ve sblrce autorove. — • 257 — 33 H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTERA. gezogen. Seine Wangen mit einigen zerstreuten Warzchen besetzt, von denen jedes mit einem etwas langeren starken Stachelchen versehen ist. Das 3. Fiihlerglied kaum kiirzer als die ersten zwei zusammen; am Grunde sehr eng, dann bedeutend erweitert, am Ende jedoch wieder plotzlich verengt; das 4. Glied ebenso lang und ahnlich geformt wie das vorhergehende. Fiihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarz, das 3. — 6. graubraun, am Grunde gelb, das 3. u. 4. ebenfalls am Ende etwas lichter, das 7. u. 8. ganz dunkel. Prothorax um 0-35 kiirzer als der Kopf. Vorderschenkel bedeutend verdickt, Vordertarsen mit einem sehr kleinen Zahne bewaffnet. Alle Schenkel schwarzbraun, die Tarsen gelb, die Tibien ebenfalls gelb, die mittleren und hinteren, die beiden Enden ausgenommen, grau getriibt. Fliigel schwach gelbbraun angehaucht, gegen das Ende zu klar. Tubus etwa um 0*3 kiirzer als der Kopf, am Grunde bedeutend erweitert. Korperlange 13 mm. <$ unbekannt. Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, wurde von nichtblii- henden Pflanzen geketschert. — Fundort: Bohmen. 119. Pliloeothrips annulipes Reut. 1880. Pliloeothrips annulipes Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 19. »Nigra, sat nitida, supra cum femoribus sub-laevis; capite latitudine tantum paullo magis quam 1,U longiore, deplanato, lateribus sub-muricatis, antice nonnihil angustato; oculis ovalibus; antennis capite et pronoto brevioribus, articulis sat brevibus, tertio secundo tantum circiter 2/5 longiore, obconico, duobus ultimis simul sumtis vix longiore, secundo apice, tertio dimidio basali, quarto et quinto basi, hoc angustissime, pallidius flavo-testaceis ; femoribus totis nigris, tibiis piceo-nigris, basi et apice sat late nec non tarsis basi flavo- testaceis. Long. l3/5 mm. — Caput latitudine vix magis quam 1U longius, deplanatum, lateribus levissime rotundatis apicem versus leviter angustatum, pilis lateralibus brevibus, rigidis, paucis, e granulis parvulis nonnihil exsertis nascentibus; disco nitidum, subtilius transversim aciculatum. Oculi oblongiusculi. fere 2/5 anticas laterum capitis occupantes. Antennae capite cum pronoto breviores, nigrae, articulo secundo apice anguste testaceo, tertio obconico et secundo lantum circiter 2/r, longiore, quarto etiam obconico, tertio paullo breviore, sed apice hoc distincte latiore, quinto quarto paullulum breviore, subovali, sexto huic fere aequali, duobus ultimis conjunctis secundo longitudine aequalibus, ultimo gracili, acuminato, penultimo fere aeque longo; articulo tertio dimidio basali, quarto parte basali quarta, quinto et etiam sexto basi angustissime flavo-testaceis, articulis omnibus pilis fuscis ciliatis. Pronotum trapeziforme, capite circiter V3 brevius, angulis basalibus setis duabus rigidis instructis; disco sub-laevi. Pterygonotum pronoti basi parum latius. Alae explicatae, obscure hyalinae, punctatae, fusco-fimbriatae. Abdomen lateribus aequaliter ro- — 258 — J. UZEL, MONO GRA FIE RADU „TH YSANOPTER A\ tundatum, lubo apicali segmentis tribus praecedentibus simul sumlis long! I udine sub- aequali. angulis apicalibus segmenti octavi flavo-testaceis; segmentis 1 — 7 utrinque setis biserialis pallidis sat longis instructs, quarum setis series interioris ad discum dorsi vergentibus. Pedes piceo-nigri, femoribus anticis sat incrassatis, muticis*), tibiis omnibus basi et apice sat late pallidius flavo testaceis, tarsis testaceis, apice picescentibus. — Tantum individuum unicum D. Schulman in sacellanio Artsjo paroeciae Orimattila invenit.« 33. GENUS ACANTHOTH RI PS m**) Hlava znacne deist nez sirs! ; na stranach jejtch naleza se nekolik malych bra- davek, z nichz kazda kratkvm, do pfedu namtfenym ostenkem je opatfena. Tykadla skoro dvakrat hlavv deist, ctpkv smyslove na nich velmi dlouhe. Sosak jest spicaty a skoro se mesosterna dotyka; hof. pysk hrotem zakoncen. Makadla maxillarnt dlouha a stihla. Makadla labialni s velmi kratkym, na vnejst stranu ohnutym ctpkem smyslovfm, kolem nehoz jsou rozestaveny tri deist chlupv hmatave. Kftdla u obou pohlavt vzdy pfttomna. Pfednt femora u samcuv i samic pfed koncem uvnitf s ostrym zubem***), jenz jest u onech menst, u techto vetst. U samcu nejsou pfednt femora sirst nez u samic. Na predm'm tarsu u samic. silny, u samcd slabst zub (ukaz to u tfasnenek neobvvkly). Tubus nema u samcu na basi luptnku. Kopf bedeutend melir lang als breit; auf seinen Wangen befinden sich einige zerstreute kleine Warzchen. von denen jedes mit einem kurzen, nach vorn gericliteten Stachelchen versehen ist. Fuhler fast zweimal so lang als der Kopf, die Sinneskolben auf ihren Gliedern sebr lang. Der Russel ist spitzig und erreicht fast den Vorderrand des Mesosternum; die Oberlippe ist in einen Stachel verlangert. Maxillartaster lang und scblank. Labialtaster mit einem sehr kurzen, nach aussen gebogenen Sinneskolben, um den herum drei langere Tastborsten stehen. Flugel bei beiden Geschlechtern immer vor- banden. Die Vorderschenkel bei den Mannchen und Weibchen vor dem Ende innen mit einem f) scharfen Zahne bewaffnel, der bei jenen kleiner, bei diesen grosser ist. Bei den Mannchen sind die Vorderschenkel nicht mehr erweitert als bei den Weibchen. Die Vor- dertarsen bei den Weibchen mit einem slarken, bei den Mannchen mit einem schwachen Zahne versehen. Der Tubus bei den Mannchen am Grunde ohne Schuppen. *) Velmi maly zoubek byl asi u jedineho objeveneho exemplare prehlednut. — Der sehr kleine Zahn wurde wohl bei dem einzigen untersuchten Exemplar iibersehen. **) "Av-avOa = trn, Dorn. ***) Burmeister udava, ze predni femora maji dva zuby. I pocita zajiste vnitrni ostre za- konceni stehen za zub druhN f) Nach Burmeister befinden sich auf den Vorderschenkeln zwei Zahne. Somit fasst dieser Autor das innere scharfe Vorderschenkelende als zweiten Zahn auf. — 259 — 33* H. UZEL, MON OGRAPHIE DER ORDNUNG TOYSAN O.P.TE RA. 120. Acanthothrips nodicornis Reut.*} Tab. IV., fig. 28.; Tab. VII., fig. 145. 1836. Phloeothrips Ulmi Burmeister, Handb. d. Entomol., II, pag. 409. 1839. coriacea Burmeister, Genera Insectorum. (Kolorovane vyobra- zeni. — Colorierte Abbildung.) 1843. Hoplothrips corticis Amvot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640 1880. Phloeothrips nodicornis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 16. '$• Barva tela cerna. Na 3. — 8. cl. abdom. nahofe na pfednich rozlch po jedne bile skvrne. Hlava o 0'4 dels! . nez sirs!, se stranami skoro rovnobeznymi a jen na same basi trochu krkovite zuzena. Na stranach hlavy nalezaji se mezi bradavkami, ostenky ukoncenymi, cetna zrnicka bez chloupku. Tfetl cl. tykadel jest o 0‘2 dels! ne2 prve dva dohromady, kyjovity, 4. cl. taktez kyjovity, oba na konci vsak zase znacne zuzene, 5. a 6. Cl. vfetenovite. Ctvrtv a paty cl. mezi sebou skoro stejne dloube; oba trochu kratst nez treti. Barva tykadel: 1., 2., 7. a 8. cl. cerne, 3. zluty, pred koncem (na stlustle cash) vice nebo mene zkaleny, 4., 5. a 6. tmave, na basi a na konci hnedozlute. Pro¬ thorax as o 0’3 hlavy kratsi. Pfedni femora znacne rozsirena. Vsecka femora cerna, predni tibie hnedozlute, krome same base a posledni tretiny vne cernohnede zkalene, stredni a zadni cerne, na konci a na same basi hnedozlute. Tarsy vsecky hnedozlute. Ho- fejsi kridla velice slabe dutave zkalena, jen vyjimkou uprostfed trochu silneji; dolejsi cira. Tubus as o 0-l kratsi ne2 hlava, na basi skoro dvakrat sirsi nez na konci. Del ka tela 2*4 mm. <$ (nove objeveny). Mensi a slabsi nez 9 • Zrnicka u samic, mezi bradavkami na hlave se nalezajici, schazeji. Zuby na prednich stehnech a tarsech jsou slabsi. Pfedni tibie jsou cerne, jen na konci zlutohnede. Tfasnenka tato zije ojedinele pod zpuchfelou korou vrb, osyk, topolu, bfiz, svestek, hrusek, olsi. Jednou nalezena na kvetu od Solatium dulcamara , jindy (Reuterem) na listu lipovem. Samci objevuji se velmi pofidku. Cechy: Hradec Kralove. Jind. Hradec (Duda). $• Korperfarbe schwarz. Auf den Vorderecken des 3.-8. Abdominalsegmentes oben je ein weisser Fleck. Der Kopf um 0-4 mehr lang als breit, seine Wangen parallel und *) Doklad ve sbirce rausejni, praep. c. 83. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 83. — 260 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU JHYS AN OPTER A“. nur ganz am Grande etwas halsformig zusammengezogen. Auf den Seiten des Kopfes befinden sich zwischen den mit kleinen Stacheln versehenen Warzchen zahlreiche Kornchen . Das 3. Fiihlerglied um 0‘ 2 langer als die ersten zwei zusammen, keulenformig, das 4. ebenfalls keulenformig, beide am Ende jedoch wieder bedeutend verengt, das 5. und 6. spindelformig, ihre Enden abgestutzt. Das 4. u. 5. Glied untereinander fast gleich lang; beide etwas kurzer als das 3. Fiihler far bung: das 1., 2., 7. u. 8. Glied schwarz, das 3. gelb, vor seinem Ende (auf dem verdickten Theile) mehr oder weniger getriibt, das 4., 5. u. 6. dunkel, am Grunde und am Ende braungelb. Prothorax etwa um 03 kurzer als der Kopf. Vorderschenkel bedeutend erweitert. Alle Schenkel schwarz. die Vorder- tibien braungelb, die Wurzel und das letzte Drittel ausgenommen, aussen schwarzbraun getriibt, die Mittel- und Hntertibien schwarz, am Ende und an der Wurzel braungelb. Alle Tarsen braungelb. Oberfliigel sehr schwach gelblich getriibt, ausnahmsweise inmitten etwas starker; Unterfliigel klar. Tubus etwa um O'l kurzer als der Kopf, am Grunde fast zweimal so breit als am Ende. Korperlange 2'4 mm. <$ (neu entdeckt). Kleiner und schwacher als das 9 ■ Die Kornchen, welche sich bei den Weibchen zwischen den Warzchen am Kopfe befinden, fehlen. Die Zahne auf den Vorderschenkeln und Vordertarsen sind schwacher. Vordertibien schwarz und am Ende gelbbraun. Vorkommen: Einzeln unter morscher Weiden-, Zitterpappel-, Schwarzpappel-, Birken-, Pflaumen-, Birnen- und Erlenrinde. Mannchen seiten. — Fundorte: Deutsch¬ land (Burmeister), Filmland (Reuter), Bohmen. 34. GENUS LIOTHRIPS m. *) Hlava o 02 az 03 dels! nez sirs! ; strany jeji bez bradavek. Tykadla as dvakrat delsi hlavy. Sosak jest spicaty a skoro se mesosterna dotyka ; hor . pysk hrotem zakoncen. Makadla maxillarni jsou dlouha, stlhla a maji ctyri chlupy hmatave. Makadla labialni opatrena jednim kratsim, tupfm ajednim delsim, ostr^m cipkem smyslovym. Kiidla pritomna. Predni tarsus u samic bezzuby. - - - Kopf um 0-2 bis 0'3 mehr lang als breit; seine Wangen ohne Warzchen. Fiihler etwa zweimal so lang als der Kopf. Der Russel ist spitzig und erreicht fast den Vorderrand des Mesosternum ; die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxillartaster lang, schlank und mit vier Taslborsten besetzt. Labialtaster mit einem kiirzeren, stumpfen und einem langeren, scharfen Sinneszapfen versehen. Fliigel vorhanden. Vordertarsen bei den Weibchen wehrlos. *) == hladky, nedrsn^, totiz na stranach hlavy ; glatt, nicht rauh, namlich auf den Wangen. — 261 — H. UZ EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. 121. Lio tli rips hradecensis nov. sp. *) Tab. VII., fig. 146. 9- Barva tela cerna. Hlava malem 0 0-3 dels! nez sirs!, se slranami skoro rovno- beznymi. Tykadla skoro dvakrat hlavy deist. Tfett clanek jejich tenky, as tak dlouhv jako prve dva dohromady; na basi jest velmi uzky a ke konci poznenahla se rozsifuje; 4. cl. Irochu kratst a silnejst nez predchazejtct. Barva tykadel: 1; a 2. cl. cerne, tento na samem konci zluty, 3. cely zluty, 4. a 5. taktez zlute, na konci slabe hnede zkalene, 6. as do polou zluty, od polou tmavohnedy, 7. a 8. cerne. Prothorax as 0 03 hlavy kratst. Prednt femora dosli dlouha, sotva sllustla. Vsecka femora cerna, pfednt tibie cele zlute, strednt a zadnt cerne, na konci nahle zlute, vsecky tarsy zlute. Tubus as o 0-2 kratst nez hlava. Delka tela 2-l mm. $ . Nebyi posud objeven. Jediny exemplar, ktery mam. nalezen v zaft na spodnt slrane listu od TIeracleum spJiondylium. Cechv: Hradec Kralove: Na hradbach pevnostntch. $• Korperfarbe schwarz. Ivopf fast um 0‘ 3 mehr lang als breit, seine Wangen beinahe parallel. Fiihler fast zweimal so lang als der Kopf. Ihr 3. Glied etwa so lang wie die zwei ersten zusammen, am Grunde sehr diinn, gegen das Elide zu allmahlich erweitert, das 4. Glied etwas kiirzer und starker als das vorhergehende. Ftihlerfarbung: 1. u. 2. Glied schwarz, dieses an der Spitze gelb, das 3. ganz gelb, das 4. u. 5. ebenfalls gelb, am Ende schwach braun getriibt, das 6. etwa bis zur Mitte gelb, von der Mitte an dunkelbraun, das 7. u. 8. schwarz. Prothorax etwa um 0’3 kiirzer als der Kopf. Vor- derschenkel ziemlich lang, kaum verdickt. Alle Schenkel schwarz, die Vordertibien ganz gelb, die Mittel- und Hintertibien schwarz, am Ende plotzlich gelb. Alle Tarsen gelb. Tubus etwa um O' 2 kiirzer als der Kopf. Korperlange 2’1 mm. rj1 unbekannt. Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, habe ich im September auf der Unterseite eines Blattes von Heracleum sphondylium gefunden. — Fundort: Bohmen. *) Doklad ve sbtrce autorove. — 262 — J. UZ E L, MONOGRAFIE RADU „THY SANOPTER A“. 122. Liotlirips setinodis Reut. Tab. VII., fig. 147. 1880. Phloeothrips setinodis Reuter, The Scottish Naturalist, V, pag. 310. $• Barva tela Cerna. Hlava o 02 dels! nez sirs!, se stranami skoro parallelnimi. Tykadla dvakrat hlavy dels!, podobna tykadlum druhu predchazejiciho. Tret! cl. jejich tenky, as tak dlouhy jako prve dva dohromady, na basi veimi uzky, ke konci poznenahla se rozsirujici, 4. kratsi a silnejsi nez treti, 8. neobyCejne kratky; 4. — 6. cl. na konci stlustle. Barva tykadel zluta, 1. Cl. vsak cerny, 2. na basi Cernohnedy a 8. hnedy. Prothorax o 0‘3 hlavy kratsi. Predni femora dosti stlustla, kratsi nez u druhu pred- chazejiciho. Vsecka femora Cerna, predni tibie a vsecky tarsy Zlute, stredni a zadni tibie Cerne, na konci zlute. Kridla Cira, horejsi na same basi zkalena. Tubus skoro o 0’2 kratsi nez hlava, na basi skoro dvakrat tak siroky jako na konci. Delka tela 2 Va — 2 2/3 mm. Var. (nov.) pragensis. Postava mens!, delka tela jen 1’5 — P8 mm. Druhy Clanek tykadel cely zluty a osmy obyCejne slabe hnedosede zkaleny, nekdy vsak tmavohnedy. Vsecky tibie po cele sve deice Ciste ^lute. Jinak jako forma typicka. — Trinact exempl. nalezeno. Nebyl posud objeven. V Cechach sbiral jsem jen varietu toho druhu (v lese mezi KrCi a Kundraticemi u Prahy), a sice v lete na spodni strane listu dubovych, v zime pod mechem. - - $• Korpertarbe schwarz. Kopf um 0'2 mehr lang als breit, seine Wangen fast parallel. Fiihler zweimal langer als der Kopf, ahnlich denjenigen der vorhergehenden Art. Ihr 3. Glied diinn, etwa so lang wie die zwei ersten zusammen, am Grunde sehr schmal, gegen das Ende zu allmahlich erweitert, das 4. kiirzer und starker als das 3.; das 4. — 6. Glied am Ende verdickt. Fiihlerfarbung gelb, das 1. Glied jedoch schwarz, das 2. am Grunde schwarzbraun und das 8. braun. Prothorax um 0‘3 kiirzer als der Kopf. Vor- derschenkel ziemlich verdickt und kiirzer als bei der vorhergehenden Art. Alle Schenkel schwarzbraun, die Vordertibien und alle Tarsen gelb. die Mittel- und Hintertibien schwarz, am Ende gelb. Fliigel hell, die oberen am Grunde getrubt. Tubus fast um 0‘2 kiirzer als der Kopf, am Grunde beinahe zweimal so breit als am Ende. Korperlange 2V2 — 2 2/3 mm. *) Doklad ve sbirce musejni, praep. c. 84. — Sammlung des bohmischen Landesmuseums, Praep. Nr. 84. — 263 — H. UZEL, MONOGR APHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. Var. (nov.) pragensis. Gestalt kleiner, Korperlange nur 1-5 — 1-8 ram. Das zweite Fiihlerglied ganz gelb und das achte gewohnlich schwach braungrau getriibt, manchmal jedoch dunkelbraun. Alle Tibien ihrer ganzen Lange nach rein gelb. Ubrigens wie die Stammform. unbekannt. Vo rk ora men: Ira Sommer auf der Unterseite der Eichenblatter, im Winter im Moos (in Bo'nmen). Fundorte: Schottland: Aberdeen, Morayshire (Reuter), Bohmen (hier nur var. pragensis). 35. GENUS POECILOTH RIPS. (Nov. gen.)*) Hlava znacne deist nez sirst, mnohem deist nez uzky prothorax. Tykadla jsou jen o 0’5 deist nez hlava. Sosak jest velmi spicaty a tak dlouhy, ze dotyka se mesosterna. Hof. pysk zakoncen hrotem. Makadla maxillarnt jsou dlouha, stthla a majt 4 clilupy hmatave. Makadla labialnt s velmi kratkym, na vnejst stranu ohnutym ctpkem smyslo- vym, kolem nehoz rozestaveny jsou tfi deist chlupy hmatave. Kftdel jen nepatrna ru- dimenta. Pfediit tarsus u samicek bezzuby. - 3 — e - lvopf viel mehr lang als breit, bedeutend langer als der .schmale Prothorax. Ftihler nur um 0-5 langer als der Kopf. Der Russel sehr verengt und so lang, dass er den Vorderrand des Mesosternum erreicht. Die Oberlippe in einen Stachel verlangert. Maxil- lartaster lang, schlank und mit vier Tastborsten besetzt. Labialtaster mit einem sehr kurzen, nach aussen gebogenen Sinneszapfen versehen, um den herum drei langere Tasthaare stehen. Fltigel rudimentar. Vordertarsen bei den Weibchen wehrlos. 123. Poecilotlirips albopicta nov. sp.**) Tab. Ill, fig. 25.; Tab. IV., fig. 30. • 9- Barva tela cervenohneda. Nahore na stranach cele hrudi a dvou prvntch clanku abdominalntch vine se casto pferfvana, klikata, snehobtla stuha; mimo to jsou zadnt rohy hlavv svetle a na 4. — -8. cl. abdom. naleza se v pfedntch roztch po jedne sneho- btle skvrne; na 3. cl. abdom. jest tato skvrna nezretelna. Hlava as o 0/35 deist nez sirst, nazad trochu zuzena. Tfett cl. tykadel trochu deist nez 2., na basi uzkf, ke konci znacne se rozsirujtct a na konci zase zuzeny, 4. cl. trochu kratst nez 3. Clanky tykadla *) IIowiao? = pestre zdobeny, gesprenkelt, gefleckt. **) Doklad ve sbtrce autorove. — 264 — J. UZ EL, MONO GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A“. vubec zavalite. Prvni cl. jest cerny, ostatni krome tretiho cernosede, tret! cety a 4., 5. i 6. na basi zlutave. Prothorax o 0'4 hlavy kratsi. Predni femora trochn stlustla. Vsecka femora cerna, tibie taktez cerne, na basi a na konci zlutave, vsecky tarsy 2lute. Tubus o 0’4 hlavy kratsi, na basi o 0’5 sirsi nez na konci. Delka tela 13 mm. C? . Nebyl posud objeven. Jedinf exemplar teto tfasnenky, ktery mam, nalezen v lednu pod zpuchrelou korou lipovou. Cechy: Hradec Kralove: Ve stromofadi kolem mesta. 9- Korperfarbe rothbraun. Oben auf den Seiten des Thorax und der ersten zwei Abdominalsegmente zieht sich ein schneeweisses, oft unterbrochenes Band; ausserdem sind die Hinterecken des Kopfes weiss und am 4.-8. Abdominalsegmente befindet sich in den Vorderecken je ein schneeweisser Fleck; am 3. Abdominalsegmente sind diese Flecke undeutlich. Kopf etwa um 0-35 mehr lang als breit, nach hinten etwas verengt. Das 3. Fuhlerglied etwas langer als das 2., am Grunde eng, gegen das Ende zu be- deutend erweitert und am Ende selbst wieder verengt, das 4. etwas kiirzer als das 3. Fiihlerglieder im allgemeinen gedrungen. Erstes Glied schwarz, die iibrigen, das dritte ausgenommen, schwarzgrau, dieses ganz und das 4., 5. u. 6. am Grunde gelblich. Pro¬ thorax um 0‘4 kiirzer als der Kopf. Vorderschenkel etwas verdickt. Alle Schenkel schwarz, die Tibien ebenfalls schwarz, am Grunde und am Ende gelblich, alle Tarsen gelb. Tubus um 0'4 kiirzer als der Kopl, am Grunde um 0‘5 breiter als am Ende. Korperlange 1*3 mm. $ unbekannt. Vorkommen: Das einzige Exemplar, welches ich besitze, entdeckte ich im Janner unter morscher Lindenrinde. — Fundort: Bohmen. 36. GENUS I DOLOTH Ri PS Halid.*) Haliday (anno 1852.): »Ocellus anterior remotus ab basi antennarum; hau- stellum basim prosterni attingens; palpi labiales papilliformes ; alae anticae vena unica obsoletiore dimidiata, aut abbreviata. Caput longissimum teres; abdomen excavatum. An¬ tennae graciles, thoracis latitudinem triplo aut quadruplo superantes; prothorax inaequalis tuberculatus ; metatarsi inermes. Statura procera; trilinearis et ultra. « *) Eiowaov :== obraz, mlhava (priserna) podoba mrtveho ; Bild, ein (gespenstiges) Schatten- bild eines Todten. — 265 — 34 H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA. 124. Idolotlirips marginata Halid. 1852. Idolotlirips marginata Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1096. »Abdomen segmentis posterioribus tam longitudinis quam latitudinis ratione de- crescentibus, lateribus fere muticum. — Nigra; abdominis maculis lateralibus thoracisque punclis sanguineis; antennis albidis, articulis apice, interioribus et extremis totis, nigris; pedibus pallide ferrugineis fusco-cingulatis, femoribus anticis nigris, vel basi plaga san- guinea.« — New-Holland (Darwin). — Nach Haliday vielleicht ein 9. 125. Idolotlirips spectrum Halid. 1852. Idolotlirips spectrum Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1097.; tab. VI., fig. 3. »Abdomen longissimum, segmentis penultimis oblongis, lateribus denticulatum, tubulo basi gibbulo et muricato. — Abdominis lateribus valide 7-dentatis, denticulis spina, 3. et 4. seta tan turn, terminatis'; segmento penultimo gibbere apicali bispinoso; maxima quam vidi in hoc genere, ideoque inter Physapoda facile princeps. Long. 4 lin. et ultra. « — New-Holland (Darwin). — Druh tento jest nejvetsl dosud znamou trasnenkou. — Nach Haliday vielleicht ein Die grbsste bekannte Art (fast 1 cm langl). 126. Idolotlirips lacertina Halid. 1852. Idolotlirips lacertina Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1097. » Abdomen longissimum, segmentis penultimis oblongis, lateribus denticulatum, tubulo basi gibbulo et muricato. — Abdominis lateribus subtilius denticulatis, denticulis intermediis pluribus muticis. segmento penultimo apice biseto. Praecedente (Id. spectrum) fere duplo minor; long. 3 lin. « — New-Holland (Darwin). — Nach Haliday vielleicht ein 127. Idolotlirips Schotti Heeg. 1852. Thrips Schottii Heeger, Sitzungsb. d. Akad. d. Wiss., Wien, VIII, pag. 139.; tab. XXIII. »Thr. Schottii ater, oculis luteis; antennis 8-articulatis filiformibus, alis ensiformibus. Schwarz, glanzend, sehr gestreckt, Fiihler fadenformig achtgliederig; A.ugen nicht vorne, sondern an den Seiten, vor der Mitte des Kopfes, gelb; schmale, gleichbreite, ganz umfranste Fliigel. 1 3/f lang. Kopf stumpf kegelformig, nochmal so lang, am Hinterrande halb so breit als der Vorderbrust-Abschnitt; Augen, vor der Mitte an den Seiten eingefugt, gelb, rund, J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTER A“. erhoben, mit grossen Pusteln, fast Vs so lang als der Kopf; Nebenaugen keine. Fiihler fein fadenformig, unbehaart, achtgliederig, nochmal so lJng als der Kopf; erstes und zweites Glied gleich, kurz, so kurz als das achte; drittes und viertes, jedes viermal so lang als das zweite; fiinftes und sechstes iU kiirzer als das vierte; siebentes nur halb, achtes nur Vs~ so lang als das sechste. Vorderbrust- Abschnitt fast glockenformig gewolbt, halb so lang, am Vorderrande V4 breiter als der Kopf, abgerundet, Hinterrand gerade, um die Halfte breiter als der vordere; Mittelbrust-Abschnitt Ve breiter, Vs so lang als voriger, der Hinter¬ rand flach gebogen, an den Seiten zur Spitze verschmalert; Hinterbrust-Abschnitt fast nur so lang als die Schienen und so breit als lang; an den Seiten des Vorderrandes sind die zwei halbrunden dunnhornigen Platten, so lang als der Kopf breit,- gegen den Hinterrand eine schildchenartige, hinten ausgebogene schwache Erhohung, und der Hinter¬ rand gerade abgesc.hnitten. Fliigel: die vorderen halb so lang als Brustkasten und Hinterleib zusammen, alle sehr schmal, kaum Vio'so breit als lang, gleichbreit, gerade, biass, braunlich gelb, nicht dicht, aber sehr fein behaart, ganz mit Haaren umfranset, welche doppelt so lang als die Flugel breit sind; aus der Wurzel ziehet sich eine gerade Langsader bis gegen die Mitte der Fliigellange, wo sie in eine Spitze auslauft. Die Hinterfliigel fast nur halb so lang als der Hinterleib, Vs kiirzer als die Vorderfliigel. Beine schwarz mit rothbraunen Borsten besetzt, nur die Fussglieder dunkelbraun, Vorder- und Hinterbeine gleichlang, halb so lang als der Hinterleib, die mittleren aber lU kiirzer; Schenkel der Vorderbeine nur halb so lang als das ganze Bein, verkehrt keulenformig, an der Wurzel V3 so dick als lang, am Knie kaum Vs so breit als die Keule: innen gerade, aussen am Knie eingebogen; Schienen Ve kiirzer als die Schenkel, spindelformig, am Vorder¬ rande nach innen mit einem langen, diinnen, gebogenen Dorn bewaffnet; Fiisse nur 1U so lang als die Schienen, halb so dick als lang; Schenkel der Mittelbeine 1U kiirzer als die vorderen, gegen die Mitte verdickt, V6 so dick als lang; die Schenkel der Hinterbeine, der Form nach, den mittleren gleich, nur Vs langer und verhaltnissmassig starker; Schienen beider Paare an Grosse wenig unterschieden, an Form gleich, fast spindelformig gegen die Mitte verdickt, Vorderrand gerade und etwas erweitert; Fiisse Ve so lang als die Schienen, halb so dick als lang. Hinterleib, wie oben bemerkt, nochmal so lang als die Hinter¬ fliigel, gegen die Mitte *4 so dick als lang, glatt, spindelformig, mit wenigen Borsten; erster bis dritter Abschnitt wenig unterschieden, fast |/3 kiirzer als breit, vierter und fiinfter um VU, sechster um Vs langer als der dritte; siebenter und achter halb so lang als der sechste, neunter nur halb so lang als der dritte, fiinfter bis neunter allmahlich bis. zur Afterrohre verschmalert; Afterrohre so lang als der sechste Abschnitt, schmal kegelformig, Ve so dick als lang, mit vier Borsten am Hinterrand. « Brasilien (Schott). 128. Idolotlirips Halidayi Newm. 1856. Idolothrips Halidayi Newman, Transact, of the Entomol. Soc. London, III, pag. 265. — 267 — 34* H. UZEL, MON 0 GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. »Nigerrima, glaberrima; antennis gracilibus, flavis, basi apiceque ni'gris; capite elongato, cylindraceo, mgro-piceo; alis .fuliginoso-hyalinis, ' eradiis, nigro-ciliatis ; tarsis laete flavis; abdomine valde elongato, pedetentim attenuato, segmento apicali cylindraceo, longissimo. Corp. long. ’25 unc. Alarum dilat. 2 unc. — Head three times as long as broad, cylindrical, pitchy black; eyes large, lateral, oblong, seated at the anterior extremity of the head; antennae very slender, 8-jointed; the first and second joints robust, slightly incrassated exteriorly, black, the apex of the second tinged with yellow; the third very slender, longer than those next following and pale yellow; fourth, fifth and sixth slender, slightly incrassated externally, and pale transparent yellow, tipped with black; seventh rather shorter, subfusiform, and entirely black; eighth extremely slender, fusiform, very acute, and entirely black. Prothorax broader than long, anterior and posterior margins straight, anterior as broad as the head, posterior double that breadth, lateral margins sloped diagonally from the anterior margin half way to the posterior, but, as regards their posterior half, straight and parallel; pronotum impressed with wide irregular foveae; meso- and metathorax uniform in breadth with the base of the prothorax. Abdomen very long, gradually tapering to an acute point, which is armed with a few bristles; the thoracic segments and abdomen are black and shining. Wings nearly transparent, but with a slightly smoky tinge; at the base they have a median ray, which seems almost immediately to divide, and to be lost in the costal and posterior margins, which are fringed with long silky black hairs. Legs rather short; femora very slightly incrassated externally, black and shining; tibiae bright yellow; tarsi 2-jointed, basal joint moderately long, the apical joint short, obtuse, brown. — Hab. Mysore (Hamilton); feeds on the leaves of a species of Anacardium.« POPISY DRUHIT TUBULIFER, JICHZ PR1SLUSN0ST RODOYOU NEBYLQ LZE STANOVITL BESCHREIBUNGEN DER TUBULIFERENARTEN, DEREN GATTUNGS- ZUSTANDIGKEIT NIGHT FESTGESTELLT WERDEN KONNTE. U nasledujicich druhu tubulifer nemohl jsem prislusnosf ro'dovou zjistiti, ponevadz jsem nemel pfilezitosti je ohledati, a ponevadz v popisech jejich neni zminky o znacich, charakterisujicich jednotlive nase rody. Uvadim je tedy pod jmenem rodovfm Phloeo- tl trips s. 1. Die folgenden Tubuliferenarten konnte ich nicht in die angefiihrten Gattungen einreihen, weil ich nicht Gelegenheit hatte, sie selbst zu untersuchen, und weil in .ihren — 268 — J. UZEL, MON OGRAFIE RADU ,T H Y S AN 0 P TE RA“. Beschreibungen keine Erwahnung von den Charakteren, welche die fixierten Gattungen kennzeichnen, geschieht. Ich zahle sie infolge dessen unter dem Gattungsnamen Pliloeo- thrips s. 1. auf. 129. Pliloeothrips annulicornis Halid. 1836. Pliloeothrips annulicornis Haliday, Entomol. Magazine, pag. 443. 1836. — — Burmeister, Handb. d. Entom., II, pag. 410. 1843. - — — Anryot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 640. 1852. — . — Haliday, Walker, Homopt. ins of Brit. Museum, pag. 1101. 1860. — Halidayi Ivolenati, Wiener Entomol. Monatschr., IV, pag. 390. Haliday (anno 1836.): » Ocellis tribus. — Capitis lateribus antrorsum conver- gentibus, inermibus. — In the general proportions, intermediate between Phi. Ulmi and Phi. Ptatices. The antennae short; the intermediate joints pale, but all tipped with brown; the fore shanks and the feet dull ferruginous; the fore thighs thick, and the thumb as in PM. Ulmi , fem.« Long. 1 lin. 130. Pliloeothrips subtilissima Halid. 1852. Pliloeothrips subtilissima Haliday, Walker: Homopt. ins of Brit. Museum, pag. 1100. » Metatarsus anticus muticus (in fern.?). — Nigra, antennarum flagello nisi apice tarsisque pallide ferrugineis, tibiis anticis nisi basi ferrugineis, alis subhyalinis; fern.? — Plil. Statices aequalis satis distincta. Caput antice magis rotundato-attenuatum, postice tanlum subtilissime transversim aciculatum, inter oculos laevissimum; antennae medio haud crassiores; alae dimidio interiors laevius flavicante ciliis vix fuscis nisi cum congesto visantur. Tubus analis paulo brevior videtur. Long 2U~3ji lin. — Hab. sub cortice, sat agilis; in gallis Quercus. England (F. Walker).« 131. Pliloeothrips anacardir Newm. 1855. Pliloeothrips Anaccirdii Newman, Transact, of the Entomol. Soc. London, III, pag. 266. »Nigerrima, glaberrima; capite paullum elongato, cylindraceo, piceo; antennis gracilibus' stramineis, basi apiceque nigris; -abdomine vix elongato, lateribus rectis, fere ad apicem parallelis, tunc obliquis, in segmento apicali brevi, cylindraceo, desinientibus; alis diaphanis, eradiis', fusco-ciliatis ; femoribus perpaullum incrassatis ; tarsis stramineis. Corp. long. •175-unc. Alar, dilat. -15 unc. — Head more than twice as long as broad, cylindrical, — 269 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. pitchy black, having at its anterior extremity two very conspicuous bright ocelli seated between the large lateral, oblong, compound eyes; antennae very slender, 8-jointed, the: first and second joints robust, and distinctly restricted at the base, incrassated at the apex, the apex of the second yellow; third extremely slender, twice as long as the second, and pale straw-coloured; fourth, fifth and sixth of equal length, but all rather shorter than the third, elongate, pyriform, straw-coloured, tinged with brown externally; seventh long-ovate, shorter than the preceding three, black; eighth short, slender, black. Thoracic segments nearly as described in Idolothrips Halidayi. Abdomen rather robust, its sides parallel to near the apex, when it diminishes, rapidly terminating in a short cylindrical apical segment. Wings without rays, hyaline, with long brown cilia. Legs black, with straw-coloured tarsi; all other parts black and shining. — Hab. Mysore (Ha¬ milton), feeds on the leaves of a species of Anacardium.* 132. Phloeothrips stenomelas Wlk. 1859. Phloeothrips stenomelas Walker, Annals and Mag. of Nat. Hist., pag. 224. »Ater, antennis concoloribus, capite glabro, thorace striis transversis, abdomine lineari apice lanceolato. — Deep black. Antennae submoniliform. Head smooth, nearly as long as the thorax, which is transversely striated. Abdomen linear, lanceolate at the tip. Fore legs thick. Length VU lin.« Ceylon. 133. Phloeothrips parvipennis Reut. 1880. Phloeothrips parvipennis Reuter, Thysanoptera fennica, pag. 14. »Castaneo-fusca, nitida, sublaevis; capite pronoto vix longiore et latitudine cir- citer 2/5 longiore, lateribus setis fortiter rigidis instructis; oculis subrotundis, circiter quartam partem anticam capitis occupantibus ; antennis pilosis articulis tertio — quinto apicem versus sensim clavatis, tantum tertio apice nonnihil constricto, hoc articulo ut etiam secundo totis flavo-testaceis, quarto et quinto piceis, basi flavo-testaceis, tertio duobus ultimis conjunctis longitudine sub-aequali; pronoto angulis basalibus, pterygonotis disco, an- gulis omnibus basalibus segmentorum abdominalium, femoribus apice tibiis tarsisque flavo- ferrugineis, tibiis posterioribus medio piceis; tarsis anticis articulo primo apice intrinsecus uncinato; femoribus anticis crassissimis, posterioribus sat gracilibus. Long, circiter 2Va mm. — Corpus castaneo-fuscum, laeve, nitidum. Caput latitudine parum magis quam Vs longius, praesertim posterius deplanatum ibique confertim subtiliter punctulatum, la¬ teribus apicem versus sub-ampliatum, setis lateralibus fortiter rigidis, spatio interoculari oculo latiore, spatio postoculari utrinque prope marginem et paullo pone oculum seta longa instructo. Oculi superne visi sub-rotundi, deplanati, granulati, circiter quartam — 270 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THYSANOPTERA\ partem apicalem laterum capitis occupantes. Ocelli tres. Antennae capiti et pronoto simul sumtis longitudine aequales, articulo primo nigro, secundo hoc paullo graciliore et bre¬ viore, flavo-testaceo, tertio toto testaceo, spatio interoculari parum breviore, a basi gracili apicem versus clavato-incrassato, ipso apice sub-constricto, ejus clava articulo secundo aeque crasso; articulis quarto et quinto etiarn obconicis, piceis, quarto dimidio et quinto triente basali flavo-testaceis, articulo sexto basin versus leviter gracilescente, ipsissima basi testacea, septimo ovali, ultimo aciculato-acuminato ; quarto tertio aeque longo, quinto et sexto sensim paullo brevioribus, septimo sexto circiter 1U breviore, octavo septimo etiam circiter 1U breviore; articulis 3 — 8 densius pallido-ciliatis. Pronotum capitis fere longitudine, trapeziforme, lateribus leviter rotundatum, disco apicem versus sat declive, posterius medio foveola oblonga instructum, sublaeve, castaneo-fuscum. angulis posticis testaceis (an specimen immaturum?). Pterygonotum pronoti longitudine, laeve, castaneum, disco medio latius flavo-lerrugineum. Alae anticae brevissime squamiformes, ferrugineae, pterygonoto magis quam duplo breviores, posticae vix distinguendae. Abdomen laeve, la¬ teribus aequaliter rotundatis, segmento secundo tertio longiore, reliquis longitudine sub- aequalibus, tubo apicali segmentis duobus ultimis longitudine aequali, apice setoso; limbo abdominis seriebus duabus setarum albidarum, quarum interna pilis versus discum ver- gentibus; abdomen castaneo-fuscum, angulis omnium segmentorum basalibus latissime apiceque tubi apicalis flavo-ferrugineis. Femora picea, apice flavo-ferruginea, antica crassissima, crassitie capitis latitudini posticae sub-aequali, inermia; posteriora gracilia, postica capiti vix aeque longa, intermedia his circiter 1U breviora. Tibiae flavo-ferrugineae, anticae unicolores, posteriores medio picescentes. Tarsi toti flavo-ferruginei, anticorum articulo primo intrinsecus fortiter uncinato. — Unicum individuum in paroecia Ylane legit Dr. J. Sahlberg.« 134. Phloeothrips albosignata Reut. 1883. Phloeothrips bigemmata Costa, Geo-fauna sarda (2), pag. 71. (bez popisu — ohne Beschreibung). 1884. — albosignata Reuter, Revue d’ Entomol., Ill, pag. 290. 1885. — — Costa, Geo-fauna sarda (4), pag. 12. Reuter (anno 1884.): »Nigra, nitida, margine apicali metanoti fasciaque basali segmenti primi dorsalis ad angulos retrorsum dilatata nec non macula laterali triangulari segmenti quinti dorsalis abdominis albis; anntennis articulo tertio ipso apice excepto, quarto ultra medium basique quinti albido-flaventibus; tarsis basi obscure ferrugineis; capite longissimo, versus apicem angustato, mutico; antennarum articulo tertio tribus sequentibus simul sumtis parum breviore; alis nullis; tarsis anticis maris intrinsecus ar¬ ticulo primo valide dentato-producto. Long. 3 mm, $ 32/5 mm. - Corpus nigrum, nitidum. Caput thorace, segmento primo dimidioque secundo abdominalibus simul sumtis H. UZEL, MONO'GRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA. longitudine aequale, latitudine maxima circiter duplo et dimidio vel fere 2 2/3 longius, la- teribus convexum, versus apicem ieviter angustatum, marginibus lateralibus muticum, spatio interoculari oculo nonnihil latiore. disco praecipue antice dense subtiliter trans- versim aciculato. Oculi superne visi subovati. Antennae capitis longitudine, articulo primo et secundo nigris, aeque longis, hoc ipso apice nonnihil pallidiore, tertio latitudine ca¬ pitis postoculari paullulum longiore, albido-flavente, ipso apice nigricante, quarto obco- nico, tertio circiter duplo breviore, albido-flavente, tertia apicali parte nigra, quinto ob¬ lique obconico, quarto V3 breviore, nigro, basi albido-flavente, reliquis nigris, sexto quinto paullo breviore, duobus ultimis simul sumtis sexto longitudine aequalibus. Pronotum capite fere duplo brevius, antice annulo laevi, cetero dense subtiliter coriaceo-punctatum, subaenescens, feminae ante basin impressionibus duabus transversis sat levibus. Mesonotum lineare, angulis basalibus dentato-prominentibus. Metanotum subtiliter coriaceum, ipso mar- gine apicali albo. Dorsum abdominis la'eve, segmento primo fascia dimidium basalem occu- pante et lateribus retrorsum in angulos basales segmenti. secundi dilatata alba, segmento secundo primo metanotoque simul sumtis longitudine aequali, tertio secundo paullo breviore, quarto — octavo longitudine subaequalibus, nono octavo paullo breviore, sexto — nono versus apicem sensim distinctius angustatis, omnibus utrinque linea longitudinali percurrenti impressis, decimo tubuliformi duobus praecedentibus simul sumtis longitudine aequali; quinque ultimis lateribus pilis longioribus exsertis, praecedentibus pilis lateralibus parum distinctis, brevissimis; segmento quinto utrinque macula marginali triangulari alba. Pedes nigri, femoribus anticis incrassatis capite circiter 2/5 (9) solum circiter (cf) brevioribus, tibiis femoribus brevioribus, femoribus intermediis anticis sat multo brevi- oribus, posticis anticis fere aeque longis. sed multo gracilioribus, tibiis posterioribus femoribus vix longioribus, tarsis omnibus articulo primo obscure ferrugineo, hoc articulo tarsorum anticorum maris intrinsecus valide dentato-producto.« Sardinia (Costa). Algeria: Tlemcen (Marmotton). 135. Pliloeotlirips angustifrons Bergroth. 1888. Pliloeotlirips angustifrons Bergroth, Comptes rend. Soc. Entomol. Belg., pag. XXX. »Elongatus, nitidus, niger; caput cylindricum, compressum, latitudine paulo magis quam duplo longius, lateribus praesertim antice transversim strigosum, paulo pone oculos seta brevi nigra rigida utrinque instructum, e latere visum longitudinaliter Ieviter con¬ vexum, spatio interoculari praecipue saperne perangusto, oculis vix quartam partem laterum capitis occupantibus, antennis tenuibus, capite distincte longioribus, septem- articulatis, articulis duobus primis brevibus, tertio et quarto apice pilis pauc.ulis longiusculis obscuris praeditis, tertio quarto dimidio longiore, apice clavato, quarto e basi apicem — 272 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. versus sensim incrassato, dein nonnihil attenuato, articulis quinto sexto imprimisque septimo subadpresse longiuscule argenteo-pilosis, fusiformibus, quinto quarto longitudine subaequali, sexto quinto paulo breviore, septimo quinto subaequilongo ; pronotum trape- ziforme, dimidia longitudine capitis paulo brevius apice capite haud latius, lateribus subrectis, prope apicem et basin setis nigris paucissimis munitis, disco paulo inaequali; mesonotum pronoto plus quam duplo brevius, disco subtiliter transverse rugoso, tuber- culis duobus obtusis et inter haec fovea impressa praedito; alae ensiformes, nervo crasso medio longitudinali percurrente instructae, fimbriis fusco-testaceis, alis anticis dilute luteo- albidis, fasciis duabus indeterminate fuscis notatis, nervo fuscescente in dimidio basali pilas tres validas erectas crassas capitulatas e papillis nascentes inter se longius distantes gerente, alis posticis albidis, nervo obscuriore; abdomen lineare, e segmento octavo apicem versus attenuatum, segmentis longitudine subaequalibus, ultimo tamen penultimo distincte breviore, tribus ultimis prope angulum apicalem parce longiuscule pilosis, ultimo praeterea ibidem pilis perpaucis ceteris multo longioribus et apicem tubi apicalis longe superantibus ornato, tubo apicali segmento antecedent dimidio longiore, apice longe parce piloso; femora antica valde incrassata. Long. 3 mm. — Patria: Brazilia meridi- onalis (Blumenau, in provincia Sanctae Catharinae: Dr. Fritz Muller).« — 273 — 35 H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. PRIVESEK ANHANG. V nasledujicim sestaveny jsou ony druhy tfasnenek, ktere byly od jednotlivych autord nedostatecne popsany, takze neni mozno je opet poznati. Nasledkem toho dovo- luji si navrhnouti, aby byly pfis.te! ignorovany. Im Folgenden hat der Verfasser jene Arten zusammengestellt, welche von den einzelnen Autoren ungentigend beschrieben wurden, so dass es nicht moglich ist, sie wieder zu erkennen. Infolge dessen erlaubt er sich anzutragen, sie fernerhin zu ignorieren. Tlirips juniperina L. 1744. Pliysapus fuscus , alls albicantibus ; De Geer, K. Swenska Wetensk. Acad. Handl., V, pag. 3.; tab. I., fig. 2. 1746. Tlirips elytris niveis. corpore fusco; Linne, Fauna Svecica. Editio I., pag. 221. 1761. Tlirips juniperina Linne, Fauna Svecica, pag. 266. 1767. — — Linne, Systema Naturae, pag. 743. 1773. Tlirips griseo-fusca oculis nigris, alis albescentibus ; De Geer, Mem. p. servir h l’hist. d. Insectes, pag. 10., tab. I., fig. 5. (Goeze, III. pag. 7.) 1777. 1781. 1781. 1787. 1788. 1789. Tlirips juniperina Goeze, Entomol. Beytrage, pag. 348. Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298. Fabricius, Species Insectorum, pag. 396. Fabricius, Mantissa Insectorum, pag. 320. Gmelin, Caroli a Linne Systema Nat., pag. 2223. Berkenhout, Synopsis of Nat. Hist, of Gr. Britain and Ireland, pag. 122. — 274 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OPT ERA". 1789. Thrips juniperina de Villers, Car. Linnaei Entomologia. 1794. — — Fabricius, Entomologia Systematica, pag. 228. 1802. — — Stew, Elements of Nat. Hist., pag. 114. 1803. — — Fabricius, Svstema Rhvngotorum, pag. 313. 1806. — — Turton, A General System of Nature pag. 716. Linne (anno 1761.): » Thrips elytris niveis, corpore fusco. Thrips paradoxa L. 175 . Thrips paradoxa Linne, Amoenitales academicae, 6, pag. 401. 1767. — — Linne, Systema Naturae, pag. 743. 1781. — — Sohrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298. 1788. — — Gmelin, Caroli a Linne, Systema Nat., pag. 2222. Linne (anno 1767.): »T. fusca, alis abbreviatis, antennis pectinatis, fissilibus, aliformibus. Insectum valde singulare. Habitat in China. « Thrips ranunculi Schr. 1763. (Bez jmena. — Ohne Namen.) Scopoli, Entomologia Carniolica, pag. 141. 1781. Thrips Ranunculi Schrank, Enumeratio Ins. Austriae indig., pag. 298. Schrank: »Thrips Ranunculi, nigra, alis albidis, segmentis abdominalibus mar- gine rufis.« Thrips variegata Gmel. 1764. Thrips variegata v. Gleichen, Das Neueste aus dem Reiche d. Pflanzen, pag. 22.; tab. 21., fig. 6. et 7. (1788, Gmelin, Syst. Nat., pag. 2224.). Thrips leucanthemi Schr. 1763. (Bez jmena. — Ohne Namen.) Scopoli, Entomologia Carniolica, pag. 141. 1781. Thrips leucanthemi Schrank, Enum. Ins. Austriae indig., pag. 298. Scopoli: »In flore Bellidis major is, copiosissima, nigra tota; antennarum ar- ticulis basi albidis; tibiis anticis crassioribus, compressis. Schrank: »Breitfiissiger Blasenfuss. Thrips nigra, alis albidis; tibiis anticis com¬ pressis dilatatis albis.« — 275 — 35* H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Thrips conica Fabr. 1803. Thrips conica Fabricius, Systema Rhyngotorum, pag. 312. Fabricius: »T. atra nitida alis ciliatis albis, abdomine conico. Habitat in America meridionali (Dom. Smidt). Magna in hoc genere. Antennae fere moniliformes. Corpus atrum, pilosum, abdomine acuto, conico. Alae ciliatae, albidae. Pedes atri femoribus anticis incrassatis.« Thrips cynorrhodi Halid. 1836. Thrips cynorrhocli Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 448. 1843. Physapus — Amypt et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 643. 1852. Thrips — Haliday, Walker: Homopt. insects ot Brit. Museum, pag) 1110. Haliday (anno 1836.): »Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum pallidiora. — Antennae stylus filiformis distincte biarticulatus. — Smaller and paller than T. vulgatissima ; the style of antennae shorter. — Common in the flowers of wild roses. « Thrips grossulariae Halid. 1836. Thrips grossulariae Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 448. Haliday: » Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra fusca. — Common in the flowers of gooseberries in spring. « Thrips corymbiferarum Halid. 1836. Thrips corymbiferarum Haliday, Entom. Magazine, pag. 449. 1843. — corymbiferorum Amyot et Serville, Ins. Hemipteres, pag. 644. 1852. — corymbiferarum Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1112. Haliday (anno 1836.): »Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra pallida. In the flowers of Corymbiferae. with a white border, in the Botanical garden at Glassnevin, near Dublin. « Haliday (anno 1852.): »Ferruginea, abdominis incisuris et antennarum apice obscuris, ocellis rubris, hemelylris albidis, fern. Silacea mas.« J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTER A“. Thrips livida Halid. 1836. Tlirips livida Haliday, Entomological Magazine, pag. 449. Hal id ay: » Tibiae et tarsi inermes. — Elytra linearia, unicolora, basi tantum pallidiora. — Antennae stylus perbrevis, articulis vix discretis. — Elytra testacea (aut pallida?). — In flowers of Ulex Europaea , very rare.« Thrips persicae Halid. 1837. Thrips Persicae Haliday, Entomolog. Magazine, pag. 146. Haliday: »The larva is entirely light yellow, not unlike that of Thr. ulmifoliorum , but without the small spines at the tail. — A small species, found on the diseased leaves of peach-trees. « Thrips ocliracea Westw. 1839. Thrips ochraceus Westwood, Introduction to the modern classific. of Insects, II. Thrips picipes Zett. 1840. Thrips picipes Zetterstedt, Insecta lapponica, pag. 313. Zetterstedt: »Nigra. nitida; hemelytris subulatis fuscis, basi albidis, pedibus rufo-piceis, tarsis pallidis. Long. 1I3 lin. — Minutissima, vix \3 lin. longa. Antennae breviusculae, filiformes, pubescentes, nigrae, basi pallidae. Corpus nigrum, nitidissimum, glabrum. Abdomen subconvexum, lateribus parum pilosum. Anus acutus, stylo vero parum elongato, parce piloso, apice vix setigero. Hemelytra longitudine abdominis, subulata, margine ciliata, tota fuscata, basi alba. Alae angustissimae, albidae. Pedes validi, rufescentes, femoribus suturatioribus, tarsis pallidis. Femora antica reliquis non crassiora. — Habitat in Lapponia boreali rarissime. In floribus pratensibus Lapponiae meridionalis passim inventa.« Thrips olivaria Tamburin. 1842. Thrips olivarius Tamburin, Memoire sur le Thrips oliv. etc., Draguignan. Phloeothrips tristis Halid. 1852. Phloeothrips tristis Haliday, Walker: Homopt. ins. of Brit. Museum, pag. 1098. Haliday: »Alae et ocelli desunt. — Nigra, nitida, antennarum articulo tertio albido, metatarso mutico. Long. 1 lin . « — 277 — H. UZEL, MONO GR APHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. Phloeothrips mali Fitch. 1856. Phloeothrips Mali Fitch, Report on the noxious insects of New- York, pag. 104. Fitch: »This insect measures only six hundredths of an inch in length and one hundreth in width. It is polished and shining, and of a blackish purple color. Its antennae which are rather longer than the head and composed of eight nearly equal joints, have the third joint of a white color. The abdomen is concave on its upper side, and is furnished with a conical- tube at its tip which has a hew bristles projecting from its apex. The wings when folded are linear, silvery white, and as long as the abdomen; they are pressed closely upon the back, spreading asunder at their bases, and appear like an elongated white Y-shaped mark. Viewed from above, the head is of a square form, longer than wide. The first segment of the thorax is well separated from the second, is broadest at its base, and gradually tapers to its anterior end, where it is as wide as the head. The following segment is the broadest part of the body and square, with its length and breadth equal. United States: New-York.« — Gouging into young apples? Thrips tritici Fitch. 1856. Thrips Tritici Fitch, Report on the noxious ins. of New-York, pag. 304. et pag. 308., fig. a — f. Die vfkresu jest patrno, ze tu spleten jest jakysi zastupce tubulifer s nejakou trasnenkou terebrantialnf. Aus den Zeichnungen geht hervor, dass hier ein Vertreter der Tubuliferen mit einem der Terebrantien vermengt wurde. Aeolothrix>s trifasciata Fitch. 1856. Coleothrips trifasciata Fitch, Report on the nox. insects of New-York, pag. 308.; fig. g. Fitch: »Length 0.07. — It is of a black color, polished and shining, with the third joint of its antennae white, and its wings black or dark smoky brown, with three broad white bands, whereof one is upon the base, another across the middle, and the third, which is somewhat narrower, upon the tip. The wings show two longitudinal veins, but no transverse ones were noticed upon them -(?), nor could I discover any fringe upon either their outer or inner (?) margin. The fore legs are larger than the others, and the antennae instead of arising far apart as in most of the species I have examined, come out from the front of the head close together (!), and are composed of only five — 278 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. principal joints, of which the two first are short, and a third thicker than the others, which are long and cylindrical, the last one gradually tapering to a slender point, its apical portion being divided into small indistinct segments. — This species is common upon wheat. « — New-York. Pliloeothrips caryae Fitch. 1857. Pliloeothrips caryae Fitch, Report (II.) on the noxious ins. of New-York, pag. 127. In hickory galls, food ? Limothrips poaphagus Comstock. 1875. Limothrips poaphagus Comstock, A Syllabus of a Course of Lectures etc. Nominalni druh. — Nominalart. Pliloeothrips*) fasciata Butler. 1876. Aptinothrips (!!) fasciatus Butler, Annals and Mag. of Nat. Hist. No. 101., pag. 412. Butler: » Blackish piceous, glabrous; wings hyaline; bases of antennal joints, eyes, ocelli, and five broad abdominal bands crystalline white; frons fulvous; antennae 7-jointed, basal joint conical, the second to fourth obconical, fifth to seventh fusiform; the terminal joint terminating in an acute point; head rounded, truncate in front and behind, with a central obtuse carina and an oblique stria behind each eye. Length 3 millims. Rodriguez; coll, by Gulliver. « Thrips lini Ladureau. 1877. Thrips lini Ladureau, Assoc, franq. p. 1’ avanc. d. Sciences, pag. 953., fig. 99. Znaky vytknute tykaji se trasnenek vubec.. Die angefiihrten Kennzeichen beziehen sich auf die Thysanopteren iiberhaupt. Thrips croceicollis Costa. 1884. Thrips croceicollis Costa, Geo-fauna sarda (2), pag. 71. Nominalni druh. — Nominalart. *) s. 1., 279 — H. UZEL, MONO GR A P H I E DER ORDNUNG TIIYS ANOPTE R A. Phloeothrips brunnea Jordan. 1888. Phloeothrips brunnea Jordan, Zeitschr. f. wiss. Zool., 47. Thrips asperulae Jordan. 1888. Thrips asperulae Jordan, Zeitschr. f. wiss. Zool., 47. — 280 — J. UZEL, MONO GRA.FI E RADU „TI1 Y SANO PTER A“. ZAVERECNE POZNAMKY. SCHLUSSBEMERKUNGEN. Ghceme-li studovati tfasnenky, je nutno, jak jiz na str. 15. feceno, zkoumati je v prae- paratu mikroskopickem. Pfipojime zde jeste nektere pokyny. Tekutina, .v niz tfasnenky tnikroskopem vyhodne ohledavame, jest glycerin nebo lih (tento vsak rychle se vypafuje, procez musi byti behem zkoumani ustavicne pipetou nahrazovan). — Kryci sklicko nesmi tuze tesne ke sklu objektivnimu pfilehati, aby jemna tato zvifatka nebyla smacknuta a deformovana. Toho uvarujeme se, kdyz pod sklicko to s jedne strany vsuneme spendlik, jimz snadno raflzeme tlak jeho regulovati. Rozmery jednotlivych cast! tela je naprosto nutno merit! mikrometrem (v okularu), pone- vadz odhad okem mftze velmi klamati Pfi mereni hlavy musinie vzdy pfihlizeti k tomu, zda-li neni vtazena do predohrudi, a pri mereni clanknv abdominalnich se presvedciti, zda-li neni vsunut ca- stecne jeden do druheho, coz se nekdy velikou merou stava. Pravidelne vsak se telo trasnenek po smrti v lihu rozestoupenim se jednotlivych. clanldi znacne prodlouzi, pri cemz se svetle spojovaci blany objevi. Odmefujice delku tela, musime k tomuto nepfirozenemu prodlouzeni jeho miti zretel. Spo- lehlive mohou byti mereny jen zive tfasnenky umele ochlazene (aby se nepohybovaly), coz hodlam pfiste provadeti, abych nabytymi pfesnymi cisly nahraditi mohl priblizne delky tela, v teto monografii udane. Tvar a strukturu kfidel, tykadel a noli muzeme jen tenkrat spolehlive posuzovati, kdy2 jo oddelime od tela a ohledavame je pod jistym tlakem (aby vsecky casti prisly do jedne roviny). Ghceme-li ustroje ustni a makadla pfesne zkoumati, musime hlavu zvirete jehlami pozorne ode- jmouti, cimz se sosak, Mery na hlave zustava viseti, stava zrakfim nasim pfistupnym. Ocka uhli- dame nekdy teprve tenkrat, kdyz jsme byli hlavu v silnem roztoku drasla ziraveho varili. coz tez velmi se odporucuje ke studiu jemnych struktur chitinu. Konecne podotykam jeste, 2;.e milerad zodpovim dotazy ke tfasnenkam se vztahujici, a ze urcim material mi z a si any. Will man verlasslich Thysanopteren bestimmen, so ist es nothwendig, wie schon auf S. 16 erwahnt wurde, sie in einem Tropfen Glycerin auf dem Objecttrager unter dem Mikroskope zu untersuchen. Man kann wohl auch Spiritus dazu verwenden, ist jedoch gezwungen ihn im Laufe der Beobachtung, weil er stark verdiinstet, fortwahrend mit Hilfe einer Pipette zu erneuern. Na- turlich muss man iiber den Tropfen Flussigkeit., in dem sich die kleinen Insecten befinden, eiri Deckglaschen legen, dasselbe jedoch gehtirig stiitzen, damit es sich nicht allzu eng an den Object¬ trager anlegt und dadurch das Object breitdruckt. Vor diesem Umstande ist sehr zu warnen, denn es werden dadurch die Formen des Korpers stark verandert. Hingegen ist ein sehr s.chwacher Druck, den man durch eine von einer Seite unter das Deckglas geschobene Nadel regulieren lcann, recht zweckmassig, ja sogar erforderlich, da er den Korper ziemlich in eine Ebene bringt, ohne ihn zu deformieren. Die Dimensionen der einzelnen Theile sind unbedingt mit dem Ocularmikro- meter zu messen, da ein Abschatzen mit dem Auge zu grossen frrthumern fuhren kann. — Dio verhaltnismassigen Langen werden nach folgendem Beispiel angegeben. Ist der Kopf 12 Theile lang - 281 — 36 e. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS ANOPTERA. und der Tubus 7 Theile, so heisst es : Der Kopf ist um 07 langer als der Tubus (12 : 7 = 1*7; 1’7 — 1 — 07), oder : Der Tubus ist um 0*42 kurzer als der Kopf (7:12 = 0*58 ; 1 -- 0*58 •= 0*42). Beim Messen der Dimensionen des Kopfes und der einzelnen Abdominalsegmente ist darauf wohl zu achten, ob nicht jener theilweise in den Prothorax eingezogen und diese nicht ineinander hin- eingeschoben wurden, weil dies zuweilen in hohem Grade bei todten Thieren geschieht. Regel- massig erfolgt jedoch nach dem Tode in Spiritus eine sehr betrachtliche, manchmal eine erstaun- liche Verlangerung des ganzen Insectes, weil die einzelnen Segmente auseinanderweichen. Dabei werden die weissen Verbindungshaute zwischen Kopf und Prothorax, zwischen diesem und dem Pterothorax, hauptsachlich jedoch die sehr breiten Haute zwischen den einzelnen Abdominal- segmenten mehr oder weniger sichtbar. Ein aufgelegtes Deckglaschen tragt zur unnatiirlichen Verlangerung des Korpers sehr stark bei. Um nun die annahernd genaue Korperlange zu erfahren, muss man alle Abschnitte des Korpers mit dem Mikrometer einzeln messen und die gewon- nenen Zahlen addieren, dabei jedoch ja nicht vergessen, dass beim lebenden Thiere die Abdominalsegmente ineinandergeschoben sind, und dass bei ihnen auch der Kopf und eventuell der Tubus etwas eingezogen ist. Man sollte daher die Korperlange nach lebenden Thieren von Durchschnittsgrosse (mit dem Mikrometer) bestimmen, was jedoch wegen ihrer Bewegungen sehr selten gelingt. Nur eine starke Abkuhlung der Luft (dureh ein Stuck Eis, welches man unter eine Metallplatte legt, auf der sich das durch ein umgekehrtes Uhrglas zuriickgehaltene Thier be- flndet) vermag ihre Bewegungen zu sistieren. Ich beabsichtigc nachstens lebende, auf soldi e Weise zur Ruhe gebrachte Thiere zu messen, um die in vorliegender Monographie nur pro. vis -o rise h angegebenen annahernden Kbrperlangen durch die gewonnenen genauen Zahlen nach und nach ersetzen zu konnen. In Betracht. der Schwierigkeiten, welche mit dem genauen Messen der Korperlange der Thysanopteren verbunden sind, ist es sehr begreiflich, wenn dieselbe von den Autoren ofters zu gross angegeben wird. Die Fliigel, Fiihler und Beine kann man nur clann verlasslich beurt.heilen, wenn sie, vom Korper abgetrennt, unter einem gewissen Drucke beobachtet werden. Will man Mundwerkzeuge und Palpen genau betrachten, so muss man den Kopf der Insecten vom Leibe vorsichtig mit Nadeln abtrennen, um den daran hangen gebliebenen Russel untersuchen zu konnen. Ocellen sieht man zuweilen erst dann, wenn man den Kopf in einer starken Losung von Atzkali gekocht hat, was auch sonst zum Studium der feinen Structuren des Ghitins sehr zu empfehlen ist. Ich habe in meiner Monographie durchgehends den Namen T h y s a n o p t e r a (Thysa¬ nopteren) gebraucht, welcher dem Namen Physopoda (Physopoden) vorzuziehen ist, da jener die Prioritat hat, indem er fur unsere Ordnung von Haliday fr.u her verwendet wurde. Das Wort Physopoda bildete Burmeister nach Dumerils franzosischem Namen Physa- podes (der sich auf den Degeerschen Namen Physapus bezieht). Dumeril gebraucht gleichzeilig auch noch den Namen. Vesi tar ses, und da seine Benennungen fr an z 6 s i s eh und doppelt sind, konnen dieselben auf Prioritat keinen Anspruch machen. Dem lateinischen Namen Thysanoptera wtirde der deutsche Fransenfliigler entsprechen, daher erlaube ich mir als Ersatz fur den Namen Blasenfusse den Namen Fransenflieg'eii (Gartner nennen diese Insecten „schwarze Fliegen") anzutragen. Endlich will ich noch erwahnen, dass ich gerne bereit bin, jedermann Auskiinfte fiber- den hier behandelten Gegenstand zu ertheilen und das mir zugeschickte Material zu bestimmen*). *) Auf enth altsort. des Verfassers: Koniggratz, Nr. 12. (Bolimen.) — 282 - II. CAST palaeontologickA. II. PALAEONTOLOGISCHER THEIL. J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU „THYS AN OPTER A“. UVODNI POZN Am ky. EINLEITENDE BEMERKUNGEN. Fossilni tfasnenky posud nalezeny byly pouze v utvaru tfetihornim. Ze starsich vrstev utvaru tohoto popsano bylo nekolik druhu Oustaletem (L. c. 103.) a jedna davno pfed ti'm Heerem, a to z lomu u Aix v jizni Francii, jejichz sadrovce nalezeji do vyssiho eocenu a vyznamenavaji se bohatou zkamenelou floron. Tfi druhy dale popsany byly Mengem z jantaru (do spodniho oligocenu pocitaneho), smuly to davnovekych konifer, ktere rostly v lestch skandinavskycb, odkudz k jiznim bfehum more baltickeho splaveny byly. V mladsim utvaru tretihornim nalezeny byly cetne zbytky vymrelych tfasnenek v dolech hnedouhelnfch u Rottu, nedaleko Bonnu, vrstvach to, nalezejtctch do slupne aquitanskeho (die K. May era) a die starstho rozdelent do svrchntho oligocenu. Z naleziste tohoto popsal v. Schlechtend al 12 druhu. Ze stupne tortonskeho ci oningenskeho (drive do horejsiho miocenu pocitaneho) popsano nekolik druhu od Oningen v jiznim Badensku, kterezto misto prebohatou faunou hmyzu z nejruznejsich radu se vyznamenava. Konecne znamy jsou take fossilni trasnenky ze severoamerickeho utvaru tfetihorniho (Utah, Fossil Canon, Chagrin Valley), z nehoz Scudder (L. c. 88. a 100.) popsal tfi druhy. Ac posud nam jsou trasnenky jen z tretihor znamy, neni pochybnosti, ^e jiz davno pred tim vyvinuty byly. Ba jest mozno, ze jiz v prvohoracn (aspori v utvaru kameno- uhelnem) byly differencovany, nebof tenkrate z pfedku naseho hmyzu rovnokfidleho jiz homoptera se byla vyvinula, jak z nalezenych krisu a svitilek nepopiratelne na jevo vychazi. Vime pak, ze trasnenky z tech prechodnich tvaru mezi orthoptery a homoptery se odvozuji (viz Cast’ systematickou), jez sice maji jiz znaky, valnou vetsinou homopterum nalezejici, avsak prece nektere vlastnosti orthopter si zachovaly (zvl. v ustrojich ustnich). Ze nenalezli jsme posud tfasnenek jinde nez v tfetihorach, jest snadno pochopitelno, uvazime-li, 2e hmyz vubec ve vrstvach zemskych velmi pofidku se zachoval, ponevadz zije vetsinou na suchu, kde mrtvoly jeho setlely neb jinymi zivocichy sezrany byly, a ze jen tenkrate zbytky jejich udrzeti se mohly, kdy^ dostaly se do bahna, kde ihned novou vrstvou jeho pokryty byly. Jen velikou nahodou dostava se pak petrefakt ten do rukou znalce, ktery nad to velmi snadno pfehledne hmyz tak drobny jako jsou tfasnenky. Proto tedy jen z nekolika malo nalezist’ jsou znamy, ac snad na kvetnatych luzich — 285 — H. U Z EL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. mladsich period geologickych cetne se vvskytovaly. Jest pravdepodobno, ze bvchom mnohe fossilni tfasnenkv objevili, kdybychom byslfeji k nejmensim carkam na lupcich usazenin sladkovodnich pfihlizeli, a to zvlaste na tech naiezistich, kde mistni pomery zachovani zbytku hmyzovych velmi pfiznivy bylv (krome vyjmenovanyc.h lokalit jsou to zvlaste: Commentry, Schambelem, Solenhofen, Sezanne, Auvergne, Radoboj). Snad i v Cechach nalezneme behem casu fossilni trasnenky. Vzhledem k nim upozornoval bych na vrstvy hnedouhelne u Stareho Sedla a Ivuclina a na stars! pfedcedicove hnede uhli vubec, pfi jehoz tvofeni se snad podobne pfiznive pomery k zachovani zbytku trasnenek vladly jako v soudobvch vrstvach (stupen aquitansky) u nepfilis vzdaleneho Rottu, kdez cetne se vyskytuji. O FOSS1LNICH DRUZICH TRASNENEK. UBER FOSSILE TH YSANOPTEREN ARTEN. Fossilni druhv dosud popsane jsou jednak zastupcove rodu vymfelvch, a sice rodu Palaeothrips Sc., Lithadothrips Sc. a Calothrips Sc., aneb vfadeny byly do rodu Melanothrips , Thrips , Heliothrips a Phloeothrips , jejichz druhy posud ziji. Rod Palaeothrips. Scudderem ze Sev. Ameriky popsany (L. c. 88. a 100.), patfi, jak tento sam poznal, mezi Coleoptrata. Hlava jeho jest okrouhla, do predu trochu se zuzujici. Tykadla jsou stihla, o sedmi valcovitych clancich. Posledni z nich jest prave tak dlouhy jako dva predchazejici, a nelze na nem poznati, ze by byl srostl z mensich cash. Prostfedni clanky tykadel jsou na konci trochu rozsifene. Prothorax znacne sirsi nez hlava a trochu sirsi nez delsi. Pfedni femora neobycejne tlusta, sotva vice nez dvakrat tak dlouha jako siroka; pfedni libie taktez stlustle, o nec.o delsi nez femora; ostatni nohy jsou mirneji stlustle a tak dlouhe, ze dosahuji konce abdomenu. Pfedni kfidla neoby¬ cejne siroka, na konci nejsirsi. Zde jest jejich sifka o neco vetsi nez ctvrtina delky. Hofejsimi kfidly jdou dve podelne zilky, ktere rozdeluji plochu jejich na tfi skoro stejne cash. Uprostfed nahle k sobe se trochu sblizuji a spojuji se pficnou zilkou. Na samem konci od sebe se vzdaluji. S obema okraji spojeny jsou jinymi pficnymi zilkami, ktere nalezaji se v prve a druhe Ifetine delky kfidla. Obe pficne zilky dolejsi. tfetiny kfidel jsou o poznani dale v pfed posunutv nez odpovidajici zilky v hofejsi tfetine. Trasne na zadnim okraji kfidel jsou asi tfikrat delsi nez na pfednim. Nejen zilka okruzni, nybrz i zilky podelne jsou chlupate. Dolejsi kfidla jsou bez Ailek a skoro tak dlouha a siroka jako hofejsi. Abdomen jest tlustf. Jediny druh P. fossilis jest l-6 — 18 mm dlouhy, Obraz jeho, Scudderem provedeny, nalezneme v Zittelo ve: Handbuch der Palaeonto- logie, I. Abth., 2. Bd., na str. 784. (fig. 999.). — Kfidla rodu Palaeothrips , jak je Scud der popisuje, jsou uplne shodna s kfidly recentniho rodu Melanothrips (Tab. V., fig. 39.). Tykadla pak jsou podobne utvofena jako u recentniho rodu Bhipidothrips nov. gen. (Tab. V., fig. 43.). Zde ovsem Ize na poslednim clanku poznati, ze povstal — 286 - J. UZEL, MONO GRAF IE RADU ,TH YSAN OPTERA". srustem tfi mensich cast!, coz vsak pfi zkamenelem objektu muze snadno stati se ne- zfetelnym. Misto rodu Palaeothrips jest tedv v soustave mezi obema jmenovanvmi rody recentnimi. Rod Lithadothrips , timtez aulorem ze Sev. Ameriky popsany, ma hlavu sirokou, okrouhlou, oci velike. Tykadla jeho jsou stihla, osmi- neb devitic.lenna; clanky jejich valcovile. Prothorax tak siroky jako hlava. Kfldla jsou spatne zachovana, avsak pfece tak, ze na zaklade jich mMe pfislusenstvi toho rodu do skupiny Coleoptrata byti zji- steno. Nohy jsou sllhle a podobne noham rodu Palaeothrips ; zda se, ze bvly hojne chlupv opalfeny. Jediny druh L. vetusta jest P7 mm dlouhv. — Sc u d d er nalezl dva exemplafe toho druhu a pravi, 2e fozeznavaji se od sebe znacne ve tvaru abdomenu. Tento jest prf u jednoho siroky a vfetenovity,. na konci trochu prodlouzeny a tarn ne- kolika chlupy opatreny. Druhy ma strany abdomenu rovne a konec jeho siroce zao- krouhleny. Palrne jest prvy exemplar samice. druhy samec. K recentm'mu rodu Melanothrips radt Scudder jisty druh tfasnenek, jehoz zbytky jsou velmi neuplne zachovane, a jejz jmenuje M. extincta. Pravi o nem, ze ma hlavu malou, napred zuzenou, a ze jeho tykadla jsou velmi dlouha. Z kfidla zachovala se jen pfedni cast’ zilky okruzni, nesouci podobne chlupy jako druh Palaeothrips fossilis , a cast’ jedne z zilek podelnych. Delka tela obnasela 2 2 mm. Ostatni tfasnenky fossilni vfadeny bvly do recentnich rodu Phloeothrips , Thrips a Heliothrips. Z tech hodlame venovati vetsi pozornost’ druhum, jez v. Sch lech ten dal z hnedeho uhli u Rottu popsal, ponevadz, jak jiz praveno, mame tytez vrstvy v Cechach, a tudiz tytez druhy by zde nalezeny byti mohly. Krome toho pak lze druhy v. Schlech- tendalovy dobre posuzovati. jezto jsou podrobne popsany a peclive vykresleny. Zbytky tfasnenek z naleziste toho jsou dosti dobre zachovany, jak ukazuji vy- obrazeni jejich, z nicM nektera jsem vybral a v Obraz 1. sestavil. — Schlechtendal popsal v celku dvanact druhu, z nichz jeden zafad’uje do rodu Phloeothrips, sedm do rodu Thrips v sir. slova smyslu a ctyri do rodu Heliothrips. Pokud se tohoto posled- nlho rodu t^ce, dalo se priradeni nekterych tfasnenek k nemu jen . ohledem na jejich mfizkovanou strukturu chitinu, coz zda se autoru samemu znakem nepodstatn^m byti, a to tim vice, ponevadz neni vyloucena moznost’, ze zminena struktura povstala teprv pfi zkameneni. — Vsecky druhy byly okfidlene a kfidla jejich zachovala se zvlaste tenkrat dobfe, kdyz nebyla pfilozena k telu tfasnenky, n^brz volne ve vrstve lezela. Tykadla celkem zachovala se spatne, takze, jak autor pravi, jen v malo pfipadech mohou popisy jejich ponekud naroky ciniti na spravnost’. Tim take vysvetluji se bizarni tvary nekterych vykreslenych tykadel (Obr. 1., fig. 6. a 7.). Ocka lze spatfiti jen zfidka a vzdy jen ne- dokonale. Metascutellum cita v. Schlechtendal mylne k stfedohrudi, cimz vyklada se jeho tvrzeni, ze metathorax jest slabeji vvvinut nez mesothorax. — Vykresy v. Schlechtendalo vy pfedstavuji skoro vesmes samice (jen druh clypeata jest snad samecek), coz snadno si vysvetlime, povazime-li, ze je u tfasnenek vzdv mnohem vice — 287 H. UZEL, MO NO GRAPH I H HER ORDNUNG THYSANOPTERA. sarnie nez samcu. — Pfesne pozorovani delailu techto malych, jen 09 — 2’3 mm dlouhYch zviratek valne jest znesnadneno tim, ze nemozno u2iti pri napadajicim jen svetle, pfi nemz zkoumani jejich toliko diti se muze, vetsich zvetseni. Prvni z tfasnenek v. Schlechtendalo vych jest Phloeothrips (s. 1.) Pohligi (Obr. 1., fig. 1.). Hlava jeho jest as tak dlouha jako siroka, nazad znacne zuzena. Qcka pritomna. Prothorax ma podobu lichobe^mka a jest dvakrat kratsl hlavy. Predni femora nejsou stlustla. Krldja velmi nedokonale zachovana. Posledni clanek abdomenu (tubus) jest o neco kratsi hlavy, na basi trochu sirs! nez na konci. Delka tela 2*3 mm. — Krome tohoto druhu nalezl autor jeste zbytky dvou jinych druhu, do tehoz rodu nale- zejicich, jez vsak jsou velmi neuplne a tudiz popsany nebyly. Obraz 1. F 0 S S l L N I T R A S NE N K Y. (Die v. S c hi e c h t e n d a 1 a.) *) — 1. Pliloeotlirips Poldigi. 2. Thrips pygmaea. 3. Thrips clypeata. 4. Th/rips Frechi. 5. Thrips excettens. 6. Cast tykadla druhu Thrips minima. 7. Tykadlo druhu Thrips hreviventris. 8. Litliado- thrips cucullata. Druha tMsnenka, Thrips (s. 1.) excettens (Obr. 1., fig. 5.) mela hlavu zaokrou- hlenou, skoro dvakrat sirsi nez deJsh Tykadla, dvakrat tak dlouha jako hlava, podobala se pry tykadlum druhu Tlirips sambuci. Prothorax byl asi o Vs sirsi nez dels! a mel *) FOSSILE THYSANOPTEREN. (Nach v. Schlechtendal.) — 1. Phloeothrips Pohligi. 2. Thrips pygmaea. 3. Thrips clypeata. 4. Thrips Frechi. 5. Thrips excellens. 6. Ein Theil des Fuhlers der Art Thrips minima. 7. Fiihler der Art Thrips hreviventris. 8. Lithadothrips cucullata. — 288 J. UZEL, MON 0 GRAFIE RADU ,TH Y SAN OPTER A“. rohy zakulacene. Zadni okraj mesoscutella tvofil nlzky oblouk. Druhy a2 osmy cl. ab- domenu opatfeny bylv po kazde strane nahofe okrouhlou jamkou a zfetelnou ryhou pod pfednlm okrajem. Posledni clanky na zadm'm kraji brvite. Kladelko zfetelne. Pfedni femora byla trochu stlustla. Kfidla dosti siroka a opatfena, je-li pozorovanl spravno, dvema podelnymi zilkami, celym kfldlem se tahnouclmi. Delka tela 1‘8 mm. Zda se, 2e tento druh byl sveho casu velmi hojnym. Thrips (s. 1.) longula mela die v. Sch lech ten dal a telo dlouhe, stlhle a hlavu tak sirokou jako dlouhou. Prothorax byl o malo sirs! nez dels! a v deice asi hlave se vyrovnaval; nazad trochu zuzeny. Mesoscutellum male, jeho zadni okraj tvofil vysoky oblouk, do pfedu otevreny. Pterothorax veliky. Posledni clanky abdomenu byly vzadu brvite. Prohlubin na clanclch abdominalnlch nebylo. Delka tela P8 mm. Thrips (s. 1.) pennifera mela hlavu o dve tretiny sirs! nez dels!, v predu za- okrouhlenou, nazad se rozsirujlcl. Prothorax byl znacne sirs! nez hlava a skoro dvakrat sirs! nez dels!. Zadni okraj mesoscutella rovny. Kfidla velmi uzka a do kola dlouze tfa- snita. Tykadla byla stihla, nepfipoustejl vsak, jak autor pravl, zadne urcite pfedstavv; jen tolik Ize poznati, ze jejich 4. cl. byl mnohem dels! nez 2., jen2 byl prave tak dlouhy jako clanek tfeti. Delka tela 1-3— 1*5 mm. Thrips (s. 1.) breviventris mela hlavu podoby polokoule. Tykadla (Obr. l.,fig. 7.) skladala se ze sedmi clanku, z nichz mely 2. a 4. stejnou delku a byly kratsl nez 3. Clanky tykadla utrpely asi znacnych deformacl pfi zkamenenl. Prothorax byl dels! nez hlava a do pfedu trochu se rozsifoval. Pfedni jeho rohy ostre a zadni, na nichz nalezalo se po dvou dlouhych chlupech, zaokrouhlene. Zadni okraj mesoscutella tvofil oblouk. Ab¬ domen byl zavality a sotva dels! nez hlava a thorax dohromady. Kfidla byla uzka, kratka a velmi fldkymi, dosti dlouhymi tfasnemi opatfena. Delka tela as 1 mm. Thrips (s. 1.) minima mela telo male a uzke. Hlava a prothorax dohromady pry tvofily dosti pravidelny kruh (mvsllm, ze jest to asi deformace tlakem zpusobena). Abdomen byl uzky. Dlouha kfidla taktez velmi uzka. Nohy byly kratke a zavalite. Z ty- kadel (Obr. 1., fig. 6.) zachovalo se jen prvych pet clanku. Prvnl, 2., 4. a 5. cl. byly mezi sebou stejne dlouhe a kazdy z nich kratsl ne£ clanek tfeti. Prvnl clanek stal v pro- hloubenem na konci vystupku hlavy a mel podobu poharovitou; 4. cl. byl neobyCejne stlustly. Delka tela O’ 9 mm. Thrips (s. 1.) pygmaea (Obr. 1., fig. 2.) mela hlavu okrouhlou, o Vs — Vs sirs! ne2 dels!. Prothorax byl tak dlouhy jako hlava a mel snad nahofe uprostfed podelnou ryhu. Cast' zadnlho okraje mesoscutella, mezi kofeny kfldel se nalezajici, mela podobu vyso- keho oblouku. Kofeny hofejslho a dolejslho paru kfldel byly od sebe znacne vzdaleny. Abdomen jen o malo dels! nez hlava a thorax dohromady. Hofejsl kfidla mela dve 2ilky podelne, z nichz, die vykresu, kazda cele kfldlo prostupovala. Delka tela as 1'2 mm. — 289 — 37 H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THY SANOPTERA. Thrips (s. f.) capito mela hlavu skoro tak dlouhou jako sirokou. Bezprostfedne za ocima nalezala se pficna cara. Tykadla byla jen o malo dels! nez hlava. Prothorax o polovici kratsi nez tato a vice nez dvakrat tak siroky jako dlouhy. Mesothorax byl svou velikosti velmi napadny, nebot’ by] deist nez prothorax a skoro teze delkv jako metathorax. Mesoscutellum vzadu tfikrat vykrojeno. Koreny hofejstch kftdel byly na- sledkem neobvcejnych rozmeru stfedohrudi znacne do zadu posunuty. Abdomen dlouhy. Druhy az 7. cl. jeho mely nahofe na kazde strane okrouhlou jamku a obloucek, jenz obe jamky spojoval. Zadni kraje clanku abdominalntch byly uprostred obloukovite vy- krojeny. Kladelko patrne. Delka tela P4 mm. Lithadothrips cucullata (Obr. 1., fig. 8.), v. Schlechten dalem nepravem (viz nahore) k rodu Heliothrips pfifadena, vyznamenavala se nasledujtctmi znaky. Hlava mela skoro podobu polokoule; oci byly velike. Prothorax vzadu zaokrouhlen, pfednt okraj pronota pokryvala pry tylnl cast’ hlavy (proto jmeno cucullata), coz, jak mysli'm, jen tlm povstalo, ze hlava se castecne do pfedohrudi vtahla, jak to u tfasnenek po smrti casto se deje. Pronotum bylo na okrajtch do kola a castecne tez na povrchu krat- kymi chloupky poseto. Nad prednimi kyclemi staly prf jeste tfi delkou svou se vyzna- menavajtct chlupy. Zadnt okraj mesoscutella tvofil mezi koreny krtdel nevysoky obloucek, k nemuz pry prilehal trojhranny stttek. Abdomen byl siroky. Pfednt a stfednt nohy dosti kratke, jejich femora stlustla, asi dvakrat tak dlouha jako siroka; jejich tibie ke konci rozstrene. Zadnt nohy dosti silne chlupate, deist a stthlejst nez ostatnt. Druhy cl. tarsu byl opatren »dvema malymi teltsky, ktere jevt brzy tvar kulaty, brzy podlouhly, a jejichz vyznam nemohl byti urcen pro drobnosf pfedmetu, jejichz pfttomnost’ vsak nent nijak nahodilfm zjevem, ponevadz je Ize spatfovati na tomtez mtste tarsu jak u samcu, tak u samic.« Tento ustroj, v. Schlechtendalem pozorovany, odpovtda jiste onemzoubkum, jez u recentntch nekterych druhu coleoptrat se na tomtez mtste objevujt (Tab. V.. fig. 47., e). Tykadla zdajt se byti osmiclennymi ; tvar jednotlivych clankh nelze jiz spolehlive popsati. Delka tela l-4 — 1-6 mm. — Mysltm, ze jsem nechybil, pfiradiv tento druh ke Scudderovu rodu Lithadothrips, a sice vzhledem na jeho prothorax, ktery jest tak siroky jako okrouhla hlava, vzhledem na velike oci, na stthla jeho tykadla a jejich valcovite clankv a na pomerne dosti stthle nohy, hojne chlupy opatfene. Kftdla cha- rakterisujt tento druh na prvnt pohled jakozto zastupce coleoptrat, nebot’ jsou velmi siroka, na konci siroce zaokrouhlena a majt na pfednt casti zilky okruznt velmi kratke tube chloupky, na zadnt casti jejt pak dloulie tfasne. Krome toho Ize rozeznali na vykresu v. Schlechtendalove dve zilky podelne. Z zilek pftcnych je patrna jedna, a to sice ta, jez spojuje hofejst zilku podelnou v druhe tfetine jejt delky s pfednt cash zilky okruznt. Take tfi chlupy na pfedntch kycltch jsou znakem coleoptrat. — Exemplaf povazovany za samcc nezda se jtm byti. Palaeothrips longipes, v. Schlechtendalem taktez, a sice nepravem k rodu Heliothrips pocttana, mela hlavu v pfedu zaokrouhlenou a za ocima pftcnou carou — 290 - J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THY§ANOPTERA“. opatfenou. Prothorax nent dosti dobfe zachovan; pfece vsak na nem lze rozeznati. ze by] sirs! nez hlava a trochu sirs! nez deist. Abdomen velmi siroky. Tykadla pozustavala ze dvou kratkych clanku basalntch, z nicbz byl pryni miskovitv a velmi kratky, druhy pak vice bankovity. Nasledujtct clankv, jichz pocet ncda se pfesne urciti, byly dlouhe a valc.ovile. Prostfednt clanky 11a konci trochu rozstfene. Pfednt femora neobycejne stlustla, pfednt tibie taktez stlustle. Stfednt femora tak dlouha jako predni, mene vsak rozstfena. Zadnt nohy neobycejne dlouhe, takze delkou skoro abdomenu se vyrovnavaly; jejich stlustla stehna dvakrat deist stehen stfedntch. Z kfidel zbylo jen nekolik chlupu. Delka tela 1-8 mm. — Pftslusnosf toho druhu ke Scudderove rodu Pcilaeothrips po- kladal jiz v. Schlechtendal za pravdepodobnou, a toliko okolnosf, ze kftdla se nezachovala. branila mu v. pfifadeni jeho k rodu zmtnenemu. — Ja sam pevne pfe- svedcen jsem, ze drub v. Sc h 1 e ch ten d al fi v patrt mezi Coleoptrata, a to sice pro tvar tela, pro tvar noh i pro tvar tykadel, a ze tudtz i kftdla, ktera schazejt, zajiste mela podobu obvyklou u teto celedi. Thrips (s. 1.) clypeata (Obr. 1., fig. 3.), v. Schlechten.dalom opet ne- pravem k rodu Heliothrips pfifadena, mela bezpochyby hlavu az po oci pokrylou prodlouzenou pfedohrudt, jez bvla silne klenuta, a jejtz pfednt rohy byly zaokrouhlene a zadnt v osten vybthajtct. Zadnt okraj prodluzoval se mimo to uprostfed v trojhranny ctp. Pronotum bylo na disku i na okrajtch chlupy poseto. Mesothorax dosti mohutne vyvinut. Jeho zadnt okraj nahofe dvakrat hluboce vykrojen; ve vykrojctch nalezaly se kofeny hofejstho paru kfidel. Abdomen mel strany rovnobezne. Die toho zda se byti exemplaf objeveny sameckem, a to ttm sptse, ze nelze spatfiti stopy po kladelku. Kftdla jsou dlouha, dvema zilkami podelnymi prostoupena:. Nohy kratke. Na tykadlech nelze niceho urciteho poznati. Delka tela T7 mm. Tlirips (s. 1.) Frechi (Obr. 1., fig. 4.), v. Schlechtendalem v rod Heliothrips zafadena, mela hlavu sirst nez deist. Prothorax byl taktez znacne sirst nez deist a o malo deist nez hlava. Tykadla trochu deist pronota a skladala se z osmi velmi za- valitych a sirokych clankii. Poslednt dva (stylus) byly velmi male a tenke. U tohoto druhu jest abdomen tak dobfe zachovan, ze lze na nem rozeznati vsech deset clankil, z nichz prvy jest z polovice v zadohrudi skryty. Hofejst kftdla prostoupena byla dvema zilkami podelnymi, chloupky posazenvmi. Pfednt jejich okraj opatfen kratkymi tfasnemi, zadnt delstmi. Nohy kratke a dosti zavalite. Delka tela 1*4 mm. Ukoncivse vypocet podstatnych znaku druhu v. Schlechtendalovych, podo- tykame, ze tvar hlavy a pfedohrudi jest velmi tezko u fossilntch druhu spolehlive po- psati; nebof cash tyto mohou tlakem znacne byti deformovany, jak to nejlepe vidtme u tfasnenek v praeparatech mikroskopickych, na nez jsme neopalrne pfitlacili kryct sklo. — Jeste slust vytknouti, ze majt druhy od Rottu popsane uplne raz recentntch, v Evrope zijtctch tfasnenek; jen Thrips capito a T. clypeata se od nich odchvlujt, — 291 37* H. UZ EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA. a sice prvnl mohutnou svou stfedohrudi, jez zatlacuje koreny kridel neobvcejne nazad, a prohlubinami na clancich abdominalnich, oblouckem spojenymi, druhf pak zvlastmm tvarem predonrudi, u evropskych druhu uplne neobvyklym. Podobne pomery snad nalezneme casern u druhu exotickych. Tim dokoncujeme Cast’ palaeontologickou s vroucim pfanim, aby fadky tyto vzbudily u nas zajem pro tfasnenky dob minulycb. — 292 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY SAN OPTERA*. Resume des palaeontologischLen Theils. In diesem Theile hat der Verfasser die wichtigsten der bis jetzt bekannt gewordenen Thatsachen iiber fossile Thysanopteren zusammengefasst und kritische Bemerkungen beigefugt. Fossile Thysanopteren wurden bis jetzt nur aus den verschiedenen Tertiarbildungen von Heer, Oustalet, Menge, Scudder und v. Schlechtendal bescbrieben, und zwar aus den Gypsen von Aix in Siid-Frankreich, aus dem preussischen Bernstein, den Susswassermergeln von Oeningen, aus den Briichen von Utah, Fossil Canon und Chagrin Valley in Nord-Amerika und aus dem Braunkohlengebirge von Rott bei Bonn. Die bis jetzt bekannten fossilen Arten gehoren den beiden Unterordnungen der recenten Thysanopteren an und sind einestheils Vertreter ausgestorbener Gattungen (Pa¬ laeothrips, Lithadothrips und Calothrips), anderestheils wurden sie zu den recenten Gattungen Phloeothrips , Melanothrips, Thrips und Heliothrips gereiht. Die von Scudder aus Nord-Amerika beschriebene Gattung Palaeothrips zeichnet sich durch Fliigel, welche vollkommen jenen der recenten Gattung Melanothrips (Taf. V, Fig. 39) ahneln, aus. Ihre Fuhler sind jedoch ahnlich wie bei der recenten Gattung Rhipidothrips nov. gen. (Taf. V, Fig. 43) gebildet. Von der Art Lithadothrips vetusta (welche ebenso wie die Gattung Palaeothrips zu der Familie Aeolothripidae gehort) beschreibt Scudder zwei Exemplare und bemerkt, dass sie sich von einander bedeutend in der Form des Abdomens unterscheiden. Dieser ist bei dem einen Exemplar breit, spindelformig, auf dem Ende etwas verlangert und hier mit einigen Haaren besetzt. Das andere Exemplar hat die Seiten des Abdomens parallel und sein Ende breit gerundet. Ohne Zweifel war das erste Exemplar ein Weibchen, das zweite ein Mannchen. Den ersten Vertreter der Familie Phloeothripidae beschrieb v. Schlechtendal aus der oben erwahnlen Rotter Braunkohle. Die ubrigen 11 fossilen Arten, welche er von dort beschreibt, rechnet er einestheils zu der Gattung Thrips , anderestheils zu der Gattung Heliothrips. Wir erlauben uns hier einige Bemerkungen uber die Arbeit v. Schlechtendals (Nr. 156) zu machen; auch nahmen wir uns die Freiheit, einige seiner sorgfaltig ausge- fiihrten Zeichnungen im 2. Textbild auf Seite 288 wiederzugeben.*) *) Fur die Erlaubnis, diese Abbildungen aufnehmen zu diirfen, bin ich der Redaction der Zeitschrift fiir Naturwissenschaften in Halle a S., in welcher v. Schlechtendals Abhandlung tiber fossile Thysanopteren erschienen ist, zu besonderem Dank verpflichtet. — 293 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A. Was die Gattung Heliothrips anbelangt. so griindet sich die Einreihung einiger Arten in dieselbe einzig und allein auf die netzformige Structur des Chitins, welche jedoch dem Autor selbst ein unwesentlicher Charakter zu sein scheint, umsomehr als, wie er bemerkt, die Moglichkeit nicht ausgeschlossen ist, dass die erwahnte Structur erst durch den Versteinerungsprocess herbeigefiihrt wurde. Es wird dies auch wirklich wohl der Fall sein, denn auch Vertreter fossiler Aeolothripklen zeigen diese Structur, welche man bei den recenten Vertretern dieser Familie nie antrifft. Alle die von v. Schlechtendal beschriebenen Alien waren geflugelt, und ihre Fliigel erhielten sich hauptsachlich dann ziemlich gut, wenn sie frei im Gestein lagen. Die Fiihler sind im ganzen schlecht erhalten, so dass sie »nur in selteneren Fallen eine Darstellung zulassen, welche einigermassen auf Genauigkeit Anspruc.h machen kann«. Dadurch werden die bizarren Formen mancher aufgezeichneten Fuhler genugend erklart (sieh Fig. 6 u. 7 des 1. Textbildes auf S. 288 der vorliegenden Monographie). Auch die ursprungliche Form des Kopfes und des Prothorax lasst sich bei fossilen Thysanopteren sehr schwer beurtheilen ; denn diese Theile konnen durch Druck sehr deformiert werden (sieh z. B. Fig. 16 u. 17 auf Taf. IV der v. Sch lechtend alschen Arbeit), 'wie wir es am besten bei Thieren in mikroskopischen Praparaten, auf die wir unvorsic.htig das Deckglas driickten, beobachten konnen. — Das Melascutellum (der vordere der beiden Sc.hilder des Metanotum) zahlt v. Schlechtendal irrthumlich zum Mesolhorax, wodurcb seine Behauptung, dass bei seinen fossilen Thysanopteren der Metathorax meistens kiirzer als der Mesothorax sei und wenig entwickelt erscheine, leicht, erklart wird. — Die Zeich- nungen v. Schlechtendals stellen fast durchgehends Weibchen dar, welchen Umstand man sehr begreiflich finden wird, wenn man erwagt. dass es bei den Thysanopteren in der Regel viel mehr Weibchen als Mannchen gibt. Herrn v. Schlechtendals Arten Thrips excellens und Thrips Frechi zeigen nach dessen Zeichnungen (Taf. Ill, Fig. 6; Taf. IV, Fig. 25 b) zwei den ganzen Ober- fliigel durchlaufende Adern. Dieses Merkmal wurde auf ursprungliche Verhaltnisse hin- weisen. (Vergleiche meinen Artikel: » Uber die Gestalt der urspriinglichen Thysanopteren « auf S. 20 — 23.) Die Art Heliothrips cucullata v. Schlechtendal gehort meiner Meinung nach zu Scudders Gattung Lithadothrips, und zwar wegen der Form des Prothorax*), der ebenso breit ist wie der rundliche Kopf, wegen der grossen Augen, der scblanken Fuhler und ihrer walzenformigen Glieder und endlich wegen ihrer verhaltnismassig ziemlich schlanken Beine, welche reich behaart sind. Die Fliigel charakterisieren diese Art auf den ersten Blick als einen Vertreter der Aeolothripiden, denn sie sind sehr breit, auf dem Ende breit gerundet und tragen am Vorderrande sehr kurze steife Wimpern, *) Der Kopf dtirfte wohl bei v. Schlechtendals Exemplaren, wie es bei todten Thy¬ sanopteren sehr oft vorkommt, theilweise in den Pro thorax eingezogen worden sein, so dass letzterer nach vorn kapuzenartig verlangert erscheint (daher der Namen cucullata). — 294 J. UZEL. MONOGRAFIE RADU „T H Y S A N 0 PTE R A*. am Hinlerrande jedoch lange Fransen. Ausserdem kann man auf v. Schlechtcndals Zeichnung zwei Langsadern erkennen. Von den Queradern ist nur eine (undeutlich) zu sehen, und zwar jene, welche die vordere Langsader mit dem vorderen Theil der Ringader verbindet. Die »zwei kleinen. bald rund, bald langlich erscheinenden Korperchen«, welche v. Schl echtendal auf dem zweiten Tarsalglied findet, und deren Bedeu- tung er nicht feststellen konnte, sind offenbar die bei den recenten Gattungen Rhipido- thrips und Aeolothrips auf derselben SLelle bei beiden Geschlechtern vorkommenden Gebilde (Taf. V, Fig. 47, e). Herrn v. Schlechtendals Art Heliothrips longipes gehort zur Gattung Palaeothrips , wie derselbe selbst vermuthet. Obwohl die Fliigel sich nicht erhielten, lasst sich doch die Zustandigkeit dieser Art zu den Aeolotliripiden behaupten, und zwar wegen der allgemeinen Kdrperform und wegen der Form der Beine und der Fiihler. Fast alle aus der Rotter Braunkohle beschriebenen Thysanopteren haben voll- kommen den Charakter der recenten in Europa lebenden Arten ; nur ist zu bemerken, dass ihr Korper durchschnittlich etwas grosser war. Die Arten Thrips capito und Thrips clypeata allein weichen von der gewohnten Form ab, und zwar die erste durch den machtigen Mesothorax, welcher die Fiihlerwurzeln ungewohnlich nach hinten verdrangt, und durch zwei auffallend starke. mit einem Bogen untereinander verbundene Vertie- fungen oben auf jedem Abdominalsegmente, die zweite durch eine besondere Gestalt des Prothorax, die den europaischen Arten vollkommen fremd ist. Ahnliche Verhaltnisse werden wir vielleicht mit der Zeit bei exotischen Arten wiederfinden. — 295 — III. CAST ANATOM I CK A. III. ANATOM ISCHER THEIL. J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A\ UVODNI POZNAMKY. EINLEITENDE BEMERKUNGEN. V teto cash podavam obraz anatomie trasnenek, spojiv vysledky svych praci anatomickych s udaji starsimi. Druhy, na nichz jsem hlavne pomery anatomicke sledoval, jsou z coleoptrat Aeolothrips fasciata, ze stenopter Thrips physopus, T. flava , Phy- sopus vulgatissima, z tubulifer Trichothrips copiosci nov. sp. a Anthothrips aculeata i statices. Pfi prac.ich tech pouzival jsem take methody fezu seriovych, a to zvlaste k sestrojeni nervove soustavy v hlave a v hrudi, k sestrojenl zenskvch ustrojn pohlav- nich s receptaculem a 2lazou mazovou, castecne take ke studiu ustrojn ustnlch, kladelka a kostrv chitinove. Pfi studiu soustavy vzdusnic dobrych sluzeb prokazal mi glycerin, do nehoz jsem zvtre za ziva ponofil. Konecne podotykam, ze vsecka fakta, u nichz neni jmeno nejakeho pozorovatele vyslovne uvedeno, jsou podana na zaklade vlastnich zkusenosti. — Iv jednotlivym clankum pfipojil jsem udaje historicke. INTEGUMENT. DAS INTEGUMENT. Pancif chitinovf jest u trasnenek pomerne pevny. Povrch jeho jest obycejne pfejemnymi rovnobeznymi vraskami opatren, ktere vice nebo mene spolu splyvaji. Na tyle byvajl tyto vrasky zvlaste zfetelne, a ca^to byva z nich jedna hlubsi, tudiz znacne patrnejsi nez ostatni (Tab. V., fig. 53.). Jindy tvofi sit’, ktera nejvice vynika na hlave, na hrudi a na nohach. Rody, jichz druhy maji sit'kovany a nasledkem toho neleskly chitin jsou: Ileliotlirips, Partlienothrips, Prosopothrips a Dictyotlirips. — Blany, ktere spojuji pancife chitinove, jsou obycejne sesilene pfejemnymi a velmi cetnymi body chitinovymi. neb kratbuckymi, v fadach postavenymi listnickami, aneb konecne, a to zvl. na hrudi tubulifer, drobnymi, mnohobokymi, chitinovymi ploskami. Zbarveni chitinu jest obycejne tmave, zfidka svetle. Barva hneda a jeji ruzne svetlejsi a tmavejsi odstiny a ruzne kombinace se zlutou, cervenou a cernou barvou pfevladaji. Casto nalezame tez barvu zlutou v nejruznejsich odstinech, mnohdy, a to zvl. na pterothoraxu, s odstinem cervenym. Take barva bila u nekterych samcu se objevuje. Tito byvajl vubec bledsimi nez samice, ac to neni nikterak pravidlem. Nekdy jsou tmavsimi 38* — 299 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. neb svellejslmi jen nektere cast! tela; tak casern prothorax jest cerveny, kdezto cele ostatnt telo jest cerne; jindy stava se telo ke konci znacne svetlejslm ( Heliothrips haemorrhoidalis, Platythrips tunicata , Aeolothrips albocinda), casteji vsak znacne tmavslm az cernym ( Tlirips adusta a cetne variety nejruznejslch trasnenek); jindy opet jsou 2. a 3. cl. abdom. bile, ac vsecky sousedni jsou cerne (. Aeolothrips albocinda ); jindy zase jest hlava a hrud’ svetla, abdomen vsak velmi tmavv (Platythrips tunicata, Oxythrips hastata var. bicolor , 0. ajugae var. bicolor). U tmavych druhu byva pte- rothorax o neco svetlejsl, u svetlych o neco tmavsl. Svetle druhy jsou velmi casto vice nebo mene sede zkaleny, a to zvl. nahore na tele; jindy mlvajl odstln zelenavy ( Thrips communis i aim). Modra barva schazi uplne. — - Tykadla byvaji uprostfed svetla, na pocatku a ke konci tmava. Jsou-li zcela tmava, byva aspon 3. cl. o neco svetlejsl. Zfldka jsou tykadla v prve polovine svetla, v druhe tmava (Thrips minutissima, T. alni). Casto byvaji jednotlive cliinky tykadelnl na basi svetle a ke konci (nekdy velmi nahle) tmave. Zcela svetla tykadla jsou vzacnostl (T. flavicornis), rovnez jako tykadla jen na basi tmava (Physopus vulgatissima var. albicornis). — Nohy jsou ruzne zbarveny. U tmavych druhu byvaji nekdy cele cerne (Megalothrips Bonannii, Crypto- thrips lata, C. nigripes ); obycejne vsak jsou pfednl tibie, konce a nekdy i basis stfednich a zadm'ch tibil a vsecky tarsy svetle. Take pfednl femora ke konci byvaji svetlejsl. Vyjimkou jsou u tmavych trasnenek nohy cele svetle zbarvene ( Cryptothrips Icarus var. pallipes a Trichothrips pedicularia). U svetlych druhu jsou nohy taktez svetle a nikdy nestavajl se tmavslmi nez telo. Na panclfi chitinovem nalezaji se poruznu rozestavene dels! a kratsl chlupy a ostenkv. 0 chlupech na tykadlech, o clpclch cichovych na nich, dale o chlupech a tfa- snlch na kfldlech promluvlme na pflslusnem mlste. — Hlava ma nahore mezi ocima obycejne dva dels! chlupy, za ocima pak vzdy venec kratkych ostenku. Prothorax ma v predu kratke, do pfedu namlrene chloupky a na prednlch rozlch nekdv (ku pr. u Physopus vulgatissima a Melanothrips fusca) dlouhe chlupy smyslove. Na jeho zad- nlch rozlch nalezame obycejne po dvou podobnfch chlupech, zfldka po jednom, jenz nahrazen b^yva nekdv jednlm ostenkem neb bradavkou. Mezi temito chlupy smyslovymi nalezame na zadnlm okraji prothoraxu vets! neb mens! pocet kratslch chloupku neb ostenku. Zadnl kraje clanku abdominalnlch jsou vzdy delslmi neb kratslmi chlupy opatfeny a na dvou poslednlch jsou tyto chlupy obycejne nejdelsl a nejsilnejsl. U tu- bulifer zakoncujl se casto smyslove chlupy na tele, a to zvl. na prothoraxu, malou palickou. V jednom pfipade (u druhu SericotJirips staphylinus) jest abdomen velice huste pokryt pfejemnymi bllvmi chloupky, ktere mu dodavajl lesku hedvabiteho. Supin nikde nenalezame. HLAVA. — Tvar hlavy (Tab. VIII., fig. 148.) jest vvznacmy tlm, ze nema dva otvory: jeden v pfedu, totiz otvor ustnl, druhy vzadu, totiz otvor, jlmz pfiklada se k hrudi, jak byva u jineho hmyzu. nybrz otvor toliko jediny, zadnl. Hlava ma tudlz - 300 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“. podobu nadoby, jejiz okraj utvofen jest okrajem tylnim a okrajem celnim. Zvlastni te podoby dosahla hlava okolnosti, ze plocha celni ohnula se pres pfedni je.ji okraj na dolejsi jeji stranu a tlacila kuzel ustni pfed sebou, az jej vice nebo mene pod prothorax zatlacila. Hrdelni plocha, za ustroji ustnimi u jineho hmyzu se nalezajici, zakrnela. takze z m nezbylo vice nez pfemala spojovacl blana mezi kuzelem ustnim a prosternem (Tab. VIII., fig. 148., g ). Na pfednim okraji hlavy, to jest na rozhram mezi plochou temennl a celni, nalezaji se facettovane oci. Mezi nimi umistnena jsou tykadla, jichz zakladni clanky od sebe oddeluje mala vyvvsenina pfedniho okraje hlavy o dvou cipcich. Obe tvafe prodluzuji se do zadu v malou trojhrannou plpfeku, jez jest od nich silnou chitinovou listnou oddelena (Tab. IX., fig. 161., it). Stlustly celni okraj hlavy vchlipuje se u tere- brantii na kazde strane dovnitf, a to smerem k oku. IT nekterych druhu dosahuje leva vchlipenina zadniho okraje jeho (Tab. IX., fig. 161., s). prava pak dospeje sice nekdy az k oku, ztraci vsak vzdy souvislost’ s okrajem celnim (t). U tubulifer maji tvto ychli- peniny podobu malych chitinovych klicek, a pozorujeme je vzdy as uprostfed mezi okem a okrajem cela. Krome techto vchlipenin nalezame jeste jine, ktere s okrajem timto souvisi, a o ktere zakladni kus stetinovitych kusadel prveho paru fee opira. Tyto vytvory tfasnenkam terebrantialnim schazeji. Okraj celni jest u tubulifer symmetricky, u tere- brantii vsak vybiha na leve strane do pfedu v ostry uhel, jenz smefuje k oku a na svem hrotu ma nahofe popsanou vchlipeninu (Tab. IX., fig. 161., r). HRUD. — Prothorax jest volne pohyblivy; mesothorax a metathorax spolu sru- staji; celku rikame pterothorax. — Prothorax pfileha v pfedu tesne k hlave; jest pra- vidlem sirsi nez tato a obycejne asi tak dlouhv neb jen malo delsi; v fidkych jen pfipadech presahuje delka jeho znacne delku hlavy, jako ku pf. u zastupcu rodu Chi- rothrips. U lohoto rodu a u vsec.h tubulifer rozsifuje se prothorax cim dale do zadu tim vice, takze vzadu jest znacne sirsi nez hlava. V tomto pfipade tedy ma tvar licho- bezniku. Jinak ma vsak tvar ctynihelniku s rohy zaokrouhlenymi. Po obou stranach za prostredkem vchlipuje se casto chitinovy pancif, takze povstavaji kratke ostre bodce, dovnitf prothoraxu nanfifene, ktere slouzi k upevneni svalu. Take zadni okraj ma nekdy po kazde strane takovy bodec; jindy pak jen stfed jeho chitinovou vchli- peninou jest opatfen. Spodni strana prothoraxu (prosternum) ma prvni par noh a jest u terebrantii blanita, u tubulifer vsak ma tenke c.hitinove platy (Tab. VII 1., fig. 148., i). ■ — Pterothorax jest u okfidlenych druhu . terebrantii znacne delsi a sirsi nez prothorax; u bezkfidlych pak jest casto jen as tak dlouhy a sotva sirsi. Jsou-li samci nejakeho druhu, jehoz savnice jsou dlouhokfidle, kratkokfidli, maji pterothorax znacne uzsi a kratsi nez tyto; nelze tedy souditi ze zmenseneho pterothoraxu kratko- kfidleho samce na kratkost’ kfidel samice, jak Jordan se domniva. Kdvz vsak sa- mice jest, byt’ i jen vyjimkou neokfidlena, schazeji kfidla pravidlem take samci. Vy- jimkou v tom ohledu jest jen druh Sericothrips staphylinus, u nehoz nalezame krome kratkokfidlvch samcu tez nektere okfidlene. Tito ovsem odpovidaji samicim okfidlenym, — 301 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA. ktere mezi neokftdlenymi jednotlive se objevujt. Vyskytujt-li se od jednoho a tehoz druhu samice dlouhokftdle a kratkokftdle, jak to velmi zhusta se pfihazt, majt tyto obycejne pterothorax znacne mens! a uzst nez ony. Vyjimky od toho pravidla jsou ftdke (ku pf. RJiapliidothrips longistylosa). Z tubulifer majt druhy, jejichz kftdla vzdy uplne jsou vyvinuta, tez pterothorax u obou pohlavi znatrne deist a sirst nez prothorax. U druhu vsak, u nichz samice majt kftdla pravidlem zakrnela, jest i pterothorax u obou pohlavi zkracen. Majt-li tyto druhy vyjimkou (jen samice) kftdla uplna, zustava pterothorax zkra- cenym, jest vsak vzdy o neco sirst nez u druhu kratkokftdlych. Ma-li tedy nekterf samec tubulifer kftdla zakrnela a tudtz kratky pteroLhorax, nelze ani zde souditi, ze tez jeho samice jest vzdy kratkokiidlou. — Hofejst cast pterothoraxu tvoft mesonotum (Tab. VIII., fig. 148., j; fig. 149., a) a metanotum (Tab. VIII., fig. 148., 1; fig. 149., b, c), dolejst cast’ jeho tvoft mesosternum (Tab. VIII., fig. 148., fc; fig. 151., m ) a metasternum (Tab. VIII.. fig. 148., m; fig. 151.. o). Mesonotum jest proti melanolu velmi uzke, do- sahujef jen as poloviny delky jeho. Mesosternum vsak jest pravidlem tak dlouhe jako metasternum. Mesonotum obrneno nahofe deskou, ktera sluje mesoscutellum. Tato deska vchlipuje se uprostfed na zadntm svem okraji dovnitf. Krome toho zda se, jakoby cely zadnt okraj bvl ohnut dovnitf tela. Tato zdanlive ohnuta cast’ (L zv. diaphragma), ktera ma uprostfed bodec do zadu smefujict, utvofena jest chitinovymi konci svalu, ktere se na okraj pfikladajt. Mesosternum jest podobne jako mesoscutellum na zadntm okraji uprostfed dovnitf vtazeno. K teto vtazenine, ktera byva dvouramenna, pfikladajt se taktez konce svalu. U druhu Aeolothrips fasciata posunuta jest vice do prostfed mesosterna (Tab. VIII.. fig. 151., n). Toto jest nekdy tak velike, ze ohnutymi okraji svfmi zasahuje az na hofejst stranu tela (u druhu Partlienothrips dracaenae). Obycejne vsak jest ob- mezeno jen na ventralnt stranu mesothoraxu, a mezi ntm a mesonotem lezt pak plalv postrannt (pleuralie). U mnohych tfasnenek terebrantialntch jest po kazde strane jeden takovf mohutny postrannt plat (Tab. VIII., fig. 150., d). U tubulifer nalezame po kazde strane ctyfi desticky, z nichz na Tab. III., obr. 20., lze videti obe hofejst. — Metanotum pokryto jest obycejne dvema panctfi, z nichz pfednt jest silnejst a sluje metascutellum (Tab. VIII., fig. 149., 6). U bezkfidlych druhu pokryva metanotum jen jedina, velmi si- roka deska (Tab. VIII., fig. 148., 1). Metascutellum jest na pfedntm okraji stlustle. Na ten to okraj pfikladajt se cetne svaly. Metasternum ma uprostfed. zadntho okraje (u rodu Aeolothrips vsak [Tab. VIII. f fig. 151., p] dale do pfedu posunutou) vchltpeninu chi- tinovou, podobnou one na mesosternu. U nekterych bezkfidlych tubulifer vsak jest ta vtazenina zakrnela, a nalezame pak na kazde strane metasterna. jen jednu stlusteninu, ktere vespolek nesouvist. Mezi metasternem a metanotem lezt dlouhv postrannt platek, ktery jest obycejne pfirostly k metasternu (Tab. VIII., fig. 149., g\ fig. 150., g). Krome platu postranntch, jez jsme az dosud poznali, nalezajt se jeste mezi mesothoraxem a me. tathoraxem nad panvemi stfedm'ch noli obycejne dve desticky (fig. 150., e, e ). Panve zad¬ ntho paru noh umtstneny jsou na zadntm okraji metasterna. — Hofejst kftdla pfikla- — 302 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THY S ANOPTERA". dajl se k hrudi na stranach mesoscutella, dolejsi kfldla pak na stranach metascutella. Zadni kraj metasterna jest dale nazad posunut nez zadni kraj metanota. Zbyvajlcl cast’ metathoraxu pokryva dorsalni deska prveho clanku abdominalntho, kde^to spodnl jeho deska jest obycejne velmi uzka (Tab. VIII., fig. 151., !) aneb daleko pod metasternum posunuta (Tab. VIII., fig. 148., 1'). Iv dorsalni desce pfirusta obycejne z ka2de strany mala ploska (Tab. VIII., fig. 149., h), ktera odpovida postrannlm destickam clanku nasledujlclch. ARDOMEN. — Tento sklada se z deslti krouzkfi. Dorsalni deska prvnlho krouzku, jak jiz receno, pfikryva vzadu hrud’. Krouzek ten jest obycejne kratslm nez druhy. U samcu coleoptrat jest vsak velmi prodlouzeny a znacne dels! nez clanek druhy. Tento a nasledujlclch pet clanku byvajl skoro stejne delky a stejne utvoreny. Poslednl tri clanky abdomenu jsou ke konci vzdy uzsl a uzsl. U tubulifer a velmi zfldka tez u tere- brantil (Oxytlirips hastata [Tab. V., fig. 66.] a Belothrips acuminata [Tab. II., fig. 10.]) jest poslednl clanek abdom. rourovitv. U tubulifer spojuje se horejsl deska krouzku s deskou dolejsi uzkou blanou. Postrannlch desticek tu nenl. U tfasnenek tere- brantialnlch nalezame obycejne dve (Tab. X.. fig. 170., g ), nekdy tez tri desticky po- strannl, ktere jsou casto na zadnlm okraji zoubkovane, a nekdy castecne mezi sebou neb s deskou hfbetnl srustajl. U sarnie tfasnenek terebrantialnlch schazl trem poslednlm clankum deska brisnl, ponevadz tam kladelko se naleza. Zadni okraj 8. cl. abdom. byva u terebrantil casto kratce a .velmi huste obrveny. Jindy jsou zadni okraje clanku abdominalnlch na brise (u Sericothrips staphylinus) neb na hfbete (u Prosopothrips Vejdovskyi) vykrajovane zubate. Poslednl clanek brisnl jest u nekterych rodu (Limo- thrips, Chirothrips , Stenothrips, Platythrips ) nahore rozclsnut. Ruzne prlvesky na abdomenu tfasnenek majl vyznam sekundernlch charakteru pohlavnlch, a promluvlme o nich na pflslusnem mlste. — Z chlupu, na abdomenu se nalezajlclch, casto vynikajl, jak jiz praveno, svou delkou a mohutnostl ty, ktere se na poslednlch dvou clanclch nalezajl. U tubulifer jest nahofe na clanclch abdominalnlch po kazde strane jeden silny chlup, ke stfedu clanku smefujlcl, ktery slouzl k upevnenl kfldel, na hfbete slozenych. Podobny ucel majl u nekterych druhu terebrantil dva sbllzene chlupy uprostfed hfbetnl strany jednotlivych clanku abdom. (tak u druhu rodu Dendrothrips [Tab. II., obr. 15.], Dictyothrips atd.). USTROJE POHYBU. ORGANE DER LOCOMOTION. N O H Y. BEINE. Noha tfasnenek (Tab. V., fig. 38.) sklada se ze silne kycle, z jednoclenneho pfl- kycll (trochanter; Tab. VIII., fig. 151., t ), ze silneho stehna, z tibie a z tarsu, pravidlem dvouclenneho. Pfednl nohy jsou o neco kratsl, zadni o neco dels! nez stfednl. Pfednl — 303 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDN.UNG T H YS AN O PTE R A. kycle jsou zvelicene a uzaviraji mezi sebou kuzel ustnl, k prosternu pfilozeny. Pfedni femora byvaji caslo stlustla, a to merou nekdv velmi znacnou. U mnohych samcu tubu- lifer dosahuje stlusteni to miry, nejvetsi (Tab. II., fig. 18.). Zpusobeno jest hromadenim se Cetnych svalu ve stehnu, jez pfednim noham zjednavaji potfebnou silu, aby mohly telo protahovati uzkymi skulinami kury. V jednom pfipade (u druhu Acantliothrips nodicornis ) opatfena jsou femora prveho paru noh pfed koncem uvnitf silnvm kratkym bodcem (Tab. IV., fig. 81.), jindy pak (u druhu rodu Cliirothrlps [Tab. I., fig. 2.; fig. 7.] a ponekud tez u druhu Dictyothrips reticulata) jest okraj jejich na konci vne ohrnut a tvofi odstavajici zub. Tibie. nebyvaji dels! nez femora, vzdy vsak o neco slabsi. Vyjimkou jen jsou .znacnou merou rozsifene (zvl. u druhu Aptinothrips rufa [Tab. IT, fig. 17.J a tez u rodu Belotlirips ); v tom pripade vsak jsou vzdy na basi velmi uzke. Pfedni tibie opatfeny u nekterych tubulifer, jichz tarsus jest aspon u jednoho pohlavi ozubeny. kratkym, ostrym, k tarsu pfilehajicim zubem. Z tfasnenek terebrantialnich maji druhove rodu Smlnyotlirips na konci pfednich tibii dva zuby vedle sebe stojici, dru- hove: Physopus phalerata, intermedia a ulicis jediny. Na konci pfednich a stfednich tibii stavaji nekdy dva^ kratke pohvblive ostny. Zadni tibie maji obycejne na konci taktez dva ostny a pfed nimi na vmtfni strane dve fadv podobnych ostnu. Prvni clanek tarsu jest velmi kratkf a na konci sikme utaty. Druhy clanek jest znacne delsi. Oba jsou valcovite. Tubulifera maji na pfednich nohach jednoclenny tarsus, ktery casto u obou pohlavi, jindy jen u samcu na vnitfni strane zubem jest opatfen. U tfasnenek tere¬ brantialnich ma pfedni tarsus druhu Physopus ulicis na dolejsi strane u obou pohlavi dva male ostre hrbolky, vedle sebe stojici, a zakoncuje u druhu Physopus robusta a inconsequens malym, dolu obracenym zoubkem, u druhu Oxythrips ajugae a 0. firma dosti silnvm nehytkem. Thrips calcarata ma na nem dlouhy tenky zub. U druhu rodu Rhipidothrips a Aeolothrips opatfen jest pfedni tarsus jak samcu tak samic malym dvouzubym ustrojem. Druhy’ clanek tarsu zadnich noh ozbrojen jest u druhu rodu Deudrothrips silnvm tupym ostnem. Na konci ma tarsus tfasnenek dva pohyblive drapky, ktere jsou pevnfe pfirostle k laloku koznimu, jenz mezi nimi se naleza. Chtejice blize poznati ukonceni nohv tfasnenek, zvolime si nejvhodneji larvu nektereho velikeho druhu, do celedi tubulifer nalezejiciho. Larvy maji totiz pro pozo- rovant nase tu vyhodu, ze vsecky casti nohy jsou pruhledne a protoz pfedmety i uvnitf se nalezajici zfejme. Na Tab. VIII., fig. 152.— 155. vidime konec nohy larvy druhu Trichothrips copiosa nov. sp. Mezi obema drapky ( b ) naleza se lalok kozni (a). Drapky nejsou celou plochou k nemu pfirostle, nybrz na konci volne. Kofeny jejich jsou ve- spolek sblizene a spocivaji na hakovite stlustenine chitinove (e). k niz jsou pfipevneny tak, ze mohou se.do jiste miry volne kolem ni pohybovati. Ke kofenum jejich pfipojuje se z kazde strany chitinova obruc (f). Obe obruce jsou na druhe strane nohy pfipevneny na chitinovou tve (.g), celou tibii se tahnouci, a mimo to jsou pevne pfirostle ke kuzi, pod niz lezi. Pfedstavime-li si nyni, ze zvife svalem onu chitinovou tyc trochu stahne — 304 J. UZEL. MON OGRAFIE RADU „TH YSANOPTERA". do zadu (na obr. 163. ve smeru sipky), pobne zajiste v tom pfipade obema ratneny obruce, ktere jsou ke kuzi pfirostle, a tudiz rozevrou se i drapky, ktere take s kiM jsou v tesnem spojent, a kolem pevneho bodu (e) se otaceji. Cim pak toto zatahnuti jest silnejsi, tim vice se drapky rozevrou, a ttm vice roztahne se kozni lalok, mezi drapky se nalezajici. Zaroven pak vnikne do laloku toho mnozstvi jiste tekutiny a napne ho tak, ze vezme na sebe podobu mechytku vodou naplneneho. Tento mechyfek ma na konci prohlubinu (fig. 155., a), kterouz pfissava se k predmetum, na nez byl vtlacen. Tekutinu vylucuje velika zlaza, nalezajici se castecne v holeni, castecne v stehnu (fig. 156.). Kdyz jest tarsus necinny (fig. 152.), vytece veskera tekutina z vacku. a tento se do vrasek slozi. — Jordan, ktery pomery ty sledoval u larvy sveho druhu Phloeo- tlirips brunnea, tvrdi, ze kazda obruc pfiklada se jednim koncem na vvbezek drapku (d), cimz pfimo drapky obrucemi pry se rozeviraji (ac take poznamenava, ze se to krome toho deje tez prostrednictvim ku^e, k niz jak konec tyce chitinove, tak i drapky jsou prirostle). To zajiste jest maly omvl ktery snadno lze vysvetliti z fig. 153. Tam totiz zda se skutecne, jakoby obruce na vybezek drapku se upevnovaly. Pohled vsak se strany (fig 1 54.) snadno nas pfesvedci o pravem stavu veci. Tekutinu vacek na- plnujici povazuje Jordan za krev, ac i pripousti, ze by mohla by ti vvmeskem nejake zlazv; tu vsak nenalezl. — U dospelych tfasnenek jsou pomery tytez jako u larev, jen mene zfetelne. Chitinova tyc rozsifuje se tu obycejne v chitinovou plosku, z ni^ jde mnoho chitinovych vlaken do laloku kozniho. Ke konci dluzno zminiti Se jeste o zvlastnim peru u rodu Dendrothrips , v pte- rothoraxu ukrvtem (Tab. VI., fig. 86.), o nez zadni nohy pri skoku se opiraji. Jiz Bonanni (L. c. 1.) pozoroval, ze trasnenky maji nohy zakoncene pruhlednym mechyfkem, jejz pfitlacuji, rozsirivse ho, na predmety, po kterych lezou a tak' na nich lpeji. Degeer pak (L. c. 2.) soudil, ze mechyrek onen vylucuje nejakou lepkavou hmotu; nekdy vsak zdalo se mu pry, ze vidi vydutou blanku, ktera jevi brzy mensi, brzy vetsi prohlubinu, die toho, jestlize slabeji neb silneji na povrch pfedmetu je tlacena. R. 1761. pravem tvrdil Sulzer (L. c. 5.), ze noha tfasnenek zakoncena jest krome mechyfkem jeste dvema drapky. R. 1764. pravi Geoffroy (L. c. 9.), ^e chodidlo tfasnenek sklada se ze dvou clanku, z nichz druhy promenen jest v puchyfek. R. 1773. opakuje Degeer (L. c. 11.) svoje pozorovani dfivejsi a dodava, ze vyduty mechyfek snad Ipi na pfed- metech podobnym zpusobem jako banka k pousteni krve na kuzi lidske. R. 1780. pravi Goeze (L. c. 18.) v jedne z poznamek, ktere pfidava k pfekladu prace Degee rovy z r. 1773., ze mechyfek tfasnenek pusobi prave tak jako mechyfek na nohach roztocu, Acarus coleoptratorum zvanych. jimz se tato zvifatka pfissavaji k hladkemu povrchu brouku, na nicM cizopasi. R. 1836. povazuje Burmeister (L. c. 45.) mechyfek tfas¬ nenek za pfissavku. R. 1838. (L. c. 50.) vyobrazuje tentfz autor mechyfek ten od druhu He- liothrips haemorrhoidalis, Chirothrips manicata (u toho kresli dva drapky k mechyfku pfilozene), Thrips physopus a Acanthothrips nodicornis a nazyva ho areola, plan- 39 — 305 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. tula neb acetabulum suctorium, nekreslt ho vsak nikde spravne. R. 1874. vyobrazuje Uljanin (L. c. 98.) nohu s mechyfkem od druhu Thrips physopus a vkresluje tez drapkv k mechyfku pfilehajtct. R. 1888. konecne podal Jordan (L. c. 162.) pravde dosti pfimefeny popis chodidla tfasnenek i jeho funkct, zvoliv k tomu druh Aeolothrips fasciata a druh Phloeothrips brunnea i larvy jeho. KRIDLA. FLUGEL. Kftdla tfasnenek jsou velmi uzka a dlouha. U terebranth jsou hofejst kndla znacne tuzst a o neco deist nez kftdla dolejst; u tubulifer jsou oba pary velmi tenke, blanite. Tubulifera a coleoptrata maji krtdla po cele sve deice skoro stejne siroka a na konci zaokrouhlena. Nektere rody tubulifer (zvl. rod Anthothrips ) majt oba pary kftdel uprostfed zuzene, takze podoby podesve nabyvajt. Tfasnenky terebrantialnt vykazujt krtdla na basi dosti siroka; nedaleko za bast se vsak zuzujt a zustavajt v tom stavu az do pfiostfeneho konce. Jedinv rod Parthenothrips ma krtdla po cele deice skoro stejne siroka. Hofejst i dolejst krtdla vsech tfasnenek majt na basi pravidlem malou supinku, od plochy kftdla oddelenou (Tab. VI., tig. 97., h). Zilky v kftdlech jsou u tfasnenek velmi spore. Hofejst kftdla majt u terebrantit krome zilky okruznt, obrubujtct je kol do kola, jeste dve zilky podelne a nejvyse pet zilek pftcnych. — U coleoptrat (Tab. V., tig. 39.) vychazejt obe zilkv podelne z base a be£t vedle sebe az do konce kftdla, kdez kazda zvlast’ vvusfuje do zilky okruznt. Tyto dve zilkv spojuje as uprostfed kftdla kratka zilka pftent. Hofejst ^ilku podelnou. spojujt s pfednt castt zilky okruznt dve zilky pftcne, a to na konci prve a druhe tfetiny delky kftdla. Dolejst zilku podelnou spojnji se zadnt castt zilky okruznt u rodu Melanothrips taktez dve zilky pficne, prave pod pftcnymi zilkami hofejstmi stojtct. U ostatntch rodu coleoptrat vsak jest jen zilka v druhe tfetine se nalezajtct patrna. Zadnt par kftdel nema okruznt zilky. Z jedine podelne zilky nalezame u coleoptrat nekdy jen zbytek na basi kftdla. — U stenopter (Tab. VI., tig. 97.) vychazt hofejst (hlavnt) 2ilka taktez z kofene kftdla, dolejst (vedlejst) vsak vznika teprv asi v prve tfetine delky jeho a pfiklada se k nt vice nebo mene zfetelne pomoct sikme zilky pftcne. Obe zilky podelne bezi pak rovnobezne obycejne az pfed konec kftdla, kdez se ztracejt, nikdy s zilkou okruznt se nespojujtce. U druhu Parthenothrips dracaenae (Tab. II., tig. 12.) ohyba se hlavnt 2ilka nedaleko za mtstem, kde se k nt pfiklada zilka vedlejst, nahoru a spojuje se s zilkou okruznt. U druhu Heliothrips haemorrhoidalis rozdeluje se zilka podelna, vychazejtct z kofene, na konci prve tfetiny ve dve vetve, z nichz hofejst bezt az do konce kftdla tesne vedle pfednt Cash zilky okruznt, dolejst pak tesne vedle zadnt jejt cash. U druhu Sericothrips staphylinus jest jen hlavnt zilka vyvinuta (Tab. V., fig. 52.). Pftcne 2ilky jsou v kftdle stenopter vubec velmi nezfetelne. Jedna z nich spojuje hlavnt zilku s pfednt castt — 306 — J. U Z EL. MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. Zilky okruznf as v prve tfetine delky kffdla a druha za jeho polovinou (Tab. VL, fig. 97., f, g ). 0 tfeti jsme se jiz nahofe zmfnili. Dolejsf kndla nemajf zilky okruznf a pravidlem probfha je toliko jedna zilka podelna; jen u rodu Dendrothrips dve, z nichz hofejsf jest slaba. — Tubu- lifera nemajf zilek okruznfch na kfidlech vubec; na basi hofejsfho i dolejsfho jejich paru nalezame jen zbylek jedine zilky , podelne, ktery vsak nekdy az poloviny kndla dosahuje (u Megalothrips Bonannii a Idolothrips Schotti i angustifrons). — Supinka na basi kffdel trasnenek terebrantialnich, o nfz jsme se jiz zmfnili, jest na pfednfm paru opatrena zilkou, ktera ji obrubuje kol do kola. Vedle vnitrnf casli teto zilky bezf melka ryha. Na supince zadnfch kndel mizf zilka ji lemujfcf obycejne docela. takze supinka jen ryhou od plochy kffdla jest oddelena. U tubulifer menf se supinka na zadnfch kfidlech v prfvesny lalucek. Okraje kffdel trasnenek vyznamenavajf se tfm, ze ozdobeny jsou dlouhymi tenkymi tfasnemi. U tubulifer jsou oba pary kffdel na obou okrajfch stejnomerne hustymi tfa- snemi posety; pfed koncem zadnfho okraje horejsfch kffdel stojf tfasne ty ve dvou fadach. U stenopter jsou zadnf okraje kffdel velmi dlouze tfasnite; u hofejsfch kffdel jsou tfasne po dvou sblfzene. Pfednf okraje hofejsfch kffdel opatfeny jsou tfasnemi o neco kratsfmi, mezi nimiz obycejne stojf kratke tuhe brvy. Na dolejsfch kfidlech jest pfednf okraj poset u vsech terebrantif kratkymi ffdkymi tfasnemi. U coleoptrat schazejf tfasne na pfednfm okraji hofejsfch kffdel docela; u rodu Melanothrips a Rhipidothrips nalezame tam jen tuhe brvy. U tubulifer vychazejf tfasne z plochy kffdla pod okrajem, u terebrantif vsak stojf na zilce okruznf. Jen u rodu Dendrothrips vychazejf z mezery mezi zilkou okruznf (ktera vsak zde bezf pod pfednfm okrajem) a liofejsf zilkou podelnou. Tfasne zajiste slouzf k tomu, abv povrch kffdla zvetsily a Ifm pfi letu merou vetsf o vzduch opffti se mu pomahalv. V klidu nezaujfmajf velikeho mfsta, jsouce vedle kffdel slozeny. Zilky podelne jsou v hofejsfch kfidlech kratkymi, tuhymi, jen vyjimkou pfemalymi chlupy opatfeny, a sice tak pravidelne, ze rozestavenf a poctu jejich Ize uziti za znak svstematicky. Obycejne jest hlavnf zilka u stenopter opatfena na onom mfste, pod nfmz vznika zilka vedlejsf, tfemi chlupy (velmi zffdka ctyfmi neb peti). ktere jsou od chlupu sousednfch v pravo i v levo mezerou oddeleny. Hlavnf zilka bfva pak az ke konci kffdla nekdy stejnomerne chlupy poseta, obycejne vsak ma uprostfed jeden a ke konci dva chlupy (vyjimkou jen dva neb ctyfi). Vedlejsf zilka byva po cele sve deice chlupy poseta. Podelna zilka v kfidlech dolejsfch jest jen na basi nekolika chlupy opatfena. Coleoptrala majf obe zilky podelne tuhymi chlupy posety. Zilky pffcne jsou nahe. Porovnanf ^ilek v kfidlech tfasnenek s Zilkami jineho hmyzu nemuze jeste spravne provedeno byti, ponevadz nezname temef Mdnych z pfecetnVch die meho domnenf rodu krajin mimoevropskych, ktere zajiste rozvetvenfm svych 2ilek odchylnym uka^ou nam snad casern cestu, kterou se v tom ohledu brati mame. Redtenbacher a Jordan tvrdf, ze hofejsf zilka podelna v kffdle rodu Aeolothrips odpovfda zilce v kffdle sfdel, jez sluje mediana, a dolejsf zilce rovnokffdlych, ktera se nazyva vena interno-media. 39* — 307 — H. UZEL, MONOGRAPHIE der ordnung thysanoptera. 0 zilce, ktera bezi na vnitfni strane supinky, zda se, ze opravdu odpovida zilce rovno- kfidlych, zvane vena analis. Cely povrch kfidel u vsech tfasnenek terebrantialnich jest pokryt velice huste pfejemnymi jehlickami. U druhu Parthenothrips dracaenae jsou kfidla podobne sit'ko- vana jako povrch jeho tela. — Take slusi zminiti se zde o hackovitem pfistroji, na basi dolejslho kridla u nekterych trasnenek se vyskytujicim, jenf slouzi k zachyceni kridla hofejsiho za tim ucelem, abv obe kridla pfi letu vespolek pevne souvisela. — U rodu Aeolothrips naleza se nad korenem horejsiho kridla silna supinka chitinova, ktera pfilisnemu ohrnuti jeho zabranuje. V klidu jsou kridla u terebrantii slozena tak, ze horejsi lezi na tele vedle sebe, casto ke konci od sebe se vzdalujice; pod kazdfm pak kridlem horejsim lezi prislusne kridlo dolejsi. U tubulifer lezi vsecka ctyri kridla v klidu tak, ze ve druhe polovici sve delkv presne jedno druhym jest krvto (Tab. VII., fig. 142.). U nekterych druhu zakrnuji kridla v jednom neb obou pohlavich tou merou, ze pterothorax nepresahuji aneb jen malo, velmi zridka az k ctvrtemu clanku abdom., jej prerustaji. Takove pahylkv kfidel zobrazeny jsou na Tab. VI., fig. 105. a 106. Na horejsim takto zakrnelem kridle lze.spatriti supinku uplne vyvinutou a tez zilku okruzni, pahylek obrubujici. U maleho pomerne poctu druhu schazeji kridla uplne, takze ani nej- mensich zbytku nelze spatriti. Tak ku pr. u rodu Aptinothrips, Prosopothrips a u bez- kfidle formy druhu Aeolothrips albocincta. SVALY. MUSCULATUR. Cele telo prostonpeno jest cetnymi svaly, z nichz zvlaste mnohe jsou umistneny v hrudi, kdez slouzi k pohybu noh a bud’ primo neb nepfimo k pohybu kfidel. Mnohe z nich usazuji se na konce vchlipenin chilinovych, o nichz jsme nahofe promluvili, a na zadni okraj mesoscutella, kdez jejich chitinove konce tvofi tak zvane diaphragma. Mezi timto a pfednim okrajem mesoscutella napnuty jsou die Jordan a dva pary nepfimych svalu letacich: vnitfni mohutnejsi a vnejsi slabsi. V metathoraxu svaly ty zakrnuji. Jine svaly prostupuji hrud ve smeru kolmem. V abdomenu vynikaji zvlaste cetne, kratke svaly, ktere spojuji vzdv dva za sebou nasledujici clanky a vtahovani jednoho do dru- heho umoznuji. Take kladelko samicek jest mnohymi svaly opatfeno, jez vetsinou umistneny jsou v pfedposlednim clanku abdominalnim. SOUSTAVA NERVOVA. NERVENSYSTEM. Soustava nervova jest u tfasnenek velmi koncentrovana, a to sice u tubulifer merou jeste vetsi nez u terebrantii. U tech to studovana byla Jordanem na druhu — 308 J. UZEL, MONO GRAFI-E RADU „THYSANOPTERA“. Parthenothrips dracaenae. Ja sam pak zvolil jsem si z tubulifer druh Trichothrips copiosa, jehoz soustavu nervovou v nasledujlclch radclch poplsi, a vytknu pak rozdily mezi obema zmlnenymi druhy, zastupci to obou podfadu trasnenek. Trichothrips copiosa ma pomerne veliky mozek (Tab. VIII., fig. 157., b) tvaru podlouhleho, ktery v predu vysyla dve mohutne kratke vetve k oci'm (a), nahore tri kratke tenke vetve ke trem ockum a dole dve vetve k tykadlum. Vzadu vychazejl z neho dve commissury, ktere mezi sebou uzavlrajl jicen a tvorl tak kruh jlcnovy. Dale vchazejl do zauzliny podjlcnove, ktera vsak zde tvorl se zauzlinou prothorakalni jedinou hmotu ( d ). Tato ma tvar hruskovity a vysyla v predu po jednom nervu ( e ) do prveho paru noh. Ze zauzliny prothorakalni vychazl jedina licha velmi kratka a stlustla commissura. Zauzlina mesothorakalnl ( f ) jest znacne kratsl nez prothorakalni, ma tvar splostily, jest napred vykrouzena a vysyla v predu na kazde strane po jednom nervu do horejslch krldel (g) a uprostred po jednom do druheho paru noh ih). Zauzlina metathorakalnl (i) jest asi tak dlouha jako predchazejlcl, avsak o neco hmotnejsl, a pfiklada se k nl sirokou plochou, takze commissury mezi obema zauzlinami nenl. As uprostred vychazl z nl na kazde strane jeden nerv, ktery jde do dolejslch krldel ( j ) a vzadu na kazde strane jinf, jdoucl do zadnlho paru noh ( k ). Nasledujlcl objemna zauzlina ( l ) povstala srustem vsech zauzlin abdominalnlch a posunula se do hrudi, kde2 velmi sirokou plochou prileha k zauzline metathorakalnl, tvorlc takto s nl a se zauzlinou mesothorakalnl jedinou hmotu nervovou, na kterez meze trl velikych zauzlin, z nich^ povstala, jen zaskrcenlm se prozrazujl. Ze zauzliny abdominalnl vychazejl po kazde strane dva sbllzene nervy a vzadu tlusty provazec nervovy, ktery se tahne celym abdomenem az na konec tela, pred nlmz se dell ve dve vetve. Provazec ten vysyla v ruznych mezi sebou vzdalenostech po ka2de strane sedm nervu, ktere brzv dell se ve dvl. Nervy prave strany vychazejl z provazce ponekud nl^e nez nervy na strane leve. Obe vetve pak, ve ktere se provazec pred koncem rozdeluje, vysylajl jeden nerv na vnitfnl stranu ( 9 ), a pokud jsem mohl pozo- rovati, dva (10, 11) na stranu vnejsl. Soustava nervova trasnenek terebrantialnlch lisl se od teze soustavy tubulifer predevslm tim, ze koncentrace jejl nenl tak velika. Zauzlina metathorakalnl spojena jest se zauzlinou mesothorakalnl, jakoz i se zauzlinou abdominalnl kratkou commissurou. Zauzlina abdominalnl pak nelezl v hrudi, nybrz v prvych tfech clanclch zadku. Jiny rozdll spoclva v tom, ze provazec nervovy, vychazejlcl ze zauzliny abdominalnl, tahne se az na konec tela, nerozdeliv se ve dve vetve a stavaje se elm dal tlm uzslm. V stejnych vzdalenostech mimo to vysyla v ka2dem clanku abdominalnlm po jednom paru nervd. R. 1852. videl Haliday (L. c. 61.) poprve soustavu nervovou trasnenek a pise o nl, £e sklada se ze ctyr stesnanych zauzlin a z jednoducheho snad provazce nervoveho. Vykres soustavy nervove druhu Phloeothrips (= Trichothrips ) pint, jejz Haliday podava (Tab. VIII., fig. 1.), jest malidky a velmi nejasny. Lze tu spatrovati sest ste¬ snanych zauzlin a lichy provazec nervovy. — 309 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH.YS ANOPTER A. USTROJE SMYSLOVE. SINNESORGANE. USTROJE HMATU. TASTWERKZEUGE UND TASTORGANE. Ke hmalu slouzi tfasnenkam tykadla, makadla a chlupy hmatave, 11a ustrojtch ustntch a poruznu na tele rozestavene. Tykadla tfasnenek, obycejne as tak diouha jako hlava a prothorax dohromadv, smefujt do pfedu. Clanky jejich jsou dosti stihle, jen prve dva, zvlaste pak druhv, jsou zejmena u tfasnenek terebrantialntch zavalitejst, sirs! a pravidlem kratst nez nasledujtct. Pocet clanku tykadelnlch koli'sa mezi sesti az devtti. — Tubulifera maji tykadla vzdy osmiclenna. Tfett clanek jejich byva casto nejdelsim v celem tvkadle. Sedmy clanek jest vzdv kratstm a vMv aspon o neco uzstm nez clanky pfedchazejict. Poslednf jest pfispicately a vzdy kratst a znacne uzst nez sedmy; jest nejmenstm clankem v celem tvkadle. U druhu Cephalothrips monilicornis tvoft poslednt tfi clanky dohromady jakysi celek (Tab. VII., fig. 135.). — Stenoptera majt tykadla sesti- a£ osmiclenna. Rody Parthenothrips, Thrips, Baliothrips, Sminyothrips, Stenothrips, Bolacothrips a Platy- thrips majt tykadla sedrniclenna. Sedmy clanek jejich jest mnohem kratst a uzst nez pfedchazejict a sluje stylus. Sestv clanek bvva nejdelsim z celeho tykadla, takze sedmy clanek jen jako maly apicalnt pftvesek se jevt. Jen u rodu Parthenothrips jest 6. cl. mnohem kratst nez paty (Tab. VI., fig. 93 ), a take 7. cl. v deice znacne ho pfekonava. U rodu Drepauothrips zmizela hranice mezi sedmym clankem a sestym (Tab. VII.. fig. 113.), takze tykadlo jest jen sesticlennym, s sestym clankem mohutnym, pfispicatelym. Rody Chirothrips , Limothrips , Sericothrips, Physopus, Rhaphidothrips , Oxythrips , Pachythrips, Anaphothrips, Aptinothrips, Belothrips. Dictyothrips, Dendrothrips , Prosopothrips a Heliothrips majt tykadla osmiclenna. Dva poslednt clanky jejich jsou mnohem u2st a obycejne kratst nez pfedchazejict a tvoft dohromady tak zvany stylus. SestY clanek byva Lake u techlo tfasnenek nejdelsim z celeho tykadla a ma u druhu Anaphothrips virgo (Tab. VI., fig. 75.), Dendrothrips tiliae a D. Degeeri pfed koncem .zfetelnou sikmou pfehradku, takze u nich tykadlo zda se byti devtticlennvm. U variety connaticornis druhu Aptinothrips rufa schazt stylus uplne (Tab. VI., fig. 79.), a ty¬ kadlo stava se sesticlennym, s sestym clankem velikym, pfispicatelym. Neobycejne dlouhy a tenky stylus maji rody Rhaphidothrips (Tab. VI., fig. 70.), Heliothrips (Tab. VI., fig. 91.) a Belothrips (Tab. VI., fig. 80.). U rodu posledne jmenovaneho jest stylus skoro tak dlouhy jako clanek sesty. U rodu Heliothrips jest druhy clanek stylu znacne prodlouzen, takze delkou svou skoro se vyrovnava nejdelstmu clanku tfettmu. U rodu Rhaphidothrips pak stylus dokonce znacne pfesahuje delku pateho a sesteho clanku dohromady. Tvto dva clanky pfikladajt se zde k sobe sirokou plochou a tvoft tak vespolek jakysi celek. Podobne — 310 — J. UZEL, MONO GR AFIE RADU *THY SANOPTER A“. tesne spojeni pateho a sesleho clanku nalezame tez u druhu Physopus ulmifoliorum a Baliothrips dispar (Tab. VII., fig. 108.). Pokud se tvaru clanku tyce, slusi jeste poznamenati, ze u druhu Chirothrips manicata prodluzuje se druhy clanek na vnejsi stranu v trojhranny siroky zub (Tab. V., fig. 49.); u druhu Limothrips denticornis podobne utvoren jest clanek treti (Tab. I., fig. 8.). — Coleoptrata majf tykadla deviti- clenna. U rodu Melanothrips (Tab. V., fig. 35.) jsou vsecky clanky v deice ne pfilis rozdilne. Posledni dva- jsou nejkratsimi a nejuzsimi. U rodu Rhipidothrips (Tab. V., fig. 43.) jest treti clanek nejdelsim z celeho tykadla, a posledni tri srustaji v jediny celek, na nemz vsak zretelne lze spatrovati hranice clanku, z nichz se sklada. U rodu Aeolothrips (Tab. V., fig. 46.) jsou treti a ctvrty clanek neobycejne dlouhe, valcovite, a pet poslednich clanku srusta v mohutny celek se zretelnymi hranicemi jednotlivych cash, z nichz prvni jest as tak dlouha jako ostatni dohromady. — Nepravidelnosti v tvaru clanku tykadelnich jsou velmi hojne. Casto srustaji na tykadle jedne stranv dva az tri clanky v jedinou objemnou hmotu. jindy meni se dvouclenny stylus v maly neclankovany privesek. U druhu Aeolothrips fasciata a albocincta jest uplny srust poslednich peti clanku dosti obvcejny. Vlastnimi ustroji hmatavymi na tykadlech jsou cetne chlupy, ktere bud’ jsou po- ruznu na nich rozestaveny, aneb tvofi pred koncern jednotlivych clanku kruh. U rodu Parthenothrips a Heliothrips prodluzuje se konec stylu v neobycejne dlouhy hmatavy vlasek. U rodu Dendrothrips naleza se na sestem clanku jeden ohnuty silny a dlouhy chlup hmatavy, ktery dosahuje skoro konce tykadla. Po tykadlech jsou hlavnim sidlem hmatu makadla. Makadla maxillarni jsou vzdy znacne delsi nez makadla labialni, kterazto u rodu Dendrothrips a Belothrips skoro uplne zakrnuji. U tubulifer jsou oba pary makadel dvouclenne. Prvni clanek jejich jest velmi kratky. U terebrantii jsou makadla maxillarni dvou- neb tficlenna, makadla labialni pravidlem dvou-, a jen u rodu Aeolothrips a Rhipidothrips ctyrclenna. Tficlenna makadla maxillarni maji rody: Chirothrips , Sericothrips , Physopus , Raphidothrips, Oxythrips , Pachythrips, Anaphothrips, Aptinothrips, Belothrips , Dictyotlirips, Prosopothrips, Thrips , Sminyothrips , Bolacothrips , Drepanothrips a vsecka coleoptrata; dvouclenna makadla maji rody: Limothrips, Dendrothrips, Heliothrips, Parthenothrips, Balio- thrips , Stenothrips a Platythrips. Je-li makadlo trojclennym, byvaji obycejne vsechny tri clanky stejne dlouhe. U rodu Aptinothrips jest prvni clanek znacne delsi nez ostatni dva, a u druhu Oxythrips firma jest prostredni neobycejne maly. Makadlo ma¬ xillarni dvouclenne ma u rodu Limothrips a Dendrothrips oba clanky asi stejne dlouhe; u rodu Heliothrips , Parthenothrips, Baliothrips, Stenothrips a Platythrips jest vsak druhy clanek znacne delsi nez prvy, a zrejme na nem lze znamenati, ze povstal srustem dvou clanku. Tubulifera maji druhy clanek makadel maxillarnich na konci pravidlem £tyrmi chlupy hmatavymi opatreny; u terebrantii stoji pak na konci jejich tri az pet, zridka vice takovych chlupu. Krome toho naleza se jeste na basi posledniho jejich — 311 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. clanku aneb nedaleko base jeden clilap hmatavy. Velmi dlouhy chlup toho druhu stoji u tfasnenky Aeolothrips fasciata na konci prveho clanku makadla maxillarniho. Makadla labialnl jsou u vsech tfasnenek ukoncena nekolika nedlouhymi podobnvmi chlupy. Z chlupu hmatavych, na ustrojich ustnich se nalezajicich, vynikaji ty. ktere umi- stneny jsou na hofejsim pysku. Jest jich obycejne sest, nekdy i vice. Spodni pysk opatfen jest tez nekolika takovymi chlupy. I maxilly maji nektere ojedinele. — Na samem konci dolejsiho pysku stoji u terebrantii po kazde strane otvoru ustniho vetsi pocet pruhlednych trichomu (Tab. IX., fig. 161.), ktere se die Bohlse (L. c. 167.) prodluzuji dovnitr pysku v chitinovou rourku. Snad take tyto utvory slouzi ku hmatu, nebot' maji podobu hma¬ tavych ustroju, jez na rypaku much nalezame, a jez Ley dig zobrazil*). Take ostatni telo trasnenek jest opatfeno znacnym poctem chlupu hmatavych; tak mezi ocima. na zadnim a nekdy i na pfednim okraji prothoraxu a na konci tela. Mnohe z Lechto chlupu byvaji u nekterych druhu tubulifer palickami ukonceny (Tab. III., fig. 20.; Tab. IV., fig. 28.). Podobne chlupy na tele i okoncinach larev (Tab. 11.. fig. 13.) a nymf (fig. 14.) jsou casto palickami nebo trychtyrky zakoncene, a dluzno je za hmatave chlupy povazovati. USTROJE CHUT1. GESCHMACKSORGANE. Boh Is (L. c. 167.) nalezl na spodni (vnitrni) strane horejsiho pysku pficnou radu, pozustavajici z osmi sikmych prohlubin v chitinu, z nichz v kazde trci pruhledny cipek. Cipky ty jsou ve spojeni s vlakny nervovymi, vyc.hazejicimi ze dvou malych ganglii, jez pod mozkem se nalezaj:. 0 tomto ustroji mysli zmineny autor, ze by snad mohl byti ustrojem chuti, co2 jest velmi pravdepodobno. USTROJE C1CHU. GERUCHSORGANE. Sidlem cichu jsou tykadla a makadla. U tubulifer nalezame na tfetim az sestem clanku tykadelnim po kazde strane pfed koncem jeden ohnuty pruhledny cipek, klery za cichovy dluzno povazovati. Nejvetsimi jsou tyto cipky u druhu Acantliothrips nodi- cornis (Tab. VII. , fig. 145., a). Z trasnenek terebrantialnich ma rod Chirothrips na vnejsi strane tretiho a ctvrteho clanku (Tab. V.. fig. 49.; fig. 50.) a rod Heliothrips na tfetim a2 sestem clanku po jednom takovem cipku. Vetsina ostatnich rodu ma na tfetim az sestem clanku tykadla po jednom dvouramennem pruhlednem cipku cichovem, ktery^to sedi na *) Les sens et l’instinct chez les animaux et principalement chez: les insectes. Par Sir John Lubbock. Paris 1891, str. 18., fig. 24. ‘ ' — 312 — J. UZEL, MO NO GRAF IE RADU ,TH YSANOPTER A“. prekratke tluste stopce ve svetle prohlubine nedaleko konce jednollivvch clanku. Na tretim a ctvrtem clanku jsou tyto cipky nepomerne vetsimi nez na nasledujicich dvou. Na tretim naleza se utvor ten na hofejsi strane jeho, na ctvrtem dole. Nejvetsi takove cipky ma druh Thrips Klapdlehi (Tab. VI., fig. 107.). Rod Parthenothrips opatren jest podobne jako tubulifera cipky cichovymi od sebe oddelenymi. Coleoptrata cipku tech nemaji. Makadla maxillarni jsou jen u nekterych tubulifer a u rodu Aeolothrips na konci cipky cichovymi opatrena. U rodu Megalothrips jsou dva takove cipky (Tab. VII., fig. 115.), u druhu Cryptothrips dentipes jeden. U rodu Aeolothrips stoji na konci ma¬ kadla maxillarniho taktez jen jeden, a to velmi kratky cipek cichovy (Tab. IX., fig. 161.). Na makadlech labialnich vyskytuji se cipky tyto casteji. Vsecka tubulifera maji po jednom (Tab. VII., fig. 120.) nebo dvou (Tab. VII., fig. 116.) takovych cipcich, kterezto jsou casto zakrivene (Tab. IV., fig. 30.). Rod Aeolothrips ma taktez dva, a sice velmi kratke (Tab. IX., fig. 161.); rodu Melanothrips ■ schazeji. Stenoptera nemaji, pokud vim, na makadlech zadnych cipku cichovvch. USTROJE ZRAKU. SEHORGANE. Oci nalezaji se v pfedu na hlave na hrane mezi temenem a celem. Jen vyjimkou (u rodu Chirothrips a Idolothrips ) byvaji vice do zadu posunuty. Maji podobu bud’ kulatou, nebo ledvinitou (na pr. u rodu Megalothrips). U rodu Aeolothrips sahaji da- daleko na spodni stranu hlavy (Tab. IX., fig. 161.). Skladaji se z cetnvch slozitych ocek, jichz rohovky jsou znacne vypoukle, takze oko ma vzhled maliny. Jednotliva slozita ocka nejsou v celem oku vzdy tak tesne smestnana, Ze tvori sestiboka policka, nybrz stavaji se nekdy na pokraji oka a v dolejsi cash jeho, ktera naleza se na cele, fidcinii, takze se mezi sebou ani nedotykaji (Tab. IX., obr. 161.) U nekterych druhu (tak zvl. u Se- ricothrips staphylinus , Physopus primulae, distincta, inconsequens a Parthenothrips dracaenae) jsou oci znacne vykoulene. U rodu Trichothrips , a to zvlaste u druhu semicaeca , jsou velmi male a jen z nepatrneho poctu ocek slozitych se skladaji. Uplne slepych trasnenek neni. Ocka jednoducha jsou obyCejne pritomna a nalezaji se na temeni hlavy mezi ocima na rozich trojuhelnika, jehoz vrchol jest obracen do pfedu. Jsou opatrena mnozstvim cerveneho pigmentu, ktery nahromaden jest na strane obracene ke stfedu trojuhelnika. U rodu Aptinothrips, Prosopothrips, Platy thrips, u druhu Trichothrips semicaeca , dale u samcu rodu Chirothrips a Limothrips schazeji uplne. U ostatnich druhu rodu Trichothrips a u druhu Physopus nigriventris, frontalis , pilosa a Bolacothrips Jordani vice nebo mene zakrnuji. Nekdy, kdy2 jiz rohovka ocka jednoducheho zmizela uplne, nalezame jeste zbytky pigmentu. Pozoruhodno jest, ze vsude tarn, kde ocka scha¬ zeji aneb kde jsou zakrnela, neni kfidel. H. U Z EL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA. USTROJE SMYSLOVE NEZNAMEHO UCELU. SINNESORGANE VON UN BEK ANN TER FUNCTION. Takovym ustrojem je dlouha cira supinka, ktera jednim okrajem pfileha na spodni stranu sesleho clanku tykadla a v pfedu v cipek je prodlou^ena. Naleza se u druhu Physopus ulicis a phalerata (Tab. V., fig. 58. , a). Jiny zahadny ustroj smyslovy spa- tfujeme u rodu Aeolothrips. Na tfetim a ctvrtem clanku tykadelmm jest totiz v druhe polovine dlouha hluboka ryha, chilinu prosta a pokryta svetlou blankou. U tehoz rodu naleza se jeste na sestem clanku tykadla male okrouhle svetle mislo. — Ivonecne nalezl B o his (L. c. 167.) u tubulifer dve rourovite prohlubiny na jazyku, z nichz v kazde naleza se dlouha svetla stetina, ktera na kazde strane z ctpku jazyka vycniva. Ucel toboto pfistroje nedovede si vysvetliti. USTROJE ZAZIVACI. VERDAUUNGSORGANE. Zazlvaci roura pocina usty. ktera lezi na vrchole kuzele ustniho a koncl fiti na spicce posledniho clanku abdominalniho. Rozeznavame na ni tri cash, totiz stfevo pfednl (jlcen), stfevo prostfedni (zaludek) a stfevo zadni. Pocatek stfeva pfedniho lezl v kuzelu ustnim, ktery utvofen jest ustroji ustnimi. 0 ustrojich techto hodlame obsirne pojednati, ponevadz pfave ony nejvice charakterisuji hmyz tfasnokfldly jakozto fad a velmi zajimavymi se stavaji tim, ze na nich lepe nez kdekoli jinde sledovati muzeme postup, kterym ustroje ssave vznikaji z kousavych ; spo- jujit’ totiz tfasnenky oba ty druliy kusadel v jedno. — Nejprve popiseme kratce, k vuli vseobecne orientaci, podobu ustroju ustnich, nacez pfikrocfme k dukladnejsimu ohleda- vani jednotlivvch casti*). Sosak tfasnenek neboli kuzel ustni, jak jej pro jeho podobu kuzelovitou nazfvame, naleza se, jak jiz dfive praveno, vice nebo mend, nekdy uplne pod pfedohrudi, takze zda se byti pfiveskem teto. Tak je tomu u tubulifer (Tab. VIII.. fig. 148.). V klidu jest sosak pfitlacen k prosternu a lezi mezi kyclemi prveho paru noh, u tubulifer v pro- hlubine jeho. Delka sosaku u jednotlivych rodu znacnou merou se meni. Obycejne saha jen do poloviny prosterna; zfidka dosahuje konce jeho, jakz tomu jest ku pf. u rodu Poecilothrips. Tez tvar jeho jest rozdilny. U vetsiny rodu tfasnenek terebrantialnich jest sosak sirok^ a tupy, u jinych (ku pf. u rodu Aeolothrips a Rhipidothrips ) tenky a ostry. U tubulifer maji taktez nektere rody kratky, siroky a tupy sosak ( Megalothrips , Crypto- thrips, Anthothrips, Zygothrips, Cephalothrips a Trichothrips) ; u jinych pak jest uzky, dlouliy a ostry ( Phloeothrips , Acanthothrips , Liothrips, Poecilothrips) . V cas pfijimani potravy jest kuzel ustni pomoci svalu skoro kolmo na osu tela postaven. *) Druhy nami v tom ohledu zkoumane jsou zvlaste Aeolothrips fasciata, Trichothrips copiosa a pedicularia , Anthothrips statices , Cryptothrips dentipes a Poecilothrips albopicta. — 314 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA“. Velikou pohyblivost’ sosaku umozhuje mekka svetla blana (Tab. VIII., fig. 148 .,d; Tab. IX., fig. 161., bl), ktera na basi jeho se rozprosttra a spojuje ho s chilinovou kostrou cast! sousedntch, a to v pfedu s okrajem cela (r), po stranach s okrajem prodlouzenych tvaft (u) a vzadu s prosternem. Plast’ kuzele ustniho slozen jest ze ctyf castt. V pfedu (kdyz sosak je vzpftmen) naleza se trojhranny hofejst pysk (a), po kazde jebo strane siroka kusadla druheho paru (maxillae, b ) s jednlm parem makadel, a dole siroky spodnt pysk (labium) s druhym parem makadel. Spodnt pysk ze vsech cash merou nejv6tst zucastnuje se pfi tvorbe. plaste. Na konci rypaku naleza se otvor ustnt, kterym mohou vymrstena byti kusadla prvntho paru (mandibulae, j), jez u trasnenek lezl uvnitf plaste, a jez majt podobu velmi dlouhych stetin. Krome toho naleza se jeste y dutine plaste jeden lichy, velmi silny bodec (m), ktery lezf na jejt leve strane a na sve basi se roz- sifuje v desku (n). Tento utvor, jenz bodcem ustnlm budeme nazyvati, jest pro tfa- snenky velmi char akteri sticky, nebot’ nevyskytuje se u zadneho jineho hmyzu. — Po- znavse tak povsechne podobu sosaku, obrat’me se jiz k dukladnejsimu popisu castt, z kterych se sklada. Horejsi pysk (labrum, Tab. IX., fig. 161., a) ma podobu vysokeho trojuhelnika a pametihodnym jest ttm, ze basis jeho jest nesymmetrickou. U trasnenek terebrantial- nich prodluzuje se totiz prava jejt strana skoro az k okraji cela, kdezto leva od neho se oddaluje. U tubulifer pak (Tab. IV., fig. 30., fig. 31.), kde cela basis hofejstho pysku jest mnohem bliZst okraji celntmu nez u podradu druheho, nesoumernost’ jevt se ttm, ze rob na leve strane base jest hluboce vykrojen. Ke konci se labrum znacne zuzuje a konct bud' tupe (u vsech terebrantit a z tubulifer u rodu Megalothrips, Cryptothrips, Anthothrips a Zygothrips), aneb ohybajt se okraje jeho do zadu a tvoft tak dlouby, duty, na konci otevreny hrot (Tab. IV., fig. 30.). Kratce pfed koncem jest pysk u terebrantit na malou vzdalenosf po cele strce blanitym a svetlym, na konci pak ma uzkou blanitou obrubu (Tab. IX., fig. 161.). Druhy par kusadel (maxillae, Tab. IX., fig. 161., b ) pfiklada se ke stranam hofejstho pysku, s nimiz jest pevne spojen. Kazde kusadlo ma tvar trojuhelnika. Blana, ktera jeho basi spojuje s prodlouzeninou tvafe, jest velmi uzka. Maxilly nedosahujt konce hof. pysku, nybrz ztracejt se pfed ntm z povrchu kuzele ustntho a vnikajt do jeho dutinv. kdez die Bo his e pevne se spojujt se stranami jazyka (glossa). Nedaleko base kusadla a rovno- bezne s nt tahne se nekdy zfetelna pftcna ryha, kterou Jordan povazuje za hranici mezi dvema. cast’mi, ktere u kusadel druheho paru hmyzu jinych jsou zfetelne oddeleny. Cash tv slujt cardo a stipes. Malae, tfett to cast' kusadla, zakrnujt zde uplne. As uprostfed ma ka2da maxilla sve makadlo, ktere stojt na okrouhlem blanitem svetlem mtste (Tab. IV., fig. 30.), jez u terebrantit prodluzuje se az k basi kusadla (Tab. IX., fig. 161.). Spodnt pysk (labrum) tvoft zadnt stenu plaste kuzele ustniho a ohnutfmi kraji svymi pevne pfileha k okrajum druheho paru kusadel. Nelze na nem spatfovati jiz stop, ktere by poukazovaly k tomu, ze srostl z leve a prave strany. Za to hranic.emi od sebe H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYS ANOPTKRA. oddeleny jsou casti jeho: submentum (Tab. IV., fig. 30., c), mentum (Tab. IV., fig. 30., d; Tab. IX., fig. 161., e) a ligula (Tab. IX., fig. 161., i). Tyto hranice jsou nejpatrnej- simi u rodu Aeolothrips , kdez pozustavaji ze svetlych a pomerne sirokych spojovacich blan (d). Mentum ma na svem konci, a sice casto na svetlem blanitem miste (Tab. IX., fig. 161., g) druhy par makadel (h). U rodu Aeolothrips prodluzuje se nahofe po kazde strane v tenky dlouhy vybezek (f), ktery pfiklada se na okraj otvoru ustniho. Ligula sklada se ze dvou casti. Vnejsi z nich, jez jest na konci blanita (i), obklopuje otvor ustni ze zadu a ze stran a priklada se nahofe okraji svymi na konec hofejsiho pysku. Tuto cast' povazuje Bohls za srostle pfivesky jazyka (vnejsi sanice, paraglossae), ktere uvnitf uprostfed na zadni stene pfed otvorem ustnim maji podlouhly chitinovy utvor, jenz die Bohls e nekdy na konci jest dvouklanny. Tento utvor jest die tehoz spisovatele jazyk (srostle vnitfni sanice, glossa). Dvouklanny konec jeho ukazuje na srust z prave a z leve poloviny. Jazyk ma nahofe uprostfed podelny zlabek, ktery pry tvofi spodni polovinu roury, do niz usti se zlazy slinne, — Jeste slusi podotknouti, ze dolejsi pysk ma prave tak jako hofejsi mimo vnejsi take vnitfni stenu (jaksi dvojite dno), kteraz jest u onoho blanitou, u tohoto chitinovou. Prostor, ktery uzaviraji mezi sebou ustroje ustni, plast' kuzele tvofici, vyplnen jest die Bohlse velikym ctyfhrannym chitinovym roubikem, jehoz pfedni stena pfechazi v zadni stenu jicnu a zadni ve vnitfni stenu spodniho pysku. Jest to tak zvany hypo- pharynx. Ziizeny konec jeho saha skoro az k otvoru ustni mu. Pfedni jeho plocha ma, die zmineneho autora, dlouhy zlabek, ktery pokryt jest vnitfni plochou hofejsiho pysku. takze tvofi uzavfenou rourku, je^ pfimo souvisi s jicnem, a jest pocatkem roury zazivaci. Konecne pokryva die Bohlse cast' zadni plochy hypopharynxu jazyk a tvofi tak ze zlabku, na jazvku se nalezajicim, taktez rourku. jez prodluzuje se az k mistu, kde zadni plocha hypopharynxu pfechazi ve vnitfni stenu dolejsiho pysku. Tam, die popisu Bohls ova, usti se do zminene roury lichy vyvod zlaz slinnych, a sice skrze malv duty chitinovy vytvor, jehoz svetlosf svaly se bud' otevira neb uzavira. Slinna rourka konci, hypopharynxem jsouc tvofena, zaroven s nim nedaleko pfed usty. Prvni par kusadel (Tab. IX., fig. 161., j) promenen jest u tfasnenek v bodave stetiny, podobne jako u mnoheho jineho hmyzu. Kazda z techto stetin sklada se ze dvou kusu: z basalni chitinove paky (l) a z vlastni stetiny bodave (j). Chitinova paka jest u terebrantii jednim koncem pohyblive spojena s okrajem prodlouzene casti tvafe, u tubulifer pak vkloubena jest na spicce uzkeho vyrostku stlustleho okraje celniho. Na druhem konci nese stlustly kofen (k) stetiny bodave. V klidu jest paka zminena do pfedu namifena. U terebrantii jest kratka a nepfesahuje mnoho okraj cela; u tubulifer vsak jest prodlouzena az pod oci. Bodave stetiny bezi u terebrantii lined od sve base nizkym obloukem pod hofejsim pyskem nedaleko jeho postrannich okraju k ustum a konci kratce pfed nimi. U tubulifer jsou pomery jine. Tam ohybaji se velmi dlouhe stetiny bodave na dorsalni stranu hlavy a bezi pod stenou tylni, jsouce vice nebo mene k sobe — 316 J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. pfiblizene*), nacez se do kuzele ustniho staceji. Kdy2 trasnenka stetiny ty vymrsti, po- stavi se die Bohlse chitinove paky kolmo na stenu celni, takze tvori se stetinami bodavymi uhel pravy. Die tehoz autora netvofi chitinova paka a stetina dohromady morfologicky celek, co£ jest zfejmym, uvazime-li, ze u vsech ostatnich hmyzu sklada se prvni par kusadel jen z jedineho kusu. Paku dluzno povazovati za dlouhou vchli- peninu chitinove kostry vnejsi, ac kloubem s ni spojena jest. Jako^to pfesvedcivy dukaz, ze paka neni cast! kusadla, uvadi Boh Is pfitomnosf nekterych svalu, ktere ji spojuji s druhym parem kusadel. Mezi jednotlivymi kusadly za sebou nasledujicimi vsak u zadneho hmyzu nemame pfikladu takoveho spojeni. — Bodave stetiny maji po cele sve deice hluboky zlabek, a sice na strane vnitrni. Kdy^: stetiny ty z otvoru ustniho vvstoupi (coz deje se za pomoci svalu, jdoucich k basalni pace), pfilozi se die Halidaye a Bohlse jedna na druhou a zlabkv jejich vytvofi uzavrenou rourku ssavou. Kazda z obou stetin bodavych pohybuje se die posledne jmenovaneho autora v dlouhe rourovite dutine, vznikle vchlipenim ektodermu. U tubulifer jsou obe roury nasledkem znacne prodlouzenych stetin taktez velmi dlouhe; podepfeny jsou u nekterych druhu pod tylem silnou prickou chitinovou, ktera obe roury spojuje. Pficka ta jest zvlaste u rodu Anthothrips velmi patrnou. V kuzelu uslnim prikladaji se zminene roury k prave a leve strane hypopharynxu. Bodec ustni (epipharynx, Tab. IX., fig. 161., m; fig. 162.;. Velmi silny tento bodavv nastroj hmyzu trasnokfidleho zavinuje nesoumernost’ jejich ustroju ustnich. Lezi totiz na leve strane v dutine plaste a jest u obou podradu trasnenek jinak utvoren. U terebrantii pfipevnuje se jeho koren, v dutou desku rozsireny, pomoci ostreho pfivesku na okraj cela tam, kde vznika vchlipenina chitinova, smefujici k levemu oku (o). Ty pomery lze dobre pozorovati skrze prfisvitavou blanu spojovaci (&?), pod niz basis bodce ustniho lezi. Cely ustroj staci se pak v nizkem oblouku k otvoru ustnimu, v nem2 se dosti tupou spickou zakoncuje. Nedaleko za rozsirenou cash basalni priklada se bodec ustni k leve strane pozeraku, jenz die Bohlse prijima ho do zvlastni hluboke vchlipeniny. Kdy2 minul pozerak, prikladaji se k nemu, obklopujice jej: horejsi pysk, leve kusadlo druheho paru a hypopharynx. Basalni rozsirenina ma okrouhly otvor (Tab. IX., fig. 162., c), jimz vstupuje do ni mohutny sval (na fig. 161. vynechany). — U tubulifer zucast- nuje se tato rozsirenina pfi tvorbe plaste kuzele (Tab. IV., fig. 30., a ), vkladajic se do vykrouzene cash na leve strane kofenu horejsiho pysku. Od vnitrni strany teto desky ohyba se bodec nejdfive do predu, nace^ za kratko v oblouku staci se smerem k ustfim. Konec bodce vystoupi z ust jednak tim, ze cely rypak zatlaci se do zadu, coz nasledkem blanite jeho base jest snadnym, a jednak tim, ze zakriveni jeho die Bohlse tlakem pozeraku se vyrovnava. — Jordan vsim pravem povazuje bodec ustni za epipharynx, *) U rodu Megalothrips, Cryptothrips i Anthothrips jsou bodave stetiny na tyle dosti oddalene; u rodfi Trichotlirips, Phloeothrips , Acantliothrips velmi sbllzene. Pozoruhodno jest, ze prva skupina ina horejsi pysk veskrze tup^, druha skupina veskrze ostry. H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. nebot' pozoroval, ze u dospelych zarodku basalni deska jeho souvisi s hofejsim pyskem a jicnem. Zbyva nam jeste promluviti o pozeraku, jehoz zadni stena jest promenena v silnou desku chitinovou, do niz pfechazi, jak jiz nahofe feceno, pfedni stena hypopharvnxu. Pfedni stena pozeraku jest znacne tenet a pfechazi ve vnitfni (zadni) stenu hofejsiho pysku. Na ustroj ten pfiklada se die Bohlse jeden par mohutnych svalu, jejichz druliy konec pfipevnuje se na zadnim okraji oci. Smrstenim techto svalu stavi se cely kuzel ustni kolmo na podelnou osu tela. Ssani deje se nasledujicim zpusobem. Tfasnenka. vyhledavsi vhodne misto pomoci trichomu hmatavych na dolejsim pysku a cipku cichovych na makadlech. navrta je bodeem ustnim. Do otvoru takto vznikleho zapusti obe stetiny bodave, zlabky na sebe prilozene. Tak povstane rourka, kterou vystupuje st’ava do otvoru ustniho jiz tak zvanou kapillaritou. Odtud pak pozerakem cerpa se do pocatku zazivaci roury. Pfedni tenka stena pozeraku opatrena jest totiz (die Bohlse) mohutnfm svalem, ktery smrstenim svetlost’ jeho znacne rozsifi, cimz vzduch se zredi; nasledkem toho vystupuje tarn tekutina, puzena jsouc vetsim tlakem vzduchu okolniho. Hermetickeho uzavfeni dosahne pocatek zazivaci roury (usta), ze mekke cash, ukoncujici horejsi i dolejsi pysk, pevne k povrehu potravy se prikladaji. Za pozerakem pak uzavira se roura zazivaci die Bohlse v oka- mziku ssani skupinou svalu. V nasledujicich radcich vytkneme cestu, kterou se bralo studium ustroju ustnich trasnenek od pocatku. — R. 1761. videl Sulzer (L. c. 5.) na spodni strane hlavy trasnenek, zvetsiv je slunecnim mikroskopem na sest stop, dve vejcite vyvfseniny (bez- pochyby pfedni kycle) a mezi nimi hluboky llabek. Dve leta pozdeji videl Scopoli (L. c. 6.) zajiste jiz rypacek tfasnenek, nebot’ pocitaje do sveho fadu Proboscidea, jenz vyznamenava se ohnutym sosakem. R. 1764. mluvi Geoffroy (L. c. 9.) o male podelne skuline, dole na hlave se nalezajici, ve ktere by pry mohla kusadla ukryta byti. R. 1767. pravi Linne (L. c. 10.), ze tfasnenky maji rypacek k hrudi pfilozeny. R. 1773. pozo¬ roval Degeer (L. c. 11.), ze hlava dole prodluzuje se pod pfedohrud’, a ze ma na konci teto prodlouZeniny kratky, kuzelovity, tupy rypacek, na nemz stoji nekolik malych, z clanku slozenych makadel, a ktery nekdy az k pfednim noham zasahuje. Na konci rypaku videl tez malou spicatou cast’, coz zajiste byl konec bodee ustniho. R. 1829. rozeznal Strauss- Durkheim (L. c. 38.) na rypaku tfasnenek maxilly, avsak myslil, ze jsou volne po- hyblive. R. 1836. uvadi Haliday (L. c. 43.), nasledujici pozorovani: Ustroje ustni tfasnenek tvofi masity rypacek, ktery neni zatazitelny, a jehoz cash jsou vespolek srostle. Spodni pysk tvofi zadni cast’ rypacku a Ize na nem rozeznati submentum, dlouhe mentum a cast’ zvanou ligula. Palpi labialni stoji mezi mentem a ligulou na uzkem blanitem miste. Maxilly jsou ploche, trojhranne, a muzeme na nich jiz rozeznati cash, z nichz povstaly. Za polovinou sve delky nesou makadla, ktera jsou delsi nez makadla spodniho pysku. U terebrantii jsou makadla maxillarni tficlenna, u tubulifer dvouclenna, s prvym clankem — 318 — J. UZEL. MO NO GRAF IE RADU „T H Y S A N 0 P T E R A\ velmi kratkym. Hofejsi pysk ma podobu klinu, aneb jest trojhranny. Mandibulae jsou stetinovite a opatfene na sve basi nadufeninou; zda se, ze spojuji se s' cipkem maxill, pod nimiz lezi ; ke konci pfikladaji se k sobe a tvorl rourku o dvou chlopnlch. — Ha- lid ay take jiz pozoroval, ze okraj celni jest nesoumerny. Burmeister tehoz roku (L. c. 45.) potvrzuje mnohe udaje Halid ay ovy a mylne soudi, ze makadla labialni u tubuliler spojena jsou vespolek blanou. Blana tato jsou paraglossae, ktere mezi onemi makadly lezi, s nimi vsak nesrustaji. R. 1839. prostudoval tentyz autor (L. c. 50.) ustroje ustni druhu Chirothrips manicata , Heliothrips haemorrho idalis a Acanthothrips nodi- cornis a podava cetna vyobrazeni, pfedmetu toho se tykajici. V celku nepise vsak nic noveho, co by jakousi dulezitost’ melo. Nesoumernost’ ustroju ustnich nepozoroval. Do- mnele kusadlo prveho paru, jez kresll, jest vsude lichy bodec ustni. Nespravny svuj dfivejsi nazor o makadlech labialnich tubulifer, blanou srostlych, vykresem opravuje. R. 1852. objasnil Haliday (L. c. 61.) sve dfivejsi vyklady o ustrojich ustnich tfas- nenek mnohymi vykresy (Tab. V., fig. 2. b, c ; fig. 11. a\ fig. 13. b, c, cl. — Tab. VI., fig. 1. a — h] fig. 13. a; fig. 14. a — g ; fig. 15. a, b, c, h, i, h. — Tab. VII., fig. 31. — 37. ■ — Tab. VIII., fig. 23. — 35.), ktere jsou vsak malicke a nezretelne. 0 tubu- liferech poznamenava, ^e kusadla prveho paru jsou do predu stocena, a ze mohou byti dale vvmrstena nez u terebrantii. Pozoruhodno je, ze bodec ustni, neznaje jeho asymmetrickou polohu, povazuje za jazyk (lingua). R. 1888. popsal Jordan ustroje ustni v celku dosti spravne a cetnymi vykresy, druhu Parthenothrips dra- caenae a Idolothrips brunnea se tykajicich, vyklad svuj objasnil. R. 1891. prostudoval Bo his ustroje tyto a na zaklade rezu seriovych doplnil neb opravil lecktere udaje Jordan ovy, tykajici se hlavne hypopharynxu, slinne rourky a po^eraku, a vzajemnou polohu jednotlivvch cash v rypaku dobre vylo^il. V teze dobe napsal tez Anglican Harm an o ustrojech ustnich trasnenek velmi kratkou zpravu, k niz pripojil jeden vykres. Dalsi prubeh roury zazivaci popiseme pro kazdy z obou podradu trasnenek zvlaste, ponevad^ v tom ohledu ponekud mezi sebou se lisi. U tubulifer saha jicen (Tab. IX., fig. 163., a) az do pocatku zadohrudi, jest tenkostenny, bledy, a okraje jeho podelntch fas jsou zkadefene; ke konci trochu se rozsifuje (5). — Stfevo prostfedni cili zaludek sklada se ze dvou odstavcu. Pfedni odstavec (c) jest nejhmotnejsi cash v celem stfeve a byva u nekterych druhu jen as dvakrat delsi nez sirsi, u jinych vsak delka jeho vyrovna se skoro pateronasobne sifce. Jest bud’ tvaru vejciteho, aneb jest valcovity a k obema koncum zuzeny. Vzadu prodluzuje se v kratkou stopku. Druhy odstavec stfedniho stfeva (d) jest na pocatku as tak sirokv jako pfedni odstavec uprostfed (e); v pfedu vsak jest znacne prohlouben. Za rozsifenym pocatkem dosti nahle se zuzuje, ke konci pak poznenahla opet dosti znacne jest rozsifen (f). — - Zadni stfevo pocina malou kulatou nadufeninou ( g ), do ktere usti se zlazy malpighicke ( h ). Tenke stfevo ( i ) jest velmi kratke, jen as tfi- az — 319 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SANOPTERA. ctyfikrat dels! nez sirst. Tluste stfevo (j) jest velmi objemne, vfetenovite.a velmi uzkou rourkou zakoncene. U terebrantii jest jtcen (Tab. IX., fig. 164., a) deist a saha az do pocatku ab- domenu. Jest podobne vytvofeny jako u skupiny pfedchazejtct; jen na konci jest o neco vice rozstfeny (6). Stfednt strevo jevt se pomerne znacne delstm nez u tubulifer. Pfednt odstavec jeho (c) jest u nekterych druhu ( Aeolothrips ) velmi zfetelne od zadntho od- delen, jest nejsirst cast! celeho stfeva a ma podobu protahleho zamotku bource hedvab- neho. U jinych druhu ( Thrips flava a Parthenothrips dracaenae ) jest v pfedu nejsirstm, nazad pak vice a vice se zuzuje a pfechazt poznenahla do odstavce druheho, jenz vzdy po cele deice ma stejny prumer (d) a jen na konci trochu se rozsiruje (e). — Zadnl strevo ma u nekterych druhu ( Thrips a Parthenothrips ) na samem pocatku slabou stlusteninu, do ntz ustt se zlazy malpighicke; u jinych druhu (. Aeolothrips ) takove stlusteniny nent. Tenke strevo jest u nekterych druhu pomerne o neco deist nez u tu¬ bulifer (u rodu Aeolothrips [h] a Thrips ), u jinych rovnez velmi kratke. Tluste strevo it) jest objemny vak, ke konci velmi znacne zuzeny. U obou podradu jest strevo tak dlouhe, ze must se v klicku sloziti. U tubulifer tvort zadnt odstavec stredntho streva malou zatacku. Tentyz odstavec u terebrantii ohyba se do predu az k basi abdomenu, nacez teprv prtmo k riti se obract. Konecntk u zivych tfasnenek neustale cile se stahuje a roztahuje. R. 1852. popisuje Hall day prvy strevo tfasnenek a pravt, ze tubulifera majt stfednt stfevo od pfedntho (jtcnu) hlubokou ryhou odskrcene, ze pfednt cast’ tehoz stfeva (»proventricnlus«) jest hruskovita a zfetelne od zadnt cash oddelena, a ze tenke stfevo jest sotva deist sveho prumeru. U terebrantii pak, ze pfechazt pfednt cast’ stfedntho stfeva poznenahla v zadnt jeho cast’, a ze tenke stfevo jest mnohokrate sveho prumeru deist. Haliday take jiz udava, ze stfevo tubulifer jest o polovici deist nez telo, stfevo terebrantii vsak dvakrat deist nez toto. K popisu pfidava vykresy stfeva druhu: Aptino- thrips rufa (Tab. VII., fig. 19.), Thrips (= Physopus ) vulgatissima (Tab. VII., fig. 20. a 21.), Thrips obscura (= Anaphothrips virgo ; Tab. VII., fig. 26.), Limothrips cerealium (Tab. VII., fig. 24.), Sericothrips staphylinus (Tab. VII., fig. 22.) a rodu Phloeothrips (= Trichothrips ?; Tab. VIII., fig. 6.). Do dutiny ustnt vchazejt vyvody slinnych 2laz. U samic tubulifer a tez u tere- brantit nalezame dva pary techto ^laz, u samcu tubulifer tfi. Vetst z obou paru ma u samic tubulifer tvar vacku (Tab. IX., fig. 163., k ; Tab. VIII., fig. 158.). Obsah jejich jest velmi jemne zrnity, a zbarvtme-li je, vyniknou cetna velika jadra. Vyvod zlaz tohoto paru obklopen jest na basi velikymi bunkami, zfetelnymi jadry opatfenymi. Druhy par (Tab. IX., fig. 163., l\ Tab. VIII., fig. 159.) jest znacne menst, podlouhly. Uprostfed zlaz techto naleza se velika dutina v jednotlive skltpky rozdelena. Steny jejich jsou jemne zrnite a majt jednotliva velika jadra. Kolem vyvodu naleza se nekolik vetstch a nekolik menstch kulatych a bledych bunek (Tab. VIII , fig. 159., c). Obe ^lazy ukonceny jsou — 320 — J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „THYSANOPTERA“. tenkou nitkou ( d ). U samcu druhu Trichothrips copiosa nov. sp. nalezl jsem krome techto zlaz jeste jeden par (Tab. IX., fig. 163., m), ze vsech nejdelsi, valcovity, smerem k usti poznenahla se zuzujtci. Obsah techto zlaz jest prostoupen jemnejsimi a hrubsimi zrnky a rozdelen patrnymi hranicemi na velike bunkv, z nichz ka^da obsahuje mimo jmenovana zrnka velike jadro (Tab. VIII.. fig. 160.). Stredem zlazy tahne se dutina velmi nepravidelne zaskrcovana a naplnena cirou latkou, neobycejne silne svetlo lamajici. U terebrantii jsou oba pary zlaz slinnych mezi sebou velmi rozdilne. Kratsi z nich (Tab. IX., fig. 164.. I ) podoba se u nekterych druhu ( Aeolothrips ) znacne vet- simu paru zlaz u samic tubulifer, konec jejich jest vsak zaspicatelv. Druhy par (i) jest velice dlouhf a tenky a saha az do druhe poloviny abdomenu, kdez pripevnuje se k stenam pfedniho odstavce zaludkn (k). Touto zlazou po cele deice jeji tahne se jemny kanalek, ktery v male stlustenine zlazy (j) pfed ustim jejim trochu se rozsiruje. U jinych druhu ( Thrips flava. Pcirthenothrips dracaenae ) nalezame sice take tyto dlouhe nit- kovite zlazy slinne, koncem k zaludku prirostle, prvy par vsak ma jiny tvar. Kolem ustredni dutiny rozestaveno jest toti£ nekolik velikych bunek s velikymi jadry, ktera tvori kratkf mechfrek, jenz umistnen jest bud’ na konci hrudi neb na pocatku abdo¬ menu. Tenky, nitkovity v^vod jeho jest nasledkem toho velmi dlouhy. Vyvody obou pard slinnych zlaz jedne strany spojuji se v jednu chodbicku, ktera opet splyne die Bohlse pred samfm ustim do chitinove slinne banky s chodbickou, vytvorenou vyvody obou zlaz strany druhe. R. 1852. videl Haliday poprve zlazy slinne u trasnenek a pise o nich, ze skla- daji se ze dvou tvarem ruznfch paru, jejichz vyvody jsou nitkovite. V'ykresy jeho, ktere se zlaz techto tfkaji (Tab. VII., fig. 16.; fig. 19. h, i\ fig. 22. h] fig. 25.; fig. 26. h. — Tab. VIII., fig. 17. m\ fig. 18. — 22.), jsou castecne neurcitymi. USTROJE OBEHU KRVE. KREISLAUFSORGANE. Srdce jest u trasnenek velmi kratke a ma podobu maleho vacku, k obema koncdm zuzeneho. Le^i bud’ cele v osmem clanku abdominalmm, aneb jednou polovinou v clanku sedmem, druhou v osmem. Jest jen as tak dlouhe jako jediny clanek zadku. V predu vystu- puje z neho aorta, kterou Jordan sledoval a^ do hrudi. Pozorujeme-li nejakou trasnenku pod mikroskopem v glycerinu, lze velmi dobfe rychlf tlukot pfemaleho srdecka pozorovati. Haliday r. 1836. udava, ze krev larev i dospeleho hmyzu druhu Anthothrlps statices jest cervena. To vsak jest omyl. Cerveny pigment, ktery ho klamal, lezi u mnohych larev tubulifer i dospeleho hmyzu v telese tukovem, v nemz sam Haliday r. 1852. nalezl vice neb mene cetna, v klubicka shlukla zrnka barvy krvave. Ja po- zoroval jsem take svetle kulicky tukoveho telesa posete nescislnymi, premalymi, cerve- nymi zrnicky, ktera jevila cily brownicky pohyb. — 321 — 41 H. UZEL, MONOG-RA PH I E DER ORDNUNG THYSANOPTERA. USTROJE DYCHACI. ATHMUNGSORGANE. Rozvetvena sit' vzdusnic u tfasnenek jest ve spojenl se svetem vnejsim vzdy ctyfmi pary otvoru dychacich (stigmata). Prvni par (Tab. X., fig. 172., 1) naleza se na pfednich rozich slfedohrudi, druhy {2) na zadohrudi lined za kofenem dolejsich kfidel (Jordanem u terebrantii pfehlednut), treti (3) par na prvem clanku a ctvrty ( 4 ) na osmem clanku abdominalnim. — - V nasledujicich fadcich sledovati budeme prubeh vzdusnic u bilych samcu druhu Thrips physopus, ktefi k tomu pro prusvitnosf sveho chitinu nejlepe se hodi (Tab. X., fig. 172.). Od otvoru dychaclho, na pfednim rohu stfedohrudi se nalezajiciho (7), jde do pfedu tela silna vzdusnice (a), smefujici pfimo ke kofenu tykadla. Tato vzdusnice vysyla as uprostfed pfedohrudi vetev do pfedni nohy (6). Hned na to vychazi na jejl vnitfni strane tenka vzdusnice (c), ktera spojuje se na rozhrani mezi pfedohrudi a hlavou se svou symmetrickou vetvickou druhe strany. Spo- lecne ubiraji se pak primo k pfednimu ocku. kdez se zase rozvetvuji. Vzdusnice obou stran spojeny jsou mezi sebou pfickou ( d ), jez naleza se za prostfedkem pfedohrudi, a jez usti se do vetve, jdouci do pfednich noh (h), nedaleko base jeji. Take obe stigmata stfedohrudi spojuje silna pficka ( e ). ktera pfileha k mesosternu. Jeji zadni stena opatfena jest velmi cetnymi, tenkymi a kratkymi vetvickami. Nazad vysyla stigma stfedohrudi silnou vzdusnici, ktera tvofi pulkruh dovnitf vypouldy (/“). Druhy jeji konec usti se do dychaciho otvoru stfedohrudi ( 2 ). Zvlastnosti toho oblouku jest, ze uprostfed na vnejsi strane ma velmi kratky pfivesek (/'’), za nimz nahle znacne se zuzuje. Konecne vysyla stigma stfedohrudi jeste tenkou dlouhou vetev do druheho paru noh ( g ), ktera kratkfm ramenem ( h ) s otvorem dychacim zadohrudi souvisi. Stigma zadohrudi ( 2 ) spojuje se se stigmem druhe strany pfickou (£), pfilehajici k metasternu. Take tato pficka ma na sve zadni strane mnozstvi velmi tenkych a kratkych vetvicek. Stigma zminene vysyla dlouhou, stocenou vzdusnici (j) do otvoru dychaciho prvniho clanku abdominalniho (3). z niz vetev vchazi do zadni nohy. Od otvoru dychaciho. posledne jmenovaneho, jde do hrudi velmi silna vzdusnice ( k ), ktera dosti nahle dvema vetvickami se zakoncuje prave pfed onim pfiveskem (f) oblouku, spojujiciho stigma stfedohrudi se stigmem zadohrudi, o nemz jsme nahofe se zminili. Jest pravdepodobno, ze tato vetev s pfedni, silnou casti oblouku byla v dfivejsich stadiich vyvoje ve spojeni. Nazad vysyla stigma prveho clanku abdomenu dve dlouhe velve, ktere usti se do otvoru dychaciho na osmem clanku jeho (4). Z tech vetvi bezi silnejsi (l) dorsalne a lateralne, slabsi pak ventralne {m) a blizi se stfedni cafe. Pametihodno jest, ze dorsalni vetev v kazdem clanku vysyla kratke silne rameno na vnejsi stranu (■ n ), jez slepe se zakoncuje*). Do koncu vsech techto slepych ramen (v 2. — 7. cl. abdom.) usti se tenka vetev (v), vychazejici taktez v kazdem clanku ze vzdusnice ventralni. V tfetim, ctvrtem a patem clanku abdominalnim pak *) Srovnej tez vykres Halidaytiv z r. 1852. (L. c. 61.; Tab. VII., fig. 30.)! — 322 — J. U Z EL, MON OGRAFIE RADU „THYSAN OPTERA“. pfijima ono slepe rameno na konci jeste velmi kratkou a tenkou, samostatnou vzdusnici (V), kterou take Jordan jiz videl. Zde mame dobrou prilezitost’ zastihnouti prirodu takfka v tvofeni. Nent vse hotove v tele zivocichti, mnohe se mem; ovsem poznenahla, behem tisicileti. Tak i zde pred nami lezi prace nedokoncena. Patrne vedly jednou slepa ramena i obe vzdusnice k otvortim dychacim, na dotycnych clancich abdominalnich se nalezajicim, ktere vsak jiz se nezachovaly. — Otvor dychaci na osmem clanku abdo- minalmm (4) vysyla nazad vzdusnici (i), ktera v obou posledntch clanctch tela znacne se rozvetvuje. Obe stigmata toho clanku spojena jsou prickou (0), ktera opisuje oblouk do pfedu ohnuty. U nekterych tubulifer nejsou obe stigmata prickou spojena, nybrz obe hlavni vetve vzdusnic v clanku sedmem. Stigmata jsou obycejne okrouhla a maji na svem povrchu mnozstvi svetlejsich skvrn, z nichz kazda opatrena jest dirkou. Skvrnv zminene pochazeji die Jordana od mal^ch dutin, dirkou se svetem zevnejsim spojenfch. Uprosred pak naleza se otvor hlavni, kterym otvira se vzdusnice na venek. Vaku vzduchovych u trasnenek neni. jak to jiz Halid ay r. 1852. poznamenava. USTROJE VY MESOV AC I. EXCRETIONSORGANE. Zlaz malpighickych, ustroju to vymesovacich hmyzu, nalezame u trasnenek dva pary, jak jiz Halid ay r. 1852. poznal. U tubulifer a stenopter usti se kazda ze ctyf zlaz malpighickych do streva samostatne. U coleoptrat ( Aeolothrips ) vsak (Tab. IX.,- fig. 164.) spojuji se obe zlazy jedne strany (/), v jedine pfirnce lezici, ve spolecny vfvod (g), na piimku tu kolmy. Prubeh zlaz malpighickych ma zde tedv podobu pismena H. U tubulifer (Tab. IX., fig. 163.) jsou obe predni zlazy obycejne 0 neco kratsi ne^ obe zadni. Oba pary byvaji melkymi zaskrceninami rozdeleny v cetne komurky. Obsah zlaz malpighickych naplnen jest mnozstvim malych hnedych zrnicek, produktu to vymesovani. Stredem jejich po cele deice vine se uzka chodbicka. USTROJE POHLAVNI. GESCHLECHTSORGANE. Ostroje tyto jsou u obou podradu trasnenek dosti riizne vytvofeny, a bude tudiz vhodno popsati je pro kazdy zvlaste. Samci ustroje tubulifer (Tab. IX., fig. 165.) skladaji se ze dvou varlat (a) a dvou parti zlaz pridavnfch (e, f). Ka2de varle jest celistvou hmotou, k obema konctim zuzenou. V zrnitem obsahu jeho vidime jednotlive bunky, z nichz se tvofi chamy, jez naplnuji stred var- lete, kdez jsou seskupeny ve svazky. Vyvod kazdeho varlete (vas deferens, b ) jest as dvakrat delsi nez toto a nedaleko za svou basi (c) a pred koncem (d) se rozsifuje. Svetlost’ jeho 41* — 323 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS AN OPTER A. naplnena jest svazky chamu, ktere zvlaste v onech stlusteninach se nahromad'uji. Vyvody varlat spojuji se ve spolecny chamovod (ductus ejaculatorius, i), do jehoz base, ponekud rozsifene, usti se oba parv zlaz pfidavnych. Zlazv vriitrniho paru (e) jsou podlouhle, zaokrouhlene a i se svfm v'yvodem, v nejz znenahla pfechazeji, as tak dlouhe jako varle. Svetlost’ jejich, naplnena tmavou zrnitou hmotou, obklopena jest malymi velmi cetnymi bunkami se zretelnym jadrem. Vvvod techto zlaz ma asi delku Hazy same a jest uprostred trochu rozsifenv. Zlazy vnejsiho paru (f) jsou i s vvvodem o trochu dels! nez zlazy vnitrni. Obsah. techto zlaz je svetly a obklopeny dosti velikymi bunkami s jadrem velmi zretelnym. Vyvod jejich zacina nahle a ma vsude skoro stejny prumer. Jen pfed koncem najednou se ponekud zuzuje; za zuzeninou pak rozsifuje se v malou banku (g), jez se usti do licheho chamovodu (i). Tento ma na sve basi nevelikou vedlejsl dutinku podoby polokoule (Ji) a vchazi do pyje, nalezajici se mezi devatym a desatym krouzkem abdominalnim. Pvj ma u ruznych druhu tubulifer ruznou podobu. U jednech (tak u Tri- chothrips copiosa nov. sp. a Phloeothrips brunnea Jordan) pfedstavuje nam kratky lalok o dvou cipech, jehoz basis obklopena jest fasnatym limcem. U jinych (u Antho- thrips statices a aculeata ) vidime na konci vychlipene cash spolecneho chamovodu, majici podobu vacku (Tab. VII., fig. 130., a) dve tenke, tesne vedle sebe stojici chiti- nove tycinky ( b ). — Cham ma podobu predlouhe lenke nitkv. — Halid ay r. 1852. jiz udava, ze tubulifera maji mimo varlata dva pary zlaz pfidavnych a kresli ustroje samci od rodu Phloeothrips (= Trichothrips? — Tab. VIII.. fig. 9. — 11.). Samici ustroje tubulifer (Tab. X., fig. 167.) sldadaji se ze dvou vajecniku, z nich^ kazdy pozustava ze ctvf rourek vajecnych (a). V tech na distalmm konci vytvofuji se v^jicka, jez cim dale tim vice vzrustaji, takze vzdy posledni jest nejvetsim a nejzralejsim (5). Vajecne ro.urky usti se na kazde strane do poharovite rozsireniny vejcovodu (d). Vejcovody obou stran (c) spojuji se v lichy vejcovod (e), tak zvanou delohu, jejiz konec, pochva, usti se na venek. rovnez jako ustroje pohlavni u samcu, mezi 9. a 10. cl. abdom. Lichy vejcovod opatfen jest zasobarnou chamu (receptaculum seminis), ktera u druhu Trichothrips copiosa nov. sp. zcela jinak je utvorena nez dotycny ustroj, Jor- danem od druhu Phloeothrips brunnea popisovanv. Zasobarna chamu jest u druhu Trichothrips copiosa velmi ozdobnou a podoba se loutce, majic. hlavicku ( /*), krcek (g) a telicko (h). Toto pokryto jest mnohymi velikymi zlaznatymi bunkami se zretelnym jadrem, skrze nez prosvitaji svazky nahromadeneho chamu (j). Chodba, jdouci krckem, jest dokola obklopena jednou vrstvou velikych bunek. Hlavicka pak ma velmi tenke sleny, jedinou vrstvou malych bunek utvofene. Prostranna dutina jeji jakoz i chodba v krcku byvaji taktez chamem naplneny. Do dutiny hlavickv vchazi pfetenka a velmi dlouha rourka (i), jez druhym koncem jest ve spojeni s lichym vejcovodem. Misto, kde se tato rourka s nim spojuje, jest vyznaceno zlutym pigmentem. Rourka pak sama opatfena jest na samem usti dvema velmi kratkymi chitinovymi tycinkami, ktere svetlost' jeji drzi otevrenou. Hlavicka zasobarnv chamove lezi v tele trasnenky dotycne mezi sestym 324 J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „TH YSANOPTER A8. a sedmym krouzkem abdominalnim. Zlazy mazove tubulifera nemaji. U nekterych druhu (ku pfikladu Trichothrips copiosa , Acanthothrips nodicornis atd.) jsou vzdy dve a dve rourky vajecne distalnim koncem k sobe prirostle. Z toho spolecneho zakonceni vychazi po jedne tenke nitce (Endfaden; Tab. X., fig. 167., k), ktera brzy spojuje se s nitkou sousednlbo paru rourek vajecnych. Spolecna nitka (l) pripevnuje se na zadni konec vetsiho z obou paru zlaz slinnych (m), jak to jiz Haliday r. 1852. (L. c 61.; Tab. VII., fig. 16.) poznal. Nitkami temi, jadry sem tam opatrenymi, navzajem drzi se tedy slinne zlazy i vajecniky v poloze stale. U jinych druhu ( Anthothrips statices a aculeata ) jsou vsecky ctyri rourky vajecne kazdeho vajecntku distalnimi konci spo- jeny. Z tohoto spolecneho mlsta pak vychazi jen jedina nitka. — R. 1852. pravl jiz Haliday, ze vajecniky trasnenek vubec jsou prstovite rozlozene, a ze maji po clyrech rourkach vajeSnych o mnohych komurkach; kresli je od druhu Phloeothrips (= Anthothrips ) statices a Phloeothrips (= Trichothrips ) pini (Tab. VIII., fig. 12. a 13.). Samci ustroje terebrantii (v tom ohledu zkoumal jsem zvl. druhy: Thrips phy- sopus, Physopus vulgatissima a Aeolothrips fasciata ) slozeny jsou ze dvou varlat (Tab. IX., fig. 166., a) a jen z jednoho paru zlaz pridavnych (f), jak jiz Haliday r. 1852. poznal a od druhu Limothrips cerealium vykreslil (Tab. VII., fig. 1., 4. a 5.). V arlala maji bud podobu protahle hruskovitou, aneb jsou k obema koncum zuzena. Barva jejich jest hneda az pomerancova, nasledkem cehoz prosvitaji abdomenem. Vfvod jejich (b) jest bud jen tak dlouhy jako varle samo, aneb o neco delsi. Na konci nekdy (u Thrips physopus , c) dosti znacne se rozsiruje. Ductus ejaculatorius (e), do nehoz vyvodv varlat se usti, jest na basi znacne, nekdy neobycejne rozsireny (d). Do teto rozsireniny jeho usti se jediny par 2laz pridavnych (f), ktere svou velikosti casto pfeko- navaji varlata. Tvar jejich jest podlouhle vejcity. Kolem ustredni jejich dutiny jest roze- stavena jedna vrstva velmi objemnych bunek zlaznatych. Vyvod , techto zlaz jest velice kratky. Ductus ejaculatorius usti se do apparatu pyjoveho, jenz jest mezi obema posled- nimi clankv abdominalnimi vychlipitelny. Pyj jest chitinovy osten, k nemuz se z kazde strany priklada jedna chitinova pochva (Tab. V., fig. 54., a). Vsechny tfi cash bezi, jsou-li vychiipeny, pod poslednim clankem abdomenu (ktery nema desky bfisni) az na spicku jeho, kdez koncem svym nahoru jsou ohnuty. Pochvy pyje jsou nekdy hackem zakonceny (tak u druhu Physopus robusta ; Tab. V., fig. 56., a). Jordan mini, ze vytok chamu nedeje s.e pyji, nybrz vycblipitelnym lichym chamovodem, a ze pyj i jeho pochvy slouzi jen k vedeni tohoto ustroje. Samici ustroje terebrantii (Tab. X., fig. 168.) jsou podobne vytvofeny jako u tu- bulifer. Take zde pozustava kazdy vajecnik ze ctyr rourek vajecnych (a), ktere na kazde strane usti se do vejcovodu (c), na konci poharovite rozsifeneho ( d ). Oba vejcovody spojuji se brzy v lichy vejcovod (e), jenz vchazi do kladelka, vycnivajiciho mezi osmym a devatym clankem abdominalnim. Rourky vajecne nesrustaji nikdy distalnimi svymi — 325 — H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSAN OPTER A. konci. Kazda z nich zakoncena jest svou vlastni nitkou (k). Do licheho vejcovodu usti se zasobarna chamova. Tento ustroj sklada se u druhu Aeolothrips fasciata z male banky (f) podoby vejcite, ktera vsak na jedne strane jest znacneji vypoukla nez na druhe. (Jstfedni dutina jeji obklopena jest cetnvmi zfetelnymi bunkami. Z teto zasobarny vychazi dlouha, velmi uzka chodbicka (g): jez pfed svym ustim se rozsifuje (h). U jinych tfasnenek (na pf. u druhu Physopus atrata; Tab. X., fig. 169.) ma dutina banky (c) a jeji vyvod (b), nekdy na pfic jemne linkovany. podobu kfivule, jak ji k fysikalnim pokusum uzivame. Opet u jinych (na pf. u druhu Thrips physopus a communis ) ma banka podobu hlemyzde o jednom zavitu. Krome zasobarny chamove vchazi do licheho vejcovodu jeste kratky vyvod objemne zlazy mazove (Tab. X., fig. 168., i, j), ktera pravidlem jest hnede neb cervenave az pomerancove zbarvena a v sedmem clanku abdom. se naleza. Csti pohlavnich ustroju samicich obldopeno jest, jak jiz praveno, kladelkem (Tab. X., fig. 170.). Toto pozustava ze ctyf do oblouku zahnutych, velmi ostre se zakoncu- jicich chlopni, z nichz obe pfedrii z ventralnl cash osmeho clanku se vyvinuly, obe zadni pak z ventralni cash devateho. Oba pary chlopni jsou vespolek k sobe prilozeny tak, ze uzaviraji prostor, jimz prave vajlcko muze prochazeti. Obe pfedni chlopne (Tab. X., fig. 171., a, b) jsou na okraji, kterym prilehaji k sobe, ostre a drobne zubate. Vedle techto zubu ma kaMa chlopen as uprostred jeste radu sikmo lezicich chitinovych listen, ostre zakoncenych, poctem obycejne sedm (Tab. X., fig. 170., c; fig. 171., c). Pfedni a zadni par chlopni spojuje se pomoci znacne stlustlycli svfch okraju (Tab. X., fig. 170., b , e ) velmi pevne tim zpusobem, ze okraje zminene opatfeny jsou u chlopni horejsich po cele deice sve zlabkem nahofe zuzenym, do nehoz zapadaji listny, na okraji chlopni dolejsich se nalezajici. Tim stava se odchlipeni se jednech od druhych (ve smeru pficnem) nemoznym, ac pfi tom volnemu podelnemu pohybu jejich tesne podle sebe vpfed i vzad zafizeni to neni nikterak na zavadu. Zadni chlopne (Tab. X., fig. 170., d) jsou na zadnim svem okraji, kterym prilehaji k sobe, ostre vroubkovany. Pfedni stlustly okraj zadniho paru chlopni (Tab. X., fig. 171., e) jest vklouben do melkeho vyfezu silne chitinove desky (g), ktera na druhe strane taktez kloubem spojuje se se silnou chitinovou oporou (h), na konci vykrouzenou. Zadni stlustly okraj pfedniho paru chlopni ( d ) ma na svem konci silny sval, kterf pomoci chitinoveho svazu (f) k nemu pfileha. Pfedni okraje pfedniho paru chlopni zakoncuji se protahlym poharovitym vytvorem (7), ktery ma na konci dve melke jamky, jez pfikryva maly poklop (j) podoby stfevicku, jednim koncem na okraj poharku pfipevneny. Poharek dotyka se jakesi tenke chitinove desky (fc), ktera se opira o sirokou chitinovou paku (l). Za onou chitinovou deskou naleza se dlouha chitinova tycinka (m), ktera se svou druzkou z protejsi strany slouzi asi k tomu, aby dutinu pochvy drzely otevfenou. Cele kladelko v klidu ukryto jest v hluboke ryze, nalezajici se na ventralni strane dvou poslednich clanku abdominalnich (Tab. X., fig. 170., f), ktere nemaji desek brisnich. — 326 — J. U Z EL, M0N0GRAF1E RADU ,TH Y S ANOP.TER A“. Chce-Ji tfasnenka polozili vajicko do duzniny listove, vychlipi sve kladelko, ktere pak na osu tela skoro kolmo stoji, a tlaci je ostrou spickou proti povrchu listu. Tim vznikne otvor, kterym pronika kladelko vzdy hloubeji, vydatne pfi tom si pomabajic svymi ostfe jako pila ozubenymi chlopnemi, ktere svalv se uvadeji v pohyb stfidave vpfed a vzad. Pfednim parem hyba sval na konci stlusteniny zadniho okraje pfednich chlopni se nalezajicl (fig. 171., f). Kdvz lento sval se smrsti, pohvbujt se dotycne chlopne vzad, kdyz popusli, vpfed. U zadnich chlopni jsou pomerv jine. Kdyz zde smrsti se svalv, jez jimi hvbaji, a jez se pfikladaji na konec vnejsiho sllustleho okraje silne desky ((/). nahofe popsane, tu pusobi deska tato jako paka, jejiz podpurny bod jest tam, kde spoclva ve vykrouzene chitinove opofe, tlacic vkloubeny do ni predni okraj zadniho paru chlopni vpfed. Zpetnf pohyb deje se zvlaste svalem (proti svalu, o nemz prave byla fee, phsobicim), ktery pfiklada se na konec vnitfnlho (nestlustleho) okraje one desky, pfi cemz zase deska chitinova jako paka pusobi. — Jeste slusi podotknouti. ze kladelko stenopler jest prohnuto dolu, kladelko coleoptrat nahoru. R. 1836. videl Halid ay poprve kladelko terebrantii. Pravi, ze je splostile, ze sklada se ze ctyf chlopni, ze je ukrvto ve skuline devateho a desateho clanku abdo- menu, a ze osmy clanek tohoto jest dole rozeisnut. Tehoz roku Burmeister pravem podot^ka, ze jest 8. cl. abdominalni dole jen vykrojeny. Tentyz autor podava r. 1839. (L. c. 50.) vyobrazeni kladelka a jeho cash od druhu Heliothrips haemorrlioidalis a Chirothrips manicata. Poznal jiz, ze obe pfedni chlopne vychazeji z osmeho clanku abdom.. obe zadni pak z devateho, ze chlopne jedne strany spolu sice pevne souvisi, ze vsak podle sebe mohou se pohybovati. Take jiz videl chitinove opory kladelka, avsak nezfetelne. R. 1854. vyobrazil Heeger (L. c. 66.) kladelko druhu Parthenothrips dra - caenae, avsak ne dosti spravne. Kresli jiz chitinovou desku, s niz na jedne strane spojen jest stlustly okraj dolejsi chlopne, a jez na druhe strane pfileha kloubem k dlouhe chi¬ tinove opofe. R. 1888. vyobrazuje Jordan kladelko od Parthenothrips dracaenas. SEKUNDARNI ZNAKY POHLAVNL SECUNDARE GESCHLECHTSCHARAKTERE. Samci tfasnenek terebrantialnich lisi se od samicek pfedevsim nedostatkem kla¬ delka, rozmery tela mensimi, zadkem vsude stejne sirokym a tupe zakoncenym, zbar- venim casto svellejsim a pohyby cilejsimi. Zuby, ktere u nekolika druhu podfadu tohoto na konci pfednich tibii stoji, jsou u obou pohlavi stejne vyvinuty. Take stlustla pfedni stehna, jak je u nekterych druhu nalezame, nejsou vfhradnym majetkem jednoho po¬ hlavi. U mnohych druhu, jejichz samice jsou dlouhokfidle, jsou samci opatfeni jen ru- dimenty kfidel. pterothorax nepfesahujicimi. U tfasnenek terebrantialnich plati rovnez jako u tubulifer pravidlo, ze druhy, ktere vykazuji samice nekdy dlouhokfidle, jindy kratkokfidle, maji samce vzdy kratkokfidle. Jedinou vyjimkou u terebrantii jest Serico- — 327 H. UZEL, MON 0 GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. thrips staphylinus , a u tubulifer Trichothrips pedicular ia, u nichz obe pohlavi maji nekdy kfidla uplne vyvinula, kdezto jindy jsou u obou zkracena, resp. uplne zakrnela. Samci rodu Chirothrips a Limothrips lisi se od svych samic tlm, ze nemajl ocek. Nejvetsi pocet sekundarnlch znaku pohlavnich maji samci na abdomenu. U rodu Chiro¬ thrips, Sericothrips , u vetsiny druhu rodu Physopus , dale u rodu Rhaphidothrips, Oxy thrips, Pachy thrips, Anaphothrips. Belothrips a Thrips maji obycejne 3. — 7. (zfldka 4. — 6.. 4. — 7. neb 3. — 6.) clanek abdominalni dole po jedne svetle prohlubine (Tab. VI., fig. 99.), ktera jest bud’ okrouhla neb ellipticna aneb piskotovite napfic pro- tahla. Samcum druhu Physopus phalerata schazeji na clancich abdominalnich dole svetle prohlubiny, za to vsak prodluzuje se 4.-7. cl. na zadnim kraji na brisni strane uprostred v maly okrouhly cipek (Tab. V., fig. 60.). U druhu Physopus robusta (Tab. V., fig. 56., b ) a aspera maji samci na osmem clanku abdominalnim na obou stranach po jednom silnem, dosti dlouhem, odslavajicim trnu. Samci rodu Oxy thrips (Tab. VI., fig. 71., a), Pachythrips a Anaphothrips jsou opatreni na devatem clanku abdomi¬ nalnim dvema pary velmi kratkych, silnych ostnu, z nichz pfedni jest mohutnejsi nez zadni. Rod Drepanothrips ma sameckv ozbrojene na devatem clanku abdomenu na kazde strane velmi dlouhym, srpovite prohnutym, cernym priveskem (Tab. VII., fig. 114., a). Desaty Clanek jeho ma podobu kratke roury. Samci druhu Limothrips denti- cornis jsou na zadnich rozich devateho clanku abdom. opatreni jednim dosti dlouhym ostnem a uprostred nahofe jednim parem sblizenych mohutnych trnu, ostfe zakoncenych (Tab. VI., fig. 51.) Zadni okraj tehoz clanku jest lemovan klikatou listnou. — Samci coleoptrat maji prvy clanek abdomenu znacne prodlouzeny a nahofe dvema podelnymi kyly opatfeny (Tab. V., fig. 40.). U rodu Melanothrips jest tento clanek skoro sedm- krat delsi ne2 nasledujici. U druhu Aeolothrips fasciata ma samec nahofe na devatem clanku abdom. cernou trojlirannou desku (Tab. V., fig. 48., d), po obou stranach tehoz clanku dvouhroty vytvor pfidrzovaci (e) a na 4. a 5. cl. abdom. nahofe po dvou malych laluccich ( b , c); u druhu Rhipidotlirips gratiosa nalezame na mlste dvouhroteho vy- tvoru na kazde strane devateho clanku jen nepatrny hrbolek. Kotiec abdomenu jest u samcu terebrantjl v^dv tupv, coz zvlaste napadno jest u tech druhu, jichz samice maji konec tela znacne prodlouzeny, jako rod Pachythrips . Oxythrips (zvl. druh hastata) a pfedevsim rod Belothrips. U druhu Physopus vulgatissima (Tab. V., fig. 54.) a tenuicornis jest konec abdomenu u samcuv opatfen velmi tuhymi cblupv, kdezto u samcuv ostatnich terebrantii jsou chlupy ty slabe. Samci tubulifer lisi se od svych samic postavou mens! a uzsi. Pfedni stehna samcu jsou obycejne znacne sirsi (u rodu Megalothrips, Zygothrips a Acanthothrips jsou pfedni stehna u obou pohlavi stejne siroka; u druhu Phi. coriacea jsou u samce sotva vice stlustla ne2 u samice) a zub na pfednlm larsu jest ponejvlce mohutnejsi (u rodu Acanthothrips jest naopak zub na pfednlm tarsu u samcu slabs! nez u samic). U nekterych rodu ( Cryptothrips a Zygothrips ), u kterych samice na pfednlm tarsu — 328 — J. U Z EL. MONOGRAFIE RADU „THYSANOPTERA\ nemaji zubu, jest tento u samcu pritomen. Samci rodu Megalothrips majl na sestem clanku abdominalnlm nahofe na kraji po obou stranach velmi dlouhy, od tela nahoru a trochu na stranu odstavajicl, rourovity vyrostek, zakonceny hrboulkem neb chloupkem (Tab. III., fig. 19., fig. 22.). Mimo to jest u samcu druhu Megalothrips Bonannii paty krouzek abdomenu na stranach uprostfed nahle rozslfeny, a sedmY opatren jest po obou stranach malym ostrym ctpkem (Tab. III., fig. 19.). Tento clpek naleza se take u samcu druhu Megalothrips lativentris (fig. 22.), u nichz mimo to jeste osmy clanek ma po- dobny clpek, vetsl. U rodu Megalothrips, Cryptothrips a Zygothrips pfiklada se u samcu k desatemu clanku abdominalnlmu (tubus) na basi po kazde strane jeden luplnek (fig. 22., 6). ktery saha as do prve tfetiny jeho delky. Samce vsech tubulifer pozname ko- necne velmi spolehlive die velikeho vykrojku, ktery se naleza pod otvorem genitalnlm na basi desateho clanku abdominalniho dole (Tab. VII., fig. 140., a), a o nemz Jordan mylne se domnlva, ze u obou pohlavi se naleza. Samice pozname tedy die nedostatku onoho vykrojku a pak jeste neomylne die male chitinove tycinky, je^ stoji kolmo na zadnlm dolejslm okraji devateho cl. abdom. uprostfed (Tab. VII., fig. 139., a). — 329 — 42 H. UZ EL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYSAN OPTERA. Resume des anatomischen Tlrieiles. In diesem Theile entwarf ich ein Bild der Anatomie der Thysanopteren, indem ich die alteren Entdeckungen (von deren Richtigkeit ich mich durch eigene Studien zu iiberzeugen suchte), hauptsachlich jene Halid ays, Jordans und (was die Mundwerk- zeuge anbelangt) Bohls mit den Resultaten meiner eigenen Untersuchungen verband. Das Ganze vervollstandigte icb mit geschichtlichen Daten, welche ich den einzelnen wichtigeren Organen beifiigte. Ein iibersichtliches Bild der Anatomie dieser Ordnung verschaffen die Abbildungen der vorliegenden Monographie, hauptsachlich auf Taf. VIII, IX u. X; ich weise auf dieselben und auf ihre deutsclien Erklarungen hin. Besonders erlaube ich mir aufmerksam zu machen auf das stark concentrierte Nervensystem der Phloeothripiden (Taf. VIII, Fig. 157), auf die Druse im Vorderbeine, welche wohl die nothige Fliissigkeit zum Anfiillen der Haftblase liefert (Taf. VIII, Fig. 156), auf das dritte (ausserste) Paar von Speichel- drtisen, welches nur bei Mannchen von Phloeothripiden (bis jetzt fand ich es nur bei Trichothrips copiosa) vorkommt, den Weibchen jedoch fehlt (Taf. IX, Fig. 163, m), auf die eigenthiimliche Form der Malpighischen Gefasse von Aeolothrips (Taf. IX, Fig. 164), auf das Receptaculum seminis von Phloeothripiden (welches von Jordan anders gezeichnet wird; Taf. X, Fig. 167), auf die vier Paar Stigmen bei den Terebrantien (von denen jenes auf dem Metathorax bis jetzt iibersehen wurde; Taf. X, Fig. 172, 2), auf das Tracheensystem der Terebrantien (Taf. X, Fig. 172) und endlich auf die zwei Queradern im Oberflugel der Thripiden, welche die vordere Langsader mit dem vor- deren Theil der Ringader verbinden (Taf. VI, Fig. 97, f, g) und bis jetzt unberucksichtigt blieben. IV. CAST vTvojepisnA. IV. ENTWICKLUNGS- GESCHICHTLICHER THEIL. J. UZEL, MONO GRAF IE RADU „THY SANOPTERA". VAJ I CKO. EI. Vajicka terebrantii maji obycejne tvar bobovity neb ledvinity, jak jiz Hal i day r. 1852. (L. c. 61.) poznamenava a od druhu Thrips (= Physopus ) atrata kresli (Tab. VII., fig. 17.). Tak utvofena jsou ku pfikladu vajicka druhu Thrips physopus, ktera poprve videl Uljanin (L. c. 98.). Vajicka nekterych druhu jsou podelne kulata (druhu Heliothrips haemorrhoidalis die Heegra), neb podelne vejcita (druhu Par- thenothrips dracaenae die tehoz autora; L. c. 66.), neb skoro valcovita ( Thrips sambuci , tamtez). Vajicka druhu Aeolothrips fasciata jsou bobovita, na dolejsim konci vsak trochu stlustlejsi a na horejsim sikme ut’ata. Jiz komurky rourek vajecnfch u to- hoto druhu maji podobny tvar (Tab. X., fig. 168.). Barva vajicek terebrantii jest zele- nave, zlutave neb cist6 bila, a chorion jejich jest velmi tenky a pruhledny. Zvlastni dirky ku vnikani chamu (micropyle) tu neni. Delka techto vajicek kolisa obycejne mezi 02 a 0-3 mm. Vajicka tubulifer prvni videl r. 1836. taktez Hal id ay (L. c. 43.). Anthothrips statices ma die neho vajicka valcovita, na jednom konci zaokrouhlena a na druhem knotlickem opatrena. Vajicka podobneho tvaru videl tez Jordan (L. c. 162.) u jinych druhu a nalezl v onom knoflicku dirku (micropyle). Vajicka ostatnich tubulifer, pokud jsou znama, jsou sice tehoz tvaru, knoflicku vsak nemaji. Tak jest tomu u druhu Tricho- thrips pint die Halidaye (L. c. 46.), u druhu Phi. coriacea die Heegra (L. c. 63.) a u druhu Trichothrips copiosa nov. sp. Barva vajicek tubulifer byva hneda neb zlu- tohneda (die Jordana), jindy belava (tak u druhu Trichothrips copiosa) neb modrave bila (die Halidaye). Phi. coriacea ma die Heegra z pocatku barvu cervenave bilou a pozdeji svetle cervenou. — Chorion jejich jest dosti silny a malo (u Trichothrips pedicularia die Uljanina vice) pruhledny. Delka vajicek vetsich druhu jest as (u Tri¬ chothrips copiosa ) 0-54 mm. a sirka jejich 0'2 mm. Pod chorionem vajicka trasnenek rozprostira se die Uljanina tenka a tezko spatritelna blanka zloutkova (Obr. 2., A, b.z .), tvorici vak naplneny kulickami zloutkovymi (&.) sede barvy. Na vajickach z tela matefskeho vynatych vidime jadro v podobe svetle skvrny (n.). — 333 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN 0 PTE R A. VYVOJ VAJICKA. EMBRYONALENTWICKLUNG. Vyvoj vajicka podavame die studil Rusa Uljanina (HABilHDAEHIfl Whftb PA3BMTIEM‘"b K0J160H0EHXT) EIACrBKOMblXrb, 1 874). Obrazky, ktere pfipojujeme, Vfnali js.me z tabulek tfmZ autorem nakreslenych. Abv jim vsak snaze porozumeno bylo, schematisovali jsme je, takze bylo mozno Casto dve neb tfi figury Uljaninovy sbrnoati v jedinou. Prvni zmena, kterou Uljanin na vajlcku tfasnenek (druhu Thrips physopus , jehoz se i vykresv tfkaji) pozoroval, bylo zaniknuti jadra a objeve.nl se fady svetlych malych bunek na zadnlm konci vajicka (Obr. 2., B, bl.). Bunkv tv vznikly nasledujlclm zpusobem. Kdyz vajlcko bylo oplozeno, kdyz totiz prvojadro muzske spojilo se s prvo- jadrem zenskym, povstalo tlm tak zvane jadro ryhovacl. ktere se rozryhovalo na mnozstvl malych bunek, jez v souvislosti, cile se dellce, znenahla postupovaly zloutkem k povrchu vejce, kde pod blankou zloutkovou se usazovaly. Bunky, ktere Uljanin videl, jsou prvni, ktere na sve mlsto dospely. Za nimi nasledujr ostatnl, ustavicne se dellce, takze brzy Obraz 2. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. I. (Schematisovano die vykresft Ulja¬ nin ovych.)*) — a, pfedni konec, 6, zadni konec vajicka, v, ventralni, d , dorsalni strana jeho, c/«., chorion, b. z., blanka zloutkova, i., zloutek, nucleus, bl blastoderm. obklopen jest celv zloutek jednou vrstvou prusvitnych techto bunicek — - blastodermem (C, bl.). V nasledujlclm stadiu zmohutnl na brisnl strane vzadu na podelnem nhste blastoderm (Obr. 3., D,d.b .), a to, jak Uljanin pozoroval, vytvofenlm nekolika vrstev, clmz povstane tak zvana deska brisnl (Bauchplatte), zaklad to prouzky zarodecne (Keimstreif). Tato deska poclna se na jednom mlste bllze zadnlho konce vajicka vchlipovati dovnitf zloutku ( E , vch.). I povstane dutina, t. zv. dutina amnionova ( F , d. a.), jejlz dorsalni 0 EMBRYONALENTWICKLUNG DER THYSANOPTEREN. I. (Schematisiert nach Uljanins Zeichnungen.) — a , vorderes, b , hinteres Ende des Eies, v , ventrale, d, dorsale Seite desselben, ch., Chorion, b. z. Dotterhautchen, z. Dotter, n., Nucleus, bl., Blastoderm. — 334 — J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH Y S AN OPTER A“. tenka stena pozustava z plochych bunek a sluje amnion {am), a jejiz ventralni stlustla stena predstavuje nam prouzku zarodecnou (p. s), z niz behem casu telo hmyzu se vy- vine. Tato prouzka vchlipuje se cim dal tim vice dovnitf zloutku (Obr. 4.. G), az dostane se do neho cela, nacez pferoste otvor, ktervm vchlipovani se dalo, blastodermem, a amnion tvofi pak s prouzkou zarodecnou uzavfeny vak, tak zvany vak amnionovy (H, v. am). Mezi vchlipovanim dely se na prouzce zarodecne same dulezite zmeny. Nejprve objevila se podelna ryha, tahnouci se stredem prouzky a delici tuto na dve soumerne casti. Talo ryha neni nic jineho nez usti velice protahleho blastoporu. Stredni uzke pole prouzky zarodecne klesa toti^ po cele sve deice pod niveau sveho okoli; kdyz pak do- sahlo urcite hloubky, zavrou se nad nim sousedni vrstvy, lakze pole se vchlipivsi objevi se vespod. Talo cast’ vchlipena jest zakladem entodermu a mesodermu, kdezto vrstva ji pokrvvajici jest zakladem ectodermu. Obraz 3. VYVOJ VAJIGKA TRASNENEK. II. (Schematisovano die vykresii Ulja- ninovych.)*) — d.b., deska brisnt, vch., vchlipenina jeji, h., laloky hlavove, d.a,., dutina amnionova, am., amnion, p.z., prouzka zarodecna. Na pfednim konci prouzky zarodecne, hlave budouciho zarodku odpovidajicim, jevi se jiz zahy postranni vyrustky, tak zvane hlavove laloky (Obr. 3., E, F , h). Tesne za nimi po case zacina tvofeni se tykadel (Obr. 4., G, t ) a dale za nimi spatfiti lze ji2 zaklady tfi paru kusadel (nid., mxu mx2). Na budouci hrudi pak znamename tfi pary malych, rychle vsak vzruslajlcich privesku, zaklady to noh. — V tu dobu pocina se jeviti na pfednim konci vajicka stloustnuti blasl.odermu neboli serosy (jak jej po uzavfeni se dutinv amnionove jmenujeme), ktere zalezi v tom. ze jednotlive bunky meni svou podobu, stavajice se z ploskych kulatymi (G, s.s.J. 0 EMBRYONALENT WICKLUNG D E R T H Y S A N 0 P T E R E N. II. (Schematisiert nach Uljanins Zeichnungen.) — d.b., Bauchplatte, vch., Einstiilpung- derselben, h., Kopflappen, d.a., Amnionhohle, am., Amnion, p. z., Keimstreif. H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Behem techto zmen roste cele vajlcko, takze chorion nemuze jiz vydrzeti tlak vnitfni a praskne podelnou skulinou ( H , o. ch.) nad stlusteninou blastoderam. Skulina se elm dale tlm vice rozsifuje, takze vajlcko pfednlm koncem vycnlva. Kdyz byly ustroje ustnl a tvkadla i nohy dosahly jakesi velikosti, a kdyz se bvl obsah vajicka od obou koncu jeho dosti znacne odchllpil (H, d, d), nastane ve vajlcku zmena velmi pamatna, totiz obrat zarodku. Vchlipovanlm desky bfisnl dostala se totiz prouzka zarodecna vzhledem k poloze pozdejsl do polohy obracene, takze ventralnl jejl strana jest obracena k dor- alnl strane vajlcka*). Pfevrat zarodku deje se zpusobem nasledujlclm. Na onom mlste ( H s.), kde se drive dalo vchlipova.nl desky bfisnl, tedy nynl nedaleko hlavv zarodku, pfilozl se amnion B H ^ _ J Obraz 4. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. III. (Schematisovano dlevykresfiUlja- ninovy ch.)**) — d. am., dutina amnionova, t, zaklady tykadel, md, zaklady prveho, mxx, druhelio, mx2, tfetiho paru (spodnlho pysku) kusadel, p2, zaklady noh, abd abdomen, am., amnion,.. ,C am., vak amnionovy, s., serosa, s.s., stlustenina serosy, o. ch., okraj praskleho chorionu, b. i., blanka zloutkova, d , d , oba konce vajicka, od nichz se jeho obsah odchlipil, z., misto, kde amnionovy vak se protrhne. a serosa tesne na sebe a protrhnou se, takze amnionovy vak poznovu se na venek otevfe. Tlmto otvorem vystoupl nejdflve hlava a pak nasledujlcl clanky prouzky zaro- *) Slusi podotknouti, ze predni konec tela zarodku jest u trasnenek (soude die obrazu Ulj aninovych) vzdy ponekud do pfedu stocen, kdezto u jin^ch hmyzu pfed obratem primo nazad smeruje. **) EMBRYONALE NT WIGKLUNG DER THYS ANOPTEREN. III. (Schematisiert nach Uljanins Zeichnungen.) — d. am., v. am., Amnionhohle, t, Anlage des Fiihlers, md, Anlage der Mandibel, mxy, Anlage der Maxille, mx2, Anlage der Unterlippe, pi, p2, p3, Anlagen der Beine, abd., Abdomen, am., Amnion, s., Serosa, s. s., Verdickung derselben, o. ch., Rand des geplatzten Cho¬ rion, b. z., Dotterhautchen, d, d., beide Enden des Eies, von denen sich dessen Inhalt entfernt hat, z., Stelle, avo die Amnionhohle nach aussen sich offnen und der Embryo heraustreten wird. — 336 — J.'UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H YS AN 0 P T E R A“ . decne. Hlava ubira se k pfednimu konci vajicka, a prouzka zarodecna prilozi se k ventralni strane jeho. Amnionova dutina stava se tim mensi a mensi (Obr. 5., /, z. d. ci.),' az zmizi docela. Obrat zarodku deje se velmi rychle, tak^e za 10 — 05 minut jest dokonan. Amnion a serosa ohranicuji nyni dohromady v podobe vaku zloutek, na hfbete zarodku se nalezajici. Serosa mezi tim se poznenahla zkracuje. jeji sllustenina, o niz drive promluveno, stava se velsi a vetsi ( H , J ), nacez se vsak rychle resorbuje (K, r. s., L. z. s.). Zbyla cast’ serosy a amnion zucaslhuji se die Uljanina na tvorbe hfbetni casti tela. Spise vsak zda se, die analogie s hmyzem jinym, ze serosa a amnion jsou jen provisornimi prikryvkami hrbetu, a ze pozdeji zahikajl. Hrbetni slranu vytvofi si Obraz 5. VYVOJ VAJICKA TRASNENEK. IV. (Schematisova.no dlevykreshUlja- nino vy ch.) *) — e, d. a., zbytek dutiny amnionove, 1c. u., zaklad kuzele ustniho, a., amnion, s ., serosa, r. s.. resorbujici se stlustenina serosy, z. s ., zbytek jeji, t., tykadlo, abd., abdomen. pak prouzka zarodecna sama, kdyz byla tak se rozsirila, ze krajc jeji na hrbetni strane se setkaji. Tim cel'y zbyvajici zloutek dostava se dovnitr embrya (L), a sice do vyvije- jiciho se prostfedniho streva. Postupem dalsiho rozvoje tvofi se na povrchu zarodku tenka pokozka**) (Obr. 6., M, p. e.), tesne k telu pfilehajici. Zvlastnosti jeji jest, ze vytvofi na miste, pod nimz *) EMBRY 0 N ALE NT WICKLUNG DER THYS ANOPTEREN. IV. (Sehejmatisiert nach Uljanins Zeichnungen.) — z.d. a., Rest der Amnionhohle, h. u., Anlage des Mundkegels, a., Amnion, s., Serosa,, r.s., die abnehmende Verdickung der Serosa, z. s., Rest derselben, t., Fuhler, abd., Abdomen. **) Podobne jako u roztocd (zvl. svilusek), kdez ona pokozka sluje apoderma neb (Cl apa- rc de) deutovum. Take Sommer nalezl tuto pokozku zuby opatrenou u olovnenky: Macrotoma plumbea (Linn.) Tullb. (Zeitschr. f. wiss. Zoo!., Bd. XLI, pag. 709). 43 — 337 — H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YS AN OPTERA. tykadla zarodku lezl. fadu dlouhych a ostrycli zubu (s.), jezto prilehajl na onu cast’ zloutkove blanky. ktera z praskleho chorionu vycnlva. Tato embryonalni pokozka se brzo od zarodku odchlipuje, a telo jeho i s udy, na nichz uz prvnl clenitost’ se jevi. pokrf- vajl se pokoZkou novou, tak zvanou larvovou. Zarodek vezl tedy ve ctyrech obalech: v pokozce larvove, v pokozce embryonalni, v blance zloutkove a v chorionu. V luto dobu rozvoje objevuji se jak prvnl stopy zakladu ocl (M, o ) a zauzliny mozkove ( g ), tak i prvnl pohybv zarodku. Tvto zalezejl v ohybanl prednlho a zadnllio konce tela. Nasledkem toho pohybu jest, ze ony zubv, na pokozce embryonalni se na- lezajlcl, protrhnou blanku zloutkovou, a zarodek vytlacuje se tlm, ze se vzprimuje, zne- nahla ven (N), obklopen. jsa jeste pokozkou embryonalni. Konecne zarodek take tuto protrhne, kdyz rozclenenl udu a tela dosahlo sveho konce, a mlada larva se uplne uvolnl, zustavujlc. chorion, blanku zloutkovou a pokozku embryonalni. Obraz 6. VYVO.J VAJICKA TRASNENEK. V. (Schematisovano die vykresd Ulja- n inovych.) *) — p. e.,' pokozka embryonalni, ' z., rada zubft na ni, b. i., blanka zloutkova, o., zaklad oka, (jichz posledni clanek abdom. ma podobu rourovitou) za samce a Terebrantia za samice tfasnenek. Die velmi primitivnich vyobrazen! konce abdomenu samce a samicky (sir. 953., obr. 6. a 7.) nelze si o pravem nazoru Ladureauove pfedstavy ucinili. C. 113. *1878-79. 0. M. Reuter, Diagnoser ofver nya Thvsanoptera Iran Finland. Olversigt af Finska Vetenskaps-Societetens Forhandlingar. Helsingfors. NXI. Sir. 207. a dalsi. Vyborny liemipterolog, prof. Dr. 0. M. Reuter v Helsingforse, uvadi v teto praci 21 druhu tfasnenek, jez ve Finnsku nalezl. Mezi nimi popisuje devet druhu jakozto nove, a sice: Phloeothrips longispina (= Megalothrips lativentris Heeg., <$), Phi. tibialis (= Megalotlir. lativentris Heeg., 9 )■• Phi. pallicornis (== Antkothrips aculeata Fabr., Thrips ( Limothrips ) bidens (= Limothrips denticornis Halid., tf), Thrips ba¬ salts (= Physopus ulicis Halid.), T. ffavicornis, T. Salicis , (= Physopus ulmifo- liorum Halid., T. {Belothrips) bicolor Oxythrips hastcita m. var. bicolor Reut.). — 437 H.UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYS ANOPTERA. Aeolothrips ( Coleothrips ) Umbata (= Aeol. vittata Halid.). Jeden druh jest neurceny. — Rozmery hlavy, ktere autor u jednotlivych drllu udava, ukazuji casto k tomu, ze mefii ji ve stavu, kdy jedna cast’ jeji bvla do prothoraxu vtazena. Reuter uziva uplne roz- deleni Halidayova a cituje patnact praci. die nichz sve druhy urcil. K novvm druhura pridava obsirnou diagnosu latinskou. V kratkem svedskem uvodu pravi, ze tez ve Finnsku byly pfilezitostne pozoro- vany skody tfasnenkami zpusobene, a to na psenici, jecraeni. zite a na travinach lucnich. Take zminuje se o tom, ze Dr. Thomson ve sve pfirucni knize o skandinavskem hmyzu uvadi 6 druhu svedskfch. C. 114. 1879. A. Ladureau, Etude sur la maladie dite brulure du lin. Lille 1879. V teto praci opakuje Ladureau svoje pozorovani, konana r. 1877. na trasnence, kterou nazval Thrips Uni , a pridava, 2e larvy prve generace jeji ziji na korinkach lnu, a teprv dospely hmyz ze ssaje st’avy horejsich cash teto rostliny. Druha generace pak.zije pry na jinych rostlinach pestovanych, kdez klade do zeme sva zimni vajicka(?). C. 115. *1879-80. 0. M. Reuter, A new Thysanopterous Insect of the Genus Phloeo- thrips found in Scotland and described. The Scottish Naturalist. Vol. 5. July. Autor popisuje zde na str. 310. a 311. novy druh trasnenek: Phloeothrips setinodis , ktery v cervenci a srpnu nalezl u Aberdeenu a Morayshire ve Skotsku. C. 116. 1879. A. v. Szaniszlo, Reitrage zur Lebensweise von Thrips frumentarius Beling. Verhandlungen der k. k. Zool.-bot. Gesellschaft. Wien. XXIX. Bd. Sitzungsberichte, str. 33. — 36. Albert v. Szaniszlo podava zde zpravu o druhu „ Thrips frumentarius Beling"(?), ktery se objevil ve velikem mnozstvi v nekterych krajinach uherskych, zvlaste pak u Kolose, a sice na obili, a hlavne na psenici. Ac objevil se tak cetne, byla pry skoda jim zpusobena sotva patrna, ano zda pry se, ze neni skodnym vubec. Viz take prislusne misto v Casti oekonomicke. C. 117. 1880. V casopise: Bull. Soc. Entomolog. Ital., Vol. 12., Trim. 3., podana jest na str. 250. zprava o dvou trasnenkach skodiclch olivam, z nichz jedna, totiz Phloeo¬ thrips oleae , jest popsana jakozto novy druh, kdezto druha jest neurcena. C. 118. *1880. 0. M. Reuter, Thysanoptera fennica. I. Tubulifera. Bidrag till Kannedom af Finlands Natur och Folk. 40. H. Str. 1.— 26. — 438 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,THYS ANOPTERA*. Reuter zamyslf die svedske pfedmluvy k teto praci systematicky zpracovati tfasnenky finnske a v pfttomnem spisku podava cast' jich, lotiz Tubulifera. Po latinske definici fadu Thysanoptera popisuje obsirne 12 zastupcu rodu Phloeothrips s. 1., mezi nimiz uvadi 8 druhu jakozto nove; jsou to Phi. nigripes, dentlpes, parvipennis, nodicornis (druh tento byl jiz znam B urme i ste rovi, jenz vsak mylne domnfva se jednou, ze jest to Phi. Ulmi [C. 45.], podruhe Phi. coriacea [C. 50.]), simillima (= Phl. coria- cea Halid.), annulipes , monilicornis a apicalis (== Trichothrips pedicular ia Halid.). Druh PM Vlmi , ktery drive (C. 113.) z Finnska zaznamenal, v teto praci vynechava. C. 119. *1880. Dr. Philipp Ber tkau podava referat o praci v. Szaniszloo ve (C. 116.). Archiv fur Naturgeschichte. 46. Jahrg. Berlin. 2. Str. 386. C, 120. 1881-82. Lintner, An Unknown Grass-Pest. Report of New York Agricultural Society. Professor Dr. Lintner podava zde na str. 192. zpravu o tfasnence, skodlcl travinam (. Limothrips poaphagus). Mluvl o jejlm zpusobu zivota, popisu tfasnenky same vsak zadneho nepfidava. C. 121. . *(1882). Dr. Hermann Krauss podava referat o praci v. Szaniszloove (C. 116.). Zoologischer Jahresbericht fur 1880. Leipzig. II. Abth. Str. 185. C. 122. *1882. A. Fric, Pflrodopis 2ivocisstva pro vyssl gymnasialnl a realm skolv. Druhe skracene vydanl. Praha. V teto knize, professorem Dr. Antonlnem Fricem sepsane, naleza se na str. 113. puvodm vyobrazent druhu Heliothrips haemorrhoidalis Bouche. — Zde, jakoZ i v prvem vvdani z r. 1875., nazvana jsou Thysanoptera puchyf natkami, ktere^to jmeno odpovida casto uzivanemu latinskemu: Physopoda tgtica = puchyf). Jelikoz jsem vsak dolozil prioritu jmena Thysanoptera (C. 36.), dovolil jsem si i ceske jmeno za- fiditi podle latinskeho a nazyvam nas hmyz tfasnenkami, die tfasnl jimiz kfldla jejich jsou zdobena. C. 123. 1882. T. Pergande, A request for European Thysanoptera. Entomol. Monthly Magazine. XVIII. Theodor Pergande prosi v tomto casopise na str. 235. entomologu, aby mu posylali evropske tfasnenky. Chce je se severoamerickymi srovnati a tak zameziti, aby nepopsal nektere americke druhv, ktere jiz z Evropy znamy jsou, jakozto nove. K sve — 439 - H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA. prosbe pfidava seznam evropskych druhu z literatury sestaveny, pripojuje k nim jmena rostlin, na ktervch ziji, a pros!, aby mu take pri zaslanych druzlch rostliny je zivlcl udany byly a zaroven naleziste jejich. C. 124. 1882. T. Pergande, Thripidae wanted. Entomologist. Vol. 15. April. Pergande pros! zde opet (na str. 94. a 95.) entomologu, aby mu zasylali 1 rasnenky. C. 125. 1882. Professor Herbert Osborn uvefejnuje v casopise: Psyche, organ of the Cambridge Entomological club. Vol. 3. Cambridge, na str. 369. zpravu, ze jakVsi zastupce rodu Phloeothrips , jejz nepopisuje, vyskytl se v mnozstvl na vsech kvetech ovocnych, ktcre zkoumal, a ze zpusobuje velikou skodu tlm, ze outle pestlky vyssava a tak ui odu nici. C. 126. *1882. V casopise: Wiener Entomologische Zeitung. Wien. 1. Jahrg. — - opakuje se na str. 104. kratce prosba Pergandova z Entom. Monthly Mag. (C. 123.), aby mu trasnenky byly posylany. Vynechan jest tu vsak seznam druhu evropskych a seznam rostlin, na kterychz zijt, jak je Pergande z literatury sestavil a k prosbe sve pfipojil. C. 127. *1882. T. Pergande, Habits of Thrips. Psyche. Cambridge. Vol. 3. No. 100'. August. Correspondence. Str. 381. Pergande pojednava zde o potrave trasnenek a pravt, ze tyto sice ve kvetech vseho druhu ve velikych zastupech se vyskytujt, mnozstvt semena vsak z techto kvetu ze tlm patrne se nezmensuje. Z loho soudt, ze trasnenky hlavne nektarem kvetu se zivl, a pripojuje, ze jeste prosplvaji, prenasejice mimovolne pyl na svych nozkach na bliznu, clmz pri zurodnenl kvetu jakousi ucasf maji. Ze rostlinnou stravu pfijlmaji, o tom pravl Pergande, nenl pochyby, nebof sam je pri tom zastihl. Videl vsak tez v jednom pfi- pade, ^e poziraly roztoce, Tetranychus telarius zvane a na plalanech zijtcl. Na konci zminuje se o tom, ze nalezl trasnenku Heliothrips haemorrhoidcilis Bouche poprve ve volne prirode, a to na listech jablkovych v sade zemedelskeho ustavu washington- skeho. Mysllm, ze se tarn dostala nahodou z bllzkych sklenlku, v nichz nalezl tez druh Heliothrips dracaenae Heeg. C. 128. 1883. J. Curtis, Farm Insects. London. V teto knize pojednava se zvl. na str. 285. — 289. o skodlivYch trasnenkach, nepodava se vsak v celku nic noveho. — 440 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A*. C. 129. 1883. A. S. Packard, On the Classification of the Linnean Orders of Orthoptera and Neuroptera. The American Naturalist. Philadelphia. Vol. 17. Str. 820. — 829.; Annals and Magazine of Natural History. London. (5). Vol. 12. Str. 145. — 154. Packard klade zde trasnenky, pak Mallophaga , Heteroptera a Homoptera do oddilu hmyzu, ktery nazyva Eurhyncliota. C. 130. *1883. J. Portschinsky, Histoire naturelle d’un Thrips observe sur les feuilles de tabac en # Bessarabie en 1882. Extrait du rapport presente au Ministere des Domaines. Traduit du Russe par W. Dokhtouroff. Revue mensuelle d’entomologie pure et appliquee. Vol. 1. Premiere annee. No. 3. St. Petersbourg. Str. 44.-53. Autor vyslan byv r. 1882. ministerstvem domen flsskych do Besarabie, aby tarn zkoumal nemoc tabaku, prisel k nahledu, ze vina spociva na neprimerenem pesto- vani jeho. Trasnenky pak jen napadaji listy jiz onemocnele. Druh trasnenek na tabaku zijiei, ktery drive Widgalmem byl pojmenovan Thrips solanacearum, ma za iden- ticky s druhem Thrips urticae (= T. fiava). Rozmnozuje se die neho velmi rychle, takze od 1. kvetna do 1. zafi muze miti skoro osm generaci. Zajimava jest zprava. ze ve stadiu nymfy nezije na listech, kdez jen larvy a imagines Ize nalezti, nybrz v zemi. Portschi n sky take zminuje se o larvach jisteho trombidia, ktere na trasnence te cizopasi. C. 131. *1883. H. Osborn, Notes on Thripidae, with descriptions of new species. The Canadian Entomologist. London. Volume XV. Str. 151. — 156. Ve vseobecnem uvodu venuje autor zvlaste pozornosf potrave trasnenek a pravi, ze pozustava pravidlem z rostlinnych st’av. Ze by trasnenky byly hmyzozravymi, jak to z nekterych stran bylo tvrzeno, to muze pripustiti jen jakozto vyjimku a mysli, ze snad nektere trasnenky nejspise jeste nekdy st’avnatou msici vyssaji, protoze jest v pohybech velmi leniva a odporu zadneho jim neklade, ac nikdy nic podobneho nevidel. Ze by jinym hmyzem se zivily, tomu odporuje tvar a poloha jejich ustroju ustnich. Osborn popisuje dale ctyri trasnenky sbirane ve Spojenych statech (Ames, Jowa, Manchester, Delaware), z nichz uvadi tri jakozto no ve. Jsou to Phloeothrips (= Anthothrips ) nigra , nalezena v kvetech jetele, Chirothrips antennatus (= Ch. manicata), vyskytujici se v trave timothy zvane, Thrips striata a Thrips Tritici, ktera vsak nema se sou- jmennym druhem Fitchovym (C. 69.) nic spolecneho. C. 132. *1883. A. Costa, Notizie ed osservazioni sulla geo-fauna sarda. Memoria seconda. Risultamento di ricerche fatte in Sardegna nella primavera del 1882. Tisanotteri. Atti Acad. Napoli. (2). Vol. 1. Str. 71. — 441 — 56 H. UZEL. MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THY SAN OPTERA. Achille Costa, uvadi ze Sardinie tfi druhy tfasnenek, z nichz dva jsou nove a tfeti neurcenv. Nove jsou: Phloeothrips bigemmata a Thr ips croceicollis, ktere vsak Costa jen jmenuje, popisu zadneho nepfidavaje. C. 133. *1884. 0. M. Reuter popsal v casopise Revue d’Entomolog., Caen, na str. 290., novy druh trasnenek Phloeothrips albosignata , nalezeny u Tlemcena v Alziru. C. 134. 1884. V casopise Entomologisk Tidskrift, Stockholm, jest na str. 90. podana zprava o tfasnence, ktera roku 1881. mlademu oseni velmi skodila. C. 135. 1884. V casopise Sitzungsberichte der Naturforscher-Gesellschaft bei der Univer' sitat Dorpat, Dorpat. oznamuje se na str. 149., ze vyskytla se larva jiste trasnenky, snad druhu Thrips cerealium Halid., v klasech zimnl i letni psenice. C. 130. V teto dobe snad podava professor Fernald zpravu o jiste tfasnence severo- americke, ktera poskozuje travu. V zaludku jejim nalezl zrnka pylovaf?). C. 137. V teto dobe snad take pise professor A. J. Cook v dile professora W. J. Be ala » Grasses of North America«, na str. 375., v oddilu hmyzu se tykajiciho, ze nalezl na jeteli tfi druhy trasnenek, ze vsak nepozoroval zvlastni skody, ktera by od nich pocha- zela. Dale pravi na str. 401., mluYe o vadnuli travy v lete, ze toho pricinou jsou asi dva druhy trasnenek ze tfi, ktere na steblech nalezl. C. 138. 1885. A. Costa, Notizie ed osservazioni sulla geo-fauna sarda. IV. Tisanotteri. Atti Acad. Napoli. Str. 12. V teto praci oznamuje Costa, ze druh, Reuterem r. 1884. (C. 133.) pod jmenem Phloeothrips albosignata popsany, jest totozny s jeho druhem Phi. bigemmata. ktery r. 1883. (C. 132.) hez popisu uvefejnil. €. 139. *1885. F. Brauer, Systematisch-zoologische Studien. Sitzungsberichte der math. - naturw. Classe der Akademie der Wissenschaften. Wien. 91. Bd. V. Heft. V teto praci, ve ktere dukladne systematickym postavenim jednotlivfch skupin hmvzovych se zamestnava, uznava Brauer opravnenost- fadu hmyzu trasnokfidleho - 442 J. UZEL, MON 0 GRAF IE RADU „TH YS AN 0 PTER A“. (Thysanoptera) a stavi ho mezi Corrodentia a Rhynchota. Definice trasnenek jakozto radu jest vsak plna chyb, coz vysvetluje se ti'm, ze toho casu anatomie jejich nebyla jeste dosti znama. Na omyl Braueruv, ktery cita mezi Inseda Menorhyncha (hmyz, jehoz larvy maji tytez ssave ustroje ustnl jako imagines) jen Rhynchota , ac trasnenky sem take nalezeji, jiz Jordan (C. 162.) upozornil. C. 140 1885. A. Schneider, Die Entwickelung der Geschlechtsorgane der Insecten. Zool. Beitrage von A. Schneider. 1. Bd. V teto praci nalezame malou zmlnku o pohlavnfch ustrojich trasnenek. C. 141. 1885. H. Werner pojednava v dodatku (Die Unkrauter und thierischen Feinde des Getreides) ke knize »Handbuch des Getreidebaues. Von F. Kornicke und H. Werner, Bonn«, o druzich Thrips cerealium Halid, a T. frumentarius Beling, jakozto o skudcich obili. C. 142. *1885. Dr. H. Krauss podava referat o praci Pergandove (C. 127.). Zoolo- gischer Jahresbericht fiir 1883. Leipzig. 11. Abth. Sir. 160. C. 143. 1885. E. A. Ormerod. Report of observations of injurious insects and common farm pests during the year 1884, with methods of prevention and remedy. London. V teto praci uveden jest Thrips cerealium jakozto skudce obili a travin. C. 144. (1885). V casopise »Bulletin Soc. Ent. Belg., XXIX«, podana jest na str. 70. zprava o trasnence Heliothrips haemorrhoidalis Bouche, ktera jest velmi skodliva vinu ve sklenicich pestovanemu. C. 145. V teto dobe asi zminuje se Packard ve svem spisu »Entomol. for Beginners «, na str. 197., mluve o trasnenkach, te^ o severoamerickem druhu Thrips striatus Osborn a pravi, ze skodi psenici, coz pozdeji Osborn za omyl poklada. C. 146. 1886. J. Perez, Sur Fhistogenese des elements contenus dans les gaines ovigeres des Insectes. Compte rendu etc. Paris. Tome 102. 2. Autor promlouva zde prilezitostne tez o vznikani vajicek v rourkach vajecnych u trasnenek. C. 147. *1886. H. Krauss podava referat o Portschinskyho praci (C. 128.) Zoolo- gischer Jahresbericht fiir 1886. Berlin. II. Abth. Str. 222. — 443 — 56* H. U Z EL, MONOGRAPH IE UER ORDNUNG THYSAN OPTERA. C. 148. *1886. Ph. Bertkau uverejnuje referat o praci Reuterove z r. 1880. (C. 118.). Archiv fiir Naturgeschichte. Berlin. 52. Jahrg. 2. Str. 126. C. 149. 1886. A. Targioni-Tozzetti pojednava v casopise » Atti della R. Accademia de Georgofili. Ser. IV. Vol. VIII. « o teze latce jako v casopise »Bull. d. Soc. ent. ital. « (Cls. 150.). C. 150. *1886. A. Targioni-Tozzetti, Notizie sommarie di due specie di Cecidomidei. una consociata ad un Phytoptus, ad altri Acari e ad una Thrips in alcune galle del Nocciolo (Corylus avellana L.), una gregaria sotto la scorza dei rami di Olivo, nello stato larvale, Bulletino della Society entomologica italiana. Anno diciottesimo. Trimestre TV. Firenze. Str. 425. a 426. Zde jedna autor o dvou druzich bejlomorek ( Cecidomyidae ), ktere zaroven s jistym phytoptem, nejakym jinym roztocem a jistou trasnenkou (jez zije jakozto larva hojne na kure vetvl olivovych), obyvajl jakesi nadory na kefi llskovem na Sicilii. Tfasnenku zmlnenou nazyva autor Euthrips consociata (= Physopus ulmifoliorum ) a popisuje .ji jakozto novou. Jmeno Euthrips tvori sam a dava je zastupcum podrodu Halid ay ova Thrips. 0 teze laice pojednal autor jiz drive, a to v casopise » Atti d. Acc. d. Georgofili« (Cls. 149.). C. 151. 1886. Cameron pise v casopise Transact. Natur. Hist. Soc. Glasgow. (N. S.) I«, na str. 300., o tfasnence Heliothrips adonidum Halid. (= 11. haemorrho ida lis). C. 152. 1887. H. Osborn oznamuje v Rileyove »Rep. U. St. Depart, of Agriculture « , ze videl, jak stenice Triphleps insidiosa hub! tfasnenky. C. 153. *1887. K. Lin deman, Die am Getreide lebenden Thrips-Arten Mittelrusslands. Bulletin de la Societe Imperiale des Naturalistes de Moscou. Publie sous la Redaction du Prof. Dr. Ch. Lindeman. Annee 1886. No. 4. Moscou. Str. 296.- 337. Tfasnenky jevl die pozorovanl Lin dem ano vy ch. u Moskvy konanych, cinnosf svou na obill tlm, ze zavinujl odumlranl konce klasu (str. 299., obr. 1.), neb ze de- lajl ho castecne hluchym (str. 299., obr. 2.), aneb konecne, ze zpusobuji na pochvach listovych zlutave skvrny. Jen prve dva zpusoby jejich cinnosti jsou skodlivymi. Autor jedna o peti druzich trasnenek, jez nalezl ve strednlm Rusku na obill a na bojlnku ( Phleum pratense)', dva z nich popisuje jakozto nove. Druhv uvedene — 444 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU „TH Y SAN OPTE R A*. jsou: Thrips secalina nov. sp. (= Limothrips denticornis ), Phloeothrips frmnen- taria Beling (= Anthothrips aculeata), Thrips ( Chirothrips ) antennatus Osborn (= Chirothrips manicata ), Thrips ( Aptinothrips ) rufn Halid, a Phi. armata nov. sp. (=; Anthothrips statices ). Pro rolnika dule2itost’ maji pry jen druhy T. secalina a Phi. frumentaria Beling; proceZ pojednava velmi obsirne o nich a zvl. o jejich biologii (viz Cast’ oekonomickou). — Trasnenky T. cerealium Halid. L indeman v Rusku nenaleza. Pfipojime zde k jednotlivym druhum nektere poznaraky. „Thrips secalina“ pfilepuje(?) svoje vajicka -74 mm. dlouha na slebla. Okolnost’ ta jest Lindemanovi samemu napadnou, nebot’ nemuze si pak vysvetliti, k cemu by mely kladelko. Iv popisu toho druhu jsou pridany vykresv, a to na str. 308. obr. 4., na str. 309. obr. 5., na str. 310. obr. 6. a 7. (larva), na str. 311. obr. 8. a 9. (pyjovy apparat) a na str. 312. obr. 10. Mezi nimi jsou obrazy kladelka a jeste vice ustroju ustnich zcela nespravne. Co se techto poslednich tyce, kresli Lind email take maxilly stetinovite(M). Za rok ma tato Ifasnenka tri generace. Nymfv lezou pomalu. pfijimaji pry potravu(?) a velmi brzy promenuji se se v dokonaly hmyz. — „Phloeothrips frumentaria “ jest ze vsech nejvice skodnou trasnenkou. K popisu jejimu pripojeny jsou taktez vfkresy, a to na str. 329. obr. 15. a 16., na str. 330. obr. 17. a na str. 331. obr. 18. Tato trasnenka ma pres leto dve generace. Nymfv pohybuji se pomalu a pfijimaji pry taktez potravu(?). — K trasnence „Thrips ( Chirothr .) antennatus “ nalezi na str. 322. obr. 12. a na str. 324. obr. 13. a 14. Larva, kterou pfipisuje druhu tomuto, nalezi druhu Aeolothrips fasciata. — Thrips (Aptinothr.) rufa provadi pry znacne skokv(?) za pomoci zadku. K tomuto druhu vztahuje se na str. 320. obr. 11. — „Phloeothrips armata“ objevila se na obili jen jednou nahodile. Od druhu toho kresli nohu na str. 3.36., obr. 19. a 20. Prace Lindemanova jest velmi obsirna az rozvlacna a obsahuje bezpochyby lecos dobreho; jest vsak v celku povrchni a plna ruznych nespravnosti. (Usudek o pracich Lindemanovych vubec podan jest v casopise Archiv fiir Naturgeschichte. 1864. 30. Jahrg. 2. Str. 316. a 363., a 1866. 32. Jahrg. 2. Str. 369.) C. 154. *1887. Ph. Bertkau podava referat o pojednani Lindemanove (C. 153.). Archiv fur Naturgeschichte. Berlin. 53. Jahrg. 2. Str. 131. C. 155. 1887. J. Red ten bacher, Das Fliigelgeader der Insekten. Annalen des k. k. Naturh. Hofmuseums. Wien. Autor promlouva zde take o zilkach v kfidlech tfasnenek. Viz prislusne misto v Cash anatomicke. C. 156. *1887. D. v. Schlechtendal, Physopoden aus dem Braunkohlengebirge von Rolt am Siebengebirge. Zeitschrift fiir Naturwissenschaften. Halle a. S. LX. Bd. Sechstes - 445 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Heft. Arbeit'en aus dem Konigl. mineralogischen Institut zu Halle (Palaeonlologische Abtheilung). Str. 551. — 592. D. v. Schlechtendal popisuje zde velice podrobne dvanact fossilnich druhu trasnenek z hnedeho uhli u Rotta. Druhy svoje pocita do tfl posud zijicich rodu, a to do rodu Phloeothrips jeden druh (PM. Pohligi , Tab. TIL, obr. 1.), do rodu Thrips 7 druhu ( T . excellens, Tab. III., obr. 2. — 8.; T. longula , Tab. III., obr. 9.; T. pennifera. Tab. III., obr. 10. — 12.; T. breviventris , Tab. IV., obr. 13. — 15., T. minima , Tab. IV., obr. 16., 17.; T. pygmaea , Tab. IV., obr. 18., 19.; T. capito , Tab. V., obr. 20.) ado rodu Heliothrips 4 druhy, totiz: H. cucullata (= Lithadothrips cucullata ;), Tab. V., obr. 21., 21. a, 21. b. 21. c, 21. d, 22. A, 22. B. 22. a; PL. longipes (= Palaeothrips Ion Apes, Tab. IV., obr. 23., 23. a; H. (— Thrips s. 1.) clypeata. Tab. V., obr. 24.; H. (= Thrips s. 1.) Frechi. Tab. IV., obr. 25., 25. a,. 25. b.). Popis osvetluje dvaceti ctyrmi obrazy, na trech tabulich velmi peclive do podrobnostl provedenymi. Pokud se rodu Phloeothrips tyce, jest v. Schlechtendal prvmm, ktery z neho fossilniho zastupce popsal. Do rodu Thrips a Heliothrips jsou dotycne druhy arcif vradeny jen proza- timne. Zvlaste pak prislusnost’ do rodu Heliothrips jest oduvodnena jedine sit’ovitou strukturou chitinu, kteryzto znak jest jen vedlejsl, a mimo to. jak v. Schlechtendal sam pripomlna, processem zkamenem zpusoben bfti mohl. Blizsl udaje obsazeny jsou v Cash palaeontologicke. C. 156 A. 1887. A. E. Shipley pise o jiste trasnence (Bulletin 10 of Miscellaneous Inform., Royal Gardens, str. 18.), zijici na ostrovech bermudskych na cibuli, kdez vsak, jak se zda, jen male skody zpusobuje. Pergande (L. c. 185.) ma ji za Thrips tabaci. C. 156. B. 1887. K. Linde man, Om de pa sad lefvande arterna at slagtet Thrips i med- ersta Russland. Entomologisk Tidskrift. Stockholm. 8. Arg. 2. IS. Hft. Str. 119. — 127. Prace tato, svedsky sepsana, jest jen vytahem dfivejsi, Lindemanem r. 1886. (C. 153.) vydane. C. 157. 1888. Lintner, An Unknown Grass-Pest. Report of New York Agricultural Society. Autor jedna zde o trasnence, ktera vyskytuje se ve velikem mnozstvi ve Spo- jenych statech na ruznvch travinach, je poskozujlc. Comstock (C. 160.) pravf, ze skudcem tim jest Limothrips poaphagus , o jehoz skodach on sam psal roku 1875. (C. 102.), popisu vsak trasnenky same neuvefejnil. C. 158. *1888. K. L indeman, Die schadlichsten Insekten des Tabak in Bessarabien. Moskau. Str. 15. a 61. — 75. — 446 — J. UZEL, MONO GRAF IE RADU ,TH YS AN 0 PTE R A“. Kratky obsah Lindemanovy prace podan na sir. 383. a 384. lelo monografie (v Casli oekonomicke). Pripojime zde jeste nektere poznamky. — Trasnenku, jez na ta- baku skody zptisobuje, nazval Li n d em an Thrips tabaci. Popisuje ji (na sir. 73.) takto: Til rips tabaci Lindeman. »Der erwachsene Thrips ist 1 Mm. gross oder etwas grosser. BlassgeJb. Augen und Riisselspitze schwarz. Die Hinterrander der Bauchringe in der Mitle schwarz (9)- Korper mit seltenen, kurzen Haaren, welche nur an den beiden lelzten Bauchringen etwas langer erscheinen. Korperoberflache ungedornt. Am Scheitel stehen drei kleirie Ocellen. Stirne z wise hen den hart aneinanderstehenden Fuhlern ohne Zahnfortsatz. Fiihler siebengliedrig. Glied 1 dick, walzenformig; 2 lonnenformig, etwas langer als 1, undeutlich geringelt. Glieder 3> 4. 5 und 6 langlich- elliptisch, beinahe gleichlang und nur 6 etwas langer; alle undeutlich geringelt. Glied 7 schmal, kegelformig, mehr als um die Halfte ktirzer als das vorhergehende. Beine einfach; Schenkel nicht aufgeblasen; Fliigel farblos; den Hinterrand des sechsten Bauchringes erreichend. Ihre Oberflache sehr fein gedornt. Der Vorderfliigel mit zwei Adern; die hinteren nur mit einer. Der Hinterrand der Fliigel tragt lange, dunkle, gewellte Haare.: deren Reihe bios bis an die Mitte des Randes reicht. Der Vorderrand tragt kurze Borsten. Der Bauch des 9 besteht aus 10 Ringen. Die beiden letzten nach hinten allmahlich zugespitzt, ohne einen rohrenformigen Ansatz zu bilden. Der frei vorstehende Ovipositor besteht aus vier sabelformigen gelben Platten mit gesagtem Rande. Das Receptaculum seminis liegt im sechsten Bauchringe als birnformiges braunes Blaschen*). Die Mannchen sind kleiner und schmaler als die Weibchen. Ihr Bauch ist nur neungliedrig**). Im sechsten und siebenten Bauchringe liegt ein Paar brauner loffelformiger Chitinplatten von unbekannter Bedeutung***). An der Spitze des Bauches betindet sich das warzenformige Copulationsorgan, dessen Spilze zwei farblose Haken tragt und welches von unten durch eine halbrunde Platte (das 9. Segment) zugedeckt wird.« Z tohoto popisu seznavame, ze druh Lindemanuv jest bezpochyby zastupce rodu Thrips. Od meho druhu Thrips communis , jemuz zda se byti blizky, rozeznava se zbaryemm clankuv abdominalnich, jejich^; zadni okraje nejsou u druhu T. communis nikdy uprostfed cerne, nybrz cele stejnomerne vice nebo mene sede zkalene. — Pokud se doby vyvoje teto trasnenky tyce, udava Lindeman, ze trva 47 dm, a sice vfvoj vajicka 10 dni, vyvoj larvy 30 dm a vyvoj nymfy 7 dni. Nymfy prf uchyluji se na stopky a na svrehni stranu listu (srovnej udaj Ports chin sky ho [C. 130.], die nehoz nymfy travi zivot svuj v zemi). Behem teple doby rocni mohou se na ten zpusob jen tfi generace vyvinouti (Ports chin sky udava, ze behem leta muze az osm generaci po sobe nasledovati). Die Lindemana uchyluji se larvy i dospele trasnenky po 20. srpnu na hofejsi stranu listovou, ponevadz spodni strana stava se jim asi tuze chladnou. D Tento vacek neni receptaculum seminis, nybrz zlaza mazova. **) To jest omyl; abdomen samed sklada se tez z desiti clankd. *•**) Patrne varlata. — 447 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. V kvetech tabaku cetne pry zije nejaka cerna trasnenka, ktera lize med a tudiz skod zadnvch nezpusobuje. C. 159. *1888. E. Bergroth, Diagnose dune nouvelle espece de Thysanopteres. Coraptes rendus de la Societe Entomologique de Belgique. Bruxelles. (3.) No. 98. Avril. Autor zde popisuje na str. XXX. a XXXI. (latinsky) novou trasnenku z Brasilie: Phloeothrips a ) igustifroi is . C. 160. 1888. Prof. J. H, Comstock podava referat o zprave Lintnerove, fykajici se trasnenky Limothrips poaphagus (C. 157.) a pravl, ze mu jest o ni znamo vice, nez ve zprave zminene je podano, a ze uverejnil sva pozorovant jiz r. 1875. (C. 102.). C. 161. 1888. F. L o w, Beschadigung des Weizens durch Thrips. Wiener Landwirtschaft- liche Zeitung (Briefkasten). C. 162. *1888. R. Jordan, Analomie und Biologie der Physapoda. Zeitscbrift fur wissen- schaftliche Zoologie. 47. Bd. Leipzig. Str. 541. — 620. Tab. XXXVI., XXXVII. a XXXVIII. V anatomicke casti teto prace podal Jordan obraz anatomie trasnenek a objasnil sve vyklady 91 vykresy na trech tabulich. K temto studiim vyvolil si hlavne druhy Parthenothrips dracaenae a Phloeothrips brunnea. Toto posledni jmeno, jakoz i jmeno Thrips asperulae, ktereho v praci sve take uztva, pochazeji od Jordana sameho a vztahuji se na dva druhy trasnenek, ktere tento autor za nove ma, k nimz vsak blizsiho popisu znaku systematickfch nepfidava. 0 vyzkumech Jordanovych mluvili jsme velmi casto behem svych vfkladu analomiclcych. V biologicke cash sve prace mluvi Jordan zvlaste o ldadent vajicek (mimochodem zde podot’yka, ze videl take obrat zarodku ve vajtcku trasnenek), o larvach a nymfach, o parlhenogenesi trasnenek, kterou pokusem dokazal, o obydlich trasnenek v lete i v zime a konecne o potrave, letu i skoku jejich. Take uvadi sva pozorovani, jez konal na dvou druzich na obili zijicich. 0 ruzny'ch pozorovanich biologickych, jez Jordan uvadi, promluvili jsme v Casti biologicke. V doslovu jedna autor o promene trasnenek, o systematickem postaveni jejich a lici pfibuzenske vztahy trasnenek s jinymi fady hmyzu, srovnavaje je zvlaste s orthoptery a rhynchoty. Konecne podava detinici fadu hmyzu trasnokridleho, ktery nepravem nazyva Physapoda, domnivaje se, ^e jmeno to jest starsi. Budiz jeste podotknuto, ze jest zde prace Haliday ova z roku 1852. (L. c. 61.) znacne podcenena, ac mnohou vec Haliday prvni objevil i nakreslil*). Ponekud omluvou Jordanovi je okolnost’, ze nemel nahodou jeho exemplar prace zminene vysvetlivky k tabullm, takze tyto na srozumitelnosti utrpely. *) Viz historicke poznamky v Casti anatomicke. — 448 — J. UZEL, M 0 NO G R A F I E RADU ,TH Y S A N 0 PT E R A“. ('. 163. *1888. H. Osborn, The food habits of the Thripidae. Insect Life. U. S. Depart¬ ment of Agriculture. Division of Entomology. Washington. Vol. I. No. 5. November. Str. 137.— 142. V teto praci mluvi Osborn o potrave tfasnenek a uvadi peclive vsecka data, z literatury jemu znama, pokud se tykaji tohoto pfedmetu. Misty cituje z nekterfch americkych autoru ceie clanky, cimz nas seznamuje s pracemi, ktere z velike cash jsou tezce pfistupnymi, a od nichz od mnohych ani titulu nenalezame v seznamech literatury. Srovnav udaje cizi se svymi vlastnimi zkouskami, pfichazi k vysledku, ze tfasnenky jsou pravidiem bejlozravvmi. Jednak pry zivi se nektarem kvetu neb ruznymi vymesky rostlin vubec, jednak pylem jejich a jednak ssaji pfimo z pletiva. Posiednim zpusobem vyzivy stavaji se pro cloveka nekdy povazlive skodlivymi. Pokud se tyce hmyzozravosti tfasnenek, pfipousti ji sice v neklerych pfipadech, poznamenava vsak, ze vzhledem k pfipadu, kclv tfasnenky zivily se pry phylloxerou, mysli, ze tyto pfisly ssat st’avy phylloxerami vypocene, a ze pak i do msic se daly, za rostlinnou potravu je majice. C. 104. 1889. K. Jordan, Anatomy and Biology of Physapoda. Journal of the Royal Microscopical Society. London. P. 2. Str. 203. — 204. Zde strucne podany jsou nejdulezitejsi vysledky prace Jordanovy z r. 1888. (C. 162.) C. 165. *1889. J. Uzel, Puchyfnatky (Physopoda). Vesmir. Praha. Rocnik osmnacty. Clslo 21. J str. 241.— 243. a 245.; cfslo 22., str. 258. a 259. Po kratkem vseobecnem uvodu promluveno jest zde o anatomii tfasnenek, ke kterezto stati pfipojenv jsou dva obrazy s 11 vvkresy, die Jordanovy prace (C. 162.) zhotovenymi. Pro Cechy zjisteny byly nasledujici druhy: 1. Parthenothrips dracaenae , 2. Heliothrips haemo rrho idalis , 3. Thrips fla va . 4. Thrips physopus, 5 . Physopus primulae , 6. Ph. vulgatissima, 7. Limothrips denticornis , 8. Thrips sambuci , 9. Aeolothrips fasciata , 10. Anthothrips aculeata , 11. Megalothrips lativentris , 12. Cryptothrips bicolor. C. 165. A. 1889. R. Thaxter pise (Ann. Rept. Conn. Agr. ,Exp. St. for 1889, p. 180.) o jistem druhu tfasnenek (die Perganda Thrips tabaci), ktery ve Spojenych statech (Connecticut) znacne skody zpusobil na cibuli. C. 166. *1890. Dr. Paul Mayer podava referat o praci J ordanove (C. 162.). Zoologischer Jahresbericht fiir 1888. Berlin. 1890. Str. 60. — 62. — 449 — 57 H. U Z EL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA. C. 167. *1891. J. Bo his, Die Mundwerkzeuge der Physopoden. Inaugural-Dissertation. Gottingen. V teto praci podava Dr. Bo his vysledky svych studil ustroju ustnich tfasnenek. Uzivaje methody fezu seriovych, vylozil vzajemnou polohu jednotlivych cast! v sosaku a mohl nektera pozorovani Jor,danova v tom ohledu opraviti neb doplniti. To zvlaste tyka se hypopharynxu, slinne rourky a pozeraku. K praci sve pfidava vvkres prufezu kusadel prveho paru a jednoho pftcneho fezu, na nemz poznati Ize slozent pozeraku a polohu bodce ustniho i obou stetinovitVch kusadel prveho paru. Bllze zamestavali jsme se studiemi Bohlsovymi v Cash anatomicke. — Mirnochodem poznamenava Bo his, ze videl, jak larvy jiste tfasnenky vyssavaly pfedhozeny jim poraneny hmyz. C. 168. *1891. 0. M. Reuter, Thysanoptera, funna i finska orangerier. Meddel. af So- cietas pro Fauna et Flora Fennica. 17. Str. 161. — 167. Autor jedna v praci te o tfasnenkach, ktere nalezl na rostlinach ve finnskych sklentcich. Jsou to tri druhy, ktere pocita do rodu HeliotJirips. Podav diagnosu rodu toho, popisuje (latinskv i svedsky) tfi zmtnene druhy, totiz 1. HeliotJirips liaemorrlioidalis Bouche, 2. Hel. (= Partbenothrips ) dracaenae Heeg. a 3. Hel. femoralis nov. sp. Od prveho druhu nalezl jeste novou varietu: abdomiualis. C. 169. *1891. E. Hofmann, Uber einige dem Getreide. schadliche Thripse. Jahreshefte des Vereins fur vaterl. Naturkunde in Wurtemberg. Str. 24. : — 28. V teto zprave pficitajt se tfasnenkam roelike skody na obiii ve Wiirtembersku zpusobene, ktere asi mysi zavinily (viz pflslusne misto v Cash oekonomicke). — V tom, co autor o tfasnenkach pravi, jevi se neznalosf veci a povrchnosf tali velika, ze mi laskavv ctenaf nezazli, nehodlam-li mnozstvi omylu vvvraceti. C. 170. (1891). H. Garman, The Mouth-parts of the Thysanoptera. Bulletin of Essex Instil. Vol. 22.' Str. 24.-27'. V tomto clanku popisuje autor velmi strucne ustroje ustni tfasnenek a pfipojuje jeden vykres. C, 171. 1892. J. Fletcher, Notes on injurious insects in Canada 1892. Insect Life. Washington. VoL V. No. 2. Str. 126. a 127. — 450 — J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU „THYS ANOPTERA11. Autor pise zde mezi jinym tez o jistem druhu tfasnenek (die neho Thrips tri- tici ), ze napada, mimo jine cash rostlinne, tez tycinkv zahradnich jahodniku a ze i jinym pestovanym rostlinam skodi. C. 172. 1892. C. P. Gillette pise (Annual Report of the Colorado Experiment Station for 1892, p. 36.) o jiste tfasnence (die Perganda Thrips tabaci), ktera nadelala skod ve Spojenych statech (Colorado) na cibuli. C. 173. 1892. J. A. Lintner zminuje se (Ninth New York Report for 1892, p. 445.) o jiste tfasnence (die Perganda Thrips tabaci ), jez zpusobila skody ve Spojen’ych statech (Pennsylvania) na zeli a karflolu. C. 174. 1893. C. P. Gillette podava zpravu (Bulletin 24 of the Agr. Exp. Station Colo¬ rado, p. 15.) o jiste tfasnence, kterou nazvva Limothrips allii (die Perganda jest to Thrips tabaci ), a jez uskodila ve Spojenych statech (Colorado) cibuli. Pfidan jest tez obraz dotycne tfasnenky. V teto zprave deje se zminka o cfanku, jednajicim o teze latce a uvefejnenem C. F. Bakerem v VII. sesitu casopisu American Florist (str. 168.). C. 175. 1893. J. B. Smith sdeluje (Annual Report of the New Jersey Agricultural College Experiment Station for 1893, p. 441.), 2e v tomto roce vyskytla se jista tfasnenka (die Perganda Thrips tabaci ) v uzasnem mnozstvi na cibuli ve Spojenych statech (New Jersey) a znacne ji poskodila. C. 176. 1893. V casopise: Annual Report of the Colorado Experiment Station for 1893 mluvi se na str. 55. o nesmirne cetnem objeveni se jiste tfasnenky (die P erganda Thrips tabaci ) ve Spojenych statech (Colorado) na cibuli. C, 177. *1894. F. Try bom, Iakttagelser om blasfotingar (Physapoder) fran sommaren 1893. Foredrag vid Entomologiska Foreningens sammantrade den 14 December 1893. Entomologisk Tidskrift. Str. 41. — 58. Try bom pojednava zde obsirne o skodach druhu Aptinothrips rufa (v. Gleichen), jez ve Svedsku jevi se hlavne na nasledujicich travinach: Arena pratensis , Agrostis stolonifera , Dactylis glomerata , Poa trivial is , P. pratensis , Festuca rubra, Tri- ticum repens. Poznamenava tez, ze velmi cetne zvadle a bile klasy ruznych travin lucnich, o kterych Sc.hoyen (Indberetning fra Landtbrugsentomologen 1891; str. 15. a 16.) 11. UZEL. MONO GRAPH IE DER ORDNUNG TH VS AN OPTERA. se zminuje, bezpochvby trasnenkou onou bylv zpusobeny. — Autor popisuje exemplafe druhu Aptinothr. rufa. ktere vyznamenavaji se pfltomnostl slylu (7. a 8. cl. tvkadla) jakozto novy druh a jmenuje ho A. stylifera. Die meho pfesvedcenl jsou vsak exem¬ plafe se stylem vyvinutym (ktere Linde man poprve videl) formou typickou a exem¬ plafe bez slylu (ktere, jak Try bom sam pfipomina, v nicem jinem se od onech neod- chylujt) jen varietou, kterou nazyvam eonnctticornis. Autor venuje zvlastni pozornost’ praci Lindemanove (C. 153.) a tvrdl pravem, ze Thrips secalina Lind em an jest totozna s druhem Limothrips denticornis Halid. Konecne poznamenava tez, ze Reuteruv Limothrips bidens (G. 11 3.) jest Imavy samecek druhu L. denticornis , coz jest nahled spravny. C. 178. *1894. J. Jablonowski. Thysanoptera nova. Termeszelrajzi fuzetek kiadja a Magyar nemzeli museum. Budapest. Vol. XVII. 1 — 2. fiizet. Str. 44. — 47. Tab. III.*) *) Jablonowski beschreibt bier zwei neue Arten, nainlich Phlocothrips crassipes und Limothrips angulicornis. Die erstere (sieh deren verkui'zte Beschreibung im bohmisc-hen Texte) ist ein Vertreter der von mir aulgestellten Gattung Zygothrips , welche der Gattung Anthothrips. am nachsten steht und alich wie diese in Bln ten vorkoinmt. Jablonowski halt sein Exemplar fur ein Mannchen. Es ist jedoch in der That ein Weibchen, weil die bei den Mannchen dieser Gattung an der Tubusbasis jederseits liegende Schuppe fehlt. Die Krallen, welche er auf den Tarsen aller Beine zeiclinet, sind kein besonderes Merkmal dieser Gattung. Sie kommen yielmehr bei alien von mir untersuchten Phlocothripidcn vor, und zwar auf der nach unten gewendeten Seite des Tarsus (bei Trichothrips copiosa sind sie besonders stark entwickelt). Bei Jab lo nowskis Art zeichnen sie sicli dadurch aus, dass sie etwas abstehend sind, wogegen sie sich sonst uberall platt an den Tarsus anlegen, so dass sie leicht iibersehen werden konnen. Weil sie uberall vorkommen, habe ich sie auch nicht in meine Diagnosen aufgenommen. Diese Krallen der Pliloeotliripiden entsprechen jedenfalls den Krallen ihrer Larven (sieh Taf. VII, Fig. 152 — 155), und zwar erhielt sich, wie schon gesagt. nur die untere (welche beim Kriechen wichtiger ist), wogegen die obere verkummerte. Jablonowski zeichnet die Krallen oben ; man muss sie daher als clurchscheinend auffassen. Auf dem Vordertarsus finden wir bei den PJdoeothripiden ausser dieser Kralle oft noch einen grosseren oder kleineren Zahn, und zwar auf seinem inneren Rancle. Einen solchen kleinen Zahn haben auch die Mannchen der Gattung Zygothrips. Bei den Weibchen der letztgenannten Gattung kommt kein Zahn vor (ein neuer Beweis, dass J ablonowskis Exemplar, welches keinen solchen Zahn aufweist, ein Weibchen ist). — Meine Art: Zygothrips minuta unterscheidet sich von Z. crassipcs dureh das weniger gedrungene und auch nicht so sclnnal gestielte 4. u. 5. Fulilerglied, durcli das 4. Glied, welches am brei- testen im ganzen Fuhler ist (das 2. ist urn ein klein wenig schmaler), durch das zugespitzte 8. Glied, durch die weniger zalilreichen und bedeutend sc-hwacheren Dornchen auf den Wangen und den Schenkeln, durch die weniger abstehenden Krallen auf der Unterseite der Tarsen, durch die ab- weichende Farbung der Beine und endlich durch das Vorhandensein der FliVgel (letztere durften jedoch zuweilen fehlen). Die zweite sehr interessante Art heisst Limothrips angulicornis (die verkurzte Beschreibung derselben betinclet sich im bohmischen Texte). Bei ihr ist riierkwurdigerweise das zweite und nicht, wie bei L. denticornis , das dritte Firhlerglied mit einern grossen Zahne versehen. Endlich sei noch erwahnt, dass Jablonowski die Art Phloeothrips frumentorius Beling (— Anthothrips aculeata Fabr.) nicht mit Recht mit Phloeothrips (= Anthothrips) staticcs Halid, iden- tificiert; clafur werden richtig Thrips secalina Lindeman und Thrips KoUari Heeg. zu Limothrips denticornis Halid., rveiter Chirothrips antcnnatus Osborn und Ch. longipennis Burm. zu Ch . manicata als Synonyma gezogen. — 452 — J. U Z E L, MONO GRAF IE RADU JHYSANOPTERA*. Jablonowski popisnje zde dva druhy tfasnenek, totiz : Phloeothrips crassipes n. sp. a Limothrips angulicornis n. sp. Prvy z nich jest zastupce noveho mnou navrzeneho rodu Zygothrps. Popis druhu toho jest nasledujici (mene dulezite veci jsou vynechany): Zygothrips crassipes Jablonowski: » Nigra, nitida, laevis. Caput subquadratum (long. 14: lat. 13-65), retrorsum paullo angustatum; ocellis tribus; lateribus capitis spi- nulis 6 — 7 fuscis, anlrorsum vergentibus praeditis. Antennae moniliformes, octo articu- latae, articulis primo et secundo nigris. tertio dilute picescente, sequenlibus sensim obscurioribus, piceis; articulo primo brevi, articulo secundo subrotundato, omnium cras- sissimo, apice truncato, basin versus graciliore, articulis tertio — sexto pyriformibus, tertio minimo. Prothorax trapezoidalis; mesolhorax cum metathorace connatus, simul sumpti Jongitudine. circiter duplo latiores. Femora antica crassa, nigra, tantum apice paullo testa- cea, ante apicem (ton strict a et deinde nonnihil dilatata spinulisque armata; tibiae basi graciles, picescenles, apicem versus incrassatae, nigrae; tarsi flavo-testacei, articulo tarsorum secundo unco introrsum curvato armato. Pedum femora tibiaeque posteriores anticis si¬ miles sed paullo graeiliores. Alae nullae. Abdomen thorace latius, fusiforme, segmento ultimo (long. 10*2 , lat. ant. 5, lat, post. 2-2) apice fuscescente. Longit. 1 • 75 mm.« Fern. — Patria: Badacsony (Hungaria). Habitat verisimiliter in floribus Ononidis arvensis. Jablonowski povazuje svuj exemplar za samce. Je to vsak samicka, a sice z te piiciny, Ze nema na basi lubu lupinku postrannlch. Drapky, jez autor na tarsu vsech noh kresli, nejsou jen zvlaslnim znakem rodu Zygothrips , vyskytujit’ se u vsech mnou obledanych zastupcu lubulifer, a sice jen na spodnt strane (druh Trichothrips copiosa ma je neobycejne silne). U druhu Jablonowskim popsaneho vyznamenavajl se lim, ze ponekud odstavaji, kdezto vsude jinde tesne prilehajl k tarsu, takze je snadno lze pfeblednouti. Ponevadz vsude se vyskytujl, neuvadel jsem je take ve svfch diagno- sach. Tylo k tarsu pfilehajtci drapky u lubulifer odpovldajl zajiste drapkum u larev jejich na tarsu se nalezajlcim (viz Tab. VII., obr. 152. — 155.). Ovsem zachoval se, jak jiz feceno, jen diapek spcdni (ktery je pri lezenl dulezitejsl), kdezto hofejsl zakrnel. Jablonowski kresli drapky ty omylem nahofe. Na prednim tarsu vyskytuje se u tubu- lifer mimo lento drapek casto jeste vetsi nebo mensi zub, a sice na vnitfnim okraji jeho. U samcu rodu Zygothrips nalezame na tom miste maly zoubek, u samic vsak nikoliv. Na fig. d., pfedslavujic]' pfedni nohu exemplafe Jablonowskim nalezeneho, zubu toho neni, coz je opet dukaz, ze je to samice. Muj druh Zygothrips minuta rozeznava se od druhu Z. crassipes temito znaky: Ctvrty a paly clanek tykadel nejsou ani tak zavalite, ani tak napadne stopkate. Ct.vrty clanek je nejsirsim clankem v celem tykadle, jsa jeste o poznani sirsi neZ druhy. Osmv clanek jest pfispicalelv. Ostenky na tvarich a na stehnech nejsou (zvl. na onech) tak silne a ne tak cetne. Drapky na spodni strane tarsu (vsech noh) se nalezajicl nejsou tak odstayajicimi. Samice maji kfidla (ac je mozno, ze nalezeny budou take bezkridle). Delka tela jest mensi. Barva noh zcela jina. — 453 — H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG TH YSANOPTERA. Druhy Jablo now skim popsany druh jest Limothrips angulicornis. Popis jehojest nasledujic.i (take zde jsou mene dulezite znaky vynechany): Limothrips angulicornis Jablonowski. »Castaneo-fusca. Articuio antennarum primo fusco, articuio secundo primo fere triplo longiore, basi const.ricto, margine externo undulalo anguloque antico in processurn producto, articuio tertio oblongo. basi angustis- simo, hyalino, dilute-fuscescente, apicem versus incrassato,, articuio quarto tertio subae- quali et paullo obscuriore, articuio quinto praecedenli subaequali sect obscuriore, articuio sexto praecedenti obscuriore. Pedes corpore concolores. Tibiae anticae dilute-fuscae, apice imo flavescentes ; tarsi flavi. Hemelytra lurida, alae posticae subhyalinae, albidae. Segmento abdominis nono lateribus et postice bisetoso, .segmento deoimo conico, apice denticulis duobus minimis armato et ante hos spinoso et setoso (setis his spinis duplo longioribus). Long. 1-45 mm. « Fern. — Patria: Eriwan (Armenia rossica, Dr. Horvath). Bu¬ dapest (Jablonowski). Velmi zajimava tfasnenka tato podoba se v celku znacrie druhu Limothrips denticornis, rozeznava se vsak od neho hlavne tfm, ze 2. clanek tykadla jest na vnejsi strane ve Veliky zub prodlouzen, kdezto Lim. denticornis ma podobny zub na trelim clanku. C. 179. *1894. W. H. Ash mead, Notes on cotton insects found in Mississippi. Insect Life. Washington. Vol. VII. No. 1. Str. 27. V teto praci, pojednavajici o skudcich bavlniku ve Spojenych statech (Mississippi), uvadi Ashmead take tfi druhy tfasnenek. Pravi, ze v kvetech bavlniku nalezl druh Thrips tritici Fitch a Phloeothrips mcdi Filch, kdcz vsak skod vaznych nezdaji se zpusobovati. Tfeti druh (novy) pry vid^el, jak zivil se cervcem bavlm'kovym ( Aleurodes gossypii). Autor popisuje ho takto: » Thrips trifasciatns n. sp. Female. — Length 0.8 mm. Light brown; eyes strongly faceted, purplish-brown in certain lights; three basal segments of abdomen above, dark brown; segments 4, 5, and 6 white; apical segments light brown, the sutures dusky; legs, except hind femora towards tips, white; wings, linear, strongly fringed, without nerves, the ground color brown or fuscous, with three transverse white bands, i. e., the front wings have a while band at base, another at about two-thirds their length, and with the apices white. — Habitat. Near Utica, Miss.«*) Z tohoto popisu neda se souditi na rod, kteremu tato tfasnenka prinalezi. 0. 180. 1894. F. M. Webster, Insects of the Year. Insect Lite. Washington. Vol. VII. No. 2. Str. 206. *) Nach dieser Beschreibung lasst sich ni< ht beurtheilen, welcher Gattung die Art angehort. — 454 — J. UZEL. MONO G RAFIE RADU „TH Y SANOPTER A“. Zde deje se zminka-o spoustach, jez zpusobila jakasi trasnenka (die Perganda Thrips tabctci) na cibuli v Ohm (Spojene staty). C. 181. 1894. Sirrine a Lowe uvefejhuji (Bulletin 83, new series, of the New York Agricultural Experiment Station, p. 680. — 682.) zpravu o skodach zpusobenych jistou tfasnenkou (die Perganda Thrips tabaci ) a poddvajf popis i vykresy toho druhu. C. 182. 1894. E. Reuter. Berattelse . . . betraffande angsmasken och andra skadeinsekter. Finska Landtbruksstyrelsens" Meddelanden. No. VII. Aulor pojednava zde na sir. 32. — 34. o skodach tfasnenkami na obili zpusobenych. C. 183. *1895'. F. Try bom, Jakttagelser om vissa blasfotingars (physapoders) upptradande i grasens blomslallningar jamte nagra drag ur slaktet Phloeothrips’ utvecklingshistoria. Foredrag vid Entomologiska Foreningens sammanlra.de den 27 April 1895. Entomologisk Tidskrift. Str. 157. — 494.*): ' *) Try bom beschreibt in dieser Albeit vier Arten, namlich: Phloeothrips frumentaria Beling, Belothrips hr evistylis nov . sp., Chirothrips hamata now sp. und Thrips intonsa nov'.'sp. — Phloeothrips fru¬ mentaria Beling ist ein Vertreter der yon mir aufgestellten Gattung Anthothrips. Ich nenne jedoch diese Art A. aculeata Fabr. Meiner Meinung nach ist namlicli Bel in gs Phi. frumentaria identisch mit JBur- meistets' Art Phi. alhipennis, mit der Hal id ay seine Art, welche er fur Fabricius’ Phi. aculeata halt, identific-iert. W ohl leugnet Burmeisten ftir seine Art das Vorkommen eines Zahnes auf den Tarsen der Vorderbeine, indem er jedenfalls. das dort wirldich vorhandene, bei den Weibchen winzige Zahnchen libersali. Die schwarz e Linie,. die er am Rande der Oberfliigel. angibt, lasst sich dadureh erklaren, dass eine wasserklare Lamelle, wie • es- der Fliigel dieser Art ist, manchmal am Rande (zumal in einer Flussigkeit) mit einer solchen versehen erscheint, obwohl dieselbe in der That nicht vor- handen ist. Dass Burineisters Art der Gattung Anthothrips angehort. bestatigt der Umstand, dass sie ill Wiesenbltiten ziemlich zahlreich vorkommt und dass ihr Kopf und ihr Prothorax gleichlang Sind. Die vollkommen wasserhellen Fliigel, von denen nur die oberen am Grunde etwas getriibt sind, iiberzeugen uns, dass wir es nicht mit Anthothr. statices zu thun haben, dessen Oberfliigel fast ganz graubraun getriibt Sind. Weil Hal id ay seine Art aculeata mit Burmeisters alhipennis identificiert, corrigiert er dadureh seine friihere Behauptung (Entom. Mag., 1836, S. 441), dass diese Art durch einen besonders langen Kopf ausgezeichnet sei. — Trybom erwiihnt bei dieser Gele- genheit eine Zeichnung Lin demans aus dem Jahre 1887 (Nr. 153, Fig. 20), welche den Vor- dertarsus der Art Phloeothrips armdta Lindem. (= Anthothrips statices) vorstellt, und sagt, dass der Zahn darauf grosser als bei seinen Exemplaren derselben Art sei. Dieser Zahn ist jedoch nicht identisch mit dem ldeinen Zahnchen, welches sich bei den Weibchen auf der Innenseite der Voi- dertarsen befindet; es ist jene Kralle, welche bei den Phloeothripiden unten an alien Tarsen vor- kommt, und sich gewohnlicli knapp an dieselben anlegt, so daSs sie ubersehen werden kann. Bei Linde mans Exemplar wurde. sie jedoch zufallig durch die Praeparation abstehend und in dieser Stellung von demselben gezeichnet: das Zahnchen blieb dafur unberucksichtigt. Die Art Belothrips hrevistylis, welche Trybom beschreibt, gehort nicht der Gattung Belo¬ thrips, sondern der von mir aufgestellten Gattung Oxyfjmps an, und ist identisch mit Reuters — 455 — H. UZEL, MONOGRAPHIC DER ORDNUNG T HYSANO P T ERA. Na sir. 158. — 168. sestavuje Try bom v jazvku svedskbm zkracene vse, co mu znamo je z literatury o skodach tfasnenek na obili, nacez podava na str. 169. — 182. vlastnl sve zkusenosti, pojednavaje zvlaste o skodach tfasnenkami na travinach zpuso- benych. Na str. 190. — 194. pise o larvach a nymfach tubnlifer (druh if Ulmi , aculeata a statices). Mimo to podava (na sir. 182. — 190.) svedsky popis druhu Phloeothrips frumentaria Beling, Belothrips brevistylis, now sp., Chirothrips hamata nov. sp. a Thrips intonsa nov. sp. Phloeothrips frumentaria Beling jest zaslupce mno'u nove navrzeneho rodu Anthothrips. Jmenuji vsak drub ten A. aculeata Fabr. Mysltm totiz, ze Be tin guv druh Phi. frumentaria jest totozny s Burmeisterovy m Phi. albipennis , s nimz Halid ay stotoznuje svuj druh, ktery ma za Fabriciuv Phi. aculeata. Ovsem uplra Burmeister pro svuj druh pfitomnost1 zubu na pfednich tarsech; zajiste vsak pfehledl malinky zoubek u samic tarn se nalezajrcf. Cernou linii pak, kterou na okraji hor. kfidel udava, mozno vysvellili ukazem, ze jevi se nam nekdy na okrajtch cirvch blanek (jakou je kfldlo toho druhu), obzvlaste jsou-li v nejake lekutine, cerny lem, aC tento ve skutecnosti se tam nenachazl. Ze Burmeister dv druh jest Anthothrips, v tom nas znacne potvrzuje okolnost’, ze na lukaoh v kvetech dosti cetne se vyskvtuje a ze ma hlavu a prothorax stejne dlouhe. Cplne cira kfidla, z nichz jen horejsl jsou na basi trochu zkalena, nas pfesvedcuji o tom, ze to neni Anthothrips statices, jenz ma kfidla skoro celasedohnede zkalena. Ponevadz Hal id ay svuj druh aculeata stotoznuje s Burmei- sterovym albipennis opravuje tim sve tvrzeni v casopise Entomological Magazine (z r. 1836.) na str. 441., totiz ze vvznamenava se dlouhou hlavou. - — Trybom zmi- Belotlirips bicolor (= Oxytlirips hastata m.). Trybom gibt als Unterschied zwischen, den beiden ge- nannten Arten die verschiedene Lange des Stylus und des 6. Fuhlergliedes an. Was die Lange des Stylus anbelangt, vergl. die Bemerkung auf S. 135. Reuters Angabe, dass das 6. Fiihlerglied so lang wie das 5. sei, beruht jedenfalls auch. auf einem Irrthum, da bei den ubrigen Vertretern der Gattung Oxythrips, ja bei alien Vertretern der Thripiden uberhaupt (nur die exotischen Gattungen Hcliotknps und L Parthenothrips ausgenommen), das 6. Glied an Lange das 5. immer iibertrifft. — Tryb o ms Exemplar© haben in der zweiten Hiilfte der vorderen Langsader 3 — 5 Borsten, wogegen unsere Exemplar© ebendort regelmassig init 5 Borsten versehen sind. Die Art Chirotlirips hamata ist idcntisch mit meiner Oh. Dudae. Tryboms Art Thrips intonsa ahnelt stark der Art, welche ich Phy.sopus vulyatissinia Halid, nenne. Korperfarbe, Fuhlerfonn, Behaarung des . Prothorax und beider Langsadern im Oberflugel sind dieselben. Nur die Farbung der Beine ist sehr versehieden. Trybom gibt nitmlich an, sie sei braun, und regelmassig seien die Tarsen und ein kleinerer oder grosserer Theil der Vordertibien gelbbraun. („Brun. . . . Oftast aro tarserna samt mer eller mindre stor del af framtibierna gulbruna“.) Auch geschieht in Tryboms Beschreibung koine Erwahnung von deni auffallenden Charakter meiner Exemplare, namlich von der Verengung des Ivopfes nach hinten. Es sei noch bemerkt, dass Try b'.o m H al i d ay s Art Chirotlirips nnnicata nach B u r in e i s t e r Ch. lonyipennis nennt, da ihm Ha lid ays Beschreibung aus dem Jahre 1836 zu unvollkommen erscheinl. Meiner Meinung nach ist jedoch die betreffende Art durch. das von Ha lid ay gegebene Kennzeichen: .antennae breves compressae“ hinlanglich charakterisiert, da die zweite be- kannt gewordene Art der Gattung Chirotlirips weit niclit so breite und nicht so kurze Fiihler aufweist. — 456 — J. UZEL, MON OGRAFIE RADU „T H Y SAN 0 P T E R A“. nuje se zde tez o vykresu Lindemanove (C. 153., str. 336,, fig. 20.), pfedslavujtctm tarsus pfednt nohy od druhu Phloeothrips armat'a Liudem. (= Anthothrips stcitices ) a pravi, ze zub na onom tarsu je vetst, nez u jeho exemplafu. Zub ten nent vsak to- tozny s malinkym zoubkem na vnitfni strane pfedntch tarsu u samic se nalezajtctm; jest to onen drapek, ktery u tubulifer na vsech tarsech dole se naleza a obycejne tesne k nim pfileha, takze byva pfehlednut. Zde nahodou se pri praeparaci odchltpil a tak byl Lindemanem nakreslen; menst zoubek za to byl vynechan. Druh Belothrips brevistylis. Try bo mem popisovany, nenalezt do rodu Belo- thrips , nybrz do nove mnou navrzeneho rodu Oxythrips a jest totozny s Reutero- vym druhem Belothrips bicolor (= Oxythrips hcistata). Trybom udava jakozto rozdil mezi obema jmenovanymi druhy delku stylu a sesteho clanku tykadel. Pokud se delky stylu tyce, srovnej poznamku na. str. 134. Udaj Reuter.uv pak, ze 6. el. v tykadle jest tak dlouhy jako 5., jest zajiste taktez omylem, nebot’ zadny zastupce toho rodu, ba Mdny zastupce stenopter vubec (exoticke rody Heliothrips a Parthenothrips vyjtmaje), nema 6. clanek v deice rovny patemu, nybrz vzdy deist. Exemplafe Trybom ovy majt v druhe polovine hof. zilky 3 — 5 chlupu, kdezto nase exemplafe pravidelne peti chlupy tam jsou opatfeny. Druh Chirothrips hamata jest totozny s mym druhem Ch. Dudae. Trybom udava ho mimo ze Svedska tez z okolt Jeniseje v Sibtri. Trybomuv druh Thrips intonsa podoba se znacne druhu, jejz pokladam za Physopus vulgatissima Halid. Barva tela, tvar tykadel, chlupatost prothoraxu a obou podelnych ^ilek v hof. kf Idle jsou tytez. Jen barva noh jest velmi odchylna. Trybom udava totiz, ze je hneda, a ze pravidlem jsou tarsy a menst nebo vetst cast’ pfedntch tibit zlutohnede. Take nedeje se v popisu Trybomove zmtnky o napadnem znaku mych exemplafu, toti2 o zuzent hlavy nazad. Die Tryboma- vyskytuje se ten druh v klasech psenicnvch, v pochvach nejhofejstho listu zita i v ruznvch kvetinach, a sice od konce kvetna az do konce zaft. Pokud se tyce druhu, jejz Trybom nazyva Thrips vulgatissima , poznavame z uvedenych znaku (tykadla tmava, jen tfett clanek jejich svetly; prothorax na pfedntch roztch bez dlouhych stetin; hlavnt zilka v hofejstm kftdle v druhe polovine se tfemi chlupy), ze jest velmi podobny memu druhu Physopus pallipennis , ktery vsak od Halidayova druhu vulgatissima zcela jinym zbarventm noh se rozeznava. Budiz zde tez podotknuto, ze Trybom nazyva Halidayuv druh Chirothrips manicata die Burmeistera Ch. longipennis , ponevadz se mu zda by ti popis Ha¬ lidayuv z r. 1836. (C 43.) tuze nedokonalym. Mysltm vsak, ze dotycny druh jest dostatecne charakterisovan slovy Halidayovymi: » antennae breves co m pr es sae«, ponevadz druhy druh rodu Chirothrips , jejz jsme poznali, nema daleko tak sirokych ani tak kratkych tykadel. 457 — 58 H. UZEL, MONO GRAPH IE DER 0RDNUN6 TH YSANOPTERA. Konecne chci jeste zminiti se o nematodech, jez T r y b o m u druhu Anthothrips statices a „Thrips vulgatissima“ nalezl. V jednotliv-ych exemplafich shledal 10, 20 az 40 kusu techto cerviku. C. 184. 1895. Osborn a Mally udavaji (Bulletin 27 of Jowa Agricultural College Ex¬ periment Station for 1895, p. 139. — 142.) ze Thrips allii Gillette (die Perganda Thrips tcibaci ) zije mimo na cibuli a zeli tez na bile fepe, jeteli a na nejruznejsich kvetinach zahradnich. — Pri teto pfilezitosti chci zminiti se o tom, ze na zemedelskem ustave v Jowe zabyva se tez Miss Alice M. Beach studiem trasnenek. C. 185. *1895. T. Pergande. Observations on certain Thripidae. Insect Life. Vol. VII. No. 5. Str. 390.— 395.*) Pergande popisuje zde ctvri druhy trasnenek: Heliothrips cestri nov. sp.. H. fasciata nov. sp., Euthrips occidentalis nov. sp. a Thrips tabaci Lindem. Prva z jmenovanych trasnenek popsana jiz Reuterem r. 1891. (C. 168.) pod jmenem Heliothrips femoralis.. Byla Pergandovi zaslana uz pfed lety z Massachu- settsu (kdez zila ve skleniku na Cestrum nocturnum ) a Reuterem ze skleniku finnskych. Mimo to pozoroval ji Pergande sam ve sklenlcich u Washingtonu, a to zvl. nad- miru celne na listech od Amaryllis ‘ jejtz listy znacne poskozovala. Druha tfasnenka. Heliothrips fasciata nov. sp., byla Pergandovi zaslana G. W. Harneyem z Kalifornie (Yuba County), kdez jen v malem poctu vyskytla se na listech pomerancovych. Die popisu nelze rozhodnouti, zdali patfi opravdu do rodu Heliothrips *) Pergande beschreibt in dieser Arbeit vier Arten aus Nordamerika, namlich: Heliothrips cestri nov. sp., H. fasciata nov. sp., Euthrips occidentalis nov. sp. und Thrips tabaci Lindem. Heliothrips cestri (aus Massachusetts und aus Glashausern bei Washington) ist identisch mit der von Reuter im J. 1891 beschriebenen Art Heliothrips femoralis. Von P organ des Heliothrips fasciata lasst sich nach dessen Beschreibung nicht mit Be- stimmtheit angeben, ob sie der Gattung Heliothrips oder Parthenothrips angehort. Sie iebt in Gali- fornien auf Orangejiblattern. Euthrips occidentalis ist wohl eine Art der Gattung Physopus. Sie koinmt in Californien in Orangenbluten und auf Aprikosen- und Erdapfelblattern vor. Thrips tabaci Lindem., welche Pergande von vielen Orten in den Vereinigten Staaten angibt, iihneit meiner Art Thrips communis, unterscheidet sich jedoch von ihr durch die Form des Pro¬ thorax, welcher nach Pergande (der auch Exemplare von Lin deman erhiell) inehr lang als breit ist (bei Thrips communis ist der Prothorax ausgesprochen mehr breit als lang), und durch die Farbung der Abdominalsegmente. auf deren Hinterrande sich eine breite dunkle Binde befindet (die Abdominalsegmente meiner Art sind ganz gleichmassig gefarbt). — Ich will hier noch auf den Umstand aufmerksam machen, ob nicht vielleicht sehr in die Lange gezogene (in schwachem Spiritus gequollene) Exemplare untersucht worden seien. Bei solchen kann freilich der Prothorax etwas mehr lang als breit vorkomiuen, vveil vorn und hinten Weichtheile heraustreten ; auch werderi die breiten und licliten Verbiridungshaute zwischen den einzelnen Abdominalseginenten sichlbar und lassen dann das Abdomen licht und clunkel gebiindert erscheinen. (Vergl. Butlers „Aptinothrips fasciatus“ /) — 458 — J. UZEL, MO NOG- RAF IE RADU „T H V S AN 0 P T E R A“ . nebo snad do rodu Parthenothrips. Pfi teto pfilezitosti zminuje. se Pergande tez o tom, ze drub Heliothrips haemorrhoidalis bvl nalezen na pestovanych i divokych rostlinach v Brasilii. Popis druhu Heliothrips fasclata Pergande jest nasledujici: Heliothrips fasciata Pergande. » Length, about 1 mm. General color, black. Head and thorax dark brown; the anterior margin of the prothorax and more or less of the mesothorax yellowish-brown. Eyes black. Ocelli clear, yellowish. Antennae whitish; a broad band on joints 3 and 4, apex of the fifth and the remaining joints black. Legs black, with apex of femora, base and apex of tibiae, and the tarsi, except the apex, yellow. Anterior wings blackish; their base and a broad band beyond the middle trans¬ parent white. Posterior wings faintly and uniformly yellowish. Fringes blackish. Head and thorax reticulated and furnished rather sparsely with short, slightly curved hairs. Some short and stiff hairs, becoming more numerous toward the end of the body, may also, be observed near the posterior lateral angle of the abdominal segment; one or two larger ones on segments 5 to 8 and a number of long bristles along the posterior margin of the ninth. « Tfetl druh, Euthrips occidentalis nov. sp., jest asi zastupce rodu Physopus. Nalezen byl A. Crawem a D. W. Coquillettem v Kalifornii, kdez poskozuje listy bramboru i merunek a zije cetne v kvetech pomerancovych. Popis jeho, Pergandem podany, jest nasledujici: Euthrips occidentalis Pergande. » Length, 0.9 to 1.2 mm. General color, orange yellow, with the posterior margin of the abdominal segments broadly dusky or blackish. Eyes hairy, black. Ocelli reddish. Antennae dusky, with base and tip of the joints paler. Wings yellowish, the spines and fringes blackish. Head twice as broad as long. Eyes very large, occupying about two-thirds or more of the sides of the head, and coarsely granulated. Head and pronotum transversely striated. Joints 3 and 6 of the antennae longest and nearly subequal in length; the third with a shorlh though distinct pedicel. Joints 2, 4, and 5 next in length, also subequal. The last two joints, usually termed the stylus, are smallest, though the last is considerably longer than the penul¬ timate one. Joints 2 to 5 bear each about six bristles around the apex and the sixth about the same number around the middle. Besides these bristles, there may be noticed a pair of stout, bluntly pointed, curved, sensorial spines, near the end of joints 3 and 4, originating from a rather large, membranous spot, similar to those organs in Thrips tritici. « 0 ctvrtem druhu, t. zv. trasnence cibulove (the onion thrips), snasi Pergande vse, co o nem dovedeli se mohl, a cituje cetne udaje jedriotlivych oekonomu severo- americkych, roztrousene po tamnejslch oekonomickych casopisech. Pravi, ze tfasnenka ta zije na nejrozmanitejsich mlstech ve Spojenych statech, a sice hlavne na zelenine (zvl. cibuli znacne poskozuje), mimo to vsak take na kvetinach zahradnich, na merun- kach atd. Stotoznuje ji s trasnenkou, kterou Linde man roku 1888. (C. 158.) pod — 459 — 58* e. UZEL. MONO G R A P HIE DER ORDNUNG TH YS AN OPTER A. jmenem Tlirips tabaci z Besarabie popsal, a kterou mu tento take poslal. Tez z Hol- styna od L. Seifert a ji obdrzel. Pergande mysli. ze tfasnenka Tlirips tabaci dostala se s cerstvou zeleniiiou z Evropy do Ameriky, kdez se pak velmi rozstrila. — : Poda- vame zde ony Pergandem vylknute znakv toho druhu, ktere popis Lindemanuv z r. 1888. (C. 158.) doplnuji: (Tlirips tabaci Lindem;) »Color pale yellow, the. thorax somewhat darker; sides of thorax and an elongated squarish spot on the meso-nolum more or less distinctly dusky. Abdominal segments marked with a rather broad, darker, or lighter dusky band poste¬ riorly. . . . Antennae and legs pale dusky, with tip of tarsi somewhat darker. Wings faintly yellowish, their fringes and bristles dusky . Head about as broad as long, and transversely striated. P r o thorax longer than broad, slightly narrowed in front; its anterior and posterior angles rounded, and provided with two backward-directed diverging spines at each posterior angle . « Tlirips tabaci podob;i se znacne memu druhu Tlirips communis , rozeznava se vsak od neho tvarem prothoraxu, jenz je die Perganda dels! nez sirsf, kdezto u druhu meho pravy toho opak se shledava; mimo to ma T. tabaci zadnf okraje clanku abdominalmch zdobeiie nahofe sirokou tmavou stuhou, cehoz u druhu Tlirips communis riespatfujeme. — 4G0 — J. (JZEL, MONOGRAFIE RADU „T H V S AN 0 PTER A“. Resume des hdstorischen Thieiles. In diesem Theiie hat der Verfasser ein Verzeichnis aller ihm bekannt gewordenen Arbeiten (194 Nummern) uber die Tbysanopleren geliefert, und zwar in chronologischer Anordnung. Bei jeder Arbeit wurde angegeben, was si e Neues enthalt, und was uber- haupt in ihr Bemerkenswertes vorkommt. Dieser Therl soil nicht nur als literarischer Anzeiger dienen, s.ondern auch den Weg andeuten, den das Studium der Thysanopteren vom Anfange an bis znr allerneuesten Zeit gegangen ist. Wenn es dem Verfasser hier und da bei einigen wenig wichtigen Aufsatzen nicht gelang, die genaue Jahreszahl ihres Erscheinens zu erfahren, so bittet er es damit zu entschuldigen, dass dies das erste nach Vollkommenheit. strebende Verzeichnis der Thysanopterenliteratur ist, und dass er durch die Verhaltnisse ausschliesslich auf eigene Krafte angewiesen war. Die Arbeiten, welche mil einem Stern bezeiclmet sind, wurden vom Verfasser durchstudiert. Von. diesem Theiie werden dem der bohmischen Sprache Unkundigen wenigstens die Titel der 194 angefuhrten Arbeiten von Nutzen seiri; auch im Texte ist manches allgemeinverslandlich. Besonders mache ich. auf das auf S. 417 u. 418 befindliche Ver¬ zeichnis aufmerksam, in dem die Artennamen Halid ays mit den in dieser Monographie gebrauchlen verglichen werden. Dem fast vergessenen Aufsatz, entnommen der Micrographia Curiosa Bon an n is, des Entdeckers der Thysanopteren, wurden zwei Textbilder (8 u. 9 aul S. 405 u. 406) hinzugefiigt, und zwar ein von dem erwahnten Autor im Jahre 1691 hergestelltes Bild einer Fransenfliege (wohl Anthothrips statices ) und das Mikroskop, mit Hilfe dessen Bonanni dieselbe aufzeichnete. J. U Z EL, MONOGRAFIE RADU ,TH YSANOPTERA*. REJSTftlK DRUHO, RODE atd.*) Register der Arten, Gattungen etc.**) A. abdominalis (var.) 169 Acanthothrips 259 aculeata 240, 455, 456 acuminata 155 adonidum 168 adusta 185 adusta (var.) 73, 75 adusta (var.) 81, 83 adusta (var.) 96, 98 adusta (var.) 99, 101 adusta (var.) 108, 109 adusta (var.) 110, 111 adusta (var.) 120, 121 adusta (var.) 175, 176 adusta (var.) 180 Aeolothripidae 62 Aeolothrips 68, 278 ajugae 136 albicinc-ta 75 albicornis (var.) 96, 98 albipennis 240, 455, 456 albocincta 75 albopicta 264 albopilosa 190 albosignata 271 allii 451 alni 189 anacardii 269 Anaphothrips 142 angulicornis 452, 454 angusta 231 angusticeps 191 angustifrons 272 annulicornis (Thr.) 218 annulicornis (Phi.) 269 annulicornis (var.) 177, 178 annulicornis (var.) 123, 124 annulipes 258 antennata 81 antennatus 81 Anthothrips 237 apic-alis 247 Aptera 223 aptera 251 Apterae 223 Aptinothrips 151, 279 armata (Anaph.) 145 armata (Phi.) 238, 455, 457 asp era 105 asperulae 280 atrata 107 atratus 107 B. Baliothrips 204 basalis 115 Belothrips 154, 134, 135, 455 Benseleri 219 betae 158 bicolor (Bel.) 134, 135, 456 bicolor (Crypt.) 235 bicolor (var.) 123, 124 bicolor (var.) 134, 135 bicolor (var.) 136, 137 bidens 87 bigemmata 271 biuncata 208 biuncinata 207 Blasenfusse 282 Bolaeothrips 211 Bonannii 227 Brachyderi 79 brevicornis 205 brevistjdis 455, 457 brunnea 280 c. caespitis 248 calcarata 195 caryae 279 Cephalothrips 244 cerealiuin 89, 210, 211 cestri 458 Chirothrips 79, 218, 456, 457 Coleoptrata 62 Coleothrips 71. 72, 73, 278 communis 176, 447, 458, 459 coneolor (var.) 172, 173 conica 276 connaticornis (var.) 153, 154 consociata 122 *) Cisla znamenaji strany teto monografie. **) Die Nummern zeigen die Seiten der vorliegenden Monographic an. — 463 — H. UZEL, MONO GRAPH I E DER ORDNUNG THY SAN OP TER A. copiosa 252, 452, 453 coriacea 254, 260 corticis 260 corymbiferarum 276 crassipes 452, 453 croceicollis 279 Cryptothrips 228 cynorrhodi 276 D. decora 119 Degeeri 162 Dendrothrips 159 denticornis 86 dentipes 234 Dietyothrips 157 dilatata 202 discolor 200 dispar 205 distincta 121 distinguenda 239 dracaenae 171 Drepanothrips 213 Dudae 83, 456, 457 E. Elyoptera 223 ericae 216 Eudactyli 79 euphorbiae 146 Euthrips 122, 458, 459 F. I'asciata (Aeol.) 72 fasciata (Phi.) 279 fasciata (Hel.) 458, 459 fasciatipennis 78 fasciatus (Apt.) 279 femoralis (Hel.) 170, 458 femoralis (Thr.) 217 ferruginea 143 firm a 138 flava 186, 220 flavicornis 219 flavipes 238, 246, 247 Fransenfliegen 282 Fransenfliigler 282 Frici 126 frontalis 128 frumentaria 241, 455, 456 frumentarius 240, 241 fulvicornis (var.) 96, 98 fungi 251 fusca 64 fuscipennis 204 fuscus 64 G. gracilicornis (var.) 180, 181 gramineae 449 graminum 210 gratiosa 67 grossulariae 276 Gymnopterae 79 H. haemorrhoidalis 168 Halidayi (Idol.) 267 Halidayi (Phi.) 269 hamata 456, 457 Haplotlirips 240 hastata 134, 456, 457 Heliothrips 167, 171, 458, 459 Heterogynae 79 Heteropterae 223 Homopterae 79 Hoplothrips 237, 240, 247, 260 hradecensis 262 I Icarus 232 Idolothrips 265 ineonsequens 117 intermedia 114 intonsa 456, 457 J. Jordani 212 juniperina 274 K. Klapaleki 203 Kollari 87 L. lacertina 266 laevicollis 218 laevior (var.) 199, 200 lata 230 lativentris 225 leucanthemi 275 limbata 72 Limothrips 85, 279, 451, 454 linaria 192 lini 279 Liothrips 261 livida 277 longicollis 197 longipennis 80, 456, 457 longispina 225 longistylosa 131 loti 115 M. major 179 mali 278, 454 manicata 80, 456, 457 marginata 266 Megalothrips 224 melaleuca 71 melanopa 186 Melanothrips 63 Melanthrips 64 Micropterae 79 minor 256 minuta 243, 452, 453 minutissima 193 monilieornis 245 N. Neogami 79 nervosa 102 nigra 242 nigra (var.) 185, 186 nigripes 229 — 464 — J. UZEL, MONOGRAFIE RADU ,TH YS ANOPTER A“. nigriventris 106 nigropilosa 198 nigropilosa (var.) 96, 98 nitidula 154 nodicornis 260 0. obesa 64 obscura 148 obscura (var.) 123, 124 obscurus 148 obsoleta (var.) 187, 188 occidentalis 458, 459 ochracea 277 Odontothrips 112, 115 oleae 438 olivaria 277 olivarius 277 Oxythrips 133 P. Pachythrips 141 pallens 200 pallicornis 240 pallida 101 pallipennis 110 pallipes (var.) 233 paradoxa 275 Parthenothrips 170 parva 257 parviceps 139 parvipennis 270 pedicularia 246, 247 persicae 277 phalerata 112 Phloeothripidae 223, 452 Phloeothrips 254, 225, 229, 234, 235, 237, 238, 240, 241, 242, 245, 246, 247, 250, 251, 254, 258, 260, 263, 269, 270, 271, 272, 277, 278, 279, 280, 452, 453 phylloxerae 432 Physapi 24 Physapoda 24 Physapodes 24, 282, 415 Physapus 24, 95, 107, 122, 148, 276 physapus 89, 95, 174 Physopoda 24, 282 Physopus 94, 458, 459 physopus 174 picipes 277 pilosa 129 pini (Phys.) 125 pini (Trich.) 251 Platythrips 214 poaphagus 279, 439, 446, 448 Poecilothrips 264 pragensis (var.) 263, 264 primulae 119 Prosopothrips 165 puchyrnatky 439 pulla (var.) 177, 179 K, ranunculi 275 Reuteri 213 Rhaphidothrips 131 Rhipidothrips 66 robusta 104 rufa 152 rugicollis 217 s. salicaria 182 salicis 122 saltatrix 164 sambuci 181 Schotti 266 secalina 87 semicaeca 249 Sericothrips 90 setinodis 263 similis 145 simillima 254 Sminyothrips 206 solanacearum 187, 383, 441 sordida 150 spectrum 266 staphylinus 91 statices 237, 238, 243, 455, 457 Stenelytra 78 stenomelas 270 Stenoptera 78 Stenothrips 209 striata 220 striaticeps 216 sty lifer a 152 subaptera 141 subtilissima 269 T. tabaci 447, 458, 459 Taeniothrips 119, 205 tenuicornis 99 Terebrantia 61 Thripidae 78, 24 Thripididae 24 Thrips 173, 24, 64, 72, 73, 80, 81, 86, 87, 89, 95, 105, 107, 112, 115, 119, 122, 141, 148, 152, 154, 155, 168, 171,174, 181, 186, 187, 193,194, 200, 204, 205,214,216,217,218, 219, 220, 240, 241, 250, 251, 266, 274, 275, 276, 277, 278, 279, 280, 447, 454, 456, 457, 458 Thripsina 24 Thripsites 24 Thysanoptera 24, 282 tibialis (Thr.) 218 tibialis (Phi.) 225 tiliae 160 Tmetothrips 141, 200 Trichothrips 246 trifasciata 278 trifasciatus 454 tristis 277 tritici 220, 278, 434, 451, 454 trasnenky 439 • 59 — 465 — H. UZEL, MO NO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Tubulifera 222, 223 lunicata 214 u. ulicis 115 ulmi 250, 254, 260 ulmifoliorum 122 urticae 186, 187 Y. valida 183 variegata 275 Vejdovsk^i 166 versicolor 69 Vesitarses 24, 282, 415 viminalis 196 virgo 148 vittata 71, 73 vulgatissima 95, 111, 456, 457 z. Zygothrips 243, 452, 453 — 466 — J. UZEL, MONO GRAFIE RADU „T HYSANOPTERA". REJSTRtK A U T O R IJ.*) Register der Autoren.**) A. Amyot 422 Ashmead 454 B Baker 451 Beach 458 Beal 442 Becker 436 Beling 434 Bergroth 448 Berkenhout 413 Bertkau 439, 444, 445 Bjerkander'413 Blanchard 424 Bohls 450 Bold 433 Bonanni 403 Bouche 416 Brau er 442 Bremi 429 Bulow-Rieth 424 Burmeister 419, 421 Butler 436 c. Cameron 444 Cohn 433 Comstock 435, 448 Cook 442 *) Cisla znamenaji strany t **) Die Nummern zeigen di< Cornelius 433 Costa 441, 442 Curtis 419, 423, 440 Cuvier 415 I). Dahlbom 420 De Geer 406, 409 Degeer 406, 409 Deyrolle 432 Dimitriewicz 436, 437 Dohrn 424, 435 Dokhtouroff 441 Dufour 420 Dumeril 415 E. Erichson 420, 422 F. Fabricius 412, 413, 414 Farwick 436 Fernald 442 Fitch 429, 430 Fletcher 450 Frauenfeld 432 Fric 439 (j. Garman 450 Geer 406, 409 to monografie. Seiten der voi'liegenden Monographic a Geoffroy 409 Gerstaecker 430 Gillette 451 Girard 432 Gleichen 410 Goeze 411 Gmelin 412 H Haliday 416, 419, 425 Harris 425 Heeger 427, 428 Fleer 431 Hofmann 450 Holmgren 434 J. Jablonowski 452 Jordan 448, 449 K. Kastner 409 Kirby 413, 414 Kornicke 436, 443 Kolenati 431 Krauss 439, 443 L. Ladureau 437, 438 Latreille 415 lindeman 433, 444, 446 59* — 467 — H. UZEL, MONOGRAPH IE DER ORDNUNG THYS AN OPTERA. Linnaeus 407, 408, 409, 412 Linne 407, 408, 409, 412 Lintner 439, 446, 451 Low 432, 448 Lowe 455 M Mally 458 Man 434 Marsham 413 Mayer 449 Menge 433 Muller (A.) 433, 434 Muller (O. F.) 410 N. Newman 416, 429 Nicholson 414 Nordlinger 429 0 Ormerod 443 Osborn 440, 44i, 444, 449, 458 Osten-Sacken 431 Oustalet 435 P Packard 433, 434, 441, 443 Passerini 416 Perez 443 Pergande 439, 440, 458 Portsehinsky 441 R. Redtenbacher 445 Regel 430 Reuter (E.) 455 Reuter (0. M.) 437, 438, 442, 450 Riley 432 s. Schaffer 411 Schaum 424, 428 Schlec-htendal 445 Schneider 443 Schoyen 435, 45 L Schrank 411 Scopoli 408 Scudder 433, 435 Serville 422 Shaw 415 Shipley 446 Sirrine 455 Smith 451 Stephens 415 Stew 414 Strauss-Durkheim 415 Sulzer 408. 410 Szaniszlo 435, 438 T. Tamburin 422 Targioni-Tozzetti 444 Taschenberg 431, 434 Thaxter 449 Thomson 438 Trybom 451, 455 Turton 414 u. Uljanin 434 Uzel 449 V. Vassalli-Eandi 414 Villers 413 w. Walker 425, 430 Walsh 431, 432 Webster 454 Werner 443 Westwood 420, 428 Widgalm 441 Wittmack 435 Wood 415 z Zetterstedt 421 Zittel 433 — 468 - J. UZEL. MONOGRAFIE RADU ,THYSANOPTERA“. RBJSTElK OBYDLI TftASNfiNEK.* **)) Register der Wohnorte") Abies alba. str. 391., S. 399. Abies larix str. 392., S. 399. Abies picea str. 392., S. 399. Acer platanoides str. 394.. S. 400. Acer pseudoplatanus str. 394., S. 400. Aesculus hippocastanum str. 395., S. 400. Agrostemma githago (kvety, Bluten) 14, 67 ; (mlade listy, junge Blatter) 21. Ajuga 36. Alnus giutinosa str. 393., S. 400. Anemone nemorosa 26, 27. Anthyllis vulneraria str. 389., S. 399. Armeria vulgaris 14. Armoracia rusticana str. 384., S. 399. Avena sativa str. 371., 379., S. 398. JB. Baume, Blatter, s. „Rlatter der Baume und Strauche“ ; Rinde, s. „Rinde, abgestorbene“. Rerge S. 368.. Beta vulgaris str. 381., S. 398. Betula alba str. 392., S. 400. Blatter der Baume und Strauche 14, 26, 29, 30, 44, 50, 51, 52, 58, 60, 64, 65, 69, 71, 83, 106, 122. Blatter niederer Pflanzen 3, 7. 11, 13, 14, 15, 21, 25, 28, 30, 34, 35, 39, 44, 58, 59, 64, 69, 73, 78, 106. Bluten auf Wiesen und Feldern 1, 6, 9, 14, 18, 21, 22, 25, 57, 58, 62, 63, 64, 67, 104, 105, 106. Bluten in Garten str. 389., S. 399. *) VSecky zde obsazene udaje vztahujl se jen na vlastni pozorovani autorova, v Cechach konana. — Cifry znamenaji Cisia, pod kterymi jednotlive druhy v Casti systematicke teto monografie a v obsahu jsou uve- deny. V mnohych pfipadech vSak poukazano je te2 k stranfi, na nit se naleza seznam druhu, na dotyfine rostling Sijicich. — Veliky pofiet rozlicnych kvfitu, ve kterych jsem IrasnSnky nalezl, nevypoCitavam zde jednotlivg, nybrz shrnuji je v ruzne skupiny: v kvfity lesni, kvety luCni, polni atd. Z tfich skupin uvadim je§t6 zvlaSte jen jmena tfich rostlin, ktere hosti ngjaky diuh vzacny, aneb ktere jsou jinemu hojnemu neobyCejne milym pfibytkem, takie tana velmi Cetng se vyskytuje, a pfipojuji jen tyto druhy, aC tana i jine obyvati naohou. Tak dlu2no ku pf. hledati ruzne druhy tfasngnek, v pampeliSce (Taraxacum) zijici, mezi ,,kv6ty luCnimi a polnimi“ neb ,,kvfity jarnimi“, ponfivadz v rejstfiku nalezneme u pampe)i§ky jen dva druhy zaznamenane, z nich^ jeden jest vzacny, druhy pak v mnozstvi kvet jeji obyva, davaje mu pfednost pied jinymi. — U rostlin, pfi nichz neni zvlaSte podotknuto, na ktere Casti jejich tfasnfinky vypoCi- tane se zdr^uji, jest minfin vzdy kvfit. **) Alle hier enthaltenen Angaben beziehen sich nur auf die vom Verfasser selbst in Bohmen gemachten Erfahrungen. — Die Ziffern zeigen die Nummern an, unter welchen die einzelnen Arten im Systematischen Theile der vorliegenden Monograpbie (und im Inbalte) angefuhrt werden. Oft wird jedoch auch auf die Seite hingewiesen, auf der sich ein Verzeichnis der auf der betreffenden Pflanze lebenden Thysanopteren befindet. — Die mannigfaltigsten Bluten, welche icli untersucht habe, werden hier nicht einzeln aufgezahlt, sondern in verschiedene Gruppen zusammengefasst; so in: ,, Bluten in Waldern“, ,. Bluten auf Wiesen und Feldern“ etc. Aus diesen Gruppen habe ich nur einzelne Pflanzen- arten noch besonders angefuhrt, und zwar jene, welche eine seltene Art beherbergen oder fiir eine gewohnliche ein besonders angenehmer und daher viel besuchter Aufenthalsort sind. So wird man z. B. die zahlreichen Thysa- nopterenarten, welche in Lowenzahn (Taraxacum) vorkommen, unter „Bluteu auf Wiesen und Feldern11 oder unter „Fruhlingsblumen“ zu suchen liabtn, weil wir liei Taraxacum im Register nur zwei Arten verzeichnet finden, und zwar eine ziemlich seltene und eine haufig vorkommende, welche jedoch diese Bluten anderen vorzieht. — Wo nicht der Pflanzentheil besonders angegeben ist, meine ich immer die Bliite. — 469 — H. UZEL, MONOGRAPHIE DER ORUNUNG THY SAN OPTERA. Bliiten in Waldern 14, 21, 22, 24, 27, 30, 31, 38, 42, 45, 57, 59, 62, 63, 64, 84, 75, 104, 106. Bliitenstande, trockene (ini Winter) 9, 13, 14, 21, 57, 58, 59, 106. Brassica oleracea str. 384., S. 399. Butomus umbellatus 21, 58, 106. c. Calluna vulgaris 38, 64. Carpinus betulus str. 392., S. 399. Garum carvi str. 387., S. 399. Centaurea cyanus 67. Cerastimn arvense 1. Gerealia str. 371., S. 371, 397, 398. Ghenop odium 58. Chrysanthemum leucanthemum 25, 104. Cirsium palustre 15. Colchicum autumnale 14, 21. Cornus mas 64. Gorydalis cava 27. Corylus avellana str. 392., S. 399. D. Daucus earota str. 387., S. 399. Drn 7, 10, 11, 13, 14, 20, 21, 23, 25, 32, 33, 34, 37, 39, 44, 45, 46, 48, 53, 62, 72, 73, 74, 75, 82, 101, 102, 103, 106, 111 ; v zime mimo to 9, 15, 27, 29, 57, 58, 84. E. Epilobium angustifolium 64. Equisetum 14, 21, 44, 46, 64. Erythraea centaurium 58. Eupatorium cannabinum 58, 59. Euphorbia 43, 79. F. Fagus silvatica str. 392., S. 399. Felder, s. die Namen einzelner cultivierten Pflanzen oder „ Bliiten auf Wiesen und Feldern". Flechten an Bitumen 11, 14, 29, 52, 59, 61, 106, 116, 120. Fragaria str. 388., S. 399. Fraxinus excelsior str. 394., S. 400. Fruhlingsblumen (die ersten) 14, 16, 17, 21, 26, 27, 43, 46, 57, 58, 63, 64, 69, 106. G. Garten, s. „Bliiten in Garten". Galanthus nivalis 14. Galium 84. Gebirge S. 368. Gerste S. 398, 371. Getreide S. 371, 397, 398. Glashauser S. 390. Graser auf Wiesen S. 379, 398. H. Hafer S. 398, 371. Helianthus annuus str. 382., S. 398. Helianthus tuberosus str. 382., S. 398. Heracleum sphondylium (listy, Blatter) 121. Hordeum str. 371., 378., S. 398. Hory str. 364. Hummus lupulus str. 381., S. 398. Flyoscyamus niger 6, 11. 14, 15, 21, 22, 58, 64, 106. I. Iris pseudacorus 14, 106. J. Jecmen str. 371., 378. Juncus 9. K Kere, kvety 14, 21, 57, 58, 59, 63, 64, 106; listy, viz „Listy stromd a kerfi". Korn S. 397, 371. Kfira zpuchrela 29, 51, 99, 100, 108, 110, 112, 115, 116, 120; v zime mimo to 11, 14, 21, 52, 59, 60, 61, 104, 105, 106. Ivvetenstvi seschla (v zime) 9, 13, 14, 21, 57, 58, 59, 106. Kvety jarni (prvni) 14, 16, 17, 21, 26, 27, 43, 46, 57, 58, 63, 64, 69, 106. Kvety lesni'14, 21, 22, 24, 27, 30, 31, 38, 42, 45, 57, 59, 62, 63, 64, 75, 84, 104, 106. — 470 — J. CJZEL. MONOGRAFIE RADU . ,TH YS ANO.PTER A‘\ Kvety lucni a polni 1, 6, 9, 14, 18, 21, 22,25, 57, 58, 62, 63, 64, 67, 104, 105, 106. Ivvety zahradni str. 389. L. Lappa tomentosa (listy, Blatter) 11, 14, 58, 106. Laub, abgefallen.es 11, 13, 96; im Winter ausserdem 14, 21, 27, 35, 57,58,60, 104i 106. Lesy, viz „Kvety lesnl“ a „Drn“. Leucojum vernuiii 27. Linaria vulgaris 6. Linum usitatissimum str. 385., S. 399. Listi spadane 1.1, 13, 96; v zime mimo to 14, 21, 27, 35, 57, 58, 60, 104, 106. Listy rostlin nizkych 3, 7, 11, 13, 14, 15. 21, 25, 28, 30, 34, 35, 39, 44, 58, 59, 64, 69, 73, 78, 106. Listy stromd a kerb 14, 26, 29, 30, 44, 50, 51, 52, 58, 60, 64, 65, 69, 71, 83, 106, 122. Lisejniky na stromech 11, 14, 29, 52, 59, 61, 106, 116, 120. Louky, viz „ Kvety lucni a polni“ nebo „Drn“. Lycium barb arum 14, 21, 58. M Malva alcea 21. Mech 96, 102; v zime mimo to 11,21, 29,35, 106, 122. Melandryum pratense 21, 67. Mercurialis perennis 70. Monotropa hypopitys 21, 27, 64. Moos 96, 102; im Winter ausserdem 11, 21, 29, 35, 106, 122. N. Nuphar luteum 14, 58. O. Obili str. 371. Onobrychis viciaefolia str. 389., S. 399. Orchis sambucina 76. Oves str. 371., 379. Oxalis acetosella 27. P. Panicum miliaceum str. 379., S. 398. Papaver somniferum str. 384., S. 398. Papilionaceae 14, 25. Paseky, viz „Kvety lesni", „Kvety lucnP a„Drn“. Pedicularis palustris 75. Petasites officinalis 14. Pflanzen in Glashausern S. 390. Phragmites communis 9, 58, 106. Pinus silvestris str. 391., S. 399. Pirus aucuparia str. 395., S. 400. Pirus malus str. 395., S. 400. Pole, viz jmena jednotlivych rostlin pestovanych neb „Kvety lucni a polni“. Polygala amara 40. Polygala vulgaris 1. Polygonum amphibium 14. Polygonum fagopyrum str. 382., S. 398. Polypori 110. Populus str. 393., S. 400. Potamogeton natans 14, 106. Potentilla 16. Prunus cerasus str. 396., S. 400. Prunus domestica str. 395., S. 400. Prunus padus str. 396., S. 400. Psenice str. 371., 378. Pteris aquilina 64. Pulsatilla pratensis 64. Q Quercus str. 392., S. 399. R Ranunculus aquatilis 11, 14, 21, 25. Ranunculus ficaria 63. Rasen 7, 10, 11, 13, 14, 20, 21, 23, 25, 32, 33, 34, 37, 39, 44, 45. 46. 48, 53, 62, 72, 73, 74, 75, 82, 101, 102, 103, 106, 111; im Winter ausserdem 9, 15, 27, 29, 57, 58, 84. Ribes rubrum str. 388., S. 399. Rinde, abgestorbene 29, 51, 99, 100, 108, 110, 112, 115, 116, 120; im Winter ausserdem 11, 14, 21, 52, 59, 60, 61, 104, 105, 106. | Robinia pseudacacia str. 396., S. 400. — 471 — H. UZEL, MONO GRAPH IE DER ORDNUNG THYSANOPTERA. Role, viz jmena jednotlivych rostlin pestovanych neb „Kvety lucni a polni". Rostliny ve sklenicich str. 390. Rybniky, viz „Butomus, Iris, Juncus, Nuphar, Phragmites, Polygonum, Potamogeton, Ra¬ nunculus aquatilis, Sagittaria, Solanum dul¬ camara, Sparganium". S. Sagittaria sagittaefolia 14. Salix str. 393., S. 400. Sambucus nigra (listy, Blatter) 60. Sambucus racemosa (listy, Blatter) 60. Scabiosa arvensis 18. Secale cereale str. 371., 378., S. 397. Senecio nemorensis 59. Sesleria coerulea 70. Skleniky str. 390. Solanaceae 58. Solanum dulcamara (kvety, Bliiten) 58, (listy, Blatter) 59. Solanum nigrum 58. Solanum tuberosum str. 382., S. 398. Sorbus aucuparia 108. Sparganium ramosum 106. Sphagnum 102. Stellaria liolosericea 27. Strauche, Bliiten 14, 21, 57, 58, 59, 63, 64, 106; Blatter, s. „Blatter der Baume und Strauche “. Stromy, kvety, viz jmena jednotlivych stromd; listy, viz „Listy stromii a kerfi" ; kiira, viz „Kura zpuchrela". Syringa vulgaris str. 394., S. 400. T. Taraxacum officinale 43, 63. Teiche, s. „Butomus, Iris, Juncus, Nuphar, Phragmites, Polygonum, Potamogeton, Ra¬ nunculus aquatilis, Sagittaria, Solanum dul¬ camara, Sparganium". Tilia str. 394., S. 400. Tra.gopogon pratensis 57. Traviny lucni str. 379. Trifolium str. 388., S. 399. Triticum sativum str. 371., 378., S. 398. u. Ulmus str. 393., S. 400. V. Valeriana officinalis 58. Vicia faba str. 389., S. 399. Vicia sativa. str. 389., S. 399. Viola 27. Viscaria vulgaris 4. w Walder, s. „Bliiten in Waldern" und „Rasen“. Waldhaue, s. ..Bliiten in Waldern", „Bliiten auf Wiesen" und „Rasen“. Weizen S. 371, 398. Wiesen, s. „ Bliiten auf Wiesen und Feldern" oder „Rasen“. z Zahrady, viz „Kvety zahradni". Zea mais str. 379., S. 398. z Zito str. 371., 378. — 472 — Opravy a cloplfik:y. Casu, ktery se mi naskytl behem sazby teto monografle, uzil jsem k opetovnemu (ctvrtemu) srovnani sveho materialu s popisy a mimo to k zpracovani novo naslhranych zasob. V^sledkem techto studii jest vetsina nasledujicich oprav a doplfiku: Str. 32., r. 11. zdola cti „zfetelne nezu2ena“ misto „nezuzena“. S. 61., r. 2. shora „neb“ misto „nekdy“. S. 66., r. 13. shora „znacne“ ma by ti vyneehano. S. 78., i*. 17. „shora „neb“ misto „nekdy“. S. 87., f. 11. zdola dopln: „Delka tela az i l-5 mm.“ S. 97., f. 13. shora „skoro pohrdaji“ misto „po- hrdaji". S. 106., r. 6. shora „o malo rdelsi“ misfo „delsi“. S. 123., f. 4. shora „krouzky byvaji cele“ misto „krouzky cele“. S. 125., f. 15. ' shora „ponekud“ misto „dosti znacne“. S. 128., r. 9. shora ,,taktez“ misto „mirneji“. S. 143/, r. 6. shora „nekdy (u druhfl armata a euphorbiae)“ misto „obycejne“. S. 145., r. 2. zdola „asi tak douhy jako 3.“ misto „trochu delsi nez 3.“ S. 151., r. 5. zdola „rufa a u druhu A. niti- dula schazi“ misto nrufa schazi". S. 155., f. 3. zdola „atibie“ ma b^ti vyneehano. S. 157., f. 10. shora „sblizena“ ma byti vyneehano. S. 159., f. 8. shora „nekdy po jednom“ misto po jednom kratkem slabsim“ ; — r. 12. shora „dva“ misto „jeden“. S. 160., r. 3. zdola „sbihajici“ misto „rozbihajici“. S. 164., r. 16. zdola „tibie“ misto „nohy“. S. 167., r. 14. shora „Na . . . cichovem" ma by^ti vyneehano. S. 176:, r. 10. zdola „Na . . . cichovem“ ma byti. vyneehano. S. 172., f. 18. shora dopln: „Delka tela nekdy l-3 mm.“ S. 177., ?. 2. shora „tento clanek, pak“ ma b^ti vyneehano. S. 184., f. 15. shora dopln: „Nektefi ze samch, jez jsem letos nalezl, meli tykadla podobne zbarvena jako samice14. S. 185., r. 16. zdola „casteji“ misto „pravidlem“. S. 193., r. 3. shora dopln: „vyjimkou 2 neb 4 chloupky", S. 197., r. 6. shora dopln: „U nekolika sameu nove mnou nalezenych byly pfedni dve prohlubiny dlouhe a iizke“. S. 199., r. 5. shora dopln: „nebo tri ehlupy“. S. 252., r. 12. zdola doplii: „Delka tela nekdy az 2*5 mm." S. 255., r. 7. shora dopln : „Nekdy je jiz 7. el. cely' tmavy“ ; — f. 3. shora „tento a“ ma byti vyneehano. S. 263., r. 8. shora „pred koncem“ misto „na konci“. Berictitigungen n nd Ziasa tee. Die Zeit, welche sich mir wahrend des Druckes dieser Monographie hot, verwendete ich zu nochmaliger (vierter) Vergleichung meines Materials mit den Beschreibungen und ausserdem zur Bearbeitung neu eingesammelter Vorrathe. Das Resultat dieser Studien sind die meisten der fol- genden Berichtigungen und Zusatze: S. 48, Zeile 10 von oben lies „nicht deutlich I verengt11 statt „nicht verengt". S. 61, Z. 3 von unten lies „ oder" statt „manch- mal“. S. 66, Z. 7 v. o. „Pterothorax“ statt „dieser“; — Z. 7 v. u. „mehr lang" statt „bedeu- | tend langer". S. 69, Z. 17 v. o. „starksten“ statt „langsten“. S. 74, Z. 7 v. u. „Arten Nr. 3 u. 4“ statt „zwei vorherg. Gatt.“ S. 77, Z. 14 v. o. „Hinterschenkel“ statt „Hinter- schienen“. S. 79, Z. 13 v. o. „oder“ statt „manchmal“. S. 88, Z. 1 v. u. setze hinzu: „Korperlange auch- bis 15 mm,“ S. 99, Z. 7 v. o. „selten jedoch" s alt „nur nicht“ ; — Z. 9 v. o. „Wien (Heeger)“ ist. wegzulassen. S. 106, Z. 6 v. u. „wenig langer" statt „langer“. S. 121, Z. 5 v. o. „anfangs“ statt „an der Basis'1. S. 124, Z. 7 v. o. „manchmal die letzten" statt. „die letzten". S. 126, Z. 3 v. o. „hinten ziemlich stark hals- formig eingeschniirt" ist. wegzulassen. S. 128, Z. 6 v. u. „ebenfalls" statt „massiger“. S. 143, Z. 16 v. u. „manchmal (armata u. cuphorbiae)“ statt „gewdhnlich“. S. 146, Z. 17 v. o. „et.wa so lang" statt. „etwas langer". S. 152, Z. 9 v. o. „rufa und bei A. nitidnla fehlt" stat „rufa fehlt". S. 156, Z. 8 v. u. „und Vordertibien" ist weg¬ zulassen. S. 157, Z. 13 v. u. „einander genahert" ist wegzulassen. S. 160, Z. 2 v. o. „kein, oder ein" statt *je ein kurzer dtinnerer oder" : — Z. 6 v. o. „zwei“ statt „einem". S. 161, Z. 2 v. u. „convergierende“ statt „di- vergierende". S. 165, Z. 12 v. o. „Hintertibien“ statt „Hinter- beine". S. 167, Z. 2 v. u. „Am . . . Geruehszapfen" ist wegzulassen. S. 171, Z.. 11 v. o. „Am . . . Geruehszapfen" ist wegzulassen. S. 173, Z. 10 v. o. setze hinzu: „Kbrperlange auch bis 1*3 mm." S. 178, Z. 16 v. o. „dieses, daiin" ist weg¬ zulassen". S. 1 85, Z. 5 v. o. setze hinzu : „Einige neuerdings gesammelten Exempl. hatten ibre Fuhler ziemlich so wie die Weibchen gefarbt". S. 186, Z. 9 v. o. „ofters“ statt „regelmassig“ . S. 193, Z. 17 v. u. setze hinzu: „ausnahms- weise 2 oder 4 Harchen." S. 197, Z. 8 v. u. setze hinzu: „Einige neuer¬ dings gesammelten Exempl. hatten die zwei vorderen Vertiefungen langu. schmal." S. 199, Z 1 v. u. setze hinzu: „oder drei Borsten". S. 201, Z. 11 v. u. „Schenkei in der Mitte" statt „Schenkel“. S. 205, Z. 4 v. o. „Ocellen“ statt „Augen“. S. 253, Z. 15 v. u. setze hinzu: ^Korperlange manchmal bis 2’5 mm." S. 255, Z 8 v. u. „dieses und" ist wegzulassen ; — Z. 5 v. u. setze hinzu : „Manchmal schon das 7. Glied ganz dunkel.“ S. 263, Z. 9 v. u. „vor dem Ende" statt „am Ende." OBSAH. IXHALTSVERZEICHXIS. PREDMLUVA. - VORREDE. Pag. I. Cast systematicka.— I. Systematischer Theil 9 livodni poznamky. — Einleitende Bemerkungen . 11 Sbirani tfasnenek. — Uber das Sammeln der Thysanopteren . 13 Uprava tfasnenek pro pozdejsi studium. — Uber das Praparieren der Thysanopteren 15 Seznam stanovisk, na kterych me zasoby tfasnenek sebranv bvly. — Verzeichnis der Fundorte . 17 Systematicke postaveni tfasnenek. — Systematische Stellung der Thysanopteren . 18 Podoba prvotnych tfasnenek. — Gestalt der urspriinglichen Thysanopteren .... 20 Ordo Thysanoptera Halid. . 24 Kli'ce k urcovani ceskych tfasnenek . 27 Schliissel zum Bestimmen der europaischen Thysanopteren .... 42 I. SUBORDO TEREBRANTIA HALID . 61 1. Fam. Aeolothripidae . 62 1. Genus Melanothrips Halid . 63 ■*i. Melanothrips fusca Sulz . . 64 2. Genus Rhipi dothrips. (Nov. gen.) . 66 *2. Rhipidothrips gratiosa nov. sp . 67 3. Genus Aeolothrips Halid . 68 *3. Aeolothrips versicolor no v. s p . 69 *4. Aeolothrips melaleuca Halid . 71 5. Aeolothrips vittata Halid . 71 *6. Aeolothrips fasciata L . 72 *7. Aeolothrips albocincta Halid . 75 8. Aeolothrips fasciatipennis Blanch . 78 * Druhy hvezdickou oznacene nalezejl do t'auny ceske. * Die init einem Stem versehenen Arten gehoren der Fauna von Bohmen an. GO Pag. 2. Fam, Thripidae . 78 4. Genus Chirothrips Halid . 79 *9. Chirothrips manicata Halid . 80 *10. Chirothrips Dudae nov. sp . 83 5. Genus Liraothrips Halid . 85 *11. Liraothrips denticornis Halid . . . 86 12. Liraothrips cerealium Halid . 89 6. Genus Sericothrips Halid . 90 *13. Sericothrips staphylinus Halid . 91 7. Genus Physopus (Deg.) Am. et Serv . 94 *14. Physopus vulgatissima Halid . 95 *15. Physopus tenuicornis nov. sp . 99 *16. Physopus pallida nov. sp . 101 *17. Physopus nervosa nov. sp . 102 *18. Physopus robusta nov. sp . 104 19. Physopus aspera Halid . 105 *20. Physopus nigriventris nov. sp . 106 *21. Physopus atrata Hal i d . 107 *22. Physopus pallipennis nov. sp . 110 * 2 3. Physopus phalerata Halid . 112 *24. Physopus intermedia nov. sp . 114 *25. Physopus ulicis Halid . 115 *26. Physopus inc.onsequens nov. sp . 117 *27. Physopus primulae Halid . 119 *28. Physopus distincta nov. sp . 121 *29. Physopus ulmifoliorum Halid . 122 *30. Physopus pini nov. sp . 125 *31. Physopus Frici nov. sp . 126 *32. Physopus frontalis nov. sp . 128 *33. Physopus pilosa nov. sp . 129 8. Genus Rhaphidothrips. (Nov. gen.) . 131 *34. Rhaphidothrips longistylosa nov. sp . 131 9. Genus Qxythrips m . 133 *35. Oxvthrips hastata m . 134 *36. Oxvthrips ajugae nov. sp. . . . 136 *37. Oxvthrips firma nov. sp. . . 138 *38. Oxvthrips parviceps nov. sp . 139 10. Genus Pachythrips ra . 141 *39. Pachythrips subaplera Halid. . 141 * 40. *41. *42. *43. *44. *45. *46. 47. *48. *49. *50. * 51 . *52. *54. 55. *56. *57. *58. *59. *60. *61. *62. *63. *64. *65. *66. *67. *68. *69. 11. Genas A Anaphothrips Anaphothrips Anaphothrips Anaphothrips Anaphothrips Anaphothrips naphothrips m. . ferruginea nov. sp. similis nov. sp> armata nov. sp. . euphorbiae nov. sp virgo m . sordida nov. sp. . 12. Genus Aptinothrips Halid, Aptinothrips rufa Gmel . Aptinothrips nitidula Halid. . . 13. Genus Belothrips Halid Belothrips acuminata Halid. 14. Genus Dictyothrips. (Nov. gen.) Dictyothrips betae nov. sp . 15. Genus Dendrothrips. (Nov. gen.) Dendrothrips tiliae nov. sp . Dendrothrips Degeeri nov. sp . Dendrothrips saltatrix nov. sp . 16. Genus Prosopothrips. (Nov. gen.) Prosopothrips Vejdovskyi nov. sp . 17. Genus Heliothrips Halid. . Heliothrips haemorrhoidalis Bouche Heliothrips femoralis Reut . 18. Genus Par then othrips m. . Parthenothrips dracaenae He eg. . . 19. Genus Thrips (L.) . Thrips physopus L . Thrips communis nov. sp . Thrips major nov. sp . Thrips sambuci Heeg . Thrips salicaria nov. sp . Thrips valida nov. sp . Thrips adusta nov. sp . Thrips flava Schr . Thrips alni nov. sp. . Thrips albopilosa nov. sp . Thrips angusticeps nov. sp. . . . Thrips linaria nov. sp . Thrips minulissima L . Pag. 142 143 145 145 146 148 150 151 152 154 154 155 157 158 159 160 162 164 165 166 167 168 170 170 171 173 174 176 179 181 182 183 185 186 189 190 191 192 193 Pag *70. Thrips calcarata nov. sp . . 195 *71. Thrips viminalis nov. sp . 196 *72. Thrips longicollis nov. sp . 197 *73. Thrips nigropilosa nov. sp . 198 *74. Thrips discolor Halid . 200 *75. Thrips dilatata nov. sp . 202 *76. Thrips Klapaleki nov. sp . 203 77. Thrips fuscipennis Halid . . 204 20. Genus Baliothrips m . 204 *78. Baliothrips dispar Halid . 205 21. Genus Sminyo thrips. (Nov. gen.) . . . 206 *79. Sminyothrips biuncinata nov. sp . 207 *80. Sminyothrips biuncata nov. sp . 208 22. Genus S ten o thrips. (Nov. gen.) . 209 *81. Stenothrips graminum nov. sp . . . 210 23. Genus Bolacothrips. (Nov. gen.) . 211 *82. Bolacothrips Jordani nov. sp . 212 24. Genus Drepan othrips. (Nov. gen.) . . 213 *83. Drepanothrips Reuteri nov. sp . 213 25. Genus Platythrips m . 214 *84. Platythrips tunicata Halid . 214 85. Thrips ericae Halid. . . . ' . 216 86. Thrips str'iaticeps Blanch . 216 87. Thrips rugicollis Blanch . 217 88. Thrips femoralis Blanch . 217 89. Thrips annulicornis Blanch . 218 90. Thrips tibialis Blanch . 218 91. Thrips laevicollis Blanch . . . . 218 92. Thrips Benseleri v. Frauenf . 219 93. Thrips flavicornis Re ut . 219 94. Thrips trilici Osborn . 220 95. Thrips striata Osborn . 220 II. SUBORDO TUBULIFERA HALID . 222 3. Fam. Phloeothripidae . 223 26. Genus Megalo thrips m. . . . 224 *96. Megalothrips lativentris He eg . 225 *97. Megalothrips Bonannii nov. sp . 227 Pa- 27. Genus Cryptothrips m. . 228 98. Cryptolhrips nigripes Reut . 229 *99. Cryptothrips lata nov. sp . . . 230 *100. Cryptolhrips angusta nov. sp. . . 231 *101. Cryptothrips Icarus nov. sp. . . . 232 *102. Cryptothrips dentipes Reut . .234 *103. Cryptothrips bicolor He eg. . . . . , ' . . . . 235 28. Genus Anthothrips m. . 237 *104. Anthothrips statices Halid. . 237 *105. Anthothrips distinguenda nov. sp. . 239 *106. Anthothrips aculeata Fabr. . 240 107. Anthothrips nigra Osborn . 242 29. Genus Zygothrips. (Nov. gen.) . . 243 *108. Zygothrips minuta nov. sp. . 243 30. Genus Cep haloth rips m. . . 244 *109. Cephalothrips monilicornis Reut . 245 31. Genus Trichothrips m . 246 *110. Trichothrips pedicularia Hal id. - . 246 *111. Trichothrips caespitis nov. sp . 248 *112. Trichothrips semicaeca nov. sp . 249 113. Trichothrips ulmi Fabr. . . .250 114. Trichothrips pini Halid . 251 *115. Trichothrips copiosa nov. sp . 252 32. Genus Phloeothrips Halid. . 254 *116. Phloeothrips coriacea Halid. . 254 *117. Phloeothrips minor nov. sp. . 256 *118. Phloeothrips parva nov. sp . 257 119. Phloeothrips annulipes Reut . 258 33. Genus Ac anthothrips m . 259 *120. Acanthothrips nodicornis Reut . 260 34. Genus Liothrips m . 261 *121. Liothrips hradecensis nov. sp . 262 *122. Liothrips setinodis Reut . 263 35. Genus Poecil o thrips. (Nov. gen.) . . 264 *123. Poecilothrips albopicta nov. s p. . . . . 264 36. Genus Idolothrips Halid . 265 124. Idolothrips marginata Halid. . 266 125. Idolothrips spectrum Halid . . 266 Pag. 126. Idolothrips lacertina Halid. . . 266 127. Idolothrips Schotti He eg . 266 128. Idolothrips Halidayi Newm. . 267 129. Phloeothrips annul icoSs Halid . 269 130. Phloeothrips subtilissima Halid. . 269 131. Phloeothrips anacardii Newm. . 269 132. Phloeothrips stenomelas Wlk. . 270 133. Phloeothrips parvipennis Reu t . 270 134. Phloeothrips albosignata Reut. . 271 135. Phloeothrips angustifrons Bergroth . 272 PRIVESEK. (Druhy neplatne.) — ANHANG. (Ungullige Alien.) . . .274 Zaverecne poznamky. — - Schlussbemerkungen . 281 II- Cast palaeontologicka. — II. Palaeontolo- gischer Theil 2ss Resume des palaeontologischen Theiles . 293 III. Cast anatomicka. - III. Anatomischer Theil . 297 Uvodni poznamky. — Einleitende Bemerkungen . 299 Integument. — Das Integument . 299 IJstroje pohybu. — - Organe der Locomotion . 303 Soustava nervova. — l Nervensystem . 308 IJstroje smyslove. — Sinnesorgane . 310 IJstroje zazivaci. — Verdauungsorgane . 314 IJstroje obehu krve. — Kreislaufsorgane . 321 IJstroje dychaci. — Athmungsorgane . ' . 322 Ustroje vymesovacl. — Excre lionsorgane . 323 tJstroje pohlavni. — Geschlechtsorgane . 323 SekundarnI znaky pohlavni. — Sekundare Geschlechtscharaktere . 327 Resume des anatomischen Theiles . 330 IV. Cast vyvojepisna. — IV. Entwicklungsge- schichtlicher Theil . 331 Vajicko. — Ei . 333 Vyvoj vajicka. — Embryonalentwicklung . 334 Larva. — Larve . . 1 . 339 Nvmfa. — Nymphe . 341 Pag, Dospela tfasnenka. — Imago . 343 Metamorfosa tfasnenek. — Metamorphose . 344 Parthenogenesis u tfasnenek. — Parthenogenese . 345 Resume des entwicklungsgeschichtlichen Theiles . 348 V. Cast' biologicka. — V. Biologischer Theil 351 Obvdlt tfasnenek. — Wohnorte der Thysanopteren . 353 Potrava tfasnenek. — Nahrung . 355 Pfezimovani tfasnenek. — Winterquartiere . .358 Pohyby tfasnenek. — Bewegungen . 359 Pohlavni zivot tfasnenek. — Geschlechtsleben . 360 Kladeni vajicek. ■ — Eierablage . 361 Spolecnosti tfasnenek. — Gesellschaften . 362 Nepfatele tfasnenek. — Feinde . 362 Horizontalni a vertikalnt rozsifent tfasnenek. — Horizontale und verticale Verbreitung 363 Resume des biologischen Theiles . 366 VI. Cast’ oekonomicka. - VI. Oekonomischer Theil . • . 369 Resume des oekonomischen Theiles . 397 VII. Cast’ historicka. — VII. Historischer Theil 401 Resume des historischen Theiles . 461 Rejstnk druhu, rodu atd. — Register der Arten, Gattung etc. 463 Rejstrik autoru. — Register der Autoren . 467 Rejstnk obydlf tfasnenek. — Register der Wohnorte . 469 AT LAS ■ TJLBXJXvE I. Fig. 1. Sericothrips staphylinus Halid. Q . Zvetseni 19nasobne. Fig. 2. Chirothrips manicata Halid, rj[\, Zvets. 19nas. Fig. 3. Aeolothrips albocincta Halid. $. Zvets. 19nas. Fig. 4. Aeolothrips fasciata L. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 5. Physopus phalerata Halid. Q • Zvets. 19nas. Fig. 6. Physopus atrata Halid. Zvets. 19nas. Fig. 7. Chirothrips Dudae nov. sp. § . Zvets. 19nas. Fig. 8. Limothrips denticornis Halid. 9 • Zvets. 1 9nas. TAFEL I. Fig. 1. Sericothrips staphylinus Halid. 9 • Vergrosserung 19. Fig. 2. Chirothrips manicata Halid. Vergr. 19. Fig. 3. Aeolothrips albocincta Halid. 9 • Vergr. 19. Fig. 4. Aeolothrips fasciata L. 9 • Vergr. 19. Fig. 5. Physopus phcilerata Halid. 9 • Vergr. 19. Fig. 6. Physopus atrata Halid. Vergr. 19. Fig. 7. Chirothrips Duclae nov. sp. 9 • Vergr. 19. Fig. 8. Limothrips denticoruis Halid. M . Vergr. 19. Thysanoptera'. Gah.dvorni fitogr AJIaaseyPraze. TABULE II Fig. 9. Prosopothrips Vejdovskyi nov. gen., nov. sp. 5 • Zvets. 19nas. Fig. 10. Belothrips acuminata Halid. $ . Zvets. 19nas. Fig. 11. Anaphothrips virgo m. 9 -Zvets. 19nas. Fig. 12. Parthenothrips dracaenae Heeg. 9- Zvets. 19nas. Fig. 13. Parthenothrips dracaenae Heeg. Larva. Zvets. 19nas. Fig. 14. Parthenothrips dracaenae Heeg. Nymfa. Zvets. 19nas. Fig. 15. Dendrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. 9 -Zvets. 19nas. Fig. 16. -Stenothrips graminum nov. gen., nov. sp. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 17. Aptinothrips rufa Gmel. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 18. Trichothrips pedicularia Halid.. <$. Zvets. 19nas. TAFEL II. Fig. 9. Fig. 10. Fig. 11. Fig. 12. Fig. 13. Fig. 14. Fig. 15. Fig. 16. Fig. 17. Fig. 18. Prosopothrips Vejdovskyl nov. gen., nov. sp. $ . Vergr. 19. Belothrips acuminata Halid. §.. Vergr. 19. Anapliothrips virgo m. 9 ■ Vergr. 19. Parthenothrips dracaencte Heeg. 9 • Vergr. 19. Parthenothrips dracaenas Heeg. Larve. Vergr. 19. Parthenothrips dracaenae Heeg. Nymphe. Vergr. 19. Dendrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. 9 • Vergr. 19. Stenothrips graminum nov. gen., nov. sp. 9 • Vergr. 19. Aptinothrips rufa Gmel. 9 • Vergr. 19. Trichothrips pedicularia Halid. (j\ Vergr. 19. Ttysanoptera. ' Tab. II. TABULE III. Fig. 19. Megalothrips Boncinnii nov. sp. Zvets. 19nas. Fig. 20. Megalothrips lativentris Heeg. 5. Zvets. 19nas. Fig. 21. Platythrips tunicata Halid. 9 -Zvets. 19nas. Fig. 22. Megalothrips lativentris Heeg. Zadni cast abdomenu s hora. Zvets. 1 7nas. a, rourovity v^rostek na 6. cl. abdom. b, lupinek. prilehajici k basi tubu. Fig. 23. Megalothrips lativentris Heeg. $ ■ Zadni cast’ abdomenu ze strany. Zv. 1 7nas. Fig. 24. Cryptothrips lata nov. sp. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 25. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Hlava a prothorax. Zvets. 33nas. Fig. 26. Anthothrips statices Halid. 9 • Hlava. Zvets. 33nas. Fig. 27. Phloeothrips parva nov. sp. 9 • Hlava. Zvets. 33nas. TJLKKL III Fig. 19. Megalot] trips Bonannii nov. sp. Vergr. 19. Fig. 20. Megalothrips lativentris Heeg. Q . Vergr. 19. Fig. 21. Platythrips tunicata Halid. Q . Vergr. 19. Fig. 22. Megalothrips lativentris Heeg. Hinterer Theil des Abdomens von oben. Vergr. 17. а, rohrenformiger Anhang auf dem 6. Abdominalsegmenle. б, Schuppe an der Basis . des Tubus. Fig. 23. Megalothrips lativentris Heeg. <$. Hinterer Theil des Abdomens von der Seite. Vergr. 17. Fig. 24. Cryptothrips lata nov. sp. 9 • Vergr. 19. Fig. 25. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Kopf und Prolhorax. Vergr. 33. Fig. 26. Antliothrips statices Halid. 9 • Kopf. Vergr. 33. Fig. 27. Phloeoilirips parva nov. sp. 9 • Kopf. Vergr. 33. Cakdvorni litogr A Haase vPraze. Ttrysanoptera. Fig. 19. Tab. III. TJLBXJXvE: IY, Fig. 28. Acanfhothrips nodicornis Reut. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 29. Phloeothrips coriacea Halid. 9 • Zvets. 19nas. Fig. 30. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Hlava s kuzelem ustnim ze spodu. Zvets. 33nas. a , basalni rozsirenina bodce ustniho, b, maxilla, c, submentum, d , menlum, e, makadlo labialni. Fig. 31. Cryptothrips dentipes Reut. 9- Hlava s kuzelem ustnirn ze spodu. Zvets. 33nas. a , basalm rozsirenina bodce ustniho. Fig. 32. Tricliothrips copiosa nov. sp. Hlava shora. Zvets. 33nas. Fig. 33. Cryptothrips dentipes Reut. 9 • Hlava shora. Zvets. 33nas. TAFEL IY, Fig. 28. Acanthothrips nodicornis Reut. 9- Vergr. 19. Fig. 29. Phloeothrips coriacea Halid. 9- Vergr. 19. Fig. 30. Poecilothrips albopicta nov. gen., nov. sp. Kopf mit dem Russel von unten. Vergr. 33. a, basale Erweiterung des Mundstachels, b, Maxille, c, Submentum, d, Mentum, e, Labialtaster. Fig. 31. Cryptothrips dentipes Reut. 9- Kopf mit dem Russel von unten. Vergr. 33. a, basale Erweiterung des Mundstachels. Fig. 32. Trickothrips copiosa nov. sp. Kopf von oben. Vergr. 33. Fig. 33. Cryptothrips dentipes Reut. 9 • Kopf von oben. Vergr. 33. Tab. IV. Fig. 33. C.a h.dvdrni Tilogr Allaase v Praze. Thysanoptera. Fig. 30. Fig. 29. . TJVB ULE V Fig. 34.— 41 F F F Melanothrips fusca Sulz. 34. Hlava a prothorax. (37.)*) 35. Tykadlo. (56.) Fig. 42. Fig. 44. Fig. 45. Fig. 46.- Fig. 49. Fig. 50. Fig. 51. Fig. 52. Fig. 53. Fig. 55. Fig. 57. Fig. 58.- Fig. 61. Fig. 62. Fig. 63. Fig. 64. Fig. 65. Fig. 66. Fig. 67. Fig. 68. g. 36. Makadlo maxillarni. (325.) g. 37. Makadlo labialni. (325.) g. 38. Pfedni noha. (37.) — a, kycel ; b , stehno ; c, holeh ; d , e, oba cl. chodidl'a ; f, mechyfek. g. 39. . Kfidlo. (33.) — «, pfedni, fr, zadni cast zilky okruzni ; c, hofejsi, d, dolejsi zilka podelna; c, supinka. Fig. 40. ^ . Pfedni cast abdomenu. (56.) a,b,c, tfi cl. abdom. ; d, metanotum ; e, listna na prvem cl. abdom. Fig. 41. Cast predni nohy. (115.) — a, zub s postrannimi lupinky; b, tarsus; c, konec tibie. a 43. Ph ipidothrips gratiosa nov. gen., nov. sp. Fig. 42. Hlava a prothorax. (37.) Fig. 43. Tykadlo. (56.) Aeolothrips versicolor nov. sp. Hlava a prothorax. (37.) Aeolothrips mclaleuca Halid. Kridlo. (33.) — 48. Aeolothrips fasciata L. Fig. 46. Tykadlo. (56.) Fig. 47. Pfedni tarsus. (56.) — a, konec tibie; b, c, oba cl. tarsu; d, mechyfek; e, hacky. Fig. 48. Abdomen shora. (56.) — «, listny na 1. cl. ; b, c, oba pary vyrostkti na 4. a 5. cl. ; d, deska chitinova na 9. cl. ; e , dvouhroty vytvor pfidrzovaci. Chirothrips manicata Halid. Leve tykadlo. (115.) Chirothrips Dudae nov. sp. Leve tykadlo. (115.) Limothrips denticornis Halid. ^ . Konec abdomenu. (56.) — 8, 9, 10 , tfi posledni clanky abdom. ; a, trny ; b, klikata listna. Sericothrips staphylinus Flalid. Hofejsi kfidlo. (37.) a 54. Phgsopus vulgatissima Halid. Fig. 53. (J) . Hlava a prothorax. (37.) Fig. 54. ^ . Konec abdomenu. (56.) — a, pochvy pyje. a 56. Physopus robusta nov. sp. Fig. 55. Pfedni noha. (56.) — a, zoubek na konci tarsu. Fig. 56. Konec abdomenu. (33.) — a, pochvy pyje; b, trny na 8. cl. abdom. Physopus pallipcnnis nov. sp. 3. a 4. cl. tykadla. (56.) — 60. Physopus phalerata Halid. Fig. 58. Sesty cl. tykadla. (115.) — a, cira supinka. Fig. 59. ^ . Pfedni noha. (56.) Fig. 60. 4. a 5. cl. abdom. (33.) Physopus ulicis Halid. C^> . Pfedni noha. (56.) — a, hrbolky na tarsu. Physopus primulae Halid, (j) . Hlava. (37.) Physopus ulmifoliorum Halid, (j) . Tykadlo. (70.) Physopus frontalis nov. sp. . Hlava a prothorax. (37.) Physopus pilosa nov. sp. Konec tykadla. (115.) Oxythrips hastata m. Q . Konec abdomenu. (33.) — Vzajemna delka dvou poslednich clankd abdom. je rftzna, ponevadz tyto clanky mohou byti vice nebo mene zatazeny. Oxythrips ajugae nov. sp. O . Prothorax. (37.) a 69. Oxythrips firma nov. sp. Fig. 68. Makadlo maxillarni. (115.) Fig. 69. Pfedni noha. (56.) 9 Cislo v zavorce udava zv6tSeni. TAFEL ~\T. Fig'. 34 — 41. Melanothrips fusca Sulz. Fig. 34. Kopf und Prothorax. (37.)*) Fig. 35. Fuhier. (56.) Fig. 36. Maxillartaster. (325.) Fig. 37. Labiallaster. (325.) Fig. 38. Vorderbein. (37.) — a, Hiifte; b, Schenkel; c, Schiene ; d, e, beide Tarsalglieder ; f\ Haftblase. Fig. 39. (J) . Oberfliigel. (33.) — a, vorderer, b, hinterer Theil der Ringader ; c, obere, d , untere Langsader; e, Schuppe. Fig. 40 ^ . Vorderer Theil des Abdomens. (56.) — a, &, c, drei Abdominalsegmente; d, Metanotum; e, Leiste auf dem ersten Abdominalsegmente. Fig. 41. Ein Theil des Vorderbeines. (115.) — a, Zahn mit zwei anliegenden Blattchen am Grunde; b. Tarsus; c, Ende der Schiene. Fig. 42 u. 43. Rhipidothrips gratiosa nov. gen., nov. sp. Fig. 42. Kopf und Prothorax. (37.) Fig. 43. Fuhier. (56.) Fig. 44. Aeolothrips versicolor nov. sp. Kopf und Prothorax. (37.) Fig. 45. Aeolothrips melaleuca Halid. Fltigel. (33.) Fig. 46 — 48. Aeolothrips fasciata L. Fig. 46. Fuhier. (56.) Fig. 47. Vorder tarsus. (56.) — «, Ende der Schiene ; b, c, beide Tarsalglieder; d, Haftblase ; e, Krallen. Fig. 48. Abdomen von oben. (56.) — a, Leisten auf dem 1. Segmente; b, c, beide Paare Auswikhse auf dem 4. u. 5. Segm. ; (7, Chitinplatte auf dem 9. Segm. ; e , zweizinkiges Klammergebilde. Fig. 49. Chirothrips manicata Halid. Linker Fuhier. (115.) Fig. 50. Chirothrips Dudac nov. sp. Linker Fiihler. (115.) Fig. 51. Limothrips denticornis Halid. ^ . Ende des Abdomens. (56.) — <9, 9 , 40, die drei letzten Abdominalsegmente ; Dornen ; 6, Ghitinleiste. Fig. 52. Sericothrips staphylinns Halid. Oberflugel. (37.) Fig. 53 u. 54. Physopus mlgatissima Halid. Fig. 53. (j) . Kopf und Prothorax. (37.) Fig. 54. . Ende des Abdomens. (56.) — a, Penisscheiden. Fig. 55 u. 56. Physopus robusta nov. sp. Fig. 55. Vorderbein. (56.) — «, Zahnchen am Ende des Tarsus. Fig. 56. ^ . Ende des Abdomens. (33.) — a, Penisscheiden ; 6, Dornen auf dem 8. Abdo¬ minalsegmente. Fig. 57. Physopus pallipcnnis nov. sp. 3*. u. 4. Flihlerglied. (56.) Fig. 58 — 60. Physopus phulerata Halid. Fig. 58. Sechstes Fiihlerglied. (115.) — a, helle Schuppe. Fig. 59. Q . Vorderbein. (56.) Fig. 60. ^ , 4. u. 5. 4-bdominalsegment. (33) Fig. 61. Physopus idicis Halid. Q . Vorderbein. (56.) — a, Plockerchen auf deni Tarsus. Fig. 62. Physopus prinmlae Halid. <^> . Kopf (37.) Fig. 63. Physopus ulniifoliorum Halid, (j) . Fuhier. (70.) Fig. 64. Physopus frontalis nov. sp. Q . Kopf und Prothorax. (37.) Fig. 65. Physopus pilosa nov. sp. Ende des Fuhlers. (115.) Fig. 66. Oxythrips hastata m. Q . Ende des Abdomens. (33.) — Die verhaltnismassige Lange der zwei letzten Abdominalsegmente erscheint verschieden, da dieselben mehr oder weniger eingezogen werden konnen. Fig. 67. Oxythrips ajugae nov. sp. . Prothorax. (37.) Fig. 68 u. 69. Oxythrips firma nov. sp. Fig. 68. Maxillartaster. (115.) Fig. 69. Vorderbein. (56.) 9 Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrosserung an. TA.BULE VI Fig. 70. Rhaphidothrips longistylosa nov. gen., nov. sp. Hlava a prothorax. (70.)*) Fig. 71. Oxythri-ps firma nov. sp. rT . Konec abdomenu. (70.) — a, dva pary ostnfi na 9. cl. Fig. 72. Oxythrips parviceps nov. sp. Hlava a prothorax. (33. Fig. 73. a 74. PaWmhrips subaptera, Ilalid. Fig. 73. Hlava a prothorax. (37.) Fig. 74. Q . Konec abdomenu. (37.) Fig. 75.-77. Anapliothrips virgo m. Fig. 75. Konec tykadla. (115.) — a, sikma pfehradka v 6. cl. Fig. 76. Kfidlo. (37.) Fig. 77. (j) . Konec abdomenu. (37.) Fig. 78. a 79. Aptinotlirips rufa Gmel. Fig. 78. Tykadlo osmiclenne. (115.) Fig. 79. Konec tykadla sesticlenneho. (115.) Fig. 80. Belothrips acuminata Halid. Konec tykadla. (115.) Fig. 81. — 83. Dictyothrips betac nov. gen., nov. sp. Fig. 81. Hlava a prothorax. (56.) Fig. 82. Makadlo maxillarni. '(325.) Fig. 83. Kfidlo. (56.) Fig. 84.-86. Dcndrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. Fig. 84. Hlava. (56.) Fig. 85. Zadni noha. (56.) Fig. 86. Pero skakaci. (56.) Fig. 87. Dcndrothrips Degecri nov. sp. Makadlo maxillarni. (325.) Fig. 88. Dcndrothrips saltatrix nov. sp. Prothorax. (56.) Fig. 89. Prosopothrips Vejdovshyi nov. gen., nov. sp. Hlava. (56.) Fig. 90. — 92. Heliothrips haemorrhoidatis Bouche. Fig. 90. Hlava. (56.) Fig. 91. Tykadlo. (56.) Fig. 92. Kridlo. (33.) Fig. 93. Parthenothrips dracamae Heeg. Tykadlo. (56.) Fig. 94.- — 99. Thrips pbysopus L. Fig. 94. Hlava a prothorax. (33.) Fig. 95. Makadlo maxillarni. (325.) Fig. 96. Makadlo labialni. (325.) Fig. 97. Kfidlo hofejsi. (37.) — a, pfedni, 6, zadni cast zilky okruzni ; c, hofejsi (hlavni), d, e, dolejsi (vedlejsi) zilka podelna; p, zilka pricna ; f \ g, nezretelne zilky prlcne ; h, supinka. Fig. 98. Kridlo dolejsi. (37.) — a, supinka. Fig. 99. ^ . 3. — 7. cl. abdom. ze spodu. (33.) Fig. 100. Thrips communis nov. sp. Hlava. (37.) Fig. 101. a 102. Thrips angusticcps nov. sp. Fig. 101. Hlava. (37.) Fig. 102. Prohlubiny na spodni strane abdomenu. Fig. 103. Thrips minutissima L. ^ . Jedna prohlubina ze spodni strany abdomenu. Fig. 104. Thrips calcarata nov. sp. Pfedni noha. (56.) Fig. 105. a 106. Thrips nigropilosa nov. sp. Fig. 105. Hofejsi zkracene kfidlo. (56.) — a, pfedni, b , zadni cast Silky okruzni; c, Silka hlavni; <7, supinka. Fig. 106. Dolejsi zkracene kfidlo. (56.) — a, zbytek zilky podelne; ft, supinka. Fig. 107. Thrips Klapdlcld nov. sp. Hlava. (56.) 0 Cislo v zavorce udava zvfitgeni. TAFEL VI, Fig. 70. Phaphidothrips lonyistylosd now gen., now sp. Kopf unci Prothorax. (70.)*) Fig. 71. Oxythrips firma now sp. ^ . Ende des Abdomens. (70.) — a. zwei Paar Dornen auf dem 9. Segmente. Fig. 72. Oxythrips parviccps nov. sp. Kopf und Prothorax. (33.) Fig. 73 u. 74. Pacliythrips suhaptcra Halid. Fig. 73. Kopf u. Prothorax. (37.) Fig. 74. Q . Ende des Abdomens. (37.) Fig. 75 — 77. Anaphothrips virgo m. Fig. 75. Ende des Fuhlers. (115.) — a, schrage Querwand im 6. Gliede. Fig. 76. Fliigel. (37.) Fig. 77.. (^) . Ende des Abdomens. (37.) Fig. 78 u. 79. Aptinothrips rufa Gmel. Fig. 78. Achtgliedriger Fiihler. (115.) Fig. 79. Ende des seebsgliedrigen Fuhlers. (115.) Fig. 80. Belothrips acuminata Halid. Ende des Fuhlers. (115.) Fig. 81 — 83. Didyothrips hetac nov. gen., now sp. Fig. 81. Kopf und Prothorax. (56.) Fig. 82. Maxillartaster. (325.) Fig. 83. Fliigel. (56.) Fig. 84 — 86. Dcndrothrips tiliae nov. gen., nov. sp. Fig. 84. Kopf. (56.) Fig. 85. Hinterbein. (56.) Fig. 86. Sprungfeder. (56.) Fig. 87. Dcndrothrips Dcgccri nov. sp. Maxillartaster. (325.) Fig. 88. Dcndrothrips saltatrix nov. sp. Prothorax. (56.) Fig. 89. Prosopothrips Vejdovshji nov. gen., nov. sp. Kopf. (56.) Fig. 90 — 92. Hcliothrips haemorrhoidalis Bouche. Fig. 90. Kopf. (56.) Fig. 91. Fiihler. (56.) Fig. 92. Fliigel. (33.) Fig. 93. Parthenothrips dracaenac Heeg. Fiihler. (56.) Fig. 94 — 99. Thrips physopus L. Fig. 94. Kopf und Prothorax. (33.) Fig. 95. Maxillartaster. (325.) Fig. 96. Labialtaster. (325.) Fig. 97. Oberfliigel. (37.) — a, vorderer, h, hinterer Theil der Ringader; c, obere (Haupt-), d. e, untere (Neben-) Ltingsader ; p, Querader ; f. g< undeutliche Quer- adern ; h, Schuppe. Fig. 98. Unterfliigei. (37.) — a, Schuppe. Fig. 99. 3. — 7. Abdominalsegment von unten. (33.) Fig. 100. Thrips communis nov. sp. Kopf. (37.) Fig. 101 u. 102. Thrips angusticeps nov. sp. Fig. 101. Kopf. (37.) Fig. 102. ^ . Vertiefungen auf der Unterseite des Abdomens. Fig. 103. Thrips mimrtissima If. Eine der Vertiefungen auf der Unterseite des Abdomens. Fig. 104. Thrips calcarata nov. sp. Vorderbein. (56.) Fig. 105 u. 106. Thrips nigropilosa nov. sp. Fig. 105. Verkiirzter Oberfliigel. (56.) — a, vorderer, b, hinterer Theil der Ringader; c, Liingsader; d, Schuppe. Fig. 106. Verkiirzter Unterfliigei. (56.) — a , Langsader; h , Schuppe. Fig. 107. Thrips Klapalelci nov. sp. Kopf. (56.) ‘) Die Zalil in der Klammer gibt die Vergrosserung an. TABULE VII. Fig. 108. a 109. Baliothrips dispar Halid. Fig. 108. Tykadlo. (70.)*) Fig. 109. Makadlo maxillarni. (325.) Fig. 110. Sminyothrips biuncinata nov. gen., nov. sp. Predni noha. (56.) Fig. 111. Sminyothrips biumata nov. sp. Predni noha. (56.) Fig. 112. Bolacothrips Jordani nov. gen., nov. sp. Predni polovice tela. (33.) Fig. 113. a 114. Drcpanothrips Reuteri nov. gen., nov. sp. Fig. 113. Konec tykadla. (1150 Fig. 114. Konec abdomenu. (70.) — a, srpovity privesek. Fig. 115. — 117. Me<)a, lot! trips lativcntris Heeg. Fig. 115. Makadlo maxillarni (115.) Fig. 116. Makadlo labialni. (115.) Fig. 117. Tykadlo. (56.) Fig. 118.— 122. Cryptothrips lata nov. sp. Fig. 118. Tykadlo. (56.) Fig. 119. Makadlo maxillarni. (115) Fig. 120. Makadlo labialni. (115.) Fig. 121. Konec stetinoviteho kusadla prveho para. (325) Fig. 122. ^ . Predni noha. (11.) Fig 123. a 124. Cryptothrips angusta nov. sp. Fig. 123. Hlava. (56.) Fig. 124. Tykadlo. (56.) Fig. 125. a 126. Cryptothrips Icarus nov. sp. Fig 125 Hlava. (56.1 Fig. 126. Tykadlo. (56.) Fig. 127. Cryptothrips dentipes Reut. Tykadlo. (56.) Fig. 128. — 130. Anthothrips statices Halid. Fig. 128. Tykadlo. (56.) Fig. 129. Tubus. (56 ) Fig. 130 Konec abdomenu s vychlipenou pyji. (33.) — ■ a, vychlipeny lichy chamovod ; b, dve chitinove tycinky. Fig. 131. Anthothrips aeuleata Fabr. Tubus. (56.) Fig. 132. a 133. Zygothrips minuta nov. gen., nov. sp. Fig. 132. Hlava a prothorax. (33.) Fig. 133. Tykadlo. (56.) Fig. 134. a 135. Cephalothrips monilicornis Reut. Fig. 134. Hlava a prothorax. (56). Fig. 135. Tykadlo. (56.) Fig. 136. a 137. Trichothrips pedicularia Halid. Fig. 136. Tykadlo. (56.) Fig. 137. Q . Predni noha. (17.) Fig. 138. — 140. Trichothrips copiosa nov. sp. Fig. 138. Tykadlo. (56.) Fig. 139. Cj) . Devaty cl. abdom. a tubus ze spodu. (33.) — a, chitinova tycinka. Fig. 140. ^ . Devaty cl. abdom. a tubus ze spodu. (33.) — a, vykrojek. Fig. 141. a 142. Phloeothrips coriaeea Halid. Fig. 141. Tykadlo. (56.) Fig. 142. Slozena kridla. (17.) Fig. 143. Phloeothrips minor nov. sp. Tykadlo. (56.) Fig. 144. Phloeothrips parva nov. sp. Tykadlo. (56.) Fig. 145. Acanthothrips nodicornis Reut. Tykadlo. (56.) — a, cipky cichove. Fig. 146. Liothrips hradecensis nov. sp. Tykadlo. (56.) Fig. 147. Liothrips setinodis Reut. Hlava a prolhorax. (33.) 9 Cislo v zavorce udava zvCtSeni. TAFEL 'VTI. Fig. 108 u. 109. Baliothrips dispar Halid. Fig. 108. Fiihler. (70.)*) Fig. 109. Maxillartaster. (325.) Fig. 110. Sminyothrips biuncinata nov. gen., nov. sp. Vorderbein. (56.) Fig. 111. Sminyothrips bhmcata nov. sp. Vorderbein. (56.) Fig. 112. Bolacothrips Jordani nov. gen., nov. sp. Vordere Korperhalfte. (33.) Fig. 113 u. 114. Drepanothrips lieuteri nov. gen., nov. sp. Fig. 113. Ende des Ftihlers. (115.) Fig. 114. Ende des Abdomens. (70.) — a, sichelformiger Anhang. Fig. 115 — 117. Megalothrips lativentris Heeg Fig. 115. Maxillartaster. (115) Fig. 116. Labialtaster. (115.) Fig. 117. Fiihler. (56.) Fig. 118 — 122. Cryptothrips lata nov. sp. Fig. 118. Fiihler. (56.) Fig. 119. Maxillartaster. (115.) Fig. 120. Labialtaster. (115.) Fig. 121. Ende einer der borstenformigen Mandibeln. (325.) Fig. 122. ^ . Vorderbein. (17.) Fig. 123 u. 124. Cryptothrips angusta nov. sp. Fig. 123. Kopf. (56.) Fig. 124. Fiihler. (56.) Fig. 125 u. 126. Cryptothrips Icarus nov. sp. Fig. 125. Kopf. (56.) Fig. 126. Fiihler. (56.) Fig. 127. Cryptothrips dentipes Reut. Fiihler. (56.) Fig. 128 — 130. Anthothrips statices Halid. Fig. 128. Fiihler. (56.) Fig. 129. Tubus. (56.) Fig. 130. rj1. Ende des Abdomens mit hervorragendem Penis. (33.) — a, der hervor- gesttilpte unpaare Samenleiter (ductus ejaculatorius) ; b, zwei Chitinstabchen. Fig. 131. Anthothrips aculeata Fabr. Tubus. (56.) Fig. 132 u. 133. Zygothrips minuta nov. gen., nov. sp. Fig. 132. Kopf und Prothorax. (33.) Fig. 133 Fiihler. (56.) Fig. 134 u. 135. Cephalothrips monilicornis Reut. Fig. 134. Kopf und Prothorax. (56.) Fig. 135. Fiihler. (56.) Fig. 136 u. 137. Trichothrips pcdiculariu Halid. Fig. 136. Fiihler. (56.) Fig. 137. Vorderbein. (17.) Fig. 138 — 140. Trichothrips copiosa nov. sp. Fig. 138. Fiihler. (56.) Fig. 139 Q .Neuntes Abdominaisegment und Tubus von unten. (33.) — a, Chitinstabchen. Fig. 140. ^ . Neuntes Abdominaisegment und Tubus von unten. (33.) — a, Ausschnitt. Fig. 141 u. 142. Phloeothrips coriacca Halid. Fig. 141. Fuhler. (56.) Fig. 142. Zusammengelegte Fliigel. (17.) Fig. 143. Phloeothrips minor nov. sp. Fiihler. (56.) Fig. 144. Phloeothrips parva nov. sp. Fiihler. (56.) Fig. 145. Acanthothrips nodicornis Reut. Fiihler. (56.) — a, Ceruchskolben. Fig. 146. Liothrips hradecensis nov. sp. Fiihler. (56.) Fig. 147. Liothrips setinodis Reut. Kopf und Prothorax. (33.) *) Die Zahl in der Klammer gibt. die Yergrnsserung an. TABU LE YIII Fig. 148. Podelny prufez kolmy pfedni polovinou tela druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (37.)*) — a, teme; b, tyl; c, celo; d , spojovaci blana mezi okrajcm celm'm a sosakem; e, sosak; f, usta ; g, hrdlo ; h, pronotum; i, prosternum ; j, mesonotum ; 7c, meso- sternum; l , metanotum, m, metasternum; 1 , 1', prvni cl. abdom. ; 2, 2’, druhy cl. abdom. Fig. 149. — 151. Pohled na pterothorax a pocatek abdomenu druhu Aeolothrips fasciata L. shora, ze strany a zdola. Fig. 149. a, mesonotum: b , c, metanotum; d, e, postranni stity ; f, pfehnute okraje meta¬ sterna; g, pfivespt platek; 1 , 2, prve dva cl. abdom.; A, postranni desticka prvniho cl. abdominal. ; i, j, mista, kde kridla jsou vkloubena. Fig. 150. >' , postranni stitek; m, mesosternum ; l', brisni deska prvniho cl. abdom. Ostatni pismena znamenaji totez jako u fig. predchazejici. Fig. 151. m, mesosternum ; o, metasternum ; n, p, chitinove vchlipeniny; d, postranni stit; r, panve pro kycle stfednicb nob; s, t, u, kycel, prikycli a stehno zadni nohy. Fig. 152. — 155. Chodidlo larvy druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (325.) — a, mechyrek; b , drapky; c, koren; d, vybezek .jejich; c, hakovita stlustenina chitinova; obruc chiti- nova; g, tyc chitinova: h , konec tibie; i, chlup smyslovy. Fig. 152. Pohled na chodidlo v klidu. Fig. 153. Pohled na chodidlo polorozevfene. Fig. 154. Pohled na chodidlo se strany. Fig. 155. Pohled na chodidlo uplne rozevfene. Fig. 156. Zlaza (larvy druhu Trichothrips copiosa), opatrujici mechyrek tekutinou. — a, konec stehna; b, tibie; c , c , v^vod zlazy. Fig. 157. Soustava nervova druhu Trichothrips copiosa z brisni strany. (56.) — a, nervus opticus; b, mozek; c, kruh .jicnov^; d , splynula zauzlina podjicnova a prothorakalni ; c, nerv jdouci do pfedni nohy; /, zauzlina mesothorakalni ; g, nerv jdouci do hofejsiho kridla; h, nerv jdouci do stfedni nohy; /, zauzlina metathorakalni ; j, nerv jdouci do dolejsiho kridla; Jc, nerv jdouci do zadni nohy; l, splynuvsi zauzliny abdominalni ; 1 — 11, v&tvicky, vychazejici z licheho provazce brisniho in. Fig. 158. Slinna zlaza vetsiho paru od druhu Trichothrips copiosa. (115.) — b, velike bunky, obklo- pujici v^vod zlazy c. Fig. 159. Slinna zlaza mensiho paru od druhu Trichothrips copiosa. (115.) — a, dutinajeji; c, bunky, obklopujici vyvod zlazy b ; d, nitka na distalnim konci zlazy. Fig. 160. Cast zlazy tretiho (nej vetsiho) paru samce druhu Trichothrips copiosa. — a, dutina, na- plnena latkou silne svetlo lamajici. 9 Cislo v zavorce udava zviitSeni. YTII, Fig. 148. Vertical er Langsschnitt durch die vordere Ivorperhalfte von Tricliothrips copiosa nov. sp. (37.)*) — «, Scheitel; ft, Hinterhaupt; c, Stirn ; <7, Verbindungshaut zwischen dem Stirnrand und dem, Russel; e, Riissel; f, Mund; g, Kehle; ft, Pronotum; /, Pro- sternum; j, Mesbnotum ; ft, Mesosternum ; Z, Metanotum ; m, Metasternum; 1. T, erstes Abdominalsegment; 2,2’, zweites Abdominalsegment. Fig. 149 — 151. Pterothorax und ein Theil des Abdomens von Aeolothrips fasciata L. von oben, von der Seite und von unten. Fig. 149. a, Mesonotum; ft, c, Metanotum; d, e, Seitenstiicke ; /, die herumgebogenen Rander des Metasternum; g , Anhangsstiickchen ; 1 , 2, die ersten zwei Abdo- minalsegmente; ft , Seitenstiick des ersten Abdominalsegm. ; i,j, Einlenkungsstellen der Fltigel. Fig. 150. o’, Seitenstiick ; m, Mesosternum ; 1’, Bauchschienc des ersten Abdominalsegmentes. Die ubrigen Buchstaben haben dieselbe Bedeutung, wie in der vorhergehenden Figur. Fig. 151. m, Mesosternum; o, Metasternum; n, p, Chitineinstulpungen ; c7, Seitenstiick; r, Gelenkpfannen der Mittelbeine ; s, t, u, Htifte, Schenkelring und Schenkel des Hinterbeines. Fig. 152 — 155. Tarsus der Larve won Tricliothrips copiosa nov. sp. (325.) — a, Haftblase; b, Klauen ; c, ihre Wurzel; d, ihrAst; e, hakenformiges Clhitingebilde; /*, Chitinreif ; g, Chitin- stab ; li, Ende der Schiene ; i, Sinnesborste. Fig. 152. Tarsus in der Ruhe. Fig. 153. Tarsus halbgeoffnet. Fig. 154. Tarsus von der Seite. Fig. 155. Tarsus vollkommen geoffnet, mil strotzender Haftblase. Fig. 156. Die Driise (der Larve von Tricliothrips copiosa ), welche die Haftblase mit Flussigkeit versorgt. — a, Ende des Schenkels ; b, Schiene ; c, c, Ausfuhrungsgang der Driise. Fig.-' 157. Centrales Nervensystem von Tricliothrips copiosa von der Ventralseite. (56.) — a, Nervus opticus; b, Gehirn; c, Schlundring; d, Prothoracalganglion ; e, der in das Vor- derbein abgehende Nerv; f Mesothoracalganglion ; g , der in den Oberfliigel abge- hendeNerv; A, der in das Mittelbein abgehende Nerv; i, Metathorac^lganglion ; j, der in den Unterflugel abgehende Nerv; h, der in das Hinterbein abgehende Nerv; 7, die zu einer Masse verschmolzenen Abdominalganglien, 1 — 11, die von dem unpaaren Bauchstrang (i m ) abgehenden Nervenastchen. Fig. 158. Speicheldrtise des grosseren Paares von Tricliothrips copiosa. (115.) — b, grosse, den Ausfuhrungsgang (c) der Driise umgebende Zellen. Fig. 159. Speicheldrtise des kleineren Paares von Tricliothrips copiosa. (115.) — a, ihr Lumen; c, die den Ausfuhrungsgang (ft) umgebenden Zellen ; d, Faden am Ende der Driise. Fig. 160. Ein Theil der Driise des dritten (grossten) Paares vom Miinnchen der Art Trichothrips copiosa. — a, ihr mit stark lichtbrechendem Stoffe geftilltes Lumen. *) Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrdsserung an. Thysanoptera. ■ TXBUXE IX, 161. Hlava druhu Aeolothrips fasciata L. s kuzelem ustnim (sosakem). (175.)*) — a, hofejsi pysk (svetle blanite misto, pfed koncem jeho se nalezajici, jest vynechano, aby obraz byl na- zornejsim) ; 5, kusadla druheho paru (maxillae) ; c, makadla maxillarni ; d , blanite misto mezi maxillou a mentem; e, mentum, prodluzujici se v osten f; g, blanite misto, na nemz nalezaji se makadla labialni/t; 7, ligula (paraglossae) ; j, stetinovita kusadla prveho para (mandibulae) ; 7c, stlustla jejich basis ; 7, chitinova paka; m, bodec ustni; n, basalni jeho rozsifenina; o, misto, kde tato souvisi s okrajem celnim r; p, otvor, kter^m vchazi sval ; s, vchlipenina okraje celniho; 7, podobna vchlipenina, spojeni s okrajem celnim prerasivsi; ■u, prodlouzeniny tvari; 57, spojovaci blana mezi okrajem celnim a basi sosaku. 162. Bodec ustni druliu Aeolothrips fasciata L. v poloze volne. — a, basalni jeho rozsifenina ; b, vlastni bodec ; c, otvor, kudy vchazi sval. 163. Zazivaci roura samce druhu Trichothrips copiosa nov. sp. (33.) — a, jicen; 5, rozsifenina jicnu; c, pfedni, c7, zadni odstavec zaludku; e, f, rozsifeniny tohoto; g, nadufenina stfeva, do nehoz vchazeji malpighicke zlazy7t; 7, tenke, j, tluste stfevo ; 7c, zlazy slinne vetsiho, 7, mensiho, m, tfetiho (nejvetsiho) paru. 164. Zazivaci roura druhu Aeolothrips fasciata L. (33.) — a, jicen; b , rozsifenina jicnu; c, pfedni, d, zadni odstavec zaludku ; e, rozsifenina tohoto ; /’, g, malpighicke zlazy ; h, tenke, t. tluste stfevo ; 7, slinna zlaza kratka; i , slinna zlaza dlouha; j, rozsifenina jeji; 7c, konec jeji, kterym se k zaludku pfiklada. 165. Samci ustroje pohlavni druhu Trichothrips copiosa. (37.) — a, varlata; 5, vas deferens; c, (7, rozsifeniny jeho; e, f oba pary zlaz pfidavn^ch; g, rozsifenina na konci v^vodu vnej- siho paru; h, vedlejsi clutinka na basi spolecneho chamovodu i. 166. Samci ustroje pohlavni druhu Thrips physopus L. (115.) — a, varlata; 6, vas deferens; c, rozsifenina jeho; c7, rozsifenina spolecneho chamovodu e; f zlazy pfidavne. *) Cislo v zavorce udava zv6t§eni. TAFEL IX. Fig. 161. Kopf •von Aeolothrips fasdata L. mit dem Russel von vorn. (175.)*) — a, Oberlippe (die lichte hautige Stelle vor ihrem Ende wurde der Ubersichtlichkeit wegen ausgelassen) ; b, Maxillen; c, Maxillartaster ; d. hautige Stelle zwischen der Maxille und dem Mentum; e, Mentum in einen Stachel (/) auslaufend; g, hautige Stelle, auf der sic-h die Labialtaster (h) befinden; ?, ligula (paraglossae) ; j. borstenformige Mandibeln; ihre verdickte Basis; 1 , Chitinhebel; m , Mundstachel; n, seine basale Erweiterung ; o, Stelle, wo dieselbe mit dem Stirnrand (r) zusammenhangt; p. Offnung, durch welche ein Muskel eintritt; 5, Einstiilpung des Stirnrandes; t, ahnliche Einstiilpung, die sich vom Stirnrande entfernte ; «, Verlangerurigen der Wangen; bh Verbindungshaut zwischen dem Stirnrande und der Basis des Russels. Fig. 162. Mundstachel von Aeolothrips fasdata L. frei. — a, seine basale Erweiterung; c, Offnung, durch welche ein Muskel eintritt. Fig. 163. Verdauungsrohre des Mannchens von Trkhothrips copiosa now sp (33.) — a, Oesophagus; b, seine Erweiterung ; c, vorderer, d, hinterer Abschnitt des Magens; .e, /, Erweiterungen desselben; Samenfaden- bundel; Tc, 7, Faden, mit deren Hilfe der Eierstock an der Speicheldruse (m) hangt. Fig. 168. Weibliche Fortpflanzungsorgane von Aeolothrips fasciata L. (37.) Die Buchstaben a — e von derselben Bedeutung wie in der vorhergehenden Figur ; /, Receptaculum seminis ; g , Aus¬ fuhrungsgang desselben mit der Erweiterung (h) auf dem Ende ; i, Schmierdruse ; j, ihr Ausfuhrungsgang; 7c, Endfaden der Eirohren. Fig. 169. Receptaculum seminis von Physopus atrata Halid. (115.) — a, der Samenbehalter mit re- tortenformiger Hohlungc; 5, Ausfuhrungsgang des Behalters. Fig. 170. Ende des Abdomens von Physopus vulgatissima Halid, mit dem Legebohrer von der Seite. (115.) — 7 — 76>, die vier letzten Abdominalsegmente, g, Seitenstiicke des 7. Segm. ; a, vordere rechte, (7, hintere rechte Klappe des Legebohrers ; &, e, ihre verdickten Rander ; f \ Furche, in die der Legebohrer eingezogen werden kann. Fig. 171. Legebohrer von Physopus vulgatissima Halid, von vorn. (265.) — a , b, beide vordere Klappen ; c, schiefe Zahne auf denselben. Erklarung der tibrigen Buchstaben im Text. Fig. 172. Tracheensystem eines Mannchens von Thrips physopus L. (60.) — i, 2, 3, 4, vier Paar Stigmen. Erklarung der ubrigen Buchstaben im Text. *) Die Zahl in der Klammer gibt die Vergrosserung an. Thysanoptera. Tab. X. Uzel ai) nat del Gak.dvornl fifogr.AHaasevPraze. Od lehoz spisovatele vysly: Supinusky zkmp: cesk£. THYSANURA BOHEMIAE. Ss d y 0 m a tabulemi, z nichz jedna jest kolorovana. Dissertace poctena cenou universitm. V PRAZE 1890. Zvlastni otisk z Vestmka Krai, ceske spolecnosti nauk. (Obsahuje biologicka pozorovani a puvodni popisy 76 driihft ceskych, z nichz 12 je novych.) Cena 1 zl. 20 kr. V kommissi u Fr. Rivnace v Praze, Ferdinandova trida, cis. 25. Von demselben Verfasser erschienen: SUPINUSKY ZEME CESKE THYSANURA BOHEMIAE. Mit zwei Tafeln, von denen eine coloriert ist. Dissertation, gekront mit dem Preise der Karl-Ferdinands-Universitat in Prag. PRAG 1890. S e par a tab d ruck aus den Si tzungsberich ten der Konigl. b ohm. Ge sells ch aft der Wissenschaften. ('Enthalt bioiogische Beobachtungen nnd Originalbeschreibungen von 76 bohmischen Arterp Die 12 nov. sp. und die Erklarung der Tafeln lateinisch.) Preis I fl. 20 kr. o. W. = 2 M. In Commission bei F r. R i v n a c in Prag, Ferdinandstrasse, Nr. 25. *'*'''** 2m 2 >****>**